text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
„Ty moje serce…“[1]Štipľavý, jesenný vietor dúchal ulicou, hádžuc sem i tam opadnuté lístie. Vrany z
ďalekých pustín tisli sa do mesta, a posadajúc na vyššie staviská, nepríjemne kvákali. Po
holých, nedávno ešte zelených vetvách skackali pestrofarebné sýkorky, hľadajúc svoju
stravu.Taký nudný, clivý čas to bol: počiatok zimy.Marina Sadská stála vedľa obloka a dívala sa von parou zabehnutým sklom. Na stole
prestreté boli bálové šaty; pomimo na nízkej okrúhlej stoličke ležali kvety a rukavice.Za chvíľku stála, potom zhlboka vzdychnúc, posadila sa k šatám. Jej krásne veľké oči
boli, ako sklo na oknách — hmlou zabehnuté.„,Jeseň sa blíži‘ vravel nedávno; ,zima sa blíži‘, hovoril včera,“ šeptala bôľne. „A ja
vás zas vybrala, jarné šiatky moje! Rumenné líca blednú, oči vypadúvajú… chradnem, a predsa
kojím sa nádejou, že nevyrvú mi ľudia to, čo mi boh dal!“ Pristúpila k zrkadlu a dlho
dívala sa na svoju bledú tvár. A čím ďalej dívala sa, tým rýchlejšie kanuli slzy tvárou —
až pustila sa do hlasitého plaču.„Pravdu máš, Kovilský, — jeseň tu… i zima prichodí. Nie div, že chladneš i ty.“Vstúpila tetka.„Pozri, Marka, už idú na próbu.[2]Ach, tak sa teším tej besede! Budeš že sa mi dobre zabávať.“Marine klesli ruky na lono, i neponáhľala pozrieť za ochotníkmi.„Zabávať — zabávať!“ opakovala, trpko dívajúc sa na tetku.„Eh, ja neviem, čo si ty za dievča. Plače ako za mŕtvym! Či som ti nevravela, že to
všetko maslo pani Závišovej. Závidela — pokazila. Ale neboj sa, duška — on ťa predsa ľúbi!“
hovorila rýchlym tempom tetka.Marina smutne triasla hlavou.„Že nie?“ odvrávala staršia. „No veru! Len sa obleč, nech ťa učešem.“Marina ukázala na kvety.„To nechcem… nepristane to už mne. Stará som… jeseň, zima,“ riekla, utlmujúc plač.Akoby ju bodli, vyskočila tetka a pľasla dlaňami.„Nepristane… stará!?“ vykríkla a obzrela sa vôkol, či nenájde niekoho, kto by sa zasmial
tým slovám.No v izbe nebol nikto, zasmiala sa teda sama.„Pánboh odpusť, teda stará s dvadsiatimi dvoma rokmi?“Nepomohlo však nič, kvety ostali ležať, kde boli.Dobrá tetuška nahnevane šla z izby preč, silno buchnúc dvermi za sebou.„Blázon!“ šomrala. „Druhé si namýšľajú, že sú pekné, ona že je špatná.“Marina oprela čielko o ruku, dívala sa do podlahy. V hlave rojili sa myšlienky,
rozpomienky naňho — naňho, ktorý je krajší a vznešenejší nad všetkých! A z neho chlad, mráz
veje od istého času.Silno tisla ruku k bôľnemu srdcu.„Bože môj pomáhaj!“Posluha vniesla svetlo.„Urodzená pani sa pýtajú, či ráčite byť hotová?“„Hneď budem!“ vetila a ponáhľala sa obliecť.* * *Mestečko Bardín nehonosilo sa žiadnou zvláštnosťou. Pekné rady dobre opatrovaných,
prízemných domkov tvorili široké ulice. Keby človek tak mohol oči zažmúriť, aby nevidel nič
iného, než tie čisté domy, predsa by uhádol, že to slovenské mestečko. Ináč obyvatelia jeho
ani nezadržali iné rodné známky. Postavení do široko-ďaleko otvorenej púšti, schádzala im
prirodzená hrádza voči vidieckym, cudzím vplyvom. Pradedovské, podané obyčaje mizli,
ustupujúc modernému, ľahtikárskemu duchu. „Móda“ menila sa, možno riecť, podľa počasia. To
jest závisela od toho, či mohli pán X. Y., fiškál N., panský úradník, a bohviektorí pánici
do mesta ísť. Ak mohli a šli — tak robila sa história, ak pravda je, že ona v premenách má
svoj koreň.Dakedy ale i iné faktory robili atentáty na otcovské pudeláre.[3]Napríklad „Módny svet“ doniesol vzletnú úvahu o krémových rukaviciach a v ten
istý čas reprodukovali „Národnie noviny“ menej vzletnú síce, ale predsa prajnú kritiku na
ruské národné piesne. „Ut usu valent“ zhadzovali sa višňovky: krém a ruské piesne ovládli
rukami, príslušne rozdráždenými orgánmi hlasu!Ach, a bola vám to pasia, keď „móda“ prenikla i do nižších tried! Maslová farba rukavíc
zakrývala ruky dubióznej[4]čistoty, a sám boh by vám vedel povedať: koľko nasmolených dratiev sa potrhalo
pri heroickom odstavci:„Jesť u meňa topor, toporTo i kovana ľaška —“[5]Ostatne ani len nakraj umu mi nenapadá vysmievať ochotníctvo usporadujúce besedu. Na
dôkaz toho uvádzam vás — bárs kus pozde — do dvorany.Program sa ukončieval, nasledoval posledný bod.Marina Sadská, sediaca vedľa svojej tetky, bledla a kŕčovite tisla tetkinu ruku.„Teraz on nasleduje.“Na pódium vystúpil mladý muž. Bol vysokej postavy; tvár bola mu akoby žiarom osvetlená,
taká, na aké sa hovorieva (a to posmešne) epiteton — ideálna. V ruke držal noty (však po
príčine potreby a nie „módy“).Na daný akord pekným zvučným barytónom počal:„Ty moje serce i duša,Ty tak dobra i choroša!“[6]Obecenstvo dychtivo načúvalo krásnym zvukom slovanskej melódie. Keď dokončila sa,
nastala búra nadšenia.„Ejnye be szépen énekel az az ebadta pánszláv!“[7]veľmi problematickým prízvukom preriekol pán slúžny Zajacz de eadem[8]a horlivo tlieskal spevákovi.Marina Sadská nedala výrazu svojej spokojnosti. Jej tvár blčala pýrom a hruď dmula sa,
silno dvíhajúc tesnými šatami. Veď to jej ideál spieval. Ale či i jej platilo?„Bože môj!“ zastenala skľúčene deva.Potom sa vyhodilo pódium, stoličky a kanapy umiestili sa vedľa steny.Cigán zaujal terén. Bardínska vyfintená mládež vbíjala klince do podlahy, akže trčali z
nej.Mladý, pekný muž, héros[9]dnešného večera, stál vo dverách bočnej izby. Jeho tmavé oči uprené boli na
ďalekú krásnu postavu slečny Sadskej. Aká bola pekná tá deva. Šaty hnedej farby, krijúce
pôvabné formy, tvorili nápadnú protivu k havraním vlasom a k bielej tvári. Okolo jej
pekných úst usadil sa vo dvoch malinkých ťahoch trpký úsmev. Čo jej chybí? Čo ju bolí?Kovilský váhal; bál sa blížiť k jej jemnej bytosti.Konečne rozhodol sa — stúpil napred.No muzika počala, Marinu viedol nejaký fičúr do tanca. Keď ju ten pustil, prišiel druhý
a ona zas stratila sa v hromade tanečníkov.Kovilský namrzený zastal neďaleko miesta Marininho.Jej tanečník viedol ju na miesto — vtom priletí k nej iný a uhol sa, pýta ju do tanca.Kovilský, vidiac svoje nerovné, drzo pristúpil.„Odpusťte nemôže; slečna je mne sľúbená!“ riekol rýchlo.Panák odstúpil.Marina, prekvapená rýchlosťou, nemo trpela objatie ľúbeného muža. V jej krásnych očiach
ligotali sa slzy — radosti. Zato ale nebola docela spokojná s jeho pokračovaním.„Vy tyranizujete!“ riekla zvlneným hlasom.On utíšiac tempo, tisol ju k sebe a pevne pozrel jej do očú.I nepotreboval nič pýtať sa, nič hovoriť: videl!„Odpusť!“ riekol prosebne.Ona zadivene, akoby rozumela, zrela naňho.„Ja sa nehnevám,“ vetila naivne.„Ty moja žízň!“[10]„Moje blaženstvo!“ vrelo šepkal mladý chlap.Noc a v nej zábava tiekla ďalej, ale podobného momentu nebolo viac pre Marinu. Tým
netratila však nič: len jeden moment v stave bol zaplniť prázdnosť všetkých tanečných zábav
a okrem toho však trávila tú noc po jeho boku.Netušenou blaženosťou opúšťala tanečnú zábavu.Doma bol jej priestor izby malý, povetrie dusné. Poroztvárala okná, a posadiac sa k
pianu, od radosti chvejúcim sa hlasom opakovala druhú časť prvej slohy.„I v gore slezy i v žizni radosťGotov deliť ja svegda s tobojI v smerti carstvennyj pokojS toboj najdu ja odnoj!“[11][1]„Ty moje serce…“(rus.) „Ty si moje srdce…“ (Je to začiatok
nedoloženej ruskej romance, ktorá bola populárna v meštianskej spoločnosti.)[2]próba(nem.) — skúška[3]pudelár(ľud.) — peňaženka[4]dubiózny(lat.) — pochybný, neistý[5]„Jesť u meňa topor, topor, to i kovana ľaška.“(rus.) „Mám ja sekeru, sekeru…“ (Ďalej je text skomolený a nepreložiteľný. Je to asi úryvok z nedoloženej ruskej romance.)[6]„Ty moje serce i duša, ty tak dobra i choroša!“(rus.) „Ty si moje srdce i duša, ty si taká dobrá a pekná!“[7]„Ejnye be szépen énekel az az ebadia pánszláv!“(maď.) „Či
pekne spieva tento psí pansláv!“[8]Zajacz de eadem(lat.), z toho istého (rodu
šľachtického).[9]héros(gréc.) — hrdina[10]„Ty moja žizň!“(rus.) „Ty si môj život!“[11]„I v gore slezy i v žizni radosť gotov deliť ja vsegda s toboj, i v smerti carstvennyj pokoj s toboj najdu ja odnoj!“(rus.) „A slzy v žiali i radosť v živote som vždy hotový zdielať s tebou a v smrti večný pokoj nájdem ja len s tebou!“ | Marsall-Petrovsky_Ty-moje-serce.html.txt |
Lótova ženaŽila žena Lótova pred dávnymi časmi. Tí, ktorí ju znali, všetci spráchniveli. Čo je
príčinou toho, že my o nej podnes počujeme rozprávať? Áno, že všetky malé deti už v škole o
nej sa učia a že sám Syn Boží, Kristus JEŽIŠ, privoláva nám:Nezabudnite na
Lótovu ženu!?Nikde nenájdeš jej vlastné meno; všade je menovaná len ženou svojho muža. Musí to mať
veľký význam; ona musela buď svojho muža mimoriadne doplňovať, alebo vôbec veľmi vplývať na
neho a jeho domov. Táto žena bola sodomská rodáčka, teda veľkomeštianka. Lebo keď pozorne
čítame Lótov životopis, stretáme sa s ňou až v Sodome. Raz bola v svete len jedna Sodoma;
dnes je Sodomou skoro každé veľké i malé mesto na zemi. Predstavujem si, že Lótova žena
bola veľmi krásna, lebo až dodnes skoro všetky sodomské ženy sú krásne, keď majú na
okrášľovanie tisíce prostriedkov. Neviem, aká bola vtedy v Sodome móda, ale myslím, že si
už aj tam vedeli ženy tváre maľovať, vlasy kaderiť, perlami a zlatom prepletať; a že čo
jedna mala krásneho, to i druhá musela dostať, ba i prevýšiť. A určite sa vedeli dobre
zabávať.Dnes je všetko nevinnou zábavou.Aj keď sa v sobotu večer na dákom
plese až do nedele rána tancuje, pije, karty hrá a ráno potom „opica“ vyspáva, aj to je
nevinná zábava.Aj keď hrajú v divadlách deti šesť-, osem- alebo desaťročné medzi veľkými a vidia a
počujú veci, ktoré by pre ne ešte päť i desať rokov mali zostať tajnosťou. Áno, dnes je
všetko nevinná zábava. Nuž aj v Sodome sa vedeli tak nevinne zabávať.Možno, že raz na takejto nevinnej zábave — hovorme, akoby to bolo za dnešných dní, bude
nám to príbuznejšie, a veď srdce ľudské a hriechy ľudské boli a budú po všetky veky jednaké
— teda raz na takejto sodomskej zábave videl Lót po prvýkrát svoju ženu, a rozumie sa, že
ho celého očarila.Sám ani neznal, ako bolo, ako nie, zoznámil sa s jej rodinou a pomermi a bola svadba.
Netvrdím nič nemožného, býva to aj dnes tak.Možno si síce predstaviť, že skôr ako požiadal o jej ruku, premýšľal, či si má takú
svetáčku vziať. Veď on bol jedným z tých nábožných, aspoň dovtedy, dokedy chodil so svojím
strýcom Abrahámom; aon chcel aj v Sodome zostať nábožným. Nech sa nik
nad týmto výrokom neurazí. Sú aj dnes ľudia, ktorí i domáce pobožnosti majú s rodinou a
potom v sobotu nechajú túto sebe zverenú rodinu pretancovať nedeľnú noc a sami sa často
zúčastnia na takejto nevinnej zábave.Veď to bola cele slušná, vyberaná spoločnosť, tá sodomská! Všetko si tam našiel:
bohatých peňažníkov, veľkokupcov, ľudí v právach zbehlých, mestských úradníkov, vojenských
hodnostárov, kňazov, doktorov; áno všetko, tak ako aj dnes.Keď sa Lót presťahoval do Sodomy, nemyslel, žeby dakedy išiel na podobnú zábavu. Ale
pretože človek, ktorý za každú cenu chce zbohatnúť, musí sa predovšetkým pohybovať medzi
ľuďmi tohto sveta, nuž premohol sa a išiel — a výsledok — ako už bolo povedané, bola
svadba.Ba vlastne začiatok; lebo keď si Lót vzal sodomskú rodáčku, to bol zvrat v celom
doterajšom jeho živote; tu začala pre neho nová doba.Mladá pani priniesla so sebou všetky tie nároky na život, aké posiaľ mala a zaiste
vedela si ich od oddaného muža vymôcť.Rozkošný byt, hodne služobníctva, skvostné šaty, šperky, hostiny, zábavy, prirodzene
samé nevinné, ako v Sodome.Lót učinil žene všetko po vôli, veď jeho bohatstvo rástlo; firma dostala touto partiou
nový lesk a kredit. A kedy netúžil človek po cti?Všetko to zrovnávalo sa ešte s jeho zásadami; bola tu len jedna závažnejšia prekážka
úplného porozumenia: on znal jediného pravého, živého Boha a ona bola pohanka, slúžila
modlám.Lót si pravdepodobne myslel, že ju časom presvedčí o márnosti tých modiel. Teraz ešte
nemal kedy; peňažné a obchodné záležitosti ho príliš zamestnávali.No tu znenazdania nad ich mladým šťastím strhla sa nečakaná búrka. Prišla vojna, a
nedala sa odtancovať, ako ani pred niekoľkými rokmi chrípka, hoci boli zložili „chrípkovú
polku“ a veselo ju tancovali. Neviem, či tú polku ešte tancujú, ale to viem, že chrípka i
toho roku zúri, a nejednu medzeru v svete učinila.Nuž Sodomčania na vojnu prichystaní neboli, lebo pri takých nevinných zábavách sa i tie
najdôležitejšie veci v živote zabudnú — a hlavne život večný.Ako sa dalo očakávať, vojnu potom prehrali a nepriateľ, ktorý nebol taký zdvorilý, ako
by bol asi dnes, a neuspokojil sa miliardami vojnovej náhrady, zobral všetko čo mu prišlo
do rúk: ženy, deti, bohatstvo. Medzi tým všetkým bol aj Lót a jeho krásna žena a jeho
bohatstvo.Keď Lót videl, že všetko je navždy stratené, poznal pravú príčinu. On dovolil sodomskému
duchu vládnuť v svojom dome. Keď teraz všetko stratí, bude to len zaslúžený trest.Ľutoval svoju vinu, hľadal milosť i pomoc u Hospodina, a nie márne.Abrahám, jeho strýc, na ktorého si po tie dlhé roky ani nespomenul, tento muž, ktorý tak
žil na svete, akoby ani do sveta nepatril, tento muž, ktorý by za nič nebol navštívil takú
nevinnú sodomskú zábavu, pretože by ho to bolo odviedlo od obecenstva so živým Bohom, tento
Sodomčanom dobre známy podivín, z ktorého si snáď neraz vtipy robievali, prišiel im teraz
na pomoc. On, muž pokoja, pustil sa s nepriateľom do boja, a nielenže Lóta zachránil, ale i
všetkých Sodomčanov.Aké bolo zvítanie Abraháma s Lótom neznám; ale myslím, že sa Abrahám netak podíval na
synovca.Lót mal pravdepodobne ušité šaty podľa najnovšej sodomskej módy, a tieto šaty
vyjadrovali celé jeho zmýšľanie. Že nenechal Abrahám Lóta bez napomenutia, je isté. Snáď ho
volal: „Poď ku mne naspäť!“ Ale Lót nemohol. Už nie pre lakomstvo, z toho bol pre túto
chvíľu vyliečený, ale vedel, že jeho žena by nikdy nepristala do Abrahámovho stanu. Okrem
toho on bol už poddaným sodomského kráľa, on bol sodomským mešťanom, musel naspäť. No
zaiste si umieňoval, keď len všetko spredá, až usporiada všetky záležitosti v Sodome,
hlavne ale, až privedie svoju ženu k poznaniu pravého Boha, potom že príde a bude znášať s
Abrahámom jeho pútnický osud, obetovať s ním živému Bohu, áno, žiť pre Boha.S obnoveným srdcom, plným vďaky oproti Hospodinu, vrátil sa Lót do Sodomy a teraz
konečne videl tú veľkú, veľkú biedu svojich spoluobčanov.Sotva sa trochu usporiadali záležitosti, začal sa viesť v kruhoch bohatých — ku ktorým i
on patril — a v kruhoch vzdelaných ten istý rozpustný, ľahkomyseľný život, ako predtým.
Nikdy dosiaľ nemal Lót takú dobrú príležitosť vidieť to doteraz, pretože sám boli zvolený
do mestskej rady. Pravdepodobne zato, že bol synovcom ochrancu Abraháma, ktorý ani len
remienka z obuvi nechcel prijať od sodomského kráľa.Ale vráťme sa k Lótovej žene. Neviem, aké tituly boli vtedy v Sodome. No, keď jej muž
sedával v sodomskej bráne medzi vládcami kráľovstva, dosiahla ona hodnosť aspoň dákej pani
radcovej. A budeme ju tak aj menovať.Hospodin, ktorý hľadel do Lótovho srdca, videl jeho vôľu a počul i jeho sľuby. No i
diabol ich počul, a naradil Sodomčanom, aby Lótovi dali hodnosť a titul. Tak si ho udržal v
Sodome.Myslím, že sa Lót tým radcom nechcel stať, ale jeho žena chcela byť pani radcovou — a
stala sa ňou. To nie je nič divného. Aj dnes pán XY by nebol tým, čím je, keby jeho žena na
tom nenástojila. „Prijmem ten čestný úrad“, pomyslel snáď Lót, „budem mať možnosť vplyvne
vystúpiť proti neporiadkom, aké sa páchajú“. On úprimne chcel teraz vplývať na Sodomčanov
pre ich blaho; a skutočne robil, čo mohol. Ale išlo to ťažko. No nikde nie tak ťažko, ako
vo vlastnom dome. Lebo keď muž hneď pri svadbe nechytí opraty do ruky, nikde nie je potom
takým malým pánom, ako pri vlastnom ohnisku.Lótova žena dlho nemohla pochopiť mužove reči a jeho počínanie. Bola mu úprimne oddaná,
no pritom horúco milovala svet a jeho rozkoše.Dokiaľ jej nebránil v týchto rozkošiach, panovala medzi nimi tá najkrajšia zhoda. No keď
ju teraz začal od nich odvádzať, a ukazovať na ich malichernosť a plytkosť, ba keď zreteľne
a jasne ukazoval jej na úplnú bezmocnosť modiel, ktorým slúžila a prosil ju, aby uverila v
živého Boha, ktorému on slúži, nemohla to zniesť, nie! Nikto z nás neznesie, keď sa mu
dakto dotkne jeho modly. Uznala síce, že mal pravdu: modly v poslednej vojne nič nepomohli.
A veľký bol zaiste ten Boh Abrahámov, ktorý dopomohol Abrahámovi, aby zvíťazil nad toľkými
nepriateľmi. Ale nevedela uznať, prečo by sa ona musela klaňať Jemu, opustiť svojich bohov.
Prečo by nemalo zostať všetko tak, ako bolo predtým: Lót aby slúžil Hospodinovi, ona
modlám.Medzi manželmi začínala trhlina. On nechcel viac sodomské rozkoše spolu okúšať, ona
nechcela ich opustiť; bolo z jej strany neraz i dosť plaču.Zdrojom veľkého utrpenia pre Lóta bolo zase to, že mali dve dcéry, ktoré vyrastali
najviac len pod dohľadom matky. Lóta zamestnávala jeho nová hodnosť a okrem toho vlastné
peňažné záležitosti. Neopomenul — nakoľko čas dovolil — viesť ich k Hospodinovi; ale boli
to deti živé, svojvoľné, ako aj dnes zväčša panské deti bývajú. Matka od mala šatila ich
iste tak, aby druhé matky prevýšila. V tých dnešných Sodomách stretáme rad radom
3-4-5-ročné deti, vystrojené ako hračky, kráčať zdrobna ani na drôtkoch, na pribledlých
tváričkách výraz samoľúbej otázky: „Či vidíte, aká som ja pekná?“ Lótove deti neboli nič
horšie než tisíce detí dnes, a nič nerozumnejšie vychované. Veď aj dnes pekné matky pekne
vystrojené používajú k zvýšeniu vlastného pôvabu dobre vycibrené deti. Že to deti otravuje
už od malička, že zotiera im to peľ nevinnosti z tváre, kto sa o to stará? I to patrí medzi
tie nevinné rozkoše.Roky ubiehali a Lót ešte vždy bol v Sodome; ba na odchod z nej ani nepomýšľal. Jeho
námaha v dome bola aspoň natoľko korunovaná zdarom, že jeho žena časom uverila v Hospodina,
odvrhla modly, v domácnosti vzývala s mužom živého Boha, brala k tomu i deti; no rozkoše
sodomské nechcela opustiť. A tak, medzitým čo Lót vo verejnosti brojil proti rozkošníctvu,
bujnosti a z nej pochádzajúcej nespravodlivosti, jeho vlastný dom, plný vždy hosťov a
hostín, porážal všetky jeho dobré dôvody.No i to treba podotknúť, že by Lóta boli dávno zo Sodomy vyhnali, keby nie jeho ženy, a
jej veľkého, známeho pohostinstva. Bola to zaiste ona, ktorá všetky ostne vyhladila s
nevyrovnateľnou ľúbeznosťou. Vedela mužovu neprítomnosť v spoločnosti a jeho podivínske
počínanie ospravedlniť.Nuž tak ubiehali roky, dcéry dorastali; treba sa im postarať o ženíchov.No o tých nebolo núdze. Ktože by sa nechcel stať zaťom roztomilej pani radcovej, a
dostať bohatú dedičku — Lót tuto mnoho nezavážil. Keď dvaja mladíci požiadali o ruky
Lótových dcér, vybavilo sa to iste bez neho (lebo neverím, že by bol tak slepo sľúbil svoje
deti sodomským rodákom). A výsledok mu potom tak ľúbezne oznámili a tak delikátne, že slovo
vziať naspäť znamenalo by pohaniť ženu. A to nemohol.Oboch mladíkov mu predstavili v tom najkrajšom svetle, ani čoby ešte dnes mali vôľu stať
sa ctiteľmi Boha Abrahámovho.Možno, ba iste myslel si pritom Lót, že keď sa už vec stala, bude mať príležitosť
vplývať na oboch mladíkov a snáď aspoň odviesť ich od hriešnej cesty, po ktorej tak bujne
všetko kráčalo. Títo dvaja mladíci neboli o nič horší ako na stá mladíkov dnes. Boli to
zaiste — ako sa hovorí — životaschopní, veselí kumpáni, znajúci natiahnuť tváre podľa
ľúbosti od najvážnejšej až po najrozpustilejšiu. Dvaja z tých, o ktorých sa dnes hovorí:
„Treba ich oženiť, aby sa polepšili.“Všeličo z ich života by síce nebolo smelo vyjsť na svetlo ani v Sodome. Vcelku hovorilo
sa iste o nich, čo aj dnes sa hovorieva, že boli statoční a poriadni, a dobrá partia.Panuje všeobecná mienka, akoby v Sodome boli bývali mimoriadne hriešni a zlí ľudia,
akých snáď nikde inde, nikdy predtým a nikde potom nebolo. Dokážem zo slova Božieho,
jediného to prameňa, že to tak nie je.V 1. knihe Mojžišovej stojí o nich, tam, kde sa po prvýkrát spomína Sodoma:„Mužovia Sodomy však boli veľmi zlí a hrešili proti Hospodinovi“(13. kap. 13. verš).No v Ezechielovom proroctve čítame o starej židovskej cirkvi, ktorá bola tá jediná,
pravá, verná v tom čase, lebo mala Hospodinovu zmluvu a zákon Boží, teda čisté, pravé
učenie:„Sodoma, tvoja sestra ani jej dcéry nerobili tak, ako si robila ty a
tvoje dcéry“.(Teda ani toľko hriechov nepáchali ako židovská cirkev v
Ezechielovej dobe.)„Hľa, toto bola vina tvojej sestry Sodomy: mala pýchu,
presýtenosť chlebom a bezprostredný pokoj i so svojimi dcérami, ale biednemu a
chudobnému ruku nepodala. Spyšneli a páchali ohavnosť predo mnou, preto som ich
odstránil, keď som to videl.“(16. kapitola, v. 48 — 50.)Pán JEŽIŠ túto ohavnosť opisuje takto:„Jedli, pili, kupovali a predávali,
sadili, stavali.“(Luk. 17, 28.)A v epištole Júdu v. 7. čítame zase:„Sodoma a Gomora a mestá okolo… práve tak
smilnili“.No a rada by som videla veľké mesto, malé mestečko, ba len dedinu, kde by sa toto všetko
nerobilo, kde by nebolo ľudí pyšných, kde bohatí nezabúdali by na chudobných, kde by
nejedli a nepili, a najmä kde by všetko nesmerovalo k tomu, aby sa mohlo hovieť žiadostiam
tela!Druhé, čo o Sodome počujeme, je zasa v 1. knihe Mojžišovej kapitole 18 v. 20:„Pretože je veľká ponosa na Sodomu a Gomoru a ich hriech je veľmi ťažký,
zostúpim a uvidím, či všetci konali tak, ako zneje ponosa, ktorá došla ku mne; ak nie,
dozviem sa.“Podľa tohto Hospodinovho výroku bezuzdné kriky Sodomčanov tak veľmi urážali svätého Boha
vstupujúc k nebesiam, že im chcel spraviť koniec.A dnes? Je snáď tichšie na svete, vo dne v noci, tak napr. vo fašiangy a pri tých
všelijakých nevinných zábavách, kde sa tancováva do bieleho rána, a ráno ustatí muzikanti
musia ešte pod okná ísť vyhrávať?Slovenská sedliacka svadba, tá najchudobnejšia, trváva štyri dni a skoro celý čas vrčí
muzika, počuť rozkošné vresky a hulákanie.A náš ľud je vraj krotký a nábožný;
ako to musí byť inde!Ja myslím, že tých krikov je teraz omnoho viac, než ich bolo v Sodome.Znám neďalekú dedinu, kde istého mladíka obliekli za koňa a vodili ho z domu do domu
štvornožky a všade mu dali piť. Áno, keď nechcel, vliali slivovicu do neho, až spadol a
porazilo ho.A počula som na vlastné uši a videla na vlastné oči v šarišskom valale (dedine), ako v
septembrovej noci na hodne zablatenej ceste bez svetla skákala mládež tohože valalu obojeho
pohlavia, muži spití. Idúc okolo na stanicu, posvietili sme si na nich naším lampášom.
Vypitý, zvieraciemu ryku podobný ich krik znel ďaleko uprostred krásnej prírody a letel
vysoko až tam, kam zaletel i ten sodomský. A budil tam snáď súhlas?Sú ľudia dnes, ktorí majú Boha hluchého, ten nič nepočuje; slepého, On nič nevidí.On dal síce zákony, ale to vraj tak prísne neberie. Mladosť — radosť, veselosť! — Človek
si trochu môže aj povoliť. A Sodoma? Nie, tí Sodomčania neboli horší, ani nerobili väčší
krik.Ešte na jednom mieste stojí o nich v Slove Božom; tam hovorí sv. apoštol Peter, že
Hospodin„odsúdil aj mestá Sodomu a Gomoru, obrátil ich v popol a tak ukázal
výstražný príklad bezbožníkom v budúcnosti.“(2. Petr. 2, 6.)No tak teraz, keď už dostatočne vidíme, že Sodomčania neboli o nič horší než dnešný
svet, vráťme sa medzi nich, a aby nám zašla chuť ich odsudzovať, tak si spomeňme, že Pán
JEŽIŠ, ten dnes tupený, posmievaný Pán JEŽIŠ — ktorý je Synom Boha Živého a večná Pravda —
nám dokladá:„ľahšie bude v deň súdny sodomskej zemi ako tebe“(Mat.
11, 23 — 24).Teda raz Sodomčania na poslednom súde ľahšie obídu, než každý dnešný takzvaný kresťan,
ktorý Krista a jeho svätý zákon šliape sodomským životom.*Tak poďme len smelo za našou pani radcovou do Sodomy a sadnime si do jej vyberanej
spoločnosti. Sú tam i budúci zaťovia, dvoria svojim nevestám i budúcej svokre. Je večer;
dáky snáď len rodinný večierok. Rozprávajú sa bežné novinky, kto sa bude ženiť, kto
vydávať, ako stoja ceny na trhu, ako kurzy v bankách, aké pohyby v politickom svete.
Spomína sa minulý ples u pani NN; ktorá krásavica bola najvábnejšia. Kritizujú sa najnovšie
módy. Snáď robia sa plány, kam podniknúť svadobnú cestu (ak to bolo v Sodome módou, ísť
aspoň za chotár). Možno dakto povedal vtip, žeby bolo dobre navštíviť budúceho strýca
Abraháma. A spoločnosť sa dobre bavila na útraty toho podivného „svätuškára“. Veď aj dnes,
keď veselej spoločnosti vyšla nitka, začne si vtip ostriť na Božích deťoch a ich
„podivínstvach“.No zrazu strhol sa šum; žart stíchol, všetky tváre dostali vážny výraz, veď vnišiel
domáci pán, vnišiel Lót. Nik ho nečakal a všetci videli, že je neobyčajne dobrej vôle.
Oznámil žene, že pozval k sebe dvoch hosťov, aby dala rozkazy rýchlo ich pohostiť. Na
otázky, kto a skade sú, povedal len, že cudzinci, a podľa zovňajšku veľmi vznešení. Touto
neurčitosťou urazená spoločnosť sa potom od Lótovcov rozišla. Pani mala prácu; ich budúci
zaťovia zostali baviť sa ďalej so svojimi nevestami.Medzitým čo Lót so svojimi hosťami večeral, rozletelo sa po sodomských parkoch, kde ešte
hudba hrala a spoločnosť sa bavila, že k Lótovi prišli podivní hostia. Rada by som bola
počula, čo si oni všetko o tých hosťoch narozprávali. Bolo to snáď podobné tomu, čo
rozprávali si v mestečku N. M., keď sme tam prácu evanjelizačnú začali a ľudia sa chodili
dívať, či je to pravda, že máme kopytá po stenách rozvešané, a máme vraj veľkú čiernu knihu
na stole a diabol že na nej tancuje, len čo svetlo vyhasíme atď.Ja sa tomu ani najmenej nedivím, že k Lótovmu domu prišli toľkí, áno že dovalilo sa tam
celé mesto. Veď už príliš dlho sa Lót ozýval proti neprávosti v Sodome; teraz sa naskytla
ľuďom príležitosť vyrovnať si to s ním.Pôvodne mu iste chceli spraviť len hanbu. A myslím tí sodomskí pohanskí kňazi, ktorým
bol dávno tŕňom v oku, tí tých hlavných vodcov výpravy posmelili a poštvali. Videla som,
ako si vie dovoliť taký poštvaný, spitý ľud; ako za chvíľu naplní dve izby, kuchyňu, dvor a
celú ulicu, ako najskôr príde s úmyslom spraviť len hanbu. No, keď je napomenutý, ako potom
rozkošne zná nadávať a posielať deti Božie do všetkých možných i nemožných miest. Celkom
dobre si predstavujem i ten rozkošný hluk, tie spité, chrapľavé hlasy, i to, ako Lót márne
chcel ratovať svojich hosťov, ktorých vraj tá „spoločnosť“ sodomská chcela (lebo „luza“
nemôžeme napísať) poznať. Bola to tá istá „spoločnosť“, ktorá sa to tak nevinne vedela
zabávať. Lebo stojí v tejto histórii, že„mužovia mesta — totiž Sodomy — od
chlapca až po starca, všetok ľud až do posledného chlapa obkolesili dom“.(1.
Mojž. 19, 4.) Len to bolo dobre, že tam žien nebolo, bo tie každú vzburu stokrát
strašnejšiu spravia. — Dobre si pamätám, že čo medzitým v N. M. všetci spití mužovia ani
vlas na hlave nám neskrivili, ostrý ženský hlas kričal na dvore: „Zabite ich, a tie malé
deti najprv!“ Dobre, že tam neboli sodomské ženy a dobre, že Lótovi hostia mali tú moc,
raniť útočníkov slepotou.Všetko v Lótovom dome sa chvelo a triaslo, najviac zaiste on. Uvidel iba dnes, medzi
akými ľuďmi býval, ale nevidel to len on, videla to konečne i jeho žena. Predstavujem si ju
ako stála, vinúc obe dcéry k srdcu búrne bijúcemu, úzkostne očakávajúc, či sa nával nezačne
znovu.Viditeľná Božia ochrana, akej sa im pred chvíľou dostalo, mocne prehovorila k jej duši;
takže keď prišiel za nimi Lót celý bledý a prepadnutý, hodila sa mu iste okolo hrdla so
zavolaním:„Veľký je Hospodin Boh náš.“Tým mu uľahčila, že jej mohol
oznámiť, i dcéram, ba i zaťom tu prítomným, to hrozné posolstvo pre Sodomu; že už táto noc
je posledná noc, ako pre mesto, tak i pre jeho obyvateľov; že Hospodin ďalej ten krik
počúvať nebude a na tie neprávosti hľadieť nebude.Obom mladíkom sa zdalo, že žartuje, hoci jeho výzor vôbec neupomínal na žart.Ale nedivme sa im. Nech by dnes v daktorom našom mestečku dvom rozženeným mladíkom dakto
akokoľvek vážne povedal, že celé to mestečko ľahne popolom a že všetci obyvatelia sa
podusia za trest od Boha pre ich neprávosti, či by mu verili?Nuž keď Lót volal, aby utiekli spoločne s ním tejto noci von zo Sodomy, ani pomyslenia,
aby ho boli poslúchli. Naľakané Lótove dcéry boli od strachu hotové ísť kamkoľvek teraz zo
Sodomy. No veľmi pochybujem, že by boli verili v jej zahynutie.Služobníctvo pravdepodobne vzoprelo sa všetko. Bola tu len jediná osoba, ktorá uverila v
možnosť sodomskej skazy: Lótova žena. Neraz v dôvernom rozhovore počula od muža: „Nemožno,
aby sa Hospodin dlho díval bez pomsty na túto neprávosť.“ Neraz porovnávajúc rozprával jej,
čo počul od svojho deda Teracha a tento od praotca Nóacha: ako bolo v svete pred potopou.
Zaháňala tieto slová i rozpomienku na ne v ľahkomyseľných zábavách, ale celkom zahnať ich
nemohla. Tak ako aj dnes, kto už raz počul, že Pán JEŽIŠ zasa príde, aby súdil živých i
mŕtvych, ten nemôže sa toho striasť, a pri každej neprávosti, áno i uprostred zábavy mu to
napadne. Áno, ona uverila, uverila tým viac, že počula túto strašnú zvesť potvrdenú ústami
nebeských poslov, ktorých smela konečne uvidieť a ktorých nemohla považovať za ľudí; ich
zjav ju veľmi prenikol.Pred ňou stála istota. Vedela, že svätý Boh má dôvod skaziť Sodomu. Cítila, že mnoho,
mnoho hrešili všetci, i ona. No, pocítila aj, že jej bolo odpustené, veď ju chceli Boží
poslovia zo Sodomy zachrániť: — ale nemohla sa rozlúčiť. Lebo ľudské srdce je prirastené k
svetu tisícorakými koreňmi. Ako ich vytrhať? Ach, ja sa jej nedivím. Veď i dnes na stá
ľudí, ktorí poznali svoje zahynutie, do ktorého sa rútia, i tú milosť, akú im ponúka Boh vo
svojom drahom Synovi JEŽIŠOVI znajú, že treba len ruku vložiť do prebodenej pravice toho
Baránka za nich obetovaného, aby ich vyviedol von z toho zahynutia a zachránil. Ale nemôžu
sa rozlúčiť so svetom, nemôžu ho nijako opustiť.Tak ani Lótova žena nemohla sa rozlúčiť. No pretože ona nemohla, preto sa trest Boží
nevzdialil, určenie Božie nezmenilo. Lebo súdy Boha živého sú neodvolateľné. U Neho je čas
milosti a čas pomsty určite a nezvratne vymeraný.Váhaním najskôr Lótovej ženy, potom už i samého Lóta, stávalo sa postavenie tejto
úbohej, spozdilej rodiny čím ďalej nebezpečnejším. Stala sa im tá veliká milosť, že smeli
pred hroznou záhubou utiecť, jediní z celého mesta, odsúdeného na zahynutie.Vedeli, že keď neutečú, musia zahynúť. A predsa váhali. Keby sa boli hneď vzchopili, len
čo počuli tú strašnú zvesť, boli by mohli zachrániť mnoho z toho, čo im patrilo. Takto, keď
konečne prísne im dohovárajúci anjeli zakročili a vzali ich za ruky, jeden Lóta a jeho
ženu, druhý jeho dcéry, a prinútili ich k poslušnosti a k úteku, museli vyjsť tak, ako
človek z horiaceho domu utekáva. Milosť Božia, aká sa im stala na Abrahámov príhovor,
musela im byť poskytnutá násilne.Raz pre lakomstvo prišiel Lót bývať do Sodomy. Zbohatol tam. A keď odchádzal, musel
všetko tu zanechať a ratovať len holý život. Úbohý muž, načo žil podnes? Práve tak mohol
tie roky prespať v hrobe; toľko by bol mal z nich osohu. No či je Lót sám? Všetko v Sodome
tohto sveta necháš, čo si v nej nalakomil: domy, statky, česť, všetko. Načo si žil?Keď sa Lót obrátil k Bohu po vojne, bol by mohol zobrať celé svoje bohatstvo. A hoci i
so škodou predané, bolo by ho učinilo veľkým mužom. Mohol podobne ako Abrahám začať slúžiť
Hospodinovi celým srdcom. Čítali by sme potom o ňom, že zomrel v dobrej starobe, plný dňov;
že deti zatlačili jeho oči a že tieto jeho deti boli veľmi bohaté. Rozprávalo by sa ešte
dnes, aký to bol hrdinný muž pevných zásad. Ako pretrhal všetky zväzky so Sodomou, keď ich
život sa nezrovnával s jeho presvedčením. Ako mužne vydal Sodomčanom svedectvo, prečo ich
opúšťa a ako i o ňom museli okolité národy povedať:„Ty si knieža Božie medzi
nami.“No to všetko nestalo sa len pre Lótovu ženu. Ona ho zdržala v Sodome, ona ho učila oči
privierať pred neprávosťou, ona znala hriechom obliecť plášť nevinnej rozkoše! Ona
podrážala nohy jeho zásadám, ona mu spríjemnila Sodomu tak, že s ňou zrástol. Pre ňu
nevyhnutne potreboval bohatstvo, česť, titul. A keď i uverila, ona konečne ho svojím plačom
priviedla k váhaniu, a tak stratil všetko. Ale netvrdím, žeby to bola bývala zlá žena. Ó
nie! Som presvedčená, že bola svojmu mužovi vernejšia ako tisíc žien dnes, že ho skutočne
svojím spôsobom milovala a starala sa o jeho telesné dobro. Nechcem zvaliť na ňu dáku
mimoriadnu vinu a netvrdím nič neobyčajného. Veď či dnes, povedzme len, keď je muž iného a
žena iného národa, či je mnoho tých pevných charakterov; ktorí by popri žene neumreli
svojmu národu? Či mnohí z tých mužov, ktorí dnes pred čestným človekom musia oči sklopiť,
nedali by mi za pravdu, že príčinou ich odpadlíctva, áno zrady bola žena a to často ináč
žena dobrá a riadna?No vžime sa do posledného boja Lótovej ženy.Nad krajinou zasvitáva. Obyvateľstvo Sodomy väčšinou je ešte pohrúžené v sen. Lótova
rodina na úteku; zanechala už opustený dom. Ó, koľkokrát obzreli sa i žena i dcéry naň
späť! Veď odtiaľ pozerajú za nimi oba snúbenci. Ich vysmiate tváre svedčia, že to všetko
považujú za veľmi podarený žart, a že sú hotoví chutno sa vysmiať Lótovej rodine, že sa
dali tak obalamutiť a postrašiť dvom podivným dobrodruhom! Bueže to zábavné, keď sa o
dakoľko dní zahanbene budú vracať! Keby bol v Sodome blázinec, najlepšie by bolo Lóta
zavrieť do neho, aby ešte svoju ženu a dcéry nenakazil tými prepiatosťami. A keby tam
vychádzali humoristické časopisy, ocitol by sa zaiste v nich tento útek ilustrovaný.Ja myslím, že Lótove dcéry s istotou čakali: my sa vrátime. Ony šli len preto, že ten
divný muž, božského výzoru tak pevne jednu i druhú držal za ruku a prísne smutná jeho tvár
netrpela neposlušnosti. Ale Lótova žena, tá vedela, verila, cítila, že sa sem viac
nenavrátia, že ten život, ktorý tak rozkošne žila, nebude už nikdy viac žiť. Kráčajúc mlčky
po boku anjelovom, prežila ho v mysli ešte raz. Predstavila si svoj dom už i keď ho viac
nevidieť, svoje šaty, šperky, svoju česť u ľudí, svoje rozkoše a zábavy. Vedela, že to, čo
činila s inými, bol pred živým Bohom hriech. A ohavnosť bola by v ňom ďalej zotrvať, áno,
že Hospodin by ju spravodlive potrestal, keby zostala v Sodome a s ňou zahynula. Nie, ona
nechcela zahynúť, ona nechcela, aby zhynul jej muž a deti, ona sa chcela dať zachrániť.Zavrela oči i ústa, zmužilo kráčajúc vpred, hoci tisícoraké nite, ako v jeden hodvábny
povraz spletené, ťahali ju späť.Ach, bolo jej tak, ako nejednej sodomskej dcére dnešných dní pri bránach smrti, keď
vidí, že ísť musí, a že musí všetko opustiť. Divadlá sú dohrané, tance dotancované, hostiny
vybavené, pohár rozkoše vypitý, česť, bohatstvo, práca, móda, všetko má zostať tu. Len
nesmrteľná duša musí ísť pred Boha s prázdnymi rukamivon zo Sodomy, ale
kam?Keď anjeli zastali za mestom, otvorila Lótova žena očí; pozrela na svojho sprievodcu. Z
jeho očí hľadelo na ňu kus neba, milosť a láska. Vedela, že Hospodin jej odpustil. On ju
omilostil, vyslobodil zo zahynutia, aké sa blížilo k Sodome. Vedela, že teraz už môže byť
navždy zachránená, ak bude: poslušná. V jej srdci zneli slová rozhovoru, ktorý viedol Lót s
anjelmi:„Zachráň sa, ide ti o život! Neobzeraj sa a nezastavuj sa v okolí
jordánskom, uteč na pohorie, aby si nezahynul“. Tak hovoril anjel.Ale Lót im odpovedal:„Ach, nie Pane! Ajhľa, tvoj služobník našiel priazeň v
tvojich očiach a veľká je tvoja milosť, ktorú si mi preukázal, keď si ma zachoval
nažive. Ale na pohorie nevládzem ujsť. Mohla by ma dostihnúť pohroma. A ja by som
zomrel. Tu hľa je blízke mesto, tam by som mohol ujsť; je malé. Tam sa chcem zachrániť.
Vskutku je malé; tak by som ostal nažive“.Na to zaznela odpoveď hlasom krásnym i prísnym, zároveň i plným Božej veľkosti:„Hľa, i v tejto veci beriem ohľad na teba a nezničím mesto, o ktorom si
hovoril. Rýchlo ta uteč, lebo kým ta nedôjdeš, nemôžem nič urobiť.“S tými slovami boli prepustení a zostali sami.Áno, boli sami; nik nedržal už neúprosne pevno ich ruku. Lót vzal obe dcéry pod ochranu;
žena kráčala za ním samotná.Kráčala spočiatku statne. No potom Lót nezbadal, že zaostáva. On vstupoval už do brány
mestečka Cóar. Rýchlou chôdzou vyvolané kropaje potu stáli mu na čele. Počul za sebou
podivný, hrozný zvuk. Poslušný rozkazu, neobzrel sa až teraz, keď už nohy jeho a jeho
milých stáli v bezpečnosti.No kto opíše jeho hrôzu, jeho zdesenie! Tej, ktorá mu dosiaľ bola žiadosťou očí a pýchou
života, niet pri ňom, a niet jej vôbec nikde viac, bo hľadať ju nemožno…!Napriek tomu, že prekrásne svitá slnce nad horamii i cez žiaru jeho lúčov preráža
nevídaná žiara ohňa. Plamene pršia z neba a plameňom blčia veľké mestá: Sodoma, Gomora,
Adam, Cebójim. Pálčivosť šľahá až sem do najbližšej blízkosti. Hrozný zápach síry temer
udúša, zmiešaný so zápachom ľudského mäsa i vlasov, hovädzích koží atď.Sťa domky z karát váľajú sa tie najväčšie budovy. Za hrozného praskotu a rachotu
zaznieva na ďaleko počuteľný plač a krik bolesti.Tam v Sodome v prvých okamihoch tlačil sa ľud k bráne mesta; ale i za mestom samý oheň.
Skrývali sa do pivníc; no oheň našiel ich i tam.„Ó Lót, Lót! Prečo sme ti neverili!“ počuť v dome Lótovom z úst padajúcich snúbencov a
zúfale sem-tam pobehujúceho služobníctva.„To i za včerajšiu neprávosť!“ znelo zase inde. V okamihu súdu vedeli Sodomčania, prečo
ich zastihol.A keď všetko pohorelo, a dym ako z vápenky vystupoval zo zeme, keď bolo možno konečne
bližšie pristúpiť, našiel Lót svoju krásnu, milovanú ženu neďaleko Cóaru — obrátenú v soľný
stĺp, zasiahnutú neodvratným Božím trestom. Násilne vyvedená zo Sodomy, zachránená samým
Synom Božím,zhynula pre neposlušnosť. Vedela, že každá minúta je
drahá, že sa nesmie v tejto doline zastaviť, že sa nesmie obzerať. Ale túžba v srdci po
Sodome príliš veľká: obzrela sa, zastala; lebo tým pohľadom očarené celé jej srdce letelo
späť.No pretože si v tom okamihu viac vážila poklady sodomské ako Boží rozkaz, a tak pohrdla
Božou milosťou — na znak, že kto srdcom nevyšiel zo Sodomy, i telom tam zostať môže —
prepadla spravodlivému Božiemu trestu.Ó, aký pocit chvel srdcom Božieho Syna, Pána JEŽIŠA, keď dôrazne a clivo súčasne hovorí:
„Pamätajte na Lótovu ženu!“Zaiste videl ju pred sebou, i tú chvíľu, kde ju viedol von zo Sodomy, i to jej
zahynutie, napriek tomu, že On ju zachránil.Ba čo pocíti dakedy pri spomienke tvojho mena, ak i ty zahynieš so Sodomou tohto sveta,
napriek tomu, že On ti raz svojou smrťou umožnil z nej útek?!„Nemešká Pán so zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale vám
zhovieva, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie. Príde deň
Pánov ako zlodej, keď sa nebesá s rachotom pominú, živly sa v ohni rozplynú a zem so
svojimi dielami zmizne.“(2. Petra 3, 9 — 10.)(1900) | Royova_Lotova-zena.html.txt |
Kukučka[1][2]Sedí, sedí samučkána javore kukučka.Počúva tam, počúva,ako vetrík podúva.Pod javorom dievčinakukulienku zaklína:„Povedzže mi, ty to znáš,kedy pôjdem na sobáš?“Sedí, sedí samučkána javore kukučka.Sedí nemo, jaj, beda!čo mi neodpovedá?„Jajže, Bože! čo je to?Sľúbil sa mi na leto;už to leto uchodí —a môj milý nechodí!“Zavial vetor kadesi —kukuk letí za lesy —a pred ňou ktos’ zastane:„Milá, veď už po Jane!“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Pešti 1851. Prvé odtlačenie Orol V, 1874, str. 167, 30. mája. V oboch rukop.
zošitoch. Opravujeme verše podľa Bottových opráv, odtlačených Dobšinským v Slov. pohľadoch
III, 1883, str. 476:Sedí nemo, len sedí,nedáva odpovedi.Sedí nemo;jaj, beda!čo mi neodpovedá? | Botto_Kukucka.html.txt |
PapagájKde bolo, tam bolo, bol raz jeden boháč, ktorý mal utešenú mladú dcéru a táto mala
jedného papagája. Papagáj miloval dcéru, dcéra milovala jedného úradníka a boháč miloval i
dcéru, ale nadovšetko prepych, bohatstvo a slávu.Páli, ako papagája obyčajne volajú, bol múdry vták. Vedel hovoriť skoro všetko a
najradšej sa zaliečal svojej mladej panej.„Páli dobrý! Páli rád Milku.“Za to ho potom cukríkom odmenili.Na žobrákov kričal:„Darebák, ideš robiť!“Lebo tie slová každý deň počul z úst starého pána.Raz ráno zjavil sa na chodbe neznámy mladý, pekne urastený muž a keďže sa Milka veľmi
vrele s ním rukovala (ale potom rýchlo odbehla), Páli držal si za povinnosť zavolať:„Vitaj! Sadni si!“Mladoň sa bledo usmial, ale akosi nebolo mu do sedenia. Bol celý vzrušený a na vysoké
čelo vysadol mu pot. No vzmužil sa, pozapínal si čierny kabát, vyhladil si biele rukavičky,
ponaprával bielu mašličku a nesmelo zaklopal na jedny dvere.„Voľno!“ ozval sa znútra namrzený hlas.Mladík vstúpil, uklonil sa, predstavil sa a primerane dosť smelo, predniesol boháčovi
svoju prosbu.Boháč chvíľku počúval, ale potom ako divý vyskočil a zastavil prúd mladíkových rečí.„Takých by sa i viac našlo,“ riekol úsečne a hlasite sa zasmial. „Moja dcéra je dedičom
veľkého vena a vy — pisár, či čo?“„Prosím, mne nejde o váš majetok…“„Nuž daj vám boh šťastia, ale z tých mračien nebudú pŕšky,“ odsekol boháč. „Divím sa
vašej bezočivosti. Tú hlúposť si vybite z hlavy.“Mladík ovesil hlavu na prsia, ktoré sa mu silne dmuli a chystal sa k odchodu.„A ešte jedno,“ zadržal ho boháč drsným hlasom. „Chcem vás držať za gentlemana…“[1]Mladoň prudko zdvihol hlavu a jasne, skoro hrozivo, pozrel svojimi veľkými očami na
pána.„Áno, držím vás za muža cti a ako takého žiadam, aby ste s mojou dcérou všetko spojenie
pretrhli. Moja dcéra je už zasnúbená.“Mladý muž sa trhol, akoby hrom bol udrel vedľa neho.„Sľúbená — predaná, bez jej vedomia a vôle,“ riekol vzpriamený.„Vás nič do toho. Dúfam, že moju žiadosť vyplníte.“„Nevyplním,“ zvolal mladoň a vzdialil sa. Vonku čakala na neho Milka, trasúca sa na
celom tele.„Zničení,“ riekol mladoň.Nasledoval usedavý plač, ktorý i boháča dojal, keď o chvíľu vyšiel na chodbu.„Darebák! Darebák!“ kričal Páli naňho.Boháč pozrel na pestrofarebného vtáka a zadumaný sa vrátil do svojich nádherných izieb.
Mimovoľne mu napadlo, že on tak isto, ako biedny pisár, dostal Milkinu nebohú matku, bohatú
jedináčku, za ženu. No odohnal tie hlúpe myšlienky. Po daždi býva pekná chvíľa, nechže sa
vyplače to nezrelé decko.K obedu Milka neprišla a keď sám otec išiel ju hľadať a prešiel popri papagájovi, ten
celý rozzúrený kričal na neho:„Darebák! Darebák! Páli dobrý, Páli rád Milku.“A potom vrešťal naňho o milých päť:„Darebák! Darebák!“„Čuš, lebo ti krk vykrútim,“ oboril sa boháč na papagája. Ale ten zas len svoju viedol.„Darebák! Darebák! Páli dobrý, Páli rád Milku.“Sto chutí mal vyplniť svoju hrozbu, ale keď si spomenul, že Milka, bez toho už nervózna,
mohla by ochorieť, vošiel do izby a tam si čítal noviny. Ustúpil vtákovi.Tak to šlo týždeň, dva, až po jednej noci s ťažkými snami (bol už i na Milkinom
pohrebe), zimnične počal niečo hľadať na svojom písacom stolíku a keď našiel malú kartičku,
ihneď dal zapriahnuť a dal sa odviezť do ,Phoenix‘ banky. Tu rovno vošiel do izby
direktorovej a potichu sa ho na niečo pýtal.„Výborný mladý muž,“ odpovedal direktor vrele. „Vzdelaný, príkladného života, pilný a z
veľmi dobrej, ale schudobnelej rodiny. Má skvelú budúcnosť.“Boháč sa spokojne usmial.„Či by si mi ho prepustil na pár hodín?“ pýtal sa priateľa.„Pravdaže, vďačne,“ vravel direktor.O chvíľu boháč sedel v koči s odmršteným pytačom. A keď doma Páli videl, ako sa Milka
hodila na prsia otcove a vrelo ho bozkávala, prestal kričať darebák!Ale boháč postavil sa pred vtáka a so smiechom, sa ho pýtal:„Tak či som darebák?“Vták sklonil hlavu a vyhýbavo odvetil:„Páli dobrý.“„Ale i ja som dobrý. Nedarebák!“„Nedarebák! Nedarebák! Dobrý!“ vrešťal Páli a chrumkal cukríky, ktorých sa mu už tak
dávno nebolo dostalo.[1]gentleman(angl. č. džentlmen) — muž priamej povahy a
uhladeného vystupovania i zovňajšku | Marsall-Petrovsky_Papagaj.html.txt |
Ej, medzi dolinami…[1]Ej, medzi dolinamije košiar maluvanýej, pojeu Kubo ovce —ej, už je okovaný.Ej, keď ho ulapili,zaplakau divoce,ej, že sa ozývalo,ej, dalece-široce.Ej, škoda moje časy,ej, s dobrými valasi.Ej, bučky preskakuje,ej, dievčatko miluje.Ej, škoda, veľmi škoda,ej, valacha dobrého.Ej, teraz, keď je v núdzi,nik nepozrie na neho.Ej, ovce zabľačali,ej, keď ma poviazali;ej, hory zahučali,ej, vŕšky zakričali.Ej, kdeže si, kdeže si,ej, moja frajerečka,ej, kdeže si, kdeže si,ej, moja frajerečka?Ej, brnčí popri tele,ej, železa okutá,ej, viažu moje nôžky,ej, tie nešťastné putá.Ej, škoda vás nastokrát,ej, vy, smižné nožičky,ej, škoda vás nastokrát,ej, vy, moje ručičky.Ej, nemôžem tu bučky,ej, jedle preskakuvať,ej, nemôžem tu horou,ej, kolesá zvaluvať.Ej, smutno mi je, smutno,ej, mučia ma chudáka,ej, práve jak vo klietke,ej, malého škovránka.Ej, ešte i ten ptáčekti časom pospevuje,ej, ale moje srdce,ej, večne sa sužuje.Ej, bez mňa moje ovce,ej, po horách skákajú.Ej, prejdú časy, prejdú,keď moje roky vyjdú,ej, potom si zaskočím,ej, zeleným úbočím.[1]Je to koncept na poslednej strane zošitu, kde je i Smrť Světopolka, písaný starým českým pravopisom (píše ešte g miesto j), teda patrí medzi prvé ponášky na ľudovú pieseň a je to vlastne báseň už slovenská. Len na jednom mieste prekáža bohemizmus: „Ej, brnčí popri tele, — ej, železa okutá…“, kde by malo byť „železá okuté“. Rým nedovolil opravu. — „Versky zakričaly“ čítam ako „vŕšky“; „smižný“ znamená „svižný“, „hybký“. Piesňové „ej“ na začiatku veršov ukazuje, že Kráľ mal k tejto ponáške určitú predlohu z početného repertoáru pastierskych a zbojníckych ľudových piesní. | Kral_Ponasky.html.txt |
Akú úlohu hrala Javorina pri kriesení SlovačeJavorina nad Lubinou v západných Karpatoch od roku 1847-ho hrala vynikajúcu úlohu pri
kriesení národného povedomia Slovákov v Nitrianskej a na celom okolí. Ako najvyšší
pohraničný hrebeň Karpatov, počnúc od Bratislavy až po Stránsky priesmyk, vyše 3000 m. nad
hladinou Stredozemného mora sa vypínajúci,[1]veľkej veľrybe podobný, hlava ktorej obrátená je na západ a chvost, o niečo
nižší než chrbát, na východ, už svojou podobou a velikánskou lúkou, tiahnúcou sa celým
hrebeňom, z ďaleka od juhu sa ponúkala k výletom, všetkým, ktorí majú smysel pre krásu
prírody. Najčastejšie bývala valne navštevovaná v mesiaci auguste, nielen preto, že vtedy
pravidelne bývalo trvale pekné počasie, a nebolo sa čo obávať, žeby výletníkov hodný dážď
alebo búrka rozohnala; ale aj preto, že o tom čase veľká lúka na slovenskej strane bývala
kosená, alebo seno shrabávané spevavými kopaničiarkami; kdežto moravská strana lúky
používaná bola za pastvu. A keďže k svážaniu sena bolo treba aj cesty na Javorinu poprávať,
aj prístup s vozmi bol pohodlnejší od počiatku kopaníc až po lúku.Nakoľko sa pamätám, bolo to roku 1847-ho, čo sa do fary lubinskej sišiel hlúčok
slovenských študentov, aby na Javorine slávnostne a radostne uvítali prvé číslo „Orla
Tatranského“. Bolo ich prišlo viac na noc k nám, iní dotiahli za nimi zavčas rána, a v
našom dvore sa radili, ktorou cestou pomašírujú na Javorinu. Dobre sa pamätám, že Mikuláš
Dohnány, šuhaj ohnivý a ako živé striebro pohyblivý, mával vo dvore pištoľou, jedno po
druhom prevolávajúc: „Budeme rrrúkať! budeme rrrúkať!“ t. j. strieľať. Ja som za
odchádzajúcimi smutno pozeral, lebo mňa rodičia nechceli s nimi pustiť, a výletníci
netrúfali si mňa s sebou pojať z obavy, žeby som tak ďalekú chôdzu nevydržal, lebo som bol
len jedenásťročný.Šuhajci s naplnenými kapsami potravín veselo sa vyhrnuli na svoju púť. Iné tlupy
výletníkov prichádzaly od Bziniec a od Starej Turej, a na Javorine sa sišly. Miestom
shromaždenia každého výletu javorinského bola studienka na spodku lúky, kde sa už javorový
a bukový les počínal. Neďaleko nad tou studienkou so znamenitou vodou je dlhoká a široká
terasa na lúke skopaná, pravda, už dávno trávou husto porastená, ešte od tých časov, čo
zemský pán gróf Erdődy, ktorý si pojal za ženu krásnu dcéru viedenského fiakristu Elizu,
vulgo Fiaker-Lisi zvanú, po nádhernej, vo Viedni odbývanej svadbe, keď si svoju Elizu na
svoje statky doviezol, svadobnú hostinu a veselie s množstvom pánstva na Javorine
odbavoval. Aby mali hostia kde tancovať, museli poddaní na svahu lúky blízko studienky
terasu skopať, urovnať, zem ubiť, okolo terasy nastavať mladých javorových májov, cesty cez
kopanice a cez horu do dobrého stavu priviesť: aby sa pánstvo pohodlne mohlo až na miesto
dostať.Naša rezká mládež sa na Javorine, pri krásnom počasí, zabávala rečnením a spevom, ako
nám to potom večer bratia Karol a Gustáv vyrozprávali, a pred západom slnka „každý svojou
pošiel stranou“. Mikuláš Dohnány sa potom stal známym ako hurbanovský dobrovoľník, a po
revolúcii 1848 — 1849 ako spisovateľ knižočky „Povstanie Slovenskuo“. Mal dvoch bratov,
Ľudevíta a Gustáva. Ľudevít bol veľmi hľadaným advokátom v Trenčíne a Gustáv bol sudcom v
Bánovciach, všeobecne známy ako veľmi statočný a dobrosrdečný muž. Od neho na pamiatku mám
krásny, veľký pohár z kryštáľového skla s utešeným monogramom, ktorý dal schválne pre mňa
vyhotoviť v Göpfertovej huti v Zay-Uhrovci.Na kopaniciach pod Javorinou žila vtedy široko-ďaleko obávaná zbojnícka rodina
Podkozinských, vlastne Tučka zvaná, ktorá bola postrachom pohraničného obyvateľstva jak na
Slovensku, tak aj na Morave. Starý Jano Tučka bol muž nízky, zavalitý, odstrašujúceho
pohľadu, lebo mal jedno oko vyššie než druhé. Mal troch synov, dvoch hodne urastených a
znamenitých strelcov, a tretieho, ktorý bol na jednu nohu chromý, a nosil ju od kolena
priviazanú o hrubú drevenú nohu. Ale ľudia hovorili, že keď ide aj on na zboj, drevenú nohu
si odviaže a cez plece prehodí. Či je to pravda, o tom bych pochyboval, lebo som ho vídaval
v dedine vždy na tej nemotornej drevenej nohe kľačiaceho, alebo o palicu sa opierajúceho, s
veľkým namáhaním kráčať.Mohol som mať 8 alebo 9 rokov, keď ma vzal otec so sebou do kopaníc „pod Kozínce“, kam
sa zaviezol k nemocnému. Posol na fare hovoril, že v dome nemocného majú víno prichystané k
večeri Pánovej. Ale keď sme došli na miesto, v dome vína nebolo; a že ani otec z domu vína
nedoniesol, museli sme asi dve hodiny čakať, až posol víno doniesol. Že sa otcovi nechcelo
v dome nemocného tak dlho čakať, šli sme k blízkemu Tučkovi. Keď starý Tučka otca zbadal,
že sa blíži k jeho chalupe, a z domu nespozorovane uvrznúť už nemohol, vyskočil chytro na
pec, a tam sa natiahol, akoby spal. Ale nevydržal tam dlho, lebo jeho žena práve v peci
kúrila, a jeho na peci pálilo. Urobil sa, akoby sa práve bol prebudil, pretrel si oči, a
vidiac otca, skočil s pece a úctive ho privítal. Sedeli sme okolo stola. Keď čosi čiahal
Tučka k oknu, pukla mu v ľakte ruka; a keď sa to viacráz opakovalo, spýtal sa ho otec, čo
mu tak ruka v ľakte puká? Odpovedal, že keď raz postrelil na Moravskom srnu a ju, ešte
živú, na pleci niesol, dobehol na počutie rany moravský jáger a strelil po ňom; jedna guľka
že mu ľakeť prerazila a odtedy mu to puká.Mňa, chlapca, chcel zabaviť, a rozprával mi, že má vycvičeného králika, ktorý vie piť
pálené z kališka; a hneď doniesol z kúta izby pekného králika, posadil ho a dal mu do
predných labiek kališťok s páleným, ktorý králik aj vypil. Medzi rozprávaním riekol Tučka
otcovi: „Pán tatíčko, keď umrem, len mi peknú kázeň kážte!“ Načo mu otec odpovedal: „Len
takú, akú ste zaslúžili; vy si tú kázeň svojim životom píšete a ja ju potom len
vyrozprávam.“ Načo Tučka pokojne riekol: „Nuž, veď len takú.“ Keď som asi po 10 rokoch, ako
študent bratislavský, raz v lete samotný botanizoval, a že sa mi znamenite darilo, zarážal
som sa horami až hodne pozde pred západom slnka, neďaleko kraja hory stretol som Tučku,
ako, opierajúc sa o hrubý čakan, kráčal hore Javorinou, a pozdravil som ho: „Dobrý večer,
Tučka!“ Zastal, vyvalil na mňa svoje príšerné oči a riekol: „A jako vy mňa poznáte?“ A keď
som mu riekol, že ho od toho času dobre poznám, čo mi toho králika ukazoval, ktorý vie
pálenku piť, akosi krajšie pozrel na mňa, pošupol si potom baranicu na bok a povedal: „A
nebojíte sa tak samotný chodiť po horách?“ „Koho bych sa, reku, bál?“ odpovedal som,
„človek mi neublíži a vlkov na Javorine niet.“ Škúlil na moju botanickú pľachovú pušku a
chcel vedieť, čo v nej mám. Otvoril som pušku a ukazoval som mu vzácne rastliny, ktoré som
tam nasbieral; a keď som mu ešte povedal, načo mi to bude, mlčky vypočul moju botanickú
prednášku a v pokoji sme sa rozišli, on beľhal o palici hore Javorinou a ja som náhlil
domov, lebo už slnko zapadalo. Od toho času som Tučku viac nevidel. Okolo roku 1850-ho
rakúski žandári Tučkovcom zbojnícke remeslo navždy zkazili, lebo jednoho na úteku
zastrelili a druhý umrel v žalári. Raz, keď lapali žandári mladého Tučku, ktorého videli
vbehnúť do domu, ale tam ho nikde nemohli nájsť, práve vtedy chodili dvaja ozbrojení
financi pálenčené kotlíky prezerať, a pripojili sa k žandárom uprchlíka hľadajúcim, až i
jeden financ, kuknúc do komína, zbadal tam učupeného kmína, ktorému riekol: „Slezte dolu,
nebo střelím!“ Nato prikročil k financovi aj žandár. Najdený Tučka ale riekol financovi:
„Vy idzte kotly prezerať; ja mám hen s tým pánom čo robiť“ a ukázal na žandára; a keď mu
tento riekol, aby vyliezol z komína, bez zdráhania to urobil a dal si ruky sputnať.Známa je pod Javorinou táto národná pieseň:Javorina šedá, kto pod tebou sedá?Tučkovskí zbojníci, čo zabili Žida.Keď ho zabíjali, tak mu povedali:že ho vyprevadia z Uher do Moravy.Židáčku, Židáčku, prečo ťa zabili?Pre zlaté hodinky, keď sa im ľúbily.Dodnes sa rozpráva, že v ktorejsi podjavorinskej dedine na moravskej strane sa dvaja
bratia židovskí po smrti otcovej delili o dedictvo. Jeden z nich sa držal za ukrivdeného a
chcel sa za to vymstiť na bratovi. Prišiel tedy k Tučkovcom a nahováral ich, aby išli jeho
brata ozbíjať, čo oni aj ochotne vykonali. Na Javorine sa s lúpežou na rovné čiastky
podelili, len jedny zlaté hodinky ostaly, s ktorými sa nevedeli podeliť. Losovali o ne; a
už či náhodou alebo fígľom, Žid si vytiahol najdlhší lós; a tak hodinky jemu odovzdané
boly. Keď sa po deľbe rozchádzali, povedali Tučkovci, že Žida odprevadia kus cesty. Keď
prišli chodníkom k hlbokému výmoľu, jeden z kmínov zakikiríkal ako kohút — ako už popredku
boli ushovorení a druhý zaťal Židovi valaškou do hlavy, že hneď na mieste zostal mŕtvy.
Korisť i s hodinkami mu pobrali a mŕtvolu hodili do toho výmoľa. Nezadlho potom napadalo
mnoho snehu a všetko pátranie po zmiznutom Židovi na Morave bolo márne. Až na jar, keď sa
snehy topily a potoky boly rozvodnené, doniesla voda do blízkej moravskej dediny jednu
odhnitú ľudskú nohu, v čižme trčiacu; a keď sa ľudia vyberali hore potokom, ostatné mŕtve
telo hľadať, našli ho v tom javorinskom výmole a podľa šiat poznali, že je to ten zmiznutý
Žid. Tak mi to rozprával počas mojich javorinských botanických prechádzok pánsky hájnik
Kršák, ktorý sa pár raz pripojil ku mne a sprevádzal ma po Javorine.Matka nám rozprávala, že v prvé roky úradovania jej otca, môjho deda, Jura Boboka na
lubinskej fare, platil Tučka za bohatého a statočného gazdu na kopaniciach a že každoročne
koleda sa končievala hostinou u Tučkov. Keď dedko sadal na sane a do bundy sa zamotával,
podal mu Tučka uzlík, v ručníku zavinutý, so slovami: „Toto pre pani matičku!“ Dedko
myslel, že je to niečo z koledovej hostiny, poďakoval sa Tučkovi a balík strčil do vačku
bundy. Keď sa dosánkoval hodne pozde večer domov, podal babke uzlík so slovami: „Toto tebe
posiela Tučka.“ Ale aké bolo prekvapenie obidvoch, keď v tom uzlíku boly dva strieborné
tratíknoty, ináče „puclíky“ zvané. Hneď starí rodičia tušili, že je to z nejakého bohatého
domu ukradnuté, a sotva sa rozodnilo, poslali ten uzlík aj s obsahom po osobitnom poslovi
Tučkovi nazpät: že oni takého daru nemôžu prijať. Netrvalo to ani dva týždne po novom roku,
a Tučkovci sa dostali do žalára, keď sa na nich dosvedčilo, že jednu barónku na Morave
ozbíjali. Keď si odsedeli žalár a vrátili sa domov, nerobili viac tajností zo svojho
zbojníckeho remesla, až im ho, ako som už spomenul, rakúski žandári okolo r. 1850 navždy
zkazili. Od tých čias, keď aj kde-tu na kopaniciach sa našli jednotliví kmíni, boli to len
fušeri proti Tučkovcom, ktorí boli vychýrení zbojníci a starý Tučka ich kapitánom.Ešte r. 1850 žil na lubinských kopaniciach jeden starec, tuším Ličko menovaný, ktorý
vynikal mimoriadnou pamäťou. Videl som ho raz na našej fare, muža vysoko urasteného, s
dlhými, cele bielymi vlasmi. Keď odišiel, rozprával mi o ňom otec, že tento kopaničiar ani
čítať nevie, lebo nechodil do školy, a predsa temer celú Bibliu a Tranovského kancionál zná
nazpamäť. Keď sa oženil a mal už deti, súce do školy, že v kopaniciach školy nebolo, dal
tie deti na celú zimu do dediny k známym, aby mohly pravidelne do školy chodiť. Na jar, keď
sa vyučovanie skončilo, prišly deti domov a v každú nedeľu alebo v stred týždňa, keď nebolo
súrnej práce v poli, musely mu tie deti čítať z Biblie a on pozorne počúval. A keď takéto
počúvané čítanie Biblie trvalo za viac rokov, tak sa mu všetko počuté v pamäti upevnilo, že
to viac nezabudol. Aj jeho vnuci mu tak predčítavali a nábožné piesne prespievavali. Keď
prečítaly deti celú Bibliu, počaly zase od počiatku. Aj to otec často spomínal, že keď raz
na Starej Turej vo veľkom vetre povstal záhubný požiar, tak, že vietor kusy tlejúcich
dochov donášal až do Lubiny, že ľudia museli byť na stráži, aby aj tu domy neboly
podpálené, — v nedeľu nato vytiahol otec z 20 sväzkov starších kázní jednu, na tú nedeľu
pripadajúcu, lebo nestihol si novú kázeň napísať. Po skončených službách božích ten starý
kopaničiar riekol otcovi: „Pán tatíčko! Túto istú kázeň ste dnes pred dvanásť rokmi
kázali.“ Otec mu nato prisvedčil a pochválil jeho dobrú pamäť. Čo by z toho kopaničiara
bolo mohlo vystať, keby pri takej zázračnej pamäti bol mal príležitosť po školách sa
dôkladne vzdelávať!Ešte jednu veľmi zaujímavú historku o podjavorinskom mládencovi tu vyrozprávam, ako mi
ju rozprával môj otec. V jednu fašiangovú nedeľu prišiel jeden mladý pár s kopaníc na
sobáš; že sa ale niečo oneskorili a prišli ku kostolu, keď už otec bol na kancli, a že
nechceli znepokojiť poslucháčstvo, zostali svadobníci pod vežou. Nevesta v parte a s vencom
čosi odskočila, ale hneď sa vrátila. To sa tak sprotivilo a zošklivilo ženíchovi, že strhol
s klobúka rozmarín a s kabanice kytku kvetov, hodil to o zem a riekol: „Ja si túto jakživ
nevezmem; poďme domov, zo svadby nebude nič!“ Všetky prosby a hrozby svadobníkov, všetky
slzy zahanbenej a potupenej nevesty neosožily. Ženích stál na svojom, že tejto nevesty
nechce. V tom niesli kmotrovia s kopaníc dieťa na krst. Exženích sa kmotrov pýtal: čie je
to dieťa? a čo je, chlapec alebo dievča? A keď mu povedali, čie je, a že je to dievča,
odhodlane povedal: „Na túto dočkám!“ Aj čakal 16 rokov a potom si ju vzal za ženu, keď sa
medzitým tá opustená nevesta dosť skoro za iného vydala. Hľa, také romantické pády sa
stávajú aj na kopaniciach, a keby neboly dokumentárne zistené, zdaly by sa byť nemožnými.V revolučnom roku 1848/49 a za viac rokov potom nebývaly robievané výlety na Javorinu;
až zase roku 1860-ho do zvyku prišly. Od r. 1862-ho som aj ja z Podhradia pravidelne na
nich účasť mával, a keď deti už hodne narástly, brávali sme ich sebou. Často sa stalo, že
som ženu a deti poslal na voze do Lubiny, a ztadiaľ s karavánou výletníkov na Javorinu, a
ja som za nimi prišiel peší, krížom cez Bošácke a Lieskovské kopanice a od Stránskej huti
hore strmým hraničným násypom na končiar chvosta javorinskej veľryby, ktorý sa menuje
„Beckovská“, a je o voľačo nižší než chrbát Javoriny pri triangulačnej pyramide — a ztadiaľ
pohodlným chodníkom k studničke, kde sme sa s výletníkmi radostne uvítali. Viac ráz býval
tam prítomný i Dr. Miloslav Hurban s rodinou, a výborný hudobník a spevák, advokát Fajnor,
okolo ktorých sa speváci shlukli a pod vedením Fajnorovým spievali oduševnene jednu krajšiu
národnú pieseň nad druhú, až radosť bolo počúvať. Často sa stalo, že aj mnoho Moravanov z
Uh. Brodu a z Hradišťa na vozoch sa dostavilo. Tí si doviedli hneď aj hudobnú kapelu a
priviezli hodný sud piva na ovlaženie hrdiel spevákov. Kapela vyhrávala a tancujúce veselé
páry zaplňovaly celú terasu. Pri prestávkach sa rečnilo a poslucháčstvo s napnutou
pozornosťou počúvalo nadšené a oduševňujúce reči. Ženičky naše staraly sa pri týchto
výletoch dostatočne o chutné koláče a pečene, aby sa nikto nemusel ponosovať na hlad.
Stolom bola zem, po ktorej prestreté obrusy množstvo potravín nosily, a každý si bral, čo
sa mu ľúbilo. Bol to tam rozkošný komunizmus v najkrajšej forme. A keď sa aj zemiakov v
pahrabe vatry napieklo: i tieto slovenské ananasy sa skoro minuly. Mnohí páni dodali aj
fľaše s vínom. Švagor Čulík doniesol pezinského vína, brat Gustáv 4 fľaše fraštackého
lacného a krotkého drapáku, a keď ním ponúkal, riekol mu Čulík: „Daj si pokoj, švagre, s
tým tvojím fraštákom, ktorý sa hodí len na vylievanie sysľov,“ a vychvaľoval si svoje
pezinské vínko. Keď sa pezinské skoro minulo a aj za fraštackým bola poptávka, dal sa brat
do smiechu a riekol: „Aha, už vám je aj frašták dobrý?!“ a fľaše boly čochvíľa vyprázdnené.
Ja som sa pri hodovníkoch dlho nebavieval, ale som odskakoval tu na lúku, tu do hory a
naplňoval som si mapu vzácnymi rastlinami, akých som blízko Podhradia nemal. Za dlhé roky
tisíce javorinských rastlín boly rozosielané po celej bývalej monarchii, do Nemecka,
Belgie, Francúzska a do Švédska, a keď sa môj veľký herbár divnou náhodou dostal do
bukureštského muzea, i tam je flora našej milej Javoriny dobre zastúpená.Takéto kombinované moravsko-slovenské výlety znamenite nadväzovaly spojivo Čechov so
Slovákmi. Tam sme sa vždy dobre cítili, lebo sme sa cítili ako bratia a sestry jednej
nerozlučnej rodiny. Tieto výlety javorinské výdatne prebudzovaly národné povedomie u
všetkých prítomných a prehlbovaly lásku k národu nášmu. Mávali sme tam účastníkov z celého
ďalekého okolia, ba niekedy aj pár Báčvanov sme tam uvítali a s nimi sa milo pobavili. Aj
náš zlatoústy Janko Leška postaral sa vždy svojimi vtipnými prípitkami a rečmi o dobrú a
veselú náladu výletníkov. Obyčajne sa dostavil na Javorinu aj povestný gajdoš Filúz, o
ktorého gajdách koluje povesť, že boly začarované; lebo keď ich na klin pri stene zavesil a
na žrdi pri kachliach visely krpce, papuče a boty, a Filúz rozkázal gajdám gajdovať: samé
od seba sa naduly a daly sa do gajdovavania veselých, skočných melodií, tak že tie krpce,
papuče a boty na žrdi začaly tancovať a tancovaly, až z nich franforce na všetky strany
lietaly, tak dlho, zakiaľ Filúz neriekol gajdám: „Už dosť!“Občas prišli výletníci od Myjavy na vozoch na noc, aby ráno obdivovali východ slnka.
Spávali obyčajne na vozoch, len odhodlanejší si políhali na trávu a dobre pozakrývaní
čakali rána, ba aj v noci hľadeli smerom k Viedni, aby sa presvedčili, či je to pravda, že
v jasnú noc vidno s Javoriny osvetlenú Viedeň.Za viac rokov sme sa bez prekážky húfne schádzali na našu „šedú“ Javorinu, preto „šedou“
nazvanú, že po skosení a shrabaní lúky hrebeň Javoriny má šedú farbu. Už zďaleka poznať, či
ešte stojí tráva na lúke, alebo je už skosená. Na týchto výletoch sa účastníci zo Slovenska
a z Moravy osobne poznávali, milo sa pobavili, veselo si zaspievali, a ktorým išla chuť do
tancu, pri brodskej alebo hradišťskej kapele si rezko zaskočili. Bola to ako jedna svorná
rodina, v ktorej o nejakých hádkach a sporoch nikdy nebolo ani reči. Taká jednota, svornosť
a shoda je nám aj teraz v národe potrebná, aby sme spolu držali, spolu na národnom poli
statočne pracovali, a aby sme neboli ako rozviazané metly, kde každý prút v inú stranu
trčí, a aby na nás nepadalo to ostré, káravé slovo Kollárovo: „ó vy rozkydaní Slávové!“
Túto jednotu utužovaly medzi nami javorinské výlety, a o akýchsi, navzájom sa
znemožňujúcich stranách nebolo tam nikdy reči. Zadivili sme sa, keď sme pri jednom takom
hromadnom výlete zrazu zazreli dvoch maďarských žandárov v plnom vixe vojenského výstroja,
ktorých starostlivý novomestský slúžny poslal za nami na výzvedy. Ale náhle ich naši
zazreli, s veľkou radosťou ich uvítali, vínom a pivom traktovali, tak že milí žandári sa
náležite opili a na tráve pospali, že nemali ani času pozapisovať si čelnejších výletníkov,
ale spali ako špalky, aj keď sme sa my už rozchádzali. Keďže sa po tejto žandárskej
návšteve dalo s istotou očakávať, že si novomestský slúžny bude za záslužné dielo
považovať, výlety javorinské žandármi rozháňať, ushovorili sme sa, že na čas nebudeme mávať
tak početné schôdzky na Javorine, len menšie výlety, a to častejšie cez leto. A tak sa aj
stalo.Niekedy sa dovalily od severa mračná. Keď zavadily o hrebeň Javoriny a prevaľovaly sa k
juhu, boli sme hustou hmlou obkľúčení; trávy i naše šaty vlhly, a bolo sa čo obávať
prudkého dažďa; ale cez trhliny toho oblaku pod nami sa valiaceho videli sme, ako v
oblakovom ráme, slnkom osvietené Považie a zvlášť krásne sa vynímal beckovský hrad v plnom
slnečnom svetle. Z toho sme súdili, že sa toho cez nás sa valiaceho oblaku nemáme čo báť,
preto sme sa ani nedali na zpiatočný útek, ale sme čakali trpelivo, až sa zase vyjasní. A
nečakali sme dlho, lebo sa vyjasnilo a my sme vytrvali na mieste až do hodiny siedmej.
Potom sme sa začali lúčiť a rozchádzať, ktorí do Moravy, ktorí južným svahom na St. Turú,
Myjavu, do Lubiny a Bziniec, len to tak hrkotalo od vozov po kamenitej ceste, a vedľa vozov
kráčaly hlúčky pešiakov, vedúcich veselý rozhovor a chvíľami vyspevujúcich národné piesne.Zvlášť zaujímavý býval taký výlet vtedy, keď veľkú lúku kopaničiari práve kosili, alebo
keď čisto pristrojené, spievajúce kopaničiarky už suché seno hrabaly. Pekný to bol pohľad
na dlhý rad zručných koscov, šikmo jeden za druhým, asi na dva kroky od seba vzdialených,
aby si päty neodkosili, ako do taktu sekajú kosami. Keď ktorý dokosil až po horu, vzal kosu
na plece a kráčal k hrebeňu vrchu, kde začal nový rad ukášať; a tak sa to tam mrvilo,
zakiaľ celá plocha nebola skosená. Kosci neradi mali „psicu“. Je to krásna trávička s
tenkými štetinovými listami a práve tak tenkým, tuhým stebieľkom, nosiacim jednostranný
klások, ako kefku na zuby. Túto trávičku ani ostrá kosa dobre nezachytí, len sa ponad ňu
prešmykne.Aj tu pod Javorinou je známa tá povera o „šťastnej zelinke“, o ktorej sa hovorí, že keď
kosa v tráve na ňu trafí, hneď spadne s kosišťa a v ukosenej tráve ju potom možno najsť.
Ako mi ju opisovali, hneď som badal, že je to pekná kapraďovitá, asi na piaď vysoká
rastlinka Botrychium Lunaria. Stará je to, aj u Rimanov známa povera, že keď žlne zahlobia
klinom dieru k jej hniezdu, odletí, donesie tú čudesnú zelinku, priloží ju na klin, ktorý
hneď vyletí a žlna sa dostane do hniezda. Keď touto zelinou možno kliny vyrážať, prečo by
nebolo možno ňou aj zámky a pľachy otvárať? Povera teda ňou aj zámky otvára. Na javorinskej
lúke dosť často rastie, ale z druhu Botrychium rutaceum našiel som tam len jeden jediný
exemplár, ktorý som v bošáckych kopaniciach, na lúkach „Kočacieho zámku“ častejšie vídaval
a sbieraval.Myslel som, že sa v našom kraji líšky len na skalnatých miestach zdržujú a že sa horám,
kde niet na blízku kurínov, vyhýbajú; ale videl som raz hore javorinskou lúkou pelichať
starú, veľkú líšku, ktorá si hádam robila laskominy na malé srnky alebo nejakých vtáčkov.
Orla som tu nikdy nevidel, ale v neďalekých chocholanských horách vybral hájnik dvoch
mladých orlov, z ktorých jednoho kúpil poštár a druhého istý O., ktorý mal aj veľkú ušatú
sovu, aké hniezdia na skalách Súľovských. Odtiaľ sa odvodzuje aj meno dediny a rozváľaného
hradu „Súľov“, akoby „Sovylov“. Či táto etymológia obstojí? To ponechávam rozhodnúť
povolanejším.Hrebeň a svahy Javoriny sostávajú z tvrdého karpatského pieskovca, v ktorom sa mi
nepodarilo nájsť žiadnych skamenelín. Nižšie rebrá Javoriny, k juhu sa tiahnúce, tvoria
vápence, bohaté na skameneliny. Zvlášť hojne som tu vyklepal ammonity a belemnity. Pod
samou Javorinou, už v doline vyčnieva mohutná skala bralového vápenca (Klippenkalk), v
ktorom sa nachodia úlomky ako mužská ruka hrubého ammonita. Bralový vápenec je červený a
ľud ho tu menuje červený mramor a rád ho láme v hodných čapách na stavivo do základov. Táto
podjavorinská skala sa menuje „Predhradská Skala“ a Tablic v svojich „Poesiách“ pribásnil k
nej rytiersky hrad a v ňom rytiera „Lubinského“. Ale tam nikdy nebolo murovaného hradu, ani
žiadneho rytiera. Na západ od tejto skaly je vŕšok s kopaniciami, ktorý sa menuje
„Záhradská“. Možno, že v predhistorickej dobe bola tam nejaká osada obšancovaná na spôsob
Podhradských Hradísk; lebo nadarmo tie mená nepovstaly.Hovorí sa, že keď gróf Erdődy zo spomenutej javorinskej svadobnej zábavy aj s hosťmi
domov sa uberal a tú Predhradskú skalu zazrel, povedal svojej Lízke: „Tuto ti dám
Elisenburg vystaviť.“ Ale zostalo len pri sľube.Asi pred 20 rokmi rozšírila sa po okolí povesť, že sa na samom vrchu Javoriny utvorila
široká a hlboká trhlina, z ktorej predbežne len smradľavé a horúce pary vyšľahujú a temeno
vrchu zahaľujú.Aj o našom Lopeníku bola skrsla povesť v čas veľkého prívalu, že sa so strany kopaníc
„na Mravcových“ roztrhol bok hory, z ktorej sa valily ako velikánske sudy prúdy vody a
zaplavily celú dolinu až do Považia. Bol to veľký príval, ktorý mnoho škody narobil, na
potokoch mosty odplavil a viac domov porúcal; ale Lopeník zostal neporušený a tej veľkej
diery, ktorú kopaničiari na ňom vidieť sa domnievali, tam nebolo.Ešte r. 1850-ho bol pod javorinskou lúkou široký pás javorov, kde-tu bukami pomiešaný.
Tam si brávali kopanickí vareškári drevo na svoje výrobky. Keď javory boly vyťaté a
nahradené ihličnatými stromami, chodili vareškári až do chocholanských hôr kupovať alebo
tajne brať javorové drevo.Od môjho otca som počul, že pánsky hájnik podjavorinský bol povinný každoročne 12
pstruhov dodávať. Ale dr. Kornhúber hovorí v svojom opise rýb považských, že pstruhy
nachodia sa len na ľavom brehu Váhu, kde potoky vytekajú zo žulových vrchov, ale na pravom
boku, kde od Skalice až hodne vyše Púchova žuly niet, ani pstruhov v potokoch nevídať.(1922)[1]Poznámka Zlatého fondu SME: V texte sa uvádza výška Javoriny 3000 m. Je to
nesprávny údaj, malo byť 3000 stôp. Veľká Javorina má 970 m. n. m. | Holuby_Aku-ulohu-hrala-Javorina-pri-krieseni-Slovace.txt |
Z mojich kandidátskych časovHoci som si bol umienil, že sa viac vPohľadochneohlásim,[1]lebo nemám čo poučného a zábavného milým a cteným čitateľom podávať, a ako
človek už veľmi starý, ani na pamäť sa už bezpečne spoliehať nemôžem, predsa na naliehavú
žiadosť Vašu, habarkou vôle pomiešam usadlinu starej pamäti svojej, či by sa tam niečo
nevyhodilo navrch, čo by stálo za to, aby sa dostalo pod tlač. Mnoho toho nebude, lebo
značky svojho času porobené sa mi zväčša potratily, a kniha pamäti je ako palimpsest, pod
ktorým sa pôvodné písmo sotrelo, že len kde-tu jedno slovo, aj to len temno z pergamenu
vystupuje.Zkúsenosti z mojich žiackych časov modranských a prešporských bol som už hodne dávno vPohľadochvyrozprával. Teraz, ako pokračovanie tých článkov, idem
Vám vyrozprávať niektoré podrobnosti z mojich časov kandidátskych, ktoré padajú do rokov
1858 — 1860. Sú to teda už hodne opatinované starožitnosti.28. júla 1858 podrobili sme sa siedmi poslednoroční bohoslovci v Prešporku kandidatickej
zkúške. Strachu nebolo, že by sme pri tejto formalite poprepádali, lebo už vtedy sme
vedeli, že každá zkúška je taká riečica, cez ktorú nedajú prepadnúť ani jednému, komu práve
tú ostudu urobiť nemajú vôle. Keby ma dnes vzali znovu na pretras, zo všetkých, v dobrom
svedectve uvedených, pekne-rúče na špagát umelých sústav ponavliekaných predmetov, by som
slávnostne, s bubny a trúbami, prepadol, a nepomohly by mi „ani apatéky, ani pelendreky,
ani žiadne lieky“, ako to kedysi povestný turčiansky rechtor Puchor v jednej parentácii
rečnil! Je to len dôkazom tej neodškriepiteľnej pravdy, že „nie tak v škole, ako v živote
sa učíme“. Úprimne ale vyznám, že som sa po prijatí svedectva, v ktorom sa len tak hemžilo
„bonos“ a „laudabiles“, nepokladal za tak vykŕmeného všetkými potrebnými známosťami, že by
mi už nebolo treba ničoho sa viac učiť, alebo že by mi ďalšie učenie mohlo byť ešte aj na
škodu; ba dobre som cítil, že je toho úžasne mnoho, čo neviem, a že z toho, z čoho som
dostal známku „bonos“ a „laudabiles“, len veľmi máličko budem môcť v živote upotrebiť.„Albizácia“ už toho času bola vyšla z úžitku. Albizovať chodievali kandidáti s fary na
faru, a z kaštieľa do kaštieľa, kde navštíveným podali „Album“, podlhovastú knihu s čistým
papierom, do ktorej vpisovali dobrodincovia pár slov na pamiatku a podarovali kandidáta
dajakým peniazom. S nastrádanými takto peniažkami vybral sa kandidát na daktorú univerzitu
do Nemecka, alebo aspoň na viedenskú bohosloveckú fakultu. Zato ale keď albizácia prestala,
mnohí kandidáti, aby nasporili peňazí k návšteve univerzity, prijímali radi miesta
vychovávateľov pánskych detí. I mne sa naskytovaly dve vychovávateľské miesta, jedno v
Szatmárnémeti, a druhé v Prešporku. Prijal som miesto vychovávateľa v Prešporku, vo veľmi
šľachetnej rodine Jána Scherza, kam som prisľúbil prísť po složeni kandidatickej zkúšky u
administrátora superintendencie, Chalupku, v Brezne. Zostal som radšej pri menšej pláci v
Prešporku, lebo tu bol prírodovedecký spolok, ktorého zasadnutia som pravidelne
navštevoval, a s mojím herbárikom nemohol som sa prevláčať ďaleko. Môj milý priateľ Emil
Kolény, najpilnejší a najlepší žiak zo všetkých bohoslovcov, odišiel do Kulpína k otcovi za
kaplána, až pozdejšie vybral sa na viedenskú bohosloveckú fakultu, kde sme sa sišli zase r.
1860.Boli sme traja: Michal Boor, rodom z Vŕbového, potomný farár na Bukovci a v Skalici,
Ľud. Piffko, rodák staroturanský a potom farár staropazovský, a ja, ktorí sme sa v polovici
augusta 1858. roku vybrali do Brezna k Jánovi Chalupkovi. Vtedy sa, pravda, nikomu ani
nesnívalo o železniciach v Nitrianskej, Turčianskej a Zvolenskej stolici; tedy sme sa
vybrali na veľkom furmanskom voze s jedným staroturanským bryndziarom, ale len po Slovenské
Pravno.Ako boli moji dvaja spolucestovatelia potravinami a peniazmi vystrojení, neviem. Ja som
dostal na cestu 12 zlatých, a do kapsy kus pečene a chleba, čo malo vystačiť po Slovenské
Pravno; a vystačilo. Cestovalo sa nám veselo. Furman nám pripravil vo veľkom voze pohodlné
sedadlo, sťa kanapu, že sme si tam pod plachtou, ako pod baldachýnom sedeli, a rozprávkami
sa bavili. Keď tu spomínam baldachýn, prišlo mi na myseľ, ako vrbovskí Židia r. 1830 cirkve
vizitujúceho superintendenta Stromského s baldachýnom vítali. Keď rabín odrečnil svoju
vítanku, pravdaže po nemecky, poďakoval sa mu Stromský a prial Židom požehnanie Abrahámovo,
Izákovo a Jakobovo, a ubieral sa so sprievodom do fary. Natešení Židia, keď sa navracali
domov, stretli tlupy obneskorivších sa židáčkov, a chválili sa im, akú reč im
superintendent povedal. Neskoro prišlí Židia dali sa do kriku: „Noch e' mol Baldachén!“ a
silou-mocou chceli rabína donútiť, aby s nimi ešte raz bežal za Stromským, aby jeho
požehnanie aj oni počuť mohli. To mi rozprával jeden starý farár, ktorý bol vtedy v
sprievode Stromského.Mňa to cestou každú chvíľu s voza mykalo, lebo zazrúc kde-tu peknú rastlinu, bol by som
sa rád na ňu zblízka podívať, proti tomu ale moji spolupútnici vehementne protestovali; a
že proti mne samotnému boli dvaja, musel som sa hlasovaniu poddať. Piffko nosil cylinder
respektabilnej výšky, ale na bokoch trošku pomadžganý; my ostatní dvaja mali sme nízke
klobúky. Mne bol cylinder odjakživa smiešnou pokrývkou hlavy, a nedivil som sa ani za mak
tomu Maďarovi, ktorý videl v svojom živote po prvý raz sedieť pánov v cylindroch pred
peštianskou kaviarňou, a pristúpiac k jednému so strachom, poklopal mu prstami po dne
cylindra, a riekol: „Prosím ponížene, až potiaľto vám ide hlava?“ — Nuž tedy, náš Lajko
Piffko nosil pyšne svoj cylinder, a že sa bol naučil v Prešporku znamenite maušlovať, tak
kto ho neznal, bol by ho za plnokrvného Žida pokladal, zvlášť keď si na tom sám dal niečo
záležať. V Turnej pri Stankovciach sa naše kone kŕmily. Pred krčmou prvý s voza skočil
Piffko, a za ním ja, a keď sa Boor čosi ešte šuchtal vo voze a Piffko naňho zavolal:
„Joikhef, kümm hürünter!“ (Jakub, poď dolu!), usmiata tučná Židovka nás privítala a riekla:
„Jach hob geglaubt, dos san Christen fűn der Schűl!“ (Ja som myslela, že sú to kresťania zo
škôl.) Ja som sa nemohol smiechu zdržať, ale Piffko sa len okolo Židovky krútil a veselo
maušloval, a ju do veľkých rozpakov priviedol, keď sme my tomu leda židákovi dohovárali,
aby nerobil pletky. K našej munícii, ktorú nám naše mamičky boly daly na cestu, vyžiadali
sme si po poháre piva, z ktorého by ale nebolo bývalo žabu vídať. Ale potraviny sme si
nesmiešali dohromady, ako kedysi tí traja skalickí ševci, čo keď išli na jarmok a na ceste
sa v krčme ustavili, dali si každý žajdlík vína naliať, a každý z kapsy vytiahol, čo si na
cestu z domu vzal: jeden hnilý syr, druhý škvareninu a tretí lekvár; až jeden z nich
povedal: „Ale, páni bratia! Čo si budeme jeden druhému hľadeť na zuby? pomiešajme to
dohromady, však dobré s dobrým sa nepokazí.“ A tak aj urobili, a s jedného papieru hnilý
syr, škvareninu a lekvár, dohromady smiesené, s chuťou pojedali. Z Túrnej sme sa ubierali
priesmykom Jastrabským k Bánovciam. Ej, či ma v oči pichaly vápené vršky nad Soblahovom, a
ruľový velikán Inovec, po ktorých bych si tak rád bol pochodil! Ale som len z nášho
plachtového stanu smel poškulovať na tie pekné hrby Trenčianskej. V Horných Ozorovciach
ešte stál celý kaštieľ Ottlíkovský, a v jeho dvore evanjelický kostolík. Keď Ozorovské
pánstvo prišlo do predaju, role pokúpili tamojší gazdovia a kaštieľ zostal Židovi, ktorý si
nevedel s ním, čo počať; preto jednu polovicu predal tamojšej evanjelickej cirkvi, ktorá
rozrumené múry odpratala, okolo kostola priestranný dvor upravila a kostolíček obnovila. V
Bánovciach sa zase kone kŕmily, a za ten čas sme sa po meste poobzerali. Ztadiaľ sme
uháňali smerom k Prievidzi. Nikdy za môjho života som nevidel toľko opilých chlapov, ako
tu. Bol tam jarmok alebo trh, a šenkovňa naplnená opilými Nemci, ktorí stvárali náramný
krik; ale čo jako som striehol na ich divé reči, ani slova som im rozumieť nemohol. Odľahlo
nám, keď sme ztadiaľto odtiahli. Cez Žiare sme hore vrchom kráčali peší, a boli sme radi,
že si hnáty trochu narovnáme.Pred obedom dorazili sme do Slovenského Pravna, kde môj ujec, starý Belohorský, bol
farárom. Všetci traja sme sa uňho ubytovali. Málo pred obedom začul som z kuchyne sa
ozývajúce gitarovanie a spev. Šiel som sa podívať, kto nám to takou muzikou chuti k obedu
dodáva, a videl som, že to moja sesternica tak muzikálny obed varí, ktorý nám veru aj
výborne chutnal. Mňa veľmi tešilo, že som ujca, starého Belohorského, mohol osobne poznať;
ale nevedel som sa mu vynadiviť, keď sme ho videli po obede na stole dolu bruchom ležať a
veľmi pozorne čítať LichardoveSlovenské Noviny. Boly to toho času,
tuším, jediné slovenské, vlastne československé politické noviny. A veru sa z nich človek
dočítal mnoho poučného, vedľa krátko podávaných politických zpráv. Vychodily vo Viedni tri
razy za týždeň, a slovenské obecenstvo bolo s nimi úplne spokojné. Kto by to vtedy bol
tušil, že o 50 rokov pozdejšie bude toľko slovenských novín a časopisov, ako ich dnes máme,
a že vystúpi počet predplatiteľov jedných noviniek na 17.000, a že sa nám aj to ešte máliť
bude!Popoludní navštívili sme v Príbovciach môjho bratanca, farára Karla Belohorského, ktorý
vtedy ešte býval v drevenej fare. Jednu izbu mal zapratanú knihami; kto zná, kam sa tie
knihy po jeho smrti podely! Na druhý deň sme sa vybrali peší do B. Bystrice. Tešilo ma, že
som šiel cez Háj a videl a odkreslil som si napochytre malý kostolík s vežičkou, v ktorom
môj otec okolo r. 1830 ako tamojší farár kázaval. Bol náruživým milovníkom vtákov, a mal v
jednej izbe mnoho vtákov v klietkach. Matka nám deťom v Lubine rozprávala, že sa tu jedna
žena s dvojročným dievčatkom, z ktorejsi neďalekej dediny, vybrala na jahody do hôr; dieťa
položila na plachtu a ona sa hodný kus od neho vzdialila, sbierajúc jahody. Keď sa o hodnú
chvíľu vrátila, našla tam len plachtu, ale po dieťati nebolo ani stopy. Dobehla do dediny a
vyrozprávala, že sa jej dieťa v hore ztratilo, a prosila ľudí, aby jej ho hľadať pomohli. I
vybralo sa mnoho ľudí do hôr, ale všetko hľadanie bolo márne. Až po rokoch, keď bol hon na
medveďov v horách, zastrelili tam veľkú medvedicu, a vidiac čosi vlasmi zarasteného po hore
behať, chytili to, a videli k svojmu veľkému prekvapeniu, že je to ženská bytnosť. Hovoriť
nevedela, štvornožky behala, na celom tele bola vlasmi porastená, jedla korienky, med,
surové mäso, a vôbec zversky sa chovala. Že táto rozprávka našej nebožkej matky nebola
vymyslená fabula, dokazuje dopis špitálskeho lekára nitrianskeho, dr. Rožányho, na môjho,
ešte aj v hrobe cteného priateľa dr. Kornhubera, sekretára prešporského prírodovedeckého
spolku, ktorý bol v zasadnutí dňa 31. okt. 1859 odbývanom prečítaný, a nachodí sa vo výťahu
vytlačený vo „Verhandl. d. Vereins für Naturkunde zu Pressburg. IV. Jahrg. Sitzungsber.
pag. 70.“ Bol som v tom zasadnutí a počul som ten list čítať; ale dr. Kornhuber veľmi
taktne vynechal z neho daktoré hlúpe poznámky. Podľa tohoto dopisu zomrela tá „Medvedica“
dňa 12. apríla 1859 v nitrianskej nemocnici, a dr. Rožány o nej toto píše: „Ilona N., ktorá
asi okolo roku 1818, ako trojročné dieťa sa ztratila a asi pred 15 rokmi (1833) pri poľovke
na medveďov, v spoločnosti postreleného a pred svojou jaskyňou uhynuvšieho zvieraťa,
nájdená bola. V duševnom vyvinovaní bola celkom zaostalá a na kreténa zmrzačená, že ju aj
pozdejšie láskavé s ňou zachádzanie jej opatrovníkov len k napodobeniu malých domácich prác
pohnúť, a sotva k vysloveniu jednotlivých, zle artikulovaných, len málo komu srozumiteľných
slov, priučiť mohlo. Ešte v posledné štyri roky, ktoré v nemocnici nitrianskej prežila,
upomínala svojím tancom a mrmlajúcim spevom na predošlé bývanie svoje (v spoločnosti
medveďov). Ľud ju volal Medvedicou.“ Moja matka nám hovorievala, že toto ztratené dievča
bolo dvojročné, dr. Rožány hovorí, že bolo trojročné. Na tom nič nezáleží; ale hlavná vec
je, že sa to skutočne stalo. Vysvetľovali si to tak, že starej medvedici zastrelili
poľovníci mladé medvieďa, a ona, hľadajúc svoje mladé, našla dieťa, odvliekla ho do svojej
diery a tam ho chovala mliekom svojím, medom, mäsom a korienkami alebo horským ovocím. Či
by nám niekto nevedel podať bližšie zprávy o tejto medvedici: kde a kedy bola opatrovaná
prvej, než sa dostala do nitrianskej nemocnice? Či je kde aké podanie ľudu o nej?[2]Spomenutia zasluhuje, že môj otec dostal v Háji do daru Palumbiniho „Poklad“ (modlitby)
od jedného turčianskeho pána, jehož meno mi vypadlo z pamäti, ktorý bol ako starý mládenec,
v 60. roku veku zdanlive umrel. Jeho gazdiná ho ale nechcela dať pochovať, zakiaľ nebude
telo jeho silno umrlčinou páchnuť. Keď už boli ľudia k pohrebu sijdení, a toho zdanlive
mŕtveho do rakvi uložiť mali, gazdiná tomu bránila a položila ruky na vystretého pána. V
tom spozorovala, že pohnul prstom, a zvolala, že je živý. Treli telo zdanlive mŕtveho, až
konečne oči otvoril a prehovoril. Žil, vraj, ešte potom vyše 20 rokov. Bude o tom iste
podanie ľudu dakde okolo Necpál.Vyše Čremošného zastavili sme sa v jednej kolibe, kde sme boli žinčicou uhostení. Cez
krásnu dolinu „Harmanec“ mal som oči nechať na utešených, rozmanitým kvietím ozdobených
skalách! Utrhol som si na pamiatku len elegantné Maianthemum bifolum D. C., pravdaže už s
plodami, ktoré dosiaľ opatrujem, hoci ho mám aj v horách Bošáckej doliny miestami nadostač.
Ustavili sme sa aj v papierni harmaneckej, kde sme obdivovali výrobu papieru, tak
nevyhnuteľne potrebného. Na jednom konci dávaly sa do kadí handry, na druhom konci
vychádzal už hotový papier, na hárky rozrezaný. Teraz je handrový papier veľmi drahý a
nijako nedostačí jeho výroba pre ohromnú spotrebu. Najviac papieru sa za našich časov
vyrába z drevolátky. Keď roku 1790 všetkých v Uhorsku tlačených novín bolo najviac 700
výtiskov, stačila k tomu potrebný papier vyrábať aj najmenšia ručná papiereň, a ešte jej
ostávalo papieru na predaj; teraz, kde sa ročne na milióny výtiskov novín a rozličných
časopisov tlačí, nestačila by na výrobu papieru ani najväčšia, parou, alebo elektrinou
hnaná fabrika.Do B. Bystrice došli sme pred večerom, a postretli sme sa na ulici so známym nám žiakom
prešporského lýcea, ktorý nás pojal sebou, a jeho rodičia nás pohostinsky prijali, ako
pavúkov nakŕmili, a i na noc nás u seba zadržali. Ráno sme si obzreli mesto, o ktorom sa v
prísloví hovorí: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.“ Aj slovenského farára Penzla sme
navštívili, u ktorého sme našli aj profesora Zipsera. Obzreli sme si aj evanjelický kostol,
v ktorom na kazateľnici bol vymaľovaný, tuším maďarský, alebo slovenský rozsievač. Okolo
11. hodiny predpoludním vybrali sme sa horehronskou dolinou do Brezna. Aby som mohol s
dobrým svedomím spievať: „Kto je Slovák? Ja som Slovák; ja pil som Hron, ja pil som Váh!“
pristúpil som k Hronu a napil som sa jeho vody, až mi za uchom prasklo, a mal som dušu na
mieste! Cestou sa hemžilo vozami so železnou rudou a železom. Piffko bol už veľmi ustatý a
kráčal len klátivo; vyskočil tedy na jeden prázdny voz a poprosil furmana, aby ho kus
odviezol. Nás nechal čechrať za sebou peši. My dvaja sme si šli nohy posilniť okúpaním ich
v Hrone. Tak dobre nám tam bolo s namočenými nohami sedieť, a len neradi sme sa poobúvali a
kráčali ďalej. Šli sme okolo jednej železolejárne, kde sme sa zastavili a dívali sme sa na
manipuláciu s liatím, kovaním a valcovaním železa. Už okolo 5. hodiny popoludní bol som
veľmi ustatý, že som sa ledva vláčil. Každého, koho sme stretli, sme sa pýtali: či máme
ďaleko do Brezna? Že, vraj, hodinu. Keď sme hodinu putovali, zase nám iní na našu otázku
odpovedali, že za pol druhej hodiny tam budeme. V akejsi krčme sme odpočívali, tam sme
videli po prvý raz v živote, ako si Hronci fajky zapekali. Rozumie sa, že sme sa tomuto
špeciálne slovenskému kunštu aj my Nitrania chceli naučiť. Hneď sme si kúpili zapekačky s
krátkym pipasárom, nabili sme ich tabakom, ako sa patrí, a strčili sme ich do ohňa. A keď
sa z pipasára začalo kädiť, vytiahol Boor fajku a dal pipasár do úst. Ale, beda! hneď
vypľul temer celú kožu jazyka na zem. Z jeho škody som zmúdrel, lebo som najprv horúci dym
pipasárom z fajky vyfúkol, a potom pomaly a opatrne fajčil. To bola moja prvá a posledná
zapekačka, ktorú som vysmolil; ale zapekačku som domov doniesol, kde sa za dlhé roky
povaľovala, až sa konečne ztratila. Keď sme okolo 10. hodiny večer dorazili do Brezna, bol
som tak náramne ustatý, že som si na prvú lavičku pred domom sadol, a mojim
spolucestovateľom som riekol, aby len išli do hostinca, ja, keď si odpočiniem, prijdem za
nimi. Oni ma nechceli opustiť, ale ma vzali pod paže, a tak ma doviedli do hostinca na
rynku. Ja som si hneď ľahol do postele. Piffko ma nútil, aby som si niečo zavečeral; a keď
som nechcel, dal mi uvariť za pohár vína, prišiel k mojej posteli a riekol: „Toto musíš
vypiť!“ A vypil som na jeden dúšok. Spal som, ako zarezaný, až do bieleho rána, a vstal
som, ako znovunarodený a necítil som žiadnej únavy.Chystali sme sa tedy k administrátorovi superintendencie, ktorého sme osobne neznali.
Práve vtedy bol u neho kaplánom môj milý priateľ Janko Konček. Jak sme vkročili do izby
Chalupkovej a zazreli sme tú vysokú, vážnu postavu, ani by sme neboli verili, že z neho
toľko humoru a kúsavej satiry mohlo vystať, koľkou jedných rozveselil a iných šľahal. Po
našom úctivom pozdravení riekol: „Vítajte, vy traja králi! Len mi teraz povedzte svoje
mená.“ Hneď nás usadil, dal do ruky grécky Nový zákon a riekol: „Môžeme začať.“ Janko
Konček bol svedok tej zkúšky. Keď nám viac otázok predložil, a my sme na ne, ako sme
vedeli, odpovedali, dal nám grécky čítať evanjelium najbližšej nedele, a to prekladať do
latinčiny, hoci dobre vedel, že nikdy v živote ani grécky, ani latinsky kázať nebudeme. Bol
s nami cele spokojný, a nám odľahlo, keď nám podal dobré svedectvá. Vtedy sme si mysleli,
že táto formalita je nevyhnuteľne potrebná; až pozdejšie nám svitlo v hlave, že nás pre
takú maličkosť veru škoda bolo unúvať až do štvrtej stolice. Nepochodili sme tedy tak, ako
jeden kandidát, za časov profesorovania Daniela Licharda a superintendenta Szeberinyho.
Kandidát ten prišiel na zkúšku do Štiavnice a ubytoval sa u Licharda. Keď sa tak shovárali
až do večera, riekol mu Lichard: „Nuž, braček, nepôjdeš si trošku pamäť posobierať, aby si
zajtra na zkúške dobre obstál; lebo, vieš, Szeberiny je veľmi prísny.“ — „Ah, čo; veď mi on
— ako mi to iní rozprávali — predloží pár otázok, a potom na kostolníka zacengá: a pôjde sa
do kostola.“ Na druhý deň sa kandidát vybral k Szeberinymu; ale netrvalo to ani hodinu a
vrátil sa zronený k Lichardovi, ktorý sa ho spýtal lakonicky: „No, čo?“ — „Veď si mi ty
zacengal! Veď ti ma odložil na štvrť roka so zkúškou.“ — K nám bol Chalupka veľmi láskavý;
po doručení nám svedectví ztratila sa prísnosť s jeho tvári, sadol k fortepiánu a spievali
sme všetci národné piesne, a milo sme sa tam pobavili. Sami sme boli nad tým prekvapení, že
sme starému pánovi našimi minimálnymi známosťami toľko radosti narobili, že povedal: „Už
som dávno nemal takých kandidátov, ktorí by toľko grécky a latinsky boli vedeli!“ A predsa
to bola len macerata miseria s octom!Rozlúčivše sa s administrátorom superintendencie a s priateľom Jankom Končekom, vybrali
sme sa na zpiatočnú cestu, rozumie sa, že peší. Boor zostal v Bieliciach, kde mal rodinu, a
už len Piffko a ja sme ponáhľali, kade ľahšie, domov. V Beckove sme sa ustavili u Bórikov.
Karol Bórik bol tak svedomitý a u ľudu obľúbený notár, akých len neveľa býva. Z Beckova do
Lubiny a na Starú Turú je len skok; a preto sme sa z milého Bórikovského domu ani tak veľmi
neponáhľali do svojich rodísk. Z tých, na cestu mi daných 12 zl. doniesol som ešte tri
šestáky domov. Z toho môžte zatvárať, že sme na ceste 6 dní trvavšej nemrhali peniaze, ani
na pánov si nezahrávali, ani vo fiakroch sa nevozili, ale rezko podošvy drali, že nám
rodičia, pri návrate, nemali čo vytýkať. Piffko nezadlho odcestoval do Báčky, kde mu Emil
Kolény opatril kaplánske miesto, lebo že písmo hovorí: „Není prorok beze cti, než v své
vlasti a v domě svém.“ (Mat. XIII. 57.) Potom umrel ako pazovský farár. Ja ale, podľa
svojho sľubu, odcestoval som do Klúčova v Trenčianskej, kde cez leto bývali Scherzovci.
Kaštielik mali tam veľmi chutný, nie veľký, ale pohodlný a pekne zariadený, prostred kvetov
stojací. I úhľadná kaplnka bola nedávno vystavená, pod ktorou je krypta pre členov tejto
rodiny. Mali tam pri majeri aj novozariadenú pálenicu, ale nepálili v nej špiritus, lebo
pán Sch. hovoril, že nie je vstave dať za tú cenu tu vypáleného liehu, za akú cenu si môže
hoci z Prešporka lieh sem dodať. V neveľkej záhrade bol malý, vkusný skleník, naplnený
vzácnymi cudzozemskými kvetami, a ovocného stromu bolo tam mnoho. Nikde na našich stranách
nevidel som toľko rodzajov štepených slív, ako práve tu. Bujné a bohato rodiace figovníky
stály s južnej strany kaštieľa na špalieroch popriväzované. Čerstvé figy naučil som sa jesť
v Klúčove. V záhrade bola kolkáreň a pre deti telocvičné prístroje, často potrebované. Role
na Považí sú tu úrodné, a neďaleká hora poskytovala hojnosť dreva. Nemšovský kaplán, Anton
Kropáči, nás často navštevoval. Mal bohatú knižnicu vzácnych slovenských kníh. Pozdejšie
bol farárom v Teplej u Trenčianskych Teplíc. Tuším koncom augusta ukazovala sa na západnej
oblohe ohromne veľká kométa, ktorú sme, keď bolo jasno, od večera až pozde do noci
obdivovali. Keď jadro kométy zapadalo, siahal jej jasný chvost až temer k zenitu. Tu, v
Klúčove, som videl po prvý raz v mojom živote vnútro chatrných, drevených domkov
sedliackych. Malo ma tam zadusiť, lebo v chalupe komína nebolo a dym sa valil dvermi a
oknami von. Málo chýbalo, že som sa nad takýmto biednym bývaním pracovitého ľudu
nerozplakal. Ba že si nikto nedal na tom záležať, aby ľud pekným spôsobom k tomu priviedol,
aby si slušnejšie, čistejšie a jasnejšie, a tak aj zdravšie domky staval, a aby nebýval v
jednej chyži s teliatkom, prasiatkom, alebo s pár ovečkami. Po prázdninách sme odcestovali
do Prešporka, kde mal pán Sch. svoj vlastný dom. Spomenutú kométu sme tu z okna našej izby
ešte dlhší čas obdivovali. Jeden žiak chodil do gymnázia, druhý do reálky, a s tými som len
korepetoval; tretí, 6-ročný chlapček, bol vlastne jediným mojím žiačkom. Dve dievčatá
chodily do kláštorskej školy, s tými som nemal práce, a najstarší syn bol na učení v jednom
koloniálnom veľkoobchode. Ale na nedeľu sa to všetko poschodilo k nám, a hrám a šarapate
nebolo konca-kraja. Ale rád vyznám, že to boly dobré deti a nehnevaly ma; a keď som im
chcel dobrú chvíľu pripraviť, rozprával som im, čo som o cudzích krajoch v cestopisoch
čítal. Zvlášte ten najmenší chlapček ma nabádal, aby som rozprával tu o Egypte, tu o
Samojedoch, tu o austrálskych ostrovanoch, o rozličných zveroch a divoch prírody. Strojil
sa byť námorníkom a sľuboval mi, že mi zo svojej cesty okolo sveta donesie z Egypta
krokodíla, z Austrálie klokana (Känguru), z Brazílie krásnych kolibríkov. Teraz je, tuším,
majorom vo vojsku, ale sľubovaných zvierat mi dosiaľ nedoniesol. Gymnazista mal podivný
zvyk, že všetko, čo vzal do ruky, najprv ofúkal. Keď mal rodičom ruku bozkať, najprv na ňu
fúkol; keď vzal knihu do ruky, aj na tú najprv fúkol, potom ju až otvoril a v nej čítal;
keď vzal lyžicu, nôž alebo vidličku do ruky, i na tie najprv fúkal, až potom nimi jedol, a
každé sústo najprv ofúkal, či bolo teplé, alebo studené. Ani prísnym dohováraním, ani
žartovným prekáraním, ani tichým napomínaním nebolo možno ho od toho odvyknúť. Keď sme sa
naňho dívali, či na prvú lyžicu polievky fúkne, držal plnú lyžicu nad tanierom a čakal, až
nás omrzí pozorovať ho; potom rýchlo fúkol na polievku a jedol, ako by sa nič nebolo stalo.
Možno, že sa dakedy v detskom veku bol dačím veľmi na ústa popálil, a potom sa držal podľa
príslovia: „Kto sa raz popálil, ten aj na huspeninu fúka.“Mesačné zasedania prírodovedeckého spolku som pravidelne navštevoval. Raz ma bol
navštívil Dionýz Štúr, a že práve v ten večer bolo spolkové zasadnutie, šiel so mnou, a
veľmi bol spokojný s prednáškami a riekol: „Tak mnoho členov nenavštevuje ani zasadnutia
viedenskej zoologicko-botanickej spoločnosti.“ Prvým predsedom prešporského
prírodovedeckého spolku bol dr. Ign. Plener, potomný rakúsky finančný minister, ktorý i so
synom, vtedy asi 16-ročným, dakedy chodieval aj do čitárne spolkovej, ktorá bývala
každodenne cez zimu otvorená od 5 — 8. hodiny, a kde na okrúhlom stole bolo vyložené mnoho
prírodovedeckých časopisov. Ja som ta veľmi často chodieval, lebo som mal tam príležitosť
počítať také časopisy, ktoré by som bol inde darmo hľadal. S mnohými členmi toho spolku som
sa schádzal aj mimo shromaždenia. Zo všetkých ale najviac som si ctil dr. Kornhubera, ktorý
vedel z prebohatého pokladu svojich rozsiahlych prírodovedeckých známostí tak úchvatne,
krásne, plynne hovoriť, že nebolo ani jedného poslucháča, ktorého by jeho reči a
demonštrácie neboly milo poučily. Umrel pred pár rokmi. Škoda mu v hrobe ležať! Ej, keby
tento výtečník — ktorý bol pozdejšie profesorom a rektorom na viedenskej polytechnike, a
potom žil na odpočinku v Prešporku — bol mohol dakomu poručiť svoje vedomosti a svoj
výtečný, pútavý spôsob prednášky, bol by dediča šťastnejším urobil, než keby mu bol hocakú
veľkú sumu peňazí zanechal! Nie málo som bol na to hrdý, že som jeho zvláštnu priazeň
požíval, ktorá sa pozdejšie premenila v úprimné a dôverné priateľstvo. Lyceálny profesor
Alb. Fuchs mi dovolil upotrebovať dobrý mikroskop. Kedykoľvek som stihol, zabehol som si k
nemu pre kľúč od lyceálneho muzea, a tam som konal, nikým nemýlený, mikroskopické štúdia.Môj herbárik rástol očividome, lebo som už vtedy zamieňal rastliny so Skofitzovým
zamieňacím ústavom a s dakoľkými floristami. Bol som rád, že mi pán Scherz dal na herbár
priestrannú kasňu, aby sa balíky hocikde nepovaľovaly, a že mal medzi svojimi knihami aj
Sadlerovu „Flora Comitatus Pesthiensis“, aj tou ma obdaroval. Keď bola v rodine dajaká
slávnosť, ako meniny otca, matky, alebo babky, dostal som bilétu na lóžu do divadla, a mal
som potešenie tam striehnuť na pätoro detí, aby tam kotrmelce nerobily. Kedykoľvek som
musel viesť deti do divadla, vždy by som bol radšej klady kálal, alebo skaly lámal; a
odľahlo mi až potom, keď sme prišli z divadla domov. Možno, že to je príčina, prečo ma do
divadla nič neťahá a že si ja dobrý divadelný kus radšej doma v tichosti prečítam, než aby
som 2-3 hodiny v naplnenom divadle presedel.Miško Erdélsky, terajší farár novomestský, ma u Scherzov často navštevoval. Neviem, čo
nám to prišlo na um, že sme sa cvičili v hebrejčine. To bola naša zábava. Keby to bol videl
Krump, alias Kámory, profesor hebrejčiny, bol by sa nazdával, že z nás daktorý bude dakedy
druhý Rabbi Moses Maimonides. Ale, horká naša bryndza! dnes by sme si ani jeden nevedeli po
hebrejsky ani chleba vypýtať, alebo pri kýchnutí „na zdravie!“ privolať, tak nám to z hlavy
vyfúkalo.Po botanizovaní nemohol som vychádzať ďaleko, ale len na blízkych prechádzkach som
sbieral vzácnejšie rastliny na výmenu. V zime sme sa každodenne po škole prechádzali, a
potom sa sedelo doma v teplej izbe. Keď sa žiaci svoje úlohy naučili, potom sa každý
zabával, ako chcel, a ako vedel. Čítanie Hoffmannových a Nieritzových knižočiek pre mládež,
kreslenie, rozlušťovanie rébusov, šach a dáma — zaháňaly dlhú chvíľu. Na leto 1859 zase sme
sa odsťahovali do Klúčova. Páni a dievčatá sa ta zrovna zaviezli, ja ale som si od nich
vyprosil, aby som mohol s chlapci sa zaviezť do Lubiny a navštíviť aj Starú Turú, k čomu
radi privolili. V lubinskej fare sa im veľmi ľúbilo, zvlášť keď boli tam potraktovaní
smaženými kuriatkami. Aj u Royov na St. Turej ich takými kuriatkami počastovali, a pri
návrate do Lubiny zase ich tá istá maškrta čakala. Že včelín ešte nikdy neboli videli,
zaviedol som ich do včelína a ukazoval som im cez skielka úlové, ako sa pilné včeličky
hemžily po pečatných plášťoch medu. Keď sme sa doviezli do Klúčova, po uvítaní rodičov bolo
prvé, čo všetci traja šarvanci rozprávali razom: „Mama! lauter Backhändel haben wir
gegessen!“ (Mama! samé smažené kuriatka sme jedli!) Bolo to rozprávania, čo všetko cestou
videli a ako sa im po tie dva dni v Lubine a na Starej Turej vodilo! V tom roku bola pre
Rakúsko nešťastná vojna s Itáliou. Aj v Prešporku sa dvaja lyceisti zverbovali za
dobrovoľníkov, z nich jeden ušiel ku Garibaldimu a druhý ani na bojište nedošiel, lebo bol
medzitým pokoj uzavrený a dobrovoľníci rozpustení. Tento posledný pokračoval potom ďalej v
štúdiach, a ten prvý zostal v Itálii, lebo by si bol ako úskok zle poslúžil, keby sa bol
domov vrátil. Pozdejšie bol amnestovaný a vrátil sa do svojho rodiska Čachtíc, a umrel pred
pár rokmi ako všeobecne vážený slúžny v Novom Meste. Bol to Alexander Rexa, môj bývalý
spolužiak modranský, ešte r. 1847 — 48. Do tejto vojny bol vyslaný z Prešporku aj obrist
Pidoll, horlivý florista, ktorý si vydržiaval v Trieste sberateľa rastlín, z ktorých sa
dostávalo aj mne. Padol potom v bitke u Solferina v Itálii, k veľkému žiaľu všetkých
svojich botanických priateľov. Keď som ho kedy bol navštívil, nikdy ma neprepustil s
prázdnymi rukami, ale mi navyberal zo svojich istriánskych, krásne a inštruktívne
nasušených rastlín hodný balík, a vďačne prijal moje, jemu prinesené rastliny okolia
prešporského. Dakedy nás navštívil aj Pater Scherz, brat môjho domáceho pána, ktorý sa zdal
byť podivínom, ale to bol človek veľmi vzdelaný a výborne hral na klavír a tak nás všetkých
milo pobavil. Vtedy som to nevedel, čo potom o mnoho rokov pozdejšie, keď umrel, následkom
toho, že ho prešiel fiaker. Simonyi v „Grenzbote“ opísal, že sa bol v kaplnke na
„Zuckermandli“ sám so svojou vyvolenou osobášil, a verejne sa priznával k svojim deťom, a
vedľa svojej ženy a dcéry sa dal pochovať. Všade ho menovali len „Papa Scherz“. Mal i brata
Jozefa, ktorý bol slúžnym, ale ten ani raz za môjho poldruharočného pobytu v rodine p. Jána
Scherza nebol u nás. On a jeho žena boli akiste najkrásnejší pár ľudí v Prešporku. Mal, ako
som od domáceho pána počul, veľmi drahocennú sbierku zlatých, strieborných a iných
tabatierok, ktorú si bol založil jeho otec, široko-ďaleko známy veľkoobchodník Filip
Scherz. Tohoto obchod nelíšil sa zvonku od iných kupeckých krámov; ale vo dvore mal veľké
sklady koloniálneho tovaru, a nebolo dňa, v ktorom by tam nebolo bývalo furmanských vozov,
ktoré, že ešte železníc máličko bolo, tovar na všetky strany rozvážaly, hlavne na naše
strany horniacke. Ešte počas môjho pobytu u Scherzov žila vdova Filipova, ku ktorej sme
tiež chodievali na tombolu. Ja som sa tomu nevedel nadiviť, že sa jej chcelo nosiť plno
drahých prsteňov na všetkých prstoch oboch rúk, ešte aj na palcoch až po samé hánky.Cisársky patent od 1. septembra a ministeriálne nariadenie strany sriadenia evanj.
cirkví v Uhrách od 2. septembra 1859 zapríčinily aj v Prešporku vrenie, a keď potisský
dištrikt v konvente 27. — 29. septembra stal si do tuhej opozície proti tomu patentu,
dostali aj Prešporčania chuť príklad ten nasledovať. Slovenské cirkve sa podľa patentu rad
radom sriaďovaly, ale opozícia v krajine sa zmáhala, až po pár rokoch vykonala odvolanie
toho patentu. Roku 1860 v marci bol som si aj ja umienil uchádzať sa o štátne 600-zlatové
štipendium, abych mohol na univerzitu do Nemecka na dva roky odísť; ale že som sa s prosbou
opozdil, odišiel som v apríli len na bohosloveckú fakultu viedenskú. Pána Scherza som
ubezpečil, že mu na moje miesto veľmi súceho teologa opatrím, a odporučil som mu čo
najsrdečnejšie môjho priateľa milého Mirka Kovalevského. Ja som si šiel do Viedne byt
vyhľadať a sa dať immatrikulovať na letný semester. Práve vtedy sa v Prešporku pošuškávalo,
že sa vo Viedni generál E. v žalári obesil, a minister B. si v kúpeli žily na rukách
prerezal a tak umrel. I zadivil som sa nad tým, že sa o tom jak na železnici, tak aj vo
Viedni verejne hovorilo. Navrátiac sa s prvej návštevy Viedne, zanechal som svoj herbárik
na doterajšom byte, ktorý potom môj priateľ rittmajster Schneller dal k sebe preniesť a
poslal ho podjeseň za mnou do Skalice, kam som bol prešiel za kaplána. Keď som si tu
poriadky porobil, Kovalevského predstavil a so všetkými sa rozlúčil, odcestoval som do
Viedne už do môjho bytu v hlavnej ulici Alserova neďaleko bohosloveckej fakulty. Dal som sa
zapísať na prednášky dr. Kuzmányho, dr. Ottu, dr. Stählina a dr. Schimku. Tu vo Viedni boli
zo Slovákov, nakoľko sa pamätám: Emil Kolény, Gustáv Huszár (umrel ako farár
horno-ozorovský), Ján Kraicz (farár a senior na Morave, teraz na odpočinku v Modre) a Max
Hudec (teraz už Bán zvaný). My, ktorí sme boli kandidáti, nemuseli sme si brať na
univerzite žiadne hodiny, ale len na našej bohosloveckej fakulte od 1. — 7. hodiny
popoludní, ale v sobotu nebolo prednášok. Stravovali sme sa v hostinci u Čierneho orla, kam
aj mnoho medikov chodievalo, že to bolo blízko všeobecnej nemocnice; mali sme slušný obed
za mesačných 6 zlatých, záležajúci z polievky, mäsa a prívaru a jedného chleba; čo si kto
viac vyžiadal alebo aj pohár piva vypil, to platil osobitne. Ktorísi mali v inom hostinci
ešte lacnejší obed; ale aj tí potom za nami prišli a vytrvali pri našom stole až do konca
semestra. Boli sme všetci s tým obedom spokojní. Byt som mal v druhom poschodí, s oknom na
ulicu, a platil som samotný mesačne 10 zlatých a 1 zlatý za čistenie šiat. Môj domáci bol
ševcom a pritom klarinetistom na Viedenke, a mal za ženu vdovu po jednom šopronskom
profesorovi a dve už staršie dcéry. Z domu dostával som 30 zlatých na mesiac a vychádzal
som dobre. Dakedy som si po prednáškach zašiel do blízkeho „Surrogat-Kaffeeschanku“, kde
bola hodná šálka kávy s hodným kusom vždy čerstvej baby za 10 kr. a kde sa celé odpoludnie
hrávali v karty, ktorí nevedeli iným čas zabíjať. Kaviarnička bola veľmi škuľavá a mala tri
dcéry, všetky zrovna tak škuľavé. Šramotu tam nebývalo a mňa bavilo dívať sa k stolu hráčov
a pozorovať výrazy ich tvárí, z ktorých sa dalo poznať, ktorý mal dobré a ktorý zlé karty.
Na večeru sme chodievali dakedy, nie každodenne, do jednej záhrady vo Währingu. Virštla s
chrenom a pohár piva: to bola naša večera. Mal som medzi medikmi pár bývalých spolužiakov
prešporských, s ktorými som chodil temer každý deň predpoludním na kliniku dr. Schuha,
ktorý potom pozdejšie v tom istom roku následkom otrávenia krvi pri operácii umrel. Ostatný
čas predpoludním a v sobotu popoludní som navštevoval muzea, obrazárne, schönbrunnskú
záhradu so skleníkmi a zveríncom, chodil som do bibliotéky na Dominikánskom námestí, kde ma
raz spozoroval lubinský furman Drgonec, a nevedel sa prenadiviť, kde som sa tu nabral. I do
Prátru som často chodil a kedy-tedy som si i von z mesta vyšiel zabotanizovať. Medzi
vnútorným mestom a predmestiami boly vtedy široké pažite s asfaltovými cestami a vysadenými
stromoradmi. Tam je teraz elegantná Ringstrasse. Votívny kostol ešte len stavali. Videl som
ho potom r. 1879 už hotový. V nedeľu, ale aj mimo nedelí navštevoval som kostoly. Nikdy som
neprešiel okolo Augustínskeho kostola, aby som sa nezastavil pri Canovovom pomníku
arcikňažny Márie Christiny. Častým navštevovateľom som bol aj obrazárne v Belvedere, kde
som sa najdiaľ pobavil pri dvoch malých obrazoch, poprsiach dedka a babičky, nepamätám sa
už, ktorého slávneho maliara. Boly zavesené vo výklenku okna jeden proti druhému. Tie
vrásky na tvári babičkinej a strnište na brade dedkovej boly také, akoby tam bola koža
tvárí tých starých ľudí vlepená. To nie je div, keď sa obraz mladého, pekného človeka
umelecky namaľovaný každému ľúbi; ale hlavy starcov šedivých a vráskovaných s dobráckym
výrazom tvári tak namaľovať, že sa človek nevie dosýta na ne nadívať, to je veľké umenie.
Pozdejšie som sa v ktorýchsi novinách dočítal, že tieto vzácne a drahocenné obrazy ktosi
ztadiaľ ukradol.Cez ulicu, v ktorej som býval, maširovávalo vojsko s hudbou cvičiť sa na Schmelz. Raz,
keď som videl aj cisára na čele vojska jazdiť, vyšiel som sa podívať na tú vojenskú parádu.
Bolo tam streľby z pušiek a kanónov, dymu, sem i tam behania peších a jazdcov, ako by sa
skutočne mali chytiť za pasy. V tlupe stojací generáli s napnutosťou pozorovali túto hračku
ozbrojených, veľkých chlapcov. A keď sa tak za pár hodín nabehali, nastrieľali,
našermovali, zaprášení, zunovaní, a iste že aj hodne hladní, vrátili sa ako víťazi s hudbou
do svojich kasární. Zakiaľ sa tá streľba, to pichanie bajonetmi a sekanie šabľami do vetra
a to hemženie sa tlúp vojska deje len na Schmelzi, ujde to; ale keď to ide do živého na
skutočnom bojišti, je to pre víťaza ako pre premoženého veľmi smutná vec! Menšie cvičenia
bývaly aj na glaciach pred cisárskym hradom.Raz sme sa z mesta ubierali k obedu, a prijdúc na glacie, videli sme tam mnoho
cvičiacich sa vojakov, medzi ktorými pobehával aj cisár na koni; cisárovna ale dívala sa s
koča, blízko cesty stojaceho, tak že sme ju hodne zblízka vidieť mohli. Môj kamarát stál,
ako vyjavený, so zaklenutýma rukama cez prse, a nespustil ani očí s cisárovny. Razom sa
obráti ko mne a povie: „Braček! ak nedostanem takej krásnej ženy, veru sa nebudem ženiť!“ O
pár rokov pozdejšie, keď už bol v úrade, počul som, že si vzal skutočne peknú ženu, hoci
jeho, ako mňa, krása nikdy netrápila.Bol som kdesi čítal, že procesia na deň „Božieho Tela“ s najväčšou nádherou sa konáva v
Ríme a vo Viedni. Chcel som tú parádu teda vidieť, a už o 6. hodine ráno, keď bolo už
miesto okolo svätoštefanského kostola a Korutánska ulica ľudom naplnené, zastal som si na
rohu ulice pred Štefanským kostolom, a čakal som vo veľkej spare, až asi do 11. hodiny, keď
sa procesia pohla z kostola. Množstvo kňazstva a rozličných mníchov, cisár s celým dvorom
cisárskym, ministerstvá a kopa úradníctva a panstva, a nedohľadné davy ľudu, pozvoľným
krokom sa ubierali ulicou, smerom k hradu. Najpodivnejšie boly cisárske dámy s dlhými
vlečkami a za každou dve pážatá, vlečky za nimi ponášajúce. Nabanoval som sa potom, že som
sa tam smažil v horúčosti slnečnej, až do samého poludnia, lebo moje stanovisko nemohol som
opustiť pre množstvo ľudu; až keď sa ľud rozchádzal, vrátil som sa inou ulicou k obedu.
Obdivoval som ten vzorný poriadok pri procesii; ale mi prešla chuť také parády viac
vyhľadávať. Ešte spomeniem, že som dňa 1. mája, pri krásnom počasí, bol vyšiel do Prátru,
aby som chýrečnú „Praterfahrt“ videl. V ten deň vyviezol sa cisár s cisárovnou a celý rad
nádherných kočov s členmi cisárskej rodiny, a neprehľadný rad kočov pánskych, do Prátru; na
konci dlhej cesty sa obrátili a vrátili sa domov. Keď prešiel cisársky koč, zabočil som do
„Wurštlpratru“ a pobavil som sa pohľadom na najrozmanitejšie búdy a šiatre, s akrobatmi,
lútkovými divadlami a inými zábavami, pri čom len tak znely bubny, trúby, husle, verklíky a
harmoniky, aby ľuďom ľahšie išly peniaze z vačku. Ztadiaľ som sa vrátil, ako omráčený, a
tie, tam počuté tisícoraké zvuky znely mi celý deň v ušiach. Pár ráz bol som sa podívať na
poludnie aj k cisárskemu hradu, kde sa pri vojenskej hudbe stráž zamieňala. Vtedy tam
bývalo množstvo ľudu. Hovorí sa, že keď raz pruský kráľ bol navštívil cisára Jozefa II.,
dívali sa oba z okna na to množstvo hemžiaceho sa ľudu. I opýtal sa pruský král: „Ba z čoho
žije tento ľud?“ Na čo mu Jozef II. odpovedal: „Okráda jeden druhého.“Raz v máji boly v Prátri dostihy konské, zašiel som si ta. Tribúny preplnené, okolo
závodišťa veľké množstvo ľudí, ba aj po vrchu omnibusov a fiakrov ich stála celá hora, a
všetko s napnutosťou čakalo, ktorý jazdec dopáli prvý k cieľu. Ja som zďaleka videl len
čapice jazdcov; preto som sa vytlačil z toho davu ľudu a vrátil som sa do najbližšej
kaviarne na pohár piva, a rozžehnal som sa s tými dostihami, z ktorých som vlastne nič
nevidel. Rád som sa kedy-tedy poprechádzal aj po „Tandlmarktu“, ktorý stál na glaciach.
Bolo to celé mesto najrozmanitejších búd a šiatrov, v ktorých sa predávalo od drahých
šperkov až po roztrhané topánky, všetko, čo si človek len zažiadal. Raz som si tam kúpil za
3 zl. novučičké nové topánky, pekne robené a zdanlive z dobrej kože. Na druhý deň ma
navštívil Cablk, ktorý tiež bol kedysi modranským alumnistom. Chodili sme temer celý deň po
Viedni a boli sme aj v Schönbrunne. Tešil som sa, že pri takejto vzácnej a milej návšteve
starého známeho môžem paradírovať v nových topánkach. Ej, ale zadivil som sa večer, keď som
topánky vyzul, že sa mi cez podošvy svieti, ako by tá podošva bola z kapúňacej kože. Je to
pravda, že nielen „lacné mäso — riedka polievka“, ale aj „lacné topánky — planá koža“.Kuzmányho sme si ctili, ako proroka a my Slováci sme jeho prednášky nikdy nezanedbávali.
Choval sa k nám vždy otcovsky, a keď sme ho ktorý na jeho byte navštívili, boli sme láskave
prijímaní, a jeho reči, z bohatého pokladu jeho zkúseností, boly vždy milo poučné a
nepadaly v srdciach našich na pôdu skalnatú. Dr. Otto bol muž veľmi učený. Na jeho
prednáškach nás mýlila, keď sme si značky robili, jeho nám nezvyklá výslovnosť spoluhlásoktad,bap. Svoje vlastné meno vyslovoval: „Ódo“, čo nám Slovákom nešlo do
hlavy, že to má byť „Otto“. Ináče bol to muž znamenitý. Dr. Schimko bol prešporského farára
a prof. Schimku brat. Mal bohatú bibliotéku a sbierku mincí, ktorú potom lýceu prešporskému
poručil. Bol náramne krátkozraký, a že svoje prednášky z rukopisu čítal, vozil ten svoj
rukopis ustavične pred samýma očima. Bol tomu rád, keď ho dakto poprosil, aby mu svoje
poklady mincí ukázal. Tam potom rozprávania a ukazovania nebolo konca. Mal tam aj toliare a
groše švédske, z časov Gustáva Adolfa. Že nebolo v krajine už ani zlata ani striebra
nadostač, otrhávali meďou kryté strechy. Kus medi, ako dlaň, platil v Švédsku dva toliare;
ako pol dlane — toliar, čo vyrazenými znakmi bolo označené. Groše ale strihali z brezovej
kôry; asi na štvoročný palec veľký kus mal vyrazený znak, že platí groš. Vtedy im neprišlo
na myseľ, že by mohly peniaze nahradiť aj potlačené papierky.Do ruského pravoslávneho kostola sme dakedy tiež išli, aby sme počuli krásny spev. Sieň
bývala vždy plná vyberaným obecenstvom. Pár ráz som bol aj v nádhernom gréckom kostole
baróna Sinu, — tuším na Mäsnom trhu. Zvonku je ten kostolík nenápadný, lebo stojí v rade
medzi inými domy; ale vnútri je krásny, s peknými maľbami. Práve vychádzal kňaz na
kazateľnicu, keď som vkročil do kostola; a bol som veľmi zvedavý, či mu budem čo rozumieť?
Ale ten len spevavým hlasom odčítal evanjelium, z ktorého len málo ktoré grécke slovo som
rozumel, pre inakší spôsob čítania, než na aké sme my boli navyknutí pri čítaní Nového
zákona; ale spev bol prekrásny. Toho času bol kazateľom v univerzitnom kostole jezuita
Klinkowström, ktorý bol rozhlásený, ako výtečný rečník; že sa ale ustavične metal a rukami
rozhadzoval, oči vykrúcal, mne sa také rečnenie neľúbilo; iným, myslím, práve to sa pri ňom
pozdávalo. Ja si myslím, že i veľké a sväté veci sa dajú bez afektovania, bez kriku a
rozhadzovania sa povedať; a tak povedané reči nájdu si cestu do sŕdc poslucháčov. Keď som
potom o 19 rokov pozdejšie (1879) bol s mojím chorým nosom na Dumreicherovej klinike vo
Viedni a šiel som, keďže do evanjelického kostola bolo ešte priskoro, do Štefanského
kostola, tam som počul kazateľa, ktorý peknú kázeň povedal, bez toho, aby sa bol zvŕtal,
mnoho posunkoval, zbytočne kričal, alebo iných kunštov sa lapal, ale hovoril prirodzeným
hlasom, a bolo poznať, že mu to, čo hovorí, ide od srdca. Počul som ale aj kazateľa,
sladučko, flautovým tónom hovoriaceho, ako by sa maznal, a to sa mi, veru, nepozdávalo.Na St. Marxskom cintoríne navštívili sme aj hrob Jána Kollára, kde som si odtrhnul jeden
brečtanový list, ktorý dodnes opatrujem. Zaujímavé bolo čítať nápisy na tej hore pomníkov,
medzi ktorými boly aj veľmi krásne. Keby to všetko bola pravda, čo je tam chvály popísanej,
tak by tam neležal ani jediný krehký, klesajúci človek, ale len samí dokonalí a bezvadní
ľudia. Dobre bol ktosi kdesi na dvere cintorínové napísal: „Hier liegen die Todten, und
lügen die Lebendigen“ (tu ležia mrtví, a lužú živí). Zvláštny pocit opanuje človeka, keď sa
tak sem tam sa križujúcimi chodníkmi tak veľkého cintorína prechádza. Koľko moci,
bohatstva, hodnosti, umenia, učenosti, biedy a utrpenia pod tými pomníkmi odpočíva! Taký,
pečlive opatrovaný cintorín je pekná, ale smutná záhrada. V Neapoli sú, vraj, tri
cintoríny, jeden pre boháčov, s pomníkmi, hotovými umeleckými dielami, pod ktorými sú
rodinné krypty; druhý pre majetných, ktorých rodina môže kúpiť hrob pre svojho mŕtveho; a
tretí pre chudobných, v ktorom je toľko vymurovaných, hlbokých jám, koľko v roku dní, do
ktorých deň po dni, rad radom hádžu všetkých v jeden deň zomrelých bedárov, bez rakví, len
tak na hromadu, a potom otvor zase založia kameňom. — Kollárova vdova žila vo Viedni,
daktorí z našich slovenských teológov boli ju aj navštíviť. Mala ešte výtiskyStaroitalie SlavianskejaSlávy Dcery. Či si
ich kto z našich kúpil, neviem. Ja som sa o tom dozvedel málo pred mojím odchodom z Viedne.V jednej prízemnej sieni teolog. fakulty bol dobrý fortepian, na ktorý nám Hudec hrával
a my sme si pri ňom zaspievali. Nemýlilo to nikoho, ani nám to nikto nebránil. Snášanlivosť
medzi bohoslovci bola dobrá, keď sme sa aj s Nemci, alebo s Maďarmi pohádali, nepovstaly z
toho nikdy hnevy. Mimo prednášok sme sa s nimi veľmi málo schádzali a, hoci sme v jednom
hostinci obedovali, mali sme každý „národ“ svoj stôl a nestarali sme sa jedni o druhých.Ústavy slepých a hluchonemých sme si tiež išli pozrieť. Slepí majú knihy s vypuklými
písmenami, a čítali prstami veľmi plynne, aj predmety prírodopisu mali na tabuľkách
vypuklé. Učiteľ sa jedného žiaka spýtal čosi o vlkovi. Žiak sa premŕval medzi tabuľkami,
vyhľadal vlka, šmátral po ňom prstami a rozprával nám opis vlka. Zo školy sme išli do
dielní, kde už dospelí slepci rozličné práce konali, tu pletenia zo slamy a z prútia, tu
zase bednárčinu, a ja som pri tom trnul, že si ruku utne! V tom bolo počuť zvoniť poludnie.
Hneď každý slepec odložil svoje nástroje a všetci sa hrnuli k obedu, a my za nimi. Pri
dlhom stole našiel každý svoje miesto, a keď sa ten za vrch stola pomodlil, dali sa s
chuťou do jedla. V ústave hluchonemých učia sa aj hovoriť, s anjelskou so strany učiteľov
trpelivosťou. Práve tam bol jeden pán z Petrohradu, ktorý študoval ústavy hluchonemých v
cudzine; a keď učiteľ povedal žiakom po nemecky: „Tento pán je z Ruska,“ rozumeli mu, a
jeden riekol: „Z Ruska,“ Rus na to: „Som z Petrohradu. Vieš mi ukázať, kde je Petrohrad?“
Hneď sa ich viac rozbehlo k mape a ukázali mu, usmievajúc sa, prstom Petrohrad. Hluchonemí,
ktorí už vedia aj hovoriť, dívajú sa hovoriacemu pozorne na ústa a z pohybov rtov vyčítajú,
čo hovorí, a rozumejú to. Učiteľ nám rozprával, že hrmavicu a streľbu tí hluchonemí cítia,
a keď vraj pomník Márie Terézie odhaľovali a pri tom z kanónov strieľali, rozbehli sa tí
hluchonemí k oknu, položili na sklo ruky a podľa otrasov skla počítali výstrely. Zo slepcov
je mnoho hudobníkov a z hluchonemých mnoho sadzačov v tlačiarňach. Ej, či je to nevýslovné
veľké dobrodenie a svrchované požehnanie pre tých poľutovania hodných nešťastných slepcov a
hluchonemých, že sa im tak znamenitej výchovy a vyučovania dostáva, že sa s nimi tak pekne
zachádza, a že sú sverení ľuďom láskou k nim preniknutým, ktorí ich výchovu tak ďaleko
privedú, aby, keď ústav opustia, nepadali nikomu na obtiaž, ale aby sa sami poctive mohli
vyživiť. Bývajú v ústavoch čisto, šatia sa čisto, stravovaní bývajú dobre, vedení a
vychovávaní múdre a vyučovaní znamenite. Takýmito požehnanými ústavy je každoročne mnoho
takých nešťastníkov zachránené pred mravnou a telesnou zkazou. Sláva a vďaka buď tým
milosrdným dušiam, ktoré takéto ústavy zakladať počaly, ktoré ich udržujú a rozširujú a v
nich blahodárne pôsobia.Rád som chodieval aj do Schönbrunnu a pozoroval som cudzie zvery v zverínci. Práve som
šiel okolo ohrady pekných pštrosov, keď sa tam zastavili dvaja pantátovia z Moravy, z nichž
jeden, ukazujúc na pštrosa, riekol: „Koukej, Honzo! to je čáp!“ — lebo pštrosa pokladal za
neobyčajne veľkého bociana. Terajšieho, veľmi poučného a zaujímavého aquaria v Prátri vtedy
ešte nebolo; v tom som sa kochal až r. 1879. Náš kamarát Huszár, ako praktický človek,
prezeral vynikajúce domy a hľadel sa prezvedieť, koľko peňazí úžitku ktorý dom ročne
donáša? Ale vyhrabal sa aj na Štefanskú vežu, zkadiaľ sa kedysi Starhemberg a Kollonitsch
peršpektívom dívali na Turkov, Viedeň obliehajúcich, kým Turkom kresťanské vojsko, pri
pomoci Sobieskeho, kaftany a široké plundry nevyprášilo. Kara Mustafovu lebku i so šnúrou
hodvábnou, ktorou sa musel dať zaškrtiť, videli sme v mestskej zbrojnici. Huszár ma
zaviedol aj do Arzenálu, impozantnej to budovy, našpikovanej rozličnou zbrojou a zbraňou.
Že stojí na povýšenom mieste, dalo by sa ztadiaľ pohodlne guľami chrákať na mesto, keby ho
tak napadla vôľa strečkovať. Huszár hovoril, že všetky pamätnosti chce vidieť, aby vedel
potom doma čo rozprávať. Nepomyslel, chudák, že po rade rokov mi bude z viedenskej
nemocnice do Podhradia písať: „Operovali mi šťastlive raka na jazyku, len hovoriť ešte
nemôžem. O pár dní prídem domov. Keby som doma (v Horn. Ozorovciach) umrel, a mňa budú v
rodinnej krypte trenčianskej pochovávať: ty mi budeš kázať.“ Ešte aj text kázne mi
vyznačil. O krátky čas potom umrel a ja som na základe vyznačeného mi textu kázal.Náš spolužiak Ján Kraicz bol, ako som počul, výborný organista a chodil vtedy aj na
konzervatorium. Počul som pozdejšie o ňom, že pilne sbieral národné piesne a že nosil
ustavične so sebou knižočku, natrahovanú na nóty, ak ktorú, ešte mu neznámu melodiu počul,
hneď na mieste si ju nótami do knižočky zaznačil. Keď ma pred viac rokmi dr. Zíbrt požiadal
o národné piesne s nápevmi, sbierku piesní z Bošáckej doliny som mu poslal, ale nápevy nie,
lebo som nemal na blízku človeka, ktorý by ich bol vedel správne do nôt napísať. Ale
upozornil som ho na Kraicza, ktorý má iste hodnú zásobu nápevov napísaných. Ak sa Ti, môj
Janko Kraicz, tieto riadky pod oči dostanú, sober sa a vydaj ich alebo vlastným svojím
nákladom, lebo to ľahko unesieš, alebo pošli tie nápevy Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Bolo by toho škoda, keby sa to kedysi potratilo! Ale, prosím za odpustenie, že mi pero od
roku 1860 až na koniec roku 1908 zaskočilo. Nebohý starý Ján Trokan by ma tým vyhovoril, že
som to urobil len „per commassationem idearum“.Keď sa blížil koniec semestra, boli sme vyzvaní, aby sme podali svoje prosbopisy o
štipendium a mimoriadnu podporu. Kto sa neuchádzal o štipendium, nemusel sa podrobiť veľmi
ľavnej zkúške, takrečenému colloquiu. Bolo to podivné, že k prílohám prosbopisu o
štipendium musel som si zaopatriť aj svedectvo, že som mal osýpky zaštepené. Písal som teda
rodičom, aby mi čím skôr také svedectvo opatrili. Odpoveď znela, že starý R., b-ský rektor,
ktorý vtedy osýpky štepieval, je dávno mrtvý, a ani žiadnych protokolov neviedol, a
novomestský homeopat Dr. Geržo také svedectvo vydať mi nemohol. Tu bola rada drahá!
Sedmohradčan Fritsche, dobrá hlava a šuhaj priateľský, mi poradil, aby som šiel k dr.
Friedingerovi (ktorého vo Viedni žartovne Impfingerom menovali), do domu nalezencov, ktorý
v svojom ústave aj osýpky štepí, aby mi ten také svedectvo vystavil. Zašiel som tedy ta.
Dr. Friedinger mi kázal ukázať ramená. Keď mi ramená dôkladne poprezeral, riekol mi: „Veď
vy nemali ste štepené osýpky, lebo nevidím žiadnej jazvy.“ Ja na to: „Dobre sa pamätám, že
som bol štepený.“ Stál tu s obnaženým ramenom asi 20-ročný šuhaj, ktorému práve bol
Friedinger zaštepil osýpky; a dokola sedely dojky s deťmi, tiež poštepenými. „Neškodilo by
mi, reku, keby ste aj mne zaštepili?“ Odpovedal mi: „Ba naopak, bude vám to veľmi
prospešné!“ a už mi šiel do každého ramena dvakráť zarezať. Ja som sa živej duši
nepochválil, že som sa takejto operácii podrobil. A na všetkých štyroch zárezoch utvorily
sa mi rozkošné pustule, pod pazuchami napuchly mi žľazy, ramená svrbely, ale ja som bol
ticho, ako s mastným osúchom. Ako tak pri svojom stolíku sedím a k značeniu profesorovej
prednášky potrebné náčinie vyberám, priskočil ko mne spomenutý Fritsche, chtiac mi čosi
povedať, a chytil ma za ľavé rameno, so slovami: „Počuj, braček!“ a strhol mi obidve, už
hodne naliate, osýpkové pustule. „Jaj, braček, reku, veď si mi ty strhol osýpky!“ Všetci sa
ko mne dohrnuli, a keď som vyzliekol kabát a vyhrnul na košeli rukáv, so smiechom a
ľutovaním obdivovali moje rozmliaždené osýpky. Zato som neodbehol od prednášok, ale som,
cítiac, ako mi trne a puchne ruka, vydržal pri mojom stolíku až do 7. hodiny. Potom až som
bežal k Friedingerovi, aby som mu ukázal, čo sa mi prihodilo. „No nič to!“ riekol, keď
videl moju zapuchnutú a ako súkno červenú ruku; „ale osýpky krásne sa ujaly,“ doložil. A
keď mi tak rameno aj u pleca prezeral, dal sa do smiechu, a riekol: „Ktorý čert vám to
osýpky štepil! veď vy máte jazvy až na lopatke!“ — „Jeden starý rechtor, reku.“Potom mi hneď napísal svedectvo; na druhý deň mi ruka odpuchla a obelela, a bolo dobre.
Keby mi vtedy bola pod oči prišla brošúra „Impfspiegel“, kde sú výpovede mnohých slávnych
lekárov o neprospešnosti, ba škodlivosti štepenia osýpok, bol by som ja vystál strachu!
Jeden lekár napísal: „Zaslúžil som, aby ma na najvyšší topoľ obesili, preto, že som za 30
rokov štepil osýpky.“ Roku 1862 boly v zime osýpky v našom kraji, aj inde po Nitrianskej,
náramne rozšírené. Osýpali sa deti a dospelí, štepení a neštepení, ba aj rapaví, ktorí si
dávno osýpky boli prestáli; nuž čo pomohlo všetko štepenie? Trefne sa bol vyslovil slávny
Hyrtl: „Medicínska veda, ako veda, urobila veľmi veľké pokroky, zato ale úmrtnosť nie je
menšia, a trvanie života ľudského sa nepredĺžilo.“ Môže veru lekárska veda aj najvyšší
stupeň dokonalosti dosiahnuť, keď sa ľudia sami otravovať a výstupčivosťou svoje zdravie
humpľovať budú, tam knižná veda nič neosoží.Kolokvia sme si vybavili, u pedela sme si vyzdvihli poukážky na štipendium polročné,
tuším 52 zl. 30 kr. a 200 zl. mimoriadnej podpory. Že som nemal dlhov, keďže mi z domu
posielaných mesačných 30 zl. úplne dostačilo, bol som gavalierom. Na rozlučnú večeru sišli
sme sa všetci, Slováci, Česi, Maďari a sedmohradskí Nemci, do nášho hostinca, dali sme
stoly na spôsob veľkej tabule konca seba postavať, a počalo sa, medzi veselým rozhovorom,
hodovať. Potom sme si zaspievali v troch rečiach piesne, a ani policajti, ani žandári nám v
tom neprekážali. Okolo 11. hod. polnočnej ktorýmsi pivo a víno už vošlo pod klobúk, že
jednému aj do cylindra naliali piva. V takých extravaganciach nemal som nikdy zaľúbenia,
preto som kamarátov prosil a krotil, aby také zbytky nerobili, lebo sa to na nás nesvedčí.
V tom čosi zašramotilo pri dverách od dvora. Obzreli sme sa ta, a cez sklené table dverí
iskrily sa proti nám dva páry očí, a nad očami sa vznášaly široké klobúky. Otvoril som
dvere a zazrel som dve mužské postavy vo vŕbovčianskom kroji, ktoré ma pekne pozdravily.
„Odkiaľ ste, krajani?“ spýtal som sa. Odpovedali: „Z Vrbovcú.“ — „Čo tu robíte?“ „Prišli
sme pre deti do „Findelhausu“.“ Zavolal som ich medzi nás a uhostili sme ich vínom. Oni nám
vyprávali, že z Vŕboviec, Myjavy a iných obcí chodievajú furmanské vozy do domu nalezencov
pre deti, ktoré odvážajú domov na vychovanie, za mierny mesačný plat. O pár týždňov
pozdejšie, keď som už bol v Skalici, boli aj tí istí Vŕbovčania v kostole, a že ma poznali,
prišli po službách Božích do fary navštíviť ma. Ej, boliže by mi tí v Skalici podkúrili,
keby to mňa boli v tom viedenskom hostinci videli napitého, a nalievaním piva do cylindra
neplechu stvárajúceho, lebo sa oni tam dlho na nás prizerali, a dobre videli, ako sa ktorý
chová. Už bolo 11 hodín, keď si ktorísi smysleli, že by sa zišlo ísť do kaviarne. Nuž, keď
išli všetci, išiel som, ale veru s nechuťou, aj ja. Neviem, čo tam ktorí popili, ale ja som
len šálku čiernej kávy vlial pod fúzy, ktoré som vtedy ešte nosil, a volal som spať. Už
bolo 12 hodín, keď sme sa konečne odobrali domov. Môj Fritsche nemal domového kľúča, a
staral sa, ako sa na byt dostane. Poď — reku — vyspi sa u mňa na kanape, a ráno potrafíš
domov. Šiel hodne klátivo, a keď si ľahol, povedal: „Eh, Bruder! Du hast doch recht“ — a
zaspal, ako zarezaný, a prebudil sa hodne neskoro. Mňa bol povolal k sebe Daniel Lichard,
redaktor vládnych „Slovenských Novín“, a požiadal ma, aby som šiel k jeho bratovi
Ľudovítovi, do Skalice, za kaplána. Prisľúbil som. Kuzmány sa strojil, že ma prijde do
Skalice ordinovať. To sa ale už nemohlo stať, lebo keď som potom prišiel do Skalice, bolo
tam už patentálne sriadenie rozmetané, a cirkev na fakcie potrhaná. Odchádzajúc z Viedne,
mal som peňazí, ako prachu. Kúpil som si dva celé obleky, od hlavy do päty, lebo som
trúfal, že z mojej 60-zlatovej ročnej pláce kaplánskej mnoho mi na zašatenie nebude
vystávať. Ešte som vyše 100 zlatých doniesol domov. Majúc peňazí nadostač, cestovali sme po
pánsky domov. Do Prešporka železnicou na noc, a ja na druhý deň železnicou a dostavníkom do
Nového Mesta, kde som si na pošte najal vozík, a tak som sa vrátil do Lubiny k rodičom.
Nezadlho potom som odcestoval do Skalice. Daniel Lichard chodieval na letné mesiace do
Skalice. Keď sme putovali do búdy, spytoval sa ma Lichard na rastliny, ktoré pri ceste
videl; a keď sme ťahali potme z búdy domov, spytoval som sa ja zase Licharda po hviezdach.
V Skalici som mal dosť času na botanizovanie, a sosbieral som tam pekný rad vzácnych
rastlín. Že ma už Kuzmány nemohol prísť vysvätiť do Skalice, chorľavý Ľud. Lichard však
nevyhnuteľne potreboval už ordinovaného pomocníka na Vianoce, neostávalo mi iného, ako ísť
do Prešporka k superintendentovi Stromskému, ktorý ma aj 18. decembra 1860 pri asistencii
Wilh. Schimku a Ľud. Gedulyho vysvätil. Tak sa skončily moje kandidátske časy.(Slov. Pohľ. 1909.)[1]Pozn. red.: Článok tento písaný bol pre Slovenské Pohľady, do ktorých Holuby
usilovne prispieval. Vyšiel tam roku 1909.[2]V Časop. Muz. slov. spol. ročn. XII. čís. 1., str. 13 stojí:„Dievča medzi medveďmi vyrastené v turčianskych horách.“Počul som viackrát rozprávať v Hybiach o „Slivkovie obrastenej“ a o „divočke“; ale
som to považoval za fabulu. Prečítajúc J. Ľ. Holubyho podatie o podobnom a
pravdepodobne o tom istom prípade, začal som sa zaujímať o vec a čo sa mi podarilo
vyskúmať, podávam v nasledovnom. Zuzana Ch-a, rod. H-ny, narodená roku 1834, videla
ju viackrát a rozprávala mi o nej asi takto:Mohla som byť tak 10-11-ročná, keď sa to v našich Hybiach stalo. (Tedy okolo roku
1844/5.) Pri Váhu pltníci zazreli medvedicu vodu piť, a s ňou bola i nejaká podivná
bytnosť. Po rovni kráčala „o dvoch“, ale hore vrchom „o štyroch“. Keď prišla i na
druhý deň, oznámili vec mestskému predstavenstvu, ktoré vyslalo horárov Jozefa Hakla
a Ondreja (?) Medviedika s viac chlapmi, aby to čudo zlapali. I na tretí deň podivný
párik dostavil sa zas vodu piť do Váhu. Chlapi porobili krik — medvedica utiekla do
Rígla (= vrch medzi Bielym a Čiernym Váhom), a čudo zostrašené ostalo tam stáť,
obzerajúc sa na všetky strany. Zlapali ho a zaviedli do Hýb do toho domu, kde teraz
býva Kristína P…á; volalo sa ta do „piksmocherov“. Obecné predstavenstvo sa
prezvedalo, kto by sa podobral ju opatrovať; prihlásila sa istá Slivková, vôbec veľmi
podujímavá žena; tak na pr. keď v revolúciu Görgey prešiel cez Hybe, išla ho prosiť,
aby dovolil Hybänom pásť kozy po horách, lebo práve vtedy bolo pasenie kôz zakázané,
a Hybänia ich držiavali i po šestoro. Slivková bývala vo veľmi starom dome, tam, kde
teraz má vystavený novší dom stolár E…t, a mala jednu paničku, ktorá ma veľmi rada
videla; tá ma prišla zavolať, aby som si išla obzrieť ich „divočku“.Videla som ju hneď v prvý deň, a potom za pol druha roka, kým bola u nich, veľmi
často. Keď ju lapili, bola celá zasmolená a zamachnatená a cele zarastená. Mala
neobyčajne vyvinuté prsníky. Hádali jej okolo 20 rokov. Slivková ju vyumývala a
obliekla do spodných i vrchných šiat; ale ona všetko, keď len mohla, sdriapala so
seba, za čo dostávala paličkou. Vraveť nevedela, iba: „be-be-be, be-he-be!“ vydávala
zo seba. Slivková privykala ju i ku práci; najprv ju učila dlážku umývať, ale jej to
nie veľmi chutilo, musela nad ňou s paličkou stáť. Naučila ju i ako-tak hovoriť.
Najradšej sedávala na prietosí (na podstení) a opekala sa na slniečku; sem ju chodily
deti obzerať, a ona „prskala“ do nich. — Za opateru Slivkovej obec platila.Asi s pol druha roka ju Slivková opatrovala, potom dostala od obce písmo a
zaviedla „divočku“ osobne ku kráľovi (?), a dostala od neho prémiu.Od iných som dopočul, že divočka utiekla Slivkovej.Dulický | Holuby_Z-mojich-kandidatskych-casov.html.txt |
Výlet do TatierBolo to v prvých dňoch mesiaca augusta r. 1872, i rozchádzali sa bodrí národovci a
spanilomyseľné národovkyne naše z Turč. Sv. Martina, kde sa na valnom zhromaždení Matice
slovenskej zúčastnili, na všetky strany sveta. Ibant, qua poterant.[1]Na pošte nebolo miesta a železnica nešla ešte popri samom Martine. I najal som
turčiansku košinku v podobe válovčeka, zapakoval do slamy svoju čeliadku so šesťdesiatimi
šiestimi škatuľami, kufríkmi, batôžkami — a tak lúčil som sa dňa 8. augusta popoludní so
svojimi priateľmi a hajde na Vrútky.Prívetivé posiaľ nebo pustilo sa ešte na revajovskom poli[2]do revu. A tak sediac na bričke a brodiac v brečke vrútili sme sa po dobrej
polhodine — do Vrútok.Vrútky sú prepamätným miestom. Následkom železničného spojenia vstúpili s Pešťou, s
Košicami a Bohumínom do rodiny. Ony dali pôvod zemianskej rodine Rutkayovskej a pretože
Kossuth Lajos mal ženu z rodu Rutkayovského, stoja Vrútky i s týmto „ross tótom“[3]v rodine a tak skrze Kossutha i s celou obcou Košúty, ktorá leží neďaleko Sv.
Martina. No pamätné sú Vrútky ešte i impertinentne planou cestou. Inšie pamätnosti neznám.
Mnohí ľudia majú tú zlú obyčaj, že pred obedom, aby im vraj lepšie chutilo, slivovicu alebo
iné tomu podobné popíjajú. I táto planá cesta cez Vrútky zdá sa mi byť takým horkým „appetitoriom“,[4]aby snáď vozenie sa na železnici pocestným tým lepšie na chuť padlo. Keby som
bol ministrom premávky, uviedol by zákon, žeby každý kandidát slúžnovstva[5]musel najprv za tri roky čo cestár patvarizovať.[6]Prvý rok drvil by skaly, druhý škrabal by cesty a tretí by ich štrkom posýpal.
Hm, potom by snáď cesty neboli „Strassenrauberi“[7]nášho statku, riadu a života.Pri takýchto reformátorských myšlienkach vystúpili sme z voza pri nádraží. Bolo vám tu
stisku! Martinskí hostia hrnuli sa zamieňajúc lístky nahor i nadol. I privalilo sa
štyridsať pltníkov, ktorí sa so svojím dreveným agentom mali ďalej plaviť po železnici.
Zjavila sa i Piťova šedivá hlava[8]medzi početnými svojskými černohlávikmi. K tomu nádobno pripočítať klarinety,
fagoty, trúby, husle, basy, sláčiky — no trma-vrma, lom a „cárach“ ako v Noemovom korábe.
Pred pokladnicou stála mnohohlavá dovedna zlepená masa. Odzadu ma tlačil klarinetový
piskor, od brucha ma tlačil dlhý rad mosadzových praciek pltníckeho opaska a pod nosom ma
šteklil kolofóniou natrený sláčik brnavého Piťovho virtuóza. A keď som bol — podľa Lyelovej teórie[9]— dakoľko ráz vyzdvihnutý ako brehy Veľkej Británie v šerých vekoch a dakoľko
ráz ako snemovný kandidát dolu zhodený, po mužnom namáhaní — „strenuus labor omnia vincit“[10]— dochytiac lístky, vybral som sa do čakárne.Keď sa človek chystá do ďalšej cesty, nachodí sa obyčajne vo zvláštnom rozpoložení,
povedal by som rozčúlení. Netrpezlivo vyzváňaš nohami, a keď cvikra nemáš, po plebejsky
vlastnými okáľami so zmrašteným čelom v tú stranu fľokuješ, skade má doskočiť vlak; i
kde-tu vrhneš okom po svojich neznámych, tajuplných druhoch. Chodením, miesením zunovaný
sedím, sedím na kufríku s rozloženými nohami, dupkajúc a značiac bakuľou archimedovské figúry[11]po nemej zemi. Vtom vstúpi mi do kruhu pravotár K., zvestujúc nám, že smer jeho
cesty po mesto Poprad je s naším jednostajný. Bolo nám to vítané, a uzniesli sme sa
cestovať v jednom kupé. Ten kľúčik, ktorý i tie najtvrdšie srdcia otvára, otvoril nám kupé,
a my sami nikým cudzím nemýlení putovali sme zbohom až do Popradu.Čas nám rýchle a príjemne ubehúval; škoda len, že výhľad na krásne skupeniny hôr, útvary
zeme bol nedobrý, lebo sv. Florián, ten nebeský vodnár, džbán dokonale nadhol a sochorce
Nízkych Tatier, ako i Kriváň s jeho kamarátmi, zahaľovali sa pod oblačné dáždniky. Ktozná,
či to už nemala byť tá intráda Bielovej kométy?[12]Po mlákach vyskakovali bublinky ako vlašské orechy, tuším znak dlhotrvajúcej
sloty. Z krovu vozňov liptovsko-oravský dážď zmýval bohumínsky prach, až potom v podobe
čokolády stekal na všetečné nosy cestujúcich.A tak to išlo s malými výnimkami až po Ružobreh.[13]Hmly sa z najbližších dolín škriabali strmými grúňmi. Nebeské oko kuklo spoza
širokoplecnatého Ďumbiera. Slnko kráčalo po chlme Krížnej hole. No bolo to všetko len
zívanie pred spánkom. Pozriem na nádražie, a tam uzriem nášho Makovického.[14]Ej, statočnej tejto chlapine tiež už mráz po dášok sadol! Príjemný pohľad
vyrval mi skoro z očú rozbehnutý rušeň, ale mi ostal aspoň ďalším predmetom „filologických
úvah“. V ten čas, pravda, ešte etymo- a filologické dišputy o „roj, rojko, rojčiť“ atď.
Európou nezatriaslo slovo, ale ja v akejsi predtuche o nej začal som vám meno Makovický
analyzovať, odvodzovať, privodzovať a pri svojom vlastnom vození sa odvážať a privážať. Pre
pohodlnejšie rozmýšľanie ľahol som si na lavicu a oprúc oči o poval, prst o čelo, takto
začal som rozumovať: mak je koreň, na ňom býva makovica, potom z toho Makovník, Makovický, Makuc,[15]Mak Mahon,[16]Makkabeus[17]atď.[18]Toto hlboké rozjímanie zabávalo ma až po Teplú (Lúčky), kde sa vysypala jedna
čiastka Piťovej bandy. Zadychčaný, rýchlym behom unavený vydychuje si vlak vo Sv. Mikuláši
asi za hodinu, kde stroj i strojníci púšťajú do seba potrebnú vlahu. Pasažieri vystupujú z
vozňov, vystierajú zmeravené údy po železničnom piesku, pobehnúc do jedálne, kde sa každý
podľa svojich síl jedením a pitím na ďalej asekuruje. I ja som skočil do jedálne doniesť
dačo do zobáčka svojim lačným vranám. A nafúkaný, žemľami obťažený vraciam sa nazad k mojej
klietke. Moja mlaď vytŕča zobáky z vozňa: pí, pí, pí. Ja sa snažím aby som im čím skorej
vyhovel. Bežím z jedálne von dvermi, druhý s dvoma kuframi pod pazuchami beží dnu dvermi.
Brnk!… búšili sme dovedna, ako Bielova kométa do zeme dňa 13. augusta — nebúšila. Dalo
ohňa. Carramba![19]Červený letel do pravej, ja biely do ľavej jamy. Kým som sa pozbieral zo zeme,
pomyslel som si na ten nápis na radvanskom kaštieli: „Turris laxa jacet, pondere pressa suo.“[20]Keď som potom pri pokore a smiechu mladej chasy búcliky po celom peróne
pozbieral, vrátiac sa k vozňu, vidím ho obklopený zvedavým obecenstvom. Na schodoch stál
rozpaprčený náš spolucestovateľ pravotár K., tam dnu ale sedeli ako líšky učupení dvaja „komisvojažer“.[21]Reči, ktoré títo traja páni zamieňali, nič nemali podobného takrečenému
kurizovaniu, no radšej predzvestovaniu vojny. Živému parlamentovaniu dala príčinu
dotieravosť cudzích pánov, ktorí vzdor upozorneniu zo strany konduktora a p. K. predsa sa
bezočivo vtreli do toho vozňa. Moje hniezdo i s kvočkou čušalo utiahnuté ako splašené
jarabice.Dosť sa p. K. namáhal votrelcov von vyfajčiť; len toľko, že ich za pulidery von
nevytiahol. No neodbytníci sedeli ako na gleji. Vlak neberúc ohľad na túto súkromnú zábavu
poberal sa ďalej, a títo traja kohúti, dvaja na cudzom a jeden na vlastnom smetisku, len
ďalej nemýlene naskakovali: konduktor zatvoril klietku. Hm, bol som zvedavý, ako to už
teraz bude. Kochle im stále navierali. Ja som svojich verných koncentroval okolo seba. Pán
K. ostal schválne v bezprostrednom susedstve ostro sekajúcich odporníkov. Išlo to rýchlo, s
vlakom, a už si i tykať začali; ba, ako to takto medzi cestovateľmi býva, že si tu i tu
tabaku lebo cigarku ponúknu, ponúkali si títo — zauchá. Ani veru neznám, ako sa to stalo,
že od vyvedenia odstúpili. Zamknutí vo voze, v tuhom lete, pri hurtovaní stroja a kolies,
taká šarvátka by sa ozaj romanticky bola vynímala. No ale predsa neprekypelo, hrniec sa
ešte zavčasu od ohňa odtiahol. Keď som úctivými ale dôraznými slovami prosil, aby ženskú a
vôbec nestranné poslucháčstvo od takých živých prednášok zašanovali, búrka sa roztiahla.
Páčila sa mi nezlomná chladnokrvnosť a pravotárska hotovosť v odvetách. Keď už svojich
odporcov do konca kapacitovať nemohol a detronizovať ich nedoviedol, vystrúc pozdĺž lavice
jednu nohu, vytisol ich až na najužšie miesto. Pri tomto atentáte na svoje pohodlie
protestovali oni slávnostne, odvolávajúc sa na jestvujúce železničné pravidlá. „Doneste mi
ich sem,“ odvetí pravotár, „potom zložím nohu dolu.“ A vytiahnuc z vačku Chrástkov „Veniec“[22]piesní, nôtil i s mojimi deťmi ani rechtor na utierni; nato títo dvaja Sásici
svoju „Wacht am Rhein“[23]— a tak to šlo krásne a veselo, až kým na Hochvalde posledný drozd nezamĺkol, a
priateľ i nepriateľ spali ako učedlníci na Olivovej hore.Nebo sa zatiahlo tmavými modroplavými oblakmi, len „nad Tatrou sa blýska, hromy divo
bijú“. Nad Kriváňom sa hadia strašné blesky, siahajúc až po žulu Lomnickú. Temné mrákavy
opreté o sochorce Tatier odrážali sa ostro od bleskom zapáleného neba. Dunenie hromu
prerážalo i hrmot dlhého vlaku. Čo sa vlečie, neutečie; a my sme sa nevliekli, lež sme sa
dokonale ponáhľali.Keď sme zastali v Poprade, bola tma ako v rohu. Tam nás už čakal vozka. Ale keď nám
tento vysvetľoval, že teraz v tmavej noci sa viezť znamená životom vážiť — umienili sme si,
že prenocujeme v Poprade.Ako sme do hostinca, ktorý v každom ohľade stojí hlboko pod čiarou skromnosti —
vkročili, došla patália od Tatier, a to taká hrmavica, akých som ešte málo prežil. Myslel
som si, že už vtedy nešťastná kométa, pochybiac cestu, koncom chvosta do Tatier vrazila.
Krčmárove deti, všetkých deväť, zhŕkli sa naľakané k otcovi do postele. Bola to hŕba ako
faraónovo vojsko, keď cez Červené more putovalo. Ráno som sa im díval, keď sa rozpletali.
Vyzeralo to tak, ako keď Špaňodolinčianky pletú čipky.„Nocte pluit tota, spectacula“[24]ráno vystali. Nastala tichosť a príroda stála pred nami učesaná, vyplakaná,
ešte jej slzy všade dolu lícami tiekli.O piatej hodine sedeli sme v koči a uháňajúc cez Spišskú Sobotku (Georgensberg),
Matejovce, Lomnicu, Hundsdorf (Psiare), Kežmarok, Strašky a Belú došli sme šťastlivo o
ôsmej ráno do Krížovej Vsi.Tu v rodinnom kole žil som ako Adam v raji, ako Cincinnatus,[25]hľadiac sám do seba a očakávajúc záhubu sveta, predpovedanú hvezdármi. Netušil
som vtedy, že mojej čeliadke hrozí hrozná záhuba, čo sa bohužiaľ asi po troch týždňoch
splnilo.Ako sa už dakoľko ráz pripomenulo, mal sa 12. — 13. augusta náš svet s bludicou dovedna
búšiť a prekotiť. Čo sa s nami červíčkami, takrečenými ľuďmi malo diať, neznám; ale
bezpochyby by sme boli zišli dakde do blízkeho susedstva vymretých trilobitov.[26]Dosť na tom, hľadiac na mohutné Tatry, spieval som tremulu: „Sie naht, sie naht
die fürchtliche Stunde“…[27]V oči nastúpiť majúcemu ataku,[28]umienil som si, kým to ešte nedohorí, na spôsob praktických benedekovských vojvodcov[29]okolie rekognoscírovať,[30]kade by pri zrážke najľahšie uvrznúť — ale strategicky rečeno, kade by som v
dobrom poriadku mohol reterírovať.[31]Bolo ráno 12. augusta.Slnko krásne svietilo, ako už oddávna nie, ach, však už tento zdroj života ostatný raz
svoje obživujúce lúče, ostatný raz ich našej guli zasielal. Mohlo teda dnes bezpečne i kus
veselšie svietiť, keď nabudúce zmiznutím nášho sveta i tak na kamennom oleji usporí. Adié,[32]domovina všetkých potomkov Evo-Adamových! Keď sa s jedným milým, k srdcu nám
prirasteným, na večnosť lúčime, koľké bôle, trpké city nás zachvátia; nuž a keď sa so
všetkým a všetkými, s celým svetom, o pár hodín na omrviny rozpadnutým máme lúčiť — ej,
páni moji, to je okamihnutie strašné, hrozitánske!…I ten najbiednejší chorľavec úfa v možnosť vyliečenia. No hľa, i ja som nezúfal nad
možnosťou, že sa vari dobre zagitovaná zemeguľa predsa neroztrepe. A tak na každú
prípadnosť prichystaný, ľahkým krokom vystupoval som na asi 7000 stôp vysoký kopec.Západné, starými vodami Popradu vymyté brehy tohoto dlhého, až za Poprad tiahnúceho sa
kopca, sú vyryté a oku bádateľovmu otvorené účinkom častých studničiek. Je to jednotvárnosť
takmer vodorovne uloženého karpatského piesočníka, z ktorého tu lámu utešené kruchy
rozličnej hrúbky.V Krížovej Vsi vidieť mostík asi 8 stôp dlhý, 2 1/2 stopy široký a 1/2 stopy hrubý, a
pred sypárňou 2 cóle tlstá a 8 štvorcových stôp majúca tabla. Karpatský piesočník je tu raz
drobno, raz miestami hrubozrnný, obsahujúci veľa bielej drobnej sľudy[33](Glimmer). Z ústrojných látok vidno len jadrá podlhovastých nezreteľných lastúr[34]a čierne pásy pravdepodobne pozostatkov bahnistých bylín. Len na jednom mieste
som našiel pekné, ako do hrozna zlúčené šupinky veľkej korytnačky, zreteľne asi ako
polovica lieskového orecha. Na inom mieste našiel som nepatrné, hoci na akosť dobré,
blýskavé, tvrdé kamenné uhlie.Jemnosť, drobnozrnnosť piesočníka dopúšťa tú hypotézu, že tu jestvovalo za dlhé roky
pokojné more. Zriedkavé pozostatky bylín poukazujú na to, že málo bolo rastlinstvom
porastených ostrovov, alebo že ony, kým by sa boli v bahne utopili, zhnili, zmizli.
Pravidelnosť vrstiev je dôkazom toho, že poloha piesočníka od jeho uloženia sa nebola
mýlená nijakým vplyvom mimostojnej pohybujúcej sa sily.Znenáhla octol som sa nad Hodermarkom. Obzor vidu sa mi šíril, to vyššie, to nižšie
kopce na východ, zväčša bezlesné — bezpochyby tiež karpatsko-piesočnaté, vyjmúc proti
Levoči, kde oškúlené, bielou farbou vyznačené, sú vápenné. Na západ a juh otvára sa
prekvapeným očiam zemevid, ktorému podobných iste málo v Európe vidíš. Vysokosť Tatier nie
je vlastne to hlavné, čo omamujúc účinkuje na zmysly, ale tá okolnosť, že títo velikáši bez
predhoria, bez všetkých príprav zrazu akoby jedným rozmachom vystupujú z hornospišskej roviny.[35]Neukryto, prosto odhaľujú široké prsia svoje vysoké temená. Na západ v diaľke
asi dvoch míľ[37]zeme vypínajú sa teda krásne majestátne Tatry. Tak sú čisté, tak blízo! Myslel
by si ich rukou dosiahnuť. Títo obri, priechod zeme do neba, zadýchnutí fialkovým závojom,
odrážali sa v rozličných tieňoch utešene od osvetleného modrého neba. Títo svedkovia
netušených pravekov chovali na svojej chladnej hrudi na pamiatku dávnej ľadovej doby
ložiská blyštiaceho sa ľadového mora. Oproti Liptovu, prešvihnúc sa v polkruh, utiahli sa
zraku. Na juhu v tom istom smere ťahajú sa od východu na západ Nízke Tatry,
gemersko-zvolenské hole, od Kráľovej hole počnúc až po samú Prašivú, dolu v pásme asi osem
míľ dlhom. Hladké, vlnasté, omnoho nižšie — stoja k centrálnym Tatrám asi v tom pomere ako
ministri ku kráľovi. I jedny i druhé Tatry pozostávajú zo žuly, ruly a sľudových bridlíc
(Glimmerschiefer), obrúbené súc mohutnými útvarmi jurasového vápna.[38]Medzi riekou Popradom a Kráľovou hoľou vyskytuje sa krovu podobný, načernastý,
melafýrový vrch,[39]Strieborná rečený. Tie druhé hlbiny sú vyplnené a vyrovnané ďaleko v Galícii a
Uhrách rozšíreným karpatským piesočníkom, tým istým, čo v Galícii soľ a kamenný olej, v
Uhrách i jedno i druhé, ale posiaľ v menšej miere vyťažené — vo svojom lone ukrývajú.Akúže toto reku podobu dostane zajtra, keď tá bludica všetko dovedna strepe? Aké nové
horniny sa pomocou vody, trením, teplotou utvoria? Ba či sa už dač tomu podobného nestalo
na svete, čo si teraz v poprelamovaných vrstvách vysvetliť neznáme? Umienil som si teda
práve druhého dňa vybehnúť do Tatier, kde v lone velebnej prírody budem vidieť a očakávať
predpovedanú katastrofu. Smejete sa?…Prejdúc takto role, nivy, sosnové lesy, smrečinou vysadené bány, prejdúc ďalej pri
kežmarskom chotári v úkryte ležiaci kúpeľček „Paradies“, kochal som sa v bujnom bylinstve.
— Zdvihol som niekoľko pekných exemplárov po nivách rastúcej Polygala amara,[40]pri riečkach Epilobium hirsutum.[41]Na hodermarských brázdach našiel som Seseli annuum,[42]v bánoch Succisa pratensis,[43]po lúkach Scabiosa ochroleuca,[44]v briežku pod cestou pri samej Krížovej Vsi Lamium album[45]a hojný Galeopsis pubescens,[46]pri rieke Poprade obrovské Rumex aquatica,[47]na bahnitých lúkach utešenú Primula farinosa,[48]Polygonum bistorta[49]a Triglochin maritimum[50]atď.Po obede toho istého dňa vybral som sa v sprievode dvadsaťročného študenta, môjho
švagra, na ľahkom vozíku do Lendaku. Prebehli sme dlhú Belú. Popri novej dielni, kde mali
hotoviť vaky (vrecia) bez švíkov (ktorá však, vyprázdniac účastinárom vaky, už zanikla),
zvrtli sme sa na magurskú hradskú cestu, z ktorej však sme sa po chvíli zase zvrtli na
západ proti Tatrám. Prejdúc hojným zemianstvom obydlenú Slovenskú Ves (Winschensdorf),
potom Výbornú (Birnbrun), došli sme do Lendaku.Celý tento kraj od Krížovej Vsi pozostáva z karpatského piesočníka, lemovaný proti
magurským horám jurským vápnom, proti centrálnym Tatrám však červeným piesočníkom a tieto
horniny prebivšou žulou. Chýlenie sa roviny oproti rieke Popradu je len následok vylízania
(detritus), zapríčineného Popradom. Bez toho účinku hladina karpatského piesočníka by tu
okolo Lendaku musela stáť vyplnením terajšej hlbiny v jednej rovnej čiare s vrcholcami
kopcov za Popradom toho istého druhu.Mne je Lendak v osobných pomeroch príjemný ako sídlo môjho priateľa farára J. Stillu,
ktorý nás, ako sa rozumie, vďačne, po priateľsky prijal. Ale táto odľahlá, na pokraji
okolia (ako jej nemecký názov Landeck znamená) — vytisnutá obec, má i svoje miestne
pamätnosti. Medzi tie pamätnosti patrí starobylý kostol a vedľa neho stojaci rodine
Paločajovskej náležajúci kaštieľ. Za založenia šestnásť spišských miest[51]poľskému kráľovstvu bol ten kaštieľ samostanom kapituly hyerosolimitanov,
bdiacich mníchov, ktorých povinnosťou bývalo každú hodinu „horu vydržiavať“ — chodiť sa do
kostola modliť. K tomu cieľu bol samostan[52]spojený s kostolnou vežou a tak s chórom dlhou drevenou chodbou. Stopy toho i
teraz ešte uvidíš, ako i baršúnové pokrývadlo, čím nočnou hodinou zvon pokrývali, aby pri
zvolávaní k „hore“ nebol okolitý ľud plašený. Tým sa hlas zvona miernil na temný.Oltárny obraz opatrený je krídlovými dvermi a je zdobený rezbárskou prácou. Práca sa
veľmi podobá tej v nemeckom kostole v Banskej Bystrici, na oltári pri dverách vedúcich do
sakristie — akoby jednou rukou bola hotovená. Pochodí podľa mojej domnienky z XIII. alebo
XIV. storočia.Na druhý deň (13. augusta) po piatej hodine raňajšej dali sme sa v sprievode vodiča na
pána farárovej príležitosti do cesty.Prejdúc viacej zemiakmi vysadených jednotvárnych pahorkov, rovnobežne s ihličnatými
lesmi z pravej ruky, blížili sme sa viac a viac ku strmým ohromným horám. Prosto nás
rovinou prestierajú sa široko-ďaleko čiernemu moru podobné smrekové a jedľové lesy.
Listnaté stromy sú takmer úplne vylúčené.Po uplynutí dobrej polhodiny spustili sme sa do čarovnej, divej, chladným smolovým
výparom páchnúcej Ždiarskej doliny. Je úzka, obklopená vysokými, od spodku lesnatými, od
vrchu holými — to zápolistými, to trávnatými, to kosodrevinou porastenými stenami. Spodkom
nej valí sa čistá, bystrá zelenkastá Biela. Dolomitové okrúhlice, jestvujúce na dne tohto
potoka, mihotajú sa, sťaby živé boli. Zápole vrcholov ťahajú sa v pruhoch, podobné veľkým
diadémom, snehobiele.Popri Bielej ťahá sa hore cesta do Hlbokej doliny na Javorinu.Živý to obraz podhôľnych krajov!Pri píle pred ústim doliny prekrižovali sme Bielu práve tam, kde sa tento nezbedník a
tatranský divoch — natešený, že sa z temných dolín na svetlo dostal, spopod vysokého mosta
hádže hladkou skalnatou dlážkou s hrmotom do žumpy.Peniaca voda, machom husto obrastené pobrežné skaly — všetko toto lemované spredu
modrastými jelšami, odhadu smrekmi, môže podať maliarovi vďačný, veľkolepý, hodný obraz.
Svedkom toho bol hneď vyskytnuvší sa turista, ktorý včasnou púťou už unavený dumal v
chládku, vystretý na zelenom machu nad vírom potoka.Ešte asi za polhodinu sme sa viezli takmer rovinou na samom úpätí Tatier pekným tieňavým
lesom.Obíduc z pravej ruky Kýčore[53]a Kobylí vrch, zostúpili sme z voza a brali sme sa na vlastných nohách hore
strminou ku salašu. Od salaša obrátili sme sa do Rakúskej doliny (Rokserthal) v
severozápadnom smere, a tu vlastne a poprvé som vstúpil do svätýň tatranských dolín.Na kuse išli sme úbočinou takmer vodorovne; ale príduc na dolinu, vždy a vždy sme
vystupovali.Rakúska dolina je tesná a hlboká, posiata vápennými a žulovými balvanmi, rozhádzanými
bez riadu a skladu. Sú to pozostatky hospodárenia rozhnevaných prívalov.Zo všetkých bočných úžľabín vodami posilnený potôčik stojí v neprestajnom škrekľavom
boji s hatiacimi skalami a naváľanými klátmi. Ledva jeden hukot zanikne, už druhý zase
počína, a to ide v jednostajnej rozmanitosti krok za krokom hore.Boky doliny sú porastené z oboch strán stromovím.Pri zákrute doliny napravo vídať vrchol Železných vrát s velikánskymi vápennými
stupkami, takrečenými Jatkami. Meno Jatky má pochodiť stadiaľ, že sa na tých stupkách
pobilo veľa statku, ktorý dolu popadal.Rakúskou dolinou delí sa jurský vápennák a žula; táto podchodí tamten. Na istých
miestach videl som červený piesočník, ktorého vrstvy vpadúvajú očividne pod vápennák, kde
som badal i neurčité ústrojné zbytky. Na dlhý a pomerne starší vek týchto usadenín svedčí i
tá okolnosť, že na nich stoja nakopené 4 — 5000 stôp silné vrstvy mladšieho jurského vápna
a obe tieto horniny a usadeniny (jurské vápno totiž a červený piesočník) podľa svojej
polohy zdajú sa byť nachýlené preč od centra žulových Tatier, preborené pozdejšie
pozdvihnutiny tatranskej žuly. Pod Ďumbierom pri Mýte, Bystrej a od strany Liptova niže
Boce je tiež pokraj žuly rozložený červený piesočník.V Rakúskej doline ušklbol som si do bylinárskej pušky: Delphinium elatum intermedium,[54]Galium silvestre glabrum,[55]Hieracium bifidum,[56]Cimicifuga foctida,[57]Campanula rotundifolia.[58]Vzal som si tiež po kúsku červeného piesočníka a vápennej breccie.[59]Pod Glinkou začína sa strmý chodník, kde z úkrytu hlbokej doliny zase vystupuješ na
širší svet.Zastali sme pod tým strmým sedlom. A tu som veru začal rozmýšľať, či sa môžem naďalej
zveriť svojim nohám. Pre posmech nechcel som sa vrátiť — a išli sme za tešiacim nás vodičom
ďalej. Ech, išlo to tvrdo, ale išlo nad moje očakávanie! Viac som vládal, ako som si
trúfal.Kyvkali sme sa po namrvených, z hlinkového žltého úšustu vodou nanosených skalách prťou
hore. I netrvalo to dlho, vystúpili sme, opustiac riadny les, na rovinu hole.Tak som bol čerstvý, že po premožení prekážok v oči Lomnice bol som vstave na svojich
polstoročných nohách zaskočiť si „frišný“, čo ani môj mladý druh nemohol vyviesť. Rukami a
nohami sa škriabuc hore a takmer nosom si pomáhajúc, stretli sme Rakúšana hnavšieho kone z
paše. Ale nemôže sa popravde riecť, že on kone hnal; no hnali ony jeho, lebo ich tou
strminou musel takmer na chrbte niesť.Popri prti som nazbieral: Galium sexatile[60]a Cirsium erysithales.[61]Nad Glinkou na bielych vápenných vysokých a dlhých, policiam podobných terasách pásli sa
stáda veselých oviec, ktoré vyzerali sťa drobné biele bodky.Za chrbtom pod nami živorí až po vrch sedla skľúčený, dlhým machom Usnea barbata
ošedivený, skrpatený les, ktorého haluze sú všetky na juh proti slncu obrátené, v rovnom
smere začesané, takže polnočná časť stromov zdá sa mať rovno predelený pútec. Hrebeňom,
ktorým ich tak začesáva, sú od Tatier zostupujúce fujaky.Pred nami rozkladá sa obraz nového zvláštneho rázu.Rovina s trávnikmi bez stromov, len kde-tu porastená limbami, ale tým hustejšie kosodrevinou.[62]Pravo nej leží Zelená brána, pred nami na sever Predný Kupferschacht, za ním Zadný
Kupferschacht; tento začína sa pri vrchu Kopa, tvoriac zvláštnu dolinu.Vôbec musím podotknúť, že sa táto široká dolina, na ktorej teraz stojíme, delí na dve
doliny, a to na dolinu Zadného Kupferschachtu a hlbokú pamätnú dolinu Zeleného jazera.Zarazený som zostal, keď som okom hodil do tejto na ľavom brehu vrytej doliny s jej do
neba čnejúcimi, strmými šedofialkovými karmazínovými stenami.Mráz ma prešiel, keď som sa nazrel do tých pošmúrnych, prísnych ťahov prírody a mráz
prebehol mi kožu, pôsobený tiež vetrom, vanúcim od nakopených snehových plachát z úzadného
hrtana pekelnej tlamy.Ľadu tam a snehu pre cukrárov celého sveta!Toto pekné, ale vo všetkých svojich rozmeroch hrozitánske divadlo, má podľa
fantastického pojmu podobu obrovskej tlamy. Jazyk predstavovalo zelené pleso, sám hrtan je
obklopený sánkami a strašnými krížom-krážom dopukanými zubami a klovami — strašnými to
bralami. Najvyššie výbehy sú tri ostatné vystupujúce sochorce Lomnice. Z tlamy dolu gambou
tečú tej potvore ustavične slinky, to jest potôčik poskakujúci zo Zeleného plesa nadol do
doliny.Na pravých úbočiach, vo výške asi 6000 stôp pásli sa kone a voly. Rozoznať statky
slobodným okom ledva bolo možno pre diaľku a kosodrevinu, ale vravu pastierov bolo počuť
znamenite.Náš „Ondrek“ so svojím bratom, ktorý tam hore už blízo samého neba pásol, taký dialóg
viedol, akoby obaja za jedným stolom boli sedeli, a ja som si už oči mal vyhľadieť, a
predsa som toho bruchorečníka nemohol rozoznať. Smiešne mi to bolo naozaj.Prítulkom pastierov v čas búrok, dažďa, chumelíc a noci sú chlpaté kosodreviny (Pinus
pumilio), ako sme to videli v ohniskách, a dávajú im prístrešie i znamenité palivo.
Pravdaže, požiadavky pohodlia takého človeka sú veľmi skromné. Táto rovina, ktorou teraz
napredujeme, Predný Kupferschacht je asi 180°[63]široká a trištvrte hodiny dlhá s mnohými, banským podobnými jamami, sprava, ako
už pripomenuto, je ohraničená strmými hôľnymi pasienkami, zľava lemovaná násypom, tarasom,
hrádzou (moréna),[64]stade spúšťa sa úvalom do doliny vychodiacej od Zeleného plesa. Až po taras[65]driapu sa všetečné kostrbaté, zmrzačené, ale len jednotlivé smriečky.Otázne tarasy — v Alpách nazvané morénami — zjavujú sa všade pod úbočinami vysokých
strání a pred dolinami. Takú jednu veľkú možno vidieť od samej hradskej pred Kolpašskou
dolinou — a sú pozostatky a svedkovia predvekovej ľadovej doby, keď ešte Tatry oveľa vyššie
boli, ako sú teraz. Všetky tieto tarasy a mrvy v dolinách povstali na úkor tatranských
výšin. Ten balvan, čo z nich raz dolu zletel, viac hore nevyjde, a tak vždy len ubúda,
ubúda a nič nepribúda. Ľad, ktorý sa v úšustoch, ako to podnes v menších rozmeroch vidíme v
našich holiach, jednostajne ale pomaly pohyboval, hnal so sebou, na sebe a pred sebou
množstvo odlámaných, dodrúzganých balvanov. Dôjduc na istú diaľku, keď ďalej nemohol,
zastal a roztopený zložil so sebou dopratané kamenie v podobe hrádze, ako to teraz vidíme,
opätovaným spôsobom na hromadu. Ak sa z viac úbočín a dolín zišli úšusty (lavíny),
prekrižujúc si dovedna cesty, uložili i tarasy v prepletaných čiarach. Ak taras zatvoril
priekom dajednu dolinu, keď vody nemali voľného odtoku, utvorili sa za ním jazerá. Kde si
jazerné vody lebo návalom lebo jednostajným lízaním prerobili cestu cez hrádzu, tam s
ponechaním stromového tarasu zase stiekli dolu. I tu v Prednom Kupferschachte zazreli sme
kotliny kedysi jestvovavších jazier. Tu sa lebo voda z nich prežrala, alebo časom boli
zamúlené; teraz ich dno je zaplnené lebo skálim alebo rárožím.Pokračovanie Predného Kupferschachtu je Zadný Kupferschacht, dolina to užšia, úplná.
Táto dolina ostala nám napravo a my zvrtnúc sa pred ňou pod takrečenou Kopou obrátili sme
sa na juh, v smere proti Lomnici.Meno Kupferschacht pochodí od medených baní, tu kedysi jestvovavších na styku vápna so
žulou. Či pre neprístupnosť, či pre zimu, a či pre nedostatok rudy a potrebného materiálu,
napríklad dreva, a kedy baníctvo zaniklo — to neviem povedať. Náš Ondrek to tiež nevedel;
ani to, kde sa vlastne dolovalo.Na spomenutej rovine Predného Kupferschachtu nazbieral som: Silene acaulis,[66]Trifolium badium,[67]Sedum repens,[68]Oxyria digyna;[69]pod Kopou Gentiana acaulis[70]a utešený pokraj kosodreviny rastúci Hieracium aurantiacum;[71]tomuto je celkom podobný v záhradách pestovaný „pán urodzený“.Čím diaľ kosodrevina hustne, podobajúc sa nepriechodnému kobercu. Stojíš v ňom až pod
pazuchy zasadený, pred seba vidíš ďaleko, ale „stoj, noho, kamkoli kráčíš!“ — Nohy sú ti v
putách okované, haluze zamotané nechcú ťa pustiť, by si mohol skúmať tajnosti nimi
obývaných kotlín.Sú to verní, ale pre nás odiózni strážcovia Tatier.Keď sa dostaneš do oázy všade obkľúčenej kosodrevinou, strach ťa prejde: kade von z
konopí.Ostrý zrak vodiča vynašiel tesnú, ovcami vyšparchanú pešinku, ktorou sme sa potom ďalej
a namáhavo napred borili.Došli sme k malému čierno-hnedému, hnilému plesu. Skala doň hodená temno čľupla — bolo
hlboké, vôkol okolo obrastené kosodrevinou. Ležalo pred nami ako mŕtve.Ondrek nám rozprával — a to že má byť skutočná pravda — že tam raz starého valacha,
spiaceho na brehu, víla zvábila do „tóva“[72]Už o tom pochybujem, žeby ona v tom plese biela bola bývala. Hnijú v ňom
napadané byliny, a odtiaľ myslím pochodí jeho tmavá farba.Ešte sme prekročili jednu neveľkú priehybinku, a stáli sme nad dolinou Zeleného plesa, v
oči najkrajšieho tatranského krajobrazu, bezprostredne proti trom lomnickým končiarom.
Zelené pleso sme ešte pre balvany, kosodrevinu, limby a tam dolu na doline pre mohutné
tarasy vidieť nemohli.Obrátil som sa z tohoto miesta tvárou v tú stranu, ktorou sme prišli hore; ale tu bol
obzor zatvorený, a okrem predmetov okolitých vrchov výhľad na spišské roviny, na diaľny
svet nebol stadiaľto žiaden.Myseľ človeka bola odkázaná a neroztržite putnaná na tajné vnútornosti hôľneho života.A tak v oči tých drzých žulových, vodorovne vystupujúcich stien, vzdialený ľudských diel
a bydlísk, v neobyčajnom kraji nepoškvrnenej dielne mohutnej božej prírody — hoci s úžasom
obdivoval som všetky jej, toho ozaj hodné predmety, predsa cítil som sa byť opusteným,
malilinkým práškom, stojac v kruhu týchto všetky naše obyčajné rozmery a váhy prevyšujúcich
brál.Duch vynáša sa ďaleko nad pyšné končiare tamto oproti do neba čnejúcej Lomnickej, ba
ozávod uteká s ešte vyšším závoju podobným obláčikom — no telo cíti sa byť mdlým,
matematickým punktom medzi ozrutami. Prsia mi sťahovala úzkosť, akoby sa zdanlivo tie
hrozné končiare mali na ne pováľať a ich rozmliaždiť.„Stúpajme, pánko, stúpajme,“ zavolá Ondrek a predierali sme sa ďalej, vždy a vždy
hustejšími chlpeninami. Zdalo sa mi, že Ondrekovi, ktorý trebárs tu často horečku[73]— Gentiana crutiata — chodieval zbierať pre kežmarské lekárne, že mu motúz
vychodil.Museli sme sa ozaj krvopotne prebíjať, ba tak ďaleko prišlo, že spúšťajúc sa dolu,
prinútení sme boli po bruchu sa plaziť, prevŕtať sa popod zamotané hoscové vrkoče
kosodrevín, cez balvany ako po stupkách sa preťahovať. Keď sme sa tu i tu na kuse vystreli,
zase sme sa museli znížiť a plaziť ako hady v uzloch kosodrevinových cárachov a rabatov.Pri plazení sme sa i potratili.Ja som prvý vykvitol na tarase Zeleného plesa. Ondreka som poslal nazad, aby dovolával
švagra, ktorý lačný a unavený sa pásol na čučoriedkach (jafurách, Vaccinium myrtillus).Ja medzitým obíduc jazero, prešiel som na náprotivnú stranu, tam som sa v pravom zmysle
slova hodil o zem, vyčakávajúc druhov.Bol veru i čas odpočinku, nohy mi speli a črevá čvrkali.Pohľad na pleso bol prekvapujúci, nie veľkosťou ani velebou, no svojou maličkosťou. Je
to nepatrná mláka, ako beliansky tajch[74]pri Štiavnici v čase suchého leta. Prehodíš ho skalou na všetky strany, jeho
hĺbka nikde nie je na siahu. Voda prúdiac sa odspodku je čistá, priezračná ako sklo a veľmi
chladná. Živočíchov som v nej nepozoroval žiadnych; iste pre veľkú zimu. Dno jazierka je
biele — svetlá žula — voda farby svetlozelenej ako smaragd, odtiaľ meno Zeleného plesa.
Tam, kde prúdi, ihrá sa s čistým nabelavým pieskom. Dívať sa na to je pekná zábava. Z
tohoto žulového drobnozrnného piesku vzal som dávku so sebou.Prsia Zeleného plesa, stará hrádza — moréna — preborené sú prostriedkom hlbokou
úžľabinou, kade teraz odteká voda. Voľakedy táto hrádza zatvárala dolinu asi vo výške 8
stôp, čím pomerne i pleso bolo hlboké a široké. Neuplynie storočie a pleso zanikne, lebo od
zadných strmých lomnických stien vždy viac a viac býva vyplnené bezprestajne snehom a
dažďom dovezenými a dolu padlými skalami.Najväčšia šírosť doliny Zeleného plesa obnáša asi 300 siah. Z dvoch bočných strán je
kolmými zápoľami, odzadu asi 12-siahovou stupkou ohraničená; od tejto stupky ťahajú sa hore
pod samé lomnické chlmy ľadové a snehové polia, žriedla šumiaceho vodopádu, ktorý —
akonáhle sa zhodil tou stupkou — umĺkne a zmizne, a počuješ len jeho klokot pod nahrobenými
skalami a ľočkanie, kým zase od dna Zeleného plesa veselo a ihravo na svetlo sa tisne.
Brehy plesa sú posiate bez riadu a skladu skalami rozličnej veľkosti, ktorých domovinou
boli dopukané žulové veže. Od plesa na juh medzi a nad skalami rastú: mach, kosodrevina,
limby (Pinus cembra), ba kde-tu ešte i opovážlivý achale i v celej postave chúlostivý skoruch[75](Sorbus aucuparia). Za plesom i to prestáva — i na zemi v pokore, s blýskavým,
širokým listom plazí sa len vrbienka[76](Salix retusa). Pravo plesa, nám za chrbtom, cvála a potom jedným skokom valí
sa dolu z kolmej hladkej zápole sprvu dažďu, potom prachu podobný vodopád, i tratí sa v
hrubozrnistom snehovom kadlube.I sluch i zrak majú tu zamestnania dosť.Ale i žalúdok chcel mať svoje.Ľahli sme si teda neďaleko tohoto vodopádu na bujný mach táborom. Začúchli sme i
pracovali zubami ani tie hyeny. Namáhavá chôdza a na kyslík bohatá obloha trovili a dobré,
snehom obložené vínko valilo celé morény zhryzeného chleba, syry a salámy pred sebou a
zasypávalo nám ľočkavé žalúdky. Tu máte recept pre tých, čo troviť nemôžu, len ich ta do Tatier![77]Keď sme tak asi dve tretiny zásoby boli už spratali, počal sa nám zase pomaly i
jazyk rozväzovať a tu nám náš topograf vysvetľoval, že tamto nad nami — mal som si krk
vykrútiť, keď som pozrel hore — akási víla zlatý poklad stráži, že tam vraj zlata až smrad.
Tam vraj raz zlý duch pastiera za šticu vyniesol, nasypal mu za čiapku zlata a potom ho
strčil dolu. No, ten sa iste nikomu nepochválil.Že v tatranskej žule zlato jestvuje, je vec dokázaná; nachodí sa v žabici postriekané v
zrnkách, ale jeho dobývanie v tak nepriaznivých okolnostiach a neistej koľkosti sa hľadačom
nespláca.Oproti nám čnie zápoľa, podobná cukrovému klobúku, malebná, za ňou vykukáva ešte dakoľko
štrbavých ostrých zubov, a vyššie nad nami medzi tým klobúkom a tými zubami rozprestiera sa
sedmoro plies. Rovnou čiarou nie je to síce ďaleko, ale od nás oddialené hroznými
strminami.Nuž a kométa?… Kométy nikde nič.Vysoko ponad nás hučal vietor, šibajúc šedivé hlavy Troch vrchov. Pri nás, okolo nás
tisina — príjemne ako kurencom pod perím starostlivej matky. Oblaky sa rozutekali, nebo sa
vyjasnilo a slnko zbavené prekážky ohrievalo nás a ohrievalo ľady, že nám všetkým pot
cídlikom vytekal. Ľadoveň hľa tamto Božskej komory spojila sa, a vodopád zo skoku rútil sa
väčším hurtom, zásobujúc jazierko čerstvým materiálom. Ach, však by ho nezlízali cukrári
celého sveta!Po dokonalom obede a krátkom odpočinku podal som sa ku spomenutému vodopádu.Priestor medzi skokom a jazierkom vyplnený je všakovak rozhádzanými žulovými balvany,
pochodiacimi z Božskej komory a hen od lomnických sochorcov. Dajúže tie ohňa, keď dolu
frčia. Sú tam niektoré také veľké ako domy. Na taký jeden som vyliezol, nakresliac si pár
čiarami znamenité malebné okolie. Na týchto veľkých balvanoch ležia, akoby tam boli rukou
položené, malé ostrohranaté žulové kusy čerstvého lomu. Sú to lebo odlomky väčších
fŕkajúcich balvanov, alebo ta úšustom zanesené kamene. V žule nachodí sa v malých pásoch epidot,[78]ktorý tam pri sedmoro jazerách má byť mohutnejšie zastúpený.Pri tomto opise dosť som bol dlhý a zdĺhavý bez toho, žeby ho podľa môjho pocitu
dostatočne bol vyčerpal, lebo podať verný obraz tých velikánskych prírodných okrás sotva sa
podarí najlepšiemu básnikovi a maliarovi, tým menej mne, ktorý ani na to, ani na toto si
nároky robiť nemôžem.A keď mi oči od veselého, od snehového poľa odrážajúceho sa slnka už začínali ustávať,
zostúpil som z môjho prestola, pamätajúc na bylinársku zbierku. Zišiel som k jazeru a dal
som sa do obcovania s útlymi bylinami. Pozorovať, že kráľovstvo bylín je tu len milostivo
trpené; pýcha ozrutných zápoľ, panujúc výhradne, nedopúšťa, aby byliny mohli svoje hlavy
vyššie pozdvihovať. Exhumiliate capita vestra![79]Všetko to čupí v poníženosti, trebárs sú hlávky krásne farbené a frizírované —
sedia na krátkych hrdielcach. Zišiel som sa teda s Chrysanthemum alpinum,[80]Senecio subalpina,[81]Saxifraga Aizoon,[82]Saxifraga Aizooides, Rhodiola rosea,[83]Ranunculus montanus,[84]Salix retusa; táto posledná sa v prílišnej pokore práve až po zemi plazí. Prosí
o prítulok studenú, tvrdú, bezcitnú skalu.„Domov!“ znelo Ondrekovo heslo, a koniec môjmu sladkému dumaniu. Musel som sa odtrhnúť
od prezerania tajných tatranských skríň.Dali sme sa na cestu, ale nie na tú, ktorou sme do polkola prišli hore, lež dolinou,
prosto popri potôčiku Zeleného plesa. Prť bola vychodená, ešte dosť prístupná, cez tarasy a
vyschlé jazerá vedúca, medzi skalami, kosodrevinou a častejšou limbou.Limba má, čo sa haluzín týka, podobu sosny, peň podobu smreka, ale chýba jej štíhlosť,
nie je tak vysoká a končitá, ale viac nemotorná pyramída. Šúľky, ktorých však nebolo
vidieť, sú veľké, okrúhle a hľadané pre znamenité mastné jadrá.Vzduch okolia Zeleného jazera, ležiaceho 5035 stôp rýnskych podľa Wahlenberga[85]nad hladinou mora, je čistý, ozónový, smolovým výparom kosodrevín a v údoliach
smrekovým preniknutý; obloha prachom nekalená, voda čerstvá, ľahká. Neďaleko od tohoto sa
nachádza salaš — bolo by to sanatórium, keby nebolo tak ďaleko od ľudských bytov odlúčené,
neprístupné, prichladné, ostrým vetrom vystavené.Nápadné mi pri našom spiatočnom pochode bolo, že koľko dolu, toľko zase hore na sedlo
pod známou nám už Glinkou sa máme škriabať. Opýtaný o to Ondrek odvetil mi, že nám chcel
salaš ukázať.Ach no, dajte mi bože, mal si nám čo ukázať!Namrzený nad daromným unovaním oborím sa naň:„Hrmien vozov, Ondrek,“ vykríknem, že sa ostatná slabika stonásobne z prekvapených brál
odrážala, „nuž či sa šialite, že nás pre nič a nič takto unúvate. Veď som ja viac salašov
videl, ako sa vám posníva.“„Asnáď ste boli, pánko, honelníkom,“ pýta sa ma natešený Ondrek.„Ani honelníkom, ani popelválkom; ale v Brezne som ja viac videl salašov, ako tu oviec
máte, či viete? Tam do roka toľkú hrudu syra naradujú, ako tamto celá lomnická homoľa. Nuž
tak!“„Ach, ach, ešteže, či, vy pánko, znáte Brezno?“„Ver som sa mu za pätnásť rokov dobre prizrel do očí.„Ach nieže, môj brat tam slúžil.“„Kde, u koho?“„Za kočiša, prosím.“„Nuž u koho?“„U voliakeho dochtora. Štefan by vedel, ja neznám, ako ho volajú.“Poškrabal sa za uchom i rozmýšľal: „Ich!… hrom mu do pečene!“„Štefan? — no hrom ti do pečene — ten dochtor som ja!“Nastal prekvapujúci radostný výjav. Tam pod sochormi tatranských žúl, kde sme sa tkli
temänom o nebeskú klenbu, povýšení nad povšedným svetom, sme si, najdúc sa takto v duševnej
rodine kočišského zväzku, skoro okolo krku padli. Ale pretože je tu pristrmé a na padanie
vôbec nepríhodné miesto, vystalo i padanie okolo krku. A tak udusiac v sebe živšie výbuchy
radosti v rozkolimbaných — pod limbami prsiach, stúpali sme ďalej.A výlet bol dokončený.Ale horký váš výlet, ledvaže sme sa nazad vliekli, nieto žeby sme boli leteli. Unavení
so psou hanbou sme sa vrátili do Lendaku. A tu sme dokazovali, čo lačný žalúdok zviesť, to
jest voviesť môže. Divý austrálsky žralok, ba ten mytologický žralok Minotaurus,[86]či ako sa volal, bol fušer proti nám. Pán boh má vraj rozličných kostošov —
áno, ale ich veru mal i pán farár lendacký. Hm!Lúčiac sa ešte ten istý večer s dobrým priateľom pánom farárom, so smutným srdcom a
plným žalúdkom vrátili sme sa domov.Týmto by vlastne opis Výletu do Tatier mal byť ukončený; nakrátko vám však ešte hodlám
načrtnúť neresti, ktoré nás očakávali na spiatočnej ceste zo Spiša.Po návrate z Tatier nastala päť dní trvavšia leja. Akže kométa garazdu robí, tak to bola
iste jej robota. S vypršaním môjho povolenia vypršali sa i oblaky, a tak sa lúčiac srdečne,
zobral som sa s mojou čeliadkou 20. augusta do Popradu. I videli sme pod zachmúrenými
Tatrami v Kolbašskej doline a v okolí smokovských kúpeľov čerstvo napadnutý sneh.Popradská čakálňa preplnená bola pasažiermi, idúcimi zo smokovských kúpeľov, zväčša
ženského pohlavia, podľa typu a pohybu dolnozemského, vravy prerážajúcej, hlasitej, ba
krikľavej. Kúpeľných hostí rozprášil zavítavší sneh. Bolo im takmer mráz vidieť na sivých
nosoch sedieť. Že i Vysoké Tatry navštívili, bolo vidieť z kytiek Gnaphalium leontopodon[87](Edelweiss) za klobúkmi založených.Čakali sme dlho v čakálni, kým sa vlak dovliekol.Pokladník mi vysvetlil príčinu opozdenia. Včera vraj vlaky pre prívalmi porušenú
železnicu išli len po Hrádok, dnes predsa po Kraľovany.Och, nešťastná kométa, hľa!„Nuž a od Kraľovian akože ďalej?“„To je vaša starosť.“Spustil okienko a zmizol mi z očú ten koľajný tyran.„No, deti moje, už sme veru dobre!“Nebolo času na rozmýšľanie, doťapkal vlak.Až po Hrádok išlo to bez všetkých zvláštností. Od Hrádku sme už videli dočasné mosty,
bez základu, len na drôtoch visiace telegrafické žŕdky a zemiakmi vyštrkovanú železnicu.
Kde-tu vysypaná bola železnica ovsenými a konopnými snopmi; no viezli sme sa ako v triumfe
po pansky, že sa nám nohy — kolesá — ani zeme netýkali.V Kraľovanoch bol svet, či železnica — doskami zabitá, tam nás z vozňov celky zdvorile
vystrčili von, a cítili sme sa ako ryba na breh vyhodená. Mne bolo tak ako Robinsonovi, keď
sa na opustenom ostrove precítil. Vošli sme, ponechajúc sa osudu, do čakálničky. Jej predná
časť bola preplnená pltníkmi, zadná však basetlami,[88]tie isté emblémy, čo nás boli vyprevádzali i hore idúc. Tu doletela zpráva, že
sa na tesnom kraľovanskom obzore zjavili kone, veľká to zaiste novina, lebo tento článok v
Kraľovanoch, kde sa len rožný statok darí, je neznámy, vyjmúc snáď školských písaniek, kde
sa tu i tu na obrázku ukazuje. S radosťou sme pospiechali k tým celokopytným ťahúňom. Okolo
príležitosti sa už ľudia mrvili, ako keď dromedára ukazujú, alebo keď na banskobystrický Hrbčok[89]dovezú z Krupiny prvé hrozno. Ekvipáža tá pozostávala z pol druha koňa, z
nepohodlného tragáča a jeho majiteľa, žida, ktorý prejal i službu pohoniča. Za šesť zlatých
zobral nás šiestich — dobrého sa vraj veľa zmestí — a všetku k tomu pripadajúcu batožinu.
Pekná to bola hŕbka. Keď si na to pomyslím, ešte ma i teraz v kostiach lúpa.Škoda, že nebolo fotografa.Takto asi vyzeral ten čarovný obraz. Košina voza bola vydláždená mokrou, nie síce
zhnitou, ale hnojovou slamou. To bolo „substratum“.[90]Naše rozpoloženie ale bolo: pohonič sedel na oji chrbtom opretý o väčší kufor,
majetok pravotára H. — teda zase pravotára; tento sedel naľavo od svojho kufra, pritisnutý
o rebrinu. Na kufre bol — na lipe konopa, na konope hlina atď. — druhý menší kufrík a na
tomto menšom kufríku sedela moja menšia dcéra,[91]opretá lakťom o židovu hlavu. Jej k nohám do voza obrátená sedela moja staršia dcéra,[92]jej k nohám môj syn,[93]ukrútený slamou ako dáka buteľka. V zadnej čiastke voza chrbtom o truhličku a
ročku opretí sedeli sme ja s mojou chorľavou ženou.[94]Medzi kolenami som držal zavrznutú bylinkársku pušku, pred sebou na lone ťažký,
dupkom naplnený vak, popod nos ako obrovský bajúz preťahoval sa mi na váhu dáždnik a moja
hrubá bakuľa. Ej, bolože mne teplo pod tým vakom, a pohnúť ani za svet. Jedno hrešilo,
druhé sa vadilo, tretie stenalo, štvrté sa smialo, piate čihíkalo, šieste plakalo. A tak
nám veselo čas ubúdal. Mne napadla tá žobrácka:Na Kolpachách často jarmoky bývajú,staré ženičky naň chodievajú.A na jednom koníčku a na polvozíčkustaré ženičky naň chodievajú.Naša vozba a železnica — bol to predsa prílišný kontrast. Nuž ale, čože robiť. Šteklil
koníkov svojich bičom, kde len toho možnosť našiel, nuž ale pobehnúť, to nešlo, ani sme to
popravde od nich žiadať nemohli.Na viacej miestach, tak nad Oravskou vodou, videli sme železničné podlahy[95]v povetrí ako klávesy trčať: takú galibu narobila tá kométa!Po strašne únavnom putovaní doliezli sme pod samý večer do Vrútok. Zmeravení, s nohami
zapletenými na spôsob kosodreviny, nemohli sme sa bez pomoci dostať dolu, a to by sa hádam
nebolo stalo ani o dva týždne, keby nás tak boli nechali; i museli nás folgami[96]ako ten „roxtrox“ po kusoch von vylamovať.Nocľah sme dostali u akéhosi strážnika za dobré slovo, dobrý groš a lekársku poradu. Tú
noc predtým nocovali tam dvaja z Pruskej vypudení jezuiti. Po krátkom odpočinku išli sme po
vrúťansko-peštianskej železnici do Kremnice. Náš spolucestovateľ, pravotár H., statočná
chlapina, mal cestovať do Sliezska a Galície, no keď to bolo nemožné, musel sa s tou
príležitosťou vrátiť nazad do Kraľovian. Či ho živého ta doviezol, neviem.My sme už potom do Kremnice cestovali bez prekážky.Keď sme ráno z vozňa vystúpili, ďakoval som bohu, že sme tu; v tej radosti zabudli sme
vo vozni balík, a už len po biede sme ho vytrhli von, lebo sa už vlak pohýnal. Ideme
„Rennwiesom“ dolu, no už je reku všetko dobre — vtom potkne sa môj chlapec a slabá moja
žena padne naň.I to sme preniesli.Radostne potiahnem zvonec na vrátach svojho príbytku: ostane mi drôt v ruke. Vystúpim na
lavicu, aby som mohol potiahnuť zhyb zvonca, prehne sa mi lavica — a ja fuk dolu.Otvoria sa vráta.No, ale teraz sme už tu — áno, potkne sa mi dcéra na koryto v tmavom pitvore, a v
okamihu leží v ňom.Ale najhoršie a najsmutnejšie bolo, že ako sa tento výlet veselo začal, tak sa veľmi
smutne končil. Žena mi prechorela a ležala za viac týždňov v horúčke; môj jedinký syn Gustáv[97]ochorejúc, pod ôsmimi dňami urobil výlet — k pánu bohu i zanechal nás smutných,
nanajvýš skľúčených v údolí biedy a hroznej ilúzie tohoto sveta.[1](lat.)Išli, nakoľko mohli.[2]Na revajovskom poli, patriacom veľkostatkárovi bar. Šimonovi
Révaymu (1820 — 1880). Slovná hra: Révay — rev.[3](maď.)Zlým Slovákom.[4](lat.)Podporovateľom chuti.[5]kandidát slúžnovstva— za Uhorska boli to náčelníci okresov,
majúc značnú moc[6]patvarizovať(z lat.) — byť na praxi (zastar.)[7](nem.)Cestní zbojníci.[8]Piťova šedivá hlava— Jozef Piťo (1800 — 1886), povestný
cigánsky primáš-huslista, často hrával na slovenských národných schôdzkach[9]podľa Lyelovej teórie— Sir Charles Lyell (1797 — 1875),
slávny anglický geológ. Učil, že všetky zmeny na zemskom povrchu, ktoré možno
dokázať, sú vyvolané silami ešte aj dnes činnými.[10](lat.)Horlivá práca všetko premáha.[11]Archimedovské figúry— podľa Archimeda (287 — 212 pr. n. l),
veľkého starovekého gréckeho matematika. Údajne kreslil po zemi matematické figúry,
keď ho zabil surový rímsky vojak v dobytých Syrakúzach.[12]intráda Bielovej kométy— lat. intráda je úvod, začiatok.
Bar. Viliam Biela (1792 — 1856), rakúsky major, objavil r. 1826 kométu, nazvanú
neskôr podľa neho.[13]Ružobreh— „poslovenčenie“ nem. názvu Rosenberg —
Ružomberok[14]Peter Makovický st.(1824 — 1911) — buditeľ, veľkoobchodník v
Ružomberku[15]Edmund Makuc— bol Zechenterov priateľ (por. Päťdesiat rokov
slovenského života, zv. II., str. 318)[16]Edmé Patrice Maurice Mac Mahon(1808 — 1893) — francúzsky
maršal, jeden z veliteľov v nemecko-francúzskej vojne r. 1870 — 71[17]Makkabeus— (z hebr. makkab — kladivo), päť synov kňaza
Matatiáša, ktorí vydobyli po ťažkých bojoch proti Sýrii (od r. 170 pr. n. l.) Židom
náboženskú aj národnú slobodu[18]A zdalo sa vám, že bude po roku Mahon Francúzskym Makkabeusom a vypráši bundu
Prusom? Vederemo (uvidíme), ale… „nádeje, nádeje, jarabé nádeje!“ (Sadzač).[19](špan.)Do paromaUvoľnená veža leží, tlačená svojou ťarchou.[21](franc.)Obchodní cestujúci (agenti).[22]Chrástkov „Veniec“— Michal Chrástek (1825 — 1900), kat. kňaz
a slov. buditeľ, vydal r. 1862 Veniec národných piesní slovenských, zbierku
buditeľských a ľudových piesní[23](nem.)Stráž na Rýne (nemecká nacionalistická pieseň).[24](lat.)Celú noc pršalo, predstavenia (ráno vystali).[25]Lucius Quinctius Cincinnatus— r. 458 pred n. l. rímsky
diktátor. Keď porazil nepriateľa, hneď zložil svoj úrad a vrátil sa k práci na poli.
Pokladá sa za vzor starorímskej prostoty a lásky k vlasti.[26]vymretých trilobitov— boli to trojlaločné raky, žijúce v
prvohorách[27](nem.)Blíži sa, blíži, tá strašná hodina.[28](franc.)Útoku.[29]Benedekovských vojvodcov— ironická zmienka, lebo Ľudovít
Benedek (1804 — 1881) ako najvyšší veliteľ rakúskej armády r. 1866 prehral proti
Prusom bitku pri Hradci Králové. Následkom toho Prusko zničilo rakúsky vplyv v
Nemecku a r. 1871 samo zjednotilo túto ríšu.[30](z lat.)Prepátrať, preskúmať.[31](z franc.)Ustupovať.[32](franc. Adieu)Zbohom.[33]drobnej sľudy— je to alkalický kremičitan hlinitý, podstatná
súčiastka mnohých hornín[34]Lastúr— čiže mušlí. Žijú vo vode a vyznačujú sa dvoma
škrupinami a listnatými žiabrami. Autor tu spomína ich skamenelé druhy.[35]Táto leží 2500 stôp[35]nad hladinou morskou.[3535]2500 stôp— 1 viedenská stopa je 0,316 m[37]Osem míľ— zemepisná míľa (nemecká) mala 7,42 km a rakúska
poštová míľa (platila do r. 1878) 7,58 km. Autor mal na mysli asi tú prvú, používanú
i vo vede.[38]Jurassového vápna— Jura je stredná časť druhohorskej doby
Zeme a tvoria ju okrem iného vápence[39]melafýrový vrch— melafýr je vyvretá hornina tmavej farby,
podobná čadiču[40]Polygala amara— kostolíček, rod mnohoročných rastlín[41]Epilobium hirsutum— vŕbovka chlpatá[42]Seseli annuum— sezel ročný[43]Succisa pratensis— čertkus lúčny[44]Scabiosa ochroleuca— hlaváč žltkavý (rod čeľadí
štetkovitých)[45]Lamium album— hluchavka biela[46]Galeopsis pubescens— konopica[47]Rumex aquatica— šťavík vodný[48]Primula farinosa— prvosienka pomúčená[49]Polygonum bistorta— rdesno hadie (stavokrv)[50]Triglochin maritimum— barička pomorská[51]Za založenia šestnásť spišských miest, ktoré uskutočnil kráľ
Žigmund r. 1412. Tie mestá boli pod poľskou vládou až do r, 1771 a po prvom rozdelení
Poľska (1773) definitívne sa vrátili k Uhorsku.[52](chorv.)Kláštor.[53]Podobné názvy nachádzanie na Čiernom Hronci pri Brezne, ako Kýčerná.[54]Delphinium elatum intermedium— stračia nôžka poľná[55]Galium silvestre glabrum— išlo zrejme o Galium Schultesii,
lipkavec Schultesov[56]Hieracium bifidum— jastrabník dvojzárezový[57]Cimicifuga foetida— teraz europaea, ploštičník
európsky[58]Campanula rotundifolia— zvonček okrúhlolistý[59]vápennej breccie(tal.) — lomového kameňa (kamenina, ktorá sa
skladá z úlomkov)[60]Galium sexatile, na Slovensku nerastie. Ide asi o niektoré
iné plemeno Galium pumilum — lipkavec nízky.[61]Cirsium erysithales— pcháč lipkavý, druh bodliakov[62]Zeliny sú zväčša odchodné od tých, na ktoré sme navykli.[63]180°— siah (stará dĺžková miera). Siaha mala 1,89 m.[64]moréna— sú to kamenné valy pod ľadovcami, usadeniny z
ľadovcov[65]až po taras(tal.) — násyp zo zeme, zvýšenú zem[66]Silene acaulis— silenka bezbyľová[67]Trifolium badium— ďatelina hnedá[68]Sedum repens— teraz Sedum alpestre, rozchodník alpský[69]Oxyria digyna— štiavik dvojbliznový[70]Gentiana acaulis— druh horca[71]Hieracium aurantiacum— jastrabník oranžový[72](maď.)Jazera. (plesa).[73]Horečku— Gentiana cruciata, rozumie sa ním horec[74](z nem.)Rybník (haťou zastavená voda).[75]Skoruch, Sorbus aucuparia — je jarabina obyčajná
(skoruša)[76]Vrbienka(Salix retusa) — teraz vŕba uťatá[77]A na svetovú výstavu do Viedne, nie? (Sadzač).[78]Epidot— staršie meno augitu (pyroxénu), ktorý je podstatnou
súčiastkou mnohých vyvretých hornín[79](lat.)Pozdvihnite svoje hlavy![80]Chrysanthemum alpinum— králik alpský[81]Senecio subalpina— starček podalpský[82]Saxifraga Aizoon— lomikameň vždyživý[83]Rhodiola rosea, rozchodnica ružová[84]Ranunculus montanus— iskerník horský[85]Göran Wahlenberg(1780 — 1851) — švédsky botanik, univ. prof.
rastlinopisu. Konal vedecké cesty aj po Čechách a po Uhorsku.[86]Minotaurus— v gréckom bájosloví potvora s ľudským telom a
býčou hlavou. Žral ľudí na Kréte, kým ho nezabil aténsky kráľovič Theseus.[87]Gnaphalium leontopodon— plesnivec[88](z nem.)Violončelami.[89]Banskobystrický Hrbčok— najvyšší bod dnešného Námestia Slov.
nár. povstania, kde bývali trhy[90](lat.)Podklad.[91]moja menšia dcéra— Mariška (nar. 10. sept. 1861)[92]moja staršia dcéra— Berta (1859 — 1873)[93]môj syn— Gustáv (nar. 9. júla 1867)[94]S mojou chorľavou ženou— bola to Milka (Emília) rod.
