text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
V úzkosti o národÓ, spravte koniec tomu nemravu,ži už raz z vlastnej práce národ každý,zo seba veľaď sa a nieto z vraždy,a budúcnosť zvie ľudstvo jasavú.(T. Milkin: Samourčenie) | Milkin_V-uzkosti-o-narod.html.txt |
Prvý obraz. PrekvapenieOsobyOTECMATKAIGOR, MILAN, LUMÍRA, ich detiPENTLÍKUJEC JANKOPRIATELIAOdohráva sa u otca. Obyčajná izba. V úzadí široké dvere do salónu. 24. decembra
štyri hodiny popoludní.Prvý výstupOtec, PentlíkPENTLÍK: Prišiel i šiesty balík.OTEC(sedí na leňoške):No teda sú všetky tu. A stromček?PENTLÍK(nadšene):Ach, pane, ten je krásny. Bol som sám v
čortanovskej hore a dal som vyťať veľmi krásnu jedľu — tri metre je vysoká.OTEC: Budeže to radosť!(Rozmýšľa.)A cukríky ste už pokládli?PENTLÍK: Všetko je už hotové, i sviečky som už pripevnil.OTEC: A teraz vám teda nastáva najhlavnejšia starosť: Všetko sem do salónu doniesť, ale
tak, aby ani živá duša v dome o tom nevedela, rozumie sa zvlášť deti.PENTLÍK: Ako by bolo, keby milostivá pani poslala deti do susedov?OTEC(zasmeje sa):Ach, veď ani moja pani nevie o stromčeku nič. I
ju chcem prekvapiť.PENTLÍK: Hm, to je veru ťažká vec. Robiť niečo v dome bez toho, aby domáca pani o tom
nevedela.(Rozmýšľa.)OTEC: Áno, tá má všade oči.PENTLÍK: Viete čo?OTEC: Nuž?PENTLÍK: Vy idete dnes večer všetci do kostola.OTEC: To sa rozumie, ale —PENTLÍK: No za ten čas ja tu všetko pripravím.OTEC(nedôveruje):Málo času máte.PENTLÍK: Ó, dosť. Odíďte vy len, keď začnú vyzváňať, a kým sa vrátite, bude všetko
hotové.OTEC: Bude ma veľmi tešiť. Teda len pozorne, aby vás nikto nezbadal.PENTLÍK: Spoľahnite sa na mňa.(Odchádza.)Porúčam sa!OTEC: Zbohom!(Náhle.)Pán Pentlík, dovoľte!PENTLÍK(vracia sa):Prosím?OTEC:. Keď už v salóne všetko prichystáte, ostaňte tam, a keď my so spevom sa budeme
blížiť k dverám, otvorte ich.PENTLÍK: To bude efekt.OTEC: No, a keď ten tabakový lós udrie, budete mať aj vy na tabak.PENTLÍK: Ó, vy ste dobrotivý. Porúčam sa.(Odíde.)OTEC(sám, napcháva si fajku a zapáli si):Teda tohoročný stromček
bude prekvapenie aj pre moju ženu. Celá je dešperátna. Nevie pochopiť, prečo ja vôbec nič
nepripravujem pre stromček. Nuž a ja jej odpovedám: Hja, darmo — toho roku nebudeme mať
stromček. Zvedavý som, ako to ten Pentlík zariadi. Ináč je on dosť šikovný chlap.Druhý výstupPredošlí, Matka.MATKA: Pekne si to nechal dôjsť! Dnes je 24. december a ty ešte ani zbla nemáš pre
stromček.OTEC(odfúkne si z fajky):Darmo.MATKA: Chúďatká deti! Už od dvoch mesiacov snívajú o tých krásnych Vianociach, tešia sa
na ne, tešia sa na stromček a hľa, ony sa tentoraz tak trpko sklamú!OTEC: Mnoho to peňazí stojí!MATKA: No veru! Či nemôžeš pre svoje deti i nejakú obeť priniesť? Radšej si nemusel
kúpiť ten nový nábytok do kancelárie. Načo ti boli tie drahé obrazy?OTEC: To bolo potrebné — to som musel.MATKA: A spraviť radosť svojim deťom — pravda — to sa nemusí.(S
plačom.)Ty nemáš citu pre naše deti. Ach, ako budú dnes strašne sklamané,
keď večer neožiari sa stromček.OTEC: Mne je veru samému žiaľ. Veď tá morálna vôľa je tu — ale tá materiálna — tá sa
nemôže premôcť. Vieš, žienka, že sme mali toho roku veľkú stratu.MATKA(pre seba):Už by mu to skoro aj povedala, — ale keď to má
byť vianočné prekvapenie.(Nahlas.)No, áno, — ale veď len pár zlatých
si mohol na tie deti obetovať.OTEC: Ó, veľmi vďačne. Myslím, že si sa mohla toľké roky presvedčiť, že neľutujem pre
naše deti ani peňazí, ani namáhanie.(Vážne.)Ale ty si tá, ktorá si
vždy hundrala, načo vraj toľké peniaze na daromnicu vyhadzovať, veď je to vraj len von
oblokom vyhodený groš a tak ďalej, a tak ďalej!MATKA(trochu sa zarazila):Ach, božemôj, keď si ty to len tak na
veľmi bohatý spôsob robil.OTEC: No áno, neželel som pre svoje deti,(s dôrazom)pre radosť
svojich detí každú obeť priniesť. Ale toho roku nemôžem.Tretí výstupPredošlí, Igor, Milan, LumíraIGOR, MILAN, LUMÍRA: Dobrý večer!OTEC(veselo):Vitajte, detičky!MATKA(stranou):Chúďatká!IGOR: Sú už hotové oblátky?MILAN(stranou):Ten vždy na jedlo myslí.MATKA: Kostolník mi pozde prišiel — neviem veru, či ich aj dokončím.IGOR: Ale nech sú pekne poskrúcané!MATKA(odchádza):Dobre, Igorko.(Stranou.)Aspoň aby mal tú radosť.LUMÍRA(dupoce nohami):Tak som preziabla.MILAN: A či si sa musela po snehu brodiť?LUMÍRA(sadne si k peci):Veď sa ja už zohrejem.OTEC(prezeral nejaké noviny):Tak, detičky, viete už vinš?LUMÍRA(tajomne sa usmieva):Vinš?MILAN: Mne sa neľúbi.IGOR(rýchlo Milanovi):Ale nevravže! Veď to má byť vianočné
prekvapenie pre rodičov!OTEC(stranou):Aha, deti ma chcú prekvapiť.(Hlasno.)No tak teda(zakašle si, aby zahladil, čo sa
chcel spýtať), čo bolo ďaleko — tu je.LUMÍRA(jasá):Ach, Štedrý večer!IGOR: Krásne Vianoce!MILAN: Týždeň niet školy!LUMÍRA: A — a(pozerá milo na otca).IGOR(doloží):Krásny stromček!LUMÍRA(pritúli sa k otcovi):Ale tatuško, povedz nám, či nám
Ježiško donesie niečo?OTEC: Veru to ja neviem.(Žartovne.)Ja len toľko viem, že Ježiško
nosí na Štedrý večer dobrým deťom darčeky a stromček.LUMÍRA(obzrie sa po bratoch):Dobrým deťom? Veď my sme boli dobrí.OTEC: Hm, Milan viac ráz zaparatil a ty, Mirka, ty si sa viac ráz žalovala na Igora, že
ťa bije.LUMÍRA: Ó, ale ma už dlho nebil.OTEC: Možno pred Vianocami si dá pozor.IGOR: Ale ja by som mohol celkom iste povedať, že Ježiško toho roku donesie stromček.OTEC: A to prečo?IGOR: Zbadal som, že keď Mikuláš donesie niečo — tak iste aj Ježiško. A, tata, Mikuláš
bol tohto roku veľmi štedrý.LUMÍRA(veselo):Áno, áno, tatuško!OTEC(nedôverčivo):No, no — ja neviem. Ale tak sa mi zdá, že toho
roku veru ťažko bude stromček(zapaľujúc si fajku, odchádza).LUMÍRA(vytiahne z vačku papier):Tak, teraz sa doučím ešte
posledné dva verše.(Číta.)A preto chváľme Hospodina(mrmle
ďalej, akoby sa učila).IGOR(pristúpi k obloku):Ak do rána bude takto snežiť, bude zajtra
sanica.LUMÍRA(radostne):Ó, pôjde to, pôjde — a ešte pred stromčekom(schová si papier do vačku).MILAN: Počuj, Igor, aj ty Lumíra. Ja vám celkom jasne vravím — že toho roku nebude
stromček.LUMÍRA(zvedavo):Ako to vieš?IGOR(skúmavo pozerá na Milana).MILAN: Dnes ráno som bol v tatovej kancelárií — a ani jednej skrine som nenašiel, ba
niet ani žiadnych papierov na balenie. Nuž a salón, hľa(pristúpi k salónovým
dverám)je ešte otvorený.IGOR: Ale veď Ježiško v poslednom okamihu donesie.MILAN: Nuž a prečo bol vlani salón už od dvoch týždňov pred Vianocami zatvorený?LUMÍRA: Mama mi vravela, že tam potom anjelici robia stromček — nuž preto musí byť
zatvorený(zasmeje sa víťazoslávne).MILAN: Dobre, dobre. Ale kde sú balíky? Kde sú dary?IGOR: Ale veď aj dary donesie Ježiško.MILAN: A prečo som potom vlani už pár týždňov pred Vianocami videl našu slúžku, ako
nosila balíky do kancelárie, a keď som sa jej spýtal, čo je vnútri, vravela mi: To ty
nesmieš vedieť.LUMÍRA: Keď mi tata a mama vraví, že to Ježiško donáša, tak je to iste pravda!(Vonku zvonia prvý raz do kostola.)Jaj, už zvonia a ja som sa ešte
neobliekla.MILAN: Nespravila si toaletu, čo?IGOR(rozmýšľa):Naozaj. Milan má pravdu. Toho roku som nezbadal
žiadnu vôňu z jedličky.Štvrtý výstupPredošlí, MatkaMATKA(smutne):Deti moje drahé, teraz poďte do kostola. Mirka si
môže nový kepeň obliecť.LUMÍRA(veselo odbehne vľavo).IGOR: Ale mama, prečože si taká smutná? Raduj sa — veď je dnes Štedrý večer!MATKA(vzdychne):Nebude štedrý.(Igor a Milan medzitým
obliekli kepene.)No, choďte vy teda napred, ja s tatom prídeme hneď za vami.IGOR, MILAN: Zbohom, mama!MATKA(sama):Chúďatká! Dnes sa nebudete tešiť! V každej, i
najbiednejšej chalupe majú aký-taký stromček, a my nemáme nič! Taký je ten Miro svojhlavý!
Celé Vianoce mi pokazil(trochu je nahnevaná).Piaty výstupPredošlá, Otec.OTEC(v ruke má listy a noviny):Teda nepríde.MATKA(ešte trochu nahnevaná):Kto?OTEC: Nuž či nevieš? Tvoj brat, môj švagor Janko.MATKA: A píše, prečo nemôže prísť?OTEC: Vôbec nepíše nič, ale je to istý znak, že nepríde. Veď vieš, že keď mal nedávno k
nám prísť, tak už mesiacom skôr písal, že príde. O dva týždne zasa list: Na dnes dva týždne
prichádzam k vám ranným vlakom. O pár dní zasa list: Teda ako som písal, mienim dňa toho a
toho doraziť k vám ranným vlakom o pol desiatej hodine. Na deň jeho príchodu dostal som
ešte telegram: Prichádzam k vám dnes ranným peštianským vlakom o 9. hodine 33 minút po
stredoeurópskom čase.MATKA: Pravda je, on je v takých veciach akurátny.OTEC: A má dobré srdce, že napomáha štát. Naozaj, žiaľ mi je, že nepríde. Bol by aspoň
hurt narobil v dome.MATKA: Veru, toho roku bude smutný štedrý večer.(Zvonia.)Vždy
bližšie a bližšie prichádza to trpké sklamanie pre moje deti. Vieš, Miro, ty máš také tvrdé
srdce, ba vôbec ty ani nemáš srdca. Ty bezcitný človek!OTEC(mierni ju):No, no, ženička. Veď jeden rok môže byť aj bez
stromčeka — vieš, tak trochu(krúti rukou).MATKA: Ale aspoň nejakú zelenú halúzku mal si pripraviť.OTEC: Môj princíp je: alebo dôkladne, alebo nič.MATKA: Keby si mi prv bol povedal, že sa nechceš trápiť so stromčekom, bola by som sa
sama postarala. Ešte raz niečo pripravím.OTEC: Ale, ženička, nechaj to tak.(Žartovne.)Naposledy, ak
Ježiško skutočne stromčeky nosí, nezabudne ani na naše deti.(Zvonia tretí
raz.)No, dušička, vyzváňajú, poďme!MATKA: To nevydržím.(Odídu.)(Pauza. Neviditeľná hudba hrá Čas radosti.)Šiesty výstupPentlík sám.PENTLÍK(po skončení piesne vystúpi sprava):Niet nikoho — teda do
roboty.(Znáša balíky do salónu.)To by bolo naozaj prekvapenie — ale
aj pre pána doktora — keby tak so všetkými balíkmi som ufrnkol. No, ale veď je Pentlík
poctivá firma.(Pozerá na dvere do salónu.)Namojpravdu — cez tieto
dvere neprenesiem to stromisko.(Meria rukami, ale vždy na tom istom
mieste.)Hoho, len tri rífy, a to stromisko má tri metre. Prečo je len meter
väčší ako ríf? Hádam možno cez tieto.(Zájde za javisko.)No tie majú
štyri rífy — tam ho už pretisnem.(Zatvára salónové dvere.)A aby aj
slávne obecenstvo bolo prekvapené — zatvorím tieto dvere.(Vyjde von a zatvorí
dvere. Na javisku nastane tma. Počujú sa neisté zvuky, ktoré pomaly prejdú do nejakej
vianočnej pesničky. Na javisku zasa svetlo.)Siedmy výstupOtec, Matka, Igor, Milan, Lumíra, dvaja Priatelia.OTEC(veselo):Vitajte u nás, drahí priatelia! Chvalabohu, zasa sme
dožili v zdraví tento krásny večer.MATKA(stranou):Ale je smutný.OTEC: Na našich tvárach skvie sa radosť. Radosť nad narodeným Spasiteľom.LUMÍRA(pristúpi k matke a skúmavo pozerá na ňu, prečo je taká
smutná).OTEC(pokračuje):Známa vám je vec, že Ježiško obdarúva v tento
večer dobré deti.(Igor a Milan zvedano hľadia na zatvorené salónové
dvere.)Poďme teda obzrieť, či Ježiško nezabudol aj na naše dobré deti.
Poďme!(Spieva s tichým sprievodom hudby: Čas radosti, veselosti, hudba
pokračuje, dvere salóna sa otvoria a krásny stromček ožiari sa. Všetci sa hrnú do
salóna.)MATKA: Mužíček — veľmi si ma milo prekvapil(objíme ho). Ale aj ja
ťa mám niečím prekvapiť. Tvoj tabakový lós vyhral päťdesiattisíc.PENTLÍK(vyskočí spoza dverí):Ej, budeže tabaku!OTEC: Drahá žena, my sme sa navzájom vianočne prekvapili.JEDEN Z PRIATEĽOV: Ctené panstvo, malá Lumírka chce niečo povedať.VŠETCI: Čujme.OTEC(matke):I tá nás chce prekvapiť.LUMÍRA(zastane si pod stromček):Milí moji rodičia a priatelia!(Vonku nastane šramot a krik.)Ôsmy výstupPredošlí, Ujec Janko.UJEC JANKO(s veľkým hurtom príde na javisko):Narodil sa Kristus
Pán!(Všetci idú von zo salóna.)OTEC(ide naproti Jankovi):Ale, švagorko, vitaj!MATKA: Brat môj milý!(Bozkáva ho.)IGOR: Ujec prišiel.MATKA: Prečože si nepísal, že prichádzaš? Boli by sme ti poslali voz na stanicu.UJEC JANKO: Chcel som vás prekvapiť.OTEC(smeje sa):Tu máš! Aj ten dnes prekvapuje.(Milo.)Priatelia! My sme dnes všetci navzájom prekvapení.
Prekvapení sme milo, vianočne. Ako len museli byť prekvapení pastieri pri Betleheme, keď im
anjel zvestoval že sa narodil Spasiteľ sveta — Ježiš Kristus, a keď nebeský chór zaspieval(vznešene, pomaly):Sláva na výsostiach Bohu…(Opona) | HurbanVladimirov_Vianoce.html.txt |
IO tebe, Ruža Dagmar, spieval som všetkým priateľom, ktorí ťa nikdy nebudú poznať. O
tebe som im dal do úst rozprávku, ale oni ti ju nikdy nepovedia.Buď pozdravený, môj kvietok pieskov záhorských, tých rovín s lesíkmi i jazierkami!
Útulok sladkých popoludní, buď pozdravený!Bolo to vtedy, keď ty, ktorú som nazval Konváliou, stretla si ma chorého, utopeného v
halucinácii a biedou zmučeného. Nič som ti nevysvetľoval, o nič som neprosil. Ale ty si
sa priblížila ku mne bez slova a v tej chvíli ti bolo všetko jasné. Tam som sa narodil.
Toho dňa, keď si, ó Konvália, prekročila prah nášho domu. Neuplynulo mnoho času a hneď
ma Múzy vzali na krídla, niesli ma na Železnô, na Trangošku, na Rozsutec, oj, ty to
všetko dobre vieš. Zdvihla si z prachu zeme človeka, ako hockto zdvihne peniaz na ceste,
keď ho nájde. A nebolo to to. Tajomstvo tvojho nálezu sa zauzlilo vtedy, keď sa ti
ozvala tvoja krv a upozornila ťa na nesmierne mámivú dolinu poézie lásky, ktorá sa ti
pred očami otvorila. A upozornila ťa na nekonečné priestranstvá a diaľky, ktoré sa
rozliehali predo mnou vtedy, keď si zastala pri mne. V tej chvíli si bola odhodlaná ísť
so mnou vždy, so mnou prítomným i vzdialeným, s mužom, donášajúcim sladkosť i hrôzu. Už
si sa nikoho nepýtala, či môžeš milovať človeka s nepokojom v očiach, básnika zenitmi
pokropeného. Čo ti záležalo na kom? Zamilovala si sa. On ti dal viac, ako mu ľudia
dávali, a od teba nikdy nechcel menej, ako si mu ty dala. To ťa príjemne vzrušovalo. I s
udivením si sa pýtala seba samej: ako sa volá táto krajina, kde niekto môže byť až takým
náročným? Bol som taký zurvalec a vždy som veril, že som na niečo súci. Veď som mal
zdravé ruky, aj štipku rozumu. Stačilo na rozbeh. Osudy vždy môžu byť blahosklonnými k
takému bežcovi. Ja verím v osudy.Teraz mi odpusť, moja Lera, že z bežca sa stal beženec, ubehlík. Dnes, keď ti to
píšem, už bude jeseň v mojej mysli, a to je najťažší dialóg medzi človekom a životom.
Všetko sa vidí márne. Všetko chceme ospravedlňovať a obhajujeme i to, čo sme zle urobili
kedysi. Pomedzi prsty nám ubehlo i to, čo malo dušu, a nie iba to mŕtve smetie, ktoré
sme chceli precediť zo života. Čo robiť? Najhoršia zo všetkého je bezradnosť. Mnoho
dôležitých vecí je za nami, nevybavených, a sú také staré. Časom sa nám chce plakať,
zúriť, kliať, je to stav nášho delíria a sme bezbranní. Keď lístie opŕcha zo stromu, to
je pekné, ale pre snivcov.Po našom veľkom milovaní sa ťa pýtam: dala si mi lásku raz, alebo vždy si mi ju
dávala? Bozkala si ma a neviem, či sme žili medzi bozkom a bozkom, alebo len v samom
bozku. Teraz, zdá sa, máme všetko zakázané, lebo niet na to odpovede, niet ani slov. Ani
nezomieram, ani nemôžem stretnúť ťa odmlčanú. Bola si mi vždy snom a prečo chcem, aby si
mi bola teraz realitou, neviem. Veď ani nemôžeš byť. Ako vojsť do tvojich myšlienok? —
pýtam sa naivne, veď ich dobre poznám. Nič neostalo v tvojej duši pre mňa záhadným. A
jednako nič ti nevysvetlím, darmo píšem tieto dlhé riadky. Všetky svoje bolesti by si mi
chcela opísať a ja viem o nich, nič si nevyjasníme. To je náš stav. Ako vo fúge hudba —
beží a beží tento film, pred mojimi očami, v mojom dome. Keby si ty nežila v mojom dome,
nepovedal by som ani slova oblakom, čo denne odchádzajú k tamtým modrým brehom vôd. Lož
neviem milovať. Pravdu som ti objavil celú, keď som ti dal do náručia úsmev dieťaťa Ruže
Dagmar. A viacej by sme si ani po tisíc rokoch nevedeli povedať.Náš mechanizmus nepokoja je v nás. Zo svojho domu chceme utekať — aká pošetilosť!
Výkrik, čo sa nám derie z úst pri myšlienke na svojho najmilšieho, je kontrastom lásky a
neospravedlníme si, prečo sa nám chce plakať. Nemáme prísnosti nad sebou. Myslíme si,
ako hrdinsky trpíme, a vlastne zvíjame sa bolesťou po holej zemi. Sme chorí. Ty by si už
raz chcela mať všetko zahojené. Taká rana, akú máš ty, sa tak ľahko nelieči. No preto sa
netráp. Tvoja jediná vina je, že si tú ranu vedela prijať. Preto ani neutekaj pred
trestom, si pod zákonom tej rany. Len preto si bola opovrhovaná, urážaná, ponižovaná i
nenávidená mnohými. Nikdy by si na to nebola pomyslela tvárou k svojej pravde. Ešte i
tí, čo ťa ľutovali, prisali sa ako príživníci k tvojej bolesti. Všetko vôkol teba sa
stalo zlé, chladné, mŕtve, lživé. Nezniesla si na sebe to, čo chcelo byť nie tvoje, ale
cudzie. To akoby ti boli chceli nanútiť, aby si žila v ich kalendári, nie v svojom. A
bolo treba žiť mnoho kalendárnych rokov a nepodarilo sa im narušiť tvoju integrálnu
osobnosť.Prečo sa tak veľmi zastarali o tvoje položenie — a nepomohli ti! Keby ich to bolo
urobilo dobrými, aj klince by sa volali klinčekmi. Človek môže robiť malé chyby i z
dobroty, lebo ľudská slabosť nie je vždy výsledkom zlovôle. Ale ich starostlivosť
prichodila z grobianstva. Znemožnili ti ovzdušie, prekliali pre teba ten kúsok zeme, na
ktorom si žila, až tak, že sa ti sprotivil svet, ale nepreklínala si nikoho. Ani mňa. Ba
zatiaľ, čo mňa niesli vetry k vodám oceánov, lebo som nechcel ostať v dusivom veku bez
dychu, ty si trpela a začala si brať na seba i ťarchu mojich nepokojov. Ó, svätica
svätá! A ešte si dúškami hlbokými pila z povetria mojich odchodov zvuk, ako ti ho
prinášali oblaky od mora. A do toho, práve do tohto momentu tvojho bytia sa zastarali
veľmi surovo všetci, čo žili s nami a okolo nás.Potom si už ostala sama, bez dobrých ľudí. A nič si nevidela. Ale oči mali iní, videli
ťa a našli ťa. Ešte aj byt ti prekutali. Čo tam mohli nájsť? Veď to, čo sme mali mať
nahromadené a uskutočnené, sa nestalo realitou. Ani ja som tam nebol. Čo teda prišli
hľadať? Idey som vzal so sebou, hudbu očú tiež. Čo tam mohli hľadať? Stopu po chorom
svetlonosovi našli, lebo tú chorobu si mala i ty. Vrhli sa na teba. Bol to ktosi
neznámy, tebe dosiaľ neznámy, čo ťa začal mučiť. Iba to mohol robiť môj odporca. Len môj
odporca bol pri tebe, čo mňa nenávidel, a preto si nekonečne trpela. A zaťala si pery a
mlčala si, lebo si sa nemala o čo oprieť, len o mlčanie. Ruža Dagmar ešte nevedela
hovoriť.„Neplač, mamička,“ prosila ťa.„Nemožno neplakať,“ povedala si.Nedalo sa jej to v jej detskej reči vysvetliť.Noci boli pre teba agóniou všetkých dní. Nikto nevedel vysloviť ich ťarchu. Aké som
mohol mať v tvojich ušiach meno, keď ho všetci vyslovovali: zločinec! A žila si v toľkej
tme, ktorú som ja nestvoril a ktorá jedine ostala tvojím azylom. No jednako si objavila,
ako vytrvalý archeológ, vo vykopávkach mojej duše nové a nové poznatky životné, ktorým
si venovala svoj čas. Viac vzácneho času takým veciam by nevenovala ani sama Sorbonna.
Pri nich si vedela prežiť celý rad rokov, trpkých a urážlivých. A noci sa hromadili. A
išli ďalej, išli po Avenidách, kde bolo defilé tmy. Tam bola záplava bláznov. Slnko by
im mohlo vysušiť krv, vypáliť pleť, ale slnka tu vôbec nebolo. Ich zbraň sa neleskla, v
torbe mali kliatbu. Boli hlasom dymu vo veľkých metropolách. A snívali o mori, chceli
byť obyvateľmi vôd. To neboli povestné rímske legióny, ani vypigľovaní severoamerickí
chlapci z poslednej vojny, to bola avantúra tých, čo svet mali dobytý, ale ešte
nepodmanený. Čosi, ako keď človeka niečo bolí nie v jeho tele. Už to bol nedýchateľný
pulz povetria, skoro atomický oheň.„Prečo si ten kvietok odtrhla zo záhrady a dala na stôl do vázy?“ pýtala si sa Ruže
Dagmar na sklonku jedného dňa.„Lebo je dusno vonku,“ odpovedala.Chcela si ho zaniesť nazad, ale už bol pre záhradu mŕtvy. To ste nechceli. Chceli ste
to iné: slobodu pre kvietok. Nik vám to nevysvetlil. Načo to vysvetľovať? Sloboda
nejestvuje vo vysvetlivkách, jestvuje tam, kde je v ľuďoch veľký duch, duch pre slobodu,
duch jasný. Duch, ktorý dáva ľuďom všetky výšky zemské, stvorené pre človeka. Pod nimi
sa stráca každý malý duch, každý mikročlovek, bezvýznamný, roztržitý a zaostalý. Sloboda
je stvorená na to, aby sa držala výšok. Keď ju človek odtiaľ strhne, zdeformuje sa.
Pamätáš, ako sme snívali o štáte dobrých ľudí? Aké to neznáme steny domov sme vynašli,
na ktoré sme čarbali: nech žije ľudský duch! Aké tajomné ulice mesta sme objavili,
ktorými sme potrúsili letáčiky s textom: poďte s nami, dobrí ľudia!Nešli s nami. Tých, čo tí ublížili, bolo mnoho. Bolo ich ako vojsk. Vojská s brutálnym
úsmevom, vojská nikoho, ani moje, ani tvoje, ani našich: vojská, čo sa potĺkajú po svete
od doby Kaina a Cháma a chcú vykynožiť ľud Boží na zemi. Vlastne o iné ani nešlo. My sme
nemali vojsk, lebo sme nešli proti nikomu a vôbec sme svoje idey neozbrojili nenávisťou.
U ľudu sme chceli začať a skončiť u ľudu. Bez hromobitia a bez okupačných síl. Len aby
sme nikoho neobišli a aby nám nik bláznovsky nevolal na slávu. Ty si však mala veľa sily
pretrvať všetok nápor pokušiteľov a v jeho hurhaji nestratil sa ti ani jeden lúč mojej
duše.Nezdrvili ťa, i keď boli v nevysloviteľnej prevahe proti nechránenej, bezbrannej žene.
Ako ich Boh chce svet dobývať, keď nevedel premôcť jednu ženu a postaviť ju do boja
proti mne? Čím si chce podmaniť ľudstvo, keď pred tvojou silou musel ustúpiť? A nemala
si na obranu nič, len moje frenetické šípy v diaľke a to, že som ťa mal vždy na očiach.
Ty si tam žila, ale žila si i tu a žila si všade so mnou. So mnou, ako moja myseľ, so
mnou, ako moja kvapka slzy, so mnou, ako môj smútok v krvi, ako môj dlhý dnešok. So
mnou, ako anjel, čo zúfalo letel predo mnou, kde mi dom horel a z popola vstal ako Ikar
a bral ma k slnku. Na nepohostinstve zeme sme si vtedy delili svoj čierny chlieb, svoj
kúsok čierneho chleba. Chutil nám veľmi. A čierny chlieb jedli mnohí ľudia. Vtedy sme
boli veľmi dobrí, mali sme mnoho bratov a boli sme im na potechu. Nastalo podanie rúk,
stretlo sa veľa úbožiakov. Koľko ráz utekali pred sebou a vždy dohonili seba. Koľko ráz
išli tade, kde nič nebolo, chceli stratiť ťarchu, ktorá sa nedala stratiť. Bedár vždy
nájde bedára a toho, čo vládne nad ním, nestretne s potechou. Preto sme sa všetci
milovali, po všetkých kútoch sveta. Nedelili sme sa na ľudí zeme a zeme, stačí byť
ľuďmi. Ach, Bože, ďaleko byť od všetkých, čo krik robia! Aj s málom, s takým málom, ako
je bedár pri bedárovi, sa uspokojiť! A nestratiť svetlo z duše pred absurdnosťou
ľudských obeliskov!Dnes po odstupe času žiješ nový život, i s tým, čo je okolo teba bolestné. Bolestnou
je tvoja záhrada a ruže v nej sú ako bodľačie. I pre mňa je to presvedčivé a to mi bude
vždy prenikať do kostí. Viem všetko o tebe a vidím v každom tvojom pohľade na steny
izby, kde sa kedysi dlho mihotal môj dych i moje blúdivé oči. Tam sme strávili rojčivú
mladosť pri postieľke Ruže Dagmar, tam sme si podávali z úst do úst pieseň lásky, ale
posledný verš sme si ani nedopovedali, ani som ho nepoznal. Odišiel so mnou a nemám ho
so sebou. On tam musel ostať nenapísaný. Dnes už nemôžem ujsť nikde a on je tam. On je
taký ako vôňa v kvietku, z ktorého uniká, ale je v kvietku. Je ako vtáča, ktoré vynájde
vždy novú pieseň, keď sa vracia k tej starej piesni. Hľa, to si ty, ty dnes po odstupe
času taká nová, taká istá vo svojom živote. Myslíš, že si zmenená? Ako sa dá zmeniť
láska? Ako ty nemáš byť sebou samou?A čo ja? Akokoľvek rozoberám seba, vidím, že nie som v dvoch osobách, len v jednej.
Život mi chcel ujsť z dosahu, ale som v ňom celý. Ó, nechci nič viac: okrem bolesti —
som celý. Okrem bolesti, ktorá nás roztrojila, roztrhala na tri kusy, lebo sme traja,
sme jednou láskou, jedným životom. Spoločne nesieme v srdciach, čo si odpúšťame, čo
milujeme i čo nenávidíme, čo nás raní i uceľuje. Je to možno i viac ako spoločný život
troch: je to pieseň lásky. Lebo spoločný život, i keď je to posvätný zväzok, hoc aj
formálne ustanovený, je veľkou sviatosťou, ale väčšou i nad to je láska. Ty dobre vieš,
že s veľkou láskou prichádza mnoho odriekania, mnoho obety, ktorá bola včera utrpením,
ale dnes je heroizmom a zajtra bude ovocím a žatvou života. Vo veľkých bazilikách sveta,
kde som včera plakal za teba i za Ružu Dagmar, našiel som vás v riekach svojej krvi, ako
ozvenu jednej dlhej epopeje. Dnes si vás nesiem v mori blankytu, ako pozdvihnutú hostiu,
bielu, božskú, trvácu, a zajtra mi budete rajskou záhradou na zemi, na ktorej i v
bodľačí budeš vidieť najkrajšie ruže. Nič zo zeme a všetko zo zeme. Zo všetkých morí a
zo všetkých svetov. Nič z mŕtvych. Všetko zo živých, ktorí sa nenarodili pre smutnejšie
životy, ako sú naše. To nebude fatamorgána v piesku, to nebude labyrint pochovaných
palácov, to nebude geometrické zrodenie sa z hliny a vánku, ale jednoduché otvorenie očí
pri speve slávičom, pri žblnkote potokov, pri jačaní oblohy. Ani vtedy neprídeš inak,
len tak, ako si sa už raz narodila. Ja tiež.Dnes? Skoro by ani nikomu nezáležalo na tvojom zrode a nik ti nepovie, prečo sa tak
stalo. Ba viacej: niet tých dobrých ľudí, čo by sa zaujímali, kto si. Prečo teda mlčí
svet? — divila by si sa. Nemlčí. Jeho krik a šturm ešte viac sa skondenzoval a vyhranil.
Ale to ťa nemýli, treba sa brať ďalej, svoju úlohu treba splniť: musíš vidieť a
predvídať. To jest, vidieť život, mať veľa očí a veľa horúčky. A budeš rozoznávať ľudí,
lepších od dobrých. I tých ubehlíkov, čo nestoja pevne na svojom grunte. Musíš sa biť
sama. Nik nie je vojakom — obrancom tvojej otčiny, lebo sme vo veku poníženia ľudí.„Kam ideš?“ opýta sa ťa prvý, čo ťa stretne.„Viem, kam idem, čo ťa do toho!“Svet je veľmi dokučný, dobiedza do druhých ľudí. A ty jednako chceš byť priateľkou
tohto sveta. Hľadáš všade hudbu, planetárnu hudbu. Chceš stvoriť mosty medzi svetmi. Ale
všetko je slabé medzi ľuďmi. Preto mnoho stroskotania, mnoho trosiek. Ale nechceš byť
oneskorená ani tu, kde ide byť slávnosť ponad črepiny života. Tieto črepiny života sú
tiež v úteku, ako zem nikoho. Ale ty ich ideš zastaviť, pozbierať, poskladať v nové
životy. Ty neutekáš, nemáš chorobu tône. Čoho sa báť? Máš zločiny? Máš iba ťažkú robotu.
Máš iba mnoho očí, mnoho rúk, v sebe i na sebe. Nezatarasuješ nikomu cestu svojím
myslením a konaním, ani ľuďom, čo prežili mnoho lži vo svojich snoch. A prežili mnoho
násilia, mnoho ukrutnosti. Oni sa množili vo svojej lži, podmaňovali ňou krajiny,
kontinenty, ľudstvo a nič im nebolo v ceste, ani tvoje myšlienky, ani tvoje konanie.
Pripomínala si si iba to jedno, že nie všetci, čo kráčajú, idú dopredu. Ale i to si
vedela, že nie všetci idú, čo idú. Ľuďom hrmotným s lakťami a nadutcom si neverila. Len
ten jednoduchý človek ti bol blízky, ktorému sa nad hlavou nezastavil víchor veku.
Vedela si, že každá víchrica je chorobou času.„Ako slúži zdravie?“ prihovoril sa ti so srdečnosťou jeden z nich.„Ďakujem, slúži. A vám?“Často si chcela byť na vyšších vrchoch, ako je Rozsutec, byť ďaleko od hluku mesta a
počúvať, ako hučia víchry hore-hore v mrakoch, čo nedosahujú nikdy zeme. Už si mala dosť
života na zemi a umrieť sa nedalo. A chcelo sa ti byť mimo zeme, kdesi vo vzdialenosti,
blízko luny, na ktorú i ja teraz hľadím. Chcela si, aby všetko kolo teba hučalo zenitmi,
len nie zemou. Lebo kto veľa trpí, má už dosť zeme, jeho osudy sú ťarchou. Ale nič
takého sa nestalo, všetko bolo, ako bolo. Vtedy si pristúpila k Ruži Dagmar a povedala
si jej s bolestným šepotom:„Poď ku mne, máš jeho tvár a jeho oči.“To dieťa málo vedelo o tom. To drahé dieťa ti nič nepovedalo, iba že ešte viac uprelo
na teba tú tvár a tie oči. Nevedelo, čo je na ňom moje a čo je jeho. Ale tvoje bolo
teraz všetko. Dieťa začalo štebotať a v jeho hlásku môj ďaleký hlas bol presmutným a
ešte viac sa ti vzďaľoval a mohla si ho na živého Boha zaprisahať, aby zastal na chvíľu,
nie, nezastal, aby tvoj osud bol plný a horký, ako tvoj osud bol plný a horký, ako tvoj
kalich utrpenia. Viem všetko, mám prenikavý sluch, tam som, až pri tebe samej, a
nestihol som vyemigrovať ani ja, ani moje oči, ani môj hlas. Prežívam celú drámu a chcem
sa ti svojím vlastným hlasom prihovoriť. Ale kde ho nájsť? Z ktorej hodiny dňa ho vybrať
a vysloviť, keď ani hodiny sa nám nezhodujú? V ktorej jari ti spievať, keď ani jar
nemáme spoločnú? Môj hlas sa ti vzďaľuje, ako sa vzďaľoval i v tej chvíli, keď si ho tak
veľmi chcela počuť. Tým väčšmi si ho chcela, čím viac ti ho svety zabraňovali. Pustila
si sa letieť, letieť za ním, až si bežala ozlomkrky a on ti hovoril: bež len, vytrvalo
bež, dlho bež, a keď ustaneš, padneš, omdlieš, to bude tvoj pokoj. Chorobná horúčka ťa
vyšibala, vyhodila ťa ako vulkán a ponad svety ťa niesla jej láva. Mala si pod nohami
podivné kraje, vrchy, rieky, moria a zas vrchy a púšte, všetko-všetko ti bolo pod nohou.
Tátoše rozprávkové ťa niesli, povetroň-ohnivák ťa mal na šmykľavom chrbte, už-už si
mohla mať svoj cieľ na dosah.„Aké sú len divné tie krajiny, kde náš milý býva,“ povedala si Ruži Dagmar. Tie
krajiny z Tisíc a jednej noci, „aké sú len nekonečné a ich šumivé rozprávky tiež nemajú
konca! Ako je ďaleko náš milý!“Vedela si to dobre. Lenže tebe som nikdy nepovedal, ako som ja, rojčivý mládenec, už v
sedemnástich rokoch čítal Rimbaudovu Opitú loď a naučil som sa unikať volaniu ľudí a
unikať i sebe samému. Už vtedy som bežal do samôt, až ma ony napokon vychrlili na brehy,
ktoré ľudia nenavštevujú. Nečítala si to v Zakliatej mladosti? Potom som chodil na
hviezdu, volala sa Vega, a tam som sa naučil dorozumievať sa s bytosťami svojím
najvzdialenejším hlasom, ktorý bol mne samému nezrozumiteľným. Ó, nijaký okultizmus,
nijaké mágie! Bol som človekom, nie fakírom. Môj výkrik som utlmil v duši, bol veľmi
osobný, moje sklony veľmi ľudské, až hriešne. Moje vášne boli tie isté, aké som mal
doma, a nezľakli sa ma ani v exotických krajoch, ony sa držali pri mne na všetkých
planétach. Veď to je prach dlhých vekov, ktorý nosíme na sebe. Aká tu bola moja vina? Že
som mal nepotešiteľnú mladosť, bez prítulia a lásky, tomu som už i vtedy rozumel. Bol
som vzdorovité chlapča? Čoby! Celkom smrteľne vážne sa ma chytila myšlienka, že pôjdem
chodníkmi, ako kážu občianske cnosti a ako mi svieti na ne Boží biely deň. Nijaké
šašovstvá! Stanem sa hľadačom perál. Stal som sa. Mal som ich dosť a všade tam som s
nimi šiel, kde ľudia poznajú ich cenu. Môj tovar nebol luxusom, bol len vzácnosťou. Ale
ľudia ostali ľuďmi a perly sú perlami. Preto som znenávidel všetky zlatnícke výklady s
granátkami, ktoré nesvietia ako moje a vôbec nesvietia do vyhúknutých a potuteľných ulíc
veľmesta. Nesvietia! To je svetlo prekliateho klamstva a ligotavosti pre divú zver
metropoly i dediny. Ja som mal perly i pre ľudí, čo bosí chodia po ulici. Stačí, že sú
ozdobení piesňami. Pripnú si na golier kvietok, tú ilúziu vidín o mladosti, láske a
šťastí, aby sa radovali, že život na zemi je ich životom. Že sú neodkázaní na bižutériu,
že sú bohatí. Ale nestalo sa tak. A tie osvietené večerné Avenidy boli pre ľudí márnou
škriepkou luny a zeme a pre mňa utrpením.Plakal som žalostne, a keď som išiel okolo záhrad, splašili sa ruže, nevediac pochopiť
môj plač. A slnkom upálené stromy sa vinuli k sebe a kázali mi, aby som sa k nim
neblížil. Keď som šiel po trávniku, zdalo sa mi, že chodím po nekonečných horách. Všetko
bolo veľké, ako môj žiaľ. Ty ma pochopíš, lebo už vtedy si dorastala pre mňa. Ešte ťa
len kolembali — už ťa za mňa sľubovali, poznáš tú pieseň? Vtedy som sa začal ponáhľať
tým smerom. Dosť dlho som sa ponáhľal, kým som ťa stretol. Tí, čo som si o nich myslel,
že sú mi blízkymi, už o mňa nestáli. Opustili ma a najradšej by ma boli posotili do
hocijakej záhuby. Tam sa dovŕšila moja zatrpknutosť. Preto som šiel k bytosti, čo ma
zdvihne a pritúli, čo ma vzkriesi z prachu mojej mladej hrôzy a čo mi poutiera oči pred
zúfalstvom. Povedz mi, ako si to len mohla tak božsky dosiahnuť. Lebo fakt je, že si to
dosiahla. Málo je ľudí, ktorí si vezmú plnú zodpovednosť za svojich blížnych. Vedela si,
že som vysilený, mal som hlbokú ranu na tvári, prišiel som od zlých ľudí. Prišiel som
zafúľaný k tebe, ako ten, kto spadne do jamy a dlho sa z nej nevie vypratať. Ujala si sa
jedného zatratenca. Cítil som úľavu, bol som ako vykúpaný v slnku. Povedz, nebol som
prismelý, keď som chcel od tej chvíle s tebou ostať navždy, navždy? Veril som ti, ako
verí v nebo človek, ktorý sa modlí. Bol som plný životnej nádeje, lebo som otvoril oči,
už som videl. Chcel som sa stať vyrovnaným človekom, skončilo sa moje blúdenie. Veď čo
som sa nachodil po svete! Do únavy som sa hnal za vidinou krásy, hľadal som ju, a našiel
som banditov. Ponúkal som úbohým stvoreniam perly pre radosť, a boli to nehanební kupci.
Vyspievať som sa chcel z mladosti, a musel som žiť väznený zlobou a neláskou. Bolo to
moje šialenstvo, poznal som ho neskoro. A tak som začal utekať od všetkého, vidina krásy
sa stala vidinou pekla na zemi. Už som ani nestál o ňu, môj útek nebol útekom od nej,
ale útekom od zlých ľudí. Bál som sa ich, že ma vykľajú, prinajmenšom že ma dokopú. Moje
cesty sa líšili od ich ciest. Svojej línie som sa úzkostlivo držal. Ó, minulosť, koľko
som pre teba vytrpel! Až po tomto utrpení som ťa mohol mať, takú krásnu a božsky
nedostupnú. Nezaslúžil som si to, nezaslúžil som si až toľko! A stala si sa mi nebom
lásky, svoj kvet nepominuteľnosti neodkryla si pred nijakým závanom vetrov, odovzdala si
ho mne. Vzal som si ho, aby som v ňom kvitol a rástol! Bozkala si ma tak, ako Ruža
Dagmar nikdy nebude mať možnosti bozkať niekoho.Ale ani pre teba toho nebolo málo. Bola by si pri mne omdlievala, ako dom, ktorý sa
rozsypal a je z neho prach. Ale hneď si išla budovať nové a nové domy, mnoho domov, pre
seba i pre mňa. To nič, že sa ti znova a znova búrali, že ich naša láska preťažila. Ty
si s omámením hľadela, ako ich prach, k oblakom zdvihnutý, podopiera samu klenbu neba a
potom sa premieňa na belasé nebo.Položila si svoje dve vlnky pier na moje ústa. Ó, závraty! Ó, mámenia! Tu ich ešte i
dnes mám. Čo za démona! Morduje ma, drása mi krv a ja to musím vydržať. Možno i preto,
že tu sú pri mne len anjeli, tí čistí duchovia. A prosím ich, aby boli i v mojom tele. A
tebe čo? Z tej diaľky sa dívaj, akým som to len pre teba tvorom. Ako hocikto iný na
svete. Či nie sú ti ruže bodľačím? A to v tvojej záhrade. Tie každý vidí a mňa tam nik
nevidí. No, náš terajší život je taký, že sa v ňom mieša to biele i to čierne. Hľa,
musíš milovať to oboje, tak ako sú tvoje dve vlnky pier položené na mojich ústach. | Dilong_Ruza-Dagmar.txt |
Váh[1]Spev IPekné Slovensko! Divy prírody,
ktoré nebeská v tvojom lone tvorí,
spomínať v piesni ťažko prichodí
tomu, ktorý sa láskou k deve morí!
A prečo? Z dumania ťažko sa ten budí —
a z mnohých predmetov k jednému vždy blúdi!
A kto chce opievať krásu tvoju,
taký musí vidieť tvoju velebu;
prerúbať sa má k svojmu pokoju,
v pokoji musí vyletieť ku nebu
a z neba spustiť sa na tento pekný svet,
a potom v svete uvidieť Slovenska kvet.
Pekné Slovensko! Videl som kraje
ligotať sa v jejich velebnej kráse,
ale ako tvoje dumné háje,
takých neni viacej na svete zase.
Len more ti chýba — rozprestrieť ramená
a v jeden celok spojiť slávske plemená.
Len more nemáš s jeho velebou,
len more, ktoré by v jeho zúreniu
silou vzteklivca potriaslo tebou
a bolo nástroj k tvojmu spaseniu!
Pravda, more by odtrhlo z tvojich krajov —
lež ukázalo by, jak máš kántriť vrahov.
Keď by utíchlo, v zrkadle čistom
prečítať bys’ mohlo svoju budúcnosť —
a súc pri mori, bolo bys’ na istom,
že ono ručí za tvoju ozrutnosť.
Ale hoc aj ty v mori nemáš nádeju,
lepšie dni a časy sa ti pekne smejú.
Ty nemáš more, ale máš hory,
máš vrchy a v nich skryté poklady.
Počkaj — nech sa ti len kliatba zborí,
bohatstva tvojho budú základy!
A teraz — drevo majú, aspoň zasvietia,
keď tvoji synovia slobodu zasvätia.
Pekné si! Kto by ťa nezaľúbil,
ktorý raz uvidí nivy a hole?
Kto by za teba cudzie nezhubil,
vidiac čmýriť sa[2]tvoje klasné pole!
Všetko máš pekné! A tvoji ľudia?
Hej, k žitiu sa tí ešte nebudia!
Zemkovia moji — je div, že spíte,
veď sa duch hýbe vo všetkých národach,
zdá sa, že veštby výrok plníte,
sediac smútiaci pri skalených vodách!
Tie vody skalené vašimi slzami
budú zotročíteľov vašich hrobami!
Plačte, bratia, lež, drahí, aj čiňte —
zvlnia sa Hrona aj Váhu vody,
z prachu a z kliatby k nebu sa viňte —
vykvitnú nám, bratia, naše slobody!
Povarujte povesť: my sme zotročení,
tí, v nich má byť slobody duch vyvedený!
V tebe, Slovensko pekné, cestovať,
vidieť tvoje vŕšky, tvoje doliny
je tak, ako v nebi sa radovať,
jak dumať a uskutočniť vidiny!
Samo si Slovákovi pekná vidina,
ty predošlých, budúcich dejov krajina!
Pozri, brat drahý, vŕšky zelené
viď nebotyčné! To Božie je dielo!
A pri tých horách zámky zrútené —
večným sa ľudské dielo tiež stať chcelo.
Lež prečo tie zámky v rumy sa zvalili?
Nuž, ony slobodný ľud Boží otročili!
O zámkoch zrútených sú povesti,
že ony boli sídla bohatierov,
títo neisté robili cesty,
tvoriac svoje zámky zbojníckou dierou!
Divné v svete, že ten, kto na tele mocný,
obyčajne býva na duchu nemocný.
Padli zámky, lepšie časy svitli,
sužovanie zemianske už prestalo[3]—
ale nádeje siate neskvitli,
hoc sa aj zdá, že by inak byť malo!
Hej, už je aj inak a inak to bude,
sloboda — diamant, tá nezhnije v hrude!
Pekné Slovensko! Z tvojich sa synov
liečiť bôle a srdca svojho žiale
putovať vybral tvojou krajinou
on, žiaľom trápený vždy, neustále.
A predsa nezavrel sa dumný do seba,
nuž, veď uvidel zázrak prírody — teba!
Bôľ ho trápil zrejmý aj žiaľ tajný,
málo hovoril, lež viacej sa díval,
ľuďom rozprávať nebýval prajný,
ale zato pred ľuďmi sa neskrýval.
Najradšej bol v prírode, nivami chodil —
či by sa v nich od žiaľu neoslobodil?
Aj, jak dobre v prírode je bývať
a sviežim jej duchom byť ohradený!
Predchuť života neba užívať
a jak by od tela byť oslobodený!
Či neni človek časť tých hájov, tých dolín?
A nie jeho duch obyvateľ tých končín?
Hej, často mňa bôľ srdca zachvátil,
nevedomá moc po túžbach ma hnala —
tu moju neveru, búre[4]zvrátil
duch prírody, keď za mňa pracovala.
Často, keď ma duch ľudí od seba lúčil,[5]prírody duch svieži k sebe ma pritúlil!
Syn Slovenska mladý, rozpadnutý
s tým,[6]čo mu predtým najsvätšie bývalo,
a nevlastnou vinou zaklnutý[7]srdcom, ktoré sa s ním predtým hrávalo,
razom, jakby zbudený z divej noci svojich snov,
cestovať sa pustil túžiaci za tebou.
Pustil sa junák sám bez priateľa —
a blúdil sám so svojimi žiaľami,
veď sa bôle v samote zacelia,
v samote zahoja sa oni sami.
Pusti len myšlienkam beh ich nekonečný
a zaleť na nich v nebeských hviezd svet večný!
Jedna myšlienka druhú sama vodí,
a predsa žiadna druhej matka neni;
každá samotná panna vývodí
a každá je nekonečnej ceny!
Prúd myšlienok nepretrhnutý si letí
a sťa meteora[8]svetom naším svieti.
A vy hviezdy, milenky mesiaca,
svieťte len, svieťte nad tým pekným poľom,
bo hoc’ sa blesk váš, čo deň vždy vracia,
vás svet uvidí v svetle vždycky novom.
Pekné ste vy, pekné, svietiac nad krajami —
kedy zas pôjdete našimi svetami?
Noc je — a v tej hrúzyplnej chvíli,
tam, kde Váh zastavujú zo skál múry,
pri Margite,[9]tancujú si víly,[10]nedbajúc, či Váh je tichý, či zúri.
Hej, to pekný obraz slovenského ľudu,
ktorí nedbajú, aké vlny Váhu budú.
Ty pekný Váh, ty Slovenska rieka,
ktorý sa vinieš po peknom údolí,
čo nezbudíš hrmotom človeka?
Nech nevíťazí háveď v tvojom poli!
Zabolí to srdce pravého Slováka,
keď uvidí biedneho tvojho sedliaka!
Tie tvoje hole pyšno si stoja -
a tie zámky v rumy sú zrútené;
a predsa synia tvoji sa boja
vydobudnúť si práva svätené.
Svätené Božím rozkazom, vôľou ľudskou,
lež zadržané neprávosťou to čudskou.[11]Na tvojich brehoch v peknom Považí
uvidel sa junák Slovenska mladý —
nábožne zvonili z tvojich väží,
súmrak sa rozložil na tvoje hrady!
Len tu i tu boli ešte slnka šľaky —
a junák uvidel Slovenska zázraky.
Tu skočila do Váhu Margita —
a Váh jednostajne hučí, len hučí!
Komu je budúcnosť tak odkrytá,
že rozumie, prečo tá rieka tak zvučí?
Rada by ona Besnú skalu[12]zvalila
a na to sa nikdy ešte nezmocnila!
Hej, dobre tamtej skale musí byť,
darmo sa rieka, darmo napína —
ale nášho nepriateľa zničiť
nedarmo[13]by sa zodvihla krajina.
A čo aj v tú skalu darmo vlny bili,
toho by skántrili zjednotené sily.
Zatni sekeru do lipy hlboko —
hrdza ju žerie, ale aj strom hynie
a hynúť ho vidí tvoje oko —
pravda, záhuba sekeru neminie,
lež čože to potom tej lipe prospeje,
keď sa podliak jej hynutiu len smeje!
Noc čarovná rozposlala stíny,
pod skalami hučí Váh rozbesnený
a v Starom hrade,[14]cez zrúcaniny
hviždí a hučí orkán rozpustený!
Hej, čiže on volá Pankrácove[15]časy?
Nie, k povstaniu on posiela svoje hlasy!
Díva sa junák, na kopci stojí,
pod jeho nohou bystro Váh si beží.
Zdá sa, že sa všetko chystá k boji,
keď pozrie v stranu, kde Žilina leží.
V diaľke sa spína k nebu pyšná Lietava,[16]kde sú tie časy, kde[17]kvitla vaša sláva!
Mojou pamäťou preletia veky,
stoletia idú v jednom okamžení
a ja stojím cúvajúc výroky
času, ktorý sa bystro v iný mení.
Hej, nad tým krajom zasvitli podivné dni,
všetky zmizli jak šuhaja nočné sny.
Ja vidím Žilinu v dávnom blesku,
vidím to mesto hradené múrami;
Padlo, pravda, bez veľkého tresku,
lež stonajúc pod veľkými krivdami.
Slepota kňazov[18]kvet jeho potrhala,
a predsa Žilina vždy peknou ostala.
Hovorže, ty slaviansky Dunaju,
ty si starší brat a viacej pamätáš!
Nuž, ale aj tí tvoji stonajú,
prečo že blesky a hromy nemetáš?
Ja ti pošeptám, nauč že ty mladšieho,
ako má stroskotať ťažké jarmo jeho!
Ja vidím v tom poli vojska šíky,
keď sa za Štefana kráľa[19]rúbali,
ja počujem ich harcovné kriky,
to, jak kresťania pohanov vyťali.
Tie boje už vymizli z pamäti ľudí,
len kostol dávny[20]v šírom poli ich budí.
Obraz za obrazom sa mi menia,
sem i tam po tom kraji pred mnou skáču,
Bože, kto dá Lietave spasenia?
Tatári sú, čo vlk divý ťa kráču.
Hľa, plameňom je celý kraj ožiarený!
A zase sa mi ten hrozný obraz mení!
Pokoj zaľahol už tou krajinou,
mladý šuhaj jazdí na bystrom koni —
k Žiline ide Strečna dolinou,
k milej ide, bohatier to pokonný,
čo z hradu zišiel k biednemu sedliakovi —
nože, nak je pamiatka a česť Milkovi![21]Mária[22]milenca svojho čaká —
zaľúbenému je dlhé čakanie.
Hej, už počuje rechtať rumáka,[23]zobudí sa, jakby to zo spania,
a viď, už si oba do náručia letia
už najväčší sviatok svojej duše svätia!
Čo láske nemožné, duša moja?
Nič — aj v nebo pôjde v svojej smelosti!
Žart je milencovi ísť do boja!
A žart preňho žiť s milou v domácnosti.
Žart aj mne bude a najkrajšia hračka,
len, moja milá, musíš byť Slovácka.
Už Mária druhého miluje —
a s ním preč do jeho hradu uteká;
blesk svieti k úteku, vietor duje
a vlna Váhu rozbesnená vzteká.
Blesk z neba skrižuje a na Milka hrobe
vidím k nebu letieť milých duše obe.
Čo je to, že časy vždycky hynú
a pamiatka j ej ich ani neostane;
či sa Slovenska deti pominú
a čud[24]hnusný, má deje vyhranie?
Hoj, to osud Slovenska tak nevelí
a rana tej sekery sa zacelí!
Boli časy, ale budú zase,
bolo Považie, ale stane z hrobu;
zjaví sa ono aj v ducha kráse —
dá to naše šťastie, dočkáme dobu,
kde povolané prídu tie dávne postavy,
aby účastní boli našej novej slávy.
Oni neprídu, ich duch sa vtelí
do mladých synov Slovenska nového!
Dá to Boh, že v brinkote ocelí
a v piesňach slávnych ľudu bojovného
tých Jiskrových Čechov[25]zavoláme zase
a oni prídu v bojovnej svojej kráse.
Tu na tých poliach oni sa bili,
zato válčili, by robili škodu,
sťa orkán v nepriateľ’ sa valili —
jak sa biť budú za zlatú slobodu?
Tá zlatá sloboda má tú čarovnú moc;
dobrý deň, Slováci, vám druhým dobrú noc!
Pekný deň zasvitne nad hoľami,
tí, čo hliveli, razom sa zobudia —
moc razy trasiem mocne ja vami,
zakrpateli vy Považia ľudia!
Páči sa vám slnko, a predsa vždy svieti,
nak sa vám aj pieseň páči, čo k vám letí!
Ja ďalej idem, zbohom, krajina —
ty svedok druhý mojej detinnosti;
idem, kde veže vidím Budatína.[26]Svedkom lásky, otca zúrivosti
ty si bol dakedy, lež teraz Kysuca
s Váhom sa pojac hradby tvoje porúca!
Ako tie vlny Váhu bystrého
jedna za druhou v prúde tuhom idú —
nestaví ich hlas vrchu milého,
ku ktorému ľahko ločkajúc prídu.
Hoj, aj čas necitný tak chytro uteká
a v tom lete zachytí sebou človeka.
Na krídlach času, duch sa mu šmýka,
na kopci báječných povestí stojí;
Všetky nechce, len tú, čo vyniká,
pred súdom jeho víťazne obstojí.
Tá ozve sa v ľubohlasnej jeho piesni,
ktorá vidinám ľahučkú cestu kliesni.
Viem aj ja povesti — hlas stariny
v nových časoch z dôb dávnych znejúci.
Čo druhá povesť, ráz je iný:
hneď počuješ ľúbosti hlas horúci,
hneď je v nich báječnosti sladké mátanie,
hneď sa ozve junácky hlas, do boja volanie.
Veď keby už raz sa skutočnili
tých našich povestí veštecké slová!
Slováci vždycky hnijú jak hnili,
k ničomu tá háveď nie hotová!
Počuj, Slovensko! Bystroletý čas zvoní,
aby si už tvoje stvorilo pokony![27]Nože podskočte v bojovnom tanci,
v haleny[28]odení a v ligotnej zbroji,
čo sa s pannami hráte, šarvanci,
podliak ten, čo sa šablí a delov bojí!
Akože vás, ako milé môžu ľúbiť,
keď sa ani za slobodu neviete biť!
Dievčence, na tom slovenskom poli
ľubohlasom, striebrozvukom spievate!
Povedzteže, aké by ste boli
odeté v tej krásnej bojovnej šate!
Nieže, nie, Slovenky, vašim nepriateľom
víťazstvo by ste krásou vzali, nie delom!
Pekné ste vy, to pravda je Božia —
ale krajšie potom našim budete,
keď tých, čo lásku svoju vám zložia,
k tancu bojovnému mládencov pohnete!
Lež kadiaľ blúdim? Snov je to krajina —
no, budem už spievať povesť Budatína!
Lež dočkám ešte na čarovnú noc,
to priateľka vrúcej býva ľúbosti;
už je tu, už cítim jej divnú moc,
kedy vsajem tú radosť do sýtosti!
Plnmesiac svieti, čarov to lampa dáka,
najväčšmi, keď milenca milenka čaká.
V tú nekonečnosť túžba ju tiaha;
nebúr ju, vzlietla v nebo čistej lásky,
niet na zemi, v hviezdy Božie siaha
roztúžená mysl nebeskej krásky.
Anjel to neba nám sa ten zjavil, ktorý
chce spojiť neba, zeme večné priestory!
Na rumáku junák letí cvalom,
ta letí, cvála, kde ho čaká ona.
Povedz mu, že zostane kráľom —
nechoď k nej, bo že tam život dokoná!
Kráľovstvo on nechce, tebe vysmeje sa,
šabľou pohrozí a k milej musí predsa.
Už prišiel k deve, rozrazil stráže
a v okamžení je v tuhom úteku.
„Na kone, za zbojcom,“ otec káže.
Už hŕba letí za ním hrozná v vzteku!
Šable sa skrižujú, keď ho dohonili;
hej, tam pri tej skale junáka zabili!
Z koňa letel, šabľa zacvendžala,
jak na pohreb svojmu bohatierovi.
On padol, lež láska ho nenahala,
keď padol verný svojmu dievčaťovi.
To moja povesť, ktorú som ja slýchaval,
vtedy, keď som za milenkou plakával.
Samotu som hľadal, býval v doline,
kde v malom cmiteri hrob vykopali.
Tu, tu som chodil s ňou po tejto sihline[29]a moje oči horko zaplakali.
Samota lieči, len nie na jednom meste,
a hľa, ja sa tejto nachádzam na ceste!
Stúpam ustavične kupredu sám,
jak by ma výrok Boží sem tam hnal.
Ponad priepasťami o tej dumám,
ktorú mi osud čierny z rúk vyrval.
Vysoké sú vrchy, hlboké priepaste,
hlbšie moje žiale a väčšie boľaste.
Nezúfam, ale v prsiach to páli,
tá spomienka tých sladkých mojich časov!
Aždaj už vetry jej hrob zaviali?
Nedbám, veď ona je vo mne s jej krásou!
Ja ta chcem iť, skadiaľ vietor povieva —
o tých krajoch moja duša si spieva!
Dolu po Váhu pôjdem k Dunaju —
po Dunaji prejdem k Čiernemu moru,
ak tam zhyniem, tam ma pochovajú,
za cmiter celučkú budem mať horu.
Keď Slovák ta príde, cédre zašoptajú,
už ho nieto, ktorého aždaj volajú.
Po vlnách Váhu plť sa mi šmýka
a po pod zámok letí Jakušica.[30]Keď vidí ten hrad, človek až zhíka!
Tam bola zamknutá pekná devica,
pýtal ju otec, hrozný pán Budatína,
smiala sa jeho slovám pevná skalina.
Skaly sa smiať vedia viac jak ľudia
a rozbesnia týchto náruživosti.
Kde ľudia stanú — ony sa zbudia
a hmoty svoje dajú im živosti.
Hej, ty skala Jakušiča, zobuďže sa
a zavolaj svojich pánov do kolesa.
Len rob a pracuj vždy neustále,
veď vždy Váh tečie dolu dolinami;
ešte vždy idú slovenské žiale
tak jak vetry nad tými hoľami!
Ešte vždy hučia cez múry Trenčína,[31]„Kedy Pán Boh dá žene takého syna?!“
Z života ženy človek sa rodí
a duch ho za syna svojho vyvolí;
pravda, len na jar siaťa vychodí,
zasiate na Slovenska klasnom poli.
Nuž, a či sa zem zmrznutá nerozpúšťa
a či už nepučí to zelené húšťa?
Tak je, hmota necitná hovorí,
kde sa v človeku duch jeho zatají.
Zamkne sa on do svojej komory,
saje radosti z čibuku[32]a v čaji —
ostarne — života mladosť naspiatok žiada;
darmo, nehoden žiť, preň mŕtvych záhrada!
Ale mládenec, rezký, bujarý,
rozbehne sa do života hlučného,
on vždy robí, nezostane starý,
bárs ho aj pochovajú stoletého!
Či mladosť je v tele? To časom spráchnivie,
a len sily ducha na veky sú živie!
Zdá sa vám, keď sa šuhaj zaľúbi,
ba keď sa on aj pred láskou pokorí,
že z cesty žitia svojho zablúdi
a v priepastiach svojho ducha zamorí!
Krátkozraký, ten ktorý sa zamiluje,
k najskvelšiemu letu svojmu sa hotuje!
Letel som po Váhu v závod s rybkou,
kde sa on líškajúc pod vŕškom vinie,
kde sa odhodí so silou hybkou
pyšný od vrchov, kde vo vzteku hynie
proti spurnej skale veľká sila jeho,
slovom, ja som videl z potokov krásneho.
Zbohom, ty Váh môj, teč len ďalej
k žltým vlnám mútneho Dunaja —
budeš mi v pamäti neustálej!
Po Považí jak vyhnatý z raja
chodil a blúdil som hľadajúc pokoja,
neni spokojená ešte duša moja!
Nenájdem pokoj, len u milenky,
čo samotná búva v malom cmiteri.
Ľan, z neho niť žitia pradú, je tenký,
odtrhne sa, lež kto môj hrob operí,
keď predo mnou život dokončila ona?
Bukové lísťa — a vietor hudie miesto zvona!
Bol som na dávnych hradbách Trenčína,
boli mocné, teraz sú porúcané,
ale väž Matúša[33]sa vypína,
jakby kraje neboli sputnané.
Mesiačik svieti so svojimi hviezdami,
hej, ale on nie pod, lež nad oblakami!
Tiahnú od Inovca mraky čierne
a tmou zatiahnu Považia dolinu,
s oblakami prišli vetry verné,
hvižďajúc letia cez úzku škulinu.
Polnočná hodina tu, už sa zbudia
duchovia tých, ktorých nepoznali ľudia.
Rýchlo sa skala ku skale pojí,
tvorí sa na chodbách, chyžiach sklepenia
a na dvore hŕba koni stojí
a v chodbách ľudia chodia bez dunenia.
Všetko je tak, ako to dávno bývalo,
lenže tým život, kus života chýbalo.
V zámku tí bohatieri hodujú
a na brehoch Váhu Matúš sám chodí.
Pýta sa rieky, či na ľud pľujú
a kedyže ho dakto oslobodí?
Divná otázka od toho bohatiera,
o ktorom, že despota bol, veria!
Nuž, ale nahaj im jejich vieru,
tá bezcitná rieka ináč hovorí.
Tým zaplatia, akú mali mieru,
a dejopis inakších ľudí tvorí.
Oni len blúznili a blúznia do sveta,
od skál odrazené vlnky Váhu letia.
Matúš bol, žil a ešte bude
sláva jeho v duchu Slováka večná!
Nepritisneš našinca viac k hrude,[34]ty búra dolnozemská a bezdečná.
Zbohom Trenčín, aj ty teraz ešte len spíš,
len v luhárstve, sebectve po krky väzíš!
Ja ďalej idem k hradbám Ctibora,[35]no spadli už aj tie z jejich výšavín.
Vŕšky tu stanú, doliny otvoria
kraje neprehliadnutých svojich končín.
Tu Nové Mesto[36]nad ním Turiecko[37]stráži
a ja počujem zvuk zvonov z jeho važí.
Ty pekné mesto, to okrasa tvoja,
ktorá sťa meteor pred mňa stúpila
ktorá zo sladkého pokoja
do búrneho sveta mňa vystrčila.
Pekný je kraj tvoj, Váh uteká cez ktorý,
lež aká ona je, také len Boh tvorí!
Spievať jej krásu — lásky dej by som
od slova k slovu tu musel vystaviť
a z toho by som vám zbudoval dom,
ktorému by ste sa museli diviť!
Stĺpy by boli z najkrajších briliantov
a dach zo všetkých Nemecka foliantov.
Chodil som často tými cestami,
ktoré len dolinou vodia človeka,
chodil som zase tými vŕškami,
na ktorých pútnikov slnko speká.
Na plti som letel s bystrou vlnkou Váha,
o tom nespievam, daromná by bola snaha.
A teraz idem tichou dolinou —
tu len tichý vetrík povieva šumno,
nič neviem, len myšlienkou jedinou
poihráva si moja duša dumno.
A tá je: či ju skoro vidím, obejmem
a či vzdialen’ od nej v diaľke zahynem!
Nuž, zbohom, ty Váh môj, potok pekný,
Zbohom, vy hrady staré, porúcané.
Choď, bračok, k Dunaju a tam riekni:
Už sú železá naše polámané!
A ja? Idem teraz do toho cmitera
a za pohrab poprosím pána pátera.
(V Prešporku v mesiaci lipeň 1847)Spev IIZ brehov Moravy a rumov Devína[38]túžba mňa ženie k slávskemu východu,
ale jak tu, tak i tam pustá krajina
nedá synom slobody ich slobodu.
Rozžialená duša túži len a túži
a skutočnosť žiadna tú túžbu neruší.
Kedy sa vyplní slovo Kristovo,
u nás na nebi kedy budú divy
veštiac národu to, čo národovo?
Budú, ale či my budeme živi?
Zem čierna len skoro kosti naše skryje,
no ale s tým telom duch náš, ten nezhnije.
Oferu žiada víťazstvo slobody —
tisícov život za vec človečenstva
je priam tak ako v mori kvapka vody —
tým bude koruna mučedlníctva.
Za seba, no nie ty, nie my konať chceme,
ináč tak jak huby v lese pohnijeme.
Ani Božie slnce sebe nesvieti,
nie sú pre seba tých hviezd milióny,
nie pre seba horami vietor letí,
nie pre seba spieval bard Spevy koní.[39]Pre koho všetko? No pre svet a pre ľudí —
a za svet, za bratov človek sa nebudí!
Nie pre seba Boh tento svet vytvoril,
aby aždaj oslávil slávu jeho;
svet pre ľudí a ľudí pre svet stvoril,
stvoril ich k obrazu krásy, dobrého.
Miluj svet, a tak miluješ Stvoriteľa.
Obetuj sa zaň, miluješ Spasiteľa.
Ale človek je odjakživa taký,
myslí, že preňho sú tie rieky, hory.
On nekoná, kým nevidí zázraky
ba hoc tie vidí, za dobré nehorí
on jak to dieťa všetko v moci chce mať,
ale seba za svet nechce obetovať.
Život je pekný — krajší ako svety,
krajší, hlučnejší ako hviezd čmýrenie,[40]čo súdite o tom, ktorý zasvätí
pekný život a zloží za spasenie?
Milióny rokov svietia ohne neba,
ale braček, dlhšie zachová svet teba!
Neni teraz nádeje, bratia zlatí,
bez srdca, rozumu ľudia len blúdia,
len tu-kde[41]oheň lepšieho zohriaty
v srdciach lepších tlie, na hlas ten sa zbudia
milióny zotročených bratov našich —
lež čujte, žiadame kus z životov vašich!
Poďte, bratia, so mnou k žiaľnej Morave,
ktorá zakalená je u Devína —
plačme, bratia, plačme, dôjdeme k sláve,
plačme na hrobe slovanského syna.
Nejeden padol, nejeden ešte padne,
tak jak hviezda hasne, ako kvet uvädne.
Svietila tá hviezda, pekný bol ten kvet,
nám je ľúto, lež k činu nás nezbudí —
bratia, čo sme my neni pre tento svet?
Mýlim, aj my sme len z ľudí.
Nie dávno tak bolo, slnko zaplakalo,[42]keď dajednu z hviezd stratilo, pochovalo.
Pre nás nie veselosť, náš je zármutok,
plačme a plačme, rozvodnia sa rieky,
bude väčší zotročiteľov smútok,
keď ich ranám nespomôžu lieky.
Bime, bo len oferou duch sa vykúpi,
nebuďmeže so životom takí skúpi.
Noc je, zima je, sneh biely zletuje
a vietor klope na moje okienko,
vietor, ktorý hviždiac vždy len beduje,
prelíže dach tej chalupy natenko
a hurtom sa do mojej chyži vovalí —
v strnutí zahyniem… kto nad mnou zažiali?
Noc je, nie zima, aj to sú zázraky,
razom sa pustil ten tvrdý, tuhý ľad,
rozleteli sa tie pozimné mraky,
na svet vyletel tepla celučký sklad.
No teplo, to život z ruží aj z jahodov,
teplo ducha, to život veľkých národov.
Nemal som pokoja, ja vždy len túžim,
tá túžba večná ma zožerie, zmámi.
Nie, u tej túžby aspoň to vyslúžim,
že ma kedys’ pochovajú do jamy —
inak by moje kosti tak spráchniveli,
najprv by ich lúče slnka vybeleli.
Slnce páli, ale nie na východe,
pravda, blesk jeho nikdy neuvidí,
ktorý sa nepriučí ku slobode,
ktorý neuverí v Slovanstva divy.
Znáte, že keď diamant bezbožník chytí,
tento sa zakalí — ten hrôzu pocíti.
Ako ten orol do slnka pozerá,
tak moja duša za slnkom putuje —
za čistotu slnca večná moja viera
ku slncu, ku slncu rovno vesluje.
Viera, veď to znáte, že prenáša hory —
„Rovno k východu!“ heslo viery v mne horí!
Od dumnej Bratislavy[43]k Váhu putujem,
nesiem mu od Dunaja pozdravenie,
len to, len to večné veky ľutujem,
že ten „pozdrav Boh!“ nie je povzbudenie,
nie je povzbudenie slovenského ľudu —
no, ale aj nám priaznivé časy budú!
Vitaj mi, brat, Váh môj, čo v klasnom poli,
v chráme Božom pozlátenom pšenicou
a vystavanom z nebotyčných holí,
vykladanom ražou, bujnou jaricou,[44]tak ako pás drahý, plný briliantov,
plynieš, vlnami hrajúc sťa chór muzikantov.
Hľa, to je chrám rukou Božou stavaný,
slnko, mesiac, hviezdy, to lampy sväté,
kancle, to sú nebetyčné balvany,
a kázeň — sú slová Kristove zlaté.
Tie slová, že sú u kňazov, sa nazdáte?
Neverte to, lebo sa Kristu rúhate.
Vedzte, sú na svete falošní proroci,[45]tí, ktorých Kristus predpovedal dávno;
vkradli sa do ovčinca v tmavej noci,
nik neznal, len že sa vsadili slávno
v práva Kristove, znáte, jak sa volajú?
Vraj „kňažia“, tí, čo na Boha zabúdajú.
Znám aj ja kňazov, lež nie posvätených
olejom svätým lebo rúk vkladaním;
znám kňazov, tých od Boha vyvolených,
aby panstvo zvestovali poddaným
alebo pokoj Boží ľudu slovenskému
a cestu hotovili Synu Božiemu.
Lež načo tak spievať, to nie pre ľudí,
a pieseň moja daromná je celá,
veď je ona skala naproti hrudi,
tej, ktorá sa na skale roztrepala.
Ja spievam, aby aspoň jeden bol ohlas,
že kros[46]vlastných zemkov, neprišiel Boží čas.
Váh môj pekný, tečieš korytom dolín,
mnohých studieň vody v teba stekajú,
každá pozdrav nesie od rodných výšin —
ich reči len brehy tvoje poznajú.
Čo by potom bolo, keby ľudia znali,
čo tie všetko taj no, zrejmo povedali?
Z objatia vrchov utekáš v dolinu
a dumné Turiecko tesknie za tebou;
voľný letíš sťa Arab cez pustinu,
neobzrieš sa naň — iď do svojich nebou.[47]Dievča spod Turiecka, tak sa ti nestane,
máš čarovné oči, šuhaj myslí na ne.
Ty dievča mojich snov, milenka duši,
na brehoch Váhu ja v dumách blúdievam;
dakdy len šumot Váhu dumu ruší
a ja v tej dume o tebe myslievam.
Hľadím po Váhu a poznávam tie vlny,
či žiadna nejde z tej našej doliny?
Veď naša rusalka[48]pohŕda Váhom
a so sestrou vílou Nitry sa pojí!
Tie pohŕdajú tým pekným šuhajom,
sú panny skryté v zelenom závoji.
Ľúba, nebuď im rovná v tom pohŕdaní,
lež radšej ži šťastná v sladkom milovaní.
„Pri uhrovskom[49]kostole veselo,
srdce sa dievčaťu zacelelo —
veselo tam, kde bystrá muzika,
a na veselí žiadna nefiká.
Zaplače niekdy mladá nevesta,
veď iť musí na dedinu z mesta.
Zaplače aj za milým šuhajom,
že ide dolinou a on hájom.
Nebe neprialo jejich milosti,
ale nevesta plače vždy z radosti.
Never, never nikdy dievčaťovi.
Jednomu dá srdce šuhajovi —
a pritom druhému svoju ruku,
never dievčaťom, povedz im kuku!“
Dolinou Váhu v plnmesačnej noci
chodiac tak spievať som počul mládenca,
blúdiac spieval, kým nepadol bez moci,
a ja som poznal v ňom mojej milenca.
Že jeho nechcela — druhého ľúbila,
neslovanská jeho duša sa zbláznila.
Pekné sú, pekné slovenské device,
keď v ľahkom tanci čiernu zem dupajú,
jak hviezdy svietia očí ich zrenice,
keď nimi kradmo milých pozerajú.
A keď ich dopadnú tí na tej krádeži,
zo srdca zvrelá krv do pekných líc beží.
Pekné sú, pekné nevesty Slovákov,
dýcha rozkošou prs jejich milosti
a rozkoš nových dodáva zázrakov
tej peknej neveste do jej ľúbosti —
devy sú krajšie jak tie najkrajšie kvety,
ktorých krása z ich hlavy vo vencoch svieti.
V svojich altánoch, keď v letnom úpale
tieň listov robí slnko lahodnejšie,
pred zrkadlami márnia čas nedbale —
a každou chvíľou stanú sa peknejšie.
Hľa, hoc je aj Slovensko v nevoli,
máme moc takých ženštín po jeho poli.
Lež darmo hľadáš po Slovensku celom
od biednej sedliačky do ženy pána
a darmo pôjdeš ku ženským ctiteľom
vidieť krajšiu jak moja milovaná!
Jak briliant medzi drahými kameňami,
tak je ona pekná medzi dievčatami.
Šťastný ten, ktorý si ženu objíme,
pije z jej perí sladký med ľúbosti.
Ja ľúbim — či mňa ona, uvidíme.
Či má pre mňa ona časť z jej milosti?
A keď nie, nuž ja aspoň nezažialim,
ranu srdca pamiatkou času zavalím.
Ona je dievča, ja som šuhaj mladý,
ako ten orol, čo nad Váhom letí —
budem väzeň, ak mi vartu osladí
hruď jej milostná a oko, čo svieti
tak, ako tie nebeské zlaté plamene,
ktorých blesk žiaden zlostník neodoženie.
A keď si tak dumám po brehoch Váhu,
ktorý potichu ločká svojou vodou —
zastanem na kaplnke peknom prahu,
vojdem dnu hnaný kresťanstva slobodou,
tam vidím obraz Božej Materi —
a kľaknem pred postavou mojej viery.
Matica božská ľahko sa usmieva
na to dieťatko, čo je na jej lone —
a slzou radosti hlavu polieva,
ktorá na kríži umrela pokorne.
Pekný obraz ten obraz Božej Materi,
čistej panny, žriedlom mojej večnej viery.
Z kostola vyjdem — tu nové divadlo
pre oči moje, pre sluch mojej duši —
to mládenec, skala mu sedadlo,
tónom fujary tichosť Váhu ruší!
Aj, neruší, bo hoc ten tón zahrmieva,
do vzbúrenej duše pokoj sladký vlieva.
Tón ten razom letí jak hrmavica,
zdá sa budiť tie neživotné skaly,
hneď stíchne, jak plakala devica
za milencom a tak hynie pomaly.
Hneď je ten tón taký jak myslí škádlenie,
hneď zas jak všetkých hnevov uspokojenie.
Zapískne šuhaj — preberá palcami,
zdá sa, že budí k tancu bojovnému,
už sa postretli, už krútia šabľami,
počuť, jak zhaslo žitie dajakému.
A tak preberá — oko mu ohňom svieti —
vidieť, že zatúžil, keď boj zasvätí.
Ináč zanôti — tak šveholí milá,
keď sa pritúli k prsom milenca,
tak vraví, ako tá, ktorá ľúbila
a chystá sa chytiť svadobného venca.
V tom tóne je každý obrat ich milosti,
niekdy aj hnevu, ak je ten hnev v ľúbosti.
A tak si nôti na skalách sediaci,
v nábožnom zápale vzletí do neba.
A kto on? Sedliak. Viď to, že sedliaci
v majstrovných kusoch premôžu aj teba,
ktorý sa pýšiš menom majstrov najväčších,
lež v tom je to, ten tón, že majstrov nemeckých.
Šuhaj si píšťalku z čerešne vykrúti,
počúva vetrov šum, rieky ločkania
a potom bohatosť myslí vyrúti —
pekný kameň do pekného stavania.
To sú mi majstri — a hoc’ sú aj v nevoli,
takých my máme moc na slovenskom poli.
Lež idem k tebe, ty Váh môj zelený,
ty verný priateľ slovenského ľudu,
pravda, často sa ti bystrý beh mení,
no ale veď raz pevné lažá[50]budú
a ty potečieš valný tvojou dolinou,
pyšný a celý vstred veľkých zrúcaninov.
Veľký Tematín[51]v oblakoch sa tratí,
zaplatil daň času všeboriacemu;
čas ďalej ide, jeho čas sa kráti,
nesvitne deň viac jemu zrútenému.
To dobre, že tie zlé časy viacej neprídu,
lež či naše skoro odpovedia krivdu!?
Bankier podíde a zrovná sa s týma,
ktorí na úverok zlato mu dali,
sprevodia čas s radostnýma očima
tí, čo nič dobrého v ňom nemávali!
Keď čas podíde, s nikým sa nezrovnáva
a kto na čas verí, ten vždycky prehráva.
Spadli tie múry — vymiznú naveky,
nebudú svedčiť o pradedoch svojich.
Divno — ľudia viacej robia len škreky,
čo im po smrti do pamäti do ich?
Ale dejepis, ten večne o nich hlása,
pravda dejepis, čo sa jak hviezda jasá.
Jak holúbok krotký dobrá je žena,
keď milosti plná dieťa pestuje,
ale jak sa začasto stáva premena,
tá žena aj svoje deti morduje;
ona je lepšia jak anjel, keď vrúcne ľúbi,
ona je horšia jak tiger, jak diabol hubí!
By bola krajšia žena Bátoryho,[52]v mladých dievčeniec krvi sa kúpala;
matku, otca a milenca smutného
tá divá žena chýrami klamala.
To muž neurobí, súďte samy, panie,
uvidíte, že to nie jeho imanie!
Tak som už preletel peknú dolinu,
kde sa Váh mútny aj veselý valí,
prešiel som aj moju rodnú dedinu
tam, nad ktorou sa pre mňa nebo kalí.
Hej, ale tie mraky vietor rozoženie,
keď moje dievča len raz na mňa spomenie.
Spieval som piesne, mladý, neskúsený,
a teraz neviem sám, čo som vyspieval.
Omyl životom bude napravený,
k ktorému som aždaj aj ja prispieval.
Spieval som piesne pri tej zelenej vode,
piesne o mladosti, piesne o slobode.
Ja som syn Slávy a som syn voľnosti,
slobodný žijem, alebo zahyniem,
ja som syn lásky a priateľ ľúbosti
a v láske, v ľúbosti sa ja pominiem.
Žite mi dobre, drahí priatelia moji,
a čakajte Vykupiteľa v pokoji!
(V Prešporku dňa 23. ledňa 1848)[1]Skladba je zapísaná v rukopisnej knihe Pesňe. Kompozične je
rozdelená na dve časti, prvá má 83 šesťveršových strof a
poznámky, druhá má 50 šesťveršových strof a poznámky, pričom
je do nej zakomponovaná l4-veršová piesňová vsuvka. Výber zo
skladby uverejnil Pavol Vongrej v kniheKeby si
počul všetky tie víchrice, Bratislava:
Tatran 1966, s. 205 — 211, uverejnil 15 strof z prvého a 18
strof z druhého spevu.[2]čmýriť sa— tu vlniť sa, vykonávať menlivý pohyb[3]sužovanie zemianske už prestalo— pripomína nie až tak dávnu existenciu nevoľníctva (zrušené v r. 1785 Jozefom II.)[4]búre— búrky[5]lúčil— hodil, odhodil[6]s tým— pôvodne „stimi“, išlo o zrejmú autorovu chybu[7]zaklnutý— zakliaty[8]meteora— meteor[9]Margita— nebezpečný úsek na vážskej pltnej ceste, pomenovaný na základe povesti o pastorkyni Margite zhodenej macochou do vĺn Váhu. Autor v poznámkach píše: „Tam kďe Váh s Turca do Trenčína vťeká, je vír v rjeke — ňepezbečnuo mesto pre pltňíkou. Povesť vraví, že Margitu, jej macecha, zalúbená do Margiťinho milenca sem shoďila — a vraj od toho času ona ako víla pri plnmesjaci tancuje.“[10]víla— mýtická a poverová bytosť v podobe krásnej devy, spojená s prírodou, väčšinou má pozitívnu funkciu, ale môže byť aj nebezpečná[11]čudský— neľudský, krutý, podľa fiktívneho národa Čudov, ktorí v Hollého epose Sláv napadli Tatrancov[12]Besná skala— veľká skala čnejúca kolmo uprostred Váhu na začiatku jeho najnebezpečnejšieho úseku, po nej nasledovali balvany naprieč celého koryta, pomedzi ktoré sa dalo prejsť len na dvoch miestach a nakoniec vír[13]nedarmo— Vongrej prepisuje toto slovo ako „nadarmo“, ide však o nesprávne čítanie[14]Starý hrad— aj Starhrad, pôvodný názov bol Varín, pomenovanie Starý hrad sa začalo používať až po vzniku hradu Strečno. Postavený bol v 13. stor. a od r. 1443 patril Pongrácovcom. Autor v poznámkach píše: „Je ostatní, a aždaj po Trenčíne aj najdávňejší zámok v Trenčjanskej stolici. Od ťjalto sa menuje slávna roďina Pankrácou.“ Rodina totiž používala prídomok „zo Svätého Mikuláša“ a neskôr aj „zo Starého hradu“.[15]Pankrác— Pongrác, ide zrejme o najvýznamnejšieho muža z tohto rodu, Pongráca II., presláveného v boji proti Turkom a jedného zo siedmich krajinských kapitánov, ktorí spravovali Uhorsko za neplnoletého Ladislava Pohrobka. Matej Korvín získal Pongrácovcov na svoju stranu majetkami na Považí a dedičným županstvom v Turci. Autor v poznámkach píše: Rozumjem tuto, toho muža, ktorí pri počjatku panuvaňja Matúša 1 Corvína, vzdoruvau vláďe tohoto. On vládnuv, celím Turcom, Trenčínom a hornou Ňitrjanskou.[16]Lietava— jeden z najrozsiahlejších hradov na Slovensku, postavený v 13. storočí. Medzi jeho najvýznamnejších majiteľov patrili Matúš Čák (14. st.) a Juraj Thurzo (17. st.). Autor v poznámkach píše: Zámok v horňej Trenčjanskej. Podla povesti ho Tatari zrúcali najsamprú, hadzajúc luďí z vrchu na koli, v doline k tomu cjelu upevňenje. Tu bívau Turzo!“[17]kde— autor to používa vo významekeď, stretneme sa s tým aj na iných miestach[18]slepota kňazov— Autor v poznámkach píše: „Žilina, to je priv. mesto v horňej Trenčjanskej — slávno pred tím — keď ale Jezuitje sem prišli pod kňježaťom a palatínom Esterházym, padou jej kvet — tu patrí aj tá vípoveď slepota kňazou. Hroznuou bolo nakladaňja kňazou s Protestanti.“[19]Štefan kráľ— Štefan I., prvý uhorský kráľ (1000 — 1038), v 11. stor. vyhlásený za svätého[20]kostol dávny— Podľa autorových poznámok: „Je to kostol Sv. Štefana pri Žiline — o ňom je povesť, že král Štefan, harcujúc s pohanmi Bohu slúbiu, ak zvíťazí, jedon kostol.“[21]Milko— postava z historickej povesti Jána Kalinčiaka Milkov hrob. Autor v poznámkach píše: „Tu a v nasledujúcich strófach je narážaňja na tú povesť „Milkou hrob“ od J. Kalinčjaka.“[22]Mária— postava z vyššie spomenutého diela. Autor v poznámkach píše: „Toto je milenka Milka Pankráca, predošljeho — ona keď tento bou zavraždení lúbila Vladimíra a chťjač s ním ujsť smrť od jeho ruki našla. Bo on sa nazdau, že to cudzi bojouník — jeho napokon hrom zabiu.“[23]rumák— druh koňa pochádzajúci z európskej časti Turecka, používaný v boji. Názov sa používal v ukrajinskom a poľskom prostredí.[24]Čud— príslušník fiktívneho národa Čudov, ktorí v Hollého epose Sláv napadli Tatrancov[25]Jiskrovi Česi— bratrícke vojská (žoldnierske oddiely bývalých husitských bojovníkov) Jána Jiskru z Brandýsa, českého vojvodcu chrániaceho od roku 1440 záujmy maloletého Ladislava Pohrobka. Jiskra sa však neskôr snažil presadzovať v Uhorsku svoje vlastné záujmy, a to i za čias Mateja Korvína. Uhorsko opustil až v r. 1462. Autor v poznámkach píše: „Všeobecne známo, že za časou Vladislava, Ladislava a Corvína, Jiskra so svojimi Česi v Uhorskej rabuvau.“[26]Budatín— Budatínsky hrad, postavený ako kráľovská pevnosť v druhej polovici 13. storočia. Strážil križovatku ciest z Ponitria a Považia do Poľska a Sliezska. V 14. storočí ho získal Matúš Čák. Autor v poznámkach píše: „Zámok, ešťe obivaní, tam ležjaci, kďe Kisuca do Váhu vpadá.“[27]pokony— činy[28]halena— voľný vrchný mužský odev z hrubého súkna[29]sihlina— mokré miesto[30]zámok… Jakušiča— ide o Vršatec, hrad z 13. stor., ktorý patril Jakušičovcom od r. 1576. Preslávila ho okrem iného aj ľúbostná dráma Jána Jakušiča, Františka Forgáča a Kataríny Suňogovej z prvej polovice 17. stor., v značne pozmenenej podobe spracovaná i v povesti, z ktorej vychádza aj autor v poznámkach: „Forgač bou ukradou s Budaťína, dcéru Suňogovu, snúbeňicu tohoto — uťekau s ňou, ale ho dohoňili a on padou rukou Jakušicu, pána z Ilavi; ktorí snúbeňicu svoju sebou vzau, aňi ju otcovi, ktorí ju pažaduvau, ňevidau.“[31]Trenčín— Autor v poznámkach píše: „Sl. král. mesto — tu bívau slávni Matúš Trenčjanski, o ktorom ďejepis ňič ňevje, len že bou nádvorník Uhorska, a odbojník Karola Roberta — ale ňjektorí luďja ho očernuju ako despotu.“[32]čibuk— turecká fajka[33]Matúš— Matúš Čák Trenčiansky, ktorý na začiatku 14. storočia ovládal približne dve tretiny Slovenska a počínal si ako neobmedzený vládca. Romantická tradícia napriek tomu, že pochádzal z maďarského rodu, urobila z neho slovenského panovníka. Pre svoju despotickosť, drancovanie a rabovanie bola naň dvakrát uvalená cirkevná kliatba — kardinálom Gentilom a nitrianskym biskupom Jánom.[34]sloboda — diamant, tá nezhnije v hrude— inšpirácia záverečnou strofou Sládkovičovej Maríny[35]hradby Ctibora— ide o hrad Beckov, spomínaný už v 12. storočí v Anonymovej kronike, ktorý zažil najväčší rozmach práve za panstva Ctiborovcov (aj Stiborovcov) v druhej polovici 14. a prvej polovici 15. storočia (Ctibor zo Ctiboríc I. a II.). Autor v poznámkach píše: „Toto je dávni hrad Beckov.“[36]Nové mesto— Nové Mesto nad Váhom, Turecko v súvislosti s ním spomína Modráni zrejme preto, lebo mesto muselo odolávať tureckým vpádom a dvakrát bolo Turkami spustošené (1599 a 1663). Autor v poznámkach píše: „Novuo mesto je v peknom kraji ležjace mestečko. Tu sa naroďila L. D.“[37]Turiecko— Turiec[38]Devín— autor v poznámkach píše: „Toto je zámok na hraniciach Uhorska pri Rakúsku — leží pri vtoku rieky Moravy do Dunaja. Tu bývau Rastislav a Svatopluk, královia Velkej Moravy.“[39]bard, Spevy koní— Modráni má na mysli legendárneho keltského básnika Ossiana a falzifikáty Jamesa Macphersona, ktoré tento vydal v 18. storočí ako preklady Ossianových diel. Autor v poznámkach píše: „Tuto je rozumený slávny írsky spevec Osian, syn Fingalou, ktorý svoje spevy Spevami koní menuje — vídal tieto spevy prvý Anglicko-irian Macpherson.“ Záujem našich romantikov o Macphersona vidieť aj zo zápisu prerozprávania jeho básneOina-Morul, s podnadpisom „Poem by Ossian“, Bohuslavom Nosákom voVýbere prác Společnosti česko-slovanskejz decembra 1838 na s. 286 — 288.[40]čmýrenie— hmýrenie, mihotanie[41]tu-kde— kde-tu[42]slnko zaplakalo— Autor v poznámkach píše: „To je prostonárodná viera — vraj keď hvjezda zájde, slnko súc mať hvjezd, plače.“[43]Bratislava— Autor v poznámkach píše: „Toto je zámok a kr. mesto pri Dunaji — ináč Prešporok.“[44]jarica— jarec, jačmeň[45]falošní proroci— tí, ktorí zneužívajú Kristovo učenie na ospravedlňovanie privilegovaných, ktorí vzbudzujú falošné nádeje, prázdni rečníci[46]kros— skrze[47]nebou— nebies[48]rusalka— synonymum slova víla, používané najmä u východných Slovanov. Autor v poznámkach píše: „Podla vjery ludí sú toto vodnie panny obývajúce rieky a potoky. Víla. To, čo tie predošlje, len že sa aj osobitne berú za nevesty pred sobášom umretje.“[49]Uhrovec— Autor v poznámkach píše: „Dedina v stolici Trenčianskej v okolí Záhorskom.“[50]lažá— ležoviská[51]Tematín— Hrad z 13. stor., stojaci na bočnom hrebeni Považského Inovca (564 m n. m.). Autor v poznámkach píše: „Toto je zámok na vysokom vrchu, čo už aj meno ukazuje. Tuto bou pánom Beresenyi, kde sa dlho brániu proti vláde cisára rakúskeho, kráľa uhorskjeho — bo bol on náčelník Rákoczovský.“[52]Bátory— Autor v poznámkach píše: „Slávna família sedmihradská, ale aj v Uhorsku statky majúca. Elisabetha Bathori sa kúpavala na zámku čachtickom v krvi dieučeniec, aby vraj krajšia bola.“ | Modranyi_Piesne.html.txt |
Slnce svieti, ako chceSpoza chrbta pohodlne rozložených Roháčov šibali ranné lúče slnca a obzerali sa na blesky
na rosnatých lúkach sadov. Pri studni na dvore u Ranostajov ešte len spolovice oblečená šumná
Zuzka nalievala vodu do putní, keď celkom popri nej zdupotal krásny, čierny žrebec, až jej od
ľaku vedro vypadlo z rúk. Hľadela za ním zadivene:— Akéže je to koníča? Dobre, že ma neohlušilo!Zabehla za ním do sadov:— Len kde sa hodí? Ľa ti ho! Vošlo do vrbín pri rieke.I obrátila sa naspäť k studni, i skoro vrazila do Jurka Ligasovie, utekajúceho bez duše
hore dvorom. Jurko mal na sebe len nohavice a košeľu a držal ohlávok v ruke. Zadychčaný zastal
pred dievčaťom:— Kde sa hodilo to konisko?— Ale ťa predurilo! — smialo sa dievča. — Frčalo do sadov k rieke.— Zuzka, mohla by si mi pomôcť, sám si s ním neporadím. Vezmi nejaký drúk, pristavíš mi
ho!Dievča sa obrátilo a zazrelo pri plote na hŕbe dreva vhodný kolík. Skočila poň a držiac ho
ako vojak flintu v rukách, pobehla s mládencom, ktorý nespúšťal z nej oči. Bola len v košeli a
sukni a aj bosá. Telo jej tým šatstvom prebleskúvalo.Juro si myslel:„Sto striel do nej páralo, ale je rúča! A aká je pevná!“Juro vlani prišiel od vojska, kde sa vyšvihol na čatára. Je to šikovný chlapík, ktorý
pohne rozumom, keď treba. S dievčatami mal v meste do zunovania do činenia, lipli naň sťa osy
na zrelú hrušku, preto si ich ani veľmi nectil. Zachádzal s nimi skrátka, nie bez opovrhnutia.
Teraz sa divil sám sebe, že pred Zuzkou cítil akúsi úctu.Hoci šli skoro behom, jednako fľochali očami na seba a bez mnohého rozmýšľania cítili, že
sa jeden druhému vidia. Dievča hľadelo na vysokú, svalnatú postavu mládencovu a myslelo si:„Je to chlapisko, ten Juro. Keby človeka objal, veru by mu všetky kosti prašťali!“Jurovi sa videla ľahkosť a svižnosť Zuzkiných pohybov: podskakovala, ako keby ju nejaká
vzpruha podhadzovala.Chytro dobehli do sadov a zazreli žrebca popásať sa vo vrbinách neďaleko rieky. Keď ich
koník zazrel, hodil hlavou a odbehol ďalej do kríčia.— Potvora akási, ten nás vyparí! — zahromžil Juro.— Počkaj, ty choď ukradomky k nemu, ja mu zastanem cestu s týmto drúkom. Len či mu
neublížim? — staralo sa dievča.— Len aby on teba nepokaličil. Daj si radšej pokoj s ním!Juro takto diplomaticky presunul svoj strach o žrebca na starosť o dievča. Hoci jej ani za
svet nežičil nič zlé, lebo sa mu vtedy veľmi videla, ale predsa sa zdalo, že by ho väčšmi
mrzelo, keby sa tak niečo pridalo podarenému zvieraťu, ako jej.Žrebec si vo vrbinách trochu zahral s nimi, ale jednako ho Juro zručne obišiel a chvatol
pevnou rukou za hrivu. Trhajúce sa zviera poťapkával po krku a bokoch a utíšil ho tak, že mu
Zuzka mohla hodiť ohlávok na hlavu a zazubadliť ho.— Ty si raz podarené stvorenie, Zuzka, — povedal Juro, ktorý z nej oko nespustil. — Bude z
teba podarená gazdiná.Zuzka na jeho chválu len trochu opovržlivo kývla plecom.— Nežiada sa mi takej práce.— No, a doma čo budeš robiť? — pýtal sa zadivene Juro.— Nebudem doma, pôjdem radšej zasa do služby.Obidvaja držali uzdu koňa a tak ho viedli do dvora.— To by si sa za gazdu ani nevydala? — zasmial sa Juro.— Nebažím za tým, — odvrkla, hodiac hlavou.— Ani za mňa? — pokúšal dievča.— Najprv ma pýtaj, potom ti poviem.— Nuž vidieť sa mi tak vidíš, že by som si ťa vzal.Zuzka pozrela z kútikov očí naň. Zasmiala sa.— No, je hodne i horších chlapov, ako si ty.Prišli pred humno, o niekoľko krokov bol už dvor.Juro zastavil žrebca. Celá príroda sa smiala krásnym dňom, stálo pred ním vábne dievča,
bola ostatná chvíľa: krv v ňom zahrala, schytil ju do náručia:— Zuzka, rád ťa, vezmem si ťa, ak chceš?Dievča sa mu vytrhlo a nahlas a samopašne sa smejúc utekalo do blízkeho domu. Juro sa
vyhodil na žrebca, dobehol Zuzku pri vchode do pitvora a pohrozil jej päsťou. Zuzka mu
ukazovala prstami dlhý nos.Zuzkin otec bol hodný, asi päťdesiatročný chlap. Mal dosť pekné gazdovstvo, ktoré uživilo
osem detí, kým boli pospolu, ale keď začal z neho vydeľovať ženiacim a vydávajúcim sa deťom,
míňalo sa chytro, i začínal badať, že pri ostatnom dieťati bude hotový žobrák, odkázaný na
milosť rodiny.Vše, keď na to pomyslel, mimovoľne si trhal vlasy. Opytoval sa sám seba, kde mal rozum
naplodiť toľké deti! Dvoje-troje detí mohol ten majetok vychovať, ostatné už boli hotoví
nepriatelia súrodencov a rodičov, pripravujúc ich o možnosť vyžitia. Dosiaľ tri deti odišli z
domu a polovica majetku s nimi. Teraz si Mišo Ranostaj musel hlavu lámať, ako by zaopatril
deti inakšie ako prídelom zemí. Dvoch dal na remeslo, Zuzka musela ísť slúžiť, Dušan chodil do
gymnázia a Milka do obecnej školy. Často si pomyslel, že sa mu deti rodili, ani nevedel ako,
proti jeho vôli, nevedome, skoro zbytočné ratolesti na ovocnom strome. Ako v akomsi opojení mu
ich nanútila príroda.Zuzka bola v devätnástom roku, keď sa dostala do služby k mladému, práve oženenému
okresnému sudcovi, Julovi Stranickému. Stranický si vzal za ženu šumnú Miladu Vyskočilovú,
pisárku z banky, nemajúcu okrem duše v tele a nádeje v boha nijaký majetok. Ale žiť chcela a
jej krásna tvárička žiadala pekné hábočky okolo seba, a keď bol platík malý, gazdovalo sa, ako
vždy, v prvom rade na tom, čo ľudia z ulice nevidia: na strave.Zuzke bolo také gazdovstvo cudzie. U nich sa gazdovalo naopak. Nehľadeli na parádu, ale
napukať sa napukali. Nevyjedali kadejaké zázraky, ale mali toho jednoduchého jedla do vôle
božej. U sudcov bolo jedlo i jednoduché, i skúpo ho bolo. Pritom sa Zuzka chytro naučila, že
ani pre to natriasanie sa pred ľuďmi netreba tak veľa peňazí. Presvedčila sa, že keby sa
vydala za nejakého financa alebo četníka, s malou pomocou z domu by vyžila po pansky.Robotou sa v službe nepretrhla a panské šatôčky si za rok-dva vyslúžila. S paňou žila v
kamarátstve, lebo jej hocikedy vyčítala, že veru jej rodičia lepšie žijú ako oni a čítať-písať
vie práve tak ako ona, lebo skončila tiež meštianku v blízkom mestečku.Tak za dva roky Zuzke ani na um neprišlo, aby ona ešte šla na gazdovstvo „drhnúť“.Keď Stranickovcov preložili na inú stanicu, zostala bez služby a prišla, ako si myslela,
na niekoľko týždňov domov. Dostala potom, pravda, službu i v zámožnejšom dome, ale tam sa
nevedela vpratať do svojej kožky, a tak jej o krátky čas ukázali dvere. Do chudobnejšieho domu
nechcela ísť, lebo si namýšľala, že i ona môže chodiť s takým pozdvihnutým nosom ako hociktorá
panička, a popúšťala si veľmi i jazyk.Teraz jej prišiel Jurko Ligas do krážov. Hodný chlapec je, na vojne sa okrôchal, čaká ho
pekný majetok, lebo sú naň len dvaja, skončil tak ako ona meštianku, a bol čatárom, a tak mu
bolo ľahko dostať službu už či pri financoch, či pri četníkoch, alebo v nejakom štátnom úrade.Takto stáli veci, keď Jurko pobadal, že Ranostajovie Zuzka by mu veru bola. Poznať ju on
poznal oddávna, ale od tých čias, ako narukoval, vôbec na ňu nepomyslel. Nebolo jej doma, a
keď prišiel naspäť, slúžila v meste. Ostatné časy ju vše i zazrel na ulici, ale si ju veľmi
nevšimol: hodných dievčat bolo v dedine zvyškom.Ktožehovie, kedy a prečo sa ľudia láskou pobláznia? Kedy to človeku zavŕta v duši, že
tvár, postava, pohyby, reč, chovanie niekoho je také, ktoré sa mu páči nad všetky ostatné na
svete?Jurko si len teraz uvedomil, aká je Zuzka strunistá a ako jej okále vedia človeku hlavu
pomútiť. Nedalo mu to pokoj, stále sa mu plietla v hlave. Nebolo mu ťažko zísť sa s ňou, keď
mu i ona nadchádzala. Predtým sa s ňou nezišiel ani za týždeň a teraz denne i dva-tri razy, či
v poli, či na ulici, či v sade. Netrvalo ani týždeň, a už sa bozkávali a rozplamenila sa v
nich túžba, aby boli navždy svoji.A pri takom horúcom šepkaní vykľulo sa šidlo z vreca von.Zhovárali sa podvečer, idúc z poľa domov, keď si to ľahko vedeli tak zariadiť, že im nikto
nezavadzal, okrem zachádzajúceho slnca, ktoré im svojimi lúčmi svietilo do očí.— Juríčko, aký si len ukatovaný a ako si zbiednel od toho robotiska, — starala sa Zuzka.— Ale nehovorže, nie, Zuzička, taký som ani buk, nikdy som sa tak dobre necítil. A potom,
veď nás pri vojsku onakvejšie naháňali! A vidíš, ani tebe práca neškodí tak, ako povaľovanie v
službe. Taká si ani ruža červená!— No, veru, dajsamibože! Čože robíš v službe? Veď je to len hračka: riadiť izby a trochu
jedla ukuchtiť. A tu: kosiť, hrabať, kopať, noše vláčiť! Človek je večer ani umučený! Už je to
len ľahší život v čistom bývať, nie so samým blatom, hnojom mať do činenia. Slnce ťa neopeká a
dážď ťa neperie.Juro nepovedal ani slovo, len sa obzeral po peknom kraji, ktorým pretekala bystrá rieka
medzi vŕbami a niekde i brezami okrášlenými brehmi. Obrubovali ho vrchy najrozličnejších
foriem; skvel sa lúkami a poľami, požehnanými hojnou úrodou. Veď ktože tak vidí všetko svoje
bohatstvo pred sebou, ako roľník! Ešte i červenou škridlou pokryté dedinky vykukujú na neho
veselo spomedzi stromov!Vydýchol si hlboko a pomyslel si, aký je to rozdiel robotiť nevoľne protivnú prácu v
zavretom izbisku a aká radosť je konať pre seba stále sa meniacu robotu. Veď je pravda, že je
zavše robota i priťažká, že je vše prihorúce, vše prizima, že vietor, búrka prenasledujú
človeka. Ale aký je to pôžitok zohriať, osušiť sa pod milým prístreším a zasmiať sa nad
všetkými útrapami v drahej spoločnosti rodiny. Veď by človeka ani život netešil, keby sa
opatroval ako nejaká bylina v skleníku.A tá lúka, tá človekom obrobená, učesaná, nakŕmená zem, aká je gazdovi milá a ako sa
usiluje, ani živá, zavďačiť sa za jeho starosť a prácu, ktoré jej venuje!Na Jurka zle pôsobili takéto Zuzkine reči. Pokazili mu dobrú vôľu. Obzrel sa na ňu a zdalo
sa mu, že jej vysadla na tvár akási vzdorovitá črta, i uľútostil sa nad ňou.— Nuž paňou by si ty chcela byť, gazdovská práca ti nevonia, — povedal a poťapkal ju po
okrúhlom pleci a pritom sa chlácholivo zasmial.Zuzka sa uhla jeho láskaniu, odtrhnúc mu plece spod ruky.— Čože, ľahko je tebe hovoriť. Na čomže ja môžem gazdovať, keď sotva tri-štyri jutrá
bohvieakého gruntíka padnú na mňa.Jurko sa zasmial.— No, keby si chcela byť moja, bolo by toho hodne viac. Veru by si mohla byť paňou i na
svojom a nemusela by si závisieť od nikoho.Zuzka sa urážlivo usmiala.— Dajsatimibože, paňou! Hnoj kydať, kravy dojiť a svine kŕmiť! To je pekná panská práca!— Tak sa mi zdá, že je tej tvojej lásky ku mne nie zvyškom. Keby si ma mala rada, také
hlúposti by si netárala.Zuzka pobadala, že išla priďaleko.— To je tak, Juríčko, že teba rada mám, ale tvoju prácu nie veľmi. A veď tebe treba len
ruku vystrieť a máš službu, akú chceš.Jurko hodil rukou.— Službu, službu; viem, aká je to služba! Však som sa jej nabažil za poldruha roka!— I ja viem, čo je služba. Nie je to také strašné!— Ale je rozdiel slúžiť v domácnosti a slúžiť štátu alebo nejakej spoločnosti. Taká
služba, ako si ty mala, to je hračka. Keď sa ti nevidí v jednom dome, ideš do druhého. Ale pri
štáte si otrokom. A za čo? Ani sa veľmi nedoješ.Keď prichádzali do dediny, poškriepili sa a rozišli namrzení.Ale večer sa jednako zišli v sadoch. Túžba ich zviedla a udobrila tak, že pri rozchode
každý chcel urobiť druhému po vôli.Ondro Ligas, Jurov otec, je čudák. Ťažko z neho slovo dostať. Zavše i chcel niečo povedať,
ale ako keby sa mu niečo zahamovalo v hrdle, len zaachkal, hodil rukou a mlčal. Preto ho bolo
ťažko odviesť od toho, čo raz vypovedal.Jeho žena Žofa bola kedysi krásna osoba s veľmi peknými čiernymi očami a jemných čŕt
tváre; bola tichá, milej reči, ale i neústupná, lenže mala iný spôsob. Neškriepila sa,
nevadila s nikým, keď jej neurobili po vôli, len zamĺkla a zdala sa byť ukrutne urazená. Ináč
bola to dobrá osoba, robiaca každému po vôli, a preto každého mrzelo, keď videl, že sa hnevá.V rodine bola okrem matky, otca a Jurka ešte dcéra Marka a zať Pavo Mareta, ktorý má svoj
dom v susedstve a gazduje na svojom. S tesťom má veľký spoločný dvor a sú skoro stále spolu.
Mareta je najrozvážnejší človek z celej rodiny, hovorí ticho, falošne sa usmievajúc poltvárou,
lebo mu je ľavá polovica pošinutá: v detskom veku mu kosákom preťali líce. Ináč je to chlap
príjemného zovňajšku.Jedného rána Pavo vyhľadal tesťa v sečkárni, kde starý Ligas naberal sečku do koša.— Počujte, ňaňo, ale ste vy počuli niečo o Zuze Ranostajovie? Viete vy, aká je to
dievčina?Starý Ligas ani netúrnul, ako keby nebol počul, čo hovorí Pavo.Ale Pavo vedel, že ho tesť počul, iba sa mu nechce odpovedať podaromnici, lebo Pavo i tak
povie, čo má povedať.— Je to ľahkomyseľné dievčatisko. Len by sa panštilo, i vlasy má ostrihané ako nejaká
frajla. Pomyslite si (toto zašepkal): nosí klobúk a rukavice!Ligas zamrmlal čosi ako „suka“, ale zato neprestal naberať sečku do koša.Pavo sa nahol k nemu a šeptal mu ďalej:— Že sa, vraj, celkom popanštilo a — zakašlal trochu — pokazilo…Ligas zamumlal čosi, z čoho sa nedalo nič rozumieť, len: „Čert po nej!“Pavo prehodil ktorúsi šúpu slamy, ako keby nebol nič povedal.Len keď bol tesť hotový so sečkou a prehodil kôš na chrbát a pobral sa na obed, povedal:— Juro si ju chce vziať za ženu.Ligas kráčal do stajne, ako keby nebol nič počul. Nasypal statku sečku, porobil rúče
všetku svoju prácu a potom šiel pomaly do izby. Žena chystala raňajky. Ligas nerozmýšľal
vlastne nič, len sa v ňom rozmohol hnev, že taká „suka“ sa má vtisnúť do jeho domu. Všetko
jeho cítenie, celá jeho hrdosť na vlastné gazdovstvo, na jeho roľnícky stav sa vzbúrili v ňom,
že taká ostrihaná pobehlica sa bude v jeho dome rozdrapovať.Juro nebol doma. Išiel včasráno s koňmi do hory po drevo.Keď Žofa vošla s miskou kaše a mliekom do izby a postavila ju na stôl, Ligas si prisadol
za stôl a vložil pomaly lyžicu kaše do úst. Prežrel ju a povedal:— Juro si chce vziať Ranostajovie Zuzu.Žofa nedopočula dobre, čo muž povedal, len o chvíľu sa jej vyjasnilo v hlave.— Čo hovoríš? Že si Juro chce vziať Zuzu Ranostajovie? Ani ju veľmi nepoznám. Ktorého
Ranostaja že je to? Veď by ani nebolo zle, keby sa oženil. Zišla by sa pomoc v dome.V Ligasovi bola zakorenená zdedená nenávisť a závisť proti popanšteným a pánom, od ktorých
poddaní od pokolení trpeli toľké príkoria a prenasledovania. Chlipol niekoľko lyžíc riedkej
kaše, kým nazhromaždený hnev nevyrútil sa z neho výkrikom:— Suka do môjho domu nevojde!Žofa teraz zdúpnela.— A ktoráže je to?— Mišova.Žofa vedela, že z muža ťažko dostane, čo by chcela vedieť. Nedalo jej ani z lyžice
prežrieť. Bez slova utekala do Maretov, kde našla dcéru Marku upratovať izbu. Pavo už nebol
doma.Marka sa ponášala na matku ako zlá podobizeň na pôvodinu. Bolo vidieť na nej matkine črty,
ale ako keby boli rozmetané.— A si počula, že Juro si chce brať akúsi Ranostajovie Zuzu? — zvolala matka na ňu
rozhnevaná.— Počula, — odpovedala Marka, chladnokrvne natriasajúc vankúš nad posteľou.— A ktoráže je to? — pýtala sa mater urazeným hlasom.— Ale nuž Mišova, veď inej ani niet súcej na vydaj. Tá, čo slúžila u sudcov v meste.— Ale tá? — zalomila rukami. — O tej otec ani počuť nechce. Veď je to ostrihané,
popanštené a chodí v hodvábnych pančuchách. Joj, čo to len bude? Kde len Juro podel rozum!Marka sa obrátila k matke:— Mamo, to ste len vy taká zo starého sveta. Môže človek i robiť i užiť niečo zo života.
Ono je síce pravda, že v tých pančuchách sa jej nebude veľmi chcieť chlievy čistiť. Nuž veď sa
ona po troške naučí zasa, čo tak chytro zabudla.— No, na moju pravdu, to veru nebude pokoj v dome.Marka vzala metlu a vymetala izbu bez ohľadu na mať, ktorá jej zavadzala.— Ako si postelú, tak budú ležať. A my im nerozkážeme.Žofa zazrela na ňu urazene.— Ty si tiež len taká! — povedala vyčítavým hlasom a odišla domov.Zuzka a Juro si mysleli, že sú len preto na svete, aby sa mali radi. Keď Juro objal Zuzku,
bol presvedčený, že by bol kvôli nej nielen financom, ale i šarhom,[1]a Zuzka by vďačne bola vtedy i svine kŕmila, ale keď sa rozišli, zdalo sa im
všetko zasa celkom inakšie. Schádzali sa, kde a ako mohli. Juro chodil, keď nikto iný z celej
dediny, do rúbanísk po drevo a Zuzka behala za ním maliny a jafury zbierať, keď vedela, že
Juro išiel po drevo.Keby to bolo len od nich záviselo, boli by sa radšej dnes zobrali, ako zajtra. Ale keď to
na tom svete nikdy nič tak nejde, ako by si to ľudia žiadali. A možno, že je to tak i lepšie.Keď Juro prišiel v ten večer neskoro domov, čakal ho poriadny nepokoj, o ktorom sa mu iste
ani nesnívalo. Prišiel i ustatý i namrzený, lebo hoci i Zuzka bola neďaleko od neho v hore,
predsa sa nemohli tak zísť, ako by boli chceli, bez svedkov. Zuzka mala so sebou i dve
priateľky, ktoré ju zo samej závistlivej zvedavosti tak striehli, že nemohla byť s Jurom
osamote.Keď Juro vošiel do izby, otec už ležal v posteli a matka sa zobliekala.Pozdravil sa:— Dobrý večer!Rodičia ani nehlesli.— Čože ste tak zanemeli, musel vám akýsi pavúk prejsť popod nos, — povedal Juro spurne,
mysliac, že on má právo skorej sa hnevať, ako jeho rodičia.— Čože máme povedať, keď ty s nami tak zachádzaš, ako si ani tí najhorší rodičia
nezaslúžia od svojich detí, — začala matka žalostne urazeným hlasom.— A čože som vám urobil, prepánajána? — zvolal Juro úprimne prekvapený.— Takto sa pretvárať! Ale kto to slýchal? A ktože sa chce zobrať s najhorším dievčatiskom
v dedine? Či som si to zaslúžila od teba, aby si nám najhoršiu pobehlicu z dediny doviedol do
domu, takú ostrihanú ovcu?— Takú suku vojenskú! — zahučal i otec z postele.— Joj! — skričal Juro rozľútene, — ale na Zuzku také reči tárať; preto, že je čistotná,
poriadna osoba, preto, že sa drží podľa dnešného sveta, môžete na ňu takú hanu kydať!Matka začala plakať a otec sa neobyčajne rozhovoril. Poznášal na Zuzku všetko zlé, čo mu
len na um prišlo. Juro myslel, že ho porazí od jedu. Keby sa boli poriadne potichu zhovárali,
iste by sa boli nejako dorozumeli. Takto sa len napajedili a poubližovali si tak, že si
mysleli, že sa nikdy viac neudobria.Otec povedal, že Jura nestrpí v dome, ak si s tou sukou — Jura zakaždým pichlo ani nožom,
keď počul to slovo — nedá pokoj. Radšej podpáli všetko, ako by sa tá osoba mala v jeho dome
obšmietať.Juro povedal, že sa i na ich dom i na rodičov vykašle, že sa má kde podieť, že pôjde za
četníka alebo k vojsku a vezme si Zuzku, čo sa aj rozpučia.— Choď v čerty, nech ťa viac nevidím! — zareval na neho otec.Matka plakala, ale držala s otcom.Juro chvíľku postál so zaťatými päsťami; zrazu sa schytil, zaškrípal:— Nech vás tu boh skára!Vyšiel na dvor, tam trochu postál a potom utekal na ulicu do Ranostajov. Ale keď zazrel
ich dom, stíšil krok a pomaly zastal. Bolo už neskoro, nemôže ich búriť zo sna. A potom, on
Zuzku uisťoval, že ju jeho rodičia vďačne prijmú za nevestu, a teraz by ju mal rozčuľovať
takou novinou.— No, to už nie, dosť jej bude, i keď to ráno počuje.Prišla mu na um krčma, ale nechodieval ta, i neťahalo ho, pomyslel si, že vojde ku
švagrovi, i vrátil sa, a s ovisnutou hlavou kráčal naspäť.Juro sa nepamätal, že by bol posiaľ prišiel s rodičmi na zlé slovo. Boli voči nemu dobrí,
zhovievaví a on bol vždy poslušný syn. Keď prišiel do dvora, pozrel na obloky rodičovského
domu: v izbe bola tma. Obzrel sa na švagrove obloky, tie sa blyšťali, ale len preto, lebo
svietil na ne mesiac. Pomyslel si, že keby búchal na ich oblok, počuli by ho i rodičia, i
vošiel na šopu a hodil sa na seno.Veru na tú noc nikdy nezabudne! I hlad ho začal moriť, lebo od obeda nič nejedol, a obed
pozostával tiež len z kúska oštiepka a chleba. A pritom ako sa naháňali v ňom kadejaké ťažké
myšlienky a city. Raz mu bolo ľúto rodičov, raz Zuzky. Zasa mu malo srdce puknúť za ich pekným
gazdovstvom. Aké mu bolo milé, ako rád mal tie pekné polia, s akou radosťou hľadel na ne na
jar, keď boli pokryté oziminou a ostatnými zelenajúcimi sa siatinami! Tie krásne kone, statok
— všetko mal opustiť, aby sa stal otrokom pre ženinu lásku, ktorá sa možno o krátky čas
vytratí z jeho srdca. Cítil, že Zuzka by nikdy viac neprilipla ku gazdovskému životu, že ju
bude vždy srdce bolieť, keď uvidí pansky zašatenú osobu.Začala ho preberať zima, i zaryl sa hlbšie do sena. Myšlienky sa mu motali medzi horou,
koňmi, Ondrom Pukalom, s ktorým sa poškriepil; vše mu Zuzka blysla v hlave, až sa mu zdalo, že
ho drží objatého, ale tak akosi nedobre, že mu veľmi pritláča pravý bok. Všelijako sa jej
omykal, ale nedajbože sa striasť tlaku. Bol taký mocný, že sa prebral, a vydýchnuc bolestne
zjojkol, lebo ho v boku mocne klalo pri každom dychu. Chcel si sadnúť, ale sa mu hlava
krútila, a prevalil sa v polovičatom bezvedomí a blúznil do sveta, stonajúc.Jeho rodičia tiež málo spali tej noci. Sprvu sa rozprávali o ňom, a cítiac, že sa
nechovali rozumne, podpaľovali v sebe hnev, aby sa ospravedlnili pred sebou. Ale to netrvalo
dlho a zamĺkli.Keď chvíľku boli ticho a podumali, Žofa naskočila na muža, že čo ako, ale sa nemal tak
vyrútiť na chlapca.Starého Ligasa teraz mrzelo, že mu žena nadáva, hoci ona prvá naskočila na Jura, a veď
musela vedieť, že ho beztoho tiež bolí, že tak nadal synovi. Ale veru nechcelo sa mu vadiť s
ňou a uznať, že má pravdu, a tak jej len odvrkoval zo tri-štyri razy:— Suka, suka…Keď on hovoril, Žofa začala smokliť, zatíchol vôbec.Neboli ani štyri hodiny, keď sa po trápnom driemaní prebrali. Už sa brieždilo, i zdvihli
sa vo svojich posteliach a pozreli na Jurovu posteľ: bola prázdna…Obidvoch prestrelilo bolestne srdcom, ale nepovedali ani slova. Porozmýšľali trochu a
potom vstali. Obliekli sa ani ukradomky a vyšuchli neoriadení do dvora, stajne, humna, či niet
tam chlapca Jura.Nebolo ho nikde. Žofa prešla do Maretov, či ho tam niet. Pavo i Marka už boli celkom
oriadení, chystali sa do poľa, veď bola kosba.Pavo porozmýšľal a potom poznamenal:— Kdeže by mohol byť? Len u Ranostajov.Žofa ho durila, aby prebehol ta, keď už bol von zo dvora a skoro ani nepočul, čo mu
hovorí.Kým neprišiel naspäť, zhovárali sa Ligasovci s Markou, čo by mali urobiť s Jurom a s tou
Zuzkou. Marka im dohovárala, aby Jurovi nebránili vziať si ju, veď sa Zuzka časom napraví, veď
ona nebola zlé dievča. Ale starý Ligas nechcel popustiť. Musela by sa najprv napraviť.O krátku štvrťhodinu prišiel Pavo naspäť. Juro nebol u Ranostajov, ani neslýchali o ňom.Teraz zaťaželo všetkým na duši, či si ten šialenec niečo neurobil.— Počujete, ňaňo, či ste vy ozaj všade poriadne poprezerali, že ho nikde niet? Boli ste i
na šope a dobre ste pozreli, či nie je niekde v sene zahrabaný?— Poriadne, keď ti hovorím, no, — hundral starý.— No, čo ako, pôjdem ešte i ja pozrieť.Pavo šiel rovno na šopu, ani keby mu niečo povedalo, a keď bol hore, hneď počul Jurovo
stonanie. Skočil k nemu a hneď videl, že je s ním čosi nie v poriadku, lebo nemohol od neho
rozumnej odpovede dostať. Trochu porozmýšľal a zbehol do dvora, kde zavolal tesťovi, že Juro
je na šope, že je iste chorý, aby ho zniesli do izby a uložili do postele, on za ten čas
zapriahne a prebehne do mesta po lekára.Ligas rozjavil ústa a zadivene hľadel na zaťa. Nepovedal ani slova, ale šiel k žene a
povedal jej, čo počul. Pravda, Žofa mu nadala pre jeho „sporostosť“. Obidvaja utekali hore na
šopu.Pavo tak šikovne prišiel s lekárom, že Ligasovci až zdúpneli, keď ho zazreli v izbe, kde
Jura práve doterigali horko-ťažko zo šopy.Lekár chytro ustálil, že Juro má zápal pľúc, že bude chorý zo dva týždne, a ak sa nejaká
iná choroba pridruží — čo je veľmi ľahko možné — i dlhšie. Pridružil sa zápal prsnej blany s
výpotkom a Jura museli odviezť do nemocnice na operáciu.Po operácii sa za niekoľko týždňov celkom vyliečil, ale nebol súci ani k vojsku, ani k
četníkom.V chorobe mal dosť času narozmýšľať sa o Zuzke a či má opustiť gazdovanie, či nie. Keď si
predstavoval, že gazduje, vždy sa mu plietlo v hlave, že je Zuzka pri ňom. Rodičia a sestra s
Pavom ho často navštevovali, Zuzka bola pri ňom len jediný raz.Prišla vyobliekaná do svojej mestskej parády a bola mu taká cudzia, že ju sprvu ani
nepoznal. Posedela len pol hodiny. Obidvaja sa cítili takí nesvoji, že stratili iba niekoľko
slov. Zuzke sa zdal veľmi biedny: myslela si, že by ho nemohla bozkať za nič na svete, a Juro
si celkom nemohol predstaviť, ako by on s takou slečnou mohol nažívať. Tak hádzala hlavou a
prekrúcala ústa, že sa nemohol prečudovať.Ani ho Zuzka viac nenavštívila. Jurko bol rád. Bál sa, že ho ešte príde pozrieť. No nemal
sa čo báť, lebo sa v autobuse zišla s veľmi šumným rotmajstrom, Emilom Lihotským, ktorý jej
napochytre tak pomiatol hlavu, že kvôli nemu, hoci bol ženatý a mal dvoje detí, šla zasa
slúžiť do mesta, kde bol jeho pluk.Keď Jurko prišiel zdravý domov, zasa ho nadchádzala túžba za Zuzkou. Hrýzol sa pre ňu a
bol zádumčivý, nezhovorčivý, akosi ho nič netešilo. Len sa tak motal po dome.Raz podvečer ho Pavo zavolal k sebe a vzal ho na otázku, prečo je taký pomátaný.Sadli si na vysoký prah v domových dverách a rozprávali si, fajčiac cigarety.— Juro, čo je s tebou, či si ešte chorý, či ti tá osoba ešte leží na srdci?— Nechýba mi už takto nič, taký som ani buk, len mi ešte vždy máta v hlave Zuza.— Čože ťa má ešte mátať, veď šla zasa slúžiť.— To viem, k fiškálovi do mesta.Pavo sa zasmial.— A veru hej. Tá má celkom iného pána. Tej rozkazuje rotmajster Lihotský. Tá veru z jeho
ruky žerie.— Ale ja viem celkom iste, že je u fiškála.— Veď u fiškála vo dne, ale po noci slúži Lihotskému.— A odkiaľ ty to tak všetko vieš?— Veď to vie celá obec okrem teba. A Uhorský je ženatý a má dve či tri deti. Vyhoď si to
dievčatisko z hlavy. Sám pán boh ťa od nej zachránil, keď dopustil na teba chorobu.— No, no, tak by to bolo! Ej, veru by som si to nikdy nebol od nej pomyslel.I zamyslel sa tak hlboko, ako ho len mala rada, čo mu všetko nasľubovala, že ani nevedel,
ako a kedy odišiel od Pava a prišiel domov.Od jeho choroby minuli štyri roky, a hoci ho matka veľmi dotláčala do ženby, lebo jej
nevesta ukrutne chýba v dome, nemôže sa na to odhodlať. Keď si pomyslí na hociktoré dievča,
zdá sa mu, že sa všetko v ňom vzprieči.O Lihotskom počúvať, že ho preložili kdesi do Čiech, a o Zuzke ani jej rodičia nevedia,
kde sa podela.Čo ako, Jura i teraz dojme, keď si pomyslí, ako ho mala rada, a zle mu padne predstava, že
sa bez neho dobre má, ale omnoho bolestnejšie mu stisne srdce, keď si pomyslí, že je v biede a
opustená.[1]šarha— ten ktorý chytal a kántril zatúlaných psov | Nadasi-Jege_Slnce-svieti-ako-chce.html.txt |
ZoraObsahOsoby:Výstup 1.Výstup 2.Výstup 3.Výstup 4.Výstup 5.Výstup 6.Výstup 7.Výstup 8.Výstup 9.Scéna v 1 dejstve.Osoby:Milan, Milina,manželský párik.Betka,chyžná.Výstup 1.Milan, Milina.MILINA(sedí na pohovke a vyšíva).MILAN(sedí pri nej, pravou rukou ju objíma, v ľavej drží
knihu):No, Mílinka, či sa ti to páči?MILINA: Ako by sa mi nepáčilo. Také pekné ľúbostné udalosti píše, ale nikde neudáva,
čo je to tá láska.MILAN: Mílinko moja drahá, rozum ľudský nie je vstave pojem lásky vystihnúť, nemôže
ho znázorniť čili opísať. Lásku možno len precítiť.MILINA: Skutočne? Hovoríš to z vlastnej skúsenosti?MILAN: Áno. Srdce naše je k láske stvorené. Bez lásky je ono mrtvé, bez lásky je
suchoparnou pustatinou, kde ani prameň nevyviera, ani tráva sa nezelená, ani kvieťa
nekvitne, ani klas nezräje a strom neposkytuje ani tône, ani ovocia, ale láskou stáva sa
srdce naše rajom šťastia, blaženstva a spokojnosti.MILINA: Nuž a zkadiaľ že berie srdce ľudské tú lásku?MILAN: Zkadiaľ? Ona padá v srdce ľudské nepozorovano, tíško, jako tá kvapka večernej
rosy v kalich kvetu a v kvapke tej zrkadlí sa kus toho hviezdnatého neba.MILINA: Neba šťastia a blaženstva.MILAN: Áno, Mílinka drahá, takého neba, aké máme my v našej tichej domácnosti.(Vrele ju objíme.)MILINA: Bože nám ho len udržuj, aby trvalo večne!MILAN: Bude nám trvať tak dlho, jak dlho si zachováme vzájomnú dôveru. Dôvera je
najkrajším výkvetom lásky. Postráda-li láska dôvery pevnej a neklamnej, podobá sa
silnému stromu, ktorému zlosť podťala hlavný koreň. Príde vietor a vyvráti ho.MILINA: Nie, nie, Milan môj, to sa nesmie stať! Už pri samej myšlienke trniem(túli sa k nemu).To sa nesmie stať.MILAN: Ani sa nestane, jestli si zachováme dôveru jedon voči druhému.MILINA: A budeme sa stále milovať ako dosiaľ.(Lichotive.)Či
nie, Milanko môj?MILAN: Budeme.(Pozre na hodinky.)Päť hodín a desať minút a ja
som tam už o piatej mal byť.(Vstane.)S Bohom, žienko drahá!MILINA(prekvapeno):A kam sa poberáš?MILAN: Na schôdzu.MILINA: Zasa na schôdzu?MILAN: Veru zasa. Dobre sa maj!(Bozká jej ruku i ústa a odíde.)Výstup 2.Milina sama.MILINA(ide za ním, vo dverách ostane stáť a kýva mu rukou. Vráti sa a
sadne ku práci).Hoj, tieto nešťastné schôdze! Jedna stíha druhú a každá
ruší nám blažené hodiny nášho tichého domáceho šťastia. Tak rozkošne rozprával o láske,
že by som ho bola celý večer, ba celú noc rada očúvala, a keď sme v najlepšom, vyruší
nás nemilosrdná schôdza z nášho tichého raja. To je hrozné!(Odloží prácu a
zamyslí sa.)Ba kam len išiel či do klubu, či do besedy a či na zasadnutie
iného spolku?(Vstane.)Nič mi nepovedal.(Ide k obloku a
pozerá cezeň. Radostne.)Tam ide. Už je pred bránou. Nevie, čo robiť. Či
ísť ďalej a či sa vrátiť. — Váha. Ó, vráťže sa, vráť, ty môj drahý, milovaný mužíčok.
Nechoď preč, veď mne je tak clivo bez teba, každá hodina mi je večnosťou, bo ťa ľúbim
celým srdcom, celou dušou, ako len žena muža milovať môže. Nechoď preč! Ešte raz kýva
klobúkom a odchádza. Som zasa len sama.(Sadne a vyšíva.)Výstup 3.Betka. Predošlá.BETKA(nesie malý lístok):Prosím, tento lístok našla som v
predsieni pod vešiakom. Akiste vypadol pánovi z kabáta.MILINA(vezme list a pozerá na adresu):Áno, to je pánov lístok.BETKA: To viem, že je pánov, lebo keď som ráno prach utierala v kancelárii, doniesla
ho akási dáma, položila ho na pánov stolík a rieknuc: „To pánovi“, odišla.MILINA((pre seba):Akási dáma?((Spamätá sa a
povie.)No, dobre.BETKA: A či netreba ten list za pánom zaniesť. Nebude im ho treba?MILINA((rozrušená):Zaniesť za pánom? Nie. — Načo? — Nie —
netreba.BETKA(ukloní sa):Prosím.(Odchádza, skúmavo
pozerajúc na Milinu.)Výstup 4.Milina sama.MILINA(obzerá sa, či už Betka vyšla. Vstane, obzerá lístok):Akási dáma ho doniesla a to včas ráno, kým ja ešte spím.(Privoniava k
listu.)A jako vonia! To parfum centifolie, čo značí plnú lásku. Teda
ľubolístky prijíma môj pán manžel a to od „jakýchsi dám“. No, to sa mi páči. Týmto
prišla som nevdojak na tajomstvo, ktoré malo byť predo mnou skryté, ako Tutankhamenove
poklady pred svetom. No prišlo sa na oboje.(Zamyslí sa.)A či by
to možné bolo, že by ma môj muž klamal? Nie, nie, to nemožno, veď tak krásne o láske
rozpráva, objíma ma, milkuje a ľúba vrelo. V každom čase je takým pozorným voči mne a
hovorí, že by mi to nebo na zemi pripravil, keby mohol. Či by toto boly len holé reči,
bez významu, bez precítenia? — Hoj, nie, nie! Môj Milan ma ľúbi viac ako seba, viac ako
každý druhý muž svoju ženu a preto preč — preč s tým pokušením(odhodí
lístok),ktoré by sa rado votrieť do raja nášho tichého manželského
šťastia, ako ten diabol do raja prvých manželov Adama a Evy. — Nie — nebudem si kaliť
pokoj duše takýmito pletkami.(Vezme vyšívanie.)V práci zabudnem
na podobné daromnice. Tichá statočná práca tíši pobúrenú myseľ a zošľachťuje srdce.(Vyšíva, po krátkom čase sklesnú jej ruky i s vyšívaním do lona a ona
pozerá na odhodený lístok.)Predsa by som len rada vedela, čo píše tá
„akási dáma“.(Vezme lístok a prezerá ho.)Je otvorený. Milan ho
čítal. Prečo by som ho aj ja neprečítala? Medzi mužom a ženou nemá byť žiadneho
tajomstva.(Vytiahne lístok z obálky.)Fí — ako vonia parfumom
svodnej vône.(Číta obsah nahlas.)„Milan!Príď dnes o 5. hodine popoludní na známe Ti miesto! Príď isto, bo bez Teba nemožno ďalej žiť. S otvoreným náručím očakáva ŤaZora.“(Zúfalým bôľom.)Milan! Ty zrušil si danú mi prísahu lásky a
vernosti. Ty si hanebne pošliapal sväté city mojej lásky a oddanosti k tebe. Hoj, ty
falošník ma objímaš a laskáš a zrádne miluješ inú. Ó, ja nešťastná, oklamaná žena!(Plače. Po malej prestávke odhodlane.)No nebudem plakať. On nie
je hoden mojich sĺz. Tu treba energicky jednať.(Vstane.)Ja viac s
ním žiť nemôžem ani nebudem.(Nahnevano.)Ja soberiem svoje veci,
všetko pobalím a pôjdem ta, zkadiaľ som prišla. Pôjdem domov ku svojim milým rodičom.(Zarazí sa.)Ale — či bez neho? Veď ja cítim(dá ruky
na srdce),že ho predsa len milujem…(Premýšľa.)Ona
píše, že bez neho nemožno ďalej žiť, nuž a mne možno? — Mne tým viac nemožno, keď je
môj, pred Bohom i svetom odprisahaný muž. Mne — mne samej patrí jeho srdce a nie jej,
tej svôdnej siréne.(Prejde sa po javišti.)On možno nie je takým
chybným ako ona. Ona ho takýmito lístočkami vábi a svojou milotou, sladkými rečičkami
omamuje a on, chudák, upadnúc do jej osidiel, nevie sa viac z nich vymotať. Možno je
krásavicou a svojou krásou ho vie očariť, omámiť. To sa hneď dozviem.(Volá
medzi kulisne.)Betka!Výstup 5.Betka. Predošlá.BETKA: Prosím?MILINA: Betka, či nevieš, kto bola tá dáma, ktorá ráno ten lístok pánovi doniesla?BETKA: Neviem, prosím.MILINA: Ako vyzerala?BETKA: Slušne a veľmi elegantno.MILINA: Veľmi elegantno?BETKA: Áno, milosťpani, ako by ju bol z bazáru vystrihol.MILINA: A bola aj driečna?BETKA: Veľmi driečna, ba môže sa povedať, že je krásna ako anjel.MILINA(pre seba):Krásna jako anjel…(K
Betke.)A či už bola niekedy u nás?BETKA: Ja som ju viackrát videla ísť do kancelárie.MILINA(prekvapená):Viackrát? I keď je pán doma?BETKA: Ó, áno, aj vtedy. A pán veľkomožný ju musia dobre poznať, bo keď odchádza, ju
voždy vyprevadia a úctivo jej ruku bozkajú.MILINA(pre seba, zarazeno):Odprevadí a ruku bozká —(Betke.)A ona si nechá ruku bozkať?BETKA: Môj ty Bože! Prečo by si nenechala ruku bozkať? Viem, že i každá druhá by si
nechala rada ruku bozkať od takého driečneho pána, jako je náš pán.MILINA(rozrušená):Netáraj a choď už, choď!BETKA: Prosím.(Odíde.)Výstup 6.Milina sama.MILINA: To všetko ma o rozum privedie. Už teraz vidím, že ma predsa len klame a ja
klamala som sa v ňom. Dobre moja mamička hovorievala, že mužom netreba veriť, bo sú
falošní a zlí. A ja mu tak verila!… Srdce mi sviera krutá boľasť, ked si pomyslím, že od
neho — ktorého som tak vrelo milovala — mám sa navždy odobrať. A či bude on tým
potrestaný? Čože by bol! Ona, tá jakási dáma, bude potom ešte častejšie k nemu
chodievať. Hoj, nie. Na vzdory vám nevyhnem z cesty, vy tajní zaľúbenci! Nikam nepôjdem,
ostanem tu, ale budem hrať nazlostenú, nahnevanú, aj dva týždne prejdú, kým len jedno
slovíčko odo mňa očuje. Uvidím, kto koho vytrucuje.(Očuť kroky.)Niekto ide. Azda on sa už navrátil. No, dobre, začneme svoj prvý boj.(Vezme
vyšívanie, sadne a pilno vyšíva.)Výstup 7.Milan a Milina.MILAN(vstúpi veselo):Dobrý deň, žienka moja. No či nie som
dobrý, keď som sa tak skoro vrátil? Pochváľže ma!(Prisadne k nej.)MILINA(mlčí a pilne šije).MILAN: Nože ma pochváľ! Ani si ma neprivítala.MILINA(hľadí do šitia a mlčí).MILAN: Mílinka, čože ti je? Stalo sa ti dačo nepríjemného? A či sa hneváš?MILINA(šije a mlčí).MILAN: Žienka moja, čo sa to s tebou stalo? Hovor, čo to má znamenať? Ty inokedy
švítoríš ako štebotavá lastovička a teraz si razom onemela. Ako si to mám vysvetliť?
Hovor, duša drahá!MILINA(mlčí).MILAN: To je hrozné nešťastie.(Odíde.)Výstup 8.Milina sama.MILINA(ukradomky sa obzerá a zbadajúc, že je sama, radostne
povie):Môj plán sa mi darí. Začiatok je dobrý, len treba vytrvať. Už ide.(Šije.)Výstup 9.Milan a Milina.MILAN(donesie sviecu vo svietniku, postaví na stôl, prižne a vezme
svietnik. So zažatou sviecou hľadá po všetkých kútoch, pod všetkými vecami, kde sa
len dá, nehovoriac ani slova).MILINA(pozerá naň udiveno, odloží šitie, sleduje ho, stáva sa nepokojnou,
až konečne zastrašená zvolá):Milan, čo hľadáš?MILAN: Už nič, žienko drahá. Už som, chvála Pánu Bohu, našiel.MILINA: Blázon! Ja som sa naľakala, že sa ti rozum pomiatol, keď za bieleho dňa
vyhľadávaš čosi so zažatou sviecou. Čo si to hľadal?MILAN: Tvoju milú reč, tvoj obratný jazýčok, žienka drahá. Vec to zaiste drahocenná,
hodná toho, žeby ju človek čo aj za dňa so zažatou sviecou hľadal. No, vďaka
Najvyššiemu, som ho už našiel. Ty zasa už rozprávaš, ako predtým.(Chce ju
obejmúť.)MILINA(odsotí ho):Choď odo mňa!MILAN: Čože? Ty sa na mňa hneváš?MILAN: Áno, hnevám.MILAN: A prečo? Hovor, žienka moja! Prečo?MILINA: Preto, že si falošný, že ma hanebne klameš.MILAN(prekvapeno):Ja? Ale ja?MILINA(podráždeno):Áno, ty. Nepretváraj sa, viem všetko.
Zradil si moju lásku, pošliapal si moju vernosť podlo a hanebne(Plače
zúfale.)Ó, ja nešťastná žena!MILAN: Mílinka, ty sa mýliš!MILINA: Hoj, nie, nemýlim sa. Mám dôkazy, mám to čierne na bielom. Ale nemysli si, že
sa nechám od teba zavádzať a klamať. Hoj, nie. Ešte dnes idem ku svojim milým rodičom
nazpät. Áno, idem domov, aby som ti nebola v ceste, aby sa mohol voľno zabávať a
milkovať s tvojou dulcineou.(Plače.)MILAN: Čo sa ti robí? Ty rozprávaš veci, ktoré sú mi hádankou, ktorú nijako neviem
rozlúštiť.MILINA: Nerob sa svätým! Nepretváraj sa. — I teraz si mal s ňou rande.MILAN: Ja, rande?MILINA: Áno, ty, o piatej hodine. Iste si došiel pozde a preto si sa tak skoro
vrátil. Viem všetko.MILAN: To, čo ja neviem. O čom ani zdania nemám.MILINA(prísno):Nepretváraj sa! Ja viem určite, že si mal
rande.MILAN: Ale s kým?MILINA: S kým? S akousi dámou.MILAN: To sa rozumie, že s dámou, bo rande s pánom by nemalo zaujímavosti. Ale s
ktorou dámou? Hovor, moja.MILINA(nahnevano):To ty lepšie vieš, ako ja. Je to tvoja dávna
známa, ktorá má toľko drzosti, že ešte za tebou i do domu chodí a ľúbostné lístočky,
pozvánky na milostné dostaveníčka ti donáša. A to všetko za mojím chrbátom.(Plače.)MILAN(podráždeno):No, počuj, žena moja, už mám tej komedie
dosť. Hovor, s kým ma upodozrievaš a kto ti tých akýchsi pleták nahovoril.MILINA: Pleták? Nie, to nie sú pletky, to je, bohužiaľ, fakt, ktorý sa nedá
odškriepiť. Tu máš dôkaz.(Podá mu lístok.)MILAN(vezme lístok, prečíta ho a pustí sa do veselého smiechu):A toto nalialo jedu žiarlivosti, žienka moja, do tvojho srdiečka a trápilo ťa mukou
nepokoja?MILINA: A či nie je toho dosť, aby vedelo otráviť dušu ženy a usmrtiť srdce?MILAN: Žiarlivosť tvoja je úplne bezzákladná, veď toto písal mi môj priateľ doktor
Branický, že spevácky spolok „Zora“, ktorý sme si tu založili a ktorého som predsedom,
nemôže ďalej bezo mňa žiť a volá ma dnes o 5. hodine na schôdzu.MILINA: Zora že je spevácky spolok, hovoríš?MILAN: No áno. Založili sme si ho pred troma rokmi a odkedy som ženatý, odtedy som v
ňom nebol.MILINA(prekvapeno):A tá dáma, ktorá ti lístok tento dnes včas
ráno do kancelárie doniesla a predtým už viackrát u teba bola?MILAN: Tá dáma je pani Branická, manželka môjho priateľa dr. Branického, tajomníčka
spolku „Zora“.MILINA(zamyslí sa):Bolo by to možné?MILAN: Je to isté. V nedeľu chceme i tak u Branických prvú návštevu odbaviť, nuž
presvedčíš sa, že je tak, ako hovorím.MILINA: A ja — som — myslela — že — že —MILAN: Že som ti ostal neverným, že som zrušil sľuby lásky, že som ťa hanebne klamal.MILINA: Milanko, odpusť mi!(Hodí sa mu na prsia.)MILAN: Vidíš, žienka moja, kam vedie vzájomná nedôvera. Ona vedie ku žiarlivosti,
ktorá otravuje život manželov a ruší ich blaho, šťastie i spokojnosť.MILINA: Drahý môj, nehnevaj sa! Tento pád vyliečil ma základne z tejto slabosti. Už
nikedy nebudem žiarliť, ale budem ti úplne dôverovať.MILAN: Dobre. Budeme si dôverovať navzájom. Láska naša bude prekvitať blahom a
šťastím a náš život bude nám pozemským rajom.(Objíme Milinu.)MILINA: Áno, to bude.(Bozkajú sa.) | Urbanek_Sceny.html.txt |
OsobyKOLOMAN, vyhodený študentMARIENKA, jeho sestraDOBROSLAVAMNÍCHDVE SUSEDKYŠEDIVÝ ŽOBRÁKOPILÝ KORHEĽCHÓRDeje sa na Slovensku a v Prahe | Podhradsky_Vyhodeny-student-pri-skale.html.txt |
Fi donc![1]Ó, ty jemné, krásne pohlavie, vy ženy, ako ľúbim vás ja! Veru! A ľúbil by vás i bez
pálených vlasov, i bez turnierov,[2]a síce preto, poneváč neľúbil by vás ani teraz, keby mali ste len tie okrasy a
vnady!Ó, vy krásne, jemné ženy! Koľko myšlienok zamlčal a koľko sprostostí pohovoril som pod
vplyvom vaším! A vy usmiali ste sa. Tak podľa pravidla „Umgang mit Menschen“,[3]aby zo zúbkov nebolo vidieť ani veľa, ani málo. Ó, tie zúbky! Malé ako myšacie
a biele ako sneh!A tie pery! Čerstvé ako poľná malina, sladšie od medu — tie, tie ako červenajú sa stred
tváre! Človek-laik nazdal by sa bohviečo; môžbyť i to, že je to prirodzené…A tá hladká, lištiaca sa bielunká tvár! Ako keď na zrelú bystrickú slivu vysadne peľ,
tak milo belejú sa drobulinké krištále najjemnejšieho ryžového prachu.A tie nadočia! Aké štíhle sú ony! Ani inžinier nemohol by ich lepšie vykrojiť. Oh, oh!
Koľko horkých sĺz stálo to pekné očká, kým vlas za vlasom, tento tiskal sa hore, ten dolu a
tie nemilosrdne vytrhali sa — a to všetko zato, aby ja, aby sme my požívať mohli štíhlosť,
krásu ich!No či ďalej ísť? Či opísať, ako vyzerá pyšná šija vzdorovitá hruď modernej Venuše?[4]Či opísať, ako graciózne a predsa silno kráča moderná Diana[5]v ľahunkých botách, vyvýšených nad zem decimetrovým podkladkom…? Či opísať
všetko to…? Nie, nemožno mi… Fi donc![1]Fi donc!(franc.) Fi, teda! (Znamená pohŕdanie,
opovrhovanie.)[2]turnierov(z nem.), vankúšikov, ktoré si dámy kládli pod
vrchnú sukňu.[3]Umgang mit Menschen(nem.), obcovanie s ľuďmi.[4]Vzdorovitá hruď modernej VenušeVenuša, rímska bohyňa lásky,
je symbolom krásnej ženy.[5]Ako kráča moderná Dianamoderná žena. (Diana bola rímska
bohyňa lovu). | Marsall-Petrovsky_Fi-donc.html.txt |
Sedláček V. — Príborský F.: Svätá noc(Narodenie Pána)Pastierska hra vianočná v 3 scénach so spevami. Strán 42, cena Ks 6.—.Javisko:I. pastviny v horách, II. hustý les, III.
kráľovská sieň u Herodesa.Osoby:Herodes, Centur, Soman, jeho zákoníci, Gašpar,
Melichar, Baltazar, traja králi, Jeda, Josuh, Kalam, ich sluhovia, Mikeš, Juda, pastieri,
svätá rodina, anjeli, pastieri.Rekvizity:hlas slávika, kukučka, salaš, balvany, ovce,
trúby, šesť zlatých hárf, kráľovský trón, meče, halapartne, Jezuliatko v jasličkách na
slame.Kroje:z čias narodenia Ježiša.Dej:Za hviezdnatej noci pastieri strážia svoje stádo.
V spánku zjavujú sa im anjeli, ktorí zvestujú narodenie Ježiša. Pastieri odchádzajú s darmi
do Betlehema. Traja králi zablúdili v lese, ale anjel ich vyvedie na pravú cestu. Vedie ich
hviezda okolo Herodesa, ale sú poučení, aby sa tade nevracali, lebo Herodes číha na život
novorodeného kráľa. Herodes už vie o Kráľovi Kráľov, keď Traja králi k nemu prídu. Víta ich
ľstive a žiada, aby mu oznámili na zpiatočnej ceste miesto narodenia. Po ich odchode však
dá pozabíjať všetkých novorodených chlapcov, lebo sa bojí o svoju moc. Vtom však zjavuje sa
mu anjel, ktorý mu vyčíta jeho hriechy. Herodes klesá a hra končí živým obrazom a radostným
spevom. | Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Hry-vianocne.html.txt |
1„Ach, Bože, je to roboty v tieto sviatky; hriešna gazdiná je ani na kolovrate od božieho
rána do večera. Ďakovať Bohu, že je to len raz do roka,“ zvolala nevrlo Zuzka Mihálkovie,
miesiac vo veľkom koryte podkvasené cesto.Tu jej mať ohlási sa spod kúdele:„Dievka moja, radšej ďakujme Pánu Bohu, že sme všetci dožili tento deň! Nepamätáš v
lete, keď bol otec chorý, ako sme si žiadali ešte aspoň len raz môcť spoločne svätiť tieto
slávnosti. Nuž a Pán Boh vyslyšal nás: tu sme všetci do nohy, a ja som zdravá, ty si
zdravá, i otec ti je zdravý, nikomu nič nechybí.“„Tak, tak! Ale ja sedím darmo a vo dvore nemôžem prizrieť žiadnu vec. Ja neviem, čo to
bude! Ej, ej, zle, zle je starému človeku na svete!“ povzdychol si starý Mihálka, pletúc
pri obloku kopycia, ktoré sú nič iné, len pančuchy, zhotovené z obyčajnej valaskej vlny.
Starí nosia to pod krpcami, keď nemožno krpce nosiť pre mokrotu.„Starý, ani ty nemáš príčiny k toľkým ponosám: úrody ti kamenec nezmlátil, statok ti nevyničel,[1]dom ti nezhorel, nič zlého sa ti nestalo. V lete si prechorel, a hľa, už si
čerstvý! Ono je pravda, že staroba tlačí nás; i mňa už tlačí ako trávny batoh. Nuž darmo
je: musíme od dvora odvykať a utiahnuť sa k peci.“„Ale ja si pôjdem svoj statok obzrieť. Bolo by to, aby pre zaťa hladoval! To je môj
statok.“„Ale, ňaňo,“ skočila mu do reči dcéra Zuzka, „vy nechcete nikomu veriť, ani Janovi. A
môj muž veru tak svedomite riadi statok, ako čo by ste vy sami. Vy veríte len sebe. Ale
choďte sa presvedčiť. Čo oči vidia, srdce uverí.“Z pitvora zaznel spevavý hlas žobráka. Starý Mihálka nemôže žobrákov vystáť. Ak príde k
nemu zdravý chlap žobrať, starý vyškolí ho nemilosrdne, že tulák ani nevie, ako stúpa.
Dotieravosť žobrácka nahnevá vše i Zuzku, no táto nezahrýza sa s nimi. Stále pracujúci
človek ťažko nesie pohľad na darebáctvo.Starý Mihálka zastavil Zuzku, ktorá už chcela odbaviť žobráka vareškou zadnejšej múky.„Povedz mu, nech ide dnu! Uvidíme, či zasluhuje tú ,svätú almužnu‘, o ktorú modliká.“Do izby vstúpil vysoký, robustný, čiernym fúzom zarastený chlap. Oblek na ňom pospolitý,
pravda, povážlivo už ošúchaný; no tvár jeho jará, kypiaca mladou silou a zdravím. Náš ľud
nerád vidí zarastených ľudí vôbec; no a keď je i žobrák taký, nemôže počítať ani na
najmenšiu sústrasť. Starý Mihálka vzplanul teda hnevom nad mladým, zarasteným žobrákom.
Miesto vítanky obkríkol ho, nedajúc mu ani formulku žobrácku opakovať:„Odkiaľ si? Hanba ti, takto sa potulovať. Pozriteže ho, chlap ani buk! A samí takíto
dnes chodia, chlap do chlapa. Dnes odbavili sme už desiatich. To sa oblak s vami pretrhol,
čo? Choď robiť!“„Gazdíčko môj drahý, ja nedostanem roboty, čo by ako chcel robiť.“Žobrák usiloval sa prirodzene jarý výraz tváre zatieniť náličnicou robenej pokory. To
starého ešte väčšmi dopálilo.„Poď, však ti ja dám robotu! Znáš mlátiť? Ale vopred ti sľubujem, že zhodíš i túto
širicu, záplatu na záplate.“„Ja neviem mlátiť,“ vyhovára sa tulák.„Aha — rukami nie, ale z misy, hej! Dobre. Budeš sečku rezať.“„Odrezal by som si palec.“„Triesky rúbať! To vari len znáš.“Žobrák porúčal sa i bez „svätej almužny“.„Dobre sa majte, nech vám Pán Boh vynahradí sto ráz na to miesto.“Stratil sa ako kamfor. Len širica blysla mu vo dverách; na nej poknísal sa medzi plecia
zavesený klobúk. Žobrák nebojí sa prestydnutia, on holohlavý chodí z dom do domu a náhle
zmeny temperatúry predsa netknú sa ho.Po odchode žobráka starý usmial sa samoľúbo. Už nejedného chalana vyprevadil takto. No
starej Mihálkovej uľútilo sa tuláka, i vyniesla mu pod stenu kúsok poplanka. Ona nemôže byť
tak bezohľadná ako jej starý. Inokedy prepustila by snáď žobráka i bez almužny, ale ako
dnes, na Hody! Nech i on, chudák, dnes nájde viac milosrdenstva u ľudí než v obyčajný deň.
A preto na Hody mnoho zdravých ľudí priviaže si hlbokú kapsu a ide po žobraní, kdežto
inokedy pracuje.Dvere sa otvoria dokorán a vstupuje nimi vysoký, sťa tatranská jedlica rovný chlap. To
je Zuzkin muž, Jano. Tvár mu len blčí, ako to vídame u zdravých, krvnatých ľudí, keď zo
zimy vojdú do teplej chyže. Vzdor tomu, že prichodí zvonku, nejde zohrievať ruky k horúcej
peci, ale podíde až k samému stolu a sadne si. Kožuštek i široký klobúk zaprášený mu je,
lebo práve ide od jačmeňa ktorý vial na humne. Tvár tiež prachom pripadnutá, ba i za krkom
cíti nemilé svrbenie, zapríčinené osťami, ktoré mu ta vietor nahádzal. Výraz Janovej tváre
je výraz tupej nemoty. Jeho vôbec nič nezaujíma; on sa nestará o to, čo sa v dome deje. Veď
to nie jeho vec! On nenie dedičným majiteľom domu, ale len prístupníkom k Zuzke. Teda on
nieMihálkovie gazdom,ale lenmužom Zuzky
Mihálkovie.Tejto hodnosti musel obetovať i svoje poctivé meno, lebo nevolajú
ho už Jano Krúpa, ale len mladý Mihálka. Biedny to osud, byť prístupníkom! Prístupky
málokedy dopomáhajú k manželskému blahu. Jestli prístupník je len neborák, dajúci si tĺcť
skálie na hlave, stratí síce vážnosť a význam v novej svojej rodine, no za túto cenu vykúpi
domáci pokoj. Jestli zať je duch samostatný, neoblomný, mužský, iste zakúsi mnohé nepokoje
a nepríjemnosti: v oboch pádoch je manželstvo nešťastné, pretože na protiprírodnom základe
stojí, lebo tu Anička sa žení a Janko vydáva.Ale Jano Krúpa je vám dobrý chlap. Že ho Zuzka zamilovala a on ju, zobrali sa. No chudák
Jano neraz už obanoval tento ľahkomyseľne urobený krok; lebo o krátky čas po svadbe dali mu
prísť k tomu smutnému povedomiu, že je len z milosti trpeným členom poctivej rodiny
Mihálkovskej. A ani raz nepoviem, že by nebol ušiel, keby nebolo bývalo Zuzky. Ale keď na
túto pozrel, ľúto mu bolo nechať ju samu, lebo ona nechcela opustiť rodičov a za mužom
odísť.A tak Jano len trpel, čakajúc obrat k lepšiemu. No rozkol v dome bol vždy väčší. Ale čo
zapríčinilo toľkú diferenciu u Mihálkov?Starý Mihálka bol svojej dcére chystal bohatého muža, Mateja Merana. Neposlušná dcérka,
nemôžuc Merana ani vystáť, spokojila sa s chudobným Janom Krúpom. Ale ani tento nebol zase
tak chudobný, ako snáď kostolná myš; to nie, lebo mal chalupu štyrmi kolíky podopretú. Krov
na nej bol ani riečica: domček už z posledného omlackoval. No k chalupe patrilo mnoho poľa;
ale čože, keď i to bolo obťažené pomerne veľkým dlhom. Tento dlh stal sa vlastnou príčinou
domácich nepokojov; lebo starý nechcel dať ani babky na mŕtvenie dlhu; ba zdráhal sa i
úroky platiť, hoci on užíval zaťovo pole. V tejto biede pomohla stará chalupa. Od nej
obdržaný nájom vystačil zaťovi práve na platenie úrokov. No chalupa tiež nemohla večne
trvať. Kolíky, o ktoré predtým tak dôverne opierala sa, zdrveli, na krov narútilo snehu,
prišiel vietor a chalupa podľahla veľkej ťarche. Všetko zrútilo sa na hŕbu. Na grízu
vysušená bútľavina vysypala sa zo stenových brván. Každé brvno ponášalo sa na ohromnú rúru.
Ľudia mimoidúci smiali sa, no Jano bôľne zakvílil nad týmto novým úderom osudu. Cítil, že
zlomením sa kolíka pod stenou chalupy podťaté sú i slabé korene jeho pobytu v dome
tesťovom.Zuzka opätovne prosila otca, aby prejal dlh jej muža. No pýcha Mihálkova nechcela mať
nič so zaťovými dlhy. Zať Jano bol zo dňa na deň smutnejší, vidiac, že dlh s neplatenými
úrokmi už čochvíľa prevýši hodnotu poľa. No Jano nezúfal. Umienil si vlastnými silami
mŕtviť dlh. V lete teda, keď skončili u Mihálkov poľné práce, chodil na zárobky. V zime zas
plietol koše, vynaložiac všetko možné, aby neprišiel o to málo-neveľa. Zuzka s ľútosťou
brala v známosť námahu jeho, a srdce ju zabolelo, vidiac pred časom starnúceho, predtým tak
jarého muža. Ona tiež priložila ruky k práci, verne mu pomáhajúc. Priľnula k nemu láskou,
akej by nebola bývala schopná v riadnych pomeroch. Škola utrpenia naučila ich láske, aká je
i v šťastných manželstvách zriedkavá. Ba Zuzka stotožnila sa s mužom, lebo keď starý
vyhrešil Jana, dala otcovi cítiť, že to bolí aj ju. Keď Mihálka zazrel na zaťa pri jedení a
preto keď tento odložil lyžicu, i ona to urobila. Vôbec učila sa s mužom strádaniu. No
tento napätý pomer nemohol u Mihálkov večne trvať. Stará prvá to zunovala, pridajúc sa
rovno k zaťovej opozícii. Mihálka podľahol. Jana táto premena nepotešila, nemohol sa už
striasť istej zatupelosti ducha a melanchólie; ani pohľad na dobrú ženu nepotešil ho. Ale
starý mal aj iné príčiny udobriť sa. Matej Meran, ktorého chcel k dievke na prístupky, stal
sa márnikom. Mihálka ďakuje Bohu, že Meran nestal sa jej mužom. Veď proti Janovi nemohol
namietnuť nič okrem poctivej chudoby. Po viacročnom boji vyrovnal sa s ním, a to tým viac,
že im doniesol bocian pekné dievčatko. Starý Mihálka stal sa dobrou varovkyňou. Keď
pochorieval a domáci šli do poľa, nechali mu doma malú vnučku, s ktorou sa rád zabával.Mihálka je už starec, slabý a šedivý ako jabloň. Dievča, ktoré po starej materi volajú
Žofkou, hoci už vyrástla, ešte dosiaľ je maznáčikom jeho. Ale tam pri Zuzke stojí aj
chlapec asi päťročný. Poznať, že ho dobre chovajú: je mocný ani dubec, čo by si ho prehodil
ponad dom, nič by sa mu nestalo. Jeho vlasy sú hrubé a ostré ako pačesy, a tisnú sa rovno
do jeho sivých očí. No starostlivý otec obstrihal mu ich vprostred čela, vzdor protestom
matky, ktorá chcela mu ich do vrkoča spliesť a tento nad tylom priviazať.Starý Mihálka neveľmi ľúbi chlapca, ba protivný mu je preto, že sa chlapec na otca udal.
Ale skutočne, Janko ani čo by bol otcovi z oka vypadol. Jano zas je zaľúbený do syna, len
on môže rozohnať otcovu melanchóliu. Chlapec mal iba tri štvrte roka, ešte sa len učil v
stojaku stáť a otec mu už robil masívne kolieska. Minulého leta naučil ho zase jazdiť na
žrebcovi. Starý Mihálka hnevá sa na zaťa, keď sa zabáva s chlapcom, lebo deti netreba vraj
— rozmaznať. Chlapec zo všetkých najväčšmi ľne k svojmu otcovi — bezmluvcovi. Starého otca
sa bojí. Jano naučil chlapca vysloviť, ako sa volá. Starý otec navraví sa mu dosť, že ho
Jánom Mihálkom volajú, no chlapec to neuzná a smelo sa priznáva k menu po otcovi, volajúc
sa Janom Krúpom. Takáto, hľa, výchova kvitne u Mihálkov!Mladý, sotva sadol na lavicu, Janko ihneď opustil matku a šiel k nemu. Podoprúc hlavu
hrubými ramenami o otcovo koleno, ziera rovno v jeho zaprášenú tvár. Zas si vysadne otcovi
na kolená a chytí sa mocne kožúška, veselo sa smejúc, keď otec podhadzuje nohu, napodobniac
bežanie koňa.Starý v hneve nad počínaním zaťovým zhodí dopoly upletené kopyce i s ihlicami a zájde k
dverám. Stadiaľ zas vracia sa k obloku.„Ňaňo, povedzte materi, nech mi upečie vtáča. Povedala, že mne už vtáčat netreba.“ Otec
prisvedčil kývnutím hlavy a usmial sa na chlapca. Jeho bezvýrazná, otupelá tvár zjemnela
pocitom otcovského blaha.„Urobíte mi zase bič? Ale väčší že ten, čo som mal. Taký, čo bude dobre pukať.“„A ty ho zas budeš pri kolesiech kolomažiť a zavláčiš vigan,“ poznamenala mať.Stará mať, sediaca pod kúdeľou, doložila:„A bič bude potom na Jankovi pukať.“Starý zazrel spod čela na zaťa a zastonal:„Veď som ja povedal, že čert všetko vezme, ak ja sám neprizriem. Verabože, tie volky
budú slabo skákať, keď sa im na sviatky nenahotuje sečky.“Jano si domyslel, komu frčka patrí. Vzdychnúc si, pohladil chlapca po bielej hlave a
zložiac ho na zem, bral sa von.„Jano, budeš poplanka?“ zastavovala ho vo dverách testiná. Bolo jej ho ľúto, že ho
vyháňajú. Jano odopieravo pokrútil hlavou.O chvíľku vstúpila do izby Cigánka. V ruke drží štetku s dlhým parálom;[2]v druhej má hrniec, kam ukladajú sa milodary v prospech jej početnej famílie
zavedené.Starý Mihálka je tolerantnejší k Cigánom než k žobrákom. A to celkom správne. Keď vám
Mihálka zhliadne Cigánku v pondelok zavčas rána, peniaze celý týždeň sa mu len tak sypú do
kešene. Preto Cigánka nikdy neodíde s prázdnou rukou od Mihálkov, ale zakaždým obdaria ju
hojne. No a v takýchto okolnostiach žiaden div, že Cigánka ukáže sa tam nielen v pondelok,
ale každé božie ráno. Hja, darmo je, i ona korí sa prísloviu, že rado sa ta chodí, kde sa
dobre vodí.Ale sympatie Mihálkove majú aj iné, čisto reálne podklady; je totiž tak šťastný, že jeho
veľká kapustnica leží práve pri cigánskej búde. No a to je všeobecne známa vec, že niet
hájnika nad Cigána. On nikdy nekradne v bezprostrednom susedstve, lebo on chce byť lojálnym
susedom. Ba jeho horlivosť ide tak ďaleko, že susedovu kapustu aj pred inými škodci chráni.
Vzdor vrodenej jemu komótnosti, radšej zďalej kradne, aby nevzbudil proti sebe podozrenie.
A keď predsa len zvaľujú naň nejakú krádež, s pýchou poukáže na svoju statočnosť, že ani u
suseda nekradne, nieto aby sa toľké svety ustával. A priazeň Mihálkova im je vzácna, lebo
aj vlani silne prízvukoval v obecnej hromade, že nutno robiť rozdiel medzi statočným a
nestatočným Cigánom.Cigánka, čo každodenný hosť, domácky si počína u Mihálkov. Na nohách má po členky
siahajúce papuče, v ktorých sa brodí sypkým, čerstvým snehom. Táto obuv je prístupná vlahe
a zime. Aj teraz v nej čvrká. No Cigánka sa preto nesmúti: prestupuje v rýchlom takte z
jednej nohy na druhú, akoby nechcela ani chvíľku darmo postáť. Jej počerná noha nad papučou
leskne sa ani vyleštená bota a na ňu zachytivší sa sneh štípe ju v sáry, topiac sa v teplej
izbe. To oziabanie domŕza i Cigánku, ktorá osŕka netrpezlivosťou. No v horúcej izbe
zahriala sa rýchlo i ziabka prestala, k čomu dopomohlo i to, že jej dali do hrnca kapusty a
do uzlíka múky. Starý uponížil sa natoľko, že dovolil si aj malý žart, pýtajúc sa Cigánky:„Či ste všetci doma?“Cigáni túto otázku považujú za urážku a keby sa ich tak pýtal iný a nie pán sused
Mihálka, iste by mu napísali odpoveď na chrbát. No Cigánka celkom dobrodušne odpovedá:„Áno, gazdíčko, všetci.“„Či vám je zima?“„Zima ešte len ešte, ale keď duje…“ Cigánka si povzdychla.„Zuza, povedz Janovi, nech jej dá tri polená, aby sa zohriali. A na večer len prídeš?“„Ak dožijem.“Starý sa chutne zasmial nad jej pochybnosťami.[1]nevyničel— nezahynul[2]s dlhýmparálom— tyčou, rúčkou | Kukucin_Hody.html.txt |
OsobyMATEJ PODOLSKÝ, bohatý sedliakPAĽKO, jeho synTEREZA, sestra a gazdiná PodolskéhoHANA KROPÁČOVÁ, testiná PodolskéhoONDREJ NOVÁK, domkár, sused PodolskéhoMARIŠA, jeho druhá ženaKATKA, jeho dcéra po prvej ženeJANKO, ANIČKA, päťročné dvojčatáJURO VLKOŠ, gazdaBETA, jeho dcéraFERDIŠ, ŠTEVO, POLUŠA, DORKA, sluhovia u PodolskýchBLAŽEJ, Paľkov priateľ, AmerikánSVÍČKOVÁ, vdovaPRVÁ ŽENADRUHÁ ŽENAJEDEN Z ĽUDUMUZIKANTIĽUDPrvé a druhé dejstvo odohráva sa na spoločnom dvore Novákovom a Podolského, tretie
dejstvo Pod hájom na dvore Hany Kropáčovej o šesť rokov neskôr. | Urbanek_Krutohlavci.html.txt |
I. Pod maďarskou kladouObsahJanko Vrábeľ„Hlucháň“Kuchár JurekPod jedličkouJanko VrábeľIJasenné odpoludnie. Popŕcha.Do naložených vozov priahajú. Na cestu schystaný maršbatalion stojí na dvore kasárne.
Pušky v pyramídach, tornistry rozložené.Zlostný krik, maďarské bohovanie a rev podpitých i žalobný spev smutných ozývajú sa
vôkol. Pred kasárňou plač, omdlievanie biednych slovenských matiek… Pustia ich, či
nepustia do kasárne posledný raz prežehnať svojich synkov? Azda, po prísahe.Vojakom delia už posledné — patrony. Keď i to bude, rozstúpia sa na Maďarov a
Slovákov, odprisahajú a hudba zahrá: „Isten áldd meg…“[1]a vo vresku trúb pohnú sa s húfom slovenského dedinského národa, ktorý
prišiel smutne vyprevádzať svoje nešťastné deti, a s celou ulicou na stanicu, pre parádu
hlavnou okružnou cestou.Janko Vrábeľ, 18-ročný šuhaj-Slovák, tiež drží čiapku, má ju už kopcom, a predsa
nemestí sa mu do nej 18 paklíkov patronov; podrží i polu kabáta, poberie patrony a s
nohy na nohu vlečie sa k svojej tornistre, hľadajúc očima svojho strýca v oknách
kasárenských chodieb, ktorý s ostatnými vojakmi skryl sa ta pred chvíľkovým strmým
dažďom. Ale už pretíchlo a Janko ho hľadá, ako by mu chcel povedať: „Však mi ich
nadelili… Blázni! Myslia si, že ja z nich i len jeden vystrelím…“Strýca nenašiel, a tak obracia oči, hľadí, ako zkúsenejší starší vojaci rozkladajú
patrony do pása a tesno pod chrbát do tornistry, aby boly ľahšie. Janko prvý raz vidí
toľkú hŕbu patronov; plné bedny miznú v rukách vojakov. Ako vidí druhých, i on
nepovedome stŕha papierový obal a nezručne pchá mastných patronov za pás — 60, kam sa
obyčajne vkladá len 40. Masť na patronoch sa mu hnusí. „To iste aby guľa ľahšie
prenikala telo i kosti“, a myseľ Jankova zase shŕňa sa na istej myšlienke, okolo ktorej
už dávno blúdievala, od uvedomenia si, že je Slovák a Slavian — a Srb, Rus sú jeho
bratia, a prvým nepriateľom že mu je Maďar.Holé, mastné patrony vyzývajú čím ďalej taký vzrušený cit, že ledva vládze zadrhnúť
slzy… Ba ruky sa mu trasú…Schytí nabitý mech na chrbát a znovu hľadá strýca, ktorý, ako slabší chlap, koná
službu strážnu a prišiel sa rozlúčiť s Jankom, a teraz, keď by ho Janko najviac
potreboval, azda odišiel, ani mu ruky nepodav… A on, Janko, má plnú dušu, chce strýcovi
čosi veľkého povedať. Strýc kýva rukou, Janko ho zbadá, a ztečú mu prvé slzy. Utre
dlaňou, ako kvapky dažďa, a pustí sa hore k strýcovi… Strýc sa tiež pohne, ide mu
naproti; stretnú sa na schodoch, a Janko objíme strýca a šeptať chce, ale, vzlykom
prerývané, hlasno znejú slová:— Strýčko, nejdem! Nejdem, nemôžem proti bratom srbským, ani ruským…Strýcovi vypadnú slzy, tuho objíma chlapca, tisne tvár k tvári; Janko čuje, ako sa
strýc trasie a premáha, sipľavo, zúfale i láskavo šepce mu výrok:— Tak si, syn môj, o hodinu na šibenici, a mať tvoja zajtra v arešte… Bude, že sme ťa
my naviedli…— Mať? A prečože by mať…? — desí sa Janko.— Preto, že ti je mať, — vrkne zlostne strýc, usilujúc sa prísť k chladnej rozvahe. —
Vravel som ti a vravím: tu máš smrť istú a tam môžeš sa dostať do zajatia; len maj rozum
a oči v hrsti.— A ja nebudem strieľať, — vzdoruje Janko, ako decko.— Strieľať, strelíš, kam chceš… Do neba vysoko, do bratov nemusíš.— A keď ma zabijú… Škoda bude môjho mladého života i tej guľky, že zabila brata, a
nie Nemca, Maďara, môjho odvekého nepriateľa, — povedal, ako by chcel upamätovať strýca,
čo si doma čítavali, čo sami zkusovali, že v Rakúsku Nemci odpierajú bratom Čechom práva
plného rozvitia, nám Maďari i právo holého života… a teraz máme isť s nimi bojovať a
súkať si pevnejší bič, ktorým nás už i tak, ako otrokov, šibali a pľuli v tvár našim
slovenským materiam, že nás porodily, slovensky hovoriť, modliť učily.— Ulejú guliek aj na tých dosť, — šepnul strýc a, chytiac Janka za ruku, sviedol ho
na dvor, kde už volali: „Maďari sem, Slováci tam. Prisahať!“— Píš hneď, píš často! — prikázal strýc Jankovi. — Ja už musím do služby. — Aby
nevyvolal nové vzrušenie, zaprel cit, i odobral sa od neho rýchle so slovami: — Srdce
máš, maj i rozum… — a iba po ceste opätoval si polohlasne jediné slová: „S Bohom, synku!
S Bohom, synku! Úzko ti je… Úzko nám všetkým statočným Slovákom…“Janko pristúpil a ústami prisahal a v srdci zapieral, prosiac Boha odpustiť mu, že
sväté meno Jeho berie nadarmo.Hudba mestom hrá akýsi zúrivý pochod. Hádžu kvety, podávajú darky…Janko sa neobzerá, neberie. Opustiac hlavu, sklopenými očima vari kamene dlažby číta…
a bôľom stisnuté hrdlo nedá sliny prežrieť, a čím sa viac bráni, tým viac valia sa mu do
očí slzy a kvapkajú na nehodnú dlažbu zmaďarčeného mesta.Už ich ani neutiera.IIJanko je v poli, a to v prvých radoch.Robí. Stoja nad ním, dozerajú.— Keby tí vedeli, že sme my tu Slováci, iste by sem nestrieľali, — dumá v duši, keď
fičia s ruskej strany guľky, alebo keď hviždí, hučí a trhá sa šrapnel, granát… — My by
sme tých zákop nekopali, ani drôtov neplietli, keby nestáli nad nami Maďari. Privítali
by sme vás: „Zdravstvujte!“ a šli s vami, k vám, ako domov…Keď musí na stráž, na výzvedy a zbadajú kozákov, Janko na sto krokov ťahá a odtiahne
sa na kraj kukuričného, obilného poľa, a keby ho videli, kýval by im rukou, volal:
„Poďte, poberte, vysvoboďte nás!“ Ale kozáci nejdú, zmiznú za vŕškom, a už tresne
šrapnel, zodvihne sa, ako strašidlo, stĺp čierneho prachu zeme; vyhodený granátom.
Patrolu sťahujú a Janko, sklamaný, že ani teraz nedostal sa do zajatia, vracia sa domov…V noci, postavený na stráž, hľadá cestu po nebi a vyratuje si, asi ktoré hviezdy
zaviedly by ho k Rusom… Už nemá inej myšlienky, iba preč, preč. Tam mu iste povedia
„brat“, a tu iba maďarské urážanie rodiča, Krista, Boha a prezývanie, posmievanie: „Ty
sprostý, ty smradľavý Slovák!“ Nemožno už vydržať. Ale vo dne, alebo za jasnej noci
nemôžeš ujsť, budú strieľať za tebou; keď je tma, hmla — netrafíš, zablúdiš, vezmú ti
život na šibenici, a škoda by ho bolo, keď si ho už doniesol tak blízko spasenia…Ako roľníkovi zem prekopávať, ploty pliesť, hoci drôtené, nebola by ťažká robota, ale
uvažuje, načo to; myslí, že na tých drôtoch majú sa zachytávať, vo vlčích jamách
prekáľať Rusi. Ako by to spraviť aspoň zle? Slabo zapliesť drôt, slabo zabiť kôl… No
najťažšie mu je patrony utierať, pušku, bajonet čistiť; to mu prichodí, ako by hneď po
očistení sám seba mal tými nástrojmi zavraždiť. I naštekajú mu, i čľapnú ho po tvári,
ale Janka to nebolí; pomyslí si, že to trpí za svoje slovenské presvedčenie, za lásku k
ruským bratom, ktorých keby nebolo, boli by nás Maďari už dávno zožrali. Ale medveďa
boja sa i za ohradou, že raz zodvihne labu i na záštitu našu…Za štyri mesiace na fronte vystrelil Janko na rozkaz 7 gúľ: päť v noci a dve vo dne.
No pevne verí, že nikomu neublížily, lebo nemieril, ale obzeral sa, či sa kto naň
nedíva, a potom už pustil do výše, že si sám pomyslel, aby mu náhodou na hlavu nepadla…
O dvoch vo dne vystrelených je istý, že neuškodily ani muške. Ako že to bolo?V noci mrazy, vo dne teplo; steny priekop o poludní sa už rúcaly. Bolo treba čistiť,
opletať. Robota vraj súrna, oficieri poháňali, ako paholci. Všetko muselo robiť,
dozerať. Menovite prvé línie mrvily sa ľuďmi, ako mraveniská. Civilný národ musel
podvážať koly a haluzie.Po nebi váľaly sa oblaky, pomedzi ne blyslo kedy-tedy slnce. Zavalení robotou, vojaci
ani nezbadali, iba keď — tuliby! — rapoce äroplán. Vyliezali, otáčali hlavy a hľadali ho
očima po nebi, ako vždy. V tom už bijú kanóny, štekajú guľomety, liniou letí maďarský
rozkaz: „Strieľať! to je äroplán ruský!“Janko musí tiež pre pušku, i vynesie ju a hľadí, nečujúc, čo komandanti vykrikujú.
Velia strieľať. Äroplán naoko nízučko, pozvoľna nesie sa nad liniou, ani si nevšímajúc,
že sa vôkol neho trhajú šrapnely a letí tisíce guliek. Janko zamiera strachom, že letúň
bude sostrelený… Od hrúzy nevládne padá na kolená, pritvára oči, aby nevidel toho
nešťastia a modlí sa, modlí: „Chráň ho, Bože, zachráň, spas ho… A ty leť, ponáhľaj sa,
lebo beda ti…“ a sťa šialený dvíha pušku, vystrelí do sveta raz, druhý raz, aby odohnať
letúňa, a kľačí, zabudnúc sa už i modliť, len srdce sa sviera, dych stavia, slychy trhá…Až keď odvážny letúň dobre si obzrel, čo to tam za shon, a vracia sa k svojím, Janko
vzpomenie si, že kľačí; vstáva a ustatý vlečie sa s puškou do zákopy.No dlho, dlho má ešte pocit hrúzy, akú môže mať človek, vezúci sa strminou na
splašených koňoch dolu vrchom sto siah nad riekou a vidiaci, čakajúci okamih, kedy sa už
voz prehodí a sletí s ním do priepasti, a jestli sa nezabiješ v letku, to iste sa utopíš
v rieke…Pocit smrteľnej úzkusti.IIITakej hrúzy Janko viac neprežil.O niekoľko dní, za hviezdnej noci, včas ráno začali Rusi proti honvédskym líniám
postupovať. Janko bol na poľnej stráži, v jame vyše hlavy.Chlapci vťahovali hlavy medzi plecia, lebo ruské guľky pišťaly už blízko a nízko.
Maďar kaprál oznámil do telefonu, že Rusi postupujú veľkou silou, že ich nemožno
zadržať.Rozkaz: aby behom po jednom ustúpili. Maďar vyhnal chlapcov z jamy a tí sa rozpŕchli,
každý inou stranou, a stúlení, ako zajačky, bežali, bežali…Janko sa prežehnal, vyskočil a bežal, kam ho oči viedly. Guľky ruské hvižďaly mu poza
uši a proti tvári počaly sa trhať šrapnely, zarývať granáty… Niektorí kamaráti už revali
od bôľu, volali: „Bože môj! Pomoc!“ Janka razom ako by bola zem zhltla. Skočil, či
svalil sa do starej zákopy. Po chvíli, keď sa už vyššie niesly guľky, vyzrel, či sú Rusi
ešte ďaleko. Neboli. Keď sa priblížili na 20-30 krokov, Janko vyhodil pušku, vystrčil
hlavu, strhol čiapku a pozdravil Rusov hlasným: „Zdravstvujte, bratia! Ja som Slovák!“Podbehli traja k nemu, pomohli vyhodiť patróny z mieška i opaska, a prvé bolo zakúriť
si. Jeden vrátil sa s ním, nestačiac Jankovi za pätami. Bežali z dostrelu kanónov…
Odbehli, sadli si oddýchnuť a zase zapáliť, už nie cigarety, ale „papirosy“. To bolo
prvé „ruské“ slovo, ktoré sa Janko naučil.Tak sa dostal do túženého zajatia a vďačne myslel na strýca i na to, že čo sa strýc
ešte natrápi, kým sa za ním dostane…IVJanko robí v lese pri dreve s 300 Čechmi a Slovákmi a myslí si, že je to ako doma, v
kolibe na Chotárnej… Iba že čaj nepodnáša mu mať, ale vojak. Chleba dosť, jedla dosť,
dreva zbytkom, so všetkým bol by spokojný, iba ruský tabak ako rasca, viac ho rozsypeš,
ako vykúriš…O svete nevie, domov píše každý týždeň…*Teraz kamaráti donášajú nové chýry, novinky, že tvorí sa československé vojsko na
pobitie Maďarov a Nemcov. Janko myslí, utvrdzuje sa čo deň väčšmi, škriepi sa,
presviedča seba i druhých, že tu by bola príležitosť, ako nikdy: striasť maďarské jarmo
a dokázať sebe i svetu, že i Slováci hodní sú svobody.Vie, že „národ je len tam, kde sa ukáže“.— Keby nám dal Pán Boh všetkým to vnuknutie… poslúžiť raz aj sebe, mali by sme
svobodnú Československú vlasť…Váži Janko svoje srdce; no či bude z neho slaviansky brat nielen po srdci, ale i po
meči, to má ukázať neďaleká budúcnosť…„Hlucháň“Po otcovi — Juro Kotiak. Ale že bol nahluchlý, ba niekedy cele hluchý a preto
nebezpečný najmä v noci s nabitou puškou v rukách, dali mu vojaci meno „Hlucháň“, a vše
mu dokladali aj prídavné „sprostý“. Bez urážky, a z hnevu iba vtedy, keď pristavil a
zadržal a bola noc, zima a patričný nemohol sa dovolať pomoci.Vzdelanejší usúdili, že doktorovi, ktorý toho človeka odobral, v statočnej krajine
vzali by diplom a majora, či ký čert bol, ktorý ho na front poslal, že bolo by vše
vyslať na revíziu ta, kde večer, v noci Juro Kotiak stojí na stráži — u drôtov, a hoci
aj len u zákop, alebo za nimi.*Gazdovský sluha v obďalečnej doline a dedine oravskej, ženatý, otec. Rokov — ? Ktože
ho vie koľko. Vraj dváštyridsať. Kedysi ho za vojaka nevzali, oženil sa a robil a žil po
biede, ako druhí ľudia.Razom rozchýria, že je vojna.Gazdovi dvaja zatia i druhí z dediny už išli, a Juro len počúva, že je ozaj vojna, a
nevie, čo je to. Iba sa shovára večerami so ženou a deťmi, že zlé niečo, keď i v kostole
sa modlievajú: „Od hladu, moru a vojny — vysloboď nás, Pane!“ a z obrázkov, ktoré v
meste na jarmoku v panoráme videl, keď sa so ženou, ešte dievkou, za ruku vodili,
predstaví sa mu obraz, že sa tam chlapi strieľajú, rúbajú, koľú…Robí a iba sa díva, počúva, ruky podáva — kto zase z dediny ide, kto sa vrátil i kto
sa už vraj nevráti…I jemu uťahujú, roboty pribýva, to vidí deň po deň, a že je drahota, to zkúsil, keď
bol krpce a súkna kupovať. Posúdi, poželie a vzdychne: „Od hladu, moru a vojny…“ A žena
je vďačná Bohu, že má hluchého, starého muža. Ich sa vari len vojna nedotkne. Čože by si
počala…?*— Juro! Juro ! — reve gazda večer na dvore.— Hou! — ozve sa Kotiak a ide dnu, dumajúc si, načo ho od statku volajú? „Olovrant
bol. Do skleničky gazdina uliala. Chleba zahrynúť tiež… Keby si gazda pomyslel, že ešte
nedostal — boly by dnes dva glgy…“ Zahrnul vlasy v pitvore, vošiel, a ono miesto
skleničky: rychtár s hárkom.Popis. Asentírka.Plač ženy a detí. Zlosť starého gazdu, že už príde, vari, rad aj na Peja, starého,
slepého koňa, keď Jura vzali a zatia už tam hynú, kone, vozy už dávno tam.— Nebude mať ani kto a na čom sečky odrezať, — dudre gazda. — Ale predsa by ťa mali
pustiť, veď si hluchý, — potešuje gazda seba i Jura.— I ja by som sa ufal na tie moje uši, — vraví si Kotiak i rodina.*Jura obliekli a ostrihali. Nie že by ho pustiť, ale za hluchotu ešte dostal dva razy
po pysku…On totižto do týždňa — za dva počul obstojne, na druhý týždeň — mohli ste revať naň,
strieľať z mažiara, Juro ako peň. On si vavrel, že ako ide mesiac hore-dolu, že tak
čuje-nečuje. Dali mu však vojenskí doktori mesiaca!…Juro narukoval. Nepočul. Doktor naložil ho pozorovať. Jurovi sa otvorily uši, dostal
„simulant“ po ústach, a marš do kasárne. Zase mu zaľahlo, ohluchol. Pozorovali ho znova,
a Juro „švindler“ zase dostal a vrátili ho do kasárne, ako zdravého, súceho.Oficieri povyberali podobných nahluchlých, nasprostastých, poloslepých, ťarbákov a
podobných a dali im čestné meno „ekstra cúgu“. Učiteľov dostali mladých, „vyberaných“,
ktorí z príkazu týchto bedárov socali, plieskali, kopali a na zábavku svoju i cudziu
uváľali po blate a prachu, uhnali ako líšky zajacov… O 3—4 hodiny denne dlhšie, než
ostatných.Takto vojenčine vyučili ich chytro, ako aj ostatných zdravých, a na piaty týždeň
major formoval nový maršbatalion i rozdelili „ekstra cúg“ a skamarátených nešťastníkov
rozsypali… Dostali nové háby, miesto drúčkov pušky a všetko vojenské. Ztratili sa medzi
mnohými…Posledný deň pred odchodom na vojnu boli probovať na streľnici „ostrými“ strieľať.
Ruky sa im triasly ako libačky, triaslo sa pod nejedným i lešenie a, okrikovaní, mykaní,
plieskaní, nejeden bol ako bez rozumu, a tým horšie voslep strieľali, prebíjali guľami
rámy, šíny streľnice na 20—30 krokov pred sebou, ako by figúry, postavené na 300 krokov,
všetky ožily, maly pušky, strieľaly, k ním sa blížily…To už bolo skoro ako vojna, lebo keď prišli „chlapci“ domov, sťahovali košele a
pozerali, ukazovali si otlčené plecia a líca… hrešlili i smiali sa jeden druhému.Juro Kotiak tiež zvedel, čo je puška, i hľadel na ňu, ako na živú potvoru, pazúrami
zadrapivšiu sa mu do pleca.— Ublíži ti, ťažká je, bolo by ju so všetkým do vody hodiť… A vleč ju, a vláč to
ťažké žrádlo do nej…Už mu bolo neraz o hlade, o smäde zaostať, ale, pošibávaný prútom feldvebľa, predsa
vyšiel do zákopy, hoci „na počet“ doplniť niektorého raneného či vypadnutého vajaka.*Nedlho vojenčil Juro. Ale ja a všetci, ktorí sme s ním žili, máme peknú vzpomienku
naň. Ja ju píšem a tí tam, neboráci, v zákope iste zachovávajú, ak ešte kto z nich trvá…Jura a ešte jedenásť chlapov doviedol kaprál do zákopy pod večer. V jaseni.Chlapi ako chlapi, ale Juro sa hneď vytrčil, predstavil. Oficier spytoval sa ich po
maďarsky, ako sa volajú, a Juro po ústach nerozumel, na uši nepočul a iba hľadel,
vyvaliac oči a otvoriac na prázdno ústa…— Ten je trocha hluchý, — oznamoval kaprál.— Čo mu ja pomôžem? O jedného blbáňa („idiota“) viac alebo menej, — povedal,
obracujúc sa ku kadetovi.— Však mu kanóny uši otvoria, — usmial sa kadet, a začaly sa vtipy, ktoré boľavý
smiech vyvolaly nám nejednému.— Ale vidíš dobre?A Juro slovenskú otázku porozumel a dosvedčil, že dobre vidí.— A strieľať vieš?— Viem.— Z r…, — doložil oficier, a páni sa smiali.— A utekať vieš?Juro kývol hlavou a podozrieva, čo by to malo znamenať. Za ostatnými zmŕštil tvár do
úsmevu, ako keď sa druhí smejú a ty by si tiež chcel a nevieš, na čom. Akože prisvedčiť,
keď mu, odkedy narukoval, tĺkli do hlavy, že kto sa bojí, alebo odbehne, bude
zastrelený…Mali sme už všelijakých v cúgu, ale hluchého ešte nebolo. Kapráli, švarm-komandanti
brali si chlapov, aby mali rovným počtom, ale kto si vezme — Jura? Vzal si ho kaprál do
„slovenskej“ švarmy, kde chlapi maďarsky málo alebo nič neznali.Bola zima, mráz. Tmilo sa.V spoločnej zemlianke sa kúrilo, len ťažko bolo o drevo, lebo zákopy boly v šírom
poli, na oráčine. Chlapi zďaleka na sebe vláčili drevo surové a mokré, čo iba sipelo v
piecke. Dym vo vetre dusil chlapov, líhali si pod ním na brucho a neraz ich vyhnal aj zo
zemlianky.Teraz bolo ticho. Starí vojaci tisli sa k piecke, noví tiež podchodili a začali sa
oboznamovať, spomínať rodný kraj a všetko, čo sa od vojny stalo tam i tu. Zvlášť kto
žije, kto je zabitý… čo doma ženy, deti, matere…Juro bol sa složil u dvier a sedel na holej hline, na ktorej chlapi aj spávali,
kladúc si pod hlavu svoje tornistry. Noví chlapi nesmelí, Juro pohotove. Hluchý,
nerozumie, nevraví a plachý uhýba sa každému, sťahujúc sa do klbečka, ako slimáčik.Doniesli kávy, ale jesť niet čo, zapaľujú fajky, cigarety. Tak i Juro. Namiesil na
dlani so slinami tabaku, nabil fajku, pripiekol a kúril, kúril, až v očiach rezalo,
srkajúc vedľa seba s jednej i s druhej strany riedke sliny. Druhí pľuli pred seba, konča
nôh.— Ty sviňa, akože si do toho ľahneš?! — okríkol ho frajter, a Jura poučili, že tam
bude ležať.Pozrel, kde to on má ležať, a i rukou i podošvou poroztieral sliny, chytro pichnúc
fajku do vrecka. Boh vie, čo si myslel o kamarátstve týchto ľudí, a so strachom hľadel
na jednu hviezdičku frajtra, pomysliac, že je iste na to, aby sprostákov, ako je i on,
zavracal. Veď to zkusoval, odkedy je vojakom.Len by jemu rovní boli mu ozaj rovní, družní, na pomoci…Chlapi, ktorí boli v službe, piekli, či len opekali v piecke zemiaky, ktorých bolo
dosť na poli, len ich bolo ťažko zpod zamrznutej zeme driapať a hneď ti fŕkaly poza uši
guľky… Rusi, iste sýti — a sýty vraj hladnému neverí — mysleli si, že chlapi čert vie čo
v poli stroja, a ono — zemiaky driapali, ako driev bôb, fazuľu, kukuricu a všetko, čož
do brucha jest, sbierali…Juro trhol hlavou, vyňal fajočku, opatrne vybil ju na dlaň, sosypal popol, ďubol
skriveným ukazovákom do fajočky a konečne pošiel si položiť uhlík. Hľadeli naň,
pristavil sa tedy i on a, vidiac v pahrabe ohorené zemiaky, vzal, omakal jeden a bol by
ho rád celý zhltnúť, ale iba ho prevrátil a nechal tam, povediac:— I ja by jeden-dva… A keby bolo, ako doma — štipka bryndze a za skleničku…
nedopovedal.— Choďte si nadriapať! — neprajne zreval, čí bol zemiak, a vychytil ho od uhlia a
kobŕľal v rukách, umäkušil i rozpučil.— Ale daj mu jeden…— Daj svoj!Neprajnosť, závisť nie od srdca, ale od žalúdka, z hladu, ako medzi hladnými psy…Juro kročil, sadol a fajčil.Ľahli už temer všetci, i „pekári“ driemať začínali, hoci boli v službe.Juro pozrel, ako ktorý leží, počal sa ukladať i on. Zívol víchrom, vzdychol: „Ach,
Bože náš!“ prežehnal sa hlasne a počal odriekať „Otčenáš…“ a potom, Boh vie, azda ním
samým naskladané úryvky vzdychov o nebezpečenstve a nešťastí. Ktorí driemali, ba i
spali, zodvihli hlavy, že čo to, kto to? Jurovi bolo to iste šeptané, ostatným hlasné
predmodlievanie. Ale jaké! Jaká prenikavá, úprimná modlitba. V úzkostiach smrti modlil
si sa v duchu neraz, srdce zamieralo, studený pot stekal čelom, ale taký dojem z
modlitby mal som ešte iba raz v živote: keď sa strýc, ktorý pri pamäti umieral, modlil
za naším kostolníkom modlitbu za umierajúcich… Juro, ako by razom pochopil, kde je, v
akom nebezpečí života, modlil sa a my načúvali… ako by sme sa nikdy nikto neboli
modlili.— Nate zemiačik, — nahol sa mu nad ucho mladý neprajník, ktorý pred chvíľou vravel:
„Daj zo svojich,“ a podával dva ako päste.— Pán Boh zaplať! — pokrútil Juro hlavou, že nechce.— No, nate, keď vám dávam…— Už som sa prežehnal, nebudem, — a Juro nevzal.— Ako chcete, — zahanbený, ticho sebe doložil vojak. — Bude mne viac.Ale nikoho nezvala poznámka k smiechu.V takej nálade sme pospali, krome tých, ktorí boli v službe: štyria do pol noci,
štyria od pol. Títo spali oblečení, tamtí v plnej výzbroji, sediac u dotlievajúcej
pahraby, zvonili hlavami na dobrú noc…Ráno robota: zákopy, bojnice čistiť, upravovať, rýpať, kopať, opletať, a ani čert
nepomyslí, aká je vojenská robota, i keď je naoko ticho. Robia sa prípravy, aby ticho
nebolo.Dostalo sa už aj novým chlapom. A od toho dňa začali slúžiť, ako druhí: popri troch
starých vždy jeden nový.Juro bol robotník na mieste. Kopal, hlušil, ani najatý, celý deň. Iní sa shovárali,
odťahovali, za zemiakmi, jedlom, cigaretami chodili, postávali, ohrievať sa šli. Juro si
zapálil do fajočky a vše len popľul dlane. Shovárať sa nemal s kým. Ktože mu bude do
ucha revať?…A i pre inšie ľahko mu bolo vydržať, kam ho postavili. Hvizdu guliek nepočul vôbec.
Len keď sa vše sprášilo vedľa neho a na to mu prstom a posunkami ukázali, že: „To pú,
guľa… zabije ťa…“ opatrne púšťal sa do roboty, ako by sa bál, že tú, ktorá už padla,
vykope a tá ho zabije. Kanóny niekedy trocha počul, ako by vraj „pes štekol“, a hľadel
riedkymi jasnými očami po nebi, kde sa roztrhne šrapnel. Keď prvý raz videl stĺp čiernej
zeme, vyhodený granátom, a cítil, že sa i pod ním otriaslo, prežehnal sa: „Už som vás
odchoval, moje siroty…“ a krčil sa, uhýbal, bežal, ako videl druhých.Pred guľkami s povrchu zeme vše ho museli však smykať, skrývať do zákopy, diery,
jamy… Potom už odbehol, ako by tam, kde stál, niečo zlého bol spravil.— Vás aj zabijú, a nebudete vedieť, — dohovárali mu všetci a poučovali ho, že to
nemusí práve tak všetko vyplniť, ako nakladajú…*Kaprál s frajtrom vyučili nových chlapov a i Jura probovali, ako má pristaviť
každého, i oficiera, i známeho i cudzieho, ako heslo pýtať a odpovedať, a za chybu
sľubovali smrť…Postavili ho na stráž pred zákopy a potom poriadkom i k drôtom.Keď v tú hodinu nikto nešiel, bolo dobre; keď sa kto trafil, bol krik. Juro sa
stúlil, vyvalil oči, ako sova, zasvietily sa mu bielky, zuby, a len skočiť, či streliť…
od strachu, že ho obesia, ak bez poriadku prepustí, a „poriadok“ akože on mohol znať…?
Vše musel pribehnúť kaprál alebo frajter ratovať dozorčích, i žmýkalo nejednému v
črevách, akého to blázna postavili na stráž, ešte kohosi srazí…Oficier sa smial a Jura chválil, ale Juro chápal, že je chvála neúprimná, a bol by
plakal sám nad sebou, že si z neho páni dobrý deň robia.Raz sa však stalo, že na vyššieho dozerajúceho oficiera Juro, aby ho pristaviť,
„zaštrkal“ puškou, a ten sa musel vrátiť a Jura obísť.O chvíľu bolo telefonovania, akého to chlapa majú pri štvrtej kompánii?— Hluchého.— Tak ho nestavajte, kade chodí dozor, — znel príkaz z kancelárie bataliona.Jura prestali stavať k drôtom, pred zákopy, ale ho postavili za zákopy, a tam ho už
tak ani pre „heslo“ netrápili. Naučil sa ho — dobre, nezapamätal si ho — čert po ňom.Pravda, to už nebola služba, ako druhých. Iba postávanie a mrznutie dlhé hodiny, celé
noci. Tam mal Juro pokoj a, nevyspatý, naučil sa stojačky driemať, ako hoviadko. Ale
stalo sa, že ho vyhrešil, koho prepustil, a Juro potom už zase, keď koho zočil, kričal:
„Stoj! Kto si?“ a zakričal tak neraz i kamarátom, ktorí vyšli naľahko… na vodu, na
zemiaky, do doliny na kuchyňu sa ponáhľali. Strhol pušku, oprel do brucha a kričal.— Ty hlucháň sprostý!… Ešte mi ju vpáli, — i smiali, i zlostili sa kamaráti, a bol
vše krik, dovolávanie sa pomoci, alebo mrzni a obchádzaj priekopou.Ešte mu uľavili v službe: nebrali ho na poľnú stráž, ale nechávali ho dozerať na novú
spoločnú zemlianku, aby niečo nezmizlo.— A dačo prichystajte! — nakladali mu kamaráti.Juro sa domyslel. Zabil klincom zemlianku, navláčil dreva, nadriapal zamiakov, a keď
chlapi doniesli z dediny kotlík, zemiakov nielen napiekol bez vody pod starým hrncom,
ale i nabielil a v kotlíku navaril.— Takých som vám, oravských! — vítal natešený kamarátov, predkladajúc posolené, sypké
zemiaky, čo označoval slovom „oravských“ a tešil sa pochvalám, ako dobrá kuchárka.Vše ho zase kaprál a za ním i druhí poverili, aby im opral uteráky, ručníčky. Juro
vyriadil kotlík od zemiakov a vyváral prádlo, mädlil v rukách, že sa mu vybielily ani
bačovi v mlieku. Pary a dymu z fajky bolo v zemlianke, len sa valily, keď si otvoril
dvere.Juro dosiaľ mal plnú dušu a hlavu vojenčiny, strachu, že ho pre čosi, čo ani sám
nebude vedieť, zastrelia jeho vlastní ľudia. Teraz, keď nám bol už viac gazdinou, ako
vojakom, počal myslieť i na svoju dušu, na svoju rodinku. Na modlitbu jeho sme už boli
privykli. Ale Juro, po čase, byvše v zemlianke sám, osmelil sa i zaspievať. Spieval, aké
mu na um prišly, ale najviac adventné, pôstne. Mal tenký, trasľavý hlas žobráka, k
chvále buď mu rečeno. „Kde si môj premilý Ježiši Kriste? V úzkostiach a biedach sám pri
mne stoj, sám pri mne stoj!“ túto pieseň nám každý večer vyňal všetkým z duše a my
niektorí, neznajúc s ním spievať, začínali sme za ním plakať…Keď sme sa vše hádali, vadili, Juro, neberúc v škriepkach účasti, zčista-jasna začal
spievať, a už kto-ten sa našiel, čo povedal: „Nevaďte sa, počúvajte.“ Tak miernil nás v
hneve, naprával naše city.Bol rád, že chlapi na poľnej stráži šťastlive obišli, nachoval, napojil nás, ľahli
sme, a on bral sa na svoju stráž za zákopy…*Vidiac, že niektorí vše píšu, pomyslel si, že by aj on napísal domov. Ale neznal.
Kúpil si od kamaráta desať kartičiek, odložil ich a iste hútal, čo, ako? Konečne
poprosil kaprála, ako by od neho kráľovstvo nebeské pýtal. Kaprál mu ochotne sľúbil a
potom i napísal a spomenul ženu, deti a rodinu. Krátko, 5 — 6 riadkov. Ale Jura to
neuspokojilo. Dobre, bolo dobre, ale nie „zejména“. I najal si druhého a tak, čo kaprál
nevedel, „aby sa nenahnevali“, diktoval: Pochválen a pozdravenie zejména žene, trom
deťom po mene, svokre, kmotrovcom, gazdovi, gazdinej, susedom shora sdola a ešte na
rozličné mená, čo si to už nemohol ani rozomieť, a že je živý a zdravý, čo žiada od Boha
aj žene, deťom a tak zejména, ako začal, po mene vyrátal všetkých, že na dve karty ani
dokončiť…Deti mu napísaly veľkým, žiackym písmom: „Milý muž a otec náš“ a pozdravenie, ako on
písal, aj že tomu, ktorému, Štefanovi a Mišovi, už nemohli pozdravenie povedať, lebo že
ich už tiež stiahli. Hádam sa tam ešte aj sídete… A Miško že už má dva zúbky…— Či ti kedy podám chlebíka? — zarumádzgal starý Juro a vytrel slzu päsťou.A čo mu deti raz písaly, skryte, po jednom, povyťahoval všetkých chlapov, ktorí čítať
znali, a dal si tú istú kartičku prečitovať a potom sa už sám so sebou, akoby s domácimi
svojimi, nahlas shováral… A zase dal písať. I smiať sme sa vše museli, ako „šuškal“, aby
sme nevedeli, čo píše, a všetci sme jeho listy diktovať počuli a mladší, figliari, mu i
pomáhali skladať, a vše naopak, čo on ovšem nepočul, len jeho pisár sa nemohol zdržať
smiechu.Keď po mesiaci mohol poslať žene 10 korún, myslel si, že jej kravu na otelení
posiela, a vypisoval, hrozne bol netrpelivý, či ich už dostala. I zlostil sa.*Keď ktorého ranilo, bol by chcel všetko vedieť, ako, kde a či ho nie veľmi. Ak počul,
že niektorého zabilo, spytoval sa, či ho dobre, či sa dlho netrápil, a šeptal:
„Odpočinutie večné daj mu, Pane!“Časom mohol sa preniesť bližšie k peci, ale on nie, necítil sa byť rovným druhým
vojakom, ale len sluhom, a zostal pri dverách, na ktoré vše do rána mráz navial ľadového
ihličia. Skrčil sa do obaranca na holej hline, alebo smetiach, ale o Vianociach mu už
kolená triaslo, plecia trhalo, ako — odpusť Bože — starému psovi.K všetkým bol citlivý, účastný, a keď videl, že sa niektorý chytá za hlavu, šuchá si
žalúdok alebo brucho: „Žrenie, však? Žrenie?… Keby bolo pálenky do skleničky s čiernym
korením…“ a už aspoň potešil. Ľúbil vypiť, menovite keď dali po glgu ostrejšieho trungu
— rumu. Čaj, varené víno, to vraj iba kútniciam (šestonedieľkam).Ak druhí chlapi doniesli a napiekli zemiakov, navarili bôbu, kukurice „na dzobky“, on
nevzal, nejedol, len keď mu podali.— Nezaslúžim. Vy robíte, a ja sa doma tlčiem… Ale keby vám bolo slaninky, brynzdičky,
mliečka, — napúšťal nám sliny…Radi sme ho mali, ako otca. I pristalo mu to: vek, kde-tu už aj šedivý vlas, medená
chudá tvár, ktorú mu vše vyholili, ako kaplánovi, i pod nosom, i na krku, pod zátylkom.
Vše ho aj za pol dňa „riadili“, poťahovali britvy a na jeho tvári zkúšali, a Juro
zavŕzal kolená… i vše bolo srdečného nevinného smiechu, ako medzi deťmi, ktoré často sa
smejú na najmenšej pletôčke.Za všetky služby — čo sme mohli inšie? — dali o glg viac a uštedrovali sme mu tabaku
a priúčali ho kúriť cigarety, ktoré sa však v jeho ústach rozsýpaly, v prstách mrvily…
Jeho bola zapekačka s večnou „kvapkou rosy“ (sliny) na ušku… Bola celá okutá a chránil
ju, ako oko v hlave.I pretrvala ho.*Večer vyšiel za zákopy na svoju obyčajnú „službu“, a ráno ho našli mŕtveho.Či šly hustejšie — nepočul, či ho našla zablúdená guľka, ale prešla ho rovno popod
srdce.Vyžalostili sme sa nad ním srdečne.— Hľa, čo nás čaká! — vraveli milí Slováci moji, ako obetovaní baránkovia.Juro nechal nám na pamiatku pieseň: „V úzkostiach a biedach sám pri mne stoj, sám pri
mne stoj“, ktorú sme si potom vše večer tíško zaspievali a, ako ktorý, odvracali hlavy a
utierali slzy…A Jurovej žene až traja, vari z vďačnosti a aby mala „lepšiu istotu“, napísali, že
jej muž je už pod zemou…Boli by sme mu šli aj na pohrab, ale kdeže na vojne!? — Vzali ho sanitári do dediny k
doktorovi a zahrabali.*Ako po prvé šli kamaráti na poľnú stráž, odťali v horičke poriadneho dubca, okresali
kríž a Ondro, doma valach, chytil sa vyrezať naň kriváčkom Umučeného Krista, za čo sme
ho prezvali „majstrom“, a druhí, ktorí znali písať, vyrezali a vypálili meno i deň
smrti: „Tu spočíva…“ a prosili sanitárov, aby kríž zahradili Jurovi nad hlavu.Neviem, či sa dostal práve jemu, lebo tam bolo hrobov viac a bez krížov, bez mena,
ale kríž stojí, a konečne či krok-dva bližšie, či ďalej… Tam je.Len by ho nebol akýsi Maďar, ktorý tam štyri kilometre za čiarou pri kuchyni či tréne
pasie brucho za Maďarskú, len by ho nebol zohavil a maďarsky nenapísal, že vraj Juro
Kotiak „vykonal svoju povinnosť“, totižto že umrel.Začože umrel? Či bude jeho vdove a deťom viac chleba? Viacej práva?…Slováci! Pamätajte: Maďarom slúžite v tejto vojne, Maďari vás už poslali na smrť
stotisíc, a zahubia, zotročia vás ešte horšie, než ste boli do vojny, ak neobrátite
svoje hlavy, svoje srdcia, svoje ruky i pušky proti nim.Umrieť za svoj národ, za bratský národ, to je „vykonať svoju povinnosť“, ale
Slovákovi umrieť za Maďara, za Nemca, — ktože to pochopí, kto má rozum a srdce pre svoju
slovenskú rodinu?…Kuchár JurekIPoviete, že všetci vojaci žijú teraz na štátne trovy: jedlo, šata a pláca idú zo
štátnej kassy. A ono veru môj Jurek mal vlastnú kuchyňu, keď i dral bakanče a kepeň
erárny. A keby ho neboli vsilili do nich, bol by iste radšej prišiel na front vo svojich
krpcoch a širici dedinskej, v ktorých narukoval, keď ho, 38-ročného, vzali na vojnu.Lebo bakanče odrely mu nohy a na šate, čo do prstov chytil, to sa trhalo, páralo, a
Jurek svoju „krpčiarku“ — ihlu zabudol doma a do erárnej nemohol niťky navliecť.„A kepeň, akýže to kepeň? Alebo tá čiapka? Nohavice? Trocha prší, už ti tečie dolu
strieškou na nos; kepeň — handra: zmokne — neusušíš ho, uschne — tepla nedá; nohavice,
pukajú sa na kolenách, párajú v rozkroku… až hanba.“Veď Jurek, hoci bol len dedinským pastierom a nemal ani len ženy, háby mal predsa
súkenné, ako sa patrí, a huňa po päty mohla prežiť aj starého otca, a keď sa do nej
zakrútil, bolo mu ani v starej izbe, a toto ti vietor až pod pazuchu duje…„Nuž začože ja mám slúžiť? Začo? Povedzteže vy mne, začo my slúžime? Chovaj sa, aj
ešte celú kompániu, obšívaj sa, vyhrab si dieru ako krt a rob, hluš, mrzni, mokni a
čakaj, kedy ťa z diery vykúria, alebo v nej zavalia…“„Nebude ti treba truhly, Jurek.“„Veď ono ešte ani na tvoju dosky nepília…“ odhrýza sa Jurek, keď frfre a kamaráti ho
huckajú, prekryjú mu niečo alebo i uchytia lopatku, sekeru, začo sa zlostí, že by sa
vychytil, keby bolo kam.Ináče dobrák, vďačný, prajný, ale samotár, ktorý už pred frajtrom nevie, na ktorej
nohe má stáť, a oficiera keď len zazre, už zabudne aj svoje meno a uteká, ak môže, do
svojej diery, alebo sa doň aspoň chrbtom obracia. Plachý, ako ryba. On je dôverný len s
niektorými, ktorých ráta tak asi za rovných sebe v civile. Ale práve preto, že sa jeho
nebojí nikto a on všetkých, lezú, po čo komu treba, do jeho diery, ako domov.„A ty sa tráp, vláč na sebe, kradni…“ dudre sebe pod nos, keď zbadá, že mu zase niečo
uchytili, zjedli.„Ja vás tu nechám a pôjdem k tamtým“ — ukazuje prostodušne na ruské strany — „keby
vedel, že ma nezahlušia…“A keď mu kamaráti neodpovedajú, Jurek uvažuje za všetkých:„Ktože vie, či sú to tiež nie ľudia, ako my… Hádam tak veria v Boha, ako my…“„Veď už Rusi hej, ale kozáci, Čerkesi!…“„Aj tí by iste šli domov, keby im povedali, že nemusia tu byť“, vidí Jurek ľudí v
ľuďoch a marí sa mu v mysli, že „takto nič po nič“ by on nemohol človeka zabiť, iba ak
by už ten „takto nič po nič na mňa letel…“ „I to by som mu ešte hľadel uhnúť…“Toľko z filozofie Jurekovej, ktorý nerád veľa rozprával, nerád myslel, lebo nikdy si
nebol istý, čo z toho vypáli a či za najpoctivejší úmysel, slovo, skutok — nevyhorí. A
mal dosť iného trápenia: so žaldúkom; tomu vyhovieť zabralo mu myseľ a celý čas i úradný
i svobodný.IIJureka našiel som už v zákope, teraz rok pod jaseň.Bojov nebolo, vysielaly sa iba poľné stráže a v tyle opevňovaly sa zákopy: bily koly,
plietly na ne drôty, kopaly vlčie jamy, zakrývaly zákopy proti šrapnelom. Keď pršalo
alebo fŕkaly s ruskej strany — kde tiež to isté robili, čo my — hustejšie guľky,
vykladali chlapi zákopy pažiťou, vymazávali okienka-bojnice, opravovali svoje podzemné
chlieviky a robili i spoločné zemlianky, i bili hlboké pivnice-šachty proti granátom, a
tak sa ukazovalo, že tam budeme i zimovať.Jurek stojí na stráži na kraji zákopy, aby ďalej videl ponad obilie a kukuricu.„Čože vidieť?“ spytujem sa ho na spoznanie.„Vtáča vše vzbŕkne; idú spať, bude večer. A tie pľuhy — myši dusím… Kdeže nám
vystačia! Nás je veľa a ich ešte viac,“ ukazuje Jurek akúsi zlosť.„Čože?“ nerozumel som ho.„Nuž tie zemčatá, vravím…“„A Rusov nevidieť?“„A kedyže tých vidieť…? Keď ho aj vidíš, nerozoznáš od hliny. Nie. Iba, hľa, ako
dymia…“ ukazuje Jurek na obzor, „tí už varia, a my iba keď sa zotmí… Zaťahuj remeň,“
povedal už viac sebe, ako mne.„Navaria kamaráti…“„Eh, mne nie; keby im ja…“A skutočne, nezadlho sa ukázalo, že Jurek si je sám kuchárom.Druhí bývali po dvaja, po traja i štyria spolu v zadných stenách zákopy, v
pivničkách, vykopaných od vrchu a zakrytých povalkami, alebo rytých do hĺbky s
prirodzeným sklepením samej hliny. Prvé boly vyššie, mohol v nich človek zohnutý stáť, v
sklepených iba sedieť, lebo ich ťažko bolo prehlbovať a musely byť ryté hlboko, už vo
vrstve hliny, pol druha, dva metre pod zemou.Sedieť a ležať. To Jurekovi stačilo. On sa nastál dosť vonku, v diere chcel iba
sedieť alebo ležať.Dalo sa do nej vtiahnuť iba po bruchu, i to len človeku neširších pliec, než boly
Jurekove. Mokrý Jurek, vlečúc sa do diery alebo z nej, vyťahoval sa ako tehliar, samá
hlina. To ho nemýlilo.„Keď uschne, omrví sa. A je to zem, a nie lajno,“ zlostil sa, keď mu druhí vraveli,
že je uváľaný, ako „pujško“ v kaluži.Ale keď udrel mráz, zadul vietor, všetci sme Jurekovi dieru závideli. Nám prefúkalo
aj na chrbát, jemu bolo ako decku v perinke.Vtiahol sa, zapchal dieru za sebou snopkom dobre utlačenej slamy, ako zátkou
sklenicu, a už nevedel, nepočul, čo sa vo svete robí.Rozložil ohňa a chystal sa variť, podľa toho, koľko mal času: zemiaky, fazuľu,
„gebuzinu“ a všetko, čo sa dalo zjesť. Syseľ si vraj nanosí zrna do diery, ale môj Jurek
bol múdrejší syslíka. Aby sa mu jedno neprijedlo, snášal všetko: zelenú i zaschlú
kukuricu, zelenú i suchú fazuľu, bôb, repu, burgyňu, cviklu, tekvicu, kapustu, kaleráb,
kvak, mrkvu, petržlen i rascu, a čo by mu neporadila ani najopatrnejšia gazdiná. I huby
sbieral a svieže piekol, varil i sušil. Najväčšia mu bola bieda o cibuľku, a cesnaku už
vôbec nemohol dochytiť. Zemiakov dovliekol na svojom chrbte v tornistre a vo vreckách
kepeňa, v rukávach, to by si na páre za dva týždne neodvozil. Sám jedol, dva-tri razy
dňom i nocou, nám dával, a vždy mal.Na čo sa druhí ani neobzreli, jemu sa všetko zišlo: zodvihol hrubšie suché steblo,
papeček, halúzku, a kým sme s poľnej stráže domov došli, už mal v tornistre do náručia
ráždia.On totižto tornistru dopoly rozviazal a papeky, halúzky lámal na kratšie a idúcky
ponad hlavu pchal do tornistry.Rozgäjdaný, ošklabný, zablateny, čierny od dymu a špiny, neobutý, lebo bakanče, kde
tlačily, popúšťal nožíkom a na slabšie zaťahoval špagátom alebo drôtom — na môj’ dušu,
nebol ako vojak. Chránily mu však hrdé meno honvéda puška a patrontašky, ktoré mu vše
visely, ako bačovi opasok v jaseni.IIIZodvihol každú handru, zahodenú vojenskú košeľu, gate, hrniec, plech, črep. Na kýho
čerta? Hm, Jurek sošíval vrecká, a keď mohol aj motúz dochytiť na ne, od radosti sám sa
usmieval svojej podarenej robote.A či si takto vší nenaplienil?To som sa ho neopýtal; ale on, ako dedinský pastier, upásol koľkokoľvek statku i
cudzieho i z rodiny, nuž ak sa mu i priplienil cudzí hmyz, on rovnako obháňal všetok, i
svoj i cudzí: chytil sa vše za pás a otáčal na bruchu všetky šaty aj s kepeňom. Pritom
aj čosi dudral, ale som nemohol vyrozumieť, ako nerozumieš psíča, keď ho blchy hryzú a
ono češe ich a skučí.V diere pri ohnisku, možno, že vše vylamoval všiam zuby, ako i my ostatní, ale som
nevidel, lebo som bol v nej iba dva-tri razy, i to nie nadlho… Bolo mi tam „tesno“.A bola i tak len na tri kroky zdľže, na pol druha šíre a nie vyššia pekárskej pece.
Predstavte si väčšiu umrlčiu truhlu, do ktorej sa vťahuje živý človek od strany nôh. Po
stene kliny a na nich vrecká s tým všeličím.Na to sa mu nikto nelakomil, lebo ktože bude za dve-tri hodiny fazuľu, bôb, kukuricu
variť, vlastne drevo prikladať, keď ho niet. A potom: v diere bola tma vo dne v noci,
iba keď Jurek oheň kládol, rozsvietilo sa.Chlapi mu kradli zemiaky a drevo, hlavne suché drevo, na podkurovanie, čo ho viac
hnevalo, ako zemiaky, lebo že len pre lenivosť nemajú triesočiek. Drevu vydriapal dieru
do steny, zaprtil ho slamou pod hlavu a tak ukrýval. Na zemiaky vykopal jamu, vykopal
druhú, tretiu, čo znamenalo — koľká jama, toľko zeme vynosiť z diery, a ešte tajne, aby
kamaráti nezbačili, že už zase niečo „funduje“. A tak, keď mu z jednej schvatli, zostalo
v druhej, a keď už „beťára“, ako sa Jurek naučil kamarátov-kradošov nazývať, nič
nenašli, Jurek pre seba a pre „zaslúženého“ mal, lebo keby ich nebol odbíjal, bolo by im
vždy bližšie bývalo do Jurekovej komory, ako do riadka v poli, a nebol by vystačil, keď
predsa musel službu robiť, ako druhí, a neraz si musel odberať času zo sna.Keď sa však už oslobodil, to ste mali vidieť horlivosť, s akou sa chytal do varenia!Zabehol si po vodu, rozložil ohňa, odkryl sopúch nad ohniskom, ktorý vari za tri dni
dlabal od vrchu, od spodku, kým sa diery, komín, sišly, a ktorý na noc zapchával
hlinenou „babou“.Za otčenáš bolo zemiakov nadriapaných „bachráčik“, ako sám nazýval hrniec veľmi
úzkeho dna a širokých bokov, v ktorom vrelo v minúte. No, cigáňka by lepšieho
neporadila. Jurek hľadel zemčatá čisto bieliť, lebo premývať ich nebolo v diere
príhodné. Podlial trochu vodou, obelely samy, sypol soli, rasce, vopchal petržlenovej
vniatky, zakryl dienkom, a keď zovrely, sobral šamotinu lyžkou, zemiačky sa dovarily,
nebolo ani čo do popola sciedzať, a už sa šírila vôňa nad všetky vône nielen v diere
Jurekovej, ale predrala sa i do zákopy, do okolia, ani tymian od oltára po celom
kostole.Raz ma Jurek ponúkol — dva razy som si vzal zemiačik sypký, chutný ako gaštan.IVO erárny nápoj Jurek nestál. Čiernej káve nemohol najsť chuti ani s chlebom, ani so
zemiakom; nepil jej vôbec. V čaji bolo mu ľúto „tej kvapky“ rumu a vypil ho, iba keď sme
mu všetci opätovali, že „ho“ — rum badať. K čistému rumu sa Jurek nedostal. Ten obyčajne
vypili páni oficieri alebo feldvebli a pisári na kuchyni, ktorí radšej zamlčali, než
rozchýrili, že kedy-tedy kuľač do cúgu dostali. Víno bolo Jurekovi „vŕbová voda“,
striaslo ho od neho, ani keby sa bol elektrického drôtu chytil, a tak sa sám odriekol od
erárnych nápojov, lebo poctivej pálenky nedali.Jedla bývalo: bochník chleba, niekedy len pol a niekedy i len za hrsť sucharov miesto
chleba a kúštik mäsa. Polievka nemastná, teplá voda, v ktorej plávaly 2 — 3 fazuľky, a
vše len iba šupky z nich. Z toho vyžiť a na tom robiť nemohol nikto, i chovali sa chlapi
zemiakmi, kukuricou a čím mohli a a Jurek krome toho zeleninou a všetkym, čo nasbieral.Ani keby už bol býval v Rusku: varil boršč a šči. Lenže on to volal „gebuzinou“, snáď
aby — beťár — nám zhnusil svoju váru: fazuľu, kukuricu, kvak, burgyňu, mrkvu, kapustu a
zemiaky spolu varené, z čoho vyšlo jedno tvrdšie než druhé, ale Jurek schlipol s lyžky i
celú fazuľku, i hrach, i kukuricu.„Keď som prežrel kôstku durandziu, čerešňovú, nesprieči sa mi ani fazuľka,
kukurička“, a chlípal až radosť.Čo sa dalo požuť, požuľ, čo nie — „veď ono zhorí“…Do rezervy mal vždy navarených alebo napečených zemiakov. On pri posedení jedny
varil, druhé bielil a tretie piekol, aby využil oheň i svetlo.Za kúštik mastného mäsa dával trojnásobnú hodnotu: svoje mäso, zemiakov šálku i
tabak, lebo Jurek nekúril; ale vari preto viac a stále myslel na žalúdok, a i keď sa z
diery ťahal, dojedal posledné, i čo by ako súrne bolo bývalo, nezabudol naplniť si
vrecká.On prvý vymyslel nezrelé divé hrušky a plánky, z ktorých dve nikto nemohol prežrieť —
uvariť a tak zúžitkovať.Keď kedy-tedy nedali mäsa a dovoli zjesť konzervu, to ju Jurek nezjedol, ale delil aj
na týždeň do jedla „pre chuť“, a vôbec mal „masť“ v neveľkom dvojušnáčku, aj vo troje
zaviazanom akýmsi povojníkom, práve ako keď chudobná mať zaviaže dievčatko do plachty,
ktorá je i jej veľká, a dievčatku dôjde krížom pod hrdlo, popod pazušky na driečik,
zaviaže do uzla a konce plachty ešte visia dievčatku na päty. Za haliere, ktoré dostal
každých desať dní, pochodiac aj tri kompánie, keď lacnejšie nešlo, kúpil čo za 2 — 3
koruny jednu konzervu a sbieral všetko do dvojušnáčka, tešiac sa, ako dobrá gazdiná, že
vydrži s masťon do novej, Jurek — do výplaty.To bola duša jeho kuchyne, ktorú ukrýval, ako drahocenný poklad, a keď sme šli na
celý deň na poľnú stráž, nesveril ju ani na všetkých anjelov-strážov, ale vzal so sebou
do tornistry na chrbát.„Keď len ako oriešok, už je iná chuť,“ vravieval, keď ma vše, kaprála svojho, várou
ponúkol i z lásky i už aby som zažmúril oči a ho nehrešil, že vytiahol za sebou a na
sebe chlp slamy z diery, že nerozumel čistote šiat, pušky, patrónov a vôbec poriadku a
službe.VDedinskú robotu: kopať, kresať, na pleci vláčiť, to znal a vždy si „opatril“ či
lopatu, či sekeru, čo by ju bol z tretej kompánie v noci ukradol, keď jeho schytili.
Cudzí znak srezal, zatrel hlinou a narezal svoj.Vše ho, pravda, dochytili, lebo on čítať nevedel a slabo napísaného mena si nevšimol,
iba keď mu ho iní prečítali a tak ho dochytili, čo sa ako spieral a dušil. Bol z toho
smiech i zlosť, a Jurek prišiel na nový spôsob: ostrúhal celé porisko.„A ja sekeru, lopatu musím mať! Aj pán kaprál, aj všetci len ko mne letíte… Ako že
vám nevyhovieť?“ kryl sa mi za chrbát.Ale vojenská služba, to nebolo pre jeho rozum.Pri pletení drôtov dokrvavil si ruky, dodriapal šaty a vše ho museli z klbka druhí
vysnovať, tak sa zamotal, alebo prevaľoval sa po vlčích jamách, ktoré sa popri drôtoch
razom kopaly.Ak som ho s očí spustil, už bol v poli „na paši“, a za pašou vyšiel vše na kopec, do
stráne a, vystrčiv sa — už bily vôkol neho ruské guľky, lebo si mysleli, že ide na
výzvedy.„Tuto mi, ľa, do… sa zabi!“ vadil sa s guľkami, ako so živými potvorami, a už ich
muselo veľa byť, aby ho odohnaly.„Oj, veď ty nebudeš vždy sem hľadieť!“ zastrájal sa.„By ja uvidel, aby ja taký krásny bôb neobral. Načože je tu? Na zkazu vyjde. Nikomu
úžitku. Poď si ho obrať, keď závidíš!“ vykrikoval na ruskú stranu, pravda, na 10 — 12
sto krokov. A zašiel posbierať v noci alebo v hmle.Na stráži guliek sa nebál. Iba stúlil plecia, vtiahol hlavu a obstál na najtvrdšom
mieste.„Pôjdem skorej „k nám“ alebo „domov“. K nám rozumel domov, do špitáľa; domov — do
zeme, smrť. „Ak ma má zabiť, i tak ma neminie.“Inému chráneniu sa, úkrytom a vojenským regulám nebolo ho možno vyučiť. Ak zavyl
granát, šrapnel, otáčal hlavu po nebi, či ho nedozre, a keď tresol, stiahol plecia ešte
viac, prižmúril oči, a keď cítil, že sa mu nič nestalo, zase tak pomaly sa vyťahoval,
ako slimák zo škrupiny. Nebežal, nehádzal sa do priekopy, do brázdy, jamy, nekryl za
kopček, na to si nevzpomnel; iba sa sťahoval a prižmúril oči nie viac, ako keď mu raz
vyťali 25, vlastne len 16, lebo prvých 9 vraj nebolelo. Tie ani nerátal, keď komu
rozprával, že on tiež dostal „ako na mačku volajú“ („šestnásť!“).Dostal ich za to, že s dozorného miesta pred drôtmi, oprúc pušku o násyp, sbehol
popod drôt podať kamarátovi dva-tri zemiačky a na nešťastie oficier ho dozrel, a Jurek
nevedel oklamať.„Zaslúžil som,“ vravel si rovnodušne dobrý môj Jurek. Zasmial sa i oficier, že Jurek
rátal palice na dvoje: neboľavé a „štipľavé“, a sľúbil, že to už viac neurobí.Ale čerta nie! Čo si mu zakázal, to už viac nespravil, ale — novú nesprávnosť.Idem zákopou.Jurek stojí na stráži, nečuje ma. Puška v okienku-bojnici a pred ním kôpka
načistených zemiakov. Mali sme ísť nocou na stráž, chcel sa zaopatriť.„Veď ja jedným okom hľadím ta… A je deň, vedia, že sme tu, neprídu.“„Veď ale to nesmiete, dostaneme obidvaja.“„Nuž teda nebudem,“ a spratal zemiaky do vrecák a šupky smietol pod nohy, a iste som
mu bol v ten deň nemilým, že aj tie musel posbierať.Ale viac nechystal obeda na stráži.No o niekoľko dní nový fígeľ spravil si s ním oficier. Okríkol ho na stráži, či má
čistú pušku?!„Čistil som ju…“„Ukáž!“A Jurek podišiel a — podal pušku.„A načo ma podchytávajú,“ bránil sa, keď mu leteli na hlavu. „Ja sa druhý raz, na
môj' dušu, hluchým spravím“.VIVyškolený Jurek o pár dní zase pripustil k sebe jednoročiaka fírera a dal mu pás s
patronami, že ich má v ňom vskutku 40, koľko má byť.Smiech, a Jureka páni a zpolovičkyMaďari-vojaci vysmievali a poučovali, ako môže byť niekto taký (buta tót) hlúpy
Slovák.To Jureka zase nepoučilo, aby nepodal kadetovi — zápalky.„Videl som im cigaretľu v ústach a zapýtali zápalky,“ vyhováral sa Jurek, a tak ani
nevedel, chudák, ako vše podbehol do školy, pod jazyk, čím ho naučili takej nedôvere, že
keď pozdejšie prišlo mu spolu bývať v spoločnej hlbokej zemlianke, pivnici, chránenej
pred granátmi, v noci ušiel do svojej diery, zapchal sa, nespal, chystal do hrnca,
kládol ohník a sopúchom načúval zemetrasenie, krik a svoje meno, keď ho volali do
služby. Už som radšej sám zabehol poň, lebo služba ho už tak ohlúpila, že mi ho bolo
ľúto.„Mohli ma nebrať, keď som im sprostý… Ja viem kravy pásť, druhý vie orať, tretí čižmy
šiť… a múdri, páni nech by sa bili… Ja aj dnes pristanem,“ dudral si úryvkovite, nesmele
Jurek, keď som sa raz dva razy k nemu vtiahol. Ale vydržať som tam dlho nemohol, lebo ma
štípal dym v oči a v nose vŕtal čpavok. Jurek môj mal tam ešte jednu tajnú jamku — len
aby sa už čím menej s ľudmi stretal.Trpko mu bolo, trpko.*Rád bych ťa vidieť, Jurek môj. Viem, že ťa z diery v máji vykúrili[2]… Len či sa pritom nešťastie neprihodilo tebe a tvojim čiernym hrncom, o
ktoré si pečoval nad Maďarskú krajinu a Maďarov, čo si z teba iba posmech robili…Brusilovský nástup.Pod jedličkouDeň bol mäkký, hmlistý. Snehu bolo málo, nedržal sa; grieždili sme ho so zemou a
kopaním do vzduchu shadzovali s nôh.Zákopy sa nám obvaľovaly, nestačili sme ich čistiť. Robilo sa teda, ako ktorýkoľvek
deň, a málokto vedel, kedy je piatok a kedy sviatok.— Dnes je doma Štedrý deň, — snivo opätovali si chlapi medzi robotou a, vystierajúc
skničované údy, otáčali hlavy za zapadajúcim, hmlou zastretým slnkom.Čo v tých slovách citu, koľko nevyslovených vzpomienok a koľko teraz tu žiaľu a
zadusenej zlosti!— Vzpomenú si na nás…— Budeme im chybieť…— Ba či pomyslia, ako my tu ešte aj dnes nivočiť sa musíme?…— Dolgozni! (robiť!) Dolgozni! a neprestajné maďarské rúhanie bolo ozvenou na snivé,
smutné otázky mojich dobrodušných rodákov slovenských.Okrikoval fírer, okrikoval oficier, a moji ľudia, desať ráz hodiv tajne lopatku so
vzdorným „rob si!“ po jedenásty raz ju dvíhali, a iba na očiach, tvárach si videl, ako
ťažko prenášajú, ako sa obzerajú po nebi, aby už strestal Ten, Kto tamhore, týchta
zlorečníkov.— Bratia moji, keď je tu — čo si počať…? Keď odíde — oddychujte, — bral som
zodpovednosť za robotu, veď mňa ich urážky nedosiahly.— Bude už tá robota hotová? — spytoval sa desať ráz denne oficier.— Bude, — odpovedal som a v duši si pomyslel: „Bude — kedy bude, dnes nemusí byť.“Štedrý deň.Obed bol ako inokedy: mäsa na raz do úst a do šálky teplej vody — polievky s troma
fazuľkami. No večer vzpomneli si páni na nás v zákopách. Po telefone bolo počuť gramafon
a cigáňsku hudbu. Jedno od bataliona, druhé od pluku; vše i klavír — neviem odkiaľ. „Tí
už majú hostinu,“ ako ju mávali temer každý večer, „a my…?“ Predsa, poslali nám na
štedrú večeru pocelombochníku chleba, belšieho, než býval. Ba bol
i sladkastý.„Také asi koláče pečú chudobní ľudia,“ nešlo mi s mysli, „v najbiednejších
slovenských krajoch. Také sa piekly u nás doma pre pastierov, hlásnikov, zvonárov,
sluhov, pocestných i cigáňov…“Ale chlebík bol svieži, s tichou vzpomienkou na domov prežieral sa sladko, i zaliať
ho bolo čím: kávou, ktorú sme sami navarili, a tuhej veru! — a na doline stály kuchyne s
vareným vínom a čajom…— Predsa na nás nezabudli, — vďačne spomínali chlapi vojenských pánov, a keď večer
oficieri rozdávali nám cigaretle, tabak, rôzne maličkosti: hrebienky, nožíky, notesky,
zrkadielca, čo doma vraj školné deti nasbieraly, citlivejších otcov zalialy i slzy,
nejeden videl rúčku svojho decka na predmete, alebo hľadel do zrkadielca, či vari nevidí
v ňom svojich milých.Radosť rušily iba oficierske vtipy, keď sa spytovali: „Slovák? Maďar?“ a Slovákom
dávali hrebienky a lámanou slovenčinou dokladali: — Vieš, to vši, — a ukazovali, že
česať. A mali sme ich všetci dosť: ako Slováci, tak i Maďari, ktorých viac podeľovali
nožíkmi. Ale Slováci sa dobre odhryzli: my budeme vši česať a vy ich zakáľať.Bolo ticho. S ruskej strany nestrieľali. Služba nebola veľká. Menily sa iba stráže.Chlapi doniesli jedličku, zapchli sme ju konca hláv do hliny, ale nebolo, raz nebolo
čo na ňu zavesiť. Zapálil som jej do vrchovca sviečku a posadali sme si vôkol vzpomínať:
už deti vyzrely prvú hviezdu; teraz večerajú; ba čo…? Svet spieva popod okná a celé
dediny, mestečká slovenské slievajú sa v známu pieseň: „Čas radosti“ a nejednu mať,
nejednu sirotu zalievajú pri tom speve slzy…Niektorí chlapi tíško hvízdajú vianočné valašské, niektorý i zanôti riadok-dva,
veršík, ale nejde sa rozspievať, každý myslí na domov, vzpomenú sa vypadnutí kamaráti, a
bola by to radostno-bôľna nálada, krásna, posvätná, ale to vše kukne fírer, to kadet, to
oficier, a hoci mierne, predsa s istým posmechom a znevážením spytuje sa nás:— No, tótok (Slováci) ako sa zabávate? — a my sa bojíme o svoje city, o svoju
slovenčinu, že nám urazí besedu i slovenský spev.Kamaráti nevedomky, ja vedome nesiem tieseň za našu reč, za naše spevy slovenské, a
chcel bych poprosiť pánov oficierov, aby nám aspoň v tento deň nebránili slovenčinu,
nespravili z nej posmechu, nebránili nám v tejto nešťastnej haličskej krajine piesku
spomínať náš krásny, slovenský kraj, naše hory, doliny, náš rodný Betlehem…V strachu pred urážkou svojich citov vtiahol som sa do svojho kútika, nad hlavu
zapálil ženou poslanú vzácnu sviečku, hľadel a nevidel som slabo osvietené hrobové steny
podzemného nášho bytu. Bolo mi smutno, ale nie zúfale, ba lahodil mi boľavý žiaľ. Zašiel
som domov v mysli, pritisol k lícu bledé čelo svojej ženy, svojej materi. Navštívil som
rodnú viesku, omladol o tridsať rokov a počul hlas našich slávnych zvonov, ktoré mi
kedysi hýbali a ja ich zase hýbal mladším, a so živými i mŕtvymi šiel som na utiereň.Niektorí kamaráti už boli pod jedličkou pospali, niektorí si, kúriac, šuškali a istý
Kriváňčan, zabývajúc sa celý večer sám so sebou, prizdoboval chvojinou zemlianku, hádzal
ihličie na piecku, odkiaľ šírila sa vôňa čudného tymiana, zaplňujúca šedým dymom ceľú
zemlianku. Pritom tíško dospevoval s betlehemskými anjelmi: „Leží malé pacholiatko na
slame, na zime…“ a dobrovoľne poberal sa na stráž, aby vraj aj tí, čo sú von, mohli si
prísť pod jedličku posedieť, kým ešte sviečka trvá…A prichádzali i naši i súsední a hľadeli na sviečku, hľadeli, ako malé deti, ako
deti.[1]Boh žehnaj Maďarovi, keď bojuje s nepriateľom… (Maď. hymna.)[2]Brusilovský nástup. | GregorTajovsky_Rozpravky-o-ceskoslovenskych-legiach-v-Rusku.txt |
StretnutieBol som vtedy v nočnej.Bol som v nočnej službe, aby ste ma lepšie rozumeli.Ja totiž strážim na píle Židom dosky. Pravda, robím to len v noci, keď píla stojí, Židia
spia a tma zakrýva zlodejské stopy. Je to robota ľahká, ale pre mňa práve dosť, lebo okrem
staroby morduje ma i drevená noha, ktorú som si z vojny doniesol. No a v takej robote si
posedieť dlhšie nemôžeš, ani postáť na jednom mieste, lebo niekto v bezpečnom úkryte s
jastrabím zrakom len na to striehne. Ak chceš, aby ráno nebolo hundranie, vyšetrovanie a
bohvie aké ešte nepríjemnosti, ak nechceš, aby ťa poslali na bezplatný odpočinok, ak sa ti
ešte žiada chlebík a kedy-tedy i glčtek na zohriatie, tak behaj, skáč, premeriavaj
krížom-krážom celý sklad, ponazeraj do všetkých kútov, poobchádzaj všetky klietky dosák,
ako by si sa hral s neviditeľným o žmúračku. Obhliadaj jedno miesto aj sto ráz, lebo azda
práve na deväťdesiatom deviatom raze sa ti pozdá, že pred chvíľou sa tade niekto prešmykol.
Nezabudni niekedy poklepať paličkou po doskách, kedy-tedy i zahvizdni alebo zaachkaj, aby
si aj z diaľky plašil ani sova.Takto od mrku do svitania.Vravím, pre takého šarvanca s krátkymi nohavicami, s vyšibaným zadkom a s obtlčenými
kolenami alebo, povedzme, pre dvadsaťročného chasníka by to bola pasia, ale pre mňa,
starúcha s piatimi krížmi na chrbte a s drevenou nohou, je to mordovačka, po ktorej ležím
ani klada.V tú noc som sa však nenaháňal. Nebolo treba. Od rána vydúvala zima ľady, popoludní sa
kydal sneh a zvečera začalo skučať vetrisko ani terpentínom namazaný pes a skuvíňalo celú
noc, rozmetávajúc prašný sneh na všetky strany. V taký čas aj vlk zasekne chlpatý chvost
medzi nohy a oblizuje napuchnutým jazykom zamrznutú kôru stromov, nie žeby človek vytrčil
nos z dverí. Nemal som obavy. Rozložil som oheň pod strieškou na závetrí a hrial som si
skrahnuté ruky i živú nohu. Bolo mi takto obstojne, i keď sa mi zima neprestávala pchať pod
pazuchy, i keď sa noc besnela. Kládol som práve zapekačku na uhlíky a vtedy ho vypľula tma.Vravím, že ho vypľula tma, lebo ťažko veriť, že by bol odnekiaľ prišiel. Tma ako v rohu,
záveje, vetrisko zdivené, cesty nevyňucháš, no v nijakom prípade čas nie na prechádzky.
Nezbadal som ho skôr, len keď bol dva kroky od ohňa. Aj vtedy ho prezradily len okále, čo
sa blyšťaly ani krvilačnému zveru.Keď bol celkom blízko, zamrmlal čosi na pozdrav, vystrel ruky proti uhlíkom a svesil oči
tak, že som do nich nemohol pozrieť. Čudný chlap to bol. Neznámy. Na nikoho neupamätával.
Mal na sebe zimný kabát, ale istotne po mladšom bratovi, ak nie od syna, lebo aj plecia mu
sťahoval, ani rukávy mu nestačily. Okolo krku mal obkrútené akési strakaté tračky. Vlasy mu
prikrývala čiapka, taká, ako začínajú nosiť naše dievky.Nazvali by ste ho baráberom, keby sa pred vami tak postavil ako predo mnou, ale ja, len
čo sa mu zablyšťaly oči vo tme, mal som o ňom inakšiu mienku.Ako som už povedal, zastal predo mnou a vystrel do ohňa ruky. Zastal na chodníku, práve
na tom mieste, kade by som išiel, ak by sa mi zachcelo pozrieť, či niekto nekradne dosky.
Práve na tom mieste stál a nehovoril nič. Bol som ako v klepci, lebo dozadu sa hodiť
nedalo, iba ak by som bol striešku prevalil, a zprava i zľava boly klietky dosák. Nebolo
najlepšie so mnou. A ako to už býva, že nešťastie nechodí samo, tak bolo aj so mnou. Vošiel
mi na potrest ešte i kŕč do nohy. Taký kŕč mi do tej nohy vždy vojde, ak ju mám dlhšie
pokrčenú, ale stačí nohu vystrieť, a kŕč sa stratí. Pravda, vtedy božechráň nohou pomyknúť.
Bál som sa toho chlapa, čo stál nado mnou ani vartáš. Myslel som, že také vystieranie nohou
si on môže celkom inakšie vysvetľovať, povedzme, že chcem ujsť, a môže mi dať ľahko na
dobrú noc, aby mi viac kŕče do nohy nevchádzaly. Nepomrvil som preto ani prstom, radšej som
trpel bôľ. Budete sa mi smiať, ale byť tak v mojej koži, nesmiali by ste sa veru, byť tak v
mojej koži, smrkali, kašľali, odrhúvali by ste očistom celkom tak ako ja.Kašľom si človek neraz vypomôže v trápnej chvíli. Možno, že i ja by som si bol pomohol,
keby to bola bývala len chvíľa. Ale vtedy čas sa míňal a nerobilo sa nič k môjmu prospechu.
Chlapisko stálo bez slova pri ohni, len vetrisko skuvíňalo a sneh sa občas strúsil so
striešky do ohňa.Nemohol som už dlhšie takto čakať, nemohol som hlavne pre nešťastný kŕč. Pohniezdil som
sa, i nohu som si poriadne vystrel, a aby sa to nezdalo môjmu trýzniteľovi podozrivé,
prihovoril som sa mu napochytre.— Odkiaľ, priateľko?— Z Ilavy, — vrkol.Somár starý, mohol si vedieť, že takýto chlap nemôže ísť zo záletov, — hreším sa a
kašlem, že sa mi skoro gágor štiepa na triesky, kašlem raz, dva a chcel by som aj viac, ale
sa nedá, chriakam, siakam, ale aj to len raz, dva, viac sa mi nedá, nie som suchotinár.— Už vás vypustili? — nadväzujem, aby si nemyslel, že sa ho bojím.Nehovoril nie, len oprel na mňa oči. O tých očiach som už spomenul, že sa blyšťaly ani
okále krvilačného zvera, nedalo sa do nich priamo dívať, pálily ako uhlíky na holom tele.
Keď vtedy pozrel na mňa, ohol som chrbát, sklonil hlavu, ale najradšej by som sa mu bol
otočil okolo nôh ako psíča. No aj tak sa neprestávaly na mňa dívať. Sedely mi nad nosom a
vyďobávaly dieru do čela. Vravím, že mi vyďobávaly dieru do čela, a neklamem vás, lebo som
to celkom tak cítil. Chcel azda stopovať moje myšlienky, čo zamýšľam, aké mám plány, či
nepripravujem nejaký úskok, lebo nemusel byť obyčajný áreštant, čo si svoj trest náležite
odpykal, mohol to byť aj zbeh, za ktorým sliedia žandári a ktorý sa preto opovážil len v
noci vytrčiť z úkrytu. No darmo hľadal, darmo striehol, moja hlava bola prázdna, hluchá a
sprostá ako nikdy predtým.Strach ma celkom zjavne rozhlodával. Dolu chrbtom až po pás mi stekaly studené jarčeky.
Mohol to byť roztopený sneh, čo sa strúsil so širáka na holé telo za košeľu, ale mohly to
byť i kvapôčky studeného potu, aké som cítil na čele i pod nosom.Nuž, bračekovci, verte alebo nie, ale ja som sa vtedy cítil ako myš v kyslom mlieku.
Nedalo mi dýchať, srdce som si počul hneď pod bradou, oči ma neposlúchaly, marilo sa v
nich, sliepňaly ako oči umrlčie. Či sa mi po žilách aj nejaká kvapka krvi vliekla, to vám
nemôžem povedať, ťažko bolo takú vec zistiť, lebo, aby ste vedeli, vtedy nešlo už len o
dosky, ktoré mi dali na noc do opatery. Dosky mohli pre mňa čerti poodnášať do pekla, aj
Židia s pílou sa ta mohli prepadnúť, ale v tú chvíľu išlo o Ondra Žienku. Minúty letely
ticho ani husi a počítaly, ako dlho si ešte posedí Ondro Žienka pri ohni, ako dlho sa mu
bude ešte mariť pred očami, ako dlho bude ešte počuť svoje srdce pod bradou a kedy zakosí
nohou a vystrie sa pod strieškou. Rozhodovalo sa o tom, či sa má Ondro Žienka ráno sám
odkuľhať domov a či ho majú odniesť štyria chlapi na drúčikoch. A to viete, keď človek
takúto jednačku prežíva, nemusí čakať osemdesiaty rok, vlasy mu zbelejú za amen. Mne,
pravda, nemalo už čo zbelieť. Bol som od vojny šedivý, ale mohol ma napríklad úsad zaťať, a
to je hnusná hostina.Poručeno Bohu, urob, chlape, so mnou, čo sa ti zachce, ja sa ti môžem už len vyvaliť ako
starý peň, keď do neho kopneš nohou, ale najskôr si zabafkám — a načahujem sa k ohňu po
zapekačku, ktorá už bola iste veľmi chutná, lebo vôňa sa z nej rozvaľovala na všetky strany
ako z kadidla v kostole. No do úst som ju nedostal. Ako sa tak načahujem, vhupla mi do
hlavy spásna myšlienka. (Hlava upozorní na seba vtedy, keď najmenej na ňu myslíš.)— Nepotiahnete si? — hovorím, a pozerajúc odspodku naň, badám celkom zrejme, že som zle
netrafil. Oči sa mu lisnú ešte viac ako prv, ale už nie krvavou náruživosťou, ale dákym
veľkým smädom, ako človeku, čo po presolenom a mäsitom obede ponára ústa do studienky.
Načiahol sa bez slova za fajkou. Ako vravím, bola to spásna myšlienka. Fajka urobila z
môjho nočného hosťa celkom inakšieho človeka. Najprv si sadol, vystrel handrami pozakrúcané
papuče proti ohňu, a len čo si raz potiahol, podrezal sa mu i jazyk.— Nemáte niečo zajesť?Mal som chleba i slaniny trocha. Dal som mu všetko. Zapekačku si zasekol medzi kolená,
ako by sa bál, že si vec ešte rozmyslím a vezmem mu ju, a dal sa do slaniny i do chleba.
Jedno i druhé bolo čochvíľa v ňom. Omrvinky posbieral i so snehu. Potom si pomaly poťahoval
z fajočky. Mohol byť šťastný a spokojný. No a to viete, že v takom stave človek býva oveľa
shovorčivejší ako inokedy, vyjaví ti i také tajnosti, ktoré len v sebe dusí. Ponáhľal som
sa preto využiť príležitosť.— A prečo ste sedeli? — pýtam sa.— Keby ja sám vedel —— Akože?— Ba!— Nuž ale niečo sa len muselo stať, za nič by vás neboli…— Veď sa stalo.— Nuž?— Neuveríte, ako mi neverili ani pri súde. Budete si myslieť, že som zabil, ako si to aj
oni mysleli.Nepovedal som nič, len niekoľko triesok som priložil na oheň, aby sa lepšie zasvietilo.
Vedel som, že už nebude čušať. A mal som pravdu. Začal hneď, len čo prvé plamene vyšľahly
dohora.— Pred dvoma rokmi som sa chystal na ženbu. Bolo mi práve prešlo tridsaťpäť. Ale pre
roky som sa ja neponáhľal. V tom čase sa vrátila z Argentíny moja dávna verenica. Bola už
vdova, lebo jej muž, istý Beláň, ináč priekupec, ktorý mi ju predchytil a ušiel s ňou za
more, keď som ja vojenčil, umrel tam v cudzine. Bola ešte pekná a bohatá. Mala murovaný
dom, pole i peniaze, nuž veľa som sa nenahováral. Mali nás oddať na fašiangovú nedeľu. Pre
mňa to, pravda, ani nemuselo byť. Spával som s ňou skoro mesiac, ale pre ľudí, aby sa im
zastavily jazyky, lebo mi raz bola šepla, že nadarmo s ňou nespávam.Týždeň pred svadbou ma zadržali kamaráti v krčme, vraj, zaplať za poctivosť. Moja
poctivosť už, reku, dávno odplávala, ale aby ste nepovedali, nate, pite. Platil som
každému, kto vrzol dverami, a bolo ich dosť, lebo taký čas ti každý vyňuchá a príde do
krčmy, čo len po dohán na močku.Mohlo byť pol dvanástej, keď nás krčmár vyhnal na cestu. Mocem sa domov trochu doťahaný,
ale nie taký, aby som rozmeriaval cestu krížom-krážom. Mal som hlavu čistú, len trochu
ťažkú, a to mohlo byť aj od spánku. Pred jej domom som zastal, lebo svietila. Čože tá,
reku, svieti o polnoci, azda len nepotrebuje babu — a chcem ísť ďalej na horný koniec, lebo
môj dom je tam, hneď zkraja. Bývam sám. Otec i mať umreli. Mal som len psa vo dvore na
reťazi, ktorý brechával celé noci do hory, ale svetlo v jej dome mi nedalo pokoja. Pustil
som sa do boku k nej. Zastanem pod oblokom, zabúcham a zavolám: — Anna, azda si brucho
mastíš? — Nič sa v dome nepohlo. Idem ku dverám, klepnem a kričím: — Anča, otvor, to som
ja! — Nič nevrzlo. Chytím kľučku, dvere sa samy odchýlily, neboly zapreté. Celý roj
nedobrých myšlienok zvíril sa mi už vtedy v hlave, hučal hrozne, že som si ani vlastné
kroky nečul, keď som prechádzal cez tmavý pitvor, búril sa pred niečím, ani dáka ťažká
mrákava vo víchrici.Anna sedela v izbe na stolci a hľadela k tomu obloku, pred ktorým som nedávno stál.