Grozerová. Pochádzala zo Spiša. So Zechenterom mala sobáš 14. februára 1858.[95](novotvar)Podvaly.[96]Čakanmi.[97]jedinký syn Gustáv— umrel 2. septembra 1872 | Zechenter-Laskomersky_Vylet-do-Tatier.html.txt |
1NA MOJOM MIESTEDOŠLO K ŽLČI,ZASPÄTKUJEMA JE TO ŽLČ,v hluchote besnením,v nemote zblednutím,DOŠLO K ŽLČIMEDZI NAMI DVOMI,DOŠLO K TIEŇU,DOŠLO K METRUMEDZI NAMI DVOMI,DOŠLO K SKLENÉMU OKU,sústredený, zhustenýdo kŕča v lýtku,ja, denný,stuhnutou grimasou, skrivenými ústami,keď skríknem, zašliapnutím ohňa,zaklínaním sa a úderom hlavy o stenu,v stave žlče,ja, nočný,zdvihnutou vráskou na čele, zakrývaním očí,keď pozriem, skrížením rúk na prsiach,hľadaním miesta pre grimasu,v miere húžvy,DOŠLO K ŽLČIMEDZI MNOU A MNOU,K OHRYZKU TVÁRE,K PREBEHNUTIU,DOŠLO K SLUČKE,DOŠLO K ÚSTAMMEDZI MNOU A MNOU,v rozsudku šijacím strojom, v milostimŕtvou vodou, v rozsudkurozkladaním rúk, spomínaním,v milosti vzdychnutím, v rozsudkuzakoktaním, obliznutím, pochytením ťarchy,v rozsudku utretím tváre, v milostipobúrením pavúka a červa,v rozsudku zdrevenetím,MEDZI NÁS DVOCH PADLI ÚSTA,NA MOJOM MIESTE VYTISLI Z TIEŇA,NA MOJOM MIESTE VYPÁLILI,NA MOJOM MIESTE VYKĹBILI, HĽA,MEDZI NÁS DVOCH PADLA ŽLČ,tu leží podmesačný spáč, tu má dlaňpod lícom, má tvrdo ustlané a tu muspod dlane vychádza tvár a mesiac,postojí nad dlaňou, pomlčí a zas zapadá za ňoua denný, ktorý to všetko zďalekapretiera jedovatým úsmevom, zašepká:Odíďte!, Odíďte!,V STAVE OCTU,V DUCHU ZAŠLIAPNUTIA,V MIERE ŠIFRY,NA BODE ZABITÉHO KLINCA,spáč sa zobúdza a spod dlane muvychádza oko, vypúlený mesiac,hľadí bez mrknutia, zas zapadne za dlaňa nočný, ktorý to všetko po stranerozmaže grimasou, zašepká:Ostaňte!, Ostaňte!,NA MOJOM MIESTE DOŠLO K ZAVRETÉMUKRUHU, OTOČENÍM KĽÚČA, UTIAHNUTÍMOPASKU A ZAVIAZANÍM ŠÁLU,v rozsudku zamyslením sa, v milostihlušením čapicou, v rozsudkuspomínaním, odmlčaním sa,v milosti nízkej ako tráva,pod ňou, v milostiako v rose, po členky,NA MOJOM MIESTE, NARAZ, PROTI SEBE,MOJA TVÁR Z JEDNEJ STRANYA JA Z DRUHEJ,NA MOJOM MIESTE, NARAZ, PROTI SEBE,ŽLČ Z JEDNEJ STRANYA JA Z DRUHEJ,NA MOJOM MIESTE, NARAZ, PROTI SEBE,GRIMASA Z JEDNEJ STRANYA JA Z DRUHEJ,v milosti oslovením. | Ondrus_V-stave-zlce.html.txt |
Sofokles stále aktuálnyJeden z najväčších starogréckych dramatikov Sofokles sa narodil v roku 497/496 pred
naším letopočtom v Aténach a tam aj v roku 406/405 zomrel. Jeho otec Sofi los bol
aristokrat a patrila mu manufaktúra na výrobu zbraní. Takýto pôvod umožňoval, aby syn
dostal dobrú výchovu aj vzdelanie. Sofokles sa v mladosti zdokonaľoval v športe aj umeniach
a v dospelom veku — okrem toho, že písal drámy — bol aj vojakom, kňazom a politikom.
Pokúsil sa aj o herecký úspech, musel sa ho však vzdať, pretože mal slabý hlas.Väčšinu života prežil v Aténach, kde v rokoch 443 — 442 vyvrcholili jeho politické
ambície — bol pokladníkom aténskeho námorného spolku a stratégom Periklovej armády.História zaznamenáva popri priateľstve s Periklom aj jeho priateľstvo s Hérodotom. Pre
osvetlenie Sofoklovho významu v dejinách umenia je však dôležitejšie, že chronologicky sa
ocitá medzi Aischylom a Euripidom a spolu s nimi tvorí vrcholné trojhviezdie starogréckej
drámy. Napísal vraj až stodvadsať hier — zachovalo sa ich však iba sedem
(Aiás— vznikla v roku 445 pred n. l.,Antigona– 442 pred n. l.,Kráľ Oidipus— 427
pred n. l.,Trachiňaky– 413 pred n. l.,Elektra— 410 pred n. l.,Filoktétes— 410 pred n.l.,Oidipus na
Kolóne— 407 pred n. l.). Z hryIchneutai(Sliediči) sa
zachovalo asi 400 veršov a zo zvyšných hier už len niekoľko mien a zlomkov.Sofokles dával prednosť písaniu jednotlivých hier, čím narušil starší zvyk písať
trilógie. Zaviedol tretieho herca (tritagonistu) a používal aj štvrtého. Pozoruhodná bola
jeho schopnosť napísať krásnu ženskú postavu. Zbor (a tým činom ani fi lozofujúci či
náboženské otázky riešiaci komentár) nehrá v jeho hrách až takú veľkú úlohu ako u Aischyla,
zato však dominuje ľudská vôľa, psychológia jednotlivých postáv a z nej vyplývajúce vzťahy
a konfl ikty, ktorých povaha býva práve tak osobná ako spoločenská. Vďaka tomu sú jeho hry
hutné a od začiatku až do konca v pravom zmysle slovadramatické.Nečudo potom, že jeho zachované dramatické dielo je dodnes živé, no spomedzi všetkých
hier je najživšiaAntigona.Hra sa odohráva v mýtickej dobe pred tébskym palácom. Po smrti kráľa Oidipa vlády v
Tébach sa spoločne ujali jeho dvaja synovia Polyneikes a Eteokles. Zakrátko však vznikli
medzi nimi rozpory a mladší Eteokles nielenže sa zbavil spoluvládcu, ale vyhnal staršieho
brata aj z rodných Téb. Polyneikes sa uchýlil do Argu a oženil sa tam s Argeiou, dcérou
kráľa Adrasta. Toho (a takisto ďalších kráľov) potom nahovoril na vojenskú výpravu nazývanú
aj „výpravou siedmich proti Tébam“. Útoku Argejcov však Téby odolali. Polyneikes a Eteokles
sa stretli v boji a navzájom sa pripravili o život. Po ich smrti sa vlády v Tébach ujal ich
strýko Kreón, brat Oidipovej manželky (a matky) Iokasty.Dej Sofoklovej Antigony sa začína vo chvíli, keď tento nový tébsky kráľ vydá rozkaz, že
iba Eteokles smie byť pochovaný so všetkými poctami, jeho brat Polyneikes, ktorý sa pokúšal
dobyť Téby, si však podobný pohreb nezaslúži, a preto má ostať nepochovaný napospasdivej
zveri.Na scéne sa objavujú sestry mŕtvych bratov — Antigona a Isména. Odvážna Antigona (na
rozdiel od bojazlivejšej Ismény) nie je ochotná Kreónov rozkaz rešpektovať, a hoci jej za
jeho porušenie hrozí trest smrti, rozhodne sa, že ona sama prikryje prsťou aj nepochovaného
brata. Prvý pokus sa jej podarí, no stráže prsť odstránia, a keď potom Antigona svoj pokus
zopakuje, prichytia ju pri čine. Hoci je snúbenicou Kreónovho syna Haimóna, Kreón nie je
ochotný dať jej milosť a mechanizmus tragédie sa dáva do svojho nezadržateľného pohybu,
ktorý desí i dojíma od staroveku až dodnes divákov aj čitateľov na celom svete.O postavách hry, hlavných i vedľajších, o ich charakteroch, pohnútkach aj činoch má dnes
väčšina čitateľov prehľad — a tak komentár potrebuje azda iba Eurydikina výčitka, ktorou
dáva Kreontovi za vinu smrť dvoch synov. Okrem Haimóna totiž prišiel o život aj ich
najmladší syn, v hre iba zbežne spomenutý Megareus. Kreón zavinil jeho smrť paradoxne tým,
že z obáv o jeho život mu nedovolil ísť do boja a uväznil ho v paláci. Megareus však
nechcel, aby ho považovali za zbabelca, a tak z paláca utiekol a hrdinsky sa obetoval pri
obrane Téb.Dlhý čas, čo ubehol od vzniku tejto hry, priniesol aj celý rad dôkazov, že spor, ktorý
akceleruje jej príbeh, neprestáva byť aktuálny v nijakom storočí a v nijakom štátnom
zriadení. Je to konfl ikt rodiaci sa v okamihu, keď sa vonkajšie rozkazy, ktorých
dodržiavanie si vynucuje moc, dostávajú do rozporu s vnútornými pravidlami, ktorými sa
riadi svedomie jednotlivca.Nie náhodou Sofoklova hra inšpirovala aj vznik viacerých parafráz. Najznámejšia spomedzi
nich jeAntigona, ktorú v roku 1943 napísal francúzsky dramatik Jean
Anouilh. Autorom jednej z parafráz je aj slovenský dramatik Peter Karvaš — jeho hraAntigona a tí druhívznikla v roku 1961.Čo viedlo Sofokla k tomu, aby napísal hru, ktorej hlavná hrdinka riskuje obvinenie z
vlastizrady, len aby si mohla byť istá, že nezradila samu seba, a ktorá ostáva sama sebe a
svojmu presvedčeniu verná až za hrob? Odpovede nájdeme v hre. Aj keď dramatik — tak ako to
bývalo v staroveku zvykom — zvaľuje najväčšiu zodpovednosť na osud(„ukrutná je
sila osudu“), predsa vyťaží z príbehu aj rýdzo ľudské poučenie:„Kto zotrváva pri zle, nebude nikdy hosťom mojej mysle.“Do slovenčiny bolaAntigonapreložená viac ráz. Prvým moderným
prekladom bol preklad Andreja Žarnova (1940), druhým preklad Miloslava Okála (1958).Obidva preklady boli síce viac knižné než divadelné, no rozhodne im patrí úcta za to, že
boli po každej stránke, teda nielen po obsahovej, ale aj po formálnej, verné originálu.
Disciplinovane dodržiavali pravidlá, ktoré pre substituovanie časomernej prozódie
sylabotónickou stanovila metrická komisia ešte kedysi v roku 1921 a mali byť smerodajné tak
pre českých ako pre slovenských prekladateľov. Táto disciplinovanosť oboch slovenských
prekladateľov ešte viac vystúpi do popredia, keď si výsledky ich práce porovnáme sAntigonouv českom preklade Ferdinanda Stiebitza. Stiebitz — hoci
bol v českom prekladateľskom prostredí jednou z najväčších autorít — a či práve preto — si
v prekladeAntigonyzaexperimentoval a nahradil jambický trimeter
originálu shakespearovským blankversom. (Jeho preklad však nie je jediný český prekladAntigony: vynikajúci preklad Václava Renča jambický trimeter
dôsledne zachováva.)Netreba však ani Stiebitzovo riešenie považovať iba za svojvôľu. Pri preklade antickej
drámy je síce pietny vzťah k originálu významnou, ale nie jedinou hodnotou. Preklad — ak
chce ukázať, akú silu môže mať antická dráma aj na modernom javisku, musí mať aj moderný
jazyk, musí ísť dobre do úst hercovi aj do ucha divákovi. Preklad s takýmito ambíciami
nechce byť predovšetkým knižný, ale chce byť predovšetkým divadelný.To vysvetľuje, prečo divadlá aj v prípade drám, ktoré už boli svojho času preložené,
odsúvajú staršie preklady nabok a objednávajú si nové. Staršie preklady nezanikajú – môžu
znova vychádzať knižne a byť pripomínané literárnymi historikmi. A to, že vznikajú nové,
nie je iba dôkazom, že slovenská kultúra i samotná slovenčina má vôľu ustavične sa
obohacovať. Je to aj prejav vzájomného porozumenia, ktoré musí v každej dobe vždy nanovo
vznikať medzi javiskom a hľadiskom.Slovenské národné divadlo si nový slovenský preklad Antigony u mňa a profesora Špaňára
objednalo v roku 1970. Premiéra nášho prekladu sa konala v roku 1971 na Malej scéne SND.
Bola to vydarená inscenácia v réžii Petra Mikulíka, Antigonu hrala Emília Vášáryová, Isménu
Soňa Valentová, Kreóna Gustáv Valach a aj v ďalších úlohách sa predstavili výborní herci. V
bulletine SND, vydanom k inscenácii, som publikoval báseň Pocta Sofoklovi.Pocta SofokloviBojíš sa nešťastia, ale zároveň sa ti zdá, že v ňomje pravda, ale pravdanie je iba v ňom, pravda je vo všetkom, a ty,pretože miluješ pravdu, sa bojíšvlastne šťastia a nechceš si šťastie obľúbiťaž natoľko, že prestaneš vidieťpravdu mimo neho, a ktovie, čo je vôbec pravda.Bojíš sa nešťastia, a ktovie, čo je vôbec nešťastie,lebo ak to, čo znášaš,pokladáš za šťastie, a za nešťastie pokladáš to,čo znášajú iní,tí zase môžu pokladať za nešťastie tvoje šťastiea za šťastie to,čo znášajú sami, a ktovie, čo je vôbec šťastie.Človek je krehký, ale má právo voľby,ktoré ho robí bohom.Antigonanazvala šťastím svoju smrť, a tak donútila Kreóna,aby pokladal za nešťastie svoj život,povedal by si, keby ti Sofokles požičal ústa,a zas on, keby si požičal ústa od teba,by riekol, že ešte tej noci sa možno Kreónvyspal s Isménou,a hoci ďalej cítili žiaľ nad smrťou Eurydiky,Haimóna i Antigony,vedeli ho už tlmiť chutným pokrmom a chladenýminápojmi.Nenazval som tú báseňPoctou Sofoklovibezdôvodne — aj ňou (podobne
ako aktuálne pôsobiacim prebásnením) som sa usiloval poukázať na to, že otázky, ktoré si
kladú postavy tejto hry, sú prítomné aj dnes, tak ako v každej dobe, aj keď vždy v trochu
inej podobe — a že teda Sofokles je náš — aj keď staroveký — súčasník.Čo sa týka stratégie prebásnenia, bolo treba vziať do úvahy, že originál hry je síce
nerýmovaný, ale inak kompletne veršovaný. Dialóg využíva pre antickú drámu typický
dvanásťslabičný časomerný verš, už spomenutý jambický trimeter. V piesňach zboru sa potom
objavia ďalšie časomerné metrá, čo spolu s jambickým trimetrom vytvára dojem rytmickej
pestrosti.Sylabotonická prozódia zodpovedajúca povahe slovenčiny nemôže v pocite metrickej
pestrosti časomiere konkurovať – už v roku 1970 som však usúdil, že sú aj iné prostriedky,
prostredníctvom ktorých sa dá tento pocit dosiahnuť. Je to najmä rým, ktorý som použil v
piesňach zboru a v emocionálne vypätých replikách. Starcovi, čo komentuje dej, som pridelil
rytmus prózy. A v dialógu som použil uvoľnený jambický verš, väčšinou dvanásťslabičný, no
niekedy aj jedenásťslabičný a inokedy zas trinásťslabičný: chcel som sa tak vyhnúť
stereotypnému prízvuku na konci každého verša. Môj spolupracovník profesor Július Špaňár
túto stratégiu odobril, prebásnenie priaznivo prijalo publikum a páčilo sa aj hercom:
dodnes si ho pamätajú, aj nedávno mi Soňa Valentová spamäti zarecitovala to svetoznáme a u
mňa rýmované Sofoklovo básnické posolstvo„Síl na svete je mnoho, ale nijaká
silnejšia ako človek…“Po rokoch som však predsa len pocítil potrebu ešte raz sa k svojmu prebásneniu vrátiť.
Porovnal som svoj prístup s prístupom Andreja Žarnova a Miloslava Okála a uvažoval som o
tom, či by som sa predsa len nemal aj ja prispôsobiť schémam predpísaným metrickou komisiou
v roku 1921. Nebolo by to nič ťažké — až na to, že by to bolo zbytočné. Nik okrem
odborníkov by to neocenil. Nevšimol by si to nijaký čitateľ a už vôbec nie divák. A tak som
sa napokon pobral opačným smerom. V staršom preklade som sa v replikách náčelníka zboru
usiloval o kontrastný efekt — ich prozaický tón mi dovoľoval vniesť cez túto postavu do hry
aj trochu humoru. Keď náčelník povedal napríklad „ešte vždy ju to drží“, herci aj diváci si
mohli na okamih oddýchnuť od pátosu. Túto vlastnosť som replikám náčelníka ponechal aj
teraz, len som ich obohatil rýmami.No naopak — zásadnej revízii som podrobil preklad dialógu, ktorého typickým veršom je
dodnes moderný a aj vo svojej sylabotonickej podobe bez problémov použiteľný jambický
trimeter. Dôvody, pre ktoré som ho v roku 1970 rozkolísal, sa mi z odstupu času javili ako
nepresvedčivé. A tak som využil príležitosť, ktorú mi poskytlo toto nové vydanie a —
nehľadiac na námahu (bolo treba prepracovať takmer celý preklad hry) — som jambický
trimeter znova upevnil a verše všetkých replík sú teraz dvanásťslabičné tak ako v
origináli.V Bratislave, 30. 9. 2016Ľubomír Feldek | Feldek_Sofokles-Antigona.html.txt |
Úprimná láskaIba cnosť ľudí povznáša —iba cnosť ľudí zošľachťuje.„Pokoj sveta, dcéra moja, je isteže pekný — no pokoj srdca je ešte krajší, ešte milší a
ľahké sú prostriedky, ktorými sa môže získať i zachovať. Viera, nádej a láska rodí a
zachováva pokoj srdca. Ver cnosti, udržuj si nádej v dobrú budúcnosť a miluj všetkých
blížnych — to sú prostriedky, ktoré ti zabezpečia pokoj srdca. Nepokladaj za najvyššie
dobro tohto sveta bohatstvo, ani telesnú krásu, ani nestále hodnosti, ani urodzený rod, ani
nijaké svetské rozkoše, ani najdokonalejšiu múdrosť. So všetkými týmito a vari ešte inými,
bohyňou šťastia uštedrenými darmi nebudeš sa cítiť šťastná, ak ti chýba cnosť — to
najvyššie dobro. Iba cnosť ľudí povznáša — iba cnosť ľudí zošľachťuje.“Takto vravela a tak napomínala matka Alžbeta svoju dcéru Matildu, ktorá jej z knižky
čítala všelijaké príbehy o šťastí i nešťastí ľudí na svete a práve prišla na stranu, kde
nespravodlivo nadobudnuté bohatstvo zvíťazilo nad statočnou chudobou, kde zlatom, striebrom
a drahokamami zmámená hlúposť zvíťazila nad nahou múdrosťou a kde príkladná a mimoriadna
cnosť musela ustúpiť nemravnosti a pokoriť sa pred ňou.Otec Leopold nebol ešte doma. Leopold bol uzavretý, no bystrý a rozhľadený človek, ktorý
však s celým svojím filozofickým i právnickým vzdelaním, usilovne nadobudnutým na vysokej
škole, ale bez pomoci šťastia dosiahol iba službu horára na starohradskom panstve v
Trenčianskej pri samom Turci. Býval v horárni uprostred hlbokých a rozsiahlych hôr, no jeho
domec aj s dvorom zaberal sotva zopár štvorcových siah zeme. Na skromné živobytie si
zarábal namáhavo, v potu tvári a často s vystavením života smrteľnému nebezpečenstvu, keď
lapal, trávil, kolil alebo strieľal divú a škodlivú zver — najmä medvede a vlky, za ktoré
mu stoličná správa vyplácala po dvanásť alebo šesť zlatých odmeny.Kým žila pani starohradského panstva grófka Klementína, býval v Leopoldovom dome ešte
aký-taký dostatok — aj keď nie dajaká hojnosť všetkého potrebného, lebo grófka im tajne
vypomáhala potravinami — maslom, syrom, múkou, obilím a krmou pre domáci statok, ba i
peniazmi. Veľkou štedrosťou sa každoročne preukazovala najmä voči Matilde na Nový rok a jej
narodeniny. Kto poznal pomery na panstve a Leopolda, ľahko to mohol pochopiť, lebo grófka
Klementína sa pri narodení Matildy sama ponúkla za jej krstnú matku a tak sa dala zapísať
aj do matriky. No všetko ostatné dobrodenie, najmä že ho utajovala, vzbudzovalo o nej i o
statočnom Leopoldovi medzi svetom podozrievanie. Mnohí sa domýšľali, že Leopold je tajným
grófkiným milencom, iní boli presvedčení, že grófka sa v niečom ťažko previnila a o jej
vine vedia iba Leopold s Alžbetou. Ostatní zasa medzi ľuďmi rozširovali kadejaké veľké a
nechyrované tajomstvá, ktoré mali byť príčinou grófkinej štedrosti voči Leopoldovej rodine.Nikto nepreukazuje dobrodenie bezdôvodne a veru aj grófka mala veľký a závažný dôvod na
dobrotivosť i žičlivosť voči Leopoldovej rodine, o čom však skutočnú pravdu okrem grófky
poznala iba Alžbeta a ešte jedna žena. Ani Leopold nemohol pochopiť grófkinu dobrotivosť a
pripisoval ju jedine vrodenej láskavosti svojej osvietenej panej a potom najviacej božej
starostlivosti. Jeho vďačnosť, úslužnosť a príkladná oddanosť panstvu nemala hraníc — A keď
každé ráno pred východom slnka osamote pod vysokými sýtozelenými jedľami volal všemohúceho
a najdobrotivejšieho boha za svedka svojej vďačnosti a vernosti, vrúcne ho prosil, aby zo
súdeného mu života milostivo preniesol dakoľko rokov na jeho dobrodincov.Človek mieni — boh rozhoduje. Grófka Klementína nežila dlho. Keď raz uprostred jari
putovala k zázračnej Panne Márii do Višňového, prechladla a prívetivá, dobrotivá grófka o
dvanásť dní odišla z časnosti na večnosť. Podľa jej želania pochovali ju na vŕšku oproti
Mojšovej Lúčky, kde z Turca pomedzi starohradské a strečnianske vrchy do Trenčianskej s
nesmiernou rýchlosťou sa valiaci Váh už tečie naširoko a nezvyčajne pomaly ako dajaké
hlboké jazero — akoby sa chcel čím dlhšie pribaviť pri smutnom hrobe dobrej grófky. Na
vŕšku ešte doteraz stojaca kaplnka označuje miesto hrobu.Grófka ochorela i umrela nečakane, takže nestihla, čo si zaumienila urobiť v príhodnom
čase a bez rozruchu. Keď už videla, že zo dňa na deň čoraz väčšmi chradne, odporúčala do
manželovej starostlivosti jediného syna a svoju krstnú dcéru Matildu už len preto, že sa
obidvaja narodili toho istého roku i dňa, ba vari aj v tú istú hodinu a boli teda
vrstovníci. Verného manžela poručila všemohúcemu bohu. Horárke Alžbete potajomky odovzdala
skrinku s nejakými písmami v obale, na ktorom bolo napísané:Nech postihne
kliatba toho, kto prečíta tieto písma za života môjho syna Pavla!Na skrinke
bol zasa nápis:Veno mojej krstnej dcéry Matildy.Naostatok vtisla
Alžbete do ruky mešec dukátov a vrúcne ju prosila pre spásu duše, aby jej poslednú vôľu
nevyplnila ani skôr, ani nie ináč, iba ako prikázala, a všetko udržala v tajnosti až do
príhodného času.Odvtedy sa vytratil dostatok z Leopoldovho domu — a Leopold sa musel usilovať vo dne v
noci, živobytie a všetky potreby pre domácnosť ťažko obstarávať v potu tvári, ba zavše vo
veľkom strachu o svoj život.A práve vtedy, keď sa Matilda pri čítaní rozplakala, že v príbehu príkladnú cnosť
premohla ohavná nemravnosť, a keď matka utišovala a poúčala neskúsenú Matildu — vrátil sa
domov unavený otec, ktorý bol od svitu vonku na love. Boli už tri hodiny popoludní, deň
utešene jasný, chodníky na rovniach už oschli a veselo spievajúce škovránky v nesmiernych
plynúcich výškach oznamovali radosť z jari. Iba grance ľadu, ktoré vyhodil Váh na brehy, a
sneh v hlbokých úžľabinách i na šíravách strání vysokých vrchov nad horárňou pripomínali
nedávnu tuhú zimu.Po srdečnom a milom zvítaní pýtal si horár dačo zajesť, lebo od svitania nič nejedol.
Keď si s chuťou ujedal mastnú bryndzu zo salaša panského baču z belianskych hôľ, zrazu
veselo povedal:„Deti moje, zajtra bude dobrý deň, boh nám opať pomohol k dvanástim zlatým. Dneska som
vysliedil brloh medveďa, ktorého s božou pomocou ešte pred východom slnka vám zložím tu
pred chalupou. Alžbetka, prichystaj mi potrebné množstvo medu.“Keď Leopold dojedol skromný obed i večeru zároveň, čoskoro začalo mrkať. Alžbeta
priadla, Matilda zasa namotávala priadzu z celého týždňa na motovidlo a pozorne rátala i
značila pásma a lakte. Pritom sa veľa pohovorilo o pominutých časoch, o nebohej grófke,
veľa o nešťastí v živote a jeho nevyspytateľných cestách. Leopold v príhodnom čase si rád
pomudroval a poučoval jedinú dcéru, ochotne teda využil i túto príležitosť a rozhovoril sa
o šťastí.„Darmo hľadajú ľudia šťastie v bohatstve. Zlato pridáva starosti a trvá len do
zajtrajška. Čím väčšmi ťa teší jeho ligot a príjemný blink, tým menej si z neho dožičíš.Darmo ľudia hľadajú svoje životné šťastie v sláve a vychýrenosti. No čím väčšmi sa
usiluješ dosiahnuť slávu a chýrne meno hoci aj činmi na všeobecný úžitok, tým viacej
závisti vzbudzuješ u spoluobčanov a zrazu sa ocitneš na dne priepasti bez slávy a
vychýrenosti.Darmo hľadajú ľudia svoje šťastie v múdrosti. Keď preštuduješ množstvo kníh a do vedomia
ti začnú prenikať lúče svetla, ešte len potom spoznáš, že — nič nevieš.Darmo ľudia hľadajú šťastie v plných krčahoch a pohárikoch. Omámený nápojom a ponorený
do príjemného snenia zabudneš síce na trpkosti svojho života, ale iba na krátky čas. Lebo
len čo sa vyspíš z mariva, uvidíš pred sebou ešte viacej životnej trpkosti.Aj v láske budeš darmo hľadať šťastie života. Dve milujúce sa duše majú aj za
najhorúcejšej lásky trpkého nepriateľa v náruživosti a keď rokov pribúda, keď mizne krása —
chladne aj láska.Iba keď ti podá ruku priateľstvo, mení sa smutný svet na radostný raj. Verné a úprimné
priateľstvo vynahradí bohatstvo, slávu, vychýrenosť, múdrosť, krčahy aj lásku.“Za takýchto a podobných rečí sa vonku náramne zmenilo počasie. Mrákavy, čo sa kde-tu
ukazovali už od štvrtej či piatej hodiny, zatiahli zrazu celú jasnobelasú oblohu a po
utešenom, príjemnom dni nastal pošmúrny večer. Nepríjemne dul chladný vietor a prudký hustý
dážď tak preplnil varínske toky, že od vrchu po vrch bolo vidieť iba nesmierne množstvo
vody, ktorá sa s náramným hukotom vlievala do Váhu a zahatala cestu od Starých Hradov do
Varína.Alžbeta už odložila kúdeľ, krásna Matilda sa uložila spať a Leopold si chystal potrebné
veci na nasledujúci deň, ako si zaumienil — keď zrazu zvonku doletel drsný hnevlivý hlas
zastavujúci záprah a pri horárni zastal kočiar, z ktorého zosadal nejaký pocestný a pri
schádzaní zo sedliska povedal:„Jeden parom, či zahynieme medzi zbojníkmi tam alebo tu. Ty, Jano, prenocuješ pri koňoch
a ty, Ondrej — ak dostaneme nocľah — prenesieš mi truhličku do chalupy, nabiješ pištole a
nevzdiališ sa odo mňa ani na krok!“Tieto slová veľmi zarmútili pri okne načúvajúceho Leopolda, ktorého prvý raz pokladali,
za zbojníka a jeho chudobný domec za zbojnícky pelech.Cestujúci bol veľkomožný pán ***, ktorý si za predaný vzdialený majetok privážal domov
dvadsaťtisíc zlatých, no tmavá noc, nepríjemné počasie a naskrz neschodné cesty ho
prinútili pobrať sa za svetlom a vyhľadať nocľah aj v hlbokých horách.„Pochválen — —“ pozdravil hosť, keď vošiel celý premoknutý do chalupy a vlhkou šatkou si
začal utierať mokrú tvár.„Až naveky. Vitajte, veľkomožný pán, v našej skromnej chalúpke,“ odpovedal Leopold a
srdečne sa spýtal, čím by mohol poslúžiť okrem pokojného nocľahu.Hoci pocestný, túžiaci iba za bezpečným útulkom, viac ráz a otvorene opakoval, že okrem
pokojného nocľahu a dobrého srdca nežiada ničoho ani za mak, jednako sa Alžbeta i pekná
Matilda usilovali nachystať, čo len dobré mali, a úctivo predložili nesmierne
podozrievavému, ustráchanému hosťovi. Jednak ho chceli podľa možnosti upokojiť, lebo každým
slovom i dychom prejavoval náramnú úzkosť, jednak aby štedrosť takého veľkého pána žičlivo
naklonili svojej očividnej chudobe, ktorú však prevyšovala dobrota a úprimnosť srdca.No čím srdečnejšie sa Leopold so ženou usilovali cestujúcemu pánovi preukázať svoje
služby, tým väčšie podozrenie vzbudzovala a roznecovala uňho ich úprimná ochota, lebo bol
naisto presvedčený, že sa dostal do zbojníckych pazúrov. Jedol síce trochu zo všetkého, čo
mu v skromnosti predložili, no všetko bez chuti, bez vôle. A každú ich poníženú otázku
pokladal za dobre vymyslené osídlo na jeho život a peniaze.Po neveselom rozhovore všetci túžili za odpočinkom. Pocestnému ustlali podľa jeho
žiadosti na zem, pri ňom ležiaci sluha o chvíľu zaspal. Pán mal pri hlave uloženú svoju
cestovnú truhličku a z nabitých pištolí neodvážil sa zložiť ruky. A tak nehybne ležal,
zmietajúc sa medzi strachom a nádejou, aby bol pripravený stále na obranu — až kým ho
nezmohla nesmierna vyčerpanosť a hlboko nezaspal aj on pri truhličke, pištoliach a
drichmajúcom sluhovi.Do jednej hodiny po polnoci sa v horárni nič ani nepohlo, celkom pokojne spal nielen
unavený sluha, ale aj vyľakaný cestujúci pán. Okolo jednej sa mu snívalo o zbojníkoch,
ktorí paholka nocujúceho v maštali už zmárnili, jeho sluhu práve zaškrtili, keď jeden z
nich sa približoval k nemu s ostrým nožom. Uprostred tohto strašného sna sa pocestný zrazu
prebudil a — dačo hrozné — Jasne videl, ako Leopold vedľa ohniska pri kahanci osličkou
brúsi dlhý, na oboch stranách ostrý nôž.Už zo strašného sna vyľakaný hosť nevládal vydať ani hláska, iba sluhu potajomky drmal a
usiloval sa ho zobudiť, aby mu v prípade napadnutia, o ktorom nepochyboval, mohol rýchlo
pomôcť. A tak pán s dvoma pištoľami a zobudený sluha s ostrou šabľou čakali na Leopoldov
útok.O chvíľu Leopold vyšiel s nožom aj žinkami z izby a hosť i jeho sluha ihneď svoje lôžka
so všetkým, čo mali, preniesli k dverám, ktoré zapreli a tak znemožnili každému vojsť
dnuka. Obaja boli totiž presvedčení, že Leopold vyšiel na dvor iba preto, aby priviedol
ostatných zbojníkov, a zaumienili si, že sa budú brániť do posledného dychu, hoci v izbe
ostal dostačujúci Leopoldov záloh — žena i dcéra, ktoré dnu spali pokojne a bez pohnutia.Prešla hodina, dve i tri a strašné hlboké ticho vládlo nielen v celom dome a na dvore,
ale aj v horách dookola, takže vyľakaný hosť sa odvážil zabehnúť do maštale po paholka,
ktorého už nedúfal nájsť živého — no predsa ho chytro priviedol do izby. Potom všetci traja
— už smelšie očakávali zbojníkov.Začínalo svitať, Alžbeta vstala a pocestný pán sa jej spytoval na muža, kam a prečo
odišiel v noci ozbrojený. Práve odpovedala na jeho otázku, keď vošiel dnu zakrvavený
Leopold — po príchode paholka z maštale zabudli zaprieť dvere — a naradostený hodil na
stienku ohniska krvavý nôž.„Vďaka bohu,“ povedal udýchaný, „už dávno som nemal také veľké šťastie skoro bez
nebezpečenstva.“Hosť nevedel, čo si má myslieť alebo vravieť. Chytro pribehol k ohnisku, zastal pri
krvavom noži a Leopoldovi začal dávať všelijaké otázky a nevyčkajúc odpoveď ani na prvú,
zahrnul ho novými a vypytoval sa na všetky podrobnosti z tejto noci. Keď napokon uspokojený
zmĺkol, Leopold za utierania spotenej tváre rozpovedal mu celú svoju čudnú nočnú príhodu.„Veľkomožný pán, akiste vám bolo čudné i hnevalo vás, že som vám spôsobil nepokojnú noc,
ale odpusťte — bolo to nevyhnutné, ak chcem vyživiť rodinu. I pri všetkom nadobudnutom
vzdelaní som veľmi nešťastný človek. Seba i rodinu — najmä odkedy zomrela blahej pamiatky
grófka Klementína — vládzem horko-ťažko vyživiť, aj to veľmi skromne a jedine lapaním a
zabíjaním škodlivej zveri. Práve včera zvečera vysliedil som brloh medveďa. To bol ten
boháč, na ktorého som pri ohnisku brúsil tento záražec. Moja lesť sa zakladá na tom, že si
celú tvár natriem medom, blízko medveďovho pelechu ľahnem si horeznačky na zem a čakám tam
so zatajeným dychom ako mŕtvy. Keď vôňou medu vylákaný medveď vyjde von, zastane pri mne a
maškrtne mi olizuje z tváre med, vtedy mu nečakane a rýchlo týmto nožom naskrz prekolem
šiju. A toto bol už pätnásty medveď, ktorého som šťastlivo skolil jediným bodnutím. Slávna
stolica mi za každého vypláca dvanásť zlatých v striebre. Pozrite len na dvor, pán
veľkomožný, aké je to medvedisko, čo som ho na žinke dovliekol práve z hory.“Pocestný pán akoby skamenel, nemohol vydať zo seba slova a hanbil sa, že čo len
myšlienkami tak veľmi ukrivdil statočnému Leopoldovi a jeho domu. Vyšiel z izby na dvor a v
jeho očiach sa zjavili slzy súcitu.„Môj milý Leopold,“ prerývane povedal dojatý hosť, „vaša statočnosť a čestný život iste
neostane bez odplaty. Nestrácajte nádej, aj na vás sa usmeje šťastie.“S takýmito povzbudivými slovami sa srdečne odobral z počestného Leopoldovho domu a
nasilu vtisol prívetivej a krásnej Matilde do ruky cenný dar, lebo Leopold nechcel prijať
nijakú odmenu.*Medzitým v kaštieli úspešne dorastal grófov syn Pavol — jediné potešenie zarmúteného
grófkinho manžela, dobrého otca a váženého človeka — vychovaný a vyučený vo všetkých
veciach, čo vyžadoval jeho grófsky stav a postavenie, na radosť otcovi aj všetkým váženým
susedom. Chýbali mu už len väčšie skúsenosti z cudzích krajín a lepšie poznanie iných
národov.Celé okolie si vážilo tohto vzácneho mladíka, no nikto nemal takú radosť pri pohľade
naň, nikto si nepásol na ňom tak oči ako horárka Alžbeta, keď sa jej ho dakedy pošťastilo
vidieť. Lebo Alžbeta nikam — okrem hrobu grófky Klementíny — nechodievala tak rada ako do
kaštieľa, nič radostnejšie neočakávala a nepokladala za vzácnejšie než pozvanie do kaštieľa
v isté výročné dni, keď podľa starodávnej obyčaje zemepánov pohostili tam obedom všetkých
panských úradníkov.Keď prišiel určený smutný deň a vychystaný Pavol odchádzal na skusy do ďalekého sveta,
horárka Alžbeta bez akéhokoľvek rozkazu alebo pozvania prišla do kaštieľa. Celá rozochvená
ledva sa dočkala chvíle rozlúčky. Možno z úprimného citu k mladíkovi, ktorého ako nemluvňa
dojčila i pestovala — možno z vďačnosti a úcty najmä voči nebohej grófke Klementíne — možno
z vrodenej dobroty odchádzajúceho Pavla objala, vrúcne k sebe privinula a náramne rozcítená
omdlela.Nešťastná Alžbeta, posledný raz si videla Pavla, ktorý ti bol oveľa drahší, než sa
doteraz domnieval svet! A keď Alžbeta precitla, zúfalo sa obzerala okolo seba, no Pavol aj
so svojím vychovávateľom bol už za troma chotármi a vonku i dnu bolo vidieť iba zachmúrené
a smutné tváre.Alžbetu odviezli do tichej horárne, kde ju dlho neopúšťal smútok a clivota a márne boli
otázky nič nechápúceho Leopolda i srdečnej Matildy na príčinu jej rozpoloženia. Iba keď
bola reč o nebohej grófke alebo jej synovi Pavlovi, zdala sa Alžbeta veselšia.Opäť sa priblížil Nový rok, jeden z dní, keď sa do kaštieľa na výročný obed schádzali
nielen urodzení susedia, ale aj všetci panskí úradníci.S Leopoldom a s Alžbetou pozvali aj ich dcéru Matildu, ktorá sa vtedy už podobala
rozvíjajúcej sa ruži. Jej ako zamat jemnú tvár neobyčajne zvýrazňovali veľké sivé oči,
ktoré priam rozsievali jas všade ta, kam len pozrela táto milá a prívetivá panna. Dlhé
vrané vlasy završovali jej krásny výzor. Láskavosť a prívetivosť boli cnosti, podľa ktorých
Matildu od ostatných panien rozoznal každý, kto ju čo len raz videl a sa sa s ňou spoznal.
S vďačným a dobrým srdcom sa už narodila —Medzi ostatnými hosťami bol aj grófov priateľ barón N., dedičný pán susedného panstva,
so svojím jediným synom Albertom, ktorý sa nedávno po skončení štúdií na vysokej krajinskej
škole vrátil do otcovského domu. Bol to urastený spôsobný mladík, no nezrelo namyslený na
svoj stav a rod.Albertovi prvá padla do oka krásna Matilda. Vypytoval sa, kto to je — no keď mu
povedali, že je to dcéra tunajšieho panského úradníka, miestneho horára, v tej chvíli
zatônila pýcha ostatné jeho dobré vlastnosti a náš rytier si do obeda Matildu viac
nevšímal, ba hneval sa na seba, že sa v duši zachvel, kedykoľvek sa predtým jeho oči
stretli s pohľadom krásnej a obdivuhodnej Matildy.Náhoda chcela, že sa Albertovi pri obede ušlo miesto vedľa Matildy. Od samého začiatku
sa veselo zhováral so všetkými okrem Matildy, no od nej akoby sálala akási neprekonateľná
páľava. Naostatok predsa prehodil niekoľko prázdnych a pýchou kypiacich otázok, na ktoré
Matilda odpovedala s vrodenou láskavosťou a dobrotou. Obed sa onedlho skončil a kým sa
Albert stačil obzrieť, so všetkými panskými úradníkmi a s milými rodičmi zmizla aj krásna
Matilda.Až teraz začalo Albertovi čosi chýbať — on síce vedel čo, ale hanbil sa za to sám pred
sebou. Chodil od okna k oknu s túžbou, že na hradskej dačo zazrie. Ale od Malého Kriváňa i
višňovských vrchov tuho dul studený vietor, celou silou sa opieral do kaštieľa, takže
všetky okná sa na ňom zatiahli ľadovými kvetmi a — roztúžený Albert nevidel cez ne nič.
Vyšiel do ambitu, dolu schodmi zbehol na nádvorie, že uvidí, na čo nechcel ani pomyslieť.
No prišiel neskoro a nadarmo.Keď ho pozývali kartovať, sprvu ani nepočul, po druhom volaní sa so zahanbenou tvárou
skromne ospravedlnil, ako mu v chytrosti prišlo na um, že sa necíti dobre.Za takýchto okolností potom už nemal vôle ani záujmu ostať ďalej v kaštieli, otcovi viac
ráz zopakoval vymyslenú príčinu, odobral sa od ostatných hostí a na sedmohradskej paripe sa
ponáhľal domov do susedného kaštieľa.Po šťastnom príchode keď vošiel do svojej izby, s hnevom hodil na stôl klobúk, začal
chodiť hore-dolu a zhovárať sa sám so sebou.„Čo to do teba vošlo, nešťastník! Vari ťa nezmámila láska k akejsi obyčajnej horárskej
dievke? Ale si ty len nerozvážny mladík! Či si zabudol, že si urodzený barón, syn
cisársko-kráľovského komorníka? Azda ti z pamäti vypadlo, že si vnuk cisársko-kráľovského
tajného radcu, že šestnásť dedov a pradedov z otcovej i matkinej strany malo významné
kráľovské hodnosti a zastávalo popredné krajinské úrady a sú okrasou i pýchou národnej
histórie? To je všetko pravda — ale Matilda je krásna, spanilá a obdivuhodná! Keby len
krásna, milá a dobrá Matilda bola grófskou dcérou alebo aspoň zo zemianskeho rodu! Ale nie,
vôbec nie — nepravda, to všetko nie je potrebné ku šťastiu! Iba cnosť ľudí povznáša, iba
cnosť ľudí zošľachťuje — to je pravda pravdivá, to je jediná pravda, ktorú príroda zlatými
písmenami zapísala do zlatej knihy ľudského pokolenia! Podľa toho budeš odteraz myslieť,
podľa toho budeš odteraz konať — a budeš šťastný! Ach, Matilda, cnostná, dobrá Matilda,
odpusť mi urážku, odpusť mi moje veľké previnenie! Vrúcne ťa ľúbim — zbožňujem, najmilšia
Matilda! Nechcem už, aby si bola grófskou dcérou, aby si bola z urodzeného rodu — ty si
ozajstná grófka cnosti!“Tuho a horúco zaľúbený Albert sa takto zhováral sám so sebou a zaumienil si milovať iba
Matildu, nech by bol čo ako proti tomu otec alebo celá rodina.Od toho času sa v pýche vychovaný Albert zmenil, takže sa jáger i ostatní jeho osobní
služobníci nemohli prenačudovať prívetivosti a zhovievavosti svojho pána. Keď sa o jeho
zmene medzi sebou zhovárali, za najmúdrejšieho sa pokladajúci jáger radostne povedal:„Chvalabohu, že sa náš mladý barón stal človekom!“Nasledujúca noc bola pre Alberta najdlhšia a najnepokojnejšia, lebo všetky jeho
myšlienky sa krútili len okolo krásnej a milej Matildy. Všetky úsečné a vtipné Matildine
odpovede na Albertove zvysoka kladené otázky pri obede si teraz horúco zaľúbený mladík
zopakoval vari sto ráz a plný radosti nachádzal v nich potvrdenie iba samej prívetivosti,
čestnosti a dobroty rozkvitajúcej panny. A v týchto príjemných myšlienkach najprv zadriemal
a napokon hlboko zaspal.Len čo sa včasráno zobudil, ihneď začal rozmýšľať, ako by uskutočnil svoje predsavzatie
— ako by sa mohol zblížiť s Matildou, aby ju odpýtal za včerajšiu nevšímavosť, namyslenosť
a panské opovrhnutie, čo dal pocítiť nevinnej dievčine, ako by jej mohol vyjadriť nielen
slovom, ale aj činmi, že ju vrúcne ľúbi a chce večne ľúbiť.Známe je príslovie, že láska sa vo všetkom vynájde. Albert bol vášnivý poľovník, Matilda
zasa dcéra horára bývajúceho v hlbokých lesoch — tieto okolnosti bez podozrenia ponúkali
najvhodnejšiu príležitosť na splnenie jeho túžby. Jedinou prekážkou však bolo, že vzdialené
hory nepatrili Albertovi, ani jeho otcovi, lež do revíru horárne, a tam podľa krajinského
práva nemohol svojvoľne poľovať. Nuž si priam ešte tej hodiny so zaliečaním vydrankal
dovolenie poľovať aj v horách patriacich do revíru horárne.Dotiaľ Albert poľovával s množstvom poľovníkov a honcov i so svorkami psov, teraz si
však vzal so sebou iba jedného svojho verného jágra a najneschopnejšieho psa, lebo v lesoch
nechcel poľovať ani tak na zverinu ako na krásnu pannu. Služobníka zvyčajne postavil na
postriežku dakde v hlbokých, vyššie položených horách, skade zavše nadhnal svojmu pánovi
nejakú zver — kým zaľúbený pán si vždy vybral miesto čo najbližšie k horám a často nezazrel
jedinkého zajaca, lebo myslel a striehol iba na Matildu.Raz mal jáger ulovených dvoch zajacov aj líšku a keďže sa už začínalo zmrkávať, aj
nevolaný zišiel dolu, hľadal Alberta a pritom zbadal — zreteľne videl, že na štyri kroky od
jeho pána prebehla utešená srnka, na ktorú však barón ani len nepozrel, ani nevystrelil.Nahnevaný sa priblížil k Albertovi a bez pozdravu nevrlo povedal:„Osvietený pán barón, od istého času je to už povážlivé, tuším ohnivý parom, čo vraj
sídli v týchto lesoch, vošiel do vás! Čože ste nastrieľali za celý deň? Videli ste vôbec tú
peknú srnku, čo pred chvíľkou prebehla popri vás? Ani na človeka netrúbite, ani sa
nestaráte, či verný sluha dačo jedol, či nejedol — ba ako vidím, ani flintu nemáte nabitú!
Ja teda s vami, osvietený pán, nepôjdem nikam poľovať okrem vašich hôr, lebo som už starý
jáger a blázna si zo seba nedám robiť — —“Chvíľu sluha takto rozprával Albertovi, a Albert mu neodpovedal, sotva ho videl vedľa
seba. No na posledné slová sa prebral z príjemného dumania a rýchlo povedal:„Nefrfli, dedo, tam máš údené mäso, chlieb aj víno, občerstvi sa — a daj mi pokoj.“Jáger otvoril kapsu a veľmi sa začudoval, že pán sa na poľovačku nachystaného jedla a
vína ešte ani nedotkol. No neveľa si z toho robil, jedol s chuťou, potužoval sa a keď už
viacej nevládal, pripomenul pánovi, že je už tmavý večer a že sa treba pobrať späť do
kaštieľa.Za najistejšiu spomedzi iných vybrali si cestu, ktorá viedla popri horárni. Albert
nevravel nič alebo prehodil iba zopár slov. Tým väčšmi sa roztrkotal červeným vínom
rozpálený sluha. Spočiatku rozprával všelijaké poľovnícke príhody, no keď sa približovali k
horárni, svojmu pánovi rovno povedal:„Ej, osvietený pán barón, teraz už dobre viem, prečo od istého času tak radi poľujete v
týchto lesoch. Tu je tá holubička, na ktorú nepotrebujete ani jágrov ani psov — a veru máte
pravdu. Ja som starý a už nevládny mládenec, no, bohuprisám, dva prsty na ľavej ruke si dám
hocikedy odťať za takú holubičku! Keby som bol mladší aspoň o tridsať rokov, istotne by
neuletela z horárskej živnosti!“Albert pocítil radostnú poľahobu až vtedy, keď prechádzali popri horárni, lebo zazrel
Matildu pri praslici, no dnu si netrúfal vojsť, hoci ho ustavične trkotajúci a dačo mrmlúci
jáger na to navádzal, lebo nevnímal ani jedno jeho slovo. Odtiaľ sa potom usilovali
dvojnásobným krokom a do otcovského kaštieľa došiel, keď sa už ozývala hlásnikova trúba.Takto Albert často poľovával až do samej jari, no nenaskytla sa mu ani raz príležitosť,
aby mohol Matilde medzi štyrmi očami vyjaviť svoju skutočnú a úprimnú náklonnosť. Napokon
až koncom marca mu v tom pomohla nešťastná príhoda.V tom čase bola urbárska poľovačka na škodnú zver a zúčastnilo sa na nej všetko susedné
panstvo, nechýbal ani Leopold ako horár. Honcov bola veľká sila a nahusto zastali taký kus
hory, že poľovníci nestačili strieľať vydurenú zver a nabíjať flinty. Podobne aj Albert — a
keď videl, že už nemá nábitkov, chcel si zaskočiť k susedovi po nové, no keď preskakoval
neďaleký hlboký jarok, nešťastne sa pošmykol a padol doň, pričom si okaličil nielen hlavu a
tvár, ale si zlomil alebo nebezpečne vyrušil aj pravú nohu.Nešťastie videl najbližší Albertov sused i horár Leopold vedľa neho a s pomocou
daktorých iných poľovníkov vytiahli z jarka vzdychajúceho baróna, uložili ho na neďaleko
stojaci kočiar a odviezli do horárne, kam čoskoro prišiel aj na poľovačke prítomný dvorský
lekár.Po vyšetrení lekár oznámil, že Albert nemá nohu zlomenú, ale vytknutú. Pri ošetrení
Albertovej hlavy, tváre a opuchnutej nohy posluhovala preľaknutá Matilda.Nieto škody bez osohu, nieto šťastia bez nešťastia. Podobne si musel Albert vytknúť nohu
a poraniť hlavu, aby sa splnila jeho vrúcna túžba. Táto smutná príležitosť však bola
žičlivejšia o to, že podľa lekárovho príkazu musel chorý ostať v horárni ležať až do
vyliečenia nohy. Netreba ani hovoriť, že táto nešťastná príhoda skľúčila a starosťami
naplnila nielen otca, ale zarmútila aj všetkých priateľov, známych a susedov, ktorí v
poslednom čase zmeneného Alberta mali úprimne radi a vážili si ho.Prvý a druhý deň mu smutno prešiel vo veľkých bolestiach, ale o zlepšenie Albertovho
stavu sa všemožne usilovala starostlivá matka Alžbeta i spanilá Matilda a Albert za
nemalých bolestí jedine trpel — jeho čo ako veľká bolesť nebola predsa schopná prevýšiť
horúcu lásku, ktorú cítil k Matilde. Veď kedykoľvek priniesla do izby čerstvé obklady,
kedykoľvek sa priblížila k jeho posteli, nemohol od nej odtrhnúť oči, hoci ich ubolené z
opuchnutej tváre sotva bolo vidieť. Akože ináč — každá pomoc, ktorú Matilda preukázala
Albertovi, dvojnásobne osožila, takže stav chorého sa zlepšoval zo dňa na deň. Nevinná
panna však príčinu zlepšenia a hojenia úrazov pripisovala iba účinku liekov.Albertove opuchliny sa už stratili, líca začali nadobúdať zvyčajnú zdravú farbu a
Matilde sa zdalo, že nie je to už ten namyslený a povyšujúci sa barón, ako sa prejavil v
kaštieli na Nový rok pri obede, ale milý, prívetivý a jemný mladík. Keď mu raz Matilda sama
prevínala obväz, prudko jej chytil ako alabaster krásnu ruku a vrúcne jej povedal:„Krásna a spanilá panna, ako som rád, že som sa skĺzol do jarka a postihlo ma toto
ochorenie — bodaj by trvalo celé leto, bodaj by trvalo dotiaľ, dokiaľ sa nedopočujem z
vašich milých úst podobné slová. Odpusťte, drahá Matilda — ja vás — ja vaše krásne
vlastnosti nesmierne ľúbim — už vtedy som vás vrúcne ľúbil, keď som sa hanbil priznať si
túto ozajstnú a celým srdcom preciťovanú lásku — — Odpusťte, spanilá panna, a pochopte
verne a opravdivo milujúceho — a vyslovte svoje rozhodnutie, lebo mojou nezmeniteľnou vôľou
je — Matilda, a žiadna iná!“ A opäť si jej milú rúčku pritisol na hlasno tlčúce srdce a
vzrušením oslabnutý zmĺkol.Matilda nebola dotiaľ zamilovaná. V tejto chvíli ju celkom zmohla panenská hanblivosť,
takže sa chvela na celom tele, tvár jej horela, sklopenými očami nevládala pozrieť na
Alberta a žiadalo sa jej byť ďaleko od neho, ďaleko z horárne a tejto izby. Keby jej Albert
nebol tak mocne držal chvejúcu sa ruku, radšej by bola ušla do hlbokých lesov a svoju
rozpálenú tvár dlhý čas neukázala ani rodičom ani nikomu inému. Ale Albertova ruka akoby
zrástla s jej rukou — —Matilda ešte nevládala prehovoriť ani slovíčko, keď Albert začal znovu a drankavo
opakoval otázku:„Drahá Matilda, iba jediným slovkom — iba mi naznačte, či by ste ma mohli — či by ste ma
chceli ľúbiť —“Matilda sa vzchopila a s vrodenou jej dôstojnosťou mu na to odpovedala:„Osvietený pán, úprimne a zo srdca vám radím, nehľadajte svoje šťastie v tejto biednej
chyži, kde bývajú chudáci, nehľadajte svoje šťastie v láske, ktorú azda ku mne cítite,
ktorú vzbudila azda len telesná krása, lebo dievčenská krása netrvá dlho, a keď krása
chradne — ako je známe — aj láska chladne. Ja som chudobné horárske dievča, mne stačí málo
ku šťastiu — vám zasa veľa treba, vy svoje šťastie môžete nájsť iba v nádherných
kaštieľoch.“ To boli prvé slová do ľúbostných osídel chytenej Matildy, pričom sa predsa len
nemohla zdržať a aspoň raz sa jagavými očami dotkla veľkých nebosivých Albertových očí.„Teraz si mi zasa oveľa vzácnejšia a milšia, drahá a spanilá Matilda,“ povedal dojato
Albert a opäť si chcel jej ruku privinúť k rozochveným prsiam — no vtedy vošla do izby
matka Alžbeta s čerstvými obkladmi. Matilda celá zapálená sa zľakla a prvý raz použila
proti matke lesť — v tej chvíli začala z Albertovej nohy odvínať obväz a potom rýchlo
odbehla z izby.„Neuveriteľné,“ vravela si v druhej izbe Matilda, „či som taká krásna, taká vzhľadná, že
zatúžila po mne aj barónska krv?“ Pozrela sa teda hanblivo do zrkadla — či si Albert nechce
azda robiť žarty z chudobnej dievčiny, lebo tento pyšný magnát ešte pred vyše dvoma
mesiacmi ju nepokladal za hodnú slova. Pravda, je možné, že precítené slová mu vychádzajú
priamo zo srdca — veď Albert pred Novým rokom nikdy nepoľoval v našich horách! Čo teda
zapríčinilo, že od Nového roku skoro každý týždeň aspoň raz poľuje v blízkosti nášho
chudobného domu? Veď i jeho starý jáger raz otvorene rozprával, že sa dvorania od Nového
roku nemôžu prenačudovať jeho dobrote, prívetivosti a uznanlivosti — — a to bol veru ten
deň — tá príležitosť, keď sedel nepokojný Albert vedľa teba pri novoročnom obede!
Nezmeniteľne a vrúcne povedal: Matilda, a žiadna iná! Veď máš slobodu najprv sa presvedčiť
o svojej úprimnej a skutočnej láske — a potom sa rozhodnúť. Veď z celej jeho prívetivej
tváre sa zračí len láska, úprimnosť a skutočná dobrosrdečnosť! To horúce stisnutie ruky, tá
nedočkavá vrúcnosť, tie roztúžené oči — — „Aj keď sa nebo na zem a zem na nebo obráti,
predsa budem veriť, že ma Albert zo srdca miluje a vrúcne ľúbi. Lež ako sa môže skončiť
takáto láska? Albert barón a dedič celého panstva — ty však biedne horárske dievča!“Vtom vošla do izby matka a vyhrešila Matildu, že taký dlhý čas necháva osvieteného hosťa
bez obsluhy.Teraz veru radšej než inokedy poslúchla matkino napomenutie a ihneď sa ochotne ponáhľala
von — no cez krátky pitvor predlžovala cestu čo najväčšmi, lebo sa blížila k Albertovi,
ktorému sa ešte hanbila vyjaviť svoju náklonnosť a záujem oň. No za toto otáľanie ju
okamžite stihol trest — lebo sotva vošla v rozpakoch do Albertovej izby, vzápätí
prichádzali návštevy — Albertov otec, susední páni, Leopold — a tak sa tento deň minul za
uzdravovania sa Alberta, ale nežičlivo pre milujúce sa srdcia.Podobne prešli aj nasledujúce dni, takže roztúžený Albert si mohol iba túžbou a láskou
vyhladnutým pohľadom pásť oči na krásnej Matilde.Ale aj Matilde sa tento čas zdal neobyčajne dlhý — pobehovala z izby do izby, z pitvora
na malý dvorec a kým ta došla, zvyčajne zabudla, načo išla a spytovala sa sama seba, čo
vlastne chcela v izbe, v pitvore alebo na dvorci — —Všetko robila vzrušene, nesústredene myslela, vravela a behala, takže matka Alžbeta
nemala nikdy toľko dôvodov karhať Matildu. Ale oheň lásky, ktorý Albert založil v prsiach
nevinnej a neskúsenej devy, začínal už horieť a páliť — a Matilda si už nežiadala nič iné
ako byť čo len minútku osamote s Albertom, ešte raz počuť jeho rozcítené slová — a dačo mu
povedať a vyjaviť aj ona — —Príležitosť sa naskytla onedlho, keď sa Albertovo zdravie natoľko zlepšilo, že mu lekár
dovolil opustiť posteľ a poprechádzať sa po izbe. Keď raz Albert sedel pri okne a čítal
akúsi knižku, Matilda zazrela zvonku jeho už veselé nebosivé oči a ľahko si našla dôvod
vojsť do izby, lebo toho dňa mu ešte nepriniesla čerstvej vody.Len čo Albert zbadal Matildu vo dverách, rýchle jej vyšiel oproti, jej alabastrovú ruku
vzal do svojej a celý rozplamenený láskou povedal:„Ach, ty nemilosrdná panna, či ma budeš ešte dlho trápiť? Či si ma už dosť nepotrestala
za také všedné previnenie? Drahá moja Matilda, jediné moje potešenie!“ a pritom si ju
vzrušene pritisol k prsiam.„Odpusťte, milý barón, vy ste dedič veľkého panstva — moje zemianstvo je cnosť — vaše
bohatstvo pozná celý svet — moja chudoba je zatvorená v tomto domci — ale nie — ťažko mi —
vôbec nie — — dobrý, úprimný, samopašný mladík — — Už som premožená — Albert môj drahý a
milý! Dlho ťa už zo srdca ľúbim — moja láska je úprimná! Budeš sa mi môcť odplatiť rovnako
úprimnou láskou?“ A pri tomto láskyplnom rozhodnutí obrátila svoje očká na Alberta, hlavu
si oddane položila na jeho prsia a oči jej zaliali slzy ľúbosti, úprimnosti a vnútornej
radosti.Albert sa v tej chvíli cítil najšťastnejším smrteľníkom, aj v jeho očiach sa ligotali
slzy lásky a tichučko stekali na Matildine líca. Srdečné objatie a prvý horúci bozk boli
výraznými kvetmi tejto chvíle, ktorá navždy urovnala a upevnila úprimnú lásku týchto dvoch
holúbkov.Z tohto ľúbostného a šťastného sna ich prebral príchod kočiara. Matilda sa sotva stačila
vyvinúť z objatia milého Alberta a vybehnúť von — a do izby už vzápäť vchádzali Albertov
otec a dvorský lekár, ktorí už celkom uzdraveného mladého baróna po srdečnom poďakovaní za
opateru odviezli do otcovského kaštieľa.Od toho času nebolo týždňa, ba vari dňa, že by Albert nebol zašiel ak už nie do horárne
alebo okolitej hory — aspoň na najbližší vŕštek, skade by mohol vidieť hoci len okno, pri
ktorom jeho drahá Matilda niečo robila alebo čítala. Zverina a vtáctvo nemuseli sa nikoho
menej obávať než Alberta — lebo odvtedy nemohol ukrivdiť ani vrabcovi pri ceste, nieto ešte
strieľať. Tak si začal vážiť život každého stvorenia — takú zmenu v ňom spôsobila verná a
úprimná láska, ktorá sa z oboch strán udržiavala rozličnými spôsobmi.Aj barón už pobadal Albertovu zmenu a všemožne sa usiloval zistiť príčinu, ba i
Albertove styky, každý jeho krok dal sledovať a dozvedel sa všetko, ešte aj to, že
nezmeniteľná je synova vôľa vziať si Matildu za manželku. Matildu — jednoduchú horársku
dievku! Jeho jediný syn, o ktorom dúfal a od ktorého naisto čakal, že ak aj nespojí
bohatstvo s bohatstvom, ale aspoň stav a hodnosť s rovnakým stavom, a tak sa pousiluje
staroslávny rod ak už aj väčšmi nepresláviť, tak ho aspoň neponížiť.Barónov stavovskou hrdosťou prekypujúci hnev nemal hraníc. Už chcel ísť za nepodareným
synom, aby mu otcovskou mocou zakázal uskutočniť jeho zaslepené predsavzatie a prinútil ho
od neho odstúpiť — no na polceste si uvedomil, že horúcu lásku prudkými chladnými slovami
nemožno udusiť. Z vlastnej skúsenosti vedel, že všetky prekážky a ťažkosti, ktoré sa hádžu
horúco ľúbiacim pod nohy, oheň lásky ešte rozpaľujú a znásobujú. Zmenil teda úmysel a
správal sa i ďalej voči synovi ako milujúci otec a nedal mu najavo svoje myšlienky a tváril
sa, že o jeho láske nevie.Potom chcel Albertovu ľúbostnú horúčku schladiť tak, že mu radil vybrať sa na ďalekú
cestu alebo nepretržité zábavy do popredného mesta, kde by jeho oči aj srdce mali dostatok
každodennej paše, a tak by mohol pomaly zabudnúť na Matildu. Ale ani to nepomohlo, lebo
horúco zaľúbený Albert sa nechcel vzdialiť od Matildy ani na dve míle a na dlhší čas za
všetky poklady Indie. A teda v sladkých snoch žijúci syn denne odporoval návrhom
starostlivého otca.Keď otec s týmto nepochodil, pokúsil sa o svoj cieľ iným sľubným spôsobom — začal do
svojho kaštieľa čo najčastejšie pozývať na obedy a večerné zábavy hostí a medzi nimi aj
krásne dcéry okolitých šľachticov. No Albert pri všetkom jeho úsilí správal sa ako slepý,
hluchý a nemý — nič ho nezaujímalo okrem hôr, lesov, horárovho revíru, horárne a — Matildy.
Čo len slovo z Leopoldových príhod v jeho revíri a horách bolo mu milšie než všetok prepych
zhromaždený v otcovom kaštieli. A keď už napokon celkom zunoval tieto časté návštevy,
nebadane opustil zídených hostí aj otca a odbehol na svojej paripe do horárne za milovanou
Matildou, aby jej aspoň cez okno zaželal dobrú noc a sladké sny. Keď sa potom hostia z
kaštieľa rozchádzali, otcovi sa už ukázal veselší.Otec videl, že takto sotva zabráni, aby sa nízka krv horárovej dievky nepomiešala s
barónskou krvou. Vyskúšal ešte poslednú možnosť — svoj zámer chcel dosiahnuť peniazmi a
pomocou susedného grófa, v ktorého zemepanských rukách bola moc a od nej záviselo šťastie
alebo nešťastie Leopoldovej rodiny. Zašiel preto ku grófovi a prosil ho, žeby jednak
náradou a jednak príkazom dohnal svojho horára a jeho ženu Alžbetu, aby sa Matilda vzdala
nežiadúcej lásky k Albertovi. Za to dostane statočného a poriadneho muža, do daru päťtisíc
zlatých. No ihneď jej majú odbaviť svadbu, ktorej náklady a celú nevestinu aj ženíchovu
výbavu uhradí barón.Chudák gróf krútil hlavou nad takou neľahkou žiadosťou, lebo horár Leopold patril medzi
jeho najvernejších a najobľúbenejších služobníkov, Alžbetu mala zasa veľmi rada nebohá
grófka Klementína, na ktorú nemohol zabudnúť — a Matilda bola krstná dcéra. Gróf nemal rád
starosti a jedinou jeho starosťou bol šťastný návrat syna Pavla. No obdarovanie bolo pekné
a Matildino šťastie s takým krásnym začiatkom možné — a s Albertom nešťastie isté. Preto na
druhý deň dal zavolať Leopolda do kaštieľa.Ani Leopold ani gróf nepoznali nič z tajomstva, a preto sa veľmi ľahko dohodli.
Ustrašený Leopold neprestával zemepánovi bozkávať ruky za také neslýchané Matildino
šťastie. Iba nedávno sa čosi len tak okľukou dozvedel o láske medzi Albertom a Matildou, no
múdro a pravdivo povedal, že Alžbeta ako matka vie o celej veci istotne viacej. Gróf teda i
ju dal na druhý deň zavolať.Medzi Alžbetou a grófom vznikol nasledujúci rozhovor:„Iste vieš, prečo som ťa dal zavolať,“ povedal gróf.„Vari preto, za čo som sa prvý raz v manželstve včera večer a celú noc vadila s
Leopoldom?“ Alžbeta na to.„Tvoja dcéra Matilda udržuje s mladým grófom Albertom obom škodiacu lásku, ktorá sa
nemôže skončiť šťastne.“„Daktorá dcéra azda áno — moja dcéra však nemôže milovať a nemôžu ani ju milovať — —“„A predsa je tak, netaj! O tejto nešťastnej láske istotne vieš —“„Čosi viem — no nepokladám to za nijaké nešťastie, keď sa milujú rovnocenní.“„Akíže rovnocenní? Veď barón Albert a Matilda nie sú rovnocenní!“„Pravdu vravíte, osvietený gróf,“ povedala preľaknutá Alžbeta, „no predsa, keď je
Albertova láska taká úprimná, horúca a veľká, ako je Matildina — teda je rovnocenná!“„A jednako nešťastná a pre oboch škodlivá. Ak prehovoríš Matildu, aby sa vzdala tejto
škodlivej lásky, dostane od baróna dobrého a statočného muža, päťtisíc zlatých na ruku a
všetku výbavu pre seba i mladého zaťa!“„Žiadate nemožné, osvietený gróf! Nič tak ťažko neznáša násilie, moc, rozkaz ako horúca
láska. Matka, nešťastná matka nemôže nútiť, ani rozkázať — otec nemá právo a možnosť —
dcéra poslúcha prirodzenosť a vlastný cit —“„Rozprávaš tu daromné a nemúdre reči, lebo dar päťtisíc zlatých —“„V každom prípade je menej ako štyridsaťtisíc celoročného dôchodku, ktoré môže Matilda
obsiahnuť ako budúca barónka!“„Rozváž si túto znamenitú príležitosť — poraď sa a rob, čo ti radím i ja.“„Nie, osvietený gróf, lebo drahej pamiatky nebohá grófka Klementína — výročný deň smrti
ktorej zajtra svätím v kaplnke ako každý rok — dnes v noci po zvade s Leopoldom, keď muž
zaspal, zjavila sa mi v izbe bledá a smutná — hrozila sa mi a prosila. Okolo jej hlavy som
prečítala slová: Nepredaj Matildu! Čas ruže prináša!“Tento vymyslený sen odňal rozclivenému grófovi vôľu ďalej radiť alebo rozprávať. Alžbeta
zmĺkla a vzdychajúci gróf si začal šatkou utierať slzy. Ešte chcel rozhovor dokončiť a
vysloviť svoje rozhodnutie, keď ako vietor dobehol Albert aj s niekoľkými susednými pánmi a
žiadali ho o dovolenie poľovať aj s honcami na budúci deň v horách Leopoldovho revíru.
Alžbeta odišla s pevným predsavzatím, že Albertovu a Matildinu úprimnú lásku ubráni, pokiaľ
len bude môcť, a tak oddiali od nevinnej dievčiny všetku krivdu.Nasledujúci deň bol významný — bol to deň predčasnej smrti grófky Klementíny — bol to
deň, keď skonávajúca Klementína tajne zverila Alžbete do opatery Matildu, hodnoverné písma
i drahocennosti. Tento deň Alžbeta so spanilou Matildou už sedemnásty raz zasvätili v
kaplnke pri hrobe Klementíny. Nič teda nemohlo Alžbete zabrániť, aby nezachovala tento
chvályhodný zvyk. Leopold odišiel včasráno, lebo mal na starosti poľovačku vo
vzdialenejších horách. Matka Alžbeta pre starosť i obavy o neistú budúcnosť a krásna
Matilda zasa pre horúcu lásku nemohli spať ďalej, keď slnko začalo na rozohrievajúcu sa už
zem rozsievať prvé lúče svojho jasu.Jasné slnko oznamovalo utešený jarný deň. Vtáctvo okolo horárne krásne spievalo, oblaky
— pred východom slnka ešte s desivým čiernym výzorom — ožiarené zlato rozsievajúcimi lúčmi
zaraz zmenili strašlivú farbu a zjasneli do sivasta. Mrákavy zo všetkých strán sa ťahali k
hrebeňom najvyšších vrchov, za ktorými napokon po dlhšom plávaní zmizli. Nastal krásny deň.„Znovu sa vrátil ten smutný deň, keď moja — tvoja — keď mnohých ľudí dobrá a opravdivá
matka sa odobrala na večnosť,“ povedala Alžbeta zamyslenej Matilde „Vezmi si modlitebnú
knižku, dievča moje, a ako každý rok poďme aj dneska do kaplnky zasvätiť tento smutný deň —
ponáhľajme sa k tomu drahému hrobu! Pros boha, Matilda, aby na orodovanie slávnej matky
Klementíny ti milostivo vyjasnil budúcnosť.“Nikdy sa Matilde nezdala taká smutná a taká dlhá cesta, ktorá od horárne do kaplnky
trvala pol druhej hodiny. Kedy-tedy prehodili slovko alebo kráčali mĺkvo, no keď prišla do
spomienky Klementína, Alžbeta sa nemohla ovládať a z ustarostených očí jej tiekli ľútostivé
slzy.Nábožnú tichosť v kaplnke prerušila zrazu veľká zmena počasia — obrovským snehovým
vrchom podobné búrkové oblaky zatiahli dookola celú oblohu. Sotva obe dokončili vrúcne
modlitby, strašná búrka už hrozila zdrúzgať celý kraj. Ustráchané pútničky neboli ešte ani
v polceste, keď Alžbeta zreteľne zazrela, že do veľmi známej jej doliny udrel blesk — a
hneď v tej chvíli vybĺkol stade vysoký plameň.„Ach, beda!“ vykríkla Alžbeta. „To iste horí naša horáreň. Vidíš, Matilda, tie dve
vysoké jedle, čo stoja pri našom dome? Vidíš, ako spomedzi nich vyšľahuje čoraz strašnejší
plameň? Nešťastný deň, nešťastná hodina, nešťastná myšlienka! Leopold z domu ďaleko, doma
ani živej duše — dvere všetky pozatvárané.“V náramnom ľaku sa ponáhľali dvojnásobne.Alžbeta sa veru nemýlila — lebo blesk skutočne zasiahol Leopoldovu maštaľku, od ktorej
sa oheň začal rozširovať a hrozil zničiť celé imanie chudobného horára.Alberta vábila horúca láska nie ta, kde bola toho dňa poľovačka, ale bližšie k horárni.
A keďže už viac ráz poblúdil, vzal so sebou i starého jágra. Keď sa už každú chvíľu mala
strhnúť búrka, ponáhľali sa obaja k horárovmu domcu, kde sa chceli uchýliť. No našli všetko
pozatvárané, ostali teda na podstienke pod strechou, aby vyčkali alebo domácich, čo by
otvorili, alebo koniec hrozného nečasu — keď zrazu do maštaľky šibol blesk a celá hneď
vzbĺkla plameňom.Albert s nemalou odvahou a silou usiloval sa zachrániť, čo sa aspoň dalo. Vyvalil
maštaľné dvere, vyhnal von i z dvora vypustil jalovičku, ktorú opatrovala sama Matilda. O
drevenú maštaľ sa viacej nestaral, zachrániť chcel aspoň to najhodnotnejšie a najcennejšie
z Leopoldovej chalupy. Zamknuté dvere vyvážiť alebo vyvaliť bola robota na malú chvíľku. S
jágrovou pomocou už povynášali, čo pokladali za najlepšie a najpotrebnejšie, keď sa plamene
prehoreli aj do izieb.V tej chvíli dobehla poloomdletá Alžbeta i s Matildou a už zďaleka s krikom sa domáhala
iba na truhlu v pitvore. Porozumel jej Albert a hoci preháralo už aj do pitvora a chytali
sa vonkajšie dvere, predsa skočil dnu a vyniesol von truhlu, ktorú potom nevedel nijako
otvoriť, veko vyvážil teda sekerou a našiel v nej iba všelijaké zbalené písma a skrinôčku s
nápisom, čo aj v tom úľaku stačil ešte rýchlo prečítať:Veno mojej krstnej dcéry
Matildy— a odovzdal ju bedákajúcej Alžbete. Hneď ako vybehol z pitvora,
plamene pohltili nielen vonkajšie dvere, ale aj celý domec, takže všetka pomoc bola už
márna.V tej chvíli zabudla Alžbeta na celé nešťastie, Alberta srdečne objala a natešená mu
povedala:„Vám, osvietený barón, odo dneška sme obe zaviazané preveľkou vďakou!“Potom privinula na prsia Matildu a s chvejúcim hlasom sa jej prihovorila:„Matilda, božská opatera ochraňuje teba i tvoje budúce šťastie — Iba pár chvíľ a nebola
by som prežila nasledujúce nešťastie — Moja vina je najväčšia — ja som veľká hriešnica —
stihol ma boží trest — —“ a pritom jej horúce slzy padali na Matildinu tvár.Ani Albert ani Matilda nepochopili nesúvislé slová Alžbety, ktorá sa celá triasla,
napokon klesla na zem a žiadala si čerstvej vody a pokoj. Obdivaja ju tešili, ako sa len
dalo, a so žiaľom pozerali na dohárajúci oheň. Zároveň mysleli na smutné následky tohto
nešťastia. Matilda nevedela akosi pochopiť, že jej gazdovlivá matka sa neusilovala
zachrániť radšej medený kotol, čo v kuchyni akiste vyšiel navnivoč, ale zbytočné staré
papiere a chatrnú truhličku. Chúďa Matilda nemala ani potuchy, že zachránené staré písma a
truhlička skrývajú v sebe také veľké poklady.Chýr o tomto nešťastí dostal sa aj do kaštieľa. Panský úradník poslal síce hneď náležitú
pomoc horárovmu domcu, no prišla neskoro, lebo oheň besnil tak ukrutne, že za hodinu bol
celý horárov majetok v plameni, a čo sa nestačilo zachrániť spočiatku, ostatné sa už
nedalo, lebo mohutné plamene by si boli vyžiadali obete. Na miesto nešťastia priviezol sa i
gróf, ktorý síce málo rozprával, ale viacej rozmýšľal. Keď zazrel rukami zalamujúceho
Leopolda približovať sa k pohorenisku domca, vyšiel mu smutný oproti, stisol mu ruku a
utešoval ho:„Leopold môj — pánboh dal, pánboh vzal, nech je pochválené jeho meno. Nebedákaj, ani sa
nesužuj starosťami — ja som majetný, ty si verný služobník so zásluhami. Tvoja škoda je i
moja škoda — všetko, čo znivočil ukrutný oheň, opäť nájdeš vo svojom domci, ktorý tu s
božou pomocou bude opäť stáť.“Kým ho gróf takto utešoval, došli k pohorenisku vyslané panské vozy a súcitný gróf
všetko, čo sa zachránilo, spolu s horárovou rodinou dal previezť do kaštieľa, kde mali
bývať, kým sa na vyhovujúcom mieste nepostaví nová horáreň.Albertovi nemohlo byť nič milšie ako táto zmena — lebo čo mu život oblažovalo, dostalo
sa k nemu bližšie. A keď viac ráz počul reči o novej horárni, dúfal, že aj nový dom zasa
zhorí a jeho milá Matilda sa opäť dostane do kaštieľa. Tým nepríjemnejšia bola táto vec
jeho otcovi, ktorý by bol radšej zaplatil desaťnásobnú hodnotu celej škody, než videl
Matildu tak blízko svojho sídla. Napokon sa mu však predsa podarilo zvábiť na krátky čas
Alberta do Prešporka, čo už dávno zamýšľal, aby ho na zhromaždení predstavil veľmožom.Medzitým sa odohrali závažné udalosti, neslýchane meniace viaceré životy. Alžbeta už
niekoľko dní nemohla spávať — jej náramná úzkosť znepokojovala Leopolda, Matildu i
láskavého grófa a všetkých známych.Keď sa ju raz gróf usiloval upokojiť a tešiť, pred kaštieľom zaznela poštárska trúba a
grófovi poštový paholok odovzdal pilnú štafetu, ktorá došla z Nemeckej.V hodnovernom liste sa ohromenému grófovi oznamovala nečakaná smrť jeho jediného syna
Pavla, ktorý sa v Hamburgu už pri návrate do vlasti odobral z časnosti na večnosť. Gróf po
prečítaní správy strašne vykríkol:„Už mi nič neostalo, čo mi bolo milé a drahé! Ukrutný a nemilosrdný osud!“Zúfalá Alžbeta, keď jej gróf s plačom prečítal túto smutnú novinu, nesmierne rozžialená
ako bez rozumu chytila ho prudko za ruku a skríkla:„Nie, osvietený gróf, nesmúťte — váš syn neumrel — vám ostala vaša radosť — jedine ja
som nešťastná matka!“„Alžbeta — utíš svoj žiaľ a ver mi — že táto chvíľa je pre mňa najsmutnejšia,“ tíšil ju
gróf.„Nie — vôbec nie — Ach, ďalej to už nemôžem držať v sebe — Nie je to pravda, gróf! Vám
syn neumrel, vaše dieťa žije!“„Alžbeta, čo si sa pomiatla?“„Nie — gróf! Vôbec nie — vaše dieťa žije — je krásne — utešené — dobre vychované, —
čestné, spanilé — hodné svojho otca! Ja som veľká hriešnica — celé tajomstvo vyjavím — —“„Hovor teda — o čo ide?“„Žiadam prítomnosť dvoch členov súdu — a chcem i vtedy byť s vami osamote. Popoludní
poviem viacej —“ a nato ihneď a chytro odišla.Preľaknutý gróf nevedel, čo si má myslieť alebo aký úsudok si urobiť — Alžbetu pokladal
za pomätenú. „Ale prečo žiadala prítomnosť sudcov? Čo chce vyjaviť pred súdom? Vari že môj
syn neumrel — že moje dieťa žije — že nie ja som nešťastný, ale ona je nešťastná? Ba, to sú
nerozumné myšlienky — to neomylne nasvedčuje, že chúďa Alžbeta tým posledným nešťastím — —
No nemôže to byť na škodu, súd nie je ďaleko — a zakrátko uvidíme, čo Alžbetu trápi.“ Ihneď
preto poslal úradníka po dvoch sudcov. O tomto všetkom nič nevedeli ani Leopold ani
Matilda. V kaštieli sa hovorilo iba o tom, že mladý gróf Pavol nečakane umrel — a starý
gróf nikoho neprijíma.Medzitým pribehla ku grófovi Alžbeta s narýchlo zviazaným batôžkom a onedlho sa
ustanovili aj povolaní prísediaci súdu. Utrápený gróf sa ocitol medzi zúfalstvom a nádejou,
a tým netrpezlivejšie očakával Alžbetinu výpoveď, čím väčšmi sa mu zdalo, že sa od
vyhorenia horárne tvárila už akosi veselšie, akoby na to zabudla, a ukazovalo sa, že i
rozum má v poriadku, ba preukázala neobyčajný zmysel pre skutočnosť, keď po vyložení písem
z batôžka začala grófovi a sudcom rozprávať:„Široko-ďaleko je známe, že slávnej pamiatky grófka Klementína za štyri roky
najšťastnejšieho manželstva svojmu veľaváženému manželovi porodila samé dcéry, z ktorých
ani jedna neprežila štvrť roka. Jedinou túžbou jej manžela bolo narodenie syna, čo si
vrúcne žiadala i cnostná grófka a prosila oň všemohúceho boha a často putovávala k
zázračnej Panne Márii.Ako tieto písma hodnoverne potvrdzujú, z božej vôle sa pani grófka znovu dostala do
požehnaného stavu — čo sa na moje šťastie či nešťastie priam v rovnakom čase stalo i mne.
Podľa týchto písem odvtedy je takmer osemnásť rokov.Dobrá, cnostná a lásky hodná grófka vo všetkom sa usilovala vyplniť vôľu najmilšieho
manžela. Chápala jeho vrúcnu túžbu po synovi, no zároveň sa obávala o jeho lásku a vernosť
aj naďalej, ak by mu opäť porodila dcéru. Rozhodla sa teda za každú cenu vyhľadať v
rovnakom čase narodeného chlapčeka, aby ho mohli za veľkú odmenu vymeniť s jej prípadným
dievčatkom. Ja ako najponíženejšia a najvernejšia služobnica urobila som s grófkou
Klementínou takúto dohodu, čo potvrdzujú i tieto písma —“„Pre milosrdenstvo božie, Alžbeta, povedz už konečne, kde je moje dieťa, ktoré nepoznám
— a ktoré ešte nepocítilo otcovskú lásku!“ zvolal gróf.„Len trpezlivosť, osvietený gróf, lebo takúto závažnú vec treba hodnoverne doložiť — —
Božia vôľa,“ pokračovala Alžbeta, „že som práve ja o deň skôr porodila, ako prišli na
grófku Klementínu pôrodné bolesti. Obe deti naraz pokrstili vo varínskom kostole — Ach,
osvietený a dobrotivý gróf — môj syn Pavol už nežije,“ s plačom rozprávala Alžbeta, „už ho
niet — Vaša dcéra, cnostná, krásna dcéra — hodna svojho otca — žije! Vaša dcéra je — —
Matilda! Tu sú o tom všetky hodnoverné písma — s nápisom dobrotivej grófky Klementíny: Nech
postihne kliatba toho, kto prečíta tieto písma za života môjho syna Pavla!“„Matilda — moja dcéra Matilda!“ vykríkol radostne gróf. „Matilda žije! Ako by som ti
neodpustil, drahá Klementína — ako by som neodpustil tebe, Alžbeta, za takú utešenú
premenu, ktorá mi rozžiarila srdce! Preveľká je ženská ľstivosť — Až teraz mi prichádza na
um tá smutná rozlúčka s Pavlom, keď som ho vyslal do sveta — až teraz rozumiem tvojim
raňajším a všetkým ostatným rečiam — Ale kde je Matilda, jediná moja dcéra?“Kým sudcovia prečítali hodnoverné písma a rozsúdili celý príbeh — Alžbeta doviedla ku
grófovi milú a grófke Klementíne veľmi podobnú Matildu, ktorú už aj s Leopoldom oboznámila
s celým prípadom.Rozradostený gróf prvý raz pritisol k svojmu srdcu dcéru Matildu a rozcítene opakoval
jej meno. Podobne aj Matilda v nesmiernom dojatí vládala vysloviť len vzácne slovo otec.Zvyšok toho dňa — celý večer, ba skoro celú noc im prešli rozprávaním, tešením sa a v
skutočnej otcovskej a detskej radosti. Matilda sa s opäť nájdeným otcom láskala alebo s
vrúcnou vďačnosťou objímala Alžbetu a Leopolda, svojich domnelých rodičov, a odporúčala ich
do otcovej priazne a milosti.Na druhý deň ráno dal prešťastný gróf zavolať do svojej miestnosti Leopolda i Alžbetu a
povedal im:„Milý Leopold a drahá Alžbeta, zaviazaný som vám veľkou vďakou. Vy ste sa nielen o moje
hory, nielen o moje hospodárstvo, ale najmä o moju jedinú dcéru starali — opatrovali ju —
vychovávali a uchovali mravnú a cnostnú — Mám pre vás vyhovujúce služby, a keby som aj
nemal, ako zemepán sa môžem o to postarať — No vy si zaslúžite viacej, než je čo aká služba
— vy potrebujete pokoj — životnú pohodu bez starostí. Matilda nemôže bez vás žiť — ty,
drahá Alžbeta, zostaneš navždy Matildinou matkou a ty, milý Leopold, mojím priateľom.
Dokiaľ nás pánboh ponechá pri živote, spolu budeme bývať v kaštieli. Váš rozkaz bude platiť
toľko čo aj môj — No ešte dačo.Albert vrúcne miluje Matildu — a ako som spozoroval, i ona jeho. Aby sme zo šťastia toho
dňa mohli mať aj my plnú radosť, nikomu ani slovo o tejto veľkej zmene, kým nepríde
príhodná chvíľa. Ja vôbec nič nemám proti tejto láske, lebo sa tak nespoja iba dve rovnako
úprimne ľúbiace srdcia — ale aj dve susediace dedičné panstvá. Aspoň Albert a jeho otec sa
o tejto príhode nesmú nič dozvedieť!“Potom sa vzrušený gróf pobral do Matildinej spálne a našiel ju polooblečenú pri rannej
modlitbe.„Ako si sa vyspala, drahá moja dcéruška? Čo sa ti prvú noc snívalo?“ opýtal sa milo
gróf.„Ach, najmilší otecko, videla som celý kaštieľ v ohni —“ odpovedala Matilda.„To je dobré znamenie, dcéruška — ešte dnes dostaneš do rúk veľa peňazí — A ešte čo?“„Cez naše izby sa prechádzal mŕtvy mládenec vo sviatočných šatách —“„To je ešte lepšie — Onedlho bude v dome veselie — A ešte dačo — vari o našom susedovi?“„O tom nepoviem nič —“„Ale predsa len povedz, úprimná dcéruška — ak sa ti voľačo snívalo — Ako vidíš, dobre je
vedieť také veci.“„Teda úprimne,“ a pritom srdečne objala milého otca, „snívalo sa mi o Albertovi,
susednom barónovi, ktorému jedinému môžem ďakovať za svoje terajšie šťastie i za takého
ctihodného otca.“„O Albertovi — o tom prelietavom mladíkovi, ktorému nič nie je sväté — ktorý tu miluje a
tam sa žení?“„Och, to nepravda — krivda — zloba sveta! Albert je vážny, rozvažitý, dobrý a milý
mladík — Stálosť je jeho najkrajšia vlastnosť — —“„Matilda, dcéra moja, veľmi zapálene rozprávaš o Albertovi — A si taká istá o jeho
cnostných vlastnostiach?“„Isteže, najmilší otecko! Albert opovrhol hodnosťami, stavom, bohatstvom — zaľúbil si
horársku dievčinu — pre ňu musel podstúpiť mnoho pokušení — a predsa ňou neopovrhol.“„A tá horárska dievčina?“„Je vaša dcéra Matilda, najmilší otecko — ktorá už dávno Alberta horúco ľúbi, ktorému
ďakuje za všetko terajšie šťastie a ktorú i on zo srdca a úprimne ľúbi — Či si nezaslúži
rovnako úprimnú lásku aj od grófskej dcéry ten, kto tak verne a úprimne ľúbil a mal rád
horárovu dcéru?“„Matilda, veľkú radosť si spôsobila svojmu otcovi! Tvoja vôľa je i mojou vôľou — i ja
poznám Alberta ako statočného a čestného mladíka. Čo si si vyvolila ako horárova dcéra, drž
si aj ako grófka! Albert bude tvojím mužom a mojím drahým synom. No nezaškodí ešte raz ho
podrobiť skúške. Keď som išiel sem k tebe, začul som, že sa Albert s otcom vrátili neskoro
večer domov. Ty sa sviatočne obleč — ja zasa ihneď pošlem po Alberta i jeho otca.“Gróf sa nato pobral von, odoslal kočiar do susedovho kaštieľa — a sotva vydal čeľadi
každodenné rozkazy, už tam bol barón s Albertom a dobrí susedia i priatelia sa srdečne
zvítali.„Vitaj, susedko,“ potešil sa gróf a objal priateľa, „ako sa ti vodilo?“„Zle — veľmi zle,“ odpovedal barón a s dovolením grófa prikázal Albertovi, aby sa tým
istým kočiarom vrátil domov a priniesol grófovi adresovaný list, ktorý zabudol priniesť.„Zle teda — zle? Ale prečo?“„Sused môj, už si neviem ďalej poradiť — Dúfal som, že aspoň trochu pomôže toto krátke
odlúčenie — no nijaký osoh, ba očividná škoda — lebo Albert nič nevraví — nič nepočuje —
nič nevidí — — iba obyčajnú horársku dievku má na mysli.“„Ľutujem ťa, drahý sused, i mňa to mrzí — no čo by pomohlo?“ gróf na to.„Nič — zo dňa na deň horšie — Ešte pribudlo aj to nešťastie, že ti zhorela horáreň a
nešťastná dievka sa dostala bližšie do tvojho kaštieľa — Akoby sa nebesia spikli proti
mne!“„Susedko, táto nešťastná dievka je grófka. — Neľutuj — netráp sa — táto obyčajná
horárska dievka je moja vlastná dcéra Matilda!“ A gróf vyrozprával barónovi celý príbeh.„Neslýchaná vec — Matilda tvoja dcéra! Ach, sused môj drahý — — tento milý, utešený
poklad je tvoja dcéra, grófska krv? Či som šťastný otec!“„Albert je statočný a cnostný mladík — a kto ľúbil horársku dievku, nech si má i grófku.
Rozhodol som sa ešte dnes odbaviť zásnuby, preto som ťa pozval sem do kaštieľa. Dožič mi tú
radosť — — Aha, vracia sa Albert.“Doma zabudnutý list odovzdal Albert grófovi. Rozradostený gróf nemal ani čas pokojne
prečítať list, lebo sotva doň pozrel, obrátil sa k Albertovi a vypytoval sa ho, či tam
videl veľa krásnych dievčeniec, kde sa zdržiaval niekoľko dní.„Pravdaže, gróf, krásnych dosť — to sa ľahko zbadá i spozná — Ale či sú aj také čestné,
cnostné a dobre vychované — — tie najhlavnejšie hodnoty možno iba vyskúšať,“ odpovedal
grófovi Albert.„Ale také sú len predsa ako horárska dievka, pre ktorú tratíš rozum?“„Nikto — ani gróf — nemá právo vysmievať sa zo vzácnej a príkladnej cnosti — a
odsudzovať jej ctiteľa. Dakomu sa na svete všetko páči, inému zasa nie — no cnosť na celom
svete vždy, každý a všade musí uznať!“„Ale keď dostaneš takú istú cnostnú a i grófku?“„Aj tak dám prednosť Matilde — cnosti, záväzku a čestnému slovu!“„Drahý môj Albert,“ gróf na to, „môj rod obšťastnila radostná novina — našiel som svoju
dosiaľ nepoznanú dcéru — — Dcéra je krásna — cnostná ako Matilda — je grófka — Ja i tvoj
otec radi by sme obe susediace panstvá spojili v jednom rode. Ja ti vďačne dám svoju dcéru,
čo je vôľa i tvojho dobrého otca — Vyplň moju žiadosť i vrúcne želanie svojho starostlivého
otca.“„Vašu dcéru si budem vážiť — no inú okrem Matildy nemôžem ľúbiť — a nezmámi ma ani
zlato, ani striebro, ani panstvá, ani iná hoci dokonalejšia krása. Jedine Matildu, a nijakú
inú!“„Ale moja dcéra sa tiež volá Matilda — celkom sa podobá horárovej Matilde.“Barón medzitým otvoril zrazu dvere, na susednej miestnosti, kde Matilda počúvala celý
tento rozhovor — a v grófskych šatách pribehla k Albertovi — ľúbezná, krásna, spanilá — ako
ju ešte doteraz nikdy nevidel — srdečne ho objala, pričom vládala vysloviť iba „Albert
môj“.Podobne i Albert, ktorý o ničom nevedel a mysľou mu vírili rozličné domnienky, vzrušene
pritisol Matildu k prsiam a chvejúcim sa hlasom povedal:„Kde sa tu berieš, Matilda?“Obidvoch natešených otcov dojímala vrúcna láska detí a slzy, ktoré im zarosili oči,
usilovali sa utajiť a zároveň utrieť šatkami.V tej chvíli chytil gróf Matildinu ruku a vložil ju do Albertovej ruky so slovami:„Matilda je moja dcéra — dávam ti ju, čestný Albert, ako odmenu za príkladnú vernosť a
úprimnosť — Pánboh vás posilňuj a požehnaj vo vašich cnostiach!“Keď šťastný pár požehnal aj barón, zavolali Leopolda i Alžbetu, podobne všetkých
obyvateľov kaštieľa a v ich prítomnosti sa odbavili zásnuby. Nasledujúcu nedeľu bol potom
sobáš, na ktorom sa zúčastnili všetci susední zemepáni a so záujmom počúvali tento
neobyčajný príbeh.Pri obede — už po požehnaní manželského zväzku varínskym farárom — odovzdala verná
Alžbeta mladej neveste dar grófky Klementíny — tajne venovanú skrinku s nápisom:Veno mojej krstnej dcéry Matildy. Dnu boli veľké cennosti zo zlata,
striebra, drahokamov a peniaze, čo grófka poručila vymenenej dcére zrejme ako náhradu za
stratené grófstvo.Veľmi šťastné manželstvo Alberta a Matildy vyrušil iba zármutok pri smrti otcov, ktorí
sa pobrali jeden po druhom. Matilda drahého otca dala pochovať k matke Klementíne do
kaplnky, ktorú často navštevovala. Od tohto času spojili sa obe panstvá.Matilde sa splnilo ešte jedno jej vrúcne želanie — že svojmu pestúnovi Leopoldovi a
pestúnke Alžbete, ktorí zahrnutí úctou do smrti žili v kaštieli, mohla sama zatlačiť
vyhasnuté oči. | Ottmayer_Uprimna-laska.html.txt |
Kniha prvá. ÚskalieI. Miesto, ku ktorému je obťažno pristúpiť a z ktorého je ťažko sa
dostaťBarka, ktorú v rozličných hodinách večera zbadali na rozličných miestach guerneseyského
pobrežia, bola, čo je ľahko uhádnuť, pansa. Gilliatt si volil plavbu cez užinu medzi
skalami pozdĺž pobrežia; bola to nebezpečná, ale rovná cesta. Jeho jedinou starosťou bolo
pustiť sa najkratšou cestou. Stroskotanie lode nečaká, more sa ponáhľa, hoci aj jedna
hodina opozdenia mohla by sa stať nenahraditeľnou. Chcel rýchlo priskočiť na pomoc
ohroženému stroju.Tak sa zdá, že jednou z hlavných starostí Gilliatta, keď odchodil z Guernesey, bolo,
nevzbudiť pozornosť. Odišiel tak, ako by utekal. Zdalo sa, akoby sa chcel skryť. Vyhnul
východnému pobrežiu ako človek, ktorý považuje za zbytočné plaviť sa okolo Saint-Simpsonu a
Saint-Pierre-Portu. Plúžil sa, ba možno povedať kradnul sa pozdĺž pobrežia na druhej strane
ostrova, ktoré je temer neobývané. Medzi úskaliami musel veslovať; ale Gilliatt vládnul
veslom dľa hydraulického zákona: začieral veslom bez narazenia a zvoľna ho zasa vyťahoval a
takto sa vo tme mohol plaviť čím najrýchlejšie a dľa možnosti s tým najmenším hlukom. Boli
by ste si mohli myslieť, že má nejaké zlé úmysly.Hoci sa slepo vrhal do podujatia, ktoré sa veľmi podobalo nemožnosti a hoci svoj život
vystavoval nebezpečenstvu temer bez všetkej nádeje na úspech, pravda je, že sa bál súťaže.Keď svitalo, nejaké tie neznáme, v priestoroch snáď otvorené oči, mohly zbadať v
prostriedku mora na jednom z najvzdialenejších a najnebezpečnejších miest dve veci, medzi
ktorými sa diaľka krátila, keďže sa jedna blížila k druhej. Prvou, v rozsiahlom priestore
rozvlneného mora temer neviditeľnou vecou, bola plachtová barka; v tejto barke bol človek;
bola to pansa, v ktorej sa viezol Gilliatt. Druhá, nehybná, ohromná, čierna, mala nad vodou
prekvapujúcu formu. Dva vysoké stĺpy podopieraly nad vlnami v prázdnom priestore akúsi
vodorovnú prieku, ktorá ako nejaký most spájala obidva vrcholce. Táto z ďaleka taká
neforemná prieka, že nebolo možno uhádnuť, čo je to, s obidvoma stĺpmi dovedna tvorila
jedno teleso. Podobalo sa to bráne. Ale načo je brána v tomto na všetky strany otvorenom
priestore, ako je more? Robilo to dojem titanského dolmenu, postaveného sem do prostriedku
oceánu nejakým veľkolepým rozmarom, vybudovaným rukami, ktoré sú navyknuté prispôsobovať
rozmery svojích stavaní nesmiernym hĺbkam. Silhuetta tohoto kolosa vyčnievala na jasnom
nebi.Na východe pribúdalo denného svetla; belosť horizontu dodávala moru ešte černejšej
farby. Na druhej strane zapadal mesiac.Tie dva stĺpy boly Douvres. Medzi nimi, ako architráv medzi rimsami, vtiesneným telesom,
bola Duranda.Toto úskalie, ktoré takto trímalo a ukazovalo svoju korisť, bolo hrozné; niekedy veci
proti človeku majú pochmúrny a nepriateľský vzhľad. V útvare týchto skál bolo niečo
vyzývavé. Ako by na niečo čakaly.Nemožno si predstaviť nič pyšnejšieho a drzejšieho: loď premožená, priepasť pánom.
Obidve skaly, s ktorých po včerajšej búrke ešte vždy kvapčala voda, budily dojem upotených
bojovníkov. Vietor ztíchnul, more sa pokojne načechrávalo a tam, kde sa hravo krútily
chomáče pien, bolo možno tušiť podmorské skaly. Z širokého mora doliehalo sem hukotanie,
ktoré sa podobalo bzukotu včiel. Okrem dvoch Douvres, ktoré tu stály rovno ako dva čierne
stĺpy, všetko bolo ploché. Do istej výšky boly voskrz zarastené morskou trávou. Ich strmé
steny sa ligotaly ako pancier. Zdalo sa, že sú prichystané pustiť sa do nového boja. Bolo
zrejmé, že sú vkorenené do skál pod vodou. Viala z ních akási tragická všemohúcnosť.More obyčajne zakrýva svoje skutky. Rado ostáva neznámym. Túto nesmiernu tôňu si zavše
ponecháva pre seba. Málo kedy sa stáva, že odhalí toto tajomstvo. More je trpelivé,
diskrétne; je zdržanlivé. Nerado rozchyruje svoje skutky. Zapríčiní stroskotanie lode a
potopí ju; táto hltavosť je jeho cudnosťou. Vlna je pokrytecká, zabíja, okráda, zatajuje,
robí sa nevedomou a usmieva sa. Zúrí a potom sa úlisne čepírí.Tu nebolo nič podobného. Skaly Douvres, dvíhajúce nad vlny mrtvolu Durandy, jasaly
víťazstvom. Boli by ste povedali, že sú to dve potvorské, z priepasti vyčnievajúce ramená,
ktoré ukazujú búrkam mrtvolu tejto lode. Bolo to niečo také, ako keď sa vrah chváli.K tomu sa pojila posvätná hrúza tejto chvíle. Svitanie vyniká nejakou tajomnou velebou,
v ktorej splývajú ostatky sna a začiatky myšlienky. V tejto nejasnej chvíli je doteraz
niečo hrozného. Nejaké ohromné H, koré utvorily obidva Douvres, jeho spojovacou čiarkou
bola Duranda, bolo viditeľné na obzore opradené zvláštnou súmračnou velebou.Gilliatt mal námornícky oblek, vlnenú košeľu, vlnené punčochy, klincami vybíjané
črievice, pletenú kazajku, nohavice z hrubej látky s vreckami, a na hlave tú červenú vlnenú
čiapku, aké vtedy nosievali námorníci a ktoré v minulom storočí menovali „galériennes“.Poznal úskalie a zamieril k nemu.Duranda bola opakom na dno potopenej lode; visela v povetrí.Ešte nikdy nepodnikli divnejšiu záchranu.Už bol biely deň, keď Gilliatt dorazil do vôd úskalia.More tu bolo, ako sme už povedali, melké. Bolo len troška rozbúrené, ako býva tam, kde
je obklopené skalami. V každej, malej či veľkej, užine, sú búrky. V užine sa to ustavične
pení.Gilliatt nedorazil k Douvres bez istej opatrnosti.Niekoľko ráz spustil olovené ťažítko.Čakala tiež na neho úloha, vylodiť malý náklad.Súc navyknutý častým plavbám, doma mával vždy všetko prichystané k odchodu. Bolo to
vrecko suchárov, vrecko žitnej múky, koš s treskami a údenou hovädzinou, veľká konva pitnej
vody a norvežská, kvetami zdobená bednička s niekoľkými vlnenými košeľami, námornicky
klobúk, therom napustené holienky a ovčia koža, ktorú si v noci vždy prehodil cez kazajku.
Odchodiac z Bu de la Rue všetko to naložil na pansu a vzal aj bochník čerstvého chleba.
Ponáhľajúc sa, z náradia si vzal len kováčske kladivo, sekeru a obuštek, pilku a uzlovitý
povraz, na ktorom bol pripevnený hák. S takýmto rebríkom možno liezť aj po najstrmších
skalných stenách, a dobrý námorník vydriape sa aj po najneschodnejších strminách. Na Serku
možno vidieť, s akým zdarom upotrebujú uzlovité povrazy rybári z gosselinského prístavu.Siete, udice a celé rybárske náčinie mal v barke. Uložil ho tam zo zvyku a nahodile,
lebo ak sa chystal uskutočniť svoj plán, mal dlieť nejaký čas v súostroví skál a tu sú
rybárske prístroje bezpredmetné.V chvíli, keď Gilliatt pristal, more práve klesalo, čo bolo pre neho priaznivé.
Klesajúci príliv na úpätí malej Douvre odhalil niekoľko rovných alebo len slabo naklonených
plochých kameňov, ktoré sa dosť podobaly podvalom pre dlážku. Tieto kamenné platne, široké
i uzke, rozložené v nejednakých vzdialenosťach vedľa svislej steny monolithu, vinuly sa ako
úzky chodník až k Durande, ktorá sa dmela medzi dvoma skalami. Bola tu stiesnená ako v
kliešťach.Tieto kamenné platne hodily sa k pohodlnému vykladaniu vecí a k pozorovaniu. Tu bolo
možno predbežne složiť v panse dovezenú zásobu. Ale bolo sa treba ponáhlať, lebo nad vodou
boly len niekoľko krátkych hodín. Pri prílive ich mala zasa zaplaviť voda.K týmto plochým i šikmým skalám hnal Gilliatt pansu a zastavil ju tu.Boly pokryté vlhkou a klzkou vrstvou morského machu a ich spád robil ich miestami ešte
klzkejšími.Gilliatt sa zobul, vyskočil bosý na mach a priviazal pansu ku skalnému končiaru.Potom sa vydriapal nakoľko mohol čím najďalej po úzkej žulovej cestičke, dostal sa až k
Durande, zdvihnul zrak a pozorne si ju obzeral.Duranda visela zavesená medzi dvoma skalami asi dvadsať stop nad vodou. Aby bola vrhnutá
na toto miesto, k tomu bola treba zbesilosť rozbúreného mora.Takým násilnosťam sa námorníci ani nečudujú. Tak, aby sme spomenuli len jeden príklad,
25. januára 1840 v starskom zálive už utišujúca sa búrka vymrštila jediným návalom svojej
poslednej vlny briggu cez vrak korvety „la Marne“ a vrazila ju buspritom napred, medzi dva
pobrežné útesy.V skalách Douvres bola konečne len polovička Durandy.Vlnám vyrvaná loď, bola akosi vytrhnutá z vody, v nej bola zakorenená. Vír vetra ju
skrútil, vietor mora ju pevne držal a loď, uchvátená rukami búrky v dvoch opačných smeroch,
zlomila sa ako palica. Zad so strojom a kolami, vyzdvihnutý z rozpenených vĺn a vrhnutý
rozkateným cyklonom do užiny Douvres, vniknul do nej až po strednú priečku a zaviazol v
nej. Nával vetra musel byť dôkladný; aby vrazil medzi dve skaly tento klin, uragan sa
zahnal kyjakom. Predok odniesla víchrica, a sem a ta prevaľovaný roztrieskal sa o skaly.Utopené voly vypadli z rozdrteného podpalubia do mora.Značný kus prednej steny bol doteraz spojený so zadom a s ľavým obalom kolesa súvisel
niekoľkými porúchanými spojkami, ktoré by bolo bývalo možno sekerou ľahko preťať.Miestami bolo vidieť vo vzdialených priehlbinách úskalia brvná, dosky, zdrapy plachiet,
odlomky reťazí, rozličné trosky, povaľovať sa na skale.Gilliatt si pozorne obzeral Durandu. Kýl mu tvoril nad hlavou akúsi povaľu.Obzor, na ňom sa nekonečné vody ledva hýbaly, bol jasný. Na tejto obrovskej belasej
klenbe slnce vychádzalo nádherne.Chvíľami skanula s vraku kvapka a padla do mora.II. Dôkladná zkazaSkaly Douvres rôznily sa v tvare i vo výške.Na malej Douvre, ktorá bola ohnutá a špicatá, bolo vidieť tkanivo dlhých, ako tehla
červených, žíl skalnej hmoty, ktorá bola pomerne mäkká a prenikala žulu od úpätia až k
temenu. Na povrchu tých červenkavých žíl povstaly trhliny, po ních bolo možno liezť. Takáto
trhlina, temer nad vrakom, bola vlnobitím tak pekne rozšírená a vydlabaná, že tvorila akýsi
výklenok, do ktorého by sa bola spratala socha. Žula malej Douvre bola na povrchu vyhladená
a ošuchaná ako zkušobný kameň, ale jej hladkosť nemiernila jej drsný zovňajšok. Malá Douvre
bola končitá ako roh. Veľká Douvre hladká, ulízaná, svisnutá, bola sťaby dľa nákresu,
vytesaná z kusa čiernej slonoviny. Nemala ani jednej diery, ni výstupku. Jej strmá stena
bola nevľúdna; trestanec by nebol našiel na nej útočište, ani vták miesto pre hniezdo. Na
jej vrcholci bola ako na skale Človek, plocha; ale bola neprístupná.Na malú Douvre bolo možno vyliezť, ale nebolo možno udržať sa na nej; na veľkej Douvre
bolo možno byť, ale nebolo možno dostať sa ta.Keď Gilliatt všetko poprezeral, vrátil sa na pansu, vyniesol jej náklad na najširšiu
kamennú rimsu nad vodou, z týchto najpotrebnejších vecí urobil balík, ktorý zaviazal do
nathérovanej plachty, obtiahol ju silne povrazom, zastrčil tento balík do skalného výmolu,
kam nedostupovala voda, potom pomáhajúc si nohami a rukami od výstupku k výstupku, tisnúc
sa pevne k malej Douvre a zachytávajúc sa i v najmenšej škáre, vydriapal sa až k Durande,
čnejúcej tu ako vrak v povetrí.Keď sa dostal až k obalu kolesa, vyskočil na palubu.Vnútro vraku poskytovalo žalostný pohľad.Na Durande bolo všade vidieť stopy hrozného násilia. Bol to úžasne násilný orkán. Búrka
sa tak chová ako banda morských lupičov. Nič sa tak nepodobá lúpežnému útoku ako
stroskotanie. Mrak, hrom, dážď, vetry, vlny, skaly, to je hrozná banda spoluvinníkov.Na zničenej palube, sťaby sa až doteraz ozýval zbesilý dupot duchov mora. Všade bolo
vidieť stopy zúrenia. Čudne poohýbané železné čiastky svedčily o tom, ako besne tu zúril
vietor. Medzipalubie skytalo obraz šialencovej chyže, v ktorej je všetko potlčené.Niet dravca, ktorý by tak vedel rozkmásať svoju korisť, ako more. Voda má plno driapov.
Vietor vraždí, more hrdúsi; vlna je jeho čelusťou. Uchvacuje a v zápätí drví. Oceán zabíja
práve tak ako lvia dlaba.V zničení Durandy bolo to zvláštne, že bolo prevedené do najmenších podrobností. Ako by
ju bol niekto hrozne dokmásal. Mnohé robilo dojem schválnosti. Bolo možno povedať: aká
naničhodnosť! Planky boly zrovna umelecky dolámané. Takto robieva cyklon. Rozrezať a
ohoblovať, to je divná záľuba tohoto desného zhubcu. Cyklon pracuje dôkladne ako kat.
Zkazy, ktoré zapríčiní, robia dojem popravy. Povedali by ste, že je preniknutý zlobou;
vymýšla rafinované prostriedky ako nejaký divoch. Zabíja rozrezávaním tela; mučí
stroskotanca, mstí sa, zabáva sa a to je pri tom nízke a poľutovaniahodné.Pod našími podnebiami sú cyklony vzácnosťou, ale čím neočakávanejšie prekvapia, tým sú
strašnejšie. Skala, na ktorú sa oborí, môže byť príčinou, že sa na tomto mieste vietor
otočí. Je pravdepodobné, že sa víchrica nad skalami Douvres otočila v špirále a naraziac na
úskalie, odrazu sa premenila na vír, čím by sa dalo vysvetliť, ako mohla byť loď vymrštená
do takej výšky medzi skaly. Keď zúrí cyklon, loď je pre vietor asi toľko, ako kamienok pre
prak.Duranda sa podobala človeku, ktorý je v poli preťatý; bol to otvorený trup, z ktorého
vyčnievaly rozličné trosky ako vnútornosti z mrtvoly. Laná sa zmietaly a chvely; reťaze sa
rinčiac kolísaly; cievy a nervy lode visely obnažené. Čo nebolo rozdrtené, bolo vyvrátené.
Kusy loďného obalu boly ako klincami posiaté hachle; všade bolo vidieť zkazu. Žrď dvihadla
bola už len kusom železa, sonda bola už len kusom olova, bradáč bol už len kusom dreva;
spúšťacie lano bolo už len kusom kúdele, povraz len kusom vlákna; drótené lano bolo už len
zamotaným klbom; všade žalostná, nesmyseľná zkaza. Nebolo ničoho, čo by nebolo odpútané,
odtrhnuté, pretrhané, ohlodané, zbúrané, navrtané, zničené; nič nebolo súvislého v tejto
ošklivej spúste; všetko bolo rozorvané, rozkúskované, v rozklade; panovala nestálosť a
rozplývavosť, které charakterizujú každý virvar, vzniklý v ľudských ruvačkách, ktoré
menujeme bitkami, až po ruvačky živlov, ktoré menujeme chaosom. Všetko sa tu rúcalo, všetko
sa tu váľalo a prúd dosák, výplne, železa, lan a brvien zarazil sa na kraji veľkej trhliny
v kýle, zkadiaľ mohol aj ten najmenší náraz všetko svrhnúť do mora. Čo bolo kedysi na tejto
silnej spodnej čiastke lode také víťazné, celý ten zad, ktorý visel medzi dvoma skalami
Douvres a snáď už na spadnutie, bol plný širokých trhlin, cez ktoré zizal tmavý vnútrok
lode.Morská pena zdola pľuvala na túto mizernú vec.III. Nedotknutý, ale nie zachránenýGilliatt sa nenazdal, že z lode najde len polovičku. Podľa ináč tak podrobných zvestí
patróna „Shealtiela“, nesvedčilo nič o tom, že by bola loď v prostriedku rozčesnutá. Ten
„pekelný praskot“, ktorý začul patrón „Shealtiela“, zavznel asi v chvíli, keď bola loď v
hustej hmle rozrazená. Tento patron odchádzal asi v chvíli posledného veterného nárazu, a
to, čo považoval za náraz vĺn, bola smršť. Neskôr, keď sa dostal bližšie obzrieť si
ztroskotanú loď, mohol vidieť len prednú čiastku vraku, lebo všetko ostatné, tedy široký
prielom, ktorý oddelil prednú čiastku lode od zadnej, bolo zakryté tesným úskalím.Až na to tedy, bol opis patrona „Shealtiela“ správny. Trup bol ztratený, ale stroj lode
ostal nedotknutý.Také náhody vyskytujú sa pri stroskotaniach práve tak často, ako pri požiaroch. Logika
pohrôm sa vymykáva naším predstavám.Polámané stožiare sa srútily, ale komín sa neohnul. Veľká železná doska, na ktorej
spočíval stroj, zachovala ho v celosti. Dosková bočná stena pri obrube kolies bola zlámaná
tak, že sa podobala doštičkám žaluzii; ale cez štrbiny bolo vidieť, že sú obidve kolesá v
dobrom stave. Chýbalo len niekoľko lopatiek.Okrem stroja odolal tiež veľký navinovač na zadu. Mal posiaľ svoju reťaz a keďže bol
mocne sovrený štvorhranom zo silných klád, ešte mohol konať dobré služby, kým pod ťarchou
reťazí neprasknú dosky. Podlaha paluby bola temer všade poprehybovaná a celá tá plocha bola
rozheganá.Ale zato tá čiastka trupu, ktorá väzela medzi skalami Douvres, ako sme už povedali,
držala sa vedno, a zdalo sa, že je neporušená.V tejto nedotknutosti stroja bolo niečo výsmešné, akoby tú pohromu stíhalo ironiou.
Tmavá zlosť neznámych mocí uškrnie sa zavše tak trpko. Stroj bol síce zachovaný, ale
odsúdený ku zkaze. Oceán si ho ponechal, aby ho potom pohodlne zničil. Bol akoby hračkou
mačky.Stroj tu pomaly podľahne zkaze a kus po kuse sa rozpadne. Bude hračkou divoko sa
peniacich vĺn. Deň čo deň bude ho ubúdať, takrečeno bude sa roztápať. Čo robiť? Žeby toto
ťažké, masívne a zároveň krehké množstvo mechanizmu a kolies, pre svoju ťarchu odsúdené k
nehybnosti, v tejto pustote vystavené na uskalí všetkým vlivom vetrov a vĺn, mohlo tlakom
tohoto neúprosného prostredia ujsť pomalej zkaze, to sa zdalo byť celky šialenou
myšlienkou.Duranda bola väzňom skál Douvres.Ako ju vysvobodiť? Ako ju ztade vymaniť?Pomôcť človeku na svobodu, nie je ľahkou vecou; ale akou ťažkou úlohou je pomôcť na
svobodu stroju!IV. Prehliadka miestaGilliatta všetko nútilo ponáhlať sa. Ale najnaliehavejším bolo najsť najprv nejaké
miesto, kde by jeho pansa mohla zakotviť, a potom kde by sa on mohol uchýliť.Keďže ľavý bok Durandy bol väčšmi naklonený ako pravý, pravý obal kolies bol vyššie ako
ľavý.Gilliatt vyliezol na obal pravého kolesa, zkade mohol prezrieť dolnú čiastku úskalia a
hoci aj užina medzi skalami, ťahajúcimi sa vo dvoch radoch za Douvres, mala niekoľko
záhybov, Gilliatt si mohol urobiť geometrický obraz úskalia.A tu ustálil toto.Douvres, ako sme už poznamenali, podobali sa dvom vysokým štítom, ukazujúcim tesný vchod
do uličky, utvorenej malými, kolmo do mora spadajúcimi žulovými stenami. V primitívnych
podmorských útvaroch stretávame sa dosť často s takýmito divnými sťaby sekerou vytesanými
chodbami.Tento veľmi krivolaký priesmyk nebol ani len pri odlive suchý. Pretekal ním vždy veľmi
rázny prúd. Prudké zatáčky podľa smeru panujúceho vetra maly priaznivý alebo nepriaznivý
vliv; hneď vzdorovaly dmejúcemu sa moru, hneď ho zasa dráždily. Tento prípad bol častejší;
prekážka budí hnev mora a núti ho k výstrednosťam; pena je výsledkom tohoto podráždenia.Búrny vietor podlieha v takých výsekoch medzi skalami tomu istému tlaku a je práve tak
zlostný. Je to hrdúsená búrka. Nesmierny vietor ostáva nesmiernym, ale sa zostruje. Je
kyjakom i kopiou. Drví a zároveň prebodáva. Predstavte si orkán, ktorý sa stal prievanom.Obidve skalné pásma, ktoré medzi sebou tvoria akúsi morskú ulicu, boly nižšie ako
Douvres, postupne klesaly a v istej dialke norily sa do vody. Bol tu ešte jeden úzky vchod
a cez tento bolo možno vniknúť do výseku. Bolo možno tušiť, že obidva skalné hrebene pod
vodou ťahajú sa ďalej, tvoriac tak ulicu až ku skale Človek, ktorá vyčnievala ako
štvorhranná pevnosť na druhom konci úskalia.Ináč pri odlive a ten bol práve keď Gilliatt prevádzal pozorovania, tieto dva rady
melčín ukazovali svoje vedľa seba ustavične sa ťahajúce výbežky, z ktorých niektoré
vyčnievaly nad hladinu.Skala Človek na východe ohraničovala a podopierala celú skupinu skál, ktoré sa na západe
opieraly na obidve Douvres.Celé shora videné úskalie, podobalo sa ružencu skál, ktorý sa vinul ako had a mal na
jednom konci Douvres a na druhom Človeka.Úskalie Douvres tvorilo v celku vlastne len dve obrovské žulové vlny, ktoré vyčnievaly
nad more, dotýkajúc sa takrečeno a trčiac kolmo ako hrebeň podmorského pohoria. Poryvy
vetra a vzdmené more sťa pilou rozrezaly tento hrebeň. Bolo z neho vidieť len hornú časť a
to bolo úskalie. Čo sa skrývalo pod vodou, iste bolo ozrutné. Ulička, do ktorej vrhla búrka
Dourandu, bola priechodom medzi týmito obrovskými pásmi.Táto ulička, krivolaká ako blesk, bola temer všade jednako široká. Bola prácou oceánu.
Večná vrava vie niekedy vytvoriť také bizarné pravidelnosti. Z vĺn vystupuje geometria.Po celej dĺžke výseku ťahaly sa obidve skalné hradby rovnobežne vedľa seba a to v
diaľke, ktorá zodpovedala temer akurátne šírke Durandy. Len preto, že malá Douvre, ohnutá a
na vonok obrátená, tvorila širší priechod, mohli sa sem vpratať aj kolesá. Všade inde bola
by bývala rozmliaždená.Vnútorné dvojité prôčelie skál bolo ošklivé. Keď pri zkúmaní oceánom zvanej vodnej púšte
prídeme na neznáme morské veci, tieto nemávajú prekvapujúcu a potvorskú podobu. To čo mohol
Gilliatt vo výseku zbadať z vraku, budilo úžas. V žulových priehlbinách mora vyskytujú sa
často čudné útvary. Výsek v Douvres mal tiež svoj desný vzhľad. Okysličené miesta skál
tvorily tu a tam na srázoch červené škvrny, podobajúce sa mlákam sadnutej krvi. Sťaby ztade
zaváňal puch mäsiarského krámu. Toto úskalie malo svoje skladište mäsa. Drsný, jednako
vlivom rozkladu do skaly zamiešaných kovových slúčenín a jednako vlivom pliesne rozlične
zafarbený kameň, miestami ukazoval hrozný nach, podozrivú zeleň, temer rudé zablatené
miesta, ktoré vyvolávaly predstavu vraždy a popravy. Robilo to dojem ešte neuschnutej
steny, v chyži, v ktorej spáchali vraždu. Akoby tu bola ostala stopa po rozmliaždených
ľuďoch; sťaby strmá skala bola ukazovala počet nakopených smrteľných zápasov. Na niektorých
miestach sa zdalo, sťaby posiaľ tiekla táto krv, stena bola vlhká a zdalo sa, že nie je
možné na ňu pritisnúť prst, aby sa nepoškvrnil krvou. Všade sa ukazovaly hrdzavé škvrny po
krviprelievaní. Pri úpätí obidvoch rovnobežných skalných strmín, miestami na hladine vody
alebo pod vodou, alebo na suchu vo výmoľoch, povaľovaly sa, potvorsky oblé purpurové,
čierne alebo fialkové kamene, ktoré sa podobaly vnútornosťam; robily dojem čerstvých pľúc
alebo hnijúcej pečene. Sťaby tu boli obri vyprázdnili svoje útroby. Dlhé červené vlákna,
ktoré by sme boli mohli považovať za smrteľný pot, pretínali žulu shora nadol.Morské diery mávajú často taký vzhľad.V. Slovo o tajnej spolupráci živlovPre tých, ktorí na cestách môžu byť shodou okolností odsúdení k dočasnému pobytu na
niektorom úskalí oceanu, tvar úskalia nie je ľahostajnou vecou. Bývajú úskalia s tvarom
pyramídy, s jediným vrcholom nad vodou; sú úskalia kruhovité z veľkých balvanov; sú úskalia
s chodbami. Úskalia s chodbami bývajú najhoršie. Nielen pre úzkostné prúdenie a vravu vĺn
medzi ich sovrenými stenami, ale aj pre neurčité meteorologické vlastnosti, ktoré sú, ako
sa zdá, výsledkom rovnobežnosti dvoch skál v šírom mori. Tieto dva strmé chrbty sú
naozajstným Voltovým stĺpom.Úskalie s chodbami vinie sa istým smerom. Tento smer je veľmi dôležitý. Vyplýva z neho
prvý vliv na povetrie a vodu. Úskalie s chodbami pôsobí na vlny a na vietor, mechanicky
svojím tvarom, potom galvanicky rozličnou magnetičnosťou svojich ovisnutých plôch, na seba
položených a proti sebe trčiacich mas.Povaha takých úskalí priťahuje k sebe všetky tie zbesilé v orkáne roztrúsené sily a
prejavuje pri búrke zvláštnu sústreďujúcu moc.Preto vo vodách, kde sú takéto útesy, bývajú búrky mohutnejšie.Treba vedieť, že je vietor vecou složitou. Myslíme si, že je niečim dôležitým, ale nie
je tomu tak. Táto sila nie je len dynamická, je aj chemická; nie len chemická, ale aj
magnetická. Je v nej niečo nevysvetliteľné. Vietor je práve tak elektrický ako vzdušný.
Isté vetry súvisia so severnou žiarou. Vietor na výspe des Aiguilles vydúva vlny až do
výšky sto stôp, k úžasu Dumonta d’Uvrille. „Korveta,“ vraví, „nevedela koho má prv
poslúchnuť.“V austrálskych víchriciach valia sa po oceáne naozajstné chorobné opuchliny a potom zúrí
more tak hrozne, že divoši nemôžuc na ne hľadieť, utekajú do jaskýň. Polárne víchrice sú
iného druhu; sú napospol preniknuté ľadovými ihličkami a tieto vetry, v ktorých nemožno
dýchať, tisnú nazad po snehu sane Eskymákov. Iné vetry spaľujú. Taký je simun v Afrike,
tyfon v Číne a samiel v Indii. Simun, Tifon, Samiel; človek by myslel, že sú to mená
démonov. Pod ich dychom rozplývajú sa temená hôr. Jedna taká búrka obtiahla sopku Tolucca
skleným obalom. Tento horúci vietor, smršť černidlovej farby, rozdúrajúca šarlátové mraky,
je to, čo hovoria Vedy: „Hľa, čierny boh, ktorý poháňa červené kravy.“Vo všetkých týchto úkazoch cítime tajomstvo elektriny.Vietor je plný tohoto tajomstva. Práve tak aj more. Toto je tiež složité: pod vodnými
vlnami, ktoré sú viditeľné, sú vlny síl, ktoré nevidíme. Skladajú sa zo všetkého. Zo
všetkých tých smesí je oceán najnedelitelnejší a najhlbší.Oprobujte si urobiť predstavu o tomto tak ohromnom chaose. Je univerzálnou nádržou
plodenia, téglikom, v ktorom sa všetko mení. Shromažďuje a potom mrhá, kopí a potom
rozosieva; hlce a potom tvorí. Prijíma všetky toky zeme a shromažďuje ich. More je pevné v
ľadovej krihe, tekuté vo vlne, vzdušné v mraku, neviditeľné vo vetre, nehmatateľné vo
výparoch. Ako hmota je masou a ako sila je abstrakciou. Vyrovnáva a pári rozličné zjavy.
Pilným miešaním a zmätkom dosahuje priezračnosti. Rozlučiteľná rozmanitosť tají sa v jeho
jednotnosti. Má v sebe toľko živlov, že je jednotné. Preto, že je plné búrok, prichodí do
rovnováhy. Plato videl tancovať sféry: znie to divne, ale je to pravda, že v obrovskom
obehu zeme okolo slnca tvorí oceán so svojím prílivom a odlivom váhy zemegule.V každom morskom zjave sú prítomné všetky zjavy. Smršť vysává more práve tak ako sifon;
búrka je botou pumpy; hrom pochádza z vody práve tak ako z povetria; na lodiach cítime
temné otrasy, potom vychádza z jamy pre reťaze sírový zápach. Oceán vrie. „Diabol nalial
more do svojho kotla,“ riekol Ruyter. V istých búrkach, ktoré su znakom zmeny ročného
obdobia a hlásia, že plodivé sily prichodia do rovnováhy, penou šľahané lode sťaby
vyžiarovaly svetlo a fosforové plamienky lietajú po lanách, takže námorníci naťahujú ruky a
probujú zachytiť v lete týchto ohnivých vtákov. Po zemetrasení v Lisabone hnal žeravý
víchor k mestu šesťdesiat stôp vysokú vlnu. Pohyb morských vĺn súvisí s chvením zeme.Tieto nesmierne sily umožňujú všetky veľké prevraty zeme. Na konci roku 1864 utonul
jeden z ostrovov Malediv, sto míl od malabarského pobrežia. Klesol na dno ako loď. Rybári,
ktorí sa ráno vybrali na more, večer nenašli nič; sotva mohli ako tak rozoznať dediny pod
morom, a teraz to boly barky, ktoré boly pritomné pri stroskotaní domov.V Europe, kde, ako sa zdá, príroda musí rešpektovať civilizáciu, sú také udalostí
vzácne, ba temer nemožné. A jednako Jersey a Guernesey tvorily inokedy čiastku Galie a
práve ako píšeme tieto riadky, ekvinokcium strhlo na hraniciach Anglie a Škótska skalnaté
brehy v zálive fourthkom.Nikde nejavia sa tieto hrozné sily v desnejšom splynutí ako v divnej severnej užine,
ktorá sa menuje Lyse-Fjord. Lyse-Fjord patrí v celom oceáne k najhroznejším úskaliam s
chodbami. Je to more norské v susedstve drsného stavangerského zálivu, na päťdesiatom
deviatom stupni severnej šírky. Voda je tu ťažká a čierna, z času na čas zmietaná horúčkou
búrok. V tejto vode, v prostriedku tejto púšte, je veľký chmúrny prieplav. Prieplav pre
nikoho. Tadiaľ neprejde nik, nijaká loď sa sem neodváži. Desať míl dlhá chodba medzi dvoma
skalnými tri tisíc stôp vysokými múrmi, tvorí vchod, ktorý sa tu núka. Táto užina má záhyby
a kúty ako všetky morské prieplavy, ktoré nebývaju nikdy rovné, súc dielom víriacej vody. V
Lyse-Fjorde je more temer vždy pokojné, nebo jasné, a jednako je to hrozné miesto. Kde je
vietor? Hore ho niet. Kde je hrom? Na nebi ho niet. Vietor je pod morom, hrom je v skale. Z
času na čas zachveje sa more. V niektorých chvíľach, bez toho, že by bol na nebi nejaký
mrak a asi v prostriedku ovisnutej skalnej steny, tisíc alebo pätnasť sto stôp nad
hladinou, skôr na južnej ako na severnej strane, v skale zrazu z ničeho nič zahrmí,
vyšľahne z nej blesk, potom sa zasa vráti do skaly, asi tak ako niektoré hračky, ktoré sa
naťahujú a stáčajú v detských rukách; odráža sa od protivnej skalnej steny, vráti sa zasa
do skaly, potom z nej zasa vystúpi, začína znova, rozmnožuje svoje hlavy a jazyky, ježí sa,
bije, kam môže, znova začína, potom mizne príšerne. Kŕdle vtákov prchajú. Niet tajomnejšej
veci ako táto kanonáda, ktorá vystupuje z neviditeľna. Skala útočí na skalu. Úskalia bijú
do seba navzájom bleskami. Do tejto vojny ľudí nič. Je to nenávisť dvoch hradieb v
priepasti.V Lyse-Fjorde premieňa sa vietor na paru, skala hrá úlohu mraku a hrom tryská ako zo
sopky. Táto divná užina je galvanickým stĺpom; obidva skalné brehy sú jeho článkami.VI. Maštal pre koneGilliatt sa vyznal dobre v úskalí a preto vedel, že musí brať Douvres veľmi vážne.
Predovšetkým, ako sme už povedali, išlo o to, aby sa postaral o bezpečný útulok pre pansu.Dvojitý hrebeň úskalia, ťahajúceho sa krivolakou čiarou za Douvres, súvisel miestami s
inými úskaliami a bolo možno v ňom tušiť diery a priehlbiny, ústiace do uličky a
rozbiehajúce sa z hlavného výseku ako ratolesti z kmeňa.Spodná čiastka úskalia bola zarastená morskou trávou, horná čiastka lišajníkom.
Rovnomerná úroveň morských tráv na všetkých skalách označovala výšku vody pri prílive a
odlive. Miesta, kam nesiahala voda, maly to postriebrenie a pozlátenie, aké dodáva morskej
žule strakatosť bieleho a žltého lišajníka.Na niektorých miestach mušle vretenového tvaru pokrývaly skalu ako prašina. Červotoč
žuly.Inde zasa, v chránených zákutiach, kde sa nahromadil jemný piesok, zanesený sem skôr
vetrom ako vlnami, rástly chomáče belasého bodliaku.V trhlinách skál, ktoré boly pred vlnobitím chránenejšie, bolo možno rozoznať morským
ježkom vydlabané jamky. Tento bodliakový lasturovec, pohybujúci sa ako živá guľa tak, že sa
váľa po bodliakoch a jeho pancier pozostává z viacej ako desať tisíc umele do seba
vsunutých a spojených doštičiek, tento morský ježko, ktorého ústa menujú, nevedno prečo,
„Aristotelesovou lampou“, prehlodává žulu piati zubmi, prehrýzajúcimi kameň a potom sa v
diere usalašuje. V týchto jamkách ho hľadajú sberatelia plodov mora. Rozštvrtia ho a jedia
ho surového ako ustrice. Niektorí ľudia namáčajú si do toho mäkkého mäsa chlieb. Preto ho
menujú „morským vajcom“.Vzdialené vrcholce melčín, ktoré pri odlive vyčnievajú z vody, končily pri samej strmine
Človeka akousi zátokou, so všetkých strán obkolesenou skalami. Tam bolo zrejme možno
zakotviť.Gilliatt pozoroval túto zátoku. Mala tvar podkovy a otvárala sa len na jednej strane
proti východnému vetru, ktorý je v týchto vodách nejmenej nebezpečný. Voda tu bola uzavretá
a temer stojatá. Táto zátoka bola spoľahlivá. Gilliatt nemal konečne veľký výber.Ak chcel využiť odliv, musel sa ponáhľať.Počasie bolo konečne stále pekné a príjemné. Hrdé more malo teraz dobrú náladu.Gilliatt sliezol, obul sa, odviazal barku, vstúpil do nej a vyšiel na more. Vesloval
pozdĺž úskalia.Keď dorazil k Človeku, zkúmal vjazd do zátoky.Vodove blýskavý pruh pokojnej vody v prostriedku rozvlneného mora, vráska, ktorú mohlo
zbadať len oko námorníka, označoval cestu, ktorou sa možno preplaviť.Gilliatt zkúmal chvíľku túto krivku, na hladine temer nezreteľnú čiaru, potom zašiel
koľkosi hlbšie do mora, aby sa mohol pohodlne otočiť a vnísť do prieplavu a potom jediným
máchnutím vesla vplával do malej zátoky.Spustil olovnicu.Miesto sa naozaj dobre hodilo k zakotveniu.Pansa tu bude chránená temer proti každej nepohode.Aj tie najnebezpečnejšie úskalia mávajú takéto pokojné zákutia. Prístavy, ktoré
nachodíme v úskalí, podobajú sa beduinovej pohostinnosti: sú statočné a bezpečné.Gilliatt zašiel s pansou dľa možnosti čím bližšie k Človeku, bedliac na to, aby
nenarazil kýlom na dno, a spustil obidve kotvy.Potom zkrížil ruky a začal uvažovať.Pansa je v bezpečnosti; tá otázka je rozriešená; ale teraz sa vyskytuje druhá. Kam sa
teraz uchýli on sám?Núkaly sa dva útulky: pansa so svojím kútikom, ktorý sa podobal kabíne, kde sa dalo ako
tak bývať, a plocha na Človeku, kam mohol snadno vyliezť.Z obidvoch týchto útulkov mohol by pri odlive, skáčuc so skaly na skalu, dosiahnuť temer
suchou nohou výsek v Douvres, v ktorom vezela Duranda.Ale odliv trvá len chvíľu a cez celý ostatný čas bol by odlúčený alebo od útulku alebo
od vraku viacej ako dvoma sto siahami vody. Plávať medzi skalami je ťažko, a ak je len
troška vyššie more, je to nemožné.Bolo treba upustiť od panse i od človeka.Na susedných skalách nebolo jediného miesta, kde by sa mohol ubytovať.Nižšie vrcholce boly dva razy denne zaplavené prílivom.Vyššie vrcholce boly ustavične vystavené príboju vĺn. Nevľúdna čliapkanica. Ostával ešte
sám vrak.Je možné ubytovať sa na ňom?Gilliatt úfal, že áno.VII. Chyža pre cestujúcehoO pol hodiny pozdejšie bol Gilliatt už zasa na vraku, preliezol celú loď s paluby do
medzipalubia a z mezipalubia do podpalubia, doplňujúc dôkladne bežnú prehliadku pri prvej
návšteve lode.Navinovačom vytiahol na palubu Durandy batoh, do ktorého sviazal náklad panse. Navinovač
sa osvedčil. V tyčach k otáčaniu hriadľa nebolo tu nedostatku. Gilliattovi si bolo treba
len vybrať v hromade trosiek.Medzi troskami našiel aj polookrúhle dláto, ktoré vypadlo bezpochyby z tesárovej kade a
rozmnožil ním svoju malú zásobu nástrojov.Okrem toho, lebo v núdzi sa všetko síde, mal vo vrecku nôž.Gilliatt pracoval celý deň na vraku. Odstraňoval trosky, upevňoval, odpratával všetko
zbytočné.Keď zavítal večer, zistil toto:Celý vrak sa vo vetre chveje. Kostra sa trasie pri každom kroku. Pevná a spoľahlivá je
len tá čiastka loďného trupu, ktorá vezí medzi skalami a obsahuje stroj. Tu sa priečne
brvná silne opieraly o žulu.Usalašiť sa na Durande bolo by neprozreteľné. Bolo by to zvýšením ťarchy, keď miesto
všetkého obťaženia išlo o to, aby sa jej uľahčilo.Obťažiť Durandu bol pravý opak toho, čo bolo treba urobiť.Táto srúcanina vyžadovala najväčšie ohľady. Bola ako chorý pred vypustením duše. Bolo
dosť na tom, že sa k nej surovo choval vietor.Už to bolo mrzuté, že tu musí pracovať. To množstvo práce, ktorú vrak bude museť
strpieť, ho iste unaví, ba bude snáď nad jeho sily.Okrem toho, keby sa niečo prihodilo v noci, kým by tu Gilliatt spal, byť vo vraku
znamenalo by zahynúť s ním. Nikde nebolo pomoci; všetko bolo ztratené. Ak má vraku pomôcť,
musí ostať vonku.Byť mimo vraku, ale byť v jeho blízkosti; taká bola otázka.Ťažkosti sa hromadily.Kde najsť pri takých podmienkach útulok?Gilliatt premýšlal.Neostávalo už nič ako obidve Douvres. Zdalo sa však, že sa málo hodia k obývaniu.Na hornej ploche veľkej Douvre bolo zdola niečo vidieť ako výrastok.Strmé skaly s plochým temenom ako veľká Douvres a Človek sú okyptené ihľany. V horách a
v oceáne býva ich veľa. Niektoré skaly, menovite tie, s ktorými sa stretáme na šírom mori,
majú záseky ako skácané stromy. Akoby boly dostaly údery sekerou. Sú naozaj vystavené
výčinom orkána, toho drevorubača mora.Sú aj iné, ešte hlbšie príčiny prevratov zeme. Preto nachádzame na týchto starých
žulových skalách toľko rán. Niektorý z týchto kolosov má odťatú hlavu.Zavše táto hlava, hoci nemožno vysvetliť prečo, nespadne a ostáva zohavená na okyptenom
temeni. Táto zvláštnosť nebýva zriedkavým zjavom. La Rouge-au-Diable na Guernesey a Stôl v
údolí auweilerskom skytajú vo veľmi prekvapujúcich okolnosťach túto bizarnú geologickú
hádku.Veľkej Douvre sa prihodilo niečo podobného.Ak nebol výrastok, ktorý bolo na ploche vidieť, prirodzenou vypuklinou kameňa, potom to
bol iste zbytok srúteného vrcholca.Snáď je v tejto skale nejaká dutina.Diera, do ktorej by mohol vliezť. Viacej si Gilliatt nežiadal.Ale ako sa dostať na túto plochu? Ako vyliezť po tej strmej stene, tvrdej a hladkej ako
leštený kameň, pokrytej do polovice vrstvou slizkého machu a ktorá zdala sa byť tak klzkou,
ako by bola namydlená?Od paluby Durandy až k ploche bolo aspoň tridsať stôp.Gilliatt vyňal zo schránky na prístroje uzlovitý povraz, opásal sa ním pomocou háka a
počal liezť po malej Douvre. Čím vyššie liezol, tým trapnejšie bolo vystupovať. Zabudol si
vyzuť topánky, čo mu lazenie ešte väčšmi obťažovalo. Len ťažko sa dostal hore. Dostanúc sa
ta, narovnal sa. Bolo tam miesto práve len pre jeho dve nohy. Zariadiť sa tu bolo veľmi
ťažko. Stylita by s tým bol býval azda spokojný; ale Gilliatt mal väčšie nároky.Malá Douvre sa klonila k veľkej, čo sa z ďaleka zdalo, ako by sa jej klaňala; a táto
vzdialenosť medzi obidvoma Douvres, ktorá mala dolu asi dvatsať stôp, hore nebola väčšia
ako nejakých osem či desať stôp.S miesta, na ktoré vyliezol, jasnejšie videl čnejúcu vypuklinu, pokrývajúcu čiastočne
hornú plochu veľkej Douvre.Táto plocha sa dvíhala najmenej tri stopy nad jeho hlavu.Od nej delila ho priepasť.Pod ním sa ťahala strmina malej Douvre.Gilliatt vyňal z pásu uzlovitý povraz, rýchlo premeral okom diaľku a hodil hák na hornú
plochu veľkej Douvre.Hák sa sklzol po skale a spadol. Uzlovitý povraz s hákom na konci skĺzol sa pozdĺž malej
Douvre ku Gilliattovým nohám.Gilliatt opakoval pokus, hodil povraz ďalej, mieriac na vypuklinu žuly, v ktorej zbadal
trhliny a jamky.Hodil tak obratne a precízne, že sa hák zachytil.Gilliatt zatiahol povraz.Skala sa odlomila a uzlovitý povraz skĺzol sa zasa po strmine pod Gilliatovými nohami.Gilliatt šmaril hák tretí raz.Hák už teraz nespadol.Gilliatt ťahal povraz celou silou. Tento vzdoroval. Hák kotvil pevne.Zachytil sa v nejakom hrbole plochy, ktorý Gilliafct nemohol vidieť.Išlo teraz o to sveriť život tejto neznámej opore.Gilliatt neváhal.Bolo sa treba ponáhľať, konať rýchlo.Konečne sliezť zasa na palubu Durandy a uvažovať o nejakom inom spôsobe, bolo temer
nemožné. Bol by sa pravdepodobne šmyknul a srútil. Sem je možno vyliezť, ale nemožno
ztadiaľ sliezť.Gilliatt ako iní dobrí námorníci vynikal precíznimi pohybmi. Nikdy nemrhal silu. Svoje
sily nikdy neprepínal. Tým možno vysvetliť tie silácke divy, ktoré robil, hoci jeho svaly
boly celky obyčajné; mal biceps ako každý iný, ale mal iné srdce. Silu, ktorá je fizickej
povahy, doplňoval energiou, ktorá je povahy mravnej.Čakala na neho hrozná vec.Išlo o to: dostať sa, zavesený na povraze, cez medzeru medzi dvoma Douvres.Pri činoch sebaobetovania alebo povinnosti stretáme sa často s otáznikmi, ktoré zdá sa
predostierať smrť.Urobíš to? vraví tôňa.Gilliatt druhý raz potiahol hák na próbu. Hák držal dobre.Gilliatt si omotal ľavicu ručníkom, schvátil uzlovitý povraz päsťou pravej ruky, na
ktorú pritisnul päsť ľavice, potom vystrúc napred jednu nohu a odraziac sa druhou prudko od
skaly, aby sa pudivou silou lano neskrútilo, vrhol sa s malej Douvre na strmý sráz veľkej.Náraz bol hrozný.Povraz sa navzdor všetkej Gilliattovej námahe obrátil a Gilliatt udrel do skaly ramenom.Odrazil sa od nej.Teraz zasa narazil na skalu päsťami. Ručník sa sklzol. Na rukách mu to odrelo kožu; ešte
šťastie, že sa mu nezlomily.Gilliatt ostal chvíľku viseť celky omámený.Vedel sa však natoľko opanovať, že povraz nevypustil z rúk.Nejaká chvíľa minula v kolísaní a zmietaní, kým mohol povraz zachytiť nohami; ale
konečne sa mu to jednako podarilo.Zatiaľ sa vzpamätal a svierajúc povraz nohami a rukami, pozrel dolu.O dĺžku povrazu sa nestaral, veď mu neraz slúžil pri sliezaní najväčších výšok. Povraz
sa naozaj vliekol po palube Durandy.Gilliatt, súc teraz istý, že bude môcť sostupovať dolu, začal sa spúšťať.Za niekoľko chvíľ dostal sa na plochu.Posiaľ tu spočinula len noha okrýdleného tvora. Plochu pokrýval vtáči trus. Bol to
nepravideľný lichobežník, prierez z toho ohromného žulového hranolu, ktorý sa menoval veľká
Douvre. Tento lichobežník bol v prostriedku prehlbený ako umyvadlo. Bola to práca dažďov.Gilliatt ináč súdil správne. V južnom rohu tohoto lichobežníka bolo vidieť nahromadené
balvany, iste pozostatky srúteného vrcholca. Tieto skalné balvany, ktoré sa podobaly
hociakým ohromným dlažďbovým kameňom, boly by vo svojích medzerách poskytly útulok divým
zvieratám, ak by ich sem boli zahnali. Ležaly tu rozhádzané, ale v rovnováhe. Boly medzi
nimi medzere ako v kope rozvalín. Nebolo tam sluje, ani jaskyne, ale len diery ako v hube.
Jedna z ních mohla slúžiť Gilliattovi za útulok.Táto diera bola na dne zarastená trávou a machom.Gilliatt by tu bol ako vo futrále.Vchod do tejto alkovne bol dve stopy vysoký. Vnútry sa čím ďalej tým väčšmi úžil. Takú
podobu mávajú niektoré kamenné rakve. Preto, že táto kopa balvanov bola obrátená na
juhozápad, bola táto diera chránená pred vlnobitím, ale bola otvorená proti severnému
vetru.Gilliattovi to prišlo vhod.Riešené boly obidve otázky: pansa mala prístav a on príbytok.Najväčšou výhodou tohoto príbytku bolo, že bol v blízkosti vraku. Hák uzlovitého povrazu
zapadol práve medzi dva kvádre a pevne tam zaviazol. Gilliatt položil naň veľký kameň,
takže sa vôbec nemohol pohnúť.Teraz tu bol ako doma.Veľká Douvre bola jeho domom; Duranda bola jeho dielňou.Prechádzanie z jednoho do druhého, vychádzanie a schádzanie bolo ohromne jednoduché.Spustil sa svižne po uzlovitom povraze na palubu.Počasie bolo priaznivé, všetko sa dobre začínalo, bol spokojný a zbadal, že má hlad.
Odviazal koš s potravou, otvoril nôž, odrezal kus údeného mäsa, načal bochník suchého
chleba, napil sa z konvice sladkej vody, výtečne sa navečeral.Robiť dobre a dobre sa najesť, to sú dve radostné veci. Plný žalúdok je podobný
uspokojenému svedomiu.Po večeri bolo ešte dosť vidno. Využil to, aby zbavil vrak ťarchy, čo bolo už veľmi
potrebné.Čiastku dňa ztrávil prehliadkou pozostatkov. A všetko, čo sa dalo ešte upotrebiť ako
drevo, železo, povrazy a plachty, ukladal teraz do zachovalej časti. Zbytočné veci hádzal
do mora.Navinovačom na palubu vytiahnutý náklad panse, hoci aj nebol veľký, predsa len tvoril
príťaž. Ale Gilliatt zbadal v stene malej Douvres niečo ako vyhlbený výklenok, ktorý mohol
rukou dočiahnuť. V skalách vídavame často také prirodzené skriňky, ktoré však nie sú
zatvorené. Prišlo mu na um, že by bolo možno niečo umiestiť v tomto výklenku. Nazad vsunul
dve bedny s náčiním a šatstvom, vrecká s žitnou múkou a sucháre a na predok azda až
priblízko, koš so zásobami.Z bedne pre šaty nezabudol vyňať ovčiu kožu, klobúk s kapucňou a thérované nohavice.Aby vietor nepohyboval uzlovitým povrazom, pripevnil ho dolným koncom k okraju Durandy.Ostávala horná čiastka povrazu. Zabezpečiť dolnú čiastku bolo ľahko, ale bola obava, že
na najvyššom mieste strminy, tam, kde sa uzlovitý povraz dotýkal kraja plochy, mohol by sa
prerezať na ostrom hrane skaly.Gilliatt sa chvíľu prehŕňal v hromade odložených pozostatkov, vybral si z ních niekoľko
zdrapov plachtového plátna, z útržku starého lana vytiahol niekoľko nitiek ľanovej priadze
a napchal si všetko do vreciek. Námorník by bol uhádol, že sa chystá týmito kúskami plátna
a týmito niťami ovinúť to miesto uzlovitého povrazu, kde sa tento prehýňa cez hran skaly,
aby ho zachránil pred poškodením; túto robotu menujú vycpávaním.Keď sa zásobil týmito handrami, natiahol si na nohy thérované nohavice, postavil si
námornícký klobúk, spustil kapucňu, priviazal si ku krku obidvoma dlabami ovčiu kožu a
takto celky vyzbrojený chytil povraz, v boku veľkej Douvre teraz dôkladne upevnený a
vyliezol razom na túto nevľúdnu morskú vežu.Hoci mal ruky odreté, Gilliatt dosiahol svižne plochu.Zhasnul posledný bledý svit zapadajúceho slnca. Na more sa sniesla noc. Len na vrcholci
Douvre bolo ešte trošku jasno.Gilliatt využil tento ostatok svetla k omotaniu uzlovitého povrazu. V mieste, kde sa
prehýňal cez hran skaly, ovinul ho niekoľkoráz plátnom a každý obväzok zasa omotal silne
povrázkom. Podobalo sa to obkladkom, ktoré si dávajú na kolená herečky k umierania a mukám
v piatom dejstve.Po tejto robote sa Gilliatt, ktorý bol až posiaľ sohnutý, narovnal.Kým bol zaujatý omotávaním uzlovitého lana už hodnú chvíľu nejasne badal v povetrí
nejaký šum.Vo večernom tichu to znelo ako trepot krýdiel obrovského netopiera.Gilliatt pozdvihol zrak.Vo večernom poblednutom šere, na hlbokom nebi, krúžil mu nad hlavou veľký čierny kruh.Také kruhy vídávame na starých obrazoch okolo hláv svätých. Ale tieto sú zlaté na tmavom
pozadí; tento však bol tmavý na jasnom pozadí. Bolo to veľmi divné. Podobalo sa to nočnej
aureole nad veľkou Douvre.Tento kruh sa ku Gilliattovi blížil a zasa sa vzďaloval. Úžil sa a zasa rozširoval.Boli to čajky, morské lastovičky, fregaty, kormoráni, kŕdel začudovaných morských
vtákov.Veľká Douvre bola podľa všetkého ich noclahárňou a prichodili sem spať. Gilliatt sa tu
ubytoval. Tento neočakávaný nájomník ich znepokojoval.Človek, ktorý sa tu objavil, bolo niečim, čo nikdy nevideli.Toto zdesené lietanie trvalo nejaká chvíľu.Zdalo sa, že čakajú na Gilliattov odchod.Gilliatt, zadumaný, sledoval ich pohľadom.Celá tá letiaca krútňava napokon sa k niečomu rozhodla, kruh sa premenil zrazu na
špirálu a celé to mračno kormoránov sa snieslo na druhý koniec úskalia, na Človeka.Takto ako by o niečom rokovali a radili sa. Gilliatt, natiahnúc sa v svojom žulovom
útulku a položiac si pod tvár kameň miesto vankúša, počul ešte dlho, ako sa vtáci
dohovárajú, každý svojím zvláštnym spôsobom krákorenia.Potom utíchli a všetko zaspalo: vtáci na svojej skale a Gilliatt tiež na svojej.VIII. Importunaeque volucresGilliatt spal dobre. Ale bolo mu zima a preto sa niekoľkoráz zobudil. Nohy síce vtlačil
do nútra a hlavu mal na prahu. Neodstránil so svojho lôžka množstvo plochých kameňov, ktoré
boly dosť špicaté a preto neprispely k lepšiemu spaniu.Chvíľami otváral oči.Každú chvíľu počul hlboké údery. To príboj vnikal do skalných slují s hlukom kanónových
výbuchov.Celé to prostredie, v ktorom bol, pôsobilo dojmom zvláštnej vidiny; Gilliatt bol
obklopený preludom. K tomu sa pojil polovedomý žas noci, takže mu bolo ako by bol pohrúžený
do nejakej nemožnosti. Hovoril si: „Snívam.“Potom zaspal znova a vo sne sa našiel v Bu de la Rue, v Bravées, v Saint-Simpsone; počul
spievať Déruchettu; bol v skutočnosti. Kým spal, myslel, že bdie a žije; keď sa zobudil,
myslel, že spí.Naozaj, od tej chvíle bol jeho život snom.Asi o polnoci skrsnul v povetrí hlučný šum. Gilliatt ho zachytil podvedome v sne. Zrejme
povstal vietor.V jednej chvíľke, keď ho zobudily mriavky, otvoril koľkosi väčšmi oči. Nad sebou na
oblohe zbadal ťažké mračná; mesiac bežal a za ním sa hnala nejaká veľká hviezda.Gilliattova mysel bola plná zmätených snov a tento divý obraz nočnej krajiny prispieval
len k zvýšeniu tohoto preludu.Keď svitalo, bol celky zkrehnutý a hlboko spal.Rannie zore vyrušily ho z tohoto snáď nebezpečného sna. Jeho vchod bol obrátený proti
vychádzajúcemu slncu.Gilliatt zívnul, povystieral sa a vyskočil zo svojho brlohu.Spal tak tvrdo, že teraz nechápal, čo sa s ním robí.Ale pomaly vracal sa mu pocit skutočnosti a to v takej miere, že zvolal:„Poďme raňajkovať!“Počasie bolo pokojné, nebo studené a jasné, nikde ani obláčka, lebo noc obzor urobila
usmievavým a slnce pekne vychádzalo. Nastával druhý krásny deň. Gilliatt mal radosť.Sňal klobúk, svliekol holienky, svinul ich do ovčej kože, vlnou do nútra, zaviazal balík
kúskom lana a vsunul ho hlboko do diery, aby bol chránený pred prípadným dažďom.Potom ustlal lože, totiž odstránil ploché kamene.Potom sa spustil po lane na palubu Durandy a bežal do výklenku, kam bol uložil koš so
zásobami.Koša tu už nebolo.Keďže bol priveľmi na kraji, uchvátil ho v noci vietor a shodil do mora.To ho upozornilo, že sa musí brániť.Musel to byť zvláštny úmysel a zvláštna zlomyselnosť vetra, že si vybral práve tento
koš.Bol to začiatok nepriateľstva. Gilliatt to pochopil.Tomu, kto žije v nepríjemnej dôvernosti s morom, je veľmi nesnadné nehľadieť na vietor
ako na niekoho a na skaly ako na osoby.Gilliattovi ostaly okrem suchárov a žitnej múky k živobitiu už len lastury, ktorými sa
živil ten hladom zomrelý stroskotanec na skale Človek.Na lovenie rýb nebolo možno vôbec mysleť. Ryba, nepriateľ nárazu, vyhýba úskaliam; košov
a sakov nemožno použiť medzi útesmi, ktorých končiare siete len trhajú.Gilliatt sjedol na raňajku niekoľko mlžov, ktoré ťažko odlúpil od skaly. Temer by si bol
zlomil nôž.Kým jedol tieto chudobné raňajky, počul na mori divný hluk. Pozrel sa, čo sa to robí.Bol to kŕdel čajek, ktorý sa práve vrhol na jednu nízku skalu, trepúc krýdlami, srážajúc
sa a kričiac. Táto zobákmi a driapmi ozbrojená čeliadka niečo rabovala.To niečo bol Gilliattov koš.Koš vrhol vietor na končiar skaly a tam sa roztrhol. Vtáci k nemu slietli. Odnášali si v
zobákoch rozkmásane kusy rozličných jedál. Gilliatt poznal z ďaleka svoju údeninu a rybu.Teraz sa pustili s ním do boja aj vtáci. Aj oni vedeli siahnuť k repressáliam. Gilliatt
im vzal byt, oni mu vzali jedlo.IX. Úskalie a ako ho upotrebovaťMinul týždeň.Hoci bol čas dažďov, nepršalo, čo robilo Gilliattovi veľkú radosť.Napokon to, čo podujímal, presahovalo, aspoň zdanlive, ľudské sily. Úspech sa zdal práve
tak málo pravdepodobným, ako sa zdal pokus šialeným.Až keď sa do takého podniku pustíme, zjavia sa nám jeho prekážky a nebezpečenstvá. Niet
horšej veci ako začínať niečo, keď sme si vedomí ťažkosti jeho dokončenia. Každý začiatok
je ťažký. Prvý krok, ktorý urobíme, je neúprosným odhalovateľom. Ťažkosť, ktorej sa
dotýkame, pichá ako trn.Gilliatt mal hneď od začiatku počítať s prekážkami.Z Durandy, ktorá bola do troch štvrtín vtiesnená do úskalia, vymaniť stroj, pokusiť sa s
nejakou úfnosťou v zdar o takú záchrannú prácu na takom mieste a v takej čiastke roka, k
tomu, ako sa zdalo, bol by potrebný celý zástup ľudí, ale Gilliatt bol sám. Bolo potrebné
celé tesárske a strojnícke náčinie a Gilliatt mal sekeru, dláto a kladivo. Bola k tomu
potrebná dobrá dielňa a poriadna budova a Gilliatt nemal ani útulok. Boly k tomu potrebné
zásoby a potravy, kdežto Gilliatt nemal ani chleba.Kto by bol celý prvý týždeň videl Gilliatta, ako pracuje na úskalí, nebol by si mohol
urobiť predstavu o tom, čo má na mysli. Zdalo sa, že už ani nemyslí na Durandu, ani na dve
Douvres. Staral sa len o to, čo bolo v útesoch; zdalo sa, že jeho všetka snaha smeruje len
k záchrane drobností, ktoré boly stroskotaním poškodené. Využíval odliv, aby ozbíjal
skaliská o to, na čom sa s nimi stroskotaná loď podelila. Chodil od skaly ku skale,
sbierajúc, čo sem more bolo vyvrhlo, zdrapy plachiet, kusy povrazov, kúsky železa, triesky
výplne, zlámané dosky, polámané plachtové tyče, tu brvno, tam reťaz, tam zasa škripec.Zároveň skúmal všetky hlbiny úskalia. Ani jedna nebola súca k bývaniu, k veľkému
sklamaniu Gilliatta, ktorému na temeni veľkej Douvre medzi balvanmi v medzere v noci bolo
zima a ktorý by si bol želal najsť lepšiu chyžu.Dve z týchto vyvýšenín boly dosť priestranné; hoci povrch skaly bol temer všade
naklonený a nerovný, bolo možno tam predsa len stáť a chodiť. Dážď a vietor boly tu síce
celky bez uzdy, ale zato sem nesiahal ani najvyšší príliv. Boly v susedstve malej Douvre a
každú chvíľu bolo možno k ním pristúpiť. Gilliatt sa rozhodol, že jedna bude skladišťom,
druhá vyhňou.Pomocou rozličných povrazov, ktoré sa mu podarilo nasbierať, narobil balíkov z drobných
pozostatkov lode, trosky sviazal v sväzok a plachty do uzlov. Všetko to opatrne sošnúroval.
V jednej skalnej diere našiel vyťahovadlo, ktorým mohol vyťahovať i tie najväčšie kusy
dreva. Podobným spôsobom vytiahol z mora i mnohé zlomky reťazí, ktoré boly medzi úskalím
rozhádzané.Gilliatt bol húževnatý a pri práci obdivuhodný. Spravil všetko, čo chcel. Nič neodolá
húževnatej vytrvalosti mravca.Na konci týždňa dal Gilliatt vo svojom žulovom útulku všetky tie haraburdy pekne do
poriadku. Tu mala každá troska svoje miesto. Všetky stroskotané veci boly tu roztriedené a
označené. Bolo to niečo ako chaos v skladišti.Veľkými kameňmi prikváčená plachta prikrývala, hoci aj sama veľmi deravá, veci, ktorým
by mohol dážď škodiť.Akokoľvek bol predok Durandy roztrieskaný, Gilliattovi sa podarilo zachrániť obidva
kotvové brvná s ich tromi škripcovými kolami.Našiel bugsprit a dalo mu to veľa roboty kým s neho odmotal obvinky, keďže pod vlivom
suchého počasia boly uschnuté a ako vždy zamotané okolo vretena. Gilliatt ho jednoducho
odviazal, lebo toto silné lano mu mohlo byť veľmi na osoh.Podobne vytiahol malú kotvu, ktorá utkvela niekde v jame na melčine a pri odlive stala
sa viditeľnou.V niekdajšej Tangrouillovej kabíne našiel kúsok kriedy a pečlive ju schoval. Môže sa
stať, že bude musieť robiť rozličné záznamy.Kožené požiarové vedro a niekoľko dosť zachovalých kadí doplňovaly tieto k robote
potrebné veci.Všetko, čo ostalo z nákladu uhlia na Durande, bolo tiež dopravené do tohoto skladišťa.Za osem dní bolo dokončené zachránenie všetkých týchto trosiek; úskalie bolo vyčistené a
Durande uľahčené. Na vraku ostal už len stroj.Kus steny z predku, ktorý utkvel na zade, vrak vôbec nezaťažoval. Visela tu pokojne,
čnejúc na skalnom výbežku. Bola napokon široká, rozsiahla, a ťažká k odvlečeniu a bola by
zaujala v skladišti priveľa miesta. Táto čiastka steny podobala sa plti. Gilliatt ju nechal
tam, kde bola.Gilliatt, zaujatý touto prácou, darmo hľadal „pannu“ Durandy. Patrila k veciam, ktorú
vlny navždy odplavily. Aby ju našiel, Gilliatt bol by obetoval obidve ruky, keby ich
natoľko nepotreboval.Pri vchode do skladišťa a vonku bolo vidieť dve hromady trosiek, hromadu železa, ktoré
sa hodilo k prekovaniu, a hromadu dreva, súceho k palivu.Gilliatt bol v robote od skorého rána. Výjmúc hodiny pre spanie, neodpočinul si ani
chvíľu.Sem a tam lietajúci kormoráni prizerali sa jeho práci.X. VyhňaKeď bolo skladište hotové, Gilliatt si začal zariaďovať vyhňu.Druhá vyvýšenina, ktorú si Gilliatt vyvolil, tvorila úzku a dosť hlbokú dutinu. Najprv
mu prišlo na um, že by sa tu mohol usalašiť; ale preto, že v tejto chodbe neprestajne fučal
silný vietor a prievan, vzdal sa úmyslu bývať v nej. Tento prievan mu vnuknul myšlienku
zariadiť tu vyhňu. Prinútiť prekážku, aby nám slúžila, je veľký krok k víťazstvu. Vietor
bol Gilliattovým nepriateľom; Gilliatt oproboval urobiť si z neho sluhu.Čo sa hovorí o istých ľuďoch: „je súci ku všetkému, ale k ničomu, ako by bolo treba,“
možno povedať aj o skalných slujach. Neposkytujú to, čo sľubujú. Jedna sluja je ako vaňa,
ale voda z nej čvrká cez trhlinu; druhá je ako chyža, ale bez povale; tretia je ako machom
vystlané, ale mokré lože; štvrtá napokon je ako lenoška, ale z kameňa.Vyhňa, ktorú si chcel Gilliatt zariadiť, bola načrtaná už prírodou, ale uskutočniť tento
načrtnutý plán, v tej miere, aby bola upotrebiteľná a premeniť túto jaskyňu na
laboratórium, nič nebolo ťažšie a namáhavejšie. Pomocou troch alebo štyroch lievikových
otvorov, ktoré ústily do tesnej štrbiny, utvorila príroda akýsi rozsiahly, potvorský mech,
ktorý pracoval celky ináč ako niekdajšie veľké kováčské, štrnásť stôp dlhé mechy, ktoré
každým vyfúknutím vypúšťaly dvasať osem tisíc kubičných palcov povetria. Tu to bolo niečo
celky iné. Rozmery orkánu nemožno odhadnúť.Táto priveľká sila len prekážala; tento prúd povetria bolo ťažko regulovať.Jaskyňa mala dve nevýhody; v celej dĺžke prenikalo ju povetrie a voda tiež.Nebol to morský príliv, bolo to ustavičné zurčanie, skôr presiakanie ako pretekanie.Prílivom stále na úskalie vrhaná morská pena, zavše dosahujúca v povetrí až výšku viacej
ako dvoch stôp, napokon naplnila morskou vodou prirodzenú nádrž na vysokých skalách nad
touto kotlinou. Zvyšná voda tejto nádrže kúsok v úzadí na sráze utvorila tenký asi na palec
široký vodopád, padajúci s štyr či päť siahovej výšky. K tomu sa družil príliv dážďovice.
Do tejto nevyčerpateľnej a ustavične pretekajúcej nádrže s mračien zavše stiekla sprcha.
Voda v nej bola poloslaná, nesúca k pitiu, ale priezračná, hoc aj zakalená. Tento vodopád
stekal pôvabne po koncoch machov ako po ženských vlasoch.Gilliatt rozmýšlal nad tým, ako by mohol použiť vodu k disciplinovaniu vetra. Pomocou
nálevne, dvoch či troch rúr, sbitých narýchlo z ohoblovaných dosák, z ních jednu opatril
točkou, a dosť objemnej kade, ktorú upotrebil ako nádrž, jej zariadenie doplnil hore úzkou
rúrou a otvormi pre strebanie dolu, podarilo sa Gilliattovi, ktorý bol, ako sme už
povedali, trošku tesárom i strojníkom, nahradiť kováčsky mech, ktorý mu chybel, prístrojom
hoci menej dokonalým ako je to, čomu dnes vravia vrtuľová dutina, ale tiež dokonalejším ako
to, čo v Pyreneách kedysi menovali „vyssávačom“.Z žitnej múky, ktorú mal, pripravil si lep; z bieleho lana, ktoré mal, urobil si kúdel.
Touto kúdelou, týmto lepom a kúskami dreva ucpal všetky škáry a povetrie nechal prúdiť len
cez tesný priestor odlomenej trúbky, ktorú našiel na Durande, kde ju pri signálovom dele
upotrebovali ako zapalovač. Táto trúbka išla vodorovne smerom na širokú dosku, kde si
Gilliatt sriadil ohnisko. Keby to bola potreba žiadala,, mohol ju zacpať zátkou.Potom uložil Gilliatt do tohoto ohniska uhlie a drevo, zakresal ocielkou o skalu,
vylúdil iskru do chomáča kúdele a zažatou kúdelou zapálil drevo i uhlie.Vyproboval mech. Pracoval výborne.Gilliatt cítil v sebe hrdosť kyklopa, pána povetria, vody a ohňa.Pán povetria! Vetru dal nejaké pľúca, vybudoval v žule dýchací organizmus a prievan
premenil na dych. Pán vody! Z malého vodopádu urobil si vyssavač. Pán ohňa! Z premoknutej
skaly vznietil plamene.Keďže bola jaskyňa hore temer všade otvorená, dym slobodne unikal, začierňujúc prudkú
strminu. Tieto skaly, ktoré ako sa zdalo, boly stvorené pre morskú penu, poznaly teraz
sadze.Za nákovu upotrebil Gilliatt veľký sem srútený balvan veľmi tvrdého zrna, ktorý mal
temer ten istý tvar a tie iste rozmery, ktoré si Gilliatt želal. Pre udieranie bol to však
veľmi nebezpečný podklad, lebo sa mohol ľahko rozbiť. Jeden z koncov tohoto okrúhleho a
zašpicateného balvanu, mohol celky dobre hrať úlohu dvojrohého vretena, ale chýbal druhý
dvojrohý jehlan. Bola to starobylá kamenná nákova troglodytov. Vlnami uhladený povrch bol
tvrdý ako ocel.Gilliatt ľutoval, že si nepriviezol svoju nákovu. Keďže nevedel, že je Duranda búrkou
rozčesnutá, úfal, že najde tesársku kaďu a všetko jej náčinie, umiestené obyčajne na predku
podpalubia. Stalo sa, že bol odtrhnutý práve predok.Obidve jaskyne, ktoré si Gilliatt na úskalí vydobyl, ležaly v susedstve. Zo skladišťa
bolo možno isť do vyhne.Každý večer, po dokončení dennej práce, Gilliatt na večeru sjedol kus vo vode
rozmočeného suchára, morského ježka alebo kraba, jedinú korisť, ktorú mohol na týchto
skalách uloviť a chvejúc sa ako uzlovité lano, liezol nahor, aby sa vyspal v diere na
veľkej Douvre.Akási hlboká zadumanosť Gilliattova bola materiálnosťou jeho práce ešte zvyšovaná. Veľká
dávka skutočnosti zaráža. Telesná práca s množstvom drobností nijako ho nezbavovala úžasu
nad tým, že je tu a čo tu robí. Materiálna ustatosť býva obyčajne putom, ktoré ťahá k zemi.
Ale aj podivnosť práce, ktorú Gilliatt podujal, udržiavala ho v akejsi ideálnej a tmavej
oblasti. Zavše sa mu zdalo, že kladivom udiera do oblakov. Inokedy zasa, že jeho nástroje
sú zbraňami. Mal zvláštny pocit, že odráža útok, alebo sa mu bráni. Spletať laná, vysúkávať
z plachty niť, podoprieť dve klady, znamenalo pre neho vyrábať vojenné stroje. Tisíc
drobných starostí tohoto záchranného diela podobalo sa napokon zábezpekám proti
prepadnutiam, ktoré boly síce obratne osnované, ale popri tom veľmi zle zastierané a hodne
priehľadné. Gilliatt nepoznal myšlienky vyjadrujúce slová, ale tie myšlienky dobre chápal.
Cítil sa čím ďalej, tým menej robotníkom a čím ďalej, tým väčšmi zápasníkom so šelmami.Bol tu ako krotiteľ divých zvierat. Čoskoro to chápal a jeho ducha to plnilo podivne
povznášajúcim pocitom.Okrem toho mal okolo seba nekonečne nesmierny sen o márnosti práce. Niet tiesnivejšej
veci ako vidieť pôsobiť rozptýlené sily v bezdne a neobmedzenosti. Človek všade hľadá
smysel. Vždy pohybu plný priestor, neúnavná voda, mraky, ktoré ako by boly prizamestnané,
rozsiahle skryté namáhanie, všetko to svíjanie je problemom. K čomu je to večné kolísanie?
Čo budujú tie víchrice? Čo stavajú tie otrasy? Tie nárazy, vzlyky, revanie, čo z nich
skrsá? K čomu je tá vrava?Príliv a odliv týchto otázok je večný ako na mori. Gilliatt vedel, čo robí, ale ruch
priestoru okolo neho sužoval ho nejasne svojou tajuplnosťou. Nevdojak, mechanicky,
neodbytne, len s tým výsledkom, že podliehal nevdojakému a temer divému oslneniu, zadumaný
Gilliatt so svojou prácou spájal zázračnú, ale zbytočnú prácu mora. Akoby aj, keď je už raz
človek tu, nemusel venovať skúmaniu tajomstva desiacich vĺn v ich usilovaní? Ako nehĺbať,
nakoľko totiž hĺbať možno, o kolembaní vĺn, a rozhorčenom usilovaní peny, o
nepozorovateľnom omielaní skaly, o nesmyselnom nadýmaní pľúc vetrov na všetkých štyroch
stranách sveta? Akým úžasom naplňuje mysel tento večný začiatok, oceán je studňou, mraky sú
Danaidkami, a celá námaha ničím!Ničím, nie. Ale, ó ty Neznámy, len ty vieš, prečo je to všetko.XI. ObjavenieS pobrežím susediace úskalie zavše navštevujú ľudia. Ale nikdy nie úskalie v šírom mori.
Čo by tu kto hľadal? To nie je ostrov. To nie je miesto, kde by si bolo možno zadovážiť
potravy: tu niet ani ovocných stomov, ani pasienkov, ani zvierat, ani prameňov sladkej
vody. Je to číra pustota. Je to skala so strmými svahmi nad vodou a končiarmi pod vodou. Tu
možno očakávať len stroskotanie.Takéto úskalia, ktoré v starej námorníckej reči menujú Samotármi, sú, ako sme už
povedali, čudné miesta. Je tu len more. Môže stvárať čo len chce. Neznepokojuje ho nijaký
pozemský zjav. Človek je postrachom mora, ono mu nedôveruje; zatajuje pred ním, čím je a čo
robí. V úskalí je more bezpečné; človek sem nepríde. Vlny nebudú vyrušované v samomluve.
More pracuje na úskalí, opravuje jeho poruchy, brúsi jeho hrany, zaopatruje ich ostnami,
upravuje ich, udržiava ich v primeranom stave. Podniká prevrtávanie skál, rozleptáva mäkký
kameň, obnažuje tvrdý, oberá mäso a necháva kosti, ryje, pitve, prevrtáva diery, kanále,
naplňuje úskalie buňkami, napodobuje hubu vo veľkom, vyhlodáva nútro skaly a otesáva jej
zovňajšok. V tejto tajomnej hore buduje sluje, svätine, paloty; má akúsi ošklivú a pri tom
nádhernú vegetáciu, tvorenú z leptavých bilín a z oblúd, ktoré zapúšťajú korene. Túto
hroznú nádheru skrýva v tôni vody. Na osamelom úskalí ho nik nestriehne, nik nešpehuje a
nevyrušuje; rozvinuje tu pohodlne svoju tajomnú, človeku nedostupnú stránku. Sem ukladá
svoje živé a hrozné výrony. Je tu všetko, čo pred nami more ináč ukrýva.Predhoria, mysy, výbežky, úskalia, útesy, výspy sú pravé stavby. Útvary geologické
nemožno porovnať s útvarmi oceánu. Úskalia, domy to vĺn, pyramídy a syringy peny sú
výsledkom dlhého tajomného umenia, ktoré pôvodca tejto knihy pomenoval kdesi Umením Prírody
a vynikajú zvláštnym enormným slohom. Tieto stavby sú mnohotvárne. Ukazujú složitosť
stavieb polypov, velebu katedrál, výstrednosť pagôd, rozmary vrchov, nehu šperku, hrôzu
hrobu. Majú buňky ako osie hniezdo, brlohy ako zverinec, podzemné chodby ako diery krčice,
tmavé kobky ako Bastila, zálohy ako tábor. Majú zabarikádované dvere, posrážané stĺpy,
naklonené veže, rozbúrané mosty. Ich oddelenia však nie sú prístupné: jední sú len pre
vtákov, druhé pre ryby. Druhý sa ta nedostane. Ich architektický tvar sa mení, kníše sa,
utvrdzuje svoju rovnováhu a zasa ju ztráca, láme sa, odrazu sa zastavuje, začína sa rimským
oblúkom a končí architrávom. Balvan na balvane. Enkelados je murárom. Obdivuhodná dynamika
chľúbi sa tu riešenými problémami. Strašné oporné oblúky hrozia spadnúť, ale nepadajú. Nik
nevie, ako sa môžu udržať tie závratné stavby. Všade výstupky, medzere a nesmyselné závesy;
zákon tohoto bábelizmu uniká naším smyslom. Neznámo, nesmierny staviteľ, nič nepočíta, ale
všetko sa mu darí; rozosiate vybudované skaly, tvoria dovedna obrovský pomník; nijaká
logika, ale rozsiahla rovnováha. Je to viacej ako spoľahlivosť, je to večnosť; ale zároveň
aj neporiadok, akoby vrava vĺn prešla do žuly. Úskalie, to je, hľa, zkamenelá búrka. Nič
neúčinkuje dojemnejšie na mysel ako táto divoká architektúra, ktorá je stále na spadnutie,
ale stále stojí. Všetko si tu navzájom pomáha a všetko si prekáža. Je to zápas čiar,
ktorého výsledkom je budova. Poznávame na nej spoluprácu týchto dvoch odporcov, oceánu a
orkánu.Táto architektúra má svoje hrozné vrcholné diela. Jedným z nich je úskalie Douvres.More ich vybudovalo a zdokonalilo s hroznou láskou.Hašterivé more ich oblizovalo. Bolo ošklivé, zradné, temné, plné dutín.Malo celý žilovitý systém podzemných slují, rozvetvených v neprístupných hĺbkach.
Niektoré otvory týchto spletitých jaskýň boly pri odlive na suchu. Mohlo sa do ních
vniknúť. Prirodzene na vlastné nebezpečenstvo.Gilliatt bol nútený pre potreby svojho záchranného diela preskúmať tieto jaskyne. Nebolo
ani jednej, z ktorej by nevial strach. V týchto slujach opakoval sa v prehnaných rozmeroch
oceánu ten pohľad na jatky a mäsiarstvo, akým sa vyznamenáva užina medzi Douvres. Kto v
týchto dutinách nikdy nevidel tie desné fresky, vytvorené prírodou na stenách večnej žuly,
nevie si o ních urobiť predstavu.Tieto divé jaskyne boly potmehúdmi; človek nesmel v ních ostať. Príliv ich naplnil až po
klenbu.Mlžov a rozličných morských živočíchov bolo tu hojne.Sluje boly v pozadí preplnené valúnmi. Mnohé z ních vážily viacej ako tonu. Maly všetky
možné rozmery a farby; zväčša zdalo sa, že sú zakrvavené. Niektoré, zarastené huňatými a
lepkavými riasami, podobné boly veľkým zeleným v skale ryjúcim krčicam.Mnohé z týchto slují končily zrazu guľovatou klenbou. Iné, tepny tajomného obehu, ťahaly
sa ďalej v skale krivolakými čiernymi skulinami. To boly ulice priepaste. Tieto skuliny sa
ustavične úžily, takže napokon človek sa nimi nemohol pretiahnuť. Zapálený vecheť slamy
osvetloval tmavé priestranstvá, po ich stenách preskakovala voda.Raz, keď tak sliedil na všetky strany, Gilliatt sa odvážil do jednej takejto skuliny.
Hodina odlivu tomu priala. Bol krásny, pokojný a slnný deň. Nebolo sa treba obávať, že more
zvýši nebezpečenstvo.Dve potreby, ako sme už poznamenali, nútili Gilliatta k tejto prehliadke: najsť trosky,
ktoré bolo možno s úspechom upotrebiť pri záchrannom diele, a kraby a langusty k jeho
vyživeniu. Na Douvres začal sa ukazovať nedostatok lastur.Skulina bola tesná a priechod temer nemožný. Na jeho konci v diaľke videl Gilliatt
svetlo. Napäl všetky sily, stlačil sa, krútil sa ako mohol najlepšie a vysúkal sa čím
najďalej len mohol.Octnul sa, nemajúc o tom tušenia, práve v nútry skaly, na ktorej výbežok bol Clubin
zahnal Durandu. Gilliatt bol práve pod týmto výbežkom. Skala, vonku strmá a neprístupná,
bola dnuká prázdna. Boly tu chodby, studne, svetlice ako v hrobke nejakého egyptského
kráľa. Táto sluja bola z toho celého blúdišťa prácou vody, podmielaním neúnavného mora,
najspletitejšia. Rozvetvenie týchto podzemných miestností pod morom súviselo iste s
ohromným množstvom vody vonku nie jedným východom; jedny sa otváraly pri samej hladine
mora, kdežto druhé tvorily hlboké lieviky. Celky blízko odtiaľ vrhnul sa Clubin do mora,
prirodzene Gilliatt o tom nevedel.Gilliatt sa v tejto sluji pre krokodylov, kde sa krokodylov nebolo treba báť, plazil,
šplhal, udieral čelom, ohýňal sa, vystieral, tratil pôdu pod nohami, zasa ju nachádzal a
tak sa predieral s námahou napred. Úzka chodba sa pomaly šírila, začalo v nej svitať a
zrazu sa Gilliatt octnul v obdivuhodnej jaskyni.XII. Vnútro podmorskej budovyÚsvit prišiel ako na zavolanie.Ešte len krok a Gilliatt bol by sa zrútil do vody, azda bezdnej. Vody v slujach sú
natoľko mrazivé a ochromujú tak rýchlo, že často v ních ostanú aj tí najlepší plavci.Napokon niet možnosti vyliezť hore a chytiť sa nejakého výstupku stien, ktorými je tu
človek sovrený.Gilliatt sa zarazil. Trhlina, z ktorej vyliezal, končila úzkym a klzkým výbežkom, akýmsi
výpustkom v strmej skale. Gilliatt sa pritisol k skalnej stene a obzeral sa.Bol vo veľkej jaskyni. Nad sebou mal niečo ako vnútornú stranu ohromnej lebky. Robilo to
dojem, akoby túto lebku nedávno boli pitvali. Nervstvo skalných zárezov, po nich zurčila
voda, predstavovalo na klenbe rozvetvené vlákna a vrúbkované švy lebečnej kosti. Miesto
stropu kameň; miesto podlahy voda; štyrmi stenami jaskyne tesne sovrené vlny príboja,
podobaly sa širokým chvejúcim sa dlaždiciam. Jaskyňa bola so všetkých strán uzavretá. Nikde
výklenku, nikde pivnicového otvoru. V stene nebolo nikde trhliny, v strope štrbiny. Svetlo
sem vnikalo z dola cez vodu. Bol to akýsi mdlý svit.Gilliatt, ktorému sa zrenice pri preliezaní chodby rozšírily, v tomto šere rozoznával
všetko.Dobre poznal, navštíviac ich neraz, jaskyne plémontské na Jersey, Creux-Maillé na
Guernesey, Krámy na Serku, pomenované tak preto, že podludníci tu ukladali svoj tovar, ale
ani jednu z týchto zázračných slují nebolo možno porovnať s touto podzemnou a podmorskou
komnatou, do ktorej bol práve vniknul.Gilliatt videl pred sebou pod hladinou vody niečo ako ponorený oblúk. Tento, pôsobením
vody od prírody vyklenutý oblúk, jasne sa odrážal od svojich obidvoch hlbokých a tmavých
pilierov. Týmto ponoreným portálom vnikalo do jaskyne morom pohltené svetlo.Tento svit sa rozprestieral pod vodou ako široký vejár a odrážal sa od skaly. Jeho
priamočiarne papršleky, lámúce sa na temnom dne v dlhé rovné pruhy, tiahly sa hneď jasné,
hned zasa temné od jednej vyvýšeniny k druhej, ako by prechádzaly cez sklenené hranoly. V
tejto jaskyni panovalo denné, ale akési neobvyklé denné svetlo. V tom svite nebolo už nič z
nášho denného svetla. Človek si mohol myslieť, že spadnul na inú planétu. To svetlo bolo
záhadou; boli by ste povedali, že je to zelenkavé svetlo zornicou sfingy. Táto jaskyňa
predstavovala vnútro obrovskej a nádhernej umrlčej hlavy; klenba bola lebkou a oblúk
ústami; ale očné jamky chybely. Tieto príliv a odliv hltajúce a vychŕlujúce ústa,
otvárajúce sa vonku denniemu úslniu, vpíjaly svetlo a vracaly horkosť. Sú isté rozumné, ale
škaredé bytnosti, ktoré si práve tak robia. Cez tento sklenistou vrstvou morskej vody
vyplnený portál, prežiarujúce slnečné lúče, nadobúdaly zeleného prifarbenia ako papršlek z
Aldebaranu. Týmto svetlom prežiarená voda, podobala sa rozpustenému smaragdu. Nesmierne
jemný odtienok akvamarinovej farby rozlieval sa mäkko po celej jaskyni.Kruhy na vlnách, odrážajúce sa blýskave na strope, rozbiehaly a sbiehaly sa bez konca,
šíriac a úžiac svoje zlatisté prstienky v ustavičnom pohybe, ktorý robil dojem tajomného
tanca.Sálala z toho nejaká hrúza a dotierave sa namanula umu otázka, aká korisť či aké
očakávanie núti k veselosti túto báječnú sieť živého ohňa. S vypuklín klenby a hrbolov
skaly visely dlhé jemné rastliny, ktoré norily svoje, cez štrbiny žuly sa predierajúce
korene, bezpochyby niekam do vody nad jaskyňou a z ich koncov kanuly vodné kapky ako perly.
Tieto perly padaly do priepaste s jemným žblnkotom. Celok pôsobil nevýslovným dojmom.
Nebolo si možno predstaviť niečo rozkošnejšieho, ani stretnúť sa s niečím príšernejším.Bola to akási palota Smrti, ktorej sa na tomto mieste zapáčilo.XIII. Čo tam vidíme a čo možno len tušiťOslňujúci tieň; tak by sme asi mohli označiť toto prekvapujúce miesto.V tejto jaskyni bolo cítiť vlnenie mora. Kolembanie vonku vzdmievalo a potom zasa vnútry
snižovalo hladinu vody s pravidelnosťou dýchacieho orgánu. Človek v tejto tíško sa dmejúcej
a zasa klesajúcej veľkej zelenej blani zrovna cítil tajomnú dušu.Voda bola utešene priezračná a Gilliatt v nej v rozličných hĺbkach rozoznával čím ďalej
tým zelenšie výbežky skál. Niektoré tmavé priehlbiny boly pravdepodobne bezdné.Dva nízke, na obidvoch stranách portálu neurčite sa kresliace oblúky, plné tmy,
ukazovaly vchod do malých bočných slují vedľa ústrednej jaskyne, pristupných snáď v čase,
keď bolo more hodne nízke.Tieto priehlbiny maly naklonené stropy s viacejmenej otvorenými uhlami. Malé piesočnaté,
sotva niekoľko stôp široké pruhy, nanesené sem na sucho morským príbojom, tratily sa pod
týmito šikmými stropmi.Tu a tam vlnily sa pod vodou nad siahu dlhšie trávy, ako rozpustené vlasy vo vetre.
Nejasne sa kreslili húštiny morských tráv.Všetky steny jaskyne, nad vodou i pod vodou, shora nadol, od klenby až tam, kde sa skala
tratila v neznáme, boly zarastené tou bujnou faunou mora, ktorú ľudské oko málokedy vidí a
ktorú už starí španielski plavci menovalipraderias del mar. Všetky
odtienky olivovej farby hrajúci mach, pokrýval a vyplňoval všetky nerovnosti žuly. Zo
všetkých skalných výbežkov hnaly jemné pestré výhonky morských rias, z nich si robia rybári
barometre. Skrytý vánok jaskyne pohyboval týmito lesklými remienkami.Pod týmto rastlinstvom skrývaly sa a zároveň objavovaly sa najvzácnejšie skvosty z
klenotnice mora, okrýdlenci, vodní slimáci, prilbice, purpury, surmovky, rohovití slimáci.
Zvonce prílipiek, podobné mikroskopickým chalupám, lpely všade na skale a hromadily sa v
osady, po ich uliciach sa potĺkali oscabrioni, títo chrobáci vĺn. Preto, že valúni mohli
byť do jaskyne len veľmi ťažko zanesení, uchylovali sa sem mlži. Mlži sú velkí páni, ktorí
majú plno výšivok a pozamenterií, vyhýbajú hrubému a nezdvorilému styku s luzou kamenia.
Trblietavé hromady lastúr žiarily pod hladinou na niektorých miestach nevýslovným leskom, v
ktorom bolo možno zbadať smesu azuru, perlete a zlata, hrajúcimi všetkými odtienkami
farieb.Na stene jaskyne, kúsok nad čiarou, kam siahal najvyšší príliv, pojila sa k čalúnu z
morských tráv, prekrásna a divná bylina, predlžovala a uzavierala ho. Táto nesmierne
spletitá, temer čierna, vláknatá a hustá bylina, pýšila sa svojimi širokými, pomiešanými a
temer tmavými plochami, posiatymi všade nesčíselnými kvietkami azurovej farby. Vo vode
akoby sa tieto kvety zažihaly a robily dojem belasých plamienkov. Nad vodou to boly kvety,
pod vodou to boly safire; a tak týmito bylinami pokrytý príliv, stúpajúc a zaplavujúc
jaskyňu, pokrýval skalu karbunkulami.Pri každom zdvihnutí vlny, dmejúcej sa ako pľúca, tieto vodou zaliate kvety, sa
zaskvely; pri jej každom opadnutí hasly; melancholická podobnosť s osudom. Bolo to
vdychovanie, tedy život, a potom vydychovanie, tedy smrť.Jedným z divov tejto jaskyne bola skala sama. Táto skala, ktorá tvorila hneď stenu, hneď
klenbu, hneď zasa brvno, alebo pilier, bola miestami hrubá a holá, potom hneď vedľa toho
zdobená najjemnejšími rezbami. Niečo hodne duchaplné miešalo sa do tupej masívnosti žuly.
Akým umelcom je hĺbka zeme! Do štvorca srezaná a oblými vypuklinami pokrytá plochá stena,
predstavovala akýsi basrelief; pri pohľade na túto hmlistú skulptúru bolo možno snívať o
Prometheovi, ktorý robí náčrtky pre Michelangela. Zdalo sa, že genius by mohol niekoľkými
údermi kladiva dokončiť to, čo začal obor. Na iných miestach bola skala damascenovaná ako
florentská nádržka. Mala korintskému bronzu sa podobajúce výplne, arabesky ako brána
mešity, potom, akoby kameň s runami, stopy nechtov, tmavé a pravdepodobné. Rastliny so
skrútenými a zavinutými stonkami, prepletajúce sa na zlatistej vrstve lišajníkov, pokrývali
ju filigránmi. Táto jaskyňa bola ozdobená nádherou Alhambry. Divokosť a zlatnícke umenie
stýkaly sa tu vo vznešenej a netvornej architektúre náhody.Nádherná morská plieseň obťahovala baršúnom žulové hrany. Strmé skalné steny boly
vyzdobené festonmi lián s veľkými kvetmi, tak rovnými, že nepadaly a tak ozdobnými, že sa
zdalo, že sú nadané rozumom. Urtikárie ukazovaly tu vkusne svoje bizarné kytice. Jaskyňa sa
pýšila bohatstvom úpravy. Zpod vody vnikajúce prekvapujúce rajské svetlo, morský polotieň a
zároveň rajská žiara, sotieraly všetky čiare v akejsi rozplývavosti. Každá vlna bola
prizmou. Robilo to dojem, sťaby v tejto ružovej priezračnosti svíjaly sa kúsky utonulej
dúhy. Inde, v iných zákutiach bolo vo vode niečo ako svit mesiaca. Zdalo sa, že sa tu
nahromadila všetka nádhera, aby tu vytvorila niečo oslňujúceho a zároveň tmavého ako noc.
Nemožno si predstaviť úžasnejšiu a záhadnejšiu vec ako bola nádhera v tejto jaskyni.
Dominoval tu čarovný pôvab. Divné rastliny a netvorné zvrstvenie skál hodily sa k sebe a
tvorily súlad. Tento sväzok divokých vecí bol šťastný. Rastliny pripínaly sa nežne ku
skalám. Laskanie divokej skaly a plavého kvetu bolo hlboko nežné. Masívne piliere maly za
hlavice a spony útlo sa chvejúce guirlandy, čo sa zdalo, sťaby prsty víl šteklily
Bahémothove nohy. A naozaj s nesmiernym pôvabom skala podopierala rastlinu a rastlina
objímala skalu.Výsledkom týchto sem tajomne nashromažďovaných netvorností bola akási svrchovaná krása.
Diela prírody, o nič menej nie vznešené, ako diela genia, sú nesporne dokonalé a imponujú.
Ich neočakávanosť vynucuje si na duchu veliteľsky poslušnosť; vyciťujeme v ních
predcházdzajúcu rozvažitosť, ktorá leží mimo človeka, a nikdy nie sú úchvatnejšie ako keď z
hrúzy dajú zrazu vyniknúť nádhere.Táto neznáma jaskyňa bola, takrečeno, ak je taký výraz primeraný, nadpozemská, človek tu
podliehal najnepredvídanejšiemu úžasu. Čo naplňovalo túto hrobku, bolo apokalyptické
svetlo. Človek si nebol zrovna istý, že také veci naozaj jestvujú. Mal pred sebou
skutočnosť, nesúcu znak nemožnosti. Človek na to hľadel, dotýkal sa toho, bol tu; ale bolo
ťažko tomu uveriť.Bolo to denné svetlo, ktoré vnikalo tým podmorským oknom? Bola to voda, čo sa chvela v
tejto tmavej jaskyni? Tieto klenby a tieto portále, či to nebol nebeský oblak, napodobujúci
tvar jaskyne? Aký kameň to mal človek pod nohami? Či sa nesrúti táto opora a či sa
nepremení na dym? Čo je tá cez vodu presvitajúca klenotnica z lastúr? Ako ďaleko sme od
života, od zeme, od ľudí? Aké oduševnenie sa mieša do tej tmy? Neslýchaný, temer posvätný
dojem, ku ktorému sa družil sladký nepokoj tráv na morskom dne.Na konci jaskyne podlhovatého tvaru, pod kyklopskou oblúkovou rimsou obdivuhodne
exaktného tvaru, temer v nezreteľnej dutine, nejakej jaskyne v jaskyni a tabernaklu v
svätini, za zelenavo priezračnou plochou, zavesenou ako chrámová opona, bolo vidieť nad
vodou štvorhranný oltáru sa podobajúci kameň. Tento kameň oblievala voda so všetkých strán.
Zdalo sa, že s neho práve sostúpila nejaká bohyňa. Nebolo možné ubrániť sa myšlienke, že v
tejto hrobke trónila na tomto oltári v nahote nejaká nebeská, večne zadumaná bytnosť, ktorú
sem vstúpivší človek odplašil. Ťažko si bolo predstaviť túto velebnú klenbu bez nejakej
vidiny; tento snívaním vylúdený zjav nadobúdal sám tvaru; prúd čistého svetla, rozliateho
po ramenách ťažko rozoznateľných, v žiare vychádzajúceho slnca tonúce čelo, oválna
olympická tvár, okrúhle tvary tajomných ňádier, cudné paže, v rannej žiare rozpustené
vlasy, bledý driek bezvadného tvaru v prostriedku posvätnej hmly, telo rusalky, pohľad
panny, z mora sa vynorujúca Venuša, z chaosu sa vynorujúca Eva: to bol sen, ktorému sa
človek nemohol neoddať. Bolo pravdepodobné, že tu nebolo takého zjavu. Ešte pred chvíľou
bola tu asi na tomto oltáre celky nahá žena. Na tomto podstavci, z neho sálalo nejaké
nevýslovné nadšenie, videla obraznosť stáť niečo biele a živé. Mysel si predstavovala v
nemom zbožňovaní tejto jaskyne Amfitridu, Thetidu, nejakú Dianu, schopnú lásky, ideálnu
sochu narodenú z lúčov slnca a hľadiacu sladko do tieňu. To bola ona, ktorá odíduc
zanechala v jaskyni tento jas, nejaký sveteľný parfum, vyžiarajúci z toho hviezdneho tela.
Tohoto oslňujúceho zjavu tu už nebolo; už nebolo vidieť tú postavu, stvorenú len preto, aby
ju videl neviditeľný zrak, ale bolo ju cítiť a tento pocit plnil človeka rozkošným chvením.
Bohyne tu nebolo, ale posiaľ sa tu vznášalo božstvo.Zdalo sa, že je krása jaskyne stvorená pre túto prítomnosť. Pre toto božstvo, pre túto
perleťovú vílu, pre túto kráľovnú vánku, pre tento z vĺn narodený pôvab, len pre ňu, ako si
to aspoň mysel predstavovala, bolo toto podzemie nábožne vymurované, aby nikdy nič nemohlo
porušiť okolo tohoto božského zjavu tmu, ktorá je úctou a ticho, ktoré je vznešenosťou.Gilliatt, ktorý bol rodeným snílkom, podivne súc dojatý, zadumal sa.Zrazu, niekoľko, stôp pod sebou, v nádherne priezračnej vode, ktorá robila dojem
rozpusteného drahokamu, zbadal niečo neopisateľného. Akýsi dlhý kus handry pohyboval sa v
rozkolembaných vlnách. Táto handra sa nekolísala, ale plávala; mala svoj ciel, smerovala
niekam, a to rýchlo. Táto handra mala podobu šaškovej berle s kvaslami; tieto kvasle boly
spľasnuté a vlnily sa; zdalo sa, že je tak zaprášená, že nemôže premoknúť. Bolo to viacej
ako desné, bolo to hnusné. V tejto veci bolo niečo chimerického; bola to nejaká bytnosť, ak
to nebol len prízrak. Zdalo sa, že smeruje do tmavej čiastky klenby a tam mizne. Hromada
tmavej vody sa za ňou zavrela. Tato silhueta sa mihla príšerne ako tieň a zmizla. | Hugo_Robotnici-mora-II-Sibal-Gilliatt.html.txt |
1. Výprava[1]O Jáne roku 1845 — ako všade po evanjelických školách — skladali sme skúšku i na
gymnáziu v Miškovci.Slovákov od rodu bolo nás tam málo, i z tých niektorí boli už pomaďarčení. Spišiakov
bolo najviac: tí tvorili polovicu rétorickej triedy[2], do ktorej bol som i ja už dorástol. K hlavnej skúške podochodili rodičia,
otcovia, matky, aby videli a skúsili, za čo vyhadzujú horko-ťažko nadobudnuté turáky:
jedni, aby sa potešili, druhí, aby zmraštili čelá, tretí, aby vyplácali dlžoby nádejných
synkov, narobené po hostincoch, cukrárňach a sklepoch — a štvrtí, aby takto naskutku i
vylátali svojich čeľadníkov darmo čas premrhavších.S nepokojným srdcom očakával som i ja otca z domu; nie, že by som si nebol býval vedomý
prospechu v učení — ale že ma omínali tiež niektoré dlžôbky a popritom i kepeň, zastavený v
záložni. Veľká suma to nebola, ale môj otec bol chudobný dedinský učiteľ, o ktorom som
vedel, že so sebou za mešec dvadsiatnikov k vymeneniu synka nedonesie, a k tomu ešte ani za alumneum[3]nebol zaplatil. No, daromné boli moje strachy! Hodina skúšky bila — otec
neprichádzal; skúška sa i minula — otca ešte nebolo. Mňa to i tešilo i rmútilo — najmä keď
som videl uradostnených kamarátov prechodiť sa po boku rodičov, ktorí si ich od radosti po
šťastných skúškach bozkávali a k sebe prituľovali.Po skúškach letím i ja na hospodu, akoby mi päty horeli, že azda tam nájdem otca, keď sa
ku skúške oneskoril. Ale daromné moje strachy i horúce túžby — o ňom ani chýru ani slychu!
Iba môj gazda (pán hospody), ktorému som bol dlžen ešte za polročné bytovisko, prechodil sa
po chyži a mrmlal čosi sebe pod nos o mojej dlžobe a o mojom otcovi. Už by som rád bol
vytrpel bitku za zastavený kepeň, len by môj otec tu bol býval. Na gazdu nesmel som ani
pozrieť! Ten upieral na mňa svoje jastrabie oči tak ostro — tak prísne — ako kat na svoju
obeť.Za mnou došli do hospody i moji šťastnejší kamaráti, sadli si za stôl a oddali sa do
halušiek, aby po vystátom boji ducha vyhoveli i žiadostiam brucha.Tu som hodil knihy do kúta, vybehol som von, sadol som si pod stenu a šuhaj v šestnástom
roku rozplakal sa tak bolestne, ako v hore zblúdivší chlapec, nevediaci, kde sa má podieť.
A veď som bol i sám a sám na svete — a v chyži, pod ktorej oblokmi som sedel, jedli, pili a
smiali sa druhovia v kole svojich rodičov. I skočil som na nohy, akoby ten ich veselý
chichot zaznieval len mne k posmechu a letel som ako ohňom hnaný von z mesta, von na čisté
povetrie prírody.Kde som blúdil, sám neviem — hlava mi horela, srdce mi blnkalo a nohy leteli a leteli
naveky, kým bola v nich sila a kým bôľom a slabosťou zomdlený nespadol som na tvrdú zem,
kde som naposledok i — usnul.Iba keď mi blýskavé slnce druhého dňa zasvietilo do zatvorených očú, prebudil som sa.
Skočím z tvrdého ležoviska hore, obzerám sa dookola a čudujem sa, kde som sa tu vzal.
Pomaly prichodili mi na um moje včerajšie osudy: strachy, túžby i sklamané nádeje. Na to
všetko len smutne pokývam hlavou, poberám sa k mestu a hľadám svoju hospodu.Moji kamaráti všetci už boli poodchodili; mne sa zdalo, že iba mne súdené za dlžoby
ostať v zálohu. Premýšľal som síce celou cestou k hospode, ako by som sa mohol dostať do
domu, ale darmo! Spôsob slušného odstránenia sa — nemohol som vymyslieť. Naposledy som
uzavrel siahnuť len k tomu všeštudentskému, t.j. nepovedať ani „zdraví buďte!“… len pobrať
nohy na plecia a haj! do svojej rodoviny. Tu ti mi na moje nešťastie, či radšej na šťastie
zíde na um, že veru nemám ani haliera — a z Miškovca do Dubovíc bolo pekných sedem míľ a v
bruchu mi už dávno nešeredne čvrkalo.„Ach, čo,“ pomyslím si, „guráž platí, kocka hrá! Idem predsa len na hospodu, veď azda
nebude v mojej chyžke už nikoho; vezmem pár bielych šiat a nový klobúk, za to dostanem pár
zlatých. A čo? Naposledy zájdem i na piatich grošoch do zatúžených Dubovíc!“Dictum, factum;[4]iba to tak urobiť! — Ale keď je človek najbližšie k cieľu, dačo neočakávaného
mu nohy podrazí a úmysly prekrižuje.I mne sa povodilo tak!K hospode som sa dákosi prikradol, ale dnu — dnu ako sa dostať? Okúňam okolo, počúvam,
či tam dnu nikoho, kukám oblokom — všetko pusto, ticho! No, dobre je, pomyslím si a hup!
doprostred chyže. Nie, nepravda; na prahu ostal som ako prikovaný!Po chyži prechádzal sa môj profesor — ipsissima persona![5]— a v kúte fajčil môj hospodár prísnej tvári!Úzko mi bolo okolo srdca; tu ani von, ani dnu; spadol som z neba do pekla! „Vale tibi,[6]útek môj!“ pomyslel som si a vzdychol som tak citlivo, že mi hneď slza v oku
zaihrala.„No, letí sa dnu, Slovák uram![7]“ povie pán profesor, ktorý, mimochodom rečeno, pri všetkom zakorenenom
maďarstve bol človekom dobrého srdca a dobrotu svoju neodvrátil dakedy ani od Slováka.
Kývol mi rukou vážne, akoby i teraz bol sedel vo svojej školskej katedre.Triasol som sa, akoby ma studenou vodou boli obliali.Navyknutý plniť všetky rozkazy profesorove, vtiahol som sa dnu a zastal som so sklopeným
zrakom naprostred chyže, očakávajúc výrok nad mojím nevykonaným síce, lež nebodaj u
profesora už uzavretým i odsúdeným previnením.I nastala tichosť — tichosť pre mňa neznesiteľná. Profesor mlčal; iba vo mne dačo tak
hlasne búchalo ako námornícky mlat. Naposledok vystrie gazda svoje dlhé nohy, pozrie na
mňa, pustí oblak dymu z úst a zamrmle ako medveď:„Veru pekne! Otec ma za blázna má a syn tiež! Jeden sa neukáže, druhý zmizne a ani sa
len nespýta: Gazd’ uram, čo som dlžen?“Ja som chcel hovoriť, ale boh že zná, čo mi držalo ústa zamknuté; nemohol som ich
otvoriť.Pán profesor sa chcel tuším zľutovať nado mnou, trasúcim sa od strachu a bôľu.Usmial sa prívetivo, chytil ma za ruku, poklepal mi na plece, pozrel mi do očú a povedal
lahodivo:„Tak, Slovák uram, chcel si ujsť a mne, terajšiemu svojmu otcovi, lenilo sa ti prísť
povedať, pán profesor, majte pozhovenie. Ej, fiam, to som si od teba nezaslúžil. No, ale
povedz mi predsa, kde si sa táral od včera poludnia; veď ťa moji poslovia nikde nemohli
vykutať.“„Ja — ja — ja — som — bol…“ zajakal som sa a slza mi zahrala v očiach, lebo ďalej som
nemohol slova povedať.„Kepeň si bol hádam vymieňať,“ zamrmlal gazda a ofúkol ma fajkovým dymom, akoby ma bol
chcel zraziť.Mňa striasli slová jeho ako chladný vietor osiku; keby ma profesor nebol za ruky držal,
bol by som sa zmlel na zem. Nazdával som sa, že o zastavenom kepeni iba sám viem — a tu ti
môj gazda i pred profesorom môj tajný hriech takto nemilosrdne spomína.„Dajme tomu pokoj,“ povie profesor; „dačo takého i druhým študentom sa prihodí. Ale
povedz mi, Palikám, čo mieniš teraz urobiť? Za alumneum si dlžen — za hospodu si dlžen —
akože vyplatíš? Didaktra[8]? No, tie ti odpúšťam, lebo si sa učil a si chudobný čeľadník; ale alumneum je
nie moje — a hospodu tiež nikde nedávajú. Nuž povedzže, povedz, ak znáš, čo tu robiť?“„Ah, prosím ponížene,“ zašepcem naostatok, „veď ja neujdem, veď ja tu zostanem, kým —
kým otec pre mňa príde alebo pošle peniaze za mňa.“„Hm, ba veru to ešte!“ zamrmle gazda. „A ktože vás tu bude darmo chovať? Kto vám dá
zadarmo hospodu?“„Tvoj otec príde alebo nepríde, peniaze pošle alebo nepošle, na tom si nádeje nestavaj,“
prerečie profesor. „Tu sa musíme inšieho lapiť!“„Inšieho lapiť?! No, bratku,“ myslím si, „pomašíruješ dakde za stiebelputzera[9]!“Strach ma nadchodil, bo chudobných šuhajov vskutku takto dávali za posluhu k bohatým
panáčkom a ja som sa toho bál ako Cigán železnej obrúčky na nohu.Pán profesor sa zamyslel — aspoň zdal sa zamysleným; gazda ešte vždy čosi mrmlal a jeho
„teremtette“ nebárs milo dotýkalo sa mojich ušú. Pozrel som do očú profesora, akoby som bol
chcel vyčítať z nich, čo ozaj osudného v mysli uzaviera. Konečne predsa otvoril ústa,
pohliadol na mňa a riekol:„Palikám, vieš ty čo? Ináč sa tebe pomôcť nedá — ty musíš na — suplikáciu!“„Na suplikáciu!“ vykríknem a temer bych bol od radosti vyskočil.„Musíš, hovorím, na suplikáciu, a to na horné slovenské kraje! Ty si jednako Slovák;
skúsiš svet a nahonobíš si niečo na vyplatenie terajších dlžôb. Pán gazda však, ako i
alumneum, musí dovtedy pozhovieť.“Bol som vo vytržení a málo chýbalo, že som nekľakol pred pánom profesorom na kolená. No,
poľúbil som mu vďačne ruku a usmieval som sa ako malé dieťa, keď mu otec donesie jarmočné.O hodinu bolo všetko v poriadku: suplikantská knižočka odovzdaná, pána profesorovo
všakové dobré ponaučenie vypočuté a nado všetko dvadsiatnik na cestu dobre uschovaný.Ešte raz nazrel som do hospody, vzal som nový klobúk, obliekol bonžúr a čo najlepšie
nohavice, strčil pod pazuchu pár bielych šiat, povedal mrzutému gazdovi „pán boh vás
požehnaj“ — a hybaj!Krokom, skokom poberal som sa na suplikáciu, hore na slovenské kraje![1]1;Suplikant— (lat.) osoba, ktorá vyberá milodary na
udržiavanie cirkevnej školy. Suplikovanie bolo prázdninovým zamestnaním chudobných
študentov, lebo časť peňazí im ostala ako odmena[2]2;Rétorická trieda— (gr.) najvyššia trieda strednej školy
(donát, gramatika, syntax, rétorika — každá trvala obyčajne dva roky)[3]3;Alumneum— (lat.) dobročinný ústav, ktorý dával zadarmo
alebo so zľavou žiakom stravu[4]4;Dictum, factum— (lat.) ako povedal, tak urobil[5]5;Ipsissima persona— (lat.) vo svojej najskutočnejšej
podobe[6]6;Vale tibi— buď zbohom[7]7;Slovák uram— (maď.) môj pán Slovák[8]8;Didaktrá— (gr.) poplatky za vyučovanie, školné[9]9;Stiebelputzera— (nem.) čističa čižiem | Kubani_Suplikant.html.txt |
OsobyFRNTOLINKA, vdovaIRMA, jej dcéraĽUDMILA, pastorkyňaSABÍNA, komornáMILOSLAV, učiteľSTONOHA, jeho priateľRANDHÁZI, juvelírMACO ČURIMURI, drotárBACHRATÝ, krčmárŠIROKÝ, mäsiarsky pomocníkČIERNY, kominárŠKRABÁČIK, pisárMESTSKÝ KAPITÁN | Chalupka_Juvelir.txt |
ÚvodTam, kde more s južnej strany bije vždy na poplach, stojí vysoký, holý Špičiak. Prenikol
mračná a štrbavým hrebeňom rozčesáva bielu vlnu hmiel, ktorá postupuje v odpoludňajších
hodinách od mora ku pevnine ako plynový útok.V kotline jagajú sa okná Pavlovky, potokom dolu sa rozbehla Varvarovka, bokom k nej sa
pritúlila maličká osada na výspe, Odrezok, a za vrchami, tam, kde dubové háje a tabakové
polia bránia sa závanu slaných morských vetrov, v slnku a bázni božej nažíva arménska
dedina Sukko. Ztadiaľ, zo zelených, hlbokých vĺn vychádza slnce, a s večerom sošmykne sa v
tú stranu, kde vo vinohradoch Su-Psechu spia omámení psi a ukonaní Gréci. A keď sa dotkne
miest, ktoré dávajú tušiť hranice mora a oblohy na obzore, vystieľa zlatú cestu po vode
priamo k Anape, kde na bazare arménski šustri zatvárajú svoje búdky so sandálami, v
kúpeľných záhradách zaznievajú prvé zvuky hudby a úradníci v sovietskych budovách zamykajú
svoje zaprášené regále.A tento chotár piatich dedín, od Su-Psecha k Sukko, je spravovaný su-psech-varvarovským
sovietom. Sedia v ňom: Rusi, Ukrajinci, Slováci a Česi, Gréci a Arménci. Bradatí,
zarastení, bodrí, čierni od slnca a mastného potu. Sedliacky soviet bez dlhých rečí, s
ťažkými rukami, ktoré v tomto úseku založily sochor a vyvracajú starý, vykotlaný strom.Valia sa vlny času.Valia sa vlny historie.Dávno už odznely výstrely ruských vojsk, ktoré v minulom storočí v mene cára pohnojily
tieto zeme krvou Čerkesov, Čečencov a Kurdov, aby želiari a bíreši zo švarcen bergských,
lichtenšteinských a pálffyovských majerov mohli tu zapiť svoj biely chlieb červeným vínom.Valia sa vlny času.Valia sa vlny historie.A tam, kde Špičiak vysokým brehom o zlomkrky vrhá sa do zelenkavých vĺn mora, dnes hrdza
žerie rozbitý čln, na ktorom rudí partyzáni darmo chceli uniknúť v tom veľkom roku tohto
storočia zpod paľby bielych.Je dobojovaný boj. Je hotovou historiou.Dnes z buchotu kladív a škripotu radlíc sa stvára nový prúd času, ten zuní prácou, vonia
chlebom a napuchá silou. | Jilemnicky_Zuniaci-krok-1.html.txt |
Voda a vosk v poverách a čaroch ľudu slovenskéhoUžOvíd Metam, XV. v. 322 — 328. opisuje nám „Clitórsky“ prameň v
Arkádii, ktorého voda, či pre prirodzenú, teplému vínu protivnú moc, či zakliatím Melampusa,
taký účinok mala na pijúceho, že sa mu nikdy viac vína piť nechcelo; vo veršoch ale 329 — 330.
je reč o Lyncestskom potoku v Thrácii, ktorého voda opíjala človeka jako víno.Zakliate vodyaslievanie voskuv poverách a
čaroch mnohých národov od starodávna velikú úlohu hraly, a čo je najpodivnejšie, hrajú dosiaľ
aj u našeho slovenského ľudu.Z počiatku som sbieral z rastlinstva pochádzajúce lieky domáce, povery a rastliny sa
vzťahujúce a u ľudu našeho obvyklé. Pri tej príležitosti dozvedel som sa o velikom množstve
tých najrozmanitejších a najpodivnejších liekov a čarov, ktoré sa aj inými prírodninami a
veciami prevádzajú. Rad takých prapodivných a čarodejných receptov uverejnil som nedávno vo
viedenskom lekárnickom časopise.[1]Hojnú sbierku povier a čarov z Bošáckej doliny posbieral aj nᚼ.
Rieznerso včelnou pilnosťou a uverejnil jich v „Orlovi“ 1874. Bolo by veľmi
žiadúcno, keby tí mužovia, ktorí majú najlepšiu príležitosť hlbšie nazrieť do duchovného
života ľudu našeho, nesťažovali si takéto povery a čary značiť a verejnosti podávať, až potom
by sa nám oči cele otvorily, keby sme videli, koľko ešte z pradávnej, pohanskej doby ľud náš
takých zbytkov s podivuhodnou húževnatosťou prechováva. Keď sa daktorí učenci nazdávajú, že
povery a čary jeden národ od druhého sa priúčal, a menovite Nemci od Rimanov, títo od Grékov,
títo zase od iných národov prejať mali svoje povery a čary: ja som toho domnenia, žeby to bola
docela zbytočná práca, naše slovenské povery a čary stopovať cez Rím, Thessáliu, Chaldaeu lebo
Egypt až k Zoroastrismu: lebo prečo žeby sme nemali nechať v platnosti ten, sám sebou sa
podávajúci náhľad, proti ktorému — myslím — nikto spierať sa nemôže, žerozličným
národom spoločné povery a čary sú mumifikovanými pozostatkami spoločných niekdy názorov
náboženských z tej prastarej, predhistorikcej doby, v ktorej tieto národy spoločnú pravlasť
obývaly, a potom behom časov, keď si každý z nich svoju novú vlasť založil, aj
tieto povery a čary každý samostatne si opatroval a vyviňoval?Ja sa ani s tou myšlienkou nijako nemôžem spriateliť, jakoby tie ku príkladuHorácom, Juvenálom, Ovidioma inými latinskými klassikmi vo forme
majstrovských veršov nám zanechané čary a zaklínania povestných čarodejov a čarodejníc, práve
tak, jako nám jich tí slávni spisovatelia podávajú, boly bývaly konané a odriekané. AniCircé, aniMedea, aniCanidia, aniMelampustie básnikmi napísané
incantácie neužívali nikdy, ovšem ale mohli užívať podobné. Aj medzi slovenskými básnikmi
nájdeme daktorých, ktorí v básňach svojich spomínajú čarodejné zaklínania; dobre vieme, žetak, jako nám to básnik napísal, žiadna čarodejnica ani zaklínania
neprevádzala, ani bosorských zvarov nehotovila, lenpodobnýmtomu
spôsobom.Jako u Grékov, tak aj u Rimanov bývalo obyčajom, rôznymi zastaralými, lebo cudzými, zvlášť
egyptskými, babylonskými, ba aj hebrejskými zariekacími formulámi pred jakoukoľvek zkazou sa
chrániť alebo lásku vzbudzovať. Vo zvláštnej úcte stály„?fétia
grammata“, ktoré nosievali jako ochranné prostriedky v koženných pásoch na tele.
Cedulky a pliešky, popísané magickými znakmi a slovami, boly všeobecne užívanými amuletami.
Znám aj u nás pánov, (ktorých mená a povolanie, preto že nomina a exempla sunt odiosa, radšej
zamlčím), ktorí cedulkami magickými slovami popísanými a na hrdlo zavesenými zimnicu liečia
alebo vredy na tele zariekajú. Len nedávno chválil sa predo mnou jeden mladý, až do krajností
liberálny stoličný úradník, že zná odriekaním istej zaklínacej formule (incantácie) červy v
ranách dobytka zaliahnuté vykántriť. Kto že sa potom bude diviť tomu, keď Riman napísaním slov
„arse vorse“ nado dvermi, svoj dom pred záhubou ohňa zabezpečoval; keďCatoproti vytknutiu údov tela odporúčal odriekať bezsmyseľnú formulu:
„Huat hanat huat ista pista sista domiabo damnaustra“; keďSerenus
Samonicusproti zimnici káže napísať „Abracadabra“ v podobe trojhranu, s
vynechaním jedno pod druhým písaného toho slova vždy jednej litery:„donec in angustum redigatur litera conum,
His lino nexis collum redimire memonto;“keďMarcellus Empiricusdáva tiež radu, proti boľasťam srdca na
cínovú dostičku napísať a na hrdlo zavesiť, prv však odspievať nasledujúce zariekanie: „Corcu
ne mergito, Cave corcu ne mergito cantorem, utos, utos, utos, praeparavi tibi vinum lene,
libidinem, discede a nonita, in nomine Dei Jacob, in nomine Dei Sebaoth;“ keď tenže muž
krvotoky zastavovať a liečiť chcel zavesením na telo napísaného slova „Sicucuma“ do trojhranu
s vynechaním vždy prvej písmeny; keď liečievali zimnicu osoleným pravým okom vlka, kočacím
lajnom, lebo pazúrami sovy, alebo konečne zalepením do vosku obstryhaných nechtov chorého a
vlepením toho všetkého pred východom slnka na dvere susedove, aby tak zimnicu na suseda preniesli.[2]Že sa takéto nesmysly konávaly za starodávna, tomu sa tak nedivíme, ale ovšem to
je nám psychologickou hádkou, jako za našich, osvetou a vzdelanosťou — aspoň na papieri —
prekypujúcich časov medzi vzdelanými mužmi môžu sa nájsť takí, ktorí sa neštítia podobnými
magickými nesmyslami ľud klamať. Jestli títo ľudia skutočne v tom domnení žijú, že takými
cedulkami a incantáciami vstave sú choroby liečiť, sú poľutovania hodní; jestli ale vedome ľud
klamú, zasluhujú pokarhania. O pospolitom ľudu nemôžeme povedať, žeby sa svoje čary a
zaklínania zo starých spisov gréckych lebo latinských bol naučil; lebo tieto knihy, kde o
rozličných metamorfósach, zaklínaniach, ľúbezných nápojoch a podobných čaroch často je reč,
vždy boly a sú ľudu docela neprístupné. Ovšem ale napomáhajú poveru, čary a nesmysle pri
liečení; rozličné, aj za našich dňov bez všetkej prekážky tlačené a verejne predávané „Snáry“,
„Planetáry“ a podobné literárne plody. Mám v rukách v dve slovenské, proti tým
najrozmanitejším chorobám rozumné a nerozumné lieky radiace knižočky. Jedna je r. 1793 v
Trnave tlačená a nosí názov; „Zelinkár, z veľkich zelinárskích kňih vitáhnutí“ je. Tu čítame
na str. 327. tento kuriósny liek „proti neščasti, ináč vredu: … vezmi preparované kosti z
hlavi človeka, kterí násilnú smrtú zemrel, a srdco s krčici, z lastovički, dežďové červiki,
vlče gadra, páveví trus, a pivoňkovi koreň: sprav s toho všetkého prašek, a keď ťa má neščasti
napadať, uži ho.“ Na str. 358. stojí zase toto: „Proti urečeňú a nemoci z očí: Okad sa z
volačím toho, kterí ťa urékol. Ku príkladu z jeho gati kusom.“ Druhá, taká lekárska kniha je:
„sana consilia medica, aneb Zdravá rada lékařská. V Skalici. Písmem Jozefa Škarnicla. 1877“, v
ktorej sa vyššie uvedený liek proti epilepsii na strane 103. udáva, s tým jediným rozdielom,
že medzi ingredienciami toho lieku nie „vlčé gadra“, ale „vlčí játra“ sa zpomínajú. V tej
istej, len pred šiestima rokami tlačenej, Lekárskej rade čítame ma str. 109. nasledujúci
„liek“ proti raku: „Zavři mačku do čistého mista, v kterém by dobře vyhladla, a se vyčistila,
potom tu nečistotu všecku pěkně vymeť, dej jí několik živých raků sežrati, a když se z tech
raků vyčistí, to lejno usuš, prášek z něho učiň, posypej dvakrát za den raka, zhyne.“ A
podobných utešeností je tam, vedľa skutočne rozumných a dobrých liekov, hojnosť. Keď vieme, že
pospolitý ľud všetko, čo je v knihách tlačené za pravdivé a múdre drží, a ani pochopiť nemôže
v svojej obmedzenosti, jakoby kto nesmyseľ, lož a nemravné veci mohol napísať lebo vytlačiť a
do predaju pustiť: snadno uhádneme, jako poveru pestujúce knihy naň pôsobiť budú. Tieto
výšuvedené príklady zpomínam ale len preto, aby som ukázal, že aj daktoré výtvory tisku
prispievajú k tomu, aby hustá hmla povery dusila dobrý ľud náš.Kto má príležitosť poznať náš ľud, jeho smýšľanie, zvyky a obyčaje, každý mi prisvedčí, že
v ňom povier a čarov nielen neubýva, ale že čím viac sa rozmáha v ňom chudoba a žobrota, tým
viac lapá sa aj toho zúfalého, ničomného prostriedku — čarov! Neklamme sami seba, ale vyznajme
si pravdu, bár jakby trpkou bola. Ctených čitateľov prosím, aby si nemysleli, že upozorňovaním
na to, v každom ohľade škodné bahno povier a čarov, ktorým sa ľud náš s jakousi zvláštnou
záľubou brodí, nadháňam vodu na mlyn hancov naších: veď u pospolitého ľudu iných, nám
susedných národov, o nič lepšie to nestojí, a že bez preháňania smelo povedať môžeme, že vzdor
velikánskemu a nákladnému apparátu, ktorý školstvo a výchovu ľudu na starosti má, patrného
ubývania povier a čarov nepozorovať. Pravda žeby márnou vecou bolo aj v tomto ohľade jakýsi
rýchly obrat k lepšiemu očakávať. Všeobecne známou vecou je, že náhľady, s ktorými človek od
detinstva vyrástol, nikdy obratom ruky sa nepremieňajú; tým nemožnejšou vecou je primitívne,
samorostlé názory velikých massí ľudu, razom umele preinačiť. Tu ani bezohľadná prísnosť, ani
bárs jak veliké množstvo i sebe peknejších a lepších paragrafov, bez úprimnej lásky k ľudu
zhola nič nevykonajú, leda že zaženú povery a čary do kútov tajností; jediná možná a rozumná
cesta k vykoreniu poverčivých a čarovných zbytkov pohanstva je kresťanská výchova, laskavé
zachádzanie vzdelanejších s nevzdelanými, poučovanie nielen za tých dakoľko, zákonom
predpísaných a predsa veľmi zhusta nedodržaných mesiacov školského roku a raz za týždeň za
hodinku — dakde už len za pár minút — na kazatelnici, ale aj mimo školy a chrámu. K tomu sa
ale najvhodnejšia príležitosť zavdáva učiteľom a kňazom, ustavične v bezprostrednom styku s
pospolitým ľudom stojacím, keď k tomu ľudu majúúprimnú lásku, a nehľadia
naň jako tyrani na otrokov, ale jako otcovia na deti. Kto si zýska svojím ľudským a láskavým
zachádzaním s pospolitým ľudom jeho dôveru, dozvie sa od neho také veci prekvapujúce, o
ktorých sa ani najbystrejšiemu pozorovateľovi, kým hlbšie nenahliadnul do duševného života
ľudu, ani len nesnívalo. Bár jako ma to rmúti a bolí, neváham vysloviť výsledok môjho
pozorovania povier a čarov všeobecne rozšírených v ten smyseľ, žeľud náš má dvojaké
náboženstvo; jedno pre kostol a verejnosť, druhé ale prevádza súkromne v podobe povier a
čarov. Ovšem, že neznám povery a čary ani len celého Slovenska, ba i v mojej
najbližšej blízkosti mnoho jích je, ktoré hádam navždy ukryté ostanú predomnou; ale keďJuvenálveľmi trafne hovorí:„Humani generis mores tibi nosse volentiSufficit una domus“[3]hádam nezablúdim od pravdy, keď poviem, žedostačí poznať ľud jednoho kraja, aby
si človek môhol utvoriť úsudok o celom národe. Netreba mi dokladať, že to isté
platí aj o inom ktoromkoľvek národe. Nedávno mi rozprával jeden milosrdný z kláštora P-ského,
že v jeho rodisku, medzi číročistými Maďarmi, sú u zaľúbených dievčat v obyčaji „ľúbezné
pagáče“. Do cesta sa zamiesi troška prachu zo štyroch kútov izby posmetaného, zpod paží
vystrihnuté a na prach spálené vlasy, a jedna ešte vec, ktorú tu, z ohľadu na jemnejšie
čitateľstvo, zpomenúť nemôžem. Pevne, vraj, veria, že keď dievča šuhajovi takýto pagáč zjesť
dá, nikdy sa neverným nestane. A podobných vecí najde sa v každom národe na výber.Mám v rukáchoriginálne listiny pätnástich bosorských processovz
XVIII. storočia, na územítrenčianskej stolicevedených. Osvietenému pánu
hlavnému županoviP. Kubiczoviďakujem, že tieto listiny smiem upotrebiť;
pánom aleDécsymuaHajdinovi, že mi tie listiny v
archíve stoličnom vyhľadali. Všetky tie čarodejné recepty, ktoré sa v týchto listinách
zpomínajú, do dnešného dňa užívajú sa u nás. Ďakujme Bohu, že pre bosorstvo viac už nemučia,
nestínajú a nepália ľudí: lebo by ináče naše kraje, aj bez vysťahovania sa do Ameriky,
spustly!V týchto trenčianských bosorských procesoch veľmi často sa zpomínajúčarovné
vody, nálevy, umývania a svary, jako islievanie vosku. Čo
sa zakliatych, zdraviu a životu škodiť majúcich nálevov týče, to neni nič iného, jako v
bosorských procesoch Nemecka, zvlášť v XVI. storčí často zpomínané „Gistgüsse“, za ktoré mnoho
nešťastných žien bolo upáleno. Čarovné vody a vosk zpomínajú sa ku pr. aj uOvida. O babeDipsasčítame:„Est quaedam: quicunque volet cognoscere lenam,
Audiat: est quaedam, nomineDipsas anus.
Ex re nomen habet…[4]Illa magas artes Aeaeaque cermina nonit,
Inque caputrapidasarte recurvataquas.“[5]O užívaní v čarodejstve vosku svedčí medzi iným aj toto miesto:Sagave Puniceadefixit nomina cera;
Et medium tenues in iecur egit acus.[6]Prizrime sa teraz na povery a čary s vodami a slievaním vosku v ľudu našom prevádzané, aby
sme si potom v zpomenutých aktách bosorských procesov zhusta uvádzané podobné čary
predstavili.Bolo to vo februári tohoto roku, že v Z. P. (malej, v úzkej dolinke ležiacej dedinke v
trenčianskej stolici), keď hlásnik v noci o 3. hodine „na deň“ zvonil, zpozoroval, jako dve
dievčatá v rajskom kostyme obehly zvonicu, skočily do blízkeho potoka, a, vybehnúc ztadiaľ,
nalialy vody pred lávkou cez potok vedúcou a rýchlo utekaly domov. Po vyzvonení ubieral sa
hlásnik cez tú lávku domov, a až z lávky videl, že na brehu bolo široké kolo preliate, ktoré
prekročil. Prv, než domov prišiel, začaly ho nohy boleť, tak že za viac dní ležať musel, a
nedá si to z hlavy vyraziť, že ochorel preto, lebo kolo, počarovanou vodou naliate, prekročil.