Zvláštne, že ma nepočula. Bola len v košeli, zrejme pripravená do postele alebo z nej
vyrušená. Nahé ruky jej visely vedľa tela celkom bezvládne.— Anna, čo už nespíš?Neodpovedala, ani telom nehla.Idem bližšie k nej, chytám ju oboma rukami za mäkké plecia a nazerám zblízka do jej
tváre, lebo mám predtuchu, že je mŕtva.Tvár mala vpadnutú, chladnú a ako by studený srieň sedel na nej. Oči mala otvorené,
hľadela stále na jedno miesto. Azda na oblok alebo na stenu, no nie na mňa. Boly to jej
oči, a živé.Poznával som ich, ale boly vytreštené a drevené, lebo hľadela z nich hrôza. Táto hrôza
nebola len v očiach, ale sedela jej i na tvári v podobe srieňa, cítil som ju i na jej tele
ako hnusnú, mazľavú pleseň. Jej nákaza šírila sa odtiaľ cez moje prsty, mojou krvou do
môjho tela, sadala na moju tvár a počínala vyrážať aj z mojich očú.Pomyknem ju a volám:— Anna, Anna…!Rukami zacelembá, hlavou pokyvká, ústami niekoľko ráz trhne, ako by sa silila do reči,
ale očima nepohne.— Anča, čože ti je?— Bol tu —— Kto?— On —— Ktože tu bol, povedz jasne, kto?Ústa sa jej zťažka rozkalujú, zubmi zvoní, pery sa jej chvejú, ale pridržiava ich celou
silou, lebo chce zreteľne hovoriť. Prepúšťa nimi hlásku za hláskou. Pomaly. Hovorí ticho,
ale zreteľne. Rozumiem dobre:— Môj muž!…— Čo táraš, sprostaňa? Tvoj muž, tvoj muž vstal z hrobu a prišiel z Ameriky; tratíš
rozum, či čo?Trasiem ňou ako hruškou, mliaždim jej plecia, až ma počínajú ruky lomiť, ale ona nič.
Necíti. Nevie, čo od nej chcem. Nechápe moje rozčúlenie. Vidím, že si už aj oči na mňa
namierila, ale tie oči sú bez záujmu, len chlad a hrôza z nich vystupuje ako z mŕtvych.
Chytám ju okolo pása a dvíham ako rozkydaný snop. Pritískam dravo telo k telu, chcel by
som, aby v nej zblčala pekelná horúčava, ktorou spaľovala moje telo, keď som vedľa nej
ležiaval, chcel by som v nej vzbudiť tú nesmiernu náruživosť, ktorou vždy premáhala moje
sily ani divé zviera, chcel by som jej vliať z môjho života, lebo badám, že ho ona má málo,
že sa v nej rozpadáva ani mesiac nad ránom. Všetko márne. Jej telo je studené ako žabie,
jej telo je ťažké ako telo sveseného obesenca, jej telo je mľandravé a klzké ako rozmoknutý
hrob. Nadchádza ma úzkosť, v ktorej počúvam odmerané vyklepávanie svojho srdca, a podľa
toho poznávam, že hrôza stravuje už aj mňa, a väčšmi ako Anču. Uvedomujem si, že všetko, čo
robím, podnikám len pre vlastnú záchranu, lebo aj mne krahnú žily, aj mne treba síl, aj zo
mňa sa vytráca život.Podobal som sa decku, zamotanému do odedze. Bol som malý, úbohý, bezmocný. Zostával mi
ešte plač.— Anička, Anička moja, — hovorím zasmoklený, — neurobím ti nič, nič ti nechcem urobiť,
veď si moja, radšej sa sám odbakám, Anička moja, len mi povedz všetko zreteľne, pomaly,
budem ticho, budem ťa počúvať.Rozumela, akože by nerozumela, veď bola živá, dívala sa na mňa, počúvala, ani okom
nemihla, vedela, čo od nej žiadam a ako si to žiadam, preto začala celkom tak, dala si na
reč pozor. Už sa jej ani pery nechvely, ani zuby nevyzváňaly.— Bol tu môj muž, Martin Beláň, ten, s ktorým som pred desiatimi rokmi odišla do
Argentíny. Stál tam pri obloku a shováral sa so mnou tak, ako sa muž shovára so sosobášenou
ženou. Potom povedal, že by sa tak chcel aj s tebou poshovárať, a išiel k tebe. Choď,
istotne ho už doma nájdeš.Nedýchal som. Stopoval som očami kŕčovite pohyby jej úst. Nazdával som sa, že sa niekde
zastavia, alebo aspoň zaváhajú a ja budem mať príčinu, aby som im neveril, ale otváraly sa
pravidelnejšie ako inokedy, slová ukladaly zťažka, ale riadne, ako by boly vedely, že s
takými slovami treba zachádzať opatrne, lebo sú veľmi dôležité, ako by boly presvedčené, že
sa tie slová do mňa vtesávajú na večnosť.— Choď, — pokračovala, — a poshováraj sa s ním priateľsky, neubližuj mu, lebo mŕtvemu sa
už neubližuje. Veď dobre vieš, že je mŕtvy. Povedala som ti to. Ale pre istotu ti to ešte
raz zopakujem, a najmä preto, že som ti ešte nestačila povedať, ako umrel môj muž. Môj muž,
Martin Beláň, umrel v Amerike pred troma rokmi. Smrť ho našla práve vtedy, keď na ňu
najmenej myslel, keď spal vedľa mňa a azda sa mu práve o mne snívalo, lebo môj muž, Martin
Beláň, ma mal veľmi rád. Ale to je nie hlavné, najhlavnejšie je to, že môj muž, Martin
Beláň, umrel mojou rukou. Podrezala som mu kuchynským nožom hrdlo.Ústa sa zastavily v polceste, nemaly už čo povedať. Či ešte bolo treba viac? Jednako
zastavily sa na polceste nestudne rozchlipnuté ako rozvalašené mäso. Cez prostriedok
rozťahovala sa jazva, hlboká, azda bez dna. Bola tmavá a vlhká ako jesenná noc. Po jej
stranách nadúvaly sa rovnomerne malé mliečne mechúriky ako žabie hrdlá v močidle. To bol
znak, že tou jazvou sa rozťahujú ako harmonika belasé, zaparené pľúca, srdce kŕčovite
vytĺka svoj ťažký rytmus, krv vrie, klokoce ani vriaca smola v kotle, žalúdok sa húžve a
črevá sa svíjajú ani červíky v hrnčeku. Uvedomoval som si túto skutočnosť bez najmenšieho
spríkrenia, s takou zrejmosťou, ako si to, povedzme, uvedomuje mäsiar, keď rozreže bachor
hoviadka. Vedel som si živo predstaviť každý ústroj pri úkone. A možno táto chorobná
fantázia poštvala vo mne zvieracie pudy, o ktorých som predtým nevedel. Naraz som pocítil
pažravú chuť obliznúť teplú krv. Možno, že dostatočne neobjasňujem príčinu toho, čo sa
potom stalo, možno, že to nebolo preto, možno, že som od hrôzy šalel. Neviem to iste.
Príčin mohlo byť viac. Preto vám len poviem, ako bolo ďalej. Zareval som a zahryzol som sa
do jej bieleho pleca. Krv mi hneď premokla cez zuby, dostala sa na jazyk. Bola teplá a
sladkastá. Chuťou mi pripomínala teplé mlieko, ktorým ma mať kedysi rovno z hrotka po
pôdoji napájala. A to ma pravdepodobne skrotilo. To pripomenutie. Tá podobnosť Anicinej
krvi s mliekom. Odsotil som bezvládne telo a utekal von.Povedal som už, že bývam na kraji dediny. Od Anicinho domu to môže byť skoro štvrť
hodiny. No mne vtedy toľko netrvalo. Nazdávam sa, že som to vtedy urobil na skok. Dvere
boly otvorené ako obyčajne (ja totiž dvere nikdy nezatváram, pes bez môjho dovolenia
nepustí do domu ani ducha). Vbehnem, zapálim kahan a hľadím ako obarený, lebo tam bol. Stál
v kúte, ako by sa bol do tých čias v ňom ukrýval. Poznal som ho hneď po nose: Martin Beláň
mal totiž nos trochu doľava navalený, ako by si ho bol stále len s jednej strany utieral.
Bol starostlivo vyobliekaný do čierneho. Na hrdlo sa mu nedalo pozrieť, lebo ho mal
zakrútené bielym hodvábnym šálikom. Bol vážny ako vždy. Poklipkával jedným okom, ale to už
mal vo zvyku, ako sa pamätám. Začal hneď, len čo sa naše oči stretly.— Paľo, nechaj moju ženu na pokoji.Hlas mal prelomený. Vlastne to nebol ani hlas, len akési huhňanie, chrčanie, ševelenie,
ako keď sa suchý list kotúľa vo vetre alebo ako keď prievan preniká skalnou puklinou.— Anna je moja zákonitá žena. Prisahali sme si vernosť pred oltárom. Žili sme už spolu a
boli by sme mali aj deti, keby nie nešťastie.Nakrivoval ústa do plaču. Inému by ho bolo ľúto, no mne ani za mak. Keď som ho zazrel
stáť v kúte, úžilo sa mi povážlivo hrdlo a drevenelo celé telo, nevládal som ani prstom
hnúť, ale keď prehovoril, keď som počul jeho odporné šuškanie, bol by som najradšej k nemu
skočil a sopár mu vsolil po ufňukanej papuli, len vedomie, že mám do činenia s mŕtvym,
odradilo ma od takého grobianstva.— Škoda bolo tvojho ustávania, Martinko môj, — hovorím, nútiac sa do pokoja; — keby si
to bol tak pred mesiacom, nuž boli by sme sa dojednali, ale dnes… Vieš, Martinko môj, ja už
mesiac spávam s tvojou ženou. A to vieš, veď si ty skúsený človek… Nuž poraď mi len kmotra,
budem ti povďačný.Hovoril som pokojne a čo najúctivejšie. Mohol byť so mnou spokojný. Ale on nie, pľuhák.
Urážal sa po každom novom slove, ako by som do neho skaly hádzal. Mraštil tvár ako po
kyslej kapuste, šprihal očima, zelenel, belel a nakoniec ožltol ani papier nad plameňom.
Nepovedal viac nič. Uklonil sa mi ako minister a šúchal sa skoro nečujne ku dverám. Tam
zastal a zas sa uklonil (myslím, že sa aj uškľabil trochu, ale to si len ja myslím), potom
zmizol vo tme. Čakal som, ako na neho vyskočí pes, ako bude jačať a volať na ratu, čakal
som to a hneď som si aj škodoradostne umienil, že ho brániť nepôjdem. Ale darmo som čakal.
Pes nezaštekal, ani nezavyl, ako robieva, keď sa duchovia túlajú. Tíšina sa rozlievala ani
olej. Bolo mi čudné, že môj pes neštekal, ako by ho ani nebolo. Takú záhadu som chcel
rozriešiť hneď. Vezmem kahan a utekám na dvor. Pohvizdujem na psa, volám po mene, ale nič,
ani reťaz nezaštrkala ako obyčajne. Pokročím dopredu ku bráne a tam ležal s natiahnutým
krkom. Jazyk mu z papule vyčnieval a oči mal krvou podliate. Bol mŕtvy. Niekto ho uškrtil.
Bola to hrozná smrť. Boly to mocné ruky. Vrátil som sa do izby s veľkými očima. Nezavrely
sa do rána. A ráno našli Annu v krvi.Môj nočný hosť dokončil a zamĺkol. Počal vyklepávať popol zo zapekačky, ktorú pri
rozprávaní bol dofajčil.Bolo mi všeličo nejasné, no neopovážil som sa ho pýtať, zahovoril som len tak, aby
nebolo ticho:— A preto vás?— Preto —Potom sme dlhšiu chvíľu presedeli bez slova. On ďalej vyklepával fajku a ja som sa
zahľadel na svoju drevenú nohu. Reku, aká je tá moja drevená noha nezručná, nemotorná a
neumelá. Práve taká, ako by si si hrubší pník od kolena prirobil. Prečože to, reku, takú
drevenú nohu nevyrobia lepšie, povedzme, vytočiť, vyrezať, aby sa viac podobala skutočnej?
Dal som sa do prizerania, aká je a aká by mala byť. Nikdy som to nerobil, ale vtedy to bolo
veľmi dôležité. Aspoň sa mi tak zdalo. Mal som o tom plnú hlavu. No po chvíľke ako by
všetko vietor rozfúkal. Videl som zas svojho hosťa.— Mali ste toto rozpovedať pred súdom.— Veď som.— A?— Neuverili. Našli moje stopy na čerstvo napadnutom snehu.Povedal to bez záujmu o vec, dívajúc sa zblízka do fajky, či ju dobre vyklepal a
vyšparchal.Ja som odlepil oči od neho ako od porobeniny. Začal som napochytre obhrabúvať uhlíky,
lebo na oheň sa zabudlo. Dohasínal. Bola tma, len pahreba sa rozžeravovala, keď sa do nej
oprelo vetrisko. Predlžoval som nárokom robotu, lebo iné mi nebolo, a na neho som sa
hľadieť zas bál. No svrbel ma jazyk. Strašne ma svrbel jazyk. Bol som zvedavý na
zakončenie, lebo to nemohlo byť zakončenie. Akéže je to, reku, zakončenie? Pýtam sa pri
robote, aby ma jeho oči nemohly nájsť:— Akože ste ju? Tiež nožom cez hrdlo?Nepovedal nič. Podhodil zapekačku k uhlíkom, aby som ju zazrel, a odišiel.Noc ho prehltla.Vravím, že ho noc prehltla, lebo ťažko mi povedať, či sa dal nahor alebo nadol. | Svantner_Stretnutie.html.txt |
Pieseň bez mena[1]Strmá kamenná cestička,tu ťa ja púšťam, pesnička:sama, bez mena žiadneho,tam! choď do sveta šíreho.Našiel som ťa na smetisku,neviem o tvojom priezvisku:šíry je východ aj západ,hľadaj si svojho otca, mať!Keď nájdeš, ta ťa poznajú,za rúčku stisnú, bozkajú:budeš ich a oni tvoji,budete oba v pokoji.Nad Váhom tri húsky belavé lietajú,obláčky ľahučké tri ich zastierajú:veď ich zastierajú od neba modrého,by neuhoreli od slnka horkého.Slnko cez obláčky sa vždy tuho drelo,ale na husičky pozerať nesmelo.Nesmelo pozerať — nesmelo zohrievať,muselo si žiale do Váhu vylievať.Od Váhu po Hrone k tichému Dunaju,tam tie žiale mútnou vodičkou plávajú.Lún o skaly praním, prudkými vetrami,čo sa naháňajú holými púšťami,horami, dolami, hájmi posvätnými,všade dačo tajné sa ozve za nimi,dačo tajné ozve, čo srdcia potíše,jak topole smutné nad Nitrou kolíše;so šumom tichých vôd, s kulicha pišťaním,s krákaním žiab hnusných, s mĺh nočných sa stlaním,s jedným zvukom tajným, čo ľudia neznajú,tie žiale deň i noc na Boha volajú.Ach! nechajže, nechaj, ani nespomínaj,ale že si radšej pesničku zaspievaj:Naprostried chodníčka rozmarín štepila,rozmarín štepila a slzy ronila.Slzami svojimi kvietok polievalaa na všetky strany sveta dač šeptala,hviezdy, nebo, peklo krížom zaklínala,a naposledok ho ešte raz bozkala.Na tom nebožiatku tam sa tie pyšteky,akoby prikoval ich na večné veky,tam sa tie pyšteky, ak’ by vymaľoval,aby ten maličký stromček každý poznal;jaj, stromček maličký, ako to jabĺčko,keď chlapci ráňajú a vtáci ďubajú.Neráňaj, neďubaj — ved som ja sirota,stromček som maličký, dosť ma bije psota,pocestní mi ľudia vetvičky drúzgajú,na jar mi od mrazu lístočky padajú.Ha! nespievaj ďalej — nevidíš mrak tmavý,ako sa ti skrúca kolo tvojej hlavy?Na vetrách a chmárach hromy sa dvíhajú —beda, komu ani plakať už nedajú!Šuhajkova nôta letí po doline,hľadá dobrých ľudí po celej dedine.Vidíte tú búrku? Hľa, pre Hospodina —už pŕchať, už liať sa — už durkať začína!Dajte mi pod strechou vašou noc prestáti,veď vám za to milý sám Pán Boh zaplatí;veď som ja tiež vaša, a nie som sirota,mám otca, mamičku, sestričky aj brata.(1844)[1]Prvý raz odtlačená v Nitre 1844, str. 153—155, potom V-1, V-2. Zachoval sa pôvodný rukopis autorov s podpisom (formát 17 x 22) na osobitnom dvojliste. J. Škultéty v SP 1915, str. 265, na základe tohto rukopisu ukázal, že v Nitre boli vynechané dva verše a zmenené niektoré slová. Tento neúplný text sa pretláčal stále, až u V-2 bol doplnený. Bol to verš 19: „nesmelo pozerať — nesmelo zohrievať“, ktorý chýbal predtým do rýmu, a verš 24: „čo sa naháňajú holými púšťami“. Hurban okrem, toho zmenil v texte slová:s kulicha pišťaňím a Ptáci ďubajúnaa vrabci ďubajú, vetvički drúzgajú, sestrički aj bratianasestrički i bratia, naposledoknanaostatok, bez mena žjadnehonabez mena všetkého, akonajako.V-2 prijal opravy Hurbanove a pripojil ešte zmenudačo tajnénatajného dač’.Náš prepis je podľa rukopisu. | Kral_Piesen-bez-mena.html.txt |
OsobyGRÓF KVETNICKÝ, pán z KvetnícKAZIMÍR, jeho synHELENA, jeho dcéraHARMATHI, inšpektor cirkvi v KrušnoveIVAN, jeho synANIČKA, jeho dcéraDANIEL ŠRAMO, bývalý krušnovský učiteľKATRENA, stará ženaMICHAL, sluha u KvetnickéhoJANO,MATEJ, sedliaci z KvetnícDVAJA MENDÍCIDVAJA MUZIKANTISVADOBNÝ ĽUDDej sa odohráva v Kvetnici a v Krušnove | Kutlik_Strateny-syn.html.txt |
Žena dvoch mužovDedinská poviedka„Nebude, nebude naša láska stála,kým nás nepovedú okolo oltára.“Tak spievali devy, vyprevádzajúce na sobáš mladú nevestu Marku Pršanovie a ona blažená sa
nazdala, že pod dojmom prísahy musí jej puknúť srdce. Srdce takmer nevládalo preniesť lásku a
vďačnosť, pocítenú k mladému zaťovi, teraz už manželovi, Jankovi Studených. Oči zabehnuté
slzou rozkoše báli sa vyzrieť z úkrytu obočia, pravá ruka kŕčovite držala vyvolencovu pravicu,
rozbúrené prsia nechceli prepustiť slová prísahy a len tichý šepot šuchotal okolo. Akoby nie?
Janko Studených, syn prvého hospodára v obci, nevolil bohatstvo, ale volil si za ženu —
chudobné dievča. Mladý zať Janko držal hlavu vysoko a svätosť okamihu nevládala zroniť jeho
iskriace oči. Ohliadol sa vyzývavo okolo, videl svojich druhov a zatvorené ústa vyrážali nemú
otázku: kto z vás dostane takú krásnu ženu? Z druhov letel pohľad na tvár prisahajúcej mladej
nevesty; ako tam vyzývavo urážal, tak tu sa rozplýval v slasti. Bola krásna, Janko si ju
zaľúbil, neosožili rodičovské prosby a hrozby. Povrávalo sa, že čiernooký šuhaj Ďurko Ondráš
vnikol už predtým Markiným belasým okom do jej zápalistého srdiečka, ale Marka presvedčila
Janka o nepravdivosti podobných chýrov, a on rád veril. Ľúbili sa, zobrali sa.— — —Medové týždne nechceli pominúť. Mladý manžel ako priviazaný nepohol sa od boku mladej
žienky, tak dobre mu padlo na ustavičnú otázku: Marka, či máš ma rada? počuť odpoveď: Rada,
rada, Janko môj! Horúci bozk býval potvrdením odpovede.Mala ho rada; prenesená z chudobnej chyžky do rozsiahleho dvora, z nedostatkov života do
pohodlia, každá čo aká márna túžba s ochotou vypĺňaná, za to všetko ďakovala Jankovi. Starí
Studencovci ju na rukách nosili, i keď Jankov výber dopadol proti ich vôli, manželstvo bolo
šťastné, Janko spokojný, blažený; čože ich napokon po peniazoch? Majú toho dosť!Markina matka rástla od radosti, predtým len kmotrička, teraz sváčka; svojho zaťa volala
náš syn Janko v istom očakávaní, že on ju bude volať „matkou“. Keď sa cudzinec spytoval na
šťastného majiteľa úhľadného domu Studených, s pýchou vysvetlila: tam je vydatá moja dievka.Jej manžel kvôli novému pokrvenstvu obetoval jeden z milých obyčajov: časté chodenie do
krčmy. Zriedkakedy nazrel k Icíkovi, aby tam so svojím svákom alebo zaťom užil pohár vínka, aj
to nie kvôli nápoju, ale aby čím častejšie v dôvernom rozhovore s novým pokrvenstvom mohol byť
inými obdivovaný.Všetko šlo ako po masle, nijaký mráčik nepokrýval nebo dvoch blažených rodín; ale — vraj —
kde niet sváru, stará baba ho naseje.Tetka Rapoška bývala so svojou jedinou dcérou Zuzkou v susedstve Studených. Opatrovala sa
dobre, svojim mohutným rukám nedala hlivieť v záhaľke, jej bystrý rozum vedel rozoznať, kde
kynie prospech a ohybný jazyk šťastne odrážal všetky útoky. Dvoje prenikavých očí smelo
hľadelo do sveta; beda, keď sa čierne obočie pohlo, už poznala protivníkovu slabú stránku a
sto ráz beda, keď stisla bezzubé ústa, takže končistá brada sa takmer dotkla nosa, prúd reči
už nebolo možno zastaviť. Jej dcéra Zuzka nezdedila povahu po matke, ale po otcovi, a tá
záležala v tom, že musela ostať nákovou pod matkiným mlatkom. Zlý svet rozprával, že si muža
umučila, no to uveril len hlúpy človek, veď tak žalostivo, úctyplne spomínala svojho „drahého
nebohého“. Ľudia nezávideli nevoľnej Zuzke, radšej ju ľutovali; ona však bola spokojná, keď
prehrmelo ponad jej hlavu, hneď sa vyjasnilo zamračené nebo materinskej lásky.Odrastená dcéra sa mohla vydávať, ale kam? Mládencov jej rovných nebolo, okrem jedného, a
ten si vzal chudobnú, bohatá Zuzka mu nezišla na um. Opatrná tetka, keď aj napriek všetkej
námahe nemohla prekaziť svadbu u Studených, naoko sa tvárila, akoby sa jej to nedotklo,
susedský vzťah ostal srdečný, ale lepšie otvárala oči na veci, ktoré sa tam diali. A tu bolo
ľahko vidieť, že maznaná Marka neodpovedá viac na Jankove otázky predošlou srdečnosťou, netúli
sa k nemu, a mrzí ju, keď sa Julko vôkol nej trochu dotieravejšie točí. Tetka Rapoška to
videla, sama napomáhala, uštipačne rozprávajúc o mladých manželoch, ktorí pre samé zaihrávanie
zabudli na prácu a z bozkov ver’ nik nevyžije.V srdci jej vrela pomsta.Ako zničiť, ako roztrhať uzavretý zväzok? Šťastná myšlienka! Ďuro Ondráš býval Markiným
milencom, keby mohla nakvapkať jedu náruživosti do jej srdca!Pomaly do práce.„Ver’ ti je dobre, Marka,“ vravela jej tetka Rapoška, keď Marka prišla k nim na posiedky,
„každá ti môže závidieť.“„Dobre, chvalabohu,“ odvetila Marka, „majú ma radi a ja mám tiež rada.“„Poriadny muž, a to je hlavná vec, k tomu veľké hospodárstvo.“„Všetko mám, čo som si žiadala.“„Všetko máš?“ pokúšala tetka. „Iné si nežiadaš?“„Čo by som si žiadala?“ zvedavo pozrela na tetku; „hádam som si všetko ani nezaslúžila.“„Či si tak málo myslíš o sebe? Janko si ťa vyvolil, starí pristali, páčila si sa im. Tebe
sa stalo dobre a Studenovcom lepšie.“„Budem sa usilovať, aby boli spokojní a mne bolo dobre.“„Pravda, tebe bolo dobre,“ dotierala tetka, „vždy na seba myslíš, a viem niekoho, čo nebol
spokojný, keď si ty spokojne išla na sobáš.“„Kto je to?“ spytovala sa Marka a ľahký rumenec zapálil jej líca.„Vari nevieš?“ prikročila tetka k Marke a, nakloniac sa až k samému uchu, riekla: „Zabudla
si Ďurka Ondrášovie?“Marka sklopila oči, ruky jej odpadli a trasúcim šepotom prosila tetku: „Dajte mi s ním
pokoj, on môže, bude šťastný, lebo je hodný šuhaj.“„Tebe je veľmi ľahko o šťastie; myslíš, že každý tak ľahko zabudne ako ty? Prečo chodí s
ovesenou hlavou a každý večer sa vkráda do nášho dvora, aby stade cez škáry plota mohol
hľadieť do vášho dvora?“Sotva tetka dopovedala, Marka sa schytila, zabudla svoje „Zdravá zostávajte“ a odišla
domov.Bolo po pokoji, bolo po radosti. V duši sa jej striedali obrazy minulosti: keď sedávala s
Ďurkom na priedomí, starší ľudia s uspokojením na nich hľadeli, mladí so závisťou, chlapci
závideli Ďurkovi Marku, dievčence Marke Ďurka. A večer, keď už všetko spalo, prikradol sa
Ďurko pod oblôčik — dosiaľ rozozná tichý klepot na oblôčik, ona počula, matka nie — prikradla
sa ku oblôčiku, tam stál Ďurko, ten milý Ďurko, boli sami a koho potrebovali? Nikto nevidel,
ako mu podala svoju bielu rúčku, nikto nepočul, ako on rozprával o svojej horúcej láske a ona
dovolila, aby na jej jahodové pery vtisol bozk…Preč, myšlienky! Všetko musí byť zabudnuté! Jankovi to zatajila, ale ak vykričí zo sna
svoje hriechy?! Nešťastná tetka, mohla na všetko zabudnúť, na Ďurka sa v kostole ani len
nepodívala, a teraz už myslí na neho! Nešťastná spomienka!Keď sa približoval večer, ťažko jej bolo vykročiť do dvora: možno Ďurko sedel v úkryte.
Môže ho zbadať jej manžel; na seba nemyslela, myslela na Ďurka.Tetka badala na Marke premenu; vedela, kde má svoj pôvod. Pod rozličnými zámienkami vábila
Ďurka do dvora, on videl Marku, ona videla Ďurka.V nedeľu popoludní bola burza. Mládež veselo tancovala, stárež usadená vôkol stola
rozjímala o obecných záležitostiach, pretrhujúc svoje rozprávky častejším „Bože, daj
zdravia!“, na čo, prirodzene, nasledovalo vyprázdnenie pohárov a skleničiek.Sedel tam starý Studený s Pršanom v kruhu obecných predstavených, mladý ženáč Janko len tu
i tu priskočil k stolu, aby z ruky svojho svokra vyprázdnil podávaný pohár. Marka stála medzi
seberovnými mladými ženami; čakala na pozvanie do tanca. Mládenci veselo tancovali; sám Ďurko
Ondráš nemal sa k zábave, hudba ho netešila, meravo hľadel pred seba a keď niekedy prezrel,
hľadel v Markinu stranu. Marka zbadala, triasla sa strachom, žiadala si byť doma, a odísť
nemohla, len jedno Ďurkovo slovo, či sa nehnevá.Ani Ďurko nemal odvahy; dal si naliať: prvý pohár mu zobrazil prítomnosť ešte hroznejšiu,
po druhom strašidlá bledli, začalo prebleskúvať slnko nádeje, tretí mu dovolil pozdvihnúť
hlavu a dívať sa chvíľu na Marku, štvrtý ho postavil na nohy a on smelo volal Marku do hry.Mládenci volávali mladé ženy do kola, ony na to prišli, a mladí muži za dobré vyzvŕtanie
svojich polovičiek ešte aj vínom častovali, a tak, nenapadlo ani to, že Ďurko s Markou
tancuje. V kúte však svietilo dvoje prenikavých očí, nad ktorými sa kŕčovite zvíjalo obočie.
Bola to tetka Rapoška; pozorovala každý pohyb, nepočula od nich slova, nehovorili, ale videla
stretávanie sa očí, rozpaľovanie líc. Hudba zmĺkla, ženské sa vracali na svoje miesta, mužskí
hasili horúčosť z podávaných pohárov a vďačne prijímali prekáranie starších.Ďurko vypil svoj piaty a vytratil sa z izby, Marku nebolo vidieť medzi spoločnicami, aj
svietiace oči v kúte vyhasli.Pod lipou, kam nedorážali zvuky škrekľavej hudby, stál ruka v ruke párik. On rozpálený
držal v pravej ruke útlu rúčku svojej spoločnice, ľavou chtiac objať jej tesný živôtik, ona
bledá zabudla jednu rúčku v spoločníkovej ruke a druhou bránila sa objatiu.„Nezabudla si ma ešte, Marka?“ vravel on pritlmeným hlasom.„Akože ťa zabudnúť,“ odpovedala šeptom, „nikdy, čo ma aj prísaha viaže.“„Mne si skôr prisahala,“ pokračoval rozjarený, „a ja som prisahal tebe; či tá prísaha nemá
platnosť?“„Nespomínaj staré hriechy, Ďurko! Nemôžeme byť viacej svoji, už sme rozdelení.“„A kto nás rozdelil? Plakal som sťa dieťa, dosiaľ sa za to hanbím, keď ťa ohlasovali, mal
som zúfať, keď si šla na sobáš, a ty si bola veselá, nedbala si, že ťa u Studených nechcú,
nedbala si na moje prosby.“„Nežaluj, Ďurko, už preto trpím,“ nariekala Marienka; „trniem vo dne v noci, aby sa
nedozvedeli, čo sa stalo medzi nami, a ty mi ešte vyhadzuješ na oči.“„Žaluj sa,“ zvolal trpkým smiechom, „krivda sa ti stala, nechcela a musela si dostať
bohatého muža, všetko, čo ti duša žiadala.“ Trpký smiech prestal, začal vážne: „Ja sa nebudem
žalovať, že mňa ti nebolo ľúto, keď som sa zvíjal v bolesti, mám ťa, budeš mojou!“ Ostatné
slová zo seba prudko vyrazil a náruživo Marku objal.„Preboha, pusť ma! Mám muža, niekto nás môže pozorovať a ja budem nešťastná!“ úzkostlivo
volala Marka.„Musíš byť šťastná, nechcem ďalej znášať tieto muky.“„Počkaj, Ďurko,“ spamätala sa Marka, „nedotieraj tak tuho, mám muža, ale teba milujem. V
jednej dedine bývame, nedelia nás svety. Na konci našej záhrady je útulok, prídi ta, zídeme
sa, pozhovárame sa, potešíme sa.“„Mne je to málo,“ nechcel pristať Ďurko, „chcem ťa mať pri sebe, budeš mojou.“Hlasné kýchnutie vytrhlo Marku z objatia; odbehla srňacím skokom.Tetka Rapoška všetko videla, počula a na svoju najväčšiu zlosť kýchnutím pretrhla ďalší
rozhovor. Ale mala dosť, plameň neutuchol, ona ho rozdúchala a musia sa na ňom popáliť.Večierkom sliedila, aby zistila tajnú skrýšu zamilovaných. Dlho nadarmo. Marku hrýzlo
svedomie, či má zasa zostať nevernou. Od Studených dostala všetko, ani vlastnú dcéru nemohli
mať radšej, chýba jej len vtáčie mlieko. Keby toho Ďurka nebolo! Janko ho nevynahradí, už sa
jej stáva protivným, z tých jeho perí akoby jed vyvieral, Ďurkove boli sladké ako med. Čo je
po všetkom, keď milého nemôže mať aspoň kedy-tedy. Krátky rozhovor, stisnutie ruky, a keď
najhoršie, krátke objatie nebude hriechom. To rozhodlo; Marka išla, Ďurko sa dostavil, tetka
Rapoška všetko vedela. Často sa schádzali.Markina matka vídala svoju dcéru často zamyslenú, dcéra nevyzradila príčinu. Kto povie, ak
nie najbližší susedia? Šla k tetke Rapoške.Zhovárali sa o všetkom, len o vlastnom predmete nie, musela skúmať a čakať, kým Rapoška
nadpradie rozhovor v tomto smere, nesmie sa stať nápadnou.„Zriedka k nám chodievate, Marka,“ začala Rapoška, „zhrdli ste, odkedy máte dcéru vydatú u
Studených.“„Božechráň!“ pokračovala Rapoška. „Studenovci môžu pánu bohu ďakovať, že dostali takú
nevestu.“„Máte pravdu, tetka,“ prisviedčala Pršanová, „ktoráže matka nechváli svoju dcéru? Tej
nebolo páru v našej fare.“Posledné slová boli pre Rapošku urážkou, aj ona mala dcéru a tá, podľa jej úsudku, bola
ešte hodnejšia; ale premohla svoj hnev:„Zdá sa, že jej nová hospoda veľmi neslúži, vidí sa mi trochu bledá.“„Aj vy ste zbadali?“ spytuje sa Pršanová chvatom; „veľmi je bledá a nechce mi povedať,
prečo. Vy neviete?“„Chodím často do Studených, ale neviem. Videla som ju aj vyplakanú.“„Vyplakanú? Či by moje dieťa plakávalo?“„Nijaký dom bez dymu, my s mojím drahým nebohým, pán boh mu daj dobrú noc, sme veľmi
spokojne žili a predsa prišlo tu i tu, že sme sa pohnevali.“„Veď sa mladí len nehnevajú?“„Čoby mladí. Keby starých nebolo, ale tí úžerníci každého vážia len podľa peňazí.“Pršanová sedela ako na ihlách; vedela, kam Rapoška cieli. „Hádam jej nehádžu na oči
chudobu?“„Neviem veru,“ odpovedala celkom nevinne, mrknúc obočím, „ale zdá sa mi.“„Tí bezbožní ľudia!“ vypukla Pršanová v hlasitý hnev, „môžu byť radi, že dostali hodné,
poriadne dievča, a tu mi jej budú ešte na oči nametávať.“„Len ticho, Marka moja,“ chlácholila Rapoška, „nezraďte ma, prosím; viete, to som vám, len
vám povedala.“„Ďakujem, tetka, že ste mi povedali; nikomu nepoviem ani slova. Dobrú noc vám!“„Dobrú noc!“Tetka ostala samotná, veľmi spokojná; vzbudila nedôveru medzi pokrvenstvom. Nenazdajky
zdaril sa jej nový ťah.Nechýbalo len v Jankovom srdci vzbudiť cit žiarlivosti.Žartovným spôsobom rozprávala o ženách, ktoré udržujú svojich manželov v ustavičnej
slepote.„Mohla by som rozprávať zo skúsenosti,“ dokladala Rapoška.„Vari ste sama boli taká?“ zasmial sa Janko.„Ja nie, syn môj,“ zapierala vážne, „ale boli mnohé, ktoré čím väčšiu lásku ukazovali
svojim manželom, tým nevernejšími sa im stávali.“„Tomu je muž na príčine,“ odpovedal Janko s povedomím, akoby mu premôcť niečo také bolo
čírou hračkou.„Iste len muž,“ prisvedčila Rapoška, „keby len všetci muži neboli takí. Vy nevidíte tak
hlboko do našej mysle ako my do vašej. Často len lichotíme a vy to beriete za dobrý groš.“„Rád by som to videl.“„Veľmi ľahko uvidíš.“„Či by Marka mohla byť nevernou?“ spytoval sa zvedavo.„Nevernou? Kto o tom hovorí? Ale by si mohla zahrávať aj s iným.“„To by hneď bola nevernosť!“ volal rozpálený Janko.Tetka významne mrkla obočím: „Ak ti aj to bude nevernosťou, dožiješ sa mnoho nevernosti.“„S kým by si zahrávala?“ dozvedal sa.„Ktovie!“„Vy viete, musíte mi povedať,“ šepkal stisnutým hrdlom a mocne jej stisol ruku.„No, len ma nezaškrť,“ odvrávala s úsmevom; „hádam si počul o Ďurkovi Ondrášovie?“„To nie je pravda, som presvedčený; Marka mi povedala.“„To je pravda, ja ti povedám,“ vrátila mu pokojne a pozorne hľadela na neho.„Ako ma presvedčíte?“„Choď večierkom do vašej záhrady až na samý kraj, schovaj sa do krovia a otvor uši a oči.“Jankovi nebolo viac treba, zmarené nádeje obrátili jeho lásku na najväčšiu nenávisť,
vyhýbal sa Marke a netrpezlivo rátal hodiny do večera. Dlho mu to trvalo, chcel sa presvedčiť
o svojom nešťastí. Akí sme my ľudia! Keď pred nami svieti šťastie, ponáhľame sa uchvátiť ho,
do predvídaného nešťastia letíme strmhlav.Janko sedel vo svojom úkryte, napínajúc sluch, aby zbadal príchod zamilovaných. Šuchot
padajúcich lístkov napínal jeho nervy. Krv vrela klokotom, srdce bilo, akoby chcelo hruď
roztrepať. Pod Markinou nohou šuchlo na zemi rozsypané lístie, prasklo raždie plota pod Ďurkom
— a zamilovaní stáli spolu.„Povedala som ti, že prídem, a ty si mi neveril,“ vítala Marka s úsmevom Ďurka.„Žartoval som; viem, že ma máš rada, a tak prídeš,“ odpovedal Ďurko uveličený Markiným
príchodom.„Či ma veľmi rád?“ spytovala sa, nechávajúc svoju ruku v Ďurkovej ruke.„Čím častejšie ťa vídavam, tým väčšmi cítim, ako ťa mám rád. Ach! Tak mi je ťažko, že
musíš bývať v tomto pekle. Načo si to urobila?“„Už je po všetkom; darmo myslím, darmo plačem. A čím viac myslím, tým viac za tebou
ľutujem.“„Mohlo sa nestať, keby nebolo tvojej matky.“„Moja nešťastná matka, čo ma urobila nešťastnou,“ prisviedčala s povzdychom Marka;
zabudla, že neodporovala matkinmu návrhu, lebo ju zaslepilo Studených bohatstvo. Dobre si
rozvážila, že s Ďurkom by žila v chudobe. Ľahká voľba. Ale teraz, obsypaná všetkým dobrým,
myslela, že si nič nemusí odoprieť, ani hriešnu lásku.„Musíme napraviť chybu,“ rozumoval Ďurko. „Keby len nevyzvedeli naše schôdzky.“„Nik nevyzvie; Janko myslí, že ho milujem. Nemaj mi to za zlé — dávam mu svoju lásku na
vedomie, čo mi je aj protivný.“Krovie šuchlo, Janko ďalej nevydržal; hroziacou päsťou postavil sa medzi milencov, z očí
mu sršali iskry, hroziaca päsť strhla z Markinej hlavy čepiec, nohami ho šliapal a žlčou
priduseným hlasom volal:„Keď som ti protivný, nenos ani čepiec! Preč z nášho domu!“ Viac mu nedalo hovoriť, len
vystretá ruka tisla zaľúbencov von zo záhrady.Oni zmeravení neboli schopní slova.Janko ostal samotný; zakryl si rukami oči a plakal; malo mu srdce puknúť. Netrvalo dlho,
prešiel si rukou po tvári a škodoradostný úsmev letel mu po nej. „Obanuješ, Marka, obanuješ,“
mrmlal medzi zuby a šiel do dvora.Vyľakaní Pršanovci prijali naplašenú dcéru, ale slova z nej nemohli dostať. Vedomá svojej
viny odrezávala plačom rodičovské otázky.„Toho som sa musela dožiť,“ bedákala Pršanová; „už len povedz, nešťastné dieťa!“Marka plakala.„Však ti chudobu metali na oči tí bezbožní ľudia?“„Chudobu?“ rozhorlil sa Pršan. „Uvidíme, komu svet uverí! Moja dievka nemusí bývať u
Studenov. Máme ju ako vychovať.“„Nikdy viac a čo by nám také vrece dukátov dávali, ako je sama,“ dotvrdzovala matka.Marke prišla vhod matkina domnienka; v rýchlosti vymyslela bájku o sváre Studenovcov pre
jej chudobu — a rodičia uverili. Vypravený voz priviezol domov od Studených Markino náradie.Studenovci, rozdráždení Jankovým rozprávaním, div sa od hanby neprepadli do zeme. Chudobná
nevesta nevernou zostať ich synovi, a predsa Janko bol jediným synom bohatých rodičov, za
ktorým pozerali devy z celého okolia. To urazilo ich pýchu, zmierenie nebolo možné, a keď
jazyk tetky Rapošky čím ďalej tým väčšmi rozpaľoval oheň, nasledovala myšlienka rozsobáša.Manželstvo bolo súdne, pre príčinu „nepremožiteľnej nenávisti“, rozvedené.— — —Zasa bola svadba a dievčence zasa spievali. Mladá nevesta nešla pod vencom, pred oltárom
sa triasla ako osika. Bála sa pána farára a pán farár rozprával hlboko do duše, z očí jej
padali slzy, líca hneď bledli, hneď sa zapálili. Bola to Marka Pršanovie, pri jej boku stál
Ďurko Ondráš.Nevestina tvár sa vyjasnila až pri svadobnom stole; nepočúvala viac vyčitovanie svojich
hriechov, ale slastiplným okom hľadela na podpereného mladého zaťa. Nemohla sa dosť nadívať na
jej srdcom vyvoleného Ďurka. Podľa ľúbosti mohla načierať z prameňa lásky, má ho pri sebe, je
s ním zviazaná, až ich rýľ a motyka rozdelí.Medové týždne nechceli prestať; nielen mladý muž, ale aj mladá žena nemohla sa nasýtiť
bozkov. Čo ju po práci? Mladý muž dostačí za oboch, a „kto chce peknú ženu mať, musí na ňu
nakladať“. Ďurko nakladal; čím viac nakladal, tým väčšie boli Markine požiadavky. Veľtrhy
stávali sa pre novú domácnosť opravdivým nešťastím.Ďurko nad sily donášal svoje dary, Marku to neuspokojilo, ona žiadala viac. Zaslúžila si
ich svojou vrelou láskou, a on neuzná.U Studených to bolo inak, tam nehľadeli, či je to drahé, len či sa Marke zapáči.Marka začala porovnávať predošlý život s terajším: tetka Rapoška mala pravdu, človek
nevyžije z lásky. Lásky má, iného nemá, chudoba vyciera zuby z každého kúta, aj ten Ďurko
tratí svoju dobrú vôľu, chodí zamyslený, iste ju neľúbi. Nevďačník!„Juj, či to zima!“ volal Ďurko, vchodiac do izby; Marka sa robila hluchou, možno ani
nepočula, myšlienky ju zaniesli preč. „Dobrý večer ti, Marka,“ dodával hlasnejšie.„Už si prišiel?“ spytovala sa s kyslou tvárou.„Ledva som sa prebrodil, snehu po kolená a vietor hádže ešte nový do tvári.“„Načo si šiel!“ vravela viac s výčitkou než so sústrasťou.„Človek sa musí hýbať, časy sú tvrdé a k tomu aj tebe nesiem niečo,“ odpovedal, ľúbostne
pozerajúc na svoju žienku.„Čo si mi doniesol?“ spytovala sa, nedvíhajúc oči od šitia.„Krásnu stužku, budeš s ňou pekná na nedeľu.“ Pritúlil sa bližšie k Marke, ale ona
láskavosť neopätovala.„Načo znášaš také pletky? Hovorila som ti, aby si mi doniesol na novú sukňu, akú má Anka
Galibovie.“„Bolo mi na rozume, ale —“„To si neoblečiem, čo ti je na rozume.“„Aká si divná, Marka moja.“„Vždy som ti divná,“ odpovedala úsečne, ukážuc mu chrbát, „keď niečo od teba žiadam.“„Nežiadaj také, čo zo mňa nevystane,“ vravel trpko.„Nevystane!“ zasmiala sa zlostne. „Zabudol si na svoje sľuby, keď si ma vábil od
Studených?“„Nesľúbil som ti viac, ako robím; a tých mi nespomínaj!“ zvolal rozhorlený Ďurko.„Prečo nespomínať? Mrzí ťa, že som tu?“„Mňa nemrzí, ale ty za nimi banuješ!“„Mala by som za čím banovať!“ odsekla vzdorovite.„Za ich bohatstvom?“„Nielen za tým.“„Za Jankom?“„Pravdaže!“ ukradomky pozrela na Ďurka, či mu ozaj zasiahla do živého.Hlboko ho ranila; schytil sa a poď von dvermi. Marku to sprvu tešilo, ale keď si dobre
rozmyslela, že Ďurkovi darmo krivdí a ešte to jedno, čomu sa môže tešiť, jeho lásku, si
prehrá, zľakla sa. Chcela za ním utekať, ale nohy jej nedali, pozerala von oblokom, o Ďurkovi
ani chýru, ani slychu. Uľavila si tým v plači.Ďurkovi bolo do zúfania. Kde sa potešiť? Mal mnoho priateľov, ale tí by mu robili výčitky
a miesto hojenia ranu ešte rozjatrili. U Icíka bude spoločnosť, tam sú veselí chlapci, musí
zabudnúť a svoj zármutok utopiť vo víne. Neváhal, nemal ani času, lebo Icík s vysmiatou tvárou
vítal nevídaného hosťa.„Dnu sa, Ďurko; dobre padne niečo na zohriatie. Čože vám doniesť?“„Doneste mi vína!“ rozkazoval Ďurko, sadajúc za stôl, kde čakal s podopretou hlavou.„Tu je, napite sa!“ šúchal si Icík ruky, keď nalial Ďurkovi z prineseného vína. „Víno je
dobré, staré, mohli by ste ho báťom volať. Ale ľudia nevedia, čo je dobré; idú radšej k
Abrišovi na dolnú krčmu a tam pijú kadejakú žbrndu, pravda, on dá lacnejšie, môže dať o
polovicu, ale dobrota ani štvrtá čiastka.“ Ďurko nepočúval židovo táranie, ale uprene hľadel
pred seba.„Ďurko, vy nepijete,“ začal znovu Icík, nalievajúc do prázdneho pohára, „hádam lepšie
pôjde vo dvojke.“ Doniesol nový pohár, nalial si z Ďurkovho a štrngol: „Na zdravie vaše,
Ďurko, i tej vašej peknej ženičky, hehehe!“„Dajme ženám pokoj,“ zamrmlal Ďurko.„Veď len vašej,“ naprával Icík. „Všetky ostatné nie sú ani tieňom oproti vašej. Keď ju
vidím na dedine, nezdržím sa, aby som za ňou nepozrel. Myslíte, že vám ju závidím? Božechráň,
taký hodný muž ako vy zaslúži hodnú ženu.“„Jedna taká ako druhá, nestojí to za nič,“ odmietal Ďurko chvály.„Akože to vravíte? Ani jedna by to neurobila, čo ona pre vás.“„Nerozprávajte hlúpe reči,“ odsekol Ďurko nevrlo, uštipnutý poslednou poznámkou.„Vari sa na ňu hneváte?“ spytuje sa žid so smiechom, nedbajúc na zahriaknutie.„Hnevám, nehnevám, vás do toho nič.“„Dajme pokoj pletkám, načo sa dohadovať, radšej sa chyťte pohárika,“ nalieval žid znovu.
„Aj so mnou tak býva, keď ma Rebeka trocha namrzí, nalejem si z toho starého, cítim, že mi
nová krv behá po žilách, zabudnem na hnev a som dobrej vôle.“Ďurko si pilne popíjal, cítil novú krv v žilách, zabudol na hnev. V hlave mu začalo pomaly
vŕtať, pred očami sa mu mihali predmety, jazyk konal lámavo svoju službu. Prvý raz išiel Ďurko
domov neistým krokom. Marka sa neohlásila, Ďurkovým príchodom prestalo ľutovanie. Vzdor na
vzdor bolo heslom.Muž prichádzal domov z veľtrhov bez darov, žena vítala muža bez prívetivosti. Icíkovo
naučenie nepadlo do úrodnej pôdy: v starom víne bolo zabudnutie zármutku, zabudnutie samého
seba — záhuba.— — —Prešlo pár rokov. Vrátil som sa do rodnej dediny, vítaný rodičmi, ktorí ma dávno nevideli.
Mnoho som sa vypytoval, tak mnoho sa zmenilo. Mladé pokolenie ostarelo, nové dorastalo, oboje
mne neznáme. Lipa vo dvore ostala tá stará, zelené lístie šuchotalo, kvet rozširoval svoju
milú vôňu a včely svojím zvučným letom brnkali vôkol nej, lakotiac sladký med. Sedeli sme pod
ňou a tešili sa, že sme zasa všetci spolu. Zrazu matka vyskočí:„Tá daromnica mi zasa posiela pokušenie!“„Koho to myslíte?“ spytujem sa udivený.„Vidíš, syn môj, to otrhané dieťa, čo sa blíži k bráne?“ Videl som sedem alebo osemročné
dievčatko, ako ostýchavo kráčalo k nášmu domu. Farbu šiat — ak z kusov bez ladu a skladu
pozliepané handry môžem tak menovať — nebolo poznať, dávno ju zotrel čas, rozcuchané vlasy
zakrývali tvár a neistý pohľad vyjadroval opustenosť.„Iste nejaká sirota,“ prehodím k matke.„Sirota za života rodičov,“ odpovedala nie bez trpkosti. Dievča sa blížilo, spod
neučesaných vlasov vyzerali modré očká. Dávno som nevidel také oči, bola to modrosť
najtmavšia. Pôvodne pravidelné črty tváre boli zmrzačené výrazom psoty, bledé pery sa
sťahovali k plaču, okrúhla briadka sa kŕčovite trhala.„Čo dobrého mi nesieš?“ spytuje sa ho matka mäkkým hlasom.„Posiela ma moja matka,“ odpovedá dievča a vyťahuje niečo spod obrúska, pričom jej slzy
vyhrkli z očí, „keby ste nám za toto niečo dali, že nemáme čo jesť.“„To mám každý deň,“ obrátila sa ku mne matka. „Vie, že jej vždy niečo pošlem, a preto
začína nadužívať moju dobrotu.“ A doložila prívetivejším hlasom: „Poď, dievka moja.“ Moja
matka zavolala dievča do domu, niečo jej dala a ono sa poberalo preč veselším krokom.„Čie je to dievča?“ vyzvedúvam od matky.„Hrdá Marka Pršanovie,“ odpovedá mi, zahryznúc do spodnej pery, čo u nej vyjadrovalo
nevôľu, „veľmi dobre sa vydala, jaj, nemohla obstáť, musel byť rozsobáš; u nás ani ináč nemôže
byť. Vydala sa po druhý raz, pochvaľovala si, myslela, že jej budú z neba padať hotové koláče.
Keď to nešlo, dobiedzala do muža, muž rozžialený chytil sa hrdla a nastal v dome hriech. Detí
pribúdalo. Čím viac detí — vravia — tým viac požehnania; tu bolo viac hriechu. Koniec všetkého
bol, čo si videl.“„Nehoršite sa, matka moja, odpustite jej; aj pán boh odpúšťa,“ prosím za Marku.„Pán boh odpustí, keď sa napravíme,“ končila matka rozhovor, zanechajúc nás pod
lipou. | Bodicky_Zena-dvoch-muzov.html.txt |
Ozvena našich hôrRozprávkyKrásne hory, zlaté hory,bohatstvo váš objem tvorí:striebra, zlata skvelý sklad,dejov slávnych celý rad,povestí, báječných piesní…o vás rozprávam tak rád! | Urbanek_Ozvena-nasich-hor.html.txt |
RozpomienkyČítal som a čítam od tridsaťosem rokov o tých našich slovenských prejavoch života
všelijaké zprávy a posudky, ale len málokedy nachádzam objektívnu, chladnú, priezračnú,
čistú, historickú pravdu. Nikde skvelý, skutočný obraz, ktorý by bol líčený podľa prírody.
Pramene maďarské, a to nielen haraburdákov, „Glücksritterov“,[1]kdejakých Paltaufov, Šimon Zmertychov a pod., ale aj Horváthov,[2]Kossuthov atď. nevidia v pohnutí národa slovenského iné ako prsty kamarily a už
potom omáčajúc pero do žlče, kopia lož na lož, prekrúcanie pravdy na prekrúcanie; na druhej
ale strane vidia iba ideály slobody, túžbu po šľachetnom bohatierstve, junáctvo, víťazstvá
nad víťazstvá! No ak všetko, čo popísali o nás a o sebe títo historikovia maďarstva, také
je ako to, čoho som sám očitým svedkom bol a v čom kontrolovať dobrým svedomím môžem ich
referáty, teda, na moju vieru, samá bieda, čistá lož je celá história, písaná Maďarmi a
maďarónmi.Pramene slovenské sú poriedku a zdá sa, že tie najbezpečnejšie ležia prachom zametené a
pokryté a zostávajú od vlastných bratov slovanských nepovšimnuté. „Píšte, otcovia, preboha,
píšte o udalostiach vášho života, my synovia vaši, nič nevieme, čo dialo sa za vašej doby
prekrásnej, preslávenej,“ kričíte a voláte k nám! A keď vám čo napíšeme „alto supercilio“,[3]škrtáte to, prehŕňate sa v tom a tvrdú prácu starých majstrujete, odhadzujete,
a to ešte len i bez udania takých alebo inakších dôvodov. Ktože má toľko trpezlivosti ako
ja, ktorý ešte predsa chytám sa pera k naznačeniu rozpomienok svojich, majúc nádej, že už
aspoň syn nenadužije ochotnosť otcovu v službe národa. I toto patrí k mojim rozpomienkam.
Okrem toho i pramene slovenské nezriedka páchnu bojazlivosťou, osobnostkárstvom,
pochlebenstvom a chybuje im tu štetec hogarthovský, tam pero Juvenalovo,[4]tu zápal za pravdu apoštola Pavla, tuto bezzištná hotovosť vydať svedectvo
pravde, či sa bude komu páčiť, či zobudí nanovo ňucháčov, kopovov a chrtov najatých k
honeniu bohatierov myšlienky slovenskej, zápalu slovenského. A bez tejto charakteristiky
neobíde sa pravá história.Pramene nemecké, bývalý „Wanderer“ a pod., potom konverzačné slovníky všakového druhu a
farby hudlujú a extemporizujú si sami históriu našu podľa svojich okamžitých kombinácií,
politických potrieb, alebo aj k rozkazu a podľa kopyta, podaného od šéfov literárnych
závodov. Od tých teda nedočujete v ich spisoch, nedočítate sa pravdy.Slováci bývali odjakživa predmetom starostí politikánov jednodenných, vždy si zmysleli
na nich, keď potrebovali či ich klasickú a tak zovšad strategicky veľadôležitú pôdu a
prírodu, či ich pohyblivú hruď a silné ramená a či tie smeti, akými konečne každý väčší
národ obdarený je mocou prírody hriešnej, klátov „bez ducha a srdca“, a akými i Slovensko
obsial nepriateľ satan. Kedykoľvek takýto materiál slovenský potrebovali politikáni, vždy
boli im Slováci známi; kadenáhle ich využili ku svojim cieľom, ihneď tajili, že by
jestvovalo Slovensko a národ slovenský. Úvod k mojim rozpomienkam, ako vidí môj láskavý
čitateľ, sú samé rozpomienky, preto robím nároky na trpezlivosť čítajúcich tento úvod a
sľubujem, že i bližšie pravdu poviem, kadenáhle dostanem sa do oného starého prúdu, aby
moje vlastné proroctvo, ktoré som vyspieval r. 1840 pri lúčení sa[5]s tou oduševnenou bratislavskou junačou, pravdou dokázalo sa byť po
štyridsiatich piatich rokoch:„Nu — zapadaj, slnce blahé,noci, zastín krásne dny;však zpomienky budúvzdorovať osuduaž sa v Sláve rozední!“(Nitra, I, 173.)Ako vtedy mne zachádzalo slnce rozkošných dní krásnej mladosti na vyvinovaní sa
spoločnom a nadšenom, ideálnou mládežou slovenskou, ale živili ma a živia dosiaľ
rozpomienky na ten rozvoj ducha ideálny: tak národu nášmu zastrela noc prítomnosti mnohý
krásny deň prvého prebúdzania sa jeho k povedomosti národnej, prvého boja oduševnelého po
tisícročnom spánku netečnosti a neuvedomelosti, ale spomienky jeho nechže vo veľku vzdorujú
osudu, kým sa v Slovanstve tiež vo veľkom rozodní.A veď skutočne už sa náležite začalo rozodnievať: „Chvalabohu, už je oje nebeského voza
nad Sobotišťom,“ hovoria naši Hlbočania, ponocujúci na lúkach svojich, a berú kosy do rúk,
aby sa s chuťou oddali do kosby bujnej trávy vyrastlej v susedstve boru, tichou hudbou
hôrnou ráno zvestujúceho. Súhvezdie ono ligotné je im znakom, aby ich prvý zásvit
červenajúcich sa bodov na východnom nebi nenašiel pod dubom lebo v senníku čakajúcich na tú
chvílenku, o ktorej Janko Kráľ zaspieval, že „za rána, za rosy najlepšie sa kosí.“ Keď je
Hlbočanovi voz ojom k Sobotišťu obrátený, vtedy mu je už koniec spánku, bo za chvíľu už
začne obledať jagotná skvelosť jeho hviezd a žiara začne rozlievať sa po omladlých modrých
nebesiach.Rozodnieva sa! Ohromená bola celá Európa toť len pred krátkym časom sčisto-jasna
vyskočeným slniečkom na Balkánoch[6]i v Zabalkánsku. Slnce to ale, ako to často i náš sedliak pozoruje na svojich
lúkach a poliach, privčas, akoby pred sebou samým vyskočilo, nedočkavo sa ponáhľajúc
oblažiť svet slávou zjavu svojho prevelebného. Nebolo to ešte ono pravé slnko, dôkazy toho
boli tie chmúrne, zovšad nahromadené mraky a lúče škaredé, čierne, narudlé a sivasté,
poprekrižované krvavými fľakmi, jagajúcimi sa bleskami, obkľúčené velikánmi potvornými i
škriatkami hubenými a ďasmi naježenými. I k nám na matičku prejasnú Tatru zgúlili sa nové,
desné mrákavy a šarkani kyptaví a škúľaví, kochy a kuchyne znebezpečujúci. Bulharsko a
Slovensko, Balkány a Tatry, aké to paralely! A predsa, predsa svitá, zasvitáva Bulharom čo
aj nie úplne, ale ukázalo sa, čo aj trochu privčas, predsa bol to obraz toho pravého od
vrstvy oblačnej sa odrazivšieho slnca slobody! Po odblesku príde sám blesk slnca živého,
životodarného. Moje rozpomienky voždy mi paralely kreslili, tak i nedávno, keď odohrávala
sa tá tragikomédia srbsko-bulharská,[7]vždy som nevdojak prišiel na našu históriu. Sotva sa zmohol národ náš na dáky
ráznejší prejav vôle a oduševnenia svojho, dávajúc neklamný, prirodzený výraz svojej vôle
dobrej, svojho pochopu o prirodzenom práve a požiadavkách svojich, tužbyť už tu boli hneď
falšovníci jeho histórie v podobe reportérov, žurnalistov, publicistov, encyklopedistov a
historikov! Všetko bola lož, čo vraveli a písali, pravda jediná bola, keď oznamovali, ako
víťazi domnelí vo svojich kongregáciách väznili, pri svojich krvesúdoch na šibenicu
odsudzovali Slovákov! Keď víťazili Slováci, boli to lúpežníci z dier svojich vypadnuvší na
láskou sa objímajúcich a v pokoji žijúcich občanov uhorských; vražda bratov vlastných, to
bolo dielo Slovákov. Ale ktože by to opätoval, čo sa nablúznili do sveta falšovníci
histórie. Poviem len jedno, aby sa videlo celé hajno skribentov, najatých proti nám
Slovákom, o ktorých som ako budúcnosť maľujúc dávno pred povstaním spieval:„Sladké zvuky král a vlasťnami hýbají,za ně v slavské ruce semeče blýskají.“(Nitra, I, 171.)Akýsi Paltauf napísal v službe Maďarov brožúrku, v ktorej dokazuje, že som sa v Kálnici,
dedinke v horách beckovských, za kráľa Slovákov dal vyhlásiť, v dedinke to, kde mi krstná
mať tam v Daránskych mlyne bývala a v ktorej som od chlapčenstva svojho, hádam okolo roku
1826, keď som si krstnú mať posledne navštívil, ani až dodnes nebol. Toto faktum hovorí za
všetky tie ostatné histórie maďarského glóbusu.[8]Tak sa dialo s nami. Po revolúcii, keď som sa vrátil na svoju hlbockú faru, oddajúc sa
povolaniu svojmu pokojnému a zverím víťaznému garantovi našich slobôd, vláde, spravodlivosť
všetkým národom sľubujúcej, národ náš a jeho osudy, vybúšila vojna proti mne: tí, čo
povstanie naše vykričali za intrigu kamarily, najmúc Wanderera a Paltaufa pre žurnalistiku
a sami obľahnúc všetky náčelné moci víťaza, pozdvihli proces proti mne čo rebelovi,
komunistovi — opatrne vyhli drievnejšiemu titulu mne dávanému „sluhovi kamarily“ — a ja som
bol z útulku svojho vyzdvihnutý a za celých osem mesiacov (máj — december 1850) na škripci
ich liberalizmu držaný.[9]Od Prešporku po Košice nebolo miesta temer, ktoré bolo Paltaufom, Wandererom a
stosedemdesiatimi žalobníkmi maďarónskymi udané čo miesto rebelantských výčinov mojich, aby
nebola miešaná vojensko-civilná vyšetrujúca komisia tam sa zjavila a prísne vyšetrovanie
robila.Falšovníci histórie našej liezli mi z ich starých pelechov na oči, keď som v
kontemplatívnom svojom dumaní najnovšie stopoval priebeh dosiaľnych udalostí balkánskych. O
tom modernom falšovaní histórie tými malotrafikantmi telegrafických kancelárií a židovských „šornalistov“[10]a „tokterov“[11]niet čo hovoriť; ale naflagrantnejší príklad falšovania histórie národov máme
na oboch moderných náčelníkoch, oboch skutočne bohatierskych, šľachetných kmeňov
balkánskych, bulharskom a srbskom, na Alexandrovi Battenbergovi[12]a Milanovi Obrenovičovi.[13]Oba títo náčelníci udatných kmeňov slovanských prišli milosťou velikých dvoch
duchov slovanských, tamten Alexandra II. Osloboditeľa,[14]tento Michala,[15]nádeje balkánskych kresťanov, ku trónom tak dôležitým. Ich darcovia a
dobrodincovia obrátili sa istotne v mučeníckych hroboch svojich. Oba pošli do včasného
hrobu rukou vražedníkov a dielo ich humplujú kniežatsko-kráľovskí laktibriadkovia,
piadimužíci.Čo Milan stvára po porážkach svojich, ako čepíri sa a rozhadzuje, ako si pripína medailu
zlatú za junáctvo a zbiera pole k novým výpravám vojenským, o tom niet čo hovoriť, hanebné
skutky jeho ležia na dlani a naše „Národné noviny“ veľmi dobre tieto fantázie Milanove
krátko odbili: „Tak hovorí Milan, ktorého vojna vyšla na posmech, v histórii dosiaľ
neznámy.“ No i Battenberg vychodil nie zo základov čistých, na ktoré dobrodincom svojím
postavený bol a pokúšal sa kĺzať na korčuliach iného pána[16]a dokĺzal sa skoro na tie samé chodníčky čo Milan. Battenberg falšoval históriu
a Milan tiež, lenže každý svojím spôsobom. Battenberg židovským spôsobom mal dvojnú kriedu
a chcel svojho, ako žid, sedliaka olúpiť; alebo, ako sa hovorí, mal dve tváre, jednou bol
obrátený k Rusku a harangíroval južných Bulharov, ktorým žid Disraeli[17]dal meno Rumeliotov,[18]aby povstali, že to žiada ruský cár; druhou bol obrátený k Anglii a za hotové
šterlingy poddával budúcu velikú Bulhariu kramárom anglickým. Do zahraničia ale trúbil —
tak ako to činil i Milan — telegramami o svojom junáctve a udatenstve, tak nedôstojnú hru
prevádzajúc i s národom bulharským i s hlavným tvorcom a darcom slobody bulharskej, konečne
i s ostatným svetom. Všetko to keď vyjde na svetlo, nebárs poslúženo bude Battenbergovi
ľahkomyseľnému. A vyjde istotne na svetlo histórie i toto falšovanie. Veď už teraz po málo
týždňoch bývalý minister Battenbergov Cankov[19]vysvedčuje, že dňa 7. novembra (po našom kalendári 19., v ten štvrtok, v ktorom
sľúbil Milan byť na hostine v Sriedci) v najnebezpečnejší deň rozhodnej bitky pri Slivnici
naľakal sa tak velice Srbov, že zutekal do Sriedca[20]a čušal celý deň utajený v meste. Až keď mu doniesli zprávu, že Bulhari
zvíťazili, Milana z Bulharska vyhnali, priplichtil sa k vojskám svojim odzadku, ani vtedy
ešte netrúfajúc si kniežatskú kožku svoju vystaviť na dážď guličiek srbských. A predsa chce
slepiť oči histórii, dávajúc maľovať a opisovať svoje junáctvo, ktoré výlučne národu
náleží. Najlepšia päsť na oko histórie by ovšem bola, keby tak Battenberg vykumštoval si
ešte od cára rad svätojurský za udatnosť. Svätojurský rad patrí národu.Medzitým svetlo histórie je prenikavejšie, nad slnce jasné, svietiace z vysokého neba, a
falšovníkov histórie zlovoľných odokryje i pod radmi ukrytých!Chyby velikých panovníkov zabudnú sa ľahko, ak bona fide[21]spáchané boli vo službe naozaj velikých dobrodejství namierených k blahu
velikého dielu človečenstva. Tak napr. chyba veliká cára Osloboditeľa, že diktoval mier
porazenému sultánovi namiesto v Carihrade, víťaznému vojsku ruskému otvorenom, v San Stefane,[22]pred bránami stolice padišahovej,[23]a že ešte i tento mier divní diplomati ruskí dali si židovi Disraelimu,
ministrovi anglickému, v Berlíne korigovať, tá chyba zabudne sa, kadenáhle donesie ovocie
moskovský príhlas k národu cára Alexandra II. Ovocie to bude: úplná sloboda kresťanov,
ktorú stratili konečne s pádom Carihradu r. 1453 dňa 29. mája! Muhameda II.[24]akcia mala vziať konečný svoj koniec pod údermi Alexandra Osloboditeľa a jeho
jasných vojvodcov Skobeleva,[25]Gurka,[26]Totlebena.[27]A nová akcia oddania národom tuzemským celého úplného dedičstva, aspoň už zemí
európskych, premoženého Osmanlica. Keď toto ovocie padne do lona národov oslobodených,
vtedy zapomenutá bude chyba velikého cára Alexandra II. Kým ale to nestane sa, márne bude
všetko mastičkárstvo, márne všetko falšovanie histórie, márne všetky protivami sa mámiace
aliancie, márne fľakovanie a príštipkov na sandále Osmancov prišívanie, „historia magistra“[28]bude vás učiť, a nie vy ju.Tak moje rozpomienky pri kontemplovaní[29]terajška vyhrabávajú v zamknutej komore starých upamätovaní nové paralely a
nejeden raz domrzela ma otázka o tom, čo je pravá velikosť? O ktorej toľké kapitoly a knihy
prečítal som. Čo je velikosť?V histórii striedajú a zamieňajú sa doby velikosti a maličkosti, a to i pri tých samých
osobách, často v krátkom priebehu času, hneď zas ako tieň za velikánmi plúžia sa
laktibriadkovia, piadimužíci a dupkajú si za čas na prknách histórie. Za Augustom[30]v Ríme dupkal Augustulus,[31]za Napoleonom I. Napoleonček III.[32]vo Francii. Veliká doba Európy mala v čele Alexandra I. a povaleného velikána,
hrôzu sveta, Napoleona I.; nasledovala maličká doba, v ktorej komediant viedol staré
dynastie, slávne kráľovstvá Európy, previedol alianciu kresťanstva s mohamedánstvom oproti
Slovanom a poškrabali všetci spolu pätu Rusovi,[33]zvaliac vežu Malachov pri Sevastopoli a zdiktoval večný mier na — dvadsať
rokov!Pravá velikosť je ideál mysle hlboko založenej, vysokoletnej, blaho ľudstva
nameriavajúcej, kýženej a vyhliadanej od celých skupín ľudských plemien a národov. Ale,
bohužiaľ, i táto velikosť, kadenáhle začne pratať sa do života, roztrieska sa najprv na
samé caparty jednotlivých maličkostí, tu má potom prácu história, cez hroby týchto
maličkostí prejdúc až potom stane prvý ideál velikosti pred žasnúcim zrakom pozorovateľa.
Táto velikosť je najlepšie predstavená v kresťanstve, ale odhliadnuc od tohoto čistého
ideálu velikých koncepcií a nesmiernych výsledkov, ako od Bohočloveka, s ktorým žiaden
smrteľník nech sa nezrovnáva, pochádzajúceho, pozorujeme i v dielach ľudských ten istý
proces. Sama velikosť bola duma oného mladuškého poručíka z Korziky, keď oslobodil Toulon
od Angličanov, večných súperov Francie, a starých jakobínov,[34]postrach spoločnosti, porazil v uliciach parížskych. Velikosť samu, čistú
velikosť niesla v sebe myseľ mladuškého Bonaparta. A tento opravdove veliký mladoň ako
karikatúrne maličkým objavil sa, keď čo cisár na čele 500.000 mužov silnej armády smial sa
z modlitieb všeobecných i súkromných národa slovanského na Rusi. Sami maličkí ľudia, špióni
jeho, s úžasom a tŕpnutím zvestovali mu, že celá Rus leží na kolenách, od cára počnúc až po
najposlednejšieho mužíka modlia sa k Bohu za zachovanie ich vlasti! Cisár Napoleon na
vzpínajúcom sa pod ním koni rozosmial sa vtedy a ku blýskavému svojmu sprievodu riekol: „No
veď ich moje kanóny naučia ešte lepšie sa modliť,“ a dal rozkaz k prechodu ruskej hranice.
Stalo sa tak r. 1812. Aký maličký je tu cisár Napoleon proti poručíkovi Bonapartovi,
oslobodzujúcemu národ svoj od dvojakej, vonkajšej i vnútornej biedy, pravda, o veľa ešte
stupňov menší a nepatrnejší bol v minútu tú, v ktorej preobliekal sa do židovej bundy, aby
ukrytý v nej bez skvelého sprievodu utekal do svojho Paríža. Polmiliónová, z celej Európy
nazháňaná armáda s výnimkou pár sborov, šťastne uniknuvších z náručia smrti, našla svoj
hrob v Rossii, ktorá pred niekoľko mesiacmi ležala v prachu na kolenách pred Bohom.
Velikosť ležala v prachu, maličkosť smiala sa z bujného koňa!Nie tak markantne, predsa ale dosť do očú bije velikosť s maličkosťou i pri Alexandrovi
II. Bezsporná velikosť sála z celej postavy jeho, keď v Moskve z posvätného Kremľa posiela
svojich Skobelevov, Gurkov, Totlebenov na vyslobodenie kresťanov spod jarma tureckého; po
preslove cárskom nasledujú sťa blesk za bleskom ohlasy spásonosných slov Osloboditeľových
dielami Totlebenov, Gurkov, Skobelevov, Radeckých;[35]lode velikány letia do povetria, povíchrica čiat junáckych meria sa s
povíchricou snehových záchvat a ľadových rozsadlín, a víťazí, tisíce ozbrojených padajú do
rúk víťazov slovanských, gule, hrádky a pevnosti stečené ležia u nôh víťazov, zvalivších sa
na brehy Marice[36]a stanuvších až na brehoch Bosporu! Len jeden povel ešte, posledný, a Carihrad
je zase toho, čí bol pred 29. májom 1453, kresťanského cára. Ale povel vystal, Skobelev a
Gurko zaškripeli zubami, a maličkí diplomati bez dychu pracovali na zmenšení slávy a
velikosti cára Osloboditeľa. Veľký knieža Nikolaj Nikolajevič,[37]veľký kancelár Gorčakov,[38]veľký mudrc Šuvalov[39]naraz stávajú sa malilinkými a veľkým stáva sa Beaconsfield, bývalý židáčik
Disraeli a ešte hŕbka iných priateľov Rossie z berlínskeho kongresu. Veľký Osloboditeľ mal
sa pred Totlebenom vysloviť: „Chybili sme! Moja bola chyba prvá, nebudem ju opätovať druhý
raz, nezverím nikdy veľkokniežaťu vedenie velikej vojny!“ Ak je to pravda, tedy je v tom
tiež velikosť. Položme ten pád, že by bol Gurkov lebo Skobelev hlavným veliteľom velikej
armády býval, tí by iste neboli unovali telegraf a kurierov zo San Stefana, aby oznamovali
cárovi sto bitiek víťazných, ale boli by z Carihradu krátko oznámili: „Sláva Bohu, Carihrad
leží pod nohami vášho veličenstva a kríž posvätný jasá sa už z chrámu Žofie, hurá!“ Či i v
tejto skromnosti a zdržanlivosti neleží semiačko velikosti? To ale rozhodne budúcnosť!Proti tejto slovanskej krotkosti a miernosti pri víťazstvách ako inak javí sa Wilhelma[40]„Adlera“[41]a jeho spiritusa domesticusa[42]Bismarcka[43]povaha pri víťazstve nad Franciou! Tí nezvolávali kongres svojich nepriateľov,
ani nezverovali výsledky bojov svojich súdu diplomatov, ale povolali do Versailles kongres[44]svojich kombatantov a vyhlásili proste jednotu ríše nemeckej s cisárom
Wilhelmom Hohenzollernom v čele, pripojili si kus Francie pod titulom, že to Nemci, časť
ich ríše zjednotenej, a uvalili na Franciu šesťtisíc miliónov frankov[45]dane vojenskej a držali obsadenú úbohú zem, kým sa do posledného filiera
nezaplatila odškodná! I tu však čerí sa na nás karikatúrna maličkosť, taký jeden
laktibriadok splodený veľkosťou cudzoložne! Maličkosť to biednej pomstychtivosti a
ziskubažnosti na úkor šľachetnosti, charakteru. Wilhelm Adler vstúpiac do prvej dediny na
zemi francúzskej, svätosväte prehlásil, že vedie boj len proti Napoleonovi III., a nie
proti národu francúzskemu, a tento Kaisera[46]potom, keď sa mu šťastie usmialo a chabého Napoleona už lapil v Sedane, viedol
i ďalej vojnu a zvíťaziac uvalil na národ, proti ktorému nebojoval, ktorému ani vojnu
neopovedal, šesťtisíc miliónov frankov dane vojenskej. Nesmierne veliká to suma, ale i
nesmierne maličký charakter velikých víťazov.Keď som už pri týchto miškulanciách[47]veľkosti s maličkosťami, rozpomienky historické maľujú mi isté maličkosti
laktibradské, ktoré bez najmenšieho znamenia bár i len tieňu veľkosti, v dumách pred očami.
Milánok Obrenovičík, najediac sa klobások a napijúc sa negotínského vína, v pondelok
rozpublikoval telegramami, že vo štvrtok vtiahne do bulharskej stolice kniežatstva, do
Sriedca, a že poručil už pre seba a pre svojich vojvodcov skvelú hostinu v konaku
kniežacom! Ale laktibriadok labužnícky nielenže nehodoval v Sriedci, ale i svoje vlastné
pivo, ktoré ho do Bulharska sprevádzalo, tam v náhlivom úteku zabudnul k dobrej pochúťke po
boji bulharských víťazov! Takým namysleným viťúzom bolo by dobre najprv mlčať, a potom zas
len mlčať.Veľkosť ostatne stáva sa často i mániou. Tá historka o tej muche, čo sediac na koči
uháňajúcom po zaprášenej hradskej, volala: „Ľudia boží, majte strach, to ja robím taký
prach!“ repetuje sa, nie síce muchami, bo takto hovoriaca mucha len jedna jestvovala v
mysli básnika dávno už zomrelého, ale ľuďmi! Ľuďmi veru, ctení moji čitatelia!Vidzme Maďarov. Títo už konečne ani neznajú iného pochopu, keď o svojich veciach
hovoria, ako „nagy“, „nagyszerü“ a „fő“.[48]Nemajú dosť na županovi, musí byť főispán, főesperes, főszolgabíró, ba nagyhalál![49]Čo to za bombastický pochop o velikej smrti! Rozumie sa, keď Maďarovi pridá sa
zomrieť, tu musí pre neho prísť nagyhálal s nagy kaszával.[50]Oni i cudziu geografiu špatia týmito šprýmami o nasnívanej veľkosti. Našu Bytču
nasilu nám chcú spraviť Nagy-Bitse, a dôsledne, kde je nagy, musí vedľa stáť i kis, teda
našu milú Bytčicu prekrstili na Kis-Bitse.[51]Len som veľmi zvedavý, keď povstane dakde v hlbokej, ešte neobydlenej doline
tatranskej dáka kolónia, z Bytčice vysťahovavšia sa a pomenuje sa Bytčičkou, ako si potom
poradí ten veľký génius velikej maďarskej reči? Snáď pomenuje ju Kisicske-Bytsitske?[52]Neviem ovšem, či by to zniesol duch maďarčiny. My na ten prípad, že by to ozaj
prijal génius reči, vedeli by sme mu ešte natiahnuť veliký mozog jeho s Bytčulienkou, a tu
by už i sám Hundsdorfer[53]položil prst na múdre, veľké čelo!Ale tá mánia veľkosti nakazuje maličkých ľudí i medzi nami, národom opravdovou
originalitou sa vyznačujúcim, v pomenovaní svojich miest, dedín, vrchov, planín, dolín atď.
Veď už začínajú i Slováci písať Veľká Bytča. Laktibriadčok, ktorý vychodil polgárku,
pomyslí si pyšne: „Hej i ja som z Veľkej Bytče.“ Ale starý poštár, človek vážny, keď mu
príde pod oči list adresovaný do Nagy-Bitse, mysliac, že to dakde tam v satmárskej stolici
dáka jemu neznáma Nagy-Bitse leží, napíše na bok „Szathmár megye“,[54]najmä ak znie na dákeho Bonyhady Tuhutuma,[55]o akom mene v Bytči nikto nič nevie, a pošle retour[56]na hlavnú poštu v Pešti. Starík ale slovenský, Bytčan od koreňa, stretnúc
cudzinca, pýtajúceho sa „Kde tu Nagy-Bitse?“,[57]upravuje cudzinca na cestu k Hričovu a k Budatínu, že to bezpochyby bude tam
dakde za horami v Sliezsku, tuná na blízku že je iba Bytča, a tá leží hen za Váhom, kam i
on poberá sa, idúc zo Žiliny. Národ slovenský zná len jednu Bytču a jednu Bytčicu. Načo
vtískať do úst národu hlúposť a chudobu iného národa?Slováci by potrebovali viacej voľnosti než veľkosti. Vy, veľkí na slová, dajte nám teda
pokoj s veľkosťami a vaším veľkokultúrnym, od vás len si namysleným akýmsi zástojom.
Vernosť je rodičkou veľkosti, bez vernosti niet veľkosti. U nás bude dobre, dokonale dobre,
keď budú verní župani, verní sudcovia, verní kňazi, verní biskupi, slovom verní ľudia,
verní spisovatelia, verní umelci a vedomci, ktorí by rozum verný pôvodcovi svojmu i vedu
neniesli do služby lži, klamú, podvodu, ale na úslnie pravdy, spravodlivosti a blaha
národov. Potom prestanú i tie všetky sústavy k ohlupovaniu ľudí namierené, a to ako u nás,
tak aj inde. —Na to priplichtenie sa Battenbergovo zo zadku k armáde medzi tým časom, čo on sám
koncentroval sa späť na Sredec, zvíťazivšej, podáva nám v poslednom čase, skoro súčasne so
vzorkou bulharskou, paralelu Kossuth. Už zdalo sa, že zavesil bol na klinec svoju prvotnú
myšlienku pomaďarčenia všetkých Slovanov, Rumunov a Nemcov v Uhorsku, bo nielenže dumal o
konfederácii národov podunajských, ale aj Tiszovmu vladáreniu bol nebárs veľkým priateľom,
kdežto predsa muselo mu byť známo, ako hrdúsi Slovákov, Srbov, Rumunov, ako zotiera z
týždňa na týždeň Hungariam polyglottam[58]a hádže na Uhorsko bundu maďarskú, menuje Hungáriu maďarskou krajinou ako dáke feudum[59]národa maďarského — a predsa priplichťuje sa teraz k domnele zvíťazivším
muchotrávkam, k hornouhorským maďarizujúcim spolkom.[60]V epištole svojej na šéfov kultúrnych spolkov, koncom minulého roku vydanej,
ktorí ju za tepla zdelili s rozličnej farby muchotrávkami šornalistickými a v ktorej
podujatie maďarských kultúrnych spolkov ako na čase a nanajvýš oprávneno vychvaľuje a
odporúča. A tu zase ohrieva staré lži a upodozrievania nás Slovákov, bojovavších za svoju
existenciu národnú v meruôsmom a deviatom roku. Hovorí tu, že „prvé pohnutie k nenávisti a
národnej vraždebnosti padá do oného času, keď maďarská spoločnosť počala vyvinovať
energickú činnosť, aby uvedená bola rovnoprávnosť pre všetky národy, jazyky a konfesie.“
Teda Slováci, Rumuni, Srbi a Chorváti len za to povstali proti Kossuthovi, lebo, ako on
hovorí, „proti maďarskej spoločnosti“, že táto im udeľovala rovnoprávnosť. Blázon uverí
takémuto blbému luhárstvu. Ako by národy povstávali proti tomu, kto práva ich bráni alebo
uzákoňuje! „Táto národnostná revolta,“ píše Kossuth ďalej, „spadá do oného času, keď
maďarská spoločnosť“ — nota bene tento titul nevynašiel Kossuth, ani ho nikdy neužíval vo
svojich žurnáloch, proklamáciách a rečiach, kým viedol verejné veci v Uhorsku — „vybojovala
túto rovnoprávnosť.“ Do ktorého obdobia jeho panovania padá toto vybojovanie rovnoprávnosti
pre všetky národy, jazyky a vierovyznania, opatrne neudal starý pán Kossuth, a to predsa
mal urobiť, aby po tisíce rokov usporil hádku o tom slávnom dni vybojovanej rovnoprávnosti
všetkých národov, jazykov a vierovyznaní v Magyarországu, ako hádajú sa terajší historici o
roku milenárskom[61]slávneho „honfoglalásu“.[62]Či vari rozumie ta — a len hlasno rieknuť ešte nechce — deň, v ktorom vyriekla
sa v Debrecíne detronizácia habsburskej dynastie?Kossuth s pýchou spomína patriotizmus slovenského pluku Alexandrovho, ktorý majúc, ako
obyčajno, dôstojníkov Nemcov uhorských a maďarónov všelijakej rasy, celý opustil panovníka
svojho a prešiel k revolučným čatám Kossuthovým. Patriotizmus dezertérov my nezávidíme ani
Kossuthovi, ani Klapkovi,[63]nech by ho ochraňoval či Kossuth, či Bismarck. Prísaha je prísahou a zrušenie
prísahy na svete len amnestiou býva zabudnuté, pred Bohom a históriou zostane odsúdeným na
veky.Kossuth chváli tiež najvyberanejším bombastom stav prvého renegáta srbského Damjaniča,[64]ktorý sa tak vyznačil v boji proti národu svojmu, že rúbal šabľou do žien a
detí srbských, fanatizmom bratovraždy rozpálený kričiac, že „keď všetkých Srbov takto
vykántri, potom nakoniec seba samého zastrelí, aby ani jedného Srba nezostalo na svete.“
Tento netvor je v očiach Kossuthových „aureólou večnej slávy ožiarený, nesmrteľný srbský
bohatier Damjanics, je obeť zmierenia za hriechy a poblúdenia svojho národa!“ Také elógiá[65]spieva Kossuth Damjaničovi, srbskému odrodilcovi, odsudzujúc celý verný sebe a
kráľovi svojmu národ srbský ako hriešny, a poblúdilý. Takýchto výstredností bolo treba, aby
sa blud a šaľba celého fanatizmu maďarizujúcich Uhorsko patriotov zaokrylo vykumštovanou
frázou a maľovkou hriechu ako ctnoty!Ja som chcel len registrovať v rozpomienkach mojich toto čistenie sa rozumu Kossuthovho,
aby, ak by všetky tie noviny, v ktorých tieto elógiá muchotrávkam, renegátom a dezertérom
omáľané a opätované boli, na škarnicle a fidibusy[66]vyšli, predsa pamiatka v našich časopisoch, ktoré sa pilne schovávajú, zostala
toho, aké to búchaniny šovinizmus maďarský do sveta vypúšťal, aby národ náš i o to posledné
sústo práva na duchovný svoj byt pripravil.V očiach Kossuthových, „aureolou večnej slávy Damianičovej“ omámených, museli sme my
bojovníci, oduševnení láskou k národu nášmu slovenskému, vo veľmi špatnom svetle sa zjaviť;
to sa už samo sebou rozumie i bez nového hodenia po nás kameňom z Itálie. „Skutok je,“
hovorí v epištole svojej Kossuth, „že národnostná revolta uzavrela zväzok s tou mocou“ —
indy písaval s kamarilou — „ktorá snažila sa maďarskú vlasť zničiť, a to práve v ten deň,
keď sme vybojovali rovnoprávnosť pre všetkých.“Zasa spomína teda ten deň slávny a neudáva ho. Pomôcť bych mu rád ku dňu tomu už aspoň
vo svojich rozpomienkach. Povstanie naše slovenské bolo počaté v Nitrianskej stolici dňa
17. septembra meruôsmeho roku, a to po zmarených všetkých prosbách, národných rezolúciách,
zakročujúcich deputáciách národných u palatína, u Kossutha, u ministerstva, petíciách
písaných i tlačených a na snem krajinský vydaných, kde všade národ náš cestou právnou
nástojil o rovné právo pre reč slovenskú vo školách, pri správe verejnej, pri súdoch a
jednaní súdnom. Všetky tieto prosby, rezolúcie a petície boli zodpovedané „spoločnosťou
Kossuthovou“, do ktorej náležal i palatín a celé ministerstvo, dragonádami, žalármi a
šibenicami súdov štatariálnych. Kráľ, ktorý vyslal arcivojvodu Jána k spravodlivému a
miernemu vyrovnaniu sporov národných, medzi občanmi kráľovstva uhorského vzniklých, bol
opovrhnutý a potupený. Výhľad na odpomoženie stavu tomuto neznesiteľnému bol jedine
patričných utlačených a ešte viacej pre budúcnosť ohrozených kmeňov národných. Srbi
povstali najsamprv, potom z prímeria s Hrabovszkým v Petrovaradíne uzavretého po druhý raz
vystúpili zbrojné a zajedno s nimi i Chorváti po zmarených prostredkujúcich námahách bána
Jelačića prešli hranice chorvátske.[67]Týždeň na to vybúšilo i povstanie slovenské samostatné. Kossuth síce vraví, že
bolo nepatrné, predsa však musel polovicu svojej velikej armády na pravý breh Dunaja proti
Jelačíćovi vypravenej obrátiť na ľavý breh proti „grupe Hurbanovej“, vlastne proti
povstaniu slovenskému. Nuž nechže bolo nepatrné, veď ozaj len za štrnásť dní trvalo,[68]ale čo padá na váhu bola oná výrečná manifestácia vôle národnej, že slovenský
národ nechce byť ďalej zaznávaný, utláčaný ohľadom svojej národnosti. Ale veď aj nejde
otázka o to, čo nebolo, čo aj nikto netvrdil, ako by vari zvíťazil bol národ v povstaní tom
z roku 1848 — ačkoľvek jednotlivými víťazstvami, odrazením vojska radového i gárd,
odzbrojením riadneho vojska i gardistov vyznačili sa čaty povstalcov —, ale o to ide tu
otázka, či sa toto prvé národné slovenské povstanie spojovalo „s tou mocou, ktorá snažila
sa vlasť maďarskú zničiť“?Čo sa už týče tej nepatrnosti výsledkov prvého povstania slovenského, nádobno oceniť
silu na protivnej strane: vojsko proti Jelačićovi vypravené a proti slovenskému povstaniu
obrátené cenili časopisy v službe Kossuthovej stojace na 25-30.000 mužov; touto čiastkou
armády obsnadnené teda bolo Jelačićovo a obťažené dielo hlavné insurgovania[69]celého Slovenska. Okrem tejto sily kompaktnej stáli proti prvému samostatnému
povstaniu slovenskému v Nitrianskej župe štyristo kyrysníkov Walmodenových pod majorom
Vojničom, dve kompánie infanterie ceccopierovcov pod kapitánom Sossaiom a sedemsto
gardistov od Nitry tiahnucich a dňa 22. septembra za Sossaiom pokračujúcich. K tomu
nepriateľsky stáli proti povstalcom stoliční úradníci, židia a ešte len i zo susednej
stolice Trenčianskej, až hen od Hričova komandovaná garda. Táto posledná síce na
upozornenie slávneho richtára hričovského, keď prišla do Mnešíc, vzoprela sa ísť proti
Starej Turej, vraviac, že oni len Trenčiansku stolicu brániť budú, ak by ju kto bantoval.
Náhľad hričovského richtára tým väčšmi imponoval i dôstojníkom i mužstvu, keď videli
skutočne od Starej Turej utekajúcich vojakov i gardistov.Slovenské povstanie bolo v počiatkoch a narazilo na silu nepomerne väčšiu; do desaťtisíc kombatantov[70]narástlo v prvý tento týždeň, ale rozšíriť sa nemohlo, preto bolo skutočne vo
výsledkoch svojich nepatrné. Nepatrnosť túto ešte viacej zvýšilo kráľovské ponúknutie
Maďarom zo dňa 25. septembra, že povstanie slovenské udusené bude cisárskym vojskom,
kadenáhle Maďari vrátia sa k povinnej vernosti. Peštianska revolúcia nosiča ratoliestky
olivovej, grófa Lamberga, zavraždila na moste peštianskom a v deň nato. 30 septembra,
cisárski husári zrúbali bezbranných dobrovoľníkov slovenských,[71]rozpustených z povstania, a to na pôde neutrálnej, v Morave!Máte, pán Kossuth, pravdu, že voči toľkej moci i cisársko-kráľovského vojska i armády
vašej stalo sa to prvé povstanie slovenské nepatrným, a ľahko vám je post festum[72]smiať sa z tej „Hurbanische Gruppe“[73], ale kdeže zostala tá vami spomínaná kamarila? Tá moc, spojujúca sa s tou
slovenskou revoltou? Či tá moc, vás zničiť chtiaca, tak zle rozumela sa do svojho remesla
kamarilovského, že svoje vlastné nástroje porúbať dala svojim husárom? „Erkläret mir, Herr
Örindur, diesen Zwiespalt der Natur!“[74]Kto v prvom povstaní slovenskom z r. 1848 vidieť domnieva sa prst akejsi kamarily, je
zavedený tým večným lživým trúbením židov, Maďarov a maďarónov zlomyseľných a pritom
povrchných melihubov, nechtiacich čuť hlasy a kriky národa nášho, po slobode, bratstve a
rovnoprávnosti sa domáhajúceho, a oddávajúcich sa na ľahšiu prácu pomluvy a utrhačstva. Kto
by chcel dôvodne presvedčiť a poučiť o celom tom prvotnom, samostatnom povstaní slovenskom,
toho odkazujem na Dohnányho[75]„Históriu slovenského povstania“, kde i s mojím svedectvom, komu bude
ľúbo, stretne sa, a tiež na životopis Ľudovíta Štúra dosiaľ v „Slovenských pohľadoch“
uverejnený. V oboch spisoch podané sú hodnoverné, pôvodné zprávy o dielach slovenského
ducha, o povstaní národnom.Nuž ale dosť už úvodu k rozpomienkam špeciálnym, vzťahujúcim sa na dobu povstania
slovenského z rokov meruosem a deväť, v ktorej slovensko-národná rada prestala samostatne
účinkovať a spojila sa s malým sborom cisársko-kráľovskej armády pod velením najprv
podplukovníka Frischeisena[76]a potom generála Götza.[1]nem. Rytierov Šťasteny[2]Horváthov, Hurban tu cieli na maďarského historika Michala
Horvátha (1809 — 1878), ktorý vydal trojzväzkové dielo o maďarskej revolúcii (Ženeva
1865, znova v Pešti r. 1871). Písal tam o Slovákoch z maďarského šovinistického
stanoviska.[3]lat. s najväčšou vážnosťou[4]pero Juvenalovo, Decimus Junius Juvenalis (zač. 2. stor.),
rímsky básnik-satirik, napísal 16 satír, v ktorých podáva veľmi tmavý obraz súvekej
spoločnosti.[5]R. 1840 pri lúčení sa.Autor tu podáva poslovenčenú časť
svojej básne, majúcej nadpis Loučení.[6]Slniečkom na Balkánoch, rozumej rusko-tureckú vojnu z r. 1877
— 78, po ktorej nasledovalo oslobodenie Bulharov a malé zväčšenie srbského a
čiernohorského územia.[7]Tragikomédia srbsko-bulharská, krátka vojna z r. 1884, ktorú
prehralo Srbsko proti Bulharsku, ale na zakročenie Rakúsko-Uhorska víťazná strana
musela povoliť prímerie. Bukureštský mier r. 1886 obnovil predošlé hranice obidvoch
krajín.[8]maďarského glóbusu(lat.), zemegule (výsmešné
prirovnanie)[9]Na škripci ich liberalizmu držaný.Por. k tomu Hurbanove
obranné vývody z jeho Slovenských pohľadov I, 1851, 153 — 64 (Varta slovanská,
Obraňuje slovenských bojovníkov).[10]franc. novinárov[11]doktorov (napodobenie nem.-žid. výslovnosti)[12]Alexander Battenberg(1857 — 1893), prvý panovník Bulharska,
po oslobodení v r. 1879 — 1886. Mal málo energie na dobré vedenie novej krajiny,
trpiacej vnútornými rozpormi a zápasmi politických strán. Pod nátlakom ruským musel
zaďakovať.[13]Milan IV. Obrenović(1854 — 1901), v r. 1868 — 1889 knieža
resp. kráľ srbský. Bol bystrý, ale veľmi vrtkavý a dôsledne chcel vládnuť
absolutisticky.[14]Alexandra II. Osloboditeľa(1818 — 1881), ruského cára od r.
1855 do násilnej smrti (zavraždili ho nihilisti). Osloboditeľom ho nazývali pre
zrušenie nevoľníctva a oslobodenie Bulharov spod tureckého jarma.[15]Michal Obrenović III., Milanov predchodca na srbskom tróne
(už sme ho charakterizovali na začiatku týchto vysvetliviek)[16]Na korčuliach iného pána, lebo dotiaľ bol v Bulharsku výrazný
ruský vplyv. Battenberg sa orientoval k Anglicku, ako Hurban ďalej uvádza.[17]Benjamin Disraeli, gróf Beaconsfield (1804 — 1881), anglický
politik židovského pôvodu, vodca konzervatívnej strany a viacnásobný predseda vlády.
Bol výrazným predstaviteľom anglického imperializmu.[18]Meno Rumeliotov.Južné bulharské kraje neboli totiž pripojené
k novozriadenému bulharskému kniežatstvu, ale zostali samosprávnou tureckou
provinciou. Tá sa spojila prevratom z r. 1885 s Bulharskom do jedného štátu.[19]Dragan Cankov(1830 — 1911) bulharský politik, zakladateľ
liberálnej strany, r. 1880 a 1883 ministerský predseda, odporca kniežaťa
Battenberga.[20]do Sriedca, Sofie, hlavného mesta Bulharska[21]lat. dobromyseľne[22]V San Stefane, tento mier — pre Rusov a ich vplyv na Balkáne
omnoho priaznivejší — zvrátil potom berlínsky kongres r. 1878, zvolaný na nátlak
európskych veľmocí, ktoré sa naľakali dôsledkov sanstefanského mieru.[23]Stolice padišahovej, tureckého sultána. (Pádišáh je perzské
slovo a značí „veľký kráľ“.)[24]Mohamed II.(Muhammed, 1430 — 1481), panoval od r. 1451. S
veľkým vojskom uskutočnil dávny sen tureckých sultánov, dobytie Carihradu (29. mája
1453).[25]Michail Dimitrievič Skobelev(1843 — 1882), ruský generál.
Vyznamenal sa v bojoch pod Plevnom. Bol horlivým panslavistom.[26]Osip Vladimirovič Gurko(1828 — 1901), ruský maršal. Dobyl
rad víťazstiev v rusko-tureckej vojne r. 1877 — 78.[27]Gr. Eduard Ivanovič Totleben(1818 — 1884), významný ruský
vojenský inžinier. Viedol opevňovacie práce v Sevastopole (1854 — 55, za krymskej
vojny), viedol obliehacie práce pred Plevnom. R. 1878 sa stal hlavným veliteľom celej
ruskej armády na Balkáne.[28]lat. dejiny učiteľka[29]pri kontemplovaní(lat.), premietaní, rozjímaní[30]Gaius Julius Caesar Octavianus Augustus(63 pr. n. l. — 14 n.
l.), prvý rímsky cisár. Vládol od r. 27 pod čestným názvom Augustus (vznešený) do
smrti. Za jeho dlhej vlády boli napravené strašné škody predchádzajúcich občianskych
vojen a rozkvet rímskej literatúry zaňho dosiahol vrchol.[31]Romulus Augustulus, posledný rímsky cisár. Bol chlapcom,
takže vládol zaňho jeho otec Orestes, ale zakrátko (475 — 76), lebo germánski vojaci,
keď im nedali tretinu Itálie, vyhlásili za panovníka Odoakra. Ten dal Oresta popraviť
a Romula Augustula vypovedal do Campanie.[32]Napoleon III.(1808 — 1837), francúzsky cisár v r. 1832 —
1870. Prenasledoval demokratické živly a pokúšal sa o veľmocenské postavenie
Francúzska, čo sa mu neveľmi darilo. Kapitulácia pri Sedane pred Prusmi urobila
koniec jeho absolutisticky zameranému panovaniu.[33]Poškrabali všetci spolu pätu Rusovi.Výsledky spojeneckej
vojny na Kryme proti Rusom boli totiž napriek veľkým stratám príliš nepatrné.[34]Starých jakobínov, radikálov francúzskej revolúcie. Ich klubu
bola zasadená smrteľná rana popravou Robespierra a jeho spoločníkov.[35]Gr. Ján Jozef Václav Radecký(1766 — 1858), rakúsky maršal,
významný vojvodca. Robil plány k bitke pri Lipsku a víťazne bojoval r. 1848 — 49 v
Lombardsku a Benátsku.[36]na brehy Marice, najväčšej bulharskej rieky[37]Nikolaj Nikolajevič(1831 — 1891), syn cára Mikuláša I. a
brat cára Alexandra II., bol hlavným veliteľom ruského vojska v Európe za
rusko-tureckej vojny.[38]Knieža Alexander MichailoviČ Gorčakov(1798 — 1883), ruský
diplomat, r. 1870 ruský ríšsky kancelár. Zastupoval Rusko na berlínskom kongrese,
povzniesol jeho prestíž po krymskej vojne a zanechajúc priateľstvo s Pruskom,
priklonil sa ku Francúzsku.[39]Gr. Peter Andrejevič Šuvalov(1827 — 1889), ruský štátnik,
ďalší zástupca Ruska na berlínskom kongrese, ináč reakčného zmýšľania (bol ešte len i
proti reformným snahám Alexandra II.).[40]Wilhelm I.(Viliam, 1797 — 1888), od r. 1861 pruský kráľ a od
r. 1871 prvý cisár obnovenej Nemeckej ríše. Vládol pod rozhodujúcim Bismarckovým
vplyvom.[41]nem. Orla[42]domáceho ducha[43]Knieža Otto Eduard Bismarck(1815 — 1898), nemecký štátnik,
predstaviteľ reakčných pruských statkárov (junkerov), od r. 1861 pruský ministerský
predseda. Pod jeho vedením sa Nemecko zjednotilo „zhora“ pod vedením Pruska.[44]do Versailles kongres, roku 1871[45]šesťtisíc miliónov frankov, správne päťtisíc (päť
miliárd)[46]nem. cisár[47]miškulanciách, zmesi, miešanine[48]maď. veľký, veľkolepý a hlavný[49]maď. hlavný župan, hlavný senior, hlavný slúžny, veľká smrť[50]maď. veľká smrť s veľkou kosou[51]Nagy-Bitse, Kis-Bitse(maď.), Veľká Bytča, Malá Bytča.
Správne po slovensky len Bytča a Bytčica.[52]Kisicske-Bytsitske, Maličičká Bytčička (výsmech z netrebného
prekladania slovenských miestnych mien do maďarčiny).[53]Hundsdorfer, Ján Hunfalvy (priezvisko si takto pomaďarčil,
1820 — 1888), maďarský vedec, profesor geografie na peštianskej univerzite,
zakladateľ maďarskej vedeckej geografie.[54]maď. Satmárska stolica[55]Bonyhady Tuhutum, vymyslené meno. (Meno Tuhutum bolo jedno z
tých mien, ktoré si maďarskí patentovaní „vlastenci“ veľmi radi dávali.)[56]franc. späť[57]maď. Veľká Bytča[58]lat.-gréc. mnohorečové Uhorsko[59]ako dáke feudum(lat.), léno[60]K hornouhorským maďarizujúcim spolkom.Najznámejší bol F. M.
K. E. (Femka, Felvidéki magyar közművelődési egyesület = Horniacky maďarský kultúrny
spolok), založený r. 1883 výslovne proti „panslávom“. Mal vyše sedemtisíc členov a na
maďarizačné ciele vydával okolo päťdesiattisíc korún ročne.[61]o roku milenárskom, ustálili ho na r. 1896[62]maď. zaujatia vlasti[63]Juraj Klapka(1820 — 1892), maďarský revolučný generál, jeden
z najschopnejších vodcov r. 1848 — 49. Preslávil sa hrdinskou obranou Komárna, s
ktorým kapituloval až 4. októbra 1849 za veľmi priaznivých podmienok. V emigrácii sa
zaoberal zriaďovaním útvarov, ktoré mali vtrhnúť do Uhorska a podnietiť novú
revolúciu, čo sa však r. 1866 nezdarilo.[64]Ján Damjanič(1804 — 1849), maďarský revolučný generál, rodom
Srb. Bol fanatickým nepriateľom vlastného národa. V jednej proklamácii k Srbom
otvorene uviedol, že ich mieni všetkých vyhubiť a na hrobe posledného že sa i sám
zastrelí, aby neostalo ani jedného Srba na svete. Popravili ho r. 1849 v Arade s
inými dvanástimi revolučnými vojvodcami.[65]z franc. zvelebovania[66]Na škarnicle a fidibusy(z nem. a franc.), papierové vrecká;
papierové prúžky, ktoré sa kedysi používali na pripaľovanie fajok.[67]prešli hranice chorvátske, cez rieku Drávu (11. septembra
1848)[68]Len za štrnásť dní trvalo, presne len jedenásť (od 18. do 28.
septembra 1848)[69]z lat. povstania[70]do desaťtisíc kombatantov, číslo je príliš vysoké (bolo ich
šesťtisíc)[71]Zrúbali bezbranných dobrovoľníkov slovenských.Nie síce
husári, ale kyrysníci (ťažká jazda s brnením na prsiach). Prípad sa stal 29.
septembra 1848 večer, keď sa dobrovoľníci viezli na voze z Velkej na Uherský Brod.
Pred Blatnicou ich zastavila kyrysnícka stráž, ktorá ich po odzbrojení začala
bezbranných rúbať. Josef Václav Frič dostal ťažkú ranu do ľavého ramena, Jozef
Ľudovít Dohnányi utrpel štrnásť rán (z toho tri ťažké) a ostatní dobrovoľníci
podobne. Jedného tak dosekali, že ho do Ostrohu priviezli už mŕtveho.[72]lat. oneskorene (po slávnosti)[73]nem. Hurbanovská tlupa[74]nem. Vysvetlite mi, pán diabol, toto rozpoltenie povahy.[75]Mikuláš Dohnányinapísal Históriu povstania slovenského z r.
1848 (Skalica 1850), v ktorej hodne cituje Hurbana[76]Karol Frischeisenbol v hodnosti c. k. podplukovníka na čele
zimnej výpravy slovenskej r. 1848 — 49 | Hurban_Rozpomienky.html.txt |
1[1]Velebný pane!Ráčte prijať moju srdečnú vďaku za zdelené mi správy o knižniciach v okolí Vašom
jestvujúcich. Jestli o nich behom juniusa žiadne správy nedostanem, aspoň budem vedieť, kde
mám zaklopať. Pán Belohorský[2]mi písal — no požiadal som ho bol zaraz ešte o dajedny maličkosti, dúfam, že mi
nebude mať za zlé a mojej skromnej žiadosti zadosť urobí. Do Pukanca som písal môjmu
niekdajšiemu vel. revúckemu spolužiakovi Samovi Kupčok[3]— dosiaľ ale žiadnej odpovedi. Pomaly to ide — každý snáď odkladá, nepomysliac,
že odkladaná[4]práca veľa razy býva nedobrá. Do dnešku som nedostal len o 10 knižniciach
stručnejšie správy;[5]najobšírnejšie písal p. F. Kutlík[6]a Váš p. Belohorský — niektorí neudávajú nič inô, lenže u nich je
tiež založený čítací spolok s knižnicou.Ráčte mi, prosím Vás, velebný pane, poradiť, v ktorom časopise by som nádejný zoznam
našich vzdelávacích spolkov mal uverejniť? Ja myslím, keby p. redaktor „Orla“[7]nebol od toho, mal bych to jemu poslať — pre politický časopis sa to nehodí — a
potom — časopisy politické málokto odkladá — a predcaj veci takéto by sa mali i ďalšiemu
potomstvu zanechať, aby si kedysi podľa toho utvoriť mohlo obraz a poznalo, na akom stupni
vzdelanosti národ náš r. 1873 stál. Myslím, že p. redaktor „Orla“ prácu moju prijme. Dobre
by snáď bolo napred v Nár. novinách medzi iným podotknúť a verejne priať si, aby „Zoznam“
ten v Orlovi vyšiel.[8]Ráčte to, prosím Vás, svojím časom spomenúť, jako i to, aby mojej „Verejnej
prosby“ obecenstvo si náležite povšimlo, ponevádž od koľkosti vzdelávateľných naších
spolkov i cudzinci budú na našu vzdelanosť zatvárať;[9]nuž a keďby tak npr. 20-30 tých spolkov bolo v mojom zozname — nuž by si veru
špatný pochop o nás utvorili. Dosť sme teraz potupení — potom by sme boli ešte viac.
Slovom, buďte tak láskavý a podporujte ma, to dodá aj iným chuti. Z nášho okolia ma nik
nepodopre, skôr keďby k tomu prišlo, niečo proti napíše. Jedon ev. p. farár v Nitriansku sa
mal vysloviť,že sa paprčím a rozhodujem ani dáky z najprednejších mužov a že si
myslím Bôh vie čo o sebe.No, pán ten mňa osobne nezná, ani ja jeho — sťahuje
sa to tedy na moje dopisovanie do slov. časopisov. Ostatne, nech si trepe taký bruchopasec
a sebec, ktorý do roka okrem matriculárnych výťahov zhola nič nepíše, čo chce, ja naňho nič
nedám — čo by ma to ako mrzelo. Na kuvičie hlasy nedbajme!! To moje heslo. Pre takých
panáčkov pero neodhodím — ale sa pousilujem tým pilnejšie na tej našej roli pracovať.„Matička“[10]až teraz zadosť urobí všetkým priateľom ľudu. To bola moja dávna túžba, len
keby sa skôr splnila — lebo veľmi málo máme spiskov, ktoré by sme nášmu ľudu s presvedčením
do rúk podali, že z nich úžitok vezmú.[11]Kalinčiakovým[12]spisom a Maticou vydávaným on nerozumie. A keď sme i dali doterajšku[13]nejaký ten spis niektorému do ruky, nerozumejúc mu, odhodil ho preč, a tak mu
odpadla chuť od ďalšieho čítania a vzdelávania. Len keby ten návrh ozaj nezostal návrhom
ako mnohé iné.S návrhom Vaším o „spisovateľských spolkoch“[14]celkom súhlasím. Mohla by každá slov. stolica spolok taký mať, ktorý by sa
potom i všemožne zaujal za rozširovanie spisov vysielajúc po svojom kraji i roznoščíkov
svojich, ktorí sú nám tak potrební ako lačnému krajec chleba. Spisok o zakladaní knižníc by
bol veľmi na čase. Ba napadá mi, že „spisovateľský spolok“ by si mal medziinými i ten cieľ
vytknúť, aby v každej vätšiej obci, kde žiadnej knižnici niet — zaraz založená bola, ako to
teraz olomúcky „politický spolok“ činí, s ktorým stojím v dopisovaní. Takéto spolky by
veľmi blahodarne mohli pôsobiť. Je to ozaj návrh výborný a všestranného súhlasu
zasluhujúci. Myslím, že by nebolo tak veľmi ťažko spolky takéto pozarážať,[15]len keby mnohým chuti neschádzalo, akeby dotiaľ pracovali, dokiaľ vytknutého
cieľa nedosiahnu. Že by v každej vätšiej slov. stolici spolok taký bol, ako to ja píšem —
to sa veru tak ľahko nedá previesť; ale 4-5 spolkov takých mohlo by sa založiť hneď, čím by
sme sa dali do práce[16]— ostatné mnou narádzané spolky by inô nič za niekoľko rokov nerobili, len
rozširovali spisy hlavnými spolky povydávané — lebo naposledy spolkov, ktoré by spisy pre
ľud vydávali, mali by sme na tucty — Slovensko by zaplavené bolo spismi — a medzi ľudom
nemal by ich kto rozširovať, a keďby jích aj niekde rozširovali, ľud by musel ustať knihy
kupovať.Podľa Vášho zdania mal by som tedy jazástavu vyztýčiť? Mal bych ja
s návrhom týmto do verejnosti vyrukovať? Ja zase myslím, že by oveľa lepšie bolo, keby
návrh tento niekto z povolanejších odo mňa v časopise uverejnil — nikomu to tak nepristane
ako velebnosti Vašej. Že by sa návrh ten potom nepopretriasal, o tom nepochybujem — no
písal by som časom i ja zaň. Teraz ale by to nebolo na svojom mieste — verte mi, že by
mnohí návrh ten, len práve z tej jednoduchej príčiny, že som ho ja písal — ignorovali. O
tom som úplne presvedčený; zvlášte starší páni naši by si ho ani nepovšimli. Z týchto
príčin, vidíte, omnoho rozumnejšie bude, keď s návrhom tým Vy vystúpite, ako keby som to ja
učinil. — Ostatne, jestli by ste to z dajakej príčiny nechceli urobiť — ráčte ma o tom
uvedomiť a ja potom nedbám, nech si hovorí, čo kto chce — len o to Vás v páde tom prosiť
budem, aby ste mi nie v stručnosti, ale obšírnejšie návrh ten podali, že by z neho nič
nevystalo — bo by ináč bola hotová galiba.„Hospodára na Slovensku“[17]vydá Matica? Ten nám je tiež veľmi potrebný, lebo Kodymovým[18]a Lamblovým[19]spisom náš ľud zhola nerozumie. Ja začínam teraz pracovať na spisku:Zemepisná čítanka pre náš ľud.[20]Teraz budem mať trochu času, tak sa lapím do toho. Náš ľud dosť málo zná o
svete, teda v čítanke tejto chcem mu podať v stručnosti to najpotrebnejšie. Pridŕžať sa
budem tej paedagogickej zásady od ľahšieho k ťažšiemu od známemu k neznámemu.[21]Myslím, že časom — jestli môj spisok svetla božského uzrie — zavďačím sa
mnohým. Teraz som ešte času nemal nadostač, súc ustavične zaneprázdnený so školskou
mládežou, s ktorou strojím 2/6 skúšku odbývať.Keď som už takým obšírnym zostal — tedy ráčte mi ešte dovoliť, abych sa Vám so všetkým
zduveril. Neráčte ale duveru moju za dajakú chválu považovať — veď myslím, že píšem svojmu
dobrému priateľovi, ktorý nezvykol cez rozličné okuliare na ľudí pozerať.Podám Vám na krátko svoj životopis.[22]V 11. roku dal ma nebožský otec[23]do Prešporku do škôl, kde som odbavil 1. — 3. triedu — v IV. triede bol som i
ja s mnohými inými prenasledovaný čo Slovák — tak že sme asi 20 opustili prešporské lýceum[24]a šli sme každý „svojou stranou“. Mňa osud dohnal do Modry, tam som skončil IV.
triedu. V Modre som zverboval 6 spolužiakov[25]a vystrojili sme sa do Veľkej Revúci.[26]Žiadon z nás nikdy neobanuje tento krok. Jestli sme milovali v Prešporku, v
Modre svoj národ, tam nás ho vrelejšie naučili milovať. Za dva roky môjho pobytu vo V.
Revúci viac som získal, než inde za 4 roky. Kvôli maďarčine vybrali sme sa niektorí do
Rožňavy, že tam VII. triedu skončíme a maturitu pôjdeme zasa do našiej Revúci zložiť.
Človek mieni p. Boh mení. I môj úmysel p. Boh zmenil — lebo na nebohého otca dopustil
nevyliečiteľnú chorobu, dostal do hrdla raka — tak že inô nepozostávalo, ako aby mu ten
išiol pomáhať, ktorému to on doterajšku robil. Ja vystal v pol semestri, a tak nemohol som
dokončiť ani len VII. triedu ku veľkej mojej ľútosti a žiaľu. — Na úrad učiteľský som nikdy
nepomyslel — bieda ma k nemu dohnala — lebo otcova 5-ročná choroba naše vačky celkom
vyprázdnila a ja po jeho smrti r. 1870 5. februára vyvolený bol jednohlasne za jeho
námestníka, abych mohol nedospelú sestru a staručkú mamu opatrovať. Tu som sa chytil do
práce, abych svojmu povolaniu aspoň povrchne zadosť učinil, keď som sa k nemu predtým nepripravoval.[27]Žijem v chudobe,[28]ale požívam dôveru a lásku svojich cirkevníkov, čo mi velikú radosť pôsobí.
Plat mám mizerný; nevindem ani na 300 zl.[29]— no nerepcem proti Bohu — veď kto v neho verí, iste ho neopustí. Ľúto mi
jedine to, že národné naše podniky a ciele, nemôžem tak podporovať, ako sa na pravého
Slováka svedčí, a jako by si to moje srdce žiadalo. Sotva môžem naše časopisy predplácať —
utŕham si od úst, radšej sýtim ducha. Časopisy držím tieto:[30]Orol, Slovesnosť,[31]Hlásnik,[32]Rarášek,[33]Učiteľské listy Brněnské,[34]Beseda učiteľská,[35]Komenský,[36]Naší mládeži[37]a Obzor.[38]Grátis exempláre mám: Kon. školy,[39]Našinec[40]a Opavský týdenník,[41]do ktorých časopisov pilno dopisujem.[42]Od susedného ale kaplána a bratranca[43]dostávam čítať: Nár. noviny[44](na ktoré tretiu čiastku platím, Sl. noviny),[45]Svetozor,[46]Lumír[47]a iné cirkevné časopisy. — Časopisov, jako ráčite vidieť, čítam vyše 2 tuctov,
ale i to všetko málo — lebo keď predplácam časopisy, nemôžem si objednávať potrebné knihy.
Časom to, myslím, p. Boh zmení a dá mi dožiť, že budem môcť byť členom matičným.[48]Roku 1870 bol som asentuvaný k honvédom, len preto, že som Slovák — od tedy každoročne
na niekoľko týždňov musím do červených;[49]to ma najviac trápi — lež myslím si, že i to cvičenie sa kedysi zejde.Roku 1871 vo febr. som sa oženil[50]— a pred dvoma mesiaci požehnal mi Boh dcérušku, ktorú som dal pokrstiť menami:
Elena, Vlastimila.[51]— Som šťastný bárs i v chudobe — za to tiež Bohu ďakujem, aspoň ma nič v
prácach mojich nevytrhuje.[52]Lež myslím, že toho už dosť. Ráčte odpustiť, že Vás s takýmito hlúposťami zabávam. Tak
mi to dobre padne, keď si môžem dúverne pobesedovať. Ráčte na mňa nezapomínať — keď Vám čas
dopustí, poctíte ma svojím priateľským lístkom. Veľmi ma potešíte.Á propos, kde je Liub?[53]Rád by som mu napísal, aby tých knihovníkov, kade bude chodiť, poduril, že by s
tými správami dochádzali ku mne. Kebych vedel, kam mu mám písať, zaraz bych to urobil.Zimu máme ustavične — ja sedím pod teplou pecou, lebo by mi ináč prsty skrehli a nemohol
bych písať. Ovocia nič skoro nebude.Ráčte prijať srdečný pozdrav — a keď i Vás i o ďalšie priateľstvo a priazeň srdečne
prosím, ostávam s najhlbšou úctouVáš opravdový ctiteľ a Vám zo všetkým oddaný sluhaĽ. V. Rízner-ObrovV Zem. Podhradí 30/5 1873[1]Dva dvojlisty 20,5 × 13 cm; neuverejnený. Na dvojlistoch v ľavom hornom rohu
slepotlač L. OBROV.[2]KarolBelohorský(nar. 7. 7. 1822 v Slovenskom Pravne — umrel
r. 1877 v Príbovciach) — ev. a. v. farár, ujec J. Ľ. Holubyho[3]SamuelKupčok(nar. 21. 4. 1850 v Brezne nad Hronom — umrel
26. 7. 1914 v Pukanci) — ev. a. v. učiteľ, známy botanik, ktorý zozbieral herbár
obsahujúci 27 000 exemplárov rastlín, t. č. uložený v Národnom múzeu v Prahe. Okrem
toho pracoval aj literárne. VydalNový Vinšovník, písal doSalvových Slovenských listovčasto pod pseudonymomVšadebol, Všadenebol. Pod pseudonymomPukanskýprispieval doČernokňažníka.
Riznerovi v liste z 29. 7. 1909 poslal svoj životopis. Pomáhal mu i pri dešifrovaní
pseudonymov.[4]V origináli je „odkladá“ miesto odkladaná.[5]Obšírnejšiu správu poslal o knižnici v Hybiach ĽudovítOrphanideslistom zo dňa 29. 5. 1873. Ostatné správy v
korešpondencii sú z r. 1877. Tak napríklad P.Hečko, ev. a. v.
farár v Hodruši, listom z 31. 7. 1877 prosil Riznera o vhodný zoznam kníh, na
založenie knižnice, aby neboli ani politického, ani takého náboženského obsahu, „čo
by proti iným vierovyznaniam snád neslušne vystupovali“, ba ani dejepisného, ktoré by
„…cit našich patriotov — pridŕžajúcich sa maďarských len historikov — pobúril“, ani
také knihy, ktoré by boli „toho národného ducha, ktorý slovanské a slovensko-národné
povedomie budí.“[6]FelixKutlík(nar. 28. 3. 1843 vo Veľkom Svätom Mikuláši —
umrel 30. 6. 1890 v Kulpíne) — ev. a. v. farár. V časopiseOrolsa pokúsil o beletristické pokusy, ktoré čerpali námety z bojov južných Slovanov
proti Turkom.[7]Orol— časopis pre zábavu a poučenie. Vychodil v r. 1870 —
1880 v 12 zošitoch ročne v Martine. V r. 1873 dočasnými zodpovednými redaktormi boli
AndrejSytnianskya J.Nedobrý. (Porov.:
MichalPotemra,Bibliografia slovenských novín a
časopisov do roku 1918. Matica slovenská, Martin 1958, s. 86 —
87.)[8]O zakladaní čitateľských spolkov písaliNárodnie noviny.
Takýto článok priniesli 18. februára 1871 pod názvomNiekoľko slov o
zakladaní „čitateľských spolkov.“Správy o činnosti jednotlivých
spolkov Rizner uverejňoval vOrle, ako na to ešte poukážeme aj v
poznámkach nasledujúceho listu.[9]Roz.uzatvárať, usudzovať.[10]Pod Matičkou myslí Rizner Maticu slovenskú v Martine.[11]O tom, ako prijala verejnosť uznesenie matičného výboru o vydávaní spisov pre ľud,
hovoria články uverejňované vNárodných novinách.V príspevku
JonášaZáborského Má-li Matica vydávať knihy pre ľudz 24. júla
1873 sa dozvieme, ako Rizner pokladal za veľmi potrebné osvecovať ľud. Lenže Záborský
vo svojom návrhu sa prihováral za „spisbu vyššiu“. Replikou na tento príspevok bol
článok vNárodných novináchz 29. júla 1873 s podpisom-ckýpod tým istým názvomMá-li Matica vydávať
knihy pre ľud.Autor odporúča, aby sa z členov Matice utvoril zvláštny
odbor, ktorý by spisy spisovateľov posudzoval. Mal sa skladať z troch členov —
Mikuláša Št.Ferienčíka, JánaKadavého,
AmbraPietra.Pod vplyvom Riznerových listov zareagoval aj Andrej Kmeť v článkuSpisy
pre ľud, uverejnenom v Národných novinách z 31. júla 1873, č. 90, s. 1
— 2. Navrhuje, aby sa zriadili knižničné výbory a na vydávanie spisov pre ľud
spisovateľské spolky. Prihovára sa za vytvorenie spisovateľskej posudzovateľskej
rady, za zriadenie odborov, ktoré by sa skladali zo spisovateľov, prekladateľov a
pisárov. (Porov. aj články Dr. Z [= Zlatoš, Štefan]:Ešte dačo o
populárnych spisoch, Národnie noviny 1873, č. 92, a Lužánsky:Spisy pre ľud, Národnie noviny 1873, č. 106.[12]JánKalinčiak(nar. 10. 8. 1822 v Hornom Záturčí — umrel 16.
6. 1871 v Martine) — prof. a rektor ev. lýcea v Modre, riaditeľ gymnázia v Tešíne,
najlepší prozaik školy Štúrovej, redaktorOrla.Písal historické
novely. V Modre založil slovenské kasíno, kde sa schádzala slovenská inteligencia,
aby sa upevňovala v národnom duchu.[13]Roz.doteraz.[14]Okrem návrhu o spisovateľských spolkoch Kmeť načrtol aj návrh stanov pre
priemyselno-hospodársku knižnicu. Za užitočné pokladá vymieňanie zoznamov knižníc. Na
tento návrh nachádzame kladný ohlas vNárodných novináchz roku
1874. Anonymný autor pod značkouJeden z ľudusúhlasí s A.
Kmeťom a želá si návrh čím skôr uviesť do života. Myšlienka sa však realizovala veľmi
zdĺhavo a veľmi nedostatočne. Vo veci zoznamu (negatívne) písal napríklad RizneroviCzambel(list z 2. nov. 1887 — LAMS). Zaslanie zoznamu
prisľúbil JánWagnerz Viedne (list z 22. februára 1887 — LAMS).O problematike spisovateľských spolkov z týchto rokov hovorí list, ktorý Riznerovi
písal Fr. R. Osvald 17. mája 1889 (LAMS) a Kmeťov list Fr. R. Osvaldovi zo dňa 29.
jan. 1900 (ASNM, Martin). Aj tu sa však konštatuje viac iba ich potrebnosť ako
pôsobnosť.[15]Roz.pozakladať.[16]Ľ. V. Rizner, ako vieme, stal sa napr. propagátorom učiteľských spolkov (porov.Národnie noviny1875, č. 106). Odporúčal ich zakladať na
cirkevnom základe, obávajúc sa, že v obecných školách nebude zabezpečená dobrá
výchova. V r. 1869 pomáhal napr. založiť Evanjelický cirkevný „čítací“ spolok a
knižnicu pre občanov Bošáce a Zem. Podhradia v Zem. Podhradí. O tom, ako Riznerovi
veľmi záležalo na budovaní knižníc, svedčí aj jeho článokNa obranu
knižníc, uverejnený v Národných novinách 11. dec. 1877, a protest,
ktorý uverejnil vOrler. 1873, proti zapečateniu knižnice v
Krnišove — Kráľovciach v okrese Krupina pre údajne neschválené stanovy. Vo veci
zakladania spolkov sa Rizner obracal na všetkých svojich priateľov. Svedčí o tom aj
list, ktorý písal 10. augusta 1899 M. Kiššovi (LAMS).[17]6. augusta 1872 na 4. výborovom zasadnutí MS A. Kmeť bol poverený vypracovaťHospodára na Slovensku.Na 2. výborovom zasadnutí MS 14. 1.
1874 sa rozhodlo, že rukopis posúdi DanielLichard, ŠtefanZávodníka JánKiš.Posledný sa o diele
vyslovil veľmi pochvalne. D.LichardvObzorevyčítal dielu zdĺhavosť aj niektoré medzery, načo Kmeť
obvinil kritika z nedôslednosti (porov.: Karol A.Medvecký,Život Andreja Kmeťa[1924], str. 138, I. zv.). Podľa
rozhodnutia Výboru MS zo 4. 11. 1874 práca vyšla v náklade 3000 exemplárov ako spis
pre slovenský ľud.Sádzanie druhého zväzku sa znemožnilo likvidovaním Matice slovenskej (nedotlačený
rukopis 2. zv., s. 217 — 672 prišiel do LAMS z Budapešti r. 1941). Kmeť dlhý čas
hľadal svoj zapotrošený rukopis, ako o tom svedčí korešpondencia uložená v archíve
SNM.[18]FrantišekKodym(nar. 1858 — umrel 18. 11. 1924 v Čes.
Skalici) — český učiteľ, spisovateľ, redaktor, ktorý vydal viacero kníh o novom
hospodárskom priemysle. Vydával ajHospodářský klíč; Čtení o
nejhlavnějších základech umění hospodářského, založeného na vědách přírodních. Ku
prospěchu polních hospodářů a dospělejší mládeže venkovské. Praha 1869, 3. opr.
vyd.[19]JanLambl(nar. 9. 8. 1826 v Letinách — umrel 7. 11. 1909 v
Prahe) — český agrotechnik a hospodársky pracovník. Z jeho významných spisov treba
spomenúť spisK reformě správy a texace zemědelské, vyd. r.
1909, aPlodiny zemědelské a jejich ceny, vyd. r. 1909. (Porov,
prehľad jeho činnosti voVěstníku čsl. akad. zemědelskév 2.
roč. 1926.)[20]V r. 1876 vydal J.Škarnicelv Uh. SkaliciRiznerovspisKrátky Zemepis so zvláštnym ohľadom
na Kráľovstvo Uhorské. V r. 1875 mu vyšielDejepis Uhorska v
krátkom výťahu pre slovenské ľudové školyaŽivočíchopis. Veľkou pomôckou sa stali pre učiteľov Riznerove
preklady diel, ako napr.Slovenský význam slov a viet Gönczyho čítacích
tabúl nástenných; aZemepis Trenčianskej stolice od Orbóka
Móra, ktoré Rizner doplnil a opravil. V čase, keď maďarčina bola
zavedená do škôl, spracoval pre slovenské školy učebnicu JózsefaSzirmaiho
Mugyar nyelvképzöiskola gyakorlati példákban(Škola maďarčiny v
praktických príkladoch, vyd. r. 1883 u Horovitza v Trnave). Pritom Rizner nežiadal
finančnú odmenu za práce a uspokojil sa, keď dostal 200 — 300 učebníc zdarma, ktoré
mohol potom rozdávať žiakom.[21]O pripravovanomKrátkom ZemepiseRizner píše v liste M.
Kiššovi 10. 8. 1875 (LAMS), že uplatňuje v ňom metódu od ľahšieho k ťažšiemu a že sa
mu nevyrovná „dosiaľ žiadny z vyšlých zemepisov“. V závere vyslovuje nádej, že dielo
sa mu bude páčiť, a informuje ho, že ho poslal na prezretie aj A. P. Zátureckému,
učiteľovi v Brezne.[22]Ľ. V. Rizner sa narodil 10. 3. 1849 v Zem. Podhradí (v Bošáckej doline) ako syn
ev. a. v. učiteľa-kantora Karola, u ktorého vychodil aj ľudovú školu, a matky Márie
r. Kadlečíkovej. Podľa záznamu v matrike Rizner bol krstený na Jána Ľudovíta, meno
Vladimír prijal ako študent v Revúcej na znak, že mal dobrého priateľa Vladimíra
Hurbana. V matrike nie je uvedený dátum narodenia, len krstu 18. 3. 1849). Brat Ľ. V.
Riznera —Rudolfbol učiteľom v Hor. Bzinciach.[23]Otec Ľ. V. Riznera — KarolRizner(nar. ? — umrel 5. 2. 1870
v Zem. Podhradí) — bol kantor-učiteľ. (Syn Karola Riznera, ev. a. v. učiteľa v
Záriečí.)[24]Odchod študentov z lýcea dal príčinu na vyšetrovanie. Títo študenti sa zišli v
novembri 1863 na byte JánaKrčmua pod vedením právnikaFajnoraaKutlíkaorganizovali rozličné
akcie: mali sa konať peňažné zbierky, prednášky, čítať noviny a mal sa vydávať písaný
časopisSvornosť.Zdá sa, že vypočúvaní, medzi ktorými nechýbal ani Rizner, boli aj tí, ktorí
opustili lýceum. Porov.: JúliusAsamiš,Zo života
slovenských študentov na bratislavskom lýceu v rokoch 1861 — 1864.
Myjava 1933. 47 s.,Pešťbudínske vedomosti z 11. 3. 1864, s. 3,Cirkewní listy pro vesskeré záležitosti cirkwe
ewanjelicko-luteranské(zodp. red. a vyd. J. M.Hurban), 1864, s. 125.[25]Pri porovnávaní troch výročných správ gymnázia v Revúcej zisťujeme, že v čase, keď
Ľ. V. Rizner prišiel na gymnázium do Revúcej, teda v škol. r. 1865/6, prišli do 5.
ročníka títo žiaci: VladimírHurban, PavolKrálik, DušanLichard, PavolMudroch, ĽudovítRizner, JánStraka.[26]Ľ. V. Rizner chodil 5. a 6. tr. gymnázia v Revúcej, čiže v škol. r. 1865/66 a
1866/67. Učili ho profesori: Krman, Homola, Holub, Ormis, Škultéty, Zoch a Lojko. Z
korešpondencie S.Ormisasa dozvedáme, že Rizner v r. 1867
(pravdepodobne celý škol. r. 1866/67) býval u sestry S. Ormisa, nevieme však u
ktorej.[27]Na záver jeho učiteľského pôsobenia (odišiel do penzie v apríli 1911) boli vydané
známe apponyiovské zákony (1907). Z listu M. Kiššovi zo dňa 1. 4. 1875 (LAMS)
dozvedáme sa o jeho učiteľskej skúške, ktorá sa konala 4. — 6. marca 1875 na
trnavskej „preparandii“. Ako Kiššovi píše, spomedzi 16 učiteľov obstál najlepšie,
„dostanúc 14kitűnőa 6jeles“ (kitűnő =
vynikajúco, jeles = výborne). V liste sa zmieňuje, že ku skúške dodal mu chuti JozefŠkultéty.Vyslovil však poľutovanie, že skúšku nešiel robiť
do Znieva, kde bola štátna preparandia. No po piatich rokoch praxe nadobudol aj úplnú
kvalifikáciu a stal sa „oklevelestanító“ pre školy s vyučovacím jazykom slovenským a
maďarským. (Porov.: KatarínaRuttkayová,Ľudovít
Vladimír Rizner ako pedagóg, Jednotná škola 1964, č. 5, s. 451 — 466.)
Týmto listom možno vyvrátiť aj domnienku K. Ruttkayovej o tom, že Rizner sa na svoje
učiteľské povolanie od počiatku pripravoval. (PozriBibliografický sborník
1959, str. 48, pozn. 3.)[28]Ešte aj 2. 7. 1892 sa Rizner v liste M. Kiššovi sťažoval, že za celoročné
rechtorstvo dostal 20 zl., hoci mal dostať z cirkevnej školskej kasy 120 zl.[29]Okrem odmien za svadby, krsty, pohreby, za ktoré dostával odmenu v zl. alebo
naturáliách. Napr. v r. 1889 Riznerov ročný plat bol 377 zl. aj s hodnotou naturálií.
(Školský plat 120 zl., od cirkvi 21 zl., raži 30 q po 2,70 zl. — 81 zl., hodnota
pasienka 10 zl., ofery 15 zl., koleda 30 zl., drevo v cene 40 zl., krm pre statok 5
zl., pohreby 15 zl., oblátky s kantáciami 20 zl., úžitok zo štvrtianskej role 30 zl.)
No hoci Rizner trpel značným nedostatkom, nevedel sa zmieriť so žobravým koledovaním,
čo ho ponižovalo aj poburovalo. Rizner zastával názor, že pozíciu učiteľov by mal
upevniť štát. (Bližšie o Riznerovi ako pedagógovi pozri: KatarínaRuttkayová,Ľudovít Vladimír Rizner ako
pedagóg.)[30]Ľ. V. Rizner v liste Kiššovi zo dňa 23. 3. 1873 píše, že v tom čase čítal 20
časopisov.[31]Slovesnosť— Príloha k Cyrillovi a Methodovi. Vych. každých
16 dní v Skalici, od r. 1864 každých 8 dní. Redaktorom bol dr. OndrejRadlinskýa VíťazoslavSasinek.Vych. od
r. 1863 — 1865. (Porov.: MichalPotemra,Bibliografia
slovenských novín a časopisov do roku 1918, Martin, Matica slovenská,
1958, s. 102.)[32]Národní hlásnik— Noviny pre slovenský ľud. Vych. raz mesačne
v Budapešti, 3. roč., od č. 2 (1870) v Martine. Vych. od r. 1868 — 1914. Zodp. red. v
r. 1873 bol Mikuláš Št.Ferienčík.(Pozri: MichalPotemra, c. d., s. 81 — 82.)[33]Rarášek— Humoristicko-satirický list. Vych. v Martine raz za
mesiac. Red. MonteČerigo(AndrejČerniansky), zodp. red. a vyd. M. A.Špánik.Vych. od r. 1870 — 1875. (Pozri: M.Potemra, c. d., s. 92.)[34]Učiteľské listy Brněnské— Red. bol F.Krčeka Fr.Urbánek.Brno 1867 — 1880.
Vychádzali s literárnou prílohou (podľaRiznerovhosúpisuČesko-moravských pedagogických časopisov— Národnie noviny
1874, č. 32, s. 4).[35]Beseda učitelská— Týždenník pro učitele a přátele školství.
Redaktori KarelBulířa MatejKaras.Vychádzali od r. 1869 — 1913 s prílohami Metodická příloha, Příloha slovanských
jazyků, Příloha škol mešťanských. (Porov.: TomášHynek,Soupis českých a slovenských pedagogických časopisů do roku
1965, s. 8.)[36]Komenský— Časopis paedagogický. Orgán spolku moravských
učitelů v Olomouci. Vych. od r. 1873 — 1964/65. (Porov.: TomášHynek, c. d., s. 33 — 35.) V r. 1873 — 1874 ho redigoval
prof. českého gymnázia v Olomouci JanHavelka.Podobne ako
predošlé pedagogické časopisy aj tento je zahrnutý do zoznamu, či súpisuČesko-moravských časopisov, ktoré uverejnil Ľ. V.Riznerv Národných novinách 1874, č. 32, s. 4.[37]Naší mládeži— Prvý ročník vyšiel v r. 1873 (MS ČSB
270).[38]Obzor— Časopis pre hospodárstvo, remeslo a domáci život.
Vychádzal raz za mesiac v Ružomberku, red. od r. 1891 KarolSalva.Časopis vychádzal od r. 1889 — 1905. V r. 1891 — 1899
mal zábavnú prílohuPri kozúbkuaPod
Lipou, ktoré zostavoval Ľ. V.Riznerako hl.
spolupracovník Obzoru. Nadviazal na staré tradícieObzoru,
noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, ktorých zodp. red. bol Daniel G.Lichardod r. 1863 do 10. 1. 1883. (Pozri M.Potemra, c. d., s. 85 — 86.)[39]Konfesionálna škola— Časopis pre výchovu, výučbu, hudbu,
umenie a literatúru. Vych. v Trnave od 1. 3. 1871 — 15. 11. 1873. Hl. red. bol Fr.
OttoMatzenauer.(Porov.: TomášHynek, c.
d., s. 35.)[40]Našinec— Vych. od r. 1869 — 1918 v Olomouci. (Porov.: MiladaWurmová,Soupis moravských novin a časopisů z let
1848 — 1918.Brno, 1955, s. 50.)Ide o pokrokový časopis, ktorý vychádzal v Olomouci a stal sa náhradou za časopisyMoravská OrliceaOlomoucké noviny.Majiteľkou a vyd. bola JosefinaČernochováa red. JanBožek.(Od r. 1872 Jozef Černoch a majiteľom od 6. 2. 1885 sa
stal A. Jiříček.)Od februára 1873 sa Ľ. V. Rizner stal stálym dopisovateľomNašinca.Rizner v liste M. Kiššovi z 23. 3. 1873 (LAMS) sa
zmieňuje, že do uvedeného časopisu píše každý týždeň.[41]Opavský týždenník— Po zaniknutíOpavského
besedníka(1861 — 1865) vznikol r. 1870 (do 1914) časopisOpavský týdenníkzásluhou filológa A.Vaška.[42]Rizner v liste M. Kiššovi z 23. 3. 1873 (LAMS) dopisovaniu do českých časopisov
pripisuje veľký význam, keď sa plán na založenie slovenského učiteľského časopisu
nepodaril. Do písania nabádal aj M. Kišša: „… Lebo doteraz predcaj len cez plecia na
nás pozerajú, a to i naša slovenská inteligencia, naši národovci a vôbec kňazstvo,
ako sa zdá, nič nám nepraje. — Hore sa! To buď našim heslom od nehož nikdy
neupusťme!“[43]Ide o Gustáva AdolfaČernáka(nar. 16. 7. 1842 v Lubine —
umrel 29. 4. 1891 v Grinave), ev. a. v. farára. Písal veľa do cirkevných časopisov.
Černák a Rizner si vzájomne požičiavali viaceré časopisy. Niektoré dostávali aj
zdarma. Černák odoberal odborné cirkevné, Rizner politické a jeden pedagogický. Ako
dokazuje ich korešpondencia (LAMS), Černák Riznerovi v práci hodne pomáhal, čo si
Rizner veľmi cenil. (PozriDenník Ľudovíta V. Riznera,
Bratislava 1955, s. 30 a list Ľ. V. Riznera M. Kiššovi z 23. 3. 1873, LAMS.)[44]Národnie noviny— Zodp. red. v r. 1873 bol ViliamPauliny-Tóth.Noviny vychádzali od r. 1870 v Martine.
(Porov.: MichalPotemra, c. d., s. 80 — 81.)[45]Slovenské noviny— Ich vydavateľom, majiteľom a zodp. red.
bol Ján N.Bobula.Noviny vychádzali od r. 1869 — 1875. (Tamže,
s. 96 — 97.)[46]Z textu nám nie je jasné, či ide oSvětozor, List pro zábavu
a literaturu — Přílohu ke Slovenským novinám z rokov 1858 — 1861, ktoré vychádzali vo
Viedni (ich redaktorom bol D.Licharda spolupracovník dr. H.Jireček.— M.Potemra, c. d., s. 106),
alebo o český literárny časopisSvětozor, ktorý vychádzal od r.
1867 a zameriaval sa hlavne na meštianske vrstvy. Od r. 1884 za redakcie Matěja
AnastasiaŠimáčkasa stával postupne orgánom českého literárneho
realizmu. (Vzájomné listy Jaroslava Vlčka a Jozefa Škultétyho, s. 195.)[47]Lumír— Literárny časopis zal. r. 1872 J.Nerudom.Tento časopis mal hlavný význam v 70. a 80. rokoch
ako orgán kozmopolitickej školy, ktorú v ňom predstavovali najmä J.Vrchlickýa J.Zeyer.K redaktorom tohto
časopisu patril O.Hostinský, Sv.Čech, J.
V.Sládek, S.Heller.[48]Ľ. V. Rizner bol členom Matice slovenskej od r. 1873 (porov.:Vršatský,Ľudovít V. Rizner.Slovenské
pohľady 1913, s. 670), doživotným členom Matice českej a nadácie J. Záborského (pozri
list AdolfaPateruRiznerovi z 23. 11. 1902, LAMS).[49]Honvédi— jazdecké vojsko v bývalom Rakúsko-Uhorsku. Nosili
červené jazdecké nohavice.[50]Riznerova manželka sa volala Alžbeta rod. Poláčková. Bola richtárova dcéra z
Bošáce. Mala veľké porozumenie pre jeho práce. (Pozri Riznerov list M. Kiššovi z roku
1872, LAMS.)[51]Rizner v liste zo dňa 23. 3. 1873 oznámil M. Kiššovi „Mne sa dcéra, tuším 12.
februára, narodila, jejž som dal meno: Elena a Vlasta. Musí byť Slovenkou, tak ako
ten Tvoj Miloslav Slovákom. Dobre to bude harmoniruvať: Miloslav a Kišš ako to moje
nemčúrske Rizner a Vlasta.“ Riznerovci mali tri deti: Elenku, Branka a Marienku. S
ich štúdiom mali rodičia veľké starosti, pretože ich otec bol uvedomelý
národovec.[52]V jednom liste M. Kiššovi Rizner píše, že keď pominú domáce práce, nastáva práca
pera. „Ja píšem vždy, ustavične; nedokončím jedno, už desatoro začínam.“[53]JánLieb— pôvodom zo Šurian, dôverník Matice slovenskej.
Prispieval veľmi často doNárodných novín,Národného
hlásnika,Obzoruatď. Písaval pod rozličnými
pseudonymami IvanLiub,Braniborský,Havolan, JánMillý,Kraskovan,Ľudomil, M.Poliar,Sirkoviankin,Slaňan,Železnikov,S. J.
B.S jeho menom sa stretávame aj v zoznamoch žiakov revúckeho gymnázia.
Vo svojich článkoch sa zaoberal úvahami, ako odstrániť biedu.Okolo r. 1875 prišiel na Kraskovo, kde založil hospodársky závod „Kraskovskú
otčinu“, ktorého bol správcom. Išlo o vytvorenie spoločného majetku, scelenie
pozemkov (čo predstavovalo 140 ha).Svojimi vedomosťami zachránil dedinu pred hospodárskym úpadkom. (Pozri:Naše túžby — naše povinnosti,Národnie noviny
1873, č. 110, s. 1 — 2.,Národnie noviny 1881, č.
147, s. 4;Obzor 1882, č. 1. atď.Vzájomné listy
Jaroslava Vlčka a Jozefa Škultétyho, s. 258; List Ľ. V. Riznera R.
Uramovi z 29. 11. 1895, LAMS.) | Rizner_Listy-Andrejovi-Kmetovi.html.txt |
I(Román v lyrike lásky)Môj priateľ Jozef bol zamilovaný. Jeho dievča sa volalo Jozefína. Zomrel od lásky.
Nechal po sebe spomienky a povedal mi ešte zaživa, že sú pekné, škoda ich nedať svetu.
Dávam ich.AutorVoláš sa Jozefína, moja láska si, jediná, veľká z vekov. A pozmením si svet na tvoje
meno. Tak začína hovoriť Jozef.Najprv som ťa len videl. Na to krásne hľadím.Zavoláš, chyť ma, keď začneš padať?Lebo tak padá pieseň pútnika, idúc do Ríma, snívajúc o nádhere ticha, o kupolách nad
mestom.A tak prichádza kráľovná zo Sáby, omámená slávou, nechcejúc viac iba mňa nájsť, že mám
bohatých predkov.A som tvor, ktorému len pohladiť môžeš slnko clivosti, aj ten predspev blankytov.Ja kľaknem v svojej záhrade, čo si mi ju pozlátila menom, čo si na kvetoch nechala
sladké ústa.*Keby si bola utopená v azúroch neba, naplakali by sme sa, my na zemi.V ktoromže úsmeve by sme sa líšili: v tvojom na nebi, či v našom, nastavenom tu ako sieť
pre teba?Ach, Jozefínka moja, obidvaja sme jedno. Nedaj sa pomýliť dvojakosťou zenitu, tvojho a
môjho.Či nie si vo mne tou, ktorá hmýri hviezdami vo chvíli, keď zasieva ma tu do ohňa?Na aký obraz chceš ma stvoriť v rozkvete? To sa už raz Bohu podarilo.Aj Eva dostala bozk pri stvorení. Daj mi ho. Domov ešte nemáme, sú cesty k nemu.*Keď na úvaly pozerám z aviónu, ako sa netešiť, že zosadnem? Ako nemá vedieť včela, kde
je úľ?Keď vidím vzlietajúceho škovrana pod nebom, ako ho nečakať zas tu dolu?Šumot tvojich kvetov na grúňoch a ich beláskavý obláčik nad nimi ako by nemal ísť kolo
mňa?Čo teraz máš v očiach, to už aj mne si vzala. A bežíš s tým do svojej jari.Jablko raja vyviera z tvojich úst. Nesmiem sa ho chytiť rukou, len perami.Tak decko pije život z matky. Ale ktože vie o tom svete ďalekom z čias nemluvniatka?No aj z diaľav raz decko vykročí a bude chodiť po krajine tvojej.*Poézia je stôl, už víno čaká. Iba dvaja sme a nezotrie sa náš dych na pohári.My sme sa už napili. Z obŕv nám ušiel smútok, z krokov ide nám spev.Pieseň nás popoháňa ďalej, kvety sa nám ženú oproti.Poézia je vtedy ako dieťatko. Čítame potichu, čo nám napíšu jeho očká.A sú úzkostlivé. Takú oblohu ponúkajú, na ktorej sa nás ľahko možno pýtať, ako sa
voláme.Z amfory, čo má nápoj, počujem, ako mi, Jozefínka, hovoríš: na! A premeníš sa na
rozvlnený vzduch.Treba ho brať do seba, vzduch poézie. Okná s ľuďmi sa nezaprú pred vínnou révou.*Ľudia sa povadili pre nás: tí dvaja majú niečo! A my sme inde našli presilu lásky.Ponorili sme sa do minútky svojho kľačania, kde sa zlievajú dva potoky a tvoria rieku.Na našich stráňach slnko má hniezdo, rozlieva sa na more. A pijeme ho detskou púpavou.Povedz, prečo ťa zbožňujem, keď piješ viacej ako ja a piješ z mojich rúk i svoju
dievčenskú sladkosť?Veď ja tak nepálim ako ty. A predsa väčšiu účasť máš na tom, hlasno ti to závidia.A keď načriem svojím pohľadom do tvojho pohľadu, ľudia sú zlí, že básnik od nich nič
nepýta.A ty si ešte krajšia tým, že nepovieš mi ani raz: nemáš nič pre mňa? Už si mi slnko
dala.*Tí, ktorí driemu pod viničmi, nestihnú mnoho hovoriť. Cítia nad sebou nohy zlodejov.Každý vie svoju rozprávku inak. Podľa toho, kto čo kradne, hrozno alebo bozky sladkých
plodov.Okúpal by som ti tvár muštom. Ráno by prišiel lúč úsvitu a vypil by ťa celú.A nerozptýlená na obláčik nebeský, stála by si predo mnou, ako pred poviazanými štepmi.Dôvodila by si, že stačí iba dýchnutím ísť na mňa, ako keď sa stretnú dva pomaranče.Nebojíš sa, že prievozné na ten druhý breh musím zaplatiť svojím náručím.A kde je preliačený výmoľ, ešte viac námahy by ma stál ten poplatok, s rumencom na
tvári.*Každý otrok môže dospieť k tomu, že si obľúbi slobododarcu. Ale kto je darcom lásky?Galejník pozerá, kde už sa kotví. A kto mu sníme reťaze?Preto by mali horekovať všetci, ktorým sa naskytol útek, s pečaťou viditeľnosti.Neušli by ďalej, iba do kolobehu svojho kruhu. Prítomní v svojom poznačení.Zem vôňu nikdy nezmení. Sme aj neprivlastnení a platíme, že sme na nej.Aj láska si pýta daň. Sladkosťou nenapĺňa a hovorí: no skús utiecť z väzenia!Povedz, keby si nebola vždy viac krásna, čo by som mal z takej slobody?*Môžeš byť sladká, slabšia ako kývnutie prstom. A si ako holub, čo veže preletí.Ale ako označíš prstom svoj dych? Mala by si poznať mágiu a čarovný prútik. A nechceš s
tým nič mať.Ťažko ťa presvedčiť, že máš moc nad básnikom. Vravíš, že si len stebielko, čo vetrík
zláme.A nezláme. Keď ťa prosím, aby si horela, horíš nad moje sily. Na krídla tvojho ohňa
nestačím.Keď berieš do ruky horúcu niť, vyšiješ mi lúč na nebi, hneď je kmitavý.Tak vládnem, ako v detstve, keď i v malej skuline som chytal slnko do rúk.A tak sa tvoj prameň premení zo zlata na karmín a nijako ho neviem odohnať od úst.*Máš svojich predkov, pohanov? Nikdy sa to nevidí, ako sme spočiatku povstali z hrobov.A je hlboko v hmlistých vekoch náš koreň. Tam dlhšie sa milovali v plnej jaskyni.Aj pospiatky sú storočia našimi. Ženy boli ako ženy, zvodné a mali počerných záletníkov.Dochvíľne vedeli sa dať do tanca, vymieňať si úsmevy, s pavučinou v speve.A kvetmi nôh potlačili kvety. Navečer stromami pokryli neohnuté stromy.Ó, povedz, ako si len podávali z ruky do ruky nahryznuté jablko! Vždy bolo skoro celé.Potom sa mohli pomestiť na svojom kúsku zeme ich deti, deťúrence vo vekoch, až po nás
dvoch.*Čakám na tvoj list, ako na Božiu rosu. Mračno mi je iba poduškou bielou.Všetko som vládal uniesť v živote, oh, nie teba, nie ten balvan lásky. Ratuj ma!Upiekla ma páľa. Premôžeš, ty ohnivá pec, aj muža zo železa. Kto vydrží?A pretrvať chcem zomieranie. Aspoň kým mi zopakuješ v liste, že ma miluješ.Že musím ešte trpieť, kým príde o tom chýr, to sa volá láska; aj za hrob.Ale čože je láska a čo je po nej smrť?! Dvere sa zavrú tak, akoby v tej chvíli bolo
najsladšie odísť.A ľudia povedia: to sa len deti ihrali; zrobili si jamky na jar a gúľali do nich guľky. | Dilong_Nezomrie-kto-miluje.html.txt |
1. Premožený odporZunavení dlhšou chôdzou, po viacdennom cestovaní konečne zastali sme na Výhorletskom
pohorí, pred tak zvanou „zakliatou jaskyňou“ a položili sme sa na zem ku odpočinku.Štefan Vrždialik, môj spoločník a sprievodník sotvy že složil so seba kapsu a vrchný
kabát, vystrel sa na mäkký machom poprerastaný trávnik a odfukoval si z hlboka.— Ale sme už konečne raz tu, u cieľa našej cesty! — riekol som ku Števovi, otvárajúc
zátku zo sklenice, jejž obsahom sme sa potúžiť chceli.— S tým poznamenaním, pane principálu — odvetil mi Števo, — že ja až dosiaľ nemám veľkú
vôľu a chuť sprevádzať vás do podzemia: lebo vždy držím na pamäti to, že sa mi už raz na
jednej podzemnej ceste, ktorú som s vami vykonal… sakramentsky zle povodilo.[1]— Tentokráť sa ti ale, ujisťujem ťa, nič zlého nemá pridať! — posmeloval som sprievodcu
môjho Števu, — bo tentokráť veľmi obozretne postupovať budeme, obozretnejšie než predtým v
jaskyni pod Veprom.— Ale ja som vždy tej mienky, že na človeka pod zemou vždy väčšie nebezpečenstvá
striehnu, než na suchu, na vode a v povetrí, a z tade odôvodňuje sa moja nechuť a
bojazlivosť, liezť opäť pod zem ako krtica…— Prestaň už s tými námietkami: ja zodpovedný som za všetko i za tvoj bezpek.— Ja vás, pane principálu, slepo poslúcham a všade nasledujem, ako verný pes svojho
pána, hotový súc s vami i za vami skočiť do vody, do ohňa: ale tak myslím, táto moja slepá
oddanosť môže mi byť napokon zle odmenená: lebo dotiaľ chodí krčah ku studni, kým sa
nezabije.— Kto všade s rozumom pokračuje a nenechá ho doma v škryni zatvorený, ten sa nemá čo báť
zlého.— Dobre, ale či rozum človeka nikdy neoklame?— No, už prestaň! radšej si zapi a zajedz, zíde sa ti položiť niečo do brucha a ovlažiť
hrtan.— No už je darmo, ja bych si predsa radšej zapoloval v týchto prahorách na divú zverinu,
k. p. na medveďa, ako liezol pod zemou pod zem cieľom výzkumu, — dohovoril Števo a chutnal
si na to pohárom vína.Po krátkom ešte dohovoru rieknem ku Števovi:— My nakukneme teraz do tejto jaskyne, ktorú povesť — tradícia ľudu od nepamäti
„zakliatou“ menuje, bájac si o nej to, že je ona „otvorom do samého pekla.“ Uvidíme, čo je
s jaskyňou touto vo veci.[1]Števom spomínanú cestu opísal p. pôvodca tejto rozpravy už predtým pod menom
„Sedem dní pod zemou“, ktorá ale ešte dosiaľ tlačou nevyšla.Vydavateľ. | Timko_Prechadzka-po-pekle.html.txt |
ŽivotopisNarodil som sa 29. januára 1912 na Bystrej. Je to stará haviarska dedina pod Ďumbierom
neďaleko Brezna, podobného rázu ako sú všetky ostatné, ležiace na úzkej doline, tiahnucej
sa od Podbrezovej cez Čertovicu na Liptov, a to Mýto, Jarabá a na druhej strane Boca.
Viditeľné stopy, ako jamy, frúdle, ba aj zabudnuté a pozasýpané bane, nachádzajúce sa v
okolitých stranách a po úbočí hôľ, nasvedčujú, že voľakedy sa tu dolovalo. Najskorej
železná ruda, ale starci spomínajú aj ryžovanie zlata vo Mlynej a na Fongrúbe. Na Bystrej
bol hámor. Čiastočne spracovaná ruda sa odtiaľto vozila na vozoch až do Banskej Bystrice,
kým zrnká vyryžovaného zlata si vraj odvážali Brezňania cez Pohánsko — vo vreciach
mulicami. Drevený hámor pozdejšie vyhorel a s ním pravdaže aj najstaršie drevené domy v
dedine. Na slávnu banskú dobu upomínajú tu dosiaľ rozložité a masívne múranice: niekdajšie
panské domy, krčmy, kancelárie a šalandy.Povodní obyvatelia boli pravdepodobne uhliari a baníci. Keď sa v osade vystaval hámor,
prisťahovali sa remeselníci, väčšinou cudzinci; Nemci, Poliaci, ba aj Taliani a Česi, ako o
tom dosiaľ nasvedčujú miestne mená a priezviská: Vajsenpacher, Kellér, Zvarík, Šustek,
Pozdena, Zvada atď. Nikdy nevytvorili nejaký mocnejší rod, lebo časom opúšťali dedinu, aby
prenechávali miesto iným prišelcom. Keď som ja rástol, prejavoval sa už vo všetkých
rodinách úpadok, ba až degenerácia. Schopnejší a zdravší prírastok odchádzal a doma
zostávali len starci a tí popelkári, národ prihoretý, pokorný, poslušný a hlavne
malicherný.Aj môj otec bol vlastne takým prišelcom. Prisťahoval sa z Mýta a zakúpil dom po nejakom
Považanovi, lebo starootcovskú drevenicu pod mýtňanskou krčmou obsadili náročnejšie tetky.
No korienky jeho rodu vedú na Handle-Beňuš pri Brezne a bohvie odtiaľ niekde do stredného
Nemecka. Robil vo fabrike v Podbrezovej ako všetci Bystrania. Bol to človek rozumný,
rozvážny, ale uzavretý, najmä ku nám deťom. Hrával na husliach a na ťahacej harmonike.
Veľmi rád a veľa čítal. Pamätám sa ešte dosiaľ veľmi živo na tie večery, keď sedával pri
stole pod petrolejovou lampou a čítal nám nahlas o zázrakoch a o svätých zo starej,
švabachom tlačenej knihy, ktorá sa ešte teraz musí ponevierať u niektorej rodiny, kým sme
my s materou čuchrali vlnu alebo lúpali fazuľu pri sporáku.Matka pochádzala zo Starých Hôr. Bola jednoduchšia, pracovitá a poslušná. Ani ona
neobľubovala posiedky s ľuďmi. Nemala ani kedy, lebo musela sa starať o malé hospodárstvo,
ktoré si spolu s otcom nadobudli a ktoré sa neustále rozširovalo. Bola skúsená a
rozpoznávala ľahko ľudí, najmä ich skrytú zámernosť, preto bola vo všetkom opatrná. Ako
dievča chodievala po svete s tovarom, ako to dosiaľ robia ešte mnohé Starohorky. Na takejto
ceste za živobytím, niekde vraj vo Viedni, stretla sa i s otcom, ktorý tam vojenčil. Po
celý čas žili v dobrej zhode, nepamätám sa, že by sa niekedy boli pohašterili. Mali spolu
dovedna päť detí, všetko chlapcov, z ktorých dvaja zomreli. Bol som najmladší a tak trochu
od malička, hlavne od starších bratov otĺkaný.Svoje detstvo som trávil pri hrách najčastejšie u susedov, kde ich bolo veľa a kde vari
následkom toho bola aj väčšia povoľnosť ako u nás doma. V škole som nejako zvlášť
nevynikal. Aspoň moji bratia boli rozhodne oveľa usilovnejší a schopnejší. Príčina väzela
vari v tom, že som ľahko prezrel učiteľovu osobnosť a potom, keď som uňho zistil nejakú
nezrovnalosť alebo slabosť, nielen k nemu, ale ani k predmetu, ktorý ma učil, nevedel som
priľnúť. Na ľudovej to bol človek pomýlený dobou, maďarón, ktorý sa nijako nevedel vpraviť
do nových pomerov po vojne, pijan, sukničkár, zvrhlík, na meštianskej škole a ústave, ak to
boli Slováci, tak bohužiaľ neschopní, ľudia povrchní a lajdáci, keď Česi, hoci dobrí
odborníci, ale iba chladní rozumkári, ktorí sa nevedeli zdržať podpichnúť a urážať
slovenskú prostotu a najmä citlivosť. Na štúdiá dali ma rodičia hádam preto, že som
neprejavoval záujem o inú prácu, ako napríklad moji bratia, ale hlavne a] preto, že v tej
dobe, keď som vyrastal na chasníka, prestali prijímať učňov do továrne, kde po exámene na
ľudovej škole obyčajne chlapci z našej dediny odchádzali, nuž otec určil, že bude
najlepšie, keď sa mi zaistí nejaká štátna služba. Učiteľskú dráhu som si vybral sám, lebo
sa mi zapáčilo, že budem môcť tak narábať s knihami.Knihy som mal rád odmalička. Najprv rozprávky, potom divoké dobrodružstvá, detektívky,
ale vo dvanástom roku som už čítal s veľkým záujmom Dostojevského, Poeho, Stevensona a
Huga, všetko v lacnom, melantrichovskom vydaní. Možno od tých čias si obľubujem fantastické
a démonické rozprávky. Veľmi rád som ich potom rozprával svojim spolužiakom v škole, keď
pán učiteľ bol inakšie zaneprázdnený a bolo treba nejako zamestnať nezbednú triedu, alebo
kamarátom na pašienke večerami pri ohni, keď sme sa po rušných hrách pred nocou obyčajne
schúlili, kým sa statok na sihoti napasie.Moju schopnosť vymýšľať a opisovať všelijaké pravdivé i nepravdivé príhody všimol si
prvýkrát učiteľ Kohout na meštianskej škole v Podbrezovej a potom v Banskej Bystrici na
ústave hlavne riaditeľ Skopal, ale ani prvý a najmä ani druhý, hoci ma učil slovenčinu a
prednášal literatúru, nevedel ju nejako účinnejšie podchytiť a rozvinúť. Neviem prečo.
Nemal záujem. Vedel síce dosť povedať o českej literatúre i žiadal o nej od nás dosť, no na
slovenskú zabúdal, ba raz sa úprimne aj priznal, že vie z nej málo, museli sme ho sami na
všeličo upozorňovať.Prvé samostatné práce som predniesol na našom vzdelávacom krúžku v ústave. Niektoré sú
vari aj uverejnené v študentskom časopise Svojeť, ročník 33. alebo 34., pod pseudonymom
Bystran. Boli písané pod dojmom práve vtedy sa rozvíjajúcej hospodárskej krízy a
nezamestnanosti, ktorá zastihla hlavne priemyselné kraje okolo nás a teda priamo aj našu
rodinu, lebo obaja moji bratia zostali na čas bez zamestnania. Preto sú sociálneho
zafarbenia. Pozdejšie na Mýte pod Ďumbierom, kde som začal učiť, vznikali ďalšie rozprávky.
Mohlo ich byť na celú zbierku. Nejaký literátik, ktorý raz cez dedinu prechádzal, vyžiadal
si aj odo mňa celý rukopis, že ho vraj v novej edícii vydá, ala zdá sa, že sa mu nehodil,
alebo edícia sa rozpadla, alebo rukopis zapotrošil, hlavná vec, že som ho viac nevidel.
Zachránila sa iba jediná rozprávočka, ktorú pozdejšie uverejnil Geraldini v časopise
Prameň, ročník 36, č. 9 — 10.Dedina a jej prostredie, do ktorého som ako učiteľ zapadol, ma potom zaujala celkom.
Nesporne obsahuje nesmierne a najvlastnejšie duchovné bohatstvo slovenského ľudu, ktoré
dosiaľ bolo spisovateľom, hudobníkom, maliarom, len v nepatrnej miere načaté. Ona a hlavne
nesmierne tíšiny lúčin, pašienok, hôľ a velebných vrchov okolo nej mi poskytli látku ku
prózam, ktoré zaplnili Maticou vydanú knihu noviel Malka a naposledy román Nevesta hôľ.V súvislosti s týmito knihami často sa spomíňajú v kritikách a recenziách mená Ramuz a
Giono. Nuž, aby som bol úprimný, mám rád jedného i druhého a mám rád všetkých severských
spisovateľov a najmä Hamsuna, objavujú dušu prírody, ktorú i ja badám v našich horách, ale
stále sa ešte vraciam ku mojim prvým láskam, najmä k Hugovi, lebo tak sa mi vidí, že on
načrtol dušu vesmírnu.Nové diela sa vo mne rodia pomaly a púšťam sa do nich až vtedy, keď sa mi celkom v hlave
odležia. Doterajšie práce vznikali väčšinou pri bezprostrednom styku s prírodou, priam
vtedy, keď som sedel na grúni vysoko nad svetom a všetkými zmyslami vnímal, ako dýcha podo
mnou dolina a okolo spieva hoľa. Najväčšiu inšpiračnú schopnosť mávam pri pohľade do
tichých diaľok a nikdy nie v zhone, medzi ľuďmi. Niektorým sa to zdá chorobou. Nuž nemôžem
za to, nazdám sa, že budem do smrti chorý na samotu. Ale veľkým inšpiračným zdrojom mi
bývajú aj maľby, čo aj len reprodukcie, napríklad Michelangelove, Rembrandtove, Goyove,
potom Beethovenova, Wagnerova, Griegova hudba a najmä slovenské ľudové piesne vo svojom
prirodzenom podaní. Napríklad, celá novela Malka vznikla pri zvukoch valašskej píšťaly.
Námet, keď som jedného jarného dňa sedel v mladine a počúval trilkovanie valacha, ktorý
pásol neďaleko stádo oviec, a spracovanie za zvukov, ktoré som večerami sám vyludzoval z
tej istej píšťalky, keď som ju bol od valacha vykúpil.Na ukončenie tohto náčrtu môjho behu života dokladám ešte krátko: ako učiteľ pôsobil som
ešte na meštianskej škole v Podbrezovej a teraz v Novej Bani. Medzičasom rozlúčil som sa s
rodičmi a založil som rodinu.[1][1]Písané pravdepodobne pre Maticu roku 1945/46 na Novej Bani, kde sme v tomto čase
bývali.Obávam sa, že pôvodný odpis tohto životopisu sa mi pri požičiavaní vymenil, leto
toto je už len odpis z odpisu, ale pravdepodobne nie z originálu. (Poznámka Mária
Švantnerovej, manželky spisovateľa.) | Svantner_Zivotopis.html.txt |
Z mých vzpomínek na SlovenskoK laskavému vyzvání p. redaktora, abych napsala pro Pohľady vzpomínky na své styky se
Slováky, chopila jsem se od srdce ráda jeho pobídky. Patří mnohé ony styky k drahým darům a
přemilým vzpomínkám mého života. Než nejdříve několik slov o tom, jak jsem se ke své lásce
ke Slovensku a Slovákům dostala. Pravdivě řečeno, byla náklonnost k Slovákům a všemu
slovenskému u nás v Čechách vždy hluboce zakořeněna.O inteligenci jednak v té věci pečovala škola a hlavně, aby srdce česká zůstala pro
Slovensko otevřena, postarali se dva poslové lásky:Adolf Heyduksvou
sbírkou „Cymbál a husle“, tehdy přímo kouzelnou, dodnes svěží, vroucí, nadšeně a tklivě
působící, aRudolf Pokornýse svou „Mrtvou zemí“ a svými stále ještě
dosti nedoceněnými „Potulkami po Slovensku“.Tyto knihy vyšly za mých prvních dívčích let.Není divu, když moje duše, zkypřena z domova mým otcem idealistou národním a tím již i
slovanským, se vykoupala v jasných a teskných jejich stránkách, že musela Slovensku
náležet.S touto přípravou ocitla jsem se r. 1883 o školních prázdninách v Rožnově na Morave. Tam
jsem navázala první své přátelství se Slovákem, postavením státním uředníkem v Prešpurku,
asi nepříliš vysoké hodnosti, zato s horoucí slovenskou duší. Byl toJosef
Jančo, kterého i Jaroslav Vlček ve svých Dějinách literatury zaznamenáva.Ve svém obrázku „Čo robiť?“, v němž jsem nastínila naše setkání, zachycuji jeho podobu:
„Vzpomínám bělovlasého, vysokého, štíhleho, ač věkem již nachýleného starouška s milýma,
dětskýma očima. Ale někdy dívaly se ty oči tak polekaně, ach, tak bázlivě se zjevnou
úzkostí, jako oči štvané zvěři, a jindy svítil v nich opět plamen a žár, že jejich bledá,
vyhaslá modř zbarvila se do temna, a ony tím zvláštněji působily, že hleděly zpod bílého
obočí a zpod hlubokých vrásek sestaraného čela. Jen letmo jako ve snu strhla jsem poprvé na
sobě pohled těch očí, v němž byla tehdy směs i úzkosti i žárového ohně, takový zvláštní,
nevyslovitelný výraz, k jehož uvědomění jsem došla až později.“Tehdy jsme se jestě neznali. On jen poslouchal od sousedního stolu v hostinské záhradě
nejprve můj klidný hovor s jistým profesorem, Maďarem, který se později s mé strany
vystupňoval ve vášnivou při. To, když prohlásiv se, že jeho matka byla Slovenka, zrovna
cynicky se dovolával práva Maďarů k pomaďařování ostatních národností v Uhrách, zejména
Slováků: „Kdo má moc v rukou, má právo užíti ji, jak mu libo. I v přírode je tak. Silný
zmocňuje se slabšího, pavouk mouchy, jestřáb holuba.“Měla jsem tehdy spojence v replice proti němu v profesoru S., však nynějším svém choti,
který čelil mu klidnými, věcnými důvody, kdežto mně honosné vystatovaní se bezprávím tak
pobouřilo každý nerv…Při tom mně stihl onen nevýslovný pohled neznámeho stařečka, jenž druhý den na procházce
se mi představil, aby, jak se vyjádřil, se mi poděkoval za to, jak jsem se zastávala
Slováků. Od té doby po celý jeho rožnovský pobyt jsme se denně setkávali a pobývali spolu
venku na procházkách a v deštivém čase v mé horské světničce, o niž jsem se dělila se svou
přítelkou Moravankou. Předčítával nám tam své básně, otištěné v časopisech, které, jak jsem
se domyslela, vzal s sebou pro potěchu a posilu své mysli. Byl po těžkém rodinném neštěstí,
umřel mu před tím jediný syn, ale to byla ještě příliš čerstvá a hluboká rána, aby sdělení
její mohlo přejíti přes jeho rty. Odjinud později jsem se o tom dozvědela. On jakoby jen
jedno znal — zrovna s mladickým zápalem apoštoloval pro své Slovensko mezi Čechy, léčicími
se v Rožnově, pri tom pln bázně a úzkosti, aby ho některý z četných tam pobývajících Maďarů
nezaslechl a neudal, a nepřipravil ho tak o službu, od níž závisela existence celé jeho
rodiny: měl ještě choť a čtyři dospívající dcery.Ale zato ta radost planoucí mu z očí, když mně a přítelce mé oznamoval, že v tom a onom
našel opět přítele Slováků, což mně ovšem nebylo ničím podivným, stýkal se s českými
inteligenty tak přirozeně, že přítele Slováků nalezl v každém s nímž se rozmluvil. Jen
někdy uprostřed vzrušeného hovoru najednou nápadně ztichl a se zadumal. Byla jsem tehdy
ještě mladá, abych byla pátrala a dovedla vypátrati příčinu z předcházejícího hovoru. A
dědoušek, jak jsem ho v duchu jmenovávala, k mému rozptýlení jen říkával, že má velkou
bolest na duši, neřekl však jakou a mně mladé neslušelo se doptávati.Sešli jsme se ještě. Po čtyřech letech v Bratislavě, tehdy Prešpurku, kam jsem Povážím z
Martina schválně zamířila, tešíc se, jak starouška překvapím. Pravda, měl radost velikou.
Nelíčeně mi letěla z jeho očí vstříc, když mne zrovna otcovsky vítal. Ale bolest jeho
života byla mi najednou i bez jeho slov zjevna, když se ohlédl, aby mne představil svým
dcerám — choť jeho po těžké nemoci dlela s jednou dcerou právě kdesi v lázních — a najednou
po celém bledém obličeji jeho rozlila se záplava rozpaků — neuměly jeho dcéry slovensky.
Choť jeho byla Němka, prostředí v městě bylo německé, on úřadem vyčerpáván do krajnosti, i
zaplatil to vše tím nejtěžším — on Slovák celou duší neobohatil svými dětmi svůj národ.
Byly zdárné, vzdělané, ale úplně německy vychovány. A tak, čím byly lepší, tím cennější
dával v nich cizímu národu dar, tím cennější odnímal svému.S tím vzácně milým starouškem jsem si potom dopisovala až do jeho smrti r. 1893.Tak píše v listě ze 4. února 1884: „Zprávy o slavnosťach pri otvorení Vášho národnieho
divadla, chlúby to českého národa, čítal som so zimničnou úľubou a radosťou. Chvála buď
nebesám a statnému národu, že ste sa domohli toho, za čím od dávna túženo. Jaký to rozdiel:
Čechy a Slovensko! Tam jaro, tu zima. Slovensko je ten zakliaty hrad, v ňomž jakousi
tajomnou mocou ochromené a ubité všetko. Videli ste krásnu, mnohosľubnú nivu, ktorú
bezbožná noha zničila?…“ Pak mi mnoho psával o Vajanském a Hviezdoslavovi, jichž spisbou se
utěšoval.V listě 16. IV. 1886 opsal dlouhé dva nadšené odstavce z Vajanského „Vilína“, k čemuž
dodává: „Vajanského ,Vilín‘ a ,Letorosty‘ Hviezdoslavove sú také velikánske práce, že
rozšírenia zasluhujú. Ach, Bohdaj že by sa každá jich veta do necitných sŕdc hlboko vryla.“
A zase mne vybízel k jejich čtení, ač já, odbírajíc Slov. Pohľady od počátku jich
vycházení, měla jsem obyčejně knihy již opatřeny a přečteny, než milý staroušek mne na ně
upozornil. „Vilín“ kromě toho došel mému otci od samého autora s připsáním: „Pánu Josefovi
Sokolovi ku dobrej vzpomienke. 11.1. 1886.“ Takže já citovaný p. Jančem odstavec „Na Tatry
naše sadly dusné pary“ atd. uměla při obdržení jeho listu již dávno nazpamět…Z dalších dopisů vždy více rodinného obsahu, v nichž rýsují se prospěšně karakterné,
snaživé jeho dcery od nejstarší přes její němčinu velmi mně sympatické Olgy, jež byla tehdy
již řidící učitelkou v Prešpurku, tak mladších — vychovatelky Anny, učitelskou zkoušku
absolvující Gabrielky, která ráda hrávala na pianě Ilnerův „Čechův sen“, a nejmladší
Marienky, jež dosud studovala na vyššej preparandii v Pešti“, ale do nichž stále více
tiskne se stesk na pronásledování těžkými nemocemi v rodině, přece se vždy naleznou projevy
oddaného Slováka.A pak došel dopis v jaře 1893. „Mariškin (nejmladší dcerka) sobáš je na koniec Augusta
určený. Mnoho práce, mnoho starostí.“ Od vánoc trpěl zdlouhavou, velmi bolestnou nemocí.
Vypisuje její pochod, ale opět od svých bolestí přechází k těžkostem národním a potom se
omlouvá: „Ráčte odpustiť, že sa nerád s Vami lúčim, chcel bych ešte všeličo naznačiť, ale
pre slabosť očí a vôbec telesných síl nutno mi zakončiť.“Netušil staroušek přemilý ani on, který psal, ani já, která jsem vždy s radostným
pohnutím vítala jeho dopisy, že se se mnou loučí naposled. Léto, které mu lékař sliboval,
že mu odnese bolesti, stíšilo je navždy. Již se nedočkal radosti z dceřina sňatku. Začátkem
srpna dne 11. dotlouklo vroucí slovenské srdce. ,Béke lengjen porai felett!‘ přizýval mu
maďarský úmrtní list.Jediný maďarský tiskopis, který chovám pietně ve svých památkách.*Byl podzim r. 1884. Praha si pozvala drahého hosta, jehož píseň slýchávala pri všech
památných dějinných i časových vzrušených chvílích jásati a hřmíti svými ulicemi. Píseň,
která sila vzdor, pripínala nadějím křídla, byla výrazem národní statečnosti, jásavým
přiznaním uvědomění slovanského, důrazným slibem věrnosti pro nejtěžší chvíle, hrozbou těm,
kdož byli proti nám, odsouzením oněch, kdož by zrádně od národa odstoupili. Píseň, která
již svým rythmem pěnila a bouřila krev, rozplameňovala duše, byla sama jako hořící
pochodeň, jež svítila na pochod národu.Česká Praha měla nesčíslněkráte příležitosť slyšeti její hrozebné dunění i jasavé,
nadšené její volání. Věděla, jak umí jednotlivce semknouti v nepřehledné zástupy, seč byla
proto nerada slýchána, ba i často zapovídána z míst, odkud měli o nás „starostlivou“ vládní
a policejní péči.Tím radostnejší byla proto pro slovanskou Prahu vlastenecká povinnost poctíti toho, kdo
nám tu píseň dal. Proto pozvala jejího tvůrce a tak přijelSamo
Tomášik, dárce naší elektrisující, řekla bych naší druhé hymny „Hej, Slované“
do Prahy. V průvodu vzácného pěvce, přes vysoký věk ještě jak stepilý, mohutný kmen
statného, vzpřímeného, jenž již svou postavou se hodil za praporečníka svých plamenných
slok, byl medzi jinými politickými předáky SlovákůSvetozár Hurban
Vajanský.Po slavném uvítaní v městě pořadal se 27. listopadu v sálech Žofinského ostrova, nyní na
Slovanský přezvaného, slávnostní večeř.Báseň „Samu Tomášikovi na přivítanou“ od Ant. Šnajdaufa tvořila s programem večera
dvojlist, který chovám dodnes jako drahou památku nejen na Tomášika, ale ještě více na
Vajanského.Stalo se totiž, ze při večeru, jehož jsem se se svým drahým otcem a sestrou účastnila,
usedli jsme u stolu, k němuž po příchodu slovenských hostí přisedl, třebaže náš stůl nestál
v popředí s jinými ještě Slováky a Čechy Vajanský. Po vzájemném představení velmi živě se s
otcem mým, potom i s námi rozhovořil. Já, která byla pro něho zaujata již jeho sbírkou
básní „Tatry a more“, měla v rukou již i jeho 1. svazek Dum a jeho Pohľady, byla jsem nad
seznámením se s ním plna radosti. Dodala jsem si srdce a poprosila jej o podpis na onom
dvojlistě. Ale Vajanský předeslal podpisu a dátu laskavou dvojřádku: „Sprevádzali sme
starca a našli peknoduchú mladosť.“ Jak bych potom jako reliquii list neschovávala!Když snad po dvou, po třech dnech vraceli se slovenští hosté do svého domova, byly
bychom rády se sestrou poctily aspoň ty nejhlavnější z nich. Což Tomášikovi — kmetu snadno
se podala na nádraží kytice, ale Vajanskému, mladému, neobyčejnému krasavci, to od mladých
učitelek dost dobře nešlo, aby ti, kdož nás neznali, jináče nevykládali. I vymyslely jsme
si to tak — udělaly jsme si z Vajanského poslíčka a poslaly květy a dopis jeho ženě. Vzala
jsem útočiště k Dittrichovi, tehdáže jedinému prvotřídnímu pražskému obchodu květinami;
vynašel mi elegantní krabičku atlasem vyloženou, v ně vložil kytičku něžných květin v
slovanské trojbarvě, a udělaly jsme tak srdci svému radost.V dopise jeho choti dal se již vysloviti obdiv a uznání básníkovi, což v ústním
besedování nikterak nešlo nám se rtů. Již 2. prosince byla tu odpověď: „Milé sestry! Velikú
radosť spôsobil mi Váš milý pozdrav! Ďakujem Vám srdečne za milé prekvapenie, jako aj za
tie cituplné slová, ktoré ste mojemu drahému mužovi venovaly a ktoré našly ozvenu v mojom
srdci. Boh žehnaj Vás a daj uskutočniť sa Vašemu blahoželaniu. So srdečným pozdravom od nás
oboch Vaša úprimná Ida Hurbanová.“Tím prozatím téměř ustaly styky mé s Hurbanovými, které za málo let později rozvily se v
upřímné, vzájemné přátelství s oběma manželi a dopisování s Idou. Až na přestávku
posledních předválečných a prvních válečných let trvalo v upřímné sdílnosti až do Idiny
smrti.V souvislosti s tímto prvým setkáním s Vajanským jest ještě moje prosba k němu. Činila
se totiž jako vždy v českých novinách nálada pro srpnovou schůzi Živeny i napsala jsem
báseň a poslala ji Vajanskému, když jsem v Martině nikoho jiného neznala. Prosila jsem, aby
ji laskavě o sjezdu doručil výboru Živeny. Vajanský však místo toho otiskl ji v Nár.
Novinách. Tím dostala se ovšem na oči všem Slovenkám.Stala se tak šťastnou příčinou, že získala jsem neskonale mně drahé přátelství vzácné
Slovenky, jedné z nejvzácnějších duchem a srdcem, jaké Slovensko kdy mělo, ačkoliv
zastávala toliko prostičké povolání vesnické poštárky — přátelství Belly Textorisové.Koncem září (24. IX. 85) obdržela jsem čtyřstránkový slovenský dopis z Velké Revúce, mně
úplně neznámým jménemIzabella Textorisovápodepsaný. Byl plný
nadšeného, dojemného díku za mou báseň, to jest za cit lásky Slovenkám v ní projevený.
Zavíral poznámku: „Bolo by prirodzene sdeliť Vám niečo o stave ženskej otázky u nás, ktorá,
ač nepovažovaná a hore nevzatá, už jestvuje ale musela bych začreť do šedých bariev; krem
toho výlučným cieľom tohoto dopisu je uvedomenie Vás o našej povďačnosti, nechcem tedy
prekročit medze.“I vyvinulo se od tohoto listu mezi Bellou Textorisovou a mnou vzájemné dopisování, s
její strany vždy syté, bohatě obsažné, illustrující mi přečetné stránky slovenských poměrů,
jak se té doby jevily v národním, spoločenském, ba i rodinném slovenském životě, —
dopisování, v němž nevyhýbala se Bella samostatným úsudkům a vyslovení vlastních hledisk a
názorů, týkajících se různých otázek kulturních i náboženských. I nastřádal se mi do r.
1898, kdy až na několik pohlednic a dva dopisy v intervalech několikaletých Bella k mé
nevýslovné lítosti ustala psáti, 32 dopisů, z nichž nejmenší jsou 2 až 3 aršíkové, ale
většina 6 až 11 aršíkových. Vydány, tvořily by zajímavou knihu, zachycující bezděčně a
nekompromisně kolorit doby, v níž vznikly, s mnohými cennými detailly, která by byla
zároveň zajímavým dokumentem, jak v době nejtěžší poroby, kdy Slovenkám nebylo možno
vzdělati se ani na jediné slovenské škole: vyspěla Slovenka samouk mnohostranným věděním,
bystrým překvapujícím rozhledem, hlubokým uvědoměním národním a tím i mravním. Slovenka,
žijící v přísné vesnické odloučenosti, nemající tam nikoho, pranikoho, od koho by duševně
přijímala, která však z toho, čím se pilným studiem na knihách vzdělávala, sama duševně
bohatě rozdávala mladým svým žáčkám, především svým mladším sestrám, ale i jiným dívkám, jí
k učení potajme svěřovaným přes velikou, stále na ni doléhající bázeň o ztrátu místa,
„ktoré, ač chatrné, je predsa mnohých plánov základom. (19. VI. 87).Dopisy tyto jsou kulturně cenné dokumenty z éry slovenské poroby, myslím, že ze
slovenského ženského péra jedinečné, ale protože vyvírají z naprosté vzájemné důvěry,
vymýkají se zatím veřejnosti, aby snad tu-tam nenarazily, budou však s ostatní mou
korespodencí odkazem našemu Národnímu muzeu v Praze, takže budoucímu kulturnímu historikovi
slovenskému nezůstanou ztraceny.Jeden z plánů svých odhaluje mi Bella hned v druhém svém liste (18. XII. 85): „Mám štyri
sestry. Na dve pozbudla som vplyvu, ale maličké dve chcem zachovať národu. To je teraz
hlavným účelom môjho života. Im k vôli musím sa domôcť samostatného postavenia, bo len keď
ja si ich budem vychovávať, bude ich možno zachrániť.“Na mou otázku, proč si místo poštovnictví nevolila spíše učitelství, píše (4. II. 86),
že volila poštárstvo po všestranné úvaze „preto poneváč pri ňom ostane mi trochu času ku
študovaniu, neskoršie — ako ufám — ku výchove mojich malých sestier, ktoré bez nutnej
potreby nesverím škole, lebo cieľuprimeranej školy u nás nieto“. I zachycuje markantními
rysy život své tety Ľudmily Kôrkové, učitelky na státní škole, kde víc a více vnucována
byla do škol maďarština, až je cele pohltila. Mladí se nakonec podrobili, starší, rázu
ušlechtilé, uvědomělé její tety, trpěli velice, ona sama po živote plném utrpení zemřela
utýrána. Omlouvá se, proč se tak rozepsala o životě tety: „Veď v živote jednotlivcov
najjasnejšie zračí sa život národa, a púť niektorých osobností je verným odlykom toho
kríža, ktorý tak dojíma nás, keď vidíme ho na zmeravených pleciach shrbenej massy.“Líčí, jak po smrti nezapomenutelné tety, která ji probudila k národnímu uvědomění,
dokončila s jejími žačkami školní rok, i výroční zkoušku odbyla k spokojenosti
představených, jak školdozorce ji pobízel ke složení učitelské zkoušky, jež nebude prý
těžká — „nepôjde to tak prísne, diplom vám zaopatríme a môžete zostať na mieste svojej
tetky“. Jistě prý všechna ta blahosklonnost pocházela z domnění, že mladší proutek snadněji
pro sebe ohnou, ale Textorisová volila poštárství.A plán, jenž svědčí o ideálním pojímání života, předsevzatý v prvním rozkvétání dívčích
let, plní s důslednou vážností, prohlubujíc jej do šíře a hloubky celým životem.Přirozeně přicházely během života chvíle, rozpínající v tiché samotě křídla touhy u
člověka, jakým je Bella, ne po požitcích, ale po duchovních darech velkoměsta, ale Bella
dovedla i je úzdou povinnosti, tím kormidlem lidí ušlechtilých, zabrzditi a láskou k
přírodě oslazovati si osamělost svého působiště.Tak píše (10. X. 86): „Neraz zvíri sa vo mne túha po pohnutejšom živote, po možnosti
hromadného nadobúdania zkúseností, aké skytá večitý plápol veľmesta. Pre intellektuálny
vývin je to doista, keď nie nezbytným, to aspoň prepotrebným. Tam ovšem pri úprimnosti
snahy rýchlejšie triebi sa pravosť úsudku, tam možno brať do povahy psychologickú stránku
toho ktorého úkazu v celej jej veľkosti. Nám podávajú sa len zlomky, len malé častice
všetkého, my častejšie narážame na medze a hrádze vo svojom chcení. A veľmesto, jako
stredište umenia, vzdeláva, rozvinuje smer vo vašich dušiach, ktorý u nás leží prielohom.
Pôda rovnako daná vám i nám, no vy zažijete i siatby i vzrastu, tam prekvitá a rozvoniava
to čarovne, rastené pokrokom umenia, — u nás niet ani svojského zrna. Väčšina nás preto
miesto role, chovavšej v sebe všetky podmienky úrodnosti, pri sklonku života oddá Bohu
úhor, vycivelý pod pätou všednosti, neschopný uživiť bylín ušľachtilejších.“Ale už v následujícím dopise píše: „Nemôžem nedodať niektoré poznámky, čo pohlo ma
vysloviť sa jaksi závistlive o živote veľkomestskom. Vypadá to, jako bych túžila po ňom.
Oj, nie! Pravdu riekla ste o prírode. Ja ľúbim ju neskonale, zazdá sa mi, že ani bych bez
nej žiť nevedela — — Keď vystrem sa v hore na pažiť, obrúbenú svrčinou, a hoviem si tam v
pestrom dumaní, vyrušená len zvedavou sojkou, ktorá príde sa podívať na nezvyčajný predmet
a pri najmenšom pohybe poodletí s neharmonickým škrekom: takú hodinu nedala by som za
všetky mestské radovánky, ba i za vyššie pôžitky snáď len na istý čas. Čo skladá mi do duše
žiadosť, hodiť sa na istú dobu do ruchu veľkomestského je len živá, horúca túha, aby som
mohla prospeť našej veci na ceste mne jedine možnej…“Není Bellina dopisu, z kterého by nezadýchla seriosnosť její povahy a vroucnosť jejího
národního smýšlení. Cítiš, že každý výrok vychází jí přímo z duše. Nikde posy a afektace,
vlastností přímé a přirozené Belle na celé hony vzdálených. Zato upřimnému uznání nebo
nadšení umí dáti vroucí, prostá slova a podepříti je zralým úsudkem.Tak píše r. 1885: „Šoltésová je mi ideálom ženy“, a tamže v líčení výroční schůze
Živeny: „V neprítomnosti predsedníčky podpredsedníčka Šoltésová zahájila shromaždenie
krásnou i dosť dlhou rečou. Tak rada bola by som sa pokochala ešte raz, alebo kto zná
koľkoráz na jasných myšlienkach, na slovách hovorených nám priamo zo srdca, na vzlete i na
hĺbke. Veď zdalo sa mi tam, že vzdor jej jednoduchému smútočnému úboru oblietla ju aureola,
a tma stele sa na pestré barvy vôkol.“A zase jaká vroucnost je v ocenení „Veršů“ Vajanského! „Áno, ,Verše‘ vradené sú medzi
mojich miláčkov. Hviezdoslav čo do nekonečného bohatstva a rozmanitosti myšlienky stojí
vysoko nad Vajanským — básnikom, ale temné stránky nášho žitia s celým ich „tajným, žravým
bôľom“, tie nik nepodá nad Vajanského. Hviezdoslav díva sa na ne vše s ľútosťou, vše s
nádejou; u Vajanského cítiť, že ony obraly si cestu priamo jeho srdcom, tam ukladá ich do
určitej formy. On opakuje sa, veď i ony opakujú sa. „Verše“, kde najdú na súrodú strunu,
donesú človeka do akéhosi zúfalého rozbolenia; bývam tak naladená, že tie najčernejšie
čítajú sa mi, ako keby sama bola som jich písala. Ktosi vyčítal mu jeho základný tón a
prízvukoval, že chceme, aby básnik vzbudzoval v nás nádeju. Ako keby básnik musel
vyslovovať vždy len to, čo mu ťaží na duši.“ (5. III. 1891)I našim českým básnikům, spisovatelům a zvláště spisovatelkám měřila Bella nejednou
bohatě ze svého uznaní. Zde hned jednomu nejpovolanějšímu z nich Sv. Čechovi (18. X. 88):
„Nemôžem nespomenúť, jako oduševnily ma „Jitřní písně“!… Zlatom odvážila by som ich každé
slovo. Ale ani tak nedaly by sa oceniť dostatočne. Mnohé ich miesta môžu sa stať životnými
heslami. Veď vysloveno je v nich všetko, čo cítime my, ktorí vinieme sa k národu s celou
silou horúcej lásky, — aleakoje to v nich vysloveno! Boh žehnaj
básnikovi, Boh žehnaj dielam, slovám jeho!“Vůbec přinášely mi dopisy B. Textorisové vedle referátů ze slovenského, zasvěcujících
mne nezřídka do subtilností, i mnoho teplého srdečného cítění pro nás Čechy při všech
možných příležitostech.Hned můj referát o prvním sjezdu českých učitelek v Praze, k němuž se dostavila řada
Chorvátek, který pro mne, tehdy učitelku, měl zvláště veliký, radostný význam, odrazil se
ozvěnou rovněž radostného soucítění Bellina. (15. X. 86): „Sama som hrdá na to, že vaša
filiálna schôdzka vypadla tak skvele. Vyše 200 učiteliek! Vidím v nich, s niektorými snáď
výnimkami, samé rozsievačky pravej osvety, pravej ženskosti, samé apoštolky, ktoré
obdivuhodnou horlivosťou razia priechod idei národnej. Pravda, porovnávanie i tu natíska sa
samo sebou, no nesmierna radosť to i pre nás; keď vy sa veľadíte, i nám z toho nádej svitá.
A keď potešily sme sa zo životaschopnosti spolku českých učiteliek, to návšteva sestier
chorvatských doniesla nás priamo do vytrženia.“Při otevření dívčího gymnasia v Praze r. 1890 zazněla s nadšením a obdivem pro tvůrkyni
gymnasia bezděčně bolná struna ducha poměry vězněného, po vědění dychtivě práhnoucího, že
nemůže již sama býti účastna toho velikého pro ženy daru: „Nie ľahko bolo by mi slovami
vyjadriť radostné vzrušenie, opanovavšie ma nad touto udalosťou. Pre mňa ovšem tie ruže
kvitnúť nebudú, čo žiaľne si pripomínam. Pre mňa nekvitly by ani vtedy, keď by nebolo už
prineskoro. Oj, ako vedela by som si ich vážiť, ako obvila by som ich celou dušou, celou
mysľou svojou!… Ale dumám,či a kedypôjde na pražské gymnasium prvá
žiačka zo Slovenska?…“Koncem r. 1893, kdy české ovzduší bylo přeplněno elektřinou, v němž stále častěji
zasvítily blesky odbojných činů horoucí vlastenecké mládeže, kdy můj bratr byl již uvězněn
pro řeč v Líšově, aby sotva vyhrál proces, byl s řadou svých přátel znovu zatčen a odsouzen
na léta v tak zvané věci Omladiny, — „dedinská poštárka“, otočena lesy a kopci, bystře
vystihuje ruch, jemuž ani přemnozí blízcí čeští lidé tehdy nechtěli rozumět: „Česko
sprevádzame so živým záujmom, a dúfame, že to, čo tam sa deje, je veľkým priskorením
všeobecného prevratu, ktorý je nezbytný v tomto hnilom vzduchu.“Než my jsme si s Bellou nepsaly toliko o předmětech, jimž jsme mohly vysloviti vzájemný
souhlas neb dokonce nadšení, ale neváhaly jsme se dotknouti i choulostivých otázek mezi
Slováky a námi, tak třeba na př. hned i toho odtržení, jež hrálo větší úlohu v myslech
Slováků než Čechů.List z 20. II. 88: „Mnoho je predsudkov pre to literárne odtrženie, ba Češi cítia sa o
tri milióny slabšími, a to neprávom. Neviem, nepoviem-li mnoho, že snáď 30-40.000
koľko-toľko dotknuté je tou jasnejšou myšlienkou, ostatné žije vo tme a milion zaiste
nevedel by Ti ani povedať, akou to rečou hovorí! A tak čo do počtu stalo sa vás ovšem
menej,ale nie do obsahu:takémiliony nikoho nezveľadia, nikoho
nepovýšia, s nikým nesplynú v jedno, — nechajteže nám tú našu biedu! I keby nebolo prekážok
vládou kladených, polstoročie sotva by dostačilo pretvoriť tieto miliony žubrienok na ľudí
povedomých. A ja teraz už, celkom pomimo púšťajúc to, že i politicky sme rozdvojení, nikam
neviem si predstaviť, ako by sme boli bez literárnej slovenčiny, keď by ešte vždy čeština
bola na jej mieste. Ľúbim češtinu, rada ju čítam, ňou soznámila som sa už s tak mnohými
výtečnými dielami, — ale aby sme my tu ňou mali písať, ňou vyjadrovať svoje myšlienky, —
neviem, čo by z toho vyšlo? Vzhľadom k všestrannej, mnohými našimi zkúsenej pravde, že náš
ľud všade, kde býva k tomu pobodnutý, s radosťou chápe sa slovenského čítania, kdežto
češtine i tam, kde je najvzdelanejší, len ťažko rozumie — vzhľadom teda k tej pravde pevno
dúfame i veríme, že hlas dejín prisúdi našim borcom, kliesniteľom nielen šľachetné úmysly,
lež i verný, do poslednej nully so skutočnosťou sa shodivší výpočet i v tom páde, jestli
oni nemohli predvídať toľké množstvo satanských prekážok…“Po sedmi letech (8.XII.95) dotýká se opět téže věci: „Niekoľkí našinci boli by hotoví
prijať váš jazyk za literárny, ale spása by z toho nevyšla. Myslím, že Maďari mohli by
niečo takého bez obavy, ba s vypočítaním dovoliť, keď by totiž k tomu došlo, — lebo to
istotne by rozčeslo Slovákov medzi sebou, a pre Maďarov tým lepšie. — — Čo nás a či nás
kedy spasí, sám Pán Boh vie. Ja už nedbala by som, trebárs ako by sme idealizovali a žili
vo fantaziach, aspoň by bolo vidno, že vieme cítiť i za veci, neslúžiace pôžitkom telesným.
No beda je, že u nás veľmi, veľmi triezvo začína sa žiť. Fantáziam a, čo horšieho, ideám
oddáme sa po chvíli už len s kriedou v ruke, keď budeme si môcť číslicami dokázať, koľko z
toho vynde pre naše hrubé smysly.“Tak dopisy Belliny byly mi otevřenou knihou jejího smýšlení a cítění. Z nich jsem se
však i mimoděk dozvídala, jak Bella prohlubovala své vzdělání, aniž by byla o tom šířila
snad slov. Přišlo to samo sebou.Tak poznamenávajíc (r. 1884) k cestě Vajanského a Duly do Varšavy a Ruska: „U nás
chovajú sa síce prepiate nádeje v možné obraty, v to, že Rusko si nás podmaní, no ja
myslím, že tomu este neprišiel čas. Ale akby aj, čo nám z toho? Sila, to nebezpečný dar.
Silným byť a neutlačovať, či to ozaj už niekto doviedol? A našu vieru oni nenávidia, kdežto
my pridŕžame sa jej pevne. Pravda, dlho sotva by sme odolali. A keď brat založil by jarmo
na krk, jaká to muka!“ O vplynutí Slováků do ruského národa přešla Bella později ke zcela
jinému smýšlení, k němuž se rovněž nelíčeně přiznala, ale ja citují prvotní jen pro dodatek
k němu připojený: „Začínam sa seriózne chytať do ruštiny. Dala som si doniesť slovník i
Evgenia Onegina, mluvnicu mám i so pár vypožičaných ruských kníh. Anuša (tehdejší Bellina
blatnická přítelka) doniesla mi diela Lermontova z Varšavy; kniha tým mi je ešte milšia, že
Vajanský in persona radil jej, aby to kúpila.“ K tomu poznamenáva: „Stará mama nechápe,
jako možno s takou horlivosťou hodiť sa na štúdium ruštiny a pri tom neželať si byť ruskou
poddanou.“Jala-li se Bella něčemu učiti, znamená, že se naučila. Nezůstala nikdy na poloviční
cestě. Vytrvalost je jednou z podstatných rysů její povahy.Když s radostí přistoupila na mou nabídku, že jí budu posílati půjčkou knihy,
poznamenala při vracení prvního balíku, v němž nalézal se, nevím již zda Taine nebo který z
francouzských spisovatelů v českém překladě, mohla-li bych jí posílati francouzské spisy v
originále, což přirozeně znamenalo, že umí francouzsky. R. 1891 přibyvá k pěti jazykům,
které té doby již ovládá, ještě pilné učení polštině a chorvátštině. Vyznáva, že v polské
řeči již s nadšením četla Konopnickou.To bylo vzdělaní do šíře — řečové, ale Bella prohlubovala je též do obsahu, o který jí
nade vše šlo. Bylo ku podivu, kolik nakoupí vážných, odborných knih, na př. aspoň Durdíkova
Poetika a Aesthetika, obětovala ze svého chudičkého, nepatrného služného ta neúnavná, za
důkladným věděním se beroucí vesnická poštárka, která na základe vědeckém pěstovala též
botaniku a založila si herbář se všemi pozoruhodnými slovenskými zvláštnostmi.R. 1892 nastalo mezi Bellou a mnou tuhé vyjednávaní. Měla jsem týž rok uspořádati k
výzvě nakladatele F. Šimáčka ročenku pro dospívající dívky, již jsem pojmenovala „Dívčí
svět“. Chtěla jsem ji míti na slovanské postati: vedle příspěvku našich předních a
nejpřednějších spisovatelů přála jsem si míti oddíl s vyňatky ze všech slovanských jazyků v
originále s uvedeným pod nimi překladem; ze slověnštiny měla býti v ní pojatá nová
samostatná věc přímo slovenčinou tištěna. Volba o napsání této slovenské belletrie padla na
Bellu. Za sedm let našeho vzájemného dopisování jsem dostatečně poznala, že je pro ni Bella
svým nadáním přímo stvořena. Ale Bella neměla v sebe důvěry. Na všechno moje domlouvání a
přemlouvání neslíbila mi, že napíše, toliko že se o to pokusí. Nedělalo mi to redaktorských
starostí. Věděla jsem, že se pokus zdařit musí. A zdařil se. V „Dívčím světe“ r. 1893
vynořila se nová slovenská spisovatelkaB. Rudinskáa vzbudila svou
povídkouZásvit, vyváženou z národnostních poměru na Slovensku a
jemně, umělecky procítěnou a vyciselovanou, nemalý zájem. Na Slovensku byl to Vajanský sám,
u něhož vzbudila Rudinská svým „Zásvitem“ pozornost a pochvalu.Bella žila příliš odloučeně, přímo samotářsky, aby se jak možno nejvíce vyhnula
veřejnosti a nepřišla tak do konfliktu se svými nadřízenými orgány a svým vroucím národním
cítením. Měla jen několik přátel po šíru Slovenska roztroušených. Byla tudíž velmi málo
známa, ale kdož ji znali, inštinktivně vycítili v ní člověka hluboce založeného, s bohatým
nadáním a vzdělaním; kdož ji znali méně, cenili její milotu.Tak mi psala přítelka má Klemeňa Ruppeldtová z Lipt. Sv. Mikuláše (17. III. 95): „Idúc
zo Štiavnice domov, navštívila som v Kremnici našich Križkovcov a so sl. Drahotínou v
Blatnici náš „biely krčiažtek“, ako ja Belku volám. (Ona totiž hovorí, že chodí krčah ku
studni, kým sa nezabije, poťahujúc to na seba.) Popri jej „vlasteneckom“ úrade našla som ju
v krásnom plnení sestersko-materinských povinností oproti svojim dvom mladším sestričkám.
Je svieža, hodná, milá, vždy „Incognito“ hrajúca. Máme my to postavenie!“Rok nato, kdy se začala na Slovensku znovu rozpoutávati otázka otevření dívčí školy
Živeny, poslala mi Bella (7. VII. 96) půjčkou k náhlednutí dopis Eleny Šoltésové, tehdejší
předsedkyně Živeny, kde se Belly dotazuje, přijala-li by na té škole místo učitelky a
podjala-li by se k tomu cíli potřebné zkoušky. Byl jistě již v tom vyzvání Šoltésové důkaz,
že Bellu oceňuje. Ale věru předojemné bylo čísti, jaký boj se rozpoutal tím v Bellině duši.
To dlouho bolestně tajené, skrývané vykypělo v přiznání: „Mám okamihy, kde mučí ma cit
nutnosti vytrhnúť sa z tohoto nezdravého mravne položenia, vyžadujúceho vzdor mojej
utiahnutosti občas predsa len hodne pretvárky“, anebo zase zrovna ve vzlyku duševním. „S
hrúzou obzrem sa zavše vôkol a predkladám si otázku, či musím, musím i ja prepadnúť tej
slovenskej pliesni?“Ale když již-již se otevírala mříž její temnice do volného vzduchu, pokud byl vůbec
tehdy na Slovensku myslitelný, stály tu pochybnosti jednak vzhledem k ní samé, zase ta
stará nedůvěra k sobě, kterou jsem již znala.Naděje Živeny tehdáže však nerozkvetla pro uzrání…Do třetice z těch málo, kdož Bellu i mne zároveň znaly, stůj zde ještě úryvek z dopisu
Mariny Maliakové rod. Ormisové. Píše z působiště mužova z Iloku (2. III. 1910), kdy mi již
Bella přestala dopisovat: „Ešte, aby som Vám niečo o Belle Textorisovej sdelila. Tá si žije
vo svojom krásnom blatnickom kraji, a vypadá vždy jednako mlado. Je neobyčajne tuhej
telesnej konštrukcie, zriedkavého zdravia a silného ducha. Z tých chatrných prostriedkov,
ktoré poskytnul jej poštový úrad, vykonala obdivuhodné diela. Doopatrovala starú mamu.
Vychovala dve sestry od útlej mladi, ktoré staly sa učiteľkami, doopatrovala porážkou
skľúčeného otca, a teraz žije spolu s matkou. Úrad vedie vzorne, mnoho zaoberá sa
literatúrou a pestuje vo veľkom kvetiny tak okenné, ako i záhradné. V lete je v jej dvore
ako — v raji. Je to osobnosť zriedkavá, len večná škoda, že nepriaznivými pomerami
vytrhnutá bola svojmu pravému určeniu. Škoda tých schopností, tých bohatých vedomostí, že
ich nemohla uplatniť. To večné stŕpanie, bázeň o existenciu, to znemožnilo všetko. — Niekdy
si myslím, že to ani nemožno, že by Bella nič neprodukovala literárne; snáď odkladá svoje
rukopisy, skrýva ich pred vandalským zrakom, a len keď nadíde priaznivá doba, vytiahne ich
na svetlo. Lebo či by bolo možno toľký talent, toľké schopnosti nechať úhorom ležať?!“Moje styky s Bellou, jak již vyše řečeno, byly témeř jen písemné, ač z nich vzešlo
srdečné přátelství. Prohloubila je přece dvojí naše osobní setkání. První v
nezapomenutelném pro mne roce 1887, kdy jsem o tehdejším památném sjezdu Živeny zavítala do
Martina, kam za mnou ovšem na zapřenou před svou úřední vrchností přijela Bella. Tam jsme
spolu prožily dva bohaté, krásné dny v pohostinném domě p. pravotára Melfelbera, mnou mile
a často vzpomínaném, kde mně Bella pro sjezd připravila útulek. Odtud jsem s touhou
spěchala též já k ní do Blatnice. Žel, mohlo se tak státi toliko na den, aby moje návšteva
prošla nepozorovaně, aby Bella, která ten rok právě trpěla pod těžkým, slídičským okem
jednoho udavače žida, nebyla „panslávskou“ návštěvou kompromittována. Pro naši touhu toho
bylo málo, ale i tak vtisklo nesmazatelný dojem celého okolí, v němž žila do mé paměti.
Ještě dnes se mi živě vynoří i v mysli její prostičké, ale milé poštárské staveníčko, v něm
její vlídná, dobroučká babička, její sestra Markéta pravě u ní návštěvou dlící, překrásný
blatnický kraj, jenž nedivno, že Bellu učaroval. A Bella sama? Bylo mi, jakobych ji léta
znala, tak doplňovala své dopisy, tak byly ony věrným jejím obrazem a přirozeným rámem k
němu. Vysoká, štíhla, s dumavým a pri tom bystrým pohledem hnědých, srnčích očí, s
nádhernými pletenci rusých vlasů, s milým úsměvem, který jí kroužil kol rtů při družném
besedování, kdežto byla-li řeč o vážnych předmětech její vysoké, pěkné klenuté čelo jevilo
soustředěnost mysle. Jen jednoho neměla, co vyjádřovaly její dopisy — ráznost, pohotovost
výrazu. Byla v obcovaní spíše plachou, ostýchavou, až když ostýchavost přemohla, ukázalo
se, jakou je nenucenou, srdečnou, velmi milou.Druhé setkání naše bylo r. 1892, kdy přijala konečně moje rok po roce opakované pozvaní
a stala se pro 14 dnů, jež získala si pro dovolenou, hostem naši rodiny. Byla dávno již
milá všem jejím členům svými dopisy, o něž jsem se s našimi vždy ochotně sdílela. Pamatuji,
jak můj otec, vzácný člověk v každém ohledu, se ptávával, když déle Bellino psaní
nepřicházelo: „Což tvá Slovenka ti nepsala? Již dlouho jsi nám nic od ní nečetla.“ Našla
proto všecka srdce u nás otevřena, plná zájmu nejen k Slovensku, ale i k sobě, a svou
milou, přímou povahou zakořenila se v nich ještě více.V Praze vedie jiných mých přátel vlastně přítelkyň z kruhů učitelek poznala se osobně s
našimi nejpřednejšími spisovatelkami Karolínou Světlou a Eliškou Krásnohorskou, s kterouž
poslední si byla dříve již dopisovala. Krásnohorská totiž, když jsem jí v svém slovenském
zápalu přinesla onen Bellin dopis „o ženské otázce na Slovensku“, byla tak zaujata duševní
vyspělostí jeho pisatelky, že sama Belle dopsala a několik dopisů s ní vyměnila, žádajíc si
zároveň na Belle pozvolení k uveřejnění onoho dopisu v Ženských Listech. K tomu Bella
nepřistoupila z obavy, že sama jeho látka sváděla by pátrati po pisatelce, která nutně
musela chtíti zůstati utajenou, ale aby Krásnohorské dokázala dobrou vůli, napsala jí jiný
článek ve formě dopisu, který byl r. 1886 v Ž. Listech uveřejněn s podpisem „Slovenka“.
Osobní seznámení bylo proto jen dovršením předcházející známosti listovní.Pani Světlá, jak jsme velkou naši Světlou v soukromí jmenovali, znala Bellu též z
některých jejích dopisů, — znaly ji tak i moje žákyně, kandidátky na c. k. ústavě učitelek
v Praze, kde jsem na cvičné škole působila.Byly mně to drahé, nezapomenutelné dny ta její návštěva. Belle byla hodně zkalena stálou
úzkostí, neprozradí-li se u nadřízených úřadů, tam že by jí „Praha“ odpuštěna nebyla. Za to
též ona z dáli ji vzpomínala (2. I. 93): „Často tekávam mysľou v nej, tým častejšie, že
slovom takmer pred nikým nesmiem to pripomínať. Ach, je to voľnosť!“ a (15. III. 95): „to
oáza mojej duši na jej jednotvárnej ceste“.To byly naše jediné osobní styky, mně nezapomenutelné, které dotvrdily ještě úžeji naše
přátelství, vykvetlé a uzralé ve vzájemné úpřímnosti našich dopisů. Když jsem se r. 1893
provdala a z Prahy tak dostala se do N. Bydžova, přicházely Belliny dopisy stejně za mnou
jako později do Písku, sídla Heydukova. Tak dělo se nezměneně při veškeré opatrnosti,
kterou Bella musela zachovávat. Já vlastně nikdy nepsala přímo na její adressu, ale vždy na
některou Bellou udanou. To bylo až do října 1898. Pak došly přes mé urgování jen lístky.
Nejprve psala Bella sama: „Maj ešte strpenia a nemysli nič zlého o Tvojej B.“Potom prostřednictvím sl. Etelky Cablkové hlásila, že psáti nemůže, k čemuž pisatelka
dodávala: „To naše ,strašidlo‘ ju našlo a začína prenasledovať“ a zase dlouhá léta ani
slova, až konečně na mé předůtklivé naléhání došel 9. I. 1910 ne bývalý Bellušin dopis, jen
stín jeho, aršíček nejmenšího formátu, ale i za ten jsem byla z hloubi duše vděčna, když
mne upokojil stran jejího položení Uzavírá: „Iste môžem čakať od Teba dlhší dopis?…“
Přirozeně, že odeslán dlouhý dopis a za ním jiný, když prvý nepřivábil odezvu, po roce,
když při výslužbě mužově vrátili jsme se do Prahy, hlásila jsem do Blatnice naše
přesídlení, záhy na to zaslala jsem úmrtní list svého otce, o němž jsem věděla, jak si ho
cenila, ale Bellu jsem již ničím z mlčení nevypáčila. Hluboké ticho zalehlo mezi námi.
Těžce jsem ho želela, ale myslím, že jsem mu rozuměla. Cítila jsem, že nutnost tajiti se
vyrazila jí z počátku péro z ruky, až to dlouhé, nucené skrývání odnaučilo ji vůbec sdíleti
se. Prázdně psáti neuměla a duši otvírati odvykla.Kdyby s mé nebo s Belliny strany byl padl nějaký stín do našeno přátelství, snad by nás
to mlčení bylo v duši oddálilo, ale takto mi zůstala Bella tou, jak se mi přiblížila svými
listy. Jest jednou z tech řídkých osobností, jež, když se jednou dají, již se nemohou zpět
vzíti.Tak žila jsem v duchu s Bellou jako jindy.Proto když mně pí. Gregorová listem ohlásila, jsem jí za to z celého srdce vděčna, že
Bella dostala se do výslužby a jak úžasně při tom pohořela; psala jsem Belle okamžitě o
informaci, jako bychom včera byly vyměnily poslední listy, a dostala jsem rovněž odpověd v
bývalém Bellině rozsahu, s obsahem po bývalu zcela upřímným. Poznala jsem z něho, že
„úsporný systém“ vládní začal šetřiti u nich — poštmistrů na malých poštách — sníživ je na
expedienty, a ty pak vyřadil platem a pensí z třídy, do které patřili poštmistři. Kromě
toho před příjetím do pensijního fondu uznala se jim ze služebních let jen polovička a to
tak, že se bral ohled při úprave jen na plné desítky. Tak na př. Belle, která měla 37 let
služby, odpočítalo se sedm, z třiceti polovina, že se jí počítalo do pense 15 let!Bylo k lepšímu jen to, že zákon o pensionování při dovršení 6O-ti let nevztahoval se na
expedienty, ti právě pro tu hubeně naměřenou pensi směli sloužit dál, dokud tělesnými
silami stačili. Bella úplně zdráva a statečná, sloužila proto dál, když tu najednou náhle v
listopadu 1926 byla dána do výslužby bez výslužného jen s „darem z milosti,“ který ale byl
tak „nemilostivým,“ že by za nynějších poměru nikoho neuživil.Kdyby nebyl býval právě rok restrikční, nebyla bych dovedla pochopit, jak mohla býti
řádná, zasloužilá, ničím se neprovinivší úřednice náhle s místa dána. Ale restrikční zákon
řádil u nás v Čechách také zrovna zběsilým orkánem. Jak u českého poštovního úřednictva
bylo, nevím, neznám se tam, za to ve školním mám své blízké, známé, a tam nelítostně bilo
přímo do vrcholků učitelstva. Právě ti nejzasloužilejší, nejstarší, dáváni honem do pense
před uzákoněním nových, lepších platů, aby na nich, kteří po celý dlouhý život žili jen
práci pro školu a národ, ten těžce zasloužený groš se ušetril.Vím, že na Slovensku zvyklo se všecko zlé učtovat na vrub Čechů. Nevím, bude-li tam na
útěchu, že restrikční zákon ve školství prováděl u nás ministr Slovák Markovič? Nemá to
býti výtka, zákon je nad samy ministry. Není to jedno, kdo zákon provádí, když zákon je
přece uzákoněn lidovými zástupci námi volenými?Tedy z téhož mračna „restrikčního zákona“ byla zasažena i Bella.Ujali se její věci nekteří poslanci slovenští i dva čeští mnou o Belle důkladně
informovaní, dovolila jsem si i v obšírném přípisu p. ministru pošt ukázati, jakou
Textorisová za největší maďarské persekuce zůstávala nadšenou a při tom vzděláním
jedinečnou Slovenkou, ale málo vše bylo platno. Plat z milosti byl Belle sice zdvojen, ale
i ta „dvojnásobná milost“ za 37 let neunavné řádné služby pošmistrové nevyrovná se penzičce
poštovního zřízence! A nejbolestnější je při tom, že ten úder, kterého se obávala, že ji
stihne od nepřátel jejího národa, zasáhl ji od vlastního státu. Tak se mi tento drahý styk
na Slovensku osudem Belliným těžce zachmuřil — nemohu se s ním smířit.*Dne 16. IV. 1886 zavíral se dopis p. J. Janče žádostí: „Mám v Prahe synovca, jeho menoDušan Makovický, študuje lekárstvo v prvom roku na tamejšej
fakulte. Je to mladík dobre vychovaný, úprimný a vinie sa ku svojeti s príkladnou
horlivosťou. Tešilo by ma nevypovedane, keby tento mladík poznal sa s Vaším pánom otcom a
Vami a tak získal sebe prístup vo Vašom vzácnom dome.“Dostavil se až na druhé pozvání. Prvé z nedostatku osobní adresy, řízené na medicinskou
fakultu, se, jak se později vysvětlilo, ztratilo. Bylo odpoledne podzimné sychravé neděle,
když k nám vešel poprvé Makovický. Vidím ho, jakby dnes bylo:Středního vzrostu, útlé postavy, světlorusých, přihlazených vlasů, jemných rysů, s
pohledem bystrých, přemítavých, při tom něžných očí. Tím, že přišel v podzimní studený den
v prostém kabátku bez svrchníku a pro jeho skromné vystupování domnívali jsme se, že
pochází z chudé rodiny, ač jeho jemné, uhlazené chování svědčilo o vyškolenosti
společenské. Že náleží jedné z předních rodin slovenských, poznala jsem až na Slovensku
samém.Byl s ním velmi milý, zajímavý pohovor. Zdůvěřnili jsme s ním od prvé chvíle, tím více,
že bratr můj, ač posluchač jiné fakulty, byl mu téměř rovný věkem. Také spadal dobře do
rámce našich mužů, i otce, i bratra, jak svou opravdovostí, skromností, tak i jemností.
Navázal se tudíž hned touto návštěvou přátelský poměr mezi ním a naší rodinou.Záhy po Novém roku 1887 přivedl s sebou svého přítele a kolegu Bencúra, dle vzhledu
proti němu staršího, cele zarostlého mladého muže, prostřední výše, ale v ramenech
rozrostlého, že činil již dojem usedlosti. Uvítali jsme ho srdečně jako Slováka a přítele
Makovickéko k tomu, ale dost. Až v nastalém hovoru švihl Makovický jako bezděčně:„Tady můj přítel Kukučín.“„Jak jste pojmenoval svého přítele?“ skočila jsem mu do reči.„Bencúr —Martin Kukučín,“ neviňounce řekl Dušan, ale při tom s
potutelným úsměvem se na mne podíval.„Martin Kukučín — váš slovenský spisovatel?“ dolehala jsem.„Hej, tak ho prezývajú,“ usmíval se Makovický.Nastalo nové potřásaní rukou, nové srdečné uvítaní.Přihlásilť se již tehdy Kukučín několika z oněch karakteristických, rázovitých obrázků
ze slovenského lidového života, jichž dlouhá pozdější řada stala se trvalou ozdobou
slovenského písemnictví. Znala jsem ony jeho obrázky, i bylo mi milé, že poznávam autora.
Naší učitelské rodině byl zajímavý i svým učitelováním, z něhož právě přešel na studium
lékařství.Uměl zajímavě líčit zvláště své styky s lidmi i na dedině. Byl vůbec zábavným
společníkem. Vyprávěl živě, a řeč jeho jiskřila teplým humorem a vtipy, jimiž závodil
zvláště s mou sestrou, která si vždy libovala, když ve vtipném, temperamentním hovoru
dostala zručného protišermíře. Kukučín jím byl, byť jeho vtipy byly někdy hodně štiplavé.Od prvé návštěvy, kdy Dušan k nám Kukučína uvedl, přicházela tato dvojice Slováků, v
budoucnosti pro národ svůj tak význačná, po všecka léta svých universitních studií vždy
spolu a spolu byla i zvána.Jakmile šlo o hosty Slováky a Slovany vůbec, účastnil se besedování vždy i můj drahý
otec, ač jináče každým okamžikem časovým velmi hospodářil, měl-li vedle povinnosti svého
povolání učitelského, později poslaneckého, stačiti časem na svou práci literární, v níž
úkoly spisovatele paedagoga, průkopníka ne jednoho odvětví methodiky u nás, nebyly
nejmenší. Ale slovanské vědomí a cítění bylo u neho tak vroucí, že při slovanských
návštěvách, i když jako v tomto případe, to byli jen mladí lidé, setrvával tatoušek věrně s
námi.Bydlel Kukučín u Makovického. Jak jsem poznala jemnou diskretní ušlechtilost
Makovického, snadno jsem se domyslela že chtěl tím Kukučínovi v jeho těžkých materielních
poměrech nadlehčiti a proto jej vzal do svého bytu.Když poslední rok jich spolných studií zaměnil Makovický pražskou universitu inšpruckou,
ustal k nám Kukučín náhle docházeti. Stalo se as tím, že se dostal do kruhu naší rodině
zcela odlišného. Stal se horlivým návštěvníkem jedné z pražských dam a jejich kroužků, kde
našel možná že pro své spisovatelské studium, možná pro osobní vztahy větší přítažlivost.
Zkrátka odchodem Makovického z Prahy, tedy poslední rok jich studií, ustaly návštěvy
Kukučínovy a seznámení s Kukučínem neprodloužilo se tudíž v trvalý přátelský poměr, jak
bylo mezi Makovickým a námi.Zato ta léta, kdy k nám společně chodívali, utkvěla mně v dobré a milé paměti. Vděčím
jim za přečetné informace o Slovensku. Často, čeho má přítelka Bella Textorisová se mohla v
dopise jen dotknouti, jejich hovorem se doplnilo a vysvětlilo.Kukučín, který měl velmi bystrý postřeh pozorovací, jak o tom nejlépe svědčí jeho
spisovatelské dílo, bedlivě si všímal též českého života a zachycoval jeho karakteristické
stránky. Na posilněnou mi zůstalo v tesklivých chvílích malomyselnosti, jež přirozeno,
nejednou se vkrádala do duše v těžkých našich bojích, které jsme vedli za svou eksistenci
národní, jak se proslovil za jednoho u nás besedování: „Vy se nemusíte báti o svou
budoucnost. U vás pracují všichni, div že ne od kolébky. Pracují po celý život až do stáří
do poslední chvíle, kdy odcházejí. Takový národ práce a uvědomelé práce nemůže zahynouti.
Ten musí růsti a zrovna kouzelně růsti. Jsou to mílové kroky, které jste ušli od svého
znovuzrození. Hotový zázrak! Kam až můžete dospět, nezastavíte-li se ve svem pochodu!“Po své cestě na Slovensku r. 1887, odkud jsem si přinesla bohatství dojmů krásných a
drahých, o než jsem se s mladými svými přáteli při jich návštěvách radostně sdílela,
vytasila jsem se jednou též s výčitkou, a sice, že Slováci — páni, to jest inteligenti, jak
jsem tam napořád viděla — jezdí na dráze jen druhou třídou, a to proto, jak mně sami
odůvodňovali, „do třetí že nemožno, tam že jezdí jen prostý lid“. Takové nadnášení nad
obecným lidem — nad vlastními rodáky, k tomu v zemi útisku cizími, nešlo, mi nijak do mého
českého rozumu ani srdce.Makovický přízvukoval, že je to velmi nechvalitebný slovenský zlozvyk. Kukučín trpce,
jízlivě se zasmál:„A kde má otrok dělat pána, když jinde nemůže!“Kukučín uměl šlehnout, nešetřil svých, ale co vroucí, ba žhavé lásky k rodákům skrýval
za trpkými ironisujícími slovy! Byl by nejraději lékařským, pitevním nožem odstranil každý
kaz na jejich národní bytosti. Tolik mu přeji, že se dočkal osvobození a vlastně stvoření
Slovenska.Vzpomínajíc časem srdečně na něho do jeho přímořské a potom zámořské dáli, v duši jsem
se ptávala, jak můze se svým vroucím slovenským cítěním žíti mimo ten těžce trpící, jím tak
milovaný slovenský lid. Nuž vrátil se s národa štěstím, žel, aby tak záhy odešel mu na
trvalo.Mám milou po něm památku, a sice rukopis jeho povídky „Pred zkúškou“. To otec můj, aby
mu dal možnost přivydělati si v jeho stísněných poměrech, vyžádal si od něho příspěvek pro
„Jarý Věk“, časopis pro mládež, mým otcem založený a redigovaný. Časopis, který měl v
dětské literatuře české své význačné místo jak svými obrodnými snahami, tak tím, že
soustředil přední české spisovatele jako přispěvatele. Kukučín ochotne povídku napsal,
vyšla v Jarém Věku r. 1888, a já si rukopis jeho pietně uschovávam.S Dušanem Makovickým, jak jsem již výše napsala, prodloužily se přátelské styky i po
jeho odchodu z Prahy. Již tím, že jsem poznala při zájezdu na Slovensko jeho rodinu, ještě
úže jsem se s ním sblížila. Smával se mi, když jsem vzpomínkami na přeroztomilé jeho
droboučké neteře Milcové — Olenku, Janu a Editu — útočila na jeho strýčkovské srdce, a když
jsem notovala po jeho synovečku Igoru Beniačovi jeho oblíbenou:
„Limbola,limbola, zelená
limbol/a.“ Stavila jsem se totiž na zpáteční cestě z Tater v
Ružomberku a přenocovala v rodném domě Dušanově, v pohostinném domě Makovických. Matky již
Dušan neměl, ale otec jeho, vzácný, karakterní člověk, velice mně zaujal nejen svým zjevem
patriarchy, ale zvláště svým smýšlením. Starý pan, úprimný přítel Čechů, stal se mi velmi
drahý. I ostatní sourozence Dušanovy jsem poznala jednak na martinském sjezdě, jednak v
Ružomberku. U nejstarší jeho sestry, ušlecntilé paní Milcové byla jsem dva dny v Žilině
hostem. Tím se ovšem přátelství s Dušanem prohloubilo, k čemuž přispívala však hlavně
přirozená sdílnost Dušanova.Bylť Makovický i v tomto jiného rázu než Kukučín. Kukučín i přes svůj humor byl v
besedování osobně uzavřenější, jakoby se byl ostýchal i za svůj vroucí národní cit.
Zabarikádovával jej proto rád, aby jej maskoval, stěnami dosti štiplavých vtipů a satyry,
kdežto Makovický se otevřené vroucně o něj s námi sdílel a netajil se svými národními
bolestmi a úzkostmi. Toužil nezahaleně věnovati se pronikavé kulturní práci pro svůj lid.Také v poměru k jiným byli ty dva přátelé různí. Kukučín, ač mu na upřimné účasti pro
jiné nechybělo, zavíral se s ní, jako škeble do své ulity, a byl přírodou tak vyhraněn, že
stačil sám sobě, kdežto měkká, citlivá duše Dušanova potřebovala vždy někoho, ke komu by
mohla v bezmezném uctívání vzhlížet, cele se mu oddávat, a prismem těchto svých ideálů
pohlížel pak na svět.V době pražských studií byl mu takovou osobností prof. Masaryk, ač nebyl přímo
profesorem Dušanovým. Později, hned po prvém zájezdu na Rus, stal se jím L. N. Tolstoj,
apoštol jasnopoljanský. Duševní magnet, jímž Dušana přitahoval, byl mocnější než jeho
předsevzetí z mládí věnovati se cele službám svého národa, jak činil prvá léta horlivě. Tak
vedle lékařské prakse snažil se i o kulturní povznešení svého lidu, vydávaje „Poučné
čítanie“ a „Poučnou bibliotéku“. Však i v nich se odrážel již vliv Tolstého. Vyjímam na
doklad z jeho dopisu z 10. IX. 95: „Od prosinca 94 som osadený v Žiline. Od červňa som
kúpeľným lekárom v Rajeckých Tepliciach, 13 km od Žiliny. Lekárskej práce moc nemám, hlavne
sa zabývam prekladaním a čítaním spisov Tolstého a pod. a dopisovaním si s priateľmi v
Rusku i tu. Budúceho týždňa som mal ísť na národopisnú výstavu, ale pre jednu nehodu sotva
budem môct ísť, alebo len neskoršie. Želal bych si i Vás vidieť, bezpochyby Vás navštívim.
(Muž můj působil tehdy v Novém Bydžově, ale k zájezdu Dušanovu k nám nepřišlo. Zato v Praze
byl a naše navštívil.) Potom hodlám ísť na Dolniu zem k nazarénom. Na vyzvanie Tolstého,
ale už aj predtým, sbieram dáta o nazarénoch, chcem sostaviť stať o nich. Poneváč mám len
samé polemické, od protest. duchovných písané spisy naporúdzi a privátne dopisy tiež od
nich, nuž si je ťažko pravý obraz ich snáh a života predstaviť, preto sa sberám na pár
týždňov medzi nich. Posiaľ mám sosbierané 33 prípadov odoprenia prísahy a vojenskej služby,
jesto ich stá, daktorí sedia v kasematách až 11, ba jeden až 17 rokov. O Škarvanovi ste
čítali? Sedí v Košiciach, spokojný je. O Vás som počul, že ste sa, čo sa zdravia týče,
popravili. Chvála Bohu. To želám i Karlovi. (Můj bratr Karel Stanislav, právě byl vězněn,
byv odsouzen v procesu takzvané Omladiny na půltřetího roku. V trestnici Borech u Plzně,
kde dlel též Rašín, Škába, Ant. Hajn, navštívil je Dušan. Zajel k nim z národopisné
výstavy. „Vězeňská korespondence Karla Stan. Sokola“, kniha právě vyšlá, reaguje v dopise
Sokolově na tuto Dušanovu návštěvu.) Málokedy o ňom počujem, lebo si s priateľmi z pokrok.
strany už zriedka dopisujem. Účinkovanie Vášho cteného otca na ríšskej rade aj inde ma
velikou radosťou naplňuje, nebadať mu starobu. — S rodinou p. Janču som sa videl posledný
raz pred jeho smrťou (zomrel na tú istú chorobu, ako „Ivan Iljič“ T—ho). — Bezúhonný, rýdzi
Slovák Štúrovej školy zosnul v ňom.“Z dopisu 15. 12. 99, již do Písku adresovaného, vyjímám:„Teraz sa dotlačuje I. č. Tolstého „Vzkriesenia“ dľanecensurovaného tekstu, bude asi o 1/6 dlhšia než v českom preklade,
ktorý je porízený dľa tekstu „Nivy“. — Očakávam, že slovenský preklad časom vláda shabe, sú
v ňom ostré miesta (celé kapitoly) o cirkvi, štáte, panovníkovi. Ani francúzsky ani nemecký
prekadateľ ich v celom rozsahu nepodali. Pripravené máme pod tlač ešte: Zápisky Chylkova,
Sociálne problémy Henry Georgea a i.“Poslední jeho ke mně stručný list je z Ružomberku 1. II. 1911.Týden nato došel úmrtní lístek Dušanovho otce, kterého on velmi miloval, s adresou
psanou rukou Dušanovou, a potom se mně již neozval. Smrtí jeho otce rozvázala se asi
poslední úponka, vížící jej k domovině. Snad i osiřelost synovská tím více jej vábila za
jeho ruským idólem.Již jsem se ani v Písku ani v Praze neshledala s tímto milým mi přítelem, jehož jsem si
jako hlubokocitného, něžného člověka velmi vážila, ale nejednou jsem přemítala, jak právě
tato dvojice významných Slováků, Makovický a Kukučín, jež svou horoucí láskou k svojeti
byli přímo předurčeni pro práci ve svém národě, svá nejplodnější, nejbohatší léta prožila
sice u národů bratrských, ale ne ve službě národa svého, jak v mládí tak horoucně toužila.*Týž podzim r. 1886, kdy octnul se u nás poprvé Dušan Makovický, vešla k nám téžMarina Ormisová, později provdanáMaliaková.
Předcházel ji dopis Belly Textorisové, naší společné přítelky. Bella ji velmi teple mně
odporučila jako uvědomělou Slovenku, vlastní eksistence se domáhající, sirotu po vzácném
paedagogu slovenském Samueli Ormisovi. Zazvonila u našich dveří odpoledne kterési říjnové
neděle. Vysoká, štíhlá, v prostém úboru, v šátku na hlavě, zpod něhož se díval z oválného,
přisnědlého obličeje pár černých, ohnivých, zpytavých očí.O našem seznámení a svém pětiměsíčném pobytu v Praze napsala Marina sama do Živeny velmi
obsáhlé vzpomínky pod názvem „Pred štyridsiatimi rokmi“. Ku podivu, s jakou věrností jsou
její tehdejší duševní zážitky uchovány až na některé nepatrné selhání paměti, na př. při
návštěvě u naší slavné tragédky Otylie Sklenářové-Malé místo Marinou jmenované žákyně,
která nám předváděla výstup Ofelie ze Shakespeareova Hamleta, má státi Kronbaurová,
divadelním jménem Velsová, herečka Národního divadla, která později několik let za sebou
přinášela v Čechových „Květech“ pozoruhodné, výstižně zachycované karakteristiky
slovenského lidu, jak jej poznala ze svého pobytu na Slovensku každoročně opakovaného.Jiný omyl se Marině přihodil v přisouzení mně nemožného, protože zcela nesprávného
vyprávění o klášteru a kostelu v Emanzích, „že je to chválou všech českých patrónov, že tam
kázaval Hus“ a p. Nevím, kto ji tak poučoval, ale já to nebyla.Ale to jsou nepatrné maličkosti vůči celkové věrnosti podání toho úseku pražského života
literárního a kulturního vůbec, kam mně bylo dopřáno neobyčejně vědychtivou M. Ormisovou
uvésti, a který jak osobami, tak dějištěm, zdálo by se, zakotvil jí hluboce v srdci.Píšu „zdálo by se“, neboť mám přece své pochybnosti pro žalobu, kterou vznáši Ormisová
ve svých vzpomínkách na nás Čechy po převratě. Daleko by mne zavedla tato žaloba od mé
látky, proto zde doplňuji jen její vzpomínky v Živeně sdělením, že jsme si po jejím pobytu
pražském až do války dopisovaly, ba Marina, věrna svému úmyslu Prahu záhy zase navštíviti,
přijela po dvou letech r. 1889. Bylo to milé shledání. Na zpáteční cestu navrhla jsem jí
jízdu přes Brno a zastávku v něm, kde jsem ji odporučila své drahé, teď již zesnulé
přítelce Elišce Machové, zakladatelce pověstných, vzorných dívčích škol Vesniných.Tehdáže se teprve začaly rozrůstat, ale Marina radostně po svém návratu domů quittovala
mi v dopise dojmy z nich: „Boly to prebohaté chvíle, ktoré trávila som v Brne, v
pohostinskej izbuške sl. Machovej“, a nadšeně popisuje, kde všude ji Eliška povodila,
zvláště dojem, kterým na ni působila Vesnina škola. Končí: „Hľa, takú školu keby sme mali
na Slovensku, alebo keby naši rodičia ta posielali svoje dcérky do výchovy, miesto Nemecka,
Švajčiarska a tunajších spotvorených ústavov!“Zajímavé jistě je, že nejhlavnější pomocník Elišky Machové při zakládání Vesniných škol,
jich spolutvůrce, od počátku škol těch ředitel, majíci největší zásluhu o jejich rozkvět,
školní rada František Mareš, byl tím, kdož s láskou a obětavostí ujal se hned po převratě
zrealisování Živeniny touhy a všech srdcí Slovenek, organisováním škol Živeny, dav tak
Slovensku do vínku nedocenitelné rady a zkušenosti odborného nejpovolanějšího paedagoga.
Jedna z přečetných odpovědí české lásky po převratě na obžalobu Ormisové-Maliakové.Než vracím se k dopisování Ormisové.Byť docházívaly pro její pilné zaměstnání její vždy úpravné, pečlivě stylisované,
obsáhlé listy jen ve velkých intervalech časových, prohlubovaly svou přímostí a věrným
líčením jak osobních nálad, tak i poměrů, v nichž žila, pohled do této zajímavé, svérázné
slovenské duše, která každé řídké volné chvíle při svém povolání využitkovala ku svému
vzdělání. Ve mně vzbudila provždy mou sympatii hned v Praze, kdy příležitostně odhalila
přede mnou plán svého života.Přišla do Prahy zdokonaliti se v krejčovině, které se uchopila k své výživě, když v
sirobě bez hmotných prostředků nebylo jí možno dosáhnouti eksistence jiné. Než krejčovina
neměla býti pro ni jen zdrojem k živobytí, nýbrž spolu i prostředkem k něčemu
duchovnějšímu, vyššímu.„Toužila jsem — pravila mi při jedné návštěvě — majstrovsky umět šít a mít z Prahy
vysvědčení a doporučení z předního závodu, abych teď, když je mám, u nás na Slovensku
začala s učením šití šatů a kreslením střihů. Doufám, že k tomu bude dievčenec dost a dost.
A při tom šití budu, když Bůh pomůže, učit tomu, co bych chtěla, aby v každé naší dívce
bylo zrovna vryto — lásce k národu, k svojeti. Budu jim vypravovat, jaké křivdy snášíme, a
jakými musíme být, nemáme-li vyhynout. Snad mi Pan Bůh a můj cit přivede na jazyk slova,
jimiž bych své žáčky zavedla na cestu, jakou mají jít, chtějí-li našemu Slovensku dobře
robit. A když v jednom městečku nebo dědině naučím, půjdu o kousek dál hledat nová dívčí
srdce. A tak prejdu Slovenskem, až kam Bůh dá, a to šití nebude mi již tak duši mořit, když
bude ještě něčemu jinému dobré než jen pre to, aby mi dalo živobytí.“A bylo mi drahé, že co mi v upřímném svém citu projevila, že dlouhou řadu let věrně až
do svého provdání Marina plnila, zač Maďaři ji nejednou pronásledovali, když ji některá
její žákyně prozradila; nejednou okna jí vytloukli, zahrádku zničili, za ní pokřikovali, po
ní plivali, kamením házeli.Já jsem ji velmi cenila, že jsem poznala na Slovensku, kde se tolik trpělo, ale k tomu
jen mlčelo, Slovenku, která s celou energií, v oduševnělém idealismu se chopila činu. Bylo
mně milé, že jsem mohla obrázek takové Slovenky předvésti v přednášce dámskemu spolku
„Světlá“ v Písku, kterouž přednášku po převratě r. 1924 uveřejnila jsem v ženském časopise
„Lada“. To byly mé styky jistě velmi srdečné s Marinou Ormisovou-Maliakovou.*V r. 1887 zvábila mne v Turčianském Sv. Martiněvýstavka lidových
krojů, spojená s výstavouVěšínových obrazů, při
srpnovém sjezdu Živeny. Byla to má přítelka Bella Textorisová, která v dopisech neustávala
mne na výstavu lákat. Byla to též ona, která rozhodně zamítla mou touhu po ubytování v
hostinci, jako věc na Slovensku nemožnou, pohostinnosti Slováků naskrze se příčící, i
zaopatřila mi pro pobyt martinský sama útulek u svého příbuzného, vzácného národovce,
pravotára a starosty města pana Žigm. Melfelbera. Otevřel mi přátelsky svůj vzácně
pohostinný dům, na nějž neustávam vděčně vzpomínati.Že mně nešlo tak o výstavu, jako o Slovensko a Slováky, je přirozené. Připravovala jsem
se na cestu, jak asi činí poutníci, chystající se na pouť za zbožným účelem, proto také
první moje zastávka platila pietnímu uctění Slováka, kterého Rudolf Pokorný svými
„Potulkami“ zvláště srdci mému přiblížil. Byl to hrob Michala Miloslava Hodži v Těšíne, kde
láskou rodáků mu postaven byl památník. Odnesla jsem si z bohaté břečťanové zeleně na hrobě
lístek, do dnes dochovaný.A potom již za několik hodin jízdy překrásným krajem Těšínským a slovenským — dostavil
se Turčiansky Sv. Martin.Jaké množství nevýslovně drahých a milých vzpomínek váže se k tomuto jménu. Celá galerie
postav slavných, velkých mužů, zas věrných národovců mužů i žen vstává před mým duševním
zrakem. Většinu jich horoucích srdcí kryje již země, jiným dávno mladá, mužná léta zbělela
do stáří, ale v mé paměti žijí všichni tak, jak jsem je tehdy poznala.Knihou Pokorného mi byli dobře známi svým významem, svou činností, s mnohými ženami mne
opět seznámily dopisy mé Belly, proto duše tak žádostivě a chychtivě chytala jejich podoby
a otiskovala je věrně do své paměti.Poznala jsem tu při otevření výstavy a při pronášení zdravic při banketu celou řadu
řečníků, tak Pavla Mudroně, Francisciho, dr. J. M. Hurbana, dr. Štefana Fajnora, Matúše
Dulu, dr. Zocha, další z narodních duchovních pastýřů slovenského lidu Janošku, Kmetě,
Tomkuljaka. Ze spisovatelů byl to již z Prahy mi známý Svetozár Hurban Vajanský, nynější
nestor slovenských spisovatelů, bdělý, horoucí strážce slovenčiny prof. Jos. Škultéty,
Karol Salva, Ant. Bielek, jehož tehdejší literární prvotiny zdály se prýštiti ze stejného
zřídla s Kukučínovými.S některými z nich bylo mi popřáno seznámiti se blíže. Tak jsem mohla složiti poklonu
nejen statečnému, nadšenému Pavlu Mudroňovi, ale i jeho spanilomyslné choti, jsouc uvedená
do této přední slovenské rodiny ženou Vajanského Idou Hurbanovou. Jako drahocenný poklad
chovám dopis od Francisciho (Janka Rimavského). Dopis přinesl mi zároveň Francisciho
podobiznu, s níž na mne bodře zírá jeho výrazná, duchaplná, ušlechtile krásná tvář.Ale měla jsem i to veliké štěstí se seznámiti se samotným dr. Jos. Mil. Hurbanem, tím i
do staroby planoucím majákem Slovenska, a s jeho rázovitou, ušlechtilou chotí. Sešli se
tehdy k výstavě v Martině všichni jeho čtyři synové. Jak jsem je viděla všetky pospolu v
domácnosti Vajanského bodré, veselé, šťastné ze vzájemného shledání, tak na mne hledí z
podařené rodinné podobizny velkého formátu, na níž nescházejí ani ženy — Ida, choť
Vajanského, Vladimírova choť roz. Štúrová z Kochanovec a roztomilý trojlístek dítek
Vajanského.Poslal mně ji Vajanský na památku za rok po tom šťastném rodinném shledání. Žel, bylo
pro dr. J. M. Hurbana posledním. Než se rok s rokem sešel, věrný vůdce slovenského lidu byl
odvolán, aby na věčnosti stal se jeho přímluvčím, a tam se dočkal jeho osvobození, za než
tu nadšeně, však marně bojoval. Děkoval mi Vajanský podobiznou za báseň „Za dr. Jos. Mil.
Hurbanem“, kterou jsem napsala do Čechových „Květů“.Mně zůstalo nezapomenutelným Hurbanovo kázání, jímž zahajoval sjezd ráno v evangelickém
kostele. Poslouchala jsem všecka dojata jeho plamennou, hluboce oduševnělou řeč „O svetle
padajúcom s neba na výstavky slovenské“ na základě listu sv. Pavla k Efez. 2. 11. 19. Jaká
vroucnost byla v jeho slovech, jimiž zvedal srdce shromážděných k důvěře v Boha, jaká
bolest rozlévající se nad utrpením slovenského lidu, jaká veleba v závěrečné modlitbě k
Hospodinu, kdy svolával na milovaný lid svůj požehnání s hůry!Připadalo mi, že věru on je nejpovolanějším prostředníkem mezi lidem slovenským a Bohem.
Taková síla a vroucnost lásky dýchala i z výrazu řeči tohoto i postavou velebného
patriarchy slovenského.Během sjezdu nastalo ovšem nejedno seznámení. Mnohá uskutečnila se jen v přeletu, jak
taková trma-vrma s sebou přinášela. Zadýchla jen jako vánkem tu kratičkými příhovory,
bratrským ruky stiskem, sesterským objetím, ale i z nich každé bylo notou z té jedinečné
roztklivělé písně, jíž se mi na Slovensku stále chvělo nitro.Přirozeně, že již sama osobní má plachost a přes mé samostatné učitelské povolání dívčí
nesamostatnost, jak tehdejší dobové poměry, nynějším naprosto uvolněným tak zcela
nepodobné, s sebou přinášely, vedly mne více do kroužků ženských. S muži poznala jsem se
jen natolik, pokud sami mne vyhledali nebo své přátele ke mně přivedli.Ze Slovenek měla jsem štěstí tam poznati z paní: Elenu Šoltésovou, Idu Hurbanovou,
Klementinu Ruppeldtovou, Terezu Vansovou, dcery nesmrtelného Sládkoviče, provdané za ev.
faráře Mocku a Hodže, dceru slovenského vypovězence Hodže, provdanou za pravotára Kutlíka v
Prešpurku, pí. Olgu Milcovou a pí. Beniačovou, sestry Dušana Makovického, pí. Pivkovou,
dluoholetou předsedkyni Živeny, pí. Krupcovou, pí. F. Minnichovou, pí. Houdkovou, pí.
Holuby (Javorinskou), pí. Klementovou; ze slečen: Mínu Royovou, Emmu Goldpergerovou, Marinu
Horvátovou, Boženku Royovou, a našla jsem mezi nimi již v Praze se mnou spřátelenou Marinu
Ormisovou. Celá plejáda ušlechtilých slovenských srdcí. První tři jmenované staly se mi
přítelkyněmi pro celý život. Žije z nich již jen Šoltésová, moje Elenka, jak si ji mé srdce
přivolává.Dříve ještě o dvou letmých, ale mně nezapomenutelných seznámeních v Martině. Prvé týka
se farářeAug. H. Krčméryho, skladatele překrásné, dojemné písně
„Hojže, Bože“. Píseň jsme si oblíbily doma od přítelkyně mé sestry Věry Čalounové,
překladatelky slávnych děl Merežkovského a j. ruských a anglických spisovatelů, která si ji
přinesla ze Slovenska od bratra v Malackách působícího. Bylo mi proto velmi drahé poznati
se s písně té skladatelem.Stalo se tak: Na banketě, pořádaném po otevření výstavy, na naléhavé přimlouvání svých
vzácných sousedů u stolu — s pravé strany jeden z nejsympatičtějších a nejproslulejších
primátorů pražských JUDr. Tomáš Černý, jenž Praze dal stálou památkou významný, ji ctící
adjektiv „slovanskáPraha“, — s levé strany Alois Wiesner, český
nakladatel, tehdy vydavatel Ruchu a podporovatel českého umění otevřením výstavního salonu,
z něhož právě na Slovensko se přestěhovaly obrazy Věšínovy: nuž na domlouvání jich obou
dodala jsem si přes svou ostýchavost srdce k pronesení zdravice jménem Češek, když náhodou
jiné povolanější české ženy zde nebylo. Přijelo jich síce dosti z Čech a z Moravy v době
trvání výstavy, ale ne přímo k zahájení.Mezi mnohými účastníky banketu, kteří si prišli se mnou „přiťuknouti“, přistoupil se
svou sklenkou i roztomilý, usměvavý, bělovlasý stařeček. „Nuž, slečinka moja ľúba,
štrngnete si tož so mnou, so starcom“ a představil se „August Krčméry“. Rozmile dodal,
kdyby byl mladší, že by to moje proslovení dal hned pod noty, že v něm zrovna rozvlnilo
tóny k nápěvu. Chtěl by, aby se vezpívalo i do oněch slovenských srdcí, jež nejsou tu s
námi, a měla by je slyšet.Vrozená přívětivost dobrých, duchem pohotových lidí najde vždy slova, jimiž by potěšila,
a z pana faráře Krčméryho zrovna zářila dobrosrdečnost. Poznala jsem to zvláště týž večer,
kdy milá Tereza Vansová, od prvé chvíle plna vlídné ochoty ke mně, mne zavedla z tanečního
salu, plného vířící tancující mládeže do vedlejší místnosti, kde u stolů s předními Slováky
bavili se čeští hosté. Od bočního stolu přivolával mně p. farár Krčméry: „Slečinka, poďte
sem k nám, urobíme vám miesto!“ Tak jsme s Vansovou, která se znala se všemi Slováky u
stolu sedícími, ochotně si přisedly. P. farář představil mi svého souseda, sympatického
profesora Kordoše z bývalého revúckého gymnásia, a sotva jsem v hovoru pronesla, jak jsem
přímo okouzlena slovenskými písněmi, že jsem včera nemohla se jich dosti naposlouchat,
rozmile se obrátil k pánům kolem sedícím, že mně tedy musí zazpívat.Jaj, to bylo písní! Jen málokterou jsem znala, ač jsme doma zpívali slovenských písní
hodně. Vždy přišly nové a nové, krásné a krásnější, tklivé i žertovné, elegické i bujné,
duše rostla při poslouchání a pánové zřejmě nepřinášeli mi žádnou obět zpíváním. Bylo
viděti, že jim to činí také radost. A byli tak sezpíváni, jakoby byli vybraným zpěváckým
spolkem a ne nahodile při sjezdu se setkavšími stolovníky. Pan farář začínal, rozhodoval,
kterou zpívat, byl strůjcem toho krásného pro mne večera. Teprve o druhé hodině po půlnoci
odcházely jsme s Vansovou, a o sobě mohu vyznati, že bych byla poslouchala do rána.Následující den na společném výletě „do hory“ vyznamenal mne p. farár, že si pro mne ke
společnosti, s níž jsem seděla, přišel, zavěsil si mou ruku pod rameno a s přátelskou
srdečnosti mne zval a upřímně přimlouval k návštěvě na jeho faru na Zvolensku.Vystoupili jsme spolu na vyvýšeninku, s níž před chvílí rozhlížela jsem se s drahou
Šoltésovou po čarokrásném Turci a horských velikánech jej věnčíčích. Pan farář vybídl mne k
usednutí a snad ten pohled na krásu slovenského kraje vyvolal mu vzpomínky na bolesti jeho
lidu a na bolesti vlastní, kdysi pretrpěné, a stařeček, jak bývává, když stáří nalezne k
poslouchání mladé ochotné ucho, rozhovořil se tklivě a ohnivě. Vyprávěl, jak r. 1849 Maďaři
s mnoha jinými Slováky vláčeli ho po Uhrách z vězení do vězení, jednoho horšího druhého, z
nichž byla vyhlídka jen na šibenici. Až prohra u Világoše je osvobodila. A stařeček pravil,
že ve chvíli tomu bude již 40 let. Tehdy že byl kaplanem ve Sv. Mikuláši, jemuž ani poledne
se nedívalo do života, teď že již večer vrhá mu na cestu dlouhé stíny, ale za celou dlouhou
dobu života ničeho dobrého pro svůj národ se nedočkal a již nedočká. Marně že mu toužili
býti Simeonem a dočkati se národa vykoupení.Bylo mi proto milé, že po tomto tesklivém vzpomínání při našem návratu k ostatní
společnosti, když jsme šli kolem, uctivě si mladí šeptali jeho jméno, hluboce před ním
smekali a pojednou, než se stařeček nadál, obklopili ho hustým zástupem studující zde
dlící, pozdravili voláním slávy a zanôtili s citem starečkovu dojemnou píseň „Hojže, Bože“.Krčméry byl zřejmě radostně dojat. Tvář jásala radostí, ale oči zrudly a marně zdržovaly
slzy. Mladí se pak rozestoupili, stáli v pozoru s obnaženými hlavami, ale s bodrým, uctivým
úsměvem v lících a nechali oslavovaného skladatele a národovce projíti jich špalírem.Stalo se potom, že ve výletovém ruchu jsem se s p. farářem již neviděla a nerozloučila,
nebylo mi též na cestě zajeti k němu na Zvolen, jak tolik srdečně zval, cítila jsem proto
doma povinnost aspoň z dálky se omluviti, a volila jsem k tomu předvánoční dobu, bych
zároveň popřála vánočních svátků.Téměř obratem pošty došel z Badína od p. far. Krčméryho objemný srdečný dopis. Z jeho
rozmarného úvodu jakoby zadýchl milý dech družnosti a veselí výletu martinského. Tak na
moje slova, že se ozývám, aniž vím, jestli po krátkém styku v Martině na mne nezapomněl,
píše: „A nezapomnel som na Vás, lebo často pripomíname si Vás, a mne činí sa tak, ako
napísal kedysi Mickiewicz do pamätníka istej dámy: ,Precz z mej pamieci! — Nie, tego
rozkazu moja i tvoja pamięć neposłucha.‘“Zůstal i na dálku roztomilý, ale přešel pak v listě na vážné věci národní: „Do zlých
časov naše živobytie upadlo. Ale veríme… Bolí nás len to, že pri vrelom súcite mnohých
bratov a sestár českých mnohí sú predsa, ktorí nepripúšťajú si k srdcu neresti naše, a
skorej zášťou než láskou naplnení sú proti nám, akoby sme neboli jedno telo a jedna krv. —
No, ufáme sa, že i to pominie a vzájemnosť rozprestre blahodejné kriela svoje nad našimi
vlasťami…“K tomu jsem musela po pravdě odepsati, že jistě jsou mezi námi Čechy též takoví, kteří
jsou lhostejní k osudu Slováků, stejně však k osudu vlastního národa — lidé dosud národně
vlažní, snad i studení, ale o nějaké zášti k Slovákům nikdy že jsem neslyšela. Naopak, vždy
jen plno srdečnosti a účasti pro ně. Tak jsem psala s přesvědčivou jistotou mladá tehdy
učitelka, totéž s tím větším důrazem mohu dosvědčit jako stařena…S dopisem přišel mi vzácný dar. Píše o něm p. farář: Prijmete, veľact. sl., na dôkaz
priateľskej úcty odo mňa k rozpomienke na T. Sv. Martin Vám tenkrát sľúbenú skladbu moju
„Hojže, Bože“.Památku tu zvláště mi cennou vepsanou dedikací chovala jsem léta jako drahocenný poklad,
až v Písku na večeru slovenském, kterému jsem ji půjčila, jsem o ni přišla.Od vzácného stařečka došel mne ještě rovněž obsáhlý dopis dne 4. února 1889. „Čože Vám
písať o nás? Stonáme pod ustavičným tlakom železnej, nám nepriaznivej ruky, odstupujú sa z
duchovného bojišťa poprední naši vodcovia, a podrostu, ktorý by vstupoval do ich šľapäjí,
málo, lebo pod nesmiernym tlakom opadáva srdce mladi našej…“Zvláště do Čech je adresováno další: „Jestli má byť úprimná, neošemetná vzájemnosť,
nesmieme odvracať zraky svoje od litery ináč písanej, ale siahať po nej s povedomím a
uznaním ,to je naše, to je kosť z kosti a krv z krvi našej, a tak ľnúť srdcom k srdcu‘.“Na můj další list již nedošla odpoveď. Jen z Pohľadů jsem se dozvěděla, co se stalo.
Vzácný ten kmet s horoucí láskou pro svůj národ odešel tam, odkud přes všechny touhy a
doléhání se již žádným dopisem neodpovídá.*Bylo 8. srpna 1887. Já stále ještě hostovala v Turčianském Sv. Martině. Den zvláště v
mých zápiskách a v mé paměti podtržený již tím, že jsem jej prožila v Blatnici u své první
slovenské přítelky Belly Textorisové. Den pro mne tím nezapomenutelný byl slavně ukončen
památným, drahocenným večerem.Čekal mne totiž po mém návratu z Blatnice u mého hostitele p. pravotára Melfelbera vzkaz
od Vajanského, který mne za mé nepřítomnosti marně byl v bytě hledal. Chci-li poznat
Hviezdoslava, abych nemeškala, jakmile večer přijedu, přijít do kasina, že je tuHviezdoslav, který se nemůže zde déle zdržeti, ráno mu třeba
vrátiti se domů. To byla zpráva! To jsem letěla!V kasině již srdečný Vajanský mne vyhlížel a vedl k stolu, kde mezi Slováky a Čechy, též
se tu ještě zdržujícími, seděl Hviezdoslav, a po vzájemném představení usadil mne vedle
básníka Hájnikové ženy. Až se mi hlava radostí zatočila a srdce rozbušilo! Ale bylo jiné
znáti se s ním ze Slovenských Pohľadů a teď osobně! V Pohľadech jsem s ním byla blízce
známa. Vyrůstal mi tam před duší báseň po básni do výše básníka až do tehdejší své největší
básně Hájnikovy ženy, která zůstala podnes jedním z vrcholných štítů jeho poesie. V
Pohľadech znova a znova jsem se jejími krásami opájela, a jak již s čtenářem bývá,
přibližovala si básníka jeho dílem.Octla jsem se najednou vedle neznámého, mladého muže, jako svíce vzpřímeně sedícího, že
držení jeho těla by bylo nasvědčovalo až upjatosti, kdyby z výrazných krásných jeho očí
nebyla zrovna svítila dobrota, rozlévající se po tváři tichým, něžným, řekla bych dětsky
přítulným úsměvem, prozrazujícím nesmělost a duševní uzavřenost.Se zájmem srovnávala jsem oba slovenské koryfeje — Vajanského, který mi seděl přímo
naproti, a vedle mne sedícího Hviezdoslava, jenž k Vajanskému byl obrácen, takže jsem i
jemu viděla přímo do obličeje. Vajanský právě vyprávěl nejakou příhodu, již měl on nebo
kdosi s úřadem. Nepamatuji se již nikterak, oč běželo. Vidím jen, jak na obličeji
Vajanského, jehož tvář byla vždy věrným odleskem jeho citů a nálad, ležel na počátku
vyprávění těžký stín rozhorlení a smutku, který jakoby z tůní jeho očí, kde byl často
domovem, se po tváři rozlil. Ale v běhu vyprávění kolik výrazu se výstřídalo na jeho
obličeji, živém to tlumočníku a zobrazovateli každého jeho duševního hnutí a tím i jeho
slova, jež živá jeho řeč pronášela.Trpkost, posměch, ironie, ale potom čtveračivý záblesk kmitl mu v očích a z nich
přeskakoval plamen po plaménku, až nejen oči, ale celý obličej se rozzářil a zrovna šlehal
bujnou veselostí. Nevím již, čím a jak se podarilo fiškála napáliti, ale celá společnost u
stolu sedící vybuchla bujným hlasitým smíchem a veselostí.Hviezdoslav, bylo vidět, poslouchal upjatě, že se mu na čele napjetím obočí až
sbližovalo, ale když Vajanský zrovna sršel veselostí a společnost se rozhlaholila hlasitými
výbuchy smíchu, po obličeji Hviezdoslavově jen kmitlo tichým, milým úsměvem, jako když po
vlnícím obilí běží svit slunce. Nic více.Musela jsem svou plachost úsilovně přemoci, abych v nastalém vzájemném hovoru, který se
rozproudil, neseděla němě vedle básníka, ale přerušila mlčení a vzdala byť neobratně výraz
svému holdu zvláště za Hájnikovu ženu, mně velice milou. Než básník — muž — dokonce
pravotár mohl se mnou svou plachostí závoditi. Zapýřil se jako dívka, s několikerým
zajíknutím odmítal mé uznaní, ale potom stále jistěji a plynněji obrátil hovor k nám do
Čech, na naše básníky Vrchlického, Čecha, Heyduka, Zeyra, na jejich tvorbu, v níž, jak bylo
zřejmo, byl dokonale udomácněn. Čechova „Slávie“, „Adamité“, ale zvlášť „Ve stínu lípy“
zřejmě na něho učinily mocný dojem. „Nu, Heyduka počítáme na půl za svého“, usmál se dětsky
mile a zase znova a znova přecházel k Vrchlickému a přicházel do ohně. Neskrblil uznáním i
nadšeným obdivem znalce a ctitele v jednom, obdivem jenž vyúsťoval v atributech: zázračné
zjevení — genius poet — Titan.Měla jsem přirozeně upřímnou radost, a to dvojí, jako Češka a jako člověk. Není tak
obvyklým slyšet z úst básníka o básníkovi prouditi tak nadšeně, vroucně, bez nejmenšího
stínu závisti svrchovaný obdiv. Div-li, že tím hlouběji se mi Hviezdoslav do srdce zapsal?
Radost moje rostla, když vyjmenovával již tehdy z ohromné řady Vrchlického sbírek dle všeho
své oblíbence: Epické básně, Duch a svět, Mythy, Symfonie, Hilariona, až se zastavil u
sbírky vyšlé z nejpozdějších „Jak táhla mračna“, a to přímo u básně „Život“, jež je té
sbírky prologem.Byl u vytržení nad tím, co hloubky a krásy obsahují její sloky v tak mnohotvárnou a přec
jednotnou formu skuté. Jakoby se v přehrštlí perel probíral a jejich krásou a leskem se
těšil, tak zastavoval se u některých myšlenek a obrazů básně a tiše, zrovna sladce je
pronášel s citem, jakby trhal jich růže z vlastních ňader. „A ta prostota a krása motta,
které položil Vrchlický sbírce v záhlaví“, a Hviezdoslav také prostě a již tím hluboce
jímavě citoval: „Z celého moře krásy pít má práhla duše lačná, a pouze kapek pár jsem
chyt’, jak táhla mračna.“ „Básníků pravých úděl“, mínil Hviezdoslav.“ Velice se
pozastavoval nad počtem sbírek, že to vše napsal básník, jemuž je teprve ne celých 34 let.Hviezdoslav mluvil jen ke mně přitichlým, chvílemi vzrušeným, důraznějším hlasem velmi
příjemného teplého zvuku. Než společnost kol stolu se během jeho řeči ztišila a poslouchala
též. Vajanský zasmušile hned od počátku. Nemísil se Hviezdoslavovi do řeči ani slovem, ale
nespustil s něho svůj opět již tesklivý, řekla bych bolestný pohled.Nevím, jestli Hviezdoslav při pronášení svých vřelých posudků, jichž úpřimné cítění
prozrazoval teplý tón hlasu, si uvědomil, že proti němu sedí přeostrý kritik Vrchlického,
který v Pohľadech sáhl svým pitevním nožem hned v první sbírky našeho velmistra. Nevím,
strhla-li Hviezdoslava bezděčne k jeho výlevům látka hovoru, anebo jestli chtěl Češce, u
níž poznal zájem pro poesii, projeviti své vlastní od svého slovenského ducha a přítele
odchylné stanovisko. Dost jsem o tom přemýšlela.Vím jen, že jsem se cítila blaženou při Hviezdoslavově unešení, ale Hviezdoslav
spozorovav náhle, že je předmětem všeobecné pozornosti, přišel do rozpaků a náhle se
odmlčel. Již se mi nepodařilo navázati s ním besedování, a opět jen plaše jako na počátku
odpovídal krátkými větami na otázky soustolovníků, a jen se svým přítulným úsměvem v očích
a na rtech poslouchal jejich hovorům. Ale když jsem odcházela, děkovala mu za
nezapomenutelný pro mne dnešní večer a z celé duše mu přála, aby nalezl ve své poesii sílu,
slávu a radost pro sebe i svůj lid, stiskl mi mocně ruku se slovy: „Pamätajte na Slovákov,
ostaňte im verná.“Když jsem po dvou dnech viděla Vajanského a děkovala mu, že mně dal poznati
Hviezdoslava, pravil, že jsem měla zůstati s nimi. „Dlouho jste pobyli?“ „Až do rána
bílého,“ smál se a liboval si, jak byli všichni veselí, až bujní. „I Hviezdoslav?“ Jací by
prý byli kamarádi, kdyby nedovedli svého přítele tak rozjařit, aby byl jeden z
nejveselších.Minula léta, více než dvě desítky let, a já se s Hviezdoslavem nesetkávala než v jeho
vzácných, drahých mně verších. Až přišel den jeho šedesátých narozenin a já s přaním, jistě
z hloubi srdce vyvírajícím, jsem se mu přihlásila, vyslovujíc přirozenou pochybnost, ví-li
ještě o mně. Ale netrvalo dlouho a z D. Kubína došel list a v něm k rozptýlení mých pochyb
vedle jiného tyto řádky: „Zaiste, krásnu rozpomienku nášho šťastného potkania a poznania sa
v Martine prechovávam i ja v čerstvej pamäti; takéto vzácne styky a poťahy duševné nemiznú,
nehynú nikdy. A neblahá sudba nášho ťažko zkušovaného spoločného národa skytá hojne príčin
a príležitostí, aby jeho synovia a dcéry živo pamätliví boli jeden druhého, v skutočnej
vzájemnosti družne a tesno zotrvávali, z nej čerpali silu a odvahu v borbe o život.“A došel i vzácný den Hviezdoslavových sedmdesátin za prvních červánků, zalévajících celý
náš národní obzor radostí a jásotem nad naším společným osvobozením.Drahocennou mi odpověď na tehdejší mé přání vkládám sem do svých vzpomínek celou.
Otiskuji i laskavá slova mně nad míru naměřena jubilantovou laskavostí. Prosím, nevykládati
mi za neskromnost, že jich nevynechávám, ale i v nich se jeví tak průzračně jeho dobrota,
že náleží i ona k zachycení jeho podoby, jak se mi jevila:Milostivá pani a vzácna moja priateľkyňa!Tak krásne, milo a dojímave Ste ma ráčili pozdraviť k mojim bohužiaľ! že už
70-tym narodzeninám, pozdraviť, povýšiť na duchu, poctiť i vyznamenať už tým samým
činom, že Ste si vôbec vzpomenuli na mňa. Z tej duše ďakujem Vám za všetko, čím Ste ma
na tento spôsob ošťastnili, na mysli radostiplne obohatili.Áno, je to radosť, hoci i na sklonku života dožiť sa tak simeonsky spasenia ľudu
môjho, ba teraz už spoločného, jednotného národa nášho, zarámovaného (ba teraz už
soschovaná náplň rozkvetu do toho rámca!) do mnohosľubnej českoslov. republiky, —
vskutku radosť nad radosti! ako sám jej podnet: stavší sa zázrak nad zázraky!Tešme sa, poradujme zplna; ale hneď zatým i — do vážnej práce… Či ja, ten Vami
láskave spomenutý žalmista, a v akej miere ešte budem sa môcť zúčastniť na onej veľkej
práci, je veľmi otázočné. Som nielen starý už dľa veku, ale i hodne ukonaný, zodretý…
Bude to tedy závisieť jedine od milosti Božej: dopraje-li mi ešte života a popri tom
zdravia, sily a chuti k práci. Áno, pracovať chcem, bez práce volil by som radšej ani
nezažívať to sladké povetrie, tým menej iné polabnosti(?) tela i duše.Roztomilú vzpomienku Ste ráčili vzbudiť v mojej ináč oslabenej už pamäti. Áno,
pamätám sa, a to milerád, na naše prvé postretnutie v Martine. Jeho sprostredkovateľom
bol náš nezapomenuteľný Vajanský, áno, i môj dobrý priateľ, trebárs v posledné roky
uzavrel sa do seba ešte i predo mnou; málo, málo sme sa potom stýkali… Ďakujem Vám i za
toto oživenie, osvieženie pamäti… potešilo ma veľmi. S tým aj končím; má toho táto
stará, ukonaná ruka ešte spústu k vybaveniu!Ráčte prijať znova a znova moje vrúcne poďakovanie, spolu so želaním Vám navzájom
všetkého dobrého, milého a užitočného vo svrchovanej miere; i keď Vás, Milostivá, ešte
srdečne a úctyplne pozdravujem, Vaše dobrotivé rúčky pobozkám, somVáš ctiteľ a úprimný starý priateľPavel OrszághV Niž. Kubíne, 7./II. 1919Však v květnu rok před tím ještě za války, ale kdy již začaly zoufalou tmou tu-tam
probleskovati i nám nezasvěcencům jasné lúče naděje, a v Praze k jejímu posílení a
orientování širší veřejnosti se pořádaly jubilejní slavnosti divadelní, k nimiž došli ze
slovanských bratří Slováci, Jihoslované i Poláci, měla jsem veliké štěstí viděti
Hviezdoslava. Než byl příliš obklopen stále zástupem našich hostů, než abych se mu byla
přiblížila. Zato odpoledne ve schůzi slovanských žen dopřáno mi poznati se a rozmluviti se
s paní Országhovou, Hviezdoslavovou vzácnou chotí, věrnou láskyplnou družkou jeho života, a
svěřiti jí vroucí pozdrav pro velkého slovenského poetu. Byla by mi ctí její návštěva, ale
nepřijala mé pozvání, omlouvala se, že již druhý den odjíždějí, že Hviezdoslav necíti se
zdráv a spěchá proto domů.Ale když „byla pouta strhána“ a my byli konečně zas volni a sví, měla jsem štěstí ještě
jednou tváří v tvář viděti Hviezdoslava. Bylo to mžikové, nahodilé, ale mně nejvýš drahé
památné setkání.Sestupovala jsem v senátní, staré naší sněmovní budově po schodišti, když tu ze zatáčky
těsně proti mně vystupuje Hviezdoslav v průvodu slovenských poslanců. Bylo to onoho dne,
kdy měl pronésti svou vstupní řeč, k níž potom, nepamatuji se již proč, nedošlo. Já právě
sháněla u bratra, rovněž senátora, vstupní lístek na galerii, abych si řeč onu poslechla.
Bylo by se slušelo ustoupiti k zábradlí a nechat jen s tichou úklonou přejíti slavnostně se
ubírajícího Hviezdoslava s průvodem. Ale kdež bylo možno v tom radostném překvapení se
rozmýšlet, mně, u níž i ve stáří srdce vždy dostane vrch! Mžikem jsem stála u Hviezdoslava:
„Štěstí a úspěch v té nové dráze Vám, drahý slovenský mistře, a našemu společnému národu“ a
na jeho zpytavý pohled hlesla jsem „bývalá Sokolová“. V obličeji básníkově mihlo to
rozpomínkou, vztáhl ke mně ustupující ruku, kterou jsem vřele stiskla, ale již jsem s
úklonou stála stranou, abych nepřekážela průvodu. Beztoho již jeden slovenský hlas bručivě
se ozval, a to zcela správně: „Teraz niet času.“ Než já, vždy tak citlivá, nic jsem si
tentokráte z výtky nedělala, odvětila jsem na ni jen úsměvem radosti nad tak nenadálým
potkáním Hviezdoslava.A pro ten kousek cesty, který mně tu ještě zbývá, je mi vzpomínka na to poslední setkání
drahou, tklivou průvodkyní. | Sokolova-Seidlova_Z-mych-vzpominek-na-Slovensko.html.txt |
Osoby divadlaRAJNOHA, zbojnícky hajtmanORLAJ, KAŇUR, Rajnohovi adjutantiPURDEK, DRUGAN, TOMAGA, KOŠTIAL, MEDVEĎ, TURŇA, ČERTÍK, KLOCOK, MRDUCH, KRŠO, KUČERÁK,
zbojníci, Rajnohoví tovarišiFAJTÍK, FAJLÍK, dva regrutiVEŠELÍNÍ, palatínKARAFFA, fiškálBUČEK, valdberajter[1]CHRTALINSKÝ, šafárŽILKA, barbírPINKES, krčmárTREMBUCH, masárFILKO, horárTERKA, Orlajova milenkaMÁLIKA, Karaffova manželkaKRIŠTINA, Bučekova kucharkaDVA HAJDUSIDVA PAHOLCIMnoho jiných osob nemýchČinohra sa koná okolo klenovského Vepra, za času spiknutí Vešelinového, v sedemnáctem
století.[1]valdberajter— (z nem.) horár, jáger, lesník | Petrus_Rajnoha.html.txt |
Bubuš, Bubulík a BubulinkoPán hlavný slúžny Elo Klepácsy stojí široko rozkročený vo svojej kancelárii, ruky drží vo
vreckách nohavíc a díva sa zachmúrene na rínok. Prší vytrvalý tichý dážď bez konca. Oproti
oblokom pisárne stojí sedliacky záprah s koňmi rozmýšľajúcimi o mizernostiach sveta: hlavy
majú sklonené skoro k zemi a z chudých bokov kvapká im voda do mlák pod nimi.Elo je v nálade byronovskej.[1]Čo nocí sa natrávil pri mágii vínových buteliek[2]a pri šume cigánskej hudby, čo kníh naprevracal a koľko ráz buchol pri skúškach;
čo sa nabehal, napoklonkoval, aby sa stal hlavným slúžnym; oženil sa vrhnúc sa v obeť
pekárskej dcére, a teraz, aký život! Fuj!Idúc z domu, vošiel z povinnosti do kuchyne, odobrať sa od ženy. Videl tam na stole mrkvu
bez stopy mäsa: teda obed bude z mrkvy s falošnými sekanými šnicľami. Brr! A k tomu jednu
huncútsku cigaretu nemá. Peňazí na škatuľu egyptských tiež niet, chybí mu ešte koruna. Darmo
poprevracal všetky vrecká, poprehadzoval stolové zásuvky, nikde nič: ani koruny, ani cigarety.
A parom nedovlečie práve teraz nejakého žida, s ktorým by sa dalo o týchto veciach rozumne
pozhovárať. Jediný človek, ktorý dnes do kancelárie vošiel, bol Juro Otruba, majiteľ
spomínaného záprahu na rínku. I toho všetci diabli dovliekli. Doniesol mu lístok tri razy do
novín zabalený, voňavý, na ružovom papieri napísaný, od učiteľky z Havraného. Napoludnie príde
po odpoveď.Elo je synom bývalého stoličného kastelána. Otec bol starý, matka mladá, krásna osoba. Elo
je tiež veľmi hodný mladý človek, vysoký, počerný s čiernymi fúzikmi, červenými perami a
výraznými očami. Drží sa za pána a to preto, lebo sa stoliční páni, keď len mohli, u jeho
rodičov, vlastne matky obracali. Nalepilo sa naň takýmto spôsobom moc „panského“ móresu a
ponímania života. Elo je prvý donchuan v Dolných Pukančiciach, a dokonalý znalec žien; proti
jeho rozsudku niet odvolania. Šatí sa veľmi nóbl,[3]hoci šije naň len dolnopukančický Redfern — Michal Kutálka. V kravate má stále
veľkú, diamantmi vysádzanú ihlu v podobe lýry, dar jeho drahej manželky.Keď sa stal hlavným slúžnym, hravo si získal ruku veľmi bohatej Ulriky Wachmannovej, ktorá
mala celú plejádu pytačov. Mal nacvičené jedno hlboké, strašne hlboké vzdychnutie a jeden
pohľad… No tomu ženské srdce odporovať nemohlo. To boli hotové tanky v útoku na srdce. K tomu
jeho isté a nafúkané panské spôsoby!Ulrika bola dcérou starého Alojza Wachmanna, akéhosi Prušiaka, ktorého pred rokmi
bohvieaký vietor dovial do Pukančíc, kde pekárením a inými rozličnými obchodmi veľmi zbohatol.
Ulrika dostala omnoho viac vena, ako sa sľubovalo, čo je, bohužiaľ, v našich pomeroch
výnimočný úkaz. Ulrika bola zovňajškom Nemka. Bola vysoká, kostnatá, pobelavých vlasov a mala
líca tehlovej farby. Výchovu jej dal starý Wachmann znamenitú, lebo skončila pukančickú
meštiansku školu a dostala konečný firnajz[4]v Tešíne, kde bola celé dva roky! Na klavír hrať pravdaže vedela, akože by nie!
Jej klavírna hra dosiahla až stupeň užitočnosti. Totižto vo veľkej miere napomáhala mravnosť.
V každom, kto ju počúval hrať, sa zobudilo svedomie s neodolateľnou silou. Každému zišlo na
um, že má súrne a neodkladne napísať list, ktorý nevyhnutne musí ešte dnešnou poštou odísť,
alebo že musí navštíviť chorého priateľa, alebo advokáta, ktorý len do tej a tej hodiny
prijíma návštevy, neskoršie nie, ani zaboha. Keď bola poslucháčka matkou, dostala naraz
neuspokojiteľné tušenie, že väčší Miminko iste lampu vyvalil, a že teraz blkom horí, alebo že
je teraz práve hodina, v ktorej menší Miminko dostane papať; keď bola gazdinou, musela už
domov utekať, lebo „juj, skoro som zabudla“, sirup mi prekysne; atď. atď., ako sa už volajú
všetky tie slamky, ktorých sa chytá zúfalý topiaci.Elo bol šťastný, keď po svadbe starý Wachmann vyložil na stôl celé štosy cenných papierov
a sporiteľných knižiek s tým, že je to dcérino veno. Obočie mu len vtedy začalo povážlivo
vandrovať na vrch čela, keď Ulrika zobrala spod jeho rúk tento poklad, zamkla spoľahlivo do
„svojej“ wertheimky[5]a povedala po skončení tejto manipulácie, pozerajúc mu významne do očí: „Tak!“ Elo
odpovedal: „N-na!“ Rozhovor krátky, síce koľko hĺbky v ňom! Prekvapení mal Elo vôbec dosť.
Rika žiadala od neho, aby jej prvého dal celý plat, a on len po ťažkom boji, keď tentoraz
úprimne vzdychol, vybojoval od nej asi tretinu pre seba. Ináč sa starala oň ako o dieťa.
Šatila ho, cifrovala, dávala mu rozhodne vegetariánsku stravu, ona sama požívala haldy údenín,
keď nebol doma. Jej totižto neškodilo údené mäso. Elovi údajne áno. Chvíľami mu vydelila i
trochu tej lásky. Obyčajne ho však bavila tým, keď ju bozkával, oblápal a šepkal jej horúce
slová lásky, že slúžka zasa rozbila hrniec a že tie jablká veru hnijú. Žiarlivá bola pritom
ako tiger. Byt mali veľký, bohato zariadený, ale bývali len v jednej izbičke, ktorá bola
zariadená jeho mládeneckým nábytkom. Ostatné izby páchli novotou, čistotou a zúfalým
poriadkom.V máji Elo úradne navštívil i Havranovo. Peši šiel dolinou roztrateno stavanej obce. Buky
úzkej doliny boli kryté panensky zelenou bučinou pomiešanou smrekmi, tmavozelenými jedľami.
Dolinou zurčal veselý potôčik. Všetko bolo zaplavené milým slnečným jasom s temnými tôňami, a
voňalo, šelestilo, žilo. Dolina sa rozstupovala pred vykračujúcim Elom. Na jednej strane pod
jedľovým lesíkom, trochu vyvýšene, stál na lúke posiatej kaškami priestranný drevený gazdovský
dom, z jednej strany ohradený záhradou, od chrbta krytý vystupujúcim hájom. Pred domom bola
malá veranda a na nej z prútia pletená lavica a stolík; obloky boli naplnené už bujne
rozkvitnutými kvetmi: muškátmi, fuksiami, floksom a petúniami. Vetvy kvetov sa nahýbali von z
otvorených oblokov a dodávali drevenému domu milú pestrosť. Elo podišiel k domu, ktorý robil
veľmi priateľský a milý dojem. Keď prišiel bližšie, videl na ňom nápis: „Škola“. Nebol ešte
dlho hlavným slúžnym a nepoznal okres podrobne. Váhal, či má vojsť a obzrieť si školu, alebo
či má ísť ďalej do doliny za svojou povinnosťou. Kochajúc sa milým obrazom, v záhrade na šnúre
zazrel jedny nohavičky a košeľu, oboje z jemného batistu a samá čipka. Prekvapene zamrmlal: —
Ejha! Poďmeže! Vošiel do pitvora a tu ho príjemne prekvapil milý, smiechom poprepletávaný
ženský hlas, ktorý zaznieval z učebnej siene. Počul: „Ty darebáčik, budeš ty cudzie husi
šklbať?“ Zaklopal a vošiel. V nízkej, deťmi napchatej sieni stála učiteľka nahnutá nad malým,
v bielych plátenných nohaviciach a v kabátci odetom brucháčikom havranovským, ktorý si jednou
päsťou drel oči a rukávom druhej ruky o dušu spasenú šúchal nos. Elo mimovoľne zvolal: „Sapristi“[6](francúzštil trochu, ale veľmi málo), keď sa učiteľka pred ním vystrela; bola
vysoká, štíhla a pritom plných foriem, tvár mala veľmi bielu, vlasy veľmi čierne, ústa len na
zjedenie a oči, ach, božemôj, na zbláznenie. Elo v tej chvíli horel blkom. No, toto je
„delikátny kúsok“, pomyslel si a veľmi zdvorilo, ale s istou grandezou[7]sa jej predstavil. Učiteľka sa trochu zapálila, čo ju robilo ešte krajšou, a
trochu rozpačito sa krátko usmiala a povedala svoje meno: „Lujza Dolanská.“ Elovi huplo do
hlavy: Aká „krásna Lujza!“Elo sa zaujímal o stav školy, pričom nespúšťal oči z učiteľky. Táto napochytre poslala
školu domov, bolo už po tretej hodine, a zavolala Ela do svojho bytu.Byt ho znova prekvapil, bolo to rozkošné hniezdočko. V jednom kúte bol pohodlný široký
diván, steny okolo neho diskrétne vybité pestrými kobercami, izba skoro vcelku vyložená hrubým
kobercom, pred jedným oblokom bol krátky klavír, po izbe porozkladané pufy,[8]fotele, stôl, stolíky, kredenček, na stenách výšivky, obrazy, taniere a po celom
byte roztratené knihy, ručné práce, kvety. V izbe bola nejaká zvláštna, veľmi príjemná vôňa,
ktorá sama bola dôkazom, že v tej izbe môže bývať len dievča. Cez obloky naplnené kvetmi
blýskalo dnu májové slnko a hádzalo svoje jasné fľaky po celej izbe.Elo zastal za dverami a zvolal: — Skutočne primeraný kútik pre anjela! — Lujza ho ponúkla
stoličkou a spýtala sa ho, či nerozkáže olovrant. Robila dojem osemnásťročného dievčaťa, ktoré
sa nachádza v trápnych rozpakoch, hoci mala už dvadsaťosem rokov. Chodila ako upratúvajúc po
izbe a preložila tam košík s ručnou prácou, tam vázičku s kvetmi, alebo zatvorila knižku a
odložila na druhý stolík, naprávala koberec, ktorý bol úplne rovný. Medzitým stále švitorila a
pozrela vše na Ela, robila pritom také pózy, až sa mu hlava zakrútila, raz stála bokom oproti
nemu, a dvíhajúc pre niečo ruky, raz celou tvárou sa obrátila k nemu, zas i chrbtom, alebo sa
zohýnala k podlahe, že Elo bol až chorý od túžobného rozčúlenia. Jednako Lujzku pokladal za
neskazené dieťa prírody, za husičku a on, dolnopukančický veľkomeštiak robil jej komplimenty s
istou opovržlivou blahosklonnosťou a žartom, na ktoré Lujzka nikdy nereflektovala priamo, ale
len poznámkami, že ona veľmi dobre vie, že pán hlavný slúžny je miláčikom všetkých dám, že
každá pani, ktorú drží za hodnú svojej pozornosti, je šťastná, ale čo sa jej týka, že je z
iného dreva. Ona ešte nikdy nikoho neľúbila — pritom mu tak pozrela do očí, s takou nežnou
túžbou, že Elo celkom naozaj začal vzdychať — a ani nebude, len svojho budúceho muža, ak sa
taký nájde, čo si ju vezme.Elo nechcel u nej olovrantovať, lebo že má súrnu robotu v dedine. Lujzka však predsa
prichystala olovrant, a to znamenitý čaj, šunku, studené ryby a jemné pečivo, a Elo
olovrantoval s ňou pri malom stolíku. Využil každú príležitosť, aby sa dotkol jej nohy alebo
bielej mäkkej rúčky, ktorú náhodou vše zabudla na stolíku. Raz, dva razy jej ruku dosť dlho
držal, a ona to v roztržitosti nezbadala, len keď ju začal jemne stískať. Vtedy ju rýchlo
vytrhla, krátko a rozpačito sa usmiala. Zahrala mu na klavíri a na mnohé prosenie i zaspievala
jednu-dve pesničky dosť príjemným hlasom.Napokon sa začalo stmievať a tu mu povedala, že je do dediny dosť ďaleko, že mu treba ísť,
a kým sa domov dovezie, tiež prejde kus času. Elo rozumel, že nechce, aby u nej cez večer
sedel, i zobral sa a šiel. Ale ona mu povedala, že mu ukáže chodníček cez vŕštek, ktorým si
cestu o polovicu skráti, a šli spolu. Lujza kráčala vopred úzkym chodníkom medzi bučinou a
lieštím, a vše sa obzrela na Ela. Svetlá suknica sa jej riasnatela okolo štíhlych nôžok, z
ktorých Elo nespustil oči. Bol máj, bolo vlažno a mrkalo, aká to pasca lásky pre slabé ľudské
tvory! Nemožno, žeby sa vpredu kráčajúca Lujzka nepošmykla a nepadla Elovi do náručia!
Nemožno! A predsa nepadla. Pošmykla sa i dva razy, Elo už rozpriamoval ruky, ale nadarmo.
Zostali mu len vzdychy. Keď boli blízko hradskej, zastala Lujzka, že už ďalej nejde, že už pán
hlavný slúžny i sám trafí do dediny, Elo chytil na rozlúčku podávanú mu ruku a začal ju
vášnivo bozkávať. Lujza sa mu vytrhla, ale tak nešikovne, že sa zas pošmykla na klzkej tráve a
teraz mu už padla do náručia, a to tak nešťastne, že mala tvár a láskysmädné pery rovno k nemu
obrátené. Elo horúco bozkával tie mäkké pery. Konečne sa mu vytrhla a zmizla v lesíku ako
víla.Elovi od šťastného rozčúlenia išlo srdce puknúť, tak mu búchalo, bože, aké dievča! A ako
ihravo získal jej lásku. Lebo keď ju bozkával, neštrajkovali ani jej pery. Darmo je, treba
vedieť so ženami zaobchádzať! Letel do dediny necítiac ani pôdu pod nohami. Nikdy v živote
nebol taký pyšný, taký blažený. Aká milá! Aká perspektíva sa mu ukazovala, koľko blažených
chvíľ čaká naň! Akú perlu, aký čistý, voňavý kvietok si získal!Druhý deň zas išiel tou istou dolinou. Veď musel svoju úradnú prácu skončiť! Lujza ho
videla z lesíka, v ktorom naň striehla, ale darmo chodil po škole, neukázala sa mu.Dva-tri dni sa premáhal a nešiel do Havranovej. Štvrtý deň prišiel zas a našiel i Lujzku.
Bola celkom iná. Bola zronená, chladná, ani ruku mu nepodala, ani do očí mu nepozrela.
Považovala sa za poškvrnenú, za ostatnú osobu na svete; keď jej to vyhováral a tešil ju,
začala usedavo plakať!Myslel, že jej srdce pukne. Nebolo ju možné uspokojiť. Potom jej vypisoval, navštevoval
ju, keď len mohol, kľačal pred ňou a používal všetky svoje najvážnejšie útočné zbrane lásky…
Konečne mu odpustila a svitol i deň, keď mu zamierajúc studom a kryjúc tvár na jeho prsiach
prezradila i to, že ho nevypovedateľne ľúbi.Elo bol v siedmom nebi. Bol blažený… tu i tu síce preletel malý-malinký obláčik… tu i tu
mal tušenia, pri ktorých sa poškrabúval za ušami…List, ktorý mu poslala, znel takto:„Môj zlatý Bubulinko sladký!Nemáš predstavu, aká som zas nešťastná! Celé noci sa prevaľujem v svojej úbohej, smutnej posteli, bez sna. Pomysli si, tá nešťastná Elvíra ma iste do hrobu donesie! Nikdy nikto pre svoju sestru toľko nevytrpel, čo ja vystojím pre túto večnú trápelku! Má skladať skúšku, bude hrať Máriu Stuartovú, k tomu potrebuje kostýmy, čo dnes stojí hrozné, ale hrozné peniaze. Pýtala odo mňa tritisíc korún! S ťažkou biedou som sa zjednala s ňou na tisícpäťsto korún. Ale kde vziať i tisícpäťsto korún, kde? ja biedna, úbohá učiteľka!Keď si pomyslím, že toto by bola už ostatná obeť, ktorú by som pre ňu mala doniesť, a že potom stojí pred ňou slávna budúcnosť, a ja jej teraz nemôžem pomôcť, nuž mi až srdce puká!Moje vankúše sú samá slza. Cez deň sa mi v práci ešte len minie čas, ale keď príde opustený, dlhý večer, a tá nekonečná noc! Myslím si, ba som istá, že ma to len pán boh tresce, lebo som hriešna, slabá stvora. Takej znamenitej žene, ako je tvoja pani, odvádzam muža! Svedomie ma trápi, mučí. Ale čo môžem za to, že ťa tak nevýslovné ľúbim! Čo? A predsa sa musím pokoriť, musím robiť pokánie, lebo mi boh ináč neodpustí, a nepomôže mi. Pôjdem, musím ísť k tvojej drahej panej; kľaknem pred ňou na kolená a vyznám sa skrúšene zo všetkého. (Elovi nabehla husia koža pri týchto slovách, keď si predstavil, aká príhodná prednáška by to bola pre jeho Riku! — ježišmária!) Tejto noci som sa rozhodla, že už dnes vykonám tento svoj úmysel, a že vezmem so sebou i tvoje drahé, sladké listy, aby som jej ich dala, ale som si rozmyslela, že sa najprv teba opýtam, čo si o tom myslíš? („Do diabla!“)Bubulinko môj jediný, radosť moja, odpíš mi, poteš ma, alebo najlepšie, príď, ó príď! Túžobne ťa očakávam!Poteš svoju nesčíselne ráz vrelo ťa bozkávajúcu, bez teba žiť nemohúcuBielu Myšičku.P.S. Šlafrok som si už ušila podľa našich spoločných plánov. Je veľmi podarený, má skutočne mnoho rôznych „možností“. Príď, drahý, príď, presvedčíš sa!Pá! Bozky, bozky!“Cez týždeň list tohto istého obsahu, ale s primeranými premenami, dostal od „krásnej
Lujzky“ i pán škôldozorca doktor Gabriel Kováč a pán okresný lekár doktor Andrej
Truhlička.[1]byronovská nálada— G. Byron (1788 — 1824), anglický romantický
básnik. Byronizmus, byronovská nálada znamená smútok, pochybnosti, beznádej.[2]buteľka— fľaša[3]nóbl— vznešene[4]konečný firnajz(firnajz — fermež) — tu v prenesenom význame:
posledný „náter“, posledné, konečné vzdelanie[5]wertheimka(z nem.) — pokladňa[6]sapristi(fr.) — zahrešenie, strela hrmená[7]s istou grandezou— s istou vznešenosťou[8]pufy— okrúhle čalúnené sedadlá bez operadla alebo tvrdé
vankúše | Nadasi-Jege_Bubus-Bubulik-a-Bubulinko.html.txt |
Chystanie sa jednej familie na horniacky kaliko-bál (calico-bál)— zo zápisniceZaoskovej.—V istej záležitosti prinútený som bol u jednej familie horno-trenčianskeho N. mestečka
sa zdržovať, v ktorom mestečku mladí ľudia zariadili tak zvaný „kaliko-bál.“ Sotva že
oznamy zvestovaly mestečku na 22. januára vydržiavať sa majúci „kaliko-bál,“ hneď všade
medzi dievčenským svetom, medzi namyslenými a domyslenými krasuľami familií počalo sa
všetko hýbať, hniezdiť, pripravovať a vyprávať sa o tom kalikovom báli a o nádeji skvelého
podarenia. Slečinky tej remeselníckej familie, u ktorej som sa zdržoval, behaly sem i tam,
jako potočné trasoritky okolo otca, jedna nad druhú štebotiac, jako sa dievčence celého
mestečka, ba aj bližšieho okolia chystajú a pripravujú na ten ešte nevídaný kaliko-bál.
Pojde — vraj — aj Netti Kominárova, aj Krajčírova Monika a Albina; všetci mladí ľudia z
vidieku a okolia, učiteli a učiteľky, aj organistove dcéry z Czudarpataku s pánom kaplánom,
výborným to kúrmacherom a tanečníkom dľa gregoriánskeho taktu. Vidíte, tatko! Len vy
nechcete, aby sme sa šly raz do roka zabaviť medzi ľudí. V lete musíme fazuľu a zemiaky
ohŕňať, v zime perie driapať alebo šošovicu od vičenca obierať, a potom nám len nadávate,
že sme staré, vysedené panenky, staré čuridlá, staré chvosti, ktoré sa nemôžeme povydávať;
nuž jakože sa vám povydávame, keď nás žiaden nezná, nikde nevidí, keď sa nikde neukážeme!Ja som nehovoril, že nesmiete ísť na ten jakýsi galotový bál, to jest na trh a na
výstavku, na ktorej sa dievčence predávajú, ponúkajú, nastŕkajú, vybierajú do vydaju; len
to som povedal, že ja ani len babky nedám na jakésy bálové galoty, ani na ten váš galotový
tanec. Tuším už aj dievčence sa blázňa, keď sa chystajú v galotách tancovať!— Ale, tatko, čo hovoríte, veď to nie je galotový bál, ale „kaliko-bál,“ ktorý
veľkomožné panie uviedly, bo už nemohly vydržať konkurrenciu s kuchárkami, s frajcimerkami
a s pestúnkami v môde, v nádhere drahých bálových kostümov. Preto aby sa mohly deliť a
lišiť od takejto drahej, márnotratnej čvargy, uviedly jednoduchý, lacný bálový kostüm,
zvaný „kaliko“ (calico) z ľanového plátna, jakým aj kníhviazači viažu knihy, romány, —
„Calico-Einband“ — alebo aj zo žihľavového vlákna hladkého, — aby sa chudobnejšie familie
nevhodily do dlhov pre skvostné, drahé bálové šaty.No, jak to len o taký žihľavový kaliko-štof na bálový kostüm ide — odpovedal tatko — tak
máme od viac rokov na povali žihľavovej látky vriec celú kopu, v ktorých sme od Rifky múku
kupovali, nuž môžete si ušiť bálové calico-šaty. Aj od Mauthnera sú tam žihľavové vrecká z
ďatelinového semena s červenou bordorou v prostredku — tými si môžete tie bálové-kalikové
šaty vykonfektirovať — nemusí vaša stará po snittwaarenhandlungoch a za krajčírmi behať a
po pánsky kontá robiť. Ale aj to vám hovorím, že ja vám na bálovú žranicu nič nedám, my
nežijeme z kvitancií, jako lační pisári, ale z toho, čo nám Pán Boh na roli požehnal.
Najedzte sa pred bálom predbežne doma kapusty a zemiakov, aj si môžete vziať, ak by ste po
polnoci vylačnely, čierny ražný postruheň do vačkov, — máte hneď tak zvaný pánsky graham —
chlieb, ktorý má — vraj — pri zdúvaní vetry vyvádzať zo života. Aj si môžete s pár na tvrdo
uvarených vajec vziať, aspoň budete doma supirovať a nie po hostincoch, kde sa v káve
miesto cigorie aj šváby, chrobáci vyvárajú. No, veru tvrdé brustfrikando zo starého capa,
čo vám hostinský dá a makovú štrúdľu posypanú grísou — bez toho sa aj obídete. Už som vám
povedal, vy staré „trtane“, ja peňazí nemám ani nedám, zostaňte doma, i tak vám dám večer
robotu, môžete šošovicu obierať z vičenca.— No, no, no, ty starý blázon, — odvetila matka — už si zase v strachu, žebys’ musel dať
peniaze zaťovi, až by sa ti ktorá z dcér trafila vydať po tom kalikovom bale. A, veď
naposledy každý nejde za peniazmi. Sú aj mladí ľudia, ktorí hľadia, viac na krásu tela
dievčeniec, nežli na odutý pudilár! Po mestečku každý hovorí, že naše dcéry sú najpeknejšie
v celom okolí, a vo vidieku. Veď každý nekuká na nábytok, na Eínrichtung izbený: ale sú,
ktorí sa dívajú na Einrichtung: krásy tela. Náš učiteľ s mestským pisárom už dávno hovoria,
že my máme najpeknejšie dievčence, že my sami ani nevieme ceniť ich krásu, ktorú by aj
Šalamún kráľ bol obdivoval, ktorý vo svojej knihe: „Piesní pieseň“ takto opisoval
Sunamítku, židovské dievča: Milá moja! krk tvoj je pekný jako veža, oči tvoje jako vrch
Libanon, na ktorom sa stáda ovečiek pasú. — Nuž, a či naša Irenka nemá taký pekný vysoký
krk jako veža? A Margitkiné velké oči ultramarin-zelenkavé, jako jazero hory Libanon? Aj to
povedal, že sv. písmo vychvaľuje krásu mládenca kráľa Dávida pre jeho ryšavé a červené
vlasy — a to bol len mládenec. — A snáď naša Adela nemá pekné, jako od rannej zory ožiarené
vlasy?No a náš pán kaplán aj to hovoril, že najelegantnejší grécky klassický nos v celej
stolici má naša Brigitka a že jej krása neustúpi kráse trojánskej, „glaukopys“-svetlookej
Heleny, o ktorej grécky básnik Homéros vypráva. — Teda čo žiadaš už viac, ty starý tatko! —
keď ešte aj to povedal, že ja matka som ruža krásnych ruží. — No len no, ty sprostá stará
hus, len ty daj na chválu učiteľa, pisára, kaplána a iných, zo života vyhegľaných,
vvžitých, vystrečkovaných starých mládencov. Ved to práve robia posmech z tých tvojich
čuridiel!Včera večer, keď som bol na pohárik u Svätého, vyprávali mi moji bratia, aký posmech
stvárajú po meste z tvojich dievčeniec, ty staré motovidlo! Učiteľ citoval síce krásu
červeného, ryšavého mládenca, Dávida kráľa, ale nie krásu ryšavej impertinent blond nejakej
panenky zo starého zákona, tým menej z nového. A to bol len posmech z Irenkiného krku jako
veža, bo práve pre jej dlhý krk ju posmievajú bocianom a bogdálom, teda nedržia ju za peknú
Sunamitku, ale za dlhokrkého barana. — A tie Margitkiné veľké, zelenkavé oči, ktoré
porovnávali len na posmech s jazerom a stádom oviec vrchu Libanona a Hermona, — posmievajú,
že sú to zeleno-svetlé oči veľké baranie Margitiné. Nuž, a na kaplánové slová, jako znalca
krásy, nedaj nič. Tomu sa dnes ľúbi každý zavarský a cíferský vyšívaný rubáč a zajtra ho
vysmeje. On len čo posmechy robí z nosa Brigittiného, bo grécky, klassický nos znalci nosov
porovnávajú s ovčím nosom, ktorý u každej ovce beží priamo z čela dolu jako lineal. Tak on
aj s trojanskou krásnou, glaukopissvetlookou Helenou len žarty si robil z Brigittiných očí,
o ktorých povedal, že sú to len oči falošnej kočky a nie Heleny. Z tohoto si mohla všetko
vyrozumeť, ty dlhovlasá a krátkeho rozumu, stará odkvitlá ruža šípkových ruží. Včuľ si
robte, čo chcete a jako viete; ale beda vám, po tom vašom báli až čo počujem, čo iste bude
nasledovať, vyperem vaše bálové galoty piestom.Aj to ti poviem, ty stará, že ja takých vydajov nechcem, aby mi po sobáši o pôl roka
taký nejaký pisárik a paňacko, chudoba de Badin a pánska žobrač, poslal o viac kíl ťažšie a
v objeme širšie dievča domov, aby sme si ju a nádejné vnuča chovali; ja takej pisárskej
maniery nepotrebujem.Sotva že pominuly štyri dni po kalikovom báli, už sa klebety po celom mestečku a po
vidieku rozniesly, jako staré perie vo vetre z rozdriapaných podušiek.— Stará, nepovedal som ti, čo bude po báli nasledovať? — hovoril otec. — Idem od Svätého
z krčmy, bo som od hanby musel zutekať, taký posmech robili z tvojich dcérušiek mladí
ľudia. No, či sa im to vyplatilo! Práve ten učiteľ a pisár, ktorí vychvaľovali na posmech
krásu tvojich dcér, všade tárali, bubnovali a iných tým zabávali, že sa tej gréckeho
klassičného, ovčieho nosa Helene pod tancom ustavične grgalo kapustou a zemiakom, tak že
žiadon nemohol s ňou tancovať, že zaiste miesto limonády a punču pila kapustnicu; aj že z
Irenky jakýsi zásmažkový šterc páchol; a Brigitte že ustavične škŕkalo v bruchu, jako žaby
v močidle, že isto jej vetry preháňal nejaký teplý postruheň, ktorý musela pojesť kdesi; aj
že jakýsi záprdkový dych, jako z tvrdých vajec, motal sa kolo nich. — Tu máš, ty staré,
sprosté motovidlo, — včuľ sa človek musí hanbiť. — Aj to ešte roznášali, že za každou celé
oblaky múčneho prachu sa váľaly, jakoby múčne vreco vytriasaly. —— No, bodaj toho učiteľa aj vred hádzal aj s tým pisárom, nech sa mi len ukážu na oči,
oblejem ich jako psov. Starý kohút nie súci na pečienku, aj starý mládenec nie je súci pre
stav manželský, ten sa len vždy na smetisku kutre a vyzobáva hmyz klebiet, — keď je na iné
už nesúci. A naposledy si ty, starý blázon, sám tomu príčinou pre svoju skúposť. Načože si
radil dcéram pred bálom kapustu, zemiaky a mäkký, kyslý postruheň žrať? Bál si sa, že musiš
vypučiť dva šestáky na večeru. — A ešte aj kaplán čosi hovorí ktorý má najmenej čo hovoriť.Šliak trafil aj taký kaliko bál, viac mi ani jedna nepôjde na bál, bárs bude aj
strožochov-bál, kde len na opicu obrátia dievčence. Radšie sa môžu pri verkloch s invalidmi
vyskákať, nežli s takou háveďou popánšťenou chudobou de Badin a všivačou de Garmaseg. Ja
vždy hovorím, čo je lacné, to aj nič nestojí. Lacný kaliko-strožochový bál prináša tiež
klebety. Ideš na bál, máš klebety; ideš do kostola, roznesú ťa jako Betšvestru; — chceš sa
vydať, rapocú na teba jako straky pri zdochline. Radšie doma sedeť a perie driapať. | Gaspar-Zaosek_Chystanie-sa-jednej-familie-na-horniacky-kaliko-bal.txt |
Priaznivcom Orla… Prosíme ale aj oduševnúpodporu. I na literárnom poli javí sa u
nás od istého času veľká apatia a to cítime a badáme menovite pri tomto časopise. Kde veľká
časť znamenitých pier úhorom leží, tam veru o rezkejšom literárnom ruchu sotva môže byť
reči. Bol by zvrchovaný čas, aby už raz aj v tomto ohľade ináč bolo. Orol len tak vyhovie
svojej úlohe, aby nielen príjemne zabával a poučoval slovenské obecenstvo, ale aj budil a
vzdelával literárne sily, keď naši naslovovzatí spisovatelia čím početnejšie a čím
ráznejšie sa ho ujmú…(1878) | Zachej_Priaznivcom-Orla.html.txt |
Bútora a Čútora1888Bola žatva. Sotvaže hojná oťaž[1]rosyobschla: zrazu zmihalo tisíc skvúcich kosívôkol jasných po stráňach nad ozimín diely,nakovaných za svitu, leda prúžok bielynakazoval, kade má slnce zpoza holí —[2](lebo planý gazda to, ktorý kúva v poli;ešte horší, oslou len čo vždy midlikuje:[3]nepodlieha[4]úroda, len sa chlpí, snuje).Ligot zahral, hovorím — rozbresknutá zora —však i zhasol: do spľaslých klasnatého moravĺn vtopil sa po lúči, kde úvrate zhusta;nebadať ho, iba čuť: jak sa valí, šústabodrým koscom zajatá ručaj[5]zo pšeniceči lenivý žita prúd. Zhíkly prepelice,chau-chau‘ v strachu nemalom na ruch zakosenia,hybaj s ráznym ,podspodok!‘ prosto do jačmeňa!Chriašteľ zvrieskal; svrčky zas, ach, tak smutno nôťa,nie div: keď im vezmú žeň, čo im zbude? Psota.Zapriahla sa do žatvy sťa na povel razomstatná roľnič[6](kto by aj drichmal za prielazom)[7]v taký deň? ak ochlasta[8]); kam zrieš, mácha, rúba —[9]držia: hanba aspoň kríž nemať na Jakuba![10]A ako by do chrámu, sa vám vycipkali:[11]čisté lozia rukávce cez brnavé svalychlapských ramien — mládenec za klobúkom pierce(nenadarmo otvára večer známe dverce);v kloptách[12]jak srieň nevesty, šuští letníc riasa —nuž a dievky? slnko, hľa, svedčí, koľká krásaplá s ich postáv rozmilých: stále pasie očipo oplecku belostnom, stužke vo vrkoči,po… Hej, sťa by do chrámu mali, šibli z chalúpa zbočili do strání. Vedia, nie ísť na lupznačí po tom, čo siali, znova zhýbať dlane;s úctou sluší posbierať božie požehnanie,áno, s úctou, chápu tak. Lebo, nu, tie klásky— a plné sú, na zrnkách zabronelé pásky —tie že práca stvorila? Never, brachu, never!Môžete vy, koľko vás, ty, tesť tvoj i dever,[13]ruky svoje zodrať hoc po samé až plecia:nevydriete z mŕtvych hrúd ani máčku predsa,jestli nebo nepridá pohody, zveľatku.[14]Znajú tedy roľníci, že žeň rovná sviatku;sviatok predsa rozdielny iných od slávností:sám Boh stoly nakladá, oni len sú hosti.Vie dar boží oceniť ľud ten nezmýlený,a že vedel a vie: i Boh s ním dobre mieni.Z jari toť[15]dal šťastlive zarobiť do zemeani v páper; mohutným cíbkom vzišlo semä[16]i jak z vody vzrastalo. Neskôr, žiaľboh, sucháboly padly; nastal strach,[17]lebo bujné rúchalánov už-už zažltly dažďa pre potrebu;v súžbach[18]zreli gazdovia k horúcemu nebu,no tam ani obláčka, v tôni ako v lázni.I zúfali mnohí ver’ — krátkozrakí, blázni;zabudli: čím vyššia strasť, že tým bližšia pomoc,i že Boha ešte nik nepripravil o moc.Lebo v jednu nedeľu, práve ako dleli[19]v chráme cele skrúšení (slnka žhavé strelypálily len), temer až na smrť pokoreníkajali sa pre hriechy: kázne po odzneníz textu ,Boh je láska…‘ pri poslucháčstva vzdychu,keď pán farár započal v ponastalom tichucitnú, za dážď modlitbu, zotmilo sa naraz,v lipách kolo kostola prudký vetra záraz,[20]zašramotil, vetvami tlčúc v okná ztuha,čosi tresklo vo výšach ako zámky vzpruha —i než v sbore utuchlo šumotavé ,ameň‘:spustil sa dážď výdatný, zurčí nebies prameň…A jak vtedy vyslyšal Boh ich stesky živé,i nedávno naložil s nimi milostive;bedákali pre mokro zas, že zbožie zraléa nemožno ho sobrať, prší, leje… Alenepotupil nikda On vrúcej prosby silu;po pľuštiach jak krásne sa vybralo na chvíľu! —Bútorovci, mizierkou z dvora šupnúc úzkou,vyjechali[21]k žitu tiež, otec s dcérou Zuzkou(bo paholok ešte vždy pniská váľa v hore,a syn, čo by odmieňal, roky na cintore).Vlani ľadník hovel si perinatý[22]v Klencoch,ovšem krátko, zruli[23]ho, jak bol v kvetu vencochobrátili raz-dva i vrhli na ostrvy,a lenže sa na šope octnul jak krm prvý,zúhorili i záhon riadne, priehlbito;[24]doňho potom hospodár zasial včasne žito.Je ho rúča[25]tablica — a jak vydarené!klasy ani cepíky; hja, nuž úhoreniea náprava neklamú: dáš zemičke stravy,i oná dá, chce-li Boh, učia sivé hlavy.I neraz ver’ Bútora (kým po krčmách iníbújali[26]a všakové pášu mrzké činy —do krčmy on? ni[27]za svet! jemu krčma smrdí,vypiť? ak ho ponúknu, vtedy nezohrdí),neraz-nedva samotný jak prst, ku príkladuv nedeľu vše podvečer, ruky krížom vzadu,v tyle širák pritlačiv sšedivelé skrutky,[28]vyštveral sa ku žitu: strasti a zármutkyvšaké by doň potopil, pokochal sa na ňom,skúsil, oč[29]je vyššie zas, v kvete maľovanom,či neškodil mu víchor a či nepolíha —I zakaždým pravá to bola preň dostiha:[30]uškrnul sa, až skublo vráskami mu tváre,zaveral sa: rovného nemáš viac v chotáre;tak sa všehdy[31]utešil v steble, v čistej riase.Bezpochyby, šum žita že mu čas po časevždy dač šepol nového do čujného ucha,preto vše zahŕňal chvist, najskôr, bo naslúcha:snáď poviestku, koľko dá navyše, jak vysial— hodný sľub aj iným by srdcia zakolísal —abo pieseň, jak drahé bude o dônovku,[32]koľký zvučný strieborniak, lupkavú[33]bankovku(vraj rád dudky[34]) shabne zaň[35]a šup do truhlice! —Slúchal — ale pritom i fľoch-fľoch! do pšenicesusedovej zakaždým, ktorá čo múr shoraťahala sa povedľa. ,Tebe do bachora —‘zmrmlal tupo popod nos, hupkajúc si brázdoujak blysk,[36]a jak by to nie majetok bol gazdov,[37]vše chmat klások, vymädlil na kôrnatej dlani,vsypal do úst a žuval: vraj od kašľa chránisladké mlieko pšeničné, nebodaj ho mávali vráb[38]pokým — Nuž tak, hľa, Bútora zabávalsa vše, vyjdúc k peknému žitu na obhľady.[39]Všetko málo. Ešte i dnes, jak složil riady,nákovku a kladivce v brázdu, jak si čeloznojné utrel rukávom, poodfúkol vrelo,jak pohľadal v opasku v taršuľke[40]remennej(pípky však nič — hnul plecom: aspoň stroví menej),ešte i dnes pri súrnych žatvy predsavzatiachpozostal stáť a stĺpkom stojí na úvratiach,stojí — chlúbnym pozorom[41]po žite sa vozí,možno číta kríže vpred a nakladá vozy,snáď i mláti, na trhu meria šikmým zvykom —[42]Len keď Zuzka prišla zpät s plným oselníkomvody z blízkej studnice, prerval dumku milú,kosu chvatol, pridvihol širák, sotil k tylu,rozkročil sa, zakosil — Švistlo v riase klasov,plecmi kol mu sťupkaly[43]kostrubätá[44]vlasov;i zakáša — zakáša. Zuzka, ako srnadievča bystré, skočila, priam za otcom shŕna,sbiera v náruč pramená dlhšie od konopí.Chrestí,[45]zizá[46]to v klasoch, mnohý žarty tropí,šimrajúc jej po hlávke, známa všeteč[47]veľká:rady by ju poštekliť ostím kol hrdielka,lež šatôčka, tá stráži. Prv však, než by snieslanáruč na rozkrídlenú pätinu povriesla,byľ vytiahla dlhokú,[48]mohla siažiť[49]za dve,i páše ju kol drieka; to vraj aby ľadvienezbolely počas žne, kde sa krčiť treba;s tým ukladá…Ó, doba zmladeného chleba,žatva zlatoodená, robotička milá,keď si už len i v naše kraje zablúdila!Koľká radosť, vysoká po samé sklepenienebies, ktorým slniečko jak čln slávy tenie[50]—život! Chlapci, tí rúbu jak synovia vojny;v dušiach dievok budí sa rozmach nepokojný,nepokojný od slasti, i sa neutíši,kým nezvolia ústka mu: aby umkol k výšikrielcom piesne jarabej, ktorá letí, letí —a kým letí, jak škovran znie, jak hviezda svieti —letí — zhúka vo bralách, šumí horským krovom:až vynájde ozvenu v srdci mládencovom;v tej sa potom rozplynie, pocit v cite stratí,v brázdu škovran, do duše pokoj sa navráti,v tej — až znova s ohlasom zaberie sa v háje —Ale čo je Zuzanke, že tak bezslovná[51]je?Čoby? S kým má hovoriť? S otcom? A čo? Kto bynájsť znal k tomu pohnútku? Ten len svoje robí,sebe verí, sebe vie, v svojej bručí[52]dume,on pomyslom dievčiny, túžbam nerozumie;vie sa jednať na voly, dávať na úroky,nadobúdať pozemky, všaké vábiť zmoky:lež ak i znal, zabudol dávno, čo je láska.Nuž čo s otcom? Riecť mu snáď: pšeničného kláskaže niet v žite stojacom — v zákose[53]je predsi?[54]Božechráň! Ej, dal by jej, to by boly veci!Radšej tedy potajmu sama pozahladí,[55]vymne steblo a shora medzi steblá vradí.Spievať? Ach, a pred otcom, akú? Že by ňaňonezahriakol ju večne: ,Ale neziap, kaňo!‘Čo je pieseň? Plachý kvet zakvitnutej duše;vlákno z duše pradiva, vlákno, čo sa ruše,vyrusané liece v svet až sa niekam pritká:nie tatarec,[56]pretne ho najtenšia výčitka;kvet zas plachý radšej sa zavrie v svoj puk zpiatky,než ocíti mrazný dych. Ó, má ona sladkýhlas tiež, dúšok štebotný, keď tak trávu sbiera:ona svitu pomáha zahnať šmúhy šera;jej spev milšie zobúdza ako ranná hviezda —Predsa vravme-nevravme, mne sa Zuzka nezdá,je bez vôle, na mysli jej akási tôňasedí; ako najatá síce robí ona,na snopoch už hajno[57]hŕb — ale predsa prácato jalová, chuťou ju sviežou nepozláca.Keď k odnáške[58]vystrie sa i v tvár slnku kročí,zpod šatôčky akés’ vše roztúžené očivyzrú, šmihnú po stráni — lež snáď šmihly márne,i zapadnú takoj[59]pod mihalnice čarné,[60]kol úst zahrá však trpkosť, a nech riasa stíchne,čuť i to, jak úbohá mimoďak[61]si vzdychne —Prečo, čo jej? — Kto ho vie? Hádam mať, či žiadno?[62]Ach, do duše dievčacej[63]hlboko je na dno,i vysoko ku smútku plávajúcim tieňkom —Skladajú —Medzitým mať došla s poludienkom.[64]„I jakže sa vám robí?“ kríkla. „Puká slama?Ak hej, máte pirohy, ak nie, pojem sama,vy budete kašičku, veru, s bryndzou horkou,a lyžíc som nevzala, tedy len pätorkou —“Obozrel sa Bútora: „Čo tá stvora[65]tára?“zahundral sám ku sebe. „Ešte nie dosť starálelky chytať[66]—“ Kosisko strmo razil v hrudu,oslu vyňal[67]a ostrí, sťa keď hudci hudú;i jak hrabky pocvíkal[68]zatým, hneď zas údelzajal,[69]ešte dovrknuv: „S fígľami pod kúdeľ —“Zuzke bolo do smiechu, čujúc tieto reči.Herská[70]baba je mať jej, rada otca prieči,i vie sa mu vysekať[71]zavše, hneď po srstiho pohladiť, aby ho tým pevnejšie v hrstivodiť mohla, uspala jeho nedôverui starosti daromné. Nech nie tá: to verudo zúfania bolo by v dome Bútorovom,nebolo by čo pojesť, obliecť: jedným slovomvšetko vandrovalo by zrovna do sypárne;tam potom i domáci zasadli by párne,kocúr s mačkou po štôčkoch,[72]schudli až na triesku,no tým viacej v okáľoch zeleného lesku,hrôza! Iste Zuzka by z takéhoto peklas prvým svitom, ba v polnoc čiernu preč utieklavo svet, hockde do služby, kde je hrdlovisko[73]čajsi tiež, no aspoň nie kríž a hryzovisko,[74]závisť i o smidôčku do úst položenú —to by zviedla, keby nie mať! V nej dostal ženupredsa otec: čo jeho skývraživým chtíčomzná odolať; ktorá je neraz pohoničom,hejk od seba!‘[75]— nikdy však márniť, porozvláčiť,nie: len kde tra, prsty mu trochu porozkriačiť[76]—zavrátiť ho, jak by tak zamýšľal do škody,kde krútňava tají sa, ukázať mu brody —A podivné: cez všetkých nesnádz nebezpečnosť[77]čo jej k cieľu dopomôž’? — jej dobrosrdečnosť.„Nono, dievča, kačička“, tak mať, ako nazadpod krík batoh složila, „ešte privčas viazať:saď,[78]oddýchni, ja zatiaľ posberám i sama.“„Oj, nie!“ Zuzka jej na to. „Abys’ počúvla ma,utec! Nebudeme var’ obe sa tu strkať —otca honiť[79]alebo štrkáčom[80]si štrkať —skoro!“ „Dobre“, Zuzka zas, „chcete, nuž tu buďte.Tamto, mamo, hejveru, žito poľahnuté —idem žať!“ Šla. Požala; prišla sberať zase.Poludienok strovili zatým v krátkom čase;no ani za otčenáš nezdriemli si v tôni:zas ruch, zvrt[81]— Deň náhli tiež na slncovom koni.Popoludní Čútora prifáral so synomtiež do Klencov. Složili žito v hone inom(hja, otec chlap a synia[82]traja, každý jedľa— stredný je tu — tí rezko i tú horu zmädlia[83]),a pretože ešte včas ísť po seno Za háj,prišli toť do pšenice. „Pánboh vám pomáhaj!“privolal syn Čútorov, Ondro, Bútorovcom.„Pánboh uslyš, spoločne —“ Zuzka zvučným slovcomvetila, tvár za riasu skryjúc zrumenelú.„Cit!“ zoškrípal Bútora, zaťal päsťou k čelu(v ľavej kosa sfrungala), zdrpčil[84]územčistý —„Ty — ty štenec! — Chceš kosou? Tu tvoj koniec istý!Nuž ty zdravkať sa budeš s oplanami, ktorílenže ešte nevtrhli mojej do komory?Ktorí — A vraj ,spoločne‘, joj! Hneď ťa — sem skaly!Tí cepáni,[85]bodaj tí kosy dolámali,ba i krky!…“ šprihotal,[86]oči ani plánky[87]vypľaštené, vyčnelé triasly sa mu sánky —I bol by ver’ soptil i ďalej mrcha slinku,nech žena ho nezhačká[88]zavčas. „Ale, synku,majže rozum, prosím ťa; čo robíš za divy!Ľudia budú postávať, i súd zasa krivý —“„Mlč mi, Katra!“ zvrtol sa, jak by ho had štipol,a bral kosu. „Do cudzích čo mňa súdov, vtipov?Čert ma po nich! Dievčisko, tú hľaď, ako chováš!Škoda syna — hej!“ „No, hej“, žena zas, „však pováž:[89]keď sa my dva hneváme, a hneváme veraslušne, heno[90]na tých tam: musí sa i dcéra?Tak ty? Ja tak nemyslím. Vidíš, Ondro jehotiež nedrží otcov hnev, volal; nuž nič zléhonevyviedla ani tá, že mu riekla ,ameň‘Na pozdravok[91]predsa len nezodvihne kameň?V Písme svätom ináč to, jak pán farár cvičia —nie, dieťa zlo prejímať nemá od rodiča.Choď, Zuzanka, povriesla — tamto sú u kriačka,prines mi ich. Chúďatko —“ (Čo viac, jedináčka.)Zuzka ozaj zľakla sa bola, skamenelastĺpkom skoro, keď otec jak tá jasná strelazarachotil vedľa nej; k srdcu mimovoľnesiahla: veď tam bodlo ju nevýslovne bôľne,tam, i zápäť zablyslo v zadivené oči,až z nich slzy vyhŕkly — nimi riasu močí…No mať lekár — Jak čerstvo brnkla po povriesla! —Robia mlčky — len zákos, slama čo vše tresla.Čútorovci, hoci aj ďalekí nemálo,predsa dobre počuli, čo a jak sa stalo.Starý, ten sa zarechtil z chuti; veď i načomal by znovu Bútoru pŕliť pre ledačo?Dosť má toho z nedávna, dosť. Však jakomile[92]videl nižnej na brázde pohodené bylepšeničné, už ho bralo;[93]len, že Ondro riekol:„Eha, keď i podkosil, predsa neodvliekol“,schladol. Ale zdudral vtom: „Však to mimoradé,[94]čo ten lagan vyškudlý[95]páše kade-tade!Menej ho je, že za groš drobov, ale kratiš[96]diablov, sto ráz ho nájdeš, kým ho i raz stratíš.Tu zasejem pšenicu preto, že on žito— reku, zbožie rozdielne — prekosí ti i to,bohaprázdnik![97]Veď len by nebol hodil zpiatky,bol bych mu ku koláču nažmýkal srvátky![98]Ja nie sused hocaký, ej nie, čo zažmúrioči, keď chcú zobkať si Bútorove kury,ej, nie!…“ tak si odvrával. Ondrej, tvrdohlavec,ten nebodaj ináč, než otec, hľadel na vec:pokým tá haravara stála na žitnisku,[99]otca miernil, i sám by bol rád skrsol v blízku,nemal miesta, pozeral, slúchal, krútil hlavou,o kosisko sa oprel, s žiarou v oku žhavou —teraz zasa, jak otec snul tie hrubé nite,dosť urputne prehodil: „Ale netriznite![100]“ —Lež tým starým aký to chrobák vŕta v hlave,rozpoviem vám, počujte; dosť to zajímavé.[101]—Za ohradmi je lúka, zvú ju „Káčerová“,veľká, krásna, jak majrán[102]dobré trávy chová;i nechybí tam nikda, nechsi je rok aký-koľvek, sena krtín[103]vždy ako na diváky.Patrí viacej roľníkom, medzi nimi takžei oným dvom, na diely, ktoré, aby ľahšiešlo rozoznať, skalené[104]metáliky[105]delia.Tí dva susedia i tam rokov veľa, veľa(až ťažko riecť, na akom stretli sa jarmarku),a síce tak: od cesty zdola popri jarkuženie podiel Čútorov po celej zdlžine,popri ňom zas poshora Bútorov sa vinie.Tohto roku — ale viac, týždeň že pred Jánom,ani chýru o kosbe — jedným pekným ránomtuliti![106]náš Bútora frčí Káčerovou,s trávnou kosou[107]na pleci, ako žialo[108]novou.Skosil podiel, usušil seno, zabral domov.Príde kosiť Čútora: „Ľaľaď! Kých sto hromov!?Ten už skosil?“ vykríkne, nemohol od divu.„Veru friško, Bútorko, cha-cha — shodils’ hrivu.Hm, Bútora má v rožku,[109]kúsal principiu[110]kedys’! Vie, jak gazdíci z brázd, z prekoskov[111]žijú.Že by ten neodkosil, keď čo sa mu otreo rezivo,[112]bol by čud![113]— Ale, milý kmotre,dočkajmeže: môj trávnik ako by bol užší —prisám je tak! Kde je cieľ? — Tu je, či sa ruší?Nie, je pevný. Čo, zlý zrak? — Uvidíme, psisko —“Meral raz, dva: zakaždým chybí o kosisko.„Lotor jeden! — Hohou! hej, sem sa, sem na chvíľku!“volal ďalších koscov; tí nech vraj prezrú mýlku.Sbehli — siaža, dielnici[114]samí v Káčerovej,nikam, lúky o siahu menej Čútorovej;pravda, metál stojí tiež tuho — Zvláštny fígeľ!„Počkajte len, nájdem ja fígľu tomu rígeľ,nájdem veru! — Beda mu, beda!“ zahrozil sa.„Postavím ho na pranier toho previnilca,lakomca i zlodeja! — Nadnes koste zdraví,ja zo svojho fafrnka[115]neodseknem trávyjednej, kým nevykutám starodávny metál,a čo by ten záškodník popod nebo lietal,ulovím ho, tisíc striel —“ Vzal kosu a pošiel.Zažaloval Bútoru.A deň stania došiel.Prišli páni okresní von na tvárnosť miesta,[116]na vidok;[117]tam ľudí už jak na rínku mesta.Premerali žalobný priestor ,odkiaľ-pokiaľ‘;Bútora tiež ciepkal[118]a pritom prsty žmokal.[119]„Nu“, tak sudca, „Bútora! Kde je?“ Popud živý —„Tu som, prosím —“ predstúpil, vlas mu zlengal[120]sivý,no tvár ani z kameňa, pozor ostrý, hrdý.„Čútora vás žaluje a v žalobe tvrdí:že ste mu len nedávno tu, hľa, z tejto lúkyzaujal pás na siahu šíre —“ Skrížil rukyi vzpriamil sa Bútora, aspoň na piaď vzrástol:„Ja, pán sudca“, spišťal, „ja? Abych nikdy za stôlsvoj nesadol viac! — Že ja? Och, zlosť závistníkov!Vlci! ako myší ich — mätež[121]podvodníkov!lož! — Alebo odporník môj musí byť slepý:či nevidí, že metál toť na mieste drepí,[122]nepohnutý, machnatý? Och!…“ (Tvár utrel z potu.)„Diely vaše“, sudca zas, „však stejné sú totu,[123]predsa dnes je Čútorov menší a váš väčší,tedy?“ —„Čo mňa do toho? Nech sa — s jarkom prieči!Na jar — vlani, alebo predtým prišla voda,urvala — nuž vody vec a vlastníka škoda.“Nezniesol už Čútora, vrieskol: „Bezsvedomý,[124]zvíjač,[125]had! — Či nekolú ti tam zdávna stromytvoje dravčie okále? a plot? Pevná hrádza,tá nepustí — Chytáš sa, už ťa čierny zrádza,opúšťa tvoj pikulík,[126]zbojník, už ťa zrujem —“„Ticho!“ sudca prihrozil. „Zvadu zakazujem!Bútora, počuli ste, čo sa prikladá vám,uznávate, a či nie?“ „Bysťu, neuznávam!“„Čútora, predstavte mi svojich svedkov, kde sa?“Predstúpili, zastali pekne do kolesa.Prvý svedčil (parobok): „Ja tu, prosím rúce,na jar som bol, v nedeľu, na tej istej lúce.Sarvanci ma pýtali: ,Poď len s nami, Janku,naucís nás, ako sa hrá o vybíjanku.[127]‘Siel som. Meriam kratsí cieľ, aby reku ,buchta‘bola — chlapci oproti: vraj dosť bude ,suchta‘;vymeral som tedy cieľ od plota po métumedzi tými gazdy, hľa — kde krok, vybil pätu:krokov bolo dvadsaťsesť, dnes ich o dva menej —Insie neviem udať o lúce tej zelenej,prosím rúce.“ (Ucúvnul, v obličaji chudomplam, bo chichot stlumený, ,s-s‘ medzi ľudom.)Druhý svedčil (plešivec): „Vlani, keď už jaseňbola, v jedno ráno včas jeden šumný jasenvyťal som z tých stromov toť, čo sú poza plotom;bol jak svieca — Čútora, nu, veď viete o tom?(uistil sa, hja, vôkol tváre podozrivé).Tomu tam pár, čo, hľa-hľa, jak konármi kýve;i jak skydol, vrchovcom narazil na metálmedzi tými gazdy, hľa, a tam sa i preťal.Po ten pretin[128]trinásť siah ako hladkej ryby —dnes po cieľ bohu-otcu jedna siaha chybí!“ —Čo zas všetci ostatní riekli jednoslovne,bolo: stránok podiely že majú byť rovné.Toľko výsluch. „Bútora“, slovo prejal sudca,„počuli ste týchto tu reči za horúca,pristávate na svedkov?“ „Veru nepristávam!Bolo to tam dôkazov — rozumiem ja právam! —jeden: papľuh, ani len chlapskej nemá reči;druhý: inu, svedectvom teraz ranu lieči,ktorú zaťal onomu, keď mu jasen soťal,dneska mlčí, kalika —“ „Dosť už! — Tedy potiaľ,jak ten kameň nasviedča, ste vždy kosievali?“„Vždy.“ „A nedotkli ste sa nikdy totej skaly?“„Ako?“ „Nepomkli ste ju?“ „Ja, že ja? — Môj pane,o mne takto zatvárať,[129]niečo neslýchané!Nikdy! —“ „Čul som! Čútora, než bych vyrkol výrok,máte ešte dôvody, že až po lanský rokste vy priestor užíval, o ktorý sa jedná?“„Mám; ja, moji synovia, moja žena biednabudeme sto a tisíc ráz prisahať na to,že môj je to úžitok, každá trávka tátomňa že pozná za gazdu, jak za svoju ja hu[130]—“„Dosť! Bútora, dáte mu tedy na prísahu?“„Horký-prehorčený[131]dal! Nie ja, nikdy tomu!Ale by mi posvietil! — Onedlho z domu,z gruntov by sa podobral von ma vyprisahať,aby svojim hladošom trom mal čo raz nahať.Čo je tomu prísaha? — pľuvnul — i to bieda…“Prekríkol ho Čútora: „Hí! ty nešereda,[132]pliaga celej dediny! Nuž ja nemám Boha!?Ty si svojho sťantušil dávno do batoha,ty úžerník, lakomec bez duše, bez citu,čert! — Preč s môjho pozemku! ideš! Ešte si tu?Hach, sem obuch! —“ a zvirgal zbesilý po lúke,k cieľu cvalnul, ale ten leda hnul sa v ruke,behal, vetril — podistým, kde by sochor aký,trávy šklbnul, mysliac snáď, tá sa zmení na kyj,až v tej vzbure hup! skydol — Čo to? Letia k nemu.„Aha!“ výskol, „už ho mám, zlomím väzy jemu!Hej, pán sudca“, na dlani plášť podniesol trávny,[133]pod tým jama, „tu-tu-tu, tu stál metál dávny!Chválaž’ Tebe na nebi!“ skočil, širák praští,plášť kopol na priehlbeň. „Tu na tomto plášti,pod tým nebom jasným (doň škovran pieseň vpletal)Bohu budem prisahať, že tu starý metál!“Sudca hlavou pokrútil; kol rept:[134],Skuhroš‘[135]— ,rohoň[136]‘ —Bútora až zasinel. „To sám! klepec — to on!“vrešťal; ale nadarmo odŕhal[137]a žehral:[138]Čútora doprisahal a Bútora prehral. —— Nuž to ten chrúst, od tých čias čo im brnčí v hlave,Bútorovi obzvlášte — Či nie zajímavé? —Čo tam v Klencoch za ten čas? Chytro povedeno.Čútorovci dosť skoro odišli po seno,Ondrej príde uložiť vraj k večernej chvíli —Bútorovci, hoj, tí sa hodne posošili:[139]z celej tably pozostal len chvost — ale kdeže?ako duril Bútora, ťaj! nemáš tej spräže,nie, Čútora, hoc by bol cícerkom pot ronil,s celou svojou čeliadkou by ho nedohonil!No, že svitne i zajtra, slnko tiež sa kloní,i potrebno kríže klásť: prestali i oni.Mať rysuliam usbierať pošla kol priekopy.Zuzka terazučíčko[140]donášala snopy.„Poď sem, dievča!“ zavolal otec. Skokla. Čaká.„Chceš sa učiť?“ „Chcem—“ „Hm, kej[141]pesnička by dáka,všakver’? Verím, na to si nikdy nehotová,jak sýkorka džavotať, húkať ani sova,zvŕtať sa sťa krutihlav — plno, prázdna tlama —Až budem hniť, abys’ si znala pomôcť sama— pravda, ešte dlho ti budem na závade[142]—rozdrap oči, nauč sa: ako kríž sa kladie.Takto: najprv vezme sa jeden snop na spodok,ale nie var’ najlepší, kdejaký odhodok,[143]— nu, ako ty — i tomu však sa ohne klásä,[144]tak uloží sa na zem, pravda, navrch riasa;s tým raz, dva, tri napravo pekne dookolasnop za snopom až do päť, aby hviezda bola;teraz zas snop na snop do šesť — to tridsať bude,ale friško — drpčiť[145]znáš, keď Jarabčiar hudie!A dva také kríže sú kopa, milý strašku![146]Pozeraj —“ a ukladal, drpčiac, na ukážku.„Rozumelas’? Probuj — no, nelám, netrús, netrov! —Och, jak ti to šipľave[147]— predsa si len tetrov,takto, hľaď — ten ostojí,[148]a čo by sto hromov! —Čo sa dívaš toľko zas? Radšej rušaj domov!“Slnko zašlo. Bútora tiež doklusal z poľa,na kosisku kapsica, jak by zvoncom bola.Ale čo sa nestalo? Ver’ by nemyslel nik:opatrný gazda ten zabol tam oselník.„Zuza, bež poň!!“ rozkázal. Šla. Hľadala mnohosem-tam, kde nič tu nič, ba našla — ale koho?Čútorovho Ondreja: práve doukladal.„I čo hľadáš?“ ozval sa. „Ty tu? Zle bys’ hádal,ak bys’ myslel, že teba.“ „Nuž a čo?“ — „Oselník;aha, tu je!“ — „Vari ten starý priemyselník[149]ho zabudol!? Daj ho sem, že ho zdrvím v kusy!“„Ale, Ondrej, aký si!“ „Jak človek byť musí,najmä keď ho namrzia —“ Vtom i zvon donôtil,súmrak sletel na stráne ako veľký motýľ,motýľ čierny, pozastrel oboch, zánet líca —len hlas vše čuť — západom skvie sa večernica.Veď nie to tak ešte zle s naším mladým ľudom:keď ho súmrak zastieni, zasvieti si studom,a i cez noc jak žúžoľ[150]svietia jeho mravyako hviezdy, poznám tiež ich chod čistý, pravý,poznám — Cudnosť holubia, hrkúta a vzdychá —„Saď si, Zuzka“, zavábil jeho ponuk[151]zticha.„Ach, Ondreju, veru bych nemala ťa slúchať,ale voliť daromne srdcu svojmu búchať,až dobije posledný tlkot…“ „Ej, ľaď, čo ti?“„Tento kríž, hej, ťažký je; ale čo on protimôjmu? Piera — Ach, Bože, vieš — však nač i strácaťstesky?…“ „Nerec, i tak viem, počul ja burácaťdobre dneska: ako dúl[152]šlo to tým žitniskom,len-len že ma nestrhlo sebou i s kosiskom!Vzbúrila sa valom krv všetka v mojich žilách,obrom som sa cítil byť, v najmocnejších silách,hnalo ma to, svrbela päsť a tŕpla noha,och, ja tvojho otca zab…“ „Ondrej, mlč, pre Boha!— Vieš, čo? Ty ho nerád a neradi i tvoji,mne však on preds’ otcom je — nuž keď v ceste stojí,darmo, Bohu poručme, čím prv rozíďme sa —tys’ chlap, zdoláš. Ja? čo ja? Vzhliadnem na nebesá,tie poradia azda; tam vše sa mráčky tmolia:i ja mráček, vzlietnem a zájdem — u kostola…“„Nikdy!“ Ondrej zahromžil. „A či ma tak rada!?“„Ach, veď rada, dobre vieš; i znám: príde zrada,znášať budem ešte viac, trpieť mnoho, mnoho —všetko vďačne prenesiem — lenže čo mám z toho?“„Ja že bych ťa nedostal!? Pozri, mesiac vzchodí,on mi svedkom, prisahám: nieto takej vody,toho ohňa, z ktorého nevychránil by ťa,nieto takej hlbiny, kde bys’ bola skrytá,ani výšky, zkaď na vzdor blesku-tresku hromovnevzal bych ťa v náruč…“ „Juj, pusť už, treba domov,budú hľadať — čo poviem?“ „Čo? Hm, prevelikávec! Rec im, že nikde nič trúpa-oselníka[153]—a že kdes’ ho našla preds’, ak ňaňo sa dovie,[154]povedz: mal ho za pásom Ondro Čútorovie…“„Ach, iď; musím!“ „Pôjdeme spolu!“ „Joj, len to nie!Stretli by nás —“ „Neboj sa!“ Šibli vdol po hone.I po samú záhradu prišli v kroku sporí,kde sám si ju presadil ľahce cez prievory.[155]„Neboj!“ volal. „Dobrú noc, abys’ krásno snila!Neboj, svitne deň i nám, svitne, moja milá!“*Zadíval sa Bútora, keď zakrátko potomprikvitol k nim Čútorov Ondrej i s Čvíkotom,ujcom svojím; v nedeľu bolo popoludnípráve. Hľadel len, hľadel, zrak mu tekal bludný,i hniezdil sa za stolom, hľadal čosi-kdesi,až vybrbtal v rozpakoch: „Nono, sadnite si.“Vstal. „Nuž, čo vás priviedlo?“ pýtal sa a sadolznovek,[156]jak ich pod pecou už sediacich zhliadol.„Čo?“ hlásil sa Čvíkota. „Inu, vážna veruvec! Však kde vás viac? Katra kde, kde máte dcéru?“Bútora, vždy zvedavší, vstal zas. „Kto zná, kde sapľancú? Ale bližšie preds’, na štít pokročte sa“,vetil, lopnúc[157]opäť. „Aká vec? Potriznime,[158]hádam ju len i bez báb mojich odbavíme,čo?“ — „Nuž, ako sa vezme —“ Čvíkota mu celky[159]chladne na to, preložil nohu (furták veľký,haj!), v dlaň bradu podoprel, „baby tiež dač vládzu“,potuteľne usmial sa — „Nuž toť, zajtra mládzu —“„Há?“ Bútora. „Mládzu chcú Čútorovci kosiťv Káčerovej, prišli sme tedy vás poprosiť,by ste išli im pomôcť vy a ženy hrabať —“„Čo!?“ Bútora vyskočil, začal vôkol habať.„Vy posmešník! Von! Nikdy! Ešte neni súca…aby do vás —“ drhol sa. „Ech, tie moje pľúcazas ma… vy, vy“, brbotal, „vy, vy!…“ „Ale, sváko!“ohlásil sa Ondrej. „Jak?“ Bútora vtom, „ako?sváko? aký? Ty…“ „Ej, veď zabuďte na hriechyuž raz, ujec Čvíkota robí s vami smiechy —Vec sa má tak. Otec nás už podelil synov,čo nám matka umrela, brat už tam s gazdinou.S gruntom mne sa dostala v Káčerovej lúka —“Bútora: „Čo po vás ma?“ „Ale, vaša ruka…“„Hô, ty papľuh!“ okríkol ho Čvíkota. „Tu ja!Pod pec, chlapče! Ty budeš zahrakovať uja?Ľaľa ti ho, nekľudník[160]— sotva si i videl,čo ja skončil takých ciest, a nik sa nestydel!Ty mňa učiť, zváča?[161]Iď! Pípeť na jazyku —“Pošiel na štít. Rozkladal podľa svojho zvyku:„Nu, Ondro je samosvoj[162]“, šepol, nestárený;[163]„ako taký, uznáte, nemôž byť bez ženy.I prišiel som: chcete ho? a dáte mu dcéru?i pôjdete pomáhať kosiť? — Môžte veru!Ako?“ — „Tak? Hm“, Bútora sfňukal, „hm, to iné —“zamľaskol si ako by dákej po hostine;čosi čajs’[164]mu milého hlavou preletelo,lebo uspokojive pohládzal si čelo.„Tak — hm; a ak Zuza by nechcela? — Čo? Musí,musí, ináč rozštvrtím ju na márne kusy!To by bolo! Čo mi z nej? Dievka sodievka[165]len —“„Žiadna starosť!“ Čvíkota vtom. „Natkaly haliennám i bez nás dosť, moja toť a vaše ženy:tí dva mladí jak by už boli zasľúbení —“„Ako?“ zhíkal Bútora, „bezo mňa? Ver’ pekne!Nikdy!“ — stíchol, rozmýšľal. „Ale“, vposled[166]riekne,„keď tak, nuž tak, nech bude!“ chodil, uškŕňal sa.„Múdre, švagre!“ Čvíkota zistil i sberal sa.„Ešte dnes má toť Ondrej na hoľu so soľou,nuž…“ „Nie!“ Ondrej ozval sa. „Vybehnem krozvolov! —(Bútorovi.) I z vašej ciene trčí oje;nebudete chcieť svážať?“ — „Nu, zajmi i moje.“A vskutku, v Káčerovej už kosili spolu;mládzu s oboch sviezli lúk jednu vo stodolu.I aby si nad nimi len duch shody lietal:zahladili sporu znak — vyhodili metál.[1]oťaž(básn.) — ťažkosť, ťarcha[2]leda prúžok biely / nakazoval, kade má slnce zpoza holí— bolo včasné ráno, pred východom slnka[3]midlikovať(náreč.) — ostriť, oslou šúchať[4]podliehať(nov. význam) — podlihovať, padať[5]ručaj(básn.) — prúd, horský potok[6]roľnič(kolekt.) — roľníci[7]prielaz— úzky plot; pole za vrchom[8]ochlasta(ľud.) — opitý človek, pijan[9]kam zrieš, mácha, rúba— kam pozrieš, vidíš oháňanie sa kosou a usilovné stínanie trávy[10]držia: hanba aspoň kríž nemať na Jakuba!— Jakuba je 25. júla. Gazdovia na Orave, zkadiaľ Hviezdoslav berie látku pre svoju báseň, sa usilujú do tých čias aspoň začať so žatevnými prácami.[11]vycipkať(náreč.) — vystrojiť, vyobliekať, vyparádiť[12]klopty— klepce; chlopne[13]dever(arch.) — manželov brat, švagor[14]zveľatok(ľud.) — zveľadenie, požehnanie[15]toť— tu (hľa!)[16]cíbkom vzišlo semä— vzrástlo ako z vody[17]V našich časoch, keď človek technikou pretvoruje prírodu a na základe vedeckých výskumov čím ďalej, tým viac vplýva na usmernenie prírodných síl, prekonáva i roľník pocit závislosti od „neznámych tajomných mocností“ a pocit strachu z nich, ktorý sa po dávnych predkoch, vystavených všetkým prírodným nepohodám, dedil z otca na syna.[18]súžba(básn.) — súženie, trápenie[19]dleť(čes.) — tráviť čas, zotrvávať[20]záraz(básn.) — náraz, tlak, vanutie[21]vyjechať(rus.) — vyjsť, vybrať sa[22]perinatý(neol.) — bujný, husto sprerastaný[23]zruť(náreč.) — zmôcť, premôcť, položiť na lopatky; zruvať, skosiť[24]priehlbite(náreč.) — hlboko, dohlboka[25]rúči(ľud.) — pekný, veľký[26]bújať(náreč.) — hýriť, lumpovať[27]ni(básn.) — ani[28]skrutky(náreč.) — vlasy, kučierky; tiež zákruta, okľuka[29]oč(skrát.) — čo, o čo[30]dostiha— dostihy; v prenesenom význame zábava, pôžitok[31]všehdy(básn.) — vše, zavše, zakaždým[32]dônovok(ľud.) — dônovie, čas pred žatvou, čas do novej úrody[33]lupkavý— tlieskajúci, plieskajúci[34]dudky(náreč.) — peniaze[35]zaň(skrát.) — za ním[36]blysk— blyskoč, iskerník[37]jak blysk a jak by to nie majetok bol gazdov— úroda drobných a stredných gazdov bývala odjakživa skromná, keďže pôde nemohli dávať to, čo vyžadovala. Mohli sa o ňu lepšie starať len veľkostatkári, ktorým pri ich ziskoch nerobilo ťažkosti zaobstarať si hospodárske stroje, umelé hnojivá atď.; mali totiž lacné pracovné sily a boli vlastníkmi stovák hektárov.[38]vráb(skrát.) — vrabec[39]obhľady(neol.) — prezeranie, obzeranie[40]taršuľka(demin.) — kapsička[41]pozor(ľud.) — pohľad, zrak, oči[42]na trhu meria šikmým zvykom— pri predaji meria obilie nie plnou, správnou mierou[43]sťupkať(neol.) — scupkať, natriasať sa[44]kostrubätá(ľud.) — kostony, kučery, vlasy[45]chrestiť— chrastiť, šušťať[46]zizať— špehovať, sliediť, prenasledovať; vydávať zunivý zvuk[47]všeteč(básn.) — všetečnosť[48]dlhoký(náreč.) — dlhý[49]siažiť(ľud.) — merať, vymeriavať; odísť dlhými krokmi[50]tenút— plynúť, vlať, tonúť[51]bezslovný(slož.) — zamĺkly, nemý[52]bručat— bzučať, frnkať[53]zákos— pohyb kosou[54]Riecť mu snáď: pšeničného kláska / že niet v žite stojacom — v zákose je predsi?— spýtať sa ho, prečo k svojmu žitu odkáša z brázdy i susedovie pšenicu?[55]pozahladiť— zahladiť, zastrieť stopu[56]tatarec— pastiersky bič, korbáč[57]hajno— kŕdeľ, množstvo[58]odnáška— odnášanie, odnosenie[59]takoj(básn.) — takmer, hneď, ihneď[60]čarný(básn.) — čarovný, krásny[61]mimoďak- mimovoľne[62]Prečo, čo jej? — Kto ho vie? Hádam mať, či žiadno?— prečo je smutná, to hádam vie len jej mať, alebo to nevie nikto?[63]dievčací— dievčenský[64]poludienok— obed (na poli)[65]stvora(ľud.)- žena[66]lelky chytať(príslovie)— zabíjať čas, daromníčiť, vtipkovať[67]vyne(básn., skrát.) — vyníme, vyberie[68]pocvíkať— upevniť, upraviť[69]údel zajať— začať riadok (pri kosení)[70]herský(nem., arch.) — pekný, driečny, súci, milý[71]vysekať sa— vynájsť sa[72]stôček(náreč.) — väčšia drevená truhla na potraviny[73]hrdlovisko(ľud.) — ťažká robota, drina[74]hryzovisko(ľud.) — nepokoj, zvady[75]… ktorá je naraz pohoničom / ,hejk od seba!‘…— ktorá hamuje skupánske, skývražnícke sklony svojho manžela[76]porozkriačiť— rozšíriť, roztvoriť[77]nebezpečnosť(básn.) — nebezpečenstvo[78]saď, saďte(skrát.) — sadni, sadnite si[79]honiť(čes.) — naháňať[80]štrkáč— rastlina[81]zvrt— zvŕtanie, spech, usilovná práca[82]synia(arch.) — synovia[83]zmädliť(ľud.) — zmôcť, skosiť[84]zdrpčiť— podskočiť, vyskočiť[85]cepáň(pejor.) — dlhý, chudý človek[86]šprihotať— šprihať, sem-ta lietať, sršať[87]plánky— jablká z divej jablone[88]zháčkať— zháčiť[89]povážiť(ľud.) — uvážiť, ohodnotiť, mať niekoho za niečo[90]heno(náreč.) — hen, tam[91]pozdravok(náreč.) — pozdrav[92]jakomile— len čo[93]berie ho— srdí sa, dopaľuje ho[94]mimoradé— mimoriadne, nezvyklé; presahujúce mieru[95]vyškudlý(pejor.) — vyschnutý; opĺznutý[96]kratiš(pejor.) — krátky človek, prndul[97]bohaprázdnik— zlý, nesvedomitý človek[98]srvátka— vodnaté mlieko;nažmýkať srvátky— spustiť krv[99]žitnisko— strnisko po žite[100]trizniť(náreč.) — hovoriť[101]zajímavý(čes.) — zaujímavý[102]majrán(náreč.) — majorán[103]krtina— kopa sena, krtisko[104]skalený(nov. význ.) — skalný, zo skaly[105]metálik(demin.) — predmet, označujúci medzu[106]tuliti(expres.) — hravo, ľahko[107]trávna kosa— kosa, ktorou sa kosí tráva[108]žialo(náreč.) — žihadlo[109]mať v rožku— mať rozum, vtip[110]princípia— prvá alebo druhá trieda niekdajších stredných škôl[111]prekosky(náreč.) — prekosené kúsky obilia[112]rezivo(náreč.) — kosa[113]čud(básn.) — čudo, div[114]dielnik— majiteľ dielu (poľa)[115]fafrnok(franc.) — malý kus, úzky pás role[116]Prízemné lakomstvo a malicherné škriepky o medze, na ktorých sa priživovali advokáti, bývavaly po našich dedinách častým zjavom. Veľkorysosť a smysel pre kolektív nemohly sa vyvinúť v roľníckej vrstve vtedy, keď mala také skvelé vzory egoizmu vo veľkostatkároch a pánoch vôbec a keď buržoázna spoločnosť nevedela jej zaistiť, práve tak ako ani robotníckej vrstve, pocit bezpečnosti a bezstarostnej staroby.[117]vidok— odkiaľ sa vidí, tvárnosť miesta[118]ciepkať— pomaly, drobným krokom ísť, cupkať[119]žmokať(pejor.) — mädliť, luskať; cucať[120]zlengať(náreč.) — zbehnúť, ovisnúť, spustiť sa[121]mätež(kolekt.) — buriči, buntoši[122]drepieť— čupieť, trčať[123]totu(básn.) — tu, tuná, práve tu[124]bezsvedomý(slož.) — nemajúci svedomia[125]zvíjač(náreč.) — zlostník, vyhrážač[126]pikulík(ľud.) — zmok, diabol, malý človek[127]vybíjanka— hra s loptou[128]pretin(neol.) — pretnutie[129]zatvárať(nov. význ.) — uzatvárať, myslieť si[130]hu(náreč.) — ju[131]horký-prehorčený(úslovie) — kdežeby-čožeby, ťažko[132]nešereda(čes.) — ohava, hnusník[133]trávny— z trávy, trávnatý[134]rept(básn.) — reptanie, nadávka[135]skuhroš(náreč.) — skupáň, skývražník, stenko[136]rohoň(pejor.) — boháč, bohatý, pyšný gazda, nadutec[137]oddŕhať— kašľať, odkašliavať, odvrávať[138]žehrať— nadávať, preklínať[139]posošiť sa(ľud.) — pomknúť sa, podísť, zdvihnúť sa, vystúpiť, napnúť sily[140]terazučíčko(náreč.) — práve teraz, teraz-teraz[141]kej(skrát.) — akejsi, nejakej[142]závada— predmet, ktorý bráni výhľadu, cesta, zahýbajúca za vŕštek[143]odhodok— odpadok; snop pozadného obilia[144]klásä(neol.) — klásovie, tá časť obilia, na ktorej sú klasy[145]drpčiť(ľud.) — tancovať, skákať[146]straško(demin.) — strašiak[147]šiplavo— pomaly, babrácky[148]ostáť— obstáť, dostačiť[149]priemyselník(ľud.) — chytrák, šikovný človek[150]žúžoľ— uhoľ, uhlík[151]ponuk(básn.) — ponuka, núkanie[152]dúl(maď.) — nákazlivá nemoc, dobytčí mor[153]trup— hlupák[154]doviem(náreč.) — dozviem, dozvedám[155]prievor, prievora(náreč.) — ohrada, lesice[156]znovek(náreč.) — znova, opäť[157]lopnúť(náreč.) — sadnúť si, usadiť sa[158]potrízniť— pohovoriť (si)[159]celky(náreč.) — celkom[160]nekľudník(neol.) — nepokojný človek, nedočkavec[161]zváč— pytač, starejší[162]samosvoj(nov. význ.) — samostatný, svojím pánom[163]nestárený(neol.) — nezostarnutý[164]čajs‘(náreč.) — čajsi, asi, temer, snáď[165]sodievka— dievka-sodievka — dievča pred sobášom, ktoré treba vybaviť venom, obliecť; tým vlastne ostatných v rodine sodeje, soblečie, ochudobní[166]vposled(básn.) — naposledy, nakoniec | Orszagh-Hviezdoslav_Butora-a-Cutora.html.txt |
Láska v manželstve— Nemrz sa, Blažko — čo svet svetom stojí, mali i deti starosti s rodičmi, a to ťažšie ako
rodičia s deťmi.— No, to je asi paradox, — usmial sa doktor Martán trochu povýšene, ale s priateľskou
zhovievavosťou. — Možno chceš napodobňovať Wilda[1]a byť originálny tým, že zastávaš opak všeobecne uznaných právd.Inžinier Renzo Bara sa hlasne zasmial, pričom mu zasvietili pevné, biele zuby medzi
červenými perami, krytými malými čiernymi fúzikmi.— Nie, ale i v opaku filozofických zásad je mnoho pravdy. Veď oslavujú i Satana a
Lucifera. Prirodzené je, že sa otec stará o svoje dieťa, hnaný nielen pudom, ale i
sebeckosťou. Tak ako roľník o zasiate zrno. Rodičovi robí starosť o zdarné dieťa radosť,
dieťaťu starosť o rodiča len mrzutosti a ťarchy, najmä ak mu nie je zvlášť milý.Bledá podlhovastá Martánova tvár zvážnela, jeho vysoké čelo zvráskovatelo. Robil dojem
človeka chladného, uzavretého. Posunkoval veľmi skúpo a spôsob jeho reči hoci naskrze
prirodzený, bol taký odmeraný, že sa zdal afektovaný.— Musíš mať iste svoje skúsenosti s tými rodičmi, keď o nich tak hovoríš, milý Renzo, lebo
ináč by som myslel, že chceš len dráždiť svojím odporom.Inžinier Bara sa ľahko usmial.— Tvoje podráždenie nie je nebezpečné. Ale všetko jedno, či sa hneváš a či nie: pravda je
pravda. Ja som mal so svojimi rodičmi mnoho ťažkostí, ale prenášal som ich vďačne, lebo to
boli ľudia, ktorí si zaslúžili, pri všetkých svojich pokleskoch, aby som ich mal rád a bol im
vďačný.Bara sa naraz strhol a povedal rozčúleným hlasom, posunkujúc hlavou smerom na ulicu —
sedeli v obloku kaviarne: — Pozri, tá dáma v tom svetlozelenom kostýme zo surového hodvábu —
vidíš ju? — aha, pozerá sa sem, ešte raz sa pozrela…— Vidím ju! — kýval Martán hlavou.Bara sa trochu zdvihol a hľadel za prechádzajúcou, kým nezmizla medzi chodcami hmýriacimi
sa na chodníku.Martán hľadel trochu zadivene na priateľa.— Čo ťa jej pohľad tak rozčuľuje? Veď je pútavá, ale preto nemusíš byť taký rozrušený!— Nevidel som ju vyše roka. Je to moja bývalá žena… — vzdychol a sklonil rozcítene hlavu.Martán bol prekvapený a, rozmýšľajúc, hľadel naňho bez slova. Po dosť dlhej chvíli povedal
ticho, akoby pre seba:— Tak ty si už bol ženatý! Pekne urastená žena a jej tvár pripomína výraz umelkyne. Vidieť
na nej strasti života, cit a rozmýšľaním prebdené noci. Neobyčajná žena!Bara pozrel na priateľa a zasa sklonil hlavu. Martán pobadal na sčervenených viečkach a na
lesknúcich sa očiach, že slzil. Obrátil zrak na ulicu, aby nevyrušoval priateľa v jeho
rozcítení.Bara zrazu vstal.— Idem, mám súrnu robotu. Budeš večer doma? Prídem k tebe okolo deviatej, ak ťa to nebude
mýliť.Martán bol veľký priateľ hudby. V Národnom divadle dávali v ten večer Aidu s cudzou,
vychýrenou primadonnou. Mal už vstupenku vo vrecku. Povedal:— Príď, milý Renzo, veľmi sa teším na tvoju návštevu. Budem ťa očakávať.— Nejdeš dnes večer na operu? — pýtal sa Bara a hľadel naňho so skúmavou tvárou.— Ani mi na um neprichádza. Aidu som už videl aspoň desať ráz.Bara odbehol. Martán posedel ešte v kaviarni a pozeral na ulicu. Všelijaké myšlienky mu
vírili hlavou. Dumal o Barovi. Zoznámili sa len asi pred štyrmi týždňami v tej istej kaviarni
pri partii biliardu. Pozdali sa jeden druhému a od toho času sa denne schádzali na hodinku pri
čiernej káve. Náhľadmi sa v mnohom líšili, ale cit ich spájal. I jeden i druhý bol presvedčený
o druhovi, že je to človek, ktorý má omnoho viac citu pre svojich ľudských spolutrpiteľov ako
pre seba.Martán bol v tie časy docentom gynekológie, mal tridsaťštyri rokov. Mal pohodlný byt a
domácnosť mu viedla matkina mladšia sestra Ružena, dáma stredného veku, namýšľajúca si mnoho
na svoju vzdelanosť; bola verná hlásateľka mienky veľkého obecenstva vo všetkom modernom.Bara bol vedúcim inžinierom jedného oddelenia vo veľkej železiarni.— Ruženka, nachystaj nám čaj a zákusky a pre všetky prípady i fľašku vína a koňaku. Po
večeri príde ku mne Bara na posedenie.Ešte dobre zachovalá pani kývla hlavou.— Dobre. A mám sedieť s vami? — pýtala sa nie bez koketnosti.— Odpusť, Ruženka, — Martán vedel veľmi dobre, že by sa cítila urazená, keby ju
tetuškoval, — že ťa dnes nebudem unúvať. Môžeš chvíľočku posedieť, ale potom choď radšej
búvať, aby si si šetrila svoje krásne oči.Po večeri Martán očakával Baru v pohodlnej pánskej izbe, v ktorej mal i skrine na knihy. Z
dlhej chvíle jednu-druhú prezeral beztoho, aby ho bola upútala. Bol nervózny.Napokon prišiel Bara oneskorene. Vo foteli sediaci, o trpezlivosti („život je samé
očakávanie“) rozmýšľajúci Martán si ho obzrel, keď vošiel. Zbadal, že je veľmi nesvoj. Vysoký,
dobre živený chlap zdal sa mu scvrknutejší, široký rozmach jeho pohybov chýbal, zdal sa mu
menší a chudší. Vykročil a privítal ho, pre dlhšie čakanie, s trochu nútenou srdečnosťou.— Servus, Renzo, uveleb sa. Hneď donesú čaj a potom budeme mať pokoj.Zacengal. Vošla Ružena s chyžnou, ktorá na veľkom podnose doniesla čaj a nápoje.Bara ju inokedy vítaval veľmi veselo, s hlasným smiechom a s nejakým vtipným komplimentom;
teraz jej podal ledabolo ruku, zaželal dobrý večer a ďalej sa ňou nezaoberal. Bál sa, že keby
sa dal s ňou do reči, zostala by s nimi sedieť. Pani Ružene naraz prešla vôľa zostať s pánmi,
dozerala, ako Blanka, — chyžná sa volala Blanka — poukladala čaj a nápoje a potom sa trochu
urazene odporúčala.— Renzo, ty nalej čaj, ja prejdem do ordinácie, mám tam pravé egyptské, ktorými ma
obdarovala vďačná pacientka.Barovou skormútenou tvárou preblesol radostný úsmev.— Choď, utekaj a dones z nich.Ponalieval čaj a keďže Martán nechodil, vzal knihu, pohodenú na pohovke. Bola to Hugova
Marion Delorme[2]v pôvodine. Prezeral ju.Martán vošiel s celou zbierkou fajčiva.— Pozri, čo všetko som vykutal. Ani som nevedel, že mám taký poklad. Vďačné pacientky!
Chúďatá!Bara pokýval hlavou.— Veru chúďatá ony a chudáci my chlapi. Prenešťastná láska! Celá literatúra len z nej
žije, akoby iné ani nebolo. Aké otriasajúce scény vie o nej vyčariť starý Hugo! Poznáš ty
dielo, ktoré by sa nezaoberalo, ako hlavným predmetom, priateľstvom mužov alebo žien?Martán poukladal cigarety na stôl.— Zapáľ si, Renzo. Poznám, ale len zo starého sveta. Dnes priateľstvo nikoho nezaujíma.
Nie je už moderné, lebo nie je potrebné. Načo je nám dnes priateľ? Najviac ak na žírovanie
zmenky.— Pravdu máš, braček. A to ti tiež len vtedy urobí, ak na jeho podpis nič nedajú.Martán si sadol čo najpohodlnejšie a popíjal čaj a s precítením vychutnával cigaretu.
Chvíľu neodpovedal.— Nuž, žarty bokom. V časoch nebezpečných dobrodružstiev ľudia potrebovali vzájomne pomoc,
a preto sa priatelili na život a na smrť. Dnes nám stačí porozumenie alebo nedorozumenie na
priateľstvo a nepriateľstvo. Pre dnešné priateľstvo stačí súcítenie, ale ako málo ho je? Na to
treba srdce a toho je, bohužiaľ, medzi nami málo. Renzo, čo ti tlačí dušu?Bara hľadel na hovoriaceho priateľa s ostrou pozornosťou, ktorou maskoval, že myslí na
iné, ako o čom hovoril Martán. Keď zatíchol, mlčal i on.Napokon začal ticho hovoriť:— Blažko, viem, že si dobrý a rozvažujúci človek, akého potrebujem, aby som mu vyložil
otázku svojho života. Veď v očiach ľudí je náš, blaženejšie alebo trpkejšie strávený život
taká vedľajšia vec. „Čože chce ešte človek, má všetko, čo si len žiada, a nie je spokojný?“ A
jednako koľko ráz ani ustáliť sa nedajúca nemoc zapríčiňuje ťažké utrpenia a i smrť nemocného.— Čosi je vo veci. Melancholici sa bez viditeľnej príčiny vraždia. A aké duševné útrapy
pretrpia, kým prídu k oslobodzujúcemu koncu? Je strašné i pomyslieť.— Mám pocit, že som nebol spravodlivý voči žene, na ktorú som ťa v kaviarni upozornil. A
to mi strpčuje život tým viac, lebo mi je i dnes bolestne drahá. Dávno som ju nevidel. Jej
jediný pohľad dnes mi rozrušil dušu do základov.Martán hľadel s údivom na priateľa. Doteraz ho poznal ako človeka berúceho život veľmi
ľahko. A teraz naraz takáto hĺbka citu! Je to úprimné? Videl už dosť ľudí, ktorí predstierali
bolesti duševné-telesné len z hystérie. Ale Renzo predsa nebol hysterický. Práve naopak. Bol
to číry realizmus v každom ohľade.— Renzo, keď chceš, aby som ťa rozumel, musíš mi úprimne vyrozprávať, čo je s tebou od
začiatku do konca. Vidím, že si teraz rozcítený, ale to som ja už často videl a najčastejšie
bez oprávňujúceho podkladu. Máme dosť času, hoci i do rána. Tak rozprávaj!— Aby si všetkému dobre rozumel, musím ti načrtať v krátkosti svoj doterajší život,
pretože súvisí s otázkou môjho manželstva.Môj starý otec, Andera Bara, bol záhradník a prišiel do Uhorska ako vojak v regimente[3]Ceccopierov, ktorý v revolúcii bránil Budín proti Maďarom. Pri útoku na tú pevnosť
zlomili mu akýmsi nedopatrením nohu a on pre zle sa hojacu ranu zostal v ktorejsi slovenskej
dedine v okolí Pešti. Vzal si za ženu slovenské dievča a dostal dobré postavenie u jedného z
Pálfyovcov ako záhradník. Mal niekoľko detí, z ktorých Quido bol môj otec. Jeho dal vyučiť za
inžiniera. Starý otec bol do istej miery mimoriadny človek. Bral život ľahko a mal dosť
podivné zásady. Jedna z nich bola, že každý človek zarobí toľko peňazí, koľko potrebuje. So
všetkým spokojný trkvas málo; človek veľkých potrieb a túžob mnoho, preto, lebo sa derie za
nimi. Nie je vraj nič ľahšie, ako zarobiť peniaze, dokáže to každý hlúpy skupáň, žobrák. Len
ich udržať.— Je v tom čosi pravdy. Lenže človek veľmi túžiaci za peniazmi dá sa ľahko zviesť na
prekročenie hraníc statočnosti v ohni špekulácie.Bara Martánovi ohnivo prisvedčil.— Isteže máš pravdu. Obeťou tejto natoľko mu do duše vštepenej náuky, že sa ňou až
inštinktívne spravoval, stal sa i môj ináč znamenitý otec. Bol to veľmi pekný človek, urastený
tak ako ja, ale veľmi výraznej tváre a najmä ohnivých rečí. Ženské sa šaleli za ním. Bol
elegantný a veľmi dobrého srdca: peniaze rozhadzoval, akoby ich na ceste zbieral. Dve zámožné
zemianske sestry sa doňho zamilovali. Jednu z nich — Fružinu — si vzal, druhá mu to do smrti
neodpustila a prenasledovala manželov nenávisťou do konca. Boli to obidve osoby neochvejnej,
nepoddajnej povahy. S matkou dostal otec pekný, vyše šesťsto jutrový statok.— Omnoho viac „pevných“ pováh je medzi ženami ako medzi chlapmi. Rozmýšľanie neoslabuje
ich konanie riadené citom.— Bohvie, čo je toho príčina. Môžeš mať i pravdu.— Tak čo bolo s otcom?— Otec ľahko zohnal továreň na drôt a klince, ktorej sa stal direktorom. Továreň šla
výborne, lebo otec bol prvotriedny inžinier a inteligentný obchodník. Založil i banku, v
ktorej bol tiež direktorom. I banka prekvitala, takže otec mal skutočne toľko dôchodku, že
mohol rozhadzovať peniaze podľa ľúbosti, tým viac, lebo matka bola skromná osoba a viedla
pomerne veľmi skromnú domácnosť. Z domu skoro ani nevychádzala, nerobila nijaký prepych, celý
čas strávila vedením majetku, ktorý spravovala vzorne. Zato otec nebol skoro nikdy doma. Za
jedno ho odťahovali od domácnosti obchody a za druhé spoločnosť, ktorej bol veľmi význačným
členom. Keďže bol výborný spoločník a disponoval bankovým a svojím kapitálom, videli ho veľmi
radi i v tých najlepších kruhoch stolice. So všetkými vedúcimi pánmi — ba i s mnohými z ich
dám — si tykal.Detí nás bolo dvoje. Sestra Nora a ja. Otec nás i napriek stálemu odporu matky dal
vychovávať v najluxusnejších internátoch a precestoval s nami pol Európy. Naučili sme sa reči
a boli sme dobrí športovci.Podivné bolo, že otec bol v tej spoločnosti slovenského cítenia a poslal ma na techniku do
Prahy. Keď som bol v štvrtom ročníku, majetkove upadol.Martán sa zadivil.— Ako to? Taký boháč?— Bol veľmi spriatelený s hlavným županom, grófom Várdaym. Hovorili, že i s jeho paňou.
Možno že to bola i pravda, lebo bez ženy by sa on, ináč veľmi rozumný človek, nebol dal na
takú cestu. Ženy boli jeho slabá stránka, to by bolo ťažko tajiť.— Pri tom všetkom! Múdry človek a dobrý obchodník! Nerozumiem. Bolo to hneď po vojne, bola
konjunktúra!— Várdaymu akýsi francúzsky finančník v Pešti nahovoril, že akcie Vagonlits[4]sú na dva-tri roky isté papiere, ktoré budú stúpať. Várday mal síce panstvo,
pekné, niekoľkotisíc-jutrové, ale peňazí nemal a už bol i zadĺžený. On i jeho žena nahovorili
otca, aby s nimi spolu špekuloval tak, že otec dá z banky groše za obchod.— Teraz už viem všetko, ako sa to stalo, — skočil mu Martán do reči. — Sprvu na účastinách
strašne zarábali a dôchodok minuli. Kúpili viac akcií, pravda, na lombard,[5]ktoré najprv pomaly, neskoršie rapídne začali klesať. Sprvu žiadali od nich málo,
neskoršie mnoho krytia. Keď sa nevedeli odhodlať stratiť málo podobrotky, stratili potom mnoho
pozlotky.— Tak sa to stalo. Otec chcel prestať, kým nebolo neskoro, ale grófka ho uprosila, aby ich
nezničil. Koniec bol, že otec prišiel o celý majetok a zostal ešte dvestotisíc korún dlžen.— To museli byť ťažké časy vo vašom dome. Čo urobila matka?— Boli ťažké, lenže ja som bol vtedy v Prahe a neveľmi som vedel, čo sa doma robí. Len čo
mi sestra jedno-druhé napísala. Ale tá sa do toho nerozumela. Otec sa bál, že ho zavrú,
prišiel o riaditeľstvo banky i továrne a žiadal od matky, aby mu popodpisovala zmenky, aby
mohol zaokryť škodu banky.— Zvedavý som, čo urobila tvoja matka.— Nechcela o žírovaní[6]ani počuť. Možno, že ju dráždila i otcova nevernosť, lebo ona mala otca rada a o
jeho milkovaniach iste počula. Ale sa nenáhli odsúdiť ju preto. Bola to osoba charakterná a
veľmi úctyhodná. Jej išlo o záchranu rodiny. Ináč zaplatila časom všetok otcov dlh do
posledného haliera i s úrokami, hoci ju na to nebolo možno súdne donútiť. Išlo jej podľa
starodávneho zvyku o čistý štít rodiny.Martánova trochu zamračená tvár sa vyjasnila.— Znamenitá žena a múdra bez daromnej romantiky. A otca nezavreli a nehneval sa na ňu? Bol
by býval nerozumný, lebo však niet väčšej hlúposti, ako v prípade úpadku vtiahnuť doň i
svojich najlepších priateľov, totiž rodinu, ktorí jedine môžu pomôcť v biede sa
nachádzajúcemu.— Otec sa preto nehneval, ale ani nemal príčinu hnevať sa. Bol to človek podivný: znášal
blahobyt bez pýchy a úpadok bez náreku. On sa ani nebránil útokom podniknutým zo všetkých
strán proti nemu. Zato matka vystúpila na bojisko. Osoba nezvyknutá na styky s cudzími ľuďmi
neostýchala sa chodiť po cudzích mestách, bankách, súdoch, advokátoch a vytrhla otca z
najhoršieho. Tá znamenitá osoba vykonala, že druhá banka sanovala otcovu banku a on obišiel
bez súdneho stíhania.— Človek by si ani nemyslel, že sa toľko romantiky halí v každodennom živote.— Romantika len príde. Čo ti teraz rozpoviem, v tom jej máš do neuverenia. A jednako je do
litery všetko skutočná udalosť, čo som ti rozprával a čo ti ešte poviem.Martán nalial do kalíška koňak a zapálili si čerstvé cigarety.— Výborné, čo?Bara vypil razom kalištek a nalial si hneď druhý.— Otec ma vydržiaval na technike skvele. I po úpadku mi posielal mesačne o máločo menej.
Neviem, kde bral peniaze. Najskorej mu ich matka dávala. Hoci som mal dosť peňazí i na
daromnosti, učil som sa vždy veľmi usilovne a skladal skúšky načas. Myslím, že je vo mne čosi
z matkinej energie. Tak teraz to príde, čo má prísť.Jedného krásneho aprílového dňa som šiel napoludnie z techniky domov, keď som v bráne domu
vo Vodičkovej ulici zazrel asi osemnásťročné veľmi distingvované dievča vadiť sa s veľkým
čiernym novofoundlandským psom.Martán sa zasmial.— Vadiť sa? Čože, pes jej odpovedal?— Ona ho hrešila, robila mu výčitky a pes ju počúval a zavše zabrechal. Bol to skvostný
obrázok a dievča bolo na zjedenie. Elegantná postava, čistá, trošku nahnedastá tvárička s
najmiernejším nádychom do ružova, okrem toho rozkošne milé, rozpustilé oči.Nikdy ma žena tak na prvý pohľad nezaujala, ako vtedy to dievča. Nechcel som byť
dotieravý, a prešiel som preto na druhú stranu ulice, odkiaľ som pozoroval, kde pôjde. Možno o
pol minúty odišla z brány i so psom, lebo pobadala, že sa ľudia zastavujú pred ňou.Čakal som chvíľku, či sa zasa neukáže na ulici a keď nevychádzala, vošiel som do domu a
domovníka, zametajúceho vo dvore, som sa opýtal, či tam nebýva dáma s čiernym psom. Chlap
vykrúcal, ale niekoľko korún mu otvorilo ústa. Býva vraj na prvom poschodí u svojej tetky pani
Harberovej. Chodí na univerzitu.— Ako si sa s ňou zoznámil?— Hneď som sa opýtal domovníka, či nehráva tenis a ak áno, na ktorý ground chodieva?
Vedel, že hrá tenis, ale nevedel kde. Sľúbil, že sa i to vyzvie. Druhý deň mi to už i povedal.
Tak som sa s ňou zoznámil pri hre.Bara si vzdychol a zamyslel sa.— A dáma, ktorú sme videli z kaviarne, je kto? — pýtal sa Martán.Bara neodpovedal. Až o chvíľu si rozčúlene hrabal vo vlasoch.— Netreba mnoho rečí! Nevypovedateľne sme sa mali radi. Neviem ti opísať, aké vážne a
zároveň roztopašné a pritom koketné dievča to bolo. Bola skoro každý deň iná, nevedel som
prísť na základ jej povahy; ale jedno bolo isté, že je stelesnená dobrota a srdečnosť.
Navštevoval som ju i u tetky, ktorá bola zámožná vdova po kupcovi: dobrá a poriadna stará
pani, poznajúca spoločenské formy, prísne mravná, ale bez zvláštnejšieho vzdelania. Mala Editu
veľmi rada a nebránila našej láske. Editiným rodičom sme nič nepísali o našom pomere. Tetka
Tonča nám to zakázala. Chcela, aby sa jej brat a švagriná najprv so mnou oboznámili. Pokladala
za isté, že keď ma poznajú, dajú mi bez odporu svoju dcéru.— Ale kde je tu sľubovaná romantika? Že ste sa mali radi, je v takých pomeroch naskrze nie
mimoriadne. Obidvaja ste boli nóbl a pekní, tak ste sa iste vzali. Iba ak ten pes robil nejaké
ťažkosti, — usmial sa Martán.— Nevzali sme sa. Pes robil skutočne ťažkosti, lenže ním bol Editin otec, pán bankár Emil
Kurz.— Tak teda vec je už začatá. Čo mal proti tebe?— To mal proti mne, že som bol synom svojho otca. Jedného dňa som bol, ako vždy večer, u
Edity. Chystali sme sa i s tetkou do divadla, keď neočakávane prišiel pán Kurz. Na prvý pohľad
mi bol protivný. Starší pán s okrúhlym bruchom, vyholený, kostnatej tváre s pichľavými očami a
s monoklom. Hovoril určito, posunkoval sekano, tvrdo. On bol riaditeľom ústavu, ktorý prevzal
otcovu banku. Ja som to, pravda, vedel dávno, ale hoci som sa i trochu obával, že bude robiť
nejaké ťažkosti, pretože on bol najväčšmi proti prevzatiu banky, jednako som neočakával, že
bude taký bezohľadný. Lebo veď nejaký výslovný chudák som nebol, ak by i kládol na majetok
veľkú váhu. Matka zachovala svoj statok bez pohromy. Moja láska mi našepkávala, že každú
ťažkosť premôžeme.Po uvítaní sa so sestrou a dcérou, predstavili ma ako priateľa, technika Lorenza Baru.Kurz sa zamračil a otrčil opovržlive ústa.— Ako sa voláte? — opýtal sa ma ešte raz ostro.— Lo-ren-zo Ba-ra, — odpovedal som mu vyzývavo zreteľne po slabikách.Tetka a chúďatko Edita menili všetky farby.— Ste synom inžiniera Guida Baru?— Áno, — odvetil som so zamračenou tvárou, lebo už poriadne vo mne vrelo.Odvrátil sa odo mňa, ako od odbaveného človeka a zhodiac monokel, krútil ho na stužke
okolo prsta.— Tonča, divím sa ti, že trpíš vo svojom dome práve syna všeobecne známeho, nestatočne
upadnutého človeka. Jeho otec poškodil účastinárov svojho ústavu o státisíce. Čože môže vyjsť
z takej rodiny?— Neuveriteľné! — pokrútil Martán hlavou.— Mne sa zdalo, že sa mi niečo stane. Len pohľad na podesené ženy ma zdržal, že som sa
nehodil naňho. S ohromným premáhaním som sa opanoval a odišiel bez slova.— Zasa vec na neuverenie! — divil sa úprimne Martán.— Videl som pred sebou zložené ruky a ustrašene prosiace oči v bledej tvári toho
skvostného dievčaťa. Cítil som, že ak neodídem, urobím nejaké násilenstvo, čím celú vec
skazím. Tak som radšej ušiel.— Nuž a tak sa skončila vaša láska?— No, nie celkom. Vlastne vôbec nie. Pravda, Kurz zakázal i Tonči i dcére všetky styky so
mnou, čo mu ony i svätosväte sľúbili a pravdaže nedodržali, lebo som sa s Editou zavše ďalej
schádzal, najčastejšie večer u tetky. Hoci Edita robila isté ťažkosti, jednako nebola naša
láska z tých, ktoré sa dajú tak ľahko preťať. Uzhovorili sme sa, že sa zoberieme, keď budem
mať diplom a dostanem nejaké postavenie. Tetka Tonča i moji rodičia mi sľúbili, že nás budú
podporovať.Obidvaja sme sa usilovne učili. Edita hrala výborne na husliach a dobre na klavíri; hodila
sa i na francúzštinu.— Edita študovala filológiu už predtým?— Áno. Rátala s tým, že sa budeme musieť vydržiavať sami bez pomoci a myslela, že začiatok
nášho spoločného života môže byť ťažší. Bola v tie ťažké dva roky taká skvelá, zdanlivo tak
ľahko premáhala všetky ťažkosti, vedela vkladať toľko radosti a nádeje do našich schôdzok, vo
mne vzbudila toľko potešenia z nášho budúceho spolužitia, že ti ani neviem povedať, aké ťažké
je moje srdce, že som tú skvelú osobu stratil. Možno ten rok nádejnej práce bol najskvelejší v
mojom živote.— Tak si ju stratil! — zvolal Martán ľútostivo.— Bohužiaľ! Rátali sme, že budeme potrebovať dva roky, kým sa budeme môcť zobrať. A trvalo
to i tak dlho. Lenže z inej príčiny, než sme rátali.— Zasa nejaké prekvapenie?— Nuž, nás to prekvapilo čo najdôkladnejšie, keď tetka dostala asi po roku od švagrinej
telegram, že jej brat, Emil Kurz, skočil z tretieho poschodia svojej banky. Stratil majetok
celkom tým istým spôsobom ako môj otec. I on sa dal na burzovnú hru s účastinami. Údajne
vypočul rozhovor dvoch berlínskych bankárov na ktorejsi stanici; to ho vraj zviedlo na hru.— Ľudia pri takýchto príhodách obyčajne vynájdu kadejaké legendy. Prekrútia nejakú
nepatrnú udalosť na hlavnú, — podotkol Martán.— Z veľkého Kurzovho majetku zostalo len toľko, že Editina mama si mohla kúpiť akú-takú
životnú rentu. Pravda, o doterajšom veľkopanskom živote nebolo viac ani reči.Edita sa vydržiavala sama hodinami klavíra a vyučovaním francúzštiny. Bola šťastná a hrdá,
že je samostatná a nepotrebovala a ani neprijala pomoc od nikoho. Prečkali sme smútočný rok a
potom sme sa zobrali, keďže sa i mne podarilo dostať predbežne skromné zamestnanie vo veľkej
železiarni v Prahe.— Tá dáma, ktorú sme videli z kaviarne, je teda Edita? Povedz už raz a nenapínaj moju
zvedavosť.— Áno, Edita. Tri roky sme žili spolu. Isteže najblaženejší život. Väčšiu umelkyňu žitia,
ako ona, som nepoznal. Síce je pravda, že som nemal príležitosť poznať ani priemerne pohodlný
a milý rodinný život, lebo veď moja matka nemala pre spríjemnenie života nijaký zmysel. Otec
mal, ale v domácnosti svoje bonvivantstvo[7]nemohol uplatňovať. Svoju radosť žiť roztratil medzi cudzími ľuďmi, my sme z toho
mali len jeho dobrotu a rozhadzovanie peňazí, ktoré sme nevedeli rozumne použiť ani ja ani
Nora. Edita ma jednako omráčila svojím majstrovstvom v tomto ohľade.Náš spoločný dôchodok bol pomerne malý, ale zato ona ho vedela využiť, hoci nebola
zvyknutá z domu rátať s každým halierikom. Bohvie ako to robila, ale šatila sa ako grófka,
jedli sme výborne a užili každú zábavu, cestovali, čítali najnovšie knihy, užili hudbu.A milovali sa a túžili za sebou! Zaobchádzala so mnou ako najzamilovanejšia milenka.
Nepamätám sa ani na jednu chvíľu, keď by mi bola bývala jej spoločnosť ľahostajná, alebo čo
viac, nemilá. Keď sme raz-dva razy boli akísi zunovaní, improvizovala schválne nedorozumenie,
hádku. Moje modlikanie bolo v takom prípade zbytočné, lebo som nikdy ani nevedel, prečo sa
hnevá, prečo ma mučí svojou chladnosťou; až keď si myslela o dva-tri dni, že hry je už dosť,
padla mi bez všetkého vysvetľovania do náručia. Mne veru nezišlo na um robiť jej výčitky, bol
som prešťastný, že ju zasa mám, takú drahú, dobrú, nekonečne starostlivú o moje blaho a
šťastie. Ah, Blažko môj, celý môj život bez nej je jediná túžba za strateným šťastím!Bara vyskočil z fotela a behal nervózne po izbe ako chrobák v kruhu ohňa, z ktorého
nenachádza východ.Martán bol priateľovým žiaľom dojatý a mlčal. Nevedel nájsť na jeho potešenie výraz a
každé, situáciu umierňujúce slovo, sa mu zdalo netaktnosťou.Bara napokon stál dosť hodnú chvíľu s ovesenou hlavou pred jedným oblokom.Martánovi sa stávala tichosť trápna.— A prečo ste sa rozišli? — ozval sa stiesneným hlasom.Bara prišiel zasa k svojmu fotelu a hodil sa naň.— Tak čo? Veľké vyznačenie od továrne bolo naším nešťastím. Poslali ma do São
Paulo v Brazílii, aby som tam zriadil filiálku. Vyslanie znelo na rok s dodatkom, že môže
trvať i dva.Prišiel som domov naradostený ako víťaz. To bol ohromný postup, kolosálne uznanie mojich
schopností. Po úspešnom skončení poslania mala byť moja odmena vymenovanie za šéfa oddelenia s
ročným dôchodkom do dvestotisíc korún a členstvo správy! Predstav si moju radosť! Mohol som
svojej zlatej ženičke zariadiť život, aký si žiadala, vyplniť i jej prepiate túžby po
dobročinnosti. Ju totiž každá bieda, ktorá jej prišla na známosť, až bolestne dojímala. To bol
jediný bod, v ktorom bola prepiata.Mysleli sme, že Edita bude môcť ísť so mnou a tešili sme sa ako deti celé dva dni. Po
dvoch dňoch som dostal rozvrh svojej činnosti a tu sme videli, že by bol hriech brať Editu so
sebou, lebo najväčšiu čiastku času som musel stráviť cestovaním i po celkom divých častiach
Brazílie. Zadovážil som si niekoľko podrobných opisov tej krajiny a tu sme sa presvedčili, že
život v mnohých brazílskych krajoch je taký hrozný, že vziať ta tú jemnú ženu by znamenalo
skoro isto ju zničiť. Edita ma niekoľko dní prosila, žobrala, hnevala sa, robila všetko možné,
aby som ju vzal. Ale keď som si predstavil všetky tie pliagy, najmä hmyz, divochov, horúčavy,
pralesy, nákazlivé choroby, zlé cesty, ukázalo sa mi, že by som to drahé stvorenie len zo
slabosti mal vystaviť tomu peklu, že by som s ňou mal desaťnásobne spolucítiť všetky jej
útrapy a nemôcť jej pomôcť v prípade potreby, tak som zostal nepoddajne tvrdý. Vziať ju so
sebou a nechať ju osamote v São Paulo možno mesiace, bohvie v akej spoločnosti? To sa
mi tiež zdalo nezmyselné, a tak som ju nechal doma.Rozišli sme sa s rozorvanými srdcami, akoby sme tušili, čo nás čaká.Dopisovanie bolo tiež veľmi ťažkopádne, trvalo týždne, kým sme si vymenili jeden list. A
keď som sa tĺkol po pustinách a džungliach Mato Grosso, dlhé mesiace sme boli bez zvestí.Napokon som prišiel domov. Moja zlatá mi prišla oproti do Le Havru. Blúdili sme potom dva
skvostné týždne po krásnom Francúzsku a prišli napokon do nášho premilého hniezda.Na druhý deň, čo som bol doma, počul som, že ma moja jediná, drahá žena klamala. Že žila
celé týždne s cudzím človekom pod jednou strechou.— Bože môj, zasa neuveriteľná vec! Kto by to očakával? To ani nie je pravda, Renzo! —
zvolal Martán hnevne rozčúlený.— Prosím ťa, čo ti mám povedať? Mal som usvedčujúce dôkazy, že ma oklamala a jednako som
jej povedal:— Edita, neuverím svojim očiam a ušiam, že si ma klamala, keď sa mi zaprisaháš, že si mi
bola verná a budem zasa s tebou žiť, ako sme žili. Zaprisahaj sa na naše blaho a trojjediného
boha!Nechcela prisahať. Skoro na kolenách som ju prosil, aby prisahala hoci i krivo, len aby
zachránila náš život. Neprisahala. Tvrdila, že je nevinná, ale prisahať nechcela.Čo som mal urobiť? Myslel som, že zahyniem od žiaľu za ňou. Ale nebolo mi možno s ňou žiť
s vedomím, že ma oklamala.I rozsobášili sme sa. Núkal som jej skvelú apanáž, rozhorčene ju odmietla. Nevzala odo mňa
nič, ešte i snubný prsteň nechala na nočnom stolíku.Minul skoro rok, čo sme sa rozišli a čo som ju nevidel. Až dnes po takom dlhom čase. Niet
hodiny, že by som i teraz nemyslel na ňu. Ani pozrieť nemôžem na inú ženu. Moja túžba za ňou
sa naskrze nemierni, a jednako, keď si predstavím, že bola v náručí iného chlapa, že sa mu s
láskou oddala, prejde ma taký hnev na ňu, že by som jej bol v stave neviem ako ublížiť, keďže
ma ľahkomyseľne pripravila o celé blaho života. Po rozluke som dúfal, že na ňu za dlhší-kratší
čas zabudnem. Dnes sa mi stala predstava môjho nažívania s ňou hotovou fixnou ideou.— A aký to bol človek, čo ti ju odviedol? Nie je možné, že by sa bola zamilovala do
nejakého tuctového muža.— Ale čo! Ženy sú už raz také, že ich zbalamutí ktokoľvek. Nebol to chlap, ale zbabelý
maznák. Komponista a nádejný virtuóz na husliach. Chlapčisko bez energie, sotva staršie ako
bola ona. Ináč jej bratranec, syn brata jej otca. Pravda, je pekný ako Adonis,[8]taká chlapecká krása. Asi pred trištvrte rokom rozdrúzgal si pri automobilovej
nehode ľavú ruku, takže bolo po jeho virtuózstve. A Edita, taká každou svojou žilkou pravá
žena, zaľúbila sa do takého hermafrodita. Nerozumiem ju.— Povedz mi, ako si vysvetľuješ jej pomer s ním? Mala ho skutočne rada?— Čo mám o takých veciach mnoho rozmýšľať. I tak ma ide poraziť, keď si na to pomyslím, —
hodil Bara s hnevom a netrpezlivo rukou. — Bola taká nehanblivá, že si ho vzala do domu a
bývala s ním sama so slúžkou celých päť-šesť týždňov. A na to, že by sa mu nebola oddala,
nechcela prisahať. Ostatné je všetko len daromné luhanie a prekrúcanie.Bara sa nervózne mračil a trhal hnevlivo plecami a hádzal rukami.Martán hľadel naňho, oprúc sa podlaktiami o stôl.— Hm, mne tá vec naskrze nie je taká jasná ako tebe. Edita je podľa tvojho rozprávania a
podľa jej výzoru omnoho hlbšia duša, ako si ty myslíš. Si voči nej predpojatý. Som ženský
lekár a mám mnoho do činenia so ženami i psychologicky. Ubezpečujem ťa, že Edita nerobí dojem
nevoľnej, hystericky založenej ženy s prepiatou zmyselnosťou.Renzo, ty si sa prenáhlil. Tvoja talianska krv ti podložila nohu. Iste je v tvojom
správaní sa k Edite viac vrodenej pomstychtivosti ako spravodlivosti.Renzo, natíska sa mi myšlienka, presvedčiť sa o tom, aká je to vlastne žena. Ty si s ňou
žil, ale v tom mede, v ktorom si plával, ti ani na um nezišlo rozberať jej povahu, študovať
jej životné náhľady. Mali ste spolu skvostný život, a to ti stačilo. Čo ťa bolo po tom, na
akom základe si bol šťastný, keď si ním skutočne bol?Bara hľadel zamračene na priateľa.— Urob s ňou, čo chceš. I tak mi je teraz celkom cudzia. Keď sa ti páči taká ľahkomyseľná,
môžeš si ju i vziať.Martán vytiahol obočie dohora.— Renzo, ty si veľké dieťa. Z teba hovorí vzdor. Ty by si bol možno chcel, aby sa ti i po
rozsobáši natískala. Keby som ťa poslúchol a vzal si Editu, to by ťa veľmi bolelo. Väčšmi, ako
keby si ju vzal cudzí človek. Hoci si sa jej ty vzdal, hoci si ju podľa mojej terajšej mienky
i nehodne odhodil, bolelo by ťa, keby si videl, že som pri nej účastný blaha, ktoré vlastne
patrí tebe. Nevedel by si sa striasť pocitu, že keď som ju pokladal za hodnú byť mojou ženou,
mal som ju prepustiť tebe. Povedz pravdu, ty ešte i teraz máš akúsi nepriznanú nádej, že sa
môže stať niečo — sám nevieš čo — čo ti ju zasa dovedie do náručia.Bara hľadel do kúta izby.— Sám pánboh vie, možno máš i pravdu. Jedno je isté, keď si predstavím ako ma mala rada,
zniesol by som jej i dnes to belasé z neba! Spoľahnem sa na teba: urob, čo pokladáš za dobré.Martán prešiel k Barovi a podal mu ruku.— Ináč, čo máš nové? Noc je ešte mladá, môžeme vypiť ešte túto fľašku vína. Nie je zlé. I
to je dar od pacientky: pravý Lambertin.Keď si Martán ráno pomyslel, že sľúbil Renzovi základne vystopovať celý Editin poklesok,
cítil sa veľmi nevoľne. Načo sa len mieša do vecí, do ktorých ho nič? Ako príde on, cudzí
človek, k tomu, miešať sa do najintímnejších zážitkov úplne neznámej dámy? Ale keď si
predstavil, že príde s ňou do styku, nezdala sa mu celá vec taká nepríjemná. Musí to byť nie
celkom obyčajná osoba.Pomyslel si, že jeho dnešná priateľská služba nie je ľahká. No jeho váhanie trvalo len
chvíľu, lebo pokladal sľub za silnejšiu vzpruhu konania ako najtvrdší rozkaz.Rozmýšľal, ako by bolo najvhodnejšie požiadať ju o návštevu. Či by to nemal urobiť
prostredníctvom jej tetky, pani Harberovej?Keď všetko dobre uvážil, zdalo sa mu, že by vtiahnutím tejto dámy celú vec len zbytočne
komplikoval a len listovne poprosil pani Kurzovú, aby mu označila deň a hodinu, kedy by ju
mohol v jej záujme vyhľadať.Pani Edita mala ťažký život. Zarobila, pravda nie bez starostí, dostatočnú sumu, aby sa
slušne udržala, ale bola celý deň zaujatá úmornou robotou, takže musela všetky svoje túžby za
vyrazením a umeleckými pôžitkami potlačiť. Večer mala voľný čas, ale bola taká ustatá, že sa
najväčšmi tešila, keď mohla robiť, čo sa jej páčilo: šiť, čítať, zahrať si, čo sa jej chcelo.
Dni trávila v plahočení, a väčšinou so zle vychovanými deťmi, a v noci ju mučila ľútosť a
túžba za milovaným mužom, na ktorého sa ani nevedela hnevať, lebo cítila, že podklad jeho
nemilosrdného pokračovania voči nej bola vlastne trpko poranená láska.Keď dostala od Martána list, jej prvá predstava bola, že prichádza k nej ako Renzov posol.
Však jej duša bola taká prebratá túžbou za ním, že všetko, čo sa jej prihodilo, spájala s ním.
Od tých čias, čo sa s ním rozišla, nedal o sebe ani najmenší znak života. Teraz sa vzbudzovala
v nej nádej, že sa dozvedel, ako sa trápi a že jej možno chce byť na pomoci. Že by sa chcel s
ňou zasa spojiť, na to sa neopovážila ani myslieť, hoci sa jej táto sladká myšlienka mimovoľne
vrývala do duše.Tešila sa schôdzke s Martánom a bála sa jej, že sa sklame. Nevedela sa ani prvý, ani druhý
deň odhodlať, aby mu určila termín návštevy, až tretí deň sa schopila a napísala mu kartu, že
ho očakáva v piatok o pol šiestej večer vo svojom byte.Edita bývala vo veľkej izbe s výklenkom na spanie, oddeleným záclonou. Izba bola príjemná
a pohodlne zariadená.Martán po zaklopaní vošiel a predstavil sa pani Kurzovej, na ktorej pobadal nervózne
napätie. Jej celý zjav sa mu zdal celkom iný, ako ten, ktorý mu zostal v pamäti po zbežnom
pohľade z kaviarne. S úľubou sa díval na pôvabnú postavu, zahalenú voľným domácim oblekom z
hnedej látky s veľkými pestrými kvetmi, o ktorých iste vedela, že dvíhajú jej trochu bledú
tváričku. Zblízka teraz jej tvár tak mnoho prezrádzala! Bola samá dobrota a ľútosť; najmä
okolo zapadnutých očí tmavá tôňa a akýsi hanblivý úsmev jej dodávali takú dojemnú nežnosť.Keď vošiel, bolo pri nej asi desaťročné dievča.— Ráčte si sadnúť na chvíľočku, kým túto malú dámičku odbavím. Však dámy majú vždy
prednosť, i malé. Nehneváte sa?Pozrela naňho s takou dojemnou prosbou, že by si bol vďačne i na podlahu sadol.Ukázala mu na pohovku pri obloku.Martán si sadol a nespustil pohľad z Editinej postavy, keď pri druhom obloku pološepkom
dávala dievčatku akési poučenia. Dievča nemalo mnoho osohu z výkladu, lebo bokom stále
pozeralo na neznámeho pána, ktorý mu svojím zjavom veľmi imponoval.Martán, hľadiac na Editu, myslel, aký je veľký rozdiel medzi telesnou sústavou ženy a
muža. Zdalo sa mu, že rozdiely sú také veľké, že by stačili na rozdelenie ľudí na dva rozličné
druhy. Jemnosť, mäkkosť pri žene, okrúhla vyhladenosť všetkých foriem, ako sa to líši od
mužských hrubších, násilných tvarov. A výraz tváre mužskej a ženskej! Žena je celkom inodušný
tvor ako chlap. Ako vzbudí nežná žena túžbu v mužovi ochraňovať ju, láskať, zbaviť každej
námahy a drsnej práce! A chlap!Edita odbavila dievčatko, ktoré zmizlo so šikovnou poklonou v kolenách, fľochnúc ešte
naposledy na Martána, ktorý sa na ňu usmial.Pomyslel si, že malá jašterička už bude mať iste svoju mienku o príčine jeho návštevy u
pani učiteľky.Edita si sadla oproti Martánovi na malú pohovku a posunula mu striebornú dózu s cigaretami
a tiež si jednu zapálila.— Nehneváte sa? — pýtala sa ho.— Bože môj, kto by sa mohol na vás hnevať. Naopak, vy sa môžete na mňa hnevať, že vás
vyrušujem, ja celkom cudzí človek.Edita sklopila oči a jej bledá tvár sa zaliala horúcou červeňou.— Nie ste mi celkom neznámy. Teraz, keď vás vidím, tak viem, že ste sedeli v obloku
kaviarne Imperial s Renzom — s inžinierom Barom — pred štyrmi-piatimi dňami.— Ja som mal vtedy tiež veľké potešenie vidieť vás, bohužiaľ, iba zbežne, tak ste sa
ponáhľali, — a jeho prísne nehybná tvár sa zjasnila najvľúdnejším úsmevom.Edita si myslela, akú divnú, nikdy dosiaľ nepozorovanú tvár má tento pán. Svojimi
premenami robí dojem elektrickej reklamnej lampy, ktorá niekoľko chvíľ svieti bystrým svetlom,
aby zasa zhasla na práve taký dlhý čas, ako svietila.— A hľa, jednako pohľad, ktorý Renzovi a mne dopriala dobrotivá nálada, postačil, aby mi
môj milý priateľ vyrozprával svoj terajší život, ktorý bol až do predroka blažený a teraz je
práve taký nešťastný, aký bol blažený.Edita stisla skľúčené ruky nad prsami a obrátila zronenú tvár na Martána.— Potrestal ma boh. Hoci myslím, že som si taký ukrutný trest nezaslúžila. Ale ani Renzo
nie je bez viny.— Milostivá pani, zdá sa mi, že Renzova rozprávka o vašom nešťastí naskrze nevysvetľuje
záhady celej udalosti. Preto som sa, ako jeho úprimný priateľ, rozhodol podniknúť trochu smelý
pokus, vyjasniť ju a možno spojiť zasa život vás dvoch tam, kde bol tak trúchlivo pretrhnutý.
Priznám sa vám, že Renzo o tomto mojom pokuse nič nevie, ale som presvedčený, že by bol s jeho
zdarom v zvrchovanej miere spokojný, keďže čím ďalej, tým väčšmi želie za vami. Pravda, zdar
závisí práve v takej miere od vás, ako od neho a preto sa vás pýtam, či súhlasíte, aby som sa
pokúsil rozpor odčiniť a či mi budete v tom nápomocná?— Ó, — zvolala Edita a zasa zalomila prosebne ruky, — veď je to moja najvrelšia túžba, aby
som si znovu získala jeho lásku!— Milostivá pani, musím vám predložiť aj indiskrétne otázky. Máte ku mne toľko dôvery, že
mi pravdivo a úprimne odpoviete? Ubezpečujem vás, že vašu výpoveď na nijaký prípad nevyužijem
proti vám. Ak vám nebudem môcť pomôcť, škodiť vám nebudem. Milovali ste Renzu úprimne a
milujete ho i teraz?— Ó, bože môj, — zvolala Edita žiaľne, — či ho milujem a či mi je milý? Od prvého pohľadu,
ktorý sme si vymenili, zaryl sa mi do srdca.Martána dojala Editina očividná úprimnosť.— Verím vám. Mnohé okolnosti dosvedčujú vážnosť a statočnosť vašej povahy. Nechceli ste
Renzovi prisahať…Edita mu skočila do reči:— Nemohla som, hoci by som aj bola chcela. Necítila som sa celkom čistá. Šepkala som
prísahu, ale za nič na svete by som ju nebola vedela vyriecť hlasne. Všetko moje cítenie sa
tomu vzpieralo. Mala som Renza oklamať, ozaj skutočne oklamať? — za nič na svete!Martán pozrel na ňu s viditeľnou výčitkou na tvári, nakoľko sa mu čelo zamračilo a obočia
trochu vyskočili.— No, a váš poklesok s bratrancom by ste mu boli priznali? Však nie? A tak ste ho jednako
oklamali.Edita rozčúlene odporovala.— Ale to bolo celkom iné! Necítila som sa vinná, lebo som sa Alfonzovi neoddala z lásky;
bolo mi to hrozné! Ba strašné a ošklivé a ľúto. Nemohla som naňho ani pozrieť, aj som ho hneď
a hneď poslala preč z domu. Dala som mu peniaze, koľko som mala a hneď v ten večer poslala som
ho z domu.— Neráčite nahliadnuť, aká je to nedôslednosť, zhrešiť ste zhrešili, hoci aj nie z lásky —
to by ste boli zatajili predo mnou — a jednako nechceli ste prisahať, že ste nezhrešili?— Ó, pán doktor, to vy nerozumiete. Vy neviete, čo je láska! Keby som bola Alfonza
milovala a hoci by som sa mu i nebola oddala, bola by som Renza oklamala, ale takto, bez
lásky, jediným dotykom z prepiatej ľútosti nad jeho biednym duševným a telesným stavom!
Neoklamala som ho a svoj poklesok som mu nechcela vyjaviť nie preto, že som ho chcela zatajiť,
ale preto, lebo som nechcela pobúriť mier jeho duše.— A tak prečo ste neprisahali? Len tak by ste boli uspokojili jeho dušu.— Lebo som to, na čo on kládol váhu a na čo myslel, skutočne spáchala, hoci — povedala by
som — v akomsi tranze, keď som stratila rozvahu a nevedela som, čo robím.Martán odvrátil hlavu a hľadel zamyslene von oblokom. Edita nevedela premôcť slzenie.
Zakryla si tvár šatôčkou, zohla sa nad operadlo pohovky a bolestne plakala.Martán pozrel na ňu a videl, ako ju plač kŕčovite strháva, i uľútostnil sa nad ňou.— Milostivá pani, upokojte sa. Previniť ste sa previnili, ale je isté, že váš hriech je
taký, že ho pre jeho pohnútku možno ospravedlniť. Z mojej strany vás ubezpečujem, že by som
bol šťastný, keby ste mohli byť mojou ženou, keby ste vy Renza a Renzo vás tak verne
nemiloval.Edita sa vyrovnala s náruživým vzpružením.— Keby ste vedeli, aký nešťastný prišiel Alfonz ku mne asi dva mesiace pred príchodom
Renza z Brazílie! Viete, že mi je bratanec a stýkali sme sa temer ako brat so sestrou. Čože,
koľko ráz som ho bozkala! Bol filharmonik, hral naozaj virtuózne na husliach, i niektoré jeho
hudobné kompozície už našli pochvalné uznanie. Vtedy mu rozdrúzgalo ruku. Stal sa žobrákom;
ani jeho rodičia neboli bohatí. Je krásny človek a najmilší spoločník. Každý ho mal rád, ženy
sa šaleli za ním a naraz sa stal žobrákom. Vyhľadal ma hladný, ošúchaný, zanedbaný, zúfalý. Čo
som mala s ním robiť? Mala som prázdnych izieb zvyškom, cítila som sa voči nemu ako najbližšia
rodina. Mala som ho vyhodiť na ulicu? Ani mi na um nezišlo, že by mi preto, že ho pritúlim,
mohol niekto urobiť len najmenšiu výčitku. Bola som s ním skoro dva mesiace a nikdy neurobil
ani najmenšiu narážku, že by odo mňa žiadal viac ako sesterskú prítulnosť. A ja som vtedy už v
radostnom a túžobnom očakávaní Renza nepomyslela na ľahkomyseľné milkovanie, keď som denne
očakávala správu o jeho príchode do Európy. To mi môžete veriť.Len jedno som zvinila. V posledné dni veľmi začal spomínať, čo si počne, keď príde Renzo.
Ja som ho tešila, že ho celkom iste neopustí. Mala som byť nedôverujúcejšia. Stával sa zo dňa
na deň zádumčivejší a smutnejší. Spomínal samovraždu. Na mňa šla úzkosť. V posledný deň, keď
sa to nešťastie pridalo, sedel podvečer so mnou a vyratúval všetky svoje žiale. Jeho
stiesnenosť prešla i na mňa a ani neviem, ako sa to stalo, že som ho z ľútosti pritúlila a
hladila po tvári, ozaj ako matka rozplakané dieťa. Ubezpečovala som ho, že všetko zaňho
urobíme, aby sa nebál, že nám nijaká obeť nebude priveľká. Ako to človek hovorí, keď chce v
ľútosti niekoho uspokojiť. Alfonz mi bozkával ruky — tvár…Ostatok jej reči bol nezrozumiteľný pre náruživý plač. Len keď sa trochu opanovala,
žalovala pretrhano:— Nemala som tú energiu, tú drsnosť sa mu ubrániť.Keď sa celkom upokojila, pýtal sa jej Martán, prečo nevysvetlila Renzovi celú vec, ako sa
stala? Nie je možné, že by jej nebol odpustil.— Všetko som mu chcela vyrozprávať, ako sa stalo. Ale Renzo bol taký rozbúrený, taký
zúfalý, že sa s ním nedalo hovoriť. Tak ma pourážal, tak ma upodozrieval vo svojom žiali, že
som napokon sama žiadala, aby sme sa rozišli. Zdalo sa mi, že by som i tak viac nevedela s ním
žiť, ako sme žili. A milovať muža a žiť s ním bez jeho lásky, zdalo sa mi omnoho trápnejšie,
ako žiť vôbec bez neho.— A prečo ste nechceli prijať apanáž, ktorú vám dával?— Ó, za nič na svete nie! — skríkla rozhorčene, — radšej by som hladom zahynula, keď ma
tak nemilosrdne odhodil a ja som ho tak milovala! Myslela som, že mi srdce pukne. Ako som mala
od takého strašného človeka prijať nejakú milosť?Martán vstal a prikročil k Edite, chytil jej ruku a bozkal ju dva-tri razy.— Milostivá pani, urobím všetko, aby som šťastie vášho života zachránil. Vynasnažím sa z
celej sily, aby som Renza presvedčil o tom, ako nespravodlivo s vami zachádzal. Ale ak by sa
mi to proti všetkému očakávaniu nevydarilo, tak vás prosím, prijmite mňa za svojho
najoddanejšieho priateľa a dovoľte, aby som vás smel zavše vyhľadať.Edita videla pred sebou, hoci predbežne neistú, ale jednako nádej na znovuvystavenie
životného blaha. Jej žiaľne oči zasvietili a okolo sladkých úst zahral zasa ten hanblivý
úsmev.— Drahý pán doktor, ďakujem vám za vašu neoceniteľnú dobrotu. Čo mi je hodná, môžete
odhadnúť podľa toho, čo mi môže doniesť. Ako si vaše priateľstvo budem vedieť ceniť, to vám
musí pošepnúť vaše vlastné dobré srdce.— Tak do najskoršieho stretnutia.Edita mu srdečne stisla ruku.Keď Martán utekal od Edity dolu schodmi z druhého poschodia, chcel ísť rovno k Renzovi,
aby mu vyrozprával, čo mu povedala a čo si on o všetkom myslí. Pokladal za isté, že jej Renzo
musí odpustiť a že si ju zasa vezme.Dolu schodmi prvého poschodia išiel už pomalšie. Zišlo mu na um, že bude lepšie, keď si
všetko dobre rozmyslí, čo a ako mu má vyložiť, aby to znelo čo najúčinnejšie. Ulicou kráčal z
kroka na krok, zastávajúc a rozmýšľajúc pred výkladmi, akoby si v nich obzeral vyložené
tovary.Základný cit, ktorý mu zatienil všetky jeho ostatné žiadosti bol, že Edita je veľmi
pôvabná. Rozoberal si jej povahu a dostal výsledok, že má mnoho vynikajúcich vlastností, ktoré
z nej robia ženu veľkej hodnoty. Nedostatok energie u nej je vysvetlený mnohými jemnejšími
vlastnosťami, ktoré jej nedostatočnú ráznosť veľmi vyvažujú.Mimovoľne ju porovnal s Barom a ten sa mu zdal popri nej drsný a nevzdelaný, primitívny.
Bol v tú chvíľu presvedčený, že to nie sú ľudia stvorení jeden pre druhého. Bol presvedčený,
že by on s takou ženou vedel krajšie žiť. Predstavil si ju vo svojej domácnosti a vzdychol.
Keby mal takú ženu!Čo ho je vlastne po Barovi? Veď on ho pozná len povrchne, čože je to za čas štyri-päť
týždňov pre utvorenie priateľstva, ako dlho trvá ich známosť?Nahovoril si, že Edita musí pri Barovi prežiť hodne trpkých chvíľ. I spôsob rozsobášu
dokazuje hrubosť jeho povahy. Po niekoľkoročnom najblaženejšom živote ju, takmer bez
vypočutia, odoženie. Edita mu len pre svoju jemnú citlivosť tak ľahko odstúpila.Či je on povinný nahovárať Baru, aby si Editu zasa vzal? Vyloží veci Barovi chladne a
„objektívne“, nech si urobí, čo chce. A či on vie, ako by to ich spolužitie na ďalej dopadlo?
Či Bara bude vedieť zabudnúť Edite poklesok tak, aby jej ho nedal nikdy cítiť? Je to človek
náramný, náruživý: tak to nie je pravdepodobné.Edita by mala mať muža, ktorý by tú skvostnú, zriedkavú ženu vedel oceniť a ustrojil jej
život, aký si zasluhuje.Celý večer a časť noci strávil takýmto hútaním. Nad ránom zaspal, keď si umienil, že
Barovi krátko odreferuje, čo skončil s Editou a to takým spôsobom, z ktorého by bolo
pravdepodobné, že Edita nie je taká nevinná, ako by sa chcela predstaviť.Keď sa ráno zobudil, videl ešte ležiac v posteli, akú podlosť chcel urobiť. Bolo mu jasné,
že Edite sľúbil, že bude hľadieť ju spojiť zasa s Renzom. Jasné mu bolo i to, že najvrelšia
túžba tých dvoch dobrých ľudí je zasa sa zísť a že by on iste i seba i tých dvoch urobil
nešťastnými, keby si Editu vzal, pretože tá nie je zo žien, ktoré menia lásky ako nové šaty.Cez poludnie mal hodinu času. Prebehol na Renzov byt a sadol si s ním k obedu. Presvedčil
ho horúcou výrečnosťou, ako Edite nemilosrdne krivdil, dokázal mu, že jeho najjasnejšia
povinnosť je svoje previnenie napraviť a jej nikdy nedať cítiť ani len pohľadom alebo
najmenším posunkom, že ju pokladá za vinovatú. A uvidí, že keď mu dosiaľ bola milá, stane sa
mu ešte drahšia.Renza ľahko nahovoril na to zlúčenie, ktoré si najtúžobnejšie želal. Podvečer išli spolu k
Edite. Martán nechal Renza stáť na schodišti a vošiel k nej sám a ona zľaknutá skočila z
fotela, keď ho zazrela tak prekvapujúco chytro.— Milostivá pani, dobrá zvesť zriedkakedy zaškodí: zviete i túto bez mnohých príprav.
Doviedol som vám toho hriešnika. Čaká na schodišti. Ruky vám bozkávam a želám mnoho — mnoho
šťastia.Edita zbledla a stisnúc ruky na srdce, tackala sa k dverám.Martán vyšiel a poslal dnu Renza, ktorý ju spolovice zamdletú schytil do náručia.Barovci dlho neodkladali so sobášom — o štyri týždne boli zasa svoji. Sprvu zavše bol u
nich Martán na večeri alebo urobil s nimi vychádzku.O krátky čas však odišiel od nich. Iste preto sa mu zdalo, že im zavadzia, lebo mu bolo
trudno hľadieť na šťastie priateľa so ženou, za ktorou i on túžil.[1]O. Wilde(1856 — 1900), anglický autor írskeho pôvodu,
predstaviteľ dekadencie; autor básní, próz, esejí, duchaplných divadelných hier. Všetka
jeho tvorba sa vyznačuje ľahkosťou a espritom, autor sa zameriava na kritiku súdobých
mravov a vysmieva sa z konvencií.[2]Hugova Marion Delorme— historická dráma V. Huga (1802 — 1885),
vrcholného zjavu francúzskeho romantizmu, s príbehom z čias Ľudovíta XIII, v ktorom sa
kurtizána Marion vykupuje láskou.[3]v regimente— (zastar.) v pluku.[4]akcie Vagonlits— účastiny fr. spoločnosti spacích vagónov, s
pôsobnosťou v celej Európe.[5]na lombard— krátkodobá pôžička poskytnutá na zálohu cenných
papierov, šperkov a pod.[6]žírovat— prevziať ručenie na zaplatenie zmenky[7]bonvivantstvo— (z fr.) pôžitkárstvo, svetáctvo[8]pekný sťa Adonis— krásny mládenec zo starogréckych bájí, do
ktorého sa zaľúbila sama Afrodita, bohyňa krásy | Nadasi-Jege_Laska-v-manzelstve.html.txt |
Ó, len raz ešte[1]Ó, len raz ešte nádejami
tak zbujnieť ako žitné pole
o Jure! — zeleň chochol samý —
i trebárs budú sebaklamy,
len prázdne cievky, steblá holé,
vňať so sĺz rosou nových ponosov:
raz ešte porásť v mysli nimi,
svet úponkami oviť túžobnými!
a potom — ľahnúť pod kosou…
Ó,len raz ešte potiecť citom
od srdca, ako horský prameň,
keď v záchvate zvrúc mohovitom,
z pŕs brala tryskne! — i bárs pritom
púšť nájde v ceste, štrk a kameň,
a v piesočine hluchej skončí púť:
raz ešte vyraziť ním splna,
svet sprenikať sťa bodrá mlunná vlna!
a potom — v bezdno zapadnúť…
Ó, len raz ešte do žerava
sa duchom zažať, ako zore,
v ichž plameňoch noc dokonáva
tak rada! — čo hneď opŕchavá
to žiara tiež, jak ruže, ktoré
ruch víchrice z kra zduril v úteky:
raz v premenení zjasnieť pravom,
svet priodieť vtom slávy zlatohlavom!
a potom — zhasnúť naveky…
— Ach, biedne, trápne živorenie,
byť ako prieloh zanechaný,
mať srdce, čo už srdcom nenie,
a duše nebo zachmúrené
od vzchodu po západu brány:
strach! tlejúc, nemrieť — žiť, tak živoriac…
Ó, len raz ešte z tohto stavu
na jednu umknúť chvíľku prelietavú!
a potom — nedbám, nikdy viac —[1]Ó, len raz ešte nádejami tak zbujnieť… (r., SP 1905, str. 329). | Orszagh-Hviezdoslav_Stesky-3.html.txt |
OsobyTATRÍN, duch TatierVIERONKA, ÚFANKA, ĽUBICA, sestry, duchovia dobraĎAS, zloduch násilia, klamu a podvoduANJEL spásyĽUDJavište predstavuje väzenie. V prostred úzadia veľký kamenný balvan, pred týmto malý
stolík, na ktorom je nádoba s vodou a kus čierneho chleba. Pri stolíku peň, ako sedlisko; —
na zemi trochu slamy. | Urbanek_Tatrin.html.txt |
Samkovi Medveckému[1][2][3]Prežehnať sa, zostriť zrak, vysúkať rukávy,plece k plecu! bo deň tu — potný, no deň Slávy!R. 1868[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Túto iskricu (epigram) vpísal dodatočne Botto do svojho výtlačku Spevov. Dobšinský,
Slov. pohľady III, 1883, str. 476.[3]Samkovi Medveckému — Dr. Samuel Medvecký, brat Terézie Vansovej, národný pracovník a
literát. Bol advokátom vo Zvolene. | Botto_Samkovi-Medveckemu.html.txt |
Ja s plnou dušou vrátil som sa[1]Ja s plnou dušou vrátil som sa v rodné strany,
s tých túžob plnou, aké dlhom vo vyhnaní,
ich pilne zbierajúc, sme nastrádali oba:
keď hneď jej, hneď mne nudou zostudela doba,
či miesto zžeravelo v pahreb pod nohami.
Nad nami kratochvíle zhrali motýľami,
peľ-libač[2]na perúťkach, smavé po nich oká,
kým z pyštekov im crká radosť samotoká,
u jarku jarček, z grúňov vzduchu poľahučky
ženúci, až sa spoja v súzvuk, v piesne slučky;
však žiadna nezletela, ulomiť nám kúsok
a podať útechy — šli, tiahli radom húsok
divokých, leda vzbúriac daromnú v nás túžbu.
Zdar zbiehal stanice kol vánkom, konal službu
lekára, v zásobe liek mnohý so sústrasťou,
svit, z rosy nápoj, balzam i slasť z vonných plástov,
ochladze závej, jak pot vyzrel v požehnanie:
tým nedostatky kojil, bôľ uhášal v rane,
z čiel odnášal smut, bledé zapaľoval líce,
roj neduhov, bied, súžob krídlom povíchrice
zaberal, zostavujúc bezpeč, plnosť zdravia;
no k nám, či by mu priviať sprava a či zľava,
k nám nezavítal, ,huš-huš!‘ obďaleč len sfunel,
ba, ľahostajník, ani búrkou nezadunel,
ni búrkou, čo preds’ má dážď, vlaží, svieži, čistí —
Oáza naša spľaskla ošmrklými listy,
zhrozená nad osudu nenávisťou toľkou,
nám tobôž skväcli hlavy, ruky do podolkov;
sme záhu trovili zas, zmývali sa potom:
I zúpeli sme… zhúkli naraz: Och, tam! potom…
tak o hrsť nádejí viac šupnúc do taršule.
— Keď protivenství rôznych vypálené gule
nám hrádok dobývali, cupotajúc krovom,
ja nestačil ich zvrátiť, zažehnať ich slovom
i, Jeremiáš[3]nový, v žalobné som skladby,
prepuknul, zhorekoval nad rozvalom hradby,
jej každý úlom v sebe odkrušiť sa cítil;
vtom avšak, práve jak sa z rumu kúdol vzchytil,
z kotúčov jeho svitla ona mi čo hviezda,
mi slzy utrúc lúčom, hlesla: Čo bys’ hniezda,
len dočasného, želel? nech sa skydne v trosky —
Čis’ zabudol už útul, na pozyv kde božský
v svet prezrel si i rástol svetla-tepla dary?
odmokols’ na píšťalku prútkom z vŕby zjari,
a páper zodev, nehu materinských plienok,
sťa junoš zlatých si ma povil do myšlienok,
v tok perute mi rozvil, v zoristé dve vlny,
tak vzletels’, úmyslov, snáh veľkolepých plný,
až v iskrot rozjatrené v mysli púčky-klíčky…?
Ta pôjdeme, hoj! len raz zvrtnú lastovičky
pod jeseň, len raz — Žiadna nezdrží nás vláda!…
— Keď opäť ona, duša, orlica jak mladá,
výšiny dostihujúc, presahujúc diale,
z tých výletov, ej, neraz, zreníc vo krištále
rmut hnevu, nalomený brk, scuchané perie
i krôpky krvi po ňom, blata škvrny šeré,
mi v náruč vrátila sa, celá skatovaná,
i skríkla srdcelomne: joj! zas úraz, rana,
potupa!… jak ma bolí, páli, mrzí veľmi!
nie ľudia — obludy to! sebci, dravci, šelmy —;
ja ale, vyprášťajúc skrivené jej kriela,
ju myjúc slzami, som chlácholil ju: Veľa,
och, veľa príkoria!… Však prepáč, neznajú tí,
čo robia: sťa v prsť červy, v hmotu zahryznutí,
len za tou pachtia — hrable večné, večná metla —
Ty o paprsk vhor šibneš ku prameňu svetla,
vdol oni zas sa vrhnú po koristi chleba:
i postret všehdy zrážkou — Vyhýbnuť im treba —
Oj, potrp! celkom ináč, ináč sa to spraví:
len zaletíš si — svojskej voľnej do dúbravy!
prv plesne, skrúžiac známym, milým nad nádvorím…
— Keď nad srdcom tak vedno splakali sme chorým,
ja temer zúfal, čujúc slabnúce mu bitie,
a ona, naklonená nad ním ostražite,
čo v letný podvečer pás hoľou dažďošmúhy,
nímž bôľožhavé slnka prebleskujú pruhy,
tak žialila, i vzlykla vše jak puklá struna;
no ono zlkalo vtom: Nie, neumriem ja tuná,
sa nebojte — tu, ach, tak všetko prieči, cloní;
na slnku mrazno — jakby v hrobnej bolo tôni?
nie… Žertvy zápalom stliem stred obetnej misky,
ba — ozdraviem vám! vzplaniem znov — tam, u kolísky —
Hľa, neblúzni! (my zvýskli), pravo mieni, súdi…
— Keď priateľa vše tak rád bol bych primkol k hrudi,
rameno v ramene s ním zašiel povychádzkou
po nivách zjarených či tvrdou žitia hradskou,
dokorán zotváral mu citov pokladnicu:
i vďačne prevzal jeho srdca polovicu:
lež nebolo ho, nie… jak ,havran osamelý‘
som na medzi dlel, čakal, oči meraveli
mi pátraním, no znikiaľ o príhlase slychu,
až od cliva som zmrzol, od vlastného vzdychu
schvel, otriasal sa sťa trsť vetrom zachytená;
tu znezrady však — z diaľky? nebies zo sklepenia?
kto zná? — jak holubica ona priletela,
a peruťou mi bielou zmetúc vrásky z čela,
tie smeti útrap, tulne sadla na plece mi
i zahrkúta: Ako? sťaby hluchý, nemý,
bez ruchu, pomedzník kýs’! totu vysedávaš…
Kam stratil si sa duchom? koho očakávaš,
a skadiaľ má prísť, ciestkou priamou toť či bočnou?
Tak?… usmiala sa; nuž ja nie som dostatočnou
ti viac, jak bývala som, keď si, uzavrený
do seba so mnou, chválil tak tie štyri steny
chalúpky svojej, istiac: to náš obzor šíry,
svet! má svoj azúr, vesnu, zorami sa pýri
zaránky, večer piesňou zvoniac ku hostinám —?
ty, rozptýliť sa, baviť, uvŕzaš mi inam?
Viem, viem: to vnútri zrazu sťaršie nad olovo
i pýta v zvuk sa stopiť, operiť sa v slovo,
z úst vyrazené uchu vzdať sa bezprostredne,
bo na písme, ach, sťa ten papier, stuhne, zbledne,
vyvetrie: — mŕtvola to zápäť krepnejúca,
nie cit, ten zo zdroja v sluch žblnklý za horúca —;
však počkaj času! Jak svit vzíde on: a vtedy
ty zájdeš, áno — družstva hlučnej do besedy,
vraz s vrstvou mladosti sa zhliadajúc v tvár z tvári;
ó, ten ples zvítania! Sťa sviece na oltári
si v pozdrav splápoláte vzletným zahorením;
ten zhovor! — nával prúdov jazom odstaveným;
to zobjatie… driek sveta vstave obosiažiť!
stisk pravíc! vzdor tuhobe nad májovú pažiť
ver’ hodvábnejší, mäkší; v harmonickom bití
sŕdc postret, scelovaný plamennými city!
i znovu rodiaci sa spolok duchov, prstom
boh čo ho prežehnal! a nadchnutia mu krstom
cveng čaši, piesne jas, čo v bralách ozvenu má…
— Keď jak štít Tatry oblak, zajala ma duma
v svoj závoj temravý: strasť čiernym nad osudom,
čo skruta zvládol, vládne mojím dobrým ľudom,
ho Kykymorou[4]morí, obručami zmije
mu zviera údy, z tepien jeho mlokom pije,
sťa jahňa v drapoch sup, ho vo svoj brloh vlečie —
a všetky moje mysle, rozvahy a péče,
môj výkrik varovný, zvon v poplach, vnadné rýmy,
modlitba, hrozba, kliatba boli daromnými,
bo neustával úmor vražedlný, do bied
vždy hlbšie, ťažšie, tupšie zapadala obeť,
i sám som hynul s ňou kams’ v bezdno nedozračné —;
však v dumy mojej onom zádušlivom mračne
vtom ona strblietala križovatým bleskom,
kút odkryjúc mi svetlý strope na nebeskom,
i zjakla: Varuj! nazad od priepasti prahu,
streštenče! Ta snáh svojich nakloniť chceš dráhu,
púť kotrmelcom skončiť? hanba!… Nuž, tys’ míval
na ľud ten nešťastný čo vekov nahnal príval,
tú hroznú ťarchu zmelčiť jednou piesňou lichou,
ju nárkom odplaviť, v svet rozviať šumom vzdychov?
tak službe apoštolskej trúfal si si dostáť,
tým výstrojom púšť zvrátiť na úrodnú postať?
Bláznovstvo!…
Ó, ten ľud je po hniľač až dobrý!
Lež práve preto k práci potrební sú obri,
tí z jeho povestí, no duchom: — do výchovy
jak decko ho vziať, učiť, cvičiť, v život nový
v ňom vzbudiť, rozviť šľachtu túh, zlých náklonností
už semä zdusiť však v ňom: rýdzi, zdravý, prostý
by rástol, skvital, rodil vo štepnici sveta;
a ako prešiel školu počiatkov čo dieťa,
v cvik učňovský sa dostal chasníkom a junom,
i vtedy byť mu druhom, radcom, opekúnom,[5]do plnoletia nevzdať sa ho zo zreteľa:
smer života mu raziť, istý svojho cieľa,
za príklad upúšťajúc letkom šíp vše z kuše;
vo vlnobití jeho rozvášnenej duše
mu vôľu zvárať kotvou, ktorá ponorená
len — a už more hriechu kajúcnikom stená;
jak mluno k tvorivému poháňať ho činu,
že výkladom sa jara, leta porozvinú
vlôh jeho hrivny; i kuť na ráze mu pritom,
až od hrmavíc kladív vylešteným štítom
brál rodných zblýska tobôž, nepoznajúc bázne,
nie plazivosti, nástrah… Tak prez všetky kázne
a náuky s ním stupne prejdúc, po hotových
i pokonaných šťastne dielach Herkulových
blankytný otvoriť mu obzor vo slobodu,
ho k stolu dobrôt, k svetla doprevadiť hodu;
čo veky odňali mu, či sám uspel stratiť,
tie všetky hodnoty mu vydobyť a vrátiť: —
až majiteľ zas, boháč, hrdý, povedomý
nezvratne zastane si slnnom na preddomí
a svetu pozrie v oči s jasnou božou tvárou…
… Hej, Pavlov, Komenských sem! a nie pesničkárov —
Čo pieseň je? kvet, záblesk ak, sen letnej noci:
nie návod, nástroj, ruka v pomoc, za nemoci
nie liekom, v hladu čas nie chlebom do žalúdku,
ba ani slamkou tomu, kto sa topí: vskutku,
je van len, šantujúci po osení u hôr:
no najprv treba zrýpať, obsiať starý úhor,
tak zbožím za prúdom si spevná pena tenie —
Však neželej, že také prijals’ nadelenie:
máš so mnou ho; a tvor nech Tvorcu nepokúša…
Hoj, domov zájdeme!… Zvieš, čo je ľudu duša:
kde jak kvet svoju byľ, ju znať jej drží v kráži,
fedruje genij lásky, anjel mravu stráži;
nie smetiskom kýms’, jak tu, kde tma perie tratí,
blud s brudom gazdujú si, bieda zvlieka laty:
bo v parenište to duch nevpálil sťa blesku
lúč — rodoláska čuší v opatrnom piesku,
nie žeby združila sa s krvou — u človeka —;
lež kde cit tento svätý valnou riekou steká:
i duša ľudu je jak požehnaná niva,
že na ňu sám boh z neba s úľubou sa díva,
vetierky s piesňami sa hrajú po osení:
tam! — tam i tvoja nájde zmyslu, váhy, ceny…
Ta poďme! nemeškajme ďalej ani chvíle!
Ja vzlietam — letím s tebou — a ty, akomile
nám zletieť príde, prsty zabor do varyta
v spev k návratu…
A tu sme — Ako, kto nás víta?
Sme domov prišli — — Bože! čože sa to robí?
Kam zájdeme, že k svojim: — studené len hroby;
a medzi živých márne nohy pozablúdia:
i od tých hrobov chladných chladnejší sú ľudia,
chladnejší! Vlastná vrstva viacej nepozná ma;
a nový dorast zrovna odvracia sa: znamä
čajs’: mládež — padež… Ovce k strate roztratené,
bo pastiera im, strážcu, a či pastvy nenie:
toť, ľud môj, ľud môj… Cveng čuť, ovšem, od pokálu:
no z holdu rozkoši, nie k pocte ideálu:
vo hrudiach vyprahlých ten až na iskru skapal,
a srdcia, duše iný, žravý trávi zápal…
Púšť, cudzota… len duchu poetovmu zaspať…
Ach, z domoviny naspäť do vyhnanstva! naspäť! —
1900-K#Tak predchodí mi vidiek ten#-K#[6]Tak predchodí mi vidiek ten
jak na hmlistom dni podjeseň:
ač smeje sa mi slncooký,
skvost jara odel, hostinne
si v blankytnej vôd hladine
uzerá maľované boky;
tak, čo som strávil v cudzine,
na závoj stkali sa mi roky…
I hmlistý jak deň podjeseň,
tak predchodí mi vidiek ten.
Tak predchodí mi vidiek ten,
jak keby mrkavý kýs’ sen,
čo kedys’, dávno bol som sníval:
ačpráve — vecou priblízkou —
on poslúžil mi kolískou,
on krovom, kde som zmladi býval;
tak z pamäti mi vytiskol
ho zažitostí — v diali — príval…
I jakby mrkavý kýs’ sen,
tak predchodí mi vidiek ten.
Tak predchodí mi vidiek ten,
jak bol by cintorínom len:
ačpráve život kypí na ňom,
ruch žatvy zdravý, veselý,
bo mu vše Živa zavelí,
na zboží tróniac zukladanom;
tak, čo mi moji pomreli,
čo snop, to hrob zriem každým lánom…
I jak by cmiterom bol len,
tak predchodí mi vidiek ten.
1900[1]Ja s plnou dušou vrátil som sa… (r., SP 1904, str. 442).[2]libač— ozdoba z jagavých plieškov na ženskom čepci[3]Jeremiáš— izraelský prorok, ktorému sa pripisujú žalospevy nad skazou Jeruzalema[4]Kykymora— v staroslovanskej mytológii božstvo, symbolizujúce smrť, zánik[5]opekún— pestún[6]Tak predchodí mi vidiek ten… (r., SP 1904, str. 447). | Orszagh-Hviezdoslav_Stesky-2.html.txt |
Piťove husleDušou mojou znova tiahnu
starých husieľ sladké tóny,
keď náš Piťo pánom hrával,
až sa chveli pavilóny.
Vtedy srdcia ohňom vzpláli,
ožívali pánom muchy,
krv ich mladá, nepokojná
teplým prúdom bila v sluchy.
Ach, tá pieseň našich holí,
keď jej tóny z husieľ blysli,
zobúdzala túžbu v duši,
šľachetnosť a krásu v mysli.
Škoda večná, škoda husieľ,
nezahrajú viac už pánom!
Slovenska v nich víly biele
tancúvali dínom-dánom.
Slovenska dnes bielu vílu
palicami bijú páni,
a tá naša krotká pieseň
zvučí nad ňou v nariekaní.
Bijú páni tvrdosrdcí,
ale vílu piesne kryjú:
snáď dá pánboh, mocní páni
bielej víly nezabijú.
A jak umrie pod ranami,
pre vás hanba, mocní páni:
krivonosí nezadlho
vyprášia vám dolomány.
A keď umrie naša víla,
harmálesy vaše zhnijú,
lebo veď sú napísané
na slovenskú melódiu!! | Kokes-Kycersky_Dumky.html.txt |
Predmluva k prvému vydaniuRoku 1915 daroval mi Pán druhý diel knihy „Za presvedčenie“. Napísala som ho, nemajúc
ani tušenia, že prejde desať rokov, kým budem môcť vydať túto knihu. Ani som sa nenazdala,
že šesť rokov z nich prežijeme v oslobodenej otčine a že to, po čom túžili osoby mnou
opisované, stane sa skutkom.Naša milovaná reč slovenská presťahovala sa zo stajní a kuchýň do salónov a úradov. Naše
deti v slovenských už školách vyučované čo chvíľa ani už nespomenú, že nie dávno bývalo
ináč a že Hlavné mesto Slovenska — znamená Bratislava — je ten nedávny Prešporok, mučiareň
ducha, veď v nej máme už svojich profesorov a svoju univerzitu.Keby tento druhý diel bol dnes písaný, znel by v mnohých bodoch docela ináč. No on
skutočne bol písaný na rozhraní otrockého života a slobody.Všeličo nie je tak i dnes, ako by malo byť. Istý dobrý Slovák mal pravdu, keď nám,
oslavujúcim slobodu, povedal: „Nezabudnite, že vláda je síce zmenená, ale ľudia zostali tí
istí.“ Nuž, áno! Kým nie je človek oslobodený spod jarma hriechu, politická sloboda
nepomôže, aby za ním nerinčali reťaze. Ani tá najdemokratickejšia republika s tým
najšľachetnejším mužom v čele nestíši zástony otrokov, úpejúcich pod vládou kniežaťa tejto
zeme.No tak, keď moja knižka je pokračovaním „Z Mezopotámie do Kanaánu“, hodí sa i do našej
doby zrovna tak, ako do onej doby predošlej. Dnes, tak ako včera, tie duše, ktoré chcú raz
s Kristom kraľovať, musia vyjsť „von za stany“, za Ním a s Ním niesť Jeho pohanenie.Naša slovenská evanjelická cirkev potrebuje obnovu. Cítia to všetci jej prední mužovia a
snažia sa dosiahnuť toho rozličným spôsobom.Napísala som v krátkosti, ako si ja tú obnovu predstavujem. (Nie je to nič nového, čo
opisujem. Podobnú obnovu prežila evanjelická cirkev vo francúzskom Švajčiarsku — a krásne v
tom pokračuje.) Nečakám ani súhlas ani porozumenie, ale čakám rozmýšľanie veriacich
študentov, nakoľko mali tí, ktorých opisujem, pravdu, a či bol Kristus Ježiš na ich strane.
Každá obnova musí vychádzať zvnútra srdca. Len obnoveným ľuďom patrí slovo sv. apoštola: „V
slobode, ktorou vás Kristus oslobodil, stojte a nezaplietajte sa v jarmo služobnosti.“ Len
vnútorní, od hriechu oslobodení ľudia môžu tvoriť slobodných občanov v slobodnej vlasti.Kniha je v prvom rade písaná mládeži, ktorá vekom a zmýšľaním stojí na rozhraní života.
Ak len jednej duši poslúži, bolo ju hodno písať.Kristína RoyováStará Turá dňa 8. septembra 1924 | Royova_Na-rozhrani.html.txt |
LúčenieVyšla som do kuchyne a poobzerala sa. Teda naozaj sa musím s vami rozlúčiť? Na bielej
stene zavesené mosadzné panvice, veľké, malé, hladké a s mustričkami, na postriedku velikánska
misa z mosadze — najväčší kus mojej sbierky.Napravo sa pýši ligotavý kotlík na vodu, naľavo zas medený, v ktorom sa sneh trepe;
obzerám sa po nich tak hrdo, ako Nelson pri Trafalgare na svojich námorníkov, keď sa lúčil od
nich. Ach, on vtedy dostal smrteľnú ranu! I ja sa teraz tak cítim, ako on: musím to všetko dať
na vojenskú kovovú sbierku!Kto by si bol myslel, že môj starodávny kotlík bude ešte strieľať? Vlastne nie on, ale z
neho. A čo bude s touto formičkou na studeninovú rybu? I ona musí ísť na vojnu. Pomaširujú i
bábovníky a mažiarik, milý, storočný, ktorý sa kedysi skvel na mikulášskej fare. Nie, toho si
nedám, ten si zadržím, z toho nedovolím, aby sa šrapnely robily. Každý kúsok má svoju
historiu.Pomaly sbieram všetko so steny — a pritom mi padne potajomky slza z oka, — samé
rozpomienky… Mlynček starodávny — radosť mojich detských čias! — kanvice, žufanky, medený
umyvač — dobre sa majte! Veru, teraz už nielen motyka vystrelí, ale i panvica na štrúdlu! Od
dávnych čias sa nevarilo vo vás, vytisol vás moderný riad, vy ste boly len svedkovia krajších,
spokojnejších, dávno zašlých časov.Hľa, v tejto forme sa vraj pieklo prasiatko v januári roku 1869, v ten pamätný deň, keď sa
prvý raz hralo v Trnave slovenské divadlo.Ako to len mohlo byť?Prišiel ta nový advokát Vendko Kutlík, neznámy človek, a proti všetkým prekážkam vybojoval
si dovolenie.Kdeže sú tie časy?Dávno hercom i herečkám odkvitla jar, leto i jeseň, sniežik poletúva nad ich hlavami,
srdce tuhšie bije, krv sa utíšila — s pokojným a niekedy melancholickým úsmevom dívajú sa na
vnukov a hádam i pravnukov… Ale v ten januárový večer oni boli mladí, im patril život, im
patril svet!Ach, aké krásne časy to musely byť pre nich… Čo spravil život z nich, čo spravili oni zo
života?Beňovského hral Miško Mudroň, vtedy už prešporský advokát; všetci poznáme jeho tragický
život a predčasnú smrť; ale vtedy pyšne kráčal v bielom, zamatovom obleku s bielymi hodvábnymi
šnôrami a náružive deklamoval horúce slová Beňovského k Affanázii — Boženke Kutlíkovej…A mladý Kudrín? Hral ho utešený mladík so zádumčivými očami, plný vtipu, žartov,
prešporský jurista, za ktorým sa potajomky obzeraly prešporské dievčatá, keď prešiel cez
„Vysokú ulicu“, stelesnená jar života; kamaráti ho volali „Sveto“ — a nikto, nikto ešte
netušil v ňom vtedy nášho Hurbana Vajanského.Cyril Hodža, veľkého otca syn; trpel celý život pod osudom, že nevedel byť synom takého
otca; vtedy veselý, dobrodušný „Cyro“ — už od rokov ho kryje chladná zem.Janko Kyseľ — stal sa úradníkom v Banskej Bystrici.Mladý Klempa hral úlohu vladárovu, neskoršie bol advokátom na Myjave, tichý, úprimný
Slovák, — tiež už umrel.Ľudovít Fiala, bývalý sekretár Tatry, vtedy štíhly mladý šuhaj, a Šetina, teraz notár v
Gemeri, hrali tiež na prvom slovenskom divadle. Život nám sobral nejedného z tej mládeže
vtedajšej: tak Šándora Medveckého, Mikuščáka, ktorý sa stal notárom v Nitre. Nie každé ovocie,
čo na strome kvitne, dozreje. Mnoho je takých, čo na slovenskom strome kvitli, no pre nás
nedozreli. Hojže, Bože, jak to bolí… Ako keby som počula prvé tóny tejto krásnej, pre nás
osudnej pesničky! Umrel už i Vendko Kutlík pred dávnymi rokmi, čo riadil divadlo a zapaľoval
vatru národného oduševnenia medzi mládežou…Ale vtedy boli mladí, mladí, a túžili za bojom, láskou a oduševňovali sa za národné
ideály.Už týždne vopred bola Trnava rozčulená a nahnevaná: mestskí páni nechceli dovoliť
slovenského divadla; boly zvesti, že je objednané sto píšťaliek a že budú hercom slamené vence
hádzať.Nič to! Rozposlaly sa pozvánky, a okolitá inteligencia sa trhala o vstupné lístky. Všade
to pokladali za nebezpečný, interesantný experiment. Gusto Valášek z Nitry, bohatý a veselý
starý mládenec, takto objednával tri lóže: „Gratulujem ti a prajem dobrý výsledok. Vendo,
Vendo, drž sa štici, nech ťa vietor neuchycí!“Herci sa nezľakli — pripravovali sa ďalej. Meštianske dievčatá šily si „baréžové“ šaty,
nakrúcaly si „šmachtlokne“, a šustri mali robotu s „brunelovými“ črievičkami. Vypredané bolo
celé divadlo. Okolie sa do chlapa strojilo v ten deň do divadla. Snehu napadlo všade — mesto
bolo ako zakrútené do bielej „beduiny“, ako vravely vtedajšie dámy…Prišiel najvážnejší hosť: Miloslav Hurban so ženou a dvoma dcérami — najkrajšie dievčatá
tej doby, Želmíra a Božena.A prišli na saniach mnohí, mnohí ľudia, i páni farári z okolia: Palárik z Majcichova,
Blaho z Bohdanoviec, kanonik Slota, Malý, starosvetské sane, nie podľa módy, ale kone krásné,
ohnivé. Sosadli u „Orla“ a pri vínku sa rozprávali o neslýchanej veci: slovenské divadlo v
Trnave! Prišiel i Valášek z Fraštáku so ženou — jedna z gavalierok toho času — mala už vtedy v
salóne bledo-žltým hodvábom obtiahnuté náradie, čierné drevo, zlatom vykladané, a žltkastý
koberec — celé bájky rozprávali o toľkej nádhere!Blížila sa ôsma hodina. Cigán, Šándor Beznák, sa už hodne vopred naučil všetky národné
piesne, — ľud sa chystal do divadla. Tam zastal voz pri voze, vystupovaly z neho dámy v
širokých sukniach, nôžky v bielych punčoškách, tenké driečiky, — na hrdle široké „zamatky“ s
veľkými emailovanými medailonami, — vlasy vysoko vypnuté, a na hrdle pekne poukrúcané
sentimentálné „lokne“ — móda našich starých matiek.Páni s nízkymi goliermi a úzkymi nohavicami, naša mládež zas v čiernych surkách, k tomu
šnorované nohavice, vysoké lakové čižmy — obraz pre maliara.V divadle utlmený hovor, známi sa pozdravujú, — šuchotanie ženských šiat, utlmený smiech,
Cigán si ladí husle…Po lóžach i po 7 — 8 osôb. V povetrí zvláštne fluidum: očakávanie niečoho mimoriadneho.
Zavzneje zvonec. Tu zrazu vstane niekto v prvom rade kresiel: obrovský muž v tmavých
šnorovaných šatách, so striebornými gombičkami — obráti sa pomaly proti galerii a fokošom
pohrozí: „Kristus ti dušu dal! Ale ti ho dám, ak sa opovážiš zapísknuť!“ — bol to Hergot zo
Svätého Jura, čo takto vravel, k nepriateľskej galerii. Obecenstvo je omráčené. Čo sa stane
teraz? Tu spustí Beznák: Hej, Slováci! a situácia je ratovaná.Opona sa pomaly dvíha — a obecenstvo mimovoľne vzdychne: Ah!Ó, krása devätnástich rokov! V kostýme Affanázie stojí tam utešené mladé stvorenie. Ani
vravieť by nemusela — už je obecenstvo okúzlené. Kto videl kedy také krásné čierné vlasy a
takú pleť! Dievčensky útla postava v čiernom zamate s bielym pramovaním, oči krásne, plné nehy
a hlas chvejúci sa od rozčulenia…Všade tichosť.Pokus sa vydaril — galeria, akoby očarovaná, nehádže slamených vencov a píšťaľky sa skryly
po vreckách…A hra ide ďalej — prvé dejstvo sa skončí s ohromným aplausom. Hercov volajú raz, dva, tri
razy — konca-kraja to nemá.Nálada je čím dial prajnejšia, — herci a obecenstvo sa porozumeli, a to sa stupňuje až do
konca.Po druhom dejstve, keď Affanázia v bielych hodvabných šatách, s bielym kepienkom a
čipkovým šálom na krásnej hlávke vraví: Le coeur palpite! obecenstvo zúrilo od oduševnenia a
nevedelo sa rozlúčiť od hercov a herečiek.Po poslednom dejstve obecenstvo vstalo s miest, kývalo ručníkmi, a z lóží hádzali hercom
vence s národnými stužkami…Víťazstvo bolo úplné. Nad nenávisťou a nepriateľstvom zvíťazila poezia, sladkosť reči a
oduševnenie toľkej krásnej mládeže…Ľudia sa ani vzdialiť nechceli, Affanázia sa so slzami v očiach vždy znova a znova musela
klaňať pred obecenstvom, kým konečne pomaly sa spustila opona — krásny večer bol u konca.Pamätáte sa na to vy, čo ešte chodíte pod zlatým slniečkom, a videli ste i toto? Ó, toľkí,
toľkí už zanemeli z tej vtedajšej mládeže: kde je Hrušovský „Ičko“, Jurenka „Čečepáňa“,
Hajíček „Baléna“, Chlebík, Hladký a Sadloň — trnavská mládež, ktorá sa pomaly blížila k nám?
Už dávno ich niet…Po divadle bola skvostná zábava v „strelnici…“, ktorá sa ozývala našimi najkrajšími
pesničkami — a mladý oheň horel v očiach staručkého oduševneného Tamaškoviča, keď takto
ospevoval Affanáziu:Z Tatier do Trnavysletel vták voňavý!Dávno utonulý vek. Závoj pominutia a zabudnutia padá i na túto dobu.A sú mi na ume slová nášho nesmrteľného básnika, ktorý ako keby bol na túto mládež myslel:Padajú hviezdy, aj my padneme,vädnú tie kvety, aj my zvädneme,a klenoty hruda kryje:ale tie hviezdy predsa svietily,a pekný život tie kvety žily,a diamant v hrude nezhnije! | Ivankova_Lucenie.html.txt |
Príchod do SýrieBolo to práve na Jozefa roku 1872, keď som opustil na ruskej lodi Nona mesto Jaffu.
Pretože tento parník musel pre nadmieru rozbúrené more dlhší čas čakať na lepšie
poveternostné podmienky, nazhromaždilo sa premnoho pocestných, ktorí sa chceli ním dostať
do Bejrutu v Sýrii. Na lodi boli ľudia najrozličnejších národov; najviac však bolo Arabov.
Bola to veru veľmi nemilá plavba; trvala dva dni a dve noci. Veď som nemal turáky, aby som
si mohol zaistiť pohodlné, oddelené miesto. Najviac ma však mrzelo, že za tejto cesty sa mi
rozbila cestovná sklenica, ktorú som si bol kúpil ešte v Merane za 2 zl. a ktorá ma potom
sprevádzala všade na mojich cestách v troch častiach sveta. Nedivte sa, milí rodáci, keď aj
takúto maličkosť spomínam. Veď iste sami z vlastnej skúsenosti viete, ako si človek obľúbi
aj chatrný predmet, napríklad vreckový nožík, ktorý dlho používal a ktorý mu pripomína
rozličné príhody z jeho života.Ale táto nehoda nebola jediná. Druhá noc bola hodne chladná, a ja, aby som ušiel smradu,
uložil som sa na palube v blízkosti parostroja, kde od peci zavieval trochu teplejší
vzduch. Kým som driemal, obsluhovači parostroja rozliali na palube čierny olej, ktorým
mastievajú stroj, a môj kabát mi celkom zašpinili, takže som vyzeral ako naozajstný
kolomažník. Keď som sa prebudil a zazrel svoj skazený oblek, začal som ho na všetky strany
bedlivejšie prezerať a ohmatávať. Pritom som na svoje nemalé prestrašenie zbadal, že mi v
spánku daktorý zlodejský Arab ukradol z vrecka všetky moje peniaze. Nebolo ich, pravda,
mnoho, asi 14 zlatých. Nuž ale zostať na šírom mori, v úplne cudzom svete, bez groša na
holej dlani, to je predsa len nie žart. Ale všetka moja námaha vypátrať zlodeja by bola
bývala márna; jedinou útechou mi bolo, že sme už zďaleka videli mesto Bejrut.O krátky čas spustil parník kotvy a my sme zastali dosť ďaleko od brehu, takže sa bolo
treba previezť na šajkách (člnkoch) do mesta. Veslárom som nechal do zálohy svoju vandrovnú
kapsičku, kým budem môcť ako-tak zaplatiť prievozné. Keď som sa dostal na breh a do mesta,
začal som behať hore-dolu, či by som nenašiel niekoho, s kým by som sa mohol porozprávať a
poradiť o svojom smutnom stave. Po dlhom behaní našiel som v Bejrute usadeného stolárskeho
majstra, Nemca Leitwega, ktorému som v krátkosti vyrozprával, aká nehoda sa mi stala na
lodi, a prosil som ho o robotu. Tento statočný chudák so slzami v očiach ma uisťoval, že by
mi veľmi rád pomohol, ale sám teraz nemá prácu; so svojou chudobou sa však so mnou podelil.
Vytiahol jeden strieborný frank (podľa tamojšieho kurzu asi našich 42 grajciarov) a daroval
mi ho. S najsrdečnejším poďakovaním som prijal tento dar a bežal som hneď k nábrežiu, kde
som si po zaplatení 20 grajciarov vymenil v zálohe ponechanú kapsičku. Tak mi zostalo na
moje prvé útraty v tomto cudzom meste 22 grajciarov. Dal som sa teda znova behať hore-dolu
po meste za robotou; ale kde nič, tu nič!Už sa aj zotmilo, a ja som za celú plavbu, ktorá trvala vyše 50 hodín, zjedol iba jednu
porciu jedla v nádeji, že sa potom v Bejrute poriadne, azda aj po európsky, naobedujem. Mal
som teda prenáramný hlad a noc ma prinútila vkročiť do biedneho židovského krámika, kde som
požiadal o nocľah. Miesto na spanie mi hostinský vykázal na zablatenej dlážke izby, kde
nebola naporúdzi ani len viazanica slamy. Vystrel som sa teda, ako som bol oblečený, na
zem, a rozmýšľajúc o svojom biednom stave, som usnul. Prisnili sa mi krásne sny, mal som
všetkého nadostač; no tým trpkejšie bolo moje precitnutie zo sna do smutnej skutočnosti.
Sotva som oči otvoril, už stál predo mnou Žid a žiadal za nocľah dva piastre (asi našich 20
grajciarov).„Majte milosrdenstvo!“ hovorím. „Nemám viac, iba dva a pol piastra, a aj to je len
almužna! Všetky peniaze mi ukradli“.Ale daromné boli moje prosby; musel som mu dať svoje posledné groše, ktoré mi boli tak
veľmi treba na chlieb!Stojím na ulici a obzerám si svoju kapsičku, či by sa v nej voľačo nenašlo na predaj, ba
vlastne len na odmárnenie, lebo také veci, ako je kompas, mapy, ďalekohlad, mikroskop a
rozličné pamätnosti z Jeruzalema a z Egypta, nemajú pre tunajších Arabov nijakú cenu. Okrem
toho mal som aj pár bielych spodných šiat, revolver, nôž, papier a ceruzku. To bolo všetko
moje bohatstvo. Dávam sa teda do nového hľadania práce, ale všetko nadarmo! Klonilo sa už k
poludniu, a ja, celý umorený hladom, nevládal som už ďalej ani nohami prepletať. Na
Delostreleckom námestí sadol som si s najsmutnejšími myšlienkami na kameň. Čo tu len robiť?
Angličan, Francúz alebo Talian bol by v podobnej situácii vytiahol revolver a bol by si
prehnal guľku cez hlavu. Ale ja Slovák, naučený od malička trpezlive znášať všetky svetské
trampoty, po krátkom rozmýšľaní som sa rozhodol, že z mojich vecí neodmárnim nič, ale že
budem ďalej hľadať pomoc a čakať, či sa nájde aj pre mňa milosrdný Samaritán!Ako takto sedím pohrúžený do smutných myšlienok, zrazu počujem po francúzsky volať:„Poďte sem!“ Obzriem sa, a asi na tridsať krokov vidím troch Arabov, ktorí podľa obleku
museli patriť medzi zámožnejších obyvateľov. Ale pretože som si nebol istý, či volajú na
mňa, zostal som sedieť. Volajú poznovu; vstanem teda a idem k nim.„Fi kets?“ (skomolenou nemčinou: „Wie geht’s?“ — Ako sa máte?) pýta sa ma jeden z nich.„Sehr schlecht,“ odpovedám. Hneď som však zbadal, že touto otázkou boli so svojou
nemčinou v koncoch. Začali teda rozprávať po francúzsky, vypytujúc sa ma, kto som, kam
idem, odkiaľ idem a čo tu v Bejrute hľadám. Ja, keďže som si francúzštinu za svojho pobytu
v Paríži dobre osvojil, vyrozprával som im všetko a nakoniec som dodal, že ak mi niekto
nepomôže, budem musieť v tejto nešťastnej krajine „mourir de faim“ (umrieť hladom), lebo
revolverom nechcem urobiť koniec svojej biede. Možno, že moje dojímavé rozprávanie o
krádeži pohlo ich svedomím, keďže ma ich rodáci uvrhli do tejto biedy, možno, že sa im
zapáčili aj moje slová proti samovražde, ktorá je u mohamedánov neznáma. Dosť na tom,
arabsky niečo medzi sebou pohovorili a potom mi kázali ísť s nimi. Kráčal som teda za nimi
s obľahčeným srdcom a s nádejným očakávaním, čo so mnou bude.Arabi medzi sebou rušno rozprávali a ja som len nemo kráčal za nimi. Sotva sme prešli
niekoľko ulíc, zastali pred jedným domkom; býval tam arabský stolársky majster. Keď sa moji
sprievodcovia po arabsky s ním rozprávali, dal sa pán majster so mnou do reči. Vypytoval sa
ma lámanou francúzštinou, či viem urobiť to alebo ono zo stolárskej práce. Ja som krátko
odpovedal že všetko, čo patrí do môjho remesla, trúfam si urobiť tak, že bude spokojný.
„Dobre teda,“ povedal pán majster, „môžete u mňa zostať v robote, ale spočiatku dostanete
iba byt a stravu.“Neboli to, pravda, skvelé vyhliadky do budúcnosti, ale predsa som prijal túto robotu
ochotne, vediac, že už mám kde aspoň hlavu skloniť a že i pri arabskom „koste“ azda len
vyžijem, kým sa aspoň oboznámim s mestom a s celým jeho životom.Tak vám teda, drahí rodáci, najsamprv poviem, čo mi tento arabský pán majster, mne na
úmor vyhladovanému človeku, predložil na prvý obed. Podľa mohamedánskych obyčají najprv sme
si umyli ruky, čo sme potom každodenne pred jedením zachovávali. Potom položil pán majster
na dve z osemnásť cólov vysoké stoličky asi siahu dlhú dosku, a náš stôl pre dve osoby bol
hotový. Majster si sadol z jednej strany dosky na zem s nohami skríženými pod seba, tak ako
to u nás robievajú cigáni. Z druhej strany dosky som si sadol na zem takým istým spôsobom
oproti majstrovi. I keď takto sedíš pri stole, nevidíš na ňom obrus ani lyžicu, ani
vidličky, nôž, soľničku, púšky s korením atď. Všetky tieto veci sú vo východných krajinách
neznáme.Sama hostina prebiehala podľa takéhoto poriadku: všetky tie naše „jedlá“, a mali sme ich
na tento prvý obed a potom každý deň päť až šesť, prišli na stôl odrazu; jedny v miskách,
druhé v košíkoch. Prvým jedlom bola cibuľa s vňaťou. Majster siahne pravou rukou do košíka,
držiac ľavú ruku, podľa náboženských arabských predpisov nečistú, pod doskou, a začne
chrúmať cibuľu so všetkým činom. Ja ho nasledujem, až mi slzy cícerkom tiekli od ostrosti
cibule, ktorá mi vošla do očí. Ale som len jedol, aby som vyhladovaný žalúdok ako-tak
naplnil. Druhým jedlom bola reďkovka, tiež s vňaťou „in natura“. Podľa nášho porekadla, že
reďkovka dobre troví, myslel som, že obe jedlá budú len prípravou na lepší apetít a že za
nimi príde už nejaký podstatný chod, lebo ja by som sa už bol obišiel i bez tejto záhradnej
medicíny. Chrúmali sme teda reďkovku, len tak prašťalo. Obzeral som sa už po treťom jedle,
a tu máš, bol to zase surový šalát, ako ho pánboh stvoril, bez octu, bez oleja, bez
škvariek a iných prídavkov, s ktorými naše gazdinky pripravujú šalát. Toto neprestajné
napchávanie surovej zeleniny do žalúdka vzbudilo vo mne obavu, či namiesto „konfektu“
nepríde azda aj surová ďatelina. Ale tá predsa len vystala.Potom prišlo štvrté „jedlo“, a to v hodnej mise: kyslé mlieko! Nevidím však nikde
lyžice; tak čakám, až mi pán majster ukáže, ako ho budem jesť, hoci som to i trochu tušil.
Majster si zohol dlaň pravej ruky na spôsob lyžice, začrel do misky a začal tak strebať, že
sa mi od udúšaného smiechu skoro žily pukali. Mne sa akosi nechcelo nasledovať majstrov
príklad, ale on mi stále privolával lámanou francúzštinou: „Jedzte, jedzte!“ Nuž čo som mal
robiť, ak som nechcel zostať hladný, hoci som už predvídal, čo bude v žalúdku z tej
miešaniny cibule, reďkovky, surového šalátu a kyslého mlieka. Piate jedlo sa predsa už len
trochu podobalo nášmu: u Arabov sa volá halva. Je to varený hrach pripečený na spôsob fučky
alebo hustej omáčky. Jedli sme ho takým istým spôsobom ako kyslé mlieko: načierali sme do
misky dlaňou. Nakoniec však predložil pán majster dosť dobrý syr, z ktorého som si náležite
zajedol. Už keď sme boli na konci obeda, začala reďkovka a cibuľa dokonale pôsobiť, a pán
majster začal podľa tureckých obyčají kapitálne grgať, načo som, mu i ja náležité
odpovedal. Táto obyčaj, v našich rodinách pokladaná za hnusnú, je v mohamedánskych
krajinách prejavom úcty voči domácemu pánovi, že svojich hostí náležite uctil a až „do
grgania“ napchal. Ráno a večer mávali sme tiež také isté tri až štyri jedlá; okrem toho na
ráno bol ešte postruhník, o ktorom sa zmienim ešte na inom mieste. Po každom jedení sme sa
umyli, lebo mohamedánom ich náboženské predpisy prikazujú umývať sa aj pred jedlom, aj po
jedle.A teraz vkročme už do dielne, do ktorej ma pán majster po prvom obede uviedol. Bola to
malá, holá komôrka s týmto stolárskym náradím: bolo tam pol druha hoblíka, ale akú podobu
mali tieto nástroje, ani pri najlepšej vôli nemôžem opísať. Ďalej tu bolo hodne veľké
kladivo, podobné nášmu kladivu murárskemu, pílka, jediná pre celú dielňu, jedno asi jeden a
pol cóla široké dláto, ktoré sa muselo veľmi obratne držať medzi dvoma prstami, aby si
človek ruku nedokaličil. O sťahovadlách ani chýru ani slychu. Keďsa niečo glejilo, spojené
kusy dreva sa museli držať stisnuté rukami, kým glej trochu prichytil.Prvou mojou robotou bolo zhotoviť klepec na potkany. Ako vzor mi majster predložil jeden
dohryzený klepec. Potom som robil všelijaké truhličky a domáce haraburdy. Okrem majstra a
mňa boli v dielni štyria učni, i arabskí chlapci, ktorí sa deň čo deň medzi sebou vadili a
bili. Ja som, pravda, ich zvade nerozumel a tak som ich ani nemohol na poriadku držať. Ale
aj v majstrovej prítomnosti boli títo šarvanci rozpustilí a neposlušní. Raz som sa opýtal
majstra, ako sa povie po arabsky: „Choď a dones mi vody!“„Ruh žib moje,“ odpovedal mi majster. Keď som bol raz pri práci veľmi smädný, zavolám na
chlapcov:„Ruh žib moje!“ Ale ani jeden z nich sa nepohol z miesta; pozerali na seba, akoby jeden
druhého posielal. Opakujem teda prísnejšie:„Ruh žib moje!“ a pozriem ostrým okom na najstaršieho z nich, lebo som videl, že tu ryba
od hlavy smrdí. Ten sa však ani na druhý rozkaz nepohol. Ja, nezvyknutý na takú
neposlušnosť, pochytím „gavaliera“ za šticu a strasiem ho, až mu zuby zhrkotali; nepovedal
ani slova, len som ukázal prstom na dvere. O niekoľko okamihov bol už krčah čerstvej vody
na stole. Od tých čias, keď som zvolal: „Ruh žib moje!“, i traja vyskočili. Spával som s
nimi v dielni na zemi. Ja som mal slamník a pamukové prikrývadlo.V prvých týždňoch môjho pobytu v Bejrute mal som teda takýto život. Bol by som si,
pravda, rád pomohol a našiel si prácu u majstra, ktorý poznal európsky spôsob práce, ale
nemal som ešte v meste dosť známostí. V krátkom čase sa mi však naskytla príležitosť, a to
celkom neočakávane.Raz mi dal majster do roboty sklenú skriňu, do ktorej sa zdnuka od chrbta vkladali malé
zrkadielka. Keď mi ju dával, poznamenal, že by nám obom poslúžilo dobrej povesti, keby som
skriňu čo najkrajšie vyhotovil. Ja som mu prisľúbil, že i pri biednom vystrojení našej
dielne vynaložím všetku svoju bedlivosť na to, aby bol i pán majster i majiteľ skrine s
mojou prácou spokojný. Dal som sa teda čerstvo do roboty a celú skriňu som zbil s tým
naničhodným riadom za tri dni dokopy. A pretože sa trochu rozumiem i do rezbárstva, začal
som vreckovým nožíkom vyrezávať rozličné arabesky, t. j. lístky, ratolesti a iné tvary,
ktoré však nenapodobovali živé tvory; vyhotoviť totiž obraz človeka alebo iného živočícha
zakazuje mohamedánom ich náboženstvo. Preto sa aj takéto rezbárske alebo iné maliarske
ozdoby, poskladané z lístia a iných rastlín, volajú arabeskami (od slova Arab). Tieto
všakové ozdoby, povyrezávané z rozličného dreva, popriliepal som na skriňu, kde bolo len
kúsok miesta.Keď som svoje dielo skončil, pán majster zavolal najsamprv na diváky svoju rodinu; jej
členovia rozprávali všade o tejto krásnej práci, takže za krátky čas chodili sa k nám na
skriňu pozerať nielen tu usadení stolárski majstri európskeho pôvodu, o ktorých som,
pravda, doteraz nič nevedel, ale i všakové vyššie arabské panstvá. Na šťastie nebolo medzi
nimi ani jedného poriadneho rezbára, lebo inak by bolo moje dielo, vyhotovené vreckovým
nožíkom, vystavené ostrej kritike. Viacerí európski majstri, keď ma osobne videli, ponúkli
mi robotu za veľmi výhodných podmienok, takže som dal svojmu arabskému majstrovi výpoveď.
Prestrašený sa ma pýtal, prečo chcem od neho odísť. Povedal som mu, že ma k tomu núti najmä
neobyčajná, pre európsky žalúdok planá strava, nedostatok remeselníckeho náradia, takže ani
pri najlepšej vôli nemôže človek pohodlne robiť, ďalej nedostatočná posluha a vôbec celá
arabská domácnosť, ktorá je pre ako-tak vzdelaného Európana nevyhovujúca. Pán majster
sľuboval odstrániť všetky spomenuté nedostatky, zlepšiť chôvu atď., len aby som zostal u
neho. Ale ja som stál na svojom. Keď napokom videl, že sa nijako nedám prehovoriť, horlivo
mi sám odporúčal jedného zo stolárskych majstrov, čo boli obzerať skriňu; bol to Talian zo
Sicílie, ktorý ma ihneď ochotne prijal do práce.Tento môj nový majster bol zámožný bezdetný človek a platil mi za prácu lepšie, než mi
platili kdekoľvek v Európe, nevynímajúc ani robotu v samom Paríži. Dôkazom toho je aj to,
že som si v tejto dielni za necelého pol druha roka ušetril 350 zlatých, nepočítajúc do
toho šaty a rozličné veci kúpené za hotový groš, ako i útratu za znamenitú stravu v
hostinci.Keď som teda videl, ako dobre mi poslúžilo moje rezbárstvo, dal som si do Bejrutu
dopraviť svoj väčší kufor, ktorý som nechal v Carihrade. Tak som mal poruke výborné
rezbárske náradie, ktoré som si zaopatril ešte za svojho pobytu v Paríži. Pomocou neho som
si za krátky čas získal v Bejrute také renomé, že sa moje stolársko-rezbárske práce dostali
i do bašovho háremu, teda do najvyššej rodiny celého mesta.Každodennú stravu som si predplatil v jednom z najprednejších hostincov celého mesta,
kde sme jedávali celkom po európsky, znamenite, a veru za dosť miernu cenu. Ja som platil
za obedy a večere mesačne 25 zlatých a musím dodať, že nielen čistota, ale aj obsluha bola
tu príkladná. Nie div teda, že tu sa zhromažďovala celá európska inteligencia či už
natrvalo, alebo dočasne usadená v Bejrute. Chodievali sem najmä úradníci poštových a
konzulárnych európskych úradov, ako aj rozliční Európania v tureckej službe. Schádzali sa
tu aj kupci a zástupcovia európskych obchodných domov atď. Medzi inými spoznal som sa v
tomto hostinci s vyšším tureckým dôstojníkom, plukovným lekárom. Bol to doktor Hohenstein,
rodák od Prešporka. Rozprával mi, že po udalostiach v rokoch 1848/49 sa vysťahoval zo
svojej domoviny a vstúpil do tureckej služby. Hovoril dosť plynne i po slovensky, čo bolo
dôkazom pravdivosti jeho tvrdenia, že pochádza od Prešporka. V tomto hostinci sa pri
stoloch hovorilo v ôsmich rečiach, ázijských i európskych. Medzi inými poprednejšími
osobnosťami, s ktorými som sa v tomto hostinci zoznámil, bol aj rakúsko-uhorský vicekonzul,
rodák z Krajinska, muž vysoko vzdelaný a šľachetný, u ktorého som požíval až do svojho
odchodu z Bejrutu zvláštnu priazeň a dôveru. | Sustek_Z-ciest-po-Azii.html.txt |
PředmluvaLiterarní historikové v Čechách zapomínali téměř úplně na pěknou literaturu, jež na
Slovensku tvořila se a vytvořila od let čtyřicátých. Ale ani na Slovensku při veškerých
dobrých i druhdy četných silách podnes nikdo nepodnikl práce soustavně seřadit a
charakterisovať literarné výtvory ducha slovenského. Vzdělané obecenstvo najmě v Čechách ani
snad netuší, jak utěšený a slibný život duševný proudil pod Tatrami (třebas v poslední době
poněkud utuchl), kolik tam proň vytvořeno nového, zajímavého, cenného. Na přítomnou knížku
čtenář pohlížej tudíž jako na pokus, který chce podať obecenstvu veškerého národa našeho
celistvý obraz literárného snažení slovenského, pokud pero povolanější nezpracuje této látky
přesným spůsobem literarněhistorickým. Prvému pokusu soudný čtenář nezbytné vady promine.
Nebyloť mimo znamenitou studii dra Hurbana „Slovensko a jeho život literarný“, probírající
dobu po Ľ. Štúra, a několik článků po časopisech roztroušených — čehož všeho svědomitě užito —
v této věci pomůcek žádných.[1]Neníť literarná produkce slovenská dosud ani bibliograficky sestavena.Ještě malou poznámku. V posledních dobách se živější vzájemností československou vyskytla
se opět i otázka o poměru literarného nářečí slovenského ku spisovné řeči české. V tomto
choulostivém a juž dosti často řešeném thematě pravého světla lze hledati jediné
bezprostředním poznáním lidu a národní společnosti na Slovensku, jeho historického rozvoje i
jdoucích z toho potřeb. A známky této autopsie, doufáme, nikdo knize neupře.Ve Zlaté Praze v den sv. Václava 1880.[1]Život hlavně politický a kulturný na Slovensku došel znamenitého vylíčení v obšírné
nedokončené stati prof. dra Ladislava Píče
Очеркъ
политической
и
литературной
исторіи
Словаковъ
за
послѢднія
сто лѢтъ,
„Славянскій
Сборникъ“
I. z r. 1875 Str. 89 až 205; II. z r. 1877 str: 101 — 210; literarněkulturný pak v
Hurbanově zmíněné studii, vytištěné v jeho kritickém časopise „Slovenské Pohľady na vedy,
umenia a literatúru“, dílu I. z r. 1846 svaz. 1. str. 14 — 35; svaz. 2. z r. 1847 str. 3 —
29; svaz. 3. z r. 1851 str. 91 — 103; svaz. 4. str. 127 — 143. Dále sem spadají:
světoznámá Pypinova a Spasovičova
Исторія
славянскихъ
литературъ,
druhého vydání (v Petrohradě 1881) svaz. II. str. 1000 — 1050; přednášky prof. Emila
Černého o literatuře slovenské, otištěné ve Truchlého Slovesnosti (liter. a krit. příloze
k belletr. Orlu) z r. 1873 roč. I. č. 3 — 12; Gerbeljova
Поэзія
Славянъ.
Сборникъ
лучшихъ
поэтическихъ
произведений
славянcкихъ
народовъ
vyd. r. 1871 v. Petrohradě; Národní a literární život Slovákův od Miloslava Hurbana
přeloženo z časop. Kolo r. 1842 seš. 1. (vyd. v Záhřebě) do čas. rusínsko-polského
Денница-Jutrzenka
vyd. Dubrovským ve Varšavě, roč. II. z r. 1843, I. str. 29 a násl.; О
современномъ
состоянии
языка и
литературы
у
Словаковъ
od Арк.
Соколова
ve Voroněžských zápiskách filologických z r. 1879 seš. I. str. 27 — 38; a málo
jiných. | Vlcek_Literatura-na-Slovensku-jeji-vznik-rozvoj-vyznam-a-uspechy.html.txt |
1V rozložitej, nízkej drevenej dvorane Devínskeho hradu sa rozčúlene prechádzal asi
päťdesiatročný muž strednej postavy, nachramujúci na ľavú nohu, ktorú v kolene nemohol
dobre zohnúť. Riedke, prešedivené pobelavé vlasy mu v kučerách padali na plecia a krátku,
tiež šedivejúcu bradu si nervózne trhal vráskovitou rukou. Okolie očí mu venčili drobné
vrásky a kútiky úst, z ktorých vyzerali chybné zuby, mu hnevlivo šklbalo. Bol oblečený do
voľného popolavého kabátca, siahajúceho po kolená a stiahnutého v drieku remenným,
bronzovými okrasami vyloženým opaskom, z ktorého visela na retiazkach krátka, nepomerne
široká dýka s tenkou rukoväťou. Chodiac po sieni, vše zastal pred jedným z veľkých, nízkych
oblúkov, ktorými vyzeral na Dunaj, valiaci sa v diaľke medzi nízkymi zelenými kopcami.O dubový hrubý stĺp jedného z oblúkov stál opretý mladý, atletický muž nadprostrednej
postavy, tak veľkých a silných údov, že robil dojem omnoho väčšieho človeka, akým skutočne
bol. Jeho črty boli ostré, brada silná, nos rovný, priveľký, pery plné, skoro vždy zaťaté,
oči hľadiace väčšinou z kútikov, ako býva u ľudí nechcejúcich prezradiť svoje myšlienky;
mal malé tmavogaštanové fúzy a nakrátko ostrihané vlasy. Veľkými, žilovatými rukami držal
rovný, široký meč tak, akoby ho chcel z pošvy vytiahnuť, a hľadiac naň, robil takú tvár, z
ktorej bolo vidno, že nepovie svoju mienku za nijakú cenu, lebo vie, že beztoho s ňou
neprerazí.Starší muž bol Rastislav,[1]knieža veľkomoravský, a mladý muž jeho synovec Svätopluk,[2]nitriansky údelný knieža.Rastislav zastal pred synovcom a hnevlivo skričal naň:— Veď hovor, čo by si robil v tomto prípade! — a dupol nohou. Svätopluk hľadel naň nie
bez opovrženia a povedal o chvíľku tichým, ale takým hlbokým hlasom, že to vše v sieni
zadunelo:— Strýko, čo by som ja urobil, ty neurobíš. Ty pošleš po Grubicu a budeš ho prehovárať,
aby to dievča nejakým spôsobom vyslobodil. Taký kňaz vie rozličné spády, možno ti urobí po
vôli, a možno aj nie. Závisí od toho, akej vôle bude.Rastislav sa díval ostro na synovca: — Povedz, čo by si urobil ty?— Počítal by som s tým, že chcem uviesť kresťanstvo do svojej ríše, a nestaval by som
tých ľudí na nohy, ktorí v tom budú robiť prekážky.— Možno podobrotky viac dosiahnem od neho ako pozlotky. Dosť nepriateľov máme, nerobme
si zbytočne nových.— Z kňaza, ktorému berieš veriacich, neurobíš si priateľa, i sľúbi ti, i oklame ťa.— No, jednako, čo by si urobil ty? Násilie upotrebiť nie je radno. Rozkazujem ti, aby si
mi to povedal! — skričal veľmi ostro Rastislav. — Aká bieda je vládnuť, keď ma ani synovec
neposlúcha!Svätopluk pozrel na strýka a usmial sa jedným kútikom. — Keď rozkazuješ, poviem ti, že
by som i ja vyjednával s tým kňazom. Lenže iným hlasom ako ty.Rastislav prešiel niekoľko krokov po dvorane a vrátiac sa k Svätoplukovi, zvolal:— Zavolaj Grubicu!Svätopluk vyšiel dverami, zastretými ťažkou záclonou, a poslal dvorného úradníka po
Grubicu, sám sa však nevrátil naspäť ku Rasticovi, ale dal sa do reči s kmeťom Mojslavom, o
dcéru ktorého išlo.Mojslav bol mimoriadne zronený. Sloveni znášali ľahko telesné-duševné bôle, smrť im bola
častým hosťom, a preto bola ustaranosť Mojslavova prekvapujúca. Stál sám v kúte predsiene,
zahrúžený do svojich smutných myšlienok, a skľúčene držiac ruky, hľadel smutne na podlahu
pred sebou. V miestnosti prítomní strážnici, ozbrojenci a dvorní úradníci sa z diaľky
dívali naň, ani jeden sa mu však neprihovoril.Svätopluk, zbadajúc ho, podišiel k nemu a položiac svoju ťažkú ruku na jeho plece, šepol
mu:— Mojslav, neboj sa. Tvoju dcéru vyslobodím. Rastic ti nepomôže, ale ja ťa neopustím.Hoci Mojslav nebol nízkej postavy, zdal sa popri Svätoplukovi nedorasteným mládencom;
teraz sa obrátil a chytiac mu ruku, riekol:— Keď mi to urobíš, som tvojím otrokom, kým žijem.Svätoplukova tvrdá tvár sa podivne vyjasnila.— Neboj sa! — povedal a stisnúc mu ruku, odišiel od neho v ústrety Perúnovmu kňazovi,
ktorý práve vošiel do siene.Bol to mohutný, tučný muž s červenou tvárou, plnou vyrážok, obrúbenou dlhou, po prsiach
rozprestrenou čiernou bradou. Mal na sebe šedivastú kabaňu, kryjúcu mu postavu skoro až po
členky, a na hlave podivnú, ostro doširoka idúcu nápravu z bieleho plátna, na ktorej bolo
pripravené zlaté slnce veľkosti dlane s lúčmi vychádzajúcimi z neho.Svätopluk sa Grubicovi poklonil a potom kráčal po jeho boku k dverám, ktorých záclony
dvaja sluhovia pred nimi roztiahli.Keď Rastislav zazrel vchádzajúcich, sadol si na široké drevené kreslo, pokryté kobercom
a medveďou kožou. Jeho zhúžvaná tvár sa vyjasnila, vrásky z čela a okolo očí zmizli.— Vítam ťa, — riekol klaňajúcemu sa mužovi, ktorý zastal pred ním na niekoľko krokov.— Veľký knieža, čo je tvoja vôľa? — spýtal sa Grubica. Svätopluk odišiel do jedného kúta
dvorany a zastal tam s ramenami skríženými na prsiach.Rastislav si odkašlal.— Moja vôľa je, aby Jarslava, Mojslavova dcéra, nemusela umrieť so svojím snúbencom
Provodom, ktorý bol včera zabitý v potýčke s Nemcami. Ty musíš vedieť spôsob, ako ju možno
vyslobodiť z tohto hrozného osudu. Ona nechce umrieť. Je to ešte len celkom mladé,
osemnásťročné dieťa a nemala Provodu rada, túžila za iným. Bolo by jej hrozné umrieť s
nemilovaným mužom a opustiť milého. Hovor, ako to vykonáš!Grubica pokrútil hlavou a odsekol sucho:— Jarslava musí byť spálená so snúbencom. Tu niet pomoci!— Moja vôľa je, že nesmie zahynúť, rozumieš? — skríkol Rastislav, udrúc sa päsťou po
kolene.Grubica rozhodil ramená v širokých rukávoch nad svoju hlavu: — Vôľa Perúnova je, že musí
umrieť! Ináč by nebol povolal ani Provodu do navy.— Kresťanskí kňazi hovoria, že niet ani Perúna, ani navy, — odvetil na to Rastislav
namrzený.— A čo je? Azda je pánom nahý, na drevo pribitý boh kresťanov? — skríkol Grubica. — Či
môžu ľudia, biedne červy, chytiť a zabiť boha?— Perún je hrozný boh, ktorý len mučí a zabíja, má radosť z bôľu a žiaľu! Boh kresťanov
je milosrdný, — odvetil Rastislav.Grubica pristúpil o dva kroky bližšie ku Rasticovi a vyšpúliac oči, kričal:— Hovoríš, že je kresťanský boh milosrdný, a jednako jeho veriaci zabíjajú sa medzi
sebou a zabíjajú i nás. Katujú nás väčšmi, ako sme my kedy koho mučili. A či môže zastaviť
kresťanský boh Perúnov hrom? Či môže zaraziť jeho búrku, jeho víchor alebo povodeň? Či dá
úrodu, keď Perún nechce dať? Že je Perún ukrutný, bezcitný? Ale či je príroda citlivá a či
jej rozkáže kresťanský boh? Perún je veľký, Perún je ukrutný, Perún je mocný a Perún je
opravdivý, lebo sa ukazuje taký, aký je: jednou rukou dáva požehnanie a druhou zabíja
smrťou a hromom! Ale kresťanský boh je vraj milosrdný a zabíja ako Perún. Či kresťanský boh
nie je lživý? Veľký knieža! Nevidel si kresťanského boha a nechceš teraz Perúna. Boj sa ho!
— zvolal v extáze Grubica a zahrozil päsťami.Rastislav bol mohutným vystúpením Grubicovým zastrašený a kresťanská vieronáuka mu
nebola natoľko známa, že by mu bol mohol úspešne odporovať. Grubica chytro zbadal
rozpoloženie Rastislava i pristúpiac k nemu ešte bližšie, díval sa mu s údesnou ostrotou do
očí. Rastic ustrašene hľadel naň ani vták na hada, nevediac spustiť z neho zrak. Svätopluk
skočil, pribehol ľahkými skokmi k Rasticovi a zastal za jeho stolcom, pozorujúc ostro kňaza
Perúnovho.Rastislav sa naraz zdvihol zo stolca a hľadel uprene s vytreštenými očami, roztvoriac
ústa a vystrúc ramená, do vzdialeného kúta dvorany. Videl veľký ohnivý kruh, z ktorého sa
vyvinovala ohromná hlava s tou nejnecitnejšou tvárou, ožiarená mohutnými lúčmi zlatého
svetla. Žiarivá hlava sa dvíhala a za ňou vstávalo ani vysoký strom ohromné, zlaté telo;
jednou rukou metalo zo zväzku blesky hromu a druhou rozsievalo život: pršali z nej ľudia,
zvery, zrno, zlato, všetko, čo príroda dáva.Rastislav zastenal, padol na stolicu a zakryjúc si oči, zvolal úpenlivo:— Mocný, slávny Perún, zmiluj sa nad nami!Grubica sa víťazne uškrnul. Svätopluk priskočil k nemu a potrasúc ho za rameno, riekol:— Dosť bolo. Ukázal si svoju moc! Knieža urobí, čo chceš. Kňaz sa vystrel a riekol,
ukazujúc prstom na Rastica:— Videl Perúna a ten pohľad ho premohol. Perún je slávny, mocný boh!— Daj si pozor, aby si Rastislava nehnal priďaleko a aby si mu neublížil, lebo za ním
príde veľký knieža, ktorý sa nebude báť Perúna! — zadunel mu do ucha, hľadiac mu strmo do
očí.Grubica pozrel prekvapene na Svätopluka a nesklopil zrak pred ním.— Rozumel si?— Rozumel som. Hovoríš viac, ako ti je na osoh, — zamrmlal a stisnúc pery, trhal si
bradu.Svätopluk odišiel so sklonenou hlavou. Grubica nespustil z neho nenávistný pohľad, kým
nevyšiel.Svätopluk v predsieni neriekol ani slova, ale kývnuc Mojslavovi hlavou, aby šiel za ním,
kráčal k východu.Bolo mu vtedy dvadsaťšesť rokov; cítil svoju telesnú a duševnú silu a ako mladý človek
preceňoval obidvoje. Vtedy myslel, že všetko dosiahne, čo chce, a preto opovrhoval
Rastislavom, ktorý sa mu zdal líškou, ktorá sa jednako nevybehá lovcovi napriek všetkým
svojim úskokom. Ale jeho um bol ostrý a svoje chyby nahliadal a učil sa z nich. Nahliadol,
že urobil veľkú chybu, keď ukázal Grubicovi svoje opovrženie. Bol sa vtedy už mnoho stýkal
s kresťanskými kňazmi, a aj keď ho oni nemohli presvedčiť o pravdivosti svojej viery,
jednako zničili v ňom úplne vieru v pohanských bohov. Myslel si teraz i to, že škoda bolo
sa miešať do Mojslavovej veci, ale vohnala ho do toho túžba pomôcť mladému dievčaťu, urobiť
naprotiveň Grubicovi a získať si priateľstvo a oddanosť mocného pohlavára. Z druhej strany
nahnevá sa naň Rastislav a pohani pôjdu naň ani sršne. Hoc bol i nespokojný so sebou, na to
vôbec ani nepomyslel, že Mojslavovi nedodrží sľub.Pokladal za najbiednejšie pokračovanie tackať sa nerozhodne. Umienil si v budúcnosti
všetko lepšie rozvážiť, kým sa do niečoho pustí; ako si umienil i to, že svoje zámery
neprezradí pred nepriateľom nikdy: úder musí padnúť neočakávane!Túto vec teraz skoncuje a razom uvidí, čo bude jej následkom.Vo dvore hradu vysadol na koňa a vyšiel so svojou družinou na ulicu, obrúbenú biednymi
drevenými chalupami, na ktorej sa len poriedko nachádzalo lepšie stavanie. V bahne ulíc
nebolo mu zriedkavosťou vidieť i následky dovolenej lásky nevydatých dievčat, ktoré boli
povinné vernosťou len manželovi, majúcemu nad nimi, v prípade viny, právo života a smrti.Cestou rozpovedal Mojslav Svätoplukovi, že mal od štyroch žien sedemnásť detí, z ktorých
mu zostali pri živote len dvaja synovia a jediná dcéra Jarslava, ktorá má byť teraz spálená
s Provodom, za ktorého sa — uzná — mala vydať proti svojej vôli. Jarslava mu veľmi visí na
srdci. Zo všetkých detí bola jediná, ktorá sa ho nebála, bola k nemu prítulná, takže
nevedel ruku zdvihnúť na ňu, hoci v hneve sám zabil dvoje svojich detí a jednu zo žien.
Svätopluka celé vykladanie Mojslavovo zunovalo, bola to preň veľmi všedná rozprávka.
Umienil si, že vec skoncuje, udrúc na dvor Mojslavov a unesie Jarslavu do svojho
Nitrianskeho hradu.Spýtal sa Mojslava, kde je Jarslava a kedy má byť pohreb. Mojslav mu odvetil, že je
Jarslava v Kolníkoch, neďaleko Devína, a pohreb má byť asi o štyri dni, keď po donesení
mŕtvoly Provodovej Jarslava skončí svoju strašnú obchôdzku po mužských členoch rodiny
Provodovej, oddávajúc sa im nie s pocitom lásky, ale smrti v srdci. Do Kolníkov mohli prísť
podvečer, a tak sa rozohnali ta ostrým klusom.Už mrkalo, keď prišli do kruhovite stavanej osady, kde vošli do pomerne veľkého
dreveného domu, za ktorým sa rozprestieral rozsiahly dvor s rozličnými vedľajšími stavmi a
veľký sad. Celá dedina robila dojem smútku. Nebolo počuť hlasného slova — spevu, len tu i
tu výbuch nariekania i plaču. Na ulici sa potĺkalo niekoľko ufúľaných detí a okolo domov
niekoľko špinavých žien, majúcich na znak žiaľu krvavo rozškriabané tváre a rozstrapatené
vlasy.Svätopluk vošiel so svojou družinou do dvora; Mojslavova sa skoro celá rozišla po
dedine.Kňazič sa spýtal, kde je Jarslava, a Mojslav mu ukázal na domec, zrúbený zo silných
brvien, na ktorom bolo niekoľko drobných oblôčkov a malé dvierka.— Tam ju strážia poslovia smrti, — povedal Mojslav zronene. — Vypustia ju len na ostatnú
cestu. Knieža, neohrdni pohostinstvom môjho príbytku, — zaprosil Mojslav, načo Svätopluk
hodil len rukou.— Choď ty len domov a prenechaj prácu mne. Keď odídeme, rozhlás, že sme Jarslavu nasilu
proti tvojej vôli odviedli, ako to aj urobíme, i keby si vzdoroval.Mojslav sklonil hlavu a šiel do svojho domu, počúvajúc iste na každý hlas, ktorý mu
oznámi záchranu dieťaťa. Svätopluk prišiel ku svojej družine a opýtal sa, kto z jeho
chlapcov chce pomáhať pri vyslobodení Jarslavy od poslov smrti. Junáci hľadeli jeden na
druhého, ale nehlásil sa ani jeden. Napokon ich vodca vystúpil a riekol:— Samovoľne ani jeden z nás nezdvihne ruky proti kňahyniam Moreny. Keď rozkážeš, všetci.Svätopluk hodil rukou:— Dobre, zostaňte. Len keby nás niekto zvonku chcel napadnúť, buďte pohotove. Prihotovte
sa, pôjdeme hneď na hrad.Zatým šiel k malému domcu a roztvoril na predsieni dvere. Videl oproti záclonou zastreté
druhé dvere a popri nich z dvoch strán sedieť v priestore, kahancom osvetlenom, dve
mohutné, kostnaté ženy, s tvárami surových chlapov. Obidve boli oblečené do tmavých úborov
a priadli.— Pokoj a zdravie! — zvolal Svätopluk, vstúpiac do nízkej siene, dotýkajúc sa hlavou
povaly.Strašné ženy, kňažky Moreny, vstali a odložiac kúdele, chytili široké, dlhé dýky,
visiace im na opasku: — Kto si ty, čo sa opovažuješ rušiť pokoj v príbytku Moreny? — riekla
jedna zo žien, zmŕštiac hrozivo tvár a vytiahnuc dýku z pošvy, čo urobila za ňou i druhá.Z druhej miestnosti, za záclonou, bolo počuť úpenlivé vzlykanie a plač.— Ticho, ježibaby! — zvolal Svätopluk, pozrúc na ne s takým strašným výrazom, že sa
neopovážili hlesnúť.Z druhej siene sa ozval žalostný dievčí hlas, prerývaný zúfalým nárekom:— To už nikdy nepôjdem von? Už nikdy nepôjdem do hája, na lúku k potoku a nikdy sa
nebudem hrať so svojimi družkami, nikdy!— Pôjdeš von na svoj pohreb, — zaznel surový ženský hlas.— Som taká mladá, moje družky majú milých! Ako je krásne von. A ja musím umrieť. Ó, ja
biedna, prebiedna! Taká mladá musím umrieť! Veď je to strašné!— Mlč; márny je tvoj nárek. Bolo počuť pohyb a výkrik:— Pusť ma, zabijem ťa! Nechcem umrieť, nechcem! Ech! — ozval sa zúrivý výkrik a dupot
pasovania.Svätopluk strhol záclonu z otvoru dvier a vrazil do vnútornej miestnosti, osvetlenej
tiež biedne len jedným kahancom, kde nebolo okrem otiepky slamy, prikrytej kobercom,
nijakého náradia. Videl mladé dievča s rozstrapatenými vlasmi, v zdrapoch bielych šiat, z
ktorých prebleskovali tvary krásneho tela, zúfale napádať silnú ženu s tvárou zamazanou
čiernymi a červenými pruhmi.Dievča kričalo, trepúc sa z celej sily v rukách strašnej ženy:— Nechcem umrieť, nechcem umrieť, ja som mladá! Nenávidela som ho! Nechcem s ním umrieť!Strašná žena odmietala útok dievčaťa, akoby ono bolo len desaťročným dieťaťom.— Huj, aká si hnusná! — zvolal Svätopluk a udrel kňahyňu Moreny rukou v železnej
rukavici tak po sluche, že sa zatackala a spadla.Jarslava sa hodila na kolená a zalomiac ruky nad hlavou, hľadela s nevypovedateľným
úžasom na silného muža: Čo bude s ňou? Prišiel už po ňu? Už musí umrieť?Svätopluk vtom vytrhol meč a postavil sa oproti dvom poslom smrti, ktorí sa ani psi na
vlka vrhli naň s dýkami, nehľadiac na svoju bezpečnosť. Keby nebol mal na sebe drôtenú
košeľu, nebol by obišiel bez ťažšieho poranenia, lebo ženy, nebojac sa ani rán, ani smrti,
usilovali sa ho umoriť. Ale odraziac ich prvý útok, dal si ľahko so svojím mečom rady.
Sklal ich ani divé zvery, ktorými ozaj boli, lebo celé ich dychtenie bolo spôsobovať len
bolesť, žiaľ a smrť. Spev, ktorý im najväčšmi lahodil, bol zúfalý nárek a preklínanie: ony
boli kňahyňami Moreny, a Morena neznala ľútosti ani zmilovania.Keď Jarslava videla, čo sa stalo, naplnila jej srdce bezmedzná nádej a skočila ako
šialená ku Svätoplukovi a hodila sa mu na prsia, oblapiac ho z celej sily:— Poď, utekajme, vysloboď ma odtiaľto! Utekajme, lebo nás chytia! Kňazič sa usmial a
pohladiac ju po hlave, vyslobodil sa od nej.— Neboj sa, Jarslava, nás tu nechytí nikto.Postavil ju na zem a zastrčil meč do pošvy.— Kráčaj len napred: vonku nás čakajú moji junáci, vezmem ťa so sebou do Nitry. Tam
budeš v bezpečnosti a tam bude i tvoj Holeš.Jarslava v tak náhlej premene pomerov stratila hlavu. Hodila sa medzi mŕtvolami hrozných
žien na kolená pred Svätoplukom a zalomiac rukami, zvolala:— Kto si ty? Boh?Svätopluk sa zase usmial a zohnúc sa vzal dievča na ramená a niesol ho von.— Nie som ja boh, len človek. Prišiel som ťa zachrániť, lebo mám rád tvojho otca a
Holeša.— A mňa nemáš rád? — zvolala Jarslava, oblapiac mu hlavu s celou silou.— I teba rád, i teba, — riekol Svätopluk a vyjdúc medzi svojich mužov, posadil ju na
koňa a kázal jej dať širicu. Zatým vysadol na koňa i on a vyšiel ticho so svojím sprievodom
zo dvora, z dediny, na voľné polia.Bez prekážky prešli do Nitry, kde zakrátko sa dostavil i Holeš so svojím sprievodom.
Prišiel ta i Mojslav so svojou rodinou a urobil slávnu veselicu, zosobášiac Jarslavu s
Holešom kresťanským spôsobom, pričom nechýbalo ani mnoho starých pohanských zvykov.V čas veselia prišiel Rastislavov posol ku Svätoplukovi s výzvou, aby sa bezodkladne
dostavil do Devína na hrad. Svätopluk vzal so sebou dvesto vyberaných junákov a šiel,
nechajúc veseliacich sa. Hoci mu Rastic neodkázal, o čom je reč, vedel dobre, že Provodovci
a Grubica žalovali naň a že sa bude musieť zodpovedať za čin, ktorý spáchal v Kolníkoch.
Provodovci žalujú, že odviedol ich synovi mladuchu a že ten teraz musí bez ženy strádať v
nave, a Grubica, že pobil poslov smrti.Svätopluk sa Rastislava nebál. V jeho okolí mal niekoľko oddaných ľudí, mužov vplyvných,
z ktorých mnohí musia byť tam prítomní. Vedel i to, že teraz, po dvoch týždňoch, i účinok
videnia Perúna v ňom oslabol, už i pre dohováranie kňazov kresťanských a niektorých radcov,
ktorí mu iste dokázali, že to bolo len vnuknutie Grubicu. A s Provodovcami sa spraví: dá im
dvadsať-tridsať volov za mladuchu a oni budú tiež spokojní, tým viac, že aj ich viera v
Perúna nie je už taká pevná, ako bola kedysi. Jediný nebezpečný protivník bol Grubica, za
ktorým stáli žreci a pohanský ľud. Svätopluk vedel, že Rastic ešte nemôže a ani nechce
vystúpiť rozhodne proti pohanstvu, lebo len malá čiastka národa bola oddaná kresťanstvu a
ani on sám nebol skalopevne presvedčený o pravdivosti viery v Ježiša Krista. Svätopluk sám
poznal náuky kresťanské, ale hľadel na ne práve tak ľahostajne ako na náuky a bájky
pohanské. Neveril on v tie časy na jedno ani na druhé, a vôbec bola jeho najmenšia starosť,
ktorý boh spravuje celý svet, keď ten kus z neho, kam siahala jeho ruka, spravoval on.Jachal sám na čele svojej družiny a rozmýšľal. Hnala ho neodolateľná túžba vykonať svoje
zámery, a či bol spôsob, ako ich uskutoční, bohom milý, na to vôbec nepomyslel. Mal
niekoľko spôsobov, ako si dá s Grubicom rady, a ustáliac sa na jednom, smial sa tak, že by
sa kresťanský Spasiteľ sveta bol iste od neho odvrátil.Pomyslel si potom na svoj pomer ku Jarslave. Spomínal na zážitky, ktorých účastníkom bol
s ňou.Keď odišli z Kolníkov, jachali celú noc do svitu do Nitry. Bolo leto a bezmesačná tma
netrvala dlho; začala ustupovať šeru, v ktorom sa stávali rozoznateľnými postavy jazdcov a
okolitých stromov a krovín. Čata zastala v hájiku pri potoku, aby si po dlhom pochode
oddýchla; kone odsedlali a mužovia sa povyvaľovali do trávy. Svätopluk o nejakú chvíľu
vstal, aby sa obzrel za Jarslavou. Videl za kríkom pri potoku sedieť, ako si myslel,
neznáme, krásne mladé dievča, ktoré počujúc jeho kroky, obrátilo k nemu svoju túžobnú,
hanblivou červeňou zaliatu tvár. Jarslava vyskočila a zostala stáť, očakávajúc ho so
sklonenou hlavou, vše pozrúc len pohybom očí naň, tvár ani nezdvihnúc. Bolo do neuverenia,
ako sa od večera, za tých niekoľko hodín premenila: rozhádzané vlasy mala, nakoľko to bolo
možné bez prístroja urobiť, usporiadané; opuchnuté červené viečka jej obledli a z očí, z
ktorých bol hľadel zúfalý strach, žiarila vďaka, stud a nevypovedateľný cit, ktorý Jarslava
slovami vyjadriť nevedela, ale ktorý jej oči veľmi zrozumiteľne tlmočili.Svätopluk pristúpil k nej a chytiac ju pod okrúhlou mäkkou bradou, zdvihol jej zarudlú
tvár hore. Chvíľu si hľadeli do očí; naraz sa Jarslava usmiala a chytiac jeho silné rameno,
pritúlila si k nemu tvár.Svätoplukovi podivne zaihralo srdce. Pocit lásky mu nebol cudzí, ale ten zvláštny cit,
ktorý teraz prenikal jeho srdcom, ešte nikdy nemal. Pri pohľade Jarslavy, pri dotyku jej
tváre cítil sa neistý a podivne dojatý, akoby sa stýkal so stvorením, aké dosiaľ nevidel a
ani viac neuvidí. Privinul Jarslavu k sebe a kráčal s ňou pomaly do hája a hovoril s ňou
hlasom, o ktorom nemal tušenia: bol taký mäkký, tichý, lichotivý. Keď prišli medzi staré
duby, chrániace ich pred pohľadom druhov, Jarslava sa odlúčila od Svätopluka a rozopnúc
opasok, rozhrnula pred ním šatstvo, šeptajúc:— Dal si mi život, som tvojou otrokyňou! Dám za teba život, za ktorý tebe ďakujem.Svätopluk vpil očami dychtivo krásu jej mladého tela a vzdychol zhlboka.— Ty si Holešova, on je môj duševný brat, nevezmem mu ťa.Jarslava sa hodila na kolená a zdvihnúc k nemu oduševnenú tvár, zložila ramená na nahých
prsiach:— Ja nešťastná! Mohol si ma nebrať z rúk poslov smrti, keď mnou opovrhuješ. Nechcem
život, keď sa odo mňa odvrátiš!Svätopluk stál pred ňou chvíľočku so zamračenou tvárou. Túžba privinúť ju k sebe bola v
ňom neodolateľná, ale razom ju premohol.— Nie, nevezmem mu ťa, — povedal zachrípnuto a obrátil sa z lesa von.Jarslava vstala a zakrývajúc si rukami zapýrenú tvár, plakala. Cestou sa viac
nezhovárali, ale kým prišiel Holeš do hradu, prešlo niekoľko dní a Svätopluk bol každý deň
s dievčaťom, ktoré vyhľadávalo každú príležitosť vstúpiť mu do cesty. Divil sa, koľko
záletníctva vyvinulo také mladé dievča, aby ho zvábilo. Ukazovala sa mu v rozličných
úboroch, videl ju v celej kráse, ktorou ju príroda zaodela, a videl mnoho ráz, ako jej oči
túžobne vyznávali city. V záhrade sa mu raz, akoby náhodou, hodila do náručia a on sa
nemohol natoľko opanovať, aby ju neprivinul k sebe a nešepkal jej do uška vyznanie lásky,
ale ju opustil, neprijmúc jej najnežnejších darov.Svätopluka nezdržiavali nijaké šľachetné city alebo úvahy, aby prijal Jarslavinu lásku.
On túžil za ňou, ako dosiaľ za ženou nikdy netúžil, a bol by si ju mohol i vziať, lebo
pohanské dievčatá mohli do vydaja voľne obdariť svojou láskou, koho chceli. Ale kňazič
Holeša potreboval a Holeš vedel práve tak ako on, že kresťanstvo prísne žiada panenskú
čistotu žien, a on vedel i to, že niet silnejšieho presvedčenia o pravdivosti zásad ako to,
čo vnukuje láska k žene.Sluhovia rozhrnuli pred Svätoplukom záclonu i vystúpil pred Rastica, sediaceho s piatimi
radcami na rozľahlej verande, majúcej výhľad do veľkého sadu. Rastislav sedel na širokom
stolci, ktorého vysoký chrbát bol prikrytý pestrým kobercom. Bol zunovaný, pozeral nemilo a
opúšťal kútiky. Celá udalosť so synovcom bola mu protivná, hneval sa naň, že mu stále robí
ťažkosti. Z jeho radcov Česta, s dlhou šedivou bradou, a Chrastej, tučný, s opuchnutými
očami a s otrčenou spodnou perou, boli Svätoplukovi dávni nepriatelia; Kojata, krásny muž s
očami vlka — preto ho i nazvali Vlkom — neprezradil dosiaľ farbu, ale nebol akiste
priateľom Svätoplukovým. Na jeho strane bol Zubrič, vysoký, chudý, s orličím nosom, s
hore-dolu behajúcim gágorom. Piaty bol Zemižížeň, chlap územčistý, širokých pliec a lícnych
kostí, s ostrou bradou a tenkými stiahnutými perami. Bol to človek, ktorý najčastejšie sám
nevedel, čo chce. Vedel myslieť, len keď hovoril, a často bol sám prekvapený, na aký záver
ho tok reči doniesol. Predbežne hľadel na Svätoplukov priestupok celkom nepredpojato,
nemajúc o ňom mienku. Povedal, že ako rozvážny a spravodlivý človek môže súdiť len vtedy,
keď zvie o veci všetko. Len o jednom bol pevne presvedčený i bez reči, a to o tom, že on
musí mať vždy pravdu.Svätopluk kľakol pred Rasticom na jedno koleno a poklonil sa mu:— Klaniam sa ti, veľký knieža; — a vstanúc poklonil sa radcom kývnutím hlavy a usmial
sa: — Pozdravujem vás a želám vám pokoj a zdravie. Tebe, Česta, donášam pozdrav od tvojich
synov a tebe, Chrastej, tiež pozdravy od tvojej celej rodiny. Všetci sú u mňa na hrade, na
svadbe Holešovej.Hnevlivo stiahnuté obočia na tvári Čestovej sa vyrovnali a taktiež sa uvoľnili stisnuté
pery Chrastejove, keď obidvaja počuli tieto slová Svätoplukove. Obidvaja zvolali naraz
zadivene, či sú ich ľudia skutočne na Nitrianskom hrade a odkedy sú tam, lebo oni o tom
nevedeli.Svätopluk pozrel úkosom za Zubriča a zbadal, ako sa ticho usmial, kývnuc mu hlavou.
Zemižížeň hľadel naň bezvýrazne, nechápuc celú vec.— Áno, áno, všetci vaši sú u mňa, pod veľkou opaterou Holešovou, ktorý dáva na nich
pozor ani na oči v hlave, aby sa dobre mali. Keď veľký knieža odkázal po mňa, dal som ich
zavolať a priviesť s primeraným sprievodom, aby sa ako dobrí susedia a priatelia i oni
zabavili na svadbe, — riekol Svätopluk so záhadným úsmevom.Chrastej nadul tučné líca a fúkol zhlboka, pozrúc na Čestu pohľadom, znamenajúcim: „No,
čo teraz?“ Česta len pokýval hlavou a hladil si bradu. Ani Čestovci, ani Chrastejovci
neboli v Nitre. Svätopluk to povedal preto, lebo videl zo všetkého, že títo mužovia majú s
ním zlé úmysly. Takto ich držal na uzde, lebo museli počítať s tým, že ak mu ublížia,
odpyká za to ich najbližšia rodina.Keď videl Svätopluk pomätenosť a neistotu svojich odporcov, prešiel do útoku on sám,
spýtajúc sa nevinne:— Prečo ste zadržali môj sprievod a nepustili ani mojich najbližších druhov do hradu?
Zavinil som niečo? Urobil som niečo škodlivého veľkému kniežaťu?Na to mu odvetil Kojata spôsobom, neprezradzujúcim, či sa stavia proti nemu, či nie:— Lebo je tu na teba žaloba, že si pobil kňahyne Moreny a vydal i mladuchu Provodovu
cudziemu mužovi. Tým by si sa bol prehrešil proti zákonom a svätým zvykom.Svätopluk, hnevlivo zmrštiac tvár a zatnúc päste, zvolal:— Akože, veľký kňaz, preto zachádzajú takto nehodne s tvojím synovcom tvoji radcovia!Rastislav pozrel naň prísne:— Áno, preto, a previnil si sa tým veľmi. Ako sa ospravedlníš? Hovor!Svätopluk pristúpil o krok bližšie a riekol:— Poviem vám príčiny svojho skutku. Viete, že som strávil roky medzi Nemcami a že ich
poznám lepšie ako hocktorý z vás. Nemci mali to šťastie, že sú od stá rokov v
bezprostrednom styku s Rimanmi, od ktorých sa naučili vojny viesť, zbrane kuť, ako aj iným
remeslám, znalosťou ktorých nás utláčajú. Prevzali od nich i kresťanstvo. My s naším
pohanstvom neobstojíme, lebo nie dosť, že nás bijú choroby a rozličné biedy, i sami si
strpčujeme život, keď podľa zákonov pohanskej viery zabíjame svoje deti, vraždíme vdovy a
mladuchy a odpravujeme zaslúžených a skúsených starcov. Mlaď nám hynie vojnami a krvnou
pomstou. Všade, kde pozrieme, kynie nám neúprosná smrť. A všetko toto, ako i najnemiernejší
život v každom ohľade, nie zabraňuje, ale nám káže pohanstvo. Kresťanstvo nemôže zamedziť
vojny, ale odporuje a prísne zakazuje vraždenie samých seba. Ono káže lásku a nikdy
neschvaľuje vraždy, ktoré naše pohanstvo prikazuje. Naši bohovia sú ukrutní, krvaví —
Kristus milosrdný, dobrotivý. Okolité kresťanské národy nás ako pohanov nebudú trpieť medzi
sebou. Vymorili pre pohanstvo našich baltických bratov; franský Karol vyvraždil bez
milosrdenstva i Sasov a iné nemecké kmene[3]preto, lebo slúchali na svojich krvavých bohov. Musíme sa stať kresťanmi i my.