Že predtým za viac dní v horách v tuhej zime siahy rúbal a tam nastydnul: to mu ani na myseľ
neprišlo. Vo Š. na Považí videl som vloni jednoho asi 55-ročného, silného muža kuľhať a o
palicu sa opierať, lebo sa mu bola veliká rana na lýtku spravila. Na moju otázku, čo sa mu to
stalo? odpovedal mi s takým poctivým pohľadom a s takou určitosťou, jakoby o tom ani najmenšej
pochybnosti byť nemohlo: „Ja veru, prosím ponížene, už som len čosipreliateho
prekročil.“ Dráždilo ma to ovšem k smiechu, ale som sa predsa zdržal, aby som ho
smiechom neurazil, a usiloval som sa presvedčiť ho o inej príčine jeho choroby. Poradil som
mu, aby zavčasu na lekára sa obrátil: a o pár týždňov bola veliká rana zahojená.Keď milá šuhajovi nevernou ostane a tento ju zabudnúť nemôže, vezme hrotek, zastrčí ho
rýchlo dolu otvorom a hore dnom do tekúcej vody a zase rýchlo ho vytiahne, tú na dne hrotka
postekanú vodu vypije: a nikdy viac mu tá neverná milá na myseľ nepríjde. Je to slabá
upomienka na báječnú rieku„Lethe“, z ktorej bájeslovie nechávalo do
podsvetia odchádzajúce stíny piť, aby minulosť zapomenuly.„Zpátečnú vodu“(t. j. pod mlynským kolesom nazpät hnanú načierajú
devy do džbánkov na veliký piatok „predo dňom“ a umývajú sa ňou, aby boly švárne. Tento obyčaj
je v našom kraji veľmi rozšírený, tak jako aj kúpanie sa dievčat a vydajuchtivých vdôv na
veliký piatok pred východom slnka v potoku. U mňa slúžila pred 21 rokami jedna blízo 60-ročná
babička: a ešte aj táto probovala svoje šťastie pľahočením sa po studenej vode v onen deň.Deti do suchôt upadnuté liečia dľa nasledujúceho receptu: vezmi z deviatich brodov vody, z
deviatich detských hrobov hliny, z deviatich nárožníkov (rohov na strechách) slamy, deväť
starých kapustných hlúbov a deväť vretien: to všetko medzi odriekaním: „nejeden nedva…
nedeväť“ — ale aby si sa nezmýlil! — spolu var, choré dieťa v tomto odvarku kúpaj, po
deviatich detských hroboch pogúľaj, potom ho polož na prah izbenných dverí a daj psovi
preskočiť. — Človek by sa nazdával, že tento domnelý „liek“ dajaký furták vymyslel, aby si z
ľahkoverných ľudí bláznov urobil: mne ho ale celkom vážne porozprávala jedna vdova,
dokladajúc, že videla, jako jej dosiaľ živého brata tak liečili.„Úroky“alebo„komu príjde z očú“, čo sa nielen
v starobylosti, ale ešte aj v novších bosorských processoch „infascinatio“ nazýva, liečievajú
tým najrozmanitejším spôsobom. Všeobecne sa to má, že isté osoby púhym pohľadom vstave sú
iných „uriecť“. Je to to isté, čo Nemci menujú „böser Blick“ a Maďari — jak sa nemýlim —
„szemverés“. Zvlášť namyslenej krásy dievčatá a žienky chcejú byť každú chvíľu urečenými. DľaCiceronanajskôr urečie taká žena, ktorá má v oku dve zrenice, čo ajPliniuszpomína.[7]Najobyčajnejší liek proti úročníku jeumývanie odvarkom
úročníku(Silene inflata). Avšak ešte za lepší prostriedok proti tejto namyslenej
chorobe záleží z nasledujúcej procedúry. Kto sa domnieva, že je urečeným, zastane si s
operujúcou osobou tvárou k ohnisku obrátenou, patient vezme hrniec do poly vodou naplnený do
ruky, operujúca ale osoba berie rýchlo 9 žeravých uhlov a hádže jich jeden za druhým do toho
hrnca medzi odriekaním: „nedeväť, neosem… nejeden“ — ale aby sa nepomýlila. Jak všetky uhlíky
po vrchu vody plávajú, patient neni urečeným; jak ale na dno spadnú, príčina choroby je
urečenie. Na to sa patient tou vodou po trikrát umyje a toľkorazy tvár obrátenou na ruby
košeľou utre: a je po úrokoch. Toto liečenie, jako sa samo sebou rozumie, prevádzajú len ženy.Mladá žena, ktorú muž bíjal a za druhou chodieval, dala tu v Z. P. istej „zavažskej
vedomkyni“ tomu mužovi takto počarovať: Vedomkyňa nabrala pred východom slnka s 9 močidiel
(kde sa konope máčavajú), z 9 brodov, z 9 proti východu vytekajúcich studeniek vody, nad tou
pozlievanou vodou jakési zaklínanie odriekala, a ňou zo džbánka nahlohovom
klinevisiaceho tú mladú ženu celú umývala, ostatok vody s džbánkom vložila po
vykúrení pece do pecovej pazuchy vedľa sopúcha; na druhý deň džbán vyňala, vodu z neho do
putienky, z putienky medzi plot do kolovej diery vyliala a kôl obráteným koncom do tej istej
diery zastrčila. Na to zase dala takých vôd doniesť aumývala tú mladú ženu na
povale nad izbenným stolom, zbývajúcu ale vodu vyliala z dzbánku„v
hati na šíp“(Rosa canina) a mladým šípom (t. j. jednoročným šľahúnom, ktorý má
silné, ostré ostne) ten obliaty šípový ker šľahala, hovoriac pritom hnevivým tónom:„Jaké požičiavanisko,
také vracanisko,
na tvé škaredé telisko.“To všetko boly čary na potrestanie neverného žene svojej muža, a „zarobenie“ na jeho
škodu. Medzi tým šľahaním prišiel, vraj, ten muž, a dal sa pred svojou ženou do prosu, aby sa
len domov vrátila, že ju nikdy viac bíjať nebude. Žena, ktorá mi toto jako skutočnú udalosť
rozprávala, povedala mi ešte aj to, že ona sama, keď raz pri podobnej príležitosti tie
zakliate vody v putne k plotu niesla a už tma bola, taký strach dostala, že odbehla putnu v
sade a letela „jako bez duše,“ strakami ju obletujúcimi prenasledovaná, domov, a spadnúc
ostala jako mrtvá ležať. Keď ju vraj domov doniesli, celú noc ju samé straky obletúvaly, a ona
upadla do ťažkej choroby, z ktorej sa len pomaly zotavila. A túto fabuľu mi s takým verením-sa
a s takými kliatbami, že je to pravda skutočná, potvrdzovala, že mi tej ženy až ľúto bolo.
Poneváč pôverčivosť je druh choromyseľnosti, vieme, že ju výsmechom nevyliečime, ani bárs jak
prísnym vyhrešením chorú myseľ na pravú cestu nenapravíme. Tu je potrebné podobné
pokračovanie, jaké užívajú zkúsení psychiatri pri liečení choromyseľných.Krásu napomáhajúcich prostriedkov užívujú dievčatá a ženy všetkých národov sveta nepočetné
množstvo, zvlášte ale tie, ktoré samy toho potrebu cíťa, aby trošku snad chybnej prírode umele
pomáhaly. Neni teda nič zvláštneho, že takých prostriedkov k nadobudnutiu lebo zvýšeniu krásy
telesnej aj u nás hojná zásoba sa nachodí. Jeden z najpodivnejších je voda, v ktorej sa zelená
žabka pred Jurom chytená (pred 24. aprílom) za deväť dní močila. Túto vodu v zapchaných
džbánkoch opatrujú, a kým trvá, každé ráno si ňou tváre myjú.K ľúbezným čarom zhusta upotrebované vody berávajú z brodov cez polnoc, lebo aspoň ešte za
tmy, hodne pred východom slnka; a aby zmývanie sa tými vodami tým istejší žiadúci účinok malo,
zariekajú ich nasledovne:„Kaluža, kaluža,
Daj muža!
Vyše mosta,
Niže mosta,
Aby nemal nikde miesta
Len u nás!
Vyše lávky,
Niže lávky,
Aby nemal nikde stávky,
Len u nás!
Neodlievam:
Ale prilievam:
Mládencov, vdovcov,
Kupcov, aj hudcov,
Aj tých maličkých chlapcov
Za sebou volám.
Za mým telom,
Za mými šatámi,
Za mými patámi,
Za tým naším domom.
Ja to nehovorím ze svej moci.
Lež to hovorím z Božskej moci,
Od Pána Ježiša Krista do pol noci.
A k tomu mi dopomáhaj Bôh Otec, Bôh Syn, Bôb Duch svätý,
Svätá Trojica,
Buď mi dobrá pomocnica,
K všetkému dobrému,
K stavu manželskému.“Toto zariekanie len málo dievčat a vydajuchtivých vdôv zná, a ktorá ho upotrebuje, ozaj má
„na spech“, aby toho muža si pričarovala, bárs neraz počula, že „ženích čarovaný — chrbát
maľovaný“. Ja som toto zariekanie počul od dvoch ešte mladých žien v Bošáci, o ktorých, práve
preto, že ho dosiaľ doslovne z pamäti znajú, ani najmenej nepochybujem, že takým spôsobom vody
zariekávaly.Iné, o mnoho známejšie zariekanie čarovnej vody, vo veľký piatok lebo v pondelok
velikonočný po polnoci načieranej a k mytiu tela, polievaniu domov a dvorov a preddomia
upotrebovanej, znie:„Vítaj,
Zavítaj,
Má milá čistá
Vodička bystrá!
Berem ťa, vodička čistá,
Od Pána Ježiša Krista,
Od Jordána miesta.
Berem ťa, vodička, piatimi prstámi, šiestou dlaňou,
Aby išli všetci mládenci za mnou:
Kupci, vdovci,
Remeselníci.
Ja to nehovorím ze s vej moci atď. (jako vyše).
Tak mi pomáhaj atď. (jako vyše)
Svatá Trójička,
Budeš ty mne razdelníčka.“Tomuto podobné zariekanie uverejnilRieznerv „Orlovi“ 1874 str. 284.
V iných krajoch budú zase iné varianty, hlavná vec ale pri tomto zaklínaní vody je, že saživému, povedanému slovu prikladá moc uspôsobiť vec mrtvú k zvláštnym,
nadprirodzeným účinkom. Zpomínanie Krista a Trojice v tých zaklínacích formulach
je ovšem novšieho pôvodu, však jadro je nepochybne zbytkom z pradávnej, pohanskej doby. Na
každý pád ale zpomenutia zasluhuje, že tieto a jim podobné zariekania ľud sa z kníh nenaučil,
lebo napísané nie sú, a len z úst do úst si jich podáva s pozoruhodnou vernosťou! Znám osoby,
ktoré ani čítať nevedia, a ani za svet nenaučili by sa z dajakej peknej básne 20-30 veršov:
ale zariekacich formul znajú z pamäti bez chyby celú hromadu.Avšak nielen človeku, lež aj hoviadkam vedia slovenské ženy čarovnými vodami spomáhať. Na
ukázku podám tu dva také recepty.Aby mala krava mnoho mlieka, a toto aby jej žiadnymi čarámi nemohlo byť odňaté: berú do
východu slnka z 9 brodov, z 9 močidiel a z 9 studienek vody, devatorie drevo zo sladkého
ovocného stromu, z 9 medzí trávu, a z 9 mravenísk smetí; to všetko varia spolu a odvarkom
kravu umývajú, po umytí zbývajúcu vodu vylejú na šíp.V každej dedine nachádzajú sa aspoň niektoré ženy, ktoré znajúochvatzačitovať a zmývať. Keď rožná lichva lebo svine prechorejú na nohy, bez toho, žeby jim jaké
rany bolo vidieť, to sa volá „ochvátením“; aj keď lichvička dačoho s chuťou velikou nažerie
sa, hovoria, že sa ochváti. Proti tomu je všeobecne užívaná„ochvatná
zelina“(Scrophularia Ehrharti). Zelina sa v kotle lebo v hrnci varí, odvarkom
choré zviera a tou zelinou náležite vydrhne medzi odriekaním tohoto veršíku:„Ochvat ochvatný
Vešiel do hlavy,
Z hlavy do údov
Z údov do nohú,
Z nohú do zeme.“Tu uvedené príklady dostačia na dôkaz, že sa zakliate vody dosiaľ pri poverách a čaroch
ľudu našeho na ten najrozmanitejší spôsob užívajú. Že sa pri čaroch ajslievanie
voskuužíva, počul som od mnohých, ktorí si sami tak čarovať dali. Avšak toto
slievanie vosku vyžaduje už zvláštnu sbehlosť v čarovaní, lebo sa ono koná práve len od
vychýrených „vedomkýň“, „bohýň“ lebo „bosoriek“, ktoré pritom čosi pošušky šomrú a ziechajú,
tak že sa o ospalom človeku hovorí: „ziechá jako bohyňa“. Zosliateho
voskuvyčituje potom čarujúca, dľa toho, čo sa na ňom ukazuje, svoje „veďmo“, t.
j. vešťbu. Bližšej ale známosti o slievaní vosku dosiaľ nemám, len toľko mi o tom bližšie
známo, čoho som sa v zpomenutých bosorských procesoch dočítal.Obzrime sa teraz po týchtrenčianskych bosorských procesoch, aby sme
videli a poznali, jakým spôsobom v predošlom storočívody a voskv
čarodejstve užívané bývaly; lebo, poneváč sa ani mysleť nedá, žeby od tej doby takéto čary
boly prestaly, so spoľahlivou istotou sa tvrdiť môže, že tým istým spôsobom do dnešného dňa
vody a vosk k čarodejným cieľom sa potrebujú.Roku 1716 dňa 18. sept. bolaAlžbeta Garajkaz Ihríšť pri Púchove v
čas revisie kriminálnych pravôt v Trenčíne na smrť upálenia odsúdená.[8]Poneváč práve v aktách tohoto processupočarované vody a slievanie vosku zhusta
sa zpomínajú, podám tu v doslovnom odpise svedoctva sprisahaných svedkov, nakoľko
sa na vody a vosk vzťahujú. Asi 38-ročný „Egregius Balthazar Okruczky de Ead Possione Okrut…
že jedneho času, circiter ante Triennium, kdyžby Fatensovy jeden vul byl ochorel, chodjel sam
za Garajku do Ihryšč, Prosyce ju, aby temu volovy jeho spomohla, ktera vinduce venprinjesla vody a vosk ljala do njej, rykajice k fatensovy, žeby bilo
temu volovy preškodene, protoz dala mu tej vody do jednej pulzajdlykovej skljenky, aby tohoze
vola napojil s nju, a jak potom napoji nebude lepšje, aby ho na tretí den odpredal.“ Keď pre
toho vola vosk liala, „poznala na njom, že Fatens ma staru matku, ale ze mu juz dlho zavadzat
nebude, ukazujice Fatensi na tem vosku, a mluvyce k njemu formalibus: tod vaša matka stoji nad
samu jamu, jako y ten rok zemrela.“ Druhý svedok asi 33-ročný Michal Okruczky, svedčí: „Pry
tom tež vibrany bivsie jedneho času skrze mrcha lydy pan pater Ugytczky, ljala vosk pri jeho
prytomnosty, a ukazovala s njeho, kade vešly do fary ty mrcha lyde, kde truhla bila polozena,
kteru vybraly, ano i zelezo kde bilo, ktere take pobrali.“ Ďalej svedčila urodzená Katharina
Okruczká, 28-ročná, medzi iným, že keď Garajka k jej bratovi prišla, aby ho odvarkom istej
zeliny dala zmývať, žeby sa s rozhnevaným druhým bratom smieril, požiadala ju (Okrutská), aby
jej „vosk liala, lebo že jej pradená ukradli“; a keď Garajka ten vosk sliala, povedala, že
jeden z tých zlodejov tu v mieste býva a druhý svetom chodí; na to kázala svedkyňa, aby
Garajka „tak robila, aby sa znak učynil na tom zlodejovi, slybyvše jej dva šestaky“. Johanna
Krajčí z Nivnice, asi 22-ročná, svedčila, že majúc nezdravého muža, prosila Garajku o pomoc;
tato jej odkázala, aby prišla, že jej dá pre muža voľajakej vody: „Fatens pak nejida ku jej,
poslala (Garajka) na druhi den od cery pana Röröszteš Palovej, Boriše, Fatensi ale 3 holbu
jakejsy vody, aby s nju muza sveho nezdraveho všeckeho pred vychodem Slunca, po trykrate
umila, ale tak aby tej vodi ani kvapky mimo neplusklo, ani se nikam nepodelo, a kdi to po
trikrate učyni, aby tuze vodu, viljala na cynter, na hrob musky, ze ozdravje muz jej, čo
učynyvše Fatens, uzdravel jej muz y teraz zyvy a zdravy… Tretiho pak roku posilavše jedneho
času Fatentem z Nyvnice pany Kürty Palka do Ihrišč za Garajku, aby vosk ljala, čy jej lychva
dobre stoji na dvore, ktera zljavše vosk odkazala, že jim je ve dvore zarobene, že ym lychva
nestoji…“„Honesta Matrona Marianna Zendely, Circumspecti Jacobi Puchala Illaviensis consors,“ asi
30-ročná, svedčila, že keď z jej mužovej a jej vlastnej mentieky ktosi strieborné gomby
odpáral, chodila za Garajkou, aby jej tie gomby vyhľadala. Garajke sa prislievaní
voskus jej veštením tá galiba stala, že riekla, že jim tie gomby jejich hofer
odpáral, načo ale tá Marianna riekla, že oni ani hofera nemajú. Ilavskej obyvateľkyni, Barbore
Sztopka, boli ukradli peniaze, Garajka,„lejucze vosk, kazala jich hledat
tam, kde prsty (t. j. prsť) vihazaly, kdy kopaly (t. j. zahradu), hledajice tech zakopanich
skapanich penyez, ale any posavad nič nenašly“. Daniel Pruszkay z Dubkovej svedčil, že mu
zlodeji vždy mliečnicu vybierali, tak že sa mu sotva kedy mohla obstáť smetana a mlieko. Dal
teda tým zlodejom „zarobiť“. Garajka dala svedkovej žene „čosy jako česnek aby mlinske koleso
potrela, že sa jim zlodej vijaví, anebo že sa na nom znak ukaže, že nikdi krast nebude.
Prinduce fatentis manželka domovvilala tu vodu(nezpomína sam, jakú?
bezpochyby ale z mlynského kolesa, tým česnekom potretého, nabranú) tak jako jej Garajka
kazala, a chnedky prišla do domu fatentis Mattejkovích Jana žena, povedice fatensovi, že kdo
jim tu mlječnicu vibral, aby ho šlak zarazel, zatím pak taže Matejkova žena pry malem (t. j.
po pôrode) umrela, muž pak jej… išjel na dol kdežto velmy opuchel, a tak opuchnuty prijeduce
domov poslal k satensovi svoju matku, prosyce ho, že uš vidy že mosy umrjet, aby mu odpustel
že on jemu z mlječnyce mljeko bol pokradel, a tak potom odpitovany na trety den… umrel.“Troška zdravší rozum dá sa poznať zo svedoctvailavského richtára, Nikolaja
Šimko, ktorý hovoril, že keď mu minulého roku dukáty zkapaly, šiel do Ihríšť ku
Garajke, aby mu pomohla tie dukáty prinavrátiť. Táto prijdúc do jeho domu, „volačo robyla so
živym strjeblom na starem sadle, povedíce, že ten zlodej opuchne, a kdi za sebe len malovody na to mjesto naleje, že zase odpuchne“ a z krádeže obviňovala
svedkovho tovaryša Stopku. Nato Stopka onezdravel, „ale od toholi bil onezdravel čuv ta
Garajka robila a neb od inšjeho, to fatens nevje.“ Ešte aj to, že čarodejnica povedala, aby
nikomu von z domu starej masti nedával, „lebo poveda na takovem mjeste s takovu staru omastu
zasek muože odrobít, kdy len malovodi naleje. Zatím prišla Stopkova žena
k fatensi pytajice starej slaniny, ale jej fatens nedal, než u pana Frideckeho jej dali, a tak
ale ve dva tydne tenže Stopka ozdravel, ale od čeho vizdravel, to fatens nemože povedet.“ Z
tohoto svedoctva poznávame, že síce aj ten ilavský pán richtár dal zlodejom čarovať, ale keď
vešticou označený údajný zlodej onemocnel a potom zase ozdravel, nechcel si to vziať svedok na
svedomie, žeby tú nemoc a to vyzdravenie čarom bol určite pripisoval. Že sa tu aj polievanie
vodou na odrobenie čarovných zárobkov zpomína, istá vec je, že sa to nestalo hocjakou vodou,
ale len zakliatou a od veštice danou.Roku 1720 zažaloval púchovský obyvateľ, Adam Fabricius, tamejšiu obyvateľkyňu,Magdalenu Kubány, manželku Zachariáša Petroselíny-ho, vulgo„Zacharka“zvanú, že mu porobila z pomsty, keď bola súdom prinútená
jeho žene a švagrinej polovicu zemanského domu a majetku odovzdať. Medzi aktámi bosorského
procesu „contra Magdalenam Kubany Puchoviens Strigem“[9]priložený je aj výšmenovaného Fabriciusa veľmi pekne písaný, tri celé foliové
strany zaplňujúci prosbopis, z ktoréhona čarovné vody sa vzťahujúci
passustakto znie: „… do kterehožto (t. j. jeho žene súdom prirknutého pol domu)
k prebívaní v nem vejduce, ale po dvuch nebo trech tydnyoch do hroznej a teškej nemocy sem
upadnul, z kterejžto dosti za dluhy čas nemohuce sobe žadnym lekarstvím jak doktorskym no tež
y apatekarskym spomoc, vedle raddi a informacie mnohych statečních ludí musil sem rovním
spusobem takovej vedomkyne pohledavat, kteražto my odkazala, aby som jej 5 sto ihel, a svoje
noži za pasem sam in persona do tretího dnie donjesel, čo jestli neurobim, do dvuch nebo trích
tydny, že musím v zemy ležat. Čož slyšyce ja, a zhrozice se toho ač na poly mrtví, však jako
sem mohel v termíne tych trích dny sem doliezel, ku kterejžto jak nahle sem vkročil, hned mi
povedala tymito sloví: Zemanom sy chtel bit, vídiš bolo sa tí o zemansku častku nesudit, a
kebis nebol prišiel, bol bis musil za dva neb trí tydne v zemí byt. Potom odeberuce ty vecy
ode mne, a po jednej hodíne mnja prepustila domův dajice myvody
volajakej, na umyvanie seba, a prytom mi prikazala, abich natakovu
vodupilní pozor dal, že ten ktery my k takovej hroznej nemocy poslužilma juž znak na sebe, a že jaknahle takovejvodídostane, že sebe od takoveho znaku spomuže. Prijduce ja tehdí domuov, Zacharku nemocnu na zubí
a ruku na ručníku nosic sem našiel, ktera z velkím narykaním po stavaní chodela. Když pak noc
pryšla toho dnje, v ktery sem od tejže jistej vedomkynje pryšiel, vedle rozkazu jejs tu jistu vodu sem se umívala sedíce y z manželku svu na postely,
dobre uzamikanej svetnici mezi jedenactu a dvanastu hodynu Zacharka zavrenímí dvermí do
svetníci našej prínst sme spatryli, kteražto kdiž pod postelu našutakovu
vodubrala, jeden na druheho divajíce se na nju očima, že bere, bere, a nedaj,
nedaj sme volali, však žaden z miesta pohnut sme sa nemohly. Rano pak Zacharka zdrava jako y
predešle chodila.“ Keď stoličny fiškál proti tejto Zacharke pravotu pre čarodejstvo pozdvihol,
boli aj manželia Fabriciusovskí jako svedkovia sprisahaní, a mimo nich ešte 6 svedkov v
Rovňach a r. 1721 12. mája sedmoria v Trenčíne. Zuzana Ďurček z Hoštiny svedčila, že keď raz
Zacharka k svojej tetke Záhonke bola dala schovať jakési strieborné veci, a tieto skapaly, ona
mala v podozrení čeliadku slúžobnú, jakoby to ona bola pokradla; preto vo dvorepreliala, aby zlodej bol poznačený. Keď Ďurčečkin syn cez to preliate
prešiel, upadol do ťažkej choroby a po dlhom liečení sa aj zomrel; načo Zacharka povedala, že
ho to Pán Bôh potrestal, že falošne prisahal, jakoby to striebro nebol ukradol.Na listine „Puncta Examinis Torturalis Magdalenae Kubany Puchoviensis Zachariae
Petrosoliny (sic!) Consortia“ na vody sa vzťahuje štvrtá otázka:„Jakej
Vodypred dvere Zahončinypreljala, zdaliž sy ju sama
spravo(v)ala? a jako? alebo sy ju od koho donesla?“ Odpoveď znie: „Garajkas krhly
delinquentis nabrala vody, a yšla do Zahonov s tu vodu, a tam u Zahonov poprskala
povedyce že ona to pred tym cystu vodukropievalaa s tym ludy strašyla,
kde čo skapalo aby podhodyly.“ Zacharkinu popredku ztratenú vec jej obranca — škoda, že jeho
meno sa neudáva, — statočne a rozumne zastával; vzdor tomu znel výrok naupálenie.Roku 1720 bolaAnna Žgeňa, obyvatelkyňa malo-porubská, v Trenčíne pre
čarodejstvo k sťatiu a upáleniu odsúdená.[10]Aj v tomto processe sa často zpomína slievanie vosku a čarovných vôd. Hovorí sa tu
o nej:„Cerae fusionemnon negat, supra quam… orationes recitando, ex
Signis in tali cera apparentibus videt ubi quaepiam domus vel viae, aut semitae Pulvere nocivo
conspergant, tali in casu in tali fusa cera Terra apparet, ubi autem ejusmodimaleficiosa aquaperfundit ex tunc in cera album oblongum *** forma
cujuspiam tumoris Signum conspici soleret, agnoscit mo* bida persona in quali morbo jaceat, et
an Veneficium sit, ac utrum ejd vel vero alteri simile veneficium praeparatum fuerit; quod silethale in cera ponetsimilem infirmam perasonam fovea apparet“ etc.
Sama Anna Žgeňa pri vyšetrovaní medzi iným (bezpochyby na tortúre) vyznala, že „Rarkuskovej
hrnčarceosudenicaurobila, Delinquensna Vosku
poznalačo jej je.“ Johanna Tanušková z Hrabovky svedčila pri vyšetrovaní v
Púchove pred Emer. Miticzkym, jurassorom, že sama chodila s púchovskou dolnou mlynárkou,
Katarínou Kočkovskou, za vešticou do Malej Poruky. Raz tam našli jednu ženu, ktorej Žgeňová
slievala vosk, „čitajicze volačo nad tim voskom, povedyce jej, tebe je od Boha. Potom pak
zljevala vosk mlynarce, tež volačo nad nym čtajic,po zljaty toho vosku ukazala jej
voskvydyš tebe je obsypane jak ve mlyne tak y okolo domu.“ Na to prosila ju
mlynárka, aby jej spomohla. „Vedomkyňa“ tedavybehnúc na potok, do svojho džbánka
načrela vodya dala ju mlynárke s rozkazom: aby tou vodou kravu umyla a stavanie
vykropila. Iný svedok, Pavel Urban z Rovní, svedčil, že jeho počarovanému synovi jeden
moravský „vedomník“ z Krasňovej poslal v džbánku jakejsižltej vodya
kdejakých zelín s inými rozličnými vecmi pomiešaných, a kázal sa nezdravému tou vodou „žehnat
s križom“ a potom zas s vínom variť a vypiť. Druhýraz bol o toho syna u Žgeňovej, ktorá
poslalav džbánku vodya nejaké zeliny, „a kazala aby ten jeho syn v tej
vode tu zelinu varit dal a pil ju najprv, zatím pak aby stal do škopa nahaty, a tu vodu
varenu, aby ju dal na hlavu liat, čoby mu po všetkem tjele stjekla.“ O toho istého Urbanového
syna chodila i jeho sestra k Žgeňovej, aby mu spomáhala. Tá sestra chorého svedčí, že Žgeňová
slievala vosk a povedala: „hladte, prešjel, presypaly mu y prelaly… vidiš že je opuchnuty… a
to mu pojde ta bolest od hlavy az do pyat, ukazujyc na vosku znaky.“ Aj tejto dala Žgeňová do
plošteka vody a zeliny, ktorou vodou kázala nemocného po tri razy napojiť, zeliny zvariť a
odvarkom opuchlinu spláknuť.Ajbeckovské panstvomalo r. 1722 dňa. 11. mája svoj bosorský process
protiSusanne Roškovej, manželke Štefana Uhlárika, poddanej panej baronky
Cath. Horeczky rod. Borcsiczky.[11]Rošková bola obžalovaná, že svojho prvého muža (Tabačníka) otrávila, pred farným
kostolom beckovskýmvody rozlievalaa iné pletky porobiť mala; že však
sudcom toho všetkého bolo ešte málo, vyniesli výrok, aby bola „Torturali probae“ podrobená, a
až potom že má byť konečný výrok vynesený. Sotva ušla aj táto so životom; avšak ostatné aktá
chýbajú. Žalobník žiadal „extremum supplicium“ na základe zákonov „Steph. Regis Lib. II. Cap.
31 et 32 a Scti Ladisl. Regis Libri I. Cap. 34 nec non Anni 1625. Artic. 6 ita et partis I.
Tripart. Titul. 14 et 15.“1723. dňa 12. mája bola odsúdená v TrenčíneSusannnavdova poJánovi Ščedroňoviz Beluše pre čarodejstvo na smrť, a sice jako výrok
hovorí, má byť najprv vystavená „Torturali examini“ pri ktorom jesti ešte viac svojich
čarovných skutkov vyzná, elebo „Tertiu Fassiones, in quantu negasset recognoverit“ má byť za
živa upálená, ináče ale, jakby obťažujúce vyznania svedkov tajila, má byť „post amputationem
Capitis rogo comburenda.“[12]Jakéhlúpostiproti tejto nešťastnej žene svedkovia hovorili,
a jak to asi v hlave a srdci sudcov vyzerať mohlo, ktorí sa neostýchali také darebnice počúvať
a do protokollu napísať, poznáme z výpovedi hneď prvého svedkaJána
Adamoviech, 60-ročného obyvateľa Belušského. Tento pod prísahou svedčí medzi
iným: „… jakož y po pomynulem konec fašanku v tu stredu a ve štvrtek po obydva dny sebe synovyvuol sa teleltak jako krava ma obyčaj sa telyt, než kdy sa tak trapel
ten vuol, išel k tej Ščedrence fatentis syn Ondrej Adamovjech, a tam sa s nu dohadoval čvo mu
volovy urobyla, aby odrobyla…“ a že jak sa domov navrátil, už vôl prežúval, a tak predsa len
Ščedroňka bola mu musela zarobiť, keď mu vedela odrobiť (aby sa ten vôl naozaj neotelil na
potupu sveta!). Práve tak múdre je svedectvo „Honestae FaeminaeBurjanka“
z Beluše. Táto pod prísahou vyprávala nasledujúci zázrak: „Jedna fatentiškrava
jalova pred osma rokmy, teš tak sa telyce za štyry týdne,“ tiež len čarami
Ščedroňky od toho neslýchaného telenia odvedená byť mohla. Táto Burjanka ale že počula od
svojho otca, že Ščedroňka svodami čarujea zarobené odrába. V aktách
tohoto processu zpomínajú sa vody len mimochodom, ale nemohol som sa zdržať, aby som aspoň
ukážku nepodal z výpovedí svedkov, ktore k tomu dopomohly, aby slávny stoličný súd túto
Ščedroňku dal upáliť!Rozmanité čarodejstvá dosvedčovalo mnoho svedkov protiKatar. Čarapatke alias
Zarkovejz Rajca, dňa 26. júna 1738 v Trenčíne na upálenie odsúdenej.[13]Process bol zamotaný a vliekol sa celý rok, lebo vyslýchali svedkov nielen
trenčianski páni v Rajci, ale aj nitrianski v Handlovej.Vodysa veľmi
zhusta v čaroch Čarapatkyných zpomínajú; tak hneď prvá svedkyňa, Kath. Žitková, pod prísahou
svedčila, „že vie dobre, že (Čarapatka) vody dievkam ostudením znašavala,“ to isté hovorí
druhý svedok: „že ostudením dievkam ze zelinamí a z vodamy spomahala, povedajicze z devaty
domov zeliny, z devaty domov soly a z devaty domov po kuščeku chleba že je potreba na
ostudením dievkam spomoženie.“ Ďalej svedčila iná žena proti nej: „že prede dnom vodi
nosievala ostudením dievkam spomahat a zeliny zbieravala, a jak nad vodu tak y nad zelinami
čosy čitavala pomlčky.“ Medzi svedkami nachodí sa aj „honesta puella Helena Dohnyansky, anoor
circiter 20, servilis Joannis Szmatana.“ Táto hovorila, že sa jejpred desiatimi
rokmibolo čosi porobilo, tak, že sa všetka vysypala a na tele sa jej pluzgiery
povyhadzovaly, prečo aj do konca fašankov až do jary ležat musela. Keď k jej gazdovi prišla
Čarapatka, prosil ju, aby sa jej opýtala, „čy dievce (vtedyešte len
10-ročnej!) neny urobene.“ Čarapatka aj nazadlho doniesla od tej Handlovskej
bosorky „jakejsy vody, tak potom tuto dievku do svej chalupy vzala, a
položila ze suda obruč na zem a tato dievka musela do nej stat, a ona viliala tu vodu do
zberika a umila ju s nou a hned v tu chvilu to osipanie y ty pluzgiery kamsy sa podely a
svedek uzdravel, potom pak povedala že to bolo gazdinej pre kněžnu urobene, a že dievka
prešla.“Jakýsi Dávid Moravčík o Čarapatke svedčil medzi inými vecmi aj to, že počul, jako sa jej
Dídon áreštant žaloval, že má kozy, ale mlieka nemôže mať, na čo ona riekla, že komu mlieko
odejmú, aby kadlecovi cievku ukradol a jeden konecvoskoma druhý chlebom
zalepil a do komína zapravil tým koncom hore, v ktorom je chlieb: že sa mlieko navráti. Mnohé
iné čarodejstvá sa svedkami ešte zpomínajú, ale v tých sa vody a vosk neuvádzajú.A rad týchto čarovs vodami a voskomdal by sa ešte hodne predĺžiť z
tých ostatných, tu blíž nezpomínaných listín bosorských processov. Žeby sme tam ale málo
nového našli, a už aj obávať sa musím, že som trpelivosť čitateľovu na prílišne tvrdú próbu
postavil, pospiecham ku koncu. Dosť je ešte ľudí, ba až prílišne mnoho, ktorí sú práve tak
pôverčivými a čarom oddanými, jako boli tí, sto rokov pred nami živší. Bosorstvo bolo „crimen
exceptum“, a čím viac čarodejstva mohli i žalobníci, i svedci, i sudcovia bosorkám a bosorákom
naškriepiť a z nich tortúrou vynútiť, nazdávali sa, že tým vlasti a ľudstvu, ba i Bohu samému
velikú službu preukázali. Tá sláva, vypátrať bosorku, mučiť a upáliť ju, dráždila mnohých k
prevádzaniu patrnej krivdy. Nuž, a či za našich časov neni dosť ľudí, ktorí by nie síce viac
strašidlobosorstva, ale inéstrašidlo, — ktoré
najviac straší po takých hlavách, v ktorých sa ani myšlienka slušnosti a spravedlivosti
vyliahnuť nevie — práve tak mučiť a páliť hotoví boli?[1]„Aus der Hexenapotheke des Slovakischen Volkes“ v Zeitschr. d. allgen österr.
Apotheker-Vereines. 1883. Nr. 5, 7 a 11.[2]Viac podobných kuriosít vidz v znamenitej knihe: „Soldan. Geschichte der Hexenprcese.“
Stuttg. u. Tübingen. 1842. str. 49. nasl.[3]Juven. Satyra XIII. v. 159 — 160.[4]T. j. had báječný, ktorý uštipnutého smädom morí.[5]Ovid. Amor. Lib. I. Eleg. VIII. v. 1 sq.[6]Ovid. Amor. Lib, III. Eleg. VII. 29 — 30.[7]„Esse eisdem generis (t. j.effascinantium) in Triballis et
Illyriis adiicit Isigonus, qui visu quoqueeffascinentinterimantque
quos diutius intueantur, iratis praecipue oculis… Notabilus esse quoppupillas
binasin oculis singulis habeant… Feminas quidem omnes ubique visu nocere,quae duplices pupillashabeant, Cicero quoque apud nos auctor est.“
Plinius Hist. Nat. Lib. VII. Cap. II.[8]Žaloba a výrok súdobný znejú nasledovne: „… Qualiter pnominata I. Salutis Animae Suae
immemor ab unius Veri Numinis ad Cultum Deorum alienorum conversa, et a plurimis
retroactis Annis Artibus Magicis addicta, variis Superstitiosis Actibus, et Maleficijs
unulos Homin gravissimis morbis infascinare nonnulos vero vi Diabolica post perpessos
gravissimos cruciatus e Vita misere tollere, per MagicamCerae
Transfusionem, de futuris divinari, ac Se procul absente Hominu facta
revelare, furto ablata restitui facere aegrotos non Naturali Medicamentorum virtute, verum
Daemone coadiuvante,per se pstigiose confectis aquissanare,
melaficia Hominibus et pecoribus per alios causata, arte contraria repellere, aliosque
huiusmodi Magicos Actus exercere non dubitasset: laesione Cultus Divini, Humanorumq Legum
Transgressione nimis gravibus et manifestis. Unde Id Inclyti M. et A. Procurator ad mentem
Legum Regni pnominatam adstantem I. ad eliciendas complures flagitiosis humodi Artibus
addictas, et dubio procul sibi notas Stryges et Sagas revelandaq plura eiusd Maleficia,
pvio Tortulari Examine vivam Rogo exurendam condemnari postulat, reali et effectiva ex
post subsequenda Execuone mediante.“ Na to obžalovaná všetko tajila, a keď žalobník znovu
naliehal na upálenie jej, vyniesol súd tento výrok: „Deliberatum est. Clarum et
manifestum, partim ex Statutor et authenticatorum Testium, partim vero ipsiusmet I.
fassionibus evaderet, quod ead I. Diabolica ope, et arte magica, tumper
tranfusionem cerae, quam etiam alijs magicis modis; certae foeminae
imminentem mortem divinaverit; nonnulis retardationem matrimonii admaturaverit; alijs vero
res furto sublatas restitni procuraverit, infascinand gravissimo morbo, pristino vitiu
virori,praestigiose confectis, et adhibitis aguis, testituerit; ab
incantationibus magicis Braxatoriu aliberaverit; Bruto animanti, per iniectionem vivi
argenti in ardentem fornacem, oculum extundi fecerit; meleficiis infecta Pecora, Simili
arte venefica sanaverit; Lukensem vero hominem infascinando, post gravissimos cruciatus e
vivis sustulerit. Quod universa, quandoqiudem Divinis aeque ac humanis Legibus serio
vetita forent: Ex eo eand I. juxta Legale Petitu fiscalis magratualis, praemisso, ad
eliciendas complices, huiusmodi Diabolicis Artibus infectas Striges, et Sagas,
revelandaque plura ejusd maleficia, Torturali Examine, vivam rogo, ipsi in promerita
Poena, alijs autem in horribile Exemplum, exuranda pronunciari, et aggravari.“ (Orig. Akta
v stoličnom archíve trenč. Č. XII. 27/1199.) Žaloby a výroky súdobné vo všetkých týchto
processoch temer jednako znejú.[9]Vidz origin. akta v stol. archíve trenč. č. XII. 27/1204.[10]Vidz orig. akta v stol. archíve trenč. č. XII 27/1202.[11]Vidz orig. akta v stol. archíva trenč. č. XII. 27/1195.[12]Vidz origin. Acta v stoličn. archíve Trenčianskom č. XII. 27. 1204.[13]Vidz origin. akta v stoličn. archíve Trenč. č. XII. 27. 1206. | Holuby_Voda-a-vosk-v-poverach-a-caroch-ludu-slovenskeho.html.txt |
Tma u nás…[1][2]Tma u nás, — sám Boh snáď už nevidí, čo sa robí!Zem trasie sa pod nami, otvárajú sa hroby,umrelci na svoj’ vlastnom hulákajú si kare,vlci pastierov vytím zbúdzajú v košiare.Psi mlčia. Krt slepý nečujúc nič blížiacej o potope,ryje, urputne ryje, — svoj vlastný hrob si kope;býky do výšky nás dvíhajú pýchy rohy,silou-mocou stavajú nás hore na nohy;do kriku nútia nás, brať našu duria zo sna,Samsona pribíjajú za vlasy o krosná;do rúk nám tisnú sami mučenej pravdy zbrane:Dobre! my tu! — Staňže sa vôľa tvoja, Pane![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Čitateľný Bottov rukopis na liste č. 4. Na list E odpísal Dobšinský a uverejnil v
Slov. pohľadoch III, 1883, str. 460. | Botto_Tma-u-nas.txt |
8O polnoci zahlaholia zvony a zároveň horár pozapína si kabát, zvesí z klina zelený klobúk, ťažkú dupľovku a vyjde na záhradu s dvoma tučnými psiskami. Obloha je čistá, husto posiata bielymi hviezdami. Pod ňou odpočívajú belavé kopce, hory, utesnené tmou, lebo mesiac už zapadol. Horár namieri strmo na dolinu a zdupľuje raz, dvakrát, tretí raz. Dolina mu vzápätí odpovedá hlučnými ozvenami.Všetci so zatajeným dychom počítajú tieto tri sviatočné výstrely, ktoré sa ozývajú od nepamäti na rozhraní času. Oznamujú ľuďom Nový rok.Zmenilo sa vari niečo?Naoko nič. Hodiny zas idú pravidelne a ticho. Je to starý verk. Mnoho rokov konajú službu v tomto dome. Každému už dávno zovšedneli, lebo každý hádam niekoľko ráz vyskúšal na nich svoju zručnosť. Teraz ukazujú tri minúty po dvanástej. Veľká kachľová pec vyhasla, stará mať, stočená do klbôčka na múriku, začala pochrapkávať. O chvíľu zavŕzga v kúte posteľ, zodvihne sa otec a pôjde kŕmiť statok s lampášom v ruke, niekde na šope buchnú padacie dvere a popod okno sa prešmykne mihotavé svetielko. A tak podobne aj z ostatných dvorov vyšľahnú na sneh žlté plamene lampášov. Príde nový deň, práve taký biely a obložený sipľavou hmlou ako ten predošlý, len vari o slepačí krok dlhší, potom druhý, tretí, zima pominie, v záhradách na jabloniach, na lúkach, v bučine i v ľudských srdciach rozkvitne máj. Potom bude Jána, horúce letné dni, plné roboty, a zas Anny, Martina. Obzor sa zúži, zaplní, nebudeš mať taký slobodný rozhľad po šírom svete, musíš oči častejšie obracať dovnútra, do hlbín svojej duše. Práve tak to bolo aj minulý rok, aj vtedy, keď rástol otec, dedo. Kolobeh času je od nepamäti ten istý a človek si podľa neho pravidelne zadeľuje robotu. Na jar seje, v lete zápasí so slnkom a s búrkami, v jeseň zváža, v zime šije kapce a stružliká trepárky.Ale keď sa niekedy pristavíš vo svojom náhlení, rozhľadíš dôkladnejšie a zamyslíš, zbadáš, že život nezadržateľne niekde speje, že svet zmieňa sa práve tak na povrchu, ako i vo vnútri. Dozrieva, starne ako aj ty. Akáže bola napríklad stráň za dedinou, keď sme behali bosí po pažiti? Práve vtedy ju dali páni vyrúbať. Ach, bola to holá, vyklčovaná pláň, pomedzi obhorené pne vytŕčali sa biele skaly, ktoré prudké dažde z roka na rok viac vymývali. Ľudia pod nimi narobili hrádze, aby si mohli v pálenisku nasadiť zemiakov a pešiu fazuľu. Jednu jar potom prišli dievky a zasadili do jamiek malé smriečky. Nasledujúce roky nesmel tam vkročiť statok ani žena s kosákom a s košíkom na chrbte. Na niektorom pni vždy striehol horár a strieľal do oblohy, aby plašil ľudí i zvieratá, ale dlho sa neukazovali smriečky! Pomedzi pne, raždie a vývraty vyrastala burina: pŕhľava, vysoký malinčiak, kyprina, pozdejšie vyhúkla hustá kružina, nikto neveril, že by tam niekedy šumela voňavá čečinka. Kružina vydusí siatinu, mal ju dať horár vyťať. A dnes, hľa, po kružine nieto ani znaku. Na celej stráni šumí mladá hora, hustá pevná ani múr, dobrý úkryt pre diviaky a prepelice. A kdeže sú dievky, ktoré ju sadili. Ach, horkýže dievky. Všetky nosia už čierne šatky, v kostole sadajú si do posledných lavíc, predmodlievajú sa ruženec, každý desiatnik iná, podľa ruží, a keď sa majú pristaviť niekde na dedine, skladajú si pokorne ruky na vydutom živôtiku. Na svoje dievčenské roky spomínajú len vtedy, keď večerami pri peci spustia kolovrátok a majú okolo seba veľa zvedavých poslucháčov. Ach, keď sme my dievčili, bývalo inakšie. Veru tak.Ani ľudia neubránia sa zmene. Prebieha im súčasne v krvi i v duši. Často si to ani neuvedomujú. Majú veľa starostí: najprv hier, potom povinností, dôležitých robôt a nie sú radi, keď si musia priznať, že sa im stratilo pomedzi prsty niečo, čo ešte neužili. Ale krv i duša sa časom sama ohlási a prezradí. Brat so sestrou od malička vyrastajú spolu v zdraví i v nemoci pri hrách i pri práci. Majú spoločnú mištičku, z ktorej jedia, i spoločnú posteľ, kde spávajú. Cez deň behávajú po dvore, preliezajú ploty, pozerajú do všetkých dier a tmavých skrýš okolo domu. Sú obaja rovnako upachtení, keď sadajú k jedlu. Večer ich mať ukladá vedľa seba a prikrýva tou istou perinou. Deti sa pritláčajú k sebe, aby sa mohli navzájom telami zohriať. Zaspávajú ako dvaja nevinní anjelici a za brieždenia sa práve tak zobúdzajú. A tak sa im patrí. Sú predsa z jednej krvi. Všetky city sa pri nich urovnávajú a zahládzajú. Musia mať čisté oči a čisté myšlienky, z akejkoľvek blízkosti na seba hľadia. Ale raz sa chlapec zobudí uprostred noci a je celý v ohni, najmä vtedy, keď sa dotkne toho okrúhleho, mäkkého a voňavého tela vedľa neho. Čo sa to s ním robí? Otvára naširoko oči, hľadí do tmy, musí niekde ujsť, lebo sa tu zadusí, len keby nebola noc. Odhodí z tela perinu a odtiahne sa ku kraju postele, do rána premáha úzkosť, ako sa len dá. Ach, bože môj, aké trápenie naraz. A druhý večer pustí sa do plaču, keď ho nútia, aby si išiel ľahnúť. Nie, on nejde, nebude už so sestrou spávať. Radšej presedí do rána na lavici pri peci. Rodičia sa divia. Aký chrobák že to vošiel naraz chlapčiskovi do hlavy? Vari nejdú pre sopliaka náročky k stolárovi rozkázať posteľ, aby sa mohol na nej sám preťahovať, a kdeže by vzali toľko perín. Najprv musí mať prichovať husi a nazbierať peria do obliečky. To môže byť na takto rok. Zatiaľ chlapec vyrastie a bude môcť spávať na šope. Ale chlapec sa nedá učankať, pevne stojí na svojom, a keď veľa naliehajú, stane sa zúrivým, cerí zuby na každého, kto sa k nemu približuje, šteká ani vĺča a blúzni skoro v horúčke, vraj preto nebude viac so sestrou spávať, že smrdí! Čože? Ako to povedal? Zhrozí sa otec. To slovo je vari prisilné, udrie ako hrom a všetkých prekvapí, zmätie. Dievča, ktoré už leží v posteli, očervenie v lícach a perinu si pritiahne hanblivo až pod bradu. Rodičia na ňu hľadia skúmavo a naraz pochopia. Škoda, že sa tak nestalo skôr. Dievča malo nedávno pätnásť rokov. Naozaj mu nepatrí, aby spalo s chlapcom. Ich horlivosť náhle opadne, nevedia povedať nič. Túto noc matka ustelie aj na lavicu pri peci a na druhý deň zbíja otec z dosák lôžko, ktoré sa bude zasúvať pod posteľ. Také sú veru zákony krvi.Nánkin Tóno prekonal v poslednom čase tiež zmeny a zdá sa, že sa s nimi zmieril. Už dávno má svoje vlastné lôžko. Prišiel sám na to, že sa mu nepatrí spávať spolu s tetkou. Urobil si pričňu, ktorú pristavil pod okno, kde sa teraz večerami natiahne. Je z neho rúči mládenec. Nikto by nepovedal, že mal niekedy umazané, repavé kolená a vyleštené rukávy.Ani sám nespomína na také pletky. Celý ten svet, keď chodil bosý s vykasanou košeľou, keď sa mordoval s ťažkými brvnami po pažiti, zostal kdesi ďaleko za ním a nieto cesty, ktorá by viedla k nemu. Hlboká, tmavá hora, Kozí vrch, Jánošíkova skala, Zelený kút, všetky tie obľúbené miesta, grúne, stráne, dolinky, ktorými voľakedy tak rád brúsil, kde strávil celé dni, zostali síce tu, môže na ne hľadieť, môže ich tiež podľa ľúbosti navštevovať, ale či ešte majú to kúzlo, ktorým ho vtedy obostierali a ktorým sa nevedel nikdy nasýtiť? Ach, kdeže. Všetko zovšednelo. Dostalo skutočnejší a určitejší vzhľad, ustálilo sa do pevných tvarov, ktoré človek hodnotí podľa toho, akým dielom úžitku mu prispievajú k spokojnosti. V ničom už nehľadá tajomstvá, ktoré by ho vedeli vzrušovať a lákať. Napríklad Kozí vrch je len praobyčajný vrch, akých je na okolí niekoľko. Plochá skala na jeho temene pôsobí za súmraku síce čudne. Môže niekomu predstavovať stôl, za ktorým niekedy sedával Jánošík so svojou družinou. Ale za bieleho dňa môže sa každý presvedčiť, aký nezmysel je veriť takým rozprávkam. Skala nemá podobu stola, vyčnieva z vrchu širokou plochou a naprostriedku vypúča sa do hrobliny, po krajoch rozrušenej dažďom a mrazom. Pohľad na ňu nie je nijako lákavý. Nerastie na nej ani jeden kríček. Pustá a holá rozvaľuje sa celý rok pod nebom. Horár by bol radšej, keby mu tam rástli mocné jedle, a dedinčania by nedbali, keby sa jednu noc celý vrch niekde na druhú stranu prevalil alebo aspoň rozsypal, čo by mali pritom zažiť i trocha strachu, lebo preň neužijú temer pol roka slnca. Ako zaň po Martine zapadne, vynorí sa len po fašiangoch. Zatiaľ môžu len túžobne hľadieť na blýskavé lúče, ktoré sa vo výškach pohrávajú bez úžitku.Nuž, akéže tu kúzlo. Nikdy mu veru ani na um nepríde, aby sa niektoré nedeľné popoludnie vybral hore, sedel tam na najvyššej skale a hľadel dlhé hodiny dolu do dvoch dolín, ako to voľakedy robieval. Je to ďaleko, strmo, namáhavý výstup uzučkým, zanedbaným chodníkom, a potom, nedeľné popoludnie by v nijakom prípade nechcel tak nemilobohu zmárniť. Sú to jeho jediné chvíle, ktoré má právo vyplniť záhaľkou. Ráno ho tetka ženie do kostola alebo, keď je zlý čas, musí sedieť pri okne s ružencom, modliť sa nahlas a spievať nábožné piesne, kým sa neozve poludňajšie zvonenie. Poobede musí strážiť dom, pokiaľ sú tetka na litániách. Iba keď sa vrátia, môže sa ukázať na ulicu. Do večera je pár hodín. Tie výhradne patria jemu. Mal by ich stráviť bez úžitku nejakým bezcieľnym a jalovým túlaním? Ach, nie. Z takých darobností už vyrástol. Jemu prislúcha, aby prejavoval určitú vážnosť, vyrovnanosť, umiernenosť. Je už veľkým chasníkom, podľa vzrastu opravdivým mládencom, ktorý by si mohol dovoliť niečo aj k dievkam, nuž musí sa podľa toho aj držať. Veru tak.Kým sú tetka na litániách, upraví si zovňajšok: vykefuje kabát, nohavice, začierni baganče, potom rozpustí trochu cukru v hrnčeku, navlhčí si vlasy, aby mu frizúra držala, a nakoniec prepne remeň na páse o jednu dierku ďalej, aby mu nohavice neleteli. Takto sa aj sám sebe páči. Cíti sa upätejším, pružnejším. Môže ísť bezpečne medzi ľudí.Na ulici sa ešte raz premeria odvrchu dolu a trvá mu to vždy chvíľu, lebo je ho veru dosť aj na šírku aj na dĺžku. Ale potom sa už nebojí vykročiť. Nech sa stretne s kýmkoľvek, každému sa pozrie rovno do očú. Kráča pomaly pevným, chlapským krokom dolu dedinou, prezerá si pozorne domy, dvory, akoby kráčal takto prvý raz, keď uzná za vhodné, odpľuje si do prachu alebo vytiahne z vrecka fialovú veľkú haviarsku šatôčku a poriadne hlasno sa do nej vysiaka.Okoloidúci ho obchádzajú, lebo ako tak naprostred cesty stojí rozkročený a prefukuje si plnými pľúcami nos, zdá sa im celkom vážnou prekážkou. Na kohože sa len podal? Premeriavajú ho, keď sa dostanú za neho.Matku mal drobnú, nebolo ju temer vidieť, keď niesla batoh. Taký škriatok. Mládenci sa na ňu neohliadli. Čo by si boli s ňou počali, keď im siahala iba po pupky. Ako by sa mohla teraz merať so svojím synom? Snáď otec. Ale toho nikto nepozná. Nejaký vandrák, vojak alebo komediant. Skrátka nič určitého, istého. Zastavil sa niekde na svojej púti svetom a dovolil si urobiť žart, len tak pre psinu, ako by to bolo. Nikto nevie ani, za akých okolností sa to stalo. Dievka nemala v dedine výhľad na vydaj, šla hľadať šťastie do sveta a tam aj zapadla. Domov prišla iba zľahnúť. Po pôrode zas odišla, azda za tulákom, ktorý bol raz k nej taký štedrý a láskavý ako ešte ani jeden chlap a ktorý možno ani nešetril sľubmi. Pravda, viac sa nezjavil. Tulák nemá vymeranú cestu. Ak sa s ním naozaj stretla pod krížom medzi dvoma dedinami, kde obyčajne takí ľudia odpočívajú, aby neboli nikým vyrušovaní, istotne splnil do posledného slova svoj sľub. Naposledok vari pred desiatimi rokmi prišla neurčitá zvesť o nej k richtárovi. Nejaké úrady sa dopytovali na jej príslušnosť a či má rodičov. Viac nič. Nesmierne diaľavy sveta sa nad ňou zatvorili.Iba tu na dedine pred očami všetkých, ktorí sa jej vysmievali a ktorí ju zaznávali, rastie plod jej hriechu. Najprv to bol obyčajný pankhart. Nič dobrého sa z neho neukazovalo. Samé žaloby sa naň sypali. Jeden deň sa s niekým pobil, druhý rozkladal oheň pod stenou, potom ho zas videli na cudzej šope, odkiaľ zmizli záhadným spôsobom nástavky na ryby. Bolo veru dosť príčin, aby ho nazývali zbitníkom, zlodejom a podpaľačom.No teraz je to celkom niečo iné. Nikto by sa mu neopovážil pripomenúť niekdajšie priestupky nielen preto, že by si to nezaslúžil, v dedine ho považujú za najslušnejšieho, ale nemusel by si to ani od hocikoho dovoliť. Už teraz patrí medzi najvyšších chlapov v dedine a v robote je prvý. Nikto nedostane toľko vriec zemiakov z grúňa dolu k vozu ako on, nikto nerozkála toľko klátov za jeden deň, nikto neberie taký široký radok pri kosení. To sa mu všeobecne uznáva nielen medzi deťmi, ktoré už dávno obdivujú jeho silu, ale aj medzi chlapmi, hoci vekom k nim nepatrí. A nie je to len prázdna pochvala. Má naozaj široké plecia, pevný, šľachovitý krk a dlhé ruky.Tetka Nánka už nemusia nohavice po nebohom, ktoré jedno za druhým z komory vynášajú, zvlášť skracovať. Všetky mu dobre padnú i do členkov i do pása. A ešte rastie. Sami ľudia to potvrdzujú. Bude nebodaj ani smrek. Kde sa ho len berie. Ba či tetka Nánka vystačia pri ňom so zásobami.Chvalabohu, Tóno nemá také starosti. Má vždy na mise toľko, že zaženie hlad, a nikdy mu nepríde na um zisťovať, o koľko posledný mesiac narástol. Bude práve taký, ako ho chce pánboh mať. Hoci naozaj aj druhým Goliášom pre potechu pánu farárovi. On nedbá, len nech je vždy zdravý. Veru, a ľudia môžu vravieť, čo chcú.Keď potom myslí, že má obe nosné dierky dobre prefúkané, ide ďalej širokým, kolísavým krokom, prehliada dvory a zastaví sa pred krčmou.Tu, na malom priestranstve pri plote školskej záhrady z druhej strany cesty, odkiaľ je dobrý výhľad na oba konce dediny, vidieť, kto prichádza zdola i zhora, a hlavne otvoreným oknom a dvermi vidieť aj do krčmy, je totiž od pár čias jeho stanovište. Sem prichádza pravidelne v nedeľu popoludní, lebo tu podľa zvyku vystavajú takí mládenci, ako je on. Tí mladší, pochabejší, stvárajú ešte pestvá. Zápasia medzi sebou, aby verejne ukázali svoju zdatnosť a vyspelosť. Tí starší, skúsenejší, vykonávajú podľa predpisu tútorské a sudcovské úlohy. Učia sa krútiť cigarety, pripaľujú si, aby mali pod nosom vôňu a oheň, dojednávajú tajné schôdzky, významne pomrkávajú na seba a strkajú sa lakťami, keď ide po ceste nejaké dievča.Tóno neprináleží ani do jednej skupiny. Nepotrebuje nikoho presviedčať o svojej sile. Tá vec je už pre neho dávno vyriešená. Ale neopováži sa ešte vložiť do úst cigaretu. Doma pod kôlňou vari áno. Tam ho nikto nevidí, ako ho pri tom dusí, ako musí krčiť čelom, sťahovať oči a brániť sa slzám, ale tu veru nie. Preto stojí aj osamote. K nijakej skupinke sa nepridá alebo, lepšie povedané, nijaká skupinka sa nevytvorí okolo neho. Nikto nemá s ním spoločné záujmy. Pravdaže, to mu vôbec neprekáža. Dostačí si nateraz so svojimi myšlienkami. Hlavná vec, že tu stojí, vníma ruch, posudzuje výkony tých mladších, priúča sa mnohému od tých starších a robí uzávery. Za ten čas, čo tu stojí, všeličo sa prihodí, všeličo sa povie a všetko má pre neho životný význam.Niekedy pritrie sa aj k dverám a nazrie do korheľne. A tu nie práve zriedkavo sa stáva, že od niektorého stola zakýva naň sváko Špiritajovie. Tóno poslúchne. U sváka má maličký úver. Nezabudol ešte na neho. Niekedy zabehne k nemu a pomôže mu dopliesť kôš alebo dodlabať vahanček. Pre sváka je to neoceniteľná pomoc, lebo je už starý, robota mu už nejde tak od ruky ako prv. Preto pamätá aj na Tóna, keď sedí pri plnej fľaške. Dostane obyčajne jeden pohárik čistej. Na začiatok to vari stačí. Nemá ešte také prepálené hrdlo, aby zniesol viac. Tetka by sa naň hnevali do smrti, keby sa opil. Ani sa mu nepatrí, nech sa len vystríha všetkých podobných nerestí. Nijakému chlapovi nie je to na osoh. Ešte tak pod spôsobom, ako pije on v nedeľu, keď je na to čas, pár kvapiek pre dobrú vôľu nemôže nikomu zaškodiť. Tóno sa ochotne podvolí. Vlastne on za trúnkom ani nebaží. Využíva len príležitosť, aby sa dostal dnu. Lebo potom sa už nevracia k dverám. Vyhľadá si nejaký kút pri stene, kde nikomu nezavadzia, a rozhliada sa po začmudenej miestnosti. Oči sa mu blyštia blaženosťou. To sa mu žiadalo.Okolo neho na laviciach pri masívnych stoloch sedia chlapi. Skutoční chlapi. Každý má pred sebou svoj pohárik, do ktorého si niekedy naleje z fľaše, poťahujú si zo zapekačiek, šúľajú na dlani cigarety, žujú močku, pľujú pod stoly, a nie len tak, aby vzbudzovali pozornosť, aby sa tým vystatovali ako tí predo dvermi, ale naozaj, lebo sa im tak žiada. Celý týždeň robili vo fabrike. Niektorí pri valcoch, iní pri peci. Ťažká robota veru. Urputný zápas s tvrdým železom, ktoré sa nerado samo poddáva. Niekedy ho treba rozpáliť na horiacom kokse do žerava, mlátiť ťažkým kladivom hoci hodinu, niekedy ho treba roztaviť na tekuto, prelievať dlhými varechami do rozličných nádobiek, naťahovať, vŕtať i rezať, aby dostalo takú formu, ako vyžaduje potreba. Na oddych nieto času. Ani myslieť. Povetrie hučí, zo strán sršia iskry, pôda pod nohami páli, v rukách prenášaš oheň. Kdeže v takom pekle spočinúť na chvíľku? A okrem toho stroje ti vymerajú každý pohyb. Nemáš kedy ani znoj z čela utrieť opakom ruky. Krv vrie, telo sa škvarí, ruky, nohy si necítiš. Dokedy také vypätie vydržia? Niektorí po šichte nezájdu ani domov k žene a deťom. Bývajú celý týždeň v šalande, aby šetrili silami. Nuž teraz, keď majú na to čas, pijú, fajčia i odpľúvajú si poriadne, ako sa na chlapa patrí.Nedele sú pre nich dôležitým medzníkom v živote. Zastavujú sa pri nich a uvedomujú si s potešením, že ich fabrika celkom hrdzou a prachom nerozožrala. Ešte vždy zostáva z nich toľko, aby sa mohli poznať a aby mohli zaujať vo svojom dome i v obci miesto, ktoré im prináleží podľa postavenia, bohatstva i hlavy: jeden v kurátorskej lavici na ľavej strane oltára, iný za richtárskym stolom a ďalší na gelete uprostred salaša, aby mohol dobre sledovať, či bača spravodlivo rozvažuje hrudky syra gazdom, ale hlavne majú príležitosť stretnúť sa tu v krčme okolo spoločnej fľaše, ponazerať si navzájom zblízka a úprimne do očú, ktoré si poriadne v sobotu večer vyumývajú teplou vodou a mydlom od sadze, a môžu sa od srdca porozprávať.O čomže sa to rozprávajú? Tóno počúva. Ach, nie sú to hocijaké pletky. Na richtára prišla listina. Výmer od okresného súdu, podľa ktorej musí obec zaplatiť eráru pokutu, že pastier pustil čriedu kráv do hory. To je nezmysel. Kto bol na pojednávaní? Občanov hádžu za dvere. Tak, to je zas robota toho nového ferštra. Chce ich obrať o staré práva. Za predošlého bolo dovolené všetko. Statok sa mohol rozchádzať, kade chcel, len keď mladé siatiny zostali nedotknuté. Ženy vyžínali bány, deti vláčili jahody, dreva si si mohol nahotoviť, koľko bolo treba na celú zimu, nikto ti nepočítal polená, ani neoznačoval, ktoré stromy máš zrezať, a tento má na všetko zákony. Na jeden dom prislúcha len dvadsať metrov dreva, keď ideš do hory, musíš sa ohlásiť u horára, na vyžínačku potrebuješ povolenie, na maliny a jahody lístok, a teraz zabraňuje statku prístup do hory. Čo im zostane z osadníckeho práva? O chvíľu nebudú sa smieť zohnúť ani za triesočkou, nebudú mať čím kúriť, a v noci hocikedy ti trepe horár na okno, ber sekeru, motyku, lopatu, niekde na chotári blčí hora, treba ísť hasiť. To áno, povinnosti máš, ale práva nie. Ach, to si môžu nechať. Pokutu nech sa neopováži richtár zaplatiť, tým by sa podvolili. Treba podať odvolanie, treba ísť s deputáciou rovno na riaditeľstvo do Bystrice a keď aj do Pešti. Čo si starí voľakedy vydobyli, oni nesmú nechať zašantročiť. Sú tým veľmi rozhorčení. Rozkladajú rukami, bijú päsťami o stoly. Každý argument, ktorý predkladajú, je závažný. Nie, právo je na ich strane. Pôjdu sa zaň biť, keď bude treba. Krčma hučí ani úľ, keď má vyletieť z neho roj.Ale tu, práve na konci stola, nakláňajú sa dvaja dôverne k sebe, neruší ich hurhaj, nevedia sa strhnúť bojovnosťou, hoci pijú zároveň s ostatnými z jednej fľaše. Hovoria ticho a pokojne, ich reč je krátka, zato čistá, dorozumievajú sa viacej očami.Tóno ich pozná. Sú to dvaja susedia, bývajú skraja dediny. Vídať ich vždy spolu. Keď vláčil z hory drevo za reťazou, stretával ich v húštinách. Robili sa, že hľadajú huby popod smriečky, ale nikdy nevidel, že by mali niekoľko nastoknutých na prútoch. S jedným mal dokonca nepríjemnosť. Našiel v potoku nástavku na ryby. Prirodzene, že si ju vzal domov. Akože si mohol domyslieť, že ju niekto tam náročky položil? Veď ešte ani nevedel, že by mohla do nej ryba skočiť. On do tých čias chytal do rúk a na vidličku. No nadarmo sa božil, prisahal za svoju pravdu, keď za nástavkou prišli. Prischlo na ňom, že prelieza cudzie šopy, prekutáva staré truhly, tmavé kúty, štíty a kradne.Teraz sú tu, a veru málo si všímajú Tóna.Roháč? Vravia.Hej, dobrý ročiak.Na Stádlici?Tam.Chodí dobre?Každú noc.Videl si ho?Včera.A horár?Vie o ňom.Bol tam?Robil solisko.Pôjdeme?No.Dnes.Po polnoci.Vezmi plecniak.Dobre.Horár je tiež tu, stojí pri púdli a dojednáva s ujcom Matúšom drevo na stavbu. Už ho odobral. Môžu si ho vziať, lebo tam bude šlóg, zavalili by mu ho, len nech si príde po kartu, aby mohol zaplatiť na správe.Ujec Matúš úctivo prikyvuje hlavou. Áno, ešte zajtra staví sa na správe a zaplatí. Nalieva napochytre a veľmi štedro do vínových pohárikov slivovicu. Ešte by prosil pána horára o jednu láskavosť. Keď už pristavúva, chcel by preložiť dlážku v tejto starizni. Potreboval by viac dosák. Nuž či by nemohol ešte zrezať niekoľko smrekov k tým, čo už ležia na zemi. Nikto to nespozoruje, zvezie všetko naraz, a oni dvaja sa dojednajú.Horár je veľkomyseľný. To môžu spraviť hneď teraz, vraví a obzerá sa, či ich niekto nesleduje. Môže však bezpečne uzavrieť s ujcom Matúšom obchod na úkor eráru. Každý si tu rieši svoju záležitosť.Hneď za ním, na sude, sedí starý richtár. Na Mateja mu minulo deväťdesiatosem rokov. Šesťdesiat rokov vládol v dedine ako neobmedzený pán. Zatiaľ si nahonobil pekný majetok. Teraz sa tu háda so synom, ktorý už tiež ťahá na penziu. Známy spor. Starý si ešte za života svojej ženy dal prepísať všetok majetok na seba a syna dosiaľ nepripustil ani na jednu brázdu. Gazduje sám, akoby ešte išiel svety súdiť. Nech vraj čaká, kým ho pánboh nepovolá.Veď mu vraj neskape ani jedna hruda. A káže si liať do pálenčiara čistý rum.Tóno nevie, čo by mal najprv počúvať. To hej, samé dôležité pokonávačky. Obchody, práca, zmluvy, vášne, majetkové záležitosti. Zdá sa, že na tom stoja základy sveta. Chlapi ich musia neustále obhliadať, upravovať, aby sa neporušil poriadok. Tóno je vo svojom živle. Nežiada si nič iné, len aby nedeľa bola o niekoľko hodín dlhšia. On by vydržal stáť pri stene aj dvakrát toľko, ako sa mu dostane. Celý týždeň bude brať z tejto stravy, ktorú si tu nazhromaždil. V hlave si niekoľko ráz prerieši nadhodené otázky, spory a od soboty rána už bude netrpezlivo čakať na chvíľu, keď sa bude môcť zas vrátiť.Zavše na náprotivnej strane, hneď pri výčape, odchýlia sa pomaly dvere vedúce do kuchyne a v úzkom otvore zjaví sa hlava: čierna záplava vlasov, biela, až mliečna tvár a živé oči. Paulínka, blysne v tom okamihu Tónovi hlavou. Niečo hovorí otcovi a pritom zvedavo prebehne pohľadom celou miestnosťou. Zastaví sa aj na ňom, a možno dlhšie, ako by sa jej svedčilo. Áno, cíti chvíľku slabý tlak na čele, ale on sa nedá vyrušiť a hlavne, zostane pokojný, akoby sa nebolo nič prihodilo. Paulínka už nemá pre neho takú príťažlivosť ako voľakedy. Prerušil s ňou všetky styky, ba aj v myšlienkach sa od nej odpútal, lebo nahliadol, že nepatria k sebe. Paulínka je niečo iné, niečo viac ako on. Nemôže sa jej rovnať. Je z poriadnej, vari najváženejšej rodiny v dedine. Má otca, matku, ktorí sa o ňu starajú, nosí štofové šaty, biele pančuchy, ani v stredtýždni ju nevidieť chodiť naboso. Nedoniesla ešte ani jeden batoh alebo košík trávy, ako nosia každý deň iné dievky. Ach, kdeže by. Také práce robieva za ňu Marusa. Ona sa musí šetriť, lebo je ako z porcelánu, bielušká, jemná a krehká. V škole bola najlepšou žiačkou. Bude z nej panička, áno, dáma s opereným klobúkom, ktorá sa bude prevážať na ľahkom koči a ktorá aj proti slnku si vystrie nad hlavu biely slnečník.Tak. A ktože je on? Akýsi nalezenec. Pankhart. Nepozná si ani rodičov. Býva v nízkej starej chalupe s malými okienkami. Tetka ho vychovali na samých zemiakoch a nosí prestáte, moľami prežraté šaty po starom otcovi, v škole bol iba na posmech, musel vždy veľa robiť, ak chcel jesť, a budúcnosť nemá vábnu. Rozhodne nemôže čakať, že sa niekedy stane išpánom, ktorý by si mohol pyšne šibkať bambusovou paličkou, štrekovať tenkými stehnami, klopkať lakovými topánočkami pred paničkami. Zostane len na dedine do smrti v tej nízkej chalupe, kde uzrel svetlo sveta. Bude mať vždy také dokálané a žilovaté ruky ako má teraz, o pár rokov sa trochu nahrbí, naučí sa piť pálenku s horcom a žuť močku, k najväčšej blaženosti mu postačí, keď si večerami vymočí v teplej vode nohy a navlečie suché kapce. Skrátka, zostane ďaleko za Paulínkou, nuž načo by sa piadil. Niekto si kladie na hlavu zlatú korunu, iný len obyčajný klobúk, ale pastierovi patrí na hlavu rozhodne baranica a do rúk trúba. Veru.To pravda, neznamená, že by bol so svojím stavom nespokojný. Skôr naopak. Cíti sa veľmi bohatý a šťastný. Nevie, či by sa ešte niekde inde tak chutne vyspal ako pod oknom na priči, ktorú si sám zbúchal, a neverí, že by mu ešte niekto na svete uvaril také dobré zemiaky ako tetka. Ani tá skutočnosť ho nemrzí, že sa musel vzdať Paulínky, hoci, ako je známe, môže len jemu ďakovať, že chodí veselá, usmiata a zdravá po slniečku, akoby ju nikdy nebola ani zlá mucha poštípala. Ach, veď je v dedine dosť dievčat. Hneď tuto pozdola krčmy majú šesť. A tá najstaršia, Irenka, čo sa vrátila pred rokom prechorená zo sveta, sa mu aj zalieča, kedykoľvek ide okolo, sedí na okne a pozerá si ho veľkými očami. Ba niekedy sa pokúša aj milo usmievať. Istotne čaká, že sa raz pri nej pristaví na pár slov. Iný by to už bol dávno spravil. Veď mládenec býva poctený, keď dievča dáva príležitosť k rozhovorom. A Irenka nie je iba všedné dievča. Keď sa doma trocha zotaví, zosilnie, vráti sa do mesta. Páni, u ktorých slúžila, jej stále vypisujú, sú zvedaví na jej zdravie. Boja sa, že by mohla prijať nejaké iné miesto alebo že by sa mohla azda vydať. Nuž znamená rozhodne viac ako Paulínka. Kedyže sa bude môcť Paulínka vydávať? Ojojoj. Ale on si ide len svojou cestou, neobzerá sa ani vľavo ani vpravo, čo ak by sa mu zaplietla pod nohy dáka skala, a obyčajne len potom, keď prejde, uvedomí si nejako na okraji svojej mysle, že bola v okne. Viac nič. Práve teraz stratili dievčatá pre neho význam. Jednoducho, nepotrebuje ich. Sú priveľmi krehké, maznavé, zložité, plaché, samý vrtoch a hlavne, veľa sa parádia, kým on je jednoduchý a pevný. Nechápe, prečo sa iní chasníci v jeho rokoch toľko nimi zaoberajú, prečo v reči robia stále na ne narážky, prečo sa uškŕňajú, keď ich vidia. Je to ešte stále iba jalová hra ako s guľkami pod stenou alebo s pacekami na pažiti, a on má vážnejšie veci na mysli.Pred troma rokmi ho boli tetka Nánka konať do fabriky. Nijaký žart. Do ozajstnej fabriky tamdolu za mostom, dobré dve hodiny chôdze odtiaľto, kde robia skoro všetci chlapi z dediny a ktorú on do tých čias vídaval z Kozieho vrchu hlboko pod sebou v údolí ako dlhé rady čiernych lomených striech, spomedzi ktorých vyšľahovala k oblohe belasá žiara, a les vysokých komínov s drôtenými klobúčikmi navrchu, odkiaľ sa nepretržite valí ťažký dym.Napodiv, tetka sa už tam veľmi dobre vyznali. Vedeli, kde je hlavná brána, u ktorého strážnika sa majú ohlásiť, keď chcú vstúpiť dnu, vodili ho celkom smelo a isto po dvore cez koľajnice, kadiaľ neustále prebehúvali vozíky s nákladom, chodníčkami pomedzi dlhé a vysoké hŕby čierneho uhlia, násypmi ešte čmudiacej a v škárach žeravej trosky, vysutými mostami, ktoré spájajú dvoje dverí vysoko na poschodí susedných stavísk, tmavými podjazdmi, kde na oboch stranách za oknami hučia stroje, z kancelárie do kancelárie, od jedného pána k druhému.Ach, nikdy ešte nezažil toľkého zhonu a náhlenia. Už v ten prvý deň dostal krvavé otlaky na nohe. Sotva sa dovliekol domov. A ani neboli veľmi prívetiví. Vysvedčenie mu robilo galibu. Ktokoľvek ho otvoril, každému prezrádzalo, že vyšiel len z tretej triedy, ani tam že sa neusiloval.Nuž to bolo zle.Krútili hlavami, prižmurovali oči, radili sa, prezerali si ho cez okuliare i bez, a nevedeli sa s ním nijako zmieriť. Keby bol ešte aspoň jednu vychodil. Veď takto sotva bude vedieť čítať a písať. A kdeže počty, krát, áno, u nich si musí chlapec aj s tým poradiť. Vlastne majú príkaz brať len takých, čo vychodili s výborným prospechom šiestu a vedia aj po maďarsky. Či sa vie dohovoriť po maďarsky?Ach, kdeže po maďarsky, ktože ho vie, či vie pán učiteľ, ktorý ho učil. Zato je on oberučný, poslušný, doma urobí všetko, čoho sa chytí, a navymýšľa všelijakých klepcov, chválili tetka a prosili, spomenuli aj nebohého, áno, tu im vyslúžil penzijku, domov ho doviezli už s dušou na jazyku a oni, vdovica, sa museli dvadsať rokov sami trápiť. Teraz na staré kolená by im mohol tento chlapec, dcérin syn, vypomôcť. Tak si to oni mysleli. Tu i tam pod neznesiteľnou ťarchou ťažkých spomienok zavzdychali, posmrkali, poutierali si do šatôčky do fialova pripálený a červenými žilôčkami popretkávaný koniec nosa, a to pomohlo.Páni sa cítili vari trocha vinní pred ňou. Jej prosbu odmietnuť predsa nemohli. Čože by im bolo povedalo svedomie. A kdeže by bola ich kresťanská láska k blížnemu, k trpiacemu, a potom, keď si ho dôkladnejšie poprezerali — a zmerali jeho ruky, plecia i pás, museli priznať, že neokradnú kráľovskú pokladnicu, keď prižmúria jedno oko nad predpismi a dajú mu pár grajciarov za robotu, ktorú vykoná v niektorom oddelení.Dobre. Rozhodli nakoniec, bude vaľkárom a usmiali sa do bajúzov, aby tetka nemuseli ísť cez bránu s mokrými očami.Druhé ráno na svitaní už sa pridal s remennou kapsičkou, hrkajúcou a podskakujúcou mu neposlušne na ľavom boku, i s hrčavou palicou v ruke k skupine chlapov a kráčal ticho po ich boku dolinou s celkom novým pocitom v hrudi. Bol to preň hotový zázrak. Ísť s chlapmi, hranatými, tmavými ako sama noc, zapáchajúcimi potom, močkou a sadzou, vyrovnávať sa ich ťaživému, klátivému kroku na tichej ceste ako rovný s rovným. Zdalo sa, že sa len tej noci narodil. A že teraz vstupuje do života.Najprv sa veľa nenarobil.Páni nesplnili daný sľub, hádam sa obávali poslať neskúseného chlapca hneď k valcom, kde by ho mohlo ľahko stiahnuť za roztrhaný rukáv do hrebenákov alebo priam na postupujúci oceľový pás a rozmiesiť na pagáč miesto železa. Na jeho starého otca mali trápnu spomienku. Aby tetke Nánke nemuseli posielať na voze druhého dolámaného chlapa. Pre každý prípad ukázali sa opatrnými.Nejaký čas vymetal kancelárie a posluhoval pánom. Nevďačná, zlá a pokorujúca robota: chodiť s metlou a handrou, dýchať prach, zbierať po špinavej dlážke papiere, vyprázdňovať koše so smeťami, vyplachovať pľuvadlá, do ktorých odŕhajúci a od večného sedenia nahrbení úradníci celé dni chriachajú, utierať okná a upratovať stoly. Ešte tak žene by to svedčalo, ale on sa s tým nevedel zmieriť.Najhoršie bolo, že musel behať od Kaifáša k Pilátovi so všeliakými písmami, s rozličnými odkazmi, ktoré si vždy poplietol, a tak zapríčinil mnohé nedorozumenia. Pravdaže, páni mu to nikdy neodpustili. Nevedeli pochopiť, že má takú krátku pamäť, vraj ako fabrika fabrikou stojí, nemali ešte takého zadubenca. Dostával preto všelijaké hanlivé a potupné mená, ktoré sa na nešťastie dostali na verejnosť, a tak hocijaký umazaný fafrnok dovolil si za ním pokrikovať. Ba pričasto sa stávalo, že dostával niekde vo dverách, do ktorých nemal vstúpiť, alebo pri stole, kde sedel veľmi prchký pán, aj príučnô. Potom idúcky domov nepridal sa k nijakej skupine chlapov. Vliekol sa hore dolinou pohrúžený do ťažkých myšlienok sám, obchádzal hŕby skál, držiac sa len kraja cesty a vždy tej strany, aby mu prechodiaci nevideli červené líce a navreté vytiahnuté ucho. Doma nevedel sa ani pokojne najesť, spánok mával popretrhávaný zlými snami. Celý svet sa mu protivil.Hej, veru, ťažko sa žije.Možno, že to ani nevydrží. Jedného dňa vychystá sa ako do roboty, nejaký kus cesty aj prejde za dolinou, aby sa nezdal podozrivým, ale v niektorej zákrute mykne do hory a počká kým prejdú všetky skupiny chlapov. Potom uvidí. Doma ho budú darmo čakať tetka s večerou. Budú sa musieť zas trápiť sami. On si už poradí. Pozná chodníčky cez hory, nestratí sa vo svete. Azda sa už pri nejakom gazdovi na okolí nájde preň robota. Áno, aj tak musel Tóno niekedy dumať.Chvalabohu, teraz už robí na dvore medzi chlapmi.To už je niečo iné. Pravdepodobne nebude musieť zbehnúť a opustiť tetku. S chlapmi si celkom dobre rozumie. To vari preto, že rozprávajú málo a pomenšie. Stačí si uvedomiť, čo od neho chcú, a keď si cestou pár ráz ich slová, príkazy pošepky i nahlas zopakuje, vykoná každú službu dobre. Jednému donesie z blízkej krčmy do fľaštičky, zapchatej handričkou, v ktorej sa vždy černie korienok horca, práve toľko pálenky, čo mu stačí na každodenné tri glgy, inému skutočne voňavý fajkový tabak, tretiemu správny počet cigariet a napodiv každému vypočíta na dlaň toľko grajciarov, koľko zvyšuje zo šestáka, keď sa od neho odpočíta čiastka stiahnutá krčmárom za pálenku, dohán i cigarety, hoci držal všetky peniaze v jednej hrsti.Chlapi ho nevedia prenachváliť! Musel vraj mať dobrého učiteľa, keď sa bude tak ďalej držať, dotiahne to prinajmenej na forarbajtra, vravia. Za poslušnosť dovolia mu tu i tam vycediť fľašu a vycmúľať ohorok, ktorý oni už nevedia udržať v hrubých a neciteľných prstoch.Podaktorí dobromyseľne otcovsky mu radia, ako si má počínať pri robote, aby sa nepretrhol. Páni neplatia za to, akú hŕbu uhlia prehodí, koľko ráfov, cágľov prenosí a vozíkov pretisne, ale koľko šícht mu naciachujú. Načo by mal otročiť ako kôň, vyťahovať si žily a okyľavieť skôr, ako sa ožení. Vezmi si len ľahší ráf a radšej sa prejdi viac ráz, o vozík opri sa len jednou rukou a neber plnú lopatu. Máš len jeden život a síl si nekúpiš za grajciar.Tóno s tým nesúhlasí. Načože by sem chodil, keby mal zaháľať. Je pravda, že ho vyplatia podľa toho, koľko šícht do mesiaca vyrobil, ale každá robota sa musí raz urobiť, a darmo je, on má radosť práve vtedy, keď sa hŕba uhlia pred ním navidomoči menší, keď cágľov na štóse ubúda a keď vozík roztíska tak, že musí za ním utekať, ba že sa môže aj ulepiť.Preto skôr počúva tých druhých, čo ho posmeľujú, aby sa len nedal zahanbiť, veď je mladý, hotový valibuk, nech sa len usiluje, naloží na plecia aj za dvoch, oni starci si zatiaľ tuto za plenou na troske rozložia ohník a pripečú, aby sa im vrátila vláda do rúk. Za to sa ho pred pánmi zastanú a nepripustia, aby išiel naspäť kancelárie zametať.Taká reč pôsobí na Tóna ako olej. Hneď o niekoľko palcov podrastie, dostane síl prinajmenej za jedného koňa, popľuje si ruky a usiluje sa, až mu vlasy horia. Chlapi sa môžu naň spoľahnúť. Len nech si spokojne zapečú a vychutnávajú vôňu tabaku, on vie, čo má robiť. Keď sa zjaví v blízkosti podozrivá osoba, ktorá by podľa svojho zovňajšku mala právo kontrolovať ich robotu, zapíska krátko na dvoch prstoch. Keď už vernosť, nech je teda úplná, lebo nechcel by sa v nijakom prípade dostať ešte raz do bezprostrednej blízkosti rúk niektorého prísneho pána tam za veľké okná šedivých budov, radšej bude ťahať aj za štyroch, hoci nemá ani úmysel tu na dvore medzi troskou, plenou, hŕbami uhlia a všelijakého potrebného i nepotrebného železiva vyslúžiť si penziu, ako mu iste len dobrosrdečne radia jeho starší partijníci.Občas sa pritrafí, že ide s posolstvom do niektorého oddielu, kde robia remeselníci. Nuž podľa tohto je tam zas nebo. Nielen preto, že je to vždy pod pokryvou, kde neprší, nepadá sneh, kde aj v zime v košeliach a s vykasanými rukávmi robia, lebo všetky kúty sú vyhrievané poriadnymi liatinovými pecami, kým oni musia vonku mrznúť, šmochtať sa v pľačkanine, chytať holými rukami studené železo a len ak nemajú dozor, môžu na chvíľu odbehnúť k ohňu, poopekať si nad otvoreným ohňom skrehnuté prsty a temer už neciteľné chrbty, ale aj pre samu povahu práce. Tam má každý svoju vlastnú skrinku, preplnenú rozličnými nástrojmi, svoj stôl pod lampou, kde sa môže slobodne rozložiť. V čom si nevie poradiť alebo na čom by si dlho lámal hlavu, urobí za pár minút stroj. Skutočne, stroje vŕtajú, strihajú, vybíjajú, ohýbajú podľa potreby, chlapi ich len pákou alebo kolieskom púšťajú a odmeriavajú, či majú správny výkon, a skladajú a zliepajú kúsky, ktoré od nich odobrali. A potom každý samostatne pracuje na nejakej úlohe. Jeden zhotovuje obruče, iný rúry, ďalší kotly, plechovice, fúriky, vozíky, teda hotové predmety, ktoré možno odkúpiť a hneď aj použiť. Chceš ostrú a ľahkú valašku, bohato vycifrovanú na oboch stranách, so svojím menom na obušku a s pevným násadzným puzdierkom, alebo azda nôž, končistý, valaský nôž s vykladanými črienkami. Do večera bude hotové jedno a zajtra druhé. Áno, tak po poriadku, lebo kým sa v rukách nedokončí jedno, nechytá sa druhé. Čiže každá začatá práca niekde speje, má svoj skutočný cieľ, svoj výsledok. Tvoj dômyseľ, námaha dosiahne raz určitej formy. Môžeš ju vidieť, môžeš ju chytiť do rúk, obzerať, môžeš sa s ňou chváliť. Hľa, toto je moje dielo. Najprv bolo v mojej hlave, chvíľku som sa ním zaoberal, lebo každým dielom sa treba nejaký čas zaoberať v myšlienkach, aby napáchlo mojou krvou, mojím duchom, potom mi zbehlo do prstov, stalo sa potrebou mojej činnosti, a teraz ho už držím v rukách hotové, viditeľné a hmatateľné. Nech sa páči. Tak.A s akýmže dielom sa môžu oni pochváliť? Koľkokoľvek dní sa plahočia, vždy sú len v začiatkoch, nevedia sa vymotať zo smetiska hrubej práce, na všetkých stranách ich večne zavaľujú hŕby surového materiálu, dnes odpracú jednu, zajtra na tom istom mieste ich čaká druhá, práve tak roztrasená ako predošlá. Ich úsilie nemá viditeľného cieľa, rozpadáva sa im v rukách bez výsledkov, hocako by ho svojimi telesnými i duševnými silami kreslili.Ach, nie, on nezostane tu na dvore. Bude sa nejako usilovať, aby sa dostal čím skôr pod strechu k strojom a k opravdivým robotníkom, remeselníkom. Zatiaľ je to, pravdaže, ďaleká budúcnosť, vari z tej príčiny budú musieť ešte raz prísť tetka do kancelárie plakať a modlikať, ale to mu neprekáža, aby za ňou už teraz netúžil, aby sa na ňu nepripravoval nielen slovami, ale aj skutkami.Doma, napríklad, robí vážne pokroky. Pod kôlňou, kde voľakedy stružlikal šindle, má teraz opravdivú dielňu v malom, pracovný stolík, policu, založenú železivom a najpotrebnejšími nástrojmi, pilníkmi rozličných tvarov, kliešťami, nožnicami na plech, štipcami, štangličkami na letovanie, pílkami, zverákmi, klincami a skrutkami od výmyslu sveta, ba má aj malú vyhňu s opravdivským cigánskym mechom a pevnú nákovku. Všetko, čo je od dreva, vymuštroval si sám, a od železa povyťahoval z pleny, trpezlivo nanosil v kapsičke alebo na pleci, ak išlo o väčší predmet.Teraz pravidelne každý deň pred večerom ohlasuje sa jeho dielňa lomozom, ktorý nasvedčuje, že remeslo berie vážne. Ostré zvuky ráznych a istých úderov na nákovu rozliehajú sa do oboch koncov dediny, bližší susedia počujú aj časté opilovanie, vyklepkávanie, vŕzganie a iné prenikavé kovové zvuky a tetka Nánka do pitvora aj hučanie a vzdychanie mechov. Prirodzene, vo svojom od prírody plachom a dlhotrvajúcim vdovským stavom oslabenom srdci prechovávajú i trocha strachu. Dielni celkom nedôverujú. Niekedy odtiaľ odchýlenými dvermi šľahá žiara priam do pitvora. Rozhodne by boli spokojnejšia, keby bola ďalej od domu, len nechcú nejakým zjavnejším prejavom mrzutosti pokaziť radosť chlapcovi, najmä keď výsledkom jeho činnosti býva vždy nejaká pre domácnosť užitočná vec, zariadenie alebo aspoň vítaná oprava pohubeného predmetu: raz nôž, skutočne ostrý s drevenou násadkou, nôž, trocha hádam ťažký nekaľavný, ale dobrý na rozkaľovanie fakličiek, raz kramľa, inokedy znitovaná obruč, ktorá môže znovu dobre utesniť rozrušený súdok na kapustu, alebo zaplátaný hrniec.V poslednom čase chystá sa na vážnejšie a dôkladnejšie podujatie.Už dávnejšie ľutuje tetku, že musia pitnú vodu vláčiť až sprostred dediny. Ako im pomôcť? Nablízko niet studne. Zo stráne nad domom vyviera síce dosť mocný prameň, ale je to vysoko, tetka sa ta neodvážia, majú slabé srdce. Raz skúsil vykopať na záhrade jamu, predpokladajúc, že sa musí naplniť vodou, keď je okolo pôda vlhká. Predpoklad mal správny. Na druhý deň našiel v jame vody vari na štyri prsty a pozdejšie sa ešte zodvihla. Pre ich domácu potrebu by jej teda stačilo. Horšie bolo, že nemala odtok. Rýchlo sa zamútila a po mesiaci páchla nepríjemne bahnom, istotne by sa boli v nej usadili škrapaté žubrienky so žltými bruchami, keby ju nebol zasypal.Čo teda robiť?Nemohol sa uspokojiť. Aj v noci sa prebúdzal a uvažoval. Kedykoľvek prešiel dvorom a záhradou, ušli mu oči hore na stráne, kde na širokom priestranstve prebíjala sa tuhozelená pažiť. Áno, tam je prebytok vody, rozteká sa voľne po trávniku. Mohol by ju vari zviesť dolu. Koľko žľabov by však na to potreboval a v lete za sparných dní by ju bez toho nemohli použiť. Na dlhom stoku by stačila oteplieť. Musel by mať k tomu rúry, veru železné rúry. Kde ich len vziať? Nebolo nádeje. A teraz ich má celú hŕbu v kôlni. Nanosil si ich tiež z pleny, aj zrebe, aj čiernu tekutú smolu v kandličkách, lebo všetko to bude potrebovať. On už vie. Presvedčil sa vo fabrike, ako sa voda vedie popod zem, aby nezamrzla, len sa pribrať do roboty. Tetka viac nebudú vláčiť vodu sprostred dediny, budú ju mať vo dvore, priam pred dverami.Tóno má plnú hlavu plánov. Robí prípravy. Vymeriava v duchu i na zemi, robí si značky, kde bude kopať. Chodí zahĺbený do seba. Uvažuje. Teraz je to dôležitejšie ako spánok, ako jedlo. Ach, kdeže by on mal času blúzniť o dievčatách. Akú radosť by si spôsobil, keby vystával pri okne s Irenkou a viedol prázdne reči, a čím by mu mohla prospieť Paulínka z krčmy? Už dávnejšie prešli tie časy, keď mával chuť na biely chlieb, ktorý ona jediná v dedine vyjedávala! Naopak, teraz mu lepšie chutí čierny, ktorý tetka doma napečú. Skutočne, ako je to už dávno.I Paulínka na to už dávno zabudla. Je síce pravda, že niekedy odchýli dvere na kuchyni, nazrie do krčmy, veď treba neustále niečo pripomenúť otcovi, niekto si dal uvariť pálenku na cukre a rasci, začala práve vrieť, či ju môže odtiahnuť a prikryť, aby sa zaparila. Pravdaže, pri tej príležitosti zvedavosť nedá jej pokoja. Obzrie sa aj medzi stoly, ba na chvíľu ovisne očami aj na Tónovi, ak stojí na svojom obvyklom mieste. Ale nie preto, že by ho chcela nejako vyrušovať, upozorňovať na seba, zvádzať. Naozaj len pre zvedavosť, popásť trocha oči, ako to zvyknú dievčatá v jej veku, a keď ju ukojí, vráti sa k svojej práci, ba mohlo by sa povedať, že ide svojou cestou. Lebo Paulínka má tiež už svoju cestu, ako má aj Tóno svoju. Vedie popod Kozí vrch na druhú stranu do mesta a potom vydláždenými ulicami rovno pred masívnu budovu s veľkým množstvom okien za železnou bránou, na ktorej sa skvie tabuľa s pestro vymaľovaným kráľovským címerom a honosným nápisom Polgári iskola.Matúš totiž splnil svoje predsavzatie. Keď Paulínka vychodila ľudovú školu, išiel ju zapísať do polgárky, aby sa z nej stala ozajstná panička. Stalo sa tak pred troma rokmi. Nuž Paulínka už tretí rok chodí do polgárky v meste. Potom nie div, že rozviazala staré priateľstvo, odcudzila sa prostrediu, v ktorom rástla, povýšila sa nadeň aj očami aj čelom. Obzerá si ho len cez plece a dosť chladno.V zime neukáže sa doma celý týždeň. Býva u pani Bergerky, staruškej vdovici po garbiarovi, ktorá má štyri priestranné izby s vysokými kachľovými pecami, kde sa každý deň kúri, takže sa Paulínka môže podľa ľubovôle prechádzať a recitovať lekcie nahlas, kým si ich náležite nevtlčie do hlávky. Iba keď spĺzne z kopcov sneh, obschnú chodníčky a nieto obavy, že by niekde poblúdila alebo zaviazla, putuje častejšie vŕškom domov.Mesto si ju čím ďalej tým viac privlastňuje. Spočiatku si naň ťažko zvykala. Ach, bolo to dávno, čo sa tadiaľto vozievala s kerestmamou na koči. Veľa rokov ubehlo, spomienky pobledli, niečo sa vari aj zmenilo. Rozpamätúva sa len, že vtedy bolo k nej veľkolepejšie, oslnivejšie a azda aj prítulnejšie. Naproti tomu teraz ju zaráža chladom a cudzotou. Cíti sa plachou a stratenou, keď vstúpi na dlažbu a počuje svoje kroky. Veľké kamenné domy ju nevdojak pokorujú. Prechováva k nim istú úctu, niekedy je to vari aj strach: kamenné kolosy s labyrintom hlbokých izieb, dlhých, temných točivých schodíšť, smerujúcich raz hore, raz dolu niekde do vlhkého podzemia, kde sa ľudia prepadávajú, akoby ich prehltával nejaký hladný pažerák. Keď prechádza okolo, nemôže premôcť obavu, že aj ju nejaký náhly a prudký prievan stiahne raz dnu. A najhoršie je, že nevidí ani jednu známu tvár. Tie krásne, vkusne vyobliekané deti, na ktoré sa ona tak rada dívala, s ktorými sa aj úsmevom alebo pohľadom zvykla zhovárať, nevidí nikde. Azda vyrástli a dnes sú už mladí pánkovia, mladé kišasonky, ktoré okolo sebavedome stúpajú, smelo sa rozhliadajú, hlasno hovoria a ju si ani nevšimnú.Ani v škole nie je prívetivejšie. Ach, horkýže škola, skôr väzenie. Po stenách v rámikoch visia samé prikázania, ktoré treba plniť: zatvárať dvere, očistiť si obuv, nerozprávaj hlasno, po schodoch prechádzaj vždy len po pravej strane. Ťažko prichodí všetko si to držať v pamäti. Deti sú celkom poplašené. Nevedia, či urobia jediný krok správny. Každú chvíľu môžu ich prichytiť pri priestupku. Nevedia sa úprimne smiať, neuzatvárajú priateľstvá, chodia vedľa seba ako cudzinci s vytiahnutými krkmi a našpúlenými ústami. V laviciach sedia vystreté so založenými rukami, náhle vyskakujú, keď počujú svoje meno, mykajú plecami, jastria a vôbec robia strojené pohyby ako pajáci na strunách. Podchvíľou sa ozýva zvonec. Burcuje celú budovu. Profesori sú prísni, neprepáčia nič. Treba sa učiť, veľa učiť: počty, merovedu, fyziku, prírodopis a potom kreslenie, treba nosiť dosku, linonár, kružidlo a mnoho iných neobyčajných nástrojov, ktorými sa ťažko narába, keď ich človek nikdy nemal v ruke.Rozhodne bolo lepšie tam v dedinskej škole, kde si skoro na všetky roky deti vystačili s perečníkom, so šlabikárom a s katechizmom a kde bol len jeden pán učiteľ. Bolo tam prítulnejšie aj preto, že nikoho nevolali László Mária, Keresztényi Erzsébet, ale jednoducho Mara a Erža, ako každú krstili. Deti si dobre rozumeli, neprekážalo im, že sedia v laviciach, dohovárali sa slobodne, uzatvárali obchody, riešili si spravodlivo samy spory, robili plány tak, akoby sedeli niekde v závetrí na pažiti. Škola patrila do ich sveta. Neprekážala im, necítili sa v nej niečím ukrivdené, prisvojili si ju, obydlili, naplnili patričným ruchom, hrami, ako vyžadoval ich život. Ach, ako rada by sa bola do nej vrátila.Veru, veľkú úzkosť prežívala v prvé dni.Ale potom jej prišiel na pomoc Ervín.Nuž, Ervín Tóth, ten pehavý a dengľavý chlapčisko, čo sa každý večer zakrádal dedinou s veľkou kandľou po mlieko do horárne. Ešte nezomrel, nie, chvalabohu, hoci niekoľko ráz mu chystali sviecu, lebo, ako je známe, nebol nikdy taký šľachovitý, urastený a pevný ako jeho brat Imro. Prekonal veľa pľuhavých chorôb, ktoré ho objedali. Raz mal sypanice, inokedy hlísty, potom ležal dlhý čas na týfus. A to bolo najhoršie. Pán Tóth vydal veľa peňazí na fyzikusov, na drahé medecíny, keď ho chcel udržať pri živote, a on, chudáčisko, schudol na kosť, stratil hlas, vlasy, vlastne nevedel o sebe, a keď sa z mrákot ako-tak prebral, keď si zas uvedomil, že je on Ervín Tóth, ležal ani nemluvniatko. Musel sa znovu učiť jesť, rozprávať i chodiť, čo trvalo zas dlhý čas. Takto, prirodzene, zaostal aj vo vzraste telesnom, aj vo vzraste duševnom za ostatnými deťmi, následkom čoho i sám pán Tóth, ktorý chcel mať pôvodne z neho fyzikusa, aby sa on i s manželkou mohol pri ňom dožiť bezpečne v zdraví vysokého veku, musel svoje plány korigovať, keď si synčeka po prekonaní choroby náležite ocenil. Nie, nie, nezapieral sa hádam prvýkrát v živote. Nevydržal by námahu dlhého učenia, aké musí prekonať každý fyzikus, ak chce oprávnene nosiť titul doktora na vizitkách a zlatý cviker na nose. Ešte tak poštár. Skutočne, na poštára by vystačil: sedieť za stolíkom s ceruzou za uchom, rozdeľovať poštu, biele listy, lesklé karty. Áno, stačil by, má dosť dlhé prsty. Veď i to je pán, úradník, ktorému musia ľudia slúžiť, a keď ho on tu i tam podporí, nemusí biedu trieť. Nech je teda tak.Preto Ervín chodí ešte do tej školy, kde Paulínka, len na inú chodbu, do iných dvier, lebo tu sú chlapci osobitne, mohlo by sa povedať, vo svojom košiari, a dievčatá zas vo svojom. Podľa školského poriadku nesmú sa miešať, ba ani pozrieť na seba. Keď sa majú stretnúť v bráne, dievča klopí oči k zemi a chlapec ich zas vyvalí k nebu ako káčer. Preto aj ich pohľady sa musia rozchádzať v čo najväčšom uhle.Paulínka svedomite plní príkazy, a preto dlho nevie nič o Ervínovi.Ale jedného rána proti všetkým zvyklostiam a na prekvapenie celej triedy zjaví sa v plnej svojej kráse vo dverách s práve takým širokým úsmevom, akým ju obdarúval za čias, keď sa vozil popred nich na bričke s bratom Imrom. Paulínka vidí, že úsmev patrí jej. Nakoniec ich oči sa v prvom okamihu stretnú a poznajú. Pravdaže, nie je jej to nejako zvlášť po vôli, lebo si pritom musí spomenúť na nepríjemnú príhodu s mliekom. Istotne na ňu nezabudol a teraz, keď nemá okolo seba ochrancov, chystá sa na odplatu, myslí si a nemá veru najbezpečnejšiu kožku, keď sa po vyučovaní ponáhľa na byt.V tomto prípade ju však tušenie klame. Ervín neprechováva k nej nijaký zlý úmysel. Nie veru, môže spokojne spať. Nosí síce ešte krátke nohavičky ako prv, možno aj na jeho dlhé nohy prikrátke, ale z ostatných detských návykov sa mu predsa podarilo vyrásť. Nepríde mu na rozum vyplazovať na niekoho jazyk alebo začahovať sa z bričky na deti bičom. Uvedomuje si dostatočne svoj vek a hlavne svoje budúce postavenie. Na budúceho poštmajstra sa nesvedčí, aby sa zapodieval hádkami, malichernými detskými spormi. K Paulínke sa hlási len preto, že sa v ňom prebúdza vedomie spoločnej príslušnosti. Veď sa poznajú od mala, bývajú v susedných dedinách, v tej istej doline, do mesta chodievajú jednou cestou, prečo by mali hľadieť na seba ako cudzinci.Nasledujúce dni opakuje návštevy v triede pravidelne, ba tu i tam na dvore zavolá jej meno, aby sa musela za ním obzerať, a potom sa k nej na ulici jednoducho pridá.Nepôjde na sobotu domov? Išli by spolu. Môže ju čakať za mestom pri cintoríne. Nie je vôbec dotieravý, ani neskrýva nejaký úskok.Myslí to úprimne a priateľsky.Cesta vrchom nie je práve najpríjemnejšia. Na hodnom kuse vedie horou. Popoludní už tadiaľ neprechádzajú ľudia. Niekedy je aj dosť neskoro, keď vyjdú zo školy. Medzi horou rýchlo padá súmrak. Samotnému človekovi je potom clivo. Musí sa neustále obzerať, či za ním niekto nebeží, počuje tiché, kradmé kroky, tajomné hlasy, a vo dvojici sa im bude kráčať veselšie. Paulínka privolí.Od tých čias sa priateľstvo iba utužuje. Každé ráno na seba trpezlivo čakajú na rovine pod Kozím vrchom, kde sa chodníky z oboch dedín spájajú, popoludní zas pri múroch mestského cintorína. Tu sú dohovorené a obom stranám najlepšie vyhovujúce miesta schôdzok. Potom spoločnými silami odolávajú nástrahám tmavej hory. Kráčajú tesne vedľa seba, aby sa mohli navzájom pohľadmi i dotykmi zavčasu posmeľovať, keď niektorá strana pocíti úzkosť, prekričujú sa, aby zaplašili nepríjemnú tíš v hrudiach i medzi meravo stojacimi kmeňmi stromov, jeden pred druhým usilujú sa vysvetliť prirodzeným spôsobom podozrivé zvuky. Skrátka, dokonalá zhoda a užitočná svojpomoc, ktorú by musela i školská správa len schváliť, keby o nej vedela.Ani v zimnom období neustávajú ich styky. Iba majú inú formu. Na vrchoch leží sneh, chodníky sú zaviate, Ervín je slabý. Nevládal by dlho brodiť. Pán Tóth pošle pre neho do mesta v sobotu korbu a v takom prípade Ervín pamätá aj na svoju družku. Ochotne jej ponúkne miesto vedľa seba na zadnom sedadle, lebo tak sa patrí na gavaliera. Potom sa obaja vezú po pansky. Ruky i nohy majú pod spoločnou teplou prikrývkou, počúvajú zvučné hrkálky cválajúcich koní a s potešením sledujú, ako okované sane ľahko prerezávajú sneh. Nemusia zaháňať nijaký strach. Temná hora ich nikdy nezavalí. Nad hlavami majú stále voľnú oblohu a okolo široký rozhľad, lebo vezú sa za hlavnou hradskou, za dolinou. Cesta je síce dlhšia, ale príjemnejšia a rušnejšia. Proti nim hrnie sa drsné povetrie. Niekedy aj sneh vyštipkáva im tváre, zalepuje oči. Ak chcú niečo povedať, musia kričať. A oni veľa kričia, teraz, sediac bezpečne a letiac prudko vetrom, cítia potrebu čím viac hovoriť. Pospomínajú všetky zážitky zo školy, bezvýznamné žiacke klebietky, mestské novinky, ktoré majú k ich svetu nejaký vzťah, upozorňujú sa na javy, s ktorými sa stretávajú, niekedy len tak tárajú dve na tri, zo samopaše pokrikujú na ľudí, na zvieratá, lebo tak sa im to žiada, majú z toho radosť. Keď sa rozchádzajú, cítia príjemnú únavu a celkové uspokojenie.Ervín častejšie podniká takúto vzrušujúcu jazdu. Tóth má s niektorými firmami v meste stále obchodné spojenie, potrebuje aj v týždni doviezť nejaký tovar, no a Ervín je hneď ochotný nazrieť domov, hlavne pre mastné kuracie polievky, ktoré u nich každé poludnie musia byť na stole. Paulínku síce so sebou neberie, mohlo by to vzbudiť podozrenie u niektorých závistlivých a jemu nežičlivých spolužiakov, ba ani Paulínka by sa nedala na to nahovoriť. Je príliš usilovná a poctivá, doma sa nemá kedy učiť, neurobila by si úlohu, nevedela by nazajtra lekciu, ale využije aspoň príležitosť, aby sa s ňou stretol. Skoro vždy, keď sa vráti, zanesie jej do bytu nejaký odkaz z domu. Robí to opatrne a v medziach slušnosti. Kedykoľvek zaklope na dvere, musí byť doma aj pani Bergerová, aby si mohol pýtať dovolenie hovoriť s Paulínkou. Stará pani nerobí prekážky. Ach, veď je to veľmi slušný mládenec. Oblieka sa čisto a aký je len citlivý a vychovaný. Keď vojde, povie kistihand, nepohne sa odo dvier, kým ho neponúknu stoličkou, všetko si prosí, za všetko úctivo ďakuje, rozpráva múdro, aj s ňou, pani Bergerovou, sa vie porozprávať. Nezdržuje sa dlho, musí ísť, má sa veľa učiť. Len keby boli všetci takí.Paulínka si nového priateľa vcelku váži. Pravdaže, nemohla by sa s ním nejako chváliť. Nevyrovná sa napríklad ani jednému z jej bývalých priateľov. Ervínko zostal len Ervínkom. Ba možno má ešte väčšie uši, širšie ústa a žltšie zuby a rozhodne väčší nos, ako mával. Tóno by si s ním hocikedy a spoľahky zas poradil. Taký švihák: veľa hnátov, kolien, lakťov, a málo tela, ozrutná hlava a tenký krk. Duša chodí doň spávať. Ale v jeho chovaní, v pohyboch, reči je určitá prejemnelosť, mohlo by sa povedať elegancia. Keď jej podáva slamenáčik, ktorý jej prudkejší náraz vetra zhodil z hlavy, hneď si utiera ruky do bielej šatôčky. Ó, tie ruky s dlhými, tenkými prstami. Samý alabaster. Nie div, že pán Tóth vkladá do nich nádej. Kdeže mal Tóno také ruky a kedyže zodvihol predmet, ktorý jej vypadol z rúk, a kedyže sa zmohol ešte na oné rozličné úslužnosti, ktoré jej naproti tomu Ervín veľmi ochotne a šikovne vykonáva. Nuž bezpochyby je toto druhé priateľstvo iného charakteru. Paulínka jeho plný zmysel nevie ešte ani pochopiť, ale súhlasí s ním, lebo ju uspokojuje, vytrháva ju zo samoty a dáva jej tiež určitú duševnú živnosť.Ervín chápe viac. Je o niečo starší a skúsenejší. Vie hľadieť uprenejšie na veci okolo seba a necháva si ich dlhšie ležať v hlave. To spôsobuje, že sa mu dostávajú do krvi a on ich prežíva priam v sebe. Takto hneď správne ustáli, že Paulínka je pekné dievča, pomerne ešte malá, ale ucelená a vyplnená v tele, s bieluškou, čistou a veľmi jemnou pleťou, so širokým, dobre klenutým čelom, s pohyblivými živými očami, a potom, že je už nie iba dieťa, lebo má ústa a líca dobre prekrvené, plecia sa jej zaokrúhľujú a dostávajú vôňu. Toto druhé chápe celým povrchom tela. To všetko spôsobuje v ňom stav neobyčajného nepokoja, ba niekedy aj opravdivého napätia. K Paulínke sa musí stále vracať, pohľadom i myšlienkami. Nič v zlom. Ach, je ešte ďaleko od hriechu. Iba nevinná hra. Ešte mu stačí, keď môže vedľa nej kráčať, keď si sadnú spolu na korbu a prikryjú si nohy i ruky spoločnou prikrývkou. On neurobí ani jeden odvážnejší pohyb smerom k nej, nakoniec je medzi nimi dosť veľká medzera, celkom sa uspokojí náhodným dotykom kolien, rúk, pliec, čo sa za prudkej jazdy často pritrafí, ba stačí mu aj to, keď sa s ňou vo vetre prekričuje, keď počuje, ako jeho drsnejší, chrapľavejší a surovejší hlas preniká jej mäkkým, vlažnejším, ohybnejším a jemnejším, keď sa splietajú v nezmyselnej metelici. Veru, stačí mu. Jeho úmysel ďalej nesiaha.Ale kto uhasí krv, ktorá sa už chytá do plamienkov? Ervín je ešte nie chlap. Kdeže by, ešte mu nezačali pod nosom a na brade šibať prvé jemné vlásky. Má hladkú, detskú tváričku, čisté, trocha žltkasté a celkom mľandravé tielko, ako mávajú ciciaci. A dlho bude mať ešte také. Azda pre tie zlé choroby, ktoré ho v útlej mladosti obliehali, a predsa máva pokušenia, ktoré by ho chceli pasovať na chlapa.Raz ku koncu školského roku vracajú sa chodníkom popod Kozí vrch domov. Je to namáhavé a nekonečné putovanie. Na začiatku leta slnce obyčajne nemilosrdne páli. Povetrie je plné ohlušujúceho bzukotu rozihraných včiel, hmyzu, hýrivého spevu vtáctva, omamnej vône kvetu. Tak ťažko sa dýcha a oni sú unavení. Vracajú sa práve z kirándulášu. Veru. Mali parný a rušný deň. Ráno dlhá cesta pod vlajúcou zástavou k vadáslaku, potom spevy, tance, hry, preteky, profesori im nedovolili ani vydýchnuť. Ach, preto nič, majú ľahké nohy a bolo to krásne, ešte teraz im plápolajú oči radosťou a horia líca, len keby nemali takú dlhú cestu domov. Žiadalo by sa im ľahnúť horeznačky do trávy, roztiahnuť ruky a hľadieť dlho, dlho do širokej oblohy. Áno, obidvom by to dobre padlo.Paulínka je oblečená ľahko: biele vzdušné šatočky, biele pančušky, biele topánočky. Tak museli byť vystrojené všetky dievčatá. Paulínka sa v šatočkách dobre cíti, lebo má dojem, že ju nadnáša páperie, že vetrík si s ňou ľahko pohráva, ale s topánkami má trápenie. Sú celkom nové, ešte ich nestihla roztlačiť. Od rána ju pália a teraz už nemôže vydržať, musí si ich vyzuť, pôjde radšej bosá.Nepočkal by ju Ervín chvíľku.Akože by nie. Ervín počká. Postaví sa na chodník, a kým sa Paulínka vyzúva, vloží si do úst stebielko trávy, aby sa mal čím zaoberať. Inokedy by vari poodišiel niekoľko krokov, obrátil by sa chrbtom. Nepatrí sa predsa hľadieť, ako sa dievča pred ním vyzúva. Teraz to neurobí. Má zmysly otupené, ochabnuté únavou, obarené páľou, a možno do tmavej duše, omarenej lenivosťou, votrel sa mu čertík, áno, drobný čertík z toho najmenšieho pokušiteľského plemena. Sčupil sa do niektorého teplého kútika a vraví: Otvor široko oči a hľaď, Ervínko, len hľaď, veď je to dovolené, ľudia môžu hľadieť, na čo len chcú.Ervín počúva, je to jediný hlas, ktorý v ňom znie. V ostatných končinách je ticho. Nuž počúva a hľadí.Paulínka je vari trochu neopatrná. Sadla si do trávy na briežok povyše neho a neberie vôbec ohľad naň. Keď si uvoľňuje podväzky na pančuškách, ukazuje aj trocha bieleho tela vyše kolien. Malý čertík v Ervínkovej dušičke vypne chrbát, zježí srsť a pošibkáva napruženým chvostíkom. Joj, Ervinko, joj, Ervínko. Paulínka sa nedá vyrušiť. Uvoľní si podväzok spokojne aj na druhej nohe, pančušky vloží do topánok a môže vykročiť. Takto sa jej ide lepšie. Bude to robiť každý deň, kým sa jej topánočky neroztlačia. V škole nejako vydrží a tuto môže ísť bosá.Paulínka ešte nepozná drobných čertíkov pokušiteľov. Nestretla sa ešte s nimi vo svojom živote a nemá ju kto na nich upozorniť. Doma býva sama. Marusa ide za svojou robotou. Večer rýchlo vkĺzne do tmavej komôrky, nemá chuť s ňou viesť rozhovory a odpovedať na otázky, ktoré by vedela klásť tak isto naliehavo, ako kladú aj iné deti v jej veku starším osobám. Otca sa trocha bojí. A mamka je svätá. Celé dni drží v rukách svätú knihu, číta z nej s vážnou tvárou, niekedy pritvorí oči, aby nemusela hľadieť na hriešny svet, a pohrúži sa do hlbokých myšlienok alebo spieva pokojným hlasom nábožné piesne. Paulínka žije v tomto prostredí nevinne ako včielka. Málokedy prehovorí k niekomu slovo, po izbe chodí ticho, aby nevyrušovala mamku.Ervín nebýva v takom pokojnom, od pozemského kalu a pachu očistenom raji. Naopak, ich domácnosť je priam zamorená všelijakou pozemskou nečistotou, blatom, čmudom a divokými zápachmi. Tam, kde sa vodne premelie toľko ľudí, kde je veľký zhon na jednej strane za živnosťou, na druhej za peniazmi, kde kŕdle myší nahlodávajú vrecia múky, cukru a krúp, kde sa po dlážke rozkydáva masť, vyčrpkáva ocot, olej, inakšie ani nemôže byť. Nie potom ani div, že také miesta hmýria sa malými i veľkými ľudskými hriechmi.Ani Ervínovi nedajú pokoj. Ba na jeho dušičke im v poslednom čase nejako veľmi záleží. Prikrádajú sa za ním, šepkajú mu do ucha tajomné slová, nad ktorými sa musí zamyslieť, nahovárajú na smelé podujatia, podávajú mu do rúk zakázané predmety. Nech sa mu otvára rozum, nech je múdry, ako sú jeho starší súrodenci, ako jeho otec, ktorý mu dal život. A Ervínko otvára oči, hľadí, ohromnééé, neslýchanééé. Je veľmi pátravý a vnímavý. Občas robí dôkladné prehliadky tmavej izby, kde spávajú staršie sestry a kde nemá vždy voľný prístup, ponazerá do všetkých kútikov, skríň, zásuviek, škatúľ, poovoniava každú maličkosť a najmä rád sa začíta do románov, ktoré ležia na nočných stolíkoch a ktorými si obe sestry, inakšie horlivé čitateľky, pred spánkom vyfarbujú sny. Tak isto starostlivo poprevracia vrecká bratových cestovných šiat, keď sa Imro na pár dní vráti domov z veľkého sveta, kde poctivo plní otcovu vôľu. Minule v nich objavil tabatierku so zaujímavým obrázkom na vrchnáčiku. Teraz je to niečo iné. Kde len Imro berie také čudné veci? V rukách drží malý ďalekohľad, horlivo si ho prikladá k očiam, raz z jednej, raz z druhej strany. Zvláštne, nemôže vidieť nič, stojí v tmavom kúte a ďalekohľad nadstavuje do tmavého kúta oproti šedivej stene, a predsa mu srdce mocne bije a v prsiach chrčí, čo tak vzrušene dýcha, ohromnééé, neslýchanééé.A večer zas, keď celý dom zatápa sa v nepreniknuteľnej tme, kravy spokojne a hlasno v teplej maštali odfukujú, prasce v chlieve chrčia, kury s kohútom na pánte kŕkajú a slúžky so subjektmi v prehriatych pelechoch niekde pod strechou chrápu opreteky, on bdie. Áno, trpezlivo bdie, natŕča veľké uši spod vysokej páperovej periny na kanape, kde spáva. Nesmie mu ani jediný zvúčik ujsť. Tam v tesnej a nízkej alkovni za spustenými ťažkými závesmi zvykne zaprašťať posteľ. Apík sa obracia na druhý bok alebo mamka zavzdychá. Obaja majú plno príčin, aby sa na spoločnej posteli prehadzovali, vzdychali alebo iným spôsobom prerušovali pokoj noci. Majú predsa toľko starostí, toľko zodpovedných a dôležitých úloh na hlave. Ani jeden deň v roku im nestačí na to, aby ich mohli všetky dôkladne a k spokojnosti svojho svedomia vykonať. Ani v noci nemajú pokoja. Nedokončené myšlienky naliehajú na nich v spánku, pretrhávajú im sny, musia sa prebudiť, prehadzovať a stonať. Kedy to však Ervín pochopí? Vo svojom živote pozná len jednu starosť: aby mal plný žalúdok. Keď ju pri plnej mise zaženie, je voľný ako vtáčik. Hrá sa, poskakuje a spieva. Iba teraz ho trocha trápia tie nezbedné čertíky. Pán Tóth o nich vie. Každé ráno, keď vychádza z alkovne ešte prevoňavený, napuchnutý zdravým spánkom, vidí mu ich v očiach. Nepozastavuje sa však nad tým. Nech sa len s nimi pomazne, kým ho to teší, nemôžu mu byť škodliví, myslí si, a nesputná si v tom okamihu ruky, čelo, nohy do posvätných remencov, nepokľakne niekde do kúta na pokrovec s úmyslom vykonať raňajšiu pobožnosť, ako mu priam prikazuje viera jeho bohatých otcov, aby mu Hospodin pomohol očistiť príbytok od pekelných duchov, ani syna k tomu nepriúča. Taká pletka, vravieva a ide za svojím obchodom.Nuž netreba sa diviť, že sa v Ervínových očiach zablysne, keď vidí zblízka Paulínkine okrúhle kolená a trocha bieleho tela povyše nich. On nevie na tie miesta hľadieť tak pokojne ako na svoje ruky. Predovšetkým, je to nie jeho telo, ale Paulínkino, a potom nie obyčajné ako na tvári, opálené slncom, ošľahané vetrom, na ktoré je dovolené hľadieť kedykoľvek. Paulínka si to nakoniec tiež uvedomuje, a preto ho starostlivo zakrýva sukienkou a dlhými pančuchami pred očami zvedavcov. Nevedela by si ho dlho vystavovať, hoci je nechápavá! To je dôležité. Zaiste ho na to chcel upozorniť čertík, ktorý sa mu usadil v duši. Veru tak to bude.Ervínko sa naraz nemôže vymotať zo svojich myšlienok. Je ich neobyčajne veľa a sú také príťažlivé, že ho neustále strhávajú do svojho víru. Kráča vedľa Paulínky ako námesačník. Hovorí skúpo, hľadí do zeme a neprestáva obhrýzať stebielka trávy. Zvláštne, ešte nikomu nič neurobil, nič nepodnikol, boh mu je svedok, a predsa má nejako veľmi zaťažné svedomie. Cíti sa vinný najmä tu pred Paulínkou. Možno to pôsobí únava, možno aj prehriate povetrie.I Ervín si to tak vysvetľuje a možno sa preto doma utiahne do chladnej izby. Odpočíva celý zvyšok dňa i celú noc, aby vrátil telu i duši sviežosť, aby sa nejako vyvetral. Ale ráno, keď sa poberá do školy, zbadá, že sa mu staré myšlienky znovu vracajú. Mal by vari niečo urobiť. Áno, práve dostáva chuť vykonať nejaký významný, ďalekosiahly čin. Ale čo, bože môj? Bol vždy váhavý, slabý, keď bolo treba niečo urobiť. Sám sa nezmohol na nič. Radšej sa dal viesť starším, skúsenejším a smelším, najčastejšie bratom Imrom, ktorý, bohužiaľ, nie je pri ňom a v tomto prípade nemohol by sa mu ani zdôveriť. Nie veru, je to chúlostivá vec, nuž ide bezradný, zahúlený do seba a presvedčený, že aj tento deň sa minie obvykle a nedonesie mu úľavu v trápení.Iba keď sa stretne na rovni pod Kozím vrchom s Paulínkou a zistí, že má tie isté vzdušné šatočky i tie isté tesné topánočky s bielymi pančuchami ako včera, dostane vnuknutie a náhle sa rozhoduje. Dnes nemusia ísť do školy, vraví. Po včerajšom výlete mnohé deti zostanú doma. Páni profesori ich nebudú ani počítať. Samým sa nechce veľmi do učenia, obyčajne opakujú so žiakmi len staré lekcie.Paulínka neprejaví hneď veľkú ochotu. Nie vari preto, že by podozrievala Ervína z nečistého úmyslu. Nie je natoľko predvídavá. A návrh sa jej vcelku pozdáva. Zaiste, ona má rada výlety, prechádzky poľom. Voľakedy s Tónom veľa chodila a má na tie časy pekné spomienky. Len škola ju mýli, ešte ani jeden deň nevymeškala, a boli na to závažnejšie príčiny. Ako by sa vyhovorila? Božemôj, veď ona nevie klamať. Musela by sa červenať alebo by sa pustila do plaču, keby na ňu doliehali viacerými otázkami. Hneď by sa prezradila. Ale keď sa on nedá odhovoriť od svojho predsavzatia a je rozhodnutý zotrvať v ňom aj vtedy, keby sa ona k nemu nepridala, stane sa povoľnejšia hlavne preto, že by musela ísť sama horou a potom bolo by už vari aj neskoro do školy. Prehováranie dlho trvá. Ervín ho preťahuje, ako len môže, predkladá nové a nové návrhy, ba pokúša sa ju získať pre svoj plán i lákavými sľubmi. Keby vraj zostala s ním, dal by jej turecký med. Takýto ešte nikdy nejedla. Podobá sa smole, môže sa tiež žuvať, ale je sladký. Odsekol doma hodný kus, vytrvá im na celý deň. V kapse má potom aj oriešky, figy, keď budú hladní, rozdelia sa rovným dielom.Ach, ťažko odolať. Paulínka má sladkosti rada. Nuž dobre, ona pôjde. Kladie však podmienky, že musia ísť niekde ďaleko, aby ich ľudia nevideli.Prirodzene. Ervín súhlasí. I jemu záleží na tom, aby neboli ľuďom na očiach. Nech si nemyslí, že on chce zostať sedieť tu na chodníku. Nie, môžu ísť, kde len chcú, najlepšie do niektorého opusteného kúta alebo do hlbokej jamy. V okolí Kozieho vrchu je dosť tichých, ukrytých miest, kde sa môžu uchýliť.Horšie je, že nemá určitého cieľa a nepozná chotár, aby sa mohol orientovať. Ervín nebrúsil nikdy grúňmi, nerád odbehúval ďaleko od domu. Neznáme končiny ukrývajú vždy nejaké nebezpečenstvo. Mohol by sa stretnúť s besným psom, mohol by ho znezrady napadnúť cudzí zlý chlapec, mohol by konečne ľahko zablúdiť, ako by ho našli, keby nevedeli, ktorou stranou sa pustil? Ach, nie, neradno sa púšťať neznámymi chodníkmi, lepšie je, keď sedíš vo dverách svojho domu pod ochranou príbuzných, ktorým záleží na tvojom bezpečí. Môžeš si spokojne pohvizdovať, stružlikať prúty, pokrikovať smelo na ľudí, vyplazovať umazaným a zvedavým deťom jazyk — tu sa dá každé nebezpečenstvo zaplašiť jednoducho tým, že zavoláš hlasnejšie na apu alebo na mamu. Nuž teraz je celkom bezradný. Nevie, ako sa polia vlnia, ako sa zarezávajú dolinky do kopčekov, ktorá strana je polnočná, večerná alebo raňajšia, kadiaľ sa vinú chodníčky na chotár a kadiaľ zas schádzajú na doliny. Ide len tak ako ho oči vedú, stále dopredu, aby Paulínka nepobadala jeho neistotu. Na obzore vidieť dve sosny, istotne pod nimi bude príjemný chládok! Putujú hodnú chvíľu medzami, hrabú sa do kopca, obchádzajú žitá, schádzajú do dolinky a zas treba ísť príkrym úbočím. Okolo sosien je však drsná, skalavá pôda, nemajú si kde sadnúť. Lepšie bude, keď pôjdu ďalej k starým humnám na úložinke. Tam zas je veľmi mokro a v humne by sa mohol aj niekto skrývať. Nová cesta ich vedie stranou pomedzi hustú kružinu a tak sa smer stále mení.Paulínka nejaký čas ide poslušne, niekde vari chvíľku zastane, niekde trhá kvietky. Tadiaľto ich toľko rastie a sú také pestré a voňavé. Donesie domov veľkú kyticu, mamka bude rada. Za rána sa lúčinami aj dobre kráča, hustá tráva príjemne nohy chladí, lebo si udržala vlhkosť, ale ako sa deň vydúva, slnce hlbšie vniká do zeme, tráva je ostrá, šuchorí pod krokom, nad ňou sa chveje rozpálené povetrie. Telo stráca pružnosť, ochabuje, slaný pot ho rozožiera, tesné šaty prekážajú, nemôže sa voľne rozhýbať. Tak by sa mu žiadalo niekde na mäkkom machu oddýchnuť. Tak by si rado poleňošilo, azda by potom bolo poslušnejšie a pohyblivejšie. I duch sa kruší. Nevie sa už nadchnúť za krásu kvetov, je ťažkopádny, skleslý, tiež omarený únavou. Prečo sa chce Ervín toľko túlať, prečo už nenašiel miesto, kde by sa usalašili? Napoludnie je priam neznesiteľná horúčava. I vtáci zamĺknu a stiahnu sa do krovia. Nad poľami šľahajú nečujné plamene letnej žiary. Kvety sa pod nimi uhýbajú. Chceli by si udržať poslednú vlahu v korienkoch. Popoludní bude ešte väčšia páľa.Paulínka je celá utrmácaná a na protest začínajú zas tlačiť nešťastné topánočky. Nie, už neurobí ani krok. Keď sa chce Ervín túlať ešte ďalej, nech sa túla, ona zostane tu. Veru.A napodiv, teraz má aj Ervín dosť chodenia. Vlastne mal úmysel dôsť iba sem na kraj hory, ďalej by nešiel ani za svet, nemá to zmyslu a musia pomýšľať aj na návrat. Tu si teda sadnú, a keď Paulínku tlačia topánky, nech sa len pokojne povyzúva.Paulínka sa nedá veľa nahovárať. Hneď si začne odväzovať šnúrky, a keď si má uvoľniť pančuchy, vyhrnie si sukienku nad kolienka práve tak smelo a bezstarostne ako včera na chodníku. Rozdiel je len v tom, že teraz tu tesne vedľa nej sedí Ervín, vyjavenými ustrnutými očami sleduje každý jej pohyb a nahlas nad všeličím prejavuje svoje počudovanie.Najprv nevie pochopiť, prečo nosí také dlhé pančuchy, potom sa zas čuduje, že má také bielušké telo nad kolenami, a potom ju chce presvedčiť, že on má hrubšie nohy ako ona.Pravdaže, v tomto musí Paulínka odporovať, môže sa mu len vysmiať, že také niečo tvrdí, veď predsa každý vidí, aký je Ervín chudučký, tenký vo všetkých údoch, len kožtička na kostiach.Ale Ervín to nechce pripustiť. Bolo by mu hanba, keby sa dal. Ani reči. Na píšťale snáď, ale vyše kolien a pri koreni ani chýr. Môže sa hneď presvedčiť, on jej ukáže a ochotne vykasúva si nohavicu, ba pritíska si nohu k Paulínkinej, aby bolo vraj vidieť zjavnejšie rozdiel.Obidvaja sú trochu navalení na chrbty, podopierajú sa vzadu na lakte a tak môžu odhadnúť správnu mieru iba očami. Trvá chvíľku, že nepovedia ani slova. Nad nimi žiari poludňajšie slnce, tráva prudko vonia. Ach, je to náprstník, tuhá a omamná vôňa ružového náprstníka. Tu medzi kružinou silno vonia a silno zapúšťa sa do povetria. Ale nepohne sa ani lístok ani stebielko, všetko zalieva ťažká tíš. Ba práve ich oboch začína nebezpečie podomieľať.V tú chvíľu niekde nablízku prebúdza sa zaiste biblický had. Horúce slnce mu prihrialo kožku, nuž zodvihol hlavu. Bolo by to vari zavčasu, aby liezol na strom pokušenia. Veď ešte na ňom nedozreli ani plody. Adam a Eva boli oveľa starší ako títo dvaja a potom oveľa dlhšie žili nečinne v rajskej záhrade, leňošenie sa im muselo zunovať, potrebovali zmenu. Nie, nie to sa mu len sníva. Pár ráz zívne a bude spať ďalej.Ale Paulínka ho predsa pobadá. Nejaké hlučnejšie prúdenie ohlasuje sa jej v tele. Čo je to? Azda slabé zakolísanie srdca, pochybelo mu trocha priestoru a ona sa prebúdza, vidí viac ako pred chvíľou. Stáva sa nepokojná, niečo vetrí.Odťahuje sa rýchlo od Ervína a sťahuje si sukienku až na kolená.Ervín sa čuduje, prečo sa tak naraz hanbí.Paulínka nevie, azda preto, že je tu tak veľa svetla, a potom sa zdá, že nie sú celkom sami. Nablízku niekto rúbe.V tom má pravdu, povyše nich je skutočne sváko Špiritajovie. Ráno sa vybral do stráne odťať nejaký hrubší jaseň na vahany. Musí si urobiť na zimu zásobu. Bol by sa už dávno vrátil. Chvalabohu, jaseňov je ešte dosť, ale už dlhší čas sleduje blúdenie podivného párika. Čože má za lubom ten Tóthov chlapčisko s Paulínkou? Zdá sa, že mu niečo vrní hlavou. Krútil sa poľami ani baran, ktorému začínajú rohy oťažievať. Nesmie ho spustiť z očú, už aj preto nie, že je s ním Paulínka, ktorá niekedy chodievala s Tónom často k nemu. Nedá jej ublížiť. Ešte to. Bedlivo ich sledoval a teraz, keď sa konečne usadili, zastal si aj on neďaleko pri kružine a vytína vidlicu. Bude dobrá na hrable, dávno za takou pásol, lebo hrablisko s rozštiepenou vidlicou býva slabé.Ervín ho vidí aj pozná. Je preto trocha zmätený. Akože ho nespozorovali prísť, veď boli ticho? Šuchotanie trávy mali počuť. Dobre, že na nich tu pod kruhom nestúpil. Musia odtiaľto zmiznúť, kým vytína. Najlepšie bude, keď zbehnú do hory. Medzi stromami ich nestihne vidieť a môžu sa utiahnuť do húštiny, nalieha.Ale Paulínka sa mu už nedá nahovoriť. Cíti nebezpečenstvo a najväčšie práve pri Ervínovi. Je naraz podozrievavá a opatrná, bočí od neho, nevedela by si už k nemu s pokojným svedomím sadnúť, hoci ho celkom nezavrhuje, môžu byť aj ďalej priateľmi, ale teraz musí už ísť domov. Nemá ani chvíľu pomeškania. Pozbiera sa nejako naponáhlo a pustí sa sama dosť náhlivo dolu stráňou.Ervín na ňu chvíľku pozerá. Teraz to celkom zbabral. Hádam bolo veľa toho chodenia. V budúcnosti musí byť rozhodnejší, myslí si. Potom sa tiež pustí nadol, ale iným smerom a celkom pomaly. On nemá príčinu náhliť sa. I keby pociťoval nejaký strach, musí sa premôcť. Nie je už malý chlapec. Hľa, práve sa vracia zo záletov.Tak rastú chlapi. | Svantner_Zivot-bez-konca-2.html.txt |
I— Nepôm!— Pôš! A to hneď sa mi pakuj, ako sa patrí obliecť a potom zaraz na faru.— Ja nepôm! — už s plačom a trasľavým hlasom odvetí strojná, asi šestnásťročná Katka
svojmu otcovi Ďurovi Dolnému, pánu richtárovi to slávnej Dunajskej obce.— Nuž ale či ty tak budeš tvojmu otcovi odvrkovať? Ty prôšťa jedno naničhodné! Ale sa ho
pakuješ! Lebo ti hneď nahádžem nečítaných na chrbát! — A s tým pokročil napred, ako by
chcel uskutočniť sľub len teraz vyslovený.Dievča sa hbite zvrtlo, vybehlo do pitvora, zavrelo za sebou dvere. Ale už v druhom
okamžení ich zase otvorila a hlavu pichnúc dnu do izby, rýchle zavolala:— Dobre, pôjdem na zdávanky, ale vám to hovorím, apo môj, že ja Janova nikdy nebudem;
radšej sa skántrim so sveta, — a s tým hlasitým nárekom sa šla obliekať.— Ja neviem, Ďuro, čo vy to len tak súrite s tou našou Katou? — dohovára mu žena, — veď
času má dosť a keď Jana nechce, nuž nemusíme ju práve jemu dať, veď je len jediná, má z
čoho vyžiť, netreba jej na cudzích fertáloch[1]hrdlačiť.— No, veď ty si tiež taká nezdara; že aká matka, taká Katka. Ty si nevedela inšie, len
sa maznať a po vôli dať. Keď si niečo dievka zažiadala, tu ty jej hneď všetko po vôli. Nie
div, že si si ju takú hlavatú vychovala.— Ale čože som? Len som ju na dobré navádzala! A či ja môžem z toho, že Jana Sklenku
nemôže vystáť? Viete dobre i vy sami, že ako je, — a usmiala sa. Iste jej mladosť prišla na
um, keď ešte Ďuro tiež bol driečny čeľadník a vrtil sa okolo nej, kým nevyhodil zo sedla
bohatšieho Trpáka.Však Trpák potom sa za roky durdil a len vlani sa na zabíjačke pomeril s Dolnými, lebo
ho Dolný ako richtár oslobodil od pokuty, keď to bol susedovi Klancovi škodu urobil v
chotári.— Čože ty máš spomínať staré časy? Daj ti mi bože! Ľahký ti bol výber medzi mnou a
Trpákom hrbáňom, — a pritom povedome pozrel na svoju ešte i teraz súmernú postavu. — Čože?
Ja som si tiež mohol medzi dievkami vyberať, len tak liply za mnou ani muchy na med. Aha, i
Zuza Dorotiakova… A s tou som mohol hneď fertál zeme dostať a ešte i peniaze.— Keď ste mohli, prečo ste si nevzali? — seká už urazená žena. — Čože, nazdáte sa,
hádam, že by som sa so sveta zhrýzla? — Alebo že by som bola starou dievkou ostala? — Daj
ti — —— No veď som ja hneď vedel, že keď ty začneš, že sa mám čoho napočúvať, — skočil jej do
reči. — Človek nech len slovíčko prehovorí — tu hľa máš — —— Veď vy vždy tak. Najsamprv podkúrite a potom aby človek ništ. Všetko je len vám
slobodno, a druhý aby čušal.— Ľá, zas! Tak som ja vina, že ti je dievka hlavatá? Či ja jej chcem zle? A či ju
nechcem dobre opatriť? Muža dostane keľavého a — potom, — vieš, — Jano Ďurdík je jediný.
Pravda, sestru má, nuž ale tú ľahko vyplatí. Jeho tri fertále a naše tri, — čo myslíš, keď
sa to dovedna složí, tak naša Kata bude taká gazdiná, že jej páru tak ľahko nebude.— Veď je tak, to je všetko istá pravda, — dokladá už miernejšie žena, — lenže čože je,
keď ho Kata nijak nechce, — tak čo po všetkom, veď ona na svojom môže s poriadnym, čo i s
chudobným mužom vyžiť bez starosti.— Ale ja?! — skríkol muž nahnevane, — ja že by som si tu do môjho gazdovstva pavúka
pustil, na hotovô, chudobného ani kostolná myš, aby som ho obchádzal, aby sa jeden taký
Kôstka, čo nič nemá krem chyžky a troch kúskov zemičky pod holým nebom, prechádzal po mojom
dvore? Ej, už z toho veru, kým ja budem živý, nebude nič. Veď by som i od hanby zhorel,
keby sa v dedine rozhlásilo, že si Ďuro Dolný, pán richtár, dievku nevedel za druhého
vydať, len za Ondriša Kôstku!Čím ďalej hovoril, tým väčšmi ho zlosť prejímala, takže konečne až kričal.— Ale veďže nie tak hlasite, — chlácholí ho žena. — Hľa, až sa ľudia začínajú obzerať
popred nás, ešte sa budú nazdať, že sa vadíme — a potom rečí bude hneď dosť.— Nuž načože pokúšate? — hovorila už tichšie, bo i jemu išlo o dobrú povesť svojho domu.
— Len do zlosti donášate človeka. A keby som zle chcel, tak by som nepovedal ani slova, ale
čože je, keď múdrejší chce takým pochábľom dobre, tak sú hneď surmity ani súdny deň. Veď sa
ona nazdá, že vydaj je len tak, a ty nie žeby si ju poučila, presvedčila, ale sa maznáš a
ešte ju zastávaš a jej stránku chyceš. Pravdaže som ja potom najhorší! Ale teraz dosť! Iď
pozrieť, čo Kata robí, posúr ju, aby už bola hotová a ja pôjdem s ňou na faru. Tam nás už
zaiste čakať bude budúci svat i s Janom.— Len jej ty nahovor, — dokladal ešte odchádzajúcej žene, — že to bude všetko dobre. Veď
vy ženy to už viete. Uvidíš, že jej tie vrtochy vyvetrajú z hlavy. Ja sa tiež idem trochu
posprávať.Onedlho Katka vyšla z izby i s materou, vyparádená ani zo škatuľky. Otec tiež už bol
hotový na odchod, len čo si klobúk naprával, aby mu oceľová pracka, blyštiaca sa na stuhe
klobučnej vpredku, práve naprostriedku stála. Ešte utrel nezbytnú palicu, dodávajúcu mu
vážnosti úradnej, a potom pozrel na Katu pozorne, či jej už hlavatosť prešla. Obával sa, že
mu môže i na fare vyťať nejakú parádu. Ale nezbadal nič, bo dievča stálo ticho s očima k
zemi sklopenými, ich víčka boly zrudnuté od plaču a len pery mala zahryznuté, ako by dusila
v sebe výbuch tlmeného citu.Bol spokojný.— Poďme, — povedal a ani sa neobzrúc išiel vopred.Ako stroj sa pohla za ním Katka. Mať vyšla až do dveriec uličných a pozerala za nimi.
Starostlivo hľadela najmä na Katku, ktorá, šuchotajúc množstvom vyškrobených sukní, šla
mlčky za otcom cestou, ako by ani nezbadala zvedavé zraky žien mimo nich idúcich. Len keď
šli bočnou ulicou, obrátila tvár v tú stranu, kde stál nízky, trstinou pokrytý dom, i
zbadala za múrikom ohradným mužskú hlavu. Mykla hlavou záporne. Hlava zmizla za múrikom a
Kata zase šla ticho za otcom.Pri fare ich už čakal Jano Ďurdík i s otcom. Bol vyobliekaný ani na sobáš. Prusliak
vyšívaný pestrým hodvábom sa už zďaleka odrážal od čierneho kabáta. Košeľa, tiež vyšívaná,
v celej svojej kráse vykúkala zpod rozpätého prusliaka, zapnutého len o najspodnejší
blyštiaci sa veľký gombík. Klobúk, ako sa svedčí na hrdého čeľadníka, mal nazad hlavy
hodený. Pozrel na Katku veselým, spokojným pohľadom, no znepokojil sa, keď Katka zastala
obďaleč neho a sklopila zrak, takže jej nemohol pozrieť do očí.Otcovia podali si ruky, bežne spýtali sa o zdravie a vstúpili do fary. Mladí ich
nasledovali.O štvrť hodiny vyšli von. Starí boli veselí. Veď túžby sa im splnily. Zajtra budú
ohlášky ich deťom a majetky tak pekné budú časom zaokrúhlené. Nevedeli ani, ako sa majú
rozlúčiť. Ruky si i tri razy podali a zakaždým si pekne povedali:— Sbohom, svat, taže pozdravte svatku. — Nový názov sa im tak páčil, pocítili slasť
nového priateľstva, spojiva rodinného.Už sa rozlúčili, keď richtár ešte zavolal:— Taže nás neobchádzajte, svat, ale prídite čím skôr; viete, že sa nám treba poshovárať,
keď nám prichodí starosť.— Prídem, prídem, ako by som neprišiel, pán svat, hneď, keď len dostačím, lebo viete,
ten chmeľ nám veľmi veľa času odobral, treba mi kukuricu lámať, orať, siať, slamu voziť,
všetko by som rád do svadby urobiť, aby Katka prišla už do hotového.— No, nieže tak zhurta, — usmial sa tento, — veď hľa, i ona vám musí pomáhať, veď ste
onehdá spomneli, že vám do domu pomoc treba.— Medzitým mladí stáli obďaleč nepohnute, len keď sa už otcovia rozchádzali, priblížil
sa Janko ku Kate, aby jej podal na rozlúčku ruku. Ale táto podvihla ručník ku tvári a
odvrátila sa od neho.— Hanbí sa, — myslí si, — veď sa ona nebude, len čo príde k nám.I rozišli sa každý svojou stranou.Doma ich už matka vítala, vypytovala sa, ako čo sa im dialo, a pritom vše skúmavo
pozrela na Katku. Nezbadala na nej žiadnu premenu, len tvár jej bola vážna a sťa by reč
bola stratila, neprehovorila ani slova. Mlčky sa šla preobliecť do prednej izby, potom ale
šla nemo po svojej práci.— Ďuro, počujete, mne sa naša Kata nepáči, nič nevraví a i robota jej ide len tak dákosi
traľave, — prihovorila sa k mužovi o nejakú chvíľu.— Ale čo stáčaš naveky! Či nevidíš, že je spokojná? Môže byť, že ju troška ešte mrzí,
ale to prejde, uvidíš, len čo sa dostane pod kytku. Veď hádam jej len dobre chceme! Len jej
ty ešte nedokladaj, ale vy ženy to už viete: pozeráte na vaše deti vždy, či im nechybí
niečo, ustenkáte a maznete sa s nimi. Miesto toho, aby ste im vybily vrtochy, ešte ich
ľutujete a s nimi bedákate.Rozhorlil sa, lež už nie nahnevane, ale viac zo zvyku. Bolo mu poznať z reči, že smysel
ich mal už viac ráz príležitosť opakovať, bo mu slová šly plynne, bez všetkého napnutia
mysle ako dobre naučené.— Veď ty teraz nesteň, keď ti je dievka ticho, ale sa veselo maj okolo nej, prehováraj,
povedz jej, ako jej bude dobre, tak a tak. Ale keď ty budeš: čo ti je, dievka moja, prečo
si smutná? — tak hneď bude rumádzgať a ty potom s ňou. Tak ako ti vravím, len veselo okolo
nej, veď je dievča ticho. Môžbyť, že ho už i chce, len sa ešte trocha hanbí. Veď je naša
Katka múdre dievča. — Toto už povedal tichým, citným hlasom, aby i tým dodal chuti žene a
aby vyrazil z nej myšlienky, ktoré ju nepokojily.Táto reč, ačpráve ju cele neupokojila, predsa ju utíšila. Opanovala ju tá myšlienka, že
muž predsa môže mať i pravdu a že dievča, súc mladé, môže všetko zabudnúť a privyknúť k
Janovi. Ale predsa nemohla sa zdržať, aby sa nespýtala dcéry, keď sa večer nemala na odchod
ku mládeži, jejž spev a veselý shon z ulice dorážal do príbytku richtárovho, prečo nejde
medzi mladú čeľaď.— Nechce sa mi dáko, — odvetila ona nechutne a ďalej pokračovala v práci.Matke sa táto odpoveď nepáčila. Spýtala sa poznove a pozrela starostlivo na dcéru.— Chýba ti niečo? Si asnáď chorá?— Ale čoby, — odvetí a hlavu skloní nižšie, aby jej matka nemohla pozrieť do tváre, na
nejž sa zjavily hojné slzy.Mať pokývala hlavou a vyšla von.A nastala noc. Richtárovci si už políhali. Katka ale nemohla spať. Teraz ju ovládal
nepokoj i žiaľ. Uprene pozerala do tmy, ani necítila, ako jej kanú slzy po spánku. Veselý
huk mládeže už nepočuť, len jeden mládenec si spieval citne a jeho hlas sa blížil a zase sa
tratil pomaly. Keď prichádzal k nim, vyrozumela túto slohu:Ešte som nechodil,už si zunovala,už si ten oblôčikzamurovať dala.Zaryla si tvár do podušiek, aby nepočula Ondrišov spev, ktorý jej tak veľký zármutok
pôsobil. V prvom okamžení chcela vyskočiť a vykradnúť sa, povedať mu pár slov, ktoré by ho
uspokojily, no bála sa, aby rodičov nezobudila.[1]fertál = 1/4 sesie, asi 10 kat. jutár. | Cajak_Unos-Obrazok-z-dolnozemskeho-zivota.html.txt |
LesZahučali hory, zahučali lesy,kdeže sa podeli starodávne časy.(Národná pieseň)Les, les a les. Okolo všade les…Bol to zvláštny les: hustý, nedotknutý sekerou, s večným šumom podľa tvojej nálady. Bol
ako múdra žena. Smutno ti — aj on zvesil haluze, zaplakal, postenal, zaspieval pieseň o
minulosti, tichučko, bez slov, pokojne. Veselo ti — aj on sa ohlásil: rozopäl konáre,
zahvízdal do skoku… Bol to starý, nepoškvrnený, pustý bôr; vedel pochopiť tvoj žiaľ, vedel
prežívať tvoju radosť.Taký bol les, teraz takých niet!Nebolo včas, mrkalo. Celý deň stál les ticho, len z diaľky sa blížil šum; nahýnal krivé
borovice vpravo i vľavo, tancoval po vrcholcoch rovných vysokých jedlí. Skrútil sa,
preletel, ale neprestal. Les sa rozkýval, klátil sa, húdol si. Jeho vzdychy boli silnejšie,
hlbšie. Les sa chmúril!„Hľa, to sova húka,“ myslel si v ten čas parobok, čo hnal voly do temných smrečín. „Ej,
nebodaj viem ja, načo ona húka. Bojí sa, ušatá; šarkan príde, hej veru, i lavína bude,
stromy sa vyváľajú. Ha — aj osika má strach, vždy čosi šušoce, modlí sa, nezbedná; eh, to
nič, ona vždy tak, ale tu sova zahúka; breza, dievočka, sa stúli. Ej, ej, viem ja dobre,
zle bude!“Les sa zachmúril. Stromy nôtili žiaľnym, hlbokým hlasom čudné, chmúrne žalmy. Jedle
stenali, borovice duneli, osiky sa triasli, vietor zavýjal v rozpuklinách a dierach.Ide búrka!A parobok nie že by sa bál búrky, ale tak „pre bezpečnosť“ zašiel na salaš. Psi
zabrechali, valasi sa chystali dojiť a niesli gelety do košiara. Pod stenou sedel ujo a
strúhal črpák z rakyty, a hoci mu už oči neslúžili, bol ešte majstrom v tomto remesle.— Bože, daj šťastia! — pozdravil parobok valachov.— Bože, daj! — zaďakoval bača, chlap silný, ale zhrbený od večitého krčenia v kolibe, a
nevšímal si ho ďalej. Nie je to vo zvyku.— Pomáhaj pánboh, ujo; akože, veď nevidíš strúhať.— Eh, ďakujem, boh ťa uslyš, syn môj. Kdeže sa poberáš a číže si ty?Večne sa tak spytuje starý ujo, nepoznáva nikoho, pamäť má slabú, oči nevidia, i kašlať
začal minulej zimy.— Tak, tak, viem už, hej. Ty si to, no ale si vyrástol. Hej, veď tvoj otec, boh mu daj
slávu večnú, čo ho medveď zabil, bol tiež onaký chlap, dubca vytrhol i s koreňom, kým ho tá
pliaga medvedia nezašla hen v Žúberovej.— Ej, starý otec, pletie sa ti to v hlave, mnoho si videl vo svete, to strýka od Chomov
medveď odpravil.— No, no, ba hej, hľaďže, zabúdam, hlava ako sito. A veď si sadni tam na kladu.
Porozprávaj, čo nového vo svete; či už pustili Jura Mucháľa z áreštu, čo žida podpálil?— Ej, pustili, dávno pustili, — a sadol si k dedovi na kladu.— Ha, ha, chlapče, dobačujem, čas je oddýchnuť si, mnoho som skúsil i videl vo svete.
Ďaleké kraje som prešiel, ľudí poznal.A starý ujo zakýval hlavou, zadíval sa poblednutými očami do medzier medzi vetvy
stromov. Zdalo sa, spomínal na ďaleké kraje, na zašlé časy.Dve bytosti, les a ujo, pozorovali sa navzájom. Obaja starí, skúsení, dolámaní časom
hľadeli si do očí. Obaja čakali smrť: dedo dobačuje a les ľahne lavínou pod sekerou
rúbačovou a pod nohou šarkanovou. — Les bol hrozný, sivý oblak vyťahoval sa čím diaľ
strašnejšie spoza borovíc, obkľučujúcich poľanu so salašom; klaňali, triasli sa pod
dunivým, vzdialeným krokom šarkana. Nebolo strašnejšieho lesa, zmizol pestrý koberec
kvetín, z ktorého viala lesná sviežosť; kvetiny sklonili hlávky, zavreli kalíšky, šeptali
otčenáš. Chvíľami zahučal tetrov, zapišťal jastrab, vrátiac sa letmo do hniezda. Sovy dnes
nevyšli na lov. Celý les sa chvel. Staré podhnité jedle chystali sa umrieť. Ešte včera,
pred rokom, odolali vetru, no dnes — bože, pomôž a zavaruj — dnes sú zas staršie, síl im
ubudlo, možno nevydržia. Les bol ako nebožtík pred smrťou; strašný, ale na poľutovanie. Ujo
bol taký nebožtík, podobali sa. Brali posledné pomazanie.Tieň prebehol po ujovej tvári, pery sa mu zachveli (čo mohli šeptať?) a oči, vyhasnuté
oči, hľadeli uprene do medzier. Ujo spomínal, les hučal, borovica dunela. Parobkovi bolo
čudne a clivo v duši, hľadel na starcovu tvár a počúval stony hôr. Chvíľami boli tieto
stony ľahučké a tiché, akoby niekde ďaleko prosila o milosť hriešna duša, chvíľami menili
sa na úpenlivé, žalostné výkriky, akoby zavýjal tur v predsmrtných kŕčoch. A zanikali
strašlivou kviľbou v dutinách lesa. V kolibe horela vatra a nejasné svetielko presvitalo
štrbinami do tmy. Valasi odvarili žinčice, pofajčili a začali sciedzať. Sotva usnú tej
noci, majú strach o ovce, ktoré, zbité v hŕbu, pchali sa do kúta v košiari a čakali prvý
blesk.Bolo čím diaľ dusnejšie; zaryčal roháč, ujo sa strhol. — Sadnime si sem na prah,
chlapče, tu neduje tak! — Sadli si. Ujo odkašlal; mal čosi na jazyku.— Eh, synak! — spomína. — Rozpoviem ti čosi, chceš? Inému bych nevravel, vysmial by sa,
neuveril by starcovi. Bolo to dávno, pamätám. Tak počúvaj, chceš, vyrozprávam ti.Nuž hľa, ako to bolo. Tu vieš, ten Juro, čo na lavici leží, ti je aj rodina nejaká. Ehe.
Ba hej, no, po otcovi. On ho, ver, nepoznal, to ja som ho tak vychoval, sirotu, nebožiatko.
A bol jeho otec človek mocný, vlka sa nebál, keď mu do chlieva vošiel. Nebál sa, zavaruj,
bože, teba, ak by ťa bol dostal vo svojom revíre pytliačiť, dušu by z teba vytriasol. Bo
vieš, nebodaj bol on horárom; zapáčil sa ten raz pánovi, bo, ako hovorím, bol človek mocný
a bez ľútosti ku zlodejom. Mal on len tri veci vo svete rád: ženu svoju, flintu a horu, ale
za tie by on aj hlavu do klepca vopchal. Taký to bol človek.Nuž hej, ako vravím, zapáčil sa pánovi a pán mu doprosta:— Ale si ty, Kubo, sprosták, — tak mu, — ty sa za ovcami túlaš, baranov za mošnu
naťahuješ. Iba čo, — hovorí, — čas nemilobohu mrháš. A nie aby si priešiel ku mne za
horára, zver mi vartovať.Kubo nič, ani nemukol pánovi, nechcelo sa jemu zo salaša.— Ej, nie to pekne, — hovorí pán, — iný by na siahu od radosti vyskočil, keby ho volal.
Či je to, — pán mu, — nie hriech v kolibe sa ti váľal. A dobre, dobre ti bude. Chalupu,
horáreň vystaviam a z lesa neodídeš. Či tak?Kubuš čuší, klobúk v rukách vrtí, bojí sa pána rozhnevať, ale z koliby mu je ľúto ísť.— Nie, — povie, — nepôjdem, na škodu bych vám bol.— No, čože si ty za človeka, Kubo, — vraví pán, — flintu ti dám, ženu si dovedieš. —
Dobre pán vedel, na čo Kuba chytí, sľúbil mu flintu, duplovku.— Nedbám, keď tak, pôjdem!— Tak hej! — Vzal Kubuš vatral: prevesil cezeň cedidlo, halenu a pošiel za pánom.Žil Kubo v horárni so ženou z doliny. Mladá bola i pekná ver, a mala ho rada ako on ju.
Nuž tak, chlapče, počúvaš? Žil on, privykol horárni a pytliaci sa ho báli, hej, báli veru.
Nejeden jeleň životom zaplatil. A babu, ženu svoju, držal na obôcke, hoci ju mal rád. Hja,
veru, taký bol čertov chlap. Neraz ju haluzou vylúzgal, chudinu; ani sa nehla, nebožiatko,
aj za týždeň. Učil ju on móresu; počúvať ho musela, len okom žmurkol, a už sa triasla. Ech,
veru, ťažko takého človeka aj s lampášom nájsť, syn môj. Má ženu, aj rád ju má, ruku by za
ňu na klát položil, ale poláskať sa s ňou nevie. A ona — do ohňa by za ním šla. Neborká,
úbohá, len v noci, keď on spí, čo ho pohladká, krpec mu popraví. Tak, hej, ťažko veriť, ale
ja viem, sám som ich vídal, ako nažívali. I nocoval som u nich. Ba tak.Nikdy Kubo dobrému človeku, ani zveru bez príčiny neublížil. Len kamzíky, divé kozy (tak
ich volal), mal rád. Behal za nimi, preháňal ich po strminách, na povraz chytal. Bohvie
prečo sa mu tak zaľúbili, či preto, že boli také vrtké a vedeli ho povykrúcať, či prečo. A
tie kamzíky — bodaj vydochli — tie boli jeho skazou. Och, Kubuš, Kubuš, nebol si zlý
človek, ale tvrdú si mal hlavu; nikto sa ti nesmel sprotiviť, keby nie, ta mohol si ešte
dlho hvízdať po lúčine.Raz ti, chlapče, Kubo vstal, obul krpce, vzal valašku a hybaj na grúne za kamzíkmi.
Ľúbil on ich, ako hovorím, často i celý deň za nimi behal, driapal sa po vežiach, i ruky,
nohy si dokaličil, ale vždy sa vylízal. Hana, žena, sa ho ani vtedy dotknúť nesmela. A bola
to mladica hladká, veru darmo ti nevravím, chlapče, teraz sú ani ženy nie také. Iný, hoc by
bol mŕtvy, bol by pod jej rukou ožil, ale on nie; ani priblížiť sa nesmela, nedajbože ešte
dotknúť, tak sa ho bála, úbohá.Tu, v ten deň, sám diabol — boh mi odpusť hriechy — mu vplietol do cesty samca kamzíka;
ej, bisťubohu, bol to za cap ani ročný junec. Usmial sa Kubo pod fúz a poď ho za ním.
Najprv potichu po machu stúpa, skalky sa netkne, okom nežmurkne. Tak ten vedel loziť. Iba
ti tu odrazu hup — a už ho drží za zadnú raticu. Ale zviera bolo mocné, raz virgne zadkom a
Kubo aký dlhý, taký široký leží na piargu.Nie, chlapče, neuvidíš ty takého chlapa. Papuľu mal rozťatú, krv ho zaliala, ale kamzíka
nenechal. Vybehol za ním na vežu, na takú, že by sa druhý mal čas i dvakrát zabiť, kým by
na ňu vyšiel, a on dva skoky, tri dupy a už krepčí hore. Ale vtedy sa mu nepošťastilo:
kamzík už dávno zabehol do kŕdľa, a Kubo, ako hej, ako nie, sám Pán vie, ako urobil ten
nešťastný kotrmelec, či sa mu krpec skĺzol, či preto, že bol zlostník, a či to už bolo tak
súdené; zletel on, neborák, skotúľal sa až do doliny.Čaká Hana muža, čaká ho a pradie vlnu, ale muža niet. I večer nadišiel, a Kuba nič, ani
slychu ani vidu po ňom. Kubo nejde.Zľakla sa holubica moja Hana, prehodila si plachietku a šla hľadať. Bála sa, že ju
zbije, keď príde a ona doma nebude, i do záletníc že jej nadá, ale predsa len pošla. Vedela
ona úbohá, že bral ráno povraz na kamzíky a dala sa hneď do grúňov, kde ich vídala.Ach, bože, noc bola a ona, slabá stvora, opustená ako palec medzi tými bralami, pri
mesiačiku muža hľadá, plače, narieka: — Ľudia boží, majte zmilovanie, nájdite ho! Jakubko,
Kubuš môj drahý, Kubuško, holúbok, kdeže si mi. Ach, sokolík môj jasný. — Tak ona vykladá,
mená mu dáva, že by ich anjel nezaslúžil.Až tu — buď, bože milostivý — vidí ho, ako leží, sokol jej úbohý, roztiahnutý na machu,
mesiačik si naň svieti, košieľka sa mu bielie, pracky jagajú na opasku, valaška s obrúčkami
sa pri ňom blyští.Vidí ho a skočí k nemu; krv mu na hlave, krv na rukách, krv na bielej košeli.Slzami ho prebrala, ej, synak, ťažko veriť, ale slzy majú divotvornú moc. Slzami ho
prebrala, slzami umyla. — Ach, Hanuša, duša moja, boh ma potrestal, boh ma skarhal. Odpusť
mi… prepáč! trápim sa… nedožijem. Všetko sa vo mne rušilo, — hovorí, ledva dych popadajúc,
ani sa nehol, všetko mal dodrúzgané. — Tam, vezmi… vezmi valašku, uder ma obuškom… Dobrý
skutok vykonáš… uľahčíš mi… boh ti odpusť.Hľadí Hana, holubica sivá, hľadí vlhkými očami na Kubuša — nechápe ho.— Ovaľ ma, — zas jej, — tam nad ucho. A pomodli sa nado mnou, hriešnik som bol, ľudí som
bíjal, teba som trýznil. Boh mi pomôž! — Tak jej on; krv ho tri razy zaliala, kým to
povedal. A ona kľačí nad ním a zas len nechápe. Iba ho bozkáva, krv mu utiera.Vidí Kubuš, že ťažko jej, a myslí si: „S babou konca nedočkáš.“ Zahrmel na ňu. Strhla sa
a kukla naň. A on jej, nebohej, ostro, aby ho klkla tým obuškom. Bála sa Hana muža veľmi,
vedela, že nikdy, kým spolu kašu s mliekom jedli, nikdy sa mu nesprotivila. Bála sa ho i
teraz a možno vtedy už ani zdravý rozum nemala. Vzala valašku, klkla ho a bolo po ňom amen.Nuž tak, chlapče, skonal Kubuš. Ráno ho našli voliari, povedali pánovi. Pán Kuba
poľutoval, poplakal i náhrobník mu dal. Tam leží pod jedlou v dolinke. Teraz takých ľudí
niet ani takých časov, ej, pamätám ja. Groš bol ako lopata, z kapsy ti trčal a lyžica na
dva, na tri chlipy. Teraz takých niet.— A Hanica, čože s Hanicou, starý otec?— Ako? Hanica? O tej ver nechyrovať; otec nebeský vie, čo sa s ňou stalo. Podajedni
povrávajú, že vraj z rozumu postúpila, ošalela a tak vzala koniec v horách; druhí zas, že
sa od žiaľu naschvál zmárnila; nuž, ktože vie. Chudina, ťažký mala život, ale božia vôľa sa
stala. — Tak, synak, všetko som ti rozpovedal, ako sám viem. No poďme spať, už odcedili
mlieko. Čas je.Dlho nemohli usnúť, vatra nehasla a valasi stále vychodili z koliby k ovciam, bojac sa o
ne. Dlho sa ozývalo ich bľačanie pomedzi ťažké dunenie hromov. Celé úbočie hvízdalo hlbokou
kviľbou. Stromy sa klaňali až po zem, hora pukala a stenala, haluze praskali vo vetre.
Naraz akoby meč rozťal záclonu tmy, osvietili sa tmavé vrcholce jedlí jasným modravým
svitom. Blyslo sa! — udrel hrom! Zarevalo úbočie, striasla sa koliba a ozval sa ostrý,
vymeraný zvuk, akoby dva veľké kamene narazili na seba, a nasledovalo sto hrmotajúcich
príšerných a silných hlasov. Zdalo sa: vo tme sa hádajú duchovia lesa, vrieskajú,
trieskajú, skučia, zavýjajú, hučia, volajú. Na chvíľu stíchlo — spustil sa dážď a začal vo
veľkých kvapkách prskať po stromoch a plieskať vo vetre na strechu koliby. Voda v jarkoch
sa valila do doliny, navážajúc a berúc so sebou drievka a kamenie. Do čľupkania dažďa
miešal sa suchý hrochot umierajúcich stromov a hrmot hromov, odrážajúci sa od strání
desatorakou ozvenou, zanikal vždy slabším rykom v dolinách. Valasi boli ako na nožoch,
ustavične zaklínali šarkana, behali k ovciam. Starý ujo sedel na lavici so spustenými
nohami, díval sa na dohárajúcu vatru a pri silnejších bleskoch sa žehnal a modlil. Parobok
pchal hlavu do kožucha, aby nič nevidel. Tak bolo, kým sa dážď nespustil rovnomerne a bača
nevošiel do koliby so slovami: — No prešlo, Pán pomohol. | Chrobak_Prvotiny-a-ine-prozy.txt |
Ochranca komárovPo tri roky stále volával ma bratranec na lov, no nikdy nestihol som vyplniť jeho
žiadosť a svoju túžbu. Bol som strašne zapriahnutý v práci, ani pomyslieť som nemohol na
viacdňový odchod. Nuž vyjsť na deň, to iba srdce bolelo by človeka pri návrate z voľnosti
do samovoľného otroctva. Po troch rokoch podarilo sa mi konečne uvrznúť putám a dať si
dvojtýždňové prázdniny. Rozumie sa, nezabudol som na stále ,poďkanie‘ bratrancovo, Ivanovo,
a cestoval som rovno k nemu so svojím neveľkým ručným kufríkom.Ivan, ešte neženatý, bol bankovým úradníkom v tom istom meste, kde i ja, no spolu so
svojou matkou býval hodne ďaleko za riekou, na ostrove. V tom čarokrásnom okolí boli skoro
samé letohrádky, v ktorých boháči ,letovali‘, no Ivan tu i ,zimoval‘. Jeho matka, ktorá
prišla sem z tichej podtatranskej dedinky, nijako nemohla privyknúť na veľkomestský hluk,
dym, atď. a nemálo jej chýbalo aj vlastné gazdovstvo, záhradku, kravu, hydinu. Nuž Ivan
obetoval sa a na dlhší čas prenajal spomenutý domec s malou preddomovou a rozsiahlou
zadomovou záhradou i s ovocným sadom. On pravda, musel včaššie vstávať, aby načas prišiel
do svojho úradu, ale zato mal potom svoje, nefalšované mlieko, maslo, kury, vajcia,
zeleninu, ovocie a vôbec skoro všetko, čo malý farmár môže mať. A jeho dobrá matka, túžiaca
za starou vlasťou, ľahšie niesla to dobrovoľné vyhnanstvo.Bolo už podvečer, keď som sa ustatý dotiahol do Ivanovho ,kaštieľa‘ a — rozumie sa — bol
som srdečne vítaný a po prezidentsky (tu sa nesmie povedať, že po kráľovsky) uhostený.
Veru, strany a strany by som vám vedel popísať o všetkých tých maškrtách, ktorými ma dobrá
tetka častovala. Tá káva s tou pravou smotánkou, to maslo, ten med, ten doma pečený chlieb,
tie pampúchy, — ej, načo vás trápiť, aby sa vám sliny zbehli v ústach…No i pekná ruža má svoje tŕne. Keď sme boli už po kuracom paprikáši (so smotánkou a
čerstvými hubami), tak tetka, vychádzajúc, preriekla synovi.„Ponúkni Janíčka i z toho vína, ale z môjho. Vidíš, Janík, to som sa ti ja už tu
naučila. A výborné, zdravé.“Ivan s úsmevom nalial mi do hodného pohára.„Neviem, či ti bude chutnať, ale sa musíš obetovať. To je mamina pýcha.“Ja som dúškom vyprázdnil pohár, no tekutina, zvaná že vraj víno, nešla dolu gágorom, ale
ostala mi v ústach zažľabená. Dosť som sa ju usiloval prehltovať, nešlo to; nešlo ani za
svet, a čo by ste mi hneď revolver opreli o sluchu. Tvár nafúkaná, z čela tečie pot a oči
vyvalili sa mi z jamôk ako dákemu rakovi.„Mh, mh!“ volám ako žaba spod vody na Ivana a v smrteľných úzkostiach dívam sa raz na
neho, raz na dvere, či sa tetka už nevracia; no ten sa len smeje, smeje a krčí sa do
zájdenia, a nič nepomáha. Už som mal sto chutí vrhnúť sa na neho, keď som zbadal, že jedno
predné okno nie je zavreté. Nuž ako strela letel som ta a — pomohol som si. Bol práve čas,
lebo tetka sa vracala.„Nuž, Janík, akože ti chutnalo to moje americké?“„Výborne!“ zvolal som a šatkou utieral som si oči, plné slz. „Z čoho to len robíš,
tetuška?“„Veru by si neuhádol. Čo myslíš? No, nejdem ta trápiť. To víno je robené z chabzdového kvetu…“[1]„Ale, ale, také rezné, hľa slzy mi vytiahlo…“„Nože ešte za pohárik,“ mienila tetka a už mi aj lievala zo skleneného džbánu do toho
ozrutného pohára.Hniezdil som sa na stolci ako na ihlách, na čelo mi zasa vysadol ten studený pot a
prosebne, ako teliatko, keď mu krk podrezúvajú, díval som sa na Ivana. No ten nič, ibaže
spodnú gambu zasekol si medzi zuby (aby sa nesmial, loptoš!).„Nie, tetuška, nieže tak veľa,“ protestujem, ale tetka len lieva. „Veď je to silné ako
parom… nieže…“„Ej, silné,“ smeje sa tetka, „veľa; celý pohár je iba kvaterka,[2]čo to takému…“ Štrngne svoju kávovú šálku o môj pohár.„Tak teda na zdravie, Janíčko môj! Nemusíš naraz, akže ti je silné.“Zdvihol som času a hodiac zúrivý pohľad na Ivana, horko-ťažko som vykoktal, že na
zdravie a pomaly dvíhal som pohár k svojim trasúcim gambám. V duchu som sa prežehnal:
zbohom, reku, svete, ak ma teraz šľak netrafí, tak šoha[3]— nikdy!Zažmúrim oči a prichlípnem… no, čože sa to porobilo?Či veriť v čary?Víno, ako med, víno, čo sa mu ,oni‘ musí povedať!Ivan sa smeje.„Zdá sa mi, že ti nechutí mamin fabrikát,“ riekne a mrkne mi okom. „Počkaj, nalejem ti z
môjho, z hroznového.“„Nie, nie,“ vravím rýchlo, porozumejúc čare, „ja ostanem už len pri tetkinom a mohol by
si i ty so mnou držať.“Ivan sa nedal núkať a tetka bola celá uveličená, že v ten večer tuším za aké tri džbány
vypili sme — z jej vína. Vskutku sme však pili víno Ivanovo, ktorý počas tetkinej
neprítomnosti premenil rovnaké džbány (farbu mali obe vína jednakú, jasnú) a ostatné sám
prinášal z pivnice.Keď už tetka odišla na odpočinok, vysvetlil mi, že je to tetkino ,víno‘ skutočne z kvetu
chabzdy.„Však vieš, že každý kvet má čosi cukru v sebe, nuž dodá sa ešte kúpeného cukru, zaleje
sa vodou a z toho vykysne čosi-tosi alkoholické a volajú to víno. Mama sa to naučila z
našich novín. Tam vo ,verejnej listárni, a či hovorni‘ uverejňujú i takéto recepty. No
počkaj, nech len príde k nám ten pán redaktor, ten bude mať časy! Mama zaleje ho svojím
,vínom‘ zo samej vďačnosti.“„Nezávidím mu,“ riekol som so smiechom. „Toto sa už nedá prirovnať ani tomu fraštáckemu,[4]pri ktorom musia byť vraj traja, keď sa má piť.“„Akože to?“„Nuž jeden, ktorý ho pije, druhý, ktorý ho drží a tretí, ktorý mu do hrtana lieva,“
odvetil som so smiechom. „No k tetkinmu by bol aspoň regiment s kanónmi potrebný.“Spoza pravého ucha počul som ,spievať‘ a či ,húsť‘ komára. Počkaj, pomyslím si, kam si
sadneš, a sedím nehybne. Komár mi sadol na pravé ucho. Pomaly dvíham ruku, že ho reku
pohladkám, no Ivan odrazu mávol servítkou a komár — pošiel.„Škoda, odohnal si krvisavca,“ mienil som žartovne. Ivan akosi divne pozrel na mňa a
zapálil si cigaru. Potom odrazu stal sa skúpym na slová, nuž podali sme sa na odpočinok.Už som bol na lôžku, keď Ivan ešte raz prišiel.„Zabudol som ti tu nechať dáke cigary, možno rád fajčíš, keď sa prebudíš.“„Ale ba ešte čo…“„A či si dobre stiahol plyn?“ A počul som, ako sprobúva kohútiky. „Tak dobrú noc! Ráno
na srny.“*Včasráno vzdialili sme sa z domu a kráčali sme k vrchovine, ktorá sa modrala v diaľke.Na ceste sa ma Ivan vypytoval, či som už kedysi strieľal na srny, a ja som mu musel dať
zápornú odpoveď. Na divé kačice, zajace, prepelice, to áno, ale na ,vysokú‘ zver nikdy.„Bude teda najlepšie, keď sa spolu postavíme,“ mienil Ivan. „Prvý srnec je tvoj. Môžeš
streliť dvakrát na neho, ak netrafíš. Budeme strieľať po pansko-jágersky,[5]iba na srnce a iba guľkami.“„Jajaj!“ zvolal som. „Veď ti ja ani brokmi netrafím, a čo by ich za hrsť bolo.“„Neboj sa, trafíš, však uvidíš,“ posmeľoval ma. „A ak chybíš, tak zrazím ja.“Dlho ma vodil Ivan po lese, kukal, díval sa sem i tam, obzeral pôdu, trávu, kry a vše
pokyvkajúc hlavou stúpal ďalej. Pri jednom buku zastal, odtrhol malú halúzku a podperil si
ňou klobúk.„Odtrhni si i ty,“ riekol a ja som poslúchol.Už som sa ledva ťahal po zarastenej a koreňmi poprepletanej pôde, keď sme konečne
zastali na svahu kopca, odkiaľ sme mohli vidieť asi na dvadsať-dvadsaťpäť krokov.„Ako tu srnca zabiť?“ myslel som si (už chvíľa, čo sme hovoriť prestali). „Iba ak mu
chvost nasolíme.“Sadli sme si za riedky ker, každý pušku držiac pred sebou. Asi o polhodinu počujem akési
čudné hlasy, bol to i štekot psa, i nie, a odrazu zjaví sa čosi drobné.Srna je, ale malá. Ale čože, dnes je deň vraždy. Zdvihnem pušku a priložím ju k lícu, no
Ivan ma zastaví. Nahne sa ku mne a šepce mi do ucha:„To len sŕňa, starší šteká — nestrieľaj!“Sŕňa behá dokola ako v dákej rajčuli,[6]strihá ušami, na pár krokov priblíži sa k nám a potom, prenikavo zabrechajúc,
letí do lesa.Ivan sa usmieval, i ja som bol rád, že som nestrelil do pekného ledača.Bolo krásne a príjemne v hustom lese, v tej tajomnej tichosti, s tým korenistým
vzduchom. Len nešťastných komárov keby nebolo. Všetky nohy mi poštípali, a to cez pančuchy.
Spočiatku som trpel, veď som vedel, že prvou povinnosťou lovca na postriežke je držať sa
úplne ticho, akže možno ešte i dych zatajiť. Ale čo je veľa,to je veľa. Akési komárisko,
isteže dáky kráľ, tak ma uštiplo, že som zaklial a zdvihol som ruky, že ho ,prilepím‘, no
Ivan ma rukou zastavil. Potom z času na čas ovieval moje pedále[7]svojou šatkou. Čo to má znamenať, myslel som si. Či to patrí k remeslu učňov
sv. Huberta? Komárov šetriť…Nestačil som nadpriasť myšlienky, lebo z diaľky sa ozval výstrel, dva, tri.Ivanovou tvárou preletel mrak.„Nie sme sami,“ šepol mi do ucha. „Musíme sa ponáhľať. Tí, čo tam strieľajú, ľahšie
trafia nás než srnca.“„Ba ešte to!“ myslel som si a mráz mi prešiel telom. Ivan siahol za bukovou vetvičkou,
odtrhol z nej jeden list a priložiac si ho k ústam vydával akýsi čudný, pískavý hlas.„To srna tak volá srnca,“ šepol mi. „Keď príde, streľ, ale do pŕs, nie do hlavy, aby pre
parožky dosť lebky ostalo.“Potom zasa zapískal niekoľkokrát. Odrazu počuť bolo dupot a praskanie raždia. Ako divý
letel smerom na nás krásny vyrastený srnec a asi pätnásť krokov pred nami strmo sa
zastavil, vysoko zdvihnúc svoju hlavu.Spustil som a srnec bez hláska klesol na zem, až potom zachrčal dva-trikrát a vystrel
svoje štíhle nôžky.„Chlapík si!“ riekol Ivan pritlmene, ale ma nepustil k mojej obeti. Svojím poľovníckym
nožom narezal niekoľko halúzok z krovia a nimi prikryjúc srnca vrátil sa na staré miesto a
znova začal vábiť. No teraz to už nešlo. Vyše hodiny sme čakali a nič sa neukázalo.A akési výstrely sa akoby vše blížili.Ivan sa zdvihol.„Poďme, lebo nás ešte postrieľajú,“ riekol mrzuto a počal srnca pitvať nožom. „To sú,
vieš, tí takzvaní ,nedeľní lovci‘. Najnebezpečnejší druh ľudí. Nevie to so zbraňou zachodiť
ani ako decko, a keď v húšťave niečo zašuští, už puká naslepo. A má pušku, z ktorej ťa na
míľu zabije.“Ťahal srnca za sebou hore kopcom.„Postavíme sa na druhej strane.“Tak sme i urobili, no milý Ivan tu márne, čo ako cituplne vyhvizdoval. Namiesto srnca
ukázala sa srna, a na tú streliť nedovolila Ivanova lovecká galantnosť. Prestal teda pískať
a šepol mi do ucha:„Cez obed, tam k potôčku, možno.“Nuž, ďakujem pekne, pomyslel som si a ukradomky som pozrel na hodinky. Bolo ešte len
osem hodím. Hniezdil som sa i mrle[8]a komáre ma hrýzli, no nesmel som sa pomstiť ani na komároch. Keď ma moja
lovecká trpezlivosť už nadobro opustiť chcela, Ivan vybral z tašky kus šunky, syra, chleba
a čo je hlavné bocu[9]z toho ,nie tetkinho‘. Nuž bola vlasť ratovaná. Prežúval som potíšku a núkal
som i pánov komárov, ale tí dávali akosi prednosť mojim behálom[10]a len ktorýsi sadol na kraj otvoru vínovej fľaše. Korhelisko jeden! Však by ťa
ja naučil, keby nebol tu tvoj patrón…[11][12]Odrazu Ivan siahol do vrecka, rýchlo vybral ďalekohľad a pozorne sa díval cezeň smerom
na potok. Potom zdvihol pušku a mieril.„Nebude z tej múky chleba,“ myslel som si, keď som tam asi v diaľke stodvadsať krokov
zočil srne podobnú živinu.[13]Ozval sa výstrel a cez malý obláčik som videl, ako srna beží do lesa. Nebolo to veru
pekne odo mňa, ale zasmial som sa, zdá sa mi, že škodoradostne.„Čo sa smeješ, Janko?“ riekol on, zdvihnúc sa. „Veď leží.“„Rým je na to, že beží,“ povedal som so smiechom.On sa tiež dal do smiechu.„Vidíš, akí ste vy, ,nedeľníci‘,“ riekol káravo. „Už si dnes chcel byť len sám majstrom;
no nie si ním. Srna beží, ale srnec leží. Poď si ho obzrieť.“Na to prehodil môjho srnca cez plecia a bystro skackal dolu svahom. Ja som však
zahanbený tiahol za ním.Pri potôčku ležal krásny srnec. Moja zahanbenosť premenila sa v radosť.„Odpusť,“ reku…„Nerob si z toho nič,“ pretrhol ma on veselo. „Každý lovec — sobec.“Pustil sa do pitvania.„Z tvojho srnca zabudol som vybrať žlčový mechúr. Celé mäso sa nám pokazí,“ riekol celý
utrápený.Ja som sa ihneď dal do hľadania, no márne, žlče niet.„Musel si ju vybrať,“ mienil som. „Niet jej.“„No, na moje slovo, nevybral som ju,“ dusil sa on.Hľadal som znova.„Však si ty skutočný medik,“ riekol posmešne, „kdeže hľadáš tú žlč?“„Nuž na pravej strane, spolu s pečeňou,“ odpoviem nazlostený.Na to sa on dal do smiechu, že sa hora ozývala.Mal ma totiž za blázna. Srna nemá žiadnej žlče. Bol som zahanbený, ale rýchlo som sa
potešil.„Stalo sa to i iným,“ riekol som Ivanovi. „Vo Viedni chýrečný profesor medicíny, ktorý
práve študoval žlčové nemoce, poslal svojho sluhu k profesorovi zverolekárstva, aby mu
poslal niekoľko konských žlčí. Zverolekár sa zasmial tak ako ty, ale zato šetrne odpísal
,ľudolekárovi‘, že veľmi ľutuje, ale jeho prosbe nijako vyhovieť nemôže, lebo že nemá
žiadnej konskej žlče. Ľudolekár sa zato veľmi nahneval a ponosoval sa svojmu kolegovi, že
aký je to grobian, ten zverolekár. „Mlč, človeče, nepľuj si do brady!“ zahriakol ho
kamarát. „Zverolekár má pravdu, on nemá žiadnej konskej žlče.“ „Ale v takom ústave, kde
toľko koní pitvajú…“ namietal profesor. „Ani tam, lebo tie dohromady ani jednej jedinkej
žlče nemajú. Nuž skadiaľ ti ju má vziať?““„Dobre si sa vysekal,“ mienil Ivan a pchal do života srncov celé vechte materinej dúšky,
divej šalvie, kučeračky[14]a jedľových vetvičiek.Keď bol hotový, vstal, odtrhol trojramennú vetvičku z jedlice, zložil klobúk, položil ju
naň a vážnym krokom pristúpiac ku mne, podával ju, hovoriac:„Pozdrav lovca!“Spamätal som sa na ten zvyk.„Vďaka lovca!“ odvetil som a zapichol som si vetvicu za klobúk.Potom, keďže i on ,zabil‘, ja som opakoval s ním to isté, a tak podperení po ležiačky
pustili sme sa do elemóžie,[15]ktorú som ja ešte nebol vypustošil.Občerstvení, pokládli sme si svojich srncov okolo krku a držiac ich nôžky oboma rukami
na prsiach, veselo stúpali sme domov.Počas prvého odpočinku opýtal som sa Ivana, čo je to s tými komármi, prečo ich tak
bráni?Ivan bol očividne v rozpakoch.„To je taká jágerská povera,“ riekol mrzute. „Keď ideš na lov, kynož len to, čo ti pred
rúru príde.“Hm, pomyslel som si, a včera večer prečo som nesmel zabiť toho krvisavca? Ale nepovedal
som nič, lebo som vedel, že v tom bude akýsi háčik.Domov sme prišli na smrť ustatí, ale pyšní ako starodávni rekovia na triumfálnom
pochode. Tetka mala sa zájsť od radosti a hneď piekla, pražila a pracovala.„A tú kožu ti dáme vyrobiť, ja ti ju olemujem a budeš mať pred posteľ, alebo pod písací
stolík, Janík môj.“A mám ju pod stolíkom, a nad ním visia parôžky môjho prvého srnca…Na druhý deň (Ivan si telefonicky vypýtal prázdniny, podobné mojim) boli sme na hostine
na neďalekej farme, u rodičov Ivanovej snúbenice. A tu zasa zahral si Ivan na ochrancu —
komárov. Jeho snúbenica, roztomilé a prebudené slovenské dievča, po obede sedela s nami v
záhradnej búdke a výborne sme sa bavili. Zrazu som spozoroval, že na Ruženino rameno, po
lakeť obnažené, sadol si komár, a ona pravicou dvíhala svoj vejár, že ho naučí móres.„Čo je to len s tými komármi toho roku. Hrúza ich je!“ riekla, a už mal jej vejár
dopadnúť na votrelca, keď Ivan prihol sa k jej ruke a odfúkol z nej svojho chránenca.
Ružena podivne pozrela na neho. „To už tretíkrát,“ riekla. „Zdá sa mi, že komára šetriť je
prehnaná útlocitnosť.“ Ivan mlčal a ja tiež. No na ceste domov rovno som sa ho opýtal, čo
väzí vlastne za tou ,prehnanou útlocitnosťou‘.„Už vidím, že nevybŕdnem,“ riekol vážne. „Doma ti poviem, alebo ukážem, a porozumieš
všetko.“Bol som veľmi zvedavý, a preto ledva som sa dočkal, aby sme sa sprostili tetky, ktorá
mala pohotove všelijaké otázky, zvlášť pre mňa: ako sa mi páči Ivanova budúca, čo sme mali
na obed a podobné.Konečne Ivan zavolal ma hore na prvé poschodie (v Amerike volá sa ono druhým).„Vidíš,“ ukazoval mi na chodbe, „tu naľavo sú dve súvisiace izby s jednými dvermi do
chodby. V nich spali moji priatelia. Naproti sú tiež dve izby, ale s extra dvermi. V jednej
som spal ja, dvere som mal dokorán otvorené; v druhej spala matka, dvere mala zavreté, ale
okno nad nimi bolo otvorené. A teraz čítaj!“Podal mi výstrižok z anglického časopisu, tuším z „Worldu,“ kde som čítal, ako
nasleduje:„Komár zachránil život šiestim, možno ôsmim, ľuďom.“Pekná rezidencia bankového úradníka, p. Ivana M. vo Forestdale bola by sa stala hrobom
aspoň šiestich, možno i ôsmich ľudí, keby nebolo na svete — komárov, na ktorých mi obyčajne
tak kľajeme a ktorých tak nemilosrdne pustošíme.Menovaný pán včera, z príležitosti svojich narodenín, mal šiestich priateľov — kolegov
za hosťov. Zábava siedmich mladých ľudí bola veselá a pretiahla sa cez polnoc, takže domáca
pani, hostiteľova matka, skorej utiahla sa na odpočinok. Keď hostia nabažili sa všetkého,
urobili tak i oni a uložili sa na vrchnom poschodí v dvoch izbách, do seba sa otvárajúcich.
V dvoch naproti nachodiacich sa izbách spali pán a pani M.Odrazu, už skoro na svite, prebudí sa p. Ivan M. následkom pichľavého bôľu na čele.
Komár ho uštipol. Pán M. kľajúc vstal hore, aby navreté miesto natrel si dákym špiritusom,
a tu mal spadnúť z nôh od smradu, ktorý ho zarazil. Pochopil o čo ide. Niekto nechal
otvorený plyn, a ten voľne unikal a napĺňal celý dom. Pán M. už ani zápalku nesmel zažať z
obavy, že nastane výbuch. Ako bez seba rútil sa na dvere hosťovských izieb, vyvalil ich, a
dostanúc sa dnu holou päsťou porozbíjal všetky okná v oboch izbách. Potom prebudil svoju
matku. Táto najprv zamdlela, keď videla zdanlivo mŕtve telá mladých ľudí, ale o chvíľu
prišla k sebe a chladnokrvne pomáhala synovi v práci na kriesení. Bola to práca ťažká,
trvala skoro dve hodiny, no keď na miesto nešťastia prišiel dr. Ružička, už všetci boli
,all right‘. ,Akže by ten komár len o päť minút pozdejšie bol uštipol pána M., všetci by
ste boli tam‘, riekol lekár, ,keďže pravdepodobne nebolo by bývalo ani takého, čo by vás
bol kriesiť mohol.‘ — Tak hľa, nenávidený, preháňaný komár zachránil život ôsmim ľuďom.“
Toľko noviny.Bez slova vrátil som výstrižok Ivanovi.On sa slabo usmial.„Či už teraz chápeš moju ,prehnanú útlocitnosť‘ voči komárom?“Prikývol som hlavou.„Rozpomienka na tú udalosť mi je strašná, preto nikdy nehovorím o nej. Ružene to ani
nepoviem. Vtedy som mal prísť o rozum,“ riekol trhano.Potom sa mu tvár vyjasnila.„Každý máme, vraj, svoje muchy,“ riekol veselo, mne nechaj na dôvažok i moje komáre,
Janíčko môj. A volaj ma trebárs i ,patrónom komárov‘.[1]chabzda— liečivá rastlina, baza čierna[2]kvaterka- štvrťka, štvrť galóna, asi liter veľký
pohár[3]šoha(maď.) — nikdy[4]Toto sa už nedá prirovnať ani k tomu fraštáckemu…— fraštácke
víno, totiž povestné kyslé víno z okolia Fraštáku (Hlohovca).[5]jáger— poľovník[6]rajčuľa— výhon, ohradené miesto, na ktorom sa môžu voľne
pohybovať domáce zvieratá, jazdiareň[7]pedále— (u Petrovského často podľa zvláštneho žargónu) —
chodidlá, podošvy, nohy[8]mrľa— cudzopasný červ, hlísta, (v prenesenom význame „mrle
ho žerú, hryzú, jedia“) je nepokojný, nervózny, nemá státia[9]boca(srb.) — fľaša[10]behále— beháky[11]patrón— (okrem iného) domový svätý u pravoslávnych[12]patrónstvo— ochrana, protektorstvo, tútorstvo[13]živina— výživná látka, (tu i nenáležite) živé
stvorenie[14]kučeračka— mäta, voňavá lúčna rastlina[15]elemóžia(asi z maď. elem — prvok, živel a slov. ožiť, ožije
slangový novotvar znamenajúci tu) nápoj, víno | Marsall-Petrovsky_Ochranca-komarov.html.txt |
15Ach, ako inakšie si predstavovala Paulínka prvé roky manželstva! Predovšetkým čakala
medové týždne. Po svadbe sa uzatvoria do izby, pozakrývajú okná a budú sami: on a ona, celú
noc, celý deň. Božemôj, ako sa jej len srdce chvelo, keď na to myslela. V opojení
očakávaného šťastia úplne zabudla, že je už vlastne matkou a že nemá práva klásť si ešte
nejaké požiadavky, keď svoju nevinnosť ľahkoverne premárnila. Neohliadala sa za seba.
Minulosť považovala za sen. Naostatok, prešlo to ani jarná búrka. Nevedela, čo sa s ňou
robí. Mohlo by sa teda povedať, že bola oklamaná a sama klamala. Azda jej dozrievajúca krv
potrebovala sa nejako prejaviť, preto vykvitla nadivoko jalovým kvetom, ktorý musel sám od
seba vyhynúť. Naproti tomu teraz má plné vedomie lásky. Prežíva ju srdcom i dušou. Cíti ju
v celom tele ako ťaživú vôňu mladej miazgy, ktorá sa ide preliať a vypučiť. Nuž chce byť
opravdivá. Nerada by Alpára ukrátiť o žiadnu slasť, ktorú v sebe utajuje, a takú istú
úprimnosť očakávala i od neho. Na to má vari plné právo. Áno, neukážu sa ani na svetlo. V
izbe bude dosť maškrtiek, aby sa mohli nasýtiť, keď ich hlad vyruší, dosť sladkých nápojov,
aby si smäd uhasili, dosť tepla, vône, dosť priestoru pre oboch, a svetla nepotrebujú, lebo
si budú svietiť vlastnými očami. Ach, bude to opravdivý raj. Vyjdú z neho až vtedy, keď sa
presýtia láskou. Potom si pripravia veľké okované kufre, nabalia šatstva, škatúľ, voňaviek,
púdrov a vyberú sa na dlhšiu cestu. Navštívia Balaton, Budapešť, možno i Viedeň. Budú
spávať v hoteloch, pozrú sa do opery, pôjdu na ples, uvidia grófov. Keď sa vrátia, upravia
si domácnosť. Ach, Alpár sa musí pri nej dobre cítiť, nesmie ho nič vyrušovať, rozčuľovať.
Áno, na domácnosti, záclonkách, pokrovcoch, prikrývkach, vankúšikoch, všelijakých
drobnostiach veľa záleží. Žena sa tomu rozumie. Potom bude šiť malé košieľky, kabátiky,
vyšívať papučky, kápky, lebo bude čakať dieťa. Alpárovo dieťa. Bude to zaiste chlapec,
mocný, brčkavý a čierny ako otec. Kúpia mu vozík, potom strakatého osedlaného koňa, naučí
ho volať apa. Ach, koľko radostí ju čaká, koľko šťastia.Ale nič takého sa nestalo. Túžby ostali túžbami, radosť sa rozplynula. A šťastie? Ach,
šťastie je krehký kvietok. Miesto toho hryzovisko, dohadovania, zvady, rozčuľovanie,
kliatby, drúzganie tanierov, lámanie nábytku a potom zas bitka, nové zauchá, buchnáty,
vyhrážky nožom a nakoniec žaloby a súd.Lebo Alpár má teraz požiadavky. Skôr si na ne nespomenul. Bol spokojný. Opájal sa iba
láskou. Ale teraz chce byť obozretný. Nech si nikto nemyslí, že on kupoval mačku vo vreci a
že sa ženil opitý. Azda by si bol tak niekto prial. Ale on bol pri zmysloch a vie, komu čo
patrí. Ba má aj určité znalosti v zákonoch. Podľa všetkého donáša nevesta mužovi veno, aby
ju mal z čoho živiť, a okrem toho, keď rodičia umrú, deťom pripadne dedičstvo, rovný diel
po nebohom. Akože je to s ňou?Paulínka mlčí. Nikdy neuvažovala, aká je bohatá, koľko dostane vena. Majetkové
záležitosti mal na starosti otec. Neuvedomovala si celkom ani význam peňazí. Dostala vždy
všetko, čo si zažiadala. Vedela, kde sú peniaze, mala k nim hocikedy prístup, nikoho sa
nepýtala, keď si išla z nich brať. Myslela, že bude vždy tak. A teraz nechápe, prečo sa
Alpár toľko o ne zaujíma, prečo sa ich dožaduje, prečo chce deliť dedičstvo. Veď otec im
vždy vyhovie, keď im pochybí. Netreba sa pre takú pletku hneď rozčuľovať.Alpár ju vysmeje. Keby sa nerobila takou naivnou. Už sa jej nechal raz napáliť,
druhýkrát ho k tomu nedostane. Rozhodne stojí na tom, aby sa ich majetková záležitosť dala
do poriadku. Zo sľubov nemá on ešte nič. To je len straka na plote. Čo jej prináleží, musí
dostať do posledného haliera. Chce už byť na čistom. Tak veru.A naozaj, Matúš je inej mienky. Keď sa dozvie z listu, ktorý mu Paulínka za tým cieľom
napíše, čo sa na neho chystá, vzplanie ako fakľa, zježí zlostne bajúzy a rozdupá list. Nie,
kričí zanovite, udierajúc zaťatou päsťou na táfel. Nie, ani babku zo svojho nedá. On si
povinnosť vykonal. Dal dcére, čo jej patrilo: výbavu, nový panský nábytok, vystrojil
svadbu. To je práve dosť, i keď nepočíta do toho hostiny, ktoré sa vždy u nich robili, keď
prichádzal Alpár, trúnok, ktorý sa vypil, veľké peniaze, čo stáli ich časté vychádzky do
mesta, a hlavne zlatý poklad, ktorý za podozrivých okolností zmizol z hnojnicovej jamy
práve v tom čase. Inakšie ani jeden otec dcéru nevystrojí. Čo teda ešte chce? Dedičstvo?
Ach, na to si ešte počká. Veď sú v meste úrady. Po matke zostali iba handry. A tie si
sčiastky odniesla a sčiastky ešte visia v skriniach. Môže si ich hocikedy vziať. Ale
majetku, ktorý patrí jemu, nedotkne sa nikto, kým nezatvorí oči, lebo ten nahonobil
vlastnými mozoľmi. To povie aj pred bohom. Tak.Ale Alpár má známosti s veľkými pánmi. Často chodieva do mesta, hocikde na ulici zhovára
sa raz s jedným fiškálom, inokedy s druhým, so sudcom je per tu, hrávajú spolu mariáš v
hostinci. Zdá sa, že mu ide každý poruke. Naproti tomu Matúš nemôže hocikedy opustiť krčmu,
nepozná sa so žiadnym vplyvným pánom, po úradoch sa nevie pohybovať, dlho mu trvá, kým
objasní svoju vec. Pánov to omŕza, často ho ani nepočúvajú, idú za svojou prácou a len tak
cez plece ho odbavia. Preto jedného dňa dostane predvolanie na súd a tam mu oznámia, že
podľa práva patrí Paulínke aj veno a polovica dedičstva po nebohej pani Hermíne.Matúš je od zlosti bez seba. Z pojednania vybehne vyparený, roztrasený. V krčme na mýte,
kde vbehne na deci, aby si schladil žlč, zabudne dáždnik i klobúk. Cestou cez vŕšok
rozkladá bukom rozhorčene svoju pravdu, a keď mu neprisviedčajú, hromží, hreší, doma hádže
tehly a skaly za sliepkami po dvore, kope sviňu v chlieve, hľadá zápalky, lebo chce
podpáliť dom. Nech vraj všetko berie čert, keď nieto spravodlivého pána boha na nebi, ktorý
by napravil krivdu, spáchanú darebákmi na ňom. Ale potom sa predsa musí upokojiť, lebo pán
notár a pán Tóth, ku ktorým zájde pre istotu na poradu, ho upozornia, že proti súdnemu
tribunálu neradno dvíhať hlavu, a s triezvym rozumom uvažuje, ktorý kus poľa, ktorú roľu a
jalovicu odpredať, aby mohol v stanovenom termíne vyhovieť rozsudku a zaplatiť trovy.Horšie je, že práve v tom čase zvrhnú v dedine starého richtára a všelijakí pobehaji,
ľahtikári vyvolia si druhého, ktorý hneď pri prvom zasadaní výboru dá odhlasovať, aby sa mu
krčma odobrala. Keď mu to obecný bubeník za horúca pribehne oznámiť, prvýkrát v živote
zatrasie sa mu brada a večer, keď pri svojej posteli kľačí a odrieka trochu plačlivejším a
trasľavejším hlasom svoju zvyčajnú modlitbu pred spánkom, spomenie si na pani Hermínu.
Nemusela sa vari tak náhle vyplašiť, bolo jej predsa dobre a on ju nevyháňal. Keby bola
teraz tu, bolo by mu voľnejšie okolo srdca. Lebo na deti sa veru nemôže v starobe
spoliehať. Ach, deti sú nevďačné. Len čo dorastú, ceria na človeka zuby a nevedia sa
dočkať, kým sa vyvráti. Nemajú srdca. Radšej žičia cudzím ako svojim. Bodaj by nebol
splodil ani jedno.Medzi novomanželmi je na chvíľu súlad. Bývajú u starej pani Alpárovej, vdove po
učiteľovi, ktorá má prenajatú izbu a malú kuchyňu v bývalých fabrických koniciach neďaleko
stanice. Je to malá, šedivá a tichučká pani s plachými a dobrotivými očami, Paulínku má
veľmi rada. Nazýva ju len svojou dcérou. Kedykoľvek má príležitosť, chytá jej ruky a šúcha
ich svojou drsnou dlaňou, stíska povzbudivo krehkými prstami, akoby jej dodávala odvahu.
Mladým prenechala celú izbu a sama sa uspokojila s tmavou kuchynkou. Chodí takmer nečujne v
plstených papučkách a usiluje sa, aby nikomu nebola na ťarchu.V izbe nieto veľa miesta, lebo k staromódnym skriniam, posteliam a ešte rozličným väčším
i menším kusom zariadenia bývalej nie práve príliš chudobnej učiteľskej domácnosti musel sa
umiestiť aj iný nábytok a s ním i niekoľko debien a kufrov s hrubším šatstvom a sklom. Ale
to im neprekáža. Skôr by sa mohlo povedať, že prospieva. Sú odkázaní žiť na malom priestore
jeden vedľa druhého. Medzi rozličným nábytkom sú len úzke uličky. Keď nimi prechádzajú,
stretávajú sa, narážajú na seba očami i telami a tu po objatí túžiace ruky a po splynutí
lačniace ústa skoro mimovoľne utekajú si v ústrety. Takto majú príležitosť veľmi účinne
zahládzať hrobliny a trhliny, ktoré rozrušili ich pomer. Srdce i duše sa zbližujú a
vyrovnávajú. Darmo je, tá mocná túžba, ktorá v nich vzplanula pri prvom stretnutí a ktorá
ich aj po dlhom odlúčení postavila osudove vedľa seba ako muža a ženu, predsa v nich ešte
trvá a má všetky predpoklady, aby sa naplnila.Paulínka začína dúfať, že šťastie predsa len na ňu počká. Alpár nie je tým besným
človekom, ako sa bol ukázal na svadbe. Má iba viac a živelnejšej náruživosti v sebe ako
druhí chlapi, a tá môže niekedy vzkypieť až do prekrvených pien nebezpečného besnenia. Ale
v podstate má dobré, niekedy až primäkké srdce, neopovážil by sa ublížiť ani muške. Veľmi
sa rozčúli, keď niečou neopatrnosťou alebo rozpínavosťou musí zahynúť nejaký drobný,
bezradný život. Nenávidí ukrutnosť, surovosť, bezohľadnosť, najmä u ľudí. Násilníctvo ho
privádza do zúrivosti, zato prechováva veľa citu pre spravodlivosť a ešte viac súcitu pre
slabých tohto sveta. Jeho jemná ruka vie pohladiť, vie sa maznať s krehkými vecami, hoci
skrýva v sebe drsnú silu, a tak isto jeho srdce vie sa roznežniť, hoci bije neustále mocne
a udatne. Nie. Paulínka sa nesklamala. Znovu objavuje všetky tie ušľachtilé vlastnosti,
ktoré už pri prvom stretnutí v ňom poznala a ktoré ho v jej očiach hneď vtedy postavili na
prvé miesto, pred všetkých mužov, ba pred všetkých ľudí. A v tomto presvedčení zotrváva.
Verí, že ani v budúcnosti neopraví svoju mienku. Alpár zostane naozaj vždy jej jediným
rytierom. Môže teda dúfať, že raz prelomí ten pancier nedôvery, ktorý zostal v ňom od
svadby, dostane sa až k jeho srdcu a potom, áno, potom bude v bezpečí. Záleží predsa všetko
iba na nej.A naozaj, zdá sa, že už teraz nastal priaznivý obrat v ich pomere. Izba, ktorú obývajú,
je na poschodí, práve nad stajňami proti stanici. Oknami vidieť celý staničný dvor pod
zalesneným úbočím, husto pozdĺž popresekávaný blýskavými koľajnicami. Večerami, keď izba za
nimi už potemnieva hustnúcim šerom a tamdolu nad stanicou rozsvietia veľké visiace lampy,
sedia tu obaja tesne vedľa seba a hľadia do sveta. Na stanicu podchvíľou prihrčí nejaký
vlak. Spod vysvietenej rampy kdesi na konci rovnej plochy vynorí sa neočakávane tmavý mrak,
náhle narastie v ozrutnú obludu a zastane priam pred nimi. Spod rušňa vyvalí sa na obe
strany biela para, počuť prenikavý sykot, spomalenú prácu piestov, škrípanie kolies,
otĺkanie nárazníkov. Nejaký čas vládne pod lampami zhon. Niekto náhle pobeháva, niečo
vyvoláva, hlasy sa miešajú, trieštia, lomia, zápasia so surovými zvukmi železa, potom naraz
zaznejú staničné zvonce, zakvíli trúbka a tmavá masa kĺže sa so vzrastajúcim hukotom po
koľajniciach. K nej radia sa poslušne tiché vozne, búdka za búdkou. V osvietených oknách
vidieť cestujúcich, niekto má nos prilepený na skle a hľadí von, inde sedí skupina v
družnom rozhovore, hneď vedľa pridája mladá žena decko, naproti vstáva muž z lavice, kde
ležal. Drobné, napodiv čisto osvietené a ostro zachytené obrázky mihnú sa pred očami ako na
nejakom čarodejnom páse, poskakujú a hneď miznú, ponáhľajú sa niekde za svojím osobitným
cieľom. Kým potom pribehne druhý vlak, teraz istotne z opačnej strany, na širokej ploche
pobehúva splašene menší služobný rušeň, posúva vozne, temnejšie priestory hemžia sa
zelenými i červenými svetielkami, ktorým z diaľok odpovedajú opreteky železničiarske
píšťalky, tu bližšie po ceste pobehúvajú zase tmavé postavy s kufríkmi, hore i dolu. Je to
celé stále živé divadlo. Oni ho majú pred očami ako na dlani a nepozorujú ho len pre
zábavu, ale nejako z vnútornej, obapolným súhlasom vynútenej potreby. Pri ňom sa ešte viac
k sebe približujú. Divý ruch tamdolu pod nimi ich strháva a odnáša za koľajnicami niekde do
neznámych diaľok a v nich sa im vynárajú nové, krásne, vytúžené kraje, veľké, čarovné
svety, hlavne mestá, rozložené majestátne na rovine, vidia ich temer naraz a napodiv v
rovnakej podobe, snívajú o nich. A potom náhle začnú hovoriť celkom určite o svojej
budúcnosti.Alpár má veľké plány. Nemôžu žiť v takýchto pomeroch. To je žobráctvo krútiť sa medzi
debnami a vyzerať na veľký svet iba oknom. Musia čím skôr odtiaľto odísť a zaujať
dôstojnejšie postavenie, vyrovnať sa slušným ľuďom, aby ich brali vážne. No najprv bude
treba odniekiaľ zaistiť si pravidelný príjem, nadobudnúť majetok, peňazí, mnoho peňazí, aby
nemuseli obracať v ruke desať ráz tú istú korunu. Lebo peniaze držia dosiaľ svet a dvíhajú
človeka. Kto ich má, je nielen pánom, ale aj slobodným, od nikoho nezávislým, rozhoduje o
mnohých, kým o ňom nikto. A iba tam sa začína opravdivý život. Komu sa zas nedostávajú,
môže mať i rozum i silu, nevybŕdne nikdy z biedy, vždy bude len posluhovať druhým. Na
začiatku im môžu veľmi dobre poslúžiť peniaze, ktoré dostala Paulínka. Nie je ich síce ešte
toľko, aby mohli stavať hneď kaštiele. Ale keď ich rozumne vložia do nejakého výhodného
podniku, ľahko sa zmnožia niekoľkonásobne, a potom budú konať voľnejšie. Najtiaž urobiť
prvý šťastný ťah. Keď sa peniaze raz, dva razy obrátia, vyhladia sa, priťahujú ďalšie a
potom sa už vrtia vždy vo väčšej chumelici samy, bohatstvo plynie takým tokom, že ho
nemožno už odčerpať rukami.Paulínka s ním súhlasí. Ona vlastne vždy túžila po voľnom, ničím neukracovanom a
netiesnenom živote. Priestranné izby, preplnené lesklým nábytkom, drahocennosťami,
prepychom, nasiaknuté omamujúcimi vôňami, pár bielych vyštrekovaných koní, ľahký koč s
mäkkým sedadlom, vychádzky, zábavy, plesy, spoločnosť elegantných mužov, rozmarných, bohato
vyšperkovaných dám, to bol jej sen. A keď Alpár myslí, že sa dá uskutočniť, bude mu len
povďačná. Peniaze môže použiť podľa ľubovôle. Ona sa na neho spoľahne.To je dobre, keď sa v náhľadoch tak zhodnú. Netreba dlhšieho jednania. Svoje obapoľné
rozhodnutia môžu potom tým horúcejšími bozkmi a vrúcnejšími a dlhšími objatiami spevňovať.
A oni využívajú príležitosť. Srdcia im spievajú vytrvalou, úprimnou láskou, kým tamvon
neprestajne vypiskujú vlaky, hrkocú vozne a mihajú sa svetielka. Niekedy sa im zdá, že tá
čierna opacha, čo sa práve rozbieha s prenikavým jakotom zo stanice, odnáša ich už do toho
krajšieho, vysnívaného sveta.A Alpár sa usiluje svoje plány čím skôr uskutočniť. V nasledujúce dni veľa cestuje.
Navštívi niekoľko miest, ktoré sú vychýrené obchodným ruchom, ubytuje sa v najdrahších
hoteloch, všade si rozkazuje vyberané jedlá, najlepšie nápoje a dáva veľké prepitné. Vôbec,
snaží sa robiť dojem. Čašníkom ponúka svoje voňavé cigarety a pritom nadpriada rozhovory.
Opytuje sa na miestne pomery. Potom ho zaujíma, akí hostia sem prichádzajú, chcel by poznať
niektorého lepšieho obchodníka a ochotného čašníka naozaj priateľsky potľapká po pleci, ak
mu dlhým a tenkým ukazovákom alebo starostlivo ostrúhaným koncom ceruzky ukáže pohotove
nejakú okrúhlu, blahobytom až odutú tvár, ktorá sa po spokojnom zažívaní celá vnára do
rozložených novín pri daktorom mramorovom stole. Večerami, keď každodenní hostia rozsadzujú
sa okolo stolov k družnej zábave v spoločnosti, striehne, kde sa objaví známa tvár, a keď
ju zbadá, cieli smelo a celkom sebavedome k tomu stolu, predstavuje sa spoločnosti. Páni sú
všetci obchodníci. Vraví. Nech mu odpustia, že sa takto medzi nich natíska, ale trochu mu
je dlhý čas. Chcel by sa zahrať mariáš alebo ferbľu, to je jedno. Pán hlavný, prosím si sem
nové karty a štyrikrát absint. Ďakujem. Pri hre je trochu nedbalý, pozabudne vysvietiť
tromfa, dovolí vyhrať väčšiu sumičku jednému, druhému a nevie ho to rozladiť. A potom, keď
sa viackrát vyprázdnia do dna poháriky a rozhovor sa stáva voľnejší i dôvernejší, nakloní
sa k svojmu známemu a vraví hodne nedbalo, akoby mimochodom. Nahrnulo sa mu trochu grošov,
chcel by ich šikovne do niečoho vraziť. Šlo by o nejakú akciu. Sused nezatrasie ani jednou
obrvou a mrnčí celkom dobromyseľne. Ach, akcia, dobrá akcia, to sa nájde. Pravdaže.Ale Alpár nemá šťastie v podnikaní. Nikdy sa nepokúsil o takú robotu. Ba cíti k nej
odpor. Považoval ju za špinavú, nízku, nedôstojnú človeka jeho druhu. Ani k peniazom necíti
patričnú úctu a bridili sa mu ľudia, ktorých hnala chorobná vášeň za nimi. Nie, nikdy sa
neklaňal zlatému teľaťu. Bol veľkorysý a príliš dôverčivý. A potom je tu aj nový, nezvyklý
spôsob jednania, boja v novej, povojnovej spoločnosti, ktorému on celkom nerozumie, lebo v
nej nerozhoduje čestné slovo, ale prefíkanosť, úskok. Všade a najmä v obchode uplatňuje sa
prednosť širokých lakťov, sloboda svedomia a človek v základe čestný, otvorený, ťažko
obstojí v ruvačke, stáva sa rýchlo korisťou dravcov.Prvý krok je dobrý. Stane sa spoločníkom menšej cementárne. Výkon je pekný, odbyt stúpa.
Ukazujú sa výhľady na pekné zisky a potreba na rozšírenie výroby. Ale jeho partner, skúsený
Žid, spozoruje to skôr ako on, pozná i jeho slabosť, preto zaútočí naň opatrne. Ponúkne mu
pomerne dosť vysoké odstupné a zároveň možnosť nového, podľa jeho mienky výhodnejšieho
podniku. Má dobrého a spoľahlivého priateľa, ktorý kupuje na Spiši pílu a hľadá spoločníka.
Napíše mu a dá svojej banke príkaz, aby Alpárov podiel previedli na konto novej firmy.
Alpár sa ľahko lapí do osídla. V prvej chvíli oslepí ho výška odstupného. Neočakával, že sa
jeho podiel tak rýchlo zúrokuje, a potom, zláka ho aj nový podnik. Píla má pre neho lepší
zvuk i väčšiu hodnotu ako cementáreň. Myslí tiež, že tam bude i robote lepšie rozumieť. So
Židom sa dojedná, rozlúči a ide domov, aby sa pochválil prvým úspechom a zároveň porobil
prípravy na sťahovanie, lebo na novom pôsobisku mieni sa osadiť.Ale už v prvom týždni dostane správu od svojho nového spoločníka, že píla, ktorej sa
stal majiteľom, zhorela. Alpár nečaká. Prvým vlakom ponáhľa sa zachraňovať svoje ohrozené
peniaze.Na mieste, kde stála niekdy píla a pravdepodobne i veľký sklad dosák a guľatiny, nájde
skutočne len rozsiahle zhorenisko, hŕby popola, čiernych uhľov, veľké mláky špinavej vody a
z vlastnej píly len žiarou až do belasa prepálenú rúru so začmudenou sieťkou na vrchole a
úbohé kýpte akýchsi strojov. Keď Alpár očami obsiahne všetku tú skazu, od hrôzy ovlhnú mu
sluchy, skrehnú kosti tak, že sotva vie urobiť krok.Ale jeho spoločník, podľa všetkého ostrieľaný Amerikán, vysoký, robustný chlap hranatej,
veľmi živej tváre, širokých pŕs, vystrojený akurátne vo vysokých kanadkách a v žltom
remennom kabáte, ako sa na novopečeného Amerikána patrí, víta ho v blízkej kancelárii bodro
a srdečne. Hlas má ani organ. Ach, konečne ho môže poznať. Veľmi ho teší. Priateľ mu písal.
Banka všetko rýchlo a dobre zariadila, kúpna zmluva je v poriadku, originál leží v trezore,
duplikát môže dostať. Najprv si však štrngnú. A hneď vyťahuje z almárky v kúte fľašu a
lieva do pohárikov. On si dá dupľu, lebo má väčší glg. Hahaha. Nech mu odpustí, to sa
nenaučil v Amerike. Na moj pravdu nie. Ale aby sa vrátili k spoločnej záležitosti.
Neutešený pohľad na spálenisko nech mu neruší dobrú vôľu. Stará píla nebola toho hodna. Bol
to iba rozbitý barak a niekoľko kusov zahrdzaveného železa, dávno súceho do pleny. Ani
dosky a kláty sa nedali na nič použiť. Zaiste tu ležalo v štósoch od praotca Abraháma.
Takto je aspoň voľný pohľad na celú plochu a vidieť, čo sa dá s ňou urobiť. A hneď rozkladá
po stole dlhé papiere. Už stihol dať zhotoviť aj náčrty. Hľa, tú sú. Bude to obrovský,
úplne moderný podnik, železobetón, sklo, americké stroje, pásová výroba, ľahká, pomerne
malá a lacná obsluha a hlavne neobmedzený výkon, ktorým urobia revolúciu v drevárskom
podnikaní. Niečo podobného tu nieto. Keď spustia stroje, vyhynú všetky dýchavičné sečkárne
po dedinách.Aách, áno, to by bolo jedinečné, veľmi lákavé, skutočne po americky, lež Alpár má na
mysli svoje peniaze. On je momentálne na mizine.Velikášskeho Amerikána musí nútiť úzkostlivosť takej malichernej dušičky iba do
rozpustilého smiechu. Vytiahne si sebavedome oboma rukami nohavice a trúbi ani parník.
Hahaha! To je podarený žart. Títo Európania majú ešte vždy strach o tie peniaze, ktoré nie
sú uložené bezpečne pod hlavou v strožliaku, ako naši dedkovia, ktorí si svietili do
dušičiek triesočkami z kozuba. A strká pred Alpára zánovnú a rozličnými podivnými kvetmi i
figúrkami bohato vyzdobenú listinu, ktorú vzal pohotove z trezoru a vytiahol z pevného
koženého puzdra. V nej je zreteľne pretlačou vyznačené, že tá a tá poisťovňa vyplatí
majiteľovi píly, v prípade že by podnik zničil požiar alebo iná živelná pohroma, v
hotovosti hneď dva milióny korún, slovom a tak ďalej. Amerikán podčiarkuje sumu dôrazne
hrubým prstom a dokladá, že pánov od poisťovne čaká každý deň.Alpárovi narastú údivom oči, keď celú vysokú hru pochopí, hneď je ochotný vliať si do
smädného hrdla tiež dupľu a vyfajčiť poriadne hrubú americkú cigaru v družnom rozhovore so
svojím novým partnerom. To je skvelý, chlapík. Opravdivý Amerikán. Vidieť, že nejedol iba
kýšku na zápecku. S takých chlapom je radosť porozprávať sa. Ten, čo slovo, to smelý nápad.
Myslí, že sa dostal k prameňom ozajstného bohatstva. Peniaze odteraz začnú sa mu sypať. Ó,
veľký svete!S náčrtkami do poslednej čiarky súhlasí. Áno, i on si to tak predstavoval. Keď podnik,
nech už stojí za reč. Priestranné železobetónové haly pod sklom, pravdaže, americké stroje,
pravdaže, i pásovú výrobu. Nech chrlí denne i niekoľko vlakov. Rozvrátia úplne trh.
Zaplavia svojimi doskami svet, ani hory im nebudú stačiť. To je jedno. Netreba sa pri ničom
zastaviť. Pravý človek nepozná prekážok. Len ta sa, keď je už v tom.A o dva dni skutočne zastane pred kanceláriou novej spoločnosti lesklé auto. Ale popri
dvoch obhrublých a starostlivo vyobliekaných pánoch, ktorí by mohli byť vyššími úradníkmi z
poisťovne, lebo spod sedadiel vyťahujú kožené tašky, kde by mohli byť peniaze, zostupujú
napodiv aj služobne vystrojení žandári celkom nevľúdnych, nič dobré neveštiacich tvárí.
Vysoká, americká hra sa v tomto úzkom, kýškou zapáchajúcom prostredí zápecníkov nepodarila.
Páni sa predstavujú chladno a odmerane, lebo nie sú od poisťovne, ale od súdu. Áno,
našťastie, zatiaľ sa záležitosť pristavila tam. Podpaľača sa podarilo dochytiť. Sedí už
bezpečne v chládku, a tam sa priznal, že za čin, ktorý vykonal, dostal od majiteľa slušnú
sumičku.Prirodzene, komédia dostáva takto neočakávaný obrat. Krásne vidiny novopečených
milionárov spľasnú, železobetónové haly sa otriasajú v základoch, celý mamutí, úplne
americký podnik, pýcha techniky nášho storočia, mizne razom v temných hlbinách zeme.
Zostáva len čierna skutočnosť, rozsiahla plocha spáleniska s úbohými kýpťami ohorených
trámov, ojedinele trčiacich do šedivého neba ako výstraha nedávneho besnenia plameňov a
zároveň pomsta nespútaných živlov na ľudskom diele, odkiaľ podchvíľou zaváňa otravný pach,
a táto ošarpaná kancelária, kde v túto chvíľu povážlivo belejú steny. Darmo je, obyčajných
ľudí z takej bohapustnej skazy musí pojímať hrôza. Zatiaľ nieto lieku proti podobným
chorobám duší. Všetci, čo tu na malom priestranstve proti sebe stoja, každý s osobitnými
myšlienkami, to cítia a poddávajú sa. Iba veľký Amerikán ešte sa pokúša udržať dobrú
náladu. Povie pohotove priliehavý žart, na ktorom by sa za iných okolností zaručene všetci
smiali, obracia sa pokojne k almárke a zdvihne ramená, akoby chcel odtiaľ vybrať fľašu a
pohostiť pánov, ale potom náhle urobí dlhý skok vpravo, vybehne dvermi do bočnej
miestnosti, kde vzápätí tresne výstrel.Vtedy Alpár zbadá, že sa dostal do nebezpečnej pasce. Stojí tu sám na troskách svojich
veľkých plánov a proti nemu cudzí chlapi, zatarasúvajú mu priechod na slobodu. Hľadia mĺkvo
naň a pozorne vyostrenými zreničkami striehnu na každý jeho pohyb. V hlave mu ešte doznieva
výstrel, ktorým sa priateľ zbavil zodpovednosti za zločin. Srdce mu ide prasknúť. Pane na
nebi, veď je on nevinný. A náhle vzkypí v ňom vzdor. Líca, od úst smerom k sluche, prebehne
mu zlovestný, tmavý kŕč, z očú vyšľahnú blesky. Nie, nesmie sa nechať chytiť ako jahňa,
bude sa biť, i keby ho to malo stáť krv, musí im uniknúť, dostať sa na slobodu. A prudko
ako šelma vyskočí k východu, tvrdými, neváženými údermi päste zrazí k zemi žandára, ktorý
sa mu stavia do cesty, ale vo dverách ho surovo chytí niekoľko železných rúk. Darmo sa
bráni, hádže, ruje, besne trepe rukami i nohami, utŕži tým iba viac krvavých odrenín a na
odvetu niekoľko bezohľadných úderov medzi oči a pod bradu, ktoré ho tak omráčia, že nevie
zabrániť, aby mu nespútali pevne za chrbát ruky ako zločincovi. Nakoniec sedí vyčerpaný v
aute medzi strážcami, hľadí pred seba tupo a sklesle a uvedomuje si v zamračenom vedomí,
ako sa rýchlo mihajú v bočných okienkach stĺpy elektrického vedenia a stromy, stojace radom
popri ceste, kade s ním uháňajú.Keď správa o tom príde do malého bytu nad stajňami, kde dve ženy prežívajú kalváriu múk
od Alpárovho odchodu, stará pani Alpárová nezvykle prudko zatrepe ľavou rukou, vykriví
tvár, akoby sa snažila svojimi slabými silami prekonať strašnú ťarchu, ktorá z výšok klesla
na jej plecia, potom sa zatrasie ani vŕbový prút, keď sa mu príval vody prederie k
porúchaným koreňom, a padne bezduchá na zem. Paulínka má potom veru dosť starostí a
pokonávačiek, aby jej vystrojila dôstojný pohreb, aký si nebohá bezpochyby zaslúžila, a tak
iba o tri dni má čas zabehnúť do mesta k známemu advokátovi, aby ho požiadala o radu a
pomoc.Ukáže sa, že Alpárov prípad nie je ani taký tragický, ako ho bral on a ako zapôsobil v
prvom okamihu na obe ženy. Jeho nevina sa hneď pri vyšetrovaní dokáže. Priťažil si iba tým,
že surovo napadol a na tele poškodil úradnú osobu, vykonávajúcu službu. Preto treba na súde
zložiť určitú sumu jednak ako odškodné, jednak na liečenie postihnutého a vyrovnať súdne
trovy, spojené s prejednávaním prípadu, ak si, pravdaže, odsúdený nechce odpykať priestupok
trestom vo väzení.Ach, to nie! Paulínka podnikne všetko, aby Alpára vyslobodila. Veď jej prichodí už ťažko
pomyslieť, že behá bezmocne niekde po studenej dlažbe temnej, úzkej cely, že spáva na
tvrdom lôžku, dostáva zlú stravu a že s ním zaobchodia ako s obyčajným zločincom. Čo sa aj
zoderie, čo aj vycedí poslednú kvapku krvi zo svojich žíl, musí odniekiaľ zohnať peniaze.Niečo ešte zostalo doma, ostatné treba požičať. Musí sa obrátiť na dobrých ľudí, azda aj
na otca. Ale v novom prostredí nestačila si ešte urobiť známosti. Tí bohatší sú opatrní,
neradi požičiavajú cudzím, a chudobní nemajú. Otcovi zas darmo vykladá o svojom ťažkom
rozpoložení. Nie, už si svoje vybrala. Ani počuť viac. A okrem toho skôr by si uviazal na
krk skalu a skočil do žumpy, ako by jedinou hrivnou pomohol Alpárovi. Nech si väzy doláme
tam, kde je. Nezaslúžil si iné. Keď sa dozvie, že zdochol niekde na šibenici, dá čertom na
tanec. Tak. To je jeho posledné slovo.Vtedy nezostáva jej iné len odpredávať zo svojich šperkov a z domáceho zariadenia kus po
kuse podľa záľuby kupcov, hoci jej to prichodí ťažko, lebo to už rozdáva seba. Mnohé kúsky,
predmety používala už niekoľko rokov, prischol na nich jej pohľad, jej hmat a na niektorých
i vôňa jej tela. Teraz sa dostanú do cudzích rúk, cudzie prsty sa ich budú dotýkať. Ale
nieto iného východiska. Čas uniká. Najprv otvára ozdobné škatuľky, kožené puzdra, väčšinou
znútra vystlané zamatom, vyberá zlaté retiazky, náramky, brošne a potom prichádzajú na rad
kusy nového nábytku, skrine, diván, stôl a nakoniec vyprázdňujú sa i debny s bielizňou,
lebo za odpredané veci nedostáva plnú hodnotu, hoci sú medzi nimi i najdrahocennejšie kusy.
Kupci sú iba náhodní, väčšinou fabrickí robotníci, ich ženy z blízkej kolónie alebo priam z
koniarní, nemajú často ani potrebu kupovať, je to všetko panské haraburdie, ktoré oni azda
nebudú vedieť ani použiť, zlakomili sa len možnosťou výhodnej kúpy. Ak by vybadali, o čo tu
vlastne ide, hneď by odskočili. Nie, oni to nepotrebujú, prišli sa len pozrieť. Musí preto
prijať každú cenu, ktorú ponúknu. Takto odplynie veľa predmetov, aby sa mohla zaokrúhliť
cena, ktorá je potrebná na prepustenie Alpára.Keď sa Alpár po dvoch týždňoch vráti, izbička v koniarňach nad stajňami má celkom iný
vzhľad. Zostala tu iba čiastka opotrebovaného nábytku starej panej a Paulínkino zrkadlo. I
debny sú prázdne, môžu sa povynášať na dvor. V izbe je potom viac miesta i svetla. Azda
preto nasťahoval sa do nej iný vzduch. Nieto tu viac toho citového chvenia, ktoré vysielali
proti sebe dve srdcia. Vyprchala i teplota a vôňa mladou, náruživou láskou prehrievaných
tiel a stratil sa i šepot bozkmi omámených úst. Na všetko, čo tu ešte zostalo, usadil sa
trvalo chlad, na stenách i na posteliach. Keď sem vojdú mladí manželia, nezmäknú im srdcia
nehou. Obaja ohradzujú sa mlčaním, každý osobitne snuje nite myšlienok. Stratili všetky
nádeje. Ten krásny svet, svet lesku, zábav, blaženosti, svet neobmedzenej voľnosti, svet
opravdivej ľudskej dôstojnosti a hrdosti, svet čistej krvi, svet veľkých možností, ktorý
tak blízko v ich vidinách zažiaril, že sa ho už zachytávali, náhle zhasol a zatvoril sa
pred nimi. Viac nebudú môcť vstupovať doň. Jedinú príležitosť stratili. Upadli do nemilosti
a sú poznačení. Pred sebou vidia iba neschodnú cestu biedy, po nej sa hrnú čriedy
úbožiakov, bedárov, cestu stále stúpajúcu a namáhavejšiu, ktorá nikde nesmeruje, nikde sa
nekončí. To je život prekliatych; večné lopotenie, ťažké brodenie časom, zápas s krvou a
potom boj o miesto, chlieb a povetrie, ruvačka o vlastné bytie, kde záleží na sile,
vytrvanlivosti a dravosti. To je teraz ich údel. Obaja to rovnako jasne vidia, nuž načo by
o tom ešte hovorili. Iba zo zvyku si líhajú vedľa seba do postelí. Aj neustávajúci ruch
neďalekej stanice, vypiskovanie a fučanie vlakov, vyzváňanie signálov rušivo zapadá do
tohto prostredia. Nevie viac unášať, rozptyľovať, ale surovo nalieha, akoby chcelo
zdôrazniť tú istú drsnú a stále sa opakujúcu skutočnosť. Zaiste preto necháva teraz
Paulínka zatvorené okná.Nejaký čas Alpár nevychádza ani von. Ráno dlho vylihúva na posteli. Tvári sa, že spí,
keď Paulínka chodí bosými nohami po izbe, šuchorí šatami, ale v skutočnosti iba mihalnice
má spustené, myšlienkami už blúdi v hmlistých diaľkach. Niečo pred poludním navlieka si
nohavice, nastokáva papuče a len tak v rozhalenej košeli, neumytý, neučesaný poneviera sa
po dome, pripaľujúc si cigaretu o cigaretu. Oči má stále zapálené, nepokojné, tvár bledú,
strhanú. Celé hodiny presedí pri stole, sledujúc bez slova Paulínkinu prácu. Niekedy mykne
plecom alebo rukou, rozmliaždi v prstoch zvyšok cigarety, odhodí ju prudko do kúta, škaredo
skriví tvár a zlostne osŕka, akoby sa chystal na obranu proti niečomu, čo sa do neho
nebezpečne zahrýza. No potom hneď sklesne. Vidieť na ňom ešte väčšiu únavu. Udalosti
posledných dní na neho ťažko doľahli. Nevie na ne zabudnúť. Stále sa musí k nim vracať. O
peniaze, ktoré pritom tak ľahko a rýchlo stratil, mu ani nejde. Nikdy k nim vskutku
nepriľnul. Paulínka sa mýlila, ak ho raz potvárala z lakomstva. Jej vena sa dožadoval iba
preto, lebo si myslel, že mu dopomôže k lepšiemu postaveniu. Peniazmi, bohatstvom chcel si
zaistiť slobodu, nezávislosť, aby si mohol dovoliť také veľké gestá, aké si dovoľovali jeho
partneri od karát. Horšie znášal svoje pokorenie. Hoci hlavné súdne pojednávanie očividne
dokázalo jeho nevinu, predsa nemôže sa už viac pokladať za počestného, bezúhonného človeka,
akým dosiaľ bezpochyby bol. Možno to ľudia ani tak neberú. Ale on by si už nevedel s
pokojným svedomím sadnúť k jednému stolu s takými pánmi, akých donedávna považoval za
seberovných. Nevedel by im podať ani bez zapýrenia ruku, lebo by mal dojem, že ich zašpiní.