A keďže sa musíme nimi stať čím skorej a keď ja nahliadam, že pohanstvo blúdi, mohol som
nechať zahynúť hroznou smrťou mladé, nevinné dievča len preto, že zahynul junoš, ktorého
ona neľúbila? A či tie strašné netvory, tí poslovia smrti nezaslúžili, aby šli do svojej
navy, už aj zlosťou svojej duše? Ani jeden z vás nestojí pevne pri pohanstve, kolíšete sa
medzi ním a vám nedostatočne známym kresťanstvom, a preto, že sa neviete rozhodnúť,
nevražíte na mňa, lebo ja som sa už odhodlal. Nič vám nepomôže vaše váhanie, odhodlať sa
musíte, ináč zahyniete!Rastislav sa pohodlne oprel o operadlo stolice a tvár sa mu vyjasnila.— Svätopluk má pravdu: musíme prejsť ku kresťanstvu. Nemci vybili všetkých pohanov, i
svojich, a nebudeme mať od nich pokoja ani my, ak neprijmeme kresťanstvo.Chrastej zvolal:— A keď budeme i kresťanmi, nebudeme mať od Nemcov pokoja. Tým poradí len roztrepaná
kotrba!Česta krútil hlavou:— Nemáš pravdu, čo si povedal o našich bohoch: Veles nekáže vraždy, ale rozdáva
požehnanie, a Perún dáva i berie, a či kresťanský boh tiež neženie ľudí do večného
zatratenia, kde ich budú trápiť a mučiť? Ale myslím, že by bolo aj Grubicu zavolať k tomuto
súdeniu.— Netreba ho tu. Jeho požiadavky prestupujú všetky medze.Rastislav pokrútil hlavou, pozerajúc na ostatných radcov.Svätopluk hľadel s takým vyzývavým hnevom na sudcov, že ani jeden z nich nedržal za
radné žiadať prítomnosť veľkňaza Perúna. Po chvíľkovom tichu riekol:— Vlk, povedz i ty, čo myslíš, aby som vedel.Krásny muž sa oprel o zábradlie verandy jednou rukou a pozerajúc von, hovoril:— Kresťanstvo musíme prijať, ale len vtedy, keď budeme mať za sebou veriaci ľud. Keď my
budeme nakladať s pohanským ľudom podľa mu neznámych kresťanských zásad, tak nás Grubica
ľahko odpraví. Svätopluk sa prenáhlil a vyvolá svojím skutkom vzburu, ak ho nepotrestáme.— Čo povieš, Zubrič, ty na to? — opýtal sa Rastislav.Vysoký muž predstúpil a hovoril, nervózne posunkujúc rukami.— Svätopluk mal pravdu, že nedal zmárniť krásne dievča, ale má pravdu i Kojata, že môže
byť vzbura, keď Grubica poštve ľud, a preto by bolo dobre Svätopluka potrestať, a to takým
spôsobom, že by sme ho poslali na čas preč z krajiny.Česta pozrel na Chrasteja:— Čo myslíš? Stačí to poslať ho do vyhnanstva? Je to veľký prečin: pobiť poslov smrti!Zubrič mu skočil do reči:— Nemyslím na vyhnanstvo, ale na nejaké posolstvo. Hovorili sme už mnoho ráz o biedach,
ktoré máme s nemeckými kňazmi.Rastislav hľadel na Svätopluka, ktorý stál teraz už so zdanlivo ľahostajnou tvárou, ani
keby sa netýkalo jeho, čo hovoria, i kývol hlavou:— Zubrič má pravdu, potrebujem iných kňazov, ako sú Nemci.Teraz predstúpil Zemižížeň a rozprával obšírne o ťažkostiach, ktoré sú s nemeckými
kňazmi a ktoré všetci práve tak znali ako on.Rastislav ho netrpezlivo pretrhol:— Spomínaš známe veci. Vieme všetci, že Nemcov nechceme. Naraď iných.Zemižížeň si popravil opasok:— Tak teda nie Nemcov. Prvá požiadavka však je, aby tí ľudia vedeli našu reč, a tak by
sme museli hľadieť dostať sem Slovenov.— Slovenov, pravdaže, — riekol Zubrič, — ale kde ich máš, keďže sú všetci ešte pohani.Zemižížeň pokračoval vo svojej reči:— Počul som od kupcov, že v gréckej ríši sú Slovania,[4]ktorí sú už dávno kresťanmi.— A k pápežovi by nebolo ísť so žiadosťou o zvestov? — podotkol Kojata, ktorému Gréci
akosi neboli vhod.— Pápež nám už bol poslal ľudí, ktorí tiež len málo vedeli našou rečou, — odvetil
Rastislav. — Dajme si s nimi pokoj.Zasa Zemižížeň prevzal slovo:— Od veľmi spoľahlivých kupcov som to počul, že v Byzanci sú i Slovania kresťanmi, tam
musia byť kňazi, ktorí hovoria našou rečou.— A ku komu pošleme kňaziča? — spýtal sa Zubrič. — Knieža nemožno poslať ku kadejakým
mníchom alebo biskupom. Musí to byť aspoň panovník.Rastislav prikývol hlavou:— Tak je! Knieža môže ísť s posolstvom len k cisárovi!— To je veľmi príjemná pokuta, — skríkol Česta. — To by som i ja šiel.— A ja tiež, — mienil Chrastej, a i Vlk prikývol s úsmevom.Zemižížeň zasa potriasol opasok a riekol:— Veď keď poslať cisárovi, tak poslať veru len väčšieho pána. Ale myslím, že je na také
vážne posolstvo kňazič primalý. S takým cisárom treba veľmi vedieť zachádzať. Ja som mnoho
počul o tom, ako sa treba držať pred kráľom alebo cisárom. A pánom som tiež z tých väčších.
Niet väčšieho a bohatšieho kmeňa nad môj. Ak knieža rozkáže, pôjdem vďačne i sám k
cisárovi.Kojata zvolal posmešne:— Nie o tom je reč, aby Zemižížeň šiel po vierozvestov, ale kňazič má byť odoslaný z
krajiny, aby nepovstala proti nemu vzbura.Rastic sa tiež usmial, hladiac si bradu:— Vyšleme Svätopluka ako vodcu posolstva a Zemižížeň môže ísť s ním, ak chce. Čo povieš
na to, Svätopluk?Na prekvapenie Čestu, Chrasteja i Kojatu Svätopluk pristal bez odporu na výrok
Rastislava. Oni boli s tým na čistom, že Svätopluk vie, že od nich môže, najmä počas svojej
neprítomnosti, očakávať len nepriateľské skutky. A jednako bez všetkého pristal. Bolo to
veru podivné.Svätopluk naozaj vedel, ako s ním zmýšľajú jeho nepriatelia. Vedel, že keď sa vráti,
možno len o dva-tri roky, bude mať dosť biedy dostať do moci svoje kniežatstvo. Ale jednako
sa odhodlal ísť do Byzanca. Ťahalo ho poznať krajinu, o ktorej zriadení, líšiacom sa veľmi
od každého iného, počul tak mnoho.A na to, ako obráni Nitru proti svojim nepriateľom, mal tiež svoj plán, ktorý možno
tušili radcovia, keď odcházajúc pozrel na nich spod obočia.Svätopluk odjachal odpoludnia so svojou družinou do Nitry, kde zostal ešte celé dva
mesiace, pripravujúc sa na svoje posolstvo.Druhé ráno po odchode Svätoplukovom z Devína našli sluhovia Čestu zaškrteného a mŕtvolu
položenú na vystreté ramená dreveného Perúna, nachádzajúceho sa v dvorane jeho hradu. A v
to isté ráno sa v Devínskom hrade strhol zhon a krik pred obydlím Dalecha, žreca Velesovho.
Jeho otroci našli na lôžku mŕtvolu jeho ženy a Grubicu. Na ich nahých telách bolo po jednej
širokej rane nad srdcom, na dôkaz, že boli usmrtení bodnutím širokým mečom. Dalecha nebolo
nikde, a tak bolo zrejmé, že zastihnúc Grubicu pri žene, zabil oboch a ušiel.O niekoľko dní šiel Chrastej so sprievodom do svojho hradu v Karpatoch a spadol so
splašeným koňom dolu ani nie vysokým zrázom, pod ktorým zostal ležať s polámanými údmi a
rebrami. Jeho sprievod ho doniesol domov, kde o niekoľko dní umrel. Ani on, ani jeho
druhovia nechápali, prečo sa mu kôň, zdanlivo bez akejkoľvek príčiny, splašil.Keď Vlk videl, ako za krátkych niekoľko dní pohynuli všetci nepriatelia Svätoplukovi,
neváhal ďalej, ale ušiel nočnou dobou do Nemecka, necítiac sa istým v krajine, kde, ako sa
zdalo, má Svätopluk takú príšernú moc nad smrťou.[1]Rastislav— panovník Veľkej Moravy (846 — 870). Obdobie jeho
vlády bolo naplnené vojnami s ríšou východofranskou, v ktorých sa nám javí ako udatný
vojvodca, dobrý organizátor a obozretný politik. Jeho veľkou zásluhou bolo, že
správne rozoznal sociálny a politický význam kresťanstva.[2]Svätopluk— synovec a nástupca Rastislavov. Keď Svätopluk r.
870 vydal Rastislava Nemcom, ktorí ho oslepili a zatvorili do kláštora, Karlmann,
vojvoda bavorský, dobyl Veľkú Moravu a zveril vládu nad ňou rakúskym grófom
Wilhelmovi a Engelschalkovi. Svätopluka odviedol do Bavorska do zajatia. Za opätovnej
vzbury Moravanov, ktorých viedol knieža Slavomír, poslal nemecký kráľ vojsko na
Moravu pod vedením Svätopluka, ktorý si medzitým získal priazeň nemeckého panovníka.
Na Morave sa Svätopluk postavil na čelo Moravanov a porazil Nemcov (v boji padol
Engelschalk i Wilhelm) a ujal sa vlády. Panoval od r. 871 — 894. Svätopluk rozšíril
svoju ríšu o územie Čiech, Polabských Slovanov, Vislansko a časť Zadunajska. Ľudovít
Nemec po neúspešných bojoch so Svätoplukom uzavrel s ním vo Forcheime mier (874),
ktorým uznal s istými výhradami cirkevnú i politickú samostatnosť Veľkej Moravy.
Svätopluk zaviedol okrem slovanskej liturgie i liturgiu latinskú, povolal do Nitry
nemeckého biskupa Wichinga, ktorý dal podnet k tomu, že po smrti Metodovej r. 885
boli Metodovi žiaci z Veľkej Moravy vypovedaní. Svätoplukova ríša sa rozpadla po jeho
smrti pod náporom bojovných Maďarov.[3]franský Karol vyvraždil bez milosrdenstva i Sasov a iné nemecké
kmene— Karol Veľký, kráľ franský a rímsky cisár (768 — 814), viedol so
Sasmi dlhé boje v r. 772 — 804. Sasi boli pohania a podnikali do franskej ríše
lúpeživé vpády. Karol Veľký usiloval sa ich pokresťančiť a zároveň i podmaniť. V
podmanených kmeňoch šíril kresťanstvo ohňom i mečom.[4]že v Gréckej ríši sú Slovania— čiže v ríši byzantskej žili
Slovania, s ktorými byzantská vláda viedla takmer tristoročné boje. | Nadasi-Jege_Svatopluk.html.txt |
PredmluvaSvet celý tonul v bezbožnosti, v nemravnosti, otročiac v duševnej biede a tme.Zrazu zasvitla jasná hviezda nad Betlehemom, kde narodil sa Spasitel sveta a s ním zrodil
sa znovu celý svet. — So svetlom spásy vznikla všeobecná obnova. Kríž zaskvel sa čo znamenie
pravdy a mravnosti, čo znak osvety, svobody, áno, i čo znamenie večnej spásy.Kresťanstvo obnovilo tvárnosť zeme. Ľud náš drahý, i ty hynieš v záplave moderného
bezbožstva a s tebou hynú tie mnohé krásné, zbožné zvyky a obyčaje otcov tvojich. Hynú medzi
iným vianočné hry, koledy, ktorých veselé nápevy zvučaly krajom naším sťa šum nádejného jara a
šumom týmto okriala duša nádejou spásy. Škoda ich!Ja behom viac rokov sbieral som pekné koledy nášho ľudu, jako som ich kde po našom kraji
počul. A lepšie z nich povyberajúc, opraviac, doplniac, sostavil som z nich jasličkovú hru:„Jezuliatko“, ktorou sa vďačím tebe a mladi tvojej, lud môj drahý,
prajúc ti v nej obnovu, znovazrodenie v Kristu, svetle to pravdy, osvety a spásy.Pôvodca | Urbanek_Jezuliatko.html.txt |
Životopis Benjamina Pravoslava ČervenákaPre nás, nanovo sa vyvíjať počínajúcich, je to hrozný zármutok, keď nám neľútostná smrť
vychvacuje z nášho lona mladých mužov, na ktorých duchu malo kvitnúť a dozrievať ovocie na
úžitok duchom chudobného ľudu nášho slovenského. Ale tým bolestnejšie je toto naše trúchlenie,
čím menej je tých, ktorí by v týchto, pre náš ľud nepriaznivých časoch seba zapreli a jemu
čím-tým pomôcť sa snažili. Ako po búrke krajina — tak je teraz náš ľud. Medzi takýchto
mladých, darmi ducha i srdca hojne nadaných mužov slovenských patrí i Benjamin Pravoslav
Červenák, ktorého stratu sme stokrát oželeli a ešte oželieme, lebo až doteraz stále cítime, že
ho nemáme. Predsa však sa náš plač nesmie rozhojniť v slzy kvíliacej ženy, lebo tento plač
vedie ku mdlobe citu a srdca, kým bolesť Slovana nemá byť matkou sĺz a plačov, ale prehlboká
studňa skutkov; z bolesti vychádzajúce skutky sú najkrajšie a najtrvanlivejšie. Nad to všetko
u nás má mať práca vyššiu cenu ako život. A tu sa úplne potešíme i v zármutku nad naším drahým
Pravoslavom, lebo on síce krátko žil, ale mnoho pracoval. Jeho krátky život bol celistvejší
než život mnohého sedemdesiatročného vyžilca: bolesť naša teda nech sa zmení v skutok, ktorým
by sme mu pomohli k trvanlivejšej pamiatke, spletúc kvety ním samým vypestované do venca a
položiac ich na hrob porastený trávkou.To vedomie, že sme ho mali, nech nám je balzamom; lepšie je predsa, že sme ho mali tak
šľachetného, tak usilovného, tak horlivého, tak vo všetkom príkladného, hoci aj krátko, než
keby sme ho vôbec neboli mali. Spojme sa s ním teraz tým čistejším zväzkom spomienky a na seba
prijmime to, čo on niesol vo svojich predsavzatiach, uznajme za svoje, čím on žil a čomu večne
žiť sľuboval i skutkom dokazoval. Na jeho pamiatku tu v miernej krátkosti načrtneme jeho
život.Náš Pravoslav sa narodil dňa 9. októbra 1816 v Pliešovciach, mestečku Zvolenskej stolice,
kde bol vtedy jeho otec učiteľom druhej triedy latinskej a sám na jeho prvé vzdelanie
starostlivosť vynakladal. Chlapec pod otcovským vedením vyjavoval hneď od počiatku nie
nepatrné dary ducha, takže to otca pohlo k tomu, aby svojho chlapca pripravoval aj na vyššie
štúdiá. Synčeka a žiaka svojho dal najprv do Banskej Štiavnice, neskoršie do Lučenca na
naučenie sa jazyku maďarskému, odkiaľ ho zasa priviedol do B. Štiavnice. Z B. Štiavnice, kde
pobudol viac rokov, takže tu odbavil filozofiu, odobral sa na vyššie štúdiá do Bratislavy. O
svojich štúdiách a o celom vedení v Štiavnici vydával neveľmi pekné, neveľmi chvályhodné
svedectvo, vyznávajúc, že jeho duch sa tu nevyvíjal, ale bol zatemňovaný, a zvlášť čo do
vyššieho národného povedomia, kde jeho profesor B.,[1]posmievač všetkého slovanského, i do jeho srdca vlieval tú bezbožnú nenávisť proti
svojej vlastnej krvi. Na tamto povedomí hraničí všetka duchovná ríša, niet teda divu, že i náš
Červenák, príduc r. 1836 do Bratislavy, bol bez vyšších vedomostí historických a
filozofických, a ako bol vedený, tak aj chodil. Jeho priatelia, prinesúc si posmievačský
nihilizmus svojho profesora, spolu s ním len v posmeškoch a žiackych avantúrach trávili
hodiny. Ale náš Pravoslav, ako mládenec vyšších letov, nemohol dlho zostať v tomto nihilizme,
v akom jeho vtedajší tupí priatelia až doteraz zostávajú, a nemohol ďalej vzdorovať
sebapovedomému počínaniu mládeže na bratislavskom Ústave. Sprvu iba sem-tam navštevoval
ústavné zasadnutia; koncom roku to už robil častejšie, ba dával sa už aj do čítania
zvláštnejších slovenských kníh. Ale nasledujúceho roku (1837) sa dal zapísať už aj za člena
tohto Ústavu a s takým viditeľným pokrokom v ňom zotrvával, že čoskoro si získal dôveru
mládeže v miere, v akej minulého roku nenávisť. Tu sa jeho duch obrátil do seba, vybojoval
veľké boje, až sa vypracoval k tomu povedomiu, na akom ho už vidíme stáť v jeho spisoch. Na
túto okolnosť naráža aj vo svojomZrcadlea v úvode k nemu s utajenou i
vyjavenou bolesťou píše o tomto stave svojho ducha.No nech sa niečo prebúdza akokoľvek, len nech sa to prebudí. Bez duchovných bojov nemožno
dosiahnuť nijakej výšky. V bratislavskom Ústave dostal jeho duch široké pole, na ktorom sa
mohol šíriť podľa udelenej mu expanzívnosti; preto z hračiek a žiackych žartíkov, akým sa ešte
predchádzajúceho roku odovzdával, vyústil jeho duch do akejsi celkom opačnej prísnosti, takže
nikto už v ňom nepoznal posmeškára slovenského národa, ba tým väčšmi rástol jeho duch, čím
väčšmi sa mohol prácam Ústavu venovať. Bola to nesmierna premena v jeho duchu a živote. Prvý
následok tohto jeho obrátenia sa bol, že opustil bývalých priateľov a svoju iróniu obracal
proti nim; on ich výborne poznal a videl nahotu ich nihilizmu vo svetle plnosti skutkov
slovenskej mládeže. Náš Pravoslav sa bol natoľko z hrubého vypracoval, že si získal dôveru
Ľudovíta Štúra, a tak po jeho boku kráčajúc, osvojil si aj jeho energiu a od tohto mladého
Slovana priučil sa svedomitému plneniu svätej veci a tejto veci sa zasvätil. Roku 1838 ukončil
svoje školské roky. Pretože ale pán Ľudovít Štúr sa nastávajúcej jesene zberal do Nemecka a
vysokoučený pán profesor Palkovič mal stratiť námestníka, v mládeži povstala všeobecná túžba,
aby Červenák dosiahol toto námestníctvo. Teda profesor reči a literatúry slovenskej na lýceu,
splnomocnený dištriktuálnym konventom, aby si zvolil svojho námestníka a predstavil ho
školskému senátu, upotrebiac toto právo už pri zvolení si za námestníka Ľudovíta Štúra, aj
teraz to urobil, povolajúc a ustanoviac za svojho námestníka Pravoslava Červenáka.Ústav teda pod jeho námestníctvom aj šťastne rozkvital. Hoci náš Pravoslav nemal tú
kvetnatú výrečnosť, toho nahor hľadiaceho génia, tej impozantnosti, tej očarujúcej
príťažlivosti, ktorými darmi Štúr duše uchvacuje, predsa jeho železná pilnosť, jeho
nepoškvrnená svedomitosť, jeho neustále bdenie nad horlivosťou, príčinlivosťou a mravnosťou
Ústavu, jeho katónska prísnosť,[2]karhanie a šomranie, keď sa nejaký, hoci aj ten najmenší neporiadok chcel zjaviť —
nahradili Ústavu stratu milovaného a obdivovaného Štúra. So Štúrovým odchodom čiastočne
vymizla poézia Ústavu; ale s Červenákom nastúpila zas akási tvrdosť a abstraktnosť povinnosti.
Pod ním už neoživovala Ústav tá očarujúca a násilne k sebe priťahujúca magnetickosť, ale
všetko sa samo hnalo k tomu prostriedku nášho tušenia a chcenia. Splnenie povinnosti prinášalo
odmenu prívetivého Štúrovho pohľadu, po ktorom každý túžil; no Červenák sa nikdy neuspokojoval
a stále chcel ešte viac. Ťažko tomu mládež privykala, ale predsa privykla. Pod Štúrom všetka
mládež revnila o jeho pochvalu; pod Červenákom sa hnala k práci, aby nebola pokarhaná a
ošomraná. Ale pod obidvoma bola základom túha mládeže po poznaní seba, svojho ľudu a svojich
povinností.V spoločnosti bol Červenák ducha veselého, ale vždy mal na mysli striedmosť, takže po
dlhšom besedovaní a veselení rozháňal mládež od kratochvíle a upomínal na tie alebo ony práce,
čo ostali na vykonanie. Keď sa stretol s tým, ktorému Ústav uložil nejakú prácu, hneď sa ho
vypytoval, či to vykonal alebo začal, alebo kedy to sľubuje splniť. Tým sa stalo, že všetko sa
robilo na punkt. Beda potom tomu, kto by bol zanedbal alebo premeškal; lebo aj pri desiatich
príležitostiach to vždy pripomínal, a tak každým okamihom preukazoval potrebu akurátne plniť
všetky povinnosti.Pre potrebu svojho prednášania v Ústave spísal aj históriu slovanstva. Kde by sa rukopis
našiel, nemám vedomia; s istotou však viem, že verný odpis jeho čítania má pán August Horislav Škultéty.[3]Týmto dielom, keby sa čím skôr vydalo, veľmi by sa poslúžilo našej mládeži, lebo
doteraz nemá, čím by svojmu duchu vyhovela. Nie je to, pochopiteľne, dielo dokonalé, ale do
času, dokiaľ by sme niečo podarenejšie v tomto ohľade pre naše školy a mládež mohli mať, by
našim potrebám predsa výborne vyhovelo. Pod Červenákom bola spísaná mnohými členmi Ústavu, ale
hlavne od jeho predchodcu,Zpráva o ústavu slovanském břetislavském,[4]ktorú on v októbri 1838 usporiadal a koncom toho roku za príspevky členov Ústavu
aj vydal.Známe je, že táto Zpráva doniesla pre Ústav požehnané ovocie. Lebo značné príspevky sa zo
všetkých strán na utvrdenie stolice slovenskej na žiadosť a prosbu tam prejavenú hneď zišli.
Ale Červenák pri celom tomto diele veľkú a svedomitú starostlivosť viedol a mal, takže i týmto
zreteľne rozmnožil svoje zásluhy.Básnikom síce Červenák nebol, predsa však niekedy veršoval, poverený Ústavom napísať
príležitostné verše. Ale v šťastných chvíľach rozveselenia v spoločnosti rád improvizoval
satiry, ktoré neraz veľmi vtipne v najštipľavejšom sarkazme vyjavovali jeho hlboký hnev proti
všetkým neprávostiam života a umenia.Po skončenom školskom roku 1838/39 sa poďakoval za námestníctvo, ktoré tak výborne
zastával, lebo jeho túha ho viedla do Nemecka, kde si bol uložil pokračovať vo svojich
štúdiách. A vskutku sa aj na jeseň 1839 odobral na univerzitu v Halle, kde strávil dva roky
pri štúdiu. Študoval tu s veľkou pilnosťou vedy filozofické a teologické, zvlášť sa však celou
dušou odovzdal vychovávateľstvu. Pre dokonalé udomácnenie sa v týchto vedách si zhromaždil aj
hojnú zásobu najlepších kníh. Pritom ešte v Bratislave zvláštnu pilnosť obracal na reči, takže
mal okrem rečí u nás obyčajných pekné vedomosti z rečí klasických, gréckej a latinskej, potom
talianskej, francúzskej a anglickej — najmä týmto posledným sa v Nemecku venoval a cvičil sa v
nich. Takto obohatený vedomosťami a pripravený k herkulovským prácam nášho života, navrátil sa
z cudziny do svojej milej vlasti, k bratovi Karolovi Červenákovi, učiteľovi na D. Bodoni, na
jeseň 1841.Tu bola jeho prvá prácaHistorie církevní,[5]ktorú podľa nemeckého školského vydania prepracoval, rozšíril a opatril
poznámkami, vo viac ako 5000 exemplároch vydaná, v krátkom čase sa rozobrala. Škoda, že ani
len jeho meno nie je k nej pridané. Tu u brata žil vo voľných hodinách, ktorých síce bolo
veľmi málo, dosť veselo, spievajúc často národné piesne, čo trvalo až do marca 1842. Potom ale
hneď na tele miznúť (hynúť) začal, silu strácal, predsa však nerád počul, ak mu niekto jeho
nemoc staval pred oči, stále ešte silno dúfajúc, že sa z choroby dostane. Najradšej hovoril o
dôležitostiach svojho národa, a ak natrafil ma posmievačov národa alebo odrodilcov, veľmi
ťažko to niesol, a k zaháľačom, zvlášť však k lenivým, nečinným kňazom mal odpor, trúdmi
(trubcami) ich nazývajúc, ba s takými ani hovoriť si nežiadajúc. V marci, apríli a máji, až
pokiaľ naveky nezaspal, denne klesal, ale piesne Cic, kozy…,[6]Hej, Slováci atď. si predsa len každý deň zaspieval.Tu spísal totoZrcadlo Slovenska, ktoré dokončieval už v najväčších
bolestiach svojej nemoci a zjavne sa ponáhľal, len aby toto dielko mohol dokončiť; zaiste
vedel sám, že sa už čoskoro bude musieť rozlúčiť so životom, na ktorý sa tak svedomite bol
pripravoval. V posledných dňoch života odovzdal týchto niekoľko hárkov spísaných v bolestiach
peštianskym našim Slovanom s týmito slovami: „Vám oddávam toto dielko posledné v mojom živote:
nedajte mu zahynúť; toto je moja posledná obeť, ktorú môžem položiť na oltár svojho národa. Ja
sa čoskoro odoberiem k otcom. Bol by som viac obetoval, keby som bol mohol. Už je ale darmo!“Náš šľachetný Červenák, navrátiac sa zasa z Pešti k bratovi, ako aj predtým, veľmi rád
prebýval v záhrade a kvietkami sa zaoberal, áno, aj predposledný deň svojho života temer celý
deň strávil v záhrade, a až keď prišiel večer, odobral sa na posteľ, aby z nej viac nevstal.
Lebo 15. júna nemohol už vstať a vtedy ešte povedal slová v posledných dňoch života mnohokrát
opakované: „Ó, keby som vám mohol aspoň sedem rokov žiť a začaté práce dokončiť.“ načo potom
popoludní sa rozlúčil so svetom a svoju dušu tomu Najvyššiemu navrátil, zanechajúc nám svoje
meno, hodné pamiatky, i skutky a zásluhy, ktoré zostanú zvečnené v panteóne našej histórie.
Lebo nech aj málo bolo, čo konal, predsa mnoho toho bolo v živote krátkom.[7][8]Pripájame tu ešte aj rozvrh pedagogiky, na ktorú sa chystal a pripravoval náš Červenák; je
však ten rozvrh len na malej, uzučkej kartičke — literami drobnučkými poznačený, takže i to,
čo tu oznamujeme, len s veľkou núdzou sme mohli vypísať.„Úvod bude obsahovať vysvetlenie pojmov novej pedagogiky, ktorá sa začína Amosom
Komenským. Potom je ona vyvíjaním sa dobrého v človeku, in potentia,[9]v dobrej vôli, in actu;[10]rozoberanie pojmov dobrého a zlého. Pedagogika bude podávať pravidlá, podľa
ktorých sa človek stáva človekom, a síce, ako to ľudská spoločnosť alebo pomoc a život iných a
sily vlastné každého jedného vyhľadávajú. — A bude teda pojednávať:ČASŤ AO predmete vychovávania vôbec, čiže o človeku, a to:I. O človeku vo vzťahu k prírode, vedľa ktorej sa on nazýva indivíduum.II. O človeku vo vzťahu k sebe samému, čiže o subjekte. Vedomie, poznávanie, chcenie.III. O človeku vo vzťahu k svetu duchovnému, o osobnosti, personálnosti.Čo do jednotlivosti človeka:1. Osoba abstraktná alebo juridická, vzhľadom na osobné práva.2. Osoba podľa jej rozmanitosti a rozdielov, ktoré sú:a) domácnosťb) obecc) duch národa a času.3. Osoba v jej absolútnosti, vo vzťahu k bohu, pole náboženské a etické.ČASŤ BČlovek vedený k ľudskosti pomocou iných. Vlastná pedagogika. Tá sa začína jeho počiatkom,
ktorý sa nachádza v rodine a vedie človeka k samostatnosti. Odtiaľto povstáva:I. Výchova domáca, ktorá spravidla čerpá z pojmov rozličných vekov, v ktorých človek žije
v domácnosti, čiže:1. stav embryonálny2. stav detský3. stav chlapčenský.Človek však na dosiahnutie svojho určenia musí z domácnosti vystúpiť do sveta, za
prostriedok tomu slúži:II. Výchova verejná, čiže škola, ktorá stojí medzi domácnosťou a verejnosťou, tu:1. o škole vôbec2. o spôsobe vyučovania3. o školskej disciplíne.No človek musí vo verejnom živote zaujímať určité miesto, k nemu musí byť vedený, aby sa
tam samostatne pohyboval. Toto zasa robí:III. Príprava na povolanie alebo stav. Z pojmu obce vyčleňujem — stav plody surové
dobývajúci, stav prerábajúci a stav všeobecný alebo najvyšší.1. Povolanie najvyššieho stavu požaduje:a) školy všeobecné, elementárneb) školy vyššie národnéc) georgica,[11]atď.2. Povolanie prerábajúceho stavu, kam náležia:a) normálne školyb) reálne školyc) banské školy.3. Povolanie vyššie, kam náležia:a) vojenské školyb) školy pre vzdelanie školských učiteľovc) školy učených, čiže gymnáziá.Pri každej škole podľa jej zvláštnej povahy a určenia budú sa rozoberať:1. Predmety školské, a to:a) vedeckého druhu, ktoré sú:aa) povahy logickej (gramatika, matematika atď.)bb) povahy prírodnej (prírodopis, zemepis atď.)cc) povahy duchovnej (dejepis, jazyk, náboženstvo).b) Predmety technické a umelecké:aa) spev a hudbabb) písmo a maľbacc) gymnastika.2. Metóda, a to v každej škole podľa jej potrieb:a) vôbecb) zvlášťc) jednotlivo.Človek už takto vyvinutý a pre budúcu činnosť vyhranený vystupuje zo školy a svojím
rozumom a podľa svojej vôle sa riadi, a tieto dáva.ČASŤ CO vlastnom sebavychovávaní. Kde mu náležíI. Jeho zvláštnosti vyskúmať i rozvíjať.II. Ideu jeho stavu a povolania uskutočňovať — čo je otec, remeselník, vojak, sedliak,
učený atď.III. Pokoj svedomia hľadať, k božstvu sa povznášať a s ním sa zmieriť.Tu dosahuje cieľ svojho určenia, tu sa jeho výchova dokonáva!“Toľko je napísané rukou nášho Červenáka.Tu ešte, pre dokonalejšie porozumenie a predstavenie si takej peknej postavy, ako je náš
Pravoslav, spomeniem niektoré listy, ktoré písaval z Nemecka svojim priateľom. I v nich veje
ten istý duch, v akom sme sa ho v týchto nákresoch usilovali predstaviť.V Halle dňa 19. novembra 1839Nie je to síce tak dávno, čo som sa Vám z tejto ďalekej cudziny ohlásil: predsa však
nechcem opustiť poskytnutú mi teraz príležitosť na písanie. Veľmi je nám to nemilé, že naše
častejšie písanie si z príčiny mnohých prekážok musí byť suché a pretrhnuté. No čo robiť? V
prvom liste som sa pýtal na niektoré Vaše problémy, ako aj o to Vás žiadal, aby ste nás čím
skôr nejakým listom potešili. Pracujte na tom čím čerstvejšie, aby všetko, na čo som sa pýtal,
privedené bolo ku koncu: potom nám dajte správu, pre naše potešenie a uspokojenie.Ďalej nemôžem zamlčať jednu predôležitú vec, ktorá až doteraz bola u nás celkom zanedbaná.
Rozumiem tu prírodné vedy, ktoré my najlepšie môžeme použiť pre dobro národa. Skumné vedy sú
pre nás ako pre ľud citlivého národa suché,[12]napriek tomu musia byť postavené živlom naším. A predsa výborné spisy Preslove[13]len tak povrchne prezeráme. Myslel som na tieto veci dávno, majúc sám k
prírodníctvu chuť a vrodenú vôľu a iba z toho ohľadu som sa nepričiňoval, že som sa domnieval,
akoby najpríhodnejšie bolo tu na univerzitách Nemecka tieto vedy študovať. Myslel som si, že
tu prídem k prírodným vedomostiam ľahším spôsobom než u nás v Uhrách. Ale v tom som sa veľmi
sklamal, presvedčiac sa o tom, že Nemci sú tu takými majstrami ako v inom a ako som si to
predstavoval. Viedeň je síce v tomto ohľade jedno z najlepšie zriadených miest a jeho
prírodovedecké ústavy z najvýbornejších… Vy máte v Bratislave znamenitého učiteľa prírodných vied,[14]máte aj výborné knihy v knižnici slovenského Ústavu, ktoré Vám vysvetlia názvy a
mená: preto Vás preboha prosíme, študujte popri rečiach, filozofii, histórii aj vedy prírodné,
a to pilne a neúnavne. A napomínajte zvlášť tých, ktorí preukazujú k týmto vedám osobitné dary
a schopnosti, aby si zavčasu určitú triedu vyvolili, ktorej by potom celý svoj budúci život
zasvätili; vôbec by bolo dobré, aby si hneď každý, príduc do triedy filozofickej, isté
oddelenie vedomosti vyvolil, nadovšetko si ho privlastniť hľadel, a nie, ako sa to vôbec
stáva, vedy všelijakého druhu temer bez cieľa prebehal. Pravda, nie je tomu mládež na príčine,
ale celý život vychovávania a vyučovania, celá ústrojnosť škôl v našej vlasti, ktorá nikomu
neukáže to, čo by bolo pre neho najprospešnejšie a nedopustí mu, aby si zvolil to, na čo má
najväčšie schopnosti a vôľu! — No Vy horlite, hovorte a napomínajte, a časom sa to aj u nás
napraviť musí. Amerling[16]v Čechách v tomto ohľade blažene pôsobí atď.PravoslavV Halle dňa 19. januára 1840Štvrť roka už šťastlivo uplynulo, čo tu v opravdivom vyhnanstve žijúc, ani najmenšieho
chýru o Vás sa nedozvedáme a každodenne nejaké správy o svojom rodisku netrpezlivo očakávame.
Veľmi to ľutovať musím, že aj také mrzutosti, ktoré by sa celkom do listov mladíkov vyšším
cieľom zasvätených nikdy nemali dostať, majú byť predmetom môjho listu. Nie mi je možné ďalej
sa zdržať, aby som mlčaním prešiel naše nepríjemnosti a Vám bratsky nevyčítal Vaše dlhé
mlčanie. Neviem, či táto Vaša skúpozvukosť a nedbanlivosť pochádza z váhavosti, či z
ľahkomyseľnosti, či z chladnosti a nelásky k nám alebo z iných príčin: ale Vás prosím i
upomínam, aby ste nám už ďalej na Váš list čakať nedali. Lebo my Vás neprestaneme upomínať. My
Vám síce uznáme, že ste, zvlášť Vy, premnohými prácami, ktoré na Vašej hlave spočívajú,
zaťažený: no poznáme aj Vašu vôľu a príkladnú horlivosť. Alebo ak naprosto nemôžete, prečo si
nezavoláte na pomoc iných? Okrem toho Vás i napomíname, aby ste toľko nesedeli a dňom i nocou
nepracovali; aby ste ako aj my neskoršie neobanovali. Konajte aj telesné pohyby, a interpone
tuis interdum gaudia curis!,[17]aby sme sa nemuseli všetci zavčasu z divadla Slávie zberať. Národ nás potrebuje.
Miloslav, Miloslav,[18]varujte sa, my sa bojíme o Vás. Durte, naháňajte aj iných do práce, žehrite,
napomínajte, nech každý pracuje, aby nemusel všetko robiť jeden.Preneste sa ale, nech ešte niečo o Vašom mlčaní poviem, do nášho položenia, v ktorom od
najmilšieho na svete, od vlasti a národa oddialení, naskrze nič o veciach ľudu slovenského sa
nedozvieme, a pýtajte sa seba samého, či by ste ináč mohli hovoriť. Vedzte, že my sme sa z
našej strany všemožne snažili na tom pracovať, aby zväzok s našimi pokrvníkmi skrze naše
osamotenie neslabol: ale druhá stránka si z toho máločo robila. Tak na počiatku novembra sme
si prostredníctvom berlínskych bratov dali zaopatriť Tygodnik literacki,[19]ale až podnes o tom nedostávame správu. Do Budyšína som už dvakrát písal ohľadne
kníh nami im obetovaných, ale nedostal som ani slova odpovede. Z Prahy síce preukázali toľko
poriadnosti, že odpovedali, no aj odtiaľ len viac mrzutosti než potešenia človek musí zažiť.
To všetko a iné len k veľkému zarmúteniu, ba rozhorčeniu slúži. Ešte je to medzi mnohými
našincami — len čistý diletantizmus, to milé naše vlastenectvo.Vás teda teraz prosím, drahý náš Milko, potešte nás v týchto nehostinných, ba neľudských
končinách Nemcov ľúbymi ťahmi Vášho pera a plamenných myšlienok. U Vás sú okrem toho všetky
správy zo Slovenska a Slovanska: a tie zaujmú naše duše túžiace po Slávii. Vedzte, že my tu
dobre budeme môcť použiť Vaše listy a správy — je tu svet literárny. Nuž — len píšte čím skôr.Čo robíme my? Nuž — študujeme a vzdelávame sa, nakoľko nám to dovoľujú naše dary a
spôsobilosti! Lebo sa to tu výborne dá robiť. Tí naši professores philosophiae[20]nemuseli, keď boli tu, iné robiť, než buršovať a lomnovať,[21]a zvlášť ten môj bývalý B…[22]lebo tí ľudia nepoznajú z pravej filozofie ani toľko ako ja z malabarčiny. Greguš[23]bol predsa filozofickejšia hlava ako všetci ostatní, ale i tak nemal poňatia o
najnovších pokrokoch vo filozofii. Ten sa tiež viac o maďarčinu a prostredníctvom maďaromanov
o punče a karty staral než o najnovšie velikánske pokroky vedy. — My teraz prepisujeme pre
nášho veľkého Slováka Šafárika Žalmy zo starého rukopisu česko-latinského z wittenberskej
knižnice, a kladieme ich najskôr do 13. storočia. Naša reč bude opäť obohatená niekoľko sto
starými slovami. Ľudovít zbiera pre neho do národopisnej mapy mená slovanských dedín v Lužici.[24]Máme tu pri sebe i dvoch Slovanov z Lužice, bratov, ktorým dávame hodiny z
českoslovenčiny. Často nám rozprávajú o neslýchane neľudskom zaobchádzaní Nemcov s Lužičanmi,
o akom sa svetu ani snívať nemohlo. Staráme sa, aby sme čím viac takýchto správ zobrali: veru
to budú výborné pomôcky na vylíčenie rázu týchto bohaprázdnych netvorov. Ó, brat, to sú hrôzy!
Títo naničhodníci majú len na jazyku svoju Humanität;[25]vedia sa ukryť pod plášť nevinnosti a iným rozličné hriechy vyčítať, lož a
klamstvo roztrusovať; a my sme predsa takí nešťastní duchovia, že sa cez ich sklá, ich
časopisy na beh vecí musíme dívať. Tí ľudia nevedia povedať slovo pravdy, píšuc o Slovanstve.
Sú to večne zaprisahaní nepriatelia všetkého, čo sa nazýva slovanským. Ach, a v Čechách, tam
je mnoho obskurantov česko-nemeckých: šťastie, že sila ducha a vedectva i energie pôsobenia a
života je na strane slovanských Čechov, tých vznešených duší, ktoré i Vy poznáte. Čechia,
Čechia, hlboko si bola padla!PravoslavNuž takýto bol náš Pravoslav a takýto nám zostane už naveky. On už k tomu nič nepridá, ale
ani svet nebude môcť z toho nič odňať. V tom je jeho duch, jeho podstata, jeho bytosť, čo nám
po sebe zanechal; my sa v tom zhliadajme, v tom sa poznávajme, to za svoje uznávajme a ním
začatú niť ďalej praďme. Lebo z tohto prúdu žitia všetkých lepších koristí človečenstvo, a v
tejto niti, a v tejto reťazi, a v tomto stavaní žiť budeme na veky. Pokoj prachu tohto
peknoduchého Slováka, sláva ale večná na zemi i na nebi duchu jeho.[1]Profesor B.— Štefan Boleman (1795 — 1882) bol v rokoch 1820 až
1840 profesorom v Banskej Štiavnici a vyučoval syntax. Boleman neprial slovenským národným
snahám.[2]Jeho katonská prísnosť— podľa rímskeho štátnika a spisovateľa
Cata Marca Porcia (234 — 149 pr. n. l.), ktorý bol vzorom prísnych mravov[3]August Horislav Škultéty(1819 — 1892) — buditeľ a spisovateľ,
praktický pedagóg. Za Štúrovho a Červenákovho pobytu v Halle bol námestníkom profesora
Palkoviča.[4]Zpráva o ústavu slovanském…, při evangelickém lýceu v Prešporku
na rok 1837/8 vydaná. V Prešporku 1839. Tiskem K. B. Wiganda.[5]Historie Cirkve křesťanské, ku potřebám školským a domácim.
Vydání od Kalwerské společnosti a nyní podle šestého ponapraveného vydání z německého
jazyka na slovenský přeložená. V Kyseku 1842.[6]Cic, Kozy…— posledná strofa z Piesne prostonárodnej od K.
Kuzmányho, Zora 1835, s. 168[7]V živote krátkom— Červenák (9. 10. 1816 — 15. 6. 1842) zomrel 26
ročný.[8]Jeho brat Karol zasadil pri Pravoslavovom hrobe dve lipy na znak toho, že tu odpočíva
verný Slovan.[9]in potentia— lat., v moci, v možnostiach[10]in actu— lat., v čine, v skutku[11]georgica— gr., poľnohospodárske[12]Ja sa v tomto nezhodujem s úbohým Pravoslavom: každá veda je z jednej strany suchá, z
inej zaujímavá. A my Slovania sme na všetky vedy schopní a potrebujeme k nášmu veľkému
určeniu byť ľudia celiství. Pravda, veda nie je pre pohodlných ľudí — ale pre nás veda je,
lebo sa vieme zaprieť.[13]Výborné spisy Preslove— Jan Svatopluk Presl (1791 — 1849), český
prírodovedec, profesor na univerzite v Prahe, založil českú prírodovedeckú
literatúru[14]Je to povestný profesor Gabriel Kováč-Martiny,[14]syn bývalého superintendenta, muž dokonalý, slávu prešporského lýcea i
utvrdivší i udržujúci. K tomu zástanca nášho tamojšieho Ústavu nehrozený![1414]Gabriel Kováč-Martiny(1782 — 1845) — pochádzal z Turieho
Poľa. Od r. 1817 profesor matematiky, prírodopisu a fyziky v Bratislave[16]Karel Slavoj Amerling(1807 — 1884) — český lekár, filozof a
prírodovedec[17]Interpone tuis interdum gaudia curis!— lat. Polož niekedy medzi
svoje starosti aj radosť.[18]Miloslav, Miloslav…— list písal Červenák Jozefovi Miloslavovi
Hurbanovi[19]Tygodnik literacki— poľský literárny časopis, ktorý vychádzal v
Poznani v rokoch 1838 — 1845[20]Professores philosophiae— lat. Profesori filozofie[21]buršovať a lomnovať— voľne z nem. viesť nespútaný študentský
život[22]Ten môj bývalý B.— Červenák má opäť na mysli profesora Štefana
Bolemana, ktorý bol od r. 1840 prvým profesorom teológie na bratislavskom lýceu.[23]Michal Greguš(1793 — 1838) — od r. 1833 profesor filozofie na
bratislavskom lýceu[24]Ľudovít zbiera pre neho…— Ľudovít Štúr navštívil za svojho
pobytu v Halle kraje Lužických Srbov (1839).[25]Humanität— nem., ľudskosť, humanizmus | Hurban_Zivotopis-Benjamina-Pravoslava-Cervenaka.txt |
Modropáskový automobilNový šofférSherlock Holmes, chýrečný detektiv odcestoval so svojim pomocníkom Ervinom Classonom, do
spanilého divoromantickými bralámi obklúčeného, kúpelného mesta Biarritz v Biscayskom
zálive, aby si tam aspoň dva týždne odpočinul. Tu v Biarritzi chcel žiť len zábavam; v
dvorane hotelu „Bristol“ dokonca prehliadnuť niektoré, sťa plachty veľké svetové noviny;
pohrúžiť sa na štrande do nekonečnej modrosti vlnovitého mora a v baccaratovej sieni, v
spoločnosti svojich milých známych, na kocku staval niekoľko „Napoleon d’or“-ov…Sherlock Holmes, vždy, prv než svoje denné zábavy započal, vybral sa so svojim
pomocníkom Ervinom Classonom, na automobilový výlet, pri ktorom sa porozprávali o
zaujimavých udalosťach predošlého dňa.Jednoho dňa, v stredu, už veľmi bol netrpezlivý a nervósne čakal na ostrý hlas autovej
pištalky, čo znamenať malo, že šoffér ich už ku odchodu pripravený čaká. V takejto
rozčúlenosti znova opakoval svoj ranejší programm: dokonca prečítal ešte raz svoje parížske
listy, ktorých obsah mu už tak známym bol, ako by z jeho pera boly pochádzaly. Avšak, keďby
sa bol unúval do garáže, bol by mohol zbadať, že sa tam jedon neznámy mužský okúňa, ktorému
sa aj podarilo, v jednom príhodnom okamihu, cez dvere dopoly otvorené dnu vbehnuť.
Podozrivé chovanie sa tohoto cudzého mužského by bolo mu napadlo, a tak Sherlock Holmes by
bol v stave býval, pomocou jeho známej ženiality, niekoľkým potupným zločinom predísť.Počkajme ale trpezlive na chronologický poriadok udalostí.Konečne sa Jaques, starý, zaslúžilý šoffér dostavil v izbe, a držiac si čiapku v ruke,
zmätene zostal stáť pred Sherlock Holmesom.— Pane — riekol a sklopil oči — veľmi mi je ľúto, ale vám dálej nemôžem byť ku službe,
ponováč ma upovedomili o nenadálej smrti mojej švagrinej, a pri jej pohrabe neomylne byť
musím. Bordeauxský rýchlik ide o pol jedonástej hodine.Sherlocka Holmesa tieto slová veľmi pohoršily; významuplným pohľadom pozrel na Ervina
Classona, ktorý asi toto mal znamenať: „— Ani sme nevedeli, že ty aj švagrinú máš, ku
ktorej ťa také presné rodinné zväzky viažu, ale ťa v tvojich citoch obraziť nechceme.“ —Vydali Jacquesovi jeho písma; detektív vtisol svojmu vernému šofférovi 100 frankovú
bankovku do dlani a potľapkal mu plece.— Milý priateľu, — vašu vyprobovanú šikovnosť hocikedy ochotne odmením. Vždy s radosťou
vás nazpät prijmem.Keď Jaques odišiel, pospiechajúc na nádražie, Sherlock Holmes tázave sa obrátil k
Ervinovi:— A ty mu uveríš túto bajku?Ervin len plecami pohol.— Prosim ťa, niet to príčiny v Jaquesovej povahe pochybovať. Vieš, že nám bol vždy
verným sluhom. Je pravda, že nám teraz nemilé bude, túru bez šofféra prekonať. V ceste sa
ale môžeme u vydavateľstva „Journalu“ ustaviť, kde o nového šofféra v drobných oznámeniach
sa postaráme.Na druhý deň o ôsmej ráno — v Biaritzi to veľmi neobyčajný čas — už sa hlásil jedon
cudzý, na Šofférskú stanicu u Sherlock Holmesa.— Pane! — prehovoril po hlbokej poklone pred detektívom — som síce chudobným človekom,
ale rád pracujem. Prosim vás, prijmete ma za šofféra, a ja vám sľubujem, že v mojom
učinkovaní uvidíte najstatočnejšej práce Francii.Detekliv prezrel písma ponúkajúceho sa, a videl, že Alberta Lerouxa, ako celkom
spoľahlivého, samí poprední a výborní ľudia odporúčali. Ba čo viac, jedno pismo aj to
svedčilo, že ho cez jedon pol rok aj Etienne Damour, parižský prednosta policie
upotreboval, a so svojou úplnou dôverou vyznačil. Sherlock Holmes sa s ným o plate
pojednal, a keď Classon nenadále do izby vkročil, týmito slovami ho prijal:— Milý Ervin! Tu ti predstavujem nového šofféra.Tajnostný automobilAlbert Leroux, nový šoffér sa detektivovi veľmi ľúbil, lebo veľmi bol šikovný.Presne o deviatej hodine ráno čakal na svojho nového pána, celkom prichystaný na cestu,
a po túre vtiahnul do garáže, aby tam sto konských síl mocný Daimlerský stroj od prachu
očistil. Leroux nemal tej obyčaje, čo ostatní šofféri, ktorí prv sa v krčme ustavili na
pohár dobrého gascoyneského vína; on sa tak choval, jako sa to na jednoho usilovného,
skromného a tichého človeka patrilo.Sherlock Holmes ale málo dbal o usilovnosť a o snahy svojho nového šofféra, lebo ho
celkom zaujímala tá tajuplná udalosť, ktorá v takom veľkom rozčúlení držala všetky popredné
kruhy biarritzské.V stred tejto zaujímavosti stál a dráždil slabé nervy publikuma jedon tajuplný
automobil. Automobil mal byť nekrytý, modropáskový voz pre túry, ktorý ako hrom bol vstave
po najstrmejších cestách a zákrutoch uháňať. Na automobile sedel jeden mužský, ktorého tvár
hodvábnou larvou bola zakrytá. Na túrach obyčajne nosil čierný trikot a čiernu športovú
čiapku, a oblek tento jeho osobu ešte s väčšou tajnosťou objal; každý badal v ňom dakého
túlavého alebo incognito cestujúceho, dobrodružného princa.Táto, legende podobná česť, ale čoskoro sa rozišla, keď jedon pán bľadej a poplašenej
tváre sa zjavil na štrande, a rozhlásil:— Na modropáskovom automobile cestujúci človek ma vyraboval! — Všeobecný obdiv
sprevádzal slová riaditeľa hotelu „Bristol“ — treba vedeť, že uškodený sa menoval Bonn — a
neočakávané sklamanie sa javilo v očach všetkých dám.— Veď to je teda jedon obecný bandit!Toto sentimentálne ľutovanie ale neutíšilo rozčúlenosť nálady, čo sa pomály prenieslo na
celý kúpelný publikum.Aj Sherlock Holmes sa to onedlho dozvedel, a tak chytro sa pobral na štrand s Classonom.
Bonn už najmenej desiatemu rozprával, čo sa mu príhodilo, keď detektív tam došiel.Teraz ale aj po jedenastý raz, a s radosťou predložil udalosť, lebo bol tej nádeji, že
tento chýrečný človek, ktorý už toľké a tak záhadné pády odhalil, príde aj na stopu tohoto
potúteľného útočiaceho.— Pane! — vysvetľoval Bonn detektívovi — tak bezpečnými som považoval pomery verejnej
istoty nášho okolia, že ani paličku som nevzal sebou, keď som šiel do Bayonnu. Tam som
popoludnejší vlak zameškal, preto som si najal auto, lebo jedna neodročiteľná záležitosť to
žiadala, aby som už o piatej po obede tu bol pri pojednávaní jednej prenájomnej veci.
Automobil tak hnal ako strela, šoffér výborne viedol stroj. Práve keď sa skalité brehy
zjavily a sme plachtové loďky biarritzskóho zálivu zazreli, bez najmenšieho šuchotu, tak že
ani huk motoru čuť nebolo, v najohromnejšej rýchlosti rútil sa ku nám modropáskový
automobil. Môj šoffér sa mu chcel vyhnuť, — v tom okamihu, a ku môjmu veľkému podiveniu,
rytier s čiernou larvou, so svojim automobilom cestu nám krížom zastavil a blížil sa ku
nám.— Čo si prajete? — som sa ho zpytoval, — na čo on zdvorile pozdvihol ruku ku svojej
športovej čiapke.— Áno, pane! — odvetil celkom jemným hlasom, — prajem si Váš pudilár…A pre väčšiu istotu ukázal mi svoj brovning. Ja som bol tak veľmi preľakaný, že ani len
s jedným slovom som neprotestoval proti tomuto rozkazu a odovzdal som tomuto tajnostnému
banditovi môj pudilár, ktorý práve vtedy značným obnosom bol naplnený. Keď sa to odohralo,
— sadol si nazpät do automobilu, — nám pár razy s brovningom pohrozil, — a uprchnul.Môžete si predstaviť, ako sme si oddychli, keď sme sa z tohoto klepca vyslobodili.
Prisámbohu! pane Sherlock Holmes, tak odfrčal na tom automobile ten zlodej, že ani čert by
ho nebol dohonil…Do myšlienok pohrúžený stál detektív za chvílu, — tuho dival sa pred seba, a potom
obrátil sa ku riaditeľovi.— Ako hovoril ten zbojník — pýtal sa — v čistej francúzštine, alebo v dajakom dialekte?— Nebola to na žiaden pád čistá, spisovná francúzština.Ervin Classon tu do reči vpadnul:— Toto ešte by nemalo nič znamenať, lebo aj to je možno, že ten istý len preto použil
dialektu, aby zaviedol človeka.Sherlock Holmes sa domov pobral so svojim pomocníkom, aby rozkazy vydal svojmu
šofférovi.— Albert! — riekol otvorene, v nádej dobrého chvatu — hneď sa vystrojíme na bayonnskú
hradskú, kde pred jednou hodinou pána Bonna vyraboval cestovateľ modropáskového automobilu.
Môže byť, že mu prijdeme na stopu.Zdesene sa pozeral šoffér na svojho gazdu.— Teda, aj takí zbojníci sa tu zdržujú? — pýtal sa, a potom, ako by ho hnali, letel do
garáži, aby aj so svojou snahou dosvedčil; že ako rád by poskytnul pomoci detektivovi pri
stopovaní tohoto lotra.Medzitým sa niektorí biarritzského publikuma sriekli, že na druhý deň, opatrení
skromnejšími obnosmi, opovážia sa na cestu do Rouennu vybrať, na ktorej to tajnostné auto
sa obyčajne zjavovalo: — môž-byť, to oni budú mať viac šťastia, ako pan Bonn, ktorý celú
svoju sebaprítomnosť ztratil, na toľko, že ani bližšie dáta udať nevedel o zbojniovi.Špehovanie pomocou aeroplánovSherlock Holmes veru na všetko iné rátal, len na to nie, že jeho, ku zotaveniu obetované
vakácie mu takto budú pokazené.Už sa tešil, že aspoň za istý čas sa nebude museť zaoberať s jeho, dušu a telo ničiacim
remeslom, a hľa, ten do legendy súci modropáskový automobil už mu zas starosti narobil.Classona uchvátila mladistvá horlivosť.— Majstre! Keď by som ja bol tebou, — riekol naklonený nad jednou mapou — ja by som
telefonoval do Crassy. Dal by som vyrukovať jedon oddiel husárov a dva oddiely žandárov.
Vidíš tu tieto priekopy? Sem by som postavil vonkoncom žandársku stráž. — Na túto stranu
ale by som postavil husárov. Môžeš byť istý, že za krátky čas by sme nášho larvového
rytiera do rúk dostali.Sherlock Holmes sa len usmial na to.— Ty celkom nepočítaš s našim protivníkom! Aknáhle by sa on dozvedel, že ho chcem
obklúčiť, ľahko by sa nám cez bočné skalité cesty na veky z pazúrov vyšmyknúl. Bubnom sa
vrabec lapať nemôže. My sa mu ináč musíme priblížiť. Poď so mňou!Sherlock Holmes a Classon opatrne skryvali ich úmysel a pod zámienkou prechádzky vybrali
sa ku nádražiu. Sadli si na vlak do parížskeho rýchlika, na tretej stanici ale sostúpili. V
Houttourse, v tomto spanilom mestečku mala francúzska armáda svoju pilotskú školu a letácky
sklad. Sadli si do koča a hnali na letácky sklad, ktorý sa nachádzal von z mestečka.Classon až teraz počal porozumeť veľkolepým plánom Sherlock Holmesa.Doktor tak mienil na čierno larvového rytiera pozor dávať, aby to on nijak nezbadal.
Classon, bárs už viac ako desať rokov pracoval pri Sherlock Holmesovi, predsa sa podivil
nad ostrovtipnou kombináciou svojho majstra. Na takéto volačo by ani on nebol myslel.— Majstre! Dovoľ, aby som ti s nadšením ruku stisnul! Až teraz to chápem, že aký výborný
plán si ti len vykuval.— No vidíš, — riekol s úsmevom Sherlock Holmes, — môj plán je predsa cieľuprimeranejší
než tvoj. S cestovateľom, na modropáskovom automobile sa nedá v rukavičkách zachádzať, lebo
keď nám uprchne, môžeme kríž po ňom spraviť.Prišli na letácký sklad. Ozbrojení vojaci im cestu zastáli. Museli sostúpiť. Jedon vojak
ich viedol k barakom.— Chcem sa rozprávať s veliteľom — povedal Sherlock Holmes.Onedlho stáli pred jedným podplukovníkom. Sherlock Holmes sa predstavil a odovzdal svoju
legitimáciu. Podplukovník Petain ochotne im stál ku službe.— O tom je reč, že by sme mali pod dozorom držať biarritzské cesty, bez toho ale, žeby
aeroplány obdiv vzbudily.— Koľko aeroplánov potrebujete? — zpytoval sa podplukovník Petain.— Prosíme o dva. V jednom by som ja špehoval, a v druhom môj pomocník, Ervin.Podplukovník doviedol pánov do dôstojníckych barakov. Tam ich predstavil niektorým
pilotským dôstojníkom.— Nadporučík Abels, — stotnik Simons. Moji dva najlepší pilotovia.Potom ich upovedomil, že čo si preje doktor Sherlock Holmes. Všetci pätoria počali
spoločne opatrne mapu zkúmať. Za ten čas vyviedli na rozkaz nadporučíka dva štíhlé letáce
stroje. Lúče slnka so zlatastou patinou obkryly žlté, plátené rebrá stroja. Technickí
poddôstojníci zkúmali motóre a popravovali kormidlá.Pánovia sa v bojovnom pláne usniesli. Potom zašli do šatnice. Obliekli si patričné rúcho
a ochranné larvy. Šálom si okrútili krky a vyšli na pažiť, kde pukajúce letácke stroje už
sťa netrpezlivé paripy čakaly. Najprv nadporučík Abels sadol do stroja, po ňom Sherlock
Holmes zaujal miesto. Podplukovník podal Sherlock Holmesovi fotografovací stroj. Vedenie
druhého stroja sveríli na stotnika Simonsa. Za neho si sadol Classon.Technickí poddôstojníci zavrteli s propellermi, stroje počaly pukať, a tie dve mašiny,
ako dva rackovia sa pozdvihly ku modrému nebu.Stroj číslo 117, ktorý nadporučík Abels spravoval, k Lierge-u sa obrátil, stroj číslo
204, ktorý stotnik Simons viedol, vybral sa na križné cesty.Sherlock Holmes napnutým pozorom číhal cez pozorovatelskú škiaru, a prichystaný
fotografovací stroj stále držal na kolenách.Razom nadporučík Abels čosi nazad povedal. Sherlock Holmes to pre hukot stroja sotva
započul:— Stotnik Simons znaky dáva! Nože, pozorujte naňho!— Sherlock Holmes priložil na oči šestnastnásobne zväčšujúci daľekohľad. Zbadal, že
stotnik Simons na juhozápad ukazuje, na čo nadporučík Abels smer hneď premenil. Detektiv
prekvapene zavolal:— Tam! Tade! —Opravdu, dole, na ceste medzi bralovými múrami sa zem prášila. Jedon automobil letel
proti Biarritzi. Na slovo Sherlock Holmesové nadporučík Abels hneď na štyristo metrov
snížil stroj.Teraz už celkom dobre bolo videť pásky na prednej čiastku stroja. Sherlock Holmes
niekoľko raz štuknul s mašinou. Ďalšie pozorovanie ale pre zlé manevrirovanie druhého
stroja nebolo možné. Stotnik Simons, na žiadosť Classona, sklznuť sa chcel na auto, lenže
medzi vrchmi sa stroj volne pohybovať nemohol. Šťastie, že začas kolesá kormidla odvrátil,
poneváč inak by sa bolo ľevé krydlo do strmých bralových múrov srazilo.Chystajúca, však ale na šťastie odstránená katastrofa povzbudila pozornosť na aute
letúceho. Zbadal, že na neho špehujú. Rýchlo obrátil kolesá kormidla, a celé auto do
benzinového a prachového oblaku zakryl. Z vrchu ničoho nebolo vidieť. Pokým sa vzduch
očistil, auto tak zmizlo, ako by ho bola zem zhltla.Sherlock Holmes zamrzene sa hniezdil na sedisku. Požiadal nadporučíka Abelsa, aby stroj
nazpät vrátil. Stotnik Simons letel za prvým strojom, a onedlho obidva stroje pristaly na
sklade. Detektívi sa poďakovali dôstojníkom a odišli.— Priateľu! tento modropáskový automobil je ťažkejší kúsok chleba, ako by si to bol
človek myslel, — mrmlal Sherlock Holmes ku Classonovi, — ale preto ho predsa ulapíme! Môžem
ti to povedať, tak ako ma tu vidíš, a tak ako sa Sherlock Holmes menujem.Minister vňutra prichádzaNa druhý deň sa kúpelné miesto Biarritz do sviatočnej parády dalo; s poobedňajším
rýchlikom čakali z Paríža ministra vňutra.Zástavy vyvešali na domy, a pred hotelom Bristol, kde pre pána Excellenca 4 izby boly
prichystané, veľké davy ľudí, — do sviatočných šiat oblečených, sa vlnily.Pan Bonn už v dvorane čakal na popredného hosťa, a rozčúleným hlasom vydával rozkazy
služebnictvu. Práve vtedy prišiel ku nemu Sherlock Holmes v sprievode svojho pomocníka, ku
ktorému sa hneď vrelou zaujímavosťou blížil, lebo mu na um prišlo včerajšie dobrodružstvo.— Nože, pane doktore! Malo-li dakého výsledku včerajšie stopovanie?Detektív tichým hlasom odpovedal:— Akoby nie? Na veľmi zaujímavé dôkazy sme naďapili, bárs aj páchateľ sa ešte vždy v
hmle skrýva.Ustálili sme zo šlapaje kolies, že ten istý modropáskový automobil hnal ku Bayonne, ale
len po prvú zákrutu, kde potom, pod ochranou stromov a jednej vystrčenej skaly, celkom
pohodlne sa mohol obrátiť…— No! a potom?! — čudoval sa nerozumne riaditeľ. Classon mu úsmevom vysvetloval súvis
medzi pravdepodobnosťami.— Z tohoto teda zrejme je vidno, že zbojnik do Biarritzi šiel, a osmelený od prvej
rabovky, aj po druhý raz oprobuje šťastia.— Ale! Bože! však len nie? — a pán Bonn prosiacim pohľadom sa pozrel na Sherlock
Holmesa.— Veľmi mi je ľúto, že vás nemôžem potešiť, lebo ja som toho presvedčenia, že ten
zbojnik, ktorý sa medzi nami zdržuje, vie, že po čas prichodu ministra, pozornosť policie
je o mnoho viac obrátená na hotel Bristol, než aby v stave bola dostatočnej ochrany
poskytnuť cestovateľom na Bayonne. A tak môžeme i na to rátať, že ten, ktorý sa
ľahkomyselne odhodlal na jednu polhodinovú prechádzkovú túru, veru aj dobreodľahnutýsa môže prinavrátiť z cesty…— Ale čo bude s Gerardom a s jeho čarokrásnou manželkou? —— S nimi je Montpellier, assistens parížskej Carelskej kliniky a dve amerikánské
slečinky… To je tiež isté, že aj tieto sa ako vyrabované navrátia.Tu sa rozhovor pretrhol, lebo uličný hukot sa viac a viac zväčšoval, čo to znamenalo, že
minister sa už pred hotelom dostavil. A to aj tak bolo, lebo práve keď Sherlock Holmes k
východu pospiechal, sostúpila statná a vysoká postava Excellenca s automobila. Za ním stál
tajomník, a videť bolo v spoločnosti i prednostu policie a mešťanostu z Biarritze.Pán Bonn ku nim sa náhlil a hlboko sa klaňal.— Dovolte, pane Excellenc, — zaznelo privítanie, — aby som vám srdečne zaďakoval za
vysoké to vyznačenie, že ste bol tak láskavý, práve náš hotel sebe vyvoliť… za to ostaneme
vždy vaši povďační a holdujúci služebníci…Minister s úsmevom odpovedal:— Ďakujem vám, pane! Keď dačoho potrebovať budem, zavolám vás. Predbežne len to
poznamenám, že tých pár dní, ktoré vo vašom spanilom kúpeli chcem stráviť, jedine len mojim
osobným zábavám chcem obetovať.Po týchto slovách sa minister do svojho bytu pobral, — dal svoju batožinu hore vyniesť,
a sotva prešlo pol hodiny, už vyšiel von, pekne oholenou tvárou a v elegantnom čiernom
kabáte, a vzdal sa schodmi dolu.Tajomník sa pred ním úslušne poklonil.— Kážete dačo, pane Excellenc?— Snáď nebude škodiť po tak dlhej ceste malá túra na automobile, v tom vlažnom
prímorskom povetrí. Ráčte sa postarať o auto!Pán Bonn, Sherlock Holmes a Classon počuli žiadosť ministra, — zľakano pozreli jedon na
druhého, — po tom na vysokého hosťa, a začali čosi šuškať medzi sebou.— Ale, to nesmieme dovoliť — mienil riaditeľ hotelu.Detektív kyvnul rukou:— Spokojne môže odísť. Na moju zodpovedlivosť. Já ho na jednom druhom automobile budem
sprevádzať.Pán Bonn sa ale predsa osmelil pred ministra predstúpiť.— Prosím za odpuštenie, pane Excellenc! — riekol — považujem si to za povinnosť vás na
jedno nebezpečenstvo upozorniť, ktoré našich automobilistov včera zastihlo. Jedon bandita
každého pocestného orabuje. Bohu žial! Ja som bol včera prvou obetou. Aj dnes odišla jedna
menšia spoločnosť, zvedavosť ích na to mala, a každú minútu ich čakáme.V tejto dobe sa niekoľko nastrašených a bľadých tvár zjavilo v sklených dverách.
Sherlock Holmes hneď k nim pospiechal, ich rozčúlený, bárs tichy hlas ale aj pozornosť
ministra povzbudil.— Kto sú títo? — zpýtal sa od riaditeľa.Pán Bonn ochotne odpovedal.— Tá malá automobilová spoločnosť.— No! a — usmieval sa minister, — jakým výsledkom?Pán Bonn za niekoľko minút aj o tomto vedel vývod dať.— Vskutku, pristavil ich ten, na tom modropáskovom automobile cestujúci človek, a
odobral im všetkie cenné veci. Dámy ale nebantoval, tím ich šperky zpät vrátil a sa pred
nimi zdvorile poklonil. On sa len o pudiláre pánov staral.— Ah! — odvelil minister, — to sa zdá byť jedon veľmi romantičný človek.Neskôr ale pokojným a vážnym hlasom poznamenal:— Zajtra sa mu aj ja do očí pozrem. Budeme vidieť kto zvíťazí!Potom chvílku sa prechádzal na štrande, a po prechádzke sa zavčas do svojho bytu
utiahnul, a doista sa zaoberal so zajtrejšími prípadnosťami.Vyrabujú ministra a detektivaNa druhý deň ráno Sherlock Holmes dlho pojednával s Classonom o pláne, ako by sa
pošťastiť mohlo tohoto lotra ulapiť. Šoffér ich daromno čakal s autom pred hotelom: že v
každodennom programme — prechádzková túra na Bayonne na letácom Daimlere — premena sa
stala, poneváč ho o tom veľkom chystání sa neopovedomili, zpýtal sa svojho pána, kedy sa
poberú na cestu.Sherlock Holmesa istota víťazstva do dobrej vôle postavila a preto v dobrej nálade
prijmal svojho šofféra.— Albert! riekol k nemu, — dnes vyminečne nepôjdeme na rannú túru, radšej pôjdeme po
obede na poľovku. Chcem ulapil toho bandita, ktorý na tom modropáskovom automobile toľko
hašterí, a každým dňom sa smelšie chová.— Oh! pane — bedákal šoffér, — ja sa od poľovania na ľudí obávam. Prosím vás, ráčte ma
vynechať z hry!— Ako to myslíte, Albert, veď ja vás neomylne potrebujem; vy budete mojim druhým
pomocníkom, lebo pán Classon bude so mňou a pri mne pracovať.— Ale! Veď ja sa do detektivského remesla nerozumiem!— Toho ani neni treba! Vybavíte tú úlohu, ktorú vám naložím, — ten lotor bude lapený, a
vy dostanete 200 frankov odmeny…Classon uspokojil bojazlivého človeka.— Nebojte sa, nič sa vám nestane! O štyroch hodinách po obede odídete od tiaľto až po
krčmu na Barlais-Fréreskej hradskej, čo bude asi 15 minút trvať na automobile. Tam sa a
automobilom cez cestu krížom postavíte, a budete na nás čakať…Sherlock Holmes ale, s čirej opatrnosti ešte toto poznamenal:— Punkt jednu hodinu budete na nás čakať. Keď sacnám dačo zlého prihodí, vtedy veru
doisť nemôžeme a vy o piatej sa vrátite! Toto je ale neni pravdepodobné, lebo vypracovaný
podvod je výborný a sľubuje dobrý výhľad. Pán minister, jeho tajomník, Classon a ja, ideme
na jednom automobile, a čakať budeme vonku z mesta až dotiaľ, keď sa modropáskový automobil
zjaví. Keď ho zazreme, počneme hnať po ceste, aby sme ho za nami zvábili. On doista za nami
pôjde, lebo keď sa nebojí tu medzi nami v Biarritzi žiť, bárs ako to on aj tajnostne koná,
nedá si ujsť príležitosti ku zveľaďovaniu svojej pudilárskej sbierky. A keď pred krčmu
príjdeme, rýchlo sa do dvora zakrútíme, Classon a ja z oboch strán ho obklučíme, a poneváč
pre vaše cez cestu križom postavené auto ďalej uprchnuť nebude mocť, a na obrátenie ani
mysleť nemôže, — pekne ho zdrapneme a dvomi železními náramnicami ho obdaríme…Po obede o pol piatej štyria páni sadli pred hotelom „Bristol“ do jednoho čierného auta:
minister, jeho tajomník, Sherlock Holmes a Classon. Ti dva detektivi pokojne čakali na
ďalší vývin, minister ale, ktorý na takéto nebezpečné cestovanie zvyklý nebol, veru
nepokojne sa hniezdil na sedisku a bojazlive kukal sem i tam. Policajný šef ochotne
privolil, aby celá policia prichystaná bola ku napomáhaniu dobrého výsledku.Sherlock Holmes ale protestoval oproti tomu.— Boh chráň! Ten lotor sa to dajako môže dozvedeť, a potom mu môžeme päty fúkať.Potom sa na ministra obrátil:— Vaša Excellencia! Vy sa celkom môžete na nás spoľahnuť, mi isto pracujeme! Práve tým
spôsobom, ako to teraz konáme, sme vlani toho starého živáňa Bruyarda chytili, ktorý
obyvateľov v Monte Carlo znepokojoval. Na čiare Mentone — Monte Carlo — Nizza sme ho za 20
minút mali.Tak sa zdálo, že tieto slová ministra uspokojily, lebo rozhodne odoprel ponúkanie sa
policajného šéfa.— Srdečne sa vám poďakujem, milý Grace, ale veru zbytočné by bolo horiacú zápalku s
vodou mora hasiť. A potom, však nemáme tu do roboty s vrahom: to je jedon pánský zbojník,
ktorý že má aj eleganciu, to s včerajším pádom aj dokázal. Keď sa vzájomné vítanie a
odberanie dokončilo, Sherlock Holmes dal znak šofférovi na odchod. Rýchlo hnali cez ulice
mesta, keď ale domy predmestia zanechali, stíšili beh automobilu, a keď ďaleko zašli na
hradskej, a vlnovité more sa už ako maličké zelené jazero zdálo, — zostali stáť.Sherlock Holmes vytiahol hodinky z vačku.— V tomto čase už vybavuje svoje remeslo náš protivník. To je isté, že sa o našom tajnom
dostaveníčku dozvedel, a vtedy za päť minút je tu, — v protivnom páde cuvnul… Rozčúlení
čihali na beh hodinových ručičiek. Tých päť minút už prešlo, a už boli v tej mienke, že
daromné boly ich všetkie prípravy, keď Classon, ktorý s ďalekohľadom zkúmal hradskú, —
tajnostný cestovateľ len od Biarritzi sa mohol blížiť — hlasne vykrikol:— Majstre! tam vidím jedon pohybujúci sa bod, doista to bude ten modropáskový auto…— Daľekohľad si z ruky do ruky dávali. Konečne prišiel aj do rúk Sherlock Holmesa, ktorý
dlho sa díval do diaľky.— Veru tam ide jedno auto — vysvetľoval, — ale práve teraz postálo, ako keď by nás boli
zbadali. Teraz sa obrátilo. Čo snáď uprchnúť chce? Ah! nie! Voz sa nehýba. Včul sa zpät
vracia, robí benzinový oblak a žene proti nám. Čisto vidim na prednej čiastke modrú pásku.
To je to, čo sme očakavali! Teda predsa sa s nim stretneme.Sherlock Holmes prísno zavolal na šofféra:— Poďme!Všetcia štyria v aute na zad sa srútili, takou silou sa pohnulo do behu. Započal sa včul
taký besný hon, aký Sherlock Holmes ešto nikdy nedožil. Akoby sa tie gumové kolesá ani po
zemi negúlaly; akási mystická sila len tak v povetrí hnala automobil. Za ním, tiež jako
hrom letel modropáskový automobil.Sherlock Holmes prevažitým gestom zdvihol ruku:— Len chladnokrevnosť! Naše auto on nikdy nedohoní, a za niekoľko minút sme už pri
krčme.Ale tak sa zdálo, že sa zázrak stal: ten na osemdesiat koňských sil zariadený automobil
naraz akosi prestával hnať. Modropáskové auto sa bralo mu ku boku, a videť bolo, že ako
divá zver na svoju obeť chce sa i ono srútiť na oslabujúcí automobil. Už sotva na 300
krokov bol jedon stroj od druhého; v prvom voze sediaci naľakano pozerali dozadu: videli,
že sa tu o smrť lebo život jedná medzi tými dvomi autami, a cítili, že sú ztratení.Modropáskové auto s celou silou hnalo za ratujúcim sa autom, a sa mu ohrozne blížilo.Tie štyri do predu naklonené osoby už skoro bolo vidieť z prachového oblaku, keď na raz
bolo počuť výstrel. Prvý voz chrčať začal a koleso zem trelo, ako by ho boli zahamovali: do
zadného gumového kolesa streleli, a tak o dalšom ratovaní reč byť nemohla.Museli zostať stáť. Za jedon okamih modropáskové auto už stálo pri nich. Čiernolarvový
rytier soskočil s voza, a na sedúcich v urazenom aute dve pištole namieril.— Pánovia! — riekol zadychčaný od namáhania, — usporte mi daromného nátlaku! Nech sa vám
páči z voza sostúpiť!Cestujúci sa jedon na druhého pozreli a z miesta sa ani nehnuli.— Prosím! pánovia! — súril larvový rytier, — mám málo času, nech sa vám páčí sostúpiť!— Keď všetcia štyria sostúpili — už vedeli, čo má nasledovať — vyložili ich pudiláre na
zem.Čierny rytier nespokojný pohyb spravil.— Prosím, vyvráťte aj vačky!A ku pudilárom, prsteňom a iným šperkom, ti korrektní štyria pánovia, vyložili aj veľké
štyri nabité revolvery na zem.Ten zlodej zaisto dobre poznal svojich ľudí! Potom následovný rozkaz vydal:— A teraz sadnite si nazpät do voza a obráťte sa!— Veľmi mi je ľúto, že váš ten pokazený voz tak veľmi hegať bude na ceste!Detektiv v práciExcellenčný pane! — riekol Sherlock Holmes k ministrovi — prosim za odpuštenie, lebo som
chybu spravil. Ja som mal to vedieť, že v Biarritzi sú o mnoho lepšie stroje ešte, ako bol
ten hotel „Bristolový“.Minister trocha rozmrzený, skrčil obočia.— Hlavné je to, aby sme toho lotra zničili!— Za to vám ručím — pokračoval detektiv, — zajtrá pred obedom o desiatej hodine máte váš
pudilár na vašom stole s uplným obsahom.Sherlock Holmes potom odišiel. Už v bráne hotelu ho čakal Classon, s kým na policiu
pospiechal. Po ceste uvažovali udalosti.— Keď nahliadneme do soznamu automobilov — riekol Sherlock Holmes, — hneď budeme vedieť,
kde máme páchateľa hladať.— To je pravda — mienil Classon — že nie v hladkej veci .stopujeme, lebo ešte nikto
nevidel v Biarritzi modropáskový automobil, lebo ináč by to už bol oznámil. A tak správne
musi byť to predpokladanie, že akýsi figel sa odohráva pri tomto automobile.Policajný šef ich veľmi srdečne prijal.— Jestli si prajete, milý collega, — povedal Grace Sherlocku Holmesovi, — veľmi rád vám
dám k disposicii niekoľko mojich mužov.— Oh! ďakujeme! — odoprel od seba detektiv ponúkanú pomoc — predbežne sme len zvedaví na
soznam automobilov, to nám môže byť osožné v našom stopování.O Štvrť hodinn už boli na ceste domov, a mali vo vačku úradný soznam majiteľov, ktorí
automobile mali, a v sozname bolo čislo a rychlosť každého voza naznačené. Keď sa domov
navratili, Sherlock Holmes sa ani nedotknul soznamu.— Teraz si ľahnime — riekol Classon — a ráno čistou hlavou dajme sa do roboty.*Lúče ranného slnka zobudily tých dvoch detektivov z tuhého ich spánku. V hoteli ešte
všetko ticho bolo, hostia ešte ticho spali o siedmej hodine, a len bezhlasné kroky
služebníctva bolo počuť v chodbách s tepichmi obložených. Sherlock Holmes už pri stole
sedel a zkúmal soznam, ktorý od policie dostal. Naraz pozdvihol hlavu.— Prosim ťa — volal na Classona — nä čosi neobyčajné som naďapil.Pomocník zvedave sa obrátil ku svojmu majstrovi. V celom Biarritzi nenie automobilu,
ktorý by mal 100 koňských síl, jedine môj je taký!— To nie je možno — odpovedal Classon — však ver len nemysliš, že by nás boli na našom
stroji prenasledovali?— Na to ja však ani nemyslim, lebo viem, že môj voz nenie modropáskový, lež čierny. Ale
predsa musi byť ešte jedon taký silný stroj voľakde, lebo ináč by nás nebol dohonil. To len
tak môže byť, že toto jedno auto neníe u policie oznámené.Sherlock Holmes zavolal po telefone na policiu, kde sa dozvedal, či je to možné, že by
sa v Biarritzi aj neoznámené autá nachádzaly?Úradník, čo inšpekciu mal, podivom počúval slová detektivove.— Čo vám ešte nenapadne, milý kollega? Práve pred niekoľko dňami bolo kontrolovanie, a
môžem vás uistiť, že náš soznam je úplný.Sherlock Holmes odložil od ucha telefonové sluchátko.— Jestli to tak je, vtedy sme na chybnej stope, poneváč kontrola bola pred dvoma dňami,
a prvé zbojstvo sa pred troma stalo. Ba čo viac, ten modropáskový automobil už pred
šiestymi dňami videli. Takým spôsobom je zrejmé, že tajnostný tento voz musi sa nachádzať v
úradnom sozname.— Nuž ale, ako môže byť potom modropáskový? — nadhodil Glasson túto otázku.Táto probléma už ťažšia bola, a tak mnoho lámania hlavy zapričinila detektivovi, ktorý
sám to uznával, že takéto komplikované stopovanie sa už od rokov v jeho praxi neprihodilo.— Ja myslím, že tu máme do roboty s takým figlárským lotrom, akého sme ešte nikdy
nedožili! — riekol Classon svojmu zamyslenému majstrovi.Sherlock Holmes sa naňho pozrel.— Taký človek, ktorý s takou neslýchanou smelosťou vykradne svoje obete, ako to čierný
rytier koná, a pri tom sa ešte aj v larve ľudom do oči postaví, a nebojí sa, že ho z chodu,
z postavy poznať môžu, ten aj na to je v stave, že aj svoje auto do larvy zatiahne.— Máš pravdu! A toto je tá jediná cesta, ktorá nás z tohoto automobilového labyrintha
vyviesť môže! Takýmto spôsobom je to už možno, že ten lotor sa v našom kruhu zdržuje a o
všetkom sa dozvie. V páde potrebnosti priloží na auto larvu, ktorá aj z gummy byť môže, a
tak tento tajnostný človek ľahko je v stave, zmeniť vonkajšok svojho automobila.Classon teraz náhlive siahnul za svojím klobúkom.— Ja teraz odídem pokusy robiť! Pochodím všetky hotely a súkromné villy, a do každého
automobilového kepeňa s ostrým nožikem zarežem. O pol hodinu som tu, ti ma ale pri bráne
čakaj, môžno že ti dačo zvláštneho odkážem.V tomto sa oni usniesli, a sleteli dolu schodmi.— Albert! — zakričal Classon do garáže — ideme!A dve minúty neskôr už hnal ku „Palace“ hotelu, ktorý najbližšie ležal ku „Bristolu“.Sherlock Holmes za ten čas vešiel do garáže. Tam všetko v najlepšom poriadku našiel,
ničoho podivného neťahalo pozornosť detektiva na seba. Odtiaľ vstúpil do Albertovej izby,
ktorá sa na prízemí malého poschodného, a pri garáži ležiaceho domu nachádzala.V izbe najväčší ranejší neporiadok panoval; na stole ležaly parížske noviny, súkromné
listy, ktoré tam tak ležaly, ako by ich bol dakto práve len z tašky, ktorá tiež na stole
ležala, povyhadzoval. V taške len málo bielizne bolo ešte videť.Sherlock Holmes uspokojene vystúpil z izby.— Vedel som, že môj človek je spoľahlivý…Keď na ulicu vystupil, už zďaleka zazrel auto, na ktorom Classon sa už nazpät vracal.— No! Čo že sa stalo? spýtal sa Sherlock Holmes.— Ale — mrmlal pomocník — budeme potrebovať pomoc policie, lebo portáš z villy číslo 8 v
Sain-Germainskej ulici ma nechce do garáži pustiť.Auto už skoro stáť zostalo, keď z protivnej strany jedno druhé sa honom blížilo.
Sherlock Holmes, ktorý ku svojmu vozu šiel, ešte zavčas vyskočil naň, ale tie dve autá,
bárs ako aj hamovali šofféri, predsa sa silno stykly.Teraz sa dačo takého prihodilo, nad čím sa aj sám chladnokrvný Sherlock Holmes zarazil:
so svojho vlastného automobilu sa odvalil, z príčiny srážky, jedon ako dlaň veliký kúsok,
pod ktorým vykukol jedon modrý pások.Sherlock Holmes, celkom prekvapený, vykríkol:— Ervin! poď že sem!Pomocník jeho ale nemal času sostúpiť, lebo Albert, ktorého tvár ako smrť obľadla, ako
hrom počal leteť ku bayonneskej hradskej. Classon sa ani hnut nemôhol, lebo šoffér ho — ako
to Sherlock Holmes uvidel — akýmsi tvrdým predmetom po hlave udrel, od čoho hneď zamdlel.
Detektív sa pred šofférom druhého auta legitimoval a 500 frankov odmeny mu sľúbil, keď mu
auto na pol hodinu prepustí.Sherlock Holmes sám viedol auto, na ktorom lotra prenasledoval. Obidva autá takou
rychlosťou hnaly, že sa hlava točila v nich sedúcim. Detektív zbadal, že ratujúci sa lotor
má väčšej výhody; poneváč nechcel to, aby mu zas z rúk vyklznul, odhodlal sa k poslednému
prostriedku, ktorý sa podaril aj vtedy, keď ich prenasledoval. Vybral pištole a dva razi
vybušil do kolies svojho vlastného auta. Stroj na to chrchotajúce prachový oblak zapríčinil
kolo seba a beh sa mu stišil.Zlodej na to vyskočil z auta a k poliam utekal, kde ho Sherlock Holmes na auto
následovať nemôhol. Detektiv si ho ale nevypustil z istej sieti: za ním sa vrhol a ho
ulapil. Albert sa síce brániť počal, ale to mu ničoho neosožilo, lebo za pár minútovej
rvačky bol na zem svalený. Sherlock Holmes ho niekoľko raz päsťou po čele ovalil…Dotiaľ aj Ervin prišiel ku sebe, a spolu ošipovali s auta jedon čierný gumový kepeň.— Vidíš! — riekol Sherlock Holmes — tento zlodej na mojom aute prevádzal svoje
lúpežnictvá. K tomuto veru bolo treba odvážlivosti!Po tomto gumovom kepene, stiahli aj modropáskový kepeň, a stálo pred nimi detektivové
vyborné Daimlerské auto.Keď šoffér oči otvoril, už našiel železné náramnice na rukách.Sherlock Holmes si na cigaru zapálil.— No, že! Či som nepovedal — usmievajúc sa na človeka, na zemi ležiaceho — že tomu
modropáskovému autistovi zaopatrím náramnice?Keď šofféra k policii viedli, priznal sa, že kde skryl pokradené pudiláre a peniaze.
Veľmi málo chýbalo z ukradených vecí, a tak škoda bola vynahradená. —Sherlock Holmes, ktorý za policajtom, ktorý lotra vypočúval, stál, teraz predstúpil.— Saznaj, ty lotor, však už tajenie ti ničoho neosoží, akým spôsobom si sa ku mne
dostal?Albert Leroux sklopil oči.— Podplatil som môjho predchodca, aby hneď, pod bárs akou zámienkou, odcestoval, a ja na
jeho miesto sa dostal.— A prečo si práve moje auto vybral k týmto zločinom?— Lebo bolo to najrýchlejšie v celom Biarritzi, a vedel som, že vy mňa nikdy podozrievať
nebudete, ja ale som o každom vašom kroku vedel.Aby ale žart tento úplným sa stal, Sherlock Holmes znova pripnul modropáskový lakový
kepeň na auto, a takto cestoval cca ulice až po hotel „Bristol“, aby nazpät dal ministrovi
pudilár.Ľudia po ulicách, ako jedno strašidlo obdivovali modropáskový automobil. Francúzske
noviny potom celé stĺpce popísaly o tejto udalosti a oslavovaly Sherlock Holmesovú
ženialitu.Takto sa odhalil závoj tejto mystičnej legendy, ktorou krvnatá fantázia, osobu na
modropáskovom automobile cestujúcu obvinula.Konec. | Doyle_Modropaskovy-automobil.html.txt |
1Hneď po kongregácii začali chodiť čudné chýry po dedinách okolo Badišova, najmä kde boli
evanjelické fary. Svojtín, starodávna cirkev, sa vraj uzniesla, že nebude platiť farára,
ani rechtora a to nedávať ani angariu[1]ani zosyp. Ulrich Oberčan, vlastenecký farár sám dal ten návrh na konvente[2]a inšpektor Koloman Žulovic ho podporoval. Cirkev návrh prijala s oduševnením.
I tak v kase nebolo nič, iba samé reštancie.[3]Žulovicovia a Raškovci, írečití zemania a cirkevníci v Svojtíne, nebárs sa
pretekali skladať cirkevné dávky.Kurátor Drozdík počúval tie chýry na všetky strany v Posadine. Z Čuhár tiež mu
rozprávali, že i u nich sa o tom mnoho hovorí, i v Zácelí a Ozubinách. Skokan onehdy sa
tiež chválil, že o rok už sotva budú zosýpať farárovi a rechtorovi. Od týchto čias ide byť
všetko inakšie, všetko ľahšie. Drozdík púšťal tie chýry jedným uchom dnu, druhým von. Mal
dosť svojich starostí. V dome nešlo, ako by bolo malo. Žena bola akási nespokojná, bola
ustavične po kútoch: málokedy sa s ním pozhovárala. Janko tiež nebedlil v dome, ako
obyčajne. Večery trávili kdesi, nevedieť kde. Možno padol do mrcha kamarátstva.Janko naozaj málo býval doma, ale ani inde nechodil. Zimné, studené večery, ba celé noci
trávil okolo domu Miška Ranostaja. V jeho veľkej izbe sa toho roku schádzali priadky z pol
dediny, samé dievky. Medzi ne chodila i Žofka z fary, s kolovrátkom, na ktorom sa už
naučila priasť tak dobre, že už si nadeje na kužeľ pačies. On sám ju dakedy odprevadil do
fary z priadok, ak sa pritrafil, inak musel s ňou chodiť sám otec. Po ňu išla obyčajne
Katra, pomohla jej doniesť kolovrátok.Raz bol veľmi znepokojený. Len čo obriadil statok, večerom šiel do Ranostajov. Tam ho
pekne privítali.„Čo si nám doniesol, synku?“Janko pohol plecom. Čo by mal donášať? „Prišiel som vás len tak pozrieť, sváko.“„Popozeraj, synku, popozeraj. To ťa nič nestojí.“ A Miško skladal chvojinu breziny
poriadne a zväzúval vŕbím, aby sa z toho vydarila metla. „Vtedy ti sadlo bolo na nos, čo
som povedal o ovsených posúchoch. Mladosť nechce uznať starším.“„Vtedy!“ hodil Janko rukou. Hej, bolo mrkotno vtedy. Pozrel do zeme, akoby po nej
zhľadával dobrú vôľu po zrnkách. „Teraz uznávam. Potrebné sú posúchy.“ Len teraz vidí, ako
bolo dobre zaobísť sa pri posúchoch. Kde by sa podel dnes, keby bol vtedy začal hneď jesť
najmastnejšie pirohy a pri jedení by bol zbadal, že veru z tej istej misy jedia ešte iní?
Takto je ešte ta. Ak by bolo zle, mohol by misu rozbiť, alebo pirohy vykydnúť predo dvere.
Stisol zuby, bol by škrípal, keď pomyslel, že iní tadiaľ chodili, kadiaľ on nikdy ešte
nebol. Bol veľmi zamračený, keď povedal: „Myslím, ešte počkáme na tie pirohy.“Miško Ranostaj pohol plecom, že nedbá.„Mne sa páčiš tým väčšmi, čím ďalej mi chodíš do domu. Len neviem, či sa tebe páči u nás
dnes ako vtedy.“Jankovi zabúchalo srdce. Pritisol ho päsťou pod kožúškom.„Nie ako vtedy, sváko, ale i tri razy toľko. Ak nás Boh zavaruje od nešťastia, všetkým
nám bude srdce na mieste.“Ranostaj prestal zväzovať metlu a vysvetlil mu:„Nešťastie, Janko, nikto nepúšťa na nás. Čo ich znášame, tie sme si sami vypásli. Už sme
raz takí, že za nimi pasieme.“Janko neodpovedal, hoc vedel, že Ranostaj nemá pravdu. Byť Žofka, ako ju ohovára Elečko,
on by bol nešťastný, hoc by nebol nešťastiu vina. On tiež nepásol za ním, iní mu ho
nadobudli. Ale má pravdu, že to by nebol dopustil naňho Boh, ale mrcha ľudia.I do Badišova prišli ľudia oznámiť z druhých dedín, že odteraz nemusia zbierať farárovi
a rechtorovi angariu a robiť zosyp. Bol to pán Nehemko Žulovic a Koloman Smolecký. Chodili
po domoch rad-radom a vysvetľovali ľuďom, ako sa zbaviť tých ťažkých dávok. Všade ich
počúvali i sľubovali im o veci rozmýšľať. Vyplatilo by sa vždy mať kostol a cirkev a
neplatiť.„A kto si to vezme na svoju hlavu miesto nás?“ spýtal sa Miško Ranostaj oboch zemanov.Nehemko Žulovic pobehal očima po novej izbe a zastavil sa na veľkej hŕbe brezovej
chvojiny, z ktorej sa budú pliesť metly.„Nik si neberie ťarchy na hlavu, ale sa nám odvalia z hlavy, ak sa chytíme rozumu.“Ranostaj prestal obrezávať chvojku a pozrel do dlhej tváre Nehemkovej. Po sluchách sa mu
šírili tenké belasé žilky. Pod riedkymi svetlými fúzikmi sa dvíhala horná pera, prevrátená
dohora, akoby mala pod sebou úzky vankúšik, na ktorom ležala. „Museli by sme nechať, nech
sa vec sama spraví a nestarieť sa do nej.“Ranostaj pokrúcal hlavou. Veď nestarieť sa, ale sa ťažko nezastarieť, keď nevieš,
skadiaľ vec vychádza a kde cieli.Páni s dobrým chýrom prišli i k Drozdíkovi. Kurátora nenašli doma, bol v Ohradnici po
soľ.„Škoda byť, boli by sme sa pozhovárali.“Kurátorova Katrena bola sama doma. Usadila hostí, uctila ich; doniesla chleba a vína.
Odkrojili si po smidôčke, modranské poťahovali častejšie z pohárika. Pánu Nehemkovi sa
začervenala dlhá, bledá tvár. Jeho sivé oči, trochu ustaté, ožili, ich svetlá hladina akosi
potemnela. Prilepili sa žiadostive na herskú postavu gazdinej, na jej okrúhle, mocné
plecia. Ona zbadala v nich plamienky; nevedieť prečo, zaliala ju horúčava v tvári. Husté
vrásočky okolo očí sa vyhladili, oči zažiarili. Hľa, i na ňu pozerá žiadostivo oko chlapa,
ktorý je bledý, dengľavý. Koloman Smolecký je mocný, neokrôchaný, pod nohou mu zem dudnie.„Kedy by sme ho mohli zastihnúť doma?“Nehemko Žulovic si umienil prísť ešte, ale sám a nie kedy by ho zastihol doma.Vyhasli plamene v tvári. Husté vrásky okolo očí naskočili. Katrena bola zasa žena,
ktorej sa robí krivda, a mať, ktorá sa dožila nevďaku.„A kto ho tam vie,“ začala zasa žalobu ženy opustenej pre pospolitosť. „Nezohreje sa v
dome pre cudzie starosti, nie pre svoje.“Vyrátala im, koľko dní zmešká pre cirkevné veci, ale i iné: tu schôdzky, tu porady, zasa
nedeľná škola, spolky gazdovské a miernosti, i tie noviny a knihy, čo treba roznášať.Pán Nehemko sa pohoršil.„A kto to všetko naváľal naňho?“„Samo sa naváľa na toho, kto sa podzvolí. Naučia sa všetko váľať naňho. A my tiež
nemôžeme všetko niesť. Mali by nás i vymeniť.“„Farár ho zapriahol, nebodaj,“ ozval sa spurný hlas Kolomana Smoleckého.„I farár čosi, ale najviac starý.“ Zasvietili jej oči od jedu. Dozvedela sa, že on
prijal Žofku Ranostajovie a teraz ju učí z kníh, i písať. Vie dobre, i syna jej zvádza.
Nebyť jeho, Janko by sotva šiel kedy do fary: Žofku by možno i tak nechal. Ale starý ich
pletie dovedna. „Nemal by sa starieť, čo robíme, ako robíme. My by sme si už poradili i bez
jeho rady.“„Dajte mu po rypáku,“ poradil Koloman Smolecký surovým hlasom.Nehemko Žulovic podvihol ruku, ako ma obranu. Nie je to len tak dávať po rypákoch. Jesú
i subtílnejšie spôsoby. Vedieť, odkiaľ vec vychodí a kam cieli, môžeš jej pozatínať cestu a
ohradiť ju garádmi, že nemôže ani sem, ani tam. Nehemko Žulovic počúval pozorne,
rozväzoval. Nuž ani u Drozdíka je nie všetko zlato, čo sa blyští. Žena nesúhlasí so
všetkým, hádam s ničím, čo muž berie pred seba, nesúhlasí so synom a jeho ženbou.Nehemko Žulovic bol zamyslený, keď sa vracal do Ozubín. Baltazár Ozubinský vypočul ich
dopodrobna, kde boli, čo skúsili. Koloman Smolecký rozprával mnoho, chvastavo; videl samé
úspechy. Nehemko potvrdil tu i tu, prikývol. Ale keď odchodili, domáci pán si ho zavolal
ešte raz do izby, kým Koloman sa zhováral s jeho matkou pri slivovici.„Či je súci na dačo Koloman?“Nehemko sa usmial, mykol plecom.„Je súci medzi chlapmi v krčme. Keď majú pod forgovom,[4]všeličo sa im môže hovoriť.“Domáci pán váhal, pozeral na zem. Zrazu podvihol hlavu. „A v Badišove? Dá sa urobiť
dačo?“ Roztvoril naširoko oči, podbehnuté čosi krvou. Krídla na nose sa tiež pohýbali.Žulovic si hladil oholenú bradu, jeho veľmi sivé oči hľadeli do prázdna.„Ťažká vec. Nevedieť, skadiaľ počať. V Badišove drží všetko dovedna. To je nový plot,
dobre pletený: ťažko ho načať.“„Rozhodiť ho treba, čo ako. Prizri sa lepšie, nájdeš, kde je slabina.“ Žulovic si nedal
pozrieť do očí, mlčal, ale akosi záhadne. Za mlčaním dalo sa šípiť čosi dobrého, obsažného.
„Musíme ho rozhodiť. Nehemko, povedal som ti, na tom visí všetko. Usiluj sa!“Mnoho ráz počul Nehemko: „Na tom visí všetko!“ o rozličných veciach pri rozličných
príhodách. Dosiaľ, keď prišlo sňať, čo viselo, zakaždým vyšlo, že neviselo vlastne nič.
Nedostal sa pri ňom k ničomu. Obyčajne, keď pálenica prestala variť, Nehemko sa musel
pratať z dvora. Úradníka pán Ozubinský si nedovolil, vstrčiť ho do stoličnej službičky
nechcel, alebo nemohol.„Pôjdem ešte do Badišova, ale sám. Koloman zavadzia.“Ozubinský pristal vďačne.Ale Smolecký sa držal tuho Nehemka. Bolo pekne chodiť po dedinách, prezerať hlad,
pozerať do záprav, koľko je v nich švábky a vymetať krčmy. Po domoch sa hovorilo o hlade, a
v krčmách o platoch farárovi a rechtorovi, o zosypoch. Bolo pekne sľubovať sedliakom, že
onedlho nebudú platiť nikomu, ani mendíkovi, ani zvonárovi.Vracali sa zo Zácelia. Tam už sedliakov mali: sľúbili sa hlasovať s Drobniakovcami, keď
bude konvent. Na Homôľkach, keď vyšiel z panskej hory, ukázal sa pod Homôľkami Badišov a
naľavo Smolce. Nehemko sa zastavil. Bol by sa nedbal dať do Badišova.„Idem do mlyna, Koloman, či mi zomleli krúpy. A ty?“Smoleckému sa nechcelo ísť domov. V dome je hundravá žena. V Badišove mu bolo dobre:
sedliačka bola úctivá, dosť kaľavná a dala dobrého vína a chleba. Ale tie veci radšej držať
pre seba.„Idem domov, Nehemiáš. Krava dnes ráno bola chorá. Mlieko samá krv. Bude ju treba okädiť
od porobeniny.“Rozlúčili sa. Žulovic sa pustil do Badišova rovno, jeho priateľ do Smoliec. Ale keď
zišiel do dúbravy, odrazil sa i on napravo. O chvíľu prešiel potok niže Badišova zmrznutný,
že mohol voziť kláty po ňom, potom vyšiel na hradskú a záhumním sa poberal na horný koniec.Žulovic sa šiel radiť do školy. Samuel Primitivus nevedel mu moc čo povedať, len hromžil
jednostaj na farára a kurátora. Čo sa robí v dome u kurátora, netušil.„Tam rozkazuje farár a jeho otec. Im je všetko Sväté písmo, čo im oni povedia.“„Starší kurátorov má frajerku.“Samuel Primitivus vytreštil naň oči, potom hodil rukou. Čo ho po frajerkách? Dávno
zabudol na tie chodníky.Žulovic šiel opatrne ku kurátorovi. Bol by sa nedbal pozhovárať so ženou. V nej vrelo,
varila sa akási nechutná kaša. Ktovie, či by nebola veľmi chutná, keby bolo dať do nej
dobrej omasty a korenia. Keď vošiel do domu, bola zasa doma len gazdiná. Bola červená ako
pivónia. Čepiec bol čosi nakrivo. Na posteli, vystlatej temer po povalu so stôsom hlavníc,
bolo na perine vyležané miesto. Zabudli ho vyrovnať. V izbe bolo badať vôbec čosi
neporiadneho, čo sa tu váľalo sem-tam po kútoch a vyrušilo obvyklý mier. Na lavici sedel
Koloman Smolecký hneď pri posteli, ale sedel len na samom krajíčku. Bol pochlpený,
chvostíky zo šatôčky na hrdle boli von z lajblíka: jeden bol až na pleci. Pozrel
rozpajedený na Žulovica, ký čert ho sem doniesol.„Prišiel som ťa hľadať, Koloman. Máš ísť do Raškova, ale sa musíš prvej ohlásiť, vieš,
kde. Ja prídem za tebou.“„Tak poď so mnou.“ Smolecký sa mu postavil až hrozive. Oči sa mu krútili ako gule. Mocné
fúziská, hrubé ani krvavá jaternica, boli pochlpené. Pod nimi blysnú tu i tu mocné široké
zuby.„Ja nemôžem ísť, Koloman, mám ísť ešte k richtárovi.“Smolecký videl, že Nehemko keruje všakovak, aby sa ho zbavil. Prebudilo sa v ňom
podozrenie, že Nehemko zmýšľa čosi, čo drží len pre seba. Nie je dobrý kamarát, lebo
nevysvieti, čo myslí. Zobral sa urazený.„Pôjdem, ale rovnou cestou k nemu. Uvidím, či ťa poslal.“„Len choď, len choď, vyrozprávaj všetko,“ hovoril sebavedome, lebo len on vedel, čo
všetko visí, na čom visí.Gazdiná bola hneď spokojnejšia, keď sa stratila územčistá postava Smoleckého zo dvora.
Prišiel jej znezrady do domu. Len čo prehovorili niekoľko slov, on narazil rozhovor na
veľmi klzké chodníky. Začal hovoriť o nej, o jej kráse a sviežosti a znezrady sa oboril na
ňu. Potom už nepreriekli slova, pasovali sa tuho. On ju držal opretú o posteľ, že sa ledva
mohli pohnúť, a útočil tuho. Nebola nikdy v takej skúške. Všetka krv jej udrela do tváre; v
najťažšiu chvíľu, keď mala zobrať všetky sily, ramená začali ochabovať, vkrádala sa do nich
akási divná, sladká slabosť. V tie časy sa ozvali kroky druhého popod stenu; schápala sa a
odsotila mocného chlapa, ktorý pred chvíľou zaťažel pri nej ani Hundráč.„Už vám nikdy nepríde, nebojte sa. Nemóresník.“Pozrela naň červená ako fakľa. Ponaprávala si oplecko a sukňu. Mohla si naprávať pred
ním, ktorý vie, ako prišiel na ňu tento všetok neporiadok. V jej očiach bola hanba, čo sa
jej stalo, ale i strach, že to zvedia i iní.„Odo mňa sa nebojte. Viem, že sa držal nemóresne. Ja nepoviem nikomu. Hoc nebolo nič,
ale ľudia by neuverili, keby sa dačo dozvedeli, že bolo iba to, čo bolo, lebo radšej veria
viac, ako čo bolo, a nie menej.“Až teraz sa začala naozaj báť. Čo všetko by nevymysleli ľudia! Ale jeho oči jej
sľubovali, že od jeho jazyka sa nemá čo báť. Potom jej začal sľubovať, že i druhému zatvorí
ústa, aby sa neopovážili o nej povedať najmenšej veci. Hoc sa bála jeho pery, podloženej
ako poduškou, i protivili sa jej tie ústa, poslúchala jeho slová chtive, lebo jej lahodili.
Prišla na ňu naraz akási povďačnosť k nemu. Doniesla chleba a vína, a kým hosť upíjal
rozvažite, ona sa mu žalovala; žalovala najprv na muža, že je nie nikdy doma, potom na
syna, že ide svojou cestou, na zlé osoby, ktoré ho zvádzajú. Vtedy odrazu pochopila, že sú
všetci proti nej, lebo ju hľadia obrať o to, čo mala najdrahšieho.Žulovic ju vypočúval s účasťou.„Nedajte sa. Nakriatnite vášho, nech drží s nami, a nebude sa mu treba ozrieť viac o
farára, o rechtora a kostol. Všetko sa bude samo starieť a zaopatrí si papu. Môžete mu
povedať, že nebude treba meškať jemu svoju robotu pre cudzie starosti a ľuďom znášať a
skladať sa, na čo sa teraz skladajú.“Počúvala ho veľmi pozorne, čo to za nové časy idú. Zarazilo ju, že táto veľká poľahoda
príde od pánov, a práve z Ozubín. Dosiaľ počúvala od muža, že od nich prichodia len dávky a
zasa dávky a naostatok samé prieky a protivne. Pokrúcala hlavou, že sotva nakriatne muža
držať s pánmi.„Mne zakaždým povie, že kým je tak, ako je teraz, on musí robiť všetko, čo je nie pánom
po vôli. Páni vraj nechcú nič dobrého, čo by bolo pre nás.“„Ja neviem, čo chcú, čo nechcú: ale túto vec, čo teraz chcú, mal by i váš uznať, lebo by
zbavila ľudí od tiarch a dávok. A čo nám prichodí hľadať v tieto hladné roky, ak nie snímať
veľké dávky z ubiedeného ľudu.“ Prisviedčala mu horlive. Byť ona na mužovom mieste,
spriahla by sa s pánmi, keď dobre zmýšľajú. Ale nemohla sľúbiť, že ho nakriatne. Vedela,
ako si on nedá radiť, keď si čo zaumieni. Ale počúvala s úľubou, keď jej radil, aby nedala
synovi po vôli. „Ja som človek na mieste,“ položil dlaň na prsia a pozrel jej vrúcne do
očí, ale mamu slúcham. Nechcela, aby som sa oženil z Raškova, a neoženil som sa. Nech i on
čaká. Má sa kedy oženiť. I ona nech čaká, alebo nech pohľadá iné šťastie.Vtedy sa mu zverila, že dievke sa triafa šťastie. Tej jesene prišiel ozajstný zeman,
úradník osvieteného vyviesť ju do tanca, ale ona ho zohrdila pred celou dedinou.Nehemko Žulovic v ten večer sa vracal do Ozubín veľmi spokojný. Drozdíkova žena sa mu
zdôverila temer úplne. On ju mal dosť dobre v ruke, vedel, že by ho slúchla. Pravda, treba
sa ešte obracať okolo nej. V Ozubinách sa nezveril nikomu, čo dosiahol, ale Ozubinského
prinútil poslať Smoleckého do Smoliec, a nie kaziť povetrie po dedinách.Janko v ten večer šiel tiež svojou cestou. Bola veľká zima, že vyzul krpce a obul na
kopice súkenné jančiarky. Na kožuštek prehodil bielu dlhú širicu miesto čiernej haleny.
Pobral sa dolu dedinou, svojimi cestami. Sneh sa blyšťal pri mesiaci, až sa menilo v
očiach. Na nebi sa triasli hviezdy, iste im bolo zima. Tak ďaleko jedna od druhej,
nebožiatka! Nemôžu zísť do kuchyne, alebo sa hriať jedna od druhej, sediac na tom istom
stolčeku. Starý majster mesiac stučnel, ale iba na jedno líce. Čo sa mu stalo? Azda mu
opuchlo to jedno, alebo opľaslo druhé? Nuž smeje sa krásne, čisté nebo nad Badišovom, ale
najľúbeznejšie nad domom Ranostajovým.Janko zastal pred domom Ranostajovie, poobzeral sa, či nieto nikoho na ceste a vyšiel na
podstenu. Oblokmi padajú pásy žltého svetla na dvor. Obloky zdnuka zašli tuho, tečie dolu
tablami rosa. Zajtra ráno budú na nich iste čudné listy a byliny z divotvornej záhrady,
ktorej divy mráz kreslí po malých tablách na oblokoch.Popri rámikoch nezašlo toľme sklo. Vidno dievky sedieť na laviciach a na pracích
stolcoch. Koľko dievok na jednom mieste, a aby čo v najmenšom bola jedna ako druhá! Každá
inakšia vo všetkom a všetky dovedna pekné. Svák Ranostaj sedí naprostred izby, na hianci
majstruje stĺpik na hrable. Vypaľuje doň dierky rozžiareným švalcom na kolčeky javorové,
ktoré povsádza do nich ani nové, zdravé zuby. Metly nerobí, lebo brezina by zabrala moc
miesta, ale pripravuje, čo bude treba k senám. Dobrý gazda myslí v zime, čo bude potrebovať
v lete, ako v lete musí zadovážiť v poli, čo bude treba na zimu. Zaňho si sadla na samý
hianec Evka Kuchárovie. Pri kozube sedí herská Katra Vojkovie. Na nej bola dnes poriadka,
doniesť dobrých triesok a prikladať na oheň. Triesky presušila, že horia ani fakľa,
praskotajúc veselo. Plameň poskakuje, chcel by sa hádam driapať hore kochom; ale koch je
vysoký a odspodku sa šíri ani klonka nad kurčatami. Katrena kladie triesky krížom, do
klietky, aby ohník mal kadiaľ podísť a podhrebá, keď sa narobí popola. Okrúhle, zdravé líca
sa zapálili, čierne vlasy sa jej ligocú po sluchách a na temeni.Dievky si rozprávajú, súkajú vretená a poťahujú ľan, vyťahujú dlhé, tenké niti, ruku s
vretenom dvíhajú dohora, aby niť vyšla dlhá. Pradie sa dobre v spoločnosti, ale by sa
priadlo veselšie, hoc nie pri pokoji, keby prišli chlapci.Boli pekné všetky, ale jemu najkrajšia bola Žofka. Oči sa len k nej vracajú pod pecou,
ako súka dlhé niti. Akoby čul až pod oblok frňať vretienko, ešte skoro prázdne, ktoré sa
krúti samo od kolieska na kolovrátku a navíja hotovú priadzu na cievočku postupne, ako so
sebou donášajú zúbky na rámiku. Na kúdeľ už nadela pačesov, ale onedlho začne priasť čistý,
jemný ľan. Sedí v tôni. Medzi ňou i kozubom je veľká pec, ale i v tôni svieti jej krásna
hlavička. Vzdychlo sa mu, odtrhol sa od obloka a vyšiel pred dom.Dedina oddychuje pod nádherou belasého neba, na ktorom sa škerí mesiac a trasú sa
hviezdy. Šiel na svoje miesto, za potok, kde je rad strojných briez popri plote a v kúte
ich je hneď celý hájik. Zakrútil sa do bielej širice a stojí pod brezou. Pri bielych
brezách ani ho nerozoznať v bielej širici na bielom snehu, ktorý len tak iskrí.Ale dnu mu je temno. Ustavične mu hučia v hlave mrzké slová o nej. Od tých čias každý
večer číha takto, či je pravda alebo nie, čo počul v ratúzi. Či len zvie kedy, či mu je ona
verná, alebo či jedným okom nemihá jemu a druhým inému?Zišla hŕba chlapcov dolu dedinou. Postáli chvíľku pred domom, ale hneď zmizli v
Ranostajovom dvore.Kdesi ďaleko zazvonili hrkálky, ale hneď zatíchli, tam na dolnom konci. Janko sa pohýbal
pod brezami a pozrel mesiac. Bol sa i on dobre začal dvíhať nad brezy.„Oni sú, oni sú,“ šepkalo čosi Jankovi. Z dolného konca išli hore dedinou tmavé postavy,
pod veľkou baranicou. Dvaja prišli dívať sa na Žofku. Tak sa plazí hnusná húsenica po ruži,
zababre jej čistotu lepkavou slinou. Prišli pred Ranostaja. Janko sa pritisol k breze.
Skokan mu zišiel na um, čo mu hovoril v Posadine: „Vymlátiť ich klockami, vymlátiť.“Nuž nezimil sa darmo toľké večery. Predsa ich len privábila jej krása, jas jej hlavičky.I on prešiel pod stenu, pohľadal zasa pásiky pod rámikom, kde sklo nezašlo a ukazuje, čo
sa robí v izbe. Hľadá zas ju pod pecou za kolovrátkom. Pred ňou sa kníše v ligotavých
čižmách pán Elečko. Tvári mu nevidno, lebo je obrátený tylom k obloku. Vidí pána
Ústeľnického, ako sa mu blyští tvár, doštípaná mrazom. Kútiky úst sa mu uťahujú, ako pozerá
tiež na Žofku.Z izby nedolieha k nemu hukot ako prvej. Dievky, vidno, zatíchli. Mládenci sedia pri
nich a bokom pozrú tu i tu na pánov. Nejeden i zazerá spurno spod brčkavého prámika čiapky.Gustík sa odvrátil od Žofky, lebo okolo nej sa má Elečko. Prezerá si dievky rad-radom,
ktorá je najkrajšia. Za Žofkou najkrajšia mu je Katka Vojkovie pri kozube. Pri nej sedí
Miško Široňovie, tu i tu jej povie slovíčko. Líčka jej horia, oheň ide na ne, možno od
kozuba a možno i od Miška. Ako sa jej dvíha šatka s červeným kvetom, kde sa križujú oba
konce na prsiach, prv než prídu za pás, kde sú zastoknuté. Bystré prsty poťahujú ľan z
kúdele a rozťahujú narovnato, aby sa nerobili hrče a hľuzy. Ako sa ramená hýbu pri bokoch,
vodiac vreteno. Sú mocné, ale i okrúhle, sťaby ich bol vytočil. Nadudané oplecko šuští na
nich, zobraté do fercov na úhľadnom golieriku nad lakťom. Koža na nich sa pri ohníku mení
ani ružový baršún. Gustík urobil krok sem, krok tam, ale naostatok sfučal dva-tri razy
krátko a zastal pred Katrou, oprúc sa mocne na nohy do venca.Popremínal sa na nich, že červenkavá kystka zacelembala na sáre. Katrenka nepozrela ešte
naň, hoc stojí pred ňou, iba čo mu čižmy videla. Ale bokom pozrela dva-tri razy, kde sedí
Miško. Chcela mu dotušiť očima: „Nechoď odo mňa, nechoď!“Janko vytriešťa oči. Pán Elečko sadol si k Žofke. Na lavici nieto zbytok miesta,
prilepil sa len tak zboku. „Nepomkla sa mu!“ kričí čosi v Jankovi pod oblokom. Dobrá vôľa
začala lámať kolesá šírymi poľami. Koľko ráz sa jemu pomkla na krátkom stolčeku, koľko ráz
sa pritúlila k nemu. Veru sa nepritúlila teraz, odvrátila sa čosi bokom, aby jej na tvár
nevidel. Elečko jej robil protiveň. Vzal medzi prsty kučeravé zlaté vlásky, čo sa nedali
vpliesť do vrkoča. Strhla sa prudko, i zazrela naň mrzko, v oku blyslo hnevom. I okríkla ho
čosi. I Ranostaj prestal stružlikať okolo stĺpika a napomenul ho. Keď sa Elečko dotískal,
pohla sa znovu prudko v pleciach a zas ho okríkla.Nuž Janko sa radoval, že neuveril, čo nakydali na ňu v ratúzi. Vymysleli na ňu oplani
oplzlosti z pomsty, že nechce pozrieť na nich. Zišiel mu zasa Skokan na um. Vyobšívať ich
treba, aby už raz dali pokoj, pomacať im rebrá.Gustík medzitým sadol si ku Katre, medzi Miška a ňu. Obrátila sa i ona chrbtom k nemu.
On ju chytil za rameno pod lakťom. Vykrútila mu ho z ruky a odsotila ho, že padol temer na
kozub. Ale Gustík sa nedá. Skočil pred ňu a sňal jej kužeľ. Skočil i Miško proti nemu a
povedal čosi. Ale tu priskočil Elečko a zastal si pri Gustíkovi. Miško sa len zobzeral a
vyšiel na dvor.„Tristo okovaných ti do matere! Trhani kadejakí!“Janko vošiel do pitvora a vytiahol ho pod stenu. „Hybaj, Mišo, nekľaj.“ Zaviedol ho k
veľkým vrátam a zatisol ho za pilier. On sa postavil pred neho v bielej širici. Bielou
hazuchou pokryl obe čiapky a začal mu dohovárať. „Neboj sa, nasádžeme im, ak nevyjavíš.“„Nevyjavím.“„Ani Katruši?“„Nikomu.“Čakali chvíľku, tu sa razom rozostrel pás svetla dvorom, v ňom sa mrvili a miešali tône.„Dajú mi kúdeľ!“ bolo počuť hlas Katruše z pitvora. „Čo chcú so mnou?“„Poďme krúpy trieť,“ bolo počuť hlas Gustíka. I zafučal krátko dva-tri razy.„Pľuhavci pľuhaví! Čo majú tu? Miško, Miško!“ Hlas Katruše bol čosi pridusený. Miško
chcel skočiť, ale ho Janko držal mocne. Myslel si, že tam v pitvore i bez Miška si dajú
rady. A skutočne, museli jej pribehnúť kamarátky na pomoc, lebo už hromžila plným hlasom.
„Taký bezočivý! Stojí kto o teba? Na, tu máš, pakuj sa za ňou!“Gustíkova čiapka vyletela na stred dvora, skoro zápäť za ňou vyletel i on. Dievky sa
chichotali, keď sa prplal v snehu. Elečka nemohli vyhodiť tak ľahko, chytil sa prahov na
dverách, ale ho vysotili predsa predo dvere.„Aké kľampy!“ odvráva Gustík, búchajúc baranicou o zasnežené šaty, že sa poometá zo
snehu. Zafučal dva-tri razy krátko. Predsa ju len chytil v tej súre a všade našiel pevné,
pružné telo. „Mocnejšia je od ktoréhokoľvek chlapa,“ pomyslel si.Išli na cestu, skadiaľ prišli. Idúc popri pilieri, boli by mohli ľahko vidieť chlapov,
nebyť ešte oslepení od plameňa na kozube.„Poďme, Miško!“Janko ho zaviedol do ciene, kde sú vozy a zvlačuhy. Hrkal reťazami okolo vozov. Potom
zvliekol širicu a hodil ju do zvlačúh. „I ty zhoď halenu, vidí sa proti snehu. A vezmi
tento švorec.“ Dal mu dlhý švorec na plece i on si naložil jeden. Miško ho slúchal, hoc
nevedel, načo sa hotujú. On by ich bol radšej vypral hneď vo dvore.Haluzina bola ešte na hŕbe, iba čo ju Ranostaj obkliesnil z čečiny, ktorú už pohadzuje
ovciam. Z haluziny upletie hádam plot, alebo ju poseká na triesky. Janko vybral dve haluze
ešte hybké a dal ich Miškovi. Viedol Miška k ovčiarni, pri ktorej ide mizdierka, zahradená
nevysokým zrubom.Boli za humnami pod stromami, ale Janko náhlil, len chytro do poľa. Sneh bol i vyše
kolien miestami. Bežali poľom, a potom zišli na hradskú niže dediny. Dolu hradskou utekali
hodný kus, až kde bol môstok popod ňu. Keď prší, voda steká z horného garáda popod môstok a
potom jarkom do potoka, hen pod dúbravou. Pri môstku boli dve strapaté vŕby, skoro jedna
proti druhej v hornom a dolnom garáde.„Tu ich budeme mať, Miško.“ Miško sa zasmial; už vedel, ako ich budú mať. Dobre váľali
švorce v sypkom snehu, aby sa oblepili. Reťaze zakosílili o jednu a druhú vŕbu, pretiahli
ich ponad hradskú a späli ich, kde sa sňali dovedna. Ešte hádzali po nich sneh, ak sa kde
černelo. Janko ho naúčal. „Ty tvojho — ja môjho. Neľutuj, ale hľaď, kde biješ. Po hlave
nie, bojsa bys’ ho zabil do smrti, ani po bruchu. Po chrbte a ľadviech bi, čo len vládzeš.
Ak zdvihne dačo na teba, zalomáz ho po ruke. Ak mu ju zlomíš, radšej ju zlom, ako sa dať
podstreliť nič po nič.“Ešte mu obrátil čiapku, aby zakryla jednu stranu tváre a na druhú stranu mu rozložil
vlasy ani zásteru.Nebolo nič vidno široko-ďaleko, iba bielu tichú púšť. I úboč sa stratila v nej, akoby sa
bola uľahla a vystrela bielym rubášom, iba čo sa černejú kriaky v dúbravke z tamtej strany
a okolo potoka.Po veľkej tichosti ozvali sa hrkálky. Tentoraz nezatíchli, ale sa blížili náhlivo. Kôň
zaberal tuho, dlhým sepkom. Onedlho bolo počuť jeho pridusený dupot. Dvaja na úzkom sedisku
čosi hovorili, hádam sa i hádali, kôň odfukoval prudko. Tu zrazu zhrkotalo naliehave,
akýmsi zhustnutým ohlasom, a nastala zasa tichosť.Chlapci vyskočili spod môstka. Čiapku majú na uši, trochu zvrtnutú nabok, vlasy odhrnuté
spoza ucha na druhej strane zakryli im druhú polovicu tváre.Kôň sa hádzal sem-tam kdesi za švorcom, možno ho ani neprekročil a najskôr ho prudký
náraz odhodil nabok, ak ho neprehodil cez švorec. Bol by chcel vstať, ale bol ako zviazaný
medzi ojcami na vidličku. Sánky sa prekotili. Jeden z nich, čo sedel v nich, teperil sa zo
snehu, ktorého tam navialo celý kopec. Ako sa dvíhal, Janko ho udrel haluzou po chrbte.
Chlap podskočil a zasa padol. „Elek, rata, zbojníci!“Janko poznal, že podbehol Gustík. Nechcelo sa mu zapodievať s ním. Obzeral sa, kde je
druhý: videl, ako sa prplalo čosi v garáde. Skočil ta, ale ten, čo tam bol, nečakal. Začal
skoky sádzať dolu garádom. Janko sa dal za ním, skákal i on zručne, lebo mal súkenné
jančiarky, v nich mu bolo ľahšie ako Elečkovi v čižmách. Dohonil ho a ako bol nad ním,
udrel ho drúkom po chrbte. Elečko jakol, bolo mu, že ho idú zabiť do smrti a začal sa
driapať hore garádom, nie na cestu, ale do poľa. Janko preskočil garád, bol na brehu a
druhým skokom bol zasa nad Elečkom. Tu ho zasiahol dva razy odzhora nadol. Koniec drúka ho
udrel na jednej strane po sáre. Elečko sa hodil do garáda a vydriapal sa na cestu. Tu mu
bolo už ľahšie utekať, bežal ako mohol k Smolciam. Janko skákal za ním ako hladný vlk. Keď
mu prišiel pod ruku, bil ho ako na holohumnici.Elečko sa mu postavil.„Viem, kto si. Veď sa nahľadíš!“„Ešte sa zastrájaš!“ zahrmel Janko premeneným hlasom, ale Elečko vedel naozaj, kto ho
bije. I teraz dostal drúkom, že zjajkol. Na kožúšku zdudnelo a Elečko sa zvalil do snehu.„Daj pokoj, Janko. Neprídem viac, neprídem. Nepoviem nikomu.“Keď ho videl skladať ruky, kľačať v snehu, Janko spustil drúk na zem a odvrátil sa. Ani
sa nevie brániť, trasie sa pred ním ako prút. Chýrny víťaz!Vrátil sa k sánkam vytriezvený. Bolo mu skoro ľúto drúka. Ťažko sa biť s toľkým bojkom.
Obzrel sa, či sa nedal za ním od chrbta, ale Elečko stál na mieste a ometal sa zo snehu.
Gustík sa poberal k nemu vyskakujúc dohora na nohách tuho do venca, nahrbil sa, hlavu
vtiahol medzi plecia. Za ním hrnul Miško, rozpajedený, že ho nemohol dosiahnuť viac ráz.
Bol v krpcoch, nohy sa mu veľmi kĺzali, že ho nemohol dohoniť. Zato sa hodil naň Janko.
Udrel ho raz popod kolená a raz po chrbte, kým dobehol k Elečkovi.Janko zastal pred nimi, oprel drúk o zem. Boli dvaja, mohli sa i hodiť naň. Keď videl,
že sa nehýbu, zahrozil im drúkom a vrátil sa k sánkam.Rozopäli najprv švorce, podvihli koňa za uzdu a postavili sánky. Kôň mal okrvavené prsia
a predné nohy. Vzali snehu a šúchali ho po odreninách.„Nuž keď si len neublížil horšie. Škoda by ho bolo. I tak musí hoviadko vyhorieť pre
oplanov.“Napravili mu šíry, uviazali liace a koňa obrátili k Smolciam. Bežal, ale nie veselo ako
prvej.Keď sa vracali so švorcami, Janko by bol býval rád, keby ho bol videl Michal Skokan pri
robote. Bolo mu veselo. Už bol istý, že bola vymyslenina, prázdny chvast, čo počul na
ratúzi spoza koberca. Bola mu duša na mieste. Vyvŕšil sa za krivdu a naučil ich ohovárať
statočné dievky.[1]angaria(z tal.) — plat, prislúchajúci na štvrťrok[2]konvent(z lat.) — zhromaždenie oprávnených členov ev.
cirkevného sboru, ktoré rozhoduje o sborových otázkach[3]reštancia(z lat.) — zanedbaná, nevybavená práca[4]mať pod forgovom— t. j. byť opitý | Kukucin_Bohumil-Valizlost-Zabor-III.html.txt |
O Aristofanovi a jeho OblakochAristofanes,[1]vznešený grécky básnik, žil okolo roku 420 pred n. l. v Aténach. Miesto jeho
narodenia nie je nám známe. Ním rozkvitla a pokračovala jar, najskvúcejší vek gréckej
komédie, ktorá dotiaľ uvádzala v divadlách iba všedné a neslušné frašky a šašovstvá; a on
je ten jediný komický básnik, od ktorého sa nám zachovali úplné grécke komédie, všetkých
spolu jedenásť, z autorových asi 54 — 82 hier. Všetky tieto až dodnes zachované jeho hry,
vynímajúc iba jednu, zvanú Plutus, patria k starej komédii.[2]Táto stará komédia bola spočiatku veľmi nedokonalá; mala svoj chór a
predvádzala sa cez slávnosti na počesť Bakcha,[3]zasväcované s divou, bujarou radosťou a nezbednou prostopašou, najprv síce na
vidieku, potom i v meste, a v nej sa so záľubou kochal pospolitý ľud väčšmi než
vzdelanejšia a zbehlejšia časť národa. Táto komédia sa ešte úplne vzťahovala na skutočné
príbehy v obci, zasahovala do jej správy, vyberala si látku zo všedného života, privádzala
na scénu známe osoby pod známym skutočným menom, a tam si z nich robila posmešky. Ľud, hoci
sa v nej hovorilo o ňom samom, to nielen nezakázal, ale i vďačne trpel, ba napomáhal a
podporoval; lebo každý sa aspoň na divadle prostredníctvom tejto básnickej smelosti
pokladal povýšeným v obci za verejného sudcu a slobodného mešťana. Až neskôr, keď sa stav
obce zmenil, zakázané bolo uvádzať na scénu známe osoby pod vlastným menom. Túto starú
komédiu priviedol Aristofanes k veľkej dokonalosti; jeho všestranný, nevystihnuteľný vtip,
jeho svieža, nepreberná veselosť mysle, popri tom čistota a spanilosť jeho reči, krása
výrečnosti, tá ľúbezná, harmonická, nikým neprevýšená, zriedkakedy dosiahnutá skladba a
zvuk jeho veršov vydobyli mu večnú slávu. Neprekonaná je jeho dômyseľnosť, jeho schopnosť
vynachádzať témy a ich vypracúvať, šťastie jeho umu pri kreslení ľudských charakterov a ich
smiešnych stránok, hlboká a opravdivá znalosť ľudí, ľudských pováh, mravov a obyčají,
bystrý, všetko prenikajúci jeho pohľad do tajomstva srdca i mysle, ktorému iste neušlo nič,
čo si zaslúžilo výsmech. A že svojím vtipom, často príliš všedným, neslušným, hrubým a
nehanblivým, že vo svojej satire býva neobyčajne dojímavý a zatrpknutý, že sa dotýka nielen
vrchnosti, vodcov vojska i ľudu, básnikov a iných, ale i najmúdrejších a najzaslúžilejších
mužov, ako je Sokrates,[4]i ľudu a národa svojho, ba aj bohov a ich úcty, a zo všetkého toho robí si
posmešky — je veru u nás niečo neobyčajné, nevídané a neslýchané a môže sa až po dokonalom
oboznámení sa so stavom a rozpoložením gréckeho divadla, starej komédie, ľudskej povahy
poriadne posúdiť; no potom sa všetko vidí v inom svetle. Ktokoľvek sa dôkladne oboznámi s
Aristofanom a jeho spismi, ten ho, nech už nič nevravím o jeho vtipe, spozná ako
znamenitého, šľachetne zmýšľajúceho človeka, ktorého zmýšľanie určite robí česť onomu veku
a storočiu. Nebol preniknutý tou tichou, nábožnou dobromyseľnosťou, ktorá vanula zo spisov Herodotových,[5]Sofoklových,[6]Platónových;[7]nemal nijakej náklonnosti k onomu prenikavému bádaniu, filozofovaniu a
zamýšľaniu sa o dôkladných znalostiach poznania ľudskej duše, čím všetci jeho krajania boli
vtedy akoby posadnutí. Jeho dômysel bol schopný aj toho, ale chodníček, po ktorom raz začal
kráčať, viedol ho stade inam. Jeho komédie nie sú iba šanty, diela chvíle, prostriedky
samopaše a neskrotnej veselosti; sú to diela dômyselného ducha, plody dlhého premýšľania;
netešia natoľko samotnou svojou jasnou, neskalenou, nevyčerpateľnou žartovnosťou — z nich
vanie čistý, slobodný duch lásky k vlasti, milovanie pravdy, jednoty a svornosti. No či
vtedajšie aténske divadlo pripúšťalo ešte väčšie a jemnejšie myšlienky alebo nie a či možno
Aristofana podľa tých jeho zachovaných veselohier dokonale posúdiť alebo nie — to sú zase
iné otázky. Komédie vôbec nie sú nikdy čisté, samostatné plody ducha, bez ohľadu na
obecenstvo, na čas a okolnosti, za ktorých vznikali a rozširovali sa. Z tohto hľadiska sa
teda majú i posudzovať. Za čím Aristofanes baží, je pokoj a skončenie nešťastnej a
náruživej peloponézskej vojny;[8]odstránenie zhubnej samovlády niektorých potmehúdskych vodcov ľudu; statočný,
poriadny, meštiansky život namiesto prevráteného, úmorného, učeného presilenia ducha;
statočná, vojenská výchova, aká bola za starodávna; právo, dobré spravovanie obce, v
tragickom umení bývalá vznešenosť a vážnosť. Nemiernu prostopaš a rozpustilosť, nezriadené
svetáctvo svojich čias všade prenasleduje a kreslí nepeknými farbami. Už starí vykladači
poznamenali, že on prvý priviedol poblúdenú komédiu k užitočnejším, vážnejším a jemnejším
veciam, lebo vraj Kratinos[9]a Eupolis,[10]jeho predchodcovia, stvárali ešte príliš nepríjemné a nemravné smiechoty. Často
už Aristofana mnohí obviňovali, že nezdvorilým a hrubým vtipom svojím iných hnevivo šľahal
a bičoval, že sa usiloval predvádzať smiechoty iba prostej zberbe, že na cti utŕhal
najzaslúžilejším mužom a ranil ich, kdekoľvek mohol; mnohí usilovali sa jeho spisy svojím
úsudkom vyzliecť zo všetkej pôvabnosti, ktorú v nich našiel a ctil sám božský Platón, jeho
samého nazývali ľahkomyseľným, planým, utŕhačným, sebeckým, a aj to, keď svojich
spolumešťanov chcel urobiť múdrejšími a lepšími, vysvetľovali z jeho strany ako podvod,
úlisnosť, ľstivosť a klam. Tak je to, keď si pomotáme človeka spolu s básnikom! Obhájiť
Aristofana proti tomuto, ako sa zdá, prepiatemu a nepravdivému osočovaniu dokonale, je
vecou iného času a iného miesta. Aby sa to mohlo stať, museli by sa pred očami nestranného
čitateľa spravodlivo preskúmať nielen jeho spisy a poukázať na to, čo je v nich ľudského a
čo básnického, ale čo najstarostlivejšie prebádať, zhodnotiť a posúdiť i celkový charakter
gréckeho ľudu, jeho činy a zmýšľanie, jeho mravy, povinnosti a stupeň vzdelania v každom
veku a storočí, ďalej každé rozpoloženie, poetický a mravný stav, medze slobody gréckeho
divadla. Veľa sa tu už urobilo, veľa by sa ešte malo urobiť. Obecenstvo gréckeho divadla
treba pokladať za spoločnosť dôverných priateľov a úplne slobodných ľudí, ktorí sa chcú bez
všetkých ohľadov raz do vôle rozveseliť a nasmiať, a pre tento cieľ vyberú často niekoho
spomedzi seba za predmet svojej zábavy, aby bol smiech tým väčší; a nie ako trma-vrma
cudzincov, osôb vyššieho i nižšieho stavu, ktorí berú všetko doslova a prijímajú jedno s
tajným, potupným, iné s odsudzujúcim a seba v mysli ospravedlňujúcim rehotom a udúšanou,
utajenou nenávisťou, neprajníctvom a nevôľou. Kde vládne veselosť, tam všetka vonkajšia
zdvorilosť a slušnosť, ktorá sa zakladá na zvyku, musí na čas pred prirodzenosťou ustúpiť,
tam nikoho nezneuctí ani určitý stupeň surovosti, bujarosti a zmyselnosti. Nahota telesných
podnetov a surové žarty zberby urážali Aténčanov nepomerne menej než nás, a prednes mnohých
rečí stratil tam častým opakovaním a používaním to, čo sa nám na nich zdá byť ošklivé. A
potom povahu mravov východných národov nemožno si mýliť s našimi a merať naším rífom. Medzi
nami a medzi nimi je veľká vzdialenosť. To kvílenie a bedákanie nad ošklivými špinavosťami
Aristofanovými nemohlo predsa odradiť zlatoústeho spisovateľa,[11]aby si jeho spisy nenechával pod poduškou a neučil sa z nich rečniť. Tí, ktorí
Aristofana pokladajú za špinavého ošklivca alebo — aby som povedal s Homérom —
nehanebnosťou rozvášneného, jedovatého potmehúda, na to temer nepomyslia, že aj ten ich
vážny Aischylos[12]a čistý panenský Sofokles v satirách svojich nepochybne mnoho povedali, čo je
pre naše besedy nevhodné. Vraj Kratina a jeho herca ľud raz vyhodil z divadla, pretože
nepredniesol nič mrzké. Treba dobre poznať Atény a grécke divadlo, najmä však samého
Aristofana, a ak čítame jeho komédie, musíme si predstavovať, že ich vidíme v divadle,
potom sa istotne pri nich rozveselíme čo najnevinnejšie a najpríjemnejšie.Čo sa týka Oblakov,[13]ktorú komédiu sme teraz voľne preložili po prvý raz, o tej prehlásil sám jej
pôvodca, keď už bol napísal nemálo hier, že patrí medzi jeho najvydarenejšie práce — isteže
nie z opičej lásky k svojmu najmladšiemu plodu. V nej sa skutočne spája ten najväčší
dômysel s opravdivou komickou žartovnosťou a veselosťou, a vôbec v celej práci vládne
omnoho lepší poriadok a plán než v iných jeho dielach, ktoré sú neraz opravdivými dielami.
A tie lahodné, utešené a harmonické verše, akými sa vtedy ani tá najdokonalejšia a
najvznešenejšia tragédia nemohla pochváliť, nemajú sa obchádzať mlčaním, lebo sú skutočnou
ozdobou spomínaného diela. Ale obšírne rozprávať o týchto prednostiach bolo by priam
nerozumnosťou, kto ich chce vidieť a precítiť, ten ich sám musí hľadať tam, kde sa
nachádzajú. Oveľa viacej tu treba pouvažovať o predmete, o ktorom sa v celom diele hovorí a
hrá. V tejto komédii sa predstavuje rozpor a roztržka medzi učenou spoločnosťou,
vznikajúcou v Aténach, bažiacou po nemožných alebo planých vedomostiach, zbehlou v úskokoch
a fortieľoch,[14]ale nesvornou a v rozpore medzi sebou navzájom i s oným prostým, nevycibreným,
nepokazeným a zmužilým životom dávnych čias, so starou a novou výchovou, so starou vierou a
novým obnovením viery, mravov i umenia. Vzmáhajúcu sa učenosť, najmä dialektiku,[15]predstavuje a pestuje jeden muž, a tým je Sokrates. Či poskytol tento mudrc sám
príčinu na taký výsmech alebo nie, či je on namiesto filozofie vystavený na posmech, či
filozofia miesto neho — ťažko rozsúdiť. Je to iba domnienka, že by bol býval Aristofanes
úhlavným Sokratovým nepriateľom. Sokrates rozumel žartom lepšie. Urobil sa hluchým, že
Oblaky sú namierené proti nemu, hoci nikdy dotiaľ nechodil do divadla, teraz sa tam ihneď
vybral, a keď sa cudzí, ktorí ho nepoznali, vypytovali, kto to môže byť ten Sokrates, vtedy
on vstal a až do konca hry ostal stáť, aby ho všetci mohli vidieť. Smiechoty si robiť z
niekoho v divadle a na cti niekomu utŕhať alebo ho dokonca mravne i právne odsúdiť, boli v
Aténach dve úplne rozdielne veci. Ani filozofia nemala byť celkom odsúdená na vatrovú
klietku, malo sa jej ukázať, že i ona nie je dokonalá, že i ona nie je bez chýb,
nedostatkov a ľudských krehkostí. No akýsi rozpor, akési odcudzenie alebo dokonca
zanevretosť medzi Aristofanom a Sokratom mohla a musela niekedy byť. Povolanie a stav oboch
mužov bol úplne rozdielny, Sokrates sa zapodieval filozofiou a Aristofanes bol básnik,
človek svetský, ktorý málo dbal o filozofiu. Prichádza k tomu, že Aristofanes Euripida,[16]srdečného Sokratovho priateľa, neustále prenasledoval; vtedy Sokrates, ako si
môžeme ľahko domyslieť, nemohol ostať ľahostajný. Vôbec dá sa aj povedať, že Sokrates
svojou žartovnosťou a veselosťou mysle, v ktorej často prekračoval medze slušnosti, až sa
stal uštipačným, kdesi a kedysi trochu ostrejšie zabŕdol do citlivého básnika, čo mu tento
dal zase pocítiť svojou dobiedzavou a jedovatou satirou. A veď vieme, že Sokrates komických
básnikov nenávidel. Aristofanes sa základov a gruntu Sokratovho učenia nedotýka, stačí mu
pripomenúť jeho vonkajšiu podobu, jeho zlé používanie. Príbehy a známe reči sú tým cieľom,
do ktorého strieľa, tým brehom, do ktorého naráža, tým rúchom, ktoré prevracia, prezlieka a
vysmieva sa z neho. Vymyslené príhody a slová neboli na gréckom divadle doma. Sokrates
musel skutočne mať na sebe mnoho smiešneho, lebo práve v tom čase ho i Ameipsias[17]predviedol v divadle a Eupolis ho už dotiaľ neraz vyposmechoval. No čo je
hlavné: nemožno tvrdiť, že by bol Sokrates,[18]ktorého krásnu šialenosť vidieť ešte v jeho starobe, býval hneď od mlada
dokonalým mudrcom. Kto pozná jeho príhody, jeho vyučovanie mládeže, jeho odsúdenie na smrť,
najmä obvinenie a súčasne obranu podrobne a dokonale, ľahko pripustí, že z jeho školy mohli
vyjsť rozpustilí, sebeckí, panovační, ľuďmi a bohmi pohŕdajúci, po samovláde v obci bažiaci
mladíci. Jeho ostrovtip, ktorým všade rozlišoval múdrosť a statočný život, ľahko mohli zle
porozumieť a jeho náuku zle používať. Aristofanovi, ako horlivému vlastencovi, nebolo veľa
treba; so svojimi spismi bol ihneď naporúdzi a zasiahol nimi toho, kto mu prvý prišiel na
mušku. Výhovorka, že by Aristofanes nebol práve na Sokrata, svojho — ako sa mnohým sníva —
priateľa, cielil, ale iba pod jeho známym menom karikoval a na posmech obracal súčasných
mudrlantov, nedoukov a svätuškárov, je nevyhovujúca. Veď ako mohol človek so zdravým
rozumom vybrať si za cieľ pre svoj všetko porážajúci vtip najnevinnejšieho spomedzi
všetkých, protivníka vetroplachov, nepriateľa jalového dumania, nepriateľa šaľbiarskych
kumštov a praktík — ako všetečného, pochabého pobehaja a škodlivého tlčhubu? Či nebolo dosť
iných, známych, toho zasluhujúcich? Práve preto, že Sokrata sám uznal a posúdil za
najhodnejšieho, na ktorého by vylial svoj hnev a namieril svoje jedovaté šípy, postihla ho
od potomstva nepriazeň a nenávisť. Čo tu možno na to povedať, stručne nasleduje. Všetko, čo
Aristofanes Sokratovi vyčíta, dotýka sa alebo jeho života a mravov alebo jeho učenia.
História, pochádzajúca, pravda, od priateľov, maľuje nám ho ako muža medzi všetkými Grékmi
najcnostnejšieho, najšľachetnejšieho; Aristofanes nám ho však predstavuje v celkom inom
svetle. Podľa neho je, čo sa mravov jeho týka, zvodcom mládeže a ľudu, rušiteľom práva i
spravodlivosti, nepriateľom domáceho náboženstva, a on sám, neslušnými a nešľachetnými
skutkami — napr. krádežou — poškvrnený, chudobným, biednym a nepekným človekom. Je to
poézia, či zlomyseľnosť, nenávisť? Tu si navzájom protirečia rozličné okolnosti, hodné
starostlivej úvahy. Sokrates, ako sa už spomenulo, sám sa tomu smial, isteže to bol síce
trochu hrubý, ale u nich obyčajný žart; Xenofont,[19]priateľ jeho, ak sa zmieni dakedy o Oblakoch, spomína ich bez trpkosti a
rozhorčenia; Platón, najdôvernejší a súčasne najvernejší Sokratov žiak, Aristofanovu dušu
nazýva svätyňou Mileniek a spisy jeho má vo svojej posteli pod hlavou ešte po smrti.
Sokrata hanili a potupovali z nedorozumenia aj iní vlastenci, ktorí staré časy a niekdajšie
hrdinstvo vychvaľovali, kým vznikajúcu učenosť pokladali za záhubu obce; ešte potom po sto
rokoch ho onen horlivý Riman Cato nazýva škodlivým svätuškárom, táravým hlásateľom cností,
porušovateľom mravov, nebezpečným občanom a nepriateľom občianskej slobody. Aristofanes je
básnik, chladný priateľ filozofie, najmä dialektiky, čo bola vtedy v móde, a stavia sa v
tej všelijakých roztržiek plnej aténskej obci nášmu mudrcovi, ktorý sa nepochybne pridŕža
druhej strany, azda priamo na odpor, hoci nie natoľko, aby ho osobne prenasledoval a
nenávidel. Všetko toto môže stačiť na Aristofanovu obhajobu proti obvineniu, že by sa bol
oboril na Sokrata z čírej zlosti. Kto sa úplne oboznámil s vtedajšou obyčajou básnikov a
ich rozpustilosťou, so stavom divadla a jeho slobodou, ľahko uverí, že všetko bola iba číra
hra. Sokrates poskytol dosť príležitosti na smiech, správajúc sa v každom konaní a svojom
vyučovaní veľmi neobyčajne, keďže nechcel ani sebe ani škole svojej vydobyť nijakého mena,
lež po uliciach chodil bosý, hádal sa s nádenníkmi a remeselníkmi o učených veciach, učil
ich mravnosti, čo vtedy v Aténach nebolo v móde, veľmi skromne žil, niekedy celé dni,
nielen celé hodiny, zostal stáť do seba pohrúžený a akoby zmeravený na rínku a na ceste, a
vôbec sa usiloval páčiť väčšmi sebe samému než iným. Ale Aristofanovi skutočné krehkosti
nestačili; on vtedy pravdivé s vymyslenými alebo odinakiaľ prevzatými tak pestro pomiešal a
svoje dobiedzavé jedovaté šípy do takého trpkého jedu namočil, že ich nemožno pokladať iba
za žartovnú priateľskú hru. Kto tu teda chce s inými, čo je vždy jednostranné, vyhlásiť
Aristofana za zlostného na cti utŕhača, ten musí uznať, keď najprv človeka od básnika v
jednom a tom istom Aristofanovi spravodlivo v mysli odlíši, že Aristofanes Sokrata alebo
dokonale nepoznal a pomýlil si ho s iným nebezpečným učiteľom v obci, a preto mu mnoho, čo
v ňom nebolo, povkladal do úst a do rúk, alebo ho podľa vtedajšej obyčaje, využívajúc svoju
básnickú slobodu, vymaľoval bez akejkoľvek zlovôle srdca vymyslenými, so skutočnými umele
pomiešanými farbami, aby v divadle získal tým väčšiu pochvalu. Aj oboje sa mohlo stať. No
ale s ešte väčším hrmotom a istotou svojho víťazstva dorážajú na úbohého Aristofana iní,
vraviac: to je predsa alebo hlúposť alebo zlosť, že vysmievačný básnik najmravnejšieho
mudrca, známeho nepriateľa všetkých školských motaníc, všetkého nadúvania sa a
potmehúdstva, každého prekrúteného mudrovania, všetkých rečníckych praktík a najmä
dialektiky, ktorý skutočnú múdrosť z neba stiahol a iba cnosti vyučoval, maľuje v rozpore s
pravdou ako pomotaného pobehaja, pochabého vetroplacha a planého mudrlanta. Tu však, tu si
musíme dokonale a predovšetkým v mysli predstaviť tie časy, v ktorých táto komédia vznikla.
Sokratova história ešte dosiaľ, najmä tam, kde sa rozuzľuje, kde vystupuje na svetlo
Sokrates ako dokonalý mudrc, leží pohrúžená v hustej tme a čaká na skoré objasnenie. Jeho
mladý a mužský vek spolovice nepoznáme, čo o ňom vieme, to sa zväčša vzťahuje na jeho
starecké roky. Ale dômyselné hlavy nerastú ako huby po daždi, ani z neba, ako hviezdy v
dokonalom blesku, na zem nepadajú. A veď všetci vieme, že Sokrates vyšiel zo školy starších
filozofov, idealistov a sofistov. Tam sa teda musel vyučiť. Už vtedy, keď Oblaky vyšli na
svetlo, mal Sokrates štyridsať rokov a čosi viac, dožijúc na zemi potom jedenasedemdesiat
rokov; Euripides, už asi tridsať rokov zvelebovaný, mal teraz svoju slávu čoskoro prežiť v
nebezpečenstve; Alkibiades,[20]ktorý sa pridŕžal Sokrata, mal asi dvadsaťpäť; Xenofont bol o niekoľko málo
rokov mladší a Platón mal práve sedem rokov, a tak túto komédiu mohol poznať iba z čítania.
Vzniká tu teda otázka, či bol Sokrates hneď spočiatku a v tých časoch, keď sa na neho
oborili Oblaky, taký, akého nám ho Xenofont, ktorý ho mohol poznať až v posledných jeho
dvadsiatich rokoch, kreslí a opisuje, a podľa svojho úmyslu opísať musí; či sa zriekol už
vtedy takzvanej filozofie prírodnej,[21]toho planého, vtedy ako aj teraz na mnohých miestach panujúceho mudrovania; či
azda ešte pochyboval, ešte sám uvažoval, ešte mudroval, kým sa napokon nevydal na tú novú
cestu, ktorá ho viedla od poveterného mlyna vtedajších filozofov a sofistov k pevnému
chrámu tichej múdrosti? Je pravdepodobné, že sa musel i on, ako aj ostatní smrteľníci,
prehrýzť cez vtedajšiu iónsku, pytagorejskú,[22]eleatickú,[23]Heraklitovu,[24]Anaxagorovu[25]a iné školy, tú poveternú múdrosť najprv prežuť a až potom s novou a
dokonalejšou svojou náukou mohol vyjsť na svetlo. Je síce pravda, že Sokrates práve v tých
časoch, keď vznikli Oblaky, začal učiť už lepšej múdrosti, totiž mravnosti a cnosti, a tej
starej, planej náuky sa pomaly zriekal; ale toto sa spočiatku mohlo stať nepochybne iba v
tichosti, aby nepopudil ľud a svojich sokov. Aristofanes teda aj s inými stále ešte videli
v ňom iba onoho starého, vo všetkých školách vyprobovaného mudrlanta, ako nám ho aj
skutočne predstavuje. Je temer isté, že keby Aristofanovi čo len po desiatich rokoch bolo
prišlo na um napísať nové Oblaky, mali sme pred sebou pravdepodobne celkom iného Sokrata,
úplne sa líšiaceho od onoho záhalčivého kazateľa cnosti, chladného svätuškára, ktorý sa ako
nejakým remeslom zapodieva tým, že svojich spolumešťanov dlhými rozprávkami pobáda do
pracovitosti a do iných, v Aténach neobyčajných cností, na rínku i po uliciach pred
remeselníkmi, peňazomencami, nádenníkmi vystavuje na obdiv svoju múdrosť, iných skúma a
zrozumiteľne im objasňuje a dokazuje ich neohrabanosť a nevedomosť. No vtedy to ešte tak
nebolo. Dá sa tak usudzovať podľa toho, že Aristofanes, tak či tak úmyselne, predsa
nachádzal na Sokratovi niečo, za čo ho uznával za hodného, aby v jeho komédii hral hlavnú
osobu. Kto by tu však chcel mať všetko zo Sokratovho života dôkladne vysvetlené, ten by
popri všetkom svojom úsilí predsa len prestreľoval cieľ. Komuže sú známe všetky okolnosti
tých čias? Kto je teda schopný opravdivé Sokratove črty úplne rozoznať a rozlíšiť od
básnického náčrtu na tomto prastarom, dávno zabudnutom, a ktovie kedy a kým vytvorenom
alebo obnovenom obraze? Aristofanes i popri všetkej svojej komickej pravdivosti mohol
Sokratovi predsa tu i tam niečo prilepiť, čo prebral od iných. Tak napr. Sokrates telesné
cvičenie vždy schvaľoval, a tu ho haní. Teda z tohto a tomu podobného uvažovania vidíme
doteraz jedine to, že Aristofanovým úmyslom nebolo napísať iba hanlivý spis na Sokratovu
osobu, ale skôr v dramatickej hre svojim spolumešťanom živo ukázať, ako prispením toho
nového, módneho správania sa, predčasného osvecovania rozumu, nechutných, nezmyselných
čačiek v rečníctve, nemotornosťou vo veršovaní, tulikaním v hudbe vychádza pomaly na mizinu
v dobrých, starých Aténach stará zmužilosť, statočnosť a cnosť, bývalé náboženstvo a práva,
prostota mravov, čisté vnímanie krásy, domáce šťastie a blaženosť. Vymeňme Sokrata s
hocikým iným a to isté nájdeme v tejto komédii. A napokon čože nás po tom, prečo si básnik
zvolil Sokrata za hlavnú osobu svojej hry? Že by to bol urobil z podnetu Sokratových
nepriateľov a z číreho zlostného zanevretia, bez akéhokoľvek vyššieho zámeru, ako tomu
mnohí veria — to sú bájky. No, že si ľud to, čo tu o Sokratovi počul, dobre zapamätal, že
nenazdajky aj táto Aristofanova komédia nemálo dopomohla k tomu, aby bol nevinný filozof po
triadvadsiatich rokoch odsúdený na smrť, možno si veľmi ľahko domyslieť; ale práve z toho
nevyplýva, že by Aristofanes žíznil po krvi svojho spoluobčana a tento spis napísal proti
nemu preto, aby ho politicky podkopal; o Aristofanovi to netvrdí a nesvedčí ani sám
Xenofont a Platón, hoci obaja o tom hovoria.O znamenitosti tejto veselohry a jej poetickej hodnote sa až doteraz usudzovalo
všelijako. Merať dielo dômyselného ducha, účinok samostatného, slobodného básnického
tvorenia literárne platnými pravidlami je ako naťahovať všetku obuv na jedno kopyto. Teória
krásneho umenia sa mení každú chvíľu, ale zákony pravdy a krásy sú nekonečné; len škoda, že
ich doteraz, okrem dômyselných hláv samých a nimi napísaných diel, kde majú večné sídlo,
nemožno nikde v knihách súborne zozbierané a navždy určené nájsť a ani sa nikdy nenájdu. I
v tejto hre, azda väčšmi než inde, možno očividne zistiť starožitné základy a grunt
spanilosti dramatického diela, ktoré mal nepochybne, aj to len sám zo seba, náš básnik pred
očami a okrem nich nijaké iné nepoznal. Tieto teda treba predovšetkým poznať a posudzovať
podľa nich spomínané dielo. No ak chceme pokračovať a skúmať tieto starožitné pravidlá, či
sú naozaj také a pravdivé; ak chceme dokonca toto ozrutné dielo našimi pravidlami umenia
hodnotiť a vidieť, či sa aj s nimi úplne zrovnáva, či azda tu i tam má nejaké chyby — i to
nám nemôže nikto zabrániť. Ak sa však chceme v ňom radostne kochať, jeho krásy za čerstva
vnímať a prežívať, urobíme teda najlepšie, keď zatiaľ, kým sa nedostaneme zo závozu,
zabudneme trochu na všetky pravidlá krásneho umenia a spoľahneme sa iba na svoj neskazený
cit. Teória umenia je, žiaľ, často bez umenia! Kto sa pri každučkom žarte radí najprv sám
so sebou, či sa má alebo nemá smiať, obávajúc sa, že by sa azda nesmial podľa pravidiel
platnej estetiky, ten vypúšťa z ruky vtáka. Napokon tu mnoho od toho záleží, aký kto, podľa
svojej osobnej mienky, nájde v tejto hre skrytý a vtkaný cieľ a záver, lebo všetko predsa
nemôže tu byť zlátané bez zámeru. Ten, kto verí, že Aristofanes chcel na starcovi ukázať,
ako skončí nesvedomitosť a klamstvo, vidí v celej hre mnoho chýb a kazov. Predovšetkým —
pravda, ak to bolo básnikovým úmyslom — mal ukázať, ako sa za to prešibanému starcovi,
ktorý sa pridŕžal nespravodlivosti, napokon povodilo; a že potom tento chcel iných zradne
pripraviť o peniaze, ktoré si požičiaval, mal ho za to samotný súd potrestať a mal padnúť
do jamy, čo pre druhých kopal. Ďalej sa tá krivda, ktorú činil otcovi syn, ak posudzujeme z
tohto hľadiska celú hru, zdá príliš nemiestna a akoby násilne a bez akejkoľvek potreby
vsunutá do celého deja, pretože v predchádzajúcich príbehoch nemá nijakého dostatočného
opodstatnenia. Potom nie je odôvodnené ani zapálenie Sokratovho domu, ani privedenie Strepsiadovho[26]syna do školy, lebo podľa tejto osnovy mal byť potrestaný predovšetkým starec,
a vôbec nie mudrc; a prečo syn zrazu otca poslúchol, hoci len niečo predtým ešte tak
vzdorovite sa nechcel učiť, nie je dostatočne objasnené. Všetko toto, ba ešte viacej, ak
chceme, stačí vyjadriť a dokázať, že sa Aristofanes nemálo pomýlil, keď starcove
záležitosti vymenil uprostred hry so záležitosťami mudrca, a tohto namiesto onoho povýšil
na dôstojnosť prvej osoby. Čo však, ak Strepsiades aspoň v istom zmysle nie je hlavnou
osobou hry? Tu sa nám hneď v celom diele ukáže a očiam predstaví oveľa dômyselnejšia
osnova. A či je tomu skutočne tak, to sme už v krátkosti spomenuli a ponecháme to na
rozriešenie samotnému starostlivému čitateľovi. Napokon je jasné, že kto by chcel hľadať
iba základnú myšlienku, dokonale vytvorenú a ovládajúcu celé dielo, ten by hľadal to, čoho
v diele niet. Diela starobylého umenia sú ako obrazy, kde sa napokon v najľúbeznejšej
jednote stretajú tie najrôznejšie a najrozmanitejšie farby, ktorých jemné rozhranie nestačí
však pozorujúce oko zachytiť ani v podobe tých najjemnejších čiarok. Tak aj v tejto, ako sa
zdá, nezmyselnej poetickej osnove je veľa hlboko skrytých, ako zrniek medzi plevami
roztrúsených zdravých myšlienok, a málo by jej osožilo spojiť všetky v jednu a usporiadať
podľa pravidiel umenia. Mnohí sa domnievali, že Aristofanovým úmyslom v tejto hre bolo
ukázať na mäkkom Strepsiadovi a jeho nezbednom synovi obyčajné následky bláznivého
manželstva medzi osobami navzájom si nerovnými rodom, výchovou, povahou, názormi a spôsobom
života, a trpké ovocie nerozumnej detskej poslušnosti. Všetko to — ako vraví Sokratov žiak
vo verši 212, a my vravíme s ním, ba ešte viacej jedno s druhým, lebo z toho prostopašného
žartu, s ktorým náš básnik tiahne do poľa, všade vyzerá zdravý rozum, ktorý sa usiluje
pomstiť pravdu na rováš prešibanosti a klamstva, hoci svoj úmysel dosiahne priam iba
zriedkakedy. Kto tu však vidí iba šašovské bláznovstvá a frašky, iba nerozumné žarty, tomu
musíme zrovna radiť, aby sa ponáhľal ku svojim náramne vychváleným novším veselohrám a tam
sa podľa pravidiel pravého umenia nasmial, alebo dokonca — nazíval. Každý teda nech sa
najprv spýta svojho žalúdka, čo by žiadal, lebo nie každý môže stráviť ten istý pokrm.
Zatiaľ si treba všimnúť dvoje vecí, tak či tak súvisiacich so samou osnovou spomínaného
diela, a opatrne posúdiť: tie mravne pekné medze, v ktorých vie múdro popretiahnuť to
zaúčanie v huncútstve a šibalstve, čo dáva pred ľudom v hre svojmu novému žiakovi na jeho
výslovnú prosbu, i tú poetickú spravodlivosť, s ktorou sa naposledy zjavia Oblaky, ako
trestajúca bohyňa, ohúrenému starcovi vo veršoch 1449 — 1560, spamätúvajúcemu sa trochu
vtedy, keď ho dvaja veritelia ženú pred súd a náramne ho zbije jeho veľmi vzdelaný
mládenec, povznesený nad všetky ľudské práva. Z toho vidieť, že žartovný a komický básnik
tam, kde sa zdá byť najrozpustilejším, akokoľvek to nedá na sebe poznať, predsa mnoho
pravdivého a ku šľachetnosti privádzajúceho, ako vôbec vo všetkých svojich veselohrách, tak
najmä tu predkladá ľudu na zamyslenie sa, pochopenie a poučenie. Z iného hľadiska je a
zostane toto dramatické zrkadlo zvrátených mravov a poblúdeného učenia pre nás plné akéhosi
zvláštneho pôvabu, ktorý každého mimovoľne uchvacuje; zhoduje sa totiž s našimi časmi,
ktorých sme sa dožili, a s našimi mravmi, ktoré sme si osvojili omnoho viacej než hociktoré
majstrovské dielo starožitného umenia alebo i ktoréhokoľvek nášho básnika. Aj v našich
časoch stretávame sa so zvráteným, predčasným naúčaním a osvecovaním rozumu, módnou
výchovou, právnymi praktikami, neohrabanosťou v hudbe, vo veršovaní a v reči vôbec,
stretávame sa so znevažovaním náboženstva a pravej viery; a tá niekdajšia zmužilosť a
cnosť, tá prostota mravov, to čisté prežívanie krásy, tá domáca blaženosť nikdy azda
neuviazli vo vyhnanstve väčšmi než v našich časoch stará komédia. Naše navonok vážnej a
prísnej mravopočestnosti plné ústa znesú a strpia radšej to najnehanebnejšie verejné
ohováranie než verejný smiech a verejnú satiru, ako kedysi onen čudný národ, v ktorého
povahe sa schádzala hlbokomyseľná múdrosť s ľahkomyseľným bláznovstvom v nepochopiteľnej
harmónii, dnes s veselou, jasnou zlosťou uštedroval, a zajtra už tou istou alebo vrchovatou
mierou utŕžil späť. Najmä tá sviežosť a rozmanitosť farieb, v ktorých sa tu prejavoval
preostrý básnikov vtip, a tá nevyčerpateľná lahodnosť vône, ktorou po všetky časy zaváňa
tento bujne urastený kvietok, boli príčinou, že spomínaná komédia ako za starodávna, tak
ešte až podnes našla mnoho priateľov a milovníkov. Platón ju poslal kráľovi Dionysovi[27]s pripomienkou, že z Aristofanových veselohier môže sa najľahšie a najlepšie
poučiť o stave a rozpoložení aténskej obce, hoci v nejednej z nich sa spomínali články
Platónovho učenia a najmä v tejto drahý jeho učiteľ dosť príkro. A Antifanes[28]vraj raz poznamenajúc, že by sa Alexandrovi[29]neveľmi páčili Aristofanove komédie, z ktorých mu čosi čítal, povedal: Komu sa
to má páčiť, kráľu, ten musel často dosiaľ hodovať pri chudobnom stole a pre pobehlicu
dostať i uštedriť veľa bitky. To sa, pravda, o iných dá skôr povedať, napr. o Lysistrate,[30]než o Oblakoch. V novších časoch zvláštnu hodnotu Oblakov jednomyseľne uznávajú
všetky vedy ovládajúci mužovia. Netreba hovoriť o premnohých vydaniach a prekladoch do
temer všetkých vzdelanejších európskych rečí; iba Nemci, každý dokonalejšie, ale každý
vlastným a zvláštnym spôsobom, akoby sa pretekali — len čo sa ich Herwich[31](1782) prvý pokúsil preložiť, mnohí spolu, a to tie najdôvtipnejšie,
najdômyselnejšie hlavy, ako Schütz[32](1784 a 1798), Wieland[33](1798), Welker[34](1810), Wolf[35](1811) a Voss — usilovali sa ich predložiť svojim krajanom na obveselenie v
materinskom jazyku. Medzi Francúzmi slečna Lefevre[36](potom pani Dacier), ktorá ich práve pred vstupom do manželstva v tridsiatom
druhom roku veku svojho po francúzsky preložila, sama sa vraj chválila, že hoci Oblaky už
viacej než dvestokrát prečítala, predsa ich neprestala čítať a kochať sa v nich so záľubou.
Tejto hodnoty svojho diela a svojich zásluh bol si veľmi vedomý aj sám básnik, ako to možno
vidieť vo veršoch 499 — 553,[37]a predsa kto by sa bol nazdal, že tieto také majstrovské a s toľkým úsilím
vypracované Oblaky pri prvom predvádzaní — roku 423 pred n. l., prvého roku
deväťaosemdesiatej olympiády,[38]ôsmeho roku po vypuknutí peloponézskej vojny, za Isarchovho[39]spravovania obce — v aténskom divadle vypískali. A zvíťazili Kratinos —
sedemadeväťdesiatročný starec, ktorého Aristofanes práve pred rokom verejne na predstavení
vyhlásil za invalida v komickom umení a ktorý sám seba vo svojej veselohre predstavil ako
kamaráta z mokrej štvrte, sám súc priam dobrým pijanom, takže mu už samotný výber predmetu
musel mnohých nakloniť — a Ameipsias — ináč dosť slabý veršovník, ktorý bol taktiež na
Sokrata čosi zložil, zásluhou Alkibiadovou, ako sa vraví — azda preto, že na divadle sa
zúčastnilo málo učených a umných, akých vyžadovala táto komédia, ak mala byť dokonale
pochopená, lež naopak, bolo tam mnoho obecného ľudu a zberby. Aristofanes to znášal dosť
ťažko a zdá sa, že ešte veľa rokov potom na tomto diele pracoval a čo sa mu nepáčilo,
opravoval; aspoň zmienka vo veršoch 499 — 553 privádza nás na tie myšlienky, že ju chcel
dať predvádzať ešte raz. No azda všetko to, čo sa hovorí o tomto opravení, domysleli si iba
starí vysvetľovači, lebo starí vysvetľovači vôbec mnoho rozprávajú, čomu zabraňuje veriť
zdravý rozum a často aj historické dôkazy. V onej zmienke Aristofanes mieri iba do toho, že
mu je čudné a preňho nečakané, ako sa táto jeho komédia, ktorú s toľkým úsilím napísal,
mohla znepáčiť. Teraz ju teda ešte raz, takú, aká bola predtým, alebo aspoň niekde
myšlienkami zmenenú, predkladá na predstavenie s tou výslovnou pripomienkou, že on zo
svojej strany urobil, čo mohol, a že ak chcú jeho páni poslucháči zakúsiť pôžitok a
pobavenie, to už závisí iba od nich, od ich vôle a chuti. No či básnik niečo zmenil alebo
či sa hra dostala do divadla viackrát, čo je pravdepodobnejšie, na tom nám nezáleží; my nič
nestratíme, ak to, čo sa nám podnes zachovalo, aj tak dosť dokonalé, azda niekým neznámym
po Aristofanovej smrti usporiadané vydanie uznáme za prvé, a tú pripomienku vo veršoch 499
— 553 za prídavok urazeného básnika, ktorý sa chcel na svojich nespravodlivých sudcoch a
sokoch iba vypomstiť, uznáme, ako potom neskôr pripojený a za taký ho aj budeme pokladať.
Tie povesti o všeobecnej pochvale, ktorú vraj Aristofanes zožal hneď pri prvom predvádzaní,
o druhom a treťom prepracovaní, predvádzaní a vydaní Oblakov sa podobajú väčšmi snom a
bájkam než pravde. Teraz ešte z úcty svojim milým krajanom chceme vydať krátky počet z
vlastnej práce. Prv než sme ju začali, mali sme na výber dve cesty: urobiť alebo čo
najvernejší literárny, pre lepšie porozumenie pôvodného spisu zameraný český výpis, alebo
voľný, s duchom originálu, nie však s literami sa zhodujúci a pre zaužívanú obľubu a
rozveselenie vhodný preklad. Prvú možnosť, akokoľvek v podstate nie nemožnú, ale ťažkú pre
nás, čo sme túžili celého básnika a nie z básnického ducha vyzlečeného kostlivca preobliecť
do nového odevu, zanechali sme už hneď preto, lebo sme z nej predvídali malý úžitok.
Isteže, kto chce a môže sám čerpať z prameňa, ten nás a našu prácu nepotrebuje, s tým sa
teda chcieť piplať bolo by nosením dreva do hory a vody do mora. Preto sme svojej komédii —
dobre vediac, že ona neznesie nijaké cudzie putá, lebo by jej to spôsobilo ujmu a úplný
zánik — chceli radšej dopriať slobodného pochybovania, než ju nahnať a vopchať do tesného
rámca literárneho prekladu. Komédia je útly kvietok, ktorý sa musí svieži odtrhnúť; ako
veľa stráca, že jej už nieto v jej vlasti, v Aténach! Kde možno čo najsvojskejšie a
najnenútenejšie prekladať, tam by nesvojské prekladanie bolo skutočným sebectvom; len,
žiaľ, že to v starej komédii nijako nemožno dosiahnuť! Teda až dotiaľ, dokiaľ nebude
vychádzať v našej reči ticho a pokojne súčasne viac prekladov jedného klasického spisu,
nech ostane pri rímskej obyčaji, podľa ktorej keď prekladali grécke spisy, zdali sa tvoriť
pôvodné, atď., atď.[1]Aristofanes— dáta o jeho narodení, pôvode a smrti nie sú
bezpečne známe. Nevie sa, odkiaľ pochádzal (žil v Aténach); ako rok narodenia sa
uvádza obyčajne rok 445 pr. n. l. a jeho smrť sa kladie niekedy po roku 387. Z jeho
44. hier sa zachovalo v úplnosti iba jedenásť: Acharňanci, Jazdci, Oblaky, Osy, Mier,
Vtáky, Lysistrata, Ženy za slávnosti Thesmoforií, Žaby, Ženy na sneme a Plutos
(Bohatstvo).[2]Stará komédia— rozdiel medzi tzv. starou a novou komédiou
(názov pochádza ešte z antických čias) je v podstate ten, že stará komédia obsahovala
črty mytologické, fantastické a politicky časové, kým nová komédia spracovávala látky
zo súkromného života a vystríhala sa ostrej paródii, ktorá bola príznačná pre starú
komédiu a jej nositeľom v hre bol tzv. sbor (chór), ktorý vyplňoval jednotlivé akty
hry.[3]Bakchus— boh vína a nadšenia, ktorému na počesť sa konali
roztopašné slávnosti[4]Sokrates(470 — 399 pr. n. l.) — grécky filozof, ktorého
učenie poznáme iba zo spisov jeho žiakov. Cieľom jeho učenia bolo dobro, ktorého
zárodok je v každom človeku a treba ho správnym vedením iba prebúdzať.[5]Herodotos(ok. 484 — ok. 430 pr. n. l.) — grécky dejepisec,
ktorého volali „otcom histórie“; mal veľmi kladný postoj ku gréckemu súčasnému
životu[6]Sofokles(ok. 496 — 406 pr. n. l.) — jeden z najvýznamnejších
autorov antickej tragédie (Aischylos, Sofokles a Euripides); ideove bol zástancom
tradičného spôsobu života a stránil sa revolučných myšlienok[7]Platón(427 — 347 pr. n. l.) — grécky idealistický filozof
protidemokratického zmýšľania[8]Peloponézska vojna— v rokoch 431 — 404 pr. n. l. medzi
Spartou a Aténami[9]Kratinos(ok. 490 — 420 pr. n. l.) — reprezentant starej
antickej komédie, pestoval politickú satiru[10]Eupolis(† ok. 411 pr. n. l.) — súčasník Aristofanov,
predstaviteľ starej komédie. Z jeho diel sa zachovali iba zlomky.[11]Zlatoústy spisovateľ— Platón[12]Aischylos(525/4 — 456/5 pr. n. l.) — zakladateľ antickej
tragédie, ktorý sa nazýva aj „otcom tragédie“[13]Oblaky— Aristofanova komédia, zachovala sa nám v druhom
básnikovom spracovaní. Predvádzali ju r. 423 pr. n. l. a odmenili ju iba treťou
cenou, hoci si Aristofanes na nej najviac zakladal. (Najnovšie túto komédiu do
slovenčiny preložil Miloslav Okál r. 1947.)[14]Fortieľ— výhoda[15]Dialektika— v antickom zmysle umenie obratne hovoriť, v čom
vynikal Sokrates a neskôr najmä sofisti, ktorí túto metódu rozhovorov neraz
zneužívali. Sokrates je ústrednou postavou Aristofanových Oblakov, kde autor tohto
filozofa postavil ako cieľ výsmechu sofistov.[16]Euripides(ok. 480 — 406 pr. n. l.) — tretí najvýznamnejší
predstaviteľ antickej drámy[17]Ameipsias— sok Aristofanov, ktorý po dva razy zvíťazil nad
Aristofanom. Z jeho tvorby poznáme podľa mena iba desať prác. Podobne ako Aristofanes
posmieval sa Sokratovi.[18]Sokrates— bol napokon obžalovaný a uväznený pre zvádzanie
mládeže a pre popieranie bohov; vo väzení pokojne vypil pohár jedu. Obranu Sokratovu
opísal Platón.[19]Xenofón(ok. 430 — 354 pr. n. l.) — grécky reakčný historik,
napísal aj Spomienky na Sokrata, svojho učiteľa[20]Alkibiades(ok. 450 — 404 pr. n. l.) — aténsky štátnik a
vojvodca, žiak Sokratov[21]Prírodná filozofia— učenie iónskych filozofov (Thales,
Anaximenes, Anaximandros) zo 6. storočia pred n. l., ktorí riešili na
materialistickom základe otázku vzniku sveta[22]Pythagoras(ok. 571 — 497) — grécky filozof a matematik,
ktorý si vytvoril celú školu. Podľa neho základom sveta je číslo, ktoré sa pre
pythagorovcov stalo prameňom symbolizmu a mystiky.[23]Eleati— filozofická škola v 6. a 5. storočí pred n. l.,
nazvaná podľa juhotalianskeho mesta Elea. Eleati (Xenofanes, Parmenides, Zenon)
uznávali nemenné bytie a hlásali len zdanlivosť premien vo svete, čím pripravili pôdu
pre idealizmus.[24]Herakleitos(540 — 480 pr. n. l.) — grécky materialistický
filozof, podľa ktorého všetko je v pohybe a tento pohyb sa deje na základe
protikladov. Preto sa Herakleitos pokladá aj za jedného zo zakladateľov
dialektiky.[25]Anaxagoras(ok. 500 — 428 pr. n. l.) — iónsky filozof,
uznávajúci elementárne častice, ktorých kombináciou sa vytvárajú jestvujúce veci,
pričom hybnou silou nie je „božstvo“, ale rozum[26]Strepsiades— sedliak z Aristofanových Oblakov. Prichádza na
to, že u sofistov by sa mohol naučiť, ako sa zbaviť dlhov. Nahovára najprv syna
Feidippida, aby išiel do školy k Sokratovi, keď ten nechce, ide do školy sám.
Sokrates spozná Strepsiadovu tuposť, zrieka sa ho ďalej vyučovať, a tak Strepsiades
znova nahovára syna, aby sa on zapísal u Sokrata. No čoskoro vyučený syn prenasleduje
svojho otca a pritom mu dokazuje, že v tom nie je nič zlého, keď syn bije otca.
Strepsiades vidí v tom trest, vráti sa k svojej viere a rozhnevaný na sofistickú
náuku zapáli napokon Sokratovu školu.[27]Dionysios(431 — 367 pr. n. l.) — syrakúzsky panovník, ktorý
udržiaval s Platónom styky[28]Antifanes(407 — 333 pr. n. l.) sa zaraďuje medzi
najplodnejších autorov strednej gréckej komédie; z jeho diela sa zachovali iba
zlomky[29]Alexander Veľký(356 — 323 pr. n. l.) — macedónsky kráľ[30]Lysistrata— Aristofanova komédia, ktorej námetom je mier;
tento sa má dosiahnuť zásahom žien[31]J. J. Herwig— bližšie dáta nezistené[32]Christian Gottfried Schütz(1747 — 1832) — profesor v Halle a
Jene, vydavateľ kritických edícii antických autorov[33]Christoph Martin Wieland(1733 — 1813) — nemecký básnik,
preložil štyri Aristofanove komédie[34]Friedrich Gottlieb Welcker(1784 — 1868) — nemecký klasický
filológ, vydal preklady Aristofanových komédií v dvoch zväzkoch (1811)[35]Friedrich August Wolf(1759 — 1824) — nemecký klasický
filológ, profesor v Berlíne[36]Anne Dacier rod. Lefevre(1654 — 1720) — nadšená francúzska
prekladateľka gréckych a latinských spisovateľov[37]Tejto hodnoty svojho diela a svojich zásluh bol si veľmi vedomý aj sám
básnik…— V citovaných veršoch sa medziiným o Oblakoch hovorí (preklad
M. Okála):Tento kúsok najlepší jez mojich kusov, zo všetkých.Okoštovať dal som vám kus,ktorý stál ma práce moc…[38]Olympiáda— doba štyroch rokov; každé štyri roky sa totiž
konali Olympské hry. Starí Gréci počítali svoj letopočet od r. 776, kedy bola prvá
olympiáda.[39]Isarchos— tzv. archón (vládca) v Aténach | Safarik_O-Aristofanovi-a-jeho-Oblakoch.html.txt |
Osoby:Kráľ.Minister.Zbrojnoš prvý.Zbrojnoš druhý.I. panoš.II. panoš.Dobrotka, dvorná dáma.Grguľa, zlá macocha a striga.Žana, jej vlastná dcéra.Janko, Anička, jej nevlastné deti, dvojičky.Poľovníci.Celý dej odohráva sa v lese na jednom a tom samom mieste, preto je úprava javiska vo
všetkých troch dejstvách tá istá.Od prvého dejstva po druhé dejstvo uplynie rok, od druhého po tretie prejde päť rokov. | Urbanek_Janko-a-Anicka.html.txt |
Snehová kráľovnáI. pohádka. O zrkadle a črepochDobre, teda začneme. Až budeme na konci poviedok, budeme vedeť viac, než na počiatku.
Bol raz zlý kúzelník, jeden z najhorších, ba vtelený diabol sám. Raz bol vo veľmi dobrej
nálade, lebo dokončil zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré a krásne, čo sa tam
zobrazovalo, takrečeno na nič sa scvrklo, ale všetko, čo za nič nestálo a zle sa vynímalo,
patrne vystupovalo a vždy ešte horšie bolo. Najnádhernejšie kraje vyzeraly v ňom ako
rozvarený špenát, a najlepší človek bol špata a stál bez drieku na hlave, črty jeho boly
tak zpotvorené, že neboly k rozoznaniu, a keď niekto mal pehy, tu sa mu iste roztiahly cez
nos i ústa. To je neobyčajne veselé, myslel si čert.Keď zbožná a dobrá myšlienka spela dušou človeka, tu bolo videť v zrkadle škľabenie, že
sa čert-kúzelník nad svojím objavom sám musel smiať.Všetci, ktorí chodili do kúzelníckej školy — čert bol majiteľom takej — rozprávali
ďaleko-široko, že sa stal zázrak. Teraz len — mysleli — je možné poznať, ako svet a ľudia
doopravdy vyzerajú. Žiaci behali so zrkadlom po svete a konečne nebolo zemí ani ľudí, ktoré
by v ňom neboly karikatúrami. Konečne chceli so zrkadlom až do neba, aby s anjelmi, ba i s
Pánom previedli svoju diabolskú hru. Čím vyššie so zrkadlom leteli, tým viac sa škľabilo,
sotva ho mohli udržať. Ale leteli stále vyššie a vyššie a približovali sa tak vždy viac a
viac k Bohu a anjelom. Tu sa zrkadlo v svojom škľabení tak strašne zatriaslo, že im vykĺzlo
a na zem sa srútilo, kde sa na sto milionov, ba bilionov, a ešte viac kusov rozbilo. Ale
tým bolo nastrojené ešte väčšie nešťastie, než bolo pôvodné; lebo z črepov boly niektoré
sotva tak veľké, ako zrnko piesku. Tieto sa rozletely ďaleko po svete a kde ľuďom padly do
očú, tam zostaly väzeť a tak videli ľudia všetko prevrátene a znamenali vždy prevrátenú
stránku všetkého, lebo každý črep podržal vždy tú istú silu, ktorú malo zrkadlo celé.
Niektorým ľuďom napadly tieto črepy i do srdca a to bolo najhoršie zo všetkého, lebo potom
stuhlo srdce na pravý kus ľadu. Niektoré kusy boly tak veľké, že ich bolo užité ako tabulí
do okien; ale nebolo dobre, keď niekto týmito oknami sa díval na svojich priateľov. Iné
kusy zase boly dané do okuliarov a to bolo priamo desné, keď si ľudia takéto okuliare
nasadili, aby dobre videli a správne posudzovali.Satan sa smial, div že sa nepotrhal, a to mu robilo veľmi dobre. Ale ešte poletujú vonku
malé čriepočky vzduchom, a teraz, počujeme, čo s nimi bolo.II. pohádka. Malý chlapec a malé dievčatkoVo veľkom meste, kde je toľko domov a ľudí, takže nemôžu všetci ľudia mať dostatočné
miesto pre zahrádku, a musí sa väčšina z nich uspokojiť kvetmi v kvetináčoch, žily teda raz
dve deti, ktoré malý predsa o niečo väčšiu zahrádku, než kvetináč. Neboli brat a sestra,
ale mali sa predsa práve tak radi. Ich rodičia bývali tesne vedľa seba v dvoch podkrovných
izbietkach, práve tam, kde strecha jedného domu sa dotýkala strechy domu súsedného a
odkvapový žlábok pozdĺž striech sa vinul. V každom dome bolo okno, a stačilo prekročiť len
žlábok, aby sa dostal človek od jedného k druhému.Rodičia obidvoch detí pripevnili zvonka drevenú truhličku, kde si pestovali potrebnejšiu
kuchynskú zeleninu. Tiež bol v každej truhličke malý, ružový ker, ktorému sa skvostne
vodilo. Teraz prišli rodičia na myšlienku, položiť obidve truhličky naprieč cez žlábok
odkvapu, takže skoro siahaly od jedného okna k druhému, že teraz vyzeraly cele ako dva
násypy kvetín.Úponky hrachu visely dolu s truhličky, vyháňaly dlhé vetievky, krútily sa okolo okien a
prepletaly sa navzájom; tvorily takrečeno víťaznú bránu z kvetov a zelených listov.Pretože truhličky boly veľmi vysoké, a deti videly, že nesmú liezť hore, dovolilo sa im
z okien vychádzať, a tu sadaly na svojich malých stoličkách pod ružami a hraly sa
znamenite.V zime, pravda, bolo po tejto radosti. Tu bývaly okná husto zamrznuté, ale deti
zhrievaly červené haliere na peci, pridržiavaly ich na zamrznuté tabule okien a tým sa tam
utvorila pekná dierka, cele guľatá a svetlá a za tou žiaril pár šťastných detských očú, a
to vždy za každým oknom jeden.Jeden patril malému chlapcovi a druhý malému dievčatku.On sa menoval Janko a ona sa volala Oľga. V lete mohli sa skokom dostať k sebe; v zime
však museli najprv štyri poschodia dolu a potom zase štyri poschodia hore.Vonku poletoval sneh.„Teraz sa roja biele včely,“ povedala starenka.„Majú tiež svoju kráľovnú?“ pýtal sa malý chlapec, lebo on vedel, že skutočné včely majú
kráľovnú.„Isteže,“ povedala starenka, „a lieta vždy tam, kde biele včely najhustejšie sa roja.
Kráľovná je najväčšia snehová vločka a nezostane nikdy ležať na zemi tíško, ale vylietne
zase vždy k čiernemu mraku zpäť. Často lieta v zimných nociach ulicami miest a nazerá do
okien, potom tieto tak divukrásne zamrznú, ako by boly samými kvetami posiate.“„Áno, to sme už videli,“ zavolaly obidve deti jednými ústami a teraz vedely, že bolo tak
tomu naozaj.„Môže kráľovná sem do nútra?“ pýtalo sa dievčatko.„Ach, nech len príde,“ zavolal chlapec, „posadíme ju na teplú pec a roztopí sa.“Ale starenka pohladkala ho nežne po hlave a rozprávala iné pohádky.Večer, keď bol malý Janko zase doma a už dopoly odstrojený, vyliezol na stoličku pri
okne a díval sa malým otvorom von. Niekoľko snežiniek tam poletovalo a jedna z nich, práve
tá najväčšia, zostala viseť na kraji jednej truhličky s kvetmi. Snežinka rástla a rástla,
až konečne bola ako žena, zahalená v najjemnejší biely flór z milionov hviezdkovitých
snežiniek sotkaný. Bola krásna a jemná, ale ľadová, z oslepujúceho žiarivého ľadu a predsa
bola živá. Jej oči žiarily ani dve jasné hviezdy, ktoré však bez oddychu a kľudu blúdily
dookola. Pokynula k oknu a zamávala rukou. Tu sa chlapec naľakal a rýchlo soskočil so
stoličky a tu sa zdalo, ako by veľký vták vonku okolo okna preletel.Druhého dňa bol ešte jasný mráz — ale potom začal sa sneh topiť, konečne slávila jar
svoj vjazd. Slnko svietilo, tráva pučala, lastovice si stavaly hniezda, okná sa otváraly a
malé deti sedely zase v svojich zahrádkach nad odkvapom, vysoko nad všetkými poschodiami.
Tohoto leta kvitly ruže obzvlášte krásne. Dievča sa naučilo piesni, v ktorej bola reč tiež
o ružiach a pri ružiach myslela vždy na svoje doma. Potom zaspievala pieseň chlapcovi a on
spieval s ňou:„Skvitajú ruže v údoliach,
malučký Ježíško hovorí v nich.“A deti sa vzaly za ruky, bozkaly ruže, dívaly sa do jasného slnka a hovorily k nim, ako
by tu milý Ježíško naozaj bol prítomný.Aký krásny letný deň to bol! Ako osviežujúce to bolo vonku, medzi trsami ružovými, ktoré
sa zdaly kvitnúť neprestajne.Janko a Oľga prezerali si obrázkovú knižku s toľkými zvieratkami a vtáčikmi a tu sa
stalo — hodiny na veľkej veži bily práve piatu — že Janko hovoril:„Ach, čosi ma bodlo pri srdci a teraz mi padlo niečo do oka.“Dievčatko mu padlo okolo hrdla, on žmurkal, ale v oku nebolo nič videť.„Myslím, že je to už preč,“ povedal. Ale nebolo to preč, bol to jeden z oných čriepkov z
toho kúzelného zrkadla, ktoré pôsobilo, že všetko veľké a dobré, čo sa v ňom odrážalo, i
každá chyba na všetkom boly hneď patrné. Úbohý Janko! Zrnko čriepku padlo mu i do srdca a
teraz muselo sa toto skoro v kus ľadu premeniť. Už ho to síce nebolelo, ale bolo to tam.„Prečo plačeš?“ povedal. „Taká si špatná, veď mi nič nie je. — Ale fí,“ zvolal zrazu,
„tá ruža tu v tom kvetináči je červom rozožratá, a druhá zase je cele skrivená. To sú ale
opravdu hnusné ruže. Sú práve tak nepekné, ako tie truhličky, v ktorých stoja.“ Pri tom
prudko kopol do truhličky a utrhol obidve ruže.„Janko, čo to robíš?“ skríklo dievča. Ale on, vidiac jej úžas, odtrhol ešte jednu ružu,
skočil s ňou do svojho okna a nechal malú, vľúdnu Oľgu vonku o samote.Kedykoľvek potom prišla s obrázkovou knižkou, tu hovorieval posmešne: „To sa hodí pre
nemluvňatá!“ A keď starenka rozprávala pohádky, tu mal pravidelne svoje „ale“ a ako len
mohol, priblížil sa za ňou, nasadil si okuliare a opičil sa po starenke. Vedel ju tak dobre
napodobniť, že sa ľudia hlasne smiali a skoro vedel napodobniť i všetkých ľudí z celej
ulice, i spôsob ich reči a chôdze. Všetko, čo bolo zvláštne a nepekné, vedel Janko výborne
napodobniť, a ľudia hovorili potom o ňom: „Ten chlapec má výbornú hlavu!“Ale tým bola vinná len tá sklenená črepinka, ktorá mu vletela do oka, ba, tá črepinka,
ktorá mu sedela v srdci.Často hneval malú Oľgu, ktorá ho predsa mala rada z celého srdca.Hry jeho nabúdaly teraz cele iného rázu; boly tak rečeno rozumné. Raz, jedného zimného
dňa prišiel so zväčšovacím sklom, nastavil cíp svojho modrého kabátu von oknom a nachytal
naň niekoľko snehových vločiek.„Podívaj sa sklom, Oľga,“ povedal. Tu bola každá snežinka o mnoho väčšia a vyzerala ako
nádherná hviezda s deviatimi hrotmi. To bol nádherný pohľad.„Hľaď, aké je to umelé!“ povedal Janko. „Je to o mnoho zaujímavejšie, než skutočné
kvety. A tiež niet na nich chybičky, sú cele pravidelné; škoda, že sa tak skoro roztopia.“Skoro nato prišiel Janko k Oľge s rukavičkami a sánkami na chrbte. Šoptal jej do ucha:
„Smiem s druhými chlapcami sa hrať na veľkom námestí a jazdiť v sánkach!“ A už bol ten-tam.Na námestí uviazali často najdivší chlapci svoje sánky k vozom sedliackym a svážali sa s
nimi kus cesty. To bol vlastne ten najväčší žart. Keď boli v najlepšej hre, prišly veľké,
biele natreté sánky.V nich sedel ktosi zahalený v biely drsný kožuch s bielou čiapkou na hlave. Sánky obišly
dvakráť námestie a Jankovi sa podarilo, že pripevnil svoje sánky k veľkým saniam a šiel s
nimi. Rýchlejšie a vždy rýchlejšie šlo to práve do najbližšej ulice. Osoba, sediaca v
saniach, obrátila hlavu a pokyvnula vľúdne na Janka, ako by sa už spolu znali.Kedykoľvek chcel Janko svoje sánky odviazať, pokynula zase a zase a tak zostal Janko
sedeť. Teraz vyšli mestskou bránou, a tu sa rozbesnila tak prudká fujavica, že chlapec už
ani ruku pred očami nerozpoznal, zatiaľ čo išiel neprestajne ďalej. Konečne upustil palicu,
aby sa uvoľnil od veľkých saní, ale nespomohlo to nič, jeho malý povoz bol pevne pripiatý a
rýchlosťou vetra išli ďalej.Janko volal hlasne o pomoc, ale nikto ho nepočul; sneh víril dookola a sane uháňaly vždy
vpred, časom cítil náraz, ako by išli cez priekopy a cez ploty. Janko bol celý zdesený,
chcel sa modliť Otčenáš, ale nemohol sa na nič rozpamätať, len na veľkú násobilku. Snehové
vločky boly vždy väčšie a hustejšie, že vyzeraly ani biele kurence. Zrazu kone utrhly
stranou, sane zastaly, a osoba, ktorá v nich sedela, sa dvihla. Kožuch a čiapka boly plné
snehu. Bola to dáma, vysoká a štíhla, oslnivo biela: bola to kráľovná snehu.„Išli sme riadne,“ povedala. „Ale prečo by si mal mrznúť? Poď, vlez si pod môj medvedí
kožuch!“ Potom ho posadila vedľa seba do saní a zahalila ho kožuchom; a tam mu bolo, akoby
klesal do snehovej hromady.„Je ti ešte zima?“ pýtala sa a pobozkala ho na čelo. Ha, to bolo ešte studenejšie než
ľad a vniklo mu to práve do srdca, ktoré bez toho bolo už kusom ľadu.Jankovi bolo, ako by mal zomreť — ale trvalo to len okamih — potom mu bolo práve tak
príjemne a necítil už vôbec zimy, všade dookola vládnucej.„Moje sánky! Nezabudni moje sánky!“ Nato sa ešte pamätal. Tieto boly naložené na jedno z
tých bielych kureniec, ktoré teraz vedľa saní s nimi letelo. Potom pobozkala kráľovná snehu
Janka ešte raz, a tu zabudol už na malú Oľgu, starenku, a všetkých doma.„Teraz ťa už nepobozkám, lebo by som ťa k smrti ubozkala.“Janko sa pozeral na ňu; bola prekrásna, múdrejšiu a ľúbeznejšiu tvár si ani nevedel
predstaviť. Teraz mu ani nepripadala ako tvár z ľadu, ako vtedy, keď sedela vonku pred
oknom a jemu kynula. V jeho očiach bola dokonalou bytnosťou a on sa jej tiež už cele nič
nebál, ale jej rozprával, že vie veľmi dobre z hlavy rátať, ba aj so zlomkami, že zná
štvorcové míle a počet obyvateľov všetkých zemí, a ona sa vľúdne naň usmievala. Tu sa mu
zdalo, že vlastne všetko, čo vie, je veľmi nedostatočné, a zadíval sa do veľkého, diaľneho
priestoru vzduchového. Tu sa snehová kráľovná s ním vyniesla vysoko, až k čiernym oblakom,
zatiaľ čo búrka hučala a jačala, ako by jej hlasné piesne spievala.Leteli cez lesy a jazerá, cez moria a zeme. Pod nimi hučal studený vietor, v hĺbke vyli
vlci, sneh žiaril a ligotal sa a čierne, škrečiace vrany lietaly nad ním v diaľku. Ale jemu
svietil mesiac, veľký a jasný a k nemu sa díval Janko po celú dlhú, dlhú zimnú noc. Vo dne
však spal pri nohách kráľovnej snehu.III. poviedka. Kvetinová záhrada ženy, ktorá vie čarovaťAle ako bolo malej Oľge, keď sa Janko nevracal? Ach, kde len zostal! — Nikto to nevedel,
nikto nevedel povedať o tom nijakej zprávy. Chlapci len rozprávali, ako videli, ako Janko
svoje sánky priviazal k veľkým, nádherným saniam a že tieto s ním tak vyšly z mestskej
brány, ale nikto nevedel, čo sa ďalej s Jankom stalo.Tieklo mnoho sĺz, malá Oľga plakala dlho a horko. Potom sa hovorilo: je mrtvý; najskôr v
rieke, ktorá blízko mesta tiekla, sa utopil.Ach, boly to tmavé a dlhé noci zimné!Konečne prišla jar s teplým svitom slnečným.„Janko je mrtvý,“ plakala malá Oľga.„Neverím tomu,“ povedal slnečný svit.„Janko je mrtvý,“ rozprávala lastoviciam.„Tomu neveríme,“ povedaly tieto; a konečne tomu malá Oľga ani sama neverila.„Obetujem svoje nové, červené črievičky,“ povedala raz ráno; „tie, ktoré Janko ešte
nevidel, a potom sídem sama k rieke dolu a spýtam sa jej po ňom.“Bolo skoro z rána, keď sa vybrala, pobozkala starenku ktorá ešte spala, obula črievice a
šla sama bránkou k rieke. Zdalo sa jej, ako by jej vlny tak čudne kynuly. Tu vzala svoje
červené črievičky — bolo to to najmilšie, čo mala — a hodila ich do rieky, ale spadly hneď
k brehu a vlny ich zase vyniesly na breh. Bolo to, ako by ju rieka nechcela olúpiť o jej
najmilší majetok, zvlášte keď tam v nej ani malého Janka nebolo. Ale Oľga myslela, že
nehodila črievičky dosť ďaleko, a vyšplhala sa teda k člnku, ktorý ležal v tišine. Šla až
na koniec člnka a hodila črievičky znova do vody. Člnok však nebol priviazaný a pohybom,
ktorý Oľga urobila, odrazil sa od brehu. Oľga to hneď spozorovala a chcela rýchlo na
pevninu, ale než sa jej to podarilo, bol člnok už na meter od breha vzdialený a hnal sa už
bleskurýchlo s prúdom.Tu sa Oľga veľmi naľakala a začala plakať. Ale okrem vrabcov nikto ju nepočul, a vrabci
nemohli jej pomôcť na breh; ale lietali pozdĺž brehu, ako by ju chceli tešiť, a čviríkali:
„Tu sme! Tu sme!“Člnok bol hnaný prúdom, a malá Oľga sedela v ňom už tíško. Jej malé červené črievičky
plávaly za ňou, nemohly však dopluť až k člnku, pretože tento bol hnaný prúdom.Po oboch stranách sa rozkladaly krásne brehy: nádherné kvety, staré stromy, ovcami a
kravami oživené stráne, ale človeka nebolo ani videť.„Snáď ma odnesie rieka k malému Jankovi,“ myslela si Oľga. A pri tejto myšlienke bola
zase veselá, vztýčila sa a pozorovala po mnohé hodiny tie krásné, zelené brehy. Potom išla
okolo veľkej čerešňovej záhrady, kde stál domček so zvláštnymi červenými a modrými oknami.Bol krytý šindľami a pred dverami stáli dvaja drevení vojaci, ktorí pred okoloidúcimi
vzdávali česť zbraňou.Oľga myslela, že to sú živí vojaci, a zavolala ich, oni pravda neodpovedali. Teraz
prišla k nim cele blízko, lebo prúd ju hnal priamo na breh. Oľga kričala a kričala vždy
hlasnejšie, a tu vyšla z domu veľmi stará matička, podopierajúca sa na berličke. Ako
ochranu proti slnku mala veľký klobúk najkrajšími kvetami pomaľovaný.„Ty, milé, úbohé dieťa,“ povedala stará pani, „ako si sa dostala na divú rieku a vydala
sa tak ďaleko do sveta?“ Potom pristúpila až na pokraj rieky, pritiahla svojou berličkou
člnok na breh a vytiahla malú Oľgu na suchú zem.Oľga bola rada, že sa dostala z vody, ale predsa sa trochu bála cudzej starej ženy.„Poď predsa a rozprávaj mi, kto si a ako sem prichádzaš?“ pýtala sa.A Oľga jej potom všetko vyrozprávala. Stará pani kývala hlavou a povedala „hm, hm!“ Keď
Oľga jej všetko vysvetlila a jej sa pýtala, či nevidela malého Janka, odpovedala žena, že
nešiel pomimo, ale že príde, len aby nebola smutná, aby radšej jedla čerešne a prezrela si
jej kvety, ktoré sú krajšie, než v obrázkových knihách a z ktorých každý vie rozprávať
pohádku.Potom vzala Oľgu za ruku, vošla s ňou do domku a zavrela dvere za sebou.Okná boly veľmi vysoké, maly červené, modré a žlté sklo, takže denné svetlo sem vpadalo
všetkými barvami. Na stole stály tie najkrajšie čerešne, na ktorých si Oľga so svolením
panej podľa ľúbosti pochutnala. Zatiaľ čo dievča jedlo, srovnala mu pani vlasy zlatým
hrebeňom a tu sa jej kučeravela jej zlatistá, milá a vľúdna tvárička, ktorá bola guľatá a
kvitla ani ruža.„Po takej malej, zlatej panenke som už dávno túžila,“ povedala stará. „Uvidíš, ako spolu
budeme dobre nažívať.“A čím dlhšie česala vlásky malej Oľgy, tým viac táto zabúdala na svojho malého priateľa
Janka; lebo tá stará pani vedela čarovať, hoci nebola zlá bosorka. Čarovala a kúzelničila
len tak trocha k svojej zábave a chcela si podržať malú Oľgu. Preto vyšla do záhrady,
roztiahla svoju berličku nad všetkými ružami a hoci tieto nádherne kvitly, ponorily sa
predsa všetky razom do čiernej zeme a nebolo ich videť, ani miesta, kde predtým stály.
Starká sa totiž obávala, že by Oľga pri pohľade na ruže spomínala na svojich domácich a tým
si pripamätala i malého Janka a jej snáď utiekla.Potom odviedla Oľgu do kvetinárskej záhrady. Aká vôňa a nádhera tam bola! Všetky možné
kvety stály tam v najbujnejšom rozkvete; žiadna obrázková kniha nebola pestrejšia a
krajšia!Oľga skákala radosťou a hrala sa, až slnko zašlo za vysokými stromami čerešňovými. Potom
dostala peknú postieľku s ružovými vankúšikmi a duchnami z hodvábu, ktoré boly popretkávané
modrými fialkami a potom spala a snívala tak dobre ako kráľovná v svoj deň svadobný.Druhého dňa zase si smela hrať v teplej žiari slnečnej a tak to chodilo niekoľko dní.Oľga znala každý kvet podľa mena. Ale čo ich tam bolo, vždy sa jej zdalo, že jeden druh
medzi nimi chybuje; nevedela však, ktorý.Tu si všimla jedného dňa klobúku starej panej s maľovanými kvetmi, z ktorých práve ruže
boly najkrajšie. Stará zabudla odstrániť ju s klobúka, keď všetky živé ruže do zeme
ponorila. Tak to býva, keď svoje myšlienky nemáme pohromade.„Ako,“ povedala Oľga, „či tu niet vôbec žiadnych ruží?“ Rýchlo šla medzi záhony, hľadala
a hľadala, ale ruží tam nebolo. Potom si sadla a plakala. Jej vrelé slzy padaly práve na
miesto, kam jeden ružový ker sa bol ponoril. A keď vrelé slzy zem skropily, tu sa podvihol
zase ker zo zeme, ako sa tam bol ponoril. Oľga ho objala, pobozkala ruže, pomýšľala na
domov a súčasne tiež na malého Janka.„Ach, čo času som premrhala!“ zvolala. „Veď som ťa chcela hľadať! — Neviete, kde je?“
pýtala sa ruží, „myslíte, že je mrtvý?“„Mrtvý nie je,“ odpovedaly ruže, „my sme boly v zemi a tam sa dostanú všetci mrtví. Ale
Janka tam nebolo.“„Ďakujem vám tisíckráť,“ zvolala malá Oľga, potom šla i k druhým kvetom, dívala sa do
ich kalichov a pýtala sa: „Neviete, kde je malý Janko?“Každý kvet stál v slnku a sníval svoj vlastný sen alebo svoju vlastnú rozprávku. Malá
Oľga ich počula veľmi mnoho, ale ani v jednej nebola zmienka o malom Jankovi.„Čo vraví ohnivá ľalia?“„Keď čuješ bubon, bum! bum! Sú to vždy len dva zvuky, vždy len bum! bum! Čuješ kvílenie
žien? Čuj volanie kňaza! V svojom dlhom červenom šate stojí žena Hindova na hranici, hltavo
obklopujú plamienky ako jazyky ju a jej mrtvého manžela a tryskajú do výšky. Ale žena
Hindská myslí len na živého v kruhu divákov, na neho, ktorého oko nad oheň plamennejšie
horí a z ktorého jej plamene šľahajú v ústrety, ktoré viac jej srdce prenikajú než tie,
ktoré skoro jej telo v popoľ premenia. Môže plameň srdca zhasnúť v plameňoch hranice?“„To je mi cele nesrozumiteľné,“ povedala malá Oľga.„To je moja pohádka,“ vysvetľovala ohnivá ľalia.„A čo vraví svlačec?“„Do úzkej horskej cesty visí starý hrad rytiersky. Hustý zimzelen pripína sa na červené
múry a šplhá do výšky a pokrýva celý altan, na ktorom stojí krásné dievča. Ukláňa sa nad
zábradlie a díva sa dolu do cesty. Žiadna ruža nekvitne sviežejšie na svojej ratolesti ako
táto panna, a žiadon jabloňový kvet, ktorý vietor od stromu unáša, nesplýva ľahšie než ona.
Ako šuštia skvostné, hodvábne šaty! Či ešte neprichádza?“„Myslíš Janka?“ pýtala sa malá Oľga.„Hovorím len o svojej pohádke, o svojom sne,“ povedal svlačec.„Čo povie konvalinka?“„Medzi stromami visí na povrazoch úzka doska; to je hintovka. Dve najutešenejšie
dievčatká — ich šaty sú biele ani sneh a dlhé, zelené stuhy vlajú s ich klobúkov — sedia a
hintujú sa. Brat, o niečo vyšší než ony, tiež stojí na hintovke. Má ramä otočené okolo
jedného povrazu, v druhej ruke má malú misku a hlinenú fajočku, z ktorej vyfukuje mydlové
bubliny. Hintovka sa kníše a bubliny lietajú lisnúc sa pestro vo výške. Posledná visí ešte
na okraji fajočky a kolembá sa vo vetre. Čierny psík sa vztyčuje na zadné nohy, tiež by sa
rád hintoval. Hintovka letí nazpäť, pes sa prevráti, breše a je nahnevaný. Deti sa škádlia,
bubliny praskajú — kníšuca sa doska a puklá bublina — to je moja pieseň!“„Čo ty tu rozprávaš, je veľmi pekné, ale ty to rozprávaš tak smútno a nevieš nič o malom
Jankovi. — Čo rozprávajú hyacinty?“„Boly raz tri krásne sestry, veľmi nežné a spôsobné. Šaty jednej boly červené, druhej
modré a tretej cele biele. Ruku v ruke tancovaly pri tichom jazere v jasnom svite mesiaca;
ale neboly to víly, ale ľudia. Tam to voňalo tak sladko a dievky zmizly v lese. Vôňa bola
vždy silnejšia — tri rakve, v ktorých krásne dievky ležaly, sošmykly sa z húšťavy lesnej na
jazero a plávaly ďalej, lesklé svetlušky poletovaly ako vznášajúce sa lampáše dookola. Spia
tie sladké dievky, alebo sú mrtvé? — Vôňa kvetov vraví, že sú to mrtvoly. Zvony večerné
mrtvým vyzváňajú!“„Ty sa cele rozsmútiš,“ povedala malá Oľga. „Ty voniaš tak silne, že si musím
neprestajne mysleť na tie dievky. Či i malý Janko je opravdu mrtvý? Ruže predsa boly dolu
pod zemou a tie to popierajú!“„Bim-bam!“ zvonily zvony hyacintové. „Nezvoním za malého Janka, veď ho ani nepoznáme!
Spievame si len svoju pieseň, tú jedinú, ktorú poznáme.“„Je zbytočné sa pýtať kvetov,“ povedala si potom malá Oľga, „vedia len svoju vlastnú
pieseň a žiadna mi neodpovie.“Potom si vyhrnula svoju sukienku, aby mohla rýchlejšie bežať. Ale narcis zavadil o jej
nohu, keď cezeň skočila. Oľga zastala, pozorovala kvet na vysokom stonku a povedala: „Vieš
ty snáď niečo?“ Sklonila sa hlboko až k nemu a — čo rozprával kvet?„Môžem videť samého seba! Môžem videť samého seba!“ začal narcis. „Ach, ako voniam! —
Hore v podkrovnej izbietke stojí polooblečená malá tanečnica. Hneď stojí na jednej, hneď na
oboch nohách; celý svet šliape nohami. Ale nie je to nič než prelud, vidina. Vylieva vodu z
čajovej konvičky na kus látky, ktorý má v ruke. Je to jej šnúrovačka. Áno, áno, čistota je
pol života, pol zdravia! Biele šaty, ktoré tam na vešiaku visia, boly tiež tak vyprané a na
streche usušené. Až si ich oblečie, uviaže si ako zlato žltý pás šatku okolo hrdla a šaty
tým budú ešte belšie! Môžem samého seba videť, samého seba videť!“„To ma nezaujíma,“ povedala Oľga, „a nie je to tiež vhodná rozprávka pre mňa!“ A potom
bežala až k plotu záhrady.Dvere boly síce zavreté, ale sotva stisla starú hrdzavú kľúčku, táto povolila, dvierka
sa rozletely a potom vybehla malá Oľga bez topánok a punčošiek do šíreho sveta. Sadla si na
veľký kameň, a keď sa poobzerala okolo seba, bolo leto už preč a bola už pozdná jaseň. To v
krásnej záhrade, kde vždy slnko svietilo a kvety kvitly v každej ročnej dobe, ani pozorovať
nebolo.„Ach, čo času som ztratila!“ nariekala malá Oľga. „Nadišla jaseň, už nemôžem dlhšie
meškať!“A vybrala sa, aby šla ďalej. Aké mdlé a ustaté boly jej nôžky, a ako studeno a drsno
bolo všade dookola! Dlhé listy vŕb maly žltú barvu a vo veľkých kropajach kvapkala rosa na
zem. List za listom snášal sa vírom nadol, len hloh mal ešte ovocie, ktoré bolo trpké a
ústa sťahovalo.Ako chmúrne a úzko bolo v šírom svete!IV. poviedka. Princ a princeznaOľga si zase musela odpočinúť. Na snehu, práve kde sedela, skákala veľká vrana; pozorne
si dievčatko prezrela a naostatok začala kývať hlavou.„Krá, krá, dobrý deň!“ škrečala. Lepšie to ani nevedela. Ale myslela to s dievčatkom len
dobre a pýtala sa, kam sama sa poberá v tom veľkom, šírom svete.Slovu „sama“ rozumela Oľga až pridobre a cítila celý jeho význam príliš hlboko. I
rozprávala vrane celý svoj osud a pýtala sa jej, či Janka nevidela.Vrana kývala povážlivo hlavou a povedala: „Možná!“„Myslíš to naozaj?“ pýtala sa Oľga a pobozkala vranu tak prudko, div že ju nezahrdúsila.„Len rozumne, len rozumne!“ povedala vrana. „Bol to asi malý Janko, ale teraz už na teba
k vôli princezne cele zabudol.“„Býva u princezny?“ pýtala sa Oľga.„Hej, ale počúvajže. Ako mi je to ťažko, hovoriť tvojou rečou. Nerozumieš snáď reči
vrán? Tu by som ti mohla lepšie rozprávať.“„Nie, tej reči som sa nenaučila,“ odpovedala Oľga. „Moja starenka vedela ňou hovoriť.
Škoda, že som sa to od nej nenaučila.“„Nerobí nič,“ povedala vrana, „budem rozprávať, ako viem, ale pôjde to pomaly.“ A potom
rozprávala, čo vedela.„V tomto kráľovstve býva veľmi múdra princezna, prečítala už všetky časopisy, ktoré v
svete vychádzajú a zase to zabudla. Taká je múdra. Nedávno sedela na svojom tróne, čo nie
je veľmi zábavné, a znenazdania si zaspievala túto pieseň: „Prečo by som sa nemala
vydávať?“ A tiež hneď že áno, a hneď sa rozhodla, že sa vydá. Chcela však mať muža, ktorý
by jej mohol odpovedať, keď s ním hovorí, nielen takého, ktorý len stojí a vznešene vyzerá,
lebo to je únavné. I dala svolať všetky dvorné dámy a keď tieto sa dozvedely o jej úmysle,
tešily sa z celého srdca. „To sa mi páči!“ volala každá z nich. „Na to som už tiež sama
dávno myslela.“„Uisťujem ťa, že každé slovo, ktoré tuto hovorím, je čistá pravda,“ prerušila vrana
svoju rozprávku. „Mám totíž krotkú milenku, ktorá voľne chodí po zámku a tá mi všetko
rozprávala.“ Rozumie sa, že milenka bola tiež vrana, lebo vrana ku vrane si sadá, rovný
rovného si hľadá, a to je pre vranu vždy vrana.Časopisy vyšly hneď s okrajom zo samých sŕdc a s podpisom princezny. Mohlo sa tam čítať
čierne na bielom, že je každému mladému mužovi pekného zovňajšku voľno, aby prišiel na
zámok a zabával sa s princeznou. Ten, o ktorom sa dalo dúfať, že by sa k svojmu budúcemu
postaveniu najlepšie hodil, má sa stať manželom princezny. — „Áno, áno,“ povedala vrana,
„je to tak pravda, ako že tu sedím!“Potom prichádzali ľudia v zástupoch so všetkých strán. Bol to shon, ale žiadnemu zo
ženichov sa nepodarilo, aby princeznu zaujal, ani prvý, ani druhý deň.Dokiaľ boli dolu na ulici, tu vedeli výborne hovoriť, ale sotva že vstúpili do zámockej
brány a telesné stráže v ich striebrom tkaných rovnošatách a hore sluhov v zlate a veľké,
nádherné komnaty videli, zmútili sa všetci dokonalo. A keď konečne stáli pred trónom, na
ktorom princezna sedela, tu mohli vždy len jej posledné slová opakovať, a to nechcela
princezna ani počuť. Bolo to práve tak, ako by tí ľudia boli zmútení a omámení a len keď
zase prišli na ulicu, mohli znova hovoriť. V dlhých radoch stáli nápadníci od mestskej
brány až k zámku. „Bola som tam tiež, aby som to videla,“ uisťovala vrana. „Všetci boli
hladní a smädní. Ale v zámku nedali im ani dúšok vody. Pravda, že sa múdrejší z nich
zaopatrili aspoň chlebom a maslom, ale o ten sa so svojimi súsedmi nerozdelili. Mysleli si,
že je to len dobre, keď niekto vyzerá vyhladnelý, potom si ho princezna iste nevezme.“„Ale čo Janko, malý môj Janko?“ pýtala sa Oľga. „Prišiel tiež? Bol tiež v tých
zástupoch?“„Len nie tak náhlivo! Však sme už u neho! Tretieho dňa prišiel ktosi bez koní a bez
kočiara, veselý a v dobrej vôli kráčal priamo do zámku. Jeho oči žiarily ako tvoje a mal
dlhé a krásne vlasy, ale ináč bol oblečený cele chudobne.“„To bol Janko!“ radovala sa Oľga. „Už som ho našla!“ A pri tom rúčky jej zatľapkaly
radosťou.„Niesol tiež čosi na chrbte,“ povedala vrana.„Hej, to boly iste jeho sánky,“ povedala Oľga. „Odišiel so svojimi sánkami.“„To je možné,“ povedala vrana. „Nedívala som sa tak podrobne, ale toľko viem od svojej
milenky, že sotva vstúpil do zámku a telesné stráže v ich striebrotkaných rovnošatách a
hore lakajov v zlate videl, vôbec neprišiel do rozpakov, ale im pokynul a povedal: „To je
nuda, viďte, takto vždy musieť stáť na schodoch! Ja idem radšej do nútra!“ Tam boly siene
jasne osvetlené, tajní radcovia a excellencie chodili po palcoch a nosili zlaté príbory,
pri ktorých už mohlo byť človekovi úzko. Jeho topánky strašne vrzgaly, ale to ho vôbec
neznepokojovalo.„To je iste Janko!“ zvolala Oľga. „Viem, mal nové topánky, počula som u starenky, ako
vrzgaly.“„Pravdaže vrzgaly, ale preto šiel odvážne k princezne, sediacej na perle tak veľkej, ako
koleso od kolovrátku. Všetky dvorné dámy so svojimi komornými a podriadenými boli
rozostavení po komnate.Čím bližšie boli ku dverám, tým pyšnejšie sa tvárili. „To bolo asi hrozné!“ povedala
malá Oľga. „A ako dostal Janko princeznu?“„Keby som nebola vranou, bola by som ju dostala ja, hoci som už zasnúbená. Janko vraj
hovoril tak dobre, ako ja, keď hovorím v reči vrán. To mi moja krotká milenka rozprávala.
Bol veselý a čulý, ale neprišiel sem s úmyslom na ženbu, ale len preto, aby poznal múdrosť
princezninu a táto sa mu páčila. A on sa princezne tiež páčil.“„Áno, to bol iste Janko,“ zavolala Oľga. „On je neobyčajne múdry a vedel i zlomky z
hlavy počítať. Ach, prosím ťa, zaveď ma do zámku!“„To sa ľahko povie,“ myslela vrana, „ale ako to previesť? Chcem sa o tom dorozumeť so
svojou krotkou milenkou. Snáď nám pomôže, ale to ti môžem riecť, že tak malé dievča, ako
ty, sa tam iste nedostane.“„A predsa sa tam dostanem!“ zavolala Oľga, „keď Janko počuje o mojom príchode, iste
vyjde von a odvedie si ma.“„Čakaj na mňa tam naproti pri plote,“ odpovedala vrana, pokynula ešte raz Oľge a
odletela.Bolo už cele tma, keď sa vrátila. „Krá, krá!“ povedala. „Moja nevesta ťa mnohokráť
pozdravuje. Tu je kus chleba pre teba, ktorý ukradla z kuchyne, kde je chleba dosť a ty máš
iste tiež hladu dosť. — Je nemožné, aby si sa dostala do zámku, pretože si bosá. Stráže v
rovnošatách popretkávaných striebrom a lakaji v zlate by ťa tam nepustili. Ale neplač,
dostaneš sa tam predsa. Moja milenka vie o zadných schodoch, vedúcich do spálne, a vie
tiež, kde je kľúč od nich.“Potom šly do záhrady veľkým stromoradím, kde list za listom už opadával. A keď v zámku
jedno svetlo za druhým zhaslo, priviedla vrana malú Oľgu k malým zadným dvierkam, ktoré
boly len privreté.Ach, ako Oľge búchalo srdce úzkosťou a túžbou! Bolo jej, ako by mala niečo zlého v
úmysle, a predsa len chcela vedeť, či je tam malý Janko. Áno, iste tam bol! Pamätala sa tak
dobre na jeho múdre oči a dlhé krásne vlasy. Zdalo sa jej, že sa usmieva ako vtedy, keď
sedeli doma pod ružami. On by sa iste tiež tešil, keby ju mohol videť a počul, že ona k
vôli nemu tak ďalekú cestu podnikla, a keby sa dozvedel, ako doma všetci boli zarmútení,
keď sa nevrátil. Ach, to bol strach a radosť súčasne!Teraz už boly na schodoch. Malá lampička horela na skrini, ale uprostred na dlážke stála
krotká vrana, krútila hlavou na všetky strany, dívala sa na Oľgu, ktorá sa jej poklonila,
ako ju tomu starenka naučila.„Môj ženích mi o vás, slečinka, mnoho pekného rozprával,“ začala krotká vrana. „Váš osud
je opravdu dojímavý. Ráčte, prosím, vziať túto lampu a ja pôjdem pred vami. Pôjdeme tu
rovno a nikoho nestretneme.“„Mne sa zdá, ako by niekto za mnou kráčal,“ povedala Oľga. A opravdu, niečo okolo nich
zašumelo, skĺzlo to ako tône po stene, kone s vlajúcimi hrivami a štíhlymi nohami, honci a
paholci, páni i dámy na koňoch.„To sú len sny,“ povedala vrana. „Prichádzajú a odvádzajú myšlienky panstva na poľovku.
To je pre vás veľmi dobre, aspoň ich v posteli môžete dobre pozorovať. Ale to očakávam od
vás, aby ste, až dosiahnete hodnosti a pocty, ukázala, že dobré srdce máte.“„Načo o tomto ztrácať slová,“ odpovedala divá vrana. Vstúpily teraz do prvej siene,
ktorej steny boly pokryté ružovým atlasom, do ktorého boly utkané umelé kvety. Tu okolo
nich sny už vírily, ale lietaly tak rýchlo, že ich Oľga ani nezbadala. Jedna sieň bola
krajšia než druhá; konečne došli až do spálne. Povaľ sa podobala veľkej palme s
drahocennými zelenými listami a uprostred siene visely na silnom zlatom kvete dve postele,
z ktorých každá mala tvar ľalie. Tá jedna, kde princezna ležala, bola biela, tá druhá však
bola červená a tam mala Oľga hľadať malého Janka. Odhrnula jeden z listov stranou a uvidela
hnedú šiju. Áno, bol to Janko.Zavolala hlasne jeho meno a držala lampu tak, že svetlo naň padalo — rýchlo tryskly zase
sny na koňoch do izby, on sa zobudil, obrátil hlavu — ale nebol to Janko.Princ sa mu podobal len šijou, ale bol tiež mladý a krásny. Teraz vykukla tiež princezna
z bielej ľaliovej postele a pýtala sa, čo sa tam robí. Tu sa dala malá Oľga do plaču a
rozprávala im celú historiu a tiež to, čo pre ňu vrany urobily.„Úbohé dieťa!“ povedal princ i princezna. A chválili vrany a uistili ich, že sa na nich
nehnevajú, ale aby po druhý raz to predsa nerobily. Tentokráť sa im za to dostane odmeny.
„Chcete obidve lietať na slobode?“ pýtala sa princezna. „Alebo milší by vám bol pevný úrad
ako dvorných vrán so všetkým, čo z kuchyne odpadne?“Tu sa obidve vrany uklonily a prosily o pevný úrad. Lebo myslely na pozdejšiu dobu a
uvažovaly, že je to predsa len pekná vec, mať starobu bez starostí zabezpečenú.Teraz sa podvihol princ zo svojej postele a dovolil, aby Oľga tam spala. Viac opravdu už
urobiť nemohol.Ale ona sopnula rúčky a myslela: „Akí dobrí sú ľudia a aké dobré sú zvieratá!“ Potom
zavrela oči a sladko spala. Sny zase prišly, a tu vyzeraly ako anjeli. Tiahly malé sánky a
v nich sedel Janko a kynul jej.Ale to všetko bol len sen, a preto to všetko zmizlo hneď, keď sa Oľga prebudila.Druhého dňa obliekli ju od hlavy až po pätu do zamatu a hodvábu. Vyzvali ju tiež, aby
zostala a žila s nimi v nádhere a radosti. Ale ona prosila len o malý kočík s jedným koňom
a o pár topánok a potom že pôjde zase do šíreho sveta a bude hľadať Janka.I dostala vyžiadané topánky, ale tiež rukávnik a pekné šaty. Keď chcela odísť, zastal
pred dverami malý kočiar z rýdzeho zlata, na ktorom znak princa a princezny ako hviezda
žiaril; kočiši, sluhovia — ba i bežec — mali zlaté koruny na hlavách.Princ a princezna pomohli jej sami do voza a priali jej šťastnú cestu. Divá vrana, ktorá
sa už vydala, odprevádzala ju prvé tri míle a druhá vrana stála medzi dverami a trepotala
krýdlami na pozdrav.Neišla s nimi, lebo od svojho definitívneho ustanovenia dostávala z priveľkého jedenia
silné bolenie hlavy.Voz bol v nútri vyplnený cukríkami, pečivom a sedadlá pod vankúšikmi boly plné ovocia a
muškátových orieškov.„S Bohom! S Bohom!“ volali princ a princezna. Malá Oľga plakala, a vrana tiež plakala —
a tak to šlo prvé tri míle. Potom dala i vrana s Bohom, a to bolo to najťažšie lúčenie.
Vyletela na strom a bila čiernymi peruťami, dokiaľ ešte voz, ktorý svietil ani jasné slnko,
videť mohla.V. poviedka. Malé dievča zbojníckeOľga išla teraz tmavým lesom, ale jej koč svietil do diaľky ako fakľa. To bodalo
zbojníkov do očú, ten koč nemohli nechať prejsť bez úhony.„Zlato, zlato, rýdze zlato!“ skríkli, vyrútili sa, padli koňom v úzdy, pobili behúňa,
kočišov i sluhov a vytiahli malú Oľgu z koča.„Tá je pekne tučná, ach, aká je vábna, je cele orieškovými jadrami vypasená!“ zvolala
stará žena zbojnícka, ktorá mala dlhý, špicatý nos a cez oči dlhé, husté obočie a fúziská
na brade. „Tá bude tak dobrá, ako malý veľkonočný baránok, to si pochutnám!“Pri týchto slovách vytiahla blýskavý nôž a ten sa iskril, že už to mohlo človeku strachu
nahnať. „Ach!“ skríkla baba zrazu. Jej vlastná dcérka, ktorú niesla na chrbte, ju uhrýzla
do ucha.„Ty nespôsobné vyžľa!“ hnevala sa matka. A s tým sa nedostala k tomu, aby Oľgu usmrtila.„Nech sa hrá so mnou!“ zvolalo malé dieťa zbojnícke. „Nech mi dá svoj rukávnik a svoje
pekné šaty. Nech spí so mnou v mojej posteli!“Pri tom uhrýzla svoju mamu znova do ucha. Táto vyskočila do výšky a krútila sa v kruhu,
až všetci zbojníci sa smiali a povedali: „Hľaďte, ako tá tancuje s tým svojím faganom!“„Ja chcem do toho kočíka!“ kričalo malé dieťa zbojnícke. A muselo presadiť svoje, bolo
veľmi rozmaznané a zanovité. I sadla tam s Oľgou a išli cez húšťavy i kamenie vždy hlbšie
do lesa.Malé dievča zbojnícke bolo práve tak veľké, ako Oľga, ale bolo silnejšie, plecitejšie a
tmavšej pleti. Malo veľké, čierne oči a skoro smutný pohľad. Zrazu objalo malú Oľgu a
vravelo: „Nesmú ťa zabiť, dokiaľ sa ja na teba nerozhnevám. Ty si iste akási princezna!“„Ale kdeže!“ odpovedala malá Oľga a potom jej vyrozprávala všetko, čo zažila a ako má
vrúcno rada malého Janka.Zbojnícke dievča sa na ňu vážne podívalo, kývalo hlavou a povedalo:„Nesmú ťa oni zabiť a keď ja sa na teba rozhnevám, zabijem ťa sama.“Potom usušila Oľge oči a vložila svoje vlastné ruky do jej rukávnika, ktorý bol tak
mäkký a tak teplý.Voz zastal. Prišli na dvor zbojníckeho hradu, ktorý bol už celý v srúcaninách. Havrani a
vrany lietali z jeho dier a veľkí psi, z ktorých každý vyzeral, ako by hravo človeka
zhltol, skákali vysoko, ale nebrechali, lebo to im bolo zakázané.V prostriedku vo veľkej rozľahlej sieni planula veľká vatra. Dým sa tiahol pod povaľou a
musel si sám hľadať východisko.Vo veľkom kotle varili polievku a zajace a králiky piekli na ražni.„Budeš dnes v noci spať so mnou a so všetkými mne milými zvieratami,“ povedalo zbojnícke
dievča. Keď sa najedly a napily, odišly do kúta, kde ležaly pokrývky a slama. Hore na
latách sedelo veľké množstvo holubov, zdalo sa, že spia, ale predsa sa trochu zakývali, keď
dievča prišlo.„Tí sú všetci moji!“ povedalo malé zbojnícke dievča. Pri tom chytilo jedného z
najbližších za nohy, zatriaslo ním, až krýdlami zatrepotal.„Daj mu bozk!“ zavolalo dievča a nastavilo vtáka Oľge temer až k obličaji.„Tam oproti sedí moja lesná banda,“ pokračovalo a ukázalo na rad tyčí a kôlov, vrazených
pre dieru vysoko v múre. „Tí dvaja sú naozaj lesná banda, odletia hneď, keď nie sú dobre
zavretí, a tu je môj najväčší miláčok!“ Pri tom vytiahlo za rohy soba, ktorý mal lesklý
medený kruh okolo hrdla a bol uviazaný. „Toho musíme vždy priviazať, ináč utečie. Každý
večer šteklím ho svojim ostrým nožom pod hrdlom a toho sa on veľmi bojí.“Pri týchto slovách vytiahlo dievča dlhý nôž z pukliny v múre a šteklilo ním hrdlo
úbohého zvieraťa. Sob začal vyhadzovať, ale zbojnícke dievča sa tomu len smialo a stiahlo
potom Oľgu k sebe na posteľ.„Necháš si nôž pri spaní pri sebe?“ pýtala sa Oľga a tvárila sa veľmi naľakano.„Spím vždy s nožom vedľa seba,“ povedalo dievča zbojnícke, „nikto nevie, čo sa môže
stať. Ale rozprávaj mi ešte raz, čo si mi pred tým o malom Jankovi rozprávala a prečo si sa
vydala do sveta.“Tu rozprávala Oľga zase svoju poviedku od začiatku, zatiaľ, čo lesní holubi v svojej
klietke hrkútali. Potom ovinulo malé zbojnícke dievča svoje ruky okolo hrdla Oľginho a
držiac v druhej ruke nôž, zaspalo hlboko a tvrdo. Ale Oľga nebola v stave zažmúriť oči.
Nevedela, či snáď ráno už nebude musieť zomreť.Zatiaľ sedeli zbojníci okolo vatry, spievali a pili, a žena zbojnícka pila. Ach, tento
pohľad bol hrozný pre malú Oľgu! Zrazu začal lesný holub hrkútať: „Kurre, kurre, hrkú,
hrkú! Videli sme malého Janka! Biela sliepka tiahla jeho sane; ale on sedel na koči
snehovej kráľovnej, ktorá uháňala cez les, kde sme my ležali v hniezde. Dýchla na nás, malé
holúbätá a všetci pomreli, okrem nás dvoch. Hrkú, hrkú!“„Čo vravíte?“ pýtala sa Oľga, „kam cestovala snehová kráľovná? Viete niečo o tom?“„Iste do Laponska, lebo tam je vždy ľad a sneh. Spýtaj sa len soba, ktorý je tamto
priviazaný!“„Áno, tam je ľad a sneh. Je to dobrá a krásna zem!“ odpovedal sob „Tam sa to skáče po
vetviach, vo veľkých lesknúcich sa údoliach! Áno, snehová kráľovná má tam svoj letný stán,
ale jej pevný zámok je hore na severnom póle, na ostrove zvanom Špicberky!“„Ach Janko, drahý Janko!“ zavolala Oľga.„Teraz však už musíš byť ticho!“ zavolalo zbojnícke dievča. „Ináč ti vrazím nôž do
srdca!“Druhého dňa rozprávala Oľga zbojníckemu dievčaťu všetko, čo lesní holubi rozprávali; tá
sa veľmi vážne na to pozerala, kynula hlavou a povedala: „To je jedno! Vieš, kde leží
Laponsko?“ pýtala sa soba.„Kto by to vedel lepšie, než ja?“ odpovedal tento so žiarivým zrakom. „Ja som sa tam
predsa narodil a tam vyrástol a tak sa tam do vôle nabehal na snežných planinách!“„Počuj teda!“ povedalo zbojnícke dievča Oľge, „ako vidíš, sú všetci chlapovia teraz
preč, ale moja matka je tu a zostane už dnes doma. Na raňajky sa napije hen z tej veľkej
fľaše a potom si pospí — a potom ja pre teba niečo urobím!“Vyskočila rýchlo zo svojej postele, padla svojej matke búrlivo okolo hrdla, zaťahala ju
za bradu a povedala: „Moja milá, dobrá holubička, dobré ráno!“ A matka dala dieťaťu frčku,
až nos mu očervenel a do modra nabehol, ale to všetko bolo zo samej nežnosti.Keď sa potom matka z flaše napila a si pospala, šlo zbojnícke dievča k sobovi a
povedalo: „Mala by som tisíc chutí ťa poštekliť po hrdle, lebo potom vyzeráš veľmi smiešne,
ale teraz už je to všetko jedno. Chcem rozviazať tvoj povraz a pomôcť ti von, aby si mohol
bežať do Laponska. Ale musíš utekať zo všetkých síl a toto dievčatko tu dopraviť do zámku
snehovej kráľovnej, kde jej priateľ predlieva. Vypočul si predsa všetko, čo rozprávala,
hovorila dosť hlasne a ty predsa rád načúvaš.“Sob vyskočil radosťou do výšky, zbojnícke dievča vysadilo naň Oľgu, dalo jej vankúšik
miesto sedla a priviazalo ju pevne povrazom. „Teraz už je to jedno,“ povedalo, „tu máš
svoje kožené topánky, lebo tam hore ti bude zima, ale rukávnik si nechám, lebo je veľmi
pekný. Ale veď nezamrzneš preto. Tu máš veľké rukavice mojej matky, tie ti budú stačiť až
po lakte. Obleč si ich! Teraz vyzeráš na rukách práve tak, ako moja škaredá mama!“Oľga plakala radosťou.„Toho nevidím rada!“ povedalo dievča zbojnícke. „Nechaj nariekania a buď veselá! Tu máš
ešte dva chleby a šunku, aby si cestou hladu netrpela!“A priviazala to na soba. Zbojnícke dievčatko otvorilo dvere, vlákala do nútra všetkých
psov, prerezalo potom povraz soba a povedalo k nemu: „Teraz utekaj, ale daj na dievčatko
dobrý pozor!“Oľga vztiahla ruky s veľkými rukavicami za dievčatkom a dala mu s Bohom. A potom letel
sob cez kamenie i húšťavy veľkým lesom, cez močiar i step, tak rýchlo, ako len mohol.Vlci vyli a havrani skrečali. Na nebi sa ukázala rudá záplava, ktorá bola vždy
jasnejšia.„Ach, to je moja žiara severná!“ povedal sob. „Pozri sa, ako planie!“A potom bežal ešte rýchlejšie celú noc a celý deň.Chlieb bol zjedený i šunka, a potom už boli v Laponsku.VI. poviedka. Lap a ČudkaKonečne zastali pred malým domkom; ten bol taký chudobný. Strecha siahala až na zem, a
dvere boly také nízke, že obyvatelia mohli len po bruchu liezť, aby sa dostali tam a von.Okrem jednej starej Laponky, ktorá na lampe z rybäcieho tuku ryby piekla, nebol nikto
doma. Sob jej rozprával celú historiu Oľgy, ale najprv svoju, ktorá sa mu zdala o mnoho
dôležitejšia; Oľga bola zimou tak skrahlá, že ani hovoriť nemohla.„Ach, vy nebožiatka,“ povedala Laponka. „To máte ešte ďalekú cestu! Musíte ešte vyše sto
míľ až do Čudska, lebo tam má snehová kráľovná svoj letný byt, kde každého večera bengálske
ohne zapaľuje. Napíšem vám tu so pár slov na sušeného slanečka — lebo papiera nemám — ten
donesiete odo mňa tam Čudke, ktorá vám dá lepšie zprávy, než ja!“Keď sa Oľga zase zohriala a niečo pojedla a sa napila, napísala Laponka niekoľko slov na
sušenú rybu a nariadila Oľge, aby to dobre uschovala. Potom zase zaviazala malú Oľgu pevne
k sobovi, a tento s ňou zase odbehol.Ako iskry sršalo to vzduchom, a po celú noc svietily najkrajšie severné žiare na nebi.
Potom prišli do Finska a zaklopali na komín Čudky, lebo táto nemala ani dverí do svojho
domku.Ale aká desná horúčosť bola tam v nútri, tak desná, že i Čudka skoro nahá po izbe
chodila. Bola veľmi malá a plná špiny. Hneď rozviazala šaty malej Oľgy, stiahla jej
rukavice i topánky, lebo nebola by to v tej horúčosti vydržala na sebe, položila sobovi kus
ľadu na hlavu a potom čítala, čo bolo na rybe napísané. Prečítala to pozorne trikráť za
sebou a keď to vedela nazpamäť, vhodila rybu do hrnca, mohla byť dobre zjedená a Čudka
nikdy nič nezahodila.Potom rozprával sob najprv svoju vlastnú historiu a potom i historiu malej Oľgy. Čudka
blýskala múdrymi očami, ale nehovorila nič.„Ty si múdra žena,“ hovoril sob, „a ja viem, že môžeš všetky vetry z celého sveta
sviazať nitkou. Keď rozviaže plavec jeden uzol, dostane dobrý vietor, keď rozviaže i druhý,
potom má rozbúrené more, a keď rozviaže i tretí, má takú búrku, až lesy sa lámu. Nechcela
by si tomuto dievčatku dať nápoj, aby malo sily so dvanásť mužov a mohlo premôcť snehovú
kráľovnú?“„Silu dvanástich mužov?“ odpovedala Čudka, „ach, to by veľa nespomohlo!“ Potom
pristúpila k doske v stene, vyňala odtiaľ veľkú sbalenú kožu a rozvinula ju. Bolo tam mnoho
čudných písmen, a Čudka ich študovala, až jej bohaté kropaje potu na čele stály.Ale sob prosil tak úpenlivo za malú Oľgu, a táto sa pozerala na Čudku tak prosebnými
očami, slzami naplnenými, že táto začala očkami svietiť a zatiahla soba do kúta, kde mu,
zatiaľ čo mu zase kus ľadu na hlavu položila, pošepkala: „Malý Janko je u snehovej
kráľovnej. Má tam všetko podľa svojej žiadosti a ľúbosti, pripadnul mu najlepší lós na
svete. Ale to je tým, že mu sklenená trieska padla do srdca, a sklenené zrnko do oka. Tieto
musia najprv zase von, lebo nebude z neho poriadny človek, a snehová kráľovná bude mať vždy
nad ním svoju moc.“„A nemôžeš malej Oľge nič vnuknúť, aby dostala nadvládu nad zlom?“„Väčšiu moc, než ona má, už jej dať nemôžem. Nechápeš, aká veľká je táto moc? Nevidíš,
ako jej slúžiť musí zviera i človek, a že, hoci bosá, tak ďaleko svetom sa dostala? Ale
nesmieme sa o to pričiniť, aby si bola tejto moci vedomá, sedí v jej srdci a tkvie v tom,
že je dobré, nevinné dieťa. Keď sama nemôže vniknúť do zámku snehovej kráľovnej a malého
Janka sprostiť toho zla, potom ani my jej nemôžeme pomôcť. Dve míle odtiaľ je záhrada
snehovej kráľovnej, tam môžeš dievča doniesť. Dones ju až k veľkému kru, ktorý stojí v
snehu, pokrytý červenými jahodami. Tam ju slož a vráť sa ku mne. Ale ponáhľaj sa a
nezdržiavaj sa dlhými rozprávkami!“Potom posadila Čudka malú Oľgu zase na soba, ktorý čo najrýchlejšie s ňou odbehol.„Ale ja nemám ani svoje topánky, ani svoje rukavice!“ volala malá Oľga, ktorá sa celá
triasla zimou.Ale sob sa nechcel zastaviť. Bežal, až prišiel na miesto, kde stál ker s veľkými
červenými jahodami. Tam složil Oľgu, pobozkal ju na ústa, pri čom dobrému zvieraťu jasné
slzy cez tvári splývly, a potom utekal čo mohol zase nazpäť.Teraz tam stála úbohá Oľga bez topánok a bez rukavíc, v chladnom, divom Finsku.Ako len mohla, utekala ďalej. Tu jej prišiel v ústrety celý šik snehových vločiek. Ale
nepadaly snáď z neba — to bolo celé čisté a žiarilo severným svetlom — ale vločky sa hnaly
šikmo cez povrch zeme a čím viac sa približovaly, tým boly väčšie. Oľga si pripamätala, aká
veľká a umelá bola raz taká vločka pod zväčšovacím sklom, ale tu sa objavily v útvaroch
ešte väčších a hrúzu vzbudzujúcich. Boli to živí tvori, predné stráže snehovej kráľovnej.
Mali tie najpodivnejšie podoby. Niektorí vyzerali ako hnusní veľkí dikobrazi, iní zase ako
svitky hadov, vystrkujúcich hlavy na všetky strany, iní zase ako tuční medvedi s ježatými
chlpami, ale všetci sa liskli bielo a všetci boli živí. Tu sa pomodlila malá Oľga Otčenáš.
Bola taká zima, že videla svoj vlastný dych, ktorý ako dým z jej úst vystupoval. Dým bol
hustší a hustší a z neho sa utvorili malí svetlí anjeli, ktorí sotva že sa zeme dotkli,
rýchlo rástli a všetci mali šišaky na hlavách a oštepy a štíty v rukách. Bolo ich vždy viac
a viac, a keď Oľga Otčenáš dokončila, bolo ich okolo nej celá legia. Bodali svojimi oštepmi
do strašných snehových vločiek, a tie sa trieštily na tisíce kusov, a malá Oľga kráčala
nimi zmužilo napred.Anjeli jej hladkali ruky i nohy, tu cítila zimu menej a rýchlo sa blížila k zámku
snehovej kráľovnej.Ale skôr musíme vedeť, ako sa zatiaľ viedlo Jankovi. Nepomyslel ani na malú Oľgu a
najmenej tušil, že bola vonku pred zámkom.VII. poviedka. Čo sa v zámku snehovej kráľovnej a potom ďalej
staloMúry zámku boly z nakopeného snehu a ostré vetry vytvorily z neho okná i dvere; viac než
sto siení bolo tu v jednom rade, ako boly fujavicou nahromadené. Najväčšia sála tiahla sa
na mnoho míľ do diaľky, všetky boly silnou severnou žiarou osvetlené, ale všetky boly
prázdné, pusté a studené a žiarily jasne.Nikdy tu nebolo veselia, ani malého plesu medvedieho, pri čom mohla búrka vyhrávať a
bieli medvedi tancovať a svoje jemné spôsoby prejavovať. Nikdy nebolo tam spoločenských
hier, ani malé pletky a klebety pri káve pre malé biele líščie slečinky; prázdno, pusto a
studeno bolo v sieňach snehovej kráľovnej. Žiare severné planuly tak pravidelne, že sa
mohlo dobre vypočítať, kedy stály najvyššie a kedy najnižšie. Uprostred nekonečného a
prázdneho priestoru snehového bolo zamrznuté jazero, ktoré síce bolo popukané na tisíc
kusov, ale každý kus rovnal sa druhému až do toho najmenšieho, že to bolo pravé dielo
umelecké.Uprostred tohoto jazera sedela snehová kráľovná, keď bola doma a vtedy tvrdila, že sedí
na zrkadle rozumu, a to že je to prvé a najlepšie na celom svete.Malý Janko bol celý modrý zimou, ba skoro čierny; ale on toho nepozoroval, lebo kráľovná
snehu chránila ho pred všetkým mrazom, a srdce jeho bolo ako kus ľadu. Privalil sem
niekoľko hranatých, plochých ľadových balvanov, ktoré najrozmanitejším spôsobom poskladal,
aby tvorily určitú vzorku, tak, ako skladáme malé domy, sostavujúc ich najsamprv na malé
skupiny, čo sa „čínska hra“ menuje.A tak skladal Janko najumelejšie vzorky. To bola ľadová hra rozumu. V jeho očiach boly
tieto vzorky krásne a najvyššie dôležité. A to všetko bolo len z toho zrnka skla, ktoré mu
utkvelo v oku. Často utvoril celé figúry, ktoré spolu tvorily celé slovo; ale nepodarilo sa
mu nikdy složiť jedno slovo, o ktoré sa obzvlášte namáhal, a to slovo bolo:Večnosť. A predsa mu povedala kráľovná snehu: „Keď dokážeš toto
slovo sostaviť, budeš svojim pánom, potom ti dám celý svet a ešte pár bruslí k tomu.“A práve toto slovo on nikdy nemohol sostaviť.„Teraz odídem do teplých zemí,“ povedala kráľovná, „chcem tam sa pozreť na moje čierne
hrnce.“ Tým myslela oheň chrliace hory Etnu a Vesuv. „Chcem ich trochu nabieliť, to
prospieva citronníkom a révam!“Potom odletela a Janko sedel sám v prázdnej, na míle ďalekej sieni ľadovej, pozoroval
ľadové kry a rozmýšľal a rozmýšľal, až to v ňom riadne prašťalo. Cele stuhnutý a tichý tam
sedel, mohlo sa mysleť, že zmrznul.V tom vstúpila malá Oľga hradnou bránou do zámku. Ostré vetry duly jej v ústrety. A ona
sa modlila svoju večernú modlitbu, a tu sa vetry utíšily, ako by si k spánku ľahly. Oľga
vstúpila do veľkého prázdneho priestoru a hneď uvidela Janka. Poznala ho hneď, letela mu na
prsá a držala ho v pevnom objatí a volala: „Janko, milý môj drahý Janko, konečne som ťa
našla!“Ale on tam sedel cele tíško, studený a stuhnutý. Tu začala malá Oľga plakať a jej slzy
padaly mu na prsá. Vnikly mu do srdca, roztopily ľadovú kôru a s ňou i malú triesočku skla
z diablovho zrkadla. Teraz sa on na ňu pozrel a ona zaspievala verš:Skvitajú ruže v údoliach,
malúčky Ježíško hovorí v nich.Vtedy Janko zaplakal. Plakal tak prudko, že zrnko skla zo zrkadla bolo slzami odplavené,
a teraz poznal malú svoju priateľku a radoval sa: „Oľga, malá moja milá, kdeže si bola tak
dlho a kde som bol ja?“ Udivene sa obzrel dookola. „Hu, aká je tu zima, ako prázdno a
pusto!“ Úzkostlivo objal Oľgu, ktorá radosťou sa smiala i plakala. To bola sladká chvíľa; i
ľadové kry tancovaly radosťou dookola a keď potom ustaly, utíšily sa a utvorily práve tie
písmená, o ktorých hovorila snehová kráľovná, že keby ich Janko sostavil, že bude svojim
pánom, že mu dá potom celý svet a k tomu ešte pár nových bruslí.Oľga bozkala jeho líca, tie zase očervenely, pobozkala ho na oči, tie zažiarily, ako jej
vlastné, pobozkala ho na nos a ruky, tie boly razom zdravé a čulé. Teraz mohla len kráľovná
prísť domov, jeho prepúšťajúci list, slovo „Večnosť“ stálo žiarivými ľadovými balvanmi tam
napísané.Potom si podali ruky a odišli spoločne z veľkého zámku. Hovorili o babičke, o ružiach na
streche, a kade šli, tíšily sa vetry a slnko žiarilo. Keď došli až ku kru s červenými
jahodami, stál tam už sob a čakal ich. Mal iného mladého soba so sebou, ktorého vemeno bolo
plné; tento dal deťom svoje teplé mlieko a pobozkal ich na ústa. Potom odniesol sob Oľgu a
Janka najprv k Čudke, v ktorej teplej izbe sa zohriali a o ceste k návratu sa poučili, a
potom k Laponke, ktorá im zatiaľ nové šaty ušila a svoje sane pre nich upravila.Oba sobi skákali okolo a vyprevádzali ich až na hranice tej zeme. Tam, kde pučala prvá
zeleň, rozlúčily sa deti s Laponskom i so zvieratami. „S Bohom! S Bohom!“ volali všetci, a
tu už čviríkali tiež prví vtáci, les vyháňal zelené puky, a z neho vyšla na krásnom koni,
ktorého Oľga dobre poznala — veď bol zapriahnutý do zlatého kočiara — mladé dievča s
červenou, do diaľky svietiacou čiapkou a s pištolami za pasom. Bola to mladá dievka
zbojnícka, ktorej bolo doma príliš nudno a ktorá chcela najprv na sever a pozdejšie, keby k
tomu dostala chuť, i iným smerom cestovať. Poznala hneď Oľgu a Oľga ju. To bola radosť!„Ty si pravý tulák!“ povedala malému Jankovi. „Rada by som vedela, či si toho tiež
zaslúžiš, aby sa za tebou bežalo až na koniec sveta!“Ale Oľga ju pohladkala tvári a vypytovala sa na princa a princeznu.„Odcestovali do cudziny,“ povedala zbojnícka dievka.„Ale čo vrana?“ pýtala sa malá Oľga.„Vrana je mrtvá!“ odpovedala. „Jej krotká družka je vdovica a chodí s čiernou vlnenou
stužkou na nohe. Trúchli a narieka; ale to všetko je tiež len na oko. — Ale teraz mi
rozprávaj, ako si ho našla, a ako sa ti vodilo.“A Oľga a Janko všetko rozprávali.„A šnip — šnap, šume a baselme!“ povedalo zbojnícke dievča. A s tým im obidvom podala
ruku a sľúbila im, že ich navštívi, keď raz sa dostane do ich mesta, a potom odišla do
ďalekého, šíreho sveta.Ale Janko a Oľga šli ruku v ruke a ako šli, nastalo okolo najkrajšie jarné počasie s
kvetami a sviežou zeleňou. Kostolné zvony vyzváňaly a oni poznali tie vysoké veže. To bolo
ich rodné mesto. Rýchlo ním prebehli a hneď k dverám starenky, po schodoch hore a do izby,
kde všetko stálo na svojom mieste, ako prv. Hodiny zvučaly svojim „tak, tak“ a ručičky na
nich sa točily. Ale keď prešli dverami, spozorovali, že sa z nich stali dospelí ľudia. Ruže
sa dívaly z odkvapu strechy do otvorených okien, a tu stály ešte ich staré detské stoličky.
Janko a Oľga sadli si každý na svoju, ale vždy sa pevne držali za ruky. Ako na špatný sen,
zabudli na studenú nádheru u snehovej kráľovnej. Starenka sedela na Božom teplom slniečku a
čítala v biblii nahlas: „Leda kdybyste se obrátili, a byli jako deti, jinak nepřijdete do
království Božího.“Tu sa Janko a Oľga pozreli jeden druhému do očú a teraz razom pochopili starú pieseň:Skvitajú ruže v údoliach,
malučký Ježíško hovorí v nich.A tak sedeli tam obidvaja dospelí ľudia, ale predsa deti, deti srdcom, a bolo leto,
teplé, požehnané leto! | Andersen_Pohadky-a-poviedky-I.html.txt |
Pribina[1]Mrcha v Nitre novina!Sprotivil sa Urolfovi,vehlasnému biskupovi,pyšný knieža Pribina.Na Zobore, svätej hore,s krížom chrám dal poboriť,vstaviť iný, vo svätyniboh kde znova: Svätovít.Na Velehrad sťažnosť sámbiskup píše: „Veľký pane!pohoršenie neslýchané,údelník čo spáchal!… Chrámna Zobore, svätej hore,sobor,[2]čuj! dal rozboriť;zrub sklásť podlý, klát kde modlyčnie: ohavný Svätovít.Pováž mrzkosť, nezbeď!… kýblud ten pohan vzkriesil v ľude?Z kresťanstva čo takto bude?osudné preň následky —Ledva vzklíčilo, už ničíbezbožník! nám osenie…Tri dni kľakám, biče čakámkáry naňho plamenné…Nuž, ty nedli! nemeškajs ňou, kým vrzgnú nebies dvere;nadvladár si! verný viere…ináč púšť zas tento kraj.Akú radu?… Tomu hadu(navždy zmariť nebezpeč)žialo[3]stupiť — na krk stúpiťvojsko zober, vytas meč!“— Odvetil mu Mojmír: „… Prv,Urolfe môj zbožný, múdry,hladkaj — až keď kúsne, udri;nejde prelievať hneď krv…Keď nie siatbou slova, kliatbousprobuj na ňom účinu;ja v tom čase vezmem zasena pretras, hej! Pribinu…“— Knieža priam mu odpovie:„Znám sa, pán a brat môj, k činu;ale biskup nesie vinu!…Je to peklo hotové —Za kresťanstvo, svoje panstvo,kňažstvo jeho stvára ti,do náuky pletúc muky…Nežiada to odplaty?Potom mám i pochybnosť:či to odkaz Krista pravý,krížom čo vtĺkajú v hlavy,krv že strieka, praští kosť!…?Ľud, oj! dumie, nerozumieiných rečí však… i súď:cudzozemci — nemí Nemcijak by mohli učiť ľud?Preto radšej — Svätovít!obrat, návrat do pohanstvaz poddanstva či hoďas z manstva…[4]Čul bys’ včuľ v ples ,Vitaj! Vít…‘ľud: — nie chorý od pokory…Ja tak — ty, jak chceš, tam lieč —Nezavadím; predsa radím:ak si tasil, zastrč meč.“Ťažké chvíle prežívalUrolf… tŕpli kňazi, mnísi:v davoch vzruch, broj, zámer kýsi —Na hradbách si knieža stál:„Zmije chytré krahnú v Nitre…“smial sa. Zástup plní dvor,hrnúc z rady na obradypredžatevné na Zobor…Biskup: „Pád! — Či som to ja…?“Náhle píše veľkniežati:„… Pribina len rúha sa ti —Boj sa jeho odboja!Na počiatok — v cirkvi zmätok…zvrhlec, dnes i burič, vedz:hucká — k pádu Velehradu…A či poslať do Nemiec…?“Však i ďalej prežívaltrápne chvíle vo dne, v noci.Pribina sa teší moci,hlavný žrec i sťaby kráľ.Z božny[5]hore na Zoborevyšiel, šetriac drievny zvyk;koláč v koši, na tátošijazdí, hádže radostník…„Alvíne! ma nahraď… Píšhneď, ak hádam pokajal sa,kostol zdvihnúť zaviazal sa,osobne naň vztýčiť kríž.Sto bár priehrad, na Velehradidem! hnúť… (tak Urolf. Kromblesku z Rímu, pohrozím munablízku tam cisárom!…“Mrcha v Nitre novina:Ide Mojmír! Mojmír ide…Kňazi v jasot: Po obide!…[6]Hromží ľud… a Pribina?„Cite! moji…“ tíši-kojí,„Mojmír dobrý pán! i náš,krv nie voda, vie, tej škoda;nemôž prísť vám — na obťaž…“Ale národ, trýzeň, tlakpamätajúc, krivdy-biedy:„Do zbroja!…“ v krik. „Vrah v ňom sedí,zviedol ho: Čert! Vlkodlak!…“Kres, žrec, nadtož: „Nech nám tátošveští — vbodte kopije!“„Už sa ježia…“ „Vodco, knieža,dal bys’ stať nám na šije?…“Musel voľky-nevoľky,náčelník, viesť vystrojenýsbor junácky — ba i ženy,skálím plné podolky…Chýr lhal v troje? kde sú vojeMojmírove?… Úbohápred kurhany[7]hrsť, ľad! ani —Lesť? za nami záloha?…A už vojská blížia sa.Veje prápor Svätovíta;na koruhve kríž tam svitá…Zem sa tupo otriasa.„Keď si vodca, nepohoď sa!Ani priateľských stisk rúk…“„Dobre, rečník! práporečník —“A kord zblýskal, zbrnel luk.Mojmír však vtom pokynul.Prihnal posol na vraníku:„Vzdaj sa, knieža, odpadlíku!…“Hluk: „V boj!…“ Urolf zas tam: „Včuľtrest za mnohú…“ „Pomsta Bohu!“odvrkol mu Mojmír — „Cieľ,knieža: mier ta — vidíš Čerta?v črep mu!“ „Všetkým kŕdle striel!…“I sa šíky zrazili.K Nitrancom sa kloní váha.Mojmír k zálohe hneď siaha;pribral zrazu posily…Bež až! — bratská; polia, hradskárudnú krvou nevinnou —Porážka!… až knieža sťažkazachránil sa s družinou.Umkol z tlamy nehody;Mojmírova čata za ním —Ten však: „V roh duť!… Stíhať bránim!Kto uteká, neškodí.Pošiel z panstva; do vyhnanstvachoď si, chytrý-nechytrý…“V srdci s tiesňou, hoc pod piesňou,víťaz, vtiahol do Nitry.Pribina čo pozatým?Prešiel krajnu na úteku,prez Dunaja valnú rieku,so sprievodom ustatým.„Oddych!…“ rečie. „Nebezpečieza chrbtom nám, vtrhlým semdo Panónie…[8]Zapásť kone!…Bratský kmeň tu, našská zem.“Radbod[9]v sídle víta ichlichotive, slovo k slovu;pomoc spomnie cisárovu,krst… Pych zbadal knieža, pych.Nie som slepec, myslí: klepec…K druži sticha: „Markrab — dráb…Len sa zajtra zore zjatria,ujdeme; to zradca chlap…“Ušli. — K Blatnu pristali.„Tu sa,“ on zas, „rozídeme.Ratmír, priateľ, pán hen zeme…Vy sa vráťte pomaly.Markrab začne pliesť; no vďačneMojmírovi vydá vás,a ten prijme — brat, hoc ním jecisárov, ejch! na rozkaz…“S koňom skočil do Blatna.Rozstúpli sa v kolách vody;neutonie — plavno brodíparipa v nich udatná.Ešte zvolá, zvrtnúc spola:„Upros Mojmíra, jak vieš,syn môj, Koceľ! — Buď sťa oceľkresťan, ale Slavian tiež!“[1](r., stĺp. kor.)7, 10: stiažnosť, sťažnosť —sťažnosť; 7, 25: na ňho —naňho; 8, 7: žiaľo —žialo(žihadlo); 8, 7: na
krk stupiť —na krk stúpiť; 8, 32: jak by —jakby(porov. spoj.); 9, 26: chvile —chvíle;
10, 8: na blízku —nablízku; 10, 28: skálim, skálím —skálím; 11, 2: prapor —prápor; 11, 3: na
korúhve —na koruhve; 11, 7: praporečník —práporečník; 11, 18: k Nitriancom —k
Nitrancom; 11, 30: choj, choď —choď; 12, 7: do Panonie
—do Panónie; 12, 8: kmen —kmeň; 12, 15:
zjätria —zjatria; 12, 23: príjme, prijme —prijme.[2]sobor— socha[3]žialo— žihadlo[4]manstvo— vazalstvo; v stredoveku vazal (lénnik) od lénneho pána dostal pôdu, za čo bol povinný vykonávať isté služby, najmä vojenské[5]božna— svätyňa[6]Po obide!— Už máme po trápení (mrzutosti, urážkach)![7]kurhan— kurgan, nasypaný vŕštek nad mohylou, stará mohyla[8]Panónia— Zadunajsko, Panónia patrila do Východofranskej ríše[9]Radbod— markgróf cisára Východofranskej ríše Ľudovíta Pobožného (814 — 843); Pribina, keď ho Mojmír vyhnal z Nitry, hľadal záchranu v Regensburgu, kde ho Radbod odporúčal do priazne Ľudovítovi Pobožnému, ale s Radbodom sa nedohodol pravdepodobne pre jeho neochotu poskytnúť mu pomoc v boji proti Mojmírovi, a preto odišiel k chorvátskemu kniežaťuRatmírovi. Radbod neskoršie v boji porazil Ratmíra. Pribina sa uchýlil ku korutánskemu grófovi Salachovi, ktorý zmieril Pribinu s Radbodom a pomohol mu získať priazeň východofranského panovníka Ľudovíta Nemca, ktorý mu pridelil panstvo pri Blatnom jazere. | Orszagh-Hviezdoslav_Kratsia-epika-historicka-a-spolocenska.html.txt |
HajtmanVy, čo ste kedysi teľce a mundúr nosili a z plechových misiek menáž jedávali, siahnete dľa
starej reguly ku čiapke, keď toto slovo „hajtman“ prečítate, mysliac, že ono znamená majiteľa
tej šarže, ktorá bola za časov vašej vojenčiny nedostižiteľným predmetom vašej ambície. Lebo
známa vec, že každý „gemeiner“,[1]už či jáger[2]a či infanterista,[3]hajtmana svojho drží za najvyššieho hodnostára vojenského. Nuž ak ste aj vy pri
tom slove salutovali, za tú úctu vám ďakujem v mene nášho obecného hajtmana z Ľupkanovej,
Ondráša Gagačku, lebo ideme teraz rozprávať o ľupkanovskom hajtmanovi, Ondrášovi Gagačkovi, o
stĺpe ľupkanovskej administrácie, a nie o vašom ukrutnom hajtmanovi.Nuž nemyslite si, že nite administrácie tvoria uzol tamhore… Ó, nie. Tie schodia sa v
rukách hajtmana Gagačku. Aspoň všetky rozkazy, ktoré týkajú sa Ľupkanovej, musia ísť hlavne
cez hajtmanove ruky, a on vlastne — čo smele tvrdíme — udrie na ne pečať splnenia. A keď
povážime, že žiaden úrad nemá bezprostredne toľko podriadených ako hajtman Gagačka, lebo jemu
sú občania ľupkanovskí podriadení, a ešte keď taký závažný úrad zastáva taká vypuklá osobnosť,
ako náš Ondráš: niet sa čo diviť, že pred ním i pán richtár musí do úzadia ustúpiť.Ondráš Gagačka nestal sa hneď hajtmanom. Ó, nemyslite si, že to v Ľupkanovej tak ľahko
išlo. V dedinských úradoch bolo možno vtedy len postupne, z kroka na krok napredovať; teraz
(prevrátený svet!) pri zaplňovaní úradov urobia bárskedy skok, keď ponad hlavu skúseného
Gagačku papľuhov volia vraj za richtárov!Hej, vtedy sa to nestalo! Vtedy všetci ľudia v Ľupkanovej boli sprostí, nechodili do
školy, ale život im bol dobrou školou. Preto do úradov volili len starých, skúsených ľudí,
ktorí už v nižšej službe ukázali svoju zbehlosť. Dnes — dnes ti je to celkom inak! Ešte ti
škrupinu nosí na chrbte, a už chce prevýšiť zaslúžilých, skúsených ľudí. Prevrátený svet!Ako povedám, Gagačka nestal sa hupkom hajtmanom, ale musel vykročiť na prvý stupeň, a ten
bol: honelníctvo. Keď Gagačka už bol hodným chasníkom, takže vedel také po pás šibenice
preskočiť, vzali ho na salaš za honelníka. Za tri roky musel ovce do strungy naháňať, tenké
štebliny kálať, vodu z ďalekej studničky v gelete nosiť, pod medený kotál prikladať, bačovi a
valachom fajky zapekať, horúcu žinčicu ohromnou varechou chladiť, od valachov i najtvrdší žart
vďačne prijímať a len potom stal sa valachom. A hneď mu bolo lepšie, lebo nemal inej roboty,
okrem ovce pásť, a i to každý štvrtý deň zostal v kolibe pri bačovi, aby oštiepky pomáhal
robiť a — spať. Už nikto nesmel žarty z neho robiť, ale on mal právo honelníka sužovať, tak
ako jeho predtým. Nie div, že na salaši začalo mu žíriť, ani čo by bol naňho priliepal. Líca
mu opuchli a nohavice len tak prašťali na jeho plnom tele. A aký bol chlap! Za jeden oštiepok
obehol celú poľanu, lámajúc kolesá.Toto bola najkrajšia doba jeho života. Keď v lete raz alebo dva zišiel do dediny, dievčatá
pred ním narovnávali ústa a usmievali sa proti nemu, len aby sa mu zapáčili. Čo by bol o
ktorékoľvek popýtal, bol by ho ľahko dostal. No on o dievčatá nedbal, akoby ich ani nevidel.Mohol mať tak zo sedemadvadsať rokov, keď ho obec za baču vyvolila. Tak mladého baču ani
starí ľudia nepamätali, a preto prisahali sa, že to nebude dobre, lebo o Vianociach i
zahrmelo, i hviezda s dlhým chvostom ukázala sa. A čo najhorší znak, Gagačkovi, keď sa na
bačovstvo podpisoval, urobila sa machuľa, aj keď prvý raz ovce zajímal, mačka ho prebehla. A
tieto znaky neboli daromné, vyplnili sa. Na svoje nešťastie pozval za prvého valacha bývalého
baču, ktorý bol zhodený preto, že nebol vyradoval.[4]Starý bača bol preštvalý v svojom remesle, znal všetky spády. A ako by aj nie, keď
už bol dvadsať rokov bačom, a k tomu i v čertovom kolese, musel teda len niečo vedieť. Zo
závisti porobil novému bačovi tak, že sa mlieko v putere nekľagalo. Gagačka sa dosť
naprobúval, i viac kľagu do mlieka nalial než obyčajne, a mlieko predsa len nekľagalo sa.
Nevediac inej rady, na ten papek, ktorým sa mlieko miešava, keď sa po pôdoji do putery vleje,
uviazal teľací žalúdok, k dorábaniu kľagu potrebný. To konečne spomohlo. Mlieko sa jak-tak
skľagalo, ale syr bol z neho planý, a starý bača, vidiac na papeku uviazanú ryncku,[5]vysmieval sa svojmu mladému gazdovi:„Náš bača musí mať na papeku potkana. Bez potkana nechce sa mlieko kľagať. Ale je za
bača!“„Veď mu povedzte, čo viete,“ prosili ho valasi.„Nech skúsi, čo to je bačovať. To nie kolesá po poľane lámať.“„Ale veď mu len povedzte.“Starý sa významne usmial:„Čo viem, to viem, ale nikomu nepoviem.“Tak zostal teľací žalúdok na papeku, ale syr suchý, oštiepky sypké ako prsť a práca
nesporá. Už pred Jánom povedali ľudia, že nový bača nevyraduje. V dedine vzmáhala sa
nespokojnosť, salašník i dva razy do týždňa vyšiel na salaš, aby sa prezvedel, čo a ako tam
ide.„Ondráš, zle raduješ — nevyraduješ.“Gagačka ho potešil:„Veď ešte kukučka kuká, ešte nie po Jáne.“„Ale už nebude dlho kukať… Pamätajte, Ondráš, nevyradujete.“„No, už kým kukučka kuká, sa nebojím.“A tak to šlo až do jesene. Prišlo pomaly i Michala, a Gagačka nedodal ešte na dvaadvadsať
oviec. Preradoval teda viac že starý bača.Keď prišlo rátanie, ľudia smiali sa na jeho nešťastí. Pred richtárom stojaci chlapi
vraveli:„Teraz mu veru kuká kukučka!“„Hja, veru teraz mu je hodné kuku!“Tam neďaleko slúchajúci chlapci zasmiali sa:„Kuku, kuku!“A večer, keď Gagačka vyšiel od richtára, bežali chlapci za ním a jeden nad druhého volali:„Kuku, kuku!“Salašnému gazdovi, ktorý to počúval, potrhoval sa tu pravý, tu ľavý kútik. Mladý bača tiež
hneď zbadal, na čo to kukanie padá. Obrátil sa za chlapci, ale tí boli už za plotmi a po
záčinoch.Tak zostal Gagačka v Ľupkanovej „kuku“. Keď toto slovo počul, akoby sa mu pahreba po
žilách rozsypala. Koho v taký čas pochytil, ten zariekol sa potom kukať. Ale kto sa nastačí s
mládežou celej dediny zahrýzať? Dnes ubil pre kukanie jedného, zajtra už iní traja vykrikovali
za ním:„Kuku, kuku!“Takýto na posmech obrátený človek nemohol už rátať na bačovstvo. On ani sa na to
nepechoril a ľudia vyvolili starého baču. Ondráš Gagačka zostal doma a chcel sa oženiť; ale
ktorá, ktorá pôjde za zhodeného baču, čo minulého roku prebačoval sto šesťdesiat rýnskych šajn[6]a na ktorého každé dieťa prstom ukazuje a kuká. Ešte všetko dalo by sa napraviť,
ale to nešťastné „kuku!“ Na kom raz taká prezývka prischne, ten ju do smrti zo seba nezmyje.Takýmto spôsobom Gagačka bol by zostal starým mládencom, ale predsa našla sa šľachetná
duša, ktorá odvážila sa zdieľať smutný osud Ondrejov i jeho nešťastné kuku. Bola to jedna
obstarná vdova.Ale čo mu to osožilo? Ako sa oženil, ešte viac osprostel. „Kuku, kuku!“ všade ho
prenasledovalo, robota neišla mu nijak od ruky. Keď vybral sa ovos kosiť, to sa mu klasie
neukladalo ku klasiu, ale pomiatlo sa, že jeho žena nemohla nájsť rady. A čo horšie, nevedel
ovsa poriadne odťať, takže po ňom osamelé alebo vpoly uťaté byle zostávali. Gagačka sa vše po
poli poobzeral, a keď videl, že nik naň nehľadí, odhodil kosu a lapil sa do trhania ovsa. To
mu omnoho lepšie i ľahšie šlo. Ale i to zbadali ľudia. Tam pod kopou ležal sused, ktorý ho
videl, a od tých čias ešte väčšmi vysmievali Gagačku.Kto chce byť gazdom, nechže od malička sedí doma a učí sa robote, lebo pochodí tak, ako
ľupkanovský hajtman. Príde pomaly o všetko a stane sa výlučne pobehajom. Gagačka síce nestal
sa darebákom, lebo prišiel k službe, keď ho vyvolili za poľného hájnika; ale i na túto službu
nebol súci, lebo nedovidel. Pekne počul zďaleka, keď trávnica ostrila kosák, ale bársako sa
namáhal, nedovidel ju, keď sa mu skryla za kôpku nakosenej trávy. Ľudia konečne, keď videli,
že pre Gagačku môžu i celý chotár ukradnúť, zhodili ho zo služby a vyvolili za hajtmana.Hľa, tamto kráča si on len tak z nohy na nohu. Na hlave široký klobúk, spod neho visia
neostrihané vlasy, ktoré v tyle delia sa vo dve pradienka a vlnia sa dolu plecami až skoro na
vpadlé, stľapkavené prsia. Nos jeho nie orličí, ale stľapkaný a široký, ústa široké, k
hvízdaniu nespôsobné, brada hlbokým priesekom v pravé poly rozdelená. Tvár pokrytá riedkym
celotýždňovým strniskom, čakajúcim na nedeľu, aby ho tupá britva až do pňa skopala. Gagačka je
bez odedze, kožuštek zavesil na klin do komory, lebo je aj tak dobre teplo. Hrubé nohavice a
na nohách krpce s vymastenými remencami doplňujú jeho úradný šat. Kráča on dolu dedinou
pomaly, rozvažite, lebo on nie je mladý šialenec, aby lietal sem a ta, on musí dať niečo i na
úradnú vážnosť. V chôdzi päta netýka sa mu zeme, ale palce musia niesť celú váhu jeho šťúpleho
tela. Hlava, naklonená nadol, k zemi, aby skúmala, kam stúpiť, aby sa krpce nezablatili, lebo
ulica pokrytá je blatom, z ktorého tu i tu nejaká skalka trčí. Tam zas v lúčoch jasného slnka
zablyští sa mláčka. Ondráš Gagačka, ľupkanovský hajtman, nedovidí, preto často miesto skalky
hupne do blyštiacej sa mláky, ktorá pod jeho krpcom ustúpi, ofrknúc mu remence i nohavice.„Nech je čert hajtmanom, a nie ja! Budem ja takto chodiť v blate a vode? Ešte by len bolo,
keby cestu vypiargovali; ale nechcú. Dobre, zaďakujem, keď nechcú.“Už od dvadsať rokov zaveruje sa, že nechá svoj úrad, no pri každej novej voľbe podrobí sa
vôli občanov a prijme ho bez námietky. Nuž, hľa, ťažko by mu padol predčasný odpočinok.V ústrety hajtmanovi kráča akýsi mladý muž. Hlavu drží rovno ako vojak; krok jeho je
odmeraný, v ruke list so širokou pečaťou. Hajtman zbadal chlapa až vtedy, keď sa mali jeden do
druhého búšiť. Zastali oba, žiaden sa neklaňal.„Hajtman, kde chodíte, čo chodíte? Túlate sa, túlate ako hrach v prázdnom hrnci. Aby
človek držal zas hajtmana, čo by za vami sliedil.“Hajtman na výčitku neodpovedal ani jedným slovom, len melancholicky pozrúc na hovoriaceho,
pomyslel si:„Len sa rozťahuj, veď tvoja sláva bude len do nového roku!“„Tento list pôjde k pánu okolnému.[7]Pošlite s ním dakoho z listovky.“[8]Hajtman poškrabal sa za pravým uchom a opýtal sa:„A koho?“„Najlepšie! Aby richtár ešte i to v hriešnej hlave nosil. Neviete vy, na kom zostala poriadka?“[9]„Hm, viem. Na Mare Zubatej, ale tá je už v poli.“„Nuž a kto je za ňou?“„Jano Držidvere, ale ten išiel zavčas rána po pne do Palcova.“„Tak je to, hľa: keby ste boli za rána ku mne prišli, mohli ste list odoslať. Pošlite si
teraz už koho chcete!“Mladý richtár Matej Vrzgút nechal hajtmana stáť na ceste bez porady, bez pomoci. Hajtman
sa poobzeral a zahol do bočnej ulice hľadať nejakého posla. Len si odvrával:„Si ty mne za richtára! Dávno som ja už takých pánov videl! Keď ho vyvolili, nevedel ani
ústa otvoriť; teraz už začína sa mu jazýček rozväzovať. No, veru, jest mi toho: Maťko Vrzgút!“Matej Vrzgút je ešte len tretí rok richtárom; keď prišiel z vojny ako taký kaprál,
nepáčilo sa mu v obci nič. Posudzoval úradovanie starého richtára. Tento za pokutu vyviedol
to, že Ľupkanová pri najbližšej voľbe vyvolila si Vrzgúta. On, keď to už tak šípil, ani nešiel
na voľbu, ale zostal doma mlátiť. Iba keď prišli poň poslanci od richtára.„Aby ste šli k richtárovi,“ oslovili ho príchodzí.Vrzgút šípil, načo, keď počul, ako mu vykajú dnes tí, čo mu včera ešte tykali.„A poďte chytro, tam čakajú.“„A čo to tak?“„Veď tam zviete, len poďte!“A netrpezliví už chlapi vychytili mu z ruky cepy a takého, aký bol — uprášeného, viedli
cez dvor k richtárovi. Vrzgútka, vidiac to, zbledla.Matej Vrzgút u richtára vzpieral sa prijať richtársku palicu. Nechcel a nechcel.„Ja vám nebudem richtárom.“Zhromaždení vytreštili naň oči:„A prečo?“„Som mladý, ešte len chlapec. Nebudete ma chcieť slúchať. Vyvoľte si staršieho,
skúsenejšieho.“„Ty budeš dobrý,“ povie mu starý richtár, ktorý spoza stola presadol si už pod pec. „Keď
si sa prvej miešal do mňa, teraz skús, ako je to!“„Ja mám gazdovstvo, som len sám chlap v dome. Povážte len, o všetko prídem.“„Budete si paholka držať,“ ozval sa ktosi odo dverí.„Paholok je paholok, a gazda je len gazda,“ namietal náš Matej.„Ale čo sa mu prosíte; keď je vyvolený, nesmie nás pohŕdať, alebo nech zaplatí stovku!“Kto to zakričal, ťažko povedať, lebo skryl sa ten za chrbát iného, aby ho nevideli.Darmo sa Maťko odhrýzal, darmo prosil. Námietky jeho vypočuli, vysmiali, a schytiac ho na
plecia, podhadzovali ho pod samú povalu. Tak bola reštaurácia úradu skončená; nasledovala
vážnejšia práca dnešnej porady: inštalácia. Od starého richtára vzali truhlicu, korbáč,
drieňovú palicu, kalamár i pero, z nádvornej steny zdrapili aj čiernu tabuľku s nápisom:
„Richtár obce Ľupkanová“, a všetky tieto richtárske veci niesli do domu vyvoleného. Medzi nimi
kráčal aj vyvolený Matej Vrzgút, ale nie veselo, lež so zvesenou hlavou a vráskami na jasnom
ináč čele. Snáď aj slzy tiekli mu dolu lícami. Popri ňom išli občania a hľadeli veselým
hovorom rozohnať jeho žiaľ; každý bol rád, že obišiel lós, ktorý na chudáka Vrzgúta dopadol,
lebo všade inde hrable k sebe hrabú, len pri richtárskej voľbe od seba. Tak prišli chlapi k
Vrzgútovmu domu. Žena, zazrúc toto, aj richtárske odznaky, utvrdená bola v trápnej predtuche,
ktorá ju predtým znepokojila, keď jej muža viedli k richtárovi. Zalomila rukami, potom zas,
zahoriac hnevom, vzmužila sa a vyšla pod stenu. Zhromaždení chlapi zľakli sa jej. Ten, čo
niesol tabuľku, neopovážil sa pribiť ju na stenu. Len starý richtár bol najsmelší, podišiel
pod stenu a povedal: „Doviedli sme vám richtára.“„Čo za richtára?“„Aha, tuto váš muž je richtárom.“„Veď tak — už ste nám závideli, že dačo máme! Čo ste nedali richtárstvo inému, alebo čo
ste ho sebe nezadržali? Ha?“„Nemôže byť vždy len jeden richtárom. Nech každý skúsi, čo je to.“„Vy pohani; môj muž nebude! A čo si to prijal? Nevedel si otvoriť ústa a povedať: ja mám
ženu, drobné deti, gazdovstvo, ja nemôžem byť richtárom. Čo si tak nepovedal?“„Veď i ja mám ženu aj deti; každý má ženu i deti,“ ozval sa starý richtár.Boženík koristil z rozhovoru a pribil donesenú tabuľku na stenu. Richtárka skočí k nemu a
odsotí ho:„Ja nepotrebujem tvojej tabuľky. Čo mi rýpeš stenu? Dal si mi na vápno, alebo bol si mi
stenu mazať? Veď ti ja dám — obarím vás vriacou vodou ako psov!“Vyhrážky boli daromné. Zhromaždenie ani nerátalo na lepšie prijatie; pri iných voľbách
muselo ešte inakšie slová počuť; preto bez okolkov uložili richtárske veci u nového richtára.
Matej Vrzgút zostal ľupkanovským richtárom.Že bol ešte mladý, to by mu nebolo veľmi škodilo: mal hajtmana Gagačku, ktorý už dvadsať
rokov slúžil v obci, vedel už to i to poradiť. On už nejednému richtárovi spomohol v ťažkom
položení, nieto takémuto nováčikovi. A Vrzgút sprvu radil sa jeho, ale pozdejšie, keď sa
podučil, ani sa neozrel oň, riadiac sa celkom dľa svojej hlavy. A to Gagačku bolelo, veľmi
bolelo, že nemá už žiaden podiel v obecných veciach…Hajtman Gagačka hľadá teda niekoho z listovky. Nuž tu neďaleko býva Jano Kubovie, obrátil
sa teda do jeho dvora. Dvere sú síce otvorené, ale Jana niet doma; jeho žena, keď zazrela
Gagačku a v jeho ruke list, šípiac, že tu čosi zlého, rezko, ako drobná myška, šibla do
kuchyne a stadiaľ do komory, kde sa skryla za kapustový sud. Dvere na komore sú závorou
zapreté.Hajtman vošiel do izby, no nevidí nikoho, ani živej duše, okrem malého dieťaťa, ktoré spí
v plachte, na tráme visiacej. Hajtman už dávno videl takéto kúsky, keď sa mu ukryjú, aby im
nemohol nič rozkázať. Stavil by sa, že i Katrena čupí kdesi pod posteľou.„Kdeže si? Pod posteľou nič, ani na peci… nikde nič. Poďme do kuchyne…“I tam prehľadal všetko dopodrobna, pozrel i za dvere, otvoril i veľkú almariu, ale Katreny
niet. Vyšiel hore schodmi na pôjd, i tam ju pohľadal, no vrátil sa bez výsledku.„Vari sa prepadla, ani nič dobrého…“ pomyslel si, no zíde mu komora na um. Otvára, otvára…
dvere sa držia.„Katrena, tu si?“Ani šuch.„Katrena!“Hajtman urobil z dlaní trúbu a priložiac ju k ústam, zareval:„Katrena!“Dieťa v plachte — hoci ho Miškom volali — strhlo sa na krik a ako deti zo spania
vyburcované, počalo plakať ľútostivým hlasom. Hajtman sa plaču zľakol; odišiel preč, lebo
nechcelo sa mu dieťa kolísať.„Tak je to hajtmanom byť… No, veď ja to už tak nechám. Nech si je ten múdry Maťko. Veď
človek ledva vydriape od neho tú konvenciu. Mám dostať na fašiangy a na Matku božiu po páre
dobrých krpcov, a čo mi vše kúpi? Tenké ako papier, ani čo by boli z kohúta…“Takto si Gagačka odvrával, to bola jeho úľava, keď sa vše nahneval. Všetky útrapy svojej
služby privlastnil richtárovi, ktorého nenávidel. Tak prišiel pred nasledujúci dom. Zo dvora
na cestu bolo počuť cvengot ako pri kovaní kosy.„Martin je doma,“ pomyslel si hajtman, „Martin, ten pôjde.“Gagačka vkradol sa do dvora potichučky, aby ho nepočuli a neskryli sa. Ale Martin Rázvora
dopočul písknutie dveriec, podvihol hlavu od roboty a hneď ovesil nos, vidiac hajtmana a v
jeho ruke list.„Ah, veď sa navláčiš, ty uvláčenec! Zmok, mátoha kadejaká! Keď ťa nevie dakto do vody
sotiť. Už ma zas chce vypraviť. No, len počkaj si!“Hajtman nesmelým, váhavým krokom prikradol sa k Martinovi, ktorý, sediac na vyvalenom
kláte, energicky búcha mlatčekom o zatupené ostrie kosy. Martin naoko nevšíma si hajtmana, len
kuje a kuje, akoby už zajtra ani nesvitlo.„Ale kuješ? Pán Boh pomáhaj!“„Hej,“ krátko odvetil Martin, pozrúc bežne na Gagačku. No i týmto krátkym pohľadom uspel
zazrieť list v ruke hajtmanovej.Gagačka sadol si pod stenu na skaly a trpezlivo čaká, kým Martin dokončí robotu. Veď už aj
tak búcha na samý koniec kosy.Keď je kosa nakovaná, Martin Rázvora chytí kosisko a nakúva naň naostrenú kosu. Jej ostrý
cvengot ohláša sa vypustnutou, tichou dedinou a Gagačkovi uši brnejú. Martin po pár úderoch
podrmal kosu, či sa nemyká, ale ona pevne sedí na kosisku. Zas chytí a napraví ju tak, ako ku
koseniu, a oprie na zem, skúmajúc, či nebude krivo. Dobre je tak.Chudák Gagačka nezná, skadiaľ začať. Povedať mu rovno: takto a takto, toto a ono — to
nejde. Pýta sa ho teda:„Nemáš nikoho doma?“„Ani duše: žena so sestrou okopáva švábku a otec šiel kroz juncov na jarmok. Ja zas idem
kosiť ďatelinu, lebo už poľahla.“„Už nebude rosy,“ poznamenal Gagačka, radujúc sa, že už má háčik, na ktorý Martina lapí.
Pritom ukázal list, aby ho Martin lepšie videl. „Veru nebude, a bez rosy ťažko trojku kosiť.
Ja som tak urobil zalanským; o polpoludní som šiel, našticoval som sa jej, ustal som ako kôň,
a nevykonal som ani mak. Odišiel som domov a večer pri mesiačku som ju poľahky pokosil. Nechaj
i ty ďatelinu tak, kým rosa nepadne.“Martin Rázvora nebol vrecom udretý. On zbadal hneď, kam ženie Gagačka.„No, už ja ju nenechám. Hroma budem čakať; do večera chcem ju ešte i do ostŕv poklásť. Nuž
tak!“„A už z toho, Martinko môj drahý, nebude nič. Pôjdeš k okolnému s listom.“Rázvorovi od jedu skoro kosa vypadla z ruky. Oči mu vysadli, ústa pootvorili. Konečne
zvolal:„Ale ja?“„Z nás dvoch jeden, ale ja nie.“„Teda ani ja nie.“„Ach, veď ty nie, Martinko, božechráň! Rozkážeš pekne nohám k pánu okolnému a tie…“„A čo by mal kto posmech zo mňa robiť! Ja som gazda ako druhý. Kto nemá roboty, nech si
roznáša listy; mne kukučka nekuká, len do Jána, a komu i po Jane, nech si ten ide!“„Ale ty pôjdeš,“ dotvrdzoval mu hajtman, ďobnúc palcom na širokú dlaň.„A ja nepôjdem. Ak je na mne poriadka, dobre. Ale povedzte, kto odvážal dnes dva týždne
toho čaptavého žobráka, ale nie ja? A ešte vraj na mne rad!“„Ty sa do toho rozumieš ako hus do piva. Čo si odvážal, to nebolo z listovky, to boli foršponty…[10]Pozri, Martin, poriadka je trojaká: listovka, robotizeň[11]a foršponty. Keď si žobráka odviezol, odbavil si si len foršponty. No, rozumieš
už?“Martin ešte nerozumel, chytil sa háčika, čo sa mu nadhodil:„A keď som starého vojaka prenocoval, toho, čo ste mi doviedli, keď som mu dal jesť, čo to
bolo?“Gagačka nevedel sa naponáhle vynájsť, do ktorého oddelenia má túto úsluhu Martinovu
vradiť. Konečne povedal:„To je zas inšie, to patrí sem tak ako rukavica na nohu.“„Nuž tak?“ rozkričal sa nahnevaný Martin. „Nuž tak? Ja dávať foršponty, ja dávať
obšitníkom nocľah, ja listy nosiť, ja všetko robiť a… A druhí nič? Bola Mara Zubatá už niekde
z listovky, povedzte, vy starý chren! Bola?“„O Maru sa ty nestaraj, len o seba. Na list — za dve hodiny si tu a listovka sa ti zaráta.
Blázon! Keď si odbavíš dnes, zajtra máš pokoj. Všetko ti je jedno, či dnes, či zajtra. Sťa za
ktoré rebro ti visieť.“Gagačka už mal svoj spôsob ľudí nahovárať. Ale teraz mu mnoho neosožil, ba mierny,
náhovorčivý hlas Martina ešte na koňa posadil.„Nuž ale som ja v dedine sám? Či už niet viac gazdov? To mi príde dom a všetko zapľuť a
utiecť z tejto dediny. Veď to nie na vydržanie! Ani Jano Kubovie nebol ešte z listovky.“„Pozriteže ho, ako to on všetko zná! Počkaj, keď ty tú listovku tak dobre rátaš, spravíme
ťa na rok hajtmanom. Potom zvieš, čo je päť.“Martin sa zľakol, že bude hajtmanom. A či mu to nemôžu ľahko na krk zavesiť, ako pred
dvoma rokmi Vrzgútovi richtárstvo? Čert nespí… Strach pred hajtmanstvom donútil ho k tomu, aby
vzal list a šiel s ním. Hajtman, uradovaný nad zdarne vybavenou prácou, vytratil sa zo dvora.„Mudráci, žiaden nebudeš slúchať? Počkaj si, veď ja nebudem už viac hajtmanom. No, a teraz
poďme k tomu Maťkovi. Myslí si, že ja nevydurím nikoho s jedným listom. Hej, koho ja raz
pochytím, ten musí ísť, a čo by mal hneď drevené nohy.“Pán richtár práve sedel pri stole a čítal akési peniaze. Keď videl, že vchodí hajtman do
izby, zhrnul všetko zo stola a vsypal do obecnej truhlice. Gagačku to napálilo: veď zrejmá
vec, že ho vytvárajú z obecných diel! „No, počkaj,“ myslí si, „veď sú to obecné peniaze,
nebudeš sa ty v nich dlho už prehrabávať.“„Richtár, dajte mi niečo,“ a nadložil dlaň oproti nemu.Richtár s čudnou tvárou pozrel na hajtmana:„A čo?“„Moju konvenciu od Jána.“„No, už ste ma počuli grošom štrngnúť? Keď len tak hneď pýtate! Nechajte si dačo i na
staré dni; čo budete mať potom, keď si teraz všetko miniete?“„Po žobraní len nepôjdem, ani ma nik nemusí chovať.“Richtár pristúpil k nemu s mäkkou tvárou a povedal mu:„Ondrejko, teraz nemám, dočkajte, kým drobnice[12]vyberiem. Viete, že daňové peniaze vám len nemôžem dať, lebo vy môžete dočkať, ale
porcia nie.“„Ak mi dáte dnes, nebudem pýtať potom, a vám je jedno, či dnes a či zajtra.“„Viete vy, Ondráš, čo? Pôjdeme my prezerať batohy a drevo, spravíme lajstre a potom budeme
drobnice vyberať. Choďte pre hájnikov.“Gagačka poškrabal sa za uchom, patrne táto hádka nespáčila sa mu.„Čerti vedia, kde hájnici, v ktorej doline. Tých ja nenájdem, a čo si nohy po kolená
zoderiem. Nechajme my to tak; radšej počkám s tou konvenciou.“„No, len choďte. Čože, var vám je tých krpcov ľúto? Dajmibože, krpcov bolo i bude dosť.“„Ale dnes niet ľudí doma, akože budeme po dvoroch chodiť?“ namietal hajtman.Richtár, pristúpiac k nemu, oprel si ukazovák o čelo:„Gagačka, tuto, tuto. Rozum, Dora!“Hajtman zostal ako obarený rak, že richtár-chlapec jemu, v úrade skúsenému dáva lekciu a
Dorou ho volá. Vytrhol spomedzi zubov fajku a ako horúca bola, tak ju chcel do vrecka vložiť.
To bol uňho znak najvyššieho rozhorlenia. Ruka hľadala kešeňu, no na košeli nenájduc ju, opäť
i s fajkou podniesla sa k ústam. Richtár, aby umiernil hajtmanov hnev, pokračoval:„Ba hej, Ondráš, dvadsať rokov byť v úrade, a predsa sa takto potknúť! Akurát preto, že
niet ľudí doma, treba ísť batohy a drevo popisovať. A či vám je ľúto, že nebude vás mať kto
vriacou vodou obariť, alebo metlou vyhnať?“Na Gagačku tieto dôvody pôsobili. Vzchopil sa náhle:„No, už idem, idem. Netreba mne tiež mnoho trúbiť. Idem! Nech potom večer vykrikujú na
nás, že sme chodili po prázdnych dvoroch ako zlodeji, že sme chodili vtedy, keď sme nikoho
nečuli doma. Idem!“Tak kráča Gagačka dolu blatnatou cestou, vyhľadáva skalky a hupká do najväčších mláčok;
krpce a remence, ráno ešte také čisté, sú zafŕkané blatom.„Chlapec, a nie richtár; treba tebe richtárskej palice; kúdeľ a vreteno, nieto palica.
Štrngaj len šestáčikmi, veď ty vyštrngáš! Škoda krpcov — no, takýmto blatom sa brodiť o hlade
a smäde. Jaj, ale je, Pane Bože, za slniečko! Na roztopenie.“Hajtman šibol do hájnikovho dvora.„Jano, k richtárovi!“Kedy-netedy zvliekol sa zo šopy Jano, poľný hájnik ľupkanovský. Oči denným spánkom
napuchlé, medzi čiernymi, vymastenými vlasmi tu i tu zabodnutá stopka sena. Konečne sa Gagačku
opýtal:„A čože je?“„Čože je? Len sa opytuj! Pre teba môžu ženy i tú zem odniesť. Pekný hájnik!“„Pekný hájnik! Var viete dačo do mňa? Vy ste v noci drichmali a ja som musel po poli
sliediť, taký som ja hájnik. To nemám už ani spať?“„Nemáš ty krivdy, Janíčko, nemáš. Radšej choď hľadať lesného hájnika, kde je, čo je.“„A načo ste vy, Ondráš?“„Janíčko, chodím a kníšem sa na týchto nohách od božieho rána. Ani si ich nečujem. Choďže
ho pohľadať, choď! Tu ťa dočkám.“Jano vliekol sa pre lesného hájnika, za každým druhým krokom zívol, otvoriac ústa ako
humenné vráta a zakňučiac ako pes na pazderí.Gagačka za ten čas sadol si na podstenu a nabíjal fajku. Zápalku vytiahol spoza remenca na
klobúku. Keď už vo fajke horelo a z úst sa dymilo, zložil ruky na lono a začal žmurkať očami,
až zadriemuc, vyvalil sa na podstenu ako zhnilý stĺp a začal pravidelne odfukovať. Len keď ho
už v jeden bok dobre vyomínalo, prišli obaja hájnici a zobudili ho.No a teraz nasledovalo to pravé. Richtár s hajtmanom a oboma hájnikmi chodili z dvora do
dvora, prezerajúc, kto koľko má klátov, rohov, lát a po šopoch koľko majú tam nasušenej
noseniny-trávy. Docielené výsledky značil richtár do dlhého, úzkeho lajstra. A to sú tie
drobnice. Podľa nich každý gazda musí za klát, roh, latu a každý batoh trávy určenú sumu do
obce zaplatiť; z toho sa obecní sluhovia platia.Pán Boh to zná ako, dosť na tom, že Ľupkanovci dajak zavoňali, čo sa po ich dvoroch robí.
Akiste z poľa zahliadli, ako hájnici pod cieňou chvojinu a raždie prehadzujú a pod ním ukryté
kláty objavujú. Dedina, predtým akoby vymretá, zrazu ožila, až sa to v nej len tak hemží. Za
úradom chodí tlupa občanov; niektorí z nich, čo lepší, i do dvorov sa odvažujú; iní, čo
podlejší, len pred domom na ceste postávajú. V každom dvore bez výnimky strhne sa zvada medzi
domácimi a úradom.Katrena Kubovie je už doma. Nebolo ju treba veľmi z komory vyvolávať; čakala úrad predo
dvermi.„Chvalabohu, Katrenka, keď si len tu,“ posmieval sa jej hajtman.„Zbehla som z poľa domov, lebo tam ktosi skričal, že akísi chlapi prišli do dediny a po
dvoroch chodia, aby reku niečo neukradli…“ odsekla Katra.Richtár sa začervenal ako ruža.„Máte kláty?“ pýta sa hájnik.Katra sa robila, akoby nerozumela otázke.„Ach, a načo by nám boli, keď nedržíme včiel; pravda, máme jeden klát, ale…“„A kde je?“ skočí jej richtár do reči. „Poď ho ukázať.“„Nuž netreba sa vám ani do ciene ustávať, hen pozrite, sekera je doň zaťatá.“„A rohy nemáte?“ vyšetruje ďalej richtár.Katra sa chytila za hlavu.„Ach, božechráň! Kým som sa nevydala, nemala som rohov, lebo by ma nik nebol vzal, a po
vydaji mi var len nenarástli…“Poľnému hájnikovi veľmi sa to spáčilo, i opýtal sa jej:„Katrena, ty aby si mala rohy! To nie. Ale tuto… toto…“„Kravu máme,“ mlela ďalej Katra, „tá má jeden… dva; dva voly, to sú tri, štyri, päť šesť…
Hej, tak je, majú šesť rohov.“Richtárovi došla trpezlivosť, počínalo ho dopaľovať.„Ty, Katruša, ja viem, že si nie taká sprostá, ako sa staviaš. Opytujeme sa, koľko máte
rohov, nie na hlave, ale drevených; vieš, čo v hore rastú.“„Ahá, takých? Nuž a čo ste to hneď tak nepovedali? To tiež ja z hlavy neviem. Mali ste
prísť, keď mi je starý doma, ten by vám to vedel povedať. Mne sa všetko tak vidí, že ich je
sedem alebo osem.“„Toľko? A kde sú?“ pýta sa natešený richtár.„Hja, najhoršie je to, že je tam dym. Veď viete, kladiem oheň, varím poludnie; nuž hej,
ako povedám, tie rohy sú tam na pôjde; ale veru, richtárik môj radostný, nehodno vám ísť ta.“Všetci sa zadivili nad Katrenou, že drevo drží na pôjde.„Ktože to kedy slýchal: rohy na pôjde! Veď nám dedinu vypáliš. Toto je pekná vec! Čo tam
robia rohy?“„Bože môj, vy múdri chlapi, čo ste v úrade, ani len toľko neviete, ako ja sprostá žena. Čo
vraj robia rohy na pôjde! Nuž čo robia, to robia, držia dach. No, už viete?“Richtár zahanbený, že ho Katra za nosom vodí, riekol úradským:„Poďte za mnou!“A tí šli za ním. Poprehadzovali haluzinu a raždie a pod ním našli klát i štyri rohy.
Neobzerali sa ani na Katrin krik, ale zapísali i to do lajstra. Vyšli i na šop. Tam na veľkej
hŕbe nosenina. Richtár obrátil sa k úradským:„Zoznajte, koľko je to batohov?“Každý sa utiahol a odvrátil od noseniny; ani jeden nechcel mať ostudu s Katrenou, ktorá
tiež vyšla na šop za nimi. Richtár čaká, čaká úsudok úradských, ale všade ticho.„No, čože tu stojíme darmo? Žiaden nevie rozprávať?“Hajtman spoza chrbta richtárovho prehodil:„Dvanásť.“Uradským odľahlo. Ostudu prevzal už hajtman. Nech Katrena už naň vyvoláva. A ona nechcela
ich očakávanie klamať, lebo hneď vyvolala:„Dvanásť batohov! Čo nepoviete hneď dvadsaťštyri; keď už máme prikladať, priložte hodne.
Dvanásť batohov! Veď to odnesiem v piatich.“Jano, poľný hájnik, tiež chcel ukázať Katrene, že i na ňom niečo záleží, preto povedal:„Katrena, toto seno v piatich batohoch unesieš: to hej, lebo je suché. Pováž si, keby toto
bola tak suchá tráva z lúky, v koľkých batohoch bys’ ju odnosila?“Katrena, pocítiac, že Jano trafil klinec na hlavu, pustila naň ohnivú strelu zo svojich
čiernych očú. No nedala sa mu premôcť, ale i proti jeho múdrosti našla námietku:„Bolo ma vtedy pre noseninu pokutovať, kým to bola ešte tráva, nie teraz, keď je z nej už
seno. Ale tak je to: hájnik doma spí, do poľa nejde, len kedy-netedy vyteperí sa na šop k
nosenine a tam od buka do buka háda, koľko kto noseniny má. Takým hájnikom môžem byť i ja. Ale
keď si ty, Jano, hájnik, lap trávnicu na tráve.“„Ale, napíšme jej desať,“ povie richtár.„Nechže bude desať,“ potvrdili ostatní.Hajtman chcel sa zalíškať Katre, preto, kým richtár batohy vpisoval, prehodil:„Hej, najlepšie bude desať. Veď je zas i jej škoda, i obce je škoda. Ale celá obec
nepocíti tak veľmi krivdu ako jednotlivec… Nechže bude desať.“Katra nepovedala na to ani len slova, len spodnú gambu pohrdlivo mu otrčila, akoby mu
chcela povedať:„No, čo ty povieš, to je najmenej. I tak si len piate koleso a trinásty apoštol.“Kým úradskí celú dedinu takto pochodili, slnce nachýlilo sa dobre k západu, oblejúc zlatou
žiarou oproti ležiace pohorie. Obyvatelia ľupkanovskí už dávno boli doma. Aj úrad uchýlil sa k
richtárovi. Výsledok kutania bol zložený v dlhom úzkom lajstri. Z neho vysvitalo, že
Ľupkanovci veľmi radi z cudzieho majetku berú. Aby sa to akosi zamedzilo, zišiel sa celý výbor
do porady a uzniesli sa na tom, že sa zakáže na trávu i do hory chodiť. Toto uzavretie mal
publikovať hajtman.„Choďte zakázať do hory a na trávu,“ povedal mu richtár.Hajtman vstal spod pece a vytratil sa von. Vyšiel až na koniec dediny a hneď od kraja
vážnym, zachrípnutým hlasom volal:„Na trá-vu a do ho-ry ne-pô-jdeš ni-kde von-kon-com a-ni je-dna; ktorá sa opovážiš, rýnsky
striebra pokuty ťa neminie.“Týchto pár ostatných slov nevyslovoval sekane, tak ako prvé, ale chytro, až ich mal plné
ústa. Takýto bol úradný štýl v Ľupkanovej. Snáď v minulom storočí sa tiež takto zakazovalo na
trávu a do hory. Táto formula aj ten spôsob, akým sa odriekala, ústnym podaním prechodili z
jedného hajtmana na druhého asi tak, ako tá richtárska tabuľka. Občania ľupkanovskí zasa tak
privykli na vyhrážku, ku koncu zákazu prilepenú, že ju viac nedržali za vyhrážku, ale za cifru
ku zaokrúhleniu periódy potrebnú. Oni mysleli, že tá cifra tam musí byť tak, ako na každom
dobrom tatarci pletená šnúra so srsťou, aby sa mohlo dobre plieskať.Náš hajtman Ondráš nie darmo je dvadsať rokov hajtmanom. Vedel tak dobre zakazovať — bez
bubna, bez trúby, a predsa každý ho musel rozumieť. Ešte bol len na kraj dediny, a jeho hlas
už počuli i tam okolo kostola. Sotva zaznel jeho hlas, každý vybehol na ulicu, aby počul, čo
sa od úradu nariaďuje. A Gagačka volal múdro, prozretedlne. On si rozdelil Ľupkanovú na
dvanásť okresov, v každom okrese zavolal raz, a už bolo dosť a dosť, každý človek mohol už
potom počuť. Ale on nevolal hockde, on už mal isté domy, pred ktorými zastal, a obrátiac tvár
dolu dedinou, akoby do vetra zavolal:„Na trá-vu a do ho-ry ne-pô-jdeš ni-kde von-kon-com a-ni je-dna; ktorá sa opovážiš, rýnsky
striebra pokuty ťa neminie.“Mara Zubatá trochu neskoršie vybehla na preddomie i nedopočula prvú čiastku periódy, len
stereotypnú vyhrážku; zavolala teda na hajtmana:„Čo ste to zakazovali?“Hajtman Gagačka držal za ponižujúce dávať vývody kadejakým Marám Zubatým, vývody zo svojej
úradnej činnosti, preto nakrátko ju odbavil:„Dva razy nebudeme kázať!“„Ale, Ondrejko, nože no, povedzteže, povedzte.“„Keď tak, nuž tak, teraz ti len poviem, ale viac nikdy…“„Nuž a čo?“„Ale, Marienka moja, to, že zajtra budú hluchých páliť,“ a Gagačka kráčal o jednu stanicu
ďalej.Príduc pred Strapáňovský dom, začal:„Na trá-vu a do ho-ry ne-pôj…“Nemohol dokončiť. Pred Strapáňovci obecný potok tvorí hlbočinu, na ktorej vše bývajú husi.
Tak i dnes, idúc z paše, zastavili sa na tejto hlbočine a kúpu sa tam. Keď počuli ale mocný
hlas Gagačkov, i ony chceli ukázať svoj a prekričali hajtmana, ktorý poslucháčov nechal
poslucháčmi a podišiel o stanicu ďalej.Po odbavení práce hajtman kráčal do richtárskeho domu. Tešil sa, že konečne si už
oddýchne. No mýlil sa. Sotva vstúpil do richtárskej izby, už mu richtár rozkázal:„Zvolajte chlapov, ideme striekačku probovať.“„Ach, veď sa máš toľko s tvojimi striekačkami,“ pomyslel si hajtman a pobral sa do dediny
a kde akého chlapa našiel, volal ho k striekačke.No krem volaných bolo ešte viac nevolaných, menovite detí a väčších-menších parobkov. Tu
bola vhodná príležitosť k zrelým i nezrelým kúskom.Striekačku na cestu vytiahli, vodou naplnili. Zídení chlapi ťahali sochor hore-dolu a
napumpovaná voda mohutným prúdom striekala vyše dedinských domčekov. Hajtman nič iné nerobil,
len okolo striekačky obchodil a na to dával pozor, aby chlapci nevyňali z nej lônik; keď
chlapci priveľmi zblížili sa ku striekačke a robili tam krik a lomoz ako v Sodome, Gagačka
figliarsky žmurkol na poľného hájnika Jana, teraz regulátora striekačky, a tento ako figliar
od kosti porozumel tomu a rýchle skrútil cievu do chlapcov, takže voda mocným prúdom padala na
nich. Razom na strelenie celý priestor zostal čistý. Chlapci ako myši mokrí rozutekali sa.Tak striekačka sprobovaná, opravená a olejom pomastená bola. Susedia ju potom strčili do
kôlne, ktorá niže dediny osamelo stála.No a po tak mnohých prácach a ustávaní úrad pobral sa k Abrahámovi, aby si i hrdlo
pomastil a zahasil ten večitý smäd. Gagačka bol i tu — hajtmanom. Posluhoval verne, rozdával
pozorne, delil rozšafne a spravodlive, a na seba tiež nezabudol.[1]gemeiner— obyčajný vojak[2]jáger— horský pešiak v rakúsko-uhorskej armáde[3]infanterista— pešiak[4]vyradoval— vybačoval, odovzdal predpísané množstvo naturálií
gazdom[5]ryncka— žalúdok z mladých teliat na kľaganie mlieka[6]šajn— stará rakúska mena[7]k pánuokolnému— notárovi[8]z listovky— z povinnej roznášky listov obci[9]poriadka— práca, ktorú vykonávajú občania pre obec po
rade[10]foršponty— povinné furmanky, záprahy občanov pre obec[11]robotizeň— povinná práca občanov pre obec[12]drobnice— drobné sumy, drobné poplatky | Kukucin_Hajtman.html.txt |
Všeličo z Bošáckej dolinyDobre sa pamätám z môjho detinstva, že v mojom rodisku Lubine nebolo vídať iného rúcha u
ľudu, len samý národný kroj, z ktorého mi najlepšie utkvelo v pamäti, že dospelejšie panny
chodievali do kostola v partách, jaké teraz len poctivé nevesty k sobášu nosievajú, v
damaškových, kvetovaných kamizolkách a v rukávcoch a zásterkách vyšívaných, okolky ale,
zastupujúce miesto sukni, boli biele plátenné a v páse okolo tela vyšívané. Mužské rúcho
záležalo z bielych súkenných nohavíc, kabanice a haleny, len málo modrými šnúrami
cifrovaných, modrého súkenného prucľa (vesty), a hlavu pokrýval širák s veľmi širokou
strechou, nohy ale bývali obuté vo veliké boty, so širokým pyskom, u členkov zhŕňané. V
lete chodievali ľudia bosí, len v nedeľu, alebo na pohreby a iné slávnostné príležitosti,
dopriali si luxus obuvi. Ale aj krpce sa ešte zhusta nosievali. Krpce si sami robievali a
naťahovali ich na hrubé vlnené pančuchy, do pol lýtok siahajúce a krajom čiernou vlnou
ornamentované. Takéto pančuchy plietavali chlapi, keď vo valche „váľali“ súkna. Na valchu
nemuseli ustavične dozerať, lebo keď si súkno do válova dobre uložili, o to sa postarali,
aby súkno, na ktoré ťažké drevené „hlavy“ rytmicky dopadali, vždy bolo mokré, a koleso aby
sa riadne otáčalo. Mali dosť času na preberanie i čistenie vlny a pletenie pančúch. V zime
sa nosievali biele súkenné papuče. „Širák“, iste pre veľmi širokú strechu tak zvaný,
zastupoval znamenite v lete slnečník, a v čas pŕšky — dáždnik, a keď bol dlhým nosením na
mastnej hlave cele masťou presiaknutý, ani sa ho voda nechytila, a musela byť často zo
zhrnutých nahor okrajov zlievaná. Taký širák bol dobrý i napiť sa vody. Dalo sa totiž na
strechu širáka aj za holbu vody načreť, krajom na ústa naložiť a tak sa schuti napiť. V
zime nosievali mnohí baranice. Len kováč nosil rúcho čierne. Cigáň sa odieval do toho, čo
kde dostal, alebo čo obnoseného za lacný groš kúpil.Pred rokom 1848 stávala pred richtárskym domom masívna klada, do ktorej aj dvaja
odsúdenci bývali za nohy zacviknutí, a za pár hodín, sediac na zemi, túto zhanobujúcu
pokutu vytrpeť museli. Pred obecným domom stála trlica, do ktorej za hrdlo a obe ruky ženy
zatvorené bývali. V klade som nevidel nikoho sedieť, ale v trlici som videl jednu ženu
zacviknutú, a na stĺpe trlice za hlúb pribitú kapustnú hlávku, na znak, že sa tá žena
pomýlila a do cudzej zelnice na kapustu chodila. Takéto trlice patrievali v Trenčiansku v
XVI. — VIII. storočí k inventáru kostolnému, lebo sa často stávalo, že slobodných
priestupníkov 6. prikázania Božieho len potom smel kňaz zosobášiť, keď si pokutu v trlici,
pred kostolnými dvermi, po 2-3 nedele počas služieb Božích vytrpeli a cirkev pri oltári
odprosili. Zemianske privilégiá aj v takýchto pádoch zostávali v platnosti, lebo zemianske
osoby túto náramne ponižujúcu a zahanbujúcu pokutu mohli vykúpiť dvoma alebo troma zlatými.Mne sa to vždy oškliví, keď o takýchto zhanobujúcich, barbarských trestoch v starých
listinách čítam, lebo to bol predsa posmech a veliké poblúdenie, že ani kresťanské duchovné
súdy nevedeli ináče napravovať porušené mravy, než takýmto potupným a potupujúcim spôsobom,
ktorý leda otrocký strach, pokrytectvo, cit a žiadosť pomsty a rafinovanú opatrnosť v
hriechu, ale nie kajúci cit ľútosti nad poblúdením a pevné predsavzatie polepšenia vzbudiť
môže. Myslím, že by viac boli vykonali tí sudcovia úprimnou domluvou, srdečným napomenutím,
tichým pokáraním medzi štyrmi očima, než takým zhanobením, snáď z ľahkomyseľnosti alebo z
neopatrnosti padnuvšej osoby, ktorá má beztak krutý trest v povedomí svojej viny. I
palicovanie bolo takým divným korektívom skazených mravov. Duša zhrešila — a za to
palicovali telo. Hlava, myseľ, vôľa vohnali človeka, neznajúceho alebo nechcejúceho sa
ovládať, do zlých činov a múdry súd riekol: ta ho na dereš, a vytnite mu na tú čiastku
tela, ktorá ani žiadnu účasť na tom zlom skutku nemala, čím najviac palíc! A justícia mala
dušu na mieste.Raz som bol ako chlapec prítomný voľbe richtára v Lubine. Notárov syn bol mojím
vrstovníkom, s ktorým sme sa často schádzali. Počujúc raz náramný hukot hlasov na obecnom
dome, šiel som sa ta podívať. Jedni kričali: „Hoden je!“ — iní do toho hluku spustili svoju
nótu: „Nyne hoden!“ — až ten, za ktorého jeho strana hlasovala, bol prekričaný a
prehlasovaný, lebo tých bolo viac, a hádam mali aj lepšie hrdlá, ktorí volali: „Nyne
hoden!“ Na chvíľku sa stalo utíšenie, až zase iný kandidát prišiel na rad, na ktorého
väčšina hlasovala výkrikom: „Hoden je!“ a bolo po voľbe. Nato sa hrnul zástup ľudu k
starému, prehlasovanému richtárovi, kde štyria chlapi vzali spopred jeho domu ťažkú kladu a
doniesli ju s veľkou slávou pred dom nového richtára. Klada pred domom a silná lieskovica v
ruke boli symbolom richtárskej moci a hodnosti. Dereš na spôsob prenosnej lavice alebo
vozíka som v Lubine nevidel, zato mali tam dereš pred obecným domom, za cestou, ktorý
záležal z dvoch okresaných, do zeme asi na krok jeden od druhého zakopaných stĺpov, ktoré u
samej zeme spojené boli okresaným trámom, na ktorý si odsúdenec musel ľahnúť, a keď bol nad
pásom silnou, cez stĺpy dereša prepchanou, drieňovou palicou pripevnený, aby im neušiel
alebo velice sa nemrvil, vyťal mu „hajtman“ nasúdený počet palíc na nohavice, ale tých
palíc muselo byť vždy do páru, 6 — 12, lebo keby sa bol hajtman pomýlil a 13 palíc vyťal na
odsúdenca, to by bývalo najväčšie potupenie, lebo 13 korbáčov alebo palíc dávali len
potulným ženským osobám, ktorým Latináci hovorili „Venus vulgivaga“. Nepočul som, že by
richtár bol koho odsúdil na viac než 12 palíc. Len u pánskej stolice bývali s palicami
štedrejší, kde sa poddaným udeľovalo od 25 palíc (to nebolo zhanobujúce tak, ako 13!) vyše,
snáď zo samej úradníckej vďačnosti za bezplatné robotovanie slávnemu panstvu. — Bez kriku
sa žiadna voľba nevykonávala, ešte ani voľba hlásnika. Že si ale občania kandidátov
hlásnictva náležite chceli vyprobovať, musel každý pred zhromaždenou obcou na próbu
zahlásiť, a ktorý vedel najlepšie kričať, že by ho bolo až do Hrušového počuť, ten sa stal
hlásnikom a hneď mu doručili aj starú hrdzavú halapartňu, na vazovú rúčku nastrčenú, aby ho
v noci nepokúšalo. Hlásnik nielen v noci po dedine hlásil: „Uderila desátá hodina, chváľ
každý duch Hospodina, i Ježiše, jeho syna. Opatrujte svetlo, oheň, aby nebol ľuďom škoden.“
Ale aj v lete vo dne, keď bol veľký víchor, musel po dedine spevavo ľudí napomínať, aby na
oheň pozor dávali.Že som si tu, na počiatku, odskočil do Lubiny, to, myslím, sa mi nebude príliš
zazlievať, lebo veď práve tu som už v detinstve pozoroval a poznal u ľudu, čo ma potom v
Bošáckej doline, počas mnohoročného tu prebývania, vo vysokej miere zanímalo a zaníma
dosiaľ. Veď ten ľud je náš a my sme jeho. A čo by to bol za človeka, ktorý by si svojeti
nevšímal a o ňu nestál? Salónov nemáme, alebo len veľmi málo, v kaštieľoch nebývajú našinci
— alebo len prevelice zriedka.Čo som o richtárovej voľbe, o klade a trlici povedal pri Lubine, to všetko, len s malými
odchýlkami, platí aj o Bošáci. V čas môjho príchodu do Bošáckej doliny už o kladách a
trliciach nebolo tu ani chyrovať. Ale starí ľudia mi rozprávali, že tieto korekčné nástroje
aj v Bošáci stávali pred obecným domom. Aspoň sa zhlasovanému richtárovi usporil ten žiaľ a
tá hanba, že od jeho domu preniesli kladu k domu sokovmu. Až asi do r. 1850 bývali v Bošáci
obecnými notármi — ktorí bývali vlastne len pisármi richtárovými, a nie tak mocnými pánmi,
jako teraz — spôsobnejší, bežne písať znajúci, majetnejší občania, ktorí za skrovnú prácu a
dajaké sportle vedeli svoje kancelárske práce k spokojnosti občanov a vrchností zastať.
Zemianski, pánski synkovia, neboli by sa ani hlásili za obecných notárov, lebo jako pisári
v dajakej fiškálskej kancelárii hrávali väčších pánov, než jakými boli obecní notári,
richtárovi podriadení. Že si richtári na svojej hodnosti mnoho zakladali, toho dôkazom je
výpoveď jedného podhradského sedliackeho richtára, ktorého som nezadlho po mojom príchode
sem pochoval: „Richtár v dzedzine, císar v krajine.“ V Lubine som neraz jako chlapec videl
obecné súdy. Za vrch stola sedel richtár a po oboch stranách úradní, všetci s velikými
širáky na hlavách, na konci stola sedel notár, majúc písma pred sebou a brkové pero za
uchom. Na stole stál hodný džbán vína alebo piva, z ktorého si členovia obecného súdu len
tak naspamäť poťahovali, aby sa im v hlavách rozjasnilo a oni spravodlivý súd vyriekli.
Často sa stávalo, že keď sudcovia dlho otáľali s výrokom, lebo pre krik stránok neboli na
čistom, komu majú dať za pravdu a komu nie, energická pani notárka si podoprela boky a spor
rozsúdila. A bolo dobre. Lebo jedna sporná stránka bola s výrokom spokojná, a tá, ktorá na
súde prehrala, nebola by bývala spokojnou, ani keby odsudzujúci výrok bola trebárs
septemvirálna tabuľa vyniesla. Či sa práve tak konali obecné súdy aj kedysi v Bošáci?
Neviem. Ale myslím, že rozdiel mohol byť len nepatrný. Ľudí, ktorí sa pre každú pletku
súdia a jako „žalobné baby“ s ustavičnými žalobami sem-tam lietajú, býva všade dosť. Mnoho
súdov zapríčiní alkohol. Preto hovorí trefne jedno bošácke príslovie: „Kde sú sudy, tam sú
súdy.“ Podhradskí zemäni mávali až do r. 1848 svojho osobitného richtára a osobitný úrad,
takže im sedliacky richtár do zemianskej kaše dúchať nesmel. Ale ani zemäni sa sedliakom do
vnútorných záležitostí obce nemiešali. Tento dualizmus ale prestal nadobro r. 1850 a teraz
sa volí richtár bez ohľadu na to, či je zemän alebo nezemän, alebo práve Žid. Ale od 45
rokov nebol Žid richtárom ani v jednej k okresnému notariátu bošáckemu patriacej obci. Ba
som veľmi zvedavý, či by Židia — sionisti, keby sa im podarilo tak pošušky, alebo za pár
miliónov peňazí, späť vydobyť Palestínu — lebo zbrojou sa im to nikdy nepodarí — tiež tak
liberálne zákony pre Nežidov utvorili, jakým sa oni tešia v kresťanských krajinách? O tom
veľmi pochybujem. Ba s istotou tvrdím, že by to neurobili. Ostatne, o tom škoda je hovoriť,
lebo Židia radšej budú svetom rozlezení, než aby sa dobrovoľne vysťahovali do Palestíny a
odložiac ríf a fľašku, starootcovskú spustošenú zem vzdelávali, jeden z druhého žili.Kroj bošáckych sedliakov bol pred polstoročím voskrz národný, u žien a dievčat krásnymi
výšivkami zdobený, čisto biely, plátený, len vyšívané zásterky nosievali dakedy modré. V
zime nosievali aj ženy a devy vkusné, biele, súkenné kabáty a v čas nepohody haleny, len
skrovno modrými šnúrami obrúbené. Mužskí nosili úzke, modré nohavice, v páse remeňom
stiahnuté, spredu tmavo-modrými šnúrami vycifrované, modré vesty a biele kabáty a haleny.
Nohy mali obuté do bôt a hlavu pokrytú širokým širákom. Kto by si vtedy bol obul
foremnejšie čižmy, toho považovali za frčkára. Košele nosievali mužskí so širokými
otvorenými rukávmi. V lete záležal celý odev mužský z gatí, košele a klobúka. Vlasy nosili
mužskí dlhé, až po plecia splývajúce, a tvár si cele holili. Zemäni nosili modré nohavice,
vesty a tmavé kabáty, alebo modré, niečo niže pása siahajúce kabátky, menšie klobúky a
čižmy. Zemianky nosili tmavé sukne a fertušky, farbisté kabátky s filigránovými gombami a
na hlave ručník farbistý, a nie škrôbku, na nohách čižmy. Zemianske panny nosili vlasy vo
dva copy spletené a v tyle do kolečka stočené, pár stužkami vycifrované. Mnoho Bošáčanov
chodievalo s plťami dolu Váhom a Dunajom až na južné hranice Uhorska, rozvážajúc metly,
lúkote na kolesá, dosky, hlinený riad a v podjeseň jablká a hrušky. V zime dodávali do
Pešti kvíčaly a sušené ovocie a ktorýsi sa tam potĺkali, predávajúc potajmo bošácku
borovičku, ktorú však zo špiritusu, bôrkového oleja a vody sami fabrikovali. Ak bol taký
ambulantný borovičkár prichytený, musel náležite chlp pustiť. Borovičku mu vzali a peňažite
ho pokutovali, alebo na pár dní zavrzli do chládku. Takí borovičkári a kvíčelári
roznášavali svoj tovar aj po Nitriansku, až do Skalice. Pltníci obchodovali so židovským
kapitálom, a že vysoké úroky platili, von z domu voľne žili. Celý obchod ich len málo
úžitku im priniesol, mnohí o všetko prišli. Ktorí tak po svete chodili, vrátili sa obyčajne
s fúzami domov, ktoré tu však zholili. Jeden taký, obstojne majetný „kupec“ — vdovec,
namluvil si v Bošáci pannu. Tá ale zatiaľ sa zaňho nechcela vydať, zakiaľ fúzy nezholil.Teraz už národného kroju ubýva, ač ešte v prevažnej väčšine sa ho ľud drží. Škrôbky už
málo vídať a miesto nej prišli do módy u dievčat a mladých žien tylkové alebo farbisté
ručníky. Dievčatá už haleny nenosia, ale sa zakrývajú v zime a v čas nepohody vlnenými,
tmavými ručníkmi. Sukne a farbisté šaty sa preto rozširujú, jako aj barchantové kabáty, že
je to všetko lacnejšie, než doma zrobené, krásne vyšívané rúcho. Boty už ani kopaničiari
nenosia, kde ešte aj krpčiarov vídať, ale len foremné čižmy, ktoré nielen na jarmokoch v
Novom Meste kupujú, ale aj tunajším ševcom šiť si dávajú. Pre dievčatá vyšívajú ševci na
päte čižmy zeleným hodvábom rozmaríny. Keby pred 40 rokmi boli videli sedliaka lebo
zemänčeka s dáždnikom, boli by naňho deti jazyk vyplazovali a ostatní ľudia boli by sa
vysmiali a mu do maznákov nadali. Veď od čoho je široký širák a halena, ktorej štvorcový
krágeľ dal sa nad hlavu natiahnuť? Zemäni ale nosili „širice“ alebo „kepene“ z bieleho,
halenového súkna, s mnohými krágly, ktoré strechovito jeden ponad druhý, vždy kratší a
kratší, poprišívané boli. Zemän by to bol za urážku považoval, keby sedliak tú „širicu“ bol
„halenou“ pomenoval. Kopanický Cigáň menom Krivo…tý, bol prvý, ktorý začal chodiť s
dáždnikom. Tohoto Cigáňa markantnej cigánskej tvári, s jeho „Švetličou“ a letným, z
bukových listnatých haluzí utvoreným pavilónom, bol Wiliam Ritter odfotografoval, a že som
náhodou blízko toho Cigáňa stál, budem bez pochyby aj ja na tej fotografii figurovať.
Predtým nosievali mužovia dlhé vlasy, až na plecia splývajúce. Teraz len starí majú vlasy
dlhé, mladí sa naporad na krátko strihajú, a mnohí si nechávajú fúzy rásť, košeľu so
širokými, otvorenými rukávy už nevídať, ale nosia rukávy u spodku s vyšívaným obojkom a na
haklík zapnuté.Tunajší Cigáni, ktorých je v Bošáci prostred dediny a na hornom konci, medzi potokmi,
iste asi 50 duší, tvoria dve malé republiky. V Podhradí, vo Štvrtku a v Bohuslaviciach majú
len po jednej rodine cigáňskej. Už aj títo počínajú privykať k trvalej práci, lebo mladí
Cigáni chodia na celé leto na poľné roboty a z výrobku sa preživia až do jari. Všetci
tunajší Cigáni sú drobní kováči a kujú reťaze, dlábca, nebožiece a iné drobnosti, a pritom
si radi zahrajú v karty, a to aj „ferbľu“, keď nájdu v daktorej krčme takého pasionátneho
kartára, ktorý sa im dá o peniaze obhrať. Že by sa tunajší Cigáni väčšej krádeže alebo
práve zbojstva dopúšťali, o tom neslýchať. A keď sa daktorý pomýli a kradne, vtedy ukradne
najviac kus železa, kus suchej slivy na uhlie, ovocie, pár hláv kapusty alebo nakope si
zemiakov, rozvláči ploty a podobné. Ale hotová pliaga sú cudzí „hromádkoví Cigáni“, ktorí
sa, jako nomádi, na vozoch rozvážajú, a kde si šiatre rozložia, tam na okolí kradnú všetko,
čo len môžu. Od pár rokov ich ale v Bošáckej doline nebolo.Dôležitým živlom v obciach našich sú Židia, skrz-naskrz ľudia praktickí, ktorí všetko
vedia k svojmu zisku vykoristiť. Je ich tu zopár bohatých, ale veliká väčšina ich sú
chudobní! Jeden môj, falošným priateľom naštvaný, láskavý pomluvač, vyslovil sa vraj, aj
pred mojimi farníkmi o mne, že som ja hnilý klát, lebo že počas môjho dlhého tu úradovania
Židia sa rozmnožili a zbohatli. Keď mi to jeden, tej peknej reči svedok rozprával, zasmial
som sa a riekol som mu, že som ja nikdy ani vo dne, ani v noci so Židmi nekartoval, ani
nebiliardoval, ani v žiadnom kamarátstve s nimi nebol, a že zo mňa, chudobného človeka,
ktorý nie som percentový alebo tantiémový národovec, ba ani len kongrui som sa nedomáhal;
žiaden človek, ani kresťan, ani Žid, zbohatnúť nemohol. Potom, reku, ja som neprišiel sem
vyháňať Židov do Amsterdamu, alebo ako sa to v čase prvých, protižidovských hurhajov, v
predrevolučnej dobe hovorilo, do „Haštrdámu“ — ale aby som si hľadel svojho úradu a ľudu.
Nuž, reku, či som ja tých Židov pomáhal rozmnožovať? To ani ten duchaplný pomluvač
pozachrbtový tvrdiť nebude nikdy. Verím, že je to najlacnejší spôsob, vynášania seba
ohováraním druhého, vydávať len seba za priateľa ľudu a na inom, nepohodlnom človeku
nenechať chlpa zdravého, do očú sa poklonkovať a za chrbtom jazyk vyplazovať. Ale poctivé,
ba ani len rozumné to nie je. Nebránim sa, lebo v tomto ohľade sa brániť ani nepotrebujem.
Len mimochodom spomínam toto, na dôkaz tej príslovnej rozkydanosti našej. A keď som už toto
spomenul, nezamlčím ani úsudok jedného kopaničiara o mne. Ten kopaničiar sa nevedel nijako
zniesť so svojím zaťom, výborným robotníkom, zručným tesárom, murárom a pokrývačom. A keď
sa raz podohadovali tak, že zať odbehol ženu a tesťa, prišiel zať ku mne — asi pred 5 rokmi
— a riekol, chtiac tesťa u mňa očierniť: „Veďá, čo povedal náš starý o nich?“ — „Nože,
reku, spusť, Martine!“ Na to môj Martin, ktorý po mnohých chválitebných vlastnostiach má tú
nechvalnú, že rád kuká fľaškám až na dno: „Že oni sú veru dobrý kazateľ, ale zlý gazda.“ Na
to ja: „Chvála Bohu, Martine, kéž je tomu tak. Lebo kebych ja bol dobrý gazda, ale zlý
kazateľ, bolo by to mne hanba a celej cirkvi veliká škoda.“ A Martin sa nevedel prenadiviť,
že som sa na jeho tesťa nenahneval.Jedným vrzom vyrozprávam aj to, že sa mi dostalo od veľmi mne milého človeka,
skrz-naskrz dobráka, titulu „všiváka“! Bolo to hodne dávno, na roku nič nezáleží, ale na
skutku. Bol som navštívil nebohého švagra Augusta Roya na Starej Turej, kde som našiel
veľmi smutného a zrazeného nebohého Lajka Semiana, farára turolúckeho, ktorý žalostným
hlasom rozprával, jak velice ho okradli a jakú škodu mu urobili kmíni. Dopytoval som sa ho
seriózne na podrobnosti, čo mu všetko tí dlhoprstáci odvliekli. A keď mi to všetko
vyrozprával, riekol som mu: „Vidíš, Lajko, nie je to dobré byť takým žgrlákom, jako si ty,
lebo potom si prídu kmíni jako na hotové.“ Na to mi Semian odpovedal: „Veď máš pravdu, však
to takého všiváka, jako si ty, neokradnú!“ Tak sme si navzájom do tej polynkovej nálady
naliali pár kvapiek humoru, a to všetko smiechom pomiešali. Ale, čo sa nestalo? Sotva
minulo pár týždňov od tej doby, vylámala a vykradla tunajšia interkonfesionálna banda aj
moju komoru a poodvláčala všetko, čo sa odvliecť dalo. Ešte v tú istú noc napísal som
Semianovi kartu, že si ten titul, ktorým ma bol nedávno na Starej Turej poctil, vyprosím,
lebo tejto noci aj moju komoru kmíni náležite vymiškovali. Nebohý Geduli sa nad tým tak
rozosmial, že ho slzy zaliali.Odpustíte mi, že mi tak ďaleko od Židov pero odskočilo. Po tejto odbočke sa vrátim zase
k našim Židáčkom. Pred komasáciou mal každý Bošáčan a kopaničiar právo v utorok a piatok
drevo voziť zo spoločných hôr. To drevo predávali tunajším Židom, ktorí ho potom na siahy
porezané aj za trojnásobnú cenu v zime do Nového Mesta vyvážali. Koľko ráz som videl
kopaničiara zasňaženého, uvláčeného, na utrmácanej lichve viezť fúrku surového dreva do
dediny, za ktoré málokedy viac než 50-60 krajciarov dostal. Mrzol a namáhal sa v hore s
rúbaním a nakladaním dreva ťažkého na voz alebo na sane, humploval po zlých cestách lichvu,
dral voz alebo sane, zmeškal pritom celý deň, a keď si to drevo dňom predtým nachystal, aj
pol druha dňa. A za to všetko dostal 60 krajciarov! Ľúto mi bolo ľudí i hoviadok. Takéto
hospodárenie s horami od komasácie prestalo, a ľud za tým nebanuje. Keby dnes niekto
povedal Bošáčanovi alebo kopaničiarovi: Zapriahni kravičky alebo volky do voza alebo do
saní a choď na Biele brehy alebo na Grúň, obráť sa tam a prídi prázdny, dostaneš 60
grajciarov, ani by sa nepohol z miesta. Urbárnici dedinskí dostali vydelenej hory 800 jutár
a kopaničiari 300 jutár, a že temer každý má pri lúkach buky alebo duby, neni tu biedy o
drevo. Iný, a to výdatnejší prameň dôchodkov židovských, bývali tí mnohí pltníci a
obchodníci, ktorí za požičané peniaze vysoké úroky brávali. To už z väčšej čiastky
prestalo. Nie menší dôchodok mávali Židia z rožnej lichvy, ktorú kúpili a gazdíkom na
chovanie dávali pod ťažkými podmienkami. Ale aj toto už prestáva, odkedy v novomestskej
ľudovej banke peniaze za mierne úroky dostať možno. Teraz by si gazdík ľahko krky podrezal,
keby vzal na chovanie drahú jalovičku, lebo jakby sa málo krmy urodilo a lichva by spadla z
ceny, miesto úžitku by ešte musel doplácať tomu, kto mu ju dal na chovanie. Podiely hôr
vonkajších komposesorov zväčša Židia pokúpili. Drevo vyrúbali a predali, a rubiská dali
kopaničiarom do árendy. Keď ale zavoňali, že rubiská, ktoré boli lesom zarastené v čas
komasácie, znovu vysádzať sa musia, dali sa ich neopatrným kopaničiarom predávať. Už pred
rokmi varoval som kopaničiarov pred kupovaním rubísk. Ktorýsi poslúchli, a teraz sú tomu
radi. Daktorí sa ale vysádzania nebáli a rubiská kúpili, a teraz sa škrabú za ušami. Ono sa
to vysádzanie rubísk preťahuje, ale naposledy predsa vykonať musí. S obsievaním
árendovaných rubísk si mnohí kopaničiari znamenite na nohy pomohli, lebo mávali tam bohaté
úrody.Praktickí Židia — s chatrnými výnimkami — vedia si obľahčiť bremeno výdavkov na plácu
slúžok tak, že ich posielajú nádenníčiť cez celé leto, až do jesene, pri okopávaní cukrovky
a zemiakov, a potom pri vykopávaní týchto plodín. Čo zarobia, musia oddať „pánovi“, a ten
ich z toho o Všechsvätých vypláca. Počul som o jednom chudobnom Židovi, ktorý na jedno oko
slepé služobné dievča posielal na celý týždeň do Bohuslavíc, dajúc chúďaťu dievčaťu 6 na
tvrdo uvarených vajec a kus chleba. Pred 30 rokmi boli v Podhradí dve poriadne dievčatá,
dvojičky. Jedno slúžilo u mňa, druhé u bohatého Žida, mäsiara a čachrovníka s lichvou.
Koľko ráz sa to úbohé dievča žalovalo svojej sestre u nás, že jeho pán skupuje od žobrákov
krajíčky chleba a dievčaťu po kúsku dáva. Na veľkonočné sviatky navarila Židovka hrniec
kapusty a dala dievčaťu, aby si to zanieslo k susedom, a za celý týždeň si po troche
zohrievalo a jedlo, ale milosrdní susedia chovali dievča za celý týždeň u svojho stola.Pred 40 rokmi boli pláce služobníkov a nádenníkov veľmi chatrné. Sám som mal za viac
rokov veľmi poriadnu, poslušnú a pracovitú slúžku, ktorá ani viac pláce nežiadala, než 14
zlatých na rok. Nádenníkovi sa platilo denne 10 kr. a chova, bez chovy 20 kr. Len v žatve a
kosbe sa platilo viac. Dnes má slúžka priemerne 45 — 50 zl. ročne a celé zaopatrenie, a
nádenník 50 — 60 kr. Vtedy bol starý funt mäsa 10 kr., teraz je kilogram za 64 kr. Môžeme
teda aj my povedať, že sa nám výdavky od 40 rokov nie o 30, ale 100 i viac percent zvýšili,
a žiadať značné povýšenie našej civillisty. Lenže nesmieme zabúdať, že sa na ten
produktívny ľud toľko bremien navaľuje, že sa tomu diviť musíme, že to ešte znášať stačí!
Nie je teda ani radno, ani slušno, ani možno, pokúšať ľud domáhaním sa ustavičných
„podvyškov“, ale je treba zvýšiť svoju uznalosť a spokojnosť, a naťahovať sa len natoľko,
nakoľko duchna stačí. Lebo kto na väčšieho pána si chce zahrávať, než nakoľko mu para a
skrovný dôchodok stačí, skoro vyjde na psí tridsiatok.U Židov vidno i na najodľahlejších dedinách, zvlášť u ženských, veľký luxus v rúchu.
Skrsne-li jaká móda, a keby bola jak nechutná, Židovky sú prvé, ktoré sa jej chytia a v nej
parádu vykonávajú. Človek by sa nazdával, že tie, v najnovšej parížskej móde sa presúšajúce
Židovky, vo vzdelanosti ďaleko vynikajú nad našimi ženičkami a dievočkami, ale nie je tomu
tak. Mimo toho, že Židovky hovoria slovensky a nemecky, a daktoré sa namáhajú ostentatívne
aj maďarsky hovoriť, keď inšie nie, aspoň „álaszolgája“, „kérem“ a „izí“ je úroveň ich
vzdelanosti len toľká, jako u sedliačok, alebo ani toľká. Jedna mladá, znamenitého
semitského typu Židovka, ktorá kdesi aj maďarskú školu navštevovala, prišla raz moju ženu
prosiť o kvety na presádzanie, lebo to je lacnejšie, než keby si dala spraviť teplú hradu a
sama si tam dochovávala sádzaničky, a rozprávala, že jej babička umrela, ktorú vložili do
kovovej rakve, a potom „aromaticky zatvorenú“ (aromatisch verschlossen) odviezli do inej
obce. Tejto „vzdelanej“ Židovke sa plietlo čosi v pamäti o hermetickom uzavretí, a ona z
toho spravila aromatické. Že sú Židia práve takí poverčiví, alebo ešte poverčivejší, než
náš pospolitý ľud, o tom by najlepšie vedela rozprávať podhradská „bohyňa“, ktorá, jak to
aj v mojej prítomnosti hovorila slávnemu českému spisovateľovi Jiráskovi, má zvláštne
zariekacie a zaklínacie formule pre Židov, a nebohý súľovský Križan mi rozprával, že aj
Židia chodievajú k nemu i zo Sliezska, i z Haliča, mimo našich vlasteneckých Židov — na
luteránsku čiernu omšu. Darmo sa Križan vyhováral, keď som mu domlúval, aby nenapomáhal
poveru, že však sa on len z knihy, čierno zaviazanej, s ľuďmi, na tú čiernu omšu
prichádzajúcimi, v kostole privátne modlí, lebo nechával ľudí v tom domnení, že tá modlitba
jakési magické účinky mať musí. Raz som mu nahnal smrteľných úzkostí, keď som mu povedal,
že napíšem článok o súľovskom haruspexovi.V piatok večer, pred započatím šábesu, behá židovský „chlopkár“ po dedine a dreveným
kladivom každému Židovi trikrát silno na dvere zaklope, a tak za malú chvíľu pobehá po
všetkých židovských domoch, aby sa brali na modlenie do synagógy, ktorú majú vystavenú
naprostred dediny, napravo od obecného domu. Starú, neúhľadnú, v kúte zarazenú synagógu
adoptovali si na školu s dvoma učebňami. V sobotu okolo 10. hodiny predpoludním chlopkár
neklope, ale lieta jako vietor a pred každým židovským domom fufnavo zavolá: „In die
Schül!“ a tak zozváňa do synagógy. Že je to klopanie a vykrikovanie teraz, keď sú v každom
dome hodiny a Židia verejne k modlitbám sa schádzať môžu, úplne zbytočné, no to neberú
ohľad. Buď to ale Židom k chvále rečeno, že si svojej bohoslužby nezanedbávajú, a nielen
najchudobnejší, ale aj najbohatší, pilne na svoje bohoslužby chodia a svoje náboženstvo v
úcte majú. Nie tak, jako nejeden pokrstený človek, ktorý, keď hladu nepoznáva a materiálne
si lepšie stojí, než mnoho chudobných, už si radšej zasadne k fľaške alebo ku kartám, než
aby, jako kresťanovi sluší, zasvätil deň sviatočný.„Nedeľný pokoj“ zachovávajú obchodníci len po väčších mestách. Tu v dedinách vidíme, že
si toho zákona o nedeľnom odpočinutí naši Židia nevšímajú, ale svoje krámy majú i v nedeľu
celý deň otvorené, a vzdor kresťanskému potravnému spolku, ktorý im je ako tŕň v päte,
práve v nedeľu a vo sviatky najlepšie obchody robia, preto, že sa práve v dni sviatočné
najviac kopaničiarov do dediny dohrnie a temer každý niečo, čo potrebuje, kúpi, či za
hotové, či len na kriedu. Ale na šábes sú krámy židovské pozatvárané, ač temer každý
bočnými dvermi kupujúcich do krámu vpustí a predá, čo môže, len aby ho druhý Žid nevidel.
Je tu v Bošáci aj Žid-roľník, ktorý svoje zemičky sám obrába a pritom aj s maličkosťami
kupčí.V čas môjho príchodu do Bošáckej doliny mali sme najbližšiu poštu v Považskom Novom
Meste, na viac než zemepisnú míľu od Bošáce vzdialenom, odkiaľ nám listy, noviny a balíky
dva razy cez týždeň nosieval chudobný Židáčik, otec bohatého syna, ktorý ale chudobným
rodičom, ač bol mäsiarom, ani len funt mäsa darovať nechcel, jako sa na to jeho matka u nás
žalovávala a syna hrozne preklínala. To bolo tým podivnejšie, čím častejšie sú pády
rodičovskej lásky k deťom a detí k rodičom — u Židov. Pozdejšie sme mali poštu v Moravskom
Lieskovom, a keď tam poštár čosi pobabral a poštu mu odňali, preložili Bošácu a Podhradie k
pošte do Melčíc, kde ale dlho nezostala naša pošta, lebo sme dostali poštu do Bošáce, a keď
poštár-organista umrel, prenajala poštu jeho vdova a vedie ju dosiaľ so vzornou
akurátnosťou a výslužnosťou. Od pár rokov máme aj telegrafickú službu v Bošáci, takže nám k
pohodliu nič nechýba, len odbočka železnice od Bohuslavíc Bošáckou dolinou do Moravy. Aké
to boli ešte roku 1850 starosti, keď pošty boli ďaleko, a keď kto chcel sa dať asekurovať
proti ohňu, musel ísť do Trenčína, alebo, ako v Lubine — až do Trnavy. Teraz je
asekuračných agencií v každom kúte plno. Poľné cesty bývali dešperátne, lebo sa neštrkovali
a neopravovali. Teraz máme od Podhradia až po hradskú u Bohuslavíc cestu výbornú,
vyštrkovanú, vždy v dobrom stave pilným pohrabáčom Jurkom Petréch udržovanú vicinálnu
cestu, že by po nej aj automobily jachať mohli. Hradská a vicinálne cesty sa najviac kazia
v jeseň, keď sa v pľušti tisíce centov cukrovky vyváža k železnici.Pred 40 rokmi bolo veľmi mnoho prielohov (viacročných úhorov) po vŕškoch Bošáckej
doliny, ktoré sa obyčajne ovsom posievali. Jak ale nastali železné pluhy, ktorými sa ľahšie
a lepšie orie a ľudia sa oboznámili s bôľhojom (Anthyllis vulneraria), len ledakde vidieť
prieloh neužitočný. Bôľhoj sa zaseje s ovsom alebo s jačmeňom, ktoré semená nech sa
podaria, lebo nie, na druhý rok tá roľa vydá hojnosť krmy. Po skosení sa raz alebo dva razy
preorie, zaseje žitom — a toto vydá často lepšiu úrodu než na doline. Od výborných
hospodárov moravských naučili sa aj naši roľníci lepšie hospodáriť. Okrem maštaľného hnoja
užívajú už od pár rokov umelé hnojivá, zamieňajú semená, lepšie orú, majú aj naporad
rozličné hospodárske stroje: sečkovice, mláťačky, fukary na vitie zrna, sejú nie rukou, ale
strojom cukrovku, ktorej sa tu veľmi mnoho dorába, dbajú o dobrú fajtu dobytka. Vôbec —
pozorovať na hospodárskom poli potešiteľný pokrok. Tunajšia veľkostatkárka, pani
Ostrolúcka, mi koľko ráz hovorila, že zakiaľ svoj tunajší i ivanovský statok sama dala
obrábať, na podhradský a bošácky statok musela pravidelne doplácať — a dakedy aj na väčší
ivanovský. Teraz platí od rokov arendátor ivanovský 9000 zl. a podhradský do 3000 zl., a
pritom sa dobre má, lebo rozumne obrábané role vydávajú dobrý úžitok. Pravda, keď sa
obrábanie toľkých rolí zverí na nešikovného a nespôsobného človeka, nemôže byť výsledok
takého hospodárenia lepší než bol. Ale moravský, inteligentný, príčinlivý a skúsený roľník
trafil veci na kĺb a vyčaroval zo zeme také úžitky, jakých predtým nikdy nevydávala. Čo sa
v čas môjho sem príchodu nacapkali ľudia cepami pri mlátení obilia! Pánski mlatci temer
celú zimu mlátievali, a ako to už býva, kde náležitého dozoru neni, jedno vreco po druhom
odvláčavali — za pálenku, a aj krmy behom zimy mnoho centov rozvláčili. Teraz si obilie
zväčša mláťačkami za pár dní omlátia, na fukare ovejú — a majú pokoj. Ale aj žatva vykonáva
sa omnoho rýchlejšie než pred polstoročím. Vtedy sa všetko len kosákmi žalo. A keby koho
boli videli kosou žito alebo raž kosiť, boli by ľudia nad tým ruky zalamovali a koscovi
nadali, že zrno vyráža. Teraz sa všetko kosí kosami a len málokto žne kosákom. Ani sa
človek nenazdá, a už je krásne obilie Bošáckej doliny pokosené, poviazané a pozvážané. Tie,
na Hradiskách nahádzané bronzové srpy, sotva na piaď dlhoké a málo ohnuté, dávajú nám s
úplnou istotou zatvárať na spôsob žatvy pred 2 000 rokmi, že zožínali len klasy a slamu buď
spálili alebo čiastočne vytrhali. Je to veľmi ťažká robota — za viac dní jedno za druhým
kosiť. Ale omnoho ťažšie je v oblúku zohnutému človeku za celý deň alebo celý týždeň žať. A
predsa túto prácu rád a s veselou mysľou vykonáva.V čas môjho príchodu sem chodievali chudobnejší ľudia do žatvy a mlatby na pár týždňov
do južnejších krajov. Tam vyžaté a vymlátené obilie doviezli si domov a z toho žili, zakiaľ
stačilo. A keď sa to pominulo, žilo sa na dlh. Že tak zo žravých starostí a z biedy
chudobný ľud nevychádzal, je samozrejmé, lebo doma nebolo zárobku temer žiadneho. Až keď sa
počal ľud hrnúť na celé leto do poľných robôt, hlavne do Mošoňu na arcikniežacie statky a
stadiaľ prinášal pekné sumy peňazí, vychádza ich odvtedy každoročne veľmi mnoho nielen do
Mošoňu, ale aj do Dolných Rakús, na Moravu, ba boli ktorési tlupy už aj v Čechách a v
Haliči. Ale v Haliči zle pochodili a viac ta ísť nechcú. Naši poľní robotníci odchodia z
domu o Veľkej noci a navracajú sa až v novembri. Len veľmi zriedka sa stane, že daktorý
celý zárobok tam prefúka a príde s holými dlaňami domov. Každá tlupa robotníkov má svojho
„gazdu“, ktorému pán týždenne vydáva potraviny: múku, ryžu, soľ, masť a iné pre celú tlupu,
čo gazda rozdeľuje medzi páry. Tomu hovoria naši robotníci „vydaná“. Jak je gazda statočný
človek, majú robotníci hojne potravy. Jak je kujon a utrhuje robotníkom, aby jemu viac
zostalo, je medzi robotníkmi nespokojnosť, a viac s takým gazdom na roboty ísť nechcú,
takže je na rok prinútený iných verbovať, ktorí ho ešte neznajú.I v Budapešti je značný počet ľudí z nášho kraja. Jedni sú robotníci v parných mlynoch,
iní v skladoch dreva. Spoločnosť kupcov s metlami, ktorých dovážajú hodne vyše pol milióna
kusov, záleží tiež z viac osôb. Ostatní sú podomoví predavači čerstvého a sušeného ovocia.
Pochvaľujú si, že vychádzajú denne na 2 zl. aj vyše, a pritom lepšie žijú než doma, ale na
zelenú ratolesť sa len máloktorý z nich dostane, kdežto hmotného a mravného úpadku
príkladov je viac než dosť. Bošáčanovi ísť do Pešti bolo tak, jako zabehnúť za humná.Od pár rokov lomcuje ľudom aj tu zimnica vysťahovalecká — do Ameriky. Dvaja Židia, jeden
z Bošáce, druhý klampiar z Podhradia, boli prvými tykadlami, probujúcimi svoje šťastie v
Amerike. Asi od štyroch rokov odplavil sa značný počet tunajšieho pracujúceho ľudu za
oceán. Mám ich tam dosiaľ z mojej farnosti 49 osôb v najlepšom veku. Temer všetci sú v
Pensylvánii v železolejárňach, v kamenouhoľných baniach a v rozličných fabrikách, iní po
iných štátoch a miestach, ale temer všetci len vo východných krajoch, kde je hrúza
robotníkov nahromadená, a práve preto aj pláce sú nižšie, než ďalej na západe. Jeden z
mojich farníkov tam umrel na týfus, o jednom sa nevie, kam sa podel, ostatní pilne dopisujú
domov a posielajú mnoho peňazí svojim. Jedna Podhraďanka, ktorá v máji odcestovala do
Ameriky za svojím ženíchom a tam sa dala civilne a cirkevne osobášiť, mi nedávno zaujímavý
list písala, v ktorom medziiným hovorí: „Ja som, chvála Pánu Bohu, šťastlivo sem došla.
Veľmi krásne časy sme mali na mori. More bolo také, ako zrkadlo, také tiché a pekné. Len
jedenkrát bolo zbúrené, ale to též nerobilo ništ, a já som cestuvala z Budapešti 24 dní, to
je 18 dní na mori a ostatné na mašine (železnici). Dlhé je to cestuvanie, a každý môže
radšej doma každý deň suchý chlieb jesť, jako tu bárs čo, lebo tu je všetko nechutné…
Chlapi, ktorí doma ženy majú, tu sa druhýkrát oženia, a potom žena môže čakať na neho, lebo
tu žiadne svedectvo nepotrebuje. A tak, ktorý sa chce oženiť, ožení sa, a keby tá prvá
prišla, tak jeho zaprú do takého miesta, kde delať musí, a potom čo tam vyrobí, musí dať
tej, s ktorou sa v Amerike sobášil, lebo len tá má k nemu právo. Ale keby sa chcela
rozsobášiť, tak jej dovolia, ale hneď nie. Tak tá prvá ništ nedostane, a to je veľmi smutno
pre tie ženy, ktoré svých mužov samých do Ameriky pustia. Iný Bošáčan mi píše z Hannastonu
v Pensylvánii, že sa má dobre a robí vo fabrike. Ale že je tam viac mladých ľudí z
Gemerskej stolice, ktorí od 3-4 rokov ničoho neusporili, lebo jeden týždeň pracujú a potom
za týždeň „dobre žijú“. Jedno asi 16-ročné dievča z Podhradia, nezadlho po svojom príchode
do Newarku, mi písalo, že je tam veľmi mnoho „Čajnov“ (Číňanov), ale samých mužov, lebo že
ich ženy nechcú do Ameriky pripustiť, pretože „liahnu po 4-5 detí naraz!“ Obratom pošty som
dievčaťu napísal, aby neverilo všetkému, čo jej tam dajakí prefíkaní šibali nahovoria, lebo
Číňanky rodia deti práve tak, jako u nás ženy. Je to smutný úkaz, že sa náš slovenský ľud
tak húfne hrnie do Ameriky! Chuti mu k tomu dodávajú aj dopisy z Ameriky, ktoré chvália
tamejšie zárobky a tamejšiu slobodu. Keby sa ľud doma dobre cítil, netúžil by za Amerikou.
Jaké muky vystál náš ľud pri vykopávaní a odvážaní cukrovky, keď sa tá práca konať musela v
daždivom, studenom čase, že sa robotníkom dopukali ruky, do puklín sa im blata natlačilo,
čo im veľké bolesti spôsobilo, a vozy, repou naložené, ledva troma páry volov mohli byť z
role vytiahnuté na tvrdšiu cestu. To bola krvavo zaslúžená pláca 60 — 70 krajciarov na deň!Pred 40 rokmi boli tu školy: jedna evanjelická v Podhradí, jedna katolícka v Bošáci a
tamže jedna židovská. Po kopaniciach písma znalí kopaničiari učili deti čítať, písať,
spievať nábožné piesne a katechizmus. Práve tak sa učili deti vo Štvrtku. Majetnejší v
kopaniciach, vo Štvrtku a v Haluziciach posielavali svoje deti — evanjelici do Podhradia,
katolíci aj z Bohuslavíc do Bošáce. Škola sa začínala hodne pozde — až v novembri, a
končievala sa v Kvetnú nedeľu. Teraz majú katolíci v Bošáci úhľadnú školu na poschodie s
dvoma učiteľmi, Židia zo starej synagógy upravili si tiež dve učebné siene, v Podhradí boli
osobitne vystavené dve priestranné učebné siene a zo starej školy upravený je byt pre
druhého učiteľa. Vo Štvrtku postavili evanjelici pred štvrťstoročím peknú školu a vedľa nej
úhľadnú vežu s dvoma zvonmi, katolíci upravili z kúpeného domku tiež školu, i v
Bohuslaviciach si postavili novú školu s bytom pre učiteľku. Vo všetkých tu spomenutých
školách sú diplomovaní učitelia a učiteľky. I v kopaniciach si postavili jak katolíci, tak
evanjelici nové školy. Katolícky učiteľ mal tam vlani v jednej sieni 179 žiakov a
evanjelický 80 žiakov. Školy kresťanské sa začínajú 15. septembra alebo 1. októbra a končia
sa koncom mája alebo počiatkom júna. Židia začínajú školu 1. septembra a končia koncom
júna. Židom je to možné, lebo nikdy som nevidel židovské deti pásť husi a rožný statok, na
zelinu chodiť, otcovi pri oraní lichvu vodiť a iné práce vykonávať. Židom deti leda doma
zavadzajú, a aby sa nadarmo po ulici netúlali, rodičia ich radi do školy posielajú, ale pre
skrze kresťanské deti nájde sa vždy robota, keď inšia nie, aspoň menšie deti zavarujú, keď
sú rodičia v práci. Dobre by bolo, keby deti nemuseli pásť husi a lichvu, ale keď si
gazdinká dochová 10-20 husí a tie potom odrastené predá, zapraví utŕženými peniazmi nejednu
dieru dlhov, alebo nakúpi „šúchov“ (=šiat) pre deti, a že pre lichvu spoločného pastviska
nieto a málokto chová lichvu celoročne na maštali, musia deti aj k paseniu upotrebené byť.
Následkom toho býva celoročne mnoho pol dní školu zameškajúcich, a keby sa mali rodičia za
každý poldeň zameškanej školy peňažite pokutovať, zapríčinilo by to osudné vrenie v ľude.
Ja si školu tak predstavujem, aby bola požehnaním a dobrodením jak pre deti, tak aj pre
rodičov, ale škola, ktorou dakto straší alebo ňou hrozí, bola by kliatbou a krutým trestom,
a musela by sa minúť cieľom. A jako chodievali tie detváky pred 45 rokmi do školy! Sotva
jedno sa našlo, ktoré by bolo malo slušné, naň odmerané a preň ušité šaty. Keď nemrzlo,
chodili bosé, a keď mrzlo, vytiahli rodičia dajaké škarbale z kúta a postavili do nich
žiaka, ktorému sáry až takmer po rôzkroky siahali, že sa v nich ledva vláčil. Na telo mu
zavesili otcovu odhodenú vestu, ktorá mu až kolená zakrývala, za kabát mu slúžil obnosený
kabátik, pod hrdlom žinkou uviazaný, ktorého rukávy sa žiačkovi po zemi vláčili. Na hlavu
mu postavili deravú čapicu, spadajúcu žiačkovi až na plecia. Mnohý vyzeral jako ambulantný
strašiak do konopí. Práve do takejto oktroyrky rôznych odhodených zdrapov obliekavali i
žiačky. Deti museli dodierať to, čo starší bratia a sestry alebo rodičia dodrať nevládali.
Teraz tie deti naporad nosia primerané, na ne šité šaty, čižmičky pre ne ušité, klobúčky
alebo čapice na ich hlavu sa hodiace, a dievčatká tiež majú rúcho primerané svojmu veku a
postave, a nechodia jako mátohy. Mnoho detí, od školy vzdialenejších, chodieva na celý deň
do školy. Keď sa škola o pol dvanástej na poludnie rozpustí a domov k obedu pospiechajúce
deti sa rozpŕchnu, povyťahujú si tu ostávajúci birdáši svoje uzlíky, porozkladajú si obedy
a najedia sa, až im za uchom praskne. Chlieb a v ňom vo vykrojenej jamke lekvár, suché
ovocie, kúštik slaniny, syr, po zabíjačkách klobásy, oškvarky, a čo tie dobré mamičky
chutného doma majú, to všetko po troche dávajú deťom do školy. Ale bez chleba neni ani
jedno dieťa, a keby nebolo práve chleba doma, dostane u pekára kúpenú caletku. Rozkošné je
dívať sa na tieto cez poludnie hodujúce deti, ako s jedlami čachrujú, aby menu väčšiu
rozmanitosť vykazovalo. Keď pojedia, chlapci svoje „luskáče“ (žabidráčiky na špagáte vo
vestovej dierke uviazané) pozavierajú a do vrecka vestového vložia, ruky od lekváru alebo
iného zababrané o nohavice poutierajú, rukávom cez ústa a popod nos sem-tam pretiahnu a už
sú hotoví, jak je pekný čas, okolo kostola sa naháňať, duby váľať, vŕby stavať, šibenice
preskakovať, na fazuľky sa hrať alebo sa trošku popasovať. Dievčatá sa hrajú osobitne. A
tak to trvá až do druhej hodiny popoludní. V kopaniciach je pravidelné navštevovanie školy
úplne nemožné, lebo keď sú mnohé pŕšky a potoky rozvodnené, by sa deti ľahko mohli potopiť.
Keď sú kruté zimy, by vzdialenejšie od školy, často na hodinu i pol druhej, pomrzli. Keď sú
sňahové fujaky, by ich zavialo sňahom. Keď sú poľadovice, mohli by ruky, nohy zlámať. V
takých nepohodách musia deti, ďaleko od školy bývajúce, doma zostať, a tomu neodpomôže ani
najprísnejší zákon. Vzdor tomu sotva pár analfabetov sa nájde na kopaniciach. Veď keby sme
mali dostatočné prostriedky, dali by sme nastavať pekných, všetkými možnými pomôckami
bohate zásobených, všetkým zdravotným požiadavkám zodpovedajúcich škôl, pre každých 40
žiakov by sme osadili spôsobných učiteľov, alebo učiteľky, opatrili by sme ich aspoň 800 —
1000-zlatovým platom, aby nemuseli zápasiť s nedostatkom. Ale keď tých prostriedkov nemáme,
nuž konáme len to, čo môžeme. Daktorí majú chorobnú idiosynkrasiu proti učiteľkám a kde len
môžu, tam ich zľahčujú. A predsa sa nájdu medzi nimi aj výtečné učebné sily, ktoré uznalosť
a chválu zasluhujú.Pred pár rokmi bol ma navštívil jeden pán z Prahy. Medzi rozhovorom o tunajších pomeroch
a ľuďoch zadivil som sa jeho výpovedi, že so strachom prekročil hranice Uhorska pri
Skalici, lebo že očakával, že sa často bude stretať s opilými Slovákmi, keďže počúval mnoho
rozprávať o rozšírenom na Slovensku korheľstve, ale že, ač už štyri týždne cestuje
Slovenskom, ešte ani jedného opilého Slováka nevidel. Nuž, reku, nie je to u nás všade tak
zle, ako sa to rozhlasuje. Čím väčšia kde bieda, tým častejšie a záhubnejšie je pitie
pálenky. Lebo keď sa žalúdku nedostáva záživného pokrmu a on sa k svojmu právu hlási, vleje
hladový chudák doňho špiritusu, aby ho ukrotil. A keď sa to často opakuje, je skaza
alkoholizmu hotová. Nevysmievajte sa mu, ani neopovrhujte ním preto, ani mu nenadávajte a
nezlorečte, ale radšej ho poľutujte a premýšľajte nad tým, ktorí medzi tak biednym ľudom
žijete, jako by bolo možno prácou mu zaopatriť taký zárobok, ktorý by mu umožnil ľudskejšie
sa živiť. Omnoho špatnejšie je to, keď sa človek zdravým a dostatočným pokrmom každodenne
živí, ba i hojné tabule si dopriať môže, a predsa sa ochlastáva a ožiera, alebo práve aj v
spoločnosti sa donešvári. V Bošáckej doline a na okolí ľud lepšie žije jako v biednom kraji
horného Trenčianska, preto je tu nemiernych pijanov tak málo, že by ich mohol na prstoch
jednej ruky počítať. Môžem zo skúsenosti povedať, že v čase môjho príchodu sem omnoho viac
opilých ľudí bolo vídať než teraz. Žil tu vtedy jeden nešťastný človek, ktorý bláznil od
opilosti. Raz prišiel ku mne a táral dve na tri. Až potom som zvedel, s kým mám do činenia.
Ledva som sa ho podobrotky striasol. Keď zas druhý raz omotaný do fary sa tackal, zavrel
som dvere pred ním a riekol mu, že ak má čo so mnou, aby prišiel triezvy, vďačne sa s ním
pozhováram a poslúžim mu, čím budem môcť. Nuž ale opitému môže aj anjel z neba hovoriť, to
všetko neni po chuti, lebo on mele vždy len svoje blúzniny. I tento sa napálil a spýtal sa
ma, či je tá fara moja? Ja, veru, reku, zakiaľ som ja v nej živý, je moja a ďakujte Bohu,
že neni vaša, lebo by ste ju už dávno hrdlom boli prehnali. S nadávaním odišiel. Raz
prišiel v jakejsi rodinnej záležitosti celkom triezvy a rozumno, slušne rozprával. Keď si
vec vybavil a odchádzal, riekol som mu: „Vidíte, človek sa s vami rád pozhovára, keď ste
triezvy a rozumno, slušne hovoríte. Prosím vás, nepite toho jedu.“ Podíval sa mi do očú a
riekol: „Keď oni nebudú jesci, ja nebudem piť!“ „Dobre, reku ja nebudem tak jesť, aby sa o
mne hovorilo, že žeriem jako vlk, a vy nepite tak, aby sa o vás hovorilo, že slopete jako
sviňa. Ruku na to!“ Len hlavou pokrútil a porúčal sa. Iný, alkoholom presiaknutý,
poľutovaniahodný dobrák, keď má motolicu v hlave, len veľmi mudruje a je samá žaloba na
ženu. Vtedy je škoda púšťať sa s ním do reči. Vlani som ho stretol v uličke pri synagóge
celkom triezveho a dal som sa s ním do reči. Keď som sa za hodnú chvíľu s ním porozprával,
riekol som mu: „Vidíš, Adam, s tebou je radosť zhovárať sa, keď si triezvy, ale keby si sa
videl, jaký si, a keby si vedel, jako blúzniš, keď si opilý, sám seba by si sa naľakal.“ Na
to mi odpovedal: „Ja neviem, či to nešťastie mám od Boha alebo od iného!“ „Ej, reku,
nepchaj ty svoje hriechy Pánu Bohu za sáru, ale uznaj svoju vinu, a tak sa napravíš na
dobrú cestu. Len mi povedz: či, keď vytriezvieš, nemrzí ťa to, že si bol tak napitý, až si
sa na čierno dozarážal?“ Odpovedal mi skrúšeno, so slzami v očiach: „Ej, veru ma to mrzí a
bolí!“ „Nuž teda,“ reku, „počúvaj na ten hlas svedomia a neobanuješ.“ Za čas sa držal, ale
chvíľami nevie odolať pokušeniu.Raz v lete bol som v poli, keď prišli s krstom a asi za hodinu museli na mňa čakať. Keď
som sa domov vrátil, povedal kmotor asi 50-ročný, ktorého prezývali krélikom, kaplanom,
dekanom: „Už som prám to dzieta sám scel okrstit, lebo šak aj já som kňaz.“ „Ej,“ reku,
„ale ste mali škaredú inštaláciu!“ a ukázal som prstom na jeho oko, okolo ktorého bolo
vidno všetky dúhové farby a pod ním podbehnutý čierny fľak, lebo sa bol s kýmsi pobil a
toto znamenie kurážnosti mu zostalo. Kmotrovia sa dali do smiechu a on povedal: „No, radšej
som sa mohel nechváliť, že som kňazom.“Môj predchodca v úrade, Samuel Štúr, brat našich slávnych Štúrovcov, Ľudovíta, Karola a
Janka, vlani v Trenčíne pochovaného, bol ešte jako tunajší kaplán založil „Spolok
miernosti“, ktorý sa ale ešte za jeho života rozpadol. V cirkevnom archíve podhradskom
opatruje sa kniha kvartová, v zelenom plátne zaviazaná, s nápisom na bielom štítku: „Údové
Spolku mírnosti v Cirkvi Ev. Zemansko-Podhradské od r. 1845, v 1. Ned. Adventní
založeného“. Na prvom liste sú vypísané, jako mottá slová Izaiáša XXII.13.14., a Pavla
Filip.IV.5. Za tým nasleduje na 5 stranách vypísanie pohnútky k založeniu tohoto Spolku
miernosti, spôsob prijímania do spolku, obšírna modlitba a zaväzovanie všetkých jeho
nástupcov v úrade k udržaniu toho spolku. Konečne je na 10 stranách 335 podpisov k spolku
pristúpivších členov, z ktorých sa ale vlastnoručne len 67 podpísalo, ostatných podpísal
temer všetkých sám Štúr a oni len krížik urobili pri svojom mene do kolečka. Medzi
podpísanými sú prví: „Samko Štúr, kaplán podhradský, Pavel Mikulík, školní učitel.“
Pozdejšie sa podpísali: „Gustáv Ostroluczky, Alexander Bangya, János Obetko V.R.“ O dobrej
vôli a poctivom úmysle Štúrovom svedčí jeho zápiska v tejto knihe, ktorú jako dôležitý
dokument, vzdor jeho spúchrelého štýlu, tu doslovne podávam v jeho vlastnom pravopise.„Ve jméno Boha Otce, Syna, i Ducha S. Amen. — Duch devatenáctého století je tu, v kterém
malí i velicí národové se hýbú a k sebepovědomosti přicházejí, tak že oni nejen z ohledu
světského a národního, ale i z ohledu cirkevního a náboženského nový život žíti započínají.
Každý, kdo se jen bistřejším okem po dějinách krajiny naši poohlédá, uznati musí, že jen
před několika roky v životě světském a národním panovala jakovási nadobičejná lhostejnost,
v životě pak církevním a náboženském bezpříkladná chladnost a nevšímavost. Prvního stavu
příčina jest soběckost a nevšímavost života veřejného, druhého pak zkaženost mravú a
převrácené rozumověrství, které se již i do nižších stavú silně prodírati počalo. Domáhání
sa jiných národú k právúm národnosti prislúchajícím, vzbudila se i v nás ta sama myšlenka,
a poněvádž krajina naša z těch rozdílných národú záleží, nevyhnutelně povstati muselo tření
a revnení všech třech národú, čím se i stalo, že jeden každý z národú těchto vzkříšení
života národního slávil. Než ale dávno vyslověná pravda uznati se musila i v naší krajine,
že oběc bez církve a národnost bez pravé nábožnosti nemúže míti takové spasitelné následky,
jakové by měla spojená súc v úplném súzvuku s Církví a s pravú nábožností. I skutečne
začala se krajina naša ohlédati po prostředcích, kterákby neduhu tomuto odpomohla, t. j.
kterákby Církev životní mocí a trvajičnosti a pojistěná státi mohla. I chopila se
prostředkú opravdu krásných, kdyby všecky bez výminky i do skutečnosti byli prorazili. Tak
na př.: učitelú povýšila do radú čestných údú krajiny, postarala se o dúkladnější
vychovávání mládeže, kdeby se větší pozornost na národní povědomost obrácela, učitelum
odměny pilnosti a činnosti se dávali, knihy pro mládež školskú mravnost a nábožnost
rozšírující se tiskli a rozdávali, a.j. avšak k rozseknutí uzle gordického nebylo muže,
kterýby by byl sáhnul po meči a slovo víry, pravdy a dobra ke krajanúm uherským mocně
promlúvil. Konečně predci povzbudil Búh muže Veleb. p. Štěpana Závodníka Vel. Divinského
farára, který r. 1844. první opovážil se hlásati, že i krajinský i cirkevní dobrobit nemúže
se jináče povýšiti, jedině tak, když mravnost hluboce upadlú vzkřísíme, toto pak opět
jináče vykonati není možno jedině tak, když s celú sílu boj proti nápojúm vypalovaným
povedeme a blahodárné Spolky Mírnosti založíme.Právě sem toho času cestoval po těch stranách a viděl sem, jak mnohonásobné úžitky
přináší Spolek Mírnosti Vel. Divinským obyvatelúm, i přisáhl sem Bohu, že posadíli mne kde
Búh o úřadu veřejného, s celú duší a se vší síly své pracovati budem na tom, aby sem
podobný Spolek Mírnosti čím nejdříve založil a rozšíril. Sám Búh to chtěl, aby sem se já,
ačkoli podivnými cestami, do Sl. Zemansko-Podhradské Církvi za kaplána dostal, a posvěcen
sem byl právě na den Sv. Michala r. 1845. Hlas můj pozdvihnul sem v první Neděli Adventní
tohože roku proti vypalovaným nápojům a na budúci Neděli dostal sem do Sp. Mírnosti čtyrech
údú, mezi kterými nalezl se i zdejší p. Učitel, který nemalý podíl v boji tomto
protipálenčeném bere a s celú duší sukromně i veřejně Sp. Mírnosti napomáha. Boj povstal
tuhý, překážky se jedna za druhú hrnúli, ačkoli né neočekávaně, posměchům pak a
pronásledování nebylo ani konce ani kraje, o čem ale všem mlčeti zde budem. Dosti na tom,
že sem nepodvratnú mocí jedenástkráte proti vypalovaným nápojům v chrámě božím při četném
shromáždění ludu veřejně kázal. Nemalú službu proukázala i Nedělné škola u nás založená a
Slovenskje Národnje Novini, které se i v škole čítajú i jednotlivým posílají. Při všech
těchto nesnázech a překážkach, které se mu v cestu kládli a ustavičně ještě kladú, Spolek
náš Mírnosti počítuje nyní údú 300, medzi kterými jako jasný měsíc mezi hvězdami ligoce se
Sl. St. Trenčanskéj druhý podžupan Gustáv Ostroluczky jako nepodvratitelná podpora všeho
toho, co krajinu blaženú učiniť může. S postupem času, když se Spolek mírnosti hodně
rozšíří, založíme i jiné ústavy k tomu cíli, aby sme se den co den duchovně i telesně
samostatnějšími stávali.Zpúsob, kterým do Spolku Mírnosti přijímám, je tento:Odříkáteli se skutečně, že vypalovaných nápoju pod jakýmkoli jménem by oni byli ani sám
piť ani jinému dávať nebudetě, odříkáteli se? — Odříkám! —Slibujete-li tento váš slib, který nyní před Bohem a před tímto křesťanským lidem
skládáte, věrně a svědomitě až do vaší úplné smrti zachovati, slibujete-li? — Slibujem! —Na dúkaz toho podáte mi pravú ruku, a tak jako slibujete, nech vám tak pomáhá Búh Otec,
Syn i Duch Sv. Amen.Po tomto následuje zápis ve fáre!Někdy po kázání slova božího odsíláme i vrúcí modlitbu za udržení a rozšíření Spolku
Mírnosti.“ (Tu je na troch stranách vpísaná tá modlitba. Konečne píše S. Štúr:)„Naposledy pak, jestliby Búh tak naložil se mnú, žeby sem anebo zemřel, anebo jinám
odšel, vrúcne kladem na srdce všem nástupníkům mojim, ktorým je milejší spasení lidu našého
nežli marné poklady, milejší pravda nebeská nežli přízeň světská, aby Spolek Mírnosti,
Nedělní školu, vychovávání mládeže s tímto pak cirkevní i občanský dobrobyt krajiny naší
věrně napomáhali a rozširovali. Odplaty nečekejte, nebo odplata Vaše jest v nebesích!
Připraveni buďte k útržkám a k nepohodlnostěm. Ale spolu i znejte, že bez boje není
vítězství, bez kříže není nebe! K čemnuž dopomáhej náš milý Otče nebeský! Amen! — Psáno v
Zemanském Podhradí dne 14. června r. 1847. Samko Štúr, na ten čas kaplán evanjelický
Zemansko-Podhradský, v.r.“Podal som tento spisok Štúrov — s vynechaním len modlitby — aby sa videlo, s jakým ohňom
sa dal do zakladania Spolku miernosti a s jakou horlivosťou si spočiatku dal záležať na
rozmnožovaní členov tohože spolku. Po smrti Ondreja Hlaváča bol S. Štúr r. 1847 za jeho
nástupcu zvolený a úradoval tu nepretržite až do februára 1861, v ktorom roku umrel. Jako
sa stalo, jako nie? Už dávno pred jeho smrťou nebolo tu ani stopy po Spolku miernosti!
Veľká, z prílišnej a nerozvážnej horlivosti za dobrú vec pochádzajúca chyba to bola, že
nielen dospelí, ale konfirmandi, v 12. roku stojací, boli vábení do Spolku miernosti. A
deťom to iste lahodilo, keď mohli v nedeľu pred oltárom spolu s dospelými alebo starými
ľuďmi sľubovať, že nikdy nebudú prepaľovaných nápojov piť. Mám všetky tie podpisy v rukách,
a mohol by som na nejedno meno prstom ukázať, jehož nosič bol v čas môjho príchodu sem
notórnym pijakom a zbytkárom. Tými slávnostnými sľuby, ktoré — okrem dvoch-troch — nikto
nedodržal, viac sa poškodilo mravnosti, než keby sa Spolok miernosti, ktorý bol toho času
len takým sportom, vôbec ani nebol založil. Väčší účinok má na ľud dobrý príklad, úprimná a
srdečná domluva, než 11 lebo aj viac jedno po druhom povedaných, a trebárs s tentorským
hlasom odrečených kázní. Počul som raz kázeň proti opilstvu, takým hrmotným hlasom kázanú,
že temer vakovka z kostolných stien opádala a v tejto kázni sa opilcom také vyberané
nadávky a hrozby o hlavy hádzali, že, keby mi kazateľa a ľudu nebolo bývalo srdečne ľúto,
bol by som sa dal do hlasitého smiechu, jako pri kapucináde v Schillerovom Wallensteine.Nedávno som bol v Piešťanoch a navracajúc sa domov popoludňajším vlakom, prišiel som k
stanici, jako obyčajne, asi pol hodinou pred odchodom vlaku. Že som tam nemal známych,
bavil som sa pozorovaním fyziognómií poľských rabínov, ktorí sa tam v chĺpkoch prechádzali
a placho medzi sebou sa potichu zhovárali. Mne za pätami chodil ustavične jeden územčistý,
tučný Židáčik so širokou tvárou, jako palacinka hrozienkami vykladaná. Keď som vyšiel pred
stanicu, liezol za mnou. Keď som sa obrátil a vykročil som na cestu, stál môj Židáčik medzi
dvermi a fixiroval ma. Až naposledy sa osmelil a s veľkou poklonou pokorne sa ma spýtal, že
či ja nie som bratom lubinského pána farára, lebo že sa naňho veľmi ponášam. Áno, reku,
pätami sa na každého človeka ponášam, ale okrem mňa nemá lubinský farár viac bratov.
Židáčikovi sa tvár vyjasnila a potom mi rozprával mnoho o Lubine a Lubinákoch, že práve
jedného viezli do prešporskej nemocnice, lebo blázní od opilosti, a že takých ľudí je tam
viac. Zakiaľ, vraj, píjavali pálené, neupadali ľudia do bláznovstva. Ale odvtedy, čo pijú
rozličné rumy, ešte aj čiernu kávu s rumom, sú také pády častejšie. Ten Žid môže mať
pravdu. Lebo rumy po dedinských krčmách predávané ani nevideli cukrovej trsti, ale sú
miešanina silného špiritusu s dajakou voňavkou a barvivom, aby to vyzeralo a voňalo ako
rum. U nás nikomu nezíde na pamäť, aby sa nápoje a potraviny po dedinách predávané —
znalcami, bárs aj chemicky, preskúmali, či neobsahujú zdraviu škodlivé ingrediencie. Kto
nepije pálenky obyčajnej, ale pije rum, víno, pivo bez miery, vyháňa diabla Belzebubom. Ba
počul som aj „konák“ (cognac) jako fajnovú kvapku spomínať. Nie som taký prílišne
rigorózny, že by som dával každému rovnú maršrutu do horúceho pekla, kto víno, pivo, rum,
cognac, slivovicu, borovičku alebo likéry pije, lebo s rozumom sa to všetko v miernych
dávkach a v príhodný čas piť môže. Všetko to sú jedy, ale v malých dávkach nepomútia
človeku rozum. A aj Kristus Pán hovorí u Marka XVI. 17, 18: „Znamení pak ti, kteříž uvěří,
tato míti budou… jestližeby co jedovatého pili, nikoliť jim neuškodí.“ Ale kto sa ocicia až
do nemoty lebo blúznenia, všetko jedno, jakým nápojom, a všetko jedno, jaké rúcho nosí
alebo jaký titul mu patrí, to je hotové nešťastie a hotová skaza, často i celej nevinnej
rodiny. Ale nechajme túto smutnú kapitolu a poďme k niečomu radostnejšiemu.V čas môjho príchodu sem, mimo farárov, notára a tunajšieho veľkostatkára, a dvoch-troch
Židov, nikto nedržal noviny a okrem biblie, Nového zákona, kancionálu a modlitebnej knihy,
málokto si dajakú knihu kúpil. Ešte skôr „Snár“ než kalendár sa našiel u pospolitého ľudu.
Teraz sem chodí hromada novín, kalendárom je bezmála každý dom zaopatrený a aj iné spisy
nachádzajú cestu medzi pospolitý ľud. Dobre sa pamätám, že okolo r. 1854 Lichardove výborne
redigované Slovenské Noviny, ktoré stáli ročne 6 zl., traja susední kňazi dohromady držali
a po mendíkoch si ich posielavali. A keď si každý k tomu kúpil za zlatku Lichardovu
dobropovestnú Pokladnicu, a jak tá nevyšla, dajaký iný kalendár — to bol celý výdavok na
literatúru. Čo my vydávame za rozličné tiskopisy, nad tým by tí naši už v hroboch
odpočívajúci starí rukami zalamovali a do ľahkomyseľných márnotratníkov nadali! Vtedy sa
málo tlačilo a tak i málo čítalo. Ale čo sa čítalo, čítalo sa dôkladne a opätovne, preto sa
to čítané aj lepšie vpilo do pamäti. Nie tak, jako teraz, kde sa číta mnoho, obyčajne
povrchne, a to deň po dni. Nuž sa to tak pomúti a pomieša v pamäti, že nám ťažko prichodí
nájsť niť pamäti, na ktorú by sme to čítané ponavliekať mohli. A potom: načo by kto nabíjal
pamäť, keď o všetkých predmetoch okamžite nájde poučenie a objasnenie v Riegrovom alebo
Ottovom konverzačnom slovníku? Nehovorím, že by nám to teraz zaškodilo, keď máme — jak
máme! — čím najdôkladnejšie vedomosti a známosti. Lebo celé bibliotéky konverzačných
slovníkov nemôže všade so sebou teperiť, aby sme do nich v čas potreby nahliadli. Ale
pravda je, že mnohým čítaním rôznopredmetových a rôznej vnútornej hodnoty kníh a iných
tlačív vyhládzajú sa záhyby pamäti, jako záhyby rúcha žehličkou. Na daktoré veci mávajú
ľudia zázračne vyvinutú pamäť, na daktoré nemajú žiadnej. Len sa na dakoho krivo podívaj, a
nezabudne ti to do smrti. Urob mu ale dobre, ešte v ten deň na to zabudne. Hádam sa
nemýlim, keď poviem, že mnohí z milých čitateľov v tomto ohľade majú vzácne skúsenosti. Že
sa naši slovenskí inteligenti v Budapešti o tamojší robotný ľud slovenský starajú, s ním do
potyku prichádzajú, kedy-tedy nezávadnú zábavu mu pripravujú, k čítaniu ho povzbudzujú,
toho dobré účinky badať zvlášte na mladších mužoch, ktorí občas domov dochádzajú a o
svojich skúsenostiach rozprávajú. Jeden švárny, ženatý Bošáčan sa mi chválil, že keď v
Pešti slovenské divadlo hrali, jeden herec mal jeho šaty oblečené, a že mu veru lepšie
svedčali, než tie čierne háby.Bude na mieste, keď tu spomeniem aj remeselníkov, jakých v Bošáckej doline máme. Na
celej doline je 14 mlynov, a síce v Bošáci 9, desiaty bol vlani rozváľaný, v Podhradí dva a
v kopaniciach tri, štvrtý, u samej hranice moravskej stávavší, pred štvrťstoročím bol
zanedbaný a rozpadol sa. Mlyny sú čiastočne dľa nového spôsobu upravené, ba je tu aj jeden
valcový mlyn, ktorý aj najfajnejšiu, výbornú múku melie a zväčša do Moravy vyváža.
Staromódne mlyny pomaly zanikajú, lebo nevydržia konkurenciu s novoupravenými mlyny. Ešte v
čas môjho príchodu sem mávali mlynári veľké ornamentované džbány, z ktorých meláčom pálenky
zavdávali. Však si to mlynári na mierke z meliva dotiahli. Mlynárov premŕzavali rozhovorom
mlynára so ženou a s deťmi. Mlynár sa pýtal ženy: „Ženo, vzalas mierku?“ — „Vzala,“
odpovedala ona. Na to mlynár syna sa pýtal: „Jožo, vzals mierku?“ „Vzal,“ odpovedal syn.
Dcéry sa pýtal: „Kačo, vzalas mierku?“ A keď odpovedala: „Vzala“, riekol mlynár: „Sto
striel do vašej materi! Aj ja som vzal!“ Mlynári vlastne nie sú remeselníci, ale
priemyselníci, lebo nepracujú rukami, ale strojmi. Pri jednom mlyne je aj píla, ku ktorej z
celého okolia dovážajú klady, aby ich dali na dosky popíliť. Asi pred 20-30 rokmi boli vyše
Podhradia píly na furníry, a keď zhoreli, viac vystavené neboli. Pri dvoch mlynoch v Bošáci
sú upravené aj mláťačky, vodou hnané, kde si ľudia dajú obilie a ďatelinu na semeno mlátiť.
Temer všetci mlynári sú aj zruční tesári, ktorí si čiastky mlyna sami spravujú. Jeden
mlynár bol aj veľmi šikovným tokárom, a svoj nový mlynský stroj aj s kolesami temer sám si
spravil. Keď varil zo slív lekvár, upravil si rúčku na vesle ku kolesu tak, že sa mu lekvár
tým veslom v kotle miešal, a nebolo treba pritom rúk ľudských. Keď umrel, banovali za ním
všetci mlynári, lebo ho dosiaľ nenahradil nikto. Keď som spomenul píly a dosky, prišlo mi
na myseľ, že som v Lubine veľmi často počul spomínať „trenice“, ktoré slovo sa aj v
Bošáckej doline užíva. „Trenica“ namiesto „doska“ je slovo veľmi starobylé a pochodí iste z
tej pradávnej doby, keď sa drevo veľmi primitívnymi, snáď ešte kremennými pílkami pri
rezaní „trelo“. Tento výraz čítame aj v šesťdielnej biblii u Izaiáša X. 15: „Zdališ se
honositi bude pila nad toho, kdož ní tře?“ Ešte pred 40 rokmi potrebovali naši ľudia len v
tunajších mlynoch namletú múku. Teraz sa množstvo múky z parných mlynov dováža, a i
najchudobnejšia gazdinka berie na koláče takú fajnovú múku, ačkoľvek aj daktoré tunajšie
mlyny veľmi dobrú a jemnú múku melú. V Bošáckej doline sotva jedna rodina sa nájde, ktorá
by nemala celoročne chleba v dome. A keď tunajší mnohí gazdíkovia na chlieb si dávajú mlieť
raž s jačmeňom pomiešanú, alebo pri zarábaní kvasu na chlieb do ražnej múky miešajú
jačmennú, poľní robotníci, na celé leto na roboty odchádzajúci, keď sa v jeseni so zárobkom
domov vrátia, nakúpia si peštianskej múky alebo z tunajšieho valcového mlyna a majú chlieb
pekný, biely. Minulého leta dostal som od stoličného fyzikusa, jemu dr. Kerekesom,
zdravotným inšpektorom z Budapešti, poslaný dotazný hárok o chlebe, aby som ho ja
zodpovedal a zrovna Dr. Kerekesovi odoslal. Boli tam otázky: Z čoho sa tu chlieb pečie? Či
len na jeden deň alebo na viac dní? Jako sa zarába a miesi cesto? Jaké sú zvyky, obyčaje a
povery pri pečení chleba? Atď. I kúštik tunajšieho chleba si žiadal Dr. K. na ukážku.
Zodpovedal som tie otázky, ako som najlepšie vedel a poslal som mu v bedničke päť krajíčkov
rozličného, u nás pečeného chleba. Dr. Kerekes sa strojí na základe týchto dotazových
hárkov, ktoré po celej krajine rozposlal, spísať obšírne dielo o chleboch v Uhrách
užívaných.Tokár je v Bošáci jeden, ktorý na leto chodí na majere do poľnej práce a len cez zimu
tokári točky, špunty do sudov, války, luskáče na lieskovce a iné drobnosti. Výrobky svoje
hromadne predáva do N. Mesta. Kováči sú: v Bohuslaviciach jeden, v Bošáci a v Podhradí po
dvoch, v kopaniciach jeden a vo Štvrtku jeden. Tí majú celoročne dosť práce. Cigáni sú
drobní kováči, jako som už spomenul. Krajčírov je tu viac, ktorí potrebujú už šijacie
stroje. Ševcov je mnoho a príštipkárov ešte viac. Švec, ktorý nemá roličiek a vlastného
domu, ináč tu nevyžije, len tak, keď si čo zarobí inou robotou. Garbiar je jeden a tomu
dobre ide. Murárov a tesárov, ba aj pokrývačov, je tu nadostač a že majú svoje domy a role,
dobre sa majú. Stolári spôsobní sú traja. Pred 40 rokmi hobľovali a zbíjali umrlčie truhly
alebo rakve v dome zomrelého, aj keby to bol býval i najmajetnejší gazda. Teraz je u
jedného stolára rakví od najmenších do najväčších, jednoduchých a politírovaných a zlatými
bordúrami ozdobených a i najchudobnejší kúpi si pre svojho mŕtveho hotovú rakev, lebo mu to
nielen lacnejšie príde, ale ani s robením rakve nemusí čas tráviť. Pekári sú dvaja, Židia.
Lenže pečie len jeden a ten druhý už prestal piecť, kupuje pečivo a sám i s jedným sluhom
ho roznáša po kopaniciach. Chlieb na predaj sa pečie v troch domoch. Židovskí mäsiari sú v
Bošáci dvaja, v Podhradí jeden a dvaja mäsiari kresťanskí v Bošáci, ktorí však len bravčové
mäso sekajú. Pred komasáciou bolo v Bošáci s kopanicami do 60 židovských krčiem, teraz ich
je značne menej. Krčmu má v Bošáci aj jeden kresťan a aj kresťanský potravný spolok má
licenciu na vymeriavanie opojných nápojov. Pálenice majú daktorí Židia, ale aj kresťania.
Tohto roku sa napáli v Bošáckej doline veľmi mnoho slivovice. Ešte nezrelé slivy skupovali
po 7 korún metrický cent, potom poskočila cena až do 8 korún. Kto sa obrátil a slivy skoro
obral, dobre pochodil, lebo keď slivy začali najlepšie dozrievať, prišli pŕšky
dlhotrvanlivé, slivy sa na stromoch popraskali a poocerovali, kôstky z nich vypadali a
dopukané ovocie hnilo a opadalo. Ktorí čakali ešte na vyššie ceny, veľmi zle pochodili. Ani
najstarší ľudia nepamätajú, že by to kedy boli videli, čo vidia dnes. Všetky slivy na
stromoch sú roztrhané a rozpľaštené, cupkajú ustavične na zem a hnijú, takže sa na inšie
nehodia, leda do kvasu na slivovicu. Kupci, ktorí z iných krajov na vozoch prišli, aby tu
nabrali slív a „na Uhry“ ich na predaj odviezli, museli sa vrátiť, lebo dopukané a
rozpľaštené slivy potrebovať nemôžu. Pre takú vysokú cenu čerstvých slív — teraz slivy v
sušierni nikto nesuší, lebo by sa to nevyplatilo a mnohé sušierne sú už rozváľané alebo
kde-tu na kutierky pre najchudobnejších bezzemkov premenené. Ale lekváru si ľudia navaria,
zvlášte tí, ktorí deti majú, aby im mohli dávať cez zimu čo lízať. Čerešieň, jabĺk, hrušiek
urodilo sa tohto roku málo, orechov obstojno, lieskovcov mnoho. Mám tu na blízku na jednom
vŕšku kus pastviny a na nej asi na 5-6 jutrách temer samé liesky. Už počiatkom augusta sa
tam hemžilo deťmi lieskovce zbierajúcimi, keď ešte zrno ani dopoly nebolo narastené. Veď ja
to tým detvákom zo srdca doprajem, nech si pooberajú tie lieskovce. Len to ma mrzí, že im
nedajú ani dozrieť, zo strachu, že by ich iný predbehol. — Hej, majúže bošácki Cigáni tejto
sychravej jesene zlaté časy! Orechy sa od mnohých dažďov na stromoch škeria a opadávajú,
lebo v daždi a na mokré stromy nikto nemôže ísť orechy „klátiť“. Ešte ani dobre nesvitá, už
sa vyrojí kŕdeľ Cigáňov do sadov, kde im je každý strom dobre známy, a čo sa uchytiť dá,
uchytia a ako ježi obopchaní utekajú do búdy, aby tam korisť z košele vytriasli a hajde
zasa do iného sadu! Nedávno ukradol jeden Cigáň, vyslúžilý vojak, jednej vdove vo dne zo
dvora suchú slivu, aby si z nej uhlia napálil. Keď žena domov prišla, hneď zbadala, že jej
kus slivového dreva, ktorý si bola zo sádku na palivo dodala, chýba. I zalamovala rukama,
že kto jej tú slivu ukradol. Sused jej povedal, že veru on videl toho hlavatého Cigáňa Jana
kus slivy z jej dvora vliecť. Žena sa rozbehla hneď k Cigáňom a pýtala sa starej Cigánky:
„Kde je ten Jano, čo mi tú slivku ukradol?“ Na to Cigánka: „Čo, jaký Jano? Ja nemám žádného
Jana!“ „Ale, čo by ste nemali? Toho s tú velikú hlavú!“ „To je Manó, a žáden Jano!“
povedala Cigánka. Ale že si okradená o drevo netrúfala prezerať búdu, kam ten Manó slivu
ukryl, nechala všetko tak.Máme v Bošáci aj majiteľa dvoch parných mláťačiek, opatrených elevátorom, aby sa ľudia
nemuseli namáhať s vynášaním slamy na stohy. Týmito parnými mláťačkami za krátky čas omláti
všetko obilie väčších tunajších statkov a chodí s nimi aj po okolí. I jeden Lieskovan má
benzínovú, menšiu mláťačku, s ktorou dochodí aj do Bošáce. Majetkové pomery ľudu sú teraz
omnoho priaznivejšie, než boli pred pol storočím. Ľud skrovno žije, rozumno hospodári,
nádhery v rúchu a náradí neprovodzuje a najtiaž sa strasie dlhov, je hotovým pánom, ktorý
nezávisí od žiadneho človeka. Že sa kde-tu objaví aj zbytkár, výstupečník, zlodej — to je
pravda. Ale to sú len smutné výnimky, dľa ktorých sa tunajší ľud posudzovať nemôže a
nesmie. Ale aj o krádežiach nepočuť toľko, jako pred pol storočím. Keď ma raz jeden
evanjelický farár z Nemecka bol navštívil a videl u dverí drevenú závlačku z dubového
dreva, ktorá sa na deň vsúvala do steny a na noc sa vytiahla a do protivnej steny vpravila,
aby tak dvere pred násilným otvorením zvonku chránila, naľakal sa môj bodrý Nemec a spýtal
sa ma celý prestrašený, že či je tu toľko kmínov, že sa pred nimi tak chrániť musíme.
Odpovedal som mu, že my tie dvere viac z opatrnosti, než zo strachu pred zbojníkmi tým
drevom zapierame, aby mi nevykonali to, čo raz jednému katolíckemu farárovi vykonali. Že,
vraj, čo? Nuž, reku, vlámali sa k nemu zbojníci. Jeden si stal pred jeho posteľ s pištoľou
a dvaja pootvárali všetky kasne a fioky, a keď peňazí nenašli, stiahli ho z postele a
riekli: „Huncút! Nemáš ani ženy, ani detí, jako gazduješ, keď nemáš ani groša“ — a vyťali
mu 24 palíc. Ja by som, reku, niečo odjednal, lebo mám ženu a deti, ale aspoň 12 palíc by
som dostal. Preto dvere závlačkou zapieram. Kde ja, reku, vo dne nič nenájdem — čo by tam
mal zbojník v noci hľadať? Väčšie krádeže sú tu veľmi zriedkavé. Ale v poli niečo uchytiť,
hrste odvláčiť, sena odhrabať, ovocia otriasť, repy si naťahať — to, nech ho len nechytia,
mnohý ani za hriech, ani za hanbu nepovažuje.Vinohradov v našom okolí nemáme. Ešte pri mojom príchode sem bolo pár viníc vo Štvrtku a
v Bošáci, a v Podhradí sa aj oberačky so streľbou a veselosťou odbývali. Že sa ale vinice
nevyplácali, klčovali ich rad-radom, a teraz sú tam buď role, alebo tráviny. Neviem, či to
o podhradských alebo beckovských vinohradoch a v nich sa rodiacom víne dajaký furták tú
anekdotu vymyslel, že farár a rechtor dostávali od farníkov v čas oberačiek zlevku vína,
ktoré, keď vykyslo, rechtor sa spýtal farára: „Jaké víno dostali?“ — „Nech sa ma ani
nepýtajú, domine humanissime,“ — riekol farár, „lebo keď ho pijem, jako by mi kocúr liezol
dolu hrdlom, tak driape!“ — „Hja,“ — povedal rechtor, „to je ešte tokajčina oproti môjmu!
Lebo, keď ho pijem, jako by mi toho kocúra za ocas naspäť ťahal, tak ma to drhne!“ Tunajší
veľkostatkár p. O. má ešte staré podhradské víno, ktoré je síce kyslasté, ale silné a
voňavé. Dnes už nemá nikto vínneho prešu, jakých ešte v čas môjho príchodu bolo viac, lebo
veď ho viac nikto nepotrebuje. Ovocinárstvo je tu na okolí veľmi rozšírené a veľmi často sú
valy rolí na svahoch vŕškov dlhými radmi ovocných stromov vysadené a aj po humnách je mnoho
ovocného stromu, a to nielen na doline, ale aj po kopaniciach, i tých najvýš ležiacich na
svahoch Lopeníka, kde majú najviac slív, mnoho jabloní a hrušiek, ale aj orechov. Žil tu v
Podhradí starý zemän, statočný človiečik, ale podivín. O tom mi rozprávali ľudia, že keď
stromy sadil, zasadil do jednej jamy orech, čerešňu a hrušku, do druhej jabloň, slivu a
hrušku dohromady. A keď sa ho pýtali, prečo to tak dohromady trepe, odpovedal im, že sa
aspoň voľaktorý stromček ujme. Či je to pravda? Alebo to naňho dajaký posmeškár spískal?
Neviem. Ale vyzeral tak, jako by to z neho bolo mohlo vystať.Z bošáckych hôr sa každoročne tisíce fúr dreva vyvezie, nielen majiteľmi hôr, ale
chodievajú na drevo aj Bzinčania, Hrušovania a Lubináci, ktorí ho nemajú doma nadostač. A
je to veru drahé drevo pre nich, keď sa musia ešte za tmy z domu pohnúť a pozde večer,
potme domov dorazia a drevo kúpiť musia. V pánskych horách si naberú vŕšia a kadejakých
klád za 50 kr. takú fúru, jakú len uviezť vládzu. Keď je cesta suchá, ešte to ujde. Ale keď
je blatnatá, ľudia i lichva mnoho vystoja. Keď som kedysi botanizovával po Javorine, rástli
pod lúkou, hrebeňom rozloženou, samé javory. Teraz sú tam ihličnaté stromy. Keď koncom
XVIII. storočia probovali na Morave z javorovej šťavy vyvárať cukor, nariaďovali vrchnosti
vysádzať javorové lesy. Na Javorine ale bol javor samorostlý. Ale aj našich bošáckych a
podhradských hôr tvar sa mení, lebo kde sa buková hora vytne, musí sa vysádzať buď žaluďom,
alebo ihličnatými stromkami. Budú tedy tam, kde dnes samé buky rastú, o 30-40 rokov jedle,
smreky a duby zem pokrývať. Dľa podania bola medzi Bošácou a Moravským Lieskovým jedľová
hora a v Bošáci sa ukazuje ešte teraz stará, brvenná stodola, na ktorú sa drevo z tej hory
dovážalo. Pohraničný vrch Kykuľu som pred 30-40 rokmi viac ráz bol pochodil a naposledy bol
som tam pred tromi rokmi. Keby ma tam dakto bol vo vreci vyniesol a vysypal, nebol by som
uhádol, kde som. Tam, kde bola bujná lúka, je už pekný ihličnatý les a z lúky o krátky čas
nezostane ani znaku. Ale Bošácka dolina má v kopaniciach aj veľmi mnoho výborných horských
lúk, z ktorých sa tisíce fúr sena každoročne vyváža, ač sa tie lúky len raz kosia, a len v
doline samej sa kosieva i otava. Neviem, či sa v Trenčiansku nájde druhá dolina, ktorá by
tak mnoho lúk mala. Dolina naša sa delí asi hodinu cesty vyše Podhradia vidlato: jedno
rameno sa ťahá k Brezovej v Morave a druhé k Viškovcu. Do týchto dvoch dolín ústia zas
menšie doliny a do tých ešte menšie dolinky a všetkých úbočiny pokryté sú lúkami, medzi
ktorými kopanické domky a stodoly so sady a roľami vyzerajú jako ostrovy v mori, jestli sa
tak vysloviť smiem. Vždy je dobre s kopaničiarmi, keď majú hojnosť sena, lebo môžu rožný
statok dobre chovať. Ale bieda je hotová, keď sa v čas suchoty len máličko sena dorobí,
lebo musia odpredať dakoľko kusov lichvy za čokoľvek. Každý kopaničiar je na jar veselý,
keď sa môže pochváliť, že „trávy pekne zasedajú“. Na hrabanie sena vychádzajú ženy a
dievčatá pekne, čisto oblečené, lebo je to robota čistá, pri ktorej sa rúcho nezababre. A
potom — vidí ich tam každý, a v tom „každý“ sú aj mládenci a mladí vdovci. Čo by si tí
pomysleli, keby ich videli umazané a zašpinené, akoby pece vymazávali? Milý je aj pohľad na
zvážanie sena v peknom počasí. Na vysokých, pekne poukladaných a bokmi hrabľami sčesaných
fúrach voňavého sena sedí dakedy celý kŕdeľ žien a dievčat žartujúcich a smejúcich sa. Len
škoda, preškoda, že sa z roka na rok zriedkavejšie ozýva spev národných piesní po lúkach.Do tohoto „Všeličoho“ mohol by som ešte niečo priložiť, ale nechcem ďalej unúvať
čitateľov, ač sa mi tak vidí, že sa týmto „Všeličím“ už navždy odoberám od našich Pohľadov,
a sotva mi už zbývať bude času, abych sa tu ešte dakedy ohlásil.(Slovenské pohľady XVI. — 1906, str. 577 — 601.) | Holuby_Obrazy-zo-zivota.html.txt |
EpizódkaDo čakárne malej dedinskej železničnej stanice vošla vysoká dáma a zvučne spýtala sa na
odchod vlaku proti Vrútkam.Železničný úradník zapisoval čosi do hrubej knihy a mrzúto pozrel na hovoriacu. Stála
pred ním mladá dáma v cestovnom plášti, ktorý pri svetle lampy zdal sa bielym. Pri boku
visela jej kapsička a na klobúku mala vyhrnutý jemný závoj.„Čo sa páči?…“ spýtal sa, neporozumejúc, alebo nechtiac rozumieť otázku v slovenskej
reči.Cestovateľka zopätovala ju zasa po slovensky.„Ešte je hodina času,“ odvetil úradník chladne a kývol hlavou k hodinám, visiacim oproti
dverám. Ukazovali jednu hodinu.„Prišla som privčas…“ podotkla dáma s úsmevom, „a či sa azda vlak oneskorí?“„Vlak ide riadne o druhej hodine, ani o minútu včaššie“ — a aby videla, že mu je nie do
rozhovoru, prevrátil list knihy a, rozhŕňajúc svoje podrastené, šedinami preskočené vlasy,
zasa dal sa do písania.Dáma rozhliadla sa po čakárni, ktorá bola zároveň i úradnou miestnosťou. Jeden kút
ohradený bol latkami, polepenými novou tarifou a reklamou „Néplapu“ a „Vlasti a sveta“.
Dookola boli jednoduché drevené lavice pre cestovateľov, ale hrubá vrstva prachu nevábila
posedieť. Pri dverách na dlážke spal ktosi, hrubý kepeň majúc pretiahnutý cez hlavu a nohy,
ako drevené, vystreté ku peci. V chyži neznesiteľne páchlo dohánom.Cestovateľka rýchle vyšla von. I pred stanicou boli lavice, ale tam tiež spal železničný
sluha. Pred ním na stole postavená železničná lampa so zeleným sklom vrhala príjemné svetlo
na trať. Vonku bolo ešte cele tma — ak totiž letnú hviezdnatú noc možno tmavou pomenovať.
Dve lampy neďaleko stanice na stĺpoch, hoci stiahnuté, ožiarovali kúsok okolia. Bolo vidno
dve podlhovasté kvetné hriadky, latkovú ohradu, za ktorou nehybne visel hák studne, a ďalej
za koľajnicami cestu z oboch strán šrankami ohradenú. Z tej strany ticho šumela rieka.Dáma zišla na cestu, kde belel sa pár sivých koní v ľahkej bričke. Z bričky zostupovala
ešte jedna cestovateľka a, zhľadávajúc na sedisku rozložené šatky, rozkazovala kočišovi,
aby zložil batožinu.„Máme sa načakať, Marienka,“ zavolala jej dáma v plášti. „Vlak odchodí až o druhej…“„Vidíš, vidíš, či som nepovedala. Mohli sme ešte aspoň pol hodinky doma sedieť. Ale ty
nie a nie — len skorej od nás! Teraz seď si tu v tejto tme a v chlade. Ešte mi prestydneš…
čo napokon by sa ti zišlo za pokutu. Aspoň by si sa druhý raz tak od nás nenáhlila…“„Naozaj náhlim,“ rozosmiala sa karhaná, „akoby to nebolo dosť, keď ti sedím v dome za
dva mesiace! Ba skorej sa obávam, že som príliš využila vašu láskavú pohostinnosť…“„Zasa ten cudzí tón!“ rozhorlila sa táto. „Keby som to ja od teba odchodila, riekla by
som cele jednoducho: Teš sa, že odchodím, alebo nie — na budúce prázdniny máš ma tu zasa.“„Oj, to ti ja vďačne sľúbim. Ale teraz je zvrchovaný čas ísť. Dosť bolo i záhaľky i
zábavy, treba pomýšľať na prácu, na učenie.“„Jaj, choďže… Tvoje známosti sú ti ako kopanickej učiteľke úplne dostatočné. Treba sa ti
trápiť s ďalším štúdiom — a ešte s francúzštinou a latinčinou!“„Už sa len nerozhorčuj na mňa aspoň pri rozlúčke! Ver, že mne učiť sa je také milé
zaujatie, ako tebe tvoja Anica, alebo aspoň len tvojich sto fliaš zaváranín. Ostatne,“
doložila vážne, „vieš, aká som v našej Dúbravke osamelá; nediv sa tedy, že vrhám sa na
knihy, aby som cele neotupela… Je to už v mojej povahe, že hľadím vyúžitkovať každú
hodinu.“„Veď áno, ale keby to aspoň na iný spôsob,“ horlila dáma, neuchyľujúc sa od predmetu.
Vidno, častejšie priečili sa o tejto otázke. „Keby to aspoň čosi reálneho, keby si z toho
mala nejaký úžitok pre skutočný život… Ale takto čože máš z toho, že si lámeš hlavu vecami,
siahajúcimi za tvoj obor?! Do mesta, ako vravíš, dostať sa je ťažko. A v Dúbravke ver’
večne zájdeš sa bez francúzštiny i latinčiny.“„I bez Komenského…“ doplnila napadnutá žartovne.„To už nevravím; ale nech by ti aj bolo dosť… Ale popri ňom ešte kadejakých potáraných
filozofov…“„Napríklad: Schopenhauer…“Priateľky sa veselo rozosmiali. Obom odrazu prišlo na um, ako sa kedysi horlivo
zaoberali výrokom tohto učenca, podľa ktorého priateľstvo nie je vraj možné medzi devou a
mladým človekom. Nezbytne vyvinie sa vraj medzi nimi láska. Staršia, Marienkou zvaná, silne
horlila proti tomuto výroku (bola vtedy práve takou rojčivou kandidátkou učiteľstva, ako
mladšia Anna) a podujala sa podvrátiť výrok skutkom. No „záhadu“ dosť skoro rozlúštila tak,
že zasnúbila sa s černookým „experimentom“, statkárom Jablonským. I serióznu Annu zastihol
podobný malér… Lenže tento neskončil sa šťastne — svadbou, lež tichúnko vyznel do moll,
zanechajúc v jej vnímavej duši stopu, ktorú čas ešte doteraz nemohol zahladiť.„A jednako: boli to pekné časy,“ zádumčivo riekla Jablonská, tušiac, o čom sa asi jej
družka zamyslela. „Vtedy i ja som bola taká rozcítená idealistka ako ty. A dnes… ozaj, čo
sme sa nasmiali na ženách, žijúcich len v kuchyni — domácnosti. A teraz som i sama v tom.
Vareška — detská bielizeň — zmeták — a zasa pekne od počiatku. Je to bieda…“„…ale som šťastná pritom!“ doplnila Anna šelmovsky.„Nuž — áno. A jednako, keď si pomyslím na tie pekné časy, na naše rozhovory a predstavy,
hoci boli to neraz veci dosť pošetilé, predsa ľúto mi za nimi! Nedarmo vravia, že život
dievčaťa je ako báseň oproti ženskej próze… Vydáš sa, prídeš do kruhu všedných starostí, do
šedej každodennosti…“„Kde však tvoja úloha je oveľa vážnejšia. Žiješ iným potrebám. Žiješ a pracuješ pre
svojich najmilších.“Mária bystro pozrela na priateľku. Práve prechodili popred ohradu, svetlo lampy padalo
na Aninu tvár. V jej peknej tvári a čistých sivých očiach zračil sa pokoj a presvedčenie.„Odkedyže ty takto zmýšľaš!“ zadivila sa Mária. „Veď si ty vždy mala iné náhľady! Vari
Pavlovič vykonal u teba tento div?…“ Anna sa pritlmene rozosmiala. „Smej sa len, smej, po
tomto neverím, že by ti bol ľahostajný!“Anna neodvetila, len zahľadela sa do peknej noci, no jej družka i z toho mlčania
vyčítala si odvetu.Dôverný rozhovor prerušil Mišo, ktorý prišiel ohlásiť, že o batožinu nemôže sa dohovoriť
s ospalým strážnikom. Mária podobrala sa usporiadať vec a lístok vymeniť.Anna prešla na cestu. Bolo už vidnejšie, slabý pruh na obzore značil počiatok úsvitu. Od
východu vial chladný vetrík, šelestiac v korunách pri ceste vysadených stromov. Za šrankami
jasnejšie belela sa hladina Váhu, objatá temnými brehmi. Nevidené vlny šumeli ticho a milo
— šum rieky, práve ako i šelest hory, cele ináče zneje v noci. Je výraznejší, plnší, zvučí
v ňom istá harmónia, ktorá prihovára sa ti k duši. Prihovára sa ti prítulne, doplňuje tvoju
vlastnú náladu.Anna oprela sa o šranky a zahľadela sa dolu do vody, potom zasa hore ku hviezdam. Chlad
stal sa citeľným, ale, hoci prebehli ju zimomriavky, hľadiac ku hviezdam, usmievala sa.
Pokoj, ktorý Mária zbadala v jej tvári, skutočne sídlil v jej duši. Teraz s úsmevom si
spomínala, s akými myšlienkami prišla sem pred dvoma mesiacmi. Bola zmorená školskou prácou
a vyčerpaná vo vlastnom myšlienkovom svete. Bola ubitá samotou, v ktorej, ako na kolotoči,
myseľ spracúvala tie isté pocity a pojmy. Žila povinnosti a v chvíľach oddychu zaoberala sa
minulosťou, trúchlymi spomienkami na šťastie, ktoré sa už nikdy nevráti… Takto dialo sa s
ňou vždy z jari, keď už zima vyčerpala jej sily. Sama videla, že ako trávia sa sily
fyzické, tak rastie u nej fantázia s márnymi mučivými predstavami. A tu potom neostávalo
iné, ako po skúške zobrať sa a utiecť z krásnych hôr, ktoré sú v svojej zadumanosti také
nezdielne k malicherným srdcovým strastiam… Oddýchnuc si však v inom okolí, zakrátko
nabrala sily a sviežosti i potrebného povedomia svojej dôležitosti v dúbravskej škole. Ba i
tie upomienky v styku s ľuďmi dostávali prifarbenia významného povznášajúceho deja, z
ktorého čerpala povzbudenie na ďalšiu dráhu života. Preto teraz s úsmevom pomýšľala na
Dúbravku, na svoju školu a tisíceré drobné starosti, spojené s jej povolaním. Tešila sa na
dumné hory a na svoju tichú izbietku sjehopodobizňou nad stolíkom,
akoby posvätenú tým, čo v chyžke prežila a precítila…Na stanici ozval sa rozhovor. Úradník bol už vyšiel a rozkazoval čosi, už menej mrzutý.
Sluha v železničnej čiapke vytiahol knôty lampové, hoci bolo to už skoro zbytočné. Úsvit už
premáral ich slabé žltkavé svetlo. Na východe nebosklon zrejme farbil sa do pomarančova, z
hviezd len kde-tu trblietala sa niektorá. Na hladine Váhu, tichej a hladkej sťa kovová
plocha, v diaľke zjavila sa plť — za ňou druhá, tretia, celý rad. Plynuli jedna za druhou
neslyšne a plavne, akoby ani nie ľudskou vôľou. Na každej z nich stál pltník v bielej
hunke, stál nepohnute s rukami na vesle zloženými sťa k modlitbe.Cestou zahučal voz, preletel okolo Anny a zastal na stanici. Z neho vyskočil muž v
belavých šatách. Anna so zadivením i mrzutosťou poznala kupca Pavloviča. Videla, ako vbehol
do čakárne, preriekol nebodaj s Jablonskou a bežal rovno k nej. Anna si s nevôľou
domyslela, že Mária náročky poslala ho k nej, a stala sa pokojnou a chladnou.„Ach, slečna, aké šťastie!“ volal zďaleka. „Len chvíľa, a bol by som zameškal,
nezastihol vás… Teda predsa odchodíte?!“„Ako vidíte…“ odvetila, mimovoľne sa usmejúc.S chvatom, ale nežne pochytil jej ruku. Chcel podržať ju vo svojej, ale ona ju zľahka
vyvinula, a on zastal pokorne.„A vy tak včasne vstávate a či tak pozde chodíte spať?“ preriekla s výčitkou.„Vás neteší zhliadnutie sa so mnou, milosťslečna?“ zarmútil sa.V jeho hlase zrejme triasol sa cit i obava. Anna pozrela naň. Stretla sa s jeho pohľadom
a rýchle odvrátila zrak. Otázku doplňoval výraz jeho očí: hľadeli tak pokorne a prosebne,
že pojala ju sústrasť. No srdce bolo chladné — odvtedy nebolo…Zo stanice zaznelo nervózne zacenganie elektrického zvonca a hneď zatým za horami
vzdialený ešte, ale ostrý hvizd jachajúceho vlaku. Na tvári mladého človeka zobrazila sa
úzkosť. Akiste zoberúc všetky sily, podišiel k nej.„Slečna, prečo neodvetíte na moju otázku? O minútku odídete — rozídeme sa bohzná dokedy
— a vy stojíte tu taká pokojná…“A ako si iste myslel, vedený dobrou myšlienkou, zadeklamoval:„… Du Lilie meiner Liebe,du stehst so sträumend am Bachund schaust hinein so trübe…“„Ó, prosím, tu je Váh!“ nechtiac doplnila rým a, spozorujúc to, zasmiala sa.„Nežartujte, slečna, prosím vás!“ poprosil, nerozumejúc jej rozmaru, a posmelený
smiechom, doložil: „Či nevidíte, ako trpím?!…“Anna sa vzpriamila a zrýchlila krok. Už jasne bolo počuť vzrastajúci hukot blížiaceho sa
vlaku.„A čo vám vlastne chýba?“ spýtala sa príkro, chcejúc ukončiť scénu, ktorá bavila ju
síce, ale stávala sa trápnou.„Verriet mein blasses Angesicht Dir nicht mein Liebeswehe…?“ znovu zadeklamoval on.Anna zvážnela.„Vy citujete Heineho… prečo idete tak ďaleko?“„Láska nezná diaľky,“ zašepkal, neporozumejúc otázke a vykladajúc si ju v svoj zmysel.Vlak práve vjachal s hukotom a hvizdom. Ako dlhá čierna príšera privliekol sa ranným
úsvitom, žiariac okáľmi a odfukujúc dymom, ani drak v povesti. Vozne, temer prázdne, boli
osvetlené. Konduktor zoskočil prv, než vlak postál a, vyvolávajúc meno stanice, letel
popred vozne. Anna bozkávala sa už s Máriou, ktorá ju náruživo objala. Pobadala na líci
slzy. Vyvinula sa jej z náručia, mrziac sa, že sama nie je dojatá, ako by mala byť. Jej
bolo voľno, veselo… Konduktor otvoril dvere vozňa. „Prosím, sadať!“ zavolal rozhodne. Anna
obrátila sa k Pavlovičovi a, stojac už jednou nôžkou na schode vlaku, podala mu ruku.
Pavlovič podržal ju úzkostne vo svojej.„Slečna Anna, nemáte pre mňa ani slovíčka?… Slečna…“„Nabok!“ nezdovorile zakríkol konduktor, opäť letiac popred vozne.V behu vrazil do rozcíteného gavaliera, až sa otočil. Anna ledva stihla vytrhnúť ruku a
vskočiť do vozňa. Zazrela Pavloviča, ako sa díva za ňou, v tvári žiaľ, hnev i ľútosť…
Moderné ľahké šaty len tak viseli na jeho chudej postave a zvyšovali komický dojem. Nemohla
sa zdržať smiechu — rozosmiala sa.V oddelení, do ktorého vstúpila, bol iba jeden cestovateľ. I ten, natiahnutý v celej
dĺžke na sedadle a prikrytý kepeňom, spal. Tváre mu nebolo vidno, spod kepeňa leskla sa len
plešina jeho hlavy. Anna pokojne mohla sa oddať myšlienkam; rovnomerný hukot jachajúceho
vlaku akoby ju do nich ukolísal. — Rozumie sa, spomínala si na Pavloviča. Bol jej smiešny
so svojimi nemeckými citátmi, keď si však sprítomnila úzkostný výraz jeho tváre a úprimnú
lásku tlmočiace oči, bolo jej smutno. Bolo jej bôľno stretať sa s láskou, ktorá budila u
nej len útrpnosť. Pravdu povediac, Anna cítila istú hrdosť oproti podobným ľuďom… Vyplývalo
to u nej z povznášajúceho povedomia, že ona už zúčtovala s podobnými pošetilosťami, so
samou sebou.Keď takáto súvaha ustáli sa v duši peknej, zdravej, všetkými podmienkami dosažiteľného
šťastia obdarenej devy, iste ona musí mať k tomu istú príčinu. Ľahko uhádnuť, že u Anny
bola to láska. Láska z takzvaných nešťastných, ktoré u devy, ako ona, viac-menej vplývajú
na celý život.Začalo sa to sťa poetická idyla — a vyznelo životnou prózou. Sľúbili si večnú vernosť, a
rozišli sa navždy. V živote mladého lekára, možno, bola to len jedna z epizódiek, akých
hojne býva v praxi počiatočných lekárov. U mladej devy, obdarenej živou fantáziou a
serióznosťou ponímania, bol to cit, idúci do hĺbky srdca i duše. Obznámili sa pri lôžku
chorej tetky Anninej, ktorú ona, už diplomovaná učiteľka, prišla doopatrovať. Čas od prvého
stisku ruky po určité zasnúbenie s doktorom bol pre rozvážnu Annu časom borby so samou
sebou. Videla rozdiel medzi elegantným, hľadaným lekárom a sebou, chudobnou učiteľkou…
Pravda, bola tu tetka, ktorá ľahko mohla zboriť hrádzu, stavajúcu sa medzi nich. On totiž
netajil, že — ako každý mladý vraj človek — má zaviazanosti, dlžoby, že nevyhnutne
potrebuje koľkú-toľkú pomoc pre začiatok. Na jeho radu zdôverili sa tetke so svojím šťastím
a ona veľkodušne sľúbila testamentárne zaistiť potrebné prostriedky. No po jej smrti
vysvitlo, že stará pani naskrze neznala moderných požiadaviek: suma, čo Anne pripadla, bola
taká malá, ledva stačila na výbavu. Ale láska mladého človeka bola taká veľká, že napokon
neľakala sa ani chudoby, ani obetí. Ako na zavolanie dostal miesto okresného lekára v
mestečku jednej zo severných stolíc. Rozlúčili sa so sľubom, že až sa on z praxe lepšie
materiálne postaví, príde si po ňu. Ona prijala miesto učiteľky na Dúbravke a trpezlivo
čakala, veriac v jeho lásku ako v božie slovo. Sprvu sladili si rozlúčenie listmi —
pozdejšie listy tieto prichodili zriedkavejšie, až zrazu po liste nejasného, zúfalého
obsahu prestali úplne, čo ho asi stihlo, čo prinútilo ho pretrhnúť, ako písal, svätý zväzok
duší, zostalo jej hádankou. V jej priamej, veriacej duši neskrsla pochybnosť, že bol by sa
stal jednoducho neverným. Ona verila, že muselo to byť čosi úžasného, čo zlomilo jeho vôľu,
prinútilo muža takého skalopevného charakteru, ako si myslela, na zbabelý ústup. Z
medziriadkov dalo sa súdiť na tragédiu, ktorou sa stala ich láska…A práve táto tajomnosť urobila z neho hrdinu. Prijala rozídenie ťažko síce, ale ako
nezbytnosť, veriac, že on iste vzdal sa svojej lásky len po dlhom márnom boji s osudom.
Pozdejšie síce, životom poučená, počala zmýšľať triezvejšie; ale strata časom prebolela
natoľko, že hrdinovi už neubrala na cene… Jednotvárny tok dedinského života je taký
spôsobný zachovať dojmy utkvelé a zodpovedajúce šľachetnej duši! — —Annin spolucestovateľ vzchopil sa z pohovky a, hlasite zívnuc, natiahol nohy na pohovku
oproti a vyzrel oblokom. Anna presadla do kútika. Až teraz zbadal, že nie je sám… Keď sa o
chvíľu obzrela, sedel už v salónnej póze. Prezrela si ho letmo: nebol ešte starý, ale
podozrivá bledosť tvári a plešina, lisnúca sa pomedzi sčesanými vlasmi, svedčili, že už
dávno prežil sviežu mladosť. Plešinou nepekne predĺžené, silne klenuté čelo zorané mal
vráskami; i tvár zbrázdená bola mu týmito neklamnými známkami veľkých starostí — alebo
veľkej bezstarostnosti.„Dovoľte, milostivá, na ktorú stanicu teraz prídeme?“ oslovil ju zrazu mäkkým hlasom,
ktorý zazdal sa jej veľmi známym.Povedala mu meno stanice.„Tak je dobre. Zdalo sa mi, že spím už niekoľko hodín. Vy ďaleko cestujete, milostivá?…“„Ďaleko…“ odvetila Anna, ako vo sne, rozmýšľajúc, kde tohto pána videla.Odblesk ružovej zory tamvon oblial kraj utešeným priesvitom, tento, rapídne presvitajúc
do žltého odtienka, menil pološero v skoré svitanie letného jasného rána. Vlak zahol práve
na zákrutok — zjasnenosť zôr blesla do obloka, premoriac slabé svetlo lampy. Anna, oslepená
žiarou, zatvorila oči.Keď opäť prezrela, jej zrak stretol sa s očami spolucestovateľa. Sedel jej oproti a
pokojne i priamo, akoby to bolo celkom miestne, pozeral jej do tváre. Zmätená, ba zrovna
preľaknutá v mimovoľnom ostychu, do ktorého privádzal ju jeho pohľad, sklopila oči. Zazrela
prsteň na ruke neznámeho, retiazku od hodiniek so známym medailónom — a stŕpla. On akiste
kochal sa v dievčenských rozpakoch spolucestovateľky.„Silný reflex škodí vašim krásnym očkám,“ prihováral sa, usmievajúc sa drzým úsmevom
šviháka, ktorý vravel: „Vidím, že ti je nepríjemne, ale pekná si takto, holubička!“Anna sa rozhodla.„Nepoznáte ma, pán doktor?“ preriekla vážne, spamätajúc sa z úžasu.On prizrel sa jej cele zblízka — a teraz bol na ňom rad zadiviť sa.„Slečna Anna!… Kamže vy?…“„Ja domov. Do Dúbravky. A vy ste ma nepoznali,“ doložila zmäknutá, keď videla, že naozaj
sa zmiatol.Švihácky výraz zmizol z jeho tváre, miesto neho ziera z nej rozpačitý obdiv a
nerozhodnosť, ako sa chovať k niekdajšej snúbenici. I Anne bolo trápno… Nevideli sa desať
rokov. Každý deň predstavovala si stretnutie s ním, a bála sa ho, lebo ešte vždy, vedela,
nemohla by sa zísť s ním bez zármutku… Ešte vždy myslela, že musia sa zísť ako dvoje
pošetilých zaľúbencov. A hľa, teraz stoja si zoči-voči a, pozerajúc na neho, jej je len
smutne a trápne.„Naozaj, nepoznal som vás. No, kdeže by aj: pri toľkej premene! Ktože by vo vás,
krásavici, hľadal niekdajšie útle stvorenie…“„A ja som vás predsa poznala,“ prerušila ho, nemilo dojatá poklonou. Vravel už cele
nezaujate, ale dvorný spôsob, do ktorého zrazu vpadol, bol pre ňu trápny. „Hoci i vy ste sa
zmenili…“„Lenže ja vo svoj neprospech… Zostarnul som — však?“„Áno.“Jej priamosť ho očividne zarazila.„O dvadsať rokov — však?!“„No, nie o toľko… Ostatne, život nikoho neušetrí,“ dotvŕdzala zádumčivo.Nečakané videnie sa s človekom, ktorý tvoril os jej cítenia a myslenia, takrečeno
ochromilo jej istotu. A čím určitejšie videla, že je toon, tým väčšmi
upadala do trápnej chúlostivosti. Len pred polhodinou jej duševný stav bol taký, že on, v
tomto spôsobe, bol zrovna grotesknou protivou toho, na ktorého sa ona, pošetilá,
rozpomínala.„Máte pravdu, život nikoho neušetrí… Ale vy, slečna, vy ste iste výnimka. Ako som na vás
pozrel, pomyslel som si: táto musí byť šťastná! Z vašej krásnej tváre zrovna svieti súlad
dobrej duše so šťastím srdca… Azda šťastné manželstvo, milosťpani?…“ prišlo mu na um zrazu.„Nie; som ešte vždy učiteľkou v Dúbravke,“ riekla začervenená a akosi v trapiech
vyzerala von oblokom.„Ťažko veriť…“ zadivil sa on. A dívajúc sa s úľubou na jej plnú, elegantnú postavu,
doložil: „Škoda vašej bujnej krásy pochovať medzi hory. Vám by pristalo skvieť sa v
spoločnosti ako hviezda…“„Mne pristane práca a povinnosť,“ prerušila ho prísne, skoro urazená.Ako to s ňou hovoril — ako na ňu pozeral?… Tento tón nebola by si dovolila ani od cele
postranného cudzieho — a tu prihovára sa jej plytkými frázami ten, ktorého postavila si na
piedestál mužskej dôstojnosti!„Vždy ešte dávne náhľady!“ usmial sa doktor. „V tomto prísnom chápaní poznávam
niekdajšiu Anicu… Pardon,“ zahovoril rýchle, zbadajúc zľakanosť v jej očiach, že ide týkať
sa časov, ktoré spomínať pre oboch mohlo byť trápne. „Ostatne, naozaj zvláštne, že vy ženy
tak konzekventne pridŕžate sa svojich zásad. Kde my mužovia zreterirujeme pred
nevyhnutnosťou — tam neraz slabá žena zastane si svoje miesto. Kde nás život podlomí, tam
vy ženy stávate sa heroinami a v boji zotrváte do konca…“„Posmievate sa, pán doktor. Naša konzekventnosť je iste len vo večitom pridŕžaní sa
varešky — čo ostatne nie je na škodu ľudstva. Ale o heroizme nieto reči… Veď pole nášho
účinkovania, ženské trudy a utrpenia sú také prirodzené, že sa to vôbec nemôže počítať za
zásluhu…“„Vy ste tu výnimka,“ sladko usmial sa on; „vy síce odtiahli ste sa, ako vidím, od
tradicionálneho povolania, ale i takto boríte sa zasa ináče — a kdechcete, iste i zvíťazíte…“„Ako — v čom?“„V láske — vašimi peknými očami.“Anna sa zachmúrila. Náročky prinútila sa k rozhovoru o veciach, ktoré práve teraz boli
jej ďaleké a nezávažné. Jeho nová nemiestna narážka ju už naozaj urazila a či skorej
zabolela.„Chcete, aby som želela, že som sa ešte raz v živote s vami zišla?!“ preriekla s
výčitkou, ale vážne. „Vy dobre musíte vedieť, že takéto poklonypo tom
všetkomsú od vás najmenej — nedelikátnosťou.“Anna sa odvrátila, lebo cítila, že sa jej slzy tisnú do očí. Doktor zvážnel.„Máte pravdu, milostivá slečna,“ preriekol po chvíli s prísnou, zachmúrenou tvárou; „ale
ako sa s vami zhovárať?! Zišiel som sa s vami, museli ste zbadať radosť, ktorú cítim z
tejto šťastnej náhody — a vypo tom všetkomzačnete učené rozhovory a
pozeráte na mňa cudzo, sťaby ste ma videli po prvý raz.“„Vy sami ste chceli, aby bolo, ako je,“ povedala opäť s výčitkou, rozčuľujúc sa a
zmýlená jeho i vlastnými slovami.Boli už iným tónom vyrieknuté: mäkko a smutne. Práve tak, ako kedysi vravieval k nej… I
v očiach zablysol mu známy svit nežnosti.„Ako vidím, vy ma odsudzujete, slečna Anna,“ preriekol so zhovievavosťou v hlase, akoby
vravel k naslúchajúcemu decku. „Možno, neuverili ste — že nedalo sa ináče. Dnes iste už
poznáte život natoľko, aby ste posúdili… Boli sme oba chudobní — ja bez praxe, začiatočník,
majúci len kopu dlžôb. K tomu ešte celá rodina pozerala na mňa ako na spasiteľa… nezbývalo
mi iné, ako vzdať sa vlastného šťastia kvôli šťastiu iných. Musel som sa oženiť nie podľa
svojho srdca…“„Teda bohatá…“ usmiala sa ona, už opäť pokojná.„Totiž — áno, bohatá. Dcéra fabrikanta. Rodina mi ju vyhľadala… Ale šťastný som nikdy
nebol. Nezišli sme sa z lásky a zhody nikdy medzi nami nebolo. Sme ako dva rozličné živly.
Ako oheň a voda. Ona vychovaná pre prepych, pre svet — ja večne túžiac do malej, tichej
viesky, kde zostalo šťastie môjho života…“Doktor nahol sa k nej celkom blízko a nežne chytil ju za ruku. Jeho oči doplnili zmysel
posledných slov, takže nemohla nerozumieť.„Toto je moja spoveď,“ pokračoval priduseným hlasom. „Nuž povedzte, Anna, či ma ešte i
po tomto priznaní sa odsúdite?“„Ja vás nesúdim,“ sťažka vyriekla ona, začervenená, vyslobodzujúc svoju ruku z jeho a
vyhýbajúc jeho planúcim očiam. „Ja som dávno zabudla…“ zaluhala presvedčivo.„To je pre mňa smutné, Anna. Smutné, ale zaslúžené… Veď čože ja môžem čakať pre seba?
Ale ja nezabudnem — len v šťastí sa zabúda… Vy ste šťastná, Anna — ako by aj ináče pri
vašej kráse! Vás iste zbožňujú, vy milujete…“„To nie je pravda!“ bránila sa ona, už celkom zmýlená jeho rečami.„Mňa si vôbec nikdy rada nemala. Lebo láska nezabúda, Anna…“„Nechajte ma,“ chcela skríknuť — ale ako pozrela na neho zľakanými očami, v ktorých
triasla sa úzkosť zrazu ožitej upomienky, on vyčítal si inú odvetu.V tú chvíľu pocítila jeho ruky okolo pása a prv než sa spamätala na obranu, bozkal ju na
ústa.Vonku ozval sa ostrý hvizd lokomotívy. Vlak s dvojnásobnou rýchlosťou letel po trati,
silne potriasajúc sa na výhybkách. Rady koľajníc na zemi čiernej od uhlia svedčili, že
blíži sa väčšia stanica. Do dverí nakukol konduktor: „Vrútky!“ hlásil zdvorile.Anna vtedy už stála pri obloku a utierala si slzy, ktoré jedna za druhou tiekli jej po
lícach. Obrátila sa, len keď počula, že doktor, zmätený, vyšiel von. Urazená a zmýlená,
mala len jednu myšlienku: nezísť sa s ním nikdy viac.Ale ako zostupovala z vlaku, on, vážny, nežne chytil ju za ruku a pomohol jej zostúpiť.
Nechtiac zazrela pokorný výraz jeho tváre a jeho výrečné, prosiace oči.„Odpusťte moju drzosť… Žena mi je chorá — nevyliečiteľne — som takrečeno slobodný… My sa
ešte zídeme, Anna,“ doložil určite.„Nikdy!“ odrazila ho skoro s krikom, cítiac zrazu inštinktívny odpor proti nemu.*Keď po hodinovej prestávke vlak odchodil ďalej, Anna všuchla sa do dámskeho oddelenia.
No nemala sa čo báť: s doktorom prichodil tučný pán s kapsičkou v ruke, v akej lekári nosia
operatérske nástroje. Prešli chodbou toho istého vozňa a usadili sa vo vedľajšom oddelení.„Neboráci, príde vám strašná návšteva,“ podotkla obstarná pani, sediaca pri Anne. „Azda
ste počuli o včerajšom nešťastí? Večer zrazili sa vlaky tu neďaleko, v Bystrom. Dvoch
zabilo, traja sú nebezpečne dochrámaní. Medzi týmito akýsi vysoký úradník od ministerstva…“„To sú teda lekári?“ spýtala sa Anna, len aby čosi riekla.Jej myseľ bola natoľko zmýlená, že nemohlo ju zaujať cudzie nešťastie.„Áno — ten tučný je fyzikus, a ten druhý vychytený lekár, tuším zo Spiša. Strašní ľudia!
Raňajkovala som tu v jedálni, oni pri susednom stole. Skazili mi celý apetít. Ja vôbec mám
istý predsudok oproti lekárom — viete, môjmu útlocitu sa protiví ich remeslo… Ako
ľahostajne rozprávajú o mŕtvolách, o rezaní ľudského tela!… Mdloba šla na mňa tam pri stole
— a oni, akoby to nič, predstavujú si babranie sa v mŕtvolách a ujedajú si chutne, akoby
niečo veľmi príjemného…“Zo susedného oddelenia počuť bolo hlučný rozhovor a veselý smiech. Anna poznala smiech
doktorov. Len teraz zbadala, že jeho hlas má zvláštny prízvuk. Prezradzoval sebavedomie a
cynizmus. Bolo jej odporno… Dáma pozorne naslúchala, ale slovám nedalo sa rozumieť.„Figliari…!“ usmiala sa dáma. „Takto akí vážni, a čerti väzia v oboch. Najmä Spišiak…
Musel mať veselú cestu. Oblokom zazrel mladú dámu a rozprával priateľovi — viete, akési
galantné dobrodružstvo…“ Dáma významne mrkla malými očkami na Annu. „Nerozumela som všetko,
len že jej cestou vyznal lásku… Znali sa vraj pred rokmi — vraj stará láska nehrdzavie — a
smiali sa ani podarenému žartu. Kedysi vraj ledva sa vyplietol: prichodilo mu sa s ňou
zasnúbiť, nuž musel odísť inam… Dnes síce by pristal, ale vtedy… Spomínal i dedičstvo,
ktoré zrazu bolo „fuč“. A keby si vraj bol mal zobrať všetky dedinské húsky, s ktorými mal
takéto epizódky… Tučný mu hrozil, že to odpíše jeho žene. Ale tá že je dosť múdra nestarať
sa o žarty, čo muž z dlhej chvíle postvára… Nuž, hľa, mužská logika! „Dlhá chvíľa — žarty —
epizódky!…“ A neborka žena za ten čas kväčí pri kolíske, alebo pečuje o žalúdok pána
manžela! No, odpusťte, slečinka, že vám rozprávam…“ zháčila sa, vidiac, že tvár Annina je
červená a akoby jej bolo do plaču —Bolo už k poludniu, keď Anna, na vozíku, ťahanom jedným koníkom, dochodila k domovu.
Cesta viedla hustou, ešte sviežou horou. Mohutné buky stáli vážne z oboch strán cesty a
velebná tichosť, aká dovôkola panovala, zvlášť účinkovala na cit prichodiacej. Anne,
rozčúlenej cestou a najmä náhodným stretnutím, sa zdalo, sťa prichodila by z malicherností
do sveta vážnych záujmov, sťa prešla by zrazu z komediantskej búdy v tajomný, velebou
dojímajúci chrám.A cítiac sa tu doma a v svojom zvyklom živle, celé prázdniny zdali sa jej už len ako
živý sen: pobyt u priateľky, malicherné nepekné zahrávanie sa so zaľúbeným kupcom, zaháľky
na pohovke v horúce popoludnia a vôbec celé bezmyšlienkové žitie, ktoré ináče bolo jej tak
potrebné. Takto dialo sa s ňou zakaždým a vždy potom s potešením chápala sa práce na
počiatku školského roku. Prácu pokladala za úlohu svojho života, v nej videla svoju
dôležitosť. Bývala hrdá na svoju samostatnosť a temer i šťastná.Teraz však cítila, že k tomuto chýba jej čosi… Sťaby bola za čas svojho pobytu v cudzom
kraji stratila niečo zo svojej úplnosti… Nebola to chuť do práce, ani energia. Len čosi
vedľajšie, z citu, či len fantázie. Spomenula si, ako blúdievala horou, zaujatá jedinou
predstavou, a ako jej to nejasné fantazovanie lahodilo. Ako sa o tom zamyslela, jasne
predstavila si doktora s jeho predčasne zostarnutou vráskavou tvárou, s plešinou na hlave a
šviháckym, nepekným chovaním sa, a zrazu bolo jej jasné, čo jej chýba… Stratila peknú
predstavu o láske, ktorej nikdy nebolo, stratila vieru v človeka, ktorého v svojej horskej
samote stavala si do falošného svetla. Za roky cítila sa byť povznesenou nad svoje pomery
sentimentálnymi strasťami — a dnes zrazu videla, že bola pošetilou hrdinkou nasnívaného
románu. Ba ani nie románu, len smiešnej, zahanbujúcej frašky, ktorú on zahral si s ňou pred
rokmi — i dnes.A rozvažujúc, že on chápal to takto už vtedy, a dnes, po ôsmich rokoch, prezrel ju hneď
(lebo ináče nebol by sa choval k nej tak urážajúco), cítila sa pokorenou a zahanbenou sama
pred sebou. A vytriezvená videla, že chyba stala sa nie v rozídení sa s milencom, ale v
sentimentálnom, tragickom ponímaní toho, čo i pre ňu malo byť len epizódkou. Lebo bez
nezdravého fantazovania dnes, možno, bola by ženou jedného z tých, ktorí potom prišli a
ktorí v svojej čestnej prostote zdali sa jej takými malichernými…Pohonič rezko zakričal na koníka, sťažka vzpierajúceho sa po príkrej kamenitej ceste.
Vychodili do vrchu; nad nimi horou už presvitalo, buky redli, a vyjdúc na vrch, ako
vyčarovaná objavila sa nerovná čistinka a na nej sem-tam roztratené chalupy. Jedna v
prostred lúky, iná na pokraji hory, a naprostriedku nad vysokým zrázom škola s červenou
strechou. V zelenom rámci hôr slnkom obliata Dúbravka robila dojem pekného obrázka.Ale Anna predstavila si svoju zimnú samotu, ktorá zdala sa jej v terajšom jej
rozpoložení takou strašnou! A vnímala len jedno: že v jej živote stal sa omyl, ktorý sa už
nikdy nenapraví. | Podjavorinska_Epizodka.html.txt |
Hore háj, dolu háj[1][2]Hore háj, dolu háj, pod hájom studničky,koho hlávka bolí, napi sa vodičky.Nad nimi dievčina vodičku by pila —lež sa tá vodička studená zmútila:„Vodička, vodička, nože sa usadni,hlávočka boľavá, nože mi ochladni! —Kebys’ sa, vodička zmútená, usadla,ver’ by mi aj hlávka boľavá ochladla,ale sa vodička len mútnejšie valía tá moja hlávka ohnivejšie páli.“Hora mi je hora, i zdola i zhora,ak by kvet zalúčil do prostriedku mora.Ešte sa ten kvietok na vrch vymordujea tou šírou vodou ku brehu pripluje,pripluje, pripluje ako tá kačička —a ja tu zahyniem bez cesty, chodníčka.Zahyniem, zahyniem ako makový kvet,nezná ma, predsa ma naháňa biedny svet!Ruža som ja, ruža, zoravá ružička,čo na ňu neprší dážď ani rosička,čo ju nezohrialo slniečko ani raz,slniečko ani raz, štípe ju zimný mráz,zimný mráz ju štípe, vietor vzteklý kníše,lístky zamrznuté, kvietky opŕchnuté!“Neplač, dievča, neplač, veď azdaj nemáš zač,slzy nevylievaj, radšej si zaspievaj!„Spievam si ja, spievam, smutná moj’ pesničkaak na suchej skale tá suchá trávička.Tá suchá trávička vždy jednak šuchoce,to žiaľne srdiečko vždy smutne tlkoce!Keď si ja aj spievam v očkách mi slzička,oj, tá mi splakuje moje bledé líčka!Zaspievam, zaspievam, horko — neveselo!Srdiečko sa mece, vari by von chcelo?Chcelo by, chcelo by na zelenú lúčku —buďže, ty srdiečko, len raz potichučku!“Zasiali fialku do hustej tŕniny,do hustej tŕniny, do tvrdej skaliny.Načo ste ju, ľudia, načo ta zasialido tých hustých tŕňov na tie tvrdé skaly?!Či už nieto miesta v tej ostatnej hriadke,v tej ostatnej hriadke, vo vašej záhradke?Či už nieto miesta na svete iného,že ste ju hodili do tŕňa hustého?Keď aj skáľa zmäkne, tŕňa ju zadusí:prečože tak márne tu zahynúť musí?Načože ju, ľudia, nadarmo sejete,keď jej útle kvietky voňati nechcete?Fialôčka rastie, nevidí tŕninu —už sa tie jej púčky mladušké rozvinú.Fialka úbohá, nerozrastajže sa,nerozrastajže sa, nerozvíjajže sa —bo ti konáriky tŕne dopichajú,lístky roztrhajú, kvietky rozstrapkajú!Fialka len rastie — ach, beda, prebeda!Čo je raz súdené, to sa zmeniť nedá!Kvietočky jej vädnú, lístočky padajú —viacej ľudia zlosti, ak ľútosti majú.Nespievaj, nespievaj! dosť už žiaľu bolo,aleže sa obzri, dušička, okolo!Dievča sa obzrelo, šuhajka zazrelo —od veľkej žalosti srdce jej zamdlelo,srdiečko zamdlelo, líčko ozemnelo —a očko splakalo, šuhajka vítalo.Šuhajka vítalo sladkými slzamia on ho uvítal svojimi iskrami,lesklými iskrami vyjasnil to očko,svojimi prsami prebudil srdiečko. —Srdiečko prebudil vriacimi prsami,líčko vymaľoval sladkými ústami. —Zaspievaj si, dieťa, prišiel brat zo sveta,zaspievaj pred svetom, nakoj sa ozovie,veď je spev jedinké potešenie tvoje!Zaspievam, zaspievam, otvorím ústičká,nech sa on vyleje z mojeho srdiečka,z mojeho srdiečka, zbitého bôľamiako zo studničky, zabitej skalami.Keď skalu vytrhnú, vodička vyskočí,šíro sa rozleje, po tichej úboči.Fialôčka mladá v hustom tŕní vädne,nie jeden kvietoček zvädlý z nej odpadne —ten vietor ňou hádže po ostrej tŕnine,ej, kedy už, kedy tá múka pominie.Nevädni, fialka, celky bez nádeje,vetríčok tichučko ponad teba veje. —Nešumie to vietor, lež to orol letí —orlíčok mladušký obráni tvoj’ kvety!Rozdrúzgal tŕninu, nahrabkal zemôčku,tak si on potešil svoju fialôčku.Orlík ju zastáva hustými krídlamipred tým prudkým dažďom, pred hrádom, víchrami!Hlboká je voda naprostred Dunaju,čo Pán Boh usúdil, to ľudia neznajú —.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Piesne.[2]Pod nadpisomPieseňvpísaná cudzím rukopisom do Považia č. 20,
12. marca, str. 165 — 9. Jediný text. | Botto_Hore-haj-dolu-haj.html.txt |
Zbiť — lebo mrieť!Ponáška[1]Sedlaj, rušaj, tu hodina!Volá, volá v boj otčina!Tavon! tavon! v krvi polia,v blesky, hromy vlasť nás volá!Hoj, otčina!Otčina!Zbiť — lebo mrieť!Okúňaš sa? ledačina!Nemáš mena Slavian-syna! —Pušku v päste, — kosy, mlaty!Kto rátať chce vrahov čaty?Hoj, otčina!Otčina!Zbiť — lebo mrieť!Hoj, krásny pád, hrdinský pád!Za vlasť umrieť kto by nerád?Mor ho! mor ho! len ho ty zmor!Za Všeslavianstvo hor sa, hor!Hoj, otčina!Otčina!Zbiť — lebo mrieť![1]Báseň prvý raz uverejnená v Pamätníku Matice slovenskej ku
tristoročnej oslave Mikuláša Šubiča Zrínskeho, konanej na Slovensku.
Banská Bystrica 1866, 114.Keďže Sládkovič nazval báseň „ponáškou“, otázka ponáškovitosti
zaujímala Jaroslava Vlčka. Dokázal, že v tomto prípade nejde o ponášku
v pravom zmysle slova, lebo nie je známa nijaká predloha, podľa ktorej
by bol Sládkovič napísal báseň. Našiel iba isté príbuznosti s
Chalupkovou básňou „Mor ho!“ v tom, že v oboch prípadoch sa vyskytuje
refrénovité zvolanie (Mor ho! — Zbiť — lebo mrieť!). Podarilo sa mu
však nájsť predlohu melódie, z ktorej čerpal Ján Levoslav Bella:
„Melódia, na ktorú sa mal spievať text piesne ,Zbiť — lebo mrieť!‘ je
od viedenského Nemca J. Sauera a od neho je iste i štvorhlasová úprava
piesne.“ (Sborník Matice slovenskej I. 1923, 126 — 128.)Rukopis básne (1 list rozmerov 22,5 × 14,5 cm) má dátum: „27. Julia
1866“. Namiesto refrénovite opakujúceho sa trojveršia je tu len
dvojveršie:Hoj otčina! Otčina!Zbiť, — lebo mreť!Slohy sú očíslované. Medzi nami uverejneným textom a textom rukopisným
sú len tieto odchýlky: v. 3: v krvi polia — v krve polia; v. 7, 14,
21: mrieť — mreť. | Sladkovic_Vlastenecke-basne-z-druhej-polovice-sestdesiatych-rokov.html.txt |
Johankin zajacRedakcii prišiel medziiným i nasledovný list v sprievode rukopisu.„Slávna(!) redakcia! Ohľadom Dennice som už viackrát chcela svoju mienku vysloviť, ale,
myslím si: mienka nie je zajac, inšie nám je potrebnejšie. Nepotrebujeme len samé chvály, ale
nazrimeže raz i do zákulisia našich domácností.Aby ste nepovedali, že mám vôľu ohovárať, začnem so sebou, takže dám napospas jednu
udalosť z mojej tvrdej kuchárskej školy.Ak by sa našlo za nášho osvieteného storočia niekoľko takých kuchárok, akou som toho času
bola ja, odporúčam im prečítať si toto. Ale sa úfam, že odchovankyne našich vysokých škôl budú
aspoň to vedieť — čo som ja vedela…Zdravstvujte!Johanna G. r. K.“Nebolo mi viac než šestnásť rokov, keď som sa vydala. Mamičky som už nemala, domácnosť
viedla nám stará tetka. Ja som sa o kuchyňu neobzrela, ktože to vedel, že taký výskok, akým
som bola, má sa vydávať!Ako mimochodom osvedčujem sa tu slávnostne, že súc už viac stará ako mladá, nevydala by
som si dcéru (ani vtedy, čo by ich bolo deväť), kým by tá dcéra nevedela variť! Veď je to
pravé mordovisko postaviť také decko k sporáku, opásať mu novú zásteru (z výstavy), dať do
ruky varešku a povedať: „Na, teraz var!“ Nielen to, že deva ide za muža neznámeho do neznámeho
jej sveta, ale že ide tak nepripravená, je na zaplakanie. Ký div teda, že to božie
stvoreniatko naje sa viac sĺz ako chleba? A to sú ti vraj medové týždne. Len šťastie, že to tá
mladosť tak ľahko preskočí.Pred samým sobášom ťažko mi zaľahlo povedomie, že som vlastne sprosták. Môj Jonatan (to
bol môj mladý zať) spýtal sa ma, prečo som taká skormútená?„Ach,“ reku, „keď ja — — neviem — — variť!“„No, no,“ tešil on, „veď sa ty naučíš.“„Ale,“ zamiešala sa do toho tetka, „veď jej ty azda v prvý rok vezmeš kuchárku!“Tá to uhádla! Jonatan sa usmial a riekol:„Nie, ale čo Johanka uvarí, to i zjeme.“ Tak bolo dobre. Ale šťastie, že je láska skutočne
dakedy slepá. Čo musel Jonatan prvé časy prežrieť, to je nie na opísanie. Najedovať sa mal
príčiny dosť, ale či sa často najedol, to je iná otázka.Zo všetkého, čo prvé časy vyviedla som v kuchyni, podám len túto udalosť.Jonatan mal v tie časy v prenájme malý majetok v dedine, v horách akoby ukrytý. „Z mesta
na dedinu vydala sa Mina“ — škádlili ma moji, nuž, mne tiež bolo krušno, že mám bývať v
dedine, ale „kde je milý, tam je mestom i dedina“.Dosť na tom, že by sme boli bývali dosť šťastní, keby tá moja slabá stránka, to varenie,
nebola bývala taká — slabá.Moje šťastie bolo, že v dedinke bývala dobrá stará pani učiteľka. Vyjmúc učiteľovcov a
polesného, nebolo v dedinke „inteligencie“.Pani učiteľke neprestanem chválu vzdávať. Ona bola skutočne mojou učiteľkou. Bez nej by
som bola nejeden príučok draho zaplatila. Bola milá a vždy ohľaduplná — z toho vidieť, že
taktu a dobrote nenaučí sa len v školách a medzi vzdelanými — že nikdy neurazila, nikdy
nezahanbila. Ja som pri iných nedostatkoch mala i tú chybu, že som pokáranie ťažko niesla a
hrdo všetko naučenie odmietala. Týmto vari chcela som zakryť svoju nevedomosť a to je značná
prekážka pri akomkoľvek poučení. Ale moja dobrá pani „rechtorka“ mi to nedala znať, že ma chce
naučiť dačomu. Keď sme sa zišli, takto začala:„Varili ste halušky? Ja neviem, ako ich vy pripravujete (nijak, lebo neviem), ale ja ich
takto varím,“ nasledoval jasný recept. Alebo: „Či je i u vás zvykom, že sa v nedeľu varí
kapusta — a plnená, hej? Možno, že ju u vás inak varia, ja som ju na tento spôsob pripravovať
zvykla:“ — nasledovala úprava. A že bola nasledujúci deň nedeľa, uvarila som Jonatanovi
kapusty takej, že ten len oči vyvaľoval. Smelo tvrdím, že ma vtedy o päť percent radšej videl.
Z toho vidieť, že láska býva v blízkosti žalúdka a je s ním v telefonickom spojení. Týmto
spôsobom som sa všetkému možnému priučila. Len raz by som bola vykázala fígeľ, keby tiež
šťastnou náhodou môj dobrý anjel nebol prišiel a zavčasu ma ucestil. A to tak bolo.Pán učiteľ, človek už obstarný, cez prázdniny bol horlivým poľovníkom. On a polesný
naviedli i môjho ináč pokojamilovného Jonatana, aby si kúpil flintu a šiel s nimi na lov. Ako
sa mu sprvu vodievalo, to by bola zaujímavá kapitola, ale ja som nie klebetnica. — Len toľko
pošepnem, že keď prvý raz strelil, bezmála si odstrelil — palec. Ale keď pánboh dá, i motyka
vystrelí. Stal sa i tu zázrak: Jonatan zabil zajaca! A to poriadneho ušiaka! Šťastný a hrdý
doniesol ho domov a hodil na stôl.„Žena!“ kričal už dvorom, „tu máš pečienku! Zajtra na večeru nám ho pripravíš. Prídu k nám
páni! Ja idem s polesným do mesta a prídem len zajtra — takže sa pochlap!“— Len pozri, ako sa rozhadzuje, — myslím si nejasne — a v úžase stratila som reč. To sa,
ako je známe, u mňa len zriedka zvyklo prihodiť. Nuž dobre, zajac je zajac, ráno sa chytím do
neho. Ľahko dakomu povedať: priprav zajaca, keď je zajac ešte v koži a keď nemáme o tom ani
poňatia.Poslala som do školy na výzvedy. Moja slúžka, Hronka, sama také teliatko ako ja, prišla
domov s heslom, že pani rechtorka išla na susednú dedinu chorú dcéru navštíviť a že pán
rechtor nevedia, či prídu dnes, alebo zajtra.„Tak je darmo,“ hovorím ja, na všetko odhodlaná. „Hana, či ty vieš, ako sa ,čistí‘ zajac?“„Ale ja? Ver’ ja neviem, mladá pani.“ A pri tom uškrnula sa a ukázala všetky zuby.„Veď tak, na dobrý kôl som sa oprela. Hana, rozlož do sporáka a postav do toho veľkého
hrnca vody!“Hana poslúchla. Voda čosi-kamsi vrela a ja medzitým uložila som zajaca do umývača, vzala
hrniec s vodou a vyliala na ušiaka. Nikdy ten taký kúpeľ nedostal! Spojenými silami vytiahli
sme ho na lavicu a dali sa doň.„Šklbaj, trhaj, Hana moja!“ velím ja.„Jáj, veď to nejde,“ kričí Hana a odtrhuje prsty.„Nejde, lebo musí byť starý ani pes. Daj ešte tú vodu na oheň, ešte ho budeme zmáčať. Keď
nepôjde podobrotky, pôjde pozlotky. Keď nie ako sliepka, pôjde ako prasa!“Ešte ho i popolom posypala a tak okúpala vo vriacej vode. I tak len kedy-nekedy vyjde chlp
srsti a i to s kožou. Vidieť, ten huncút nechcel srsť pustiť. Mojej Hane sa čosi marilo, že
videla obárať brava a škrabať nožom. Vezme teda nôž a obrába ním kožu zajaca.Dobrá myšlienka, myslím si, „ale, Hana moja, nôž je tupý, počkaj, donesiem ja — britvu“.Nikdy Jonatanova britva tak „nebrala“ ako tentoraz. Nám obom chrbty boli ako vyzvárané, čo
sme sa usilovali „holiť“ zajaca. Išlo to akosi, išlo, ale pomaly. Naveľa i britva začala
„štrajkovať“, že veru ona je na niečo lepšie stvorená.Neviem, ako dlho by bola trvala táto naša práca, keby nebola prišla pani učiteľka. Viem,
že dostala pokyn doma, čo sa u nás robí, a i to viem, že jediným pohľadom prezrela situáciu,
ale, akoby nič, začala:„Tak som sa preľakla — prišiel mi chýr, že mi je Pavluška chorá. Ale jej už prešlo.
Navrátila som sa a že nemám tak súrnu prácu, prišla som kuknúť, čo robíte, či ste nepochoreli?
— Ej, ej, zajac? Nože no! Sem s ním, veď ho my hneď oderieme!“Odrať to treba, ó, Hana moja, v šírom svete či ešte máme páru? A opäť prišiel ten okamih,
že som onemela. Len hľadím, hľadím na pani rechtorku, ako zručne zavesila zajaca na dvere a
začína ho sťahovať z kože — i počúvam, ako hovorí:„Tak, čosi-kamsi je hotový. Vravia, že zajac má deväť koží, no, ja neviem, koľko ich je,
len to viem, že je to zdĺhavá práca. Ale potom to už stojí za prácu! Či i vy tak pripravujete
zajaca (ale ja?!!) ako ja? Môj spôsob je tento,“ a podala mi celé pojednanie, pri ktorom
vopred cítila som všetkými zmyslami, že musí byť osvedčené.„Počkajte,“ pokračovala pani rechtorka, kým stiahnutú prvú kožu skryla, aby ma voľajako
neprezradila, „akú chválu si získate, veď je to krásny zajac! Takto, hľa, my to urobíme…“Večer, pravdaže, chvála bola získaná, ale komu patrila? Starý pán učiteľ, furták, uškŕňal
sa pod jeden bajúz a chválil od neba do zeme.„Ad animan, to je výborná pečienka! Kapitálny kúsok. No, mladá pani, ak takto budete
pokračovať, stanete sa takou kuchárkou, ako je moja starká. Lebo takej ženy, ad animan, nemáš
široko-ďaleko…“Ako dohru k tejto zajačej histórii pripomenúť treba, že na druhý deň Jonatanova britva
opäť štrajkovala. Dudrajúc naťahoval ju po remeni sem-tam, i nevedel pochopiť, prečo nechce
brať. Ale britva neprezradila, i Hanka mlčala, lebo dostala nový ručník a ja som sa predbežne
nepochválila… | Vansova_Johankin-zajac.html.txt |
PředmluvaZvláštní podněty byly, kteréž mě k tomu pohly, abych toto nákladné dílo tiskem vydal.
Především připomenuti musím, že tauto vědau se od mnohých lét zanášeje, viděl a zkausil
jsem, jak národ náš velkým pozorovatelem a milovníkem přírody jest, jak velikau známost
zrostlin si i bez těchto a těm podobných prostředků nadobudl, a jak mnohá, rozmanitá a
krásná jména zrostlinářska počituje. Zpozoroval jsem ale také, jak velice důležité věci pro
každého zrostlináře naše Slovensko v lůnu svém chová. Abych tedy tylo tak krásné poklady
odkryl, k dalšímu skaumání cestu proklésnil, a milovníkům přirody srdečnau žádost čím
nejspíš vyplnil, za povinnost sem si položil podlé možnosti co nejdůkladněji tuto Květnu
vypracovati, a za vděk milému národu slovenskému na oltár přinésti.Přítomný spis zrostliny síce jen podlé jména poznávati učí, o jejich moci, úžitku atd.
se v něm ani zmínka nečiní, a síce pro tu příčinu, že totoť docela jiný velice obšírny
předmet, jenž zvláštní dílo požaduje. Na základě však tohoto opisu i Lékář moc a účinek, i
Hospodář, Lesník a Zahradník úžitek aneb škodlivost, i Bájeslovec význam a pojímáni
zrostlin, snadněji a bez překážky poznávati, a ve vědě své dálé pokračovati bude moci.
Tímto způsobem ale i každý milovník a skaumatel s maudrými zákony božími se obeznámí, svůj
cit krásy vzdělá a zešlechtí, ba i sama přírody věda svůj stánek upevní.Vyznačené pole této Květny jest: od Břetislavy vrcholy tatranskými, kteraužto čárau i
Slováci od Rakaus, Moravy, Slézka, Haliče a Bukoviny odděleni jsau, až po prameny Tisy;
odtudto korytem Tisy až po Tokaj, od Tokaje na Miškovec, Jager, Dindeš až po Vacovo, a tak
naposledy hore korytem Dunaje opět k Břetislavě. V prostoře těchto mezí, v této kolébce
praslovanů, nalezá se výše 2,000 rozličných výrodků, tak že z celé Rakauské Květny sotva 35
rodů schází. Za původných pak spoluobyvatelů našich považovati se mohau nasledující
zrostliny, jenž jinde se zřídka, aneb docela nenalezají, a síce: Oves karpatský, Ploštičník
smrdutý, Lomikamen karpatský, Klinec třpítivý, Zvonec karpatský, Kyčelnice žlázatá,
Čilimník brvenný, Lesna hájní, Rozchodník sivý a tatranský, Šefran různobarvý atd.Za nejpřiměřenější saustavu jsem uznal De Candolle-ovu, podlé kteréž se stupen
vyvinutosti zrostlinné do povahy bere; aby však zvláště začátečníkům tato něco těžší
saustava překážky nezavdávala, připojeno jest: Rozdělení zrostlin na třídy, a tříd na rody
podlé saustavy Linné-ovy, což za klíč slaužiti bude. Rody pak jsem uspořádal podlé Nees ab
Essenbecka, a výrodky podlé Kocha, ale i podlé náhledů mých vlastních. Za prameny mi při
této práci slaužili spisy: PP. Dra Presla, Rochla, Dra Wahlenberga, Hrab. Waldsteina a
Prof. Kitaibla, Svobody, Schultessa, Dra Endlichera, Langa, Dra Sadlera, Dra Reichenbacha,
Dra Lumnitzera, Diószegiho a jiných. K dokonalosti samého díla nemálo mi dopomohli svými
dopisy, jménoslovy atd. můj první v zrostlinářstvě učitel Důstojný Sam. Reuss, Dr.
Flittner, Dr. Reissek, Prof. Laco, Dr. Antal, Prof. Hažlinský, jimž všem za jejich
ochotnost srdečně děkuji. — Má vlastní známost se vztahuje na celý Gemer, Boršod, zvláště
okoli Miškovské, Pešt, Břetislavu a Víden; tímto cílem sem cestoval z Břetislavy do
středních Tater, na Matru a jinde.Co seJméntýče, tu za vzor mi slaužil náš první slovanský
zrostlinopisec Dr. Presl. Ve všem ho však nasledovati nebylo možno, neb mnoha cizojazyčná,
neslovenská, ale i neštastně tvořena jména se do jeho vzáctných spisů vkluzla, místo
kterýchž sem byl přinucen buď prostonárodní slovenská, polská a ruská vložiti, buďto
opraviti, aneb právě jména nemající jménem opatřiti. Tak kpř. místo tvořeného: Sněženka,
Bařička, Věnečenka jsem prostonárodní slovenské Bíbolenka, ruské Trojzubec, a slovenské
Ranostaj vložil; místo neslovanského: Vikev, Fazol, Vialka, jsem slovenské Ledník, Bob,
Syrůtka umístil. Dálé pro nezvučnost a nezodpovídavost se proměniti musely, kpř. Povrženka,
Kafratěnka, Věžovka, Řebratka, Řeřicha, na: Horna, Kamforník, Strmobýl, Perutník, Žerucha;
a vůbec všem zmenšujícím, jako Vratička, Věšenka, Písečnatka, Vodňanka, Rosnatka, jsem
vyhýbal. Některé pak rody vlastního jména ani u jiných slovanských národů nemající,
utvořiti se musely kpř. Malachium: Měkula, Syrenia: Ochechule, Sylene: Lesna, Barbarea: z
ruského Osennák, Farsetia: Šedík, Kernera: Napucha, Hudschinsia: Včasnín atd. Anobrž
některá jména jednoho zvuku a kořene, a však rozličné rody značící, jako kpř. Řepka,
Řepinka, Řepík, Řepa, aneb Hvězdník, Hvězdnice, Hvězdovka, aneb Vrbka, Vrbina, Vrba,
Vrbice, musela se vytřeti a na místo nich jina vložiti, aby se tím rozdílné rody spolu
nemýchali, a omylům i bludům přiležitost nezavdávala. Proměny tyto pro pokrok a přísnost
vědeckau státi se musely, a však abych ze svevoli obvinován nebyl, k mému ospravedlnění
služiž to, že se to s velikau šetrností dálo, a síce prostonárodní jména se neproměněna
zadržela; co se opravování a tvoření některých jmén týče: na tom se více lét pilně
pracovalo, vypracované k posauzení sběhlým jazyka zpytatelům předloženo bylo, a síce tím
úmyslem, že podařené si národ oblibí a budaucí spisovatelé je přijmau. Při práci této mi
zvláště drahý bratr Diakon Ludevít Reuss a Prof. Sam. Ormis svau ochotností nápomoci byli.Právě tak jako jména i Názvosloví kritickau opravu podstaupiti muselo. Tu celá saustava
Linnéova se znovu založiti musela, na základě staroslovanských slov: ot, mať, baťo a brat,
a místo Pětimužstvo (Pentandria) řeklo se:Pětotnice; m.
Dvaumocenstvo:Dvojbatnice; m. Saurodíctvo:Matotniceatd. Místo dolejšek (basis) utvořeno:spodlina; m. znakobrátěný (resupinatus):zvrtlopyskatý; m. šklebivý (ringens):stulipyskatý; místo dvojsmyslného vlnatý (lanatus et undatus)
přijalo staročeské:vltatý(undatus) avlnatý(lanatus); m. pukavý (dehiscens): ruskéšelivý; místo květenstvo:
polskékvětostan; m. lat: slov.metlina; m.
preslínek: slov.zvrtlík; m. úžlabí, lepší:pazucha; m. prut: slov.býl; m. sekaný,
poltěný, štěpný užívalo se na krátcená-,půl-aprůsečný. Dále: familia se pojménovala:rodinau, genus:rodem, species:výrodkema varietasodrodkem. Nic méně i na
některé tvořivé předložky a koncovky, jako:pa, pra, pře, leda, celo, laký,
dobný, atý, ovnýse zvláštní ohled bral.Konečně doložiti musím, že při vší práci a pilnosti, ještě by se mnoho, jak v samé věci,
tak i slohu a řeči opraviti mohlo, což však na pohodlnější časy a spojeným silám poraučím:
mně pak na tento čas nechať tá naděje za odměnu zůstane, že snaha má, kterau sem i Národu
svému vděčnost proukázal, i základ k dalšímu skaumání zrostlinstva našich krajů položil,
přiměřené ceny a uznalosti dojde.Psáno ve V. Revúci 1852 měs. Juliaspisovatel. | Reuss_Kvetna-Slovenska-Nazvoslovi-slovnik-a-navod-k-urcitbe-zrostlin.html.txt |
Na úvod1) Napísaniu tejto hry predchádzala hra Stalin v Žiline, ktorá vznikla na podnet
Mestského divadla v Žiline a v sugestívnej réžii Doda Gombára v ňom mala premiéru 28.
januára 2012.Žilinčanov som sa pousiloval potešiť nielen názvom, ale aj viacerými autentickými
alúziami. Využil som v hre nielen fakt, že Stalin bol čestným občanom Žiliny, ale i takú
maličkosť, že v čase premiéry bolo toto Stalinovo čestné občianstvo súčasťou výstavy
kuriozít, ktorú usporiadalo Považské múzeum v obchodom dome Mirage, a tá vzácna listina na
nej trónila medzi úlomkom zo Štefánikovho lietadla a skamenelinou himalájskej blchy. Aj
príchod Stalina v závere hry — ako fanúšika FC Chelsea — bol verifikovaný tým, že nedlho
predtým sa naozaj mužstvo ŠK Žilina stretlo na svojom štadióne s Abramovičovým londýnskym
klubom v zápase o Európsky pohár.Žilinské alúzie — ako i fakt, že ja sám som sa narodil v Žiline — však tvorili iba
kolorit žilinskej inscenácie, a tak som mohol pri písaní hry Stalin v našom meste na ne
pokojne zabudnúť. Ponechal som si zo žilinskej hry iba motívy, ktoré môžu zaujať divákov aj
v ktoromkoľvek inom meste.Všetko, o čom rozprávam v hreStalin v našom meste, má širšiu
platnosť, nie iba lokálnu. Dal som sa inšpirovať viacerými príbehmi, príznačnými pre
prízračné päťdesiate roky minulého storočia — a tie sa odohrávali veľmi podobne v rôznych
krajinách a mestách vtedajšej Stalinovej ríše.Vzal som si čosi napríklad aj z príbehu bratislavského zlatníka Frostiga, ktorý sa stal
obeťou justičnej vraždy, keď mu predtým pri domovej prehliadke našli neprihlásené cennosti
— a na jeho odsúdenie zneužili aj svedectvo jeho o štyridsať rokov mladšej ženy.(Len pre zaujímavosť: ten príbeh má pre mňa osobitný význam aj preto, že zasiahol aj do
osudu našej rodiny. Starších sudcov, ktorým totalitná moc ponúkala „šancu“ udržať sa v
súdnictve vďaka tomu, že si pošpinia ruky rozsudkom smrti nad zlatníkom Frostigom, bolo
pravdepodobne viac a dokonca v rôznych slovenských mestách. Starší sudcovia však po
zotrvaní v totalitnom súdnictve väčšinou netúžili a jedným z tých, ktorí tú ponuku
odmietli, bol aj môj otec. Dobrovoľne si tak sám podpílil konár a čoskoro po odmietnutí sa
zo sudcu stal väzňom. Jediného staršieho sudcu, ktorý bol ochotný poslať Frostiga na
šibenicu, napokon predsa len našli v Žiline a za tú krutú ochotu ho potom vymenovali za
predsedu ktoréhosi súdu v Bratislave.)No cieľom mojej hry nebolo stavať niekoho na pranier — viac mi šlo o dramatický zlom v
duši mojej fiktívnej postavy, učiteľky klavíra, naivnej stalinistky, ktorú stalinisti
doženú k morálnemu sebazničeniu — a vlastne aj k fyzickému, ktoré sa však rovná morálnemu
zmŕtvychvstaniu. Bol by to námet aj na veľkolepejšie dramatické plátno, nie iba na akvarel
— keby som sa nebol obmedzil zorným uhlom jedinej postavy. Jediná postava nemôže byť pri
všetkom, iba na niečo sa díva zblízka, a zas na iné sa môže dívať len z diaľky. Verím však,
že ani pri takomto monodramatickom prístupe nestráca hra svoju výrečnosť.Čosi podobné ako mojej vymyslenej učiteľke sa totiž v tej dobe stávalo naozaj a stalo sa
to viacerým — a tak som sa dal inšpirovať napríklad aj príbehom mladistvého Tomáša Frejku,
ktorý žiadal v roku 1952 trest smrti pre svojho otca. Keď mu „vyhoveli“ a jeho otca 3.
decembra 1952 popravili, rehabilitoval sa šestnásťročný Tomáš Frejka samovraždou, ktorú
spáchal už v januári 1953 — čiže ešte za života Stalina a Gottwalda (obaja zomreli až v
marci 1953).Aj v prípade svojej učiteľky klavíra som dbal, aby spáchala samovraždu ešte za života
„drahého súdruha Stalina“. Venoval som tomu síce iba jednu-dve repliky, no dúfam, že to
stačilo, aby tá samovražda zapôsobila ako Stalinovi uštedrený protiúder.2) HraStalin v našom mestesa od hryStalin v
Žilinelíši aj rozsahom — sú v nej nové scény, dotiahol som príbehy otca i
spolužiakov hlavného hrdinu tak, aby Stalin bol nielen preňho, ale aj pre všetky ostatné
postavy zreteľným spoločným menovateľom.A čo sa postavy Stalina týka — bol to netvor, ktorý nedajbože aby sa zjavil v dejinách
ešte v nejakom novom vydaní, no z umeleckého hľadiska poskytuje veľkú, až rozprávkovú
príležitosť a mnohí umelci ju už využili. Kedysi v osemdesiatych rokoch som preložil (a v
časopise Revue svetovej literatúry som publikoval) poémuPrávom pamäti— jej autor, ruský básnik Alexander Tvardovskij, si v nej všíma najmä tú stránku Stalinovej
patologickej osobnosti, z ktorej ho vidíme nielen ako otca svetového proletariátu, ale aj
ako samozvaného otca všetkých detí. Aby mohol zohrávať túto úlohu, neváhal miliónom detí
skutočných biologických otcov povraždiť. Aj u nás bola kedysi súčasťou povinného školského
čítania knižkaPavlík Morozov, ktorá túto obludnosť glorifikuje —
Pavlík Morozov, udavač vlastného otca, sa mal stať vzorom pre všetky deti Stalinovho
tábora. Aj s touto obludne rozprávkovou fazetou Stalinovej osobnosti sa rozprávač mojej hry
stretne — na štadióne po koncerte Alexandrovovcov aj v záverečnej scéne, keď Stalin
prichádza z Londýna.Zaiste, skutočný Stalin v Londýne ani v nijakom slovenskom meste nikdy nebol. No hoci je
celé to leporelo rôznych stretnutí rozprávača so Stalinom fiktívne (tvoria ho iba Starcove
omyly, predstavy a sny), usiloval som sa, aby tie fiktívne stretnutia boli v jadre
pravdivé.A hlavne: aby boli aj aktuálne. To, čo o Stalinovi vieme dávno, je stále vďačným
materiálom na písanie nových hier, no mojou hlavnou ambíciou bolo povedať o ňom aj čosi, čo
o ňom ešte nevieme alebo si to málo uvedomujeme. Z tohto hľadiska je kľúčová práve tá
predposledná scéna, v ktorej Stalin prichádza ako „bolelščik“ FC Chelsea — klubu, ktorý
patrí jednému z jeho synov. Hlavnou myšlienkou hry je moje smutné podozrenie, že „večne
živý“ Josif Vissarionovič Stalin je stále kdesi medzi nami a neprestáva páchať svoje
zločiny.Aj hraStalinv našom meste má už za sebou svoju premiéru — 18.
februára 2013 ju uviedlo Městské divadlo Zlín v réžii Jana Cimra ako súčasť „cyklu
inscenovaných čtení“.Aj keď niektorí herci hrali s knihou v ruke a aj keď bol preklad do češtiny iba
improvizovaný, som vďačný zlínskemu Městskému divadlu a najmä jeho dramaturgovi Vladimírovi
Fekarovi, že urobili tento — pre ďalší osud hry taký dôležitý — krok: krásne zlínske
predstavenie (na ktorom sa dobre zabával aj 94-ročný legendárny cestovateľ pán Miroslav
Zikmund) potvrdilo, že hra, napísaná pôvodne pre žilinské divadlo, má čo povedať aj divákom
v iných mestách.(Ľ. F.) | Feldek_Stalin-v-nasom-meste.txt |
Učenlivá Marta a starostlivá MáriaToto je príbeh o dvoch sestrách, Marte a Márii. Úlohu zvodkyne hrá v ňom Marta.
(Odkedyže je na svete tak? spytujem sa začudovane. Odkedyže si starostlivá Marta vymenila
úlohu s učenlivou Máriou? Akéže skryté prevraty sa odohrali v ľude Kristovom, že nastala
táto trápna transfigurácia?)Marta začala svoju úlohu v narážkach, v drobných náznakoch, aby vyskúmala pôdu u sestry.
No čím ďalej, tým väčšmi ju dráždilo, že sestra ostáva hluchá a pohŕdavo odvracia tvár,
kedykoľvek začne o svojich plánoch. Zadúšala sa už týmito plánmi, nadúvali ju a skresľovali
podráždeným vzruchom jej pohyby i slová. A raz, keď ju mať hrešila pre novú parádnu
letnicu, muselo to z nej vybuchnúť. Áno, nech to vedia, odíde od nich, odíde do mesta. Má
už dosť ich večného šomrania, dosť drhnutia od svitu do mraku, dosť sa napočúvala ich
nadávok do parádnic, fiflien a frajeriek. Odíde; ešte tejto jesene odíde do mesta.Od tých čias neskrývala sa už pred sestrou. Za dusných večerov, keď mesiac nevystupoval
spoza ťažkých chmár a opití parobci motali sa po ceste ako mátohy vlastných neukojiteľných
vášní, sedávali spolu na lavičke pred domom. Dívali sa obe ponad hrebeň susednej strechy na
ťažké vemená chmár a načúvali blížiacim sa krokom. S maličkou iskierkou nádeje upínali na
chvíľu svoju pozornosť k tým krokom, a keď prešli a zatíchli bez zastavenia na druhom konci
dediny, vracali sa sklamane k svojim myšlienkam.A potom sa Marta rozhovorila. Potichu, zasnene, aby neodplašila svoju vidinu. Kým sestra
mlčí, siakne prúd jej reči neprerušovane do teplej tmy. Kdesi v diaľke vystiera mesto
tisícramennú svoju náruč, volá a vábi. Áno, akéže šťastie ju čaká tu, na dedine? Kto ocení
jej pôvab? V meste… v meste…— Čo tam chceš robiť? — pretrhne ju Mária podráždene. — Z čoho budeš žiť?— Nájdem si službu.— Službu? U koho?— U hocikoho. A potom… kto vie… — Marta sa tajomne usmeje — … hádam sa i vydám.— Za koho ozaj?— Nájdem si. V meste si každý môže vybrať.Znie to celkom bezbožne. Márii sa protivia Martine plány. Ale Marta si je istá. Vie
presne, aký má byť ten, ktorého si vyberie. Aké má mať ruky, fúziky, ako sa má usmievať a
aký má byť dotyk jeho dlane. Bude sa podobať tomu mladému učiteľovi, čo každého rána
chodieva okolo ich oblokov. Páči sa jej, ako si učiteľ pri chôdzi švihá trsteničkou, ktorou
vypláca deti v škole, páči sa jej jeho výbojný úsmev, ktorým každého rána sprevádza svoj
pohľad do ich oblokov, kde ona očistomok oblamuje suché lístky z muškátu.Keby nebola dosť rozumná, nedal by jej ten učiteľ spávať. Pália ju pery a podlamujú sa
jej kolená, keď naň dlhšie myslí. Ale vystríha sa myslieť naň dlhšie. Je rozumná a opatrná.
A keď sú už myšlienky o ňom (za takýchto dusných večerov) celkom neodbytné, tu prenáša si
jeho figúru do mesta, ďaleko od sliedivých susediek a nevrlej matere. Tam kdesi v hmýrivom,
nedočkavom prostredí vyrazí raz slobodne jej zadúšaná túžba a rozkvitne nádherným, bujným
kvetom.Obchádza po prstoch okolo svojich dráždivých predstáv. Šteklia ju a svrbia na jazyku.
Rada by ich vyslovila naplno pred sestrou. Ale sestra je pohrúžená do vlastných myšlienok.Aké sú to myšlienky?Nikdy sa o tom nesmie nikto dozvedieť.Sestra Mária znáša trpezlivo podozrievavý pohľad sestry Marty a zakrúca sa tesnejšie do
vlnenej šatky po starej materi.A jedného večera pred spaním, keď si rozčesávala vlasy pred zrkadlom, čo visí vysoko a
šikmo na stene medzi oblokmi (takže sa v ňom vidí celá, od hlavy po päty), podívala sa
pozornejšie na svoju tvár. Priklonila tvár bližšie k zrkadlu a videla v nej celkom jasnú
premenu. Pritkla tvár celkom blízko k studenému sklu a zbadala vo svojich očiach strach.
Čím dlhšie sa dívala, tým určitejšie vystupoval strach z jej rozšírených zreníc. Nemôže
pochybovať o tom, čo značí premena v jej tvári. Tej noci, keď sa Ondro nasilu dobyl do jej
komory… Nevládze myslieť ďalej. Kladie si dlaň na život a načúva. Pilne a sústredene načúva
krokom neznámeho príchodzieho. Ustupuje vydesene pred svojím obrazom v zrkadle. Neodbytná
otázka rozzvučala sa jej v hlave ťažkým a jednotvárnym hukotom.Čo sa s ňou stane? Čo sa stane, keď sa o tom dozvedia ostatní?Nikdy sa o tom nesmú dozvedieť. Je tu mesto. Neznáme, ďaleké, milosrdné vo svojej
ľahostajnosti. Tam sa schová so svojou hanbou.Od toho večera načúva pozornejšie Martiným rečiam. Kladie jej pochybovačné otázky. Koľko
šiat a koľko letníc bolo by treba vziať si do mesta? Koľko platia v službe? A periny? Treba
v meste chodiť vždy vo sviatočnom, a či sa možno obliecť i do každodenného?Starostlivá Mária ráta a uvažuje. Ale dosiaľ nevystupuje zo svojho úkrytu. Iba očistom
preloží svoje šaty zo spoločnej truhly do menšieho kufríka, čo stojí v komore, kde spáva.— Vari sa bojíš, že ti to niekto pokradne?Nie, nebojí sa, ale chce všetko mať pri sebe, chce vedieť, koľko svojho má.— Vari sa ideš vydávať?Nie, nejde sa vydávať. Ale je lepšie, keď každý má svoje na osobitnej hŕbke.Zavrie kufor, uviaže kľúčik na šnúrku a zavesí si ho na hrdlo. Tak, teraz je spokojná.*A potom príde jeseň.Všetka práca je už skončená. Ľan je otlčený, vytrepaný i vyčistený. Zviazaný v štyroch
tučných viazaniciach suší sa teraz na pôjde. V každej viazanici sú dve kyty, v každej kyte
dvanásť povesien a v každom povesne dvanásť hrstí. Tak je pekne rozdelený. Len ho priasť.
Až sliny tečú.Už sú i zemiaky vykopané. Už sú i zložené vo dvoch zápravách v pivnici. Každé osve —
drobné pre ošípané, veľké pre ľudí.Už je i kapusta zobratá. Už je i postrúhaná a natlačená s kôprom a rascou a kyslými
plánčatami do suda. Už i pena vystupuje spod dosiek, pritisnutých skalou.Už sú i dve jarky zarezané, droby z nich pojedené, mäso zasolené a kože predané židovi.Už je i obilie vymlátené, už i drevo pod ústreším nachystané.Všetko je hotové.Len už ísť…Starostlivá Mária chodí a hľadá po dome, po dvore, po humne, kde by ešte bolo treba čo
spraviť. Večer stojí vo dverách (noci sú už chladné), načúva. Šumí dážď, pod hradskou
šepoce potok, na druhom konci dediny zavýja pes, z času na čas ozve sa Rysulin zvonec zo
dvora. Prsia sa jej zvierajú úzkosťou, celá sa chveje chladom. Naozaj už niet čo vykonať.
Všetko je hotové, všetko skončené. Nič ju nezdržiava, nikto ju nepotrebuje. Znezrady sa
začuduje, ako mohla predtým, minulej a predminulej jesene, nezbadať, že ju nikto
nepotrebuje. A vzápätí udrie jej krv do tváre, celú ju obleje horúci stud. Vlani a
predvlani bol tu ešte Ondrej. Štíhly a čistý, trochu rozmaznaný, vyobliekaný ako panenka, s
pierkom, čo mu zastrčila za klobúk, keď išiel v nedeľu do kostola. Všetko mu bolo dovolené:
bol najbohatší a najhodnejší medzi parobkami. Najprv o tom nevedel, bol spôsobný a milý.
Potom sa o tom dozvedel (dievky sa mu vešali na päty, krčmár mu dával na úver), začal piť,
vybíjať obloky židovi. A jednej noci dobyl sa nasilu do jej komory. Potom už nikdy viac.
Odišiel na vojenčinu. Ale Márii zostal naveky trčať hlboko v útrobách ostrý, krvavý klin.
Rozštiepil ju, zabil ju zdnuky. A teraz v nej puchne a pomaly sa nadúva. Mária siaha si
dlaňou na život. Všetky krv tuhne jej v žilách. Cíti pod dlaňou tupý tlak, cíti, ako sa tam
čosi rozpína, pučí, vytrvale sa nadúva, dvíha sa k hrdlu a celkom jej zastavuje dych. Vidí
pred sebou svoje rozšírené zrenice, ako sa na ňu dívajú zo studeného skla v zrkadle. Čo
spraviť a kam sa podieť, aby im unikla?Prší, je celkom tma, na nebi niet jedinej hviezdy, vonku ani dnuká jedinej odpovede.
Odísť?…*Teraz je tu mesto.A to je už iná rozprávka. Musíš sa poriadne obháňať, aby si sa udržal nad vodou. Ukrutný
pozor si musíš dávať, aby si sa nezaplietol v tej motanici a nestratil cestu k útulku, kde
spávaš. Spočiatku sa ani dohovoriť nemôžeš; vlezieš niekam, povieš to a to by som chcel, a
oni na teba vyvalia oči, akoby po prvý raz počuli ľudskú reč. Ale pomaly všetko sa
vysvetlí. Nakoniec nájdeš si aj miesto. I keď je to len miesto umývačky. Celý boží deň
kľačíš na kolenách a drhneš vechťom kachličkovú dlážku. Ľudia chodia okolo (vidíš len samé
nohy), ale nikto si ťa nevšimne. Iba niekedy potkne sa niekto o teba, stúpi ti na ruku a
potom sa na teba osopí. Nebolí to veľmi. O chvíľu zas nič necítiš a môžeš drhnúť ďalej
kachličkovú dlážku. Ľudia stále chodia okolo a dlážka musí byť stále čistá.Marta sa má lepšie. Vyvolila si lepšiu stránku, ktorá jej nebude odňatá. Sediac pri
nohách svojho majstra, počúvala jeho slová a ľahko ich chápala. Ľahko si osvojila roztržitý
výraz mesta. A chytro si všimla, že pod týmto roztržitým výrazom je skrytá blahosklonná
pozornosť k nej, k Marte. Mesto ju prijalo, mesto ju potrebovalo. Čerstvý glg do smädného,
do bezodného hrtana ulice. To sa stalo takto:Raz do týždňa, v nedeľu, keď obe majú voľno, schádza sa Marta s Máriou na malom námestí
pri pomníku akéhosi pána, ktorý drží v jednej ruke knihu a druhou ukazuje niekam do
oblakov. Obe prostovlasé, s ručníkmi prehodenými cez ruku, Mária s kytkou fialiek, ktoré
drží v zovretej dlani na páse, Marta s novou taštičkou, do ktorej nevie čo položiť. Obe v
širokých naberaných sukniach, v tesných živôtikoch, napätých tvrdými prsníkmi (Mária má
prsia trochu plnšie ako Marta, ktorá je i v páse útlejšia), prepásané stužkou s peknou
mašľou na bedrách. Sviatočne nemotorné, dedinsky rozpačité, chodia bez cieľa sem a ta,
nazerajú do výkladov (Marta hovorí odborne o krepdešínoch), zastavujú sa pred biografmi
(poprezerajú za popoludnie všetky za sklom vyložené obrázky), slabikujú reklamy, dívajú sa
za krikľavo oblečenými ženskými, nesadnú si, nikam nevojdú, nič si nekúpia, nikomu sa
neprihovoria. Ak sa stane, že sa pri nich zastaví vojak, ktorý sa robí, akoby sa zaujímal o
všetko ostatné, len nie o ne, tu obe naraz stratia odvahu a odchádzajú náhlivo, mlčky,
neobzerajúc sa. Marta býva potom podráždená, neprihovára sa Márii, alebo do nej zadrapuje a
dáva jej cítiť, že zas všetko pokazila. Rozchádzajú sa potom namrzené a prv, ako je
potrebné, aby boli zavčasu doma. Nasledujúcej nedele zídu sa opäť a opäť chodia bez cieľa
sem a ta po uliciach, až ich bolia nohy, až sa im hlavy krútia a šumí im v nich ako v úli
všetko to vrenie, hmýrenie a hučanie okolo. Schádzajú sa a rozchádzajú, lebo nikoho iného v
meste nemajú a potrebujú aspoň raz do týždňa počuť ľudské slovo.Jednej nedele (to už bolo teplo, zima nebola taká tuhá, ako bývala doma) zatúlali sa
priveľmi ďaleko, až k mostu, čo viedol cez rieku. Most bol náramne dlhý, železný, podopretý
mocnými piliermi na prostriedku a na koncoch. Na druhom brehu rieky nebolo vidieť domy, len
dva-tri vily a nejaký komín. A potom tam bol les. Naozajstný les. Aspoň odtiaľto sa zdá, že
je naozajstný les — hustý a všade rovnako vysoký — ako pristrihnutá kefa. Dalo sa tušiť, že
za lesom je lúka s mladou mäkuškou trávou, v ktorej sa brodí slnce. A v lese mohol byť
chládok, všelijaké vône, chrobáky a slimáky, kvietky s útlymi kalíškami a hustý, ostro
páchnuci mach, do ktorého sa možno zvaliť a cítiť sa ako v náručí domova.Mária sa ta díva zarazená ako na náhle zjavenie a vracia sa jej ohrdená spomienka na
domáce nôty.— Poďme ta! — povie Mária.A naozaj: cez most sa dá prejsť na druhú stranu, prúdi tade zástup ľudí. To Máriu trochu
zarazí. Túžba, ktorá ju práve naplnila až po okraj, môže byť upokojená tak ľahko, že je to
až podozrivé. Nezdá sa jej, že práve toto šťastie netreba vykupovať odriekaním. Ale nech,
podívame sa!Prejdú cez most. Mária dýchala vzrušene a rozochvene, ako keď šla po prvý raz ku
konfirmácii, na ktorú sa dlho s pánom farárom pripravovali a od ktorej nejasne čakala
vysvetlenie všetkých záhad, čo sa v nej začali vŕšiť od tých čias, ako sa jej začali
nalievať prsia.Na tvárach okoloidúcich hľadá vzrušenie, podobné svojmu, a za mostom kupuje pre obe
vrecúško medovníkov. Je to predsa slávnostná chvíľa a jej začiatok musí sa odlíšiť týmito
medovníkmi od každodennosti ostatného života. A potom opatrne, so vzrastajúcou nedôverou
vstupuje na asfaltový chodník, vedúci medzi stromy. Nuž, vidieť, sklamanie nedáva nikdy na
seba dlho čakať. Nie je to nijaký les. Ľudia, čo tu sedia a tmolia sa po úzkych chodníkoch,
nemajú, zdá sa, vôbec v úmysle odložiť masky tej známej povýšenej unudenosti. Za tým, veru,
nemuseli chodiť až sem. Les nie je lesom, stromy nie sú stromami. Stoja v osihotenej
dôstojnosti a úctivej zdvorilosti ďaleko od seba, vedomé si svojej vzácnosti.Nič zato! Mária aspoň vie, na čom je, vie, že sa musí i ďalej spoliehať iba na seba. Ale
keďže sú už tu, môžu ísť ešte ďalej. Teraz už môžu ísť celkom pokojne. Až sa naľakala, keď
si uvedomila, čo by sa bolo stalo, keby sa bolo splnilo, čo očakávala. Keby sa odrazu bola
otvorila pred nimi lúka, z ktorej, ako vyplašený diviak, bol by na ňu zaútočil vietor,
objal ju náruživým rozmachom v páse a zvalil na zem prv, ako by sa mohla spamätať.Myslí zasa každá na svoje veci. Marta na svoje nové pančuchy telovej farby a na topánky
s vysokými opätkami. Mária na závrat, ktorý sa jej práve zmocňuje.„Pritiahla som si trochu tuho odedzu dnes ráno,“ myslí si, a rada by odbehla na chvíľu
niekam za ker, aby si ju povolila. Ale bojí sa Marty, ktorá by iste zbadala, ako naraz
zmohutnela v páse. A tak by všetko vyšlo najavo.Naraz… čo to? Obe sa zastavili; zdá sa, že zašli priveľmi ďaleko, chodník je už nie
vyasfaltovaný, les je hustejší a vopred ani nazad nevidieť človeka. Ach, nie, toto ich
nezastavilo. Znova sa vracia ohrdená spomienka na domáce lúky. Zjavuje sa v tomto prostredí
ako vzdialený prelud, ako nápev zabudnutej pesničky.Ba nie, toto nemôže klamať. Je to vôňa materinej truhly, v ktorej sú uložené svadobné
šaty, jej a otcove, a výbava pre dcéry. Och, nie, toto nemôže klamať.A naozaj jesto tu plno materinej dúšky. Obe si odtrhli stonku a obe naraz pritkli si ju
k nosu. Vôňa letného dňa. Vôňa machnatých lúk. Vôňa usušeného, načuchraného sena, keď ho
máš plnú náruč, keď ti zvonia nebesá nad hlavou a vietor ti fúka pod sukňu a nadúva ju a
pokúša sa vyzliecť ťa. Šteklí ťa popod kolená, pchá sa ti za blúzu a cíti sa tam ako doma.
Dávaš sa pred ním na útek a on ťa prenasleduje, ihrá sa s tebou, ovíja ťa a olizuje zo
všetkých strán, až si celá čistá, akoby si vyšla z kúpeľa, a vzdávaš sa mu s neskrotnou
žiadostivosťou. Tiež sa takto zadychčíš, ako dychčíš teraz, zavieraš načisto oči a padáš do
trávy. Si celá bledá…— Si celá bledá, Mária, ľahni si do trávy.Líha si do trávy a Marta sadá vedľa nej. Ešte stále sa to vzdúva, ešte stále znie v
ušiach. Ešte stále sa vracia, tichšie a z väčšej vzdialenosti, obchádza ju na prstoch a
šeptom ju vyvoláva. Už-už si myslela, že naveky má s tým pokoj, a teraz sa to vracia a
napína svaly na krku. Zalieva ju ako príliv morský breh, kolíše, hojdá a uspáva…Usína ukonaná. A v spánku vynoruje sa predstava, ktorú celé dni zatláča do podvedomia.Vynoruje sa opäť ako mŕtvola z bahna nad vodu. Vyplaví sa s nadutým bruchom na povrch,
prevracia sa a pomaly sa otáča ako bizarný kompas okolo vlastnej osi. Azda sa to nikdy
neskončí? Kde je a čo sa s ňou robí? Namáhavo sa rozpamätáva na ono miesto; poznáva
zátočinu, kam ako deti chodievali púšťať halúzky a íverky, ktoré sa potom krútili stále v
kolese okolo vírivého tancujúceho stredu a kde raz našli ženy, keď neďaleko močili ľan,
utopeného Fábrych paholka.Azda sa to nikdy neskončí?Naduté brucho, brucho, ktoré sa stále nadúva a neustále viacej a viacej nadúva. Pokúša
sa zatlačiť ho silou pod hladinu (je pritom celá spotená), ale zakaždým vykĺzne jej spod
dlaní, prevráti sa a znova sa otáča okolo vlastnej osi. Je ako živé, čosi v ňom žije a
derie sa neodbytne na povrch.Naraz sa zobúdza, vyskočí, obzerá sa dookola.Niet tu nikoho. Vietor vyčesáva posledné šľaky slnečných lúčov spomedzi šumiacich
stromov. A jeho drusa vyháňa z košiara na druhom konci chotára kŕdeľ bielych chmár.
Pohvizdujú si, čeľadníci nebies, potichu pomedzi zuby a mávajú vozvysok rukami v širokých
rukávoch.To značí, že čochvíľa bude tma a treba myslieť na návrat.Ale kde je Marta?Mala by tu byť Marta…V náhlom ustrnutí kladie si prsty na pootvorené ústa a pokúša sa zachytiť doznievajúci
šepot nad lesom. Pustí sa za ním. Ale hneď sa bezradne zastaví.— Marta!…Tichosť medzi stromami vsala jej hlas ako hŕba piesku kvapku vody.Je iba jediné vysvetlenie, prečo Marta odišla. Odbíja toto vysvetlenie, hľadá nové,
pokúša sa upokojiť. Zlá predtucha znova sa vracia a po chvíli (prešla hádam hodina)
utvrdzuje sa v nej pevné presvedčenie. Vošla mimovoľne do lesa, chvíľami sa zastavuje,
načúva, kladie dlaň na ústa a volá:— Marta!…Ale ľaká sa vlastného hlasu a nevládze dokončiť poslednú slabiku.Prediera sa ďalej pomedzi stromy, driape si šaty, nevie už vôbec, kde je. Chvíľami vyjde
na čistinku, a tu sa leskne mrazivý mesačný svit ako nôž, ktorým vraždili. Mlčanie je tu
dvojnásobne kruté.Všetky sily ju opúšťajú. Rada by si oddýchla, ale strach ako stočené pero, umiestené v
jej útrobách, ženie ju ďalej. Je možné, že sa už Marta vrátila na lúku, že ju tam hľadá. Je
možné, že odbehla iba na chvíľku, spadla, stalo sa nešťastie. Je možné, že len zablúdila a
teraz je už doma.A znova beží, znova rozráža kry. Znova padá a znova sa dvíha. Raz sa jej zdalo, že
poznáva miesto, kde sa práve pred chvíľou potkla, chce sa vrátiť, a znova sa zamotáva. Raz
už prebehla cez asfaltový chodník, ale neskoro si to uvedomila a nemôže ho znova nájsť.
Potom sa celkom blízko zaligotalo svetielko. (Bolo ich už toľko, ale zakaždým, keď na
niektorom utkvela zrakom, ukázalo sa, že to bola svätojánska muška.) Ale toto je svetielko
opravdivé. Chytá sa ho rezignovane. Nie preto, že by dúfala, ale preto, lebo je to jediná
vec nablízku, čo ju priťahuje, a jej vôľa už nekladie nijaký odpor. A potom sa vynoruje
svetielko druhé a ďalšie; napokon je ich celý rad. Je to hradská, čo vedie do Viedne.
Jedno, ktorým smerom sa pustíš: na koniec (svojho osudu) vždy dôjdeš.Už počuť hučať Dunaj.A tu je záhradný hostinec, osvetlený papierovými lampiónmi, rozvešanými na drôtoch
pomedzi agáty. Kde sa vzalo naraz toľko ľudí? Sedia tu poza stoly, smejú sa, spievajú a
nahýnajú si z pohárov. Teraz im začala hrať hudba. Vstávajú, idú po páre do stredu na
prázdne miesto a začínajú tancovať. Pri stoloch sa vyprázdnilo. Je lepší rozhľad. Keby ti
na tom záležalo, mohla by si porátať všetky pivné poháre na stoloch. Ale už ti na ničom
nezáleží. Iba že tu stojíš a dívaš sa z cesty ponad plot do záhradného hostinca. Vojak pri
tamtom stole pod agátom zapaľuje si práve cigaretu. O chvíľočku vstáva a čaká, kým vstane i
jeho spoločníčka.Vojak má na pleciach tri gombíky. Je to čatár.Zapálil si cigaretu a postojačky dopíja pivo z pohára. Jeho spoločníčka vstáva. Ale
dosiaľ je obrátená chrbtom. Berie si taštičku, čo ležala pred ňou. Má široké naberané sukne
a peknú mašľu na bedrách.Je to Marta.Teraz sa obracia, usmieva sa na vojaka. Marta sa usmieva na vojaka. Vojak sa usmieva na
Martu. Hudba hrá. Vojak sebavedome odfukuje dym z cigarety.Odchádzajú. Vojak chytá Martu popod pazuchu. Napráva si čiapku na ucho. Je na niečo
veľmi hrdý.Vojak je hrdý na Martu. Marta je dobré dievča.Vojak je trochu podnapitý. Objíma Martu okolo pliec a tisne si čiapku ešte väčšmi na
ucho. Potom sa nachýli k Marte a bozkáva ju. A potom mľaskne potichu a vťahuje zhlboka dym
z cigarety. Marta sa pritom trochu začervenala. Vidieť to, lebo práve idú okolo.Po chvíli zasa bozkal vojak Martu, potom Marta vojaka. Potom idú ďalej. Ešte raz sa
bozkali a potom ešte raz. A potom Marta ticho zapískala a vojak sa veselo rozosmial.— Už dosť. Už je tu most.— A most je čo? Azda sa bojím mosta?Raz-dva, raz-dva, dupocú vojakove kroky po moste.— Azda sa ja bojím mosta?Nebojí sa mosta: smelo bozkáva Martu.Raz-dva, raz-dva.— Kto ide za nami.Marta s vojakom zastanú.Mária sa pritlačí k železnej konštrukcii. „Teraz ma uvidia. Nesmú ma uvidieť.“ Mária sa
ešte tuhšie pritlačí k železnej konštrukcii. Medzi chodníkom pre peších a medzi cestou pre
autá je medzera, potrebná na železnú konštrukciu. Zábradlie je na tejto strane nižšie ako
na strane druhej. Dolu hučí a šumí voda a poskakujú tam červené svetielka. To je od lampy,
čo visí pod mostom, aby lode zďaleka videli, že je tam most a že musia uhnúť s komínom.
Dolu hučí a šumí a červené svetielka poskakujú z vlny na vlnu. Cítia sa tam celkom dobre,
sú veselé a všetečné ako deti, keď sa hrajú na slepú babu. Hučí a šumí tam ako vo mlyne.Čím nižšie sa nakláňaš, tým tuhšie hučí, tým vyzývavejšie šumí. A náhle sa tamdolu opäť
vynoruje to brucho. Teraz je celkom určité, celkom zrejmé. Naduté a slizké.Vtedy sa vojak s Martou znova pohli. Ich kroky sa rytmicky vzďaľujú. Skoro by sa zdalo,
že to tikajú hodiny, ktorým dochádza dych a nezdolajú už merať svoj čas. Čoraz slabšie,
čoraz jemnejšie.Ešte stále znejú.Ešte by mali znieť. Prečo sa náhle zastavili?Priveľmi nízko sa naklonila sestra Mária nad železným zábradlím, červené svetielka sa na
chvíľu rozprskli a odskočili. Ale hneď sa zasa zhŕkli a veselo sa roztancovali.O týždeň v Komárne, kam ju zaviezli, aby identifikovali mŕtvolu, hovorila Marta s
rybárom, ktorý vytiahol Máriu na breh.— Nadutá bola ako mech: nech som dobrý, ani keby mala dvojčatá, nemohla byť taká nadutá.— A mala?— Neviem, či niečo mala. Doktori o tom nič nepovedia. A… — hodil rukou, — všetci
utopenci bývajú takí nadutí. | Chrobak_Ucenliva-Marta-a-starostliva-Maria.html.txt |
Ako Kvapôčka putovalaBývala vysoko nad zemou, tam, kde sa klenuli ohromné zámky a oblakové hrady. Bývala
medzi miliónmi iných, čistá ako krištáľ — Kvapôčka.Dobre jej tam bolo v tej nadzemskej ríši. Ale keď videla ako z roka na rok posielali
také veľké množstvo kvapôčok na zem, pýtala sa a prosila, že pôjde aj ona. Tak ju konečne
pustili.No musela najprv sľúbiť, že na zemi bude dobre robiť.Išla zasa nová výprava kvapôčok; tak i ona letela s nimi ďaleko, dolu, dolu — až padla
na zem vo vysokých horách neďaleko čistučkého pramienka, ktorý vyvieral zo stovekej skaly a
bežala medzi samými nezábudkami.Spojili sa kvapôčky dohromady, spravili malulinký pramienček a hop! — už boli v prameni.„Vitajte, vitajte!“ privítali sa. „Kam ideš, pramienok?“„Do potôčika, a s potôčikom máme ísť spolu do mora.“„Vezmi nás so sebou!“ prosila Kvapôčka.A on že vezme. No tak plávali.Videla Kvapôčka — ako tak plávali — osamelú nezábudku blízučko brehu. Očká mala akési
kalné, hlavičku sklonenú. Zmyslela si Kvapôčka, že sľúbila dobre robiť na zemi.„Môžem tú nezábudku umyť, neodbehnete ma?“ pýtala si dovolenie.„Ó, môžeš. Chuderka, zvädnutá, ožije.“Vyskočila Kvapôčka, umyla nezábudke hlavičku i jej kalné očká.„Ďakujeme, Kvapôčka!“ volali za ňou kvetinky. Nezábudka ozdravela, zdvihla hlavičku,
očká sa jej vyjasnili a vďačne hľadela, ako bežali kvapôčky do šíreho sveta.„Pramienok, my si budeme spievať, či môžeme?“„Oj, len spievajte!“Nuž, dali sa kvapôčky dohromady, naladili si hlásky a spievali.Cestou vykúpali malé srnčiatko, ktoré stálo v pramienku samučičké samo, lebo mamičku mu
zastrelili lovci a bračekov i sestričky rozohnali šírymi horami. Vďačne ono pozeralo za
nimi svojimi veľkými, tmavými očkami.Ihrali sa kvapôčky s rybičkami, ktoré plávali proti nim, kropili motýle, pekné ako —
dúha, i vodné panenky. Preskakovali veselo ponad staré pne zoťatých stromov; kde-tu
odniesli na kusoch triesky pánbožkovu kravičku alebo aj malého roháča. Ach, dobre bolo na
svete, veľmi dobre, veď boli malé, ba ešte len deti.Naraz prišli po hromadu skál; skákali z nich dolu do krútňavy; tam sa to s nimi točilo a
točilo dookola a dookola.„Čo je to?“ spýtala sa zadychčaná Kvapôčka. „Kde sme?“„Nuž, sme už v potôčiku a teraz pôjdeme lúkami; uvidíš kus sveta.“Ach, tu len ešte bolo veselo! Čo si tu všetko videl! Videl si hory milené, aj lúčiny
zelené, na nich kvietie jasnou rosou skropené. Videla Kvapôčka stáda oviec, kôz i kráv. Ale
hrozilo jej veľké nebezpečenstvo. Taká hrozná rohatá krava dala sa strečkovať popri
potôčiku, a zrazu — blums! — skočí doň! Hneď tam zadlávila dve rybky, ktoré sa nestačili
vyhnúť. Kvapôčka schúlila sa za velikánsky pupenec. Chcela sa na to strašné zviera podívať,
ktoré vyvaľovalo na ňu také veľké okrúhle oči. No krava strčila nos i hubu do vody a dala
sa piť a piť, ani čo by si krhlou do nej vlieval; ťahala už aj Kvapôčku; no Kvapôčke sa
podarilo akosi vyskočiť jej na nos, a tak šťastne vyviazla.Kamarátky dali sa zasa spievať, ale ona od samého ľaku nemohla vydať ani hláska. Videla
však pekné chalúpky, okolo nich záhradky. Videla dediny, mestečká, veže, kostoly. Videla
deti ihrať sa na lúkach, a ženy, ako prali na potoku. Počula v kríčkoch spievať slávičky, a
keď sa prišli napiť, umývala im s kamarátkami hlavičky a krídelká.Raz prišiel napiť sa i škovránok; on vedel, kde Kvapôčka predtým bývala. Rozprával jej,
že sa raz okienkom díval do toho zorového hradu. To bola rada! Nakázala mu, aby, až zasa
poletí hore, pozdravoval doma. Počula od neho, že nemá nijakú inú prácu na svete, keď si
pokrm pohľadal, len chváliť Boha. Začala aj ona spievať a kamarátky sa k nej pridali.
Spievali dvojhlasne, ale zrazu zatíchli; veď počujú slávny štvorhlas! Bol to zvuk mnohých
vôd.„Potok, potok!“ zvolali kvapôčky, a už vítajú sa s tisícami iných a plávajú spolu tým
šírym svetom do mora.Ach, tu len ešte sa otváral našej Kvapôčke svet! Potok tiekol veľkými záhradami pekného
mesta. A keď obišiel mesto, vidí Kvapôčka veľkú budovu. Mala veľké koleso s ohromným
hriadeľom, ktorý viedol dovnútra budovy.„Čo je to?“„Mlyn! Či nevidíš?“„A načo je ten mlyn?“„To si ľudia melú v ňom múku na chlebíček. Viete čo, poďme skákať po tom kolese!“„Áno, poďme, poďme!“Rozbehli sa kvapôčky. Zoskočili na prvý žliabok, na druhý, na tretí, a skákali a skákali
a skákali, len tak okolo nich prskalo, až sa koleso rozbehlo.„Čo robíte?“ volá vnútri mlynár na učňov. „Čo ste to koleso pustili, veď nemáme
nasypané!“„My sme ho nepustili,“ vyhovárajú sa učni; „to kvapôčky skáču po kolese!“Nasypal mlynár žita, vyšiel pod koleso a hovorí: „Kvapôčky, keď ste mi koleso pustili,
tak teraz musíte mlieť; i tak nemáme múky na chlebíček.“„Budeme, budeme!“ volajú kvapôčky. A skákali a skákali a skákali, až všetko zomleli, čo
bolo nasypané. Prišli ľudia s vrecami, nasypal im mlynár múky, najprv bielej, potom čiernej
a napokon i otrúb. Mlynár vzal si z každého obilia, ktoré mu doniesli mlieť, za plnú
mierku, a z toho si potom sám namlel múky a doniesol žene: „Tu máš, žena, napeč deťom
chleba aj koláčov!“Napiekla žena deťom chleba aj bálešov[1]i podplamenníkov. A kvapôčky len skákali a mleli, skákali a mleli, až ich to
zunovalo. A že ony už veru skákať nebudú, lebo že kedy by prišli do mora; nech už skáču
iné!Vyšli deti na môstik, každé zahryzovalo do teplého osúcha. Videli plávať kvapôčky, dali
sa za nimi volať: „Ďakujeme, kvapôčky, ďakujeme!“„Dobre sa tu majte, zdravé ste užili!“ odoberali sa kvapôčky; „my ideme do mora!“No, ako tak plávajú popri vysokej skale a zahli za ňu, tu sa im zasa otvoril nový svet.