Áno, od tých čias, ako padlo na neho podozrenie, ako siahla na neho ruka brachiálnej moci,
má stále dojem, že je nečistý, svrabľavý, nakazený nejakou hnusnou chorobou. Pošpinili ho,
pošliapali, zaobchodili s ním ako s obyčajným zločincom. Zviazali mu ruky, vsotili do
temnice. Azda ho aj bili, plieskali. Nevie. Nechce to znova prežívať. Ale mohlo k tomu
ľahko dôjsť. On sa bránil, zúril, neovládal sa, a v takom prípade mohli stratiť aj žandári
trpezlivosť. So zločincami sa nezaobchádza v rukavičkách. Ach, aká hrôza. Ako sa len
opovážili? Vyzerá to tak, akoby v ňom boli zahlušili slobodného, hrdého človeka. Odteraz
bude naozaj vyvrheľ, ožran, naničhodník. Takého ho chceli mať. Ako sa s tým len zmieri?Paulínka chodí okolo neho, niekedy spočinie útrpne na ňom pohľadom, ale hovorí málo.
Nechce sa miešať do jeho myšlienok. Vie asi, čo ho ťaží, a preto správne dôvodí, že by mu
ona nepomohla. Bude dobre, keď sa prehryzie sám. Čas všetko urovná, zahojí. I jemu donesie
úľavu a vzchopí sa. Natoľko vari môže veriť v jeho sily.A skutočne, jedného dňa vstane skôr, pooblieka sa, obuje, hneď po raňajkách ide von,
zostane tam celé predpoludnie, a keď sa vráti, oznámi jej, že bude robiť vo fabrike.Paulínka to prijme navonok pokojne. Bola vari pripravená na všetko. Iného východiska ani
nieto. Kdeže sa pohnú? Stratili všetky možnosti, zásoby sa míňajú, hrozí im nedostatok,
hlad, nuž treba sa chytiť každej príležitosti. Pred Alpárom si aj pochvaľuje. Už si tu vraj
zvykla. Azda by ľutovala, keby mala odísť. Majú svoje bývanie, hoci malé, ale vyhradené len
pre seba. Keď sa budú usilovať, aj tu si vytvoria hniezdo šťastia. A veru nemusia tu dlho
zostať. Azda rok, dva. Potom uvidia. Nejaké riešenie sa už len nájde. V očiach sa jej mihne
aj záblesk jasnej dúhy. Musí dodať Alpárovi odvahy, áno, treba ho posmeliť, keď sa už
prebral z prvého omráčenia. Ale na srdci jej ovisla olovená ťarcha a len s vypätím síl sa
jej podarí dosiahnuť, že sa jej hlas náhle v hrdle nezadrie a nezaleje žiaľom. Niekoľko dní
chodí ako námesačná. Neuvedomuje si, čo berie do rúk a čo má s tým robiť. Neraz sa celkom
zabudne. Utiahne sa do kúta ako poľakané dievčatko, presedí celý čas, kým je Alpár preč, na
stolici s rukami nečinne zloženými v lone a dumá, dumá. Ba zavše skotúľajú sa jej dolu
tvárou i slzy. Sú to slzy beznádeje.Potom sa pokúša zmieriť s osudom. Ale nie je to tak ľahko. Paulínka nebola síce zvyknutá
na panský život, aby sa musela teraz v niečom uskromňovať. Vyrástla na dedine medzi bosými,
ufúľanými deťmi pri hrách na pažiti, v jarku, v úzkych dvoroch medzi nízkymi drevenicami,
zamorenými zápachom blízkych chlievov, maštalí, hnojísk. Stýkala sa s obyčajnými ľuďmi,
poznala ich spôsoby i starosti, videla ich ťažkú robotu, sama robila. A nebadala v tom
nijaké poníženie. A predsa čakala od života viac. Najmä keď si ho predstavovala po
Alpárovom boku, ach, veď v tom nie je hriech. Každé dievča, kým ešte usilovne polieva
muškáty v oknách a preštepuje stolisté ruže na šípové prútiky v záhradke pred domom, sníva
večerami pri mesiačiku o striebornom rytierovi, ktorý ju príde jedného dňa odkliať a
odviesť do slncovej ríše. A ona mala na to aj prvenské právo. Bola jedináčka, mala svätú
mamu, vznešenú kerestmamu, chodila do polgárky, poznala mesto, dostala sa i do lepšej
spoločnosti. Bolo jej ľahko vybájiť si ružový svet, obydlený vyšperkovanými princmi,
princezničkami. Jasne videla dlhé komnaty, vysvietené krištáľovými lustrami, vyleštené
parkety, masívne stoly, vytapetované stoličky s vysokými vyrezávanými operadlami, veľké
zrkadlá, zlatom vyšívané baldachýny nad vysokými posteľami, počula tlmený šepot za stenami,
klopkanie lakoviek na mramorových chodbách, samopašný smiech, šuchorenie hodvábnych šiat,
cítila ťažkú vôňu pretepleného povetria, rozpoznávala pestré farby kobercov, mäkkosť
hodvábu, hladkosť mušelínu, jemnosť čipiek, áno, to všetko. A k tomu si ešte primyslela
hlbokú záhradu, popretínanú hladkými cestičkami, prizdobenú jazierkami, fontánkami a
bielymi sochami divých žienok a krásnych bôžikov, uprostred ktorej by bol altánok, husto
osnovaný divým hroznom, kde by sa dalo v letných dňoch odpočívať. Ach, krásny, voňavý svet
rozprávok. A teraz čo z neho zostalo?Veľmi málo. Úzka izba nad stajňami s výhľadom na stanicu, kadiaľ sa neprestajne
preháňajú rachotiace vlaky, a tam ďalej pod zamračenou oblohou na čierne, lomené strechy
fabriky, obstúpené vôkol vysokými komínmi. To je biedny svet ľudského plahočenia. Voľakedy
naň hľadievala len z veľkej diaľky, až z Kozieho vrchu, a počúvala, čo jej o ňom rozpráva
Tóno. Ležal bezmocne hlboko pod ňou v údolí ako odporné chrobáčisko, zahrýzajúce sa do
zeme, a predsa už vtedy mala z neho strach. S hrôzou si obzerala chlapov, ktorí sa
pravidelne popoludní odtiaľ vracali a zastavovali u nich v krčme, aby si aspoň jedným
dúškom ovlažili spečené gamby, prečistili zuby a hánkami povytierali okarpavené oči. Ach,
mali také hrboľaté čelá, navreté žily na krku, dokaličené tváre, hranaté ruky, napuchnuté
prsty, dorezané dlane, tak ťažko dýchali, boli samý olej a sadza, sálala z nich ešte
pekelná žiara. Zaiste sa ruvali s diablom. Nechápala, prečo sa ta každý deň vracajú, a
prechovávala vo svojom nevinnom detskom srdiečku určité obavy o svojho otca, ktorý tam tiež
chodieval.Teraz je v ňom sama a zisťuje, že je hroznejší, ako si to predstavovala. Naozaj to je
fliačik pekla na povrchu zeme, smradľavá chrasta, vyvretá z prekliatych útrob. Ako je tu,
ešte nevidela čistý kvietok, zelený list. Nie, tu si nemôže udržať nič svoju prirodzenú
krásu, čistotu a sviežosť. Všetko je poznačené, porušené. Stromy sú čierne a znetvorené.
Nevedia sa zodvihnúť pyšne do výšky, prikŕčajú sa, rozkladajú pokrútené konáre nízko ponad
zem, akoby mali hrby. Stráne sú šedivé ako na vyhorenisku. Pod oblohou neustále prevaľujú
sa ťažké kúdliská hnedobelasého dymu a žltého prachu, ktorými sa len namáhavo prediera
slnce. Popri cestách, vedľa koľajníc, ktoré pretínajú údolie krížom-krážom, na fabrických
dvoroch a všadiaľ, kde oči objavia voľnejšie priestranstvo, ležia vysoké hŕby uhlia, prachu
a rozličného železného haraburdia. Okolo stoja ozrutné konštrukcie železných barakov,
sčasti obité hrdzavým plechom, sčasti otvorené. Pod nimi v čiernych tuneloch miznú celé
vlaky nákladu. Niekedy vyšľahne znútra belasý lúč a potom vidieť celé zložité, večne
pracujúce železné útroby. Nejaká mocná čeľusť ťahá po lesklom páse širokú kladu hore-dolu a
zas späť, kým ju tvrdá päsť, dopadajúca v pravidelných prestávkach, neroztľapká na platňu.
Inde akási veľká ruka načahuje sa spod stropu dolu, berie dlhý trám a lomí ho na kolene,
ktoré sa jej práve nadstavilo. Hneď vedľa z točitého plechového čreva vybieha plaz, je
žeravý a zaiste veľmi jedovatý, krúti sa a mece celým dlžizným telom, hľadajúc, koho by
smrteľne uštipol alebo popálil. A naproti prevažuje sa masívny kotol, visiaci na hrubých
oskách, a dolu schodom leje ohnivú vodu. Ako padá na dlažbu, syčí, iskry brýzgajú a
zapaľujú na všetkých stranách biele plamene. Povetrie hučí, olej škvrčí, železá škrípu,
nezmyselný rachot zalieha na uši a otriasa zemou. Človek sa v tomto chaose úplne stráca a
celkom iste vedie márny boj so železným gigantom. Vidieť ho, ako splašene pobehúva,
poskakuje, uhýba sa, bezmocné ruky vytŕča proti žiaram, ktoré zo všetkých strán útočia na
neho, zakrýva si tvár, niekde visí na lane alebo sa šplhá po stene, inde krúti sa na strmom
schodišti a mizne v dierach, ktoré vedú niekde do bludíšť podzemia. Je celý čierny, len oči
mu svietia, keď sa pozrie do žiary alebo do slnca. Paulínka sa ho tu obáva. Má taký čudný,
zdanlivo pokojný, krotký, a predsa stajene divoký a výhražný pohľad! Keď sa má s niektorým
stretnúť, vždy ju stláča úzkosť a radšej odvráti oči, aby oň nezavadila.Ach, ako rada by sa vrátila ta, odkiaľ prišla. Bol to iba malý svet, dva grúne a medzi
nimi vysoké nebo. Ale bolo tam ticho, priezračná voda, dúhové skalky, nemé ryby so sklenými
očami, boli tam voňavé hory, rosou skropené lúky, plaché srnky a zvedavé jelene, boli tam
smelé líšky, škrekľavé orešnice a hlavne ľudia naozaj krotkí, ktorých sa nemusela báť. Keď
vychádzalo nad ránom slnce, všetko sa dôverne rozsvietilo, zasmialo; biele chuchvalce
obláčkov, roztrúsené po oblohe, strieborné jedle na grúni, zlaté jablone pod chalupami,
guľôčky rosy na muškátoch, skromné lúčne kvety pod kríkmi i ľudské oči. Mohla otvoriť okno
do záhrady a veselo spievať za drozdom. Mohla sa radovať, že vstala a našla ten istý deň,
ktorý ju blažil včera. Tu takú nevinnú radosť nikdy nezažije. Tu vari ani nieto radosti.
Hoci stretáva na každom kroku ľudí, cíti sa stratená.Prirodzene, sú aj tu príjemnejšie miesta. Napríklad, štvrť panských domov. Keď tadiaľ
prechádza, už z bázne k neobvyklému miestu mimovoľne stíši krok a obracia oči k oknám. Na
všetkých sú drevené, na bielo natreté okenice. Niektoré bývajú odchýlené a vtedy za nimi
môže rozpoznať zlaté strapce ťažkých záclon a vari i obrysy veľkého palmového listu.
Niekedy za vysokými železnými bránami, ktoré sú vždy starostlivo zatvorené, ozýva sa
samopašný detský krik, medzi dvoma stĺpmi pobehujú vytrvalo železné ramená hojdačky, na
stenu podchvíľou vyletí veľká lopta, niekto sa ju znaží naspodku chytiť. V džavote
zvonivých detských hlasov ozve sa občas i plnší ženský hlas. Bude to akiste vychovávateľka.
Alebo hore za domami v terasovitej záhrade chodí nejaký muž s holou hlavou, s vysúkanými
rukávmi, obstriháva kríčky ríbezlí a pôľčiat alebo drží v rukách gumenú hadicu a vysokým
kosierkom prúdu polieva záhony zeleniny a kvetov. V tých domoch žijú ľudia pokojnejšie a
radostnejšie. Zdá sa, že ich nemýlia plamene, ktoré šľahajú z fabrických komínov a hrozia
zapáliť povetrie, že necítia otrasy zeme, nepočujú strašné výbuchy, lomoz surových strojov
a úzkostlivé výkriky ľudí, čo zápasia s nimi, lebo vedia sa ešte smiať, poznajú zábavu,
pestujú kvety. Tu by sa i jej voľnejšie dýchalo.Ale v koniarňach sa cíti ako vtáča v klietke. Škoda reči. Keby sa nepresvedčila,
neverila by, že sa tam dá aj bývať. Je to zaiste posledné miesto, kde ešte môže ľudské
plemeno obstáť. Vysoký barak bez omietky, postavený vedľa kanála, ktorým sa splavuje všetka
nečistota z fabriky. Po oboch stranách paria sa hŕby hnoja. Každý deň vysýpajú tu smeti,
staré handry, črepy, ktoré nazbierali v kolónii a v panskej štvrti. Roje múch mrvia sa
neustále zapáchajúcim povetrím. Keď popoludní oprie sa sem prudšie slnce, obsypú steny
baraka, aby si vyskúšali prevlhnuté nôžky a krídla. Ťažký zápach zdochlín, hniloby a
spáleného oleja šíri sa do okolia. Voľakedy tu boli stajne pre fabrické kone a chlievy
blízkeho závodného hotela. Nad stajňami boli sklady s postrojmi a niekoľko úzkych, tmavých
komôrok pre kočišov a slúžky. Cez vojnu kone odviedli na front a sklady vykradli. Do stajní
povťahovali napolo rozbité vozy z dvora a na poschodie do prázdnych komôr nasťahovali sa
rodiny, pre ktoré sa už nenašlo miesto v kolónii. Sú to všetko ľudia poznačení životom,
chlapi, väčšinou nádenníci, ktorí si svoju biednu mzdu musia vytĺkať najťažšou robotou na
fabrických dvoroch, ich ženy, vychudnuté strádaním a zodraté lopotením, a potom deti, kŕdle
zababrancov, stále hladných a polonahých. Skutočná bedač, spodina ľudskej spoločnosti. Nie,
ona sa nikdy nezmieri, že sem zapadla. Vždy bude clivieť a túžiť po niečom inom. Nemôže
uveriť, že by jej život mal tu plesnivieť.A, chvalabohu, ani Alpár sa tu dobre necíti. Rozhodoval sa v bezmocnom vzdore. Svet ho
pritlačil zo všetkých strán, a on sa ešte necíti takým slabým, aby ležal na lopatkách. Nech
si nenamýšľajú, že ho vyradili. On im ukáže, že nepotrebuje cudzie peniaze. Keď na to
príde, zarobí si ich vlastnou rukou, lebo to vie. Neľaká sa námahy, potu. Veď voľakedy tu
robil a dokázal čo ktorýkoľvek iný, nuž je zvyknutý. Nebude sa hanbiť za čiernu tvár a
dokálané ruky ani za umazané belasniaky. Robota ho nikdy neponižovala a raz môže byť zase
pánom.Okrem toho veľa zavážilo i priateľstvo. Veď vlastne v tomto kraji vyrástol. Neďaleko
odtiaľ sa narodil. Všetci jeho rovesníci tu pracujú. Môže sa s nimi stýkať. Dokonca jedného
dňa sa stretne s Frídkom. Ach, Frídko, starý drusa, verný kamarát z vojny, veľká, hrboľatá
kotrba, v ktorej stále vŕta nejaký nespokojný červík, guľatý človiečik so škamravými
očkami, ale so sladkým srdcom a širokou dušou. Prečítal stovky kníh a práve toľko ich sám
premyslel. Večne by chcel niekoho organizovať, niečo naprávať. Lebo svet zle stojí, krivo
vyrastá. Mohol by sa raz prevrhnúť a zasypať život. Preto ho treba zavčasu podoprieť, dať
mu nový rám, aby sa mohol pevnejšie oprieť, a on má systém.Ale fabrika zase rozjatrí v ňom boľavé rany. V poslednom čase sa tu veľa zmenilo:
poriadok, výroba, oddiely, kancelárie a potom páni. Vládne tu nový duch, ktorý sa Alpárovi
vonkoncom prieči. Voľakedy malo všetko svoj ustálený chod, k niečomu spelo, pribúdali nové
objekty, bolo vidieť snahu i robotu. Teraz badať určitú únavu, bezohľadnosť, akoby sa začal
rozklad. Niektoré oddiely mlčia. Na oknách previsuje stará pavučina, vnútri hrdzavejú
stroje, niekde pod nimi spodnými kanálmi jednostajne čľapoce vypustená voda, dvor zarastá
burinou, vychladnutý komín čnie vedľa hluchého, opusteného staviska vyzývavo do oblohy.
Neutešený, skľučujúci obraz. Robotníci postávajú alebo lozia pomedzi plenu, neprejavujú
chuť, z ich rúk vychádza iba hrubá, polovičatá robota, ktorá sa nedá často ani upotrebiť,
preto ju hneď vyhadzujú na hŕby pred fabriku. Zbytočné plytvanie silami a materiálom.
Alpára to rozhorčuje. Mal blízky vzťah k fabrike. Patril k nej, lebo tu celé okolie
zrastalo, pulzovalo s ňou. Bol rád, že vzrastá, že z roka na rok spôsobuje väčší rachot a
rozširuje silnejší zápach. Bola to síce nákaza, ale nákaza, ktorá štepila a vydrážďovala
život. Zo dňa na deň väčšie zástupy ľudí nasycovali sa z nej. Teraz chradne, vysychá, akoby
jej niekto v samých základoch podtínal zlomyseľné korene. Ktože je to? A tu musí Alpár
dobre zatisnúť zuby a zaťať päste, aby krotil zúrivosť, ktorá v ňom vrie. Zdá sa, že ho už
nepopustí príšera, ktorá mu práve v najlepšom životnom rozbehu zastúpila cestu. Kto mu
zničil kariéru? Kto mu pošpinil lásku? Kto ho pripravil o česť? A odpoveď je vždy rovnaká:
Noví páni!Hneď v prvý deň sa poškriepi so svojím dielovedúcim. Je to starší, dobre živený
holohlavý pán v okuliaroch! Hádam zle vidí. Zastaví sa pri ňom a upozorní ho, že nity,
ktoré vysekáva na stroji, sú krátke. Alpár si ho len opovržlivo premeriava a robí rovnako
ďalej.Či počul?Áno. Alpár počul, ale nedbá!Okuliarnik sa rozčuľuje. To všetko pôjde do výmetu.Alpár červenie, sekne kľukou a hromží. Krista mu, nech si robí sám!To nie je jeho robota.A čo je jeho robota?On má predsa svoje zadelenie.A čím bol dosiaľ?Dielovedúci nepovie nič. Rýchlo sa obráti a odchádza napaprčený preč. Do večera sa v
blízkosti ani neukáže. Ale druhého rána je Alpár vypísaný na karte. Má ísť vyhadzovať uhlie
z vagónov. A potom sa už do dielne nedostane. Túla sa po dvoroch s ostatnými nádenníkmi.
Tíska po úzkych koľajniciach vozíky, vláči na pleciach zväzky železných prútov, prehadzuje
plenu v daždi i v mraze. Všetko psia robota. A nakoniec sa ocitne ďaleko za fabrikou.
Roztĺka puckou trosku, ktorú sem vysýpajú. Je tu viac takých gelejníkov ako on. Všetci
rovnako mraštia čelo, popľúvajú si dlane a hrešia.Alpár priam zúri. To je robota pre hovädá. Ako sa opovážili poslať ich sem? Jeho miesto
je pri stroji. Aký cieľ týmto sledujú? Chlapov vyháňajú na trosky hlivieť a stroje
nechávajú hrdzavieť. Myslia si, že majú do činenia s volmi. To je predsa svinstvo.A Frídko prilieva ešte olej na oheň. S každým tak robia. Čo lepších, našich ľudí
vyhadzujú z dielní a posielajú ich na dvor, aby nemohli mať vplyv, aby im nevideli na ruky.
Neskoršie ich prepustia. Nemajú pre nich robotu. Snáď pozdejšie. Nech sa potom hlásia. Vo
fabrike zostanú len ťuťmáci, bojkovia, pätolizači, a s tými robia, čo chcú. Znižujú im
mzdy, zatvárajú oddiel za oddielom. Vraj výroba sa nevypláca, neprichádzajú objednávky zo
zahraničia a okrem toho znemožňuje ich česká konkurencia. Majú zastaralé stroje, zdĺhavú a
nákladnú výrobu. Bolo by treba modernizovať a nemá kto investovať. Možno by to bolo aj
zbytočné. Závod nemá v blízkosti žiadne stroje. Konečne nieto ani odborných robotníkov. Nuž
to sú veľké nedostatky. A raz zastavia celú fabriku. Stroje odmontujú a odvlečú, železo
predajú. Zostanú iba prázdne baraky. Celkom tak ako v Krompachoch. Ľudia môžu ísť hrýzť
skaly. To je ich zámer.Alpár škrípe zubami. Preto nás oslobodili. A my si to dovolíme. Tu treba niečo robiť.Veru treba.Nuž čo?Organizovať sa.Ale najprv vešať.Ach, nie, nie. Frídko s tým nesúhlasí. Dosť bolo zúrenia, a čo sa tým dosiahlo? Páni sú
zase na svojich stolcoch a bedár ťahá ich káru. Iba nevinnej krvi veľa vytieklo. Skôr
pomôže rozvaha, rozum. Treba sa organizovať, zakladať skupiny, presviedčať, vychovávať
súdruhov, aby sme mali pochopenie za spoločnú vec. Keď nás bude dosť a keď budeme mať
svojich ľudí všade dobre rozostavených a hlavne spoľahlivých, budeme predstavovať určitú
silu, ktorá všade zaváži. Potom budeme môcť predkladať i svoje požiadavky. Rebéliou by sme
si iba uškodili, pokazili by sme aj to, čo máme, lebo by sme dali našim protivníkom
príležitosť, aby nás vytisli i z tých pozícii, ktoré sme dosiahli. Netreba sa prenáhliť.
Nech len čas dozrieva. Čas pracuje pre nás. Starým poriadkom odzvonili.No Frídko má jednu zlú vlastnosť: veľa káže a myslí si, že rečami napraví svet. Poriadny
nôž a povraz viac urobí ako hŕby kníh. Alpár sa už o tom presvedčil. Teraz sa rozhodne
konať tiež podľa toho receptu a na vlastnú päsť. Na niekoľko dní zmizne a potom nocou
dovedie domov nejakého cudzinca v krátkom, ošúchanom remennom kabáte. Paulínka mu nevidí
dobre ani na tvár, keď ho víta vo dverách. Má vyhrnutý golier, hlboko do čela stiahnutý
klobúk. Alpár ho rýchlo vedie do izby a káže zamknúť dvere. Bude vraj u nich bývať, len
nesmie do izby nikoho bez jeho dovolenia vpustiť a hlavne, musí si dať pozor na jazyk.Paulínka robí tak, ako sa jej prikazuje. Nepozastavuje sa nad tajomným hosťom. Alpár
mával vždy divné známosti. Vedela tiež, že máva sklony k rozličným úkladom. Bola to už vari
jeho vášeň. Vždy niečo tajne pripravovať a čakať, kým to vybuchne. Ju to nemýlilo. Ba
napodiv všetko schvaľovala, čo robil.Cudzinec sa usadí v izbe a podľa všetkého chce sa tu zdržať dlhšie. Je veľmi obozretný,
aby ho nevideli. Vo dne spí alebo píše a večer dobre po súmraku vychádza s Alpárom zahúlený
v kabáte do noci a vracia sa len ráno.Inakšie sa nič nedeje. Dni pravidelne plynú. Alpár odchádza do roboty. Paulínka sa
snaží, aby mala v byte čisto, na polici aké-také zásoby, chodí s taškou na nákupy, stretáva
sa s inými ženami, prehovoria pár slov, potom sa s úsmevom lúčia. Za oknom na stanici
vypiskujú vlaky.A predsa v povetrí cítiť určité napätie. Svet nepokojne pulzuje.Tu na okolí upínajú sa oči najviac na fabriku. Všeobecne sa pociťuje, že tam nejdú veci
tak, ako by k ich spokojnosti mali ísť. Badať určitý úpadok. Z komínov sa toľko nekudlí.
Chlapi sa ponosujú, vyháňajú ich na nádennícke práce, znižujú mzdy. Niektorí sa už obzerajú
po inom zamestnaní. Opytujú sa svojich známych v Argentíne, v Kanade a vo Francúzsku, aké
sú tam pomery a ako by sa ta dostali. Ach, fabrika bola vždy ich životná otázka. Zrástli s
ňou. Od kolísky do hrobu súviseli s ňou ako nitôčky plesne so zemou. Bola im živnou pôdou,
ktorá ich kŕmila, ale bola im aj hydrou, čo im vyciciavala posledné sily zo špikov. Sotva
sa naučili rozprávať, hovorili o nej. Sotva im navreli svaly, išli si ich vyprobovať tam.
Spočiatku robili na jednu smenu, potom na dve, niektorí až na tri. Spávali v šalandách.
Boli čierni. Domov chodili len v sobotu, aby sa umyli. Deti jedli chlieb, vytlčený v nej
perlíkmi zo železa. Mal chuť hrdze, potu a krvi a bol to dobrý a sýty chlieb. Chlapi iba
ňou zapáchali a ženy si zvykli na tento zápach, mali ho rady. Keď niektorá ovdovela, divela
najviac za ním. Aj kríže na hroby im odliala fabrika. Teraz prechovávali o ňu obavy. Čo
bude s ňou? Hovorí sa, že sa nevypláca, že štát na nej prerába. Zastavia ju, nie? A čo bude
s nimi? Je tu veľa dolín, odkiaľ chodia otcovia sem zarábať na chlieb: horný, dolný vidiek,
potom celá starohorská dolina, mnoho dedín a všetko biednych, vystrčených v horách, bez
vlastného chotára. Ach, nie je to len štyritisíc chlapov. Je to oveľa viac, päť až
desaťkrát toľko hladných žalúdkov. Čo budú títo jesť? V horách nenájdu všetci obživy. Kde
sa podejú?Do takýchto myšlienok netreba veľa iskier nakresávať, aby sa zapálili a zahoreli
nebezpečným plameňom. Stačí, keď niektoré chlapčisko cinkvajzom napíše na vráta obecnej
bujačiarne: Proletári celého sveta, spojte sa! Ľudia zistia, že majú naozaj veľa spoločných
záujmov, že patria k sebe, a pocítia potrebu zodvihnúť sa, ísť spoločne hoci s holými
rukami proti tým, čo ohrozujú ich bezpečnosť, a vyriešiť si všetky záležitosti po svojom a
hneď. Len čakajú, ktorý sa zodvihne prvý.Žandári na staniciach majú pohotovosť. Patrolujú po dedinách, robia vychádzky i do
samôt, sledujú pozorne pohyb i prácu ľudu, nemajú radi, keď sa niekde zhlukujú. Veľmi často
sa zastavujú pri svojich vidieckych zpravodajcoch: teraz ich úloha je dôležitá. A Tóthovci,
Palástovci, Gönderovci im ochotne oznamujú. Naozaj, ľudia v ostatnom čase veľa frflú a sú
podráždení. Večerami schádzajú sa chlapi po domoch. Sú to všetko známe tváre, starí
rebelanti, boľševici.Verné uši poslúchajú a sliedivé nosy ňuchajú. Riadia sa podľa tajných príkazov. Keď majú
podozrenie, použijú všetky prostriedky, ktoré majú naporúdzi, aby si získali priazeň
mocných. Telefóny neustále zvonia, poslovia behajú. Každú chvíľu rozháňa auto so žandármi
kŕdle husí po dedinách. Siete sú dobre rozhodené, ale lov sa nedarí. Hliadka príde vždy
oneskorene na miesto, kde sa niečo deje.A zatiaľ za jedným oknom nad stajňami v koniarňach sedí človek, hrúži sa nad stolom do
myšlienok, občas sa postaví i k oknu a hľadí dolu na ulicu, kade prechádzajú ľudia, na
vlaky, a keď zabehne pohľadom povyše za dolinou a zastaví sa pri skupine fabrických
komínov, vždy sa mu mihne očami ostrý, zlovestný záblesk. Nie, nedostanú ho, najprv im
poriadne podkúri pod nohy.Paulínka vie, že sa niečo pripravuje. Sem-tam začuje v izbe hlučný rozhovor. Alpár s
cudzincom veľa besedujú. V poslednom čase prichádza aj Frídko. Zatvoria sa do izby a vedia
tam presedieť i niekoľko hodín. Pravdaže, zo slov, ktoré prenikajú k nej, veľmi málo
rozumie. Iba tuší, že sa v nich skrýva nebezpečenstvo. No nepodnikne proti tomu nič, ani
nemá odvahy. Alpárovi dôveruje. Má skúsenosť a šťastie. V duchu s ním aj súhlasí, lebo i v
nej vzmáha sa odpor proti novým poriadkom. Myslí si, že by sa aj jej uľavilo, že by sa hneď
napravili všetky krivdy, ktoré ju stihli, keby sa vrátil starý svet. A potom, nevedia ju
ani natoľko zaujať udalosti, ktoré sa okolo odohrávajú, aby sa nimi vážnejšie zapodievala.
Po tieto dni nadobudla presvedčenie, že je v druhom stave. A to ju naplňuje takým radostným
vzrušením, že sa mu celá odovzdáva. Myslí a dbá iba na svoj stav. Bude mať dieťa. Azda
naozaj chlapca, ako si prial. Božemôj, Alpárovo dieťa. Celá sa roztápa vnútornou žiarou
blaženosti pri tomto vedomí. Ani si nepomyslí, aké rozpaky cítila a v akej hrôze sa
umárala, keď bola pred rokmi v takom istom stave. Nie, teraz je to iné. Rada sa tomu
odovzdá. Dieťa znamená zabezpečenie jej lásky, znamená puto, ktoré nebude zaväzovať iba ju.
Akiste sa potom niečo zmení. Alpár k nej po svadbe ochladol, teraz je zaneprázdnený. No keď
bude vidieť svoje dieťa, zaiste sa vráti, okreje a otvorí jej svoje srdce. Preto ani netrpí
samotou.Ale jedného večera ju náhle vyruší neobyčajný zhon na chodbe. A keď otvorí dvere, stojí
zoči-voči akejsi rozhorčenej žene, ktorá vedie za sebou žandárov. Nikdy ju nevidela. Iba
podľa jej vzhľadu háda, že pochádza tiež z podobného, biedou zamoreného baraka, ako sú
koniarne, alebo priam z kolónie. Je práve taká zodratá a vycivená ako tie, s ktorými sa
denne stretáva tu na schodoch, možno ešte biednejšia a hlavne nešťastnejšia. Má strapaté
vlasy, vpadnutú, až šedivú tvár, oči vylúžené, teraz aj divé, rúti sa vedľa Paulínky dnu a
kričí ako zmyslov zbavená. Už má toho dosť. Tu nech si hľadajú svojho prekliateho agenta.
Jej nech dajú pokoj. Nikdy nikoho neukrývala, lebo nechce sa nájsť s deťmi na ulici. Dosť
na tom, že jej nejaký pobehaj kazí a odvádza muža.Paulínka stŕpne. Z rozhovorov, ktoré sa viedli v poslednom čase v izbe, vyrozumela, že
dnes má byť schôdza priamo tu v koniarňach. A na mrkaní skutočne videla, ako sa dvorom
kradnú tmavé postavy. Mizli niekde v stajniach. Po večeri, ako obvykle, Alpár i s cudzím
chlapom odišli. Teraz sú istotne tudolu pod nimi a netušia, akému nebezpečenstvu sa
vystavujú. Žandári budú prehliadať celé koniarne. Zídu i dolu a nájdu ich. To je zle. Srdce
sa jej trasie a nevie utajiť veľké prekvapenie. Stojí ako mocným nárazom vetra zavalená.
Keby ich mohla upozorniť. Naraz cíti, že i ona prináleží k tým ľuďom tudolu. Zúčastnila sa
na ich podujatí a nesie tiež za všetko, čo sa stane, zodpovednosť. Teraz iba na nej záleží.
Treba niečo robiť. Veď medzi nimi je i jej muž. Alpár. Nesmie dopustiť, aby ho chytili,
znovu sputnali a uväznili, nie, to nie. A náhle sa rozhodne. Keď žandári vojdú za ženou do
kuchyne a chystajú sa prehľadať byt, ona sa obráti, ba priam beží dolu schodmi. Nedbá, že
tak budí podozrenie. Na prízemí sa stratí v tme. Každý schodík, ktorý sa jej podarí v behu
preskočiť, ju presviedča, že bude pri cieli skôr ako tí, ktorí ju azda prenasledujú.V stajniach ešte nikdy nebola a na dvore je tma. Spolieha sa len na dôvtip. Akýsi starý
konský zápach prináša závan vetra odhora. Tam, ako sa pamätá, vídava zamrežované okná,
medzi nimi sú široké vráta. Tie budú asi zamknuté, ale niekde povyše výklenku by mali byť
ešte úzke dvere. A práve o tie narazí, keď sa prešuchuje popri stene.Sprvu sa zháči. Kde to vošla? Stajňa je preplnená. Predovšetkým prázdnymi vozmi a
rozličným náradím, ojami, rebrinami, postrojmi, chomútmi, niečo visí z povaly, niečo na
bočných stenách, ostatné je len tak pohodené, nakopené bez ladu a skladu. A medzi tým
haraburdím ľudia. Tmaví chlapi. Niektorí sa opierajú o bočnice vozov, o kolesá, iní sedia
po ojciach, rebrinách, ale väčšinou nehybne stoja pomedzi. Vidieť im široké plecia, veľké
hlavy. Divné zhromaždenie. Na prvý pohľad sa zdá, že sú prítomní na nejakom tajomnom
obrade. Ruky majú zastrčené vo vreckách, hlavy trochu sklonené, čelá stiahnuté a tváre
zahĺbené. Nie sú náklonní dať sa niečím vyrušiť. Vpredu vo svetle odrotovaného lampáša,
ktorý visí zo stropu, na ľahkom koči stojí on, cudzinec, a hovorí. Doma ho vídavala často.
Prechádzal cez kuchyňu vo dne, ak nespal oblečený za stolom v izbe, kde mu nosila jesť.
Občas si vymenil s ňou pár slov. Ale nikdy si ho bližšie nevšímala. Neopovážila sa. Zdal sa
jej taký tajomný, dôležitý, neprístupný, uzavretý. Prechovávala k nemu bázeň. Bála sa, že
vzbudí v ňom zlé podozrenie, keď prejaví oň záujem. A teraz ho má pred očami. Stojí na
vyvýšenom mieste a hovorí k celému zhromaždeniu. Nie je ani taký veľký, a predsa pôsobí
hrozivo. Oči mu svietia studeným, kovovým leskom, tvár má meravú, niekedy ju skriví,
vyhrnie gamby a zošinie spodnú sánku do pohrdlivého úsmevu. Podchvíľou dvíha nad hlavu
zaťatú päsť a hneď ju necháva pred sebou prudko padať. Hovorí otvorene, priamo,
nevyberanými výrazmi, jednoducho a zrozumiteľne, argument za argumentom, akoby váľal dolu
brehom ozrutné balvany, ktoré svojou váhou otriasajú zem. A v tom väzí práve jeho sila.
Nemá hrádze. Všetko strháva a borí, rozdupáva pod nohami, láme zákony, prikázania, posiela
k čertom všetkých vládcov, korunovaných i nekorunovaných, a vyzýva otvorene i ostatných k
vzbure. Prečo ešte váhajú? Či sa ešte nenaučili, že sa majú spoliehať len na svoju päsť?
Pánboh i pomazaný kráľ ich zaviedol. Požehnal ich a vyhnal na front, aby mu svojimi kosťami
a svojou krvou zabezpečili truhlice zlata. Vtedy bol možno v úzkych a sľuboval im aspoň
ľudské práva, kresťanskú spravodlivosť, keď mu už príliš zosadlované srdce nedovoľovalo
spomenúť zem, chlieb a víno. Blúznil o výsadách, slobode. Ale keď sa vrátili hladní,
strhaní, s prelámanými hnátmi, s vytečenými očami do vyhorených domov, zatvoril si oči,
upchal uši, aby nevidel hlad, svoje zahrdzavené žezlo zdvihol ešte vyššie a medzi nich
poslal drábov. Dnes už zas kňazi o Desatore a páni prikladajú zažltnuté prsty na paragrafy
zákonov. Boh je neomylný, pán je mocný. To je ich stará, opotrebovaná taktika, ňou
zotročovali a zastrašovali ľud od vekov. Ale dnes už neplatí a nepôsobí. Opravdivá sila je
iba v nich, v pracujúcich rukách. Oni stavajú a držia tento svet. Treba sa len zomknúť a
udržať. Doba na to je už dosť zrelá. Nech si nemyslia, že revolúcia sa zastavila na
Karpátoch. Urobila len prestávku, aby si nabrala síl k ďalšiemu, väčšiemu výbuchu. Nie, ona
je stále živá a krvavá, ako bola pred rokmi. Musia jej dôverovať a ona ich nesklame. Treba
urobiť len prvý, rozhodujúci krok, a ten sa čaká od nich. Nesmú váhať. Teraz, alebo nikdy!Chlapi nemihnú ani okom. Počujú dobre. Dáva sa im výzva. Srdcia im rastú, tak čudne
vyzváňajú. Krv vrie stále mocnejšie a udiera pod kožku. Cítia ju na hranách svojich pliec,
puchnú im od nej prsty, cítia ju i v tyle i po celej šírke pŕs. Je taká horúca, oparená.
Vonia rozpáleným železom. Dnes sú nad tým prekvapení a omarení. V očiach majú červenú hmlu,
ale zajtra budú pevní ako oceľ, lebo srdcia im vytĺkajú stále silnejšie odhodlanie.Paulínke tiež trepe srdce. Musí ich varovať. Najmä toho cudzinca. Je vo veľkom
nebezpečí, keď stojí takto všetkým na očiach. Len ako? Prerušiť ho v reči? K nemu je príliš
ďaleko. Musela by sa predierať pomedzi chlapov, vzbudila by rozruch. Čo robiť? Prebehúva
pohľadom po zhromaždení. Musí sa niekomu inému zveriť. Tuto neďaleko vidí známu tvár. Lysá
hlava, široká, plná tvár. Áno, je to Frídko. Zdá sa, že aj on ju zbadal. Hľadí sem a čaká.
Paulínka hneď využije príležitosť. Vstúpi do väčšieho svetla, aby ju bolo vidieť, a snaží
sa ticho, no čo možno názorne volať: žandári.A je práve najvyšší čas. Niekto ešte stačí zvesiť z háka lampáš a sfúknuť svetlo. Lebo
keď Paulínka chce sa vytratiť zase von dvermi, narazí na uniformovanú osobu, ktorá ju dosť
surovo tlačí dnu. Tadiaľ nemožno. Nikto nesmie opustiť miestnosť a majú zachovať pokoj. Tak
znie rozkaz.Paulínka rýchlo cúvne a ťahá sa popri stene, aby bola čím ďalej od dvier. A zdá sa, že
tak robia i chlapi, lebo náhle všetko vôkol oživne, rozhýbe sa, akoby sa rúcali temnoty.
Vozy hrkocú, drabiny vŕzgajú, reťaze rinčia, telá narážajú na seba, ruky sa splietajú s
nástrojmi, nohy lozia. Počuť dychčanie, osŕkanie. Chlapi zápasia s prekážkami. Niekto sa
preťahuje úzkou dierou, vytrháva drabiny, lomcuje celou fúrou. Rachot sa vzmáha. Divý pohon
rastie. Každý chce uniknúť z tmavej a tesnej pasce.Našťastie zo stajne je niekoľko východov: jeden bočný k hnojiskám a druhý vzadu ku
kanálu. V malej chvíli sa oba uvoľnia a živý prúd tiel nimi rýchlo uniká. Tak sa vyslobodí
aj Paulínka.Vonku je rozhodne lepšie. Mocné pramene čerstvého povetria napájajú pľúca. I tma je
znesiteľnejšia. Niekde vzadu za vysokými budoviskami prežaruje do noci fabrika, hore badať
náznaky voľnej oblohy a čistých hviezd. Ale šialená honba ani tu neustáva. Tmavé postavy
pobehávajú sem i tam. Hádžu sa prudko voslep, akoby aj odtiaľto hľadali východisko.
Paulínka stojí schúlená za hŕbou hnoja a musí dávať veľký pozor, aby ju nezrazili a
nepošliapali. Niekto bohapusto hreší. Zdá sa, že ich zaskočili a obkľučujú. Veru. Niekde za
stenami jačí píšťalka, na ceste mihajú sa svetlá reflektorov, motory zlovestne hučia.
Jeden, druhý tretí. Ach, vari celá kolóna, obkľučujú baraky. Niet úniku.Paulínka tŕpne. S úzkosťou sleduje zápas chlapov. V tmavých húfoch, vrhajú sa hneď na
jednu, hneď na druhú stranu. Napravo je doštený plot. Vyhadzujú sa naň a zoskakujú na druhú
stranu. Ale to nevedie k žiadnemu uvoľneniu. Tým smerom je pevná hradba vysokého múru
susedného činžiaka. Musia späť, všetko späť. Vracajú sa povedľa. Nepozná nikoho. Všetci sú
teraz rovnakí, hnaní a zúfalí. Nezostávalo im iné, len urobiť nápor dopredu priamo proti
kordónu žandárov. Niekoľkých vari chytia, ale ostatní sa zachránia. A možno žandári sa
poľakajú návalu a ustúpia. Všetci tak myslia a všetci sú na to odhodlaní. Vpredu vzniká
nejaká škriepka. Niekto vytrháva latu z plota. Chystá sa rozhodný boj. Voľakto musí
popustiť. Zástupy sa znovu rozťahujú, tam niekde vpredu splývajú v jedinú hrozivú masu,
akoby náhodou dve postavy zaostávajú a hneď sa vracajú. Prikrádajú sa povedľa Paulínky ku
kanálu.Paulínka otvára oči. Snaží sa preniknúť tmu. Boli by to oni dvaja? Cíti potrebu sledovať
ich. Hľadí uprene za nimi. Vidí ich stáť na hrádzi. Niečo sa vari dohovárajú, hneď však
miznú, akoby sa spúšťali dolu múrom. Voda niekoľkokrát silnejšie zašplechne a potom poniže
v kanáli na hladine objavia sa dva tmavšie fľaky. Budú to zaiste hlavy. Voda okolo nich
špľachoce, prúd ich unáša, ale ony s ním bojujú, šinú sa naprieč ako dve kačice. Áno, to
môžu byť len oni dvaja. Snažia sa preplávať kanál a dosiahnuť druhý breh. Paulínka sleduje
ich tichý zápas. Podarí sa im to, nie? Pohľadom postupuje zároveň s nimi a potom, keď
splynú celkom s tmou, napína aspoň sluch, aby počula zvonenie vĺn, a nakoniec rozloží
všetky zmysly na neviditeľných stranách noci, aby jej nič neuniklo. Voda v kanáli už tíško
plynie. Tma i tíšina nad ňou sa ustaľuje a vyrovnáva! Priesvity i tiene splývajú. Je pokoj
všade. Ale Paulínke neunikne ani jeden šuchot. Počuje, ako ľahko sa kĺžu vlny, ako sa do
nich zalizuje vietor, ako syčí hmla. A odtiaľ, z druhého brehu, náhle zachytí slabé
ševelenie, akoby sa listy na jelši striasli, i slabý praskot, akoby niekto stúpal po
suchých vetvičkách. Istotne sa tí dvaja zachránili. A vtedy sa jej uľaví. Nezaujíma sa
viac, čo sa robí na dvore pred koniarňami.Na druhý deň príde Frídko. Alpár musel odísť s cudzincom. Možno sa sem viac ani nevráti.
Nebolo by to dobré. Vedia už o ňom a sliedia za ním. A ona sama tu nemôže bývať. Beztoho by
ju odtiaľto čoskoro vyložili. Vo fabrických bytoch nestrpia rozvratníkov a vedia byť
bezohľadní. Preto, ak nemá ku komu ísť, môže bývať nejaký čas u nich. Doma je ich síce
dosť, nemajú zbytočného miesta, ale ona sa ešte vprace.Paulínka dlho neuvažuje. Naozaj by jej bolo v koniarňach otupno bez Alpára. Mala by
neustále strach, že ju prepadnú, okradnú. A kde by sa podela, keby ju prišli vyložiť na
dvor? Nie, domov k otcovi sa nemá po čo vracať. Tam sú dvere pre ňu navždy zatvorené. A
okrem toho musí myslieť i na svoj stav. Príde čoskoro čas, keď bude potrebovať ľudí. Ku
komu sa obráti? Tu v koniarňach si nenašla priateľov. Ani by nechcela, aby niektorá z
tunajších žien stála vtedy pri jej posteli. Sú také špinavé, všetko zapácha, čoho sa
dotknú. Nevedela by im so spokojným svedomím zveriť svoje dieťa. Bála by sa, že ho
začítajú, že mu žilôčky ponatŕhajú. A tam u Frídkov bude mať aspoň niekoho známeho pri
sebe.No na novom byte v prvých chvíľach hrnú sa jej do mysle trochu iné myšlienky. Vo dverách
ju víta chudorľavá žena so strúčkami šedivých vlasov nad sluchami. Paulínka na ňu uprie oči
a celá sa zmätie. Veď je to tá, čo nedávno doviedla ku koniarni žandárov. Ešte má v pamäti
jej šialenú tvár. Bojí sa. Opúšťajú ju sily. Nevie naraz zrobiť ani jediný krok. Teraz by
chcela svoje rozhodnutie odvolať, zmeniť. Je predsa nemysliteľné, aby s touto ženou pod
jednou strechou bývala. Nie, pôjde preč. Kdekoľvek, len preč odtiaľto.Ale pani Frídková ju chytí pevne za ruku a vovedie dnu. Kdeže by inde šla? Sama poslala
muža po ňu. Keď bola minule pri nej, videla, v čom je. Ako by mohla dopustiť, aby v takom
stave zostala bez pomoci? Vtedy sa vari nepríčetne chovala. Ale bola zúfalá, nevedela sa
ovládať. Prišli k nej ako kopovy, rozvrátili celý dom a nevedeli sa uspokojiť, že nikoho
nenašli. Vyhrážali sa, chceli ju odviesť, deti vrešťali. Nevedela, čo rozpráva. Bola by aj
boha stiahla z neba, išlo o jej rodinu.Paulínka sa dá prehovoriť. Ženy bývajú zúrivé, keď ide o ich rodinu. Aj tie
najkrehkejšie stávajú sa vlčicami. Ceria zuby, oháňajú sa na všetky strany, zrádzajú
svojich otcov, všetko opúšťajú, i seba sú ochotné obetovať pre tých, ktorým dali život.
Chvalabohu, už dosť hlboko zahryzla do života, aby ju pochopila. Sama by tak robila. Musí
jej odpustiť.Potom sa snaží zvyknúť.O Alpárovi dostane zvesť iba o štyri mesiace. Zdržuje sa na západe. Vo väčšom meste
otvoril si inštalatérsku dielňu. Má prísť čím prv za ním.Správu dostane práve vtedy, keď ju pani Frídková opatrne ukladá do postele. Za niekoľko
hodín porodí veľkého čierneho chlapca, ktorému už vopred určí meno Peter. Keď si ho
prvýkrát prikladá k prsníku, po lícach sa jej mimovoľne rozpíja blažený úsmev a je to
skutočne pokojný úsmev matky, lebo myslí, že dosiahla prvé víťazstvo. | Svantner_Zivot-bez-konca-3.html.txt |
Po búrkach[1]To boli búrky!Sad sa lámal v páse,bil čelom o zem v ustavičnom chvení…Dnes kde-tu už len vrcholec sa trasiea konár zvisne k zemi nalomený,strhané lístie pod nohou sa stelie…Posledné mračná hundrú…Nebo belie.[1]Úvodná báseň zbierky Po búrkach má rukopis v zošite so signatúrou RJJ č. 8 s
názvom Moto. V zátvorke pod názvom autor uvádza „K chystanej zbierke veršov Po
búrkach.“ Motto napísal Jesenský v Bratislave 25. mája 1932. | Jesensky_Po-burkach.html.txt |
I„Čo svet prejdeš,“ hovorievali ľudia, „takýchto druhých dvoch bratov, jako sú Pavel a
Ondrej Murtin, ktorí by tak žili spolu, čo jeden, to druhý, áno čo by sa tak radi mali,
iste nenajdeš.“A svet v skutočnosti ani nevedel, jak veľmi sa oba bratia radi mali, takže ani jeden bez
druhého žiť nemohol. Otec im umrel, ešte neboli ani 14 rokov starí, a od tých čias pomáhali
matke opatrovať malé hospodárstvo, ktoré po sebe zanechal; a keď i matka zomrela,
opatrovali sa sami dvaja, jako mohli a vedeli.Bývali v tých najďalších kopaniciach, ktoré k mestečku Z. patrily, až pod samými horami.
Svoj kúsok zeme, lúčinu a pekný sad, mali okolo stavania. Že to bolo tak blízko a že za
lacný groš obecné jarky pod horami zarastlé bujnou trávou prenajať sa mohly, vychovali
snadno dve dobré kravy a ešte nejakú tú junčovinu; každý rok niečo odpredali.Do mlyna nepotrebovali ďaleko chodiť, len sbehli dolu vŕškom do Zápoleckej doliny k
mlynárovi Lehotskému. Vodu pre statok nosiť sa tiež trápiť nemuseli, veď skoro okolo samého
stavania tiekol im potok, — voda jako krištál čistá, bárs kedy si sa jej aj napiť mohol, —
len si tam prihnali a napojili. Chovali i zo pár oviec, hlavne pre vlnu; každé dva roky, čo
cez zimu napriadli, dali potom utkať a spraviť či na halienku, lebo na nohavice, lebo na
kabáty.Keď už v mládencov dorástli, vždy chodili jako zo škatulky, takí šumní. Tak jako tie
stromy, ktoré v horách rastú, že sa hore za slniečkom berú, a bárs ich nik nepodopiera ani
o koly neuvazuje, predsa rovné narastú, — tak aj oni narástli rovní aj bez telocviku
školského, lebo v kopanickej škole, ktorú pilno navštevovali, tomuto remeslu ešte neučili.
Áno, vyrástli rovní a silní, plecití, s krásne vyvinutou hruďou; ktorýkoľvek z nich bol by
nejakého slabého meštiaka snadno na končiar Murtina, — vrchu, pod nímž jejich chalúpka
stála, — vyniesol, a ani by sa pri tom veľmi nezadychčal.Ondrej Murtin veľmi miloval tú jejich chalúpku; on na svete neznal nič krajšieho. Nie
žeby nebol videl už domy veľké, poschoďové, — však často chodieval s dobytkom na jarmoky, —
ale on by za nič svoju chalúpku s nimi nemenil. To si tam v tom meste tak stálo tesno vedľa
seba: kameň pri kameni, a nič tí ľudia z okien nevideli, len blato na ulici. Neraz sa zdalo
chlapcovi a potom i mládencovi, že on by sa tam zadusil, alebo že tí ľudia nemajú žiadnej
slobody. Je pravda, mali oni v svojej chalúpke malé okienka, ale keď si sa nimi podíval, až
ti srdce zaplesá nad tým pekným Božím svetom, ktorý si videl, či za jara, keď sady boly
jako raj, či za leta, keď sa sladké ovocie len tak červeňalo na čerešňach a žĺkalo na
hruškách, a či v jaseni, keď ostatnie stromy až sa tak lámaly pod ťarchou slív, jabĺk atď.
V tom meste všetko si musel kúpiť, a oni tu jaký mali dostatok! Od jara až po zimu žili
najviac len na ovocí, na mlieku a na hríboch, za ktorými nemuseli ďaleko chodiť. Mäso
jedli, len keď si nejaké baranča zabili, alebo domáceho zajačka. Hydiny mali dosť, kým ešte
matka žila, ale tú popredala do mesta, a kúpila čo bolo treba do domu.Pavel Murtin nebol vždy so všetkým spokojný; on vždy rozmýšľal, že by bolo treba
chalúpku zväčšiť. Často robil plány, obzeral druhé stavania; a už keď sa mali k dielu
prichytiť, zastihla ich z čista-jasna nečakaná rana. Museli sa dostaviť oba k odvodu, veď
boli dvojčatá, — a čo nik nemyslel: Pavla vzali za vojaka. Ešte keby boli oboch, — ale
takto ich rozdeliť. Neraz si hovorili: „Jak nás za vojakov vezmú, aj tam spolu budeme,
spolu to prenesieme a spolu sa všeličo naučíme.“ No vždy sa kojili nádejou, že ich ten los
minie; aby len jeden išiel a druhý musel bez neho zostať, ani pomyšlenia nebolo. Čo vedeli
páni od komisie, — ktorí sa Ondrejovi vysmiali, keď ich začal prosiť, prečo nechcú jeho za
vojaka, keď Pavel ním byť musí, — čo tí páni vedeli, jako bolo obom mládencom; Pavlovi, že
má bez Ondreja ísť a Ondrejovi, že musí sám zostať? Obom zatmel sa svet; a keby rozpustilá
chasa okolo nich nebúrila, horko by sa rozplakali oba.„Prečo som len za mali spadnul a ublížil si, bol bych dnes tiež vojakom!“ horekoval
Ondrej; „alebo prečo aj Pavel nespadnul, boli by nás oboch nechali na pokoji.“Veľmi zarmútení navracali sa potom domov.„Neboj sa,“ hovorí Pavel, keď už tomu žiaľu trochu privykli, „ešte to môže aj dobre byť;
keby nás boli oboch vzali, mohla by nám chalupa celkom zpustnúť; bárs by sme si aj želiara
pustili, ten by nám to tak neopatril; takto ty opatríš. A ja čo sa tam naučím, to jako by
si aj ty vedel; až dá Pán Bôh, že prídem, budeme zase tak žiť, áno ešte lepšie, jako prv.“„Ba,“ potešil sa Ondrej, „ja za tie tri roky všetko pomaly porobím, čo sme spolu spraviť
mali.“„Toľko neporobíš, to by ti mnoho bolo,“ rozvažoval Pavel; „a sám tu byť nemôžeš: Myslel
som, aby si si k sebe vzal tetičku Zvarovú, tá chudera aj tak nemajú z čoho žiť, keď nebohý
strýc všetko premrhal, a teraz im i druhý muž umrel.“„To máš pravdu, však to sú dobrá žena; a dieťa majú len to jedno po strýcovi. Nuž
poručeno Bohu, keď už ináč neni, musíme sa opatrovať, ty tam, a ja tu, jako vieme.“Potešili sa bratia. A keď ešte Pavel hneď ísť nemusel, zdalo sa im to potom len ako zlý
sen.*Ach, ale týždeň za týždňom utiekol a sen stal sa skutočnosťou.Bolo Ondrejovi, — keď brata vystrájal a keď spolu bez slova pred chalúpkou zastali a on
sa mu do bľadej, veľmi bľadej tváre podíval, — ach bolo, jako by si ho za živa do hrobu
vystrájal. Zdalo sa mu, že to jejich pekné šťastie bratské v tejto chvíli umiera. Chytil
brata kol krku a zaplakal tiež; i jemu bolo, jako by sa už nikdy viacej nemal vrátiť.Kto zná, jak dlho by plakali, keby ich ľudia, ktorí od Pavla prišli sa odobrať,
nezmýlili.Vyprevadil Ondrej brata až na železnicu, ďalej s ním už nemohol; ale potešoval sa: „Veď
tam ide koľko mládencov, ktorí tiež tak sú na tom jako Pavel; však sa on s nimi rozveselí.“
Na seba nepomýšľal.Stavil sa hneď pre tetičku Zvarovú a pomohol im tých nie mnoho vecí odniesť; pre ostatné
mali prísť s vozom. Bolo mu milé, že sa do chalúpky sám nevráti. Žehnala Zvarová netak
synovca, že ju k sebe berie. Vydala sa bola jako vdova tiež za vdovca. Muž umrel, a deti po
nebohej jeho žene aj macoche a zvlášte jej dievčaťu z prvého manželstva veľmi zle robili.
Vydýchla si malá Ilenka Zvarová, — ktorá na svojich 14 rokov veľmi bola zaostala, — keď
chalupu otčimovu opúšťali, jako vtáča na svobodu pustené.Bolo to bľadé, útle dieťa, ktorému z chudej, opadlej tváričky, dve veľké, modré oči
smutno a placho pozeraly v svet. Videl si na dieťati, že už mnoho zažilo zlého; matke, keď
naň pozrela, vždy žiaľ srdce stisnul, veď musela si vytýkať, že ona bola príčinou, ona
svoje dieťa nerozváženým druhým vydajom do nešťastia uviedla. Ach, teraz boly z neho obe
von…Keď udomácnily sa v dome pod Murtinom, behávalo dievčatko za dobrým bratrancom, — ktorý
ho ani nebil, ani nehrešil — jako taký psík, keď ho vyhladoveného milosrdný človek
privinul. Dosť dlho to trvalo, než sa na tú krásnu svobodu a na to nenadále, veľké šťastie
duša dieťaťa privykla. No, tá zmena povetria a spôsobu života zrovna tak pôsobila na
zaostalú, útlu kvetinku, jako keď bylinu v pivnici zabudnutú na výslnie presadíš — ó, jak
rýchlo ona to, čo zameškala dohoní. I dievčatko dalo sa rásť, sosilnievať; líčka sa
vyplnily, zružovely. Keď nebolo sa čoho báť, ztratily oči svoj plachý výraz; malé ústka
obletoval úsmev, uprostred spevu vtáčieho začaly i ony si spievať. Dievčinka i matke i
bratrancovi výtečne šla k rukám, a jej pekné, vďačné šťastie plnilo chalúpku zásvitom
svetla.„Ba, tetičko,“ hovorieval Ondrej, „ani som len nevedel, jako to prežijem, keď bez Pavla
zostanem; zdalo sa mi, že deň bude mi jako rok; a hľa, už čo chvíľa rok minie a jako mi to
Pán Bôh pomohol.“„To preto, syn môj, keď si nám tak dobre učinil,“ vzdychla vďačná žena.Veľkú radosť pôsobily vždy v chalúpke listy Pavlove. Z počiatku boly to len pozdravy, a
písal, jako je mu smutno za domom; no potom písal Pavel kamdiaľ viac, a Ondrej ho velice
obdivoval, jako on to tak môže sostaviť, veď to jako by si v knižke čítal. Mimovoľne aj on
písaval mu dopodrobna, jako žijú, čo robia atď.„Uvidíte, tetičko,“ hovorieval, „náš Pavel sa tam mnoho naučí, a bude to ešte dobre, že
ísť musel.“On sám hneď v prvú zimu začal Ilenku preúčať v čítaní i v písaní, bola i v tom zaostalá;
a oba Murtinovci zase bývali v škole prvými žiakmi. Poneváč rozoberal s ňou to, čo sa sám
kedysi v škole učil, jemu to znovu a lepšie v pamäti utkvievalo.Zvarová mala po otcovi Bibliu, v tej teraz spolu čítavali a neraz nad nejednou vecou tam
sa divili. Boly to tam pekné, ale aj strašné historie.Tešili, sa keď prišli do kostola, (a bárs mali dobré dve hodiny cesty chodievali v lete
dosť často), nuž tešili sa, že pán farár nejaký text čítali, ktorý si oni v tej svatej
Knihe prv boli našli. Rozumeť však nerozumeli ani to, čo bolo kázané, ani to, čo čítali. No
veď to snáď nik z poslucháčov ostatných nerozumel a preto aj tak bolo ľuďom dobre na svete,
a po smrti sám Pán Bôh vie, čo s nimi bude.Oni tu pod Murtinom boli poriadní a statoční ľudia: žiadon človek nemohol na nich
žalovať, ani chybu nájsť. Modlievali sa modlitby z pamäti naučené, i z knižky spievali si
piesne chrámové. Chodili tri-štyri razy do roka k spovedi. Cítili sa v týchto dňoch vždy
stiesnení, a boli radi, keď sa táto kresťanská povinnosť odbavila. Pritom si mysleli, tak
jako aj ostatní susedia, že učinili dač veľmi dobrého a Bohu milého, začo razsnáďprídu do neba.A čo robil Pavel? Ach, nuž snášal všetky tie trampoty, ktoré so sebou prináša ten
vojanský stav. Neraz si pripadal jako väzeň; neraz závidel tým vojanským koníkom; ó, jako
boly tieto opatrované! A medzitým, čo si dôstojníci tie pekné zvieratká hladkali a pekné
mená im dávali, — pre vojaka nebola tá najšpatnejšia nádavka dosť špatná, aby sa mu jej od
nich za podiel nedostalo, a to či bol vinný, lebo nie.V horskej svobode a samote vyrastlý mládenec trpel tým spoločným bývaním v kasárňach,
tými tvrdými, prísnymi reguľami, tou cudzou rečou, ktorú musel sa učiť, tým často surovým,
ľudskej hodnosti ho zbavujúcim zachádzaním, jakého sa mu za podiel dostalo, — zvlášte ale
tým, že odtrhli ho od svojeti, vytrhli z rodnej pôdy a presádzali hneď sem, hneď tam, takže
nikde nemohol koreňov zapustiť. Ach, on trpel veľa, viac, než by mohol povedať, viac, než
mohol rozvážiť; trpela v ňom duša, duch, srdce i telo.Počúval tu slová a reči, nad ktorými, z počiatku musel sa rdeť. Dakedy mal povinností
nad silu a indy zase toľko času k záhalke. Nezvyklou, hlavne mäsitou stravou, zbujnievala
jeho krv; a u prostred záhalky prichodily mu potom také myšlienky v tesných tých celách,
kde v lete horúčosť na modzog siahala, ach, také myšlienky, že o nich tam pod Murtinom u
prostred svobodnej, tvrdej práce ani tušenia nemal.Myslel mládenec pozdejšie, že už privyká, že sa vpravuje, a nevedel, že len preto
privykal, poneváč umieral. Tá celá, samorostlá, nepokazená, vnútorná bytnosť jeho umierala
a z neho stával sa cele obecný, surový vojak.No, bolo v ňom dač, čo tomuto umieraniu bránilo a toto dač hnalo ho, aby sa radšie učil
všetkému, čo môže; veďsľúbil to Ondrejovi. Rok po roku sa míňal a on
mal ešte vždy tú jednu túžbu; zpät,zpät za Ondrejom. Tak sa mu zdalo
chvíľami, že tam bude on zase tým Pavlom, ktorým bol, keď z domu odchádzal, že s vojanským
kabátom vyzlečie i tú cudziu osobu zo seba, jaká sa ho tu prichytila.Pridali ho k vojanskej bande: ukázalo sa, že má v tej hudbe od Boha dary. Učil sa tak
snadno, že mu iní závideli; a učitelia si ho chválili. Pritom napredoval, až i dostal
všetky povýšenia, ktoré dostať môže obecný vojak.V druhom roku bol za čas na hranici, potom v Bosne; a v treťom roku zdržoval sa vo
veľmeste, kde mal možnosť, s inými navštevovať všetky verejné, vojsku prístupné miesta.Dozvedel sa, že si môže za lacný peniaz knihy požičať; času mal dosť a prostriedky
nechýbaly, tak si požičiaval a čítal. Svet začal sa mu otvárať a ukazovať v novom svetle. A
keď mal toľko príležitosti videť, jako zachodilo sa so sedliackymi rekrúty a rezervisty, a
že nik si sedliaka, a zvlášte slovenského, nevážil, tak prišiel k presvedčeniu, že dobre by
bolo rúcho i spôsob života zmeniť.„I ja chcem byť pánom,“ povedal si, „i Ondrej má sa ním stať; prečo museli by sme sa
komu klaňať? Zveľadíme si naše hospodárstvo podľa toho spôsobu, jako som na iných miestach
videl. Budeme si držať časopisy, knihy; áno, my budeme pánmi, jako ktorí iní; nesmie s nami
každý jako so sprostými sedliakmi zametať.“A začal si Pavel sporiť na panské šaty, čo mu tým snadnejšie padlo, poneváč k veľmi
vysokému vojanskému pánovi dostal sa do služby a zostal u neho i niekoľko mesiacov vyše
času vojanského.„Keď budem mať panské šaty, musím sa učiť i tak chodiť a hovoriť, jako páni,“ dumal
ďalej a učil sa napodobňovať svojho dôstojníka. Boli asi jednak veľkí, jednak štíhli; za
krátky čas znal Pavel tak sa ukloniť, tak si sadnúť, tak si cigaru zapáliť, tak pokročiť,
takými slovami vraveť, jako jeho pán; a súc sám so sebou veľmi spokojný, očakával návrat
svoj pod Murtin.„Jako oni tam budú na mňa hľadeť!“ myslel s pýchou. „Neprajem si, aby mňa kto viac
nazval: „Paľo Murtinov!“ | Royova_Stastie.html.txt |
Kapitola I. Stálá Pobožnost§. 1.Jest kdoby pověděl, a sam sebu v srdcy rozjímal na spusob tento: co tato stála
pobožnost? jakovy užítek, jakovu pomoc prínašy, aby kdo dobre a štastlive umirajícý do
radosti Nebeskej všel? a co se obsahuje v tejto pobožnosti? ktery jest její spis? Stála
pobožnost a trvanliva, člověku Krestianskemu umírajícýmu tu Nebesku slavu, ti radosti
prinašy, ktere se dostatečne vislovit nemužu; ktere vedle svedectvy S. Pavla, Any oko
nevidelo, any ucho neslišelo, any do srdce lidskeho nevstupilo. Stále pobožny k smrti,
Veseliti se bude v množstvy pokoje; opojen bude z hojnosti domu Božího, prudem rozkošy
večnej napojen bude; míru dobru, a plnu, a natlačenu, a vrchovatu vezme v luno sve; jísti a
piti bude za stolem Božím! Stále pobožny, Boha poživati bude bez konce, co vznešenejšyho?
jedno same, a všecko blahoslavenstvy naše jest Videti Boha, patriti na Boha, užívati Boha.
Kdo kolvek Boha požíva, všecko dobre požíva, toto požívaní, pusoby a pripravuje človeku
Stála pobožnost až do konce. Táto Stála Pobožnost, jako jest rozlična, tak rozličnim
spůsobem se viklada. S. Ambruš: Pobožnost, praví, jest mila Bohu, Boha ukrocuje, potrebnich
a Rodičův krmi, jest pocta Boží, mzda Rodičuv, dáne dítek: Pobožnost jest spravedlivých
sudny stolice, nuzních brech, chudých utočišce, odpustek hríšnikum. Vedle S. Augustina pak
Pobožnost jest vlastně Pocta, ktera samemu Bohu prinaleží, jako najvznešenejšy, a
najdokonalejšy. My tu o Pobožnosti rozjímame, jako jest cnost, s kteru, Poctu Bohu povinnu,
skrze skutky Víry, nadeje, a lásky skutečně dati usilujeme; s kteru, z modlitbu,
rozjímaním, z potupu světa, čistotu srdce, horlivostu jeho slavy, cty, a spasenim Dušyček,
žádostu libiti se jemu, ve všem, z poslušnostu, v dečnostu, z trpezlivostu, zdrženlivostu,
z umrtvením, z poniženostu, a ze všemi dobrimi skutky, jemu služíti pracujeme.Dvojim Pravem povinni jsme pobožnimi biti k Rodičum najprve že jsou našy Rodičove, a
proto mají nad nami najprednejšu moc, a vladu. Po druhe, že od nich mají Sinove svou
bitnost, od nich dobrodeny beru, a s tohoto dvojiho Prava milovany Rodičuv, naziva se
pobožnost. Ale zdaliž o Bohu prave, muže se rícý, že on jest Otec naš? ovšem: nebo ríka se
v Modlitbe Pane: Otčě naš, Onť nam dava dary milosti, dar víry, nadejí, lásky, On dava nám
dar Ducha Svatého, aby on v nas prebival, nas osvítil, nas rídil a ostrihal. Ont jest Otec
naš, nebo tak ho naziva S. Pavel Apoštol: Klekam na svá kolena k Otcy Pana našeho Ježiše
Krysta z kterehožto každe Otcovstvo na Neby y na Zemy jmenuje se. Sáma Pravda Večna praví:
Otce nenazivejte sobe na Zemy, nebo jeden jest Otec vaš, kteryž jest v Nebesich. Pred
Vtělenim Božím, Jeremiaš tože učil, když v osobe Boží rekl: Protož aspoň niní zavolaj mne,
Otec muj. Vudce lidu Izráhelskeho Mojžiš nevdečným Žídum toto jedine na očy namital: Toli
se odplacuješ Panu Bohu tvemu; lidu blaznivy a nemudry? Zdaliž on není Otec tvůj, ktery
stvoril, a učinil tě, vladne tebu? O Bože můj! ponevač jsi ti Otec náš, jakovu čest, a
poctu tobe dati mame? jiste nadevše stvoreny hoden jsi cty najobvzlastnejšej, A táto čest
naziva se pobožnost k Bohu. Proto ponevač Stála Pobožnost rozkazuje aby jsme Bohu, Otcy
našemu dali čest a poctu naležitu, predstavim nektere Pravidla, ktere jestli dokonale
zachovame, y predpovedena Pobožnost k Bohu zakoreny se v srdcy našem, y samy k priprave
dobrej k smrti bedlivejšy budeme, y viděny tvárí Boží žadostivejšy budeme očekavat,
vrucnejšy žadat. Nech bude techdy.§. 2.Prvny Pravidlo: Stále boj se Boha. Aby kdo stále pobožny mohel biti, a zustati,
prostredek najprvnejšy jest: báti se Boha. Nech poví za mne Syrach; Kdož se bojí Boha
ničehehož se nebude báti, a nebude se strachovati, neb on jest nadeje jeho: Bojíciho se
Boha, blahoslavena jest Duše jeho. Tenže najmudrejšy Syrach to jiste v jinem míste
potvrzuje pravic: Počaték mudrosti jestit bázen Boží, bázen Boží vihana hrích, a kdož jest
bez bázne, ten nebude mocí spravedlivim učinen biti. Mnohe pričiny jsou, kterež nas
pobízají k bázny Boží, a vzlaště ostrost sudův a trestaní Božích. Najkrasnejšy a
najvznešenejšy Anjěl z tovarišy svimý, pro jedine pyšne mišleny, z kterim žádal biti rovnim
Bohu, z Nebe vyvržen jest, do večneho ohně pekelneho. Prvny Rodič nás Adam, Králem všeho
Světa od Boha ustanoven, v milosti a spravedlnosti prirozenej stvoren, hlavu všeho lidu
učinen, pro hrích neposlušnosti z Raje jest vyvren, smrti pripoveden, bilbi zahínul ovšem,
kdiby nebil za devet sto rokuv pokanim Boha k milosrdenstvy nachilil. Lid Sodomitsky ohněm
sirkovým z Nebe pršycim ne tak spalil, jako na popel zevšy tu Zemi obratil. Potopa obecna
všemu Svetu hrozna, cokoli živu bilo, zatopila. Jedna lež Ananiaše a Zafyre, náhlu smrtu
trestana bila. Jedno ruhany proti Bohu sto osemdesate, a pět tisicuv lidu zmordovalo. Táto
ostrost Sudce Boha, tak prestrašyla Davida Proroka, Muže jinače vedle srdce Božího, že
povědel: Sudův tvých lekal jsem se. O Davide proč se lekaš? lekam se, praví, ponevač vím že
Sud tento mnohem jest dokonalejšy, a ostrejšy od lidského, mnohem hroznejšy nadevše Sudy
jine. Nemenej se lekal sudu tohoto S. Pavel: Nic zleho, praví do sebe nevím, a však proto
sam sebe za spravedlivého nemam! Ach Krestiane, jestli se Pavel bojí a leka nic zleho do
seba nevěda, jestli on ukrutne tresce telo sve, tim vyce mi bati a lekati se mame, kterich
svědomy zlich skutkuv hríze, kuše, bode? Stále techdí z bázny Boží bud pobožny: Bázen jest
základ a grunt spaseny, jest Pomoc k dobremu umríti pevna, potrebna, užitečna; Dufajíce
budeme se bati. PravíTertulianus, bojíce se budeme se zlého
vystríhati, vystríhajíce se budeme spaseny. To ukazal pěkne a naučil jednu znamenitu
Matronu Gregoria rečenu S. Rehoř Papež. Žádala ona aby jej zjevil Bůh Všemohucý, jsouli jej
odpuštěny hríchý její. Tuto prosbu všetečnej ženy, Muž Svatý znamenitu vimluvnostu skrotil,
aj hodne: Rozmisli sobe, praví, Dcero najmilejšy, že Matka nedbalivosti sviklo jest biti
ubespečeny; nemaš míti na tomto světě bespečnost, skrze kterubys nedbanliva učinena byla,
nebo psano jest: Blahoslaveny Muž, ktery se vždicky bojí; a zase; Služte Panu v bázny, a
chval tež jeho s tresením. Predstavuj sobe pred očy vždicky bázen Pane, klatiž se tresuce,
trasiš se boja se, stále se obavaj, kdo se tak bojí, nebude se bati, když se, umrely, pred
Sudce Spravedlivého predstavy. Co vyce?§. 3.Druhe Pravidlo stálej pobožnosti davam; Stále věr. O víre živej jest tuto reč, o Pomocy
velikej k dobrej smrti. Jak pravdivě S. Augustin, a vyslovne o tejto Víre živej pysal!
Jiste blahoslavěny jest, praví Muž Svatý, kteryž y prave ve Víre dobre žije, a dobre živ
jsa Víru Pravu ostriha: Protož, jako daremna jest víra bez dobrých skutkův, tak nejsou
užitečne skutky dobre bez Pravej Víry. Aby k napomocí k dobrej smrti tebe bila víra, stále
věr Tajemstvy nevimluvné Trojícý nerozdilnej; Boha jedneho v bitnosti, trojího v osobach.
Stále věr Syna Božího v těleneho, Velebnu Svatost Oltarny pod spusobem chleba, a vina.
Stále věr y Narozeny Krysta Ježíše vtěleneho, ukrižovaneho, smrt podstupicýho, y v treti
den zmrtvých vstalého. Stále věr cokolvek Slovo Boží psane, Apoštolův, a Cýrkve Pravej
učeny pobožné, veriti, a držati predstavují a učy. Stále věr, cokoli aneb Snešeny
Apoštolske, aneb Snešeny Nycenske, aneb Snešeny Velikeho Achanasia, aneb viznany vírí,
zraddy Tridentinskey predepsane vyhlasilo. Túto pak Víru skutečne, kdikolvek priležitost
žádat bude, v protivenstvy, štěsti, v neštěsti, v skutcých ctnosti, ve vecech težkých, na
každem míste, každeho času, pred Katoliky, Nekatoliky viznaj, bludy, Kacýrstva Víry tejto
protivne, vošklivosti mej, a smele od ných se odrikej: To jest, Stale veriti, nikdí se od
víri nedat odtrhnuti. Táto jest víra Katolicka, Pomoc k dobremu umríti potrebna, víra v
srdcich lidskich zasita: kteru Nebudeli kdo verně a pevne zachovavati, spaseny nemuž biti,
Slova a učeny jest S. Athanazia. Mnozy chluby se slovmy: Ja jsem Krestian, ja jsem Katolik,
v tejto víre neprestrašeny žívy budem, hotovy jsem pro ňu všeliké protivenstvy trpeti, ano
y smrt podstupiti: mluví se toto zplnimi usti, dosti směle, ale skusiž víru tvou s kteruž
se chlubiš, jak daleko jest Nebe od Zeme, tak daleko jsou usta tve víru vyznavajícý, od
srdca ovšem jinač mislicýho. Štěbeceme sice, chlubime se z víru našu, ale když potreba
prijde, víru skutkem zapre, a bude horšy nežli neverny. O Víra mdla! slovem, usti, jazikem
verime, skutkem pak a v pravde neverime! Ne tak Krestiane, ne tak Pravidlo praví, učy,
napomina, silně volá: Stále věr, Srdcem se věrí k spravedlnosti, ale usti viznání byva k
spaseny. Aby na pomocy byla k štaslivej smrti, víra nech bude v srdcý, v ustech, v skutku,
v Pravde, nebo Víra jest cesta a dvere k životu, praví, S. Cyrillus Alexandrinsky. Chlubiš
se že jsi Krestianem, že jmeno tve zapsane jest v Knize Pokrstěných v Cýrkve Boží; ale ti
kde jsi?V šenku, v krčme, v dome kurevskem, v hodovany, v tancých, v penizech, v statcých zle
nadobivaných, mezi Korhely, a v prostred nečistoti. Aj hle jmenem jsi Krestian, vskutku
Pohan, Maš jmeno, jakobis živ byl, a umrel jsi. Ach! nechcešli zahinuti, aneb jmeno promen,
aneb chovaj se jako Krestian, Krestiana jest Stále věriti. Podmež již k tretimu Pravidlu.§. 4.Treti Pravidlo, Stálej Pobožnosti jest: Zachovaj Prikázaní. Lepej bi se čeladka rídila,
užitečnejšy by se Klaštěry spravovali, hosnejšy by Obcy opatrene byli, kdiby se Prikazaní
Boží zachovavali. O skutcých z prikazu povinnich tato jest obecny regula; že jedneho
každeho Prikazany Božího z desitich, tak se ma Krestian pridržati, že bitbi všecek svět
proti tomu šel, on však pevne stále, neustupné Prikázaní Boží, a Cýrkevné povinen jest
zachovati, nakolko, že radnej nech Obec, ktera prestupuje tože Prikázaní, voli zanechati,
nežli od zachovaní Prikazaní Božího odstupiti. Viznavam že z Obcu snašati se, a porozumení
míti, jest skutek láský, láska pak prikazuje najprve svou Dušy opatriti, než jine věcy, a z
Bohem se vyce zrovnati, nežli z lidmi: A tato regula vzlaště místo má stej pripovedy: že v
žadnej pričine není sloboda zlé učiniti. Svatý Tomaš Aquinas velmy rozumne učy, že Neny
sloboda ničehož zleho učiniti, aneb dobreho vynechati, bitby odtud většy pohoršeny pošlo;
to uznavají v jíny Učitěle. Samotnost aneb vytržnost od Obcy, ačkolvěk neny vždicky chvali
hodna v člověku, ona však vzachovaní Prikazaní Božích velmy užítečna jest človeku
Krestianskemu. Lot vytrženy byl, nechtel z lidem Sodomitskim bezbožnim obcovany míti, a s
nim hrešyti.Pre Svatý Mladencý židovšty, vitržení bili od Obce Babilonskej, Lid Babilonský v
nenavisti meli, ktery se klanel k Modle zlatej, kteru vystavil Kral Babilonský, a jej se
kazal klaneti pod stracenim hrdla. Vitržnost tichto vzáctna bila Bohu, a velmy prijemna, aj
stědre bila odplacena; Nebo když oheň, z Nebe dolu vstupil, aby Obec Sodomsku spalil, Lot
od Anjela Božího jest viveden na místo bespečne: pre židovšky Mladencý Ananias, Mysaěl, a
Azarias v Pecy sedemkrate vyce zapalenej od Plamene ohně bili zachovany, lid pak Babilonský
Modlarský, ktery vukol Pecy stal, všecek jest spaleny. Aj hle jak užitečné jest Prikázaní
Boží zachovati, kdo je zachováva, citit bue umirajícy, že mu bude takove zachovaní k pomocý
velikej k dobrej smrti. Na tvej vuly jest, človeče; žádneho nesili Pan Bůh: vyvol sobe co
chcels; Zachovašly Prikazany Boží, živ budeš na věky, pakli je prestupuješ, a proti ním
hrešyls, any skrze Pokány Svate, skrze Spověd je nezetíraš, Smrtu umreš, smrtu večnu. Koho
čekate? Mluvyl ze sedmých Bratruv Machabejských najmladšy; Neuposlechnut Prikázaní Králova,
ale Prikázany Zákona. O slovo hodne Heroitského Mučedlnika! co činiš Mladenče? rospaluje se
hněvem na teby Tyran, nastavají hrozne muky, Katove nastroje všeliké pripravují, umriti
musiš! aneb Prestupnikem Božího Zakona musiš zustati, aneb po mnohich mukach smrt hroznu
podstupiti; za málo sobe toto važim, praví Machabejský Vitez; ctnosti velikej jest a
zasluhy Zakonum poslušním byti, vím že vůle Boží jest, abych podany byl Zákonu Božímu:
Opakujem techdí: Koho čekate? neuposlechnut Prikázany Kralova, ale prikázany Zákona; lide
jsou, a k hríchu namluvají; Buh jest, a k dobremu menu mluvy; Zachovaj Prikázany, zachovaj
Zákon Boha tveho, proto neuposlechnut Prikázany Králova, človeka nešlechtneho, ale
Prikázany Zakona, svateho, užítečneho, abych nestratil zachovany Zakona, mile rad pro Zakon
svatý, tratím žívot. Učte se mili Krestiane od Mladence tohoto Prikázany Boží zachovavati a
radnej umriti, nežli je prestupiti. Kdo slále zachovava Prikázany Boží, zle umrite nemuže!
Kde jest zachovaní Prikázaní, tam jest život večny! Chcešly do života vjíti, zachovaj
Prikázany; nechceš zahinuti, usiluj Božímu Prikazany neprestále poslušnim biti, tak Buh
prikazuje, dostit jest: zachovaj Prikázaní.§. 5.Čtvrte Pravidlo, aneb Rehula, trojim predešlým spojena takto mluvy, a každemu bezbožnému
mluvy: Zhrešýl jsi? daj se na Pokány! Pokany Prave, a nepozdile najvětšy jest Pomoc k
dobremu umriti! Nevdečne slovo jest roskošníkům, v nepravostech chovalím, Pokány: chcejí
sice dobre umriti, a do Niebe vjíti, ale cesti se strachují, lekají, cesti, Pravim, trnim,
z bičy, žinamy, slzamy, Pustmy, z Modlitbamy, umrtvenim těla otíženej. co potem? S. Pavel
mluvý Krátke Pokány, večne slavy bríme pusoby: Daj se na Pokány, čo meškaš? nebude trvati
za dluho; trvati bude do času, y malého, y krátkého; až do času sneset trpezlivy; (Kajícý)
a ptom bude jemu navraceno utešeny. Lepej jest pravy Guericus Opata, slzami se očistiti,
nežli ohněm. Kdo se bojí jíní, popršy na neho sních, pravy Job kdokolvek techdy žada dobre
umriti, a v hríších se čuje, nech pospišy ku Pokány:Kdo hrišny jest, praví S. Hyeronim, a kohož hrize vlastne svedomy, at se žíny prepaše, a
at oplakava aneb sve vlastné hríchý, aneb lidske, a at vjíde do Cýrkve, s kterej byl
vistupil pro hríchý; a at leží, neb spy v pitle, aby tak predešle rozkoše, s kterimi Boha
obrazil, ostrim žívotem vynahradil. Posliště co praví y S. Augustin: Chceš míti užitečne
Pokany? niny mej: nebo budešly niny Pokány činiti, napraven budeš. Potreby techdí jest abys
se obratil, abys odkladaja nahle neumrel. Kajícu Majdalenu do Povetry, a odtud do Nebe ruce
Anjelske pozdvihly; Maria nazvana Ljypcyaka, ktera se prve v Kurevstvy kochala, potom
Pokány činice kdy se modlila zeme se z tělem svým nedotikala, Jordan prešla, suchimy nohamy
po vodě chodila. Thays tak rečena timaže hríchý zmazana k Pokány obrativše se na napomenutíPaphutiušeOpaty, za try leta zavrena bivše, Kajícý šla do Nebe.
Marcellin najvišy Byskup pro strach Smrti do modlarstvy upadl; potom vyznaja svůj hrích,
Žíny a Popelem prikriti, navratil se ku Mučedlnictvy, stat jest, tělo jehoMarcellusKnez na rozkaz S. Petra Apoštola, ktery se mu ukazal,
vedle těla jeho pochoval: Slušna a hodna vec jest, povedel S. Peter, aby ktery se mnu
zhrešyl, se mnu plakal, se mnu take odpočival, a ucten byl. Kajícý Lotr, Raj; Kajícý Petr,
Klíce Cýrkvy Svatej; Kajícý Pavel, hodnost Apoštolsku, Kajícý Matuš, a Zacheuš, zjevny
hríšnicý oba hostě Krysta Pana zaslužili prijati, všyckni dobre umreli, a slavu Nebesku
obdareny byli. Nu mili Krestiane, chceš dobre umriti? chceš slavu Nebesku obdaren byti?
nasleduj tichto, čyn Pokány, žívot svuj polepšy, prestan vyce hrešyti, nebo v kterukolvěk
hodinu obrati se k Bohu hríšny, a Pokány bude činiti z hríchuv svých, a v tomže Pokány až
do konce bude zetrvávati, dobre umre, spasen bude.§. 6.Páte Pravidlo, aneb Regule. Tato rozlične má v sobe ustanověny, a najprve praví: Pomoc
dobrej smrti jest, na jaku kolvek smrt každodenně hotovim byti, nech bude smrt nasilna;
Hotovo jest srdce me Pane, nech bude prirozena a svikla; Hotovo jest srdce me Pane, s tuto,
neb s tu, neb jinu smrti umrit hotov očekavam vždicky; Žádost mám umriti, a byti z Kristem
vždicky: Niny, niny propustiž služebnika tveho Pane, vedle slova tveho v pokojí. Pomoc k
dobrej smrti jest, chtivě a vesele trpeti pro Boha všelike věcy protivne. Vydišly toho
ctnostliveho, však z mnohimy zarmutky a uskostí trapeneho, pokladaj toho za blahoslaveneho:
hríchý spachane tu zde obmiva, aby tam hotovu měl odplatu. Mydas, dáli se Víra Fabulam,
vyžadal sobe od Bohův, aby čehožkolvěk se dotkne, všecko obratilo se na zlato. V nocý
uderil on silne nohu jednoho sveho služebnika; noc bila, tma bila, neny div že se nan
potknul: mezitim zbehlo se zastup Dvoranův, a litost meli nad uderenim spolu služebnikem: v
tom když světlo vnesene bilo, vidí že všecko rucho toho udereneho bilo zlate: odtudto
všyckny prosily Myda Krale, ano y draženim pobízali k hnevu, aby jich dobil. Pro Boha
trpeti, mnozí domnivají se, že jest věc zla; míla se! trapěny obraca se na potěšeny.
Krátke, a lechke zarmucení, večne slavy bríme pusoby, Kríž obraca se na Korunu, Zarmutek na
Zlato Večneho Blahoslavenstvy; tak Lazarova žebrota, promenila se na bohatství, ale
Nebeske, neskonale: Bohače pak hojnost, obratila se na potrebnost; drobtu chleba Lazaroví
nechtel dati; kropejí vody v ohny nemohl míti: Bohač se trapy, Lazar raduje. Bohač s
peklem, Lazar z Nebem vladne. K dosahnuti večneho žívota, Pomoc jista jest, pro Boha všecko
radě trpeti, všecko protivné vesele znašeti. Niny trpěti, a znašati mame, tak nas skusuje a
pileruje Bůh Všemohucý, a jako nadoby hrnčyre skusuje pec ohniva, tak on lidy spravedlivých
z pokušenym zarmutkuv, aby je uvedl do Nebe. Pomoc jiště jina k dobrej smrti jest
milosrdenstvy činiti, chude a nuzne, vedle možnosti svej napomahati, nebo praví Svatý
Chrisostom: Almužna našych hríchův lekarstvy jest; Almužna špiny Dušy našej vyčistuje;
Almužna rebrik jest až do Nebe dosahujícý. Nejinače praví Prorok Kralovsky: Blahoslaveny
kteryž se slituje nad nuzním, a chudím, v den zli vyslobody jeho Pan. Poniženost s tim
spusobem. Pomoc jest k dobremu umriti; chceš do Nebe vjíti? chceš spasen byti? Nebudet
prebyvati uprostred domu jeho, kdož činy pychu. Nemenej cestu stěle k dobrej smrti, a odtud
k Bohu, k slave, do Nebe, Prikazany toto: Zapomen na krivdý, miluj Nepratěluv svých. Nebe
vošklivosti ma, kdokolvek nepratele sveho nenavidí: chceš na spusob Jubylea dosahnuti plne
Odpustky, a odpuštění svých hríchův? to čyn: rekny, odpuštam všecku vinnu z srdce, pro
sameho Boha, všem mim vynnikum: a Bůh pro toto tebe take odpusti: Odpustite, a bude vam
odpušteno, pravy Krystus Pan slovem: skutkem pak, když bil ukrižovan, nepratělum svým, ne
Kríž ale odpušteny od Otce slzamy prosil. Již zavíram: Pomoc veliku byti, povedel jsem.
Stálu Pobožnost, Stále pobožny jest kteryž se boji Boha vždický, kteryž věrí to, co víra
učy vždicky, kteryž zachovava Prikany Boží vždicky; kteryž Pokány činí za sve hríchy
vždicky; kteryž každy den hotovy jest umriti; ktery rad trpí pro Boha vždicki; ktery
zlituje se nad nuznim a chudim vždicky, ktery se pro Boha ponižuje vždicky.Takovy bud vždicky, vždicky dobrý, vždicky ctnostlivy, a blahoslaveny jsi, a dobre tebe
bude, bez konce, vždicky vždicky, na věky. | Smrtnik_Kunst-dobre-umriti-Dil-treti.html.txt |
IKaždému sa tak zdalo, že kaštieľ Filipa Oravského s odporom sa zatvoril pred prievratom.
V každom dome malého mesta, ktoré sa rozprestieralo na pol hodiny cesty od kaštieľa, na
celom okolí, kde len vedeli o rodine Oravského, všetci tak mysleli.Na kaštieli ani pri najprísnejšom rozkaze sa nezjavila slovenská zástava. Mestská
urodzená spoločnosť darmo čakala, že i toho roku sa otvoria hosťovské izby kaštieľa veselým
zábavám. Celá rodina sa utiahla. Len na nevyhnutné povinné návštevy sa obmedzili. A tieto
znaky každý pokladal za maďarský vlastenecký žiaľ a smútok a čiastočný odpor proti novému
krajinskému stavu.A preto, že v kaštieli zanikly veselé zábavy, zbledly a tichšie plynuly i všedné dni.
Pokornejšie a tichšie premávali sa v ňom obyvatelia. Ako historickú udalosť vzali v známosť
štátny prievrat, ale neprehovorili ani zaň, ani proti nemu. Ako by sa boli bojazlive
vyhýbali národnostnej otázke. Ako by sa boli obávali toho, že dejinná krajinská premena
nevzbudila v nich všetkých rovnaké city. A úprimné priznanie zakalilo by medzi nimi súlad a
zatriaslo by základmi starého kaštieľa.Tak sa míňaly dni v kaštieli až do konca júna.*Bol horúci júlový deň.Obloky pracovne starého Oravského boly otvorené do korán. Cez ne jasne sa belaselo nebo.
Jasné slnečné lúče vnikaly do stredu izby.Filip Oravský pohodlne sedel v kresle. Len čo sa vrátil domov s poľa, kde dozeral na
žencov. Na úpeku sa rozhorúčil a teraz mu bolo príjemne v chládku izby.Razom sa strhol. Oči sa mu naširoko otvorily a skoro naľakane uprely na hradskú.Po hradskej prešiel koňmo jeho syn v spoločnosti československého dôstojníka, srdečne a
priateľsky sa s ním shovárajúc.Tento zjav skoro strašne pôsobil na otca. Od prievratu v trápnej neurčitosti svíjala sa
mu duša. Nemohol, ale ani nechcel sa rozhodnúť. Právo na rozhodnutie dal synovi. A jednako,
keď chovanie synovo prezradilo, ako sa rozhodol, skoro sa zľakol. Nie preto, ako by bol
proti jeho vôli. Ba v hĺbke duše si to tak žiadal. Ale štátna a národná premena takú veľkú
obeť vyžadovala od neho, že prosté poddanie sa synovo nemohlo by ho uspokojiť. Cítil, že
len tak by sa rozplynuly všetky jeho pochybnosti a navrátila sa mu duševná rovnováha, keby
požiadavky nových časov nenaštrbily jeho starých výsad.Jazdci už zmizli, a on ešte vždy strnule hľadel na miesto, kde ich zbadal. V očiach
usadil sa mu smútok. Ale pomaly utíšila sa mu duša v rozpomienkach, ktoré vyvolávajú
rozhodné chvíle.Bol potomkom starej zemianskej rodiny. Ale urodzenosť rodiny bola čiastočne zabudnutá.
Ešte jeho praotec rozmrhal majetok. Filip sa už narodil iba ako syn stoličného úradníka. A
jednako ostalo v ňom čosi zemianskeho, čo potomci ešte i vtedy pocítia, keď sa už dávno
rozplynul starý majetok: láska a pridržiavanie sa rodnej zeme a kaštieľa. Dedia to v krvi s
povedomím zemianskeho pôvodu. A kamkoľvek ich zanesie osud, najlepšie sa cítia na svojej
vlastnej pôde.Tá zdedená vlastnosť prinútila i jeho po skončení štúdií nezaujať úrad. Mohol to urobiť,
lebo si vzal za ženu bohatú devu meštianskeho pôvodu. A že starootcovský majetok nemohli
zpät odkúpiť, vysťahovali sa z chudobnej Oravy na juho-východ Slovenska, aby úrodné pláne
zmnohonásobily ich majetok a zaistily potomkom imanie, zemianstvo a moc.Mali kaštieľ i majetok. Ale okolité bohatšie a poprednejšie zemianstvo neprijalo ich do
svojich kruhov. Žena jeho je len meštianskeho pôvodu. On len vtiahol do zemianskeho
kaštieľa, ale sa nenarodil tam. Veľmi ošúchaný a hrdzavý bol jeho starootcovský erb. I
museli sa uspokojiť spoločnosťou zemänov, ktorí už prišli o kaštiele a na úradníckej dráhe
hľadali svoje živobytie, a spoločnosťou úradníctva meštianskeho pôvodu.Medzi tými mali prednosť. Slováci pyšne sa odvolávali na ich oravský pôvod. Maďari im to
odpustili, lebo sa slušne chovali oproti nim. Ale jednako nemohli sa zdržať, aby im
príležitostne nedali pocítiť, že sú len bohatí prisťahovalci, z ctibažnosti votrevší sa
medzi nich, a v závisti vyvyšovali sa svojou prednosťou.Bohužiaľ, zemäni majú i vlastnosť, že pridržiavajú sa národa, ktorý im dáva zemianstvo a
uznáva ich výsady. Preto i Oravský prijal maďarského ducha do svojho domu, i svoje deti v
ňom vychovával. Do krvi ho teda urážali, keď mu dávali cítiť, že je len odrodilec. On to
ticho trpel a posilňoval a potešoval sa tým, že jeho vnukov už nebudú tak urážať. Do tých
čias zabudnú na ich oravský pôvod a ich starootcovský erb skvele sa bude ligotať. Jeho vnuk
bude sa môcť oženiť s dcérou najpoprednejšej zemianskej rodiny v okolí, a tak príde do
poriadku všetko.Toto ho viedlo celým jeho životom. Ani na chvíľočku sa nesklátil, pokiaľ sa nezjavily
prvé československé pluky. Keď videl viať slovenské zástavy a v podobe československého
vojska, povznesený na stupeň svobodných národov, vtiahol slovenský národ do ich mesta,
spadla s neho maska maďarského zemäna a víťazoslávnym jasotom naplnilo sa srdce do krvi
urazeného a poníženého oravského Slováka.Táto chvíľa mu dala plné zadosťučinenie. A pripravoval sa na príležitosť, keď sa bude
môcť postaviť proti svojim znevažovateľom.Ale len sa pripravoval na to…Zmena neuspokojila sa s tým, aby bola len prosto zmenila maďarské pomenovanie za
slovenské. I obete vyžadovala. Nový štát utvorili ako demokratickú republiku a neprevzali,
neuznali v ňom zemianstva. A on, keď vzplanul v ňom prvý zápal národný, nepríjemne sa cítil
bez zemianskeho nimbusu. Žiadal si ho zpät. A starý zemän dal sa do ťažkého boja so
znovuzrodeným Slovákom.K tomu sa pripojila ešte okolnosť, ktorá ho prinútila mlčať. Veľkú zodpovednosť cítil
oproti svojmu synovi. Cítil, že nesmie násilím útočiť na jeho srdce. Nesmie mu dať
príležitosti, aby mu vyhodil na oči, že vychoval z neho Maďara, zemäna, a teraz požaduje,
aby bez akéhokoľvek priechodu stal sa Slovákom, mešťanom. Cítil, že rozhodovať nad ich
národnostnou a spoločenskou budúcnosťou len syn má právo. Lebo budúcnosť bude jeho…Od toho času čakal utrápený, aké stanovisko vyvolá u syna štátny, národný a spoločenský
prievrat. Či bude sa vedieť zariadiť v nových pomeroch tak, aby sa navrátily pokoj a
blaženosť do starého zemianskeho kaštieľa?Vrele si žiadal, aby sa tak stalo, ale nedúfal v túto možnosť…Bolo počuť konský dupot. Ervin Oravský sa vrátil domov.Starý Oravský sa spamätal. Hlboko si vzdychol. Rukou si prešiel po čele. A razom sa ho
zmocnila spokojnosť pred blížiacimi sa neodvratnými udalosťami osudu.Chvíľu čakal, kým sa syn preoblečie. Potom vstal a išiel ho vyhľadať. Idúcky počul, že
sa shovára s matkou v rodinnej izbe. Vošiel.Hovoriaci, keď ho zazreli, umĺkli, ako by ich bol pristihol v zakázanom rozhovore.
Oravská sedela na diváni. Rýchle zdvihla noviny, ktoré za rozhovoru spustila na lono, a
začala čítať. Ervin stál pri obloku a mlčky díval sa do parku.Oravský si sadol a čakal.Razom Ervin prstmi nervózne začal klopať na okennú dosku a ticho si spieval slovenskú
pieseň, ktorú počul po prvý raz v meste od československého vojska.Starému Oravskému blyslo v očiach. Ale zachoval svoju pokojnosť.Oravská, keď začula pieseň, zodvihla hlavu a tu na manžela, tu na syna hľadela. Noviny
spustila na lono a rozpačite začala ich húžvať.Razom Ervin prestal spievať. Chvíľku bola trápna tichosť. Potom Ervin sa obrátil a
rozhodne prikročil k otcovi.— Otec môj!Ako udusená prosba vybúšilo z neho toto zvolanie.V tvári otcovej zrkadlilo sa zvláštne dojatie.— Čo si žiadaš, syn môj?Ervin skľúčene váhal.— Len toho sa bojím, že ťa azda veľmi zarmúti, ba rozbúri moja žiadosť.Po tvári Oravského preletel zvláštny úsmev.— Len povedz smelo.Oravská, posmeľujúc ho, usmievala sa na Ervina. Ervin napokon sa odvážil:— Pohraničné vojská dostaly nového veliteľa, ktorý so strany matkinej je našou rodinou,
okrem toho mojím starým priateľom. Dovoľ mi, aby som ho pozval k nám ako hosťa, pokiaľ bude
tu.Oravského oči zablysly. Ale potlačil svoje rozčulenie a pátravo obrátil sa k svojej
manželke.— Nebolo by ti to nevhodné?Oravská dôrazne odpovedala:— Ale ani najmenej nie.— Ba azda i ty si to žiadaš?— Z celého srdca.Oravský i po tejto odpovedi opatrne okolkoval ďalej:— Kto je on? Čo je on? Ako sa volá? Odkiaľ je? Ako dlho ho poznáš?— Je plukovníkom v československej armáde, — odpovedal Ervin. — Volá sa Dušan Skalník.
Pochádza z Oravy, ako i my. Pred rokmi, ako nebezpečný pansláv, musel ujsť do Ameriky. Cez
svetovú vojnu ako americký legionár bojoval na francúzskom bojišti. A je tomu rok, čo ho
poznám…Starý pán zarazený pozrel na syna.— Veď pred rokom bola ešte svetová vojna a vy ako nepriatelia stáli ste proti sebe. Kde
si sa teda soznámil s ním? Aké spojenie si mal s ním? Povedz!Ervin pristúpil k otcovi. Jeho vysoká, štíhla postava hrdo sa narovnala. Hlas jeho znel
smelo.— Vtedy som sa soznámil s Dušanom, keď som sa dostal ranený do francúzskeho zajatia.
Dali ma práve do tej poľnej nemocnice, kde on ležal, tiež ranený. Naše postele stály vedľa
seba. Na nemocenskej posteli nepokladali sme sa za nepriateľov. Pustili sme sa do rozhovoru
po francúzsky. A ako som sa raz v reči náhodou maďarsky vyjadril, zaujímal sa o môj pôvod,
a tu vyšlo na javo, že sme rodina. Tu som vyslovil svoje podivenie nad tým, že ho vidím v
nepriateľskom tábore. A on mi rozprával, ako sa dostal ta. Priznal sa, že po skončení
svojich štúdií musel ujsť do Ameriky. A počas odboja spoločne pracoval s tými, ktorí sa
snažili osvobodiť slovenskú vlasť a slovenský národ… Keby si bol videl, aká nekonečná láska
žiarila mu z očú, keď rozprával o úbohej svojej vlasti: o slovenskej zemi, ktorú pod cudzím
pomenovaním zneužíva iný národ. A o úbohom národe, ktorý nemá svojho pravého mena, ktorého
hriech je láska k národu, ktorý zneuctievajú, ktorému sa vysmievajú, urážajú ho pre jeho
národnosť, a ktorý nemôže dôstojne odraziť urážky, lebo v jeho srdci národné povedomie
zahrdúsili sebaponížením. Z tohoto znevažujúceho postavenia chceli povýšiť národ slovenský
na stupeň svobodných národov. Preto pracovali v čase mieru na poli politickom a teraz
bojujú na vojne…Na chvíľu zamĺkol. Potom, vďačne pozerajúc na matku, pokračoval:— Na srdce si mi kládla, mama moja: „Keď si už maďarským zemänom, buď ním, ale zato z
lásky k maďarským rovinám nezabudni na oravské vrchy a pre maďarský zemiansky erb nezavrhni
svoju slovenskú národnosť.“ A ja nezabudol som na tvoje napomenutie. V srdci som ho cítil,
keď som počúval Dušanove horlivé slová na posteli nemocnice. A počúval som ho s nadšením.
On spozoroval nadšenie v mojich očiach. Jeho poučovaním toto nadšenie vyrástlo v hrdé,
mocné národné povedomie… Potom sme sa rozišli. On prv odišiel z nemocnice. Po čase Francúzi
rýchle ustúpili. Nestihli so sebou odviezť nemocnicu, ktorá padla do rúk nemeckých. Keď som
sa vyliečil, poslali ma oddýchnuť si domov. A po uplynutí dovolenej všetkou mojou snahou
bolo, aby som nebol nútený bojovať proti nepriateľovi, ktorý bojuje za osvobodenie
slovenského národa, a aby som mu neškodil… Toto je všetko, nič viac. Odsúdiš ma preto?Otec vstal. Prikročil k synovi. Ruky mu položil na plecia a hlboko mu pozrel do očú.— Neodsúdim ťa, syn môj! Lebo si vykonával len rozkaz srdca.Za chvíľku dojímave sa dívali jeden na druhého. Potom Ervin s nekonečnou radosťou
vybúšil:— Porozumel si ma? A dovolíš, aby som pozval toho, ktorému môžem ďakovať za národné
prebudenie?— S radosťou.— A vieš, aké to bude mať následky, keď on bude bývať u nás?— Viem.— Vzbudíme pohoršenie a odpor u Maďarov a Slovákov maďarsky cítiacich.— Viem.— Ba i strániť sa nás budú.— Nestarám sa o to. Časom, keď budú nútení uveriť, že dejiny sa nehrajú, vtedy si to
lepšie rozmyslia.— Otec môj, teda otvoríš dom spolu s našim príbuzným i národnému a štátnemu prievratu,
ktorý so sebou doniesol?!Oravský si sadol. Tvár sa zachmúrila. Horko-ťažko odvetil:— S víťaznou radosťou by som vítal v svojom kaštieli štátny a národný prievrat, keby
uznali naše zemianstvo v ňom.— Štát náš je demokratická republika, — poznamenal trochu ľútostive Ervin.— Preto by mohli prevziať i zemianstvo, — namietol podráždene Oravský. — Ono bolo vždy
ozdobou, podporou každého štátu a národa.— Obávam sa, že v našom to nebude.— Ale koľko zemänov slovenského pôvodu ztrácajú týmto! Keby sa i všetci hneď nepoddali,
potomci by už tým menej odporovali a napokon by úplne splynuli s národom, ktorý prijal ich
zemianstvo.— Ale dúfam, že teba neztratia, otec môj.Oravský ťažko dýchal.— Návrat národného zemianstva pôsobil by príťažlivou silou na panskú spoločnosť
občianskeho pôvodu.— V tom máš pravdu. Žiaľ, že naši osvoboditelia a tvorcovia štátu neboli takí
prezieraví.— Tak bolo treba zariadiť veci, aby si každý mohol podržať svoje milé miesto i po
štátnom a národnom prievrate. Aké prekrásne by to bolo, keby som ako slovenský zemän ďalej
mohol v tom pokračovať, čo som ako maďarský zemän začal.— Toho sa musíš zriecť, — odpovedal so súcitom Ervin. — Len tak môžeme ostať úradne
zemänmi, keď predáme majetok a presťahujeme sa do Maďarska. Rumuni už obsadili Maďarsko a
bijú už boľševikov. Zemianstvo sa znova vráti k svojej dôstojnosti. Prejdeme teda ta?Otec bojoval v svojej duši ťažký boj. Potom pomaly odpovedal:— Ostaneme len tu. Veď už akosi bude…— Tu ostaneme, — potvrdil horlive Ervin. — Pre osobné výsady nesmieme útočiť proti
štátu, v ktorom sme si získali národnú svobodu, a nebudeme sa zbytočne rozčuľovať. Pomaly
spriatelíme sa s novým postavením a budeme sa snažiť vžiť sa doňho. Zemianstvo povýšilo nás
k výsadnému politickému a spoločenskému postaveniu. Keď nám vezmú erb, tým ešte neupadneme.
Udrží nás na tejto výške náš pôvod, naše vychovanie a z toho vyplývajúci náš život.
Spoločenské výsadné postavenie ostane. To sa nemôže zákonmi zničiť. Na okolí každý vie, že
pochádzame zo zemianskej rodiny a že máme zemiansky erb, a pokiaľ máme majetok, to
povedomie bude prechádzať s pokolenia na pokolenie. V tom duchu a povedomí budeme
vychovávať našich potomkov. Zo zkúsenosti už vieš, že ani štát, ktorý uznáva šľachtictvo,
bez majetku ho sotva honoruje. A my budeme mať majetok a budeme pestovať šľachtického ducha
a rozširovať jeho vynikajúce vlastnosti a zvláštnosti. A takými ostaneme v očiach našich
známych a priateľov, i pred našimi zamestnancami i vtedy, keby úradne neuznali nášho
zemianstva. Nový zákon nezničí spoločenského výsadného postavenia, len ho zmení. Nebude to
iba obmedzená vlastnosť zemänov. K nám pripoja sa i iní občania šľachetných vlastností a
schopností, a my im v záujme vlasti a národa priateľsky podáme ruku a spoločne budeme
pracovať pre vlasť a národ… Toto stanovisko vynútil zo mňa zákon, ktorý zrušil zemianstvo,
hoci sa ma trápne dotkol v prvej chvíli…Otec chvíľu mlčal zamyslený. Potom s podozrením obrátil sa k synovi:— Máš azda nejaké tajné príčiny, že si sa tak ľahko mohol vžiť do nových pomerov?— Nemám nijakých tajných príčin…— Rodičia so starostlivým srdcom očakávajú vývin osudu svojich detí v nových pomeroch…— Nemáte sa čoho obávať.Ale otec sa len ďalej súžil.— Keď vidím, ako ľahko si sa vžil do zmenených pomerov, obávam sa, že si sa azda
zamiloval do peknej dcéry nášho strojníka, alebo do iného dievčaťa podobného postavenia…Chvíľu skúmave pozeral na Ervina. Potom pokračoval:— K nášmu starobylému menu mohol som kúpiť starobylý kaštieľ, ale nemohol som kúpiť
zdedenú poprednosť tých, ktorí sa v starobylom kaštieli narodili a ktorých ani jediný
potomok nevysťahoval sa z neho. Cítil som, že u nás nejde všetko tak, ako u nich. Ale dúfal
som, že u mojich potomkov bude to už tak. Preto, keby si sa oženil pod svoju hodnosť, veľmi
by ma to zarmútilo…Ervin sa usmial.— Azda sa mi len podarí oženiť sa podľa tvojej vôle. Solidárnosť medzi starými zemänmi
nedá sa odstrániť nijakými zákonmi. Ale predbežne ani nemyslím na to. Mám len jeden cieľ:
aby som podržal poprednosť nášho domu i v nových pomeroch a aby som nezväčšoval údery,
ktoré ti spôsobila štátna premena…Starý Oravský pohladil si rukou čelo a trochu upokojený riekol:— Keď si ty spokojný, nech bude tak. Ty budeš mojím zákonitým dedičom, ty máš právo
určiť si budúcnosť. Lebo budúcnosť je tvoja.— Ďakujem ti.O chvíľu Ervin potešujúco doložil:— Je možné, že tvorcovia nového zákona prídu na svoj omyl a napravia ho…— Dúfajme najlepšie, — povedal otec.Oči mu zamierily von oblokom do diaľky, ako by vyhľadávaly tú lepšiu budúcnosť. Potom
zadivene obrátil sa k žene.— A ty nemáš nijakého ľútostivého slova? Tak ľahko sa uspokojuješ s premenou?Oravská s dobrotivým odpustením odpovedala:— Ja s Ervinom sme sa už dávno spriatelili s novým štátnym poriadkom. A môžeme sa už
úplne zariadiť podľa nových pomerov. Len preto sme to zatajovali pred tebou, len preto sme
zaujali záporné stanovisko, aby sme ťa predčasne nezarmútili. Ale naveky sa nemôžeme
strániť a nemôžeme sa nečinne dívať na beh nového života. Vzmuž sa teda! Syn tvoj sa ukázal
byť silným, šľachetným oproti požiadavkám novej doby. Buď teda hodným otcom! Hľaď smelo na
nové pomery, spriateľ sa s nimi, a vtedy sa i ty budeš dobre cítiť v nich… Ja som len dcéra
statkára meštianskeho pôvodu, ale preto som šťastne prežila svoj detský a dievčenský vek. A
šťastnou by som sa cítila i vtedy, keby si ma, miesto do kaštieľa, bol uviedol do
občianskeho domu. A že si ma uviedol do zemianskeho kaštieľa, šťastná som ťa nasledovala i
ta. I snažila som sa všemožne tebe sa prispôsobiť, aby som ťa urobila blaženým. Ale zato
nikdy som nezabudla na oravské štíty a na žijúcich tam Slovákov, a potajomne snažila som sa
vštepiť tú lásku i do sŕdc našich detí…— A, ako vidím, u syna sa ti to úplne podarilo, — poznamenával usmievave Oravský.— U syna áno, — jej tvár sa zarmútila a hlas sa jej zachvel, — ale u dievčat nie…I otcova tvár sa zachmúrila. Ale riekol:— Bude to lepšie pre ne. Život ich neskončí sa na slovenskej zemi. Pretiahne sa za
hranicu. Nechajme ich na pokoji. Nerušme ich duševnú rovnováhu… Ale ako prijmú plukovníka?
Nebude azda trápna pre ne jeho prítomnosť? Na to sme ani nepomysleli. Choď, Ervin,
porozprávaj sa s nimi o tejto veci…— Hneď ich vyhľadám. Dúfam, že sa budú môcť povýšiť nad priemerné maďarské chápanie a že
nebudú robiť prekážok, — riekol Ervin a odišiel hľadať sestry.*Obe dcéry Filipa Oravského vychovávané boly v prísnom maďarskom duchu.Do osemnásteho roku, podľa starého šľachtického zvyku, boly vychovávané v jednom z
najlepších kláštorov budapeštianskych, Saint-Cour. Pobožné mníšky, verné svojmu povolaniu,
zachovávajúc zákony svetské i cirkevné, vychovávaly im sverené chovanky vo vernom
vlastenectve, natoľko, že vlastenectvo vytvorilo sa v ich duši ako najsvätejšia povinnosť a
svojím vlivom prenikalo aj ich náboženstvo. V škole vštepili im do sŕdc i blud, že
priznávať sa k poddanej slovenskej národnosti, milovať ju a zvelebovať je hanba a zrada,
kým priznávať sa k panujúcemu maďarskému národu, ho velebiť a milovať je svätou
povinnosťou.A v rodičovskom dome nik sa neohradzoval proti tomuto omylu. Matka síce robila niekedy
námietky, ale nemohla odstrániť mýlne národné credo. A takto sa mohly vyvinovať celou dušou
a srdcom v pravé maďarské ženy. Takto vychované dostaly sa do života. | Cirbusova_Cez-zatvorenu-hranicu.html.txt |
PredslovŽe vraj Trasoritka! „Nuž a potom?“ – To je urážlivé meno. – „A vrana, kukučka, vrabec, atď. nie?“ – To je všetko inšie. – „A predsa jedno, lebo sú to tak vtáci, ako tá urážlivá Trasoritka. A či si sa Beloritku tiež hanbil vysloviť? – Čože ale povieš, keď sa bude v „Starúšovi“ Svrboritka spomínať? – Či vieš, čo je to? Šíp tak je ker ako tŕň a iná krovina. Šípky sú jeho ovocie, a to voláme svrboritky. Prečo sa tak volajú, to si, tuším, skúsil ako chlapec. – Keby si francúzsky rozumel, znal by si, že gratte-cul to isté znamená, čo naša svrboritka. Magna ingenia conveniunt.“[1][1]Veľkí duchovia si porozumejú. | Chalupka_Trasoritka.txt |
PrietajNa troch vrchoch zlatý kríž,na doline skala,na tej skale ruža-kvet,nad tým krížom hviezda-svet,krajna svetovala.Svetovala krajna,svetovala tajna,takej viac nebude,kým svet mrakom bude.Svetovala krajnaod kraja do kraja,od pramati Tatry,do otca Dunaja.Zoružila sa horami,prepásala sa riekami,z zlata poľa chlebovala,z javor-husieľ spevovala,rozturela sa v junákach,zhviezdokrasnela v devojnach,zrajkvetela dietočkami,zosvätela starotcami,v zele-hájach sa modlila,po rajhradoch medy pila.Zablyslo sa nebo,zahrmelo slovo,pokorstvuje krajna,pokorstvuje tajna,v svätohlahole plesá,čuje raj-nebesá.Svätila sa Nitra,večná zora svitla,na vrch-kríži hviezdadivne sa zjasala.na dol-skale ružatajne prekvitala.Narodil sa z vodynárod syn slobody,zatriasol vrahami,svätil sa vojnami.Vládla ruka krajnou,vládla, Bože, tajnou.Na pramati Tatrurozsvietila vatruslavovať rodami.Zablyslo sa nebood priemraka čierna,skliatbilo sa slovo,i rodina verná.Prepadla sa krajna,pokryla sa tajnamrakami, mrakami.Len tri hroby nad ňou smútia,a tri hroby sa kormútiavekami, vekami.Nebudú tie hory nad matičkou smútiť,nebude svet svetov mrakom sa kormútiť,bo v mraku nad krížom hviezda sa zjasnievaa zo tvrdej skaly ruža prekvitnieva. | Hrobon_Prietaj.html.txt |
Predhistorický vekUpozornenie všetkých priateľov vedyPohľad na nemé rumy romantických hradov, rozvaliny násypov a všakové iné starožitné
pomníky mimovoľne vzbudzuje v nás túžbu — môcť odhaliť rúško minulosti, aby nám bolo
popriate nazrieť viacstoročným ďalekohľadom do prešlosti, kto tie násypy, hrady, pomníky
atď. staval a na aký cieľ, kto ich obýval a ako. Žiadame si znať zvyky tých vekov, obyčaje
a povšedný život. Túžime tiež mať vyobrazené pred duševným okom, akú fyziognómiu malo vtedy
premenené teraz okolie. Slovom, chceme a žiadame si zvedavým okom preniknúť do šerou hmlou
minulosti pokrytých vekov. Takáto duma, túžba, zvedavosť nesie, vynáša nás do predošlosti a
ukrýva v sebe báječnú, nevýslovnú sladkosť.Týmto túžbam hovie a pokrmu dáva historické bádanie, prednášajúc skúmajúcim zmyslom lúč,
osvetľujúc tmou zatiahnutú minulosť. Ona, bez odpočinku skúmajúca história, opierajúc sa o
diela ľudskej kultúry: písma, znaky, stavby, náradie atď. mnoho a mnoho z prachu zabudnutia
na svetlo vytiahla, takže si dosť dokonalú panorámu istých vekov, národov a ich dejov
môžeme predstaviť.Doterajšie historické bádanie má svoje hranice tam, kde sa započína kultúrne žitie
človeka vystúpivšieho zo stavu divokosti, tam, kde sa ľudskému umu prvší raz zjavuje zora
svitu. A to, tak sa zdá, je menší odsek veku ľudského pokolenia, väčšia časť pokrytá je, ba
pokrytá bola nedotknutým závojom. Až ta teda po tú zoru zaplietla sa história, potom
tratila sa ako voda v piesku. Vodilo sa jej tak ako tým, čo hľadajú priechod cez ľady
severnej točny.Humboldt, nesmrteľný veľum, majster v skúmaní prírody, povedá vo svojom Kosmose,[1]že ostrým teleskopom obzerané nebo sa nám predstavuje ako zlatá, bodkastá,
nesčíselnými hviezdami vyštrkovaná (vybitá) plocha. No táto zlatá plocha má i čierne
špľachy, prázdne diery, kde sa žiadna hviezda neligoce. Ale Humboldt tvrdí, že keby sme
ešte ostrejšie teleskopy mali, otvorili by sa nám v zdanlivo prázdnych dierach, v ich
pozadí, nové zlaté a zase špľachami opatrené plochy atď. bez konca a bez kraja.Tomu podobá sa história, i ona siaha až po tú plochu, a tá plocha tiež má nevyplnené
tmavé medzery. Nuž ale bádatelia, geológovia, antropológovia,[2]historici neúnavným bádaním a ostrovtipom prenikli tie škáry, a ajhľa! tam sa
im nové, posiaľ netušené pole historické, vlastne predhistorické otvorilo. Otvoril sa imnový starýsvet! A zadivenie je všeobecné.Od nájdenia železa počíta sa asi päťtisíc rokov. Vek spiežový (bronzový) bol pred
železom, ako dlho ten trval, je neznáme, pravdepodobne dlhšie ako posiaľ železný. So
spiežou bolo známe i zlato. Vyše veku bronzového človek neznajúci obrábať kovy tvoril si
riad a stroje z kosti, skaly a hliny. A tento vek, istotne najdlhší, volá sa vek kamenný, a
delí sa tiež na tri podoby; najprvšia doba dáva nám náradie z nebrúseného kameňa, vôbec, to
doba surového veku a detinského človečenstva. Tadeto nás vodí veda prírody a bádanie
antropologické. Za podstať bádania slúžia prekvapujúce nálezky v potočných náplavoch,
napríklad pri Amiense, a nálezky vykopané v rozličných jaskyniach, napríklad Neander,[3]dolina Somme[4]atď. Z bezprestajného hľadania a porovnávania, zakladania zbierok z vecí
predhistorickej doby prišli na ten výsledok, že sa s istotou môže povedať, že človek Európu
obýval za ľadovej doby, keď veľká jej časť bola pokrytá vodou a ľady sa po nej šúchali a
ľudia žili so zubrami, ktorí im dávali živnosť a odev. Dokázalo sa ešte i viac, a síce to,
že človek už i pred tou epochou v Európe býval, a to s vymretým dávno už mamutom a
jednorožcom. Ozaj, človeče, tu ti rozum zastane! Ale aký to bol človek v tých dobách? Pod
vápenným mliekom v jaskyniach nájdené kostry nám to preukazujú; značne odchylný bol ten náš
praded od nás, kultúrou lízaných slabcov. Ten čo v jaskyni, alebo dákom kadlube býval,
vystavený povetrným nerestiam, čo s kyjom v ruke alebo kamennou sekerou musel brániť oproti
ohromným byvolom, mamutom, medveďom, hyenám každým krokom svoje jestvovanie, bol kostnatý,
silný, svalovitý, pohľadom a podľa výzoru ukrutný, strašný, a bol, ako sa z viac strán
dokázalo, i ľudožrútom (kanibalom).A tak každým dňom nájdenými svedkami tých dôb objavuje sa nám ten starý svet
zreteľnejšie. A so zaslúženým podivením nazeráme do tých tajností, uťahujúc dych a
napínajúc mysle.Škandinávia, severné Nemecko, Švajčiarske jazerá, (kolové stavby — Pfahlbauten) nakopili
celé múzeá týchto vzácnych poučných pozostatkov, otvoriac svetu nové, nadmieru zaujímavé
štúdium.Nápadné je, že zvlášte kraje, kedysi Slovanmi obývané, sú bohaté na tieto látky, z
ktorých mnohé majú čosi podobné terajším prostonárodným nástrojom. Ruské mohyly, Galícia,
Poznansko, Pomoransko, Morava, Sliezsko, Meklenbursko, kraje starých Varegov, Kašubov,
ostrov Riga s poloostrovom Naslov, kde nemecký pospolitý ľud tieto mohyly menuje „Windische Kirchhöfe“,[5]vo Švajčiarsku jazero Bieler-See a okolie Windisch.Nuž ale dosť toho, do širšieho opisovania púšťať sa nemôžeme, a z tohoto mála dôležitosť
veci každý dosť ľahko nahliadne.V tomto pohybe sa naša domovina nezúčastila, trebárs nepochybujeme, že ona takýchto
pokladov mnoho vo svojom lone zachovaných drží. Nechybujú náplavy potokov, čo ale
najhlavnejšie a najistejšie, jaskýň, menovite na slovenských stranách vo vápenistých
horách, je mnoho. Tufová v Harmanci pri Banskej Bystrici a Fiľakovská jaskyňa sú známe pre
mamutove kosti; ktozná, či by sa nenašli i pozostatky praľudí?Každý náplav, spodok jaskýň treba by bolo svedomite a vedecky prekopať; práca by sa v
najviac prípadoch istotne dobre odmenila. Ale kopať treba až na pevnú skalu. Črepy, kosti
vôbec, všetko nápadné, od zverov a ľudí pochádzajúce, kamenné nože, sekery, šperky zo zubov
a rohov, dakedy samo v sebe nepatrná vec, môže slúžiť na vysvetlenie problémov. Preto
robotu načim pilne strážiť a nálezky odkladať. Pri Tisovci, Sv. Jáne atď., nadovšetko, Vy
tam v Ružomberku, dajte si na tom záležať, a hľadajte, zachovajte vzácnosti pre vedu.
Prosím vzdelancov, aby nepremeškali danú príležitosť nazrieť našim starým dedom do práce.Kto by sa s týmto štúdiom hodlal bližšie oboznámiť, tomu odporúčam „Ueberblick der
Urgeschichte des Menschen“,[6]prof. D. Joh. N. Woldřicha[7]vo Viedni, alebo obšírnejšie — ale výborné dielo „Der Vorgeschichtliche Mensch“
von Friedrich von Hallwald,[8]Leipzig.[1]Kosmos— je Humboldtov najzávažnejší spis. Obsahuje takrečeno
výsledok celého dovtedajšieho prírodovedného bádania.[2]antropológovia(gréc.) — vedci, zaoberajúci sa antropológiou,
náukou o človekovi, najmä z historického hľadiska[3]Neanderthal— je romantické údolie rieky Düssel v Nemecku,
tam v jaskyni Neandrovej r. 1856 našli lebku diluviálneho človeka[4]dolina Somme— pobrežnej rieky v severnom Francúzsku[5](nem.) Vendické (slovanské) cintoríny.[6](nem.) Prehľad najstarších dejín ľudstva.[7]Jan N. Woldřich(1834 — 1906) — český geológ a archeológ,
univ. profesor geológie a paleontológie v Prahe[8](nem.) Predhistorický človek od Friedricha Hallwalda. | Zechenter-Laskomersky_Predhistoricky-vek.html.txt |
I[1]„Tak teda napred Šlojmo, lebo nech som Kubo, ak ti hnáty nepolámem,“ kričal vysoký,
silne urastený i zarastený mladý človek na malého polohrbatého človiečika a tiskal ho hore
schodmi do širokých dvier chýrnej bankárskej firmy Becher & Becher na Broadway v
New Yorku.Malému hrbúňovi[2]cíckom tiekol pot spod zamasteného a mechom porasteného klobúka dolu tvárou, i
okúňal sa, tvár odrážala mu rozpačitosť, ale i strach.„Bude lepšie, keď pôjdem sám dnu,“ riekol židovskou poľštinou. „Tak je istejšie…“„Nixi-naxi!“[3]pretrhol ho pán. „Len napred. Za blázna nedám sa viac držať. Čo, Šlojmo, vojsť
na Broadway[4]a zadkom ujsť grínhornovi? Pozde si vstal. Napred!“Pán chytil chlapíka za ligotavý rukáv a tiskal ho napred.Stáli pri okne managera.No, Šlojmo, teraz rozviaž jazýček, nechže ti aspoň tak mele, ako keď si ma o tých
dvadsaťpäť dolárov ošudil. Predstav ma, keď máš tu také veľké slovo.“Žid sa ešte viac potil a škúlil sem i tam, kadiaľ by mohol vyvrznúť, ale na to mal
pramalé výhľady; pán držal ho za rukáv a manager, odhodiac mriežky na kounteri[5]nabok, sucho sa pýtal, čo si páni žiadajú.„Predstav!“ velil pán.Žid sa kyslo usmial a celkom bezočivo ho predstavil.„Mám česť predstaviť vám pána fon Bendu.“„A vy ste kto?“ osopil sa manager na neho.„On je Šlojmo Rosestone, lapač a ozbíjač grínhornov, čo poctivo volá sa sprostredkovateľ
služieb, miest a úradov,“ riekol pán Benda so smiechom, ale hlas mu znel trpko. „Odpusťte,
pane, že som bol taký sprostý a jemu uveriac, unúval som vás. Šlojmu teraz povediem do lakopy.“[6]S tým chytil židáčka za krágeľ[7]a chcel ho vieť von, prskajúceho a lamentujúceho, keď ho manager zastavil.„Dovoľte, vlastne ani svoju žiadosť ste mi nezdelili…“„Uhm, pravdhaže nie, a už do lakhopy,“[8]kričal Šlojmo.„Mlčať, lebo!“ zahrozil Benda. „Teda dospel som do Ameriky pred ôsmimi týždňami. Prácu
som nijako nemohol nájsť, až tento darebák — ale vtedy ešte v cylindri a v čistých šatách —
chytil vo mne baleka.[9]Dal si zaplatiť dvadsaťpäť dolárov, že mi určite nájde miesto, dal mi bizniskartu,[10][11]a potom sa mi viacej neukázal. Ale konečne som ho dolapil, hoci svoju ,ofisu‘
mení každým dňom. To potom musel ma vodiť po tých jeho známych štóroch, kde jeho práve tak
poznali ako mňa, a možno práve pre neho nedali mi nikde zamestnania. Ale on tvrdil, že
nevyzerám dosť po americky, mám dlhé vlasy; nuž, reku, poručeno, dal som skosiť svoju milú
kučeravú hrivu. Potom sa mu zasa moja ruská brada nepáčila, nuž, reku, dolu s ňou. I svoj
široký krásny klobúk musel som na jeho rozkaz zameniť týmto hrnčekom; nesmel som byť
zdvorilým, klobúk musel som podržať v ofise, vše na hlave atď., atď. Slovom, pane, tento
židík muštroval[12]ma ako svojho psíka a už spomínal i amputáciu bajúzov, len aby sa ma zbavil.
Chcel som ho dať zavrieť, ale stratil sa mi; až dnes náhodou potkol som sa oňho na Canal ulici.[13]A čo myslíte, pane, ako ma privítal? Že, vraj, práve ide ku mne — on šiel
smerom na Hoboken, a ja bývam naproti v Harleme — a že má výbornú zprávu pre mňa. Firma
Becher & Becher, že si chce urobiť extra česť prijatím mojich služieb s počiatočným
týždenným platom dvadsaťpäť dolárov. Len aby som mal strpenia, zajtra už všetko bude all right.[14]No reku, Šlojmo, bude to už dnes all right. Alebo Becher & Becher,
alebo lakopa a workhouse.[15]I dohnal som ho sem, tohto drobného veľkého zbojníka.“Benda za krágeľ vyzdvihol židíka nad kounter, aby si ho manager dôkladne mohol obzrieť.Tento sa smial o dušu a ostatní, blízko sediaci zamestnanci, podobne.„Úbohí ľudia, vy ste padli do dobrých rúk,“ riekol manager so smiechom. „Ale predsa vaše
postavenie je rozhodne lepšie, pán Benda.“„Ba ďasa!“ protestoval Benda. „Tento darebák bude mať v lakope aspoň byt a chovu — ale
ja noc v parkoch, deň v knihovniach a obed i večeru u nebeských telies. Žijem z vlastného
tuku, ako keď žabu zamurujú; ale dvadsať rokov to asi nevydržím.“Manager chytil sa za brucho, no medzitým čarbal čosi modrou ceruzkou na papier a posunul
to bližšie Bendovi. Tento tam čítal:„Pošlite žida preč, ale mu pohrozte, a vy ostaňte tu.“Benda s nadšenou vážnosťou obrátil sa k Šlojmovi:„Tak, kam sa bude páčiť, pán dobrodej, do ktorého policecoutu?“[16]pýtal sa prísne.Židák sa počal krčiť, nariekať, prisahať, prosiť — až Benda zdvihol ruku a ukážuc mu na
dvere, zavolal: „Marš!“Šlojmo letel ako strela von dvermi. Manager povolal na to Bendu do svojej extra izby, a
tu sa ho vypytoval, že vlastne aké vedomosti by on priniesol do bankového obchodu.Benda stisol plecami a dôverne povedal, že skoro žiadne.„Som zbumlovaný[17]študent. Vo Viedni a Prahe absolvoval[18]som filozofiu, matematiku a moderné reči. Totiž absolvoval som ju čo do času až
trikrát. Po prvých štyroch rokoch zahryzol som už i do skúšok, ale vtedy zastihlo ma čosi —
nešťastie — i počal som — no však viete, dínom-dánom. Takto vyšli mi peniaze — mal som ich
hodne — ale medzitým humor sa mi zasa vrátil, i rozhodol som sa, že ešte nejdem povedať
životu vale, skorej opáčim si nový svet, a tak prišiel som sem so zvyškom svojho majetku.
Viem písať, čítať a rátať, a hovorím bežne moderné reči, po anglicky pravda ešte nie po
amerikánsky.“Manager chodil hore-dolu izbou, až sa zastavil pred Bendom.„Rovnému treba rovno povedať,“ riekol s úsmevom. „Páči sa mi vaša úprimnosť a veselá
povaha. Ale či ste vy schopný robiť skutočne vážnu prácu, riadne, vytrvale?“„Určite, pane môj,“ riekol Benda pevne. „Der Bien muss![19]A potom, ja som sem neprišiel na zábavu; so svojím predošlým životom pretrhol
som navždy. Pravda humor si nedám, ten ma zachránil od mojej sprostosti.“„Tak je dobre. Veselosť pol zdravia a skoro celá blaženosť,“ odvetil manager. „Ak teda
chcete, zajtra môžete nastúpiť službu u nás. Úradné hodiny sú punkt[20]od deviatej hodiny ráno do tretej hodiny poobede. Na krátky obed máte
polhodinku. Plácu vám určím, až ocením vašu prácu. Tu vám dávam preddavok päť dolárov.“Benda sa začervenal ako hanblivá panenka, zaťal pery a nemo strčil piatku do vačku.„Ja sám som veselý vták, a preto dúfam, že sa hodíme jeden k druhému,“ dodal manager.
„Pred odchodom napíšte, prosím, svoje nacionálie.“[21]Benda napísal ako treba: Vrahobor Benda, tridsaťročný, kresťan, samotný, rodom z Belníc,
Orava, Slovensko. Býva 725 Monby St., Harlem, New York City.“Na druhý deň nastúpil svoj úrad, dostal vydelenú prácu a bol predstavený každému, od
bósa počnúc, až po janítora.[22]Prvý deň viedlo sa mu mizerne. Prácu mu dali nudnú, primitívnu, súcu pre školáka, a
stolicu nízku ako čižmárska trojnoha. Benda — chlap na siahu — sedel skoro na vlastných
kolenách, kým jeho sused, maličké chlápä, sedel na vysokej stoličke, takže nohy kolembal si
v povetrí. I šiel milý náš Vrahobor na ponosu k managerovi Walterovi.[23]„Podceňujete moju veľkosť i duševne i telesne,“ riekol ,skromne‘. „Povedal som vám, že
som matematikom, a tu vidím, že máte i hlavné zastupiteľstvo a či branč[24]poisťujúceho obchodu. Tam by som vám viac vykonať mohol.“„Ale pravdaže, pán Benda,“ riekol Walter a viedol ho do poistného oddelenia. „Stoličku
vám pošlem za vami.“„Lieber nicht, pán Walter!“ zvolal Vrahobor a pozorne sa díval na usmiatu tvár
managerovu. „Práve v tom podceňovali ste moju telesnú veľkosť. Sedím na svojich podošvách,
skrčený ako had na Vianoce, kým môj sused rozháňa pedálmi v povetrí, ako malý Alfonz XIII.
na španielskom tróne a je v stálom nebezpečenstve života.“[25]Walter sa smial o dušu a prisľúbil mu, že už zajtra bude si môcť vystrieť svoje beháky.[26]Ráno Vrahobor Benda už boril vrahov matematických, a to takou akurátnou istotou, že jeho
nový šéf po práci dal mu ,kredit‘ u managera. Benda bol v svojom elemente; integrály,
logaritmy, počty pravdepodobnosti atď. Len to ľutoval, že si tu i tu nemohol zavýsknuť od
čírej radosti.V sobotu našiel v obálke desať dolárov a poistenku na požičaných päť dolárov. Mal teda
zaraz pätnásť dolárov pédy,[27]čo podľa jeho počítania bolo ešte vždy sedemdesiatpäť korún, to jest
tritisícdeväťsto korún na rok!„Ale tie nepôjdu na dínom-dánom!“ riekol si rázne i držal sa toho.[1]„Mi nó spik enliš!“(Z angl. „Me not speak English!“) —
nehovorím po anglicky[2]hrbúň— hrbáň, človek majúci na chrbte hrb, hrbáč[3]„Nixi-naxi!“— slovná hračka vytvorená zo slov nichts (nem. —
nič) a nass (nem. — vlhký, vodnatý), autor ju tu použil žartovne v zmysle nevlhnúť,
necúvať, nerozptyľovať; a to s ironickým napodobňovaním židovského slangu.[4]Brodway v New Yorku.Brodway je hlavná ulica v New Yorku, v
centrálnej mestskej štvrti Manhattan, dlhá 15 km. Prechádza cez najdôležitejšie
finančné a obchodné stredisko mesta Wall Street, cez kultúrne stredisko Columbia
University a umelecké stredisko Times Square. Pokračuje smerom na mesto
Albany.[5]kounter(angl. cuonter, č. kaunta) — pult[6]lakopa(angl. lock-up, č. lak’op) — basa, väzenie[7]krágeľ— golier[8]„Uhm, pravdhaže nie, a už do lakhopy.“— hláska „h“, vsunutá
do slov pravdaže a lakopa (basa, väzenie) majú napodobniť a zosmiešniť
židovsko-nemeckú výslovnosť týchto slov.[9]balek— mladý študent, začiatočník, „šaran“, „brúcoš“[10]biznis(angl. podľa business) — obchod, záležitosť
prinášajúca zisk, zamestnanie[11]bizniskarta— pracovná karta[12]muštrovať— cvičiť, vychovávať, dresírovať[13]Potkol som sa doňho na Canal ulici. A čo myslíte, pane, ako ma privítal?
Že vraj práve ide ku mne — on, šiel smerom na Hoboken, a ja bývam naproti v
Harleme.— Canal ulica — ulica v New Yorku pri dolnej (kanalizovanej)
časti rieky Hudson. Harlem je predmestie na severe riečneho ostrova (a centra mesta)
Manhattan, na východnom pobreží rieky Hudson, kým Hoboken je mestská štvrť a prístav
na západnom pobreží rieky Hudsom, naproti Manhattanu.[14]all right(angl. č. ól rait) — dobre, v poriadku[15]workhouse(angl. č. vákhaus) — polepšovňa, chudobinec,
dielňa[16]policecourt(angl. č. polískot) — polícia, policajný
úrad[17]zbumlovaný— skrachovaný[18]absolvovať— vychodiť školu, zakončiť štúdiá (obyčajne bez
skúšok), tiež vykonať, odbaviť[19]Der Bien muss!Z francúzskej príslovky „bien“ (dobre) je tu
umele vytvorené nemecké podstatné meno (der Bien), takže celá (akoby nemecká) veta
znamená asi: Dobre musí byť![20]punkt— presne[21]nacionálie— osobné údaje[22]janítor(podľa jatnitor) — vrátnik[23]Lieber nicht, pán Walter!— nemecko-slovenská miešanina:
Radšej nie, pán Walter![24]branč, branža, brandža— spoločenská spodina, zberba, háveď,
svoloč, tiež (z angl. branch, č. bráč) — vetva, odvetvie, odbor[25]Môj sused rozháňa pedálmi v povetrí ako malý Alfonz XIII. na španielskom
tróne a je v stálom nebezpečí života— priliehavé dobové prirovnanie k
siláckemu a neistému panovaniu posledného španielskeho kráľa Alfonza XIII., ktorý ako
šestnásťročný roku 1902 nastúpil na španielsky trón, opierajúc sa o reakčné
monarchofašistické vojenské kruhy.[26]behák(obyč. beháky) — spodná časť nôh u behavých vtákov, a
ako prirovnanie použité i na ľudské nohy, podobné týmto[27]péda(angl. pay, č. pei) — plat | Marsall-Petrovsky_Mi-no-spik-englis.html.txt |
Slovo k úvoduPodávajúc prítomnú prácu veľactenému Obecenstvu, držím za potrebné prehovoriť aspoň v
krátkosti o tom, čo ma pohlo ku spisovaniu povestí.Heslo moje je: „Príklad skorej dovedie k cnosti nežli ústa,“ a majúc pred očima
obzvlášte nádejnú mládež slovenskú, ustálil som sa na tom, že jej budem odporúčať cnosť a
oškliviť hriech.K tomuto účeľu chcem kráčať na zábavnej ceste, totiž vypravovaním udalostí vziatych zo
života, aby videla v jednotlivých obrazoch Bohu milú cnosť v celej jej kráse, a poznala
hriech v skutočnej ošklivosti a černote jeho.Pri líčení hriechov nemienim ale nasledovať chodníčky onych spisovateľov, ktorí usilujú
sa aj tie najšerednejšie neprávosti čo možná okrášliť, a nemôžu-li jich zrovna za cnosť
vyhlásiť, tak aspoň do krajšieho rúcha zavinúť.Moja zásada je: ukázať iba cnosť v nebeskej kráse, hriech ale vystaviť celkom taký, jaký
je v skutočnosti a nezatierať ho príjemnejšími barvami, bo mám za to, že mládeži treba
hlboko do srdca vkoreniť ošklivosť proti všetkému, čo je zákonom božím odporné, a za pekné
vyhlásiť a postaviť jej pred oči iba to, čo robí človeka opravdivým človekom: a to je iba
cnosť.Poučený skusenosťou, že takéto povesti mládež naša s dychtivosťou číta, a že
vypravovania takýchto dejov hlboko v jej pamäti viaznu, a že začasto majú rozhodný vplyv na
neustálený ešte smer života pri mládeži, obrátil som sa na toto pole nášho písemnictva.I podávajúc prítomne„Krivoprísažníka“, ktorý zakladá sa na
skutočných udalosťach: odporúčam prvý tento samostatný spis svoj vrelej priazni veľacteného
Obecenstva slovenského.V Kremnici, dňa 20. febr. 1865Pavel Križko | Krizko_Krivoprisaznik.html.txt |
IV slovenskej dedine L. sa veliká udalosť stala. Deti, staré a mladé ženy, áno, aj niekoľko
chlapov zhrnulo sa oproti fare. Uprene pozerajú do dvora, ktorého vráta sú dokorán otvorené.
Práve teraz vletel dnu elegantný kočiar, ťahaný štyrmi ohnivými vraníkmi, nádherne
ošírovanými. Na baku sedel vyšnorený kočiš so žltým klobúkom, obtiahnutým voskovým plátnom, a
vedľa neho mládenec v tmavomodrej livreji.Dnu v kočiari sedel natlstlý pán v najlepšom veku v zelenkavom elegantnom obleku,
opierajúc si v žltej, gombičkovanej topánke obutú nohu o protiľahlé sedadlo. Bol to jeho
osvietenosť Štefan Rovenský, opravdivý tajný radca a majiteľ zlatého kľúča.Na dvore vítal vysokého hosťa farár Ondrej Chrástélyi. Volal sa predtým Chriašteľ. Jebo
okrúhla, čisto vyholená tvár sa radosťou až zajasala, keď videl panskú ekvipáž. Veselý, no
pritom úctyplný úsmev pohrával mu okolo červených, trochu mäsitých úst. Hlboko sa ukláňal pri
vítaní a rozplýval sa vo kvetnatých výrazoch vďaky a nevýslovnej radosti, že ho tak
vysokopostavený hodnostár poctiť ráčil v jeho skromnom príbytku.Nová, čierna listerová reverenda sa mu pri každom zohnutí zaleskla v slnečných lúčoch,
padajúcich v hojnom prúde z letného bezoblačného neba.Osvietený pán sa blahosklonne usmieval a vyslovil radosť i uspokojenie nad tým, že mu bolo
možné čo i len letkom navštíviť ho.— Ja som už dávno túžil poznať bližšie pána farára, lebo som počul mnoho o vašom
blahodarnom účinkovaní a vlasteneckom zmýšľaní. Nuž ale s úradom spojené starosti, tu treba s
ministrom sa poradiť, tu zase stoličné zasadnutie, snemovňa a k tomu tie nové prúdy toľko
starostí robia človeku, že nemá času na iné vážne povinnosti. — Pozrel pritom s významným
úsmevom na Chrástélyiho.Medzi vítaním vstúpili dnu do izby.— Sme cele samotní? — spýtal sa farára, obzrel sa po svetlici a zapálil si vonnú cigaretu,
ktorú mu ponúkol farár.— Neráčte sa o to obávať, — uspokojuje ho farár. — Žiadna duša nás tu nebude mýliť.— Prišiel som k vám osobne vo veľmi vážnej veci. Poznám vás ako muža, na ktorého sa možno
spoľahnúť, — pozrel naňho dôverne.Cnrástélyi sa úctive uklonil:— Som hrdý na vašu dôveru, osvietený pane! Pevne verím, že sa vo mne nesklamete.— Ráčte sa, prosím, sem bližšie usadiť, — hovoril ticho Rovenský.— Osvietenosť vaša môže byť úplne spokojná, nik nás ne…— Opatrnosti nezbýva, — pretrhol ho v reči, ale ihneď pokračoval, nahnúc sa k farárovi.— To snáď viete, že je vlasť v nebezpečí. Z jednej strany národnosti sa hýbu, z druhej
strany socialisti. Prekliati panslávi hodili sa na ľud nevídanou silou. Sedliaci, ktorí do
týchto čias nič nečítali a nestarali sa o nič, len tak hlcú Slovenský týždenník a Ľudové
noviny. Mladé, panslavizmom nakazené kňažstvo a druhí agitátori búria ľud proti ustálenému
poriadku. Ich heslo je: „Za tú našu slovenčinu.“ Ohrozujú nám volebné okresy a tým podtínajú
„ľudovú stranu“. Všetko by chceli do svojej moci dostať: cirkev, obec i stolicu. Vôbec všetko
sa hýbe, všetko dýcha vlastizradou a protiví sa štátnej reči a jednostaj maďarskej štátnej
idei. Čo z nás bude? Z vlasti? — a vzdychol si hlboko.Tvár farárova sa tiež zasmušila. Áno, i oči mu zvlhli, keď ich uprel hore k povale, ako čo
by tam hľadal pomoc a záchranu drahej vlasti. Ústa mu zaševelili, ako čo by šeptal kratučkú
modlitbu.— Na vás čaká veľmi vážna úloha. Najprv musíte vašu farnosť ochrániť od nebezpečných
prúdov.— O to sa nebojte, to je už moja starosť, — povedal farár rezko. Zbožnosť mu zmizla z
tváre a vysadol na ňu výraz tvrdosti a odhodlanosti.Rovenský spokojne kývol hlavou a pokračoval:— Hlavná vaša úloha je pozorne stopovať Ondreja Hladíka, farára plavnického, a tiež
všetkých kňazov vo vašom okolí, ktorí sú panslavizmom posadlí. — Zastal, pozrel skúmavo na
Chrástlélyiho.Chrástélyi sedel nehybne, ale z pevne zavretých úst, z hlbokého rezu, ktorý sa mu zjavil
pri kútiku, a zo sršiacich očí sa taká nenávisť, pomstychtivosť zračila, že to prekvapilo i
tajného radcu. Pocítil za okamih hnus a odpor proti tomuto človekovi, no hneď na to prelietlo
mu mozgom: „Tento chlap je na všetko schopný, takého potrebujem.“ I pokračoval ticho a
dôverne:— Vlúdite sa k nim. Budete ich stopovať z kroka na krok, a pritom, to sa rozumie,
uvedomíte ma o ich konaní. Súhlasíte? — spýtal sa ho a pozrel naňho skúmave.Tento sa usmial a na znak súhlasu pokývol hlavou.— Keby ste tako — viete také historky, no trochu šteklivé, pikantné — mohli sa dozvedieť o
nich.— To je trochu ťažko. Žijú tak, že sa o nich nič nečuje, — odvetil farár trocha zníženým
hlasom pod tlakom povedomia, že jeho život dal už mnohým pohoršeniam a nepríjemnostiam
potravu.— No, myslím, pri dobrom pozorovaní nájdeme niečo. To na vašu obratnosť ponechám. — Na
slovo „obratnosť“ zvláštny dôraz položil. — Potom, — pokračoval, — mohlo by sa niečo dokázať,
že sa, povedzme, nedržia vo všetkom cirkevného učenia a — veď už viete.Farár zvážnel, ako by rozmýšľal.— Treba ich kompromitovať hlavne pred ľudom a pred svetom. Zviklať dôveru a lásku ľudu k
nim. O druhé sa už my postaráme. To už nemožno ďalej trpieť. Kým len rozprávky, básničky,
modlitby písali a vzdychali nad krivdou — ako oni hovorievali — nuž na to sa ešte mohlo
prižmúriť. Ale teraz, veď je to opravdivý bunt, veď je to strašné, ako sa sedľač teraz do
všetkého začína miešať, do všetkého starať, začína myslieť, porozumejte ma: myslieť! — Konať!
To už neslobodno dovoliť! Česť a dobrý chýr našej stolice to nedopúšťa a k tomu je všetkým nám
ohrozená budúcnosť. Dnes sa už začínajú tisnúť i do obcí, do okresov i do stolice; chcú mať
svojich poslancov. Nie, ešte raz vám hovorím, to nesmie byť! Chcete nám byť ma pomoci? — a
podal mu ruku.Farár ju s chvatom ulapil.— Tak nebojte sa, nezabudneme ma našich verných a vašu prácu. Teraz idem na obed k
hlavnému županovi. Tam bude i biskup. Pripomeniem vašu úslužnosť i oduševnenosť ku našej veci.
Vyznamenanie a povýšenie vás neminie. Ale teraz zbohom!— Ale, osvietený pane, mohli ste ma poctiť a zostať na malej zákuske.— Ľutujem, ale mi je nemožné, druhý raz. Zbohom! — porúčal sa, rýchle sa blížiac ku
dverám. — Nezabúdajte a len do práce! Červený pás vás neminie!Farár sa hlboko ukláňal za odchádzajúcim.Po odchode vysokého hosťa vrátil sa do izby a trel si spokojne ruky. Lichotilo mu, že taký
veľký pán ho zbadal a mal takú dôveru k nemu. A k tomu aké skvelé výhľady mu kynuli do
budúcnosti. Nadovšetko mal teraz vhodnú príležitosť pomstiť sa. Hladík láskou ľpel na svojom
ľude, vzdelával ho a staral sa aj o jeho hmotné pozdvihnutie. To sa rozumie, že jeho farníci
lásku opätovali. — Jeho smrteľné previnenie väzilo v tom, že neuspokojil sa s účinkovaním vo
svojej farnosti, ale našiel si spôsob vplývať na ľud i v širšom okolí. Tak sa stalo, že Hladík
stal sa váženým naširoko-ďaleko, kým proti Chrástélyimu vlastní jeho cirkevníci často sa
vyslovili s nevôľou nad jeho počínaním. Hladík mu sedel v žalúdku, lebo žil príkladne, bol
vzorným kňazom a aj učenosťou vysoko vynikal nad Chrástélyim. Farníci z L. mali príležitosť v
susednom farárovi Hladíkovi poznať vlastnosti, ktoré krášlia kňaza a ľudomila a priľnuli k
nemu láskou.Zacengal.Na hlas zvonca vošla dnu asi tridsaťročná, dosť herská osoba.— Julka, videla si toho pána? — spýtal sa jej.— Videla.— A vieš, kto je to?— Pravdaže viem.— Od koho? — spýtal sa zadivene.— Od jeho mládenca. Také mal pekné šaty a gombičky sa mu len tak blyšťali.— Mala si sa koho spytovať! — zvolal nevrle. — Vždy sa ta miešaš, kde ti nenačim.— A či je na tom niečo zlého?— No už ste vy ženy len zvedavé! A teraz pošli hneď niekoho k Matejovi Krivákovi, aby hneď
prišiel ku mne.Odišla.Pokračoval v prechádzke. Hlavu trochu sklonil, ruky zložil dovedna na chrbte; poznať, že
rozmýšľal o niečom vážnom.Asi o polhodinu bolo počuť zaklopať na dvere.Strhol sa ani zo sna a potom zvolal: — Slobodno!Vstúpil dnu sedliak asi päťdesiatročný. Bol vysoký, dobre urastený. Jeho oholená tvár bola
krátkym čiernym strniskom porastená. Už od nedele malo kedy narásť. Vlasy mal hladko
pričesané. Mal novú kabanicu prehodenú cez plecia. Ináče zdravá, čerstvá farba i pevný sústroj
tela dokazoval, že sa stravuje záživne. A veru má i z čoho, bo Matej Krivák je v obci
najmajetnejší gazda.— Pochválen Pán Ježiš Kristus! — klania sa prichádzajúci a bozká farárovi ruku.— Až naveky! — odvetil tento bodro. — Vitajte, Matejko, vitajte! Veď som vás dal volať,
lebo mám vám veľmi vážne veci oznámiť! Sadnite si, Matejko! — a ukázal na stoličku.— Veď som neustal, — okúňal sa Matej.— No len no…— Tak, Matejko môj, možno, že ste už počuli, že som mal dnes návštevu.— Niečo som počul, dôstojný pane!— Bol u mňa osvietený pán Štefan Rovenský, tajný radca! — doložil. — Veľmi sa mu páčila
naša obec. Pochválil nás a hovoril, že tu dobrí ľudia bývajú, ktorí poslúchajú svojich
predstavených a nie kadejakých buričov a národniarov. Ach, veď som vás opatroval a chránil
pred každou nákazou ako slepica svoje kuriatka. Dňom i nocou som rozmýšľal len o vašom časnom
i večnom blahu, aby ste v pokoji nažívali i s úradmi i so stolicou. Lebo len tak si vymôžeme,
čo nám je potrebné, či regál, či krčmu a či pašienku od panstva. Hľa! Pri minulej voľbe, pred
troma rokmi sľúbili nám aj most postaviť ponad našu rieku, aby sme nemuseli toľký kus
obchodiť, keď ideme na železničnú stanicu, čo aj bude, — doložil rýchle, keď sa spamätal, že
stolica od tých čias na most zabudla a nedala naň ani tehlu. — Len trpezlivosť! Pravda, za
moje doterajšie ustávanie len nevďakom mi odplácal ľud. Nuž ale, ja zato ani nie, božechráň!
Ja čo konám z lásky k vám, konám aj z lásky k tomu, — a pozrel zbožným okom na veľký obraz
ukrižovaného Spasiteľa.— Matejko môj! — a poklepal ho po pleci. Pozorujteže, aby ten prekliaty Hlaváň nešíril tie
bohopusté Ľudové noviny a kacírsky Slovenský týždenník, lebo tieto noviny proti všetkému búria
a nás chcú do nebezpečia hodiť. Radšej vy odporúčajte Kresťana. To sú noviny! Tie chcú dobre
ľudu! Nebojte sa, budete richtárom. O tom vás vopred ubezpečujem. Už som sa zhováral s pánom
slúžnym v tejto záležitosti. Aleže pevne stojte a nepočúvajte na Hlaváňa, lebo sa mi, viete,
niečo už i do uší dostalo. Ej, ej! To nesmie byť! Viete, že vás rád vidím a starosť mám o vás
i o vašu dušu! Aby ste sa poriadne držali a len so mnou! Ja celej obci, áno, celému okresu
blaho na srdci nosím. No, ale teraz zbohom! Tak, Matejko môj, — potľapkal ho po pleci, — len
ako som vám hovoril… A nezabúdajte, že vás richtárstvo neminie.Matej odišiel.Len čo sa zavreli za ním dvere, keď tu zase niekto ticho zaklopal.— Ktože sa to zase vlečie? — zabručal rozmrzene. — Nikdy nemá človek pokoja.Dvere sa otvorili a vstúpil chudorľavý chlap strednej výšky chudobne no čisto oblečený.
Bol zastrašený a už pri dverách sa hlboko uklonil.Pri vide Ondreja Tkáča zamračila sa tvár farárova a zračila sa z nej prísnosť, zmiešaná s
výčitkou.— Vitajte, Ondrej. Čo ste mi doniesli? — a podáva mu mechanicky k bozku svoju okrúhlu,
vytučenú ruku. Hosť ju pokorne poľúbil, na čo farár nebadane otrie si ju o nohavicu, aby špinu
bozku zotrel.— Veď som prišiel, pán veľkomožný, žeby mi trochu počkali s tým úrokom. Nateraz nemôžem…— Nemôžete? Bože môj! — a vzdychne si. Oči sú mu na poval uprené. — Ale povedzte mi, čo
ste vy za človeka? Nemôžete! A ja môžem? Ako ste sľubovali… Ja som sám potreboval, ale som si
pomyslel: Veď som kresťan, treba pomôcť, zmilovať sa. Nuž dal som vám, len na osem od sta.
Čože je to? Ani som vám úrok vopred nestiahol. Nuž veď je pravda, že ste mi doniesli dve
vrecia zemiakov a zaviezli ste ma do mesta; ale čo je to? Veď to každý urobí len tak z
vďačnosti, z povinnosti. Viete, ako sa trhám za vás, horko natískané groše požičiavam vám,
pomáham vám. A vy, ľudia, ste takí nevďační!— Veď je tak, pán veľkomožný, ja to sám uznám, ale keď som mal toľko výdavku. Hľa, pravota
s Mišom, žena chorá, nemám pomoci. Tak čo robiť hriešnemu človeku?— U vás je vždy tá istá vytáčka! Ale inde, tam môžete. Len vášmu kňazovi, ktorý sa stará o
vaše duše a blaho, tomu nemôžete. Ja už ďalej nemôžem čakať, už ma trpezlivosť opúšťa.— Ach, nech len počkajú, pán veľkomožný, veď sa už len postarám, veď im radšej niečo
urobím.— No veď ja nemám srdce z kameňa, veď je to tá chyba, že mám mãkké srdce ani
vosk. Všetko spravíte zo mňa, čo len chcete. Čože mi pomôžete? Dajtimibože! Vy sa nazdáte, že
s tým bohvie čo, ako by ste si s tým chceli splatiť. A čože je to? Čo ja hádam nedostanem
pomoc z lásky? Ojej! Len poviem jednému, lebo druhému, Ďurovi, lebo Janovi, hneď… A ako
vďačne! Ešte si to za česť považujú, keď mi môžu, svojmu farárovi, otcovi, ktorý sa o vás
všetkých tak stará, vo dne v noci na vás myslí a modlí sa k bohu za blaho vaše. — Nuž ale, keď
už chcete, tak môžete porúbať tú siahu dreva na dvore. Aleže nakrátko a natenko, nielen tak
ledabolo. Veď vás už pálenka neminie. Ja tiež nechcem zadarmo.— Ináče som sa dopočul, že ste na tom zhromaždení aj vy boli, kde ten burič hovoril a
špintal na poriadky.— Ach, nuž, pán veľkomožný, veď ale… ja som len tak znenazdajky, keď aj druhí, tak reku,
čo to môže byť.— To nech sa druhý raz nestane, lebo sa to chytá na vás ani svrab. Už keď chcete čítať,
tak čítajte Kresťana, to sú dobré noviny, to sú pre vás, tie vás napravia a dajú vám dar Ducha
svätého… A to vám poviem, aby ste sa neopovážili inšie… Lebo ak sa dopočujem niečo, hneď vás
dám udrieť na bubon! Rozumiete? — A tu sa rozhorlil, hlas sa mu stal hrozivým, takže úbohý
Ondrej triasol sa pred ním ani osika.— No veď je nič, — chlácholil, keď videl účinok, — Ešte teraz vám počkám. To vám však
hovorím, že veľkú zásluhu budete mať predo mnou, keď — takto — budete načúvať, čo ľudia medzi
sebou hovoria; najmä ten Hlaváň. To si dobre zapamätajte a potom mi to poviete. Viete, môžete
sa mi celkom zdôveriť ani svojmu vlastnému otcovi. Ale to vám poviem, aby ste o tomto nikomu
nehovorili. Teraz zbohom! Nemám času, mám toľko roboty, že neviem, čo skorej… A na tú siahu
dreva nezabudnite! | Cajak_Jeden-den-zo-zivota-vlasteneckeho-knaza.html.txt |
K mladosti[1][2]Čože tak vädneš, mladý svet?!Jak mrazom prvší jarný kvet,jak tá rosa na dolinehynie, hynie — až zahynie;chýru, znaku po tebe niet:oj, mladý svet, môj mladý svet!Čos’ tak pletieš po tej zemis opustenou nadol hlavou —ako pustyňou tieň nemý,ako motýľ kryptou tmavou:štyri steny — tvých svetov svet,prach a pleseň — tvých kvetov kvet,liezať, padať — tvých letov let,oj, mladý svet, môj mladý svet! —Čos’ tak tichý, svet môj mladý?!Jak ten potôčik pod ľady,jak dom vymretý v pokore.Čo značia tie tvoje dumy? —Čis’ to jak pred búrkou more?! —Piesne treba, víchru treba!Nech sa zdvihnú luny v nebá —a svet starý padne v rumy!Piesne treba, prúdu treba,čo potopou svet zaleje,ten svet padlý, bez nádeje;čo splákne mrcín hromady,žúžaly, chrobač i hady:že tvár zeme zoškvrnenánanovo sa zazelená.Piesne treba, búry treba!Čo zatrasie štyri strany,čo razom strie, razom zmeliemodly, tróny spráchnivelie,čo zdrúzga putá i knuty,i všetky krivé rozumy,i nadutej pýchy dumy,ich vežou Bábel[3]zarúti.Piesne treba, blesku treba!Čo krížom-krážom dva svetystrelou Perúna preletí,čo prenikne v špik i kosti,čo zažne srdcia mladostiv požiar velikých obetí:iskra za iskrou nech letído výsosti, do výsosti! —Že tmavé nebo nad namizjasá novými zoramislávy, krásy, velebnosti! —Novej piesni zaznieť treba,piesni, mladosť, hodnej teba!Čo zhrmí jak na počiatkuslovo „Staň sa!“ z Tvorca hrudi,i vyvolá z živlov zmätkunové svety, nových ľudí![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / K mladosti.[2]V rukopisnom zošite Sobrané spevy Jána Botto 1873 má ju pod poradovým číslom
1. Je veľmi počiaraná, takže sa z nej stal makulát. Dôležité je, že v „Obsahu“
zošitu v rubrike „z roku“, kde mal pôvodne 1848 (pravdepodobne vtedy, vznikol
variant predošlý) a hneď za tým Skálnik ako miesto vzniku, opravil ceruzkou na
rok 1847 a na Levoču, t. j. Botto si uvedomil, že najprvší jej text je priam v
nadpise pripísaný presnému dátu (1. júna 1847).V rukopisnom zošite Sobrané spevy Jána Botto 1879 je tak isto na prvom mieste
text, ktorý odtláčame. Dobšinský ju odtiaľto odtlačil do Slov. pohľadov III,
1883, str. 471 — 2, odkiaľ ju Škultéty prevzal do vydania Spevov r. 1909, str.
217 — 9. — V tomto rukopise datuje Botto báseň pri texte rokom 1846, odkiaľ
akiste prevzal vročenie i Dobšinský do Slov. Pohľadov. No Botto v „Obsahu“ tohto
zošitu udáva rok 1846/7, čiže najprvší text jeDuma dňa 1.
lipňa1847, potomPieseň mladostia napokonK mladosti, upravená do takejto podoby až po roku 1873,
v ktorom ešte tejto podoby nemala (vid. zošit z r. 1873).Pieseň mladosti odtláčame tu ako zaujímavý variant tejto dôležitej básne.
(Zachovala sa v Bottovom rukopise na osobitnom liste. Škultétyho pozostalosť v
archíve Matice slovenskej. Nekatalogizované. Tlačou vyšla v Dobšinského Sokole
I, 1860, str. 62 — 3.)Pieseň mladostiČo tak vädneš, môj mladý svet,jak mrazom prvší jarný kvet!Mladosť tvoja len tak hyniejak rosa na ďateline:chýru, šľaku po tebe niet!Blúdiš po tej čiernej zemi,večne hluchý, večne nemýs ovesenou smutnou hlavouako motýľ kryptou tmavou!Prach a plieseň — tvých kvetov kvet,štyri steny — tvých svetov svet,liezať, padať — tvých letov let —čo tak hynieš, môj mladý svet! —Čos’ taký tichý, môj svet mladý,jak spustlý dom bez čeľadi,v hlbokej voždy pokore!Dlhé dumy — žiadne šumy:čis’ to jak pred búrkou more?!Víchru treba, piesne treba!žes’ vlny zdvihnú do neba —a svet starý padne v rumy! — —Novej piesni zhrmieť treba —čo bude siahať od zeme do neba!Sem! Bojanova surmita —zvuk Lumírovho varyta!Hlasy všetkých duchov!Proroctvá vedúchov —i kliatby padúchov,čo lietate nad mohyly! —Všetky moci, všetky sily,čo držíte prášky, nebá!Sem! hviezdy, slnká, víchrice,hromy, búrky, blýskavice!Rachot boja — šum prápora,hukot hory — jakot mora!hlahol trúby na súdny deň! —Sem v chór jeden — sem v hlas jeden!!Nech zahučí pieseň nová,pieseň, mladosť, hodná teba:ozvena božieho slova! —Piesne treba, piesne treba!čo zahrmí, čo zašumí,že sa strasú štyri strany!Čo razom strie, razom zmetietróny rabstva spráchnivelie —i všetky krivé rozumy,ich vežou Bábel zachráni!Piesne treba, piesne treba!čo potopou svet zaplaví,ten nízky svet, svet pľuhavý!Čo splákne mrcín hromady,hnusnú chrobač, podlé hady —že tvár zeme zoškvrnenánanovo sa zazelená!Piesne treba, piesne treba,čo paromom svet preletí!Zapáli srdce mladosti,že vzbĺkne žiarou obetí: —iskra za iskrou poletído výsosti, do výsosti —nového kde sa životahviezdou večne zaligotá! —Novej piesni zhrmieť treba!čo bude siahať od zeme do neba —všetky živly vzbúri k bojom! —že sa zem, nebo otvorí!Čo myšlienku večnú vzbudí,spiacu pod noci závojom —a jediným „staň sa!“ stvorínové svety — nových ľudí!! —[3]Bábel— podľa mylného výkladu Gen. 11, 9 vznikla legenda o veži babylonskej, pri ktorej nastalo zmätenie jazykov. Babylon sa hebrejsky nazýval Bábel. | Botto_K-mladosti.html.txt |
ITransport, s nímž šla Maslová, urazil okolo pěti tisíc verst. Do Permi po železnici a na
parníku šla Maslová s obyčejnými trestanci a teprve v tomto městě podařilo se Něchljudovu
vymoci, že byla zařaděna mezi politické zločince, jak mu to radila Bogoduchovská, jdoucí s
týmž transportem.Cesta do Permi byla pro Maslovou velice těžká, jak fysicky, tak i mravně: fysicky pro
stísnění, nečistotu a protivný, dotěrný hmyz; mravně pro stejně protivné muže, kteří stejně
jako hmyz, třebaže se měnili na každé zastávce, byli drzí, dotěrní a neodbytní. Mezi
trestankami a trestanci, dozorci a strážnými nastaly takové zvrácené poměry, že každá,
obzvláště mladá žena, nechtěla-li využitkovati své ženskosti, musila se míti ustavičně na
pozoru. A tento ustavičný strach a zápas byl velmi těžký. Maslová byla obzvláště vydána
těmto nájezdům, jednak pro svůj vábný zevnějšek, jednak pro svou všeobecně známou minulost.
Tvrdošíjný odpor, který teď dávala najevo k dotěrným mužům, zdál se jim urážkou, ba budil v
nich hněv proti ní. Její postavení v tomto ohledu zlepšilo se sblížením s Fedosjí a
Tarasem, který dověděv se o útocích, jimž byla vydána jeho žena, požádal, aby byl zařaděn
mezi trestance, chtěje ji chrániti; od Nižního Novgorodu jel jako vězeň společně s
trestanci.Když byla Maslová převedena do skupiny politických zločinců, zlepšily se její poměry v
každém směru. Nemluvě už ani o tom, že političtí zločinci byli lépe ubytováni, lépe
stravováni, že nebyli vydáni takovým hrubostem, zlepšilo se postavení Maslové po převedení
k politickým zločincům zejména proto, že ji muži přestali pronásledovati a že teď jí už
nebylo každé chvíle připomínáno to z její minulosti, co byla by tak ráda zapomněla. Hlavní
však výhodou bylo, že poznala nové lidi, kteří na ni měli rozhodný a blahodárný vliv.Maslové bylo dovoleno bydleti na stanicích s politickými zločinci, ale jíti, jako zdravá
žena, byla povinna s obyčejnými trestanci. Tak šla po všechen čas od samého Tomska. Pěšky
spolu s ní šli ještě dva političtí vězňové: Marie Pavlovna Štětininá, ona krásná dívka s
beránčíma očima, jež tak překvapila Něchljudova při návštěvě Bogoduchovské, a jistý
Simonson, vypovězený do Jakutské oblasti, onen černý, zarostlý člověk, jehož si Něchljudov
rovněž při té návštěvě povšiml. Marie Pavlovna šla pěšky, protože postoupila své místo na
povoze těhotné ženě z obyčejných trestanek. A Simonson proto, že pokládal za nespravedlivé
užívati stavovských výhod. Tito tři na rozdíl od druhých politických vězňů, kteří odjížděli
později na povozech, pochodovali s obyčejnými trestanci již časně ráno. Tak tomu bylo i na
poslední stanici před větším městem, kde převzal transport nový důstojník.Bylo časné, deštivé, zářijové jitro. Chvílemi padal déšť, chvílemi sníh a dul chladný
vítr. Všichni trestanci z transportu, čítajícího kolem 400 mužů a 50 žen, byli už na dvoře
stanice a dílem se kupili kolem poddůstojníka, který rozdával starostům peníze na dva dny,
dílem kupovali jídlo od prodavaček vpuštěných na dvůr stanice. Bylo slyšeti hlučné hlasy
trestanců, kteří počítali peníze a nakupovali zásoby, a pisklavou řeč prodavaček.Kaťuša s Marií Pavlovnou — obě ve vysokých botách, krátkých kožíšcích a šátcích přes
prsa — vyšly na dvůr a zamířily k prodavačkám, které seděly za větrem u severní stěny
ohrady a jedna přes druhou nabízely své zboží: čerstvý bílý chléb, pirožky, ryby, nudlovou
polévku, kaši, játra, hovězí maso, vejce, mléko; jedna měla dokonce pečené podsvinče.Simonson v nepromokavém plášti a kaučukových kaloších, upevněných provázky na vlněných
punčochách (byl vegetarián a nepoužíval kůže zabitých zvířat), byl též na dvoře a čekal, až
vyjde transport. Stál u vchodu a zapisoval si do zápisníčku myšlenku, která ho právě
napadla:„Kdyby bakterie pozorovala a zkoumala lidský nehet, uznala by člověka za neorganickou
bytost. Právě tak uznali jsme my zeměkouli, zkoumajíce její kůru, za bytost neorganickou.
To není správné.“Maslová nakoupivši vejce, svazeček preclíků a čerstvý pšeničný chléb, ukládala všechno
to do uzlíku a Marie Pavlovna vyplácela peníze prodavačkám. Vtom nastalo mezi trestanci
hnutí. Všichni utichli a seřazovali se. Vyšel důstojník a dával poslední rozkazy před
odchodem.Vše se dálo jako obyčejně: přepočítávali trestance, zkoumali, jsou-li okovy neporušeny,
poutali do dvojic ty, kteří měli na rukou řetězy. Ale náhle bylo slyšeti hněvivý, pánovitý
křik důstojníka a pláč dítěte. Na okamžik vše ztichlo, potom však celým zástupem proběhlo
tlumené reptání. Maslová a Marie Pavlovna zamířily k místu, odkud se hluk ozýval. | Tolstoj_Vzkriseni-III.html.txt |
IJe páľčivo teplé leto. Po mnohých dažďoch, v ktorých pšenica nemohla dozreť, dostavily
sa odrazu strašné horúčosti, ktoré zrno celkom vysušia. Tvrdí, rozvážni sedliaci len
pokyvujú hlavami, že „aj Boh už vyšiel zo svojho remesla“, ale nereptajú, neľakajú sa…
Proti počasiu? To sa musí prijať, aké príde.Dani Turi prichádzal od dediny domov. Švárne nevesty hľadia za ním, ale už si toho ani
nevšíma. Hlava sa mu točí starosťmi, a tu i tam prikývne niektorej svojej myšlienke. Snuje
veľké plány a podľa zvyku rýchlo bohatnúcich ľudí, chápe sa stále väčších podnikov.Jak vkročí cez vrátka na uprataný dvor, zodvihne zahodené steblo kukurice a než dojde do
pitvora, rozmrví ho a hodí pred ohnisko medzi ostatné palivo.Žena rozpálená stojí pred kuchyňou. Zo živôtika jej vystupuje pariace sa biele chudé
plece, hrdlo, zpod bodkovanej modrej sukne bosé nohy v čiernych obnosených papučiach.Jak muž vstúpi, obráti sa k nemu tvárou. Zaleje ju závisť a zlosť. Pravda, tohoto
človeka nezodralo päťročné manželstvo a dvoje detí. Jemu sa dostáva zo všetkého len toho
najlepšieho. Počerný muž s červenými lícami je krajší, ako keď bol mládencom, pretože ho
ona vykrmila. Veru, z nej je nič, jej mäso vycicaly drobizgy, nával práce a večná zlosť.Dani odišiel z domu, keď svitalo; teraz sa už blíži poludnie, cíti, že by mal ženu
pozdraviť, alebo aspoň k nej prehovoriť. Pozdraviť ho uráža, to je povinnosťou ženy, aby
uvítala chlapa, ktorý to potom prijme s vážnym kývnutím hlavy. Ale Erzsi prepásla chvíľu a
Dani, ako sa díva do jej rozhľadených očí, cíti, že je vlastne ženiným dlžníkom. Mrkne
jedným okom cez dvere na nebo, potom zaškúli druhým okom na ženu a vraví:— Nuž, keď chce pršať, len nech prší!Vykrucuje si krásne fúzy, podľa ktorých ho aj švárnym fuzáňom volajú; žena prikývne
mihalnicou aj proti svojej vôli, a tým je zas všetko po starom.Dani ide dnu, do prednej časti domu. Zas ho niečo ponúka, aby sa ozval. Ako by medzi ním
a jeho ženou nebolo všetko v poriadku.— Kde mám svoj červený zápisník, — hovorí.— Kde, veď je tam dnu. V kasni.Dani vojde. Aj on vie, že je tam.Ovanie ho vzduch chladnej izby; je naplnený pachom natretej zeme, puchom perín, jedla,
ktoré sa odkladalo do čistej izby, potuchlinou starého masla a kysnúceho mlieka. Skriňa je
panská, otvorí jej dvere a vybere z vrecka kabáta červený zápisník. Sadne si k stolu a
začne počítať v šerej izbe so zastretými oknami, ktorá vydychovala chladný vzduch. Olíže
koniec tužky a píše na čistú stránku číslice, slová, detskými, školácky veľkými písmenami.— Zadlávim ťa, pse! — počuje odrazu ženin hlas. — Aby ťa Pánboh vzal, ty, — či
neprekotil hrnček s mliekom?Bac, bac! ozýva sa zvonku, ako žena priliepala zvučnú dlaň na hrubé mäso decka. Chlapček
začal vrieskať len o hodnú chvíľu, ale potom už tak ako prasa, ktoré sdierajú. Dani nejaký
čas poslúchal, potom pokračoval vo svojej práci. Dieťa je ženino, do toho mu je nič; keby
žena nemohla voľne nakladať ani so svojimi deťmi, tak by opustila dom.Zanedlho sa otvárajú dvere, vrúti sa nazlostená žena, zastane u mliečnikov pri stene a
prezerá ich.— Kýho čerta mám už robiť, — šomre nahlas, ale nie preto, aby prosila o radu, ale
pretože nevládze v sebe dusiť slová; — ešte bolo… v tom hrnčeku, bolo by práve stačilo.
Teraz môžem načať plný mliečnik, môžem sa trápiť, kým soberem vŕšek…— Neškodí maslo v závine, — povedal jej Dani s utrápenou tvárou, na ktorej bolo badať,
že si ani nevšíma ženinej zlosti.Erzsi stisla zuby a schytila hodný mliečnik. Ale veľká hlinená nádoba bola už dávno
puknutá, Erzsi čakala s ním vždy na drotára, a že nešiel, bojazlivo ho užívala, veď mala
tak málo mliečnikov podľa svojej chuti. Teraz rozčulená zabudla na vadu mliečnika, schytila
ho, a ako sa obrátila smerom k izbe, vyletel jej naprostred chyže a rozbil sa na tisíc
kusov.— Na márne kusy! — povedal znovu Dani chladnokrvne; čiže: keď je, nech je, keď sa
rozdrúzga, nech sa rozdrúzga! to nič neni, žiadna škoda…Erzsi vzala ucho z mliečnika, ktoré jej ostalo v ruke, a bola by ním hodila o ucho
svojho muža. Zle by bolo bývalo, keby ho nebola zadržala akási myšlienka. Ale žena nevie
udreť, len seba zožiera miesto toho, že by sa na inom vyvŕšila.Odvrátila sa, vyšla, črepy hodila do smetí, pobrala metlu, lopatu a veľkú handru a vošla
obriadiť v izbe zem.Do očí sa jej hrnuly slzy, jako roztopené, horiace kvapky a vo vnútri sa zdúvala sopka
vášní.Dani sa díval na ňu dobromyseľne; síce niečo sa mu ponevieralo v hlave, že škoda teraz
ženu dráždiť, z toho nebude nič dobrého, ale tak sa pustil už do podpichovania, že nemohol
prestať. Roztržite držal hrubými prstami tenkú tužku a díval sa ticho a usmievavo na ženu.
Bolo mu veľmi smiešne, že Erzsi tak pekne, rýchle a obratne utierala zablatenú zem, aj pri
tom, že bola tak nazlostená.— Vidíš, — hovoril jej mierne — teraz bude pekná. Tak by bolo treba izby mliekom
vydrhnúť, ale ľutuješ…Žene sa od nečakanej urážky zatočila hlava, jazyk jej zdrevenel.Vtom zaznelo z kuchyne so sporáka veľké hlomozné syčanie.— Vykypelo aj to mlieko! — skríkla žena a vybehla. Dani sa hlasne zasmial. Otvorenými
dvermi vnikal naozaj zápach spáleného mlieka.V nasledujúcej chvíli ostro sa rozozvučal z druhej izby detský plač. Nemluvniatko sa
prebudilo a zaplakalo.— Zdochni! — zakríkla matka. — Šteňa. Teraz zomri, aby nebol z teba taký pes ako je tvoj
otec.Dani sa v sebe zasmial.Žena onedlho pokračovala:— Kde je tá potvora? Ty! — kričala na dvor, kde starší syn ešte stále reval, sediac pod
strechou na klade. — Poď dnu! Už ani muk, lebo ťa zaškrtím. Choď, kolísaj toho druhého
biednika… Ale, aby si ho neprevrátil.Dani sa zasmial znovu: zato preca má oň starosť. Aby si ho neprevrátil! Žena!Mladá žena oriadila sporák a znovu vošla do domu, aby vymietla črepy.— Môžem sa ja roztrhať na sto strán; môžem sa ja, — hučala.— Neškodí ti poskakovať! aspoň sa trochu osviežiš! — podotkol Dani.— Čuš! — vrešťala žena, celá pobúrená. — Čuš, lebo ti hneď tu zdochnem! alebo tu všetko
pobijem.Zadychčala sa, fučala.— Potvory! Nechať sa raz prehltnúť! Lebo by len to bolo dobre. Všetci žijú zo mňa. Keď
ich je sto, ja musím všetkých obskakovať, ja som slúžkou pre všetkých.— Na čo si! — povedal Dani, zlostne ju zľahčujúc, — koľko ti mám najať pomocníc?— Ba, toho by som tak potrebovala! — povedala Erzsi s odporom, — tvojich pomocníc,
všetkým si… To je len pre teba. Do mojej kuchyne nevkročí ani jedna z tvojich pobehlíc.
Môjho čistého riadu sa nedotkne ani jedna ženská z dediny.Dani sa zasmial zo srdca dojemným smiechom, ktorý sa rozzvučal čisto a jasne.— No, no! Je snáď v dedine aj taká, ktorú si ešte nevystavila so mnou na pranier?— Je. Moja stará mať, ktorá dvacať rokov hnije pod zemou. Ale žiadna iná.Dani sa znovu zasmial. Jeho pekné zdravé hryzavé zuby sa zablysly. Vypial silné býčie
tylo a jeho červená tvár smelého pohľadu mužne svietila. Hnedé vlasy, ktoré mu padaly na
spotené biele čelo, odhrnul, že prstence vytvorily širokú vlnu a oči sa mu dôverčivo,
bezstarostne zaiskrily.Žena s nenávisťou hľadela na tohoto muža, pre ktorého skočila kedysi do studne. Bola
dcérou prvého gazdu a nechceli ju dať za podruhovho syna. A ani nedali, kým mládenec, ktorý
už aj vtedy bol vychytený medzi ženami, nepostískal nielen dcéru, ale aj matku. Erzsi sa o
tom dozvedela neskoro, keď už polovica dedinčaniek bola milenkou jej muža; preto matka zo
žiarlivosti sa temer pohoršovala a otvorila oči vlastnej dcére. Erzsi sa zachvela hnusom, a
od tých čias sa nemôže na matku ani pozreť. Veď keby muž mal len jednu milenku, tak by boly
nejak vyšly. Ale takto, keď mal pomer s desiatimi, dvaciatimi dievčatmi, ženami, ba aj so
starenami, a Erzsi dobre vie, že vlastná matka je dodnes medzi nimi, — takto nebolo možno
kde sa podeť. Mladá žena sa viac štítila tej, ktorú podozrievala z pomeru so svojím mužom,
než mŕtvoly. A nemohla ísť nikde, radšej zostala tu s týmto človekom, o ktorom si aj teraz
niekedy myslela, že by bez neho nemohla žiť.Muž hľadel, hľadel na túto ženu, ktorej čierne oči metaly blesky, a ktorá zlosťou celkom
ošpatnela. Tak divne, s tak pochybným citom sa díval zpod pevnej klenby čiernych očí, zpod
čela bieleho ako sneh a pekne utvoreného, na peklo veľkých ľudských očí, ktoré boly
obrubené tvrdo vyčnievajúcimi lícnymi kosťami, ostrým tenkým nosom, trpkými ústami, a ktoré
preca nevedelo naň naozaj zapôsobiť… Teraz už chápal, prečo bol chladný k tejto žene už od
dávnejších čias, hoci sám sa divil, akú má teraz vznetlivú krv. Špatná je táto žena,
špatná. Je stvorená pre modlitbu, kľačanie a nenávisť, nie pre lásku. Rimanka. Je húževnatá
a náruživá, čoho on nemôže pochopiť. Jeho dobrá, tučná, ľahko vznetlivá, ukľudňujúca sa,
málo zlostná kalvínska povaha, ktorá si rada zahreší, túži po hojnej nežnosti a večnej
veselosti… A táto žena ho preca rozčuľuje, preca púta omnoho viacej, ako ktorákoľvek žena
na svete. Nevymenil by si ju za žiadnu inú. Je ňou naplnený, raduje sa z jej veľkej
čistoty, nepoškvrnenosti jej telesného aj duševného života. Zakladá si na nej, ako na takej
žene, ktorej podobnej niet. A keď sa voľne potuluje medzi kvetinovými záhonmi prchavých
radostí, s potešením myslí vždy na svoju ženu, ktorá je doma, ktorá preň uschováva svoj
čistý kalich a kolenačky sa modlí k svojim prísnym bohom, preň tak cudzím a tak
nenávideným.V očiach zavalitého ružového človeka sa zapálila iskra, ľavicou uchopil ženinu napätú
ruku a strhol ju k sebe. V druhej ruke držala plný smetár; črepy sa rozsypaly po izbe. Dani
sa jej srdečne smial. Akosi sa mu uľahčilo. Objal svoju ženu stlačiac jej obidve ruky, a
svalnatá, húževnatá žena cítila, že jej sila proti mužovej je nepatrná, ako sila dieťaťa v
jej rukách. Robil s ňou, čo chcel. Vtisol si ju do lona, hlavu položil na plece a potľapkal
ju po chrbte.— Ty, chrobáčik, ty! — povedal jej a potom ju odtisol od seba obidvoma rukama, aby jej
dobre nazrel do tvári.Zo ženiných rúk vypadla železná lopatka a s rachotom sa zastavila na črepinách. A ženu
opúšťaly sily; zrútila sa a celkom sa vzdala do mužovej vôle.— Ach, ty mesačná ruža, čo ti je? — povedal Dani a díval sa na ženu s úľubou a s pocitom
víťaza. — Máš v niečom ujmu? Poškodzujem ťa? Veď ani neznesieš, keď ťa pobozkám, ty! Potom
vždycky ochorieš. Ty sklenená kvetina. Veď mňa je pre teba mnoho, ty rosa. Zomreš, jestli
ťa budem bozkávať, kým mi bude dosť.Vystrel ženu na svojich pažiach, ako tenké dievčatko. Erzsi cítila, že vyletí do
vzduchu. Sálajúca sila pevnej zeme sa jej stratila zpopod nôh i z duše, zakrútila sa jej
hlava, omdlievala a cítila, že sa ocitla na dlaniach svojho muža, ale na tak bezpečnom
mieste, ako by ležala v hrsti Božej. Do jej úzkeho mozočku sa zahniezdila myšlienka, že
takého mocného muža, ako je jej, nieto viac na zemeguli; potom ochabla a nechala, aby
urobil s ňou, čo len chce. Už sa mohlo tam vonku variť a kypeť mlieko, aj zápražka, aj
pečienka mohla zhoreť na popol.Dani si pokryl teplým ženiným telom prsia, ramená a nežne ho objal. Šatstvo sotva
pokrývalo žhavé telo, ktorého povrch začínal pri dotyku v studenej izbe — vo vlastnej,
srážajúcej sa pare — chladnúť, a preca vyžarovalo takú horúčavu, ako roztopené železo.— Vidíš, vidíš, — hovoril ticho manžel, — si ako blato. Čo si mám s tebou počať. Keď sa
ťa prstom dotknem, je po tebe. Do paroma, aj sto žien by bolo pre mňa málo…Objal ženu a tisol ju k sebe; potom pokrčil čelo a stíchol. Prišiel mu na um obchod,
ktorý zaujal teraz celú jeho dušu, a o chvíľu, so ženou v lone, už tak jasne a kľudne
myslel na svoj prerušený plán, ako by mal len tužku v rukách, a nie milostnou rozkošou sa
dusiacu vlastnú ženu.Ženské telo pomaly k nemu priľnúvalo. Nahé paže objaly mužovo tylo, ramená; usilovné,
obratné, hmatajúce prsty sa zachvely, keď pocítily cez mužovu mäkkú priliehavú plátenú
košeľu pružné a tvrdé mäso, hladké ako sklo, a začaly sa hrať, hmatať a odrazu horúčnate a
kŕčovite sa vnorily do mäsa; žena objala hrsťou mäso, vystupujúce pod pazuchou a
pokrývajúce celú jej dlaň a miesila ho, gniavila a bozkávala. Rozum ženin ponížene pomáhal
náhle rozbúrenej telesnej vášni, a pokiaľ objímala svojho muža pevnými zahnedlými rukami,
smädom rozpukané ústa prilipla na jeho hrdlo tam, kde sa belelo z košele, a vtedy zabudla
na všetko súženie, všetku trpkosť a bolesť srdca. Len túžila po svojom mužovi a odovzdávala
sa mu.Muž sa usmieval, keď sa prebral z vážneho a suchého hútania. Pocítil, že sa so ženou
čosi deje, ohmatal jej mäkké, kypré údy s vyčnievajúcimi kosťami a kľudným hlasom povedal,
pokračujúc vo svojich myšlienkach:— No, jestli sa tento podnik vydarí, tak nebude smútku, ani škody.Žena sa strhla a kŕčovite objímala muža, ako by bola chcela v ňom zadusiť votrelé
myšlienky a telo prosila o pomoc proti cudzote duše.Muž ju chcel odtisnúť, ale nevedel si s ňou rady; žena ho objímala húževnate, a preca s
rozkošou: tomu sa zasmial, už temer zabudol, ako sa mu dostala do náručia.— Jestli dostanem tento nájem tak, ako by som ja chcel, tak nemením ani so županom.Ženine ruky chabo opadly. Ako keď na povojku zasvitne slnce. Dani ľahko robil s ňou, čo
chcel; odtisol ju od seba dlaňami, ako to mal vo zvyku a zadíval sa jej do očí.— Veru, bude z teba ešte pani! — povedal so žiariacou radosťou.Erzsina tvár bola tak smutná, tak smrteľne smutná a poľakaná, jej oči úpenlive prosily a
triasly sa, v ich kútoch sa zachvievaly slzy a rysy tvári ochably. Chudý obličaj
prezradzoval chtivosť, pery pálily, nozdry sa jej rozširovaly a vrchné víčka prikrývaly
zorničky.Ale muž bol tak rozčúlený a naplnený svojimi plánmi, že nevidel nič. Zdá sa, že sa mu
všetko ujasňuje, o čom dosiaľ premýšľal.— Satmárski obchodníci nepostačia namerať toľko hodvábu, koľko si budeš môcť kúpiť na
sukne!Ženine oči sa zatvorily, hlava jej poklesla.— Najmenej celý Nagyszeg. Počuješ!… Už som hovoril so správcom. Pán sa nahneval na žida,
aj tak závisí všetko na panej. Zajdem k nej sám, nezje ma. Nezľaknem sa ženy, videl som už
aj niečo iného. Keď je aj osvietená pani, je preca len žena!Erzsi vyskočila, ako keby ju bola zmija uštipla. Triasla sa po celom tele. Teraz
pochopila, o čom hovorí jej muž.— Ččo! — hovorila pletúc jazykom, — čo hovoríš? Osvietená grófka. — Tak tam chceš? Tak…— Nonono. Vravím, že ma len nezje! Čo sa o mňa strachuješ?— Už aj tú! — zarevala tupo žena a soskočila s mužových kolien. Zalomila rukami, potom
sopäté zodvihla nad hlavu a znovu ich spustila; tak behala a lietala po izbe, ako by sa
bála nevyhnuteľnej smrti náhle hroziacej komusi drahému, — už aj tú, aj tú! — opakovala.Muž sa díval chvíľu na ňu nechápavo.— A čože ťa posadlo?— Pane Bože, Pane Bože! Ukrižovaný Pane Bože! Kedyže už skončí toto moje trpké a smutné
mučeníctvo. Ach, matka Božia na nebi!…— Nehuč! — zareval na ňu manžel. — Toho potrebujem. Práve toho! Kurací mozog!Zlostne pohodil tužkou na stole.— Miesto toho, že by sa tešila, tancovala, — blázon! Ozaj, že žena má menšiu hodnotu,
než… Nerozumieš? jestli sa podarí, — pretože ešte je nič nie isté, — takú smluvu urobím s
pánom, že z toho ochorie. Najmem celý Nagyszeg, celú pustu, na Tiszasarku je taký ostredok,
že jestli ho prenajmem, dostanem 80 — 100 pengő za mýtovnicu.— Tisíc.Muž zatíchol. To je už múdre slovo. To sa aspoň vzťahuje na obchod. Žena vždy a vo
všetkom myslí na to najhoršie, nie tak, ako on, ktorého každý cieľ niesmierne vábi, ktorý
vie zastaviť svoje letiace nádeje. A dosť často sa potvrdilo, že žena mala pravdu. Preto
ženu nevyruší, ale udiví sa jej hovoru a znovu ho premyslí.Začal teda a vypovedal žene všetko, ako mal vo zvyku. Len stála uprostred izby so
sklopeným zrakom, s roztržitým pohľadom, potom si všetko rozmyslela, vyšla do kuchyne,
upratala riad so sporáka, vyhnala psa, zatvorila dvere opatrené do polovice mrežou a vošla
znovu.— Až budeš mať 16 drobizgov, všetkým môže toho zostať dosť. A nepozeraj sa na mňa tak
umučene; rád by som vedel, prečo.— Nechcem masti tvojich pobehlíc.— Eh, — vydýchol zlostne Dani — už ju zase berú…— Radšej soberem tvoje šteňatá a pôjdem žobrať, ale nechcem špinavých peňazí.— Akých špinavých?— Bhhh, pre ktoré sa musím deliť — o teba. Dani rozladene trhol obličajom.Žena pokračovala.— Teraz už ide za osvietenými paniami. Nestačí, čo bolo. Choď, len choď, uvidíš, ako ťa
vrhnú medzi prasce. Ach, len keby môj Boh dal, aby si prišiel na svoje! Lebo už sa veľmi
nadúvaš!…Dani sa díval na ženu roztvorenými očami; pochopil jej podozrievavú myšlienku a tá mu
vŕtala hlavou. Snáď má aj pravdu tá žena. Veď aj pani je len žena!…Smraštil čelo a obrátil sa k obloku.Pod Erzsinými nohami sa rozdrvil črep. Zohla sa a posbierala kúsky, potom vybuchla:— To ti hovorím, nech je už dosť tej hanebnosti, lebo keď ma raz zaleje trpkosť, nech je
Pán Boh milostivý nám všetkým.Dani vstal, zahľadel sa na ženu blýskajúcimi očami.— A ja ti zas hovorím, — vydával rozkaz pevným hlasom — aby si sa pobrala po práci a
nestarala sa o nič iného. Tam máš kuchyňu, dvor, deti. Do mojich vecí nevŕtaj… Keď nevieš
pomáhať, nezavadzaj. Nič ti nechýba. Vieš, že ťa milujem; pre teba žijem; a pre vás, pre
deti. Celý svet ti chcem nanosiť do zástery; dodnes som nedal ani šatky druhej ženskej
okrem teba. Čoho ľutuješ? Zodralo sa mi bozkávadlo? Pozrime sa. Čo ťa do toho, ako si robím
kšefty, len nech sa podaria.Žena vtiahla slzu do nosa; cítila, že teraz ešte slová plynú ticho, ale čoskoro môže sa
to zle skončiť. Zatíchla na zvuk tvrdého hlasu, ako vyhrešené dieťa.Aj muž ochladol. Sadol si opäť a začal so zachmúrenou tvárou usporiadúvať svoje
myšlienky.— Vieš dobre, Dani, že ja nepotrebujem ničoho, — ozvala sa žena smutne, ticho. — Bola by
som ja vyžila s tebou aj v chalúpke tvojej matky, ako nádeníčka. Ale keď máme toľko, koľko
máme, načo je nám viac? Načo toľko detí, toľko majetku, toľko starostí? Nebolo by nám tak
dobre, ako žili moji rodičia? V tichosti, poriadne. Netreba shltnúť svet, ale ani
prehajdákať to, čo jesto. Načo sa ty dreš, keď nemusíš? počkaj, veď uvidíš… zle to skončí!— Preboha, — povedal muž s predstieranou zlosťou — čuš už, keď ti hovorím, aby si
čušala… Neprirovnávaj ma k svojmu otcovi, nie som taký „sucháň“ ako on.Mladá žena sa zapálila, keď počula prezývku; milovala a ctila otca celou vášňou svojho
srdca a nenávistne sa zadívala na muža.— Len nechaj môjho otca na pokoji! Daj si dobrý pozor, lebo aj teba budú prezývať a to
nesmyje s teba ani voda!Dani zjašene a skúmave sa pozrel na ženu, či už o niečom vie. V posledných dňoch si
častejšie všimol, že sa mu za chrbtom posmievajú, a keď ho uvidia, šeptajú si akési slovo.
Ešte sa mu nedostalo k sluchu čo, opýtať sa neodvážil, bál sa, že by mu ho povedali.— Nech je tomu Boh milostivý! — vrčal s plachým pohľadom ako divé zviera, — kto na mňa
niečo prilepí!Rozhovor sa rozlial v blato. Rozprúdil sa pred pol hodinou, ako keby sa chystala z neho
búrka a skončil, ako jesenná hmla. Zostaly po ňom tiesnivá nálada a veľká rozladenosť; na
ich dne cítili obidvaja napätie.Erzsi videla, že jej muž sa viac neozve, vyšla do kuchyne a Dani zas zamračene sa vnoril
do svojich plánov. | Gollnerova-Gwerkova_Zsigmond-Moricz-Zatratene-zlato-I.html.txt |
Na pamäť M. H.[1][2][3]Dávno ja v obraz jeden zostavil svoje snyi oživil som si ho dychom svojich piesní.Ten obraz srdcom mojím jedine kolíše,ten obraz dušu moju pohýna do vyše:to obraz Tvoj — tos’ Ty, Otčina!Myslel som si: no teraz kto mi dá istoty?Neznám, či je to ona? a čiže si to ty —kráľovná Slávy diev, Marína!?Stojím si nad hladinou tichonočného plesa,kolo mňa ligocú sa hviezdnaté dvojnebesá.Oko moje v žiarkráse dvoch svetov zamára saa duša v piesni jednej sladučko rozplýva sa.Tak stojím. Oj, Bože môj — tak stáť mi večne doprejna krásu krás sa dívajúci,na slávu slávy spievajúci —Otčiny — Maríny svojej!Dávno ja Teba spatril — nikdy nevídaná,Ty sestra duše mojej, Ty spevcov Zlatá panna!To mesiačkom osvetlenú,nad Váhom snívajúcu —blýskavicou ožiarenú,hromobúrku vedúcu.Oj, znám Ťa, znám — Ty otca svojho dcéra!Vo výške letov Tvojich zrak zemský umiera.No túž, no lietaj si len — až ta, kde nik nebou:pieseň má a národ môj poletí za Tebou!R. 1863[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Rozumej Maríny Hodžovej. V Banskej Štiavnici 1863. Prvý raz odtlačená v Sokole II.
1863, str. 450 — 1, 15. októbra. Názov Na pamäť, pod názvom iniciálky M. H. V oboch rukop.
Sobr. Spevov. V Spevoch vynechal Botto dva verše z poslednej slohy:Ty sestra duše mojej, Ty spevov Zlatá panna!To na sokorci Kriváňaosvitnutou žiarou rána,to mesiačkom… atď.Podčiarnuté verše sú v prvom uverejnení aj v oboch rukopisoch.[3]Marína Hodžová, dcéra Michala Miloslava Hodžu, vyznamenala sa v
obrane svojho otca v máji r. 1863 smelosťou a odhodlanosťou. M. Hodžu i s jeho priateľom
dr. Makovickým, vracajúcich sa podvečer 15. mája 1863 z Trnovca do Mikuláša, pri osade
Ráztoky ťažko zbili. Útočníkmi boli Belo Lehocký, stoličný komisár bezpečnosti, a
Rástokay, zvaný Motúz. Čin mal politické príčiny. V Mikuláši bola z toho taká búrka
odporu, že 17. mája zástup 4000 ľudí demonštroval v stoličnej dvorane i na námestí pred
stoličným domom, žiadajúc potrestanie útočníkov. Marína vyskočila na stoličku a verejne
prisahala pomstu za zbitie svojho otca, ak sa spravodlivosť hneď neprislúži. Tento smelý
čin nadchol Bottu na túto pozdravnú báseň. Túto Marínu ospieval i Ondrej Sládkovič. | Botto_Na-pamat-M-H.html.txt |
PredmluvaSom presvedčený, že naše gazdinky vedia rozmanité chutné jedlá pripraviť a preto nemôže
a ani neni mojou úlohou im poučenia dávať. Avšak to predsa každá zo spanilých čitateliek
uzná, že v každom kraji objavujú sa inakšie, alebo keď aj tie isté, ale na rôzne spôsoby
pripravené pokrmy, ktoré do podstaty síce rovnakého výživného obsahu sú, ale príchuť je
rozmanitá a tak musí tiež i úprava byť inakšia.Tiež máme v mnohých krajoch jedlá, ktoré u súsedov neni sú zvyčajné, bárs by boly
akokoľvek chutné a záživné; taktiež i plody bývajú rozmanité. Čo sa pestuje a darí v jednom
kraji, v inom sa to nedarí. A preto má slúžiť táto knižka k udomácneniu všetkých na našom
milom Slovensku zvyčajných pokrmov a ich rozmanitých príprav. Neni to na škodu žiadnej
gazdinky alebo kuchárky, keď jedno a to iste jedlo vie na rôzne spôsoby pripraviť, veď
známo je, že chuť a obľuba človeka od času na čas sa zmení, ale plody sú vždy tie isté, a
preto musí gazdinka vedeť rôzne spôsoby pripravovania, aby jedlo nezovšednelo.Hovorí sa: „Jedz doma čo máš, v cudzine ale čo ti dajú.“ Správne. Ale i to, čo v dome
je, treba tak upraviť, aby mohla príchuť striedave zamenená byť. A s tým nastanú nové
jedlá, ktoré dajú zabudnúť, že je to to isté, čo bolo pred tým. A s tým je daná tá možnosť,
že i v cudzine podané pokrmy nebudú nám tak rozličnými sa zdáť. Je to teda môstok spájajúci
rôzne kuchyne.V tomto smysle račte túto knižku ponímať a vtedy bude vytknutý cieľ dosiahnutý. Toho si
vrelo prajespisovateľ a tiež i nakladateľ. | Dubravsky_Slovenska-kucharka-mlsnej-tetky-Feriny-z-Dubravky.txt |
ÚvodPre svoj očný neduh pôvodca nemohol túto druhú čiastku dejín vývinu národného povedomia
Slovákov zostaviť hneď za prvou. Ale ako sa mu choroba zmiernila, prikročil k dielu a
podáva v ňom kalváriu slovenského utrpenia.Svet takmer neuverí, že v strede Európy v XIX. a XX. storočí žil národ vyše dvoch
miliónov počítajúci a k veľkej slovanskej rodine náležajúci, ktorého mládež prenasledovali
preto, že sa chcela zdokonaľovať vo svojej materinskej reči, že ten národ, platiac daň
štátu mozoľom i krvou, na svoje samosvojské vzdelávanie od toho štátu nikdy ani haliera
nedostal, ba keď si kultúrne ústavy z vlastných prostriedkov založil, ešte len i pre snahu
stať sa kultúrnym národom svojským, prirodzeným spôsobom bol prenasledovaný a o svoje
ústavy obraný!Užasne a neuverí svet, že čestní, vzdelaní, diplomovaní muži len preto, že zasadzovali
sa za uskutočnenie rovnoprávnosti, za čistotu verejného života, volieb a administrácie,
neboli pripustení ani do štátnych, ani do municipiálnych úradov, ba že exponenti štátnej
moci všetko vynaložili, aby sa vo verejnom živote ako zastupitelia svojho národa v nijakom
smere nemohli uplatniť.Užasne svet, že tomu národu nedovolili ani pamiatku svojich veľkých mužov verejne uctiť
a oslavovať, že všetky štátne inštitúcie boli zamerané na to, aby slovenský národ ako
etnický celok navždy stratil svoju národnú tvárnosť a charakter národa a stal sa masou
bezživotnou, slúžiacou večne a otrocky cudzím záujmom.No sú v týchto dejinách i radostnejšie momenty.Vidíme v nich silnú, charakternú slovenskú mládež, ktorá volí trpieť, ale nezapredá
svojich otcov a svoje presvedčenie; nežobre o milosť, ale volí vyhnanstvo na zahraničných
školách.Vidíme najprednejších slovenských dejateľov a spisovateľov ísť do žalárov, trpieť za
svoje šľachetné námahy a čisté presvedčenie, a vidíme ich, ako sa vracajú z nich nezronení
a vždy hotoví do nových prác a utrpenia. My z ich šľachetných skutkov čerpáme nezvratné
presvedčenie, že ideálne a absolútne dobrá je vec, ktorej slúžili a slúžia, že je nemožné,
aby vznešené námahy šľachetných trpiteľov zdarom korunované neboli, ale že je i našou
mravnou povinnosťou všemožne podporovať týchto našich mužných zástancov pravdy a práva.A vidíme veľkú životnú silu i v krásnom, živom i písanom slovenskom slove.Hrdinovia ducha, slovenskí spisovatelia, básnici, začierajúci do životných studníc
rýdzej slovenskej duše, vynášajú z nich nielen lieky na rany ubolených sŕdc, ale vedia sa
za spravodlivú vec i zapáliť a oduševniť a svojou božskou divináciou, vzletným poetickým
slovom množia lásku k slovenskému ľudu a k jeho krásnej reči.A v tomto ich účinkovaní je nejeden prameň národných úspechov.Na látku, na veľkolepé národné epopeje je tento diel omnoho chudobnejší než prvý.V dejinách od roku 1875 niet Štúrovej školy, niet Jozeffyovskej deputácie pred trón,
niet slovenského povstania z roku 1848/9 ani veľkolepých národných manifestácií, ktoré sa
zjavili v martinskom memorande, v založení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií,
no uchvacujúcich, nádherných príkladov heroického, čistého, neúmorného, nadšeného snaženia
zato je tu dosť.Slovenská vec mala i v týchto časoch svojich posvätencov hodných uctenia, milovania a
nasledovania. Vo vodcovi tu opísaných slovenských pohybov, v osobe Pavla Mudroňa, má muža
takého nádherného charakteru, takého rýdzeho zlatého srdca, takej dôkladnej a širokej
rozhľadenosti a pritom takého heroického, nezlomného ducha, akým sa ani veľké národy
chváliť nemôžu. Je teda prirodzené, že pri príčinlivosti takéhoto muža nemohla sa slovenská
vec navždy zaseknúť a že sa, hoci s ťažkými obeťami, zo dňa na deň potešiteľnejšie vyvíja.No i tu platí výrok cisára Jozefa II.: „Len skutky sú naše, ale ich výsledok je v rukách
božích.“A že je v nich i výsledok slovenských snáh, ukáže iste budúcnosť. | Botto_Slovaci-vyvin-ich-narodneho-povedomia-2.html.txt |
ÚvodV dobe letnej býva zvykom v mnohých rodinách, že sa podávajú často večere studené od
udenára.Udenina ale v tejto dobe, menovite pri nastalých väčších horúčostiach, nebýva
najchutnejšia, naopak, niekedy aj zdraviu škodlivá.Pre početnejšiu rodinu býva večera taká často i neúspornou; inakšie sa nasýti rodina čo
aj menším kúskom dobre pripraveného mäsa s chutnou omáčkou, knedlíkom, zemiakami alebo i
zeleninou!Teplé večere, ako sa často pripravujú, vyžadujú dlhšiu prípravu a minie sa pri nich
mnoho, dnes drahého paliva; mnohé gazdinky pripravujú preto večere už pri obede a potom ich
len prihrejú.Väčšina jedál ale prihriatím trpí na chuti i výživnosti. Týmto rôznym vadám hľadíme
vyhnúť prípravou rýchlych, krátkych večerí, ktorých príprava vyžaduje najviac štvrť hodiny;
predpisy na také hodia sa výborne i pre úradníčky, učiteľky, pre letné byty atď.Pri úprave rýchlych mäsitých večerí potrebujeme k podliatiu mäsa slabšiu polievku, čo
len i z kostí; keď takej nemáme po ruke, vypomôžeme si hrniečkom vriacej vody, v ktorej
rozpustíme Grafovú polievkovú kocku, alebo pridáme do nej lyžičku osvedčeného Grafovho
korenia.Pokrmy mäsité najlepšie a najrýchlejšie pripravíme na leštných oceľových panviciach;
pokrmy ale nesmieme nechať na nich ležať, lebo by nám sčernely a dostaly nepríjemnú chuť.Jestli chceme sporiť, tak namiesto masla alebo sadla upotrebíme dobrého čerstvého
margarínu, ktorý nám nahradí maslo; vrele odporúčam margarín „Sana“, ktorý už dlhú dobu
používam vo svojej kuchárskej škole a s ktorým som úplne spokojná. Za prídavok k rýchlym
večeriam hodia sa výborne Zátkove halušky, väčšie fliačky a makaróny, menovite ale tie na
krátko rezané, takzvané Canelony a iné podobné v obchodoch kúpené cesto, ktoré je mnoho
lacnejšie ako doma pripravené — hlavná vec je pri tom ale, že to máme pripravené za
niekoľko minút.Kde je zavedený plyn, tam používame pri úprave rýchlych pokrmov plynového variča, ktorý
je pravým skvostom modernej kuchyne, lebo varí rýchle, čisto, je vždy prihotovený a varí
pomerne najlacnejšie.Tu upotrebíme vždy variča dvojplamenného — na jednom plameni pripravujeme mäso — na
druhom zase prívarok, tak že máme obidvoje zároveň hotové. | Kejrova_Minutove-vecere.html.txt |
Prvý sneh1Ani by som nepísal. Čo mám odkrývať smutnú plachtu mŕtvej minulosti, keď pod ňou ešte
drieme čerstvá smrť? Čo mám zapaľovať žlté spomienky, keď čmudia ťažkým žiaľom? Akú úľavu
prilákam k nevyplakanému zármutku, keď otvorím hrob srdca? Nijakú. Len nový ťažší súmrak
bôľu kľakne na moju unavenú dušu. Hádam i plachý tieň kríža zatacká sa nad ňou. Hej,
zatacká sa, lebo ani jeden strieborný hlahol úsvitov nemôže ju vzbudiť k modlitbe.Ale prichádza jeseň. Hej. Dnes som zazrel z kopca, ako snuje belasé tiene do údolia. Aj
počul som, že ďaleko, ďaleko za fialovými vrchmi a vysoko, vysoko nad zjašenými oblakmi
čičíka ľadovým vytím vetra svoj opustený žiaľ. A mne v očiach slzy napuchli. Pery sa mi
chvejú, akoby na nich mrzol teplý dych, v úzkom hrdle pridúšam plač. Je ťažký ani sedliacky
deň. Nemôžem ho udržať. Vyleje sa sám a kvílivým plačom vyplaší moju samotu. Nuž aspoň
jeden teplý jarček splavím na papier, lebo vraj z papiera sa ľahko vyparí.Bolo to koncom leta. Suchý prach z dlžiznej cesty mi dožieral plesnivé pľúca, ale
nemohol dožrať. A o to som si i hlavu neprestajne tĺkol: prečo malé kačíča, keď nenájde cez
deň aspoň glg vody, roztvorí zobák, vyvalí sa hore bruchom, vytrčí do neba žlté nožičky a
vesluje k Abrahámovmu dvorcu!? Prečo holúbä tak rýchlo rozprestiera krídelcia a vešia
hlávočku, keď mu nemá kto do zobáčika vložiť malý hlt? Prečo toľko životov už prvou ranou
hladu zgebína bez hlesnutia a ja po trojdennom pôste vlečiem svoj prázdny žalúdok, akoby
som si chcel zadovážiť rekord? Možno Prozreteľnosť ma chce nechať na semä alebo má za lubom
nejaký zázrak.Hej, tak si myslím, ale neodvážim sa zahrešiť, neopovážim sa ani jednou hláskou reptať
na osud, čo ma vylučkal z košiara šťastia a preháňa po skalnatých pastviskách, kde ani
štipku nádeje nemôžem si odhryznúť. Unavený smiešok vtískam nasilu do strápenej tváre, aby
sa mi azda zdal svet krajší. Prečo by sa aj vydedený bedár nezarehlil aspoň raz do krutých
očí tyrana?A tu, hľa, ako skutočný výsmech života zjavuje sa mi ona. Kľučí sťa stratený uzlíček
biedy v garáde vedľa cesty pod lipou. Odkväcnutá hlava celembá sa jej medzi dlžiznými
rukami, ktoré otŕča ďaleko pred seba na staré, dávno vyhasnuté ohnisko, hoci z vyholenej
oblohy neprestáva sa zlievať živý úpal.Zastavujem sa pred ňou a hľadím v nemom úžase. Nechcem uveriť, že by to bolo živé
stvorenie. Ako by mohol živý človek vziať na seba takú mŕtvolnú podobu? Azda naposledy
vydýchla vtedy, keď ešte bol na ohnisku teplý popol. Alebo ešte skôr. Išiel by som aj k
nej, ale obávam sa, že pri prvom dotyku sa rozpadne, ostane z nej len hŕbka tenkých kostí.
Najradšej by som sa potichu vzdialil, lež jej nízka úbohosť ma tak zaráža, že sa nemôžem
hnúť z miesta. Chvíľami sa nazdávam, že letím kdesi dozadu ako podrezaný smrek. Ani neviem,
čoho by som sa mal lapiť. V zmätku, ktorý mi neprestáva zastierať vnútorný aj vonkajší
obzor, dvíham ťažký jazyk a hovorím len preto, aby som posmelil sám seba:— Vyhaslo.Ona namáhavo ťahá hlavu. Len hlavu, akoby ostatné údy držal v zajatí tuhý kŕč. Načahuje
ku mne veľké, veľmi veľké, ale akési prázdne oči, ktorých hmlistý svit už na pol ceste
vädne. Ani jedna ich túžba nemôže sa zodvihnúť a oprieť o moje čelo. Blednú. Vyschýnajú.
Tvár sa jej plaší bez príčiny, len tak sama, akoby sa k nej z horizontu plazila smrť. A
azda tá aj slabú zoru rozfukuje, čo sa jej na lícach začala rozpíjať. Cez tenké pery
preciedza tichý hlas:— Vyhaslo.Potom spúšťa zase hlavu medzi ruky a drevenie.— Azda v popole bude nejaká iskierka, aspoň jedna iskierka. Treba len hľadať a
rozfukovať ich. Nemožno, aby už bolo vyhaslo.Hovorím rýchlo a presvedčivo. Sám sa divím, že tak veľmi presvedčivo hovorím. Kľakám k
ohnisku a rukami prehŕňam popol. Už dávno zamrzol v ňom žiar. Nechcem však zacloniť náhlym
sklamaním veľkú nádej, čo sa mi blýska neprestajne pred očami. Ryjem prstom sypkú zem.
Rozduchujem i kamene. Márne.— Vyhaslo. Nevidíte, že už pred rokom vyhaslo? Nenamáhajte sa. Čo sa namáhate? Nechcem,
aby horelo. Aj takto je dobre, ba možno ešte lepšie. Viem, ľudia sa zimy boja tak ako
smrti. Ale ja nie, nebojím sa ani jedného, ani druhého. Zima je tichá rozprávka, biely
nerušený sen, ku ktorému špina čiernych, letných dní nepriblíži sa ani slabuškou ozvenou. A
smrť? Smrť je naša spoločná milenka. Každý len raz s ňou spí, ale jej opojenie je také
horúce a veľké, že sa dá zaplatiť najväčšou sumou. Prečo by sme mali jej hlbokú náruč
odkladať do dôb, keď v našich žilách staroba sa bude krčiť, keď nám túžby skrehnú? Prečo by
sme nemohli chlípať jej rozkoš skôr, kým nám telom šľahajú plamene plnej mladosti?Chachacha — — — neviete… neviete… ako netrpezlivo čakám zimu, ako sa teším na prvý sneh,
ako sa pripravujem na tú slávnostnú chvíľu, keď ma znásilní smrť, keď budem môcť vyzliecť
život, keď v extáze zabudnem na svet…Hovorí ťažko, slová sa jej trhajú, akoby ich nemohla udržať na jazyku. Nedostáva sa jej
vzduchu, hoci často oddychuje. Ponáhľa sa, chcela by zo seba povykladať všetko a naraz.
Chcela by čosi predbehnúť. Lež suchý kašeľ, čo hneď odprvu naštrboval jej hlas, prepadá ju
náhle ako zákerný vrah uprostred vety. Úbohá. Nemôže sa mu ubrániť. Všetko zráňa, kmáše na
nej: tvár, údy, hruď, akoby to nebol ani kašeľ, ale nejaký zrádnik, čo v besnom šialenstve
trhá kusy mäsa, driape jazyk, vytíska oči. Ani na malú chvíľu nestačí sa vymotať z pliagy.
Zavše ju schváti ako zlý, rozjačaný príval. Telo sa zhúžve, tvár zovrie modrou krvou a žily
napuchnú. Zdá sa, že nezostane z nej ani strapec celý, že sa rozbryzgne, že ju splavia
sipiace peny. A len čo jedna hrôza prejde, dvíha sa iná, akoby sa v nej skladisko skazy
vznietilo, akoby sa nebezpečné trhaviny zapaľovali jedna od druhej a vybuchovali, šíriac
paniku a smrť. A tak to ide stále, nestačí sa občerstviť ani jediným dúškom čerstvého
vzduchu.Z akejsi nepokojnej a zľakanej obavy i neistoty priťahujem si ju do náručia, hladkám
usilovne jej ustrašenú hlávku a sprobúvam perami tichý hlas sladučkej a dobrotivej
uspávanky, sťaby som ňou chcel odohnať a umlčať všetky rozzlostené živly, čo ju mliaždia.
Roztekám sa medovou nežnosťou, vyviera zo mňa materská starosť, vtieram sa pod chatrný
pláštik jej stúlenej duše, dýcham teplotu na jej zvädnuté srdce, beriem jej bôľ do svojich
rúk, chcel by som si ju celú prisvojiť, chcel by som vziať na seba jej strašnú hrôzu. Krčím
a zvíjam sa pod akousi ťarchou, lebo sa mi to nedarí, ale keď sa po chvíľke trochu utišuje,
taký jasný blesk radosti ma oslepuje, že neviem napochytro rozmoknutým jazykom nahmatať
teplé slovo vďaky a potechy. Chytám ju len za ruku a ponáhľam sa s ňou nielen bez slov, ale
i bez najmenšieho šepotu myšlienok domov.Neviem, či som stratil život, ale ani len drobunké stebielko nejakého citu sa vo mne
nezakýva, sťaby ma kamenná nemota zadúšala. Také bezvetrie sa vo mne usalašilo, že všetky
zmysly zamárajú sa do hlbín akéhosi čierneho spánku, aj keď čulý ruch vonkajšieho sveta ich
neprestajne vydrážďuje a chce vliať do večne nepokojného koryta života. Stískam jej malú
rúčku vo svojej dlani, ale necítim ľad, v ktorom zamŕza. Blúdim kdesi ďaleko, ďaleko medzi
dvoma morami, kde je obloha stále mliečna, bez slnka i bez hviezd, kde každý pohľad je
neurčitý a dlhý bez cieľa, akoby ani dna nemal ten svet. Všetko, čo zmysly chcú chytiť,
rozchádza sa ani dym v studenom, bledom brieždení, žiaden dotyk nemôže sa oprieť o
najmenšiu pevnôstku, nič, celkom nič sa nenaďabí pod zvedavý hmat vedomia. Chcel by som sa
i vytrhnúť z toho prázdneho sveta, lebo mám mnoho rozmýšľať, chcem cítiť, chcem sa opiť
najtuhšími citmi i hovoriť by bolo o čom, lež akási nadprirodzená moc ma zamkýna v ňom.Cestou kde-tu ešte kašlala a pľuvala do prachu krv. Hore schodmi som ju musel vyniesť v
náručí, lebo strmosti sa veľmi zľakla. Teraz sedí tu v mojej izbe, naproti mne, tichá,
akoby dulovala stratenú niť života.Hlavu má vyvrátenú nazad, tvár meravú a oči zatvorené. Pravý kútik zamrznutých úst sa
jej niekedy potrhne, následkom čoho aj jedným lícom prechádza slabé chvenie, ale len
slabunké, ako keď prievan ovieva tenkú pavučinku. Aj nad škraňami sa jej akési teplé vlnky
chumelia, lenže ich nebadať, vôbec ich nebadať. Celé telo skleslo do mŕtvej mĺkvoty, len
hruď jej akosi vysoko vybehuje, akoby sa chcela rozpuknúť. Len tá žije.Nútim sa do zbytočnej, celkom bezúčelnej roboty: hľadám symetriu nesymetrických vzorov
maľovky na stene. Lež pohľad stáva sa mi neposlušným, a ako neposlušným: vykráda sa
nepozorovane z vymedzeného objektu a uteká k nej, len k nej. Zavše jej sadá na akýmsi
bledým, veľmi bledým jasom ožiarené čelo a hladká husté, čierne vlasy, čo náramne zvažujú
malú hlávku. Odtiaľ rozlieva sa pomaly po oboch chorých lícach, chcel by ich vymaľovať
rumeňou. Aj na ústach sa zastavuje, ale len na chvíľku, sprobúva ich mäkkosť. Najčastejšie
stáča sa bojazlivo (aby nepomýlil neistý dych) medzi slabými ňadrami, chcejúc stepliť jej
ľadové, mliečne a priehľadné, veľmi priehľadné telo.Ona však azda ten pohľad necíti na sebe. Únava ju omamuje nebezpečnou slasťou tak, že
náročky sa vzpiera veriť svojim zmyslom, len aby sa mohla vzdialiť čím ďalej od života.
Azda ani to nevie, že je pri mne. Hádam verí, že ešte kľačí pri vyhasnutom ohníčku.Už dávno horúci deň za oknami zošedivel, keď sa ona akosi náhle preberá z toho mŕtveho
spánku, zahrabúva svojimi očami raz, dva a hovorí:— Volali ma Anica.A zase kamenie, steká sa s nocou, čo len na tento okamih za dverami čakala. Viac som sa
nikdy nedozvedel o jej minulom živote.2Dnes mám akúsi otrávenú náladu. Od rána ma pridúša žltý kúdol tmavých myšlienok, ktorý
mi nezacláňa len živé obrazy, ale aj predstavy. Nemôžem ani jeden teplý fliačik prilákať
pod svoje chmúrne čelo. Usádzam sa kdesi na dne mŕtvych svetov, odkiaľ je ťažko vybŕdnuť.
Krehnem hlavne v duši, akoby som mráz vdychoval.Ešte nikdy som si svoj život tak lacno necenil ako dnes. Pred rokom, pred mesiacom, ba
aj pred týždňom chránil som si ho ako starobylý, vzácny talizman. A hľa, dnes! Čo sa to len
stalo? Čarujem život za smrť, poznávam však, že smrť je drahšia, že život má chrabľavý,
zahrdzavený rub. Darmo ho obraciam, nechce sa mi páčiť ani z jednej strany. Či bol niekedy
pekný a nový, o tom nechcem teraz ani počuť. Nadžgávať sa nádejami, že bude niekedy cenný,
sa tiež už nechcem. Len sýta prítomnosť mohla by ma azda obrodiť. O tej však čítavam len v
rozprávkach. Myslím, že sa proti žiadnej Prozreteľnosti nerúham, keď zanovito tvrdím, že
človek, ktorý si každé ráno unúva nohy, prechádzajúc sa vytrvalo pred pekárskym odchodom, a
chlípe miesto raňajok teplú vôňu čerstvého pečiva, nemôže skladať chválospevy na blahobyt
svojho života, že človek, ktorý miesto obeda vystáva pred údenárskymi výkladmi, lačnými
očami vyjedáva chuť ružových šuniek, hrubých salám a klobás, nemôže sa maznať so svojím
životom, a človek, ktorý ešte aj miesto večere vyhrýza si smútok spod nechtov ako ja, nie
je zodpovedný za svoj život. Môže ho kedykoľvek zašantročiť.Pred dvoma mesiacmi som sa sám sebe smial. Pred každým som sa so svojou biedou chvastal.
Dnes ju už ľudia poznajú, zvykli na ňu ako na nepohodlný dotieravý hmyz, a preto sa za ňu
hanbím. Neobťažujem ňou už nikoho, ukrývam ju za chrbát, ľudia sa zabudli na ňu aj dívať,
ale ja ju vidím. Stále mi je pred očami. Vsiakla do mňa a nechce sa vypariť. Zadrela sa do
najspodnejšieho špiku a tam zahníva. Len smrť by ju mohla odtiaľ vytrhnúť. Áno, smrť. Lež
čo sa potom stane s Anicou, s tým úbohým tvorom, ktorý už mesiac sa zvíja na mojej posteli
hladom i zimou, pľujúc na špinavú dlážku šúplaty čiernej krvi? Táto otázka ostáva stále bez
odpovede, hoci sa pritíska ku mne ako zľakané pĺža. I podkladám ju neustále pod unavené
vývody môjho umu, ale nemôžem odtiaľ vytiahnuť nijaké uspokojenie.Ona — Anica donedávna pozorovala veličiznými očami moju ťažkú dumu. Hádam i vybadala, že
myslím na ňu. Keby iné nič, ale moje plaché pohľady, čo neustále k nej zaletovali, museli
ju nastrašiť.Chladná vôňa jej tichého oddychovania ovieva mi pery. Chcel by som napriahnuť k nej
ruky, chcel by som sa k nej prihnúť a dotknúť sa, len slabučko sa dotknúť jej primknutých,
vlažných úst, lež také sú slabé, že mám obavu, aby sa nerozbili. Mohol by som bez nich byť?
Nežíznil by som za ich jahodovou chuťou nikdy, nikdy? Nevolal by som za nimi? Nehľadal by
som ich vo večnej tme, do ktorej sa chcem hodiť? Hľadal, duloval, i keby som mal o polnoci
obchádzať svet ako nemodlenec. Anica je mojím každodenným živým chlebom.Vchádza doktor.Vyhľadal som ho raz, keď sa mi zdalo, že Anica umiera. Prišiel, hoci som mu napred
prezradil, že nemám z čoho zaplatiť. Odvtedy navštevuje nás pravidelne. Je to staručký
dobráčik, ktorý by aj svoje srdce dal pacientovi. Som presvedčený, že už jeho teplý úsmev
donáša chorým úľavu. Vždy, keď prichádza k nám, prvá jeho starosť je Anica. Pýta sa na jej
stav, prezerá ju dôkladne, podáva jej prinesené lieky, utešuje sladkými slovami, aj keď mi
hneď prvý raz prezradil, že niet nádeje.Aj teraz akoby ma v izbe nebolo. Ide bez slova rovno k jej posteli. Keď sa však
presviedča, že spí, sadá si opatrne naproti mne ku stolu a šepce:— Spí?Prikyvujem mu miesto odpovede. A on ešte viac stišuje hlas, akoby tomu neveril:— Hej, spánok bude teraz častejším javom. Organizmus prestal sa už brániť. Podľahol. Po
tuhom a prehranom boji žiada si odpočinok a ten sa musí dostaviť i za cenu smrti. Raz vám
zaspí na večnosť.Vytrešťujem na neho oči, mlacem hlas, lebo chcem sa s ním priečiť, lež akási ťažoba, čo
sa na mňa zrútila, nedá mi ani jedno -á- vykríknuť. On pokračuje prívetivejším hlasom,
akoby ma chcel potechou pohladkať.— Neľakajte sa, prosím, azda to nebude hneď. Iste to nebude hneď. Prejde aj mesiac.
Budem sa usilovať, aby ste aspoň mesiac s ňou ešte boli… áno, ale viac nie, nesľubujem vám
viac. Keby som bol prišiel skorej. A keby…Odliepa akosi rýchlo zrak z mojej tvári, krúži neisto po izbe, potom uteká s ním von
oknom, akoby nechcel zazrieť akúsi vyzlečenú nahotu. Po dlhšej, úplne premlčanej chvíľke
vracia sa ku mne, ale úplne inou stranou:— Nezazlievam vám, že ste sa toho dievčaťa ujali, ale lepšie by bolo, keby ste ju boli
poslali do niektorej nemocnice. Mesto sa predsa musí o ňu postarať. Radím vám, aby ste ešte
aj teraz tak urobili. S pohrebom sú rôzne ťažkosti a potom… ehhmm… veď vy sám potrebujete
ošetrenie. Ste bledý, povážlivo bledý. Azda od toho veľkého utrpenia… Povedzte mi, už som
sa vás chcel dávno opýtať, áno, povedzte mi, máte vy čo jesť?Nečaká na moju odpoveď, lebo vie, že je pre mňa veľmi ťažká, pokračuje rýchlejšie v
reči:— Nedávno sme hovorili o vás s mojím priateľom. Je veľmi bohatý. Chcel by vám pomôcť,
preto vám tu posiela stokorunáčku.Vyberá z peňaženky a kladie ju predo mňa. Je krásna, zelená, maľovaná, nová. Odkedy som
už takú nevidel? Beriem ju do rúk, prezerám, krkvám, vystieram, šúcham, ale neodvážim sa ju
strčiť do vrecka.A on, vypozorujúc moje rozpaky, hovorí:— Myslite si trebárs, že je to bezúročná pôžička, keď budete pracovať, vrátite.Pri tých jeho slovách plieska ma akési silné svetlo pravdy po tvári. Medzi mihalnice
zapletá sa mi úbohý obraz žobráka, ktorý prijíma almužnu. Horúca červeň hanby chytá sa mi
na lícach, nemôžem pre jej pálčivosť ani dobre prezrieť zrakom. Akási napajedená zlosť,
rozbesnená víchrica trasie mnou:— Pane… pane… čo to robíte… nechcem, nechcem…Ďalej už nevládzem, nazbieraný plač ma splavuje. Celé pramene sĺz mi vybuchujú z očí.
Zakrývam si tvár dlaňami a ťažkú hlavu nechávam klesnúť na stôl. Necítim, že naľakaný
doktor ma hladká mäkkou rukou po vlasoch, nepočujem, že drmolí v ústach sladké slová
útechy, neviem ani, kedy poplašený odchádza. Akási mocná túžba ma núti, aby som vycedil
všetok plač, ktorý som dosiaľ v sebe tajil a zadŕžal. Náhle vzbudený teplý cit premýva vo
mne všetky bôle, čo ma dosiaľ pridúšali, preberá ich jeden za druhým, akoby mokrá ruka
mrvila v prstoch ošúchané zrnká dlžizného ruženca, akoby drobný dážď vyklopkával vytrvalo
na okná chmúrnu melódiu jesene.Je to smiešne, že ľudia svoje popáleniny vidia len vtedy, keď iní na ne priložia prsty.