Padli hlboko do veľkej rieky.Rozhliadla sa Kvapôčka: nikde nevidieť ničoho, len polia a polia, roviny…! Vrchy iba
veľmi ďaleko. Nebolo sa tak čím zabávať. Avšak postávať nesmeli. Idú pltníci, na pltiach
majú naložené mnoho dreva, aj búdku spravenú za úkryt pred dažďom; kvapôčky ich musia
niesť. Keď prišla noc, rozložili pltníci ohník, zohrievajú sa pri ňom a spievajú si pekne
trojhlasne po trenčiansky:Kebych ja vedel,kedy ja umru,dal bych si spraviťz mramora truhlu.Z mramora truhlu,zo zlata cvičky,aby vedeli,že som mladučký!Ľúbila sa kvapôčkam smutnopekná pesnička; naučili sa ju od pltníkov.No priplávala ešte jedna plť; tam sedeli traja pltníci, a tí dali sa spievať pieseň takú
peknú, že ju Kvapôčka nemohla nikdy zabudnúť.My putujeme v slávy chrám;chceš ísť tiež?Ctiť, zvelebovať Boha tam;chceš ísť tiež?Milióny nás predišli,bremeno hriechu zložili.Tam večne dobre bude nám.Chceš ísť tiež?Tú plť Kvapôčka najradšej pomohla niesť, lebo si myslela: „Aj oni tak putujú ako my;
lenže nie do mora, ale do akéhosi chrámu, zvelebovať Boha. Ba ktovie, ako nám v tom mori
bude?“No plte doplávali ku brehu, a kvapôčky museli zasa len ďalej plávať. Chcelo sa im trochu
poihrať sa; pozerali, čo by si kdesi našli. Hľa, tam aká veľká loď! Na palube plno ľudí; z
vysokého komína valia sa kúrňavy dymu. Tá loď na tej vode nesie sa ako nejaká biela húska.„Poďme tú loď trochu pokolísať!“ radili niektoré kvapôčky. „Áno, áno!“ zvolali ostatné.
Vybralo sa ich hodne takých veselých, a čľap! Pleskli spolu z jednej strany do lode, blums,
zasa z druhej; a kolíšu ju a kolíšu.„Čo je to?“ čudujú sa ľudia na palube. Nikde ani obláčka, ani vetríka, nijakej búrky,
kto nás to tak sáče?“„Ale,“ zamračil sa kapitán, „to tie nešťastné samopašné kvapôčky tak kolíšu loď.
Prestaňte už, vy nezbednice!“ zakričal dolu do vody. Kvapôčky akoby ani nepočuli; ešte
niekoľko ráz udreli z oboch strán, div loď neprekotili. No, keď počuli, ako na lodi malé
deti plačú od strachu, zahanbili sa a odplávali.Spomenula si Kvapôčka, že sľúbila na zemi dobre robiť. Pustila sa chytro plávať, aby ju
loď nedohonila, lebo sa veľmi hanbila tých detí. Vedela, že ju tam hore z oblakov videli a
veľmi ju to začalo trápiť. Aj to ju trápilo, že už nie je taká čistá ako kedysi: Keď vody
tu boli také kalné a špinavé! To už nebol horský pramienok, ani potôčik v údolí, ba ani
potok, ktorý tiekol tými záhradami. Popri brehoch rieky, v ktorej sa nachádzala, boli veľké
budovy, volali sa továrne, a tam z tých budov vylievali ľudia všelijakú špinu do vody. Ach,
nebola už Kvapôčka krištáľovo čistá. Keď na seba pozrela a na svoje kamarátky, veľmi, veľmi
ju to trápilo!„Keď prídeme do mora, tam nás umyjú!“ sľubovali si.Tak doplávali do mora. Ach, tu bol hukot — ten zvuk mnohých vôd — keď začali sa zo
všetkých strán stekať pramienky, potôčiky, potoky, rieky! No more bolo také veľké, že v ňom
všetky mali dosť miesta. Ono sa nad všetkým zavrelo. Ach, ale Kvapôčke začalo sa v tom mori
tak cnieť, taká veľká túžba sa jej zmocnila: len domov a domov! Veď tu nebolo niečoho, len
voda a voda a všetko tu stálo, ani sa z miesta pohnúť. Nikomu nemohla poslúžiť. Nie, v tom
mori sa jej vonkoncom neľúbilo.Položila sa na koralovú skalu, ktorá trčala z vody; hľadí na nebo a čo vidí? Zámky a
zorové hrady, jej domov! Ach, keby sa mohla vrátiť; len nie navždy musieť tu ostať, v tej
morskej hlbočine! Domov, ach domov!„Čo ti je, Kvapôčka?“ pýta sa jej slniečko.„Ach, slniečko, pekne ťa prosím, vezmi ma hore!“ dala sa ho veľmi prosiť.„No, nedbám; sadni si na jeden z mojich lúčov!“ hovorí slniečko.Nuž Kvapôčku nebolo treba dva razy ponúkať, sadla si. Ale ako sa priblížila k slniečku,
všetko, čo bolo na nej špinavé, ostalo na skale; z nej spravil sa malulinký obláčik, a
slniečko ho nieslo hore, vyššie a vyššie, až ho donieslo do tých zorových hradov. Tam pri
bráne premenil sa obláčik zasa na Kvapôčku, a brána sa otvorila.„Vitaj, Kvapôčka, vitajže doma!“ vítali ju tam.Aj ona všetkých veľmi srdečne vítala, a mala im mnoho čo rozprávať. Ale najradšej
rozprávala predsa len o tom, ako ju slniečko z toho mora vyslobodilo, že kvôli nej
zostúpilo až do mora, očistilo ju, premenilo a vzalo ju so sebou domov.Tak sa skončila pozemská púť Kvapôčky, a ona je teraz doma — doma — doma.(1909)[1]báleš— tu koláč z kysnutého chlebového cesta spravidla so
slivkami | Royova_Ako-Kvapocka-putovala.html.txt |
Povídejme si, dětiŽe prý mám zas povídat něco pro děti.Ono se řekne povídat, ale co? Měla by to být nějaká pohádka? — Cožpak o to, nějaká
pohádka, to by bylo pěkné! Ale jaká pohádka by to měla být? O králi, o královně, o nějaké
princezně? — Třebas, ale takové pohádky už známe. — Tak o Palečkovi, o obrovi, o víle? — To
už také známe! — A což o čarodějnici, o drakovi? — Známe! — Tak tedy o čertovi nebo o
hloupém Honzovi! — Ty ne, ty už také známe!Tak tedy víte co, děti? Nebudeme si povídat žádnou pohádku, když už je všechny znáte,
ale budeme si povídat, jako si povídají velcí lidé.Tak ano! To my moc rády slyšíme, jak si velcí lidé povídají, to se nám někdy tuze líbí.Ale jak si povídají velcí lidé?No, povídají si třeba něco o tom, co se právě děje, co zrovna dělají, co je opravdické.Hm — a dělají děti a mají děti také něco opravdického?A jejej, lidičky, jakpak by ne! Něco děláme jako děti a něco jako velcí lidé; takový my,
děti, máme život. Dýcháme, spíme, jíme přece zrovna tak jako velcí lidé, stejně s nimi,
vedle nich a jako oni, a nemyslete si, vždyť my máme také své starosti: hra a škola, to je
naše práce. A to všechno je docela opravdické, tak jako velcí lidé mají své opravdické
věci. A o tom všem si budeme povídat, jako zas velcí lidé si mezi sebou povídají o svých
věcech! — Tak, a teď, pane povídači, povídejte! Začněte už! Ale ať je to všechno pravda a
ať je to zábavné! A nebudete-li to někde povídat dobře, však my vás okřiknem.No tak, děti, já už povídám. | Capek_Povidejme-si-deti.txt |
Zrušil slovoStarý Štípal bol za mladi dlhé roky richtárom a veľmi zaslepeným človekom.Dal hneď zpočiatku slúžnemu so sebou zametať a za pár rokov tak ho stolica zotročila, že
sa slovenská strana mohla v jeho dedine ani neohlásiť. Vyháňal ju z domu aj z obce a
vykrikoval: „Čoby sme mi s vami boli, keď my tu máme našich pánov! A my vás nepoznáme!“Ale za dvadsať-tridsať rokov Štípal ostarel, nechal richtárstvo, popremýšľal si svoju
mladosť, za toľké roky len predsa prišly noviny, knižka do ruky, a tak poznal svoj dlhoročný
blud.Blížily sa voľby.Slovákom posledné časy preukázal sa inakším, ako býval za richtárstva. Šli s dôverou k
nemu, aby rozpovedal aj občanom, o čo ide. Sľúbil a na voľbu došlo potom skutočne z
tridsiatich ôsmich voličov dvadsaťsedem na slovenskú stranu.Maďarská strana ale, ako starému známemu, otvorila smelo dvere. Prišli ešte aj z tých
úradníkov stoličných voľaktorí, s ktorými pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi vyháňali Slovákov
z obce: aby Štípal zavolal voľaktorých občanov, lebo že terajší richtár je slabý, tiež ťahá
viac na slovenčinu… Štípal sa odťahoval a keď chceli dať vína doniesť, vyhováral, že ani takej
fľašky v dome nemá, že žena chorá, a že svet po robotách, a on sám že je už starý.„To nie, ako za mladi bývalo,“ bránil sa.A že čo by to — šesťdesiat rokov! A keď aj, že srdce má mladé, dobre vyzerá, chlap ako
buk, dožije deväťdesiat rokov, lichotili mu, ale jeho to nepohlo, a stoliční páni vyvaľovali
oči, šepkali si po maďarsky, že veď starý Štípal sa už vari od nich odvrátil. Ale pomrkali si
páni Maďari (čerta Maďari! Akíže u nás Maďari?! Odrodilci!) a len o tej mladosti a len o
mladosti, a začali pri vínku spomínať, ako kedy a s čím vítali Slovákov ešte pred dedinou, aby
sa k nim neustávali, že oni už vedia, kam pôjdu, že sú „Maďari“, že Slovákov dnes nepoznajú.Starý Štípal sa zahanbil a povedal, že sme už teraz starí, inakšie časy nastávajú, treba
fígle zabúdať, ale nedali mu ani dopovedať. Musel si štrngnúť, pripálili mu voňavú cigaru a o
hodinu, o dve starý richtár tak omladol, že dal slovo, podal ruku, že bude zase len na tú
stranu, na ktorú býval.Občania neprišli, len traja-štyria, ale páni Maďari vedeli, že majú zpoly vyhrané; lebo
kam pôjde starý Štípal, tam pôjde celá dedina. Tak si aspoň hútali.Ráno sa bil starý richtár po hlave: „Čo som to urobil? Čo urobil? Veď som im slovo dal…“Od tých čias sa starý Štípal klátil. Občanom povedal, aby boli na slovenčinu, on že dal
ruku na maďarčinu. „Chytili ma, chytili,“ vysvetľoval, „za minulosť ma chytili.“ A nešiel ani
medzi Slovákov, ani medzi tých pár slovenských „Maďarov“, ktorý ani jeden maďarsky nevedel. (A
keby aj vedel — ?! Taký si už nemá uctiť svoju mater??)Pánom i jednej i druhej strany vyhýbal. Nikdy nebol doma.Prišiel deň voľby.Ráno nechcel starý Štípal sadnúť ani na vozík slovenskej, ale ani maďarskej strany. Raz
povedal, že príde peši, druhý raz že si dá zapriahnuť, alebo že doma zostane. A že vlastne
stačí aj popoludní sa z dediny hýbať. Ani sem, ani tam.Želeli sme za ním, on za nami, ale čože, keď už bol dal slovo…Hlasovalo sa krásne. Slovenská strana cez deň vždy bola vo väčšine. Naši voličia stáli ako
prirastení na mieste, a mnohí veru aj na lačný žalúdok šli oddať svoj hlas. Čakali, ale nikto
nereptal. Každému sa úžily prsia, ako voľba vypadne.Notári, stoliční úradníci, pisári, židia behali, ako keby im voľačo zapálil. Voličia o to
nedbali; veď máloktorý bol tam z presvedčenia. Tak teda bolo na maďarskej strane Slovákom
veselo. Mali dve bandy Cigánov, vína, mäsa, fajčiva, koľko huba ráči. Vykrúcali sa hneď od
rána: starí otcovia jeden druhého, mladší chlapi svoje ženy aj aká sa naťapila a konečne aj
Cigánky, čo prišly za muzikantmi. „Aspoň dnes nech nám je veselo! Zajtra bude, ako bude…!“Prešlo poludnie, starého Štípala nevidieť.„Je na maďarskej strane?“„Nie.“„Už nepríde.“„Ale keď im slovo dal.“Okolo štvrtej už bolo všetko odhlasovalo: na maďarčinu aj mŕtvi, aj v Amerike sa nachádzajúci.[1]Slovenská strana predsa mala pár hlasov viac, ale nebolo už voliča, ktorý by nebol
hlasoval. Na tú stranu privádzali však stále ešte po jednom, po dvoch. Všetci páni z maďarskej
strany sa rozutekali po dedinách a kde len koho mohli zdravého, chorého, či chcel ísť, lebo
nie, so žandármi ho dali na koči odviezť.Pán syn kandidáta maďarskej strany behal z búdy do búdy kukať, či im ešte veľa chybí, bral
neznámych ľudí pod pazuchu — ktorým by teraz ani za pozdrav nezaďakoval — len aby sa dajak
voľaktorý násilne dovedený volič nepomýlil na slovenskú stranu hlasovať.Chodili oproti, na cestu, do ulice…„Ľaľa, hľaďteže, veď sa to starý Štípal myká vicišpánovi zpod pozuchy.“„On je, on!“Šiel som sa dívať k búde, ak by sa nám reku oči stretly, snáď by som ho uprosil. Ako ho
zazrel syn kandidátov, dlb ho za druhú pazuchu a takú mu milú, usmievavú, vďačnú tvár ukázal,
ako ani frajerke nemohol by krajšiu. Slúžny proti nemu z búdy kýval, vítal ho, ako keby kráľ
šiel. Hja, bol im treba slovenský sedliak. Vtedy oni vedia s ním zachodiť.„Ej, veďže ma pusťte, som ja nie opilý, aby ste ma viedli,“ a namrzene vytiahol si obe
ruky.„Na koho hlasujete, pán Štípal?“ spýtal sa ho vtom predseda-slúžny.„Na slovenčinu!“ a hodil rukou ako by navzdory.Všetci sme upreli na starého Štípala oči. „Čo sa to s ním porobilo?“ divili sa páni.Starý richtár oprel prísne do búdy oči a hovoril strmo prekvapeným pánom Maďarom. „Keby
ste ma neboli mykali, trhali, bol by som vám už ten hlas dal, mali ste slovo na to; ale tu
teraz vidím, že vy by ste chceli za ruku aj mňa celého ta do sitna stiahnuť, tak si radšej
slovo zruším… Nech žije slovenčina!“ zakričal nahnevane a zodvihol klobúk.„Sláva!“ ozvalo sa mu tisíc hrdiel na slovenskej strane, a nikto mu za zle nebral, že si
slovo zrušil. Lebo nemiluje vraj dosť pravdu ten, kto svoje presvedčenie kvôli pravde nezmení,
povedal slávny ruský spisovateľ Turgenev.[2]A starý Štípal bol tam nie z presvedčenia, ale zo starodávnej slabosti a chyby. Tak bolo
mu na čase spamätať sa.[1]Už bolo všetko odhlasovalo: na maďarčinu aj mŕtvi, aj v Amerike sa
nachádzajúci.Maďarčinou sa tu rozumie maďarská politická strana pri voľbách.
Autor tu spomína obľúbený volebný podvod vládnucej kliky: mŕtvi a vzdialení (nachádzajúci
sa v Amerike) zostali vo volebných soznamoch ako živí a bývajúci ďalej v patričnej obcí.
Pod ich menom potom najatí ľudia (niekedy ten istý i viac ráz) hlasovali na úradného
kandidáta. Notár, panskú priazeň hľadajúci richtár alebo niekto iný vždy sa našiel, ktorý
pred volebnou komisiou „potvrdil“, že prítomný (najatý človek) je ten, ktorý — hoci mŕtvy
alebo bývajúci v Amerike — figuroval vo volebnom sozname ako živý a bývajúci v
obci.[2]Slávny ruský spisovateľ Turgenev.Bol to Ivan Sergejevič Turgenev
(1818 — 1883), na Slovensku známy a hodne prekladaný. | Tajovsky_Zrusil-slovo.html.txt |
PredslovoKermann či Krmann?Nákladom Lutherovho spolku pod názvom „Kermann Daniel ev. püspök élete és müvei“
vydanému dielu môjmu ani čo do obsahu, ani čo do formy prednášky jeho, vedomím mojím nikto
nič nevytýkal. Ba boli, ktorí sa ohľadom dejepisnej ceny s uznanlivosťou zmienili. Tým viac
prekvapili ma poznámky horňovidieckych bratov v slovenských novinách oproti užívaniu názvu
„Kermann“ čeliacich.Mnohí to za samovoľné a bezprávne pokračovanie vyhlásili hovoriac, že meno na slovo
vzatého velikého biskupa a opravdového mučedlníka len „Krman“ byť môže.Nemám úmysel na teraz púšťať sa do jalovej dišputy. Nech si ho menuje každý dľa ľúbosti
či Krmanom, či Germannom, a či Kermannom; len držme jeho apoštolskú horlivosť v úcte
večnej!Ale za mravnú povinnosť si pokladám osvedčiť, že vo všetkých svojich na minulosť evanj.
cirkve Uhorska sa vzťahujúcich dielach nado všetko pravdu som hľadal a hľadám. Ďalej musím
aj ohľadom toho horňovidieckych spoluveriacich uspokojiť, že som ani pri tejto príležitosti
voslep nepokračoval, ba tvrdiť môžem, že mňa ku užívaniu mena „Kermann“ preštudovanie
pôvodných listín oprávnilo, z nichž najväčšia časť v archíve prešporského ev. lycea sa
nachádza.V odpisoch týchto listín najviac meno Krman sa nachodí; ba je tam aj meno Grman. (Vidz
na pr. Catalogus alfabeticus scriptorum in lingua Hungarica potissimum editorum Libellus
supplex Krmannii 1736. — Danielis Krmanni Hangarica evangelica ect. — Sors Danielis Krmann
superintendentis et V. D. M. Miaviensis. Ex originali exemplari etc. — Observatio summe
Rev. D. D. Krmann superintendente. Matriculae Ordinatorium inserte, atď. atď.) Aj v
pôvodine nachádzame takýto podpis.Ale väčšia časť pôvodných listov a podpisov predsa ho čo Kermanna predstavuje.Na potvrdzenie toho buďte nasledovné rukopisy spomenuté, ktoré som mal príležitosť
osobne videť a preštudovať. Takéto sú:1. Pamätná kniha Daniela Kermanna z roku 1680, v ktorej na 10. strane vlastnoručný
kaligrafický podpis vidno, takto: „Daniel Kermannus Trenchino Hung. 1680.“ Nasledujúca 11.
strana je tenkým papierom zalepená; ale na obloku sa podpis jasno prečítať dá. A tu je pre
Kermanna velice dôležitá listina obsažená: jeho akademická prísaha, ktorá sa takto
započína: „Ego Daniel Kermannus juro“ atď. (Ja Daniel Kermann prisahám…); aj na konci
podpis takto znie: Dominus Dan. Kermannus (Pán Daniel Kermann). Práve tam na 12. strane
nasleduje: Ennaratio tumultus Miaviensis sub Kermanno. (Vyprávanie o zbure myjavskej pod
Kermannom.)Tu ale k vôli pravde vyznať musím, že odpisovateľ v osnove dôsledne Krman píše.V jeho ním samým napísanom životopise tam stojí: Ego Dan. Kermannus natus sum etc. (Ja
Daniel Kermann narodil som sa…) — Ani to nenie náhodou, že svoj biskupský, zasvätenie
dvestoročnej pamiatky reformácie nakladajúci obežník takto podpísal: Datum 7. Octobris Anni
1717. Daniel Kermann, Eccl. Miaviensis Pastor evangelicorum in inclytis Comitatibus Poson,
Nitrien, Trenchin, Liptoviensi et Arvensi Superintendens. (Dané 7. oktobra roku 1717.
Daniel Kermann, cirkve myjavskej kňaz, obyvateľov evanjelických stolíc prešporskej,
nitranskej, trenčianskej, liptovskej a oravskej superintendent.) Zasluhuje ďalej preberať
sa aj v sbierke „Manuscripta Kermanniana“ nadpísanej Bibliothecae A. C. Posoniensi intulit
Georgius Bobok, ecclesiae Lubinensis V. D. M. (odpis z r. 1808) (Rukopisy Kermannove hore
udanej bibliotheky prešporskej a. c. udal Juraj Bobok, cirkve lubinskej slov. bož. kazateľ.
[odpis z r. 1808]). V tomto ešte i toho najdeme príklady, že sa nielen Daniel, ale aj Ján,
Samuel a Michal bratia Kermannmi podpisovali, z čoho je patrné, že toto meno práve tak v
užitku byť mohlo, ako meno Krman. Úradne ale Kermann.Konečne ešte len to popotknem k ospravedlneniu vážnosti svojho pokračovania, že tí
cudzozemskí učení mužovia a učbári, s ktorými si Kermann dopisoval, najviac ho tiež tak
nazývali ako ja. Nech za príklad toho slúži toto: Johannes Deutschmann svoje listy takto
adresoval: Domino D. Kermanno, amico fideli 1683. (40. str.) Hannecke: Dno Kermanno,
auditori et amico 1700. (na 46. str.), Dno Kermanno, in mathesi haud vulgariter versato
Strauch Wittembergae 1700. (73. str.), Dno Kermanno Ferd. Paulli Witteb. 1700. (107. str.),
Dno Kermanno, suo in lingv. orientalibus auditori, Dav. Gertmann Wittembergae 1700. (Ján
Deutschmann: Pánu D. Kermannovi priateľovi vernému 1683. (str. 40), Hanecke: Pánu
Kermannovi, poslucháčovi a priateľovi 1700. (na str. 45.) Pánu Kermannovi, v mathesi
nevšedne sbehlému, Strauch vo Vittembergu 1700. (str. 73). Pánu Kermannovi, Ferd. Paulli,
Vittemberg 1700. (str. 107). Pánu Kermannovi, vo východných jazykoch svojmu poslucháčovi,
David Gertmann, Vittemberg 1700.) (na 114. str.). Podobné adressy: 1680, 82., 83., 85. r.
na str. 120, 141, 150, 152, 153, 155, 163, 166, 180, 190, 202, 212 a 218.Mohol by som tieto citáty ešte na mnohých stranách rozmnožovať. Ale na čo? I z
doterajších citátov vidí každý, že som ja na úplne historickom základe oprávnene a prave
mohol hrdinu knihy svojej menovať Kermannom, bez toho, žeby som pochyboval o bona fide
tých, ktorí menu Krman prisahajú. To tiež stojí, že sa Kermann sám často Krmanom
podpisoval.Pre toto by sa nám tedy škoda bolo pohašteriť. Ja meno Kermann držím za správnejšie.
Hlavnou vecou je, aby sme pri oboch názvoch týchto na onú velikú historickú postavu mysleli
a na tohože evanjelického biskupa; asíce opravdove zbožnou dušou a detinskou pietou. Želám,
aby evanjelici tohoto veku, odložiac na stranu všelikú nepriateľskú myseľ, v mojom
odchodnom mienení nehľadali zámer pobočný; ale nech sa spoja a utužia v tých ctnostiach
evanjelických, ktoré Krmanna takým verným privržencom evanj. vedy a takým ctihodným
mučedlníkom učinily.Michal Zsilinszky | Zilinsky_Zivot-a-diela-Daniela-Krmana.html.txt |
Na parolodi a železniciFejtónSlávny vynálezca pary, to jest, prosím za láskavé odpustenie, chcel som riecť: slávny
vynálezca toho slávneho tajomstva, ktoré neznala vynájsť za tisíc rokov „múdra“ koruna
ľudstva, totiž jeho milosť pán človek, napriek tomu, že mávavala paru každý deň niekoľko razy
pod nosom, a ktoré tajomstvo nezáležalo v inom, leda v cieľuprimeranom upotrebení toho
plynového, od nepamäti dobre známeho divu (pary)…, slávny vynálezca toho slávneho tajomstva by
sa sotva bol domnieval, že si svojím vynálezom, pre celé človečenstvo veľadôležitým, urobí
niektorých ľudí — zaťatými nepriateľmi.(I za túto náročky rozvláčnu vetu, ktorá má slúžiť za vzor takého slohu, akým sa písať
nemá, prosím ctené čitateľstvo o láskavé prepáčenie. Spolu sľubujem, že budem písať tento svoj
cestopisný úryvok vo vetách čo možno najkratších, lebo sa to lepšie číta než také veci, čo sú
rozvláčené v míľodlhých periódach, v ktorých útly rozum ľudský obyčajne tak poblúdi ako
odsúdenec v labyrinte. Nie je veru taký šťastný každý smrteľník, čo noviny čítava, žeby sa pri
čítaní akejkoľvek čarbaniny stával účastným zvláštnej grácie[1]Ariadninej,[2]to jest toho klbka [trpezlivosti], pomocou ktorého možno vyjsť na svetlo z
labyrintu míľodlhých periód.)Teda to som chcel povedať na začiatku týchto riadkov, že je vynálezca pary, parolodí a
železničných rušňov v nenávisti u mnohých ľudí, patriacich do spoločnosti — spisovateľov.Z akej príčiny? — opýta sa udivený čitateľ.A ja na to: len z tej príčiny, lebo pole zaujímavých cestopisov sa vo veľkej miere zúžilo
od tých čias, čo cestovať možno na železnici alebo parolodi. Keď si predtým išiel do susednej
dediny, nazbieral si toľko zaujímavej látky k cestopisom, že si mal za celé mesiace o čom
písať. Teraz precestuješ stolicu za stolicou, krajinu za krajinou a, ó, krvavá pomsta osudu!
nemáš zo svojho cestovania ani toľko užitku, žeby si niekoľko zaujímavých riadkov mohol
napísať o svojich skúsenostiach. Keď slávny Kollár cestoval asi pred štyridsiatimi rokmi po
Taliansku, bolo mu vtedy veľmi ľahko zostaviť štvorzväzkový cestopis. Ale teraz? Precestuj
Európu, Áziu, Afriku, Ameriku a Austráliu radom, a čo si hneď od Kollára
deväťstodeväťdesiatdeväťkrát geniálnejším spisovateľom, sotva budeš vstave o svojej ceste
napísať štvorstránkový zaujímavý obrázok. Tak sa časy menia, tak tento svet beží!A k tomu povážiť treba ešte jednu spisovateľskú kalamitu — nešťastné baedekre.[3]Baedecker napísal zväzky o pamätnostiach celého sveta, v svojich dielach ti aj o
tom zprávu podá, koľko máš platiť v ktorom hostinci sprepitného, za čo ti kde očistia boty a o
podobných pamätnostiach… Od alfy do omegy máš v baedekri hotový cestopis, a to v ktoromkoľvek
smere, všetko jedno, či sa pohneš z Talianska cez Alpy do Švajčiarska a či z Brdárky na
Gorlicu.Za takýchto okolností má spisovateľ, čo chce o zaujímavých veciach písať cestopisy, ozaj
nepríjemné postavenie. Keď si sadne na železnicu, tá letí s ním sťaby so šarkanmi ozávod a
synovi panenských múz dopraje možno najkratší pohľad na krásu rozkošných krajov, takže tieto
uletia útekom klamlivého sna (alebo rakúskej bankovky) pred jeho zrakom bez toho, žeby mu v
duchu len tôňu tých pôžitkov boli zanechali, ktoré počas pokojného dlhšieho skúmania z ich
lona prýštievajú. Potom zase, keď sa peknoduchého cestovateľa začína zmocňovať bojazlivosť, že
ho to ustavičné rýchle striedanie nových vrchov a miest, nových dolín a riek snáď bláznivým
urobí, pochytí do ruky baedeker a začne čítať, aby vyčítal to, čo v cestopise nie je napísané,
o čom sa teda písať dalo. Ale baedeker je opravdivý Mefisto. Nenájdeš v tých doskách červených
ani za dukát niečo takého, čo by z nich chýbalo, o čom by sa pojednávať dalo s dobrým
prospechom, bez uskutočnenia plagiátorského prečinu a bez urážky svojho spisovateľského
„dobrého mena“.Dešperátne postavenie! Dešperátnejšie než postavenie plátku banskobystrického,[4]keď nad ním zaznie výrok z úst Jekelfalussiho:[5]„Mene, mene, tekel úpharzin“,[6]t j po našsky: „sčítané, sčítané, súdené a odvážené je množstvo — nerozumov
tvojich!“Toto je, ctené čitateľstvo, prelúdium[7]k nasledovnému cestopisu, ktorý vášmu dobroprajnému zraku nakresliť zamýšľam.
Verím, že ráčite nahliadnuť, z akej príčiny som sa pustil do takého zbytočného — na prvý
pohľad zbytočného — prelúdia. Na žiaden pád nie preto, akoby som v predohrách nejakú zvláštnu
úľubu nachádzal, lebo nie som zo šťastných „muzikantov“ banskobystrických, a aj do tej
spravodlivej muziky sa len toľko rozumiem, koľko hus do žita. (Pozobe ho, pochutná si na ňom,
ale nevie, z akých ústrojných látok sa ono skladá a do ktorej triedy Linnéovej[8]patrí jeho kvet.) Otáznu predohru som len preto napísal, aby ctené čitateľstvo
malo milosrdenstvo nado mnou, ak nebude môj cestopisný obrázok hoden ani fajku dymu. A nakoľko
som videl, že vynímajúc tú predohru, ako vidno — dosť podarenú, všetko, čo na poli cestopisov
napíšem, málokoho bude zaujímať, preto som i tejto prácičke dal nápis „Na parolodi a
železnici“ a náročky som sa vyhol mnohosľubným grandióznym titulom a la „Cestopis do
Švajčiarska“ atď. Nechcel som vás teda aspoň zavádzať — túto veľkomyseľnosť mi uznáte. A preto
ak by ste sa pre moje prostosrdečné okolky zdráhali tieto riadky ďalej čítať, prosím vás,
prečítajte ich aspoň ako odmenu mojej vyššie dokázanej veľkomyseľnosti, ktorá cnosť je v
týchto porušených časoch, kde sa už aj subvencia dáva, ozaj zriedkavá i odmeny hodná. A tak
hurrá! ideme do kraja zlatej slobody slobodienky, do mileného Švajčiarska.Šramotalo, hrkotalo celú noc. V noci vrhol som sa totiž do niektorého vagóna, ktorý
náhodne do Mníchova išiel z Viedne. (Aby som vás nenudil, nezačnem opisovať svoje
cestovateľské skúsenosti od svojho rodiska, lež od Viedne.) Sotva sa zavreli za mojím nevinným
chrbtom dvere vagóna, vydajúc praskot taký silný, aký len na rakúsko-uhorských železniciach
možno počuť (zjavná to sympatia k praskotu burzovnému a generálnemu), a sotva mi konduktor
vybil dierku na cestovnej karte, hneď som sa nachádzal v náručí sladkého spánku. Ale som
predsa počul, že šramotalo a hrkotalo celú noc. To bolo teda dôkazom, že som alebo sníval celú
noc o šramotaní a hrkotaní, alebo že som vlastne nespal, lež hrkotanie železnice počul.Povážiac okolnosti, v akých som sa nachádzal — dva centy napravo (jedna vážna matróna),
tri centy naľavo (akýsi medveď v ľudskej postave) — náchylný som veriť, že som vlastne nespal,
ale som si len myslel, že by dobre bolo voľnejšie odfukovať. V sladkých túžbach po eldoráde
slobodnejšieho dýchania som snáď naposledy aj na okamih zadriemal. Ale i za ten okamih som
počul šramotanie a hrkotanie.Čo šramotalo, čo hrkotalo celú noc? Ó, radostné cestovanie!Môj sused šramotal mechmi chrápajúcich úst, moja suseda hrkotala skameneným jazykom.Ináč, to nepatrí k veci. K veci len to patrilo, že som celú noc nemohol spať a následok
toho bol, že som za rána, keď sa moji susedia z vagóna vytratili, začal sprobúvať svoje
nešťastné pľúca, či mi ich nemilosrdná ťarcha piatich centov neroztlačila a či sú na spanie
ešte upotrebiteľné. I usnul som, práve keď vychádzalo slnce. Železnica uháňala krásnymi
dolinami Salzburgu. Škoda krásneho kraja, že som ho nemohol obdivovať!Ináč, ani to nepatrí k veci. Nechcem písať obšírny cestopis. A keďže som i spal, či to
nebolo „na železnici?“Z tej nadmieru zaujímavej scény, ktorá vyššie v krátkych lapidárnych ťahoch bola
nakreslená, sa iste možno presvedčiť, že sa na železnici i pamätihodné udalosti vyskytujú.Avšak tak sa mi zdá, sťaby moje ucho bolo duchom cteného čítajúceho publika. Zdá sa mi
totiž, že väčšia časť súdneho čitateľstva (a ja každého čitateľa pokladám za súdneho, ktorý
týmto riadkom pozornosť venoval) takto hovorí: Škoda preškoda tej zaujímavej scény, že ju
pôvodca tak nakrátko, tak lapidárnym slohom opísal. A koľko zaujímavého mohol rozprávať! Mal
nám bližšie charakterizovať svojich spolucestujúcich, mal nám rozpovedať, o čom rapotal ten
skamenený jazyk jeho dvojcentovej susedy? Ktovie, či by z jej reči nebola povstala
zaujímavejšia epizóda, než je celý cestopis? A potom — aká nejapnosť od toho pôvodcu i to, že
nepripomenul, či sa s tým susedom alebo susedou na železnici vôbec zhováral. Možno, veru, že
je ten pôvodca tak mechom buchnutý, že sa ešte ani k ľuďom prihovárať nevie… Hja, ale potom
nechže nepíše cestopisy, lebo je na to niečo prihl… A zase o tých krásnych krajoch Salzburgu
úplne mlčí. Že, vraj, drichmal. Daromná fráza, ba urážlivá. Pokladá svojich čitateľov za
bláznov, alebo je on sám…A už takéto monológy netrpím, totiž ja, pôvodca týchto riadkov. Musím sa ohradiť proti
takým urážlivým nadávkam. Ja že mechom buchnutý? Ja že…? Do očí vám musím riecť bez obalu, vám
všetkým, čo ste s lapidárnym opisom tej železničnej scény nespokojní, vám všetkým musím
povedať, že vás — nesmierne ľutujem. Ľutujem vás preto, že nemáte ani zdania o pokrokoch
moderného spisovateľstva. Tak sa mi vy do toho rozumiete ako sliepka do organovania. Nuž či
ste vy tak ďaleko zaostali za vozom moderných náhľadov, že ani to neviete, že sa teraz čo
najkratšie opisy najlepšie ľúbia, pri ktorých je najširšie pole ponechané obrazotvornosti
čitateľovej? Veru by ste sa hanbiť mohli, vy nositelia zastaralých šlendriánov. Spýtajte sa
ktoréhokoľvek moderného kritika, každý vás ubezpečí, že saterazkrátke
opisy najlepšie ľúbia. Predtým, pravda, opak tohto náhľadu stál na povrchu. Predtým bolo prvou
cnosťou dobrého spisovateľa čo najpodrobnejšie detailizovanie, rozbor situácie, osoby a
predmetu až na najútlejšie čiastočky, ako to napríklad u Hollého vidno, ktorý opisuje črpák
svojho valacha asi v dvadsiatich-tridsiatich hexametroch. Ale teraz? — Teraz je najslávnejším
spisovateľským maliarom ten, čo len obrysy kúskovité vie čiarať, aby obrazotvornosť čitateľova
čo najslobodnejšie pole mala asekurované. (Niečo podobného i deti vedia robiť uhlíkom na
stenu.) Tak veru! Moderné požiadavky sú inakšie i v spisovateľstve než zastaralý klasický
šlendrián. A môžem vás ubezpečiť — aspoň tak vraveli o tom moderní kritici — že príde onedlho
čas, že ten bude venčený za najhlavnejšieho spisovateľa, kto nenapíše v svojom živote — ani
riadočka. Ten už potom zabezpečí obrazotvornosti svojich čitateľov najširšie pole. Ó, keby ten
čas už predo dvermi bol! Potom by aspoň a posteriori[9]neexistovali ani moderní kritici.Zatiaľ poďme ďalej.Železnica už pri Mníchove píska.City príjemné ovládali srdce moje, keď sa rušeň k Mníchovu približoval. Vytrčiac hlavu zo
železničného vozňa a zhliadnuc pred sebou sochu „Bavariu“[10](do ktorej sa hore schodmi chodieva), bol som napomenutý, že som prišiel na pôdu
umenia.Len niekoľko okamihov — a železnica zastala. Vo mne vrela túžba, aby som čím skôr mohol
obdivovať povestné zbierky diel umeleckých: glyptotéku,[11]pinakotéku a pod. Bohvie ešte čo. Lež príjemné moje city v škrekľavú disharmóniu
premenila nepríjemná epizóda pri železničnej stanici. Chcejúc sa zaopatriť bavorskými
peniazmi, išiel som k pokladnici. Tam mi statočne vymenili naše bankovky za bavorské papiere.V myšlienky ponorený nad tým výrazom „čert ako diabol“, zabudol som si paličku pri
pokladnici. Ľútosť hlboká mi zachvátila útroby za jedinou vernou spoločnicou, ktorá ma z
domova až do tejto cudzej krajiny sprevádzala. Ale ľútosť netrvala dlho. Navrátiac sa k
pokladnici, tam som síce milenú a takmer oplakávanú paličku svoju nenašiel, lež učiniac v
zármutok pohrúžený niekoľko krokov napred, zazrel som ju v ruke nejakého sluhu od železnice.Okamžik — a žiadal som galantne svoju družku naspäť.„Oh, veľmi vďačne,“ odpovie oslovený, „ak je vaša.“Vytiahol som mešec a podával som statočnému nálezcovi akýsi strieborniačik, čo mi ešte od
Simpachu bol zvýšil.„Nie som privyknutý na také almužny,“ zaďakoval odmenený, uškrnúc sa opovržlivo. Nálezné
neprijal.Natakéalmužny? myslím si. To mu je málo. „Dal by som viac,“ rečiem,
„ale nemám okrem bankovky. Vidíte prázdny mešec. Pijete pivo?“ pýtam sa, pozrúc na blízky
hostinec.Miesto odpovede zachytil sa dobrý vtáčik so mnou.Je to hrozné s týmito veľkomestskými gaunermi, myslel som si, vstúpiac do pivovaru. Už ma
má! Vďačne by som mu bol ponechal milú paličku.V tomto okamžiku mi dobrá myšlienka napadla.„Pijete pivo?“ pýtam sa svojho sprievodcu, obrátiac sa k nemu nenazdajky uprostred sály.„Ó, áno.“ Úľubne sa usmial.„Kúpte si teda za moju paličku piva,“ rečiem odhodlane, „a tu máte ešte i túto almužnu.“ S
tým som mu hodil tenže strieborniačik čo prv a odchádzal som naspäť.Svingulant[12]prijal oboje.„Len jednu otázku,“ riekol pritom galantne, „smiem vám dať?“ A nečakajúc na moju odpoveď,
spytuje sa ďalej: „Vy ráčite byť z Rakúska. Nie?“„Ak vám ľúbo, áno.“„Hneď som si myslel,“ dodal gauner s triumfujúcim smiechom.„Len Rakúšan môže
byť taký ľahkomyseľný v peňažníctve.Vezmite svoju paličku i peniaz!“ kričal za
mnou.Ja som sa ani neobzrel od radosti nad tým, že som sa takého gaunera striasol.O hodinu pozdejšie som sa dozvedel v tomže hostinci, že sluha od železnice, s ktorým som
mal aféru, bol bavorský — minister!„Nie je možné! To je švindeľ. Nepravdepodobné!“Domnievam sa, že asi tieto slová vykĺzli sa z úst čitateľa nad tou aférou, ktorú som mal v
Mníchove s údajne bavorským ministrom a ktorú som predošle opísal.Ja, bohužiaľ, voči tejto nedôvere nemám inej odvety okrem tejto:relata
refero,to jest podal som vec počutú. Ak teda ten údajný minister nebol opravdivým
ministrom, prosím, neobviňujte mňa, lež prameň, z ktorého som zprávu čerpal. — A tu mi niečo
napadá reťazením sa myšlienok. Neraz sa i pisateľom historických románov a podobných vecí tej
nedôvery za podiel dostáva, akoby niektoré veci v ich spisoch neboli pravdepodobné. Avšak oni
úbožiaci za to nemôžu, preto sa nedôvera tá vlastne ani ich netýka. Námietku pravde
nepodobného vymýšľania iba ten môže na nich uvaľovať, kto nerozoznáva historický dej od toho,
čo je slobodnou fantáziou vymyslené… Čítať napríklad v niektorej novele o hodovaní v takom
paláci, nad ktorým stotridsaťpäť obesencov visí, je zdanlivo pravde nepodobné a absurdné, a
predsa je to dejepisný fakt. Od nepravdepodobnosti k nemožnosti je ďaleký skok.A prečo by som neuveril, že ten pán v rovnošate (ktorú som ja, cudzinec, za rovnošatu
bavorských železničných sluhov a úradníkov pokladal) bol vskutku bavorským ministrom, keď som
z bezpečných úst počul (a to je všeobecne známa vec), že bavorskí ministri veľmi často
chodievajú do toho hostinca, kam som i ja bol zašiel, na pohár piva? — Tak je to i s
dejepisnými rozprávkami. Prečo by som pochyboval o pravdivosti niektorého deja, keď viem z
bezpečných prameňov, že sa on pomerom, obyčajom a duchu patričných časov neprotiví, ba s nimi
súhlasí.Avšak vzdialil som sa od predmetu.Prechádzam sa po chodbištiach mníchovských. Hľadal som zrakom zvedavým na tejto pôde
umenia predovšetkým zvláštne stavby.Ale očakávanie moje nebolo splnené. O zovňajšku Mníchova možno síce vcelku riecť, že v
architektúre ďaleko stojí nad Pešťou, ktorá sa zdá byť len kasárenským hniezdom, lež v
stavbách mníchovských niet dostatočnej veľkoleposti. A tak myslím, že i najčistejšia stavba
len vedno s veľkoleposťou môže vyvolať uspokojujúci dojem. Z budov mníchovských priveľmi
vyzeralo reálne zmýšľanie bavorských pivárov. Mimovoľne mi napadlo: títo ľudia, reku,
nezamurovávajú svoje peniaze do skaly. Z národohospodárskeho ohľadu je to chválitebné, Pešť by
sa mohla z toho poučiť, ale dojem umelecký je tou myšlienkou mútený.Keď hovorím o staviteľstve, spomeniem spomedzi pamätnejších stavieb mníchovských aspoň
drievny gotický dóm, neovakovaný, z červených tehál stavaný. Palác kráľovský je dostatočne
známy z novinárskych drobností.Navštívil som i glyptotéku. A tu som nahliadol, že keď som v Mníchove hľadal Atény, nebol
som veru sklamaný. Už sama budova s klasickou jednoduchosťou je majstrovským dielom
staviteľstva. A obsah tejto budovy! Veľkolepé, uchvacujúce a poučné je vidieť, ako sa vyvíjalo
rezbárstvo od svojej egyptskej kolísky počnúc až ku gréckemu kulminačnému veku. Podoba
jednotlivých triednych svetlíc a ich usporiadanie ako i fresky úplne harmonizujú so sochami,
ktoré sú v nich umiestnené.Nemôžem spomenúť ani najpamätnejšie sochy. Ale aspoň jednu. Mňa zvlášť zaujímal „Spiaci Saturn“,[13]pozostatok to z veku slávneho Praxitela a Skopasa.[14]Keď sa zahľadí človek na túto sochu, príde do pokušenia nastaviť svoje ucho, či
ten Saturn skutočne nedýcha. Na tvári Saturnovej je klasicky vyjadrená opilosť. Skoro by sme
uhádli, o čom asi sníva.Ale dosť. Okrem toho si vás už predstavujem, ako sa usmievate nad tým, že sa mi práveopitýspiaci Saturn páčil v glyptotéke. „Nie div,“ poviete, „že sa
pôvodca medzi bavorskými pijanmi táral.“Mníchov som opustil pod dojmom príjemných citov. Mnohé by som mal spomenúť, čo ma
zaujímalo, naširoko-ďaleko by som sa mohol rozpisovať o každom videnom predmete. Či by môj
cestopisný úryvok potom nebol ešte rozvláčnejší, než je teraz, to mnohý ľahko uhádne. Pritom
je aj to isté, že by tieto riadky mnohým lepšie chutili, keby v nich rozličné skúsenosti boli
pospomínané dve na tri a nakrátko, než chutia teraz, keď sa pri niektorom predmete trochu
dlhšie zabavím. Z toho si každý novelista môže tú dobrú radu vybrať, že sa väčšineterajšiehočitateľstva také poviestky najväčšmi ľúbia, v ktorých je
mnoho deja v krátkom lapidárnom slohu nakopené. Kto sa tejto modernej požiadavke ozlomkrky
neprispôsobí, lež i na estetický zmysel prevýšených „šlendriánov“ reflektuje vpradeným do
svojej práce kde-tu obšírnejším opisom niektorého deja alebo osoby, nad tým novelistom je už
vopred vynesený výrok nezdaru.Moja návšteva v mníchovskej glyptotéke mala za následok, že som si v najbližšom
kníhkupectve zaopatril Lessingovo[15]dielo „Laokoón“. Túto klasickú prácu čítal som na železnici od Mníchova až po
Lindavu. Medzi spolucestujúcimi som iste nemal nikoho, kto by mi bol lepšie než „Laokoón“
zdĺhavý čas cestovania krátil.„Laokontovi“ mnohé mám čo ďakovať…Na svoju hanbu som sa presvedčil, že som dovtedy nejasný pochop mal o hraniciach
maliarstva, rezbárstva a poézie. Predtým som sa domnieval, verný náhľadu Simonidesovmu,[16]že maliarstvo je nemou poéziou a poézia hovoriacim maliarstvom. Lessing ma o inom
presvedčil. I zanevrel som na „mániu opisovania“, ktorej som dosiaľ hlavnú rolu v básnictve
pripisoval.„Len to je úrodné,“ hovorí Lessing (Laokoón III.), „čo obrazotvornosti slobodnú hru
ponecháva. Čím viac vidíme, musí nám byť dovolené, aby sme si tým viacdomyslieť
mohli.“Lessing toto síce o maliarstve hovorí, ale či to neplatí aj o básnictve? Isteže aj o
poézii, a tak napríklad aj o novelistike, s tým malým rozdielom snáď, že táto musí ponechať
slobodné pole dômyslu čitateľovmuv pobočných dejoch a reflexii nad súvisom hlavného
deja,ale nikdy sa nesmie opierať o slobodný dômysel pri maľbecharakterov.Novelista podľa mojej mienky nesmie dopustiť, aby si
čitateľ inakšiu ideu smel utvoriť o charaktere niektorej, zvlášť hlavnej osoby, než akú
pôvodca nakresliť zamýšľal. Spisovateľ musí byť istý, že s ktorou osobou svojej poviestky on
sympatizuje, s tou musí cítiť aj čitateľ. Aby sa ale táto zhoda medzi názorom spisovateľovým a
čitateľovým možnou stala, k tomu je pri nekonečnom počte nuansí v charakteroch ľudských
potrebná maľba, dôkladné kolorizovanie, častokrát na úkor lapidárnosti, a nielen povrchne
rabelaisovskú geniálnosť[17]napodobňujúce čmáranie jednotlivých spisov. Myslím, že ak sa maliarstvo niekde s
poéziou stýka, je to práve tento punkt — punktcharakteristiky.Nechcem
však rozpisovať svoje reflexie nad Lessingovým „Laokontom“, ktorého takmer každá kapitola sa
hodí k novým a novým úvahám. Len škoda, že mnohí z novších kritikov práve na základe
Lessingových zásad, nimi jednostranne pochopených, vystavali svoje klamné teórie, z ktorých
niektoré som už v priebehu týchto riadkov spomenul.Začínalo svitať, vlak dochádzal k Lindave. O dve hodiny mal som uvidieť kraje blaženého
Švajčiarska… Aká to bude plavba po siných vlnách Bodamského jazera! V hrudi mi splápolal
plameň nadšenia…Tu ale padlo mi oko na jednu enunciáciu[18]otvoreného „Laokonta“ — a odrazu som sa tak začal cítiť, akoby plameň môjho
nadšenia bol býval spláknutý ľadovým tušom.„Konečným cieľom každého umenia,“ hovorí tam Lessing, „je úľuba a bez tejto sa možno i
zaobísť. Preto nepochybne môže závisieť od zákonodarcu, ktorý druh úľuby a v akej miere je
povoliteľný.“Horrendum dictu![19]To je snáď predsa primnoho od takého „Freigeista“,[20]ako bol Lessing. Zákonodarstvo by teda malo rozhodovať napríklad nad tým, aké
obrazy je dovolené maľovať, akého „druhu“ básne písať, „akú mieru“ nadšenia v nich upotrebiť a
pod.? A už, prosím za odpustenie, táto kapitola Lessinga, napriek tomu, že ju pôvodca chcel
dejepisnými príkladmi ilustrovať, z toho, že u starých boli aj umenia podrobené zákonom,
vyvodzovať, že by táže inštitúcia aj za našich čias bola potrebná a cieľu primeraná, to toľko
znamená ako históriu zauškovať a nenahliadať, aký veľký je rozdiel medzi duchom starého a
prúdom nového veku.Ale na šťastie v modernej Európe sa ani nenašiel taký štát, v ktorom by zákonodarstvo
rozhodovalo nad dovoliteľným a nedovoliteľným v umení, čiže kde by zákonodarstvo slobodný
vývin umenia bolo chcelo hatiť. A dobre tak.Nechže je zástoj absolutistickej kontroly ponechaný takým indivíduám, o ktorých je známa
vec, že sa pštrosom podobajú, nakoľko sa aj oni radi zarývajú pred nebezpečenstvom
„liberalizmu“ a podobných mátoh do piesku stredovekých lapálií. Tieto poľutovaniahodné
indivíduá nechže sa kochajú v svojom vycieraní zubov, nechže sa kochajú v tom výlučne svojom
vlastnom privilégiu, že sú oni strážcami mravnosti a najvyšším fórom umenia. Ja týchto ľudí
ľutujem. A ak by sa mi kedy toho šťastia za podiel dostalo, že by tí zasmušilí rytieri
vykrikovali nad nejakým mojím výtvorom mne do očú (a nielen za chrbtom) svoje fulminantné jeremiády:[21]„Mravnosť je napadnutá! Pozor, devy slovenské! Nedajte sa zviesť, junošovia naši!“
— ja i vtedy nevedel by som sa namrzieť, ale s ľahkým úsmevom vyjadril by som tým rytierom
svoju najhlbšiu sústrasť. Úbohí!…Pradenie týchto myšlienok ešte nebolo dohotovené, keď rušeň začal pískať, dávajúc na
vedomie, že sme blízo Lindavy. O niekoľko chvíľ rušeň zastal.Vystúpil som z vagóna, a oddajúc batožinu nosičovi, poberal som sa k prístavu Bodamského
jazera.Stál som na palube a hľadel som v tichej dume do zelenkavých vôd jazera. Neviem, či to
bola túžba za opusteným domovom a či inakšie kiesi pocity, ktoré v prsiach mojich prúdiť
začali. Dosť na tom, bol som rozrušený… V rozrušenosti zabiehal som až k hraniciam povestného „weltschmerzu“[22]i mimovoľne tisla sa mi na pery nasledovná básnička. Melancholické čľapotanie vĺn,
loďou prerezávaných, bolo hudobným sprievodom k mojim rýmom:Ranný vánok už povievať začína,noc-mrákava vždy viac a viac sa míňa:Ó, loď, pospeš, rozprestri vetrilá,nech sa zjaví voľnosti vlasť milá!Blíži sa noc. Dych života nevládze.Ako by vládal niesť toľké nesnádze?Ó, čierna loď, nenáhli sa, čakaj:Len ešte raz, len — zaplakať mi daj.Neviem, či to v tomto smutnom tóne i ďalej malo ísť. Len na to sa rozpomínam, že
nasledujúca sloha mala obsahovať rezolútne — zriekanie sa večného spasenia. Myšlienka táto,
ako vidno, nebárs akorduje s obsahom slôh vyššie uvedených, no ja som ju predsa silou-mocou
chcel upotrebiť, a síce z nasledovnej príčiny. Stalo sa mi pred pár rokmi, že som bol napísal
a uverejnil veršík, v ktorom sa moja hriešna duša ľahkomyseľne zriekala účasti spasenia. Akýsi
starý pán sa nad touto impertinenciou[23]bol strašne napálil (priatelia mi vyčítali, že je myšlienka tá plagiátom z celej
svetovej literatúry, čo ja sám uznávam) a tenže starý pán ma za tú impertinenciu statočne
vymydlil. Ale čo sa vykľuvalo z kritiky toho pánovej? Výbornáreklamapre
moje, ináč „nechutné“ veršovnícke výtvory. A čo bolo výsledkom tej reklamy? Ten jednoduchý
fakt, že skoro každá vzdelaná Slovenka vedela celú tú básničku naspamäť a častejšie si ju s
úľubou opätovala, a bez reklamy starého pánovej by ju snáď nikdy nebola ani čítala.
Presvedčivši sa teda, že jenemiernyútok starého pána pre mňa opravdivou
reklamou, vyznám dôverne, i k veršíkom vyššie uvedeným som preto zamýšľal pripojiť myšlienku o
spasení, aby mi u toho starého pána bol zaistený útok — reklama mojich veršíkov.Dokým som sa ja čiernej lodi prosil, aby mi len ešte raz dovolila zaplakať — pustili sa do
plaču nebesá. Neviem, či to boli slzy ľútosti nado mnou. Ak slzy tie naozaj mne platili, tak
veru strašným hriešnikom byť musím, lebo sa lialo strašne.K tomu vial i silný vietor. Bodamské jazero začalo sa vlniť. Krásny to bol obraz! Ale
nejdem ho opisovať po prvé preto, že nemôžem vystáť „mániu opisovania“, a po druhé z tej
príčiny, lebo cteným čitateľom môžem v krajine ukázať a predstaviť niečo krajšieho, než sú
rozhnevané vlny Bodamského jazera.Pozrite, kto sa tam do zrkadla pozerá?…Potichu sa blížte ako milenec ku komôrke svojej dievčiny; nedovoľte čižmám vŕzgať, ak máte
v nich lipové triesky.V kajute je samotná, za spolucestujúceho mňa jediného má, môže teda svojej márnomyseľnosti
nemýlene pochlebovať v zrkadle.Pozrite na tú štíhlu postavu — ale nejdem ju ďalej opisovať. Dosť na tom — máte pred sebou
ženu ako lusk.Aký blažený som bol, že som mohol v jej spoločenstve cestovať.A aká zhovorčivá! Čo slovo, to geniálna myšlienka. Mladá síce nie je, ale je predsa na
pobozkanie.Rodom Poľka; vydala sa do Francúzska, ale jej manžel dávno zomrel. Keď mi o jeho smrti
vyprávala, vytiahla z vrecka šatku a utierala si zaslzené oči. To je už potom vernosť na
pozlátenie.„Váš nebohý manžel,“ rečiem ja, „bol veľmi šťastný človek, lebo ako vidím, blažili ste ho
závideniahodnou vernosťou.“ Chcel som týmito slovami jej sentimentálnosť pichnúť, ale sa mi to
nepodarilo; moje slová sa viac poklone podobali.„Ó, prosím vás,“ rečie ona, ľúbo usmejúc sa odrazu, „veľmi mi pochlebujete. Radšej ste
mali riecť, že srdce ženské býva vernejšie než mužské. A to je naše šťastie, bo v povedomí
vernosti nachádzame aspoň aké-také uspokojenie, ak sme v ľúbosti nešťastné.“„Ach, vy ste boli snáď nešťastnou? Veru vám to z tváre nevyzerá.“„Či nešťastnou?“ rečie ona s trpkým úsmevom. „Vy ste dobrý znateľ ľudí. Mám k vám dôveru.
Ak chcete, môžete počuť o mojom osude. — Ale snáď si zaraňajkujeme.“Dal som doniesť kávu, ktorú som fatálne draho musel zaplatiť.Pri šáločke začala vyprávať moja drahá Poľka o živote svojho nebohého muža, aký výstredný
život viedol, koľko príčin jej k žiarlivosti poskytoval a podobné veci. Už som chcel svoje
slová odvolať, ktorými som bol prv vyznal, že jej manžel bol veľmi šťastným človekom.Ale denique[24]zabával som sa dobre, až kým loď v Romanshorne zastala. S takou milou ženou som sa
už dávno nezabával.Chlape, myslel som si, ak by si bol o štyri roky mladší, t. j. osemnásťročný, nech som
dobrý, ak sa nezaľúbiš do tejto ženy až po uši.Keď som si v Romanshorne železničný lístok vymieňal, pribehne drahá Poľka ku mne a vysype
na pult predo mnou všetky svoje peniaze. Boli to všelijaké strieborniaky od výmyslu sveta,
nebodaj, pozostatok akejsi numizmatiky.[25]„Prosím vás,“ rečie ku mne, „pomáhajte mi vyberať švajčiarske peniaze, ja sa v týchto
rozličných nevyznám.“Vyberať — myslím si. Celá tvoja numizmatika nestojí päť frankov a za lístok máš platiť
aspoň dva razy toľko.Z rozpakov mi zvonček pomohol — začali tretí raz na odchod cengať.„Odpusťte, madame, ešte som neodovzdal svoju batožinu.“ S týmito slovami som sa vzdialil.
Už darmo je, bol som veru taký negalantný, že som svojej „priateľke“ nekúpil lístok — za svoje
peniaze.Chlape, myslel som si, ak by si bol o štyri roky mladší, to jest osemnásťročný, nech som
dobrý, ak jej nekúpiš lístok za svoj groš.Odvtedy, čo som na pôdu švajčiarsku stúpil, šťastie ženské ma v opravdivom zmysle slova
začalo prenasledovať. Sotva som v Romanshorne na železnicu sadol, dopálila za mnou moja
premilená Poľka, a prv než by som ju bol spozoroval, sadla si ku mne, rečúc s francúzskou
zdvorilosťou: „Neráčte sa mrzieť, ak budem vašou susedou. So známym priateľom je, tuším,
lepšie cestovať.“Neodpovedal som, čo mi namrzenému na jazyku väzilo, ale som sa predsa nemohol zdržať, aby
som nejak zarazeno nabok nepohliadol.A koho tu zhliadnem?Dievčinu, na prvý pohľad dobre známu, lež v prekvapení som sa nevedel spamätať, kto je a
kde som ju videl.Ona tiež pozrela na mňa a začervenala sa.Po mnohom rozmýšľaní mi prišlo na um, že som dievčatko to sivooké v Pešti videl asi pred
týždňom, keď v omnibuse vis a vis[26]sedela.Cestovala samotná. Možná vec, že v Pešti bola guvernantkou[27]a že sa teraz do svojho rodiska navracala. Bol som v rozpakoch, či sa jej mám
prihovoriť. Srdce mi lietalo od radosti. Vyznám dôverne, s dievčatkom som vrele sympatizoval.A ak je ona z Uhorska? Či by sa nepatrilo ju osloviť?… A vidím, že sa i ona rozpomína na
mňa.Bol som v rozpakoch za dlhší čas, a čo z rozpačitosti vyplýva, na susedu som pozabudol.
Táto, aby moju negalantnosť revanšovala, začala si — za smiechu spolucestujúcich — vlasy
vyčesávať. Tak som sa cítil, akoby ten smiech mne bol platil.To ma pohlo k rozhodnutiu.„Prosím, nebudem na prekážku vášmu zamestnaniu,“ rečiem k svojej Poľke a už som sedel pri
boku sivookého dievčaťa, prehodiac krátko: „Excusez, mademoiselle“.[28]„S’il vous plait, monsieur,“[29]rečie ona, sklopiac zrak a zapýriac sa.…Mal som také cestovanie, aké viac nikdy nebudem mať…Kto bola tá dievčina a ako som sa s ňou zabával, rozpoviem vám druhý raz.Do videnia![1]grácia— priazeň.[2]Ariadna— postava z gréckej mytológie: dcéra krétskeho kráľa
Minosa, ktorá vyviedla Tézea z labyrintu pomocou klbka nití.[3]Baedeker,Karl (1801 — 1859) — vydavateľ cestovných sprievodcov;
—baedecker— cestovný (knižný) sprievodca.[4]plátku banskobystrického— Banšell má na mysli vládou vydávanú
„Svornosť“, známu surovými útokmi proti všetkému slovenskému.[5]Jekelfalussi— maďarský vysoký cirkevný hodnostár.[6]mene tekel ufarzin— spočítané, zvážené, rozdelené; v prenesenom
zmysle výstražné znamenie.[7]prelúdium— (lat.) predohra, úvod.[8]Linné,Karl (1707 — 1778) — švédsky prírodovedec, tvorca prvej
klasifikácie rastlinstva a živočíšstva.[9]posteriori— (lat.) dodatočne.[10]Bavaria— socha ženy znázorňujúcej Bavorsko.[11]glyptotéka, pinakotéka— (z gr.) zbierka diel plastického umenia,
obrazáreň.[12]svingulant— (z angl.) švihák.[13]Saturn— boh času a úrodnosti.[14]Praxiteles a Skopas— slávni grécki sochári (4. stor. pr. n.
l.)[15]Lessing,Gothold Ephraim (1729 — 1781) — vynikajúci nemecký
spisovateľ; jeho najlepším estetickým dielom je Laokoón.[16]Simonides z Amorgu(okolo r. 650 pr. n. l.) — grécky básnik,
píšuci satiry a výsmešné básne v jambickom metre.[17]rabelaisovskú geniálnosť— Francois Rabelais (1495 — 1553) —
francúzsky spisovateľ, autor svetoznámeho románu Gargantua a Pantagruel.[18]enunciácia— (z lat.) výrok, výpoveď.[19]horrendum dictu— (lat.) hrôza povedať.[20]Freigeist— (nem.) voľnomyšlienkár.[21]fulminantné jeremiády— (z lat.) hromové náreky.[22]Weltschmerz— (nem.) svetobôľ.[23]impertinencia— (z lat.) bezočivosť, neslušnosť, surovosť.[24]denique— (lat.) napokon, konečne.[25]numizmatika— (z lat.) náuka o starých minciach; tuná skôr
zbierka peňazí, mincí.[26]vis a vis— (fr.) oproti, zoči-voči.[27]guvernantka— (z fr.) vychovávateľka.[28]Excusez, mademoiselle!— (fr.) Prepáčte, slečna![29]S’il vous plait, monsieur— (fr.) nech sa páči, pane. | Bansell_Na-parolodi-a-zeleznici.txt |
Do konca„Keď som si starú mater bral, bolo mi práve osemnásť rokov a šesť mesiacov,“ týmito
slovami začínal sto, ba tisíc ráz všelijaké rozprávky zo svojho života nebohý môj starý otec —
Pán Boh mu daj radosť večnú.Kým som bol malým, púšťal som sa s ním do hádky, že ako by to mohlo byť, že veď takto o
päť-šesť rokov by už teda aj mne prichodilo sa oženiť.„Ťa ja ožením s dákou metlou, len sa neber po tú vodu,“ alebo po olej, soľ a už čo jej
práve bolo treba, ohlásila sa stará mať zpod prípecka, a ja, voľky-nevoľky bral som sa von, že
sa ohľadom tej mojej ženby dohovoríme, keď sa vrátim. Ale za ten čas prešli v reči už na
deviaty chotár.Konečne bez vysvetlenia nemohlo ostať, a starý otec vyložil mi dôkladne, prečo sa voľakedy
mohli ľudia prv ženiť a vydávať, ako je to dnes dovolené nám. Hlavnou vecou v tom bolo to, že
naša obec odvádzala iba pol vojaka,[1]a na to že sa obyčajne našiel taký synček, ktorého nechceli vlastní rodičia
poslúchať a tak sa im od zlosti zverboval.[2]V najhoršom prípade, že spolu so susednou obcou naviedli dákeho paholka cudzieho a
poslali toho za obec bojovať.Neskoršie, keď som už bol väčším a starý otec zase začínal: „Keď som si starú mater bral,“
vrazil som mu do reči vtipom: „Či ste starú mater brali? Hádam boli vtedy ešte mladá, keď sú
nie ešte ani teraz taká stará ako vy.“„Eh, papľuh, ešte ma bude vykrúcať, to ťa tak v tej škole…“Rád mal smiech, i on často smiešne veci vyprával, ale podobnému vtipu nerozumel. To už keď
malo byť na smiech, muselo zato stáť, nielen slovo prehodiť.Lebo to bola jedna hlavná jeho vlastnosť, že s každým hovoril priamo, skrátka a vždy
vážne, lebo vždy mal plnú hlavu starostí, plánov a ruky plné práce. Len keď sa cítil medzi
svojimi, počúval alebo hovoril aj sám do smiechu, nezaháľajúc ešte ani vtedy. On sa pritom
nikdy nesmial, jeho myseľ pracovala ešte aj vtedy na vážnych veciach, lebo nás obyčajne v tom
najväčšom smiechu zarazil otázkou:„Čože naráno? Akože si to spravíme? Kde začneme?“A stará mati mu milvon razí dohovárala: „Ešte nevieš, či do rána dožiješ, a už sa staráš
na pol roka napredok, čo budeme robiť.“„Dobrý gazda má si myslieť, že bude sto rokov žiť a neprestávať na dnešku,“ odpovedal na
to starý otec a ruky nikdy krížom nezaložil. Ak to bolo v zime a že nebolo čo tam von na
práci, doniesol si čo-to do izby. Už buď šindle strúhal, lebo zápory dlabal na dvere po
záhradách, lebo hrable, kosiská popravoval, varešky vystruhoval a keby už vonkoncom nebol mal
čo robiť, vytĺkal zo sekier a motýk staré poriská a osádzal nové.Keď sa bravce chovaly, tri týždne pred zabíjačkou strúhal papečky do jaterníc, sušil,
tĺkol ďumbier a korenie do klobás.V neobyčajných dňoch konal i neobyčajné práce.Tak na Štedrý deň dopoludnia sieval mak, popoludní, keď stará mati koláče piekla a ja som
nádievku potajme koštoval, vzal hrču cesta opekancového a či bolo snehu do pása lebo vyše,
prebrodil všetky záhrady a natieral tým cestom stromy, aby dobre rodily.Ako ukázala sa jar, ba ešte sotva sneh sišiel, už čo by ste ho boli uviazali, nebol by
doma vydržal. Ak som ja nemohol, lebo nechcel ísť s ním, keď vše aj stará mať odhovárala, že
nemáme v poli ešte čo robiť, nadal mi do „pilných, starostlivých gazdov“ — povaľačov a šiel
sám.Kúštik chleba do kapsy, sekerku do ruky a už šiel. Povedľa neho verný jeho strážca-pes, s
ním sa shováral, alebo ak zle robil, napríklad trávnik pre krticu driapal, vadil ako s
rozumným tvorom.„Chyť ju, chyť,“ volal mu, keď pes počal do diery ňuchať, „prečo nejde do hory ryť?“ Ale
ak počal driapať, už volal: „Radšej nechaj, ty ešte väčšiu škodu spravíš,“ a zachránil, čo pes
vydriapal, skalky posbieral, „aby sa koscom na leto hladko kosilo“.Po záhradách štepil, presádzal, opiloval, a ja, ak som nemal trpezlivosti vydržať do
konca, pustil sa mi skoro do plaču, že vyjdú jeho mozole navnivoč u takého gazdu, čo vraj iba
na to čaká, aby čím skôr slnko zašlo.V lete — oj, a leto, to bol jeho svet! Ani nespával!O deviatej sa prišlo s poľa, do desiatej riadil sa statok, potom sa šlo ľahnúť, ale plánom
nebolo konca-kraja a starý otec pred polnocou málokedy dal nám zaspať.O tretej ráno už vstal a budil starú mater: „Nože hore, stará, mati, mati! Päť bude,“
zacigánil si na lačnô.Stará mati vše na rovné nohy skočila s postele od ľaku, či by už ozaj toľko bolo hodín.
Ale keď sa rozhliadla, dostal starý otec za „baláchanie“ „jazykovej“.A to bolo dobre, lebo aby aj stará mati bola taká bývala, to by som ja bol musel iste
oblečený, s kapsou na boku, s kosou na pleci a i tak ešte s otvorenými očima spávať, lebo
sotvaže vstal, už mi privolával: „Gazda, gazda, rosa uschne, už si mal mať deväť radkov
vyťatých.“„Nepočúvaj, len ty ešte spi, iba tri budú,“ líhala si stará mať a „aj ty si ešte ľahni,
kamže už poletíš?“ durdila sa na starého otca.„Ale ja? Som ja nie taký hniliak ako dakto… Tak sa budete aj mať, aj ja s vami pre vás,“ a
vyšiel von.Dunko ho už čakal pri dverách a starý otec, div, že mu dobré ráno nezavinšoval, pustil ho
do kuchyne a tak „gazda“, tak „gazda, verný opatrovník… a my sme sa už vyspali a tí sa tam
ešte nemôžu“ —„Mara, vstávaj!“ volal z pitvora dievke na povalu, — „gazdinie — pre ne všetko hynie“ a
shováral sa ďalej so psom, že sme sa vše so starou materou v druhej izbe nazdali, že už dakto
k nám prišiel a pravda, bolo už po spánku.Ale jednak, kým sme vstali, bol už hodil dačo Dunkovi, on zapálil si do fajočky, nabral na
seba potrebného riadu a už šli. Iba nám, nahnevaný, vše cez dvere dačo privolal, ale to bolo
obyčajne také, ako keby nás bol na ražeň nastoknul a už sme vstávali a brali sa — ženy okolo
statku a ja behom hnal som za ním.A či bola nedeľa lebo sviatok, áno, dopoludnia do kostola, ale popoludní už ho mohol nikto
doma nehľadať.Keď mu stará mati dohovárala, že aj odpoludnia patrí sa ísť do kostola, odpovedal jej, že
len by sa ona toľko modlila ako on, že sa on všade modlí a vždy.„Ty aj tak budeš iba driemať.“A skutočne. Nevyspaly sa nikto do týždňa, tak keď už tá nedeľa prišla, to bolo ich: dievka
na lavicu za pec a stará mati založila si okuliare s motúzom okolo hlavy, vzala do lona „Žiwot Swatých“,[3]ale neprečítala tá pol strany, už jej oči kliply, oprela „Swatých“ i ruky na
stolík v okne, a v izbe nebolo počuť iba dlhé odfukovanie, tlkot hodín, no a ešte ak mačka
ostala v izbe, tá húdla im na peci uspávanku.Ak ich dáka suseda lebo deti nezobudily, kým sa vyspaly, zvečerilo sa, ale aby svedomie
bolo na pokoji, ak už stará mati nevidela, dobehnúc si od hry po olovrant, musel som sa prv
vopchať do obloka a „Žiwot“ toho-ktorého svätého dočítať. Pravda, čítal som len každý
druhý-tretí riadok, podľa toho, aký bol životopis dlhý, čo som si nikdy nezabudol vopred
pozrieť. Stará mati mojej novej väzbe svätých viet dlho neverila, ale pozdejšie prišla mi na
fígeľ a k olovrantu dostal som aj „mravné naučenie“, čili buchnát.Prečo sme si nezapálili lampu? Ľa, keď olej darmo nedávajú, a „kto neprigazduje krajciar,
ten nepamätá, že babka k babce…“ tomu nás už dávno bol priučil starý otec, a u nás bol taký
zvyk, že kým sa zemiaky neuvarily, svetlo sa nezažalo.Sám vracal sa s poľa iba potme s plnou kapsou húb lebo dákeho ovocia, liečivých zelín, a
kým sme šli spať, vyrozprával nám všetko, čo videl a skúsil odpoludnia.Rozprával podľa toho, v akom čase to bolo, že už zemiaky kvitnú, že ovocia chvalabohu
ostalo, že je po lúkach tráva ešte dosť pekná, ale že tam a tam s kraja valasi vypásli, tam
zase ženy vyžaly a v hore že mu chlapci bučka ako noha vyťali, akýsi paholok — „keby som ho
bol dochytil…!“ — vyrezal vrchovec na bičisko.Vidieť z toho, že pochodil všetko, čo bolo jeho.My sme zatiaľ pripravovali huby, alebo pochutnávali si na ovocí.„Hm, hotovô — keby čerešne v izbe riastly, nebolo by väčších glezgov[4]ako vy,“ domlúval nám dobrácky starý otec, celý šťastný, že sa uchodil a videl, čo
mu božie požehnanie sľubuje, koľko a z čoho bude môcť odložiť „deťom mojim“, ako si nás,
vnúčatá svoje menoval.A tak to trvalo od jari do zimy.Zimu starý otec nemal rád, a keď ženy achkaly, čo sa ony narobia, odsekol im hneď:„Vyspíte sa na zimu pod praslicou lebo pri perí, ja vás budem obkurovať, že vám bude ako v
raji. No, čože ešte chcete?“A my sme sa museli zasmiať.Nuž, myslím, že dostatočne vidíte i z toho, čo som povedal, že práca a len práca bola celý
jeho život až do konca.Postavy bol nízkej, ale svalovitej, čelo okrúhle. Zpod čiernej obrvy dobrácky zieralo
dvoje malých modrých očí. Bradu si holil, fúzy strihal a i keď zomrel ako sedemdesiatšesťročný
starec, mal ešte všetky zuby a iba na vrchhlave trocha zrednuté, ale predsa dosť tmavé vlasy.Nikdy vraj nebol ťažšie chorým, ale porúbanín a všelijakých pamiatok od saní, vozov a čo
ja viem, mal viac po tele, ako rokov. Bol smelým, podnikavým, a takému sa vždy skorej dačo
ujde, ako tomu za pecou.Často s nasadením života liezol po spílenom, ale zastavivšom sa strome, obťal mu haluze a
tak ho povalil: „A čo sme mali robiť? Dívať sa naň?“ odôvodňoval svoju odvahu.Ako starý baník a hutník spúšťal sa do dier, starých baní, len aby dali páni otvárať nové
bane, začalo sa robiť, jeho „deťom bolo lepšie a svet mal zárobok“.Ale svetom jeho bolo len predsa pole. Tam keď nemohol jeden deň, cítil sa ako v okovách. A
keď vše musel doma byť, že snáď pršalo, lialo sa, nestačil vychodiť na priedom, či už a kde sa
mračná trhajú. Ak dážď za deň, za dva neprestával, vyšiel von a vadil sa s „oblačníkmi“, čo už
neprestávajú svet oblievať, a či to práve teraz musia, keď by slnka, tepla bolo najviac
zapotreby.Predstavoval si totiž vec tak, že Pán Boh je len akýmsi najvyšším správcom sveta, a že
také podriadené úkoly, ako je dážď rozlievať, mráz robiť, sneh sypať, sveril druhým, neviem
akým „oblačníkom“, ktorí vraj vše robia svetu napriek.„A čože ešte teraz, syn môj, je už starý, ale kým bol mladším! — Veru sa to ani vypovedať
nedá, čo sme sa my narobili, len aby vám, deťom našim, bolo lepšie a nemuseli ste tak z ničoho
začínať, ako my. Iba čo on mal pár zlatých zgazdovaných a ja z tej služby voľačo,“ spomínala
stará mať, keď som sa vše na predošlý ich život opytoval.Oni obaja pochádzali z chudobných rodín, kde ničoho nebolo nadostač, iba detí zbytkom.Starý otec často spomínal, keď sme čím pohŕdali, ako im na večeru jeho mať drobné pečené
zemiaky nie omastila, ale po tri-štyri rozčitovala.A stará mať, sirota od rodu, už v ôsmom roku slúžila a zo služby si ju bral starý otec, a
ani by ste neverili, akým podivným spôsobom. Keď sa tretí raz videli, už boli sobášení.Rodina totiž, keď ho už mienili oženiť, vykonala mu na tretej dedine akúsi, vraj, staršiu
vdovicu, ku ktorej by bol mal ísť na prístupky.Šiel teda so svojím krstným otcom na priepačky.Vdovica ich čakala, potom hostila, chválila sa, čo ona má (kravu, teľa, gruntu kus a dom),
že krstný otec, keby nebol ženatým býval, bol by krstnému vdovicu aj tak predchytil, a začínal
reči, ako by len pýtať a krstného zaviazať.Ale nie tak starý otec.Jemu sa zajedno nepáčila a potom pomyslel si: „Taká boháčka, ja nič nemám, ešte by mi to
dakedy na oči vyhadzovala,“ a hľadel sa čím skorej vytratiť. Mihal naň, stúpal mu na nohu, aby
vyšli povedať si slovo. Krstný otec však ani počuť. Len vykonať vdovicu a vykonať. Čo mal
krstný robiť? Šepnul mu čosi do ucha, a už bol za dverami, že ho za dedinou počká.Na dolnom konci oprel sa pri jednom dome o plot a čakal.Vo dvorci behala s kadečím dievčica, vyspevujúc, že sa len tak ozývalo. Starý otec ju
mimovoľne pozoroval a po chvíli aj oslovil: „Ako sa voláš, dievča? A či si gazdovská, a či
slúžiš?“„Zuzka. Čože chceš? Slúžim. Zkadeže si?“ odpovedalo so smiechom dievča.„Ztade a ztade,“ a potom doložil: „Chcel by som sa oženiť, či by si šla? Ale okrem
všetkého žartu.“Dievča dalo sa do smiechu, vbehlo do izby a po chvíli vyšlo von i s gazdinou a gazdom, aj
deti so smiechom vybehly, hoci ich i šťuchali starší nazad do pitvora.„Nuž veď teda poď dnu, chlapče,“ ozval sa vraj gazda, keď starý otec klobúk nadvihol, „že
ťa vidíme, kto si.“„A čože by som nešiel,“ a vošli dnu.Povedal, odkiaľ je, čo je, kde bol a čo chce a že mu veru Zuzka do oka padla ani sa
nenazdal, a že ak by mala vôľu, že ju vezme za ženu.Bolo vraj aj dosť smiechu, ale keď videli, že nemajú s dákym podvodníkom do činenia, a keď
starý otec poslal voľaktoré z detí ešte aj po krstného otca k vdovici a ten prišiel, sľúbilo
sa dievča a o polštvrta týždňa boli svoji.Gazdovať začali tak na mále, že to nestojí ani za spomienku, lebo čo mali, minulo sa skoro
všetko na veselie.Ale Boh vytrvalú prácu jejich požehnával, a keď prvé dievča šlo do školy, mali už pol domu
a ostredok.Starý otec v lete robil šichtu: jeden týždeň na noc, druhý na deň a zo spánku vždy sa
odtrhlo, a rozumel sa tesárčine i trocha kováčstvu a keď nešla v zime stavba, robil fajky
drevienky a na ne všelijaké medené, spiežové klobúčiky a vytĺkol aj tak dačo, ak by sa už ozaj
iná práca nebola trafila.Požehnal Boh ešte aj druhé, tretie dieťa a starý otec i so ženou tým usilovnejšie
pracovali, aby si mohli dakedy deti svoje ako-tak zaopatriť.Hospodárstvo pomaly rástlo, a keď dedo zomrel a starý otec obdržal od najstaršieho brata
sedemdesiat zlatých v šajnách[5]výplatku z rodičovského, kúpili aj druhú polovicu domu a za uhospodárené peniažky
prikupovalo sa poľa.Starý otec počal byť váženým občanom a že vedel písať aj čítať, aj v počtoch sa vyznal, za
pár rokov prešiel všetky obecné úrady od mladšieho prísažného až po salašného gazdu a
richtára. Medzitým zomrelo im na osýpky dvoje mladších detí, tak zostalo nažive iba najstaršie
dievča. To potom za pár čias vydali, ako najlepšie mohli zaopatrili a myslelo by sa, že si
počali oddychovať.Nie veru, práve naopak: vnúčat pribývalo, tým viac pracovali starí, už ozaj dosť starí
rodičia.„Čože sa im dostane po nás, keď sa my pominieme,“ hovorievali si často, keď nás skoro
každým rokom pribývalo.„Jeden-dvaja by len mali okolo čoho robiť (nepovedali „z čoho žiť“, lež „robiť“!), ale nie
šestoria-osmoria,“ počul som ich podchvíľou opakovať, keď si ma najstaršieho a ešte štvrtého
môjho brata vzali k sebe.„Urobíme tak: ak sa ktorô bude chcieť učiť, naložíme, nech sa vyučí; druhých na remeslo a
dievčatá sa len azda povydávajú, keď budú podarené, a budú mať aj toho gruntu po kúsku. Ale
len ešte musíme prikúpiť.“Takto rozumovali vše večerom.A neodkladali s predsavzatím.Iba v tomto pozmenili plán, že nás nedávali zrovna na remeslo, ale okúsili s každým školu.„Čo aj nebude pánom, nebude mu škola jednak ku škode ani pri remesle.“— Však — postoj!Čo si predsavzali, nepreviedli zplna, pol úlohy odkázali rodičom. Daj, Bože, aby ju tak
dokončili, ako bola započatá.So starobou ubývalo i síl; ako by snáď to aj cítili, ale sa tým boli chceli ubrániť
blížiacemu sa koncu, čo len slabnúce žily mohly, konali práce svoje vytrvale, verne až do
konca.Pre prácu boli zabudli osláviť dvadsaťpäťročie len práce a starostí plného, no jednak
spokojného, ba šťastného svojho manželstva, a keby nie my, „ich deti“, neboli by sa ešte ani v
päťdesiatom výročí pamätali na prácu a poctivosť, ktoré ich sviazaly tak mocnou páskou k
spoločnému životu jedine pre dobro svojich detí, svojich vnúčat, ktoré tak vrúcne milovali,
pre ich blaho nikdy sebe nedopriali ani jedla, ani oddychu, iba tej práce večnej, tá bola vždy
len ich.Najväčšou radosťou ich bolo, keď sme sa sišli, privinúť si nás k srdcu a radosťou
zaplakať.A taká bola iste aj bolesť, keď sme sa lúčili a oni nás vyprevádzali v mene božom jedného
na vojenčinu, druhého do školy.Ale neustávali, na duchu neklesali.Len keď nadišla doba, že počali už hodne cítiť telesnú slabosť svoju, a starý otec snáď
badal už, že sa blíži koniec, a že už tým dosavádnym poctivým spôsobom, prácou, toľko pre nás
neusporí, koľko by chcel, počaly mu oživovať v pamäti poviestky o zakliatych zámkoch,
Jánošíkových pokladoch a ja i s ním sme jeden dosť veľký kopec ďaleko v horách skopali do
doliny a celé noci prečkali pri skalách, kde maly peniaze vyhárať.No nenašli sme, iba ak starú podkovu, a nedočkali nikdy nič, ale nedalo mu to pokoja ani
potom ešte, keď už nohy nijakovsky nevládaly do tých neschodných vrchov, a slabosť čím ďalej
tým viac prikvačovala ho k domu.„Ešte naostatok by som vám, deti moje, chcel urobiť pamiatku,“ a odsudzoval slabých
hrdinov povestí, ktorí nešli k pokladom, ani keď ich „volalo“.Konečne počal i v ľahšej práci vystávať, lebo počalo ho už zadúšať.My sme mu už dávno prácu bránili, ale on až kým ho smrť nezmorila, nevedel sa na
robotníkov dívať bez toho, žeby sa nebol púšťal do práce, ktorú vládal lebo nie.Pol druha roka bránil sa smrti, a keď sme mu lekára chceli volať, pustil sa do plaču, že
čo, načo mu ho chceme, že či je on chorý?Ako sa šlo na pole, vymýšľali sme všeličo, aby ostal „dom opatrovať, žeby dakto
neobkradol, lebo nepodpálil atď.“„Spravíme aj bez teba, len ostaň,“ prosila ho stará mať, lebo večer potom domov bolo s ním
ťažko.Ale či sa zdržal?Snáď sa ani nemohol. Ak nie pri raňajkách, napoludnie už bol iste medzi nami a nebolo
konca-kraja spomienkam, ako on voľakedy — v noci šichta v hute a odtiaľ rovno iba zásteru
shodil a kapsu prevesil — šiel kosiť, hrabať, drevo voziť; ako gazdoval pri salaši, ako v
obci, a že by sa veru ešte ani teraz nezahanbil nikoho, len keby nohy vládaly, neletela hlava
dopredku a dýchať dalo.„Ale aby ste vedeli, že som ešte nie na zakopanie, daj sem tú kosu,“ popľul si dlane, vzal
druhému z ruky kosu, ale sotva vyťal na kosisko, ustal, že si musel sadnúť a oddychovať.No ani vtedy ešte nepriznal sa, že je vina na ňom, ale „kosa nanič“.„Širšiu, širšiuže založ tú kopu; čože je to — a počkaj, ja potlačím,“ a musel som ho
chcej-nechcej na kopu vyložiť a on tlačil — upádaním.Potom od jesene do jari polihoval, ale len tak za pecou, nedajbože ho do postele vpraviť.„Potom by som už nevstal, a ja ešte robiť chcem, čože ma nútite? Či už chcete, aby som
zomrel?“Do postele neľahol, až potom v lete.Po Jáne[6]začali sme kosiť v záhradách a on vynášal nám aspoň raňajky a do večera sa ani
domov neobzrel, ale buď už bol okolo sena, alebo zvyšné kosy skúmal, ktorá by bola na jeho
ruky.Ale ani jedna sa mu nehodila, i šomral na ne, aj na tých remeselníkov, čo také ťažké kosy
kujú.„Veď moja bola ako páper a ostrá ako žihadlo, a toto ako by si cent vzal do rúk.“Keď sme vyšli na lúky, bolo mu to už ďaleko, ale od rána do poludnia šiel, ak ho len stará
mati na kľúč nezavrela, alebo nenechala otvorené a kľúč neschovala, takže nemal čím dvere
zavrieť, prišiel iste za nami a doniesol robotníkom dohánu a domácim po cigare.Najväčšia bieda bola s ním už potom domov. To ak sme ho chceli za dňa domov dostať, musel
som všetko tak nechať a ho naprosiť a už ako-tak prekabátiť a viesť domov. Ale chytiť ho a tak
mu pomôcť, aba, to nie!Že čo by som ho viedol? Že či je on vari opitý?! Že to len ožranov vodia popod pazuchu a
nie, nie, on sa nedá. Tak, sto razí oddychujúc, došli sme pomaly domov.Na odľahlé lúky sme ho už naskrze nechceli pripustiť, lebo ač ho celý svet poznal, predsa
sme nechceli, aby nám niekde na lúke lebo na ceste zomrel.Musela teda ostávať už rovnak slabá stará mati s ním doma.Ale s tou, ak sa nikdy nepovadil, iste sa vtedy každý deň, alebo ju vyháňal, alebo ju
spolu volal, alebo sám sa driapal na lúku a raz skutočne i došiel.Vlastným očiam sme neverili, keď sa medzi nami objavil a o chvíľu za ním i najatá žena,
ktorú poslala stará mať ho hľadať.Odišla za dom do záhrady, a on za ten čas ušiel jej.To bola už ale jeho posledná vychádzka na to jeho milé pole.Tam si už začal podvečer pri skleničke s kosci pesničku:„Ja som bača veľmi starý,nedožijem do jari —“Ale hlas mu uviazol a oči vyronily slzy. No chytro si ich utrel a pretrhol spev: „Nie tú,
veselšiu, chlapci,“ a začal sám:„Čo si mám pre lásku srdce trápiť,môžem ja mej milej prsteň vrátiť…“A tak sa aj stalo, na druhý deň ho už vrátil.Napožehnával sa nás, detí, a jednak i cudzích, ak by ho vraj už zajtra stará mati
nepustila.Ale jednak sľúbil sa, že príde, ujde.No nedošiel, iba posol okolo poludnia, že „sú už tam, u Boha“.Nasilu vpravili sme ho večer do postele. Ráno chcel vstávať s nami. Silou, vadou sme ho v
nej udržali. Bránil sa, že či nám je už taký netrebný, že veď on ešte robiť bude, že ešte ta
vládze, aspoň vody donesie, že či sa mu tak my, deti, odsluhujeme a okríkol nás, keď sme ho
mimovoľne na ľavý bok ukladali, že ho preto kladieme na srdce, že ho chceme usmrtiť.Bolože plaču, prosenia, kým sme ho prehovorili, že veď bohchráň, že si my ani zďaleka
neprajeme, aby on umrel, len aby si oddýchol.Ale nesmieril sa, kým sme mu nesľúbili, že naráno vezmeme ho sebou na lúku.Tak utíchol a od radosti priviňoval si nás k sebe: „Deti, moje deti. Veď či ste už všetky
zaopatrené, aby som ja zomrieť mohol? Nie ste. Aha, ešte Ďurko, Janko, Anička,“ a porátal
všetkých malých, „čo tým ešte treba, to len ja viem.“Cez noc dýchal už veľmi ťažko. K ránu zaspal, ak sa to môže spánkom menovať.Práca v poli nedala sa odkladať, k tomu deň svitol pekný.Vstali sme a odchádzajúc, tíško sme sa odberali od starého otca. Ale plač žien a detí
prebral ho a my ledvy sme ho mohli prehovoriť, že sa len „nazatiaľ“ odberáme, „kým sa zase v
poli sídeme“.On sľúbil sa nám naisto, ač ho už veľmi zadúšalo.„Zapálenie pľúc schytili…“Zostala s ním stará mať, a keď videla, ako je, poslala ešte po kňaza.„Tak len predsa už zomriem, a ja som sa ešte na lúku sľúbil.“„Bude vám to posilnenie na cestu,“ lúčil sa kňaz a stará mať ho vyprevadila.Starý otec uspokojil sa s odpoveďou a zdal sa tíško ležať, len ťažké vlny pŕs hovorily
vrátivšej sa starej materi, že je ešte život v nich.Sadla si k jeho posteli a modlila sa.Potom vstala a vyšla za dom do záhrady, že ho po chvíli zase príde kuknúť.Ale tiež nemohla za minutia bez práce vydržať, i dala sa plieť hriadku. V myšlienkach
pozabudla sa chvíľu dlhšie v záhrade. Keď sa behom vrútila do izby, našla už starého otca v
posledných ťahoch naprostred izby upadnutého, len v spodných šatách, ale s kapsou na pleci a
pri ňom sekerka.Už dokonával, a kým stará mati zavolala najbližších susedov, starý otec umrel. —A ešte nenariastla druhá tráva na jeho hrobe, už ho rozkopávali a nám nenadále položili k
nebožkému, tiež tak pre dobro detí svojich len smrťou od práce vyrvanú, srdcom pravú, druhú
matku našu.Pre nás žili, pre nás pracovali a strádali bez oddychu až do konca, i nechže je obom ľahká
slovenská zem.[1]Naša obec odvádzala iba pol vojaka,v tých časoch bol totiž
celokrajinský priemer počtu brancov veľmi malý[2]Tak sa im od zlosti zverboval(z nem.), dal sa dobrovoľne na
vojenčinu. Vtedy o „verbovaní“ v technickom smysle už nobolo reči[3]„Žiwot Swatých“,knihu pod týmto názvom Riznerova Bibliografia
nemá. Mohlo však ísť o seriu Legenda čili Čítanie o Swätých a Wywolených Božích
(švabachom), ktorú vydával Spolok sv. Adalberta (Vojtecha) v Trnave. Prvý z jedenástich
sväzkov serie vyšiel r. 1879, druhý r. 1880, tretí r. 1887 a posledný (jedenásty) r. 1899.
Autor, narodený r. 1874, mohol teda vidieť ako bystrický stredoškolák zadriemať starú mať
nad niektorým z týchto sväzkov. (Mohol to byť i 4. sväzok, ktorý vyšiel r. 1889.).[4]Vtáča, rado čerešne oberá.[5]Sedemdesiat zlatých v šajnách,totiž v papierových peniazoch,
ktoré maly proti strieborným zlatým značne nižší kurz. R. 1847 napr. 1 zlatý v striebre
rovnal sa až 2 zl. 30 kr. (teda poltretiemu zlatému, lebo zlatka mala vtedy 60 krajciarov)
v šajnoch. Pomenovanie „šajn“ pochádzalo z nemeckého názvu papierových peňazí.
(Einlösungsschein = výmenná potvrdenka, Antizipat5onsschein = napred vydaná potvrdenka,
lebo papierové peniaze sa maly neskoršie vymeniť za strieborné.)[6]Po Jáne,po 24. júni (vtedy je Jána Krstiteľa) | Tajovsky_Do-konca.html.txt |
I.Keď Žofka Rapáčovie vstúpila do služby, mala líčka ako kvet, riasanú sukňu a utierala si
nos — do dlane.Ani by ju pani Halbscheidka v Rothenthurmstrasse 11, mezzanin — nikdy nebola vzala do
služby, ale prišiel do izby malý Alfred, päťročný „Herzbubi“ — tomu sa zapáčila mladá Slovenka
z Liptova, a čo „Herzbubi“ rozkázal, to sa muselo stať.O pol roka by Žofku nikto nebol poznal: líčka boly bledšie, ale to jej pristalo; nosila
čierne šaty, bielu zásterku a vyšívaný čepček na pekných blond vlasoch. Vravela: „Kiss ti
hant!“ s prazvláštnym prízvukom, a mužskí v celom dome, počnúc od chlapca pri lifte až po
tajného radcu z prvého poschodia, obzerali sa za ňou, keď letela dolu schodmi.„Herzbubi“ bol protivné, rozmaznané decko, preto pani Halbscheidka bola rada, že namiesto
„mademoiselly“, ktorá kupovala decku cukríky, aby pokojne mohla koketovať s felvéblami vo
Volksgarten, že miesto nej mala Žofku Rapáčovie — a išla sa puknúť od smiechu, keď „Herzbubi“
spieval: „Dievča svätojánskô…“ Bola celkom spokojná s tým, že sa decko naučilo po slovensky, a
netúžiac viac ani za materou, ani za otcom, ba ani za veľkým chlpatým medveďom, s ktorým
predtým spávalo noc po noc, keď len malo celý deň pri sebe Žofku, vlastne teraz už „Sophie“,
ako ju volal celý dom.Žofka bola geniálna vo vymýšľaní nových hračiek. Keď robila smiešne grimasy, vypil večer i
pohár mlieka, a pri kúpeli nereval tak úžasne, ako predtým; Žofka sa bavila s ním „na
rybičky“.Herzbubi sa zmenil. Už nekopal do slúžok, ako predtým; zabudol síce francúzštinu, ale
pribral päť kilo. V ten deň, keď to vyšlo na javo, pani Halbscheidka darovala Žofke čiernu
priezračnú blúzu — a touto blúzou sa počína tragédia…Večer pri sobliekaní chlapca Žofka sedela v nej pri posteli „Herzbubiho“ a rozprávala 21.
raz povesť o Loktibrade.Chlapec načúval; tu sa otvorily dvere a prišiel herr Alfons, mladý švagor pani
Halbscheidkin.Oči mu zastaly na blúze — alebo hádam nie na blúze, ale na dievčati — zostal stáť pri
posteli a počúval i on povesť o Loktibrade.Žofku to mrzelo; hanbila sa pred mladým pánom za svoju divnú nemčinu. Ponáhľala sa s
Loktibradou, potom vstala a chcela odísť, ako každý večer. „Herzbubi“ sa jej zavesil okolo
hrdla: musela mu ešte na stene ukázať „zajačka“ a potom zasa „kohúta“, kým konečne ju objal,
vybozkával a zaspal.Herr Alfons stál ešte vždy pri posteli a hladné semitské oči sa vhrýzly do priezračnej
blúzy.„A mňa by ste tak neuložili, ako toto protivné decko?“ ozval sa razom potichúčky a chcel
dievča chytiť za ruku.Ale Žofka — ako keby ju bol popálil niečím — udrela ho po ruke, a už i vybehla dvermi.Herr Alfons sa zasmial. No, toto sa mu stalo po prvý raz v živote! Priamo sa mu to páčilo:
iste, niečo inšie, ako tie fádne veľkomestské dobrodružstvá!Zapískal si: „Hej, Zsuzsikám!“ a zapálil si cigaretu.V úzkej čeľadnej izbe Žofka stála pri okne, kde nevidela ani vo dne nič, ako ohromné sivé
múry a veľký klopáč na koberce. Oprela si hlavu na sklo a nariekala, ako divá.„Mne takô povedať! Ten Židisko!“Je pravda, že za pol roka už mnoho zkúsila. Vedela už i to, že v prednej, keď pomáhala
dámam a pánom složiť si kabáty, nejeden chcel ju do líca uštipnúť; ale ona mykla hlavou a v
kúte sa posmievala zo starygánov.Už i to vedela, že čím starší pán, tým väčšie prepitné, a peňazí veru potrebovala, lebo i
sestru Marku napomáhala. Už sa tešila každej strede — vtedy bývala taroková partia u domácej
panej, zarobila pár zlatých každý týždeň.„Ak sa mi to opováži ešte raz spraviť, hneď vypoviem!“ trucovala sama seba, ale už sa
dívala do zrkadla, takého veľkého ako dlaň, a k tomu ešte i popukaného.Vzdychla si.Dobre jej tu bolo.I strava, i byt dobrý, pani nesekíruje a Herzbubi je až zamilovaný do nej… Keď mu dovolí,
že ju smie česať, tak poslúcha, ako baranček.I plat je dobrý, i dary dostáva; i nedávno jej darovala pani roztrhané hodvábne punčochy…
ona si ich poštopkala, kým ju Herzbubi česal. Prešly jej slzy, keď si pomyslela, že si ich v
nedeľu oblečie…Lenže… v sobotu večer, keď išla po noviny, nazad idúc, sišla sa v lifte s pánom Alfonsom.Musel striehnuť na ňu — len tak si to mohla vysvetliť.A v lifte ju jednoducho brutálne pritisol k sebe a nadal jej: „Dumme Gans!“ keď ho z celej
sily odsotila.Na druhý deň vypovedala.Pani Halbscheidka bola bez seba, Herzbubi sa hádzal po koberci, hrýzol, reval, vykrikoval,
zúril tak, že lekár rozkázal:„Pošlite to dievča hneď preč, tak prvej zabudne!“Vyplatili ju — o pol hodiny s priezračnou blúzou, s hodvábnymi punčochami a malým kufríkom
stála opustená vo velikánskom meste na ulici. | Ivankova_Prosta-historia.html.txt |
Vykladanie karátMnohí ľudia a zvlášte ženské majú veľkú chuť a žiadosť za zásteru budúcnosti nakúkať.
Však ale tá zástera je tlstá a ťažká a nedá sa na stranu odtisnúť; človek musí v mene božom
čakať, až mu dnešný deň po ližičke donesie a ukáže, čo ešte včera nebolo známe a bolo ešte
prikryté. A pre nás chudákov ľudí je to aj dobre, že nevieme, čo ešte všetko príde; a aby
sme všetko trápenie a bolesti až do smrti odrazu nemuseli prehltnúť, dobrý pán Bôh nám to
len v malých porciách predkladá.Ale mnohí práve na silu nechcú čakať, aby v pravom čase zvedeli, čo im Bôh nadelil a
vyznačil; a tu si dajú karty vykladať starej cigáňke a dajú sa jej za nosom vodiť. A
poneváč teraz sa blíži čas, v ktorom gazdovia sedliaci kŕmne svine zabíjajú a mnoho
slaniny, sadla a žobráckej kaše majú — čo všetko vábi svet cigáňsky — vyberú sa staré
cigáňky s kartami do dedín do sedliackych slaninových domov a sú hotové za dobrý kus
slaniny ženičkám a dievkam pekné veci z karát vyprorokovať. Ku pr. že dostanú veľký
zapečatený list s peniazmi zo sveta; že tá a tá vdova bude mať veľké šťastie, príde pre ňu
jeden bohatý pán; dievky sa bohato povydávajú, páni si ich poberú; že pod tou vŕbou leží
veľký poklad, v hrnci sa dukáty tam presúšajú a aj dostanú návod za hodný kus slaniny, ako
a kedy sa ten poklad vykopať smie a môže. A jestli je niektorá žena na svojho muža
žiarlivá, hneď jej to cigáňka z karát vyčíta, ako ten muž iné ženy ľúbi a ako to ona
prekaziť môže; a jestli je chorá, aj to jej povie, že ju tá a tá, alebo slúžka morí, aby
zomrela a ako sa môže obrániť proti takej more!Nuž vybral som sa aj ja s kartami z mojho bačoviska medzi gazdinky. Nie síce pre
slaninu, ale len tak zo žartu, keď už ony tak veľmi rady staré cigáňky počúvajú, ako im
tárajú z tých špinavých karát. Myslím, že aj mňa budú počúvať, čo ich i tak nič nebude
stáť, najvia, keď si „Vybrané spisy humoristické Zaoska“ predplatia, z ktorej knihy sa
mnoho dozvedia, keď sú tak všetečné.Ja o mnohých veciach celkom s istotou môžem z mojich karát predpovedať, ako to v
budúcnych časoch bude. Ja som sa to neučil pod šiatorom u cigáňov a cigániek v Ovčiarsku,
alebo v Šamorýne, ale som sa to naučil od jedného černokňažníka, ktorý trinásť škôl
vychodil a sa aj na kolese točil!Teraz dávajte pozor! Vytiahni si z týchto karát štyri kúsky!Tu máš teda štyri karty a to si vytiahol štyri svine, alebo túzov, nuž ale vy to voláte
že „svine“. Pravá sviňa je červená, druhú tu máš žaludnú, tretiu holbovú (zvonovú) a štvrtú
zelenú. Z týchto štyroch karát ja tebe istotne predpoviem budúce dni, čo sa v ních stane.1.Červená sviňa. Keď sedliacka deva miesto čo by mala slúžiť vo
svojej dedine, radšej ide do mesta sa do služby založiť, myslí si: Tam dostanem lepšie
jiesť, mám viac slobody, rodičia ma nemôžu vždy napravovať, napomínať. Mestské šaty mi
lepšie pristanú a je len predsa krajšie v panskom dome slúžiť, nežli v kravskej maštali s
vidlami sa v hnoji babrať.Ona sa teda založí do mesta. V ten čas, keď sa služby božie odbavujú, nemôže odísť z
domu; vtedy ale, keď môže výnsť z domu, tu a tam stoja vojaci, ktorí ešte nemajú svojich
najmilejších, alebo sú tovaryšia v dome, medzi ktorými je veľmi zábavno. A ona pobáda, že
frajerkárstvo chytrejšie kráti čas, nežli čítanie v modlitebnej knižke. Niekedy sa aj to
pritrafí, že domáci pán jej (zvlášte, keď je krajšia, než jeho a jej pani) neverí šiestemu
božiemu prikázaniu, ani deviatemu a v tomto ohľade je sviňa a lapaj. Alebo sa takejto
mladej osobe, čačanej na tvári, na duši sbrízganej podarí, že môže u nejakého
ľahkomyseľného vdovca dom viesť, alebo u pisára frajcimerkou byť. Či sa ona zachová v
poctivosti, v nevinnosti, v statočnosti? Ťažko! Môžeš sa staviť o desiatku proti jednej
zlatke, že nezadlho príde domov nie v česti, ani v poctivosti; alebo zájde do takého domu,
v ktorom mnohé porúšané, pokazené, vyslúžené panenky s „obšitom“ bývajú.2.Žaludná sviňa spojená s holbovou sviňou. Tieto dve svine keď sa
spoja, veľmi prerývajú dobrobyt domácnosti a pokoj vo familii.Keď tvoja žena nie len drahé hodvabné šaty a fajnové plátno ľúbi, ale aj kávičku a pri
tom s kmotričkami nezapovrhne ani rózoliš a sladké likéry a rada vypeká; a ty sebe z
holbičiek — nie prázdnych, ale plných — na žiaden pád niečo odtrhnúť nechceš a dôchodky
vaše vám ukazujú, že len pri dobrej, čerstvej vodičke a pri jednoduchej zdravej chôve sa
dom váš udržať môže a vy spojenými silami gazdujete zo džbera do hrotka, z vreca do
tanistry a spolu dúchate do jedného vreca, za jeden remeň ťaháte von z domu dobrobyt: vtedy
buďte istí, žo vás pohnú z vášho nepohnuteľného, vysadia vás na ulicu a pohnuteľné háby vám
na bubni vykričia. Sviňa tá nemusí všetkú žaluď sožrať, ani všetky hoľby vyprázdniť.3.Zelená sviňapredstavaje závistníka. Ona v závisti svojej ogrúli
bližneho svojho a svojim špinavým rypákom závistným ryje v dobrom mene a šťastí bližného,
ktorého šťastie nijak zniesť nemôže. Jestli máš nie len tvár, ale aj dušu zelenú od
závisti, vtedy buď istý, žo podryješ nie len svoj vlastný pokoj a svedomie, nie len svoje
telesné zdravie, ale iste aj tvoje dušné spasenie, lebo závisť je z tých sedem hlavných
hriechov, ktoré k diablovi a k ohňu večnému vedú — to tebe iste môžem predpovedať z tejto
karty.Ako vidím, žiadaš sebe ešte niekoľko karát vytiahnuť. Dobre, teda pozrime, čo sú za ne.4.Zelený dolníktýka sa rodičov. Keď vy jedného jediného synáčka
máte a jemu všetko spravíte a dáte, čo on chce, ba ešte aj viac, než chce a myslí; a keď
ste vy poslušní vášmu synáčkovi miesto toho, že by on mal byť vám poslušný; a keď vy málo
alebo zhola žiadnej almužnej nedávate chudobným, len aby ste voľakedy synáčkovi vášmu mnoho
zanechať mohli: tak z tohoto synáčka vyrastie syn, ktorý od gruntu zlým a zkazeným zostane,
rodičmi zapovrhne a ich trápiť bude. Keď ho jeho naničhodnosť a zkazenosf ešte snáď za
mlady nezničí a o život neprivedie, tak konečne ako starý lump v chudobe, v potupení
zahynie a snáď ešte aj pri tých dveroch, ktoré do vášho domu vedú a v ktorom dome teraz
bývate, žobrať bude.5.Zelená desinaprorokuje manželom dobrú, zelenú nádej!Keď sa mladý šuhaj ožení a pri vyberaní ženy nehľadí na jej hladkú a bielu kožku, ani na
jej sladké a lichotavé táraniny, lež hľadí len na to, aby tá, ktorú si na krky zavesiť a až
do smrti svojej na tých krkách svojich vláčiť má, bola tichá, pracovitá, utiahnutá a
nábožná; keď ďalej on i sám pilno pracuje, rodíčov starých si uctieva a zárobky
nepreľochce; keď on riadne chodí na kázne a slyší slova božieho i doma čítava z dobrých
kníh; keď on deti svoje k poslušnosti, k pilnosti a dobrým mravom pridŕža: takému mužovi
môžem predpovedať, že on už na tomto svete spokojný život bude mať. Mnohonásobný kríž, čo
iných ľudí trápi, okolo jeko dvier obíde ako ten smrtonosný anjel v Egypte obišiel dvere
tých Izraelitov, ktorí mali dveraje krvou velikonočného bäránka naznačené.6.Žaludná sedminaprorokuje mestským dámam a pánom toto: Mladý,
alebo aj nemladý už panák oblázni sa za trasorítkou, ktorá patrí medzi tie najpeknejšie
kulifajky v meste. Taká musí byť na každom bálu a v divadle naťahuje krk a pozerá vôkol
seba ako dáka princezná. Doma trávi celý čas svoj v cifrovaní a okrášlovaní tela a rúcha
svojho, v čítaní románov, v štikovaní, v báchaní na klavír a vo vískaní. Pani mamušenka
prináša do postele raňajkovú kávičku svojej poklonyhodnej dcérúške, lebo si ona svoje
útlunké zdravie šetriť musí.Jestli si sebe, ty mladý alebo starý trkvas, takúto mačku vzal za ženu, už máš
odprorokované na celý život svoj! Si sa za blahoslaveného vychvaloval, že si mohol dostať
ručičku tohoto milého anjela a si nešťastlivým trulom zostal! Táto osoba bude ťa trápiť ako
jež, kde sa ťa len dotkne! Ty jej máš slúžiť zo všetkej sily svojej; tvoje dôchodky pohlce
móda jej šabrakov. Narobíš si dlhov až po uší. Slúžka ani jedna nevydrží u nej; ona ale,
toto drahé stvorenie nechce nič pracovať, ani sa tomu nerozumie — tým viacej bude ochkať,
jochkať, fňukať, skučať, zamdlievať a vylihovať.Ona bude veľmi nešťastná; muž sa jej viac neľúbi, je jej nechutný, už nezodpovie tomu
jej ideálu, lebo sa už tak neblázni, ako kedysi, keď ju po prvé poznával. A muž zase
nachádza tak, že ten jeho domyselný anjel má v sebe niečo z jednej naničhodnej lenivej
cigáňky a z jednej zlostnej kočky.Teraz prosím ct. čitateľov a čitateľky, ráčte mi každý dať nazad svoju kartu. | Gaspar-Zaosek_Vykladanie-karat.txt |
Deň škaredýObsahIIIIIIIVVVIVIIVIIIIXXXIXIIXIIIXIVXVXVIINech nedrží niže svojej hodnosti čitateľ, navyknutý na samých firštov,[1]grófov, barónov, markízov, bankárov a ich vyvoštené paláce, potom na
skvostné mestá s ich vysočiznými domami, vydláždenými a plynom osvietenými ulicami,
hlučnými námestiami; nech nedrží niže svojej hodnosti vstúpiť raz na jeden deň v
myšlienkach i do biednej Chujavy, v akej snáď i sám telesne prebývať ráči.Rok, do ktorého prítomná povesť padá, bol 1865, keď už Bach so svojím cudzozemským
úradníctvom a so svojou rovnoprávnosťou všetkých s výlučným panovaním Nemcov[2]vygazdoval a uhorskí Slováci mali svoje domorodé, samovolené vrchnosti,[3]samých plnokrvných, zo slovenských rodičov narodených Maďarov.Čestní chujavskí sedliaci stoja s richtárom na hradskej ceste, od ktorej trochu nabok
čuší medzi zelenými stromami Chujava, s vyčnievajúcim Kobzayho a menším židovským
kaštieľom. Všetci majú na hlavách širáky, na bedrách veličizné remenné opasky, na nohách
až po kolená vysoké čižmy, na drieku krátke košieľky s rozpustenými rukávmi, nohavice z drelichu[4]na remeň, na prsiach červeným vyšívané lajblíky. Len vysoký chudorľavý
Lipnický je bosý a bez lajblíka. Hlava sa mu trasie, ako čoby vždy dačo schvaľoval alebo
zapieral. Trasú sa mu i nohy i ruky, keď ich podvihne. Na príčine je planý krčmár, že mu
dnes pálenku na úver nedal. Bo u Lipnického tremula len vtedy prestane, keď holbičku
buchne do seba. Najbližší v lumpáckom výzore je mu Humenský. Čižmy ani jeho neomínajú a
partica z vetchého klobúka visí mu po kusoch na plecia. A predsa tento spustlý muž
chodil za štyri roky do latinských škôl. Je nevrlý, bo i jeho pripravila židovská
neprajnosť o obyčajné raňajky. Za ním nasleduje územčistý, ale širokoplecí muž. Má cez
plecia prehodený nový kožuch, ale nohavice samá záplata a jedna z týchto sa opála
odpáraná práve na samom zadku. To je najdrzejší v celej obci korheľ, nestydatý Kožuch.
Blčí mu i teraz lieh z tučnej červenej tvári. Zajac, tiež územčistý chlapík, s opičou
tvárou, bývalý husár, teraz dedinský šašo a ošemeta, tiež milovník krčiem, vyznačoval sa
svojimi krpcami. Trčala mu z nich na piaď slama. Ostatní môžu byť oblečení ako sú. Veď
už sedemnásť rokov tomu, čo panština prestala.[5]Najparádnejší však zo všetkých je richtár Hučko. Na ňom všetko nové a čisté.
Má síce len pol úreku,[6]ale pálenku nepije. Pre túto zriedkavú vlastnosť ocitla sa v jeho ruke i
palica richtárska, hoc je ešte muž mladý.Čakajú na príchod slúžneho a cestovného pána, majúc odovzdať stolici navozené kôpky
štrku.Vrava medzi nimi je hlučná. Najmenej zo všetkých hovorí richtár, najviac Kožuch.
Tento korheľ rád majstroval každého, drkotal vždy, čo mu slina priniesla na jazyk, bol
dosť drzý postaviť sa i vrchnosti. Bol by mohol platiť za ochrancu pravdy, platil však
len za prvého bezočivca a podliaka v obci, ktorý už kúty všetkých žalárov povytieral, s
každým sa vadil, hrdloval, i vlastnú matku za vlasy povláčil, pritom i kradol. Mlel
ústami a robil oškrdy, rehotal sa, prekáral každého i podnapitý Zajac so slameným
ostrohami.Jazyky týchto ošemetníkov rozviazaly sa zvlášť vtedy, keď zočili sedliaci dva
prichádzajúce vozíky. Napred hádali, či ide slúžny sám?„Nie,“ rozhodol Kožuch.Slúžny sedí na vozíku a ohliada sa okolo s podoprenými bokmi, tak, ako čoby sa
opytoval: „Kde ešte druhý svet pre mňa? Tohoto mi málo.“ Nadul sa pritom a ukázal veliké
fúzy.„To nie je jeho postava,“ prisvedčil Zajac, skrčiac sa napoly.„Nepovedám?“ vykríkol za tým čoskoro. „To pán s velikým nosom.“ Tak nazývali
pomocníka slúžneho, pre jeho neobyčajne veliký nos, do ktorého prchal ustavične čierny
tabak, i začali ho otrepávať.„Ta taký,“ ukázal Kožuch somárske uši. „Bol taký žiak, že pre neho školské roky boly
samé prázdniny. Utekal domov ako plané prasa s poľa. Otec mu vždy sľuboval, že ho dá za
svinského pastiera. A teraz, hľa! Pri všetkých prevratoch, či Nemci panujú, či Maďari,
on v úrade.“„Páni majú s panským žobrákom poľutovanie,“ odpľul s kyslou tvárou Humenský. „Prišiel
na mizinu pre parádnicu ženu. Kapitula pustila jeho majetok na bubon. Aby nezahynul
hladom, pchajú ho páni pri každej premene do úradu.“„Terajší jeho úrad nie ,stoličný‘,“ protirečil Pelechavý, muž chudobne odetý, ale
prvý boháč v obci, bo i najväčší skrbec. „Slúžny si ho len sám vzal za pomocníka. Platí
mu zo svojho mešca, aby chodil za neho po ochodzi[7]ako kočujúca spravodlivosť, keď on dozerá na svojich panštiarov alebo
poľuje. Čo mu chýba, doháňa mu z nášho.“„A trubač tomu rozumie,“ ozval sa Bučak, jediný medzi sedliakmi, ktorý nosil bajúzy,
lebo býval vojakom, ináč tvár sprostá, mravy samá neokresaná hrubosť. „Kam príde, všade
sdiera nestydate, ako čoby mu teraz sedliaci mali nahradiť, čo premárnil. Bojím sa, že
ani k nám darmo nejde, ten bankrot.“Zajac vysmieval sa z jeho vozíka a pohoniča, Maďara v kučme a bunde. „Hotový
strachopud do konopí,“ rehotal sa, „ja jeho Boha!“„A tie škapky,“ smial sa Kožuch, „pravé maďarské tátoše. Prisahám Bohu, horšie od
mojich.“Dostalo sa i cestovnému pánovi,[8]sediacemu na druhom vozíku, ktorého pre jeho plachý pohľad len stydlivou
Zuzankou nazývali. „Má celé tri slivy,“ rehotal sa Zajac, „a polpiatej brázdy zdedil po
otcovi.“„Ale je majster vo svojom remesle,“ smial sa Kožuch, „a vynašiel i dačo nového. Nemci
vynašli spôsob stlať cesty železom, on slamou.“„Už ozaj,“ uškrnul sa zasmušilý Bučak. „Sotva zaujal úrad nový cestovný pán, už mu
šlo z každej obce po jednom voze slamy. Že sa to nehanbí takej žobračky!“„Cesty teraz už len vtedy budú dobré,“ vtipkoval Zajac, „keď sa vystelú slamou.“„A keď skutočne bude tak!“ pokýval hlavou richtár Hučko. „Mohli by sme i my odviezť
tých dakoľko otiep ako iné obce. Uvidíte, že to zaplatíme.“Tak posudzovali sedliaci pánov, blížiacich sa na vozíkoch. Pri tom všetkom složili
klobúky s pokorou, keď ešte boli vzdialení na dohodenie kameňa, i vysoký, kydavý pán s
velikým nosom, i nízky, chudučký cestovný pán s maličkou zahanbenou tváričkou.Príduc k sedliakom bez pozdravenia, dali sa hneď ohliadať kôpky štrku. Len Maďar v
koženej bunde a hajdúch v červených nohaviciach zostali na vozíku.Maďar, keď zbadal, že si ho sedliaci zvedave a s utajeným smiechom ohliadajú,
vyplazil na nich jazyk: „Nikdy ste také čudo, ebadta Tótja,[9]nevideli?“Zajac sa zarehotal hlasite: „Nem hneválni, pán Maďar,[10]nem hneválni, bo hriech.“Vysoký pán s velikým nosom kráčal nemo shrbený od kôpky ku kôpke. Len do nosiska
pchal podchvíľou čierny tabak a potom ho vydúval do ohavne zašpinenej plátennej šatky.
Pre toto ustavičné zapchávanie fafáka hovoril kydavý muž, ako kto má nátchu. Cestovný
hanil kôpky. Hneď neuderili mieru, hneď štrk bol planý.Zprvu to bolo len hľadané hanenie, ale potom prišli ku kôpkam, ktoré skutočne sotva
polovicu miery uderily „Aha, už ich mám,“ zaplesala duša v stydlivej Zuzanke.Nájduc skutočnú príčinu, žiadal vyslovenie pokuty; a pán s velikým nosom, nelenivý,
určil ju v tridsiatich zlatých.„Dobre, pán veľkomožný,“ ozve sa richtár Hučko, „ale to netýka sa nás sedliakov, bo
chybné kôpky sú panské, tieto pána veľkomožného Kobzayho a tieto pána veľkomožného
Schelma.“To trochu zmiatlo i stydlivú Zuzanku i pána s velikým nosom. Postúpili na stranu a
shovárali sa tichunko. Pán s velikým nosom radil dať pokoj, bo práve mal byť Kobzayho
hosťom: ale cestovný stál na pokutovaní obce. Aby kočujúca spravodlivosť bola
ochotnejšia, dodal, aby pokutu vybral pre seba. To sa neminulo s účinkom. Pán s velikým
nosom sa osvedčil, že csakugyan[11]štróf zaplatí, izé, gmina[12]pod štrnástimi dňami a dodal s dôrazom, že musí byť oddaný jemu do ruky.Užasnutí sedliaci šepcú, štuchajú do richtára. Tento sa teda táže: „Mám teda pokutu
vybrať od pánov?“„Ja ti nepovedám,“ okríkol ho pán s velikým nosom, „od koho máš vybrať. Povedám len,
že štróf zaplatí gmina. A s tým dosť. Viac ani slova.“„Dobre, pán veľkomožný,“ pokoril sa podľa svojej obyčaje ulíhavý richtár. Ale
sedliaci kývali hlavami a odpľúvali. Kožuch sa ozval hlasite: „Ja, prisahám Bohu, za
pánov neplatím.“Sudcovia sa stavali, ako by nič neboli počuli, sadli na vozíky a rozišli sa. Stydlivá
Zuzanka šla hradskou cestou ďalej, pán s velikým nosom obrátil sa k Chujave a prikázal
sedliakom nasledovať ho.Títo teda šli za vozíkom, kľajúc tejto kočujúcej spravodlivosti a všetkým pánom
vôbec.„Ja som hneď povedal, že bude zle,“ riekol Kožuch, „náhle tú uhorskú zástavu zo
stoličného domu vyvesili.“„A náhle uviedli zase tú maďarčinu,“ dodal Bučak. „Panská reč, panská spravodlivosť.“Dali sa potom vychvaľovať roku 1860 postupne vyhnaných Nemcov. Ale richtár ich
ohriakol: „Dajte pokoj! Dosť sme sa nareptali na nich a smiali sme sa, keď spievali
páni: ,Huncút Nemec.‘ Nám by ani Boh nevyhovel.“„Ty vždy s pánmi,“ sekol ho Kožuch, „nás nebrániš, ústa za nás neotvoríš, na všetko
kýveš hlavou ako káčer.“ Odpľul a sedliaci mu prisvedčovali, najmä Humenský, ktorý
Hučkovo richtárenie považoval za svoju najväčšiu krivdu. Ako by i nie? On, písmák a
latinák je v obci nič a taký krížikár, taký chlapčisko, richtár.Tento bodol hnevne paličkou do zeme: „Povinnosť svoju znám a plním, kde môžem. Čelom
do steny bije blázon. Vidíte, že páni držia spolu ako reťaz. Bohatí vypustili na nás
rotu hladošov a títo nás neľutujú. Myslia si: čokoľvek im necháme, vezmú židia; teda len
ber! Žijeme ako hovädá, nuž zachádzajú s nami ako s hovädami. Povedal som sám i teraz.
Bolo dať tej stydlivej Zuzanke po páru otiep, ta by nás teraz neboli zodreli.“„Ja pokutu tú neplatím,“ tvrdil znovu, prisahal a bil sa do pŕs Kožuch. To isté činil
i hrubý Bučak a skrbný Pelechavý.„Ba veru platíte,“ mrštil richtár paličkou. „I zbijú ťa i plakať ti nedajú. Počuli
ste to lživé osvedčenie tej priepasti nespravodlivosti. Vždy tvrdí len svoje, že štróf
platí gmina. Kto je to tá gmina? Vie on dobre, že ma i pán i žid vystrčí, keď prídem
pýtať od neho pokutu.“IIS takýmito rečami prišli ku krčme pri hradskej ceste, odkiaľ viedla bočná cesta do
Chujavy, blízkej na dve strelenia.Predo dvermi stála cudzia obstarná ženština v rúchu dlhom, lež vetchom a biednom.
Táto sa priblížila s pokorou k pánu richtárovi a prosila o dovolenie zahrať večer
komédiu s pumprlíkmi. „Dobrá žena,“ uškrnul sa richtár, „máme my tu dosť komédií, každý
deň inakšiu; ale už len hrajte, ak chcete.“ Ostatní vbehli do krčmy potúžiť sa a potom
sa vhrnuli do dvora Kobzayho. Vstúpili s obnaženými hlavami, s nimi aj staručký
evanjelický učiteľ, súčasne zapisovateľ obce, Koreň.Panstvo už sedelo na povýšenom, krytom predverí so štyrmi stĺpmi. Pán s velikým
nosom, Kobzay a evanjelický farár Čulík sedeli pri okrúhlom jedľovom stole na sieťových
stoličkách. Pred nimi stál súdočok dohánu a sklenička likéru s kališkami. Úradník
Rozumovský fajčil dymku trochu stranou. Okolo neho všetečil chlapček a dve malé
dievčatká s lútkami.Pochvíli ozve sa, smrknúc tabak, pán s velikým nosom: „Slúchajte, nebože! Ja som
dnes, föképen, nato prišiel,[13]miesto veľkomožného pána föszolgabíróva, aby som ustálil, izé, elöleges
költségvetés pre gminu. Rozumiete?“„Ba veru nerozumieme,“ ozval sa richtár.Pán s velikým nosom pukol si prstom na maľovanú tabačnicu: „Nerozumieme, nerozumieme!
Tak je to, keď sa len tú sprostú slovenčinu učíte v škole.“„Pekná pochvala pre učiteľa!“ doplnil narušenie Kobzay, „keď potom ,sprostáci‘ ani
slávnych megyei tisztov[14]nerozumejú.“„Počujete?“ šepol učiteľ Koreň sedliakom. „Prečo sa neučíte reč pánov?“Na povýšenom predodverí hodil farár Čulík hnevne rukou, potom šepol Kobzaymu: „Musel
by napred sám učiteľ maďarsky vedieť.“A Kobzay nato: „Ukážeme mu cestu z Chujavy.“Pán s velikým nosom takto ráčil vysvetliť vec sprostákom: „Költségvetés, to je, izé,
nech povedia, pán farár, čo.“„Rozpočet kelčíkov,“ ozval sa Čulík hrdo.„Tak jest,“ prisvedčil pán s velikým nosom, „rozpočet kelčíkov. Vysoký
helytartótanács ráčil elrendelovať,[15]aby sa kelčíky[16]gminy nakoľko len možno snížily.“„Veru dobre, pán veľkomožný,“ prisvedčovali sedliaci.„To sa teda bude végrehajtovať.[17]Richtár bral do tohoto času dvadsať i tri esteraichské zlaté.[18]Z toho tri dolu.“„Dobre, dobre,“ schvaľovali to sedliaci.„Notáriuš má dvanásť esteraichských zlatých. I tu dva dolu.“I to odobrili sedliaci s radosťou.„Zgazdovali sme päť esteraichských zlatých,“ pokračoval pán s velikým nosom. „Dodáte
k tomu osem, ta budeme jártatovať ,Krajana‘[19]a ,Gazdasági lapok‘.“[20]Tu už sedliaci ovesili nosy a mrmlali. Učiteľ Koreň sa ohliadol po nich a riekol:
„Maďarské noviny tu nikto čítať nebude, bo nemôže.“„Vaša chyba!“ osopil sa na neho pán s velikým nosom.Kobzay ho vyctil za to slovo „maďarské“. To, vraj, len panslávi nazvali Maďarov
Maďarmi.Farár Čulík ďubal si prstom do čela: „Nerobte mi aspoň hanbu, vy trup!“Pri tom všetkom navrhol ešte učiteľ, osmeľovaný sedliakmi, zvážiť radšej „Obzor“, keď
už obec má držať noviny.„To ešte, to!“ ohriakol ho Čulík. „Obzor sú noviny panslavistické.“[21]Nato sa už zahniezdil i úradník Rozumovský hľadiaci chmúrne pred seba: „To som ešte
nevedel, že jesto i panslavistické pluhy a brány.“Ale to veru len pritom zostalo, že „Obzor“ sú noviny panslavistické a že sa musí
napomáhať spisba maďarská. Do zápisnice pošlo, že sa majú zvážiť, na všeobecnú žiadosť
konštitucionálnych občanov „Cazdasági lapok“. Len „Krajan“ buchol. „Bo v akomkoľvek
duchu sa píšu tie noviny,“ riekol farár Čulík, „sú predsa len slovenské.“ A to bolo i
panstvu po chuti, i sedliakom.Prišiel potom rad na neočakávané výdavky. Pán s velikým nosom navrhol päť zlatých.
Ale richtár zhíkol: „Čo to? Psovi mucha. Mne tu kedykoľvek príde na krk či dáky pán z
berného úradu, či stoličný lekár, či pandúr, či hajdúch: richtár dávaj! Koľko to do roka
toho po štyri, po päť zlatých! Veď nás teraz odrazu pán veľkomožný na tridsať zlatých
pokutovali. Či mám platiť zo svojho?“To sa trochu nemile dotklo pána s velikým nosom. Preto riešil vec narýchlo:
„Rozvrhni, čo príde na osminy. Tu len o to ide, vysoký, izé, helytartótanács myslel, že
tu gmina málo má kelčíkov; a my si tu doma urobíme, ako príde, len do písma to prísť
nesmie.“„No rozumieme,“ zamrmlal Kožuch. „Svet treba klamať.“„Čo ty tam brešeš?“ ukázal pán s velikým nosom prstom na nebo.„To povedám,“ zohol Kožuch, „že pláca richtárova a notáriušova mohla by sa ešte
napoly snížiť.“„Tys’, ako vidím, veliký szájas,“[22]pohrozil mu pán s velikým nosom. „Ako ti meno?“„Jano Kožuch.“„Nehovor tak,“ opravil ho propagandista, „ale povedz pekne: Kozsuch János. My tu
teraz všetci Uhri.“Po ustálení celého rozvrhu dodal: „Mne za túto prácu prisúdil pán veľkomožný
fõszolgabíró päť, izé, esteraichských zlatých, a tie mi gmina hneď zaplatiť
musí.“Richtár vyriekol svoje obyčajné: dobre. Ale sedliaci krútili hlavami, šeptali,
mrmlali.Hrubý Bučak zadudral so škaredým pohľadom: „Čert nech vezme takú spravodlivosť i s
takými hladošmi!“Kožuch šepol: „To dobre. Cisár platí z nášho slúžnemu na úrad ročných 1200 zlatých;
my zase budeme platiť jeho pomocníkovi za každý výkon zvlášť. Veď len svoju povinnosť
plní.“„Ó časy! Ó spravodlivosť!“ vzdychali sedliaci, pokiaľ sa pán s velikým nosom shováral
s Kobzaym maďarsky.IIIZnateľ bol by sa divil maďarčine tohto čudáka, ktorý s toľkým úsilím hovoril
slovensky. Nielen výslovnosť maďarskú nemal, lež i zastával často a pomáhal si tu
latinčinou, tam nemčinou, najviac ale slovenčinou, miešajúc babylonsky všetky tieto
reči. Keď hovoril spotvorenec slovensky, zdalo sa, že je číry Maďar: a keď hovoril
Maďarsky, kričal z neho Slovák. Rozdiel bol len ten, že maďarskú reč humpľoval z
nedostatočnosti, slovenskú i úmyseľne, aby si dodal, mrziak, vážnosti. Ale počujme, o
čom sa panstvo shovára.Pán s velikým nosom oslovil pána Kobzayho s najhlbšou pokorou, s velikým odpytovaním,
čo ráči obetovať zo svojej panskej lásky pre dolnozemských Maďarov navštívených neúrodou
a na stoličný špitál, ktorý pán županský námestník veľkomyseľne zakladá? „Nič,“ odsekol
Kobzay bez okolkov. „Maďarom by som dal, ale nemôžem, bo i sám chatrné úrody som mal
toho roku. Na stoličný chudobinec nedám nič, bo ani ja, ani moje deti nepôjdeme do neho.
Kto chce zriadiť dobročinné závody, nech ich i zaopatrí, a nebude dobrodincom z cudzieho
mešca.“„To veru lacné zásluhy,“ primastil farár Čulík, „navrhovať podniky a potom na ne
žobrať. Ja, roztrúbený v novinách a zvečnelý v zápisniciach, zakladateľ, a ty,
obecenstvo, dávaj! To je terajšia dobročinnosť.“Po tak uštipačnom poznamenaní pán s velikým nosom ani neoslovil farára, čo dá Maďarom
alebo domácim chudobným a na pána Kobzaya nenaliehal, lež dal mu za pravdu a odpytoval
pekne, že sa osmelil znepokojiť, vyhovárajúc sa úradne naloženou povinnosťou.Celkom ináč hovoril o tom so sedliakmi. Týchto sa netázal, či a čo dajú „Uhrom“? Lež
predstavil im vec ako stoličný rozkaz a naložil sosypať osem meríc žita. Sedliakom nič
nespomohlo odvolávanie sa na neúrodný rok, ani mrmlanie, že im Maďari jedného zrna
nedali, keď oni mreli hladom. Farár Čulík držal im peknú kázeň o kresťanskej láske a pán
s velikým nosom zapísal, že Chujava obetuje s najväčšou ochotou osem meríc žita. Takéto
od chudoby vynútené milodary šly potom na Dolnú zem pod menom dobrovoľných obetí. Bo u
nás všetko je lož a lživá hra. Najväčšie opice Maďarov nedali im ničoho. Ich láska len
po mešec.Tak bolo i so stoličným chudobincom. Sedliaci sa vzpierali nohami rukami proti
plateniu, ale pán s velikým nosom donútil richtára i boženíkov podpísať hotový už úpis
na ročné štyri merice. Darmo potom chodili so žalobou. „Hja, pomoci niet,“ odvetili im
všade. „Podpísali ste sa, tu hľa vaše krížiky.“ Ani počet dotieravých tulákov to
neumenšilo. Ako predtým, tak i potom hemžily sa bezočivou korheľskou háveďou dediny.IVPri podpisovaní úpisu podal pán s velikým nosom učiteľovi Koreňovi písmo o vyhratej
pravote proti židovi Schelmovi, ktorý bol násilne zaujal jeho lúčku. Farár Čulík učinil
svoju povinnosť, zaujal sa učiteľa, žiadal súdne nazpätuvedenie do úžitku a náhradu
škody. To sa i stalo, ale srovnajme okolnosti pravoty učiteľovej s takou istou pravotou
toho istého obrezaného pána.Jeho chalupník chodil za dlhší čas s vozom cez dvor susedného sedliaka Bučaka. Tento
sa raz pohneval a nepustil viac panského chalupníka[23]cez svoj dvor. Schelm žiadal nazpätuvedenie i vyhral, navzdor mape. Sedliak
musel otvoriť svoj dvor na večné časy panskému chalupníkovi a zaplatiť päťdesiat zlatých
pravotných útrat. To všetko sa skončilo za sedem dní. — Teraz vidzme, ako pokračoval ten
istý sudca, v tej istej obci, v takej istej pravote učiteľovej. Ťahala sa za dva roky.
Farár musel žalovať na slúžneho a župana, že nerobí svoju povinnosť. Prvotné náklady
udané v pätnástich zlatých snížil na štyri, škodu shodil z deväťdesiatich na šesť.Preto nie div, že farár zmenil farbu, keď mu učiteľ podal súdny výrok. „Eh, to je
predsa hanba,“ hovoril stranou úradníkovi Rozumovskému, „čo tí ľudia robia, ako sa
škľabia pravde. Ja som Maďar, vlastenec, ale na tento spôsob poviem i ja so sedliakmi:
Škoda Bacha a jeho Nemcov. Nemci boli sami Aristidovia[24]proti týmto pašom nestydatým. Uvádzajú nazpät dávne časy. Osobujú si právo
rozdávať spravodlivosť ako milodary, komu chcú.“ Takto horlil i maďarón, aký bol Čulík.
„Nič natoľko neodcudzí človeka od vlasti, ako keď niet v nej spravodlivosti.“Učiteľ však poďakoval sa pokorne za lásku a žiadal, keby mu pán veľkomožný ešte v
jednej veci ráčil pomôcť. Sťažoval si, že učiteľský plat nemôže vydrieť od nevďačných
farníkov. „Ani ste ho nezaslúžili,“ ohriakol ho pán s velikým nosom, „bo neučíte
maďarsky“.„Len by on učil slovensky,“ vložil sa v to farár. „Škola je prázdna. Zo šesťdesiatich
povinných detí chodí päť i to sotva za jeden mesiac v roku.“„Tým horšie,“ chopil sa toho pán s velikým nosom, „že neučí nijako. Keď neučí, niet
mu za čo platiť.“„Veru, prosíme ponížene, ako pána veľkomožného,“ ozval sa hrubý Bučak, „my takého
máme rechtora. Len po pijatykách chodí.“Vyvinula sa z toho hlučná zvada. Sedliaci, hoci samí jeho kmotrovia, osopili sa ako
osy na učiteľa, že neučí: učiteľ im sypal do očú, že sú planíci, že žalujú lžive, ako
židia na Krista Pána.Farár sa zaujal za učiteľa. „Mrzkí ste ľudia,“ harušil i on farníkov. „Či má učiteľ
behať s povrázkom po dedine za vašimi deťmi? Neposielate ich do školy a predsa sa
žalujete, že ich učiteľ neučí. I ktorí posielate, nechcete potom ani ten žobrácky groš
od nich zaplatiť.“„Čo im z tej školy?“ ozval sa Humenský. „Ja som sa deväť rokov mučil po školách a čo
je zo mňa? Tu pozrite na mňa.“ Na tom sa zasmiali chutne i páni i sedliaci.Husár Zajac sa osvedčil, že by dal vďačne ostatný halier od svojho koperdana, keby sa
mu nemecky a maďarsky naučil, ale za sprostú slovenčinu že nedá nič.S takýmito rečami vytasuje sa všade náš na mysli aj v srdci krajne pokazený ľud. Sám
podáva oproti sebe zbroj protivníkom svojho života.Pán s velikým nosom pochválil Zajaca za jeho osvedčenie, ale Čulík hodil nevrle
rukou: „Ty galgan, ty! Nech zajtra sa započne výučba maďarská, ani deti do školy
nepošlete, ani učiteľovi nič nedáte.“V tomto urobil naposledok, po mnohých schytralých rečiach, pán s velikým nosom svoju
povinnosť. Nakázal sedliakom, aby zaplatili bez meškania, čím sú povinní a podlžní. Ale
práve vtedy, keď im to nakazoval cez zuby a nechutne zase, čo sa im už stokrát márne
nakazovalo, predstaví sa krčmár žid so šelmovským úsmevom. A tu sa zase makave objavil
veliký rozdiel medzi právom židovským a právom učiteľovým.Pán s velikým nosom neizékoval teraz do sveta, netázal sa čo ako, lež uhodil hneď na
pravú cestu. Osvedčil sa, že zajtra prídu pandúri a zostanú tam, pokiaľkoľvek židove
dlžoby do babky vybrané nebudú. To už bola inakšia reč aj inakší dojem učinila. Pri
dlžobe učiteľovej sedliaci sa len smiali, ale teraz zbledli a žid blysol na nich pri
odchode víťazne. Pred krčmou potom podali si s pánom veľkomožným ruky a ľudia všeličo
hovorili o tom, keď tento hneď potom strčil päsť do vrecka.VPo odbavenej židovskej záležitosti predniesol pán s velikým nosom, že ho mohlo
stretnúť na deravom moste nešťastie. Maďarove kone len toľko, že sa neprepadly a nohy
nepolámaly. „Most musí byť,“ naložil sedliakom prísne, „za štrnásť dní zrobený.“„A ktože ho má zrobiť?“ ozval sa Kožuch.„Nuž ktože by? Gmina.“„My tu máme na chrbte lesy!“ mrdol plecom Bučak.„Už vyše tridsať rokov sa pravotíme o lesy,“ dodal Humenský, „a ešte sme vždy tam,
kde sme boli na počiatku, ani to nie je rozhodnuté, či sme boli v úžitku drevobrania, či
nie. Vždy sa nájde zámienka odložiť pokonanie na dva, tri roky. Raz sa uviedlo v
platnosť, že tu si pán veľkomožný zlomili nohu a že bez nich nič sa konať nemôže. Iďte
domov, o tri roky prídete zas, aby sme nič nevykonali.“„Ej, už ozaj!“ prisvedčovali sedliaci, druhí sa smiali, pán s velikým nosom pukol
prstom na tabačnicu: „To nepatrí sem, teraz sme nezasadli súdiť o lesoch.“Bučak sa zase ozval: „Nech dá panstvo drevo, my ho privezieme a most zrobíme.“„Akí múdri!“ zaškaredil sa Kobzay. „Panské lesy, nie sú lesy obecné.“„A prečože všade inde majú sedliaci lesy?“ tázal sa otrhaný Lipnický. „Len my máme
také panstvo.“„Zadržujú nám,“ dodal Kožuch, „čo nám dávno vyšlo od cisára.“„Nemátožte s tým,“ vstal a kýval im pečlive úradník Rozumovský. „To je hlúpstvo a
uvrhnete sa do nešťastia. Cisár vám nikdy nedá, čo vám súd nenasúdi. Majte trpezlivosť.“„A panstvo nech má trochu svedomia,“ zapálil sa Kožuch. „Chodí viac cez most než celá
obec. Nech teda dá drevo.“„Mosty stavať a udržovať,“ riekol srdite pán s velikým nosom, „je povinnosťou gminy.“„Zase tá prekliata gmina!“ odpľul Bučak. „Všade, kde treba platiť, tam obec; a obec
sme my sedliaci.“Kobzay riekol: „Keby ste boli vďační, nuž by i panstvo nehľadelo. Ale ste planí
ľudia, nikdy v ničom neposlúžite. Činím vás zodpovednými za škodu. Ak si zlomí môj
statok na moste nohu, zaplatíte ho.“„My teda pôjdeme kupovať drevo,“ rozhadzoval sa Kožuch „a budeme stavať mosty pre
panstvo, ktoré i naše lesy drží!“„Mlč!“ postrčil ho richtár. „A čo by tak žiadali, pán veľkomožný, od nás za drevo
potrebné na most?“„Po jednom statkovom dni z domu,“ odvetil Kobzay. A pán s velikým nosom poznamenal,
siakajúc si fafák do zašpinenej šatky, že to veliká láska od veľkomožného panstva. I
farár Čulík bol tej mienky, že to bude pre obe stránky výhodné. „Pán veľkomožný
potrebujú robotu, vy drevo.“ Úradník Rozumovský sa uškrnul trpko, ale mlčal, bo musel.Sedliaci počali rokovať o tom medzi sebou. Veľmi mnohí sa chceli podrobiť, ale rátavý
Pelechavý riekol: „Hm! To by bolo štyridsať dní v cene sto i šesťdesiat zlatých; a drevo
by mohlo stáť najviac dvadsať. To by bola pekná kúpa. Radšej od žida.“„Keby to mal každý tak groše,“ namietol trasohlavý Lipnický, „ako ty, skrbec!“
Väčšina však prijala mienku Pelechavého. Osvedčili sa, že radšej kúpia drevo od žida.„Hoc od čerta a jeho matere,“ mrštil srdite rukou pán s velikým nosom, „len, izé,
most nech bude za štrnásť dní hotový. Ináč vám pošlem majstra z mesta a budete štrófaní
na dvadsať zlatých.“„Ó čo my to všetko za tých štrnásť dní poplatiť máme!“ vzdychol Kožuch.Richtár vyslovil svoje obyčajné: dobre.VIPovstala potom medzi sedliakmi vrava. Šepkali medzi sebou, štuchali do richtára:
„Ozvi sa, povedz!“„Čo má povedať?“ táže sa putujúca spravodlivosť.„Nuž to,“ vetí po odkašľaní richtár, „že veľkomožné panstvo spása so svojím statkom
náš urbársky chotár.“„Veru tak!“ prisvedčovali sedliaci.Kožuch riekol: „Náš statok nech len kročí na panské územie, hneď desať zlatých
pokuty: a pán veľkomožný naženú na naše pastvisko, úhory, strniská, lúky tisíc oviec a
vypasú všetko za jeden deň.“„Tak my tu v tejto našej Chujave ubiedení ľudia!“ vzdychali sedliaci.Pán s velikým nosom smrkol tabaku a pozrel tázave na Kobzayho. Tento sa zapálil a
riekol srdite: „I ja som sedliak.“„Kde treba užívať, sedliak,“ skočil mu do reči Kožuch, „ale kde treba platiť, nie
sedliak.“„Som sedliak!“ skríkol s ešte väčším dôrazom Kobzay. „Mám štyri osminy. Ja vám
nerozkazujem, koľko statku máte nahnať, ani vy mne nerozkážete. Kto koľko má, toľko
ženie.“„Keď i my sedliaci poženieme statok na panskú držobnosť,“ nástojil spitý Kožuch,
„vtedy bude po pravde, my sme spokojní. Nech pasie všade každý, kde chce, ako bývalo
zadávna, pokiaľ nebolo terajšej židovskej lakomosti.“„To bude spravodlivé,“ prisvedčovali mu sedliaci.Ale pán s velikým nosom dupol nohou: „Od panského vám coky, vy, izé, buriči!“„To je práve tak,“ odpľul Kožuch, „ako keď sa žartujeme: Čo tvoje, to i moje, tebe do
môjho nič.“„Títo ľudia,“ zateremtettoval Kobzay, „sú už vcele nabratí tou komunistickou
myšlienkou, že všetky veci majú byť všetkým spoločné.“Kočujúca spravodlivosť poukázala prstom na Kožucha: „Ty, ako vidím, tu najväčší,
izé.“„Áno,“ prisvedčil Kobzay. „Ten korheľ, ten zlorečník, ten bitkár, ten stokrát
ostrihaný otco- a matkobijca, popudzuje všetkých. Pyskuje vždy o hriešnych sedliackych
osminách, ktoré samy všetky bremená znášať musia.“„Vyjmúc tie,“ dodal dobre podgurážený Kožuch, „ktoré prídu do rúk panských. Pri
rozvrhovaní rozmanitých bremien na tie hriešne osminy, panské sa vždy vynímajú. Od pána
nežiadaj ničoho. No nie, richtár? Povedz; či ti dali dakedy na dačo pán veľkomožný
krajciara? A my vždy skladáme na tie hriešne osminy.“ Potom sa obrátil k sedliakom:
„Povedal som, že pánov a židov nedopúšťať do osmín.“„Múdro si radil,“ mávol richtár paličkou, „lenže i tvoje prejdú dnes zajtra k tomu,
kto ich kúpi. Znáš dobre radiť každému, okrem samého seba.“„Počuješ, Kožuch? Zachovaj si to dobre,“ ozval sa i farár, láskajúc loveckého psa po
hlave. „Nikdy ti ešte nikto väčšiu a potrebnejšiu pravdu nepovedal, ako teraz richtár.“Pán s velikým nosom vystrel pánovite proti nemu ruku: „Tohto gazembera, richtár,
odošleš hneď poviazaného na stoličný dom!“ To povediac, lapil sa za fafák, bo práve do
neho pukla lopta, ktorú všetečný chlapec Árpád hodil.Kožuch mrdol spurne plecami: „Nech ma vešajú, keď som zaslúžil. Nebudem ja prvý
visieť za pravdu.“Ale žena jeho počala výskať a vykladať s náramným plačom: „Ach, ja nešťastná žena!
Ach, čo si počnem teraz zase sama s deťmi, keď ťa vlečú do tej temnice?“„Nič to, žena,“ potešil ju Kožuch, „dnes aspoň budem trpieť nevinne.“Ale ona tým viac nôtila plačlivým akýmsi spevom: „Ach, načo sa sám hryzieš s pánmi za
týchto nemých podliakov? Ach, či vidíš, ako mlčia a nikto z nich ústa za teba neotvorí?
Ach, dobre im bude smiať sa, keď teba povlečú pandúri ako lotra!“Jej nárek dojal Kožucha. Bez všetkého rozkazu zvalil sa na holú zem: „Nech dokončia,
pán veľkomožný, nakrátko. No, nech bijú, prosím ponížene, pán hajdúch.“Pri tom ošklivom výjave odišiel zardelý Rozumovský. Kto by ho bol bedlive pozoroval,
bol by videl, ako pri týchto výjavoch hneď sa zapýril, hneď zbledol. Cítil spolu so
sedliakmi nehodnosti s nimi páchané, ale mlčal, bo musel.Pán s velikým nosom kýval hajdúchovi: „Dvanásť, ale dobrých!“ Uznal i sám, že lepšie
bude vypalicovať pyskúňa, než robiť krik na stolici. Lebo cítil, že dnes i najlepšieho
pašu prevýšil.Farár Čulík, ktorý mal zub na Kožucha, učinil svätú tvár a vzal podobu prosiaceho:
„Pán veľkomožný, prosím ponížene, nech mu pričítajú ešte aspoň raz toľko!“Sedliaci sa klmali: „Dobrý to predsa človek! Vidíš, ako prosí za neho?“Kožuch len zuby zaťal, keď silné rany zdĺhave mu dopadaly na stehná. Vstanúc z
prachu, riekol: „Kristus pán trpel viac.“Pán s velikým nosom napomenul pri tejto príležitosti sedliakov k podlžnej úcte a
poslušnosti proti veľkomožnému panstvu práve tak, ako čoby ešte vždy ťahali jarmo
poddanstva.Ale malý Árpádik tak sa zaľúbil do tohto palicového výjavu, že ho chcel opätovať na
sestre. Dokonca chcel Irmáčku stiahnuť a vypalicovať. Musela aspoň lútku dať, aby mladý
pán svoju chúťku palicovania vyplnil.VIITento lieskový koniec kočujúcej spravodlivosti účinkoval, potom rýchle jedno za
druhým. Pán Kobzay dal stiahnuť baču, že sa lapil do gazdu, a daktorých chalupníkov, že
si nechcú zarobiť u neho pekný groš. Parobci dostali palice, jedni, že sa bili ako
barany a pokrvavili v krčme, druhí, že uviazali nadutý mechúr s hrachom židovmu bujakovi
na mošnu.Takéto výjavy boly vtedy pri ozornej surovosti ľudu každodenné a maly miesto všade,
kamkoľvek sa hnul slúžny alebo jeho pomocník. Preto i hajdúch musel byť s nimi všade.Kočujúcu spravodlivosť obhŕklo ešte potom množstvo všelijakých žalobníkov. Jeden mal
to na srdci, druhý iné a každý chcel predniesť svoju sťažnosť. Ale pán s velikým nosom
odbavil všetkých, lebo už bolo po poludní a nadošla i stydlivá Zuzanka. Tento len ruku
stisol domovému pánovi, potom sedel ako nemý.Nezamiešal sa ani do panského shovoru o budúcom snemovom vyslancovi. Pán s velikým
nosom zvestoval, ktorí mienia v tomto volebnom okrese vystúpiť a oznamoval, že župné
úradníctvo je za Hegedüs Jánoša.„To sme i my,“ osvedčili sa Kobzay a farár, „ale sedľač, kto vie? Pansláv Fujera
poslal vraj do obce mnoho výtlačkov poburujúceho programu.“„Či tak?“ riekol tiahle pán s velikým nosom a pokročil na kraj predodveria. „Ešte
jedno, nebože! Viete, že nastáva voľba, izé, országgyülési követa.“[25]„To jest ablegáta na dietu,“ vskočil do toho farár a vysvetlil jednu cudzinu druhou.„Počujem,“ pokračoval pán s velikým nosom, „že Fujera poslal do dediny akési písma,
aby ste vyvolili jeho. Chráň vás Boh, to je pansláv.“„A čo je to ten pansláv?“ pokýval hlavou Lipnický. „To meno sme ešte nikdy nepočuli.“„Pansláv,“ vysvetlil im vec farár Čulík, „je zradca, ktorý chce krajinu trhať a Rusom
predať.“„Áno,“ prisvedčil pán s velikým nosom, „každý pansláv huncút a kto s panslávom drží,
je rebelant. Pán föispán, pán föszolgabíró a celá slávna stolica je za Hegedüsa. I vy
musíte za neho szavazovať.“[26]„My držíme,“ osvedčil sa richtár, „so slávnou stolicou. Čo nám nakážu, to zrobíme.“„Dobre a statočne hovoríš,“ pochválil ho pán s velikým nosom. „Posbieraš všetky tie
písma, ktoré vám poslal ten pansláv a prinesieš mne. To vám povedám, že beda tomu, kto
by szavazoval za Fujeru. Nech nám potom taký rebelant príde, dáme my jemu!“Bola by kázeň vypadla dlhšou, ale prišušťala domová pani s milým pozvaním na obed.
Učinil teda koniec. Len ešte raz sedliakom povedal, čo všetko majú urobiť a platiť.
Richtárovi naložil, aby mu hneď priniesol tie panslavistické programy a jeho päť
esteraichských zlatých.Dvor sa vyprázdnil. Panstvo vyzoblo po poháriku červeného likéru a pošli do
priestrannej obedárne.VIIITu rušily nepríjemné návštevy pokojnú službu žalúdka. Nestihli sa pohodlne rozhostiť
pre nastávajúci veliký zápas, keď sa vťarbal františkánsky fráter s kuklou na chrbte.„Ponížené služby,“ hovorí s pokornými úklonkami, pozerajúc dychtive na prikrytý stôl,
„od pána gvardiána. Dá porúčať seba i chudobný sbor otcov svätého Františka do panskej
lásky.“„Otcovia svätého Františka,“ pozrel Kobzay mrzute na frátra, „nech netučia svoje
bruchá cudzími mozoľmi. Onehdy som stretol dva vínom nahrúžené vozy pre kláštor. Inakší
ľudia nevidia cez celé mesiace vína, a františkánovi musí pri každom obede a pri každej
večeri stáť pred nosom holbička. Na to musí sa skladať obecenstvo.“„Za to nech sa neráčia hnevať,“ odvetil pokojne fráter, navyknutý na také výjavy.
„Dar prijímame s vďačnosťou, výčitky bez hnevu.“Stál ešte pri dverách a vynímal zo širokého rukáva tabačnicu, aby dal smrknúť pánom,
keď vkročil evanjelický študent a odporúčal do panskej lásky stravovňu, kde chudobní
žiaci dostávajú obed zadarmo, alebo za lacnú cenu.„Na vašu panslavistickú školu nedám ani babky,“ okríkol ho Kobzay.„V našej škole,“ opravil ho študent, „prednáša sa všetko maďarsky.“„Ale zato ste všetci panslávi,“ dupol Kobzay.„Odkiaľže vychádzajú,“ primastil mu farár Čulík, „panslávi, keď nie z luteránskych
škôl? Mládež ho pestuje sama medzi sebou. Leží to v povahe samej luteránčiny. Ako každý
kalvín je už povahou svojou Maďar a vlastenec, tak každý luterán pansláv a zradca.
Luteránsky som farár, ale pravdu vyznať musím. Každého luterána bez okolkov obesiť alebo
podľa zákona spáliť. Luteráni comburantur.[27]Vo viere sme vrtkaví, ani von ani dnu, v národnosti panslávi.“„Páni,“ vetí zarazený študent, „ja som rodený Maďar a slova slovenského neznám. Vy ma
obviňujete z panslavizmu, inde mi zasa hádžu do očú, že sa v našej škole mládež
slovenská národu svojmu úplne odcudzuje.“„Nedám, nedám haliera na váš panslavistický ústav,“ triasol Kobzay rukou.Vtom vstúpil muž tmavej plete, podobný Cigánovi. Širočizné čierne nohavice mal v
čižmách, na bedrách červený pás, na prsiach otvorený lajblík, na pleciach plášť z
belavého súkna, na hlave červenú čiapočku, aké nosia Srbi. Hovoril maďarsky veľmi
plynne, ale nebolo mu možno rozumieť. Len toľko sa dalo poznať, že je turecký derviš a
že sbiera v Uhrách milodary na mohamedánsku mečetu.[28][29]Čitateľ bude snáď myslieť, že tohto zbeha z Bosny vyctil Kobzay najväčšmi, ale stalo
sa naopak. Práve tento surový paholčisko divého pohľadu, odniesol zlatovku, študent a
fráter pošli s dlhými nosmi.IXAž po ich odplašení ponúkla mladá domová pani hosťov, aby zaujali miesto pri stole.
Oba pozerali s úľubou na jej vnadné, vyduté prsia, ale ona len tak s boku škúlila i na
veliké nosisko i na zmrštenú tvár stydlivej Zuzanky. Ináč bývala veliká koketa, keď hosť
bol švárny mladý šuhaj, najmä keď mal hustú čiernu bradu. Ryšavé brady menej milovala,
lež ani tie nezavrhla vcele. Z jej detí každé malo iný výzor. Nebola ani tak ľúbezná,
ako bývala, keď mala príjemnejších hosťov. Preto i rozhovor bol nudný; spojený s
nemilými prestávkami. Menovite stydlivá Zuzanka s malou tvárou zostal verným svojej
povahe. Nepreriekol sám od seba slovíčka cez celý obed, i na otázky odvetil slovom. Ako
sa má pani manželka? Dobre. Punktum.Pán s velikým nosom hovoril najviac s Kobzaym o veciach prísnych. Žaloval sa
medziiným na drahotu dreva a Kobzay mu sľúbil, že mu dá priviezť päť siah.[30]Čo bolo čerstvej veselosti pri stole, to pochádzalo od všetečného Árpáda, ktorý vždy
dačo hovoril, pýtal, so sestrami sa vadil, vidličkou po tanieri škrabal, nožom na poháre
zvonil, nohami šibrinkoval, na stolec stával, chlebom do sestier a matky hádzal.
Najväčší smiech vzbudil tento neposeda, keď riekol materi, poukážuc na nos shrbeného adjunkta:[31]„Mama! Keby sme mali také uhorky.“ „Ej, Árpád, Árpád!“ pohrozila mu matka,
„ty si mi prirozpustilý.“ Ale pán s velikým nosom sa rehotal: „Do toho môjho fafáka
každý zabŕdnuť musí.“ I večný mlčúch otvoril ústa na chlapcovu pochvalu: „Neobyčajný
talent.“Jednako prišlo vhod, že sa ozvala v pitvore harfa. „Muzika, muzika!“ tlieskaly
rozpustilé deti. Árpád vyskočil na stolec a kázal mládencovi vpustiť muzikanta. „Už ho
len vpusť,“ riekla i pani, „keď tento nezbedník tak pánovite to žiada.“Vstúpil asi štrnásťročný mladík s harfou a jedno deväťročné dievča, deti tej ženskej,
ktorá prosila v hostinci pri hradskej o dovolenie hrať večer komédiu. Bola to vdova. Jej
muž sa zabil, spadnúc ako komediant s napätého povrazu. Biednica Češka potĺkala sa teraz
s troma deťmi na vozíku o jednom koni. Vo dne chodily deti po domoch s harfou, po
večeroch hraly komédiu zčasti s pumprlíkmi, zčasti s fyzickými tajomstvami. A to je
pritom divné, že i pieseň, ktorú pri harfe spievaly, i komédiu, ktorú hraly na divadle s
pumprlíkmi, složil podľa svojej skúsenosti vtipný mladík. Pieseň, ktorú so sestrou pri
dverách spieval, táto, hľa, bola:Dobre ľuďom vo šťastnomtom uhorskom kraju;všetkého dosť, čo môžežiadať duša, majú.Aká hojnosť tu zrna,vína i dohánu,koní, volov, svíň, oviecv tomto Kanaánu!Všetko to sa mi ľúbi,čo majú tí páni;len ich spravodlivostinech mu Pán Boh chráni.V posledných slovách ukryté žihadlo zbavilo deti o dar i obed, Kobzay
zateremtettoval, pán s velikým nosom ukázal prstom: „Von ich!“ Museli sa okamžite
pratať, ba čeľaď dostala rozkaz, zahuckať psov do nich. A škoda tak krásnych detí, ako
to boly. Samý život a oheň ducha žiaril z ich útlych obličajov. Uvidíme ich ešte večer
pri komédii. Panstvo sa potom zabávalo do konca obeda zas len medzi sebou.XPo obede doniesol richtár Hučko všetky Fujerove programy, ktoré len mohol sosbierať
po obci, a tých päť zlatých, ktoré pán s velikým nosom tak nástojčivo žiadal.Nanešťastie vyznal, že to utrhol z tých päťdesiatich zlatých, ktoré akosi po biede
vydrel na stavanie novej školy. Lebo stará klesala už pod bremenom liet na hromadu.
Učiteľ nevedel nikdy, keď kročil do nej, či ešte z nej dakedy vyjde.Myslí snáď čitateľ, že potom pán s velikým nosom peniaze nevzal? Nielen vzal, lež i
naložil ostro richtárovi, aby mu hneď a hneď priniesol i pokutu za chybné kôpky, tridsať
zlatých a potom si to vybral od obce. A poslušný richtár učinil i to.Zostalo mu už len pätnásť zlatých a tieto tiež našly cestu z mešca ešte toho dňa.Doma už našiel dozorcu z berničného úradu,[32]ktorý prišiel ohliadať zápisnicu, a újezdného lekára,[33]ktorý sa dostavil obzrieť deťom štepené sypanice. Obidvom dal po pár
zlatých.Hneď za nimi vrazil drzo do domu ten derviš, ktorého sme už v dome Kobzayovskom
videli, vytiahol veliký sväzok písem, drkotal plynne po slovensky, ale i tu tak, že mu
nič nerozumeli. Len toľko sa dovtípili z jeho posunkov, že sbiera na chrám jeruzalemský.
Dal teda i jemu zlatku a vypravil s oklamcom i boženíka, aby ho vodil z dom do domu a
pýtal na tak svätý cieľ všade po desiatniku.Dostavil sa, aby celkom naprázdno z obce nevyšiel, i študent, sbierajúci na žiacku
stravovňu milodary. Vyhodil i tomuto zlatku.Tak sa stalo spravodlivosti na všetky strany zadosť, ale nová škola zostala v lese. Z
päťdesiatich horko-ťažko sosbieraných zlatých zvýšily sa už len tri a znovu sa skladať
sedliaci nechceli, lež písali márne inštancie, na ktoré nikdy nedostali odpoveď.To predvidel richtár a bol veľmi namrzený, že tak vygazdoval. Preto, keď videl oknom
františkánskeho frátra, hodil klobúk o stôl: „Ešte i tohto čert nesie!“Na jeho pozdrav: „Pochválen buď Ježiš Kristus,“ odvetil len cez zuby: „Až na veky.“
Poškrabal sa pritom za uchom a nechcel ani tabačku, keď fráter vyňal z rukáva svoju
drevenú tabačnicu.„Ste akýsi nevrlý, richtárko,“ pozrel mu fráter v oči.„Som, lebo toľko musím dnes na všetky strany dávať, že sa mi až hlava krúti.“„I pre mňa ešte nájdete dačo,“ klepol fráter prstom na svoju tabačnicu, „čo pán Boh
požehnal, dajednu mladú húsku.“„Vydochly nám,“ ozvala sa richtárka.„Boh požehná druhý raz,“ potešil ju fráter. „Dajte mi aspoň ďalej odviezť, richtárko,
čo som inde nakveštoval.“„Niet koní doma,“ zmŕštil tvár richtár, „všetky sú na paši.“„Ale to už musí byť,“ postavil sa fráter.„Tak hovoríte?“ postavil sa i richtár. „Danie i nedanie je len dobrá vôľa. A ja ani
nevidím, čo tu hľadáte. My sme tu evanjelici, len dakoľko sluhov máte tu katolíkov.“„Danie,“ fráter na to, „je povinnosť kresťanská, ale dobrovoľná: odvezenie však nutná
povinnosť richtárska. Vy ju plniť nechcete. Dobre! Zanechám vám tu všetku kveštu a idem
povedať pánu gvardiánovi. Uvidíte, richtárko, čo z toho bude.“S tým sa poberal k dverám. Richtárka mihala na richtára a klmala ho úsilne s
hrozebnými posunkami. Riekol teda richtár: „Už len zostaňte, pošlem po svoje kone.“„A ja vám zrobím trochu praženice,“ dodala richtárka.„No to je dobre a po kresťansky,“ pochválil ich fráter.„Za ten čas idem ešte do daktorých úhľadnejších domov, keby sa svätá almužnička
rozmnožila.“XILen toľko, že odišiel fráter, tu vbehne prestrašená suseda. „Ach, richtárko, čiňte
dačo, bráňte ma, chudobnú vdovu. Tu chodí akýsi obšitoš[34]po dedine práve tak ako s exekúciou. Vybil mi okno, že som mu nedala
slaninu; a Boh môj vidí, že sama nemám ani kúštička. A tu vám ide sám,“ strhla sa,
uvidiac ho oknom. „Je spitý ako hovädo a zlorečí ako zlý duch.“„Hm, hm! Čakaj!“ krútil richtár hlavou. „Pozrieme si v oči.“„Nenadrapuj sa s ním,“ krotila ho žena. „Taký zbeh bez očú je všetkého schopný.
Podpáli nám dedinu. Dám mu groš,[35]nech ide v čerty.“„Daj,“ slovil richtár.Vtom vstúpi bez pozdravenia do chyže mladý a zdravý, vypasený muž s vojenskou čapicou
na hlave, v otrhanom vojenskom kabáte. V ľavej ruke držal pár kurčiat, v pravej ohromný
kyjačisko.„Richtár,“ počne hrozive, „ja tejto dedine jej Boha a toho krvavého Krista. Vaši
sprostáci nevedia, čo treba žobrákovi, ktorý slúžil cez dve kapitulácie cisára.[36]Ja vás naučím móresu, ja váš krst a vaše spasenie!“Richtárka sa triasla, keď videla hrozivú tvár a zaťatú päsť mužovu. Núkala žobrákovi
dva krajciare: „Nate, nate, iďte s Bohom.“Žobrák hodil peniaze o zem s takým novým zlorečením, ktoré už i maďarské hrozné
kliatby ďaleko prevyšuje.„A čože teda chceš?“ pristúpi richtár bližšie.„Nocľah a mladú nevestu, ja tvojho richtárskeho popa,“ povrhol kurčatá. „Toto mi
richtárka upraží. Potom všetci z chyže von. Vyženiem celú dedinu, ešte i toho starého
Boha z neba.“Tu richtára prešla trpezlivosť. Napred vychytil lotrovi kyjak, potom ho chopil ľavou
rukou za prsia, pravou vyfliaskal po papuli, hodil o zem a tam jeho vlastným kyjakom
omlátil. Žena, keď už natoľko prišlo, podala mu povraz. Tým poviazal oplana a tak
vovliekol so sluhom do svinského chlieva a zaprel do rána. Bránil sa šelma slabo, lebo
bol opilý a slabý je vždy, kto zle činí.Richtárka zalamovala rukami, čo z toho bude? Ale nič nebolo. Keď ráno vypustil
vytriezvelého tuláka, bol krotký ako baránok, ba ďakoval za naučenie. „Bodaj by som,“
riekol, „dávno bol natrafil na muža, nuž by drzosť moja nebola vzrástla na zázraky.“ Tak
bolo ráno, ale večer a cez noc div z rozumu nesišla zo strachu.XIIKeď bedákala a nahovárala muža, aby sa vzdal toho nešťastného richtárstva, tu panský
mládenec s rozkazom, aby sa richtár hneď a hneď dostavil do kaštieľa.„Čo je zase?“ Hodil richtár klobúk. „V tom panskom dome pre mňa nikdy nič radostného.
Vždy dávaj alebo slúž. Odišiel už ten s pán s velikým nosom?“„Odjachal,“ smial sa mládenec, „a hneď po jeho odchode zas pobil a povláčil gazdu ten
bača, ktorý dostal palice.“„Čo ma do toho?“ škrabal sa richtár za uchom. „Čo ma do panských bačov? Keď bola reč
o richtárskej pláci, Kobzay sa osvedčil, že jemu nepotrebno richtára; a teraz mi
rozkazuje ako svojmu paholkovi. Viac slúžim panstvu, ktoré nič nedáva, než celej obci
spolu, ktorá ma platí.“„Panstvo vám dalo dve hromádky prútia,“ usmial sa šelmovsky mládenec.„Toho stračieho hniezda, v cene pár krajciarov?“ mrštil richtár rukou. „Za to mám sa
nadrapovať s oželeným oplanom, odkiaľnoha, odkiaľruka, aby ma podpálil? Nemám dosť
patálie so žobrákmi? I teraz som zmlátil jedného a zatvoril do svinského chlieva.
Ktovie, čo i tá šelma vyvarí?“„A bačovia,“ ozvala sa žena, „sú ešte nebezpečnejší, bo takí ľudia vedia všeličo,
mávajú obcovanie so zlým. Mohol by nášmu statku porobiť, alebo nás o zdravie pripraviť,
dáke vredy, hostec na nás dopustiť. Nechoď, starý!“Mládencovi dočitovala: „Čo richtárovi do panskej čeľade? Nech si tam robí pán so
svojím bačom, čo chce. Povedzte, že richtár nepríde.“Richtár však, po dlhom váhaní, pri všetkom ženinom plači predsa len pošiel a poslal
poviazaného baču s jedným chalupníkom do mesta.Potrebných na to boženíkov musel vyhľadať v krčme. Bo celá Chujava teraz pila. Staré,
mladé, mužovia, ženy boli v štyroch krčmách. Každá mala dosť hostí. Vo všetkých robili
pijani lomoz, nedbajúc nič, že im zajtra budú vláčiť periny za dlžoby. Podivná je
ľahkomyseľnosť slovenského ľudu. Na kraji priepasti spieva, huláka, výska, ako kto sa
rozumu pozbavil. Ktorí dostali palice, tí sa tým vystatovali ako hrdinstvom. Chlúbili
sa, vysmievali jeden druhého, vtipkovali. Ľud uhorský stratil, bezprávnym s ním
nakladaním, všetku ctižiadosť, všetku možnosť, tak ako všetok cit pre spravodlivosť. Na
česť nič nedrží, na žiadnu spravodlivosť neverí.Najviac pijanov bolo u Šofelesa pri kostole a u Čmuľa pri hradskej, bo u nich mali
veľmi mnohí úver. Vstúpime do týchto chujavských kaviarní.XIIIKrčma u Šofelesa bolo budovisko napoly rozvalené. Jedna polovica spadla vcele, druhá
bola podopieraná zvonka, zdnuka. Na kraji a zo stien trčaly hnilé brvná. Slamená strecha
bola pozalamovaná, deravá, okná malinké, nie jednaké, papierom pozalepované. Do pitvora
a chyže viedly dvere vetché, nakrívené, cez vysočizné, dorúbané prahy. Na hlinenej
podlahe plno dolín, ako čoby tam svine boly ležaly. Náradie poriedku a všetko vetché,
porúchané, dlhý stôl a lavice nadmieru špinavé. Strach bolo vkročiť do tohto smradľavého
brloha a predsa to bolo plné, ako nabité. Mužovia a ženy cítili sa tam veľmi dobre.
Mnohé pijanice si tu hovely, keď mužovia ich pili v iných krčmách. Šofeles mal čo robiť
za mrežami, odkiaľ i do pivnice viedly schody. S peniazmi sa, pravda, mnoho netrudil;
narábal najviac len s kriedou.Úver mal u neho každý, len trasúci sa na celom tele Lipnický darmo modlikal o
holbičku. Šofeles mu vytýkal, že sa nedrží verne jeho, ale pije i po iných krčmách, a
hovoril, že mu už nemá na čo dať. „Počkaj, žide,“ vychytil sa smädný pijan a odišiel.Po chvíli sa strhol veľký rehot v krčme. Lipnický voviedol do chyže asi jednoročné,
vychudnuté, strapaté žriebä. „No, dáš teraz pálenku, žide?“ zakričal víťazne do stredu
chyže. „Tu ostatná srsť z môjho domu. Ber, čerte, čo tvoje. Čo mi dáš za žriebä?“„To nezaslúži hrsť sena,“ smial sa Šofeles. „Nikdy z toho kôň nebude, bo je už
zakrpatené.“ Naposledok ale predsa kúpil žriebä za päť zlatých.Lipnický sadol si za špinavý stôl a pil. Prvé poháre vylial napoly, pokiaľ ich k
ústam priniesol; pri ďalších prestala sa mu triasť ruka. Rozprával pritom, aký on bol
pod panštinou gazda, aké mal kone, voly, kravy a klial tej slobode, ktorú vraj čert
vymyslel.„Šťastlivý si ty teraz človek,“ prekáral ho sused, „nepotrebuješ už ani psa ani
mačku.“„Ba, na mačku,“ smial sa Lipnický, „ešte mám potrebu. Žito vo dvoch korcoch mi ešte
vždy leží v záčine nevymlátené. Treba myši od neho odháňať.“„A prečo ho nevymlátiš?“„Nemám čas, bo ma ustavične zaneprázdňuje tento prekliaty Šofeles. Keď ma nezroní
jeho pálenka, musím mu drevo rúbať a iné služby konať. On teraz môj pán.“Šofeles medzitým odčachroval žriebä. Náhle prešlo do jeho rúk, vychvaľoval ho, aký z
toho bude kôň. Sedliak očankaný jeho rečami dal mu desať zlatých a žriebä odviedol
domov.Ako sa o tom doznala Lipnického žena, letela bez meškania, nie ochrániť posledný kus
statočku, lež pomáhať ho prepiť. „A bodaj by teba, ty korheľ, ty márnotratník!“
postavila sa mužovi voči v letnici tak vetchej, že len pásy z nej visely a všade
presvitaia košeľa. „Dievka ti na vydaj, deti nahé plačú od hladu a tys’ ostatnú srsť
vyviedol z chlieva, ty pijan. Ale neprepiješ, neprepiješ žriebä sám,“ tĺkla si pravou
päsťou na ľavú dlaň. „Keď ty piješ, i ja budem. Krčmár, holbu!“„Tak dobre, moja drahá ženička,“ privinul ju k sebe Lipnický. „Nač nám to? Žriebä
potrebuje žrať. Dogazdujeme. Vezmeme potom torbu na plece.“XIVČoskoro zatriasol pijanmi úžasný výjav. Panský kováč, mladý muž, práve ako sa vyhol s
pohárom, vyvrátil sa horeznačky a spadol s lavice na temeno. Z úst sa mu kydaly biele
peny a šľahal v kotúčoch belavý plameň.Obskočili ho s trepotom a krikom: „Pomáhajte, robte dačo, ľudia! Vody, vody!“
vrešťali jedni. „Sladkého mlieka!“ kričali druhí. Všetkého sa nešťastnému dostalo, ale
to ešte viac napomohlo nezliečnosť. Darmo ho mykali, šklbali, za nos ťahali, prevaľovali
— umrel.Keď sa presvedčili o jeho smrti, naložili ho chlapi na dva drúky a niesli na takýchto
nosidlách ako poraneného vojaka z bojišťa domov. Na jeden bok mu visela hlava, na druhý
nohy. Tá i tieto sa kolembaly. Pijani vyšli všetci z krčmy za ním, bo pred krčmou sa
strhol dojímavý vresk.Pribehla kováčova manželka a vrešťala prenikavým hlasom na celú dedinu, trhajúc si
vlasy a zalamujúc rukami: „Ach, ja nešťastná! Čo si teraz počnem s tými drobnými deťmi?
Ach, vy korheli, bezbožní loptoši, vy ste mi ho zabili. Bol muž triezvy, keď sme prišli
do tejto vašej Sodomy. Vy ste ho pokazili, bo nič bez tej ohyzdnej pijavy. Čo len jednu
podkovu koňovi pribil, už ste ho vliekli na oldomáš. Tak sa stal pomaly korheľom, prepil
i moje i svoje, nevytriezvieval. Strestal by vás Boh za vaše ohavné oldomáše. Prepadli
by ste sa tu so všetkým činom!“ S takýmto nárekom a vykladaním sprevádzala kováčka
mŕtveho muža domov.Myslíte, že to dojalo pijanov, ktorí vyšli za ním z krčmy? že vstúpili do seba, pošli
domov? Smiali sa, híkali, kliali, bo práve šiel bubnujúci komediant, ten mladík, čo tak
nemilú pesničku zaspieval pánom v dome Kobzaych.Kráčal na tak vysokých chodidlách, že ešte o hlavu prevyšoval slamené strechy chalúp.
Na hlave mal vysokú, končistú čiapku, červený lajblík, nohavice dvojakej farby, v rukách
bubon. Oznamoval, že predvečerom bude v hostinci pri hradskej ceste pekná komédia; kto
ju chce vidieť, dá vstupného päť krajciarov.„Boh by ťa strestal, tulák,“ ozvaly sa hlasy medzi pijanmi, „za päť krajciarov mám
rumpeľ pálenky.“ Okrem detí a parobčiakov, pošli všetci nazpät do krčmy.XVEšte viac pijanov bolo v tom takrečenom hostinci pri hradskej. Táto krčma bola aspoň
celá, mala priestrannú chyžu pre pijanov. Títo ju zaujali celú, komedianti len jeden kút
mali zastrený plachtami.Medzi pijanmi viedol veliké slovo palicovaný Kožuch. Hromžil na richtára, nadával mu
do podliakov, zbabelcov, panských psov, ulíhavých pochlebníkov. Breše vraj len pánom, za
sedliakov ústa neotvorí.Sedliaci mu prisvedčovali a ošklbaný Humenský sa ozval: „Tak vám treba! Bo len toho
chlapčiska ste chceli mať za richtára, ako by v celej dedine onakvejšieho človeka
nebolo.“ Rozumel tým sám seba. Lebo mnoho si zakladal na svoje latinky, hoci sa ničím
iným od sedliakov nedelil. Nenaučil sa zhola nič vecného a bol pritom nespoľahlivý
galgan a hrdláč bez cti. Preto sa sedliaci len usmievali, keď narážal na svoje
richtárstvo, hoci na Hučku reptali.Dostavil sa i tento, zčiastky aby sa žajdlíčkom vína občerstvil po toľkých
nepríjemnostiach, zčiastky pre tú nastávajúcu komédiu.Náhle vkročil, oboril sa na neho surový Kožuch: „Ty nie náš, ty panský richtár. My ťa
platíme, pánom slúžiš. S pánmi držíš, nás v ničom nezastávaš.“Richtárova odpoveď bola taká facka po rumennej, špiritusom blčiacej papuli, že
klebetníka krv zaliala. A keď sa mu chcel nanosiť do vlasov, lapil ho richtár za pačesy,
hodil o zem a hodne, hodne opalicoval. Neborák ochranca spravodlivosti mal teraz nielen
hnáty poznačené, lež i ramená a chrbát.Nikto potom sa viac neopovážil trieť richtárovi chren pod nos. Pijani reptali len na
panskú spravodlivosť.Prišla reč i na pravotu s panstvom o lesy. Bučak si vykrútil fúzy: „Čo to za
prekliatu robotu? Všade dostávajú obce koľko-toľko toho lesa, len my nič.“„Ani ho nedostaneme,“ ozval sa učený Humenský, „pokiaľkoľvek nevystrojíme vyslanstvo
k samému cisárovi do Viedne. Od pánov nemožno nadiať sa spravodlivosti, bo vrana vrane
oko nevykole.“„A kto pôjde s vyslanstvom?“ tázali sa sedliaci, ktorým sa návrh ľúbil.„Nuž ja,“ ponúkol sa fúzatý Bučak. „Ja viem, kde je Viedeň i kde cisár pán bývajú.
Stál som neraz šilboch v zámku ako granatier[37]i videl som pána cisára.“„I môj kôň bol vo Viedni a videl pána cisára,“ protirečil s úškľabkom Humenský. „Ty
vieš len: ,Hapták!‘“[38]„Čo? Teda ja kôň?“ skríkol zúrive Bučak, a do Humenského.Boli by sa lapili, keby nebol vskočil medzi nich učiteľ, ktorý tiež prišiel vypiť
oldomáš na vyhratú pravotu. „Oba ste mi kmotrovia,“ čitkal ich, „dajte si pokoj. Počujte
ma, ja vám dačo poviem, som starý človek. Škoda vám hrdlovať sa pre nič. Vo Viedni nikdy
nikomu nič nenasúdili, ani nenasúdia. Skúsil som to už. Odoberú ti tam Nemci, smejúci sa
z teba, tú prosbu, a tá bude skorej doma, než vyslanstvo, a to v rukách tých pánov, na
ktorých žaluješ. Títo potom odpíšu hore, že prosebníci sú nepokojní mätežníci, nemajú
pravdu, že ich len daktorí popudzovatelia poburujú. Radšej to dať advokátovi, čo by sa
tam daromne strovilo. Všetko behanie do Viedne bolo vždy a zostane márnym. To vám
povedám ja, starý muž.“„Dobre hovoril učiteľ,“ riekol richtár. „Rozumne,“ prisvedčili i mnohí iní a za dobrú
poradu prisúdili hneď rechtorovi dve hromádky prútia z lesa, ktorý dostanú. Ale
farárovi, tomu panskému potrimiskovi, nedajú nič.„Vy činíte tak,“ ozval sa richtár, „ako ten šuster v kalendári. Zazrúc oknom na ulici
tučného brava, mlsol: ,Eh, žena, čiže by sme jedli jaternice, keby sme takéto hovädo
zaklali!‘ ,Ale veru tento kujon by ti ich nejedol,‘ ukázala majstrová na učňa. ,Čo?‘
priskočil majster k chlapcovi, ,teda ty nechceš jaternice? Budeš dobrý? Budeš dobrý, ty
výberník? Budeš jaternice jesť?‘ vyobšíval ho remeňom. Tak práve i vy robíte teraz.“XVIPri smiechu, ktorý z toho povstal, vstúpil neogabaný Zajac, obyčajný bajazzo[39]v dedine. Mládež ho hneď obhŕkla a Zajac im rozprával, ako obyčajne, o
svojich podivných skúsenostiach a hrdinských činoch v Bombardii.[40]Včely tam, vraj, ako u nás ovce.„A úle?“ tázal sa Pelechavý, ktorý mal síce sklenku pred sebou, ale nepil, len sa
usmieval pod nosom.„Len také ako u nás.“„Akože teda vojdú?“„To je ich vec,“ zarehotal sa husár, „ja tvojho Boha! Prečo nepiješ ako druhý poctivý
človek? ja tvojho Krista! Keby som ja mal, čo ty, nechodil by som v takých poplátaných
plundrách, ani v takom ošumelom klobúku. Kúpil si ho kdesi od žobráka, ty skupáň.
Nerobil by som nič, len by som si ľahol v pivnici horeznačky pod sud a tak by mi musel
točiť krčmár do gamby tokajčinu. Ale ty si skrbec, ty by si obehol nahý za krajciar
dedinu, ja tvoj huncútsky kríž!“„Drž ten svoj rozpustilý pysk, neplecha!“ odvrkol Pelechavý.„Drž ty!“ rúbal ďalej do neho Zajac, „ty, čo si roj so stromu ukradol a panskú
sypáreň ozbíjal. Ty, boháč, chodíš po nociach vypásať so statkom úrody chudobných ľudí.
Na, tu máš! Pi z môjho, pľuhák, keď svoj krajciar tak ľutuješ.“„Daj mu pokoj,“ zamiešal sa Kožuch. „On sbiera, aby odkúpil od Kobzayho sedliacke
osminy.“Smiech bol všeobecný, sklenky sa prázdnily, žid ich naplňoval, husár luhal ďalej.Pri spomienke makarónov rozprával, že sú to hlísty na sedemdesiat siah dlhé. Kupujú
sa na lakte. Jediaci len rozčeperí nohy, otvorí ústa a hlísta mu sama beží dolu hrdlom.
Kofa meria lakťom a keď je dosť, hlístu nožnicami prestrihne.Zamilovala sa do neho jedna talianska grófka. „Hneď, ako som pricválal do dvora,
počala mihať. ,Ej, bisťu Bohu,‘ mlsla, ,to je parobok. Niet mu páru vo svete!‘ Ako som
skočil s koňa a oddal ho sluhovi, ,nechže sa páči,‘ podala mi ruku a viedla ma popod
pazuchu. Po dobrej večeri dala mužovi písanú podušku[41]a novú sivú gubu pod pec na lavicu. ,Tu,‘ pohladkala ho, ,spi a buď ticho,
aby sa pán husár neprebudili.‘ Mne hodila na stred chyže otep slamy. V noci slyšal gróf
šepot. ,Erža!‘ zakašľal, ,ten husár šepce s tebou.‘ ,No veď šepce.‘ ,Prečo mu nepovieš?‘
,Povedz mu ty, ak vieš uhorsky.‘ Ráno pohádzal všetkých svätých do čiapky a pošľapal
nohami, vyjmúc len svätého Antona, aby aspoň jeden zostal na plemä.“„A ako to bolo s tým Napoleonom?“[42]zavrátil ho parobok s takým perom za klobúkom ako metla.„Nuž ľa! Keď už nás toľko nápastovali[43]ti Francúzi, radili sa pán cisár s deneráľmi, koho by poslať k tomu
Napoleonovi s klobúkom udereným za ucho? Tu všetci, že veru len Zajaca, bo on je prvý
hrdina. Sadnem teda na koňa a hajde do Parízu! Koňa si priviažem o plot. Hneď pribehne
cisárovná a prinesie mi v zápone ovsa. Potom beží do kuchyne a navarí mi takých pirohov
so sekanými hruškami, že ste jakživ takých nevideli. Boly vám ako hodné krpce. Ledva som
vpratal z nich poldruha. A boly, prisahám bohu, tak mastné, že sa mi loj tak lial dolu
bradou ako Áronovi. Roztopila na to sedem funtov lojových sviec, aby to už len dobré
bolo. Nahotovila mi i hriateho s husiou masťou a na cestu napiekla pagáčov so
škvarkami.“„A Napoleon čože?“„Hja! Potľapkal ma po pleci: ,Drusa môj vďačný! Takýchto husárov mi jeden regiment a
zaujmem hračkou celý svet, pokorím všetky národy.‘ A tak ma, nech som dobrým, vystískal
a vybozkával ako dáku paničku.“„Ale pokoj či dal?“„Ako by nie na moje slovo? Dal mi i desať groší na pálenku, aby som len nahováral
pána cisára a deneráľov, aby ticho boli a mlčali, až si vezme, čo mu úhodno. Lebo ostril
si zuby na tú našu Bombardiu, z ktorej nás potom vybombardoval,[44]strela v jeho zauchouderený klobúk. Dosť sme sa ohliadali, či sa nezjaví
dakde dajeden kozák, ale svet je nevďačný. My sme pomáhali na Kryme Francúzom biť Moskáľov[45]a nevďační Moskáli neprišli nás teraz brániť. Nech im taká bude poctivosť.Keď sme nemali čo vopchať do papule, tu zase všetci len na Zajaca. Vezmem si teda
jednu škadrónu a idem rekvirovať, ako sa vojenským menom nazýva brať čo zapatríš a
nezaplatíš. Ale ja som to nepotreboval. Francúzi práve viezli na mnohých vozoch celé
imanie olúpenej dediny, ako by tu našej Chujavy, lenže by sa tu veľmi neobrali. To,
reku, dobre, tí rekvirovali pre nás. ,Utekajte!‘ zarevem na nich, ,lebo keď nie, my
zutekáme.‘ A mojim chlapom rozkážem: ,A tak!‘[46]a hybaj na Francúzov. Títo, náhle vyrozumeli, že ja tam, tak pádili na
zlomkrky do svojho táboru nazpät, že tieň až o polhodiny dobehol za nimi. Všetku lúpež
zanechali nám.Pri tom všetkom vojdeme do olúpenej dediny. Tam ti nájdem jedného chlapa v červenej
košeli. Spal na slnci ako prasatá cez poludnie. ,Kto to?‘ tážem sa sedliakov, stojacich
tam so složenými klobúkmi. ,Garibaldi,‘[47]odvetia. ,Čit, reku, znám toho kujona, čo buky a jedle preskakuje ako
Jánošík.‘ Vytiahnem remeň z nohavíc a pristúpim k nemu: ,Ivan, ty spíš a ja sa trudím,
viažem ťa.‘Mal som pod sebou i jedného deneráľa. Tento vyňuchtal kdesi vajcia a nabral plné
vrecká. ,Čo to máte?‘ tľapnem ho po vrecku. ,Okovaná strela, pán deneráľ! Vy ste museli
mať veľký strach. Leje sa vám dolu plundrami.‘“„A že si nebol ranený v žiadnej bitke!“„Lebo som mal rozum. Lapil som každú guľku do hrsti. Mával som ich plné vrecká. Jedna
mi padla i do oka, ale mi ju po patálii[48]vylízala stará Cigánka.“„Ty si veľký luhár,“ vytrel si Bučak fúzy.„Ba vy ste veľkí blázni,“ smial sa husár. „Tomu tak sa má rozumieť ako tomu nápisu na
banknotách, že môžu byť každú hodinu vymenené za striebro, alebo prípovedi o
rovnoprávnosti všetkých. Iďže, bo ťa kopnem! To je tá povestná rovnoprávnosť.“Tu vstúpila s veľkou pokorou tá obstarná, chudobne odetá Češka, ktorá bola ráno
prosila richtára o dovolenie hrať predvečerom komédiu. „Prosím ponížene,“ hovorila,
držiac v ruke tanier, „nech ráčia, vaše milosti, zaplatiť po päť krajciarov, lebo
komédia sa započne. Komu sa neľúbi, nech ráči ísť von.“„Čo? Von?“ ozval sa úškľabne na oba lakte podoprený Kožuch. „Tu je krčma. Ja tu
sedím. Kto mi rozkáže? Krčma je pre každého.“„Ale nie divadlo,“ odvetila ženská. „Prosím o päť krajciarov, alebo von.“„Čo s tým von?“ osopil sa na ňu i divý Bučak. „Koho ty tu vyháňaš, ty kurva, beštia,
fľandra? My tu doma, vy len takí tuláci.“„Ja som poctivá vdova, živím sa počestným umením,“ riekla pokojne žena. „Ale vy,
páni, ste akísi surovci. Ta sa mi zdá, že som prišla medzi divých ľudožrútov. Keď slovo
cti a ľudskosti nemá k vám prístup, obraciam sa na pána predstaveného obce. Prosila som
o dovolenie hrať, a dali ste mi ho; učiňte teda teraz po práve, richtár.“„Ja nechcem byť divákom zadarmo,“ slovil richtár, „bo viem, že ani títo ľudia z
povetria nežijú.“ A aby zahanbil iných, vrhol prvý do taniera desaťkrajciarnik. Našli sa
okrem neho ešte desiati, ktorý vystreli ruky a dali po päť krajciarov. Ostatní osvedčili
sa divo, že nič nedajú.„Tak teda von!“ zdvihol richtár palicu a vyhnal surovcov. Hra sa započala pre
jedenástich divákov.Bola to komédia s mravným zameraním, složená samým mladíkom a potrebám ľudu vcele
primeraná. Predstavovalo sa v nej nešťastie pijana a jeho rodiny. Naposledok ho unáša
čert zaživa. Ale neborák básnik-herec nadarmo pracoval. I tých desať jeho divákov len
surovosti vyvádzali, kričali, vrešťali, hovorili hlúpstva, keď sa zjavily figúry. Môžeme
si predstaviť, s akou ochotou hral.Ale hral predsa, až sa rozletely dvere a vhrnula sa jedným nezastaveným prúdom surová
háveď. Vtedy herec dal konať jednej figúre posunky, ktoré uhádnuť musíme zanechať
čitateľom, a potom spustil oponu.Chachot bol veľký, ale komediantom nešlo do smiechu, keď sa doznali, čo sa povodilo
vonka. Suroví paholci prekotili, polámali vozík a koňa priviazali vo vozárni zadkom k
žľabu.To vzbudilo v komediantovi múdru myšlienku. „Buď ticho,“ riekol materi, keď plakala,
zalamovala rukami. „To nič nespomôže.“ Sám vojdúc do chyže, riekol: „Počujte len, dobrí
ľudia! Kto z vás videl koňa, ktorý má hlavu tam, kde má byť zadok, a zadok tam, kde má
byť hlava?“„A ty si videl?“ tázali sa pijani.„Nielen, že som videl, i ukážem vám takého, ak zaplatíte po desať krajciarov.“To už bolo dačo iného, ako komédia s pumperlíkmi. Každý chcel vidieť tak divného
koňa. Ktorí sami nemali, požičali si a predsa dali po desiatich krajciaroch.„Už sme zaplatili všetci. Kde je kôň? Kde je kôň?“„Poďte,“ odviedol ich komediant do vozárne, „pozrite na toho koňa. Ten má hlavu tam,
kde má byť zadok, a zadok tam, kde má byť hlava. Či nie?“Pijani sa až váľali od smiechu a nezávideli komediantom desať krajciarov.To je len škaredý deň v Chujave.[1]Navyknutý na samých firštov, markízov— Fürst (nem.) značí
knieža. Markíz (franc. a angl.), v románskych krajinách a v Anglicku titul vysokej
šľachty (viac než gróf a menej ako knieža).[2]So svojou rovnoprávnosťou všetkých s výlučným panovaním
Nemcov— irónia na Bachov absolutistický režim, zavedený po r. 1849
v rakúskej monarchii[3]Domorodé, samovolené vrchnosti— nie je to vtip, ale
skutočnosť. Bolo tak už r. 1861, pri čiastočnom oživotvorení uhorskej ústavy, a
tým viac r. 1865, keď sa zrejme schyľovalo k vyrovnaniu, uskutočnenému potom r.
1867. Názorný príklad, ako sa „volilo“ r. 1861 v Sabolčskej — presne na ten istý
recept sa „volilo“ vtedy i na Slovensku — nakreslil Štefan M. Daxner (Po roku
1849, Slov. pohľady XII, 1892, 453 — 4).[4]Nohavice z drelichu(z nem.) — dvojtkaniny[5]Už sedemnásť rokov tomu, čo panština prestala— totiž
poddanstvo, zrušené r. 1848[6]Pol úreku— asi to isté, čo pol sedenia (sesie). Celé
sedliacke sedenie skladalo sa z vnútorného pozemku (intravilánu), miesta, kde stál
dom a kde bola záhrada, a z vonkajšieho pozemku (extravilánu), totiž rolí a lúk.
Rolí bolo na celé sedenie podľa veľkosti chotára a úrodnosti pôdy 16 — 40 jutár,
lúk bolo pod 6 — 22 koscov. Na pol sedenia bola polovička tej výmery.[7]Po ochodzi— po okrese[8]Cestovnému pánovi— tomu, ktorý mal na starosti cesty v
okrese[9]Ebadta Tótja(maď.) — sprepadený Slovák (alebo surovšie:
psia krv slovenská)[10]Nem hneválni, pán Maďar— maďarsko-slovenská rečová
miešanina (nehnevajte sa)[11]Csakugyan— ktoré stojí pred tými slovami, je tiež maď.
(ozaj, naozaj)[12]Štróf zaplatí, izé, gmina— rečová miešanina, lebo štróf
je z nem. die Strafe (trest), izé je maď. „onô“ a gmina je z nem. die Gemeinde
(obec), užívané v tomto tvare na východnom Slovensku[13]Ja som dnes, főképen, nato prišiel…— všetko maď. slová:
főképen = hlavne, főszolgabíróva = hlavného slúžneho, előleges költségvetés =
predbežný rozpočet.[14]Slávnych megyei tisztov(maď.) — stoličných
úradníkov[15]Vysoký helytartótanács ráčil elrendelovať(maď.) — vysoká
námestná rada ráčila nariadiť. Námestná rada (miestodržiteľstvo) bola pred
vyrovnaním (1867) najvyššou správnou inštanciou v Uhorsku, krajinskou
vládou.[16]Kelčíky(z maď. költség) — trovy[17]To sa teda bude végrehajtovať(maď.) — to sa vykoná,
exekvuje (uskutoční)[18]Esteraichské zlaté(z nem.) — rakúske zlaté[19]Ta budeme jártatovať „Krajana“(maď.) — predplácať
(doslovne: nechať chodiť). Krajan vychádzal r. 1864 v Pešti raz do týždňa v
mizernej slovenčine a s maďarizačnou tendenciou.[20]Gazdasági Lapok(maď.) — hospodárske listy[21]„Obzor“ sú noviny panslavistické— bol to časopis Daniela
Licharda (1812 — 1882), znamenitého popularizátora vied, vychádzajúci v r. 1863 —
1882. Obzor bol hospodársky časopis, veľmi dobrý, politikou sa vôbec
nezaoberal.[22]Tys’, ako vidím, veliký szájas(maď.) — veľký hubáč[23]Panského chalupníka— želiarovi, závislému i vtedy na
niekdajšom zemepánovi. Chalupníci sa tým odlišovali od sedliakov, že mali iba dom
a záhradu, v extraviláne však nemali nič, ani role, ani lúky.[24]Nemci boli samí Aristidovia— narážka na gréckeho
(aténskeho) štátnika Aristeidésa (540 — 467 pr. n. l.), ktorého pre jeho
nestrannosť a nezištnosť ešte za života nazvali „spravodlivým“[25]Voľba, izé, országgyűlési követa(maď.) — onô, snemového
poslanca[26]I vy musíte za neho szavazovať(maď.) — hlasovať[27]Luterani comburantur(lat.) — luteránov treba upáliť, sú
to slová uhorského zákona z r. 1525, podľa ktorého zavše i pokračovali (napr.
upálenie ľubietovského farára Nikolaiho a učiteľa Gregoriho r. 1527)[28]Že je turecký derviš a že sbiera v Uhrách milodary na mohamedánsku
mečetu— Perzské slovo derviš označuje členov mysticko-náboženských
radov u mohamedánov (niečo podobného ako mnísi u katolíkov a
pravoslávnych).[29]Mečeta— presnejšie mešita (z arab. mesdžid) je názov
mohamedánskej modlitebnice[30]Že mu dá priviesť päť siah(dreva) — 1 siaha je 1,89648
metra a 1 meter je 0,52729 viedenskej siahy[31]Na nos shrbeného adjunkta(z lat.) — prideleného úradníka,
na ktorého možno preniesť časť šéfovej právomoci[32]Z berničného úradu(zastar.) — z daňového úradu[33]Újezdného lekára— obvodného[34]Akýsi obšitoš(nem. slovo v maď. tvare) — vojenský
vyslúžilec[35]Dám mu groš— do groša išly tri krajciare[36]Ktorý slúžil cez dve kapitulácie cisára— „Kapituláciou“
sa nazývalo 10 — 12-ročné obdobie, cez ktoré slúžil vojak. Dve kapitulácie
znamenaly teda 20 — 24 rokov, lenže vyslúžilec, ktorého autor opisuje ako mladého
človeka, toľko iste neslúžil. Bolo to len chvastúnstvo, vyslovené vo veľkej
opilosti.[37]Stál som neraz šilboch v zámku ako granatier— Šilboch je
z nem. die Schildwache, stráž. Granatieri čiže granátnici boli pôvodne určení na
vrhanie granátov. Neskôr bývali granátnikmi vysokí a mocní chlapi, určení ako
záloha pre posledný, mocný nápor v bitke. Mávali zvláštne, vysoké čapice z
medvedej kožušiny.[38]„Hapták!“z nem. Habt Acht! — pozor (vojenský
povel)[39]Bajazzo(tal.) — pajác, šašek[40]V Bombardii— rozumej Lombardii[41]Písanú podušku— farbotlačovú[42]A ako to bolo s tým Napoleonom?— reč je o Napoleonovi
III. (1808 — 1873), francúzskom cisárovi v r. 1852 — 1870[43]Nápastovali— novotvar, napádali, robili nástrahy[44]Bombardiu, z ktorej nás potom vybombardoval— Zajac mienil
vojnu v r. 1859, v ktorej Rakúsko prišlo o Lombardiu. Mierom v Zürichu ju Rakúsko
odovzdalo Napoleonovi III., ktorý ju zas postúpil sardínskemu kráľovi Viktorovi
Emanuelovi II., od ktorého Francúzsko dostalo Nizzu a Savojsko.[45]My sme pomáhali na Kryme Francúzom biť Moskáľov— Autor
dáva do úst Zajacovi tieto slová preto, lebo Rakúsko sa skutočne pred krymskou
vojnou obrátilo proti Rusku, ktoré muselo na jeho nátlak vyprázdniť podunajské
rumunské kniežatstvá (Valašsko a Moldavsko). V krymskej vojne (1853 — 56) Rakúsko
nebojovalo s Ruskom priamo, ale mu veľmi škodilo diplomaticky, skutkom dosvedčiac
slová kniežaťa Schwarzenberga: „Svet užasne nad našou nevďačnosťou!“ (Roku 1849
totiž ruský cár Mikuláš I. veľmi účinne pomohol Habsburgovcom zdolať maďarskú
revolúciu.)[46]„A tak!“(z franc. attaque) — útok! (vojenský
povel)[47]Garibaldi— Giuseppe Garibaldi (1807 — 1882) — taliansky
národný hrdina, bojovník za slobodu a sjednotenie Talianska. Zajacova rozprávka o
ňom je, pravda, obyčajná luhanina.[48]Po patálii(z franc. bataille) — po bitke | Zaborsky_Dva-dni-v-Chujave.html.txt |
Barón Trenck, vodca pandúrovV Slavónii,[1]kde mal Trenck svoje majetky, ľudia s hrôzou rozprávali o ňom a ospevovali ho
ako divého tigra a ozajstného pekelného lucifera.Toho času, okolo roku 1740 (päťdesiat rokov po vyhnaní Turkov za Sávu),[2]bolo v Slavónii veľa zbojníkov čiže hajdúchov, ktorí pod svojimi harambašami[3]prepadávali, lúpili a vypaľovali osady, a len tým zemským pánom, ktorí sa
vykúpili peniazmi, zašanovali aj ich poddaných; zavše, keď Turci vpadli do Slavónie na
lúpeže, tieto zbojnícke čaty sa oborili aj na Turkov a pomstili sa im.Trenck, usadiac sa na svojom panstve v Pleternici,[4]nechcel dať zbojníkom nijaký poplatok, ale si predsavzal vyhubiť ich; dal sa
teda do ich prenasledovania.Trenckov otec žil v levočskej posádke.[5]Mladý Trenck bol náruživý kartár, a keď prehrával, žiadal peniaze od otcovho
komorníka. Keď mu ich nechcel dať, v hneve rozťal komorníkovi hlavu a usmrtil ho, sám však
ušiel na otcove majetky do Slavónie. Otec myslel, že synovu nespútanosť najlepšie skrotí,
keď ho ožení. Syn si teda podľa otcovej vôle vzal tichú krásavicu útleho citu, ktorú však
urobil svojou otrokyňou. Musela s ním jazdiť, poľovať, ryby loviť. Šiel s ňou aj na
poľovačku za chladného rána, no zatiaľ čo on sa niesol na koni, ona, samodruhá, musela ísť
pešky po blate a močarinách, následkom čoho ochorela a zomrela.[6]Trenck šiel potom do Ruska,[7]ktoré práve viedlo vojnu s Turkami. Pri boji mu jeden Turek vrazil kopiju do
brucha. Trenck však vytrhol kopiju z brucha, obrovskou silou ju dolámal a na svojom koni
ušiel pomedzi čaty Turkov. Rana sa mu zahojila.[8]O krátky čas bol pre vzburu odsúdený na smrť, a len na prosbu istej mladej dámy
bol napokon vypovedaný z ruskej ríše. Vrátil sa teda do Slavónie na svoje majetky[9]a zaumienil si vykynožiť zbojníkov.Toto všetko robil na svoju päsť. Chyteného zbojníka dal v Brode nastoknúť na kôl, za čo
mu zbojníci podpálili v Pleternici majer, stodoly a chlievy.Raz šiel barón Trenck do mestečka Našice na jarmok kone kupovať a pre istotu vzal so
sebou aj svojich dvadsiatich pandúrov.[10]Len čo ta došiel, žalovali mu dvaja z jeho pandúrov, že im práve teraz dvaja
zlodeji kone ukradli. Poslal teda dvoch ozbrojených pandúrov za zlodejmi. Pretože bolo
blato, podľa stopy do blízkej dediny pandúri našli i zlodejov a svoje kone a chceli ich
hneď odviesť. Tu sa im občania postavili na odpor, lebo zlodeji boli z ich obce, a nechceli
ich vydať. Došlo k bitke, v ktorej Trenckov pandúr zastrelil z pištole jedného chlapa v
zástupe, takže sa občania rozutekali. Pandúri odviedli zlodeja do Našice. Tu žiadal Trenck
na kráľovskom úrade, aby zlapaného zlodeja pokutovali. Úradník však žiadal, aby mu vydali
toho pandúra, ktorý zastrelil chlapa. Trenck to urobiť nechcel. Nato úradník so
štyridsiatimi ozbrojenými pandúrmi koňmo napadol Trencka. Trenck sa mu so svojimi
dvadsiatimi pandúrmi postavil na odpor a posmeľoval svojich takto:— Deti, držte sa chlapsky, lebo vám chcú kamaráta násilne odvliecť. Nedopustite to, ja
držím s vami!Úradník ešte oslovil s vyhrážkou Trencka, aby mu toho pandúra vydal. Keď sa však Trenck
i teraz protivil, úradník rozkázal strieľať. Obidve strany stáli oproti sebe len na dvadsať
krokov, a tak na prvý výstrel náčelník Trenckových pandúrov padol prestrelený na zem.
Trenckovi pandúri chceli svojho kamaráta pomstiť, ale Trenck im to nedovolil, len ich
komandoval naspäť do svojho kaštieľa. Tak sa Trenck dostal do pravoty. Šiel do Osieka[11]a podal žalobu na úradníka. Tu však Trencka uväznili, musel za pokutu vyplatiť
hodnú sumu peňazí a jeho pandúr bol odsúdený na sedem rokov roboty na rieke. Pravdaže,
tomu, čo zastrelil jeho pandúra, nestalo sa nič, lebo audítor v Osieku bol Trenckov úhlavný
nepriateľ.Raz večer sa vracal Trenck z poľovačky domov, v jednom dome počuje spev, tanec, bola tam
svadba. A vtedy sa Trenck, chlap vysoký vyše siahy, širokých pliec ako obor, vrútil do izby
medzi nich. Čeľadný otec ho vítal s pokojom a prosil ho, aby sa mu ľúbilo sadnúť si za stôl
a zajesť si. Trenck oprel svoju pušku blízko dverí o stenu, zavesil na ňu svoju poľovnícku
kapsu, sadol si za stôl a začal jesť a piť a samopašné žarty vystrájať.Vtom vstúpili do izby dvaja ozbrojení chlapi mohutnej postavy a divého výzoru. Boli to
chýrni hajdúsi a jeden z nich práve harambaša, ktorého sa bálo celé okolie. Trenck ho hneď
poznal a menil farbu, tušiac, že mu hrozí nebezpečenstvo. Nastalo ticho. Harambaša oslovil
hospodára:— U vás je veselie a hostina. Ty nás síce nepoznáš, my sme ti však prišli ako hostia.Trenck pozeral zachmúreno na príchodiacich a hľadel vždy ku dverám, či ich azda ešte
viac nepríde. Harambaša, menom Nuňa, zložil svoju pušku pokojne vedľa Trenckovej, sadol si
aj so svojím spoločníkom za stôl i pili obidvaja z krčaha mladému páru na zdravie.Vtom sa obráti harambaša k Trenckovi a rečie:— Trenck, ja som vedel, že ťa tu nájdem, lebo ja mám dobrých špiónov. Nemal si svojich
pandúrov doma nechať a sám chodiť, alebo aspoň so svojou puškou sa nerozlúčiť. My tu po
prvý raz a možno aj posledný raz sedíme spolu za stolom. Čuj, čo ti chcem povedať.Trenck nato: — Teda si ma chcel znenazdania prepadnúť?Harambaša: — To nie, veď keby som ťa bol chcel usmrtiť, mohol som ťa i oblokom
zastreliť. To si len ty tak robieval, keď si mňa a mojich kamarátov prepadal a lapených si
dal na kôl napichnúť alebo na kolese lámať. A čo sme my tebe urobili, kým si nás nezačal
prenasledovať? Ani jeden z tvojich poddaných sa nemohol žalovať na nás, ba naopak, my sme
ich chránili, keď z tureckej strany udreli na nich zbojníci, chcejúc im zobrať obilie a
statok. Ty si prišiel z cudziny k nám a začal si poľovačku na nás, a to s bezpríkladnou
ukrutnosťou, lebo ty sa pomstíš nielen nám samým, ale i našej rodine, deťom, pokrvným.
Preto je tvoja pomsta hanebná, že zúri oproti nevinným. Teraz si v mojej moci a bezbranný.
Mne však nejde o to, žeby som ti siahal na život, lebo veď sedíme za jedným stolom, jeme z
jednej misy a pijeme z jedného krčaha. Chcem sa s tebou priateľsky pokonať.— A či myslíš, že ja len preto, že som bezbranný, naklonený by som bol s tebou
vyjednávať? — rečie Trenck.— Či si zabudol, že len dakoľko dní minulo, čo si moje plné stodoly zapálil?— To bola odplata za môjho v Brode na kôl napichnutého spoločníka, — povie harambaša. —
Teraz nás už konečne prestaň prenasledovať a nestane sa ti viac škoda.— Medzi nami nikdy nemôže byť priateľstvo a zhoda, — rečie Trenck, — bo vy zlodeji a
zákon proti vám. Ja mám však zákon na svojej strane.— Ty sa odvolávaš na zákon? — hovorí harambaša. — Ty? Veď si len nedávno v Osieku hodnú
peňažitú pokutu platiť musel, a keď si Rusom slúžil, málo chýbalo, že ťa nezastrelili; a
keď si otcovmu úradníkovi šabľou hlavu rozštiepil, či to vari bolo podľa zákona?Trenckova tvár sa zachmúrila a vravel:— Harambaša, ty zabúdaš, že som ja nemal vo zvyku urážky pokojne znášať.— Nuž dobre, — odvetí vodca zbojníkov, — ty si sa často bil so svojimi protivníkmi a
obyčajne si každého soka porazil. Poď teda, keď pušku nemáš, biť sa so mnou na šable,
uvidíme, kto z nás zvíťazí a čia vec je spravodlivá!— Čo? — odvetí na najvyššiu mieru nahnevaný Trenck, — ja šľachtic biť sa s tebou,
harambašom, lotrom a zbojníkom? Ešte Trenck nepadol tak hlboko, aby každý pes doň mohol
blatom hádzať!V tej chvíli pod stolom praskli dva výstrely z jeho pištolí, ktoré bol potajme vytiahol
z mentieky. Dym sa skúril a harambaša, vykríknuc „prekliaty zradca!“, padol zo stolca.Nato Trenck pochytil mocnými rukami stôl, zdvihol dohora a prevrátil ho tak, že i
harambaša i jeho spoločník Stano ležali na zemi zavalení stolom.Trenck skočil ku dverám, pochytil obidve v kúte opreté pušky a vybehol von dvermi. Stalo
sa to tak rýchlo, že prítomní ani veriť nechceli, že by Trenck svojimi dvoma pištoľami bol
strelil harambašovi do brucha.Na výstrely a krik harambašovi druhovia vrútili sa do izby a hneď nato za utekajúcim
Trenckom.Stano, ktorý sa čoskoro vyškriabal spod stola, bol mu aj prvý za pätami a častejšie
hvízdajúc, dával druhom znamenie, aby obkolesili Trencka. Ten iba čakal, kým Stano príde
bližšie k nemu, namieril puškou a prestrelil ho. Keď sa Stano vyvalil, odťal mu hlavu,
pochytil ju do ruky a bežal cvalom na cestu, ktorá od Batriny viedla do Pleternice.Trenck sa spoliehal na to, že bola veľká tma a že ho prenasledovatelia nevidia. Tí však
na viacerých miestach podpálili stodoly a šopy, takže zrazu naokolo bolo vidno. Trenck
nemal viac ako jeden náboj, lebo jeho poľovnícka kapsa zostala v dome. Nezostalo mu iné ako
zachrániť sa útekom. Za pätami mu bežali dvaja, zatiaľ čo ostatní ho z dvoch strán
obkľúčili.Zo všetkých strán začali búchať pušky: pif, paf a zas znova a znova. Gule lietali okolo
utekajúceho Trencka. Ten preskočil jarok, odhodil Stankovu hlavu, skočil na cestu a volal o
pomoc v nádeji, že sa zjavia jeho pandúri, aby ho ochránili. Streľba neprestávala. Vtedy sa
zjavil koč, sprevádzaný ozbrojenými pandúrmi na koňoch. Volal teda na tých, aby mu pomáhali
a spolu s ním sa oborili na lotrov. Tí však odvetili, že oni platia zbojníkom výkupné a
majú pokoj od nich. — Keď ty máš s nimi robotu, to tvoja vec, nás do toho nič.Trenck v najvyššom nebezpečenstve vyskočil na koč, kone leteli cvalom a bol zachránený.Trenck trýznil i ženy hajdúchov. Prepadol o polnoci s tridsiatimi pandúrmi v hore
nocujúcich hajdúchov. Najprv streľbou, potom handžarmi zúfale bojovali obidve strany,
konečne premožení hajdúsi dali sa na útek. Tých, čo zostali ľahko ranení, kázal Trenck
dorúbať, deviatich ľahšie ranených dal dopraviť do väzenia vo svojom panskom dome, aby boli
buď dolámaní kolesom, alebo na kôl nastrčení.*Po tejto bitke hajdúsi miesto raneného Alla Vuňu zvolili si za harambašu Vidaka, ktorý
Trenckom prenasledovaný ušiel cez Sávu na tureckú pôdu pri dedine Prisac. Na druhej strane
Sávy, už na tureckej pôde, bola osada Blanica a medzi obidvoma bola kompa cez Sávu.Trenck s pandúrom Vasilom prešiel na kompe na turecký breh a odtiaľ lesom už pred
večerom došiel do osamelej chaty, v ktorej býval slabý starec, Vidakov otec. Jeho syna,
ktorého hľadal, nenašiel doma. Avšak prekutávajúc dom, našiel tam rozličné pokradnuté veci
svojich poddaných. Dal teda starca zviazať do pút, a tak zajatého viedol so svojím pandúrom
k Sáve, na miesto, kde sa delila na dve ramená. Na jednom z nich bol kedysi most, teraz už
z porúcaného mosta ostali len dve brvná, preložené na kríž. Vtedy sa znenazdajky zjavil
mladý Vidak s pištoľami za opaskom. Trenck mal len šabľu pripásanú, ale Vidaka polapil za
pravicu a povedal mu:— Vidak, ty pôjdeš so mnou!Ten vytiahol ľavou rukou z opaska pištoľu a chcel mieriť na Trencka. Ten mu však pištoľu
odrazil nabok, takže sa pušný prach rozsypal, a keď Vidak rýchlo ťahal druhú pištoľ z
opaska, vtedy Trenck vytiahol šabľu, vrazil ju Vidakovi do brucha a potom mu sťal hlavu a
hodil starcovi pod nohy. Ten sa zhrozil nad týmto strašným činom, preklínal Trencka, ktorý
na cudzej pôde spáchal taký zločin, a veštil mu, že ho za to skôr či neskôr stihne boží
trest. — Trenck nechal starca na pokoji, previezol sa na kompe cez Sávu a odišiel so svojím
pandúrom domov.*Minulo niekoľko týždňov a Trenck dostal úradný list z Osieka od komandanta generála Guadagniho,[12]v ktorom vyzýva baróna Fraňa Trencka, aby sa bez meškania dostavil do Osieka a
aby sa zodpovedal pre samovoľné a neoprávnené prekročenie hranice a pre násilenstvá
spáchané na pôde cudzej mocnosti.„Následky spáchaného skutku“ — tak znel predvolávací list — „nedajú sa v tejto chvíli
predvídať, keďže ste, barón, sotva ustálený s Portou[13]pokoj svojvoľne narušili, ako poddaný uhorského kráľa prekročiac pôdu
priateľskej susednej mocnosti a na cudzích poddaných, bez privolenia vysokej vrchnosti,
berúc si násilím zadosťučinenie. Takéto porušenie zmluvy pokoja musí sa prísne vyšetriť a
potrestať, aby Vysoká turecká Porta nemala príčinu pri jej Majestáte kráľovnej Uhorska pre
narušenie medzinárodného práva sa žalovať. Preto barón Trenck sa vyzýva, aby 20. tohto
mesiaca v tunajšom hlavnom meste sa ustanovil a za ten skutok sa zodpovedal, atď.“Trenck sa pri čítaní listu zarazil, lebo sa tentoraz domnieval, že si prenasledovaním
zbojníkov pre pokoj krajiny vydobyl osobitné zásluhy, česť a slávu, a teraz je obžalovaný a
pred súd pozvaný ako narušiteľ zákona. Takéto pokračovanie pripisoval svojmu úhlavnému
nepriateľovi audítorovi Sazzenthalovi, ktorý ho pred šiestimi rokmi za aféru v Našici bol
odsúdil na tisíc sedemsto zlatých pokuty a jeho pandúra na sedem rokov tvrdej roboty na
šanciach, pretože vec neoznámil vrchnosti, ale si sám právo vydobýjal. Trenck nemohol
zabudnúť, že ho tenže audítor vsadil do žalára a postavil pri ňom stráž, takže od hnevu
ochorel a bol by azda tam i zomrel, keby sa vtedajší komandant gróf Khevenhűller[14]nebol k nemu tak láskave preukázal a nepustil ho na slobodu. — Teraz zas, — tak
rozumoval Trenck, — tento Sazzenthal pohuckal komandanta proti mne a ja mám byť pokutovaný.
Nie, to sa nestane!Trenck teda nešiel do Osieku, ale sa písomne vyhovoril a usiloval sa ospravedlniť.
Komando však na to nepristalo a opätovne vyzvalo Trencka, aby sa dostavil osobne. Trenck
iba posmešne povedal: — Môžete ma čakať! — a nešiel. Tak prešiel istý čas a Trenck si už
myslel, že v Osieku na neho zabudli.Jedného večera však prišiel k nemu istý známy mešťan a oznámil mu: Od c. kr. komanda v
Osieku vydaný je rozkaz po celej Slavónii, aby sa jeho osoby za každú cenu zmocnili a jeho
pred súd priviedli.Trenck sa zľakol, že sa tu koná už naozaj vážne a hneď aj urobil plán. V noci zavolal
svojho pandúra k sebe, vydal mu potrebné rozkazy a tajne opustil kaštieľ. Ušiel do osady
zvanej Veliká, ktorá ležala naľavo od cesty z Požehy do Neratovice.Vo Velikej bol františkánsky kláštor, od Trenckovcov nadaný imaním, a tak sa uchýlil do
neho. Mnísi sa náramne zadivili, keď sa Trenck zjavil medzi nimi. Gvardián,[15]vyrozumejúc príčinu jeho úteku z domova, robil všetko možné, aby jeho
prítomnosť zostala tajnosťou. A predsa tento jeho útulok bol v Osieku vyzradený a komando
nariadilo poslať do Velikej oddiel pechoty, kláštor prepadnúť a priviesť lapeného Trencka.
Toto zavčasu jeden mních z Osieka dal gvardiánovi na vedomie. Keď ten hroziace
nebezpečenstvo ihneď oznámil Trenckovi, nahnevaný barón hrešil a vyhrážal sa zradcovi
hroznou pomstou. Gvardián križujúc sa, prosil ho, aby takými rečami nezneucťoval posvätné
miesto, keďže ho komando „propter crimen laesae pacis, in politicis“[16]prenasleduje. Trenck napísal chytro list do Viedne svojmu tamojšiemu agentovi
Leberovi, ktorému vyložil svoje položenie, a žiadal od gvardiána, aby jedného spoľahlivého
frátra ihneď poslal s jeho listom do Pleternice, čo gvardián aj urobil, len aby sa zbavil
nemilého hosťa. Z Pleternice prišiel skoro Trenckov pandúr s tromi koňmi. Na tretieho totiž
naložili barónove šaty a osem tisíc zlatých, a tak ako tajne bol prišiel, tak aj tajne v
noci ušiel z kláštora, ani svojmu sluhovi nezjavil, kam idú. Trenck si vyvolil cestu na
Pakrac a sluha viedol vedľa seba koňa s proviantom. Koňa kŕmili vždy len v osamelých
dvoroch, väčšie osady obišli, cez deň odpočívali v lese, ale v noci sa ponáhľali. Cestou
preklínal Trenck audítora z Osieku ako svojho prenasledovateľa, že totiž on ako zemský pán,
ktorý v tejto krajine do dvesto osadám vládne, pred svojimi vlastnými poddanými sa musí
ukrývať a utekať ako zlodej.Medzitým práve v tom čase bol v Slavónii vypukol mor a vojenský kordón bol postavený na
hranici medzi Slavóniou a Chorvátskom. Ťažké pokuty boli vyhlásené na každého, kto by sa
násilím protivil kordónu. Len čo sa priblížili k hranici, stráž ihneď zakázala Trenckovi
prechod. Barón sa podrobil rozkazu, stiahol sa späť, čakajúc v úkryte, kým nadíde noc;
potom obišiel stráž a zjavil sa na hranici. Tiekla tam Ilova[17]ako pohraničná rieka. Trenck popchnúc koňa, preplával rieku, za ním sluha i s
nákladným koňom. Na protiľahlom chorvátskom brehu ich pristavili roľníci, no keď ich Trenck
štedro obdaroval, nielenže ho ďalej slobodne prepustili, ale keď u nich prenocoval, ešte ho
odprevadili po tajných cestách ďalej.Na štvrtý deň po svojom úteku dostal sa do Záhrebu, hlavného mesta Chorvátska, a tam sa
ubytoval u jedného zámožnejšieho kupca, s ktorým bol v známosti. Keď však Trencka spoznali,
vypovedali ho z mesta, pretože nemal pocestný list. Nahnevaný šľachtic hrešil, lebo ho ako
dákeho tuláka alebo špióna vyhnali z mesta. Za mestom sa uchýlil k mýtnikovi. Odtiaľ chodil
do mesta k mestskému kapitánovi, až konečne po dvoch týždňoch, keď mu kapitánova žena
vyprosila u muža pocestný list, predal všetky tri kone a na poštovom koči i so svojím
sluhom šiel prosto do Viedne.*Keď Trenck došiel do Viedne, v ten čas práve cisár Karol VI.[18]ležal na smrteľnej posteli v päťdesiatom piatom roku svojho veku. Jeho záľubou
bývala poľovačka na vodné vtáky, pri ktorej premoknutý a prechladnutý upadol do smrteľnej
choroby. Bolo to začiatkom októbra 1740.[19]V tejto jeho poslednej chorobe ho veľmi utrápila a náramne znepokojila zvesť o
strate mesta a pevnosti Belehradu, kde turecký vezír pred očima rakúskej posádky
vychádzajúcej z Belehradu, dal pred sebou niesť zástavy, vzaté Rakúšanom pri Grocke,[20]a tak vošiel do mesta a pevnosti. Čo hrdinský Eugen pri Zente[21]vyhral, to teraz prehrali Seckendorf, Wallis a Neipperg.[22]Cisár Karol nemohol zabudnúť na to, že v septembri roku 1739 bol dohodnutý mier.[23]Dňa 11. októbra prišiel cisár z poľovačky, usporiadanej pri jazere Neziderskom (Fertó),
na smrť chorý do Viedne. — Jeho dcéra Mária Terézia sa vtedy v nádejnom stave v piatom
mesiaci nachodila a za šesť dní a nocí ustavične bdela pri svojom chorom otcovi, takže ju
sám cisár prosil, aby sa šanovala a dožičila si odpočinok, keď už tušil svoju blízku smrť.[24]Medzitým sa s jej manželom Francom celé dve hodiny dohováral bez svedkov. Potom
sa ešte modlil k bohu za ochranu a požehnanie pre svoju dcéru Máriu Teréziu a posledný raz
zvolajúc významné slová: Barcelona, Barcelona, Belehrad, Belehrad, zomrel o jednej hodine o
polnoci 1740.[25]V tom čase dvadsaťtriročná Mária Terézia ujala sa panovania. Vo Viedni bola drahota a
tamojší ľud bol nespokojný pre nedostatok chleba. Cisárovná dala hneď porobiť poriadok, aby
sa drahota zamedzila a chlieb i mäso zlacneli.[26]No len čo Mária Terézia zasadla na trón, už bavorský vyslanec gróf Törring[27]menom svojho kurfirsta Karola Albrechta[28]poslal dekrét na rakúske dvorské najvyššie úrady, v ktorom ich ako vtedajší
zemepán a vladár povolával pred seba. Písmo bolo pod bavorsko-rakúskou pečaťou. — Kurfirst
sa totiž odvolával na testament, napísaný pred dvesto rokmi, v zmysle ktorého panovanie v
Austrii by vraj teraz malo pripadnúť jemu. Tieto dekréty však neboli ani odpečatené, ale
naspäť poslané Törringovi s príkazom, aby do šiestich hodín opustil Viedeň. Dali mu oddiel
Lobkowitzových kyrysníkov[29]a tí ho odprevadili na hranicu.Trenck s výzorom obra, pravého Goliáta, každému padol vo Viedni do očí. Sadol si do
hostinca, a len čo sa obliekol, aby navštívil svojho agenta Lebera, už hostinský, človek
podozrievajúci, oznámil polícii svojho neznámeho hosťa, takže k nemu vyslaný major s dvoma
vojakmi sa s ním stretli temer na schodoch.Trenckov agent sa náramne zadivil, keď ho Trenck navštívil, lebo sa predtým osobne
nepoznali, ibaže si listy písali. Radoval sa, že ho vidí, lebo Trenck vedel s ľuďmi
prívetivo zaobchádzať, pokiaľ sa to nevzťahovalo na nejakú z jeho náruživostí. Tak píše o
ňom jeho pokrvný Fridrich Trenck,[30]že v obchode s ľuďmi bol jedným z najpríjemnejších mužov na svete. Hovoril
plynule siedmimi rečami, mal rád žarty a bol osobitne duchaplný pri bystrých nápadoch,
vyznal sa i v hudbe, mal príjemný hlas, spieval umelecky, takže svoj chlieb by si bol mohol
vyslúžiť aj v divadle; vedel byť zaujímavým a milým, no naproti tomu, kde mohol rozkazovať,
tam bol ozajstným netvorom a zúrivcom.Keď svojmu agentovi rozpovedal príčinu svojho príchodu, ten povážlivo krútil hlavou,
hovoriac:— Vaša vec je pre vás veľmi nebezpečná, lebo padá do rozporu s politikou vlády. Jej
Veličenstvu kráľovnej Uhorska hrozí zvonka mnohonásobné nebezpečenstvo, a preto ona s
mocnosťami, s ktorými je v pokoji, chce zachovať úplný pokoj. Pán barón to zná, s akými
ohromnými obeťami je pokoj vykúpený od Vysokej Porty. Preto aj povážiť môžete, aké nemilé
to byť musí našej vláde, keď ten prípad v Carihrade je známy a na veľmi zlú stránku
vysvetľovaný byť môže. V druhom čase by žaloba slavónskej krajinskej správy bola menej
dôležitá, ale v tomto práve kritickom okamihu je veľmi závažná!Trenck zúril, že pre jedného zbojníka má toľké nepríjemnosti a že na neho žaluje nie
turecká vláda, ale Guadagni, podpichnutý jeho úhlavným nepriateľom Sazzenthalom.Nato mu odvetil agent:— Z tejto jedinej okolnosti môže povstať dáka iskra nádeje, lebo keby Vysoká Porta
žalovala na vás, tak by vaša vec bola celkom stratená.Vtom pribehol sluha z hostinca od Bielej labute a oznamuje, že major od stráže prišiel k
nemu do hostinca, aby sa zmocnil osoby pána baróna, no keď ho nenašiel, odviedol so sebou
sluhu a všetku bagážiu.Nahnevaný Trenck si trhal vlasy, nadávajúc na audítora v Osieku, ktorý je vraj príčinou
jeho nešťastia.Agent poslal medzitým sluhu domov a krotil zúrivého Trencka, aby sa teraz rýchle
rozhodol, lebo v každej chvíli môže prísť stráž a zmocniť sa ho. Na radu agenta šiel Trenck
hľadať útočište pri mníchoch — šotoch, a keď ho tam neprijali, pri kapucínoch, ktorí sa na
prosbu agenta ukázali povoľnejšími a poskytli Trenckovi na tridsaťšesť hodín právo azylu.Ešte toho dňa popoludní vybral sa princ Karol z Lotrinska,[31]švagor cisárovnej, do cisárskej hrobky ku kapucínom, aby vykonal pobožnosť pri
hrobe Karola, svojho druhého otca. A vtedy skrsla myšlienka v Trenckovej hlave. Prosil
jedného mnícha, aby mu ukázal miesto, kadiaľ by sa mal princ vrátiť od hrobu. I postavil sa
tam Trenck, čakajúc trpezlivo na princov návrat. Ako sa princ priblížil, Trenck sa vrhol
pred ním na kolená. Princ sa zarazil a spýtal sa gvardiána:— Kto je tento človek?— Barón Trenck zo Slavónie!— A čo hľadá barón Trenck zo Slavónie pri kapucínoch vo Viedni? — spytoval sa ďalej.Na to Trenck:— Najosvietenejší knieža! Pri vašich nohách leží biedny, nespravodlivo prenasledovaný
azylant.— Barón, vy ťažkú obžalobu robíte pred súdom Jej Veličenstva!— Najmilostivejší pane, ja sa neopovažujem tvrdiť, že by som bol nevinný, len toľko sa
osmeľujem tvrdiť, že som nespravodlivo prenasledovaný.— A čo ste zavinili? Bezpochyby duel!— Najosvietenejší princ! Ja som vo vlasti svojej prenasledoval zbojníkov, aby som
verejnú bezpečnosť upevnil. Vo svojej horlivosti za obecné dobro som sa však priďaleko
odvážil a v prenasledovaní jedného lotra prekročil som tureckú hranicu a zločinca, ktorý
bol tureckým poddaným, som tam usmrtil.— Aj, aj, barón, to bolo veľmi neopatrné.— Uznávam svoju vinu a prosím o milosť.— Vstaňte hore!Trenck vstal a jeho obrovská postava urobila príjemný dojem na princa. Stal sa
prívetivejším a vravel:— Musím sa o tejto vašej záležitosti dôkladnejšie prezvedieť, ale toto posvätné miesto
na túto vec nie je príhodné. Zajtra príďte ku mne.— Najosvietenejší knieža, bohužiaľ, nie som vstave toto najmilostivejšie povolenie
použiť.— Ako to myslíte, barón?— Ja som v nebezpečenstve, že v tom okamihu, ako toto svoje útočište opustím, zlapajú
ma.Princ premýšľal a vravel:— Budem hovoriť s grófom Harrachom,[32]aby vás počas vyšetrovania nechali na slobode. — Nato prívetive kývol rukou a
vzdialil sa.Po jeho odchode Trenck vyobjímal gvardiána, ďakujúc mu a sľubujúc vďačnosť jemu i
kláštoru.V tom čase vydržiavali sa vo Viedni slávnosti s veľkou pompou, holdovalo sa totiž Jej
Veličenstvu cisárovnej. Cisárovná prijala od krajinského maršala všetky dvorské i poddanské
úrady a súdy. Mestská rada a celé meštianstvo skladali jej prísahu vernosti a nato 22.
novembra 1740 holdovali jej stavy rakúske.*Ešte pred týmito udalosťami zdržiaval sa Trenck dva roky v Rusku. Šiel tam jednak pre
mrzutosti, ktoré mal tu doma, jednak preto, že pociťoval potrebu cestovať a konať.Keď Rakúšania viedli s Turkami vojnu, ponúkol sa Trenck poľnému maršalovi Seckendorfovi
so štyrmi tisícami pandúrov, ktorých on sám chcel naverbovať a ozbrojiť a potom vtrhnúť do
Bosny; keďže maršal túto jeho ponuku odmietol,[33]to tak domrzelo Trencka, že šiel k Rusom, a to tým radšej, lebo prvý manžel
ruskej cárovnej Anny, hercog Kuttler z Kurlandu,[34]bol ďaleký príbuzný Trenckovej matky. Keď teda ruský obrist Cumming prišiel do
Uhier, aby verbovaním doplnil tu svoj husársky pluk, pridružil sa Trenck k nemu s
privolením svojho otca a menovaný bol kapitánom. Šiel na Kyjev do Bendera[35]a mal tam veľmi časté škriepky a duely so svojimi kamarátmi a predstavenými a
veľmi málo priateľov v regimente.[36]Poľný maršal Műnnich,[37]ktorý bol Trenckovi naklonený, povolal ho ako kuriéra do Očakova[38]ku generálovi Stoffelovi, a ten ho poslal do Astrachánu.[39]Keď ruská armáda prešla rieku Bug, dostala sa medzi pustatiny, pri ustavičných
roztržkách k Turkami a Tatármi. Trenck sa bil udatne, Rusi však stratili v týchto bitkách
do päťdesiattisíc chlapov a do dvadsaťtisíc koní. Už tu mal Trenck veľké nepríjemnosti a
bol obžalovaný, že sa vydával za pokrvného cárovnej.[40]— A vtedy si kúpil jednu otrokyňu.[41]Na konci apríla nasledujúceho roku znova sa začala vojna. Ruská armáda v máji prešla cez
poľskú Ukrajinu. — Tu môj obrist, osobný môj nepriateľ, obviňoval ma, že som sa bez jeho
vedomia vzdialil z tábora — hovorí Trenck. — Dal ma do áreštu a do pút. Pri tejto
príležitosti som ho tak ubil, keď ma neprestával dráždiť a so mnou sa vadiť, že padol na
zem a štrnásť dní trvalo, kým sa zotavil. Poľný maršal Műnnich dal vec vyšetrovať, ja som
bol za nevinného uznaný a pre svoje zásluhy vo vojne s Tatármi na majora povýšený. Po
viacerých pre nás šťastných bitkách prešla naša armáda cez Prut, zaujala Jassy, odkiaľ
hospodár ušiel. Niektoré naše čaty zabiehali až po Fokšany a Bukurešť. Tu sme počuli, že
Rakúsko uzavrelo s Turkami nečestný pokoj.[42]My sme krajinu spustošili a vzali do otroctva stotisíc ľudí a množstvo dobytka.
Každý dôstojník si vzal otrokov, koľko chcel, Trenck si vzal dve dievčatá, jednu Židovku a
jednu Rumunku, takže mal teraz už tri otrokyne.Potom už nasledoval najstrašnejší Trenckov deň, ako sám vravieval. Slúžil v Orlovského
dragúnskom regimente ako major. Na pochode sa povadil so svojím obristom Mayerom, ktorý ho
obviňoval z nedbanlivosti v službe. Trenck vo svojej náruživosti hovoril urážlivo o panej
obrista. Z toho povstala veľká nenávisť a zvada medzi nimi, až raz Trenck svojho obrista
vyzauškoval. Nato ho generál Rumiancev dal zlapať a zatvoriť. Sám Műnnich, jeho doterajší
ochranca, keď mu o tom priniesli správu, zvolal: — S týmto človekom nemožno ďalej vydržať,
musíme ho do blázinca zatvoriť! — Vojenský súd ho odsúdil na smrť zastrelením. — 10.
januára prišiel ku mne do žalára adjutant, — vraví Trenck. — Ja som práve bol chorý na
zimnicu. Aj napriek tomu som musel ísť na sneh a ľad, kde ma obkolesilo vojsko. Prečítali
mi ortieľ smrti a ja som mal byť zastrelený. Chceli mi oči zaviazať, ale ja som to
nedovolil. To som však už dovoliť musel, že mi jeden poddôstojník podľa ruskej obyčaje
pripäl kríž z bieleho papiera na ľavé prsia. Granátnici stáli už v pohotovosti strieľať.
Vtom však pricválal zástavník a priniesol milosť od maršala. Jeho veľkodušnosti ďakoval som
teda za život. Zato však bol som vylúčený z armády, odsúdený na šesť mesiacov na šiance a
potom som mal byť vyvedený za hranicu. Odviedli ma do Kyjeva, kde som podplácaním získal
aspoň toľko, že ma nezavreli spolu s kadejakou na Sibír odsúdenou háveďou, ale mi dali na
bývanie osobitnú, zemou pokrytú kolibu. Tam som ochorel a žiadal som si kňaza spovedníka.
Navštívil ma jeden františkán, misionár z Neapolu, zaujal sa za mňa pri generálke z
Löwenthalu, pri ktorej bol spovedníkom, a tá sa za mňa prihovorila u maršala Műnnicha. Ten
pri tej príležitosti vravel:— Trenck je bezuzdný človek, neraz som pri ňom zažmúril oko, no teraz som nútený za
príklad iným prísne pokračovať proti nemu.Predsa však, napriek týmto tvrdým rečiam, dali mi dolu putá a držali ma na hlavnej
strážnici. 3. februára, na deň narodenia cárovnej, bola u maršala veľká hostina, po ktorej
sa maršal vybral na prechádzku a náhodou šiel popri hlavnej strážnici. Ja som sa pred ním
hodil na kolená a zvolal som:— Pane! Milostivý pane, či sú to vaše rozkazy, aby cudzozemský gavalier, ktorý na česť
do tejto krajiny prišiel a pretože si svoju česť chránil, má hanebne na šiancoch robotovať?
Zmilujte sa nado mnou!Táto prosba ako aj obranný spis mali dobrý následok. Trenck dostal znova milosť a s
vojenskou eskortou bol vyprevadený až na poľskú hranicu.[43]V Európe panoval pokoj, len za oceánom, v Západnej Indii, Anglicko so Španielskom začali
vojnu, keď španielski colníci anglickým pašovníkom poodrezávali uši. Preto kráľ Juraj II.[44]vypravil flotu do Západnej Indie a rozkázal napadnúť španielske osady.V tomto čase zomrel cisár Karol VI. a prestol zaujala Mária Terézia. Hneď sa ukázalo,
aká pravdivá bola výpoveď slávneho Eugena Savojského, že stotisíc ozbrojených mužov a plná
pokladnica viac stoja ako stotisíc traktátov.Bavorsko povstalo najprv proti dedičke rakúskeho trónu, gróf Törring do šiestich hodín
musel sa vzdialiť z Viedne a kyrysníkmi bol odprevadený za hranicu; avšak Perusa ako
mimoriadny bavorský vyslanec zostal vo Viedni vybaviť politické otázky.[45]Čoskoro nato prišli odpovede ostatných dvorov na notifikáciu cisárovnej a boli povážlivo
nebezpečného obsahu.Filip V., kráľ španielsky,[46]osoboval si právo na všetky krajiny Rakúska.Karol Emanuel, kráľ sardínsky,[47]robil si nároky na kniežatstvo milánske.Ľudovít XV., kráľ francúzsky,[48]stál na strane Bavorska a Španielska a chcel byť sudcom vo veci zmierenia, aby
takým činom umožnil rozdelenie rakúskych krajín. Nastala vojna, najprv len diplomatická,
perom a atramentom, v tichosti, ale každá mocnosť zbrojila a hotovila sa do vojny.Medzi viedenskými ministrami bol veľký poplach, malomyseľnosť a beznádejnosť. Štátny
kancelár — minister vonkajších vecí gróf Sinzendorf[49]bol natoľko zronený na duchu, ako čo by už bol videl nepriateľa opanovať Prahu,
Linec, ba aj samu Viedeň.Proti tejto malomyseľnosti ministrov zaskvela sa mladá cisárovná obdivuhodnou
odhodlanosťou a dôverou. Ona si dala od stavov holdovať vo Viedni, veľvojvodu svojho
manžela menovala za spoluregenta, veľmajstra Zlatého rúna a oprávnila ho pri nemeckom bunde
hlasovať menom českej koruny.Generálov Seckendorfa, Neipperga a Wallisa, ktorí boli ešte od tureckej vojny vo
vyšetrovaní, rozkázala prepustiť na slobodu a pravotu proti nim zastaviť, ba sčiastky im aj
nahradila ich predošlé vojenské hodnosti.Princa Karola Lotrinského menovala za generálneho poľného maršala a generála Pálffyho za
komandanta v Čechách.[50]Pritom zaviedla mnohé úpravy, mnohé zbytočné dvorské úrady zrušila a všade vyzývala k
sporivosti. V štátnej pokladnici nebolo viac ako 87 000 ríšskych toliarov. Vojska bolo
podľa výkazov najvyššej vojenskej dvorskej rady 135 000 mužov — na papieri, ale v
skutočnosti len 68 000. A s touto armádou, s takou pokladnicou mala zahnať všetky
nebezpečenstvá. Kam len oči obrátila, všade povstávali nepriatelia, ako keď sa približuje
búrka a hrmí zďaleka. Každý len bojazlivo načúval, z ktorej strany najprv hrom udrie.Najodvážnejší a najnebezpečnejší sok cisárovnej sa dosiaľ ešte neukázal, ba vo Viedni ho
dosiaľ ani len v podozrení nemali. Až keď ôsmy týždeň po Karolovej smrti doletela do Viedne
ohromujúca správa: kráľ Fridrich Pruský vtrhol do Sliezska! Bolo to ako hrom z jasného
neba.Fridrich II.[51]zasadol na pruský trón 31. mája 1740, teda sotva päť mesiacov pred smrťou
rakúskeho cisára Karola VI. Po otcovej smrti našiel bohatú štátnu pokladnicu a 76 000
chlapov dobre vycvičeného vojska.Pred sto rokmi, roku 1619, pozostávala vojenská moc Brandenburgovcov z trinástich
kompánií regulárneho vojska. Pred tridsiatimi rokmi, roku 1701, cisár Leopold Rakúsky
použil svoje právo vymenovať kráľov a povýšil pruské vojvodstvo na kráľovstvo.Otec Fridricha II., Fridrich Viliam,[52]bol múdry štátnik, hoci drsnej obyčaje, takže ho jeho vlastný švagor Juraj II.,
anglický kráľ, rád posmešne prezýval len „strážmajstrom“, „kráľom hradských ciest“ a
„ríšskym hlavným posýpačom“.Pravda, tento hlavný ríšsky „posýpač“ pri všetkom svojom čudáctve so svojou obrovskou
gardou a večernými schôdzkami pri pive vedel piesočné divé pustatiny pretvoriť na úrodné
polia, zakladať mestá a osady. Privolal početné rodiny Frankov a Švábov, prijal zo
Salzburgu šestnásťtisíc vysťahovalcov, ktorých náboženský fanatizmus vyhnal z ich vlasti, a
mnohých cudzozemcov prijal aj do civilnej aj do vojenskej služby.Fridrich II. si ľahko našiel príčinu vojny. Odvolával sa na staré, väčšinou neoprávnené
nároky na jednotlivé čiastky Sliezska. Čas na vojnu s Austriou zdal sa mu teraz
najpríhodnejší. Rakúsko sa po smrti cisára Karola ocitalo v poľutovaniahodnom stave. Štátna
pokladnica bola prázdna, niektoré provincie, len nedávno od Turkov späť dobyté,
schudobnené, v ostatných krajinách veľa nespokojnosti. Pevnosti v zlom stave, armáda
rozptýlená od Brašova po Freiburg v Breisgaue, od Hlohova v Sliezsku[53]až po Miláno. Okrem toho rakúski vojaci, i pechota, jazdectvo i delostrelectvo,
boli veľmi zaostalé aj z ohľadu na manévrovanie, aj na paľbu. Všetko toto bolo Fridrichovi
veľmi dobre známe a nadovšetko ešte, že pri tomto stave práve bola hlavou ríše žena, to ho
hnalo možno do vojny.Svoj hlavný vojnový plán držal Fridrich v tajnosti. Niekoľko pochodov v tú stranu k Rýnu
malo vzbudiť mienku, že mu ide o krajiny Jűlich a Berg.[54]Ani najstarší z jeho generálov, princ z Dessau,[55]nevedel, čo kráľ zamýšľa.Konečne spozoroval rakúsky vyslanec v Berlíne, že kráľ na sliezskych hraniciach
zhromažďuje vojsko, a oznámil to do Viedne. Dostal však odtiaľ odpoveď, že tomuto chýru
nechcú a nemôžu veriť. No keď i po druhýkrát opakoval svoju správu, poslali z Viedne
druhého vyslanca, aby kráľove zámery dôkladne preskúmal. Fridrich sa najprv všelijako
vyhováral, ale napokon vyslanca oficiálne upovedomil o svojom predsavzatí. Rakúsky generál
Botta d’Adorno[56]odhováral kráľa všemožne od vojny. Fridrich mu odsekol:— Všetko je už neskoro. Rubikon sme už prekročili!A tak sa aj stalo. Gróf Gotter[57]bol už poslaný s rozkazmi ako mimoriadny vyslanec do Viedne. Prišiel sem 15.
decembra, ale pruská armáda už 13. decembra bola prekročila hranice Sliezska.V ten večer po odchode rakúskeho generála Bottu bol veľký maškarný bál v berlínskom
kráľovskom zámku. Kráľ sa zabával medzi veselými maskami, avšak o polnoci nepozorovane
zmizol zo salónu a rýchlo sa ponáhľal k hraniciam Sliezska.*Keď prišla zvesť o vpáde Prusov do Sliezska, nastal všeobecný strach vo Viedni, lebo
Rakúsko nebolo na vojnu pripravené a v samom Sliezsku nemalo viac ako tri batalióny a dve
stotiny granátnikov. Armádu bolo treba vypraviť proti nepriateľovi uprostred zimy. Tá sa
zhromažďovala na Morave a komando bolo zverené generálovi Neippergovi.Trenck sa v srdci radoval, že bude vojna, a akoby bol tušil, že aj on sa na nej
zúčastní, lebo on bol človek, ktorý nemal rád pokoj, ale bitky a dobrodružstvá; rozkošami
jeho života boli bravúry.Ale vojenská disciplína nebola mu po chuti. On rád rozkazoval, ale nerád poslúchal, a
kto stál pod ním, musel byť jeho otrokom, pritom on sám sa nerád podrobil vyššej autorite.
A práve preto, ako aj pre svoje trpké skúsenosti v ruskej armáde, váhal a nevedel, čo by
mal robiť. Zdráhal sa ako dôstojník vstúpiť do vojska, keď už bol majorom v armáde maršala
Műnnicha.Vtom prišiel lokaj od dvora a odovzdal Trenckovi biletu. Keď Trenck písmo prečítal,
naradovaný povedal lokajovi: — Hneď prídem. — I obliekol na seba sviatočné šaty,
premýšľajúc o svojom terajšom položení, o svojej pravote a o vojne.Princ Karol mu sprostredkoval nielen to dobrodenie, že počas svojej pravoty mohol zostať
na slobode, ale aj to, že dostal audienciu u kráľovnej. Najal si teda koč a viezol sa do
burgu, premýšľajúc, čo by mal kráľovnej povedať. I on i jeho pandúr pre obrovské postavy i
pre divné uniformy budili všeobecný údiv. Aj zámocká garda pozerala s prekvapením na týchto
dvoch Goliátov. Trenck vošiel do predsiene, kde dvaja gardisti držali stráž a veľa ľudí
čakalo na audienciu, lebo Mária Terézia rada udeľovala audiencie, chcejúc všetko sama
vidieť a počuť, čo ju urobilo populárnou. Každý, vracajúc sa z audiencie, prejavoval na
tvári radosť a uveličenie.Konečne prišiel rad na Trencka. Ten vstúpil do sály s tlkotom srdca. Uprostred sály
stála mladá dáma a vedľa nej naľavo, o krok nazad, mladý pán.Dáma bola vyššieho vzrastu ako obyčajné ženy, štíhlej, pôvabnej postavy, s bystrým
zrakom, ale milostivým. V jej tvári sa zrkadlili cnosť, dobrota, veľkodušnosť a srdečnosť.
Celá jej postava bola krásna, plná majestátu. To bola Mária Terézia. Šaty mala z čierneho
zamatu. Pán po jej ľavom boku, sotva tridsaťdvaročný, príjemného zovňajšku, s plnou tvárou,
vysokým čelom, postavy dosť vysokej, nosil sa jednoducho, bez všetkého skvostu, len golier
mal štikovaný, šaty na spôsob francúzskeho kroja. Tento pán nič nehovoril, len so záujmom
počúval kráľovnej reči. Bola to jeho Kráľovská Výsosť Franc Lotrinský,[58]manžel Márie Terézie.Barón Trenck, vrhnúc sa na kolená pred kráľovnou, urobil hlavou poklonu.Mária Terézia dala mu rukou znak, aby vstal hore, a oslovila ho:— Vy ste barón Trenck?— Vášho Majestátu najvernejší poddaný.— Vy ste sa previnili.— Veličenstvo! Hlboké oľutovanie naplňuje moje srdce.— Nebude vám treba spáchaný čin ľutovať, keď sa odhodláte nikdy viac sa nepreviniť.— Veličenstvo, moja horlivosť ma tak ďaleko uchvátila…— Horlivosť schvaľujem, ale kto sa dá ďaleko uchvátiť, práve tak sa previní, ako aj ten,
kto predčasne ustúpi. Môj panovnícky dom je aj tak ohrozený zlými nepriateľmi. Či mi chcete
ešte aj s mojím priateľským susedom narobiť nepríjemnosti? Treba sa mierniť. Koľko máte
rokov?— Ešte nie tridsať, Veličenstvo.— Ženatý?— Bol som.— Dietky?— Pomreli.— Skoro sa rozhodnete pre druhú manželku?Trenck nevedel, čo má na to odpovedať.— Vy sa musíte zase oženiť. Ja vám obstarám dobrú paniu.— Veličenstvo! Teraz práve nastal čas, v ktorom by som ja len tej navznešenejšej medzi
všetkými paniami, najmilostivejšej kráľovnej mojej slúžiť si žiadal.— Vaša oddanosť môjmu panovníckemu domu sa mi páči. Hovorte, čo žiadate!— Jeden z nepriateľov Vášho Veličenstva sa opovážil do Sliezska vtrhnúť a Vášho
Veličenstva krajinu ako aj verných poddaných s vojskom prepadnúť. Ja som previnilec a želal
by som si Vaše Veličenstvo o svojej vernosti a oddanosti voči najvyššiemu cisárskemu trónu
presvedčiť. Na tento cieľ chcel by som Vášmu Veličenstvu tisíc pandúrov postaviť, ktorých
by som aj sám na svojich panstvách naverboval, na svoje trovy zbrojou a mundúrom zaopatril
a ja sám proti nepriateľom Vášho Veličenstva do vojny viedol.Kráľovná chvíľu premýšľala, potom spokojne pokývala hlavou a vravela:— Placet![59]Vaša ponuka mi robí osobitné potešenie. Bude ma tešiť, keď počujem o vás a
vašich pandúroch a o ich niektorých víťazstvách. Čím ste sa previnili, to buď zabudnuté.
Rozkážem svojmu prezidentovi vojenskej dvorskej rady, aby vám doručil patent
obriststrážmajstra. Keď svoje mužstvo budete mať pokope, dostavte sa sem, aby ste potom
dostali ďalšie rozkazy.— Veličenstvo! — zvolal naradovaný Trenck a hodil sa zase na kolená, — túto milosť, keď
bude treba, zaplatím svojím životom.— A kedyže sa mienite sem navrátiť?— Veličenstvo! Moja légia bude čoskoro pokope, lebo v mojej vlasti je veľa ľudí, ktorí
sa tým previnili, že zlým ľuďom, ktorých som ja prenasledoval, poskytli prítulok a potom
bojac sa pokuty, ušli do hôr. Počet týchto, nie natoľko zlých ako poblúdených ľudí, je
značný. Keď mi teda Vaše Veličenstvo najmilostivejšie povolenie udeliť ráči pre týchto
ľudí, keď vstúpia do mojej légie, generálny pardon vyhlásiť, tak bude počet v krátkom čase
doplnený a ja mám nádej, že začiatkom apríla zase sa tu ustanovím.— Generálny pardon, placet. Ale len pre zavedených, aby ste mi nepriviedli nijakých
zbojníkov a lotrov, to pre našu reputáciu v cudzozemsku. Či ste ma porozumeli? Tak dobre.Trenck odišiel z audiencie uveličený.Keď sadal do koča, vravel hrdo svojmu pandúrovi:— Ja som odteraz major a komandant légie pandúrov.*O niekoľko týždňov dostal Trenck dlho očakávané dokumenty, ako aj majorský patent,
predpisy na ustanovenie čaty pandúrov a splnomocnenie na generálny pardon.V hostinci, kde bol Trenck ubytovaný, kázal svojmu pandúrovi chytro vziať a usporiadať
všetku batožinu na odchod. Sám uradovaný nad takým obratom veci kázal pandúrovi spievať
veselé národné piesne. Ten spieval, ako mu hrdlo stačilo.Vtom počul mocné klopanie na stenu susednej izby a mužský hlas:— Dočerta! Čo to za rev v susednej izbe!Trenck zavolal rýchlo:— A čo vás do toho, čo sa v mojej izbe deje!— Vy nie ste sám jediný hosť v tomto hostinci, — odvetil sused.— Ja môžem vo svojej izbe robiť, čo sa mi páči.— To neobstojí, lebo tak by ste mohli aj celý boží deň na trúbe trúbiť, čo by sa ani
susedom ani samému hostinskému páčiť nemohlo.— A či viete, s kým máte robotu?— Mne je to jedno.— Ja som barón.— A moja rodina je tiež zemianska.— Ja som bol kapitánom.— A ja nadporučíkom!— V ruskej službe!— Tak ako aj ja!— Ja som teraz majorom Jej Veličenstva uhorskej kráľovnej!— Ja síce ešte nie som, ale mám nádej ním sa stať!— Ja som statkárom v Slavónii.— A hlava mojej rodiny bol grófom a pairom v Škótsku.— Ja sa volám Trenck.— A ja Laudon.[60]Len čo Trenck počul toto meno, vbehol do susednej izby, volajúc s prekvapením:— Vy ste Ernest Gideon Laudon?— Ako vidíte, — odpovedal ten chladno.Laudon bol toho času mladý, asi dvadsaťpäťročný muž, strednej pevnej postavy, ale veľmi
chudý, podlhovastej tváre, vlasy mal červenkasté, čelo široké, oči tmavopopolavé, s hustým
obočím. Zdal sa byť vždy pohrúžený v hlbokých myšlienkach, jeho tvár mala výraz priamy,
vážny a studený, nikdy sa nesmial, len veľmi zriedka usmieval.V tej chvíli, keď Trenck vkročil do jeho izby, sedel za stolom, chrbtom k stene, na
ktorú predtým bol klopal. Pred ním na stole bola rozostretá mapa, ktorú študoval, vedľa nej
stála misa s pečienkou a fľaša s vodou.Laudon ani nevstal, aby prichodiaceho privítal.— Či sa ešte rozpomínate na mňa? — začal Trenck.— Ja mám dobrú pamäť a ako pozorujem, vy ste ešte vždy excentrická hlava ako predtým.Trenck sa zasmial a odvetil:— A vy ste ešte vždy ten pošmúrny a na slovo skúpy Laudon. Vari študujete?— Zabávam sa.— Azda som vám na ťarchu?— Nie som nezdvorilý.— Zajtra ráno odcestujem, či vás smiem pozvať na spoločnú večeru?— Ja dnes neopustím svoju izbu.— Teda zostaneme tu a vypijeme spolu fľašku vína.— Ja pijem vodu.— Voda pre žaby! — I zavolal na svojho pandúra a rozkázal priniesť vína.— Tak ste vy tiež opustili ruskú službu? — spytoval sa Trenck.— Ja som za sedem rokov slúžil Rusom.— Kedy ste ako kadet vstúpili do služby?— Roku 1731. Najprv sme mašírovali do Poľskej na dvojnásobnú voľbu kráľa, potom k Rýnu
ako pomocné vojsko proti Francúzom.— A napokon v preslávnej výprave proti Turkom pod maršalom Műnnichom, kde som aj ja bol.