Ja som si vždy namýšľal, že som ešte človek celý, čistý, bez škvrny, ktorého len bieda
trochu pošramotila, nechcel som vidieť tie úsmešky ľudí, ktoré za môj chrbát hádzali, veril
som v zhovievavosť okolia. Dnes však, keď sa moja rovnocennosť driape, keď moje nedostatky
vytŕčajú sa ako holé kýpte, stydnem prekvapením. Ľakám sa, že celý svet sa odvracia odo mňa
ako od vydedenca. Obávam sa samoty, a preto chytám sa každého vlásku záchrany. Údel
vyhostenca je strašný.Strhávam sa, beriem klobúk a utekám von. Včera som videl v niektorom okne ceduľku: —
Prijmeme obuvníckeho učňa. — Myslím, že to bolo tamdolu pri moste. Ponáhľam sa ta.Víta ma malý, pokrčený majster s ryšavou bradou:— Prosím, ráčte si sadnúť, vezmem mieru. Chcete z teľacej kože?— Nie, nie, prišiel som ohľadom toho učňa!— Ach ták, pán chce odporúčať nejakého chlapca.— Nie, ja sám.— Vy…?— Áno, ja…!Majstrík sa znepokojuje, šúcha si rýchlo briadku a sliedi po mne maličkými myšacími,
veľmi pohyblivými očičkami.— Pán sa len smeje. Ja potrebujem malého chlapca, ktorý by za stravu roznášal obuv. Áno,
tak… a teraz ešte ani nie… len o rok… áno, len o rok…Zakončuje akosi veľmi kategoricky a hľadí na mňa podozrivo, akoby očakával, že ho teraz
prepadnem. Nemám však o tom ani potuchy, čo ma aj zákerná zlosť podpaľuje. Vybieham na
ulicu, uberám sa prostred cestou, nedbajúc, že ma rozmliaždi auto, rozdupajú kone. Nech.
Neviem, prečo by som sa mal ešte chrániť a opatrovať. Nemám si už na čom zakladať.
Predovšetkým rozhodne už nie som normálny človek, ktorý s matematickou presnosťou vie si
napred vypočítať rozsah a následky svojich činov, ktorý má tak starostlivo vypestovaný
ňuch, že vie s najväčšou určitosťou vybadať vôňu svojho prospechu a ktorý je tak vypravený
rozumom a rozvahou, že mu nemôže škodiť žiadna porucha. A potom hýbe sa mi pod nohami pevná
pôda, nemôžem s istotou už ani jeden krok urobiť, hádže ma zboka nabok ako rozheganý
drvenec na vyjarčenej ceste. Zdá sa mi, že som zapojený do akéhosi čudesného prúdu, ktorého
šialené rozmery reguluje s istotou čiasi presná ruka. Áno, som vylúčený bacil, pricviknutý
prenikavým bleskom zložitého oka drobnohľadu, som pokusný potkan, ktorému v krvi kvasí nové
sérum.— Hehehe… hehe… je to pre mňa vyznamenanie, iste skvelé vyznamenanie, že si pán… ech…
no. Pán vybral práve mňa za prostriedok na vyskúšanie svojho nového vynálezu, ale čože ma
nepoistil proti besnote… jaj… jajů akože mohol jeho prezieravý mozog vynechať takú
predôležitú vec… ech… doparoma aj s takým…Zasahujú ma akési pekelné plamene, darmo sa im bránim. Azda sa ma nechytá naozaj
besnota? Neviem. Strácam pohľad i vládu nad sebou. Nemôžem ani šípiť, čo v nasledujúcej
chvíľke vykonám.Pridružujem sa k akejsi štíhlej, veľmi štíhlej, elegantnej aristokratickej dáme.
Spočiatku idem vedľa nej akoby len tak náhodou, ani sa v jej stranu neobzerám, ale keď
zrejme cítim, že sa jej stávam nepohodlným, dotýkam sa ľahučko jej lakťa a hovorím úctivo:— Dovoľte, madam, aby som vám preniesol vašu kabelku. Odťahuje sa odo mňa a meria ma
pohrdlivo, ale placho. Dívam sa na ňu skromne, ale s ukrytou pripravenou, zákernou ľsťou, a
pritom si pozorne všímam jej husté, naježené brutálne obrvy a drobné, tenušké, do krvava
nafarbené pery.— Môžete si, madam, peniaze vybrať, ak sa nazdávate, že som zlodej. To ste však zle
informovaná. Ja nie som zlodej. Prosím, len na mňa bez ostychu pozrite. Váš jemnušký ženský
cit vás uistí, že som krotký ako baranček, ako malý pudlík, ktorého si môžete bezpečne
položiť na kolená, ktorého môžete i pohladkať, ktorého môžete aj bozkať.Zabára do mňa ešte hlbšie svoj prenikavý zrak, akoby ma chcela naozaj prezrieť až ku
kostiam. Ja zapúšťam si líca ružovým úsmevom a ustaľujem sa v akejsi hladkej peknote,
ušľachtilosti i oddanosti. Musím sa jej tak páčiť, lebo prefarbuje svoj prísny, zdržanlivý
pohľad v širokú smädnú dúhu. Lež ja akoby som bol len čakal na tento okamih: prihýnam sa k
nej, vytrešťujem oči, zohyzďujem si tvár škaredým úškľabkom a šepcem:— Madam, máte hnusné vlčie obrvy a vycicané suchotinárske ústa. Nedbám, že som jej
zahasil dych, nedbám, že trieli odo mňa ako od malomocného, nevidím, že sa jej nohy
potkýnajú, zastavujem sa nedbalo na chodníku a celú svoju pozornosť obraciam už na inú
stranu. Na druhej strane ulice stojí akýsi major či plukovník a pošibkáva si gavaliersky
hybkou paličkou po sklenených čižmách. Istý čas hľadím naňho so závisťou, čoskoro sa však
nafukujem škodoradosťou a výsmechom. Začínam naňho pohvizdovať, keď však na to nereaguje,
idem rovno k nemu, zastavujem sa pred ním, rozkračujem sa, pchám ruky do vreciek, pľujem mu
na vyleštené čižmy, mraštím čelo a pozerajúc naň vyzývavo hovorím, akoby len pre seba, ale
nahlas, aby mojej obeti neušlo nič:— Švihák…!On v prekvapení nevie rýchlo pochopiť, že to jemu patrí, obzerá sa vôkol seba, sťaby
hľadal skutočného šviháka. Keď mu to však dôkladnejšie pred očami opakujem, chytá ho taký
zmätok, že nevie, na ktorú nohu má prestúpiť. Keďže však prežil asi svetovú vojnu, vie sa
spamätať, vie riešiť rýchlo i tie najťažšie situácie. Dvíha hybký prútik, akoby ma chcel
švihnúť po tvári. Lež ja vysúkam naň jazyk od koreňa. To už nečakal, s tým sa iste
nestretol ani na fronte. Vypadáva mu palička z rúk, telo sa mu rozmetáva v niekoľko strán a
kričí, sťaby ho zráca vyťahovala. Nezdržujem sa, kým pribehnú policajti, utekám ulicami v
obave, že sú mi prenasledovatelia za pätami, a zastavujem sa len ďaleko za mestom v
poliach.Ťažké obvinenie zo zločinu sťahuje sa nado mnou ako čierna noc, bojím sa i len hlavu
zodvihnúť, aby mi na oči nesadla hrôza. Vlečiem sa prázdnym, smutným poľom, metajúc
nepokojné, prekrvené a splašené pohľady okolo seba ako vlastným svedomím spaľovaný,
vyhladovaný vrah. Tichá krotká otrava vteká pomaly do mňa a rozkladá ma sťa mŕtvolu, telo
mi chladne a tŕpne, akoby krv z neho stekala. Necítim v ňom ani jedno ležisko života.— Hrob, hlboký hrob sa zatvoril navždy pred svetom, — myslím si bojazlivo a trniem v
akomsi objave: — Ešte donedávna mohol som slobodne behať po bielom dni, mohol som vysúšať
svoju biedu na teplom svetle, nemusel som sa obávať, že mi niekto nečakane položí ruku na
plece, hoci kde-tu obtrel sa mi ututlaný úškrnok o uši, nemusel som si ho vzťahovať na
seba, neobával som sa, že ma hocikde prepadne úmyselný výsmech, celý svet mi bol dokorán
otvorený, ale dnes, dnes sa všetko prekotilo. Som vykázaný z ľudskej spoločnosti ako Adam z
raja. Nemám sa už po čo vracať do bieleho dňa, nenašiel by som už svoje miesto. Sadám si na
skalu do tieňa a načúvam, či sa vo mne neozývajú nejaké veselšie hlasy, ale nie, všetko
čuší, akoby hútalo nad ťažkým trestom. A širokým poľom kráča unavene tá istá studená tíš,
čo len kedy-tedy pukne hlasnejším zjajknutím ľadového vetra, ktorý vytrháva lístie z
tichého zasnenia. Kdesi za vrchmi rozbryzguje sa zora. Počujem jasný spiež jej oceľových
kvapiek, ale zlatý prach jej dúhy nemôžem už zazrieť, lebo nebom už pláva smutná noc.Kedysi som sa noci bál a čakal som deň, teraz sa dňa bojím a vyčkávam noc.*Môže už byť po polnoci, áno, už bude po polnoci. Svetlá nad mestom vybledli. Vraciam sa
domov.Nemám v sebe nič, len noc, hlbokú bezhviezdnu noc, takú istú, ako bola tá, v ktorej som
sedel doteraz.Ulice mesta sú prázdne a nemé ako podzemné chodby, neobjaví sa v nich ani tieň ducha,
len mŕtve steny vyhasnutými oknami dívajú sa na asfalt.Plúžim sa pomaly popod strechy a počúvam nepokojne ozvenu môjho kroku, ktorá tak plieska
do stien, akoby chcela vyburcovať a upozorniť na mňa celé mesto. V obave, že by som sa
mohol s niekým stretnúť, obchádzam Veľké námestie dlhou okľukou. Na rohu Kláštornej ulice
sa však zastavujem: čudná biela postava mykla predo mnou do kláštornej brány. Po dlhšom
uvažovaní, či by som sa nemal vrátiť, rozhodujem sa len ísť. Mohla to byť mníška alebo azda
neopatrná slúžka, čo sa opozdila so svojím vojakom. Keď sa však približujem, vidím celkom
jasne, že postava je učupená vo výklenku. Vrátiť sa už nemôžem. Postava už iste vie o mne.
Aký len úmysel skrýva? Zaumieňujem si, že popri vrátach sa pustím do behu. Ale čím ďalej
idem, nadobúdam istejšie, ale strašné presvedčenie.A nemýlim sa.Malá, chudá, len do košieľky oblečená, zimou sa trasúca, do kláštornej brány učupená
postava je moja Anica. Oči mi drevenejú na nej, hrôza mi zabíja dych.— Preboha, Anica, čo tu hľadáš, ako si sa sem dostala… a takto… Anica… Anica… čo sa
stalo… Ježišu… Anica, čo si sa zbláznila?… bosá a holá v takýto čas…Chytám ju za ruku a utekám s ňou domov. Nevzpiera sa mi, len v očiach, do ktorých
kedy-tedy úchytkom pozriem, sedí jej akýsi plačlivý, vzdorovitý strach, akoby čakala, že ju
udriem.Doma ju ukladám na posteľ, ale ona odhadzuje perinu, chytá ma mocne za ruku, akoby ju
chcela rozmliaždiť, a kričí:— Pusťte, pusťte ma, počujete, pusťte ma, chcem sama odísť!Tvár sa jej chytá plameňom, očami kreše iskry, bojím sa, že ju zase schváti kašeľ.— Ale, Anica, čo sa s vami robí, spamätajte sa, len na chvíľu sa spamätajte, oddýchnite
si a potom mi poviete, prečo ma chcete opustiť.— Nie, pusťte ma, nechcem vás už vyžierať, nechcem. Nevezmem od vás už ani omrvinku.
Nechajte ma odísť. Veď ani neviete, kto som. Dva mesiace ma nechávate vylihovať vo svojich
perinách a ani sa nepýtate, kto som, akú zmiju to držíte pri sebe? Zhnusila sa mi vaša
dobrota, príkri sa mi už váš pohľad, ktorým ma neustále obletujete, chcejúc vypozorovať a
vopred vyhovieť každej žiadosti, ktorá sa ešte ani mojich myšlienok nedotkla. Nenávidím tú
vašu len Bohu prináležiacu ochotu opatrovať zhnité, čertvie akou prašivou chorobou nakazené
telá. Preklínam to vaše vytrvalé bdenie nad mojím spánkom. Nechcem viac vašej žobráckej
dobroty. Nechajte ma, nech zomriem na svojom smetisku. Sám ste žobrák, počujete ma, sám ste
žobrák, prečo ešte zväčšujete svoju biedu opatrovaním žobráčky? Och vy… vy…Neodvažuje sa vypustiť z úst pripravenú nadávku. Bojí sa, že by ma ňou veľmi urazila.
Hádže sa na posteľ a tvár si zakrýva perinou. Neplače. Hruď sa jej však predsa trhá, akoby
ju ostré nože bôľu rozkrajovali.Teraz už šípim príčinu jej veľkého rozčúlenia: Anica vypočula môj rozhovor s doktorom, z
môjho zúfalého plaču vycítila hrozné postavenie, v ktorom sa nachádzam. A preto sa rozhodla
aj odísť. Viem, jej nenávisť voči mne je len predstieraná, chce ňou zo seba vyčrpkať
ľútosť, ktorá ju musela zaliať pri odhalení mojej biedy. Ale ani jej rozhodnutie nie je
pevné, nemohla sa mi predsa za taký krátky čas úplne odcudziť. Tie dva mesiace nášho
spolunažívania museli v nej uložiť hniezda, ktoré aj pre mňa majú kus tepla. Azda tie
slová, čo jej vypadli z úst, boli len trosky jej rozhorčenia nad hroznou chorobou, možno sa
teraz za ne hanbí, iste sa teraz za ne hanbí.Bože, čím ju uspokojiť? Ako zabrániť katastrofe, ktorá by nasledovala po jej odchode.
Nemôžem predsa dopustiť, aby zahynula na ulici. A musím si konečne tiež uvedomiť, že mi už
aj v srdci vypučila. Nevedel by som prežiť ani črep chvíľky v hroznej istote, že som ju
stratil navždy. Ak by som mal hľadieť celý deň na prázdnu posteľ a nezočiť jej tichú, stále
mesačným svitom zaliatu tvár, jej tmavé chlpy zvlhnutých vlasov, ak by som nemal nad svojou
hlavou už nikdy cítiť ľahučký let jej širokého prenikavého zraku a ak by som mal počúvať
dlhý tok noci bez toho, aby mi k sluchu neprihopkal jej bojazlivý dych, to radšej nech
spľasne môj život hneď.— Anica, — hovorím, hladkajúc jej mäkké vlásky. — Anica, to nie je pravda, čo vy
hovoríte, to nie je vôbec pravda. Možno ešte vtedy, keď bol tu doktor, bol som naozaj
bedárom. Áno, ešte vtedy som bol žobrákom, ale teraz… teraz… Anica, vy neviete. Ako by ste
mohli vedieť?… Veď len teraz som prišiel. Vidíte, že neviete… Bol som u istého majstra…
áno, neklamem vás… a ten ma prijal do dielne. Budem pracovať, Anica. A nie je to ťažká
robota. Budem len vyhotovený tovar roznášať po zákazníkoch. A za to dostanem plat.
Počujete? Slušný plat. Môžem si zarobiť ešte aj pomimo… Anica… drahá Anica, viac nebudeme
hladovať. Kúpim lieky, aj doktora-odborníka dovediem. Pôjdeme do kúpeľov. Chcete, Anica,
chcete ísť do Tatier? Pôjdeme, celkom iste pôjdeme. Vyliečite sa a budete žiť. Anica,
viete, chápete to všetko, rozumiete?… Anica, drahá Anica!…Presvetľujem sa náhlym jasom radosti, akoby to, čo hovorím, neboli len ružové vidiny,
jalové sny môjho žobráckeho driemotu, akoby to bola pravda, skutočná pravda. Verím vlastnej
fantázii. Akýsi zlatý kľúč šťastia brieždi sa vo mne, zaplavuje hladkým teplom každý
studený kútik, roztápa ľady, že všetko sa blýska jarnou žiarou. Mladá miazga smiechu steká
mi z líc až k srdcu a oblieva ho sladkosťou. Pred oči vtláča sa mi plným, horúcim letom
obliaty laz nášho šťastia, obliekam sa do bohatstva a zalievam smäd a pažravosť svojej
chudoby tuhým dúškom blahobytu. Už teraz blažím sa pohľadom na panorámu Tatier, kde môj
hlad bude korunovaný najväčším pôžitkom.Beriem Anicinu hlávku do svojich rúk a dvíham ju k sebe, akoby som jej chcel ukázať tú
fatamorgánu zasľúbenej zeme, akoby som ju chcel občerstviť prvým glgom šťastia. A nemusím
ju dlho núkať. Anica uverila. Anica uverila mojim slovám. Anica uverila mojim myšlienkam,
uverila mojim snom. Anica verí všetkému ešte tuhšie ako ja. Tvár sa jej roztvára odrazom
jasného veľkého zázraku. Z očí, cez krištáľové hrášky sĺz, presvitá jej tá diamantová
rozprávka, ktorá i mňa očarovala. Z kútikov úst vyvierajú jej čerstvé pramienky hlasných
úsmevov, čo aj mňa ohlušujú.Nemôžem už pridusiť pálčivé plamene smädu.— Anica, moja Anica.Stieram zdĺhavo svojou rozchlípnutou chuťou medový peľ jej jahodových perí. Šípil som,
že sú sladké, ale nevedel som, že uchovávajú toľko páľavy v sebe, že vedia opiť už prvým
dúškom a že kto ich len raz okúsi, stáva sa otrokom ich neskrotiteľných túh. Nemôžem sa od
nich odtrhnúť. Spúšťam sa k nim stále s rastúcou dravosťou ako hladný, pažravý sup. A ona
mi ich sama podnáša, akoby sa mi núkala celá do úžitku. Nezriekam sa jej. Podchytávam jej
slabé tielko ani mladé tenké stebielko a kĺžem po jeho mäkuškom teple svojím lačným hmatom.
A nie som sklamaný jej chudými, úzkymi bokmi, slabými, krotkými ňadrami. Nie. Nazdávam sa,
že držím plnú hrsť sviežeho a čerstvého života, že žmýkam pružný a plný mliečny plod.
Zabúdam na jej i svoju biedu. Zabúdam na deň, žijem len noci, ktorá ma kŕmi toľkým šťastím,
a chcel by som, aby netiekla, ale aby kvapkala pomaly a naťahovala sa donekonečna. Chcel by
som, aby bola len začiatkom omamných slastí.Ach, prečo len táto moja túžba nemôže sa splniť? Prečo je skutočnosť vždy tak ďaleko od
našich snov? Prečo už vyciedzam len dno šťastia? Prečo už ďalšia noc bude prázdna, bez
ozveny tohto mámenia?3Neviem, či neupadám do večného zatratenia, keď Anicu klamem, neviem, či nerúti sa za to
na mňa kliatba hriechu; neviem, či neprivolávam k sebe železné okovy trestu. Neviem ani
nechcem vedieť. Zanikám v omamnom šere bielych snov, čo vystupujú z mojej lásky k Anici a
krúžia v pavučinových závojoch vôkol môjho vedomia sťa voňavé dymy okolo sviatosti.
Rozpúšťam sa v mútňave šťastných chvíľ, čo ma tak nečakane navštívili, že nemôžem sa ešte
stále spamätať z mocného úderu prvého vzrušenia. Toniem v sýtom mame bledej rozprávky a
nechcem vyplávať navrch k dennému svetlu. Zodpovednosť života odhadzujem ďaleko od seba ako
zbytočné, prelomené veslá.Každé ráno vtískam na Anicine ústa horúci bozk sťa zlatý dukát mojej vďaky. Viem, je to
lacná odmena za toľké dary jej lásky, lež Anica by viac ani neprijala. Anica je dieťa
stvorené len na rozdávanie. Anica je studňa, ktorá zabudla, že vyschýna. Utopí len oči v
sladkom sne a šepce:— Zbohom.Nezdržuje ma nikdy rozcitlivenou nežnosťou, lebo je ešte vždy zaclonená marom mojej
fantázie. Verí, že odchádzam do práce, že idem zarobiť peniaze, za ktoré pôjdeme do Tatier
a k moru. Z tej viery nechcem jej ani štipku odkrojiť, bojím sa, že by som ju tým zabil.Celý deň ma potom premývajú dlhé ulice svojou ošúchanou nudou. Niekedy ma i lačná túha
ženie nájsť si nejaké zamestnanie, zarobiť aspoň korunu. Väčšinou však hliviem v lenivom
čakaní večera, túžim sa už slasťou budúcej noci, keď budem môcť zase počúvať Anicin horúci
tepot pri mojej sluche. A ledvaže sa bielej dlane dňa dotkne prvý tieň západu, bežím k nej,
k Anici.Odomkýnam jej zlepené ústa zas bozkom.A ona akoby len na tú chvíľu čakala. Nestačím sa ani rozhodnúť k odhaleniu pravdy, lebo
vrhá sa do môjho náručia sama s chorou, vybičovanou náruživosťou, akoby sa chcela ukryť
pred samotou, čo ju celý deň strašila. Neodmietam ju. S pažravým chmatom zavíjam šiju do
venca svojich ramien a vsádzam jej na mäkučké vlásky gloriolu teplých bozkov. V tomto
tesnom klbôčku utekáme do hlbín noci ako dva ručiace vodopády, ako dva splašené kone. V
hustej tme rozpúčajú sa naše zmysly a opíjajú sa naše lačné túhy vriacim potom do nemoty, v
hustej tme vydúva sa naša láska v spln a zaplavuje sa sladkou sýtosťou, v hustej tme na dne
širokej žízne vyzváňajú naše srdcia, spievajú naše duše a svorne vedľa seba do hrobu únavy
skladajú sa naše telá. Anicino telo je mäkké ako prehriaty vosk. Zavše sa mi zdá, keď
odliepam z neho prsty, že zanechávam v ňom stopy. Len tak zahára úpekom, sťaby uhlím bolo
obložené. Viem, je to posledný plamienok, ktorý zapaľuje nad mohylou svojej vädnúcej lásky,
jej zúfalý, nervy trhajúci hlas, ktorý má v mojich žilách rozozvučať ozvenu búrlivej, ale
nedokončenej noci nenasýtených vášní, je to pretrhnutý ston, zimničné stŕpnutie nad
klesajúcim životom. Azda chce ním zaplašiť môj strach, ktorý rastie vo mne pri každom novom
objatí ako hora, čo sa mi vytŕča z očí, keď sa na ňu dívam, čo sa mi prelieva do prstov,
keď ju chytám, alebo azda ním chce vydráždiť svoje polámané sily k poslednému vypätiu.
Nedávno primkla svoje pálčivým dychom zaliate ústa k môjmu uchu a zjajkla:— Chcem žiť!Privinul som ju len tuhšie k sebe, akoby som si ju chcel pripäť na srdce, lebo všetky
ohníčky reči mi vydochli, sťaby ich ľadová vlna zaliala. Oblizovali ma len akési holé,
brieždivé city.Naša láska je šialenstvo, je trýznenie zbičovaných síl, je vražda, krvácanie podrezaných
žíl, je nezadržateľné padanie do roztvoreného náručia smrti. Viem, že jej ortieľ vyznel už
dávno, viem, že jej koniec zasekáva sa mi už do hrdla, lež ošiaľ jej doznievajúceho sníčka
ma zamotáva takou čiernou slepotou a zašliamava takou hustou hluchotou, že zabúdam si
vytrhnúť z hrdla posledný krvavý výkrik.*Dnes napadol prvý sneh na čierne strechy. Je mladý, plachý a mäkušký ako pena, ale už
zaváňa chladom a bieli ľudské tváre bledým svitom. Nečakal som ho, vôbec som ho nečakal, a
preto mi azda zavadzia v očiach. Mám dojem, že sa dotýkam bielej plachty, pod ktorou drieme
čiesi ľadové telo. Už ma to aj podsypáva nepokojnou výčitkou. Odkiaľ sa berie, čo znamená,
prečo ma prenasleduje a kde ma ženie, čo trúsi do mňa toľký nepokoj, akoby som bol vrahom
nevinných modlitieb, bielych cností a skromných lások? Neviem si odpovedať a sneh zákerne
čuší tak ako ľudia, čo do neho vtláčajú svoje chmúrne myšlienky. Všetko vôkol berie na seba
zakliatu podobu, akoby sa svet len samou záhadou obsnovával.Bez toho snehu bolo mi tu včera i predvčerom veselšie, ľahšie, lebo boli tu šedivé domy,
čo štedro vydychovali na ulicu roztvorenými oknami voňavú sparu teplých izieb, boli tu
ľudia, čo rozsievali rozšafne svoj smiech, šumel a poletoval tadeto život vlažný a naplnený
jasavým šťastím. Ale dnes tu z toho nie je ani omrvinka. Všetko zadusil sneh. Tými ulicami,
kade ešte včera tiekla prudká ručaj hlasov, pľačká sa dnes hrobová mĺkvota, vlečie sa
dlžizná procesia tvrdého a ťažkého smútku, ktorá hrdúsi srdcia žiaľom.Vediem svoj lenivý krok po nábreží. Od vody ma zamýva húšť šumotu ľadových vĺn. Nemôžem
povedať, že by ma hnal dopredu nejaký cieľ. Nemám cieľ. Som rozbitým, premočeným vrakom, s
ktorým sa pohrávajú cudzie prúdy. Azda v skrytom mešteku mojich zlákaných myšlienok cinká
skromná žiadostivosť, ale je tichá ako modlitba, nemôže ma ohlušiť mocným úderom. Bojí sa.Zastavujem sa pred starou rozľahlou vilou. Čo ma prinútilo zastaviť sa práve na tomto
mieste? Neviem. Staviam do výšavy svoj zrak. Na vile sú všetky okná prichlopené okenicami.
Je to divné uprostred dňa. Vyzerá to, akoby sa tajomní obyvatelia ukrývali pred verejnosťou
a snovali dajaké nebezpečné pikle. Šúcham sa nepokojným pohľadom po zvlhnutom múre, hľadám
aspoň maličkú škáročku, ktorou by sa dalo nazrieť dnu, ale márne. Všetko je neprístupné,
akoby celý dom bol zapečatený. Napĺňa ma zvedavosť. Neviem, či by som nemal azda upozorniť
strážnika. Obzerám sa vôkol, či to azda ešte niekoho neudivuje. Ale nie. Ľudia prechádzajú
vôkol bez záujmu, akoby bola zapečatená vila bohvieakou samozrejmou vecou. A nie je to
samozrejmá vec. Akoby to mohla byť samozrejmá vec? Rozplazujem sa v ťažkých križovatkách.
Živelná zvedavosť zalieva ma zo všetkých strán a napína ma očakávaním až do pretrhnutia.
Azda mám aj horúčku. Iste mám horúčku. Možno, že vila, pred ktorou stojím, je praobyčajná
vila a ľudia, čo v nej bývajú, sú praobyčajní ľudia, lež so mnou sa čosi robí. Napáchol som
ťažkým trudom, čo spadol so snehom na zem, čo ma jaší neviditeľným strašidlom, a preto
napínam si fantáziu čiernou hrôzou.Ani si dobre neuvedomujem, čo robím, v námesačnom stave ponáhľam sa ku dverám a stláčam
gombík.Kdesi v prázdnych hlbinách rozlieha sa poplašený zvonec. Čakám. Za masívnymi, azda
dubovými dverami zamkýna sa do zanovitého čušania husté ticho. Mám dojem, že bachraté myši,
čo sa prechádzali po drevených vŕzgajúcich schodoch, zodvihli sa na zadné labky a so
zatajeným dychom načúvajú. Stláčam znovu gombík. Teraz nestačím ani ruku z neho odchytiť.
Ťažké, dvere sa pomaly, akosi bojazlivo a bez vrzgotu otvárajú a za nimi zjavuje sa malé
chlapčiatko s belavou veličiznou hlavou a ešte s väčšími modrými očami. Vytŕča ku mne
okruch chleba a hovorí:— Dnes mamička nemá drobné.Beriem chlieb, lebo neviem si okamžite inak poradiť, a dívam sa, ako sa dubové dvere
pomaly zatvárajú, ako skáče kľučka. A keď sa po dlhšej chvíľke prebúdzam z meravej
strnulosti, trielim z miesta ako zločinec, tackám sa ulicami, hľadím vyjavene a placho do
tvárí chodcov, pozorujúc, či sa dívajú na môj okruch, čo držím neisto, akosi veľmi kľavo v
pravej ruke, ale nevládzem pohybovať ani jednou myšlienkou. Všetko vo mne mrie pod ťažkými
kameňmi, všetko onemieva sťa chmúrna obloha v podjeseni. Pálčivá hanba ma hlodá. Pálčivá
hanba si odkrajuje z mojej spokojnosti. Čosi ľadové a drsné ako smrť cítim pri srdci, čosi
plazivé a klzké ako had cítim na duši. Všetkými zmyslami rozutekávam sa do seba. Nemám
odvahy hodiť jediný pohľad na svoje mučeníctvo. Rútim sa len vpred, nedbajúc na výstrahy,
nevidiac nebezpečie, ako surový hučiaci vlak s mŕtvym strojvodcom, ako fantóm do útoku sa
ženúceho bezhlavého vojaka.Keď sa púšťam dolu Katovnou ulicou k námestiu, zachytávam za sebou svoje meno. Nemýlim
sa, počujem dobre, je to medový, veľmi príjemný doktorov hlas. Doparoma, ešte tento mi tu
chyboval. Azda ma nešpehoval a nevidel, ako som pri dverách žobral a bral od dieťaťa
chlieb. Čo chce, čo len so mnou chce? Už sa púšťam do behu, ale jeho ruka ma chytá za plece
a násilne zastavuje.— Ale, priateľko, kde sa tak veľmi náhlite? Postojte chvíľku, len chvíľočku postojte.Škrípem zubami a obraciam sa prudko, akoby som mu chcel vylepiť zaucho. Vytŕčam pred
neho okruch chleba a chcem už začať:— Ale, milý doktorko, nevidíte, že chodím žobrať, nevidíte? Nezdržujte ma, pekne prosím,
len ma nezdržujte. Ak máte pre mňa vo vrecku nejakú kostičku, pohoďte mi ju láskavo rýchlo,
aby som ešte mohol dobehnúť iných dobrotivých mecenášov.Ale on môj chlieb nechce vidieť. Náročky ho preklenieva zrakom a predbieha ma v reči:— Môj priateľ, advokát, potrebuje kancelársku silu. Odporúčal som vás u neho. Zlatá
ulica, číslo 7, na poschodí. Zájdite tam, čakajú na vás!Pred očami sa mi rozdrapujú čierne mračná a spoza nich sypú sa na mňa zlaté svetlá, ale
nestačím v nich skúpať svoju tvár, náhly príval vďaky zraňuje moje počatie. Klesám pred
doktorom ako skosená vňať a zatápajúc sa v radostných slzách, objímam mu nohy.— No tak… no tak… spamätajte sa, len sa spamätajte a nezabudnite: Zlatá ulica, číslo 7,
na poschodí, — hovorí doktor stiesneným, rozmoknutým hlasom, odliepajúc sa odo mňa, a
ponáhľa sa iným smerom.Chvíľu hľadím za ním, akoby som sa bál načať sily, čo sa vo mne stenčujú, ale potom na
údiv zvedavcov, ktorí sa vôkol mňa nastavali, púšťam sa do behu, šialeného behu, radostného
behu. Líca mi blčia horúcimi plameňmi, oči sršia ostrými iskrami, celé telo schytáva sa do
besného tanca, v ktorom zabúda na vysilenie, vystatuje sa novšími a novšími silami.
Pokrikujem na neznámych ľudí, mávam im klobúkom, smejem sa a plačem striedavo. Utekám
domov, chcem Anici zvestovať radostnú novinu, chcem jej povedať, že tá rozprávka, ktorú som
jej voľakedy rozprával, stala sa skutočnosťou, že naozaj prídu Tatry, že príde more,
všetko, všetko, že nezomrie, že naša láska bude korunovaná šťastím, ozajstným, bohatým,
nevyschýnajúcim šťastím, v akom len princovia a princezné môžu sa hriať. Chcem ju pritisnúť
k srdcu v bielom rubáši dňa, chcem ju mať bez toho okatého strachu, ktorým ma predošlé noci
prebodávala.Preskakujem schody ako olympijský víťaz. Nemôžem sa opanovať. Kričím už vo dverách:— Anica, nezomrieš, budeš mať Tatry, budeš mať more… Malá Anica…Zháčim sa, lebo bledým svitom vylepená izba hľadí na mňa akosi veľmi prísne a
nepriateľsky, prestatá tíš mechrí a durdí sa nespokojnosťou, akoby som ju vyrušil z
nábožnej dumky.Azda Anica spí?Prichádzam bližšie k posteli.Nie, Anica nespí.Bledú tvár má zarámovanú do pozoruhodného, veľmi bedlivého počúvania a očí roztvorené,
až priveľmi roztvorené. Sprvu nechápem, prečo ma ešte nepočula, prečo ma ešte nevidela. Keď
sa však lepšie pozerám, hrôzou kameniem:Uprostred jedného oka na zorničke sedí pokojne plesnivá mucha a vystiera tenkými
nožičkami sosáčik.Už chcem zodvihnúť päsť, že ju tam rozmliaždim, krotnem však hneď veľkou bázňou, čo
nasadla už tíško na mňa. Vyberám z vrecka šatôčku a prikrývam pomaly Anicinu mŕtvu tvár.
Potom sa na prstoch od nej vzďaľujem. Odchádzam, zamkýnajúc za sebou tichučko dvere. Sadám
si na studené kamenné schody.Zabudol som plakať.Ťažkú hlavu vkladám do dlaní a pomedzi rozšírené prsty dívam sa širokým štvorcom
roztvorenej brány von na ulicu na prvý sneh, ktorý zákerne čuší ako vrah. | Svantner_Prvy-sneh.html.txt |
I. SvatobojUž sa kráľovstvo Slovákov rozpadlo,
Hrozný chýr skazy od Prešporku beží,
Tam na tých poľach — žalostné divadlo —
Na smrť ranený sám kráľ Mojmír leží,
A jak mrie, oči po Nitre napráva,
Na ktorých Velká Morava skonáva.
Do kola kráľa ležia bojovníci,
Obledlí sem tam poľom rozsýpaní,
Obstarní muži a mladí chasníci,
Mečami padlí, z kuší dostrielaní,
Zberby víťazné hučia a výskajú,
Padlých kaličia, všetko z ních zdierajú.
Na druhej strane na sivkovi cvála,
Jak kôň zaskočí kdosi bez obzrenia,
Svatoboj je to, samého brat kráľa,
Sám on len zmýva z poľa rozsúdenia,
Zmýva a nazad nič sa neohliada,
Srdce mu v žiali zúfalom uvädá.
Vina mu i žiaľ srdce prekrúcajú,
Prse sa úža a srdce trepotá,
Tí mrtví za ním z bojiska volajú;
A peklo samo za ním sa rehotá,
Pres jarky, doly on svetom uteká,
Bo z pekla duje hrúza na človeka.
Tam v dialke zmiznul; zberby rozkatené
Výskajúc tratia pomaly sa z poľa,
Chvat po lúpeži do kraja ích ženie,
Za nimi všetko tíši sa do kola,
Len chrapot mrúcich poľom postonáva,
A deň Slovákov žitia dokonáva.
Tak sa to nesie Slovenskému ľudu,
Jak zvon rodine, keď otcovi zvonia;
Už vás, Slováci, do krypty klásť budú,
Ktorej temnosti svetu vás zaclonia,
Vždy bez života, a predca na svete,
Len sa vždy moriť a zmierať budete.
Zberby víťazné do kola sa sýpu,
Zaroveň šiaškam na kraj pripadajú,
Všetko čo schytia kazia, berú, rýpu,
Len biedny život ľudu nechávajú,
Aby zas môhol všetkého nasbierať,
A ony maly čo lúpiť a zdierať.
Nieto pomoci, na Prešporskom poli
Mužstvo Slovenské valom popadalo,
Nikoho tam viac srdce nezabolí,
Čo by sa kolvek s rodinou ích stalo;
Ženy a deti zbroje neunesú,
Ty sa modlia, achkajú a trasú.
I vysokej už Nitre pád nastáva,
Zberba sa na ňu lúpeživá valí;
Mesto kráľovské! tam je tvoja sláva,
Paláce, hradby borí zberba, páli,
Z kadial lietaly v šír a dial rozkazy,
Chasa tam dravá hniezdi sa a plazí.
Svatoboj z poľa na Zobor vycválal,
A tam beh seknul ťažko udyšaný,
Že v pohoň nikdo za ním sa nedával,
Zosadá z koňa hrúzou zlomcuvaný,
Ticho Zoborskú obsadlo pustinu,
On sa popúšťa na vrch nad dolinu.
Koncom doliny smutná Nitra stojí,
Z nej niekdy vietor krik na vrch zaveje,
Poľom sa hajno dráčov sem tam rojí,
Tam sa ukiažu kde ích nezaseje,
Čo ruky pilné staväly to boria,
A osady sa len kadia a horia.
Svatoboj ten krik z vrcholu načúva,
I dráčov vysk i zdieraných neštestia,
Vidí jak sa vždy plameň viac rozdúva,
Jako požiera dediny a mestá,
I na to ešte oko jeho hľadí
Jak i zo svätých kostolov sa kadí.
Strašné divadlo a hrúzy tej žiara
Na Svatoboja tvári sa maluje,
Bo žiaľom, čo mu vnútornosti pára,
Tvár jako šata biela obleduje,
Oko sa časom ľútosťou zažína,
A on sa celý tam kamsi pomíňa.
Stojí tam, jako u mrtvoly stáva
Syn otca svojho, ktorého sám zabil,
Keď už svedomie hrozne ním strháva,
K jakému ho to diabol skutku zvábil,
Tak on tam stojí a telo sa trasie,
A koník pri ňom pažiťou so pasie,
Pasie a často na pána pozerá
Jakoby už chcel dial s ním leteť svetom,
Stojí Svatoboj, nič sa nepoberá,
On sa baviť zdá s iným dákyms’ letom,
Zo zhúby hroznej oči nestrhuje,
A naraz kľaknúc k nebu ich zdvihuje.
Otče z vysosti, tak rieka, pred tebou
Tu teraz hriešnik veliký sklonený,
Diabol podvodný k tomu ho podviedol,
K čomu on nebol osudom určený,
Diabol mi vnuknul chuť po panuvaní,
Za to sa teraz tu zvíjam v zúfaní.
Otec Mojmíra, brata najstaršieho,
Za kráľa celej postavil krajiny,
A Svatopluka i mňa vláde jeho
Poddal s našimi dielmi dedoviny,
Pri ostatňom nás ešte požehnaní
K svornosti viedol otec miluvaný.
Ale my s bratom, svedení od diabla
Dobrého otca zabudli sme slová,
Žiadosť nás na trón bezbožná napadla,
A z toho bola hneď vojna hotová,
Na Mojmíra sme ľud náš nahuckali
Na to cudzincov na pomoc pozvali.
Dotiahli oni, naši nepriatelia,
Proti bratovi dotiahli k pomoci,
Vedeli dobre, že keď nás rozdelia,
Všetkých nás potom v svojej majú moci,
Od dávna oni kuli nám už putá,
A rana odtial vždy hrozila krutá.
A na pomoc si cudzinci tí zvali
Z kadialsi Uhrov túlavých a divých,
Hajnami tito hneď sa sem dohnali
A dali do nás zomdlených, svárlivých;
Takto sa kresťan zavďačil kresťanom,
Dajúc ích na lúp a vraždu pohanom.
Neskoro sme my prišli s bratom k sebe,
A na Mojmíra preskočili stranu,
Už bolo hriešnych opustilo nebe,
Už nám smrtelnú boli dali ranu,
V Prešporskom poli tam sa bitka bila,
Tam sa Slovákov krajina zborila.
Nič už z nej nieto, všetko je stratené,
Vojsko Slovenské popadalo valom,
Leží tam v poli, jak bolo, skosené,
S Mojmírom spolu, náčelníkom, kráľom,
Tam je aj Mojmír, kráľ a brat môj vlastný,
Veliký duchom, osudom nešťastný.
I Svatopluk tam našiel konec žitia,
Našiel jaký si priestupkom zaslúžil,
Len ja som hriešny ušol toho zbitia,
Abych to prežil, moril sa a súžil,
Ach ja preťažkú dostal som pokutu,
Bodaj bych radšej smrť bol trpel ľútu.
Bo čo ja hriešny? v nasej som krajine
Syn a brat kráľov jak lotor vyhnaný,
Mrtví aj v tejto strašia ma pustine,
Od živých čujem jak som preklínaný,
Vrah po mne pasie, kraj páli a zdiera
A oko moje tomu sa priziera.
Nikde útechy, a nikde pokoja
Kam sa len pohnem, všetko na mňa letí,
Predo mnou hrozné vždy obludy stoja,
Za mnou sa vlečú a škamrú v zápätí,
Dosť už mám toho, a dosť toho sveta.
Tu v púšti teraz skončím moje letá.
Len mi Ty popraj Tvoje zmiluvanie
Bože láskavý! tak dôjdem pokoja,
Šak sa na Tvoje, Otče, rozkázanie
Víchry a búrky odrazu ukoja,
A ja na púšti Tebe budem slúžiť,
O Tebe myslieť a po Tebe túžiť.
Svatoboj skončil a hore povstáva,
Keď sa prežehnal, prichodí k sivkovi,
S vypnutou sivko hlavou porechtáva,
Dupoce nohou do behu hotový,
Ale Svatoboj naňho si nesedá,
Hladí mu hrivu a takto povedá:
Iďže môj sivko! už sa rozlúčime,
Viac neponesieš ty už Svatoboja,
Kamže môj milý, kamže poletíme,
Či do šíreho sveta či do boja?
Ach sami dvaja čo v boji zrobíme ?
A v svete šírom nikdo nás nepríme!
Keby sme vjedno šli, hneď nás poznajú,
Na vôkol lúpä naši nepriatelia,
I mňa i teba do smrti spichajú,
A sa nad vraždou potom rozveselia,
Ale každý rád ťa schváti samého,
A koníka si potlapká sivého
Var sa ti niekdo za pána dostane
Z krajanov našich, ber sa len k Trenčínu,
A možná ľud náš ostalý povstane
Z jarma ťažkého vytrhnúť krajinu,
Tak ešte pôjdeš za svojich do boja,
A zastaneš tam miesto Svatoboja.
Zmlkol Svatoboj, potlapkal koníka,
A preč od neho smutný sa poberal,
Ale sivko sa nehýbe z trávnika,
On len za pánom bolestno pozeral,
Svatoboj len dial a vždy dial zaniká,
A za ním oko točí sa koníka.
Ešte pred húšťou počerňavou v diali
Na sivka pozrel, a v húšti sa stratil,
A koník hlavu zvesil, a pomaly
Na hor sa smutný bez pána obrátil;
Tak sa preč svetom dvaja rozchádzajú,
Keď už viac na ňom priateľa nemajú. —
Z húšte sa strmá vypínala skala,
Na ňu hor vyliezť Svatoboja hnalo,
Bo sa mu svojho drahého, jak cvála,
Ešte raz zazrieť v dialke zažiadalo,
Darmo zo skaly už Svatoboj hľadí,
Len niekdy dupot o ucho zavadí.
Stojí Svatoboj na skale samotný,
Samotný je tam a samotný v svete,
Jak list na strome, keď vietor hrmotný
Na jeseň všetky dolu listy zmetie;
Zavzdychne smutno: už som všetko stratil,
Jedno po druhom osud mi vychvátil!
Len ešte jedna pamiatka mi zbýva,
Z celého čo mi dedictva zostala,
Ona ma všade jak družka citlivá
Až sem do tejto pušte sprevádzala,
Ty si to šabľa čos čaty zrážala,
Keď už zástava Moravy padala.
Ale už teraz čo s tebou počať mám,
Všetko vo vlasti, všetko je stratené,
I s tebou, drahá, sa teda rozžehnám,
Jedno i druhé nech je opustené,
Na púšti ťa tu viac nebudem prúžiť,
Ale len Bohu modliť sa a slúžiť.
Svatoboj šabľu odpásal širokú, —
Pod skalou priepasť otvára sa divá;
Oko hneď padá na priepasť hlbokú,
A hneď na šabli s bolesťou spočíva;
Bol to dar otca, jeho záručnica,
Jemu tak milá, jak v oku zrenica.
Keď sa do vôle na ňu už nadíval,
Zrazu ju skrútil, pustil do hlubiny,
Meč sa trepotal, jak letel ozýval,
Až ohlas pádu zadutnal z doliny,
On sklonil hlavu na ohlas dutnavý,
Bo meč poslední zacvendžal Moravy.
Svatoboj dolu zostúpil zo skaly,
A v húšti hľadal tiché obývanie,
Hotový už len Bohu spievať chvály
A z hriechov svojich robiti pokanie;
Hriešnik kajúci ten hľadá pokoja,
Dosť on má v nútri, dosť krutého boja.
Z húšte sa tmavá spúšťala dolina,
Nad ňou jak oltár spínala sa skala,
Neďaleko stok a nad ním jaskyňa,
Tá k obývaniu sa mu stráň zazdala,
Tam si umienil stráviť svoje roky,
Kam prúdov svetských nezasiahly toky.
*
Umesťujúc sa v temnej hájov skrýši,
Celý sa oddal na duše spasenie,
Spievajúc piesne v hustých dubov tíši,
A časté pri tom konajúc modlenie,
Telo len malú malo opateru,
Z plánok mal obed, z korienkov večeru.
Často i v noci Bohu poctu vzdával,
Šumiace vetry boly mu piesňami,
O Morave si chvíľami dumával
Pri ohni tichom pomedzi dubami,
V dumách mu divné tvorieval postavy
V mrákotnej húšti ohník ligotavý.
Dlúhy deň, ale dluhšie sú hodiny
Na púšti nočnie, a čas zasmútený,
Svatoboj nocou vychádzal z hustiny,
A sedal na vrch nad Nitrou vystrený,
Rum zámku trčal z čierneho závoja,
Naň hneď usadly oči Svatoboja.
Čudné tam mával chvíľami zjavenia,
Zámok sa zazdal jako ožiarený,
V kostôlku vídal ľudu shromaždenia,
Otca Methoda, jak káže, nadšený,
I svojho otca vídaval na tróne,
Alebo stávať na zámku balkóne.
Dve sa postavy k otcovi zvíňaly,
Kolenačky a obe skrvavené,
Jednou mu rukou pravicu chytaly,
Druhou stieraly líca uslzené,
Otec stál smutný, prísny, zasmušilý,
Jakby ho prosby ich neobmäkčily.
V okamžení ľak v Svatoboja padnul,
Ale sa hnedky stratilo zjavenie,
Mrak zase hustý na Nitru zasadnul,
Nočnie jak predtým stálo utíšenie,
Pohľad na Nitru a noc, krov pokoja,
Núkaly k piesni bolnej Svatoboja.Pieseň Svatobojova na ZoboreVy vetry búrne, tými horami
Čo sa tak prudko valíte,
Vy k nebeským tamto výšinám
Na krielach mocných letíte,
Oj zaneste že moje vzdýchanie
Tam pred trón Božej milosti,
Mojich velikých hriechov vyznanie,
A slzy mojej ľútosti.
Národ pravému Bohu oddaný
Zvíja sa v jarme pohana,
Chrámy sa kadia, kde mužia svätí
Hlásali slovo nám Pána;
Národ slobodný teraz v nevoli
Hynie dranciera cudzieho,
Kráľ jeho padnul a s ním tisíci:
Kdo hriechu vinný vätšieho?
A to je môj hriech, to moja vina,
Pekelnej skutky žiadosti,
Duša mi keď si to pripomína
Trasie sa, hynie v žalosti,
A kdo že som ja čo som to spáchal,
Ten nečin a hriech obrovský,
Nešťastného brat vlastný Mojmíra
A syn Moravy kráľovský.
Nesvieťte hviezdy na líce bledé,
Na tvár uvädlú hriešnika,
Každý váš pablesk, jak oči sudca,
Biednu mi dušu preniká,
Zhaste to svetlo, ty oči súdne
V mrákavách tmavých zastrite,
A vy mraky mňa svetu i noci
Samému sebe ukryte.
*
Takéto boly piesne Svatoboja,
Noc ho len sama tichá načúvala,
Z temného noci hľadí bôľ závoja,
K žialnemu srdcu dobre ona stála,
Hlas jeho vážno niesol sa z vrchola,
Jakbys nábožný slúchal spev kostola.
Mnohé Svatoboj takto strávil časy,
Ludí nevidiac na púšti samotný,
Len ho pustiny zabávaly hlasy,
Spievanie ptákov a vietor hrmotný,
Čo sa s dubami po hore zahrával,
Na dlúhych chvíľach s ním sa shováraval.
Púšť sa Zoborská na ďaleko strela,
Teraz kráľovstvo tiché Svatoboja,
Svatoboj púšťou blúdeval z večera,
Z miesta na miesto hľadal v nej pokoja,
Jednym večerom jak tak smutný blúdil,
Spev ho od razu z dumania prebudil.
Spev bol nábožný, tichý, usedavý,
Svatoboj k nemu kam dial sa prikrádal,
Chvíľami v hore postával zvedavý,
A po spevcoch sa na vôkol ohliadal,
Spev len zaznieva, Svatoboja lúdi,
A oko v hore na trávnik zablúdi.
Na trávniku sa zrutná strela skala,
Od skaly v ľavo dub trčal ozorný,
Pod dubom na pni mrtvá hlava stála,
Na dube visel syn boží pokorný,
A pred ním mužia modlili sa traja,
Ktorých spev vážny bol zaznieval z hája.
Po hore sa už šírila temnota,
V oblakoch na noc doháraly žiare,
Padnúca s nich na trávnik jasnota,
Nábožné mužov osvietila tváre,
Na tej ích tvári keď sa tam oprelo,
Nehnuté oko Svatoboja dlelo.
Skončiac nábožnosť preč sa mužia brali,
V tom sa Svatoboj zjavil na práznine,
Mužia spokojno naňho pozerali,
On jako k svojej mal sa k ním rodine;
A jak si dobré dali spolu slová,
Mužia na nocľah zvali Svatoboja.
Tichí si mužia v skalnej skrýši sedia,
V mrákotnej noci do kola ohníka,
Len leda kedy slovo si povedia,
Čakajúc na reč hosťa pústovníka,
Svatoboj vidiac bohabojných ľudí
Dá sa vyprávať Moravy osudy.
Vypravuje ím jako zberba krutá
Z kadialsi z dialky do kraja sa vprala,
Ktorú na pomoc chtivosť pomsty ľúta
K skaze Slovákov semká prilákala,
Povedal ím kde bitka je zvedená,
V ktorej Slovákov vlasť je rozborená.
Rozprával ďalej ím o smrti kráľa,
O hrozných skutkoch surových pohanov,
Jeden po druhom jak sa kostol váľa,
Jako zdierajú a trápä kresťanov,
Nábožní mužia keď to uslyšali,
Hrúzou sa striasli a krížom žehnali.
Prišiel Svatoboj potom i na seba,
Na svoj priestupok, diabla nabádanie,
Za ktorý prosí odpustenie z neba,
Robiac zaň teraz na púšti pokanie,
Úfajúc sa tak najvyššej milosti
V mukách tráplivých a v slzách ľútosti.
Skončil Svatoboj, na mužov pohliadol,
Jích zrak útrpný na ňom odpočíval,
Hluboký v skale pokoj sa rozkládol,
Len praskot hlavní z ohňa sa ozýval;
Chvíľami vietor zajačal dúbravou,
Jakoby vzdychal za Velkou Moravou.
Všetko tak dlúhu mlčí v skale chvíľu,
Svatoboj čaká od mužov útechu,
Oni za službu vrúcnu, Bohu milú
Dávajú úfnosť odpustenia hriechu;
Vo svojej potom púšti ho zdržujú,
Kajúceho sa takto oslovujú:
My, Svatoboju, sme tu pústovníci,
Púšť tá po predkoch nám je zanechaná,
Ktorí tu rovne jak my nástupníci
Modlením, spevmi velebili Pána,
I ty tu môžeš s nami Pánu slúžiť,
O ňom myslievať a jemu sa túžiť.
Dotkly sa reči srdca Svatoboja,
Na to pozvanie vďačne on pristáva,
Pústovníci sa na nocľah už stroja,
Aj ohník noční pomaly uspáva,
Nábožnú ešte modlitbu konajú,
A na zem chladnú, ích lože, líhajú.
Spokojnejšie tu nadišly hodiny
S vrúcnymi druhmi kajúceho druha,
Že sa stierajú ťažké jeho viny,
Že puká väzba, zdálo sa mu, tuhá.
Druhovia mysli vyrážali žialne,
A nesli Pánu s ním úcty zápalne.
Svatoboj často vyprával do noci
O hrozných Velkej príhodách Moravy,
O svojho otca sláve, velkej moci,
A o nábožnom otcu Methodovi,
Jak ku Kristovi národ sa obrátil,
S jakým plesaním pravú vieru schvátil.
Keď raz vyprával, jak sa viera svätá
Podtína, boria kostoly kresťanov,
Jaká postihla tým ľud Boží strata,
Že ho ovládla zlá ruka pohanov,
V hlubokom mužia pohrúžení žiali
K Svatobojovi takto sa ozvali:
Nedávno tvoje, Svatoboju, telo
Vzalo na seba odev pústovníka,
Ono sa pred tým vo vojnách vrtelo,
Pancier a šišak nosiac bojovníka;
Škoda ťa teraz tu v tom tichom dúbi,
Keď tam ľud Boží vrah zdiera a hubí.
Iď Svatoboju! kde ľud ruky spína,
Postav si šišak, pripáš šabľu k boku,
Zvolaj ľud k zbroji čo sa v jarme zvíňa,
A na pohanov vyveď ho k útoku,
Tak i hnev otca tvojho sa pominie,
I Boh ti celkom priestupky preminie.
Jak keď sa bleskom zapáľa mrákavy,
Tak sa zažala tvár Svatobojova,
Padly mu na um velké dni Moravy,
Kráľovstva sláva a sláva otcova;
V mysli i sivko stal mu opustený,
I do priepasti tam meč zahodený.
Dlúho tak myslel, dlúho bez pokoja,
I jak keď chmáry po oblohe letia,
A blesky slnka hneď zhasnú, hned svieťa,
Tak i na tvári stálo Svatoboja,
Bo sa hneď celá ohňom rozpálila,
A zase smutkom hlubokým pokryla.
Zhasla na tvári Svatoboja žiara,
Mračno sa po nej roztiahlo truchlivé,
Bôľ mu veliký vnútornosti pára,
On vzdychnul, spustil oko žalostivé,
I riekol: ja už nemám kriedel k letu,
Celému som už ja odomrel svetu.
Boh by nepoprial pomoci hriešnemu,
A ja som hriechmi obťažený celý,
Tu už v tichosti chcem len slúžiť Jemu,
Žiadosti svetské pre mňa už umrely,
Pán sa nado mnou var hriešnym zmiluje,
A pokojom ma svojím obdaruje.
I tam ten náš kraj teraz len pustota,
Čo bolo mužstva, toho viacej nieto,
Ženy tam biedne a číra sirota,
Do zimy prešlo už Slovákov leto,
Oj var len z pozdních potomkov Moravy
Niekdo z otroctva ten kraj náš vybaví.
Svatoboj zmlknul, a všetci mlčali,
Takto sa dlúha pominula chvíľa,
Naposledy sa zas mužia ozvali:
Nádeja ešte sa nezatratila,
Deti siroty zas podorástajú
Z chlapcov sa matky mužov dochovajú.
Tí zase budú súci pod zástavu,
Ale kdo sa ím za vodca nadhodí?
Ty, Svatoboju, opustils Moravu,
Jej vybavenie na um ti neschodí,
Tak časy prejdú, duch otcov sa stratí,
I var sa celé kresťanstvo podvráti.
Službe je Boha náš život oddaný:
Či Jeho pocte padnúť dopustíme?
Chráň nás od toho, Pane zvrchuvaný,
My Tebe verne vždy slúžiť mienime,
Tvoja sa služba od pohanov borí,
Kresťanom pomôcť naše srdce horí.
Viete čo bratia, my tu stráň od ľudí,
Len ledakedy sa tu kdo obráti,
Hlas náš na púšti nikoho nevzbudí,
Jak sa vysloví, púšťou sa roztratí,
Ale sa časom krajom rozchádzajme,
A tam k víťazstvu ľud náš povzbúdzajme.
Predstavíme mu veliký hnev Boží,
Keď sa Kresťanstvo pohanom dá gnáviť,
Sľúbime milosť keď síl vynaloží,
Aby sa zdvihlo a mohlo osláviť,
Spomneme velké dni Moravy matky,
A obživíme hasnúce pamiatky.
Aby nás čo ľud dlávä nepoznali,
Prezlečení vždy krajinou pôjdeme,
A jak sa nám ľud vzbudiť nepodarí,
Na nástupcov to naších prenesieme,
Tak bohdá z našej zápalnej výpravy
Povstane víťaz, zbaviteľ Moravy.
Pristali k takej reči pústovníci,
I hneď svätý sľub všetci položili,
A potom jako chudobní pútnici
Čas sa po čase krajom rozchodili,
Dediny, zámky obchádzali kolom,
A ľud zápalným prebúdzali slovom.
Ušly tak roky a ľud nepovstáva,
Bo sa mu žiaden víťaz nenadhodí,
Už pústovníkov hrobnia kryje tráva,
Aj iných už čas do hrobu uvodí,
Stoletia idú a nezahurtujú,
Darmo Zoborské povesti kolujú.
Driemu Slováci, čujno na Zobore,
Tam sa povesti staré ukrývajú,
I jak poklady zakopané v hore
Čas po čase sa na ňom presúšajú,
Ľud si povieda, že časom sa z hora
Hlas nesie smutný z pustiny Zobora.
V púšti Zoborskej stojí vytrčená
Svatobojova vysoká mohyla,
Krížom je velkým z dreva zasvätená,
O nej sa divná povesť rozšírila,
Že tam Svatoboj v noci sa vídavá,
A sa pri kríži vrúcne modlievavá.
Kolenačky sa vraj ku krížu vlečie,
Jak k nemu dôjde, rukama zalomí,
V modlení takom dlúhy čas utečie,
Dokial sa zase stane nevidomý,
Pústovníci vraj často ho vídajú,
A keď ho vidia, krížom sa žehnajú.
Tá povesť ide o tomto zjavení,
Že Svatoboj mať nebude pokoja,
Kým narieka ľud dobrý v potlačení,
A časy smutné nad Moravou stoja,
Ale keď víťaz štastlivý vystúpi,
Od nepokoja ten že ho vykúpi. | Stur_Spevy-bohatierske.html.txt |
Vysvetlenie niektorých gramatických foriem v slovanskom jazykuV tomto všeobecnom napredovaní vied a náuk, ktorým sa honosí druhá polovica minulého a
prvá polovica nášho storočia, pozorujeme postupný prechod od pestovania druhej, a tým spoločné
vzmáhanie sa všetkých vo veľmi rozličnom a neustálom zápase ľudských síl. Ľudská myseľ, ktorá
zmocnela výhradným alebo uprednostneným zošľachťovaním a oplodňovaním jedného poľa, obracia sa
zrazu na iné a ponáhľa sa dohoniť to, čo sa dosiaľ na ňom zanedbalo, dopestujúc tu z jeho
vlastnej pôdy vydarenejšie plody než dosiaľ, inde zase obohacujúc sa novými, na inom poli
dopestovanými kvetinami a štepmi.Začiatok a vznik terajšieho pohybu duchov na poli náuk a vied vyšiel, ako je všeobecne
známe, z lona filozofie na úsvite druhej polovice predošlého storočia; neskôr, koncom toho
istého storočia, obrátila sa činnosť najvýznamnejších hláv, vymaniac sa z medzí spomenutej
vedy, na oblasť prírodných náuk a vied, a až v našich časoch, asi od tridsiatych rokov,
získali historicko-pozitívne náuky, najmä jazykospyt, také všeobecné uznanie a vrúcne
porozumenie dômyselných mužov, aké v plnej miere zasluhujú. Aby sme neodbočovali odjazykovedy, na ktorú sa zatiaľ tu výlučne obracia naša pozornosť,
nemôžeme nepoukázať aspoň niekoľkými slovami na pomer jej terajšieho stavu k onomu, v akom sa
ocitala koncom minulého a začiatkom terajšieho storočia. Až do konca minulého storočia a
pominutia štvrtej olympiády tohto storočia[1]uzatvárali sa najslávnejší jazykospytci pri svojom výskume do oblasti jazyka
jedného kmeňa a jeho rozličných nárečí natoľko prísne, že si zriedkakedy dovolili obrátiť
svoju pozornosť na iné, viac-menej príbuzné jazyky s tým úmyslom, aby umným vzájomným
porovnávaním vysvetlili temné, ináč nepochopiteľné stránky domáceho jazyka. Čo mohli týmto
spôsobom najdômyselnejší duchovia dosiahnuť, potvrdil u nás Dobrovský, muž veľkých, nehynúcich
zásluh o náš jazykospyt, u Nemcov Adelung a nadovšetko slávny Jakub Grimm. Uvedením sanskritu
a zendského jazyka[2]do okruhu jazykov indoeurópskych, uznaním ich spoločného pôvodu a rovnorodého
organizmu povzniesol sa jazykospyt, najmä zásluhou Františka Boppa,[3]vyššie na vynikajúci stupeň, a z neho sa všetky indoeurópske kmeňové jazyky
pokladajú v istom zmysle už iba za výhonky, a teda akoby nárečia jedného prastarého jazyka,
ktoré zhrnuté vo svojej úplnosti a súvislosti povinné sú vzájomne sa vysvetľovať a skutočne sa
vysvetľujú. Je to obdobie úspešného rozkvetu porovnávacieho jazykospytu, ktorého začiatok sa
datuje rokom 1816 a ktoré trvá až dosiaľ, prinášajúc čoraz hojnejšie a zrelšie ovocie svojho
úsilia. Z kruhu tejto školy prívržencov porovnávacieho jazykospytu odvážil sa jeden z
najväčších a najdômyselnejších duchov nášho storočia, Viliam von Humboldt,[4]keď si bol svojím bádaním dávno osvojil oveľa väčší počet rozličných ľudských
jazykov než všetci jeho predchodcovia, odvážil sa povzniesť na najvyšší stupeň jazykovedy,
totiž na taký, z ktorého sa pokladajú všetky ľudské jazyky v istom zmysle už iba za výhonky,
odtiene a úlomky jedného všeobecného ľudského jazyka. Výsledky jeho učeného a dômyselného
bádania, po mnohých prípravných prácach a spisoch zhrnuté v jeho hlavnom dieleO
rozličných spôsoboch skladby ľudského jazyka a jeho vplyve na duchovný vývin ľudského
pokolenia(Berlín 1836), znamenajú epochu v jazykovede a zostanú jej večným
kánonom, na ktorom sa bude dať časom dačo opravovať, k nemu pridávať alebo z neho uberať, no
zrieknuť sa úplne jeho podstaty nebude nikdy možné bez škody pre jazykovedu. Aby sme
prirovnaním jasnejšie vysvetlili svoju myšlienku, zdá sa nám, že ako v matematicko-prírodných
vedách môže byť pokrok čias označený najcharakteristickejšími troma menami — Kopernikovým,[5]ktoré znamená odvrátenie sa od predsudkov a bludov v predtuche pravdy, Keplerovým,[6]ktoré znamená poznanie skutočných, no stále iba neúplných zákonov hmotného sveta,
a Newtonovým,[7]ktoré znamená očividný a postupný dôkaz všeobecnej a nevyhnutnej zákonitosti
vesmíru — tak aj na charakterizovanie pokrokov v jazykovede dostačujú tri alebo štyri mená:
Dobrovského pre nás Slovanov alebo Jakuba Grimma pre Nemcov ako pôvodcov kritického
jazykospytu z hľadiska kmeňa, Boppa ako zakladateľa rečového výskumu z hľadiska plemena a
Humboldta ako tvorcu jazykovedy z hľadiska jazyka celého ľudstva. Netvrdíme, že by tým už sama
náuka bola zavŕšená a zakončená; ako po Newtonovi museli pripojiť ešte Laplace[8]a Gauss[9]všeličo podstatné na doplnenie a zdokonalenie sústavy mechaniky vesmíru, tak
nepochybne i po Humboldtovi nastúpia viacerí etymológovia, ktorí ním založenú sústavu
jazykovedy podstatne rozšíria a zdokonalia, ale ním položené základy samotnej náuky zostanú
nepohnuté, zakiaľ rozum ľudský nevybočí z cesty zákonného skúmania. Postulát etymológa —δός μοι
ποῦ ότῶ[10]— dostal už základ, na ktorom bude možné stavať neustále ďalej, otvorila sa brána
túžiacemu a povolanému vedecky skúmať ľudské jazyky. Že pokrok v oblasti vedeckého jazykospytu
nemôže byť taký rýchly, že výsledky na poli tejto vedy nemôžu byť také čerstvé, názorné a
mnohonásobné ako pri náukách matematicko-prírodných alebo iba skúšobných, vyplýva z
rozdielnosti vlastností samých týchto náuk, i čo sa týka ich predmetu, i prostriedkov a návodu
na jeho skúmanie: no ako nepochybujeme o skutočnom povznesení sa etymológie za našich čias
väčšmi než za všetky predošlé časy, tak nemôžeme v sebe udusiť aj pevnú nádej, že až sa raz v
jednej osobe zjaví Aristoteles,[11]Carus[12]a Humboldt, t. j. filozof, fyziológ a jazykospytec, hlbším vniknutím do tajomstva
jazyka ľudského a odhalením dosiaľ skrytých vzťahov medzi súvisiacim a podobným pôvodom
ľudských predstáv a slov nadobudne i sama filozofia, najmä však psychológia a logika nielen
nové neočakávané osvetlenie, ale natrvalo zakotví v pevnejšej a stálejšej pôde než doteraz.Porovnávacou jazykovedou rozriešilo sa už nemálo najťažších záhad indoeurópskych jazykov;
nemenej dôležité z nich a odročené otázky a úlohy sa časom uspokojivo vysvetlia. I náš
slovanský jazykospyt nemôže čakať odinakiaľ než z tohto nevyčerpateľného prameňa svoje
povznesenie a zdokonalenie. Ako ďaleko sa náš jazykospyt povzniesol za zaslúžilého
Dobrovského, ktorý sa prvý odvážil prekročiť úzke medze svojho domáceho nárečia a zahrnúť do
jednoty celý jazyk, všetky rozličné nárečia celého slovanského kmeňa, tak ďaleko, ba ešte
oveľa ďalej sa opäť povznesie, až naši slovanskí bádatelia jazyka prekročia úzke medze jazyka
svojho kmeňa s takou kritičnosťou a znalosťou veci a do okruhu svojho výskumu zahrnú všetky
hlavné jazyky indoeurópskeho plemena. Nie je mojím úmyslom, a moje sily na to ani nestačia,
aby som sa i sám pokúsil o takúto ťažkú úlohu: no do istej miery cítim sa, pravdaže,
zaviazaným prispieť k dokázaniu jej možnosti i potreby a užitočnosti. Na to, iba na to cieli
tento nový článok ako aj všetky predchádzajúce.Že v tejto časti slovanskej jazykovedy, ktorá sa zapodieva tvorením slov (etymológia),
nemožno už dnes ďalej úspešne pokračovať bez porovnávacieho návodu, prisvedčí kritický znalec
veci bez rozpakov, svoje odôvodnené presvedčenie o tom predložil som už v predošlých článkoch.
Lež ani v náuke o skloňovaní slov nemožno dosiahnuť pevné základy bez porovnávacieho návodu.
Veľmi dôležitá časť slovanskej gramatiky o pôvode, prvotnom význame a postupných premenách
tých foriem, ktoré nazývame prechodníkmi a príčastiami (transgresívy a particípiá), bez
porovnania s ostatnými indoeurópskymi jazykmi navždy zostane nepochopená a nevysvetlená. No
obíduc zatiaľ túto obšírnu n zauzlenú úlohu, prikročíme k vysvetľovaniu niektorých iných
gramatických foriem nášho jazyka.[1]Štvrtej olympiády tohto storočia— totiž r. 1816 (4 x 4 =
16)[2]Zendský jazyk— najstarší z indoeurópskych jazykov, podobný
sanskritu najmä hláskoslovím. Ním je napísaná biblia Zoroastrovho staroiránskeho
náboženstva. Poznaním sanskritu a zendského jazyka sa rozvilo štúdium indoeurópčiny.
Porovnávacia jazykoveda dokázala, že jazyky, ktorými hovoria jednotlivé národné celky
(Slovania, Románi, Germáni atď.), pochádzajú zo spoločného jazyka, nazývaného
indoeurópskym prajazykom.[3]Franz Boppvydal r. 1816 dielo, v ktorom porovnal systém
skloňovania v sanskrite so systémom v gréčtine, latinčine, perštine a germánčine
(Conjugationssystem der Sanskritsprache in Vergleichung mit jenem der griechischen,
lateinischen, persischen und germanischen), podľa čoho Šafárik označil r. 1816 za začiatok
rozvoja porovnávacej jazykovedy.[4]Wilhelm von Humboldt— podal základy svojej teórie o jazyku ako
odraze duchovného života národa v diele Über die Verschiedenheit des menschlichen
Sprachbaus und ihren Einfluss auf die geistliche Entwicklung des Menschengeschlechts (O
rozličných spôsoboch…).[5]Mikolaj Kopernik(1473 — 1543) — významný poľský astronóm,
podvrátil starú teóriu o otáčaní Slnka okolo Zeme (geocentrická sústava) a nastolil teóriu
o Slnku ako strede, okolo ktorého sa otáča aj Zem (heliocentrická sústava), čím revolučne
zasiahol do vývinu vedy a filozofie[6]Johannes Kepler(1571 — 1630) — slávny hvezdár, ktorý objavil
zákony o pohybe planét a vynašiel hvezdársky ďalekohľad[7]Isaac Newton(1642 — 1727) — anglický fyzik, matematik a
astronóm, objavil gravitačný zákon a základné zákony mechaniky[8]Pierre Simon Laplace(1749 — 1827) — francúzsky matematik a
astronóm, významne prispel k rozpracovaniu teórií o kozme[9]Karl Friedrich Gauss(1777 — 1855) — nemecký astronóm a
matematik, venoval sa metódam pre vypočítavanie dráh nových planét a štúdiu magnetičnosti
Zeme. — Šafárik sa usilovne venoval štúdiu astronómie už za svojich štúdií v Jene, kde ho
pre tento odbor získal profesor Oken.[10]δός μοι
ποῦ ότῶ(gr.) — Daj
mi pevný bod, kam sa mám postaviť (a pohnem zemou — táto časť v Šafárikovom texte už nie
je). — Typický výrok gréckeho matematika a fyzika Archimeda (287 — 212 pr. n. l.).[11]Aristoteles(384 — 322 pr. n. l.) — „najväčší mysliteľ
staroveku“, ako sa o ňom vyjadril Marx[12]Carl Gustav Carus(1789 — 1869) — nemecký lekár a filozof,
zapodieval sa zvlášť fyziológiou a objavil krvný obeh v hmyze | Safarik_Vysvetlenie-niektorych-gramatickych-foriem-v-slovanskom-jazyku.html.txt |
Obrazy ze života Slováků(„Posel z Prahy“ 1858.)[1]Slováků, kteří, počna od Malých Karpat u Prešpurka až po samé hranice Sedmihradska,
skoro v pravidelném polokruhu severovýchodní částku Uher obývají, počítá se pravdě podobno
do 2 000 000[2]Bydlejíť oni, jako z výš zpomenutého patrno, v nejhornatějších a také i
nejneúrodnějších stolicích (župách) Uherska; a sice s jinými národy nesmíšeni čistě v pěti
stolicích: v Horno-Nitranské, Trenčanské, Oravské, Turčanské, Liptovské a Zvolenské; v
devíti jest jich značná většina: v Dolno-Nitranské, Těkovské, Hontské, Novohradské,
Gemerské, Spišské, Šaryšské, Zemplínské a Prešpurské; v desíti jest jich znamenitá částka a
v čtrnácti berou účastnost. Z čeho patrné jest: že málokterá stolice v Uhrách (Uhry s
Vojvodinou počítají 49 stolic) jest, v níž by se Slováci nenacházeli.Avšak ryzost svých mravů a obyčejů zachovali jen tam v úplné čistotě, kde s jinými
národy nesmíchaně, takořka osamotněle žijí; jinde se více méně k obyčejům, mravům, zvlášť
ku kroji obklopujících je sousedů sklonili. Ačkoli tajiti[3]se nedá, že Slováci na svých národních obyčejích a mravích dost urputně lpí a skůř[4]jiné národy od Slováků, nežli oni od nich čeho přijímají; nicméně kde je
většina obklopuje a s nimi se ustavičně stýká, chtěje nechtěje se jim podle toho „Kdo
přijde mezi vrány, musí kvákat jako ony“ mnoho z cizího přilepilo. — Proto my jen o těch,
kteří nejméně porušeni zůstali, a i to ne k vyčerpání, nýbrž jen povšechně (aneb, jak někdo
řekne, povrchně) z té příčiny promluvíme, že nám všestranná známost v tom ohledě — vyznámeť
bez obalu — schází.[1]Práce této nelze bezpečně připisovati Boženě Němcové. Názorem, slohem, slovníkem i
některými jednotlivostmi (vypravujemuž, nikoliv žena; uvádí se
jako rodákslovenský, nikoliv český; dovolává se dokonce B.
Němcové jako osoby třetí atd.). „Obrazy ze života Slováků“, v „Poslu z Prahy“
nepodepsané, ačkoliv povídku „Dobrý člověk“ v témže ročníku Němcová podepsala,
ukazovaly by spíše na autorství slovenského evangelického duchovního nebo učitele.
Proti těmto vnitřním znakům stojí okolnost, že 6. kapitolu z „Obrazů“, „Svatební
obyčeje u Slováků“, otiskl „Vlastenský kalendář na obyčejný rok 1859“ (v Praze, osmý
ročník, sestavený od Václava Filípka) se závěrnou poznámkou na str. 83: „Takto o
svatebních obyčejích na Slovensku vypravuje oblíbená naše spisovatelkaBožena Němcováv ,Poslu z Prahy’, kterýžto, jestli ho posud
neznáte, zasluhuje, abyste se s ním seznámili“ atd. Poněvadž však Němcová, měla-li
příčinu v práci samé krýti se anonymitou, proti prohlášenému autorství těchto statí
nikde se neodradila, a poněvadž celkovou látkou i řadou vývodů „Obrazy ze života
Slováků“ s jejími „Obrazy ze života slovenského“, po roce vyšlými v Časopise Českého
Musea 1859, zřejmě souvisejí, pojímáme také anonymní studii z „Posla z Prahy“ do
Sebraných spisů Boženy Němcové, ovšem s náležitou výhradou. J. V.[2]Staré statistické tabelly sice a podle nich i Zap počet Slováků na 2 753 000
kladou, což je však příliš mnoho. Naproti tomu Maďar Fényes ve své statistice jen na
1 672 000 udává, snad jen proto, že on každého maďarsky mluvícího za Maďara má; což
je opět příliš málo. Czörnig udává počet Slováků v Uhřích na 1 704 312, vcelku asi na
1 850 000.[3]Zapírati[4]Spíše | Nemcova_Obrazy-ze-zivota-Slovaku.html.txt |
1. René po prvý raz sedí pri jednom stole s kádrovníkomPredkladám dielo o mladíkovi, ktorému som dal meno René, keďže šťastlivo prežil veľa
príhod, na svojich cestách počul a videl veľa poučného, a preto sa napokon i sám cítil ako
znovuzrodený.Jozef Ignác Bajza: René mládenca príhody a skúsenosti, 1783Koľko ráz ešte, myslia si dvaja tesláci z Oravy, Trnkóczy a Navrátil, keď sedia na sklonku
jesenného dňa roku tisícdeväťstopäťdesiatdeväť vo vinárni U malých františkánov v Bratislave.
Myšlienka sa týka druhej dvojice mužov, o čosi mladších, ktorí sedia pri tom istom stolíku.
Pred každou dvojicou fľaša vína a dva poháriky, obe dvojice popíjajú, mladšia sa navyše venuje
ešte spevu. Vynaliezavo si zvolila na spievanie pieseň My sa práce nebojíme — pieseň sa končí
slovami „s piesňou tou radostnou, jasavou, my sa práce nebojíme“, po ktorých sa dá zopakovať.
Pracovníci Tesly Orava Trnkóczy a Navrátil sa teda chtiac-nechtiac tiež venujú spevu, i keď
nie vlastnému, a v duchu zaznamenávajú, koľko ráz už prvá dvojica zaspievala angažované
dielko, pokúšajú sa odhadnúť i pravdepodobný počet ďalších repríz.Mladšia dvojica si uvedomí záujem staršej, vymení si s ňou i niekoľko drobných úsmevov,
ktoré jej dodajú novú chuť do spevu. Popri usilovnom speve stihne mladšia dvojica i vyprázdniť
svoju fľašu, zatiaľ čo fľaša staršej ostáva ešte poloplná. Čašník nie je na obzore.Teslák Anton Trnkóczy, majster v cechu predvýroby, si povie, že využije maličkú pauzu,
ktorá náhodne vznikla v speve:— Nalejte si!Nastane vzťah. Prvá dvojica si vydýchne ako po dobre vykonanej práci, spev sa odmlčí.— Nie ste vy náhodou kádrovník? — opýta sa jeden zo spevákov.Majster Trnkóczy tuší, že otázka patrí jemu, dobrácky sa usmieva:— Ako ste to spoznali?Spevák: — Naozaj ste kádrovník?Anton Trnkóczy: — Naozaj.— Ale vážne, vy ste naozaj kádrovník? No ale to je ohromné! A ja som to spoznal na prvý
pohľad! Dovoľte, aby sme sa predstavili. Som Martin Kukučka. A toto je môj priateľ René. Obaja
sme básnici.— Anton Trnkóczy, kádrovník.— Stanislav Navrátil. My sme ináč z Tesly Orava, — rozhodne sa povedať čo-to mladíkom i
druhý teslák.René vie, že Tesla Orava je v Nižnej, na opačnom konci Slovenska. Obaja tesláci sa
uprostred radovánok hlavného mesta ocitli zrejme služobne.— No ale to je ohromné, že ste naozaj kádrovník!Zatiaľ čo Martin Kukučka vykrikuje, René sedí ticho a prezerá si kádrovníka. V duchu
rekapituluje, čo všetko hovorili. Poteší sa, keď zistí, že nenadávali na režim. Chvíľu uvažuje
nad tým, či je viacnásobné zaspievanie budovateľskej piesne chybou. Malá nepríjemnosť by z
toho byť mohla. V budúcnosti si treba dávať väčší pozor. Človek nikdy nevie.Stanislav Navrátil a Anton Trnkóczy sedia takisto ticho a prezerajú si o niečo mladších
mužov, ktorí sa im predstavili ako básnici. Pretože Anton Trnkóczy nie je v skutočnosti
kádrovníkom, domnievajú sa, že ani Martin Kukučka a René nie sú v skutočnosti básnikmi.— Ale počujte, keď ste tým kádrovníkom! Nemohli by ste mu dať nejaké miesto? Práve
doštudoval a ešte nič nemá, — ukáže Martin Kukučka na Reného.Anton Trnkóczy sa obracia k Renému: — Aha! A čo chcete ísť robiť?Martin Kukučka: — Nemáte preňho v tej vašej Tesle nejaké miesto redaktora závodného
časopisu? Vyštudoval slovenčinu, on vám to bude robiť ohromne! Vy ako kádrovník ho tam môžete
hneď zobrať.Anton Trnkóczy: — No, možno by to aj išlo. Robí tam u nás závodné noviny jedna staršia
žena, už sa aj hovorilo čosi, že by sa mal prijať niekto nový, ona už na to nestačí… A vy by
ste naozaj chceli ísť robiť redaktora závodného časopisu?— Áno, — povie René, ktorého osudovosť chvíle zaujala.— Len ho vezmite! Vy ako kádrovník to presadíte!— No, nech si podá žiadosť.— Podáš si žiadosť a tu súdruh kádrovník to presadí!— Ale na mňa sa neodvolávajte, to by nerobilo dobrotu. Presadím to, ale nesmiete sa v
žiadosti na mňa odvolávať, — hovorí majster z cechu predvýroby Trnkóczy.— Nech to adresuje na osobné oddelenie a ty to už dostaneš do ruky, — hovorí vedúci
nástrojárne Navrátil.— Budeš to adresovať na osobné oddelenie a súdruh kádrovník to už dostane do ruky, to je
ono! — hovorí Martin Kukučka.Stanislav Navrátil a Anton Trnkóczy prikyvujú: — Tak, tak.— Dobre, podám si žiadosť, — povie René.Na obzore sa zjaví čašník a oni zveria do jeho pozornosti ďalšiu objednávku. Navidomoči sa
spriatelili. Anton Trnkóczy rozpráva príbeh o tom, ako pretekal na boboch, vyletel z dráhy,
hlavou zlomil strom, a bolo zrejmé, že umiera. Stanislav Navrátil živo opisuje zbierku, ktorú
usporiadali spoluzamestnanci Antona Trnkóczyho na veniec, opíše i kúpu venca. Ich príbeh sa
končí zmŕtvychvstaním Antona Trnkóczyho. René sa rozhodne, že o kádrovníkovi-bobistovi napíše
poviedku. Cíti sa príjemne, prvý raz v živote sedí pri jednom stolíku s kádrovníkom, a nemá
strach. Martin Kukučka zatiaľ pokrikuje na neznámeho muža pri vedľajšom stolíku „Servus,
Jozef!“ a je zrejmé, že muž sa každú chvíľu urazí. | Feldek_Van-Stiphout.html.txt |
Předmluva redaktorovaMůj přítel Dušan Petrovíč Makovický prokázal mi čest, nabídnuv mi redakci svých
obšírných zápisků o Lvu Nikolajeviči Tolstém, jež vedl za svého šestiletého pobytu v Jasné
Poljaně. S radostí chopil jsem se toho díla; a čím více jsem se jím zabýval, tím raději
jsem měl tyto zápisky a tím více jsem je cenil.Řeknu krátce, v čem vidím hlavní přednost zápisků Dušana Petroviče.Všem lidem, blízkým Lvu Nikolajeviči, je známa ona bezmezná oddanost, kterou choval k
němu Dušan Petrovič po celý čas, co žil v Jasné Poljaně. Nejen že byl hotov každé chvíle
obětovati vše pro milovaného učitele, ale i každé jeho slovo a čin přijímal vskutku
nábožně. Jeho láska k učiteli byla tak veliká, že, jak mně pravil, měly proň zájem a význam
i takové, jiným bezvýznamné, podrobnosti každodenního života Lva Nikolajeviče, jako zda byl
v ten který den na procházce pěšky nebo koňmo.„Jen láska dává pravou pronikavost a moudrost“, napsal Lev Nikolajevič. Bezmezný cit
nekonečné a nezištné lásky, jakou D. P. Makovický byl proniknut vůči Lvu Nikolajeviči,
odkrýval před ním nejjemnější duševní hnutí jeho učitele, jaká nebyla patrna druhým lidem,
méně ho milujícím. A vše to, co z lásky nacházel ve svém učiteli, vše zanášel do svých
zápisků — a to jest jejích hlavní přednost a význam.Ať jakkoli veliký je pro všechno lidstvo význam prorockých spisů L. N. Tolstého, zdá se
mi, že ještě větší význam má příklad jeho osobního života, jeho ustavičné, stále
naléhavější, celou jeho bytost uchvacující snahy sjednocovati s Bohem Lásky a Pravdy.
Osobnost Lva Nikolajeviče je neméně poučnou než jeho spisy. A nejdrahocennější materiál k
poznání osobnosti tohoto z největších lidí dávají úryvkovité, leč něžnou láskou a citlivou
pozorností přetékající každodenní zápisy jeho žáka a nejoddanějšího přítele. A v tom tkví
jejich význam.[1]N. Gusjev.[1]Všecky poznámky k tekstu pocházejí ode mne; poznámky D. P. Makovického jsou všude
označeny. | Makovicky_Jasnopoljanske-zapisky-I.html.txt |
Moderná bájkaBol Štedrý deň. Vonku padal sneh na strechy a komíny veľkého mesta.Malé dievčatko stálo na ulici pred oknom a s uprenou pozornosťou sa dívalo na niečo; v
okne vyskakovala malá veverička.Celkom obyčajná, ordinárna veverička. Ľudia sa ani neuchli o ňu, len malá Naďa bola vo
vytržení, keď ju videla. Električka frčala okolo, ľudia sa náhlili domov, a malé dievča sa
nepohlo.Už štyri týždne mala známosť s dlhochvostou krásavicou; každý deň ju obdivovala znova, a
najmä čierne ligotavé oči malého zvieraťa jej počarily.I teraz tak tam stála, nedbajúc, že mäkký samovoľný sneh ju obletúval. V ruke držala
chlieb, pre ktorý ju poslala matka, a zabudnúc na celý svet i peceň chleba, zahrúžila sa do
skokov veveričkiných.„Ja si ju kúpim!“ rozhodla sa napokon a bežala domov.Ešte sa dlho dívala na rohu ulice do okna, potom si poskočila a spolu s chlebom vyskackala
na štvrté poschodie starého tmavého domu.Bol taký chmúrny, nevľúdny, aké veselé bolo dieťa, skákajúce hore schodmi. Veď dnes má
prísť Jezuliatko!Nadinke nevadilo, že mala mokré nôžky. Hja, nepredarmo stála v snehu pred veveričkou, a že
jej suknička bola z bratovho starého plaidu robená, ona bola s „novou“ sukňou úplne spokojná.
Blond vlásky zpopod vlnenej čiapky boly také veselé, ako tá veverička, a hoci teraz ležal sneh
na nich, ona bola ako vianočný anjel. Konečne vyšla na štvrté poschodie.Matka jej otvorila dvere. Staršia pani, dobrá, tichá, milá tvár, s tou rezignáciou v
očiach, ktorú mávajú mnohé matky…„No, Nadinka, doniesla si chlebíček?“ pýtala sa decka. „Ale dlho si bola vonku; vidíš, aké
máš ručičky studené a vlásky mokré!“A už jej soberala kabátik a čiapku.Malé dievčatko bolo vo vytržení:„Mamička, prosím ťa, kúp mi na Vianoce tú veveričku. Veď vieš, ten starý Lange ju má. A
nestojí mnoho, len päť korún! Nič nechcem mať od Jezuliatka, len tú veveričku. Však mi ju
donesie?“ a už visela matke okolo hrdla, a bolo prosenie a modlikanie bez konca-kraja.Matka sa usmiala.„Ale, Nadinka, veď je to veľmi mnoho peňazí — pre nás“, a — rozmýšľala ďalej. „Čože by si
dala jesť tej veveričke?! Nemáme ani orechov, ani lieskovcov — veď by musela hladom umrieť!“Ale Nadinka sa nedala presvedčiť.„Nuž dáme jej chleba a cukru!“ horlila a tmavé oči jej žiarily ešte väčšmi. „Mamička, len
mi ju kúp, veď ju akosi už vychováme!“Pani Dvorská s ľútosťou dívala sa do pekných očú dievčatka; potom si prešla rukou tvár:„Nie, Nadinka, na to sme my prichudobní… A klietka pre veveričku?“ i vrátila sa do
kuchyne.Nadinka počala trucovať.Otrčila červenú papuľku, ako rylko malého prasiatka, oči boly razom v slzách a okrúhle
slzičky tiekly po detských líčkach až na zem. Ona nahnevano dívala sa za každou slzou. Kým sa
odohrávala táto tragédia, stál Janko Dvorský, starší brat Nadinkin, v izbe pri okne.Vysoký mladý šuhaj, trošku bledý a s priserióznym výrazom na mladej tvári. Díval sa oknom
na padajúci sneh. Počul rozhovor matkin a malej sestry, a trpko sa usmial.„Prichudobní! Prirodzená vec! My sme vždy prichudobní na všetko, i na to, aby som ja
dostal poriadné husle, Naďa veveričku, mama nové rukavičky, a Viera neviem, čo by si Viera
žiadala na Vianoce! Ah!“ vzdychol si, vypäl štíhlu mladú postavu a bral husle do rúk.Vonku sa pomaly zotmievalo, v izbe horel slabý ohníček; staré nemoderné náradie bolo s
láskou opatrované, to bolo vidno. Čisto, poriadne, skromne, veľmi skromne bolo u Dvorských.Matka šla do kuchyne. Janko ju počul, ako rozkladá oheň; Naďa plakala ešte vždy, keď
Wieniawského „Valse triste“ rozpäl krýdla večnej krásy. Sladká a náruživá, melancholická a
jemná hudba napĺňala malú izbu. Janko Dvorský nebol umelcom, iste nie, a jeho husličky boly
taký nástroj, na ktorom sa chlapci učia hrať, predsa — genius bozkal mladého chlapca na čelo,
preto jeho večitá túžba za hudbou, preto večitý smäd za ňou…Janko hral. Malá Naďa prestala plakať, oprela hlavu do dlane a načúvala tiež — taká veľká
je moc pravého umenia…Kým Janko držal husle v rukách, bol šťastný; ako odložil husle, bol morózny, mlčanlivý.
Kým robil dennú prácu v banke, načúval melodie v svojom vnútri, a hodiny cvičil sa a študoval
hudbu. Viac rozmýšľal o Paganiniho „Teufelstrilleri“, ako o polročnej súvahe, a staré husle sa
mu zdaly krajšími, ako tvárička krásneho dievčaťa.Ináče bol dobrý, poslušný syn chudobnej vdovy a svojim dvom sestrám rytierskym a pozorným
bratom.Pani Dvorská kľačala pred sporákom a rozkladala oheň v kuchyni.Kuchyňa malá, tmavá; len hore vysoko mala malé okienko. I teraz horela lampa, hoci vonku
bolo ešte nie tak tma.Keď zdvihla hlavu, pani Dvorská mala slzy v očiach. Bolo to od dymu, či pre tú veveričku a
či preto, lebo v izbe hral jej syn tak krásne, náružive a beznádejne „Valse triste“ — smutný
valčík?Nevedno. Isté je, že pani Dvorská bola dobrá, mäkká, jemná duša, ktorá by mohla byť
šťastná v svojich deťoch, a predsa…„Bože, Štedrý deň!“ vzdychla si. „Čo im dám, tým mojim deťom? Také sú dobré, podarené. I
Viera i Janko už zarábäjú, všetci sme skromní, a predsa nám na nič nestačí! Ako rada by som
bola kúpila Jankovi dobré husle a Nadinke hoci to zvieratko, a nemôžem… Ani Vieročke nemôžem
niečo kúpiť, hoci by tak veľmi potrebovala teplý kabát…“Myšlienky matkine zaletely k peknému dievčaťu, svojej veľkej dcére, a s materinskou
hrdosťou myslela na elegantnú postavu mladého dievčaťa a na to, že počnúc od domovníčky až po
domáceho pána ju volali: die schöne Slovakin…Polo zarmútene, polo natešene myslela i na to, ako Vieru v banke, v ktorej pracovala,
hlavný direktor najprv nechcel ani prijať:„Veď mojim mladým ľuďom všetkým prevráti hlavu to krásné dievča!“A čo sa stalo? Všetci ju obdivovali, ale nikto sa neopovážil jej zblížiť: Viera Dvorská
mala zvláštny spôsob podívať sa na mladých ľudí — tak, ako mladá kráľovná na svojich dvoranov…
Direktor sa mýlil: úradníci pokojne pracovali popri nej…„Kde je len tak dlho?“ rozmýšľala dobrá matka. „Veď hej, pekná je tá sociálna činnosť, ale
že ešte i dnes chodí po tých úbohých rodinách, ma až mrzí trošku…“ a pri tom usilovne chystala
slávnostnú večeru.Chudera, predsa len nasháňala i kapustnicu, i klobásky do polievky, vôňa sušených húb
tiahla kuchyňou, i maku už mala. „Predsa budú dnes večer i lokše!“ Len ona vedela, koľko námah
ju stálo to všetko posháňať.Malá Naďa sa dívala kľúčovou dierkou do izbietky veľkej sestry. Vôňa svrčinky šteklila
malý zvedavý noštek. Ale chytro odskočila, lebo Janko odložil husle z ruky.Vyšli do kuchyne.„Mama, veď tu i koláče voňajú!“ zavolal veľký šuhaj a s detskou radosťou sa díval na
matku. „Len odkiaľ si si zaopatrila potrebné veci?“Pani Dvorská bola šťastná.Je pravda, že si nekúpila topánok, na ktoré mala už nasbierané peniaze, ale zato bude mať
malá rodina dnes večer všetko, ako sa patrí: i stromček so sviečkami a cukríkmi, i slávnostnú
večeru. Len aby s kurivom vydržali, lebo toho už nebolo možno podľa potreby zaopatriť, čo sa
koľko nabehala za uhlím a drevom — nebolo ho dostať…„Mama, azda ešte len i hriateho bude?“ čudoval sa Janko a vyvoniaval v povetrí.Matka kývla hlavou.„Pravdaže bude, syn môj!“ a už išla ku skrini a brala flaštičku slávnostného nápoja.V tejto chvíli bola úplne šťastná. Čo po topánkach, keď len deti budú mať pekný Štedrý
večer!…V malej čistej kuchynke, pri vôni húb a vianočného stromčeka sedely deti. Pani Dvorská
varila, Janko krájal chlieb na drobno do polievky a Nadinka otvárala orechy, vzdychala za
veveričkou a utierala jabĺčka.Anjel pokoja, lásky a svornosti stál v kuchyni a spokojne sa díval na všetkých troch.*V tmavom fabrickom predmestí, kde panuje špina a rozkazuje hlad, vystúpila z nízkeho domu
Viera Dvorských.Mala týždeň navštevovať matky a nemluvňatá v tej čiastke mesta, a ona verne konala
povinnosť na seba vzatú.Dnes už mala dosť tej biedy, špiny, nevedomosti a ľahostajnosti, chorých detí a žien,
vadiacich sa so súsedkami.Vydýchla si na čerstvom vzduchu a rýchle kráčala dolu zle dláždenými ulicami.Už sa zotmievalo úplne — kde-tu lampáš, ale všade gazdujú s osvetľovaním. Viera sa
ponáhľala s cudzieho kraja mesta domov. Veď je Štedrý večer! S prípravami naň je úplne hotová,
mama si poradí i bez jej pomoci, a povinnosť je v Štedrý večer povinnosťou. Ale už túžila za
svojimi, za malou izbou, aby mohla vyzuť premoknutú obuv, sedieť pri matke a sestre, voňať
vôňu vianočnej svrčinky a zabudnúť trošku na to, čo by tak rada zabudla — keby mohla zabudnúť…Na rohu ulice stál mladý človek. Vysoký, elegantný, vojenský lekár. Hodinu kráčal od
jedného konca ulice na druhý, čakal trpelive, vedel, že Viera Dvorská má dnes „službu“ vo
fabrickej štvrti. Na ňu čakal.Doktor Vlado Telč bol trochu cynický, ako hádam každý lekár. Kým nepoznal Viery, tvrdil,
že obcovanie so ženskými je veľmi jednoduchá vec: malé dievčatá potrebujú sladkých cukríkov,
veľké dievčatá sladkých rečí, a staré — nejaký purgatív…Teraz už nevravel tak. Na Dvorskú to nepristalo…Keď dolnozemský mladý Slovák videl Vieru po prvý raz, díval sa na ňu len so záujmom
lekára, ktorý po toľkých chorých, biednych ľuďoch vidí konečne krásne, zdravé mladé dievča. A
že bolo z Liptova, bolo mu sympatické; i jeho matka bola Liptáčka.A tu, vo veľkom cudzom meste, sa sišli náhodou — na schôdzke dobročinných dám pri porade,
ako ratovať detské životy za vojny.Telč mal krásnu budúcnosť pred sebou. Bol energický mladý lekár a bakteriolog, ktorého už
teraz spomínali v odborných kruhoch ako kapacitu.Len vedecká kariéra ho vábila, laboratórium, štúdium bakteriologie; strojil sa po vojne do
Paríža, Švajčiarska. Myšlienka byť niekde lekárom na vidieku, starať sa o existenciu bola mu
priam odiózna.Stalo sa, čo ani jeden, ani druhý z tých dvoch ľudí nechceli: zaľúbili sa.Bolo to beznádejné, to vedeli oba: nikdy o láske nevraveli — načo? Predsa prežívali oba
krásnu búrku mladej lásky.Mužský si zachoval toľko rozumu, že nikdy o láske nevravel. A dievča bolo také hrdé, že
ako martyrka zakrývala a tajila i pred sebou samou túto lásku…Teraz predsa stál v zime, v snehu a čakal, len aby ju mohol vidieť, vidieť zlatý reflex na
bronzových vlasoch a očami bozkávať utešenú kontúru hrdla…„Dobrý večer, slečna Viera!“ ozval sa jeho mäkký, zvláštne hlboký hlas, a Viera sa
striasla od hlavy do päty.Telč nemusel byť ani lekárom, ani psychologom, aby vysvetlil ružovú vlnu, ktorá preletela
krásnou tváričkou.Ale už sa opanovala.„Ach, vy ste to, pán doktor?“Podali si ruky a kráčali ďalej.Ulice boly už tmavé, nebo hlboko-belasé, hviezdičky pomaly tiahly naň, bol čas zapáliť
milion radostných lampášikov. Veď je Štedrý večer!Kráčali jeden popri druhom.Slasť môcť byť takto spolu zatvorila im ústa.Konečne sa spamätal on:„A čo dostanete na Vianoce, slečna Viera?“Banálna otázka, povedaná preto, lebo mlčanie ich chytilo ako do zlatej siete. Bál sa, že
ztratí rozum, a on ho nechcel ztratiť…Boli krásny pár takto spolu. A keď rytmicky kráčali jeden popri druhom, iste prišlo im na
um: ako by to bolo celý život spolu môcť ísť?…„Čo dostanem?“ Viera mala ľahký úsmev na otázku. Len veľmi dobrý pozorovateľ by bol zbadal
smútok v jej očiach. „Nuž čo? Ten dukát od mamy, ktorý stále vandruje medzi nami. Raz ho mama
daruje mne, na deň svojho narodenia ho dostane odo mňa zasa Janko, on ho daruje Nadinke,
Nadinka zasa mame. Tak vždy vandruje. Teraz je na mne rad.“Bolo to žartovne povedané, predsa mal Telč pocit, že je v tom trpkosť.„Áno“, pokračovala Viera zamyslene, „ten dukát bol maminým dedictvom od povestnej tetky
Julky. Ale vy neviete, že my máme rodinné sklamanie, ako nejaká sentimentálna nemecká família…
Tetka Julka bola — vraj — veľmi bohatá; mama rástla u nej a všetko mala zdediť ona. A keď
tetka umrela, ostal testament, a všetko zdedila tetka Anna, mama dostala len náradie, a ako z
posmechu ten dukát. Hádam preto sa to stalo tak, lebo sa vydala proti tetkinej vôli… Ale prečo
vám to práve dnes rozprávam — ozaj neviem. Hádam mi to prišlo na um z toho dukáta…“Telč vlastne ani nepočúval.Jeho oči obdivovaly súmernú, peknú postavu. Jednako sa mu páčila — i ako lekárovi, i ako
mužskému.Blyslo mu hlavou: mať ju za ženu, popri nej pekné, zdravé deti. Ale len na moment. Ako
závrat mu to prešlo.Nie — zriecť sa vedeckej dráhy — a tu by musel mať hádam i biedu, mizeriu, nespokojnosť…Mal sa on veľmi v moci. Nepredarmo cenil vysoko „svoje hatiace nervy“…Prišli pred dom. Bola tma. V dome naproti už horely sviečky na stromčeku. Svetielka sa
dívaly na nich, a ako by i jedľovú vôňu cítili.Zamysleli sa oba.Ó, niet ničoho nad šťastie lásky! A keď je zatajená, je dvojnásobne krásna a hodno jej k
vôli prísť na svet… To cítili i títo dvaja mladí ľudia pri svetle hviezdičiek na Štedrý večer.Viera stiahla rukavičku, podala mu ruku, a on pomaly, aby čím dlhšie trvala slasť minúty,
zdvihol jej ruku a niesol k ústam…Dívali sa jeden druhému do očú, a on videl po prvý raz v jej očiach naivnú, náruživú a
čistú lásku dievčaťa…Darmo boly múdre úmysly. „Viera, ja vás ľúbim…“ Ale Viera, rozumnejšia ako on, išla pod
tmavú bránu a zmizla… Zostal sám pred cudzím domom. Len sviečočky oproti mu svietily…*„Mama, v izbe je zima“, vravel Janko nespokojne. „Keď príde Viera premrznutá, najde
chladnú izbu, no a to je veru nič na Štedrý večer!“Darmo sa radili, nebolo kuriva nijakého. Len práve dosť dovariť večeru.„Mama, načo nám je tá stará kanapa tu v komore? Predať ju nechceš; vidíš, na tej je dreva
dosť!“ a Janko krútil sekeru, ako nejaký valach.Pani Dvorská pribehla naľakaná.„Ešteže čo!“Ale Janko nepočúval.„Veď pozri, mama“, a už praskla sekera na starý tragáč.Starý remeň na kanape praskol, a zvnútra kanapy sa ligotalo niečo. Janko sa zohnul, strhol
kus remeňa, a tam medzi starými handrami zlatý lesk.A kotúľalo sa to dolu kanapou, cvendžaly zlaté kremnické dukáty, a zo starej kanapy sa
sypalo zlato, zlato, zlato!Rozčuľujúci zvuk toľkého zlata!Nemalo to konca-kraja.Tu bol majetok tetky Julky.I matka i syn stáli ako omráčení…Pomedzi ceduľka, na nej starým trasľavým písmom:„Všetko toto zlato, 12.000 kusov dobrých kremnických dukátov, patrí mojej bratanici, Berte
Hanušovej, vydatej Dvorskej.V Hanušovej, dňa 5. marca 1892.Anna Hanušová.“Podpis dvoch svedkov, vlastnoručné písmo starej Hanušovej, právoplatný testament…Trvalo chvíľu, kým sa spamätali. Prvá bola mať:„Vidíš, syn môj, a tak ste sa posmievali zo mňa, keď som rozprávala, aká bohatá bola
tetka!“A ležali si v náručí.*A tak sa stalo, že v tento pamätný Štedrý večer dostala Nadinka veveričku, Janko báječné
husle — a Viera sa pod vianočným stromčekom zasnúbila s Telčom…A pani Dvorská plakala tento raz prvýkrát od šťastia. | Ivankova_Moderna-bajka.html.txt |
Báseň životaO šťastí rozprávky možno rozprávať len —a rozprávky klamú.Tak nečakane vyrástli sme z detstva…O láske sny sniť možno iba —a snívať je škoda.Večne možno sniť, načas sa neoddá.Kladivo vziať do ruky alebo pero —do času vtesať ním básne —aby budúcnosti ostal kus dnešného života.Každý život je báseň —niektorý óda, niektorý balada, žalm;moja báseň: ticha elégia…Do podvečera žitia napíšem ju —z básne spravím knihu,na obálku nakreslím si dušu v ostatnom okamihu. | Pridavok_Vrasky-casu.html.txt |
Prívet k Martinovi KukučínoviVážený majstre!Keby ste sa len pred štyrmi rokmi boli vracali do rodného svojho kraja, boli by Vás tu
čakali žandári a detektívi a nikto z tých, ktorí sme Vás prišli dnes privítať, nebol by sa
smel verejne ozvať a Vám povedať „zdravstvujte“!Knihy Vaše od prvého riadka boli na indexe maďarskom a beda tomu žiakovi, študentovi,
úradníkovi, ktorý by ich bol vzal do ruky!Ale na jednej zo svojich kníh máte motto: „Však príde rátanie.“ Prišlo. „Práci věrné,
túžbě ušlechtilé nebe rádo dáva dojít cíle,“ povedal Kollár. Pracovali, túžili ste Vy v jeho
duchu, pracovali, túžili sme my a dnes milióny národa učia sa z kníh Vašich milovať národ,
poéziu a krásu; knihy Vaše roznášané sú po šírych krajoch celej Republiky a keď sa vraciate do
slobodnej vlasti, známy ste, svoj ste národu, vítajú Vás už stotisíce uvedomelého národa a
zvlášte žiactvo československých škôl, a dychtive čakajú, prosia ďalšie Vaše diela, k tvorbe
ktorých želá Vám slovenská spisovateľská družina a celý národ stáleho zdravia, a žiadam si len
toho sľubu, že Slovensko už, buď čo buď, neopustíte a slovom, perom budete osvecovať i tých
nespokojencov, ktorí slobodu národa pod Tatrami vidia len v tom, v čom sami vládnu, ináč
rozširujú nenávisť k bratom Čechom, bez ktorých by nebolo oslobodenia Slovenska, ani tejto
pamätnej chvíle.No stará láska nehrdzavie. Táto láska pripútala Vás, ako i nás všetkých už v mladosti ku
kultúre československej, k bratom Čechom, a Vy ste vernosť k nej už prejavili i čo ste sa
vrátili do vlasti. Ako srdečne objal by Vás i za to slávny Váš rodák Hviezdoslav, keby mu bolo
možné…Pozdravujem Vás za knihy, ktoré ste dali slovenskej literatúre a pozdravujem Vás za
vernosť, ktorú ste zachovali československej jednote.Vitajte vo vlasti, vitajte na Slovensku, vitajte doma! Živio! | GregorTajovsky_Reci-a-prejavy.txt |
VšeslavStojí háj starý na poli širokom;popodeň Visla tichým ide tokom.Jasné svoje si vody kalom zakalila:a zem v tom háji lômom je pokrytá,a žeň na poli do stebla vybitá;azda že to divoká búrka tam búrila.Pod hájom pustá prestiera sa niva,a na tej nive vojín odpočíva.Pekná vojínova tvár — dve zvädlé ľalie:stoveká lipa ponadeň sa kloní,žlté mu listy na tvár bledú roní,a vojín sa nebudí, bo on už nežije. —Divoká to tam búrka nebúrila,ale nešťastná vojna sa točila,aby tú Pán Boh z ľudskej vymazal pamätiv poli nad Vislou, tam kde ten háj stojí,tam sa na úmor bili dvaja svoji;Rus a Ľach, rodní bratia, jednej matky deti. —To kliatba naša! — Večné naše sváryzložili Slávu-mať našu — na máry,a slavianska do jarma upadla sloboda,lež dá Boh, udrie tá hodina svatá,kde dávna kliatba bude z nás odkliataa ruku na večný mier brat bratovi podá. —Bili sa bratia deň jeden — i druhý:v treťom na zorách hučal už boj tuhý,kolo hája nad Vislou, ďalekým priestorom,Rus jak more sa rozlial cez tie nivy;Lach uderil naň — ani víchor divý:zúril víchor — a more ostalo len morom. —Vtedy náš vojín v nemom stál si bôli,tam na tom smutnom bratovraždy poli,kde Slavianín vo krvi slavianskej sa brodil;videl, brat brata jak nesie na skazu,a on ti meč svoj popadol odrazu,zlomil ho — a do poľa ďaleko zahodil.A pole čierna mrákava zastrela,a z tej mrákavy hromom bijú delá,a strašlivý príval gúľ na pluky sa valí:a zôkol-vôkol po šírej rovinejunač slavianska pluk za plukom hynie,a jasné vody Visly krv slavianska kalí.A môj ti vojín zbledol na ľaliu,a proti bratom, kde bratia boj bijú,ta sa ešte raz ozrel a žiaľom zastonal:„Na ti, môj Bože, na v obeť krv moju,len posväť bratov, posväť už k pokoju!“zvolal Všeslav ranený, padol a dokonal. | Chalupka_Vseslav.html.txt |
Štedrý večerPoznal som ho, otcovi-richtárovi, dekanovi-farárovi pochválil, svedectvo mal dobré,
vyvolila ho školská stolica k nám za učiteľa. A mladý človek. Ja som mal sedemnásť, on
devätnásť rokov. Len čo vyšiel zo školy.Ktože bol vtedy u nás dekanom-farárom?Počínal som to už chápať, akokoľvek to maďarská škola vo mne pridúšala. Vedel som, že je z
Oravy; videl som, že má nejaký znak nado dvermi a učitelia zbožne ma poúčali, že je dekan
„zemän“ a nasledovne je i — Maďar.[1]„Maďar z Oravy…“ nešlo mi do hlavy. Ale už musí byť, keď sa mi, žiakovi, po pozdrave už
roky inak neprihovoril, iba maďarsky, a vôbec — okrem sedliakov — s nikým, slovenského slova
nestratil.A už driev, pred niekoľkými rokmi, kostol pri obnovovaní, dal zamaľovať samými svätými
kráľmi Štefanmi, Imrichmi, Margitami,[2]uhorskými korunami, znakmi, a maďarská „nacionál“[3]bola od dvier až do sakristie, od povaly až do božieho hrobu za tretím oltárom.Stálo to „premaďarčenie“ kostola farníkov vyše šesť tisíc zlatých a majetnejší, veru nie
najvďačnejšie, museli skladať za niekoľko rokov až do stovky. Veľa sa starý učiteľ po domoch
nachodil, kým to zinkasoval. A z vďaky za to i tridsaťročnú prácu učiteľskú sa mu tak stalo,
že musel ísť predčasne na desaťzlatovú penziu len preto, že nevedel správne po „uhorsky“, ako
dekan a za ním i národ maďarčinu volali. Dekan vytískal ho prvý, lebo teraz vraj iné časy
nastávajú, než boly, keď učiteľ v sedemdesiatych rokoch do školy chodil a sa ešte slovensky
učilo.Videli sme ešte, že dekan je bohatý, a že skúpo žije. Iba čo dva-tri razy do roka „pánom“
hostinu spravil, k čomu gazdiná požičiavala od všetkých susedov, čo mohla, len aby to vari
lacnejšie vyšlo a sa neroznieslo, že takí a takí „veľkomožní páni“ prídu do fary. Ináče sám
dekan sa iba tak šťavil, a svet o ňom vravel, že to zato tak gazduje, aby sa mohol dostať za
kanonika.„A tam treba veľkých peňazí,“ šepkali si dedinci. Že peniaze dekan mal, to vedeli gazdovia
najlepšie, lebo tisíce mali od neho požičané a mu i interes platili, i všetko pole obrobili a
sami si nosili špiritus a do „farskej“ riadnej pálenky dolievali.Na učiteľských poradách už ako študentík počul som ho pripíjať tým istým „veľkým pánom“ od
hôrneho eráru,[4]tuhým maďarským vlastencom, ináče takto dobrým poľovníkom. Vtedy totižto boli ho
spravili cirkevným škôldozorcom a dedina hádala, kedy ho už vezmú za toho kanonika, veď už
bude mať okolo šesťdesiat rokov…Nový učiteľ prišiel už v auguste.Sedliacky syn z tretej dediny. Ale veľký horenos a tiež tuhý Maďar. Pozdraviť, prihovoriť
sa — to by mu panstvo skapalo. Variť mu prišla sestra, dievča, preoblečené za paniu a tak sa
so sedliakmi nikde neschádzali, nikde nepoznali. Ona tiež, iba kde mlieko brali. Za štvrť roka
nezáležalo mu ani školskú stolicu poznať.[5]Zpočiatku ešte aspoň v kostole bol sdielnejší, keď ho bolo treba učiť spievať, pri
organe mu pomáhať služby odbavovať, ale čím sa bližšie s okolnosťami oboznámil, tým viac bol
cudzejším, chladnejším k dedinčanom. Len do fary často chodieval na poklony a pre úpravy
ohľadom školy a sviatkov. Okrem toho išiel iba ak na poštu. Ani do krčmy, ani na kolkáreň. Žil
ako farár: doma. Ten čítal peniaze, učiteľ brnkal na klavíri. Slovensky vedel ako sa doma
naučil, ale na ulici so sedliakom sa neshováral, a ak sa mu trafil dáky pán, hovorili spolu
maďarsky. Poznáte i vy už takých — — — Prvé, čo zaviedol do školy, boly maďarské šlabikáre, ba
farár u vrchnosti vykonal do daru aj maďarský katechizmus a bibliu. O Michale[6]sa už deti učily inni, vinni, ríni a starí rodičia im zvedavo nazerali doma do
knižiek, keď prišli na „ň“, „š“, „ľ“, „ť“, i škriepili sa s deťmi o výslovnosť a načúvali ako
sprostí, keď deti mondokovaly veršíky, pesničky, „hejreťuťu“, a na ulici počalo sa ozývať:
„dičirtešík“, „alasolgája“, „jó eštik“[7]a začaly sa staršie deti pre slovenskú reč obávať, i kolovala akási knižka, do
ktorej sa deti zapisovaly, že sa slovensky shováraly a potom vše jedno, vše druhé nosilo
somára na chrbte, kým ho neoddalo tretiemu.Učiteľ si nijakej dôvery nezískal, nie pre tú maďarčinu, lebo na to národ šomral, ale
myslel si, že čo by deti v škole robily, keby nevymýšľali im niečo nového; ale nezískal si
dôvery hlavne pyšným chovaním sa na ulici, násilným prevádzaním novôt v kostole a vôbec, že
nehľadel žiadnych stykov s dedinou.Neprišiel ani k nám, k otcovi-richtárovi, trebárs sme za dva roky boli spolu v
preparandii. Ak ma chcel vziať na prechádzku, zaklepal mi paličkou na okno mojej izbietky,
alebo odkázal mi od detí, či ideme niekam. Taký hanblivý dedinčan! Už aj podľa svojej povahy a
k tomu utvrdzovaný v tom ešte aj farárom, ktorý tiež nevošiel do gazdovského domu za celých
tridsať rokov iba ak spovedať, a s koledou chytro, chytro „posbierať“, ako sa všeobecne
vravelo. Farár učiteľa totižto hneď pochválil, že nikam nejde medzi ľudí, lebo že je naša
dedina aj tak spitá, v každom dome je pálenka, hriatô, a v nedeľu, vo sviatok, karty aj do
polnoci alebo do rána hrajú.Počiatkom septembra som ja šiel ďalej do školy a o učiteľovi som málo vedel, iba otec čo
mi raz-dva podotkol v liste, že je pyšný, že nikoho nepozná, nepozdraví, neprihovorí sa. Dar,
ovocie a lekvár že vrátil, neprijal, a veru mu navyberal tých najkrajších jabĺk a hrušiek, len
aby Maťa (brata) priťahoval. Maťo že sa úfal diškrécii, ale že veru doniesol všetko nazad.
Napísal som im, že sa dary neposielajú učiteľovi od detí, ale u nás to bol starý zvyk, nemohli
rodičia pochopiť. Prečo? Keď aj oni tak zanášali voľakedy učiteľovi a dobre bolo. Z mlyna že
poslali kačky, ale ani tie neprijal. To sa roznieslo a tak potom už nikto sa neopovážil dar
zaslať. Učiteľ platil za pyšného pána, tomu sa vari hnusí aj len jabĺčko zo sedliackeho domu,
a kolovalo o ňom porekadlo, že keď sa zo sedliaka stane pisár, myslí, že je cisár.Jeho sestričke v srdci bolo ľúto i za ovocím i za kačkami, ale nesmela to prijať, lebo
brat sa na to len toť v lete tak bol doučil v preparandii, že ak si chce „honor“ zadržať, musí
všetkému vyhnúť, atď.Pred vianočnými sviatkami došiel som zo školy domov, práve deň pred Štedrým večerom. Ako
som sa doma s rodinou uvítal, hneď som sa ponáhľal k nášmu učiteľovi aj so svedectvom, aj už
mu rozprávať, akú novotu máme teraz v preparandii: učia nás, pravda, nepovinne — za dve hodiny
do týždňa aj slovenčinu, čítať i pravopis, že za g, h, ch a k píše sa „y“. Na kláštorskej
štátnej preparandii[8]začali roku 1891 učiť slovenčine s úmyslom, že učiteľ, ktorý zná reč ľudu, tým
lepšie môže maďarčiť i v škole i v obci. Bolo mu to ľahostajné a shovárali sme sa — ako
predtým — aj ďalej len po maďarsky.Sestra jeho už bola napiekla koláčov, poukladala niekoľko do košíka a ponáhľala sa k
večeri domov, na tretiu dedinu. Ani by sa jej vraj sviatky nerátaly, keby nebola doma. Tak mi
to sladko prišlo, že hovorila mi z duše. To bývaly aj moje blažené dni: doma sviatkovať, u
ujčeka na orechy v karty sa hrať a piť hriatô, sladké ako med.Sestra odišla a učiteľ mal dosť práce: doučiť sa hrať na spomenutom starom klavíri
vianočné pesničky, všetko nové, lebo naše tristoročné boly mu vraj do tanca, nevážne,
nedôstojné! Hral i spieval a ja som mu pomáhal, a tak sme my dvaja mali zajtra o polnoci i na
prvý sviatok i celý vianočný čas všetok národ prekričať, čo som si ja ani netrúfal a bál som
sa prípadnej hanby. Ale na učiteľovi bola zodpovednosť, — pomyslel som si.Večer som domov prišiel pozde, vytkli mi, že už teraz inde nebudem, iba u učiteľa. Preto
som šiel na Štedrý deň ešte dopoludnia na poklonu pánu dekanovi. Bozkal som mu ruku po starom
zvyku, ukázal svedectvo zo školy a on bol veľmi spokojný so mnou. Posadil ma na kanapu a dával
mi naučenia na sviatky a na odchode hŕbu maďarských novín, aby som si cez sviatky prečítal.
Keď som prišiel domov, hneď som sa do toho dal, otec tiež bral a odkladal, a zakrikoval deti,
aby boly ticho. Mať piekla koláče, prvý doniesla otcovi a mne. Potom otec naložil, že budeme
kúriť cez sviatky obe izby, aby Jožko — to už že ja — mohol si pokojne čítať.„Tam karty… k ujčekovi a kde-kade… nemusíme ísť…“„Ani sa mu nepatrí,“ doložila múdra maminka.„Ak sa budeme chcieť zahrať, hodíme si doma.“ Ale — myslím si — s otcom karty hrať, to je
nebárs zábavka. Otec je len vše otec.„Keby učiteľ prišiel…“ opovážil sa pomyslieť otec.„Veď už keď sa s ním kamarátiš, mohol by si ho doviesť… Napiekla som takých koláčov, veru
ich môže aj veľkomožný jesť,“[9]chválila sa mať.„A či si tykáte?“ spýtal sa otec.„Nie.“„No tak vidíš, mať, akože ho môže vodiť… A ten pôjde hádam do fary.“„Nuž, akože, isteže,“ prisvedčila matka. „Nepustia ho pán veľkomožný nikde inde… By sa
báli, že ho my hneď opojíme…“Popoludní zašiel som zase k učiteľovi, cvičili sme sa v spievaní a medzitým, že nám
pesničky dobre idú, navrhol som mu, aby k nám prišiel k štedrej večeri, že otec, mať budú mu
veľmi povďační…Odoprel, lebo že ho pravdepodobne bude dekan volať. Nuž a to že sa už rozumie, keby ho ten
volal, i čo by sa mi sľúbil, nemohol by tam odoprieť. „Ešte ma síce nevolal, ale môže každú
chvíľu odkázať,“ — úctive sa chystal učiteľ a bol málomluvný, ako by bol rozmýšľal, čo bude
hovoriť u dekana pri večeri. Už bol aj preoblečený do fráčika, sviatočne. Vlasy ani jež
vyčesané, manžety, golier, mašľa i košeľa len tak šuchorily na ňom; všetko nové, na nohách
lakové topánky, nad nimi vyhrnuté nohavice. A ešte: drobné fúziky mal za celý čas podviazané,
aj tak spieval pri klavíri s rozpustenými až po zem krídlami fráčika. Celý bol červený,
voňavý, ako aj vykúrená, teplá veľká izba, po ktorej pár kúskov náradia tak riedko bolo
rozložené, že čo ako usilovala sa pod nohy podložiť jeho sestra a oku ukázať, izba bola ako
prázdna. Sestra bývala v druhej izbe, do ktorej som sa vôbec nedostal.Pocvičili sme sa v speve a že mrkalo, pobral som sa domov, lebo menšie deti budú
netrpezlivé; už iste, trebárs je zaoblačené, vyzerajú prvú hviezdu. No a mať, nebyť ja doma,
večere nepredloží.Na ulici bolo ticho, nezaštekal ani pes, sneh mäkko ustupoval nohe, z chyžiek svietilo sa
na ulicu ostrými lúčmi vari z každého okna a len dvoch-troch chudobných ľudí som stretol,
ktorí práve došli z mesta z fabriky a boli si vziať v sklepe a v krčme tiež niečo do uzlíka a
krpôčky. Nehlasný pozdrav a každé sa ponáhľa.Dochodiac k nášmu vŕšku dolu z dediny, niesol sa už od niektorých okien spev: „Čas
radosti, veselosti…“„Sám?“„Pôjde iste do fary.“Tieseň popustila aj starých, aj deti.Prisadli sme k večeri a po radostnom speve i plači, že či sa na takto rok ešte vidíme
všetci, atď., kvapkaly nám slzy do horúcej hriatej pálenky s medom i maslom. Ale zapchali sme
žiaľ koláčmi a potom povečerali.„No, ale aby si hneď neletel,“ preriekol otec. Ja som myslel na ujčeka a spoločnosť, na
orechy, karty do utierne, a otec — na učiteľa. „Ten nebude ešte doma.“„Pravdaže… Vo fare je na večeri. Aspoň raz do roka…“, dokladala neisto mať, ačkoľvek sme
všetci vedeli, že farár možno aj dnes večeria — kyslé mlieko, ako vždy.Pre obyčaj zahrali sme sa čo väčší s otcom v karty, mať a deti podriemaly, pospaly, a ja,
keď sa mi podarilo všetky orechy prehrať bratom, obliekol som sa a šiel k učiteľovi, ač mi
srdečne bolo ľúto za ujčekom. Otec si zapálil do fajky a sa prevalil pod pec na lavicu, na
ktorej mal dočkať polnoc.V škole sa svieti. Inak ako zvečera, keď lampa pod oknom na klavíri tuho prerážala aj cez
záclonu, ale svieti sa.Zaklopem. Nič. Chytím kľučku — dvere sa otvoria. Vojdem dnu. Na stole, zastretom bielym
obrusom, vo vysokých svietnikoch horia dve sviečky. Zpomedzi nich práve zodvihol hlavu učiteľ.
Hľadím naň — spal, či plakal? Oči má červené, riasy ešte mokré. Podal mi ruku a nechal ju v
mojej.„Čo im je?“ pýtam sa ho mimovoľne slovensky.„Nič, len mi akosi ľúto prišlo,“ odpovie tiež slovensky.„Za čím?“„Za našimi. Keby vedeli doma, ako som ja odbavil Štedrý večer, prvý raz na svojom chlebe…“„Tak pán dekan neodkázal?“„Nie!“„Tak sa človek sklame vo vzdelanom človeku, ktorému najviac dôveruje… A tu u nás kdekoľvek
by ich boli vďačne prijali ako svojho, ako mňa. I u nás a po našich domoch kdekoľvek by ich
boli vďačne videli,“ dokladal som múdre a spustil som na dekana nadávku pre jeho veľkú
skúposť.„Veď ja som si to stačil už popremýšľať. Nebudem tu žiť podľa jeho rozumu, ale podľa
svojho citu. Ako ma už mohli ľudia radi mať, keby som sa nebol naučil sprostej pýchy a
nepočúval na jeho naučenie…“„Nech si idú k nám zavečerať…“„Veď sa mi nežiadalo jesť. Sestra napiekla dosť. Ale chcel by som si posedieť trochu s
úprimnými, srdečnými ľuďmi…“„To by sa už ani mne sviatky nerátaly. Ale ešte jedny doma a potom už tiež v cudzom svete,
tak ako oni.“„Ale, neonikaj mi. Servus!“ — a podal mi ruku. „Ty sa akosi nehanbíš za tento národ, za
túto svoju dedinu.“„Nie tak, ako náš farár, ktorý za tridsať rokov dbal len o to, aby si už hodne ďaleko pred
farou vlasy uhládzali, nohy utierali, aby mu svet riadne interesy donášal, ruky bozkával,
klobúk snímal a v pitvore čakal. Poznám ho a počujem, čo vravia o ňom. Nemusíš sa ani ty
hanbiť za chudobných našich sedliakov. Maďarský ľud hádam samá panenka? A keď sa nebudeš
hanbiť zaň, nájdeš vďačnosti a lásky v každom dome viac ako na fare.“Asi takto som ho potešoval a bolo mi ho ľúto, že nevečeral s nami. Na druhý deň sa
roznieslo po dedine, že dekan nepozval učiteľa na štedrú večeru a celá dedina bola v takej
kresťanskej nálade, že by mu boli čo najlepšie mali, poslali, keby si boli istí, že to prijme.
Aspoň ho teraz vďačnejšie pozdravovali. U nás obedoval.Ozaj, aby som nepreskočil: večer, po náležitom vyžialení sa, sme si zavečerali z jeho
koláčov a čaju, a ešte v tú noc do utierne naučil sa hrať starodávne naše dedinské piesne:Ležal bača na salaši,prišli k nemu tria valasi:Stávaj hore, bača náš,narodil sa Kristus náš,atď.A v škole i okolo školy počalo byť živšie, ako by nám bol pomáhal spievať celý húf
anjelov. Boly to deti, mládež, zastavujúca sa pod oknami školy a prespevujúca s nami. A tak
cítili sme všetci, že vari skutočne narodil sa nám Mesiáš. Ani dekan nebol mi už protivný, veď
som ho takého, akým bol, poznal už roky.Na druhý deň, že by učiteľ bol čakal na štedrú večeru na fare, vyhlásili sme za klebetu a
ja poslal som od Maťa dekanovi maďarské noviny — neprečítané. Už sme boli Slováci![1]Že je dekan „zemän“… i — Maďar.Zemianstvo bolo síce zrušené už
1848, ale jednako sa v uhorskom verejnom a ešte viac v súkromnom živote hľadelo na to, či
je niekto zeman alebo nie. Zemani sa obyčajne pokladali za Maďarov, i keď boli nesporného
slovenského pôvodu.[2]Svätými kráľmi Štefanmi, Imrichmi, Margitami.Boli to samí
uhorskí svätí z kráľovského rodu Arpádovcov. Svätý Štefan (okolo r. 975 — 1038), prvý
uhorský kráľ. Od r. 997 panoval ešte ako vodca a od r. 1000 do smrti ako kráľ. Upevnil moc
katolíckej cirkvi v Uhorsku. R. 1083 i jeho, i jeho syna Imricha (1007 — 1031, umrel na
rany, ktoré utrpel od divého kanca na poľovačke) vyhlásil pápež Gregor VII. za svätého.
Sv. Margita (1242 — 1271), dcéra kráľa Belu IV., bola mníška. Je len blahoslavená (za
svätú ju katolícka cirkev neuznala), ale v Uhorsku ju ctili ako sväticu.[3]Maďarská „nacionál“(z lat), totiž uhorská a teraz maďarská
národná farba (červeno-bielo-zelená).[4]Od hôrneho eráru.Hôrnym erárom bola v Uhorsku samostatná
právnická osoba, rozhodujúca o veci štátnych lesov.[5]Ani školskú stolicu poznať, totiž členov miestneho školského
výboru, starajúceho sa o veci školy.[6]O Michale, 29. septembra[7]Inni, vinni, ríni, „hejreťuťu“, „dičirtešík“, „alasolgája“, „jó
eštík“, všetko to sú maďarské, okrem prvých troch, slovenskou výslovnosťou
skomolené slová. Inni, vinni, ríni znamená piť, niesť, nariekať. Hejreťuťu je skomolený
refrén maďarskej piesne (hej recece). Dicsértessék je pochválen, alászolgája je pozdrav
služobník ponížený. Jó estét je dobrý večer.[8]Na kláštorskej štátnej preparandii, na učiteľskom ústave v
Kláštore pod Znievom, kde študoval i Tajovský.[9]Veru ich môže aj veľkomožný jesť, totiž miestny kat. farár, ktorý
bol zároveň dekanom, ako vidno zo začiatku novely. Ako takému dávali farníci titul
„veľkomožný“. | Tajovsky_Stedry-vecer.html.txt |
Návštevou u priateľaVlani po jarných prácach vybral som sa do S. navštíviť môjho priateľa Janka B. Nebol som
tam od dvadsiatich rokov. S Jankom chodili sme vedno do školy, vedno hladúvali na biednom
študentskom koste, v jednej hospode sme bývali. Ba boli sme jeden do druhého takrečeno
zaľúbení, lebo keď sa Janko začal okolo Ireny Simonidesovie obšmietať, veľmi ma to mrzelo,
ačkoľvek som vedel, že on nebude za takou zpolovice Nemkyňou, zpolovice Maďarkou dlho
pozerať. A zase keď zvedel, že počas vakácií v jednej škole na Považí, kde mali 3 dievčatá,
tak mne „porobili“, že v ostatný rok viacej som sa cvičil v písaní listov, než v nemeckých
školských úlohách, v ktorých som však predsa bol „eminens“, — keď to reku Janko zvedel,
ostal ako zabitý, a len horko-ťažko dal sa presvedčiť, že pritom všetkom môžeme byť takými
vernými priateľmi, ako dosiaľ.Pravda, po skončení stredných škôl rozlietali sme sa ako vtáčatá po Jáne, takže sme si
len raz, dva razy do roka písali, kde je ktorý, čo robí a myslí. Potom prišla vojenčina,
zatým túlanie sa po všelijakých kancelláriach, kým konečne ja nezastavil som sa u
chorľavého bezdetného strýka v gazdovstve, s titulom domáci „mladý pán“, avšak v
skutočnosti ako bezplatný pomocník, kasnár, zavše kočiš a čo prišlo. Vtedy mi písal Janko s
radosťou, že i on je u dákehosi árendátora — Nemca — hospodárskym praktikantom a či čímsi
takým voľačím, so stravou a bytom a 10 zl. mesačného platu.Neskôr sa mu dôchodky popravily, poneváč bol neobyčajne príčinlivý. A že vedel s
krajciarmi sporiť, o pár rokov sám vzal do prenájmu jeden majetok, dosť malý, ale na
výhodné podmienky. Konečne pred pätnástimi rokami kúpil terajší majetok v S. Ja som
medzitým prevzal gazdovstvo po strýkovi a tak hľa s priateľom Jankom sme zase na rovnakej
postati.Lenže roky letia a v starosťach, prácach, bojoch zaujatí priatelia storáz radi by sa
sísť, ale zriedka kedy sa im to podarí. No, vlani odkázal mi Janko od svojho syna, ktorý
veľkonočné sviatky v mojom dome trávil, že ma v ten a v ten deň iste čaká u seba, lebo že
vraj má pokonať jednu vážnu spornú vec, v ktorej mňa potrebuje za prostredníka; aby som sa
tedy vybral na pár dní. No reku, keď je to také súrne, musím teda isť. I vybral som sa.Jankov dom leží od železničnej stanice na pol hodinky cesty. Priateľ čakal na vozíku. Po
srdečnom vítaní sadli sme a šli. Na Jankovi, rozumie sa, tých prebehlých dvadsať rokov
dokonále poznať. Neveľmi zmohutnel, len žily mu vystaly na krku, čele, rukách, a sem-tam
vidno mu na hlave i brade po jednom šedivom vlase.„Ej, Jano môj, aký je život! Žijeme, lopotíme sa a príde staroba i smrť, bez toho, žeby
sme sa i len navštívili, potešili, ako sa na priateľov sluší.“„Hm, život, to sme my. Voľákosi i ty i ja neskoro zrejeme rozumom, že tak ťažko
nahliadame, že priatelia majú sa navštevovať a súviseť jeden s druhým.“„Nuž,“ reku, „veď nahliadať, nahliadame, ale človeku ťažko sa je rozhodnúť isť.“„Eh, čo by to bol za náhľad, keď sa nevieš rozhodnúť! To je sebaklam!“ odsekol Janko
určite.Vtedy prešli sme s hradskej na dedinskú cestu.„No,“ myslím si, „teraz to pôjde hore-dolu, vrštek, jama.“ Ale nie, ideme a cesta
znamenitá. „Ej,“ reku, „ale máte dobrú cestu!“„Máme, keď sme si ju spravili. Mal si ju videť pred pätnásť rokmi! Táto cesta stojí našu
obec mnoho tisíc vozov kamenia a veru i tisíce robotných dní.“„Nuž ale či sa odplatí na cestu toľko vynaložiť?“„Ako by sa neodplatilo?! Len si porátaj, koľko jedna obec len do roka na planej ceste
vozov zkazí, koľko sa na čase zmešká, koľko sa na statku dokaličí, ba ešte i koľko sa zrna,
hnoja a krmu ztratí, nuž ti to učiní toľkú sumičku, že v okamžení pochopíš, že na príklad
na našu cestu oddalo sa vynaložiť za desaťtisíc korún práce!“„Ba nevrav, kdeže by to zašlo, u nás takto cesty správať, veď by sme za 4-5 rokov na
vnivoč vyšli.“„No, brat môj, my hľa sme všetci v dedine boli istotne chudobnejší, než vy tam. Ale keď
sme sa mnohokrát porátali, koľko peňazí nám tá bývalá planá cesta každoročne z vrecka
povyťahuje, nahliadli sme so dvaja, že nám je veľmi osožné základne ju napraviť. Pri
poratovaní vyšlo nám po tri roky, že naša milá cesta stojí nás ročne 480 — 570 — 500
zlatých; v ten najhorší rok sme do tých 570 zl. ešte nerátali jednu vytknutú nohu, jednu
zlomenú ruku, dva rozdriapané kabáty, a všelijaké iné drobnosti, ktoré sa pri
prevrhnutiach, na jamách zkazily.“„Nuž ale ty máš predsa len rozumných spoluobčanov, že to všetko nahliadli.“„Hm, braček, veď to oni len tak po ľahúčky nenahliadli. Učiteľ po dva roky dával
chlapcom úlohy z počtov o tom, koľko sa na našej ceste zkazí, opakoval ich aj na letnej
zkúške. Farár držal behom roka tri kázne o tom, aký hriech je hrať blížnemu i sebe o život
i o zdravie, mučiť statok planými cestami; aká surovosť sa tým rozširuje, keď na závoze
paholok lebo gazda kone mláti, preto že v náruživosti ako by oslepne a nevidí, že z toho
miesta vytiahnuť plný voz statok nevládze. Tak pracovalo za tú cestu viac rozumných ľudí,
až sme sa konečne rozkývali. Pravda, šťastie bolo, že rozhodli sme sa dokonále ju spraviť,
takrečeno naraz. Teraz sme pravda spokojní.“„Hm, hm,“ vzdychol som si.„Povedal si dačo?“ spýtal sa ma Janko.„Ach nie,“ reku, „len som si pomyslel na naše cesty u nás. Ja som na nich tejto jari
prišiel o poriadneho koňa.“Keď sme dochodili do dvora, pozrel som ešte na voze po sebe, či som reku v poriadku.
Pravda, nebál som sa, že ma domáca pani ohovorí. Neznal som ju síce osobne, ale podľa toho,
čo mi moja žena o nej rozprávala, neočakával som nič zvláštneho. Moja žena ztretla sa s ňou
so dva razy. „Môže byť dosť dobrô žieňa,“ hovorila moja, „len sa prijednoducho šatí. Veď už
len pani statkárová mala by i na slušný oblek voľačo držať.“ (Na našom vidieku volajú
statkárom temer každého, kto na pr. drží až dva páry volov a zvlášte, ak sa do mesta
vozieva na peknom vozíku.)„Nuž,“ reku, „čo len oblek, a prijednoduchý oblek, to je vari ešte nie toľká chyba!“
odvetil som trochu horko, poneváč mňa tie „slušné“ obleky trochu mrzely, to jest nie že by
práve obleky, ale krajčírky mi robievaly protiveň účtami.„No ale ona (totiž tá priateľova žena) ani ináč nič neznamená,“ pokračovala moja.
„Voľákosi jej poznať, že je z dediny; ruky má tvrdé, ako by doma dlážku drhla; podľa reči
vidno, že sa o svet mnoho nestará. Hľa, keď som to s ňou bola, také čosi povedala, už veru
ani neviem, či o móde a či o bontone, že sme s Hermínou len jedna na druhú pozrely, a málo
chybelo, že sme sa nezachichotaly.“„Hm,“ myslím si, „vo veciach módy, ,šiku‘, bontonu, je moja žena majster. Za dievčenstva
išiel jej po celom vidieku chýr, že pekne tancuje. Ale ozaj tancovala, ešte teraz rastiem,
keď si na to pomyslím! I šatila sa už vtedy veľmi vkusne, no a od tých čias si vkus
vytríbila! A v spoločnosti, alebo pri olevrantoch, vôbec pri zábavných príležitosťach, ako
sa moja žena vie točiť, ako štebotať! No nebanujem, že som si ju vzal. Uvidím,“ myslím si,
„či je Janko taký šťastný.“Došli sme k prvému dvoru v dedine, kone s vozíkom obrátily sa na široký mostík, vedúci s
cesty do dvora.„To je tvoj dom?“„Áno.“Pár krokov šli a zastali sme na dvore pred úhľadným popolkavo barveným, škrydľou krytým
domom. V tom z domu vybehla domáca pani a dvoje detí; s uradostenými tvárami nás vítaly.
Janko chcel ma predstaviť svojej žene, ale ona už podala mi ruku.„Nás,“ povedá, „netreba predstavovať, vlastne sa poznáme, keď sme sa dosiaľ i nevideli.“Chlapec bral mi z ruky kufrík, dievčatko dážďnik a šli sme do domu.V izbe obrátila sa domáca pani ešte raz ku mne, hovoriac: „Srdečne vás vítam. Len aby
ste sa u nás dobre cítili.“Prizrel som sa domácej panej na šaty. Boly jednoduché, domáce, ale naskrze nie nevkusné,
ako by som podľa reči svojej ženy bol očakával.Izba, do ktorej sme vošli, bola priestranná s velikými oblokmi; bol tam veľký stôl, ale
i dve postele; na stenách visely dva kresťanské obrazy; v oknách kvetiny starodávne i
novotné. Daktoré už kvetúce, ale všetky čistučko držané.„Máte,“ reku, „pekné kvietky.“„Nič zvláštneho,“ odvetila pani. „V druhých izbách sú krajšie. I môj Janko i ja radi
máme kvety, a každý, i deti majú svoje kvietniky, ktoré si sami opatrujú. Môj Janko
vravieva, že i podľa kvetov v obloku dá sa videť, či je domácnosť v poriadku alebo nie.“Mojou hlavou prebehla myšlienka, videl som kvety u mňa; zapadnuté prachom, jedny
vyschnuté, druhé vyhnité a tie, ktoré žijú, biedne. Moja žena vravieva síce, že sa u nás
kvety nedaria, lebo hľa, že aké krásne boly, keď sme ich z mesta od záhradníka domov
doniesli a hneď o mesiac začaly čosi choreť. Síce moja žena má snáď viac starostí na hlave,
ako Jankova; veď i náš dom je väčší, čeľadi tiež viac, len detí menej, totiž my máme
štvoro, Jankovci šesť. Ale ma predsa len pohlo, ak reku, naše kvety majú byť obrázkom našej
domácnosti, to je u mňa všeliako!„No počkaj,“ pomyslím si, „veď i tu dám pozor, či sa to srovnáva.“„Prepáčte, že musím odbehnúť,“ povedala Janková a vyšla, bezpochyby do kuchyne.Ja pozrel som oblokom na dvor. Je hladký, čistý, „ako kolkáreň“. Trávičky nevidíš na
ňom. Od domu na pravo hospodárske stavy, na ľavo a za chrbtom domu záhrada. Janko práve
šiel dvorom, zastavil sa pri paholkovi, ktorý utieral vozík, čosi mu kývnul, a na to bral
sa schodíkami do domu a vošiel ku mne.„Odpusť, že som ťa nechal samotného. Sadni si a cíť sa ako doma!“„Ďakujem. Ozaj Janko, ale máš čistučký dvor! Či si to už tak kúpil?“„Hm, kúpil, ale len miesto. Lebo to, čo je teraz dvorom, pred rokmi bola barina, len
krivou cestou dalo sa prejsť s cesty do domu a k humnu. Usilujem sa, aby bol čistý dvor;
netrpím ani pažite; ani smeti, lebo z toho povstáva škoda, to sklený črep, to blato, výpar,
choroba, to nečistota vsiakne do studne. Jedným slovom, dvor musí byť čistý.“„No, to sa ja u teba všeličomu podučím. Ja som veru dosiaľ nebral dáko do povahy, či na
dvore jesto smetí, lebo nie.“„Veru je to treba. I dom som musel temer celkom popremieňať. Trochu podmokol, lebo hľa,
tam zpod vršku za záhradou bola mokraď. Tú som sviedol do nádržky, z ktorej teraz púšťavame
vodu na polievanie záhrady; zvôkol-vôkol záhrady vykopal som dosť hlbokú priehradu, kanál,
hlbší, ako sú základy domu; pivnice som vybetonoval; daktoré priečne steny v dome
prestavil, obloky zväčšil, na jednom boku na slnečnej strane i nové dal spraviť. Vôbec celý
dom som vlastne novosriadil.“„Nuž ale veď to muselo mnoho stáť, za to by si bol snáď i nový dom vystavil,“ prerečiem
ja.„No, to už nie. Veď tie poprávky nerobil som odrazu, ale v príhodný čas, a konečne teraz
mám dom asi taký dobrý, ako by bol i nový staval, a predsa ma opravy nestoja len asi
tretinu toho, čo by bol stál nový. A veď i nový sa obyčajne tak vystaví, že sa ti po roku
po dvoch voľačo ukáže, čo treba naprávať. Pri opravách išlo mi predovšetkýmo
zdravé povetrie. Lebo ani nedostatočná živnosť nestojí ľuďom toľko, ako
nedostatok zdravého a čerstvého povetria. Každý človek potrebuje za 24 hodín asi 600
krychlových metrov povetrného priestoru, alebo v menšej chyži toľko povetria. Tedy v chyži
7 metrov dlhej, 5 metrov širokej a 4 metre vysokej, má sa povetrie za 24 hodín asi 4 1/2
raza obnoviť, ak by v nej za celý ten čas i jeden človek mal zdravo dýchať.“„Hm, braček, 600 kubických metrov! Veď je to hrúza, kdeže by kto také izby staval! Veď
by to na pr. pre moju domácnosť bolo treba 7 izieb, každá so 14 metrov dĺžky, 10 metrov
šírky a… no holá nemožnosť!“„No veď som povedal, že keď je izba menšia, treba obnovovať povetrie. To jest ustavične
vetriť! Áno, ustavične vetriť!“„Nuž ale, ako že to spravíš? V lete to len akosi ide, ačkoľvek i vtedy deti ľahko
prechladnú, ale v jaseni, v zime za zlej chvíle?“„Každej veci spôsob. Ja, vidíš, mám v každom obloku jeden veterník. Aha, prizri sa, tu
sú dve sklené tably v jednej štvrtine obloka tak zapravené, že vonkajšia má na spodku na 2
centimetre otvor (škáru) na spodku a vnútorné práve taký otvor na vrchu, takže pomedzi ne
môže povetrie zvonku do izby prechodiť, k tomu sa vonkajšie povetrie medzi dvojitými
tablicami trochu ohreje a tak ticho sa v izbe obnovuje, že z toho žiadne prechladnutie
povstať nemôže.“Pozerám to zariadenie a veru sa mi zapáčilo.„Hm,“ reku, „ty si kumštár! Ako si to len vymyslel?“„Ach veď som ja to nevymyslel, ale všetci ľudia všetko vedia. Čítal som to v istých
novinách, nuž som si dal obloky tak sriadiť.“„Lenže mne by sa videlo, že netreba mať na každom obloku veterník, vari by bolo dosť pre
jednu izbu jeden.“„Hľa, už si zase v tom blude, ako by čerstvé povetrie škodilo. Prečo by si chcel mať
menej veterníkov?!“ rozhorlil sa Janko.„Nuž,“ reku, „za treskúcej zimy tiež treba vetriť; už raz predýchané povetrie je plané
kúrenie; ľudia v čistom povetrí potrebujú menej teploty, než v dusenom, preto i pri silnom
vetrení nemusíš zkúriť viac paliva, než pri nevetrení. Konečne v nadmier tvrdých mrazoch dá
sa na bársktorom takom veterníku vnútorná tablica aj úplne zatisnúť, zapreť. No, ale to je
bočná vec. Ale hľa, ja sa hneď rozčulím, keď voľakde zbadám odpor proti čerstvému povetriu.
Lebo hľa, i zdravé povetrie je božie požehnanie a my nevieme si ho vážiť a užívať. Mňa
nadchodí hnev, keď prídem do mestečka k známym popanšteným ľuďom a vidím na príklad tri
obývané stredné izby a z tých jedna užíva sa za „salón“, druhá za „jedálňu“ a tretia za
„spálňu“. Prečo reku nespávate vo všetkých troch?! — Keď sa vraj v jednej pomestíme! —
Koľkí? — Pätoro. — No, myslím si, potom nie div, že jedno dieťa má skrívenú chrbtovú kosť,
druhé večne červený nos, tretie je úzkoprsé, že matka má ušný katarrh, otec pľúcny a celá
rodina že je biedna. Všetky nemoce, že sa jej chytia, neznesie bársaké zdravé jedlo. Načo
vám je „jedálňa“, salón, keď každé dieťa nemá v osobitnom priestore spať? K „salónu“ pre
päť-šesť-členovú rodinu treba aspoň päť-šesť obývaných izieb. Nuž a keď toľko nemôžeme mať,
tedy škoda robiť komédie a hriech rozširovať škrofulosu a suchotiny a spávať po troje,
pätoro v jednej izbe, keď máme tri izby. A divno, že v tomto ohľade najväčšmi hrešia
stredné, meštianske, remeselnícke, kupecké a úradnícke triedy, ktoré zriedka kde majú izieb
nadostač! Voňahdy sme boly i s mojou tu neďaleko v mestečku Brezovici; v rozhovore so
známymi prišla reč i na nezdravé deti a tu vysvitlo, že tam aspoň v 30 rodinách jeden lebo
druhý člen je zle vyrastený, chudokrevný, škrofulozný. Či je to nie hriech?“Takáto reč od Janka dotkla sa ma hlbšie, ako on myslel. Zasmušil som sa. Či by snáď
Janko vedel, že je to u mňa práve tak, ako on opisuje?! Snáď mu jeho syn rozprával; ale veď
ten ešte nebol doma od tých čias, čo bol u nás. Ale akokoľvek, pravdu má.V tom vošla Jankova žena so stolovým náčiním, za ňou dievča; v okamihu prikryly na stôl
a zas vyšly. „Ale,“ reku, „Jano môj, či tá tvoja pani už privykla na tie tvoje náhľady o
čistom povetrí?!“„Hm, braček, predovšetkým ti musím oznámiť, že ja nemám panej, ale ženu, a čo sa týka
náhľadov v domácnosti, skôr ich mám ja od nej ako ona odo mňa. Ona, ako naše ženy vôbec, má
tú znamenitú vlastnosť, že čo za správne uzná, to chce aj previesť, a síce hneď previesť.
My chlapi však i keď sme už dačo pochopili i za dobré uznali, zriedka sa k veci hneď
priberieme. Že je naše bývanie slnečné, suché, že máme čisté povetrie, mnoho svetla, to je
vlastne zásluha mojej ženy. Pravda, nechcem riecť, že by sa ja jej dobrej mienke bol oproti
staval. Ba práve, čokoľvek zviem, počujem, čítam, čo by moju ženu zaujímalo, to jej vždy
zdelím a neraz i ona príde na také veci v hospodárstve, že sa až zadivím.“„Tvoja žena tedy hodne číta?“„Veru temer viac ako ja.“Medzitým doniesla domáca pani olovrant, ponúkla nás sadnúť si, i ona si sadla, pribehly
i deti. Tie, ktoré ma ešte nevidely, prišly ma privítať. Samé živé, otvorené tváre. Medzi
jedením pokračovali sme v rozhovore.„Ale že,“ reku, „stihnete toľko čítať!“„Ba ešte čo,“ zasmiala sa domáca pani, „vari vám Janko vraví, že mnoho čítame?“„Ach nie, ale ja sa domýšľam, že je tak; už z toho, čo som teraz od Janka počul, vidím,
že pozorujete a hľadáte každú vec, ktorá môže domácnosti osožiť. Nuž a to dá sa docieliť
len pilným čítaním a síce výborných spisov.“„Hej, pán priateľ, koľko by nám ešte treba bolo učiť sa, čítavať. Ja myslím, že je to
pletka, čo my s Jankom čítame! Ja teším sa najväčšmi z toho, že nejednu dobrú vec, ktorú
sme poznali, sme si aj uviedli, zariadili.“„Čítanie, čítanie!“ vzdychol si Janko, „preto že primálo čítame, všeobecne hynieme. Hľa,
koľko ktorý národ číta, toľko vládze. Keby sme my mnoho čítali, poznali by sme dobré i zlé
stránky nášho kraja i našej vlastnej prírody a začali by sme sa prebúdzať z našej
nehybnosti.“„Ja myslím,“ poznamenal som nesmelo, „že vari nie tak čítanie, ako školy nám treba.
Hodne odborných škôl. Keby sme mali so desať škôl priemyselných nižších, so dve vyššie, so
tri obchodné, so päť hospodárskych nižších, jednu vysokú školu, nuž by to so vzdelaním
ľahko šlo. Lebo hľa, kde si teraz má človek zaopatriť odborné vzdelanie?!“„No tu si! bratku,“ skočil mi Janko rezko do reči. „Teraz sa má človek vzdelávať
čítaním! Pravdaže, keby sme školy mali, bolo by ľahšie. Ale keď škôl nemáš! Nezbýva ti
inšie, ako všemožne sa starať o to, aby každý čím viac čítal, a poneváč nám obzvlášte chybí
odborná vzdelanosť, kupecká priemyselná a hospodárska, tedy máme najusilovnejšie čítať o
týchto veciach. A síce nielen hospodári, kupci a priemyselníci, ale väčšina národa má sa v
tomto smere vzdelávať, lebo jasná vec, že budúcnosť tomu bude patriť, kto svoje okolnosti
bude vstave najlepšie využiť; no, a k tomu je predovšetkým treba byť nám úplne rozhľadenými
na kupeckom, priemyselnom a hospodárskom poli. Veď už teraz dosť často vidíme, že na pr.
farár v záujme svojej cirkve chytil sa mliekárstva, a síce ako odborník, iní farári vedú
potravné spolky, iní peňažné ústavy, zase iní sú výborníkmi bánk, fabrík; tretí prevádzajú
vzorné hospodárstva. Vidíme lekárov ako správcov bánk, advokátov, ako predsedov fabrických
podnikov. Čo to všetko znamená? A veru, vidíš to, že všeobecne cítime potrebu pracovať v
smere kupeckom, priemyselnom, hospodárskom. Cítime, že tento smer práce je najsúrnejší.
Lenže, žiaľbohu, ešte len cítime, lebo nevieme dokonále, ako kde, akým činom a spôsobom
pracovať máme. Totižto v nedostatku odborných vedomostí pokulhávame za ostatným svetom a
tak musíme i zaostať.“„Ja myslím,“ reku, „že v tomto ohľade nás životná praks najlepšie vyučí.“„Eh, čo praks, životná praks!“ zkríknul Janko, „podvodné, blbé slovo! Ten bludný náhľad
stál nás už nesmierne mnoho. Podívaj sa, čo stalo sa z našich snáď dvadsiatich Vzájomných
Pomocníc a čo vyrástlo z českých a moravských záložien! Pomocnice začaly sa dosť zavčasu
zakladať, ale len prví zakladatelia, povedzme všetkého spolu 5 ľudí, vedeli im za pár rokov
dávať smer. Keď sa tých päť ľudí pominulo, už neobzeral sa nikto viac, čo robia tie české
Záložne, ktoré naším Pomocniciam z prvu za vzor slúžily. Záložne zdokonaľovaly sa, množily,
rástly. Pomocnice starly, slably; Záložne teraz sú jedným z najmohutnejších činiteľov
úveru, obchodu a priemyslu. Pomocnice ako také, staly sa u nás takrečeno nepotrebnými,
preto popremieňaly si jedna s druhou i mená, keďže podstatu maly už dávno inú, než tú, s
ktorou boly založené. Praks! Pred päť rokmi môj známy istý Gombička v Breznici otvoril
obchod. Pochodil ako pomocník Košice, Prešporok, Pešť i Viedeň, ale stál vždy len za
púdlom, učil sa obchodu prakticky. No, ako začal na svoju ruku kupčiť, za tri roky „bol
hotový“, t. j. prišiel takmer o všetko. Vtedy hovoril mi starý Goldfinger z Brezovice, ten
čo má ten veľký dom na námestí, sklep a fabriku na likéry: „Gombička mal dales!“ — „Čo je
to,“ reku, „dales?“ — „To,“ povedá, „my židia vravíme o takom človeku, ktorému chybí buďto
majetok, alebo rozum. Tak tedy nedostatok!“ — „Ale veď Gombička začal s pár tisícami
zlatých; práve asi s toľkým kapitálom, koľký mu na slušný obchod stačil.“ — „Veď hej, ale
mal dales tuto!,“ a pritom slove oprel si Goldfinger koniec ukazovacieho prsta o čelo.
„Gombička nemal nijakej odbornej vzdelanosti; keď voľačo objednával, veľkokupec videl už z
jeho listu, že je nesúci. A dnes bez theorie nekúpiš ani koniec plátna!“ Nuž vidíš braček,
my Slováci máme tedy vôbec dales a síce zväčša ten duševný.“„Hm,“ myslím si, „tento Janko má divné náhľady!“Domáca pani už pred chvíľou odišla i s deťmi. Janko vstávajúc so stoličky: „Poďme,“
povedá, „prejsť sa po záhrade!.“„Dobre,“ reku.Vzali sme si klobúky a vyšli na dvor a odtiaľ do záhrady. Jedna hodná strana vysadená je
ovocným stromovím. Od severnej strany hustý rad svrčín i borovíc a spodok živý plot. Druhá
strana je na zeleninu. Obzerám všetko pozorne. Všade bolo vidno prácu a rozum. Cez záhradu
idú žľaby a niekde jarky na vodu. Na krížnych cestičkách zapravené sú nádržky na polievaciu
vodu. Dakde z dosák, čo väčšie, a čo menšie zo sudov.„Táto strana stromová, to je moja a tá hriadková ženina. A tamto ďalej majú deti svoju
zeleninovú a stromkovú záhradku, vlastne len hriadky.“„Ej, ej, to ste vy všetci veľkí záhradníci! Veď je toto krásne sriadené!“„Obstojí,“ odpovedá Janko dosť sebavedome. „Ináčej, veď mi to už od mnoho rokov papreme,
nuž nie je div, že sa čo to darí.“„Ale sriadenie a udržovanie takejto záhrady musí ťa i hodne stáť. Dobre ti ide síce, nuž
môžeš si dovoliť takýto skromný prepych.“„Hm,“ usmial sa Janko, „záhrada nesmie byť prepychom, ale musí spájať príjemnosť s
úžitkom. Záhrada má byť vzorom celému hospodárstvu. V nej má sa naučiť pracovať domáca
pani, hospodár, deti, čeľaď. V hospodárskej záhrade má sa nájsť takmer cez celý rok
jedna-druhá v dome potrebná, osožná alebo príjemná vec. Nemá byť v celom gazdovstve ani
jedneho človeka, čo by v našej záhrade koľko-toľko zaujatia nemal. Opätujem, záhrada má byť
i zrkadlom i školou pre celé hospodárstvo. Pôda obrábať sa dá najdokonalejšie v záhrade,
správne a dokonale hnojiť, hnojivo vyzkúsiť, rozličné zeminy miešať, úrodu pozorovať, prácu
deliť, prísny poriadok držať nemožno v žiadnej inej časti hospodárstva tak úplne a správne,
ako v záhrade. Ale záhrada potom donáša i svoj osoh. Musí dať zeleniny do kuchyne a síce
tak rozmanité a chutné, aby nebolo v roku dňa, v ktorý by sme z našej záhrady čo-to
nepožívali. Bez rozumného pridávania zelenín do jedál, nemôžu byť jedlá dobrej chuti, zplna
záživné, a tedy domácnosť zdravá, práceschopná. V zeleninách obsažené sú i také vzácne
výživné látky, ktoré žiadnym iným spôsobom do tela tak prirodzene doviesť nemožno, ako
upotrebením zelenín v kuchyni. Záhrada má nám dávať ovocie a má poskytovať zábavu, oddych
pre ducha i telo. Vôbec keď vidím hospodársky dom bez peknej, dobre opatrovanej záhrady,
hneď viem, že to tam ide jednostranne, nedobre. Domáci derú sa snáď za roky a roky bez
toho, že by im sišlo na um, prečo, ako a na čo. Veď už pri stvorení sveta postavil Pán Boh
človeka do záhrady, a po prvom hriechu dal ho vyhnať do poľa! Toto by sme my hospodári
nemali s očú spúšťať, ale usilovať sa, aby celé hospodárstvo bolo ako jedna záhrada.“Zamlčali sme sa, Janko dohovoril a ja porovnával som si v mysli moju záhradu s touto.
Moja je väčšia, preto ani na plot nevynakladám toľkú prácu, ako tuto Janko. Pravdaže u mňa
tu i tu vbehne do záhrady i sviňa a podryje stromec, alebo vyryje jamu do kvetnej hrade. To
sa síce potom dá ponaprávať, ale zavše býva preto veľká protiveň. Sliepky neraz oďobú
najkrajšiu plantu; nuž keď toho máme mnoho, i planty i sliepok! Čo?! — tu som sa zháčil,
veď ešte neviem, koľko hydiny tu majú, a moja žena i za hydinu i za vajcia vydá do roka
pekný groš. Pravda, má ona passie! Vždy musí byť či medzi hydinou, či v záhrade dajaká
málokde inde vídaná zvláštnosť. Tak hľa, mala teraz dva roky párik sliepok ako drozdy;
veru, mohol by ich v klietke držať, také malinké boly, ale milé. V záhrade zase máva krásne
kolá, tepichy. Ona si na tom už dá záležať, aby to záhradník takými kvetami vysadil, akých
nikde v okolí nevidno. No pravda, náš záhradník nie je voľáky slávny majster, je to taký
posluha pri Grünštajnovej pálenici, ktorý v Pešti i pri záhradách robieval, nuž nám dosť
lacno padne. Ale tuto, u Jankov to predsa len milo, utešene majú sriadené! V tom obrátili
sme sa k besiedke. Šli sme hladkou cestičkou, so sklonenými hlavami. Hm, hm, myslím si,
musím si ja to tu dokonále poobzerať a potom, ako domov prídem, premením našu záhradu tak,
ako je táto!Večer šli sme dosť zavčasu spať. Ja síce nebol bych dbal zahovoriť sa s Jankom trebárs
do 12. v noci, ale on zaviedol ma už o deviatej do chyže mne vydelenej. Povedá: „Ak sa ti
chce, ľahni si, ak chceš prečítaj si. Tu sú noviny, tam novšie knihy.“ Podal mi ruku,
povedal dobrú noc a odišiel. A mne počaly práve teraz myšlienky v hlave rojiť. Vyznám, že
ma Jankovo gazdovstvo obdivom naplnilo. Ja som vedel, že dobre gazduje, ale že je taký
sriadený a samostatný v myslení i konaní, to by som nebol veril. Hľa, na našom okolí koľko
mám známych „hrubších“ gazdov, každý sa ponosuje, že je to už nie na vydržanie; jeden hľadá
kupca na majetok, druhý árendátora, tretí nevie, čo robiť. A od Janka nepočul som ešte
ponosného slova! Síce i on bude mať svojho moriaka, no, veď sa ho opýtam! Ale, reku, ako ja
teraz zaspím. Naučený som doma líhať si v zime v lete okolo 11. a pol 12. hodine a teraz je
štvrť na desať! No, nič to, ľahnem si a aspoň za dve hodiny budem čítať v posteli. Chytil
som akýsi časopis so stolíka. Prebehnem ho a tu ti práve článoček „o čítaní v posteli“. No,
reku, to je práve pre mňa! Ale čítam, a tam ti je také čítanie zle-nedobre opísané! Z
čítania v posteli sa vraj človek nikdy nič nenaučí, oči si veľmi kazí, poneváč všeliako
krivo, šikmo hľadí do knihy alebo do novín, jedným okom bližšie, druhým ďalej. Čítanie v
posteli je vraj leňošenie a predsa nie odpočinok, lebo vraj ľudia, ktorí v posteli
čítavajú, neskoro vstávajú a síce zle vypočinutí. Jedným slovom, čítanie v posteli je v
tých novinách vyhlásené za darebáctvo, naničhodnosť, ba hotový hriech. Ba, reku, chlape,
predsa nemáš pravdu, lebo ja som sa z toho predsa naučil, že v posteli netreba čítať!Večer dlho som nemohol zaspať. Myslel som, že ráno od nevyspania ťažko mi bude z postele
vstať. Konečne som predsa zaspal a poneváč v izbe bolo čerstvé povetrie, znamenite som si
oddýchol, a ráno dosť včas som sa prebudil. V dome bolo ticho; len na dvore počuť čo-to
vrzgnúť. Hm, reku, domáci ešte spia ale ja vstanem a prejdem sa po záhrade. Čerstvo sa
poobliekam a ticho otvorím a zaprem dvere a na prstoch kráčam von. Idem popri kuchyni a tam
počujem domácu paniu ticho hovoriť. Výjdem na dvor a o minútu vidím Janka výjsť zo stajne k
paholkovi, ktorý voz skladal. Janko mu čosi ticho rozpovedal a chcel isť ďalej, ale v tom
ma zbadal.„Dobré ráno! Ako si spal?“ podáva mi ruku.„Ďakujem, dobre. Ale hľa, pri vstávaní, myslel som, že som ja prvý hore, a vy všetci už
v práci!“„Nuž veru, ja a moja žena sme už vyše hodiny na nohách, už sme dávno po raňajkách.“„Tak?!“ divil som sa. „To tedy máte inakší poriadok, ako u nás. Tam raňajkúvame trochu
neskôr (myslel, ale nepovedal som, že okolo ôsmej).“„Nuž hľa,“ pokračuje Janko, „u nás je domáci zákon: včas vstať, obriadiť sa, modliť,
raňajkovať; a len potom isť do práce. Inakší poriadok držím za chybný.“„Ale,“ reku, „Janko môj, práve ti chcem povedať nad čím sa tu divím. Vy ráno tak ticho
začínate, akoby vo sviatok a v kostole a pri tvojom gazdovstve by sa vari žiadalo trocha
kriku.“„No,“ odpovedá Janko ticho, „v tejto veci sa rozhodne mýliš. Jestli v gazdovstve aj
treba, krik za rána nesmie byť. Ráno má sa započať tichúčko, v najlepšej mysli; ozaj ako vo
sviatok a v kostole. K tomu som sa naučil u toho Nemca, kde som bol praktikantom.“„Tam tedy bývalo ráno ticho?“„Práve naopak, tam bývalo hneď ráno toľko kriku, lármy, nadávania, že som si na celý
život umienil, začínať deň tíško. Ten chudák z hodnej čiastky pre ten raňajší krik vyšiel
na vnivoč.“„Ba ešte čo,“ poznamenal som ja, „veď vari takým maličkosťam nepripisuješ taký význam?!
Zdar lebo nezdar v hospodárstve nezávisí od toho, či je v dome za rána ticho a či krik.“„Ba veru závisí, brat môj, veľmi závisí. U tých Nemcov i dosť zavčasu vstávali, ale
domáca pani ešte len dvere otvárala, už začala lomoz so slúžkami. Ráno nebolo jej nič k
vôli, nič ju v mrzutosti ani nezastavilo, ani neuspokojilo. Kričala, že ju bolo počuť po
celom dvore, v stájňach, kôlni, až na humno, ba často i do susedov. Za chvíľku bol celý dom
ako osie hniezdo; domáci pán nadával paholkom, neraz sa i mne dostalo nemilých poznámok.
Rozumie sa, že slúžky zvadou a krikom rozčulené, ľahšie drgly nádobu o nádobu; hlina,
porcelán, sklo ľahko sa vyštrbí a rozbije, glieda na železnom riade odrazí. Preto tam bol
riad zväčša pooškuľovaný, a pod chvíľou bolo treba nový kupovať, lebo sa ho mnoho rozbilo.
Nahnevaní paholci práve tak zaobchodili so statkom a hospodárskym riadom, trhali, socali,
hádzali, čo im pod ruky prišlo, a o zlámané týčky v rebrinách, lievče, potrhané retiazky,
roztrepané šafle, krhly, deravé koše a košiny nebolo núdze. K tomu statok vynáčený, kone
spurné. Jedným slovom každý deň voľáka škoda či v dome či vo dvore. Veľmi často taká nevoľa
trvala až do poludnia a nezriedka do večera. Čo lepšia čeľaď hľadela sa z toho domu preč
dostať a po pár rokoch mali sme len najhoršiu čvargu z celého vidieku za čeľaď. Môžeš si
mysleť, čo je hodná taká práca, ktorú nahnevaní ľudia konajú. Nahnevaný človek keby i
chcel, nie je v stave poriadne a užitočne pracovať; veď čím derú, kazia sa čuvy (nervy)
väčšmi, ako vášňami?! Namrzený človek horšie sa najie, pokrm horšie mu ztroví, telesne i
duševne slabne a tak čím diaľ, tým menej je jeho práca hodná.Preto každý
hospodár a gazdiná, ktorí za rána v dome krik robia, zle gazdujú.“Nepovedal som nič, lebo v mojom dome trpíme trochu na raňajší krik. Moja žena vždy nájde
si čo akú vec, do ktorej sa ráno zadre, a potom to už ide ani skala dolu vrchom. I ľúto mi
je, i mrzím sa, ale nič nepomáha. „Vidíš, ako sa zjedám pre vás všetkých!“ hovorieva mi
potom, „keby som ja nedržala kus poriadku, šli by sme dolu kopcom!“ — „No,“ reku, „ani to
nebadám, že by nás ten tvoj lomoz voľáko hore kopcom ťahal,“ odpovedal som raz, ale moja
žena nie je z tých, ktoré sa dajú pár slovami odbaviť. Toľko mi naspievala, že som rád bol,
keď o hodinu trochu umĺkla, ačkoľvek som ja mlčal už dávno. No pritom všetkom to u mňa
temer tak ide, ako u toho Nemca, čo Janko spomína. Čo sa u nás nahluší riadu, nakazí
náradia, naláme nástrojov!„Hm,“ reku, „Janko, tvoja rada sa i mňa týka; musím sa ti zdôveriť, že sme ja i moja
žena už od rokov navyknutí ráno pokričať si trochu po dome, ale veru pravdu máš, to nás iba
kazí. Nuž povedz mi, ako tomu odpomôcť, keď sa raňajší krik stal už každodenným zvykom v
dome?“„Či sa hneď ráno modlievate?“ zpýta sa Janko zrazu.„Nuž,“ reku, „vlastne, ba hej, zavše sa modlievame, ale zväčša len večer, keď deti idú
spať. Ale ja som chcel zvedeť tvoju mienku, ako tomu raňajšiemu kriku odpomôcť?“„Veď práve na to ti odpovedám. Aby ste ráno nezačali s krikom, nuž začnite ho s
modlitbou. Lebo celkom daromné je postaviť si za pravidlo: „Nebudem ráno krik robiť,
nenahnevám sa, čo by čo bolo.“ Najbližší okamih ťa vynesie z miery, ak si nie dobre usadlý,
v duši tichý. Preto modlite sa hneď ráno. Ale i na to dajte pozor, aby ste sa nemodlili len
v úchytky. Modlenie nech vám je takým dôležitým zamestnaním, že si k nemu zasadnete, času
si vezmete a tým takrečeno hneď od prvého kroku dostane váš rozum a srdce iný, zdravý
smer.“„Ja som sa dosiaľ držal porekadla: „Modli sa, nemodli sa, z prázdnej misy nenajieš sa.“
Ťažko mi je pochopiť, ako modlitba súvisí s pilnosťou a vytrvalosťou v práci. Ba práve by
sa mi zdalo, že takí tichí pobožkári sú pohodlnejší — a rezkí, rázni ľudia tuhí v práci,
preto, že sa zriedka modlia.“„Nuž, tak sme odchodnej mienky,“ odvetil Janko. Ja zas cením prácu nie podľa toho, aká
je náhla, aká pomalá, ale podľa toho, či je užitočná a či planá. Mal som paholkov, boli ani
draci a mal som i takých ako slimáci, a veru čo sa týče úžitku, často nevidel som rozdielu
medzi nimi. Ale sotva kedy som sa sklamal v ľuďoch pobožných. Vytrvalých v práci,
trpezlivých so statkom, rozvažitých vídaval som len medzi tými, ktorí sa modlievajú. Znal
som tu v obci jednoho biblistu, gazdu. Bol to človek starý, vo všetkých svojich počínaniach
mierny, ale v úmysloch tvrdý, ako oceľ. Opatroval neveľký majetok, ale môžem povedať, že
bol príkladom celému okoliu. Čo z jeho domu a dvora vyšlo, bolo dobré. Zrno, statok kto od
neho kúpil, bol spokojný. Ba ešte jeho vnukovia sú poriadni statoční ľudia. Nuž ja som už
raz taký, že i svetochýrnych ľudí cením podľa toho, či sú a boli pobožní, či nie. Tento
náhľad naučil som sa z dejepisu. Práca ľudí nepobožných má v sebe vždy čosi nepravidelného,
abnormálneho, chorobného. Nenadarmo vraj i v blázincoch je najviac takých ľudí, ktorí
nesvätievali sviatok.“„Nuž, ty myslíš, že po raňajšej modlitbe sa človek nenahnevá?!“ poviem s úsmevom.Ale Janko sa neusmial.„Nie v tom je vec,“ odpovedal, „ale keď sa po raňajšej modlitbe nahneváš, to iste máš
svoju ťažšiu príčinu. Vtedy je to snáď na mieste. Ale ja chcem ti vlastne to riecť, že
jednu zo základných príčin úpadku našich hospodárov vidím v tom, že spoločná raňajšia
modlitba v dome stáva sa čím diaľ tým zriedkavejšou. Presvedčený som, že celé terajšie
chaptenie, náhlenie sa, všetka zimničná pilnosť, všetky tie kriky, lármy, nadávania, ktoré
v nejednom dome za rána počuť možno, vydajú menej úžitku pri práci, než päťminútová
spoločná modlitba.“„Tedy podľa tvojej mienky je raňajšia modlitba i podmienka národohospodárskeho vzrastu?“„Rozhodne!“ odvetil Janko. „Podívaj sa len na ten zjav, že kupeckým a podnikavým duchom
obdarené národy sviatok o mnoho prísnejšie svätia, ako národy menej podnikavé. Hľa,
Angličania, Amerikánci! Tým sa môžeme potešiť i my Slováci, že náš národ, poneváč
pobožnosťou nad iné národy tejto vlasti vyniká, keď trochu dospeje, bude aj podnikavejší,
než iní. Ale konečne, či ti to nebije do očú, že ešte i rozliční sektári, ktorých na
Slovensku známe, sú v hospodárskych veciach sriadení, akurátni a dobre sa im darí. Či to
nepochádza odtiaľ, že oni svoje, trebárs sektárske modlitby do opravdy berú! Či nejde
nitrianskym Habánom, dolnozemským nazarénom chýr, že sú dobrí gazdovia? Nuž či nás to nemá
pobádať, aby sme sa i my v tomto ohľade zpamätali? Tedy predovšetkým raňajšia modlitba má
byť počiatkom a východiskom domácich, poľných, remeselníckych i obchodných prác. Potom už
nebojím sa ani o poludňajšiu ani o večerniu!“„Hm, hm,“ reku, „to ty mne hovoríš nové veci!“„Ba veru sú to veľmi staré, ale žiaľbohu, že sa tebe a snáď i mnohým iným novými zdajú.
Ale poď, ty si ešte neraňajkoval!“„Idem,“ reku, „ale najprv idem sa pomodliť.“I vošli sme dnu.Kým som ja raňajkoval, sedel Janko i so ženou pri mne. V rozhovore medzi iným prehodila
ona: „Ozaj Janko, aby som ti nezabudla povedať, krava Strakuľa mala dnes zase o dva deci
menej mlieka, ako včera, od troch dní opadla už o pol litra.“„Hm,“ hovorí Janko, „ešte som nemohol vynájsť, čo jej je. Predvčerom i včera som sa
prizeral jako žerie, pije atď., bol som včera i dnes i pri dojení, ale dosiaľ nezbadal som
pravej príčiny. No budeme ju ďalej pozorovať. Dnes poprezeral som raňajší krm pred dávaním
a prikázal som pastierikovi, aby dával pozor čo bude robiť Strakuľa na paši. A ostatné
kravy maly riadnu mieru mlieka?“„Riadnu, ba dve maly po jednom deci viac, takže všetky dohromady majú toľko mlieka, ako
i pred týždňom…“Tu zastarel som sa i ja do reči: „Tak tedy vy často meráte mlieko?“„Riadne dvakrát do týždňa, ale niekedy aj každý deň osobite od každej kravy.“„A či sa odplatí toľko práce na to vynakladať?“„Na meranie a váženie musí byť v dome vždy dosť času,“ povedá Janko. „Že či sa to
odplatí?! Nuž, veď ako že možno rozumne hospodáriť bez miery a váhy. Nielen mlieko, ale i
statok, kravy, voly, ovce, svine, zbožie na siaťa, i to, čo do sypárne ide; tak i krm. My v
našej obci máme i spoločnú obecnú váhu a domáce váhy a vážky i riadne potvrdené miery temer
v každom dome. A veru treba uznať, naši gazdovia svoje články dobre predávajú i kupujú. Ide
im chýr po okolí, že čo náš hospodár povie — to i platí. Nuž ale bez toho, žeby človek
meral a vážil, ani nemôže dokonale vedeť, čo vlastne má. Veď akože zvieš, aká je tvoja
pšenica a raž, jačmeň, ovos; akú cenu má, ak nevieš, koľko váži na hektoliter?! Tak „od
oka“ hádať, je neisté. A tak na príklad i pri kravách možno spoľahlive posúdiť, či mnoho,
či málo mlieka dávajú, len keď mieru mlieka porovnáme so živou váhou jednotlivých hoviad.
Gazda, ktorý dokonále zná, koľko sena a slamy zapratal na zimu, môže sa v pravý čas
porátať, či má viac, či menej statku zazimovať, či môže krmu prikúpiť, či odpredať a síce v
pravý čas kúpiť a pravý čas predať, totiž kým je ešte lacnejšie alebo drahšie. Vôbec
gazdovanie bez váženia a merania je hapkanie voslep, klamanie bližného, alebo — a to
najčastejšie — seba. Nuž a dozor nad storakými článkami, ktoré do domácnosti kupujeme,
akože sa dá viesť, ak nie i váhou a mierou. Ver mi, už i ten kupec, ktorý dáva tovar do
takého domu, o ktorom vie, že každú vec vážia, usiluje sa spoľahlive vážiť a poriadnejšie
baliť. Jedným slovom váha a miera vstave je v každom väčšom hospodárstve nahnať stá zlatých
osohu. Lenže váhy i miery musia byť prakticky zariadené. Čo sa má vážiť a merať v kuchyni,
k tomu nech sú vážky a miery pod rukou, lebo ak ich gazdiná má po dome sháňať, ak je jedno
deka pod policou v kúte a s pollitrom deti po dvore piesok presýpajú, nuž sháňanie,
čistenie vezme viac času, než je váženie hodné. I desatinná váha má byť tak postavená, aby
nás váženie veľmi z práce nevytrhovalo, tedy na mieste ľahko prístupnom. Obecná váha má byť
v prostred obce tak, aby voz bolo možno jednou stranu vtiahnuť, druhou stranou vytiahnuť.“Po raňajkách vybrali sme sa do poľa. Ale na dvore zastavila Janka paholková, „že jej je
dieťa v horúčosti, čo má s ním robiť.“„Choďte k mojej žene, nech vám dieťa lepšie obzre, lebo ja sa pri deťoch nevyznám. Ak
bude treba, pošleme pre doktora!“Ženička šla k Jankovej žene a my poberali sme sa ďalej.„Hľa,“ reku, „to máš zas potešenie!“„Veru je to nehoda. Ak to dieťa vážnejšie ochorie, paholková za týždeň vystane z práce!“„Ale,“ reku, „je čeľaď veľmi premaznaná. Hej, za mojich detských čias neobzerala sa
paholková o to, či jej je dieťa v horúčosti a či v triaške. Ak ochorelo, bolo choré, ak
vyšlo, bolo zdravé, ak nevyšlo, umrelo. A vlastne, vidíš Janko, ja veru neviem, či detí
viac mrie pri doktorskej opatere, či bez nej; mne sa zdá, že tie dedinské deti, ktoré musia
na všetko privyknúť, na ľahké, ťažké jedlo, na zimu, teplo, dážď a slnko — najmenej
chorejú.“„Braček, miešaš myšlienky jednu s druhou,“ odpovedá Janko. „Povedal si, že je čeľaď
premaznaná, to je jedno; potom či viac detí umre pod doktorskou opaterou, či bez nej, to je
druhé, a že otúžené deti málo chorejú, to je tretie. Nuž toto posledné je vari bez otázky
pravda. Medzi našim pospolitým ľudom, kde už v prvý rok života asi piata čiastka, a do
piateho roku polovica deti vymre, tie čo ostaly, sú silnejšie, a jak tiež nevymrú, ostanú
na žive. Po 2., že či pod lekárskou opaterou viac deti umre, na to je táto odpoveď: Čítal
som spoľahlivú štatistickú zprávu, že z 1000 detí vyššej šľachty, teda kniežacích,
grófskych, barónskych do 5. roku nezomre ani 50, ale z 1000 detí rozličných vrstiev
obyvateľstva umiera do 5. roku asi 350, tedy asi sedemkrát toľko! Čo na to povieš? A čo sa
týka otázky, že je čeľaď premaznaná, o tej dá sa obšírnejšie hovoriť. Isté je, že v dnešné
časy sme všetci rozmaznanejší, páni, čeľaď i nájomníci, ba dnes je rozmaznaný i žobrák.
Lenže to zle vyslovujeme, že rozmaznaný. Treba povedať, že dnes už i žobrák rád odvoláva sa
na svoje ľudské práva, vie, že je človek. Uznám, že to mnohý zneužíva a vyhľadáva svoje
udajné práva len vtedy, keď mu je to vhod. Ale na tom základe nedá sa vo všeobecnosti
riecť, že je čeľaď rozmaznaná. To ti je taký zdedený zvyk, chváliť dávne časy. Presvedčený
som, že už naši dedovia a pradedovia ponosovali sa na čeľaď. I amerikánski otrokári vraveli
o svojich otrokoch, že je s nimi už nie na vydržanie. A pravdu mali. Tá otrocká práca bola
veľmi neužitočná a otroci veľmi nespokojní, kýmkoľvek neprišlo oslobodenie. Amerikánski
farmeri sú teraz s dobre platenou čeľaďou a nájomníkmi o mnoho spokojnejší i lepšie bohatnú
než otrokári.Tie otrokárske časy sa minuly. Čeľaď požaduje si slobodu. Voľakedy jednávala sa čeľaď na
5-7 rokov, teraz najviac na rok, v mestách na mesiac. Na tom by sa gazda darmo mrzel, to
neodčiní. Ale musíme byť i s inými požiadavkami čeľade na čistom. Ak naši gazdovia nechcú s
otvorenými ústami, ako blázni hľadeť na svet, ak nechcú zaostávať rozumom i majetkom: musia
už teraz nahliadnuť, že čeľaď onedlho bude mať vo všetkom úplne rovnaké práva občianske.
Všetky vzdychy hospodárov a pánov, že by bol treba prísnejší čeľaďný zákon, zprísnenie
slúžobnej smluvy, aby vrchnosti radšej chytaly stranu gazdovi, než čeľadi atď., sú prežité,
zbytočné, daromné, ale i škodné.“„Nuž ale ako že budem gazdovať, keď môj paholok Ondrej, keď by mal pred svitom s lože
skočiť, kone riadiť a do hory sa ponáhlať, pošle si pre doktora!“„Braček môj, ak je naozaj chorý, tedy lepšie, keď mu zavoláš doktora radšej o deň prv,
než neskôr, prv ozdravie a ty tiež lepšie pochodíš, keď paholok miesto 10 — 14-dňového
motania sa v chorobnom stave, miesto „roznášania choroby na nohách“, zotaví sa za 2-3 dni.“„Ale, ak nebol chorým a len takým sa stavia?“„Hľa, i to doktor prv zbadá, ako ty! A vidíš, čo je za príčina, že niektoré domy majú
zväčša dobrú čeľaď, iné zväčša planú? Či nie je i na gazdoch i na gazdinách chyba?! A
konečne i chorou stavia sa čeľaď najradšej u takých gazdov, u ktorých nemá žiadneho
uznania. Tedy nielen, že čeľaď musí videť, že sa o ňu staráme, ale máme jej naozaj dobre
priať. Ja na pr. vždy dávam pozor na to, aby, keď mám viac čeľade, paholci i slúžky dostali
sa do práce, ktorá ich chuti a prírode dľa možnosti zodpovedá, a keď vidím, že je jeden
svojou prácou už presýtený, vďačne dám ho do inej. V čas súrnych prác, kde sa vyžaduje
obzvláštna pilnosť, na pr. počas svážania s poľa, dávam i čeľadi i nájomníkom osobitné
odmeny ku dennej mzde, podľa toho, koľko sa spravilo a tieto odmeny určím i poviem im
vopred. Nájomníkov dobre platím a rozumie sa žiadam za to prácu. K tomu máme tu v obci
temer všetci gazdovia ten dobrý zvyk, že si čeľaď ani nájomníkov navzájom nekazíme. Držíme
si akoby za čestnú povinnosť, keď jeden súsed zbadá, že druhý má naničhodného čeľadníka,
zlodeja alebo leňocha, upozorniť ho na to. Ba všeobecne poskytujeme robotnému ľudu nášmu
všeliaké výhody, aby mohol lepšie a ľahšie vyžiť. Veď načo by sme si mali vychovávať rodiny
žobrácke, ktoré by i tak len obci, tedy nám gazdom na ťarchu padly? Máme smutný príklad na
súsednom mestečku M., kde už ťažko dostať či paholka či slúžku, a so desať remeselníkov
ušlo do sveta; ale keď dvaja nádenníci chceli vziať do prenájmu jeden obecný pozemok, z
polovice skalinu, z polovice močiar, obecný výbor odvrhol ich prosbu, a nechal pozemok
naďalej v úžitku žabám.“„Nuž,“ reku „keď ale nároky i slúžobnej čeľade i robotníctva sú čo raz väčšie, teda ako
im vyhoveť, keďže beztak čo lepší robotník uteká za more?!“„To je ozaj ťažká otázka pre našich hospodárov. Ale aspoň čiastočná odpomoc tomu je:čím možno najviac pracovať strojmi hnanými parou, vodou, vetrom,
elektrinou,kde je komu čo výhodné. Pri použití týchto síl i čeľadi sa
polepší, lebo je len príjemnejšia vec slamu do sečkovice motorom hnanej nakladať, než
koleso krútiť, ľahšie pustiť vodu z nádržky rúrou do maštale, ako šafle nosiť. V Nemecku a
Francúzsku používajú už i polmetrové spády vody na hnanie malých strojov, u nás nie sú
použité ani metrové, ba dvojmetrové. Pravda, keď sa v hospodárstve pracuje hodne strojmi,
nuž sbehlý robotník vstave je mnoho spraviť a zaslúži si i dobrú plácu. Len na jednu vec
treba pri tom dať pozor: aby sa za drahé peniaze nekupovali stroje, ktoré nemôžeme splna
využiť. Tedy len najpotrebnejšie, ale tie už potom výtečné. Sú gazdovia, ktorí vydajú stá a
stá korún na stroje, ktoré im nedonesú ani toľko úžitku, koľko obnášajú úroky od vydaných
peňazí, a z takých nepotrebných strojov majú o rok-dva, dva-tri metrické centy starého
železa v tržnej hodnote 10 — 15 korún.“„Hm,“ myslím si, „tento Janko ako by bol za pár rokov u mňa býval a všetky moje chyby
pozoroval. Tak ich recituje, ako by z knižky čítal. Lebo hľa, ja mám 1 zbytočný siaci
stroj, 1 planú ale drahú rezačku na burgyňu a 1 patentovanú pumpu na hnojovku, ktoré som
málo potreboval; ba i keď sa hýbaly, stály nás viac opletačky, marenia času, než koľko
osohu doniesly, kým som nenahliadol, že takými strojmi pracovať je hotová škoda. I chcel
som ich predať, ale to nešlo. Len voňahdy ponúkol mi Eisenberg z Bystrice, kupec so starým
železom po 5 halierov za kilo tých strojov. No, tak ich predsa neodpeliam. Hádam im predsa
len vezmem časom väčší osoh. No, veď sa o tom s Jankom poradím.“Dôjdúc na Jankove pole, páčily sa mi i oziminy i jariny, i pôda pekne dorábaná; cesta,
priechody, brázdy v dobrom poriadku. Tably ďateliny čisté, burinou nepoprerastané. Severná
strana celého Jankovho poľa ohradená je dosť hustým radom divého stromovia a krov akoby
živým plotom. Vôbec niet tam miesta, na ktorom by nebolo videť gazdovu prácu, pozornosť,
rozum, rozvahu. Na jednom kraji poľa zbadal som parcellu podelenú na hriadky.„Čo to,“ reku, „máš tam hľa na tých hriadkach.“„To je moja zkúšobná roľa!“„Tak tedy ty osobitne zkúšaš rastliny? Ja si myslím, že je praktickejšie zkúšať rovno na
poli vo veľkom. Tak sa rozdiely ukážu vo veľkom, a konečne je vari tak i najsprávnejšie.
Lebo na hriadke môžu byť, ba obyčajne aj sú mnohé podmienky vzrastu hodne zmenené, pôda
ináč prerobená, často aj ináč hnojená; zrno snáď ináč zasiate, jedným slovom na zkúšobnej
hriadke rastlina môže sa dariť a v ostatnom poli nie a naopak.“„Voľačo pravdy jesto v tom, ale málo,“ odvetil Janko. „Tým len toľko hovoríš, že keď je
zkúšobná hriadka planá, že je nie dobrá. Rozumie sa, že keď rastlinu pestujem v inakšej
pôde, bude inakšie rásť. Ale zkúška je práve na to, aby som zvedel a presvedčil sa, na akej
pôde, v akých okolnosťach sa čo darí a čo nie. Zkúšky na celých veľkých plochách sú vec pre
hospodára veľmi drahá a nepraktická. Veď čo ja za rok vyzkúsim na tých 20. hriadkach, to si
ty na celých roľach ani za sedem rokov nie vstave previesť. A potom koľko práce a peňazí
také zkúšky vo veľkom stoja!? Pravda, zkúšky na hriadkach musia sa konať s rozvahou, t. j.
musím mať vopred postavený cieľ, pre ktorý idem dačo na takú hriadku siať alebo sadiť. Ale
potom hľa, môžem na jednej hriadke pohnojiť tú istú rastlinu jedným, na druhej iným
hnojivom; jednu môžem častejšie polievať, druhú suchšie držať, vysiate zrno môžem dokonale
merať, vážiť, docielenú úrodu tiež. Jedným slovom, hriadky mám stokrát ľahšie a
dokonalejšie v moci než pole!“„Ale Janko, že ty to všetko stačíš, stihneš robiť! Veď ja znám so päť vzdelaných
hospodárov na našom okolí, ale toľko dobrých vecí nevidel som ani u jednoho, ako včera i
dnes u teba. Kde si to nasbieral?“„Ďakujem ti za pochvalu,“ povedá Janko. „Nestojí to, čo u mňa vidíš ani za reč. Znám o
mnoho lepších, dokonalejších gazdov, vtipnejších i pilnejších.“„Verím, že jesto gazdovia, ktorým sa lepšie vodí, ale v tvojich pomeroch a okolnosťach
neviem, či a jako by sa vedeli obracať!“„Ja zas myslím,“ pokračuje Janko, „že lepší gazda by sa i v mojich okolnosťach lepšie
obracal ako ja. To závisí odspôsobu jeho práce.“„Spôsob práce! V tom je vari pri gazdovstve malý rozdiel. Väčšia alebo menšia práca, to
hej, uznávam, že dá rozdielne výsledky, ale sám spôsob, hm, jeden človek robí prácu tak,
druhý inak, a obidvaja môžu ju dobre konať.“„Never, braček,“ sekne Janko živšie. „Väčšia alebo menšia sila nerozhoduje, alespôsob, akým ju kto používa, to rozhoduje. Či nepočul si od
pospolitých ľudí, že „viac, prelomíš rozumom, ako silou!?“ Vidíš i len pri obyčajnom rúbaní
dreva, jeden človek takou istou silou vykoná dvarazy toľko, ako druhý. Prečo? Preto, že
tamten má inakší, lepší spôsob práce. Vieš, že kôň, ak na dobrej ceste utiahne 10 metr.
centov, na železných koľajach utiahne snáď sedemkrát väčšiu ťarchu: a či väčšou silou? Veru
len takou istou. Takhľa, čo gazda predtým za týždeň omlátil, to teraz omláti za deň; keď
kedysi s kremeňom, ocielkou a práchnom potreboval štvrť až polhodiny, kým ohňa nakládol,
teraz to zápalkou urobí za minútu. Väčšou silou? Všakver menšou?! A v čom to záleží? Patrne
že v tom, aby človek nesmyseľne nemaril silu na premáhanie tých prekážok, ktoré premáhať
nemusí, keď volí inakší, lepší spôsob práce. Tedy, keď chceš voľačo docieliť, vopred si
rozmysli, akým činom sa to dá najľahšie.“Tu chcel som pred priateľom ukázať, že za tie roky, čo sme sa nevideli, som aj ja voľačo
čítal, myslel a pozoroval. „Janko môj,“ reku, „pri ľudskej práci zdar závisí s jednej
strany od sily, vytrvalosti, a s druhej strany od okolností. Nuž a hľa silu, vytrvalosť
človek zväčša dedí po svojich rodičoch a dedoch a okolnosti sú zase taký silný činiteľ, že
ich človek len tak dľa svojej vôle meniť nemôže. Tak tedy zdar závisí len od nás! Všakver
to len uznávaš?!“„Nie, neuznávam!“ odpovedal Janko, „Sila okolností je veliká, ale sila spôsobu prác nie
je menšia. Či vieš tú rozprávku o stávke čerta s krajčírom? Stavili sa, kto prv ušije
oblek, či čert, či krajčír. Čert začal šiť, ale aby navliekaním nití do ihly čas nemaril,
navliekol si takú dlhú, že musel za každým stehom (štichom) s ihlou a niťou von oblokom
vyskočiť, niť potiahnuť a len potom sa vrátiť a pichnúť druhý steh. Krajčír však navliekal
si krátke niti, a rozumie sa, ušil oblek omnoho skôr než čert. Čert stávku prehral. Tu máš
praktický smysel, čo znamená spôsob, methoda práce. Vidíš, svetochýrni vynálezci v
priemysle, vedách atď. stali sa takými hlavne tak, že volili dobré methody práce. I pred
vynájdením parostroja, strojových krosán atď. boli ľudia, ktorí chceli to isté vymysleť,
složiť, ale nedajbože, ich methody práce neboly správne. Tak to máš i v hospodárstve. Jeden
človek sa nalopotí, nadrhne, nič neužije a k ničomu nepríde, ba upadne. Príde za ním na to
samé hospodárstvo druhý a darí sa mu všetko. Príčina: spôsob práce! Svojho času mnoho
písalo sa u nás za Vzájomné Pomocnice a založilo sa ich s osemnásť. Vtedy zakladaly sa také
ústavy, Záložne i v Čechách a na Morave. Česko-moravské Záložne staly sa mohutnými
činiteľmi v hospodárskom a vzdelanostnom živote. Našich Vzájomných Pomocníc vlastne niet.
Zakladaly a zakladajú sa peňažné ústavy akciové. Asi súčasne začali i Rumuni zakladať také
spolky. Avšak len porovnaj rumunské peňažné ústavy s našimi! Odkiaľ pochodí ten rozdiel?
Hm, z toho, že tam majú inakší spôsob práce. Že sa u nás nedaria priemyslové podniky, to
tiež pochodí zo spôsobov práce. Ver mi, braček, pri takom pokračovaní tie podniky nemohly
by a nemôžu sa dariť nikde na svete.“„Tak teda ty myslíš, že sa u nás ani v priemysle nepracuje tak, ako by sa malo, alebo
ako v tom istom odbore priemyslu inde pracujú?“„Žiaľbohu, nielen, že musím tak mysleť, ale mám na to i dobré dôkazy. Tak myslia i
odborníci z tých krajov, kde sa patričný priemysel darí. Tak na pr. v krajoch s
vysokovyvinutým priemyslom i každý chlapec vie, že podnik má dvojaký kapitál, zastavený a
obežný (obchodný) a že medzi tymito kapitálmi musí byť zdravý, rozumný pomer, ináč je
zdarná industria nemožná. A čo vidíme u nás? O tieto pomery, sa pri najväčšej čiastke
našich priemyselných podnikov nik nestaral a postavily sa fabriky, ktoré majú i dvakrát
toľko investície v budovách a strojoch než obnáša celoročná tržba. V krajoch priemyselných
novozaložené podniky budujú práve len toľko, koľko nevyhnutne musí byť; namiesto
dvoj-trojposchoďových palácov, cifrovaných strojovieň, hrdých kancellárií stavajú sa
vlastne len búdy; ale v takých búdach dorába sa i desaťkrát toľko tovaru, než v našich
hrdých budovách! Myslíš, že nevedeli sme to už pri zakladaní našich podnikov? Veru vedeli,
ale u nás ešte všeobecne cení sa hlúpa mienka s rozumnou rovnako.“„Ale,“ reku, „Janko, dosaváď som z tvojich rečí nevyrozumel, či si ty za staré a či za
nové methody práce?“„Ale choď mi s takou otázkou! Vidím, že ma vôbec nerozumieš. Staré, nové methody! To sa
nedá tak deliť. Keby si bol povedal: prirodzené a protiprirodzené methody! Staré a nové
methody! Podívaj sa len, v starodávnom Grécku mali už prirodzenejšie methody vychovávacie,
ako teraz u nás. A zase moderní Amerikáni, tak sa vidí, naučia sa v svojej škole za 4 roky
viac, ako my v našich školách za 8 rokov!Pravdaže sa tam učia všetko v svojej
materinskej reči.To hľa je rozumný spôsob práce vo výchove a z toho idú
potom mnohé rozumné spôsoby v živote. Konečne cieľ výchovy je práve naučiť človeka správne
mysleť, hovoriť a konať, tedy dobrý spôsob práce.“„Hm, Janko môj, ale ty ozaj myslíš, že by i dospelý človek mohol svoje zvyky a návyky z
horších na lepšie premeniť; veď príslovie hovorí, že je zvyk druhá príroda?!“„Práve preto, keď dakto zavedie lepšie zvyky, tým mení i prírodu ľudí. Že je to možné,
to dokazujú všetci velikí učitelia národov, ktorí dospelých premieňali!“„Teda lepšie spôsoby práce?“„Veru áno, ale na všetkých poliach, v myšlienkach, slovách i skutkoch.“„Ale by som ťa prosil, aby si sa podrobnejšie vyslovil. Rád by som zvedel tvoje náhľady
čím úplnejšie.“„Dobre, braček. Ale najprv dovoľ, prejdeme tamto popri paholkovi, chcem sa pozreť, či
tak robí, ako som mu kázal.“I šli sme ďalej. Obišli sme celé pole pozdĺž nahor a tam sadli sme si na kopčok na medzi
pod liesku. Na hor je pašienka obrúbená vysokou chrasťou; na dol rozprestiera sa Jankovo
pole. Bol to krásny podletný deň. Ja cítil som sa ako vo sviatok. I Janko mal čelo dákosi
jasnejšie než obyčajne. Mne preletovaly dušou myšlienky sťa mušky na slnku. Všeličo rád
bych bol od Janka odrazu zvedel. No cítil som, že základne a obšírne poznať Jankov duševný
svet, bolo by mi možné len za dlhší čas. Keď som si predstavil, aký bol Janko za mladých
čias a aký je teraz, videl som, že on vzrástol a ja som zaostal. On je vo svojich názoroch
už zralý muž, a ja ešte len teraz tvorím si správne mienky o živote. On je zkúsený,
samostatný hospodár a ja som nedospelý, bo málokedy viem, čo podujmem.„Ale,“ reku, „brat môj,“ prerušil som mlčanie, „aby si nezabudol, máš mi rozložiť, ako
ty rozumieš spôsobom práce. Viem, že obšírne ma tomu naučiť nemáš snáď ani dosť času, ani
chuti, ale aspoň základné myšlienky mi označ; veď ja potom pousilujem sa rozmysleť si a
pochopiť celú vec. Veď teraz už budem sa s tebou častejšie schádzať, i nech by mi to s
akýmikoľvek prekážkami prichodilo.“„Nuž tedy pozor!Všetka práca koná sa silami a náš rozum chápe ju ako pohyb (ako súčin priestoru, času a
hmoty). Pohyb deje sa dľa istých prírodných zákonov.Predovšetkým treba ti vedeť, že pohyb deje sa smerom k najväčšej príťažlivosti, ináč
rečeno tým smerom, v ktorom naráža na najmenší odpor, kde sú najslabšie protivné sily.
Vedomci vyslovili tak, že pohyb deje sa smerom najmenšieho odporu.“„A čo z toho chceš vyviesť, veď sa to našej otázky netýka?“„A veru sa jej týka, len počúvaj a mysli! Čiarou najmenšieho odporu pohybuje sa na svete
všetko, plyn, tekutina, rastlinný koreň, živočích i človek. Žily i všetky cievy v tele sú
tak zostrojené, že cez ne obehuje krv a vlaha čiarou najmenšieho odporu. Rastliny na tých
miestach najbujnejšie rastú, kde nachodia najmenší odpor. I ľudská spoločnosť, ba i
myšlienky stoja pod týmto zákonom.“„Nuž a hospodárstvo?“„Hospodárstvo ide tiež tým smerom od nepamäti sveta. Každá hospodárska práca je tam
najdokonalejšia, kde je odpor najmenší. Z toho nasleduje, že pre každú rastlinu i zviera
jesto najprimeranejšie miesto, kde sa najlepšie darí, a tedy že pre každé miesto možno
nájsť najprimeranejšiu rastlinu.“„Podľa toho by pre náš kraj bolo všeličo neosožné čo predsa pestujeme, a mnohú vec mali
by sme dochovávať preto, že tu má príhodné podmienky vzrastu.“„Na vlas je tak! Vidíš, koľko kútkov, cvikov zeme máš, kde ti trebars žihlava donesie
päťkrát väčší osoh, než iná, snáď cenná, ale pre náš kraj a pomery nesúca rastlina. V
našských pomeroch našské druhy a rodzaje pestovať a tieto zdokonaliť! Keby to naši
slovenskí hospodári boli dávno pochopili, dnes nedovážal by sa na pr. rožný statok na plemä
z Tyrolska a Švajčiarska k nám, ale od nás do cudziny. Tedy zachovaj si: pracovať proti
svojmu, je práca smerom najväčšieho odporu, neprirodzená, nezdarná!“„Jano!“ zkríknul som, „takým činom zaviedol by si u nás veliký prevrat.“„Pravda,“ hovoril Janko cele ticho, „ale či sa nazdáš, že takto, ako teraz žijeme,
nedeje sa prevrat, ale k zlému?! Či nepustnú celé kraje naše? Či mravne neklesajú celé
obce? My musíme si navyknúť ešte i len inakšie mysleť. My musíme sa naučiť každú myšlienku
do konca domysleť, aby sme pochopili, ktorý krok náš k čomu vedie; lebo z nedomyslených
myšlienok povstávajú bludné náhľady a chybné skutky, a síce tak v živote jednotlivca, ako v
živote národa.“„Nuž, ale mne zavrtila v modzgu tá myšlienka o pomere smerom najmenšieho odporu. Veď,
reku, keď je tak, vtedy naše hospodárstvo mali by sme ináč viesť. Na Horniakoch miesto zrna
mali by sme sa hodiť na chovanie všetkého toho statku, ktorý sa u nás darí; miesto zrna
pestovať čím najviac krmu, hnojiť, obrábať lúky, skúmať, ktoré z našich divorastúcich
krmných rastlín daly by sa osožne vo veľkom pestovať, zkúšať našské rodzaje statku a ktoré
dokazujú sa najspoľahlivejšími, tie množiť.“„Celkom tak má byť,“ odpovedá Janko, „a tak sa i stane. Ale ako som už spomenul, každú
myšlienku treba do konca domysleť a tak i túto.“Práca smerom najmenšieho odporu udáva nám, aké spôsoby (methody) práce máme kde voliť.
Ale vyžaduje menovite:1. Aby sme si vedomosti zaopatrovali z najlepších prameňov a najhladšou cestou. Tedy
máme si vedomosti nadobývať v svojej materinskej reči. I deti tak vychovávať. Nauky, knihy,
ktoré v našej reči nemáme sostavené, prekladať, zpracovať.Naši hospodári, remeselníci, kupci, naši murári, mašinisti, naši drevokupci, farbiari
atď. nikdy nebudú znamenať toľko, koľko by mali, kým nebudú mať v svojej materinskej reči
vypracované nauky.“„Ja myslím, Janko, že to bude až potom, keď budeme mať vyvinutý hospodársky, priemyselný
a kupecký stav. Lebo, ktože ti teraz bude odborné knihy kupovať?“„Hej?! Ty tedy chceš mať najprv trávu, kvety, a potom že už jar príde! Vidíš, naopak
mysleť, je zlý spôsob práce. V ľudskej práci ide najprv myšlienka a slovo a len potom
skutok. Nuž darmo budeš inak začínať. Ak chceme mať vývin na všetkých poliach práce, musíme
mať najprv odborné knihy z tých odborov. Rátam s našími terajšími okolnosťami. Že kto ich
bude kupovať a čítať, to je celkom iná strana veci, to závisí od toho, aké tie diela budú.2. Svoje deti musíme tak vychovávať, aby síce vycvičené, ale aj čím skôr do bežného
života vstupovaly. V tomto ohľade by nám mali byť dobrým príkladom židia.3. Už som ti vari dosť jasno povedal, že najlepší spôsob práce je ten, ktorý zakladá sa
na prírodných zákonoch. (Aby si ma úplne rozumel, dokladám, že najvyšší stupeň prírodných
zákonov sú zákony mravné, zákon Boží). Nuž a hľa vieš, že rovná čiara je najkratšia cesta
medzi dvoma bodmi. Tedy pokračuj v každej práci čím najrovnejšou cestou! Ale mysli do
konca! Pokračuj tak i pri oraní, i pri spúšťaní močarín, i pri vzdelávaní rodiny i obce.
Pozri na cieľ, ktorý chceš dosiahnuť a potom choď najrovnejšou cestou! Ak jej nemáš, rob
ju.Čo je raz v pohybe, to je o mnoho ľahšie v pohybe udržať, než nechať zastať a zas do
pohybu doviesť. Preto určité množstvo práce rob v jednom ťahu.Trenie prekáža pohyb. Tedy urovnaj najprv cestu, namasť os, čap, stroj, sriaď si maštaľ,
dvor, nuž pôjde ti práca nepomerne bystrejšie. Keď máš dačo s ľuďmi previesť, tiež si ich
najprv vyhlaď, rohy, hrby vyrovnaj vľúdnosťou, prívetivosťou, dobrotou. Kto v obci alebo
rodine chce s hnevom a krikom prácu konať, ten robí proti prirodzeným zákonom. Jeho práca
je nepožehnaná.Stráň a chráň sa ľudí, čo s daromným hrmotom pracujú. Ich práca je práve len hrmot.
Vidíš i pri strojoch, že čím lepší stroj, tým menej lomozu, vŕzgania, búchania vydáva. Moja
švagriná v Orave hovorieva o dobrej robotnici, že „tak jej práca ide, akoby veniec vila“.
Veľmi dobre povedané! Lebo tým je vyjadrený i súvis i rythmický postup i tichosť práce!4. Poneváč v celom vesmíre ani dve sily nemožno v úplnej rovnováhe držať, nuž prevažuje
raz jedna, raz druhá. Tedy kde deje sa pohyb, všade musí byť vlnitý, rythmický. Ani rozumná
hospodárska práca nemá byť inakšia. Ešte i rastliny rytmicky, vlnito, rastú, živočíchy
taktiež; každý pohyb ľudského tela z dnuká i z vonku, pohyb rúk, nôh, žíl, čuvov (nervov)
je vlnitý. Ale vlnitý pohyb vidno i na úrodách, jeden rok je lepší, druhý slabší. Preto
nech ťa jeden nezdar nemýli; ale hľadaj spôsob docieliť zdar, lebo po nezdare je zdar už
prirodzene pravdepodobný. Nemeškaj pracovať už počas nezdaru, aby ťa zdarný okamih práve v
plnej práci zastihol. Toto tiež platí o práci jednotlivca i celých spoločností a národov.
Po klesaní bude nasledovať stúpanie, po úpadku vzrast. Ovšem len u životaschopných ľudí.Čo sme už raz urobili, to nám po druhý raz ľahšie ide. Častým konaním tejže práce
vyhľadí sa cesta, zbrúsi prekážky. Z toho nasleduje ohromná sila zvyku, obyčajne v dobrom i
zlom.Preto keď vidíš, že si s dákou vecou na zlej ceste, že sa ti daktorý nezdar opakuje, že
máš časté nehody, tedy musíš mimoriadnou silou z dosavádnej cesty odrazu vybočiť, prelomiť
súvislý rad nehôd, lebo ináč zlo povlečie sa ďalej, ba prestane sa vliecť, ale vyhladenou
cestou začne sa rýchle valiť. Tedy zastaralé nezdary, nešťastia vyžadujú rázne zakročenie.
Ak tedy chceš dosiahnuť cieľa, ktorého si dosavádnym spôsobom práce dôjsť nemohol, hľadaj
lepší spôsob práce. To tiež platí v dome, v obci i v národe.“„Tedy ty neveríš v šťastie?“„Nie, braček, v také šťastie, ako sa obyčajne spomína, neverím. Ale áno, jesto šťastie,
od ktorého všetko závisí, to je viera v Boha a spôsob práce.“„Počínam ťa chápať, Janko! Vidím síce, že sa to jedným rozhovorom nedá dosť jasne
rozpovedať, ale nahliadam, že zdar, životné šťastie, hospodárstvo, obchod, priemysel, ba i
zdravie a vzdelanosť, rozkvet jednotlivca, obce, národa, cirkve sú také, aký je spôsob
práce patričných ľudí. Hm, veď hľa, i najväčší dobrodincovia ľudstva nedávali svojim
národom poklady, ani krajiny, ale zaviedli lepšie spôsoby práce.“„Tak je,“ dotvrdil Janko, vstal a šli sme v myšlienkach ďalej. | Kompis_Navstevou-u-priatela.html.txt |
PomníkRozprávka o báťovi a ňani Ďurčekových,[1]ako nemohli trafiť do svojho hrobuI.Nebohí Štefan a Zuza Ďurček bezmála za päťdesiat rokov žili spolu. Oba pilní ako mravce, robotní do úmoru, nagazdovali z holých rúk toľko, že by ste to neverili. A, hovorím, nie dákym šťastím, alebo uťahovaním služobníctvu, ktorého skoro ani nemávali, ale vlastnou, mozoľnou, krvopotnou prácou a odtŕhaním si od úst.Konečne prišlo si im oddýchnuť… Ale starý Ďurček nerád zomieral. Nie pre seba, ale pre majetok. Ešte na smrteľnej posteli pripomínal deťom lásku, a verné zachovanie, opateru dedičstva.„Ak by ste nemohli prikúpiť deťom svojim, aspoň im neodpredajte; lebo pamätajte, koľko trápenia, koľko potu vyliali sme my s materou na každú piaď lúčky, koľko tŕnia, skália, vyniesli sme vlastnými rukami.“Deti mu plačom sľubovaly a on zahroziac im, že nebude mať ani v hrobe pokoja, ak by gazdovstvo šlo dolu vodou, zomrel.Stará Ďurčeková, ako otec naložil, podelila s majetkom dve dcéry, odovzdala kľúče a nevdojak stala sa varovkyňou vnúčat, a opatrovkyňou hydu a mladého statku. Už ani inšie nemohla, lebo roky a ťažká, celý vek trvajúca, tá istá, robota bola ju už vysušila do kostí, pokrčila do obáranca. Ráno o druhej-tretej vstávať, do večera deviatej i ďalej ustavične sa zvŕtať, a tak za päťdesiat-šesťdesiat rokov, bože, veď je to veľa pre hoviadko. A robotný človek to vyvládať musí, ak chce statočne živý byť a na deti pamätať. Ju dojala aj smrť mužova, že teraz už len za ním myslela… robiť nevládala.II.V dlhých, zimných večeroch, pri lúpaní bôbu, maku, pri praslici, všeličo svet pospomína, aby dennou robotou unavený nezadriemal. Mladí úfajú sa budúcnosti, starí ľudia spomínajú mladosť a zamýšľajú sa i prerečú o smrti a budúcom živote. Podľa môjho pozorovania, Slovák i tam sa len trápeniu, robote úfa. Podľa tohto sveta predstavuje si i svet druhý.Takto vše po večeroch rozprávali aj Ďurčekovci, najmä starý otec vnúčatám o kosbe za sparna, oračke za sucha, mlátení, dreve a tých najtvrdších robotách, čo ich tam čakajú, zvlášte chlapcom, keď postávali, sa pobili, neposlúchali. Ak bol ešte ktorý hlavatý, starý Ďurček hneď im hrozil, že on to už neprežije, že radšej zomrie, tam pôjde robiť, ako sa má na takýchto zlostníkov dívať, tak vidieť majetok hynúť; čo, posledné, vše padalo hlavne na deti, ačkoľvek rozprával vnúčatám. Tieto ho rady videly a hneď bol pokoj a sľubovanie, prosenie obtuľkávanie i plač, aby len „starý otec nezomreli“. Utíšil sa, ale jednak sľuboval, že keď zomrie, príde sa vše, čo ani nebudú vedieť, pozrieť na nich, ako sa znášajú, ako sa učia v škole, čomu sa už ktorý vyučil a ako riadia majetok… Hlavne tento! Stará pokladala to už vše za rúhanie, ale on často vyslovoval túžbu, že keby tak o desať rokov, keď aj stará mať zomrie, mohli sa prísť podívať na svoju rodinku. Či už nebude majetok rozfŕkaný, či dačo k nemu nadobudnú? Lebo starý Ďurček, nedôverčivý človek, predpokladal zlú náklonnosť i v jednom i v druhom zaťovi z tej príčiny, že kým on žil, sotva čo nadobudli a peňazí tiež nič neodložili. Pravda, nepomyslel na kŕdle detí, drahú živnosť, slabé zárobky a veľké dávky. Ani na to, že on chodil všetko spolu za šesť týždňov po dve zimy do školy, a teraz deti, zvlášte chlapci, museli chodiť za šesť rokov a že sú dve-tri ďalej v školách, na remesle, a že ako to aj sám posledné roky cítil — náklady na ne sú veľké: z domu iba vyvliekajú a nikdy nič nedonesú.Ďurčekových jedna dcéra bola za pánom, remeselníkom-debnárom, druhá za gazdom. Prvý bol Ďurčekovi vždy podozrivý, že bol „pán“ a nerád pil pálenku, ale radšej víno; druhý nepáčil sa zas preto, že šiel za úradom a dosiahnul prísažníctva, richtárstva, drží sa úradu, popúšťa robotu a kdekoho voľky-nevoľky hostí: hriatym, slivovicou, rumom, čajom a čo by to ani čert nepomyslel čím. A vše „opovážil“ sa aj otca ponúknuť, ale starý Ďurček to ani ovoňať nechcel, nie by vypiť. Nie zato, že by mu to nebolo chutilo, ale že si vedel odoprieť všetky príjemnosti „lahôdky“ a pil len z potreby, aby „bol — vraj — mocnejší“: pálenku surovú, v chorobe s korením; iba na veľké sviatky doprial si, ako už starý človek za pohárik hriatej so slaninkou, aby mu na prsiach odmäklo. Predsa starý Ďurček viac mal dôvery k druhému zaťovi, kdežto Ďurčeková k prvému, remeselníkovi; lebo ho ona bola vlastne aj doviedla.III.Za Ďurčekom pominula sa do roka aj stará.Hroby skopali do jedného a „vďačné deti“ postavily im na hrob veľký kamenný pomník, že sa mu svet čudoval. Na Všechsvätých, i takto vše pri pohrebe, zašly k hrobu, spomínaly si ich v slzách aj modlitbe. Nezabúdaly na nich ani vnúčatá. Nasadily im aj kvetov a čítaly, čítaly si nápis. Nebol ako druhé okolo. Doma starí-mladí vše si ich pekne spomínali po známej slovenskej vďačnosti; „Ako náš nebohý otec, starý otec, alebo mať, pánboh im daj dobrú noc,“ a neraz zamiešali ich do rozprávky…Dobré deti, dobrého srdca, ale napáchnuté panským, maďarským duchom. Zavádzali ho páni, farár, učiteľ, žid a donášali ho chlapci z maďarských škôl a tak chytal sa celej rodiny, mládeže a podľa nich aj mnohých majetnejších ľudí a rodín v dedine.Na sľubovanú návštevu nebohých, starých rodičov za sedem-osem rokov deti málo pomyslely; ale na deviaty, desiaty rok im to častejšie prichodilo na myseľ, či ozaj prídu?„Však ak dožijeme, budeme počúvať na tú noc, keď otec zomreli,“ mladšie tŕply, prezvedaly sa jeden druhého, ktorý deň bude iste desať rokov.Za ten čas všeličo sa premenilo, len domy, gazdovstvo stojí pekné, opatrené jedným i druhým zaťom, a títo neboja sa noci, že im budú snáď dohovárať.Pre deti tiež nie. I jeden, i druhý zať vynaložili, čo mohli na ne. Jeden syn je už štátnym učiteľom dolu na Maďariech,[2]druhý bude kňazom. Zakladá si v ňom debnárova žena! Onehdy skoro zomrela od strachu, keď bolo počuť, že vyhadzovali teologov pre voľakú slovenčinu.[3]Ale jej Pištík hneď odpísal, že on s panslávmi nedrží, že je Maďar[4]a tak on ani v reči nebol. Potešila sa sprostá slovenská mať svojmu „Maďarovi“ a otec napísal mu, aby ho i ďalej boh chránil od všetkého zlého a najmä už od tých panslávov, „ačkoľvek ja ich nepoznám, ale ty máš už svoj rozum, vieš, kto sú, čo sú. Budú to, hádam, ako bratanec Mišo…“I ostatné deti sú už skoro všetky vyučené. Ktoré sa neučilo, ta na remeslo. A teraz len tak srdce rastie materiam, keď prídu „páni synovia“ učni, tovariši z mesta. Dovedú vše aj kamarátov a shovárajú sa tak, že tomu nerozumejú ani matere, ani otcovia, iba pán debnár, aj ten len tak troška! Po slovensky jeden s druhým nič, iba s materiami a takými, čo inak nevedia, aj to vždy predsa „tešik, igen, nem“[5]vše pekne zamiešajú. Bratia, čo gazdujú, a sestry už aj povydávané len tak uši natŕčajú, keď pri vínku vše v záhrade besedujú, alebo zaspievajú také, že to iba vojaci vedia. Samé „sivem“ a „sereté“.[6]Stačí im, čo by sa nezabavili? Aj zarobia, aj otec, mati môžu pomôcť, z toľkého gazdovstva a keď menších detí už niet a ani nepokladajú to za zbytočné trovenie…IV.Len jedno z detí, Miško, a to richtárových, sa vylúčil z ostatných. Dali ho učiť, ale prepadúval, šiel na remeslo, i to nechal a teraz je robotníkom vo fabrike v meste. Aj tam býva, len tak v nedeľu príde kuknúť na dedinu, aj to radšej aby neprišiel, lebo iba roztržky začína v rodine a dedine. Čo sa už mať jeho naplakala, otec sa ho odriekol… Aj by sa už bol polepšil, ale akonáhle okúsi trúnok, už aby sa „páni“ bratia rozchodili, lebo buď ho oni dobijú alebo on ich. Vravia o ňom, že je voľáky socialista, a že stojí za slovenčinu. Otca, ako richtára, hneď by karhal, že vraj proti chudobe s pánmi drží. Kňaz, že len brucho pasie; učiteľ, že je trúp, lebo deti neučí v materinskej reči. A celú dedinu znevažuje, že na židov šomre a jednak po všetko k nim letí.Na dedine málo takých rebelantov, ktorým sa jeho reč páči. To všetko, kto ho počuje, zalamuje rukami. Baby sa žehnajú a rodičov ľutujú, že ich pánboh takým deckom potrestal. Otec sa zlostí, aj ho už pár ráz vyfliaskal, mať plače. A Miško predsa, keď vše príde — ani nie už domov — do krčmy, poškriepi sa nielen s rodinou, ale s každým, ktokoľvek sa postaví, či je to učiteľ, či notár, horár, pán lebo sedliak. Tak ich sprevracia, že nemôžu sa vše ani pohnúť. Vše donesie slovenské novinky a tými prevracia národ. Už voľaktorí aj počínajú vedľa neho držať. Dvaja bratia sedliaci, aj debnárov jeden, nemôže sa povedať, že s ním držia, ale ho radi počúvajú, keď sa s otcom, ujcom alebo rodinou škriepi. Mnohí sú ale presvedčení, že náš socialista v árešte skončí, lebo sa protiví pánom a stojí za chudobu. „A čože mu tá pomôže, keď bude zle?“ spytujú sa ľudia zajačieho srdca.Nehnevaj sa, čitateľu, pre toto zabočenie. Už sa vraciam k vlastnej rozprávke.V.Desať rokov od smrti starého Ďurčeka padlo v lete a na nedeľu. Deti z mesta neboly došly. Páni synovia boli po kolkárňach pri chladnom pive. Odpoludnia, ako v lete, sišly sa obe rodiny a sedely v záhrade, potom pred domom a vše žartom, zase vážne, pripomínaly si smrť nebohých rodičov.„Ba či ozaj prídu?“Potom sa rozišly, ale doma si zase len spomnely, a že ak to len desať rokov od starej materinskej smrti, tak to bude len na rok, vyhovárali deťom i svojim vnukom. Predsa starší strachom šli v ten večer na šopu spať; dievčatá, nevesty a deti popostielaly si všetky, ktoré v izbe, ktoré v kuchyni a tam sa potískaly.Prešlo desať — nič, žiaden ohlas. Už jedni zaspávali. Čakali, ešte pozerali zpod perín, plachát potajme a do okien; ale vonku bola tmavá, zaoblačená noc. Strojilo sa pršať. Deti pospaly, starí sa shovárali, kde by, čo by zle boli spravili, kde v čom nedbali o deti, o majetok a podriemkávajúc, strhávali sa zo sna. Každý ticho v duši premietal, spovedal sa sám sebe. Ešte ani ten socialista, dopúšťali, že je nie najhorší a majú náhradu zaň v iných… Dumali, že svoje dielo podľa svedomia konali a konajú.Nevideli, nepočuli do polnoci, ani cez dvanástu nič. Ženám sa už aj driemalo, ale od dvanástej do jednej je hodina duchov, premáhaly sen a čušaly. Darmo, nič sa nestalo. Iba zaťovi, debnárovi sa zazdalo, že ako by v komore predsa len dačo bolo buchlo, ako by vietor oknom, a hneď zavolal na ženu, vraviac, nie bez vtipu: „Počula si, stará? Boli pozrieť, koľko máš slaniny; či si všetku nevynosila?“ Ale stará vedela, že slaniny už neveľa a preto škriepila buchnutie, že to len „starý“ vymyslel, alebo že ak aj bolo, tak že to vietor, alebo ak by sliepka bola spadla s povaly.Ráno spýtali sa u richtárov, ale ani tam nič, ani susedia nič.„Neprišli,“ vydýchla si rodina.VI.A predsa na druhú noc snívalo sa richtárovi, že šiel hrobár jamu kopať, iba keď pribehne…Ale tu sa musíme v rozprávke trochu vrátiť.Je teplá letná noc. Duje lahodný vetrík, vše obráti na chladno. Iste voľakde padol dážď a teraz bude u nás pršať. Po nebi preháňajú sa tmavé oblaky a ľudia, čo ešte nezaspali, žiadajú si dažďa; lebo nepršalo už štyri týždne. Zem je rozpukaná, miestami skoro na piaď.Zadul silný, chladný vietor — až to starého Ďurčeka v hrobe ovialo a čosi sa nad ním zvalilo.Prebudil sa Ďurček a v jeho ináč prázdnej hlave zachytila sa bola tá vrúcna jeho túžba a myšlienka: vidieť svoj majetok, ktorý nadobudnul, na ktorý toľko potu, krvi, zdravia a sily, celý dlhý svoj život vynaložil a vidieť svoje drahé deti, pre ktoré vlastne na svete žil, sa trápil, ako zachodia s otcovskými mozoľmi. Tá myšlienka: majetok a deti, zachytená o kosť lebky svitla mu jediná v hlave. Zodvihol sa, hapne rukou podľa seba — zobudil aj ženu. „Si tu dávno?“„Rok za tebou.“„Panebože, koľkože už tu obývame? Moja verná,“ a poklepal jej hánkami po chrbte. „Akože si nechala deti, majetok?“„Rúče sa opatrovaly…“„Mne dosiaľ trčí tuto,“ poklepal si hánkami po čele, „myšlienka, túžba, ktorú sme si tak často opakovali v živote…“„Vidieť deti,“ pretrhla ho žena.„A naše mozole,“ doložil Ďurček. „Poďme ich pozrieť,“ — dvíhal sa.„Ej, či nás privalili…“ dlho sa nemohli vyslobodiť zpod zavaleného kameňa. Predsa vstali a vyšli. Zima im nebola, lebo tela na sebe nemali, a hrobitov pod horou, za vetrom, na vŕšku nad dedinou. Keby nebola tma, prehliadli by celú dedinu. Takto chytili sa za ruky a klepkali sa von ako oriešky vo vrecku. Ich nikto nevidel, lebo bola tma, im svietila myšlienka: deti a majetok. Na veži bilo dvanásť, keď z hrobitova vyšli. Dolu, v dedine, počuli hlásnika odtrúbiť dvanástu. Viac nič. Už vraj nevolá „Chváľ každý duch Hospodina“. Lebo tým vraj deti budil na pošte, v škole a židove, a preto nechali staroslovenský zvyk.Ako kohút zaspieva, mŕtvi aby sa vracali domov, to je zákon, o ktorom všetci vieme. Musia sa teda ponáhľať.Prvý, druhý, tretí — šiesty dom. Tu bývala vdovica mrzkého chýru, odvrátili sa. Dnes možno už oplakáva svoje hriechy…Ďalej býval šuster, ktorý dostal so ženou osemsto zlatých, a ktorý opitý, na koči, vozieval sa z mesta, chodiac remeňa nakupovať. Keď peniažky premrhal, bil ženu, že radšej odišla do služby, a on za čas na reparáciu mu donášanú obuv dodieral, kým sa kde nepodel, nezabil…„Hľa, Adamík, najbohatší gazda v dedine,“ prehodila Ďurčeková.„Ale nie z práce,“ podotkol Ďurček.„Ja viem, čo mal. Zemský kľúč,[7]keď chceš vedieť. Nevieš, že ich raz boli dozreli, ako stará, týchto mať, presúšala tvrdé toliare a dukáty[8]v komore na obruse.“„Bolo to počuť.“„Ja viem aj, kde ich vykopali. Za kostolom pod lipou. Keby ja bol mohol dostať ten „kľúč“, ja by tiež bol našim deťom pamiatku spravil…“ Nemohli nezávidieť bohatstvo Adamíkovcom.„Ale sme my deťom, chvalabohu, čo sme mohli, tiež dosť nechali.“„Len by si to opatrili, môžu žiť v mene božom. Však nezahováraj, bude nám neskoro,“ dovolila si podotknúť stará.VII.Prešli podľa fary, školy, ale sa nezastavili. A nezastavili sa preto, lebo starý Ďurček nerád videl víno a bál sa, že bude sa musieť nazrieť do farskej pivnice, kde bolo aj tridsaťročné! Do školy nemohli kuknúť, lebo tam panovala tma. A tam by len boli mali čo vidieť! Na stene, podľa najnovších zákonov, miesta Krista — Árpád, pod ním Kossuth[9]a po stranách samý címer, čikóš a beťár[10]a čo slovo, tomu by neboli rozumeli. Vošli radšej do kostola a pomodlili sa za svoje hriechy „Otčenáš“. Ale bohvie, ako bola prijatá ich modlitba, lebo povetrie aj v kostole sa už na maďarskô prevracalo. Tak totiž už budú tam deti ráno s učiteľom spievať. Majú už aj školskú zástavu a na nej voľáku „hazu“.[11]Nikto nevie v dedine, čo je to. Ale nebude to nanič, keď to farár s učiteľom vymysleli… Tí hádam len majú svedomie svetských vecí do kostola nebrať… tak húta dedina.Mládencov a dievky s lavičiek a záhrad bol vietor už odohnal spať. Na dedine bola tma, ticho, ani pes nezaštekal.Bolo im po ceste ísť vedľa krčmy. Blížiac sa ku nej, bolo počuť krik, spev. Boli by prešli, ale nebolo možné. Na ulici pred krčmou naťahovala sa žena s opitým mužom a driapala ho domov. Voľaktorí mládenci sa smiali na tom a podpaľovali jedni muža, druhí ženu.Zastali, hľadia a počúvajú.„Nuž ale či ty už inde ani nebudeš? Už domov nebudeš chodiť, len rovno do krčmy? Čo zarobíš, to prežerieš a ja deti nemám čím nachovať!?“ Stará nôta.„Nech sa vody napijú, keď nemajú čo jesť, che, che… A nestrcaj ma, lebo Kristu…!“„No ty sviniar, iba žrať a boha obrážať! Že som sa nevedela do vody hodiť, ako za takúto pľuhu ožranú sa zadrhnúť…!“ Žiaľom a zlosťou plakala žena a len ho socala.„Odstúp, kým som dobrý, lebo…“ a pobehol za ňou, že ju udrie, ale tá odbehla a on spadol. Žena sa vrátila ho dvíhať.„Vezmite ich na chrbát, keď vám nechcú ísť,“ posmievali sa jej z dvier paholci.„Bohaprázdny národ!“ zavolala žena a zase začala sa ťahanica s mužom.Muž bol furmanom a čo zarobil, to prepil.Keď sa zpät do krčmy vrátil a žena s posmechom odišla, nakukli Ďurčekovci do krčmy. „Bože, len aby tam neboly naše deti,“ vzdychli si hlasne.Mládenci, ako že bolo pri nedeli, hrali v karty a popíjali. A len aj takí sopliaci. Ktorí už nemali za čo hrať, popíjali a spievali i pekne, ale viac, že by ste si uši zapchávali…Mladší, starší gazdovia pri stoloch sedeli, fajčili, besedovali tichšie, jedni i tajne a voľaktorí si aj do uší šeptali, objímajúc jeden druhého okolo hrdla, a za hlavu. Všetkých vymenovať nejdem, lebo ich Ďurčekovci nepoznali. To už z mladších dorástli. — Do krčmy najdriev svet dorastá. — Nepoznali ani len žida a nevedeli, že to už od ich čias tam tretí bohatne.VIII.Pred krčmou, čo sa raz dvere otvorily, vyzerajúc svojich zaťkov, vnukov, sa Ďurčekovci toľko zabavili, že sotva stačili nakuknúť domov.Znaku deťom nedali. „Budú sa ešte lepšie usilovať,“ pošepli si a vracajúc sa zpät, na nebi už vstávaly zore, kohút zaspieval.Došli na hrobitov.Keď vstali, zabudli boli pozrieť, kde ležia a teraz nemohli trafiť. Našli síce jeden otvorený hrob, ale že ak to druhý dakto… Dlho chodili, starý Ďurček čítal pomníky; ale viac hrobov nebolo otvorené.„Tak predsa to musí náš byť,“ a konečne vyslabikovali na kameni mená. — Boly po maďarsky.Deti schválne, z panštiny, ako už prednejším, prvším gazdom, preto im daly maďarský pomník. (Slovenským by ich neboly dostatočne uctily — vraveli im vyšší páni.)Na tretí deň že prišiel hrobár a oznámil, že je pomník zvalený. Aj že Miško, socialista z mesta sa razom ukázal a otcovi vysvetľoval, že vlastne dobre, že kameň spadol, lebo že nebude aspoň rodine hanbu robiť. Že šli pozrieť, skutočne… Že ho však postavili znovu a dobre zaliali olovom. Mená maďarské im pozlátili. Ale že Mišo hovoril, že ako všetko je dnes falošné, tak aj zlatník že dal falošnú pozlátku, že to smyje dážď a húžovité slovenské časy vymrvia aj tie sprevracané, zmaďarčené mená statočných, číročistých Slovákov, nebohých Ďurčekovcov.Na to, že richtár hlavou pokrútil a sa — zobudil. Otvorí oči, hľadí, myslí… „Tak sa mi to len snívalo,“ a spotený si vydýchol, obrátil sa na druhý bok a počal rozmýšľať nad divným snom, akého sa mu ešte nikdy neprisnilo.„To, že som tie panslávske noviny vzal do ruky…“ a nemohol zaspať.[1]Rozprávka o báťovi a ňani Ďurčekových, v dolnozemskej slovenčine tieto výrazy značia „ujec“ a „tetka“. (Nie v smysle príbuzenského pomeru, ale ako označenie starších ľudí vôbec.)[2]Dolu na Maďariech, ľudové označenie maďarských krajov, v starom Uhorsku „dolných“ proti „horniackym“ slovenským krajom.[3]Že vyhadzovali teologov pre voľakú slovenčinu.Ide o prípad z r. 1900 z Prešova, keď z tamojšej evanjelickej teologickej akadémie (vysokej školy) vyhodili šiestich teologov Slovákov a jedného Nemca preto, že sa pod spoločnú fotografiu podpísali po slovensky resp. po nemecky.[4]Že je Maďar, čiže dobrý „vlastenec“, hoci bol synom slovenských rodičov.[5]„Tešik, igen, nem“(maď., prvé slovo so slovenskou výslovnosťou), nech sa páči, áno, nie.[6]Samé „sivem“ a „sereté“(maď., druhé slovo je správne szeretö), srdce moje, milenka.[7]„Zemský kľúč“, prvosienka (petrklič, Primula). Rastlina je známa i pod menom bohove kľúče. Pokladala sa za čarovnú rastlinu, ktorá otvára poklady.[8]Presúšala tvrdé toliare a dukáty.Toliar je všeobecné meno pre väčšie strieborné peniaze. Tvrdý toliar mal hodnotu 2 zl. 10 kr. rakúskeho čísla. Dukát bol zlatý peniaz. Pred prvou svetovou vojnou razili 10-korunové a 20-korunové dukáty v bývalom Rakúsko-Uhorsku.[9]Arpád, pod ním Košút.Arpád, syn Almošov a po ňom hlavný vodca Maďarov, zakladateľ uhorskej národnej dynastie Arpádovcov. Podľa kroník umrel r. 907 po 20-ročnom panovaní. Ľudovít Kossuth (1802 — 1894), syn slovenského zemana z Turca, vysťahovavšieho sa do Zemplínskej, advokát a novinár, vodca maďarského národnooslobodzovacieho hnutia z r. 1848 — 49. Bol predstaviteľom buržoáznedemokratickych živlov v maďarskej revolúcii r. 1848 — 49.[10]Po stranách samý címer, čikóš a beťár, totiž štátny znak Uhorska a obrazy čikóšov (maďarských pastierov koní) a beťárov (slovo znamená nielen pyšného, namysleného mládenca, ale ešte častejšie zbojníka).[11]Zástavu a na nej voľáku „hazu“(maď.), vlasť | Tajovsky_Pomnik.html.txt |
Tulákove radostiOtrhaný, trasúc sa od chladu jarného svitania, ponáhľal sa z dediny, kde prenocoval a
predošlého dňa žobral, do najbližšej obce aby tam pokračoval vo svojom zamestnaní. Ponáhľal
sa, aby zavčasu došiel, kým ľudia nevyjdú na polia, a nemusel sa uspokojiť len strašením detí,
ktoré ostali opatrovať domy.V blízkosti dediny bilo mu do očí, že sa v lesku slnka niečo na hradskej v prachu ligoce.