Tam sme sa častejšie vídali.— Ale sme do bližšej známosti nikdy neprišli.— Bo ste vy veľmi odpudzujúcej povahy, čo ma inak neodstrašuje, lebo aj za chladnou
povahou môže stáť muž na pravom mieste.— Jedzte z tej pečienky, — povedal Laudon, — keďže ste mojím hosťom, nechcem, aby ste
odišli lačný.— My sme spolu bojovali a môžeme spolu aj jesť, — vravel Trenck, čiahajúc do misy.— A vy ste udatne bojovali, to je pravda, — doložil Laudon.— Možno ešte spolu bojovať budeme.— Dosť možno.— Ale ako ste sa dostali do Viedne?— Pretože sa mi v Ruskej nepáčilo. Stala sa mi krivda. Hľadajúc pomoc, vybral som sa do
Petrohradu, kde je dvorný maršal, gróf Löwenwald, mojím krajanom.— Teraz chápem, a tunajší generál Löwenwald je vlastný brat ruského maršala?— Tak je. Ja som sa v Petrohrade zoznámil s maršalovým sekretárom Hofstellerom, ten ma
nahováral, aby som sa vybral do Viedne službu hľadať. Tak som teda kvitíroval a Hofsteller
mi dal odporúčajúci list.— Teda ste prosto prišli do Viedne?— To nie. Najprv som sa zastavil v Berlíne, kde som našiel veľa bývalých ruských
dôstojníkov. Tí ma nahovárali, aby som aj ja vstúpil do pruskej služby a sľubovali, že ma
predstavia kráľovi. I stalo sa tak.— A ako vás prijal kráľ?— Najprv si ma poobzeral od hlavy po päty a potom, obrátiac sa k svojim adjutantom,
vravel po francúzsky: „Tvár tohto človeka mi je protivná“, — rozprával Laudon mrzuto.— Dočerta! — rozsrdil sa Trenck, — to by mne Brandenburg nebol smel tak hovoriť!— Ja som po francúzsky nerozumel a len neskoršie mi to vysvetlili, — vravel Laudon,
pokrčiac plecami. — Mne je to však vonkoncom jedno. Krásou človek neporazí nepriateľa.— Príhodu podobnú tejto vašej často mi rozprával môj starý otec. K Ľudovítovi XIV.
prišiel raz malý človiečik v opátskom kepienku a prosil kráľa o prebendu. Kráľ mu ju
odoprel. Malý opát prišiel po druhý raz a prihováral sa za kompániu dragúnov. Kráľ mu i to
odoprel. Malý človiečik opustil Francúzsko, prišiel do Viedne a tu sa stal z neho veľký
Eugen Savojský. Francúzi to mohli ľutovať, keď si pripomínali Höchstadt, Trevír, Oudenarde,
Malplaquet. Ba či ste už dostali audienciu u cisárovnej?— Áno, — odvetil Laudon, — čakám kapitánsky patent.— Mne by bolo milé, keby ste sa dostali do môjho regimentu.— A kedy sa vrátite?— Najneskôr o šesť týždňov.— I s regimentom?— Áno.— Tak skoro?— Ja tých tisíc mužov pozbieram, o to sa nebojím.Po dlhšom rozhovore sa rozlúčili. Trenck sa tešil, že budú slúžiť, keď už nie v jednom
regimente, tak aspoň v jednej armáde.O niekoľko týždňov Laudon naozaj dostal patent kapitána v Trenckovom regimente, ktorého
blízky príchod mal očakávať vo Viedni.Stalo sa teda náhodou, čo si žiadal Trenck.*Postavenie pruského vyslanca grófa Gottera vo Viedni bolo veľmi ťažké. Mal vyjednávať s
viedenskou vládou, no medzitým hranice kráľovnej jeho armáda bola už prekročila.Kráľ Fridrich sa osvedčoval, že je hotový zabezpečiť všetky dedičné krajiny cisárovnej
Márie Terézie so všetkou svojou mocou; žiadal, aby sa uzavrel spolok s Ruskom, Anglickom a
Holandskom. Sľuboval zaopatriť jej manželovi veľkokniežaťu nemeckú cisársku korunu a na
podporu toho aj vojsko poslať. Napokon sľúbil vyplatiť aj dva milióny zlatých v hotovosti,
ak mu kráľovná Mária Terézia odstúpi Dolné Sliezsko, na ktoré má vraj ozajstné právo. No
zato žiadal ešte ako náhradu za svoje vojenské trovy a za nebezpečenstvo, ktorému by sa
týmito svojimi záväzkami mal vystaviť, aj ostatné čiastky Sliezska. Neskoršie z týchto
svojich požiadaviek spustil toľko, že sa uspokojil so samým Dolným Sliezskom. — Viedenskí
ministri v strachu, že sa Rakúsko rozdrobí, radili kráľovnej tieto podmienky prijať. Lež
Mária Terézia odhodlane odpovedala pruskému vyslancovi, že je ona ďaleko od toho, aby svoje
panovanie začala rozkúskovaním svojho mocnárstva a že nechce a nemôže privoliť, aby bolo
odtrhnuté celé Sliezsko a či len čiastka z neho. A prvou podmienkou vyrovnania vraj je to,
aby pruský kráľ Sliezsko opustil.Ihneď po tomto osvedčení pruskí ministri, gróf Gotter, barón Lork a Kircheisen dostali
rozkaz, aby Viedeň do štyridsiatich ôsmich hodín opustili.Tým sa vyjednávanie prerušilo.Fridrich postupoval v Sliezsku rýchlo napred, lebo rakúsky generál Brown[61]nemal ani toľko vojska, aby mohol výdatne brániť pevnosti a českú hranicu.Rakúska vláda vydala síce rozkaz, aby sa všetky po krajinách roztratené vojská
zhromaždili na Morave a postavili sa pod generálom Neippergom v Sliezsku proti Prusom.
Počasie bolo však na to veľmi nepríhodné, cesty zlé, neprestajné dažde, takže mnohé rieky
sa rozvodnili, čím sa pochod vojska veľmi sťažoval.Cez Viedeň deň čo deň prechádzali vojská rozmanitých zbraní.A v tomto tak povážlivom strachu a v zlom čase hlavné mesto aj všetky národy Rakúska
prekvapila radostná správa, že dňa 13. marca 1741 porodila kráľovná princa, dediča koruny —
neskoršieho cisára Jozefa II. Viedeň sa radovala a hneď nato večer osvetlením mesta a
rozličnými transparentmi dala výraz svojmu oduševneniu. Medzi prípravami na vojnu
predostrela kráľovná Mária Terézia žalobu pred ríšsky snem v Regensburgu.[62]Kráľ Fridrich sa usiloval ospravedlniť sa tam pamätným spisom. Všetky tieto
písomné škriepky však neviedli k cieľu, spornú vec mal rozhodnúť meč.Bolo to na začiatku apríla, keď sa vo Viedni rozniesol chýr, že sa k mestu približuje
akási podivná čata ozbrojencov, aby sa tu predstavila Jej Veličenstvu kráľovnej a jeho
Kráľovskej Výsosti veľkokniežaťu. Celé mesto bolo žiadostivé vidieť a obdivovať blížiacich
sa ozbrojencov. A boli to naozaj obdivuhodní chlapi, tí pandúri. Postavy vysoké, väčšinou
vyše šesť šúrkov, širokých pliec, v tvári odhodlanosť a neohrozenosť, v mohutných pästiach
bujará sila — naozajstní obri. Tváre mali ošľahané vetrom, husté, dolu visiace fúzy, pozor
divý, vyzývavý, srditý.Ich oblekom boli belasé nohavice na turecký spôsob, na nohách sandály, krátky
vyšnurovaný dolomán z bieleho alebo sivého súkna s holým hrdlom, na hlave okrúhla čiapka
bez strechy, fantasticky okrášlená, spod nej pletené vrkoče splývali dolu na plecia. Z
pliec im visel chýrečný červený plášť s kapucňou, ktorú si v daždi a v zime mohli prehodiť
na hlavu, takže vyzerali ako kapucíni a Francúzi ich neskoršie naozaj nazvali „červenými
kapucínmi“. Za širokým červeným alebo belasým opaskom mal každý z nich handžár a dve
pištole, cez široké plecia na kríž preložené dva čierne remene, na jednom z nich visel
mešec s patrónmi, na druhom šabľa. Okrem toho mal každý z nich dlhú pušku. — Takto boli
vystrojení obyčajní chlapi, a čo potom harambašovia, dôstojníci a ich komandant!Už sama Trenckova obrovská postava naplnila obdivom pozorovateľa. Aj on mal na nohách
opánky, belasé široké nohavice na turecký spôsob, pod kolenami zviazané, čierny dolomán so
širokými rukávmi, červený plášť, na hlave čiapku z červeného zamatu, čierno prámovanú, na
ktorej sa ligotala zlatá kytajka, visiaca nabok.Aj on mal na prsiach krížom preložený čierny, striebrom vybíjaný remeň, z ktorého visela
ťažká šabľa, aj za jeho širokým, drahým opaskom trčal handžár a dve pištole a povyše opaska
na pravej strane ešte druhé dve pištole.Takto na čele svojich ozbrojencov na ohnivom koni jazdil komandant Trenck. Jeho tvár a
jeho oči sa ligotali rozkošou, hrdosťou a odvahou.Za týmto neobyčajným vojskom šla aj neobyčajná banda. Jeden bil na veľký turecký bubon,
druhý dva masingové taniere zrážal dovedna, tretí potriasal stromček s početnými visacími
zvončekmi. Okrem toho ešte flauty a píšťaly. Takáto muzika bola predtým vo Viedni nevídaná
a neslýchaná a len pri Turkoch v obyčaji. — Viedenčania boli vo vytržení.Jej Veličenstvo kráľovná, jeho Kráľovská Výsosť veľkoknieža v sprievode ministrov,
generálov a dvorských hodnostárov prezerali toto vojsko na námestí zvanom Am Hof. Kráľovná
vyslovila svoju spokojnosť a potešenie, čo Trenck oznámil svojim junákom, pričom im
povedal, že budú ubytovaní u viedenských mešťanov, aby sa každý z nich zachoval poriadne,
lebo každý priestupok bude prísne pokutovaný.Ako Trenck zhromaždil svojich pandúrov? Na všetkých jarmokoch, po mestách i dedinách
oznamovali vrchnosti svetské a kňazstvo v kostoloch, že „Jej Veličenstvo kráľovná baróna
Trencka za komandanta pluku dobrovoľníkov vymenovať ráčila a že sa na tento pluk verbovačka
vypisuje“. Pritom sa oznamovali aj podmienky pre tých, ktorí by do toho pluku chceli
vstúpiť. Okrem toho vyhlasoval sa generálny pardon pre tých, ktorí sa pre krádeže a
zbojstvo dali na útek a ukrývali sa po horách, ale s tou podmienkou, že vstúpia do pluku
Trenckových dobrovoľníkov.Verbovačky sa diali na všetkých stranách. Pri hudbe, speve, tanci, hodovaní a pijatike
zvolávali Trenckovi verbovníci mladú junač pod jeho zástavy.Na stá junákov i mužov v strednom veku sa zhromaždilo a prijalo závdavky, ale prišiel aj
nemalý počet kmínov, prenasledovaných vrchnosťou, ktorým sa predošlé previnenia mali
odpustiť a zabudnúť.Každý zverbovaný muž dostal kyticu za klobúk z umelých kvetov a všetci získali meno
„barónovci“, čiže barónovi junáci (takto sa vôbec potom volali regrúti v Slavónii).No ani takto ešte počet Trenckových pandúrov nebol úplný, a preto pomocou svojich už
naverbovaných pandúrov nariadil všeobecný pohon na všetkých po horách sa ponevierajúcich
zbehov a zlodejov medzi Sávou a Orlavou. Tak sa nalapalo do tristo chlapov, ktorí boli
prinútení kapitulovať, ale s podmienkou, že vstúpia do Trenckovho pluku. Takto sa počet
jeho zboru doplnil a bol to taký zbor vojska, ktorý bol vstave komandovať len Trenck. S
týmto zborom prišiel teda do Viedne.Z Viedne sa hneď na druhý deň Trenckov zbor dal na pochod do Sliezska.Pravda, tento jeho zbor, tak napochytro pozháňaný a nevycvičený, nepoznal nijakú
disciplínu, a tak ho Trenck cvičil za pochodu.Len čo sa pandúri dostali na hospodu, ani si neodpočinuli, a už museli zase so zborom
von na otvorené pole na cvičenie. To sa im všetkým vonkoncom nepáčilo a najdivší z nich
začali šomrať a potom, na svojich hospodách sa schodiac, hanobili svojho veliteľa; aby ich
radšej viedol na nepriateľa a tam vraj ukážu, že vedia strieľať.Bývalý harambaša ich mocne pohuckával proti veliteľovi, že sa ho musia zbaviť, aby
dostali iného.Druhého dňa okolo poludnia prišli na stanicu a tu sa im oznámil rozkaz, že o štvrtej
hodine bude cvičenie v zbroji.Sprisahanci popozerali jeden na druhého potmehúdsky a s úsmevom.Nato sa im dalo bubnami a trúbami znamenie na vyrukovanie.Trenck vyviedol celý zbor za osadu na lúku a — ako vždy — sedel na koni a po boku jeho
behúň, na posluhu.Cvičenie sa začalo; najprv rozličné hmaty s puškou, potom nabíjanie, mierenie a celý
zbor počul rozkaz: Páľ!Streľba zahrmela a Trenckov kôň padol prestrelený, po jeho boku padol k zemi aj mŕtvy
behúň. Trenck počul, ako okolo neho gule frčali, lebo celý jeden oddiel na neho pálil.Trenck sa v okamihu vydriapal spod koňa, vytiahol šabľu a ako rozzúrený tiger rútil sa
na tento oddiel, volajúc:— Vy psi, prekliati zbojníci a buriči! Vy chcete svojho baťušku Trencka zabiť? Každý
štvrtý chlap spomedzi vás príde o hlavu!Len čo vypovedal tento výrok, už aj zavolal: jeden, dva, tri, štyri, jeho šabľa sa
zaligotala a hlava štvrtého pandúra sa gúľala k jeho nohám.A zase číta: jeden — dva — tri — štyri a hlava ôsmeho v rade leží na zemi.Trenck znova číta: jeden — dva — tri — štyri a zvrtne hlavu aj tretieho pandúra.Zhrozil sa nad tým celý zbor, a keď zase začínal čítať: jeden, vyskočil z radu harambaša
proti Trenckovi s vytiahnutou šabľou, volajúc:— Čo to robíš, veď nevinných zabíjaš? Ja som bol ten, čo na teba strieľal! Teraz sa
bráň, lebo si synom smrti!— Ty si to bol, diabol, zbojník! — zareval Trenck, — teraz poznáš Trencka. — Vtom šibne
šabľou, rúbajúc proti harambašovi, ten však odrazil jeho úder a vyhol sa im viac ráz.Celý zbor pozeral na to, a nik sa nepohol Trenckovi na obranu.Vtom sa Trenck predklonil a vrazil meč harambašovi do brucha a potom mu zoťal hlavu.Len čo tohto dorúbal, už chcel zase ďalej pokračovať v exekúcii a zase ďalšiemu štvrtému
zoťať hlavu. Vtom celý zbor zdvihol svoje pušky, každý natiahol kohútiky a namieril na
neho.Trenck sa obzrie a vidí všeobecnú vzburu. Rozzúrený vrhne sa ako strela doprostred
zboru, rúbe šabľou vpravo i vľavo a volá:— Rebélia!Zhrozilo sa všetko mužstvo, každý ako na rozkaz spustil koniec pušky k zemi, kričiac:— Ustaň, baťuška Trenck, ustaň!Trenck prestal. Pandúri, kľakajúc na kolená, volali:— Budeme ťa poslúchať!Trenck premeral všetkých očami a jeho čelo sa vyjasnilo. Nato pokojne očistil šabľu od
krvi a zasunúc ju do pošvy, začal hovoriť:— Junáci! Vy ste dobrovoľne išli so mnou, ja som vám sľuboval korisť, ktorú nájdete v
nepriateľskej krajine, ale len vtedy, keď zvíťazíte. Aby ste však víťaziť mohli, musíte sa
cvičiť v zbrani, lebo ináčej ste stratení. Toto cvičenie sa vám nepáči, ani mne sa nepáči.
Aj ja by som radšej poľoval a tancoval, ako sa v zbrani cvičil. Ale to musí byť, preto ja
to robím. Podrobte sa tomu aj vy a získate si česť, slávu a korisť. Keď sa však
nepodrobíte, potom pochodíte práve tak ako títo, ktorí tu ležia mŕtvi, ktorí nedostanú
počestný pohreb, ale budú zahrabaní ako zločinci. To si zachovajte na všetky časy, ak
počestnými pandúrmi zostať chcete, a nie podlými zlodejmi, buričmi, lotrami, rebelantmi a
otrhancami. A teraz som zase váš baťuška Trenck.Po tejto reči šiel medzi svojich pandúrov a na znak zmierenia viacerých vyobjímal po
bratsky. Potom vysadol na druhého koňa a s tureckou muzikou na čele svojho zboru vošiel do
osady.Zastanúc pred krčmou, dal vygúlať niekoľko bočiek vína. Hudba hrala, pandúri tancovali,
ako čo by sa nič nebolo prihodilo, ako čo by sa všetko bolo stalo v najlepšom poriadku.Od toho času si získal veľa vážnosti a úcty u svojich pandúrov, ktorí si pošuškávali, že
ich veliteľa nedotkne sa ani meč ani guľa, že je nepremožiteľný. Druhého dňa išiel jeho
zbor ďalej.*V tom čase generál Neipperg zhromaždil pri Olomouci[63]armádu okolo tridsaťšesťtisíc mužov so šestnástimi delami, z ktorých ani jedno
nebolo dvanásťfuntové, a pohol sa na konci marca vo dvoch kolónach cez snehom a ľadom
pokryté vrchy k hranici Sliezska.Kráľ Fridrich v Sliezsku stále napredujúc, zaujímal jedno mesto za druhým a potom pri
rieke Nise so Schwerinom[64]a princom z Anhaltu[65]sa spojac, pomýšľal na prechod cez Nisu.Neipperg mal v úmysle zaujať Olavu,[66]kde mali Prusi mnohé delá a magazíny.Fridrichovo položenie bolo povážlivé, lebo jeho spojenie s jeho krajinami bolo
pretrhnuté a znamenité pevnosti v rukách Rakúšanov. — Toto jeho položenie zhoršilo sa ešte
tým, že nastala veľká snehová chumelica, takže celé toto okolie bolo pokryté snehom ako v
zime. Týmito okolnosťami bol Fridrich donútený na bitku.10. apríla nastal jasný deň a Prusi sa pohli proti hlavnému rakúskemu stanu v Molvici.[67]Rakúšania šli v štyroch kolónach nepriateľovi v ústrety, na poludnie stáli si obidve
nepriateľské armády oproti.Pruské delostrelectvo začalo bitku o druhej hodine, a Rakúšania postupovali napred.Generál Römer na čele dragúnskych plukov Althan a Römer,[68]ako aj Seherovských kyrysníkov, vrhol sa cvalom na predné krídlo Prusov,
ktorých jazdectvo pod Schulenburgom[69]neodolalo útoku, ale ustúpilo nazad k svojej pechote, za nimi v pätách
Rakúšania. Nastal veľký zmätok, niekoľko kráľovských diel a šiatrov zaujali Rakúšania.
Samému kráľovi hrozilo nebezpečenstvo, že padne do zajatia, ušiel teda na ľavé krídlo,
ktorého veliteľom bol Schwerin. Ten nahovoril kráľa, aby sa vzdialil z nebezpečenstva a
ponechal zakončiť bitku jemu.Nové napredovanie Rakúšanov pohlo sprvu sa zdráhajúceho kráľa prijať radu svojho
generála.Sprevádzaný oddielom žandárov uháňal cvalom do Opolia,[70]kam dorazil o polnoci. Tu sa však s hrôzou dozvedel, že mesto je obsadené
rakúskymi husármi. A tak obrátil rýchlo koňa a utekal späť. Druhého dňa na poludnie, na pol
ceste medzi Molvicou a Opolím, s podivením počul, že bitku pri Molvici vyhrali Prusi, lebo
čo rakúska jazda pod generálom Römerom vyhrala, to Schwerinova pechota vydobyla zase späť.V tejto bitke padol generál Römer a viac generálov, ako Browne, Grűnne, Lentulus[71]a ďalší, bolo ranených. Generál Neipperg sa nadarmo usiloval pristaviť svoju
utekajúcu pechotu, všetko utekalo do Nisy.V tejto prvej rozhodnej bitke, ktorá trvala päť hodín, mali Rakúšania päťtisíc mŕtvych
vojakov a tritisíc bolo ranených. Prusi mali tritisícpäťsto mŕtvych a štyritisíc ranených.Po bitke pri Molvici vzali Prusi Breh a pri Strelnej[72]rozložili svoj tábor, odkiaľ mohli chrániť celé Dolné Sliezsko. Tu sa zdržali
dva mesiace, aby doplnili svoju armádu.V tom čase, v polovici mája, dorazil Trenck so svojím zborom k armáde pri Nise.[73]Jeho prijatie u komandujúceho generála nebolo vôbec priateľské, lebo Trenck, ktorý svoje
vojenstvo bol začal v Pálffyho regimente ako kadet, pre svoje nesčíselné výčiny nebol v
armáde neznámy. Okrem toho o jeho pandúroch šla popredku nepriaznivá zvesť. A ešte navyše
boli slobodný zbor, a to sa protivilo riadnemu vojsku, takže od takéhoto zboru a pod takým
komandom z ohľadu na poriadok a disciplínu sa očakávalo len to najhoršie.Okrem toho sa v tábore šírila aj tá mienka, že husári zapríčinili prehratú bitku pri
Molvici, lebo že miesto manévrovania dali sa do rabovania kráľovho šiatra, kde rozobrali
jeho cestovnú batožinu, čím nepriateľskej pechote umožnili napredovanie a úspechy. Pandúrov
však pokladali všetci ešte za oveľa divších a na rabovanie náchylnejších, než boli husári,
ktorí v každej bitke armádu znebezpečiť môžu.Táto zlá mienka o pandúroch sa čoskoro potvrdila. Trenck o niekoľko dní po príchode do
tábora dostal rozkaz, aby so svojím zborom urobil výpad proti Strelave, kde táborili Prusi.
Dal sa teda na pochod, napredujúc dve noci, a obsadil vrch Sobotku (Zobtenberg),[74]aby nepriateľovi prerušil dovoz do jeho tábora. V krátkom čase padlo mu do rúk
veľa vozov s potravinovými článkami a okrem toho do tristo roľníkov, ktorí na fúrikoch
viezli Prusom potravu.Trenck im vzal všetko, čo viezli, a ako sám rozprával,[75]dal chlapov riadne vypalicovať, a tak ich prepustil. Jeho pandúri zadržali tiež
jeden voz s plátnom a štyroch kupcov z mesta Svidnice,[76]ktorí to plátno dovážali do pruského tábora.Prusi také vyčíňanie nechceli strpieť, a preto sa v počte štyroch tisíc mužov vrhli na
Trencka, ktorý sa pred nimi utiahol do hôr. V noci jeho pandúri, opojení ukoristenou
pálenkou, zastrelili dvoch zajatých kupcov a tretieho poranili. Trenck síce hneď na druhý
deň dal dvom hlavným previnilcom hlavy zoťať, zato však predsa len jeho nadovšetko
obviňovali. Keď sa vrátil do Nisy, dal ho komandant predvolať a pridelil mu k boku do zboru
istého baróna Menzela,[77]ktorému — ako Trenck tvrdil — chcel ľstivo zveriť do rúk aj velenie nad
pandúrmi. Z toho povstali medzi ním a komandantom škriepky, upodozrievania a napokon aj
veľmi pohoršlivý výstup medzi poľným maršalom a Trenckom. Výsledkom bolo, že Trenck, ktorý
sa Menzelovi naskrze nechcel podriadiť, bol uväznený. Menzel dostal velenie nad pandúrmi,
lenže tí sa vzbúrili a za to štyridsať z nich bolo odsúdených na pevnosť Kladsko[78]na roboty na šiancoch.Nový komandant Menzel podujal sa s pandúrmi na výpravu, chcejúc znepokojiť nepriateľa,
ale tá sa skončila veľmi zle, so stratou dvadsiatich mŕtvych a tridsiatich šiestich
ranených, z čoho povstala nová nespokojnosť medzi pandúrmi. Keď Trenck po piatich týždňoch
bol z väzenia prepustený, pandúri sa znovu vzbúrili, takže maršal Neipperg bol donútený
Trencka zase postaviť na čelo zboru. — Pod jeho velením dve nasledujúce výpravy boli
úspešné, lebo ukoristili tridsaťštyri vozov s nepriateľskou batožinou, s tristo koňmi a
ďalším.Aj napriek tomu všetkému Trenck nijako si nemohol nakloniť priazeň najvyššieho veliteľa,
ktorý i jeho i celý zbor pandúrov nenávidel a nepriazeň jeho išla tak ďaleko, že vo svojich
správach do Viedne sa o pandúroch a ich činoch vôbec nezmienil, nad čím sa tí tak
nahnevali, že sa dohovorili vrátiť sa späť do svojej vlasti a k rodine.Na druhý deň ráno zostal Trenck sám, lebo všetci jeho pandúri boli za horami.Šírila sa domnienka, že Trenck vedel o úteku svojich pandúrov, ale že ich úmyselne
nechcel zadržať len preto, aby neboli pod komandom jemu nepriateľského maršala.Na chýr, že jeho pandúri mali namierené na Viedeň, i on sadol do poštového koča,
ponáhľajúc sa, aby ich predišiel, dočkal vo Viedni a podľa možnosti nahovoril, aby zotrvali
pri ňom.Vo Viedni bol v tom čase veľký strach. Až dosiaľ vojsko cisárovnej stálo len proti
jednému nepriateľovi, Fridrichovi, ale teraz vypovedal jej vojnu aj bavorský kurfirst Karol
Albrecht.Dňa 31. júla obsadili Bavori Pasov,[79]kľúč Dunaja, a v tom istom čase dvadsaťpäťtisíc Francúzov pohlo sa od Rýna k
Lechu a Innu. Tí nosili bavorské kokardy na znak toho, že sú ich spojencami.Podľa zmluvy uzavretej v Nimfenburgu[80]medzi nepriateľmi Rakúska malo Francúzsko získať Holandsko a Španielom malo
pripadnúť Lombardsko. Karol Albrecht Bavorský mal sa stať nemeckým cisárom a získať Čechy,
Tirolsko, krajiny nad Enžou a Breisgau. Fridrich August, kráľ saský a poľský,[81]chcel sa uspokojiť s Moravou a čiastkou Sliezska, totiž Opavou, Tešínom a
Krnovom. Ostatné Sliezsko malo pripadnúť pruskému kráľovi ako ovocie jeho doterajších
víťazstiev. Na tento spôsob Márii Terézii podľa uzavretia dohody s protivníkmi už len
Toskánsko a Taliansko, Uhorsko a krajiny pod Enžou a Dolné Rakúsy mali ostať.Postupujúci Bavori už 15. augusta zaujali Linec,[82]kde si Karol Albrecht ako rakúsky arciknieža dal holdovať, a len čo k nemu
došli prvé oddiely francúzskej armády, vypravil predvoj dolu Dunajom, hroziac zaujať
Viedeň. Vo Viedni sa zdesili blízkeho obsadenia. Manželky arcikniežat, štátna pokladnica,
archívy boli odvezené do Grácu[83]na zámok, mnohí sa rozutekali do Uhorska, do Štajerska a Korutánska.Neohrozený Khevenhűller, predtým gubernátor Slavónie, stal sa teraz komandantom vo
Viedni. Arzenál a zbrojnica boli teraz zaopatrené muníciou hlavne z Uhorska, pevnostné múry
boli opravené a vojsko zhromaždené z rozličných strán bolo ubytované na glasii[84]a v predmestiach.Verbunky sa robili všade, mužstvo sa zvolávalo do zbrane. Univerzita, kráľovská akadémia
krásneho umenia vztýčili zástavy, volajúc svojich členov a podriadených na obranu vlasti,
zriadil sa zbor strelcov, mestská garda ako riadne vojsko dostávala žold, všetko
meštianstvo, podelené na stotiny, cvičilo sa v zbrani.Medzi Novou bránou a Červenou vežou bolo niekoľko domov zbúraných, Dunaj zavretý tak, že
sa preplaviť mohlo len na člnku. Z okolia Viedne ustavične dovážali potravinové články a
hovädá, aby nepadli nepriateľovi za korisť. Áno, hovorilo sa, že všetky predmestia Viedne
majú byť spálené.Pálffy sa so svojím malým húfom stiahol späť na Sieghardskirchen a Niederberg, a to bez
súrnej potreby, ako sa mrzute vyslovil Khevenhűller, takže bavorskí a francúzski dragúni už
mohli vidieť viedenské veže; áno, jeden bavorský trubač sa opovážil vyzývať Viedeň, aby sa
vzdala.Práve v tomto čase došiel Trenck k Viedni a tu dohonil svojich pandúrov. Z nich jedna
čiastka sa ponáhľala rovno do Uhorska, druhá časť, do tristo chlapov, vracala sa cez
Viedeň. Keď pandúri zočili svojho veliteľa, náramne sa radovali. Trenck vstúpil medzi nich,
držal k nim reč, v ktorej opisoval nebezpečenstvo kráľovnej a ubezpečoval ich, že už viac
nebudú pod velením im nepriateľského generála, lebo že tu rozkazuje ich bývalý krajinský
správca a obľúbený Khevenhűller, ktorý si aj ich zásluhy ináč vážiť bude ako Neipperg atď.
Aby jeho reč mala väčšiu váhu, dal im hneď načapovať súdok vína, a keď sa dobre napili,
volali:— Živio, baťuška Trenck!Khevenhűller nebol Trenckovi nepriaznivý, jednako však pandúrov nepustil do mesta, ale
zveril im obranu Táborského mosta.*Mária Terézia ani v ten čas, keď bolo najväčšie nebezpečenstvo, nestrácala neohrozenú
myseľ a nádeje. Pruské predvoje dobiehali až po Stockerau, Bavori a Francúzi ležali táborom
v Mölku a anglický vyslanec lord Hyndfort[85]aj teraz ako predtým nadarmo sa usiloval sprostredkovať pokoj.Udatnosť a rozvaha Márie Terézie rástli spolu s nebezpečenstvom. Uhorské stavy boli už
14. mája pozvané na diétu do Bratislavy.[86]11. septembra — tri dni po holdovaní Karolovi Albrechtovi v Linci — prihodila sa v
Bratislave na diéte oná pamätná príhoda, ktorá bola potom viac ráz zvečnená v slove, v
obraze a v kameni, hoci aj básnicky okrášlená: Mária Terézia na uhorskej diéte.V čase najväčšieho nebezpečenstva uzavrela kráľovná uhorskú insurekciu[87]zvolať do zbrane, preto prišla do Bratislavy, aby stavom predložila kráľovské
propozície. V uvedený deň o jedenástej hodine predpoludním vstúpila do Kráľovského zámku a
sadla si na trón. Jej mladosť a krása ako aj skvostný odev prekvapili a očarili všetkých.
Uhorský kancelár začal rečniť v mene kráľovnej a v krátkosti opísal nebezpečenstvo ríše aj
žiadosť kráľovnej.Prímas krajiny nato odpovedal v mene stavov, že kráľovstvo uhorské všetko možné podujme,
aby prispelo Jej Veličenstvu na pomoc a obránilo ju proti všetkým nepriateľom.Nato sa ujala reči sama Mária Terézia. Všetci načúvali jej slová s tichou, napnutou
pozornosťou. — Naše smutné položenie, — tak začala, — je takého spôsobu, že ho stavom
zamlčať nemôžeme. Ide tu o zachovanie uhorského kráľovstva, posvätnej koruny, našej osoby a
našich dietok. Od všetkých opustená utiekam sa jedine k starozdedenej cnosti Uhrov. Vašej
vernosti zdôverujem seba i dietky naše. V terajšom nebezpečenstve musí sa bez meškania
pomyslieť na pomoc a siahnuť po meči, aby nepriatelia naši a našej ríše boli zahnaní späť.
My pevne veríme, že stavy, podľa ich lásky a vernosti, aj radou aj skutkom nám budú
nápomocné. — Vážne a naliehavo začala kráľovná svoju reč, ako žena a matka, ale so zápalom.
Začala rečniť s prenikavou dôverou a silou svojej očarujúcej krásy, ale keď spomenula svoje
dietky, nemohla sa ďalej zdržať sĺz a v plači sotva bola vstave ukončiť svoju reč.Veľa prítomných velikášov zaplakalo s ňou a celým priestranstvom zaznelo ako vlnobitie:— Moriemur pro rege nostro Maria Teresia!Hneď nato v tejto sesii uzavreli stavy insurekciu. 20. septembra bol vymenovaný
arciknieža za spoluregenta Uhorska a 21. zložil prísahu, pri ktorej bol prítomný aj
arciknieža Jozef,[88]toho času majúci sedem mesiacov, so svojou varovkyňou. A keď po zloženej
prísahe arcikniežaťa stavy volali „vivat“, zodvihla pestúnka korunného princa hore, takže
ho všetci mohli vidieť a aj jemu prevolávať opätovné „vivat“.Bolo to na nepochopenie, ale šťastím pre Rakúsko, ako jeho nepriatelia svoje výhody zle
využívali a čas márnili polovičatosťami a nerozhodnosťou, takže napríklad hlavná armáda
bavorsko-francúzska devätnásť dní potrebovala na pochod z Ensu do Ibbsu.[89]A keď ani Karol Albrecht Viedeň nezaujal, Mária Terézia bola zachránená.4. novembra pohla sa bavorsko-francúzska armáda do českej krajiny. Kurfirst sa totiž
veľmi obával, aby ho azda jeho švagor Fridrich August alebo pruský kráľ nepredišli a Čechy
nezaujali.Vo Viedni úzkostlivo pozorovali každý pohyb nepriateľa. Len čo sa dozvedeli o nových
pohyboch nepriateľa, hneď sa voľnejšie cítili, lebo keď nepriateľ vyprázdnil Austriu, tým
sa zmenšilo aj nebezpečenstvo pre Viedeň.Aby sa však veliteľ Khevenhűller o pohyboch nepriateľa lepšie poučil, rozkázal
Trenckovi, aby sa pohol so svojimi pandúrmi a pozoroval pohyby Bavorov. A tak Trenck s
tristo pandúrmi, medzi ktorými boli aj jágri na koňoch, rýchlym pochodom sa ponáhľal k
Lincu.Dve hodiny pred Lincom pri Sternberku natrafil v nočnom čase na nepriateľský tábor,
počítajúci pätnásťtisíc mužov. Ukryl sa v lese. Druhého dňa ráno videl, ako sa nepriateľská
armáda dala na pochod. Nemohol sa však zdržať, aby štyridsať husárov, ktorí sa akiste boli
oneskorili v Sternberku, uprostred námestia nenapadol a sčiastky nepobil, sčiastky
nerozohnal.Nato sa predral k Dunaju, kde sa mu pošťastilo zaujať päť veľkých, senom a ovsom
zaťažených lodí, určených pre bavorskú armádu, a poslať do Viedne.Khevenhűller očakával posily z Talianska, aby sa tiež mohol postaviť do poľa.Medzitým kurfirst bavorský pomocou maršala Belleisla[90]vybojoval Prahu, slabo bránenú staručkým generálom Ogilvom.[91]Veľkoknieža Franc nadarmo sa namáhal vydobyť mesto späť.7. decembra bol Karol Albrecht vyhlásený v Prahe za českého kráľa a kráľ pruský dobyl
pomocou princa z Anhaltu Kladsko a pomocou generála Schwerina Olomouc.V tom smutnom položení písala Mária Terézia svojej svokre:— Ani neviem, či mi zostane jedno mesto, v ktorom by som mohla zľahnúť.Medzitým dochádzali posily z Uhorska. V Čechách prevzal komando princ Karol od
veľkokniežaťa a Khevenhűller vytiahol do poľa v polovici decembra. Jeho úmyslom bolo
očistiť Austriu od nepriateľa a napadnúť Bavorsko.Poľný maršal Khevenhűller s tridsiatimi tisícami mužov na troch rozličných miestach
napadol nepriateľa, a to pri Linci, pri Ense a pri Steine.[92]Cez rieku Ens dal postaviť tri mosty a Trenck dostal rozkaz napadnúť pevnosť
Stein, ktorú bránil generál Minucci s tromi tisícami mužov pechoty a šesťsto jazdcami.
Trenck so šabľou v ruke napadol nepriateľa, ktorý aj ustupoval nazad, ale keď videl, že na
neho doráža len hŕstka pandúrov, zastal. Trenck, keď sa jeho husári proti takej presile
nechceli biť, stiahol sa späť, vedúc so sebou štyridsaťpäť zajatých.Nato rozkázal maršal Trenckovi, aby zaujal priesmyky pri Klause, Windischgartene a Spitale,[93]čo on aj veľmi obratne a šťastlivo urobil. Pri Klause na stráži stojaceho
prvého muža sám vlastnoručne z vysokej skaly do priepasti zhodil a posádku ubezpečoval, že
ich armáda je úplne zničená, čomu aj uverili a poddali sa, takže Trenck pri tejto
príležitosti ukoristil päť diel, veľa zbroje a munície a zajal dvadsaťdva oficierov a
šesťstošesťdesiatštyri mužov.Pri dobývaní Linca bol Trenckov zbor nasadený na vrchu Kalvária, odkiaľ na nepriateľov,
ktorí pod týmže vrchom v predmestí šiance vyhadzovali, dal skaly spúšťať, ktoré aj
nejedného Francúza pochovali. Nato pri všeobecnom útoku vrhli sa pandúri na francúzskych
granátnikov, ktorých aj z troch palisád vytlačili a zaujali kláštor uršuliniek, kde sa
ubytovali. Linec, strašlivo dostrieľaný, bol vydobytý.Trenckovi pritom guľa ľahko zranila líce.Po dvojdňovom odpočinku dostal Trenck rozkaz, aby sa ponáhľal za generálom Bärnklauom a
k nemu sa pridružil. Zbor pandúrov bol už vtedy stenčený na dvesto chlapov. V tom čase bolo
napadlo veľa snehu a cesty boli neschodné. Preto pandúri po okolitých osadách za nočného
času zrekvirovali osemsto sánok so záprahom, čím sa stalo, že armáda rýchlo postupujúc
napred, dorazila do Schärdingu,[94]kde Bärnklau bavorského generála Törringa na hlavu porazil. Trenck prišiel
neskoro po bitke, dostal však rozkaz, aby hneď postupoval na Baltlingen a pozoroval rieku Isar.[95]Pandúrov už vtedy predchádzal nepriaznivý chýr, lebo nepoznali hranice mocnárstva, a tak
koristili rovnako v Linci ako aj na Isare a s ukoristeným veľmi zle gazdovali. Mešťania v
Baltlingene na chýr, že sa blížia pandúri, veľmi rýchlo rozobrali mosty na rieke Isar, aby
sa pred nimi zachránili. V meste bola aj malá bavorská posádka.Trenck, postaviac pandúrov do zálohy, rozkázal dovedna zviazať šesť hrubých dosák.Na druhej strane rieky stáli ozbrojení mešťania, ktorí držali stráž a dávali pozor, čo
sa deje na druhej strane.Trenck, zakrútený do svojho veneciánskeho mornárskeho kepeňa, zahodil si kapucňu na
hlavu, takže vyzeral zďaleka ako kapucínsky mních.— Pochválen buď Pán Ježiš Kristus, — privolal mešťanom na druhej strane.— Až na veky amen, — odpovedali tí dobromyseľne.— Či by chudobný kňaz nemohol k vám prísť?— My sme rozobrali most, — odpovedali oni.— A prečo ste to urobili, poctiví mešťania?— Lebo prídu pandúri, — znela odpoveď.— Ó biedni, zaslepení kresťania! — tak začal kázeň vlk v ovčej koži. — Prečo sami
privolávate nešťastie na vaše nábožné, ale ako v Písme svätom stojí, preveľmi sprostučké
hlavy! Či si myslíte, že ste tým prekazili pandúrom priechod cez rieku, keď ste most
rozobrali? Ó, veľmi ctení mešťania, vy ste na veľkom omyle, ktorý pre vás, pre vaše ženy a
ach, aj pre vaše dietky prinesie záhubu. Boli síce raz pohanskí židia, ktorí sa ponosovali
na to, že voda nemá brvná, ale ja hovorím, že pre pandúrov každá voda, a tak aj vaša rieka
Isar, má brvná, po ktorých oni prebehnú ako mačky po streche, vlámu sa do vášho mestečka a
zapríčinia vám i vašim milým veľké nešťastie. Preto prijmite dobrú radu chudobného
služobníka božieho, napravte vaše mosty, nestavajte sa pandúrom na odpor, ale sa utiahnite
do vašich príbytkov a počastujte pandúrov ako najlepšie môžete a obdarujte ich, lebo ich
pomste nikto neodolá a v ich hneve všetko musí vziať skazu, vrátane vášho mesta
Baltlingenu.Mešťania s hrôzou počúvali túto kázeň a bojazlivo hľadeli jeden na druhého. Tu jeden z
nich sa ozval takto:— Velebný otče! My sme sa naozaj ťažko museli previniť, že Hospodin tento pohanský ľud
poslal na nás. Vy nás odrádzate od každého odporu, a to by naozaj bolo dobré, keby sme mali
do činenia s veľkodušným nepriateľom, ale je to zberba kmínov, zlodejov a lotrov, počnúc od
prvého, ktorý na ich čele stojí, až do posledného chlapa.Trenck, hoci nahnevaný nad touto rečou, predsa sa premohol, zostal dôsledným svojmu
zástoju a vravel:— Pravda, všetko je pravda, ale vám predsa nezostane nič iné urobiť.— A ja viem, čo mám urobiť, — ozval sa ten istý mešťan. — Pôjdem do Straubingu a budem
žiadať posilu.— Žehnaj ťa boh, verný synu, — odvetil Trenck. — Ba ako ťa volajú, udatný mešťan?— Štefan Griesinger, materialista.Trenck si to meno dobre zapamätal a neprestal aj ďalej upomínať mešťanov, aby sa
dobrovoľne poddali a pandúrov k hnevu nedráždili.Počas tohto rozhovoru, ktorý Trenck úmyselne preťahoval, preplavili sa hore vyššie dvaja
odvážni pandúri na šiestich pevne spolu zviazaných brvnách cez rieku, ukradli od mlyna čln
z druhej strany a priviezli ho k svojim. Tam ihneď poskákalo dvadsaťpäť pandúrov do člna a
s veľkým krikom plavili sa na protiľahlý breh. Ostatní pandúri začali páliť na mešťanov
strážiacich breh, takže sa tí so strachom rozutekali. Tým získali pandúri čas a mohli most
natoľko poopravovať, že všetci prešli po ňom na druhú stranu a potom celou silou udreli na
mesto. Malá posádka ušla zavčasu, mešťania sa poskrývali, kde ktorý mohol, a rada
lžikapucína im veľmi draho padla.— Kde býva Štefan Griesinger? — spytoval sa Trenck, jazdiac ulicou.Ukázali mu jeho dom a sklep. Jeho majiteľ bol naozaj bežal do Straubingu po pomoc. To
ešte väčšmi nahnevalo Trencka. Volal:— Bavorský pes, lotor, naučím ťa mojich chlapov haniť a po pomoc bežať! Dietky, —
oslovil pandúrov, — tento dom a sklep vám dávam za plen, berte si, čo v ňom nájdete.O pol hodiny bolo všetko vyprázdnené a Griesingerovi ostali len holé múry.— Ten lotor bude na mňa pamätať, kým žiť bude, — vravel Trenck. Nato na celé okolie za
Isarom uložil kontribúciu a vrátil sa zase do Baltlingu, kde sa pandúri štyri dni hostili,
jedli, pili, a tak sa pohli zase napred.Trenck si umienil prejsť aj do Falcka a aj tu zanechať pamiatku po pandúroch, ako to
urobil na Isare.Pri Deggendorfe[96]deň predtým zastrelili Bavori dvoch husárov. Trenck sa teda pohol, vezmúc so
sebou dva vozy a jednu loď, pretože aj tam bol most rozobratý, a umienil si Deggendorf
zaujať.Z jeho mužstva štyridsať chlapov prišlo až po rozobratý most a začalo tuhú streľbu proti
bavorským strelcom a vojakom rozostaveným na protiľahlej strane. Počas streľby, asi hodinu
cesty povyše mesta, spustil loď na rieku a s celou svojou čatou sa nalodil. Bolo to 20.
januára 1742. Zima sa bola zostrila a po rieke sa hnali kryhy ľadu. Plavba sa diala za
mraku a bola nebezpečná, ale sa predsa len podarila. Práve keď sa zotmilo, Trenck so svojou
čatou vystúpil na druhý breh a nastúpil pochod proti mestu.Vpredu šla turecká muzika, za ňou na koni sám veliteľ Trenck, za ním jeho pandúri v
červených kapucniach a každý s horiacou fakľou v ruke, napokon celý rad vozov zaťažený
korisťou pandúrov.Parlamentári vyzvali mešťanov, aby sa dobrovoľne poddali, vyhrážajúc sa im ohňom a
mečom, ak by sa chceli protiviť. Nato sa mestskí strelci a vojaci rozutekali do lesa a
Trenck zaujal mesto. Falcku uložil kontribúciu.*V Deggendorfe sa zaľúbil Trenck do dcéry bavorského dôstojníka, ktorý bojoval pod svojím
kurfirstom v Čechách. Bolo sa obávať jeho násilia proti dievčine. Keď jej hrozilo najväčšie
nebezpečenstvo, Ernest Gideon Laudon, ktorý v tom čase slúžil v Trenckovom zbore, dal radu
panne Johane, aby ako námesačníčka v noci vyšla na strechu a na nej sa trocha poprechodila.
I tak sa stalo. Ľudí sa poschodilo na ulici, pozerajúc na to. Trencka zobudil jeho sluha,
aj ten sa s úžasom prizeral na toto divadlo, a akože bol človek bez všetkého náboženstva,
tak sa ho zmocnila poverčivosť a od strachu sa triasol pred mátohami a strigami. Dievča sa
mu pri všetkej kráse od toho času zbridilo, ale jeho poctivosť bola zachránená. Neskoršie,
keď sa Trenck dozvedel, že tento kúsok mu vykonal Laudon, zanevrel na neho veľkou
nenávisťou.Po desiatich dňoch dostal rozkaz mašírovať na Landshut.[97]Generál gróf Törring prešiel pri Neustadte so štyrmi tisícami Bavorov cez Dunaj
a postavil sa pri Mainburgu.Gróf Bärnklau[98]išiel mu s dvoma tisícami jazdcov a s Trenckovými pandúrmi v ústrety, chcejúc
ho stadiaľ vytlačiť. Trenck oddal komando svojmu najstaršiemu kapitánovi a sám prevzal
vodcovstvo predvoja, pozostávajúceho z tridsiatich husárov. Tuhou zimou donútený natiahol
si na hlavu svoju mornársku kapucňu, a aby celkom tak vyzeral ako duchovná osoba, vypýtal
si kríž od vojenského pátra z husárskeho regimentu Rudolfa Pálffyho a zavesil si ho na
hrdlo len tak — zo žartu, ako sa sám bol vyslovil.Po osemnásťhodinovom nepretržitom pochode natrafili na dvesto nepriateľských dragúnov
pod vodcovstvom grófa Sessela.Trenck ich napadol zboku a zajal štyroch dôstojníkov i grófa Sessela. Nato sa hneď dal
prenasledovať utekajúcich dragúnov len s ôsmimi husármi, lebo ostatní neboli vstave tak
rýchlo s ním jazdiť, niekoľkých dorúbal, ostatných zajal. Törringovskú stotinu, ktorá sa
bola utiahla neďaleko Mainburgu do istého panského dvora, prepadol v noci a tiež sčiastky
dorúbal, sčiastky zajal, a tak sa o polnoci vrátil ku generálovi Bärnklauovi.Trenckovi však nestačilo, že zajal grófa Sessela, chcel dostať aj celú jeho batožinu.
Odložiac teda svoj oblek, vzal na seba zelený jágerský odev a príduc ku gazdinej, pri
ktorej bol gróf Sessel na hospode, vzal ju nabok, šepkajúc jej do ucha:— Aby ste ma nezradili, drahá gazdinka. Ja som jáger grófa Sessela, tí prekliati
Rakúšania nám zakúrili horúco, všetkých nás rozprášili a rozohnali na všetky strany.Gazdiná, križujúc sa, hovorila šeptom:— Ani nie je div, keď sami ich kňazi pomáhali im našich rúbať. Ja sama som na vlastné
oči videla jedného kapucínskeho mnícha, ako sa na koni cvalom hnal za našimi a svojimi
posvätenými rukami päť dragúnov dorúbal. O milý Pane Ježišu Kriste! Kapucínsky mních na
koni, a päť dragúnov!Nato Trenck:— Ach, to je niečo neslýchané! Môj dobrý pán gróf Sessel je zajatý a celú jeho batožinu
už akiste vzal čert, lebo útek bol taký rýchly, že nikto ani nepomyslel niečo so sebou
vziať.Gazdinka, usmievajúc sa, pritiahla obrovského chlapa k sebe a tajomne mu šepkala do
ucha:— Všetka jeho batožina je naložená na ťažnom voze, ktorý, pokiaľ ho tí prekliati pandúri
ešte azda nenašli, stojí skrytý za našou šopou.Trenck sa hneď dal k tomu miestu zaviesť, a keď sa presvedčil, že voz s nákladom naozaj
stojí tam, zvolal:— Ten voz aj s celým jeho nákladom náleží mne, tí prekliati pandúri ho našli. Ja som
Trenck!Gazdinka sa na tie slová zľakla, ani čo by sám pekelný čert bol pred ňou stál. Trenck si
bohatú korisť prisvojil.Bavorský generál Törring sa so zvyškom svojho mužstva utiahol za Dunaj, Rakúšania
obsadili Landshut.Trenck bol vyslaný proti Straubingu a vyzval túto pevnosť, aby sa poddala. Keďže
nedosiahol cieľ, zajal z mestskej glasie desať vozov s proviantom. — Keď sa vrátil do
tábora, čakalo ho tam veľmi nemilé prekvapenie. Veľa ľudí totiž prišlo k veliteľovi žalovať
sa na Trencka a jeho ľudí za rabovačku a medzi nimi aj Štefan Griesinger, kupec z
Baltlingenu.Trenck sa darmo vyhováral mnohými rečami, lebo podľa výroku generála Bärnklaua musel
poškodeným platiť náhradu. Z nich sám Griesinger dostal za svoj vyrabovaný dom a sklep
osemsto zlatých náhrady.Trenck sa zlostil, hrešil, preklínal, nepovážiac, že on túto pokutu z koristi Bavorov
platí. — 26. marca pohol sa so svojou čatou, aby dobyl Reichenhall.[99]29. marca o piatej hodine večer začal dobývať mesto a v kováčskej vyhni pri
samých mestských hradbách zaujal prvé miesto.Veliteľom mesta Reichenhall bol obrist Mercy,[100]ktorý mal pod sebou tristo mužov riadneho vojska a sedemsto jágrov. Po
jednomesačnom obliehaní však kapituloval, takže Trenck celú posádku zajal a ukoristil tam
soli v cene 300 000 zlatých, ktorú si, pravda, nenechal pre seba.Medzi kapitulačnými podmienkami, ktoré uzavrel istý rakúsky generál, stálo aj to, že ani
jeden pandúr do mesta nohou vkročiť nesmie, a to Trencka náramne zlostilo.Dobytím Reichenhallu získal si Trenck zase temer stratenú priazeň Khevenhűllerovu, ktorá
sa ešte väčšmi upevnila, keď sa mu podarilo premôcť a rozprášiť tisícdvesto bavorských
jágrov, ktorí sa boli zhromaždili pri Isare, skadiaľ Rakúšanov znepokojovali, ukoristili
povoz generála Herbersteina[101]a jemu na pätnásť tisíc zlatých škody narobili.Nato bol Trenck vyslaný zozbierať kontribúciu v celom okolí, brandšacovať mestá a osady.
Toto podujatie ho naozaj nemohlo urobiť obľúbeným u Bavorov. Jeho vojenské šťastie viedlo
ho až po Mníchov,[102]čo sa prihodilo takto:Barón Menzel, predtým Trenckovi generálom Neippergom daný kontrolór, vyslaný bol princom
Karolom, komandantom severnej armády, aby vybojoval hlavné mesto Mníchov s piatimi tisícami
mužov. Nato jeden generál s dvoma tisícami mužov posádky zanechaný bol tam ako komandant,
ostatné vojsko odtiahlo nazad k armáde. Hneď nato doletel chýr, že sa dvadsaťšesťtisíc
Francúzov pod kniežaťom Harcourtom[103]ponáhľa cez Horné Falcko na pomoc Bavorom, z ktorých štyritisíc bolo vyslaných
na Mníchov, aby Rakúšanov odtiaľ vyhnali.Komandant v Mníchove, len čo sa o tom dopočul, hneď vytiahol s rakúskym vojskom,
mysliac, že sa mesto s takou malou silou nie je vstave udržať.Poľný maršal Khevenhűller sa nad tým veľmi rozhneval a vydal rozkaz generálovi
Bärnklauovi, aby napochytro Mníchov s piatimi tisícami mužov znova obsadil, skôr ako by ta
mohli dôjsť Francúzi.K tejto výprave sa pridal aj Trenck so svojimi sto šesťdesiatimi štyrmi pandúrmi.Rakúšania sa dostali o tri dni skôr ako Francúzi k hlavnému mestu Bavorska. Ale mešťania
Mníchova, dozvediac sa o blízkom príchode Francúzov, ozbrojili sa a postavili sa Rakúšanom
na odpor, zatarasili brány mesta, mosty na rieke Isar rozobrali, na násypy vytiahli
tridsaťšesť diel, ktoré pri minulom dobytí mesta pred Rakúšanmi boli do zeme zahrabali.Trenck so svojím napredujúcim predvojom musel celý deň a celú noc čakať, kým došiel
Bärnklau s celým svojím vojom. Zavčas rána začal sa útok na rozobraté mosty. Medzi paľbou z
dvoch diel, ktoré Bavori Rakúšanom do boku postavili, a za tuhej streľby početných jágrov,
postavili sa dosky na prechod ľahkého vojska. Najprv pandúri, granátnici a tesári
poprebiehali po ľahkých doskách na druhú stranu, a len keď sa dohotovili pevné mosty,
prešlo aj celé vojsko.Len čo prešiel Trenck s pandúrmi, ihneď obsadil predmestie zvané „das Löchel“. — Osem
jágrov, ktorí streľbou z jedného domu narobili Rakúšanom veľa škody, pandúri prepadli a s
ich vodcom dorúbali. Aby sa však mohli dostať do mesta, vlámal sa Trenck so svojimi bránou
do kurfirstovej záhrady a ponáhľal sa k druhej bráne. Rozkázal vylámať aj tú, aby sa tak
mohol dostať k mestským múrom. Bavori strieľali proti nemu kartáčmi a osem pandúrov
usmrtili. Nato opäť zatvorili bránu a Trenck sa ponáhľal napravo pozdĺž múru cez rajtšúlu
kurfirstovu, stadiaľ na násyp a obsadil jeden dom, stojaci práve oproti Burgu.Mosty, ktoré viedli k zámku, boli síce vytiahnuté, ale cez tú úzku a málo vody majúcu
priekopu viedol chodník, ktorým by pandúri mohli veľmi ľahko prejsť a oblokom, náhodou
otvoreným v spodnej časti zámku, dostať sa do zámku, a tak zaujať nielen zámok, ale aj
samotné mesto. Pretože takto nebolo možné zachrániť zámok pred rabovaním, Trenck podal
generálovi správu o stave veci.Bärnklau ihneď prišiel a požiadal majora, aby ďalej nič nepodujímal. Nato dal zatrúbiť a
vyzval mesto, aby sa poddalo.Mesto chcelo kapitulovať. Mešťanosta a senátori prišli ku generálovi Bärnklauovi.V tom čase, kým pred bránou vyjednávali s generálom o podmienkach kapitulácie, Trenck —
pretože za senátormi zabudli zatvoriť bránu alebo to pokladali za zbytočnú vec — so svojimi
pandúrmi za tureckej muziky vtiahol do mesta.*Rakúska posádka zase celý mesiac držala vo svojej moci hlavné mesto Bavorska. Tak ako
všade v čas pokoja, zažil Trenck aj tu ľúbostné dobrodružstvo. — Býval u bohatého kupca,
ktorý mal peknú dcéru, a do tej sa veliteľ pandúrov zaľúbil. Kupec, chcejúc sa ho zbaviť,
dal ho inde na hospodu, musel mu však ešte aj platiť desať zlatých denne. No keď sa
Francúzi približovali k hlavnému mestu s väčšou silou ako predtým, rakúska posádka opustila
Mníchov a pridružila sa k hlavnej armáde pri Vilshofene.[104]Trenck na pochode s pandúrmi, asi štyri míle od Mníchova, dostal sa na hospodu k
bohatému Bavorovi, ktorý ho do domu svojho prijal veľmi vľúdne a pohostinne, tešiac sa, že
má vodcu pandúrov za hosťa. Tu sa Trenck náhodou dozvedel, že jeho hostiteľ je švagrom jeho
úhlavného nepriateľa, audítora v Osieku, Sazzenthala. To Trencka náramne popudilo k hnevu a
hneď vravel:— Ten istý Sazzenthal pred siedmimi rokmi zdvihol proti mne pravotu a ja som
tisícsedemsto zlatých pokuty platiť musel. Teraz teda oni ako jeho švagor mne túto sumu aj
s prichodiacimi úrokmi za neho platiť musia.Darmo sa hostiteľ vyhováral a prosil, darmo plakala jeho manželka a deti, on sa
vyhrážal, že mu hneď dá vyplatiť sto palíc. A keď zahvízdnutím na prstoch privolal do izby
aj troch pandúrov, vtedy domáci pán z bočnej izby doniesol a vyrátal Trenckovi päťsto
dukátov. Trenck sa s tým uspokojil a bol zase vľúdny, akoby sa nič nebolo prihodilo.Na druhý deň na radosť hostiteľa odišiel Trenck s pandúrmi k hlavnej armáde, ktorá
medzitým postavila pri Vilshofene dva mosty cez Dunaj.Nepriateľ stál pri Ambergu[105]a odtiaľ tiahol na Deggendorf, až sa napokon utáboril pri Niederalteichu[106]v počte dvanásťtisíc mužov.Keď Trenck medzitým zajal nepriateľovi niekoľko vozov s proviantom a dobyl zámok Winzer,
to — podľa jeho udania — vzbudilo proti nemu žiarlivosť generála Bärnklaua, takže sa spolu
povadili. Generál urazil majora a ten žaloval na neho u poľného maršala.Maršal utíšil zúriaceho Trencka a dal na posilu pandúrov päťsto dobrovoľníkov z
regimentu Andrassyho a Forgácha,[107]k tomu štyri dvanásťfuntové delá a dva mažiare s príkazom, aby vybojoval zámok Diesenstein.[108]Trenck nastúpil pochod 20. júla.Posádka menovaného zámku sa skladala z jágrov, ktorí stadiaľ napádali Rakúšanov, robili
im mnohé škody a zajatých usmrcovali krutým a neľudským spôsobom. Komandantmi zámku boli
obrist Drackler a barón Schrenck.22. júla nočnou hodinou obkľúčili pandúri zámok a pretrhli všetko jeho spojenie s
vonkajším svetom. Nato v noci 23. júla rozostavil Trenck delá. Dve z nich postavil v
blízkom pivovare, cez múr ktorého dal prebiť strelné diery proti zámku. Druhé dve ako
batériu na jednom návrší, na sto krokov od zámku, dal kryť násypom, aby sa dalo páliť na
vyššiu a slabšiu časť zámku.Keď sa posádka na vyzvanie nechcela poddať, začala sa hrubá paľba, ku ktorej sa
nasledujúceho dňa pripojili spoza návršia vzdialeného stopäťdesiat krokov ešte aj dva
mažiare.Otvor do zámku bol čoskoro vystrieľaný. Nato obľahnutí urobili výpad, chcejúc sa prebiť
cez uzavreté kolo, lež s krvavými hlavami boli zahnaní naspäť do zámku.Hneď nato na zámocké hradby vystrčili bielu zástavu, a tak streľba stíchla.Obaja komandanti sa zjavili pri vystrieľanom otvore a žiadali uzavrieť písomnú
kapituláciu.— Nijakú kapituláciu, — odvetil Trenck, — lež poddanie sa na diškréciu.[109]Na to pristali s podmienkou, že im nebudú siahať na životy.— Život im buď darovaný, — vravel Trenck, — lež budú celý svoj život v Uhrách šiance
kopať, a to všetci bez výnimky. — I na to napokon pristali.A tak Trenck zaujal zámok a stodeväťdesiattri jágrov, štyria dôstojníci, obidvaja
komandanti a vojenský páter padli do zajatia.Rozveselení pandúri s tureckou muzikou vtiahli do zámku. Trenck odobral muníciu a
potravinové články. Pri tejto práci veliteľa pandúrov vyrušil jeden z jeho dôstojníkov,
odvolávajúc ho nabok a oznamujúc mu, že akýsi bavorský jáger by si žiadal s ním rozprávať
vo vážnej veci medzi štyrmi očami.Trenck kázal toho človeka priviesť pred seba.Keď boli sami, začal Bavor hovoriť:— Pán major! Oni ma odsúdili v Uhrách celý život šiance kopať; ak mi však v tejto chvíli
darujú slobodu, tak im oznámim tajomstvo, ktoré je hodné dvadsaťtisíc zlatých.Len čo Trenck počul o dvadsiatich tisícoch, hneď bol hotový uzavrieť zmluvu a o krátku
chvíľu dostal zajatec slobodu. Hneď nato zase prišiel Trenck k zajatým komandantom, aby
pokračoval v prieskume zámku. Keď už po všetkých izbách, povalách a magazínoch boli
pochodili, prišli do pivnice.Barón Schrenck musel Trenckovi ukázať všetky miestnosti.I padla mu do očí jedna temná chodba.— Čo to za diera? — spýtal sa Trenck.— To je podzemný priechod k oným okrúhlym vežičkám, ktoré sú vystavané uprostred zámku z
tesaných kameňov.— Je tu veľmi chladno, dajte mi pohár piva, — rozkázal Trenck.Keď pivo vypil, ostrým zrakom prezeral všetko, podišiel niekoľko krokov napred a zvolal:— Ha! Čo je toto tu? — a ukázal na jedny slamou opletené dvere, ktoré viedli dolu do
ešte hlbšej jamy.Pri tejto otázke sa barón Schrenck zdesil a zmätený odpovedal:— To je žalár.Trenck zbadal zmätenosť zajatého i meral ho divým zrakom, mysliac si, že ten jáger
predsa pravdu hovoril a barón Schrenck je lotor.— Teda je tam žalár? — spytuje sa ďalej.— Áno, žalár, — odpovedá Schrenck.— Azda sú v ňom zajatí Rakúšania?— Nie, je prázdny.— Uvidíme.Dal otvoriť dvere a vo vzdialenosti asi štyridsiatich krokov bolo vidieť päť súdkov.Trenckovi zaplesalo srdce, lebo myslel, že onen strelec predsa len povedal pravdu a v
tých súdkoch musia byť dukáty, ktoré barón Schrenck zakopal.A obrátiac sa zase k zajatému komandantovi, s posmechom vravel:— Čo je v tých súdkoch?Schrenck sa ešte väčšmi zmiatol a ubezpečoval, že on nič nevie.— Dobre, teda pri svetle prekutáme. Prineste svetlo.I priniesli mu horiacu bôrovú fakľu.Trenck sa nahol s fakľou dolu, hľadajúc dychtivo dukáty. Našiel však len prázdne
poprevracané súdky a medzi nimi rozhádzané patróny, z ktorých niektoré boli aj rozrezané.V tejto strašnej chvíli sa spamätal a zvolal:— Som oklamaný! — a urobiac skok nazad, doložil ešte: — Tam dolu je pušný prach.Už nestačil dopovedať, keď nastal výbuch a buchot taký strašný, akoby tisíc hromov bolo
udrelo a svet sa rúcal. Celá strecha okrúhlej veže na dvore zámku vyletela do povetria.
Celý zámok bol v tej chvíli akoby do ohnivého oblaku zaobalený a švábľové pary prenikali
všade. Trenck, tým strašlivým výstrelom vyhodený von dvermi, padol tvárou na zem, no hneď v
podivnej duchaprítomnosti sa nadvihol a vyskočil druhými dvermi na dvor. Vtom vybúšili
plameňom, nevedno akou náhodou, i jeho pušné rohy, ktoré nosieval pri sebe v mešci. S
popálenou tvárou a rukami, vlasmi na hlave až do kože obhorenými, celý jeho odev v plameni,
tak bežal pandúrsky veliteľ, v plameni zahalený, von z tohto osudného priestoru, kričiac na
mužstvo:— Junáci, pomôžte, zachráňte svojho baťka!Ale mužstvo ako pred čertom dalo sa na útek, lebo si myslelo, že aj viac podkopov ešte
vystrelí a ich tam pochová.Trenck bol všetkými opustený.V tejto hroznej chvíli rozpamätal sa ešte na nové nebezpečenstvo. V jeho patróntaške
bolo tridsať patrónov, zdrapil ich teda a odhodil od seba. Len čo padli na zem, vybúšili do
povetria. Nato zdrapil zo seba remeň i uniformu. Strašlivý pohľad, lebo s ňou zdrapil aj
časť svojej kože. Jeho čelo bolo na červeno a belaso popálené, celá tvár hrubým pušným
prachom akoby tetovaná. Holohlavý, revúc od múk a bolesti, stál tam, podivným spôsobom
aspoň na čas pri živote zachovaný.Lež hneď ho prepadla mdloba i padol zomdletý na zem. Privolaný vojenský ránhojič podľa
možnosti poobväzoval zomdletého.Nato sa všetko vojsko aj so zajatými pohlo do mesta Pasov, vzdialeného na osem míľ.Trenck, obviazaný povojníkom ako dojčiatko, pravda, na siahu a štyri palce dlhé, ležal v
koči. Jemu oproti sedel reťazou ku koču priviazaný páter bavorských strelcov, pritom však
mal naložené Trencka na smrť pripravovať, lebo sa tak zdalo, že v najbližších chvíľach
vypustí dušu. V zadnej časti koča ležal barón Schrenck, tiež strašlivo popálený a ako mech
priviazaný. Popri koči šlo medzi pandúrmi stodeväťdesiattri zajatcov, pred kočom turecká
muzika. Tak vtiahla táto čata do mesta Pasova. Celé mesto bolo na nohách, každý chcel
vidieť do povetria vyhodeného vodcu pandúrov. Jeho koč ako v procesii sprevádzali k jemu
určenej hospode.Keby nebolo bývalo tej tureckej muziky, vari by sa bolo zdalo, že vyprevádzajú nejakého
zločinca na popravisko. Zajatý páter neprestajne kríže metal nad ním.Trenck, ktorý nikdy nereteríroval a ani kapituláciou sa nikdy nepoddal, teraz musel
reterírovať, lebo chcel aspoň s cirkvou a s nebom urobiť kapituláciu, keďže sa ako tí
bavorskí strelci na Diesensteine podrobil na diškréciu.Trenck desať dní kolísal medzi životom a smrťou. Piati lekári každý deň dva razy
konzultovali pri jeho posteli, napokon ho vyliečila jedna stará žena.Stalo, sa to takto:V predsieni chorého stáli dňom a nocou štyria pandúri na jeho obsluhu. Oni ho hore
dvíhali a zasa nazad na lôžko kládli. Vasil bol vlastne sluhom chorého. Jedna staručká
zhrbená žena ponúkla sa pandúrovi, že vylieči jeho veliteľa. Ten ju priviedol k Vasilovi,
ktorý ju hneď oznámil chorému pánovi. Veliteľ ju kázal priviesť k sebe.Chorý bol fľajstrami a obväzmi celý obložený, takže mu bolo vidieť iba malé oči, lebo
obrvy a mihalnice mal obhorené. Strašný to pohľad!Trenck oslovil starenu:— Sľubuješ, že ma vyliečiš?— Áno, milostivý pane.— A ty si Bavorka?— Ja som sa v Rakúsku narodila a sem som sa vydala.— A čím by si ma chcela liečiť?— Mastičkou a jedným čajom.— Starká, vari len nechceš…— Buďte bez strachu, milostivý pane. Ja nie som dajaká pobehajka, ale obyvateľka Pasova.
Vdova som, volám sa Gertrúda Danglerová a mám dcéru v Chame, v službe, menom Máriu.— Dobre, teda sa zverím na teba. Vylieč ma a predovšetkým utíš moje bolesti.Starena začala liečenie. Napriek piatim lekárom, ktorí mu boli vypovedali život, už
druhého dňa cítil uľahčenie. Tvár, ruky a nohy začali schnúť, začala sa tvoriť nová kožka,
telo nadobúdalo pevnosť.Na pätnásty deň bol Trenck už súci vstať z postele a vyjsť z izby. Jeho ruky síce boli
ešte fľajstrom obložené, čo si on však za maličkosť pokladal oproti tým mukám, ktoré bol
dosiaľ podstúpil.A naozaj pretrpel náramne veľké bolesti a veľmi biedne vyzeral. Desať dní nejedol, ani
nepil, ani nespal a schudol na skelet.Prvá návšteva, ktorú urobil z domu, bola u maršala Khevenhűllera. Keď ho pandúri videli
ísť ulicou, divili sa a tešili sa veľmi.Keď ho Khevenhűller zočil, zvolal:— Prepánaboha! Ako vyzerajú!— Excelencia, som biedne zohavený.— Ale predsa už na nohách!— Za čo svojej silnej náture a jednej starene mám ďakovať.— A milému pánu bohu! — doložil nábožný Khevenhűller. — Teraz však potrebujete čas na
zotavenie. Máte v svojom zbore dôstojníka, ktorý by dočasne zastupoval vaše miesto a na
niečo sa podujal?— Excelencia! Ja síce ešte nie som súci spravovať uzdu svojho koňa, no predsa som k
službám!— Čo? Vy chcete zase?— Mám koč. V bitke som ochorel, v bitke chcem vyzdravieť.— Toto vaše osvedčenie ma teší. Takáto ochota v službe si zaslúži odmenu. Nezabudnem vás
odporúčať našej najmilostivejšej kráľovnej.Vtom vstúpil do izby adjutant, odovzdávajúc maršalovi zapečatený balík.— Ah! To list z Viedne. Rozpečaťte ho, pán obrist.Obrist sníme obálku a generál prezerá papiere. Zrazu zvolá:— Oh! Gratulujem, barón Trenck, ste za obristlieutenanta menovaný!Pušným prachom obhorená Trenckova tvár sa vyjasnila.— Excelencia! — zvolal nato, — Jej Majestát, naša najmilostivejšia kráľovná ráčila mi
najprospešnejší fľajster na moje biedne telo poslať. Teraz musím zase vytiahnuť do poľa,
lebo by som tu nemal pokoja ani postátia.Generál odovzdal Trenckovi jeho predošlé komando.Trenck oslávil povýšenie so svojimi dôstojníkmi a pandúrmi, pričom nechýbala ani hudba a
tanec. Starej Gertrúde, ktorá ho vyliečila, dal niekoľko zlatých.Večer, keď bolo najhlučnejšie, spozoroval Trenck, že kapitán Laudon v hre s dôstojníkmi
prehráva nezvyčajne veľa peňazí. Od čias svojho dobrodružstva v Deggendorfe bol k nemu
zahorel nenávisťou. Teraz však skrslo v ňom podozrenie, že si azda Laudon v Diesensteine
prisvojil súdok s peniazmi, o ktorom mu tajne hovoril bavorský strelec, čo Trencka takmer
život stálo a pre čo aj nevýslovné veľa vytrpel. Preto si umienil Laudonovi sa za to
odplatiť. A naozaj, od tohto času začal ho prenasledovať a trápiť, aby mu život čo
najväčšmi spríkril.O niekoľko dní dostal Trenck rozkaz, aby nepriateľskej armáde postupoval po boku,
obsadil Wiesenstein a aby vypálil zámok Au,[110]v ktorom boli nepriateľské magazíny, pričom ho generál Bärnklau mal podporovať.Trenck bol vzdialený od svojej armády na šesť míľ, ale od nepriateľskej na dve míle. Lež
na všetky svoje žiadosti nedostal od Bärnklaua nijakú podporu.Medzitým predstráž priviedla sedliaka, u ktorého našli list písaný saským grófom
veliteľovi zámku Au, v ktorom sa mu ukladá, aby sa držal až do krajnosti, lebo že zajtra mu
príde na pomoc dvetisícosemsto chlapov. Trenck sa ponáhľal sám osobne k Bärnklauovi. V tom
čase už jeho zbor napadlo spomenuté pomocné vojsko, avšak zvíťazil.Do rakúskeho tábora doletel chýr, že Trenck s celým svojím zborom bol zajatý. On sa však
ponáhľal naspäť k svojim. Tí mu hneď oznámili svoje víťazstvo. Skoro potom dobyl zámok a
vypálil ho.Len čo vykonal túto úlohu, dostal rozkaz, aby postupoval ďalej. Nepriateľ sa obrátil k
Deggendorfu, Trenck šiel za ním.Neďaleko kláštora Niederalteich prišla mu na um nemilá príhoda s kupcom z Baltlingenu
Štefanom Griesingerom, ktorému musel vyplatiť osemsto zlatých ako náhradu za vyrabovaný
dom. A náhodou sa aj tu dozvedel, že prelát[111]kláštora Niederalteichu nahovoril Griesingera, aby Trencka zažaloval u
veliteľa. I umienil si za to sa pomstiť.Oznámili mu, že tenže prelát je práve teraz v nepriateľskom tábore a kláštor že postavil
pod ochranu gardistov.Na hradskej ceste so šiestimi husármi čakal na jeho návrat. Onedlho prišiel prelát na
koči a husári ho hneď obkľúčili. Trenck si sadol do koča k prelátovi a zakričal na kočiša:— Poháňaj ďalej, dnes chcem byť hosťom kláštora.Nato sa obrátil k vystrašenému prelátovi a oslovil ho:— Ja som Trenck, ktorý Štefanovi Griesingerovi musel vyplatiť osemsto zlatých náhrady,
tomu, ktorého Vaša velebnosť pohuckala, aby ma u komanda obžaloval a ja som u neho aj do
nemilosti bol upadol.Prelát zbledol od strachu a zajachtával sa.— Na také niečo ja nezabúdam. Vaša prevelebnosť bola v nepriateľskom tábore, stojí teda
s Francúzmi v porozumení a takých ľudí máme v obyčaji brať pod kontribúciu.Prelát sa ešte väčšmi naľakal a nevedel prerieknuť slova, lebo mu bolo dobre známe, ako
Trenck vedel svoje ovečky strihať. I uložil mu kontribúciu šesťtisíc zlatých s hrozbou, že
ak zaraz nezaplatí, vezme do zajatia priora aj s jedným duchovným a s celou strážou. I
vyplatil mu prelát žiadanú sumu.Keď Francúzi počuli, že Trenck zajal ich gardistov, určených na ochranu, nahnevaní
prepadli kláštor a vyrabovali ho. To preláta tak bolestne dojalo, že upadol do nemoci a
zomrel.Pretože sa nepriateľ utiahol naspäť až po Straubing, dostal Trenck rozkaz, aby sa
zmocnil Falcka a grófstva Cham[112]a vynútil všade kontribúciu.Trenck s tristo Chorvátmi, so sto štyridsiatimi pandúrmi a s dvoma stotinami mužov z
regimentu Forgácha a Andrassyho dal sa na pochod proti opevnenému mestu Cham. Sprevádzali
ho ešte dve jednofuntové delá. Toto mesto z dvoch strán obtekala rieka Regen a z tretej
strany bolo chránené dvojitým múrom. Z jeho okolia sa nahrnulo množstvo ľudu, hľadajúc v
ňom prístrešie. Keď prišiel chýr, že sa približujú pandúri, palisádami sa ešte väčšmi
opevnili a most rozobrali.Bavorská posádka pod velením obrista Kűnigla pozostávala z jedného batalióna pechoty a
dvoch stotín granátnikov, z trinástich diel, dvoch mažiarov a štyridsiatich ôsmich
dvojitých hákovníc.[113]Časť posádky predstavovala mužstvo, ktoré pri dobytí Linca Rakúšanmi bolo sa zaviazalo,
že proti Rakúšanom viac bojovať nebude. Trenck poslal svojho najstaršieho kapitána baróna z Erlachu[114]ku Kűniglovi, obviňujúc časť jeho vojska z porušenia kapitulácie. Oznámil mu
rozkaz, ktorý bol dostal od poľného maršala, aby mesto Cham zaujal.Obrist Kűnigl, ktorý mal podľa rozkazu mesto brániť, žiadal dvadsaťštyri hodín na
rozmyslenie, lebo dúfal, že dostane v tom čase pomoc z Ambergu, vzdialeného len na desať
hodín cesty.Trenck mu to povolil, ale hneď potom postavil stráže na päť hodín vzdialenosti aj od
Ambergu, aj od Straubingu.Termín prešiel a Trenck dostal od maršala Khevenhűllera opätovný rozkaz, aby mesto Cham
zajal. Pri rekognoskovaní mesta skoro by bol Trenck býval usmrtený, keď popri ňom idúcemu
zástavníkovi do pŕs strelili.Trenck žiadal od Kűnigla, aby mu príslušný strelec bol vydaný. Kűnigl odpovedal
prostredníctvom poručíka, že ten strelec dezertoval, a žiadal pritom o dovolenie poslať ku
Khevenhűllerovi jedného dôstojníka s depešami, aby sa s ním v tejto veci priateľsky
pokonal.Trenck videl, že Bavor chce len získať čas, a tak mu povolil šesťhodinovú lehotu.
Dôstojníka však zadržal pri sebe a pohrozil mu, že ak obrist Kűnigl nevydá obidvoch
strelcov do zajtrajšej desiatej rannej hodiny, dá ho pred jeho očami obesiť.V ustanovenú hodinu obrist Kűnigl žiadal dôstojníka späť. Trenck sa ho dal spýtať, či mu
chce mesto vydať, alebo nie.Kűnigl odpovedal, že ľutuje, ale že ešte neobedoval.Trenck nahnevane zvolal:— Ale ani poobedovať ti nedám!Ihneď porobil podivné poriadky. Trom pandúrom dal oholiť brady a fúzy a prikázal im
obliecť si ženské šaty.[115]Keď už boli pristrojení ako sedliacke ženy z okolia, vydal im rozkazy a oni sa
hneď vzdialili.Obidve delá dal večer postaviť na kopci Katzenberg a pripraviť na útok. Príslušné
rozkazy dostalo aj všetko mužstvo.Tri dni hrozil veľký vietor.Trenck pozoroval predmestie, hovoriac:— Bude to veselé!Mesto, chránené zo všetkých strán sčiastky vodou, sčiastky hradbami, malo pevnú bránu,
pred ktorou za šiancami boli umiestnení granátnici. Pred bránou stálo asi dvadsať domov,
ktoré predstavovali ulicu a akési predmestie. Na toto miesto dával Trenck pozor.O chvíľu vybúšil na troch rozličných miestach v tejto ulici požiar, ktorý víchor náhle
rozniesol na všetky strechy, takže celé predmestie stálo v plameni. Granátnici vybehli zo
šiancov, aby hasili požiar. Trenck čakal iba na to.Na čele pandúrov a Chorvátov urobil rýchly útok na horiace predmestie.Hrozné to javisko! — Dym, plameň, krik a treskot zbraní!— Napred, junáci! Nijaký pardon! — volal Trenck a jeho mužstvo napredovalo s holými
šabľami.Nepriateľ sa utiahol za šiance. Trenck a jeho mužstvo preskakujú šiance, nepriateľ uteká
do mesta, vyťahujúc za sebou v najväčšej tiesni bránu.Tri delá, ktoré zanechal nepriateľ na mieste, boli napochytro obrátené proti bráne,
začala sa kanonáda a dve na Katzenbergu postavené delá strieľajú na mesto.Za kanonády zastavil Trenck útok a pozoroval mesto.Z jednej strechy vyšľahol plameň, potom z druhej a z tretej. Zvony zvonia na poplach,
víchor buráca, nárek a krik obyvateľstva preráža povetrie. Požiar vzbĺka na všetkých
stranách a malé mesto razom aj na päťdesiatich miestach horí hrozným plameňom. Traja za
ženy preoblečení pandúri vykonali rozkaz veliteľa.Teraz znova začal Trenck útok, pandúri ako mačky sa driapu na hradby. V meste úžasný
zmätok! Všetko uteká, chcejúc sa zachrániť. A uprostred tohto prehrozného hrmotu prihodil
sa úžasný výbuch, zatriasla sa zem a celé mesto, domy sa rúcali, pochovávajúc ľudí a
dobytok pod svojimi zrúcaninami. Vežu, v ktorej bol sklad pušného prachu, vyhodilo do
povetria a jej rumy usmrcujú a zraňujú mnohých.Vojaci i mešťania utekajú k rozobranému mostu; zostali z neho len tri brvná, cez ktoré
sa odvažujú prebehnúť, aby zachránili len svoj holý život, lebo sa už pandúri vrútili do
horiaceho mesta, mordujúc a rabujúc.Trenck, sprevádzaný jediným husárom, cvalom letí na koni za utekajúcou posádkou. Dohoní
ju v blízkom lese a komanduje:— Stojte!A oni zastali.— Dolu zbrane!A sedemstosedemdesiatdva vojakov pred jediným mužom zloží zbrane a päť zástav.Potom rozkázal svojmu husárovi postaviť sa im na čelo a zajatí Bavori nasledujú ho v
tupej rezignácii.Trenck sa vrátil do horiaceho mesta. Aký to úžasný pohľad! Dym a oheň, vraždenie a krv,
rumy a mŕtvoly! — Hnev dobýjajúcich bol nesmierny a Trenck bol sotva vstave utíšiť ich.
Konečne sa mu to podarilo. Rabovanie sa skončilo a začalo sa s delením koristi. Bola
hojnejšia ako kedykoľvek predtým.Mestečko Cham ležalo v zrúcaninách, obyvatelia sa sčiastky rozutekali, sčiastky
potopili, mnohí boli pobití a všetci orabovaní.V meste bola v službe dcéra stareny, ktorá vyliečila Trencka. Keď ju pandúri zlapali,
Trenck ju obdaroval a prepustil domov k jej matke do Pasova.V noci povstal krik a zvada na pohorenisku. Trenck vstal, obliekol sa, vybehol von,
zhromaždil svojich ľudí okolo seba, lebo si myslel, že ich nepriateľ znova napadol. Bola to
však zvada medzi pandúrmi pri deľbe koristi, a to pre jeden kalich.Trenck ho vzal do ruky, zahrešiac:— Dočerta! Odkiaľ ho máte? Mne sa zdá, že vy, lotri, ste chrám vylúpili!Vtom sa priblížil staručký kňaz, žalujúc, že skapalo jedenásť kalichov a jedna
monštrancia, ktoré si vojaci medzi sebou podelili.— Junáci! — volá Trenck, — či je to pravda, čo tento kňaz hovorí? Odkiaľ máte tie
nádoby? Hovorte pravdu!Nato predstúpil jeden z pandúrov:— Gospodine, pravda je, že máme tie nádoby, ale my sme ich našli skryté v jednej
pivnici. Chrám sme neorabovali.— Tak teda nech bude vaša korisť. Ja ju však od vás odkúpim. Vydajte mi kalichy a
povedzte, čo za ne žiadate.Pandúri na to pristali a kalichy jeden za druhým vyšli na svetlo. Trenck ich vyjednal za
stopäťdesiat dukátov, ktoré pandúrom vyplatil. Ináč by ich bol popudil proti sebe, keby
azda ich korisť, ktorú oni pokladali za počestnú, násilne bol chcel odobrať. Následky toho
by boli bývali veľmi povážlivé.Neskoršie odovzdal Trenck kalichy kardinálovi, pasovskému biskupovi, ktorý mu
stopäťdesiat dukátov vrátil, ale u cisárovnej Márie Terézie podal žalobu za profanáciu
posvätných vecí. A tak bol ihneď vydaný rozkaz prísne vyšetriť obžalobu a nemilosrdne
potrestať obristlieutenanta. Horšie následky celej veci sa ukázali neskoršie.[116]Hneď potom dostal Trenck rozkaz vybrať sa so svojím zborom do Čiech, tam obsadiť
priesmyky pohraničných vrchov a prekaziť napredovanie nepriateľa.*Od rakúskeho vojska, ktoré zaplavilo Bavorsko, zakúsila táto krajina všetky ťažkosti
vojny, ako boli najmä represálie, lebo medzitým kurfirst Karol Albrecht sa dal vyhlásiť za
českého kráľa a rakúskeho kniežaťa a obsadil Prahu.Okrem toho v decembri 1741 ponáhľal sa do Manheimu,[117]aby tam čakal na výsledok voľby cisára vo Frankfurte. Vplyv Španielska a
Francúzska, zmluva s pruským kráľom, ako aj neutralita Anglicka a Hannoveru[118]pomohli mu k tomu, že bol vyvolený za nemeckého cisára pod menom Karol VII., a
to 12. februára 1792.Pruský kráľ vybojoval Olomouc a jeho jazda robila nábehy až k Viedni. Nato sa obrátil
proti Brnu,[119]chcejúc tam vybojovať citadelu. Preto žiadal od svojho spojenca saského
kurfirsta ťažké, na dobýjanie pevnosti potrebné delá, avšak vodcovia saského pomocného
vojska odopreli poslušnosť. Princ Karol Lotrinský sa ponáhľal so štyridsiatimi tisícami
mužov na obranu Brna, načo pruský kráľ Moravu opustil a obrátil sa do Čiech.Začiatkom apríla 1742 vtiahol do Čiech princ Karol v dvoch kolónach proti Chrudimi a
Čáslavi, majúc v úmysle vziať magazíny v Poděbradoch a v Nymburku, odraziť nepriateľskú
armádu a vtrhnúť do Prahy. Pri Čáslavi a Chotusiciach[120]zrazili sa obidve armády 17. mája, šťastie však slúžilo Prusom. Porážku
Rakúšanov zapríčinila jazda, ktorá sa predčasne dala na lúpež a chýbala jej vojenská
disciplína.V tejto bitke bol rakúsky generál Pollandt[121]ťažko ranený a zajatý.Kráľ Fridrich poctil ho svojou návštevou a šľachetný starec ho ubezpečoval, že by
spokojne umrel, keby mohol pomeriť kráľa s Máriou Teréziou.— Pane! — zvolal Pollandt, — Francúzsko klame Vašu Jasnosť. Kardinál Fleury[122]chce Prusko využitkovať, aby cieľ Francúzska dosiahol. Môžem na to zaopatriť
dôkazy.Fridrich sa zarazil.Chorý ho prosil o dovolenie, aby smel poslať do Viedne list.Fridrich vyhovel jeho prosbe a Pollandt s veľkou námahou predriekal pisárovi do pera
list, na ktorý o šesť dní prišla odpoveď s veľmi dôležitou prílohou. Bol to pôvodný list
Fleuryho Márii Terézii, v ktorom cisárovnej sľuboval pokoj, celistvosť jej ríše a garanciu
za Moravu, keď prepustí už aj tak stratené Čechy a krajinu povyše Enže. Sasko sa vraj má
uspokojiť s Magdeburgom a francúzska, rakúska, saská a bavorská cisárska armáda majú sa
spojiť proti Prusku.Ako to Fridrich prečítal, ihneď svojmu vyslancovi Podewilovi[123]poslal rozkaz, aby uzavrel už skôr začaté vyjednávanie.A tak Hyndfort menom Márie Terézie a Podewil menom Fridricha napriek francúzskym
intrigám podpísali 11. júna Vratislavský pokoj.Rakúsko odstúpilo Prusom Horné a Dolné Sliezsko, s výnimkou Tešína, Opavy, Krnova a
ďalej aj grófstva Kladsko.Na prvú zvesť o tom francúzsky generál Belleisle ponáhľal sa z Prahy ako bez duše k
pruskému kráľovi a robil mu mnohé výčitky.Fridrich hrdo pozrel na neho, ukázal mu list Fleuryho a zanechajúc ho vravel:— Fallacem fallere non est fallacia![124]Maršal s prekvapením pustil list na zem a uháňal preč.Odteraz obrátila Mária Terézia všetku svoju vojenskú moc na spätné dobytie Čiech, kde
Francúzi ako spojenci Bavorov sa pod maršalom Belleislom hrali na pánov.Princ Karol spojený s Lobkowitzom, napredujúc proti Soběslavi, chcel napadnúť maršala Broglia,[125]ten sa však stiahol za Vltavu. Krumlov, Písek a Plzeň holdovali Rakúšanom,
ktorí sa 27. júna utáborili na pol ceste pred Prahou a zavreli francúzsku armádu v Prahe.Takýto obrat veci preveľmi znepokojil francúzsky dvor. Kardinál Fleury, deväťdesiatročný
starec, v premnohých listoch ubezpečoval Máriu Teréziu o svojej pokojamilovnosti. Cisárovná
sa osvedčila:— Ja som sa ponížila v listoch pánu kardinálovi, ktoré by boli obmäkčili kameň, ale on
zavrhol moje ponuky. Teraz ani ja nemám slova pre neho. Nech sa obráti na mojich spojencov.
Jedine táto milosť buď mu povolená!Mária Terézia na ďalšie listy Fleuryho ani neodpovedala, ale ten jeho list, v ktorom
všetku vinu uvalil na maršala Belleisla, dala uverejniť v tlači. Nato nasledovalo
osvedčenie Márie Terézie na veľmoci v tomto zmysle: Pretože Francúzsko garanciu
pragmatickej sankcie nesplnilo, ba koná proti viedenskému traktátu, ktorým mu Lotrinsko
bolo odstúpené, všetky svoje práva na Lotrinsko tým stratilo, atď.Francúzska armáda zavretá v Prahe ocitla sa v dosť nepriaznivom položení.2. júla maršal Belleisle navrhol maršalovi Königseggovi,[126]že mu odovzdá Prahu s podmienkou slobodného odchodu s čestnými vojenskými
znakmi.Königsegg chcel, aby sa celá francúzska armáda dala do zajatia, čomu sa Belleisle
rozhodne postavil na odpor.Z Viedne na dopyt princa Karola prišla odpoveď:— Nie mi je dosť jeho meč, chcem ho mať zajatého, toho lupiča a zloducha!A zároveň zakázala cisárovná akékoľvek podobné vyjednávanie s nepriateľom.Vo Francúzsku bolo rozhodnuté, aby Maillebois[127]so svojím štyridsaťtisíc mužov rátajúcim zborom tiahol z Vestfálska do Čiech
Beleislovi na pomoc. Maillebois 14. septembra došiel do Amberku, kde sa spojil so
Seckendorfom, slúžiacim v bavorskej službe, a so saským grófom, komandujúcim francúzskemu
oddielu.Königsegg zanechal pri Prahe pozorujúci zbor a tiahol proti Mailleboisovi.Broglio využil túto príležitosť a rýchlo vyviedol z Prahy dvanásťtisíc mužov, aby sa
pripojil k Mailleboisovi. Očakával ho v Teplej,[128]lež nadarmo, lebo princ Karol a Khevenhűller, ktorí sa medzitým premiestnili z
Bavorska, obsadili pohraničné priesmyky. Pri nich slúžil aj Trenck, ktorý strážil priesmyk
zvaný Rosshaupt (Rozvadov[129]), preto Maillebois nemohol napredovať. Broglio obsadil Děčín a Litoměřice a s
ostatným vojskom sa vrátil do Prahy.Bavorsko tak získalo výhodu, že aj keď na krátky čas, jednako len Rakúšania vyprázdnili
krajinu.Rakúske a francúzske predstráže stáli osem dní pri Jindřichovom Hradci (Neuhauss[130]) na dostrel.Trenck premýšľal dňom i nocou, ako by mohol znepokojovať nepriateľské komando v
Jindřichovom Hradci. Konečne mu skrsla pochabá myšlienka. Dal v celom okolí nachytať mačky
a chcel im na chvosty popriväzovať horiace fakle, a tak ich popúšťať pri Jindřichovom
Hradci. Bolo prichystaných do dvesto mačiek toho večera, keď sa nepriateľ práve dával na
pochod, aby sa stiahol späť. No Trenck s celým svojím mačacím fígľom utŕžil iba smiech.Maillebois, bez toho žeby bol Belleisla z Prahy vyslobodil, s prázdnymi výhovorkami
odtiahol do Horného Falcka. Khevenhűller a s ním aj Trenck šli za ním.Knieža Lobkowitz obkľúčil Prahu zo všetkých strán, no jeho voje boli priďaleko rozložené
a chorý, podagrou trpiaci, ale energický maršal Belleisle, donútený k zúfalému kroku, v
noci 16. decembra so štrnásťtisíc mužmi a tridsiatimi delami znenazdania odtiahol z Prahy.
Lobkowitz nemohol všetky svoje voje napochytre zhromaždiť. Francúzi ho predstihli o
dvadsaťštyri hodín a vykonali za desať dní svoj pamätný spiatočný pochod do Chebu, kam,
pravda, dotiahli v dosť poľutovaniahodnom stave.Po krátkom odpočinku zanechajúc v Chebe posádku, tiahol maršal rovno k Rýnu, ktorý
prekročil pri Špýre.[131]V Prahe bol zanechal generála Cheverta[132]s maličkým zborom na ochranu chorých a ranených.Lobkowitz chcel, aby sa táto malá posádka na milosť a nemilosť poddala. Chevert však
pohrozil, že ak mu nebude povolený slobodný a počestný vojenský odchod, podpáli Prahu na
všetkých uhloch a sám sa pod jej zrúcaninami pochová.Lobkowitz povolil konečne kapituláciu a Chevert vytiahol z Prahy 3. januára 1743 s
vojenskou hudbou.Tak teda celé Čechy, okrem Chebu, kde sa posádka poddala až 8. septembra 1743 po
statočnom odpore, prišli zase pod vládu Márie Terézie.Rakúšania medzitým zase vtiahli do Bavorska. Predvoj viedol Trenck, ktorý obsadil
Deggendorf. Odtiaľ postupoval na Niederalteich a Ranshofen a vtiahol do mesta Braunau.[133]V Bavorsku sa rakúske vojsko rozložilo na svoje zimné stanovisko. Pandúri
dostali povolenie odísť na zimu do svojej domoviny, Slavónie, a Trenck prosil tiež o
dovolenku. I dostal ju.*Vo Viedni slávili spätné dobytie Prahy slávnostným tedeum v chráme svätého Štefana a
rytierskymi hrami. 2. januára 1743 dámy usporiadali prekrásny „karusel“,[134]čelo viedla sama Mária Terézia na koni. Divákmi boli najvyšší hodnostári a
diplomati.Na tribúne padla do očí kolosálna postava Trencka a jeho popálená, jazvami, rezmi a
pušným prachom poznačená tvár, a pozornosť vzbudil najmä jeho divý pozor, lebo vo Viedni s
obdivom hovorili o jeho hrdinských skutkoch, šialenej neohrozenosti a šťastí. Z Viedne
navštívil svojho staručkého otca v Levoči, ležiaceho na smrteľnej posteli. Lekári mu
nesľubovali viac ako tri týždne života. Trenck by sa rád bol pobavil pri otcovi, ale dostal
rozkaz, aby sa z Viedne ponáhľal rýchlo do Slavónie, kde sa práve bol ľud vzbúril a počet
vzbúrencov udával sa na štyritisíc chlapov, keďže generál Engelshofen, ktorý mal vzburu
potlačiť, nemal viac ako deväťsto mužov.Trenckovi dobre boli známe okolnosti v Slavónii a poznal tamojší ľud. A tak podľa
rozkazu cisárovnej mal spoločne s Engelshofenom povstanie potlačiť.Trenck prišiel do vzbúrenej vlasti, kde ľudia boli nespokojní s tým, že cisárska vláda
zavedie novoty. Trenck šiel rovno do Pleternice a zhromaždil tam sto pandúrov, s ktorými
ako s predvojom cisárskeho vojska postavil sa tak, že povstalcov rozdelil na dve čiastky.Trenckovo meno nahnalo ihneď povstalcom taký strach, že spomedzi seba vyslali k nemu
tridsaťšesť mužov, aby s ním vyjednávali. Medzi týmito vyjednávačmi, ako sa dozvedel
Trenck, boli štyria hlavní buriči, ostatní tridsiati dvaja boli zvedení.Trenckova predstráž zmocnila sa celej deputácie, a už na druhý deň bol hlavný burič Mato
Lučić sťatý a rozštvrtený, druhý obesený, tretí a štvrtý boli zastrelení.Ostatní tridsiati dvaja boli poslaní na galeje. Následok tohto náhleho súdu bol ten, že
celý povstalecký zbor sa rozutekal a vrátil sa bývalý pokoj. Aby však ani ostatní povstalci
nezostali bez trestu, musel sobocký okres[135]postaviť do poľa 550 chlapov, Horná Hranica 700, Stredná 700 a Dolná Hranica[136]560, ktorí boli ihneď odvedení k cisárskemu vojsku.Nato nastalo verbovanie pandúrov pre Trenckov zbor s veľmi priaznivým výsledkom, lebo
tí, ktorí sa boli z vojny domov vrátili, doviezli so sebou znamenitú korisť. Sotva päť
týždňov minulo, už mal Trenck pohromade sedemsto pandúrov a sto husárov, ktorých on sám
ozbrojil, čo sa mu ľahko podarilo, keďže i on prišiel z Bavorska obťažený korisťou. Jeho
nepriatelia rozchyrovali, že po Dunaji na lodiach priviezli mu množstvo nábytku a z dolného
Dunaja dopravili do Slavónie na jeho majetky.Za svojej dovolenky bol Trenck raz na obede pri barónovi Pajačevićovi,[137]kde sa práve zdržiaval aj istý schudobnený a hlúpy barón Schygray, s ktorým
páni vystrájali rozličné žarty.Bola reč o slivovici a Trenck hovoril zo žartu, že on na svojich majeroch do
tridsaťtisíc zlatých dostane ročite za slivovicu z kravského hnoja.Schygray to bral za pravdu a prosil Trencka, aby ho naučil umeniu páliť slivovicu z
kravského hnoja.Trenck odpovedal, že vďačne.Nato sa ozval so smiechom Pajačević:— Kravským hnojom vás ja zaopatrím, milý Schygray, a dám vám zo svojich majerov
tridsaťtisíc vozov.Schygray vykríkol radostne:— Hnoj by som už mal, keby som už len aj drevo dostať mohol!— Dobre, — odvetí Trenck, — odo mňa dostanete tridsaťtisíc siah dreva. — Schygray, ktorý
to všetko bral naozaj, žiadal od Trencka písomné potvrdenie.Trenck, pokračujúc ďalej vo svojom, napísal na karotku, ktorú doručil Schygrayovi, toto:— Ja, nižšie podpísaný, splnomocňujem týmto písmom baróna Schygrayho, aby si v lese
zvanom Čierna hora tridsaťtisíc siah dreva bezplatne s poukázaním na toto moje
splnomocnenie dal narúbať.Celý vtip záležal v tom, že rečená Čierna hora sa rozprestierala za hranicou v Turecku,
ale nie na Trenckových majetkoch, čo Schygray nevedel. Následok bol taký, že Trenck za
takýto žart musel neskoršie zaplatiť štyridsaťpäťtisíc zlatých pokuty.Medzitým dostal Trenck vyzvanie od dvorskej vojenskej rady, aby sa so svojím zborom
dostavil k nastávajúcej vojenskej výprave. Trenck aj s pandúrmi opustil Slavóniu.*Rakúsko všetky svoje vojenské sily obrátilo teraz proti Bavorsku.Cisár Karol VII. mal zložiť ťažkú pokutu za to, že zo svojho kurfirstovského stolca
siahol na cisársku hodnosť. Kardinál Fleury zosnul 30. januára 1743 a pre Francúzsko
nastalo zhubné panovanie, lebo do vlády sa začali miešať metresky — kráľovské milovnice.Anglicko a Holandsko vstúpili do zväzku s Rakúskom, Rusko a Anglicko uzavreli spolok na
útok i na obranu. Prusko sa ukázalo uspokojené, Sasko podobne k pokoju naklonené, no a
sardínskeho kráľa Karola Emanuela nebolo sa čo obávať.Karol VII. bol v nebezpečenstve, že s cisárskou korunou, ktorú si vymodlikal takrečeno
pomocou cudzích krajín, stratí aj svoje vlastné krajiny. Nebol ani vojak a vojvodca, ani
štátnik a diplomat. Jeho slabý duch sa vyznačoval len pobožnostkárstvom, a neskoršie bol do
svojej rezidencie v Mníchove dosť ťažko späť uvedený len pomocou svojho vojvodcu
protestanta, znamenitého Seckendorfa. Proti Seckendorfovi pri tom všetkom klerikálna strana
v Mníchove neprestávala roztrusovať hanopisy.Seckendorf, ktorý — ako sa sám priznal — bol by veľmi potreboval peniaze, potravinové
články a vojsko, radil Karolovi, aby sa zmieril s Rakúskom. Ten však ďalej pokračoval vo
vojne a s maršalom Brogliom ako aj s princom Contim[138]ustanovili vojenský plán.V rozhodujúcej chvíli sa však Broglio osvedčil, že nedostal od svojej vlády
splnomocnenie, aby napadol Rakúšanov, a tak vojnu začali Rakúšania.Khevenhűller prepadol francúzsku posádku v Griesbachu,[139]princ Karol postúpil proti hlavnej bavorskej armáde pri Simpachu a porazil ju
9. mája 1743. V bitke bol zajatý bavorský komandant Minuzzi.Od toho času Rakúšania postupovali víťazne napred, vyhnali Francúzov z Dingelsingu,
Landau a z Deggendorfu. Broglio a saský gróf sa zdržiavali začas pasívne v Straubingu,[140]potom odtiahli na druhú stranu Rýna.Nato 8. júna ušiel Karol po druhýkrát z Mníchova, ktorý 12. júna Rakúšania obsadili už
po tretí raz. Avšak Seckendorf uzavrel s Khevenhűllerom prímerie, následkom čoho Rakúšania
obsadili Bavorsko. Komisár gróf Goës tam zaviedol aj rakúsku správu, Bärnklau dostal
veliteľstvo nad posádkami. Medzitým princ Karol Lotrinský dal sa do prenasledovania
nepriateľa, ustupujúceho k Rýnu. Vtom prišla pre nemeckého cisára veľmi vážna zvesť:
Anglicko a Holandsko ešte v jeseni 1742 postavilo armádu v Holandsku, ktorá na znak obrany
pragmatickej sankcie mala mať meno Pragmatická armáda. Táto armáda v počte päťdesiattisíc
mužov prešla Rýn a postupovala proti Frankfurtu. Sám anglický kráľ Juraj II. so svojím
druhorodeným synom, kniežaťom z Cumberlandu, pripojil sa k nej. Pri Datlingu došlo k bitke,
v ktorej spojenci zvíťazili a Karola VII. by boli mohli osobne zajať, keby anglický veliteľ
lord Stair[141]nebol veľkodušne vyhlásil Frankfurt za neutrálne mesto.Kráľovi Jurajovi dostala sa tá česť, že mohol hodovať na mieste víťazstva, kým cisár
Karol vo Frankfurte bedákal.Francúzi, utekajúci pod vodcovstvom de Noaia,[142]prešli rieku Mohan, potom sa utiahli za Rýn, kde sa spojili s Brogliovou
armádou, aby chránili Alsasko, ktoré ohrozoval napredujúci Karol Lotrinský a zaumienil si
preniesť vojnu ta, aby svojim požiadavkám na Lotrinsko dodal závažnosti.Vtedy sa zjavil aj Trenck so svojím zborom. Prešiel cez Rýn a hrdinsky bojoval pri
dobývaní mosta cez rieku Lech.Nato dostal od maršala rozkaz, aby cez Schwarzwald prenikol do Altbreisachu a odtiaľ
chránil rakúske krajiny pred útokom nepriateľa. Pritom mal Alsasko znepokojovať a sužovať
kontribucionálnymi patentmi. Zároveň dostal rozkaz, aby vo svojom zbore držal prísnu
disciplínu, aby nechodili žaloby na neho. Preto veliteľ pandúrov predniesol k svojim ľuďom
reč. Vyhrážal sa im pod pokutou smrti, aby piate a šieste prikázanie svedomite zachovávali
a cudzieho majetku sa nedotýkali. Keď sa však niektorí aj proti rozkazu jednako len
dopustili lúpeže, náhlym súdom dal ich hneď obesiť; tí však išli na popravisko chladnokrvne
s fajkou v ústach.*Trenck dotiahol 9. júna 1743 do Altbreisachu, ktorého hradby na rozkaz Márie Terézie
boli zborené krátko predtým, takže tu stál len samotný zámok. Rakúska posádka sa
presťahovala do blízkeho Freiburgu.Trenck obsadil so sto pandúrmi a dvadsiatimi piatimi husármi Neuburg, aby odtiaľ mohol
robiť výpady cez Rýn do Alsaska, lebo Francúzi zajali všetky lode a začali tak
nepriateľstvo proti Rakúšanom.Prvou korisťou na francúzskej pôde bolo štyridsaťosem volov, s ktorými pandúri
preplávali cez Rýn. Nato rozoslal Trenck po celom Alsasku svoj patent v nemeckej a
francúzskej reči.[1]Slavónia je východná časť bývalého chorvátskeho kráľovstva, medzi Drávou, Sávou a
Dunajom. Obyvateľstvo tvoria zväčša katolícki Chorváti, na východe pravoslávni Srbi.
Do roku 1918 tvorila Slavónia s Chorvátskom kráľovstvo v rámci svätoštefanskej
koruny. Hlavné mesto Osiek.[2]Mierom v Požarevaci 20. 7. 1718.[3]Harambaša, turecky arambaša— zbojnícky kapitán, tiež veliteľ
úradných sluhov, dozerajúcich na bezpečnosť ciest, no často sami harambašovia
znepokojovali a ozbíjali cestujúcich[4]Pleternica— jeden z majetkov Fraňa Trencka v južnej časti
Slavónie pri rieke Olave. Majetok Pleternica a Prestovac kúpil Trenckov otec Ján von
der Trenck roku 1723. Ešte za života svojho otca kúpil Fraňo Trenck za 40 000 zlatých
domínium Pakrac. Majetok Welika získal Trenck od rodiny Walseck, od baróna von Imsen
a grófa von Gossau.[5]Ján Henrich von der Trenck, pôvodom z Pruska— slúžil v
rakúskych službách v Taliansku, potom bol veliteľom cisárskej posádky v slavónskom
Brode, nakoniec až do svojej smrti veliteľom posádky v Levoči, kde aj ako plukovník
14. 2. 1743 zomrel a je pochovaný v tamojšom farskom kostole. Niektoré pramene
uvádzajú, že zomrel ako podplukovník.[6]Keď Trencka prepustili pre neporiadnosť z vojska(ako
zástavníka — Fähnrich, 1727 — 1731) — žil na svojom majetku v Prestovaci. Tu sa z
otcovej vôle oženil s Jozefou, dcérou veliteľa Petrovaradína, generála Jána Františka
baróna Tillier, honosiacou sa nezvyčajnou krásou, s ktorou splodil štyri deti. Všetky
deti aj s matkou zomreli ešte pred Trenckovým odchodom do Ruska (1737). Pozri K.
Wurzbach: Biographisches Lexikon des Kaiserthums Oesterreich, 1883, písmeno T, s.
124.[7]V rokoch 1738 — 1740 slúžil Fraňo Trenck v ruskej armáde, najprv ako ritmajster,
napokon ako major. Trenckov otec, veliteľ Levoče, poslal svojho syna do Ruska po
trápnej afére s baronesou von S. Na rozkaz svojho pána priniesol Fraňov sluha
baronese nočník a vylial na ňu jeho obsah. Takto sa Trenck pomstil za to, že baronesa
prezradila jeho pomer s istou vydatou grófkou. Za tento brutálny čin odsúdili Trencka
do väzenia. Jeho otec ho chcel najprv poslať do Pruska, aby sa naučil poriadku,
napokon dal súhlas, aby sa jeho syn dal naverbovať do ruskej armády. Pozri: Fraňo
Trenck: Merkwürdiges Leben und Taten (1745, 1748).[8]Pamflet (1747) kvalifikuje vlastný Trenckov životopis ako vystatovanie sa. Pri
opisovaní svojich činov vraj musel byť Trenck opitý, pretože videl všetko
dvojnásobne. O jeho zranení v bitke sa tu píše ako o ľahkom (oštep vraj vnikol do
chrbta len na prst hlboko).[9]Fraňo Trenck bol pre neznášanlivosť a neporiadnosť odsúdený na smrť, no trest
smrti mu zmenili na vyhostenie z Ruska a zákaz návratu (8.2.1740). Trenck sa vrátil k
otcovi do Levoče na konci mája 1740, odkiaľ sa pobral na svoje majetky do
Slavónie.[10]Ich meno sa odvodzuje od slova bandérium, čiže prápor, ozbrojený sprievod. Pôvodne
to boli príslušníci panskej policajnej služby, neskoršie pešiaci, ktorí sa znamenite
osvedčili v drobnej vojne pod barónom Trenckom. Od roku 1756 premenili zbor pandúrov
na 53. cís. kráľ. peší pluk.[11]Osiek— chorv. Osijek, hlavné mesto slavónskeho Chorvátska,
na rieke Dráve[12]Poľný podmaršal Ascanio markíz z Guadagni— veliaci generál v
Slavónii[13]Porta osmanská, čiže Vysoká je turecká vláda. Podľa východnej obyčaje vykonávali
sa ľudové zhromaždenia a súdy pred bránami a kráľovskými palácmi.[14]Ľudovít Ondrej gróf von Khevenhuller von Aichelberg auf
Franckenburg(1683 — 1744) — generálny adjutant princa Eugena
Savojského, neskoršie generál a poľný maršal, ktorý viedol rakúsku armádu vo vojne o
rakúske dedičstvo v Bavorsku. Významným prameňom pre tento čas je jeho vlastný
životopis Biographie des Feldmarschalls Khevenhuller (Breslau u. Leipzig,
1744).[15]Gvardián(z tal.) — predstavený františkánskeho, kapucínskeho
a minoritského kláštora[16]Z politických dôvodov, pre zločin porušenia mieru.[17]Ilova sa vlieva do Čazmy a tá do rieky Sávy.[18]Karol VI., Jozef František(1685 — 20.10.1740) —
rímsko-nemecký cisár, český a uhorský kráľ, druhý syn cisára Leopolda I. Bol miernej
povahy, vládnuť nemal veľké schopnosti. Celý život bojoval za uznanie pragmatickej
sankcie, v dôsledku čoho zanedbával správu ríše, ktorá hospodársky aj vojensky
upadala. Prejavilo sa to až po smrti Eugena Savojského v novej vojne s Turkami (1737
— 1739). Rakúsko stratilo všetky krajiny získané roku 1718 za Dunajom a Sávou.[19]Proti zákazu lekárov (trpel pakostnicou) pobral sa cisár na začiatku októbra 1740
do svojho poľovníckeho kaštiela pri Čakaturne v Uhorsku na poľovačku jeleňov (pri
Neziderskom jazere, maď. Förtö). Prechladol a z poľovačky ho odniesli chorého do
letoviska Favority pri Viedni. Skoro nato vo veku 55 rokov zomrel (20.10.1740). Pozri
Jozef Svátek: Česko-moravská kronika.[20]Grocka— mesto v Srbsku, juhovýchodne od Belehradu, na pravom
brehu rieky Dunaj, kde Rakúšanov roku 1739 porazili Turci.[21]Princ Eugen Savojský(1663 v Paríži — 1736 vo Viedni) —
pôvodom Talian, výchovou Francúz, najväčší vojvodca rakúskych Habsburgovcov. Keď ho
neprijal do vojenských služieb Ľudovít XIV., vstúpil roku 1683 ako dvadsaťročný do
rakúskej armády a postupne získaval najvyššie hodnosti, až sa stal v rokoch 1696 —
1697 hlavným veliteľom v tureckej vojne. Skvelé víťazstvo dosiahol pri Zente nad
Tisou (11.9.1697). V ďalšej vojne s Tureckom (1716 — 1718) dobyl víťazstvo pri
Petrovaradíne (5.8.1716) a Belehrade (15.8.1717). Vo vojne s Francúzskom dosiahol
víťazstvo pri Hochstädte (24.8.1704), pri Oudenarde (11.7.1708) a v najkrvavejšej
bitke 18. storočia pri Malplaquete (11.7.1709). Po celý život zostal neženatý a
zomrel sedemdesiattriročný.[22]Viliam Reinhard gróf Neipperg(1684 — 1774) — vychovávateľ
vojvodu Františka Štefana Lotrinského, ako poľný zbrojmajster bojoval proti Turkom.
1.9.1739 uzavrel bez vládneho súhlasu Belehradský mier, nepriaznivý pre Rakúsko, za
čo ho odsúdili na pevnostné väzenie. No už roku 1741 sa stal hlavným veliteľom
cisárskej armády v Sliezsku, kde v bitke pri Molvici (10.4.1741) bol porazený
Fridrichom II. a odvolaný z veliteľstva.Fridrich Henrich gróf
Seckendorf(1673 — 1763) — poľný maršal a diplomat, roku 1717 bojoval
pod Eugenom pri Belehrade. Pred svojou smrťou ho princ Eugen navrhol za svojho
nástupcu vo veliteľstve proti Turkom. No vo vojnovej výprave roku 1737 nemal pre
neporiadky v armáde šťastie. Turci zatlačili Rakúšanov až k rieke Orlave. Seckendorf
zložil velenie a až do cisárovej smrti bol vo vyšetrovacej väzbe v Štajerskom Hradci.Juraj Ollivier Wallis(1673 — 1744) — od roku 1739 guvernér v
Srbsku a maršal vo vojne proti Turkom. Spoločne s grófom Neippergom vyjednal bez
vyššieho rozkazu mier v Belehrade (1739), za čo bol uväznený na Špilberku (1740). Pri
nástupe Márie Terézie bol prepustený na slobodu.[23]23.7.1739 bol maršal gróf Wallis pri Grocke Turkami na hlavu porazený. 18.9.1739
uzavrel gróf Neipperg ponižujúci mier, ktorým Turkom vydal Belehrad, celé Srbsko a
malú Valachiu. Potupným Belehradským mierom bola habsburská ríša pripravená o všetky
výsledky skvelých víťazstiev, ktoré nad Turkami dosiahol Eugen Savojský.[24]Tu sa Tomášik dopustil omylu, pretože Mária Terézia nebola vtedy pri otcovej
smrteľnej posteli. V deň smrti svojho otca bola chorá. Karol VI. zavolal k sebe
mladšiu dcéru, 22-ročnú arcivojvodkyňu Máriu Annu, svojho zaťa veľkovojvodu Františka
Štefana Toskánskeho a jeho brata, vojvodu Karola Alexandra Lotrinského. Vo dne v noci
ho ošetrovala jeho manželka, cisárovná Alžbeta Kristína. Mária Terézia čakala v tom
čase ďalšie, už štvrté dieťa (budúci cisár Jozef II.).[25]Posledné slová: Barcelona, Barcelona, Belehrad, Belehrad! sa vzťahujú na cisárovu
mladosť, strávenú v Španielsku, najmä na vernosť Kataláncov. Spomienka na Belehrad sa
vzťahuje na stratu tejto pevnosti vo vojne s Turkami.[26]Mladá cisárovná Mária Terézia, vtedy 23-ročná (narodila sa 13.5.1717), ukázala sa
hneď na začiatku svojej vlády ako statočná a inteligentná vladárka, ktorá
rozhodnosťou a odvahou prekonala svojich starých ministrov (zväčša už
sedemdesiatročných). S prekvapujúcou odhodlanosťou uviedla do poriadku najhoršie
sociálne prípady, medziiným urobila poriadok aj v zásobovaní v hlavnom meste, za čo
si získala srdcia obyvateľov Viedne. Pozri: Eva Priesterová: Stručné dějiny Rakouska,
1946, čes. preklad 1954.[27]Ignác Felix gróf von Törring-Jettenbach(1682 — 1763) —
bavorský štátnik a vysoký dôstojník. Roku 1735 sa stal veliteľom štábu v Mníchove a
poľným maršalom vo vojne o rakúske dedičstvo. Velenie nad bavorskou armádou po ňom
získal maršal Seckendorf.[28]Karol VII. Albrecht(1697 — 1745) — bavorský kurfirst (od
roku 1726) a rímsko-nemecký cisár. Od roku 1722 bol manželom Márie Amálie, dcéry
cisára Jozefa I., a preto si robil nároky na časť rakúskych krajín. Roku 1731
protestoval proti Pragmatickej sankcii a neuznal ju. Nadarmo vyjednával o zasľúbenie
svojho syna s Máriou Teréziou (1734) a potom s Márion Annou (1733 až 1739). Po smrti
Karola VI. vystúpil s nárokmi na rakúsky trón s podporou poslednej vôle Ferdinanda
I., ktorý potomstvu svojej dcéry Anny, manželky bavorského vojvodu Albrechta V.,
poistil nástupníctvo vo svojich krajinách v prípade vymretia potomstva svojich synov.
Karol Albrecht sa dal v Prahe korunovať na českého kráľa (19.12.1741). Za nemeckého
cisára bol zvolený vo Frankfurte nad Mohanom 24.1.1742. No na udržanie koruny už
nemal sily, bol vytlačený z Bavorska, jeho generál Seckendorf bol porazený pri
Simpachu (9.5.1743) a Bavorska sa zmocnila rakúska armáda. Karolovi VII. zostal iba
titul bez krajiny a moci. Historické pramene uvádzajú jeho meno rozličným spôsobom,
raz Albert, inokedy Albrecht. Na proklamácii, vydanej k Čechom v Prahe 8.12.1741, je
podpísaný ako Carl Albrecht.[29]Ján Juraj Kristián Lobkowitz(1686 — 1755) — od roku 1734
rakúsky generál jazdy, roku 1739 poľný maršal a veliteľ v Sedmohradsku, potom veliteľ
v Čechách, kde bojoval proti francúzskym okupantom.[30]Fridrich barón von der Trenck (1726 — 1794). Rod Trenckovcov bol usadený od čias
nemeckých rytierov v Královci (Königsberg, dnes Kaliningrad). Fridrichov otec zomrel
roku 1740 ako pruský generálmajor jazdy v Královci. Fridrich, mladší bratanec Fraňa
Trencka, bojoval vo vojne o rakúske dedičstvo ako pobočník kráľa Fridricha II. Bol
obvinený zo styku so svojím bratancom Fraňom, ktorý stál na nepriateľskej strane, a
odsúdený na dlhé roky väzenia. Po svojom vyslobodení z väzenia sa Fridrich usiloval
zachrániť svojho príbuzného Fraňa z väzenia, no Fraňo mu nedôveroval a z lakomstva ho
ešte ohrozoval. Vlastnou príčinou väznenia Fridricha Trencka bol jeho pomer so
sestrou kráľa Fridricha II. Amáliou, ktorá zomrela roku 1787, päťdesiatštyriročná,
ako abatiša kláštora v Quedlinburgu. Po prepustení z magdeburského väzenia odišiel do
Viedne, a keď sa uchádzal o dedičstvo po svojom mŕtvom bratancovi Fraňovi, bol
zatvorený do blázinca. Potom odišiel do Cách a žil na svojich majetkoch v Uhorsku.
Ako údajný pruský špión bol popravený v Paríži.[31]Karol Alexander, princ Lotrinský(1712 — 1780) — rakúsky
vojvodca, brat cisára Františka I. Vojenskú kariéru začal v nešťastnej vojne s
Turkami (1737 — 1739). Vo vojne o rakúske dedičstvo ako hlavný veliteľ v Čechách
(1742) bol porazený Prusmi v bitke pri Chotusiciach (v máji 1742), no proti Bavorom a
Francúzom sa mu darilo. Ako adlatus grófa Khevenhűllera dobyl víťazstvo nad
Seckendorfom pri Simpachu, roku 1744 prekročil Rýn a zmocnil sa veľkej časti Elsaska.
Potom vyhnal Prusov z Čiech, no bol porazený pri Hohenfriedbergu (4.5.1745) a pri
Žďáre (Zárov, 30.9.1745). Za manželku mal sestru Márie Terézie Máriu Annu (1744),
ktorá zomrela v mladom veku (1744).[32]Grófsky rod Harrachovcov, so sídlom v Čechách a v Rakúsku, pochádza z vladyckého
rodu Harachérov z Harachu v južných Čechách (dedina Harachy neďaleko Rožmberka a
Kaplíc). Ján Jozef Filip z Harrachu bol od roku 1739 prezidentom dvorskej vojenskej
rady, zomrel roku 1764. Alojz Tomáš z Harrachu bol dolnorakúsky zemský maršal a
minister, zomrel roku 1742. Jeho syn Fridrich Gervas bol ministrom a najvyšším českým
kancelárom, zomrel roku 1749.[33]Na začiatku vojny s Tureckom ponúkol Trenck svoje služby aj so 4000 pandúrmi
vrchnému veliteľovi grófovi Seckendorfovi. No ten jeho ponuku na radu princa
Sachsen-Hildburghausena odmietol. Vo svojom životopise Trenck vystatovačne tvrdí, že
by bol do dvoch týždňov získal väčšiu armádu, ako mal princ, a bol by s ňou dobyl
celú Bosnu. Neznámy anonym v pamflete (1747) o tom pochybuje, pretože vraj vtedy
Trenck sedel vo väzení.[34]Kuronsko— ruská gubernia, patriaca k pobaltským. V 16.
storočí bolo vytvorené kuronské vojvodstvo, dedičné v rode posledného veľmajstra radu
Nemeckých rytierov Gotharda Kettlera. Jeden z jeho nástupcov, Fridrich Viliam Kettler
(1698 až 1711), si vzal za manželku neter Petra Veľkého, Annu Ivanovnu, aby získal
ochranu Ruska.[35]Bender— stará turecká pevnosť na rieke Dnestri, blízko
Odesy[36]V pamflete na vlastný životopis Fraňa Trencka, ktorý napísal roku 1747 neznámy
anonym, bezpochyby nejaký pruský dôstojník, účastník sliezskych vojen, s podtitulom
„unparteische Notata“, hodnotí Trencka veľmi negatívne. Hovorí, že Trenck nemal u
pluku v Rusku ani jedného priateľa, pretože bol neznášanlivý, neporiadny a nezniesol
nad sebou nijakú autoritu.[37]Burkhard Krištof gróf Műnnich(1683 — 1767) — poľný maršal a
štátnik nemeckého pôvodu, od roku 1720 bol v ruských službách. V tureckej vojne dobyl
roku 1737 Očakov a roku 1739 Chotín. V novembri 1740 zosadil regenta Birona a až do
mája 1741 bol ministrom. Po nastúpení cárovnej Alžbety v decembri 1741 bol najprv
odsúdený na smrť, potom poslaný na Sibír a iba za Petra III. dostal milosť
(1762).[38]Očakov— turecká pevnosť v blízkosti Odesy, ruská armáda ju
dobyla roku 1737, no čoskoro ju opustila[39]Astrachán— stará tatárska pevnosť v delte Volgy, bývalé
sídlo tatárskych chánov[40]Anna Ivanovna(1730 — 1740) — ruská cárovná. Narodila sa roku
1694. Šestnásťročnú ju vydal Peter Veľký za kuronského vojvodu Fridricha Viliama,
ktorý skoro po svadbe zomrel (1711). Za jej vlády rozhodovali Nemci: Löwenwald,
Lascy, Műnnich atď., tisíce ruských šľachticov bolo vypovedaných na Sibír alebo
popravených.[41]Vo vlastnom životopise píše Trenck, že za svojej vojenskej služby v Rusku (1738 —
1740) kúpil si od manželky plukovníka Cuminga otrokyňu Senepu, dcéru tureckého
generála, zajatú pri Očakove. K nej pribudli ďalšie dve otrokyne: židovské dievča
Rebeka z Chotína a Marusia z Valachie. Obidve dievčatá mali vtedy štrnásť
rokov.[42]Belehradský mier 18. 9. 1739.[43]Celú túto pasáž označuje anonym (1747) za výmysel.[44]Juraj II. August(1683 — 1760) — kráľ Veľkej Británie a
hannoverský kurfirst (1726 — 1760). Pre svoju spravodlivosť a miernosť bol Juraj II.
vážený a milovaný.[45]Bol to gróf Perusa, bavorský vyslanec vo Viedni.[46]Filip V.(1700 — 1746) — vojvoda z Anjou, vnuk Ľudovíta XIV.,
posledný Habsburg na španielskom tróne. O ríšu musel bojovať s cisárom Leopoldom I. a
jeho nástupcami Jozefom I. a Karolom VI. vo vojne o španielske dedičstvo (1701 —
1713), ktorá bola ukončená mierom v Utrechte. Filip V. bol veľkým milovníkom pokoja a
pohodlia.[47]Karol Emanuel(1701 — 1773) — sardínsky kráľ, vo vojne o
rakúske dedičstvo sa pripojil zmluvou z roku 1742 na stranu Márie Terézie[48]Ľudovít XV.(1710 — 1773) — pravnuk Ľudovíta XIV. Vládu
nastúpil roku 1715. Veľký vplyv na neho mali najmä panie de Pompadour a
Dubarry.[49]Filip Ľudovít Sinzendorf(1671 — 1742) — minister
zahraničných vecí a štátny sekretár[50]Pálffy— starý grófsky a kniežací uhorský rod. Ján Pálffy (†
1751) sa zúčastnil na tureckej a francúzskej vojne. Roku 1740 bol hlavným veliteľom v
Uhorsku, roku 1741 palatínom. Rudolf Pálffy, poľný maršal, zomrel roku 1768.[51]Fridrich II. Veľký— kráľ pruský (1740 — 1786), mal podľa
otcovej vôle prísnu vojenskú výchovu. Keď otec neschválil jeho sobáš s dcérou
anglického kráľa Juraja II., pokúsil sa o útek do Anglicka (1730). No chytili ho a
odsúdili na smrť. Na príhovor Karola VI. dostal milosť, zmieril sa s otcom a vzal si
za manželku Alžbetu Kristínu. Za odstúpenie Sliezska ponúkol Márii Terézii pomoc
proti jej nepriateľom. Nečakal na výsledok rokovania, vpadol 16.12.1740 do Sliezska,
zmocnil sa pevnosti Hlohova (9.3.1741), porazil Neippergovu armádu pri Molvici
(10.4.1741) a obsadil Sliezsko až po rieku Nisu, všade ochotne prijímaný
protestantským obyvateľstvom. Po krátkom prímerí v októbri a novembri 1741 zmocnil sa
ostatnej časti Sliezska a Kladska, vpadol na Moravu a do Čiech, kde pri Chotusiciach
porazil znova rakúske vojsko (12.5.1742) a donútil tak Máriu Teréziu, tiesnenú
zároveň Bavormi a Francúzmi, k mieru (28.7.1742). Týmto mierom získal celé Sliezsko,
okrem tešínskeho kniežatstva a časti kniežatstva opavského, krnovského a niského. Na
tejto situácii nezmenila nič ani druhá sliezska vojna (1744 — 1745), ani vojna
sedemročná (1756 — 1763).[52]Fridrich Viliam I.(1713 — 1740) — pruský kráľ, usiloval sa
vytvoriť hospodársky a vojensky silné Prusko a zorganizoval dobre vycvičenú armádu.
Bol chýrečný tabakovými kolégiami pri pive a fajke so svojimi priateľmi a záľubou pre
postupimskú gardu (Leibregiment der langen Kerle). Po smrti zanechal značný štátny
poklad.[53]Hlohov— sídlo kniežatstva rovnakého mena, ktorému vládli
kedysi Piastovci. Územie kniežatstva sa rozprestieralo na obidvoch brehoch rieky
Odry.Brašov(Kronstadt, rum. Brassov) — mesto v Sedmohradsku,
založené v 13. storočí nemeckými rytiermi.Freiburg— niekdajšie
hlavné mesto župy Breisgau, vzdialené 17 km na východ od rieky Rýna.Breisgau(Breisachgau) — juhozápadná časť badenského
veľkovojvodstva. Od čias Rudolfa Habsburského „popredná rakúska krajina“
(Vorland).[54]Berg— vojvodstvo v západnom Nemecku (2975 km2), roku 1423
bolo spojené s Jűlichom. Fridrich Viliam I. sa nadarmo usiloval zaistiť nástupníctvo
v obidvoch krajinách, lebo r. 1738 pridelil cisár Karol VI. tieto krajiny
falcko-sulzbašskému rodu. R. 1742 sa Fridrich II. vzdal nárokov na Jűlich.[55]Leopold I., knieža anhaltsko-desavský, zvaný tiež der Alte
Dessauer(1676 — 1747) — pruský maršal (1712), v druhej sliezskej vojne
zvíťazil nad Rakúšanmi pri Kesseldorfe (15. 12. 1745). Viedol jednoduchý vojenský
spôsob života a mal povesť drsného, ale spravodlivého veliteľa.[56]Anton Ota, markíz Botta-Adorno(1688 — 1774) — rakúsky poľný
maršal, ktorý slúžil pod Eugenom Savojským. Nejaký čas bol rakúskym diplomatom v
Rusku, guvernérom Janova a veliteľom v sedemročnej vojne.[57]Gróf Gustáv Gotter(1692 — 1762) — pruský diplomat. Ako dobrý
priateľ Eugena Savojského mal na viedenskom dvore veľkú dôveru. Z toho dôvodu ako
splnomocnenec Fridricha II. vyjednával roku 1740 s Máriou Teréziou o odstúpení
Sliezska Prusku.[58]František Lotrinský(1745 — 1765, narodil sa 12. 8. 1708) —
cisár rímsko-nemecký, vojvoda lotrinský a veľkovojvoda toskánsky. 12. 2. 1736 sa
oženil s Máriou Teréziou a mal s ňou päť synov a jedenásť dcér. Jeho manželka ho
duševnými vlastnosťami prevyšovala, hoci bol jej radcom a prvým ministrom. Za
rímsko-nemeckého cisára bol proti hlasom Pruska a Falcka vyvolený 13. 9. 1745. Zomrel
v Inšpruku na infarkt.[59]Placet(lat.) — súhlasím, schvaľujem. Spis dvorskej vojnovej
rady vo Viedni, aby generál Guadagni podporoval formovanie Trenckovho pandúrskeho
zboru, je datovaný 27. 2. 1741.[60]Ernest Gideon s. pán Laudon(1717 v Tootzene v Livónii — 1790
v Novom Jičíne na Morave). Pochádzal z chudobnej škótskej šľachtickej rodiny,
usadenej v Livónii. Roku 1732 vstúpil do ruskej armády ako kadet, v rokoch 1738 —
1739 sa zúčastnil na vojne o poľský trón, v rokoch 1738 — 1739 bojoval proti Turkom.
Keď sa uchádzal o prijatie do pruskej armády, bol odmietnutý. Preto vstúpil do
rakúskej armády. Za sedemročnej vojny slúžil ako podplukovník chorvátskeho pluku pod
generálom Brownom, za statočnosť bol povýšený na plukovníka, generálmajora, stal sa
podmaršalom a poľným zbrojmajstrom a bol menovaný ríšskym barónom na majetku Malé
Bečváry (kouřimský kraj) v Čechách. Roku 1769 sa stal vojenským veliteľom na Morave,
r. 1778 poľným maršalom a nakoniec vrchným veliteľom rakúskej armády. Laudon bol po
Eugenovi Savojskom najznamenitejším rakúskym generálom v 18. storočí, medzi vojakmi
bol aj napriek veľkej prísnosti obľúbený.[61]Maxmilián Ulysses, ríšsky gróf von Browne(1705 — 1757) —
rakúsky poľný zbrojmajster, vynikajúci veliteľ vo vojne proti Francúzsku a Turecku.
Po Belehradskom mieri dostal velenie v Sliezsku, roku 1743 velil avantgarde v
Bavorsku a zaslúžil sa o vyhnanie Francúzov z Bavorska.[62]Rezno(Regensburg, lat. Castra Regina) — strategicky dôležité
mesto na Dunaji, striehnúce na cestu do Viedne i do Čiech cez Cham[63]Olomouc— bývalé sídelné mesto údelných kniežat, od čias
Přemysla Otakara II. kráľovské mesto, potom sídlo biskupa, neskôr významná pevnosť.
Za sliezskych vojen r. 1741 sa mesto Olomouc vzdalo Prusom. Roku 1758 ho Prusi opäť
obliehali, no tentoraz sa udržalo.[64]Kurt Krištof gróf Schwerin(1684 — 1757) — jeden z najlepších
veliteľov Fridricha II. Za vojnové zásluhy bol povýšený do grófskeho stavu a menovaný
poľným maršalom. V druhej sliezskej vojne sa zúčastnil na dobytí Prahy (16. 9. 1744).
Padol za sedemročnej vojny v bitke pri Prahe (6. 5. 1757).[65]Na vpáde do Sliezska a na bitke pri Molvici sa zúčastnil generallieutenant Leopold
II. Maxmilián, princ z Anhalt-Dessau (1700 — 1751), syn Leopolda I. z Anhalt-Dessau,
„starého Dessavského“.[66]Olava(Ohlau) — mesto na rieke Olave, dobyté 1741 Prusmi, r.
1742 pripadlo pruskému kráľovstvu[67]Molvica(Mollvitz) — dedina blízko Vratislavi. 10. 4. 1741 tu
zvíťazilo vojsko Fridricha II. nad rakúskym vojskom.[68]Názvy plukov Althann-Dragoner, Römer-Dragoner,
Seherr-Cűrassiere.Pluky boli nazývané menami zaslúžilých hodnostárov.
Bola to identifikácia plukov namiesto neskorších radových čísiel. Poľný podmaršal
(Feldmarschalleutnant) Karol Joachim von Römer prestúpil r. 1734 zo saských do
rakúskych služieb, v rokoch 1737 — 1739 bojoval proti Turkom.[69]Starý panský rod Schulenburgovcov pochádzal z Altmarku v Nemecku.[70]Opolie(Oppeln) — bývalé hlavné mesto opoľského kniežatstva,
ležiace na rieke Odre, kolíska sliezskych Piastovcov, ktorí tu vybudovali hrad a
kaštieľ. R. 1742 mesto pripadlo pruskému kráľovstvu.[71]Rupert Scipio Lentulus(1714 — 1786) — slúžil najprv v
rakúskej armáde, r. 1746 prestúpil do armády pruskej, kde sa r. 1757 stal generálom.Generál Mikuláš František Grünne(1701 — 1751) — pochádzal z
holandskej šľachty a bol veľkým obľúbencom Františka, manžela Márie Terézie.[72]Breh(Brieg) — bývalé hlavné mesto brežského kniežatstva a
sídlo kniežat z Brehu.Strelín(Strehlen) — bývalé hlavné mesto
strelínskeho kraja, leží na rieke Olave, pripadlo pruskému Sliezsku.[73]Kladská Nisa(Neisse) — pramení na moravsko-sliezskej
hranici. Mesto Nisa leží v úrodnej nížine pri ústí rieky Belej do Kladskej Nisy. Nad
mestom sa vypína mohutná pevnosť, najsilnejšia v celom Sliezsku, ktorú Prusi dobyli
po štrnásťdňovom obliehaní. Rakúšania ju márne obliehali v sedemročnej vojne.[74]Sobotka(Zobtenberg) — osamotený vrch (718 m) v Sliezsku, na
východ od Svidnice[75]Vo svojej autobiografii rozpráva Trenck o tom, že pandúri zajali veľa vozov s
potravinovými článkami a 3000 ľudí, ktorých dal Trenck vypalicovať a potom ich
prepustil na slobodu. Anonym v pamflete (1747) nazýva pandúrov zbojníkmi a vrahmi,
Trencka vodcom zbojníckej bandy.[76]Svidnica(Schweidnitz) — mesto na rieke Bystrici (Weistritz),
Vratislavským mierom (1741) bolo mesto i celé kniežatstvo svidnické pripojené k
Prusku.[77]Ján Daniel von Menzel— uhorský husársky plukovník. Narodil
sa 1698 v Lipsku, zomrel 26. 6. 1744 pri Stochstadte, neďaleko Wormsu. Chýrečný
veliteľ ľahkých dobrovoľníckych zborov, ktoré úspešne operovali najmä v malej vojne
(Parteigänger). Do rakúskych služieb prešiel zo saskej armády, slúžil ako major pod
generálom Neippergom v Sliezsku. Ako podplukovník bojoval pod maršalom Khevenhűllerom
v Bavorsku a vynikal v odvahe a statočnosti, podobne ako jeho sok, barón Trenck. Keď
skúšal hĺbku rieky Rýna neďaleko Wormsu, zastrelila ho stráž pri Stochstadte.[78]Kladsko(Glatz) — mesto, ležiace na rieke Nise, sa vzdalo
kráľovi Fridrichovi II. 9. 1. 1742, pevnosť kapitulovala až 26. 4. 1742[79]Pasov(Passau) — významná pohraničná pevnosť na rieke Dunaj,
sídlo biskupa. Obsadením Pasova a Oberhausu získali Rakúšania otvorenú cestu do
Mníchova.[80]Nymfenburg— Nymphenburg, dedina v Bavorsku, na západ od
Mníchova. 28.5.1741 bola tu uzavretá zmluva medzi bavorským kurfirstom Karolom
Albrechtom a španielskymi Bourbonmi o vzájomnej pomoci pri získavaní niektorých
rakúskych krajín a cisárskej koruny pre kurfirsta.[81]Fridrich August II.(1696 — 1763) — kurfirst saský a kráľ
poľský, zúčastnil sa na vojne o rakúske dedičstvo v prvých dvoch sliezskych vojnách,
no bez územného zisku.[82]Linec— Linz, mesto na Dunaji s francúzskou posádkou pod
Segurom, ktorý mesto vydal 23. 1. 1742. Posádka bola prepustená so všetkými
vojenskými poctami, no s podmienkou, že Francúzi sa stiahnu za Rýn, Bavori do Horného
Falcka a celý rok nebudú bojovať proti Rakúsku.[83]Štajerský Hradec(Graz) — bývalé hlavné mesto štajerského
vojvodstva, na rieke Mure[84]Glacis— po česky „koliště“, násyp na vonkajšom obvode
pevnosti, mierne naklonený smerom k nepriateľovi a celkom holý, aby sa obrancova
paľba mohla na ňom čo najviac uplatniť[85]Lord John Carmichael Hyndfort po bitke pri Molvici bol britským vyslancom v
pruskom tábore a uplatnil sa (na osoh Pruska) na mierových rokovaniach vo Vratislavi
r. 1742.[86]Diéta— zhromaždenie všetkej uhorskej šľachty, na rozdiel od
komitétneho zhromaždenia (snemu). Zástoj uhorskej šľachty nebol taký vrelý, ako to
opisuje literatúra.[87]Insurekcia bola až do r. 1848 všeobecná branná pohotovosť všetkej uhorskej šľachty
aj s jej poddanstvom na obranu krajiny. Kým trvala vojna na uhorskom území,
vydržiavali insurekciu na útraty šľachty.[88]Arciknieža Jozef, neskorší cisár a kráľ Jozef II.(1780 —
1790) — narodil sa 13. 9. 1741 vo Viedni a tu aj 20. 7. 1790 zomrel[89]Ybbs(Ips) — mesto v Dolnom Rakúsku, pri ústí rieky Ybbs do
Dunaja[90]Charles Louis Auguste Fouquet de Belle-Isle(1684 — 1761) —
francúzsky maršal a diplomat, hlavný osnovateľ vojny proti Rakúsku a o rakúske
dedičstvo. Pričinil sa o zvolenie Karola VII. za rímsko-nemeckého cisára. Prehovoril
Karola VII., aby tiahol do Čiech a dal sa korunovať za českého kráľa. Prahu dobyl 26.
11. 1741 a držal ju v moci celý rok. Francúzi ustúpili z Prahy 17. 12. 1742. Pre
svoje smelé plány Belle-Isla nazývali „le maréchal d’imagination“
(maršal-rojko).[91]Karol Herman gróf Ogilvi(1679 — 1751) — poľný zbrojmajster,
bol od r. 1733 veliteľom pevnosti Praha, ktorú však nemohol r. 1741 ubrániť proti
útokom Francúzov, Bavorov a Sasov, kapituloval 26. 11. 1741[92]Stein an der Donau— mesto na rieke Dunaj. Stockerau, Ybbs,
Enns, mestá na ceste z Viedne do Linca.[93]Klaus a Windischgarten— mestá ležiace v doline rakúskych
vápencových Álp.Spittal— mesto v Korutanoch, na rieke Dráve.
Strategický význam mali priesmyky nazývané podľa týchto miest.[94]Schärding— mesto v Hornom Rakúsku, na rieke Inn[95]Isarnárodná bavorská rieka, tečie cez Mníchov a ústi pri
Deggendorfe do Dunaja.Baltlingje vlastné mesto Plattling na
ľavom brehu rieky Isar, bolo dobyté Trenckovým zborom v januári 1742.[96]Deggendorf— mesto v dolnom Bavorsku, na ľavom brehu Dunaja,
nad ústím rieky Isar[97]Landshut— mesto v dolnom Bavorsku, na rieke Isar[98]Ján Leopold Bärnklau(1700 — 1746) sa ako plukovník
vyznamenal vo vojne s Turkami r. 1738 a potom ako generál vo vojne o rakúske
dedičstvo. Pochádzal zo starej nemeckej rytierskej rodiny, ktorá sa v 15. storočí
presťahovala do Čiech. Bola to rodina Pernklo (z nem. Bärnklau) zo Šenraitu.[99]Reichenhall— kúpeľné mesto na rieke Saalach v hornom
Bavorsku, neďaleko Berchtesgadenu[100]Mercy— francúzsky panský rod pochádzajúci z Lotrinska[101]Ján Jozef gróf Herberstein(1715 — 1760) — bojoval v
Sliezsku, stal sa podmaršalom a zomrel na zranenie, utrpené v bitke pri
Torgave[102]Mníchov— München, hlavné mesto bavorského kráľovstva, sídlo
kurfirsta a neskoršieho kráľa Karola VII., leží na rieke Isar. Vo vojne o rakúske
dedičstvo bolo v moci rakúskej posádky až do roku 1744.[103]Harcourt— starý francúzsky panský rod[104]Vilshofen— mesto v dolnom Bavorsku, pri ústí rieky Vils do
Dunaja[105]Amberg— bývalé hlavné mesto Horného Falcka, na východ od
Norimberka na rieke Vils[106]Niederaltreich— mesto v dolnom Bavorsku, má starý
benediktínsky kláštor, založený r. 731[107]Andrássy de Czik-Szent-Király et Kraszna Horka— starý
maďarský panský rod. Karol Andrássy, generál vo vojsku Márie Terézie, r. 1780 bol
povýšený do grófskeho stavu. Forgách de Ghymes et Gács, starý maďarský panský rod,
neskôr grófsky, pôvodom siaha až do čias vojvodcu Gejzu.Ignác
Forgách(1702 — 1772) bol rakúskym zbrojmajstrom a vyznamenal sa vo
vojne o rakúske dedičstvo, najmä v bitkách pri Ingolstadte (1743) a Weissenburgu
(1744).[108]Kaštieľ Diesenstein leží na česko-bavorskej hranici, Trenck ho dobyl 25. 7.
1742.[109]Diškrécia(discretion) — vzdanie sa na milosť a
nemilosť[110]Au— mesto na rieke Inn v Bavorsku[111]Prior— predstavený kláštora. Kláštor v Niederaltreichu bol
pod vojenskou ochranou nepriateľa. Podľa medzinárodného vojenského práva salvaguardia
(tal.) platila za nedotknuteľnú a jej porušenie malo za následok prísne
represálie.[112]Cham— mesto v Hornofalckom okrese, neďaleko ústia rieky Cham
do Regenu. Malo veľký strategický význam, pretože kontrolovalo cestu z Bavorska do
Čiech.[113]Ťažká hákovnica mala hlaveň dlhú 1,5 — 2 metre a dva háky (dvojhákovnica).[114]Erlach— starý švajčiarsky rod, nazývaný podľa hradu Erlach,
v bernskom kantóne[115]O dobytí mesta Cham píše Johann Brunner. Obsahuje životopis Fraňa Trencka a
opísanie bezohľadného dobytia mesta (9. 9. 1741). Autor knižky píše, že ktorýsi
mešťan vystrelil na chorvátskeho zástavníka — vyjednávateľa, ktorý sa priblížil k
mestskému múru. Trenck preto pokladal ozbrojených mešťanov za franktirérov a podľa
toho s nimi po dobytí mesta zaobchodil. Autor monografie pochybuje o preoblečení
pandúrov za ženy, pretože to bolo zbytočné. Vtedy dúchal silný vietor, ktorý po
bombardovaní z vrchu Katzenberg spôsobil veľký požiar mesta. Meno Trenck sa tu píše
francúzskym pravopisom „Trenk“, ako sa aj barón podpisoval. Touto formou píše meno
svojho hlavného hrdinu aj Samo Tomášik. Ukrutnosti, napáchané v meste, vysvetľuje K.
Wurzbach: Biographisches Lexikon des Kaiserthums Oesterreich, 1883 ako odvetu za to,
že šľachta z okolia Chamu pripravovala proti Trenckovi zradu na hostine, kde mali byť
Trenck i jeho dôstojníci povraždení.[116]V súdnom procese, ktorý trval dva roky, žaloba na plukovníka Trencka znela: pre
násilné smilstvo, kostolnú lúpež, znesväcovanie kostolného riadu, pre neznabožstvo,
kruté správanie k obyvateľstvu, pre nespravodlivé zaobchádzanie s podriadenými
dôstojníkmi a mužstvom a pre podvody so štátnym majetkom.[117]Mannheim— mesto pri ústí rieky Neckar do Rýna, v rokoch 1720
— 1778 sídlo kurfirstov[118]Hannover— mesto v severnom Nemecku na rieke Leine, do r.
1866 samostatné kráľovstvo. Za vojny o rakúske dedičstvo stál kráľ — kurfirst
hannoverský Juraj II. August (1727 — 1760) na strane Márie Terézie, za sedemročnej
vojny už po boku Fridricha II.[119]Na vrchu Špilberk (283 m) bol postavený hrad „castrum Spilberch“. Tu bol väznený
r. 1740 poľný maršal Juraj Ollivier gróf Wallis za kapituláciu Belehradu (1739). Brno
bolo r. 1742 dva mesiace márne obliehané Prušiakmi.[120]Chotusice— mestečko v Čechách, neďaleko Čáslavi, pamätné
bitkou, v ktorej 17. 5. 1742 rakúske vojsko porazil Fridrich II.[121]Generál poľný maršal barón Pollandt bol v bitke pri Chotusiciach ranený a zajatý,
v zajatí zomrel koncom mája 1742.[122]André Hercule de Fleury(1653 — 1744) — francúzsky kardinál a
štátnik, vychovávateľ Ľudovíta XV. R. 1740 podľahol vplyvu vojnovej strany a súhlasil
s podporou bavorských nárokov na rakúske dedičstvo. Takto zapríčinil vojnové
neúspechy v rokoch 1742 — 1743.[123]Henrich gróf Podewils(1695 — 1760) — pruský minister, od r.
1730 minister zahraničných vecí. Zúčastnil sa prvej a druhej sliezskej vojny,
dojednal Vratislavský mier (1742) i Drážďanský mier (1745).[124]Fallacem fallere non est fallacia— vierolomníka klamať nie
je podvod[125]François Marie de Broglie(1671 — 1745) — francúzsky diplomat
a maršal, r. 1741 veliteľ francúzskej armády v Čechách. Úspešne sa bránil v Prahe
proti útokom rakúskeho vojska a opustil Prahu, až keď mal za Mailleboisa prevziať
velenie nad bavorskou armádou.[126]Kristián Móric gróf Königgseg(1705 — 1778) už vo svojich
tridsiatich rokoch bol generálmajorom, r. 1741 bol povýšený na poľného podmaršala.
Vyjednávanie s maršalom Belleislom viedol 2. 7. 1742 v kaštieli v Komořanoch.[127]Jean-Baptiste François Desmarets Maillebois(1682 — 1762) —
francúzsky markíz a maršal. Keď mal r. 1742 vyslobodiť z kritickej situácie
Belleisla, ktorý bol po svojom odchode z Prahy prenasledovaný Rakúšanmi, prenikol iba
k Chebu.[128]Mailleboisov postup smeroval pôvodne k mestečku Teplá v Čechách. Až 26. 9. 1742
bol tento zámer zmenený a nahradený postupom údolím rieky Ohře.[129]Rozvadov(Rosshaupt) — dedina v Čechách, na bavorsko-českej
hranici, v masíve Českého lesa, dôležitý priechod z Čiech do Bavorska, neďaleko mesta
Přimdy. Tamojší pohraničný priechod obsadila 16.9.1742 chorvátska pechota generála
poľného strážmajstra Helfreicha. Francúzska armáda maršala Broglieho ovládala v
prvých dňoch mája 1742 krajinu na ľavom brehu rieky Vltavy. V tom čase operoval v
Čechách aj Trenckov zbor, majúci 140 pandúrov. Po druhý raz Trenck bojoval v Čechách
r. 1744, vtedy sa zúčastnil na dobytí Týna nad Vltavou (9.10.1744) pod velením
poľného podmaršala Ghilányiho. Pozri Výročnú správu Občanské záložny v Týně nad
Vltavou z roku 1931: Tom. Macháček: Boje v Týně nad Vltavou 5. června 1742 a 9.října
1744 (s. 25 — 32).[130]Neuhauss— Jindřichův Hradec. Hrad z konca 12. storočia,
založený bol Vítkovcom Henrykom (Jindřich), praotcom pánov z Hradca. Po ňom sa hrad
nazýval Jindřichovým hradom, hoci sa Henryk písal „de Novo castro“.[131]Speyer(Špýr) — mesto pri ústí Speyerbachu do Rýna, sídlo
biskupa[132]François Chevert(1695 — 1769) — francúzsky generál, výborný
taktik. Po Belleislovom ústupe z Prahy bol vymenovaný za veliteľa posádky.[133]Braunau— hornorakúske mesto na rieke Inn[134]Karusel(tal. carosello) — vojenská hra talianskeho pôvodu. Z
Francúzska sa rozšírila v 17. a 18. storočí do celej Európy a stala sa dvorskou
zábavou, ktorá zamenila rytierske turnaje. Víťazov hier odmieňali dámy vencom ako pri
turnajoch.[135]Subotica(Theresienstadt, Szabadka) — slobodné kráľovské
mesto v bývalej uhorskej Báčsko-bodrožskej stolici[136]Vojenská hranica(Krajina, Militärgränze) — územie na južnej
hranici rakúskeho mocnárstva, vytvorené už koncom 14. storočia na obranu proti
Turkom. Vojenská hranica sa vysoko cenila ako živý múr proti Turkom a neskoršie ako
spoľahlivá ochrana proti revolúcii v Uhorsku a Chorvátsku. Pretože Slavónia nemala
vlastnú domácu šľachtu, vykonávali úradnú moc prisťahovalci (Nemci, Maďari,
Chorváti).[137]Pejačevic(Pejaczevich) — starý panský rod pochádzajúci z
Bulharska[138]Louis François de Bourbon — princ Conti(1717 — 1776), poľný
podmaršal, bojoval vo vojne o rakúske dedičstvo pod maršalom Belleislom v Bavorsku,
r. 1745 v Nemecku[139]Griesbach— mesto v dolnom Bavorsku, v podhorí Álp[140]Straubing— mesto v Bavorsku, na rieke Dunaj[141]John gróf (earl) de Stair Dabrymple(1673 — 1747) — anglický
maršal a diplomat, získal si zásluhy o víťazstvo v bitke pri Dettingene na rieke
Mohan (27. 6. 1743), v ktorej bola porazená bavorsko-francúzska armáda pod velením
maršala Noailla armádou anglického kráľa Juraja II.[142]Adrien Maurice, vojvoda de Noailles(1678 — 1766) — prekročil
vo vojne o rakúske dedičstvo v marci 1743 na čele silného vojska rieku Rýn, ale bol
porazený vojskom anglického kráľa Juraja II. (generál lord Stair) 27. 6. 1743 pri
Dettingene | Tomasik_Baron-Trenck-vodca-pandurov.html.txt |
Ukradený kaktus„Tak já vám povím,“ pravil pan Kubát, „co se mně letos v létě stalo.Byl jsem na letním bytě, jak už ty letní byty jsou: bez vody, bez lesa, bez ryb, vůbec
beze všeho; ale zato je tam silně zastoupena lidová strana, okrašlovací spolek s čilým
jednatelem, perleťářský průmysl a poštovní úřad se starou a nosatou poštmistrovou; zkrátka
je to tak jako všude jinde. Tedy když jsem se tam asi čtrnáct dní oddával blahodárným a
hygienickým účinkům takové té ničím nerušené nudy, začal jsem větřit, že mne mají místní
klepny a vůbec veřejné mínění nějak v prádle. A protože mé dopisy mně docházely nápadně
dobře zalepené, až se celá obálka na rubu zrovna leskla arabskou gumou, řekl jsem si: Aha,
někdo otvírá mou poštu; hrom do té poštmistrovské báby! To víte, tihle pošťáci prý dovedou
rozlepit každou obálku. Počkej, řekl jsem si; a už jsem seděl a začal jsem svým
nejúhlednějším písmem psát: Ty strašidlo poštmistrovské, ty nosatá fuchtle, ty kometo, ty
treperendo zvědavá, ty zmije, ty rašple, ty ježibabo a tak dále, s úctou veškerou Jan
Kubát. Poslouchejte, tahle čeština je bohatá a přesná řeč; jedním dechem jsem na ten papír
vysypal čtyřiatřicet výrazů, kterých může přímý a počestný muž užít vůči každé dámě, aniž
by se stal osobním nebo dotěrným; pak jsem to spokojeně zalepil, napsal jsem na obálku svou
vlastní adresu a jel jsem do nejbližšího města dát to do schránky. Den nato běžím na poštu
a strčím s nejlíbeznějším úsměvem hlavu do okénka. Paní poštmistrová, povídám, není tady
pro mne nějaký dopis? — Já vás budu žalovat, vy ničemo, zasršela na mne paní poštmistrová s
tím nejstrašnějším pohledem, který jsem kdy viděl. — Ale paní poštmistrová, povídám jí
soucitně, snad jste nečetla něco nepříjemného? — A pak jsem raději ujel.“„To nic není,“ pravil kriticky pan Holan, vrchní zahradník Holbenovy zahrady. „Tahleta
lest byla příliš jednoduchá, já bych vám mohl povídat, jak jsem nalíčil na toho zloděje
kaktusů. To víte, starý pan Holben je náramný kaktusář, a jeho sbírka kaktusů, já nelžu,
může mít cenu tři sta tisíc, když nepočítám unikáty. Na to si starý pán potrpí, aby ta
sbírka byla veřejně přístupná. Holane, říká, to je ušlechtilá záliba, to se má v lidech
živit. Ale já si zas myslím, když nějaký malý kaktusář vidí, řekněme, takového zlatého
Grusona za dvanáct stovek, tak ho jen zbytečně bolí srdce, že ho nemá. Ale když to starý
pán chce, nu dobrá. Ale tuhle vloni jsme začali pozorovat, že se nám ztrácejí kaktusy; a to
ne nějaké ty naoko, co kdekdo chce mít, ale zrovna takové ty speciality; jednou to byl
Echinocactus Wislizenii, podruhé Graessnerii, pak jedna Wittia, import přímo z Kostariky,
pak jedna species nova, kterou poslal Frič, potom jeden Melocactus Leopoldii, unikát, který
nikdo v Evropě neviděl už přes padesát let, a nakonec Pilocereus fimbriatus ze San Dominga,
první kus, který kdy přišel do Evropy. Poslouchejte, ten zloděj musel být nějaký znalec! —
To nemáte ponětí, jak starý pán zuřil. Pane Holbene, říkám mu, jednoduše své skleníky
zavřete, a bude po ptákách. — A to zas ne, křičel starý pán, taková ušlechtilá záliba je
pro všecky; musíte mně chytit toho prašivku zloděje; vyhoďte hlídače, najměte nové,
alarmujte policii a takové ty krámy. To je těžká věc; když máme třicet šest tisíc hrníčků,
nemůžeme postavit ke každému jednoho hlídače. Tak jsem aspoň najal dva revírní inspektory
od policie na penzi, aby dávali pozor; a zrovna tehdy se nám ztratil ten Pilocereus
fimbriatus a zbyl nám po něm jenom důlek v písku. Teda to jsem se dožral a začal jsem pást
sám po tom zloději kaktusů.Abyste věděli, tihle praví kaktusáři, to je něco jako sekta dervišů; já myslím, že jim
místo fousů rostou ostny a glochidy, tak jsou do toho zažraní. U nás máme dvě takové sekty:
Spolek kaktusářů a Sdružení kaktusářů; čím se od sebe liší, to nevím, — myslím, že jedni
věří, že kaktusy mají nesmrtelnou duši, kdežto druzí jim přinášejí krvavé oběti; ale
zkrátka ty dvě sekty se navzájem nenávidí a pronásledují se ohněm a mečem na zemi i v
povětří. Teda já jsem si zašel k předsedům těch dvou sekt a ve vší důvěrnosti jsem se jich
zeptal, nemají-li nějaké zdání, kdo by — třeba z té druhé sekty — ty Holbenovy kaktusy mohl
ukrást. Když jsem jim řekl, které vzácné kaktusy se nám ztratily, prohlásili s největší
určitostí, že teda je nemohl ukrást žádný člen té nepřátelské sekty, protože tam jsou jenom
takoví svrabaři, hudlaři a nezasvěcenci, kteří nemají ani ponětí, co je to takový Wislizen
nebo Graessner, neřkuli Pilocereus fimbriatus; a co se týče jejich vlastních členů, že ručí
za jejich poctivost a ušlechtilost; že ti nejsou schopni něco ukrást, ovšem krom nějakého
toho kaktusu; ale kdyby někdo z nich takového Wislizena měl, že by ho jistě ukázal těm
ostatním k uctívání a náboženským orgiím, ale o tom jim, předsedům, není nic známo. Načež
oba ti ctihodní páni mně řekli, že kromě těchto dvou veřejně uznaných nebo trpěných sekt
jsou ještě divocí kaktusáři, a ti prý jsou ze všech nejhorší; to jsou ti, kteří se pro svou
náruživost nemohli snést s těmi umírněnými sektami nebo vůbec holdují různým bludům a
násilnostem. A tihle divocí kaktusáři prý jsou schopni všeho.Když jsem tedy u těch dvou pánu nepochodil, vylezl jsem na takový pěkný javor v našem
parku a přemýšlel jsem. Já vám říkám, nejlíp se přemýšlí v koruně stromu: tam je člověk tak
jaksi odpoután, trochu se to s ním houpe a přitom se díváte na všechno z vyššího
stanoviska; já myslím, tihle filosofové by měli žít na stromech jako žluvy. A na tom javoru
jsem si vymyslel takový plán. Nejdřív jsem si oběhl své známé zahradníky a povídám:
Mládenci, nehnijou vám nějaké kaktusy? Starý pan Holben by je potřeboval na ty své pokusy.
— Takhle jsem sehnal pár set marodů a přes noc jsem je nastrkal do Holbenovy sbírky. Dva
dny jsem byl zticha, a třetího dne jsem dal do všech novin tuhle zprávu:Holbenovy světoznámé sbírky ohroženy!„Jak se dovídáme, byla velká část jedinečných Holbenových skleníků zachvácena novou a
dosud neznámou chorobou, zavlečenou nejspíše z Bolívie. Nemoc napadá zejména kaktusy,
probíhá po nějaký čas latentně a pak se projevuje jako hniloba kořenů, krčku i těla.
Jelikož se zdá, že tato choroba je velmi nakažlivá a rychle se šíří dosud nezjištěnými
mikrosporami, byly Holbenovy sbírky zavřeny.“Asi za deset dní — po těch deset dní jsme se museli skrývat, aby nás kaktusáři
neroztrhali samými dotazy — jsem poslal novinám druhou zprávu:Podaří se zachrániti Holbenovy sbírky?„Jak se dovídáme, určil profesor Mackenzie v Kew chorobu, jež vypukla ve světoznámých
Holbenových sbírkách, jako zvláštní tropickou plíseň (Malacorrhiza paraguayensis Wild.) a
doporučil postřikovati zachvácené exempláře tinkturou Harvard-Lotsenovou. Dosavadní pokusy
s tímto lékem, které se nyní ve velkém měřítku provádějí v Holbenových sbírkách, jsou velmi
úspěšné. Harvard-Lotsenův roztok lze dostat i u nás v tom a tom závodě.“Když tohle vyšlo, seděl už jeden tajný v tom závodě a já jsem se uvelebil u telefonu. Za
dvě hodiny mně telefonoval ten tajný: Tak pane Holan, už ho tu máme. — Za deset minut jsem
držel za límec takového malého človíčka a třepal jsem jím.Ale pane, protestoval ten človíček, co se mnou třepete? Já sem jdu jenom koupit tu
známou Harvard-Lotsenovu tinkturu —Já vím, povídám mu, jenže ona žádná není, tak jako není žádná nová nemoc; ale vy jste
nám chodil krást kaktusy do Holbenovy sbírky, vy čerchmantský taškáři!Zaplaťpánbůh, vyhrkl ten človíček, tak ona žádná taková nemoc není? A já jsem deset nocí
nespal strachem, že ji dostanou mé ostatní kaktusy!Tak jsem ho za límec vynesl do auta a jel jsem s ním a s tím tajným do jeho kvartýru.
Poslouchejte, takovou sbírku jsem ještě neviděl; ten človíček měl jediný kumbálek v
podkroví ve Vysočanech, no, asi třikrát čtyři metry, v koutě na zemi deku, stoleček a
židli, a to ostatní byly samé kaktusy; ale jaké exempláře a v jakém pořádku, to teda aby
člověk pohledal.Tak kterépak kousky vám ukradl, povídá ten tajný; a já jsem koukal na toho taškáře, jak
se třese a polyká slzy. Poslouchejte, řekl jsem tajnému, ono to nemá takovou cenu, jak jsme
mysleli; řekněte na direkci, že ten pán toho odnesl za padesát korun a že si to s ním
vyřídím sám.Když tajný odešel, povídám: Tak, přítelíčku, nejdřív mně spakujte všechno, co jste si od
nás odnesl. — Ten človíček vám mrkal, protože měl slzy na krajíčku, a šeptá: Prosím vás,
pane, nemohl bych si to raději odsedět?Nic, křičím na něj, nejdřív musíte vrátit, co jste nám nakradl. — Tak on vám začal
vybírat jeden hrnéček po druhém a dával je na stranu; bylo jich asi osmdesát, — my jsme
neměli ani ponětí, že nám toho tolik chybělo; ale nejspíš to odnášel už po dlouhá léta. Pro
jistotu jsem se na něho rozkřikl: Co, tohle že je všechno?Tu mu vyhrkly slzy; vybral ještě jeden běloučký De Laitii a jeden corniger, dal je k těm
ostatním a vzlykal: Pane, na mou duši, víc už jich od vás nemám.To se ještě ukáže, hromoval jsem, ale teď mně řekněte, jak jste je od nás mohl odnášet.To bylo tak, breptal a přitom mu takhle skákal rozčilením ohryzek. Já… já jsem si totiž
vzal na sebe ty šaty…Jaké šaty? křičím já. Tu se vám začervenal samými rozpaky a koktal: Prosím ženské šaty.Človíčku, divím se, a proč zrovna ženské šaty?Protože, zajíkal se on, prosím, takové obstarožní ženské si nikdo pořádně nevšimne, a
pak — dodával skoro vítězně — to přece dá rozum, že nikdo nebude z něčeho takového
podezřívat ženskou! Pane, ženské mají všechny možné vášně, a!e jakživy si nedělají sbírky!
Viděl jste už někdy ženskou, která by měla sbírku známek nebo brouků nebo inkunábulí nebo
takových věcí? Nikdy, pane! Ženské nemají tu důkladnost a — a — takovou tu náruživost.
Ženské jsou tek děsně střízlivé, pane! Víte, to je ten největší rozdíl mezi námi a jimi: že
jen my si děláme sbírky. Já si tak myslím, že vesmír je jenom sbírka hvězd; on je nějaký
mužský bůh, a ten si dělá sbírku světů: proto jich je tak strašně mnoho. Hergot, kdybych já
měl tolik místa a prostředků jako on! Víte, že si vymýšlím nové kaktusy? A v noci se mi o
nich zdá: třeba takový kaktus, který má zlaté vlasy a hořcově modré květy — já jsem ho
nazval Cephalocereus nympha aurea Racek — já se totiž jmenuju Ráček, račte vědět; nebo
Mamillaria colubrina Racek; nebo Astrophytum caespitosum Racek; pane, tady jsou takové
zázračné možnosti! Kdybyste věděl —Počkejte, přerušil jsem ho; a v čem jste ty kaktusy odnášel?Prosím za ňadry, řekl stydlivě. Ono vám to tak krásně píchá.Poslouchejte, já už jsem neměl to srdce ty kaktusy mu vzít. Víte co, řekl jsem mu, já
vás dovezu k starému panu Holbenovi a ten už vám utrhne obě uši. — Lidi, to vám bylo, když
ti dva se sčuchli! Celou noc zůstali ve skleníku, než obešli těch šestatřicet tisíc
hrnečků. Holane, řekl mně starý pán, to je první člověk, který dovede ocenit kaktusy. A než
uběhl měsíc, starý pan Holben s pláčem a žehnáním vypravil toho Ráčka do Mexika, aby tam
sbíral kaktusy; oba svatosvatě věřili, že tam někde roste Cephalocereus nympha aurea Racek.
Do roka jsme pak dostali takovou divnou zvěst, že pan Ráček tam zahynul krásnou a
mučednickou smrtí. Přišel tam nějakým Indiánům na jejich posvátný kaktus Čikulí, který je,
abyste věděli, vlastní bratr Boha Otce, a buď se mu nepoklonil, nebo jej dokonce ukradl;
zkrátka milí Indiáni pana Ráčka svázali a posadili ho na Echinocactus visnaga Hooker, který
je veliký jako slon a posetý ostny dlouhými jako ruské bajonety, následkem čehož náš
krajan, odevzdán ve svůj osud, vypustil duši. Tak to je konec zloděje kaktusů.“ | Capek_Povidky-z-druhe-kapsy.txt |
1Nebolo na svete — hoc’ aký je široký — lepších kamarátov, ktorí by sa viac alebo aspoň tak
radi mali, ako Peter, Ondrejko a Fidél. Boli všetci traja sirotami a všelijako sa im posiaľ
viedlo na svete. Petrovi umreli obaja rodičia naraz na horúčku. Všelikade dávala ho potom obec,
až napokon dostal sa k bačovi Filinovi, to ako ku strýčnemu bratovi tatíčkovmu, do jeho koliby na
gemerské salaše. Nevedel si chudák Petrík ani dosť vynachváliť, ako mu od tých čias dobre bolo na
svete. Ondrejko, ktorého tam, kde predtým býval, nazývali Andrášom Gemerským, prišiel k starému
bačovi z doktorovho rozkazu, aby v dobrom horskom povetrí spevnel na žinčici a syre. Nuž,
Ondrejko aj mal aj nemal tatíčka. On sa aspoň na neho nepamätal. Veď bol ešte len dvojročný, keď
sa jeho rodičia navždy rozišli. Matka vzala ho so sebou, keď odchádzala, ale ani u nej potom
nebýval; nechala ho u cudzích ľudí za peniaze opatrovať a sama odišla svetom. Hovorievali ľudia o
nej, že bola chýrečnou speváčkou a že ju chodili zďaleka počúvať. Ondrejko pamätal sa len na
jednu jej návštevu; že bola veľmi pekná a že doniesla veľkú škatuľu plnú cukríkov, aj koňa a
trúbu, aj kto zná, čo všetko ešte. Potom ju už nevidel, aj sotva kedy uvidí. Hovorili tie panie,
u ktorých zatiaľ býval, že sa skončil nejaký proces, a on od tých čias nepatrí ani mamičke ani
tatíčkovi. Dostal sa konečne do kaštieľa Gemerských a odtiaľ ho dal pán doktor sem, lebo bol len
ako svieca na zhasnutie. O svojom tatíčkovi vedel len toľko, že je kdesi ďaleko, že má už druhú
mamičku aj dvoch chlapcov. Nuž, bol Ondrejko priam taká sirota ako Petrík. Pes Fidél veru tiež
neznal svoju mamičku; ešte sa len učil behať, keď mu ju zabil divý kanec. A niet divu, že sa
všetci mali radi. Ondrejko mal pri kolibe postavenú drevenú izbu, lebo salaše (a boli tri),
patrili jeho tatíčkovi, a bača Filina mal v nich vo všetkých právo. Mal tam peknú panskú posteľ a
druhú pre pána doktora, keď ho tento prišiel navštíviť. Ale že mu tam bolo smutno, spával radšej
s Petríkom na senníku, a Fidél, keď nemohol po rebríku za nimi, tak strážil rebrík, aby sa
chlapcom nestalo niečo zlé.Bača Filina bol ozrutný muž, ako hora. Tvár už obstarná, prísna. Zuby mal ešte všetky, biele
ani mlieko, vlas ani jeden šedivý. Len čierne obočie už obelievalo. Napriek tomu, keď sa stiahlo
nad čiernymi orlími očami — čo ďaleko, ďaleko videli — priam ako bys’ uvidel nad horou búrkové
mračná. Tých mračien sa každý bál, nielen obaja chlapci, ale aj honelníci, aj stádo, aj huňatí
štvornohí strážcovia salašov. Neskoro sa bača Filina nahneval, no to potom stálo za to. Hoci bol
Ondrejko syn jeho pána, on ani jemu nič neprehliadol. Nebol chlapec naučený poslúchať; Filina ho
tomu tvrdému umeniu naučil, aj keď ho ani neokríkol, ani sa ho jedným prstom nedotkol. Keď ho sem
doviedol pán doktor, hovoril bačovi: „Chlapec potrebuje jesť čierny chlieb, piť mlieko; no, on je
vychovaný na maškrtách, tvrdo mu to padne. Bolo by treba, aby sa umýval studenou vodou, ale on sa
s vodou hnevá. Nesmiete brať na neho ohľad, že je Gemerský; ide o jeho zdravie.“„Ach, čo,“ stiahol bača obočie, „s takým pančaťom si rýchlo poradím;“ — aj si poradil. V
prvé dni neopovážil sa Ondrejko odporovať veľkému mužovi v ničom; a teraz? Kdeby mu to len
napadlo! Nemali chlapci vzácnejšieho človeka na svete, ako báťu Filinu. Cez deň sa mnoho o nich
nestaral, čo robia, ale keď prišiel podvečer — prv než sa stádo zohnalo — sedával s nimi v
krásnej Božej prírode pred kolibou. A tu mu smeli, áno museli všetko povedať. Sadli si k nemu,
jeden z jednej, druhý z druhej strany, a Fidél položil veľkú huňatú hlavu pánovi na kolená a
díval sa múdro, tak múdro, akoby sa aj on chcel spovedať, čo všetko cez deň nastváral; veď aj on
bol ešte len mladý a veľmi veselý psík. Na nose i na ušiach si mu videl, že je ešte sprostý.
Neraz mal kožuch celý potrhaný, len preto, že si začínal hádky so starými psami, Belkom a
Zahrajom.Keď po prvý raz bača našiel oboch chlapcov na senníku spať, stiahol síce obočie, a oni sa
netak zľakli, čo teraz bude; ale nebolo nič. Rozkázal len, že si Ondrejko má prestrieť plachtu na
seno a prikryť sa svojou prikrývkou. Nuž, tak sa ňou prikrývali obidvaja a netak v tom voňavom
sene dobre spávali. | Royova_Traja-kamarati.html.txt |
Báseň pri západe slnkaZapadaj, zapadaj si za tie svety,snáď iba stesk náš nemá medzerua tu-tam v poli stojí jeden svätý,chýli sa k večeru.A básnik nejeden šiel osamelepo ceste života a vravel Zdravas,so všetkých strání sišly ľudské tiene biele,koho sa dovolávaš?A učeníci Pána jedli klasy zrelé,Pán išiel ku zástupom s tešiteľmi.Hľa, akosi sa nezmenilo ľudstvo celé,je to už dávno veľmi?Ale keď slnku večer pozdrav pošlete,to jako by ste zapadali v horách,je to jak rozoslanie bôľu po svetepri večných diasporách. | Dilong_Nevolaj-nevolaj.html.txt |
1. René po prvý raz sedí pri jednom stole s kádrovníkomPredkladám dielo o mladíkovi, ktorému som dal meno René, keďže šťastlivo prežil veľa
príhod, na svojich cestách počul a videl veľa poučného, a preto sa napokon i sám cítil ako
znovuzrodený.Jozef Ignác Bajza: René mládenca príhody a skúsenosti, 1783Koľko ráz ešte, myslia si dvaja tesláci z Oravy, Trnkóczy a Navrátil, keď sedia na sklonku
jesenného dňa roku tisícdeväťstopäťdesiatdeväť vo vinárni U malých františkánov v Bratislave.
Myšlienka sa týka druhej dvojice mužov, o čosi mladších, ktorí sedia pri tom istom stolíku.
Pred každou dvojicou fľaša vína a dva poháriky, obe dvojice popíjajú, mladšia sa navyše venuje
ešte spevu. Vynaliezavo si zvolila na spievanie pieseň My sa práce nebojíme — pieseň sa končí
slovami „s piesňou tou radostnou, jasavou, my sa práce nebojíme“, po ktorých sa dá zopakovať.
Pracovníci Tesly Orava Trnkóczy a Navrátil sa teda chtiac-nechtiac tiež venujú spevu, i keď
nie vlastnému, a v duchu zaznamenávajú, koľko ráz už prvá dvojica zaspievala angažované
dielko, pokúšajú sa odhadnúť i pravdepodobný počet ďalších repríz.Mladšia dvojica si uvedomí záujem staršej, vymení si s ňou i niekoľko drobných úsmevov,
ktoré jej dodajú novú chuť do spevu. Popri usilovnom speve stihne mladšia dvojica i vyprázdniť
svoju fľašu, zatiaľ čo fľaša staršej ostáva ešte poloplná. Čašník nie je na obzore.Teslák Anton Trnkóczy, majster v cechu predvýroby, si povie, že využije maličkú pauzu,
ktorá náhodne vznikla v speve:— Nalejte si!Nastane vzťah. Prvá dvojica si vydýchne ako po dobre vykonanej práci, spev sa odmlčí.— Nie ste vy náhodou kádrovník? — opýta sa jeden zo spevákov.Majster Trnkóczy tuší, že otázka patrí jemu, dobrácky sa usmieva:— Ako ste to spoznali?Spevák: — Naozaj ste kádrovník?Anton Trnkóczy: — Naozaj.— Ale vážne, vy ste naozaj kádrovník? No ale to je ohromné! A ja som to spoznal na prvý
pohľad! Dovoľte, aby sme sa predstavili. Som Martin Kukučka. A toto je môj priateľ René. Obaja
sme básnici.— Anton Trnkóczy, kádrovník.— Stanislav Navrátil. My sme ináč z Tesly Orava, — rozhodne sa povedať čo-to mladíkom i
druhý teslák.René vie, že Tesla Orava je v Nižnej, na opačnom konci Slovenska. Obaja tesláci sa
uprostred radovánok hlavného mesta ocitli zrejme služobne.— No ale to je ohromné, že ste naozaj kádrovník!Zatiaľ čo Martin Kukučka vykrikuje, René sedí ticho a prezerá si kádrovníka. V duchu
rekapituluje, čo všetko hovorili. Poteší sa, keď zistí, že nenadávali na režim. Chvíľu uvažuje
nad tým, či je viacnásobné zaspievanie budovateľskej piesne chybou. Malá nepríjemnosť by z
toho byť mohla. V budúcnosti si treba dávať väčší pozor. Človek nikdy nevie.Stanislav Navrátil a Anton Trnkóczy sedia takisto ticho a prezerajú si o niečo mladších
mužov, ktorí sa im predstavili ako básnici. Pretože Anton Trnkóczy nie je v skutočnosti
kádrovníkom, domnievajú sa, že ani Martin Kukučka a René nie sú v skutočnosti básnikmi.— Ale počujte, keď ste tým kádrovníkom! Nemohli by ste mu dať nejaké miesto? Práve
doštudoval a ešte nič nemá, — ukáže Martin Kukučka na Reného.Anton Trnkóczy sa obracia k Renému: — Aha! A čo chcete ísť robiť?Martin Kukučka: — Nemáte preňho v tej vašej Tesle nejaké miesto redaktora závodného
časopisu? Vyštudoval slovenčinu, on vám to bude robiť ohromne! Vy ako kádrovník ho tam môžete
hneď zobrať.Anton Trnkóczy: — No, možno by to aj išlo. Robí tam u nás závodné noviny jedna staršia
žena, už sa aj hovorilo čosi, že by sa mal prijať niekto nový, ona už na to nestačí… A vy by
ste naozaj chceli ísť robiť redaktora závodného časopisu?— Áno, — povie René, ktorého osudovosť chvíle zaujala.— Len ho vezmite! Vy ako kádrovník to presadíte!— No, nech si podá žiadosť.— Podáš si žiadosť a tu súdruh kádrovník to presadí!— Ale na mňa sa neodvolávajte, to by nerobilo dobrotu. Presadím to, ale nesmiete sa v
žiadosti na mňa odvolávať, — hovorí majster z cechu predvýroby Trnkóczy.— Nech to adresuje na osobné oddelenie a ty to už dostaneš do ruky, — hovorí vedúci
nástrojárne Navrátil.— Budeš to adresovať na osobné oddelenie a súdruh kádrovník to už dostane do ruky, to je
ono! — hovorí Martin Kukučka.Stanislav Navrátil a Anton Trnkóczy prikyvujú: — Tak, tak.— Dobre, podám si žiadosť, — povie René.Na obzore sa zjaví čašník a oni zveria do jeho pozornosti ďalšiu objednávku. Navidomoči sa
spriatelili. Anton Trnkóczy rozpráva príbeh o tom, ako pretekal na boboch, vyletel z dráhy,
hlavou zlomil strom, a bolo zrejmé, že umiera. Stanislav Navrátil živo opisuje zbierku, ktorú
usporiadali spoluzamestnanci Antona Trnkóczyho na veniec, opíše i kúpu venca. Ich príbeh sa
končí zmŕtvychvstaním Antona Trnkóczyho. René sa rozhodne, že o kádrovníkovi-bobistovi napíše
poviedku. Cíti sa príjemne, prvý raz v živote sedí pri jednom stolíku s kádrovníkom, a nemá
strach. Martin Kukučka zatiaľ pokrikuje na neznámeho muža pri vedľajšom stolíku „Servus,
Jozef!“ a je zrejmé, že muž sa každú chvíľu urazí. | Feldek_Van-Stiphout.txt |
I.„Lica,“ riekla útla, krásna deva, ako rozviňujúci sa púčok, k obstarnej žene, ktorá
držala v rukách nádherné rúcho, „Lica, nechaj si tie handry pre vaše turecké ženy! I v
Neretve, vo svojom zajatí, chcem ostať Bosniačkou, kresťankou! Rozumieš? Svoju bielu
sukienku nezamením s vašimi plachtami, svoju vyšívanú hunku nedám za vaše plášte; svoje
črievice si nezamením s tureckou obuvou; svoju tvár, ktorú slnko krášlievalo, nezahalím tašmakom,[1]svoje kadere fezom korunované neschovám pod plachtu. Rozumieš? Len vtedy, keď
sa moje srdce zmení, oblečiem sa po bisurmánsky, a to, pomôže Bohorodica, nestane sa —
nikdy!“„Pani moja,“ riekla otrokyňa, „k vôli Ali —“„Nie!“ zvolá a zahriakne ju deva.„Nehnevaj sa, pani moja!“„Nespomínaj mi Aliho! Som Bosniačka, Srbka, kresťanka! Ali?… Tŕň nie je ruža. Ja?… Ruža
nie je tŕň.“„Ali ťa miluje nad prorokove hurysky, Allah mi je svedkom, že ťa miluje i nad proroka!“„Nemiluje,“ tvrdo riekla Bosniačka. „Kto ma otročí, ten ma nemôže milovať. — Načo sú mi
vaše koberce, divány, kvety, drahé perly a váš otrocký spev? Gabriela miluje len otcov dom,
naučená je chodiť po zelenej tráve, sama si spieva a — miluje slobodu! Pozri,“ zastane si k
oknu, „pozri sa len na čarokrásne vrchy môjho rodiska! Tam pod nimi leží Rakovec, kde býva
môj otec a moja družina. Tam je môj — život!“Gabriela svojou krásou zahanbila zapadajúce slnko.„Krásne sú naše vrchy. Moje srdce sa raduje, že vrchy, kde ono spievalo, môže vidieť.
Vy, Turci, nepoznáte našu lásku k vlasti a k posvätnej slobode. Nad vami panuje šajtanov
sluha, nad nami milostivý Boh.“„Pani moja,“ riekla Lica, složiac ruky krížom na prsia a až k zemi sa skloniac, „tvoje
sú hory a rája[2]bude tebe slúžiť, lebo ty budeš kadunou[3]Aliho.“„Lica, nikdy sa to nestane! Moja rodná krv, ktorú ty rájou nazývaš, nikdy mi nebude
slúžiť. Markova Gabriela nikdy sa nestane Aliho kadunou. Bez srdca ma môže mať Ali, ale so
srdcom nikdy! Vieš, čo je srdce?!“„A chceš zahynúť? Gabriela, ty nevieš milovať a opovrhuješ edenom!“„Zahynúť? Čo na zemi zničíte, to má v nebi svoj majetok! Lica, Lica, nikdy sa nechcem
dostať do vášho edena. Že neviem milovať? Turkov, ktorí nás vyničili, nikdy nebudem
milovať! Srdcu sa nedá rozkazovať — srdce je slobodné. My sa vás, čo nás i ničíte a
vraždíte, nebojíme; dušu nezničíte.“„Ebliza[4]ťa potrestala —“„Aby mi ebliza nemohla škodiť, vzdiaľ sa, lebo ty si ebliza. Počula si môj rozkaz?“Lica odišla.Gabriela sedela na diváne a dumala. Jej duch blúdil po horách krásnej Bosny a len telo
bolo uväznené v bohatej komnate.„Otče drahý,“ snila Gabriela. „Krásni naši junáci. Myslela som, že som v Rakovci,“
strhla sa Gabriela. „Bože môj, Bože! Hrozný deň to bol, keď nás napadli poturčenci a
mnohých povraždili! Dosiaľ sa ešte desím, keď si predstavím, ako sa divý Turek blížil ku
mne s jatagánom! Prežehnala som sa svätým krížom a seba tebe, Bohorodica, som odporúčala.
Turek ma neusmrtil, lebo som sa mu zaľúbila. Nešťastná krása! Tá baba, nie junák, vzal ma
na svojho alogona[5]a uháňal so mnou z Rakovca. Ali, ty si ma za Rakovcom oslobodil a priviedol do
tohoto hradu, a chceš, aby som ťa milovala! Gabriela — Turka? Nikdy, nikdy! — Krása a láska
Aliho ma nesmie učarovať. Mňa len kresťan môže ľúbiť.“ Tak sa Gabriela potešovala. V izbe
sa zatiaľ uhostila tma. Nezbadala, že jej rozhovor počúva Ali.„Hosudarka moja!“ oslovil Gabrielu.Gabriela sa preľakla.„A nikdy nebudeš Aliho milovať? Tvoja duša nikdy nepomenuje Aliho svojím? Boh kresťanov,
stvoriteľ neba i zeme je mi svedkom, že ťa milujem neskonalou láskou! Čo je tvoja hora bez
spevu bosniackych diev, kvet bez vône, matka bez detí, tým je moje srdce, môj život bez
tvojej lásky!“Svetlo ožiarilo komnatu. Ali si sadol na diván ku Gabriele.„Ali,“ vstala Gabriela.„Áno, tak cítim, tvoj Ali. Nezaklínam sa na proroka, ani na Kaabu, ani na svoju moc,
lebo ťa milujem; chcem si vaším spôsobom, láskou, vydobyť tvoje srdce.“„Srdce bez lásky je kvet bez vône,“ chladne povie Gabriela.„A prečo je, hosudarka, tvoje srdce bez lásky?“„Ty si Turkom a ja vyznavačkou Ježiša, ktorého vy nenávidíte!“„Gabriela, moje ústa vyznávajú Krista a nie proroka. Poznám Bohorodicu a jej Syna.“„Odriekaš sa i proroka? Vy, Turci, nikdy nehovoríte pravdu!“„Huryska moja,“ prosí mladík. „Ali ti hovorí pravdu. Či som ťa neoslobodil? Či som si
nevydobyl právo, aby som ťa mohol svojou pomenovať?“„Vráť ma otcovi, a on sa ti bohate odmení. Žiadaj od otca Stambul, a položí ti ho k
nohám. Máš ma v moci a len preto s tebou hovorím, že som ti veľká dlžnica.“„Nič si mi nie dlžná. Vo svojom srdci uväzni moje biedne srdce. Či by si v Bosne
neoslobodila topiace sa dieťa? Či by si nepoliala kvietok studenou vodou, keby mal
vyschnúť? Či by si mladé vtáča, ktorému sokol zaškrtil matku, nechovala? Gabriela, všetko
by si to urobila a mňa, biedneho nechceš milovať!“Gabriela sa zamyslela. Ali sa díval na tvrdohlavú Bosniačku.„My Bosniačky vieme milovať, ale len Bosniakov, kresťanov,“ zahanbene riekla.„I ja som Bosniak, i ja budem opravdovým kresťanom!“„Ty si v Bosne pánom.“„Verejne idem vyznávať Krista; vždy som bol jeho tajným vyznavačom — a ty ma naučíš
poznať ho dokonale. Verím v Boha, verím i v Krista —“„A v Ducha Svätého?“„I v Ducha Svätého!“„Ali, neklameš ma?“„Ľúbezná Gabriela, neveríš?“„Na slobode, v Rakovci, dám ti odpoveď.“„Gabriela! Prečo chceš nemožnosť? Prečo ma sužuješ? Aby som ti mohol dokázať svoju
lásku, Rakovec dám postaviť.“„Spálili ste Rakovec?“„Poturčenci.“„Môj otcovský dom je spálený! A kde je môj otec? Bože môj, Bože môj!“Ali mlčal a Gabriela v duchu hľadala svojho otca v Rakovci. Ali jej chytil ruku.
Prebudila sa zo snenia, do ktorého sa bola pohrúžila.„Ali, ctím si ťa, ale milovať ťa nemôžem. Každá Bosniačka príde o nebo, ak miluje
Kristovho nepriateľa. Ver mi, milšie mi je nebo nad Aliho. Ak mi prinavrátiš slobodu —“„Prinavrátim!“„Ak sa dáš pokrstiť —“„Dám sa pokrstiť.“„Ak sa staneš hajdúchom —“„Budem hajdúchom.“„Potom ťa budem milovať.“„Džinovia[6]osvietily tvoju dušu a ty ma miluješ.“„Ešte nie! Musíš vyplniť podmienky. Vy Turci všetko ľahkoverne sľubujete a sľuby
nesplníte.“„Ali ťa neoklame! Na svoju blahú matku ti prisahám, že tvoje podmienky vyplním. Poď,
Gabriela!“„Moja matka sa tu v Kristovom kostolíku modlievala k Bohorodici a tam pred jej obrazom
ti složím prísahu, že vyplním tvoje žiadosti.“Otvoril tajné bočné dvere. Pred Gabrielou stála malá osvetlená kaplnka, do ktorej Ali
vbehol a kľakol si pred oltárik.„Bože!“ hlasne sa začal modliť, „Bože, prisahám mojej Gabriele, že všetko urobím, čo
chce.“Gabriela si kľakla pred oltár a prežehnajúc sa so svätým krížom, hlasne sa modlila.„Ježiši! Ali ťa bude hľadať, chce sa stať tvojím nasledovníkom. Ak je to tvoja vôľa,
ukáž mu cestu spasenia. Mňa ochraňuj v čistote a nevinnosti pre tvoju nebeskú lásku.“„Amen!“ zaznelo z tretích úst.Ali a Gabriela sa obzreli, ale nevideli toho, ktorý ich modlitby amenom potvrdil.[1]tašmak— závoj[2]rája— kresťania Turkom poddaní[3]kaduna— prvá žena v háreme[4]ebliza— zlý duch, diabol[5]alogon— kôň[6]džinovia— dobrí duchovia, anjeli | Kutlik_Hajduchova-smrt.html.txt |
Magické rastlinyChtiac dávno danému sľubu aspoň zčiastky zadosť urobiť, podávam prítomným článkom ukážku
pôverčivého a čarodejného užívania rastlín, s akým sa stretáme u všetkých národov od
najstarších časov a aj u nás na Slovensku, zvlášte v hornatých krajoch. Podávam túto
prácičku ako chatrný síce, ale snáď predsa daktorým čitateľom nie nevítaný príspevok k
dejinám kultúry nášho ľudu. Pôvod užívania rastlín k magickým cieľom i tak neodvážim sa
stopovať až k samotnému prvotnému prameňu jeho, lebo popredku s istotou viem, že by to bola
úplne márna a bezvýsledná práca, a v najlepšom páde mohol by som len hádania iných
zopakovať, alebo k rozličným, na slabých nohách stojacim hypotézam ešte jednu, práve tak
slabú, teda zbytočnú, postaviť.Rastlinstvo je tak popretkávané do všetkých potrieb života ľudského a poskytuje mu pokrm
a nápoj, tkanivá a pletivá na rúcho a iné potreby, lieky ochranné a jedy škodlivé, storaké
domové náradia a zbroje, nástroje premávky na suchu i po vode, dodáva zemi krásy a
vyvodzuje z nej tisíceré poklady k pohodliu ľudskému a vyživeniu všetkého živočíšstva
slúžiace: že sa tomu nedivíme, keď aj u tých najnevzdelanejších národov sveta takú
príchylnosť k rastlinstvu pozorujeme, ktorá zvlášť užitočné a škodlivé, velkosťou alebo
krásou vynikajúce, alebo pre svoju prekvapujúcu podobu nápadné rastliny až zbož-[1]Bedlivý pozorovateľ rastlinstva skoro zbadá, že nežnosť, krása, ľúbeznosť, pokoj, sila,
— ale aj neohrabanosť, špata, odpornosť, neposednosť, slabosť — majú svojich reprezentantov
v ríši rastlín. Vôňa a smrad, príjemná a odporná chuť, krása a pestrosť farieb, užitočnosť
a škodlivosť, rozmanitý tvar (habitus) a podoba jednotlivých čiastok, hojnosť a zriedkavosť
istých rastlinných druhov, ich všadebolstvo (ubiquitarism) alebo prísna viazanosť na isté,
určité stanoviská, — nemohly ujsť pozornosti ľudskej hneď od počiatku.Kvety,
pravidelne po slnku sa obracajúcealebo lenv isté
hodinydňa sa otvárajúce; umnohých vstavačovitých(orchideí) frapantnápodobnosťspodného pysku kvetového snahým ľudským telom, delené listy veľmi mnohých druhov, po západe
slnka, akobyvedome k spánku sa ukladajúce; kapradinyv tmavých
vlhčinách hôr bujno rastúce, vynikajúce zväčša eleganciou pravidelne delených listov, avšak
ani zrejmého kvetu, ani plodu zdánlive nemajúce: všetko toto a mnoho iného muselo byť ľudu
tak podivným, že, v nedostatku lepšej známosti, všade videlpôsobenie
duchova ich nadprirodzenej moci. Pozrime nasirôtku(Viola tricolornaších záhrad a
tejto príbuzné, po skalách mierneho podnebia rastúce druhy), z jejž kvietkov pri troške
živšej obrazotvornosti hneď tváričku šelmovsky sa usmievajúcu, hneď zádumčivú, hneď hrdú
alebo nahnevanú vybadáme a postavme vedľa nejhadiu hubu(„hadiu hlavu“,Phallus impudicus L), toho najhnusnejšiehorastlinného smrdúcha celej Europy: a netreba nikoho upozorňovať na
špatnú neohrabanosť podoby, a ošklivosť nesnesiteľného, až k dáveniu nútiaceho zápachu jeho
— to vidí, cíti a pozná každý hneď na prvý pohľad.Tumohutný strom, víchrom vzdorujúci — tam zastenučké
steblo trávy, každému vetríku sa nakloňujúce; tucudzopasné, vysoko na ratolestiach stromov zakorenelé rastliny, —
tam zasna vodách splývajúcelisty a kvety rozličnej podoby; tuhustá hora, tamlúka vyšívaná kvetami, — a
tisíce iných zjavov púta pozornosť ľudskú, a čím viac človek s prírodou obcuje, tým
rozmanitejšie predstavy a názory povstávajú v duši jeho o pozorovaných predmetoch.Ľudsi ale ajtie rastliny rád zosobňuje a cit i
povedomie do nich vnáša. Koľko ráz stretáme sa v povestiach sostromami, ktoré dobrým ľuďom ovocie samy od seba dávajú a k nim sa
prihovárajú; skvetami, ktoré celé rozhovory vedú; spalicami, ktoré majiteľa svojho na rozkaz bránia a nepriateľovi
nečítaných rán zadávajú. OMandragoredomnievali sa, že
jej koreň pri vykopávaní kričí, a Číňania svoj zázračnýŽín-seň(o ktorom niže prehovoríme) práve „duchom“ nazývajú; ba počul som aj
v Bošáckej doline o jednej rastline — lenže mi ju nevedeli ukázať — že, keď ju vykopávajú,kričí.Účinky jedovatých rastlína menovite z nich
pripravovaných odvarkov, výťahov, práškov, mastí — musely, pravda, nevedomým, o chemickom
ich složení a farmakodynamickom pôsobení ani tušenia mať nemohúcim, zázračnými prichodiť;
tí ale, ktorí tieto zvary pripravovali, nevychádzali so svojím kunštom na verejnosť, ale sa
opatrno odievali do rúcha tajnosti, aby z kunštu svojho čo možno najväčší osoh brali, a
užívajúc pri pripravovaní a podávaní svojich liekov isté slávnostné, tajomstvenné obrady,
osobe svojej zvláštnej dôležitosti dodávali, akoby práve len tie,nimivykonávané obrady podaný liek k očakávaným účinkom boly vstave uspôsobiť. Vôbec
tajomnostkárstvo od starodávna v takýchto veciach bývalo zvykom všeobecným, a je ním, v
istom smysle a z príčin snadno pochopiteľných, aj teraz ešte.Roger
Bacon, v Oxforde a v Paríži študovavší a r. 1240 hodnosťou doktora poctený,
vysokoučený františkán, v svojom krátkom, ale veľazaujímavom spise „De secretis naturae et
artis operibus, et de vanitate Magiae“, predsa v kapitole 8. pojednáva s celou vážnosťou o
tom, že sa tajnosti prírody a kunštu nemajú vyjavovať, a hovorí medzi iným tieto pamätné
slová: „V kozích a ovčích kožiach tajnosti prírody sa nevyučujú, tak, aby im každý rozumeť
mohol… Lebo Aristoteles sám hovorí: … že by nebeskú pečať prelamoval ten, kto by tajnosti
prírody a kunštu iným vyjavoval… Gellius (Noctes Atticae) hovorí — že je bláznovstvo,
predkladať šalát oslovi, ktorý sa aj s bodliačim uspokojí.“ Ba Roger Bacon na uvedenom
mieste výslovne hovorí: že by taký človek veľmi neopatrne pokračoval, ktorý by také
tajomstvo napísal, iba ak takým písmom, ktoré by obecnému človeku nesrozumiteľným bolo a
len „múdrymi“ a zasvätenými rozumené byť mohlo. Tak to, vraj, celý rad mudrcov robieval od
počiatku a svoje tajnosti pred pospolitým ľudom na rozmanitý spôsob ukrýval. Daktorí totiž
ukrývali svoje výskumy a známosti pod zvláštnymi znakmi a formulami, iní pod záhadnými
slovami, iní písaním bez samohlások, užívaním rozličných písmen alebo sostavovaním
zvláštnych, len malému kruhu zasvätencov známych abecied atď. Už Plinius sa žaluje na toto
tajomnostkárstvo, poveru napomáhajúce.[2]Nie div, že všetko, čo sa pod pokrievkou takýchto tajností (ktoré toho času
nahradzovaly moderné patentovanie vynálezov, a to v miere svrchovanej!) dialo, platilo za
nadprirodzené čarodejstvo. Povestnými pre svoje tajomnostkárstvo boli starobylí egyptskí
kňazia, ktorí sa prísnymi prísahami zaväzovali, že zo svojho tajného učenia pred
nezasvätenci ničoho nevyjavia. Ani indickí a chaldejskí kúzelníci svoje tajnosti
nevyjavovali. Ľud pospolitý ale, všade a vždy pôverčivý a v tejto pôverčivosti udržovaný,
keď zkúsil účinky istých zvarov, prachov, mastí, zelín, pripisoval to čarodejným
zariekaniam a tajomstvenným obradom, ktoré boly vlastne len dobre vyrátanou garnitúrou tých
liekov. Ostatné si potom štebotavá povesť, miešajúc pravdu s klamom, pridala, a tak lož rozširovala.[3]Rozmanitých čarodejníkov a kúzelníkov obojeho pohlavia nachádzame u všetkých národov, a
u všetkých veľká čiastka prostriedkov čarodejstva tiež z ríše rastlín pochádza. Z
magických, zdraviu škodiť alebo osožiť majúcich prostriedkov staly sa postupom času, keď z
nich prívesky povery cestou pomaly sa potratily — viac-menej osožné, alebo celkom
indiferentné domáce alebo v lekárňach hotovené lieky; zato ale viera v čary celkom
nevyhynula, a čarodejné, pôverčivé manipulácie s rozličnými zelinami stvárajú sa vždy, a
„vedomkyne, bohyne, strigy, bosorky, čarodejnice, vedomníci, strigôni, bosoráci a
pánbožkovia“ znajú šikovne k svojmu zisku vykoristiť slepotu a nevedomosť más, zariekaním,
slievaním, zmývaním, ofukovaním a podávaním liekov z bohate zásobenej svojej bosorskej
apatieky, kde sa medzi úplne neškodnými a nepôsobivými rastlinami aj jedovaté opatrujú.
Prestaneme ale vysmievať sa pospolitému ľudu z jeho pôverčivosti a škodnej ľahkovernosti,
keď si spomenieme, že i vzdelané vrstvy národov kadejaké, po novinách vychvaľované,
zázračné účinky sľubujúce lieky, zeliny, masti, prášky, olejčeky, pilulky, čaje, sladkosti
a podobné, za drahý peniaz kupujú. Kto si k tomu vezme čas a pozorne poprezerá oznamy
najrozšírenejších politických denníkov, zadiví sa nad množstvom tam odporúčaných liekov.
Niet tej nemoci ani vady, proti ktorej by človek v našom osvietenom a kultúrou presýtenom
storočí, za dobrý peniaz nemohol dostať lieku. A keby toho len stá čiastka pravdivou bola,
čo tie oznamy o tých liekoch a ich účinkoch sľubujú: mohly by všetky medicínske fakulty byť
pozatvárané, lebo pomocou tých liekovvyžití starcistanú sa švihkými
šuhajmi;bezzubé babičkyobdivovanými kráskami;plešivé, sťa koleno,hlavy(ktorým „nevesty
šticu ofúkaly“ — ako sa vo Zvolene hovorí) — obrastajú cez noc Samsonovskou šticou;zvädlé telostane sa pružným;tuberkulami porúchané
pľúcanarastú znova ako rakovi klepetá;merkúrom
presiaknutéa na riečicu vyžranékosti, tieto ambulantné
barometre, amumifikované svalynovou silou a čerstvosťou obživnú;najnebezpečnejšie chorobyhravo sa zažehnajú, bez toho, žeby človek
v povolaní svojom bol mýleným;chlapcomnedočkavým utešenéfúzy narastúa s fúzami, prirodzene, aj rozum, podľa príslovia „kde
sú fúzy, tam je rozum“;vady, ktoré jedinenôž spôsobného
chirurga odstrániť môže, ba i tuposť pamäti, hluchota, slepota, rak, porážka
a smrť sama sa zaháňajú. Ktože by ale vyčítal všetkykrásunapomáhajúce prostriedky? A už ktorý liektakéúčinky sľubuje, a to
verejne, pred celým svetom: či by ten nezaslúžil, aby sa aspoň pokus s ním urobil? Videl
som len nedávno v jednom viedenskom nemeckom denníku s podivuhodnou drzosťou vychvalovať
taký„omlaďujúci prostriedok“, k jehož odporúčaniu aj šikovný kreslič
nemálo prispel rozkošným obrázkom. Na tom obrázku vidno do kúpeľa vchádzať suchučkú,
scvrklú a bezvlasú babičku, z kúpeľa ale vychádza tá istá ako driečna mladucha a stelesnená
krása.Tak ďaleko to nepriviedol aniMelampus, aniMedea, aniCirce, aniCanidia, ani celý rad najslávnejších mágov a starobylých
čarodejníc, ako terajší mastičkári a voňavkári nemeckí so svojím príslovečným
„Grűndlichkeit“-om. Že ale na tento lep hýly zhusta sadajú, to dokazujú práve tie časté
oznamy; lebo keby tie lieky hltavých odberateľov nenašly, nechcelo by sa ich nikomu
vyrábať, ani na ich oznámenia značné sumy peňazí vyhadzovať. Kto sa dal takto oklamať a
zkúsil, že za ten zvelebovaný liek nadarmo peniaze vyhodil, neľúbi sa tým pochváliť, ale
spraví päsť vo vačku a mlčí, aby si k ostudnej škode ešte aj kúsavý posmech neutŕžil;lebo fľajster zo škody a posmechu smiesený, na plátno mrzutosti
natretý a po tme tajnosti na ranu prilepený — boľačku nevyhojí. Keď sa takéto mámenie ešte
aj teraz deje medzi vzdelanými, kde máme toľko a toľkorakých škôl na všetky strany, že im
sotva počet a mená známe: nedivíme sa ani tomu, že všelijaké magické fígle i s rastlinami
jedovatými a neškodnými v starobylosti všeobecne robené boly a ešte vždy u pospolitého
ľudu, ktorý je v každom ohľade veľmikonzervatívny, obľubu a vieru
nachádzajú. Len firma sa okolnostiam času primerane zmenila: ale tovar ostal ten istý.
Alebo inými slovami: čarodejstvo s rastlinami a závratnícke lieky, je pár nohavíc z toho
istého súkna.[4]Ako za starodávna bývalyφιλτραaφαρμακα(čítaj: filtra a farmaka) hlavne v ľúbezných záležitostiach zhusta upotrebované a nezriedka
bláznenie alebo smrť býval ich výsledok: tak ani za naších časov nechybí na podobných
príkladoch, ktoré dosvedčujú, ženie čarodejné zariekania, ale skutočný tuhý
jedzapríčinil choromyseľnosť alebo smrť. Nie je tomu dávno, čo z našich
krajov jedna Cigánka žiarlivej žene na Morave tak poslúžila k nadobudnutiu utratenej lásky
mužovej, že od podaného „lieku“ umrel, čo si potom travička, opravdová „venefica“, v žalári
odsedela.Prv než by som uviedol rad rastlín poverčive a pri čaroch u nášho ľudu potrebovaných,
poobzeráme sa trošku za seba do starobylosti a okolo seba po cudzích nám národoch, aby sme
videli, že tie isté čary s rastlinami aj inde sa robily a robia dosiaľ.I.Pythagoras, ktorý svoje vedomosti na cestách po Ázii, Afrike a
Európe sbieral, spomína mnohémagické rastliny, ichž pomocou sa tie
najpodivnejšie veci vykonávaly.CoracesiaaCalliciamaly vraj moc, vodu v ľad premieňať;Aethiopická zelinapotoky a jazerá vysušovala, jej dotknutím
otváraly sa všetky zámky a závory;Achaemenis, vrhnutá
medzi nepriateľské vojsko, strachom ho naplňovala a k úteku hnala; zelinuLatacedávali perskí kráľovia poslancom cudzích panovníkov do
daru, aby im na cestách slúžila za ochranu a ich potrebnými veciami zaopatrovala. Sú to
také mená rastlín, pod ktorými nevieme, ktoré druhy to majú byť.Že aj u Židov od starodávna magické manipulácie s rastlinami neznámymi neboly, dokazuje
podľa I. Mojž. 30, 37 — 38. príkladJákobov, ktorý oškriabanými a
stádu do nápoja vloženými prútami oklamal Lábana; a Ozeáš 4. 12. vytýka národu svojmu: „Ľud
môj dreva svojho sa dotazuje, a palica jeho oznamuje jemu,“ čo poukazuje na veštbu s
prútami, aká podľa svedectvaHerodotovhoaj uSkýtovbola obvyklou.[5]O svetochýrnej čarodejniciCircé(Κιρκη)na mythickom
ostrove Aiaiskom v nádhernom paláci bývajúcej, čítame uHoméra(Odyss.
X. 210 až 260), že keďOdysseusna svojich potuľkách, pod vodcovstvomEurylochovým22 svojich spoločníkov na ten ostrov poslal, našli tam
pri paláci mnohovlkovaľvov, ktorýchCircéz ľudí pomocou zelín a prúťa bola začarovala.Eurylochos, tušiac zlé, nevkročil do paláca. Jeho 22 mužov ale
vnišlo dnu.Circéich usadila a uhostila syrom, jačmennou múkou, žltým
medom s pramnejským vínom, namiešajúc do toho čarodejných liekov(κακα
φαρμακα), aby
na svoju otčinu zabudli. Keď sa uhostili, pošľahala ich prútom a tým ich premenila v svine
a zavrela do chlieva. Keď toEurylochos Odysseovioznámil, vybral sa
tento sám, aby spoločníkov vysvobodil. Na ceste stretnul hoHermésa
dal mu zelinuMólys čiernym koreňom a bielym kvetom,
ktorá ho pred čarami chránila a pomocou ktorej donútil čarodejnicuCircé, že odčarovala zakliatych. O tom istom spieva aj Virgil:„Quos hominum ex facie dea saeva potentibus herbisIndureat Circe in voltus ac terga ferarum.“(Aen. VII. 19 — 20.)VOvídovýchmetamorphózach pomocou rozmanitých čarov ľudia v stromy
a kvety sa premieňajú. Tam, kde sa fabuľuje o premeneníDaphnyvbobkový strom(Laurus), hovorí Apollo:„Inventummedicinameum est, opiferque per orbemDicor, etherbarusubiectapotentianobis.Hei mihi, quodnullisamor est medicabilisherbis.“(Metam. I. 521 — 2.)Po zakliatiApollomkrásnejDaphny, poznenáhla
necháva ju básnik vlaurový strompremieňať sa, vlasy v
listy, ramená vo vetve, rýchle nohy v korene… aby, keď nemohla sa stať Apollovou ženou,
aspoň jemu milým stromom zostala:„… coniux quoniam mea non potes esse,Arbor eris certe… mea.“(Metam. I. 557 - 8.)SestryPhaetonovepremenené boly v stromy (Metam. II. 325 nasl.);Narcisv kvet (III. 402 nasl.) a mnoho tomu podobných.UČíňanovplatí koreňŽín-seň (Panax
Schin-seng L.)od pradávnych až po naše časy za liek zázračný proti všetkým
chorobám, za omlaďujúci a najbezpečnejší prostriedok k predĺženiu života, asi tak, ako sa v
stredoveku po Europe vychvaľovalaRosička (Drosera rotundifolia
L.), kde-tu aj po rašeliniskách Slovenska rastúca, ktorej sa nie žartom, ale
celkom vážne pripisovala moc, predĺžiť život ľudský až — do súdneho dňa!Koreánsky Žín-seňplatí za najlepší a je vždy monopolom čínskych
cisárov. Ani teraz neumiera žiaden bohatý Číňan bez užívania drahého, zlatom plateného
Žín-seňu, aby sa mu život, čo len dosť málo, predĺžil; chudobní si, pravda, tejto panacey[6]dopriať nemôžu. Všeobecne sa myslí, žeŽín-seňčloveka tučným a mladým robí, a že tučnosť za najväčšiu krásu platí a mladým každý rád by
hodne dlho zostával, nešanuje copatý boháč čínsky peňazí, len aby sa týmto, vzácnym liekom
nadostač zaopatril. Číňania pevne veria, že tento zázračný koreň jeduchom(daemonom), ktorý sa vie ztratiť a neviditeľným urobiť, aby
ho ľudia nenašli; ba vlk, tyger, leopard a had strážia ho pred ľuďmi, tak že jeho
vykopávanie vždy s veľkým nebezpečenstvom býva spojené. Keď r. 1882 cisárovná Hoi-tai-ho
nebezpečne ochorela, vybrali sa najoddanejší ctitelia hľadať pre ňu tento životodárny
koreň. Po mnohých nebezpečenstvách a dobrodružstvách, pričom niektorí aj o život prišli,
našli hľadanýŽín-seňa s veľkou slávou ho cisárovnej
doniesli, a keď cisárovna ozdravela, pripisovalo sa to jedine čarovnej moci tohoto vzácneho
koreňa. Ešte i to sa o ňom hovorí, že vo tme svieti a tak sa prezradzuje, vykopaný ale smie
byť len na svitaní, s veľmi složitými obradmi, aby z moci svojej ničoho neztratil a účinky
jeho sa neoslabily. Má vraj podobu nahého ľudského tela, a tým upomína veľmi naMandragoru. Ďalšia podobnosť Žín-seňu s Mandragorou aj v tom
záleží, že si ho bohatí Číňania v sklených truhličkách na tmavožltom hodvábe uložený v
domoch opatrujú ako bôžika, požehnanie donášajúceho. Koreň ten je asi na 1 dcm dlhý a v
priemere 2 cm hrubý. Vo veľkej čiastke Severnej Ameriky rastie tomuto podobný, pod menomAmerikánsky Žín-seň (Panax quinquefolia L.)známy druh,
zkadiaľ ho špekulanti dovážajú do Číny a Japonska. IJaponcimajú v
svojomNin-siň(Nindsin, nindži,Sium Ninsing Thunb.), rastline to okolikatej a našej mrkve alebo paštrnáku
podobnej, tiež takú zázračnú rastlinu, ktorá sa u nich a v Číne zhusta pestuje a ako nervy
posilňujúci prostriedok, nie bez pôverčivých obradov a čarov užíva. Keďže opravdový čínsky
Žín-seň veľmi zriedka sa dostal do Europy, platil Japonský Nin-siň za dlhé časy za jeho
najlepší surogát. Pritom všetkom ale bol aj surogát veľmi drahý, lebo platili v Holandsku
za jeden lot 75 zlatých, ažBoerhave(profesor na univerzite
leydenskej, † 1738) dokázal, že Nin-siň o nič viac nepôsobí, akoSevlák cukrový (Sium sisarum L.), tiež vo Východnej Ázii divo rastúci a k
čarom a liekom, ale i za pokrm slúžiaci, od najdávnejších časov aj v Európe sadený, jehož
koreň vraj cisár Tiberius od porýnskych Germánov miesto dane vyberal.[7]Nie je tomu dávno, čo sa Žín-seňové tinktúry, ako život predlžujúce, aj v
Europe po novinách vychvaľovaly.Zendavestaučí, že ajkaždý
strom a kvet má svojho Feruera,t. j. ducha. Ormuzda necháva istý strom
pretvárať v dvojitého človeka, na ktorom sa miesto ovocia desať párov ľudí urodilo.[8]V starobylosti nachádzame častozaklínačov a vyvolávačov duchov,
ktorých Gréci volaliνεκυομαντες,
ψυχαλωγοι,
ψυχοπομπατοι.
Títo pri svoji čaroch potrebovali vetveCyprišu(Cupressus),drevká z hrobova akúsi zelinuMarmaritis. Nekyomantia alebo nekromantia spomína sa aj v I. Sam.
28., kde si Saul Endorskou vešticou dal vyvolať ducha Samuelovho. I v ľude slovenskom, ako
som to v mojom bydlisku poznal, zakorenená je povera, že pomocou istých zariekacích formulí
a zelinných zvarov možno duchov umrevších ľudí docitovať.Vavrínový č. bobkový strom(Laurus) rozmanitým spôsobom
býval potrebovaný pri veštbách. Z praskotu horiaceho vavrínového dreva vedeli i Gréci a
Rimania veštiť; čerstvé vavrínové vetvičky, na noc pod hlavu položené, vzbudzovaly sny,
ichž splnenie s istotou očakávali. Preto ho menovali aj „venturi praescia Laurus“ a že bol
Apollovi zasvätený, zvali ho „Laurus Apollinea, Delphica alebo Fatidica“. Uvidíme niže, že
aj slovenský ľud isté rastliny si dáva pod hlavu, aby sa mu budúcnosť vo snách vyjavila.Dioscorides Anazarbejský, súčasník apoštola Pavla, povestný
spisovateľ známeho diela„Περι
υλης
ιατρικης“,[9]spomína veľmi mnoho egyptských rastlín a ich spôsob užívania. Egyptských
kňazov, od ktorých sa mnohému naučil, menuje „prorokmi“(προφηται).
On znal veľmi dobre pôsobenieChvojky(Juniperus Sabina
L.) na sexuálne ústroje, lebo píše o nej to isté, čo i teraz lekári pozorujú. I travičky
znaly pri svojich philtrách týmto jedom manipulovať a rozumejú sa do toho mnohé baby aj
teraz. V bosorských procesoch trenčianskych od r. 1716 až 1747 vedených nachádzam dve
„bosorky“ a jednoho „čarodejníka“, ktorí so zariekaním a tajomnými obradmi upotrebovali aj
chvojku, a síce s takým výsledkom, že vo dvoch pádoch smrť nasledovala. To ale bolo už
zrejmé travičstvo a nie neškodné čary: a predsa to sudcovia, hoci sa na pravdu až
potkýňali, nechceli vidieť, ale inkvirovali len zariekanie a magické výčiny. — Keď ajDioscorideskde-tu spomína dajaké povery o rastlinách, predsa jeho
dielo v celku prezradzuje súdneho pozorovateľa a nie tak zábudlivého, ako bol staršíPlinius, súčasník jeho, ktorý sa dakde vysmieva magickým márnostiam
a dakde zasa celkom vážne o nemožných účinkoch istých rastlín rozpráva, ako na pr. v knihe
XVIII. 45., že zná jednu rastlinu, ktorá sneť z prosa a kŕdle vtákov zaháňa, náhle sa do
úhlov role zakope;[10]alebo, že zelina; na ktorú pes namočil, tak vykopaná, aby sa jej železo
nedotklo, vytknuté údy hojí (XXIV. 111.); alebo zeliny, sitom prikryté a vytrhnuté, k
šťastnému pôrodu že pomáhajú (XXIV. 109), a mnoho podobných.Po duboch rastúceImeľo(buďViscum album L.aleboLoranthus Europaeus
Icq.) bolo Persephone posväteným drevom, ktorým brány podsvetia otvárala; aj
Aeneas do podsvetia sostupujúci bol týmto prútom opatrený, podľa Virgila:… „Latet arbore opacaAureus et foliis et lento vimine ramusJunoniinfernae dictussacer.“(Aeneis VI 136 - 138.)I uGallických DruidovboloImeľovo veľkej vážnosti, o čom nám obšírne píšePlinius XVI. 95.: Nič
nemajú Druidi (ako svojich Mágov Galli nazývajú) nad imeľo a drevo, na ktorom rastie
(jestli je to dub), posvätnejšieho. Okrem toho obľubujú dubové háje a žiadnych slávností
bez dubových ratolestí nevykonávajú. Čokoľvek na duboch narastie, o všetkom sa domnievajú,
že je z neba poslané a znakom Bohom samým vyvoleného stromu. Ďalej spomína, že sa imeľo
zriedka na duboch nachádza a len v istom čase sa sbiera; že ho v svojej reči nazývajú
„omnia sanantem“ (teda všehojom alebo panaceou) a pri obetiach ho potrebujú. K tomu cieľu
ho kňaz, bielym rúchom odiaty, zlatým srpom urezáva a do bieleho plášťa ukladá. Domnievajú
sa, vraj, že plodnosť všetkých jalových zvierat napomáha a za výborný protijed slúži. Dosť
podivné, že práve tento cudzopasník, o ktorom, že z neba nepadá, veľmi dobre už u Rimanov
bežné príslovie v ten smysel sa vyslovuje: „Turdus sibi ipsi malum cacat“, do takej
vážnosti prišiel u ních a súsedných národov. — Niektorí rastlinoznalci sa domnievajú, že
toto druidské imeľo je naším, po teplejších krajoch Slovenska tiež zhusta po duboch
rastúcim„dubovým imeľom“ (Loranthus Europaeus Icq.), ale
toto tak ďaleko na severe nerastie; preto to bude len náhodou na dube sa nachodiace„biele imeľo“ (Viscum album L.), ktoré je u nás v
Trenčianskej o mnoho vzácnejším a po jedlách a hruškách vídané býva. Na ktorom strome sa
jednoho alebo druhého mnoho osadí, vyssaje mu šťavu a umrtví ho. EšteVeleslavínv druhom vydaníMatthiolovho
Herbáru(v Prahe 1596) na liste 284 — hoci sa s chvalitebnou pozornosťou pri
mnohých iných rastlinách vystríhal poverčivosti — o imele hovorí: že, má-li slúžiť za liek,
nesmie sa zeme dotýkať a je, vraj, prostriedkom proti padúcej nemoci. Že túto rastlinu toho
času všeobecne k pôverčivému liečeniu potrebovávali, svedčia Veleslavínove slová: „Áno y
podnes Páteře z něho dělagj, a někteřj do Střjbra wsázeti ge dáwagj, a malým Dětem na hrdle
mezi ginými Trošty zawěšugj, nýbrž y sami w Prstenjch zadělané nosý, magjce za to, že
Paducý nemocy odpjrá, a zahánj wšecky ty těžkosti, kteréž na Lidi z kauzel a čárův
přicházegj.“ Na hruškových stromoch sa nachodiace slúžilo proti sexuálnym vadám ženským, na
hlohoch a jabloniach rastúce kládli deťom do kolísky proti zlým duchom a strašlivým snom, a
jazdci ho nosievali pri sebe, aby sa im kone „neochvátili“. — Čarodejstvo s imeľom a
pôverčivé náhľady o ňom nie sú neznáme ani na Slovensku. Veľmi zaujímavý príklad nachádzam
v aktách procesu protiJánovi Hasz Kvašova, r. 1716 na upálenie
odsúdeného. Proti tomuto pod prísahou vydal svedectvo pred súdom jeden muž, že sa mu Has
chválil, akým spôsobom k tomu prišiel, aby rozumel každej zeline, k čomu sa upotrebiť dá.
Hovoril mu, vraj, že si vyhľadallieskuceleimeľomobrastenú, pod tou lieskou tak hlboko, ako je vysoká, že
vykopalhadaa po kuse ho požíval (nehovorí sa, či pečeného, či
surového, či v podobe prášku), potom mu už každá zelina, kdebykoľvek cestou išiel, úžitok
svoj vyhlasuje, tak že tým nadobúda kunštu, aj k smrti pracujúceho znovu obživiť. Táto
povera, tak ako ju na udanom mieste poznačenú máme, je natoľko zaujímavá, že sa tu
čarodejstvokunštommenuje, že pri zažehnaní smrtilieskaaimeľo— i u Nemcov k
mnohým čarom potrebované — ahadbyť musia, lebo tieto spolu
čarodejníka uspôsobujú rozumieťhlasuzelín, ktoré sa mu samy
oznamujú, akú ktorá moc má. Teda i zeliny oduševnené nám tu prichádzajú ako u Peržanov.VKočinčíne, ČíneaJaponskunachodí sa v
horách podivného tvarukaprad, pod menom„baranec“alebo„baromec“ (Aspidium Baromec
Wlld.)známy, jehož oddenok nad zemou vyčnievajúci, hustými, ako rúno,
šupinami je pokrytý. — O tomto sa od starodávna bájilo, že má štyri do zeme zakorenené
nohy, hlavu, mäso, krv, a že okolo neho rastúcu trávu vypása a potom hladom hynie a
uschýňa; áno, že ho i vlci napádajú. I do Europy sa skutočne ešte v minulom storočí dovážal
tento divotvorný, vegetabilný baranec, na lieky a na čary. Oddenok od hliny a, s výnimkou
ponechaných stopiek listov, od ostatných listov očistený, z jednoho konca, pomocou noža, v
podobu hlavy ovčej, z druhého ale v podobu chvosta poprikrajovaný, a na tie štyri dosť
silné stopky postavený, vyzeral zďaleka podobný baránkovi pasúcemu sa, a predával sa za
drahý peniaz pod menom „Agnus Scythicus“. Ešte za naších časov majú niektoré lekárne tie,
rúnu podobné šupy tohoto kapradu, ako krv zastavujúci prostriedok (baromez, hodvábny moch,
Seidenmoos).Libaviusnapísal o ňom v 17. storočí veľmi dôkladnú
disertáciu, v ktorej dopodrobna uvádza všetky zázračné vlastnosti jeho, a celkom seriózne
hovorí „etiam pedes illi esse, ungulas, caput et carnem, sapore cancris similem, ex vulnere
fluere sanguinem, lupos quoque illi insidiari“, až človeku husia koža nadchádza.Morhofale, v ktorom som sa o Libaviovej disertácii dočítal(Polyhistor II.str. 434), predsa nad tým hlavou krúti a opatrne
dokladá: „Sed non placet mihi, sensum huic vegetabili attribuere.“Že na pobreží daktorých škótskych ostrovov také stromy rastú, ktorýchplody do
mora spadnuté v husi sa premieňajú, svedčíSaxo
Gramaticusokolo r. 1200. A našiel sa ešte r. 1619 jeden nemecký učenec,
ktorý skutočnosť tejto fabule s celým aparátom svojich známostí dokazoval.[11]Veľkú úlohu hral v starobylom bájeslovíbôb. Na tom
toľko nezáleží, či to bola terajšia našafazoľ
(Phaseolus), alebo takrečenýsvinský bôb (Vicia Faba
L.), alebo daktorý druhpätoprstnice
(Lupinus).Pythagoraszakazoval žiakom svojim bôb jesť,
ba ani len cez pole bôbom posadené chodiť im nedovolil. Biele a čierne bôby slúžily starým
k hlasovaniu, z čoho povstalo príslovie: „inmecudetur haec faba“, t.
j. to namneshorí, alebo „faba nummus“ = bôb je peniaz, čo poukazuje
na zakupovanie hlasov. VAttikemali zvláštneho boha bôbu,Kyamiteszvaného, ktorému voľbu vrchností pomocou bôbov
privlastňovali. Rozšíreným bolo domnenie, že duchovia zosnulých do bôbu prechádzajú. Či
hádam preto, že bôb nadúva človeka? Pri Palíliach, t. j. slávnostiach na počesť pastierskej
bohynePaleskonaných, kadievali bôbovou slamou, zapaľovali ohne a
skákali cez ne, práve tak, ako sa to na mnohých stranách Slovenska dosiaľ deje večer pre
Jurom a pred Jánom.Carna, bohyňa prahov, ctená bývala obeťami, medzi
ktorými bôbová kaša nesmela chybäť: aby strigy od domov odháňala. V Júniu slávievalibôbové slávnosti (Calendiae Fabariae)a bohom čerstvý bôb v obeť
prinášali. Speváci, aby zachovali čistý a zvučný hlas, požívali bôb, a preto boli aj„Fabarii“zvaní. (Modranskí mešťania, nie z dajakej povery, ale
žartom a na posmech, nazývali alumnistov „fizulármi“, preto, že sa im tam „faba, Pythagorae
cognata“ často za pokrm dostávala. Prosím teda rímskych fazolárov s modranskými
nekonfundovať!) — Od najdávnejších časov potrebovali fazole alebo bôb, pre ich podobnosť s
ľadvenicami, proti týmto nemociam. VAnáloch Parderbornských III. 23.k roku 1597 rozprávaMich. Struncknasledujúce čarovanie s fazoľami:
Istý attelenský občan priznal sa pred súdom, že sa bol už v mládeneckom veku cele oddal
diablovi (infernali genio) a od neho tri fazole, alebo vlastne fazoliam podobné semená
dostal. Na rozkaz toho zlého ducha zavraždil pannu a do úst jej hlavy tie fazole vložil a
na pol siahy hlboko zahrabal, kde vraj z týchto troch fazolí tri nové narástly. Jedna z
tých fazolí, v ústach držaná, robí človeka neviditeľným, druhá premení ho vovlkolaka(lycanthropum) alebo podľa ľúbosti v iné zviera; tretia ho
ale v akúkoľvekbezživotnú vecpremeniť môže. Pomocou tej fazole,
ktorá robí neviditeľným, nielen krádeže a vraždy, ale aj iné nešľachetnosti popáchal;
pomocou druhej zmenil sa na vlka, alebo iné škodné zviera, a mnoho škody nastváral medzi
ľuďmi a stádami, škrtením ich. Toto všetko súdobne, svedkami a vlastným soznaním (pravda,
že na fortúre!) sa dokázalo.Riegger,[12]z ktorého som toto udanie Strunckovo vzal, dokladá: „tota haec narratio… anilem
fabulam sapere, et somnio hominis atra bile agitati simillimaesse
videtur“: a predsa ešte 150 rokov pozdejšie za podobné, mučením vynútené
soznania ľudí smažiť dávali múdri a opatrní sudcovia.Videli sme, že u GrékovMoly(„μωλυ δε
ην
καλεουδι
θεοι“, ako Homér o ňom píše,Allium Magicum L.) platilo za najvýbornejší liek proti čarom a
jedom.Egypťaniaprávecibuľuacesnakpre tieto domnelé vlastnosti až zbožňovali; za
to sa imJuvenálvysmieva, že u nich nesvobodno por a cibuľu obraziť a
zubami hrýzť, nazývajúc ich svätým národom, ktorémubohovia v záhradách
rastú.[13]Naproti tomu boliŽidiauž v Egypte veľkí milovníci
cesnaku, cibule a poru, a tiahnuc do Kananejskej zeme, na púšti vzdychali za týmito
národnými maškrtami. Možno, že pre cesnakový zápach utŕžili si Židia od Rimanov názov
„foetentes“. I Židia nielen zo zdravotných ohľadov, ale aj ako ochranný prostriedok proti
zlým duchom a čarom cesnak obľubovali. — Po vysokých vrchoch strednej Európy nachodí sa
jeden druh cesnaku(Allium Victorialis L.), ktorý Nemci
menujú „Allermannharnisch, Siegwurz“ alebo „wilder Alraun“. Jeho podlhovatá cibuľa je
pokrytá hustými šupinami, ktoré obrazotvornosť k pancieru pripodobňovala. Na podobu tela
ľudského prikrojená, čiapočkou a kepienkom opatrená slúžila bojazlivým hrdinom, keď ju pri
sebe nosili, za neomylnú ochranu proti nepriateľským strelám a akýmkoľvek kúzlam: preto
mávali obchodníci s takými ochrannými amuletami vždy dobrý zárobok. Aj baníci nosievali
tento cesnak pri sebe, aby im podzemní duchovia neuškodili. Aj náš, po mierno-vlhkých
horských lúkach rastúci, prekrásnyMečík („devatero odení“, Gladiolus
imbricatus L.)musel v svojich, vláknami husto opancierovaných koreňoch
podobné ochranné amulety poskytovať. — I na Slovensku sa cesnak pôverčive užíva potieraním
dverí v podobe kríža proti „bosorským účinkom“. V bosorských procesoch nachádzam cesnak len
dva razy spomenutý, a to r. 1716, keď medzi iným naBetu Garajkuz
Ihríšť svedčili, že komusi dala „zelinu jako cesnak“, aby ňou mlýnske koleso potreli, od
čoho vraj zlodej mlieka — opuchne a umrie,[14]a r. 1738Kat. Čarapatkatiež cesnakom čarovala.Medzičarovnými prútami a palicamižiaden takej obľuby, povesti a
rozšírenia nedošiel, akomagický dvojitý prút lieskový, latinsky
Virgula divina, furcilla, virga Mercurialis, aurifera, metalloscopica atď., nem.Wünschelruthe, Glücks-, Schlage-, Wicke-, Frage-, Spring-,
Beberuthe atď., francúzsky Caducée, verge divin, baguette divin, b. divinatoire, verge
d’Aron, baton de Jacob zvaný. Vidno, že pekné dieťa má mnoho mien. Bol to vidlatodvojitý, z
jednoho konečného očka čili puku vyrastený prút, pomocou ktorého hľadávali poklady v zemi
zahrabané, rudonosné žily, pramene, ztratené a ukradené veci, ale aj zločincov, kmínov,
bosorky, tajnosti; vykonávali s ním veštbu (rhabdomantiu), dávali mu otázky, na ktoré
naklonením sa musel odpovedať, tak, ako sa ešte aj teraz chúdiatko sito na vidličky
napichnuté za detektíva a policajta upotrebiť dať musí, aby svojim krútením kmína alebo
tajnosť vyjavilo. Aby ale tento zázračný prút to, čo sa od neho očakávalo, konal, musel byť
z liesky, na ktorej imeľo rastie, v istý čas roku, v istú nočnú hodinu, s istými obradami a
zaklínacími slovami, chlapcom čistým, ktorému meno je Ján, istým nožom odrezaný alebo ulomený.[15]Takýto prút, chytený za oba konce a hore srasteným, hrubším koncom držaný,
naklonením sa oznamoval, čo oznámené mať žiadali. Istý Francúz vraj pomocou takéhoto prúta
z kraja do kraja naháňal kmína, až ho chytil!L. Lucespomína v svojej
monografii sedmoraké, zvláštnym spôsobom ustrojené a zvláštnymi menami označené prúty čarovné.[16]V povestiach a poverách slovenských tiež stretáme sa často s takými zázračnými
prútami a palicami, ktoré na rozkaz púhym dotknutím alebo uderením skaly, hory, zámky a zem
otvárajú. Slovák si strúha ochranné palice proti čarom zvazu(Ulmus) a zklokoča(Staphylea pinnata
L.);palicaale, ktorou sa rozbránili had a žaba, slúži mu za lepšieho
obrancu pred súdom než najobratnejší advokát, lebo kto takú palicu v rukáve nosí, súd
vyhrať musí. Darmo by sme pátrali po tom: ako mohol kto na tú myšlienku kedysi prísť, aby
palici, ktorou hada od žaby odhodil, takú moc pripisoval, aleboprečo?
V poverách je mnoho, preto že príčinu toho neznáme, nesmyslného.Prečoje na pr. dakde dosiaľ obyčajom a bývalo za starodávna, že keď sa dieťa narodí, nie matka,
ale otec jeho musí„v kútoch“ležať?Diodorspomína taký zvyk z Korziky,Strabou španielskych Baskov, u ktorých
sa pod menom „couvade“ dosiaľ zachováva,Marko Poloudáva ho u
obyvateľov Zardandamu alebo u „ľudí so zlatými zubami“, ktorých dakde západne od čínskeho
Yünnanu na hornom Mekongu hľadať musíme, a neďaleko ztadiaľ, totiž na Borneu, nesmie
Dajácky otec po narodení dieťaťa za celých 8 dní nič iného jesť, ako ryžu, nesmie na slnko
vyjsť a za 4 dni sa kúpať; aj v južnej Amerike u Mundrukov a Manaov na amazonskej rieke
panuje obyčaj „otcovských kútov“, a nie je neznámy ani u murínov cassangských.[17]Dobritzhoffervysvetľuje tento obyčaj tak, že sa otcovia nazdávajú,
akoby medzi nimi a novorodzeniatkami za istý čas akési telesné spojivo bolo, tak žeby
nemiernosť otcova alebo jeho prechladnutie na dieťa prenesené byť mohlo, a tak smrť jeho
zapríčinilo. Ale či Dobritzhoffer dobre háda? Pochybujem. Slovák mábrezovéprúty, aby nimi počarované mlieko šľahal a tak neprítomnej
bosorke tvár dobil, až by ho prišla odprosiť a čary odrobiť; i v slovenských poverách
lietajú bosorky nametlách,ohreblách,vidláchpo povetrí dnes práve tak, ako v najbujnejšom kvete
bosorských procesov, o ktorých sa ktosi veľmi trefne vyslovil, že „bosorské procesy boly
novou alchymiou, ktorou sa z ľudskej krvi zlato vyrábalo“, lebo tie, ľudské meno hanobiace
súdy nekonávaly sa gratis, ale inkulpát, či bol za vinného alebo nevinného vyhlásený, i
katom i sudcom musel zaplatiť za „unuváciu“. Olieskachsi
ľud náš hovorí, že ich nesvobodno na letninu rúbať, lebo že sa pod takou letninou voz
doláme. Zdá sa to byť také mysterium, jehož smysel je, aby sa taký osožný a chutné ovocie
bez všetkej ľudskej práce vydávajúci ker nekynožil. Prečo sa lieskovce dakde menujú
židovskými orechami? nemohol som sa dozvedieť.Tie spomenuté manipulácie s čarovnými prútami prichádzajú nám smiešnymi. Nuž ale, milý
čitateľu, jak dávno je tomu, čo sa počnúc od Paríža, Londýna, Berlína, Viedne atď. až do
tej najskromnejšej dedinky pokusy robily shýbaním,krútením,tancovanímapísaním
stolov, ba ešte aj tienemotorné cylindre, objaté
prstami dakoľko osôb, musely po stoloch tancovať a zázraky stvárať. Každý sa tomu smial a
predsa to i mnohí učenci probovali, ba povstala o točení sa stolov (Tischrücken,
Tischklopfen) celá literatúra! Celý „vzdelaný svet“ bol vtedy na nohách, ako sa na to
starší veľmi dobre rozpomínať budú. Bolo to práve v taký čas, keďdusná politická
atmosféra a akási, každým okamžením výbuchom hroziaca napnutosťveľkú čiastku
Europy obavami naplňovala. Tu sa ti vyliahne v čejsi hlaveoriginálna myšlienka o
tancujúcich stoloch a cylindroch, a nepochopiteľným spôsobom zaujme a upútapozornosť milionov, a to i mysliteľov, aelektrina
nespokojnosti národov vystrieľala sa cez ich prsty do dreva a do plsti— a
bolo dobre; lebo pozornosť bola od vážnejších vecí odvrátená — a potom nastal všeobecný
smiech od jednoho pólu zeme k druhému!Alchymisti, ktorí nám veľmi bohatú, tajností plnú literatúru
zanechali, vychvaľovali sa, žerastlinu spálenúzasavzkriesiťa oživotiť môžu. O tomto zázraku vydal aj Dan. Major
zvláštny spis: „Dissertatio de Aerumnis Gigantum,“ 1676, v ktorom aj tento veršík stojí:„En redit ex gemino nemorosaLavendulavitro,Quae prius interramversasalemque fuit.Pulverulenta olim sic Corpora nostra redibuntEt Salia arcanea quid Deitatis habet“[18]Mnoho prapodivných vecí rozpráva o rastlinách lekárAnton Mizald.[19]Aspoň daktoré spomenieme si ma ukážku. Ján Boccatius, vraj, svedčí o jednom
šuhajovi, ktorý, prechádzajúc sa s milenkou po záhrade, odtrhol zo šalfie (Salvia) listy a
počal si nimi zuby a ďasná čistiť, a hneď ako porazený spadol mŕtvy na zem. Milenka hneď
vedela, že v tom čary trčia. Odtrhla teda pár listov z tej istej šalfie a doniesla ich k
sudcovi, ktorému ukazovala, ako si jej ženích nimi zuby čistil; sotva sa ale tým listom úst
dotkla, spadla i ona mŕtva na zem. Sudca, ako múdra hlava, rozkázal ten šalfiový ker i so
zemou vytrhnúť a „Vulkánovi“ odovzdať, t. j. spáliť. Keď záhradník sudcov rozkaz vykonával,
našiel pod šalfiou veľkú ropuchu, ktorá tú zelinu jedom svojím otrávila.[20]Ešte krajší kúštik rozpráva Mizald, l. c. str. 79, o perských mágoch, ktorí zo
šalfie do hnoja zakopanej „dum Sol et Luna secundam faciem Leonis occupant“ vedia vyliahnuť
sa dať vtákovi drozdu podobnému. Tento vták na prach spálený a do lampáša natrúsený celý
dom hadmi naplňuje! IAlbertus Magnus, o ktorom sa bájilo, že cisárovi
Vilhelmovi holandskému raz v zime na snehu vyčaroval leto s kvetami a tam ho uhostil, —
fabuľuje, že kto by zo šalfie, ktorú kocúr istým mokom zanečistil, len trošku zjedol,
vyliahly by sa mu v bruchu kočiatka, ktorých by sa len dávením mohol sprostiť. — O
zázračnom účinkubazaličky(Ocymum Basilicum L.) píše
Mizald (l. c. f. 2.), že sa jednomu Talianovi od voňania tejto zeliny v mozgu vyliahol
škorpion, ktorý mu náramné bolesti, až konečne i smrť zapríčinil. K tomu dokladá: „Quod
ocimophilis (t. milovníkom bazaličky) summopere notatum velim…“ Kto držížihľavu(Urtica) spätilístkom(Pentaphyllon, snáď dajaká Potentilla?) v hrsti, bezpečným bude pred každým preludom.
Šťavou týchto rastlín a netresku (Sempervivum) potreté a do vody strčené ruky shromaždia
množstvo rýb, tak že ich podľa ľúbosti nalapať možno. Zrnáružových
šípokso semenomhorčicovým(Sinapis) a s
nohoulasice(mustela) medzi ratolesti neplodného stromu zavesené majú
ho premeniť v plodný. S rastlinouCynoglossumčarovávali
psom, nesvedčno ale povedať, ako. — V zelineAgalochum—
teraz na šťastie nám neznámej — mali istý, vraj, prostriedok próby panenskosti. Tieto
uvedené príklady dostačia k poznaniu pôverčivosti, na rastliny sa vzťahujúcej, aj u učených
ináče ľudí, v predošlých storočiach.Ale aj tie vychýrené arcana, ktoré sa až do nedávna ako najspoľahlivejšie prostriedky
proti mnohým chorobám odporúčavaly, boly z veľkej čiastky alebo deťmi hrubej povery, alebo
rafinovanej šalby. Také arcanum maximum bolo, ako nám to poetického a ľubozvučného mena
spisok„Buxtehuder Subtilitäten Calender“z roku 1697 svedčí, šťava z
navŕtaného orechového pňa nad samým koreňom. Táto šťava s primiešaním iných ingrediencií
platila za istý prostriedok proti bolestiam zubov, proti šľaku, všetkým zimniciam, podagre,
opuchline, plechavosti, suchotinám, a mnohým iným, ako to náš klasický Buxtehúďan tvrdí.Jägerale píše,[21]že židovskí rabíni diablophili svojim veriacim zabraňovali pod stromy orechové
líhať, lebo vraj každý orechový list má deväť lístkov, a na každom lístku sedí jeden diabol
učupený. Také veci povera veľkými ústami aj dnes ešte rozhlasuje. Príklad tých druhých,
rafinovaným spôsobom k vyškrabovaniu vačkov vymyslených, zázračných prostriedkov poskytuje
nám z najnovších časovBaryho Revalenta arabica. Až keď si mnohí
obchodom tejto posilňujúcej múčky hodne vačky naplnili, vyšlo na javo, že Bary jakživ nemal
v južnej Ázii Revalentových plantáží, ale že celá Revalenta (Erva lenta, Ervum Lens L.)
záleží z fazoľovej a šošovičnej múky! Dobre by bolo, keby slovenskému obecenstvu daktorý z
našich lekárov pri podobných zázračných liekoch a prostriedkoch, ako spomenutý Bary-ho,
trošku intenzívnejším svetlom chemie poslúžil.Po tomto odbočení od nášho predmetu pristúpime už k slovenským poverám a čarom s
rastlinami, kde príležitostne pri zaujímavejších aj inonárodné na porovnanie uvedieme.II.Z bohatej zásoby povier a čarov dávnych a terajších cudzích národov, z ktorej sme tu
vyššie ukážky uviedli, poznávame, že v tomto ohľade náš slovenský ľud žiadnej výnimky
nerobí, a že ešte má byť len objavený taký národ, ktorý by bol nad povery a čary povýšený.
V kultúrnohistorickom ohľade je veľmi zaujímavé stopovať smýšľanie a názory, domnienky a
zvyky ľudu nášho, zdedené po praotcoch a s podivuhodnou vernosťou zachované a akoby s celou
prírodou jeho nerozlučne spojené. Ako som inde ukázal,[22]pôverčivé manipulácie s vodou a voskom, kliatby a zariekania, hoci pri tom
teraz i kresťanské formy kde-tu sa objavujú, predsa, čo sa týka jadra, pochádzajú
nepochybne z predhistorickej doby; tak i magické upotrebovanie rastlín a na ne sa
vzťahujúce povery sú pozostatkami z pradávnej doby pohanskej, pri ktorých sa miestami len
forma modernizovala.Nechcem čitateľa unúvať vyratúvaním sústav rastlín, poverčivým spôsobom potrebovaných,
ale, keď si najprv spomenieme daktoré príklady ako si ľudpôvodtých-ktorých rastlín, aleboisté zjavyna nich vykladá, uvedieme výbor
rastlínk veštbám, na ochranu, k preškodeniu, k ľúbezným praktikámpotrebovaných, a zakľúčime náš rozhovoringredienciamisvet strachom
naplňovavšíchbosorských mastí.Krásny je grécky mythus o povstaníruže, tejto kráľovny
kvetov, ktorú necháva vyrastať pod nohami z vĺn morských vynorivšej sa Aphroditinej krvi,
keď ranenému Adonisovi na pomoc pospiechala a do šípa nohou zavadila. Slovákovi vyrastá z
hrobu pannyruža, symbol krásy, aľalija(Lilium candidum L.), symbol nevinnosti; nad hrobom mládencovým ale
vyrastierozmarínalebohrebíček
voňavý(klinček, Dianthus caryophyllus L.). Jeden z najprudších jedov,Šalomúnek(Omich, Aconitum Napellus L.), povstal podľa Ovida[23]z Cerberovej peny, keď ho Hercules z podsvetia hore vliekol. Slovákovi každú
zelinu v jedovatú premeníropucha, v ktorej on vždy bosorku vidí. — Že
sa pri istých okolnostiach žito v raž, raž v stoklas (Bromus secalinus L.), ovos v ovsihu
premení; že na hnijúcich kapustných listoch kapustné semeno povstane,[24]že uchu ľudskému podobná, na starýchbezovýchpňoch kde-tu sa nachodiacačierna hubanič iného nie je,
ako potomok ucha Judášovho, ktoré, keď Judáš na beze obesený, s toho bezu spadol, na pni
toho stromu od hlavy nešťastníkovej odtrhnuté, krvou prilepené zostalo: to tvrdí nielen
Slovák, ale i Nemec. Táto, podivnej podoby huba menuje saJudášovým
uchom(Judas-Ohr, Exidia Auricula Judae) a už pre svoj pôvod k rozmanitým
čarom sa hodila. — Rozličné, hromadne rastúce a po dozretí výtrusov v čiernu brečku sa
roztekajúce druhýhúb(Coprinus
deliquescens, a mnoho tomuto príbuzných), nazýva ľud náš„psie
štianky“a hovorí o nich, že z psieho moču povstaly. Obyčajné, zelené, po
stojatých vodách hojne rastúceriasy(algy), na pr.
Conferva, Spirogyra, Vaucheria a príbuzné rody menujú sa„žaboškrečiny“, a sú žabami vypľuvané alebo vykrkané. U Nemcov je rozšírená
povera, že riasaNostok(Nostoc commune), ktorá sa na
suchých miestach v lete často v množstve po teplom daždi objavuje, z povetria padá, alebo
že je práve akousi huspeninou z čistenia hviezd povstalou, preto z nej aj alchymisti zlato
vyrábäť chceli. Pannou Mariou roztrúsené omrvinky chleba premenily sa najedomé hríby. Tmavozelené, už z ďaleka do očú bijúce kruhy po
lúkach, na ktorých z jara rastievajú hríbymájovky(Agaricus Prunulus) a pozdejšiešpičky(Marasmius
Oreades), menujú sa u násmájoviskami, Nemci ale menujú
ichHexenringe, a pripisujú ich povstaniestrygám. Podľa domnenia ľudu rodievalo za starodávna obilieklasy od samého koreňa až po vrch steblasiahajúce. Keď ale zlí
ľudia Kristu Pánu zabraňovali zrnká si vyžmoliť z takého klasu, zachytil ho v hneve u
spodku, a rieknuc: „Nebudete mať viac obilných klasov!“ zošmyknul ho až po vrch, ktorý na
šťastie Panna Maria ešte dosť zavčasu zachytila s prosbou: „Aspoň tento kúštik klasu nechaj
pre vtáčkov“; od toho času všade po svete rodia sa na obilí lenkrátke
klasy.Čertkus(Succisa pratensis), aj u Nemcov Teufelsabbiss
a v starých lekárskych knihách Morsus diaboli zvaný, má, vraj, takú veľkú moc rozličné
nemoce hojiť a všetkým čarom odporovať, že ho čert ľuďom závidel a chcel mu koreň odhryznúť
a tak zničiť, ale že sa mu vyšmyknul, odhryzol mu len samý koniec, ako to znaky zubov
ukazujú.Bezvršník(Veronica Teucrium), krásna modrokvetá
rastlina naších lúk, kvitávala kedysi nielen z bokov, ale aj zo samého vrchola býľa, ale
ako jej sv. Peter vrch odstrelil, od toho času len z pazúch listov na bokoch vyháňa kvety,
z vrchola ale nikdy.Prestrelec(Gentiana cruciata L.), v
domácom lekárstve a v poverách potrebovaná rastlina, má zlým duchom poprestrieľaný koreň,
aby jeho účinky boly oslabené.Bosrmáni(Narrentaschen,
Schoten), hubkou (Exoascus Pruni) spotvorené nezralé slivy (holičky), povstávajú, vraj,
spadnutím „rudy“ z povetria na stromy.Ľúbenička(Hypericum perforatum), všeobecne dievčatmi k ľúbezným veštbám a čarom potrebovaná, cele
neškodná zelina, má na listoch priesvitavé žlazy, tak že sa husto dopichanými byť zdajú.