Zohol sa, aby sa pozrel, čo je to.Tulácky život, plný odriekania, naučil ho pripisovať význam i maličkostiam, nepatrnostiam
a oceňovať i to, čo iní nedbanlivo zanechajú odhodia alebo stratia. Zodvihol teda skvejúcu sa
vec. Ústa sa mu rozšírili do radostného úsmevu. Bola to novučičká — nová koruna.Položil ju na dlaň a držal ju oproti slnku, aby ešte skvelejšie zasvietila. A so záľubou
kochal sa v nej, akoby sa nemohol nasýtiť jej leskom. Dosiaľ mu ani na um neprišlo vyskúšať,
ako sa môže skvieť taký mizerný kov. Keď dostal peniaze, hltavo siahol po nich a skryl ich do
vrecka. Z jeho vrecka potom prešli do židovskej krčmy alebo obchodu ako kúpnopredajné
prostriedky. Neuchvátili ho svojím leskom, ani mu nedali pocítiť, že môžu mať aj iné pôvaby.Nájdený peniaz svojimi novými účinkami ho skoro prebral z otupelosti jednotvárneho a
nezmeneného tuláctva. Tento peniaz našiel, nedostal! Nemusel zaň, uponižujúc sa, úpenlivo
prosiť, ani vďaku vzdávať. A jeho radosť bola tiež nová, líšiaca sa od radosti, akú mu
prinášali peniaze, ktoré dostal. A bola väčšia, oveľa väčšia.Peniaz mal maličkú cenu. Nemohol zaň veľa kúpiť. Nestačil ani len na potrebu dňa. Ale,
hľa, priniesol mu v ústrety šťastie už v blízkosti dediny. To znamená, že mu svitá nový deň,
krajší a lepší od obvyklých, a že bude mať v dedine šťastie.Ani sa nesklamal. Už pri prvom dome ho čakalo šťastie.Len čo vošiel do dvora, zbadal, že kľúč je vo dverách sýpky, postavenej v kuchynskej
záhradke.Zastal, načúval a skúmal. V dome panovala hluchá tichosť, i okolo neho, ani živá duša sa
neukazovala — znaky, že kľúč je nie úmyselne v zámke, ale že ho tam zabudli.Prečo sa tak pozabudli? V náhlosti alebo z nedbanlivosti? Ech, čo ho do toho! Hlavné je a
radosť je v tom, že kľúč ostal v zámke. Akiste preto, aby on mal po dlhej, neblahej chvíli
dobrý, príjemný deň. Áno, šťastie, ktoré ho privítalo už v blízkosti dediny, usporiadalo to
tak, aby kľúč ostal v zámke sýpky.Podišiel k dverám kuchynskej záhradky. Ale znova zastal a nespokojne sa poobzeral.Neváhal preto, že by ho bolo zdržiavalo svedomie a znepokojoval strach pred hriechom.
Bohabojné city žijúcich čestným a usporiadaným životom ho už dávno nevyrušovali. Svedomie a
city v ňom stvrdli a otupeli v rozháranom, pochybenom a odlúčenom živote. Ani nie v strachu
pred vrchnosťou choval sa tak opatrne. Vedel, že sedliaci pre menšie priestupky nebežia k
četníkom. Uspokoja sa tým, že môžu do vôle preklínať a hrešiť vinníka. Len preto sa chránil,
keby ho prichytili, stratil by dôveru dedinčanov a dlho by sa nemohol ukázať v dedine.Tichosť okolo domu neprestala. Ešte ani pes, ktorý inokedy vždy na neho brechal, sa
neozýval. Akiste i jeho vzali na pole. Ani u susedov nebolo vidieť nikoho. I tam bola tichosť.
Po hradskej chodiaci nevideli do záhradky. Nemal sa teda čoho obávať.Posmeľujúc sa, rýchlo, aby nepremeškal príhodnú chvíľu, podišiel k sýpke. Ani s tým sa
nemusel obťažovať, aby skrútil kľúč. Zámka bola otvorená, akoby ho dnu už čakali. Vošiel,
zavrel za sebou dvere, zapálil sviečku, čo vždy mal pri sebe, a poobzeral sa.Nevidel tam len obilie. Všetkého bolo tam ako v nejakom spoločnom sklade. Sýpka nahrádzala
i komoru na potravné články i haraburdáreň a šatnicu. Ale on si dovoľoval len menšie krádeže,
pre ktoré sa nedostal do vážneho nebezpečenstva. Kradol len také veci, ktoré mohol odniesť
nevidene a neprezradili ho ani potom. Najradšej len pokrmy. I teraz si odrezal hodný kus
slaniny, pridal k nej dve klobásy, celý chlieb a všetko zabalil do batoha.Potom vyšiel. Skrútil kľúč a hodil ho do mrkvy, aby ho domáci, keď sa vrátia, museli
hľadať a čím neskoršie zbadali krádež. A vyšiel i zo záhradky.Na dvore počkal, kým sa nebadane mohol dostať na hradskú. Potom sa ponáhľal z dediny
bočnou, neschodnou cestou, aby nikto nevidel, že tam chodil. Bežal, akoby ho niekto hnal.
Nehnalo ho vedomie hriechu, len strach, že spáchal niečo, čo môže mať zlé následky. Ponáhľal
sa, aby sa im vyhol.Keď bol už hodne ďaleko, zabočil znova na hradskú. Tam potom stíšil kroky a škodoradostne
sa zasmial.Predstavoval si, aké bude prekvapenie u okradnutého gazdu, keď sa vrátia z poľa a zbadajú
krádež. Aký krik, trma-vrma nastane, ako budú hľadať, čo všetko zmizlo. Zlodeja nebudú
prenasledovať pre takú maličkosť, len ho budú hrešiť, preklínať, najmä ženy. Zvesť sa rozletí
čoskoro po celej dedine. Budú prehliadky v každom dome, či nechodil u nich záhadný zlodej a
neuchytil niečo. Potom budú navštevovať poškodených, aby mohli počuť z ich úst dopodrobna celú
príhodu. A niekoľko dní budú v dedine len o tom hovoriť.— Hlupáci! — zvolal pohŕdavo.A nudu samej cesty rozveseľoval si tým, že zápasil so smiechom, ktorý chcel z neho
ustavične vypuknúť. Neistý, od priazni ľudí závisiaci život naučil ho byť opatrným. Opatrný
bol ešte i v smiechu. Na poliach, ležiacich vedľa hradskej, pracovali robotníci. Pozreli na
neho i zakričali mu niečo žartovného. Nechcel, aby zbadali jeho smiech a hádali, prečo sa
smeje. A potom, keď k nim náhodou dôjde i zvesť o krádeži, aby hľadali súvis medzi ňou a jeho
smiechom. Ľudia, vedúci čestný a poriadny život, sú veľmi upodozrievaví voči tým, ktorí
spustnú. Uznal, že majú aj pravdu. A len tlmene sa smial, kým mu smiech neprešiel do slasti
nemého, škodoradostného pocitu.Tuláctvo ho prinútilo na žobrotu. Nemohol si vyberať v jej spôsoboch a prostriedkoch.
Prosil, keď bolo potrebné, i úpenlivo, ponížene, krásne, prenikavo, v mene božom. Niekedy sa i
vyhrážal a posmieval, ako to vyžadovala situácia a ľudia, ku ktorým prišiel. Najmä ženské rád
obklopoval peknými slovami. Skúsil, že sú od prírody prístupnejšie a ľahko ich môže pohnúť.
Lichotil im, poklonkoval im, chválil ich. Keď niektorú z nich chcel veľmi rozveseliť, pýtal ju
za ženu. Pozbieral klebety z jednej dediny, aby ich mohol rozprávať v druhej. Keď ich chcel
veľmi pohnúť, vymyslel dojímavé príhody a tak ich predniesol, akoby sa naozaj boli stali.
Inokedy i spieval. Kde svätú pieseň, kde ľúbostnú, kde posmievačnú, ako to vyžadovala povaha
darcov. Poznal ich slabosti, žiadosti, spory a schvaľoval, ospravedlňoval ich. A mali ho radi,
hoci ho i hrešili pre tulácky, neporiadny život.Hoci mu už duša otupela a nemohol úplne precítiť zneuctenie a naničhodnosť svojho
položenia, skrývalo sa v ňom ešte toľko zo starého povedomia, aby mohol vše, v horkom pocite,
zoškliviť si to kaukliarstvo. A nenávidel tých, ktorí požadovali, aby prísne zachovával
spôsoby žobrania, alebo ich ešte doplnil a zdokonalil. Hoci už nevládal mravnou silou
povzniesť sa z tuláctva, nepoddal sa ešte úplne, aby mohol prijať bez odporu všetky jeho
spôsoby. Jeho vzbura bola v tom, že mal radosť, keď mohol prejsť cez rozum svojim darcom,
škodiť im, okradnúť ich. A dnešný prípad ho naplnil zvláštnou škodoradosťou…Približoval sa k ďalšej dedine. Predpoludňajšie slnce teplo hrialo. Po rannom chlade so
slasťou požíval teplo lúčov.Ako tak pomaly kráčal, naraz sa mu zdalo, akoby sa mu bola skrátila noha. Zodvihol najprv
jednu nohu, potom druhú, aby si ich obzrel. Ale videl, že obe sú celé, len jeden z podpätkov
chýba.Nehoda ho upozorňovala, že by už bolo na čase zadovážiť si iné topánky. Tento nedostatok
priniesol mu na um i ostatné. Oblek dnes-zajtra z neho spadne. I klobúk sa mu už predral.
Všetko by bolo treba už zameniť za lepšie. To by bolo dobré zakončenie dnešného dňa, keby si
mohol zaopatriť aj oblek…Na kraji dediny sa dvíhal kaštieľ.Tulák dostal chuť skúsiť v ňom šťastie. Cítil, že jeho dnešné šťastie by bolo len vtedy
úplné, keby mu i oblek prišiel tak šťastne pod ruku. Ale opatrnosť ho upomínala, aby sa
zriekol tejto radosti. Veď šaty ľahko prezradia svojho zlodeja.Mladého pána našiel pri čítaní listu. Bol v skvelej nálade. Niečo veľmi dobré znamenal
list. Peniaze alebo lásku.Môžbyť oboje. Nelámal si hlavu nad tým. Pudovo pocítil, že vkročil v príhodnej chvíli. A
veľmi ponížene predniesol svoju prosbu.Nesklamal sa. Šťastie znovu dokázalo, že dnešného dňa sa pridružilo k nemu. Pán musel byť
v mimoriadnej vôli. Veď sa pamätal, že vtedy, keď posledný raz u neho žobral, posielal ho
pracovať a sotva mu dal niečo. Teraz, srdečne sa usmievajúc, vravel mu:„Buď i ty elegantný aspoň raz vo svojom živote.“A celkom ho zaodel.Vrúcnymi slovami ďakoval, hoci nepociťoval ozajstnú vďaku. Pánovu štedrosť nepričítal
dobrosrdečnosti, len náhode, že vkročil k nemu práve vo chvíli, keď úplné uspokojenie
sebeckosti pohlo ho k mimoriadnym skutkom. Už ani nebol schopný precítiť ozajstnú vďaku. Tento
cit vykynožili mu zo srdca spôsobom, akým darovali.Vrátil sa na pole a preobliekol sa v priekope. Staré šaty rozhádzal po poli. Potom prešiel
k poľnému potoku, aby sa obzrel v zrkadle vody.Kochal sa v sebe. Bol ozaj elegantný. Keby hladina vody nebola odzrkadlila i jeho strašne
zarastenú bradu, opálenú tvár, plaché oči, ktoré sa zavše s úžasom upreli naň zo zrkadla vody,
hocikedy len zastal pri potokoch umývať sa, nebol by sa veru ani poznal. Keby ho nepoznali na
celom okolí, ešte by mohla byť tá premena pre neho i nebezpečná. Urobila by ľudí nemilosrdnými
voči nemu. Ale že ho všade poznajú, prv vyvolá len obdiv a potom sa mu budú žartovne vyškierať
a posmievať.A vzrástla jeho nenávisť k dobrodincom, ktorí ho síce vydržiavajú milodarmi, ale
odopierajú mu právo dobre sa obliekať v zlomenom, spustnutom živote. Akoby otrhanosť dala
právo na darmožráčstvo a otrhaný človek bol hodnejší na almužnu.Prešiel dedinou bez žobrania. Ukradnuté jedlo mu stačilo len na dva-tri dni. Bolo by sa mu
zišlo, keby ho bolo pribudlo. Ale triumfálna radosť, že mohol prejsť cez dedinu a nežobrať,
bola oveľa väčšia a príjemnejšia, ako radosť, čo by mu boli poskytli vyžobrané rárohy. Hoci
nebol už mravne schopný zmeniť si život, ešte neklesol tak nízko, aby nemohol požívať
povznesenosť triumfálnej chvíle, v ktorej nebol nútený prosiť, ani prijať, ani vďaku vzdávať.
Vtedy sa mu usadil na tvári bledý odblesk sebaúcty a dôstojnosti jeho bývalého poriadneho
života.Keď vyšiel z dediny, zamieril k lesu. Tam si mienil odpočinúť a zajesť si.Sadol si do chládku, rozbalil batoh a začal si zajedať. Keď jedol s najväčšou chuťou,
priplichtil sa k nemu veľký strakatý pes.Keď bol otrhaný a žobral, psi vždy na neho brechali. Možno i tento brechal naň, azda ho aj
naháňal, ale teraz, pretože nebol otrhaný a mohol i on darovať, pes sa na neho neosopil, len
sa priblížil k nemu a vrtiac chvostom, prosebne pozeral.Tuláka sa znova zmocnila nová, neobvyklá radosť. Povznášajúci pocit, že od neho prosia a
on môže dať. Odkrojil kus chleba a hodil ho psovi. Pes hltavo schytil chlieb a zožral ho.
Potom ešte vždy pýtal. Tulák mu zasa dal, potom zasa. Ale pritom nehrešil psa, ako jeho
hrešili ľudia, keď žobral.Dal mu aj slaniny. Potom zas chleba. Ale pes, ktorý sa už napolo nasýtil tým, že ochutnal
slaninu, chleba sa ani nedotkol. Tulák sa preto nehneval, len sa chutne zasmial. Keby sa on
bol tak choval voči svojim darcom, boli by ho iste vyhnali. Ale on len so smiechom kŕmil ďalej
psa slaninou s triumfálnym pocitom, že hoci ho pokladajú za podliaka, chvíľami vie v
dobrotivosti prevýšiť ešte aj svojich darcov. Nestaral sa o to, že tým skráti svoju voľnú
chvíľu a neskoršie sa musí vrátiť k žobrote. Bol úplne v moci slasti rozdávania.Keď sa pes úplne nasýtil, ľahol si k tulákovi, hlavu položil na jeho nohy a začal driemať.Tulák sa na neho díval. Akoby ho bol už videl. Áno, pamätá sa už. Je to pes gazdu,
bývajúceho na konci dediny. Brechal na neho, keď s nepriateľským citom, pochybným úmyslom
išiel k nim. A teraz, hľa, prituľuje sa k nemu, pretože lepšia stránka jeho duše v ňom
zavládla.Podivne príjemné teplo prúdilo z prítuľnosti psa. Hrialo ho a vkrádalo sa mu až do srdca.
Uľavila sa mu zatvrdilosť a schvátil ho príjemný pocit bývalého čestného, poriadneho života,
keď ho ľudia nevystrkovali a nebrechali na neho psi. Ľnuli k nemu ľudia i zvieratá, kým podlý
a nečestný skutok nevrhol ho do spustnutia a nesocal ho vždy nižšie, až do tuláctva.Vždy viac sa odtŕhal od svojho predošlého života. Nemohol nájsť cestu, vedúcu späť. A
odtiaľ nik sa nepokúsil, aby ho obrátil. Márne túžil späť, márne ožila chvíľami jeho lepšia
duševná stránka. Nik sa neponížil k nemu, aby ho povzniesol. Zaobchádzali s ním ako s navždy
vylúčeným aj vtedy. Za celého jeho tuláctva jedine to zviera pocítilo, že nie je ešte úplne
stratený, že sa vie ešte chvíľami vzdialiť v duši od terajšieho života. Rozoznávajúc veci,
chová sa k nemu milo v tých chvíľach a odmeňuje ho schvaľujúcou prítulnosťou…Dlho sa díval na psa, kým i on sa nestal ospanlivý. Potom si ľahol a zaspal.*Keď sa zobudil, už sa zvečerievalo.Sadol si a poobzeral sa. Pes už nebol pri ňom. Včaššie sa zobudil a veľmi vyhladol, lebo
zožral všetko, čo len ostalo. Potom ušiel.Tulák sa chvíľku hlúpo díval pred seba. Potom si horko uvedomil, že sa už skončila jeho
radostná, krásna chvíľa. Ale nepreklínal psa, že mu ju skrátil, ako jeho preklínali ľudia, keď
ich ukrátil v niečom. To zviera povznieslo ho na dôstojnú úroveň darcu a pohlo ho ku krásnym,
radostným citom. A nemohol sa hnevať naň, ani ho hrešiť, hoci jeho ešte i preto hrešili ľudia.Cítil, že už i on vyhladol. Pozbieral sa teda a s tichým smútkom pohol sa k dedine, aby si
vyžobral večeru a nocľah. | Cirbusova_Tulakove-radosti.txt |
Pochod(Ponáška na Petőfiho.)[1][2]Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!Tu čas pravý — maj sa k činu!Miera kliatby dosiahnutá:či chceš voľnosť, a či putá?Pánu Bohu prisahám,že sa priahať viac nedám.Rabmi sme od tisícletia,kliatby dedov na nás letia,že ponad ich voľné kostištŕka puto nevoľnosti!Pánu Bohu prisahám,svojať v rabstve nenahám.Šabľa, šabľa! nie okovy —pristane ver junákovi:kto chce, nech si putá nosí,do rúk, bratia, šable, kosy!Pánu Bohu prisahám,rod svoj trýzniť nenahám.A čo je to za človeka,keď mrieť treba, čo uteká,čo mu milšia biedna hlava,než národa jeho sláva?Pánu Bohu prisahám,že svoj národ nenahám.Hore, Slovák, vstávaj hore!Zjasnie Kriváň v rannej zore;čo nám časy zlé nasiali,nech krv zmyje, oheň spáli!Pánu Bohu prisahám,národ v putách nenahám.Potom naše tiché hrobyvencom vďačný vnuk ozdobí;vzdychne, padnúc na kolená:Daj im, Bože, oslávenia!Pánu Bohu prisahám,za vlasť, národ život dám!R. 1848[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Ponáška na Petőfiho (na báseň „Talpra, Magyar!“, veľmi populárnu, ktorá vznikla v
revolučných bojoch 1848). Je to vôbec druhá uverejnená báseň Bottova (prvá bolaHrob, viď tam). Vyšla v Lichardovej Domovej pokladnici, kalendári
na rok 1851, str. 249 — 50 v oddieli XII, Básnická záhradka I, Pěsničky slovenských
bojovníkúv, ako číslo 11: „Prísaha Slováka“. Lichard prehodil poznámku pod čiarou tak, že
Bottovi pripísal nasledujúcu báseň Hor sa! (Púvodce J. B. — Zpívá se jako chorvátska: Nak
se hrušti šaka male) a na Bottovu báseň napísal: Púvodce nepovědomý. Malo byť naopak. Azda
preto Rizner v Bibliografii I, str. 187 pripísal Bottovi obidve. V tomto najprvšom známom
texte má Botto refrénPánu Bohu prisahám,že trún, národ nenahám.Prispôsobil ho teda politicky na účasť slovenských dobrovoľníkov po boku Viedne.
Petőfi má refrén: A Magyarok Istenére esküszünk, hogy rabok tovább nem leszünk (Prisaháme
na Boha Maďarov, že ďalej nebudeme otrokmi). — No Botto potom refrén menil:Pánu Bohu prisahám,že viesť v putách nenahám,že si voľnosť vziať nedám,že sa priahať viac nedám,že rod v rabstve nenaháma pod.V rukop. Sobr. spevov 1873 je pod názvom Postup, z r. 1879 Pochod, ktorý názov potom
ostal pre Spevy.Táto Bottova „ponáška“ mala svoje osudy. Zhrnul ich Škultéty vo vydaní Spevov r. 1909,
str. 174, kde takto odôvodňuje, prečo Pochod vynechal:„BásnePochodnieto v tomto vydaní Spevov; na mieste, ktoré bolo
pre ňu určené, rozpovieme stručne toho príčinu.Roku 1848 účinky parížskej revolúcie neodolateľne zasiahli najmä Strednú Európu. Vo
Viedni 13. marca ulica zastarela sa do politiky takým spôsobom, že vojenský hlavný veliteľ
uznal za potrebné dať strieľať. Ale krv už neodstrašila; ba naopak: ranených nosili
ukazovať po meste, meštianstvo pripojilo sa k pohybu, študentstvo žiadalo si zbraň a do
cisárskeho hradu posielali jednu petíciu po druhej. Za 40 rokov všemohúci Metternich bol
prinútený odstúpiť, a nasledujúceho dňa v tajnosti i utiekol z mesta.V Pešti mládež na tretí deň, 15. marca, vystúpila s programom, v ktorom do dvanástich
punktov zloženo žiadala rovnosť, slobodu a bratstvo. Petőfi rečnil svoju novú báseňTalpra, Magyar!(Hore sa, Maďar!)Nevedno, či hneď roku 1848, či len nasledujúceho, ale iste ešte v revolúcii Ján Botto
preložil do slovenčiny Petőfiho báseň, napísanú na 15. marca: preložil ju tak, že miesto
Maďara postavil v svojom slovenskom texte meno: Slovák.Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!…Bottovo poslovenčenie Petőfiho básne tlačou vyšlo prvý raz vDomovej
pokladnici, kalendári na rok 1851. Od tých čias tlačilo sa mnoho ráz;
menovite voVencislovenských národných piesní 1862, vSlovenskom spo1očenskom spevníku1871, v sobranýchSpevoch Jána Bottu1880, voVenci slovenských národných
piesní1897, vNárodnom Spevníku1897 a v rozličných
populárnych vydaniach slovenských. Roku 1901 báseň vyšla i vZábavných a
poučných knižkách, a z akéhosi nedorozumenia, z nepováženia, že báseň patrí k
histórii udalostí roku 1848 a že je vlastne prekladom básne maďarskej, básne Alexandra
Petőfiho, tu bola zažalovaná; Miloša Pietra, redaktoraZábavných a poučných
knižiek, preto, že „uverejnil“Pochodi báseňBije zvon slobody, odsúdili na tri dni štátneho väzenia.Teraz, vypúšťajúc knihu Jána Bottu v novom vydaní, jednako mali sme úmysel nevynechať
ani tejto básne. Z jednej stránky preto, že išlo nám o úplné vydanie, z druhej stránky
však, že báseň Pochod patrí k histórii udalostí roku 1848. Okrem toho v prvotnom
spracovaní refrén znel:Pánu Bohu prisahám,že sa priahať viac nedám!Tak končila sa každá strofa. Pre súborné vydanie svojich Spevov roku 1880 Botto
varioval refrén a zakľúčil báseň slovami:Pánu Bohu prisahám:za vlasť, národ život dám!Ale keď už mali sme vytlačený tento hárok, proti Kníhtlačiarskemu účast. spolku začalo
sa súdne pokračovanie z tej príčiny, že vo Venčeku slovenských národných piesní, ním roku
1908 vydanom, obsažená je i báseň Pochod. V Zábavných a poučných knižkách, kde stihol ju
súdny výrok, báseň bola síce vytlačená ešte s tým pôvodným refrénom a v tom znení vyšla i
vo Venčeku roku 1908; jednako vydavateľstvo nepokladalo za možné prijať ju do tohto
súborného vydania ani podľa novšieho, zmeneného textu, a namiesto už vytlačeného hárku
Spevov dali sme nový, s týmto vysvetlením pre tých, ktorí by hľadali vynechanú báseň.“Toľko Škultéty.Pridávame ešte citát zo Zápisnice 8. zasadnutia literárneho odboru Kníhtlač. úč.
spolku v Martine z 24. mája 1909, bod 7: „Vo svojom zasadnutí dňa 9. februára t. r.
literárny odbor uzavrel, aby z Bottových „Spevov“ vynechala sa báseň „Pochod“, pre ktorú
Kníhtlač. uč. spolok má teraz proces, poťažne aby sa patričný (11.) hárok znovu vytlačil a
p. red. Škultéty napísal primerané vysvetlenie. Toto sa i stalo, avšak vo vysvetlení p.
Škultétyho sú citované doslovne tri verše zo zažalovanej básne, následkom čoho vyskytla sa
obava, aby prípadne i pre tento citát nebola pozdvihnutá proti vydavateľom žaloba.
Predseda žiada teda mienku lit. odboru. Po dlhšej výmene náhľadov odbor odporúča i tieto
citáty i patričnú časť hárku ešte raz dať vytlačiť.“ (Prítomní boli na tomto zasadnutí:
Jozef Capko, Andrej Halaša, Svetozár Hurban, Jozef Škultéty, Gustáv Izák, Pavel Socháň,
Ján Párička, Ján Straka.) Zdá sa, že nešťastný hárok tlačili trikrát. (Zápisnica je v
Archíve Matice slovenskej.) | Botto_Pochod.txt |
Fillis DemofonoviList druhí z Heroid OvídiaHosťkiňa tvá Fillis právom si Demofone sťíská,
Že mnoho dlž meškáš od času tvého slubu.
Čím bi mesáca plním jednúc rohi zešľi sa krúhem,
Tvá na naších vrhlá stáť mala kotva brehoch.
Skril štirikrát sa mesác; štirikrát sa do úplna zrostel;
Však ňejdú od Atén vodmi Sitóna loďi.
Čas čítáš-ľi, kerí čítá sebe dobre miľenka;
Pred svú tento dobú pred ťeba ňejďe ponos.
Stálú též k ťebe sem náďej mala: pozďe veríme,
Čož verené proťi svéj vóľi miľenku raňí.
Často saméj pre ťeba lhala sem sebe, mňívala často,
Že zbúren bílé k nám ňese plachti veter.
Tézeja sem hrešila, preto sem že ťa ňechce prepusťiť,
Odchodu sám aňi snaď tvému prekážka ňebol.
Často sem aj mala strach, keď bi s’ k toku Hébra sa ňésol,
Tvá abi loď na sivích ňekďe ňepukla vodách.
Často bohom s prosbú, bi si ti zlostňíku pozostal,
Lúbo na páchnúcích vzdávala poctu ohňoch.
Často viďíc vetrov počasím až mílo hovících,
Hňeď sem rekla saméj: príjďe mi, jestľi žije.
Verná láska, čo jest náhlícím k závaďe, všecko
Zmíšlala, a vťipná k príčiňe tochto bola.
Než ti sa vždicki bavíš; aňi tvá ťeba prísaha boztvom
Spevňovaná; aňi má spátki ňeťáhňe milosť.
Vetrom Demofone prístup si a loďstvo oďevzdal:
Loďstvu milí návrat, príslubu víra chibí.
Rekňi, čo sem ťebe prehrešila, krem láski ňemúdréj?
Skrz moju zaslúžiť sem ťeba vinnu mala.
Jedno je prehrešeňí to, že sem ťa prijímala zrádče:
Než toto prehrešeňí zásluhi místo ďeďí.
Prísaha kďe včil a slub, pravicú kďe že pravica dotklá?
Aj ti čo najmnožších usta virekli bohov?
Kďež je poisťovaní mňe Himén tovarišce budúcéj,
Čo mňe na manželské bol rukojemstvo daní?
Skrz more, čož sa celé i fujákmi i vlnmi nadúvá,
Často po ňomž si choďil, mal si i ešče choďiť:
Aj skrze tvého si mi prisahal (krem i tento vimisľen),
Čo zdvihlú pokojí rovňini búrku, ďeda:
I skrze Ládu, a čo mňa raňí tak dotkľivo, šípku:
Šípku z lučišča inú, šípku ze fakľe inú:
Pres to, Junónu hrubú manželskéj ložnice strážnú,
Lúčem i svíťícéj Céresi poctu kritú.
Keďže bi obrazenú každí sa pre boztva veľebnosť
Chcel pomstviť, ňebuďeš s trestu za dosťi jeden.
Ach strepané sem též občerstvila loďstvo ňemúdra!
Bi s’ mal pevňejšé, čo mňa oďešli plťi.
Aj plavskí dala sem prístroj, s ňím bi s’ mňa uťékol.
Ach znášám spravené šípami svími rani!
Hojním sem verila prelahodné na slova ustám:
Tvím verila slavním predkom i tvému rodu.
Tvím dala víru slzám: či sa víš pretváriť i slzmi?
Klam v sebe aj ti majú, a kďe ti kážeš idú.
Též dala víru bohom. Na čo už mi je toľkoto zástav?
Keď s ňích ľen jediná mohla ma dosťi zajať.
Ňesťískám si, že sem ťi pomohla na prístav, a místo:
Než ťebe ľen dosaváď má mala prízeň hoveť.
Dúfala sem ľepšé: to že sem zaslúžila misľíc:
Pošlá od zásluh čáka, je čáka pravá.
Ňeprácná vernú oklamať panňenku je sláva.
Uprimnosť hodná tvéj ke mňe láski bola.
Tvími pozaskočená i miľenka sem, aj žena slovmi:
Najvatšá to bodaj chvála je všecka ťebe.
Ňech stred mesta vloží sa ťi z Égeovičami obraz,
Ňech z nápismi roďič svími na predku stojí.
Keď čítan buďe tam Scíron ze Prokrustem, a hrozní
Šínis, i prispojení k tvári bujáka človek;
A premohlé vojnú Téb mesto, porážka dvoúdních,
Aj černého sľepé krála paláce bité.
Ňech za ňimi tvój sa znamená tím nápisem obraz:
Tento je, hosťinskú čo zľe miľenku klamal.
S toľkích otca vecí, s toľkích jeho čínov a skutkov,
Ľen jeďiná ve tvéj zostala Krétka misľi.
On s čoho sám čisťí sa, to ľen ťebe jedno sa lúbí.
Otcovskích sa klamov zrádče potomka čiňíš.
Táto (ňemám závisť) ľepšému sa manželu ušla:
A spojatími do uzd tigrami víški seďí.
Než mú odvržení opohrdnuľi Tráci ze svadbú,
Vác tu že sem cudzích vážila nežľi mojích.
Ňech sa do rozmúdrích už Atén, reče ňekdo, pobírá;
Váľečnému druhí najďe sa Trácku voďec.
Vípad skutki jeví. Ňech jest bez vídaru každí,
Kdožkoľvek misľí z vípadu skutki merať.
Než kebi tvé na našéj sa ukázali rovňiňe vesla,
Rekľi bi, že mňe, a jím prospela radda moja.
Však ňebola v prospech: do mojého ti bidla ňepríjďeš,
Tvé aňi v bistonskích ňezmiješ údi vodách.
Tvá sa mi vždicki mihá tvár lúčícého pred očma,
Keď hotové odpluť v prístave stáli plťi.
S tvími si kvílící mé smel slzi slzmi pomíšať,
A sťažovať sa, že už vetri na plachti idú.
I v posľed sa na rozchodnéj timi slovmi ohlásiť:
Fillido Demofona preskoro svého čekaj.
Mám-ľi čekať, čo s’ ušel ňemající ňikdi ma uzreť?
Mám ľi čekať zapreté plachti mojému brehu?
Avšak predca čekám: bár pozďe miľence sa navráť:
Tvá abi ľen na samém chíbala víra časi.
Než čo prosím ubohá? Už iná manželka ťa asnaď,
A mňe ňedobre čo tak láska vipadla drží.
Jak s’ na mňa už zabuďel, žádnéj vác Fillidi ňeznáš,
Odkáď jest Fillis, čož je za jednu, pravíš.
Čož ťebe Demofone blúdních metanému po cestách
Tráckí prístav, a svú hospodu z láski dala.
Čož ťi pomohla ze svím: čo ťi potrebnému darunki
Dávala tak veľké, dávať i ešče mala.
Čož ťi uvédla širé pod moc králostvo Likurga,
Sotviže spósobené dosťi ke správe ženi.
Kďež ladová k stínnému sahá až Rodopa Hému,
A spojené Héber v rovňinu prúdi žeňe.
Tisifona široká pri našéj nám huhlala svadbe,
A scestná trúchlé húkala pesňe sova.
Prítomná tam zapletená bola hadmi Alekto;
A hrobová černím dímila fakla ohňem.
Predca lazím trúchlá po skalách a po breztve zarostlém,
I kďe sa ľen široké dá more zhlédať oku.
Buďto je ďeň: buďtož ľigocú sa na obloze hvezdi;
Vihľédám odkáď v zátoki vetri dujú.
A z jakovíchkoľvek sa ukážú plachti korábov,
Hňeď hádám to mojích približovať sa bohov.
V zátoki rozbíhám sa, život vlni sotva mi chráňá,
Kďe predními na breh rovňina vodmi sahá.
Čím sa mi vác bľížá, tím vác já bez seba bívám:
Zamdľím, a služkám bídňe do lóna padám.
Na spósob natahlích skrivená jest zátoka lúkov;
Od kraju rozvaľené príkrini rohmi trčá.
Odtáď v podstavené mňe misel bola vodstvo sa pusťiť;
Však, poňeváč aj ďál chceš klamať, isťe buďe.
Ňech vlni tak stopenú ma ňesú do tvého pomedzá,
A mňa ňepohrobenú tam tvoje stretňe oko.
Bár na tuhosť bi s’ ocel, diamant, a samého premáhal;
Tak za mnú ňemala s’ brať sa ti, predca povíš.
Často ba aj za jedem žížním: bok často prebodnuť,
A hroznú zemreť jest moja vóla ranú.
Sídlo si aj tu na hrdlo, že tvím sa dopusťilo zrádním
Objímať ramenám, mílo je srdcu upľésť.
V tom sem, čo skoršú abi stud vzal náhradu vraždú,
Meškať z vibráňím vraždi sa málo buďem.
Ti mňe na hrob za ňenávistnú sa príčinu vpíšeš:
Známá s téj, neb inéj chvála ťi rádki buďe.
Fillidu hosť Demofon smrťi dal svú ňekdi miľenku;
Úmoru on zavdal príčinu, onna ruku. | Holly_Basne-elegicke.txt |
RodinaPrišiel som ako domáci lekár na návštevu k pánu advokátovi Generovičovi, keď práve sedeli
pri raňajkách: jeho pani, Gabriela, dáma v najlepšom veku, malá, okrúhla, ružovej pleti,
ďalej: staršia dcéra Oľga, dvadsaťročná slečna, veľmi sa ponášajúca na pani matku, a mladšia
dcéra Margita, asi pätnásťročná, ponášajúca sa ha… hm. Hľadám medzi antickými bohyňami jej
podobnú, ale nenachádzam. Pravdepodobne preto, lebo som s týmito dámami trochu menej
oboznámený.Margita vyzerá tak, akoby sa musela ustavične premáhať, aby sa neusmievala, oči sa jej
totiž vždy tak veselo blyštia. Tvár robí neslýchane vážnu. Sedí ako kráľovná na tróne a pritom
jej malé jamky hrajú na ružových lícach pri najmenšom pohybe úst. Vôbec vidieť na tejto osobe,
že sa chce držať ako dorastená dáma, a že jej k tomu majú dopomôcť pravidlá z inštitútu, z
ktorého len-len že vyšla. (Z tohto vidieť, že Margitu skutočne s nijakou bohyňou nebolo možné
porovnať, hoci by bola na to dosť dobrá.)Bolo už pol jedenástej, pán advokát teda už nebol doma.Keď ma posadili a ja som dokázal, že som už raňajkoval (lebo tiež mám ten zvyk), takže ma
dámy prestali núkať kávou, prekvapila ma milosťpani naraz vyjadrením, že už nemieni žiť do
budúcej jari, pretože je jej úbohé telo všelijakými chorobami a starosťami úplne —
„ubezpečujem vás, pán doktor, úplne“ — zničené.Slečna Oľga pozrela na mňa ustrašene, ako sa patrí na dobre vychovanú dcéru a prichystala
drobnú vreckovku, lebo človek nikdy nemôže vedieť, čo sa môže stať.Slečna Margita sa tomu čudovala, čo je jasný dôkaz, že sa v inštitúte nedá všetko naučiť,
hoci práve ona si myslela opak.Ubezpečil som milosťpaniu, že i keď má zdravie jemné a nervíky ako hodvábne nitôčky, že
vari predsa bude možné zachovať ju ešte pár rokov pri živote, pravda, rozumie sa, len s
napnutím všetkej mojej vedy!Milosťpani pozrela vďačne na mňa a utrápene okoštovala kávu, medzitým Oľga hlasite vzlykla
a Margita s nedorozumením pokrútila černovlasou hlavičkou.Po okoštovaní kávy dala milosťpani slabučkým, rezignovaným hlasom svoju mienku najavo v
tom zmysle, že jej deti sa o ňu naskrze nestarajú. Ona že je nepochybne najnešťastnejšia osoba
na celom svete! Ešte jej ani cukor do kávy nedali! Ona že má milión starostí, aspoň od
takýchto maličkostí by ju mohli ušetriť. Vidí, že musí frajcimerku[1]zavolať, aby ju obslúžila.— Ale, mama drahá, nehnevaj sa, máš tam dosť cukru. Sama som ti robila kávu, — chlácholila
ju rozžialeným hláskom Oľga.— Mama, veď si si ešte ani nepomiešala, — napomínala ju prostoreká Margita.Milosťpani si pomiešala kávu, i dokázalo sa na jej nemilé prekvapenie, že Margita mala
pravdu.— Ty, Margita, nemáš nijakú šetrnosť s človekom, myslíš vždy len na vetroplašstvá, —
vyvŕšila sa za to milosťpani.Margita, ako dáma, ktorá vyšla z inštitútu, sa zapálila, keď ju hanili pred cudzím
človekom a pozrúc na mňa hanblivo, rozpačito sa usmievala.Milosťpanej som prisvedčil krátkym, zamysleným, „hja, hmhm“ a prejdúc na filozofické pole
rozmýšľal som, akí sú ľudia neúprimní a pokryteckí. Ako príklad uviedol som seba: hoci by som
bol chcel to ružové, živé dievča najradšej vybozkávať (čo by mi i milosťpani, i slečna Oľga, i
veľactené čitateľky iste mali veľmi za zle), musel som sa farizejsky pretvarovať a milosťpanej
prisviedčať.[1]frajcimerka(z nem.) — chyžná | Nadasi-Jege_Omyl.html.txt |
Dratvík a CvernaČrtaSlávna obec Krpčiarovce od istého času žila neobyčajne pohyblivým životom. Inokedy už
večierkom tichá, teraz hlučná dlho do noci. Inokedy v čas práce i vo dne vymretá — teraz i
v najsúrnejšie dni ženy vykukujú z vrát a baby sa tmolia po ulici a obzerajú sa na všetky
strany…Krátko rečeno: Krpčiarovce stoja v znamení očakávania, a to zimničného. Ba zrovna
bezbožného! Lebo čoho sa v inej obci každá kresťanská duša bojí, to si tu všetci tajne
žiadajú: požiar! Celé Krpčiarovce strežú, kedy sa zjaví niekde červený kohút na streche.
Samo sebou sa rozumie, že nik si nežiada, aby to bola jeho strecha, ba ani susedova — ale
požiar tajne a netrpezlivo žiadajú si všetci.Dalo by sa teda súdiť, že sú Krpčiarovce nie poctivá, bohabojná obec, ale Sodoma — a
preto musím vec náležite vysvetliť.Je to vec veľmi vážna a zložitá.Pred nedávnom bol sa v obci utvoril hasičský, či ako ho zvali, fajermanský spolok.
Založil ho pán notár Bumbay. Vyhútal a usporiadal všetko slávne. Dal pošiť mužstvu mundúry,
v ktorých by sa ani generál nebol musel hanbiť. Nakúpil sekeriek, trúbok a všelijakých
krásnych vecí „z obce“ — takých krásnych, že keď fajermani prvý raz v tej paráde
vyrukovali, nielen dievčatám, ale i starým babkám srdce poskočilo. Ale to všetko nebolo
ešte nič: no fajermani zriadili po žatve majáles, ktorý trvale založiť mal slávu spolku…
keby sa nebolo prihodilo všeličo „onakvého…“ Udalosti, ktoré veľmi účinkovali nielen na
reputáciu mladého spolku, ale i na osud správy obce.Majálesom spolok vlastne otvoril hasičskú činnosť: „hasil“ tak náležite, že veliteľ pán
notáriuš, ako dvojnásobný predstavený dobrým predchádzajúc príkladom, už pred polnocou
hrdinsky padol — pod sud. Musel ho Cigán Jožo zaviezť na tragači domov (kde ich, mimochodom
rečeno, pani notáriuška v rozhorčení oboch obliala). Velenie plným právom prejal podveliteľ
pisár Laskay, gavalier s ohnivými očami, ktoré sa vraj ženám vždy zdali, a tak tedy človek
tiež v obci veľmi vplyvný. Ale zmenou sa stala osudná chyba: nový veliteľ, nebodaj, že to
bolo potme, zmýlil komando a proti všetkému „reglamá“ zakomandoval (iba sebe síce) ku
jednej z driečnych fajermaniek… Ako, ako nie, z toho ešte tam strhla sa veľká patália…
Urazení fajermani zabubnovali na poplach — na chrbte veliteľovom — tak dôkladne, že mu na
druhý deň babka Štrkáčka holbu špiritusu a za verdúnok starého sadla naň vymastila, čo je
vierohodnejšie, ako visum repertum stoličného fyzikusa.Ale od toho dňa, bohatého na radostné i smutné prípady, mladá sláva spolku neslávne
počala padať…Hneď na druhý deň sa roznieslo, že pán notáriuš Bumbay z obce zmizol. Nebodaj preto, že
jeho veliteľská česť sa už viacej zreparovať nedá. Zmizol s mundúrom i so zlatou hviezdou.
A keby len s hviezdou! Ale vysvitlo, že i s korunou — a či s korunami obce jeho správe
zverenými. Zobral, čo mohol, zanechajúc v obci okrem ženy a kŕdľa detí iba galibu a chýr
dobrého hazafíka, z ktorého už ničoho ťažiť netrúfal.A že novopečený veliteľ spolku Laskay ani s dvojnásobne vymasteným chrbtom predbežne ku
veslu súci nebol, slávny spolok zostal odrazu ani osol na ľade: neistý v trvaní a v ďalších
zámeroch chúlostivý.Ba ako zapadla hviezda nedotknuteľnej slávy veliteľskej, tak padla i reputácia a
príťažlivosť spolku samého. Ako keď na sude popustí hlavná obruč: len-len že sa nerozpadol!Iste by sa bol i rozpadol, keby kýsi dobrý duch nebol vzbudil človeka, ktorému česť obce
ležala na duši. Vlastne keby nebol vzbudil ľudí dvoch; alebo ešte lepšie rečeno: muža a
ženu. Miestneho ševca Dratvíka a ženu krajčíra Cvernu.Ale keď vypisujem mená týchto dvoch poctivých osôb vedľa seba, hneď i musím podotknúť,
že oni dvaja ináče nemali naskrze ničoho jeden s druhým spoločného. Ba práve: ich záujmy sa
nielen rôznili, ale v istých bodoch nezmieriteľne sa križovali…Ako už rečeno, po smutnom odpadnutí náčelníctva spolku mladý hasičský zbor zostal bez
vodcu. A že sa pán farár s pánom rechtorom do toho vôbec nemiešali, bolo potrebné, aby si
obec poriadok spravila sama. Touto „obcou“ boli vrchní a notáriuš súkenníckeho cechu, na
ten čas švec Dratvík, ku ktorým sa teda pozeralo s očakávaním.Keď raz po pohrebe cech zasadol „u Ozefa“, aby si dľa starého zvyku vypili „na slzy“, po
mnohom sem-tam okolkovaní cechmajster Kotúlka vytasil sa s myšlienkou, ktorá dávnejšie
všetkých zaujímala.„Milí páni — starší, mladší!“ započal slušne, ako sa patrí, „dobre viete, čo sa u nás v
našej poctivej obci stalo. Že nám náš notáriuš vykonal, čo nemal. Že nám všeličo
,zdepraudoval‘…“„Tak, tak, veru nám zle pravdoval!“ prisviedčali starší so vzdychom a rozpačite škrabali
sa za ušima. Obávali sa totiž, že pre notáriušove kúsky ešte i oni prídu „do galiby“.„Keby len to, ale spolok — mundúry…!“ ohlásil sa ktorýsi z mladších, sediacich pri
dverách. Starším na srdci ležala defraudácia, mladším mundúry, ktoré bez veliteľa, bez
úžitku ležali po skriniach.„Veru, veru hneď pri počiatku dožili sme sa ostudy neslýchanej. Už sa nám i na prespolí
smejú…“„Sme ako kuriatka bez kvočky, milí páni!“ nadhodil sa krajčír Cverna, ktorému to už dlho
trvalo. On rád hovoril prosto k veci. „Ani komandanta nemáme, ani nič…“„Cit! Co Bůh činí, vše dobré jest,“ prerušil ho cechmajster Kotúlka seriózne, ale
láskavo: „čo nenie, môže byť. A nemusí to byť práve notáriuš obce,“ doložil a významne
zamĺkol.„Tak je!“ prisvedčili mladší ženáči a v očakávaní zahľadeli sa na krajčíra Cvernu.
Cverna očervenel.„Jako kedysi Židům na púšti, i nám Bůh vzbudí muže z lůna Izraela…“„Ej, to už nechceme!“ zaprotestoval ktosi a celý poctivý cech vypukol vo veselý smiech.
Porovnanie zlyhalo. V obci bol židák Izrael, kožkár, ryšavý, s krivými nohami.„Ale ste ho našli! Ten by bol súci — akurát!“ posmeškoval Cverna natešený, že
protikandidáta nateraz vážneho nemá.„Tomu by ste museli koňa kúpiť…!“„Azda preto, že má nohy na palečné koleso?! Ale zato má fúzy. Mysleli by ste, že pán
notár,“ posmeškovali starší.„Keby mu ich myši neboli obsekali!“„Čo ty vieš, sprosták — to je engliš!“ poučil ho svetom zbehlý Srnka, a všetci sa hlučne
rozosmiali.Uškrnul sa i notáriuš cechu, švec Dratvík. Lebo čo i znal, že on sám rozumu má za
všetkým, predsa, kde si neublížil, rád držal s obcou.„Krem žartu…“ ohlásil sa cechmajster Kotúlka už zvážnelý; „že hovorím z Písma svätého,
to ešte neznamená takého ozajstného Izraela. Ale že i niektorý z vás, milí páni starší,
mladší…!“„No z nás starších už sotva!“ pretrhol ho kostolník s červeným ušnupaným nosom; „ale nám
by už čákov nepristal. Iba šľofaňa — však, brat Kotúž?!“ plesol po pleci svojho suseda,
plechavého ani tekvica o Michale.„Veď sme tu aj my — mladší!“ s dôrazom zahovoril nervózny krajčír Cverna, snažiac sa
prekričať vzmáhajúcu sa vravu. Nápoj bol dobrý a po úradnej žalosti nad rakvou nebožtíka
chutil znamenite. Ba bolo badať, že ozaj nieto „komandanta ani nič“ — vraveli i štyria
odrazu, bez všetkej disciplíny. Dratvík pošepol čosi cechmajstrovi; cechmajster zaťukal
fľaškou na stôl. Vrava na chvíľku stíchla.„Čujme!“ volali zvedavo odo dvier, a všetci pozreli s očakávaním na cechmajstra.„Milí páni — starší, mladší!“ započal dôstojne, keď si náležite odkašlal, „kedysi v
Izraeli poslúchali starších lidu a držali sa jejich —“„Však už len poraďte!“ ponúkol ho ktosi, keď cechmajster po tomto úvode zamĺkol a mlčal
hodnú chvíľu; „aj my vieme, čo je poctivosť…!“„… Aj sa patrí, aby ste vedeli a poslúchali starších. A preto vám len toľko poviem, že
ja by vám radil —“Cechmajster pozrel dookola a jazyk sa mu zasekol. Jeho zrak stretol sa s úzkostlivým
prosebným pohľadom Cvernovým. Takým prosebným, že mu už-už srdce odmäkalo a ústa sa
chystali narádzať slávnej obci tohto kandidáta. Ale vtom cítil, že mu švec Dratvík či
notáriuš cechu, jeho pravá ruka, stúpil na nohu. Porozumel — a preto rýchle zakončil: „… ja
by vám len radil: keď sa už má voliť ako ten — komandant, vyvoľte si koho chcete!“„Koho chcete — z mladších!“ zavŕšil nedočkavý krajčír. Dratvík bol totiž od neho starší,
i sa ku starším rozumom pridával.„Hja, keby to bolo len tak! Ale keď my nemôžeme, ako by sme chceli. A čo ženy povedia!“
komicky rozvažoval boženík Hlôžik.„Lebo hlavné, aby im bolo po vôli…“ významne smial sa iný. „Veď by nám ženy dali, keby
im nebolo po chuti…!“Táto reč bola už priame kortešovanie za Cvernu. Dratvík porozumel a zamrzel sa.„Poneváč — žene patrí sedieť pod pecou!“ ohlásil sa urazený Dratvík seriózne, ale
rozhodne.„Veď je tak — ale aj ženu treba slúchať kedy-tedy. Však dobre viete, aké sú ženy… Ani
vaša nenie lepšia — — no, povedzte, či je lepšia?!“ obrátil sa jeden priamo k Dratvíkovi.
Dratvík očervenel. Pri všetkom jeho rozume a vážnosti v obci všeobecne sa vedelo, že v dome
nie je on pánom.„Ja viem, keby sme vás vyvolili — aj to by vám žena bránila,“ posmešne podotkol ktorýsi
spoza stola. Mnohí z prívržencov Cvernových sa uškŕňali. Dratvík premáhal rozpačitosť.„Ktorá má rozumu, tá by nebránila, milí páni!“ sebavedome udrel sa do pŕs Cverna a
víťazoslávne pozrel na Dratvíka. „Moja žena je ako patrí, tá by mi nič nezbránila…“ doložil
nesmelšie.„Tak vyvolíme vás…“ skríkol jeden z mladších ženáčov.„Poneváč — vy myslíte, že by mne moja bránila?“ vztýčil sa urazený Dratvík.„Tak je, kmotre, vy budete komandant!“ potľapkal ho po pleci najstarší z prítomných,
Svatúch. Človek veľmi vplyvný ešte z urbariálnych čias. Jeho slovo bolo toľko, ako slovo
„obce“.Po tomto za chvíľku nastalo chúlostivé ticho, ktoré prešlo v šepot a pozdejšie v hlučný
rozhovor. Píšuc „v hlučný rozhovor“, musím prestať v ďalšom reprodukovaní vážnej porady, bo
z hluku naozaj hlučného nič jasného sa vyrozumieť nedalo. Porada skončila sa pozde v noci s
výsledkom akurátne takým, s akým skončilo sa v Londýne vyjednávanie o mier na Balkáne. Išlo
o pokoj, a vznikli z toho nové zápletky. Ináče svorná obec práve na tejto porade rozčesla
sa zásadne na dvoje, a to tak, že by ju ani všetka ševcovská smola dovedna neznôtila. Pred
poradou šlo len o to, aby bol komandant, a nebolo to vôbec ani veľmi dôležité. Teraz
utvorili sa strany. A každá s kandidátom takým dôležitým, že od neho vôbec upustiť nemohla.Toto malo svoje dôležité príčiny, ktoré takto na pohľad ani nebolo možné zbadať, ale
ktoré hlboko väzeli vo vnútornom živote obce.Švec Dratvík, ako už rečeno, bol notáriušom cechu a ako taký rečníkom na slovo vzatým.
Bol dušou cechu, držal so staršími; patril k nim menovite rozumom, ktorý znamenite
uplatňoval hlavne pri pohrebných „parentáciách“. Cele prirodzene, bol i takrečeno úradným
„starým svatom“, starejším, na veseliach. Posledná by to bola bývala nevesta, ktorá by sa
pri jeho citlivej odobierke od vienka panenského nebola rozplakala. Ale toto všetko,
pravda, nebolo nič oproti vážnemu postaveniu, aké v obci svojím poctivým remeslom zaujímal.
Dratvík bol jediným čižmárom v obci: na koho by sa bol rozhneval, ten už i mohol hľadať v
kalendári najbližší jarmok, alebo chodiť boso. No majster sa zriedka nahneval a ulahodil
mladým i starým. Starým tak, že šil starodávne boty, dôkladné, tvrdé, so sárami ani turecký
kanón. V takých botách starým kráčalo sa vážne, ako na ich vek patrilo, a vzbudzovalo úctu.
Ale zato i mladším ulahodil. Menovite dievčatám. Dievkam šil cele moderné „paríze“. Pekné,
koketné parízky. A k tomu ešte zo starých sár. Čerti ho vedia, ako to mohol: ale ak mu dali
staré sáry, Dratvík stvoril z nich novomódne „novotné“ parízky až radosť. Sáry namočil na
niekoľko dní do šafľa a potom búšil do nich mlatkom, až sa, neborky, chtiac-nechtiac
poddali, ako majster potreboval.Dratvík teda pri voľbe komandanta mal stranu pre svoje cnosti, ktoré sa vlastne takto v
krátkom opise ani náležite vypočítať nedajú.Ale Cverna, krajčír Cverna, mal svoju stranu tiež! On tiež bol svojím remeslom v obci
dôležitým, hoci šil iba háby moderné, „nemecké“ — a v poslednom čase ženské „vizitky“.
Vážil teda v obci i on — a čo nezvážil „suchý krajč“, ako ho prezývali, dovážila jeho žena
Katrena.Jej zásluhou menovite bol ich dom v náležitej úcte — a vo dne v noci vyhľadávaný…
Pomyslíte si, že manželka majstra Cvernu bola azda žena moderná, konkurujúca s mužom v
dôležitosti a zaberajúca z mužských práv… Naskrze nie! Keď sa do jej remesla muž nijakovsky
miešať nemohol, nerôznila sa v záujmoch manželových. Ba ho Katra ešte svojím vplyvom
náležite podporovala. Možno riecť, že jedine tomuto vplyvu „suchý krajč“ mal čo ďakovať za
svoju kandidatúru… Bo ak majster Dratvík napríklad bol na svadbe ako starejší dôležitým —
Katrena bola ňou po svadbe! Stávalo sa síce, že tam, kde majster Dratvík vyriekol svoje
slávnostné „co Bůh spojil, člověk nerozlučuj“, náhodou spomenuli babku Katrenu a smiali sa
z nej — mladší do hrsti, starší cele neviazane, na celé kolo. Ale obyčajne netrvalo ani do
roka, keď už Katrena vystúpila v celej dôležitosti — a Dratvíka akoby ani nebolo! Zaujala
vládu, najprv len drobnými službičkami: varila „kamil-té“, chystala „bobkové“ od bolenia a
všelijaké iné užitočné veci pre istú možnú príhodu — ktorá sa nás, pravda, netýka.A tak tedy i Cverna mal stranu, a to stranu mladších, prirodzených „pokrokárov“. Nie div
tedy, že sa záujmy rôznili a mienka obce rozčesla sa na dvoje.Lenže pod týmto nesmieme si myslieť, že by sa strany boli práve medzi sebou veľmi borili
o slávu, ktorá jednému alebo druhému z kandidátov mala padnúť za golier. Neborili sa už
preto, že nešlo ani o richtárstvo ani o boženíctvo, ba ani len o úrad „pereka“ (poľného
hájnika). Komandantstvo bolo už prvými výsledkami diskreditované: driapať sa za ním mohol
iba hlupák alebo človek osvietený, akým bol i Dratvík a jeho sok Cverna.Obe strany sa teda veľmi ľahko jednomyseľne uzniesli, že sa nebudú robiť nijaké paškály
a politiky, ale vyčká sa najbližší požiar. Kto sa pri ňom ukáže najsúcejším, bude
komandantom.Na druhý deň trocha s ťažkou hlavou zrezumujúc výsledok porady, švec Dratvík sa múdremu
výroku veľmi potešil.,Bol by čert, aby ním ja nebol!‘ pomyslel si veselo. ,Veď som v obci pri všetkom prvý —
bezo mňa ani kohút vajce neznesie. Treba komu pas na ošípané, alebo mu príde „citánka“ —
ide ku mne. Príde sa poradiť a požalovať. Dozviem sa všetko. A čo sa nedozviem, vysnorím.
Lebo rozum mám, ako patrí…!‘ chválil sa sám pred sebou a vo farizejskej pýche udrel sa do
pŕs.„Už som tam! Už som tam!“ lamentoval krajčír Cverna zľakane. Kto sa vraj preukáže, bude
prvý!! Ktože iný, ako švec?! Či šveca predbehne niekto? To mohli zrovna riecť: Nech je
Dratva — a bol by!“„Ale čuš!“ zakríkla ho žena. „A ja som čo?! Ja som nič?! Nech sa len opovážia vyvoliť
iného, ako teba!“„Čože keby to bolo vyvoliť!“ vzdychal Cverna, ale už trochu uspokojený energiou svojej
Katreny, „ale keď oni len tak: kto bude prvý!“„Prvá som ja,“ udrela sa do pŕs Cvernová. No nie z pýchy, ale v plnom povedomí svojej
dôležitosti. „Však nech sa len opovážia… keď bude ich ženám čosi — nech si potom volajú
Dratvíka!“Toto bol dôvod, ktorý Cvernu úplne uspokojil. Naozaj dobrá myšlienka! Keď bude ženám
treba Katreny, nech si ide Dratvík — komandant! Ak totiž obec opováži sa voliť proti jej,
Katreninej vôli… Lebo kam volajú Katrenu, ta už Dratvík nijakovsky ísť nemôže, ani čo by
bol v mundúre generála, nie to komandanta fajermanského! Lebo tam sa nehasí — iba jeho by
ženy „vyhasili“. A to náležite, papekom.Cverna sa rozosmial a chodil vesele a svižko od radosti, lebo si bol istý mundúra. ,Len
už keby milý Pán Boh dal, aby niekde horelo!‘ myslel si, snoriac po dedine, akoby po práci
a vyťahujúc tenké hrdlo, aby dovidel na strechy.Dratvík zavše videl svojho soka a jeho víťazoslávne pohľady, a trochu ho to znepokojilo.
,Smýka po dedine s metrom v ruke, akoby mieru bral… Viem ja, akú ty mieru berieš!…‘
Usiloval sa flegmaticky zatĺkať klince do podošvy; ale mu to nešlo.,Čert nespí… Ľahký je ani vecheť, nechá doma tehličku — vietor ho zanesie kam chce.‘A majster s nevoľou si predstavil možnosť, že kdesi, bohzná kde, možno blízko krajčíra,
akoby jemu na protiveň, vznikne oheň. Môžbyť, že on ho, Dratvík, prv vysnorí. Ale čože, kým
sa on od verpánku vyplance, krajčír bude už vo vetre. A keď on príde vážnym krokom, lebo
ináče už pre svoju reputáciu nemôže — za ten čas suchý krajč už možno bude komandovať:„Reksšávt!“Ako už rečeno, Dratvík býval pri veseliach starejším a ako už k takýmto príkladom patrí,
jeho fantázia bola veľmi živá.Táto živá fantázia predstavila mu celý obraz s komandujúcim Cvernom tak dôkladne, akoby
to bolo naozaj. Márne plašil ho myšlienkou, že „on má rozum“, predstava ho zarmútila
zakaždým, keď videl lietať veterného krajča dedinou. Vtedy vždy nervózne tĺkol mlatkom
remeň, tĺkol nemilosrdne, až sa elasticky natiahol. Ale ani tento výsledok ho nepotešil.Po dedine snoria. Cverna zavše bľusol okom do obloka Dratvíkovie. A vždy videl majstra,
pravidelne preťahujúceho štetinu alebo horlivo narábajúceho mlatkom. Ani čo by od toho
závisel osud nie komandantstva, ale Európy. Nervóznemu krajčírovi náramne imponovala flegma
jeho soka. Ale ako on s obavou hľadel na chladnokrvnosť Dratvíka, tak Dratvík trápil sa pre
švihkú pohyblivosť majstra Cvernu.Raz, keď sa tak trápil, prišiel k nemu Mišo Brezina Koziarom zvaný. Chlap ani hora, v
starosvetskej krídlatej kabanici a v krpcoch, čo už nik nenosí. Akoby to bolo jeho
privilégium, spolu s právom „kozy pásť“ po okolí, kde sa mu zachce. Lenže nie také
ozajstné. Každý vie, že to znamená remeslo veľmi háklivé, ale výnosné. Mišo nocou vyjde si
kamsi — a v nasledujúce dva-tri dni celé kopanice rozvoniavajú baraním paprikášom, len sa
tak ľuďom sliny v ústach zbiehajú. Každý šípi, čo to vonia, ale nerečie, iba jarky na noc
lepšie pozatvára. Tí, čo nemajú jariek, iba jalovice, sú smelší, a i do očú mu rečú: „Mišo,
tys’ pes, zase si kdesi kozy pásol.“ — „Čo mi zostalo po tatkovi, Pán Boh ich osláv, toho
sa držím,“ povie Mišo a zarehoce sa, že i mlyn prehluší. A má pravdu. „Remeslo“ zdedil
spolu s mlynom, ktorý však i jeho otcovi i jemu bol iba na dôvažok: aby sa mal čím nocou
zabávať, keďže sa navykol nespať. No i Mišovo remeslo — ako vôbec drobný priemysel —
upadalo. Starý koziar pracoval vo veľkom, mal spoločníkov, dovádzali kravy a junce až hen z
moravskej strany a jedli a pili celé kopanice. Mišo nedá, lebo nemá. Jarka alebo baran
ledva jemu dostačí. Lebo on si ľúbi pojesť a netají, že nerád iného zvádza k neprávosti.
Ale on ľúbi „požívať“ a čo užije, chce užiť v pokoji. Nebohý však k posledku veľké
opletačky mával so žandármi. Kým boli „pandúri“, bolo všetko dobre: prišli, ak našli,
posadali za stôl a najedli sa i oni. Však je dar boží — pre každého. Ešte ich i slivovicou
uhostili, takou z malej várky. Ale so žandármi nebolo radosti. Vysnorili, či krava bola
„zarúbaná“ niekde v hore pod samou Javorinou, alebo v sude pod kapustou posekaná. Nedbali
ani na to, že Jano Koziar je človek bohabojný, chodil každú nedeľu do chrámu. Zbili ho
zavše, ba z týchto nových neporiadkov i dokonal. Darmo je, bol už starý, nohy nevládali ako
kedysi.Zato Mišo vládal; hoci mu do nového centa mnoho nechýbalo, nedolapili ho pri ničom.
Možno i preto, že sa na nič nemožného nepodujal. Zaskočiť na susedné kopanice a uniesť
barana, to je vlastne detská hračka. Ešte si pritom idúcky spieval. Pekne vo veršoch, o
tom, čo práve zamýšľal alebo čo vykonal. Ľudia sa prebudili, načúvali a hneď vedeli, kto je
a z pesničky vyrozumeli, čo ulovil. Raz, hádam z pestva, skapala susedova ovca, najkrajšia,
najtučnejšia Belana. Mišovi pohla sa básnická žila: ospieval pekne celý smutný pád. A
sused, znajúc ho, hybaj do mesta na žalobu k pánom! No darmo mal opletačku: Mišo sa
vyhováral, že si to on len tak spieval, že však, tento, či má sused svedkov? Toľko vedel z
justície i on, hoci sa po súdoch veľa nevláčil. Sused svedkov nemal; ešte musel pekne
platiť. Ale zato sa nepohnevali, lebo vraj kto sa hnevá, nemá pravdy. A oni ju mali oba.Ledva zazrel Miša, majster Dratvík už vedel, čo ho ženie. Podrali sa mu v krpcoch
remence, prišiel, aby mu narezal nové. Ale majster znal, že je to iba zámienka. Mišo bol
dieťa voľnej prírody, v horách žil si neviazane, ale kedy-tedy zatúžil za kultúrou. Vtedy
zbehol do dediny a nešiel hore za dva-tri dni. Vybavoval rôzne veci. U Dratvíka nakrájali
remencov, u kováča dal si ukovať želiezko, ktorým ovciam na uši dierky vybíjal (aby boli
„značné“ a sa nemiešali s ľudskými), slovom: vymýšľa všelijaké pestvá, ani páni, keď sa
vyberú do Pešti na diétu. Pravda, každý vedel, že sa vlastne prišiel „nalogať“. Mišo bol
človek triezvy, niekedy za týždeň živil sa jahodami, no zišiel do dediny, pil tri dni,
nejediac a nespiac. Ale sa neopil, ani s nijakou bagážou sa pritom nemiešal. Obyčajne
pozval si Dratvíka ako dekórum. Lenže Dratvík málo vládal pri ňom, hneď bol ani mača — čo
jediné Mišo ľutoval.Dratvík si rád vypil, ale teraz sa Koziarovi nepotešil. Neriekol mu síce, ale keď
nakrájali remencov a Mišo zval ho na oldomáš, rezolútne odoprel.„Tak si dáme doniesť!“ usúdil Mišo, naskrze sa nenamrziac. A kopnúc do verpánku, akoby
náhodou, rozopäl remeň a vyvalil sa na lavicu. Kým priniesli pálenku, s panským úsmevom
prizeral sa na majstra Dratvíka, s vážnou tvárou, flegmaticky zhŕňajúceho rozsypané klince,
dratvy a iné neriady. Majster znal, že Koziar náročky prevalil verpánok, skúšajúc jeho
chladnokrvnosť. Ale majster Dratvík každú próbu obstál skvele.„Vy ste čosi nesvoj,“ povedal Mišo len tak mimochodom, keď Dratvík vše bľusol do obloka
a načúval, krájajúc pritom kúsky starej sáry knajpom. Ani kvôli hosťovi v práci neprestal,
aby si hosť nemyslel, že je veľmi vzácny.Majster neodvetil — ako vždy, keď vec bola vážna. Len po hodnej chvíli riekol.„Máme voliť komandanta…“„Aha! To vás teda trápi. Lebo, tuším, by chceli vás!“ pokúšal Mišo, ktorý vždy bol o
verejných veciach koľko-toľko informovaný.„Koho si vyvolia, toho budú mať,“ povedal majster. A na dôkaz, že mu je téma veľmi
ľahostajná, zobral pod pecou zo dve staré boty a namočil ich do šafľa pod posteľou. Robil
to z opatrnosti. Vedel, že je Koziar veľký furták; ak by mu vyznal farbu, ľahko by mu mohol
karty zamiešať.Ale keď vypili prvý polliter a vykúrili zo dva pakle dohánu, obruč múdrej opatrnosti
majstrovej popustila. S vážnou tvárou, ale so žiariacimi očami dôverne vyjavil Koziarovi
svoje nádeje, ale i obavu.„Háj!“ rozosmial sa Koziar furtácky, „azda by ste sa len nebáli krajča?!“Dratvík riekol, že sa nebojí síce, ale keď mu vysvetlil situáciu, i Koziar sa zamyslel.
Vec nie je taká ľahká, ako sa zdá. O krajča by nebolo — to je nič. Ale jeho žena! Je ona v
obci osoba veľmi dôležitá. Skoro taká dôležitá ako kňaz. Ba takmer ešte dôležitejšia. Lebo
kňaz krstí síce, ale iba z vôle Katreninej. Až keď ona donesie, čo ku sv. krstu patrí.
Preto i Cverna má „stranu“. Všetci mladší ženáči sú pri ňom. Lebo ich ženy strašia — ba
ešte i dievky potajomky sú pri ňom — (odkedy vraj sa dal šiť ženské „vizitky“). Staré baby
držia sa v rezerve, a chlapi — no starí chlapi, tí už majú rozum, nedajú sa komandovať ani
sem, ani tam. Preto im je Katrena osobou úplne ľahostajnou.Mišo pretrhol úvahy, zobral sa pre druhý polliter. Pri tom vraveli ešte vždy málo, ale
už veľa živo rozmýšľali.„A ja by sa ho jednako nebál,“ túžil sa Mišo.„Myslíte, že ja sa bojím?!“ a kandidát opovržlivo odpľul.„Ale bych mu ani mundúra neprepustil!“„A ja, myslíte, mu ho zadvihnem!?“ prezradil sa Dratvík neopatrne, čo ho trochu
zamrzelo. No Koziar mu chcel dokázať, že sa ho báť nemusí, i navrhol, že keď vypijú, aby
predsa zašli do krčmy.Keď vyšli von, Mišo sa poobzeral, švihol zrakom na susedné strechy, akoby mu čosi bolo
prišlo do umu. Dom Dratvíka bol krytý škridľou, i susedov z ľavej strany. Pravý mal strechu
slamenú, nízky krov spustený k majstrovej strane dosť nešikovne. Mišo lenivým krokom zašiel
kus za záhumenicu a pozeral po stromoch. Vpravde však meral sokolím okom neveľkú zošlú
kôlňu, stojacu vprostred záhumenice. Strecha zo šťúplych prehnitých dosiek opretá bola z
troch strán na zemi, v prednej, jedinej stene boli dvercia miesto pántov pripevnené
motúzom. Mišo sa uškrnul.V krčme našli zopár mladších ženáčov. Zazrúc majstra, privolali mu na slávu. Dratvík
odporúčal sa im vetou v Krpčiarovciach bežnou síce, ktorú však tu nemôžem vypísať. Aby si
nemysleli, že mu na ich láske ako kandidátovi nejako zvlášť záleží. Naučil sa to od
kandidátov takých ozajstných. Lenže tí odporučia sa svojim voličom až po voľbe.Koziar s majstrom prisadli k osobitnému stolu ako obyčajne. Ale stadiaľ viedli dôležitý
rozhovor s ostatnými. Kedy-tedy padol k nim žart, ani bomba naplnená paprikou a všeličím
menej voňavým. Ale Dratvík zalúčil ju vždy zručne naspäť, s tvárou vážnou a láskavo sa pri
tom usmievajúc. S povzneseným výrazom tváre a s vysokým, rovno k ušiam siahajúcim čelom bol
ani prorok Eliáš medzi rozpustilou chasou, na ktorú Hospodin za trest poslal medvedice.
Dojem doplňoval Mišo; chechtajúc sa, potriasal dlhými vlasmi, a v smiechu ukazoval rady
zdravých silných zubov ani ozajstný medveď.Rozumie sa, reč točila sa okolo veliteľstva. Chlapi naoko vážne uvažovali dôležitosť
tejto otázky, hoci im naskrze neležala na duši. Hasičstvo im bolo parádou, pestvo pre deti
a staré baby. Menovite, že ohňa v obci dávno nebolo. A keď bol, vtedy istotne musel byť. A
bol skôr pre zábavku, vynímajúc najbližších susedov. Teraz zrovna vyslovovali žiadosť, aby
sa vec riešila, aby — už skorej niečo bolo.„Ja bych im zasvietil!“ podotkol Mišo cez zuby, tak, aby iní nepočuli.„Kriminál!“ zavrátil ho majster lakonicky, ale oči mu dychtivo zasvietili.„Kriminál! bojte sa, staré baby!“ posmieval sa Mišo chechtajúc sa. Majster dôverne
poznamenal:„Neboj sa — doskáčeš!“„Doskáče — koho dolapia. A koho lapia, je istotne alebo hlupák, alebo blázon.“„I proroka brucho zbolí,“ pretrhol ho Dratvík ironicky.„Ale ja mám na to nohy, aby ma nelapili,“ pokračoval Mišo, držiac sa myšlienky: „ani
utekať nemusím, len nech viem, kadiaľ a ako nimi prepletať.“„Ale sa vám môže krpec pošmyknúť — a ste tam!“„Hoho!“ smial sa Koziar, ktorému sa to náramne páčilo; „zabijem niekoho a či zbíjam po
ceste?! A čo si ja tú ovečku ukradnem…“ zanôtil svojvoľne svoju zbojnícku improvizáciu.„Pst!“ trhol ho Dratvík, zľakano obzrúc sa po prítomných. Chlapi stíchli, načúvajúc, že
Mišo dá sa do spevu, ako keď tiahne hore Hájmi, nocou a chodníčkami, kadiaľ o tom čase nik
nechodí. Ale majster Dratvík stúpil mu na nohu, a Mišo zatíchol. Len povedal.„Ale sa bojíte, švagre!“„Ja som s tebou husi nepásol!…“ urazil sa majster.„Ba kozy — kozy!“ opravil ho Mišo.Dratvíka mrzelo, že sa chlapi na nich obzerajú a že sa mu Koziar dáva do rodiny. Hoci
takto v obci nepožíval menej poctivosti, ako iní. Ale majster odjakživa držal na svoj
honor. A teraz menovite.Vstal, že sa poberie domov. Ale len tak očistom, aby ľudia videli, a keď ho Mišo začal
prehovárať, ochotne si sadol. Lebo si potajomky žiadal dozvedieť sa od Miša niečo.
Napríklad nejakú dobrú radu.Figliar Mišo ani čo by bol uhádol jeho myšlienky, bo o chvíľu začal:„Ale taký malý ohníček by tuším jednako nezaškodil… Tak niekde celkom stranou — celkom
maličký. Čo by ani veľa škody neurobil. Iba na zábavku — a čo by sme krajča trochu
prehnali… Čo dáte, pán majster?“ pokúšal šelmovsky, nevinne sa usmievajúc.„Už som povedal. Kriminál!“Ale Dratvík usmieval sa tiež. Mišo prisadol bližšie k nemu a začal mu vysvetľovať.
Majster tváril sa ľahostajne, ale chvíľami sa mu tvár rozjasnievala. Čo mu Koziar šepkal,
bolo iba ako žart, ale veľmi užitočný. Menovite ak sa vykoná s rozumom. Nuž a o rozum
najmenej. On ho má, ako patrí — a Koziar, ako vidno tiež.„Ale viete, len tak zo žartu!“ upozorňoval Miša vážne.„To sa vie — len aby sme prehnali krajča,“ prisviedčal Mišo tajnostne.*Krajčovi práve v tom čase sa veľmi čkalo, čo ho znepokojilo. Videl Koziara idúceho s
Dratvíkom do krčmy a čosi mu šepkalo, že z toho niečo vykvitne. Hádam si ho švec získa, aby
za neho kortešoval! Možno, i piť dá v krčme; bude mu ľahko pod cudzou viechou… A jeho sláva
pôjde v čerty!… Upokojil sa len podvečer, keď videl oboch tiahnuť k Dratvíkovi, oboch
zdanlivo triezvych. Keby bola kortešačka za šveca, voličia by ich istotne tak ľahko neboli
prepustili.Ale Cverna znal, že diabol nespí, ani nedrieme, ale obchádza ako lev revúci, hľadajúc
koho by zožral. A keď neuloví koristi tučnej, uspokojí sa i s muchami a žížalou.Takto učil sa byť múdrym, a to na svoje veľké šťastie. Lebo už o chvíľu spozoroval, že u
Dratvíka deje sa čosi neobyčajného. Inokedy majster s Koziarom tiahli z jednej krčmy do
druhej, teraz zašli domov. A o chvíľu už prechodili po záhumní. Prechodili sa a pozerali —
práve tak, ako on, keď snoril po dedine a kukal na strechy. Menovite obchodili starú kôlňu,
v ktorej Dratvík cez leto kozu zavieral. Ale odkedy mu parobci s ňou spravili posmech, kozu
predal. Kôlňa stojí prázdna a je mu cele zbytočná.,Tí čosi zmýšľajú!‘ vhuplo mu do mysle a predesilo ho. Vtom mu prišlo na um, že švec
vedie Koziara do kôlne, aby ju zapálil. Pravdepodobne spravia krik, ľudia sa zbehnú.
Dratvík bude už hasiť — lebo mu bude blízko — a bude komandárovať „ajn-cvaj“ — a bude
komandant! Strašne sa nad toľkou bezbožnosťou pohoršil. V prvej chvíli chcel urobiť i on
čosi desného — zarevať na ratu, alebo vybehnúť na vežu a zvoniť na poplach. Ale bezbožníci
medzitým, sotva nazreli do kôlne, obišli ju a šli chodníčkom domov, rozprávajúc pokojne a
vážne. Cverna kukal na nich zo susedného dvora, kam sa pod akousi zámienkou vkradol. Zatiaľ
i vo večernom súmraku videl oboch akurátne. Mišo hľadel nevinne, dobrácky, ako človek
nemajúci na ume ničoho zlého. A bledá tvár ševca svietila v šere, upomínajúc na tvár
proroka v kostole, pojedajúceho na púšti kobylky — tedy naskrz nie ukrutného.Vydýchol si, akoby mu kameň z hlavy spadol.Ale jeho radosť netrvala dlho. Keď o chvíľu zase vyšiel pozrieť na ulicu, zďaleka zazrel
Dratvíka pri potoku. Obzeral sa hore-dolu, potom rýchle nabral do vedier vody a zmizol vo
dvore. Cverna prišiel bližšie. Prechodiac popred ševcov dom, takmer búšil sa do svojho
soka. Niesol vedierka — teraz už prázdne: zase šiel na vodu. Cvernu striaslo! Nezdržal sa,
aby ho nepristavil.„Azda si motúzy pojedol, keď toľko vody nosíš?“ oslovil ho, podozrivo si ho obzerajúc.„Budeme sysľov vylievať,“ ohlásil sa z podsteny Koziar, ktorého krajčír nezbadal. Stál
opretý o podvoje, ale zvonku, lebo do nich by sa bol musel skrčiť. Cverna zbadal, že fajčí
ani Turek.Počkal ešte, čo sa bude diať, a vidiac, že vodu nesú nie dnu, ale na záhumnie, odrazu
uhádol všetko. Zapália — istotne zapália kôlňu! A keď sa ľudia zbehnú, budú hasiť —
očistom, lebo si vody vopred kamsi prichystali!Istota dodala mu rozvahy. Rozbehol sa rovno k zvonárovi, ktorý bol jeho dobrým
priateľom, a vyrozprával mu, čo videl! I zvonár, pohoršený, chcel utekať na vežu a zvoniť
na poplach. Ale Cverna ho zháčil. Nechať ich, lotrov, nech vykonajú svoj bezbožný úmysel.
Nech svet vidí, koho by mal — akého komandanta!Uzniesli sa, že krajčír bude striehnuť blízko osudného miesta. A sotva zazrie plameň,
zapískne. Na tento znak zvonár udrie na zvon.„Dáme ich na kriminál; nech som dobrý, na kriminál!“ zastrájal sa Cverna, ešte vždy
náramne pohoršený, ale i radostný.Kým nervózny krajč s ochotným zvonárom strojili ukrutné osídla, hrdinovia zabávali sa
cele nevinne. Sediac po tme v kôlni, poťahovali z fľaše, ktorú prichystal Koziar, aby im
nebolo clivo aspoň do polnoci. Pritom, pošepky, besedovali o všeličom, čo ktorý videl a
skúsil vo svete. Koziar síce ďaleko nezašiel, iba do mesta kedy-tedy k súdu, i to len keď
veľmi musel. Alebo keď jeho žalovali, alebo keď on žaloval tých, čo mu na cti ublížili.
Majster viac videl, viac skúsil, i jeho fantázia, ako už rečeno, bola živá. Ale rozprávať
Koziar vedel zábavnejšie. Dratvík rozprával ako učenec: a vyšlo z toho čert vie čo. Mišo
nehľadal slov, ani výrazov, hovoril, akoby hltal truskavice, ani veľmi necifroval — a šlo
to, ani čo by bičom práskal. I reč i náhľady mal nezmotané kultúrou i logiku zdravú ani
kapustný hlúb.Ale teraz všetko, čo vraveli, ani jednému nešlo od srdca, lebo ich náhľady sa zrazu
začali rôzniť.Kvôli objasneniu situácie musím zradiť, že podozrenie krajčovo nebolo bezzákladné.
Bezbožný Mišo narádzal, aby „zo žartu“ zapálili kôlňu. Krajč istotne bude striehnuť niekde
nablízku, vyburcuje celú obec, možno udrie i na zvon. Ale oni oheň chytro zahasia, a keď
krajč pribehne, nebude nikde nič. Koziar povie, že sa tu pod kôlňou trochu zvalil. A že si
na fajku zapaľoval. A Cverna obíde s posmechom! Obozretný Dratvík pristal na plán, ale iba
keď sa Mišo zadušil, že oheň klobúkom zahasí. Mal ho ani k tomu stvorený: obrovský,
nepriedušný, pol strechy ním zakryl cele pohodlne.Ale Dratvík predsa len nedôveroval a hoci sa mu Koziar smial, postavil do kôlne veľký
džber a nanosil do neho vody, aby Mišo radšej vodou hasil. Bolo rečeno, že on, majster,
bude za ten čas doma dratvy súkať.Ale pozdejšie si premyslel, že Miša v kôlni nijakovsky samotného nechať nechcel.
Netajil, že mu neverí. Ale budú tam oba — alebo ani jeden!Miša to náramne urazilo, ale konečne pristal. Sedeli tedy v kôlni oba, potme, ani sysle
v diere, majster na kraji džbera plného vodou, Koziar povedľa. Rozprávali jedno-druhé — ale
dôvera bola už tam! Menovite majster neveril, čo sa i robil, že verí. ,Čert mu ver,
lotrovi,‘ myslel si potme a mrzuto škrabal sa za uchom. Začal želieť, že zaliezol s
Koziarom, kam nemal. Tiež nepáčilo sa mu, že po užitom nápoji i driemoty nadchodili.„Mohli by sme ísť domov,“ narádzal, túžiac po pokoji.„A načo?!“ indignoval sa Mišo, ktorého trpezlivosť ešte vždy neprechodila.„Ľahnete si u nás na pec a vyspíte sa,“ vysvetlil mu nežne. Ale Mišo opovržlivo odpľul.„Choďte si!…“ odvrkol a z hlasu bolo badať veľké opovrženie, vzťahujúce sa alebo na pec,
alebo na Dratvíka, s ktorým sa už v duši úplne rozpadol.„Jednako — sťaby začínalo byť chladno. Uvidíte, čochvíľa začnú sovy lízať! Ešte sa tu
znádšime…“ dovrával neiste.Mišo zdĺhavo vzdychol: „Ach — vy, vy starý pernikár!“ odsekol namrzený.Majster sa schúlil a mlčal, cítiac sa akosi vinným. Nadávka trafila ho v citlivom
mieste. Mišo nazval ho starým pernikárom, iba že mu to náhodou na um prišlo, ale Dratvík
cítil v tom akési veľké, ale zaslúžené ublíženie. „Dobre mi tak,“ myslel si stiesnene,
„načo som sa spriahol s Koziarom, ktorý chodí po cestách nešľachetných a sedá na stolici
posměvačů?!“,Zloreč len, zloreč, synu človečí!…‘ tešil sám seba Dratvík, chrániac sa pred neslušnými
nápadmi Miša slovom božím. Ale len v duši, bo nahlas si netrúfal.Ozvalo sa nehorázne zívnutie — ani čo by lev zavyl. Majster viac tušil ako videl, že
Mišo zoblieka kabanicu a že natiahol sa popri džbere s vodou na zem v celej dĺžke, priekom
cez kôlňu.,Možno by ho čert i vzal,‘ snoval ospalý Koziar svoju myšlienku, vyslovujúc ju akoby pre
seba, ,možno, by ho i vzal, keby sa nebál, že sa pri tom zababre…‘Majster porozumel neslušnú narážku, ale zhryzol i tú bez slova. Iba že Koziarom v duši
už úplne opovrhol. Rozhodol sa hneď a hneď ísť domov a vytiahnuť sa na pec. Nech si Mišo
robí, čo chce, on ho vystríhať viacej nebude. Nech hoci zapáli. Nech zapáli, ak má guráž!
Aspoň pôjde na kriminál.Vynesúc nad hriešnikom ukrutný výrok, zbožný muž pobral sa, že ide domov. Ale ani nie na
pec, lež do postele, ktorú žena od večera iste už náležite vyhriala. Zíde sa mu do tepla,
bo v kôlni je ani vo vlčinci. A hľa, Koziar predsa zaspal, ležiac na chladnej zemi. Zaspal,
ledva sa zvalil, a chrápe ani kadet… Zobral sa, ale mu prišlo na um, že môže stúpiť na
Miša.,Musím si posvietiť,‘ podumal opatrne. Našmátral vo vrecku i dve zápalky, ale našiel i
kus papieru. ,Zapálim papier a posvietim si až von,‘ rozmyslel si, opatrne, ako vždy, a
škrkol zápalkou. Papier sa vzňal, kôlňa sa ožiarila. Dratvík opatrne vyskočil cez Miša…Vtom ozvalo sa prenikavé zahvizdnutie… V nasledujúcej minúte zhora šustlo na majstra ani
príval… Zhíkol od divu, chcel zakričať na ratu, ale hlas zamrel mu v hrdle. V nastalej tme
počul, ako Koziar desne vyskočil — — Ozval sa tresk, akoby sa obloha bola prelomila, a
zatým srdcelomný výkrik! Čosi žblnklo do džbera a zatíchlo… A vonku na dovŕšenie hrôzy
udreli na poplach! ,Koniec sveta!‘ blyslo Dratvíkovi v ume ako pokonná myšlienka, čosi sa
zrútilo naň zhora i zboku, praštilo ho kamsi stranou. Zamierajúc od hrôzy, stihol pomyslieť
na Miša. Koniec sveta! Boh nemohol sa dívať na ich nešľachetné úmysly! A hrôza! hrôza!
Odkiaľsi zblízka počuť stenanie, akoby sa ktosi topil; a zase ktosi hreší, zlorečí, ani čo
by sa nechystalo k poslednému súdu!Tieto myšlienky v minúte preleteli mysľou majstrovou. V nasledujúcej chvíli akoby sa mu
bolo trochu rozjasnilo. Cítiac, že sa kiesi nešťastné duše mecú popri ňom, zobral poslednú
silu… Hlava preborila sa mu cez čosi, čo ho bolo zavalilo. Ovial ho čerstvý vzduch — nad
sebou zazrel hviezdnaté nebo. Sláva Bohu! obloha sa nezrútila! Ale z veže poplašné
„bim-bam“ a z dediny hluk a výkriky. Ľudia prebehujú, kričia, plašia sa a srdce zvona bije
na jednu stranu ani divé… Neďaleko zjačal poplašný signál, trúba hornistu Svrčka,
doplňujúca hrôzu, sprevádzaná štekotom poplašených psov.„Horí!“ rozjasnilo sa Dratvíkovi, a div z kože nevyskočil! Spamätal sa, aké bolo
uznesenie obce: kto bude pri ohni prvý… Suchý krajč je už svätosväte tam! Chcel skočiť na
rovné nohy, ale čosi držalo ho cez kolená ani klepec. A popri ňom ešte vždy moce sa čosi,
akoby sa topilo, a čosi rúca sa okolo neho…„Rata — horí!“ vrešťal majster z celého hrdla.„Ale čušte, vy sprostí!“ ozvalo sa neďaleko neho určite a rázne.„Mišo, Mišenko, vy ste to?“ potešil sa majster, poznajúc hlas a zrazu nadobudnúc
bezpečnosti. „Čo sa robí, Koziarko?“„Horí! Horí!“ zreval v odpoveď čísi hlas, akoby zo šafľa. I Dratvík i Mišo odrazu
poznali suchého krajča. Teda i tohto kási nevôľa dohodila medzi nich! Dratvíkovi ešte vždy
kdesi pricviknutému, akoby bol kameň z duše spadol! Čo i horí, nech je len i suchý krajč
tu. Nech len prvý ta nedobehne — aby nebol komandantom!V dedine ešte väčší hluk, ale šturmovanie odrazu seklo. Počuť výkriky nevôle a nadávky.
Hluk sa blíži — neďaleko blyslo svetlo.„Hej, ľudia, sem sa!“ zakričal Mišo rezko, a prekričal všetkých.„Ratuj — kto si z Boha!“ zreval suchý krajč zúfalo.Dratvík počul, ako ktosi preskočil plot a beží za hlasom. Za ním pribehlo niekoľko
chlapov s lampášom.„Kto je kde? Čo sa robí?“ zvolal, čo prvý pribehol na pomoc.„Lotri, zbojníci! Horí!“ kričal Cverna ešte väčšmi, trepúc sa kdesi neďaleko.Chlapi pribehli s lampášom a zostali ani skamenelí od údivu. V hŕbe dreva a starých
dosiek mece sa majster Cverna, mokrý ani syseľ, a reve, že horí! Neďaleko neho majster
Dratvík: nohy má pricviknuté ani v klepci. A Mišo, Mišo Koziar stojí medzi nimi, jedným
plecom držiac kus krovu, ktorý ani čo by sa mu náročky bol ta zošmykol. Bolo to také
smiešne, že sa prišlí ľudia rozosmiali.„No, čo sa smejete?“ zakrikuje ich Mišo, ale rozchechce sa i sám. Iba Dratvík je vážny,
hoc i jemu by bolo do smiechu, keby vedel, že nemá nohy zlomené, či ho krajč nepredbehne.„Pozrite, či nemám nohy zlomené!“ vraví prišlým s flegmou filozofa.„Ratujte — lebo horí!“ prerušil ho Cverna, vyskočiac a otriasajúc sa ani zmoknutý kohút.
Náhle sa zasvietilo, i bez pomoci vymotal sa zo šafľa a volal na ratu.„Ale kde horí?“„Tu — tu podo mnou… Dratvíkova kôlňa. Podpálili, lotri; skoro som sa utopil!“ stonal
krajč, otriasajúc sa, celý mokrý ako kohút.Medzitým zbehlo sa pol dediny a všetko sťa na povel sa rozosmialo. A akoby nie: suchý
krajč lezie zo šafľa mokrý ani myš, a kričí, že horí, lebo ho ktosi chcel utopiť.Ešte vždy nerozumiac, čo je vo veci — pomohli na nohy Dratvíkovi. Chceli vyslobodiť i
Miša spod dolámaného krovu, ale to bolo zbytočné. Mišo zhodil strechu z pleca a, potúžiac
si opasok, zastal akoby to nič.„Vaše šťastie — bolo by vás pohlušilo,“ povedal Dratvíkovi chladno. Len teraz zbadal, že
je mokrý, ani myš. „Vy ste pes!“ odpľul smerom k Dratvíkovi; „už ste ma nemohli inak
zobudiť?!“„Ale ja?“ ohradil sa majster; „A toto je čo?!“Mišo pozrel — i majster Dratvík mokrý ani čo by ho vyzváral. A suchý krajč tiež!
Nechápal…„Čo ste to len porobili?!“ trudili sa ľudia, nijako nemôžuc pochopiť, čo sa pred nimi
odohralo. A ako by aj! Bolo to záhadné a tajomné; sami hrdinovia nechápali súvis toho, čo
sa všetko zbehlo.Jedine krajč chápal — ale odrazu akoby bol zanemel. On mal najmenej chuti vysvetľovať.
No i Dratvík čiastočne už chápal. Videl zosypanú kôľňu, ktorá ich s Mišom zarútila. A,
vtipný, domyslel sa, prečo. Suchý krajč nebodaj ich vystriehol a šiel za nimi nakúkať.
Nakúkal, nakúkal, až sa strecha pod ním zrútila. ,Ale ako sa mohla — keď je ľahký ani
vecheť?!…‘ trudil sa, no neriekol ani slova.Nedočkajúc sa vysvetlenia, ľudia počali sa rozchodiť. „Vypili si a pobili sa,“ rozhodli,
diskrétne sa viacej nespytujúc. Držali sa príslovia: „Dnes tebe, zajtra mne“. Ale všeobecná
nevoľa sústredila sa na zvonárovi. „Čo zvonil na oheň — keď sa títo, hľa, div nepotopili?!“„Počul zvadu, nuž sa nazdal, že horí,“ ospravedlňovali miernejší i zvonára. „A tí si
vypili a pobili sa, až strechu zrútili,“ uspokojovali sa.Ale richtár, hlava a spravodlivosť obce, neuspokojil sa. On tušil, že je to nie s
kostolným riadom. Podozrenie padalo hlavne na Miša. Prísne, zoberúc všetku richtársku
vážnosť a honor do hrsti, vzal ho na otázku. No Mišo sa len smial.„Ale, majte rozum, richtárko! Azda som blázon, aby som sa bil?! Ja som si len chcel tu v
kôlni trochu podriemať…“„Teda vy, vy majster!“ s prísnou tvárou ukázal richtár na Dratvíka, „vy ste museli čosi
postvárať!“Majster chcel sa ospravedlňovať, ale predskočil ho Cverna.„Zapálili!“ zvolal hrozivo, ani stelesnená spravodlivosť. Odhodlal sa riecť pravdu —
nech sa robí, čo chce! Nech sa švec dostane, kam, lotor, patrí: na kriminál! A on bude
komandantom!…Čakal, že ľudia stŕpnu a hodia sa na Dratvíka. Zviažu ho, okujú ako lotra. A Miša tiež.Ale ľudia miesto toho pustili sa do smiechu. Smejú sa, dívajúc sa na neho ako na blázna.
I Mišo sa chechce; ba i Dratvík sa škodoradostne uškŕňa. A dobre oba vedia, že keby nebol
zhora šustnul za vedro vody — strecha by už bola v plameňoch.V krajčovi vzbúrila sa urazená pravda.„Zapálili!“ dotvŕdza, bijúc sa do pŕs pred tvárou celej obce. „Rovno podo mnou vyšľahlo,
keď zapálili!“„Azda ten šafeľ, v ktorom ste sa topili?“ zavolal ktosi, a ľudia sa znova zasmiali.
Teraz už rovno na ňom.„Ba, kde ste sa v ňom vzali, rád by som vedieť?“ zahovoril Dratvík, ako na koňa
posadený, podozrivo merajúc suchého krajča.Cverna sa zamrzel. Znechutený utiahol sa medzi ľudí. Videl, že jeho svedectvo neplatí,
čo by čo robil. Iba posmech utŕži… Lebo nieto pravdy na svete!Zaželený pošiel rovno domov a zaliezol pod perinu, poručiac komandantský mundúr všetkým
čertom.,Skoro by mi boli driemoty prebrali, babráci!‘ dumal Mišo, otriasajúc klobúk, za ktorý
sa mu za particu bolo vody nabralo. Ľudia sa už porozchodili, zostal na záhumní sám. Bo i
Dratvík z opatrnosti ho opustil. V dedine zavládlo úplné ticho, iba kde-tu pes zaštekol,
nemôžuc sa akiste po tom paškále uspokojiť.Mišo bol jediný, čo nevyšiel z rovnováhy. Jediný, čo sa vôbec nemrzel. Ba ešte sa tešil,
že sa to zbehlo, lebo sa mu práve snívalo čosi nedobrého. Ledva v kôlni zadriemal, snívalo
sa mu, že ho naháňali. Beží — jarka na pleciach — ani divý a v súre čľups! pod ráštoveň! V
strachu, že sa utopí, vyskočil ani jeleň. Vyskočil tak, že hneď hlavou strechu zboril! Ešte
šťastie, že sa mu kôlňa na pleciach zadržala. Ľahko mohlo Dratvíka zahlušiť. A nielen
Dratvíka, ale i toho druhého.,O krajča sem-tam,‘ myslí si, dobrodušne sa usmievajúc, ,ale ešte zasmolenú dušu mať na
svedomí!…‘Rozhľadel sa po nebi. Podľa hviezd mohlo sa už ťahať k polnoci. Chvíľku rozmýšľal, či má
ísť domov. Potom zazíval a zvaliac sa, mokrý, pod slivu, zaspal snom spravodlivých. | Podjavorinska_Dratvik-a-Cverna.html.txt |
Konferencia pri káve u starej ZaoskovejVerte mi, moja drahá urodzenka pani Ürešházička, že tá glancovitá káva, ktorú kupci tak
veľmi odporúčajú, nestoji mnoho! Už som sa presvedčila. A k tomu je aj drahá. Ja už raz
nemôžem byť bez tej kávy práve tak, ako aj tí naši mužskí bez toho trunku a šnapsu. Zvyk
robí všetko. Lekár mi síce zakazuje piť kávu, lebo trpím na trasenie srdca a aj mojemu
starému nakladá, by sa tých šnapslíkov zdržoval a nepil toľko, lebo že vodnačka nevystane.
A hľa! ešte nás veru parom nepobral. Piješ, zomreš; nepiješ, tiež zomreš: ja sa tej kávy
nezriekam. Môj starý vždy hovorí: ale pri čom že sa človek môže povyprávať o politike a
tom, čo sa vo svete robí? Veru pri vode nie, ale len pri trochu tom smrade. A veru má
pravdu; aj ja sa najradšie povyprávam len pri tej káve, veru pri cmare, pri ťažkých slýžoch
a pri tej zunovanej krúpovej kaši sa vyprávať človekovi nechce, dosť má, keď to musí zjesť.— Máte pravdu kmotrenka! Tá káva to je ten „Eliksír“ života pre nás ženy, ale čo sa týka
tých našich mužských a ich „Eliksiru“ šnapsu, to je už až mnoho, a čo je mnoho, je len
mnoho. Lebo koľkorázy sa blížia tie voľby ablegátske, iného potom tí mužskí nerobia, len
pijú, nacicajú sa a potom politizujú, ako by boli nejakí štátni sekretári a my ženy potom
musíme vypiť ten spodok a kalich politiky. Vždy je potom v dome zvada, nepokoj, krik,
neporiadok a pohoršenie a zo stránky poriadných ľudí aj posmech.— Pomyslite si len, veď aj ten môj starý trkvas Zaosek iného včuľ nerobí, len po akýchsi
konferenciach s pánmi lumpuje, pije, politizuje. Zaiste sa ho chytá tá panská nemoc, tá
„progressivná paralízka“, t. j. mozdgy sa mu idú rozheklať a na vodu obrátiť a od toho
šnapsu sa roztopiť.— No viete, moja súsedka, ja som zahradníčka, ale vám len môžem povedať, že v tieni sa
nič nedarí. Mala som v záhrade polinku pre muža, keď má vždy taký slabý žalúdok od tej
pijatiky, aby aspoň niečo mohol zjesť; ale podľa tej polinky vyrástol chren s jeho dlhým
listom ako so somárskyma ušiama, zatienil mi polinku a tá hneď zbľadla a nebolo z nej nič,
a muž mi len pije a nejie nič, a včuľ mi hynie, vädne, lebo vždy sedí v tieni flašiek. Tak
aj toho vašého Zaoska modzgy vždy ležia v tieni jeho dvoch vysokých oslových uší a preto mu
ony vädnú a na vodu sa mu obracajú.— Tak je! celkom máte právdu, pani záhradnička, — skríkla celá kávová spoločnosť.— Ale! ale! už len zase omálate tých vaších mužských vo vaších ústach! — zamiešala sa
zbožná Katerinka, — veď naša úloha ženská je o mnoho vznešenejšia, nežli sa pre politiku s
mužskými za prsty ťahať! My ženy tam máme náš kruh od Boha vyznačený, našu domácnosť a tu
máme účinkovať, poriadok v dome viesť a udržovať, mužovi poddanou byť, jeho spokojným
činiť, nie na neho po ulici ako nejaká lumpa šlajfírka vykríkať. Deti pridŕžať k dobrému a
preto aj jazyk svoj krotiť, hľadeť s deťmi obľúbiť práce domáce a poľné, každého v dome
spokojným spraviť, poriadno pokrm pripraviť, čistotu vo všetkom zachovávať a mnohé iné
čnosti pestovať a nie sa starieť o politiku, o panské fígle a podlosti.Katerinka zbožná pobúrila s týmto sršnov. Kávové sestričky a tetky daly sa do nej:— Katerinka, — hovorí Zaosková, — ty myslíš, keď si sa učila v polgárke v meste pančuchy
a štrimfle štrikovať, niečo na klavíri bubnovať a dve francúzske slová „mersi“, „vous“ a
„pardôn“ cez nos vyfukovať, že si sa už vtedy múdrosti z tej štrimfle napila?Keď ti ale taký, nielen politikou, ale aj šnapsom nacicaný pán manžel domov doleze z
takej konferencie, ten ti potom nielen bázeň Božiu, ale aj samého Boha a Spasiteľa ba aj
teba z domu von vyženie a spraví ťa takú nespokojnú, že by si sa radšie starým hadzím
chvôstom slobodným videla, nežli gazdinou pod čepcom. Však dočkaj len, dožiješ a uvidíš!
Tvojého muža ti už akkordirovali dla zóny a tarify konštitucionálnej za ablegátského
furmana, čo bude len voličov poopijaných rozvážať a vtedy ti bude on aj týždeň ochlastaný
pod šopou ležať, tak ti ho usporiadajú zákonitým spôsobom! A naučí sa ti na tú volebnú
pijatiku tak, že on bude aj vtedy piť, keď voľby nebudú. Však vieš, že akí lakomí sú tí
naši mužskí za tou pijatikou a zvlášte keď sa ona darmo dáva, alebo, ako to včuľ bude, pod
titulom „furmanky konštitucionálnej“. Vtedy ti on zabudne, aj na statočnosť, na svedomie,
na charakter, na sľuby a na svoju vlastnú slobodu.— No, nech sa Božia vôľa stane, ja budem robiť, čo budem môcť, aby môj muž nezostal
naničhodným človekom — poznamenala Katerinka.— No, už darmo, nech je ako chce! — hovorí urodzenka Üresháziho — predsa je len to právo
konštitucionálne pekné a aj výnosné, keď tí naší mužovia môžu na diete sami zákony robiť
alebo ich rušiť, ustáliť danky a vojsko, koľko chcú. Lebo keď by nepovolili, mohli by si
ministri fúzy utrieť! Či to nie veľký honor pre našich mužov a podľa nich aj pre nás, ich
manželky? Čo by robili tí cisári a králi, keď by ablegati nepovolili vojakov?Aj tie penzionistky paničky neupíjaly by si kávičku, keď by naši ablegáti povedali:
„Holt! penzie už prestanú!“ Verte mi, ja bych veľmi rada bola, keď by ten môj Üresházy
mohol ablegátom zostať, to by hneď ináč vyzeralo. Aká to pekná vec, keď taký ablegát môže
vyprávať, a dľa známosti potom aj nejakú vysokú službu môže dostať pri banke alebo iných
ústavoch, ako n. pr. direktorstvo s 20 — 30 tisíc zlatkovým platom.A keď by sa k tomu ešte môhol dostať za katolického autonomičného vyslanca! Aj tam by sa
môhlo niečo ujsť, keď sa budú páni pri sekularizovaných majetkoch cirkevných deliť! Sišla
by sa mu veru aj nejaká štátna árenda, nejaké hory, pasienky a role, ktoré skoro zdarma
môžu ablegáti dostať do árendy. A keď by sa v Pešti obznal s nejakým biskupom, zaiste by
náš Arpádko, Zoltánko a Hubička zdarma na útraty biskupské sa vyučili. Aká by to bola
výhoda! A ja bych si v Pešti len v okne vysedávala a kukala sa po ľuďoch a fumigovala bych
takú slúžnu alebo sirotskú; bych im ja ukázala, čo som ja!Počujete, Hanka, bolo by nám sveta žiť! By ste musela ku mne chodievať na kávu, vtedy by
sme veru nepili cikoriu!Môj sa o tom už aj vyprával s farárom aj s notáriušom, žeby oni ľudí nahovárali a mojého
za ablegáta vyvolili. Vtedy by farár isto dostal kanoniu s ťažkým zlatým krížom, notáriuš
by zostal služným a organista hlavným škôldozorcom stoličným. Môj by prijal program aj
ľudovej strany, však by sa dľa neho nemusel držať, môhol by potom na diete aj na druhú
stranu prestúpiť. Viete, že politika sa mení. Statočnosť tam, to tak robia ablegáti, že
prestupujú s jednej strany na druhú dľa toho, aké výhľady sa im ukazujú. Však to viete, že
každé hrable len ku sebe hrabú!— No, odpusťte, pani urodzenka, vy si maľujete zlaté zámky v povetrí, že čoby všeličo
mohlo byť z vašého pána manžela Ürešházyho, keď by on tak mohol tým ablegátom zostať; veď
práve sa pojednávalo o tej inkompatibilite ablegátov, a celý šereg ich udali preto.— Nuž a čo je to tá inkompatibilita ablegátska, keď sa vás smiem pýtať, pani Zaosková?— No vidíte, urodzenka, ak sa nenahneváte, ja vám to vysvetlím zreteľne. Vy urodzenka
ste veľmi žiarlivá na svojho pána muža, ako vôbec sme my ženy všetky skoro na našich mužov
žiarlivé, a preto vás on včera s kôlom naháňal okolo stodoly a okolo kozlôv, lebo ste na
neho striehla, keď sa on za stodolou so slúžkou vyprával, ktorú tam máte vo veľkom
podozrení, že nečestne jedná a mrzútosť v dome robí. Lebo keď váš pán manžel má ženu, on
nesmie mať hriešnu známosť so žiadnou inou osobou ženskou, tým menej v dome so slúžkou.
Teda on a vôbec žiaden manžel nesmie dve, alebo aj viac žien ľúbiť a obsluhovať alebo
poslúchať, lebo to je „inkompatibilita“, ktorú 6. a 9. paragraf zákonov Božích zakazuje a
zakazujete dľa práva prísahy manželskej aj vy. Teda to sa trpeť nesmie, ani sa to nesnáša
so stavom manželským, lebo to je inkompatibilita, ktorá je pokoju, blahu stavu manželského
škodlivá a to sa trpeť nemôže. A že je to tak, dôkazom toho je, že vy ste manžela s
jazykom, a on zase vás s kôlom chcel kapacitovať.Tak aj my slobodní konstituciálni občania krajinskí sme veľmi žiarliví na našich
ablegátov, ktorých sme si preto tak starostlivo a snáď aj s bitkami vyvolili, by oni
svedomite, statočno, krajinu, kráľa a ľud obsluhovali a o blaho ľudu a o rozkvet krajiny sa
bezzištne starali a žiadne iné pobočné frajerky ako: banky, fabriky a iné ústavy boháčov za
drahý, snáď judášsky groš, za 20-30 tisíc zlatých na újmu a škodu krajiny a ľudu
neobsiahovali. — Lebo veru tie ústavy a banky len tak bez príčiny nevyhľadávajú sebe
ablegátov za direktorov s tak veľkým platom, k tomu by ony aj iných ľudí našly, čo sú im
bližší. Ale bez príčiny sa nič nedeje. Taký inkompatibilný ablegát potom nehľadí tak na
krajinu a na ľud, ale na svoju banku a fabriku, aby tá výhody krajinské mala a nie ľud. Ak
čítate novinky, dočítate sa o tom dosť, čo sa všeličo postváralo pri takých
inkompatibilitách.— No dočkaj len! Hej! už si ja lepší pozor dám na toho mojeho Ürešházyho a keď ho ešte
raz najdem vyprávať sa za stodolou s takou bankárkou alebo fabrikantkou, hneď jej oči
vybarím, lebo také vynášajú von z domu, čo muž a čo ony popadnú a trpí dobrobyt familie pri
takých direktorkách.— Urodzenka! Žeby vás pán Ürešházy ľúbil, byť vyslancom katolickej autonomie, aby sa
môhol vraj deliť v cirkevných majetkoch, to ja verím, ale veru z toho on nič nemá. Lebo keď
raz začnú rabovať cirkevné majetky, čili po pansky povedano sekularizovať, to židáci
pokúpia a Ürešházymu zostane len „de eadam de ürešháza“, čo mu po rodičoch zostalo a nie po
cirkvi. A ľudu potom zostane len ťarcha, biskupov a kňazov platiť, lebo však ľud tvorí štát
a ľud platí do kassy štátnej. A potom taký katolík, aký je váš muž, ktorý krome krstu nič
katolíckeho nemá na sebe, ten by chcel katolícke záležitosti zastupovať? No, to veru
statočnejší židák by zaiste lepšie zastupoval, ako zlý, planý, naničhodný, dľa mena
katolík, ktorého nevidíte v nedeľu v kostole, ktorý od sobášu nebol pri sv. spovedi, ktorý
v piatok a iné pôstne dni pred ľudom s posmeškami mäso žerie, Bohu sa ruhá, sv. kríž,
Ježiša Krista, jeho cirkev od pápeža dolu a od biskupa do posledného farára na dedine
zneucťuje. Preto seba za múdreho drží, lebo má špinavú papuľu a toľko sa modlieva, koľko
jeho paripa, na ktorej sa nosí.— Dobre hovoríte, Hanka, — ohlásila sa tetka Dora Trápelka, — aj ja mám takého muža, čo
len vždy politizuje a sníva sa mu pri flaši, že či by on tiež nemohol byť ablegátom, že
však má papuľu dosť veľkú a nadávať vie ako bárs aký obšitník, a kto vie vraj nadávať, ten
je múdry, lebo sa každý naľaká jeho papule, teda by bol súci, keď by ho chceli ľudia. A pri
takejto jeho politike gazdašág zanedbáva, ba ešte mu aj jeden pán, ktorý tiež chce byť
vyslancom, pán Bolhášy nadal že vraj sprostý, dotieravý nadutý, surový chrapúň, čo si on
mysli o sebe, že keď on oblečie kamgarnové pantalony, že hneď už aj pánom a múdrym, ako som
ja? Obleč ty konský chvost bárs aj do aksamietu, on len konským chvostom zostane, a vola
keď aj do Pešte doženú, aj tam len volom bude; a keď kyjanicu položíš na hodvábnu kanapu,
ona aj tam len kyjanicou bude.No, pomyslite si, takéto zneváženie mojého muža! Veď ten Bolhášy neni nič lepšie od
neho: korheľ ako korheľ!— Ja len to hovorím, že vo včuľajšom čase všetko nič nestojí, — hovorí na to Betka
Kocúrová. — Môj muž, ktorý ináč bol ľudákom a s ľudovou stranou držal, počal politizovať s
pánmi po šenkoch, len vám ho ktorýsi helement nahovoril, by pýtal licenciu na šenk, že môže
zbohatnúť ako náš Icik zbohatnúl. Licenciu dostal, ale aj premena sa s ním stala. Prvé, čo
urobil, začal hneď ľudákom nadávať a len vtedy s nimi držal, keď u neho pili, vtedy aj on
bol pri ľudovej strane. „Kresťana“ vám viac nedržal, bál sa, že ho obžalujú preto a že
ztratí licenciu, ba aj „Kresťanovi“ nadával a odhováral, by ho nečítali. — A poneváč si
myslel, že to patrí k liberálnemu hazafišágu, nadávať: tak nadával, ako by ho boli najali,
aj posmechy robil z viery a všeličo iného a počal k tomu taký život viesť, že som myslela:
no, ten môj už rozum tratí. Ľudáci keď videli, že môj muž za ich vlastné peniaze im ešte
nadáva, z nábožných ich citov posmech robí, vieru tupí čo na iných vykrikuje, to sám robí
odtiahli sa od neho a išli radšie zase len k Icikovi, ktorý ešte žiadneho ľudáka neobrazil.
Ja som ho dosť odťahovala: maj pokoj s ľuďmi, nepolitizuj, z ľudí žijeme, ale on nie!
Myslel, že ľudia sú povinní ísť k nám. — Obchod nám padol, muž sa mi z dešperácie zpil a
včul chodí ako obšitník — tak Boh uponížil jeho pýchu a Icik je len Icikom, čo aj predtým
bol.— Sme my ozaj všetky ženy včul utrápené pri tej nešťastnej politike volebnej!— Ale prosím vás, už len toľko nepolitizujte a tých vašich mužov už toľko neomálajte, —
hovorila Tereza Trúbová.— No, ty si tá opravdová trúba, — skríkly na ňu ostatnie: — nuž čo-že sa budeme vyprávať
snáď, ako sa ti sviňa oprasila? A ako ti prasce muž pomlčky predal a prepil? Alebo ako ťa
muž ohováral u Icika, akou si ty gazdinou, ktorá ani len slamku nezná krížom položiť!— Ale kto? Ja?— Ano, ty!— Vy ste všetky klebetnice, len vám drôtený koš dať na hubu!Z toho by bola zvada, bitka a nadávačky povstaly, keď by nebol Zaosek do nútra vkročil a
zareval:— Čo-že je to tu aký krik a lomoz? Však ja vám dám politizovať, keď vezmem cepy! Stará!
Porád pakuj von, zásmažka ti prihorí! Robotníci sú už tu, čakajú na večeru! Ty kmotra pakuj
domov, detckovi vypadol cumel, vreští, skoro sa pretrhne a deti si nevedia s ním rady dať!
A vy súseda iďte si hyd nakŕmiť a kravy podojiť! To my gazdovia ďaleko dovedieme, keď naše
baby budú pri kávičke politizovať a domácnosť zanedbávať. Marš vonka!— No, no, no! — zkríkla stará Zaosková, — ty starý blázoň, len vy nepolitizujte pri
fľaškách a hľadte radšie za polné práce!— To je čo iného, keď my politizujeme! Babám ale varečka!A kávová političná konferencia ženská skončila sa s nadávačkami, s nepriateľstvom.
Zaosek ukázal dvere a údovia konferencie od jedu mu jedna za druhou ukázaly výsledok
konferencie, o čom sa ale statočným ústam hovoriť nedá. | Gaspar-Zaosek_Konferencia-pri-kave-u-starej-Zaoskovej.html.txt |
1Bolo to v noci. Pamätám sa veľmi dobre. Vidím všetko pred sebou ako skutočnosť a myslím
si o sebe: úbohý, biedny Matúš Buoc. Teraz som sa stal opäť človekom s jasným rozumom,
škoda len, že už v nasledujúcej chvíľke bude po všetkom a ja pravdepodobne zomriem. Cítim,
ako mi tuhne krv v sluchách, a to je celkom iste neklamná známka blízkeho konca. Myslím si:
úbohý, biedny Matúš Buoc. Hľa, myslím si to a ešte raz vidím všetko pred sebou.Tej noci po Máriinom pohrebe som zrazu otvoril oči. V prvej chvíli som nevedel, čo sa
stalo, pretože som vo sne na to zabudol. Napäl som svaly na hrdle a zdvihol hlavu, aby som
lepšie počul. To býval môj zvyk, kedykoľvek som sa v noci prebudil. Chcel som načúvať jej
dychu, dychu mojej Márie, dychu mojej spiacej Márie; ako som to už tak veľa ráz robil: v
zimných a jarných i letných i jesenných nociach.— Mária! — povedal som šeptom do tmy.Ale vtedy som si zrazu uvedomil, že bdiem a že Márie viac niet. Chcel som sa modliť a
moja modlitba rozbila sa na tisíc drobných kúskov ako krehké sklo. Nemohol som sa ovládať.— Mária! — vykríkol som, domnievajúc sa, že ma musí počuť, že príde, že mi pohladká
vlasy a že budem zas blízko cítiť jej dych. A takto, hoci sny, ktoré som mal v spánku, už
dávno sa rozplynuli, utvorili sa vo mne šialenou rýchlosťou nové a nové, a bolo to ako
rojenie sa včiel. Pohyboval som rukami okolo seba. Dotkol som sa prstami nočnej lampy,
ktorej sklo bolo studené ako ľad. Kohútik na vodovode v kuchyni bol zle pritiahnutý a voda
kvapkala z neho: ťop… ťop… ťop… s hroznou pravidelnosťou, akoby niekto mľaskal jazykom.Z diaľky ticho blížila sa búrka. V okne zažiarilo svetlo, rozbehlo sa po izbe, šmyklo
cez steny a ustúpilo späť. Ešte raz som zdvihol hlavu. Videl som pred sebou vo tme obrysy
stoličiek a nejasne sa ligotajúcu väzbu kníh. A nové svetlo vzniklo na nebi: vlasaté a
žltasté. Na dlážku padli predlžujúce sa tiene a krvavé kotúče.Zavrel som na chvíľu oči. Za mestom, v horách som počul temný hukot, ako keď z diaľavy
valí sa povodeň. A zas blesk ožiaril izbu. Povedal som si: „Budem spať. Musím spať! Spať!“Kričal som, akoby som sa s niekým vadil, s niekým, kto mi štípe kožu na rukách, kto mi
trhá vlasy a fúka na mihalnice, aby som len nemohol usnúť. Chcem spať, chcem predsa spať!Boli to hromy, ozrutné a strašlivé, na ktoré som kričal, lebo ma desili svojím dreveným
praskotom a svojou dutou ozvenou. A bol to vietor, pred ktorým som sa krčil a uťahoval a
ktorému som hrozil zaťatou päsťou, lebo začal kvíliť tam vonku ako týraný pes.Spať, spať!Obrátil som sa ku stene. Pojala ma zúfalá túžba prestať žiť týmto skutočným životom a
prebudiť sa niekde uprostred fialových snov. Ale moje pravé oko, ktoré sa nechcelo
zatvoriť, triaslo sa a blúdilo po veľkej ploche tmy, až sa zastavilo na obdĺžniku zrkadla.
Rozoznal som v ňom niekoľko svetielkujúcich škvŕn, ktoré sa nehýbali. Ich tvary sa chvíľami
vyjasnievali, chvíľami mi unikali. Poznal som pomaly jednotlivé predmety.Na stole ležal Máriin jarný klobúk s kyticou kvietia. Povedal som, vystrúc ruku:— Mária, tvoj klobúk! Tvoj klobúk s kvietím a so stužkou!Tak som to povedal, akoby som bol chcel vyčítať svojej mŕtvej žene zábudlivosť. Bol som
hlúpy.Potom som uzrel na zemi rozhádzané hodvábne šaty. V ich záhyboch sedeli skryté malé,
skromné hviezdy. A ja som dobre cítil vôňu týchto šiat, podobnú vôni kvitnúcich fialiek.
Máriine šaty.— Prečo si ich tu nechala? Prečo, Mária?Dýchal som ťažko. Bol som bezmocný. Svoje stŕpnuté oko som nijako nevedel spustiť z
hladkého zrkadla, ktoré svietilo ako otvorené okno. Mal som pocit, že zomieram. Hladil som
si spotené čelo prstami, ktoré sa krivili v kŕčoch, moja myseľ lenivo sa vyprázdňovala,
čakal som, že v najbližšej chvíli nebude v nej ani jedinej myšlienky a že to bude potom už
naozaj znamenať smrť.Na ulici spustil sa dážď. Zmýval prach zo suchých listov na stromoch, ktorých koruny
prevaľovali sa sem-ta ako veľké sukne. Šum kolmo padajúcej vody neúprosne vtieral sa do
každého póru môjho tela. Blesky ušli za obzor do tmy, a nezostalo už nič, len šum,
neprestajný šum š… š… š…S touto hudbou ma nadišla clivá prázdnota domu a ľútosť za dávno prežitými rokmi.
Vracalo sa to ustavične s novou silou ako nárazy vĺn na morskom pobreží.Skutočnosť, že som nárazy cítil, značila, že som ešte nijako neprestal žiť. Vstal som z
postele a pustil som sa bosý chodiť po izbe. Pritom sa mi prihodila nepríjemná vec. Stúpil
som do mäkkého hodvábu Máriiných šiat, zakolísal som sa a skoro spadol.Cítil som, ako mi do hlavy udrela krv. Na chvíľu som stŕpol ako kameň, potom som urobil
bezohľadne ďalší krok. Otvoril som dvere na jedálni. V úzadí rozoznávam strieborné nádoby.
Ligotali sa a videlo sa mi, že sa pohybujú. Cez stojatý vzduch prekĺzla sa ku mne vôňa
vyhorených sviec. Spomenul som si, že to boli sviece pri Máriinej truhle, a blúdil som
ďalej pustými miestnosťami. Nohy sa mi ticho dotýkali kobercov, pod ktorými pukala dlážka.
Rozmýšľal som a myšlienky leteli ďalej, ďalej ako vták. Videl som presne: na Máriin hrob
tam za mestom prší. Prší hustými prúdmi. Nie, nie, ona sa netrasie zimou, podivná vec, ona
sa vôbec netrasie. Len spí pokojne a o ničom nevie.Zažal som svetlo, mohol som vidieť jej obraz na stene. Pozrel som jej do očú. Mala
čierne oči, nikdy na ne celkom nezabudnem. Musel som vtedy myslieť na Boha a na jeho
nekonečnú moc. Mária predsa leží so zopätými rukami v žltej zemi, ktorá sa rozpadáva na
tvrdé hrudy veľké ako detská hlava. Leží a má zatvorené oči, pomyslel som si, nepočuje šum
dažďa nad cintorínom. A ani dotyk dreveného krížika, ktorý som jej vložil medzi prsty,
necíti. Všetky moje myšlienky bez prestania vírili ako divý prúd a smerovali to k Bohu, to
k Márii.A zas zostala tma v mojom prázdnom dome, tackal som sa späť k posteli a pri každom kroku
som sa väčšmi a väčšmi poddával hroznému zmätku osamotenosti. Hocičo som povedal, nik, nik
mi nevedel dať odpoveď. Priblížil som sa až k samému lôžku, ktoré ešte dýchalo teplom,
spustil som bezvládne ruky a povedal som posledným zvyškom svojho hlasu:— Nie, tu nezostanem!Dážď vonku prestal. Vyšiel mesiac, podobný ploskému kameňu, vyhladenému riečnym prúdom.— Nie, tu nezostanem! — opakovala mi ozvena vlastného srdca.Sedel som na peľasti postele. Sníval som, čo ja viem? Mal som vidinu.Teraz sa mi zdá, že som vtedy prestal byť sám sebou a že som sa stal celkom iným
človekom. Dívam sa na svoju tvár a na svoju dušu zvonka ako na niečo, čo jestvovalo mimo
mňa. | Cerven_Prorok.html.txt |
I.„Pán Boh riešil medzi nami“ — bolo zemianske heslo — „poddanému prisúdil robotu a chudobu,
nám zemänom bohatstvo a veselosť“[1]— a tohoto hesla sa verne pridŕžali. Bolo to tak pred dvesto rokmi a nepremenilo
sa na tom nič ani o sto rokov neskoršie, anno Domini 1820.Poddaní stonali, vzdychali, vymieňali si urbárske ťarchy s roka na rok vyššími poplatkami.
Ak predtým platili zemskému pánovi len 1000 zlatých popri iných ťarchách, o rok mu toho už
nebolo dosť, museli zaplatiť 6500 zlatých, 2000 vajec, 500 kureniec, 50 husí, 2 centy masla a
cent medu… Mal hodný apetít ten starý pán…A nedovolili im chodiť ani do toho kostola, do ktorého by sami boli chceli; ani na
poľovačku, ba ani poľovného psa si nesmeli držať. A keď zastrelil niektorý srnu, láskave ho
očakával dereš…Aby nespyšneli, nesmeli nosiť cifrovaných halien — i na to bol rozkaz, príkaz a zákaz —
lebo „Pán Boh už riešil medzi zemänom a poddaným“…Ľud vzdychal, zatínal päste, ale keď sa tadiaľ viezol na štvorke zemský pán, uklonil sa až
po zem a poslušne hltal prach, ktorý rozprášily kopytá pejkov po hradskej…„Čím nevedomejší je ľud, tým lepšie“, tvrdili radcovia Márie Terezie a jej následníkov,
„lebo tým ľahšie kráča v jarme.“Darmo vravela kráľovna, že nechce prísť do pekla pre pár magnátov, darmo sa vynasnažovala
sriadiť urbár, o sto rokov bolo ešte všetko tak, ako za jej časov — magnáti zvíťazili, a nie
jej vôľa.Chcela dobré, a volila zle…Ale jednako sa jej podarilo vykonať aspoň to, že si mohol sedliak už aj inde dať pomlieť,
nielen vo mlyne zemského pána, hnoj mu nemusel odovzdať, husi mu nemusel šklbať, vo viniciach
slamu na uväzovanie dávať, panských hájnikov platiť, od pána drahý statok draho kupovať, jeho
pokazené víno prevziať a tisíc iných vecí, ktoré ešte popri väčších ťarchách musel znášať.
Najmä v našich slovenských krajoch bolo zle — tu bol sedliak najbiednejší.Keby sa boly uviedly do života rozkazy kráľovnine, bolo by bývalo dobre pre sedliaka;
lenže Jozef II. potreboval peňazí, a to mnoho peňazí — do nových peňažných tiarch ich vrútil.
No to by boli ešte zniesli, ale robota! Keď bol najlepší čas na poľné práce, celá dedina
musela robiť „na panskom“. Odobrali im hory, zato sa páslo na ich roliach panské stádo… Gróf
Aspremont, majiteľ panstva Makovica, odpísal svojmu gazdovi, o koľko mu musí ročne viac do
Viedne posielať. Poddaní sa krčili, potom ešte väčšmi pot tiekol na panskú zem a kiatby sa
dvíhaly k nebesám…Keď slúžny Jozef Verbőczy predvolal ako svedka starého Jána Gajdoša a Gajdoš sa
neustanovil, slúžny odpísal do obce: „Dám toho zlodeja poviazať a tak sem zavliecť!“ Hja, a
niektorý zemský pán, keď sa nahneval na sedliaka, dal ho vyvesiť do komína; 50 — 60 palíc bol
obyčajný trest. I ženám v druhom stave sa také niečo dostalo.Do rodinných vecí sa vôbec radi miešali: kedy sa smie kto ženiť, vydať a za koho, to
pokladali za svoje právo; či si smie dať poddaný syna na remeslo a či na čo inšie, nerozhodol
otec, ale zemský pán; nesmel sa nikto odsťahovať ani prisťahovať bez dovolenia zemského pána.Darmo zrušil Jozef II. poddanstvo — forma sa zmenila, obsah nie…A tak to šlo i za panovania Leopolda, ktorý sa bál „ľudskej beštie“ — ako volal poddaných
— hja, francúzska revolúcia! Nestal sa reformátorom svojich krajín, hoci mal do toho chtivosť.A prišiel cisár Franc. Konzervatívnejšieho človeka nebolo na cisárskom tróne, ako bol on.
Nenaučil sa ničomu v napoleonovských vojnách. Panoval 43 roky, a čo spravil za poddaných?Krv a peniaze žiadali od pokorného poddaného, a on ich dal. Ťažko dal zlato, ale ešte
ťažšie krv. Cisár potreboval vojakov, mnoho vojakov, a tých potom „chytali“. Snem rozhodol,
koľko rekrútov musí dať každá stolica; začaly sa klamstvá, násilenstvá, v ktorých sa
zúčastnili i zemskí páni i ich úradníci, farár, slúžny, rychtár — každý mal v tom rolu. Slúžny
ustálil noc, v ktorú sa mali rekrúti „lifrovať“.Vopred v najväčšej tajnosti sa robily prípravy, kým konečne v noci do domov už vopred
označených vlámali sa lapaji a z náručia rodičov a ženy vytrhli nešťastníka… Krik, lomoz,
plač, nárek — niekedy sa mladý človek divo bránil, strhla sa krvavá bitka. Koniec: poviazali a
odviedli ho preč.V iných obciach húfne ušli mládenci. Vždy omnoho viac rekrútov pochytali, ako bolo treba,
lebo sa vopred nevedelo, ktorý bude súci.Začalo sa trápenie rodičov, ženy. Podplácačky, aby ho vymohli; niekedy sa podarilo a často
nie. Páni, úradníci, farári vo svojich domoch skrývali takých, čo im sľúbili, že ak ich
vysvobodia, zadarmo im budú slúžiť. Zneužívali svojej moci úžasným spôsobom tí veľkí páni, a
ľud trpel, trpel, len niekedy potriasol svojimi reťazmi, ako Rumuni v Sedmohradsku…Bol to div, že sa poddaný nestaral ani o vlastné záujmy? Zem nenaprával, o statok sa veľmi
netrápil — veď nepatrí jemu, on to všetko len užíva, lenže za akú cenu! Robotu, desatinu,
devätinu musí dať; zdravie, život, syna, dcéru, ženu — všetko musí dať zemskému pánovi, ak to
pán chce, lebo je len úbohý poddaný…A predsa tušili už o svojej sile — veď sa už i na sneme ohlásil hlas: 400 000 ľudí má
právo oproti 10 milionom, ktorí sú bezprávni. To je nesprávna vec.Ale zemän, ktorý v cudzozemsku na vlastné oči videl, ako sa poddanstvo pominulo, zhrozil
sa pri myšlienke, že by sa to mohlo stať i u nás, že by jeho poddaní mohli mať tie isté práva,
ako on, že by zmizol dereš. Nie — z celej duše sa mu to protivilo…Takto žil náš ľud pred sto rokmi…[1]Výpoveď z historickej knihy z roku 1848. | Ivankova_Pred-sto-rokmi.txt |
Rád by ja…[1][2]Rád by ja činom ožiarené čelávenčiť — Bože môj — ale pusto všade!Nekvitnú kvety po tom rodnom sade,Dodola ešte ku nám nedospela.Len viera slnkom nech tú pôdu zhreje,a vôľa dobrá jarným vetrom veje:životná sila zahrá v mŕtvej hrude,i čoho nieto, to, dá Boh, že bude.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Dobšinský prepísal atramentom na list B str. 2 cez pôvodný, ceruzkou písaný Bottov
text. Uverejnil v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 458. | Botto_Rad-by-ja.txt |
Moc pověryDrama o VI dílech. Zpracováno z Jacobsenovy novely Dva světyOsobyNemocná ženaBaba kořenářkaJednookýSnoubenkaSnoubenecLékař | Capek_Moc-povery.html.txt |
Kapitola první1Jest pražské předměstí, které leží mezi dvěma kopci. Na jednom jest moderní budova
nemocnice; a na úpatí nouzové baráky, jež podobají se vlaštovčím hnízdům, přilepeným pod
krovem selského statku. Pak je tu osamělý strom, zkroucená, velmi rozsochatá hruška. Stáří
ji nachýlilo; nicméně na jaře obalí se bohatým květem, na znamení toho, že nehodlá ještě
svůj věk dožíti.A druhý kopec je holý. Donedávna vlnily se tu obilné klasy. Ale nyní země odpočívá,
živíc žlutavou ohnici a vysokou psárku, jež slunečním žárem bledne. Na vrcholu rozkládá se
opuštěný židovský hřbitov. Hlídá jej stará žena, poloslepý pes a několik slepic. Náhrobní
kameny propadají se do země; hebrejské nápisy čas omyl a břečťan pokrývá nebožtíky.Údolím táhne se bílá silnice. Hlomozící nákladní automobily zanechávají za sebou prašný
sled. A u silnice je kaplička se svatým obrázkem, jež vydává svědectví, že kdysi byla tu
země, která rozdělena stavebním úřadem, nazývá se nyní parcely. A ještě před nedávnem
ozdobil někdo Pannu Marii věncem červených a modrých růží z hedvábného papíru.Po úpatích pahorků šplhají strakaté kozy, okusují pichlavé výhonky hlohových keřů.
Provazy táhnou se dolů od kůlu ke kůlu; na nich je rozvěšeno pestré prádlo. Vítr nadýmá
modré podvlékačky a cuchá ženské živůtky.Zde podává si země s městem ruku. Na rozhraní stojí kaplička a ohrada fotbalového
hřiště. K městu náleží ještě Harantova ulice. Podle jména vidíme, že je to ulice plná
prachu a sazí. Továrna na kovové nástroje odfukuje v rytmických intervalech — ech — pf —
rara!2V té ulici bydlil strážník a ten se jmenoval Jan Faktor. Žil v domě, jenž byl nevzhledný
a žlutavý jako celá čtvrť, kterou před několika desítiletími zbudovaly továrny pro své
dělníky. Tyto domy jsou plny kumbálů, pavlačí a košilatých dětí. Páchne zde kyselými
omáčkami a veteší.A ten strážník byl vysoký muž rozložitých plecí, na nichž seděla hlava, kulatá jako
glóbus. V té hlavě choval jedno velké tajemství, které s nikým nesdílel, jenom jeho
manželka je znala. Byla to taková žena, které se říkává „Osobo!“ Měla tenké rty, pevně
sevřené. A když otevřela ústa, tu odhalila bledou, zduřelou dáseň, jakou mívají
posluhovačky, živící se kávou a chlebem. Byla hubená a mrštná jako hmyz, jenž poplašen
hledá spásu v skulině. Strážníkovi měli dvě děti, přihlouplého hocha, jenž sedával na prahu
a civěl modrýma očima do ulice, a pak dvanáctileté děvče, hubené jako vosa a také tak
mrštné jako její matka.3Strážník chodíval v noci patrolou po ulici a jeho přilba leskla se v záři osamělé
svítilny. Brával opilce za límec a třepal jimi, až jim vzpurnost z těla vyklepal. Zloděje
připevňoval strunkou k zápěstí a vlekl je na strážnici, kde je štulcem posílal za katr.Jinak ale, měře dlouhými kroky temnou ulici, obíral se svým tajemstvím a takto uvažoval:
Dělat pána, když na to je, není žádné umění. Já bych také dovedl dělat pána, copak je o to.
Ale řekněme si, co jsem vlastně užil. Nic, spravedlivě řečeno. Ale to jsou marné řeči. Věc
se musí vzít šikovně do ruky, jinak se nedostanu dopředu. Já ale ještě ukážu, co dovedu.A ve dne sedával v kuchyňce a šil se ženou kravaty a šle, které roznášel po úřadech i
soukromých bytech. Ke konci týdne chodila strážníková do spořitelny ukládat úspory. Jiným
je radostí rozhazovati peníze. Ale strážníkovi hýřili v šetrnosti, jejich malý kapitál
podněcoval je k intenzivnějšímu hromadění. A malá, zatuchlá kuchyňka naplnila se fantazií. | Polacek_Dum-na-predmesti.html.txt |
Zvon v morskom okuV rozľahlých teplických horách, v jednej vzdialenej doline nachodí sa pod pustým hradom
Žakilským morské oko. Pri ňom v blízkosti niekedy stál kostolík, ktorého základy ešte do
nedávna boly patrné. Báji sa, že v hlbočine vôd časom slyšať hučenie zvonu.Dosť na tom, že tu v praveku boly bohopusté a temné pralesy, človeku i zverom
nedostupné, v ktorých panovala nenarušená tichosť. Morské oko široko sa rozlievalo, čisté
ako sklo, zôkol-vôkol vysokými stromami ohradené a po kraji okrášlené pestrými kvetinami. S
jednej strany s veľkým trasoviskom.V tomto tichom morskom oku zdržiaval sa vraj za dávnych časov Vodník s tromi Vodnými
pannami, čiže Rusalkami. Rusalky boly biele ako alabaster, mladé ako pena, so živými očami,
dlhými vlasmi, štihlým telom, cele v tenkom závoji zavinutým, nevídanej krásy. Naproti tomu
Vodný muž, čiže Vodník, bol chlpatý, zeleným mochom obrastený, s rozčichratou hlavou a
šedivou dlhou bradou, z ktorej mu vždy voda kvapkala. Očami jastril ako divý. Rusalky
zvykly sa na konároch nad vodou kolísať a ľúbostné piesne spievať; alebo z poľných kvetov
vence viť a na slnku dlhé vlasy si rozčesávať; alebo do jazera milým spevom mladých ľudí
vábiť, a privábených v jazere potopiť a ich duše v podvodných palotách do nádob zavierať.
Vodník sa rád na suchu osúšal a stráž držal, a keď niečo spozoroval, dal znak a Rusalky do
vody poskákaly. Tak si dlho pri pokoji žily, lebo sem málo kedy ľudská noha kročila a
málokedy lovecký pes poblúdíl. Obyčajne bývalo ticho.Raz medzitým sa stalo, že tento v pralesoch ukrytý kraj prišli okolní pobožní ľudia
navštíviť. Krásu morského oka dlho obdivovali a nápadná im bola tá tichosť a pokoj, ktoré
tu panovaly. Ej, mysleli si, dobre by bolo, keby i tu na tomto tichom a príhodnom mieste
meno Božie slávené bolo a Pánu Bohu sa slúžilo. I rozhodli sa, že v súsedstve morského oka
vystavia káplnku, vežičku so zvonom, a venujú ju svätej Anne. I tak sa stalo. Onedlho tu
stála káplnka i s vysväteným zvonom na vežičke, a osadili ku nej pobožného mnícha ako
strážcu, a časom sem na zvonenie chodili Pánu Bohu slúžiť. Ináče keď zvon svätej Anny v
tomto pustom a tichom kraji zavznel, ďaleko vo vrchoch jeho hlas sa ozýval, hriešni ľudia
sa modlili a poblúdilí lovci, už hladom a smädom zomierajúci, ako by počuli hlas
vysvobodenia.Kedykoľvek zvon slávnostne zavznel, zdalo sa, že všetko ožíva a sa raduje, len zelený
Vodník s tromi Rusalkami to zniesť nemohli; každý úder zvonu ako by ich ihlou pichnul.
Rusalky utekaly so stromov a kryly sa do morského oka. Ale ani tam nemaly pokoja. Zelený
Vodník nemohol sa na slnci vystierať a opekať a Vodné panny pekné vlasy prečesávať, vence
viť a milostné piesne spievať. Vodník trhal si šedivú bradu a Rusalky sa strhávaly a
plašily. — Pastieri, ktorí okolo morského oka zvykli statok pásť, pozorovali, že morské oko
časom akosi sa búri, voda sa múti a hrúzyplné škreky z neho vychádzajú. I báli sa na blízko
čriedu zaháňať a pri morskom oku nocovať.Jednoho dňa bohatý hospodár Radko, čo býval v najbližšej osade, zavolal svojho údatného
pastiera k sebe a riekol mu:„Ty môj verný a smelý sluha! Pôjdeš dnes na noc i s čriedou volov k morskému oku a budeš
tam cez noc; ráno prídeš domov. Ale daj pozor, aby si nemal škody. Blízko k trasovisku
nejdi, hoc i paša je dobrá. Nebuď trubiroh. Či ma rozumieš?“Pastier, silný chlap, nič neriekol, len sa pokrpcoval, širokým pásom sa opásal, kabanicu
na plece zavesil, vatrál vzal a čriedu 27 volov a juncov hnal až k morskému oku. Kabanicu
shodil, ohňa si nakládol a vyvaliac sa pri vatre, čriedu pásol. Ale to netrvalo dlho, lebo
spozoroval, že mu čriedu niečo rozohnalo, a po chvíli počuje, že jeden vôl v trasovisku
úzkostlive ručí. Skočí, vezme vatrál a za hlasom rovno beží, a tu vidí, že vôl čím väčšmi
sa namáha von z trasoviska, tým hlbšie dnu viazne, že mu už len rohy von trčaly. Ale sluha
silák, chytil ho za roh a vytiahol cele zmoreného z trasoviska a do čriedy zahnal. Potom
vrátil sa ku vatre, hľadá kabanicu, a tu čo vidí! V kabanici zeleného muža ukrúteného. Z
mokrej brady mu voda kvapkala a ruky si pri ohnisku osúšal. Sluha hneď poznal, že to
Vodník, lebo mnoho počul o ňom rozprávať; zaradoval sa, že ho našiel, a hneď sa ho i
spýtal:„No, Vodník, čo si mi doniesol?“„Skapsu zlata, skapsu striebra,“ odpovie mu Vodník.„A čo ti ja za to dám?“ povie sluha.„Nič, len mi tam ten zvon s vežičky dones a hoď ho tam s tej strany trasoviska do
morského oka.“„Dobre,“ riekne pastier, „len mi čriedu dotedy prizri, hneď som tu.“ A skočil na nohy a
ztratil sa vo tme. Medzitým začalo sa blýskať i hrmeť, ako keby súdny deň mal byť; pastiera
to nič nehatilo. Mních spal. Pastier ticho zvon sosňal a na pleci ho ku Vodníkovi niesol. —
Vodník mu išiel v ústrety, srdce zo zvona vytrhnul a ďaleko do morského oka zahodil. Potom
pastiera po trasovisku viedol. Trasovisko pod nohami sa poddávalo a len-len že sa pastier i
so zvonom neprepadol.„No, neboj sa,“ riekne Vodník, „tu sme, tu hoď zvon do morskej hlbiny, potom ber si túto
kapsu remennú zlatom a druhú striebrom naplnenú. Nebude ti treba viacej čriedu pásť.“Pastier hodil zvon do vody, ktorý dlho hučal i pod vodou. Remenné kapsy, zlatom
striebrom naplnené, vzal na plecia a chcel ísť. Ale kapsy boly ťažšie ako zvon, nohy sa mu
triasly a začal v trasovisku viaznuť.„No, len smelo,“ povie Vodník, „len ta stúpaj, kde sú žlté kvety, tam je rašelina pevná
koreňmi poprerastená, lebo ináče sa i s kapsami prepadneš.“Pastier šťastne prešiel, pot od strachu i od ťarchy rukávom si utrel a hlboko si
vydýchnul.„No,“ povedá, „keď si ma tak obdaril, dajže mi aj sily, abych vládal tento poklad domov
odniesť, aspoň takej, ako jeden vôl má.“„Dobre“ riekne Vodník, „i to sa ti stane. Aspoň ma budeš opomínať. Ty trubiroh, či si
neznáš inšie pýtať?“V tom stál i s kapsami na krku, poza uši mu vlasy potiahol a hneď mu rohy vykúkly, stal
sa býkom a bežal do čriedy.„Tak už môžeš ísť domov,“ riekne Vodník, „ale budeš seno jesť.“Radko hospodár čakal čriedu netrpezlive, a nevedel sa prečudovať, že ju jeden čierny býk
s kapsami a opásaný vedie. Radko dlho hútal, čo sa mohlo stať, že črieda ide bez pastiera.
Až keď videl na býkovi pastierov opasok, splásnul dlaňami.„Veď si to ty, trubiroh! Čože sa ti stalo?“ Trubiroh len zaručal, hlavu svesil,
vzdychnul si a z očí mu slzy kvapkaly.Radko hospodár dlho neznal, čo sa pri morskom oku stalo, ale keď počul, že so zvonice
sv. Anny zvon skapal, hneď naložil, aby za zlato a striebro, v kapsách najdené, nový zvon
dali uliať a na zvonicu zavesiť. I tak sa stalo. Avšak nový zvon nemal hlasu, ako by bol
len z olova uliaty býval. Mních viac ani nezvonil, ľudia sem na služby neišli. Tichosť
predošlá všade panovala. Rusalky v morskom oku pokojne si prebývaly, vence vily a milostné
piesne spievaly, na konároch sa kolísaly. Vodník vo dne na slnku sa vystieral, starý mních
ale si smutno žalmy spieval a premýšľal: kam sa zvon mohol podeť? No, prostopašné Rusalky
nemohly sa zdržať, zvlášte pri mesiačku, žeby pobožnému mníchovi novú pieseň o skapanon
zvone neboly zaspievaly:„Smutne hľadí starý mních do písaných kníh. Zvon mu skapal, on nezbadal; a ten nový
olovený, bez ozveny zostal nemý. Rád by zvoniť komu-tomu, hocikomu. Zazvoň nám, Rusalkám,
ale ticho, hoc i licho na tom novom olovenom. — U nás Anin zvon ver’ má dobrý dom, nik
nevojde doň. Už nebudeš viac zvoniť, svätý pokoj nám rušiť!“Keď starý mních počul, že zvon nachodí sa v morskom oku a že na ňom viac zvoniť nebude,
veľmi sa zarmútil. Potom otvoril knihu, dlho sa vrúcne modlil, až unavený i zaspal. Tu sa
mu snívalo, že posol Boží v celej sláve postavil sa pred neho, za ruku ho pojal a viedol
prosto k morskému oku. Vody sa rozstúpily a oni vošli dnu. Svetlo nebeské žiarilo z čela
Božieho posla, a mních videl na dne morského oka skapaný zvon, v hline koreňmi a mochom
zarastený. Na ňom sedel Vodník a spal, tri malé Rusalky ale strážily ho. Tu zastal posol
Boží a toto mu povedal:„Hľa, tu leží ten zvon, čo ti skapal a ktorý hľadáš. Kým sa menom Božím tri razy neozve,
bude tvoje srdce hrozné muky znášať, lebo dvanásť duší tu zahynie biedne; keď sa ale ozve,
vedz, že pre teba otvára sa nebo.“Na tieto slová mních sa strhnul a sa prebral, a divil sa, že mu odev suchý. Na druhý deň
rozprával všetkým príchodzím, hosťom i pútnikom, akú pieseň počul od Rusaliek a ako sa mu
snívalo, že zvon leží v morskom oku. To sa všade roznieslo a hneď sa našli smelí šuhajci,
čo chceli zvon vyhľadať v morskom oku. Ale ktorí ta šli, nikdy viac sa domov nevrátili. —
Rusalky ich potopily, duše im vyssály a do nádob pozatváraly. Otcovia, matky, sestry a
sverenice každého vystríhali a prosili, aby k osudnému jazeru nešli, keď sú im životy
drahé. Ale všetko to nič neprospelo. Každý smelý šuhaj chcel spanilé Rusalky videť, ich
krásne spevy počuť a zvon ta hodený vytiahnuť. No ale beda bolo tomu, koho Rusalka zvábila,
krásnymi ramenami objala, ten viac svetlo sveta nevidel.I hospodár Radko mal troch synov, ako jedle driečnych. Poneváč im ale pastier Trubiroh
zle pochodil, boli prinútení sami pri morskom oku čriedu pásť. Najstarší syn sa teda
vybral. Dosť mu otec prikazoval, aby blízko k morskému oku nešiel, a matka ho prosila, aby
Rusalkiným rečiam neveril a jej spev nepočúval. Šuhaj ale sotva ta prišiel, nuž na breh si
sadol a čakal, kedy ukáže sa spanilá Rusalka. Ticho bolo, len keď mesiac zpoza hory vyšiel,
ukázala sa i najstaršia Rusalka. Mladá, štihlá, v tenučkom závoji, s nezabúdkami ovenčenou
hlavou, ako rybka ľahko plávala. Mladý šuhaj, keď ju zazrel, sedel cele okúzlený. Temer
dýchať prestal, srdce mu tuho bilo, nevedel sa dosť načudovať jej kráse; keď ho ale ona
spozorovala, hneď k nemu priplávala a sladkými slovami začala sa mu prihovárať a spevave ho
lákať:Vitaj, milý môj šuhajko, teba nebo mne súdilo; dávno s túžbou teba čakám v týchto
mäkkých morských vlnkách.Ach, ak milo sa to býva v tichom raji bez starosti. — Pozri, ak tu vôkol všetko
kvitne, stromy nad vlnami rozkladajú dlhé vetve. Pozri v hĺbke modré nebo, na ňom
hviezdy ligotavé i s mesiacom v plnom svetle; tam môj palác kryštálový stojí drahokamy
ozdobený, vysypaný zlatým pieskom, tam budeme oba bývať a v radosti dni požívať. Poď,
neváhej, poďže sem, veď len ja som tebe, ty zas mne si prisúden.Načo posmelený šuhaj odpovedal: „Ako by som mohol ja k tebe ísť, ty prekrásna panna, veď
tu mosta nieto a voda ma nezdrží, ale radšej ty poď ku mne, i ja mám role, lúky kvetinavé,
stádo oviec, junce, mám i domček biely, novo vystavený. Tam budeme žiť preblahé dni, že nám
bude celý svet závideť.“Na tie slova Rusalka jedným ruchom k nemu priplávala a vystrela krásnu bielu rúčku.
Šuhaj si myslel, že keď ju raz chytí, že sa z jeho rúk nevysvobodí a neujde viac do vody.
Lenže lstivá Rusalka tak ho silne strhla, že sa hneď potopil, vlny sa nad oboma zavrely a
ani jeho duše bublinka nevyšla na vrch vody.Na druhý deň išiel stredný brat na to isté miesto čriedu pásť. I on sadol na breh
morského oka a pri mesiačku čakal krásnu vodnú pannu, ktorá sa mu ukázala, milostnú pieseň
zaspievala, ale i jeho do vody strhla, a do kryštálového paláca jeho dušu niesla.Na tretiu noc vybral sa s čriedou i najmladší brat. Prosili sa mu otec, matka, aby
nešiel, že tak pochodí, ako jeho bratia.„Netrápte sa o mňa, moji milí,“ riekol šuhaj. „Keď sa všetky vodné panny sprisahajú
proti mne, predsa nedostanú ma do morského oka. Nepôjdem ja ta s holou dlaňou.“A tak sa i stalo. Šuhaj vzal sebou dlhý a mocný povraz a pri morskom oku skrútil dve
brezové húžvy, ktoré ako jarmo na dva najsilnejšie divé junce pripravil a jedným koncom
povraza sviazal. Druhým koncom ale seba na drieku opásal.„No, moje milé divé junce,“ riekol šuhaj, „idem i ja Rusalku lapať. Vyvábim ju ku brehu
a lapím ju cez poli drieku. Ale keď vám zakričím: volky hajs, vtedy celou silou, ako keby
medveď na vás skočil, potiahnete. Teraz ale prikazujem vám, ticho stojte!“Šuhaj sadnul si na breh morského oka, vzal fujaru a pri mesiačku krásne si prehrával.
Ale to netrvalo dlho, voda okolo neho začala sa hýbať a v belasých vlnách zjavila sa
usmievavá najmladšia Rusalka, biela ako alabaster, s hlavou ovenčenou, hybká ako ryba. Keď
pozrela sivýma očima na šuhaja, šuhaj prestal pískať a hneď ju i oslovil:„Ej, že si krásna, vodná panno! Ty si mi naozaj súdená, a čo komu súdené, to toho
neminie. Poď von z tej zimnej vody, spolu žiť budeme. Podaj mi tvoju bielu rúčku, tvoje
malinové pery nech pobozkám.“„Ach, môj drahý, premilený,“ povedala ľútostive, „ty po zemi chodíš, ja po vode, my sa
usniesť nemôžeme. Ty sa ku mne nepribližuj, bo je tvoj drahý život moja korisť.“„Nech sa stane, čo sa má, já teba tu nenechám.“„Čo len žiadaš, môj premilý šuhaj, dám ti. Tu máš perly s môjho hrdla, tu zlatý pás s
môjho drieku, zlaté náramnice, choď len ďalej s tohoto miesta, lebo škoda by bola tvojho
mladého života, ako škoda tvojich bratov.“A Rusalka vyhodila perly, pás i náramnice šuhajovi k nohám. Šuhaj sa ale ani nepohol.„Netreba mne,“ riekne šuhaj, „tvojich skvostných darov. Tie si zadrž, veď hneď budeš
celá moja. Odvediem ťa k svojej milej matke, budeme ťa radi videť, ako vtáčka opatrovať.
Poď len bližšie, podej mi rúčku, prosím ťa úprimne, duša moja.“Rusalka kus váhala, potom sa strhla a jedným prúdom priplávala, vystrela ruku šuhajovi a
riekla:„Tu som, ale ty poď ku mne!“Šuhaj ruku chytil, potom ju okolo drieku oblapil a vykríkol: „hajs! moje volky!“ Volky,
ako keby medveď na ne skočil, strhly celou silou. Ale šuhaj mohol kričať hoc i na celú
čriedu, Rusalka bola mocnejšia, než jeho junce a bola by ho stiahla i s juncami do morského
oka, keby objatá nebola mu pozrela do očí. Ale videla v nich celý svet. A keď bozk pocítila
na ružových líčkach, nový život i cit pocítila a jej nevídaná sila klesla, láskyplne okolo
hrdla ho objala. Čo keď videl Vodník a jej spolusestry, že totiž v náručí mládencovi klesá,
všetci razom prikročili a za závoj i za nohy do hlbiny ju ťahali. Ale bolo pozde, šuhaj
ešte raz zavolal na junce: „hajs! moje sivé junce!“ a tie celou divou silou trhly a šuhaja
i s Rusalkou na suchú zem vytiahly.Šuhaj mocne držal v rukách milú devu. Skvosty jej rýchlo do vody pohádzal, potom jej na
volky popravil mäkkú novú kabanicu, vysadil ju hore a i s celou napasenou čriedou pohnul sa
uradovaný do otcovského domu. Keď rodičia videli, že syn žije a i krásnu mladú pannu si
vedie, náramne sa zaradovali.„Len prosím vás,“ riekol šuhaj, „ani duši nepovedzte, zkadiaľ idem a kde som vzal túto
nevestu; lebo ona, ako Rusalka, skapala by mi naveky z domu.“I tak tajnosť tajnosťou zostala, pokial žila. Rúcho nové, ak vo zvyku, jej obliekli,
hlavu čepčekom ozdobili, tak že ju každý za ľudskú nevestu držal. Len to pri nej mnohí
pozorovali, že nič nestárne, vždy mladá zostáva (lebo Rusalky žijú 2000 rokov), že kde ruku
položí, všade vlhké miesto zostáva, a že jej ľavé oko slzí. Tak žili spolu šťastne, ako dva
holúbky v lese, až i syna porodila. Keď ho matka raz kúpala, ulapila pacholiatko za dva
palce na nohách a v kädi ho ponorila. Ale chlapček začal sa vo vode ločkať, plačkať, a keď
ho pustila, začal plávať a sa potápäť, ako malý Vodník. Všetko toto konalo sa často, ale
tajne, nikto o tom nevedel. Lebo po takej kúpeľke matka ho zavinula do plienok a uložila
spať.Chlapča rado sa potápalo a s úsmechom plávalo, tak že skorej sa naučilo plávať ako
chodiť.Keď mal chlapček šesť rokov, už preplával i morské oko. Do vody hodené veci vynášal a
matke známe rybky v hlbine lovil a vodné kvety prinášal. Ľudia sa nad tým divili a
Topeľníkom ho nazývali. Čas sa medzitým míňal, ľudia starli a z chlapčeka vyrastal hodný
šuhaj, len Rusalka tak mladou zostávala, ako by synovi mladšou sestrou bola bývala. Ľudia
na skapaný zvon sa málo rozpomínali a pobožný mních už nevládal žalmy spievať a ľud k
službám Božím volať.Raz ale v jedno leto neslýchaná suchota začala panovať, dážď nepršal, studničky, potoky
vyschly, ani v noci rosa nepadala. Všetky úrody na poliach začaly hynúť. Dosť sa ľudia za
dážď modlili, Pána Boha prosili, ale suchota neprestávala. Naproti tomu ale morské oko
začalo sa dvíhať, voda sa rozlievať. Ľudia sa báli, že keď sa vyrúti, celý vidiek vytopí a
vyhubí. Ľudia v strachu nevedeli, či pred suchotou, či pred potopou majú utekať.V tejto veľkej nehode vyviedla syna Topeľníka matka ku strašnému morskému oku, a takto k
nemu prehovorila:„V tomto morskom oku ja som dakedy v krásnom kryštálovom paláci bývala, v ktorom býva i
teraz Vodník s dvoma Rusalkami — ktorý chce, nahnevaný, celý tento kraj potopou vyhubiť a
ani jednej duši neodpustiť. My sme boly tri Rusalky. Jedna vládla nad oblakmi, druhá nad
žriedlami a potokmi a ja tretia som vládla nad nočnou rosou. Keď zelený Vodník sa nahnevá,
zavre všetky vladárkyne do temnice, nedá dažďa ani vody studniam a potokom, ale všetku
vlahu do jazera vtiahne a potom odrazu nasháňanú vodu vypustí a celý kraj v okamžení
vytopí. Ale tomu len ty prekážku urobiť môžeš, a síce takto: Spustíš sa dolu do najväčšej
hlbiny, tam najdeš zahodené zo zvona srdce. S týmto srdcom pôjdeš do kryštálového paláca,
kde Vodník spí a dve Rusalky ho strážia. Vedľa neho leží ukradený zvon sv. Anny, zamúlený,
zhrdzavený a mochom obrastený. Na stenách visí dvanásť nádob, v ktorých v každej duša
potopeného je zapravená. Keď vojdeš dnu, hneď sa ťa spýtajú, kto si? a ty povedz: Ja som
rosy syn. A čo chceš? na to povedz: Sv. Anin zvon. Tu hneď ťa okríknu a hroziť ti budú. Ale
ty sa neboj, len keď zle bude, zodvihni srdce a povedz: „Udrem na zvon!“ Potom ťa budú
chlácholiť a líškať sa ti, sľubovať ti budú perly, koraly, zlato, ale ty nič neber. Pýtaj
najprv 12 nádob, tie pootváraj, a duše v podobe bielych bubliniek hore budú bežať. Zvon ti
nebudú chcieť dať, ale im ty pohroz: „Ináče udrem na zvon!“ (ale neprobuj uderiť). Vo
veľkom strachu i Vodník privolí, a ty zvon ulap za korunu a vynes von. — Ja ťa tu čakať
budem a rozpoviem ti, čo ďalej máš robiť. Teraz spusť sa dnu a rob tak, ako som ti kázala.“Vodná panna Topeľníka syna na čelo pobozkala. Tento ruky napred vystrel, hodil sa a
morské oko sa zvlnilo. Po malej chvíli dvanásť bielych kačiek na povrchu vody sa zjavilo, a
keď veselo zatáškaly, strepotaly krýdlami a letely vysoko nad oblaky, snáď do neba. To boly
z nádob vypustené ľudské duše.Onedlho ukázal sa i Topeľník so zvonom. A keď ho očistil a obriadil, zavesil ho na jeden
dubový kostrb. Matka radosťou plesala. „Syn môj drahý, veľa duší si osvobodil, veľa si
vykonal, ale všetko si ešte nedokonal, ešte je jedovatý Vodník tam dnu i s Rusalkami. Moc
jeho posiaľ je nezlomená a morské oko môže sa vyrútiť; preto vezmi chytro srdce a udri na
zvon.“Zvon zahučal, až sa zem striasla a hlas letel dolinami. Ale rachot ozval sa i v morskom
oku.„Čo to znamená?“ pýta sa Topeľník matky.„To znamená, že sa kryštálový palác v morskom oku srútil.“Druhý raz udril Topeľník na zvon. Blízke vrchy sa ozvaly a morské oko sa zvlnilo.„Čo to znamená, matko?“„To znamená, že sa zlato, striebro, drahokamy na skalky a piesok obrátily. Ale udri ešte
srdcom.“Dlho hlas zvona po horách a zápoľách lietal, až utíchol. Voda sa skrútila v morskom oku
a spľasla.„A to čo znamená?“ zvedave spýta sa Topeľník.„To bol osudný hlas zvona. Vodník i Rusalky vládu utratily. Utekajú von z jazera. I mňa
prejal tento hlas, lebo som doteraz Rusalkou bola. Mních život svoj dokonal, lebo poslom
Božím všetky kúzla prestávajú.“Matka Topeľníkova pobrala sa s dobrým chýrom domov, lebo morské oko, viac sa nevyrúti.
Topoľník zvon sv. Anny zavesil na zvoničku. Potom unavený ľahnul a spal jedným do druhého
rána. Ráno pobral sa domov, a keď prišiel k otcovskému domu v ústrety mu prišiel jeden
staručičký neznámy človek. Mal na hrdle ešte zvonček. To bol pastier Trubiroh, a na
kolenách mu ďakoval, že z býka stal sa zase človekom, a z tejto ťažkej kliatby ho
vysvobodil, lebo za ten čas len trávu jedol a vodu pil.Keď Topeľník do dvora vstúpil, otec jeho viedol jednu zošlú ženu. Nepoznal ju a divil
sa, kto to môže byť?„To je tvoja matka,“ riekol otec. „Kým si sa tam bavil a od práce odpočíval, na vidomoči
začala starnúť, a teraz je práve so mnou v rovnom veku, a tak i dakedy v jednom čase sa
pominieme (nebude 1000 rokov žiť). Ona prestala Rusalkou rosy byť a skrze teba odkliatou
zostala.“I urobili si veľkú a radostnú hostinu.Zvon ale z morského oka vytiahnutý zase v bohopustej doline nad morským okom pri kaplnke
sv. Anny sa ozýval, hriešnym ku pokaniu, poblúdilým v pralesoch k radosti a Bohu ku
sláve. | Reuss_Zvon-v-morskom-oku.html.txt |
Kráľ Dávid[1]Fujavica besnela. Pred oknami dopoly snehom zalepenými hnali sa celé plachty
bieleho prachu a zatemňovali kanceláriu. Stále duňalo. V malej železnej peci húdol oheň a
vynôtil i celú škálu, keď bol poryv vetra silnejší. Cencúle z odkvapov padali a rozbíjali
sa. Strechy a hrebene dymili snežným kúrom.— Veľké prášenie v prírode, — myslel si hlavný slúžny Turák, dívajúc sa oblokom na vrchy
závejov priekom cez cestu. — Nechcel by som byť teraz vandrovníkom medzi dedinami. Ani
stránkou, čo sa má dnes dostaviť na termín.Zišla mu na um včerajšia scéna žiarlivosti medzi ním a herečkou Irmou, ktorá stále
vyvolávala dramatické výstupy, aby sa cvičila. Včera vymyslela akúsi hlúposť a scéna
skončila tým, že mu vyďubala oči čističom nechtov, predbežne, chvalabohu, len na jeho
fotografii.— Taká fujavica je ako zúrivá žiarlivá žena v hysterickom záchvate. Beda tomu, kto jej
príde do cesty… Ako Irma… Daromné by boli všetky dôvody… Ako čoby som ja teraz otvoril
oblok a počal volať: „Utíš sa, moja milá! Si krajšia, keď si tichá, čo i chladná. Nerev,
nekňuč, nepišť! Neoklamal som ťa!“Prešiel ku piecke a obrátil sa chrbtom k nej, založiac si ruky na krížoch.— Čím by som ju len podkúpil, aby sa udobrila?Pozrel bokom do zrkadla v drevenom ráme a videl v ňom seba s podlhovastou, natiahnutou
tvárou s úzkym polostrovom štice medzi dvoma zálivmi. Mal ešte podviazané fúzy, aby sa mu
držali pekne do krúžkov. Rozopäl gumy na tyle a schoval toaletný kúsok do vrecka. Práve
včas, lebo na dvere zaklopali akosi trasľavo, nesmelo a nečakajúc odpovede odchýlili dvere.Ukázala sa ženská v krpcoch, celá zababúšená do bielej plachty.„Poďte chytro,“ náhlila, „vyjde všetko teplo… Postavte sa do radu.“O chvíľu stálo pri malej žene sedem detvákov, chlapcov i dievčat vo vlniakoch i šatkách.
Tváre im nebolo vidno, len drobné červenkasté, mokré detské nosy. Sedem schodíkov v
handrách, vyfúkaných a umytých snežnou búrkou. Najvyšším stupňom bola žena, ich mať.
Nešikovne, hlboko sa poklonila hlavnému slúžnemu a vyňala spod košele pokrčený list.„Od koho?“ zakričal hlavný slúžny.Nahnevalo ho, že osem ľudí prináša jeden list, hoci vedel, že tých sedem detí bude len
sedem dôvodov k listu. Zachmúril sa na ženu, že doviedla i deti.„Aký pohan vás sem posiela v tomto nekresťanskom čase,“ osopil sa na mať.„Dôstojný pán dekan.“„Odkiaľ?“„Z Vyšňového.“„Pán dekan Trnka?“Vychytil list, rozdrapil obálku a pozrel na podpis. Dekan Trnka. Starý kamarát, ku
ktorému často chodieval. List bol dlhý, s mravopoučeniami… Jeho cirkevník, Michal Bubník,
šesťdesiatročný sedliak-furman, má frajerku. Svoju starú, poctivú ženu so siedmimi deťmi
tak nechal… „Starká plače,“ čítal polohlasne, „deti revú. Chodia mi na krk… Deti
nespokojné… Cirkevníci nespokojní… Ja, ako kňaz, tiež nespokojný … Kam to povedie, keď už i
sedliaci budú mať frajerky? To bolo dosiaľ len pre pánov…“— A pre kňazov, — urazil sa hlavný slúžny v mysli, — čo nám vytýka?„… Hriech sa chytá ako oheň, ako choroba… Vynaložil som všetky sily, ale moje božie
slovo nepomáha. Možno, že ty so svojou úradnou mocou a známou autoritou urobíš poriadok.
Budem ti do smrti vďačný…“„Vy ste Bubníková?“„Mária Bubníková,“ prisvedčila žena.„A tá druhá?“„Zuza.“„Tak sa len zohrejte, Marka,“ potľapkal ju mäkko po pleci a po krátkej prestávke doložil
presvedčivo:„Spravím poriadok.“„S tou to nepôjde tak ľahko. To je prefíkaná beštia. Had. Kĺže sa, ovíja a ani nevedia,
keď ich uhryzne. Bola medzi vojakmi a predávala všeličo, ale najviac seba. Nahabala groší…
A tak špitál… Že vraj opatrovala. Koho opatrovala?… Ju opatrovali…“„Spravím poriadok,“ zopätoval hlavný slúžny a aby ju presvedčil, prešiel ku skrini,
otvoril ju, natiahol budíček, a keď ten počal zvoniť, zavolal na dekana Trnku vo Vyšňovom:„Nemaj starosti, dôstojný pán dekan. V tej Bubníkovej veci urobím poriadok.“Vtedy totižto ešte neboli v každom úrade telefóny, a keď i boli, úradníci, aby
uspokojili stránku, budíčkom telefonúvali najväčším pánom, niekedy i pánu cisárovi do
Viedne.Marka sa uspokojila. Bozkala ruku a odišla. Turák dal deťom päť korún na „fruštik“.— Žiarlivosť v krotkej podobe. Mara je nie Irma, — porovnával hlavný slúžny. — Ja tomu
chlapovi ukážem, — zahrozil sa. — Takých sedem dôvodov mať v ruke.Sedem dôvodov sa vzťahovalo na sedem detí.Sedliaka dal zavolať. Vytiahol starú Bibliu a počal ju čítať.Bubník sa na termín dostavil. V tmavej halene, so širokým opaskom a nečistými, zájdenými
plieškami v úzkych, kedysi bielych, teraz už očernelých nohaviciach a starých rozšliapaných
krpcoch, z ktorých trčala čierna slama. Bol to človek nevysoký, slabý a tenký v tele. Chudý
v tvári, s prepadnutými sluchami a vypuklými lícnymi kosťami, málo rapavý. Stále si
oblizoval sinavé gamby.— Teba, veru, krása netrápi, — díval sa naňho hlavný slúžny. — Sama bohyňa krásy by
nevedela povedať, prečo sa tá Zuza do teba zamilovala.„Bubník?“ opýtal sa ho krátko a tvrdo, vstávajúc spoza stola, na ktorom bol krucifix a
medzi dvoma horiacimi sviecami otvorená veľká stará Biblia.„Ja, prosím ponížene,“„Bližšie!“Sedliak spravil dva malé kroky.„Bližšie!“Sedliak sa pošuchol.„Tak?“„Tak.“Bubník ako čoby počul ďalekú búrku, ktorá sa približovala. Vtiahol hlavu medzi plecia a
čakal odovzdane, kedy udrie hrom.„Čo zlého ste spravili?“ zahrmelo opätovne.„Nič takého, pán veľkomožný. Čo by bol?“ odpovedal skrúšene a ticho.„Pýtam sa vás, čo zlého ste spravili?“Bubník sa poobzeral.„Ja neviem, prosím ponížene.“„Roz — mý — šľaj — te,“ zaduňalo. „Keby ste nič neboli urobili, neboli by ste tu.
Myslíte, že ja z pasie volám sem ľudí… Ja poriadnych nevolám… Ku mne chodia len holomci.“Sedliak sa robil vzdor hrmeniu nevedomým. Hlavný slúžny mu musel pomôcť.„Také niečo, čo kresťanský človek nespraví, čo robia len Turci a mohamedáni… Také niečo,
s čím je ani vaša žena, ani vaše deti, ani dôstojný váš pán dekan, ani svätá cirkev, ani ja
nie spokojný.“„Čo by to mohlo byť?“ divil sa sedliak.„Neviete?“„Nie, pán veľkomožný.“Hlavný slúžny videl, že má pred sebou človeka, ktorý sa tak ľahko neprizná. Treba
rozpovedať celú udalosť.„Nechali ste zákonitú ženu pre pobehajku… Lízali ste med za štyridsať rokov, kým bol
sladký, a ešte ani teraz sa vám nespríkril. Pravda, domáci je kyslý — žena zostarela,idete
k cudziemu úľu, do susedov — kradnúť. Vy ste zlodej! A čo bude vaša žena lízať?… Vašich
sedem sopľavých detí?“„Á tak. To pre tú Zuzu.“„Vidíte, Zuzou sa volá? To je vaša frajerka?“„Tak.“„A vaša žena?“„To je Mara. Tá chodila sem?“„Nechodila… Pán dekan sa na vás ponosuje. Pán dekan Trnka. To je poriadny človek, čo?“„No, poriadny sú.“„A vy ste poriadny?“Bubník mlčal.„Nie ste poriadny. Žijete vy tak, ako to svätá Biblia predpisuje?“ Ukázal mu na Bibliu.
„Tu je to zakázané, čo vy robíte.“Zdvihol ťažkú knihu a otvoril ju na tom mieste, kde mal papierik vložený.„V tretej knihe Mojžišovej stojí:“ „Nevezmeš k sobě ženy k první… S manželkou blížního
svého nebudeš obcovat, poškvrňuje se s ní…“ čítal zmeneným, hrubým, nízkym, trasľavým
hlasom, pomaly ťahajúc slová a dĺžiac hlásky. Tremolo sa lahodne zvyšovalo a zase
znižovalo. Text znel falošným, slzavým, pohnutým kňazským pátosom.Bubník sa díval na hlavného slúžneho skrútnúc hlavu, aby lepšie počul. Raz jedno, raz
druhé ucho nadstavoval. Slávnostné slová ho nedojali. Zdalo sa, že sa akosi kyslo usmieva.„Ale veď som si ja ju nevzal k sebe, pán veľkomožný, prosím ponížene. Ja som prešiel k
nej,“ prerušil slávnostného kazateľa hriešny, profánny hlas a pokračoval:„Pritúlila ma hladného, smädného, uzimeného. Navarila. Dala vypiť. Zakúrila do pece…
Prišiel som z hory a doma zima, nič teplého do úst… A potom, Zuza je už vdova a oni čítajú,
,s manželkou blížního svého‘…“Mojžišov paragraf bol zrútený. Hlavný slúžny, tak sa videlo, pripravil sa veľmi dobre.
Vedel, že Mojžiš má paragraf na každý prípad.„Muž pak,“ čítal ďalej, „kterýžby se cizoložství dopustil se ženou něčí, že zcizoložil s
ženou blížního svého, smrtí umře cizoložník ten i cizoložnice…“„Veď im vravím, že je vdova,“ ohlásil sa zase Bubník.„Tak teda vdova,“ nahneval sa hlavný slúžny svetským hlasom, ale hneď zbadal, že sa
pomýlil a opraviac sa, pokračoval žalostne:„Bubník, Bubník, vy ste celkom pokazený človek. Tu je hlavnou vecou, že máte ženu a máte
i frajerku. To je už jedno, či je dievkou a či vdovou, či vydatou alebo rozsobášenou
ženou.“Popri tom si myslel, že musí tu ešte čosi byť u toho starého Mojžiša. Po chvíľočke
hľadania našiel. Bolo to tak chytro nájdené, že slávnostný ráz aktu neutrpel.„Vdovy anebo zahnané nevěstky, žadné z těch nebudeš sobé bráti, ale pannu z lidu svého
vezmeš sobě za manželku…“— Krásna panna, — zasmial sa v duchu Bubník. — Sedem detí a o deväť rokov staršia ako
ja. „A veď som ja nie žid,“ vykĺzlo mu z úst nenazdajky, „čo mi tu Mojžiša čítajú?“Ľakol sa svojej hlasitej poznámky a chcejúc svoj nepremyslený výrok zmierniť, doložil
skrúšene:„My sme kresťania, pán veľkomožný.“„Pohan ste!“ zahriakol ho hlavný slúžny prísnym úradným hlasom. Zastal v reči a len o
chvíľu zvolal zase trúchlivým, nízkym, sviatočným, patetickým, trasľavým cirkevným jazykom:„Na nášho umučeného Pána Ježiša Krista sa odvolávate?… Pozrite naň… Pozrite na tento
krucifix.“ Ukázal na krucifix. „Ako ho ukrižovali!… Ako trpel!… Vidíte, on povedal, keď sa
ho židia opytovali: ,Sluší-li člověku propustiti manželku svou z kterékoli príčiny?‘ Tento
ukrižovaný im povedal: ,Ktožkoli propustil by manželku svou a jinou pojme, cizoloží, i kdož
prepuštěnou pojme, cizoloží.‘“Slúžny spustil Bibliu k žalúdku, držiac prst zavrznutý pri XIX. kapitole evanjelia
svätého Matúša a zahľadel sa na Bubníka víťazoslávnym pohľadom.Bubník stál nahrbený a díval sa na hľuzy v špinavých doskách podlahy. Akiste si myslel,
že tie dosky veľmi nevyberali.„Sem sa dívajte,“ zahúkol hlavný slúžny. „Je to nesvedomitosť, čo robíte so ženou, s
ktorou žijete štyridsať rokov a máte s ňou sedem detí. Musíte sa vrátiť k nej.“To už nebolo cirkevne rečené.Bubník hľadel ďalej do zeme. Akoby spod nej počul slúžny tiché, ale určité odhodlané
slová:„A veru sa nevrátim, pán veľkomožný, odpustia… Teraz spávam, prosím ponížene, v perinách
a doma len na slame. Ráno mi Zuza donesie mrvance do postele, len čo oči otvorím, a Mare to
trvá i hodinu, kým mi naklochtí pár suchých zemiakov… Zuza je teplá a Mara studená…“„Čo?“ kričal hlavný slúžny. „Ste vy kráľ Dávid, aby vás mladé dievčatá zohrievali?“Cítil, že svätá Biblia so svojím Starým a Novým zákonom zlyhala. Nepomôže mu ani Mojžiš,
ani Pán Ježiš Kristus, ani krucifix, ani dve horiace sviečky. Darmo trasie hlasom ako kňaz…
Mal by sa poddať tomuto nemravnému Bubníkovi? Veď by to otriaslo jeho úradnou autoritou…
Zameníme božiu moc svojou úradnou mocou, Bibliu úradným protokolom, Mojžiša a Pána Krista
hlavným slúžnym Turákom, dve sviečky dvoma žandárskymi bajonetmi a trasľavý biskupský hlas
tvrdým, prísnym úradným hlasom. Uvidíme, čo povie na to?Prišlo mu na um, ako kedysi slúžny Záhoránsky pristúpil na krk cigánskej hydre, ktorá
vtedy počala ohrozovať nielen bezpečnosť kureniec, sliepok, husí a kačíc, kapali kone,
kravy, voly, ba i ľudia bývali prepadúvaní. Neistota súkromného práva, neistota ľudského
života, neistota právna. Aby odstránil túto pliagu, odsúdil na smrť vodcu bandy. Na dvore
väznice dal postaviť šibenice. Ale potom nevedel, kam z konopí. Cigána predsa len nemohol
povýšiť pre krádeže až na šibenicu. Organizoval teda deputácie, ktoré prichádzali prosiť o
omilostenie. Telefonoval na budíčku rovno cisárovi do Viedne, odkiaľ potom prišiel
budíčkový rozkaz, že pán cisár tento raz odpúšťa, ale v budúcnosti, ak by sa Cigáni v
najmenšom previnili, nech sa smrtný ortieľ prevedie. To pomohlo. Od tých čias kury dusil
iba tchor.— A to boli pokojné časy, — rozmýšľal Turák. Dnes je vojna… Čo, keby i tohto odsúdil na
smrť. Potom by to bola sprostá imitácia… Je to zložité… Teraz je ani smrť nie taká strašná,
ako napríklad vziať živobytie… Počkaj, počkaj… Už to mám.„Tóno!“ zavolal do druhej izby. „Sem sa!“„Tu som!“Do kancelárie vbehol mladý, tenký, vysoký človek s červenkastými vlasmi, bledou tvárou.
Mal zapálené očné viečka a ako čerstvá slama žlté obrvy i fúziky. Jedna nohavica sa mu
zachytila na podväzku.Nad touto nohavicou sa Bubník uškrnul a celé konanie hlavného slúžneho sa mu na chvíľu
zdalo nevážnym. Ale len na chvíľu. Slúžny zarachotil:„Tóno! Tu tento človek,“ ukázal na Bubníka, „bude slúžiť vlasti. Pozri do evidencie, či
Michal Bubník, furman z Vyšňového, má záprah… Viem, že má, lebo furmančí. Ak je v
evidencii, zatelefonuješ po dvoch žandárov, a pôjdeš s nimi pre ten záprah.“„Ak nie?“ opýtal sa pisár.„I tak ho odasentujeme. Vlasť je v nebezpečí.“Bubník zdvihol hlavu a prestal sa uškŕňať. Zase nadstavil raz pravé a raz ľavé ucho.
Spravil i krôčik, aby lepšie počul.„Vojenské veliteľstvo žiada od nás tridsať záprahov,“ vravel hlavný slúžny. „Máme brať v
prvom rade tých lepších gazdov…“„Ja som chudobný,“ ozval sa Bubník.„Kto obrába dve role, je nie chudobný.“„Aké dve role?“„Kto má ženu a frajerku, e nie chudobný,“ zaťal slúžny.„Tá mi skôr dá, ako vezme.“„Teda vás vydržiava. Nepotrebujete zarábať.“„Nuž a žena?“„Ktorá?“„Mara.“„Vy máte Zuzu a nie Maru.“„Moja zákonitá žena je Mara.“„Opustili ste ju.“„A mojich sedem detí?“„Tak ste ich nechali — pre frajerku, len aby ste sa vy mohli nažrať, zohriať, v teplom
vyspať… Tóno! Do tých čias, kým sa so záprahom vrátite, zavrieť tohoto frajerkára.“„Pán veľkomožný, prosím ponížene, nech mi neberú zárobok… Nech nepíšu… Načo žandári… Ja
sa polepším…“„Do chládku s ním, Tóno!“ nedal sa obmäkčiť hlavný slúžny. „Ber ho!… Každý druhý deň
suchý chlieb s vodou… Nech labu líže… Aby vedel, ako je to, keď zákonitá žena hladuje a
sedem detí s ňou.“„Pán veľkomožný, prosím pre boha,“ zaúpel Bubník.„Čítal som vám pána boha a nepomohlo.“„Už budem, ako rozkážu.“„Nič! Ber ho!“„Pán veľkomožný!… Chléb náš vezdejší dej nám dnes,“ proboval so svätým Písmom Bubník.„Tóno! Rob svoju povinnosť!“Tóno položil ruku na Bubníkovo plece:„Poďte!“„Nech odpustia… A odpusť nám naše viny, jakož i my odpouštíme…“„Nepožádaš domu blížního svého… Aniž požádáš manželky blížního svého, ani služebníka
jeho, ani vola, ani osla,“ replikoval Turák.Bubník sa skoro rozplakal. Plačlivo vysvetlil:„Ja som sa len preto dal vydržiavať, aby deťom a žene viacej ostalo…“Bubníka odviedli a zavreli. Sedel v zime, o chlebe a vode dva dni a za tie dva dni
stačil postŕhať z neba všetkých svätých, vyhladiť zo zeme všetkých pánov veľkomožných,
chcelo sa mu búchať päsťou na hrubé dvere, ale sa bál, že by to pán veľkomožný hlavný
slúžny počul. Keď sa dosť naklial, sedel ticho, rozmýšľal a žuval suché kôrky. V strachu
očakával, kedy prídu so záprahom pre neho, aby ho poslali k vojsku. Striasalo ho pri tej
myšlienke. Začal prosiť pána boha, aby fujavica neprestala, lebo tak sa so záprahom nebudú
môcť dostať do mesta pre záveje. Nadával i na seba, že nesľúbil hneď hlavnému slúžnemu
vrátiť sa k žene i deťom… Však ten pán, aby ho šľak trafil, by nebol išiel za ním ani k
Mare ani k Zuze… Ľa, sprostá kotrba!… Pobúchal sa po nej päsťou.Dvere zostávali zavreté. Lepšie tak. Keď ich otvoria a zavolajú ho, musí ísť k vojsku…
Radšej do pekla… Lepšie tu sedieť.Fujavica len na tretí deň stíchla. Pofukoval síce ešte vietor, ale to bolo už len
hladkanie. Obľavilo. Počalo presvitať slniečko. Sypký sneh sa trblietal.Hlavný slúžny zase dostal návštevu. Prišla Bubníková so siedmimi deťmi.„Čo je?“ privítal ich.„Prišla som si pre muža.“„Pre muža? To vám je muž? Veď vás dávno opustil.“„Nech nám ráčia vydať otca.“„Akého otca? Sedem detí tak nechal. To je nie otec.“„Vydajú nám otca, vydajú nám otca!“ rozplakali sa vreskľavo deti.Nebol to úprimný, žalostný plač. Slúžnemu bolo jasné, že deti ktosi naučil tomuto
vrieskaniu.„Ticho!“ nahneval sa slúžny. „Kto vám kázal takto kričať? Povedz, Jano!“Označil prstom len tak naverímboha jedného z chlapcov.Vedel, že jedno z detí bude Janom.„Toto je Janko,“ ukázala mať na menšieho. „No, povedz.“Postrčila ho dopredu.„Pán dekan.“Mať ho drgla:„Ako to rozprávaš?“Chlapec sa opravil:„Dôstojný pán dekan.“„Dôstojný pán dekan? Trnka? Čo mi ten list poslal?“„Ten,“ potvrdila Bubníková.„To je klasické,“[2]zvolal hlavný slúžny. „Najprv píše, aby urobil poriadok a teraz je za
neporiadok.“„Poriadok je predsa len väčší, keď je muž doma,“ mienila žena.„A zháňa sa za sukňami!“„Ono, pán veľkomožný, pán hlavný slúžny, tá Zuzka je nie ani taká mrcha osoba.“„Nie mrcha osoba?… Veď ste hovorili, že je to prefíkaná beštia.“„Nie… Starala sa…“„Vzala vám muža.“„Ako druhá mať.“„Mať? Najprv had, potom mať?… Čo sa stalo?“Bubníková zaváhala. Potom zľahka pristúpila bližšie k slúžnemu a veselo povedala:„Vedia, poslala nám vrecko zemiakov.“„Vrecko zemiakov?“„A sľúbila ešte jedno, ak Miška vypustia.“„Miška?“ nevedel sa spamätať slúžny.„Miška — môjho muža,“ vysvetlila.„Ale pán dekan, prečo pán dekan,“ nechápal.„Zuzka ho poprosila a dala na kostol desať zlatých. Mäkkého srdca človek… Dobrý človek…
I ja som ho bola prosiť.“— Ak ho neprepustím, príde mi na krk celá obec, — rozjímal hlavný slúžny. — Možno, že by
šli všetci rovno k županovi na čele s dekanom.„To je svet!“ poznamenal nahlas a zase sa zamyslel.„Lacná láska — krotká žiarlivosť,“ hovoril si. „Ale nie je to to isté, nie je to to
isté,“ uvedomoval si, „ako keď ja oklamem Irmu a chcem ju uchlácholiť ružami alebo nejakým
tým darčekom alebo ma oklame ona a po klame tým horúcejšie bozkáva… A nie som ja taký
Bubník, taký, taký kráľ Dávid… Hrom do toho!“Rozkohútil sa:„Choďte do horúceho pekla i s vašou perepúťou!… Tóno!… Vyhoďte Bubníka!“Keď už Bubníková odišla, zarozumoval:„Predsa je to nie celkom to isté, lebo ,quod licet Jovi, non licet bovi‘.“[3][1]Kráľ Dávid— druhý a najvýznamnejší kráľ izraelský (1055 —
1015 pr. n. l.), zjednotiteľ židovskej ríše. Podľa Biblie poslal Uriáša hetejského na
istú smrť vo vojne, aby mu mohol odňať manželku Betsabé.[2]Klasický— dokonalý[3]Quod licet Jovi, non licet bovi(lat.) — Čo sa páči bohovi,
nepáči sa volovi. Starodávne latinské príslovie. | Jesensky_Zo-starych-casov.html.txt |
Geologická i geografická poloha Detvy, jej výstavnosť a cesty„Stojí vysoká, divá Poľana,
Mať stará ohromných stínov,
Poď ňou dedina Detvou volaná,
Mať bujná vysokých synov.“(Sládkovič: Detvan, I.)Pod ozrutnou opachou 1459 metrov vysokej Poľany, v 37°3'20” východnej dĺžky a 48°31'9”
severnej šírky od Ferra, tam, kde na juhovýchode stolica Zvolenská hraničí s Novohradskou a
Gemerskou, rozprestierajú sa rozsiahle lazy (kopanice) detvanské, soskupené vôkol mestečka
Detvy.Z geologického stanoviska zistené je, že územie toto leží naandesittufovej a
brecciovej(slepencovej) formácii. Na severe ležiaca vysoká Poľana sostavená
jez normálneho piroxén-andesitu. Vo východnom smere, ku Hriňovej a
Detvanskej-Hute, panujeblystová bridlica, rula(gneis) ažula(granit). V smere južnom, juhozápadnom, západnom a
severozápadnom, od železničnej stanice „Kriváň-Detva“ po Pstrušu, rozšíril sa tiežpiroxén-andesit a jeho brecciová tufa.Smerom k otvorom dolín možno spozorovaťalluviálnea miestami idiluviálne usadliny.[1]Drievna Detva stala sa následkom administratívneho a čiastočne i cirkevného rozdelenia
matkou veľkej obce Hriňovej, Detvanskej-Huty a čiastočne i Stožku. Terajšia, v
administratívnom smysle bratá Detva uzavretá je chotármi obcí:Veľká-Slatiná,
Budiná, Trhanová, Hriňová, Očová a Ábelová. Hriňovávšak hraničí sDetvou, Dobročom, Detvanskou-Hutou, Valašskou, Očovou a Látkami.Územie Detvy a Hriňovej spolu obnáša 36,947 katastrálnych jutár, na ktorom stojí v samej
Detve 758, v Hriňovej ale 848 (v súhrne 1,606) obydlených domov v asi 363 väčších-menších
skupinách (lazoch).Tu podávame dľa najnovšieho spočítania údaje znázorňujúce výstavnosť Detvy a Hriňovej.[2]Lazy detvansko-hriňovské sú: Snohy, Vrch Slatina, Biele Vody, Klopotovuo, Priehalina,
Slanec, Uhlisko, Jasenovuo, Riečka, Korytárky, Mních, Pri Kamenom kríži, Blato, Zlatnuo,
Prvý a druhý Krivec, Skliarovo, Nemecká, Majerovo, Močidlá, Za Priechody, Kriváň, Liešno
(i: Liešna), Piešť, Krnuo, Sliacka (i: Sliackova) Poľana, Stožok, Syroň, Podperinsko,
Chrapková, Korytársky Vrch, Hlinisko, Katruška, Turecký Vrch, Petrová, Podrohy, Rokytnuo,
Kochľačka a Bystruo.[3]Administratívne ešte k Hriňovej prisluchajú: Bratkovica, Komorovuo, Báťková,
Luom, Hukava, Jasienky, Brod, Magura a Vrch-Dobroč.Názviská tieto, jako aj iné, označujúce menšie detaile, sú starobylé, pri čom odvolávame
sa na početné názvy honov, zvečňujúce pamiatku Mateja kráľa. (Vidz Starožitnosti.)Už listina Ladislavom Chiak r. 1653 vystavená (srv. Listiny 1) spomína nasledujúce,
dosiaľ temer nezmenene užívané názvy honov: Nad Motšidla (vrch), Pod Závozja, Prídi (?)
(dolina), Priesek (potok), Kuľhavých salaš (salašisko), Perina (vrch), Misskových laz
(dolina), Medzi Perinou, Medzi Missou(?), Missia Huorka (?) (vrch), Na Kňazovo (lúka),
Leukova dolina (kedysi farská lúka Očovej). Tadeto driev viedla aj Detvanská cesta, Biela
studňa, Holý Wrch, Záruba, Sirone (boly to „zakázané vrchy“ — montes prohibitorii; zaiste
ohľadom pastvy), Zúbratina.Ináčej teraz bežné názvy honov nájde láskavý čitateľ pod osobitným záhlavým; tu
poznamenávame ešte len toľko, že názvy tieto cieľom presnejšieho označenia bydliska
prichádzajú v matrikách fary detvanskej až v dvadsiatich rokoch XIX. stoletia.Detva má hojnosť dobrých prameňov. Takrečeno každou väčšou-menšou dolinkou uháňa
potôčik, ktorý však len zriedka kedy má svoje vlastné a osobitné meno. Medzi mnohými
detvanskými potôčkami značnejšie sú: potokDetvaaSlatiná, tak aj:Bielovodskýpotok,Hukava, Jalšovýpotok,Jarok, Liešna, Riečka,
SlanecaTrkocký jarok. Aj riekaIpeľv detvanskom chotáre berie svoj pôvod.Potok Slatinú zamýšľalo vígľašské panstvo regulovať, aby sa na nej mohlo drevo plaviť. O
nej píše M. Belius, rodom z blízkej Očovej: „Rieka Slatina vyteká pod Wrch Detwou, potom čo
potôčok pretekáchýrečnú dedinku Detwu; ďalej prejdúc kolo hradu
Vígľaš, mestečku Slatinej dáva meno i vlny. Má hojnosť drobných rýb a rakov“.[4]Územie Detvy je nadmierkopcovitého tvaru, popreorávané labyrintom
väčších-menších od Poľany po Slatinú (potok) sa ťahajúcimi dolinkami, ktoré čím viac sa
blížia k tejto, tým sú otvorenejšie, širšie a plytkejšie.Po dolinách a výmoľoch nachádza sa mnohokamenného uhlia, okolo
Stožku ale videť kde-tuželeznú rúduna površí, ba i potôčky a
studničky plné sú železnatej usadliny. Pod takzvanou Kráľovou jedľou otvoril podnikavý muž:
Emil Prokop,mangánovú baňu, nemajúc však dostatočného kapitálu s
veľkou ztratou musel od podniku odstúpiť.Na Korytárskej ceste našiel pôvodca značné ložisko takzvanéhomastného
kameňa(steatit = magnesiálny-hydrosilikát).Mädokyšepoznáme na území Detvy tri; a síce na horňom konci samého
mestečka, v Stožku a v Klokoči. Posledniu pre značný obsah železiny menujú „Červená
mädokyš“. Táto je temer tak silná, jako zručnou reklamou vychýrená a do sveta pustená
vígľašská kyselka „Véra“.Mestečko Detva bolo prvotne podobne k terajšej Očovej roztrateno rozostavené. Až po ohni
r. 1833 bola vo dva rady popri brehoch potoka vystavená. V týchto radoch má každý sedliacky
dom svoje záhumnie. Bezprostredne na pravom brehu potoka rozprestiera sa stredný rad domov,
ktoré už postrádajú záhumnia. Je to takzvaná Závadka (vidz: Názvy honov pod „Závadka“). Na
tomto domoradí nachádzajú sa tie najstaršie budovy, ktoré pozostaly ešte zpred osúdneho
požiaru. Po ohni vystavily sa ulice: Novejsa, Ku hrobom a Dolňá ulica.Ulice, poťažne domoradia mestečka, dľa terajšieho rozostavenia a názvu sú:Dolní koniec(od fary na dol). —Horní koniec(od fary na hor smerom k Poľane). —Ulic(rad domov okolo bytu
panského nadlesného). —Ku cinterínu, ináč i:Horňá
ulic.—Závadka.—K medokyšu(popod obecný dom). —Popri Halajovi(kušnierovi). —Novejsa(povedľa cesty, smerom do Očovej vedúcej).Priechody, to jest cesty (vicinálne) miestnej premávky:Farská ulica. — Za
Priechody. — Pri Pastierni. — Popri Rozmitáľskych dome.Hradská cesta viedla v drievnych časoch z Vígľaša cez Stožok na Budinské lazy, do
Starého Haliča a na Lučenec. Terajšia tiahne sa popod Rohy, okolo honu takzvaného ,K
tabule‘, odtiaľ okolo mlyna na Kriváň, Trhanovú atď. Pozostatky staršej, okolo takzvanej
Kúrie, Mníchom do Novohradu vedúcej cesty ešte dosiaľ videť.Obec Detva nateraz nasledujúce cesty udržuje:[5]Dúbravsko-detvanskúcestu. Počína sa od juhovýchodnej strany obce
Dúbrava a pri tabuli, ktorá označuje smer cesty, zaniká. Je len z čiastky v dobrom stave a
má 6 väčších a 2 menšie drevené mosty.Od dolného mlyna do Pieštivedúca zanedbaná poľná cesta. Začína sa
od dolného mlyna a končí sa v piešťanskej Rovni. Má 1 väčší a 3 menšie drevené mosty.Medzi Kriváňom a dolným mlynomsmerom k Budinej vedúca poľná cesta.
Medzi kriváňskym mostom a dolným mlynom na stoličnej ceste, od väčšieho dreveného mostu sa
začína a trvá až po budinský chotár. Má malý drevený môstik a je zanedbaná.Cestamestečsko-korytárskasa začína pri hornom konci mestečka a
končí sa pri takzvanom Kamennom kríži, kde sa pripojuje ku stoličnej ceste
Kriváň-hriňovskej. Je úplne zanedbaná, močaristá a preto často úplne neschodná. Konečne
cestamestečsko-skliarovskázačína sa v mestečku a trvá až po dom
Babic-Murinov v Skliarove a je tiež zanedbaná.Miestna premávka upotrebuje zvlášte cestu dolu mestečkom ku takzvanej Tabuli vedúcu,
odtiaľ ale v pravo na Vígľaš, Slatinú a Zvolen, v ľavo na Kriváň tiahnúcu, táto rozvetvuje
sa pod Mníchom na pravo do Trhanovej a takzvaným Píľanskym priesmykom na Lovinobaňu a
Lučenec, iná vedie v ľavo k Hriňovej. Táto zas rozvetvuje sa na Detva-huťansko-lômskú cestu
a v pravo ku sklenej hute hriňovskej na Bratkovicu, poťažne na Snohy vedúce cesty.Ďalšia premávka má tiež svoje čiary výhodnejšie pre železničnú, menej schodné pre pešiu
premávku. Zvolen, Baňská Bystrica, Lučenec, Baňská Štiavnica, z čiastky aj Kremnica,
Rimavská Sobota, Brezno, Krupina, Ružomberok, Baláž Ďarmoty, Trstená, Nowy Targ a Kraków;
toto boly a z čiastky dosaváď sú významnejšie emporia, ktoré dosiahnuť snažil sa náš bodrý
Detvan rozličnými prielazmi a „pirťami“ (v Orave „prť“ = chodník ovčí), zväčša cez vysoké
vrchy za svojím obchodom, za zárobkom „hnatý žitia nevoľou“.Železničnú premávku sprostredkujú dve železničné stanice uh. štátnej železničnej trati
„Zvolen — Hatvan — Budapešť“ pod úradným názvom „Gyetva“ a „Krivány — Gyetva“. Prvá leží za
riečkou Slatinou, u cesty od dolného mlyna do Piešte vedúcej; od mestečka je na 20 minut
vzdialená a je len pre osobné vlaky. Druhá, takzvaná veľká stanica, zariadená aj pre
rýchlo- a nákladné vlaky, je pod vrchom Mních, na hranici zvolensko-novohradskej, od
mestečka na dobrú hodinu vzdialená.[1]Uh. kr. geologický ústav in litteris dd. 26. marca 1903, dľa sostavenia dra Tomáša
Sontágh, kr. hôrskeho radcu, ktorý petrograficky prezkúmal toto okolie a prítomný
geol. opis sostavil dľa geol. mapy c. k. rak. geol ústavu. Srovnaj: Földtani közlöny
XV., sošit 3., 5; Umgebungen von Altsohl G. 4, Jahrbuch und Verhandlungen der k. k.
Geol. Reichsanstalt, Sväzok: 11., 18., 19.[2]A m. sz. k országainak 1900 évi népszámlalása. Különlenyomat: Zólyom megye, strana
4.[3]† Peter Tomkuljak: Detva „Tovaryšstvo“. Sväzok I., strana 211.[4]Mathaei Belii: Notitia Hung. 389.[5]Úradný soznam. | Medvecky_Detva.html.txt |
I. Prevraty zapríčinené v dome psomVšeličo dopovedaly starostlivé ženské jazýčky mladému pernikárovi v slobodnom a kráľovskom
meste Sabinove, keď stál v oddavkách s pannou Nánkou Fialkovičovie, ktorú však zlí ľudia
prezvali Mrzutou a tak ju i my chceme od počiatku nazývať. Veľmi mnohé klebetnice desily
oddanca nevľúdnou, jedovatou, zlostnou povahou dievčaťa a veštily mu zlé, nešťastné
manželstvo.„Tá,“ hovorily, „nikdy vám nezaloží blahú domácnosť, s ňou žiadnych radostí nezažijete, bo
to je od narodenia celý borsuk, vretenica, ropucha.“ Ale pernikár si spomenul, že to pri
oddavkách vždy tak býva, preto nepočúval na žiadne klebety a už bol i deň na svadbu
ustanovený, keď nepatrná príhoda všetko zmenila a zapríčinila v rodine úplný prevrat.Stalo sa totiž, že pes si nezbedne v chyži počínal, smrad zapríčinil, na ľudí sa vzpínal,
na pohovku liezol. Museli ho opätne vyháňať. Mladšia sestra to robila s krotkým dohováraním a
smiechom, Mrzutá ale so srdmi. Zaškaredila sa, kopala do psa, nadávala mu. To padlo
pernikárovi do očú, a čo žiadne ženské klebety vykonať nemohly, vykonalo zachádzanie so psom.
„Ej, to je predsa zlostná akási ježibaba,“ pomyslel si, „reči o nej nie sú márne, s takou
osobou svoj život nespletiem.“Dobre sa v ten deň modlil. Mrzutá bola skutočne nadmieru jedovatá, lenže to skrývaly jej
starostlivá ovdovelá matka a dobrosrdečná sestra. Jej povaha bola na nevystátie. Neukázala
nikdy veselú tvár, bola vždy zasmušilá, hnevná, mlčanlivá; len keď záletník prišiel, vyjasnil
sa trochu jej obličaj, rozviazal jazyk. Pre každú maličkosť sa rozsrdila a keď sa nahnevala,
odvrhla i najpilnejšiu robotu a nepreriekla cez celé dni slova. Rozkázať si nič nedala.
Smiech, žart, spev nevstúpily temer na jej pery, ale i slzy do očí zriedka. I to bývaly slzy
zlosti, nie jemného žiaľu. Hudby, tanca a vôbec všetkých spoločenských zábav sa štítila.Celkom inú povahu mala jej mladšia sestra. Vždy mierne veselá, konala všetko ako pre
zábavu, nepohnevala sa ľahko, nedržala hnev, bola poslušná, trpezlivá. Rada spievala, plesala,
žartovala, avšak bez ublíženia. Chcela každému dobre, i tej nemine;[1]žiadala, aby sa všetko radovalo a bolo šťastné.Táto rozličnosť povahy sestier zrkadlila sa im i na tvári, prejavovala sa v hlase. Obličaj
Mrzutej pokrýval vždy akýsi zlovestný tieň a keď ju niečo nemilého stretlo, zatiahol sa vcele
škaredými chmárami. Jej nahrublý hlas podobal sa mužskému. Na tvári jej sestry oproti tomu
bolo vidno akúsi ľúbeznú hru, ktorú i nemilé udalosti len trochu zmenily. Videl človek, že má
žiaľ, ale nie, že sa hnevá. Jej hlas bol zvonivý a čistý ako hlas slávikov, celá skladba tela
útla.Pernikár teda dobre si poradil, že sa od Mrzutej odvrátil. Vzdorovitá jej povaha vedie
časom mužských k velikým, slávnym, hrdinským skutkom: u ženských, ktoré sú povolané tvoriť
tiché domáce blaho, je vždy nešťastím.Miesto Mrzutej uchádzal sa o jej mladšiu sestru. A matka, čo by ako bola rada napred
staršiu pod čepiec priviedla, vidiac nezlomnú vôľu nádejného mladého muža, privolila.[1]Chcela každému dobre, i tej nemine— nemej tvári, čiže
zvieratám | Zaborsky_Mrzuta.html.txt |
Oddelenie I — O cukrových farbách, voňavom cukre, varení cukru a glazúrovaní
cukrom1 Odvar z modrej (belasej) fialkyZ rozkvitnutej fialky, ktorá má veľmi ľúbeznú vôňu, kvet zobrať a dať do nádoby, ktorá
pri trhaní kvetu musí byť vždy zakrytá, aby vôňa nevytuchla. Keď je nazbieraných kvietkov
asi dve holby, potlačia sa čistou varechou a vytlačí sa na ne citrónová šťava. V čistej
nádobe sa varí žajdlík čerstvej vody, vyleje sa na fialku a dobre prikryté sa nechá cez noc
stáť. Pol funta mletého cukru sa dá do čistej nádoby, doň sa vytlačí fialková šťava, nechá
sa viac ráz na ohni zvariť a dá sa do čistej fľaše.2 Ružový odvarZ voňavých ruží obtrhať asi dve holby kvetu a pritom nádobu zakrývať. Doň vytlačiť
citrónovú šťavu, naliať žajdlík vriacej vody a do druhého dňa nechať stáť. Pol funta
mletého cukru dať do čistej nádoby, naň ružovú šťavu vytlačiť, viac ráz nechať zvariť, cez
šatu precediť a v nádobkách odložiť, kým sa bude potrebovať.3 Alkermešová šťavaAlkermeš sa rodí vo viniciach i záhradách a jeho zrnká dozrievajú koncom septembra;
dozreté vyzerajú ako dozretá baza. Potrebnú mieru zrniek zo stopôk do čistej nádoby
obtrhať, zobrať, varechou rozdláviť, zakryté na chladnom cez noc nechať stáť a potom cez
čistú šatu natoľko vytlačiť, aby bolo z toho aspoň za holbu šťavy. Pol funta (28 deka)
jemného mletého cukru so šťavou zmiešať, v čistej nádobe za stáleho miešania do polovice
vyvariť, horúcu šťavu cez šatu do čistej nádoby precediť, fľaše naplniť a v chlade nechať
stáť.4 Košenilová šťavaToto semeno, z ktorého sa tá najkrajšia červená farba robí, pochádza z Ameriky; pri
varení a pečení nemení farbu (ako napr. alkermeš), ani neškodí zdraviu. Zrnká má také veľké
ako konopné semä a vyzerajú, akoby po vrchu bielou bavlnkou boli obtiahnuté. Koreň, na
ktorom sa semä rodí, je na tri rífy vysoký a menuje sa v botanike čili vo vede o
rastlinstve cactus opuntia. Na zavarenie sa vezme lót (1,75 deka) košenily, v mažiari sa na
čo najdrobnejšie potlčie a vyberie na čistý papier. Lót (1,75 deka) liadku sa na železnej
lopatke alebo na ohnisku tak dlho pečie, pokým mechúre nehádže; s liadkom sa lót salajky
(Pottasche) a 2 lóty (3,5 deka) preparovaného vínneho kameňa (cremor tartari; v apatieke ho
dostať) v mažiari na prach potlčie, pridá sa košenila a všetko sa v mažiari tĺčikom
rozotrie.V čistej cínovej nádobe žajdlík tečúcej vody nechať zvariť a do nej potlčené za stáleho
miešania novou varečkou na voľnom ohni zavariť; keďby kypieť začalo, odoberie sa z ohňa,
ináčej by všetko vykypelo. Nechá sa ešte za pol hodinu variť a precedí sa cez šatu do
čistej nádoby. Nádoba, v ktorej sa varilo, sa znovu očistí a precedené dá sa späť do nej.
Primieša sa 12 lótov fajného potlčeného a preosiateho cukru, nechá sa viac ráz zvariť, po
vystydnutí sa zleje do čistej suchej fľašky a zapchatá sa drží na chladnom mieste. Košenila
sa kupuje v sklepe u matralistov.5 Šafranová farbaNa túto farbu sa neberie hocaký šafran podľa mena, lež pol lóta indického alebo
francúzskeho šafranu, ktorý má červenožltú farbu a tuhú vôňu. Zvarí sa za kávovú šálku
tečúcej vody a v nej sa nechá šafran povariť, precedí sa cez čistú šatu; dá sa ešte zo 6
lótov jemného mletého cukru zvariť a pridá sa do fľašky.6 Zelená farbaNajvhodnejšia a najzdravšia zelená farba sa dá urobiť zo zeleného špenátu. Nedá sa síce
dlho držať, lež môže sa vždy čerstvá zelená urobiť cez celý rok tým spôsobom, že vtedy, keď
sa špenát minie, urobí sa zo zeleného petržlenu. Keď sa aj ten minie, býva na poli zelené
žito, čo sa v mažiari potlčie. Vyzerá potom ako kaša. Cez čistú šatu sa vytlačí do nádoby a
nechá sa zvariť. Voda sa scedí (masa vyzerá ako tvaroh) — upotrebí sa na fánky, na polevu
na torty a zákusky.7 Príprava cukru na zákusky a tortyPár funtov fajného cukru nadrobno zošrotovať, po troche neveľmi nadrobno potĺcť a cez
husté sito preosievať, aby jemný cukor cez sito prešiel. Na site poostalý cukor sa čistou
rukou dookola trie, aby prepadol na podložený papier; cukor zo sita sa v mažiari zľahka
drie a s ním sa robí ako s predošlým cukrom, kým nebude na pripravenom papieri potrebná
miera stredne potlčeného cukru.Z tohoto cukru sa dá potrebná miera na tanier a naň sa nakvapká z jedného druhu farby a
medzi rukama sa dookrúhla mieša na letnom mieste. Takto sa pokračuje s cukrom pri každej
farbe, nechá sa na letnom mieste preschnúť, každý inofarebný cukor sa dá osobitne do fliaš
a drží sa na suchom mieste. Podľa potreby môžu sa všetky farby cukru spolu zmiešať; ak bude
treba farbu, napíše sa o tom pri jednotlivých cukrových jedlách.8 Vanilínový cukorTak ako pri jedlách opísaných v prvom zväzku sú potrebné všelijaké prípravy, ktoré už
vopred majú byť hotové, rovnako aj v tomto zväzku sa píše o istých veciach, ktoré treba
vopred a na viac ráz prichystať. Často sa totiž stáva, že hostia prekvapia svojou nečakanou
návštevou dom, potom je už neskoro každú malichernú vec frišno robiť. K potlčenej vanílii
sa pridá cukru a spolu sa potlčie, cez sito sa preoseje a dá do fľašky alebo piksle, čo
oboje musí mať vrchnák, aby vanília nevypáchla.9 Pomarančový cukorDva pomaranče na cukre zľahka ostrúhať, žlté nožom na tanier zoškrabať, na teplom mieste
nechať sušiť, s verdúnkom cukru potĺcť, preosiať a vo fľaši zakryté odložiť. Tým istým
spôsobom sa robí citrónový cukor.10 Kávový cukorDo nádoby dať 8 lótov cukru, uvarenou a precedenou tuhou kávou ovlažiť, zakryté nechať
sušiť, potĺcť, preosiať a dať do fľaštičky.11 Varenie cukru na zaváranie a prvý stupeň cukruPripravenie tohoto cukru vyžaduje veľkú pilnosť a pozornosť, ale pri častejšom opakovaní
to už nie je nijakou ťažkosťou. Na varenie cukru treba asi trojžajdlíkovú veľkú medenú
panvu (Karmelpfanne — pod tým menom ju dostať u kotlárov). Pol funta alebo podľa potreby i
viac jemného cukru sa poseká na kúsky, naň sa naleje žajdlík vody a nechá sa nad dierou na
chytrom ohni (na otvorenom plameni, ohni) variť. Nečistota sa zvrchu zberá čistou varieškou
a boky panvy sa utierajú vlhkou špongiou, žeby boli čisté.Dobré uvarenie cukru sa skúma takto: do cukrovej tekutiny sa omočí čistá dierkavá
varecha a vyberie sa; ak sa cukor po nej rozleje, odloží sa z ohňa; no ak sa cukor na
varechu nechytí, vtedy je ešte nie súci, nechá sa ďalej variť a neskôr sa zase opísaným
spôsobom skúma. Takýto cukor sa volá cukrom prvého stupňa a keď sa pri jednom alebo druhom
jedle pripomenie, bude hneď každý vedieť, ako sa má pripraviť.12 Druhý stupeň cukruSo všetkým sa zaobchodí podľa predchádzajúceho spôsobu, len sa dlhšie varí. Keď sa na
cukre akoby perly ukazujú, omočí sa doň koniec variešky, vezme sa z neho medzi dva prsty a
mädlí sa. Ak sa ťahá ako cverna až na palec (cól) a neroztrhne sa, vtedy sa volá cukor
druhého stupňa. Tento cukor sa môže upotrebiť na zaváranie čerešieň.13 Tretí stupeň cukruPredchádzajúca tekutina sa nechá ešte dlhšie variť; keď sa ešte väčšie perly na nej
ukazujú a cukor sa ako dlhšia cverna ťahá, vtedy má cukor tretí stupeň.14 Štvrtý stupeň cukruVarí sa podľa predchádzajúceho spôsobu, lenže dlhší čas. Dierkavá varecha sa do tekutiny
tak omočí, aby cukor i do dierok prišiel; potom sa cez dierkv fúka a ak sa robia mechúriky,
vtedy má štvrtý stupeň; upotrebúva sa na zaváranie kyslejšieho ovocia.15 Piaty stupeň cukruDo predchádzajúcej tekutiny, ktorá sa ešte dlhšie nechá variť, sa zamočí dierkavá
varecha, drží sa dovysoka a cez dierky sa fúka. Ak sa urobia ešte väčšie mechúriky od
predošlých a cukor je suchší, má piaty stupeň; upotrebúva sa na konzervy.16 Šiesty stupeň cukruKeď sa cukor ešte dlhšie varil, omočí sa koniec variešky do vody a potom do cukru,
pričom sa na to pozor dáva, aby varieška neprišla na dno. Varieška sa znovu do vody omočí a
chytro vyberie; ak je cukor tvrdý a láme sa, alebo ak medzi zubami chrumká a nelepí sa,
vtedy sa zloží z ohňa a má šiesty stupeň; upotrebúva sa na zamáčanie ovocia a pečiva, ako
sa o tom pri jednotlivých jedlách píše.17 Siedmy stupeň cukru (karamel)Ak zvarený cukor o jeden alebo dva kochlíky viac vyhodí, žltobrunátnu farbu dostane a je
takmer spálený, dosiahol ostatný, siedmy stupeň a volá sa karamelom. Stáva sa, že i cukor v
šiestom stupni pri varení alebo odložení z ohňa a zamáčaní variešky uschne, čiže
takpovediac umrie, no tomu sa dá tak odpomôcť, že sa naň naleje pár lyžíc chladnej vody a
nechá sa podľa predpisu variť. Na karamel urobený cukor dá sa aj vtedy potrebovať, keď sa s
čistou chladnou vodou rozvarí, a síce pri varení soufflé alebo strapačiek.18 Biela glazúra na torty a zákuskyGlazúrovanie znamená cukrové masy na torty a pečivo cukrovou tekutinou nielen obtiahnuť,
lež i okrášliť, pričom sa trojaký spôsob používa: 1. cukrová masa pripravená z bielkov sa
potrebuje na ľadovanie (aisírovať); 2. príprava čiže konzerv s chladným sirupom a tlčeným
cukrom sa potrebuje na namáčanie (tunkovať); konečne 3. varený konzerv (prípravok) sa
potrebuje na glazúrovanie tort a pečiva, ktoré sa do tohoto konzervu namáčajú.Predpis na prípravu bielej glazúry: pol funta potlčeného jemného cukru sa preoseje cez
husté sito, dá sa do porcelánovej šálky a pridajú sa dva bielky i citrónová šťava. Toto sa
novou varieškou mieša a ak by bolo husté, pridá sa bielok; pri pilnom miešaní bude tejto
masy hodná miera a má byť biela ako sňah. Známa je pod menom ľad (Eis).Ľad sa delí na tri čiastky: biely má tam ostať, kde sa mieša; červená a zelená farba má
byť osobitne. Hotová torta sa celkom obtiahne bielym ľadom, bielou polevou a nechá sa v
letnej peci vysušiť; červená a zelená masa sa dá do osobitných striekačiek, papierových
rúrok, lievikov, škarnicieľ a tak sa na torte všelijaké kvety a iné okrasy lejú, čo sa
nechá usušiť. Takéto torty a pečivá sa menujú glazúrované.19 Červená glazúraCukor sa prichystá podľa predchádzajúceho spôsobu; keď je tekutina hodne nabehnutá,
pridá sa pár kvapôk alkermešu alebo košenily, aby cukor dostal peknú červenú farbu.20 Zelená glazúraKeď je vyššie menovaná cukrová tekutina dosť vymiešaná, pridá sa zo špenátového tvarohu
(p. č. 6), ktorý cukru zelenú farbu dodá. Pri poleve sa má na to dať pozor, aby cukrová
masa nebola veľmi riedka, keď sa ňou cez škarnicľu všelijaké okrasy robia, lež má na torte
alebo pečive tak vyzerať, ako keby sa po nich tenký biely motúz rozvíjal.21 Hnedastá glazúra a krášlenie menovanými glazúramiPotrebnú mieru fajnej vaníliovej čokolády postrúhať a dať do misky, do nej dať bielok z
vajca a varieškou tak dlho miešať, kým nebude ako maslo. Masa sa dá do škarnicle a robia sa
všelijaké okrasy. — Pri krášlení torty menovanými glazúrami musia byť všetky glazúry
poruke, hotové torty sa obkroja na štvoruhlasto, spolu sa zložia, každý bok torty sa
obtiahne menovanými glazúrami a nechá sa sušiť; o tom sa pri jednotlivých tortách
obšírnejšie hovorí.22 Chladná poleva na glazúrovanie tort a zákuskovJeden funt fajného cukru potĺcť, cez sito preosiať a 12 lótov dať z neho do medenej
panvy; cukor studenou vodou za kávovú šálku rozpustiť, pridať pár lyžíc maraskínového
likéru a stále varieškou na ohni miešať. Keď by sa mal zvariť, sníme sa z ohňa, za
ustavičného miešania pridáva sa k nemu tlčeného cukru, pokým nezačne hustnúť a tiecť. Potom
sa na skúšku pustí pár kvapôk na plech a ak sa po vystydnutí urobí odvrchu na kvapke
kôročka, vtedy je dobre pripravený; no ak sa neutvorí nijaká kôra, pridá sa ešte viac
tlčeného cukru a spolu sa rozmieša. Takýto tečúci cukor sa na tortu vyleje, po celej sa
nožom nahladko rozotrie a nechá sa za pol hodiny na chladnom mieste stáť. Keď sa kôrka na
prst lepí, dá sa torta do letnej pece a po stuhnutí sa z pece vyberie.23 Promincľové celtle (promincne)Funt jemného potlčeného cukru cez sito preosiať, 12 lótov z neho dať do medeného
kotlíka, rozmiešať so šálkou vody a stále na ohni miešať. Keď by sa začal variť, zoberie sa
z ohňa a dá sa doň za stáleho miešania pár kvapôk promincľového oleja a tlčeného cukru.
Potom sa podľa predchádzajúceho spôsobu probuje, či je dosť tuhý; takáto tuhá masa sa dá do
papierovej škarnicle a cez ňu sa riedko na plech kvapká, aby sa kôpky nezlepili. Po
vystydnutí sa promincne podoberú tenkým nožom z plechu, zoberú sa na papier a držia sa na
suchom mieste. Promincne sú dobré, keď má dakto pokazený žalúdok.24 Farebná chladná polevaS cukrom sa pokračuje podľa predchádzajúceho spôsobu; keď je rozmiešaný s vodou, pridá
sa alkermeš alebo košenel, žeby mal peknú farbu. Na čo sa tento konzerv (príprava)
upotrebí, opíše sa pri jednotlivých jedlách.25 Chladná príprava v vandličkáchPodľa počtu osôb treba dať do medeného kotlíka tlčeného cukru a pár lyžíc akéhokoľvek
likéru, potom vodou doliať a na ohni stále miešať, pričom sa nesmie zvariť. Z ohňa odložiť
a za stáleho miešania pridávať tlčeného cukru, aby bolo hustejšie ako vyššie opísané.
Podlhovasté alebo okrúhle vandličky (misočky) čistým mandľovým olejom tenko vymastiť,
pripravenou masou naplniť a na chladné miesto odložiť, aby dobre stuhla; konečne sa pozorne
na papier vyklepká, aby sa nepomrvila. Pri rozličných sladkých cestách sa opíše, na čo sa
táto príprava upotrebúva.26 Pomarančová glazúra na tortuDva pomaranče na cukre tenko ošúchať, žlté nožom zoškriabať, ostatný cukor potĺcť,
preosiať, z neho dať do medeného kotlíka, pridať nastrúhaný cukor, pomarančovú šťavu a pár
lyžíc vody. Všetko stále na ohni miešať pokým nebude husté. Potom z ohňa zložiť a za
stáleho miešania pridali tlčeného cukru. Vystydnutú tekutinu na tortu vyliať, celé dookola
obtiahnuť a vrch uhladiť. Ak by sa cukor nestokoval, čiže na prsty nelipkal, dá sa do
letnej pece.27 Pomarančová glazúra s arakomVšetko sa prichystá ako v predchádzajúcom prípade, pridá sa za pohárik araku a práve
toľko košenelu. Na ohni sa mieša a ďalej známym spôsobom pokračuje.28 Citrónová glazúraPár citrónov na cukre ostrúhať a dať pozor na to, aby sa do bieleho nestrúhalo, pretože
to dodáva horkú chuť. Potlčený cukor cez sito preosiať a dať do panvy, doň citrónovú šťavu
vytlačiť, pridať za pohárik rumu a pár lyžíc vody, na ohni miešať a ďalej známym spôsobom
pokračovať.29 Glazúra z červených jahôdDozreté jahody cez sito pretrieť, pol funta potlčeného a preosiateho cukru dať do misy a
s jahodami miešať, pridať za pohárik vanilínového likéru, to vedno na ohni miešať a horúce
odložiť. Konečne pridať alkermešu a tlčeného cukru, nechať vystydnúť a na tortu vyliať.30 Glazúra z červených malínKeďže v malinách bývajú červíky, dávajú sa do studenej vody a nechajú sa začas stáť;
potom ich treba nechať na site odtiecť a cezeň pretrieť. Potlčený cukor sa dá do misky,
pridajú sa maliny a pohárik araku, na ohni sa mieša a podľa vyššie daného pokynu odloží;
nakoniec sa pridá lyžička alkermešu a tlčeného cukru, potom sa torta obtiahne.31 Glazúra s ananásovou šťavouPol funta potlčeného jemného cukru do misy preosiať a s ananásovou šťavou pomiešať,
primiešať maraskínového likéru a pokračovať známym spôsobom; konečne pridať alkermešu, aby
bolo dosť červené. — Vyššie menované glazúry sú na máčanie zákuskov, čo doista zo začiatku
je ťažko tým, ktorí to ešte nerobili, preto sa môžu o to pri menšej mase pokúsiť.32 Čokoládová poleva14 lótov jemnej, na kúsky pokrájanej čokolády dať do medeného kotlíka, pár lyžíc s vodou
rozpustiť a rozmiešať, pridať 12 lótov tlčeného cukru a šálku vody, nechať to spolu za
ustavičného miešania variť a probovať prstami, či sa masa ťahá ako cverna. Potom z ohňa
zložiť, opakom variešky na boku kotlíka trieť, nalepené zoškriabať a spolu miešať, toto zas
trieť a tak ďalej pokračovať. Keď sa navrchu kôročka chytá, pustí sa pár kvapôk na plech a
nechá sa vystydnúť; ak masa tuhne, je súca na zamáčanie pečiva a torty.33 Iná čokoládová polevaPol funta cukru dať do medeného kotlíka, na cukor naliať vody a nechať na ohni variť. Do
nádoby postrúhať čokoládu, pridať pár lyžíc zo zvareného cukru a rozmiešať na maslo. Keď sa
cukor medzi prstami ťahá, pridať čokoládovej masy a spolu nechať povariť. Zložiť z ohňa a
varieškou trieť (tabulírovať); v ostatnom pokračovať ako pri prvom spôsobe.34 Varená pomarančová polevaNa polfunte cukru obstrúhať pomaranč, nožom oškriabať, dať do šálky, pomarančovú šťavu
naň vytisnúť a zmiešať. Pomletý cukor dať do kotlíka, naliať naň vody, na ohni nechať variť
a nečistotu zvrchu zberať. Ak sa medzi prstami ťahá, zloží sa z ohňa a tabulíruje sa. K
tomu treba pridať obrajbaný cukor a stále trieť, kým sa odvrchu kôrka neurobí. Potom známym
spôsobom pár kvapôk vyskúšať; ak tuhne, je súca na namáčanie.35 Citrónová polevaDva citróny na cukre ošúchať, žltú kôru oškriabať, dať do šálky a z jedného citróna
šťavu naň vytisnúť — spolu miešať, ostatný cukor dať do kotlíka na oheň a pokračovať známym
spôsobom.36 Varená poleva s rumomS varením cukru sa pokračuje opísaným spôsobom; do šálky sa dá pár lyžíc tlčeného cukru
a pridá sa toľko rumu, aby sa cukor rozpustil; potom sa mieša a nechá sa vyvariť, v
predchádzajúcom stupni sa zoberie z ohňa, pridá sa rozmiešaného rumu a tabulíruje sa
predchádzajúcim spôsobom; môže sa pridať košenelu, aby poleva peknú farbu dostala.37 Poleva s likérmiKeď je tlčený cukor v šálke rozmiešaný a celý vyvarený, pridá sa likéru, celé sa
tabulíruje a podľa potreby sa pridá dajaká farba.38 Voňavá polevaDo šálky dať pár lyžíc tlčeného cukru, rozpustiť ho s vareným cukrom nie veľmi nariedko
a do vyvareného pridať fialkovej alebo ružovej šťavy, aby masa dobre voňala. Potom sa masa
tabulíruje. Glazúry a polevy sa preto samostatne opisujú, aby každý prípravu čím lepšie
pochopil, preto i pri jednotlivých jedlách sa vypíše číslo tej glazúry alebo polevy, čo
bude potrebné. Keď sa masa trie čiže tabulíruje, dostane na vrchu tenký povlak — ako srieň.
Masa sa nemá veľmi nechať vystydnúť, pretože potom máčané zákusky nedostanú blýskavý
povrch. | Babilon_Prva-kucharska-kniha-Diel-II.html.txt |
Ako prišli lastovičky domovĎaleko, ďaleko, tam kde o Vianociach stromy kvitnú a ovocie zreje, tam, kde je toľko
krásneho a takého kvietia, akého u nás nechyrovať — no i toľko hadov, že až hrôza na
človeka prichádza — tam v ďalekej Afrike mali lastovičky veľké zhromaždenie a snem.A bolo vám to krásne zhromaždenie. Všetky lastovičky sa najprv okúpali v rose, okefovali
si svoje hábiky, a teraz každá z nich vyzerala ako také poriadne dievčatko: čierne vlásky
hladunko učesané, čierne kabátiky ani z aksamietu, čierne očká, ružová vestička, biele
náprsenky a suknička s dlhou vlečkou — ako nejaká veľká pani.Zletovali sa na ten snem zo všetkých strán, po stách, ba i po tisícoch. Keď už boli
všetky, tak sa začalo zhromaždenie.Začali ho spevom a modlitbou. Kto neverí, že sa lastovičky modlia, nech sa ich opýta, a
nech si to nájde v Božom slove napísané. Ja istotne viem, že sa modlia, i že poslúchajú
Boha, svojho Stvoriteľa.Nuž teda začali spevom a modlitbou. Potom, keď všetko stíchlo, oznámili im správu, že —
keďže je už čas opustiť Afriku a vrátiť sa do starej vlasti — že teraz má byť porada, ktorý
deň a hodinu začne odlet, a že dostanú pokyny a rady, ako sa na tej ceste správať.Jednohlasne vyvolili najprv lastovičky starších správcov medzi sebou, a potom ich zase
ticho počúvali.Zajtra, keď ľudia budú počítať prvého, povinné ste všetky dostaviť sa na miesto
každoročnej schôdzky. Ktoré sa oneskoria, zostanú v Afrike.Poletíme najprv krásnymi krajinami, až prídeme k veľkej vode; — tá voda sa menuje more.
Hľaďte sa všetky držať pohromade, tak ako vás podelia; lebo, ktorá zaostane, tá ani jedna
nie je istá pred divými vtákmi. Pred tisíc lastovičkami majú i dravé vtáky strach; jednu
alebo dve — pohltia.Kým ešte poletíme krásnymi krajinami, musíte dobre počúvať na povel, a často a dlho
spoločne odpočívať. A keby aké veľké množstvo múch bolo okolo vás, nesmiete sa nimi
objedať, aby ste nestučneli, a neboli potom priťažké.Pri mori budeme mať zase zhromaždenie; odovzdáme sa do Božích rúk, lebo nastane pre nás
nebezpečná cesta. Nikde neuzriete ničoho, len vodu a vodu, ustať v lete nesmiete, lebo
nebude si kde sadnúť.Všetko závisí od nášho Stvoriteľa; preto len tá lastovička preletí cez more, ktorá bude
najlepšie poslúchať nám dané Božie zákony a najviac sa modliť. I teraz sa pomodlíme.Nuž pomodli sa, zaspievali; snem sa skončil.Na druhý deň až sa tak všetko černelo na brehoch veľkej, krásnej rieky. Priletelo
najskôr sto, potom tisíc lastovičiek, potom päťtisíc, potom desaťtisíc, potom stotisíc, a
potom ich už bolo toľko, že by ich nikto nespočítal. Vyzeralo to ani nejaký vojenský tábor.
Medzi tým zástupom preletovali šedivé lastovičky, robili poriadky — menovali vodcov. No
boli tu i biele lastovičky, také bielučké a čistučké, že sa zdalo, akoby nikdy zemský prach
na ne nepadol. Tie preletovali medzi tými podelenými plukmi a napomínali k modlitbám a
poslušnosti voči svätému Stvoriteľovi, živému Bohu.Pretože i medzi lastovičkami sú chlapci a dievčatká, nuž tí chlapci bavili sa medzi
sebou, merali si krídelká, ktorý má dlhšie, ktorý bude môcť viac preletieť. Rozprávali si,
že to more preletieť, to vraj nič nie je; — nevídali, more! Robili si medzi sebou známosti,
pustili sa i do pasovania, aby vraj vedeli, ako bojovať s dravcami.„Nechajte to!“ napomínala stará, šedivá vodkyňa. „Veď vy nemáte bojovať; Boh bude
bojovať za vás, len prosiť Ho musíte a veriť a lietať. Keby ste s každým dravcom chceli
bojovať, nikdy neprídete do cieľa.“Tie dievčatká si zase šepkali medzi sebou, aké ktorá má šaty, ktorá má hladšie učesanú
hlavičku, belšiu náprsenku a dlhšiu vlečku.Priletela k nim biela lastovička a vraví vážne: „Na Boha myslite a na tú ďalekú cestu;
krása pred záhubou nezachráni, a ak niektorá z vás padne do toho mora, zahynie aj s tou
svojou krásou.“Pohľadali si staré lastovičky každá svojich chlapcov a dievčatá, ponaprávali obzvlášť na
chlapcoch — ktorí sa celí rozcuchali — všetko, čo treba. Pomodlili sa, zaspievali a: „S
Bohom, Afrika! S Bohom, Afrika!“ zaznelo z tisícich a tisícich hrdielok.Slnce sa zatmelo od toho čierneho oblaku. Prestávali ľudia pracovať, hľadeli na ten
oblak a hovorili: „Lastovičky idú domov.“Ach, pekná to bola cesta letieť tými krásnymi krajmi, až po more, pekná už i pre nové a
nové známosti, ktoré si lastovičky medzi sebou robili. Na povel vodkýň muselo sa často a
dlho odpočívať, takže skoro ani jedna lastovička necítila únavu.Zrazu uvideli v diaľke more. „Odpočívať!“ znie rozkaz. Mnohé najradšej by sa pustili
hneď ďalej, ale vodcovia, že nie; treba oddych krídlam a posilu v spoločnej modlitbe.Prezerali vodkyne celý tábor. Kto vraj má čo akú malú odreninu, alebo snáď pierka
nalomené, alebo čokoľvek choré, nech to povie, zhromaždenie bude naň čakať, kým sa celkom
uzdraví.Tu niektoré vyznali, ale iné nepripisovali tomu dôležitosť. Nevídali! Odreniny — to sa
na tej ceste zahojí!Iné zase, neposlušné, keď tak mnoho múch tu bzučalo okolo, nemohli sa zdržať, a len ich
hltali a hltali. Napomínanie bielych lastovičiek, že len ten — kto vie seba zaprieť a
krotiť svoje žiadosti — preletí cez more, pustili jedným uchom dnu, druhým von. Ony za tých
pár dní, čo tábor odpočíval na pobreží, tak stučneli a zleniveli, že, kam sadli, tam
driemali; a keď nedriemali, tak len po tých muchách škúlili. Driemali aj, keď bolo zase
veľké modlitebné zhromaždenie; áno, keď sa všetky modlili, ich hlas si nepočul, a i keď
spievali s ostatnými, len po tých muchách túžili.„Tak teda v mene nášho Stvoriteľa ideme ďalej!“ zaznelo táborom.S Bohom, Afrika! S Bohom, Afrika!“ volalo zase tisíce hrdiel. „Cez to more, cez to more
ideme domov!“ a ozvena odpovedala: „domov…!“Presvedčili sa tí chlapci, ktorí to tam pri rieke povedali: „Nevídali! more,“ že to more
je veľké; a aké veľké!Leteli dlho a nikde nič nevidíš, len vodu a vodu. Nohy i krídelká boli také ustaté!
Hlavičky umdleno začali klesať, oči túžobne vyzerali, ach, vyzerali miesto odpočinku, a
vodcovia vždy len velili: „Letieť, letieť!“Tie, ktoré si na pobreží nevšímali svoje odreniny a nalomené krídelká, padali jedna po
druhej do zelenej vody. Keď padla niektorá zdravá, chvíľu niesla ju voda, potom novou silou
vzchopila sa zase; ale ony sa nemohli vzchopiť, tonuli a zahynuli.Tie muchami vytučené lastovičky zaostávali po jednej najprv málo, potom viac, sila ich
opúšťala. „Počkajte nás, počkajte!“ volali, prosili — márne! Rozkaz vodkýň znel: „Letieť,
letieť!“ a bol to rozkaz Boží, lebo Boh každej poslušnej lastovičke vymeral a do krídeliek
dal práve toľko sily, koľko potrebovala na preletenie mora; ale každou chvíľočkou tej sily
ubúdalo, preto nesmela sa baviť a postávať.Úbohé, neposlušné lastovičky! Tam na brehu nevedeli odolať telesnej žiadosti, a teraz
boli priťažké do letu, a následok tej žiadosti bol, že ich telo stiahlo do mora. K tomu
prišla zrazu búrka, lejak, víchor. Na stá a stá lastovičiek padalo do mora. No, ktoré boli
poslušné a vedeli sa modliť, zase sa len vzchopili. Ale z tých neposlušných sa už ani jedna
nevzniesla hore; pre tú svoju neposlušnosť umierali v tých strašných hlbinách. Neuvidia
nikdy svoje rodné hniezdočká; nikdy, nikdy neprídu domov!Keď bolo s lastovičkami najhoršie, uvideli z diaľky plávať loď. Posadali si, kde ktorá
mohla. Ó, to bola radosť! Námorníci na lodi sa síce z toho veľmi netešili, ale cestovatelia
a deti, ktoré sa na tej lodi viezli, radovali sa z ich milého štebotania a odkazovali po
nich pozdravy domov do rodného kraja. Keď si jedny na lodi odpočinuli, sadli si zase druhé,
tretie, a tak sa všetkým uľavilo.No, ešte jedna búrka s víchrom preriedila rady vtáčieho tábora. Zdalo sa lastovičkám:
„Nie je možné, musíme už všetky zhynúť!“„Nezahynieme!“ volali biele vodkyne; „len veriť a poslúchať, Boh nás posilní!“„Zem! zem!“ zakričali vtom prvé tisíce. Zajasal celý tábor. Zobrali vtáčatká všetku
poslednú silu — a okrem tých, ktoré v poslednej chvíli stratili vieru a nádej v Božiu
pomoc, a tak i sila ich opustila, a ony popadali a pohynuli, temer pri samých brehoch
Európy — nuž okrem týchto, všetky šťastne dosiahli zem a rozložili sa k dlhému, radostnému
odpočinku.Keď okriali, ožili, bolo zase zhromaždenie. Začalo sa s modlitbou a jasavým spevom
chvály oproti dobrému Stvoriteľovi, ktorý im tak predivne pomohol.Potom zase čakala dôležitá práca a porada.Dosiaľ leteli všetky spolu, teraz nastalo triedenie. Každá lastovička musela udať svoje
rodisko.Boli tu lastovičky anglické, francúzske, ruské, nemecké, talianske, rakúske, uhorské a
medzi týmito boli aj lastovičky české a slovenské. Tak ich teda roztriedili najprv podľa
krajín, potom podľa krajov, a nakoniec podľa miest a dedín.Poďakoval sa celý tábor šedivým vodkyniam; prijal napomenutie, aby, keď ktorá príde
domov, prišli s veľkým jasotom a oznamovali ľuďom leto. Pozdravili sa navzájom, a už letia
kam ktorá v šíry svet. Ešte v lete volajú jedna na druhú:„Vy kam?“„Do Petrohradu, do Moskvy!“„A vy kam?“„Do Paríža!“„A my do Prahy!“„My do Viedne!“„My do Ríma!“„S Bohom leťte, s Bohom leťte!“Keď sa už jedny od druhých oddelili, a — ktoré užšie spolu patrili, k sebe sa pridružili
— začali sa české lastovičky so slovenskými rozprávať.„Kam idete vy?“„My do Viedne.“„A kde tam bývate?“„My sme si postavili hniezda na Votívnom kostole. To je kostol, postavený na pamiatku,
keď raz chcel zlý človek zabiť cisára, nedal mu to Boh. Je pravda, neradi nás tam ľudia
videli; ale my sme sa pýtali Pána Boha, či smieme, a On, že áno — nuž tak bývame. — A tieto
tu až na samom vrchu Štefanskej veže. — A vy ste skadiaľ?“„My zase bývame v Prahe na Hradčanoch, to bol kedysi hrad, kde bývali českí králi — a na
Svätovítskom kostole. Neraz sme si už mysleli, že by sme tým ľuďom pomohli stavať — keď ten
kostol už viac než sto rokov stavajú — aby raz boli hotoví.“„My zase letíme do Trenčína.“„To je kde?“„A — na Považí.“„A my letíme do Pešti; tam je dobre bývať, lebo pri Dunaji je všade dosť komárov.“„Bývate snáď na Budínskom hrade?“„Ó, nie, tam nám bolo smutno.“„A vy ste skadiaľ?“„My sme z dedín, máme blízko k sebe; len cez vŕšok preletíme, už sme jedna pri druhej.“„No — tu je hranica; musíme sa rozlúčiť. Pamätajte na nás; Boh vás sprevádzaj!“„Boh vás sprevádzaj!“Tak prišli lastovičky z Afriky cez to ďaleké more, každá do svojho kraja, do svojho
mesta a dediny, áno, každá priamo až do svojho hniezdočka. Prišli aj do našej dediny, do
našich domov. Prišli s veľkým jasotom. Vítali sme ich tiež radostne:„Ach, lastovičky prišli, bude leto!“(1910) | Royova_Ako-prisli-lastovicky-domov.html.txt |
ÚvodNaše dobré dietky
vždy sa radi hrajú,
najmä keď knižočky
obrázkové majú.
Keď nemôžu sbierať
na záhumní kvietky,
radi čítavajú
zábavné poviedky.
Oni znajú všetkých
domácich priateľov,
ktorí majú v dietkach
vždy verných ctiteľov.
Znajú všetkých vtáčkov,
psíčkov i mačičky,
koníčkov, ovečky,
kozy i kravičky,
Znajú zlaté zámky,
ježibaby, drakov,
i tých, čo dočiahnu
až hen do oblakov.
Znajú Popoľušku,
Sitno, Janka Hrašku,
znajú cestu k slnku,
a zvlášť Zlatovlásku.
Červenú Karkuľku
pozná každé dieťa,
ešte i ten vtáčik,
čo v povetrí lieta.
Bo i ten sa díva,
keď sa deti bavia
a prosieva Boha,
aby im dal zdravia. | Gasparik-Lestinsky_Z-nasich-pohadok.txt |
Listy tichým ľuďom1Hrozí nám zlá doba? Zem je zviera. Ale slnko naďalej ostane nad nami.*Oproti mne letí mastodont. Pozor, i ja mám kosti. Raz ich tu nájdu, s kúskom slnka na
mne.*Roky a storočia ozvú sa po nás. Žili sme v nich, plod i potom sa vytisne von.*Vrstvy usadlín vo vrchoch dodnes sa držia z potopy. Vidíte, ako dobre sú nakŕmené naše
prahory.*Nájdu sa vykopávky, staré črepy hrncov, ako sa do nich díva hladná lebka.*Do zeme sa dostanú všetci, mocnári i slabosi. Pod zemou sa už nehnevajú na seba.*Človek nemá sa cítiť malým, pretože svet je veľký. More je veľké a malé ryby sú šťastné.
Čím väčšie je, tým viac slobody.*No ľudia musia bojovať za slobodu. Koláče nerastú na strome, treba ich doma robiť.*Pozor na tých, čo zavýjajú naokolo. Vlk je vždy vlkom. Keby mu pastier grajciar hodil,
on si radšej vezme ovcu.*Divosi chodia za nami od prvého dňa Kaina. Nedávajú to, čo Boh dáva.*Chmáry vždy iné chcú, nie to, čo my. Stvoriteľ, s nebom chodíš za nami.*Noe videl slnko vychádzať. Mal mnoho stáda, vyslovil ho na celú zem, pre jeho kostry.*Tá zver z čias Noema v kostiach netrápi sa, kedy sa narodila, kde žila. Nič sa jej
neušlo z diaľok.*My od diaľok rajských rúbeme sa o svoje miesto. Boh pri stvorení vyslovil človeka tak:
obrábať budeš zem.*Tichým ľuďom nemôže hroziť zlá doba. Keď sme tichí v Bohu.*Nevedel nikto z nás v prvý deň po narodení, čo robí. A Boh vedel všetko: človek svieti.*I v ďalekej dobe budú svietiť tiché deti. Poprosia hviezdou o nebo.*Blankyt sa nepoddá. Každý raz bol morom, z našich konárov.*Raz pri odhalených rumoch nájdu na nás o taký kvetný závit viac.*A tá hladná lebka v storočiach i pod zemou plávala s vlnami Božími.2Oči nám svietia dohora. Anjelom sme sa nevyhli, s nami stolujú. Svetla je o to viac.*Chceme mať nebešťanov na hostine. Nech si pochutnajú na našich zázvorníkoch, na našej
zemeguli.*A Pán Boh im povie: mám na zemi i takých, čo trpia, ticho mi otvárajte.*Nebuchnite dvermi. Víno by sa rozlialo na stole a nik by ho nedal naspäť do pohára.*A nevieme, čo by sa stalo so zlatou vázou. Je našou priateľkou.*Zlato sa doluje v zemi, treba byť pod zemou, dať tme bozk, ako dávame ovociu v záhrade.*Strom je náš, aj nie je. Ani jedno jablko druhý raz neopadne.*Zvodca hovorí nám o zvodnom svete pod jabloňou: toto všetko ti dám, keď budeš plakať. A
plače sa pre nič.*Kde je tvoje srdce, tam je tvoj poklad. Povieme v nebi to, čo sa tu nedá povedať.*Vieme to. A jednak nemáme kedy ani sadnúť si k obedu.*Keď zatvoríme peňaženku, myslíme si, že utíchne. Len chudobný človek má sa kedy najesť.*Na hostine neba ľud Boží už si nespomenie, že trpel. Plač neostal v ňom. V kúte opretá
je harfa Dávidova.*Izba neba je bez hraníc. Nemá štyroch tmavých rohov.*Nebojí sa nebešťan, že je sám. Všetku vôňu lúk má so sebou.*Keď raz Boh stvoril kvety, nikdy nie sú smutné. Všetky sú tak stvorené.*A človek je ešte krajšie stvorený. Má Božiu podobu.*Je obrazom Boha. Len ho treba zo zeme zdvihnúť a dať do modlitbovej knižky.*A Kristus je tu ďalej, potichy.*Nie sme pri ňom cudzincami, stolujeme spolu.3Svet je dobre uprataný od stvorenia. Kalvária je tam, kde ju Stvoriteľ dal, i Jeruzalem
s Turícami.*Výšiny — to hvizd zdola. Máme sa rozhviezdiť, i v pocestnom plášti, i v súžení.*Ak by sme sa dostali pre nič za mreže, chyťme sa ruky Božej lásky.*Väzenia netreba váľať. Poodnášame ich v svojich ranách. Pán s nami! Aj s duchom tvojím!*Niet bôľu čierneho. Je biely. Zem chcela kotúľať slzy a vsiakli do nej.*Nezvesili sme hlavu. Niet umieráčka na narodeniny svätých.*Srdce je nerozbitý pohár, nedopitá bolesť. Sú tu naše zložené ruky.*Tí, čo sú na slobode, sú aj tam, kde niet slobody. Kleričkovia v Ríme si poplačú pri
mojom Otčenáši.*Nikdy nie sú pri cudzom stole. Čože, decko, nevidíš matku v dome? Neboj sa, aj tak som
matkou.*Potichy povieš svoje meno ľuďom na našej roli. Oráč nie je z inej oblohy.*No nebezpečný pažravec vezme ti roľu. A utne každú ruku, ktorá sa modlí.*Na vrchoch nestrpí vatru. Nedovolí ju zapáliť. To aj očami dá sa vidieť.*Rodinu stratíme, chalupu, všetko. Jób sa vždy prizná k majetku večnosti.*Tam sa dá kraľovať. Ale na zemi i Kráľ niesol sa na osliatku do hlavného mesta.*My nevyrúbeme hory ľudstva, čo kričia: ukrižuj ho! A tu vydržali i naši otcovia.*Vyspievali v kostole jeden voz zbožia. Za brehom večnosti sú pre nás darom.*To sa dialo od roka do roka. Medzi dvomi Vianocami sa všetko dialo.*Syn Boží z Kalvárie bol nám darom. Ten vrch bol dobre uprataný od stvorenia sveta.*Hľa, dobýva sa i dnes Vesmír. Jeho výprava nemá pušného prachu.*Čierna je Golgota pre vládu temnôt. Veronika nemala čierny ručník.4Chudobný človek má zvláštne plecia. Veľké. No v hrobe ho nebudú tlačiť.*Dnes sa dukáty z čias Jánošíka nerozdávajú priehrštím. Zdravasky áno.*Odtrhneme si z červánkov raňajšej zory a dáme do vázy. Budú nám horieť až po cmiter.*Pochovajú nás priatelia. Chudobný ich má mnoho.*Videli sme, že otčinu smrť nepokosí. Peľ z kvetov nevie odísť. Prídu včely.*Pocestnému človeku prídu do cesty anjeli, ktorých nevidí. Dobre vytuší, že z počasia
neba majú kepienok.*To, čo nás čaká, je plameň Božích dlaní. Dom, keď je i na rozpadnutie, prijme slnko.*Tak vo vyrúbanej hore zdvihneme poranenú jahodu. Dívajú sa kamene na kamene, ľudia na
ľudí.*Rozbehnutí svetom nemáme slabé nohy. Za hltom vody upachtené decko pribehne vždy k domu.*Ty možno cestou utrpíš rany. Záleží, aký furman ťa vezie. Keď blahoslavení trpia, to
nesmie bolieť.*Harmonika nemlčí, keď je pri nej, kto vie hrať.*Evanjelium je chlieb Boží. Každý vie čítať. Vezmite a jedzte.*Aj víno v Káne. Podávajte si ho, je ho plná svadba. Berte a pite.*Láska Božia je priepasť. Z rúk do rúk ide lano Všemohúceho. Chyťte sa ho. Keď neviete
ako, my sme tu.*Kľaknúť si, prosiť za previnilcov. Rozšíriť nebo obrátenými hriešnikmi. Bože, ty to
kážeš.*Keď ste utekali z domu, od Boha ste neutiekli. Boh je večný.*Pre 40 rokov púšte je čas odpustiť všetkým. Chudobní z domu do domu to robia.*Boh dýchol na prach zeme. Tak nás tu položil. Ten prach najprv miloval, od brehov až po
brehy mora.*Kto nezbohatne, má najradšej túto čiaru na mape.5Chlieb každý položí k svojmu menu. Všetci máme domov. Na hostinu nosíme ticho.*Sme obrátení tvárou k sebe. Na tejto posvätnej pôde nie je kvietok chrbtom ku kvietku.*Pútnik sa modlil, idúc cez hory. Vo vrecúšku mu ostala suchá kôrka. Nemal ho deravé.*Po uliciach chodí nedeľa. Vojde do kostola na mihnutie oka i vo všedný deň.*Slnko nejde do zahraničia. Je pri svojom chlebe.*Keby nám ostala z 12 košov jedna omrvinka, treba ju rozdať. Je príležitosť klasiť sa.*Zem je veľká pre krst. Zvony majú srdce, veža nie je im malá. Ide čas lásky.*Zima už prešla, hovorí biblická Pieseň piesní. Oči nemajú polená snehu pod nohami.*Majú čistý pohľad. Tak čisto pozerá Boh na zem. Tak má stretnúť človek človeka.*Boh nepríde ani raz k cudzím. Nemá ich nikde. Aj kamienok je mu pobrežím.*Pre príchod Boží máme spev. Pre spev musíme mať pieseň, aj dobrý hlas. Stvoriteľa živíme
akoby mala byť večná jar.*A do jari vždy príde veľký týždeň, s Golgotou. A dolu Jordánom plávajú kryhy našej zeme.*A povieme ti, Bože, že i ten kríž je z neba, čo si nám ho dal k menu.*Chceli sme vidieť tvoju slobodu. Máme povybíjané obloky. Kvety našich záhrad plačú po
všetkých potokoch.*Človek by človeka okradol i o posledný chlp, nie o kríž, nie o vrásky tváre.*Berieme všetko ako pohár vody. Je to pohár z neba. Vietor sa môže ruvať o suché stromy,
nie o nás.*Nesadajme na vyschnutý peň. Tam sa nám nik nepomkne. Havran, čo tade letí, nepozerá nám
do očú.*Všetko, čím ťa Pán Boh priodeje, prijmi potichy.*Máš chlieb k svojmu menu. Prežehnaj sa a povedz Pán Boh zaplať!6Najprv stvoril Boh svetlo a pre svetlo človeka. Kde ho položiť? A položil ho do svojej
podoby. Boh nechcel ani jamu, ani popol.*Dvaja boli pri stvorení, Boh a človek. Človek povedal: Sme. Taký máme pohľad na svoj
pôvod.*A dostali sme sa i na opačnú stranu. Stvoriteľ volá na nás: ľudia, čo robíte? Keď sú
vojny, keď pred nabitou flintou ozve sa nám: Pokoj vám!*Do kláskov na roli sa strieľa. Kto ich bude kosiť?*Vinič nezletí na chodník, kade chodíme. Vieme to, keď príde do pohára.*Píšťalka pastiera píska k nebu. Kým tu dolu vietor naháňa ôstie do zrna, aby ho
zahlušil.*Koho vidíme niesť hoboj, sme istí, že vie na nej hrať.*Svätí nemlčia v sochách. Celý svoj život vyrozprávali ľudstvu. Kvitli.*Nebom je nám aj zem chmúravá. Ale so zvonicami.*Kristus povedal apoštolom: budú vás prenasledovať. Aj keď ušli z Olivovej záhrady, bol
istý, že ich má.*Proroctvá Božie nie sú falošné. Pokazili by hodiny vekov.*Boh je i pri hodinách, čo zle išli. Cudzoložnica, kde pozeráš? Nemám kameňov. Kde to
plačeš, Magdaléna? Na moje nohy? Áno, prišiel som.*More svoje perly skrýva. Dôvody lásky má Boh.*Vtáčky od vyhnanstva z raja spevom sa modlia. Myslíš, že sú potrestané? Spievaj.*Kde je tvoje srdce, tam je tvoj poklad. Keď je v podošvách, už sú zodraté.*Boháč myslí, že všetko má. A keď letí do jamy, nemá krídla.*Divá zver má hrozné spáry. Vieš, Bože, čo nám dá. No nielen dá, ani neutíchne.*My trpieť vieme. Nám nič nezaškrípe v modlitbe. Tyrani nad ňou nevládnu.*Ak sme slabší, Boh to vie dobre. Narodil sa i zomrel medzi nami slabými.*Pokolenia tu žili z byľky na byľku. A Vykupiteľ sám sa dal zlomiť na kríži ako byľka.7Boh nám dal moc konať zázraky. Ticho, dobré duše, viete to robiť.*Odpúšťajte, ústa nepozlátené. Aj čo len rosou pery, voňajúcou slnkom, i mne i tebe.*Neutekaj so svojím darom hneď do kostola. Udobri sa, s kým sa hneváš.*Ak ťa niekto uderí po jednom líci, pobozkaj aj druhú ruku.*Keď uvidíš takého, čo mu zima, ak máš plášť v skrini, nový, ešte neobnosený, daj ho.*A zastavíš sa pri takom, čo svinské pomyje chlípe. Oznámiš mu, aby šiel domov.*Mýtnik Zachej, čo doteraz len okrádal a zdieral každého, prijme tvoju návštevu. Povie
ti: ostaň, teraz idem rozdávať.*Miluj aj nepriateľov, keď chceš mať nad sebou slnko a dážď, ako ho oni majú.*Ľavá ruka o almužne pravej ruky nemá vedieť. Nekrič.*Majetky tohto sveta nezhromažďuj, keď si von z neba. Nebuď pokrmom moľov a hrdze.*Nestaraj sa, čo budeš jesť a piť, čím sa šatiť. Na zemi asi už vymreli vtáčky a ľalie?*Máš robotu s brvnom a smietkou v oku. Nechaj brvno brvnom, to sa ťažko ťahá z oka von.*Sú dve cesty, široká a úzka. Do neba? Nie. So slzou sa vraciaš, ak si sa oškrel na tej
úzkej.*Dobrý strom nesie dobré ovocie, zlý zlé. Ako vyťať ten zlý, keď je sekera vyštrbená?*Plniť vôľu Božiu, či nestačí povedať dva razy to „Pane“?*Z neba počuť hlas: keď ste len dvaja v mojom raji, ja som pod vaším stromom.*V búrke na mori Boh sám sa nebál proti dvanástim. Všetci sa báli.*Petrovi hneď pri večeri povedal: Peter, ty si skala, čo to robíš v tme na dvore? A Peter
vyšiel z dvora a plakal.*Plakať nad hriechami, to je peniaz s nápisom o Bohu. To sú ruky pre úrodu.*Všetko toto sú zázraky. Máme od Boha moc konať ich.8Život je more. Nik sa neutopí, kto zomrie za Boha. Nezaniknite, zvonia.*Boh hľadí od lode k lodi. Opretý o vlny, nemôže padnúť. Veď Kristus chodil po vode, keď
už žil Herodes i Pilát.*Pracujeme za kráľovstvo Božie, za jeho oheň. Do tohto plameňa darmo zatínať mečom.*Škovran spieva do brázdy. Na roli zrnko nepochovali. Brázdu páli.*Láska je väčšie brvno ako my. Mravček vie o ňom. Neprivalí ho, nezomiera.*Máme domov i tam, kde cisár Nero má namierený automat, kričí: stoj! A ty nestojíš.*Nezotnú ťa. Odkiaľ si, kvietok? Odtiaľ, kde Boh hľadí z chalupy do chalupy.*Ale veď ti vzali chalupu. A aréna je nič? Tam, kde už levy ručia? To je môj Boží dom.*Keď vládnuca zem je „Ukrižuj ho“, v hymnách katakomb nie je náš prehratý boj.*Nebudú vychádzať z podzemia bojazliví kresťania. Neplakali, zvony tak sa hýbali.*Tak išla sláva storočí. Niesla svoje kvietky. Vo váze hrdlo klinčeka nekrvácalo.*Bože, hľadíš na nás na každom mori. Do tvojich očí siahli sme ako do sväteničky.*Ruky tvoje sú ako rieky. Všade ich vystieraš k svojim oceánom. Vieme, ako vyvierajú.
Hľadíme ta.*Ježiša sa raz pýtali: Pane, kde bývaš? Tí v Betleheme neprišli sa dívať, kde býva.*No Dieťa nebálo sa toho, že tak býva. To vtáča z neba dobre zletelo na zem, rovno do
ríše nemluvniatok.*Bola to ríša soldatesky z Jeruzalema. Dvetisíc rokov sa vracia. A je chrám.*Prežehnali nás krížom pri krste a zbierame kvapôčky z Golgoty.*Zbierame klince pri hostine. Nie sú tri, je ich dvanásť košov.*Tak sme pred oltárom Božím v modlitbovej knižke. S hlasom organa.*Boh znie veľmi vysoko. Stvoriteľ nás pritiahne na nitke lásky. Má silné nitky. | Dilong_Milovat-do-konca.txt |
Úvodné slovoTvrdíme o sebe, že sme demokratickým národom. Ale keď sa zamyslíme nad týmto tvrdením a
uvedomujeme si pravý obsah demokracie, poznávame, že síce máme možnosti byť demokratmi, ale
že sme ešte veľmi vzdialení tomuto ideálu, na ktorého základoch bol založený náš štát.
Ústava sama demokraciu nerobí, záleží na občanoch, aby ju čo najdokonalejšie a
najdôslednejšie uviedli v život.Pravda, naša demokracia dosiaľ nemohla preniknúť celý náš život a nemohla sa zdokonaliť,
lebo až teraz budujeme jej tradíciu. Ale aby sa nám to podarilo, musíme vedeť, kde a ako
máme robiť. Musíme poprestavať všetky hodnoty osobného a spoločenského života, musíme ich
položiť na nový ideový a mravný základ a musíme vytýčiť smernice ďalšieho vývoja. Musíme
presne vedeť, ako má vyzerať človek tohoto nového typu, aby zodpovedal novým potrebám a
požiadavkom. Pretože pri tejto prestavbe pripadá veľká úloha ženám, musíme vedeť, aká má
demokratická žena byť, o čo sa má snažiť, ako má svoje schopnosti uplatniť v prospech svoj
a zároveň v prospech ľudskej spoločnosti. A práve úlohou tejto knihy je: ukázať tieto
smernice a poradiť v rozličných oboroch života a práce. Pravda, každý si musí zariadiť svoj
život podľa vlastných potrieb, podľa prostredia, v ktorom žije a podľa mu daných
schopností, avšak základné ideje, ktoré určujú príslušnosť k veľkému demokratickému celku,
musia byť nám všetkým spoločné.Demokracia buduje spoločenské zriadenie na základe slobody a rovnosti. Neuznáva
privilegovaných tried, teda ani privilegovaného pohlavia. Dáva každému rovnako možnosť, aby
svoje schopnosti a sily rozvíjal a uplatňoval v záujme a v prospech celej demokratickej
spoločnosti. Teda ženám jedine demokracia zaručuje úplný a slobodný rozvoj, priznáva aj im,
ako mužovi, dlho odopieranú ľudskú dôstojnosť a právo, ba povinnosť rovnej účasti vo
verejnom i súkromnom živote, na výstavbe ľudskej spoločnosti. Preto je mravnou povinnosťou
každej uvedomelej československej ženy demokraciu nielen hájiť, ale ju ďalej budovať a
zabezpečiť jej budúcnosť.Demokracia neznamená len užívať volebného práva a slobodne prejavovať svoju
nespokojnosť. To by bolo takmer len negatívne chápanie demokracie. Nestačí len prijímať
dobrodenia demokracie, ale užívajúc jej výsad treba sa postaviť v jej služby. Byť
demokratickou ženou znamená predovšetkým vybudovať celý osobný, súkromný i verejný život na
zásadách demokracie. Každá z nás musí tejto podmienke vo svojom okruhu vyhoveť. Keď takto
urobíme, prebudujeme spojenými silami celý náš život. Naša demokracia potrebuje verných a
pracovitých privržencov, ktorí sa majú usilovať, aby vedomou prácou ju zdokonaľovali a
približovali k ideálu, ktorý jej vytýčil budovateľ nášho demokratického štátu, prvý náš
prezident-Osloboditeľ T. G. Masaryk a jeho pokračovateľ, druhý náš prezident, dr. Eduard
Beneš. V tomto diele musíme pokračovať i my, československé ženy, ktorým nie je ľahostajný
osud ideálov ľudskosti, ani budúcnosť národa a štátu.Byť demokratkou nie je ľahká vec, pretože znamená zodpovednosť za všetky skutky, ktoré
sa musia konať vedome a dobrovoľne. Takú zodpovednosť nechce si každý človek na seba vziať,
lebo je pre málo uvedomelého a nesamostatne mysliaceho človeka ľahšie poslúchať, než sa z
vlastnej vôle rozhodovať. Ale uvedomelé československé ženy sa tejto zodpovednosti
nezľaknú, lebo vedia, že zodpovednosť za budúcnosť demokracie, je zároveň zodpovednosťou za
budúcnosť ich detí. A táto budúcnosť bude taká, akou ju pripravíme pre nasledujúce
generácie.Demokracia zaväzuje každú ženu k práci pre celok. Toto vedomie primalo redaktorku tejto
publikácie, že prijala sostavenie tejto knihy i pri svojej vedeckej a školskej práci. Lebo
žiadna špecializácia nesmie nás odviesť od práce pre všetkých, pre celok, a preto ju každý
z nás musí vykonať, ak sa cíti byť členom demokratickej spoločnosti.Táto kniha demokratickej ženy je prvá toho druhu v našej literatúre. Usiluje sa o
prehĺbenie demokratickej kultúry československej. Nechce byť kopiou cudzojazyčných vzorov,
ale vyrastá zo základného presvedčenia, že musí vychádzať z domácich potrieb, teda musí mať
na zreteli potreby československej demokratickej ženy. Podľa tohoto merítka sú volení i
prispievatelia.Československá žena sa ocitla po prevrate v neistotách, ako vybudovať život na nových
predpokladoch. Čiastočne sa pridržiava hlboko zakorenených tradícií, ktoré jej však
neposkytujú v novom živote bezpečného vodítka. Večne trvajúce hodnoty v nich obsiahnuté, sú
natoľko zastrené nánosom spoločenskej konvencie a často zbanalizované, že je ťažko k nim
preniknúť. V týchto tradíciách je však i udeptaný a neslobodný život väčšiny žien minulých
generácií. Nová doba je vo vare, budujú sa zvyklosti nového života. Ženy majú volebné
právo, nastupujú miesta vo verejnom živote vedľa mužov. A tak niet divu, že ocitajú sa pred
novými možnosťami, novými problémami a mnohé z nich poctivo sa usilujú prispôsobiť sa týmto
zmeneným pomerom. Ich postavenie komplikuje skutočnosť, že mužovia neurobili tak veľkého
pokroku vpred ako ženy: húževnate sa pridržiavajú starých tradícií, starého typu žien, ale
— hoci i neuvedomele — žiadajú pritom na nich, aby sa prispôsobily novým pomerom. Takto
žena poväčšine nemá jasnej predstavy, akou má vlastne byť. Nemôže najsť rovnováhu medzi
vonkajším a vnútorným životom, nemôže preklenúť požiadavky nového verejného a zastaralého
súkromného života. Preto sa dostáva do rozporu medzi týmito dvoma složkami. A tak prichádza
táto kniha jej na pomoc, aby ju v mnohých situáciách vyviedla z neistoty, pripamätala jej
povinnosti, zdôraznila jej práva a ukázala cesty do nového života. Preto neobmedzuje sa len
na jeden úsek ženskej pôsobnosti, ale snaží sa preniknúť všetky obory, v ktorých žena
pracuje, či už vo verejnom, alebo v súkromnom živote. Táto kniha vychádza zo zásady, že
každá práca rovnako je hodnotná, keď sa koná poctivo a keď ten, ktorý ju koná, má k nej
mravný vzťah.Základom verejného života je súkromný život jednotlivca a bez prehodnotenia jednoho
nemôže nastať ani prehodnotenie druhého. Pritom nesmieme zabúdať na to, že do života
človeka zasahujú vlivy nielen kultúrne, ale i hospodárske a sociálne, ktoré podobne
vyvolávajú rôzne zmeny v živote človeka a vyžadujú jeho prispôsobenia. Preto v tejto knihe
sme venovali veľkú pozornosť okrem ideového programu aj otázkam hospodárenia, vedenia
domácnosti a iným praktickým potrebám, aby sme dvíhali úroveň nášho života i po tejto
stránke, aby sme aj tieto pracovné obory postavily na nové základy. Slobodný človek má byť
tak vychovaný, aby v žiadnej životnej situácii neprišiel do rozpakov a vedel sebe i iným
sám z vlastnej sily pomôcť. Preto praktické pokyny tejto knihy budú vždy na pomoci ženám,
ktoré pre samostatné povolanie sa nemohly naučiť praktickým veciam a zas ideová časť má
poskytnúť informácie, rady a vedenie ženám, ktoré sa pre praktické zamestnanie nemohly
zaoberať otázkami teoretickými. A tak v tejto knihe môžu najsť všetky ženy, čo práve
hľadajú a potrebujú. Preto nech prijmú československé ženy túto knihu s dôverou. Každá z
nich najde v nej azda odpoveď na svoju otázku; a keď nie vždy priamu odpoveď, aspoň pokyn,
ktorým smerom ju má hľadať a najsť. Všetky spolupracovníčky a spolupracovníci sa usilovali
podľa najlepších svojich síl vyhoveť cieľu, ktorému táto kniha chce slúžiť: výchove
československej ženy demokratickej.Z čistého zisku tejto knihy založíme fond pre okamžitú výpomoc náhle opusteným ženám a
vdovám, preto prosíme všetky čitateľky, aby nás v tejto akcii podporovaly a usilovaly sa ju
čo najviac rozšíriť.V Paríži v januári 1938Ph. Dr. Alžbeta Göllnerová*Keď nastaly v živote nášho národa zmeny, ktoré tak hlboko sa dotkly priamo jeho koreňov,
bola „Žena“, kniha pre národnú výchovu slovenskej ženy, už temer vytlačená. Pretože
finančný náklad na túto knihu je príliš veľký, nebolo možné celú knihu pretlačiť a po
stránke terminologickej ju novým pomerom prispôsobiť. Jej duch bol a zostáva slovenský,
lebo jej poslanie vyviera z nezmenených potrieb národa.Milé čitateľky, iste pochopíte ťažkú situáciu „Ženy“, ktorá vychádza bez všetkej hmotnej
podpory v búrlivých, premenlivých časoch dneška a prijmete ju i v tejto forme tak srdečne,
ako ochotne Vám chce ona slúžiť.V Bratislave dňa 6. apríla 1939Ph. Dr. Alžbeta Göllnerová | Gollnerova-Gwerkova_Zena-novej-doby.html.txt |
Slovenská svoboda(Nápev: „Do zbroje!“)Biel-modro-červenáslovenská zástavaV jasných bleskoch slnkapo Slovensku plávaA slovenský národku svobode volá:Pod ňu sa, Slováci,i shora i sdola!Tá svoboda naša,svobodienka milá,V ťažkých bojoch svetaz krvi sa zrodila:Tisícročné putáotroctva padajú,Slováci svoboduradostne vítajú.Zavejte zástavytej našej svobody,Slovák patrí medzisvobodné národy:Piesne vďaky za tohučte po oblohuZ ňadier uvoľnenýchláskavému Bohu!1918 | Kiss_Piesne-svobody.html.txt |
Vianočný večerMnoho hviezd na nebii dnes sa ligocenad okruhom zeme:lež tá najjasnejšia,svetu najmilejšiaplála v Betleheme.Mnoho krásnych nocíprinieslo už pokojdo príbytkov zemských:lež noci krásnejšejnebolo, milejšej,jak v horách betlehemských.Mnoho milých detína materskom srdcitíško už driemalo:žiadno však tak sladko,jak Božie dieťatko,sa neusmievalo.Mnohého anjelaBoh už soslal s neba,by svet potešoval:nebol však rýchlejší,nad toho jasnejšíKrista čo zvestoval.Mnoho sladkých piesnívzlietlo k Hospodinupred trón už nebeský:sladšie však neznely,krajšie neletelyjak spev ten anjelský.Mnoho dneská ľudíhriešnych a úbohýchu jasličiek kľačí;s nimi najsmutnejšímy — najúbohejší —ktorých zlý svet tlačí.Kriste Spasiteľu,na môj národ shliadni,jak mu slza kane:ak je i nehodný,ale je potrebný…Neopusť ho, Pane!(1911) | Bella-Horal_Verse-rozneho-obsahu.txt |
Kto by u nás nespieval!?Kto by u nás nespieval!?
Žiaľ zná struny previevať;
a u nás je žiaľov toľko —
aj mňa ony učia spievať.
Kto by u nás nespieval!?
Nádej oduševnievať
zná. A u nás jej je toľko —
aj mňa ona núti spievať.
Kto by u nás nespieval!?
Len láska môž’ blažievať;
a u nás je lásky toľko —
aj ja musím o nej spievať.
Kto by u nás nespieval!?
Tatranský háj šumievať,
a Tatier studne vrieť kto čul:
ten nemôže viac nespievať. | Orszagh-Hviezdoslav_1869-II.html.txt |
1Naša škola stojí na vŕšku, vlastne na jeho úpätí, akoby sa bola k nemu prisala. Pod ňou sú
školské pivnice, ktoré vydvihujú predok domu do výšky, akoby to bol jednoposchodový dom. Ten
dojem ti vnucujú najmä pavlače, ktoré budovu zôkol-vôkol objímajú. Na pavlačiach je lavička
upletená z vŕbových prútikov a stoličky tiež pletené, aby pán učiteľ a jeho rodina po denných
námahách mali si kde oddýchnuť a pokochať sa pohľadom na krásy zapadajúceho slnca a večerného
šera. Pred učebňou stoja dve staré rozložité lipy. Ich konáre slobodne sa rozkladajú pod
stenou i nad krovom; jeden z nich ševelí sa práve pri obloku a keď vietor pofúka, nakloní sa
doň, akoby chcel vedieť, čo sa v učebni deje. Do obeda by slnce rovno do učebne pražilo, keby
jeho svetlo nepreciedzalo sa práve zeleňou týchto posvätných stromov.Z toho vidieť, aká útulná je naša škola. Často ma ta vábilo, kým som ešte nebol žiakom.
Raz ma žiaci ta i pojali — mal som nejaké štyri roky a celá izba mi je i dnes pred očami.
Žiactvo sedelo vôkol dlhých stolov, lavíc ešte nebolo. To sa mi tak páčilo, že bol bych tu
milerád ostal len kvôli tým dlhým stolom. Túžobne som čakal, kedy ma zavolajú do školy; čakaný
deň prišiel — dlhých stolov už nebolo. Miesto nich stáli nové, novučké lavice, biele ako
papier. Bola to hostina budúcim notáriušom našej obce! Tri ceruzky som zodral, moji spolužiaci
nie menej — až sme lavice šťastlive zbavili tej, škole tak neprístojnej belosti.Hoci škola zdala sa mi takou útulnou, musím vyznať, že najkrajšie chvíle nestrávil som v
nej, ale pred ňou. Pred školou bolo veľké priestranstvo, čoho — ťažko povedať. Nebola to ani
záhrada, ani roľa, ani lúka. Priestor bol zanedbaný, zarastený zelenou pažiťou. Z celej dediny
schádzali sa sem husi a častovali sa na nej. Pred vyučovaním a po škole vyhrnuli sa zas ta
deti a robili takú nezdobu, že pánu učiteľovi až uši opuchali. Tak sa zamieňali husi deťmi. V
lete pri otvorených oblokoch bolo počuť do učebne husí gagot, ako aj husi mohli počuť mnohú
múdrosť z našej siene, keby nás boli počúvali tak ako my ich. Najmä ja som ich pilne počúval.
Neušiel mi ani jeden hlas; každú hus v dedine naučil som sa poznať už podľa hlasu. Hoci som
sedel ako upečený, a to hneď v prvej lavici, i hľadel pánu učiteľovi na ústa, predsa bol som
len medzi tými husami. Hneval som sa, nasilu som chcel pozorovať — hus zgagotala — nemožno!
Pán učiteľ ma často prekvapil pri husiach.„Chlapče, ty zasa nedávaš pozor. Pozeráš síce na mňa, ale rozum ti ktoviekade blúdi.“„Ja dávam pozor,“ odvážil som sa tvrdiť.Pán učiteľ sa mi usmial, akoby chcel povedať: ,Načo tajíš, synku, veď ja to viem!‘ I
spýtal sa ma:„Povedz nám teda, o čom som rozprával!“Ja som sa strhol, napínal rozum i pamäť, darmo. Nevedel som, o čom bola reč. Veď vyše
štvrť hodiny nerozoznal som slová, len šumot v škole, akoby hučala rieka a medzitým gagot
husí. Aby som aspoň ako-tak zakryl svoju nedbalosť, odpovedal som mu smelo:„O husi.“Miesto odpovede celá škola dala sa do veselého smiechu, až husi pred školou zatíchli a
zasa zgagotali. Pán učiteľ zvraštil čelo — bol nahnevaný. Smiech v škole utíchol akoby
seknutím.„Povedz mu ty, Janko Ružanovie!“Jano Ružanovie, sediaci dvoma miestami vyše mňa, povstal a odpovedal:„O mestách, ktoré ležia na pravom brehu Váhu.“„Vidíš, vidíš,“ povedal pán učiteľ, prikročiac ku mne. „Ty z vyučovania nemáš nijakého
osohu. Sedíš tu, ale myseľ ti lieta po pažiti za husami. Mohol by si dávať pozor ako tuto
Janko Ružanovie.“Toto slovo ma veľmi zamrzelo. Zasa som pocítil, aký som nanič žiak, ako ma Jano Ružanovie
predbehol. Bol to syn chudobnej vdovice, môj druh od malička. Jeho matka bývala u nás v práci,
lebo môj otec mal veľké gazdovstvo. Väčšiu čiastku roka strávila u nás; nie div, že i jej
Janko býval u nás pečený-varený. Keď rodičia odišli do poľa, my sme sa obyčajne spolu zabávali
doma. Znášali sme sa dobre. Nepohádali sme sa nikdy, o bitke ani nehovorím. Spomínam to nie
preto, aby som sa chcel pred vami vynášať, aký som ja bol znášanlivý chlapec. Nie. Naopak;
keby Janko bol býval taký ako ja, boli by sme si bývali vždy vo vlasoch. No, chudák Janko
poddával sa mi dobrovoľne, ustúpil mi vo všetkom, ba i ústrky znášal bez výčitky.Preto ho moja matka rada videla i chválievala. Na Trojicu alebo na Turíce obdarovala ho
obyčajne šatami. Boli to, pravda, len odhodky po mne, ale Jankovi mohli slúžiť ešte za
sviatočné šaty. Čo sa mi nepáčilo, to dostával Janko. A aký bol vďačný! Za tieto malé, mojim
rodičom bezcenné darky hotový bol podkladať sa mne i mojim šialeným výmyslom.Keď som mal ísť do školy, otec sňal z police starý šlabikár a začal ma učiť. Kúpil i
tabuľku i papier — učil ma písať. Mať ma naučila napočítať do sto i všetky modlitby, ktoré sa
od žiaka vyhľadávajú, Janka nikto nevolal a on neprišiel. Tu bol ten bod, kde sme sa rozišli.
Ja som ho predbehol. Jeho mať nemala ho kedy učiť čítať; písať sama nevedela. Kde by vzala
smelosti poprosiť môjho otca, aby i jej chlapca učil!Keď som na Všechsvätých prišiel do školy, bol som jediný medzi prvoročnými, ktorý som
vedel čítať a písať.Mňa doviedli hneď v prvý deň, podľa zákona. Málo bolo takých, čo zákon navlas plnili. Čo
chudobnejší rodičia zameškali týždeň i dva priviesť deti svoje. O dva týždne po mne prišiel i
Janko Ružanovie. Nemal šiat a jeho mať nemala hneď čím od školy zaplatiť — preto sa opozdil.
Musela najprv vyrobiť peniaze. Janko bol zasa v šatách, čo som ja minulý rok odhodil…Sedel som na prvom mieste medzi prvoročnými. V škole som sa už cítil ako doma. S
prvoročnými som sa ani veľmi nepriatelil; ponechal som im, aby sa dívali na mňa s tajnou
hrôzou. Zoznámil som sa radšej so staršími z tretieho-štvrtého ročníka, ktorí sa už mluvnici a
zemepisu učili a písali podľa jednej čiary do diktanda.[1]Janko, akoby sme sa ani neznali, neopovážil sa pozrieť na mňa. Na jeho tvári rozložil a
udomácnil sa výraz, ktorý chudoba už od malička vtíska svojim miláčkom. Uníženie, pokora.
Možno i to ho zdržovalo priznať sa mi, že som ho v učení prevýšil. Keď sa ho pán učiteľ
spýtal: ,Ktoréhože znáš z týchto najmladších? To sú všetci tvoji druhovia; s nimi budeš sem
chodievať,‘ Janko bál sa ukázať na mňa. Ja som sa mu tiež nepriznal. Hanbil som sa pred
staršími uznať, že tento chlapec, taký sprostý a k tomu otrhaný, je mojím priateľom. No jeho
matka ozvala sa miesto syna: ,Tamto sedí Jožko richtárov — spolu sa bavievali.‘Pán učiteľ pozrel na mňa s výčitkou.„Ty ho, Jožko, znáš? Čo si sa mu hneď nepriznal? Budete spolu sedávať.“Tak odstránil pán učiteľ jedným slovom všetky hranice, ktorými nás múdrosť a bohatstvo
delili.Janko sadol si ku mne, oblečenému v mušlienovej košeli a nových, pekných šatách. Dobre som
nezaplakal od hnevu; on má pri mne sedieť! Chudobnej nádennice syn pri jedináčkovi
richtárovom! Škola stratila predo mnou hneď všetok pôvab. Či by nebolo lepšie, aby chudobných
oddelili od nás bohatých? Načo má rúcať škola to, na čom spočíva ľudská spoločnosť: rozdiely
medzi triedami?Keď nás na poludnie púšťali domov, oznámil nám pán učiteľ:„Deti, zajtra začnem vás už riadne vyučovať.“Starší mali si doniesť príručné knihy, my mladší len tabuľky.Ja som si vydýchol! Teda zajtra zvie pán učiteľ, že ja nielen bohatstvom, ale i múdrosťou
vynikám medzi všetkými. Keď zničil jeden rozdiel, musí mi dať prednosť podľa druhého. A predsa
musím ja byť na prvom mieste a Jano Ružanovie nebude pri mne sedieť! Vedel som totiž z reči
starších žiakov, že neskoršie nás usadí pán učiteľ podľa toho, kto koľko vie.Na druhý deň vyvolali nás k veľkej čiernej tabuli. Ja som sa hneď ohlásil:„Ja už viem napísaťa,b, i všetky litery. I
čítať viem.“Pán učiteľ sa podivil:„Naozaj? Kedy si sa naučil?“„Ešte v lete.“„Kto ťa naučil?“„Otec.“„Vidíš, aké to šťastie mať dobrého otca. Len sa usiluj, aby i on mal z teba radosť.“To ma už nahnevalo. Pán učiteľ nepochválil ma ani jediným slovom. Ja som čakal, že povie:
,Pozrite, aký to hodný chlapec; vie viac než vy všetci dohromady. Vezmite si z neho pekný
príklad.‘ Miesto toho vytiahol zo stolíka šlabikár a otvoril ho, kde bolok. Rozhorčený nad tým, že moja múdrosť nebola ocenená, pomýlil som sa.
Miestokpovedal somh.„No vidím, že čosi vieš. Môže ti byť učenie omnoho ľahšie než týmto ostatným.“Tak nielen ma ponechali v prvom ročníku, ale i Jano zostal pri mne. Útechou mi bolo, že ja
som bol najlepším žiakom. Čítal som ako ani jeden z môjho ročníka. Jano Ružanovie sa síce
usiloval, že ma dohoní — nevládal. Nemal ešte šlabikára. Len písmo jeho chválil pán učiteľ —
nuž mohol vedieť, vždy čarbal po tabuľke. Písané tiež vedel dobre čítať, lebo sa naučil z
nástenných tabúľ. Často šibal očami do môjho šlabikára; raz si ho i pýtal požičať, ale ja som
mu ho nedal. Nech každý pri svojej kope zbiera klasy a nie po cudzej roli — pomyslel som si —
svoju múdrosť nebudem nikomu predávať, ani darúvať. Jano od tých čias nič nepýtal odo mňa, ani
neprišiel do nás, ak šípil, že som ja doma. Spriatelil sa s krajčírovým synom, tiež s takým
chudobným ako bol sám. Ja som si tiež našiel iných priateľov, oželel som jeho družstvo.Začínal mi i tak byť protivným. A to všetkým právom. Keď sme čítali, pán učiteľ ma nikdy
nepochválil a čítal som ja najlepšie. Jana zasa chválil, i keď v šlabikári len habkal. No, to
ešte nebolo nič proti tomu, čo pán učiteľ onedlho urobil.Jedno ráno doniesol do školy nový šlabikár.„Včera bol som v meste,“ hovoril. „Zastavil som sa u knihára, u ktorého kupujete školské
knihy. Rozprával som mu, že mám usilovného žiaka, ktorý by sa rád učil, ale nemá z čoho. Tu
vytiahol knihár tento šlabikár a popýtal ma, aby som ho tomu žiakovi daroval. Tak ho dávam
tuto Jankovi Ružanovie. Uč sa pilne, aby si bol hoden chvály i podpory!“Malo ma zadusiť od jedu, keď som pozrel na Jana. Stál vám ako kolík — nepovedal ani:
Ďakujem pekne, ani: Pán Boh zaplať! Taký bol ako kus dreva, iba do oka mu vystúpila slza a
zviezla sa mu dolu lícom na lavicu. Divil som sa pánu učiteľovi, že ho nevyhrešil. Moja mať ma
len rada videla, ale keď som niekomu za niečo sa nepoďakoval, to ma vyhrešila. Nie — pán
učiteľ ho ešte pochválil a doložil:„Vidím, že si hodný chlapec! Nemusíš ísť ani ďakovať ku knihárovi. Ja som zaďakoval za
teba.“Závidel som Janovi. Hľa — pán učiteľ mňa nepochválil ani raz a jeho hladí po líci! Ani sa
nepoďakuje a nevyhreší ho — rád by bol chudobný, aby som si i ja mohol tak všeličo dovoliť ako
Jano. No, ale sa domyslel. Ale čo vám neurobil: chytil pánu učiteľovi ruku a bozkal ju —
pritom dovolil dvom slzám kvapnúť na ňu. Svedčí sa to — učiteľovi celú ruku zavláčiť? Sprostý,
sprostý chlapec! A pán učiteľ ho nevyhreší — ešte ho pohladí po lícach…A čo ešte o tom biednom šlabikári rozprávať! Chudák, vytrpel mnoho. Jano zabalil ho do
starého papiera a všade nosil. Líhal i vstával s ním v ruke. Nepopustil ho ani na chvíľku.
Svedčí sa to tak nešetrne zachodiť s knihami? Ja som ho napríklad celý deň držal v kapse a
nebol by som ho za svet vytiahol na svetlo božie.Ale chcel som aspoň knihárovi žalovať, aký nehodný chlapec dostal jeho dar. Môj otec raz
išiel do mesta, pojal i mňa. Vošli sme ku knihárovi; otec mi kúpil zemepis i prírodopis.
Knihára som sa spýtal, načo daroval šlabikár tomu sprostému chlapcovi. Knihár sa prisahal, že
on nie. Konečne sa spamätal, že pán učiteľ raz kúpil uňho šlabikár i spomínal akéhosi
chudobného, pilného chlapca…Tak teda — šlabikár nepochodí od kupca, ale od samého pána učiteľa! Horkosť som cítil
oproti učiteľovi, ktorá sa stupňovala tým, že otec veľmi chválil jeho dobrotu. Hneď v druhý
deň ráno poslal k nemu paholka so vzkazom, či nepotrebuje zem pod konope zorať. A prepustil mu
kone i paholka na celý deň do práce…[1]diktando(z lat.) — sú vety alebo slová, ktoré vraví učiteľ
žiakom do pera, diktuje im. V starších školách, najmä nižších, bolo veľmi obľúbené.
Značilo: 1. pravopisné cvičenie; 2. poznámky vecného obsahu, ktoré si robili žiaci do
osobitného zošita pre nedostatok primeraných kníh. | Kukucin_Pred-skuskou.html.txt |
ISlovensko nebylo zemí samosprávnou, nýbrž částí království Uherského. Vítězové tuto část
utrhli a připojili ke království Českému, jež dosud obsahovalo tří země: Čechy, Moravu a
Slezsko. Uprostřed Evropy jest nový stát:Republika Československá,
jejíž obyvatelstvo, vysvobozené z věkovitého otroctví cítí se dnes nejšťastnějším ze všeho
lidstva na zeměkouli. A v tom štěstí vyrostl, jako první květ,vděkkrásné Francii a Anglii, mocným Spojeným státům Americkým, drahému presidentu Masarykovi, a
spolupracovníkům jeho Štefánikovi i Benešovi a t. zv. legionářům, nejobětavějším to synům
vlasti. Ve štěstí pak a vděčnosti odpouští národ všem nepřátelům a touží i s nimi žíti ve
svornosti.Území, Slováky obydlené, jest tak veliké jako Morava a dvě Slezska, totiž 32,000
km2; Slováků je dle maďarské statistiky necelé dva miliony, V
pravdě je Slováků více; počítáme k nim také Slováky nedobrovolně k Maďarům připočtené, dále
Slováky odrodilé na jihu území slovenského. Vítězové zabrali i toto území pomaďarštěné,
majíce tu ovšem také zřetele hospodářské (Dunaj!) a strategické. Celé území ryze slovenské
i pomaďarštěné — měří přes 50.000 km2; tedy republika rozšířila
se Slovenskem o kus veliký.[1]Charakterem Slovenska jsouhory, hory zvláštní. Rámec hor českých
jest čtyřhranný, kdežto rám hor slovenských je elipsovitý. Prý žhavé nitro země vyhnalo do
moře, jež krylo zemi, vydutinu, která se pak vlněním vody roztáhla od západu k východu v
elipsu. Vydutina se rozpukala, vznikla údolí a pohoří; všecka pohoří jsou v obloucích,
najisto zajímavost vědecká. Jiná vědecká zajímavost jest ta, že žulové hory slovenské, na
př. Tatry, jsou k jihu příkré, kdežto k severu klesají poznenáhlu; patrně byl na ně, od
jihu, pokud byla hmota ještě měkkavá, větší tlak. Na půdě slovenské je osmero horských
pramenů, poslední to dozvuky sopečné činnosti; Píšťany a Trenčanské Teplice mají pověst
evropskou. Na Slovensku je množství minerálních pramenů, i ty jsou většinou dozvuky sopečné
činnosti. Je více než padesátero lázní, ale stery by mohly být a kdo ví kolikatery, kdyby
se využilo všech minerálních pramenů a krásné přírody. Československá republika dovede
využíti darů přírody a jedenkráte budou do četných slovenských lázní dojížděti Francouzi,
Angličané, Srbové, Rusové i dědici Wilsonovi, aby se zotavovali pohledem na Tatry a láskou
národa Československého.Konečně ku vědeckým zajímavostem slovenských hor sluší přidati ještějeskyně
ledové i krápníkové.Hory slovenské mají velkou cenukulturní, vychovatelskou. Jestliže
již obraz na stěně a krásná socha tříbí náš vkus, není pochyby, že krásné hory slovenské,
krásné v letní zeleni i pod bílým krovem sněhovým, krásné za východu slunce, krásné při
západu, opakuji, není pochyby, že vštěpují všemu svému obyvatelstvu cit pro krásu a umění.
Ty krásné písně slovenské, výšivky a kroje, to umělecké nadání, hle v těch utěšených horách
má svého učitele. Cestujíce Slovenskem, pozorujte sami sebe: zda nepociťujete náladu
veselou, zda se Vám nechce zpívat, zda se Vám nechce skizzovat? Tatry jsou evropskou
pohádkou; přijdou Francouzi a Angličané, jež viděli Norské fjordy, Pyreneje, Apeniny, Alpy
a přece v Tatrách uvidí, čeho neuviděli nikde jinde.Často slyšíme výrok: horyhladové. Nuž, pozorujme hospodářskou cenu
slovenských hor. Jsou pokryty lesy, lesy nekonečnými. Alpy jsou krásné, ale mají mnoho
lysých skal, ledovců a sněhů; slovenské hory jsou krásné, ale lysých skal je maloučko, za
to mají 3,500.000 katastrálních jiter lesů, za 83,000.000 korun vyváží se ročně dříví ze
země.Jsou také pastviska, na nichž vypásá se brav, i skot, jeť na Slovensku za 18,000.000
korun ovec v ceně předválečné. A když otevřeme nitro hor, najdeme tam všecky drahé i
užitečné nerosty. Tak zlato v Kremnici a Šťávnici. Bývalo ho množství, prý často když
zabili slepici nebo vránu, našli ve voleti zlaté zrno. Za století množství se ho vyčerpalo
a nyní dobývá se ho ročně již jen za 800.000 korun.Stříbraje více,
totiž za 1,000.000 K.Železaje množství, jsou 4 okrsky rudy železné,
nejbohatší v okolí světoznámé ledové jeskyně Dobšinské.Za 40,000.000 K dobývá se železa ročně; mám naději, že československá osvěta vytěží ho
mnohem více. Je také uhlí, ale tu již nemohu říci, že je ho množství, jen za 8,000.000 K
ročně — to uvádím vesměs statistiku předválečnou. Za války objevila se nová pánev
kamenouhelná, doklad to, že Slovensko není ještě geologicky dostatečně probádáno, také
doufám, že československá věda i uhlí objeví a vytěží více. A kdyby se Slovensku uhlí
nedostávalo, vizme mapu: sousední Slezsko české i polské — má bohaté pánve uhlí a Slovensko
s nimi výborné spojení železniční. Kromě železa a uhlí je kyz,antimon, magnesit,
měď a rtuťjsou vzácnéopály, a je také sůl, jíž země
české neměly. V západním Slovensku, při řece Moravě, byl nedávno objeven pramenpetroleje, jenž také posud českým zemím chyběl. Mám naději, že se
ve východním Slovensku a v Karpatské Rusi objeví hojné prameny petrolejové, — je-li v tom
kraji petrolej severně Karpat, doufejme, že je i jižně těchto hor.Hlínyavápenceje mnoho, snad je i mramor.
Jednou jsem cestoval s národohospodářem, a to podle řeky a železniční trati. Přišli jsme k
vápencové hoře. Národohospodář se zastavil a takto po profesorsku zařečnil: „Tady ta řeka
rozemele jedenkrát horu na prášek, a tato železnice rozveze za miliony umělého hnojiva.“
„Ano,“ odpověděl jsem, „až sem přijde osvěta a svoboda.“ Hora dosud neužitečná — sotva se
kozy na ní popasou, vydá někdy miliony.To se mi vidí předpovědí Slovenské budoucnosti.Povšimněme si nyní řek.Zavádím nyní čtenáře na příkrou vysokou skálu, pod níž se řekaMoravavlévá doDunaje. Obraz velkolepý! Na
skále stál od pravěku hrad Děvín a byl tu nádherný zámek až do roku 1805, kdy jej Napoleon
vyhodil od povětří. Stojíte tu 80 metrů nade dvěma veletoky a skála, na níž spočíváte, je
začátkem krásného pohoří zv. Malé Karpaty. Hledíce k severu, vidíte rovinu při řece Moravě,
zvanou Moravské Pole. Mějte v rukou dalekohled a uvidíte místo, kde padl železný a zlatý
král český Přemysl Otakar II. a kde byla založena moc rodu Habsburského — místo největšího
českého neštěstí. Na nejvyšším bodě skály je od roku 1896 tak zvaný mileniový pomník, to na
pamět tisícileté vlády maďarské v Uhrách, ovšem Slováci v něm viděli symbol tisíciletého
otroctví. Nyní si tady zavýsknem; zřítil se habsburský trůn, a též mileniový pomník shodíme
se skály, aby se na padrť roztříštil.Opusťme již Dunaj a Moravu a povšimněme si ostatních řek slovenských.Váh, jenž vyvírá na Tatrách, jest z nejkrásnějších řek evropských.
Teče hlubokým údolím, stráně plné krásy, tu se těsně svírají, tu zas rozevírají, všecek
život se soustřeďuje na řece a při řece: vor pluje jeden za druhým, podle řeky jde silnice,
a po ní hrčí vůz za vozem, však i železniční trať musí se tu vměstnati a vlak uhání za
vlakem. Na stráních stáda skotu a bravu, každé zvíře má na hrdle zvonek jinak naladěný, psi
štěkají, pastevci helékají a zpívají — slovenský koncert tomu říkám a stýská se mi po něm,
když se domů navrátím.Řeka klesá níž a níže, Trenčín již je pod 200 metrů (jako Praha) a za Píšťany rozevírá
se údolí v širou nížinu, teplou a úrodnou velmi. ŘekaNitraje o hodně
menší. Tak asi uprostřed staví se jí do cesty kopec, na němž od pravěku stával hrad Nitra,
a tu začínají slovenské dějiny, jakož české na skále Vyšehradské. Dále je velká řekaHron, potom menšíIpel. Do Tisy vlévá se s
několika přítokySlaná. K severu tečePoprad;
pramení na Tatrách v Haliči, vlévá se do Dunajce a s ním do Visly.Když sleduje slovenské řeky národohospodář, se želem konstatuje, že dnem a nocí odtékají
nezužitkované miliony… Samojediný Váh uživil by slovenský národ, kdyby se využilo plně jeho
vodní síly.Jmenované řeky mají četné přítoky, jakož i je samozřejmo, že kde jsou hory a lesy, jsou
řeky četné a plné vody. Sotva se najde jinde v Evropě 50.000
km2, jež by měly tolik vodní síly jako Slovensko, počítáme-li k
němu i Dunaj až po Vacov.Zopakujme si stručně, co jsme řekli o horách a řekách:Obrovská sila vodní,
množství dříví, množství železa, uhlí ve vlasti a v sousedství, a je také
dobrásíla pracovní, jejíž velká část hledá posud živobytí za
hranicemi.Již před sto roky statistik Švartner předpověděl, že se na Slovensku přirozeným pochodem
vyvine velkýtovární průmysl. Německý politik Dr. Fischel napsal před
dvaceti roky, že kdo opanuje slovenský tovární průmysl, bude pánem celých Uher… Tovární
průmysl již tam jest, ale velkolepý rozvoj jeho přivodí teprve budoucnost —svoboda a národní osvěta. Země budoucnosti!Dnes nemůže Slovensko
uživit 2 a půl milionu národa, přijdou doby, že dobře uživí 10 milionů. Jestli slýcháváme
slova o hladových horách slovenských, pravím já, že tyto hory ponesou jedenkráte daleko
větší užitek než žírné roviny.Ostatně třeba důrazně říci, že Slovensko má také údolí teplá a úrodná, a v jižní
polovici že má žírné roviny a nížiny. I v nejhornatějších župách pěstují něco pšenice, a v
údolích mezi horami daří se výborná řepa cukrovka, na př. v údolí Váhu daleko nad Trenčínem
a je sladší než česká a moravská, čítajíc 22 % cukru. V jižním Slovensku jsou rozsáhlá pole
pšenice a řepy, na východních svazích k jihu nebo k jihovýchodu obrácených, ba i na
rovinách veliké vinice, žel i pole kuřlavého tabáku. Tady roste též ořech a moruše. Jeť
Slovensko teplejší než Morava a Čechy, a jsouc položeno o něco jižněji a před severem
chráněno vysokým horstvem Karpatským.Plodné půdy je 95,3 %; z té jest orné 40 %, luk 8,1 %, pastvisk l,2 %, lesů 34,5 %.Rolnictvím živí se 65,7 % obyvatelstva.Vím, že mi čtenář dává otázku: Když jsou na Slovensku takové podmínky blahobytu,proč je tam chudoba?Slovensko (a celé Uhry) rdousil na prvním místě feudalismus, jeť v Uhrách mnoho šlechty
a na Slovensku — jehož hory nabízely se pro stavbu hradů zvlášť. A šlechta je vždycky
neštěstí národa a vlasti. Skoro půl Slovenska patří velkostatkářům — odrodilým, pyšným,
lenivým, požitkářským. Z majitelů půdy jest 99 % chalupníků a rolníků, a těchto 99 % má jen
53 % půdy.Tu jen kořen zla!Rodina Eszterhazyho měla po Uhrách
516.000 fideikomisních jiter, milion slovenských chalupníků má dohromady o málo více, než
činí polovice pozemků Eszterházyových!Jakýž mohl být život v Uhrách? Už tady čtenář pochopuje, proč se tolik lidí — všech
národností, také Maďarů — stěhuje do Ameriky a plahočí za živobytím po celé zeměkouli. Bez
amerických peněz, zvláště bez Pensylvánských petrolejových pramenů, byly by Uhry již dávno
zbankrotily.Na druhém místě hubila Slovenskomaďarisace. Bydleloť v Uhrách
kromě Maďarů šest národů a Maďaři usilovali je pomaďarštit, vytvořit z Uher jednojazyčný
stát maďarský. Toto úsilí stalo se národu náboženstvím, říkali mu maďarská státní idea,
magyarállam eszme. Opakuji po jednom knězi: „Řádný syn maďarské vlasti kleká jen před
jedním oltářem, před oltářem maďarské státní idey.“ Náboženství hrubé násilnosti,
náboženství stejně nemravné jako šílené — na takový hnusný národ nesmí slunce svítit,
Maďaři zmizí s povrchu země dřív než jak předpověděl Palacký. Celá Evropa žasla, co se to
děje v srdci jejím, jen jasná dynastie Habsburská a Vilém II. mazlili se s maďarským
jezulátkem, padli všichni, trest boží se dostavil. Vše na čas, Pán Bůh na věky říká lid
český.Maďarisovalo se zvláště školou: Bylo na př. 33 gymnásií — bylo to mnoho, jen 17 žáků
připadalo na jednu třídu — ale ryze maďarských, ani slůvko slovenské. Za slovenské slovo
byli žáci trestáni i vylučováni, ba stalo se, že byl žák trestán, protože si slovenskou
písničku — pohvizdoval.Školy odrozujíci, ohlupující a znemravňující, skutečné školské vzdělání bylo na
Slovensku bídné — a kde je malé vzdělání, tam se málo těží z půdy, málo z průmyslu, málo z
obchodu; chatrné vzdělání vždy za sebou vleče chudobu. Už tedy víme, proč byla na Slovensku
chudoba. Ne že by to byla země zakletá a pustá, je to země krásná, plodinami bohatá,
úrodná, také lid velmi nadaný a pracovitý, ale hubila jej odrodilá šlechta, jež měla nejen
půl země, ale také privilegia jinde nemožná, hubilo jej odrozování tak bezohledné, násilné,
že ho nikde jinde svět nepoznal.Podle statistiky z roku 1910 živilo se lidí; rolnictvím 65,7 %, hornictvím 1,4 %,
průmyslem 15,5 %, obchodem s peněž. úst. 3 %, při dráze a poště 2,2 %, domácí čeledi bylo
2,5 %, rozličných nádenníků 3,3 %, různých 3 %, ve veřejné službě 2,7 %, vojáků 0,7 %.[1]Nahlédněme do německých speciálních map vojenských z let osmdesátých, tam na
mapách německých najdeme v pomaďarštěném území při Dunaji a pohoří Matře hromadu
topografických názvůslovenských, doklad to — i kdyby nebylo
historických — že tu bydleli do nedávnaSlováci. | Kalal_Slovensko-zeme-budoucnosti.html.txt |
Opatrná matkaPoučný obrázok zo životaManželia celého mestečka v slabých okamihoch, totiž, keď sa s drahými polovičkami
pohašterili, vychvaľovali v každom ohľade pani Haluškovú. Ženičkám sa táto jednomyseľnosť
nepáčila, a preto s celou výrečnosťou, vlastnou tomuto pohlaviu, odkrývali slabé stránky
vychvaľovanej. Nedarilo sa im — mužská zaťatosť všetko zlé obracala na dobré. Čo robiť?
Stĺkali hlavy do hŕby, všetky boli presvedčené o mnohom zlom, čo zbadali pri Haluškovej,
mužskí predsa týmto dôkazom zostali neprístupní, a presvedčiť mužov bola hlavná vec.Pani Halušková mala dve dcéry, súce na vydaj, zle nesmel o nich nikto hovoriť, lebo ich
držanie bolo naozaj panenské. Mladí šuhajci sa radi točili vôkol Julky a Marky, boli zbehlé v
tanci, ba ani v kráse neboli posledné. Mamky zabraňovali svojim synkom vyvádzať dcéry pani
Haluškovej, ale podľa príslovia, že zakázané ovocie najlepšie chutí, všetky príkazy boli
hádzaním hrachu na stenu.Najhoršie bolo s pani Kolesárkou; jej švárny syn Ďurko bol do Julky zaľúbený až po uši a
všeobecne sa povrávalo, že si ju vezme. Pani Kolesárka o ničom nevedela, lebo pani sestry tú
tajnosť neprezradili a len ju zboku merali podozrivým pohľadom.Dlho to nemohlo zostať v tajnosti, šteklivé jazyky boli v nebezpečenstve, že pani
Kolesárka sa dozvie nejako zboku a ony budú potvárané z klebetárstva. Táto možnosť a túžba po
vyzvedení pravdy pohla susedu Škrivánkovú prísť veci na koniec úprimným vypytovaním.Zišli sa obe na ulici, idúc po práci.„Dobré ráno vám, pani sestra,“ volá zďaleka Škrivánková.„Ďakujem pekne,“ odpovie Kolesárka, „či ste dobre spali?“„Keď sa človek celý deň umorí, sladko si pospí. Kamže sa tak ponáhľate?“„Len sem do sklepu,“ ukazuje na blízky sklep, „nakúpiť všeličo k remeslu.“„Veď len má človek tých starostí,“ vzdychla si pani Škrivánková, „a keď sa ešte také
stane, čo pri deťoch každý očakávame.“„Neviem, čo myslíte, pani sestra, nám sa nič také nestalo.“„Či nie je ten svet zlostný?“ podotkla Škrivánková s nábožnou tvárou, „každý vraví, že má
byť u vás svadba.“„Hádam sa môj starý žení! Každý večer chodí k Rífke Steinerovej, bodaj ju aj s pálenkou
porantalo!“„O vašom Ďurkovi hovoria,“ nadštrkovala Škrivánková ďalej.„To mi je novina,“ zasmiala sa pani Kolesárka, „a kohože si berie? Už by som sama rada
vedela.“„Povrávajú, že Julku Haluškovie.“„Ale, tú opicu?“ skríkla rozpálená Kolesárová, „radšej nech si povraz kúpi na hrdlo, ako
takto sa zahrdúsiť.“„Predsa som dobre hovorila, že to nemôže byť pravda. Už sa len nehnevajte,“ odišla
uspokojená Škrivánková.Pani Kolesárka len skromnú čiastku svojho hnevu vyliala v rozhovore na Julku, ostatný si
nechala, aby sa pod ním potila Ďurkova štica.„Nuž ty naničhodník,“ oborila sa pani Kolesárka hneď z dverí na Ďurka, „ešte aj toho
posmechu som sa musela dožiť?“„Čože sa vám robí, mamka?“ spytoval sa zdrevenený Ďurko, odťahujúc opatrne hlavu od matky,
aby sa mu nemohla nanosiť do štice.„Teraz ma stretne Škrivánková,“ pokračuje rozhorčená matka, „a tu sa dozviem, hneď ma malo
poraziť, že môj Ďurko pokukáva za Julkou Haluškovie a z toho, vraj, onedlho má byť svadba.“„Už si sa len dozvedela, klebety a samé klebety,“ zahučal starý Kolesár.„Klebety! Či sú to klebety?“ nechávala pani Kolesárka trpezlivosť pre tento neočakávaný
odpor, „ešte nás bude svet pre nejakú daromnicu otrepávať? Ty že sa mi viac neopováž ani len
bokom pozrieť na to dievčatisko, lebo ti všetky vlasy vytrhám,“ klepala synovi na čelo
nahnevaná matka.„Čo je mnoho, to je mnoho,“ vstal od stolca otec, „prečo je mladý? Aby sveta užil a nejakú
poriadnu ženu si vyhľadal, a Julka sa podala na svoju matku.“ Pani Kolesárka ho chcela v reči
pretrhnúť, lebo jeho slová boli pre ňu najväčšou urážkou, ale manžel sa nedal mýliť a
pokračoval rozkazujúcim hlasom: „Ja budem so synom rozkazovať.“„Rozkazuj mu, aby každý večer chodil s tebou do krčmy, všetok zárobok s kamarátmi na
jarmoku nechal.“„Či už bude raz koniec?“ skríkol nadurený muž.„Nebude,“ stála pevne na svojom manželka, „všade sa len hanbiť, najprv za otca a teraz za
syna. Matúš Sýkora, v rokoch mladší od teba, už je dávno richtárom, a ty pre nešťastné hrdlo
do nijakého úradu sa nemôžeš dostať. Či to nie je hanba? Sýkorová sa v kostole vystiera v
prvej lavici a ja dobre od hanby nezhorím, len po kútoch sa musím ponevierať. Rozkáž synovi,
nech i on na posmech sveta vyrastie.“To bolo viac, než Kolesár mohol zniesť. ,Najlepšia odpoveď by bola palica,‘ myslel si,
,ale počkaj, potrescem ťa väčšmi.‘„Aby si vedela,“ hovoril naoko pokojne, „čo by si sa na smolu rozliala, nestane sa ti po
vôli, Julka Haluškovie bude mojou nevestou, v mojom dome mi nik nebude rozkazovať.“ Pán
Kolesár si s uspokojením vykrútil fúzy.„Je tu strachu,“ zasmiala sa pani Kolesárka násilne, „máš dosť peňazí na svadbu, aj
Haluškovú založíš grošom, a toho bude iste potrebná.“„Keby bola taká márnotratnica ako ty,“ odpovedal manžel, „ale ona, keď ty kmotričky
kávičkou a koláčikmi častuješ, pekne-krásne doma sedí, pradie, tká, šije. Darmo sa vysmievaš.“„Nevysmievam sa, boh ma toho chráň,“ spravila smiešno-vážnu tvár, „viem, že má plátna nie
plné truhly, ale celé stohy, a dcére na vydaj prihotovenú jednu sukňu a jednu hlavnicu.“„Čo na tom?“„Akože čo na tom? Veď som aj ja tu. Oddávna sa na to strojím, ako Julku Haluškovie novými
perinami obdarujem, do nových šiat pristrojím, budeže mať radosti, lebo, chudera, budú to jej
prvé nové šaty, dosiaľ len obracala, prevracala, prešívala.“„A predsa je v nich strojná,“ pretrhol ju netrpezlivý manžel, „ale ty budeš aj v aksamiete
len strašidlom.“„Do jablka,“ pokračovala manželka, nedajúc sa pomýliť týmto nápadom, „strojí sa už pán
richtár dať isté dva úpisy spolu na tristo zlatých, aby mu ich Halušková vyplatila.“„To je lož!“„Aj iný dar dostane,“ pokračovala s posmechom, „kmotor Kačička jej spomenie tú lúku,
založenú u neho na dvesto zlatých, čo je medzi bratmi hodna sto zlatých.“„Či neudrie hrom do toho prekliateho jazyka?“„Po srsti ti hovorím, čo ma obkrikuješ? Ty si vybral nevestu, ja som s ňou spokojná. Dávno
sme rozmýšľali čo ako. A to tebe veľmi dobre napadlo.“„Aj tebe ľahko napadne, ale na chrbát,“ prevravel Kolesár, keď mu bol výsmech priostrý.„Daj tomu pokoj, veď sa pekne radíme,“ vravela pokojne istá, že manžel hrozbu neuskutoční
„môžeme sa pozhovárať, vieš, ako sme si predkladali, že si Ďurka oženíme tak, aby aj nám na
starosť bolo dobre.“„Dobre by nám mohlo byť, keby si mi hlúpymi rečami život nekrátila.“„Horkýže krátila, inšie nám ho kráti. S otcovským domom sme zdedili dlžobu, nič sa
nevyplatilo, ba niečo pribudlo, ako vravíš, na zlé časy,“ Kolesárom mimovoľne trhlo; „keď
nevesta pár zlatých donesie, nemusíme sa obávať, že nás vyženú z domu pre dlžoby. Ty si hlava,
vieš premyslieť, vieš rozkazovať, ja poslúcham, lebo viem, že len Julka Haluškovie nás
oslobodí od tejto starosti,“ dokončila satirickým hlasom.Manželovi udrelo do hlavy, začal rozmýšľať, ale keď videl, že by ho myšlienky ďaleko
viedli, odpásal zásteru, obliekol kabát a bez slova odišiel preč, obveseliť trocha zarmútenú
myseľ.Kolesárka víťazným pohľadom odprevádzala odchádzajúceho manžela, inokedy bolo by zahrmelo
pár daromníkov, ktorí zanedbávajú prácu a idú za hrdlom, teraz ani slovo. Súboj vyhrala ona a
vynašla heslo proti pani Haluškovej. Jej chudoba, dlhy a k tomu založená lúka boli zbrojou
proti nepoddajným manželom.Dobre od radosti z kože nevyskočila, ale radosť užívaná v samote nie je úplná, ona musí
von z domu. Na ulici stretla Škrivánkovú, pridružila sa k nim Kačičková, len tak znenazdajky
sa prilepila Trhanová. Kolesárka im oznámila vec pod podmienkou, že ju udržia v tajnosti,
dôvernice tým istým spôsobom ju oznámili ďalej, až sa dostala do uší samej pani Haluškovej.Ťažko padlo pani Haluškovej počúvať o nej roztrusované nepravé chýry. Dosť hľadela urobiť
prietrž klebetám svojím utiahnutým, bezúhonným životom, ale bolo to nemožné. Kým svet len ju
otrepával, ešte prešlo, v utrpení bola skúsená, mnoho sa od mladi trápila; teraz však aj jej
dve milé dcéry chceli by šťastia pozbaviť, a to materinské srdce nemohlo preniesť.Najnovší Kolesárkou roztratený chýr neminul cieľ. Mladí ľudia, matkami vyučení, nápadne sa
stránili Haluškovských dcér. Ako tu pomôcť? Halušková vedela, že za našich čias je chudoba
najväčšou prekážkou vydaja. Dlho rozmýšľala, kým sa jej podarilo niečo vymyslieť. Zatvorila sa
do komory, a čo tam robila, o tom okrem boha a nej nikto nevedel.Muselo byť všetko v poriadku, lebo Halušková veselo pozdravovala svojich známych a svojim
dcéram vydávala robotu.„Julka, Marka, strojte sa vyriadiť komoru!“ rozkazovala pani Halušková.„Načo zase, mamička?“ opovážila sa nadhodiť Julka; „len nedávno sme ju riadili.“„Keby som ťa nepoznala,“ odvrkla nevrlo matka, „myslela by som, že sa ti nechce, vieš, že
čistota je prvé pravidlo v dome.“„Veď nedbám, keď rozkážete; poď, Marka, povynášame truhlice na dvor.“„Ak by ste samy nevládali, blízko je suseda Škrivánková, ona vám pomôže.“Dcéry odišli — matka ostala robiť prípravy, aby to šlo bez prekážky.„Čože je v tej truhle, mamička?“ pribehla zadychčaná Julka, „nedávno sme ju ľahko
vyniesli, a teraz ani pohnúť.“„Keď sa z truhly nič nevyberá,“ odpovedala pokojne matka, „len vždycky pridáva, musí
oťažieť. Vieš, že som nedávno odložila pár nových kusov plátna.“„Či by plátno tak zaťažilo? Veď je ťažká ani železo!“„Povedz radšej ako zlato alebo striebro, ale ticho!“ pozrela tajuplne na dcéru, „na vydaj
a po vydaji nebude vám na škodu. A teraz bež po susedu Škrivánkovú!“Julka odbehla, zanechajúc matku v uspokojenom úsmeve.V pani Škrivánkovej pribudla výdatná pomoc a predsa nie dostatočná na vynesenie truhlice,
musela pomáhať aj pani Halušková. Vyhriata tvár Škrivánkovej zvedavo sa nahýnala k vrchnáku
vynášanej truhly, len niečo môcť zahliadnuť, aký to poklad! Pani Halušková nemusí byť taká
chudobná, ako ju robila Kolesárka. Čo, chudobná? Bohatá. Ktorá v meste má také ťažké truhly?
Len čo je v nich?„Ďakujem za pomoc, pani susedka,“ ďakovala Halušková a utekala do ďalšej práce, „chcem sa
vám odslúžiť!“„Vďačne aj na druhý raz,“ odpovedala Škrivánková, ale nechcelo sa jej pohnúť z miesta,
musí sa niečo dozvedieť. Aha! tu je Julka, aj tá vie o hospodárstve.„Prídem vám vďačne aj na večer pomôcť,“ prihovárala sa Julke, pristrojená na odchod, „takú
ťarchu samy neuvládzete. Čo len máte v tých truhliciach?“„Všeličo, tetka!“„Vari staré železo?“ pokúšala Škrivánková.„Kde by sme to nabrali, náš otec nebol kováčom.“„Tak to musia byť dukáty.“„Bárs by boli,“ odpovedala Julka nakrátko.„Nuž čože je?“ spýtala sa zrovna.„Niečo plátna,“ odvetila Julka, keď nemohla vyhnúť rovnej odpovedi, „sme dve dievčence,
zíde sa nám.“„Samé plátno to nemôže byť, plátno nehrkoce.“„O inšom neviem, len to, že nám to vraj bude aj na vydaj aj po vydaji potrebné.“„Tak sú peniaze; strieborné, zlaté,“ takmer vykríkla pani Škrivánková od radosti. Mimo
obyčaje na rozlúčku Julku bozkala. Prečo nie? Môže jej byť nevestou. Aká sa jej zdala byť
pekná Julka v tom okamihu, ani opísať nemožno; nebude v stave nájsť jej Jankovi krajšiu ženu.
Ona má čierne oči, aj Janko, dosiaľ nezbadala, že černosť Jankových očí zahráva do žlta.
Vysoká, štíhla postava, práve ako Janko, keby mu hlava na pleciach trochu nakrivo nesedela. Tá
krásna, jasná reč, ani Jankova; nie v pondelok, keď je trochu zachrípnutý, ale ta ďalej v
týždni.Čo si raz pani Škrivánková namyslela, muselo sa stať. Tak sa aspoň o sebe domnievala, a
pani sestry ju v tom často utvrdzovali. Že sa jej mnohé nevydarilo, kto za to môže? Dobrá vôľa
bola! — Po rozlúčení s Julkou stála pevne na tom, aby svojho mladého Škrivánka spriahla s
Julkou do jedného manželského páru. A bol vám to za škrivánok; v nedeľu večer, keď nádejná
mládež s preplnenou hlavou na vrcholci svojej rozkoše nepratala sa do kože a preto robila
kŕčovité pokusy vyskočiť z nej, jedným slovom: tancovala, Janko Škrivánok bol z tých, ktorí
nielen nohami, ale aj opitými výkrikmi dávali najavo pocit svojej blaženosti. Podobným
spôsobom chodieval po polnoci domov, robiac zbytočným úrad hlásnika, a následok toho bola
pondelková chrípka. Pani Škrivánková v taký čas dokazovala neohraničenosť materinskej lásky.
Zhľadúvala chladné obklady na rozbolenú hlavu, bazové, lipové kvety na rozladené hrdlo; lieky
obyčajne neosožili, ale dobrý glg rezkej drožďovky bol istý liek.Takto chcela dobrá suseda oblažiť Julku, a to parnou rýchlosťou. Pani Halušková, to bolo
isté, oboma rukami siahne po ponúkanom šťastí, len syna treba nakloniť.„Už ste zasa pri sklenke,“ búrila do chyže vstupujúca Škrivánková pokojne zdravkajúceho
otca i syna.„Keď sa gazdiná nestará o raňajky, musíme sa postarať my. Drhneme sa prácou, musíme aj
niečo užiť, lebo človek nemá inšie zo sveta, len čo zje a vypije,“ rozumoval starý Škrivánok.Inokedy bolo by podobné rozumovanie začiatkom hádky, teraz prešlo nahladko, Škrivánková
nechcela prúd svojich blažených výhľadov pokaliť domácim svárom.„Poviem vám novinu,“ volala veselým hlasom.Ani otec, ani syn, zahrúžení v raňajkovaní, neukazovali zvedavosť. Škrivánkovú to
nemýlilo.„Našla som nevestu,“ pokračovala.„Nijaká novina, počujeme ju každý deň,“ ohlásil sa Škrivánok, „vidí sa mi, že už ani nemáš
inšie na starosti.“„Len ticho, starý, dosiaľ som žartovala, teraz vám hovorím naozaj, dievča ako malina, a
pritom —“„To je pekná novina, synku! Či pôjdeme skoro na pytačky?“ smial sa starý Škrivánok.„Už zasa posmechy, len nech ti za hrdlo nepadnú.“„Veďže nás netráp,“ pokračoval starý v dobrom rozmare, „ošediviem od zvedavosti.“„Nuž Julka Haluškovie,“ vyriekla víťazným hlasom.„Vidím, že si rozum potratila. Nedávno si nám ju hnusila a dnes vychvaľuješ!“„Nevedomosť hriechu nečiní,“ ospravedlňovala sa, „dnes som sa presvedčila, že to boli
klebety, čo svet povrával o Haluškovej.“„Má peniaze?“ spytoval sa starý s chvatom.„Má, a mnoho!“„Kto ti povedal?“„Ťažkala som, nosila som, videla som.“ Ostatné bolo priluhané, ale nezapálila sa.„To je hrôza na jeden deň.“„Rozumom človek všetko vyzvie,“ odpovedala s uspokojením, „a ty, Janko, maj sa rezko okolo
dievčaťa, viem, že sa ti Julka páči.“„Mne je všetko jedno či Julka či Marka,“ znela významná odpoveď.Vskutku Jankovi bolo všetko jedno; keď iní mládenci, poslušní rodičovským rozkazom,
stránili sa Haluškovských dievčat, Janko Škrivánok vyvádzal hneď Julku, hneď Marku.Všeobecne padlo toto zrušenie zmluvy zo strany pani Škrivánkovej.Všetečné jazyky neušetrili rušiteľku. Povrávalo sa, že pán Škrivánek veru stojí na slabých
nohách, keď sa Janko utisol na tie chudobné kostolné myši. Matky vidiac, ako Janko vyznačuje
Julku a Marku pred ich dcérami, tvrdili, že mu ony svoje dcéry odopreli. Pani Halušková videla
Jankovu ochotu, ale o šťastí, že by Janko mohol byť jej zaťom, ani nesnívala, možno si
nežiadala.Škrivánková nezniesla tieto útržky, a tak tajnosť, ktorú dosiaľ starostlivo skrývala,
musela na svetlo. Najprv zďaleka nahrávala, pozdejšie určite vyrozprávala tajomstvo
nedôverujúcim jej pani sestrám.Vo verejnej mienke nastúpil čiastočný prevrat; ženská spoločnosť sa rozdelila na dve
stránky. Matky majúce synov odvolali svoj zákaz, matky majúce dcéry, navzdory všetkej
určitosti slov pani Škrivánkovej, chceli v platnosti podržať predtým roztratené chýry.Najhoršie bolo s pani Kolesárkou, muža previedla na svoju stranu proti Julke a teraz ho má
získať pre Julku. Uznať pred mužom svoju chybu bolo strašné, ale prepásť vhodnú príležitosť na
výhodné oženenie Ďurka bolo strašnejšie. Že nemotorný Janko Škrivánok sa nemôže merať s jej
švárnym Ďurkom, rozumelo sa samo sebou. Dlho obchodila, aby mohla rozhovor obrátiť na svoj
milý predmet. Kolesár, pamätlivý nedávnej kázne, ktorej sa mu dostalo pri podobnom rozhovore,
stával sa nevrlým, len čo prišla reč na Ďurkovu ženbu, a na utíšenie nevrlosti nezameškal
poctiť svojou návštevou Steinerov hostinec.Čas rýchle bežal, Škrivánková oznamovala blízke pytačky a za nimi svadbu, už aj jedálny
lístok bol všeobecne známy. Kolesárka nesmela odkladať.„Mužík môj,“ prihovárala sa sladkým hlasom svojmu manželovi, „hádam len toho Ďurka
oženíme.“„Zas tá stará nôta, či chceš zvadu začínať?“ odvrkol Kolesár.„Nie tak, nie,“ hladkala ďalej, „mám sa ti vyspovedať.“Kolesár vyvalil oči, vidiac manželku takú neobyčajne pokornú, a v prekvapení uviazlo mu
slovo v hrdle. Nastala prestávka. Kolesárka bojovala so sebou.„Musím ťa prosiť za odpustenie,“ pretrhla mlčanie.„Čo… čo?“ divil sa Kolesár.„Veľmi som ti ublížila a vidím, že pre moju tvrdošijnosť nemôžeme Ďurka oženiť.“„Len to isté hudieš; hádam pri tejto spovedi dostane sa mne poriadneho rozhrešenia,“
stával sa manžel nevrlým.„Prosím ťa za odpustenie, či mi odpustíš?“„Vďačne odpúšťam, len daj pokoj ženbe,“ odmietal Kolesár v obave, že sa tá pekná pesnička
zle skončí.„Až mi neodpúšťaš, odpustíš mi vtedy, keď sa so mnou dôverne pozhováraš o Ďurkovej ženbe.“Kolesár obmäkčený touto neobyčajnou odpoveďou, privolil všetko: „Kohože si už vyhľadala?“
spýtal sa.„Ešte len hľadám,“ ohradzovala sa Kolesárka, „ponúkajú nám Zuzku Kukučkovie, ale tá si na
jeseň sobáš nevykuká, z toho nič nebude.“„Prečo by nebolo?“„Matka má prislaný jazyk,“ odpovedala Kolesárka.Kolesár si smrkol, pravdepodobne nenašiel vhodnú odpoveď na manželkino posúdenie.
Kolesárku nemýlilo, pokračovala:„Ponúkajú aj iné, ale ti je to všetko z jednoho krámu, jedna za osemnásť, druhá bez dvúch
za dvadsať; ani oprať, ani ušiť, ani uvariť, len sa ustavične fintiť.“„Tak sa nedohovoríme, Ďurka máme ženiť, a ženy niet.“„Bude aj žena,“ odporovala Kolesárka sebavedome, „stane sa ti po vôli; najlepšie bude,“
pokračovala ostýchavo, „keď vypýtame Julku Haluškovie.“„Kieho hroma! Ja nedovolím,“ prudko zvolal Kolesár.„Prečo by si nedovolil?“ spytovala sa Kolesárka, ale vždy ticho, aby si vec nepokazila.„Jej matka svetská dlžnica, či ja mám splácať ich dlhy?“„To nie je pravda!“ uspokojovala manželka, „len klebetné jazyky navymýšľali.“„Ani založená lúka, ani dlžobný úpis?“„Ani jedno, ani druhé.“„Už sme dohovorení, oženíme ho!“ skríkol Kolesár radostne.Jedna prekážka premožená, manžel udobrený — ale druhá, ako sa zblížiť k pani Haluškovej?„Ďurko môj,“ vravela na druhý deň Kolesárka svojmu synovi, „kohože si včera vykrúcal?“„Ani nepamätám, bolo tam dievčeniec až hrúza,“ odpovedal Ďurko nechtiac, aby musel menovať
aj Julku, ktorú navzdor zákazu predsa len vykrútil.„Počula som, že si aj s Julkou Haluškovie tancoval,“ pokúšala matka.Ďurko sa zapálil, matka videla, že zaťala do živého.„Neboj sa, syn môj, veď to žiaden hriech poriadne dievča vykrútiť. Tak si ju vykrútil?“„Len raz, mamička.“„A čo si jej povedal?“„Nuž, povedal som jej,“ zajakal sa Ďurko rozpálený ako fakľa, „že ju — rád vidím.“„Čo na to ona?“„Že ma aj ona.“Matka v radosti vybozkávala svojho synáčika, prisľúbila, že Julka bude jeho ženou, ale on
musí prostredníctvom Julky vyzvedať, či sa Halušková nehnevá.Ďurko s radosťou vyplnil svoju úlohu. Neosožili ani neškodili hnevy a fuky Škrivánkovej,
Ďurko a Julka sa stali jedným párom.Julke sa u Kolesárov dobre vodilo, takmer ju nosili na rukách. Pani svokra samá úslužnosť
a láska, nevestu si volávala: dievka moja! Pán svokor, keď sa s drahou polovičkou pohašteril,
nešiel viac zaliať omrzenosť k Steinerovi, ale ostal pri Julke; tá vyrovnávala spory a
zaháňala mraky z jeho čela. Jej veselý spev, ustavičná dobrá vôľa pretvorila omrzeného
Kolesára na dobromyseľného spoločníka. O Ďurkovi niet čo hovoriť, on mal svoju Julku.Keď minuli medové týždne, pani Kolesárka túžobne pozerala, či v Julkinej farebnej truhle
nezasvieti niečo kovové. Či to bude od striebra, či od zlata — všetko jedno: okrem čistého
šatstva a plátenných vecí nevyzrela nič. Ľahká potecha: stará Halušková nechce za života
vydeliť svoje dcéry.Smrť bola pani Kolesárke po vôli, pani Halušková zomrela. Julka neskúmala pozostalosť
drahej matky, lebo jej najväčší poklad bol pod zemou — mŕtva matka, tej miesto, čo oprávnenej
dedičky, zastúpila pani svokra a tá naspodku ťažkej, Škrivánkovou obdivovanej skrine našla —
skalky a piesok. Nikomu sa nepochválila.Tento poučný obrázok odporúčam ako neomylný prostriedok tým statočným, chudobným matkám,
ktoré pre svoju chudobu nemôžu dostať dcéry pod čepiec. | Bodicky_Opatrna-matka.txt |
Maugliho bratiaKeď jastrab Čil lov dokončil
a za tmy letí domov,
Mang netopier vylieza z dier,
z bútľavých starých stromov.
Kŕdle statku na noc krátku
sú pod mocnou závorou.
Nebyť skryté, by na svite
našou boly potravou.
Čas nočný je prerozkošný,
vtedy platí tu len sila
našich zubov a pazúrov,
aby hlad-smäd uhasila.
Zdar nech kvitne, čo rok svitne,
lovcom veľkým i malým
a zákonom všetkých dravcov
v našej džungli poddaným.Nočná pieseň v džungli.V horách sionískych otec Vlk zobudil sa za veľmi teplého letného večera o siedmej hodine
po dennom odpočinku, poškrabal sa, zívol a naťahoval lapu za lapou, aby sa zbavil
ospanlivosti, špejúcej mu ešte v pazúroch. Mať Vlčica ležala, skláňala hrubý sivastý nos
medzi svojich štvoro vĺčat, krbáľajúcich sa a kňučiacich, a mesiačik svietil do ústia
brloha, v ktorom všetci bývali. „Auvŕr!“ riekol otec Vlk, „už je čas, aby som zase niečo
ulovil,“ a práve sa chystal sbehnúť grúňom, keď nenazdajky zatemnila vchod do brloha nízka
postava s chlpatým chvostom a zavyla: „Nech ťa sprevádza dokonalé šťastie, ó vodca vlkov, a
obdarí tvoje vznešené deti zdarom a silnými bielymi zubmi, aby nikdy nezabudly na
hladujúcich na svete.“Bol to šakal Tabaki, príživník, a indickí vlci pohŕdajú Tabakim, lebo sa ustavične sháňa
za všelijakými nešplechami, má mnoho rečí a pohlce hoci handry a kúsky remeňa s dedinských
smetísk. Ale sa ho i boja, lebo Tabaki zbesnie skôr ako hocikto druhý v džungli,[1]a zbesnelý zabúda, že sa predtým každého bál, a behá po hore, hryzúc, kto sa mu
namaní. Ešte i tyger zuteká a skrýva sa, keď malý Tabaki besnie, lebo niet väčšej hanby pre
divú zver, ako keď ochorie na besnotu. My to zveme hydrofobiou, ale ony to zovú „dewanee“ —
besnotou — a bežia pred chorým zverom o prekot.„Vojdi tedy a presvedč sa na vlastné oči,“ riekol otec Vlk nevrle, „že nemáme potravy.“„Pre vlka pravdaže nemáte,“ riekol Tabaki, „ale pre takého nepatrného tvora, ako som ja,
je i suchý koštiaľ hostinou. Ktože sme my, Gidurci (šakalská čeliadka), aby sme sa
opovážili byť prieberčivými?“ A ňuchajúc, zašiel do kúta brloha, kde našiel koštiaľ zo
srnca s trochou mäsa, i sadol si, chrúmajúc veselo koniec koštiaľa.„Ďakujem úctive za výbornú hostinu,“ riekol, oblizujúc si pysk. „Aké krásne sú vaše
vznešené deti! Aké majú veľké oči! A aké sú ešte mladušké! Veru, veru, na to som mal
pamätať, že kráľovské deti sú od počiatku dospelí mužovia.“Lapaj Tabaki vedel ako hocikto iný, že niet horšieho, ako chváliť deti do očú, a radoval
sa, vidiac, že mať i otec vĺčat sú namrzení.Tabaki sedel ticho, nasladzujúc sa nevôľou, ním zavinenou, a po chvíli riekol potuteľne:„Veľký Šír Kán zmenil svoje honbištia. Sám mi hovoril, že budúci mesiac chce poľovať na
týchto vŕškoch.“Šír Kán bol tyger, žijúci blízko rieky Waingungy[2], na dvacať míľ vzdialenej.„Nemá práva!“ zavrčal otec Vlk zlostne. „Podľa zákonov džungle nemá práva zmeniť svoje
bydlisko, neoznámiac to vopred. Odplaší všetku zverinu na desať míľ dookola a ja — ja práve
teraz sa mám starať o dvojnásobnú potravu.“„Nenadarmo ho nazvala jeho mať ,Lungrim‘ (Krivým),“ riekla mať vlčica pokojne. „Od
narodenia bol chromý na jednu nohu. Preto zabíja iba lichvu. Teraz sa hnevajú naňho
dedinčania od brehov Waingungy a sem prišiel iba na protiveň našim dedinčanom. Budú sa
sháňať za ním križom krážom cez džungľu, keď on bude ďaleko, a nám a našim deťom bude treba
ujsť, keď podpália trávu. Veru sme veľmi povďační Šír Kánovi!“„Či mu mám opísať vašu vďačnosť?“ spýtal sa Tabaki.„Prac sa!“ zdýmal otec Vlk. „Prac a poľuj so svojím pánom. Už si nám narobil dosť
starostí tejto noci.“„Idem,“ riekol Tabaki pokojne. „Veď už počujete Šír Kána dolu v húštinách. Nemusel som
sa vám zavďačiť chýrom o jeho príchode.“Otec Vlk načúval a dolu v doline, skláňajúcej sa k neveľkej rieke, počul suché, zlostné
mrmlanie a škrekľavé zavýjanie tvgra, nechytivšieho nič a nedbajúceho, ak o jeho nezdare
zvie hoci celá chrasť.„Blázon!“ riekol otec Vlk. „Takým revaním začína nočnú prácu! A či sa nazdáva, že sú
naši srnci takí, ako sprosté junce pri Waingunge?“„Psst. Neloví on tejto noci ani srnca, ani junca,“ ozvala sa mať Vlčica. „Naháňa
človeka.“ Zavýjanie sa premenilo na bzučivé vrčanie, znejúce, ani čo by prichodilo odrazu
zo všetkých strán sveta. Tento zvuk tak veľmi naplašil a zmiatol drevorubačov a Cigánov,
nocujúcich pod holým nebom, že vše vbehli rovno do pažeráka tygrovho.„Človeka!“ riekol otec Vlk, vycierajúc všetky biele zuby. „Fuj, hanba! Nuž či niet dosť
hmyzu a žiab po močiaroch, že chce zožrať človeka, a to ešte v našom okruhu.“Zákon džunglí, nenariadivší nikdy niečo bez závažnej príčiny, zakazuje všetkým dravcom
živiť sa ľudským mäsom; jedine vtedy smie dravec zabiť človeka, keď chce svojim deťom
ukázať, ako ho treba zabiť, i vtedy musí poľovať mimo honbíšť svojho kŕdľa alebo svojich
rodných. Pravá príčina tohto je, že prvej alebo neskôr po zabití človeka prihrnú sa na
slonoch bieli ľudia, až po zub ozbrojení, a niekoľko sto hnedých ľudí s gongami, s rakétami
a s lučivami. A potom všetkým v džungli nastanú zlé časy. Dravci si medzi sebou tým
odôvodňujú šetrenie človeka, že je človek najslabší a najbezbrannejší zpomedzi všetkých
živých tvorov a že by to poctivého lovca nectilo, keby sa naň oboril. Okrem toho hovoria, a
to je pravda, že ľudožravé zvery oprašivejú, ba že im zuby vypadajú.Vrčanie zosilnelo a vyznelo v bojovnom výkriku tygra, zarevanom z plných pľúc: „Aaarr!“A hneď zatým zjačal Šír Kán spôsobom tygra nedôstojným.„Schybil skok,“ riekla mať Vlčica. „Čože sa stalo?“Otec Vlk, vybehnúc na niekoľko krokov, začul, ako mrmle a zlostne vrčí Šír Kán,
predierajúc sa krovím.„Ten blázon bol taký sprostý, že skočil do vatry drevorubača a popálil si lapy,“ riekol
otec Vlk, rehliac sa. „Tabaki je s ním.“„Ktosi ide hore grúňom,“ riekla mať Vlčica, strihajúc ušima. „Schystaj sa!“V húštine zašumelo trošku krovie a otec Vlk sa učupil, hotový vrhnúť sa na
prichádzajúceho. A keby ste tam boli, boli by ste zazreli najčudnejší výjav na svete: v
polovici zadržaný vlčí skok. Skočil prvej, ako videl, na čo skáče, a potom sa pokúsil
nedoskočiť. Výsledok bol, že vyskočil asi na štyri stopy alebo na päť stôp rovno do
povetria a padol nazad takmer na to samé miesto, zkadiaľ skočil.„Človek!“ zdýmal. „Človiečatko. Hľaďmeže!“Pred ním samým, držiac sa nízko svislého konára, stálo nahé hnedé dieťa, ktoré ledva že
sa naučilo chodiť, také drobnučké, útlučké, s jamôčkami na bucľatej tvári, niečo také v
noci nikdy ešte do vlčieho brloha neprišlo. Pozrelo na otca Vlka a zasmialo sa mu do tvári.„To by bolo ľudské mláďa?“ riekla mať Vlčica. „Jakživ som také niečo nevidela. Donesže
mi ho sem!“Vlk, zvyknutý prenášať svoje deti s miesta na miesto, môže, ak treba, niesť i vajce v
pysku a nerozmliaždiť ho; a tak ani otec Vlk nenechal najmenšej známky poškrabnutia na koži
dieťaťa, keď ho chytil zubmi za kožku na chrbte a doniesol medzi svoje mladé.„Aké je malilinké! A aké holé a — aké smelé!“ riekla mať Vlčica nežne. Decko odtískalo
totiž vĺčatá nabok, aby sa lepšie mohlo pritúliť k teplému kožuchu vlčice. „Aha! Už sa i
jesť poberá s ostatnými. Tedy toto je človieča. Ba či boli kedy vlci, ktorí sa mohli
honosiť, že majú človieča medzi svojimi deťmi?“„Počul som vše spomínať taký prípad, ale sa to nestalo ani v našom kŕdli, ani za môjho
živobytia,“ odpovedal otec Vlk. „Celé je holé, nemá ani chĺpka srsti, a len raz by som ho
potreboval čapnúť, bolo by po ňom. Ale, dívajme sa, ono hľadí na nás a nebojí sa.“Svit mesiaca prestal vnikať ústím do jaskyne, lebo veľká hranatá hlava Šír Kánova vtisla
sa i s plecami do vchodu. Za ním vrčal Tabaki: „Pán môj, milostivý pán, sem vošlo!“„Šír Kán nás veľmi poctil svojou návštevou,“ riekol otec Vlk zdvorile, ale so zlostným
výrazom očú. „Čo ráči Šír Kán?“„Prišiel som si po korisť. Šlo tadiaľto človieča,“ vysvetľoval Šír Kán. „Rodičia mu
odbehli. Daj mi ho.“Šír Kán skočil skutočne do vatry drevorubačov, ako to otec Vlk riekol, a zúril, že ho
popálenina citlive bolela. Ale otec Vlk vedel, že je vchod brloha pritesný, aby ním mohol
tyger vniknúť. Už i teraz mal Šír Kán plecia i predné paprčky celé stŕpnuté pre nedostatok
miesta; bolo mu ako človeku, ktorý chcel zápasiť v sude.„Vlci sú národ slobodný,“ riekol otec Vlk. „Oni prijímajú rozkazy len od vodcu svojho
kŕdľa, a nie od kadejakého pruhovaného škrtiča krotkých hoviad. Človieča je naše — a my ho
usmrtíme, ak sa nám zachce!“„Či sa vám zachce a či nezachce! Aká je to hlúpa reč! Na býka, ktorého som zabil,
dokedyže mám tu stáť a voňať vašu psiu peleš, aby som dostal, čo mi patrí? Ja, Šír Kán,
hovorím!“Rev tygrov rozliehal sa hrmotne po celej jaskyni. Mať Vlčica striasla so seba svoje
mladé a skočila ku vchodu, zadívajúc sa do sršiacich očú Šír Kána svojimi blyštiacimi sa
očami, podobajúcimi sa v tme dvom zeleným mesiačkom.„A ja, Rakša (Démon), ti odpovedám: Človieča je moje, neodškriepiteľne moje! A nik ho
neusmrtí. Ono zostane na žive a bude chodiť s naším kŕdľom a bude i poľovať s nami, až
napokon uvidíš, ty lovec nahých detí, ty žabožrút, ty rybodráč, že si zapoľuje i na teba. A
teraz sa ber odtiaľto, lebo ti sľubujem na toho jeleňa, ktorého som zabila (ja sa neživím
hocijakými od hladu zoslabnutými hovädami), že sa vrátiš ku svojej materi ešte väčšmi
krívajúc, ako si kríval od narodenia, ty prišvŕknutá šelma, ty! Prac sa!“Otec Vlk hľadel stŕpnutý na ňu. Už takmer zabudol na tie časy, keď si ju získal v
statočnom zápase s piatimi vlkmi, kým ešte chodievala s kŕdľom, a nenazvali ju Démonom len
pre lichotenie. Šír Kán by sa bol odvážil pustiť do otca Vlka, ale zápasiť s Vlčicou si
netrúfal, vediac veľmi dobre, že je pôda tu pre ňu výhodnejšia a že by sa bila do poslednej
kvapky krvi. Mrmlajúc, vytiahol tedy hlavu z otvoru jaskyne, a keď bol už voľný, zakričal:„Každý pes je pánom na svojom smetisku! Uvidíme, ako sa pozdá vlčiemu kŕdľu to
vychovanie človiečaťa? Lebo decko je moje a prvej alebo neskôr sa mi jednako pod zuby
dostane, vám napriek, vy zlodeji s ovisnutými chvosty!“Zdýmajúc, hodila sa mať Vlčica medzi svoje mladé a otec Vlk obrátil sa k nej vážne:„Šír Kán má veru pravdu. Decko musíme ukázať vlčiemu kŕdľu. Či si ho ešte vždy chceš
podržať, mati?“„Že či ho chcem podržať!“ odvetila, ledva popadajúc dychu. „Prišlo k nám nahé, nocou,
samučké, vyhladnuté, a nebálo sa nás! Hlaďže, už odsotilo nabok jedno z mojích detí. A ten
krivý krvilačník by ho bol zabil a potom by bol ušiel nazad ku Waingunge, kým by
dedinčania, dychtiac po pomste, neprekutali všetko a nevyhnali nás z našich útulkov. Že či
ho chcem podržať? Isteže chcem. Len si ty lež tichúčko, žabka moja. O, Maugli, lebo
Mauglim, žabkou, ťa budem volať, — nič sa neboj, nadíde čas, keď ty poženieš Šír Kána tak,
ako on hnal teba.“„Len čo povie na to náš kŕdeľ?“ staral sa otec Vlk.Zákon džungle káže totiž celkom zrejme, že každý vlk, keď sa ožení, smie sa utiahnuť od
kŕdľa, ku ktorému prislúcha; ale len čo sú jeho mladé natoľko silné, že sa vládzu udržať na
nohách, musí ich doniesť na schôdzku kŕdľa, ktorá býva raz za mesiac, keď je mesiačik v
úplnku, aby vlci sa mohli vĺčatám prizreť a stotožniť ich. Po tejto prehliadke smú vĺčatá
behať voľne všade, kde im je vôľa, a kým nezabijú prvého srnca, dospelí vlci nesmú im pod
nijakou zámienkou ublížiť. Trest smrti neminie vlka, ktorý by zabil slabé vĺča; a keď nad
tým chvíľu rozmýšľame, uznáme, že je to tak správne.Otec Vlk dočkal teda, kým sa mu deti naučili behať, a potom ich vzal raz v noci s
Mauglim a s matkou Vlčicou na shromaždenie vlkov na Poradné bralo, na sedle vrchu,
posiateho toľkými skalnými útesmi a väčšími menšími skalami, že sa za nimi i sto vlkov
mohlo skryť. Akela, veľký, sivý, osamelý vlk, ktorý sa stal vodcom vlkov pre svoju silu a
prešibalosť, ležal rozvalený na svojej skale a niže neho sedelo štyricať alebo i viac vlkov
každej veľkosti a farby, počnúc od starých vyslúžilcov jazvečej farby, z ktorých každý sám
zdolal jeleňa, až po junákov, mladých, trojročných, čiernej srsti, ktorí si namýšľajú, že
by si s jeleňom tiež poradili. Osamelý vlk bol vodcom už od roka. Za mladi spadol dva razy
do vlčieho klepca, raz ho veľmi ubili a v domnienke, že je mŕtvy, nechali ho ležať; teda
poznal mravy a obyčaje ľudí. Na brale sa málo hovorilo. Vĺčatá sa ihraly stred kruhu,
utvoreného rodičmi, a kedy tedy vošiel k nim tichúčko starší vlk, poprizeral sa pozorne
vĺčatám a vrátil sa ešte tichšie na svoje miesto. Vše potisla niektorá z matiek svoje dieťa
na miestočko, mesiacom jasne osvetlené, len aby si bola istá, že ho neobišli. Vtedy ozval
sa Akela so svojej skaly: „Znáte zákon — znáte zákon. Dobre sa im poprizerajte, vlci moji!“
A ustarostené matky opakovaly jeho napomenutie: „Dobre sa im poprizerajte, dobre, ó vlci!“Naostatok — a vtedy sa zježila celá hriva matke Vlčici — potisol otec Vlk „Maugliho,
žabku“, ako ho volali, do popredia z kruhu, kde sedel, smejúc sa a baviac sa s kremienkami,
lesknúcimi sa v svite mesačnom.Akela, ani len hlavy nezdvihnúc so svojich paprčiek, opakoval svoje jednotvárne volanie:
„Dobre si ho obzrite!“ Tlmený rev sa ozval zpoza skalného útesu a Šír Kán zakričal: „To
decko je moje! Dajte mi ho! Čo je slobodnému národu vlčiemu do človiečaťa?“ Akela ani len
ušima nezastrihal a len toľko riekol: „Dobre si ho obzrite, oj, vlci! Čože má dbať slobodný
národ vlčí na rozkazy cudzieho, nepatriaceho do lona slobodného národa? Len si ho dobre
obzrite!“Hlboké vrčanie zaznelo v chóre a jeden mladý, štyriročný vlk hodil zpäť Akelovi otázku
Šír Kána:„Čo je slobodnému národu vlčiemu do človiečaťa?“Lenže zákon džungle znie, že v spornom prípade ohľadom práva prijať mláďa do vlčieho
kŕdľa musia sa okrem otca a matere ešte dvaja členovia ozvať v prospech mláďaťa.„Kto prerečie slovo za mláďa?“ pýtal sa Akela. „Zpomedzi príslušníkov slobodného národa
kto sa ho zaujme?“Odpovedi nebolo, a mať Vlčica chystala sa zápasiť, hoci vedela, že to bude jej posledný
zápas, ak vôbec k zápasu dojde.Vtedy zdvihol sa na zadné nohy jediný tvor, ktorý smel sa zúčastniť na schôdzkach vlčích
— Balú, ospanlivý hnedý medveď, učiaci vĺčatá zákonom džungle; starý Balú, ktorý smie voľne
chodiť, kadiaľ sa mu páči, lebo on sa živí iba orechmi, korienkami a medom.„Človieča — človieča?“ zamrmlal. „Ja sa prihováram za človieča. Človieča nám škodiť
nemôže. Ja síce neviem reči šíriť, ale hovorím pravdu. Nechže behá s kŕdľom a nech je
prijaté do kŕdľa s ostatnými. A ja ho budem učiť.“„Ešte potrebujeme druhého odporúčateľa,“ riekol Akela. „Balú sa ho zaujal a on je
učiteľom našich mláďať. Kto sa pripojí k nemu?“Zrazu tmavý tieň skočil do kruhu. Bol to Baghíra, čierny leopard, celý čierny ani
atrament, iba čo mal po srsti škvrny, tvoriace v istom osvetlení vzorku vodovanému hodvábu[3]podobnú. Každý poznal Baghíru a nik mu neliezol naschvál do cesty, lebo bol
ľstivý ako Tabaki, smelý ako byvol a bezohľadný ako ranený slon. Ale hlas mal sladký ani
divý med, kvapkajúci so stromu, a srsť mal jemnejšiu od páperia.„Oj, Akela, i vy ostatní členovia slobodného národa,“ zavrčal, „nemám síce nijakého
práva vo vašom shromaždení, ale zákon džungle hovorí, že keď je pochybnosť ohľadom
nevyhnuteľnosti usmrtenia nového mláďaťa, život toho mláďaťa môže sa vykúpiť. A zákon
neurčuje, kto má a kto nemá dať výmenu. Či mám pravdu?“„Oj, áno! Výborne!“ kričali mladí vlci, ktorí sú večne hladní. „Čujme Baghíru. Človieča
môže byť vykúpené. To je podľa zákona.“„Vediac, že nemám práva hovoriť na tomto mieste, prosím o dovolenie.“„Hovor tedy,“ kričalo dvacať hlasov.„Usmrtiť nahé mláďa je hanebné. Okrem toho vám to bude zábavnejšie, keď narastie. Balú
už hovoril v jeho záujme. Ja k Balúho slovám priložím vola, a to tučného, čerstvo zabitého,
na pol míle odtiaľto ležiaceho, ak prijmete človieča medzi seba v smysle zákona. No, či
pristávate?“Asi dvacať hlasov hulákalo odrazu: „Prečo by sme nepristali? Beztak umre, keď nastanú
zimné pŕšky. Alebo ho slnce upraží. Čože by nám mohla škodiť taká holá žabka? Nechže behá s
kŕdľom. Kdeže je, ten vôl, Baghíra? Vedže ho prijmime!“A zatým zaznel hlboký štekot Akelov: „Dobre sa mu prizrite, dobre sa mu prizrite, oj,
vlci!“Maugli bol ešte vždy taký pohrúžený do hry s kamienkami, že si ani nevšimol, ako
prichodili vlci po jednom prizreť sa mu. Napokon sa pobrali všetci dolu stráňou za zabitým
volom a na brale zostali iba Akela, Baghíra, Balú a Maugliho vlastní vlci. Revanie Šír Kána
ozývalo sa ešte vždy nocou, lebo bol veľmi rozzlostený, že mu Maugliho nevydali.„Ej, len si dobre porev,“ zamrmlal si Baghíra pod fúzy; „lebo sa dožiješ času, keď ťa
toto naháča naučí inakším hlasom revať, nakoľko sa ja v ľuďoch vyznám.“„To sa dobre stalo,“ riekol Akela. „Ľudia a ich deti sú veľmi múdri. I ono nám môže byť
časom na dobrej pomoci.“„Veru, na pomoci, a to v časoch tvŕdze; lebo nikto sa nemôže úfať, že bude vodcom
vlčieho kŕdľa naveky,“ doložil Baghíra. Akela neodpovedal. Myslel na čas, ktorý zastihne
každého vodcu každého kŕdľa, keď ho už sila opúšťa a on len slabne a slabne, kým ho vlci
nezabijú, aby ho nahradili novým silným vodcom, ktorého po čase tiež taký istý osud čaká.„Odnes si ho,“ riekol otcovi Vlkovi, „a tak ho vychovávaj, ako sa svedčí na člena
slobodného vlčieho národa.“Takto bol Maugli prijatý do sionískeho vlčieho kŕdľa čiže voja na prímluvu Balúho za
cenu vola, ktorým jeho život vykúpili.*Ale teraz sa musíte uspokojiť, keď preskočíme desať alebo jedenásť rokov a len si
domyslíme, ako krásne si žil Maugli medzi vlkmi, lebo keby to malo byť opísané, zaplnilo by
to nejednu knihu. Rástol s vĺčatmi, hoci z vĺčat, rozumie sa, boli dospelí vlci, kým on bol
ešte decko; otec Vlk vyučoval ho svojmu remeslu, ale mu i všetky veci v džungli vysvetlil.
Každé zaševelenie trávy, každý vánok v teplom nočnom vzduchu, každé zahúkanie sovy nad
hlavou, každý škrabot netopiera, visiaceho v krátkom spánku na strome, a každý špľachot
hociktorej rybičky, trepotajúcej sa v jazierku, boly mu znalosťami práve takými dôležitými,
ako znalosť práce obchodnej pre úradníka. Ak sa práve neučil, vyhrieval sa na slniečku a
spal, jedol a znova spal; ak bol špinavý, alebo ak mu bolo horúce, plával v horských
jazerách; a ak zabažil za medom (lebo mu Balú povedal, že med a orechy sú práve také dobré
jedlá, ako surové mäso), liezol si preň, a to mu zas Baghíra ukázal, ako treba liezť.
Baghíra si ľahol na konár a volal: „Podže sem, braček!“ a Maugli liezol zprvu nemotorne ako
leňochod, ale neskôr prehodil sa s konára na konár skoro tak smelo, ako sivá opica. I on si
sadol na Poradné bralo, keď sa vlčí voj sišiel, a tam si všimol, že keď sa zadíval uprene
na hociktorého vlka, vlk musel privreť oči, nuž vyvaľoval oči na vlkov zo zábavy.Inokedy vyťahoval dlhé tŕne z paprčiek svojich priateľov, lebo vlci hrozne trpia tŕňmi a
bodliakmi, zadretými pod kožu. Vše šiel dolu vŕškom na role, ľuďmi obrábané, a díval sa
hodne zvedavo na dedinčanov v ich chalupách, ale sa mal na pozore pred ľuďmi, odkedy mu
Baghíra ukázal štvorhrannú debnu s padajúcim vrchnákom, tak prefíkane skrytú v húštine, že
takmer hupol do nej, a mu vysvetlil, čo je klepec. Ľúbil nadovšetko, keď mohol ísť s
Baghírom do tmavých, teplých útrob hory a prespať tam celý dusný deň, a v noci sa rád díval
na Baghírovo poľovanie. Baghíra usmrtil totiž, keď bol hladný, čokoľvek sa mu namanulo, a
tak robieval i Maugli, okrem jednej výnimky. Lebo náhle bol dosť starý, aby to pochopil,
riekol mu Baghíra, že sa nikdy nesmie dotknúť hoviad, keďže bol prijatý do voja za cenu
života vola, Baghírom ponúknutého. „Celá džungľa je tvoja,“ vysvetľoval Baghíra, „môžeš
zabiť čokoľvek, na čo ti sily stačia, ale pre toho vola, ktorým som ťa vykúpil, nesmieš
usmrtiť, ani jesť nijaké hovädo, už či mladé, či staré. Tak to káže zákon džungle.“ A
Maugli verne poslúchal zákon.Tak narástol a zmocnel, ako musí zosilneť chlapec, neuvedomujúci si, že sa ustavične
učí, a ktorý nemyslí na nič inšie na svete, ako na to, aby mal čo jesť.Mať Vlčica mu riekla raz alebo dva razy, že Šír Kán nie je tvor, ktorému by bolo radno
dôverovať, a že niekedy musí zabiť Šír Kána; ale kým by si mladý vlk s každou hodinou bol
pripomínal túto radu, Maugli na to zabudol, veď bol iba chlapcom, hoci by sa bol istotne
nazval vlkom, keby bol vedel hovoriť niektorou ľudskou rečou.Šír Kán sa mu v džungliach stále plietol do cesty, lebo odkedy Akela starnul a slabol,
veľmi sa spriatelil krivý tyger s mladšími vlkmi voja, ktorí sa mu pridružili pre odpadky;
— takú neslušnosť by Akela nikdy nebol strpel, nech si ich trúfa prísne držať na uzde.
Okrem toho im Šír Kán všemožne lichotil a veľmi sa čudoval, že takí statní mladí lovci
uspokoja sa vodcovstvom umierajúceho vlka a ľudského mláďaťa. „Počul som,“ pokušiaval Šír
Kán, „že na vašich poradách neopovážite sa mu pozreť do očú,“ na čo mladí vlci vrčali a
srsť naježili.Baghíra, majúci všade oči a uši, dozvedel sa o týchto úkladoch a so dva razy Mauglimu
vysvetlil obšírne, že Šír Kán mu hrá o život; ale Maugli sa iba smial a odvetil: „Mám vlčí
voj a mám teba; a Balú, akokoľvek je pohodlný, tiež by sa neodťahoval dať niekomu zaucho
alebo i viac zaúch k vôli mne. Prečože by som sa mal bať?“Za veľmi horúceho dňa prišla nová myšlienka Baghírovi, vyplývajúca z niečoho, čoho sa
dopočul. Možno, že mu to pošepol Sahi, jež; a tak riekol Mauglimu, keď boli hlboko v
prahore a chlapec sa pritúlil hlavou ku krásnej čiernej srsti Baghírovej: „Braček, koľko
ráz som ti povedal, že Šír Kán ti je nepriateľom?“„Toľko ráz, koľko orechov je na tamtej palme,“ odvetil Maugli, ktorý, rozumie sa,
nevedel rátať. „Čo mi je do toho? Som ospanlivý, Baghíra, a Šír Kán má iba dlhý chvost a
hlasný škrek, celkom ako páv Mor.“„Ale teraz je nepríhodný čas na spanie; Balú vie o tom, ja viem o tom, i vlčí voj vie o
tom, ba ešte i tie hlúpe, márnomyseľné srny vedia o tom. Aj Tabaki ti to povedal.“„Ej, no len, no!“ zvolal Maugli. „Tabaki prišiel nedávno ku mne a drzo mi brýzgal do
nahých človiečat, a že si neviem ani jeleníc zo zeme vyhrabať; ale som Tabakiho naučil
slušnosti, chytil som ho za chvost a tak som ním rafol dva razy o kmeň palmy, že bude
pamätať.“„To bolo hlúpe; lebo hoci je Tabaki veľký zlomyseľník, predsa by ti bol mohol povedať o
niečom, čo sa ťa veľmi blízko týka! Roztvorže oči, braček. Šír Kán sa neopováži zabiť ťa v
džungli; ale pamätaj, že Akela je už veľmi starý a hocikedy môže nadísť deň, že už
neuvládze usmrtiť svojho srnca, a potom už nebude viacej vodcom. Mnohí z tých vlkov, ktorí
ťa videli, keď ťa po prvý raz doniesli na Poradné bralo, sú už tiež hodne starí, a mladí
vlci uveria, čo im Šír Kán nabulíka, že človieča nemá čo hľadať v ich voji. A veď o krátky
čas dorastieš na muža.“„A aký by to bol muž, čo by nemohol sliediť po hore so svojimi bratmi?“ riekol Maugli.
„Narodil som sa v džungli. Poslúchal som zákony džungle a medzi našimi vlkmi niet ani
jedného, ktorému by som nebol vyťahoval tŕne z paprčiek. Isteže sú všetci moji bratia.“Baghíra sa natiahol po celej dĺžke a prižmúril oči. „Braček,“ riekol, „nože ma ohmataj
pod hrtanom.“Maugli vystrel svoju silnú hnedú ruku a nahmatal pod jemnou bradou Baghírovou neveľký
holý pruh, práve tam, kde sú ohromné, vždy sa hybajúce svaly, zakryté krásnou lesklou
srsťou.„Niet nikoho v džungli, kto by vedel, že ja, Baghíra, som takto poznačený — stopou
obojka; ja som sa, braček môj, narodil medzi ľuďmi a medzi ľuďmi umrela i moja matka — v
klietke zverínca v kráľovskom paláci oodéporskom. A preto som ťa vykúpil na Poradnom brale,
keď si bol ešte malé, holé mláďa. Veru, i ja som sa narodil medzi ľuďmi. Nikdy som nevidel
pralesa. Kŕmili ma za mrežami zo železnej panvice, až raz v noci som precitol, uvedomiac
si, že som Baghíra — leopard — a nie hračka človečia, i zlomil som jedným úderom hlúpu
zámku a ušiel som; a že poznám obyčaje ľudí, boja sa ma v džungli ešte väčšmi ako Šír Kána.
No, či nie je pravda?“„Oj, áno,“ riekol Maugli, „všetci v džungli sa boja Baghíru — všetci, vyjmúc Maugliho.“„A to preto, že ty si človieča,“ riekol čierny leopard čím najnežnejšie; „ako som sa ja
vrátil do džunglí, musíš sa konečne i ty vrátiť k ľuďom, ktorí sú tvoji rodní bratia, — ak
ťa nebodaj nezabijú na porade.“„Ale prečo — prečože by si niekto prial zabiť mňa?“ dumal Maugli.„Pozriže sa na mňa,“ riekol Baghíra; a Maugli zadíval sa mu uprene do očú. O pol minúty
odvrátil veľký leopard hlavu.„Pre toto!“ riekol, perúc lapou listie. „Veď ani ja ti nemôžem hľadeť do očú, a ja som
sa narodil medzi ľuďmi, a ja ťa ľúbim, braček. Ostatní ťa nenávidia preto, že nemôžu merať
svoj pohľad s tvojím pohľadom; i preto, že si múdry, i preto, že si im vyťahoval tŕne z
paprčiek — a hlavne preto, že si človek.“„Ja som to nevedel,“ riekol Maugli zamračený, zazerajúc pohŕdavo zpod hustých čiernych
obočí.„Ako káže zákon džungle? Najprv udri a len potom hovor. A že si taký nevídane
neobozretný, z toho súdia, že si človek. Ale buď múdry. Šípim, že keď sa Akelovi najbližší
lov nezdarí, — a čo jeden hon, to ho viac námahy stojí pristaviť srnca, — voj sa vzbúri
proti nemu i proti tebe. Bude všeobecná porada na brale a potom — a potom — už to mám!“
zvolal Baghíra, vyskočiac. „Schyť sa chytro a choď do doliny do chalúp ľudských a naber si
trochu červeného kvieťa, ktoré ľudia pestujú, — aby si, keď nadíde čas, mal v ňom
silnejšieho ochrancu, ako som ti ja alebo Balú, alebo tí z vlčieho voja, ktorí ťa ľúbia.
Hľaď dostať červené kvieťa.“Baghíra červeným kvietím menoval oheň, lebo ani jeden tvor v džungli nezval oheň po
vlastnom mene. Všetky lesné zvery boja sa ohňa ani smrti a vymýšľajú storaký spôsob opísať
jeho meno.„Červené kvieťa?“ opakoval Maugli. „To rastie na mraku pred chalupami ľudí. Zaopatrím si
z neho.“„Hovoríš, ako sa na človieča svedčí,“ riekol Baghíra pyšne. „Nezabudni, že rastie v
hrnčekoch. Dones si ho čím najskôr a opatri si ho na čas tvŕdze.“„Dobre!“ prisvedčil Maugli. „Už idem. Ale či to vieš istotne, môj drahý Baghíra,“ i
ovinul ramenom krásne hrdlo leopardovo a nazrel mu hlboko do očú, — „či vieš istotne, že
všetko toto je dielo Šír Kána?“„Na zámku, ktorú som rozdrúzgal, chcejúc sa oslobodiť, ti hovorím, že to viem celkom
iste, braček.“„A ja sa ti zaverím na vola, ktorým si ma vykúpil, že vyrovnám svoj účet u Šír Kána, a
to ešte nápraskom,“ riekol Maugli a odbehol.„To je muž. Od hlavy do päty muž,“ zamrmlal Baghíra a ľahol si zas. „Oj, Šír Kán, nikdy
nebolo nešťastnejšej honby, ako bola tvoja honba na žabku pred desiatimi rokmi!“Maugli zabehol ďaleko, ďaleko do hory, utekajúc neúnavne, až mu srdce prudko bilo.
Prišiel k vlčiemu brlohu, keď sa večerné hmly dvíhaly, a zdýmajúci hľadel do doliny. Vĺčatá
neboly doma, ale mať Vlčica, hovejúca si v úzadí brloha, poznala hneď po dýchaní, že niečo
trápi jej žabku.„Čože ťa znepokojuje, syn môj?“ vyzvedala sa.„Ale táraniny netopiera o Šír Kánovi,“ zavolal do brloha. „Tejto noci si zapoľujem na
oráčinách,“ a už zaberal cez krovie dolu k rieke, tečúcej konča doliny. Tam zastal, lebo
počul poľujúci voj, počul rev honeného Sambara[4]a rehot vlkov, keď sa jeleň v tiesni zvrtol a čelil svojim prenasledovateľom.
Potom zaznelo zlostné, škodoradostné vytie mladých vlkov: „Akela! Akela! Nechže sa preukáže
osamelý vlk svojou silou! Spravte miesto vodcovi voja! Skočže, Akela!“Osamelý vlk iste skočil a chybil cieľ, lebo Maugli počul, ako mu zuby kleply na prázdno
a ako hneď zatým zavyl bolestne, keď ho Sambar odkopol prednými nohami.Maugli nečakal dlhšie, ale pobral nohy na plecia, a zavýjanie doliehalo čoraz slabšie k
jeho sluchu, keď utekal cez obilné polia, už dedinčanmi obrábané.„Baghíra hovoril pravdu,“ zdýmal, uvelebiac sa na hŕbke dobytčieho krmu, pod oblokom
jednej z chalúp nachystaného. „Zajtra nám obom svitne zlý deň, i Akelovi i mne.“Potom pritisol tvár ku samému obloku a pozoroval oheň na ohnisku. Videl, ako hospodárova
žena vstala v noci a prikladala na oheň čierne polienka, a keď sa blížilo ráno a nočné pary
celkom zbelely a schladly, vzalo dieťa gazdovo prútený košíček, vymazaný zdnuky hlinou, a
nabralo doňho červeného žeravého uhlia, prikrylo ho pokrývkou a pobralo sa do stajne
opatriť kravy.„To je všetko?“ rozmýšľal Maugli. „Keď si s tým chlapča vie rady, nemám sa čoho báť,“ i
obehol roh domu, aby stretol chlapča, vychytil mu nádobu s ohňom a zmizol v hmle, kým sa
chlapča od ľaknutia rozplakalo.„Velmi sú mi podobní,“ hútal Maugli, dúchajúc do hrnca, ako videl ženu rozduchovať oheň.
„Ale toto mi umre, ak ho nebudem kŕmiť,“ i hádzal na žeravé uhlie konáriky a suché kôry. Na
pol ceste hore vŕškom stretol Baghíru; ranná rosa ligotala sa mu na kožuchu, ani čo by mal
celú srsť mesiačikmi[5]posiatu.„Akela chybil,“ oznamoval leopard. „Boli by ho usmrtili už minulej noci, ale chceli mať
i teba. Hľadali ťa po celom vŕšku.“„Bol som na oráčinách. Už som si to prichystal. Pozriže!“ Maugli zdvihol nádobu s ohňom.„Výborne! Ale ja som videl, ako ľudia strkali suché konáre do toho a hneď zatým vykvitlo
na tom červené kvieťa. Či sa toho nebojíš?“„Nie. Prečože by som sa ho mal báť? Pamätám sa teraz, — ak sa mi to len nemarí, — že
prvej, ako som sa stal vlkom, líhaval som pri červenom kvieti a bolo tam teplúško a
príjemne.“Maugli presedel celý deň v jaskyni, bedliac o svoj oheň a strkajúc doň suché konáre a
prizerájúc sa pozorne, ako ich plameň oblizoval i pohltil. Vyhľadal si taký konár, aký sa
mu zdal najprimeranejším pre jeho zámer, a keď prišiel večer Tabaki k jaskyni a povedal mu
dosť hrubo, že ho chcú mať na Poradnom brale, Maugli sa smial, kým Tabaki neodbehol. Potom
sa Maugli pobral na poradu, celou cestou sa usmievajúc.Akela, osamelý vlk, ležal už len vedľa svojej skaly, na znak, že je miesto vodcu voja
uprázdnené, a Šír Kán so svojím vlčím sprievodom, odpadkami sa kŕmiacim, prechádzal sa hore
dolu, kochajúc sa v lichotivých rečiach svojich príživníkov. Baghíra si ľahol tesne vedľa
Maugliho, držiaceho nádobu s ohňom medzi kolenami. Šír Kán začal hovoriť — čo by sa nikdy
nebol opovážil, nech je Akela ešte pri moci.„K tomu nemá práva,“ šeptal Baghíra. „Povedz mu to. To je iba taká psina. Zľakne sa ťa.“Maugli skočil rovno na nohy. „Slobodný národ!“ zakričal. „Nuž či je Šír Kán vodcom voja?
Čože sa má tyger miešať do našich vodcovských vecí?“„Vidiac, že je miesto vodcu uprázdnené, aj mňa požiadali, aby som hovoril,“ začal Šír
Kán.„Kto ťa požiadal?“ skríkol Maugli. „Nuž či sme my všetci šakali, aby sme lichotili
tomuto zlodejovi dobytka? Nad vodcovstvom voja len sám voj rozhoduje.“I bolo čuť výkriky: „Čušíš ho, človieča!“ „Ba ho nechajte hovoriť. On vždy uctil naše
zákony,“ a naostatok zahrmeli do toho najstarší z voja: „Nech hovorí Mŕtvy vlk.“ Keď
vodcovi voja ujde korisť, zovú ho mŕtvym vlkom, kým ešte žije, čo, pravda, netrvá dlho.Akela vzpriamil namáhave svoju starú hlavu:„Slobodný národ vlčí, i vy, šakali Šír Kánovi, za dvanásť rokov som bol vaším vodcom a
radcom pri lovoch a za celý ten čas nedostal sa ani jeden do želiez, ani sa z vás ani jeden
nedokaličil. Teraz som schybil skok a nezabil zvera. Vy viete, ako úkladne to bolo
nasnované. Vy viete, že ste mi nadhnali silného mladého jeleňa, aby bola moja slabosť tým
zrejmejšia. Bolo to múdre premyslené. Teraz máte právo zabiť ma tu na Poradnom brale. A
preto sa vás pýtam, ktorý z vás si trúfa zmárniť osamelého vlka? Lebo podľa zákona džungle
mám právo žiadať, aby ste sa pustili do mňa len po jednom.“Nastalo dlhé mlčanie, lebo ani jeden z vlkov sa neodvážil zápasiť s Akelom na život a na
smrť. „Vtedy Šír Kán zareval: „Ejha! Čože sa máme zapodievať s týmto bezzubým bláznom? On
je už na smrť odsúdený! Ide tu o človieča, ktoré žilo až pridlho. Slobodný národ, veď
človieča bolo od počiatku mojou korisťou. Dajte mi ho. Už mám po krk toho ľudskovlčieho
bláznovstva. Veď už znepokojuje džungľu od desiatich liet. Lebo ak mi ho nedáte, budem vždy
tu poľovať a nedám vám ani koštialika. On je človek, dieťa človeka, a ja ho nenávidím až do
striedky svojich kostí.“A väčšia polovica voja brechala: „Človek! človek! Čo má človek do činenia s nami? Nechže
ide do svojho rodiska.“„Aby nahuckal všetkých ľudí z dedín na nás?“ zareval Šír Kán. „Nie; len ho vy mne dajte.
On je človek a nikto z nás mu nemôže hľadeť do očú.“Akela zdvihol znovu hlavu a volal: „On jedol s nami naše pokrmy. Spal s nami. Neraz nám
nahnal zverinu. Nikdy sa neprehrešil čo len proti jednému príkazu džungle.“„Okrem toho ja som zaplatil zaňho vola, keď ste ho medzi seba prijali. Hodnota vola je
síce malá, ale česť Baghírova je také niečo, za čo sa mu odplatí zápasiť,“ riekol Baghíra
najľúbeznejším hlasom.„Dbáme my mnoho o vola, ktorého si nám dal pred desiatimi rokmi!“ vrčal voj. „Čože nám
záleží na desaťročných koštiaľoch?“„Alebo na danom slove?“ uškŕňal sa Baghíra potupne, vyceriac biele zubiská. „Veru vám
pristane zvať sa slobodným národom!“„Ani jeden človek nemôže sa spolčiť s čeliadkami v džungli,“ reval Šír Kán. „Dajte ho
mne!“„Vo všetkom je naším bratom, vyjmúc krvných sväzkov,“ pokračoval Akela, „a vy by ste ho
chceli tu zabiť? Na moju pravdu, už som žil pridlho. Niektorí z vás sa živia dobytkom, a o
druhých som počul, že na návod Šír Kána za tmavých nocí chvácete s prahov domov dedinčanom
deti. Viem tedy, že ste ustrašenci, a tak navrhujem vám, ustrašencom: moja smrť je
nevyhnutná a môj život už nemá ceny, ináč by som ho ponúkal namiesto života človiečaťa. Ale
pre dobrý chýr voja, — veď česť je taká maličkosť, že bez vodcu ste na ňu úplne zabudli, —
vám sľubujem, ak necháte človieča odísť bez úrazu do jeho rodiska, keď nadíde čas mojej
smrti, nenadstavím oproti vám ani jedného zuba. Bez zápasu umrem. Tým sa voju ušetria aspoň
tri životy. Viacej urobiť nemôžem; ale ak chcete, aspoň si usporíte hanbu, vyplývajúcu zo
zavraždenia brata, nemajúceho úhony, — brata, prijatého na odporúčanie a vkúpeného do voja
v súhlase so zákonom džungle.“„On je človek — človek — človek!“ kričal voj a väčšina vlkov začala sa shromažďovať
okolo Šír Kána, pošibkávajúceho chvostom.„Teraz sa už ty chop diela,“ riekol Baghíra Mauglimu. „My už viacej za teba robiť
nemôžeme, iba bojovať.“Maugli sa vzpriamil, držiac v rukách nádobu s ohňom. Potom vystrel ramená a zívol
shromaždeným do tvári, hoci mu srdce div nepuklo od vzteku a zármutku, lebo mu, podľa
spôsobu vlčieho, nikdy neriekly, ako ho nenávidia.„Čušte!“ skríkol. „Ten psí brechot je celkom zbytočný. Toľko ráz ste mi riekli tejto
noci, že som človek (hoci by som veru vďačne zostal vlkom s vami až do konca života), že
cítim pravdivosť vašich slov. A tak vás nebudem viacej zvať svojimi bratmi, ale sagmi
(psami), ako by vás zval človek. Čo urobíte a čo neurobíte, vy nerozhodnete. To závisí odo
mňa, a aby sme všetko jasnejšie videli, doniesol som ja, človek, tu trochu toho červeného
kvieťa, ktorého sa vy, psi, tak bojíte.“I hodil nádobu s ohňom na zem a niektoré žeravé uhlíky padly na chĺpky suchého machu,
ktorý hneď vzplanul a celé shromaždenie cúvalo užasnute pred vzmáhajúcimi sa plameňmi.Maugli strčil prichystaný suchý konár do ohňa, kým sa halúzky praskajúc nerozžiarily, a
zatočil ním nad hlavami učupených vlkov.„Ty si pán,“ riekol Baghíra tlmene. „Zachráň Akelu od smrti. Bol ti vždy verným
priateľom.“A Akela, ľúty starý vlk, ktorý za svojho živobytia nikdy o milosť neprosil, pohliadol
úpenlive na Maugliho, ako stál celý nahý s dlhými čiernymi vlasmi, poletujúcimi mu vôkol
pliec, osvietený plameňom rozhoreného konára, od ktorého tiene skákaly a sa chvely.„Dobre!“ riekol Maugli, hľadiac smutne vôkol seba. Vidím, že ste psi. Pôjdem od vás k
svojmu rodu — ak je to totiž môj rod. Džungľa sa zavre predo mnou a mne treba zabudnúť na
vašu reč i na to, že som bol vo vašej družine, ale chcem byť milosrdnejší, ako ste vy.
Keďže som bol okrem krvných sväzkov vaším bratom, sľubujem vám, že keď budem človekom medzi
ľuďmi, nezradím vás tak, ako ste vy mňa zradili!“ I kopol nohou do ohňa, až iskry sršaly.
„Nebude tedy vojny medzi nikým zpomedzi voja. Ale prvej, ako by som odišiel, mám ešte istú
podlžnosť zaplatiť.“ I kráčal na to miesto, kde sedel Šír Kán, žmúrajúc hlúpo pred
plameňmi, a chytil ho za chumáč srsti na brade. Baghíra šiel za ním, aby bol na porúdzi pre
všetky prípady.„Vstaň, psisko!“ skríkol Maugli. „Vstaň, keď človek hovorí, ak nechceš, aby som ti
kožuch podpálil!“Šír Kán ovesil uši a privrel oči, lebo horiaci konár bol mu veľmi blízko.„Tento hovädožrút sa chvastal, že ma na porade zabije, lebo ma nezabil, kým som bol ešte
deckom. Nuž tedy takto a takto bijeme psov, keď sme ľudia. Len sa opováž muknúť, vrazím ti
do hrtana červené kvieťa.“I udrel Šír Kána po hlave konárom a tyger skučal a vyl v smrteľnom strachu.„Fuj! Ty priškvŕknutá lesná mačka — už sa prac! Ale si zapamätaj, že najbližší raz, keď
prídem na Poradné bralo, prídem, ako sa na muža sluší, a to so Šír Kánovým kožuchom na
hlave. A teraz hovorím vám ostatným, že Akela bude žiť, ako sa jemu páči. Nesmiete ho
zabiť, lebo to nechcem. Ani to si nežiadam, aby ste tu ešte dlhšie sedeli, vyplazujúc
jazyky, ani čo by ste boli bohvie čo, a nie len psi, ktorých ja takto rozprášim. Berte sa!“
Oheň na konci konára sa silne rozhorel a Maugli švihal konárom na pravo, na ľavo, v celom
kruhu, a vlci, zavýjajúc, utekali divoko, lebo im iskry pálily kožu. Naostatok boli tam už
len: Akela, Baghíra a asi desať vlkov, ktorí sa k Mauglimu vždy verne družili.Zrazu začalo Maugliho niečo v hrudi boleť, ako ho ešte nikdy nebolelo, dych mu
pristavilo, i nariekal, až mu tvárou prúdom slzy stekaly.„Čo je to? Čo mi je?“ pýtal sa. „Nechce sa mi opustiť džungľu, a neviem, čo mi je. Či
neumieram, Baghíra?!“„Ale nie, braček môj. To sú iba slzy, aké prelievajú ľudia. Teraz už viem, že si muž a
že si vyrástol z detstva. Odteraz bude ti džungľa už naozaj zavretá. Nech len padajú,
Maugli. Veď sú to iba slzy.“ A Maugli sedel a plakal usedavo, div sa mu srdce nepuklo; veď
neplakal ešte, odkedy bol na svete.„A teraz,“ riekol, „pôjdem k ľuďom. Ale najprv sa musím odobrať od svojej matky,“ a šiel
do brloha, v ktorom žila mať Vlčica s otcom Vlkom, i vyplakal sa na jej kožuchu, pri čom ho
vĺčatá desným vytím sprevádzaly.„Či nezabudnete na mňa?“ spýtal sa Maugli.„Nikdy, kýmkoľvek nás čuch povedie za zverinou,“ uisťovaly ho vĺčatá. „Keď budeš už
človekom, príď na úpätie vŕšku, tam sa poshovárame a potom pôjdeme s tebou do poľa a tam sa
v noci poihráme.“„Príď čím skôr!“ riekol otec Vlk. „Ty múdra žabka, vráť sa čím skôr k nám, lebo sme už
starí, i tvoja mať, i ja.“„Príď čím skôr,“ doložila mať Vlčica, „môj nahý synček; lebo, aby si vedel, ty ľudské
dieťa, že som ťa väčšmi ľúbila, ako ľúbim ktorékoľvek z mojich detí.“„Istotne prídem,“ sľuboval Maugli, „a prídem i preto, aby som mohol rozprestreť Šír
Kánovu kožu na Poradné bralo. Nezabudniteže na mňa. A povedzte všetkým v hore, aby na mňa
nezabudli!“Na východe už presinievalo, keď Maugli kráčal sám dolu vŕškom, aby sa sišiel s onými
záhadnými tvormi, ktorých zovú ľuďmi.Poľovná pieseň sionískeho vlčieho vojaKeď sa brieždil deň,
zatrúbil jeleň
raz, dva raz’ a zas!
V hore od plesa
chvatom ženie sa
štihlá mladá laň
na temnastú stráň.
Strežúc v hore sám, ukrytý za peň,
videl som jej tieň
raz, dva raz’ a zas!
Keď sa brieždil deň,
zatrúbil jeleň.
Raz, dva raz’ a zas!
Vlk, čo ich striehol,
heslo už niesol
ta, kde číhal voj
na lov i na boj.
Kto hľadá, najde; za stopou zajde
hoc na hrebeň hôr,
raz, dva raz’ a zas!
Keď rudly zore,
letel voj v hore.
Raz, dva raz’ a zas!
Čia noha to v džungli nenechá zárypu?
Čie oči vidia v tme? Kto má viac dôvtipu?
Svojeť si vždy ľúb, jej slávu ospevuj
a hlásaj v hore:
Raz, dva raz’ a zas![1]Džungľa je nízka, hustá, trstím porastená chrasť a močarina na výbežkoch pohorí
indických.[2]Čítaj: Vejngungy.[3]Moiré.[4]Indický jeleň.[5]Nerast, patriaci k drahokamom. | Kipling_Kniha-dzungle.html.txt |
Na chliebAj za tým účtovníckym stolíkom,[1]nad suchými číslicami sediacemu, vše kvapne mi do duše trocha sladu. Nepoznáme
rodinu, priateľa a vôbec človeka, len majetok: zeme, domy, statok, a predsa vše nemôžu zaprieť
v sebe lepší cit ani tí najprísnejší, a ja mávam radosť, že „teraz“ sme zase pomohli, vykonali
ľudový skutok, ako že sme, „ľudová“ banka.Tak aj toť.Je zima. Chudobnému svetu pojedly už deti z komory všetko, čo lanského leta horko-ťažko
nabiedil. Do banky počínajú dochodiť ľudia s desať, dvadsať, tridsať-korunovými ,chlebovými‘ zmenkami.[2]Tak aj v pondelok prišli takí traja. O jednom vám porozprávam.Už pred dvoma-troma dňami bol doniesol istý mladý a predsa vybiedený chudý chlap zmenku a
žiadal na ňu tridsať korún. Zapísal som ju do knihy a podal direktorovi.„Prosil by som, ak by bola možná vec… Troška peňazí… Na chlieb… —“ začínal, iste cítiac
obavu, či aj tu tak pochodí, ako v druhej banke, kde bola zmenka vyplnená, čo my už po písme
poznáme.Zaujatý, prísny direktor, ako by nepočul, čo človek vraví, berúc zmenku spytuje sa: „Kto
sa vám podpísal?“„Švagor,“ odpovedá človek.„A druhý?“„Bratník.“„A vy čo máte? Zem, dom?“„Ja prosím… len v hospode bývame, ani zeme nemáme.“Direktor vážnie a myslí si: „Akože chceš brať pôžičky, keď nemáš na čo?“ a opytuje sa na
švagra, čo ten má?„Ani ten nič nemá, do roboty chodí,“ — odpovedá človek tak isto dobrodušne.Direktor sa vystiera na stolici a spytuje sa na tretieho.„Ten má chyžku.“„Kde?“„Konča mesta za močidlami.“,Á, hej‘ — myslí si direktor; ,takú, čo je hodna sto zlatých a dlhu na nej dvesto‘.
„Nemôžeme vám dať. Dajte si podpísať takého čo má zem, dom,“ — a direktor pripisuje k zmenke,
že ,nie‘, nepovolená.„Už ste mi len mohli dať, ktože sa mi len podpíše…“„Nemôž,“ — odpovedá direktor a vracia zmenku, tiež poznávajúc po písme, že v ,židovskej‘
je vypísaná a tak ju iste už tam predložil, nedostal, prišiel k nám. To isté si myslel aj
biedny človek, odchádzajúc nevoľno z ,ľudovej‘.Po dvoch-troch dňoch zase prišiel. Poznal som ho po smutnom dojme, aký nechal biednou,
pomalou chôdzou, i tvárou i rečou.„Nová pôžička?“ — tvárim sa, ako bych bol naň zabudol.„Nová, ak by prosím…“Usadím človeka a nesiem zmenku na stôl, obzerajúc ju, koho si dal ešte podpísať. Na zmenke
len tie isté podpisy. Podám cenzorom.„Poďteže sem, vy,“ volajú ho k stolíku; za ním je dnes viacej posudzovateľov zmeniek, lebo
je deň nových pôžičiek.„Tuto hľa,“ ukazujú na staré miesto — „povedané vám bolo, že si máte dať takého podpísať,
čo má zem lebo dom.“Všetci hľadíme na človeka, čo odpovie direktorovi.„Sa mi nikto nechce, že nič nemám a že som chorý, môžem zomrieť. Ale už som lepšie. Bol
som zle, ešte aj teraz, hľa, aký som. Od jesene na oči chorý, skoro slepý, nemohol som z izby
von. Ale niet čo jesť, chcem už do roboty… Nuž to že na chlieb žene aj deťom, kým zarobím… Veď
po korunke po dve odplatím statočne… Len mi nedajte po žobrote ísť… Lebo mi už tak prichodí…“
povedal zúfale a utrel si päsťou na ovisnuté žlté fúzy spadnuvšiu slzu ako hrach.Všetci sme zamĺkli a hanblive pozreli jeden na druhého. Direktor porozumel. V tom tichu
bolo počuť škrtnutie pera. Pretrel svoje vlastné ,nie‘ na ,áno‘ a pripísal svoje meno. Za ním
mlčky všetci členovia správy. Čo je to? Tá slza? Vás aspoň slza… Uchytil som zmenku a spravil
ju k výplate; mal som desať otázok k chudákovi na mysli, a predsa nič sa ho nevypýtajúc, cítil
som s ním tichú radosť, že dnes budú mať žena a deti po kuse chleba. Prídu za deťmi aj
susedove, za nimi mať, sused, žena odkrojí, ponúkne aj tým a budú si všetci veselo ujedať,
nevediac, že ten chlebík slaný je od tej veľkej slzy chorého, biedneho muža a otca, ktorý s
veľkou nepokojnosťou a starosťou chystá si kapsu, háby, rozpráva každému natešený, že na ráno
už ide zase do fabriky, konopnej, kde ho pred pol rokom malo zadusiť a kde skoro oslepol.
Teraz že sa trocha zostrábil, zabudol už na to. Suseda sa spytuje, či len ta? „A kdeže, keď tu
druhej niet.“„Ale ak zase ochorieš,“ trápi sa žena.„Čo, teraz už budem zaoceľovaný, keď som si chorobu prestal… A načim jesť aj odplácať…“A direktori si až do vyplatenia budú myslieť, že oni vykonali vtedy — ľudomilný
skutok.[1]Za tým účtovníckym stolíkom.Tajovský bol skutočne bankovým
úradníkom a zo svojich úradníckych skúseností čerpal námet k tejto novele i k prvej novele
sväzku (Mamka Pôstková).[2]„Chlebovými“ zmenkami, totiž takými, podľa ktorých dlžník má
dostať pôžičku na zakúpenie nevyhnutných potravín („chleba“). | Tajovsky_Na-chlieb.html.txt |
Pred večierkamiViacnásobný domáci pán elegantne pripravený čakal hostí v prijímacích sieňach. Spôsob jeho
držania a umele omladený zovňajšok prezrádzali tuhý zápas so starnutím.Trochu včas sa pripravil a nudil sa. A aby zahnal nudu, skúmavo sa prešiel po skvele
osvietených, nádherných sieňach. Kedy-tedy hodil okom netrpezlivo po otvore dvier. Čakal svoju
paniu. Napokon sa uložil do kresla s umdletosťou nemierneho života.O chvíľku vošla žena. Bola tiež elegantná, zdatná. Lenže jej zovňajšok nebol pripravený
prostriedkami umelej mladosti. Celú jej bytosť zalialo tiché podrobenie sa blížiacej sa
starobe.Od rokov prvý raz sa teraz predstavila nenamaľovaná. Zastala pred mužom a, na čo už roky
nedbala, čakala na jeho mienku.Muž pozrel na ňu, ale ani sa nezačudoval, ani ju nepochopil, ako čakala. Keď zbadal jej
nenamaľovanú tvár, trochu zazlievavo ju náhlil:— Ešte vždy ste nie pripravená?!Vybral z vrecka hodinky a pozrel sa na ne.— Ponáhľajte sa. Naši hostia onedlho prídu. Nesmieme im dať čakať.Žena sa tajomne usmievala. Sadla si oproti nemu a pevným hlasom riekla:— Už som hotová.Muž nedbalo schválil:— Keď sa chcete dnes kvôli rozmanitosti ukázať spoločnosti zanedbane a vyvolať klebety,
nemám nič proti tomu.Žena vážne a spokojne vysvetľovala:— Nielen dnes, ale už navždy chcem chodiť vo svojej pravej podobe. Konečne som sa zriekla
zápasu so starnutím.Muž sa posmešne spýtal.— Teda zas nastala nová premena?A skúmavo podnecoval ženu v novom obrate, lenže nie s teplým, nežným záujmom, s akým by
bol skúmal ktorúkoľvek ženskú na jej mieste.Potom znevažujúco dodal:— Hrdinská sebaobetavosť!Pani sa zapálila. A hoci muž netrpezlivo načúval hukot automobilov, jednako len povolila
túžbe, vyplývajúcej z vnútorného pretvorenia, ktorá skoro nepremožiteľne hnala vyrozprávať sa
do vôle o svojom povznesení. A pohnuto sa začala priznávať:— A ja som šťastná, že som sa natoľko povzniesla.Ale muž len ľahostajne poznamenal:— Keď vám tak príjemne padne ten najnovší rozmar, len sa zabávajte podľa neho.Ženu rozčúlila jeho ľahostajnosť a posmešne sa spýtala:— Privolíte i k tomu?Muž znovu len ľahostajne odpovedal:— Ako ku všetkému, čo ste len doteraz vykonali. Nemôžete sa ponosovať. Vždy a vo všetkom
som vám daroval úplnú slobodu.Žena trpko povedala:— Bez toho, aby ste sa presvedčili, či si ju žiadam…— Keby vám nebola bývala po vôli, neboli by ste ju prijali.Celá horkosť privolanej minulosti znela v ženinom hlase:— Keď som ju prijala, to ešte neznamená, že som si ju i žiadala. Ja som sa s neskazenou
dušou stala vašou ženou a opravdivo som vás ľúbila.Muž s cynicky žartovnou ľútosťou riekol:— Veľmi ľutujem, že som sa nemohol s podobnou dušou stať vaším mužom a nemohol som vás
milovať. Som vychovaný pod inými vplyvmi. A k manželstvu ma prinútili len rodinné a hmotné
dôvody. Ale načo to máme prevetrávať. Nemáme si čo vyčítať. Veď v konečnom dôsledku sme
rovnakí…Ženu úplne vzrušil jeho urážlivý tón a nahnevane odvetila:— Je zbytočné, aby ste mi to teraz po rokoch vysvetľovali. Veď už pred časom dávali ste mi
pociťovať, prečo ste si ma vzali a že si veľmi svojvoľne vysvetľujete pojem vernosti…Muž jej namyslene vpadol do reči:— Ale bol som natoľko svedomitý, že som i vám dal na to právo. Hoci som to nevyslovil
takticky, vy ste pochopili nemé dovolenie a prijali ste ho. Nerozčuľujte sa teda dodatočne nad
tým. Veď viete, že nesmiete vstúpiť pred hostí vzrušená. Naraz im prezradiť telesné i duševné
zostarnutie: že už nedbáte o seba a nemôžete sa opanovať, bolo by primnoho.Žena si nevšímala radu. Privolaná minulosť so všetkou svojou horkosťou a bôľmi tak mocne v
nej zavládla, že sa nemohla o inšie starať. A rozhorčene vybúšila:— Spočiatku som nepochopila celý význam vášho chovania. Nebola som ešte natoľko skúsená.
Len zúfalo som sledovala, ako sa vždy viac vzďaľujete odo mňa. A aby som vás privábila späť,
použila som všetky spôsoby.Muž zadumane poznamenal:— A nepodarilo sa vám to. Svojou prísnou mravnosťou boli ste mi veľmi nudná.— Pochopila som to aj ja, keď som videla, aké sú ženské, ktoré sa vám páčili a pútali vás.
Zmenila som taktiku. Začala som napodobňovať tie ženské, ale vy ste sa len ľahostajne pozerali
na moju námahu. Bolo to len neúčelné napodobňovanie zovňajšku. Nemohla som očarúvať novým,
dráždiacim tónom, osvojiť si ich ľahkomyseľnosť, aby som ich mohla premôcť. A ochabnuto som sa
zriekla zápasu…Muž obzrel sa do minulosti napolo ľahostajne, napolo pozorne, práve tak, ako sledoval tie
udalosti, keď sa diali. A riekol:— Hoci ma to velmi nezaujímalo, predsa som pozoroval, ako sa vyviniete vo svojej
bojazlivej premene.Žena sa trpko usmiala:— Napokon som zmúdrela a pochopila celý význam vášho chovania.Muž vstal. Podišiel k najbližšiemu stĺpu, starostlivo pozoroval na ňom stojacu umeleckú
sochu a nepoddajne tvrdil:— A radovali ste sa…Žena prudko sa ohradzujúc zastávala svoju minulosť:— Cítila som sa veľmi urazená. Radovala som sa iba vtedy, keď sa zjavil ten, ktorý ma
mohol potešiť.Muž blysol na ňu cynickým úsmevom.— Aj ste sa mohli radovať. Len vtedy ste sa vyvinuli na uchvacujúcu ženu. Skoro som aj ja
kapituloval.— Áno, pamätám sa i na to. Vládla som už pôvabom hriešnej ženy a bola by som bývala
schopná už i vás si pripútať k sebe. Lenže, čo by ma kedysi bolo robilo blaženou, to sa mi
vtedy už hnusilo. Boli ste mi veľmi protivný, keď som už poznala človeka, ktorý sa ešte i v
hriechu choval šľachetnejšie a dôstojnejšie, ako vy v manželstve. A tým väčšmi som k nemu
priľnula…V tvári sa jej zrkadlil ostrý bôľ. Vždy žialila, že sa musela odchýliť od správneho smeru
života, aby mohla byť aspoň chvíľu blažená. A teraz, keď už necítila očarujúci, svedomie
utišujúci pôvab zakázanej blaženosti, to želanie v nej mnohonásobne ožilo.Muž pristúpil k nej bližšie. Teraz prvý raz ukázal sa v ňom živý záujem. Bojujúc so
starnutím, mimovoľne sa zaujímal o zánik mladosti. A pretrhol ju:— No a potom?! Vaša nenamaľovaná tvár prezrádza koniec nadšenia. Ako sa to skončilo? Azda
ste zrazu priveľmi zostarli?Žena celkom utíšená zádumčivo, so smutným úsmevom obzrela sa na muža. To, čo sa chystala
povedať, bolo také uspokojivé.A riekla:— Keď naša mladosť pominula, márne sme sa ju snažili predĺžiť umelým omladením zovňajšku,
vždy častejšie sa v nás zjavovali príznaky duševného starnutia. Pocítili sme ničiacu moc veku
a jeho napomenutie, že naša mladosť sa už pominula a zriekla sa svojich privilégií…— To muselo byť veľmi radostné prekvapenie! — smial sa muž. — A ďalej čím sa vám ešte
zavďačilo?Snažil sa dať hlasu posmešne žartovný tón, ale z očí mu sršala zvedavosť a obavy. Chcel sa
presvedčiť, či sa už aj v ňom neozývajú tie symptómy.Žena, chápuc ho, pokračovala s významným úsmevom:— Do jeho duše som nedovidela. Nemôžem vás teda uspokojiť s verným priebehom procesu
starnutia, ktorý sa v ňom odohrával. Len z prejavov som spoznala, že už i v jeho duši účinkuje
ničiaca moc veku a zaľahla už i na jeho lásku. Veď už aj vo mne sa diala tá premena. Láska
prestala byť hlavným živlom v mojom živote. Nemohla ma úplne upútať. Vzďaľovala som sa už od
nej. A najradšej som sa vzďaľovala do minulosti, keď ešte nejestvovala. Vždy častejšie som
vyhľadávala minulosť a vyvolávala jej jednotlivé čiastky do prítomnosti. Až kým som neostala
pri ideálnych, čistých, spokojných spomienkach svojej včasnej mladosti…Na chvíľku zamĺkla. Tvár jej zalial jasný odraz tých spomienok. Potom pokračovala:— A pri tých spomienkach som sa cítila už lepšie ako pri milom. A zmocnila sa ma túžba,
aby som tie čisté, dobré city, zásady, úmysly a skutky svojej včasnej mladosti presadila do
svojej staroby. Cítila som, že hoci môj neskorší život nebol hoden mojej včasnej mladosti, nie
som taká skazená, aby som sa nemohla očistiť. Neupadla som do bludu z pohodlnosti, len zo
slabosti. Nebola som dosť silná, aby som mohla slobodne obstáť v ťažkých navštíveniach. Ale
teraz som už dosť zocelená, aby som presvedčením svojej včasnej mladosti očistila svoju
starobu a napravila hriešny život medzi nimi. Taká včasná mladosť ako moja, vyvoláva takú
starobu…Ľahký vzdych sa jej vyrval z úst. Potom znova pokračovala:— A upozornila som svojho milého, že náš čas sa už skončil. Nečakajme teda, kým sa úplne
zunujeme. Neviaže nás poctivý zväzok, ktorý by nás nútil, aby sme spolu zostali i potom, keď
láska zhasne. Zanechajúc krásne a milé rozpomienky, rozlúčme sa ešte zavčasu. Staroba požaduje
už iné, nezištnejšie, šľachetnejšie a čistejšie potešenia. Hľadajme ich. On ma pochopil a
rozišli sme sa. Potom som zahodila omladzujúce a okrášľujúce prostriedky. Zostarla som i
naoko…Muž sa uľahčene rozosmial. Nemal sa čo obávať, veď jeho neznepokojovali podobné chúťky. A
uštipačne zvolal:— Aká dojímavá ste vo svojej krotkosti! No prečo ste si vlastne vynútili ten rozhovor?!
Môžbyť vás podceňoval kajúcny vrtoch staroby, aby ste sa mi úprimne vyznali a prosili o
odpustenie a dovolenie? Nemuseli ste sa natoľko ponížiť vo svojej horlivej krotkosti. Bol by
som vám odpustil a privolil ku všetkému i bez toho…Žena vážne uprela naň oči.— Chcem pokračovať podľa celkového presvedčenia svojej včasnej mladosti. A podľa toho je
povinnosťou ženy polepšiť takého muža. Chcela som vás polepšiť na začiatku nášho manželstva,
aby som vás zachránila a pripútala k sebe v spoločnom, dobrom a mravnom živote. Teraz vás
chcem polepšiť, aby sme mohli šľachetným zmierením spoločne napraviť omyly nášho manželstva.Muž sa posmešne zasmial:— Aká ste vtipná. Veď vaše snahy sú ešte predčasné. Vo mne ešte nezavládla krotkosť
staroby. Mužský pozdejšie starne.Žena sa len ticho usmievala.— Nebudem už dlho na vás čakať. Ja som sa dobrovoľne pokajala. Vy ma môžete v tom
nasledovať. Vaša mladosť nebola podobná mojej mladosti. Ani vaša staroba nemôže byť podobná
mojej starobe. Vy sa len vtedy obrátite, keď vás k tomu prinúti reakcia nemierneho života. A
daromne sa búrite, skôr-neskôr to nadíde. A potom mi budete vďačný, že som vás predišla v
polepšení…Muž sa chripľavo, so zúrivým posmechom zasmial, akoby chcel zahnať vyvolanú mátohu, ktorá
ho už pred časom naplňovala strachom. A posmešne zvolal:— Už vopred prajem mnoho šťastia k spoločnej kajúcej ceste! Ale dovoľte, aby som
pochyboval o úprimnosti vášho kajania. Zdá sa mi, že napokon by ste ma chceli len pokoriť a
podmaniť si ma urazenou hrdosťou oklamanej ženy, ktorá sa nijako nemôže uspokojiť vo vás.
Staroba už znemožní veselšie a príjemnejšie pomstivé víťazstvá. A chceli by ste sa aspoň tým
potešovať.A posmešne sa klaňal pred ženou.Žena sa v priznaní úplne uspokojila. A riekla s vľúdnym odpustením.— Keď vám ešte teraz príjemnejšie padne takto predstavovať vec, nech bude po vašom. Príde
čas, keď s radosťou príjmete moje stanovisko…Vtom pred palácom stíchlo hučanie automobilu.Muž sa posmešne poklonil pred ženou.— Madame, naši hostia už prichodia. Musíme prerušiť zábavné štebotanie. Ďakujem vám, že
ste svojou rozprávkou odstránili nudu čakania. Jej koniec ma veľmi zabával…Sluha oznámil hostí.A oni sa pohli prijímať ich. Muž so starostlivo tlmenou, vzdornou zlosťou. Žena s tichým,
smutným víťazstvom. | Cirbusova_Pred-vecierkami.txt |
PředmluvaNárod náš jako i druzí národové slovanští bedlivě pozorovali zvířata, rostliny a vůbec
celou přírodu a z pozorování tohoto vytvořili nejedno své přísloví nebo naučení, jež zdá se
vyplývati jako výsledek z nějaké bajky slovy nevyjádřené. Z přečetných takových přísloví na
doklad uvedu na př.: Když se jedna husa napije, pijí jiné všecky. Vepři když kaliště mají,
na čistou vodu nedbají. Koně kuli, ana i žába nastavila nohy. By se bříza nestyděla, na
kořeně by shořela atd.Mládež s nemalou zálibou čítá povídky a bajky z oboru známé jí přírody — ať jsou to
zvířata nebo věci — a naučení z nich vyplývající hlouběji vnikají v jímavou její mysl,
nežli podají-li se jí prostě jako přísloví nebo průpovědi.Původních českých bajek nemáme v naší literatuře nedostatek; téměř každý český
spisovatel, který mládeži naší propůjčil své péro, od Zahradníka až po Elišku
Krásnohorskou, několik, a to cenných bajek složil; avšak nikdo z nich neměl před očima
českých našich přísloví a úmysl znázorniti na nich hlubokou jich pravdu a mnoholetou
zkušenost našich předků. Učiniti to jest účelem této sbírky bajek.Tyto bajky tedy liší se od ostatních tím, že vzdělány jsou — až na jednu z latiny vzatou
— z většiny na základě českých přísloví. Snad některá z nich svým slovním upravením bude se
zdáti spíše povídkou ze života zvířat nebo přírody nežli bajkou samou. Skládaje je měl jsem
na zřeteli mládež a tu nejen poučiti nýbrž také zároveň i pobaviti, při čemž ovšem tyto
bajky nemohou míti úsečnosti a říznosti obvyklých bajek zvláště Aesopových, z nichž naučení
vystihnouti předpokládá často rozum a soudnost již vyspělejší, nežli bývá při mládeži.
Pokud se mi to podařilo, zůstavuji jiným nade mne povolanějším znalcům psychologie mládeže;
mně postačí upozorniti na nový, a to národní pramen poučení a zábavy naší mládeže na
základě našich českých přísloví, jež, jak Komenský dí, jsou: „Moudrost starých předků za
zrcadlo vystavená potomkům.“Nehledejme jinde, co máme právě tak dobré a snad i lepší, poněvadž národní, u nás doma v
našem lidu! | Patocka_Ceske-bajky.html.txt |
Povymetal som…Povymetal som „priečinky“, zhrnul som
týchto niekoľko bledých plodov na rozlúčku s
poéziou.Vy už viete, prečo sa lúčim. Nekľakol
som svojho času pred surrealizmom, nekľakám pred
autoritou v poézii.Nikto nech z avantgardy nevzdychne:
qualis artifex periit,[1]lebo tieto básne neboli stavbou, tieto
básne sú nedopovedané, boli výkrikmi, ktorých
počiatky i konce i priechody som hádzal do ohňa za
horúčky po nociach.Povedzte, môže básnik nebyť
básnikom?[1]aký umelec zahynul | Dilong_Honolulu-piesen-labute.html.txt |
OhlasVstávaj, Slovač, môj ty národ,havranov ti kráče krárot,[1]napni svalov nádheru!Synovia, hľa, luciáša,vrahov našich velikáša,statky tvoje poberú.Hej, slobôdka, slobodienka,už ti zvonček žiaľu blenkáuž ti povraz chystajú!Neslobodno dýchať voľno,nebo vzývať? len tak bôľno,nie jak prsá žiadajú.Neslobodno zostať v práve,starej slúžiť Božstva sláve,cestou kráčať svedomia.Neslobodno sväté Písmo,zákon Boží držať prísno —trestnice nás dolomia.Vyše tisíc liet živí sme,závodíme v patriotizme,verní mociam, kráľovi.A to je včuľ činov pláca?Šľachetnosť sŕdc že skrváca,nábožnosť ras trie, loví?My veríme v svojho Krista,čo On hláše, pravda čistá,tvrdá, pevná — žuly svetMameluctvo drzej vládyviklá chrámov kolonnády,doptá krásny mravu kvet.My sme v sväzku s rímskym otcoms okršleku skvelým vodcom,vážime si rtov jeho.Spustlé sberby vše ho piznú,[2]rady by mu smrti bliznu,sácajú nás od neho.My si ctíme cirkev-matku,bojovníčku detvy sladkú,liek i zdravie, sily tok!Zanovití pohlaváribijú ľúbu nám do tvári,kalia zdroj i pôžitok.Drahý poklad naša viera,millionom z nej med vyviera,životvorný krm duší,Stíhavý však rôt nepriateľpanenský jej trhá fátel,techy studňu tantuší.My bránime kruh sviatosti,čarodejný prúd milosti,dedictvo to, hej, naše.Davy ľudstva po ňom práhnu,povznes cítia, rozkoš drahnúobce, chatky, salaše.Chudoba sme s biedy bydly,núdza nás tne, psota mydlí,len sa krížom tíšime.A keď nám i tento vezmú,nadraguľu hodia besnú,v čomže sa už tešíme?Úbohý my útrap národ,žiale, vzdychy z kútov chmárotoltárom len nesieme.A keď zbožnú svätýň ríšuzhubné vrstvy nám vykníšu,zakopú nás do zeme.My si ríše vziať nedáme,hoc i zvoľník dnu sa vlámea rozdrúzga kosti nám,Hoc i všetci krutí dráčiav trupoch našich nohy vláčia —nezakážu rodinám.Bratia, sestry sme my Krista,jeho v nás krv prúdi čistá,jeho cirkev naša mať!Za tú cirkev, za jej slávuhlavy hydry v lúžach plávu,s Kristom chceme bojovať!Dl. 14. X. 1894[1]krárot— krá-krá volať, ako havran[2]piznúť— hodiť, fajno ukradnúť | Polsky_Proti-prudu.html.txt |
O jednom otcovi a dvanástich synochIKde bolo, tam bolo, za červeným morom a za skleneným vrchom bolo, až hen tam pri
drevenej skale a až hen v sedemdesiatej siedmej krajine žil veľmi, veľmi bohatý človek.
Volali ho Matúšom. Pán Boh ho veľmi požehnával, lebo mal všetkého nadostač, čo si len oko
zažiadalo. Mal zeme, lúk, hôr a pastvín toľko, že o ich počte ani sám nevedel. Stád koní,
rožného statku a oviec mal nesmierne množstvo. Vo vrchoch zlata a striebra bolo v hojnosti.
Po veľkých riekach aj po mori plávali jeho koráby a donášali aj odnášali veliké množstvá
najrozličnejšieho tovaru. On vystaval si krásny hrad a ozdobil ho drahým kamením a zlatom,
že sa už zďaleka ligotal, najmä v lúčoch slnečných, až oči slepil od veľkého blesku. A on
bol aj rozšafným hospodárom, usiloval sa svoj majetok zveľadiť a bohatstvo zdesaťnásobniť.Najväčšie jeho bohatstvo záležalo v jeho dvanástich synoch. Boli jeden krajší od
druhého. Desiati boli od prvej ženy, ktorá mu už dávno zomrela, a dvaja od druhej ženy.Ruženu — tak sa volala druhá žena — trápila čoraz väčšmi túha, aby jej dvaja synovia,
Ctirad a Boris, čím viac dostali z otcovho majetku. A preto tak to vedela peknými rečami
usporiadať, že otec rozposlal si desiatich synov z domu a rozzostavil ich po celom majetku.
Rozkázal im, žeby každý svedomite obrábal jemu udelenú zem, pásol stáda, vôbec robil, ako
sa patrí a aby každý istú čiastku zo zisku dodal do otcovho hradu. Jedného z nich poslal k
moru, aby tam kupčil a rozvážal na koráboch tovar do ďalekých krajín.Desiati bratia, navyknutí od malička na prácu, lebo boli prísne vedení od otca,
poslúchli mlčky. Šiel každý, kam bol poslaný, a každý plnil svoju prácu podľa otcovho
rozkazu. Jednému z nich dostali sa lepšie, druhému horšie zeme: najneúrodnejšie dostali sa
desiatemu. Kraj, do ktorého prišiel, bol skalnatý, hrboľatý. Nebolo takmer piaď rovnej zeme
na ňom. Uspokojil sa aj s tým: klčoval, rúbal prastaré lesy, pásaval po holiach stáda,
takže chudobne, no predsa vyžil a i donášal otcovi verne zo všetkého určenú čiastku.Čím diaľ, tým lepšie sa vodilo všetkým, lebo boli všetci ženatí a každého požehnal pán
boh hojne dietkami, takže robotných síl pribúdalo a tým sa aj blahobyt vzmáhal a najmä
otcove sypárne, sklady a pokladnice vždy boli plné toho najrozličnejšieho zbožia.Macocha nepustila svojich dvoch synov od seba. Bývali vždy po boku otcovom v skvostnom
hrade. Stalo sa, že aj otec radšej videl Ctirada a Borisa, ako ostatných desiatich, lebo od
neho oddialení synovia pre diaľku a robotu prichádzali zriedkavejšie k nemu, a keď aj
prišli, neboli takí pekní, tak módne vystrojení, ako tí dvaja najmladší. Ruky nemali
mäkušké, bielušké, ale tvrdé a mozoľnaté od práce. Nezvykli si na život v skvostnom hrade,
nevedeli sa tak nenútene pohybovať. Boli nemotorní pri uklonení, nevedeli tak pekne jesť zo
zlatých nádob pri stole otcovom. Ctirad a Boris sa im vysmievali a tak vedeli napodobniť
ich nemotornosť, že sa otec až za boky chytal od smiechu.— Vy ste už len figliari, — hovorieval a láskyplne pohladkal ich po líci.Otec Ctirada a Borisa posielal časom k bratom, aby videli, čo robia. Keď prišli domov z
takejto cesty, vždy niečo žalovali na nich. Jeden nebol dosť pilný, druhého dolapili v
klamstve, tretieho obžalovali, že márni otcov majetok. Otec sa čím ďalej, tým viac hneval
na tých desiatich a stratil v nich všetku dôveru. Najväčšmi sa hneval na desiateho, lebo mu
najmenej donášal z úžitku a bol najbojazlivejší. Z tohto si Ctirad a Boris len posmech
robili.Časom si Ctirad a Boris vydobyli taký vplyv pri otcovi, že si ho celkom podmanili.
Všetko, čo chceli, im dal, všetko im prepáčil, vo všetkom oni rozkazovali, ako len chceli.
Čím lepšie sa im darilo, tým boli spupnejší. Roztratených bratov krivdili, potláčali,
štvali jedného proti druhému, áno, často sa stalo i to, že sa aj medzi sebou poruvali, keď
jeden nad druhým chcel vládnuť. Keď sa chceli bratia požalovať otcovi, tak ich k nemu
nepripustili, lebo keď sa aj k nemu dostali, tak už vopred boli takí očiernení pred ním, že
nemal k nim vľúdneho slova, ale len vyhrášku a kliatbu. S ťažkým srdcom odchádzal jeden za
druhým od tváre otcovej. Desiaty sa ani neodvážil pristúpiť k nemu, lebo bol taký chudobný,
že nemal ani poriadny oblek, aby sa mohol slušne predstaviť otcovi. Všetko zošklbali z neho
Ctirad a Boris.Ctirad a Boris sa za otcovu lásku neodplácali vďačnosťou a láskou, ale boli i proti nemu
čoraz spupnejšími a požadovačnejšími. Nič im nebolo dosť, takže konečne chceli od otca aj
všetku moc a bohatstvo dostať do rúk. V takýto čas mu vravievali, že by si už oddýchol, že
oni všetko aj bez neho spravia a že si za to bude v starobe v hojnosti nažívať, lebo že mu
všetkého dajú.Starec predvídal, čo by bolo s ním, keby im všetku moc oddal, a preto nechcel pristať na
žiadosti dvoch najmladších synov. Oni sa nad tým hnevali, ale on pohrozil, že ak sa im
nepáči, tak nech idú, že povolá k sebe na pomoc tých desiatich. Na takúto reč zatíchli,
boli istý čas poslušní, líškali sa mu, ako najlepšie vedeli, a osočovali a potláčali ďalej
svojich nevlastných bratov.IIMatúš bol už veľmi starý — aj druhá žena mu už dávno bola pochovaná, keď sedel samotný
vo veľkej skvostnej sieni, práve v predvečer narodenia Syna Božieho. Sedel pred krásnym
mramorovým kozubom, v ktorom blčal veselo oheň a vydával príjemné teplo i svetlo. Šedivé
ani sneh vlasy padali mu až na plecia a tiež taká brada zakrývala mu takmer celé prsia.
Kolená mal zakryté drahou kožušinou. Oči mal uprené do ohňa. Na tvári mu sedel hlboký
smútok. Tak mu bolo clivo v krásnej dvorane, ktorej ticho bolo také zvláštne a tajomné, len
kedy-tedy prerušené pukotom horiaceho dreva. Hlava mu zvisla a slza skĺzla sa mu po
zvráskavenom líci na bradu. Sedel nehybne. Preletel mu mysľou celý jeho život. Bujará
mladosť, i silou kypiaci mužský vek. Videl sa obtočený dvanástimi veselými synmi. Jeden bol
krajší než druhý. Okolo neho ozýval sa smiech, spev, a život až tak kypel silou a
sviežosťou.Pri spomienke na odpudených synov pocítil nepokoj a výčitku svedomia. Chcel zatlačiť
myšlienku na nich. I spýtal sa sám seba: „A kde sú tí dvaja?“A hľa, zrazu sa mu zdalo, akoby vo sne, že vidí Borisa sedieť u svojho najväčšieho
nepriateľa, ktorý mu vždy robil prekážky a odorával mu z majetku. Tak sa zdalo, že ich
rozhovor bol veľmi vážny.„Čo len chce s ním?“ pomyslel si starec. A hľa, jeho sluch zachytil tichý šepot:„Nemožno ti dostať otcov majetok do rúk, len pomocou mojou. Nie si dosť silný ani proti
Ctiradovi, ani proti tým desiatim… Ale ak chceš, tak sa spojme. Ja ti budem na pomoci…“„A ty čo budeš za to pýtať?“„Maličkosť, nehodnú spomienky,“ a pošepol mu niečo do ucha.„Dobre,“ odvetil Boris a podal mu ruku na súhlas…— Ha, podliak jeden! — zvolal starec. — Tak ty sa spolčuješ s tým, ktorý mi celý život
strpčil, len aby si mohol zdrapiť môj majetok? Buď prekliaty, mizerný zradca! — a trasúcou
rukou utieral si pot z čela. — Nie, nechcem ťa viac vidieť, vydedím ťa! — zvolal, trasúc sa
celý od rozčúlenia.Vtom sa pred ním zatmelo. Tma netrvala dlho, pomaly pribúdalo svetlo, až videl pred
sebou nádherne osvetlenú dvoranu. Bolo v nej hodne pánov a dám. Bavili sa rôznym spôsobom.
Mnohí sedeli pri bohato prikrytom stole a hodovali. Zlaté šumivé víno len tak kypelo v
krásnych krištáľových čašiach. Oči im žiarili a tváre im boli už červené od požitého
nápoja.„Ihaj! Nikdy nezomrieme!“ zvolal jeden, až sa tak rozlialo, a blížil sa k stolu. Pravou
rukou objímal driek krásnej ženštiny a v ľavej ruke držal čašu. Na jeho výkrik zahrali
hudobníci, až tak vrelo.„Nech žijú krásne ženy!“ A vypil víno až do kvapky. Potom hodil čašu o zem, až sa
roztresla na tisíc kúskov.„Nech žijú! Nech žijú!“ zvolali všetci a každý si štrngol a objímal krásnu susedku.„A teraz kto chce so mnou šťastie skúsiť?“ spýtal sa Ctirad, lebo on to bol, a vytiahol
karty z vrecka.Viacerí skočili od stola a išli za ním.Hra sa začala. Tisícky len tak lietali.Ctiradovi neprialo šťastie. Už mnoho, veľmi mnoho peňazí prehral a Šťastena sa len
nechcela k nemu obrátiť.„Kto mi požičia? Veď viete, že môj starý už nebude dlho krkať, potom vám zaplatím aj s
úrokom, keď dostanem dedičstvo.“„A prečo nie, priateľko?“ zvolal elegantný pán. Na prstoch mal drahé briliantové
prstene, vôbec všetko sa na ňom len tak jagalo. „Koľkože chceš?“„Ach, to si ty, Mojžiš?“ spýtal sa Ctirad. „Nuž daj mi stotisíc…“„Vďačne, ale mi podpíšeš tento papierik a ešte mi dáš do prenájmu dôchodok desiateho
brata.“Ani nepozrel, len podpísal.Mojžiš vyplatil a Ctirad zhrnul nečítané peniaze do vrecka.„Ctiradko, dušička, a mne nič?“ zahrkútala mu krásna ženština do ucha a pritom ovinula
biele ramená okolo jeho šije a horúce pery prilepili sa mu na ústa.„Koľko chceš?“ spýtal sa jej a vytiahol veľký chlp bankoviek. „Dosť ti bude?“Rýchle vzala peniaze, ukryla ich za ňadrá a vďačným úsmevom odvetila: „Predbežne…“— Ó, bože! — vzdychol si starec. — Čoho sa musím na svoje staré kolená dožiť! Tak aj
Ctirad! Už vidím, že premrhá môj horko-ťažko zdedený a zachránený majetok. To som vedel, že
je zadĺžený, ale aby Mojžiš mal vládnuť nad ním, toho som sa nenazdal. Zlorečený buď ten
deň, v ktorý prišiel ku mne pred niekoľkými desaťročiami tam zďaleka zo severných krajín.
Bol otrhaný, zmorený, vyhladnutý, len duša čo spávala v ňom. Zmiloval som sa nad ním, ako
nad úbohým tvorom… a tu! — A ťažké slzy kanuli mu zase po zvráštenej tvári.„A čo tí desiati?“ prišlo mu zase do umu. Zase sa zotmelo pred ním. Pomaly začalo sa
pred ním niečo belieť. Zdalo sa mu, že je v celkom zasneženom vrchovatom kraji. Mesiac
striebril mrazom stvrdnutý sneh. V diaľke pohybovali sa dve postavy. Keď boli už blízko,
videl, že sú to dvaja veľmi biedne odetí chlapi. Jeden starší, druhý mladší. Starší bol
nahrbnutý a šedivý, mladší vychudnutý a bledý. Zastali.„Nechoďte už ďalej, otec.“ povedal mladší.„Tak len v mene božom choď, syn môj,“ hovoril starší od bôľu trasúcim sa hlasom.„Kto to môže byť?“ myslel si Matúš. „Ťahy sú také známe, no tá starosť, tá bieda… Nie,
nemožno, že by to bol môj desiaty syn Slavko.“„Choďte len domov a pozdravte všetkých, mať, ženu a deti.“„Urobím… A len si daj pozor, aby ťa Ctiradovi paholci na ceste nechytili.“„Nebojte sa, otec, ani im nepríde do umu, ísť v svätvečer narodenia Spasiteľovho na
postriežku ľudí. Aj oni chcú vtedy byť doma, pri svojich, len ja musím odísť dnes od vás,
do cudzieho kraja, aby som zarobil niečo na výživu.“„Len si daj pozor, aby si šťastlivo prešiel, nezastaň nikde, aby si nezamrzol, a
pozoruj, aby si nevhupol do nejakého hlbokého záveja.“— To on, Slavko, môj desiaty syn, — volá starec, a trasie sa od zdesenia. — Kam to len
posiela svojho syna v dnešný svätvečer? Nemožno, že by tak bolo…! A predsa, veď som počul,
ako si moji susedia hovorili medzi sebou, že deti mojich synov utekajú do šíreho sveta pred
krutosťou Borisa a Ctirada; no nazdal som sa, že je to len ohováranie… A tu, je to všetko
holá pravda.Medzitým Slavko objal syna a prežehnal ho… Konečne sa rozišli.Starec pozeral za odchádzajúcim Slavkom. Bol ešte zohnutejší, ešte zoslabnutejší.Zďaleka sa zablysklo svetielko. Pomaly sa vynorila vetchá, drevená chalupa. Do nej
vstúpil Slavko.I videl starec malú chudobnú izbietku. Pri peci kľačala obstarná žena. Ruky mala k
modlitbe zložené. Ťažký vzlykot dral sa jej z hrude. Pri stole sedela ešte dosť mladá žena,
no nedostatkom i súžením vycivená. V lone jej ležalo nemluvniatko a pri nej tmolil sa asi
päťročný synček.Keď Slavko vstúpil do izby, obe ženy začali nariekať, deti tiež za nimi.„Neplačte,“ zvolal Slavko. „Boh je milostivý, všetko má hranicu. On ho bude sprevádzať
na cestách, aj požehná… S tým si nepomôžeme,“ a samému veľké slzy tiekli po tvári. „Musíme
sa uspokojiť, oddať do vôle božej! Príde on, donesie nám zárobok, vymeníme si zase
majetoček a budeme žiť ďalej v pokoji.“Ženy zatíchli, len kedy-tedy bolo počuť vzdychanie.Sadol si k peci, lebo bol skrehlý od zimy.Malý vnuk, Janíčko, pribehol k nemu. Obšmietal sa mu okolo kolien a vždy niečo štebotal:„Hen, ta, ďaleko, ďaleko — až hen do sedemdesiatej siedmej krajiny…“„A prečo ta išiel?“„Aby nám zarobil na chlebíček, tebe na čižmičky i na knižtičku, keď pôjdeš do školy.“„A či príde skoro?“„Príde, dieťa moje, keď sa tento sneh stopí, potom keď sa háj rozzelení i jabĺčka
dozrejú, keď zemiačiky vyberieme. A potom zase keď sniežik napadne a zase keď sa stopí, a
potom keď bude leto… Potom…, ak dožijem, keď bude zase svätvečer, potom príde, vieš, s
malým Ježiškom.“„Jój, ale to bude dlho…! Koľko nocí sa musíme za ten čas vyspať?“„Len buď hodný a poslúchaj! Príde, ani nezvieš ako…“„A donesie mi niečo?“„Donesie, donesie…“„Starý apko,“ začína zase Janko. „A mali ste vy otca?“„Mal, syn môj, mal.“„Zomrel?“„Nie, synček.“„Žije?“„Aj ten išiel zarábať do sedemdesiatej siedmej krajiny?“„Nie.“„A prečo?“„Lebo on je veľmi bohatý.“„Bohatý? A prečo ste vy potom taký chudobný?…“„Neviem, synku, neviem,“ vzychol si sťažka… „Či si počul poviedku o zlom bratovi, ktorý
si pripravil brata o všetko, a ešte mu aj oči vyklal?“„Počul, stará mat mi rozprávali.“„Nuž vidíš, aj ja mám takých zlých bratov, ktorí ma pred otcom očiernili, vyhnali z
otcovského domu, a o všetko ma olúpili… Ale ty si ešte maličký, ty tomu ešte nerozumieš.“„Počkajte len, keď ja budem veľký, ja pôjdom k vášmu otcovi a poviem mu, že by sa už na
vás nehneval…“„Synku, kým ty narastieš, dávno my budeme hniť v zemi.“„Aha, viem, čo urobím,“ zvolal rozhorlene malý Janíčko. „Všakver sa dnes narodil
Ježiško? A ten vraj každému dieťaťu donesie darček. Len na nás zabudol, aj otecka nám vzal.
Poprosím ho, aby zaletel k vášmu oteckovi a aby ho poprosil, že by sa už nehneval na nás,
ale aby nás chránil od vášho zlého brata…“— Bože môj! Čo som to vykonal! — zaúpel starý. Vstal z pohovky. — Slavko, syn môj drahý,
odpusť mi, odpusť, — zašepkal a padol bezvládne na podlahu.Kým Ježiško doletel k deduškovi s prosbou Janíčkovou, už ho nenašiel živého. Tam ležal
na podlahe vystretý neďaleko vyhasnutého kozubu. Oči mu stĺpkom stáli, ústa mal
polootvorené, ako by chcel niečo prehovoriť. Nik nebol pri ňom, kto by ho oplakal, len
jedna myška behala sem i tam, poobzerala sa a zase pobehla, až sa aj tá skryla do diery,
nesúc v pyšteku omrvinku svojim mláďatkám. | Cajak_O-jednom-otcovi-a-dvanastich-synoch.html.txt |
PredmluvaMestečko Vrbovce leží v nitranskej stolici na hraniciach Moravy. Tu nachodia sa šiance z
časov Rákócovských. V mestečku nachodí sa starožitný, do kríža stavaný kostol. Kto ho
staval, nevie sa. Patril predtým evanjelickej cirkvi, teraz ho užívajú r.-katolíci, ktorých
dľa najnovšieho popisu je tu 111 duší. Evanjelikov je tu 3425. Títo majú teraz svoj
osobitný kostol s peknou, meďou pokrytou vežou. Majú i peknú školu. Obyvatelia sú Slováci.
Z mestečka tohoto pošlo viacej o národ i cirkev zaslúžilých mužov. Tu sa narodili: Pavel
Jozeffy, Štefan Leška, Ján Leška. Tu obydlená bola rodina Podhradských, Bórikovcov. Tu má
svoj koreň i rodina Horňanských a mnohé iné.Avšak nechcem písať historiu, ale len poviestky a báje, ktoré mi utkvely v pamäti. Z
týchto teda niektoré tu zaznačujem. | Beblavy_Vrbovcanske-povesti-a-baje.html.txt |
O věrném koníkoviNa horské salaši pásl starý bača s mladým ovčákem ovce. Dole pod sebou viděli drobounké
vesnice, tenounké silnice, rybníky jako malá zrcátka a daleko naproti nim stály na modrém
nebi černé hory, na nich bílý sníh, modré ledy, světlá oblaka, černá mračna a ze sněhu
plynuly silné řeky jako drobounké praménky po šedivém úbočí dolů do černých lesů a do
údolí.Večer sedával bača s ovčákem u ohně, dívali se jak hory růžoví v červáncích jako žhavé
průhledné sklo a starý bača vypravoval o těch podivných krajích, kde slunce zapadá za
stříbrnými vrchy do růžových zahrad, kde svítí skleněné zámky se zlatými střechami a kde se
pasou na perlových lukách stáda bílých a černých koní. Mladému pasákovi se velice zachtělo
podívat se do těch čarodějných krajů, odejít ze začazené, dřevěné koliby a z chudých
domácích pastvisk.Jednou odešel bača ráno dolů do vesnice; odpoledne se mračilo na bouřku, ovčák sehnal
ovce do košiaru, ale k večeru, když ovčák seděl u ohně v kolibě, najednou ve dveřích stojí
člověk v černém plášti, prosí mléka napít. Dal mu mléka a pobídl ho zůstat na noc, jde
bouřka zlá. Ten černý se smál, pravil, to že je dobrá věc, „ale ty bys mohl jet se mnou do
stříbrného zámku, mám potřebí kohosi, koně hlídat.“ Ovčák, jak slyšel o stříbrném zámku,
hned byl svolný, svěřil ovce psovi Rafajovi, a ten černý ho vzal pod plášť. Venku už se
blýskalo a hřmělo, ale ovčák nevěděl, co se s ním děje, jen se mu zatočila hlava, když
zahlédl dole cípem pláště, jak pod nimi utíkají města a vesničky. Hned potom se octli v
hrozných černých skalách a uprostřed těch skal stál stříbrný zámek, všecek sinavý. Vešli do
toho zámku a tam byly dlouhé konírny z černého stříbra, v těch konírnách stáli vraníci,
uvázaní za zlaté ohlávky. Ten černý vedl ovčáka těmi konírnami až daleko kamsi a tam v
koutě ležel ubohý bílý koníček, nohy sepjaté řemeny, všecek okrvavený. A na hradě tam seděl
zlý pták ohniváč, svítil po těch konírnách. U toho koníčka se zastavili, ten černý povídal:„Tohohle mi budeš denně pískem krmit, ven vyvádět a železným sochorem otloukat. Však on
nezajde, ale zkrotnout musí; co jsem ho chytil, nechce poslouchat. Ať si ho hledíš, než se
vrátím.“Potom ten černý odepjal ptáka ohniváče z řetízku, odvázal vraníkům ohlávky a vyjel s
nimi ven.Ovčákovi bylo koníka líto, rozpoutal mu nohy, pohladil ho po horkém krku pod hřívou,
povídal:„Co bych tě bil, chudáčku drahý, však tu dlouho nebudeš.“„Nebudu, nebudu, hochu milý, jen co mne k modré studánce vyvedeš.“Ovčák se podivil, ale vyvedl koníka ven, sedl na něho a koník s ním běžel tiše po
stráních, přes horské hřbety, plynuli jako drobný obláček, nikdo jich ani nezahlédl, až
dojeli k růžovým zahradám, k modré studánce, tam seděla líbezná panna Berona, česala si
zlaté vlasy. Jak jich uviděla, odběhla; ale koník přiběhl ke studánce, napil se živé vody a
najednou z něho byl krásný kůň s růžovou tlamou, zlatou hřívou. Když se napil, povídal:„Milý hochu, tys mi pomohl, já tobě také pomohu. Pojď, pojedeme spolu k Bílému králi do
služby.“Ale ovčák prosil, aby se směl podívat na skleněné zámky, růžové zahrady, perlové louky.
Koník dovolil, ovčák chodil zahradami, až došel k skleněnému zámku, princezna Berona stála
u okna, pěkně ho přivítala, do zámku pozvala.Tak se spolu sřečili, princezna mu ukazovala všecky ty divy, dala mu jíst a pít na
zlatých mísách jídla pokrájená, v zlatých sklenicích vína postavená. Tak seděli až do
večera spolu, růžové zahrady hořely jako zlaté, stádo bílých koní se přihnalo z perlových
luk. Koník na ně zařehtal, vesele si zadupal a pod okny zavolal:„Pojedeme, už je čas.“Ovčák by byl rád zůstal v skleněném zámku, s princeznou Beronou tam být, ale princezna
sama pravila, že to není možná věc, že se musí na zem k lidem vrátit. Tak vyšli na práh,
ovčák prosil princeznu Beronu, aby mu dala na památku svůj zlatý hřeben, co si jím vlasy
česala u modré studánky. Koník nechtěl, ať hřeben nedává, že jim bude velká běda, ale
princezna vytáhla hřeben, rozpustila zlaté vlasy, až se kolem od nich rozsvítilo jako ve
dne, dala hřeben ovčákovi na památku, „abys jím koníkovi hřívu česal, na mne při tom
pamatoval.“Ovčák hřeben schoval a jeli do tmy dolů, Bílému králi sloužit.Bílý král byl už velice starý, rád je přijal do služby. Ale ti druzí služebníci ovčákovi
koníka záviděli, a když uviděli, že má zlatý hřeben, koníkovi jím hřívu rozčesává, šli to
králi žalovat. Král, jak uviděl zlatý hřeben, povídal:„Toto je hřeben princezny Berony se zlatými vlasy. Jak mi princeznu Beronu nedovedeš,
oběšený budeš.“Ovčák byl smutný, šel si svému koníkovi požalovat. Koník ho potěšil, aby se nebál, že ho
k princezně Beroně donese. Tak jeli navečer, jen letěli jak bílý obláček, až k skleněným
zámkům v růžových zahradách. Tam se zastavili pod oknem a koník zařičel, vesele zadupal.
Princezna Berona už spala, podivila se, co se její bílí koníci bouří, vyhlédla z okna ven.
Jak z okna ven vyhlédla, ovčák ji uchytil a už letěli zpátky k tomu Bílému králi, svému
pánovi.Bílý král, jak uviděl líbeznou princeznu Beronu, velice byl veselý, hned si ji chtěl
vzít za manželku. Ale princezna byla smutná, pravila, že ona se dříve neprovdá, dokud jí
pták ohniváč k svatbě nezazpívá. Bílý král došel k ovčákovi, pochválil ho, že donesl
princeznu, povídal:„Princezna Berona chce ptáka ohniváče. Jak mi ptáka ohniváče nedoneseš, oběšený budeš.“Ovčák byl smutný, šel si svému koníkovi požalovat. Koník ho potěšil, aby se nebál, že mu
pomůže. „Však mne po druhé ten černý nechytí,“ povídal. Tak se sebrali a jeli, jen letěli
jak bílý obláček, až k stříbrným zámkům v černých skalách. Tam se zastavili pod oknem a
koník povídal:„Jdi dovnitř, nic se neboj, však černý doma není. Vezmi jednu ohlávku, co tam v konírně
visí, udělej kličku a chyť do ní ptáka ohniváka, rukou naň nesahej. Jak na něj rukou
sáhneš, vykřikne, zavolá vraníky, zle bude s tebou.“Ovčák šel, chytil ptáka ohniváka do zlaté kličky, vyběhl ven, ale přece se o něho bál,
vzal ho do ruky. Pták ohnivák zakřičel a už se za nimi hnalo stádo vraníků, jen tak, že do
růžových zahrad doletěli, a ten černý ještě zdaleka za nimi volal:„Jen počkej, však ty se vrátíš!“Tak dojeli potom šťastně k tomu Bílému králi, ten měl radost, že má ptáka ohniváče, ale
princezna byla smutná, pravila, že ona se dříve nevdá, dokud jí bělouš s vraníkem k svatbě
nepovezou. Bílý král došel k ovčákovi, pochválil ho, že donesl ptáka ohniváče, povídal:„Princezna Berona chce koně vraníka. Jak mi vraníka nedovedeš, oběšený budeš.“Ovčák byl smutný, šel si svému koníkovi požalovat. Koník ho potěšil, aby se nebál, že mu
pomůže, „jen jestli mne poslouchat budeš, sic budeme oba nešťastni.“Tak se sebrali a jeli, jen letěli jak bílý obláček, až doletěli na pomezí růžových
zahrad a černých hor. Tam koník zařehtal, vesele zadupal a hned přiběhlo stádo bílých koní,
radostně se s ním vítali. Koník jim povídal, co mají dělat, že mají chytit vraníka, a
všichni byli svolní jít na pomoc. Zaběhli až k pastvinám těch vraníků a koník poradil
ovčákovi, aby si vzal zlatou ohlávku, lehl na zem a čekal, až se některý vraník ze stáda
sem zatoulá. „Pak mu přehoď ohlávku, ale na něj nesedej, sic budeš nešťastný.“Ovčák číhal, když vraník přišel, přehodil mu ohlávku a vlekl ho do bílého stáda za
sebou. Vraník se vzpínal, stál jako do země vbitý, ovčák zapomněl radu, vsedl mu na hřbet.
Jak mu vsedl na hřbet, vraník zařičel, chtěl s ním zpět do černého stáda. Ale koník byl na
stráži, přiběhl s bílým stádem, strhli vraníka s sebou a odletěli, jen tak tak, že jich
černé stáda nedohnalo, ten černý ještě zdaleka za nimi volal:„Jen počkej, však ty se ježte vrátíš!“Tak dojeli až do růžových zahrad, tam se rozloučili, ovčák dovedl šťastně vraníka Bílému
králi. Bílý král měl radost, že má vraníka, ale princezna Berona byla smutná, pravila, že
ona se dříve nevdá, dokud nebude mít prsten, který kdysi upustila do modré studánky. Bílý
král došel k ovčákovi, pochválil ho, že dovedl vraníka, povídal:„Princezna Berona chce prsten, který upustila do modré studánky. Jak mi prsten
nedoneseš, oběšený budeš.“Ovčák byl smutný, šel si svému koníkovi požalovat. Koník ho potěšil, že mu pomůže, „však
modrou studánku dobře známe“. Tak se sebrali a jeli, jako bílý obláček, až k té modré
studánce v růžových zahradách. Když tam dojeli, ovčák se svlékl, potopil se do studánky,
vynesl prstének, ale když vylezl, byl krásný jako princ, měl zlaté vlasy. Oblékl se, vzal
prstének, vrátili se k Bílému králi.Princezna Berona byla ráda, že našla svůj prstének, ale Bílý král byl smutný, když
viděl, jaký je ovčák princ krásný, co se vykoupal v modré studánce. Došel k ovčákovi,
pochválil ho, že donesl prstének, pravil:„Ty ses stal krásným princem v modré studánce, já chci také krásným princem být.“ Vyptal
se na cestu, vsedl na vraníka a už jeli, jen letěli jako mračno. Ale vraník přeletěl rovnou
až k stříbrnému zámku, tam stál už ten černý před branou, povídal:„Pěkně vítám, tak tys to, co mi koně kradeš, vládu nade mnou si sobíš? No počkej!“A od té doby Bílého krále nikdo neviděl. Princezna Berona vzala si krásného ovčáka za
muže a jeli spolu do skleněných zámků se zlatými střechami v růžových zahradách. Ale než
odjeli, přiběhl koníček k ovčákovi, povídal:„Milý hochu, tvou službu jsem ti splatil, teď jen ty mi pomoz, já lidské břímě nosil, už
nemohu zpátky ke svým bratřím jít, s nimi pobíhat a se veselit. Už nezbude, než mi hlavu
stít.“ Ovčák plakal, ale když koník jinak nedal a sám krk nastavil, ovčák ťal a — do nebes
vylétla bílá holubička. | Tille_O-vernem-konikovi.html.txt |
KysuceNa veži bieleho kostola usadnú oči ani bludní vtáci…A veža kostola — to je vojvodcovský buzogáň, ovládajúci celú dedinu.Dedina je 312 hnijúcich chalúp.Dedina je 1627 ľudí mužského i ženského pohlavia.Dedina je 86 novorodzeniat, z ktorých 50 % zomiera do roka prirodzenou i neprirodzenou
smrťou.Starci a babky odchádzajú pod zem vďačne a bez protestu.V dedinských kostoloch bývajú dojímavé, do dreva rezané výjavy krížovej cesty. Zmučený
Kristus padá pod ťažkým krížom a podobá sa tak nápadne vlasatým kysuckým sedliakom. Ich
život je ťažký ako smútok Kristovej tvári na XII. zastavení.Organy dávno vydýchly svoju hlbokú dušu a onemely, kňaz požehnal. Ale mäkkým priestorom,
zošľahaným farbistými pruhy svetla predierajúceho sa krikľavými oblokmi, ide znova Kristus
modlitbou:Trpel pod pontským Pilátom, umrel i…Tak.Dedina modlí sa sama k sebe.Dedina trpí pod akýmkoľvek Pilátom a trpí vždy a každý.A každý zomre, keď dlane starobou zmäknú.Mäkké dlane veštia smrť, lebo život sa dobýva z kameňa a preto dlane musia byť tvrdšie
ako kameň.I tá radosť, ktorá sa túla po rozosmiatych kopcoch, musí byť tvrdá. Sedí v zatrpklom
srdci a rozpráva rukami. Dievčatá, dievčatá, povedzte, sú dosť pevné tie ruky, aby vám
podostlaly veselú pažiť?Noci, umeleckí tkáči, načo ten nádherný pokrovec so zlatými hviezdami, keď príde slnko
ako vrah a zabije ich ostrým lúčom? V jeho blysku zjaví sa zas žobrácka chalupa a kameň
kopaníc, pluh škrípe svoju večnú pieseň piesní, pieseň hladu. Či všetko krem toho svetského
utrpenia je iba zdanlivé a prchajúce, či len ten hlad a bieda je jedinou skutočnosťou
dedinského života? V mestách sa ľudia smejú širokými úsmevami víťazov, ktorí sputnali silu
prírody do železných kolies a transmisií. Tu sa usmieva príroda nevinným belasým okom, lebo
je pánom, vyživuje a drtí. A človek sa hrabe a vŕta a stavia, mizerný mravec, ktorého umočí
dážď, zahubí sucho, zabije blesk. Pohanskými bohoslužbami strachu napĺňa sa každý deň, lebo
človek cíti tú bezmocnosť a závislosť, rád by kšeftovať s jediným bohom, ale ten je čistý.Človek je sám, sám a slabý.Silní sa spojujú so silnými. Nie je to len príroda, ktorá ovláda a gniavi. Falošníci,
figliari, rečníci, zákoníci, paragrafy a rovnošaty. Obchodníci s ľudskou poctivosťou, ktorú
rozkrádajú a zapredávajú a ktorou si mažú hlavy.Na dedinách spievajú škovránci, pinky a škorci, ale ten základný tón je celkom iný.
Hlboký bolestný ston strápenej Kristovej hlavy z XII. zastavenia, ktorý posledný raz padol
pod krížom.A preca ešte vstal…Tak i Kysuce, večne bité, večne padajúce, vždy znovu vstanú, vždy znovu víťazia.Pokolenie za pokolením prichádza, aby premenilo kameň kopaníc na chlieb. Tvrdí ľudia
rastú na kameni — a sú to dve sily, medzi ktorými ide večná borba, a žiadna z tých síl sa
nepoddá.Kysuce…Každým rokom padnú, aby mohly vstať a zvíťaziť — pre nový pád.Kysucká jar je víťazstvo.Kysucká jeseň — pád.Rok…Víťazný pád.Časť I. | Jilemnicky_Vitazny-pad.txt |
Kapitola první. Pohlavně-biologický základ láskyPravěk. — Volnosnubnost a mnohosnubnost. — Čtyři knoflíky. — Neznalost pohlavního
studu. — Všeobecná nahota. — Veřejná deflorace. — Cesty studu. — Neznalost pohlavní
žárlivosti. — Žárlivost vlastnická. — Půjčování žen. — Skupinová manželství. —
Mnohomužství. — Výměna žen. — Mnohoženství. — Neznalost fysické ošklivosti. — Neznalost
cudnosti. — Nevážnost panenství. — Neznalost souvislosti mezi souloží a porodem. —
Netečnost k pokrevnímu poměru dítěte k rodičům. — Neznalost individuelní vášně milostné.
— Pohlavní vynalézavost a nenormální zjevy pohlavní. — Povaha pohlavního pudu. — Snahy o
zvýšení rozkoše. — Poloha páru při souloži. — Přirozený i nepřirozený původ pohlavních
nenormálností. — Stupnice pohlavních karakterů. — Hlavní skupiny pohlavních
nenormálností. — Homosexualita. — Závěr.Pravěk, který trval po statisíciletí a končil přibližně s dobou
třetihorní, který viděl, kterak člověk se zrodil a zvolna vyvíjel k typu, jenž, pokud běží
ovrozenévlastnosti, podnes v podstatě trvá, který tvořil velikolepé
přírodní kulisy k prvním kulturním dějům, jimiž byly vynález řeči, vynález nástrojů a
ovládnutí ohně, nezanechal nám přímých dokladů o pohlavních vztazích v primitivním lidstvu.
Můžeme s větší nebo menší pravděpodobností obnoviti obrazy pohádkové vegetace a zvířeny z
různých dob pravěku, ba i obrazy velmi ranných lidí, na příklad t. zv. člověka neanderthalského,[1]tělesně i duševně ještě zcela nemotorného a živícího se zvěří, kterou chytal do
jam a ubíjel kaměním nebo obuškem, nebo na příklad cromagnonského lovce[2]z mladší doby kamenné, jemuž byli sousedy mamutové, obrovští medvědi jeskynní,
nosorožci, kanci a strašliví dravci kočkovití, to vše podle zachovalých zbytků různého
druhu (zkamenělin, kostí, ba i celých tvorů). Ale nemůžemepřímopranic se dověděti o tom, za jakých okolností snoubilo se tu lidské pohlaví s pohlavím a
zdali člověk byl od počátku tvor jednosnubný nebo volnosnubný a nmohosnubný. Nemáme-li však
přímých důkazů pro ten nebo onen ráz pohlavních vztahů člověka pravěkého, mámo mnoho důkazunepřímých, máme v anthropologii a srovnávacím národozpytu, částečně
i v moderní fysiologii a sociologii vědecký základ pro představy jistě pravdivé nebo aspoň
nejvýš pravděpodobné.Podnes je ovšem veden zápas mezi přívrženci mínění staršího, že člověk jest od přírody
tvor jednosnubný, a že jednosnubné manželství, nehledíc k některým mnohosnubným
zvrácenostem, vždy trvalo od chvíle, kdy člověk se zrodil, a přívrženci názoru moderně
vědeckého, že člověk jako stádný živočich je povahy volnosnubné a v primitivní době žil
jednak v úplné volnosnubnosti, jednak v manželství skupinovém, tedy v nmohosnubnosti.
Uvidíme však později, že manželství vůbec je instituce čistě hospodářská, že nemohlo trvati
od počátku, nemělo za účel upravovati pohlavní poměr, a že zejména pravé manželství
jednosnubné (monogamické) předpokládá v lidské společnosti pojmy, kterých primitivní
lidstvo nemohlo znáti. Opačné mínění, vyhlašujíc houževnatě jednosnubnost za trvalou
vlastnost lidské povahy a velmi často ještě se opírajíc o pohádky biblické, není udržováno
z touhy po pravdě, nýbrž z církevně-politických a jiných, podobně reakčních důvodů. Staví
národozpyt do služeb náboženství nebo politiky.Vznik a vývoj lidstva můžeme si představiti jen v mezích přírodního celku, nikoli tedy
jako „stvoření“ ve smyslu bible. Nemožno pochybovati o tom, že zvláště manželství
jednosnubné předpokládá velmi vysoký stupeň kulturního vývoje a že je tudíž pro primitivní
časy zcela nepravděpodobné, leda že bychom trvali na pohádce o Adamu a Evě a křesťanskou
morálku považovali za směrodatnou i pro přírodu. Nesouhlasí-li naše poznání pravěku s
morálkou dneška, mohlo by to znamenati nejvýše, že jsme vyrostli z dětských střevíčků,
nikoli však, že smíme pravěkého člověka stavěti do jiného světla, než v jakém žil, a tak
zachraňovati morálku dnešní. Ostatně vládnoucí mravnost je sloučena vždy jen s určitou
dobou a vládnoucí v ní třídou, nikoli se všeobecným zájmem lidstva. A proto, vyskytne-li se
na př. rozpor mezi zřeteli zdravotními a „mravními“, dá pravá ethika vždy přednost zřetelům
zdravotním. Nebudeme tedy falšovati ani vývoje přírodního a dějinného s hlediska morálky,
sloužící světovému názoru určitých kruhů.Manželství znamená v podstatě spoutání ženy. Žena mohla však býti spoutána teprve tehdy,
když se vyvinul pojem vlastnictví, který vlastnictví ženy zaručoval a probouzel touhu po
dědicích. Vedle toho předpokládá manželství poznání souvislosti mezi souloží a početím,
poznání, které lidskému rodu dlouho chybělo. Poukazují-li však popírači původní
volnosnubnosti a mnohosnubnosti lidské na jednosnubnost v říši živočišné, zapomínajíce na
svůj obvyklý odpor proti vývojovému nazírání, je to námitka zcela planá. U zvířat
přicházejí všecky myslitelné formy pohlavního soužití. Domácí pes na příklad žije zcela
volnosnubně, odvykl péči o potomstvo, o které ostatně ani jeho rozliční předkové divocí
příliš nepečovali, neboť musíme je většinou považovati za zvířata stádná. Slepičí národ
žije v nmohoženství, kdežto ptáci zpěvaví, aspoň po dobu sezení na vejcích, žijí většinou v
jednoženství. Pštros žije družně v mnohoženství; má obyčejně dvé až šest samic. Pokud běží
o anthropomorfní (lidem podobné) opice, zvláště o gorilu a šimpance, které jsou uváděny
jako zvířata člověku nejpříbuznější a v oddělených rodinách žijící, nezapomeňme, že dnes
nejsou již považovány za lidské předky v přímé linii, nýbrž jen za postranní příbuzenstvo
člověkovo. A tu jistě nabízí se závěr, že tyto opice právě proto — zůstaly opicemi, že jim
chyběl družný život a sociální pudy, pročež byly předem neschopny kultury. Člověk je
bezesporně živočich stádný, odchovával potomstvo jistě způsobem, obvyklým u zvířat žijících
ve stádech, byl tedy volnosnubný. Stádo samo pečuje o potomstvo. Mláďata se k němu druží.
Samičky jsou pro všecky samce a naopak. Lidské hordy staraly se o svou potravu v určitých
svých okrscích. Opatřovaly si ji především sbíráním, neznajíce dosud zbraní na dálku; muž i
žena mohli opatřiti stejně potravy. Děti nerodily se tomu nebo onomu muži, patřily celé
hordě, neboť otec byl neznám, i kdyby byli znali souvislost mezi souloží a početím. Páření
bylo vybíjením pudu a bylo omezeno na dobu říjení.Člověk ve svých počátcích jednal ještě zcela jako jednotná bytost pudová, a jeho
pohlavní instinkt neznal ještě rozdílů mezi tělesnými a duševními potřebami. Čistě
živočišná říj sváděla pohlaví a byla omezena na dobu říjení (jarní a podzimní),
neproměňovanou duševními vlivy. O době říjení u pračlověka můžeme tím méně pochybovati,
poněvadž ještě dnes zřetelně se vyskytuje na př. u Austrálců, kteří podle všeobecného
přesvědčení jsou nejbližší pračlověku. A poněvadž patří člověk k živočichům stádným,
prodělával svou dobu říjení ve svých hordách a hloučcích. Vědouce, že neznal ještě
osobitých vztahů duševních, nemůžeme pochybovati o jeho volnosnubnosti. Netřeba nám ovšem
představovati si ji jako divoké míšení všech se všemi zároveň, nýbrž tak, že v hordě
panovalo společenství pohlavního vlastnictví, volnost pohlavních styků. Žena v těchto
prvotních dobách ceněna byla stejně s mužem a projevovala stejné pudy volnosnubné.Buďtež tu uvedeny některé stopy tohoto svobodného, nespoutaného života pohlavního, jež
byly nalezeny různými cestovateli a badateli u národů a kmenů žijících v poměrech
primitivních.*Na ostrovech Viti[3]vládl úplný pohlavní komunism, a při mysteriích[4]manga odehrávaly se na veřejných místech nejpodivnější scény. Nejbližší
příbuzenství, ba ani příbuzenství mezi bratrem a sestrou nezdálo se býti překážkou
všeobecné bujnosti, kterou jeden starý náčelník z kmene Nandi karakterisoval velmi výrazně:
„Pokud je slavnost, chováme se jako prasata.“ Kmen Vačandi v západní Australii jevil ještě
zřetelněji dobu říjení a pohlavní akt konal po způsobu zvířat, jakž se dělo jistě všeobecně
v lidstvu pravěkém. Při slavnosti manga na ostrovech Fidži jest každá žena kořistí muže,
který ji v běhu o závod uchvátí, a ráda. Na Formose v horké době roční možno spatřiti páry
na bobku sedící, muž proti ženě, a provozující soulož tímto způsobem, velmi oblíbeným u
mnoha divošských kmenů. U kmene Orang Sakai v malajském vnitrozemí, když dívka pobyla
několik dní nebo neděl u jednoho muže, odejde s jeho svolením a dobrovolně k muži jinému, s
kterým opět pobude kratší nebo delší dobu. Tak vystřídá všecky muže, až se vrátí ke svému
prvnímu, u něhož však opět nezůstane a znova pokračuje v měnění svých manželů. U sibiřských
Burjätů panuje úplná volnosnubnost mužů i dívek před sňatkem. Zejména jejich slavnosti,
které se konají pravidelně pozdě večer, mohou býti právem nazvány nocemi lásky. Nedaleko
vesnice zapáleny jsou hranice, kolem nichž muži a ženy tančí jednotvárný tanec. Tu a tam
mizí některý pár do tmavé noci. Za krátko se vracejí, dají se znova do tance, ale po chvíli
zase zmizí v temnotě. Nejsou to však stejné páry, neboť osoby se mění. V habešských krajích
Vogara a Begemeder není prý ještě „rodiny“. Snoubí se a rozcházejí podle libosti. Žena má
velikou svobodu. U Yaundů v Kameruně váží si muž své ženy tím více, čím více měla
milovníků. Podobně černoši v Togu mluví opovržlivě o dívce, která před svatbou neměla styků
s mnoha muži. „Kdyby byla hezká, byli by k ní muži chodili.“ V Darfuru[5]dostanou dívky, jakmile nastane u nich puberta, zvláštní chatrč ke spaní, kam
má každý muž volný přístup a může s ní ztráviti noc. Na Ostrovech královny Charlotty[6]je tato pohlavní svoboda tak veliká, že ženy považují téměř všecky muže svého
kmene za své manžely. Ve staré Nicarague byly dívky ochotny za několik kakaových bobů. Dělo
se to s vědomím otcovým a mrav to dovoloval. Na některých slavnostech byl volný pohlavní
styk dovolen i vdaným ženám.*Velmi karakteristický doklad volnosnubnosti primitivního člověka podává příběh, jejž
vylíčil Eugenij Fedorov, jeden nejnadanější spisovatel nového Ruska, v malé povídce, jemné
a výrazné, která se jmenujeČtyři knoflíkyTři dni se ženil čert. Vyl, sténal, zuřil, zasypal suchým, řezajícím, ostrým sněhem vše,
co mu leželo v cestě. A kolem noc. O, jak je strašná polární noc za takových dní! Purga![7]Ne, ne to není purga. Čuchonec Vattan zná svůj kraj. Ó, zná jej velmi dobře!
Jako pět svých prstů. Od Velkých Hor až po Veliké Moře sjezdil Vattan celý kraj za dlouhá
léta, ale takové purgy ještě neviděl. Ne, to není purga! To je čertova svatba. Za tři dni
byly sáně plné vrchovatě sněhu a psi topili se v něm po krk…Svatba končila. Tundra usnula. Hluboká tišina. Kajur[8]Vattan ví nyní, že dojedou šťastně do Maji. Proto Vattan zpívá. Dívá se na psy
a zpívá:— Ó, ó, psi, ó pěkní psi!…Dívá se na nebe — zpívá:— Ó, nebe, temné nebe!…Veselé srdce Vattanovo zpívá o všem. Slyší Vattan, jak za jeho zády řítí se druhý potjag[9]a dcera Ilinuet zpívá:— Mírná je tundra jako jelen… Mírná… Srdce Ilinuety však není mírné. Bije jako příboj
Velkého moře. Třese se jako ptáče. Proč je srdce tak nepokojné? Proč Otec neví…Starý Vattan kývnul hlavou a zamyslil se:— Otec všecko ví, všecko vidí…Vzadu běží ještě dva potjagy a s nimi dva mužové. Nejsou Čuchonci. Nepodobají se jim:
Jejich kůže jest jemnější než kůže nejkrásnější ženy severu. Ó Vattan ví, že přišli
zdaleka. Vattan ví, kolik stojí jeden velký zlatý knoflík s ptákem na plášti těchto lidí.
Čuchonec Tykella má mnoho takových knoflíků. Plný měšec. Ó Tykella může si za ně koupit
všecko v tundře…— Ó knoflíky, knoflíky — polohlasně si popěvuje Vattan — zlaté knoflíky… Ó, vzíti jich
mnoho, mnoho a Vattan tehdy bude bohat… Ó knoflíky, knoflíky…Oči Ilineuty hoří jako slunce v létě. Radost v nich hoří. Když pohlédne na člověka z
třetího potjagu, zajiskří a zasměje se jimi. Zářivé jíní zašlehne bleskem na nepokojné
kadeři černých vlasů.O!… O!… O!… — radostně zvučí řízný hlas: — O!… O!… O!…Psi řítí se vpřed a zběsile utíkají. A tundra ubíhá vzad…Stále blíže a blíže k Maji… Brzo přijedou…Na zastávkách vysoký muž vychází ze saní, přiblíží se k Ilineutě a dívá se, jak hází
psům kusy zmrzlého masa. Jak hltavě chňapají psi po mase ještě ve vzduchu, jak divoce se
koušou. V jejich očích hoří strašný oheň. V tom okamžiku jsou to dravá zvířata… Vysoký muž
spočine pohledem na Ilineut. Chopí se její ruky a dlouho, dlouho dívá se jí do očí. A její
oči odpovídají mu úsměvem slunce. Potom ji objímá a cosi ji praví. Dívka se směje dlouho a
zvonivě.Starý Vattan se odvrací, jakoby nic neviděl. Prohlíží si spřežení…Zase jedou, zase. Ilineut radostně se směje a zpívá.Na jedné zastávce u potůčku Nyku psi se divoce porvali a Ilineut vrhla se s bičem v ruce
mezi ně, aby je zkrotila, rozehnala je daleko, a vysoký muž šel za Ilineut. Dlouho byli
vzdáleni, pak náhle vyšli z nejkrajnějšího čumu.[10]Jak je mohl starý Vattan propásti. Vysoký muž byl růžový a Ilineut byla hravá
jako mladý jelen.Očima volá otce. Starý Vattan jde blíže. Ilineut se radostně usmívá:— Otče, vysoký muž stal se mým mužem… Vattan potřásl hlavou:— Ilineut, dcero má, každá žena má míti muže, ale bílí mužové nemohou býti muži našich
žen: jsou příliš slabí pro naše dcery…Oči Ilineut zajiskřily:— Ó, otče, jakým byl dobrým mužem! Jakým dobrým! Ani jedna dcera tunder nepoznala ještě
takového muže! A při tom je štědrý. Dal mi na památku…Čtyři knoflíky, žasnul Vattan — ó, tvůj muž je marnotratný. Zkazí ti tím život…Ilineut pohodila hlavičkou. Když byli psi zapřaženi, starý Vattan přiblížil se k
vysokému muži a řekl:— Poslyš, tys jednal nepěkně. Tys…Vysoký muž přišel do rozpaků, sáhl do kapsy, ale Vattan chopil se jeho ruky.— Poslyš — tys zkazil Ilineut. Dal’s ji příliš mnoho. Představ si jen, čtyři knoflíky,
když jsi ji mohl dáti jen dva… A nyní si nenajde muže. Bude se příliš pyšniti svou láskou.
Zkazil’s ji. Ó, dal’s příliš mnoho. Odejmi jí dva knoflíky.Vysoký muž potřásl záporně hlavou a usedl do saní.— O! Go!… Go!… vykřikla Ilineut a psi vyřítili se vpřed jako běsové.Ilineut hořely oči.Bílý muž ležel na znaku a myslil:— Jak jsou přístupny tyhle Čuchonky! —A Vattan zpíval:— Jako svobodný vítr jsou svobodny Čuchonky. Vítr odnese, co chce, Čuchonka zvolí si,
koho chce za muže. Kolikrát zavane vítr v tundře — tolik může míti čuchonka mužů. Nikdy
však, nikdy za polární noci nezasvítí slunce… Nikdy, nikdy neoddá se Čuchonka bez lásky!…Slyšely tu píseň polární noc a mlčelivě vznešená tundra a pochopily ji.V těchto prostých, zcela přírodních a živočišních poměrech, nebylo ovšem povahových
znaků a citových pohnutí, jež kulturním lidem jsou dnes samozřejmy a jimi často považovány
za vrozené člověku vůbec a nerozlučně spiaté s lidskou povahou. Nebylo pohlavního studu a
vůbec studu v dnešním slova smyslu, nebylo cudnosti, nebylo pohlavní věrnosti ani
žárlivosti, chyběla milostná vášeň, prudké zamilování se do jedné jediné osoby, láska
romantická, jiná byla láska mateřská, neznáma láska otecká.Vždyť tyto různé city, vyplývající z pohlavních vztahů vznikly teprve v kulturním
vývoji, jako druhotné vlastnosti povahové, které pomalu se stále více rozvíjely a složitěji
utvářely vlivem určitých společenských řádů, ale byly a jsou tu a tam podnes neznámy mnoha
přírodním čili divošským národům.*Neznalost pohlavního studu.Pocit studu v nejširším slova smyslu je
reakce krve a nervů jednotlivého člověka na vliv společenské všeobecnosti, kterému podléhá.
Člověk žijící v úplné osamocenosti se nestydí; ani nahota ani tělesné potřeby nebo jiné
výkony nevzbuzují v něm rozpačitosti nebo zmatku, zkrátka neradostných pocitů, které
nazýváme studem. Stud může vzniknouti jen před obecenstvem nebo aspoň vzpomínkou z dřívější
zkušenosti na takové obecenstvo. Není vrozen, nýbrž člověk musí býti k němu vychováván.
Děti nemají studu, nepřekáží jim nahota, konají své tělesné potřeby jako samozřejmost i
před lidmi, a teprve výchovou jsou poučeni o tom, co je slušné a co neslušné, teprve
výchova probudí v nich stud, který ostatně bývá velmi různě odstupňován podle rázu výchovy.
Je tudíž patrno, že různé okolnosti v různých končinách a dobách vedou nutně k tomu, že to,
co na jednom místě platí za zcela samozřejmé, může na jiném místě probouzeti silný pocit
studu a v důsledcích toho býti odmítáno.Z doby prvních misionářských pokusů španělských mnichů (1545) vypravuje Remesal o
Indiánech z rodu Zoque: Při svých tělesných potřebách byli méně slušni než psi a kočky,
neboť močili pod sebe, sedíce jeden před druhým a uprostřed zábavy, kterou právě měli, a
když přišli po prvé na kázání, zanechali po sobě půdu úplně pomokřenou a výkaly pošpiněnou
jako stádo ovcí.Veliký počet přírodních národů žil a žije dosud v úplné nahotě, divoši australští,
američtí, afričtí a z jihoamerických ostrovů, ba i Eskymáci odkládají ve svém obydlí
veškeren oděv. O Bakairech ze střední Brasilie praví von der Steinen:[11]„Naši domorodci neznají tajných částí těla, žertují o nich slovem i obrazem s
takovou prostomyslností, že by bylo bláhové považovati je proto za neslušné. Muž, který
chce cizinci oznámiti, že je otcem jiného muže, žena, která chce se představiti jako matka
některého dítěte, přiznají se vážně za důstojné ploditele, uchopivše s nejbezděčnější a
nejpřirozenější názorností na světě úd, z kterého život vyvěrá.“ A na jiném místě praví týž
autor: „Za čtvrt hodiny nevidí člověk již té nahoty a uvědomí-li si ji úmyslně a ptá se,
zda tito nazí lidé, otcové, matky a děti, kteří tu tak nevinně nás obklopují a obcházejí,
zaslouží za svou nestoudnost odsouzení nebo soucitu, tu dá se nápadu tomu do smíchu jako
něčemu nevýslovně hloupému nebo protestuje proti němu jako proti věci žalostné. S
krasocitného hlediska má tato nezastřenost jako každá pravda své pro a proti: mladost a
síla jsou při svých nenucených pohybech často rozkošné, staroba a nemoc se svým úpadkem
často hrůzné. Naše šaty zdály se těm dobrým lidem tak podivné jako nám jejich nahota… má
košile obdržela skvělé jméno „obydlí zad“, měl jsem také „obydlí hlavy“ a „obydlí nohou“.Netajíce žádné části svého těla, netajili pralidé a dlouho ještě i mnozí přírodní
národové ani pohlavního aktu. Cook[12]pozoroval na Tahiti (v květnu 1769) a popisuje toto: „Mladý muž, téměř 6 stop
vysoký, prováděl akt Venušin s děvčátkem asi jedenáctiletým nebo dvanáctiletým před
několika našinci a mnoha domorodci, aniž měl nejmenšího pocitu, že je to neslušné nebo
nevhodné, jak se zdálo, v úplné shodě s domácími mravy. Mezi diváky bylo několik žen
vznešeného stavu, zejména královna Oberea, o nichž se dá opravdu říci, že byly pomocnicemi
při této ceremonii, dávajíce děvčátku pokyny, kterak má svou úlohu prováděti, čehož ostatně
nezdála se míti zapotřebí, třebaže byla tak mladá.“Sem patří také veřejná deflorace, kterou jménem božstva prováděl jako jeho zástupce
král, kněz, pokrevný příbuzný nebo cizinec v místě neusedlý. Na samojských ostrovech byla
pozorována ještě r. 1897. Je-li sňatek nevěsty (taupou) s jejím nápadníkem (manaia) jistý,
sejdou se oba v jeho vesnici. Dívka je provázena pěti nebo šesti ženami, svými auluma,
které se nazývají nevěstiny soafafine. Je zahalena jemnou rohoží a pak ještě jednou, která
je upravena z mnoha siapo. Tento oděv jmenuje se laufau. Cestou se zpívá. Tyto zpěvy
nazývány jsou tini dívky a ženicha, poněvadž jejich jména jsou v nich jmenována. Zpívá se,
dokud nepřijdou do vesnice ženichovy. Když došli, jsou připravována četná jídla. Nicméně
dívka s ženichem ještě nespí. Mine den a noc. Pak nastane den, určený k veřejné defloraci
(fa’ amaseiau, zbavení panenství) dívky. Tu celá ves sejde se na návsi a sesedne se na
jednu stranu. Soafafine a dívka sedí na straně druhé. Manaia a dvé tulafale čili náčelníků
sedí před celou vsí t. j. před frontou svých sousedů. Po každém boku manoiaově sedí jeden,
manaia uprostřed. Před nimi je rozestřena bílá rohož (’iesina.) Sedí s podloženýma nohama.
Po té dívka přistoupí k nim, jemná rohož, kterou je oblečena, jest jí upevněna těsně pod
dutinami podpaží. Když se přiblíží, rozkáže jí jeden náčelník, sedící po boku manaiaově,
aby se vrátila. Vrátí se na místo, kde sedí její soafafine. Dodávají jí odvahy, aby šla jen
statečně vpřed. Pak jde dívka znova k místu, kde sedí manaia. Závisí na vůli tulafalů,
kteří sedí po boku manaiaově, kolikrát dívka jde sem a tam. Zdá-li se jim, že jest kdy, aby
dívka zbavena byla panenství, zavolají na ni, aby přistoupila. Dívka přistoupí, položí ruce
na ramena manaiaova a učiní pohyb, jako by chtěla pokleknouti. Tu bodne ji manaia
ukazováčkem do jejího pohlaví. Krev teče po té na rozestřenou rohož. Cítí-li dívka, že její
pohlaví bylo ukazováčkem manaiaovým probodeno, shodí se sebe jemnou rohož, která byla
upevněna pod podpažím, a odejde nahá na onu stranu návsi, kde sedí její soafafine. Všichni
lidé na náměstí oběti vidí, že krev stéká po jejích nohou. Manaia zdvihne ruku a ukazuje
krev, kterou má na ukazováčku, a volá: „Dívka byla nalezena neporušenou.“ Povyk je veliký,
rovněž radost dívčiných soafafine.Pračlověkova neznalost pohlavního studu, jejíž, velmi důkladné, jak vidno, stopy najdeme
u všech přírodních národů v nejroztodivnější směsi, jest samozřejmý důsledek toho, že
původním a „nejcudnějším“ oblekem lidským byla nahota — velmi chlupatá ostatně a nepěstěná
jinak než zápasem s přírodou — a že primitivní člověk dlouho neznal konvence, tohoto stejně
pohodlného jako nebezpečného zařízení. Teprve, když člověk počal se zdobiti a na svou
ochranu oblékati ze zvyku, vznikal u něho pomalu pohlavní u tělesný stud, velmi různý třeba
u kmenů těsně sousedících, který pak z důvodů morálních, ve prospěch vlastnického práva, na
němž spočívá rodina patriarchální a monogamická, nebo z důvodů krasocitných, přikrývajících
ošklivost, stáří a nemoc, nebo konečně z důvodů náboženských, zejména křesťanských,
vyvěrajících z nechuti k tělu, rozvíjel se v konvenční systém, který ovládá naši
civilisovanou společnost, aniž v nelogičnosti opožďuje se za podivnými často zvyky kmenů a
národů primitivních.Nahlédneme-li jen poněkud do mravů divochů a přírodních národů, najdeme již v pestré
nelogické různosti jejich názorů a zvyků, pokud běží o stud, očividný důkaz toho, že stud
není člověku vrozen, nýbrž byl pomalu a různě získáván s rozvojem kultury, především
kultury ozdobní a oděvní. Divoch, neznající pudu pohlavního, stydí se někdy zcela opáčně
než civilisovaný člověk dnešní. Nenapadne-li nás na př. styděti se za práci našich
pojídajících čelistí, často velmi nechutnou, je naopak u mnoha primitivních národů obvyklým
zjevem, že se stydí jísti v přítomnosti bližního. O zmíněných již Bakairech na př. praví
von der Steinen, že u nich etiketa vyžaduje, aby každý jedl sám pro sebe, odvrácen od
druhého. Když dostal od nich kus ryby, jejž počal ihned pojídati, velmi potěšen, sklonili
všichni hlavu a hleděli před sebe k zemi s výrazem trapné rozpačitosti nebo se odvraceli;
bylo mu šetrně naznačeno, že má jísti sám pro sebe.Nestydí-li se divošský a přírodní člověk za ony části těla, které jsou nástrojem pohlaví
nebo rozněcující smyslnost, aspoň pokud není zkažen misionáři nebo jinými západními
kulturträgry, stydívá se podle toho, jaký kroj nosí, za různé jiné části, za tvář, pupek,
vlasy, tu nebo onu část nohy. Jak se stydí na př. moslimky a ženy egyptských Felachů za
svůj obličej, je všeobecně známo; někde nesmí ani matka spatřiti svou dceru po dvanáctém
roce s nepokrytou tváří, ač její průhledný oděv prozrazuje všecko ostatní. Hotentotky za
nic na světě neukáží svých vlasů a chodí stále s šátkem na hlavě. V Ugande byl trestán
smrtí, kdo před králem odhalil jen píď své nohy, kdežto posluhující ženy chodily úplně
nahé. U mnoha kmenů indiánských jest považováno za velice neslušné, objeviti se před
cizincem bez pomalování. U některých národů přírodních zdobí se především muži nejrůznějším
způsobem a tu mají mnohem vyvinutější stud než ženy. Národové, kteří chodí nazí, považují
často právě šat za něco neslušného a směšného, a když jim misionáři oblékli šaty, styděli
se právě tak, jako se stydí civilisovaní lidé, když si mají šaty svléknouti. Jinde mluví
„divoch“ velmi cudně a rozpačitě o věcech ženám příslušných, jako jest na př. rození, ale
nikterak se nevaruje slov, která my se téměř neodvažujeme pronésti. Můžeme ostatně něco
podobného pozorovati i v naší době: bylo již několikráte upozorněno na nevěstky, které jsou
beze studu, pokud jsou se svými zákazníky, ale projevují někdy prudký, nesimulovaný stud,
mají-li se obnažiti před — lékařem. Přerozmanité a podivné zdají se tedy býti cesty studu.Pocit studu — krátce řečeno — jest probouzen tam, kde člověk přichází do rozporu s
obvyklými předpisy nebo názory. To platí plně i pro dnešek. Dáma, která jde na promenádu v
upiatých šatech, do plesu nebo do divadla chodí polonahá; žena, která v městě se chlubí
bohatým oblekem, který smí velmi málo ponechati bez zahalení, v mořských lázních koketuje
nahotou téměř úplnou. „Dobře vychované“ dívky, přijdou-li po prvé do slunečních lázní,
neodvažují se ani očí pozdvihnouti, ale za nedlouho podlehnou všeobecné konvenci, kterou
pozorují kolem sebe, a cítí se brzy nahé mezi nahými zcela po domácku. Řekl-li tedy
Montesquieu: „Všichni národové souhlasně opovrhují necudností žen, poněvadž příroda všecky
národy k tomu vede,“ mýlil se jak ve faktu, tak také ve svém názoru na vrozenost studu. A
křesťanství, trvajíc dogmaticky na vrozenosti studu a vynucujíc stud podle svých morálních
názorů i tam, kde byl nejcizejší povaze přírodní, dosáhlo nejvýše rozkětu pokrytectví, a
zachraňujíc morálku, ničilo lidi. Knoche zaznamenal z Ostrovů velikonočních:[15]„Zdravé smyslné cítění domorodců, které ozývá se v jejich písních, dnes bohužel
úplně zmizelo. Bylo na př. nemožno přes veškeru námahu poříditi fotosnímky nahých žen.
Odmítly se slovy: Somos christianos. (Jsme křesťané.) Jenže tyto dámy, mravně rozhořčené,
nebyly většinou nikterak neochotny, jakmile nadešla noc, prodati své vnady za kusy
garderoby. Tak poměrně nepatrné styky s evropskou kulturou stačily zanésti evropské
pokrytectví spolu s jinými ,vymoženostmi‘ civilisace na ony daleké ostrovy.“*Neznalost pohlavní žárlivosti.Žárlivost v širokém smyslu slova zdá
se býti vrozena každému vyššímu živočichu, tedy i člověku. Souvisí se sobeckou stránkou
lidské povahy, dnes ovšem vlastnickými řády velmi posílenou u rozjitřenou, ale v dobách
primitivních jistě vyváženou lidským pudem k pospolitosti a vzájemné pomoci, který není
neznámý v říši živočišné vůbec. Tato žárlivost v širokém smyslu slova je žárlivost
vlastnická a uplatňovací. Domácí zvířata bývají žárliva na přízeň svého pána; děti bývají
uraženy, když otec nebo matka nebo také učitel dává nespravedlivě přednost dítěti jinému.
Žárlivost v užším smyslu slova však, ve smyslu dnes všeobecně užívaném pro zvláštní
erotické nebo pohlavní city, které směřují proti pohlavnímu styku milované osoby s osobou
jinou, třeba jen pomyslnému, byla úplně neznáma pračlověku a je dosud často neznáma
přírodním národům a primitivním lidem vůbec. Přírodní člověk muže býti tedy žárliv, ba
velmi žárliv na svou ženu jako na své vlastnictví, kterého může býti za jeho zády a proti
jeho vůli zneužito nebo které mu může býti odňato, ale pověstná v nové době muka žárlivosti
erotické a pohlavní jsou mu cizí stejně jako pohlavní stud. Není neochoten dovolovati své
ženě soulož s muži jinými, pokud se to děje podle místních obyčejů s jeho vědomím nebo i na
jeho přání.Každý masajský[16]bojovník (Sev. Afrika), pokud jest doma, má svou vyvolenou. Bydlí u něho,
ošetřuje mu dobytek a zhotovuje mu jistou část výzdoby. Projeví veřejně svůj poměr tím, že
přijde k bojovníkům na bobku sedícím s tykvicovou lahví mléka a stoupne si k pravé noze
svého vyvoleného. Pokud je bojovník v kralu[17](vesnici), je věrnost její povinností. Opustí-li však kral třeba na jediný den,
má žena právo potěšiti se s kterýmkoli jeho soudruhem. Velmi rozšířeným zvykem u přírodních
národů jest půjčování žen hostu. Půjčuje se hlavně vlastní žena nebo dcera; odmítnutí jest
urážkou. Děje se to nebo dělo v severní i jižní Americe, v Oceanii, u Eskymáků, Aleutů,[18]Samojedů, Kamčadalů,[19][21]Čukčů,[22]Mongolů a Tatarů, na Ceyloně a v jižní Indii, v Africe na Kongu, u Kafrů,
Beduinů, Habešanů, v Africe rovníkové i v Australii. U sandwichských[23]ostrovanů byli dříve známí hosté formálně vyzváni, aby použili pohostinství v
plném smyslu slova, a ženy byly vyměněny. Přišel-li ostrovan někam i bez žen, mohl si po
své chuti vybrati ženu nebo dorostlou dceru přítelovu. K jistému indiánskému kmeni přišel
civilní lékař, který měl velmi roztomilou ženu, ale byl lehký chlapík a použil v tomto
smyslu pohostinství náčelníka „Skvrnitého ocasu“. Byl pak nemálo poděšen, když náčelník
žádal od něho jednoho večera stejnou ochotu. Na Aleutech může si lovec nebo kupec, dočasně
tu pobývající, koupiti právo na pobyt v rodině, ve které pak i manželka je mu k disposici.
Na ostrově Lufu v Jižním moři, kde je nedostatek žen, vypůjčí si svobodní ženy ženatých. Ve
východním Gronsku jsou ženy, které mění domácnost a u každého manžela setrvávají jen po
určitou dobu. S vývojem vlastnického práva na ženu vyvinula se z tohoto naivně-pohlavního
zvyku pohostinská prostituce, o které pojednáme později.I jiné zvyky přírodních národů, k nimž se později rovněž vrátíme, potvrzují původní
neznalost erotické žárlivosti. U Australců na př. je častý obyčej, že starší bratři
přenechávají mladším, dosud svobodným, své ženy k souloži, ale činí si při tom i sami nárok
na jejich budoucí. To zdá se býti malým zbytkem tak zvaného skupinového manželství, o němž
bude ještě podrobně promluveno a které samo postačí dokázati neznalost pohlavní žárlivosti.
Z něho zachovaly se do dneška mnohosnubné formy, kdy několik mužů má zároveň několik žen,
nebo několik mužů je zasnoubeno s jednou ženou. Pět nebo šest mužů (pravidelně bratrů) jest
ženato s jedinou ženou; žijí při tom v úplné shodě, děti mluví o starším nebo mladším
tatínkovi, a jakmile jeden muž spatří střevíce některého bratra před ložnicí, ví, že nemá
vcházeti. Austrálci ve Viktorii vyměňují si ženy (na př. na měsíc) a jmenují tento zvyk
beama. Eskymáci na důkaz přátelství vyměňují si ženy na několik dní. Žena křovácká vzdává
se každému, dovolí-li to její muž. I takové zvyky však, když zvítězil úplně názor, že žena
je vlastnictvím mužovým, z kterého muž může těžiti, pomalu se zvrhly, a žena byla
pronajímána za větší nebo menší odměnu.Posléze dlužno tu připomenouti zmíněné již deflorační ceremonie, pak pověstné „právo na
první noc“ (jus primae noctis) a konečně náboženskou prostituci a volnosnubní slavnosti
pohlavní rázu náboženského nebo karnevalového. Uvedený námi již případ veřejné deflorace
samojské z doby novější liší se od starších ceremonií tohoto druhu tím, že tu defloraci
prováděl ženich, kdežto jinak toto zprznění panny nevěsty, jak by se dnes řeklo, bylo věcí
třetích osob, hlavně náčelníků a čarodějů i kněží. Na Kubě byl k tomu povolán ženichův
přítel. U jiných národů bylo zvykem, že nevěsta ve svatební noci byla povinna vzdáti se
mužovým příbuzným nebo dokonce všem svatebčanům (na Balearech, v Peru). U starověkých
národů středoasijských (v Babyloně, Efesu, Abydu) bylo nevěstě před manželstvím prodělati
volnosnubný kurs náboženský v chrámu Mylitině.[24]Deflorační obyčeje jsou původu dosud nejasného. Pověra přispěla jistě k jejich
rozvoji, ale s vývojem vlastnického práva na ženu zmizely buď vůbec nebo se přeměnily ve
formalitu, kterou vykonávala matka (na př. na ostrovech palavských)[25]nebo dokonce najaté stařeny (na Filipinách).Žena stejně jako muž neznala původně pohlavní žárlivosti. To jde dosud najevo z
pohlavního života národů, kteří žijí v mnohoženství: byla tu sice pozorována často ženská
hašteřivost, ale nikoli žárlivost pohlavní. V rovníkové Africe nemá na příklad řeč
domorodců žádného slova pro žárlivost, a ženy jsou nejhorlivějšími zastánkyněmi
mnohoženství. Ožení-li se muž a jeho žena se domnívá, že by ještě jednu ženu uživil, naléhá
na něj, aby se ještě jednou oženil, a nechce-li toho učiniti, považuje jej za lakomce. Ženy
žijí pak, jak se zdá, v největším přátelství, ale jsou také svorny v upřímném odporu proti
společnému manželu. Někdy žena sama přivede svému muži novou ženu, na příklad zestárla-li
nebo stala-li se neplodnou, kojí-li nebo má-li mnoho práce. Neboť nejen nemá zájmu na tom,
aby vytlačila spolupracovnici, nýbrž naopak velice si přeje spolupracovnici získati. Tak u
Zulů vidíme často, že žena, která je vším pro mužovu domácnost, pracuje v potu tváře a
střádá, aby uspořila peníz, za který mohla by svému muži koupiti druhou ženu. Tím zbaví se
nejen práce, ale získává také služku pro sebe a dodá celé rodině lesku, jímž i sama jako
první žena se pak honosí. Když ženy Makololů[26]uslyšely, že v Evropě se může muž oženiti jen s jednou ženou, volaly, že v
takové zemi nemohly by žíti; nedovedly si představiti, že takový mrav líbí se anglickým
dámám, neboť podle jejich způsobu myšlení má míti každý důstojný muž několik žen jako důkaz
svého blahobytu (Livingstone). Podobné názory zjištěny byly i u obyvatelů Gronska, v
Brasilii, u Arabů, Ainů, Číňanů, Japonců atd. Mohamedánky mají soucit s evropskými ženami,
že jest jim žíti po boku mužově bez společnosti družek, a velká většina těchto žen horuje
přímo pro mnohoženství, což je obvyklý zjev tam, kde polygamie je domácím obyčejem.*Neznalost fysické ošklivosti.K pravé žárlivosti pohlavní chyběla
ostatně primitivnímu člověku znalost pocitů fysické ošklivosti, které jsou velmi důležitou
psychologickou příčinou pohlavní žárlivosti. „Kdo si představí, že žena, kterou miluje,
vzdává se jinému, nepocítí jen nelibosti, že jeho touze jest překáženo, nýbrž tato žena
vzbuzuje v něm také ošklivost, poněvadž je nucen spojovati představu milenky s tajnými
tělesnými částmi a výměsky jiného muže.“ (Spinoza.) Takového fysického odporu přírodní
člověk nemohl znáti, jsa zvyklý pojídati věci nám nejprotivnější: larvy, červy, žáby,
shnilé maso atd. a nejsa ani před mrtvolou naplňován pocitem ošklivosti. Papuové v
jihovýchodní Nové Quinei pochovávají své mrtvé přímo pod svým obydlím. Při tom mají
pohřební a smuteční obřady zvláště odporné a škodlivé zdraví. Blízcí příbuzní spí po celé
týdny, ba měsíce vedle mrtvoly, která uložena je nejprve ve smutečním domě, a potírají se
tekutinou z rozkládajícího se těla, dříve než se odhodlají rozloučiti se s ním. Jak málo
ostatně lidé ještě před několika věky znali pocit odporu, dosvědčují kulturní „anekdoty“ ze
sedmnáctého století. Ještě v r. 1697 bylo v Paříži policejně zjištěno, že obyvatelé ve dne
v noci vylévají a vyhazují z oken veškerou špínu, moč a neřád všeho druhu. Záchod byl
vzácný a byla to jáma všem společná, která tu a tam byla vybírána pro domácí zahradu… V
nedostatku záchodů používali všech koutů, okolí kostelů, ba i paláců. V paláci
spravedlnosti narazils všude na výkaly, dokonce ani Louvre[27]nebyl ušetřen: ve dvorech, na schodech a balkonech, za dveřmi, všude, kde
člověk pocítil právě potřebu, zbavoval se za jasného dne svého břemene, aniž obyvatelé
palácoví věnovali tomu pozornost. To se dělo ve skvělé Paříži Ludvíka XIV. — Ostatně velká
je dosud různost pocitů ošklivosti i u jednotlivých tříd a stavů v dnešní společnosti;
kulturně přejemnělé vrstvy oškliví si věci a úkony obecné u lidu, stýkajícího se s nahou
přírodou a drsnou prací. V širokých vrstvách lidových cení se a žádá jen zřídka panenství
ženy před sňatkem, kdežto ze společnosti kulturně rafinované a úpadkové máme literární
doklady o duševních mukách mužů, milujících ženu, která ztratila své panenství s jiným,
mukách žárlivosti, jejíž složkou, zcela zřetelnou, je ošklivost, vzbuzovaná představou této
první soulože. Tento fysický odpor, zesilující pohlavní žárlivost, patří tedy rovněž k
druhotným pocitům, vzniklým teprve v kulturním vývoji.*Neznalost cudnosti.Z toho, co jsme již uvedli, vyplývá neznalost
cudnosti u pravěkého a primitivního člověka jako samozřejmost. Kde není studu ani
žárlivosti, tam cudnost nemůže býti ctností. Většina přírodních národů ve všech dílech
světa nemá smyslu pro panenství dívek. Nejsou vzácny národové a kmeny, u nichž dívky
předmanželským stykem pohlavním vydělávají si věno. O Lyďanech, vypravuje to Herodot,[28]ve starém Mexiku, na ostrovech palavských, u Indiánů v Nicarague bylo to známo.
I u Japonců děje se nezřídka, že nezámožný otec nižší třídy dá svou dceru na nějakou dobu
do „zeleného domu“ (nevěstince), což však nikterak neubližuje dobré pověsti malé mus’me.
Panenství, tento „sám o sobě nepřirozený a bezcenný pojem, jehož křesťanství především
užilo ve svém boji proti antickému světu“, bylo u dospělých žen považováno některými národy
dokonce za hanbu a naopak mnoho milovníků před svatbou za zvláštní čest pro ženu.*Netečnost k pokrevnímu poměru dítěte k rodičům.Představíme si
dosti snadno, že pravěký a přírodní člověk neznal souvislosti mezi souloží, početím a
porodem. K souloži poháněn byl pudem a chtivostí rozkoše, potřebou odstraniti vnitřní tlak,
jejž v něm v určité době nebo chvíli vzbuzoval pohled na druhé pohlaví a snad tělesný pach
druhé bytosti ještě více než pohled na ni. Ani ho nenapadlo, že tato jeho lačná potřeba a
její příjemné ukájení souvisí s rozmnožováním jeho druhu. Nevěděl o svém těle mnohem více
než zvěř, kterou lovil, nebo než ví dítě, kterému v „choulostivé“ situaci je vypravována
pohádka o čápu nebo vráně. Vyskytují-li se dodnes, i ve městech, čtrnáctiletá i starší
děcka, která sice tuší již, že dítě je plodem lásky mezi mužem a ženou, ale domnívají se na
příklad, že stačí trochu větší polibky hochovy, aby dívka stala se maminkou, je to následek
prosté nevědomosti a důkaz, že znalost souvislosti mezi souloží a porodem nepatří ani v
nějaké instinktivní podobě k prvotním karakteristickým znakům člověka. Protože pravěký muž
a žena znali své tělo a jeho funkce toliko z nepatrné dosud zkušenosti, nemohli znáti ani
řádu funkce ploditelské. Měli tu také jen své pohádky a pověry, jaké dosud nalezneme tu a
tam u přírodních kmenů a národů, z nichž mnozí věří, že oplodnění způsobují sluneční
paprsky nebo jisté byliny, jichž se žena dotkne, nebo pohled zvířete, které v lese potká,
nebo dokonce pohlavní styk s duchy, totemy,[29]bůžky a bohy.Pokrevní poměr dítěte k rodičům zejména k otci byl tudíž původně neznám, a když počaly
děti patřiti otci jako jeho vlastnictví spolu se ženou, patřily mu i děti, které jeho žena
měla s jinými. Müller-Lyer tu pěkně připomíná přirovnání Napoleonovo: Jako všecko, co v
zahradě roste, patří vlastníku zahrady, ať sám to zasel něho někdo druhý. Uvidíme později,
až přejdeme k různým příbuzenským řádům společenským, které vzešly z původní volnosnubnosti
a byly zatlačeny násilnickou rodinou patriarchální, kterak a jak dlouho pokrevní poměr
dítěte k rodičům byl přezírán.Láska mateřská, jako prvotní karakteristický znak lidské povahy, není, stejně jako tomu
bývá u různých obratlovců, toho sobeckého rázu, s jakým se často setkáváme dnes; nesouvisí
tak docela s faktem zplození. Feny vychovávají často s velkou láskou lví, kočičí, ba i
slepičí a kachní mláďata, podobně kočky a ptáci; zejména u ptáků bylo všeobecně pozorováno,
že se rádi ujímají sirotků. A je velmi pravděpodobno, že v pravěku poměr matky k dítěti
nebyl fysiologický ani individuelní; nebyl určován výhradně vlastním porodem, nýbrž byl to
poměr stádný, sociálně založený, který všem dětem jedné vrstvy dával hromadnou matku z
matek vrstvy předchozí a hromadnou babičku z matek vrstvy předcházející opět tuto vrstvu.Není tudíž divu, že ozvěna tohoto prvotního poměru rodičů k dětem najde se v různých
zvycích a mravech národů přírodních i starověkých. Eskymáci vidí rádi, když jejich angekok
(čaroděj) má poměr s jejich ženami, poněvadž se domnívají, že dosáhnou tím synů, kteří nad
ostatní vyniknou.U starých Arabů posílával muž svou ženu, když měla po menstruaci, k muži jinému a
přerušil s ní pohlavní styk na tak dlouho, dokud nebylo jasno, že s druhým je těhotna.
Činil tak, aby měl ušlechtilého potomka. Totéž dělo se u mnoha národů a zachovalo se až do
dob civilisace, když běželo o neplodnost. Pěkně to vypravuje bible: „Rahel neměla dětí i
řekla k muži svému: Viz, tu je Bilha, služka moje; polož se k ní, aby porodila na mém klíně
a já skrze ní přece byla potěšena. A dala mu tedy Bilhu, služku svou, za ženu; a Jakub
položil se k ní. Tedy těhotnou stala se Bilha a porodila Jakubovi syna. Tu pravila Rahel:
Bůh rozsoudil věc mou a vyslyšel hlasu mého a dalmněsyna; pročež
pojmenovala jej Dan…“ (Genesis 30, 3 — 13.) Starožidovský levirát[30]zavazoval muže ploditi děti s vdovou jeho bratra, a tyto děti platily za děti
zemřelého. U Kafrů dědic dědí i ženy svého otce nebo toho, po němž dědil. Ženy otcovy může
přenechati jiným mužům, ale děti z takových poměrů jsou jeho vlastnictvím a jsou považovány
za děti zemřelého. Také tak zv. chlapecké manželství u některých kmenů patří do řady těchto
příkladů. Muž ožení svého šestiletého synka s dospělou dívkou; plodí pak s touto svou
snachou děti, které jsou právoplatnými dětmi hocha. Také výměna dětí a adopce dětí, v
různých obměnách se vyskytující u velké řady přírodních národů i na prvních stupních
civilisace, dokazují nevalný původní význam pokrevního pouta, jež váže rodiče s dětmi, ale
pomalu pak vzrůstá s vývojem jednosnubné rodiny. Láska a příchylnost k dětem, často
silnější u přírodního divocha než u člověka civilisovaného, trvá prostě, zejména u ženy, od
počátku jako živelný pud, ale není právě nezbytno, aby to bylyvlastníděti, které jsou milovány a pečlivě ošetřovány.*Neznalost individuelní vášně milostné.Primitivní člověk, vedený
pouze živočišnými pudy a žijící životem stádných zvířat, ve své nevinnosti, neznající studu
ani žárlivostí, cenil si jistě nemálo pohlavní rozkoše. Ukájel svůj pohlavní pud s touž
prudkou chutí jako hlad. Dobrý úlovek a silná žena nejvíce zaměstnávaly myšlenky pravěkého
muže. Nejrannější zachované projevy jeho výtvarných snah (jednak na př. kresby v jeskyních
altamirských a jinde, podoby mamutů, bisonů, jednak „Venuše“ z Brassempouy a Willendorfu)
ukazují, že toto primitivní umění čerpalo popudy z pohlavního pudu a z potřeby potravy
jakožto hlavních zdrojů a směrů prvního lidského úsilí. Ale myslil-li pravěký člověk vedle
starostí o potravu hlavně na ženu, neznamená to nikterak, že jeho city se podobaly milostné
vášni, která tak nelítostně užírá někdy člověka moderního, dávajíc mu hynouti touhou nebo
běsniti žárlivostí, přijímajíc nejsložitější podoby a oblékajíc se v nesčetná roucha,
tragická i komická. Jeho láska byla pouhým ukájením pohlavního pudu, jeho manželství
později hospodářským poměřem, v němž žena byla ceněna především jako užitečné domácí zvíře.Pokud žil pravěký člověk v hordě, snoubil se volně podle skutečné potřeby, a jednou
ukojen, myslil opět cele na to, aby nejlépe uhájil svůj život. Boj se živly, s přírodou a
dravci, lov primitivními zbraněmi byly těžké, vysilovaly mu údy, neznající rozmařilosti, a
ochlazovaly jeho smyslnost. Ostatně sama volnosnubnost, možnost ukájeti pohlavní
žádostivost podle skutečné potřeby a chuti, nepřispívala jistě nikterak k tomu, aby myslil
na lásku více než bylo třeba; neznal pražádného „lásky soužení“. Nevěděl, co to je
„zamilovat se“ do určité osoby, míti palčivou touhu po ní, oddati se jí úplně a projevovati
jí svou lásku celováním, hubičkami, objetími, tisícerými něžnostmi, výbuchy žárlivosti atd.
Pár, který ukojil svou pohlavní potřebu, rozcházel se opět, aniž zbylo mezi mužem a ženou
nějaké citové pouto.Rovněž tato prvotní neznalost milostné vášně zanechala jasné stopy u přírodních národů.
„černoch miluje tak, jako jí a pije. Ale jako jsem neviděl černého labužníka, tak jsem se
také nikdy nesetkal s černochem, který dovedl vilnost pojmouti s nějaké ideálnější
stránky.“ (Zöller.) Badatelé, kteří žili po dlouhá léta v Africe, shodují se v tom, že
nikdy neviděli černocha, objímajícího ramenem ženu kolem boků, ani uštědrujícího nebo
přijímajícího nějaký pocel, který by svědčil o sebemenší milostné příchylnosti u té neb oné
strany. Indián dovede říci: Má žena není můj přítel, a to znamená, že není s ním nikterak
zpřízněna a citově jest mu úplně lhostejna. U jihoamerických kmenů jest obyčej, že válečný
zajatec, určený k smrti, jest oženěn s některou jejich ženou až do dne své popravy. Vítěz
považuje za čest, může-li zajatci dáti za ženu svou sestru nebo vdovu po padlém soudruhu.
Když pak zajatec byl popraven, přistoupí jeho manželka k mrtvole, má kdy uroniti několik
slziček a poctíti jeho smrt trochou nářku. Ale tento smutek brzy skončí, a vdova nikterak
nevzdá se svého práva, jísti z mrtvoly jako druzí, ba často bývá mezi prvními, kteří
nejživěji dávají najevo svou touhu po tomto soustu.V lyrické poesii přírodních národů najdeme většinou jen tvrdé narážky na poměr obou
pohlaví. Milostné písně v našem smyslu neznají. Nejlepší znatel poesie eskymácké praví na
příklad, že milostným citům nevěnují téměř pozornosti, což zdá se býti záhadno, poněvadž u
nás není citu, který by hlouběji mysl bouřil než láska. Ale láska v našem smyslu je květ,
který nemůže se rozvíti na chudé a tvrdé půdě jejich loveckého života; není to duchovní
příchylnost, nýbrž jen smyslná vášeň, která v požitku rychle se rozplývá.*Pohlavní vynalézavost a nenormální zjevy pohlavní.Třeba že nám
běží prozatím o prvotní vztahy pohlavní, o lásku primitivní, dlužno nám zmíniti se již na
tomto místě jednak o pohlavní vynalézavosti, která snaží se zvýšiti požitek ze soulože,
jednak o nenormálních zjevech pohlavních, protože tyto věci nejsou nikterak výhradním
vlastnictvím toliko národu překultivovaných podle obecného názoru, nýbrž naopak existovaly
a existují dosud u mnoha národů přírodních, kteří namnoze jak vynalézavostí tak i t. zv.
pohlavními zvrácenostmi předčí civilisované obyvatele dnešních velkoměst.Z předchozích našich úvah jde najevo, že nelze přirozený pohlavní pud živočišný, který
jest také v člověku, považovati za pud přímo namířený k rozmnožování lidského rodu, tak
jako nemůžeme mluviti o nějakém pudu vyživovacím. „Bunečný stát člověkův potřebuje dodávky
látek ke své výstavbě. Chybí-li tato dodávka, nastává znepokojující stav, jejž jmenujeme
hladem, žízní, dušením se. Člověk tento znepokojující stav odstraňuje, a příroda tím
dosahuje svého cíle: výživy buněčného státu. Právě totéž platí pro pohlavní život. Nikde
nenalézáme pudu k plození. Nahromadění pohlavních hormonů (dráždivých látek vyměšovaných
příslušnými žlázami pohlavními) vzbuzuje u člověka znepokojující stav, jejž snaží se
odstraniti. To je pohlavní pud. Je normálně zařízen, směřuje-li k druhému pohlaví a
naléhá-li na spojení pohlavních orgánů, aby vyvolal ukojení. Tak dosáhne příroda možnosti,
aby vzniklo oplodnění. Není tudíž ani dítě účelem pohlavního styku, nýbrž jeho následkem, a
otázka, je-li pohlavní styk jen tehdy přípustný, když zamýšleno je dítě, je hloupá, je
důsledkem asketické spekulace.Člověk, pohlavně podrážděný, hledá ukojení, a toto ukojení poskytuje mu rozkoš. Prvotní
člověk spokojil se asi s tou rozkoší, jakou mu poskytoval prostý pohlavní styk přirozený.
Zdá se však, že velmi brzy počal pomýšleti na to, jak by si tuto rozkoš zvýšil, přiveden k
tomu pravděpodobně nějakými náhodnými okolnostmi nebo pověrami a kouzly různými. Můžeme tak
souditi podle přírodních národů, kteří se tu a tam velmi horlivě starají o zvýšení své
pohlavní rozkoše. Děje se to zejména umělým zvětšováním pohlavního údu mužova, různými
přístroji, které se do něho zavádějí, jimiž se propichuje nebo které se naň upevňují. Děje
se to také umělým zmenšováním příslušného ústrojí ženina.Batakové[31]na Sumatře nařezávají si pokožku údu a vsunují si pod kůži zvláštní kaménky
nebo plátky zlata. Někteří mají ve svém údu řadu kaménků ve spirálovitém seřazení. Operace
pro snazší hojení děje se v tekoucí vodě. Dajakové[32]propichují si žalud údu a zastrkují do otvoru holubí péro olejem natřené, aby
otvor nemohl zarůstati. Před souloží vytáhnou péro a zastrkují si do údu zvláštní přístroj,
který silným třením zvyšovati má ženinu rozkoš. Prosté přístrojky jsou z kovových nebo
kostěných tyčinek, a složitější představují kovovou tyčinku, která má na obou koncích
kartáčky ze štětin nebo perlové řetízky. Jmenují so ampalang. Ženy vynucují si jejich
používání tím, že odmítají muže, kteří takového přístrojku nemají. Na Celebesu ovinují si
domorodci žalud okrajem očního víčka kozlího, které má silné řasy. Patagonci užívají
hřebenu ze hřívy mezkovy, jejž velmi pečlivě přivazují jemnou šňůrou. Účinek je tak silný,
že ženy skřípají zuby a mají pěnu u úst a jejich podráždění dosahuje takového stupně, že
zůstanou ležeti úplně zmámeny a vysíleny. Patagonci ostatně dávají přednost souloži s
evropskými ženami, které jmenují corcoveadores (= ženy, které se kroutí), protože chovají
se aktivněji. Zmíněný přístroj má tudíž u domorodých žen vyvolati podobný účinek. Je-li
dobře zpracován, je velmi drahý a stojí jednoho nebo dva koně.Jistý význam pro velikost snubního požitku pohlavního má přirozeně i poloha páru při
pohlavním aktu. Dnešní posici obecně obvyklou u nás nelze považovati za prvotní ani
všeobecnou. Jest více než pravděpodobno, že pravěký člověk prováděl pohlavní spojení po
způsobu vyšších zvířat, more bestiarum, jak říkali s rozhořčením církevní otcové, usuzujíce
patrně, že posice obvyklá v jejich okolí musí býti mravnější než posice jiná, v tomto okolí
neobvyklá nebo obvyklá v jiné zemi, u jiného národa. Z rozličných důvodů nastalo pak
rozlišování a u různých národů a kmenů zevšedněly rozdílné posice. U domorodců australských
je obvyklo, že žena leží na zádech a muž kleče před ní, přitahuje k sobě její nohy. Kdežto
u Kamčadalu na př. páše veliký hřích, kdo soulož provádí tak, že leží na žene. Pravověrný
musí ji prováděti se strany, poněvadž ryby, které mu poskytují nejvíce potravy, činí to
rovněž tímto způsobem. U přírodních národů oblíbena je také posice, při níž zena sedí na
bobku nad mužovým pohlavím. Poněkud podivnější je však způsob, vyskytující se u některých
kmenů černošských, při němž souložící pár sedí na bobku, muž proti ženě. Pro podobné posice
snubní jest jistě směrodatná poloha vnějšího pohlavního ústrojí ženina, která hrála patrně
vůbec důležitou úlohu při proměnách původní posice vedle různých pověr a obyčejů a vedle
snahy zveličiti si a zpestřiti požitek.Pokud běží však o nenormální styky i zjevy pohlavní, nesmíme se nikterak podiviti,
najdeme-li je u všech národů přírodních a nezbude-li nám než přijmouti také názor, že velmi
brzy byly známy v jisté míře i prvotním hordám lidským.Příroda rodí a tvoří podle t. zv. zákonů svých čili všeobecných pravidel, ale
mechanicky. Nemůže zabrániti na př., aby náhodná — jak říkáme — neobvyklost, chyba nebo
porucha při vzniku některého organismu neměla vliv na celý vývoj, na celý život tohoto
organismu. Narodí-li se na př. člověk s organickou srdeční vadou, jeho povaha vytváří se a
jeví se nám zcela jinak, než by se dělo, kdyby takové organické vady neměl. Může to býti
člověk určený všemi ostatními činitely své povahy k tomu, aby se nám jevil jako milý a
pokojný dobrák, ale jeho vada srdeční činí z něho člověka nepředvídatelně prudkého,
nesnášelivého a hrubého. Kdo má s ním po této stránce jeho povahy jednostranné zkušenosti,
považuje jej za člověka v podstatě zlého.S hlediska pohlavního vytváří příroda v lidstvu zvláštní rozmanitost podivnou a zdá se
tu býti nejméně schopna zachovávati všeobecné pravidlo, pokud běží o rozdělení lidstva na
dvě různých pohlaví. Věda dosud nepřišla úplně na kloub otázce stejnopohlavnosti
(homosexuality), nedopátrala se dosud prvotních příčin toho, že muž může býti pohlavně
přitahován mužem i žena ženou. Nemůžeme-li si však utvořiti jasné představy o příčinách
tohoto zjevu, nemůžeme nicméně pochybovati o něm jako o přirozeném faktu, s kterým dlužno
počítati bez mravního rozhořčení a bez šosácké nelibosti.Čistě samčí pohlavní karakter muže a čistě samičí pohlavní karakter ženy, jsou v jistém
smyslu dva protipoly, mezi nimiž je dlouhá stupnice pohlavních karakterů smíšených,
vystupující od jednoho pólu, vyvrcholující v čisté homosexualitě (když muž dovede se
pohlavně stýkati jen s mužem) nebo v čistém lesbismu[33](když žena dovede se stýkati pohlavně jen se ženou) a opět sestupující k pólu
druhému.V dalších kapitolách svého díla rozvineme úplné obrazy pohlavního života nenormálního.
Zde prozatím, kde nám běží o prvotnou povahu lásky, chceme jen zdůrazniti, že nenormální
styky a zjevy pohlavní provázejí lidstvo od jeho dob nejrannějších a jsou většinou povahy
přirozené. Osvícení badatelé shodují se v tom, že jen nepatrný poměrně početní zlomek
těchto nenormálností možno přičítati na vrub zvrhlosti, t. j. úpadkově-chorobnému stavu
člověkovu. I když neběží na př. o vrozenou a vyhraněnou homosexualitu, nelze mluviti tak
snadno o zvrhlosti tam, kde u zdravého kmene náboženský kult vypěstuje hromadně pohlavní
styky se stejným pohlavím, nebo kde takové styky se objeví jako epidemie, nevzbuzující
ošklivosti. Snadnost, s kterou se šíří záliba v takových stycích pohlavních, aniž jsou tu
skutečné známky degenerace tělesné nebo mravní, dokazuje určitou míru vrozené schopnosti k
nim, ne-li úplnou obojpohlavnost individua, která rovněž není příliš vzácná.Rovněž nenormálnosti, vzniklé ze snahy zveličiti si pohlavní požitek nebo nahraditi si
přirozenou soulož, není-li k ní příležitosti nebo odvahy, úkojem méně normálním, nelze
považovati většinou za důsledky zvrhlosti. Je to nejčastěji vynalézavost, nepodmíněná
degenerací, nýbrž hluboce založení v ranném pohlavním pudu nebo v živočišné povaze lidské
vůbec. Nevycházíme-li se stanoviska křesťanských moralistů, že pohlavní pud má jen tehdy
právo se vybíti, když je zamýšleno dítě, víme-li, že pohlavní pud směřuje k ukojení
organismu a nikoli přímo k plození, pochopíme snadno přirozenost snah zveličujících nebo
oklikou zjednávajících člověku rozkoš, které celý jeho organism v jisté chvíli úsilovně
vyhledává, a nebudeme se diviti, že tyto nenormálnosti najdeme v míře tak hojné i u národů
přírodních a nikoli jen v zemích lahodného podnebí a snadné obživy, kde jako na Tahiti
vzkvétá láska nejsmilnějšími květy, nýbrž i v krajích věčného sněhu a těžkého živobytí.Co jest však nazýváno nenormálním pohlavním stykem nebo jednáním? Veškery ony pohlavní
akty, kterénemohouzpůsobiti oplození, tedy spojeni orgánů a
přístrojů, která oplození vylučují, nebo akty, při nichž nastává ukojení, aniž spojení
nutné k oplození jest kýženo, nebo konečně akty, způsobující určitým lidem pohlavní rozkoš,
ač obvykle se lidem oškliví. Rozeznáváme tudíž u přírodních národů, právě tak jako u národů
kulturních, tré hlavních skupin pohlavních nenormálností:1. Pohlavní akty nenormálního druhu, patřící do pohlavní sféry dětské (lejnomilné pudy,
pohlavní pud odhalovati a ukazovati, pud k pohlavním hříčkám atd.). Poněvadž u přírodních
národů jest výchova volná, jsou tyto zjevy méně četné a jaksi přirozenější než u národů
kulturních, kde pohlavní výchova je pravidelně sama o sobě nepřirozená.2. Náhražkové akty pohlavní, není-li příležitosti k normálnímu styku pohlavnímu
(sebeprznění a vzájemné prznění mládeže, zdánlivá homosexualita atd.). U Hotentotů na př.
je sebeprzněni mladých dívek tak hojné, že je lze považovati za domácí obyčej. Není tudíž
ani žádným tajemstvím, nýbrž vypravují si o něm, a v pověstech se vyskytuje jako
nejobyčejnější věc. Tak jedna dívka při tom prý srdce si odrazila, jiná byla dívkou nad ní
sedící umačkána, a to nevypravuje se jako věc sama o sobě podivná, nýbrž je to pouhé
východisko pro nějakou strašidelnou historku pak následující. Přístroje k masturbaci
používané jsou zvláště hojné v Africe a Indonesii.[34]Mívají podobu mužského údu, značně velikého, jsou ze dřeva (také ze slonoviny),
potaženého vrstvou vosku nebo kůží. Jednoduchý přístroj bývá opatřen šňůrou, kterou
připevní si jej jedna žena k tělu tak, aby mohla na druhé nápodobiti mužský akt. Bývá
nejčastěji provrtán a opatřen měchýřem, do něhož jest nalévána vlažná voda nebo lepkavá
šťáva stromová. Složitější tvar má na obou stranách vyřezány žaludy, takže může býti oběma
sedícími ženami používán zároveň. Před použitím je namazán olejem.3. Pohlavní akty, které nemohou způsobiti oplození a jsou prováděny, ač věk i poměry
dovolují normální soulož, protože pro dotyčné osoby znamenají vlastní způsob ukojení.
Příčinou je nějaká porucha pohlavních žláz nebo neurosa nebo konečně (v menšině případů)
degenerace. Stejnopohlavní život (t. j. člověk dochází pohlavního ukojení jen pohlavním
stykem s osobou stejného pohlaví) není u přírodních národů poměrně vzácnější než u národů
kulturních; homosexualita a její ženské formy, láska lesbická a tribadie (tríbein [řecky] =
tříti), jsou u nich zjevy velmi známé.Ženy zanzibarské na př. jsou stejnopohlavní často. Východní mravy nedovolují jim sice
nositi veřejně mužské šaty, ale ony činí to v uzavřené své domácnosti. Jsou poznatelny
podle svého mužného chování a podle toho, že ženské šaty jim nesluší. Pohlavní ukojení
vyhledávají se ženami, které jsou buď podobné pohlavní přirozenosti nebo propůjčují se jim
z přinucení nebo ze ziskuchtivosti. Pohlavní akt provádějí buď polibky po způsobu
sapphickém či lesbickém nebo tribadií nebo konečně umělým údem z ebenu. Podobné zprávy máme
z Brit. Nové Quiney, ze Záp. Indie, z Peru, ze Starého Mexika, od Eskymáků, z Jižní a Vých.
Afriky atd.Badatelé v otázkách pohlavního života nenormálního mohou, jako na př. Kraft-Ebbing,
vypravovati celé romány podivuhodné, které soudobé pokrytectví zatajuje širší veřejnosti,
které však u přírodních národů byly všeobecně známy a vzbuzovaly spíše úctu než mravní
rozhořčení.Velmi dobře vědí na př. Čukčové, co to je žena „muži podobná“. Román takové ženy
zaznamenán je u Kaarsch-Haacka: Byla to vdova prostředního věku, která měla tré vlastních,
polodospělýeh dítek. S počátku pociťovala pouze jakousi zálibu ve stejném pohlaví, ale
později „duchové“ žádali, aby se proměnila v muže. Tu ustřihla si vlasy, oblékala se po
mužsku, po mužsku zvykla si mluviti a naučila se dokonce velmi brzy zacházeti s kopím a
stříleti z pušky. Konečně chtěla se oženiti a našla také snadno mladou dívku, která svolila
státi se její ženou. Proměněná žena opatřila si vhodný přístroj ze sobí kosti, upevnila si
jej na široký kožený pás a užívala jej jako mužského údu pohlavního. Po nějaké době přál si
míti tento „manžel“ děti se svou mladou ženou a vstoupil tudíž v manželství ve třech s
mladým sousedem. Narodilo se také opravdu této rodině za tři léta dvé synů. Podle názoru
Čukčů v takových případech platili tito synové za právoplatné děti ženy-otce. Tak měla tato
žena ve svém mládí děti z vlastního lůna a později děti ze ženy, s kterou se oženila.Jak vidno, běží v takovém případě o zmíněné již smíšené karaktery pohlavní, o mezistupně
mezi oběma pohlavními protipóly. Objevují se stejně zřetelně u pohlaví, které jinak platí
za mužské, jakož také mužská homosexualita i u přírodních národů je neméně hojná a ve
spojení s náboženstvím hraje u nich někdy značnou úlohu.Je pochopitelno, že první homosexuelní zjevy v lidské hordě překvapily nemálo normální
smrtelníky. Běží o božský zázrak, myslili si. A počali své homosexuelní soukmenovce
považovati za světce. Na Tahiti pořídili si dokonce zvláštní božstva „nepřirozené rozkoše“.
A tak, nebyly-li snad ani s počátku příliš četní lidé, jimž nenormální náklonnost byla
vrozena, náboženství a různá jiná společenská zřízení primitivních národů, jako byly „domy
pohlaví“, především „mužské domy“, o nichž později pojednáme obšírněji, přispěla přímo i
nepřímo k rozšíření homosexuelních styků jistě v míře nemalé, jako později moslimské harémy[36]a v naší době a civilisaci kadetky, bohoslovecké semináře a jiné internáty.
Máme na př. poznámku jistého badatele z Havajských ostrovů, že tu mezi 10.000 porodu
vyskytuje se jeden „hermafrodit“,[37]který v pohlavním styku má spíše ženské než mužské záliby. To by nebylo jistě
procento velké, které však setkávajíc se jednak s obojpohlavností mnohem více rozšířenou a
s t. zv. indiferentní dobou pohlavního cítění, rozšiřuje pak homosexualitu způsobem
nepoměrným k počtu rodících se skutečně původních jedinců stejnopohlavních.V předkolumbovské době nebylo v Americe kmene, který by neměl mužů, nosících ženské
šaty. Dakotští[38]Indiáni věří, že slunce je obýváno mužským božstvem, kdežto měsíc božstvem
ženským, které rádo kříží cesty mužovy. Ten, jemuž se zjeví ve spánku, považuje to za
výzvu, aby oblékl ženské šaty. Nezřídka homosexuelní muži stávají se kněžími a čaroději z
důvodu, jejž jsme již uvedli, nebo také jinak jsou užíváni při obřadech a slavnostech,
založených na náboženské prostituci. A není-li jich dosti z vůle přírody, jsou uměle
pěstěni. Puebloští[39]Indiáni vybírají si k tomu cíli určité jednotlivce, které pak ustavičnou jízdou
na koni a masturbací (umělým vyvoláváním výtoku semene) činí úplné zženštilými, proměňují
je v „ženu“. Tito „mujerados“ (špan. mujer = žena) jsou pak obecně používáni k pasivní
úloze při souloži s muži za jarních slavností náboženských.*Láska primitivní, trvající po statisíceletí, byla tedy velmi prostá a živočišná. Stopy
její prvotní povahy najdeme u všech přírodních národů. Člověk má od přírody povahu
volnosnubnou, ukájí svou pohlavní potřebu podle možnosti s největším požitkem a projevuje
kolektivní péči o potomstvo hordy. To tvoří prvotní základ lásky, všecko ostatní — stud,
žárlivost, cudnost, smysl pro rodičovství a osobní vášeň milostnou — darovala lásce
kultura. Primitivní láska představuje vrozený pohlavní karakter člověkův,
pohlavně-biologický základ člověka, stále znova prodírající se na povrch silnou vrstvou
kulturních hodnot, které obalují toto jádro lásky jako ovocné maso pecku. Všecko, co láska
získává kulturou, je proměnlivé a nestálé; s jinou zemí, s jinou dobou objevují se i jiné
mravy, ale jednoduchá živočišná podstata její trvá. Prosvítá u dítěte, které nezná
tělesného studu, dokud výchova nezakročí, které nezná ani ošklivosti, strkajíc do úst často
věci velmi nechutné. U mladíků i děvčat je mnohem větší sklon k volnosnubnosti než u
zralých lidí, prošedších školou společenské kázně a morálky; i jejich poměr k „následkům
lásky“ bývá nedbalý: mladík nestarává se o plod náhodného dobrodružství, dívka hledívá se
zbaviti nevítaného nemluvněte. A žárlivost, jistě silně vyvinutá na př. u vojáků, studentů
a selských synků, vzniká tu především z ješitnosti, z vlastnického vědomí nebo z milostné
vášně, vybičované erotickou kulturou. Silně prosvitá také základní povaha lásky u vrstev
kulturně ochuzených nebo cizích městské vzdělanosti; v selském stavu na př. udržují se
dlouho mravy u obyčeje, často velmi blízké lásce primitivní.Uvidíme později, jak pomalu a z jakých příčin vznikaly druhotné vlastnosti lásky a jak
jim bylo a jest zápasiti s jejím přirozeným kořenem.[1]Neanderthal— romantické údolí řeky Düsselu u Mettmannu v
Prusku s vápencovými lomy a jeskyní Neandrovou, ve které nalezena byla r. 1856 lebka
diluviálního člověka[2]Cromagnonsképlemeno — podle sluje Cro-Magnon ve Francii, kde
nalezeno bylo pět koster různého stáří a pohlaví z doby mladší než čtvrtohorní,
patřících k zvláštnímu plemeni, které kdysi obývalo francouzský jih[3]Viti— Fidžijské ostrovy v Tichém okeáně[4]mysterie— ve starém Řecku tajné kulty náboženské, omezené
buď na nepatrný kruh osob bohoslužebných nebo přístupné širšímu kruhu zasvěcenců;
měly ráz státních slavností. Podobně i jinde. — Ve středověku jmenovaly se takto
duchovní hry dramatické zvláštního rázu.[5]Darfur— krajina ve střední Africe, ve vých. Sudaně. Jádro
obyvatelstva je černošské se značnou dávkou arabské krve. Nyní pod panstvím
Mandiovým.[6]Ostrovy královny Charlotty— viz Santa Cruz[7]purga— sněhová bouře[8]kajur— poháněč psů[9]potjag— zpřežení 12 psů[10]čum— čuchonská chata[11]Steinen, Karl von den (* 1855) — něm. ethnolog a cestovatel.
Podnikl cestu kolem světa, něm. jihopolární výpravu, byl v Brasilii, došel až k ústí
řeky Xingú do Amazonky. Pak se vypravil ještě jednou do již. Ameriky. Vydal řadu
důležitých cestopisů.[12]Cook(čti Kuk) James (1728 — 1779) — největší výskumný
plavec, Angličan. Jako námořník sám se vzdělal v matematice a vědách námořních a stal
se námořním důstojníkem. Podnikl tři proslulé cesty a zjednal světu první spolehlivé
zprávy o Austrálii, Oceanii,[12]severozáp. pobřeží americkém, Behringově moři, anarktickém moři a
Tichomoří. Zůstavil tři velecenné deníky a různá pojednání.[1212]Oceanie— ostrovní skupiny v Tichém okeáně, počítané k
Australii: Melanesie, Nový Zéland, Polynesie[12]s Havajskem a Mikronesie[121212]Polynesie— jedna ze čtyř ostrovních skupin
Oceanie[15]Velikonoční ostrovv Tichém okeáně — patří k republice Čilské
(Chile), jest původu sopečného[16]Masajové— africký národ mezi 35. — 37. stupněm vých. délky a
0. — 5. st. již. šířky, na území býv. Něm. Vých. Afriky a částečně v Britské Vých.
Africe. Dělí se na četné kmeny kočovné a rolnické, nejčistší prý kolem Kilimandžára.
Lid vysoký, krásný a bojovný.[17]kral(kraal) — osada hotentotská a kaferská[18]Aleuty(Kateřininy ostrovy) — sopečné souostroví od záp. cípu
Aljašky až k vých. pobřeží sibiřskému, jakýsi most mezi Asií a Amerikou, oddělující
Sev. moře ledové od Tichého okeánu. Obyvatelstvo neliší se příliš od Eskymáků, ale
jsou urostlí a inteligentní. Vymírají následkem vykořisťování rusko-americkou
společností obchodní.[19]Kamčadalové— národ v jižní části poloostrova Kamčatky,
patřící k plemeni mongolskému. Bydlili původně v jurtách z hlíny. Živí se lovem ryb a
zvěře. Jsou dnes podle jména pravoslavní, ale věří stále v duchy náboženství šamanského.[19]Jsou pohlavních mravů velmi volných, jejich počet však tenčí se velmi
krvežiznivými spory a pohlavními nemocemi, zavlečenými sem Rusy.[1919]šamanství— drsné náboženství, kdysi velmi rozšířené,
nyní hlavně jen u některých kmenů sibiřských, ale zachovalo se z něho mnoho
rozličných pověr u jiných národů, na př. v Číně. V šamanství všecko je samý
duch, s nimiž jen šaman (čaroděj) dovede hovořit a provádět rozličné
kejkle.[21]Itelmeni= Kamčadalové[22]Čukčové— velmi volný národ kočovný ze severových. cípu Asie,
příbuzný s Korjaky a Kamčadaly[23]Sandwichské(Sandwichovo) souostroví — Havajské souostroví a
stát v Oceanii[24]Mylitta(Baaltis, Astarta) — semitská bohyně ženského
principu přírodního, ctěná volnosnubným kultem[25]Palavské(Palauské) ostrovy — tvoří se skupinou Japskou
západní část Karolin. Obyvatelé jsou Malajci temné barvy a vysoké postavy.[26]Makololové— bečuanský kmen v již. Africe, větev Basutů, dnes
v nepatrných zbytcích. Livingstone chválil je jako lid nadaný, statečný a
pohostinný.[27]Louvre— veliký palác v Paříži, velmi cenný historicky i
architektonicky, bývalé sídlo králů, dnes v hlavní části hostí slavné sbírky museální
a umělecké[28]Herodot— nejstarší historik řecký. Nar. se v Halikarnasu asi
r. 490 nebo 484 př. Kr. Mnoho cestoval a zjednával si všude zprávy. Jeho věrohodnost
byla moderním bádáním často potvrzena. Jeho Dějiny jsou dílo umělecky koncipované,
soustavné, třebaže jen směru registrujícího. Sloh jeho je velmi prostý.[29]totem— kmenový symbol sev. amerických kmenů indiánských,
vyskytující se u přírodních kmenů australských a afrických. Symbolem je nejčastěji
některé zvíře. Je to bůh kmene, od něhož kmen odvozuje svůj původ. Na rozdíl od
fetiše, který je cosi neživého, projevuje totem život magické síly, je to ochranný
duch kmene. Má i význam sociologický, neboť jako původní předek kmene dává totem
kmeni nebo kmenům společného totemu rodinné jméno, společný původ, podle něhož jsou
pak určovány i snubní poměry.[30]levirát— sňatek se švakrem, patriarchální instituce různých
národů starověkých i novověkých k tomu směřujících, aby rodina nezůstala bez potomka
a majetek se udržel v rodině. Nejvíce se levirát vyvinul u Židů. Byla to absolutní
povinnost bratra nebo otce toho, jenž zemřel bez mužského potomka, pojati za manželku
jeho vdovu a míti s ní syna, který byl počítán za syna zemřelého muže. Později
nastupoval nejbližší příbuzný. Když bylo upraveno právo dědické ve prospěch dcer nebo
bratří zemřelého, a dcery jen ve svém kmeni mohly se provdati, levirát
přestával.[31]Batakovénebo Batové — malajský národ kolem jezera Toby v
nitru ostrova Sumatry. Je to snad původní kmen malajského plemene. Jsou lidojedi
částečně neodvislí, částečně pod mocí holandskou.[32]Dajakové— souborný název pro domorodé kmeny v nitru ostrova
Borneo. Patří k národům malajským jako velmi čistá větev tohoto národopisního celku.
Někteří jsou dosud lidojedy.[33]Lesbos(nyní Mitylini) — veliký ostrov nedaleko maloasijského
břehu, od pradávna obsazený řeckým obyvatelstvem. Zkvetla na něm neobyčejně města
Mytiléné a Methymna, zrodila básníky Alkaia a Sapfó, filosofa Theofrasta atd. O Sapfó
a její lásce pojednáme v příštím svazku.[34]Indonesiečili Malajské souostroví (také Východoindický
archipel) souborné jméno velikého množství ostrovů mezi Asií a Austrálií. Patří k nim
Velké ostrovy sundské, Sumatra, Jáva, Borneo, Celebes s ostrovem Bali (Indomalaisie),
Malé ostrovy sundské a Moluky[34](Austromalaisie), pak Filipiny a podle některých i Andamany a
Nikibary.[3434]Moluky— holandské souostroví na vých. kraji velkého
souostroví Indického v jihozáp. Asii. Kdysi souvisely snad s Celebesem. Jejich
praobyvateli jsou patrně Alfurové.[36]harém— správně harám (arabsky), věc zakázaná nebo dovolená
jen zasvěcencům. Harami humájun nebo haramseráj palác tureckého sultána. V obecném
životě znamená ženské komnaty, ženské členy rodiny, ženy a souložnice.[37]Hermafrodit— řecký bůh původu orientálního, vyznačený
ústrojím z obojího pohlaví smíšeným. Báj praví, že to by krásný syn Herma a Afrodity,
do něhož se zamilovala nymfa Salmakis v Karii, avšak byla jím odmítnuta. Vlákala jej
pak do svého pramene, kde, horoucně jej objímajíc, modlila se k bohům, aby těla
jejich nerozlučně spojili. To se stalo. Hermafrodit požádal pak své rodiče, aby se
stejně dělo každému, kdo do onoho pramene vstoupí. — U lidí rozeznává věda
hermafrodistism pravý, kdy u téhož člověka jsou vyvinuty všecky podstatné části
plodidel i rodidel, byť ve formě zakrnělé, — a hermafroditism lichý (pseudoherm.),
kdy jsou správně vyvinuty pohlavní žlázy samčí nebo samičí, kdežto orgány vývodné,
zejména vnější, se s nimi částečně nebo zdánlivě neshodují. Tu podle povahy
vyvinutých žláz pohlavních rozeznáváme androgynii (pseudohermefroditism mužský) a
gynadrii (p. ženský). Tělo nabývá pak podle toho mužské vzezření ženského a ženské
vzezření mužského a také příslušných náklonností pohlavních.[38]Dakotové— jedna ze sedmi hlavních skupin severoamerických
Indiánů (Francouzi jmenují je Sioux). Původně sídlili na prerii mezi Skalními horami
a řekou Mississipi. Nyní jsou v Montaně, Dagotě, Manitobě a Assiboině. Je to národ
lovecký.[39]Pueblos— špaň. obce, velké kamenné nebo cihlové stavby o
několika poschodích, v nichž bydlili nekočovní indiánští praobyvatelé nynějšího
Nového Mexika a Arizony již před Kolumbem. Jméno to přeneseno bylo pak na indiánské
kmeny, sídlící na hor. toku Ria Grande del Norte a jeho přítocích. Počítají se k nim
i Hopiové na plateau mezi řekou Coloradem a Coloradem Chiquitem v Arizoně. | KostkaNeumann_Dejiny-lasky-1.html.txt |
Dve školy(Trocha dedinskej filozofie)„V Krpcove odjakživa nebolo školy — a žili ľudia, aj sa lepšie mali ako teraz.Nebohý farár ale do tých čias pichal do nás, kým sme nekúpili od Jakuba gazdovskú chalupu
na školu…Viete, gazda z nej už bol v Amerike, mal ju žid.Hybaj platiť každý rok učiteľovi sôsyp, slamu, drevo aj štyri šestáky za každé dieťa.No to ale ešte toľko nebolo, a kto zaplatil, kto nie, lebo za učiteľa sa nám chytil gazda,
ktorý naučil sa bol na vojenčine písať a rátať, a tam aj okrivel. Ale, môžem povedať, dobre
učil, boli sme spokojní.Pred štyrmi rokmi dohnaly však, všetky paromy do matky — lebo ja som z Krpcova — farára…Hja, už bolo prvé: dať staručkého pána rechtora, čo sme s ním vyše štyridsať rokov boli
ako len už deti s otcom, do penzie, lebo že je už nevládny a nemôže sto dvadsať detí vyučovať.Nuž a či on musí? Načože sú staršie deti? Aby učily mladšie. Šteňa je šteňa a keď mu misku
ukážeš — žerie, nemusíš mu ešte aj hlavu do nej tisnúť.Tak.Nuž ale farár, priemyselník,[1]tak nás celú cirkev sprevracal, že sme už potom ani nevedeli, kde sa nám rozum
podel.A nový rechtor bol tu.Len také holobrádča! Že sa vraj ženatý za takú plácu nechce chytiť.A toto bľačí v tom kostole ako teľa, keď ho odsadíš.Hja, ale ešte predtým premyslel nám tiež v matke voľáky potravný spolok, lebo že nás židia
majú v pazúroch.Ale nás? V Krpcove??No, ono trocha nás Jakubko aj mal, ale že by dákou podnožou sme mu boli bývali — to
božeuchovaj!Každý má svoj rozum!A dobrý židáčik bol. Nechcel sebe zle, a bol by aj blázon, ale ani nám. To už ti
zborgoval, ak mohol, požičal, a vrátil si mu, ako kedy chcel.A peniaze nikdy nepýtal!Dal si trocha zrna, chlp vlny, šiel si mu dačo porobiť, už si mal dlžobu vyplatenú, aj on
bol na pokoji.Nikdy ťa ten nepreháňal pre dlžobu, a bola mu vše aj celá dedina dlžná.A keď takto prišly kadejaké voľby a došli nás páni nahovárať, aby sme šli na maďarskú,
druhí zase na slovenskú stranu[2]— ah, veru, nepôjdeme hádam nikde…Nikto nič nedával, ba nám to ešte aj do očí povedali, že Slováci nič nedajú, aby sme šli
za presvedčením hlasovať…Aj sme potom šli pekne všetci za naším Jakubkom.Lebo iba ten nás aj po päť-šesť večerov vše uctil, no a ak richtár dačo dal, druhý nikto
nič.Nuž potom choď za slovenčinu…!Ja som hádam tiež Slovák, keď inakšie ani neviem, ale zato si môžem užiť…Teda premyslel farár ten konzum.[3]Najprv len tak u jedného gazdu v komore.Čo? My si dáme rozkazovať?Just sme nešli do konzumu!My máme nášho Jakubka doma, v dedine.Čoby som ja pol hodiny cesty posielal — a keď ti darmo nedajú, a viacej za groš tiež v
konzume nekúpiš, ba ešte menej a horšie!Viem, naložil som žene, keď už tak ten konzum podajedni chválili, na skúšku kúpiť za
krajciar cukríkov, na tom sa, reku, najlepšie presvedčíme.A potom som poslal chlapca s krajciarom k Jakubkovi.Jakubko mu dal desať kúskov, žena doniesla iba deväť, a Jakubkove cukríky boly k tomu ešte
aj sladšie… na to mám štyroch svedkov.Nuž vidíte!Ale farár mal nám hlavy obieliť každú nedeľu v kázni, či bol kto z Krpcova v kostole lebo
nie, že my do potravného spolku nechodíme…,Ach, čo sa ja budem medzi vami už trápiť a vadiť, nepriateľstvá znášať, ja som človek
pokojamilovný,‘ povedal nám Jakubko po dvoch rokoch, ,a aj tak som už dosť starý, deti mám
zaopatrené,‘ — iba keď sa rozhlásilo, že predáva majetok aj dom.Verte mi, že všetkým nám ho bolo ľúto a preto, „na pamiatku“, ako farár povedal, kúpili
sme si jeho majetok „na obecnô“ za tridsaťtisíc.Ale aj v tom mal farár mrzké ruky: — dom museli sme kúpiť na školu za dvetisíc zlatých.Mali sme už teraz dve školy: starú drevenú, ale mohla ešte sto rokov slúžiť, keby sa bola
popravila, a novú murovanú izbu, kde bola krčma ako humno.,Do novej školy vezmeme si aj nového učiteľa,‘ predniesol nový výmysel farár.,Starý učiteľ, ako gazda, má z čoho žiť, detí nemá, nuž nebude mu krivda, keď sa mu
poďakujeme a zavoláme si takého, čo chodil do školy a má diplom… čo mu hneď sto a čo aj dvesto
zlatých privýšime.,A pán biskup dá dačo, a ja — akože on, farár — dačo ešte vyprostredkujem…‘Vtedy už zvrela krv v žilách nejednému.My máme len tak, nič po nič, sto-dvesto zlatých privýšiť učiteľovi?Hneď sme sa osvedčili, že z toho nič nebude, aby radšej ani nevymýšľal, lebo že my ani
krajciara nedáme…!Ale farár nás zase len prekabátil.Že vraj o liter-dva pálenky menej v každom dome do roka, a hneď je sto-dvesto zlatých.Nuž čože mu už na to?…Pomyslel som si, že aj liter-dva pálenky dobre padne, ale reku, nahradíme si to, chlapi,
tak, čo nebude farár o tom vedieť, a už aby nám sem na zlosť nechodil, nech ho parom vezme,
dáme teda tomu učiteľovi tých — ale vyše sto päťdesiat nepôjdeme!Aba, nebude všetko po jeho…Učiteľ došiel.Táfle[4]sa z Jakubovej krčmy vyhádzaly — tam hnijú na posmech celej obci na dvore a pod
cieňou, a dalo sa narobiť do školy lavíc ako do kostola… čo to nikdy svet neslýchal!Nuž či taký papľuh musí v lavici sedieť ako starí ľudia? Či toho nohy bolia, či je
ukonaný, či už prečo?Ale len paráda, aby boly väčšie výdavky… Akože, pre nič inšie.Čo sa nám ten farár už škody narobil za tie štyri roky, ani je nie hoden v tej fare
bývať…!O druhom si ani nevedel, že je na svete, iba keď s krstom, alebo do kostola, a toto… vždy
a všade ti je na pätách…A teraz ich už tam učia, aj farár príde každý týždeň.Že sa mu to chce peší z matky sa trepať vyše pol hodiny! Ale ľahký je, nezrobený veru, ako
ja, prebehne ako zajac.Ono je to radosť, tie deti počúvať, ako múdro odpovedajú, lebo nás vše schválne
dvoch-troch gazdov príde do školy zavolať, ale ani my sme sprostejší neboli voľakedy, ako
deti.Dieťa má vtip, ale počkaj, keď ti bude vyše šesťdesiat, ako mne, aký bude z teba somár…!A ešte čo!? Rozdrapí ma od zlosti!Pokuty vám berú od detí, ak neprídu do školy…Aj toť, hlavnice dali pobrať… Po korune si ich musely matere vymieňať.Posmech a potupa, bodaj sa tam…!Ale veď taký peniaz nemôže byť požehnaný…Aby sa zadrhol… aby sa!…A preto ja vravím, že nebolo nám treba novej školy, ani sme Jakubka nemuseli preto vyhnať.Ale aj povedal, keď sme sa boli od neho odberať a sme ho odpytovali, že na občanov
božeuchovaj, ale na farára, kým žiť bude, že vždy bude mať ťažké srdce…Od jari máme k tomu už aj my v Krpcove konzum, že vraj filiálka toho z matky.Aj trúnok nám už v zapečatených fľašiach predávajú, licenciu že dostaneme,[5]lebo tu je takto nič: prší lebo je zima, a dnu piť nesmieš…Domov to vziať? Keby to doma tak chutilo a žena nehúdla za ušima, deti nevrešťaly. A tam
ťa zase každý vidí… Máme vše hlavy povykrúcať, aby si sa zakryl… A potom, ako som hneď
povedal, tak aj teraz vravím: to je v tom konzume nič!O desiatej ťa už ženie predavač, a čo by ti hneď žena zomrela, ani od žiaľu ti nedá toľko,
koľko by ti chutilo, aj to len so zvadou.Tak!Ale som ja už vravel občanom: stará škola stojí na zaplakanie, treba nám dačo robiť.Ani kúpiť to nikto nechce, lebo nieto gruntu pod ňu, ani sa už nezvalí.Okná vytlčené, dvere odtrhnuté, odvrchu tečie — neprežije tá už veľa.Ale keby obec na to pár zlatých vynaložila, dalo by sa to dáko ešte zriadiť, táfle by sa
daly do nej z novej školy, dáke kachličky, nuž bolo by to takto na posedenie v zime…A možno, že by sa nám potom aj skorej trafil dáky poriadny žid, čo by tam krčmičku
otvoril…Lebo takto, čo by aj chcel prísť, nemá kde bývať. Iba ak by sme nazpät školu preniesli do
starej…A preto ja aj do očí poviem farárovi, že nám tej novej školy nebolo treba!Iba čo komédie vymýšľa.Ale počúvame, že teraz chce do stolice vystúpiť za výborníka[6]a už i chodil, aby sme ho vraj dôverou poctili… naň hlasy oddávali.Hej, ti ho ja oddám! Len počkaj…! Sa nahľadíš… zaslúžil…Radšej cudzinca, čo som ho nikdy nevidel, lebo ten mi aspoň zle nikdy neurobil… ako ty!
Výmyselník výmyselný!!Počkaj… Ešte nejdeš preč… Aká tebe bude u nás chvíľa!“[1]Nuž, ale farár, priemyselník,taký človek, čo premýšľa (a
vymýšľa).[2]Aby sme šli na maďarskú, druhí zase na slovenskú stranu,kandidátom prvej bol Maďar (alebo aspoň maďarón, čiže odrodilec), kandidátom druhej Slovák
s národným programom.[3]Teda premyslel farár ten konzum,potravné družstvo.[4]Táfle(z nem.), tabule, tu prosté drevené stoly.[5]Licenciu že dostaneme(z lat.), povolenie na výčap
liehovín.[6]Teraz chce do stolice vystúpiť za výborníka,chce kandidovať za
člena stoličného výboru (tých tiež volili, ako i snemových poslancov). | Tajovsky_Dve-skoly.html.txt |
Na mena„Dnes sa mi bude zle vodiť!“ krútila hlavou pani Chvostková a vyprašovala si pásikavú
punčochu na peľasti postele. „Dnes sa mi bude zle vodiť! Snívalo sa mi o veľkom praní a o
malých deťoch… To je zlé znamenie!“Natiahla punčochu v polotme jesenného rána a zívajúc vstávala.„Janko, Lotka, vstávajte!“Na úzkej kanape spala štrnásťročná Lotka a v zamrežkovanej detskej posteli spal gymnazista
Janko. Bolo to rodinné tajomstvo, že ešte v detskej posteli spáva, a on by bol zaklal toho,
kto by sa to bol opovážil spomenúť pred kamarátmi.Budíček rapčal nesympaticky. Dievča a chlapec sa prebúdzali.„Janko, veď dnes má mama mena!“ šeptala Lotka bratovi, keď mať vyšla z izby; ale Janko bol
ľahostajný.„Nuž čože jej ja dám? Nemám nič, len toho čierno-žltého salamandra“, rozmýšľal nahlas.
„Alebo jej dať to morské prasa?“„Ale, Janko, veď sa nejaš s tými zvermi. Načo by boly mame?“ hnevala sa Lotka. „Radšej
vstávaj a dones mi od záhradníčky kvety, čo som včera objednala!“Kým pani Chvostková v kuchyni varila kávu, deti sa v izbe obliekaly. Za záclonou v kúte
bolo počuť čľapot s vodou, a potoky tiekly po lakovanej dlážke — tak sa umýval gymnazista II.
triedy, na zármutok matky a slúžky.Lotka, už oblečená, prešla do druhej izby, a mokrý Janko počul razom dešperátny krik
sestrin.„Janko, Janko! Kde si dal moju novú blúzu, čo som si včera prepigľovala? Len ty si bol
včera večer tu!“Žalostný mravk nasledoval.Janko mokrý, polonahý vybehol do druhej izby k sestre, ktorá zúrive hľadala po celej izbe
blúzu.„Kde je moja ružová blúza?“ vykrikovala s takým zúfalstvom, ako keď si Elektra zaklala
muža.Na veľký hurt sa zjavila pani Chvostková. Jej ranný odev bol tmavo-sivý, ako jej nálada, a
plstené papuče boly vždy akoby zadivené nad tým, že ich ešte vždy nosí.„Lotka, čože tak vykrikuješ?“ vravela prísnym hlasom, keď Lotka práve štvornožky hľadala
pod kanapou; nič nebolo z nej vidno, len kúštik poplátanej podošvy.Keď sa vyškriabala von, bola červená ako paradajka, ale ďaleko od dobrej vôle.„Mama, moju ružovú blúzu ukradol niekto“, lamentovala znova.Pani Chvostková sa nahnevala.„No, vidíš, Lotka, aká si ty neporiadna — to večné hľadanie! Kdeže si si ju dala večer?“Vo dverách stála slúžka Julka.„A veru ju zavesili slečinka na okno; ja som to videla“, tvrdila s neúprosnou úprimnosťou.„Na okno?“ divila sa mať.Lotka, Janko a Julka sa razom vrhli k oknu, ale blúzy nebolo vidno. Lotka počala žalostne
plakať.„Už je po mojej blúze, už je po mojej radosti!“ zavýjala bolestne. „Vietor ju uchytil, a
na ulici si ju niekto sobral!“Janko sa cítil obrancom rodiny a blúzy: podujal sa ísť na políciu blúzu hľadať. Bez
raňajok letely ta deti. Lotka s napuchnutým nosom a s červenými očami od plaču.V izbe inšpekciu majúceho sedeli dvaja ožratí a na stole ležala ružová blúza; už nie viac
ružová síce, ale nie div, keď celú noc ležala na ulici a po nej chodili ľudia a leteli
hasičia. Ulica bola totiž priechodom k mestskému domu a v noci horelo.Lotka zahanbená prevzala úbohú blúzu a išli domov. Pani Chvostková si spokojne utierala
mokré ruky do zásterky, keď zbadala deti.„No, dobre, že je len tu blúza! Azda sa mi už sen vyplnil, nepríjemnosť som už mala, aspoň
už teraz budem mať pokoj.“Ako obláčik na čistom nebi jej domácich starostí zjavila sa myšlienka, že „akurátne pred
menom sa mi to snívalo… to je obzvláštne zle“, — ale potom zabudla na to.Bolo Terézie, a pani Chvostková mala, ako každý rok, povolané na obed tetku Fániku a tetku
Máliku. V terajších časoch ťažká, vážna a seriózna úloha. Ale pani Chvostková bola výtečná
domáca pani, ju vojna nemýlila.Ako dobrý generál sa už vopred pripravovala na pamätihodnú udalosť a celý dom sa v úctivej
tichosti díval na prípravy.Deti malý svobodný deň, nešly do školy. Lotka si prala so slzami „novú“ blúzu a Janko
kŕmil morské prasa. Julka s nevýslovnou úctou sa dívala, ako pani Chvostková robila tortu.
Konečne prišiel slávnostný moment, torta sa dala do rúry, pani Chvostková prísnym pohľadom sa
podívala na oheň v sporáku — všetko bolo v poriadku.Naraz zvonenie.Prišiel poštár, doniesol poukážku a hneď i bedničku s pošty; obsah: zakáľanie!Pani Chvostková trasúcou sa rukou podpísala, vyplatila, preštudovala adresu, od koho toto
dobrodenie. Nuž pani Anna Blechová, obďalečná známa, ktorá pred mesiacom bola deň u nich.Chvostková zalomila rukami od radosti. Deti a slúžka obstaly bedničku, z ktorej sa hrnulo
požehnanie: bravčové mäso, klobásky, jaderničky a gustiózné sadlo, so tri kilá, na vytápänie.Bolo toho mnoho — plné boly misy a taniere. Pani Chvostková si musela sadnúť, radosť jej
„udrela do kolien“ — ako vravela.„Je to len už pozorná duša!“ vzdychla vďačne. „A práve na mena nám to poslala!“Pobraly všetko a išly do komory uložiť. Práve rozmýšľala so starostlivou tvárou dobrá
gazdiná, čo, kedy, ako prichystať, keď razom pribehne Janko.„Mama, mama!“ vykrikoval. „A toto si už prečítala?“Na strižku nákladného listu, na druhej strane v rohu, stálo malými, nepatrnými literami:
„Ráčte toto, prosím, odovzdať pani Terézii Maklárovej, ktorej bližšej adresy neznám.“Pani Chvostková si zas musela sadnúť na bedňu s uhlím. Teraz jej sklamanie „udrelo do
kolien“.Bolo to tam rečí! Janko začal kríviť ústa, skoro pristupil morské prasa; Lotka a Julka
nahlas nadávaly pani Maklárke a pani Blechovej. Len Chvostková povedala rezignovane:„No, hľa, môj sen!“V opustenej kuchyni za ten čas robily sa divné veci: z trúby sa tisol hustý, nedobrý dym —
niečo horelo.„Trúchliaca rodina“ ešte vždy stála pri dverách komory a bolestne obzerali dobré veci,
ktoré nepatrily viac im — v kuchyni niečo horelo a smrdelo ďalej.Naraz to pocítila Julka; vyletela ako blesk ale katastrofa sa už stala: torta bola
zpolovice zhorená.„Pranie a malé deti!“ lamentovala pani Chvostková. „Nuž či nemá človek veriť vo sny?!“A pri tom ako hasič ratovala tortu, červená a rozčúlená.Torta bola ako nejaké pohorenisko.„Jeszeze torta nie zginela!“ deklamoval klasicky vzdelaný gymnazista, keď po polhodinovej
práci stála ako-tak obriadená na stole.„Spravím pekný ,guss‘ na ňu, a je!“ rozhodla matka. „Tetka Málika je krátkozraká a tetka
Fánika nezavonia, a obe sú dobré duše, nepovedia nič.“Všeobecný vzdych, obľahčenie.Obed sa blížil, už skoro maly sa zjaviť tetky. Kým mať obzerala ružovú blúzu Lotkinu,
sedela Tara, strakatá mačka, pokojne pod kuchynským stolom. Lotka sa zvŕtala, vykrúcala pred
matkou — Tara vyskočila na stôl a tichučko obžierala tortu. Naraz kroky — mačka sa zľakla,
skočila so stola, torta sa ďaleko zagúľala k putni s pomyjami, do tmavého kúta kuchyne…Konečne Lotka bola hotová, Chvostková vybehla von.„Ešte chytro dokončím tortu!“ Torty niet! „Nuž ale či mám vlčiu tmu?“ zlostila sa. „Veď
jej nikde nevidím…“Hľadanie, vyzeranie — konečne sa pri sporáku potkla na ňu…Ale na obed torta mala predsa ružový ,guss‘ a stála na stole…„Len kde je dnes ustavične tá Jula?“ zlostila sa pritom pani Chvostková.Ale Julka mala niečo mysteriózneho a usmievala sa, ako keby chcela povedať: „No, veď
uvidíte!“Punkt o 12-tej prišly tetky. Milé, staré panie, v staromódnych hodvábnych šatách. Keď si
sadaly k stolu, veľké núkanie, kto má sedieť na remennej, čiernej kanape. Konečne sa usadily
obidve.„Ja len neviem, čo tu tak šuvixom vonia?“ pýtala sa dobrodušným úsmevom tetka Fánika.
„Alebo sa mi to len zdá?“Naraz to cítili všetci. Málika sa oprela rukou o kanapu, ale chytro ju stiahla nazad —
ruka bola čierna od šuvixu…„Pre Boha, aký to zázrak!“ volala pani Chvostková.Julka s radosťou pribehla.„To som ja tak vygľancovala, keď majú mena!“ hlásila sa s radosťou.Môžete si myslieť, s akou vďakou prijali Julkino „prekvapenie“! Pani Chvostková už
nepovedala nič, ba ani vtedy nie, keď sa Janko pred tetkami spytoval sestry:„Či je to tá torta, ktorú obžrala Tara a ktorá sa už váľala po zemi?“Obrátila zrak k nebesám a vzdychla si:„Hja, keď sa človeku na mena o veľkom praní a o malých deťoch sníva!“Keď prišiel zajac na stôl, Janko si nevzal po druhý raz. Bolo všeobecné zadivenie nad tým.
On vedel, lebo bol kuchtom pri ňom, ale mlčal. Nemohol rozprávať, že v náhlosti podal Julke
miesto octu — fľašu s politúrou. Nechcelo sa mu po druhý raz z „politírovaného zajaca“.Popoludní si tetka Fánika čistila hodvábné šaty.„Túto škvrnu mi spravili pri Terézkinej svadbe, túto na Jankovom krstení. Dobre! Ale prečo
som musela ešte i túto dnešnú dostať?!“ | Ivankova_Na-mena.txt |
Jarmok[1](V jednom meste na rínku na všeličo.)Jeden(ide s volmi)Kto kúpi voly? Veď vy ste hádam tiež naši, a’šak hej, vy ste z tej a z tej dediny?TíOdtiaľ sme. By si ich chcel predať?JedenNa to som ich na jarmok došikoval.TíKeď je tak, poď sem bližšie s nimi, nech ich vidíme, aby sme ich kúpiť mohli.JedenLen ich pozrite — ale verte, ani to vám netreba. Voly sa duria a sú smižné a hladké ako
ryby, domáce ako psi(jedného volá za sebou, ten ide — poď, sem, môj rožko, poď!
— hladí ho a jeho hlavu k svojej kladie), už ťa hádam nebudem pásť v Okne,
neutečieš mi viac z lúky do ďateliny, alebo do zbožia — ej! už som sa dačo tým hajčím
naplatil, ale Boh vidí, že nie zo zlej vôle, ale keď človek zaspí, za seba nemôže, mohli by
ho samého ukradnúť, nie to aby za svoje veci ručil. No, ale čo sa stalo, to sa stalo, i tak
je škoda zaplatená a tým sa hádam dosť urobilo, ktorí škodu trpeli.TíNohy majú ešte ta, na nohách chyby nevidíme, ak je nie utajená, ale to nemyslíme. Rohy
sú pekné, široké ako jelenie a dĺžosti čo sa týče, málo takých jesto v jarmoku.JedenA ktorý z vás ich chce kúpiť? Či všetci páru volov?TíChceli by sme my to jednému bedárovi obstarať, časom by nám hádam navrátil. Poctivý
človek, ale v hospodárstve teraz sa stal nešťastlivým — mal šesť volov a všetkých šesť mu
vydochlo, vyšiel na mizinu, a čo má detí — vari dvanástoro či koľko, skoro všetky pôjdu po
žobraní. Čože im dá jesť, ak nebude mať aspoň len jeden párik volov na oranie.JedenA či nevyšiel pre lenivosť alebo pre dáke druhé chyby, ktoré by od jeho vôle záviseli,
na mizinu?TíTak by sme sa my tak oň netrápili, ale ľúto nám, keď jedna dobrá duša príde do biedy,
keď na ňu Pán Boh nešťastie dopustí. Dosť my máme sami so sebou. Naša dedina sa veru
najlepšie nemá, lebo takých zárobkov nieto, pole dosť plané, neúrodné.Jeden(prvšieho sa pýta)Či vy máte moc statku a detí?PrvýMám páru volov a šesť detí.JedenA ty?DruhýMám dva kone, ale obidva krívajú, nedajú mne mecu — detí osmoro.JedenA ty?TretíJa mám jedného koníka, jednu kravičku, nemám ženy ani detí, ale mám starého otca,
chvalabohu, ešte pri sebe, ktorý už síce nič nevidí, a starú mamičku, ktorá už len sedí a
vnukovi svojmu múdre naučenia dáva. Otca, matere už nemám.JedenA ty?ŠtvrtýMám jednu kravičku, dvoje jaloviat, ženu lazára mám; ako som ju vzal, oslepla. Čo robiť,
keď Pán Boh dač’ takého na človeka dopustí!JedenA ty?PiatyJe mám štyri kone, nás je dvadsatoro čeľade v dome. Ešte nám ide koľko-toľko — keby len
nám lanského roku neboli podochli voly a nemuseli by sme si od dobrých ľudí čo to
vypožičať.JedenA ty?ŠiestyMám dva voly, ženu a dvoje detí — mám ešte, čo mi je treba, nech len naďalej Boh ma
zdržuje a statček od škody a skazy uchová.TíČože pýtaš za tie voly?JedenJa vám dačo poviem — viete čo — vy chcete spomôcť bedárovi a všetci horšie stojíte ako
ja. Vy máte rodinu, a ja som len sám, otca, matky nemám, ženy, detí nemám, nikomu som nie
dlžen. Kdekoľvek sa len môžem obrátiť a hocajde všetko nájsť, čokoľvek mi je potrebné. Teda
tieto voly darúvam tomu chudákovi, čo má toľko (trápenia). Nech sa modlí a Pánu Bohu za to
poďakuje, že spravil Boh jedného z ľudí bohatšieho nad jeho vlastné potreby.TiČo robíš, chlapče? Ty si iba jeden, ťažko ti trpieť, nám kde ľahšie, keď všetci siedmi
trpíme.JedenRadšej sám budem trpieť, ako by ste vy mali trpieť — potom ja trpieť nebudem, nebojte sa
— mladý som, čŕstvy som, mocným som, kde sa len hodím, radi ma budú mať, všade ma budú
vítať. Nie je tak ale vám, vás keď bieda trápi, ženy, deti nepustia do sveta, mne ale nik
nič nerozkáže.TíAle, chlapiatko dobré, nechaj si volky, veď sa my ešte len dáko zložíme, nemysli, aby
sme ešte tak biedili. Čo teraz nemáme, Boh nás požehná a mať budeme. To sme my to ti len
tak povedali.JedenPoznám vtákov po perí a ľudí po reči. Čo som povedal — povedal. Dajte mi zvončeky z
mojich pekných volkov, inšie vám všetko tak ponechávam, nech vás Pán Boh s tým statčekom
požehná a nech ten statček hojné prinesie biednemu gazdovi požehnanie.TíAle, bratku, nechoď, čakaj! Veď sa len tak nepustíme. Ty by si sa chcel nachytro
odbaviť. Nebude zle, čo ešte dakoľko slov vedno pohovoríme. Nie ti hádam naša prítomnosť
odporná. Veď ľudia sú na to, aby, keď na to príde, sa pozhovárali a potom dobrí boli, alebo
zlí, keby sa vada strhla. Ale, božechráň, a to sa neboj — i my sme ľudia pravoveriaci a
známe každému, čo je jeho.JedenEj, veď keby sme sa o to báli, teda by ani žiť na svete dobre nebolo, ale len samou
pokutou. Čo človek len iba vtedy žije, keď s dobrými ľuďmi sa zhovára a ich skúsenosť
skusuje.TíA čí si, nože nám povedz.JedenČo vám je po mene. Žiaden vo mene svojom nič nepomáha, ale vo mene Toho, ktorý za nás
umrel na kríži, ktorému nech bude česť a chvála.TíAle predsa ten, dobrý človek, rád by vedieť meno toho, ktorý mu natoľko z biedy pomohol,
aby mu naspäť, ak by možno bolo, zase dakedy dobre robiť mohol.JedenPoviem vám — už dokončievajú tí na svete, ktorí za seba dávali, meno ich ako dáky drak
všetko hltajúci. Vravím vám, títo sú nie verní, tí sú horší od neveriacich — to sú naozaj
bezbožníci. Meno týchto dakedy do takého potupenia príde, že bude podobné hadovi, po piesku
sa vlečúcemu a nemohúcemu hor’ zdvihnúť svoje telo — na tých kliatba. Ten úbohý človek nech
chváli Boha, a nie druhých. Od Boha všetko pochádza, to už každý jeden z vás uzná. My v
Jeho moci stojíme, čo máme, od Neho máme, a čo od Neho máme, je nie naše, no je božie —
božie vo mene našom dať nemôžeme. Ani ja tedy som nepovinný vám moje meno povedať — bojím
sa hriechu veľkého a bojím sa pokušenia toho, do ktorého by ja, aj ten človek prišiel.TíNuž, ale akého pokušenia, veď ľudia ľuďom dobre robia, aby zase ani im dakedy
nechybovalo pomoci, keď by potrebovali.JedenTaké danie ešte je nie žiadne danie, to ešte neznačí vo mene Otca nebeského dať, ale len
vlastne vo mene seba samého dať — samé cigánstvo, samé šibalstvo. Kto vo mene seba druhým
ľuďom dobre robí, ten tých ľudí klame, lebo vlastne len sebe dobre chce. To je ešte také
starosvetské fragnárstvo, síce to všetko musí vykapať — sláva božia nedopustí, aby také
potvory zem túto obývali, a bude, že prestane dobrerobenie v mene seba samého. A tie časy
nastúpia, moji drahí, len dopredku nech každý ide, beda tomu, kto tu nazadku ostane, ta ho
žiaden neponesie.TíLen by ľudia ešte boli inakší, by to ešte ta bolo — hoci svet je kde lepší, ako bol
predtým, ale —JedenNebojte sa, sveta lósy sú v rukách božích, len vy dajte pokoj, aby ste od sveta
neodpadli, aby ste sa nezaryli, keď prídu časy, že vás bude svet žiadať, aby ste sa
ukázali, ako dáke slimáky do škrupín alebo chrobáky do zeme — a to by bolo večné zatratenie
vaše.TíA či skoro prídu tie časy, že svet sa tak ukáže?JedenČakajte a modlite sa, aby skoro prišlo vykúpenie vaše, modlite sa, aby čas bol skrátený,
ten, ktorý osvetlí tú hranicu, ktorá dosiaľ nanajviac strašila. Modlite sa, čas je v rukách
Hospodinových — u Boha tisíc liet ako jedna hodina a jedna hodina ako tisíc liet.TíPane Bože nebeský, čo to ešte bude na svete! — Našim otcom sa ani len nesnívalo, čo ich
synovia vedia a počujú. Tí si žili, chudáci, fajčili, veselili, Bohu sa modlili a potom
sladko umierali. Pokoj ten bude skazený na takýto spôsob.JedenPokoj bude skazený, zapadne ako plný mesiac, ale on spoza tej chmáry vyskočí, a to síce
tým krajšie, čím väčšie zatmenie bolo.TíA kto bude príčina toho nepokoja?JedenSvet, čo chce, aby strom nikdy nenosil ovocia a len kvitol a kvet odpadúval, čo chce,
aby ľudia len siali a nikdy nežali — svet, čo chce, aby človek si navaril jedenia, ale
potom ho nejedol, ale von oblokom vyhodil.TíAle či by sa ozaj takí ľudia na svete nachádzali, čo by tak sproste mysleli a čo by to
od biedneho človeka žiadali, aby darmo pracoval?JedenVám sú ešte zamknuté vaše oči, vy ešte nič nevidíte, ani vidieť nechcete, čo by ste
mali. Ale svet vám sám vaše oči otvorí, svet vám vtedy vaše oči otvorí, keď už bude mať meč
na krk váš naostrený — potom len, keď už budete celkom poviazaní, keď už svet bude
presvedčený, že už ani rušiť nemáte sily.TíPotom nám beda, potom nám beda.JedenAle keď šibenec spadne zo šibenice, v obra vyrastie, so všetkými vranami, so všetkými
orlami, ktoré naňho čakali, sa na katov svojich poberie, keď stĺpy šibeničné nebudú do
článkov jeho, keď všetci ľudia od strachu zamdlejú a on so všetkými kavkami, so všetkými
orlami na ne poletí ako na korisť.TíAle — ale, beda — beda —JedenKomu beda, tomu beda, komu sláva, tomu sláva — verte to, že ten čas strašný sa obráti
zrazu na pekný a na utešený. Ale komu beda, tomu beda, komu sláva, tomu sláva — modlite sa
dňom a nocou, aby ste vtedy nespali, keď vezme obor knihu a začne každého jedného po mene
vyvolávať. Kto sa ohlási, tomu dobre, ten dostane miesto pekné, utešené, zabudne na
predošlosť ako na bláznivý sen, kto sa ohlási, toho tam červeným znakom podznačia — ale
beda tomu, čo sa neohlási práve vtedy, beda tomu, na koho tri razy zavolá ten duch a sa
neohlási: netreba mu viacej hlasu, beda mu večná. Modlite sa, moji drahí, aby ste nespali,
keď treba horeká byť, modlite sa dňom i nocou. Amen.[1]R, zoš. XXXV (od 2. strany), XXXVI; prvý raz v Súb. diele, 1952. | Kral_Jarmok.html.txt |
O mojich stykoch s Čechmi v období predvojnovomOd môjho dobrého otca, ktorý zomrel na porážku ako farár lubinský v Nitrianskej župe,
som už ako chlapec slýchaval, že sme my potomci rodiny českobratskej, ktorá po bitke na
Bielej hore[1]pri Prahe, aby sa vyhla krutému prenasledovaniu pre vieru, dosťahovala sa na
Slovensko, kde sa v Senici poctivo živila vyrábaním súkna. Na tom som si už ako chlapec
mnoho zakladal, že koreň našej rodiny siaha až do Čiech. A tu je aj prameň mojej
iskrennej a neohraničenej lásky a úcty k bratskému českému národu. Ešte ako študent
najradšej som listy rodičom alebo iným písaval po česky a až pozdejšie, keď sa spisovná
slovenčina ustálila, privykol som na ňu, ale priateľom českým aj teraz rád písavam listy
po česky. Pravda, nie je to čeština klasická Vrchlického alebo Jiráskova, ale kde-tu
slovakizmami prešpikovaná reč, ktorú však moji ctení priatelia dobre rozumejú.Roku 1860 — 61 bol som v Uhorskej Skalici kaplánom pri boku Ľudovíta Licharda, brata
Danielovho a redaktora vládnych Slovenských novín. Toho času bolo tam výborné nižšie
české gymnázium, ktorého správcom bol výborný filológ a poctivá slovanská duša Kvetoslav
Klumpar. Do polovice roku 1860 dostával Klumpar nemecké vrchnostenské listy, ale
pozdejšie dostával samé maďarské, ktorým ani on, ani ostatní českí profesori nerozumeli.
Tak sa stala naša fara takou prekladateľskou kanceláriou, kde sme Klumparovi tieto
maďarské fermany prekladávali. Týmto maďarským prípisom máme čo ďakovať, že nás Klumpar
často navštevoval, kde sme sa s ním, nikým nestriehnutí a nešpicľovaní, mohli dôverne
pozhovárať. Keď o krátky čas gymnázium pomaďarčili a českých profesorov odstránili,
odišiel Klumpar za riaditeľa gymnázia do Jindřichovho Hradca a stadiaľ mi a pamiatku mi
poslal svoju znamenitú Mluvnicu latinského jazyka. Klumpar zanechal v Skalici tú
najkrajšiu povesť a aj ja ho mám vždy v živej pamäti. Keď sa podívam na jeho už troška
vyblednutú fotografiu, tak mi prichádza, akoby som ho videl so zväzkom písomností pod
pazuchou do skalickej fary kráčať. Požehnaná buď jeho pamiatka!Bol to vždy radostný okamih, keď nás v Zemianskom Podhradí od roku 1861 — 1909 daktorí
milí hostia českí navštívili, u nás začas sa pobavili a my sme sa podľa možnosti
usilovali pobyt u nás im príjemným urobiť.Keď v Turčianskom Sv. Martine bola výstavka slovenských výšiviek, boli ju navštíviť aj
mnohí Česi. Z nich traja, profesori Koula a Šíma z Prahy a direktor kyjovského gymnázia
Jozef Klvaňa, na spiatočnej ceste zavítali až do Zemianskeho Podhradia. Z Martina ich
odporučili k slovenskému spisovateľovi učiteľovi Ľudovítovi Riznerovi,[2]ktorý sa však ešte nebol z Martina domov navrátil, preto sa im tam nedostalo
veľmi priateľského prijatia. Ja som práve vtedy aj s mladšou dcérou sedel pred farou v
klebetnici — ako sme menovali stolík s lavicami pod košatým agátom — a videl som kráčať
troch pánov poza kostol k fare, ktorých som držal za inžinierov, lebo práve vtedy bol
chotár premeriavaný cieľom scelkovania ho. Išiel som im v ústrety, keď vtom vykročila z
fary moja žena. Hneď poznala profesora Koulu, lebo len nedávno videla jeho podobizeň v Světozore.[3]Keď sa nám predstavili, privítali sme ich čo najsrdečnejšie a pozvali sme
ich úctivo, aby sa zložili a ubytovali u nás, lebo máme dosť miesta aj pre nich. Oni sa
ale vyhovárali, že majú v Bošáci pohodlný byt. Bol som s nimi v Bošáci, kde mnoho
starých a nových výšiviek nakúpili, viac fotografií vyhotovili, ktoré boli potom
uverejnené v Zíbrtovom Českom lide.[4]Na druhý deň — 8. septembra — mali sme kňazskú spoveď v Moravskom Lieskovom,
kde mali príležitosť vidieť zhromaždenie sviatočne oblečeného ľudu. Vybrali sa s nami do
Lieskového. Ale nebavili sa tam ani za hodinu, lebo že by tam nič nového neboli videli,
čo by im už z Bošáce nebolo známe, a tak sa na svojej ceste hneď poberali ďalej.
Riaditeľ Klvaňa hovoril, že by veľmi rád kúpil aspoň jeden zväzok Kralickej šesťdielnej
biblie. Náhodou som mal veľmi dobre zachovaný Nový zákon, daroval som mu ho a pretože
som ho poznal ako výborného geológa, daroval som mu na pamiatku aj Štúrovo objemné dielo
Kulmflora s mnohými krásnymi obrazmi rastlín z kamenouhoľnej doby. Ten Nový zákon dal si
po návrate do Kyjova skvostne znovu zaviazať a poslal mi ho, aby som na čistom liste
pred titulom vpísal moje venovanie mu tejto klasickej, teraz už veľmi zriedkavej českej
knihy. Profesor Šíma vydal nezadlho potom svoje Slovenské vyšívání s krásnymi
kolorovanými obrazmi a poslal mi jeden exemplár do daru, ktorý teraz krášli bibliotéčku
mojej, už len jedinej staršej dcéry, vdovy Boženy Žarnovickej v Pezinku. Šíma vydal aj
viac sérií listových papierov a obálok s vytlačenými elegantnými obrazmi kolorovaných
výšiviek, ktoré sa vtedy na dračku míňali a veľmi boli prišli v Čechách a na Slovensku
do módy.Na žiadosť profesora Koulu posielal som mu pre Pražské mestské a národopisné múzeum
bošácke staré a nové výšivky na výber. Čo sa mu ľúbilo, zadržal a ich cenu mi posielal.
S cenami boli ženičky úplne spokojné, ba dakedy im to aj podivným prichádzalo, že za
také staré handierky, ktoré ony predtým handrárom s ostatnými handrami za pár ihiel
alebo špendlíkov dávali, teraz štyri až osem zlatých dostávajú. O tých výšivkách mi
písal Koula: „Všickni jsou nadšeni výšivkami z Vašeho kraje, a to dojista právem. Také
staré práce jsou překrásné, zvláště ty bílým hedvábem vyšívané.“ Jedna ženička v Bošáci
bežala za mnou a riekla, že našla na dvore vyhodenú vyšívanú handierku a ak chcem, že mi
ju daruje. Nato vbehla do domu a vyniesla na štyri prsty širokú, na dobrú piaď dlhú, asi
dvestoročnú majstrovsky lícom a rubom jednako šíkom vyšívanú polovicukoncov
škrôbky. Škrôbka je úzka dlhá šatka, umele o hlavu ovinutá, z tyla oboma
koncami až po kolená siahajúca a výšivkami a čipkou sa končiaca. Riekol som jej, že ja
také veci pre seba nezbieram, ale pre pražské múzeum, že pošlem túto krásnu výšivku ako
jej dar do Prahy. Profesor Koula sa v liste o tejto starej výšivke vyslovil, že je to
najkrajší kus, ktorý zo Slovenska dostal, a vo veľmi lichotivom liste sa darkyni za
tento dar poďakoval. Mali ste vidieť radosť tej ženičky, keď som jej ten list Koulov
doručil, ktorý si ako drahocenný rodinný poklad dosiaľ opatruje. Návšteva týchto pánov
znamenite pôsobila u tunajšieho ľudu na zachovanie národného kroja. Už sa počínali
povážlivo odhadzovať čisté, biele vyšívané rúcha a kadejakými lacnými barchantami
farbistými nahradzovať, hoci biele rúcho má aj tú dobrú stránku, že oblečenú doňho
ženskú núti k čistote, keďže na bielom aj malá škvrna hneď sa spozoruje, ale na
farbistej tmavej látke aj hodný lekvárový lizák, pohodlne prilepený trčať môže bez toho,
aby ho hneď zbadali, a tak ani k škrupulóznej čistote nenúti.Keď som bol nezadlho potom v Ozorovciach pri Bánovciach v Trenčianskej, videl som v
sakristii evanjelického kostola v kúte odhodené plátenné, na rohoch a v prostriedku
šíkom a hodvábom prekrásne vyšívané prestieradlo, ale plátno už bolo na viacerých
miestach zhranatené a deravé. Riekol som farárovi, aby to zafatkunepredávali židovi, ale aby to zverili mne a ja to pošlem Koulovi do Prahy a akú cenu za
to zaplatí, ja im peniaze pošlem. Tuším 1660 bolo v prostriedku toho prestieradla pod
erbom vyšité. Koula poslal za tento starý kus desať zlatých, ktoré som farárovi doručil.
Tak táto ozorovská starobylá vzácnosť bola pred skazou zachránená.*Bola to radostná slávnosť pre moju rodinku, keď zavítal k nám slávny český spisovateľ
Alois Jirásek.[5]Prišiel sa podívať do našej, predtým svetu neznámej podlopeníckej Bošáckej
doliny a na našich zemianskopodhradských drobných zemanov. Jeho povestný román z doby
husitskej Bratstvo počína sa tu v Podhradí, do ktorého majstrovsky vplietol mená
tunajších zemanov Kozica, Frnčalu a iných. Mne, nepatrnému a neznámemu dedinskému
farárovi, dostalo sa tej cti, že jeden zväzok tohto románu mi je venovaný. V mojej
spoločnosti navštívil dakoľko skromnučkých, slamou pokrytých zemianskych „kúrií“ alebo
„rezidencií“, ako si svoje od sedliackych o nič odchodnejšie chalúpky tí drobní
zemiančekovia radi menovali. Ba zaviedol som ho aj k tunajšej bohyni, ktorá poverčivým
ľuďom bohyňuje, veští, háda, vred zarieka a čokoľvek si kto zažiada. Raz som stál pred
farou pri moste a videl som jedného sedliaka i s dcérou asi osemnásťročnou kráčať s
batôžkom na chrbte do Podhradia. Po kroji som poznal, že je od Piešťan. Na jeho
Pochválen odpovedal som: „Naveky amen. Vy idete iste k bohyni. Kto vás to učil tak sa
modliť: Pane Bože, pomáhaj a ty, čerte, tisni?“ Neodpovedal mi ani slova, len zrýchlil
kroky, aby bol čím skôr pri cieli a aby sa toho batôžka čím skôr zbavil. Táto bohyňa
zariekaním, zlievaním vosku a celkom takými fígľami a manipuláciami posluhuje poverčivým
ľuďom ako neďaleké vychýrené žitkovské bohyne v susednej Morave. Riekol som jej, že
tento pán je z Prahy a rád by z jej úst počul daktoré magické zariekania. Spočiatku
nechcela s farbou von a položiac si ruku na žalúdok, riekla, že sa nedobre cíti, lebo ju
u jamky bolí. „Nerob — reku — pletky! Však ja mám viac tvojich zariekacích formúl
napísaných, ktoré mi iné ženy zdiktovali, ale tento pán to chce od teba samej počuť.“
Keď Jirásek deťom pod pecou učupeným akýsi darček dal, rozviazal sa jej jazyk a s veľkou
rýchlosťou pár tých zariekacích formúl odriekala, že to nebolo naskrze možné tužkou na
papier zachytiť. Aj to nám riekla, že katolíkom ináč zarieka než luteránom a židom zase
ináč než kresťanom. Keď sme vyšli z jej domu, zasmial sa môj milý hosť a riekol: „To je
baba všemi mastmi mazaná.“Keďže som mal v ten deň z kopaníc sobáš, bol aj Jirásek v kostole obradu prítomný. Keď
sme vyšli z kostola, riekol som hudcom, aby pod agátom zahrali skočnú a svadobníci aby
si zaskočili, zakiaľ ja sobáš do matriky zapíšem. A tak náš prevzácny hosť mal
príležitosť počuť kopaničiarsku hudbu a vidieť tunajší tanec. Len to ma mrzelo, že môj
starý kostolník zeman vystriehol chvíľku, keď som ho nemal pred očami, ale som v izbe
sobáš zapisoval, a priplichtil sa k Jiráskovi, aby ho ako chudobný zeman navrtával o
dajaký milodar, čo sa mu aj podarilo. Keď som sa o tom dozvedel, náležite som ho
vymydlil, či sa nehanbil, súc zemanom, žobrať. Tento zeman si nevedel dosť vynachváliť
tie dobré zlaté staré časy, keď v Podhradí boli v rokoch 1847 — 48 dlhotrvajúce
kortešačky na podžupanský úrad, kde sa páni bratia z celej Trenčianskej župy rad-radom
po obciach, do kaštieľa a parku ostrolúckovského aj na viac dní schádzali a tam muzikám,
tancom, spevom, hostinám a pijatikám nebolo konca-kraja. Zemianky podhradské v nedeľu
ani doma nevarievali, len si z kostola kancionále domov doniesli a spolu s mužmi a deťmi
prišli do parku, kde pre nich už bola hostina pripravená. Jedlo sa, pilo, spievalo a
tancovalo celý deň a celú noc až do bieleho rána. Prirodzene, tí, ktorí ešte za mojich
čias pamätali tieto bakchanálie, vychvaľovali tie zašlé zlaté časy a s nadšením o nich
svojim deťom rozprávali. Mne rozprával Gustáv Ostrolúcky, veľmi vzdelaný, šľachetný pán,
že ho tá kortešačka na podžupanský úrad stála semdesiattisíc zlatých a jeho podžupanská
pláca záležala v ročných štyridsaťtisíc šajnových zlatých alebo tisíc šesťsto zlatých v
striebre, čo mu sotva stačilo na jeden banket v Trenčíne, ktorý dával v čase župného
zhromaždenia úradníctvu a pozvaným zemanom.Jiráska som potom zaviedol aj do blízkej, starobylej dedinky Haluzíc k rumom kostola
asi koncom 12. alebo na samom začiatku 13. storočia pôvodne v románskom slohu
vystavaného, ale ako na múroch poznať, v priebehu čias viac ráz opravovaného a meneného.
Po dôkladnom prehliadnutí tejto pamätnosti, skadiaľ je rozkošný výhľad na čarokrásne
Považie, na juh až po Hlohovec (Frašták) a na sever po Trenčín a na Veterné hole,
obzreli sme si aj asi 20 stôp hlbokú, pod vežou do dolomitu vymletú roklinu. Keď aj naše
oči boli nasýtené, vrátili sme sa cestou medzi vlniacim sa obilím zase do Podhradia.
Tešilo nás veľmi, že sa nášmu vysokoctenému hosťovi pobyt v našom kraji ľúbil, len to
nám bolo ľúto, že tak skoro od nás odchádza. Od tej doby zišiel som sa s Jiráskom už len
raz v Luhačoviciach, keď tam bol správcom môj syn Cyril (ktorý je, bohužial, od 10. mája
1919 nezvestný a všetko pátranie po ňom zostalo bezvýsledné). Keď mi syn oznámil
Jiráskov príchod do Luhačovíc, vybral som sa Vlárskym priesmykom za ním, kde som ho i s
dcérkou Boženkou našiel a v jeho milej a pútavej spoločnosti nezabudnuteľné chvíle
zažil. Pri spoločnej večeri videli sme aj veselé, aj žartovné rozhovory. Tak ja som
rozprával o rozhovore farára s organistom z takej cirkvi, kde i jednému i druhému
farníci v čase vinobrania zlievali víno. Keď víno bolo vykysnuté, stretol organista
farára a spýtal sa ho, aké víno mu farníci nazlievali. Na čo mu farár odpovedal: „Ani sa
ma nepýtajte. Je to ,kočvardina‘, že keď ju pijem, tak driape, akoby kocúr dolu hrdlom
liezol!“ — „Ej,“ riekol organista, „to je vaše víno proti môjmu pravá tokajčina; lebo
keď ho pijem, tak mi prichádza, akoby mi toho do hrdla vlezeného kocúra za chvost naspäť
ťahal!“ Keď som včasráno Jiráska samotného na námestí stretol, už zďaleka sa smial, že
jeho Boženka celú noc nevychádzala zo smiechu, lebo sa jej vždy pred oči predstavoval
ten organista, ako mu toho do hrdla vlezeného kocúra za chvost naspäť ťahajú. Potom mi
bolo ľúto, že som ju mimovoľne o pokojný spánok pripravil. Mohol som dačo múdrejšie
rozprávať. Ale ja už mám tú chybu, že mi dakedy humoristické slovo vyskočí z jazyka
alebo z pera na papier vybehne. Myslím však, že mi to ako milý pán Jirásek, tak aj
spanilomyseľná dcéruška jeho už dávno odpustili. Bol by som milerád aspoň pár dní ešte
zostal v Luhačoviciach, ale súc ako mačka na motúz k posedáku, ja na povolanie svoje, na
faru uviazaný, musel som sa náhliť domov.S profesorom Jánom Koulom som si živo písal. Častejšie som mu na výber posielaval
výšivky a keďže si žiadal mať aj staré keramické výrobky zo Slovenska, aj v tom som mu
rád poslúžil. Spočiatku som mu staré, pomaľované džbány najprv vo výkrese a kolorované
na ukážku posielal, on mi však písal, že sa nemusím baviť s kreslením a maľovaním tých
džbánov, ale ktorý sa mi pozdávať bude, že by sa hodil do Národopisného múzea, aby som
ho len kúpil. A tak som poslal do Prahy hodnú debnu dobre zabalených starých výrobkov
keramických, medzi nimi Veľký cechovný džbán beckovských hrnčiarov, celý pomaľovaný, kde
dávno už džbankárov niet. Všetky zdobia teraz vitríny Národopisného múzea.Pred Národopisnou výstavou v Prahe cestoval Fr. Šubert, riaditeľ Národného divadla, po
Slovensku a zavítal aj k nám do Podhradia, lebo videl v Pezinku u mojej dcéry môj
pomaľovaný výkres bošáckeho dievčaťa. Ten kroj sa mu tak zaľúbil, že si ho prišiel na
mieste obzrieť. Ale bavil sa u nás len do rána. U mňa videl výkres nevesty a bol by rád
videl takú vyparádenú nevestu „in natura“.[6]To sa reku môže stať. Nechal som ho na fare a zabehol som do Bošáce, do
jedného domu, kde mali pekné, na vydaj súce dievča. Riekol som matke, aby švárnu Kačku
zajtra ráno o šiestej hodine pristrojila ako nevestu, že máme veľmi vzácneho hosťa z
Prahy, ktorý by rád videl nielen namaľovanú, ale aj živú bošácku nevestu. Sľúbila Kačku
tak pristrojiť a ráno na nás čakať. Keď som Šuberta na železnicu vyprevádzal, stavili
sme sa v tom dome, kde nás už veselá matka s dcérou ako vyparádenou nevestou čakali.
Šubert si ju so záľubou poobzeral zo všetkých strán a riekol, že by bolo pekne od nás,
keby sme dva-tri páry takých mladých ľudí na výstavu do Prahy vystrojili. Je to reku
priďaleká cesta a takéto dievčatá prikrehký tovar, než aby sme ho zverili na Pražanov.
Po Šubertovom odcestovaní som sa s ním nezišiel, len v novembri roku 1896 v čas
Slovenského večierka na Žofíne. Presne o ôsmej hodine večer prišiel Šubert do preplnenej
už sály a ako ma zbadal, pribehol ku mne, verejne ma vyobjímal na veľké moje a celého
zhromaždenia prekvapenie a zadivenie. Na druhý deň boli sme i so synom hostia Šubertovi.
Tam som videl v kútiku na stolíku rozličné sošky a iné umelecké výrobky, ktoré si bol
Šubert zo svojich ciest po rozličných hlavných mestách Európy na pamiatku doniesol.
Medzi týmito drahocennými umeleckými výrobkami paradíroval aj primitívne zhotovený a
pomaľovaný drevený koníček s píšťalkou miesto chvosta. Takých tátošov predávajú u nás
staroturianske vareškárky po grajciari ako detskú hračku. Iste sa nikdy ani nesnívalo
tomu kopanickému rezbárovi, že jeho výrobku sa tej cti dostane, aby zdobil salón
pražského umelca. Po mojom príchode do Pezinka na najbližšom jarmoku vyhľadal som
turianske a lubinské vareškárky a keďže mali vyložené na predaj aj také koníky, kúpil
som hneď tri kusy, ale už boli značne stúpli na cene, lebo som ich platil po desať
grajciarov za kus. Keď ma potom navštevovali českí turisti a boli by si radi také koníky
na pamiatku kúpili, rozdal som ich všetky, takže mi nezostal ani jeden. O spomenutom
Slovenskom večierku v Prahe bude ešte reč.Na Morave som mal viac botanických korešpondentov. Tak Daniela Slobodu, rodeného
Skaličana-Slováka, ale na Rusave v Morave evanjelického farára, ktorý napísal objemnú
knihu Rostlinnictví, ktorá bola vydaná nákladom Českého múzea v Prahe roku 1852. Už ako
kandidát som s ním bol v listovom spojení. Raz som sa s ním zišiel v jeho rodisku
Skalici, kde sme si v jedno odpoludnie medzi vinicami do chuti pobotanizovali. K týmto
mojim botanickým priateľom na Morave patrí aj F. Kovář, znamenitý znalec moravskej
flóry, teraz kustód olomouckého múzejného spolku. Je to autodidakt[7]v najlepšom zmysle slova, ktorý mnohými vzácnymi, krásne sušenými rastlinami
obohacoval môj herbár. Keď dr. Formánek, gymnaziálny profesor v Brne, vydával svoju
objemnú Květenu Moravy a rakouského Slezska, podával som mu k nej stanoviská z
pohraničných Karpát a od tej doby som s ním bol až do jeho tragickej smrti na Balkáne v
spojení. Raz sa vystrojil do Vysokých Tatier. Písal mi, že sa na spiatočnej ceste u mňa
zastaví. Ale človek mieni a maďarský žandár mení. Keď sa z Tatier uberal na Považie,
lapili ho žandári vo Vrútkach ako nebezpečného pansláva a držali ho v lapáku tak dlho,
dokiaľ neprišiel z Brna telegram, že je to celkom nezávadný učenec, ktorý sa s politikou
nikdy nezanášal. Keď sa vrátil do Brna, celú tú nepríjemnosť mi opísal, a keďže mu na
Vrútkach odpadla chuť ďalším žandárskym sekatúram sa vystavovať, netrúfal si viac dolu
Považím ku mne cestovať. Tak ma vrútockí žandári pripravili o radosť môcť sa s Formánkom
v mojej skromnej faričke a v mojom herbári pokochať.V Čechách som mal najpilnejšieho dopisovateľa v reformovanom farárovi Bohumilovi
Fleischerovi v Sloupnici, ktorý ma bol raz aj so svojím bratom Jaroslavom, vtedy
správcom statku v Motešiciach neďaleko Trenčína, navštívil. Obaja boli horliví botanici.
Jaroslav okolo svojho bydliska na dolomitových vŕškoch objavil mnoho vzácnych rastlín, z
ktorých daktoré aj čerstvé mi bol poslal. Bohumila som mal príležitosť osobne poznať vo
Viedni asi roku 1871, keď tam bol katechétom na tereziánskej akadémii a ja som hľadal a
našiel pomoc na klinike proti nepríjemnosti, ktorá sa mi bola usalašila na nose v podobe
chrasty veľkej ako šošovica. Počas môjho deväťdňového pobytu vo Viedni každý deň sme sa
schádzali u Adolfa Winklera, majiteľa vychovávajúceho ústavu, horlivého Čecha. Vtedy som
bol navštívil aj môjho dávneho priateľa geológa Dionýza Štúra, rodáka beckovského, ktorý
ma po zbierkach geologického ústavu povodil a práve do tlače chystal svoje objemné dielo
Kulmflora. Bohumil Fleischer sa začas zaoberal študovaním neškodných jedovatých hadov
medzi oknami. Keď viac pozornosti a času venoval rastlinám, zobral živé hady do
škatuliek, zaniesol ich do Prátra a tam ich povypúšťal, aby sa živili, ako vedia. Jeho
veľký herbár dostal sa po jeho smrti kúpou do Českého múzea. Nájdu sa tam aj mnohé
trenčianske rastliny z mojej ruky a z ruky jeho brata. Za viac rokov som si písal aj s
výborným botanikom Malochom, odborným učiteľom v Plzni. Jeho vzorná Kvetna okolia
plzenského svedčí, že dokonale ovláda svoj predmet a slúži za príklad, ako také lokálne
flóry majú byť písané. Dielo to dostal som od neho do daru a obraciavam ho často v
rukách na poučenie.*Asi roku 1883 nás navštívil od tej doby preslávený maliar Joža Úprka. Maľoval v Bošáci
jedného rázovitej tváre starca a jedno krásne dievča asi štrnásťročné, ale také urastené
a vyvinuté, že by mu každý bol hádal osemnásť rokov. Potom sme ho zaviedli aj k
haluzickým rumom starobylého kostola, ktoré si tiež odmaľoval. Keď sme sedeli
predvečerom v zádhradnej búdke, uberal sa práve otec toho dievčaťa z kosby kopanických
lúk okolo našej záhrady domov. Zavolal som ho, aby sa ustavil na chvíľku vo fare, že mu
niečo ukážem. Keď vkročil do izby, vzal som portrét z postele, kde bol položený, aby sa
usušil, a ukázal som mu ho so slovami: „Viete, kto je to?“ Zadivený a natešený riekol:
„Veď je to naša Anička!“ Táto Anička vydala sa skoro potom do Srnieho a je teraz
šťastnou babičkou, obtočenou kŕdľom švárnych vnúčat. Boli pozdejšie aj dvaja iní mladí
maliari z Čiech u nás, ktorí si tiež odmaľovali z južnej strany haluzický kostol. Raz,
ale len na chvíľku, zavítal k nám maliar Brunner, tuším s Augustom, ale nemaľovali tu
nič. Sotva si odpočinuli, ponáhľali sa k Novému Mestu nad Váhom. Za to som našiel pána
Brunnera tohto roku 1920 v čas svätodušných sviatkov v Podhradí, kde bol ubytovaný u
evanjelického učiteľa Jurka Figuru, horlivého Slováka. Mal steny povešané mnohými tam
namaľovanými podobizňami a inými obrazmi, z ktorých sa strojil daktoré v Prahe na veľké
plátno namaľovať. Musel som mu aj za jedenásť a pol hodiny ticho sedieť, aby si moju
starú hlavu mohol namaľovať. Takéto návštevy osvedčených a horlivých českých
inteligentov na Slovensku znamenite pôsobili na budenie národného povedomia u nášho
slovenského ľudu. Mňa srdečne tešilo, že Bošácka, do Karpát ako dlhý fjord zastrčená
dolina stáva sa akosi známou aj v širších kruhoch, keď znamenití inteligenti českí za
hodné uznávajú sem prichádzať. Pred rokom 1861 im len po tom bola táto dolina známa, že
bošácki podomoví „kupci“ tisíce kvíčal vyvážajú do Pešti a že sa v Bošáci, kde po
vŕškoch mnoho jalovca rastie, z bobúľ jalovcových povestná borovička pálieva, na západ
až po Skalicu, na juh po Pešť vo fľašiach roznáša a na dračku sa míňa. Ale taký
borovičkár kúpil u bošáckeho alebo haluzického žida fľaštičku pravej borovičky, hneď ju
v Novom Meste vyčapoval a tam si nafabrikoval z bôrkového oleja, špiritusu a vody
kočvardiny, ktorá zapáchala bôrkami; poberal sa ďalej, do Piešťan, Hlohovca, Nových
Zámkov až do Pešti a na každej stanici vypredal tú fľašku „opravdivej bošáckej
borovičky“, na ktorej však nebolo nič naozaj bošáckeho, leda tá drevená fľaša. A predsa
je v tejto doline prebohatý poklad entografických, historických, predhistorických a
prírodovedeckých pamätností nakopených, že umní návštevníci doliny tejto nikdy z nej
neodídu s prázdnymi zápisníkmi a rukami. Všetko toto pozorovanie nevyžaduje žiadne
zvláštne namáhanie ani veľký náklad, len treba mať otvorené oči a dobre zastrúhanú
ceruzku, aby pozorované bolo hneď zaznačené do zápisníka, lebo na pamäť sa neradno pri
všetkom spoliehať. To môže vystať z každého inteligenta. Koľko vzácnych a krásnych vecí
by sa dalo po všetkých, medzi hory zastrčených dolinkách len v Trenčianskej nazbierať,
že by to tvorilo prebohatý archív aj pre vychýrených učencov, pre ich vedecké diela,
lebo oni sami do každého kúta nahliadnuť nemôžu, ale musia často aj cudzími očami
hľadieť a cudzími rukami zbierať. V každej väčšej doline je aspoň kňaz a učiteľ, ktorí
majú dosť času mimo úradných povinností sa niečím užitočno-zábavným zapodievať. Práve tu
sa im poskytuje najvhodnejšia príležitosť sebe samým milú zábavu spôsobiť a iným vzácne
poučenie pripraviť, lebo sa im tie poklady zaujímavých známostí samy ponúkajú,
pozorovateľovi poskytujú roztomilú zábavu a vzácny pôžitok, že sa nikdy nemusia na dlhú
chvíľu žalovať. Len troška chuti pre to treba. Každý môže byť istý, že mu to viac
rozkoší prinesie než fľaška, flinta, karty a všetky telesné pôžitky.Dakedy zavítal k Riznerovi aj Kálal, ten iskrenný priateľ Slovákov, a navštívil aj
mňa. Mňa to vždy bolelo a mrzelo, keď som čítal po našich novinách štipľavé poznámky o
jeho o Slovensku písaných článkoch, z ktorých nikto neprajníctvo alebo práve nenávisť
proti Slovákom vyčítať nemohol. On usilovne pracoval na pevnej jednote česko-slovenskej
a chvalabohu, dožil sa tej jednoty. Mnohé jeho články boli mi ako z duše písané a s
veľkými pôžitkom som ich čítaval.Raz, asi pred päťadvadsiatimi rokmi, navštívil ma aj profesor Jaroslav Vlček z Prahy,
keď práve moji pezinskí vnuci letné prázdniny trávili u nás. Asi osemročný Milo, terajší
farár pezinský, chcel sa produkovať, ako vie vrzúkať na husle. Keďže však mal ktorési
struny potrhané, jeho husličky len štrbavé tóny vydávali. Vlček sa len usmial a sľúbil
mu poslať nové struny. O krátky čas mu sľúbené struny aj poslal, z čoho mal náš malý
huslista veľkú radosť. Aj teraz si na tie nové struny spomína, za ktoré štedrosti
Vlčkovej ďakoval. Práve sme sedeli v záhradnej búdke, keď k nám dobehla naša stará
slúžka s radostným krikom: „Frajlička sa vrátila,“ a niesla starú čiernu mačku na
rukách. Mali sme totiž dve pekné čierne mačky, z ktorých sme jednu, ktorú deti menovali
Frajličkou, aj s odrasteným mačiatkom boli darovali švagrovi Čulíkovi na Starú Turú.
Odviezol si ju od nás v koši plátnom obšitom, aby nevidela, kade ju odváža. O pár
týždňov sa mu Frajlička stratila, že si už švagor iné ani nemyslel, než že dajakému
turianskemu labužníkovi za surogát zajaca musela slúžiť, až naraz sa objavila u nás v
Podhradí na nevýslovnú radosť našej starej Anny, ktorá sa bola aj rozplakala, keď si ju
švagor odvážal na Turú.S V. Houdkom, vyšším ministeriálnym úradníkom vo Viedni, bol som za viac rokov až do
jeho smrti v listovom spojení. Náhodou som sa bol dozvedel, že jeden turolúcky občan má
starý písaný český kancionál zo 17. storočia s pomaľovanými iniciálkami. Požiadal som
turolúckeho farára Semiána, aby mi ten kancionál od majiteľa vypožičal a poslal, čo on
aj ochotne urobil. Ja som z neho viac iniciálok odkreslil a poslal som aj s opisom toho
kancionála Houdkovi, ktorého hlavne zaujímala v ňom pieseň o Siládym a Hadmázim. Konečne
ho kúpil pre olomoucký múzejný spolok a tam napísal, že v bibliotéke bratislavského
evanjelického lýcea opatrujú prekrásne písanú a majstrovskými miniatúrami bohato
vyzdobenú českú bibliu z 15. storočia vo veľkom fóliovom formáte, len na jednom rohu
ohorenú a tam smolou natretú, ktorú som v rokoch 1858 — 59 často mal v rukách. Jednu
pergamenovú kartu s iniciálkou som bol tajne vyrezal a pozdejšie do martinskej Matice
slovenskej bol poslal. Zbierky matičné nám však Maďari zhabali. Druhý list z tej biblie
vyrezal pozdejšie P. Roy, kandidát teológie, ktorý tiež pomáhal profesorovi Lichnerovi
bibliotéku usporadúvať. Houdek mi písal, že keby mu dovolili iniciálky a miniatúry z tej
biblie odfotografovať, hneď by sa vystrojil do Bratislavy. Keďže sme nato nezadlho mali
mať dištriktuálny konvent v Bratislave, na ktorom som aj ja bral účasť, odpísal som
Houdkovi, že vykonám u bibliotekára, profesora teológie Schnellera, aby mu ten vzácny
kódex vydali na odfotografovanie. Po mojom príchode do Bratislavy som hneď zašiel k
Schnellerovi, ktorý mi aj predtým viac ráz staré knihy na upotrebenie bol posielaval a
predložil som mu Houdkovu žiadosť. On sa však zadivil a riekol, že takú, na pergamene
písanú českú bibliu tam nemajú, ani nikdy nepočul, že by tam bola bývala. Keď som mu
však s určitosťou tvrdil, že tam musí byť, išli sme do bibliotéky, všetky folianty,
koľkokoľvek ich tam majú, sme poprezerali, ale po česky písanú bibliu sme nenašli.
Schneller riekol, že som sa iste mýlil, lebo keby tá biblia tam bola bývala ešte v
rokoch 1858 — 60, musela by tam byť aj dnes. Teraz reku vám už môžem povedať, že aj ja,
aj Roy sme pri tej biblii upotrebili „cultellum Flacianum“[8]a dosť po darebácky sme každý jednu kartu z nej vyrezali, takže žiadna
pochybnosť o tom byť nemôže, že tu skutočne aspoň do roku 1860 bola. Keby to bol býval
maďarský rukopis, boli by ho tam lepšie opatrili, ale keďže to bola biblia česká, buď ju
schválne zničili alebo nechali ukradnúť, aby sa dostala dajakému židovskému antikvárovi.
Je to škoda nenahraditeľná. Ten Royom vyrezaný list poslal som pozdejšie olomouckému
spolku, lebo až tam nesiahali hrabivé prsty Maďarov. O výsledku hľadania tej biblie som
upovedomil hneď Houdka. Keď som list z tej biblie za chrbtom profesora Lichnera tajne
vyrezával, bol som si povedomý, že konám darebáctvo. Vtedy sa mi o tom ani nesnívalo, že
toto darebáctvo bude osožné a potrebné na dokázanie toho, že tá biblia tam skutočne
bola, čoho jediný, dosiaľ živý, očitý svedok som ja a ten jeden list v olomouckom múzeu
a že ľahkomyseľne bola zašantročená. Profesor Lichner mi hovoril, že tá biblia
bezpochyby pochádza z budínskej bibliotéky Mateja Korvína a keď Turci zaujali Budín,
drahocennými knihami tej bibiotéky kúrili pod kotly na ohrievanie kúpeľnej vody. A keď
aj táto biblia počala horieť, dakto ju z pece pre tie krásne obrázky vytiahol a ukryl.
Ale ako, kedy a kým sa dostal tento neoceniteľný kódex do bratislavskej lyceálnej
bibliotéky, o tom mi ani Lichner nevedel nič povedať. Hej, bolo by to bývalo radostného
hluku, keby to bol býval kódex maďarský! Ale že to bol kódex český, o tom neriekli živej
duši ani slova a teraz, keď sa stratil, taja, že tam ani nebol. Nájdite si, prosím,
vhodné slovo, ktorým by ste mohli pomenovať takýto šlendrián!V letnom semestri roku 1860 bol Čech Karol Lány mojím spolužiakom na viedenskej
evanjelickej bohosloveckej fakulte. Tam mával často tuhé hádky s Nemcami. Potom som ho
nevidel, až v Liptovskom Sv. Mikuláši na Tranovského jubileu roku 1891, kde zastupoval
českú evanjelickú cirkev; vtedy už bol superintendentom.*Roku 1896 navštívil nás zase náš slávny slavista filológ v Prahe dr. Pastrnek,[9]ktorý sa veľmi zaujímal o slovenské nárečia. Aby ich mohol porovnávať,
rozposlal po celom Slovensku dotazné svoje listy, na ktoré som mu aj ja, ako som vedel,
odpoveď odposlal. Nahováral ma, aby som v novembri na vydržiavať sa majúcom Slovenskom
večierku na pražskom Žofíne prednášku o Slovensku povedal. To som si netrúfal urobiť,
lebo bárs pred mojimi dedinskými poslucháčmi bez strachu, že trčať ostanem, v kostole a
pod holým nebom pri pohreboch a posviackach som zvyknutý slobodne rečniť, ba viac ráz
pri slávnostných príležitostiach slávnostným kazateľom som bol, no nikdy som svojich
poslucháčov horúčosťou pekla a rohatým čertom nestrašil, ale som hľadel potešiť,
vzdelať, na cit a srdce pôsobiť, nemal som smelosti vystúpiť ako verejný rečník vo
veľkom zhromaždení pražských inteligentov a výkvetu celého národa českého, ktorí sú
zvyknutí celkom iných rečníkov počúvať, než je jeden nepatrný dedinský kňaz slovenský z
podlopeníckej doliny, ktorý nikdy na takom skvelom zhromaždení, aké sa dalo očakávať na
Žofíne, nebol. To by bola z mojej strany opovážlivosť, pred ktorou som dostával husaciu
kožu. Spočiatku som myslel, že si ma len tak zo žartu naberá, ale keď len neprestával ma
nahovárať a ani jedného z tých, ktorých som mu narádzal, nezdal sa náklonný povolať,
konečne som prisľúbil. Moju prednášku som mu potom v rukopise poslal, aby vedel
popredku, čo asi hovoriť zamýšľam. Keď mi rukopis vrátil, písal mi, že by bolo dobre,
keby som prednášku voľne spamäti hovoril, lebo že sa spamäti hovorená reč lepšie počúva
než čítaná z papieru popísaného. Musel som aj na to pristať a odpovedal som mu, že keď
ho Pán Boh tak milovania hodným stvoril, že nemožno žiadosti jeho nevyhovieť, aj to mu
urobím po vôli, že prednášku poviem slobodne, bez predloženého rukopisu. A tak sa aj
stalo, bez nehody. Keďže som však nikdy v Prahe nebol, ustavil som sa na ceste v Brne a
požiadal som syna Cyrila, aby ma ako dobre známy v Prahe sprevádzal. Prišli sme
rýchlikom dosť skoro do Prahy, kde nás ubytovali U Štěpána na Václavskom námestí. Na
večierku bola sála preplnená účastníkmi. Tam som osobne poznal pohlavárov politických,
umeleckých, spisovateľských českých. Dojmy moje pražské opísal som potom v Slovenských
pohľadoch, preto tu nechcem ohrievať starú kapustu. Len toľko poviem, že som bol
uvelebený pražskou spoločnosťou a dr. Pastrnek natešený nad tým podareným skvelým
„večierkom“. Až keď som cestoval na Brno a Bratislavu domov, premýšľal som nad svojou
opovážlivosťou, odvážiť sa ako rečník v takej vyberanej spoločnosti pražských notabilít
a inteligentov. Keby sa mi tak bolo niečo ľudského prihodilo, že by som bol zostal trčať
alebo sa bol pokonfundoval, bol by som býval pochovaný za živa a dr. Pastrnek s jeho
vybraným rečníkom blamovaný, čo by ma najviac bolo trápilo, lebo si ho vysoko vážim a
mám ho srdečne rád! Ale bolo všetko v poriadku.Nezadlho potom poctilo ma Národopisné múzeum zakladajúcim členstvom a jeho cenné
publikácie dostávam pravidelne zdarma.V lete 1897 bola u nás slečna Eliška Machová, ktorá tu mnoho výšiviek nakúpila.
Pozdejšie nás navštívila Vlasta Havelková. Už nepamätám, ktorá z nich si dala viac kusov
pásikov stehom pestro vyšívať a riekla vyšívačke, že keď bude s prácou hotová, aby to
doniesla na faru, kde sa jej za prácu zaplatí. Prešli týždne a výšivky objednané nič
nechodili. Na mňa upravený dopyt, či sú výšivky už hotové, pohol ma, že som zašiel k
vyšívačke. Tá mi však riekla, že dosiaľ ani nezačala vyšívať, lebo „náš pán farár o také
veci nestoja a tá pani mi nepovedala, aby som to k evanjelickému pánu farárovi
doniesla“. Poduril som ju, aby len čím skôr objednané výšivky vyhotovila a ak chce, že
jej ich hneď popredku zaplatím. Ona však plácu nechcela prijať, ale riekla, že sa
pousiluje prácu čím skôr vyhotoviť. Dodržala slovo. Výšivky som jej vyplatil a ešte v
ten deň poštou odoslal. Peniaze som obratom pošty, s poďakovaním poslané dostal.Profesor Pastrnek ma nahovoril, že keď viem nakresliť a pomaľovať ostnaté malinníky,
aby som aj tunajšie kroje maľoval. Dal som sa teda aj do maľovania. V nedele po
nešporných službách božích zavolal som si dve-tri pekne oblečené dievčatá na faru a tam
som obraz, ako najlepšie som vedel, ceruzkou nakreslil. Keďže som mal vzorky výšiviek už
predtým na osobitných listoch namaľované, ceruzkou nakreslené obraz som perom dohotovil
a výšivky na ňom farbami, perom a štetcom namaľoval. Asi dvadsať takých obrázkov v malom
kvartovom formáte dal som zaviazať a daroval som ich Muzeálnej spoločnosti v Martine.
Keď sa profesor Koula dozvedel o mojich maľbách, vyžiadal si ich pár na ukážku. Nato ma
prekvapil poznámkou, že moje výkresy sú lepšie než fotografie, lebo že na nich všetky
podrobnosti vidieť. Ale nevrátil mi tie obrázky a ja som sa ich nedomáhal. Zostali v
Prahe v pozostalosti Koulovej. Viem ja dobre, že moje krojové obrázky sú len biedne
mazanice, ktoré ešte dnes nemajú žiadnu cenu, keďže ten kroj, ktorý zobrazujú, každý,
komu na tom záleží, in natura môže vidieť. Nech by sa však moje kresby len dvesto rokov
udržali, keď už dávno terajšieho kroja tu nebude, potom budú mať historickú cenu asi ako
primitívne kresby iniciálok v turolúckom kancionáli, na ktorých nám Houdek ukázal, čo z
takých starých, neumelou rukou urobených iniciálok, keď ich umelec dostane do ruky,
vytvoriť môže.Roku 1893 v auguste navštívil nás Stanislav Klíma z Kutnej Hory a Karel Sladký z Užíc.
Dr. Gintlovi poslal som do Prahy hodný balík rastlín do daru, aby mal vo svojom herbári
aj trenčiansku flóru ako-tak zastúpenú. Neočakávane sa mi odvďačil, keď mi veľký balík
papiera a písacích utenzílií darom poslal. Koľkým som ja za dlhé roky množstvo krásnych
rastlín daroval, ktorí sa mi za ne ledva poďakovali a punktum! Ešte aj do Pezinka poslal
mi dr. Gintl svoj veľmi zaujímavý nekrológ Ph. Max. Opizov, ktorým sa mi veľmi zavďačil.Asi roku 1898 v lete zavítal k nám vychýrený český archeológ, spisovateľ a riaditeľ
škôl v Čáslavi Kliment Čermák. Rozumie sa, že som mu poukazoval všetky starobylé kamenné
nástroje, bronzové predmety a hlinené výrobky, ktoré som buď sám vykopal na podhradských
veľkých hradiskách alebo tam ponachádzané za slušnú cenu pokúpil. Keďže si žiadal vidieť
tie hradiská, zaviedol som ho na ne, kde sme ich vysoké násypy, miestami zvonku, za nimi
hlboké priekopy, množstvo vypálenej hliny, črepov a zlomkov kostí poprezerali a na
daktorých miestach i kopať probovali. V dolných hradiskách sme vykopali len dva
neokrôchané kované železné šípy, akoby ich bol dajaký Cigán ukoval a ktoré profesor
Ellenbogen (pomaďarčene Könyöki zvaný), ktorý sa tiež archeológiou zapodieval, za šípy
tatárske z roku 1241 vyhlásil. Tie si vzal Čermák na pamiatku. Z mojich bronzových
nálezov dal som mu jeden bankový závesok s uškom. Keďže som vedel, že tunajší
veľkostatkár pán Ostrolúcky, ktorý sa práve vystrájal na cestu okolo sveta, má prekrásne
výšivky na koži, súkne, hodvábe a plátne, ba aj na papieri, zabehol som k nemu, či by
nebol taký láskavý tie výšivky Čermákovi ukázať. On bol hneď ochotný a riekol, aby sme
po obede o jednej hodine k nemu prišli, že má ešte dosť času, lebo až o piatej hodine
odcestuje. Ani sme si po obede nezasadli, aby sa nám, ako sa hovorí, sadlo zaviazalo,
ale úderom jednej hodiny uberali sme sa do kaštieľa, kde nás pán Ostrolúcky veľmi vľúdne
privítal, hneď veľkú škatuľu doniesol a tie majstrovské výšivky barónky Estery
Rotschützovej, rodenej Príleskej, svojej prababičky, po stole rozložil. Keďže sme
videli, že odchádza na ďalekú cestu, chceli sme odísť domov, aby sme ho nebavili. On
však riekol, že má dosť času a ešte nám niečo ukáže. Otvoril hodný kufor, ktorý mal
poslať do jednej peštianskej banky do opatery, kým sa z cesty okolo sveta nevráti.
Vytiahol z neho škatuľku, naplnenú kameňmi — krásne vyrezávanými kameňmi — a vysypal ich
Čermákovi do priehrštia, ktorý na nich až oči mal nechať a riekol: „To bych ja radšej
mal túto škatuľku s kamienkami než tú velikú škatuľu plnú výšiviek!“ Ostrolúcky sa len
usmial, vytiahol z kufra jeden drahocenný opasok, zlatom a drahými kameňmi ozdobený,
ktorý opatruje ako rodinný poklad, kto vie, po ktorom bohatom predkovi. Keď sa nám tak
očí napásli, nesmeli sme ho ďalej baviť, ale sme sa s úctivým poďakovaním poberali
domov. Čermák by bol tiež rád dostal Kralickú šesťdielnu bibliu. Obstaral som mu ju za
miernu cenu a keďže som ja mal vo väzbe troška porúchanú Philadelphyho českú Postilu vo
veľkom fóliovom formáte a jemu sa tá stará kniha ľúbila, daroval som mu ju. Keď sa
vrátil domov, vydal knižočku o svojich cestách po Slovensku a venoval ju mne. O rok
pozdejšie poslal mi krásne vystavený diplom zakladajúceho členstva čáslavskej Včely a
rok pozdejšie diplom čestného členstva tejto archeologickej spoločnosti. Čulo sme si
písali až do jeho smrti, o ktorej som sa až potom dozvedel, keď na môj list prišla
žalostná odpoveď, že už umrel. Škoda mu v hrobe ležať. Ja si jeho pamiatku vždy ctím,
lebo som v ňom poznal neúnavného národného pracovníka. Tešilo ma, že jeho jedna pani
dcéra ma minulého roku tu v Pezinku navštívila.*Navštívil nás v lete roku 1891 aj staviteľ Dušan Jurkovič, ktorý sa preslávil svojimi
rázovitými, krásnymi stavbami v slohu slovenskom. Rozprával nám o svojich skúsenostiach,
najmä v Čičmanoch v Trenčianskej nadobudnutých. Do jeho príchodu do Čičmian sme ani
dobre nevedeli o tom, že takého mena dedina jestvuje na Slovensku. Až náš Jurkovič nám
na ňu posvietil a teraz putujú k nej umelci.V tom roku bavil sa za viac dní v Podhradí aj dr. Richard Stretti, vtedy sekretár
ministerstva financií vo Viedni. Práve v čas jeho príchodu robili nám miesto slamenej
strechy bridlicovú. Keďže boli ustavičné pŕšky, všade nám pretekalo do izieb, a preto
sme toho vzácneho a milého hosťa nemohli ubytovať vo fare. Keďže som sa bál, že mi do
izbičky do bibliotéky a do herbára vody natečie, museli tesári predovšetkým najprv z
dosák urobiť príkrov z núdze nad touto izbičkou a ačkoľvek aj tam miestami voda
kvapkala, aspoň moje poklady, bibiotéka a herbár, ostali v suchu. Dosť som sa nabránil,
aby mi slamenú strechu nestŕhali, lebo keď som sa pod takou strechou v Lubine narodil,
chcem tu v Podhradí pod takou strechou aj zomrieť. Ale pán Ostrolúcky riekol, že sa už
hanbí za takú slamou pokrytú faru a že celý náklad na pokrytie bridlicou nesie.
Naliehavo žiadal, aby sa to aj vykonalo, čomu som sa ďalej vzpierať nemohol. Keď sme
Strettiho pri najlepšej vôli nemohli ubytovať u nás, aspoň som mu obstaral slušnú
izbičku u jedného kováča, zemana. Za to sme sa však každý deň schádzali a keď len
počasie dovolilo, vychádzali sme do poľa. Povodil som ho aj po hradiskách, kde som
botanickým rýlikom na kraji jednej role, kde sa ukazovali črepy a uhlie, zakopal a
vyhodil som pekné, opatinované dláto bronzové, ktoré si Stretti na pamiatku so sebou
vzal. Vedel aj majstrovsky hrať na organ, pár raz prišiel do kostola, kde na dobrom
organe husitské chorály a iné kusy krásne hrával a my z fary sme tvorili jeho
poslucháčstvo. Raz prišiel do kostola, počujúc organovať, aj môj starý kostolník zeman,
pokyvoval hlavou spokojne a riekol: „Ej, tohto pána by sme si mohli za organistu
vyvoliť.“ Keď ma Stretti videl, ako si z brka prirezávam pero, proboval ním písať a
keďže sa mu tie perá pozdávali, že sa nimi dá ľahko písať, prirezal som mu ich aspoň
desať a aj pozdejšie som mu do Viedne také brkové perá poslal. Ja by som aj dnes smel
brkové perá prirezávať aj pred Jánošíkom, o ktorom ide povesť na Slovensku, že keď v
horách postretol študentov, dal im brká, aby z nich prirezali perá. Ktorí špic pera
usekávali na palci, tým nameral súkna na šaty od buka do buka alebo ich obdaroval pár
dukátmi; ktorí však špice pier usekávali na buku, tým poutínal palce ľavej ruky, lebo že
ich nevedia upotrebiť, aby na nechte palca usekli špic pera. Ja by som od Jánošíka
dostal súkna alebo pár dukátov, čo by sa mi v terajšej náramnej drahote výborne zišlo,
lebo usekávam perá na nechte ľavého palca.Myslím, že asi v tom čase bol u mňa dr. Svetlík, vyšší ministeriálny úradník z Viedne,
ale nebavil sa u nás, odišiel ďalej na Slovensko.Nadučiteľ M. Fiala z Kostíc na Morave cestoval po Slovensku, zbierajúc dáta a výrobky
keramické. Pošťastilo sa mu v Bošáci dostať štvorhranatý pomaľovaný džbán, aký som ja
nikdy predtým nevidel.Od 7. do 9. augusta 1903 bavili sa u nás JUC. Miloslav Rybák z Jindřichovho Hradca a
Wiliam Ritter, spisovateľ a maliar, švajčiarsky Francúz. Ritter si odkreslil v tunajšom
evanjelickom kostole pekný oltár, ktorý je majstrovské dielo rezbárske z roku 1801 a
vyhotovil aj viac fotografií. Keďže si žiadali vidieť aj kopanice, prosil ma, aby som im
dakoho obstaral, kto by ich doviedol na kopanice. Ja som nehľadal nikoho, ale som sa im
ponúkol, že ich sám budem sprevádzať, čo im bolo tým milšie. Pri peknom počasí vybrali
sme sa teda na automobiloch vlastných nôh hore Bošáckou dolinou. Asi po malej hodinke
chôdze dorazili sme do kopaníc Pred Bošáčku, kde ústi dolina Vyškovská do Bošáckej s
hlúčkom domov, evanjelickou a katolíckou školou, s mlynom a krčmou. Pri samej ceste má
chalupu Cigán a vedľa nej z ratolestí bukových primitívne zostavený svoj letný pavilón,
v ktorom sedel učupený na bobku a koval, lebo všetci tunajší Cigáni sú drobní kováči.
Toto obydlie Cigánovo a jeho priezračná dielňa sa tak zaľúbili Ritterovi, že si tú
skupinu hneď odfotografoval a keďže som stál neďaleko toho starého Cigána, dostalo sa
nebodaj aj mne tej cti tam vedľa Cigánovej vily paradírovať. Evanjelická škola bola
zatvorená, lebo učiteľ nebol doma. Zato si obzreli školu katolícku a jej vnútorné
zariadenie. Od školy sme kráčali hore dolinou až k domu Kusendu-Mikulovmu, kde sme našli
doma starú babičku, jej syna, nevestu v najlepšom veku a jej peknú vnučku Aničku. Najprv
si Ritter odkreslil dom zvonku, potom znútra a potom v izbe celú tú rodinku. Čeľadného
otca posadili za vrchstola s otvorenou bibliou, babičku pod kolovrat, nevestu pod
praslicu a vnučku s vyšívaním sa zaoberajúcu, zastreli okná a pri bleskovom svetle tú
skupinu odfotografovali. O rodine Kusendovskej udržalo sa dosiaľ podanie, že pochádza z
Kutnej Hory a po bitke bielohorskej roku 1621 sa prisťahovala do Bošáckej doliny. Tá
rodina je tu v okolí taká rozšírená, že keby všetky, Kusendovcami obývané domy do jednej
tlupy postavil, tvorili by dosť úhľadnú dedinku.24. júla 1894 doviezol sa k nám z Piešťan povestný dramaturg a spisovateľ pražský
Jaroslav Kvapil s miláčikom pražského obecenstva, svojou paňou Hanou Kvapilovou. Kto by
to bol tušil, že sa táto dáma, v najlepšom kvete svojho pekného a veľkým úspechom
korunovaného života, tak skoro a tak náhlo so svetom rozlúči! Rozprávala nám, že v
Piešťanoch bola v kostole, ale že panáčik diablovi a peklu väčší oltár v svojej kázni
staval než Pánu Bohu, že to už ďalej počúvať nevydržala a musela odísť. Nebavili sa u
nás, ale skoro odcestovali ďalej.Nezadlho bolo u nás viac českých turistov, ktorí sa prišli poohliadať po tunajšom
kraji a ľude. Jeden — na jeho meno sa už nepamätám — hovoril, že s podivením videl,
počínajúc od Bratislavy až sem, samých Slovákov! On sa hádam nazdával, že za hraničnými
stĺpmi Uhorska hneď uvidí maďarských čikóšov, szegény legényov a kanásov po pustatinách
sa preháňať. Aj to mu bolo nápadné, že na celej tej ceste nevidel ešte ani jedného
opitého Slováka a on sa nazdával, že sa tu len tak hemží opilcami. Riekol som mu, že tak
veľmi zlé to u nás s alkoholizmom, okrem v čas vyslaneckých volieb, nevyzerá a mnoho sa
v tom preháňa. Vôbec v úrodných stranách Bratislavskej, Nitrianskej a dolnotrenčianskej
župy, kde ľud lepšie žije, ani požívanie alkoholu nie je tak povážlivo rozšírené ako v
neúrodných krajoch hornej Trenčianskej, kde sa kameň začína a chlieb prestáva, kde
permanentný nedostatok záživnejších potravín ten biedny ľud tlačí a keď sa žalúdok k
svojmu právu hlási, umlčuje ho pálenčenou besnicou. Ktorý citlivý človek by sa opovážil
kameňom potupy po tom biedou morenom ľude hádzať miesto toho, aby ho srdečne poľutoval!
Svitá však aj tam tomu ľudu lepšia budúcnosť. V Amerike sa naučil slobodnejšie myslieť a
pohybovať sa, z úžerníckych pazúrov sa vyslobodzovať, o národ a národné veci sa zaujímať
a o vzdelanie sa starať.Ešte pred vojnou 3. júna 1910 navštívil ma, keď som už v Pezinku býval, spisovateľ
Emil Edgar (Kratochvíl), ktorý si daktoré dáta z mojich cirkevnodejepisných rukopisov
poznačil.Aj s mnohými Čechmi som bol v spojení a prispieval som do Zíbrtovho Českého lidu od
prvého ročníka až do posledného, do Sborníka Národopisného múzea, do Bíleho Čítanky a do
Nášho Slovenska. Všetky tie návštevy českých inteligentov na Slovensku boli takými
pevnými kramľami, ktoré jednotu československú spájali a pripravovali pôdu nášmu
osamostatneniu a zhodeniu cudzieho jarma, ktoré nás na dlhé storočia tlačilo. Od roku
1918 sme už slobodní. Teraz na nás záleží, aby sme túto slobodu múdro užívali na
upevnenie jednoty československej.[1]po bitke na Bielej hore— porážke odbojných českých
stavov cisárskym vojskom 8. nov. 1620. Po nej nastalo v Čechách prenasledovanie
protestantov.[2]Ľudovít Rizner— Ľudovít Vladimír (1849 — 1915), ev.
učiteľ v Skalici. Významný slovenský bibliograf.[3]Svetozor— literárna príloha úradného slovenského
časopisu „Slovenské noviny“. Vychádzal v r. 1849 — 61 vo Viedni. Vydávali ho D.
Lichard a Andrej Radlinský.[4]Český lid— (Lid československý) mesačník, začal
vychádzať r. 1891[5]zavítal k nám… Alois Jirásek— (1851 — 1930), významný
český spisovateľ, Holubyho navštívil koncom 19. stor[6]in natura— (lat.) v skutočnosti[7]autodidakt— (z gr., lat.) samouk[8]„cultellum Flacianum“— (lat.) flaciánsky nožík[9]dr. Pastrnek— František (1853 — 1940), český
lingvista | Holuby_O-mojich-stykoch-s-Cechmi-v-obdobi-predvojnovom.html.txt |
ÚvodomNemôžeme si u nás nariekať, že by sme nemali všetky predpoklady dobrej ľudovýchovnej a osvetovej práce. Od prvých počiatkov prejavuje sa úsilie zapojiť do nej všetky složky, ktoré ju vytvárajú a podmieňujú jedna druhú.Nezanedbávame ani divadlo. Naopak, čo najúčinnejšie sa zapojuje do systematickej práce, lebo viac a viac si uvedomujeme jeho význam. | Urbanek_Dramaticka-literatura-2-O-divadle.html.txt |
Dva listy. Juraj Rebro na vojneIAdresa:Pánovi Vendelínovi Rebrovi, môjmu otcovi, v páde, že by
nebol doma a na lichvací jarmok odišiel, vtedy mojej matke, Katerine Rebrovej, rodenej
Kocúrková, ak by ale aj tá bola na kopačke cukrovej repy, vtedy pánovi Jozefovi Rebrovi
môjmu bratovi pohunkovi v malom domku blízo potoka, hneď na pravo, ako sa začína dedina pri
moste. Cisárstvo Rakúske, krajina Uhorská v Europe.Milí rodičia a brat Jozefko!Pozdravujem Vás všetkých na stotisíckráť rázi i na zlatú nitku. Ja som chvála Bohu
zdravý, ktorého zdravia aj vám vinšujem a tešilo by ma, keby vás tieto moje riadky pri
dobrom zdraví natrafiť ráčily. Konečne po dlhom cestovaní som už pri mojom regimente, ktorý
je veľmi pekný, len do tých úzkych nohavíc sa mi driek a zadok nemohol nijako vmestiť;
kamaráti ma s tým tešili, že však sa mi on onedlho vmestí v rajčuli. Klobásku a tvaroh, čo
ste mi na cestu dali, sme s kamarátmi sjiedli. Prvú noc mi ľúto bolo za vami aj za
ližičkou, ktorou som jedával, i plakal som v tichosti pod pokrovcom tak, že ma žiaden
nevidel, ani nepočul, lebo ba ma boli vysmiali, že aký to husár bude zo mňa. Pozdravujem aj
tetku Doru, tú dobrú dušu, tú dobrú! ktorá mi sľúbila, že mi suchých hrušiek pošle.
Pozdravujem na stotisíckráť aj môjho ujčeka feldčiara a okresného miškára, pána Cvajfúsa,
ktorý bol tak láskavý mi jeden mechúr poslať na tabak. A nezabudnite súsedovej Aničke
povedať, by na mňa čakala, kým sa z vojny vrátim po troch rokoch, že si ju istotne vezmem.
Jestli by ale čakať nechcela a triafal by sa jej lepší vydaj, nemusí čakať a rád budem, keď
sa vydá. Tento list Vám preto posielam, aby ste vedeli, že som zdravý a nemám sa čo
ponosovať. Ale aj Vy aby ste sa nadarmo nestrachovali a hlavne, že nepotrebujam peniaze,
čo, ako úfam, Vám veľmi milé bude, lebo mi tu všetko hojne dostaneme, čo nám je potrebné k
vyžitiu. Keby ste mi ale vzdor tomu chceli poslať dve-try korunky, tak ja Vášmu dobrému
rodičovskému srdcu nechcem predpisovať, ale Vás to nemusí mrzeť a ženírovať, ináče povedzte
to Jozefovi, môjmu bratovi, či by mi on nemohol pár šestákov poslať. Znám aj dobré srdce
môjho ujčoka Cvajfúsa, aj ten by bral do povahy moju žiadosť; keby ste mu poviedali, on mi
istotne pošle jednu korunu a jestli mu miškárske remeslo dobre ide teraz v jaseni, tak ani
jeho šľachetnému srdcu nepredpisujem. To by ma na každý pád tešilo… ale Vás to preto nemusí
mrzeť a ženírovať, lebo my, čo potrebujeme, máme tu všetko dostatočne… prosím Vás, nech Vás
to len nemrzí… keby Vás to ale malo mrzeť a ženírovať, povedzte to radšej bratovi
Jozefkovi, že ho to nemá čo mrzeť, mne dve korunky poslať.Ja ležím tu v garnizóne, ako to snáď už aj viete; ale Vás ešte raz prosím s týmto mojím
pisemkom, aby ste nezabudli, keď mi onedlho písať budete. Tu sa vo vinohradoch mnoho vína
rodí, preto ho aj lacno môže každý dostať, kto má peniaze. Čo sa týka tých troch koruniek,
to mi je ľúto, že ich Vy viac potrebujete nežli ja. A brata Jozefa dávam prosiť, by ho
nemrzelo, mne dačo poslať na vix a na gombíky pucovať; keby ho ale mrzelo, radšej mi Vy
pošlite a nech Vás to neženíruje.A už sa krava „ružena“ otelila? a či sa oprasila už sviňa? a koľko má prasiec? Prosím
Vás odpíšte mi. Nuž som Vám už všetko odpísal, čo by Vás malo zaujímať. Píšte mi čím skôr
jednu dobrú interesantnú odpoveď.S Bohom, milí rodičia! Až do smrti Váš milujúci syn:Juro Rebro, honvédsky husár v 2. husárskom regimente, 3. eskadrona, tretí od ľavého
krýdla v druhom rade.Nota bene. Vec som dobre rozmyslel: keby brat Jozef a tetka Dora nemali tie tri korunky,
mne by vlastne milšie bolo, keby ste ich Vy mne poslali.IIPánovi vojákovi husárovi Jurovi Rebro, môjmu synovi v 2. regimente 3. eskadrone, v ľavom
krýdle, tretiemu z druhého radu, ku dozvedeniu u svojho regiment-kommanda.Môj milý synku náš!S radosťou a veľmi pohnutým srdcom dávam Ti na vedomie, že list Tvoj o tých troch
korunách, ktoré by si tak súrne potreboval, sme v hotove a skutočnosti prijali. Predo
všetkým Ti srdečne ďakujeme za prosbu, aby Ťa to nemrzelo a sa neženíroval za tie tri
korunky. Ony by ma vskutku neženírovaly, ani nemrzely ešte ani vtedy, keďby sa mal mrzeť a
ženírovať Tebe tie peniaze poslať. Včera sme kúpili kravu, ktorá ešte nenie celkom
zaplatená — však vieš, že nám koza zdochla. Tvoja tetka Verona hneď začala plakať, ako som
jej Tvoj list prečítal, aj sa hneď ponúkla Tebe tie tri korunky poslať, keby ich mala; ale
— bohužiaľ — ich ona nemá, aj slivky jej tento rok húsenice sožraly. Tvoj brat Jozef ich
má, ale hovorí, že ich sám potrebuje.Medzi takýmito okolnosťami nám nič inšieho nepozostáva, ako pri najbližšom otelení tej
celkom nezaplatenej kravy na jej budúce teliatko, keď sa uliahne, tie peniaze u Icika
vypožičať a Tebe ich potom aj hneď poslať.Teraz Ti chcem niečo aj o našom zdraví sdeliť. Sviňa naša prasná mala ružu, aj tetku v
hlave štiepalo, ležaly obidve. Čo sa týče nášho zdravia, prišlo to veru až ku seknutiu žily
a to tri razy: totižto krave. A Tvojej matke tiež lepšie neide, lebo ona má zase čosi v
tých nohách a v ľavom kolene. To ja Tebe nežiadam, ale najlepšie zdravie, k čomu sa
pripojuje aj tetka Verona, aj Dora, sesternica Tvoja, ktorá tiež toľko prosila, že by sme
Tie tri korunky poslať sa neženírovali, tá dobrá, milá duša tá!Chcem ti aj z dediny našej sdeliť niečo nového. Rychtára shodili, veľmi pil a po krčmách
sa býjal. Pán slúžny aj boženíkov pozaháňal, však vieš, pre tú korhelicu; hájnik sa nám
utopil, opil sa a spadol do vody, — celý úrad je už nebohý. Dedinskému pastierovi a
hlásnikovi ukradli trúbu, keď ležal opitý. Ak by ste Vy pri regimente mali takú nepotrebnú
vec v magazíne, tak by si dobrý skutok spravil, keby si takú zbytočnú trúbu chudákovi
starému poslal. Rozumie sa, že by si poštu Ty zaplatil, lebo ten starý nemá babky ani len
šnops. Pozdravujú Ťa všetci z domu aj Anička súsedová, že aby Ťa to nemrzelo tri roky tak
dlho čakať, že sa ona vydá; akýsi kadlecký tovaryš ju pýta.Už som Ti všetko napísal, čo by Ťa zaujímať mohlo a zostávam s tou žiadosťou, že by si
tie peniaze aj skutočne dostať mohol.Tvoj milovaný ľúbý otec až do smrtiVendelin Rebro.Nota bene! Poneváč sme sebe vec celkom zrele a vážne rozmysleli, tie peniaze Tebe radšej
nepošleme, by si do zbytočných výdavkov nepadol. Tvoja tetka Verona, ktorá Ťa veľmi rada
má, myslí tiež tak, že by si potom za inšími mohol behať; aj ujček Cvajfús nemá čo
miškovať, teda tomu vyrozumieš. | Gaspar-Zaosek_Dva-listy-Juraj-Rebro-na-vojne.html.txt |
Osoby rozmlouvajíci/ 10PROLOGUS, předmluvaARGUMENTUM, summa vší komédieSEDOCH, vandrovny tovaryšISMAÉL, kupec věřitelHYBRYSTES, služebník jehoBOAS, měštěnínLÁMECH, chudý soukenníkRÁCHEL, vdovaJOZEF, starší syn vdovyENOCH, mladší synSALOMON, švagr jejíELIZEUS, prorokBÁLACH, rychtářSYBULIK, bířicBARABÁŠ, krámařEPILOGUS, zavírka/ 11[1][1]za zoznamom osôb (str. 10) latinský citát (preklad:Nevidel som, aby bol
zbožný bez chleba. Buď preto zbožný a nikdy ako zbožný nebudeš môcť mať nedostatok
chleba.)P(aulus)KS(Kyrmeserus alebo Kyrmezerus
Semnicensis). | Kyrmezer_Komedia-nova-o-vdove.html.txt |
Fillis DemofonoviList druhí z Heroid OvídiaHosťkiňa tvá Fillis právom si Demofone sťíská,
Že mnoho dlž meškáš od času tvého slubu.
Čím bi mesáca plním jednúc rohi zešľi sa krúhem,
Tvá na naších vrhlá stáť mala kotva brehoch.
Skril štirikrát sa mesác; štirikrát sa do úplna zrostel;
Však ňejdú od Atén vodmi Sitóna loďi.
Čas čítáš-ľi, kerí čítá sebe dobre miľenka;
Pred svú tento dobú pred ťeba ňejďe ponos.
Stálú též k ťebe sem náďej mala: pozďe veríme,
Čož verené proťi svéj vóľi miľenku raňí.
Často saméj pre ťeba lhala sem sebe, mňívala často,
Že zbúren bílé k nám ňese plachti veter.
Tézeja sem hrešila, preto sem že ťa ňechce prepusťiť,
Odchodu sám aňi snaď tvému prekážka ňebol.
Často sem aj mala strach, keď bi s’ k toku Hébra sa ňésol,
Tvá abi loď na sivích ňekďe ňepukla vodách.
Často bohom s prosbú, bi si ti zlostňíku pozostal,
Lúbo na páchnúcích vzdávala poctu ohňoch.
Často viďíc vetrov počasím až mílo hovících,
Hňeď sem rekla saméj: príjďe mi, jestľi žije.
Verná láska, čo jest náhlícím k závaďe, všecko
Zmíšlala, a vťipná k príčiňe tochto bola.
Než ti sa vždicki bavíš; aňi tvá ťeba prísaha boztvom
Spevňovaná; aňi má spátki ňeťáhňe milosť.
Vetrom Demofone prístup si a loďstvo oďevzdal:
Loďstvu milí návrat, príslubu víra chibí.
Rekňi, čo sem ťebe prehrešila, krem láski ňemúdréj?
Skrz moju zaslúžiť sem ťeba vinnu mala.
Jedno je prehrešeňí to, že sem ťa prijímala zrádče:
Než toto prehrešeňí zásluhi místo ďeďí.
Prísaha kďe včil a slub, pravicú kďe že pravica dotklá?
Aj ti čo najmnožších usta virekli bohov?
Kďež je poisťovaní mňe Himén tovarišce budúcéj,
Čo mňe na manželské bol rukojemstvo daní?
Skrz more, čož sa celé i fujákmi i vlnmi nadúvá,
Často po ňomž si choďil, mal si i ešče choďiť:
Aj skrze tvého si mi prisahal (krem i tento vimisľen),
Čo zdvihlú pokojí rovňini búrku, ďeda:
I skrze Ládu, a čo mňa raňí tak dotkľivo, šípku:
Šípku z lučišča inú, šípku ze fakľe inú:
Pres to, Junónu hrubú manželskéj ložnice strážnú,
Lúčem i svíťícéj Céresi poctu kritú.
Keďže bi obrazenú každí sa pre boztva veľebnosť
Chcel pomstviť, ňebuďeš s trestu za dosťi jeden.
Ach strepané sem též občerstvila loďstvo ňemúdra!
Bi s’ mal pevňejšé, čo mňa oďešli plťi.
Aj plavskí dala sem prístroj, s ňím bi s’ mňa uťékol.
Ach znášám spravené šípami svími rani!
Hojním sem verila prelahodné na slova ustám:
Tvím verila slavním predkom i tvému rodu.
Tvím dala víru slzám: či sa víš pretváriť i slzmi?
Klam v sebe aj ti majú, a kďe ti kážeš idú.
Též dala víru bohom. Na čo už mi je toľkoto zástav?
Keď s ňích ľen jediná mohla ma dosťi zajať.
Ňesťískám si, že sem ťi pomohla na prístav, a místo:
Než ťebe ľen dosaváď má mala prízeň hoveť.
Dúfala sem ľepšé: to že sem zaslúžila misľíc:
Pošlá od zásluh čáka, je čáka pravá.
Ňeprácná vernú oklamať panňenku je sláva.
Uprimnosť hodná tvéj ke mňe láski bola.
Tvími pozaskočená i miľenka sem, aj žena slovmi:
Najvatšá to bodaj chvála je všecka ťebe.
Ňech stred mesta vloží sa ťi z Égeovičami obraz,
Ňech z nápismi roďič svími na predku stojí.
Keď čítan buďe tam Scíron ze Prokrustem, a hrozní
Šínis, i prispojení k tvári bujáka človek;
A premohlé vojnú Téb mesto, porážka dvoúdních,
Aj černého sľepé krála paláce bité.
Ňech za ňimi tvój sa znamená tím nápisem obraz:
Tento je, hosťinskú čo zľe miľenku klamal.
S toľkích otca vecí, s toľkích jeho čínov a skutkov,
Ľen jeďiná ve tvéj zostala Krétka misľi.
On s čoho sám čisťí sa, to ľen ťebe jedno sa lúbí.
Otcovskích sa klamov zrádče potomka čiňíš.
Táto (ňemám závisť) ľepšému sa manželu ušla:
A spojatími do uzd tigrami víški seďí.
Než mú odvržení opohrdnuľi Tráci ze svadbú,
Vác tu že sem cudzích vážila nežľi mojích.
Ňech sa do rozmúdrích už Atén, reče ňekdo, pobírá;
Váľečnému druhí najďe sa Trácku voďec.
Vípad skutki jeví. Ňech jest bez vídaru každí,
Kdožkoľvek misľí z vípadu skutki merať.
Než kebi tvé na našéj sa ukázali rovňiňe vesla,
Rekľi bi, že mňe, a jím prospela radda moja.
Však ňebola v prospech: do mojého ti bidla ňepríjďeš,
Tvé aňi v bistonskích ňezmiješ údi vodách.
Tvá sa mi vždicki mihá tvár lúčícého pred očma,
Keď hotové odpluť v prístave stáli plťi.
S tvími si kvílící mé smel slzi slzmi pomíšať,
A sťažovať sa, že už vetri na plachti idú.
I v posľed sa na rozchodnéj timi slovmi ohlásiť:
Fillido Demofona preskoro svého čekaj.
Mám-ľi čekať, čo s’ ušel ňemající ňikdi ma uzreť?
Mám ľi čekať zapreté plachti mojému brehu?
Avšak predca čekám: bár pozďe miľence sa navráť:
Tvá abi ľen na samém chíbala víra časi.
Než čo prosím ubohá? Už iná manželka ťa asnaď,
A mňe ňedobre čo tak láska vipadla drží.
Jak s’ na mňa už zabuďel, žádnéj vác Fillidi ňeznáš,
Odkáď jest Fillis, čož je za jednu, pravíš.
Čož ťebe Demofone blúdních metanému po cestách
Tráckí prístav, a svú hospodu z láski dala.
Čož ťi pomohla ze svím: čo ťi potrebnému darunki
Dávala tak veľké, dávať i ešče mala.
Čož ťi uvédla širé pod moc králostvo Likurga,
Sotviže spósobené dosťi ke správe ženi.
Kďež ladová k stínnému sahá až Rodopa Hému,
A spojené Héber v rovňinu prúdi žeňe.
Tisifona široká pri našéj nám huhlala svadbe,
A scestná trúchlé húkala pesňe sova.
Prítomná tam zapletená bola hadmi Alekto;
A hrobová černím dímila fakla ohňem.
Predca lazím trúchlá po skalách a po breztve zarostlém,
I kďe sa ľen široké dá more zhlédať oku.
Buďto je ďeň: buďtož ľigocú sa na obloze hvezdi;
Vihľédám odkáď v zátoki vetri dujú.
A z jakovíchkoľvek sa ukážú plachti korábov,
Hňeď hádám to mojích približovať sa bohov.
V zátoki rozbíhám sa, život vlni sotva mi chráňá,
Kďe predními na breh rovňina vodmi sahá.
Čím sa mi vác bľížá, tím vác já bez seba bívám:
Zamdľím, a služkám bídňe do lóna padám.
Na spósob natahlích skrivená jest zátoka lúkov;
Od kraju rozvaľené príkrini rohmi trčá.
Odtáď v podstavené mňe misel bola vodstvo sa pusťiť;
Však, poňeváč aj ďál chceš klamať, isťe buďe.
Ňech vlni tak stopenú ma ňesú do tvého pomedzá,
A mňa ňepohrobenú tam tvoje stretňe oko.
Bár na tuhosť bi s’ ocel, diamant, a samého premáhal;
Tak za mnú ňemala s’ brať sa ti, predca povíš.
Často ba aj za jedem žížním: bok často prebodnuť,
A hroznú zemreť jest moja vóla ranú.
Sídlo si aj tu na hrdlo, že tvím sa dopusťilo zrádním
Objímať ramenám, mílo je srdcu upľésť.
V tom sem, čo skoršú abi stud vzal náhradu vraždú,
Meškať z vibráňím vraždi sa málo buďem.
Ti mňe na hrob za ňenávistnú sa príčinu vpíšeš:
Známá s téj, neb inéj chvála ťi rádki buďe.
Fillidu hosť Demofon smrťi dal svú ňekdi miľenku;
Úmoru on zavdal príčinu, onna ruku. | Holly_Basne-elegicke.html.txt |
Mišo(Životopisné úryvky)I.Bol som hosťom u priateľa lekára v meste N. Večer sme sa dlhšie zahovorili, ale ráno
jednak som sa včaššie zobudil, vlastne zobudil ma hrmot na ulici, vozy a zvlášte okolití
kupci, ako by mi po hlave bubnujúci železnými roletami: nech sa páči!Vstával som a tíško sa obliekal, aby som nezobudil priateľa.Pred domom lekárovým zastal mliekár. Známy mestský obrázok. Chudý kôň, za ojom truhlica a
v nej kaňvy cínové, do slamy poprevŕhané, znak: mliekár ide už domov. Starý múdry kôň zastáva
i sám, a vďačne zastane kedykoľvek mu to mliekár povie. Tak i teraz. S truhlice sliezol
paholček v širici po päty a pod baranicou ako mýtovnica.[1]Obzerá sa, ako by touto ulicou nechodieval.Vošiel som do kuchyne ku starej gazdinke lekárovej, že sa tam doobliekam. Po príklade
lekárovom a známy častý hosť, nedal som sa obsluhovať do izby. Gazdiná, nízka tučná starenka,
už varila kávu, v kuchyni bolo voňavé chutné povetrie a teplo. Svítali sme sa, a ja som sa
počal pri sporáku vystierať, vyťahovať, a nevyspatými údy rozlievalo sa mi teplo ani
elektrina, až svaly zmäkly. Razom zabrnčal elektrický zvonec nad posteľou gazdinky.„Ktože im už nedá pokoja?“ strhla sa a zasipela gazdinka, a aby sa nedovolil niekto ešte
raz zazvoniť, čo by bolo aj do izby počuť, ponáhľala sa otvoriť dvere na pitvore. Bola by
nečakaného včasného „pacienta“ (tak volala všetkých i zdravých i chorých, čo do domu vošli)
iste odpravila vo dverách, ale si pomyslela, že pokypí niečo na sporáku, a preto náhlila sa
zpät, a za ňou okúňave na prstoch neisto šiel ten mliekár, čo som ho toť z okna zbadal. Sklené
dvere za gazdinkou zostaly otvorené, a mliekár nevedel, či má vojsť, či zostať v pitvore. Na
mňa v košeli fúklo, a bolo to vo februári, kývol som mlčky rukou mliekárovi, porozumel,
zadrobčil, a na prstoch chytro sa mi vtiahol popod ruku do kuchyne. Zavrel som dvere.„A čože je tej tvojej materi, že ti je tak náhlo ráno o siedmej?“ pozrela na budík, či je
ozaj toľko, a robila si s hrncami poriadok na sporáku.Mliekár hlasno si vdýchol voňavého povetria a prerývano odpovedal: „Majú zá-duch,“ práve
ako keby ho on mal. To iste od strachu nevládal vydýchnuť.Svetlu do kuchyne preniknúť prekážaly schody, vedúce na poschodie, i bolo v nej šero.
Odstúpil som k oknu a tak sa prizrel šuhajovi. Snímajúc baranicu postrapatil sa bol na rešeto.
Belasú rukavicu o jednom palci aj s čapicou pritisol jednou rukou na prsia, druhou holou
chodil po čapici, ako keby mačku hladkal. Stál na jednom mieste, len práve že za dvermi, ale
gazdinke, čo sa raz zvrtla, chcel sa ustúpiť, i uhýbal jej s nohy na nohu. Hľadím: postava
detská, ale hlava veľká, osadená ako vajce na švíbalke, a tvár stará. Pod nosom, širokým a
trčiacim ako gombička, na gambe pravidelne vyškerenej očnými zubmi, ako by mliekárovi vždy
bolo do smiechu, akési riedke žltkavé fúziky, a ústa i brada tenká, predĺžená nejak, ako u
vtáčaťa. Širica súkenná, nie naňho šitá, a čižmy tiež chlapské a zagrieždené suchým i čerstvým
blatom. Očí som mu nemohol rozoznať, boly akési riedke, zelené, hlboko v hlave a drobné.
Čapica, širica a čižmy boly na chlapa, ale z nich ľahko by bolo vytriasť chudé, iba so
štrnásť-pätnásťročné paholča.„Odkiaľ si?“ púšťal som sa do reči.„Zo Závodia; z kaštieľa,“ veľmi ochotne odpovedal mi mliekár, ako by ma chcel len
upamätovať, či ho nepoznám, keď jeho alebo aspoň vozík a či koňa zná celé mesto. „A vy ste nie
doktor?“ spýtal sa ma hneď on, a to per „vy“, a pozrel na mňa a ja videl som, v akej je
neistote, kde je pravý doktor, a či príde k jeho materi. Gazdinká mi ponúkla kávu.„Počkaj za chvíľu,“ a vošla do izby povedať lekárovi.„A ktože ťa poslal po doktora?“„A to len ja som si pomyslel, ak by prišli,“ rozkladal mi nesúvisle mliekár. „Mater mi má
zadusiť. Majú záduch už tretí rok… Ležia od jesene, a že im je už na umretí… Nuž aby si
nepomysleli, že som im ani doktora nezavolal, keď im otec nechcú… Tak čo som predal dva
zajace… by som statočne zaplatil, keby chceli prísť, alebo čo by sa zaviesť, keď je planá
cesta. Tu stojím,“ a hodil rukou za seba, že na ulici stojí mliekársky jeho vozík.„A koľko máš rokov?“„Na dvadsiaty.“Tak, myslím si, aký naoko nasprostastý, a múdre hovorí. To vari že má dvadsať rokov.„To si ty už celý mládenec,“ vlastne som si myslel ,a taký chlapec‘. „A do školy si
chodil? Vieš čítať?“„Doma som chodil, ale potom sme šli do kaštieľa slúžiť, a potom som už nechodil. Ale zo
Spevníka viem čítať.[2]To aj teraz, keď je materi ťažko a nespia, nuž im v noci čítam pesničky, a tú
,Hrad prepevný…‘ viem skoro celú bez knižky, aj spievať. Aj tú ešte viem: ,Čas radosti…‘ aj
,Moc boží divná…‘ dva verše. — Aj ešte…“„A kto ťa naučil?“„V škole, aj mať vedia…“„A otec? Máš otca?“„Mám, ale tí nebývajú s nami.“„A kde?“ začala ma páliť zvedavosť.„Už celú zimu u tej rúry…“„U koho?“„U kraviarky. Ani nejedávajú s nami.“„Prečo?“„Lebo mati ležia, a moju váru že oni nebudú žrať, a mati zjedia, i ja zjem. Aj že ich nemá
kto oprať, obšiť. A ja sám si…“„Ale ju, mať, príde otec vše pozrieť?“„Vojdú… Ale všetko si odvliekli ku kraviarke, a pri nej žijú.“„A mať čo vravia kraviarke?“„Neprídu na slovo, ale sú radi, že otca opatrí.“„A mať za otcom už nemôže?…“„Ba sa v jeseni boli vytiahli a volali ich… ,Umri alebo oži, potom pôjdem k tebe,‘
povedali otec. Ale teraz, keď sa opijú, vše prídu plakať k materi… ale sa dozlostia, aj by ich
na posteli dobili, ak by sa ich nezastal.“„A prečo sa dozlostia?“„Že vraj mať sú na vine ich pádu…“„Akého?“„Nuž keď tá kraviarka bola len taká… Iba ten ju nenaťahoval, kto nechcel… Hanbia sa vari.“
Toto asi napočúval, a opätoval za druhými.Vyšla gazdinká. Doktor hneď nemôže, ale popoludní príde iste.„A čo to bude stáť? Zaplatím, aj do apatieky…“ potešený mliekár očervenel, nevedel, čo s
čiapkou, i si ju postavil a zasa strhol, a cele zmätený rozháňal širicou, idúc kamsi pod
pazuchu po meštek s peniazmi.„Mne budeš platiť?!“ okríkla ho gazdinká. „Pánu doktorovi tam, potom, ty Kubo!“ ako
známeho dovolila si ho gazdinká prezvať skrytým prímenom sprostáka.„Ale iste. Nedajte im zabudnúť!“ potešil sa mliekár dôvernému prímenu a, sťahujúc baranicu
oboma rukami na uši, volal hlasne „dobrého zdravia“, a zabudol ísť kamenným pitvorom po
prstoch…II.Závodský kaštieľ a pri ňom nový červený komín stojí na dvadsať minút chôdze od mesta.
Vtedy sídlil už v ňom žid, neviem či len árendátor, či už majiteľ.Starý opadaný zemiansky kaštieľ poschodový, so zvláštnym dreveným dvojitým krovom a pri
vrchu okrúhlymi oknami. Neobyčajná pevná stavba, samé sklepenia.Hradská ponad kaštieľ rozprestrená je pred panským vchodom, bránou so stĺpy, zaštítenými
strieškou, pod ktorou badať ešte opukaný zemiansky címer.[3]Tam na tej ploščinke čakávali voľakedy vyšnurovaní kočiši na svojich pánov, keď
ešte sedliak zadarmo robil…[4]Do dvora či majera odráža sa cesta niže kaštieľa, ale i povyše neho letí tiež s hradskej,
sbiehajúc sa s cestou od hornej strany, s poľa.S priateľom lekárom netrúfali sme si odraziť sa spodnou cestou do majera, lebo celý dvor
videl sa nám ako jedna rozrytá hŕba slamy a hnoja, ale obišli sme kaštieľ a spustili sme sa
odhora, že azda bude prístupnejšie. Bolo koncom februára. Sneh, blato, čliapanina ukrutná, a
bolo už podvečer. Slnca nebolo, nad krajom stál tmavý oblak. Spúšťajúc sa od kaštieľa dolu
vŕškom k rozchliabeným vrátam, privolaly nám voľaktoré ženy, čo tam z hroblí burgyňu vyberaly
a čistily, či nemáme nožíka, a taký samý hnusný dvojsmysel, a chichotaly sa iste preto, že
nevieme trefne odpovedať. Medzitým dočapkali sme sa do dvora. Páleničný červený komín bolo
vidieť už od cesty, ako i kaštieľ, teraz sa nám ukázal od základu, a zavial nás smrad
neobyčajnej hniloby… Výpalky.Zastanúc u vyvrátených vrát, videl som pod dlhočizným krovom nízke, naširoko rozložené
hospodárske stavy: stajne, ciene a sluhovské kutice, ako som sa hneď presvedčil. Naprostriedku
dvora velikánska kopa hnoja, slama po celom dvore rozvláčená. Psa nebolo, hydina už bola šla
spať, vcelku bolo ticho, iba z ktorejsi stajne ozývalo sa okrikovanie statku a dupot koní. Pod
verandou, s ktorej šly na jednu i na druhú stranu kamenné schody, na ktorých stály dva stĺpy,
držiac vyčnievajúcu strechu, stála ohromná rázsocha a pri nej dlhý válov. Studňa. To všetko
stačil som očami prebehnúť, lebo na dvor kročiť, to vyžadovalo rozvahy. Vše sme zastali na
jednej nohe, druhou zvoniac a hľadajúc kam kročiť. Kaluže, blato, tak že si neuhľadíš
pohodenej skalky, tehly, aby si nemusel po členky do bahuriny a nenechal v nej galoše. Na
dvore ukázaly sa tri na chlapských nohách pohybujúce sa viazanice slamy.„Kdeže je tá chorá?“ spytuje sa doktor zďaleka, dostanúc sa pod stenu stajní, kam sa,
kolíšúc sa na skalách, ako komediant na povraze, konečne dostal a chytajúc sa múru, bezpečne
zastal, prekročiac odkvapové brvience.„Tam do tých tretích dvier,“ odpovedal človek zpod viazanice, ale zastali všetci traja a
nachýlili viazanice na hlavách, aby nás lepšie videli.„A ktože jej poslal po doktora?“ bolo počuť tichú otázku.„Ktože by? Iba ak Mišo sa poň ohlásil. Zasa mu otec nadáva!“ ozval sa druhý.„Keby sa už doň nechytal,“ začul som takýto rozhovor chlapov, vchodiacich do stajní.Lekár ponáhľal sa k tretím dverám; skočil som za ním, aby som privrel za sebou dvere,
ktoré mi nechal otvorené a z ktorých ma zavialo teplým ľudským pachom. Ako by na míľu bleslo
sa mi svetlo ako nejakou dierou. Šiel som proti nemu. Izbica s osem metrov dlhá, ale dvoch
neširšia. Okienko dosť veľké, štvoročkové, ale jedno vrchné očko zalepené, a spodné dve skoro
cele založené handrami a machom, a k tomu dosť hustá starodávna mreža. Voľakedy iste komora,
lebo vedľa háčika s motúzom zbadal som na verajach i dverách spravu na kladku. Doktor, známy
už v takých i horších kuticiach, šiel smelo k oknu, ja za ním. Teplo je a smrad ako na
pohorenisku.„Vy ste chorá?“Ale žena nestačila odpovedať, keď jej už doktor vychytil čosi z ruky a hodil na zem, mne k
nohám. Krčím sa za čímsi, a zodvihnem — fajku. Nezabila sa, ale jednak som nevedel, čo s ňou a
položil som ju nad stolík do okienka. Už som sa rozhľadel a videl na lôžko chorej ženy. Na
nejakej z dosák sbitej, kolíkmi podopretej priči, nastlanej slamou, prikrytou plachtou,
polosediac ležala prostovlasá žena, prihodená tmavobelasou tlačenou parušinkou,[5]a keď jej lekár fajku z rúk vychytil, sopäla ich proti nemu, ako k modlitbe. Ľakla
sa a prosebne pozrela — „zmilujte sa“.„Poradili sennú mrvu,“ ospravedlňovala sa chorá sipľavým, prerývaným hlasom, ale vtom ju
vychytil kašeľ, nedalo jej dýchať, až jej lekár pomohol sa posadiť a ju popustilo. Ja obzeral
som sa po chyži, ba som sa vrátil k dverám, lebo lekár začínal chorú vyšetrovať, preklepávať,
načúvať. Vtom vtiahol sa do chyže tíško mliekár Mišo, ja som zodvihol proti nemu ruku, že
„ticho“, a on už potom založil si dlaň na ústa a bál sa pokročiť, iba uprene hľadel na posteľ.
Vtiahly sa ako duchy ešte dve ženy, súcitne zalomily rukami a nemo kývaly hlavami, a keď sa po
chvíli začal lekár s chorou shovárať, ja som už len úryvkovite počúval: „na tretí rok“, „od
jesene“, približily sa im ženy, počaly ony za ňu odpovedať, i to vše ako by jedna na druhú
čakajúc a tisnúc do odpovede, keď sa doktor začal spytovať na opateru, službu, muža. Stiesnený
v duši všetkým, čo ma okružovalo, nemoc, chudoba, bieda, — pritlmil som i dych i hlas,
zastavil som Miša u dvier pri sporáku, na ktorom boly so štyri plechové i črepené hrnce, pod
ne začal Mišo oheň klásť, nahol som sa k nemu a, držiac ho za plece, šuškali sme si, že
zapekačku novú on kúpil materi, aby im ľahšie dýchať dalo; i vedel som, ako sa bude trápiť,
keď od materi zvie, že lekár fajku zakázal, o zem hodil. „Či on s fajkou horšie nenarobil
materi?“ pomyslí si neraz. Spýtal som sa ho, kde je otec, a to isté začúvajúc i tam od lôžka
chorej, že otec „nevojdú“, „tí by ich radi pochovať“, „má druhú“, — zbytočné bolo sa šuhaja
viac vyvedať, a upozornil som sa za dvermi na dlhú nízku klietku, od predku obitú latkami,
pomedzi ktoré pchaly nošteky domáce zajace.„To sú tvoje? Koľko ich máš? Staré?“ mal som plno otázok, lebo rád vidím zajačiky.„Pätoro ich je, mladé.“„A starých nemáš?“„Tie som materi pohlušil. Však aj tieto sú už hodné, a do leta dorastú, i kotiť sa budú,“
s istotou odpovedal Mišo.„Ale predsa si nemal všetky staré vyhlušiť. Mohly sa kotiť…“„Som ich mal plnú stajňu kravskú. Diery maly… Ale čo sa otec oddelili, vše mi jedného
srazili a s Ančou zožrali… Iba tieto čo som uchytil a jednu samicu a samca…“ žaluje Mišo.„A tie?“„Tie som predal.“Aha, to budú tie predané na lekára a apatieku, a okúňal som sa vyzvedať na pekné city…„A otcovi si čo povedal?“„Čože som im mal?… Prileteli by za mnou, a ešte by sa svadili s materou, že už nezdochnú.
A ja, keď sa ich zastanem, uplieskali by ma, keby som sa ich bál.“ Odpoveď trocha nepristávala
na otázku, ale som ju prijal, lebo som videl, že zajacov Mišo otcovi neľutuje, len by materi
neubližoval. „Ale som im povedal, že keď budú materi ubližovať, vykrikovať, ja sekerou do nich
zatnem.“Pozriem, a tento starý chlapec by to urobil, prešlo mi mysľou. Hľa, ako sa mu oči
roztvorily. Či silu cíti zapasy s mocnejším, a či tak má rád svoju mať, že by oželel sa
obetovať za ňu?…„A či pijú otec?“„Pili by, keby mali… Ale pán im nedajú napredok.“Doktor prezrel chorú, začal naúčať, poučil o fajke a čistom povetrí, napísal recept; Mišo
sa upozornil, a keď už i dosiaľ strihal ušami, mrvil čosi vo vnútornom vrecku vesty a hľadel k
oknu, teraz ma už nechal a šiel tiež načúvať doktora.Keď sme sa porúčali, predstúpil Mišo a smele sa spýtal, čo je dlžen?Ženy až hlavy vypäly, a hrdo hľadely naň, pokyvujúc a štuchajúc jedna druhú, že hľa, aký
gazda!Lekár nechcel nič. To ženy rozľútostilo, utrely si slzy a Mišo krútil hlavou, akože on to
nemôže prijať, a počal tisnúť doktorovi peniaze do dlane, a ktovie, ako dlho by sa bol musel
lekár s vďačným Mišom naťahovať, keby mu jedna žena nebola šepla: „Nechaj, a aspoň im ruku
bozkaj“. A Mišo schytiac ruku, silou tisol ju k ústam, že to lekára cele rozladilo, a
ponáhľali sme domov. Bola už i tak tma.III.Mišovu mať lekár niekoľko ráz ešte navštívil, ale srdce nevydržalo choroby. Umrela.Mišo rumádzgal nad ňou tak hlasne, že to bola vraj až hanba na dvadsaťročného corgoňa, a
nevedel sa zdržať, ani ho nik utíšiť, aj keď kňaz prišiel, a pri všetkých pohrebných
počestnostiach. Otec s ovesenou hlavou stál nemý, slzy neutrel, škúlil zpod obočia na syna, a
by mu bol najradšej hrdlo pridusil; nie že by mu nebol doprial plaču, ale že všetci boli
ticho, načúvali spev a kázeň, ktorej sa muž bál, ale ešte dosť suchý obišiel, i prekonané bolo
najťažšie. Už ho nič netiesnilo. Miša mykali aj druhí, aby stíchol, ale keď mu čo šepli do
ucha alebo ho drmli, zatíchol, vypočul, ako by nad tým začal myslieť, ale ako kňaz, rechtor
prišli na prvé slovo smrti, zasa ho to strhlo a bôľne zavýjal do konca. Keď mu mať spúšťali do
jamy, dupkal nohami, ako by sa chcel rozbehnúť za ňou skočiť… „Taký nevyvinutý rozum má,“
šeptali vôkol. Aj ju zahrabali, aj si už riad sbierali hrobári, i povedali mu sopár chladných
slov, že už, ani čo bude hlavou o zem biť, jej nezobudí, kým sa Mišo od mohyly pobral,
obzerajúc sa na cintor, zastávajúc, nevediac, kam sa teraz dieť, a večerí sa…Keď prišiel domov, našiel v izbe plno sveta: rodinu i sluhov panských. Svitlo mu v očiach
i v hlave. Gazdinou už bola Anča-kraviarka. Anča — baba tučná, červenolíca, širokých kĺbov,
asi tridsaťročná, vyfintená na dievčicu. Dosiaľ frajerka všetkých slobodných paholkov a
sluhov, teraz od jesene prilipla na Mišovho otca, a myslela na vydaj zaň, ak mu žena umrie. V
kuchyni ju mali radi, že bola „čistotná“, a že i bola robotná do pretrhnutia. Podojila
osem-desať kráv tri razy denne, ako valach oviec. Pre hanbu nebola ani na pohrebe, ale ako
truhlu vzali, začala riadiť a chystať na kar. Strčila mach a handry s okna, izba zvidnela. S
priče vyhodila slamu, perinky vniesla do Mišovej stajne. Ta prevliekla i truhlu, a pohádzala
do nej všetky háby po nebohej, i ten voľaktorý hrniec. Nie od zlosti alebo nenávisti, ale že
mala svoje, a toto patrí teraz už Mišovi; aby ju nepotvorili z lakomosti. Izbu zamietla,
preniesla sa, a stavala nachystanú pálenku a mäso na sporák; chlieb, pečivo od pekára na stôl,
zakrytý obrusom, a viedla si už ako gazdiná. Všetko, pravda, na dohovor s Mišovým otcom,
ktorého preto málokto pohanil, veď „dosť sa natrápil s chorou osobou za dva roky… a že
nevydržal?… Ktože vedel, že umrie… A čože má robiť, keď sa už s ňou splietol…“ vravely i dobré
staré ženy vo dvore, sluhovky.Keď Mišo došiel, voľaktorý sluha súcitne vítal ho, aby sa ponáhľal, že „už máš tam
veselie“. Skutočne už stáli, sedeli ženy, chlapi a podávali si skleničku. Reč viazla, lebo
mŕtvu spomínať — nešlo, a začať o službe a robote, to ešte príde. Ale najtiaž si zapiť,
zajesť, rozviažu sa i jazyky a vybŕdnu z neistej nálady. Paprikáš bude hneď, pri sporáku vrtí
sa Anča, i druhé pomáhajú dodať mu všetkých dobrých chutí…„Čo ty tu chceš? Hneď ťa zabijem!“ zreval na ňu vstupujúci Mišo, a zhýbal sa po polienko.
Anča sa ho nebála, postrčila ho, Mišo sa prevalil, priskočil otec, hodil sa naň a „chlapča“ by
bol zadrhol, keby mu ho ostatní, po porade, či sa zastarieť komu do nich či nie — neboli
vydriapali. Skrvavil mu všetky ústa, nos, celú tvár, tak ho bil päsťou po nej; ale i Mišo
vytrhol otcovi v zúfalstve a úzkosti, že tu teraz jeho smrť, chlp fúzov, vrazil päsťou do oka,
a keď ho vydriapali zpod otca, vytisli ho za dvere. Mišo v zlosti prezýval príhodným menom
nečestným Anču, viac štvornožky vliekol sa po sekeru pod cieňu, a revúc, že ich všetkých tam
pobije, nemohol sekery chytro nájsť a tak dal sa pristaviť starému pastierovi, ktorého za
priazeň volal „ujčekom“. Ujček na kar pozvaný jednak nešiel, lebo nepáčil sa mu „taký
poriadok“, ale vzal Miša za ruku, zaviedol do stajne, a ukázal mu v priečinku všetky materine
i jeho háby, vynesené z izby.„Tu sa upokoj a tam viac nejď,“ hlesol starec.Miša skutočne pohľad na materine veci, hoci sem vyhodené, nerozzúril väčšmi, ba práve,
čujúc ujčeka a zazrúc po materi perinku, hodil sa na ňu a plakal, plakal, ako s materou vše,
keď im otec slovom, skutkom poubližoval; lebo ako sa pamätá, otec s materou a s ním žil ako by
v stálom zápase jeden mocný proti dvom slabým: materi a nemu. Nerád ho videl, bíjal ho, že je
taký „nepodarenec“, ani vravieť, ani sa zvrtnúť, a že nebude mať od neho nijakej pomoci, a
nebol a nie je súci iba toho starého koňa opatriť, aj ten, ak nechce, nedá si mu ohlávky
zavesiť a Mišo musí na válov stávať… Tri zlaté mu platí pán na mesiac, a chleba zje za šesť…
výmer si duplom preje… sto a sto ráz počul si Mišo. Inak mať. Materi bol i tak milý,
vyhovárala otcovi „božie dopustenie“, a Miško jej bol počúvny, usilovný, čo aj slabý, a keď
aký groš dostal, letel s ním k materi. Iba že tie cigaretle naučil sa šúľať, odkedy mlieko
vozí, ťažkala si mať; no i to málokedy kúpi dohánu, ale donesie si „obhorkov“ z hostincov a
kaviarní, kam mlieko rozváža.Mišo viac do otcovej izby ani neňuchol. Sbil si s „ujčekom“ postieľku nad starým koňom v
stajni, čo mlieko vozil, o otca sa neobzrel, iba ako psík na psa, či ho nejde zadrhnúť, a či
by si už mohol trúfať sa do bitky pustiť, a či by ho ten väčší nezaškrtil… Ale práve toho bála
sa Anča, že keď sa Mišov otec vše opil a zaprel do Miša, že sa Mišo môže daraz „zbesnieť“ a
otca i vidlami bodnúť… I robila všetko možné, aby sa Mišo zo dvora odstúpil.Od smrti materinej jedol Mišo v kuchyni s ostatnou slobodnou čeľaďou. Ale pán si rozmyslel
cez leto, že bude držať sluhov na komencii,[6]ženatých, aby bolo viac robotníkov naporúdzi, a tak nebolo Anči treba Miša viac zo
dvora vyhrýzať…IV.Po Všechsvätých bol už Mišo v meste u „ostatného“ žida-mäsiara, ktorý dával mäso vždy
lacnejšie, a o ktorom sa preto vravelo, že choré kúpi, zdochnuté zareže, a vôkol jeho jatky na
predmestí býval nešeredný smrad od kutľov, ktoré bral od všetkých mäsiarov. Ale chudobní ľudia
radi šli k nemu.Mišo bol v novej službe všetkým, slovom: dvorným sluhom. Mal zas podobného koňa, vozil
pána, svine, teľce, i drevo štiepal, vše i v jatke pomohol, i barany pásol. Na leto potom vše
ho i vyobháňali mešťania za mestom, ktorí tam role mali, lebo pustil aj na neárendované
strniská a úhory, ba mu sľubovali vyraziť tie dva kolozuby, pre ktoré mal vždy usmiatu tvár, a
Mišo naopálal sa dosť po úzkych záhonoch za dvadsiatimi-tridsiatimi baranmi. Pásaval vše u
cesty, a idúc prechádzkou, zastavili sme sa neraz pri ňom — porozprávať, alebo pristavil aj
sám, pýtajúc zápalky, a keď poznal, i on rád sa prihovoril: „Kde idú? Na prechádzku. I ja sa
prechádzam za baranmi… Nech mi dajú tú cigaretľu…“ a v očakávaní celej cigarety usmieval sa na
celé široké ústa, že sa mu tvár od ucha k uchu sbehla vo tri švy a oči mu zavrelo. V ruke
krivuľa liesková, ktorou zavracal barany, vyhadzujúc ju do nich a za nimi, kľajúc im, ako by
sa Otčenáš modlil. Na nohách panské široké a pridlhé nohavice (s pána), zaviazané u spodku „po
vojensky“ motúzom na baganče, aby sa mu zem nesypala. Klobúk tvrdý, ale prehnutý do vajca na
vrchu, a za stuhľou dve-tri liskavé perá z kohúta, a podľa toho, či bolo teplo alebo chladno,
dážď, buď jeden kabát (ovšem i ten „panský“) oblečený, druhý zahodený, a pod hrdlom cez dierku
na gombičku špagátová „spinka“, alebo (v teplom čase) obidva len prevesené na pleciach, a
vtedy zo súkennej sedliackej vesty od prvej gombičky do vrecka skvela sa oceľová retiazka a na
nej nie síce hodinky, ale plechových črienok nožík, kovaný „na rybku“ s obrúčkou na chvostíku.
Pod spodným kabátom trčalo mu vždy biele veľké plátenné vrecko, skoro od pazuchy až niže futra
na dlaň, nabité jedivom: chlebom, záhradným lebo divým ovocím a keď nie inším, aspoň kvakou,
mrkvou, bôbom a čo kde, pečlivý o svoj žalúdok, pochytil. Vídali sme ho ukrajovať, alebo sa
postaviť a vyzývave kúriť cigaretľu, držiac ju v privretej dlani medzi palcom a ukazovákom;
sediac — stružlikoval, vŕtal, škrabal nožíkom, čo inšie — cigaršpice, fajočky z kadejakých
rovných i krivých halúz a koreňov. A vtedy mu často zašly barany na cudzie. Vychytil sa za
nimi, ale keby to neboly práve barany bývaly, boly by mu mohly všetky ujsť do škody. Zavolal,
už sa splašené odhodily.„No, Miško, vedel by si ešte ukázať, kde ti mať ležia? Bol si ju niekedy pozrieť?…“To mu boly také neslýchané otázky, že sa na chvíľu zamyslel, kým odpovedal, že vari by ich
len našiel.„Nuž a či si od pohrebu nebol?…“„Nebol…“ A to už bolo na druhý rok v jeseni. Závodčanov nepochovávali do mesta, ale ďaleko
jednak nebolo. Nie preto. On zabudol už, a čo sa naplakal za tri dni i potom vysotený do
stajne. „Ale na dušičky mi boli na ume…“ Predsa. To je tak asi všade u ľudí blízkych prírode.
Koľko detí neoznačí ničím, ani stromkom, hrobu rodičov, a o pár rokov zaspí i spomienka, a v
druhom kolene niet už ani sna…„A otca vídaš?“„Mm…“ zakrútil trochu hlavou, že nie.„Ešte sa hneváte?“„Mm…“ zas zakrútil hlavou, že nie.„Pre mňa ako by ich nebolo…“„A žijú?“„Vari žijú, ak neumreli…“ zakončil ako v slovenskej povesti.U žida sa Mišo spravil. I popravil sa, zdužel, i podučil novej robote, a tak najal sa ku
remeselníkovi-gazdovi, ako sú v menších slovenských mestečkách skoro všetci remeselníci.
Vypomáha jedno-druhé. Najal sa za paholka na predmestí. „Teraz poriadneho sluhu ťažko dostať,
a toto nebude sa vláčiť do mesta za dievkami, besmi… viac bude hoden, ako dorastený,“ dumal
pán, a Mišo sa zjednal. U žida, znechaný na seba, nestaral sa oň nik, ani čo obliekol, čo
obul, kto ho opral. Ale v novej službe, kde bol poriadok a Mišo považovaný za človeka a nie
len za živý robotný stroj, trocha sa oň obzreli. Oriadili, obliekli ho, a z Miša vylúpil sa
„mládenec“. Dedinské háby už bol cele dodral, podala mu i tu pani s pána. V tom bol v týždni,
na nedeľu vybrali mu hotové v sklepe. Už keď ich vyberali a „mladý pán“ — majster — spýtal sa
i jeho, aké sa mu páčia, nemohol sa rozhodnúť ani za farbu, ani za strih, a dvadsatoraké
probujúc, hladkal rukávy, mädlil súkno (ako videl pána), za čo by ho rád bol kupec po hrubej
nejemnej ruke čľapnúť, a iba sa sladko naširoko usmieval, a zakrútené do papiera, ďaleko od
seba niesol v paklíku, ako mendík, oplátky, aby sa nepokrčily. Doma do nedele dva razy ich
proboval, teraz už štipkajúc aj nohavice vyše kolena, či sú dosť hrubé a mocné. Uznal, že
nekúpili ledačo za dvanásť zlatých, čo od jesene zo služby nevybral, a už je jar, Veľká noc
bude.„Keby ma mamka videli, očiam by si neverili,“ prisviedčal v kuchyni pánom, keď sa na prvý
sviatok ráno vyobliekal: tie šaty, vyleštené baganče, biela košeľa i s extra golierom,[7]na ňom červená mašľa, za klobúkom kaška zo záhrady… Medzi prsty cigaretľa…„To ty zajtra pôjdeš kúpať…“ poštipla ho slúžka, parádnica, mladá, ktorá ho obišla, ale
božechráň, aby sa jej bol dotkol. Nebola preň. Naňho hľadel celý svet len ako na sprostáčika,
— hriech by mu bolo ublížiť, dosť ho pánboh ukrátil… Však on nemusí sa s touto zapodievať, čo
si drží nos ako kuchárka! Poznal on aj iné, vďačnejšie, a ráno skutočne šiel kúpať do
voľaktorých dvorov, čo poznal slúžky ešte z jatky, i sa s nimi, čo už len podľa druhých
paholkov, obznal. Sišli sa piati, všetko mladší, a keď si jedni mysleli, že s Miškom bude im
veselo, nasmejú sa na ňom, druhí sa ho zastali a nedali schválne zaliať nové háby; dostalo sa
mu len ako iným: keď držal dievku, a tá sa proti hrncu, vedru, zohla, vyšustlo sa aj na Miša,
ako na iného. No častovaní, podtrundžili sa parobci, a mu predsa v shone po ulici rozpučili
nedovarené farbené vajíčko vo vrecku… Ale to sa vymrví, keď uschne, a Mišovi bolo voľne, a
veselil sa… Večer šiel na tanec, a keď ho ktorá ohrdela, nehneval sa, ale točil takú, čo
vďačne šla, lebo jedno jej bolo: tancovať s Mišom alebo stáť.Tu sa začal jeho mládenecký život, „doba strasti nežnej“, ako hovorí Puškin.Dvadsaťtriročné srdce zobudilo sa pohľadom na pätnásť rokov staršiu slúžku u pánovej
sestry, vydatej za gazdom na druhej ulici, ktorá držiavala nespanštené slúžky z dediny. Mišo,
nosiac odkazy sestre pánovej, posluhujúc a vše i pomáhajúc v poli, spoznal sa s Rózou, ktorá v
ten rok od Všechsvätých bola prišla z dediny, práve z ktorej bol Mišo, ale sa neznali. Raz
akosi mali viac času a rozpovedali si, že sú z jednej dediny a ešte i v rodine, a to po
Mišovej materi, a známosť bola hotová. Mišo Róze dosiaľ vravel „ty“, ale ako o rodine zvedel,
naplašil sa, začal jej dvojiť, ale Róza to neprijala. Prichodilo by mu skoro vravieť jej
„tetka“, ale už sa toľko vracať nebude, keď si ju predtým dovolil tľapnúť niže chrbta. Teraz
sa začervenali obidvaja, ale bez slova si porozumeli, a strhlo sa také priateľstvo, že svet až
híkal, keď ich videl spolu: vyparádený Mišo, čistý, vyholený, červenkavé fúziky, vlasy
zastrihnuté na „frizúru“, a stuhľami, čipkovou bielou šatôčkou vyzdobená Róza v slovenskom
vyšívanom kroji. Mišo kamarátov nechal vôbec, oddal sa cele Róze, že tí za ním už iba
pokrikovať mohli: „Kú starú mater si to našiel…?“ Mišo nedbal, Róza vedela sa i sama obrániť a
grobianstvo vrátiť. Šli a vodili sa po meste i poza mesto, Róza pospevovala, Mišo kúril, alebo
hral na ústnej harmonike, chytili sa za ruky a idúc rozháňali nimi… Na jarmoku spolu sa vodili
popod šiatre, kupovali si u pernikára sladkosti, dali si papagájovi i bielej myške vo tri vrhy
ťahať planéty, a Mišo čítal, že im tie iba o láske, šťastí a bohatstve predpovedajú, a že bola
„láska“ medzi nimi, uverili aj ostatnému, a večer už spolu sadli do korby na ringišpíli a tam
sa im tak hlavy zatočily, že na druhý deň dala Róza Mišovi tri zlatovky, kúpili u „zlatníka“
pod šiatrom dva strieborné prstene, ona jemu hodný červeno-zelený šál, on jej ružovú šatku na
hlavu. Ač bolo leto, Mišo uviazal si šál, rozopäl vestu, a večer zas sa šli povoziť na korbe,
a sladkosť na duši i tele len sa prelievala v nich…S tým začaly sa i starosti. Dohodli sa však ľahko, že od Všechsvätých vypovedia službu,
poberú sa a pôjdu za hofierov k majetnejšiemu gazdovi do mesta. Miesto sa nájde. Bude odrábať,
chodiť na šichtu, a tak sa chudobne, ale statočne živiť…V.Žijú spolu už jedenásty rok, ale planéty akosi sa neplnia na nich. Z „lásky“ narodilo sa
im, za čas požilo a umrelo pätoro detí. Už len to: päť krstov, päť pohrebov spraviť chudobný
človek… Bola by z toho celá kronika kebych to chcel vypísať. Ale taký život prežíva tisíce,
milióny chudobných ľudí, nič by z toho nebolo, ani poučenia, ani potešenia, iba žiaľu… Nuž čo?
Hral sa život s nimi, ako mačka s myšami.Na svadbu sa vytrovili zo všetkého, čo mali vyslúžené. Boly treba háby, obuv, do truhly,
voľačo riadu, a konečne robiť „veselie“ bez hostiny, to v tom kraji ešte ani najchudobnejší
nevedia, a často sa radšej zachytia pýtať po domoch „na chudobné veselie“. I Mišo s Rózou
strovili vďačne, dali všetko, veď zdravie bolo, úfali sa zárobku a životu.Od gazdu vzali chyžku, kuchynku i komôrku. Prichodilo za to zaplatiť osem korún mesačne,
odrobiť dvadsať dní chlapských a tridsať ženských. Róza odrábala, Mišo nádenníčil, ak bolo
kde; ak nebolo roboty, postával na rínku, krútil cigaretle, dudrúc s kamarátmi na plané
zárobky, a prišiel sa domov najesť…Keď tak ďalej nešlo, šiel do fabriky robiť. To bola istá pláca, ale jednak nedochodilo od
výplaty do druhej. Mišo i žena videli, ako druhí žijú, zachceli i oni tak. Aby vládali ťažkú
robotu, i lepšie zjedia, i vypijú a pokúria, a život im je vari tiež daný na radosť, nie na
večné trápenie a hrdlovanie v prachu, v smrade každý deň alebo i noc za desať-dvanásť hodín.
Brali na knižku v sklepe, a vše nedoplatili, čo ako chceli, a nijak nedošlo, ak ich v rodine
niečo zastihlo. Keď sklepár nechcel ďalej dávať, po príklade druhých, nechali ho a prešli k
inému. „Budeme priatelia“, a začali brať. I tam čosi dlžoby zostáva, hoci múdry sklepár tak
vie rátať, že jedenástimi mesiacmi zaplatíš mu i dvanásty… Počína ťa ukracovať. Pýtaš kilo
cukru, dá ti pol; kilo masti, dá pol funta: i vše je hlad, vše ješ nemastné, vše chleba niet…
Prejde sa celé mesto a začne znovu. Už sa ti aj ukáže, že vyžiješ, hneď zasa niečo príde, a
keď ti je najhoršie, vtedy ti povedia: „len za peniaze“. I zlostíš sa, i plačeš… Mišo sa
neopúšťal, ba keď robili „od kusa“, bolo sa mu skoro celý jeden rok tak pošťastilo zarábať, že
„hodila“ Róza, kde komu boli čo dlžní (zvlášť domový za kvartieľ už veľmi driapal), a z
márnivosti kúpil si Mišo za päť korún hodinky, a starú retiazku, čo na nej nožík býval,
vytiahol, previazal v nedeľu „po bankársky“ z vrecka do vrecka a miesto „žužu“ naviazal
trojakej farby strapec zo šávolu,[8]vari z toho šála, čo mu bola Róza kúpila, keď sa sberali, a už boli tri roky
spolu.Ale vo fabrike je robotník len ako vajce na žrdi. Sekne robota — prepustia ťa; povieš
slovo faktorovi — choď si po knižku; zarobíš lepšie, strhnú ti. Nazlostíš sa, ideš si po
knižku, že veď roboty aj inde dosť, a horkýže, nenazdáš sa, kedy máš „vakácie“, a jesť sa
chce. Vytrovíš sa zas. Pritisne ťa núdza, alebo ešte choroba, krst, pohreb, začneš premýšľať,
ako by si sa „stiahol“ na svete, ako si poľavil starosti. Hútaš, že kým sa „zachytíš“, vezmeš
alebo ideš do spoločného kvartieľa. I menej sa platí, i odrába, i menej dreva na spoločnej
kuchyni. Ak ti je aj to veľa, ideš do kvartieľa bez kuchyne a bez komory, kde je sporák v
izbe. Zpočiatku s druhou rodinou ide všetko krásne. Deti i svoje i cudzie zabávaš harmonikou.
Spolu si vypijete, spolu zjete, alebo sa častujete, i do roboty, čo len to nejaké drevo píliť
spolu sa zachytíte… Ale vše nemáš ani ty, ani ten, a deti hučia, dozlostíš sa z ničoho, a je
ochladnutie, zazeranie, nedôvera. Už najradšej ješ kutle, toho je i hodne i bez kostí i lacno.
Ženy varia.„Boly mi ako oko, a teraz nič masti!… Sčrpla mi ich,“ počuť zlostný nárek.„Nech mu oči vytečú, kto masť sobral!“ odklínaš sa, a pohnevajú sa ženy, a začne sa stále
vykrikovanie, dohľadúvanie alebo ustupovanie. Ty si lepší človek, ustúpiš. Dosť sa bolo za dva
roky zhrýzať. Hľadáš nový kvartieľ i hoci za záhumním, i hoci z preborenej stajničky… Otvorí
sa ti nový svet! Vôkol pole, ostredky. Ideš vedľa, že na huby, maliny, drevo, a podvečer z
ostredka všetko ti ruku podáva… Naučíš sa vziať si cudzie… I žiješ, biediš nejak. Ale minula
sa jeseň, je o pol zime, už niet ničoho, a robotník načože je v zime komu? Iba ak do hory. Ta
nemáš šiat, zmrzneš, nejď. Veď čo si sa natrápil, kým si sebe za viazanicu dreva dovliekol.
Snehu do pása, na doline vietor. Ale nakrútiš handár na nohy, oblečieš všetky kabáty a pod ne
ženine vizitky a ideš, lebo už iba zemiačikov v jame trocha… Ideš sa ponúkať. Pochodíš
všetkých známych gazdov, a Mišo z vďačnosti, že ho voľaktorú zimu starý jeho gazda-remeselník
na príhovor panej znovu vzal do služby, počal paniu hladkať a, plačúc od rozcítenia, objímať a
sľubovať poslušnosť.To by si už zase bol pod krovom, ale zo šesť zlatých mesačnej pláce ženu s deckom
nevychováš, a ona od decka nemôže, s ním ju nechcú do roboty, nie by do služby. Aby vyžiť,
necháva ho doma, a ono zachodí sa plačom. Ľúto ti je, a od úst si odtrhneš, žene, decku
zanesieš i cestou, čo môžeš uchytíš…Prežiješ tak dva roky, tri roky, a už vari unesieš ten život, hútaš si. Ale narodí sa ti
decko, a ty vyberieš plácu na dva mesiace napredok. Nijaké hostiny, len čo muselo byť…
Pribudlo decko, už vidíš, že ani tak sa ďalej nedá žiť. Všetko dražie, a pláce nepribúda, žena
do zárobku ledva sa kedy-tedy dostane a odtrhne od detí. „Už je vysušená na triesku.“Vrátiš sa do fabriky, odtiaľ na denskú,[9]odtiaľ na jeden rok „do žatvy“, druhý rok „do repy“, tretí „na roboty“… a nikdy
nedôjde. Už to bieda, že si chlap, cigaretle kúriš, a platia ti za ženskú, menej o desať
krajciarov denne, a ty štyri prefajčíš, čo si hneď papierikov nekúpiš, ale nastriháš toho z
dohánu, a dohán zašúľaš, aký len najlacnejší na svete predávajú. Na jeseň donesieš predsa
osemdesiat zlatých so ženou. Poplatíš, nadobudneš, teraz už aj zemiakov kúpiť prichodí, do
Hromníc sa krajciare minú, umrie už aj tretie, štvrté decko, žiališ za nimi, a jednak si
myslieť musíš, aj svet ti vraví, že dobre sa mu stalo, „netrápi sa“, a ty biedna mať, nech ťa
žerie žiaľ, poď po dobrých ľuďoch, aby bolo za čo pochovať… i ten karček spraviť, čo len
chlebíka a po skleničke pálenky, častý žiaľ znovu zaliať…Už si zúfaš, voláš na boha, či to všetci ľudia takto sa trápia a či len ty, ideš do
kostola prosiť zmilovania, vianočné opekance poradia poliať svätenou vodou… ničím, nijak biedy
nezaženieš. So ženou už dávno nežiješ ako ľudia, ale ako psi: ktorý ktorého prešteká a lepšie
pokúše. Nedostatku i nešťastia vinu dávno sme našli jeden v druhom. Len keď bieda na pár dní
stíchne, blesne lúč dobra aj Mišovi do chyže. A vše to príde náhodou. Tak v jeseni prišla
cholera na hydinu; však ty od nej neochorieš. Gazdinej Kováčke zdochlo prasa, mala ho zakopať.
Pýtaš si ho a oriadiš v noci, aby si nemusel nikomu z neho dať… Bolo masti do Vianoc!Taký bol život môjho Miša a jeho Rózy, len to rozpísať na dni. Načo však? Niet v tom už
ani „lásky“, ani „šťastia“, a „bohatstvo“ i pripomenúť — posmech.Sklamala planéta…VI.Je vojna a mesiac január. Studený vietor až kosti preniká. Hviždí, ako hádam guľky na
bojišti, až sa mi záclony v oknách uhýbajú, že mi v teplej izbe zimomriavky idú na kožu. A čo
tí tam chudáci?… Koľkí moji bratia rodní v tejto chvíli, namárno zaviati v snehu, snívajú
posledný sen o teplej chyžke v drahom domove…S cesty zabočí k nám do dvora žobrák. Zvláštny, shrbený do „C“, s krivuľou v ruke, ako by
sa vetru uhýbal. Hlava v akejsi kapucní, ale šaty panské, tmavé, tým ostrejšie sa odráža s
krku visiace biele vrecko na prsiach „na múku“, ale prázdne, a druhé s trakmi cez plecia na
chrbte, v ktorom je s mierka zemiakov.„Veď je to Mišo!“ zhíknem. „Ach, či ten už na to vyšiel?“ a stiesnený, ustrašený zamyslím
sa, čo bych mu dal, keby som mal, a pomyslím na svoj zimný kabát…„Hrad přepevný jest Pán Bůh náš!“… zaznie mi od dvier pieseň, ale nie ako velebná hymna,
ale ako smutná elégia. Zvlhly mi oči. Hľa, načo sa mu zišly piesne, čo ho v škole naučili, čo
si s materou prespevovali…„Nuž vy takto, Miško?“ a mimovoľne hladím ho po vychudlej tvári, zarastenej ryšavými
vlasmi. Nepoznal ma, a mne sa razom preň videlo hanba či čo obnoviť známosť. Mišo hľadí ako
krepý, kto ho to po líci hladí.„Či to život tak spotvorí za pár rokov?“ dumám si.„Kradnúť sa bojím, musím si pýtať…“ žalobne prednáša Mišo, že ak máš dušu, zavolal by si
ho rozprávať, aby si mal príležitosť rozcítiť sa. „Ale len do jari, potom pôjdeme so ženou na
roboty…“ ospravedlňuje Mišo žobranie, a ja hľadím a vidím, čítam mu to z očú, z poctivého
slova, úprimnej tvári, že tento človek má úfnosť do života, „do jari“…„Teraz žobre, lebo nemôže inšie, ale ,na jar!‘…“ A ja chladnem v súcite k nemu, lebo mne
sa, zbadajúc ho, veľmi zažiadalo zaplakať s ním so všetkými hladnými, mrznúcimi, biednymi,
smutnými; s ľuďmi nešťastnými, zúfalými, ničoho nečakajúcimi od sveta, od života… a tuto,
takýto Mišo úfa sa „jari“, a pristavuje mi už narazený prúd sĺz…Vydýchnem si, dávam mu žobrácku almužnu, a sbieram si nádej z jeho slov.[1]Ako mýtovnica, mlynárska miera. „Ako mýtovnica“ znamená, že
Mišova baranica bola príliš veľká. (Nielen veľká v pomere k jeho hlave, ale vôbec,
abnormálne veľká.)[2]Zo Zpevníka viem čítať, rozumie sa Zpěvník evanjelický, ktorý
vyšiel prvý raz r. 1842. Že bol Mišo evanjelik, vidno z ďalšej zmienky o piesniHrad přepevný…Je to známa evanjelická pieseň od samého reformátora
Dr. Martina Luthera. Slováci tú pieseň mali, ako i celú liturgiu, v tzv. bibličtine (v
preklade do starej češtiny).[3]Zemiansky címer(z maď.), rodový znak, erb patričnej šľachtickej
rodiny[4]Keď ešte sedliak zadarmo robil, totiž ako poddaný, pred rokom
1848[5]Prihodená tmavobelasou tlačenou parušinkou, vetchou, starou hábou
z modrotlače[6]Držať sluhov na komencii, správne konvencii (z lat), deputáte
(mali voľný byt, niečo peňazí a hlavne naturálie)[7]Biela košeľa s extra golierom(lat.), osobitným golierom, ktorý
bolo možno vymeniť za iný, keď sa zašpinil.[8]Miesto „žužu“ naviazal trojakej farby strapec zo šavolu. Žužu(z
franc.) je hračka, prívesok na hodinkách. Šavol je vlnená šatka (farebná) so
strapcami.[9]Odtiaľ na denskú, dennú čiže nádennícku prácu, ktorá je len
dočasná, sezónna. | Tajovsky_Miso.html.txt |
Na brehu Rimavy(Alegória.)[1][2]Na brehu Rimavy chlapček sedí,na vlnky šumiace snivo hľädí:Kamže, kam, sestričky? „Dole, dole!ta na to slobodné, šíre pole!Nesieme my veno — piesok zlatý,poď s nami, šuhajko, poď vo svaty!Poď! Dunaj, kráľovský otecko náš,volá nás na slávny v more sobáš;tam budú tri svety! Pekné dieťa,poď s nami, poď s nami, pojmeme ťa!“Oj, vlnky, sestričky zbaláchané —čujte len za sebou to volanie!To volá mať naša bujnokvetá,mať naša Dolina: „Nechoďte ta!nechoďte preč od nás tou cudzinou,to kraj tam divokých púšte synov.Ak vás tí do tanca raz pochytia:ach, škoda pekného vášho žitia!Tam meno i veno, ihry, spevy —i vienky z krištáľu stratíte vy!“A ony len idú v tom závrate,darmo ich zdŕžajú vŕby, hate.Oj, vlnky, sestričky nekárané,[3]čujte len za sebou to volanie!Volajú za vami rodné strany:„Nechoďte ta dolu, tam svet planý!Tam mláky, zátoky, klamné síťä:nikdy sa vy stade nevrátite!A keď sa i jedna, druhá vráti,nepozná tú ani vlastná mati;zomdlená upadne na jej hrude,stratenú oplakať mladosť bude!“A ony len letia — hoja, haja!nečujú rodného vzdychy kraja.Nechoďte, nechoďte, vlnky, dole!volajú za vami rodné hole,volajú, volajú, zaklínajú:„Nie tade, nie tade ku Dunaju!Kamže to letíte, vy pochabé?!Letíte, letíte v hrtan Babe!Tam Baba, bezzubá mútna Tisa,tam otcov mozole prepadli sa!Ta i vás bezodný hrtan vtiahne:tam bude váš sobáš v čiernom bahne!“A ony len letia, letia dole —nesú preč poklady v cudzie pole,nesú preč žír zeme, piesok zlatý:„Poď s nami, šuhajko, poď vo svaty!“ —Choďte si len, vlnky, dole samy,ja pôjdem ta hore dolinami!Choďte si len, choďte, vlnky zradné,však preto kvet dolín neuvadne.Choďte si ta dole — do poroby —však vás tam čakajú vaše hroby![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Alegória. Koncept v Sobraných spevoch 1879. To je i rok vzniku. Tu má i poznámku,
ktorú odtlačil aj v Spevoch, str. 223: „Rimava, väčší potok, prechodí etnografickú čiaru
pri Rimavskej Sobote, spájajúc sa nižej s Blhom (Balog), potokom susednej doliny,
pozdejšie pri Lenártfalve so Slanou (Šajavou), kde tratí meno svoje a padá s ňou do Tisy“.
Prvé uverejnenie v Spevoch.[3]nekáraný— nezbedný | Botto_Na-brehu-Rimavy.txt |
OsobyJUAN CEROZA, sudcaLUCIA, jeho ženaJUANITA, jeho dcéraGIACOMO, jeho zaťMARIO TINO, spisovateľBENEDETTO VIGO, redaktorMIGUELE TOTTA, poslanecBEATA, jeho ženaINÉZ, Luciina priateľkaPREZIDENT súduMINISTERSLUHA na súdeSLÚŽKA u CerozovcovČAŠNÍKLen mená zmeniť a môže sa odohrávať v ktoromkoľvek „demokratickom“
štáte. | Barc-Ivan_Clovek-ktoreho-zbili.txt |
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.