Hneď diabol, hneď strygy tie listy dopichali, aby moc celej zeliny oslabená bola. Kdesi som
čítal utešenú ruskú poviestku o povstaní poliam ostudnéhovôstu(Cirsium arvense). Po stvorení sveta rozdával vraj Pán Boh medzi
anjelov rozličné dary, aby ich na zem ľuďom donášali. Poslednému, opozdivšiemu sa anjelovi
dal za hrsťovsa, aby ho na zem rozsial, ale mu prikázal,
aby sa pri rozsievaní v mene toho semena nepomýlil. Diabla to už dávno zlostilo, že Boh
človeku po anjeloch toľko darov posiela, postriežil si na toho posledného a keď okolo neho
k zemi letel, zastavil ho diabol a spýtal sa ho: a ty nesiešvosoť? Áno,vosot(miestoovos), riekol anjel, a že sa v mene semena pomýlil, nasial s
ovsom aj ovsihu, aj vôst. (Černohorci zas vravia, že sa anjelovi, nesúcemu v zástere
skálie, ktoré mal na brehu morskom vysypať, aby sa ďalej do zeme nerozlievalo, práve keď
letel nad Čiernou Horou, zástera roztrhla, a z vypadaného mu kamenia potom povstalyskalnaté brdá.) V Novom Zákone máme podobenstvo o diablovi kúkoľ do
pšenice rozsievajúcom.Že sa ľud náš aj sbotanomantiou, t. j. s veštbou pomocou rastlín
zapodieva, ukážeme na dakoľkých príkladoch. Najčastejšie je hádanie a veštenie z rastlín
pri hospodárstve a — pri zaľúbených dievčatoch a vydaju nedočkavých vdovách, ale veštby sú
vo zvyku aj pri vyhľadávaní bosoriek, kmínov a iných škodcov, a že musí drevo ukazovať aj
miesto, kde sú poklady zakopané, videli sme pri čarovnom lieskovom prúte. Z množstvalieskových rias(t. j. z visiacich, samčie kvety obsahujúcich
kočičiek, Amenta) v zime, veštia bohatú úrodu raži; mnohošípok(t. j. plodov planých ruží) oznamuje už v zime, že sa žita urodí
hojnosť; naopak ale, čím viaclieskovcovaorechovv hromádkach vidno, tým bude obilie drahšie. V čas žatvy
pozorne prezerávajú dnopúšky(maličkého to, na hnijúcich
drevkách rastúceho, pohárku podobného hríbiku, Cyathus striatus), aby videli, koľko je v
ňom zrniek, lebo tieto veštia cenu obilia. Ten istý náhľad nachádzame aj u Nemcov.[25]Z mnohomliečov(Lactarius piperatus) hádajú
na mnoho snehu v nastávajúcu zimu; keď sa počiatkom jara mnohoiskierokalebosedmikrások(Bellis
perennis) objaví, veštia mokrý rok. Ak zarodímladý orechpo prvý raz do nepáru orechov, či ich mnoho alebo málo, sľubuje byť v budúcnosti úrodným
stromom atď.Veľmi poetické je veštenie s vencom z oziminy uvitým, v ktorom i devätoraké vetvičky
stromové byť musia. Veniec spletá sa večer pred Jurom pri speve a pod spevom hodí sa na
točiacu sa vodu. S veľkou napnutosťou dívajú sa devy, v ktorú stranu sa pohybuje. Ak sa
krúti na jednom mieste, nebude z vydaju nič; ak sa pohybuje hore vodou, príde ženích z hôr;
ak ho voda unáša dolu, vydá sa dievča na dolné strany. Trivŕbové
prútyso zariekaním do hnoja vsadené, keď vyženú, naklonením svojich výhonkov
tiež ukazujú stranu, v ktorú sa dievča vydať má.Jakubka(Senecio Jakobaea L. a tomuto druhu najbližší S. erraticus Bert.) v istý čas a s istými
obradmi sbieraná, tak ako ajčakanka(Cichorium Intybus
L.) v noci pred Katerínou utrhnutá, aosúdenica(hadí
jazyk, Ophioglossum vulgatum L.) pod hlavu položená, ukáže snívajúcej vo snách osúdenca, t.
j. osudom určeného muža. Na „osudy“ chodievajú na Slovensku v dôležitých záležitostiach
srdca, ako kedysi za starodávna k delfickým veštbám. I terajšie veštby bývajú také záhadné,
ako tie starobylé. Ktože by nechcel aspoň čiastočku toho popredku videť, čo ho v budúcnosti
očakáva? Táto zvedavosť je všetkým ľuďom vrodená. Keď som raz v lete po jednej lúke
Ophioglossum — tohoto miláčka zaľúbených dievčat — pre istého priateľa sbieral, zastavily
sa pri mne dve dievčatá, a šelmovsky sa usmievajúc, pýtaly sa ma, načo mi bude tá
„obrátka,“ ktorú ma do mapy ukladať videly. Pošlem to, reku, jednomu Nemcovi na ukážku, aby
poznal zelinku, ktorú na Jána sbierate, do pása zašívate, do čižiem pod bosé nohy a na noc
pod hlavu dávate, len aby ste maly záletníkov a ženíchov. Divily sa že som ju našiel, lebo,
vraj, práve táto lúka býva okolo Jána celá došmatlaná, čo na tú zelinku z ďaleka dievky sem
chodia. Šly potom kus so mnou cez lúky, a keď som im aj na iných lúkach na príhodných
miestach tú istú „obrátku“ ukázal, nevedely to pochopiť, že ju ja kdekoľvek hneď nájdem.Ľúbezník, ľúbeníček alebo ľúbeníčka (Hypericum
perforatum) na Jána sbieraný a rukami žmolený veští farbou vytlačenej šťavy, či je milý v
láske verný, alebo nie? Ak je šťava červená: dobre je; ak vodnatá, nestojí milý za nič.
Hádam mnohý z čitateľov, zvlášť ale čitateliek týchto riadkov, v mladosti svojej takej
veštby sa dopytoval z kvietkuhorčicealebovolového oka(Chrysanthemum Leucanthemum L.), keď vytrhujúc biele
pokrajné jazýčky kvetové a odriekajúc isté slová, pozoroval, aké slovo na posledný pokrajný
kvietok padne: či ten, alebo tá chová lásku k vám, a v akom stupni, alebo nie. U Nemcov je
práve tento kvet najznámejším veštcom.[26]A podobných ľúbezných veštieb je veľmi mnoho. Ale i pri týchto je hlavnou vecou
zariekanie, lebo len také veci hodia sa či k veštbám, či k čarom, ktoré sú v istý čas,
istým spôsobom a pri odriekaní istých slov sbierané. Tak to robievali aj Gréci, Rimania,
gallickí Druidi pri sbieraní posvätných rastlín, ktoré Galenus
menuje.’Ιερας
θεων
βοτανας.Sem môžeme vradiť ajsignatúru rastlín, t. j. z podobnosti istých
rastlinných čiastok s tými-ktorými údami tela,hádaniena ich liečivú
moc v nemociach týchže údov. Viac lišajníkov (Lichenes) pre bližšiu alebo ďalšiu podobnosť
s pľúcami ľudskými označuje sa menompľúcnik, tak na pr.
Peltigera canina a aphthosa, zvlášte ale Lobaria Pulmonaria, a platia všade, kde rastú,
práve tak ako na Slovensku, za výborný liek v chorobách pľúc. I v listochmadunice(Pulmonaria officinalis) chceli videť podobnosť k
pľúcam, a veselo ju podávali suchotinárom.Vrabečník(Lithospermum officinale), ktorého lesklé a ako kameň tvrdé semienko na kameň upomínalo,
platilo a platí dosiaľ za najlepší lithotripteur. Zemiačky mnohýchorchideí, zvlášte ale obyčajnýhrvolecalebovstavač(Orchis Morio) pre svoju podobu upotrebúvané
bývaly v mnohých delikátnych vadách, a to len do nedávna i vehlasnými lekármi, ako sa o tom
vo všetkých starých herbároch dočítať môžeme; a u ľudu užívajú sa dosiaľ, len že nesmiem
vyklebetiť, ako. Vovlaskom orechuvideli hlavu ľudskú.
Škrupina predstavovala lebku so všetkými sutúrami, kožka jadro obalujúca pokožku mozgu, a
jadro samo mozog s jeho záhybami: musel teda slúžiť proti slabosti mozgu v najširšom smysle
slova. V sexuálnych vadách ženských podával sa istý liek zlebede(Chenopodium olidum Sm.). V liste vyše spomenutého kapradu Botrychium
Lunaria videli akúsi podobnosť s chvostom raka: teda i liečili ním strašlivú nemoc, zvanú
„rak“.Poďme o krok ďalej, k poverám a čarom, rastlinami naochranukonaným. A tu máme pred sebou celú horu drevín a lúku zelín najrozmanitejších, z ktorých si
ale len niektoré vyberieme. Od starodávna sadí sa po strecháchnetresk(Sempervivum tectorum L.), o ktorom sa všeobecne myslí, že chráni
dom pred hromom. Už Dioscorides píše, že ho sadia na strechy;[27]pátričky z klokočovýchzŕn (Staphylea pinnata L.) chránia človeka, aby
doňho hromová strela nevrazila. U Nemcov vešiavajúčernobýľ(Artemisia vulgaris) nado dvere, zapaľovali rozličné zeliny medzi
zažehnávaním a zvonievali na všetky zvony proti búrkam. Toto veľmi upomína na obyčaj
Rímanov, ktorí hrmotom a lomozom a zapaľovaním posvätných zelín búrky zaháňali; aj u
Thrákov bolo vo zvyku vychádzať v čas búrky pod holé nebo s vytasenými mečmi a bitím na
štíty a krikom i šramotom odháňať zlých duchov búrky. To isté nám rozprávajú cestovatelia
aj o afrických čarodejníkoch, ktorí pekelným rámusom a smradom dymu nebezpečné búrky
zažehnávajú. Aby v dome nestrašilo, mávajú na príhodnom mieste zavesenýturánek(taranda, urbánek, Erigeron acer); v dome, z ktorého
mŕtveho vyniesli k pohrebu, odvarkom istých zelín zmývajú všetky lavice a stoly, aby tam
nestrašilo. Kto pri sebe nosíbiele neto,[28]môže sa bezpečne i samotný vydať na cestu, nič mu Víly neuškodia; jak ale tohonetanemá, schytia ho Víly a tak dlho budú sa s ním
zvŕtať, zakiaľ ho na zdrapy nerozkrútia, alebo vodný muž vtiahne ho pod vodu. A veru už
mnohého šuhaja také nočné Víly tak doriadily, že z jeho sily a duševnej krásy ani len načo
súce zdrapy nezostaly! Večer pred Jurom pod spevom natrhané a so spevom donesené„jurské tŕnie“, tu v dolnej Trenčianskej zegrešu(Ribes Grossularia) apsieho tŕňa(Prunus spinosa) záležajúce, kladú do okien na ochranu pred strygami; do maštaľných ale
dvier hlobia 4vazovékliny, a na štedrý večercesnakomv podobe kríža natierajú dvere a brány, aby bosorky a
zlí duchovia dobytku a ľuďom neškodili; nevestám sa do duchien dáva, medzi iným, aj kúštik
vazového, čarom vzdorujúceho dreva, a perie nasýpa sa cezostružinové(Rubus) šľahúny, aby ju v takto prefiltrovaných duchnách
nepokúšalo. Vôbec savazutaká veľká moc pripisuje, že
zaháňa všetky strašidlá, bosorky a zlých duchov, preto aj naši hlásnici na svojich hrdzou
rozožraných helebardách, ktoré by sa viac hodily medzi Schliemannove trojánske nálezy, než
na obranu, alebo útok, majú pre lepšiu bezpečnosť vazové rúčky čili toporá, aby ich nočné
strašidlá, ktoré ešte vždy svetom mátožia, nebantovaly. Čo všetko pomocou vazovej palice
vykonať možno, uzatvárať dá sa z toho, že len nedávno v jednej trenčianskej obci istý muž
vazovou palicou saméhočerta zabil! Ako Slovákom vaz, tak Nemcomjasen(Fraxinus excelsior) poskytuje celý magický
arzenál proti všetkým čarom a kúzlam. —Úsad, dakde ajhúseromzvaná bolesť krížov, ktorú Nemci „Hexenschuss“ menujú,
zaháňa sa veľmi jednoduchým prostriedkom. Dakto si zastane na postriežku a pacienta z
nenazdaniabrezovou metloupo krížoch šľahne. Zdá sa mi, že nie to
prekvapenie (ako na zlátenicu trpiacemu z nenenazdania napľuvanie do tváre), alebrezovéprúty, ako čary zaháňajúce, tvoria to specificum proti
úsadu; lebo ako vaz proti všetkým zlým duchom a škodcom je univerzálnym ochranným
prostriedkom, tak brezové prúty bosorstvu odpierajú. V štedrý večer nosievajú pastieri
brezové prúty po domoch, aby ich pomocou lichvička bola pred čarami chránená. Už Rimania
viazali svoje fasces z brezových prútov (Betula terribilis magistratum virgis), dozaista
nie preto, žeby na trestanie vhodnejších prútov nebolo bývalo z čoho odrezať, ale z toho
ohľadu, že sa brezovákom, pred ktorými má aj naša nádejná mládež veľký rešpekt, čarovná moc
pripisovala. — Gréci a Rimania vešiavali nado dvere cesnak s vňaťouzelerovou(Apium graveolens L.) na ochranu pred daemonmi, čerstvým zelerom
posýpali hroby a pri hrách tiež také vence nosievali. U nás zapekávalipetržľanovélisty do oplátok a tieto dávali na štedrý večer
lichve zožrať, aby jej strygy neškodily. Zeleru blízka, príbuzná zelina, hoci aj ináče
upotrebovaná, aj u Slovákov to isté vykonať má, čo u starých zeler. Turci zas z Mekky domov
sa navracajúci donášajú so sebou listy áloeové (Aloë perfoliata L.) a vešajú si ich, špicou
k Mekke obrátenou, nado dvere, aby zlí duchovia prístupu do domu nemali. Ten istý zvyk
zachovávajú v Kaire aj kresťania a Židia.[29]Abyssus,hypericumamolyGrékom a Rimanom zlých duchov zaháňaly, preto ich
v domoch rozvešané mávali.Bez(Sambucus nigra) pokladá sa
u Slovanov a Nemcov za obydlie zlých duchov, a neradi ho trpia pri domoch; zato ale bezové
vetvičky zapichujú do hnoja, keď na jar prvý raz lichvu na pole vyháňajú, a nesvobodno ich
ztadiaľ vyhodiť, ale ich z maštalí vyhadzovaným hnojom tam na mieste zahadzujú: aby statok
pred bosorstvom bol zachránený. Rozličné, nabezsa
vzťahujúce povery uverejnil som inde.[30]Čistec(Stachys recta),vredová
zelina(Salvia Sclarea, u nás na Slovensku len v záhradách pestovaná) aúročník(Silene inflata) sú ochranné zeliny proti
urečeniu (infascinatio). Zvary týchto zelín sú aj u Nemcov práve tak v obyčají proti
úrokom, ako aj u nás, a čarujú nimi aj také „panie“, ktoré si myslia, že sú ďaleko povýšené
nad pospolitý ľud, preto, že nosia inej farby a iného strihu rúcho, a predsa im duševná
heméralopia rozum vo tmách drží.Drevko, ktorým sa fakle,
pri pohrebe horiace čistily, do zeme zastrčené, chráni záhradu pred krtami. Ešte aj
krivoprísažníci majú magický ochranný prostriedok proti mukám zlého svedomia, keď
potrasením vnovezasadenejvŕbyhriech krivoprísahy so seba
striasť sa domnievajú. — Do tejto kategórie patria aj čarodejné lieky, zo zelín robené.Anna Žgeňaz M. Poruby, r. 1720 v Trenčíne pre bosorstvo súdená,
zázračné lieky robila zmrknicea iných „zelín“. Nedá sa
uhádnuť, čo za zelina pod menommrknicatrčať môže. Pri
takomto liečení bývajú vždy isté zariekacie formule, podľa starobylých vzorov. Vieme, že už
v starobylosti celé magické liečenie záležalo „ex herbis et verbis“. Na dôkaz nech nám tu
poslúži len jeden príklad z Plínia. Neďaleko Arimínia rastúcaRezedaplatila za výborný prostriedok proti akýmkoľvek zatvrdnutiam a
zapáleniam, keď sa pri jej upotrebovaní po trikráť odriekaly tieto slová: „Reseda, morbos
reseda, scisne, scisne, quis hic pullos egerit? radices nec caput, nec pedes habeant“, a na
to operujúci po trikráť odpľuval.[31]Pôverčivých a čarodejných spôsobov liečenia je tak mnoho, žeby ich podrobné
vyratovanie vydalo veľmi objemnú knihu. I sám mám sbierku takých receptov, i dalo by sa ich
v každom kraji hojnosť nasbierať. Tu som chcel na ne len upozorniť, k čomu nám tých pár
príkladov úplne dostačí.Prichádzame k čarodejnému zelinamipreškodeniu, tomuκατ
εζοχην(kat exochén)
bosorstvu so zelinami. Pri tomto ale, ako som spomenul, nielen neškodné, ale aj jedovaté
rastliny od starodávna hlavnú úlohu hrávaly, a všetky čarodejné pletky boly len kepienkom,
pod ktorým sa zkazonosný jed ukrýval. A kdekoľvek aj za naších časov také zvary, prachy a
čaje kúzelníckymi fígľami zhotovované a dakomu do pokrmu alebo nápoja primiešané bláznenie,
alebo telesnú chorobu, alebo práve smrť za následok maly: nemôžu byť viacej pokladané za
nerozumné čary, ale sú skutočnýmitravičstvamičiliveneficiamivo vlastnom smysle slova. To sú tie nebezpečnéφαρμακα(farmaka) od najdávnejších časov, ktoré ale ešte v minulom storočí tí vychýrení sudcovia
bosoriek od pochabých, s neškodnými zelinami a ich zariekaním stváraných bosorství rozoznať
nevedeli, hoci sa im z hromady lží a bludov pravda akoby sama podávala. Poveru súdili a
smrťou upálenia trestali práve, tak pôverčiví alebo ešte pôverčivejší páni, ako boly tie
obete ich slepej horlivosti a bestiálnej krvižížnivosti. I u iných národov sa jedy z
rozličných rastlín k čarodejným cieľom pripravovávaly s podivnými obradmi, hoci ten jed aj
bez takýchto príveskov svoju moc všade dokazoval. Tak zaujíma vynikajúce miesto medzi
rastlinnými veľmi tuhými jedmi juhoamerikánsky „Curare“
alebo „Wurara“ zvaný jed na smrtonosné strely, o ktorom sa
hovorí, že ho pri všelijakých kúzlach varievaly staré ženy, a keď jed bol už náležite
pripravený, tie vyrábateľky jeho vraj od jedovatých výparov samé pomrely. Curare v malých
dávkach vnútorne užitý platí za výborný liek v istých chorobách, a aj lekármi je
predpisovaný, bezprostredne ale do krvi vnesený ochromuje alebo práve usmrcuje človeka.
Také prudké jedy vedia pripravovať so všelijakými, úplne zbytočnými čarami aj v Mexiku, v
Afrike, v Indii a na iných miestach. Mimochodom buď rečeno, že na Podhraďských Hradiskách,
kde sa starožitné nálezy vykopávajú, najdený bol taký maličký a ľahučký bronzový šíp
(strela), ktorý sa len na tenučkú trsť mohol upevniť a tak odstreliť, pre svoju maličkosť
ale len tak mohol byť nebezpečný, ak bol jedom natretý; kdežto z doby o mnoho pozdejšej
pochádzajúce šípy pre svoju veľkosť a váhu nemohly byť nasadené na trsť, ale azda len na
šípový čiže ružový ľahký prút, a aj slabé brnenie boly vstave preraziť. Že čarodejniciam
neboly neznáme jedovaté zeliny, na pr.bolehlav(Cicuta
virosia),blen(Hyoscyamus niger),durma(Datura stramonium),ľulok(Atropa
Belladonna),ocún(jasienka, nahátka, bujačina, Colchicum
autumnale),vranie oko(Paris quadrifolia),psí petržľan(Aethusa Cynapium) a mnohé iné horské a lúčne
jedovaté druhy ako i zdraviu a životu záhuhné hríby, dá sa uzatvárať z toho, že mnohé také
čarodejné lieky aj smrť mávaly za následok. To, že sa tie zeliny len v istý čas, pri istom
shviezdení, nahou osobou, pri odriekaní istých inkantácií, holou, alebo do ručníka
zavinutou rukou, na krížnych cestách, zpopod sita atď. sbierať majú, sú daromné pletky:
podstatou tých čarodejných liekov na preškodenie musí byť jed, hoci sa tajiť nedá, že
bojazlivému a pôverčivému človeku aj jeho strach pred počarovaním na zdraví škodiť, ba ho
aj usmrtiť môže.Veľmi nápadné je, že v aktách všetkých osemnástich bosorských procesov, od r. 1716 —
1747 v Trenčianskej stolici vedených, ktoré mi zo stoličného archívu vydané boly k
preštudovaniu, či pod menami „mrknica“, „bujzen“, „jako kúkolové zrnká“,
„prosienco“ netrčia jedovaté zeliny, jedináchvojkasa niekoľko ráz spomína ako taká, ktorá s výsledkom pri
čaroch potrebovala sa ako jed; v ostatných pádoch sú to len zeliny zarečené, ktoré sa k
preškodeniu užívaly. Ľutujem, že mi dosiaľ nebolo možno preštudovať aj bosorské procesy v
kráľ. meste Trenčíne v XVII. a XVIII. storočí vedené, ktoré tiež zaslúžia, aby boly na
svetlo vytiahnuté. — Tieto čarodejné zvary zelín na preškodenie majú zväčša za cieľ
potrestanie zlodejstva alebo bosorstva: aby sa na tom, proti komu sa stváraly, „znak
urobil“, t. j. aby alebo opuchol, zvredovatel, umrel, alebo iným spôsobom na tele poznačený
bol; zhusta sa ale stretáme s čarovaním na zaškodenie lichve, zvlášte kravám: aby mlieko
potratily, krvavé dojily, aby sa zmútiť nemohlo, aby lichva pochorela alebo podochla. R.
1740 vyslýchal jurassor Ladisl. Kőszeghy svedkov proti čarodejniciAnne
Lacovanz Kostolnej pri Drietome, kde istý M. Vargha zo Záriečia
Kostolňanského pod prísahou svedčil, že mu Lacovanka mlieku počarovala, a hovoril doslovne:
„Skusel y to, kdy fatentis žena a hofferkynya jeho mutily, fatentis Dievča zdvihnúce zo
zemeslamku, povedala: Vidite, vidite, gako tato slamka beha; kteru
kdy na zem pustily, na vidomy všeckích po zemy behala;“ keď ale slamku rychtárovi ukázať
šli, nechcela viac behať. Roku 1736 bola súdená bytčianska strygaKarová, o ktorej sa medzi iným hovorilo, že istými zrnkami kúkoľu
škodievala; sama ale na tortúre nasledovné vyznanie urobila: „Krčmárke predmierskej
uškodila vedľa nej idúc, keď na ňu hodilakúkoľ, ktorý jej
dal diabol v spôsobe veľkého muža, a že ju aj tento diabol naviedol k tomu preškodeniu.“ Aj
jednej dievke zaškodila, hodiac na ňuveľkú viku, aby sa
na nej vredy porobily, pričom čerta na pomoc volala. Aj mlynárovi predmierskemu dala vypiť
v pivečierny prášok z kúkoľa, ktorý dostala od „zlého
ducha“; a to urobila vraj mlynárovi preto, že jej zlorečil, aby ju hrom zabil. V jednom
prípade spomína saderavý hrach so zastrčenou ovsihou,
ktorý mal tiež škodiť. Ešte teraz drží sa za isté, že vianočným hrachom, do flinty nabitým,
aj neprítomnému, hoci ako vzdialenému človeku možno oko vystreliť.Trávyazeliny, v istý čas z cintora
natrhané, drevká z vykopaných rakví, do šiat alebo do postele dakomu všantročené;miera, ktorou sa premeral mrtvý a potom hrob, do strechy zastrčená,
sú vraj spôsobné do nešťastia uvaliť celý dom; preto sa tie miery vždy do hrobu hádžu, aby
ich dakto na preškodenie upotrebiť nemohol. V jednom bosorskom procese spomína sasúkennícka palica, ktorou sa čary vystrájaly, ale sa neudáva, čo sa
s tou palicou konalo.Že istými čarodejnými zvarmi možno aj mužskú silu odňať, je všeobecne známo. Už v
Herodotovi, II., 181, čítame o kráľovi Amasisovi, ktorý svojej žene Ladicé zrovna riekol:„ω γυναι,
κατα με
εφαρμαζας.“— Nemci, aby dolapili a potrestali vraha, varia na mieste, kde vražda spáchaná bola, nadubovomdreve krv zabitého. Veľmi mnoho zelín spomína
sa v jednej čarodejnej manipulácii okolo počarovanej kravy na odrobenie čarov a potrestanie
tej osoby, ktorá bola tej krave preškodila. Z domu, kde tú počarovanú kravu mali, doniesli
„bohyni“ nový rubáč, a keď jej povedali, o čo prišli, vyžiadala si od posolkyne ručník s
hlavy, na to sa dala do hrnca vody slievať pri šomraní dlhej „modlitby“, a vyveštila: že
krave bolo „preškodené“. Tú zarečenú vodu a chomáč zelín dala bohyňa posolkyni, aby tú vodu
po troškách krave do nápoja dávali. (Chomáč tých zelín doniesli mi na ukážku. Rozoznal som
tam: Trifolium montanum, alpestre, Betonica officinalis, Mentha silvestris, Erigeron acer,
Poa trivialis, Cerastium arvense, Pimpinella magna, Salvia verticillata, Agrostis vulgaris,
Anthoxanthum odoratum, Alchemilla vulgaris, Equisetum palustre a zlomky býľov nie určite
poznať sa dajúcich druhov: ale všetky tie zeliny boly úplne neškodné a jedovatá ani jedna.)
Tieto zeliny kázala bohyňa sdevaterým drevom— medzi
ktorým ale nesmel byť šíp (Rosa canina), sliva, oskoruša, dub — vo vode z deviatich
studničiek pred východom slnka nabratej variť, odvarok cez dva kosáky (srpy), dva nože a
dve vidličky krížom preložené, na koryto vyliať a kravu pred východom slnka po tri razy za
rána vechťombobovníkovým(Veronica Beccabunga L.), tou
vodou zmývať. Na tretie ráno aby z tej, po treťom zmývaní pozostalej vody do fľašky nabrali
a v poli podčakanku(Cichorium Intybus) zakopali: že tá
žena, ktorá to krave porobila, tak uschne, ako tá čakanka. Keď sa od čakanky domov
navrátia, aby z tej „zmývkovej vody“ v krížnom plote do východu slnka, vytiahnuc kôl, do
tým povstalej diery naliali, a kôl do nej vrchným koncom osadili a dobre zahlobili; aj do
mravenišťa aby do východu slnka tej vody zapravili. Na to kázala z tej vody vyliať našípabez,bobovníkový ale vecheťposekať na troch prahoch a na štvrtom
nátoni, posekaný ale zpakruky hodiť do ohňa, tam ho zmývkami zaliať a zpakruky vretenom
viac nepotrebovaným (odhodeným) tak dlho miešať, zakiaľ oheň nevyhasne: že sa na tej
bosorke musí znak urobiť. Prv však, než sa toto všetko dialo, kopali na rozkaz tejže
čarodejnice pod maštaľným prahom a pod prednými nohami lichvy, a našli tam „zarobené čary“:
celú lopatku a z nohy „dúčele“ (hnáty), črepy, čierny kameň ako kováčsku okuvu, „stavec“ z
husacieho krku, celú škraň a mnoho väčších, menších kostí — plnú slamenicu; keď ale na
očistenie čarov hrant dali kresať, našli v ňom zahlobený klinec z umrlčej truhly. Všetky
tieto nájdené veci vyhodili do Váhu. — Po vykonanom zmývaní kúpili v apatieke jeleniu,
rybäciu a „mníchovú“ masť, v sklepebiely zázvor, puškový
prach apuškvorec(Acorus Calamus); všetko to so
„sklenenou penou“ ahorcom(Gentiana) posekaným zamiesili
do cesta a dali krave prežrieť, aby zas chuť k žraniu dostala. Nezadlho na to, vraj,
objavila sa pri maštali veľkáropucha, ktorá nebola ničím inším, ako
premenenou bosorkou, čo tej krave bola poškodila. Žene, ktorá mi toto všetko vyrozprávala,
nevedel som sa prenadiviť, že si všetky tie pletky na jedno počutie zapamätala a — poslušne
aj vystvárala.Snáď v žiadnom druhu čarodejstva nie je toľko rozmanitosti, ako práve priľúbezných čarochvšetkých národov, končín a časov. Tie
najsložitejšie starobyléφιλτρα,
zázračné mixta composita, do ktorých sa miešavaly tie najheterogénnejšie veci zo všetkých
troch ríší prírody, až i virus amantis equae (ako Ovid hovorí), — po to najnaivnejšie
nosenie zašitej bazaličky v podolku: koľký rad tu medzi týmito extrémami, tých
najkurióznejších, mnohých smiešnych, ale aj hnusných čarodejných prostriedkov k získaniu
cudzej lásky, počnúc od platonickej až po ten najdivokejší furor amatorius po všetkých
stupňoch, a k podopretiu povážlive klesajúcej, ba zrejme zvetrávajúcej vlastnej krásy, hoc
jak slabými alebo zababranými barľami čarov! A nikde sa čary s takým chvatom, s takým
zápaľom, s takou nedočkavosťou a s toľkými výhľadmi na žiadaný zdar nevyvádzajú, ako práve
v ľúbezných veciach. Má to svoju psychologickú príčinu v tom: že sa tieto čary osobami
mladými plnými života, pohyblivosti, túžieb a nádejí so zvláštnou, mladému veku vlastnou
zručnosťou konajú. Čože ale, keď si ešte aj taká vyhorená sopka dá čarovať v srdečných
záležitostiach? Nemec by na to celkom chladno a filozoficky povedal: Alter schützt vor
Thorheit nicht; Slovák ale, o mnoho zdvorilejší, dobrácky, ale pritom šelmovský, povedal
by:Starástodola dobre horí. A taká bosorka alebo bohyňa veľmi dobre
vie, čo tým dievčaťom chýbä, ktoré k nej o radu prichádzajú. Hneď jej milý ostal neverným,
hneď sa chce na možné pády pred sokyňou vopred zabezpečiť, hneď ubúdajúcej kráse na nohy
pomáhať, hneď zas následkov nedovolenej lásky sa zbaviť: a na to všetko sa nájde spôsob;
čary, pod istými podmienkami, všetky žiadosti sľubujú vyplniť, a ktorá žena, zriedkavejšie
muž, vie si isté renomé spraviť v tom obore: tam sa hrnú ľudia z blízka i z ďaleka s
uzlíčkami v hrsti a s batôžkami na chrbte, ba kde-tu aj ten márny peniažťok zabrinkoce, len
aby tie čary a kúzla osožily. Každá taká čarodejnica má v svojej bosorskej apatieke na
všetko prostriedky a upomína na praktického lekárnika zo starého sveta, ktorý sa tiež
rozumel čarom, keď z jednoho a toho istého hrnca kupujúcim vykrajoval jeleniu, medvediu,
človečiu, dračiu, jašteričiu, baziliškovú, račiu, švrčkovú a čo ja viem akú ešte možnú a
nemožnú masť, s ktorou si s najlepším svedomím a bezpečne mohol polievku zapražiť, lebo to
všetko bola svinská masť; lebo taký praktický a úslužný lekárnik starého razenia nikdy
nepovedal kupujúcemu, že žiadanej veci nemá, aby mu do babrákov nenadali, ale keby si dakto
bol pýtal za groš hoci Goliášovho špiku alebo žlči z tatarského psohlavca: dal mu aj to. —
Málo je žien, ktoré by v ľúbezných veciach, čo aj len žartom, nikdy neboly tej-ktorej
„šťastnej“ zelinky k čarom potrebovaly; a kto by objavil taký kraj, v ktorom dievčatá v
takýchto pálčivých záležitostiach srdca čarovať nevedia alebo čarovať si nedajú: zaslúžil
by, aby bol postavený do radu najslávnejších objavovateľov nových svetov. Vraj
najobyčajnejšie šťastné zeliny k ľúbezným čarom sú, ak len možno, v noci na Jána nie
obyčajným spôsobom sbierané, a veľmi pozorne dakde v priečinku šatnej truhly ukryté:tolija, všetkým zelinám mati(Potentilla opaca!),hľaď na mňa(Listera ovata),traslica(Briza media),laskavec(Asplenium
Trichomanes),ľúbeničkaaleboľúbezník(Hypericum perforatum),dobrá
myseľ(Origanum vulgare). Pri sbieraní týchto zelín každá sa istým veršíkom
zarieka, aby len v zavdanom páde očakávanú službu konala. Tak: „Dobrá myseľ — aby milý
prišiel,“ „Tolija, dobrá zelina, kto si ňou čaruje, veru nebanuje.“ Ratolestistromov, na ktorých roj včiel sedel, volajú šťastným drevom a
opatrujú ich v dome: aby maly mnoho záletníkov. Lásku dievčaťa hľadia šuhaji tak upútať,
keď mu nespozorovane z driečkov vytiahnutý špendlík doosykyzahlobia: potom sa od ľúbosti až triasť bude za nimi.Laskavecpod holou nohou za čas nosený a potom v zarečenej vode
varený dáva vodu krásu napomáhajúcu a tanečníkov vábiacu. Odvarkom zarečenéhošimunka(Lithospermum purpureocoeruleum),turánka(Erigeron acer),tolije(nemôžem sa
dozvedieť, ktorú to rastlinu u nás pod tým menom rozumejú),strieborníčkaalebozlatníčka(Potentilla
anserina) sa devy zmývajú — nepoviem ale, ako — aby boly voňavé. Vôbec, nesmiem všetko
povedať, čo o ľúbezných čarodejných praktikách viem. Zpomedzi mnohých magických rastlín
spomenutia zaslúži ešte „Netáta“ (Lycopodium clavatum), ktorú, keďže v nej akúsi podobnosť
s chvojkou videli, k tým istým cieľom, ako túto, užívajú, prirodzene ale bez výsledku.
Netátu mávajú krčmári ako vábca za roštom, v domoch ju držia ako zlých duchov a strygy
zaháňajúci prostriedok, dievčatá ale mávajú netátové vetvičky alebo v čižmách, alebo za
pásom, alebo inde v rúchu zašitú, ako to aj daktoré národné piesne spomínajú:„A ja mám netátuzašitú nad patou.“Alebo:„Na hore rastie netáta,neboj sa, milá, dieťaťa.“Ale pri Nebojsa už mnoho ráz aj Galantha vyhorela!Pri ľúbezných čaroch bolo by príhodné uviesť aj daktoré rastliny a nimi stvárané čary na
vyhľadanie a upútanie akéhokoľvek šťastia. Že sme ale už boli spomenuli dvojatý prút
lieskový, ktorý sa ku všetkému hodil, nechcem sa o tom ďalej rozpisovať. Lenkaprad(čertovo rebro, Aspidium filix mas a príbuzné druhy), v
noci Jánskej pri zvláštnej opatrnosti sbieraný, má poskytovať výborný prostriedok nielen
pri láske, ale aj k najdeniu pokladov.Konečne zaslúžia spomenutia aj tie vychýrenéčarodejnéabosorské masti, ktoré alebo chrániť maly pred ranením v boji, alebo
rany aj zo vzdialenosti hojiť, alebo bosorky k lietaniu uspôsobiť. Na ochranu pred
nepriateľskou zbrojou nosievali rozličné amulety, tak ako aj proti akémukoľvek ublíženiu a
čarodejnému preškodeniu, a z týchto posledných vyvinuly sa pozdejšie rozličné šperky,
zvlášť na krku nosené. Také masti, ktoré maly chrániť telo pred poranením, maly všelijaké
mená, na pr. hoplochrisma, unguentum hopliatrias, stellatum, Martiale, armarium,
sympatheticum, a robievaly sa z ľudského mozgu, zmochu,
narasteného na dajakej odhodenej ľudskej lebke, z ľudskej krvi, mumiovej živice, terpentínu
a iných, z rastlín pochádzajúcich ingrediencií. Chýrečný Paracelsus dal takú masť spraviť
cisárovi Maximiliánovi, podľa nasledujúceho receptu:Rp.Mochz ľudskej lebky 2 unciez mumie 1/2 uncieľanovéhooleja 1 kvintlíkružovéhooleja aArm. bólu1 unciuterpent.oleja 1 unciu.(Cur. Hausap., p. 349.)Počúvam, že aj terajšie bohyne vedia akési divotvorné masti pre poľovníkov a vojakov
robiť, ktoré ich neraniteľnými robia a ranených aj v neprítomnosti hojiť majú; ale nemohol
som sa nikdy dozvedieť, podľa akého receptu sa tie moderné hoplochrismata vyrábajú. I v
našich povestiach sa vedia bosorky pomocou istých mastí k lietaniu spôsobnými urobiť. V
bosorských procesoch, aké uvádzaSoldan(Geschichte d. Hexenprocesse.
Stuttgart u. Tübingen. 1843), nechýbä ani takých príkladov, kde sa tie čarodejnice i bez
tortúry vyznaly, ako lietaly povetrím, keď sa istými masťami natrely.Wierus(„De Praestigiis Daemonum et incantationibus ac veneficiis
Libri sex.“ Basiliae. 1568., str. 273 a nasl.) podáva viac receptov takých bosorských
mastí, pri ktorých vidíme, že aj omamujúce rastlinné jedy boly medzi ingredienciami. Čo sa
potom takto namastenej babe snívalo, držala, keď sa prebudila, za skutočnosť. V
trenčianskych bosorských procesoch je v tomto ohľade najzaujímavejší r. 1736 proti
bytčianskej bosorke Karovej vedený proces. Múdri sudcovia sa tejto nešťastnice na tortúre
pýtali: „Zdaliž na Hostiny diabelské chodila? Na ktoré miesta? Čo tam robily? Jako? a čiou
pomocou na tie hostiny volaná bola?“ Na to Karová dala nasledujúcu odpoveď, ktorú tu
doslovne z pôvodného protokolu uvádzam: „Ze sa zebjerali na Paziti Predmerskeg, Bitcsanska,
z Beleg Dora, z Ljeskowa horneho Hana, Csert ze gim nosel Trunek Piwo Palene y Wino.
Gajdossa mali z Petrowicz. Wozewali sa na Kocsjari csernich Konyoch, a w czerneg huni
Kočiss na prwe do Lieskoucza, Beleg, Bitse, a do Hraboweho. Ze Ziliny Pastirka dwa razi
bola. Ze Strazowa Kriwa Zena Wisoka. Z Noweho mesta ma Towarissky dwe, gednu Mariannu w
prostred mesta, a druhu Hanu na niznem konczy zebgerali sa w Tidni dwa razi wofterek a
Sobotu. We Warine Dora z newestu od Zilini na leweg stranie sstwrtí Dom. Bitcsanska ma
Pecsad čsernu na stehne tez Lieskovska na leweg Lopatcze Zilinska na Krízoch ona ma Pecsad
na krku praweg stranje.“ Posledná otázka znela: „Zdáliž búrky skrze diabelstvo nerobila, a
polnej úrode neuškodila, a to jakým spôsobom?“ Mučená odpovedala: „Burky czitagicze S.
Boze, S. Bože etc. hrom a z djala Wodiczky. Csert w samecsjerneho Psa prinyeg bol, odstupel
od njeg hned gako gu Portasge chiteli.“ (Archív stolice trenčianskej, č. XII., 27/1197.)
Len výsluch svedkov proti tejtoKarovejnaplňuje 16 foliových strán a
obsahuje jednu väčšiu hlúposť než druhú. Sudcovia si pomohli tortúrou a tam sa dozvedeli,
že Karová chodievala aj s inými bosorkami na ľúbezné zálety k diablovi, a že vedela aj
búrky robiť: bola teda na smrť upálenia odsúdená. Len v jednom z tých 18 procesov
bosorských v Trenčianskej spomína sa lietanie bosorky, ale len v otázke, na ktorú nie je v
protokole žiadnej odpovedi.Videli sme, že ešte aj do bosorských mastí ingrediencie z jedovatých zelín patrily, hoci
v našich trenčianskych súdobných aktách, nakoľko sú mne známe, niet o mastiach takých reči;
za to ale v bosorských procesoch nemeckých i recepty na tie masti a ich podrobné opisy nie
zriedka sa uvádzajú.Nie je tomu dávno, čo mi jeden vzdelaný muž povedal: že je ten náš slovenský ľud v
daktorých krajoch veľmi pôverčivý, že na jeho okolí dávno také povery, vraj, vykapaly! Zlý
ste, reku, pozorovateľ; lebo, hoci vo vašom kraji nebol som nikdy, predsa tvrdím s istotou,
že sa aj tam tie isté povery a čary vystrájajú, o ktorých vy len preto ničoho neviete, že s
ľudom neobcujete. A v tomto ohľade nie je Slovák ani za mak horším, než iné národy. Či ale
kedy prestanú na Slovensku čary a bosoráctva? Áno, prestanú; ale až potom, keď aj u
ostatných domácich a okolitých národov o čaroch a bosorstvách viac reči nebude. To my ale
nedožijeme!(1886)[1]Poznámka Zlatého fondu: tlačová chyba — v knihe chýba časť textu.[2]„Turpissima causa raritatis, quod etiam qui sciunt,demonstrare nolunt; tanquam ipsis periturum sit, quod
tradiderint aliis.“ (Plin. Hist. Nat. XXV. 6.)[3]„… Fama loquax…quae veris addere falsa gaudet, et e minimasua per mendacia crescit.“(Ovid. Metam. IX. 137 —
139.)[4]Veľmi trefne píše o tomto závratníctve už Plinius: „… fraudes homimum et
ingeniorum capturae officinas invenere istas, in quibussua cuique homini
venalis promittitur vita.Statim compositiones et mixturae
inexplicabiles decantantur.“ (Hist. Nat. XXIV. 1.)[5]„Vešťcovmajú Skýtovia mnoho, ktorí z množstvavŕbových prútov veštia. Donášajú veľké sväzky prútov, položia
ich na zem a rozkladajú, pri kladení ale jednotlivých prútov veštia. Medzi hovorením
sbierajú zasa tie prúty a ukladajú ich dohromady. Naproti tomu Enarejci — mužo-ženy
—, imž podľa ich domnenia Aphrodité dar veštenia udelila, veštia zlýka
lipového; oni ho vo troje rozkaľujú, okolo prstov omotávajú a medzi
odmotávaním veštia.“(Hérodot IV. 67.)[6]Πανακηια= dcéra Aesculapova (παν= všetko,ακος= liek). Teda
panacea = všehoj, všeliek alebo liek proti všetkým chorobám,
Universal-Heilmittel.[7]Presl, Všeob. Rostlinopis, I., str. 721.[8]Flügge, Geschichte d. Glaubens etc. II., 238.[9]Dielo toto vydal s výborným komentárom Dr. Curt. Sprengel v Lipsku 1829 a 1830 vo
dvoch sväzkoch. Jeho Eminencii pánu kardinálovi Dr.Haynaldoviďakujem, že som túto knihu upotrebiť mohol.[10]„Pestem a milio atque panico, sturnorum passerumque agmina, scio abigiherba, cujus nomen ignotum est, in quatuor angulis segetis
defossa: mirum dictu, ut omnino nulla avis intret.“[11]Michael Mayerus: De volucri arborea. Frankfurth. 1619. 80.[12]Riegger: „Dissertatio de Magia,“ str. 22.[13]„Porrum et caepenefas violare et frangere morsu. O sanctas
gentes, quibus haecnascuntur in hortis Numina.“ (Juven. Sat.
XV. 9 — 11.) Plinius Hist. Nat. XX. 23. obšírne pojednáva o cesnaku, o ktorom hovorí:
„Allio magna vis“, a dopodrobna udáva, k čomu všetkému sa hodí.[14]Viď môj článok: „Knoblauchals Volksheilmittel b. d.Slowaken“, v Deutsch. botan. Monatsschr. Sonderhausen. 1884.,
str. 7 — 9.[15]„Es sey der Glücks-ruthen. Zeuge-mutter die Hasel-Staude, fürnemlich diejenige,
darauff Mistel oder Buxbaum wachse, sie müsse… auf gewisse Weise u. mit gewissen
Worten gebrochen, oder mit einem besondern Messer von dergleichen Metall geschnitten
werden, der Abbrecher müsse ein reiner Knabe seyn, Johannes heissen, der weder Ertz,
Eisen noch andre Metall bey sich trage u. mit niemand als mit der Ruthen, die er
bricht, reden dürffe, dahero vergleichen sie die Glücks- o. Wünschel-ruthe, denen
Egyptischen Zauberern, somit ihren Stäben Schlangen machen wollten.“ Curieuse
Hausz-Apothec. Frankfurth a. M. 1700, str. 301 — 302.[16]L. Luce. Wünschelruthe. Neuwied. u. Leipz. 1790. 8°.[17]Osc. Peschel. Völkerkunde. Leipzig. 1874. (str. 26 — 27.)[18]Morhof. Polyhistor. II., str. 393.[19]Antonii Mizaldi: „Memorabilium, sive Arcanorum omnis generis, Cenruriae IX.“ etc.
Coloniae. 1574. 16°, 245 číslovaných listov. (Upotrebil som výtisk, v bibliotéke
prešporského lýcea opatrovaný.)[20]Mizaldi, l. c. fol. 1. — Aké vynikajúce miesto v poverách a čaroch slovenskýchžaby, menoviteropuchy, ako
metamorfované bosorky, zaujímajú, ukázal som v úvahe: „Die Reptilien im Zauberglauben
der Slovaken,“ (Verhandl. d. Ver f. Naturk. Pressburg. 1884.)[21]„Die Natur,“ 1862, str. 358.[22]„Voda a vosk v poverách a čaroch ľudu slov.“ v „Slov. Pohľ.“, roč. III.;
„Čarodejné zariekanie a kliatby u ľudu slov.“ v „Slov. Pohľ.“, ročn. IV., soš. 1.,
str. 29 — 52.[23]Ovid, Metamorph. VII., 402 — 424.[24]„Semienko“ (Sclerotium semen Tocle). Sú to kapustnému semenu podobné mycelia, t.
j. nevyvinutéhúbky.[25]„Soviel die Theuerlinge (tak menujú Nemci tento hríbik) Körner in sich haben, so
viel wird das Korn hinfort Groschen gelten.“ J. G. S. Rocken-Philosophie. Chemnitz.
1718., III., str. 182.[26]Nemci pri vytrhávaní pokrajných jazýčkov odriekajú tieto slová: „Er (sie)liebtmich, vomHerzen, mitSchmerzen, einwenigodergar
nicht.“ Odpoveď veštby je to slovo, ktoré na posledný vytrhnutý kvietok
padne.[27]Dioscor. IV. 88.[28]Toto som počul na Lazoch v Púchovskej doline, ale nemohol som sa dozvedieť, ktorú
to rastlinu pod tým menom rozumejú.[29]Schleiden. Die Pflanze. Leipzig, 1885, str. 348.[30]„Der Holler (Sambucus) i. d. Volksmedizin u. i. Zauberglauben d. Slovaken“ v
Deutsche botan. Monatsschrift. Sonderhausen, 1883, str. 68 — 70, 86 — 87.[31]Plinius, Hist. Nat. XXVII. 106. | Holuby_Magicke-rastliny.html.txt |
Otrava ľuduKnieža pekla Satan,sediaci na trúnu,parohatú majúcna hlave korunu —zreval mocne, sťa hromrachotiaci vzduchom,veliac svojim bratom,čiernym pekla duchom:— „Celý svet chcem zničiť,ľudstva ctnosť i mravy,ku tomu mi trebajedu — bo otravy.Hore sa, otroci!putujte sa po svetehľadať vo dne, v noci,až tú vynájdete“. —S rýchlosťou víchorapo končinách svetahajno čiernych ďasovza jedami lieta.A skoro ďasovia,znachorce a škriatkys rozličnými jedmivrátili sa zpiatky.Jehomoc Luciferokúsiac otravy,zatnúc päste — zškrípel,k čertom takto vraví:— „To má byť otrava,vy psy zprepadení?Touto brečkou človekmá byť otrávený,čo vy ste mi tunánasnášali spolu —?Marš! všetci do kotla,marš všetci ta dolu!V tom najväčšom kotlepekelnom tam dolebudete sa variťtisíc rokov v smoleza pokutu, že stetakú daremnicusniesli tu, pred mojukniežaciu stolicu“.Všetkých čertov hrúzapojal nemalý strach,lež v tom povystúpimalý čertík: Rarách —a osloví kniežas rožkami Satana:— „Hej! moja otravanie je koštovaná!“Lucifer sklenicuku hube prichýli —:— srebne malý dúšok —a po malej chvílipálenie v žalúdkusťa oheň pocíti.Poznovu sklenicudo ruky pochytí:— „Opravdivý to jed!hryzie, páli, trávi,s týmto znivočím svet,cnosť a jeho mravy!Nuž riekni, Rarášku,jako sa to volá?Okoštujte ďasyvšetci do okola“.V celom pekle jasot,radosť nad tým veľká.Rarách rečie: „To ješpiritus — pálenka.“ | Timko_Otrava-ludu.html.txt |
I. Úvod. Počiatky reformácie a protireformácieDoba renessance, ktorá na príklad v Itálii, vo Francii, atď. priniesla mocný nový impuls
vo vedách a v umení, keď zavítala na územie terajšieho Slovenska, znamenala už len úplný
morálny úpadok, lebo u nás uplatňovaly sa už len jej zlé, hriešne výhonky, ktoré inak
prináša sebou každá, i najväčšia doba. Že sa reformácia vedela zachytiť na Slovensku
živelnou rýchlosťou, že tomuto novému prúdu duchovnému nemohol nikto odolať, nesmieme
pripisovať iba rozšírenému u nás husitstvu, ako predzvestovateľovi a predchodcovi
reformácie, ani len častým stykom obchodným, menovite našich nemeckých miest s Nemeckom,
kolískou reformácie, ba ani len mnohým študentom našim, ktorí pilne a húfne navštevovali
nemecké univerzity, ani politickému položeniu krajiny, v ktorom sa našla po vpáde tureckom:
toto všetko iste napomáhalo reformáciu na Slovensku, ale nebolo jedinou príčinou jej
rozšírenia. Nový svetový názor reformačný mohol sa tak rýchle uplatniť u nás len mravnými i
hmotnými pomermi, vytvorenými renessančnou dobou.Panujúcim heslom tejto doby bolo heslo starozákonných rozkošníkov: „Vínem drahým a
mastmi naplňme se, a nechť nepomíjí nás líbý větřík; navíme sobě věnců z růžových pupenců,
prvě než usvadnou. Žádný z nás nebuď prázen rozpustilosti naší; všudy pozůstavme znamení
kratochvíle; nebo tenť jest oddíl náš, a takový los. Utiskněme chudého spravedlivého, vdovy
nešanujme, aniž se šedin sešlého starce ostýchejme; ale nechť jest síla naše pravidlem
spravedlnosti, poněvadž to, což nestatečného jest, za neužitečné se uznáva.“ (Moudr. 2, 7 —
11.) Rozkošníctvo, telesnosť vytvorila u nás doba renessance. Kto sa mal postaviť proti
tejto vlne? Cirkev? Áno, bolo by bývalo prvou a najhlavnejšou úlohou cirkvi, obrátiť
pozornosť svojich veriacich na svrchované, nebeské poklady, hľadať „království Božího a
spravedlnosti jeho“. Ale hlava cirkvi, pápež, zanietený a zachytený dobou renessance, býval
synom svojej doby. Rozkošníctvo slávilo orgie na pápežskom dvore a ztadiaľ šírilo sa, sťa
morová rana, po panovníckych domoch, po zemianskych kúriách, až po najposlednejšiu dedinskú
faru. Rozkošníctvo býva však drahé a vyžaduje mnoho peňazí; tak zahniezdilo sa do všetkých
stavov „milování peněz“. Celá duchovná činnosť vodcov a predákov národa vyrážala sa v
usilovnom hľadaní peňažitých zdrojov, z počiatku pod spôsobom zákona a práva, potom rôznym
šalbiarstvom, násilným prepadúvaním slabších, a vyvinulo sa cele sprosté zderstvo a
vydieračstvo. Vznikly lúpežné bandy, vedené často vysokými hodnostármi cirkevnými, a
poddaný ľud, vykorisťovaný so všetkých strán a bez opory, trel biedu a hynul.Tieto vnútorné príčiny pripravily Slovensko na prijatie reformácie. Reformné hnutie
nebolo len čisto náboženské, ale aj hospodárske a sociálné. Lepší a zachovalejší ľudia
chytili sa nových ideí celou vervou svojej duše, lebo predpokladali, že reformácia obnoví
celý myšlienkový svet, pozdvihne pravú zbožnosť, uvedie do života sociálnu spravodlivosť a
urovnoprávni človeka ako človeka v spoločnosti ľudskej.Ak 95 článkov Lutherových potrebovalo 14 dní, aby boly známe po celom Nemecku,
reformačné hnutie potrebovalo iba rok-dva, aby sa ujalo na území Slovenska. V Ľubici už r.
1520 prečítal katolícky kňaz Tomáš Preisner na kazateľni pri veľkom shromaždení veriacich
95 článkov Lutherových.[1]Ďalej spomínajú sa: Šimon Grynaeus, Vít Vinsheim, ako reformátori Budína.[2]V banských mestách mala reformácia prívržencov už r. 1521, veď 19. mája 1522
písal Bartolomej Frankofordínus Pannonius zo Štiavnice Jurajovi Bartol. de Eiskerovi do
Kremnice, že panovník vydržiava s ríšou shromaždenie v Norimberku, prítomným je tam
povolaný Luther náš, ktorému ráč byť Pán Ježiš láskavým, keďže je hlásateľom Jeho mena najstálejším.[3]V Banskej Bystrici už r. 1522 žiadal magistrát mesta evanjelického kazateľa, a
rychtár Valentín Schneider, naklonený reformácii, aj skutočne povolal Šimona Bernhardta z Tropavy.[4]Reformátorom Bardijova a celého okolia bol všeobecne známy, dobrú povesť majúci
žiak Lutherov: Leonard Stöckel. Vo Zvolene rozvinul prápor reformácie Juraj Lovčan, ktorý
dožil 95 rokov, v Trenčíne Blažej Madonius, v Liptove Andrej Jakobaei, v Orave Gašpar Kolárik[5]v Nitre Horák.Proti reformačnému hnutiu bola cirkev rímska bezmocná. Bránila si pozície svojským
spôsobom, ale nevedela si ich obrániť, lebo reformácia bola dejinnou nutnosťou, Božím
dielom. Nedivme sa, že sa cirkev rímska bránila a vystupovala rovnobežne s reformáciou na
vyničenie „kacírstva“. Na uhorskom tróne kráľovskom, keď sa vlna reformácie prevalila do
Uhier, sedel slabý a nezkúsený panovník Ludvik II., ktorý sa dal točiť rôznymi vetrami ako
trstina. Aby si vyzískal priazeň pápežovu, ktorý naplnil aj prázdnu pokladnicu štátnu darom
60.000 zl., že, vraj, na napomoženie bojov proti Turkom, — dovolil vyniesť LIII. zák.
článok z roku 1523, ktorý vyzýva kráľa, ako katolíckeho panovníka, aby všetkých luteránov a
ich ochrancov i prívržencov, ako verejných kacírov a nepriateľov Panny Márie, smrťou a
konfiškovaním majetkov potrestal.[6]— O dva roky, dňa 24. apríla 1525, vyniesly stavy krajinské všeobecne známy
zákon: „Lutherani comburantur“.[7]Hovorieva sa vo všeobecnosti, že tieto zákony zostaly len na papieri, lebo luteránom sa
ani vlas na hlave neskrivil; ale prví zvestovatelia a rozširovatelia Evanjelia kráčali
jednako len cestou krutého prenasledovania. Pôvodcom a inšpirátorom zákonov z r. 1523 a
1525 bol arcibiskup Ladislav Zalkan, ako to soznávajú jezuiti v spise „Archiepiscopi
compendio dati“, vydanom r. 1752: „Metropolita auctore, aliisque episcopis Hungariae in
Lutheri assectas feralem illam legem latam esse. Lutherani omnes de regno exstirpentur, et
ubicumque reperti fuerint, non solum per ecclesiasticas, sed etiam per seculares personas
libere capiantur et comburantur.“[8]Taký neľudský a krutý zákon sa ani nemohol zrodiť v hlave druhého človeka, ako
príslušníka vysokého kléru rímskeho, a Zalkan dal si na tom aj záležať, aby evanjelici boli
potrestaní. Že neplály hranice po Slovensku, to nemôžeme ďakovať vysokému kléru rímskemu.Keď sa štiavnický farár Konrád Cordatus a kremnický farár Ján Krezling opovážili vo
Zvolene hlásať nauky Lutherove, banskobystrický plebán Mikuláš obžaloval ich u arcibiskupa,
ktorý ich r. 1525 aj skutočne vsadil do žalára v Budíne; darmo sa Kremnica horlive
primlúvala za nich.[9]Počiatkom r. 1526 vzbúrili sa banskí robotníci, najmä v Banskej Bystrici.
Vyšetriť vzburu vyslal kráľ Ludvik II. palatína Štefana Verbőczyho, zarytého nepriateľa
reformácie, ktorý na svojom panstve dal upáliť 8 následovníkov Lutherových, a župana
Gašpara z Rašky. Vyšetrovanie, ktoré trvalo viac dní, zistilo, že sa baníci vzbúrili len
pre zadržanú mzdu, a jednako museli sa verejne prísahou zriecť luteránskeho kacírstva.[10]Zalkan arcibiskup ešte roku 1523 vyhnal z vlasti reformátorov: Grynaeusa a
Vinsheima.Za príkladom ostrihomského arcibiskupa pokračoval aj ostatný klérus rímsky. Spišský
prépošt Ján Horváth už r. 1524 vydal prísné nariadenie oproti luteránom vo Spiši.[11]Juraj Szakmáry[12]dal roku 1521 vo svojej diecéze vyhlásiť pápežskú bulu („In scena Domini“)
proti Lutherovi, ktorou pápež Lev X. preklial Luthera r. 1520, a rozkázal kňazom, aby proti
nekresťanským a nebezpečným novotám kázali a novotárov jemu oznamovali.Dôkazom toho, že zákony z rokov 1523 a 1525 nezostaly len na papieri, je i zpráva o
živote a dielach prvých reformátorov Spiša, Andreja Fischera a Jura Leudischera. Fischer[13]vyviňoval činnosť v Levoči; na zakročenie kléru rímskeho Ján Kacianer, hl.
kapitán Ferdinanda I., s vojenskou brannou mocou oboril sa na Levoču a hľadal Fischera,
ktorý sa pred presilou utiahnul do Smolníka, tam ho dňa 11. mája 1529 chytil a uväznil i s
celou rodinou Sebastian Saur a odovzdal Kacianerovi, ktorý ho poslal do vyhnanstva na
zemplínsky hrad Čičvu a Rehorovi Mildovi, rychtárovi levočskému, pohrozil, že ho dá upáliť,
ak neupustí od kacírstva. Fischer sa akýmsi spôsobom vysvobodil a zjavil sa znovu vo Spiši;
osadil sa na Švedliari, kde vyvinul požehnanú reformátorskú činnosť. Tu ho navštevovali
pilne aj levočskí mešťania, z ktorých Kacianer dvanástich uväznil. Krištof Perner, kapitán
spišského hradu, vybral sa s vojskom proti Fischerovi; Fischer ušiel do Gemera, ale
prívrženci jeho boli rad-radom lapaní a väznení. Fischer konal potom svoje reformačné
poslanie nielen v Gemeri, ale aj vo Zvolene. Zašiel i na Moravu, až ho konečne na Krásnej
Hôrke Fraňo Bebek shodil s hradu do priepasti okolo roku 1539.Juraj Leudischer[14], Levočan, dostal sa na kráľovský dvor v Krakove; nespokojný so svojím povolaním
odišiel do Olomouca na remeslo, potom navštevoval univerzitu Jagellovcov v Krakove a
pripravoval sa za kňaza. Roku 1522 vidíme ho už v Budíne, kde ho Henkel, Mariin dvorný
kazateľ, s ktorým ho isté rodinné sväzky viazaly, oboznámil s naukami Lutherovými. V Budíne
bol aj vysvätený za kňaza. Svoje účinkovanie — pravda, v duchu Lutherovom — započal na
Strážach ako kaplán, ale tak ho prenasledovali, že musel ujsť do Vratislavy; tu sa oženil,
vrátil sa r. 1529 ako obchodník do Levoče a hlásal pravdy evanjelia. Kacianer dal
Leudischera zlapať a bol by ho dal iste sťať, keby sa nebol prihováral za neho Sebestian
Henkel, levočský plebán. Vyslobodený, odišiel do Kežmarku a tam ešte smelšie hlásal
Lutherove nauky. Po páde Jána Zápoľského musel Leudischer utekať z Kežmarku. Osadil sa v
Toporciach a r. 1542 prešiel do Ľubice za kňaza. Ztadiaľ vyhnal ho Peter Kmytha, kapitán
lublovský, až konečne r. 1543 zakotvil v Spišských Mlynkoch. Tu ostre a bezohľadne
vystupoval proti nemu menovite senior Moller, ktorý ho v úradných listoch ani nemenuje
inak, ako „homo ille pestifer“. Roku 1547 prešiel za kňaza do Novej Vsi a všade, kam sa len
obrátil, neohrožene hlásal nové nauky a keď si aj znepriatelil všetkých spišských kňazov,
ktorí sa stále držali Ríma, jednako spolu s Fischerom boli prvými reformátormi Spiša.Katastrófa pri Moháči zastavila na čas prenasledovanie evanjelikov; veď pri tejto bitke
zomreli aj niektorí z vysokého kléru: arcibiskupi Ladislav Zalkan, ostrihomský, a Pavel
Tomory, kaločský, biskupi Fraňo Perény, váradinský, Filip Mornaeus, pätikostolský, Blažej
Paksy, rábsky, Fraňo Csaholy, čanádsky, Jur Palineus, bosňanský.[15]Za čas ani stolec arcibiskupský nebol obsadený, a majetky biskupov, pri Moháči
padlých, obsadili veľmoži, ktorí, aby si mohli podržať tieto majetky, priklonili sa k
reformačnému hnutiu. Uhorsko malo troch pánov: Turka, ktorý zabral dve tretiny krajiny;
Jána Zápoľského, slovenského zemäna, a Habsburského Ferdinanda I., ale reformácii sa
najlepšie darilo pod tureckým panstvom, lebo Turci sa nemiešali do viery svojich poddaných,
len keď riadne dostávali daň a sľúbené dávky.Horšie sa viedlo evanjelikom na území, Turkom neobsadenom. Strany Ferdinanda a
Zápoľského potrebovaly pomoc zvonku, aby si mohly udržať pozície, a túto pomoc mohlo im
poskytnúť iba pápežstvo, preto sa obe usilovaly vyzískať si priazeň pápežovu
prenasledovaním evanjelikov. Tejto priazne potreboval najmä Ján Zápoľský, ktorý na základe
zákona z r. 1525 dal upáliť ľubietovského farára Filipa Nikolaiho a rektora Gregoriho;
tamtoho na rynku vo Zvolene dňa 22. augusta 1527 a tohoto pod dobronivským zámčokom dňa 24.
augusta 1527.[16]No, ani Ferdinand nezaháľal, ale vydával nariadenia v duchu zákona: „Lutherani
comburantur“.Keď sa pomery krajinské koľko-toľko skonsolidovaly, obsadené boly aj uprázdnené
biskupské stolce, a započalo sa protihnutie reformačné s novou silou. Ostrihomským
arcibiskupom stal sa r. 1529 Pavel Varda[17], ktorý až do smrti, do r. 1553, stál na čele protireformácie. Už r. 1530
napomínal banské mestá a vystríhal ich pred „luteránskym morom“. Banskej Bystrici naložil,
aby mu v okovách poslala všetkých kňazov, luteránskym morom nakazených; Antona,
banskobystrického kňaza, aj pred súd postavil a uvrhnul do žalára, z ktorého ho sám
Ferdinand I. vysvobodil roku 1532. No, Varda nevládal zastaviť šírenie sa reformácie v
banských mestách ani svojimi synodami, ani svojimiobžalobami, ba ani
svojimivizitáciami a inkvizíciami(inquisitores heretice pravitatis).
Banské mestá vľúdne prijímaly inkvizítorov, pohostily ich, rôznymi darmi obsypaly, ale
nechcely odstúpiť od reformácie. Na návod Vardov nariadil Ferdinand I. Kremnici dňa 6.
októbra 1523, aby svojich obľúbených kňazov Achátiusa a Henzela vydala Vardovi. Kremnica
zoprela sa i kráľovskému rozkazu; veď bola veriteľom kráľovým. Roku 1537 vybral sa tedy
arcibiskup osobne do banských miest so skvelým sprievodom, v spoločnosti viac biskupov a za
poldruha mesiaca usiloval sa napraviť tvrdé lebky obyvateľov banských miest; no, všetko
darmo! Banské mestá zostaly verné Lutherovi i ďalej. K prísnejším zákrokom arcibiskup nemal
možnosti; najmä keď proti lúpežníckej bande, utvorenej Matejom Bašom, muránskym, a
Podmanickým, povážskobystrickým pánom, a ohrožujúcej svätokrížske arcibiskupské panstvo,
musel uzavrieť obrannú koalíciu i s kacírskymi banskými mestami. K tomu prišiel r. 1543 i
pád Ostrihoma; Varda sa presídlil do Trnavy a zronený nad ztratou svojich panství, dal
evanjelikom pokoj.[18]Ako arcibiskup, i ostatní biskupi vynasnažovali sa všemožne zahatiť reformáciu a obrániť
si pozície. Vacovský biskup Brodarič, kaločský a pozdejšie jágerský arcibiskup Fraňo
Frankopán vo svojich diocézach trápili evanjelikov. Posledného aj pápež Pavel III. vyznačil
za úspešnú rekatolizáciu, keď mu odpísal: „Tibi ob operam, quam pro sancta fide adversus
Lutheranos isthic exhibuisti, paterne sumus adfecti.“[19]Zaznačené máme, že aj predchodca Frankopánov, jágerský biskup Tomáš Zalaházi,
dal chytiť a uväzniť Mateja Dévayho, — maďarského Luthera —, prešovského kňaza Antona a
spišského kazateľa Bartolomeja.[20]Keď si Ferdinand I. ročitými 30.000 dukátmi zabezpečil mier s Turkom na päť rokov,
pomýšľal na úspešnejšiu rekatolizáciu Uhorska. Roku 1548 vyniesol snem V. zák. článok, dľa
ktorého náboženstvo má byť zpäťprivedené do predošlého stavu, kacírstva zrušené a všade
zničené, a preto nakladá sa vysokému kléru konať kanonickú vizitáciu po všetkých sboroch.
Keďže tento zákonný článok nespomína doslovne rímskokatolíkov, ani evanjelikov, mohol byť
vynesený aj pri účasti evanj. veľmožov, ako boli Thurzo, Zríny, Nádašdy, Forgách, Révay,
Balassa, atď. Obidve stránky snemové klamaly sa vzájomne, a jednako tento zákonný článok
bol príčinou ďalších krutých bojov a ďalšieho prenasledovania evanjelikov.Na Vardov arcibiskupský stolec dosadnul r. 1553 Mikuláš Oláh, ktorý na základe
spomenutého zákonného článku neprestajne vysielal vizitátorov do evanj. cirkví, hrozbami,
pokutami a násilím nútil menovite banské mestá, aby vyháňaly evanj. kňazov. Tak dňa 20.
februára 1560 naložil Banskej Bystrici, aby pozbavila fary kňazov Kincela a Aquidu. Keď ani
to nepomohlo, svolal do Trnavy na deň 24. apríla 1560 synodu, premenil ju na súd, ktorý
vyobcoval z cirkvi Cubiculária, Senensisa, Bernharda a Abraháma, štiavnických kňazov, a
nariadil mestu, aby ich majetky zhabalo a oddalo arcibiskupovi. Z Kremnice boli vyhnaní v
tom čase kňazi Windeck, Ratkovský a Urban, a Banskú Bystricu museli opustiť Ján Kinzel a
Martin Aquila.[21]— Úspešnejšie rekatolizovať krajinu priviedol Oláh jezuítov a osadil ich v
Kláštore pod Znievom, dvoch z nich, Seydla a Zimmera, vyslal do banských miest, aby svoju
úlohu zdarne vykonali. No, banské mestá, menovite Štiavnica a Kremnica, vôbec ani neprijaly
jezuitov a nepripustily ich na kazateľňu.[22]Po Oláhovi stal sa arcibiskupom Verančič, ktorý svolal r. 1571 synodu do Trnavy a
povolal na ňu všetkých evanj. kňazov. Keď sa nedostanovili, nechal tak celú započatú vec.
No, tým väčšmi oboril sa na evanjelikov jeho nástupca, vikár Mikuláš Telegdy, ktorý si
zaumienil úplne vykynožiť kacírstvo luteránske. Predovšetkým vydal prísny rozkaz, že všetci
kacírski kňazi sú pozbavení fár. Roku 1574 vyprostredkoval si u cisára rozkaz na župu
turčiansku, aby vyhnala z fár kňazov, ktorí neboli vysvätení rím. kat. biskupom. Župa
prostredníctvom Ladislava Révaya, Andreja Jušta a Vavrinca Zátureckého obrátila sa o pomoc
na banské mestá. — Tielesch, kremnický notár, dôverník Maximilianov, podopieral prosbu
Turčanov a cisár i sľúbil, že pohrozí Telegdymu, ale že s hrozbou obmeškával, využil
arcibiskup času a trnavským cirkevným súdom dal posúdiť všetkých turčianskych, liptovských,
oravských a trenčianskych evanjelických kňazov.[23]Mikuláš Telegdy ťažko niesol, že v jeho sídle, v Trnave, sa Evanjelium utešene rozmáha a
šíri, preto ustavične nabádal cisára Maximiliana, aby mu dal poverenie odstrániť trnavského
kňaza Demetera Siboltyho, ku ktorému sa, vraj, hrnie celá Trnava, a čo nevidieť, nebude v
Trnave katolíka. Cisár nedával Telegdymu takého poverenia, ale Telegdy ani nedbal na to a
vlastnoručne vyhnal kňaza z fary a násilným spôsobom zaujal chrám pre katolícku bohoslužbu.[24]Banské mestá vo vlastnom záujme utvorily „banskú jednotu“ a všetky kroky, ktoré
podujímaly v hmotných otázkach, ale aj vo veciach čisto náboženských, konaly svorne a
jednotne, navzájom sa uvedomovaly o všetkých úmysloch a zámeroch kat. kléru. Že evanjelici
v týchto časoch mnoho trpeli, najlepšie dokazuje list, ktorý poslala Kremnica Štiavnici dňa
12. mája 1575. Medzi iným stojí v ňom: „Nemôžeme Vám zamlčať, že pápeženci v celom našom
okolí úsilne kladú nástrahy kňazstvu, niektorých kňazov dávajú do kliatby verejne s
kazateľníc, pri vyhášaní a shadzovaní sviec, niektorých úkladne polapali a preč odviedli. A
našim kňazom v mestách sa tiež veľmi hrozí, najmä preto, že teraz pán miestodržiteľ, spolu
s inými biskupmi a prelátmi, tadeto tiahnu do Prešova vydržiavať krajinský súd. Preto veľmi
treba pozorovať na našich kazateľov a oznámiť im, aby sa mali na pozore a neprechádzali sa
veľa sem a tam, aby nevyšli na posmech, ináče aby žili stále a pevne v svornosti ohľadom
učenia a obradov.“[25]Konečne r. 1597 zaplnil kráľ Rudolf II. arcibiskupský stolec, povýšiac naň Jána
Kutassyho, ktorého poveril reformáciou celého Uhorska. No, Kutassy nebol človekom výbojným
a násilníckym, a tak až do r. 1601 mali evanjelici pokoj.[26]Administrátorom ostrihomského arcibiskupstva stal sa Martin Pethe, arcibiskup
kaločský, zúrivec a ukrutník, akých historia zná málo. Bol veľmi vzdelaným človekom,
nevyrovnane vedel nahovárať, v hádkach a debatách bol nedostižiteľný a preto aj veľmi
vzácny v kráľovskom dvore Rudolfa II. na Hradčanoch; vedel sklátiť vo viere Krištófa a
Alexia Turzu ešte r. 1604, a i sám pozdejší arcibiskup Pázmáň doznáva, že na rekatolizovaní
zemských pánov má Pethe lví podiel.[27]Proti evanjelikom vynútil prísné zákony a nariadenia i od Rudolfa i od Žigmunda III.,
poľského kráľa, a potom v sprievode tininského biskupa a jezuitov Labeho, Lednického a Zanitiusa[28]prišiel do čisto evanjelického Spiša. Dňa 15. septembra 1604 prišiel do Spiš.
Podhradia, ale obyvateľstvo so zbraňou v ruke zahnalo od chrámu nepovolaných hostí; podobne
pochodil dňa 2. októbra v Spiš. Vlachách a dňa 8. októbra v Levoči. Najmä na Levoči mu
veľmi záležalo, aby ju dostal zpäť do cirkvi samospasiteľnej; i sa dlhší čas bavil tam,
nedbajúc ani na hroziace mu nebezpečenstvo; rozhorčenosť vystúpila už na najvyšší stupeň,
keď blížiace sa vojsko Bocskayho primälo Petheho zutekať z Levoče. Xylander, ev. farár v
Spiš. Podhradí, zvečnil vo veršoch tento útek Petheov takto:Martinalia Pethejana
Ansere Scepusio Pethe dum pinguescere vellet,
Ansere privatur nescius ipse suo.
Martinus Pethe rűmbt sich dessen,
dass er bei uns wollt Mertenssganss essen,
Aber als er nach derselben tracht,
Hatt er sich vmb die seinig bracht.[29]V septembri r. 1604 šlo viac kňazov s Pethem cez Prievidzu do Košíc založiť kapitulu.
Ako ju zakladali, o tom nám vieryhodnú zprávu podáva list, ktorý dňa 25. septembra poslala
rada mesta Levoče Kremnici: „Čo sa týka reformácie, alebo v pravde deformácie, v meste
Košiciach už započatej odobratím ich kostolov a zrušením verejných kresťanských
náboženských výkonov, nechcela sa protivná stránka týmto posiaľ nielen uspokojiť, ale sa
pomocou pána gener. kapitána, najvyššieho veliteľa v týchto stranách, podujala i na niečo
vyššieho, alebo na viac, ako bolo Jeho Jasnosťou rozkázané, keďže spomenutému mestu
Košiciam, že nechcelo chodiť na ich obrady a služby Božie, všetky jeho dediny silou a mocou
zaujala a stiahla, obilný desiatok pod zátvor dala, mlyny odňala a také nekalé a bezprávne
násilnosti na nich páchala, že pred dakoľko dňami svojich vyslancov so žalobou na také
násilie ku Jeho Kniežacej Výsosti, arcikniežaťu Matejovi, vystrojili. Čo toto bude mať za
následok, o tom nás čas poučí.[30]Do protireformačného hnutia zaniesol tedy Pethe nový spôsob: hmotne potrestať obec
evanjelickú a odňatím majetkov prinútiť ju vrátiť sa do cirkvi samospasiteľnej. — I tento
nový, inak úspešný spôsob minul sa cieľa. Bočkayho povstanie a potom mier viedenský z r.
1606 a jeho podmienky, r. 1608 vnesené do zákonníka krajinského, zahatily Pethemu a jemu
podobným cirkevným hodnostárom ďalšie prenasledovanie.Na protireformačnom diele zúčastnil sa výdatne panujúci dom Habsburgov nielen zákonnými
článkami, ale aj svojím žoldnierskym vojskom, ktoré bolo stále naklonené katol. cirkvi. —
Keď Rudolf II. vydal dňa 11. novembra 1603[31]Košiciam rozkaz, aby svoj veľký chrám odovzdaly katolíkom, a celá mestská rada
aby pilne navštevovala katolícke bohoslužby, tento rozkaz kráľovský išiel vyplniť Ján Jakub
Barbiano, gróf Belgiojoso, predtým quardián rádu kartauzenského v Ríme a od r. 1602 veliteľ
cisárskeho vojska v Košiciach, a svoje poslanie vyplnil skvele, nad očakávanie. Nielen
veľký chrám odňal evanjelikom, ako mu bolo naložené, ale všetky chrámy košické, kňazov
pozatváral a všetky dôchodky mesta oddal jezuitom. Aj na okolí Košíc riadily jeho vojská,
kňazov lapaly a vyháňaly z fár; ba chytily ešte aj Dionýsa Bánfyho, ktorého pustily na
slobodu, len keď zaplatil 14.000 dolárov.Po viedenskom mieri na návod Fraňa Forgácha, ostrihomského arcibiskupa (1607 — 1615),
zmenila cirkev rímska svoju taktiku. Keď v boji duchovnom nemala nijakých úspechov, hodila
sa na mrtvú hmotu, ktorou chcela a mala ubiť reformačné hnutie. Forgách vymohol na cisárovi
rozkaz, že evanjelických veliteľov posádok na pohraničných hradoch a miestach, ako
rebelantov, treba zameniť katolíkmi; na kráľovských majetkochneztrpelievanjelika, a konečne kráľovským rozkazom zo dňa 28. jan. 1613[32]dostal Forgách poverenie vizitovať cirkve. Pravda, palatín Thurzo ohradil sa
proti vizitácii, veď evanj. sbory boly už žilinskou synodou v superintendencie sriadené,
ale vysoký klérus jednako mnoho bied zapríčinil evanjelikom týmto rozkazom cisárskym.Kráľ Matej II. svolal snem do Bratislavy na r. 1619; snem sa rozišiel síce bezvýsledne,
ale na vtedajšie pomery jednako veľmi dobre poukazuje zpráva, ktorú podal o tomto snemovaní
kremnický podnotár Joachim Stubenvoll. — Zo zprávy vidieť, že kráľ Matej II. žiadal od
snemu pomoc a vojsko proti vzbúreným Čechom. Katolícke stavy boly hotové vyplniť túto
žiadosť, ale evanjelici sa zopreli proti tomu celou váhou a silou, že Uhorsko s Českom sú v
stálom spojení, a tak že proti nim nebudú a nemôžu bojovať. V náboženských veciach žiadali
evanjelici, aby sa sloboda náboženská rozšírila aj na poddaný ľud. Katolícka strana však
tvrdila, že poddaným nemožno priznať práv, ako veľmožom, poddaní že sa musia priznávať ku
náboženstvu, ku ktorému patria ich zemepáni. Darmo sa zpierali proti tomu evanjelici, a
dôvodili, že zemskí páni rozhodujú iba nad majetkom a nad životom poddaných, ale nad dušou
a nad jej blahom, i keď ide o poddaného, je jediným vladárom sám Hospodin. V tom povstal na
sneme taký hluk, že sa snem musel bezvýsledne rozísť.[33]Na tomto sneme bolo prvý raz prizvukované nekresťanské heslo: „Cujus regio,
ejus religio“, ktoré vlastne zničilo cirkev evanjelickú.Roku 1616 dostal sa na stolec arcibiskupský Peter Pázmáň. Aby sa heslo: „Cujus regio,
ejus religio“ uplatňovalo k dobru cirkvi rímskej, všetkým úsilím sa vrhnul na evanj.
zemských pánov, zaistiť takto proti evanjelikom nielen klérus, nielen cisársku moc, ale aj
zemepanskú pomoc, lebo len tak videl víťaziť Rím nad reformáciou. Peter Pázmáň narodil sa
r. 1570 vo V. Varadíne z evanj. rodičov a menoval sa pôvodne Vrlla.[34]Z počiatku navštevoval evanj. školy; potom ho zachytili dvaja jezuiti, a v 13.
roku života vstúpil do cirkvi rímskej a stál pod ochranou jezuitov. Títo vychovali z neho
janičiara, ktorý si svojimi literárnymi prácami, kázňami nadobudnul veľmi dobré meno v
cirkvi. Preto aj stále postupoval v hodnostiach, až dosadnul na stolec arcibiskupský. Aj sa
mu mala cirkev rímska za čo odvďačiť! Svojím hladkým a úlisným spôsobom, pri hojnej pomoci
cisárskeho dvora, ktorý neskrblil hojnými odmenami majetkovými, podarilo sa mu zvábiť do
ovčínca rímskeho skoro celú uhorskú šľachtu, ktorá pre hmotné výhody stala sa ešte
ukrutnejšou nepriateľkyňou evanjelikov, ako sám cisár a klérus rímsky spolu.Z uhorskej šľachty, Pázmáňom získanej, spomenieme palatina Žigmunda Forgácha a jeho
manželku Katarínu Pálffyovú, ktorí páchali ukrutnosti na panstvách svojich oproti cirkvi
evanjelickej. Vedení zásadou: „Cujus regio, ejus religio“, netrpeli evanjelických poddaných
na svojich rozsiahlych latifundiách. Prievidzu, Diviaky a celé šíre okolie Nitry násilne rekatolizovali.[35]Podobne si počínal Juraj Zríny, ktorý už r. 1627 odnímal evanjelikom chrámy v
zalanskej stolici;[36]Krištof Bánfi, ktorého predkovia rozšírili evanjelickú cirkev a chránili ju
mocne na celom južnom Považí trenčianskom, r. 1624 konfiškoval chrámy i majetky cirkvi evanj.[37]Ján Drugeth de Homonna, sotvy sa r. 1638 vrátil domov zo snemu prešporského,
dal svojimi hajdúchmi na stolčeku vynieť a vyložiť z fary Mikuláša Martiniho,
povážsko-novemestského farára.[38]Fraňo Révay, syn spomínaného obráncu turčianskych evanjelikov, oboril sa na
Turiec, vyhnal evanj. kňazov z Turč. Sv. Martina, z Mošoviec, z Blatnice a z Turian, a len
oproti Grossmanovi, mošovskému kňazovi a seniorovi bol taký blahosklonný, že mu dovolil
vziať si sebou aj súkromný majetok, ale jeho štyri knihy, v chráme zatvorené, mu nechcel
vydať a na faru mošovskú poslal pátra Martina. No, Mošovčania sa akosi zbavili pátra a
vyvolili si zas evanj. kňaza, ale Révay ho neztrpel; 17. novembra 1645 poslal v noci sluhov
a dal celú rodinu farársku vyhádzať z fary. Révaymu bol na pomoci ostrihomský kanovník
Matej Tarnóczy, ktorý vkradnul sa tajne do chrámu Sv. Michala, popísal v ňom všetky
cennosti a chrám zaujal.[39]A čo hovoriť o výčinoch grófa Ladislava Csákyho, ktorý vlastneevanj. ľud
spišskýnásilne vohnal do lona cirkvi kat.? Csáky to bol, ktorý dňa 3.
októbra 1654, keď šiel pohrebný sprievod ulicami bratislavskými s mrtvolou farára Jána Jura
Heuchelína, radostne oznamoval svojej spoločnosti: „Pozrite len, akú pečienku tu nesú čertovi!“[40]A Fraňo Nádašdy, syn horlivého, obetivého a za cirkev evanj. veľmi zaujatého
otca, k vôli žene stal sa katolíkom a odňal na svojich panstvách vyše 40 evanjelických chrámov.[41]V Honte zúril Štefan Koháry.[42]Keď cirkev evanj. bola takto pozbavená svojich patrónov a vydaná na pospas svevoli
mocných sveta tohoto, dosadnul na trón Leopold I., odchovanec jezuitov, a arcibiskupom stal
sa slovenský renegát Szelepcsényi, recte Pohronc zo Slepčian, a bolo vydané heslo: zničiť
cirkev evanjelickú. Začiatkom XVII. storočia mala evanj. cirkev vyše 2000 sborov;[43]na príklad v Honte mali sme 52, v Liptove 24, v Nitre 75, v Novohrade 48, v
Orave 15, v Bratislavskej 68; na Spiši 85, Šariš bol temer celý evanjelický, len v Šebeši,
v Zborove a na Kuríme boly katolícke sbory, evanjelických bolo 80, v Tekove 42, v Trenčíne
58, v Turci 19, v Zemplíne 60 a vo Zvolenskej 28 sborov. Aký duchovný život by sa bol
rozprúdil na Slovensku, nech sa tieto sbory po dnes vyviňujú v pokoji! Aké by bolo bývalo
naše milé Slovensko, nebyť desaťročného prenasledovania! Krutá vláda Leopoldova vyvolala
Vesselényovské povstanie, z ktorého Szelepcsényi obvinil evanj. cirkev, jej kňazov a
učiteľov, a pod zámienkou vlastizrady a vzbury sriadil náhlé súdy: jedon v Prešporku, kam
na tri vrhy povolal Szelepcsényi evanj. kňazov, a druhý v Spišskom Podhradí, tak zvané
iudicium compositum, na čele s biskupom Bársonyom.[44]Szelepcsényi, spolu s Bársonyom, dobre vedeli, že za kňazov, nimi odsúdených, bude sa
mocne primlúvať evanj. cudzina, a politická konštelácia europská že by mohla prinútiť krála
Leopolda zrušiť výroky náhlych súdov. Že by sa to nestalo, bolo treba dať celej veci
politického náteru. Zemskí páni a cisárske vojsko dali sa úplne do služieb týchto nehodných
pastierov a jezuitov. Vznietili vzburu v Senici, kde rozhorčený ľud demoloval[45]katolícku káplnku dňa 14. júla 1672[46], násilným spôsobom chceli odňať chrám evanjelickej Turej Lúke, pri čom bol Ján
Bársony, protonotár, zavraždený a biskup Jur Bársony ukrutne zbitý; Myjavu pobúrili
poslaním kat. plebána; Joachima Kalinku, superintendenta, zostudili Drábikom, ktorého
popravili v Bratislave dňa 15. júla 1671;[47]Dániela Klescha, farára v Sp. Vlachách, prepadli v noci pandúri Csákyho, zbili
ho, zavliekli do Košíc a uvrhli do žalára; preto sa vzbúril celý Spiš;[48]Štiavničania boli nútení násilím si brániť chrámy, a najmä, keď banského
úradníka Kocha, ktorý volal evanjelikov do zbroja, dňa 12. augusta 1669 vo Vyhniach lapili
a spolu i s 30 mešťanmi uvrhli do väzenia na zámku Revište,[49]zachvátil požiar nepokojov aj banské mestá; to všetko boly premyslene
nastrojené osídla pre evanj. farárov a učiteľov, ktorých robili zodpovednými za všetky
tieto vzbury. Pri násilnom odnímaní chrámov dali rychtárom, tedy jednoduchým, čítať a písať
ťažko znajúcim ľuďom podpísať takéto osvedčenia: „My, rychtár, prísažní a celá obec dediny
X. Y., potvrdzujeme a vyznávame týmto pred každým človekom obzvláštne, kde je potrebným, že
keď sa Jeho cisárska Jasnosť, náš najmilostivejší Pán, odhodlal a rozkázal luteránskych
kazateľov odstrániť a ku kostolu patriacich osem kľúčov oddať katolíkom: keď tedy my z
osvietenia Ducha Svätého katolícku rímsku vieru ku spaseniu duší našich dobrovoľne sme
prijali, sľubujeme mocou tohoto podpísaného reversu, že predovšetkým zostaneme vernými
poddanými najvyššie spomenutej Jeho Jasnosti a chceme najpovinnejšiu poslušnosť pod ztratou
tela i života, imania i majetku každého času zachovať, zaväzujeme sa rovným spôsobom
spomenutých luteránskych kazateľov ďalej nepodporovať, ani tajne a tým menej zjavne
neudržiavať, a v našej dedine nijakého miesta nedať takému, najväčšej pokuty hodnému,
zakázanému kacírskemu náboženskému výkonu. Po tretie: chceme nášmu pánu predstavenému
duchovnému správcovi, alebo farárovi dľa abecedného soznamu doručiť všetok chrámový poklad
a ornát, všetko, čo patrí ku Božiemu domu. Po štvrté: keďže spomenutý farár práve tak
potrebuje každodennú živnosť, ako všetci iní, osvedčujeme sa týmto a prisľubujeme, že mu má
byť dávané právo také isté, ako prv kazateľom, alebo čo sme slúžili, nech má názov, aký
chce, že mu chceme v pravý čas dodávať, slúžiť alebo platiť všetko verne a bez újmy. Na
potvrdenie tohoto sme sa vlastnoručne podpísali a našou obecnou pečaťou potvrdili.“[50]Takto sa stalo vo Vyhniach a aj inde. Že tieto osvedčenia boly vynútené od
nevedomých ľudí, najlepšie dokazujú časté žaloby katol. pátrov, ktoré predostierali na
mestské magistráty alebo na zemianske súdne stolice.Keď si Szelepcsényi takýmto spôsobom zabezpečil so všetkých možných strán slobodnú ruku
a zaopatril si zdánlivé dôvody, doklady, ktorými mohol obhájiť svoje rozsudky pred
neinformovanou cudzinou, započal dielo, ktorým mala byť zničená evanjelická cirkev v
Uhorsku. Szelepcsényi na tri razy rozvrhnul svoje Herostratesovské dielo. Predovšetkým na
26. mája 1672[51]predvolal do Trnavy prvého farára bratislavského Dávida Titiusa a 24 mešťanov.
Za dvadsať týždňov boli mučení a väznení. Mešťania si draho vykúpili slobodu; na príklad
Krištóf Burgstaller za 25.000 zl., kňaz bol vyhnaný z vlasti, a dňa 18. júla 1672 padly v
obeť krvelačnému biskupovi Kollonicsovi obidva chrámy bratislavské i dobropovestné školy.Na deň 5. septembra r. 1673 predvolali pred náhly súd prešporský 34 kňazov a učiteľov,
zväčša z banských miest, a troch superintendentov: Joachima Kalinku, Martina Tarnóczyho a
Štefana Feketeho. V terajšom primacionálnom paláci zasedal krvavý súd. Predsedom súdu bol
arcibiskup ostrihomský Juraj Szelepcsényi; prísediacimi sudcami z duchovného stavu: Juraj
Kollonics, predseda uhorskej komory a biskup viedensko-novomestský; Štefan Klobusiczky,
biskup pätikostolský; Peter Korompay, biskup a opát sv. Petra a Pavla de Kach; Štefan
Balogh, kapitulník z Trnavy; Ján Lapsánszky, tajomník; zo svetského stavu: Adam Forgách,
kur. sudca; Juraj Illésházy, prísediaci kráľ. tabule; Štefan Széchy, strážca koruny; Ján
Majthényi, personál; Valentin Balassa, Valentín Szente, miestodržiteľ; Štefan Morócz,
námestok kur. sudcu; Pavel Mednyánszky, protonotár; Pavel Orbán, protonotár; Fraňo Nagy,
Juraj Tersztyánszky a verejný žalobník Majláth.[52]Keď sa týmto „kresťanským“ sudcom vydarila práca nad očakávanie, a mnohé evanjelické
sbory staly sa korisťou jezuitov, všetky majetky cirkevno-školské prešly do rúk násilníkov,
— aby bol i posledný klin vrazený do zhotovenej rakvi pre cirkev evanjelickú, sostavil
Szelepcsényi ešte jedon nový súd a na 5. marca 1674 predvolal všetkých ostatných
protestantských kňazov, učiteľov, ba aj študentov. Predvolaných bolo podľa jedných zpráv
193 luteránskych a 57 kalvínskych, dľa iných zpráv okolo 400 kňazov. Členmi tohoto
posledného súdu boli — okrem menovaných z predošlého súdu —: Tomáš Pálfy, nitriansky
biskup; Štefan Szenn, vesprímsky biskup; Melchior Kerekessy, mošoňský podžupan; Michal
Vally, notár ostrihomskej kapituly; Juraj Töeröek, prísediaci kráľ. tabuly; Mikuláš Pálffy,
strážca koruny; Ján Anton Pálffy, Juraj Erdődy, Andrej Poszti, protonotár. Verejným
žalobníkom bol zasa Mikuláš Majláth.[53]Uhorský kráľ Žigmund bol založil poľskému kráľovi 13 spišských miest, ktoré spravovali
starostovia, poľskou vládou menovaní. Za časov Szelepcsényiho takýmto starostom bol
Ľubomirský, ktorý, odvolávajúc sa na svrchovanú moc Poľska, nedovolil evanj. kňazom
dostanoviť sa pred súd prešporský. Toto zakročenie starostovo malo za následok, že sa
evanj. kňazstvo spišské utiahlo na toto, Poľsku založené územie a vyhlo utrpeniam. Ale
biskup Bársony vykonal u Ľubomirského, že bol ochotný sriadiť súd, ktorého členmi by boli
zástupcovia Leopoldovi a zástupcovia poľského kráľa. Na 14. marca 1674 povolal predseda
tohoto miešaného súdu, biskup Bársony, do Spiš. Podhradia 13 farárov a 10 kaplánov,
účinkujúcich v 13 spišských mestách, ďalej 18 kňazov, ktorí sa na tomto území osadili ako vyhnanci.[54]Súdy tieto pozbavily sbory farárov a učiteľov; žoldnieri cisárski, pri výdatnej pomoci
zemských pánov, osádzali plebánov a násilným spôsobom hnali nevoľný ľud do jarma rímskeho.
Kvetúce a mnohosľubné sbory naše zahynuly na čisto, ako Prievidza, Bojna, Čachtice,
Diviaky, Hlohovec v Nitre; Bzovik, Sv. Antol v Honte; Iľava, Bánovce, Čadca, do nedávna
Žilina v Trenčiansku; Trstená a celá vyšná Orava; nižný Liptov, temer celý Žitný ostrov,
atď.Súdy tieto na trojaký spôsob odsudzovaly docitovanych vodcov evanj. cirkvi: alebo sa
zriekli úradov a v inom povolaní mohli biediť doma, vo vlasti; alebo sa museli vysťahovať z
vlasti a dlhé roky žiť na chlebe milosrdných cudzincov, alebo po ťažkom žalárovaní boli
odpredaní na galeje za otrokov. Krátke životopisy a priebehy životné týchto našich
martýrov, posbierané a dľa seniorátov upravené nech povzbudzujú nás, potomkov, nasledovať
ich viery a horlivosti, vernosti a nepoddajnosti. Nech náš slovenský ľud evanjelický vidí,
koľkí svedkovia Evanjelia trpeli za vieru a za slobodu svedomia, a nech ho táto rozpomienka
upevní vo viere, bližšie privedie ku Kristu a mučenícku cirkev evanjelickú urobí mu ešte
obľúbenejšou, nadovšetko milou a drahou. Cirkev, ktorá má toľko a takých mučeníkov v jednom
desaťročí, je hodná našej úcty, lásky a vernosti, je hodná najväčších obetí![1]Bruckner: „A reformáció és ellenreformáció története a Szepességen“, I. 54.[2]Paulíny: Dejepis superintendencie nitrianskej, I. 12.[3]Pavel Križko: „Dejiny bansko-mestského seniorátu.“ Rp. 1901, 2.[4]Ján Slávik: „Dejiny zvolenského evan. seniorátu“, 8.[5]Dr. Zsilinszky Mihály: A magyarhoni protestáns egyház története, 59.[6]Ibid. 43.[7]„Luteránov treba spáliť.“ Ibid. 44.[8]J. L. Holuby „Materiale“, Rp. II. 615.[9]P. Križko: cit. d. 2.[10]Ibid. 3.[11]Dr. Bruckner cit. dielo I. 61.[12]Zsilinszký c. d. 41.[13]Bruchner: c. d. 62 — 66.[14]Ibid. 67.[15]Paulíny „Dejepis“ I. 13.[16]Ján Slávik c. d. 15.[17]P. Križko c. d. 5.[18]Ibid. 5 — 10.[19]Zsilinszky c. d. 69.[20]Ibid. 69.[21]P. Križko c. d. 64.[22]Ibid. 73.[23]Ibid. 97.[24]Ján Jiří Schmidt: „Historia cirkve ev.“, 16.[25]Pavel Križko c. d. 98.[26]Ibid. 131.[27]Bruckner c. d. I. 186.[28]Ibid. 189.[29]Ibid. 199.[30]Kremnický mest. archív. Osnovná kniha II. 19. I. 42.[31]Schmidt c. d. 17.[32]P. Križko c. d. 188.[33]Ibid. 209.[34]Slávik c. d. 42.[35]Pauliny c. d. IV. 199.[36]Holuby c. d. 618.[37]Holuby: „Beckov“ rp. z r. 1891.[38]Pauliny c. d. IV. 36.[39]P. Križko: c. d. 234 — 236.[40]Schmidt c. d. 104.[41]J. Drobný, c. d. 12.[42]Schmidt, c. I, 208.[43]Holuby, c. d. 170.[44]Dr. Bruckner: c. d. 343.[45]J. Drobný c. d. 14.[46]J. Drobný: Daniel Krman st. a jeho doba, 21.[47]J. Drobný: „Galejní otroci“, 19.[48]Dr. Bruckner c. d. 332.[49]P. Križko c. d. 296.[50]Ibid. 315.[51]J. Drobný Prešporský súd str. 17.[52]Ibid. Str. 20 — 21.[53]V. Hornyánszky: „Beiträge“, str. 63.[54]Bruckner c. d., str. 343. | Drobny_Martyri.txt |
ZkúsenosťOd pár dní Marína Majtáňová šila, ako by sa chcela pretrhnúť. Ráno, sotva otvorila oči a
obriadila seba i jednu izbicu, sadla k ševke a šila bez oddychu do večera. Líca jej — už
vpadlé — vzbĺkly od náhlosti, ustávala, ale nebolo ju možno odvolať. Ešte i cez obed, kým
sestra Ela donášala jedlá, odbehúvala k šitiu. Tamvon slnce teplúško jasalo sa tisícimi
lúčmi, že srdce strepotalo radosťou každému v dome a naplnilo sa túžbou ísť von, kde voňalo
jarou a pole zobúdzalo sa k životu. No Marína stráni sa pozrieť oknom, len šije, šije.
Totiž sberá sa preč z domu na celý rok, do ďalekého mesta. Treba prichystať sa na taký dlhý
čas, medzi neznámy svet, a už má iba týždeň. Ani nevyjde von, ani nestarie sa do vecí
domácich, ani inej roboty nevezme do rúk, ba ani nepočúva rozhovoru domácich, ktorí
prichodia popoludní posedieť si k nej. I teraz sú tam, trpia tresk ševky a shovárajú sa.
Práve dokončili rozhovor o Jolane, priateľke Maríninej, ktorú má veľmi rada, aké je to
podivné dievča. Ani dotknúť sa jej. Nedávno notársky pomocník, Izor Mórach, keď odchodil,
povedal jej: „Pá.“ I hnevala sa zato naň tri týždne, úplne opovrhnúc ním za ten čas, musel
ju odprosiť. Doktorovi zas — ktorý síce má špatné obyčaje, všetko haní — ošomre každé
jedlo. Totiž u nich je na strave. A pritom počína si Jolana tak hrdo, ako by kto vie čo
bola!… Po tomto rozhovore začala rozprávať Ela, mladšia dcéra, ktorá bola veľmi vážna a
zvláštnych vlastností, že Zuza Špalierovie nechce ísť za Ondra Rapáňa, lebo sa na Žida
ponáša. Totiž Ela bola veľká priateľka ľudu a rada o ňom rozprávala.„Za brata jeho že by vraj šla, ale…“ tu nedokončí.Ševka zrazu zatíchla a Marína, obzrúc sa, či je niekto tam, zdvihla hlavu.„Ale ak to nebude tak, ako si predstavujeme!“ rečie a obzrie sa po tvárach, čo tí.Sberá sa totiž až do tretej stolice za spoločnicu. Prišiel list od Eleny Krimskej,
vydatej tam už desať rokov, ktorá bola krstná tatuškova, tá radila jej a volala ju do mesta
blízo od nich, k bohatej, inteligentnej, bezdetnej vdovici.„Ale už len nevrav toľko!“ odpovie jej mať. „Keď Elena radí, zbytočné je váhať. To je
miesto dobré bez otázky. Ja chcem, aby si šla, treba ti premeniť povetrie, si ako skelet.“Ale tatuško je nie dobrej vôle, hladí vysoké vráskavé čelo dlaňou a odpovedá:„Som tej mienky, aby nešla nikde. Kým žijeme, načo motať sa po svete bez potreby?“„Jeden rok je nie celý svet… rozumie sa, že nie viac. Azda premena povetria bude jej
osožiť…“„Mne sa zdá,“ zastarie sa prevážna Ela a chodí hore-dolu od okna k dverám, pletúc —
nerada sedávala, „že tejto príležitosti netreba opustiť. Ak ty nepôjdeš, pôjdem ja, lebo,
zdá sa mi, položenie pri našskej panej,“ Ela bola totiž oduševnená národovkyňa, „nemôže byť
plané, ťažké. Ako doma! K tomu zkúsiť sveta, vidieť náš svet, ľudí našich… Tu sme obtočení
samými odrodilci, a vlastne ani nevieme, kto sú to tí ,rýdzi‘, ako našich Ema Pergerová
menuje. Hľa, tam býva i Javor!“ Postála, aby si zodvihla spadnutú mašľu. „Eh, nerada takéto
babraniny!“„Pravda, pravda!“ prisvedčila Marína a samej naplní sa srdce radosťou nad Javorom.„K tomu tebe,“ rozpráva Ela zasa a usmeje sa trochu ironicky a milo, „ako spisovateľke…“„Hahaha, čo?“ zvolá Marína chytro a oči sa jej zaskvejú.„Nuž len…“ a smeje sa i Ela, „a to je dosť vážna vec, nesmej sa! Treba ti naozaj ísť do
sveta, zkusovať ľudí, sbierať modely, téma…“„A ešte čo?“„Už si naozaj dávno nepísala nič,“ zastarie sa ich mať. Naveky musí ju poháňať do toho,
ináče by sa nepribrala.„Potom tá pani pôjde do kúpeľov, i tam koľko sveta vidíš, ducha napasieš…“ Ela postojí a
zasmeje sa nad tým výrazom.„Haha!“ smeje sa i Marína nad ním. „Nuž a ak mňa doma nechá?“„Ale nesmejte sa už toľko!“ kára ich mať. „Čo aká vážna vec, všetko berú ako žart. Že by
teba doma nechala… tak ty vlastne nevieš, čo je spoločnica. Hádam si ju zato držia, aby
panej krátila čas, naveky bola pri jej boku, zabávala ju a čo… K tomu, ak nebude to miesto,
ako sa patrí, jednoducho prídeš domov!“ rozhodla domáca pani, a to uspokojilo všetkých, i
otca.„Potom, keď sa ty vrátiš, pôjdem ja,“ riekla ešte Ela.Marína sa zasmiala a chytila sa so spevom zasa do šitia. Naozaj, ako dobre bude ísť
poznať našich, tých zvláštnych, i Javora. V svojich oduševnených myšlienkach ani nezbadala,
ako povychodili z izby, každý za svojou robotou. Tatuško, ktorý sa už uspokojil, vyšiel do
poľa, Ela kvety vysádzať do záhrady, mať na dvor. Keď zbadala, že šitie jej černeje,
zdvihla v nedorozumení hlavu a pozrela po izbe i do okna. Hľa, večer! Slnce je už celkom
žlté, hľadieť možno doň. Vstala a rýchle poskladala šitie, i zatvorila ševku. Potom
posberala niti s tenkej, nízkej postavy svojej, navešané od šitia, a ide i ona von, lebo je
tam krásne, vidno oknom. Vôbec tu, tu je večne krásne v tomto dome, v tejto dedine. Vybehla
so spevom radosti do záhrady, vyhľadajúc Elu, aby šly do poľa… Ah, krásne, krásne je i tu!…
Aha, už stromy sa zabelievajú a čerešne idú kvitnúť, tak skoro! I trávička chvatom sa
dvíha, ovce štrngocú poľom… Krajčovci už sú von s košiarom!… Ona odíde ďaleko, treba! Po
prvé je ,spisovateľka‘, po druhé tam bývajú ,naši rýdzi‘, po tretie… toto je hlavné, prečo
ide, ale to nepovie nikomu…*Keď nastal večer, pani Julia Bukovičová zahodila kabátik na seba a opustila svoj pekný
dom. Vystúpila rýchle zo dverí, i pri dobre stučnenom tele, a rezko kráčajúc i neobzerajúc
sa nikam, prižmurovala oči, trochu krátkozraké; usilovala sa dolu ulicou, idúc trochu koso.
Nešla dlho. Hneď vedľa nej nižšie bývala pani Anna Halmová s dvoma dcéruškami, ktorá bola
jej najlepšia priateľka. Každý deň sa schodia. Bukovičová veľmi sa jej pridŕža. Keď jej
nevidí len deň, už jej je zle. I teraz už dva dni sa nevidely. Halmová má mnoho roboty,
šije. Počuť do pitvora hrkot ševky; je to žena, akej v celých Vodňanoch nieto. Do brány
vybehlo černooké dievčatko umnej tvári. Je to Anuľka, dcéra Halmovej a krstná Bukovičovej;
vôbec Bukovičová má pol mesta krstniat. I začaly rozprávať takto:„No, Anuľka, čože je, čo? Doma mama, hej?“„Áno! Šije šaty nám na zkúšku,“ odvetí Anuľka a zohýňa sa k jej ruke, ktorú Bukovičová
kryla za chrbát. Nerada, keď jej ruky bozkávali.„Tie belasé?“„Áno.“ Anuľka je veľmi umná, i rada ju vidí Bukovičová.„No, no, Anuľka, a budú pekné, hej?“„Áno, chutné budú.“Išly k dverám, ktoré Anuľka bystrá, ako veverička, pribehla otvoriť. Rezko vstúpily.
Bukovičová prižmuruje oči — nízka izba je tmavá, a prišli z vidného — ledva vidí Halmovú
pri okne s druhým dievčatkom. Obe obzrely sa na vstupujúcu. Pani má oči tie isté, čo
Anuľka, veľké, čierne, behajúce sem-ta naveky. Menšie dievča je belavé, tvár bez výrazu a
vôle. Neskočí, ako umná Anuľka, krstnej mame lapiť skrývanú ruku.„Tak som ťa dávno nevidela, Anička moja! Šiješ, hej? Ale chutné budú tie šaty, no, no…
Anička moja, aká šikovná si ty; keby ja taká bola!“„Načo by to tebe bolo?“ povie Halmová flegmaticky akosi. „Ty máš peňazí dosť, môžeš si
dať ušiť.“Bukovičovej tvár poleje sa mrakom. Neodpovedá na to, chváli len šaty a prikladá Anuľke,
čo bola umná, ku tvári.„Kľampa, aká je chutná v nich. I ja si chcem dať doniesť od doktorky, pôjde vari do
Pešti. Azda mi to potom Marína ušije. Neviem, či bude niečo vedieť, či nič.“„Tá nová slečna je Marína, hej?“ spýtala sa Anuľka.„Hej, Marína Majtáňová sa volá. Čože, pozdáva sa ti?… Skromné, tiché dievča, naoko veľa
neukáže. A chudá je ako kostra, Anička moja. Neviem… to je nie zdravá… to by mi bolo
treba!“ i spraví ustarostenú tvár a, nepríjemne dojatá nad tým, pozrie na domácu paniu, ako
o radu.„Zato, že je chudá, môže jej nebyť nič. Ak bude chorľavieť, pošli ju domov, ako Málku,“
odpovie Halmová, ktorá hneď vedela rozlúštiť všetko a každej veci vynašla spôsob. I bola
potrebná Bukovičovej, lebo tá zas pre všetko hneď zúfala.„Ale je tá slečna veľmi dedinská,“ ozve sa Anuľka, rozložená na diváni. „Však, krstná
mama, je z dediny?“„Hej. Dobré, tiché dievča. Vidno na nej po rečiach, že je z dobrého domu. Žanka, keď sa
hnevala — tejto som ešte nevidela hnevať sa, nuž ale sú ešte len dva týždne, ako prišla —
bola ako fúria.“„I mne sa pozdáva, solídne dievča, ak také ostane.“„Vidno na nej veľmi, že je z dediny, veľmi vidno. Ja som ju včera videla ísť po ulici.
Žanka, čo odišla…“„Ty mlč a seď krajšie!“ zavráti umnú Anuľku jej mať. „Zovňajšok je nič, a počula si, že
je krstná mama s touto spokojnejšia.“„A, počuješ, Anička moja, ona je spisovateľka. Síce ja som hneď vedela, že čosi trčí v
nej… píše novely.“„Hej?“„Hej! Divila som sa, prečo jej prichodia z Michala karty, podpísané i dvadsiatimi, a,
kľampa, nepovedala mi, tají pred každým. Iba dnes dostala som od sestry list, tá mi píše.
Ja, pravda, jej prác som nečítala — vieš, že nerada slovensky čítam, mne sa zdá to akosi
sprostým; ale ju chvália. Rada som, že je ona tu. Vieš, že sa mi ponúkaly mnohé, i rodina
Oľga Vodická, — rodina je po mojom dobrom, drahom Janíčkovi — ale ja rodiny nechcem.
Cudziu, keby sa mi nepozdala, prosto pošlem preč, a na rodinu musela by mať ohľad.“„Pravdu máš, Juliška!“„Anička moja, bola si dnes pozrieť Želu u Burianov? Prišla som sa ťa spýtať, ako je,
chúďa. Tak by ju rada vidieť, keby sme sa nehnevali…“„Nebola, pôjdem zajtra. Náš doktor povedal, že nevyzdravie.“„No, chúďa, tak ju ľutujem!“ i šuchá si ruky s tvárou plnou starosti a nakloňuje stredne
vysokú, ale mocnú postavu. „Aké dievča to bolo! Duchaplné, múdre, veselé; nazdávala sa, že
je celý svet jej, tak si počínala, vysmiala každého, a hľa! I ku mne ona chovala sa
najšpatnejšie pri tom spore. Odvrátila sa odo mňa, keď ma videla.“Domáca pani neodpovedá, počula to už mnoho ráz. Bukovičová spýtala sa:„Pôjdeš k nej, Anička moja, na večer, či s nami na prechádzku?“„S vami! Veď vravím, že zajtra pôjdem k nej. Ale neviem, či ten tam nebude divy robiť.“
I mihne na dvere, kde býval jej starý muž.„Veď tak!“ A Bukovičová by hneď niečo špatného povedala. „Príď, Anička moja, my budeme
iba tu chodiť pred domom, budeme ťa čakať. Pá, dievčatá!“Bukovičová vyšla rezko, ako prv, na ulicu, vyprevádzaná Anuľkou. O chvíľu zasa bolo ju
vidieť v spoločnosti štíhleho, vysokého dievčaťa, ktoré bolo jej krstňa, sirota, a bývalo
od jesene u nej.Ulice ožily, ako mravky počalo sa hmýriť obecenstvo na nich. Na námestí, na prostriedku,
proti domu, kde býval básnik Javor, vysadli Cigáni a začali smutné, tiahle melodie.
Neďaleko nich hostinský nastaväl zelených búd, navešal lampionov do nich, dal i stôl. Ta
chodievajú pod večer páni na pivo, niektorí i so ženami. Bukovičová vopchala ruky do vačkov
kabáta a vážne i sebavedome kráča si napred. I krstná Žela má ruky vo vačkoch a hlavu drží
drzo vystretú. Na okrúhlej príjemnej tvári úsmev nežný i falošný, ponížený i príkry. Oči
veľké, belasé, s dlhými riasami boly jej pekné, pútavé. Prešly dolu ulicou, kde stála
palota viceišpánova, čo bol dlžen Bukovičovej veľa peňazí a ani interesov nemal vôle
platiť. Na námestie nešly teraz, keď sa hralo tam, hoci Žele srdce túžilo tajne za tým. Pri
palote vrátily sa nazpät a došly opäť pred Bukovičkin dom. Ona zlobne pozrela na dverká
vrát.„Ešte nejde? Čo vie robiť za toľko naveky? Nemožno jej vyčkať!“„Kto vie, čo robí,“ začne i Žela, kadejako si ústa nakrivujúc — to bol jej zvyk, keď
vravela. Veľmi rada by po vôli všetko i robiť i vravieť Bukovičovej. „Azda klebetí so
Zuzkou.“Bukovičová neodpovedala; vedela, že Žela, čo povie, jej k vôli hľadí povedať; ale teraz
ju to hnevalo. Šly rezko, ako by ich naháňal niekto, a čím bola nervóznejšia Bukovičová,
tým strmšie šly.„Pozri, Žela, či sa ešte nevlečie… Dobrý večer, pán Halma; Anička ešte nemôže ísť s
nami?“ vraví pánovi, ktorý prešiel popri nich vážne a pomaličky.Keď prešiel mimo, zlobný výraz vrátil sa hneď na tvár Bukovičovej. Žela obzrela sa zpät,
driek držiac rovno.„Ešte nejde!“Bukovičová zašomrala by hneď ošklivé slovo, ale idú zasa známi oproti, musí sa premôcť.
Ide Javorova pani v bordó kockavej mantile a za ňou mladý pár. Chovanica so snúbencom.
Všetci utekajú. Bukovičovej tvár stala sa vo chvíľke ľúbeznou.„Kamže, kam, Miluška moja?“„K Žele do Burianov, ideme ju pozrieť.“Pani je pod závojom, i chovanica. Sú veľmi elegantné.„Chúďa, a akože je?“„Lepšie, oveľa lepšie ako včera,“ odpovedá tá; bola rodina Žele, videla všetko v lepšom
svetle. „Môj muž bol dnes popoludní tam, nuž chválil.“„No, chúďa, keby jej len nič nebolo!“Prešly jedna popri druhej a rýchlia krok.„Už ide,“ oznámi Žela Bukovičovej, keď bola sa zasa obzrela, a tvárou jej preletí úsmev
zľahčujúci. „A ako si zasa hlavu dolu drží a hľadí, ako by peniaze hľadala.“„Hahaha!“ Bukovičová zasmiala sa pri všetkej svojej nazlobenosti. „Ty kľampa, či ju
vidíš, ešte ona bude sa posmievať niekomu. Ty že si aká?“ pokára ju prísne a i ona obráti
sa na chvíľku zpät.Naozaj, ide od domu nízka, tenká postava a hlavu drží dolu, ako by peniaze hľadala. Zdá
sa byť rozdielnou od druhých dám na ulici, krok má strmý, ale ako by sa nútila k nemu, na
tvári úzkosť a akýsi naplašený svit v očiach. Vyšla na ulicu akoby do zakázaného, pozrúc
dookola, ale potom hneď zabudne, kde je, že ju tu ľudia vidia, a ide ako by nikoho nebolo,
iba ona, s ovesenou hlavou. Keď prišla k Bukovičovej — podotknúť treba, že tá tým
rýchlejšie ponáhľa sa, ako naschvál — zašomrala na ňu:„Pre Boha, slečna, idete skrčená, ako osemdesiatročná žena. Čo si nedržíte hore hlavu?
Dosť ste malá, a ešte sa dovedna hrbíte. A aká roztržitá, nič, ale zhola nič nedá pozor a
nevie, čo sa okolo hej robí!“„To je pravda,“ myslí si slečna Marína, čo si hlavu dolu držala a prišla sem svet
zkusovať i ducha napásť. „Ale ja držím si hlavu, ako sa mne páči, a nie ako sa to páčilo tu
tejto dáme, čo ide oproti nám. Azda je len jeden v tomto meste, čo by tak šiel, ako by ja
chcela?“„Tak som sa akosi naučila!“ rečie nahlas s úsmevom nežným i prejde si rukou po čele, čo
paniu nahnevalo.Ustavične hladí si čelo. Radšej ani nebude sa jej prihovárať. Ale na uhle viceišpánovej
paloty, kde sa skrúcaly, pochytil ju kašeľ.„To ako sme boli na Kameni, ustavične dusí ma ten kašeľ,“ vraví s výčitkou, „keď ste mi
kabátik odniesli a vy vybehli ste na skaly.“Že spoločnica neodpovedala, lebo od týždňa počuje to každý deň i dva razy, len čo
zakašle Bukovičová, — panej tvár prijala výraz rozhodne opovržlivý. Ide strmo, len tak sa
vlnia sukne na nej a potriasa tučná postava. Spoločnica ledva stačí za ňou. Ukonaná je,
robí tu tak, ako u nich slúžky robia. Od rána do večera pracúva v záhrade s kuchárkou a —
darmo je — nebola na také naučená. I pani robieva — chce schudnúť; ale akosi neosoží, iba
ohorela veľmi, i začína to nechávať. Marína namáha sa a dá pozor, aby nezaostala a
nenahnevala si paniu. Žela, ktorá šla napred, smelo držiac ruky vo vačkoch kabáta, pozrela
za seba a ňu a pomyslela si, stiahnuc pery: „Už zasa nebude vládať! I v nedeľu, keď sme
boli u Krimských, nevládala nič. Ostatní všetci neboli sme ustatí, a ona sotva že prišla,
už si sadla. Ale jej krstná mama dobre riekla; keby len aj teraz dostala!“„Zamkli ste všetko? A čo ste robili toľké časy? Nikdy nie ste hotová, keď sme my,“ kára
pani.„Veď som sa ponáhľala,“ odpovie Marína, a na oči vysadne jej úzkosť.Opäť prejde dlaňou po čele, ako by všetko zlé chcela zahrnúť. Ona má odpratať so stola
ostatky večere, má pomôcť panej pri obliekaní, má so seba shodiť šaty, zababrané, v ktorých
robila cez deň, obliecť druhé, pozamkýňať kasne, izby poobzerať, okná pozavierať a vtedy
vyjsť na ulicu, keď pani. A Ela aká je dáma, a nik na ňu nežehrí!…“Prešly na horný koniec ulice, nad hostínec Žida Weinera. Za tým hlbšie v rade je
starosvetský dom, v záhrade vystavený, kde býva Burian s chorou dcérou. Odtiaľ ozývajú sa
zvuky husieľ, škriekajúcich akúsi melodiu. Marína trhla sa a skrútla hlavu v tú stranu.„Nehľaďte ta; nazdali by sa, že som vám to ja kázala,“ riekla jej pani.Ale vtom jej prísna tvár dostala výraz ľúbezný. Proti nim idú dve mladé dámy, čierno
odeté. Už zďaleka volaly jej: „Ruky bozkávam, milosťpani!“ a Maríne jedna z nich, staršia:
„Dobrý večer!“ Hlas ich znel ulicou zvučno a hrdinsky.„Kamže, slečinky?“ spýtala sa ich Bukovičová milo, a ešte spýtajúc sa ich, kedy boly u
slečien Weisových, prepustila ich. Sotvaže spravily krok, osopila sa na Marínu:„Čo nezaďakujete, keď sa vám poklonia?“„Zaďakovala som,“ rečie ticho Marína a sotrie si čelo. Pot vysadol naň akosi.„Ktože to počul? Pod nos si mrmlete!“„Veru,“ zastarie sa i krstňa na predku, „povedala slečna Stolová, že sa vám viac
nepokloní, keď nezaďakujete.“„Bola by blázon!“ horlí pani.Marína stiera si čelo. Či má právo niekto i do jej súkromných vecí sa starať? Čo koho do
toho, ako ona zaďakuje? A veď ju Adela Stolová pozdravovať nemusí. Blázon, slúžke sa
klania! Na pery spisovateľkine sadol zlostno-posmešný úsmev, ale len na chvíľu, kým to pani
nezbadá. A tu predstaví sa jej miesto, kde poznala sa so Stolovou. Stanica medzi horami na
poli, osamote. Inteligentných ľudí len málo, všakové ženy s preplnenými košmi, mrzáci —
ktorých je, ako sa jej zdalo, na každej stanici veľa — hmýria sa sem i ta. A tu na
zábradlie opretá čierno-odetá, tenučká mladá dáma. V ruke drží červenú knihu a vše i pozrie
do nej, hoci je mrmot dookola, ako by chcela zahnať si zunovanosť, ktorá ju tu obkľučuje.
Marína, vidiac ju, sbližuje sa jej, že sa spýta, či dlho stojí tu vlak. Ale v akej reči sa
jej prihovoriť? I hodí okom po knihe, čo v ruke držala rozovretú, a vidiac, že je to román
Jókaiho, spýtala sa v tej reči.„Ah, nie, pôjdeme už o chvíľu,“ odpovedá tá a jazyk sa jej zapletie skoro pri každom
slove. „Idete do Vodnian?“„Áno, ta idem.“Čierno odetá dáma pozrie ju pozornejšie. Marína vidí, že má pekné sivé oči a veľké.„Zkadeže idete?“„Zďaleka, až z …skej stolice.“Tvár černoodetej akosi ožila.„Vy idete azda k pani Julii Bukovičovej?“„Áno. Vy ste z Vodnian azda? Poznáte ju?“Marína pristúpi bližšie zvedavo. Čo ozaj táto povie o budúcej panej? Na jednej stanici
počula, že je nervózna a roboty „moc, moc“ nakladie na spoločnicu.„Poznám ju.“Dáma vidí na tvári Maríninej, že by rada i viac zvedieť, i rečie:„Teda vy musíte hovoriť i po slovensky. Shovárajme sa tak, lepšie nám pôjde… Je to pani
prostoreká, prchká, ale veľmi, veľmi dobrosrdečná. Jestli prijmete odo mňa radu,
upozorňujem vás, aby ste boli len veselá, čím viac vraveli, smiali sa — to ona rada. Žanka,
ktorá odišla, preto sa jej nepáčila, lebo že prešiel by i deň, ona nepovedala slova. Tak
len veselo, veselo!“Marína sa usmiala, a už iba dámu pozoruje. Je z tých, medzi ktorých ide ona. Reč, v akej
je kniha, vraví veľmi zle, ale zato číta ju, nech vidí svet. A hľa, teraz zasa začala si
nôtiť v tej reči pesničku. Vie ju i Marína a vidí, že dáma celkom ju prekrucuje, chyba za
chybou. Čo nespieva svoje, keď takéto dobre nevie? Zdalo sa jej to trochu kocúrkovským…Marína, mysliac na toto, temer búšila sa do jednej naproti idúcej panej, ktorá klaňala
sa Bukovičovej, a ona jej nezbadala. Pani zapálila sa za Marínu hanbou. Čo nehľadí, kto ide
oproti nej, ale ide ako slepá.„Čo si nedáte pozor?“„Nezbadala som… Nehnevajte sa,“ odpovie ticho.„Vy nič nezbadáte! To bola pani Brodská; či už neviete, kto je to?“„Naozaj, už neviem,“ odvetí Marína zľaknutá.„No, no! A včera som jej povedala i predstavila… i podaly ste si ruky!“Pani skrútla sa strmo, nič nepovediac schválne. Napredku krstňa, nevediac o tom, ide
ďalej drzo, ako by sa nič nestalo, a spoločnica, privolajúc jej, uteká panej na ľavú
stranu. Pozrie bokom na zlobnú tvár panej a kloní hlavu stiesneno. Prišly pred dom Halmov.
Pán už je doma a stojí v okne. Hľadí, a pani vravieva: „Kritizuje celý svet ten starygáň a
posmieva sa z každého, čo tade prejde.“„Anička ešte nemôže ísť?“ spýtala sa ho Bukovičová vľúdne.„Ešte nie!“ odvetí ten; iné nič. Nerád, keď mu ženu volajú na prechádzku.Pani stisla zuby, prejdúc strmo. Za uhlom zašomrala hnusné slovo na takých
mužov-tyranov, ako je Halma. Spoločnica sa zľakla a líca jej vzbĺkly — nikdy ešte nevidela
dámy s takými rečami, i bojí sa čo len pozrieť na ňu.Prišly opäť pred Bukovičkin dom. Naproti býva starý mládenec Skalák, ktorého pani
nerada, lebo jej vyhýbal. Okná sú mu otvorené na všetkých izbách, v jednom, na kancelárii,
vidno jeho stáť. Je už starší; na temeni má plešinu, ale tvár mu je takého mäkkého výrazu,
že zdá sa byť dobrý ako anjel. Keď videl, že Bukovičová ide so dvoma, odstúpil od okna.
Marína, hľadiac ta, usmiala sa.„Čo hľadíte naveky ta?“ rečie jej pani nespokojne. „No, naveky ta pozerá, nikdy som to
nevidela. Nazdávate sa, že je to kto zná aký človek?“„Ja sa nič nenazdávam a nechcem nazdať tu nič,“ odpovie Marína v duchu.„A čo nevravíte niečo? Myslí, myslí a naveky len myslí, kto vie čo, a slova
neprehovorí!“ i rozpaľuje sa tvár panej.„Slečna, ako prišla, osem slov povedala,“ ohlási sa Žela napredku.„Azda si čítala, Žela, hej?“„Hej! Osem slov, nič viac!“„Hahaha! Ty si kľampa, Žela!“Spoločnica sa zapálila a hryzie si do pery. Žela bola jej protivná, ale teraz azda má i
pravdu… nevie! Skutočne, už tak je, že zabúda paniu svoju rozvrávať a iba o to pečuje,
čaká, strachuje sa, kedy ju a za čo zasa a zasa zahriakne. Odpovedala Žele:„Dosť vy rozprávate. Tam, kde ste vy, netreba druhého. Kto je duchaplný, nech vraví.“Na tvári Želinej nepríjemný výraz, i pani prestala sa smiať. Každý môže zbadať, nech je
viac so Želou, že je dosť plytká. Zrejmá vec, Marína sa posmieva.„Veľa rozprávať, na to netreba duchaplnosti,“ odpovie pani, zastanúc Želu, a tá trochu
skromnejšie podotkne:„Ja som už referovala krstnej mame o všetkom, čo som počula a vedela.“„Áno, dosť si sa naposmievala z ľudí,“ myslí si Marína; „nuž ale veď ti dovolia…“„Keď budem lepšie obznámená tu, i ja budem vedieť referovať,“ povie Žele nežným hlasom.„Ba ver’, slečinka, povedzte: keď ma budú Vodňany interesovať,“ napraví ju pani láskavo.V ústrety, odetá v golieri dohánovej farby, ide pani Halmová. Bukovičová zrýchlila krok
naradovaná, za sebou nechajúc spoločnicu.„Už som sa nazdala, že ani neprídeš, Anička moja. Či si dlho!“„Ten šomre tam…“ odpovie ona cez plece. „Dobrý večer, slečinka!“ kývne hlavou Maríne
prívetive; zabudla jej bola zaďakovať skôr, i prepustí ju popredku so Želou. Ony idú
potichšie.„Čo si robila tak dlho, Anička?“ spytuje sa Bukovičová lichotive. Už jej bolo do
nestrpenia s Marínou, no nerečie pred druhým zle predsa.„Na chlieb kvások; toľko sa toho chleba minie…“„Hej, i u vás? I u mňa, iba mizne, Anička moja. Päť kilo dám doniesť každý pondelok na
dva chleby, a v nedeľu i koláč pečieme, a predsa nikdy nedôjde do týždňa. No, pomysli si,
Anička moja!“ Hlas panej bol žalobný a rozhorčený.„To i u nás tak,“ odvetí Halmová flegmaticky.„A na Turíce budeš piecť, Anička moja?“„Len biely koláč, inakší nebudem… Nuž hej, bude i bez toho.“„Tebe je dobre, Anička moja, máš svojich doma, môžeš, ako sa ti páči. Nech by som ja
tak, nuž by celé mesto vedelo a vravelo, aká som. Jaj, u mňa nič nesmie chybieť, ja som
hneď planá, skúpa a kto zná aká. Pomysli si, Anička moja, minulý mesiac strovila som
stoštyridsať zlatých. A keď pôjdem do kúpeľov, to, viem, že nik nič nezašanuje. Zuzka, tá
by všetko spahltila. Veď uvidím, ako budú gazdovať. Slečna, to musíte i vy dozerať, aby
všetko nešlo len vospust sveta,“ povie Maríne a hlas jej je ešte rozhorčenejší.„Slečna ostane tu?“ vraví Halmová. „Nuž veď tak, ako by si i ty tu bola, nemusíš sa
báť.“„Veď i ja mám nádej, že azda obe zašanujú… Ja by len rada, Anička moja, ísť do Pešti
bývať, tam najať dom a držať okrem slečny iba jednu posluhu, čo by ráno prichodila. Je tam
život omnoho, omnoho lacnejší, ako tu.“Halmová neodpovedala. Počula to už i desať ráz a Bukovičová má peňazí značné tisíce.„Zuzku budem držať iba do jeseni, čo i tu ostanem,“ vraví Bukovičová opäť. „Od
Všechsvätých vezmem si z tých dievčeniec Šurovie. Vieš, Anička moja, slečna ju vycvičí,
variť naučí.“„A to ti načo bude také ledačo? Či obe vezmeš?“Tvár Bukovičovej sa zamračila. Obe! Keby aspoň pred spoločnicou nevravela také veci. To
dievča a spoločnica len spravia toľko, ako jedna poriadna slúžka? Na ňu nemá kto robiť,
umrel ten, čo robil, a i spoločnicu darmo platiť nebude. Nevzala si ju pre luxus.„Divná pani!“ myslí si Marína, kráčajúc napredku so Želou. „Načo drží pri sebe ľudí, keď
sa hnevá, že jedia, a ľúto jej je každého krajciara, čo stroví s nimi?“„Slečna,“ vraví jej Žela, ktorej jazyk rozviazal sa už celkom voľne v neprítomnosti
Bukovičovej, „čo ste si nevzali ten druhý kabátik?“Hneď, ako prišly dovedna, začaly rozhovor v cudzej reči.„I tento mi je dobrý,“ odvetí nedbalo Marína.Žela osobuje si právo, ako od Bukovičovej vidí, drapkať naveky do Maríny.„Ale je ten krajší; ja by si ten bola vzala.“Slečna pohla plecom a neodpovedala.„Ale veru v meste vravia, že ste vy nie taká, ako Žanka bola, čo odišla. I krstná mama
povedala. I váš biely klobúk tak vám zle pristane.“Marína obrátila hlavu k nej. Ten klobúk že zle pristane? Ten klobúk, čo sa tak páčil
Edmundovi Gregorovi, tomu, čo hlavnú rolu hrá v jej osude, čo ju miloval a ona jeho — páčil
a hneval sa zato, že jej pristane dobre, lebo sa bál, že to i druhý vidí a on musí žiarliť.„Čo koho do môjho klobúka? To nosím, čo mám a čo sa mi páči!“„Veru i krstná mama povedala, že by ste si mali druhý kúpiť, že je tento veľký k vašej
postave.“„To je pravda,“ myslí si spoločnica zlobne, „ja si peniaze strovím a potom, keď mi bude
treba na iné, nebudem mať.“„Nehnevajte sa, slečinka; ale povedalo jedno dievča — pravda, nielen jedno — že je ten
váš klobúk ako vahan.“„No, naozaj povedalo?“ zadiví sa Marína.„Či to má byť útlocitné dievča!“ I odvráti tvár od nej. Tu vôbec, ako zkusuje, ľudia
jeden druhého iba ohovárajú. Ona myslela, že Kocúrkovo naozaj nejestvuje, a hľa!… Ľudia idú
hore-dolu, shovárajú sa hlasno, ponáhľajú, klaňajú jeden druhému, a všetci sú jej protivní.
Zaiste, každý, čo pozrie na ňu, vysmeje ju, pohaní a povie špatné o nej. Čo chcú? Či ona sa
stará do nich? I stiera čelo s odporom.„Slečinka, či vám čelo odpadne?“ spýta sa jej Žela.„Prečo?“„Že si ho naveky dlaňou držíte.“„Aha, táto žaba,“ diví sa Marína, „čo si to dovoľuje! Ona sa nazdáva, že môže tak
zadierať do nej, ako pani.“Ani odpovedať nechcela, no riekla predsa:„Lepšie bude vám iba mlčať, lebo ak raz ja začnem vaše poklesky vyčitovať…“„Ja viem, že i ja mám chyby,“ odpovedá Žela niečo krotkejšie, „ale sa budú smiať na vás,
keď vám je ruka naveky pri tvári.“„Ako vidno, tu každý iba na tom si láme hlavu, ako by sa mne vysmial — Kocúrkovo!“
zakončí oporžlivo.Načo len prišla sem, načo? Ale ruku od čela už strčí do vačku, kde nosí tvrdý predmet,
fotografiu Edmunda Gregora, zakrútenú v papieri, ktorý ju miloval a ona jeho. Tú stiskla
zúfale a náružive.„Slečna, Javor!“ zavolá jej pani od chrbta.Marína trhla sa a obzrela dookola všade, čo paniu spravilo nervóznou a u Žely vylúdilo
úsmev.„Proti vám ide!“ skríkla jej pani dusivo a zlobne a rečie Halmovej: „A naveky inou rečou
trkocú, nie našou!“Maríne líca zbledly. Naozaj, naproti ide vysoký, mocný, už starší mužský. Na oči vysadne
jej svit zahanbenia; radšej bola by sa videla na kraji sveta. Iste i tento zbadá jej
nedostatky, a ešte kto vie, za akú ju pokladajú tu, a to ju pred týmto kormútilo. Keď
básnik Javor priblížil sa k nim, ona hľadela sa ukryť aspoň do poly za vysokú Želu. Nech
nevidí, aká je.Javor sňal klobúk s hlavy a klaňal sa panej. Hlas jeho zdá sa Maríne tenký a prislabý k
jeho statnej postave. Tvár široká, naozaj slovenská, ako z ľudu. I prejde vedľa — keď pani
bola sa ho povyspytovala ľúbezne o všeličom — a, odstúpiac sa, letmo pozrel i na ukrytú
Marínu. Pozná ju, pani rozprávala o nej — boli jej rodina. Marína so strachom spozorovala
jeho letmý pohľad, majúc oči opreté na ňom s opojením a žiaľom. Zdalo sa jej, že i pohľad
jeho je zvláštny, a nie ako sa všeobecne pozerá.„Ako sa vám páči, slečna?“ spýtala sa jej pani, keď boly prešly ďalej.„Na krásu pekný je nie.“Bukovičová ostala nervózna.„Ktože sa vás spytuje o kráse? Už viem, že sa vám tu nik nepáči, vy máte veľmi divný
vkus. Ernest Ripkay, o ktorom každý vie, že je krásavec, jej je špatný, náš pán farár tiež
je nie akosi pekný… Neviem, akí ľudia bývajú tam, zkade ste vy!“Spoločnica nepovie nič, ale ako by oheň pálil od panej, tak jej je zle. O Javorovi z
jedného stretnutia a pár slov počutých len o zovňajšku môže byť reč. Ale vidí, a ešte je
len dva týždne tu, že čo by čo povedala, pani sa nahnevá.„Básnik nie je pekný, slečna má pravdu,“ podotkne Halmová.„Áno, áno!“ vpadne spoločnica radostne a s vďakou do reči, „ale jeho ruka je pekná!“„Ba rozum, slečinka, srdce!“ usmiala sa i pani a pokračuje: „Veď vy, slečinka, tiež
mohli by ste písať i tu, ako doma.“Písať? Marína prekvapeno pozrela na ňu. Kedy má písať? Cez deň zapriahnutá je v robote,
ani potajme by nemohla, pani je naveky pri nej, a keď nie, chodí ju s času na čas pozerať,
alebo i sama dá sa s ňou do roboty, azda aby ona lepšiu chuť dostala. A tu pracuje sa nie
tak, ako inde, tu divne sa robí všetko, na pr. dnes nasadí sa bôb, pozajtre sa pozrie, či
neklíči. Ak neklíči, vymece sa a nasadí druhý. Predvčerom nasadila sa priesadka: dnes,
ktorá trochu zvädne, vymece sa a nasadí druhá. Ničomu nedajú pokojne sa rozvíjať a rásť,
vžetko silou. Pani síce vraví, že sa do záhrady nerozumie, ale keď Zuzka, — Marína nie,
nemá smelosti vôbec slova povedať proti, nevidela panej ešte takých obyčají a sklamanie
sklátilo ju veľmi, — keď Zuzka povie, že je to nie dobre, pani vzbĺkne hneď a skríkne, aby
nepapuľovala. I slúžka zatíchne a nepovie viac nič; kto by dbal konečne? Sadí sa teda a
vyšklbáva priesadka a iné, a zasa sadí. Večer zas treba ísť behať po meste, pani rada sa
prechodí, i že chce schudnúť, lebo telo jej dvíha sa vždy väčšmi, a Marína ustatá nikdy
nevládze. I teraz Žela už tri razy so škodoradosťou jej vraví:„Však už zasa nevládzete, však!?“Marína neodpovedá, ale dodá kroku rýchlosti, nie že jej Žela vraví, ale bojí sa, že to
zbadá i pani. Hľa, mohla doma byť! Keby Edmunda nebolo, sotva by ju bolo niečo prilákalo,
ani Javor… A ozaj čo povedal on, keď sa dozvedel, že odišla? Azda pokladá to za dôkaz, že
ho nečaká. Chce sa ženiť, ale nemôže sa odhodlať vziať si ju — počula od vernej priateľky
Jolany, ktorú rada. Nemôže sa odhodlať; nie div, ani nebolo by dobre, keby sa odhodlal. On
krotký, milý ako holub, a o nej vraví teta Margita, a to je pani múdra a pravdomluvná, že
jej chyba je veľká dobrota, a predsa prely sa naveky. Vidí, ako bolo na fašiangy v zime.
Ona pri rodine v tej dedine, čo on. Niet mladých ľudí — dievčeniec dosť, tam býva i drahá
Jolana; len Žid, pomocník notársky Mórach, a lekár mrzkých zvykov i on. Chodia jeden ku
druhému každý deň, a idú týždne príjemne, hladko a milo jeden za druhým. Ale na fašiangy
príde bratanec Edmundov, čierny, vyzkúsený, čo videl veľa sveta, žil veľa a zažil veľa,
dopraje si všetko, čo mu srdce zažiada a — pokoj sa stroskoce. Marína je jeho ideál
oddávna, to sa vie, i divný zostal Edmund v tých časoch. Nadúva sa, nadúva, ako by ho dusil
kašeľ, a nemôže si spomôcť. Hladí tmavovlasú hlavu rukou bieluškou, ako by ho bolela, oči
akési zahalené hmlou a jej nepovie slova, čo by mu zaplatil! Marína spytuje sa ho to i to,
prihovára a on stavia sa, že nepočuje. Prejde preč od nej nadutý a pritom tak mu je, ako by
mu zuby trhali. Najmä, keď bratanec, ktorý videl veľa sveta, sbližuje sa k nej. Vtedy on —
hoci sa bráni tomu — očami je tam už a tvár jeho má výraz, ako by mu srdce bodali tisícimi
šípmi. Aha! Marína uhádla: on žiarli! I nazlostí sa, čože sa bude nafukovať na ňu, akým
právom, čo mu je ona a čo spravila? Vzdor vysadne jej na oči a ona, pohodiac hlavou,
naschvál žartuje s tým, čo zažil veľa. Edmund oprie sa o okno a pozerá na ňu pohľadom plným
mraku s boku zpod mihalníc…Naproti nim šiel mladý belavý šuhaj, širokej tvári. Vídajú ho tu často, i on sa
prechádzava, alebo s inými sedáva tu pri židovskom skliepku na lavičke. Teraz je sám, hlavu
drží smelo hore a šimrikuje trstenicou, dobre, že idúcim oči nevypichá.„Toto je však náš?“ spýta sa Marína Žely, slovo „náš“ vypovedajúc ironickým zvukom,
odkedy je vo Vodňanoch.„Hej. Prečo vravíte?“„Len.“ Marína odstúpila, aby sa do nej nebúšil, alebo oči jej nevybil paličkou.„Čo sa mu odstupujete? Nech sa on!“ povie jej zlobne pani.Spoločnica niekedy ponižuje sa bez potreby, i včera Palovčíkovej — a tá je ešte nie
stará — bozkala ruku. Marína pozrela za seba, nevedela už, komu sa vystúpila, i chce
vidieť. Môj pane, taká je, ako ani nie tá, čo bola doma, pamäť ju hneď necháva i všetko
dobré.„Slečna, chcem vás upozorniť, aby ste sa krstnej mame neohlasovali v inej reči, toho ona
nechce.“„Ba aby nenapomáhala odrodilstvo i ona!“ ohlási sa pani, dopočujúc Želine slová. „Vy,
slečna, naveky druhou rečou trkocete, i do sklepu nejdete našou, aká ste vy naša
spisovateľka?“„A vy čo dobrého robíte pre našu vec?“ myslí si Marína a neospravedlní sa, čo paniu
nahnevalo. „Či držíte naše časopisy, či podporujete, ba ani čítať nechcete, čo naši napíšu,
je vraj sprosté… Vôbec, aké dobrodenia preukazujete? Keby ja mala vaše prostriedky, tisíce
sŕdc muselo by láskou o mne myslieť, taká dobročinná by bola, a vás neznajú nikde.“Šly popri židovskom skliepku. Marína oznámila, že si ide kúpiť dopisníc a známok, ale
vlastne chce byť aspoň na chvíľu od nich.Panej sa to veľmi nepáčilo, zaškúli na ňu, no dovolí, potiahnuc plecom.Vstúpila do sklepu, kde červenobradý Žid práve vadil sa so Židovkou, ktorá plakala,
sediac vzdorovite na stolci. Po maďarskom pozdravení Maríny spýtali sa lámano, čoho sa jej
páči.„Dopisnice a známky.“„Čoho, prosím, čo, listový…“ i drhne sa rečou, nijak nevediac vypovedať, a vidno, že
nerozumie nič, čo vraví Marína. Spýtal sa nemecky.„Známky a dopisnice!“ opakuje Marína v tej istej reči, ako by na priek každému.Žid spýtal sa po slovensky, a keď Marína staväla sa, že ani tomu nerozumie, zavolal si
na pomoc vyplakanú Židovku, hoci hneval sa na ňu, bolo vidno. Potom už spoločnými silami
obslúžili Marínu. Ona, vyjdúc na ulicu už mrakom zastretú a pozrúc letmo okolo, postála a
pozrela kúpené karty. Štyri pošle bratom a sestrám s vyobrazením tohoto kraja, a jednu,
najšpatnejšiu, obzerajúc, usmiala sa radosťou.„Túto pošleme Hurtovi!“ myslí si a odstúpi sa mladej dáme — dievčaťu, ktoré nosilo
klobúk ako čepiec pod hrdlom uviazaný. Pokladaná bola za veľmi krásnu. S ňou šiel mladý
človek čiernej tvári, vychudnutého tela. Tak predchodil Maríne, ako učiteľ vo fílii
bratovej. Mladý človek odetý bol v dlhom kepeni po členky, a s paličkou, ktorú prehyboval
ustavične v akomsi sladkom rozčulení. Usmieval sa a vravel:„Čakali ste ma? Môj Bože, keby ja o tom bol vedel!“Viac nepočula, prešli ďalej. I Marína pohne sa a ide v protivnú stranu, ako odišla pani.
Ešte chvíľočku nech je sama!„Hurtovi mám poslať kartu?“ myslí si a teplý letný vetrík kĺže sa jej po schudnutých
lícach. „Či je hodno zapodievať sa ním?“ On poslal jej krásnu kartu v jeseni z Mníchova.
Nikdy ju nevidel, nepozná ju, ani ona jeho a vraj: „Rôčok k rôčku čas už znatný, v plánoch
prešiel nenávratný.“ Zasmiala sa, keď ju dostala a zdalo sa jej to interesantným, ba —
zrovna páčilo sa jej. Ako dobre, že je niekto, čo zaujíma sa za jej časy, drží si ich v
pamäti a myslí na ňu ešte i v takom ďalekom kraji! Lebo ona nedbá o ne, ani o súd nikoho.
Taká šťastná je naveky, veselá, že všetko vidí v svetle jasnom a dobrom. I nedotknú sa jej
malichernosti kadejaké. Smiala sa, že i on myslí si, akú spravil zvláštnu múdrosť, keď
zadrapil sa do nej. Nech má radosť!Ale teraz tu v tomto živote vodnianskom, kde všetko cíti dvojnásobne, kde ju urazí
všetko, dotkne všetko veľmi, teraz bude sa hnevať i zato. Čo Hurtu a vôbec niekoho do jej
plánov i že čas už znatný? Azda je to nejaké previnenie? Ale Hurta — tak sa zdá — v svojej
roztopašnosti bez hraníc si myslí, že jemu všetko je dovolené. Ohó!„Čo je Hurta?“ spýtala sa na istej stanici dámy z toho mesta, kde on býva.„Hurta je maliar, pomýlený človek. V jeseni bol v Mníchove.“„Hľadať pravú cestu?“Dáma sa zasmiala…„Nepošlem karty, nebudem sa…“ Maríne zrazu zasekly sa myšlienky. Preľaknutá postála na
chvíľu a pozrie splašenými očami dookola. Proti nej ide básnik Javor. Už vracia sa s
prechádzky, obďaleč vidno jeho statnú postavu, odetú v sivom obleku. Ujsť i vrátiť sa
hanbila sa, pritom cítila i nejakú radosť, že ho vidí. Čím väčšmi blížila sa, tým väčšmi
búchalo jej srdce, a už budú z tvári v tvár. Všetka krv sbehla jej z líc, a dobre nespadne,
tak je preč. Pozrela na neho, ako na takého, ktorý má moc ju zničiť alebo pozdvihnúť, a
zbadá, že i jeho oči opreté sú na nej s myšlienkou. Prešiel popri nej bez slova, a Marína
prebehla tiež, rýchlo, ako omámená.„Ó, toto je predsa drahý, drahý náš!“ myslí si, strmo dýchajúc, a ide ako v opojení, ani
nevediac, kam. Slová volajú jej vnútri: „Obzri sa zpät, obzri, obzri!“Marína skrútla hlavu, ale v tej chvíli odvrátila ju zpät. Básnik, radosť národa i
chlúba, stojí a tiež pozerá nazpät, azda za ňou. Bože, na mizernú spoločnicu nervóznej
Bukovičovej, na ktorej smejú sa celé Vodňany, lebo si hlavu dolu drží. Líca vzbĺkly jej
hanbou, i ponáhľa sa rýchlo ďalej, ďalej.„Kde ste tak dlho, slečna?“ volá niekto na ňu, a ona zmizne.To hlas panej. Všetko očarenie zmizne z nej, iba ľaknutie a akási horúčosť potom obleje
ju od hlavy do päty.„A kde ste sa zachytili, nevidíte nás i dom tu? No, to je strašná vec!“Marína nevie, čo povedať, krotko pristúpi a sotrie čelo dlaňou.„Čo sa dáte toľko vyčkávať? Už by sme dávno boly šly spať. To je len pekne, počuje, že
už deväť dávno odbilo, a ona, kto vie, kde chodí. Jaj, slečna nepovie nikdy, kde chodí, ja
to nemusím vedieť, ja som v tom najostatnejšia.“ A vidiac v ruke Maríny karty, spýtala sa:
„Komu to budete písať?“„Sestrám,“ rečie priduseno Marína. Vidí sama, zvinila. Hodín síce nepočula biť, ale pani
Halmovej už tu niet. Načože šla dolu ulicou? Či darmo bude brať od panej plat? I cíti sa
veľkou vinníčkou.„A dnes od Hurtu dostali ste dopisnicu?… Chyťte tú lavicu, dnu ju preložíte so Želou,
nestojte! Či čakáte, že ju vezmem? Vy by ste nedbali… A kde ste sa s Hurtom poznali?“„Ja Hurtu nepoznám…“„Nuž tak prečo vám píše?“„To ja neviem. On mi písal ešte, keď som bola doma. Mena toho nikdy sme my ani nepočuli.
Tu som zvedela, kto je.“Ale pani nie je spokojná s odpoveďou. Čo nepovie, i čo jej písal? Ona chcela by, aby sa
so všetkým zdvôverila, ako matke, aby priľnula k nej, ľúbila ju, a hľa, kľampa, ako sa
zatvára do seba vždy väčšmi.„Ja nerozumiem, prečo by vám písal neznámy človek, či ako spisovateľke?… Skorože s tou
lavicou, nech tu nestojím!“Slečna neodpovie hneď; pani, zdá sa jej, tak nesrozumiteľne vraví nosom, že jej nikdy
nerozumie, iba keď pomyslí nad tým, čo povedala. Pani myslí si, že nechce odpovedať, i
hnevá sa a je nervózna preto. Lavicu doniesly do dvora, pani zamkla dverká, ony dočkaly ju
pri chodbe a pustily popredku na chodbu. Mocná, sladká vôňa zelenej kvetinky po chodbe hore
sa ťahajúcej zarazila ich. Z pitvora, ktorý bol veľký a maľovaný bordó farbou, vyskočil pes
červenej srsti, miláčik panej; ale vidiac ich, začal obšmietať sa okolo nich naradovaný.
Pani uteká do izby, len tak potriasa sa jej tučná postava. Žela beží za ňou a Marína
naostatok — keď bola kukla, či skutočne zatvorila kasňu v pitvore. Pani hodila cez plece
rozkaz Maríne:„Zavolajte Zuzku postlať!“Nevie, čo robily, kým nešly sa prejsť, že nepostlaly, aby do hotovej izby boly prišly.Svetlo zaskvelo sa v lampe, ktorú zapálila Marína dosť nezručne. Kto zná, doma ide
robota hladko, rezko, ale tu všetko robí sa so strachom, lebo pri každom čaká okríknutie
panej. Preto ide jej všetko netrebno. Kým Zuzka poodprávala postele, ona pozrela do každého
kúta, pod postele, za šifóny a kachle, každé dvere ešte raz, či sú dobre zamknuté, i v
druhej izbietke, cez ktorú sa vychodilo, či nieto zbojníka ukrytého, čo by ich v noci
zabil. Pani bola bohatá a bála sa o svoj život. Marína potom ide do kuchyne umyť sa, kde
mala so slúžkou spolu lavór, i Žela. Pani umývala sa v izbe. Keď bola do poly umytá,
pribehla k nej Žela.„Slečinka, choďte skoro do izby, ja musím si hľadať reklík.“„A čo sa deje?“„No! Krstná mama je sama, či som vám už nevravela, že sa bojí?!“„Aha!“ svitlo Maríne v hlave a beží dnu s tvárou do poly utretou.Pani stála na prostred izby, akoby v cudzom, obzerajúc sa.„Toto je ešte, obe vyjdú, a ja musím tu byť sama! Ale vás to, pravda, nezaujíma, vám ja
to darmo vravím, vám je to nič. Vy sa o nič nestaráte, o nič nechodíte!“Marína nevie rozhodne, čo si počať, iba čelo sotiera. Môj pane, čo sa jej stalo za tých
päť minút!„Áno, vy nedbáte o nič!“ vraví pani, ešte väčšmi rozhorčená jej mlčaním. „Žanka len tak
obskakovala okolo mňa. Čo mi na očiach videla, to spravila, vôľu mi hľadala. Vás do
všetkého treba nútiť, vy do ničoho nemáte chuti. Žanka i v noci, keď ma počula len pohnúť
sa, skočila, čo mi je. Vy spíte ako zabitá. Ja sa zobudím, a vy nie.“„Slečinka naozaj tuho spí,“ zastarie sa i Žela. Práve prišla s reklíkom a ponáhľa sa za
pravdu dať krstnej mame, a okrúhla jej tvár dostane výraz zľahčovania. „Ozaj, slečinka, či
ste počuli minulej noci muziku? Vyhrávali Božene Burianovie. Ako krásne hrali, jáj!…“„Tej noci?“ Marína utrie si čelo. Naozaj, nič nepočula.„No, hľa! Ani psa Skalákovho však nepočujete štekať nikdy?“Marína neodpovie, na čo pani prerečie popudeno:„Jaj, Žela, čože ty žiadaš od slečny! To je nie Žanka; tá sa dosť nazlostila, že ma ten
pes ráno zobúdza a nedá pokoja… Vám je to však jedno?“„Môj pane!“ myslí si spoločnica, a čelo sa jej perlí. Čo má robiť? Či má ísť zabiť psa
Skalákovho, či čo?„Ba kedy bude písať Žanka?“ pani začala melancholizovať. „Keď odchodila, dosť sa
naplakala, chuderka, i ja som ju rada mala. Iba zprvu, že bola taká čierna, ako Cigánča,
som ani hľadieť nemohla na ňu, taká mi bola protivná.“ Berie knihu, ktorú podávala jej
spoločnica s mučeníckou tvárou, a strojí sa modliť. „Hej, boly začaly jej byť Vodňany milé!
Keď išla po ulici — opeknela tu — alebo bola v okne, vždy v okne stávala, len tak jej
jastrily oči za každým pánom, ktorý prešiel… Zato som ju zunovala. Málka nebola taká, to
bolo statočné stvorenie, lenže veľmi zvlačkavé. Vše som jej na päty stávala, tak sa
vliekla, a keď hockedy v robote podprela si jeden prst o líce a zastala i myslela, myslela,
to som nemohla strpieť! Vše som skríkla: Čože je, slečinka?“ Kľaká k stolu, k modlitbe,
Žela ju nasleduje. „Tá bola tu iba za desať mesiacov; bola by zostala za viac, ale sama som
ju poslala preč. Často chorela mi tu na krku.“Spoločnica stála pri posteli opretá, nekľakla a nezúčastnila sa na modlitbe. Nemôže sa
tu modliť s paňou… Nemodlieva sa vôbec rada, keď cíti k niekomu nelásku alebo hnev, len keď
srdce je osvobodené od všetkých zlých citov. Panej hlas zneje veľmi pokorne a oddane. A čím
jej hlas zneje pokornejšie, Marína pozoruje, že jej srdce ostáva tým chladnejšie naproti
nej i modleniu. Keď dokončila pani čítanie, sklonila hlavu skrúšene na stôl do dlaní — tak
spravila i Žela — a modlila sa ešte tak chvíľku. Potom vstala rezko, pozrela koso na boku
opustene stojacu Marínu a odvrátila sa. Chytro shodila šaty so seba, zahasila sviecu, keď
Žela a spoločnica ešte sa ani nesobliekly — nech darmo nehorí, nemá muža, čo by na ňu
robil!„Kľúče sú tu všetky, slečna, a dvere ste pozamkýňali dobre? I tieto zamknite. A ráno,
keď idete von, taký buchot robíte, že sa hneď zobudím. Naveky viem, keď vstanete.“„No, a ja tak pozorne otváram,“ vyhovorí sa krotko.„Ah, slečna, vám je to nič, či sa mne robí nepríjemnnosť, či nie.“Marína zatíchne. Ostala tma, nevidno nijakého predmetu, ani panej tam v kúte ležiacej na
posteli, ani jej nik nevidí. Ah, ako dobre! Môže ako mak myslieť v pokoji… a žiada sa jej
myslieť nevýslovne, a myslieť o smutnom. Vie, iste vie, že Edmund, len čo počuje, že
odišla, odvráti sa od nej…„Slečna, písali ste Hurtovi?“ ozval sa ešte hlas panej.„Nie, nepísala,“ odpovie Marína a myslí si: „Nepísala, ale budem písať… čo asi?“Skloní hlavu a zatvára oči. Také ťažké sú jej víčka, že ich nevládze držať otvorené.
Hneď spadnú jej na oči.„Pôjdete i vy na Barnabáša na Lehotu?“ spýta sa pani.„Ak dovolíte, milosťpani.“„Ako chcete… Povolaná ste, však?“„Áno, vraveli… i Cyril volal.“„Ten Cyril,“ myslí ďalej s tou istou ubitosťou — muž Elenin, ktorá ju dopravila sem. Ah,
Elena! Bola u nich už, videla ju po desiatich rokoch obtočenú deťmi — pravda, krásnymi — a
zľakla sa jej. Môj pane, či toto bolo to kvetúce, krásne dievča, čo sme ospevovali s bratmi
a sestrami? Veď zdá sa ako ani nie tá, ale cudzia, akási druhá, taká zničená. Cyrila videla
len dva razy, kým sem neprišla. Teraz prichodí často sem do domu na chvíľku, len na
chvíľočku, a ide — kto zná, prečo tak uteká. Nepremenil sa, len stučnel. Tie isté
červenkasté fúzy, belasé nežné oči, hodvabná reč… Ale čo Hurtovi písať? Takto: „Viac
dopisníc nepríde? Ja čakám, lebo, ako vidím, vy ste veľmi duchaplný človek…“ Tu usmeje sa,
ale smiech rozíde sa jej po celej tvári vo chvíli. Zasa padajú víčka a sen rúti sa na ňu
mocou. Trhne sa naľakaná, už zaspáva. Pre pána, veď chcela hore byť, alebo spať len tak
podľa vôle panej, slabo, aby počula, keď budú v noci vyhrávať Božene Burianovie i psa
Skalákovho brechať.„Jaj!“ trhne sa opäť zúfale, keď zbadala, že zasa unikol jej život a pritláča ju sen,
pred ktorým mizne pani s prísnou tvárou tam v druhom kúte a Žela i Vodňany, smejúce sa na
nej, i Javor i Edmund.*V meste od rána neprestal hrkot a šum. Koče bežia jedno za druhým, jeden dnu, druhý von
z mesta, a zelené šalogátre na oknách Bukovičkinho domu sú už celé zaprášené, hoci jej je
to veľmi nemilé. Ona i Marína sberajú sa na Lehotu, kde kňaz — rodina Bukovičovej — slávi
dnes svoje meno; ale prvej pani obliekla sa na jarmok. Spoločnica zatým berie robotu a
šije. Tvár jej je úzkostlivá, ako vždy v tomto dome. Na Lehotu už ani sa jej tak nechce
ísť; zdá sa, že ju i pani neberie celkom vďačne — práca sa zamešká; ale nevie doista, tak
nepovie nič, bojac sa zahriaknutia. Lebo, čo tam bude robiť? Vôbec nijako nevie sa vžiť do
svojho položenia, ako sa chovať…Žela, len čo pani odišla, poometala knižky a sobrala sa do okna k Maríne, i hľadí von na
koče a ľudí, sedliakov, hmýriacich sa po ulici v dlhých vyšívaných halenách.„Slečinka, dajte, učešem vás.“„Načo? Dobre mi je i takto.“„Ale táto vaša frizúra nie je pekná. I krstná mama povedala, že sa tak teraz nik nenosí.
Nie je v móde.“„To som vedela, že sa ty nezdržíš, aby si sa do mňa nedrapkala,“ pomyslí si Marína a
povie:„Teraz je móda česať sa, ako sa komu páči. A z mojich vlasov nedá sa nejaká krásna
frizúra spraviť, keď mi vyšly, čo som bola v jeseni chorá. Nechajte ma!“ i odtíska ju od
seba.Nech príde pani a vidí, že sa šitie nesporí!„Veď vy môžete zato šiť! I krstná mama povedala, že by ste sa mali inak česať, nie
celkom navrch ten kontík.“„Nie, odíďte! Tu je mne takto celkom dobre.“Spoločnica je bez vôle. Načo by sa tu parádila, keď je iba spoločnica a ani sama nedbá o
nikoho? Keď bola doma… No jednako dala sa nahovoriť a Žela učesala ju podľa najnovšej módy.
Keď pani prišla s jarmoku, Žela ju hneď upozornila na hlavu Maríninu.„Veď už sa obliekať načim,“ rečie pani, bokom pozrúc na ňu. „Čo ste sa vy už
neobliekli?… Mne prichystajte tie hodvabné šaty čierno-biele, spodnú sukňu, tú s garnírom —
vyšívaná je nie čistá, zaiste mi ju Žanka nosila, bola práve tej výšky, čo ja. A kľampa,
ani nepovedala, že by sa bola oprala. A vy si ktoré vezmete?“„Ružové mi dobré budú, milosťpani?“„Dobre!… Žela, pozri, či to už nejde Krimský?“ S tým maly ísť. „Slečna, nestojte,
doneste mi šaty a i vy sa obliekajte. Mňa Žela obslúži.“Spoločnica, ktorá by tiež bola chcela pozrieť oknom, vybehla, zabudnúc si kľúče na
stole. Vrátila sa pre ne so strachom — a naozaj, pani zbadala jej chybu, a čelo mračí,
zaškúliac na ňu koso. Prichystajúc panej šaty, klobúk, črievice a iné, svoje šaty vyniesla
do kuchyne. Chcela zatvoriť, jednou rukou rozpínajúc šaty, aby skôr bolo, keď počula kroky
na chodbe. Pričkala vo dverách — zabudnúc, že nesvobodno postávať — a vyzrela, kto ide. To
už naozaj Cyril Krimský, farár z Brezín, muž Elenin, čo ju sem dopravili. Odetý je
elegantne, v dlhom kabáte čiernom, a kráča rezko, čo veľmi pristane jeho trochu hrubej,
stredne vysokej postave. Tvár, na ktorej belasé oči svietia nežno, mu je okrúhla, plná. Ide
s chlapcom, Janíčkom sedemročným, a boli privítaní Mogusom, ktorý, naježiac srsť, oddal sa
do nich. Marína chytro chcela im na pomoc, keď zamotala sa do šiat. Cúvla zdesená zpät a
rýchlo zapäla šaty. Cyril ju však zazrel a prišiel k nej. Ona zastala si do dverí, aby
nemohol dnu a nevidel rozkladené šaty na posteli Zuzkinej.„Dobré ráno, Marienka!“ zavolal jej, a hlas jeho zneje nežne, skoro maznavo. Pozrel na
ňu s úsmevom, kde stála vo dverách zaseknutá a nepohla sa ani von, ani dnu. „Čože si taká
strápená, azda plačeš?“„Ó, to už nie!“ smeje sa ona, dávajúc mu ruku zo dverí. „Bukovičová je v izbe, choď ta…
nech sa ti páči.“„Už oblečená?“„Nie… pravda!“ i nevie, čo mu má poradiť.„Ale na Lehotu ideš i ty, Marienka?“I pohladí jej tvár. Oni doviedli ju sem, a taký zúfalý výraz má, že je žiaľ na ňu
pozrieť.„Pôjdem… Ale nech sa ti páči dnu — tam do stolovej,“ núka ho a tvár ostane jej ešte
zúfalejšia.Odtisne jeho ruku. Ešte je v domácich šatách, príde pani!„Idem do sklepu, Janíkovi kúpiť šnúročku na klobúk, kým sa oblečiete. Prišiješ mu ju,
však, Marienka?“„Áno, vďačne; len choď, už, choď!“„Ale, čo ti je?“ diví sa Cyril, hľadiac na ňu. „Ako ma posiela… ja nejdem!“Pre pána! Tvár spoločnice skúpa sa v pote. Ešte je ani preobutá, ani oblečená, a on sa
nepohýňa! Nazdáva sa, že je v dome, kde sa žije po ľudsky?„Choď už, choď, choď, prosím ťa!“Cyril sa namrzel. Kto zná, čo jej je. Oblieva sa potom a je ako nie pri sebe. Keby ju
aspoň oni neboli sem doviedli! Siahol rukou na jej líce, potom s nedobrým výrazom odvrátil
sa a vyšiel.„Idem do sklepu, oblečte sa dotiaľ!“ zavolal z pitvorných dverí.Marína trhá so seba šaty a druhé mece na seba. Pot leje sa jej s líc, ako keď v úpeku so
Zuzkou pleje v záhrade. Ešte driek zapäť, ten nemôže si sama, a nikoho tu nieto. Ešte
topánky preobuť, a už čuť kroky po pitvore. To nie Žela, to je ona!Dvere kuchyne sa otvorily a v nich zastala pani, tuho posťahovaná a odetá v elegantných
hodvábnych šatách. Pozrela po spoločnici koso. Jej ružové polhodvabné šaty nezdaly sa jej.
Sú pri hrdle kúsoček vykrojené, a teraz nosia sa goliere také, čo i uši zakryjú. A všetky
jej šaty sú také…„Tu máte tieto peniaze,“ vraví jej nevľúdnym hlasom a podáva; „ja mám malý vačok na tých
šatách, vytratila by ich. Vezmite ich vy, ak mi budú treba, akže sa budem hrať v karty. No,
berte!“ skríkne nervózne, keď Marína dlho nemohla si najsť vrecka a potom nemohla doň
prísť.Podobizeň Edmundova je v ňom, i dnešná karta od Hurtu — vlastne list.„Načože mi to dáva?“ myslí si medzitým, ako ich kladie do vačku. „Veď pani nikomu
nedôveruje, nikomu neverí, nedrží za statočného nikoho, upodozrieva zo zlého každého…“„Tu bol Krimský i s chlapcom?“„Áno, bol; šiel ešte do sklepu.“„Ako banujem, že som nenajala koč. Teraz on musí sedieť pri kočišovi. Či ma to hnevá!“„A keby aspoň ja nešla!“ myslí si spoločnica.„No, len sa skoro, aby sme aspoň raz nečakali za vami! Tomu chlapcovi doneste z toho
pečiva; i sebe vezmite i Žele. Ja nechcem, ja nemusím jesť, len si vy vezmite… A kde je
Zuzka od toľkých čias? Kľampa, už zasa klebetí niekde!… Na chrbát sa vám zapínajú šaty?
Dajte!…“„Nie, nie… Ruky bozkávam; veď mi Žela zapne,“ vetí chytro a uteká zľaknutá popri nej do
izby.Keď do izby prišla, zabudla, načo je tam, i všetko, čo jej vravela pani. Zastala ako
stĺp.„Ak sa ja nezbláznim tu, tak sa môže nik,“ myslí si a vracia sa nazpät k dverám. Koľko
ráz, ba naveky robí sa toto s ňou a musí sa dva razy spytovať. Či div, že pani ustavične
žehre, je nervózna a nespokojná s ňou? Sama je vina. Vidno, nesúca je na toto, i čo
nesedela doma, keď je nič z nej? Keď otvárala dvere znova, prišlo jej na um, čo jej bolo
naručené, i slová panej: „Ja jesť nemusím, len vy jedzte!“Spoločnici vpadlé líca sa zapálily. Vezme pečiva pre chlapca na tanierik a i Žele.„Na hrdlo si niečo nevezmete, slečna?“ spytovala sa jej Žela, keď jej priniesla.„Nie, nerada nič,“ odvetí Marína. „Ani nikdy nenosievam.“„Ale je to nie pekné také holé,“ pokrčí nos Žela. „I krstná mama povedala!“„Môj pane!“ rečie netrpelive Marína, „že vás tak interesujem. Ja by nedbala o vaše
hrdlo.“„Ja vám len dobre chcem. Viem, že i krstnej mame sa takto nepáči.“„Dobre je to… tu dobre mi je i tak!“A nedbajúc o Želu, ide k panej, aby ju nečakala. Človek naostatok všetko zunuje.V pitvore bol už i Krimský s chlapcom. Shováral sa s paňou, ktorej tvár bola
prívetivosťou zaliata. Ako mak napred nahnutá šuchala si ruku o ruku, a vravela ľúbezným
hlasom.„Javor nechce ísť na Lehotu, pomyslite si! Ten uťahuje sa až priveľmi. Vraví, že táto
spoločnosť nie je pre neho. A veď prídu ta hostia i z Michala! I Markovský povedal, že tiež
nepôjde; ale to neverím. Ten by chybel! A Skalák pôjde?“„Nie; má akési pojednávanie v súde. Keby to zajtra, že by šiel.“Tu videl ísť Marínu z chyže, šiel proti nej, oddajúc jej šnúročku s prosbou, aby
prišila. Marína vzala a šla do izby prišiť.„Len skoro, Marienka!“ privolala jej pani láskave, čo spoločnicu zle dotklo akosi.Pani v prítomnosti Krimských vynechávala i slovo „slečna“.O chvíľu sadli na koč. Pani so spoločnicou, on s chlapcom a kočišom na kozle. Cez mesto
ledva sa predrali, tak bolo naplnené jarmočníkmi. Čas bol jasný. Pani so spoločnicou málo
sa shováraly. Pani nevravela. Ba, bude ona spoločnicu zabávať, rozvrávať! Marína zas sedí
ako na ihlách; obanovala zo srdca, že ide. Mala by rozprávať, cíti; ale čo? Nevie zhola nič
vravieť tej, ktorá, nech len ústa otvorí, karhá ju a o ktorej cíti, že azda, ako na
predošlú Žanku, ani hľadieť nemôže na ňu. Prišli ponad rieku na výšavný most. Ani nepočuť
šumotu vody, tak vysoko je most nad ňou; no aj ide si tá voda celkom pohodlne, prevaľuje
sa. Voda je krásna, čistá a plytká. Spodok jej, posiaty drobnými čistými skalkami, vidno
ako v potoku. Len kde-tu hĺbka čierna. Keby bola doma, ako by sa jej to veľmi páčilo.
Predsa i tu riekla:„Aká podivná, zvláštna rieka je toto!“Pani má tvár odstrkujúcu. Mlčiaca spoločnica, potom jej namáhanie riecť niečo, ktoré
zbadala, zasa otázka jej naplnily ju hnevom.„No, predsa jesto niečo, čo sa vám tu páči,“ odpovedala. „To je niečo nové!“Spoločnica odvrátila oči na hory. Teda či vraví a či mlčí, panej je všetko odporné. Ešte
niečo povie predsa:„Včera, keď som záplatky hľadala na ten sivý kabát v izbietke na povale, videla som v
jednej škatuli vyšívané záclony. Aká krásna robota! Či i to Žanka robila?“Tu sotrie čelo, odhrnúc nepríjemnú myšlienku, čo jej pri tom na um prišla. Totiž
včerajšie hľadanie záplatôk otrávila jej pani, ako si ona myslela. Prišla ju pozrieť, a
práve vtedy, keď ona nehľadala, ale išla pozrieť výšku z okna na ulicu a myslela si, aký
asi musí byť vysoký tento dom, keď ľudia po ceste idúci sú ako deti, a ako by sa naisto
zabila, keby spadla ztade. Azda i to dopálilo paniu. Aby každému na krku sedela! I obzerá
sa po izbe a zazrie v kúte na žŕďke visieť klobásy.„Slečna, a viac klobás už nieto?“Slečna rýchle obrátila sa a pozrela na ne. Nevidela ich dosiaľ. I to je opatera!„Hádam nieto viac…“Hádam! A kto tedy má vedieť? Načože ju drží?„Mne sa zdá, že by ešte malo byť viac; vám sa nezdá?“„Kde by sa boly podely?“ vraví Marína a cíti sa prepodivne, že jej i tvár zahorí. Či ich
ona podieva niekam? „Sem mačka nemôže prísť!“„To nie; ale mne sa zdá, že by ich malo byť viac.“„Nik sem nechodí, iba ak ja!“ povie Marína a odvráti tvár.Viac už nepovie nič, nech si pani myslí, čo chce…„Aha, tie záclony, slečinka? To som ja robila v tú zimu, keď môj drahý, dobrý Janíčko
umrel. To ste si mali dobre pozrieť! Ah, veď ja vtedy, kde som si sadla, tam som sedela a
plakala. Iba robota a modlitba čo mi daly trochu útechy.“I utrie si oči. Nemohla nikdy smrti svojho muža bez sĺz spomínať.Spoločnica mlčí, akosi trápne dotknutá, a myslí: „Neplačte predo mnou, nehodno je.
Súcitu u mňa nenajdete, zabíjate ho vy sami.“„Veď mne bolo i dobre, keď môj drahý, dobrý Janíčko žil. Tak nebolo ani jednej panej vo
Vodňanoch; ale mala som i závistníkov dosť. Všade ma so sebou bral, ešte i na to pivo večer
— bezo mňa nikde! Teraz načo je môj život? Radšej by i ja tam bola, kde on! Veru, slečinka,
bol u nás život inakší, ako teraz. Zábava za zábavou; každý deň tance, muzika, lebo i on i
ja radi sme mali spoločnosť.“Zakašľala ako mak.„To, čo ste mi odniesli kabátik na Bralci. Preto kašlem, tam som prechladla,“ myslí si
spoločnica a čaká, či naozaj to povie pani.„Dosiaľ mám ten kašeľ! Slečna, to ste vy na príčine, že som prechladla,“ rečie pani
rozhorčeno. „Vzali ste mi kabátik so sebou a šli po skalách skákať. Neprišlo vám na um, že
môžem prechladnúť!“Spoločnica neodpovedá, len skloní hlavu a myslí si:„Cez deň raz zakašlete, a už také strachy! Veď teraz vravíte, že váš život nemá ceny, a
jedného zakašľania sa bojíte!“ —„Ešte ďaleko je lehota?“ spýtala sa úctive.„Jáj, vy by ste však už chceli, aby ste tam boli! Počujete, pán farár, Marínka sa
spytuje, či je ešte ďaleko Lehota?“Cyril sa obzrel a usmial.„Ešte jedno tri kopce, Marienka. A veď sú u vás ešte ďalej dedina od dediny!“„Ó, nazdávate sa, že ja naozaj túžim čím skôr tam byť,“ myslí si Marína; „banujem, že
idem. Čože ja tam budem robiť? Platená slečna! Ja len aby som nesedela už s paňou, ktorá ma
nemôže vystáť.“Prešli dedinu, kde bývala Želmíra Burianovie, ktorá je teraz chorá. Počula od panej, že
tu bola učiteľkou, a to bolo jej nešťastie. Ani nedokončila školského roku, ochorela a deti
po dedine behajú bez školy… Z tej dediny vyšli k železničnej ceste, kde bola i vozová.
Potom ešte jedna dedina a konečne Lehota. Na rovinke vidno ju rozprestretú so zelenými
stromami a dvoma vysokými vežami. Krásne je i tu; kde pozrieš, všade bujné polia. Keby
nebola Marína spoločnicou.Prišli do dediny a zastali pred farou, kde sosadli. Podivné, že hostí čakajú a bránu
držia zavretú. Tam stretli sa s dvoma pánmi. Jeden z nich predstavil sa Maríne ako doktor
R. Druhý bol vodniansky farár; tohoto už poznala i z kostola, i chodieval k panej každý
týždeň.„Mohla som doma sedieť!“ myslí si Marína, idúc za paňou do domu. „Čo ja budem tu robiť?
Ja nepatrím sem…“ I cíti, že sa hanbí, lebo je spoločnicou panej. Všade cíti ťarchu svojho
postavenia, ktoré nie je pre ňu, vidí po nečase. Platená slúžka panej! I zdá sa jej, že ju
každý môže potupiť. Ona azda má iba na strane stáť, ani nevravieť, iba keď ju oslovia.
Vôbec nevie, ako sa chovať, i cíti sa, ako by ani nepatrila medzi hostí.Zaviedli ich do izby, kde Božena Burianovie, neter domácich, utierala taniere a dávala
na zakrytý stôl. Bola odetá v bledo-belasých šatách hodvabných a jej tučná ružová tvár
zdala sa ako rozkvitnutá ruža, najmä pri mizernej Maríne. Keď sa usmiala, zablysol sa jej
jeden zúbok so zlatou záplatkou, čo zle sa dotklo Maríny. Domáca pani vysokej postavy a
sivých pekných očú bola černoodetá, s lilavou vložkou a čipkami napredku. Živo chodila
okolo Bukovičovej, sberajúc jej klobúk nežne s hlavy. Riekla i Maríne:„Složte sa, slečna, i vy tam v druhej izbe.“„Ďakujem!“ odpovie Marína zdvorile.I zdá sa jej, že domácej panej slová boly len tak cez plece povedané, ako takej
podlejšej.„Hlúposť bolo prísť…“ myslí si.„A kto je už tu, Olinka moja?“ doptáva sa Bukovičová a celá je oživená.Nakláňa ľúbezne svoju postavu vpred, ruky šuchá jednu o druhú a usmieva sa, milo
prižmurujúc oči. I celá je pútavá, že spoločnica mimovoľne musí sa jej prizerať. Prečože je
nie takáto naveky, veď takúto musel by každý milovať!Prišli Dubákovci, senior Drozd i štyria páni z Michala. Balko je tu od včera… príde gróf
Madnický, i podžupan. Popoludní Kotrušovci.„Kto prišiel z Michala?“„I Vilinský je tu.“„Hej?“ i skladá si všetko a ide do druhej izby shovárať sa.Spoločnica pri mene Vilinský obrátila zvedave tvár, obliatu radosťou a plnú očakávania.
Je hrozne zvedavá, musí ju za to ešte pokárať; chcela by všetko vedieť.„Povedz mi, Olinka, príde i Burian?“„Švagor sľúbil sa len pozdejšie; ale mať moja i Božena sú tu od včera.“„O Žele čo si počula, je lepšie? A ten Voliak ju vezme, Olinka?“„Kto vie, ako je. V nedeľu, keď som, tam bola, zdala sa mi lepšie.“„Ako ju ľutujem, chúďa!“ i šuchá si ruku o ruku.Marína dala sa hneď pomáhať Božene prikrývať stôl, mysliac si, že je to teraz i jej
povinnosť. Medzi shováraním sa s ňou myslela si radostne: „Tak tu je i Vilinský?!“ Kto by
si to bol myslel, že príde čas, kde vidí všetkých zvláštnejších ľudí národa. Toho Ela
nedosiahne doma! Len či je i tento taký milý, ako Javor?… Už sišla sa s Javorom, bol raz
panej na narodenie vinšovať, v jeden podvečer. Ona zametala veľkú izbu hosťovskú — bola
sobota — keď pani, ktorá sedela na chodbe, voviedla ho dnu. Tvár zahorela jej radosťou i
zahanbením: prachu narobila v izbe, a ide on! No zabudla, že je ona platená posluha panej,
ktorej netreba sa miešať do ničoho, len čakať, — a ide mu v ústrety, ako by bola doma.
Pani, vážna a, ako obyčajne, mračná, predstavila ich. On podržal jej ruku a vraví:„Teší ma, slečna, že vás môžem v našom kraji vidieť. Len by si prial, aby ste ostali
medzi nami čím dlhšie…“Ešte vravel i viac — zdá sa, že je samá dobrota ku každému; ale nepamätá sa, ani vtedy
nepočula, lebo kým vravel on, myslela ona:„Jaj, Bože, či musíš mi aj ruku držať, kým vravíš?“ i oblieva ju horúčosťou blaha.
„Nezaslúžim ani, aby si blízko prišiel ku mne!“ Keby aspoň pani nestála tu. Zaiste jej je
to ani po vôli!… Ale, ako nečakala, pani zavolala ju i do salóna, kde zaviedla svojho
vzácneho hosťa k pozlátenému stolíku.„Aj Vilinský, aj Vilinský! Ten, ktorý pomenoval ju raz v liste, keď pýtal prácu od nej:
„jedna z najlepších síl…“ Hľa, Ela doma predsa nezažije, aby ho videla. Čakaj, budeš
závidieť.“ Ako dobre predsa, že prišla do tohto kraja!… Či neprišiel i redaktor časopisu do
ktorého ona posiela svoje práce?„Nie, nie, ten nech nepríde!“ myslí zrazu, keď boly cez izbu prešly dve panie s domácou
beztoho, aby sa jej prihovorily len slovom alebo len pozrely na ňu. Nie teraz, keď je v
tomto stave poníženia. Keby bola doma!… Keď stôl bol prikrytý, Marína išla k oknu pozerať
na kostol, tam v záhrade stojaci; potom vyšla i ona za Boženou. V pitvore zastala,
poobzerajúc sa. Nad dvermi nápisy videla minule, keď bola tu naprávať domácej panej šaty,
čo jej krajčíri zkazili, výpovede z Biblie na čiernych tabličkách. To páčilo sa jej veľmi;
zaiste je toto dom kňaza, aký má byť!… V kúte medzi stolovou a pánovou izbicou postavený je
podstavec s kvetmi. Plné sú tri poličky v ňom a kvitnú všetky rozmanitými farbami. Založiac
si ruky, hľadela na ne, mysliac, ktorý bude si pýtať od domácej panej, ktorú rada. Potom
pozrela hore: na izbe domáceho pána vrzly dvere a z nich vyšiel vysoký pán, s dlhou čiernou
bradou, v šedivom obleku. Marína zdvihla hlavu a srdce zabúchalo jej nečakane.„To je Vilinský!“ myslí si zrazu a čaká, čo stane sa ďalej.Pán pozrie ju celú, trochu potisne klobúk na hlave a rečie:„Dobrý deň!“„Dobrý deň,“ odvetí i ona a hľadí, nakloniac hlavu, akosi podivne za ním, ako odchodí.Páni sú v záhrade, počula od Boženy, ide k nim. Marína siahne si rukou na čelo, stojac
nepohnute, a divne, zle, veľmi zle sa cíti.„Iste viem, že je to on!“ zašeptala, hryzúc si pery, aby ju slzy nezalialy.Do pitvora prišiel pružným krokom jasnej, prívetivej tvári mladý človek. To je teolog
Balko a rodina domácich. Už ho videla a počula o ňom. Bol u nich raz a jej ostalo v pamäti,
že choval sa k nej, ako doma sa chovávali k nej mladí ľudia: úctive a priateľsky. Teolog
Ján niesol krčah a pohár. Mal vyšívanú košeľu a v gombíkovej dierke klinec, pripätý od
Boženy. V kúte stál súdok piva v šafli vo vode, a on, pozdraviac sa s Marínou, kľakol k
nemu. Nacedil do pohára a okúsil.„Dosť je už studené,“ hovorí, „môže sa piť. Bude sa vám páčiť, slečna?“„Nie, ďakujem, nepijem,“ odpovedá ona, idúc bližšie sa dívať.A smejúc sa, chce vravieť, že pivo chutí jej ako atrament. Však príde jej na um, že je
len spoločnica, i nerečie nič. To je otázka, či sú jej žarty dovolené… I zmizne jej s líc
úsmev a odstúpi, kde stála prvej.„Ba budete aspoň trošku, to osvieži v tej horúčave. I vy ste unavená. Však bude sa vám
páčiť?“ i berie sa pre čistý pohár, čo ako odopiera Marína.„Nie, nie!“ spoločnica sa zachveje netrpelive.Čo jej nedá pokoj? Teolog Ján doniesol pohár, nacedil a podal spenené pivo Maríne,
poučiac ju, ako treba odrazu vypiť. Vzala ho, nechtiac viac robiť komédiu, a odpila.
Chladný mok zvlažil jej vyschnuté pery a hrdlo, ale neodpila veľa.„Však občerstvuje?“„Áno, ani nebola by myslela. Ďakujem!“ odpovie a, nechtiac tam byť ďalej, odnesie
nedopitý pohár do kuchyne i ostane tam.Kuchyňa preplnená je kuchárkami a posluhovačkami. I domáca pani vydáva rozkazy, dozerá,
a okrem nej jedna stará pani — jej mať. Tá prišla k Maríne, kde kládla pohár na okno, a
spýtala sa jej, či je ona od Bukovičovej.„Áno, Marína Majtáňová.“„A ja som mať domácej panej, rodina Bukovičovej. Jej muž bol môj brat…“Po dlhšom rozhovore dobrodušná pani povie ešte o Bukovičovej:„Hádam už zanechá smútok. Veď už, chuderka, dosť sa nažialila.“„Nie je taký život pre pani Bukovičovú, aký vedie,“ vraví Marína a zahryzne si do pery.Ľaľa, ako sa bude vážne starať o život panej, súdiť! Kto zná, či je to nie urážka od
nej, tá smelosť. I pozrie na starú tvár panej, aká je.„Ja si tak myslím, že je ešte nie pre ňu ten spôsob žitia, aký vedie,“ napraví sa
skromne.Stará pani usmiala sa dobrotive.„Hej, pravdu máte. Veď ona už azda zanechá ten mníšsky život. I čas je. Dva roky minuly,
ako umrel brat Janko…“Marína hľadí otvorenými dvermi do pitvora, kde teolog Ján vynáša fľaše piva za fľašami
do záhrady.„Môj pane, ako pijú tí páni naši!“ myslí si zarazená.„Dva roky, áno, že dva…“ rečie panej, ale je nie tam duchom.Díva sa do pitvora prekvapená úplne. Aha, ctihodný, pekný a mladý Markovský shodil kabát
a tak, iba vo veste, nosí usilovne s teologom pivo do záhrady.Kuchárky, ustavične ochutnávajúc jedlá rad-radom, oznámily, že je obed už hotový. Domáca
pani i Božena s Marínou šly rozdávať polievku. Teologa poslaly pre pánov do záhrady. Keď
poslaly pre nich ešte asi troch poslov a polievka už temer vychladla, začali prichodiť.
Tváre sú im spotené — je horúce — a ustaté akési. Prvý prišiel jeden, ktorého, ako sa
zdalo, uctili veľmi a odstupovali sa mu zďaleka. Je vysoký, dobre vyrastený a tučný starší
pán. Už videl, ako sa zdalo, všetkých, iba Maríny nie, lebo berie sa rovno k nej.„Gróf Madnický,“ vraví a podáva jej ruku.„Čo, gróf?“ Marína sa zmýli, dajúc mu ruku, a vypovie svoje meno skoro neslyšateľne.
Iste nevie, že je ona iba spoločnica, keď prišiel k nej.Panie vzaly ho so sebou a on rezko, bez ceremonie sadol na vykázané mu miesto. Na pravý
bok od divána k farárke zo Švetíc. To bola vysoká kostnatá dáma prívetivej tvári, ale nie
peknej. Marína videla, ako pred chvíľou shovárala sa s Bukovičkou o nej a Bukovička
povedala: „Hodná, zdá sa.“ Podivné, že nič špatného.Za grófom prišiel lekár, kňaz Markovský, už zasa v kabáte, a druhý čiernych očú ako
uhoľ, potom jeden letavý, strednej výšky, nepokojných akýchsi pohybov. Týchto rad zavŕšil
nízky mladý človek, ktorý ustavične trhal sebou, odstupoval sa naveky a zostal v kúte.„Ozaj, či je i toto náš?“ myslí si Marína. Ale nemá na tvári sebavedomého a hlavatého
rázu, ktorý tak často vidno u našich. Stojí pri dverách a s veľkou ochotou skacká i
vystupuje sa ostatnému húfku, za ktorým ukázala sa i hlava statne, ako dub vyrasteného
domáceho pána, prevyšujúceho o hlavu všetkých. Toto boli štyria páni z Michala, medzi nimi
i pán s čiernou bradou.„To sú Michalčania,“ šepla jej Božena, odvolajúc ju do bočnej izbičky, kde bolo prikryté
deťom, domácim a jej, lebo poprosila ju Božena pomáhať pri obsluhovaní.Na žiadosť Maríny pomenovala Michalčanov po mene. Černobradý muž je naozaj Vilinský; ale
redaktor, ktorého sa bála Marína, neprišiel.Marína sadla si na miesto proti dverám, a tvár jej sa celkom premenila. Pozerá po
štyroch pánoch radom, a dych zatajuje sa jej. Hľa, ľudia rozdielni, inakší! Treba ich
obzrieť dobre, aby si ich zachovala v pamäti. A, prizrúc sa Vilinskému, pocítila opäť ten
ťažký cit, ako v pitvore, keď ho videla. Tvár jeho má výraz veľkej bolesti a utrpenia. Toho
nečakala, hoci vedela, že býva naháňaný po súdoch a žalároch; ale on je ducha inakšieho,
stojaci nad inými, i nad slabosťami. A tu, hľa, človek, ktorého tvár skrívila muka.
Odvrátila sa rýchlo a zohne sa nad polievku, miešajúc ju a nevidiac do nej pranič pre slzy.
„Oh, tí, tí…“ šepce a nemôže najsť slova dosť špatného pre tých, ktorí ho trýznili…„A Cyril je kde?“ prišlo jej na um, i obzrie sa zasa k hlavnému stolu. Tam sedí pri
malom človeku, čo šklbal sebou, na konci stola. Tam zas sedí gróf, pri boku farárky zo
Švetíc, a ledvaže zjedol polievku, vstal ako taký, čo predok má viesť, vzal pohár a začal
pripíjať hostiteľovi v nemeckej reči. Druhí začali poháre nalievať ochotne a fľaše
vyprázdňovať. Teolog Ján ponalieval i tam pri súkromnom stolíčku a sadol s veselou tvárou,
že bude počúvať. I on má oči liskavé a líca rozohriate — možno, lebo Božena mu je na
blízku, sedí naproti, blaho to robí. Ani nepočúva naozaj, ale hľadí na ňu ustavične a šepce
jej. Marína musí sa zasmiať, keď pozrie na nich, i chráni sa hľadieť v tú stranu. Poháre
zaštrngaly a potom nastala tichosť, každý pil. Mladý človek s vyholenou tvárou, ako kňaz,
pil a pozeral do izbičky ponad pohár na Boženu.„To je velký figliar,“ riekla ona Maríne, „s tým nehodno dať sa do reči.“Za polievkou doniesli hovädzie jazyky s makarónmi. Nasledujúci rečník začal toast na zlé
jazyky, najmä na jazyky testín. Veľa smiechu ozývalo sa, kým vravel.„Je to už zunované pri ňom,“ rečie Božena Maríne. „I do novín napísal besednicu o tom;
nečítali ste? Pani Veličná, tiež testiná, sa i vyplakala od toho.“„Čo, plakala? Haha!“ zasmiala sa Marína mimovoľne.Jej toast páčil sa veľmi. Zas zaštrngaly poháre. Marína, keď si štrngla, k vôli Božene a
teologovi, zachlipla z vína tiež a pozrela s túžbou na Vilinského. Má bolestnú tvár, ako
prvej, nevraví nič, len jie, ani sa nestarie do nikoho. Pri ňom sedí mohutný pán, už
starší, s lysinou na temeni, ten nejie. Výraz tvári má naozaj ako nejaký vodca a oči akési
divné, neobyčajné. Nie, nedá sa to vysloviť, aké sú to oči. Ani nepije, ani nejie, ale
hľadí — s podivením zbadala Marína — na ňu. Obrátila sa k teologovi — Božena vyšla do
kuchyne — a spýtala sa ho, kto je to.„Ten, čo sedí pri tete Bukovičovej a Vilinskom? Advokát Čierny…“„Aha, ten čo… čo tak krásne, energicky a ohnive bránil Vilinského? Teraz vari i jeho
poženú pred súd.“„Áno.“„Môže i seba brániť. Vie!…“Zasa vstal iný rečník oslavovať domáceho pána. Po hlase poznala Marína, že je to Cyril.
Za tým Markovský, ktorý nosil pivo do záhrady bez kabáta. Začal, ako farári, s písmom. „Ty,
ako človek; ktorý si spravil večeru, pozval si nás…“„Ja som vás nepozval!“ zastarie sa žartom domáci pán, stojac vo dverách, hlasom
hromovým, lebo taký mal. On nesedel medzi hosťmi, ale tam v izbičke a či radšej nikde,
chodil okolo najviac. Jeho impozantná postava celé dvere zaujala. Marína nič nemôže vidieť
pre neho. Rečník ako mak splietol sa a zastal.„Ale my prišli sme i bez volania…“ Potom ide už reč ďalej hladko, nik nepretrhne
rečníka.Potom vstal opäť gróf a teraz už v maďarskej reči pripil domácej panej. Nebola tam, i
rozbehla sa Božena s teologom za ňou, aby šla počuť. Keď prišla, zastala si do dverí s
pohárom k mužovi, a keď rečník dokončil a išiel k nej, rezko podskočila naproti, priveľmi
buchnúc o jeho pohár.Tu pretrhol sa poriadok a do izby vstúpil nový hosť. Podžupan, najkrajší človek vo
Vodňanoch. Marína poznala ho, lebo dostala zaň od panej, keď riekla, že nič zvláštneho
nenachodí na jeho tvári. Usadili ho ku grófovi a začali mu snášať jedlá od radu. Domáci pán
prišiel sám pre jazyky do izby, kde bola Marína. Ona bystro vstala, aby ho odmenila, a
niesla sama i čistý tanier preložiť. No obanovala svoju ochotu. Podžupan-krásavec obrátil
celkom k nej tvár svoju a pozrel jej rovno do očú pohľadom obyčajným u švihákov, že cítila
mimovoľne v ruke šklbnutie, ako by ho chcela pľasnúť. Roztržite a rozpálená v lícach držala
mu misu a pozrela, či nehľadí pán tých podivných očú a nevidí jej rozpaky. Ba hľadí, a
teraz je celkom blízko, len stôl delí ju od neho, a ostrý je jeho pohľad veľmi. Čo sa díva?
Istá vec, že preto, lebo napísala tých pár noviel; nazdáva sa, že je niečo, a tu vidí, že
je nič. I tá výkrojka pri hrdle ju zlostila, hnevalo všetko a hanbila sa za seba.
Netrpelive berie misu preč, keď si bol nabral podžupan jazyka, delikátne a pomaly na jej
zúfalosť, a potom zasa obráti plnú tvár k nej, aby sa jej prizrel. Ide položiť misu tu
vedľa na stolíček, nad ktorým visí veľké zrkadlo. Tam je i druhá misa, a chce sa pozrieť…
Videla, že líca sú jej rozpálené; doma bola by sa potešila, lebo Edmund vychvaľoval ju
takú, ale tu bola si protivná. Tu, kde ju hania, kárajú, znevažujú naveky, vidí i sama, že
je niže všetkej kritiky, a ešte tento hľadí na ňu toľko. Odvrátila sa a zazrela Cyrila na
kraji stola. Hľadel na ňu nežnými očami, ako patron. Nevdojak octla sa pri ňom.„Ty si veľmi pekne vravel, Cyril,“ šeptom mu hovorí.„Naozaj?“ na to on láskave a zhladí jej líce. „A ako sa cítiš, Marienka?“„Dobre!“ odpovie ona a pozrie po stole. Pán s lysinou na hlave pozerá i ta na ňu.
Odtiahla sa za postavu veľkého lekára, potom pobrala sa nazpät k svojmu stolu.V izbičke bolo ich už viac o jedného pána. To je Boženin otec, asi štyridsaťročný,
počerný a pekný človek. Tvár mu je takého pekného výrazu a oči krásne, belasé, veselé, že
Marína, vidiac ho, pomyslela si: „Môj pane, či by to bol dobrý model za ideál na novelu!“
Len divno jej bolo, že so svojím synom, asi pätnásťročným, pije a štrngá si, ako so
seberovným.Božena prišla si sadnúť na chvíľočku k otcovi. V druhej izbe vstal kňaz nepokojného
držania a bystrou rečou začal toast o Židoch, ktorí hubia národ a celú krajinu. Marína
rýchlo pozrela ta.„Aha, teraz začnú sa už interesantné reči!“ myslí si a hľadí na Vilinského.Tvár už nielen že mu je mračná, ale akási chladná. Ani nepozrie nikam, ani nepovie
nikomu slova, iba ak svojmu súsedovi s plešinkou na temeni, ako by nedbal o iných pranič.„Ojej, akýže je to?“ myslí si Marína a už mizne z nej pohnutie. „Čože ti títo spravili,
že sa tak držíš?“ Tu prišlo jej na um, že nevidela svojej panej už dávno. Tam sedí na
diváni, a teraz má tvár takú, ako doma máva, prísnu. Hľadí dolu na stôl, ani očú
nepozdvihne. Shovára sa s pánom predivných očú, a on — Marína zmýlila sa — hľadí sem na ňu
zasa, ako by sa o nej shovárali, a tvár mu je prívetivá. Marína rezko odvrátila zapálenú
tvár. Azda nevravia špatne o nej?!„Zas zdravica!“ upozornila ju Božena.Gróf zasa rečnil, a teraz už vraví slovensky a oslavuje kuchárky i Boženu. Ide mu veľmi
zle, pomáha si i rukami i nohami. Kto zná, či naozaj nevie tej reči, a či, ako notár v
okrese, zkade je Marína. Nepovie inak: „Keď som bola…“ pritom sa tak namáha, dobre sa mu
niečo nestane — a to myslí, aby povedal čo najchybnejšie.Za grófom povstal podžupan. Vzal pohár a ide sa poklonkovať domácemu pánovi, ktorý tam
stojí impozantne, ako jedľa. Teraz je ešte väčší a stojí pokojne, kým podžupan kadejak sa
nahýňa, klania tak i tak a silí sa, kde treba dôrazne povedať alebo s citom — pritom srdce,
kto zná, kde mu je.Marína sa odvrátila. Nemohla hľadieť naň, lebo cítila žiadosť odsotiť ho od domáceho
pána. „To je i Vilinský preto taký zamračený,“ myslí si, kým nastalo štrnganie. Totiž
nedopriala podžupanovi, že si s ním štrngol domáci pán, a hádam i verí jeho rečiam. „Ba či
ešte i ten tamto nebude rečniť?“ myslí si o mladom človeku, čo trhol sebou. „Mohol by i
ten.“„Zasa Krimský!“ vraví jej Božena, idúc s miskami od hlavného stola.„Vraví?“„Áno!“Nakrianila sa, aby ho videla. I Cyril oddal sa do Židov, nazývajúc ich spoločným zlom.„My sa hašteríme,“ vraví medziiným, „trháme, hryzieme sa…“„Nehryzte sa!“ vraví polohlasne pán krásnych očú, čo bol by i za ideál — otec Boženin.Marína prekvapeno a so smiechom pozrela na neho.„Hryzieme sa miesto toho, aby sme ruka v ruke oborili sa na spoločného nepriateľa…
smierili sa.“„Ale, Cyril, nevrav!“ myslí si Marína a oči jej zahoria. „Nie meriť! Ty chceš sa meriť s
takými, čo ťa chcú zjesť a o tvoje merenie nestoja. Nič, biť sa budeme! Babám je maznať,
meriť sa!“ Nezbadala v svojom nesmiernom ohni, že od druhého stola prišiel senior Drozd,
černovlasý, a už v predobrej vôli zastal pri nej.„Ako vás volajú, slečna?“Marína divne pozrela naň, ale že videla starého človeka, odpovedala:„Marína Majtáňová.“„Čo, Marína Majtáňová? Aké je to vlastizradné meno?… Mariška!“„Ticho, ticho!“ volali mu z tej izby, ktorí pre jeho krik nepočuli, čo vraví Cyril.Senior sadol na pustý stolec pri Maríne a pritiahol sa k nej. Ona ako mak sa odtisla.„Marína. Prečo nie Mariška, čo?“„Tichože, ticho!“„Židia viciciavajú náš ľud, oberú o groš naše kraje, na nivoč, na žobrotu nás dovedú!…“A senior, nedbajúc ani o Cyrila, ani o Židov, ktorí chcú pohltiť nás i jeho, sadá
bližšie k Maríne a volá:„Mariška, nie Marína!“„Jaj, čo ja budem s týmto robiť?“ myslí si Marína, červená v tvári, a vstane, aby sa
odstúpila. Hádam si chce sadnúť na jej stolec, že sa tak tisne. Poobzerajúc sa, rezko vyšla
do izbičky, ktorá bola vedľa domáceho pánovej. Tam ostala dlhšie, obzerajúc bibliotéku v
kúte. Keď sa vrátila, senior už sedel zasa na svojom mieste a Cyril už mlčal.„A vy nebudete vravieť ani jeden?“ myslí si o štyroch hosťoch z Michala, a pozrie na
Vilinského. Ten na tvári teraz má už rozhodne chladné opovrhovanie. „Načo prišiel sem, keď
sa mu tu nepáči?“ myslí si Marína.Niektorí pri stole zapálili si cigary, a obedu kto vie ešte kde koniec.Medzitým strhla sa hádka. Pán s plešinou na temeni a podžupan, ako vidno, strhli sa na
Židoch. Pán s plešinkou, nahnutý nad stôl, spytuje sa, a jeho hlas zneje ostro, prísne:„A koľkým kresťanom ste dali licenciu?“„A či sa hlásil len jeden?“ povie podžupan tiež nahnutý nad stôl a smele.„Koľkým ste dali licenciu?“„A hlásil sa len jeden?“ opätoval ten hlavato to isté.Pán holého temena odhol sa od stola, ako by nepokladal za hodné viac povedať. Odhol sa i
oponent jeho, nedbajúc viac o Čierneho. Marína pocítila radosť, že Čierny zavrátil
podžupana. No nemohla sa veľa poradovať v Čiernom — senior Drozd zasa ide si k nej sadnúť.„Čo tento so mnou chce?“ myslí si Marína, netrpelive hľadiac, ako tisne sa k nej senior.
Drapká sa do nej, lebo je len spoločnica…„Bojíte sa ma, čo?“ volá on, uvidiac jej odťahovanie sa.„Ticho!“ zakričia mu z druhej izby.Azda zas toast? Marína sa zľakla. Zasa na Židov zle? Nebude počúvať; vlastne ani nemôže,
senior tisne sa a pýta si tých kúskov, čo si vzala, aby jedla počas toastu.„Azda mi nedáte z neho, čo?“„Nech sa vám páči; tu sú na miske.“„Ale ja z vášho chcem, no?“„Slečna, to vám patrí,“ vraví za jej chrbtom Božena, prejdúc k nim.„Čo?“ i zvrtne sa, že si azda niečo ztratila a Božena jej našla.„Toast. Pán farár Krimský vraví.“ Božena sa usmiala.„Ba ešte čo!“ zadiví sa Marína a stiahne vystretú ruku zpät, zľaknutá počúvajúc. Naozaj
spomína akési ženské talenty, z ktorých jeden je i medzi nami teraz, a nech žije. Marína sa
zapálila a potom zbledla hanbou. To by nebola čakala od Cyrila, že ju takto postaví na
pranier. Čo viac, keď dokončil, ľahkým krokom pošiel k nej s pohárom.„Čo chceš, Cyril? Jaj, či sa hnevám na teba!“ prijala ho s výčitkou, celá sa chvejúc.To je strašné, to sa jej ešte nestalo. Čo by to za hocičo a hocikomu?… I sršia jej oči
naplašené a zúfalé.„Veď sa neprezraď!“ napomína ju on nežne a s výčitkou.So smiechom štrngne o jej pohár a dá potom miesto i dvom pánom z Michala, ktorí prišli
tiež, povediac svoje mená, a naostatok i kňaz nepokojného držania a jasnej reči. Marína
hryzie si pery, odvrátená od hlavného stola. Potlačiac všakovaké pohnutie, vzala pohár
naostatok, že odpije teraz z neho. Pán krásnych očú, čo sedel jej naproti a chcel si dosiaľ
naveky štrngať s ňou, teraz zahľadel sa na ňu, ale — už si viac neštrngol. Senior otvoril
oči a zvolal:„Čo je to, čo?“Marína odvrátila hlavu a zasmiala sa na ňom.O chvíľu dokončil sa obed. Páni pozapaľovali si cigary a kúrili usilovne. Dym vznášal sa
ponad stôl a počal zahaľovať hlavy hostí, a rozhovor stal sa už hlučným. Panie opustily
izbu a vyšly na svieži vzduch do záhrady. I Božena prišla pre Marínu, pomáhajúcu sberať so
stola.„Neustávajte sa viac. Veď to posberajú. Poďme do záhrady, páni budú tu hrať v karty.“V izbietke domáceho pána stretol ich kňaz bystrých rečí, pozrel na Marínu a lapá ju za
ruku.„Kamže, kam, slečna-spisovateľka?“„Do záhrady!“ a bráni sa jeho ruke. „To je hrozné…“ myslí si. „Čakaj, Cyril!“V pitvore zastal jej cestu senior.„Čo? Vy ste spisovateľka? Musím sa vám teda inak preukázať, aby ste ma, reku,
nevymaľovali… Poďte sem, poďte medzi nás…“„Nie, nie! Ideme do záhrady,“ vyhla mu a rýchle vyšla na chodbu.Tam sedí Cyril s pánom krásnych očú na sviežom povetrí. Oba kúria. Marína, zbadajúc, že
Božena kdesi zaostala, prišla pred Cyrila:„Hnevám sa na teba, Cyril, hrozne,“ rečie mu polohlasne.„Ale sa pomeríš!“ žartuje on a, sediac, priťahuje jednu stoličku bližšiie, aby si sadla.„Do smrti sa budem hnevať!“ vraví ona, ostanúc stáť.„Ale nevrav, nevrav!“ smeje sa on a lapá jej ruku. „Aha, aké robí divy!“ Ona odtiahla si
ruku, a hoci sa smeje, vidno naozaj, že je rozčulená.„Tak nepíš, keď sa hneváš!“ povie on.„Veď už nebudem, nikdy nebudem!“Cyril pohol plecami. „Nepíš!“ Vidno, i on sa nazlostil. Nastalo ticho. Marína sa
obzrela, či ešte nejde Božena. Volá ju a potom nechá tu, že nevie, čo robiť. Cyril už mlčí;
spoločník jeho riekol:„Tak dobre je tu a krásne!“ i rozhľadí sa dolu na polia za záhradou farskou, na vrchy a
hory lehotské.„I Vodňany sú krásne!“ rečie Marína, chtiac mu zalichotiť, i že sa jej skutočne takými
zdaly.„Ah, nie! Ten vrch nad samým mestom je nepríjemný. Človek ako by bol pridusený… ani
voľne dýchať nemôže…“Marína pozrela naň. Nemyslela nikdy, že by ten vrch mohol sa nepáčiť, alebo tlačiť
niekoho. Veď je taký krásny, zarastený lesom; z okien Bukovičkinho domu vidno ho veľmi
dobre. Slnce ráno opiera sa oň, keď vstáva, a večer ukryje zaň.Od chrbta prišla Božena a, oblapiac ju okolo pása, viedla ju do záhrady za dom. Tam
natrhaly si kvetov, Božena klincov červenej farby na hruď a Marína bielych do vlasov.
Edmundovi páčilo sa najmä, keď si dala také kvety medzi vlasy, a hneval sa, že sa mu páči…
Potom prišly pod okno fary a sadly tam na lavičku. Počúvaly chvíľku krik, ozývajúci sa z
tej izby, kde boli páni. Marína podoprela hlavu dlaňou, a zrazu zacítila v srdci veľký
žiaľ, ako by chcela plakať čo najhorkejšie…„Ja som taká ustatá, že ledva chodím,“ začne Božena. „I včera toľko hostí sme
obslúžili.“„I včera boli hostia?“„Áno, tu z dediny — vrchnosť, kostolníci, učiteľ a katolícky kaplán, čo je i teraz tu.“„Učiteľ je ten nízky, čo sa tak krúti?…“„Áno, ten.“ Božena zasmiala sa nahlas. „Žení sa teraz a berie si tunajšiu poštárku. Ona
je o trinásť rokov staršia.“„Naozaj?“ usmeje sa Marína a potom zakaboní čelo.I ju chcel raz istý mladík — nie Edmund — taký, čo bol o tri roky mladší, a to bol
človek bezúhonný, i pekný; dosiaľ ju to mrzí. Ale ona robila komédie, nešla. Hľa, táto je
smelšia, nebojí sa trinástich rokov rozdielu. Zhladila čelo, aby odhrnula myšlienky tie od
seba. Dosť je všetko nepríjemné i tak. Zpoza fary vyšiel nečakano vysoký hrubý pán, jeden z
Michalcov. Maríne sa zdá, že ten, ktorý pozoroval ju od stola, ale nevie doista. Tu je
svetlo urážajúce, veľké, inakší je ako tam v izbe. Temena nevidno mu, má klobúk, a oči
prižmuruje. I jeho slepí tá nekonečná jasnosť poludňajšieho slnca. Zastal pri Božene a
začal sa s ňou shovárať; ona ponúkla ho lavicou.„Ďakujem, lepšie je stáť, dosť sme sa nasedeli,“ i pozrie zpod striešky klobúka na
Marínu, ktorá bez vôle sedí tam a cíti sa byť takou mizernou, že nevie, čo robiť. Pán
pozrel do otvoreného okna. „Vrie tam ešte…“ poznamenal.„Dohadujú sa páni,“ usmeje sa Božena.„Vilinský sa dohaduje?“ spýta sa Marína, na chvíľočku oživená.„Nie, podžupan s Mišovičom.“ Mišovič bol kňaz nepokojného držania.Marína upadne zasa do zmalátnenosti. Už ju nezaujímajú ani Michalci, ani to, že Čierny
zas hľadí na ňu, ani že Vilinský zatvorený bol za rok a nedržal za hodné slova povedať pri
stole. Ale zato predsa sa raduje, že netoastovali. Zdalo sa jej to byť i demonštráciou; ale
či mali i oni o Židoch rečniť?Akosi mimo svojej vôle odpovedala dvoma slovami na otázku, s ktorou Božena obrátila sa k
Čiernemu; ale ju hneď i obanovala. „Čo nečuší? Aha, spoločnica!“ i tak schytila ju akási
skľúčenosť, a hladí si čelo s odporom.Čierny pozrel na ňu prižmúrenými očami. I ona zdvihla hlavu a pozrela, či sú to tie oči
predivné, jedného z najenergickejších národovcov slovenských.„Zato mohli ste domácemu pánovi predsa povedať zdravicu. Pri jeho stole ste sedeli!“
myslí si a zasa kloní čelo do dlane. Čo sa jej bude prizerať, načo? Hnevá a hanbí sa seba.
„Pravda, že som chatrná, a čo teba do toho!“ Netrpelive čakala, kedy odíde.„Privykli ste už vo Vodňanoch?“ spýtala sa jej Božena, keď boly zasa samy.„Áno, krásny je tu kraj!“„Žanka, tá veľmi tvrdo privykala.“„Naozaj?“ Marína sa zadivila. Veď Bukovičová vravela, že Žanka privykla hneď a dobre sa
cítila. Povedala iba: „Tá vedela utešené ručné práce robiť, plný je dom jej rúk.“„Áno. Chudera, ona si i oči zkazila pri nich. Ja som ju tak ľutovala. Od rána do večera
šiť a oči napínať!“Marína sa usmiala. Ako Božena svobodne hovorí o ťažkom položení tetkiných spoločníc a
zastane ich. Aké krásne dievča!„Poďme k rybníku!“ Božena vstane s lavičky. „Vozili ste sa už na člnku?“„Raz tu na rieke… boli sme —“„Počujete?!“ pretrhne ju Božena, lapiac ju za ruku. „Volá vás teta. Choďte, choďte
skoro, lebo zasa bude zle.“Marína skočila a šla. Ostatné slová Boženine ju však zastavily na chvíľku.„Zasa? A kedyže bolo zle?“ spytuje sa.„Odpusťte; nechcela som tak povedať… pomýlila som sa,“ vyhovorí sa Božena.Marína sa usmiala. „Dobre ste povedali,“ rečie a beží preč.Pani volala ju naozaj; hrá v karty. I tri stoly sú obsadené pánmi okolo hry. Spisovateľ
Vilinský sedí v izbici, kde ona obedovala. Cez otvorené dvere vidí ho v oblaku dymu; ale už
srdce jej nepohne sa, čo i hľadí na bolesťou zoranú jeho tvár. Ani nezdá sa jej viac
veľkým, nadzemským. Pozrela, kde sú ostatní, i Cyril; no toho nikde tam nieto. Oddajúc
panej peniaze a pozrúc, s kým sa hrá, vyšla na chodbu. Tam stál opretý Cyrilov Janíčko a
díval sa na holuby, ktoré vo dvore poletovaly, hraly a hrkútaly. Prišla k nemu, pohladiac
mu biele líčka, a spýtala sa, kde mu je tatuško. Obzrela sa zpät. Niekto ide po tehlách z
domu, ale nie Cyril. Kňaz Mišovič, čo tak jasne rozprával. Uvidiac Marínu, rezko prišiel k
nej; ona v predtuche čohosi chcela uvrznúť, ale kňaz zastal jej cestu.„Slečna-spisovateľka, ráčte postáť. Nedám za nič túto šťastnú náhodu, že som sa stretol
s vami. Chcem vám len povedať, že vy píšete veľmi dobre. Vy máte veľký dar pozorovací…
Dokiaľže budete tu?“„Nie zaveľa,“ odpovie ona mimovoľne a oči akosi začínajú sa jej zapaľovať.„Škoda, veľká škoda! Tu ste medzi nami svojimi. Vám treba pohybovať sa vo svete, medzi
ľuďmi…“„A doma bývam medzi vlkmi?“ myslí si Marína a iskra v očiach jej zhasne. Utrie si čelo s
nevôľou. Ale potom, ako by jej niečo bolo prišlo na um, zvedavosť poleje jej tvár i spýta
sa:„Povedzte, aké sú moje chyby?“ a pozrie mu do očú, čo tu málo robila, pokladajúc každého
za svojho potupovateľa. Kňaz zamyslel sa, potom usmial. Vidno, mal by čo povedať, no
nepovie, hoci oči jej visia na ňom, v očakávaní. Pohodil rukou, a Marína sklopila oči.„Netrápte sa nič o chyby, nič sa netrápte. Chyba je to, že málo píšete. Píšte viac — a
čítajte…“„Čítať?“„Áno! Na príklad Dickensa,“ vraví on, „alebo ruské romány…“ Zamyslel sa na chvíľku,
potom vraví: „Len by ste viac písali. Tu máte, na príklad, téma dobré: spoločnica pri
bohatej mladej, pomerne mladej vdove.“„Oh, o tom nebudem písať,“ myslí si ona odmietavo.„Potom: on a ona,“ kňaz sa usmeje: „ale nesmú sa dovedna sísť!“„Nie?“ i pozrie na neho zvedavo a zasmeje sa. Ona zas rada šťastných ľudí.„Nijako nie!“Niekto dotkol sa jej pleca od chrbta. To Cyril v bielom kepeni; už ide preč a prišiel sa
od nej odobrať.„Už ideš?“ spytuje sa ona zľaknutá.„Už. Môj vozík tu nechám pre vás. Ja idem s Pavkom. S Bohom, Marienka!“ stisol jej ruku.Ale pozrúc na jej tvár, na ktorej zjavil sa taký žalostný cit opustenosti, musel sa
ospravedlniť.„S vami pôjde i pán farár Markovský, i doktor, nespratali by sme sa.“ Potom pošepol jej
už i káravo: „A buď už raz veselá, smej sa!“Marína usmiala sa chladne a oprela o stĺp chodby, pozerajúc cez otvorenú bránu na ulicu,
kde stál vozík. I piati sú na ňom, plný je; divná vec, že sa tu tak radi tisnú jeden
druhému na koče.Keď odišiel Cyril, Marína sišla do dvora a ztade do záhrady. Záhrada bola veľká, ako
park, a pekná. Tamdolu stály dve búdky zeleňou zarastené, z ktorých bol krásny výhľad na
pole. Božena nebola ani v jednej; ale zazrela ju tamdolu pri jazierci, na konci záhrady.„Sem poďte, slečinka!“ zavolala Maríne, keď zbadala, že ju hľadá.Bola zohnutá pri vode, obrastenej vŕbami, a odväzovala člnok od brehu na malom mostíku.„Sadneme si doň,“ vravela, keď Marína prišla k nej. „Vy sa nebojíte? Niekto sa bojí…“„Ja sa nebojím… Už sadnúť?“ spýta sa oživená a zrazu počne zabúdať svoju zronenosť.„Áno; ale dajte pozor, lebo člnok sa preváži ako mak, keď doň stane. Potom sadnem i ja.
Tak… Čakajte, čakajte, aby neušiel!“„Veď sa hrozne prevažuje, jaj!“ zvolala Marína, keď čln, ako vstúpila, zakolembal sa na
hlbokej vode a ona sa potočila.„Hohoó! Sadnite si… no, dobre je.“ Vstúpi i ona a berie veslo, odsotiac ním člnok od
kraja. „Teta sa tu každý večer člnkuje s ujcom. Niekedy naháňajú tu kačice, keď tie nechcú
ísť spať.“„Pekne je tu. Nie div, že sa im nechce spať odtiaľto,“ smeje sa Marína. „A voda zdá sa
hlboká, spodku nevidno. Aká čierna. To by sa utopil v nej?“„Ó, áno! Hoó! Prečo sa spytujete? Azda nemáte úmyslu…?“„Ó, Bože chráň v tomto cudzom kraji!“ odvetí ona, potešená jej divne znejúcim smiechom.
„Doma hocktorú minútu umrieť… Len, reku, ak by sme sa prevrhly.“„Tak by sme sa veru obe utopily, hoó!“„Potom by doniesly noviny zvesť pod nápisom: ,Senzačná zpráva‘, trkoce Marína, úplne
zabudnúc, že je spoločnica. Ešte tak voľne sa necítila.„Áno! Dve mladé devy sa utopily…“ pokračuje Božena a jej smiech zavzneje: „Hohooó!“„Hahaha! Veď by to bola interesantná vec!“„Veru. Sprobujme!“ Ale tu Boženina ružová tvár zrazu sa zmenila. „Ja by nedbala, čo by i
umrela,“ rečie zvážnele; „radšej, ako moja sestra Žela, ktorá musí, a tak rada by ešte
žiť.“„Rada by žiť?“ Marína uprie zrak na príjemnú, zvážnelú tvár Boženinu. Hľa, ako darmo ju
oklebetily, že sa jej netkne sestrino položenie.„Plače, že umrie.“„Chuderka!“ Obe sa zamyslely a zamĺkly.Božena priveslovala dolu ku koncu jazera. Voda tam bola ešte hlbšia. Po nej po vrchu
rástla a rozťahovala sa akási zelina s drobulinkými lístkami a kvitla tam na vode pekným
plným bledoružovým kvietkom. Obe odtrhly si z neho; Marína vraví, že na pamiatku, i zapchne
si ho za pás a o chvíľu ztratí, nezbadajúc, kde. Potom začala veslovať i ona, keď Božena
ustala. I rozháňa vodu celou silou, až ustane, a člnok stojí na jednom mieste. Božena sa
jej smeje, potom vezme veslo k sebe, sama vesluje ďalej, stojac v člnku. Jej plnú mladú
postavu osvetľuje večerné slnce, i tmavo-žlté vlasy, hrajúce okolo jej ružovej tvári.
Marína sedí a pozerá na ňu dlhšie. Dobre je tu. Necíti jarma svojho povolania… Potom
zahľadí sa na vodu, ako blízko je… Ak by sa tak čln prevalil naozaj a utopily sa, čo by
povedal Edmund? Nič! Zabudol na ňu, vie. Už i ona nemyslieva každý deň naň. Oni sa
neľúbili… Či by to bola láska, kde každý vynasnažuje sa to konať, čo druhého uráža a mučí?
Pamätá sa, keď prišlo cudzie dievča, čo aké, on chvatom dal sa mu hneď dvoriť jej na priek;
a zas príde mužský zďaleka, i začne ona zabávať sa s ním, žartovať čo najľúbeznejšie, či sa
jej páči, či nie, a srdce bije jej radosťou, vidiac, aký je Edmund. Spieva jedno za druhým:
„Bola jedna, bude druhá…“ Vypína prsia, prechodí sa hrdo i zastane pri slečne, sediacej
blízko Maríny.„Zajtra, jestli nebude pršať, pôjdem na Mokrú Lúku,“ vraví pyšno. „Krásna je tá Adela…
Veru takého dievčaťa tu niet. Že jesto?“ osopí sa na Jolanu, ktorá bola drahá Maríne.„Ja nevravím, že jesto!“ diví sa Jolana, so smiechom zdvihnúc krásnu tvár na neho.„No, veď tak!“ Ani nepozrie na Marínu, ale vyhodí hlavu pyšno a začne si vlasy sem a ta
hladiť bieluškou rukou. „Pôjdem zajtra, tu je na splesnenie nudno. Takého dievčaťa, ako je
Adela, nieto viac. Či si vy myslíte, že ste vy inakšia?“„Ja?… Čo by si ja myslela?“ odvetí Jolana zarazená.„Veruže pôjdem, nič ma nezahatí, zajtra hneď… Ilona!“ kričí dychtive na sestru, a tvár
mu je celkom vpadlá akási. „Zajtra pôjdem na Mokrú Lúku, aby mal, čo mi bude treba!“„Zaoblačilo sa veľmi,“ podotkne Jolana nevinne.„A čo klince budú padať!“ zavráti ju on surovo.Marína počuje ich rozhovor, hoci ta nehľadí, a ide sa zajsť od potešenia. Trp i ty!„Čo ste povedali, čo?“ spytuje sa cudzieho mladého človeka, ktorý tvrdil, že takého
prelestného dievčaťa nevidel ešte.„Nepočuli ste?“ Ten opätuje svoje tvrdenie.Tak robili, i nemohla to byť láska, vidí teraz. Strčila ruku do vačku za podobizňou
jeho, či ju neztratila, keď panej peniaze dávala. Tu je, i Hurtov list, sotva prejde do
vačku. Niečo treba vyhodiť; tam zasa paniu spravila nervóznou, keď jej peniaze dávala.List Hurtov má obsah: „Ctená Slečna! Vašu kartu práve na deň Božieho Tela som dostal do
rúk, a zalichotilo mi to tak, že v tej chvíľke odpovedám. S mojou duchaplnosťou je to nie
tak, ale zlý človek som nie, preto karty nevystanú… Váš Hurta.“„Váš Hurta!“ Toto v celom liste zlostilo ju najväčšmi. Pán Hurta sa nazdáva, že jemu je
všetko dovolené… Ale fotografiu Marína vyhodí. Čo jej je po nej? Keby nie Edmund, nebola by
tu. Vraj ženil by sa, chce si ju vziať, ale nevie sa rozhodnúť. Ohó, kamarát, len si choď
na Mokrú Lúku, Adela je dievča utešené a dobré — žiarliť nemusíš. I chce vyhodiť jeho
podobizeň, no miesto nej vezme list, dotrhá na malé kúsky a hodí do vody za čln, odvrátiac
sa, aby Božena nevidela. Papieriky zvlhly v šumiacej vode a pomiešaly sa s kvetami na
hladine, sotva ich rozoznať medzi nimi…Tu čln zatriasol sa na vode a voda vyšľahla hore i po nich. Marína zdvihla tvár udivene
na smejúcu sa Boženu, ktorá tiež zafŕkaná obzrela sa na ňu zpät. Jej celá tvár je zaliata
purpurom a vodnými kvapkami, ale neutrie sa, iba vesluje rýchle ďalej.„Pozrite, idú sem dolu,“ rečie; „pôjde vlak o šiestej tadiaľto. I michalskí páni vysadnú
naň, idú sa teda dívať. Ide i teolog Ján, ale mu nepovedzte, že sme sa člnkovaly; hneval by
sa, lebo ja včera nechcela som ísť s ním… že sa bojím, som mu povedala.“„Dobre… Tak teraz odídu Michalčania?“„Áno, teraz.“Doveslovala k mostíku na kraj a obe rýchle vystúpily; Božena pripevnila čln o kolík. Keď
došla tlupka hostí, medzi nimi i teolog Ján a traja noví hostia, ony tvárily sa, ako by
naveky len na brehu boly bývaly. Božena šla veselo uvítať sa s novoprišlými, s jedným
mladým párom a staršou paňou, matkou mladej ženy. Mladý pár je ako by mal krýdla pripäté,
takej zvláštnej vôle; veľké šťastie srší im z tvári; teraz sa iba sobrali. Najmä mladej
panej svietia oči ako hviezdy, blahom a sebavedomím.„Prišli sme čakať vlak a ostatné s Bohom dať Michalcom,“ oznamuje domáca pani.Postavili sa tam na kopec do radu. Mladý pár, držiac sa o poly, aby neušiel jeden od
druhého, stál pri Božene. Teolog Ján vo vyšívanej košeli sadol do člnka, že ztade bude sa
klaňať s veslom jachajúcemu vlaku. Volal Boženu so sebou na čln; keď nešla, obrátil sa k
Maríne.„Ja idem,“ rečie Marína a hneď sa i berie.„Nie, nejdite!“ odhovára ju Božena a lapí ju za ruku. „My tu budeme stáť, nech len ide
sám.“Teológ odvesloval od brehu a letel rýchle na prostred rybníka.„Ako tomu dobre ide,“ riekla Marína, hľadiac za ním.„Keď je mocný.“Vlak zapískal, zapachtil a zašumel. Všetci zaševelili sa a upreli zraky v tú stranu.Marína sklonila sa k zemi, odtrhla si žltý kvietok a šklbe ho. Cíti sa veľmi zle. Asi
taký cit padol na jej srdce, ako keď Cyril odchodí… Vie dobre, že tých už viac nikdy
neuvidí…*Nastal nový deň. Slnce vyskočilo zpoza vrchu za mestom a ide obsušiť zem od rosy.
Zaskvel sa v jeho ranných lúčoch i pekný dom Bukovičovej s veľkými oknami. Ona ešte spí, i
proti tomu, že pes Skalákov brechal celú noc i ako deň nastal a neprestane brechať ani do
večera; ale život už hýbe sa v tmavom dome. Zuzka, kuchárka panina, zametá tamvon kuchyňu,
a vnútri spoločnica riadi izbu pri spálni. Tvár jej je, ako obyčajne, úzkostlivá, chodí na
prstoch a zametá pozorne, aby nezobudila paniu. Marína vstáva o piatej. Pani, keď vstane
skôr, hnevá sa, a keď pozdejšie, ani to sa jej nepáči. Ale spoločnica už celkom
rezignovala, už nehľadí tak úzkostlive robiť jej všetko po vôli, veď i tak i tak je zle.
Akási ochablosť ju ovládala. Keď je sama, ešte jej je najlepšie… Poutierajúc prach, vyšla
do pitvora na prstoch a pozorne otvorila tam kasňu, kde držala si všedné šaty. Z kuchyne
vyšla Zuzka, nízkej, tenkej postavy a žltej tvári. Práve sa čese — zaspala dnes; dlžizné
vlasy jasno-žlté skoro niže kolien, ako závoj, spustené sú jej po šedivej sukni, ktorú jej
predošlá slečna darovala.„Či už i pani veľkomožná vstali, slečinka?“„Nie,“ i otvára kasňu tichúčko. Kasňa zavrzla, obe stŕply a pozrely na dvere. Marínu
zalial pot.„Chvalabohu, keď spia ešte! Len pomaličky nech zatvárajú… i dvere tam veľmi vrzgocú —
musím ich namastiť olejom. Keby len spali ešte aspoň hodinu,“ i vracia sa do kuchyne
nazpät. Vo dverách zastala. „Pôjdem pre mlieko; nemajú niečo na poštu? Odnesiem vďačne. I
Žanka, čo odišla, ráno písavala, lebo sa pani hnevali, keď veľa písala.“„Nemám teraz nič, Zuzka.“„Vďačne by odniesla!“Tu trhne sa a obzrie, utekajúc von. Vzácny Mogus zježil červenú srsť a breše. Zuzka na
chodbe duseným hlasom začala vadiť sa naň.„Ty daromník, parom ťa vzal, ale čušíš! Zobudí pani veľkomožnú, a len dotiaľ je dobre,
kým spia… Vidíte, dosiaľ vás nepozná toto ledačo!“ rečie k rožkárke, ktorá ledva sa
vtrepala cez dvere pre hrúzu sukieň a dlhý oválny kôš, ktorý niesla na ruke. I Marína vyšla
pozrieť, no vtom zavznel hlas Želin s výčitkou:„A vy čo robíte, slečinka?“ Je ešte len v reklíku a v spodnej krátkej sukni. Oči temer
ešte v sne a vrchná hrubá pera odutá nespokojnosťou s Marínou. „Krstná mama už odkedy vás
volá, a vy nejdete!“Spoločnica v momente zvrtla sa a ponáhľala dnu. Vo dverách utrela si čelo s potu, na oči
sadol jej ľak. So strachom chytila kľučku dverí. Pani azda zlej vôle, bude to pekelný deň…Už bola hore a poprávala si posteľ, odetá len v nočnom kabátiku. Vrkoč po pás kolimbal
sa jej chrbtom, ako potriasala sebou. Nedbajúc o Maríninu poklonu, kosom pozrela na ňu s
tvárou prísnou.„Či ste na rožtek podsudcovi vzali peniaze?“ spýtala sa.„Áno, vzala dnes ráno.“„Zasa ste včera zabudli pýtať, však! A kľúče opäť tamvon nocovaly — za to budete
dostávať!“„Nie tamvon, v druhej izbe boly.“„Tie sem treba doniesť naveky!“ zvolá prudko. Povie, tam v druhej izbe, a možno, že v
kuchyni boly. I Žanka ju tak klamávala. Zuzka mohla sa naglgať rumu z kasne, koľko chcela.
I v zime jej tak za fľašu vytloskala. I zazrie s hnevom.Spoločnica začala svoju posteľ poprávať, dávajúc do nej i periny Želine, ktorá tam na
divánku spávala. Pani vyšla do druhej izbičky umyť sa, a Marína zamietla spálňu. Potom
vzala chlieb, cukru, pre každého koľko bolo treba kúskov — cukornica sa nevynášala, aby
Zuzka neuchytila z nej — a vyšla, so strachom kráčajúc izbičkou, kde obliekala sa pani. V
kuchyni poskladala na stôl, prv zakryjúc ho sivým obrusom, a začala utierať šáločky. Kávu
pani robila naveky, z jedného mlieka sebe a podsudcovi, čo u nej býval na hospode, a Zuzke
aj im dvom z druhého.„Akáže pani vstali?“ prišla sa Zuzka spýtať šeptom.„Zlej vôle akejsi.“ I utrie si Marína čelo: čo ju bude i táto večne obťažovať otázkami.Zuzka pohla plecom.„Nuž ako naveky! Čože má človek robiť?“ A vidiac úzkosť v očiach Maríniných, rečie:
„Ver’ šak aj oni neboli naučená na takôto?“„To hádam ak sa im ja nepáčim, preto sú takí.“„Nech neveria. Predtým ešte horší boli, lebo tým nik neuhovie. Akáže bola Žanka proti
nim. Čo im na očiach videla, to spravila. Len tú zimu čo sa im narobila, od rána večer do
jedenástej naveky zohnutá nad vyšívaním. Niekedy, chudera, dobre neoslepla, a predsa panej
nebolo dosť. Oni chodievali večer do Halmov, a keď prišli domov, iba zazreli na Žanku a s
krikom vytrhli jej prácu, že či sa usilovali.“„Môj pane!“ myslí si Marína, „do jedenástej bez oddychu zhrbená nad robotou, a ešte
pekného slova nedostať. U nás večer mať dovolila slúžke sebe robiť.“„Ako plakávala, ruky spínala, aby už skoro prešiel rok.“„Že mohla tu ostať celý?“ diví sa Marína.„Nemala rodičov… Čože mala robiť? Ale si vše i nič nerobila z kriku panej. Niekedy také
smiechy robily so Želou… Hej, toto je falošník!“Marína udivená počúvala, akú tá mala smelosť, však ona ani voľne dýchať sa neopováži.
Žanke teda bolo lepšie…„Oni šak nebudú tu?“ spýta sa Zuzka na zadivenie Marínino.„Mne sa zdá, že sú so mnou nie spokojní; ja neviem, ako to mám robiť…“ odpovie Marína
vyhýbavo.„Ale čoby! To robia, ako i Žanka. Veď nech si len povážia, od Všechsvätých do Nového
roku mali šesť slúžok, ja som siedma…“Bolo počuť kroky v pitvore, Zuzka rýchle odbehla k ohňu a Marína s klepotajúcim srdcom
utiera šálky v chvejúcich sa rukách.Pani vstúpila už oblečená v čiernej starej sukni a ľahkej blúze. Koso pozrela po kuchyni
a zdala sa jej nečistou.„Zuzka, povedz mi, čo ty robíš ráno, že ešte ani len tej kuchyne v poriadku nedržíš? Aký
je to nečin v tom kúte? I vy, slečna, mohli by ste starosť mať na to.“„Pani veľkomožná, prosím ponížene, veď som ju zamietla hneď, ako som vstala. To mi je
naveky prvá robota. Ale to sa zasmetí — Bože môj, odkedyže som už hore! Tu som kurence
chovala a husiam sekala pŕhľavku; pani veľkomožná, nech sa neráčia hnevať,“ vraví Zuzka a
jazyk ide jej, ako vreteno. „Zajtra ju vydrhnem, ešte kým pani veľkomožná budú spať. Ó, ja
to ľahko urobím; nech sa len chytím, hneď bude hotová.“Pani veľkomožná nedbá o jej reči, hoci ju hnevá veľmi jazyčenie Zuzkino. Vie dobre, že
po celých Vodňanoch ju ohovára, falošník!„Tu je chlieb, slečna?“ spýta sa Maríny, nepočúvajúc Zuzky.„Áno, doniesla som i chleba, nech sa páči,“ odpovie ona ochotne a preloží ho bližšie k
panej. Ale pani nahnevá sa a, prižmúriac oči, s odporom pozrie po nej.„Zasa chleba. Čo kazíte reč? Chleba a naveky chleba. Chlieb!“ i berie ho z ruky s hnevom
a poobzerá. Zdá sa jej, že chybí z neho od večera.Spoločnica stojí, ako na tŕňoch, ponížene, a utiera si čelo, šeptajúc si: „Ja to
neprenesiem!“ Šla by preč za robotou, ale včera zavrátila ju pani, že či ju majú osobitne
vyvolávať k raňajkám. Pani berie kávu a robí s nervóznymi posunkami. Zasa stojí Marína, ako
socha. Hja, týmto je nie nikdy naponáhle!… Urobiac kávu, odkrojila Žele chleba a riekla
zlobne:„Sadnite a jedzte, hotové vám je! Žela!“ Spoločnica jej je taká odporná s jej poľakanou
tvárou, že ani hľadieť nemôže na ňu. I prižmuruje oči a díva sa na chlieb, čo odkrojila, i
obracia ho v prstoch všakovak a tak hľadí naň.„Žela, čo tak chlípaš?“ privolá na Želu káravo, nevediac toho strpieť.Tá sa usmiala prosebne i trochu falošne.„A vy čo sa tak ponáhľate? Ako by horelo!“ rečie Maríne, nevediac zniesť jej rýchle
jedenie. Jie, jie, ako by sa mala zadrhnúť; ani nehryzie dobre, iba tak prežiera. Joj, či
je protivná!…„Aby bola skôr od vás!“ myslí si spoločnica, ale nepovie nič. Už nedbá, neusiluje sa
udobriť paniu… Predtým vyhovorila sa, potom usmiala; teraz už nedbá. Už usmiať by sa azda
ani nemohla, pomaly i vravieť zabudne v tomto dome. Hneď, ako dopila kávu, ponáhľala sa do
izieb riadiť. V spálni prach utieravala pani — z dlhej chvíle, riekla Maríne, keď tá
chcela. Marína šla do hosťovských. Sú zariadené bohate; Maríne páčia sa izby pekné, ale
tieto nedokly sa jej, pozrela po nich chladno a začala hneď od dverí stierať, ako
prichodila, i myslí na iné. Včera bola u Eleny Krimskej a je roztrpčená na ňu nesmierne.
Docituje ju sem, beztoho, aby dokonale vedela, aká je to pani, kam ju odporúča, a teraz,
keď jej riekla, že nevydrží, Elena sa nahnevala a povie:„Privykneš, ona si ťa chváli. Veď i slúžky tak nemôžu privyknúť, ale ktorá privykne na
jej obyčaj, taká už potom ostane za viac rokov. Jednu mala za dva, a jednu až za päť!“„Tak, pravda, keď slúžky privyknú, môžem i ja…“ myslí si Marína a dosiaľ ju to zlostí.
Teda slúžka a ona je jedno. Elena to vedela, a písala o ňu. Keby oni to boli vedeli doma!…
Hnevá sa i na tie dve, čo boly pred ňou: vzdelané dievčence, a privyknú na také nehodné
zachodenie… Keby Elena bola nestranná, povedala by: „Ja som chcela i tebe i jej dobre (toto
i povedala); ale keď vidíš, že zachádzanie, akého sa ti dostáva, nie je pre teba, odíď!“
Nemožno hľadieť na dobro len jednej strany; ale Elena ju už nechce…Marína utrela si čelo nechutne. Radšej ani myslieť na to. Rozčulená ide vytriasť
prachovku do okna. Živo je na ulici. I oproti na dome starého mládenca Skaláka otvorené sú
okná. V okne kancelárie stojí pisár Micko a drží akýsi list pred očami, ale pozerá od neho
na ulicu. Principál, ktorý mal v tvári výraz anjelskej dobroty, prechodí sa popred dom
Bukovičkin, ktorej vyhýbal, neklaňal sa jej, ba ešte i z okna ušiel, keď ju videl.„A koľkí sa tu najedli, napili, zabavili, kým žil môj dobrý, drahý Janíčko, a teraz ani
sa ti do známosti nedá!“ prišly Maríne na um slová panej. Keď druhý raz išla si vyprášiť
handru, Skalák s Halmom prechodili práve popod okná. Halma tučný, zarastený, prekladá nohy
pomaličky, hľadiac nepohnute do diaľky, pričom pekná hlava potriasa sa mu divne; ale starý
mládenec zdvihol tvár a pozeral do okna, kde stála Marína, no v tom momente i sklonil ju
zas.Marína sa usmiala, napraviac si červený ručník na hlave.„Azda bojíš sa i mňa? Uisťujem ťa, že ma zaujímaš ako nepriateľ panej, a preto — i milý
si mi.“V druhej izbe zašramotily kroky. Pani sa vymodlila a ide tiež utierať v spálni. Maríne
udrela krv do líc, odvrátila sa od okna rýchlo a začala utierať prach so spotenými rukami,
i čaká, kedy ju príde pozrieť. Neprišla, len keď už utierala ostatok v salóne, kde temer
všetko bolo pozlátené, čo Marína nerada. Opršiavala pozlátka pri najmenšom dotknutí.„Kde ste, slečinka?“ zavolala pani zo dverí a vstúpila dnu. „Nezabudli ste tieto kvety
poliať? Aby nebolo tak, ako v zime so Žankou. Najskôr dala vyschnúť kvetom a potom tie, čo
zostaly, tak polievala, že im korienky zhnily. Hľa, ako kape ten leoner. To dievčisko hlúpe
ma oň pripravilo!“„Kto to spravil, milosťpani?“ spytuje sa Marína. Už koľko ráz počula tak vravieť paniu,
ale nikdy nepovie, kto je príčina hynutia vzácnej kvetiny. Pani neodpovedala, ale obzerá so
spurnou tvárou kvet. Spoločnica tiež by chcela všetko vedieť, ustavične ju obťažuje
otázkami. Iné nevie, iba spytovať sa… Elenina varovkyňa v zime sa strepala medzi kvety a
shodila ho na zem, kľampa. Ale nepovie Maríne, lebo vie, že by Elene hneď vyklebetila, ako
sa ona hnevá.Počkala, kým Marína poutierala všetko, a potom šly do záhrady, kde tiež nepríjemnosť
potkala paniu. Totiž maly ju husi poštípať, a Marína, ktorá vrátila sa pre nôž vyrezať
špargu, nebežala jej na pomoc rýchle. Jaj, pre tú mohly by ju i pohrýzť!V záhrade, okrem vyrezávania špargy, nebolo teraz roboty. Je čistá ako stôl. Ale u
Hrebínov — panej sa vidí — záhrada je omnoho krajšia. Čože, tu nikoho nezaujíma, či je
pekná, či nie, a ona sa do záhrady nerozumie… Vrátily sa nazpät, pani do izieb a
spoločnica, preoblečúc si ranné šaty, sadla si na chodbu k vyšívaniu. ,Nanecovala‘ vložiek
do paplonov; pani vraví, že sú jej ani netreba, ale akúže jej robotu má dať, keď nevie
ručné práce ako Žanka a šitia nieto? Žanka! Tá krásne ručné roboty vedela. Ako ľúbil ju za
to i básnik Javor! Lebo darmo, v terajšom čase sa to i vyžaduje. —Marína vyšíva ,necované‘ vložky od rána do večera — robota v záhrade skončila sa za čas.
Vyšívanie ide pomaly, i osem ráz treba do jednej dierky pichnúť ihlou. Drobunké dierky oči
menia od ustavičného hľadenia do nich, a Marína, keď večer skončí a pozrie hore, vidí, že
všetko sa trasie, čo má pred očami. Tak, ako doma, keď raz do týždňa písala, bez
pretrženia, celé dni. Vyšla von a s ľakom i podivením zbadala, že dvor, stajne, lipy pri
kostole a všetko dookola sa chveje. Od tých čias nikdy tak nepíše; ale tu nepovie nikomu,
pani by iste povedala, že sa jej len robiť nechce. Odtrhne niť a navlieka do ihly so
spotenými rukami, potom vezme rám a zohne hlavu k nemu.„Tak Edmund berie si Adelu…“ začne myslieť, cítiac sa v pokoji. Včera dostala list od
Ely a v ňom tá zvesť — má plné vrecko listov. Zvesť o Edmundovej ženbe, diví sa sama sebe,
netkne sa jej. Ona je to, či nejaká iná? To ľahko teda dosiahla, prečo vlastne prišla sem:
odľúbiť jeho. Hahaha! I siahne rukou do vačku, že pozrie ho na fotografii, keď vrzly dvere.
To pani! Podivná vec, že naveky vtedy príde, keď ju dolapí iné robiť, a nie prácu. No
nebola pani, ale podsudca, čo býva v dome na hospode v jednej izbici. Vstáva ráno o
deviatej a ide do úradu. Je vysoký skoro do povaly, chudý, ako kostra, pobelavých vlasov,
ale počernej tvári. Nevie po slovensky, ale rád sa shovára a smeje, naveky vycerujúc veľké
zuby. A kto vie, predsa akýsi príjemný je a i pani, hoci zle jej ide jeho rečou vravieť,
rada s ním pošteboce. Vyjdúc na chodbu, pozrel na spoločnicu, a že bola len sama, poklonil
sa: „Ruky bozkávam.“ Ináče jej klaňal sa iba „dobrý deň“, alebo ani sa nepoklonil. Vôbec
veľa hostí príde a odíde beztoho, aby ju čo len pozdravili. Marína zaďakovala mu s chladnou
tvárou.„Ah, ako dobre, že to ešte nebola pani!“ I siaha za podobizňou poznove, keď začuť zasa
kroky a teraz i hlas panej panovitý.„Zuzka, kde je slečna?“„Na chodbe, prosím ponížene, pani veľkomožná.“„No, no, falošník, ako odpovedá, a viem dobre, že ma po celom meste ohovára!“ myslí si
pani a ide s novinami „Pesti Hirlapom“. Prižmuruje oči a pozerá na spoločnicu koso. Je
odetá v letných šatách bez goliera, s čipkami na hrdle. Ona odela sa do druhých šiat, pani
je tak, ako ráno chodí. „Hja, vari slečne záleží na tom, aby skoro a čím viac sa spravilo,
len nech sa ona vycifruje. A hľaď ju, kľampu, sotva zdvihne tvár, aby pozrela kto je tu!“ I
odvráti tvár od nej; ani hľadieť nemohla na ňu.Sadla na druhý kraj k stolu, bez slova, a začala čítať nahlas román z francúzskeho
preložený. Spoločnica, ktorá sedela preľaknutá, videla, panej po tvári, že sa hnevá na ňu
pre niečo a nie je spokojná. I zdá sa jej k tomu ešte, že pani taký odpor cíti proti nej,
že jej strpieť nemôže.„Načo ma drží?“ myslí si, kým pani číta román, plný senzačných scén. „Načo vôbec drží
ľudí, troví sa s nimi, keď nikoho nechce. Tak už nikdy lepšie nebude. Ja toho neznesiem, ja
tu prídem o rozum!“„Slečna, čo je to ,vesződik‘?“ pani zdvihla od čítania tvár, spytujúc sa. Spoločnica
zľakla sa; pranič nevie, čo pani čítala. Ak to zbadá!„Vesződik, vesződik…“ i nevie ani, či je to slovo a aké — v tú chvíľu.Pani s odporom odvrátila hlavu a, nerieknuc nič, nečaká jej odpovedi, číta ďalej.„Jaj, ja hlúpa, sprostá… či už zhola nič neviem?“ myslí Marína, potajme vydýchnuc, že ju
pani nepokárala. „Dokiaľ bude trvať ten strašný román? I tí novinári mohli by radšej
užitočnejšiu prácu konať, ako dať tlačiť také rozvláčené neprirodzenosti.“Zprvu, ako prišla sem, ona chytala noviny čitať panej, ale tej sa to nepáčilo. Slečna
tak strmo číta, že ju nič nerozumieť. I číta sama radšej. Pri tom spoločnica prácu nemešká.
A zas zaujímavejšie je, keď niečo dve čítajú — možno sa o ňom poshovárať.„Ale že by Edmund tak skoro bol sa rozbehol za ženou, jednako som nečakala!“ upadne do
myšlienok Marína opäť. Veď je len šesť týždňov tu. Ale dobre, dobre, že sa žení, ani jedno
dievča sa o takého viac neobzrie, ani ona…„Čože je?“ zdvihne hlavu zrazu, lebo pani číta premeneným hlasom, a vidí, že sa borí so
slzami. Prišla smutná scéna v románe, čo pripomínala jej ztratu muža, i púšťa sa do plaču.
Vytiahla šatku kradmo, utrela slzy, aby lepšie videla; ale nemôže viac čítať. Na konci
chodby zabrechal pes na listára. Pani skočila zrazu a i spoločnica pozrela na neho
dychtivo, ale neopovážila sa vstať od roboty. Listár podal panej listy, ona prečíta adresy
a podá z nich jeden list i kartu Maríne, ktorá, vidiac, že karta je od Hurtu, zapáli sa
celá. Kradmo pozrela na ňu a videla namaľovaný obrázok: dievča v kroji, volajúce šuhaja
pesničkou: „Prídi, Janík, premilený, príďže k nám…“ Pred domom, opretý o lesu a odvrátený,
spurne stojí šuhaj s veršom: „Nevolaj ma, bo falošné oči máš.“ Nad dievča napísal Hurta: z
Vodnian do Michala, nad šuhaja: z Michala do Vodnian a svoje meno. Spoločnica zahryzla si
do pery, aby sa nerozosmiala. Oh, zlatý Hurta, už šesť týždňov sa nesmiala. Potom
nazlostilo ju. To je predsa človek bez všetkej hanby. Čo si on to dovolí a čo myslí o nej?Začala čítať list od vydatej sestry. I pani číta, a prečítala skôr; jej obyčajne
prichodia dopisnice, a i ona tak písava, málokedy list.„Na nedeľu dostaneme hostí,“ vraví pani Zuzke, idúcej čosi do záhrady. „Prídu nám z
Michala.“„Od pani veľkomožnej, čo boli tu v zime?“ zastane Zuzka. „To sú tiež pani akurátna,
osoba veselá. Tak som ich rada počúvala — naveky sa smiali.“„Hej, tá je veselá naveky,“ povie pani a obráti sa k Maríne. „A vám Hurta poslal kartu?“„Áno, poslal,“ a zalejú sa jej líca krvou. Nepozrie hore, šije ďalej usilovne. „Tak
prídu z Michala?“ spýta sa rýchlo o tom.„Hej, na sobotu.“„Ah, či dobre, že prídu, či dobre!“ myslí si Marína naradovaná. Pani bude okolo hostí,
ony vydýchnu ako mak.„A dokiaľ budú tu?“ spýta sa živo.Pani sa nahnevala.„Či ja viem? To nepíšu… Vy ste, slečna, veľmi zvedavá, všetko by ste chceli vedieť!“
odvetí neláskavo a odvráti sa od nej. Začala rátať, čo sa má pripraviť na ten čas a koľko
peňazí bude ju to stáť. Spoločnica zahryzla si do pery a kloní hlavu nad šitie.„Zvedavá som?“ myslí si. „Ako vidno, ty ma pokladáš za lepšiu, ako som. Nie, nechodí mi
po ume zaujímať sa o tvoju rodinu, ale chcela som zvedieť, ako dlho nebudeš ma mučiť.“ Tu
zbadala sama na sebe, aké nešetrné sú už i jej všetky myšlienky naproti panej a ako chladne
i ona. Či nehreší tým? Pani ani nie je azda taká zlá, ako sa vidí. Možno: tvár zúrivá,
myseľ dobrá. Pritom ona prežila iste najväčší úder, aký môže potkať ženu: ztratila muža.
Nie div, že jej je srdce rozrušené, že je popudlivá, nervózna, že urazí ju i najmenšie, nie
to taká netrebná spoločnica, ako je ona, čo nijako nemôže privyknúť. Ona je vina všetkému
zlému, a nie pani, lebo nemá trpelivosti, vytrvalosti a neznesie nič. Hľa, dve predošlé
obstály. I ona musí!Na chodbu prišla Žela zo školy. Uvidiac tam krstnú mať, jej milá okrúhla tvár vzala
výraz ponížený. Uklonila sa jej nežno a úctive.Pani, čítajúc opäť noviny, neodvetila na jej pozdrav, ale kázala Maríne doniesť pečivo z
izby. Keď Marína podala jej to, zdalo sa panej, že ho je menej, ako bolo.„Žela, nebrala si ty?“ rečie Žele; na čo tá hneď zaverila sa. „I zavárania chybí v
špajzi. Slečna, vy i Zuzku púšťate ta!“Dajúc z pečiva obom, prečítala ostavšie kusy a, vezmúc misu, sama odniesla do izby. Len
čo zatvorily sa dvere za ňou, pribehla z kuchyne Zuzka. V ruke má nôž na ríf — husiam drobí
šalát a prsty zazelenené.„Nič nevraveli o mne pani velkomožná?“„Nič, nič!“„Či nevraveli, že si druhú slúžku vezmú, alebo že sa nie spokojní so mnou?“Nemôže ďalej vravieť a ešte má celú salvu rečí, zasa ide niekto s čiernou knihou pod
pazuchou.„Pani doma?" spytuje sa, keď sa bol poklonil.„Hej, tamdnu v tej izbe,“ odvetí rýchlo Zuzka a ide mu ukázať, do ktorých dverí má ísť,
potom vráti sa na chodbu. Tvár jej je oživená, a i Žela so sladkou tvárou ide do záhrady
pod stenu na pažiť. Ako dobre je takto samým! Použije to, a hodiac knihu nedbalo o trávnik,
vystrie sa po ňom celým telom.„Jaj, či mi je dobre!“„No, veď im bude dobre, keď skríknu pani: ,Žela, ty kľampa, ty si iba leňoch!‘“ vraví
jej Zuzka vyčítavo. No Žela, nepodbajúc nič na káravé slová, vystiera sa len sladko a
hovorí:„Slečna, však mi závidíte?“„Čo?“ Marína pozrie od boku na ňu na chvíľku. Číta list sestrin druhý raz, pred paňou
iba ho prebehla. Sestra súri, aby odišla od Bukovičky.„Vy takto nemôžete, slečinka!“ volá oddola Žela, s pažiti.„Čo? A prečo?“ vraví ona netrpelive a číta len.Žela usmiala sa zľahčujúco a Zuzka povie Maríne:„Že prečo nemôžu? Nuž preto, že by čas márnili. No, či nezbadali ešte, ako ich pani
chodia pozerať, či nezaháľajú. A im sa tiež svedčí tak vyvaľovať… Idú!“ skríkne zrazu a ako
víchor je v kuchyni opäť. I Žela v momente sadla rovno na pažiť. Marína musela sa zasmiať,
a ani nešla pani, ale cudzí človek s čiernou knihou. O chvíľu však zavznelo volanie panej
na Želu.„Predým bolo tu slúžkam veľmi dobre, kým pán žili,“ prišla Zuzka zasa rozprávať Maríne,
keď Žela odišla k panej. „Lebo tí, keď pani robili vadu, hneď skríkli na nich. Aj o stravu
bolo lepšie — frišná pečienka každý večer. Čože teraz, tá švábka s tou kýškou, neomastená,
ošomraná tiež. Ale mne sa zdá, že sa pani vydajú ešte…“„Ale ešte čo?“ vraví Marína a obzrie sa netrpelivo. Príde pani a bude si myslieť, že ju
ona volá klebetiť.„Veru hej, keby prišiel taký, čo sa im páči… Tu podsudca tiež —“„Čo len nevravíte, Zuzka!“ zavráti ju Marína a ľaká sa. Koniec bude, že ich pani tu
dolapí spolu!„Nech veria, slečinka, za tých by šli. Nech sa len dívajú, aké smiechy robia s ním, keď
sa shovárajú. To by si tiež asi nemyslel o takej prísnej panej.“„Veď sa to on smeje rád.“„I oni s ním… Alebo i za pána Skaláka tu naproti. Lenže ten ani nepozrie sem, čo majú i
veľa peňazí.“„Či vám nepohorí niečo v kuchyni?“„Čo? Veď sa ešte nevarí! A sliepkam nech idú dať jarca. V špajzi jesto, a ja viem, ta
skryli pani predo mnou. Keby sliepky tiež nič nežraly, iba niesly dobre… Hospodine, zasa
žobrák, akože idem pýtať dnu?!“„Nejdite, nie, dám ja!“ vraví Marína a kutá vo vačku medzi listmi.„Ale čo by oni tiež naveky dávali? I nedávno však dali biely, keď nemali drobných! Nuž
ale pravda, i ja radšej dám sama, hoci som i chudobná, ako idem pýtať, keď sa pani
veľkomožná hnevajú…“„Ticho!“ povie jej šeptom Marína a zbledne. Pre rapotanie Zuzkino, ktorá bola chrbtom
obrátená do ambitu, nezbadaly, že pani, vyobliekaná, v klobúku a so slnečníkom, ide
pitvorom; azda počula všetko! Trochu koso idúc, pani pozrela na Marínu nevľúdne a hodila
pred ňu na stôl sväzok kľúčov.„Tu máte, slečna,“ riekla hlasom, ktorý prezradzoval zazlenie; „vydajte Zuzke masti na
rezance a zamknite kasňu, aby neostala zasa otvorená.“„Áno, milosťpani!“Milosťpani obrátila sa zlobne a, nerieknuc viac, sobrala sa,preč.„Kľampa jedna, aký úslužný hlas, a klebetila so Zuzkou! Ja myslela, že je inakšia, ako
tie dve, čo so slúžkami boly dôvernice.“Nastala úctivá tichosť, kýmkoľvek nezatvorily sa dvere za paňou. Potom Zuzka vybehla z
kuchyne a Žela z pitvora — obe na chodbu k Maríne. Obe tváre sú oživené, hneď by výskaly.
Žela, šijúc si akýsi driek, začala predstavovať, ako jedna família večer nemohla zahasiť
sviecu, keď chcela ísť spať.„Otec takto dúchal,“ i spraví ústa do jedného kúta sobraté, „mama takto,“ zas do druhého
kúta, „dcéra takto,“ i dá spodnú peru na vrchnú, „a sluha takto, — ten nemal už zubov,“
založí vrchnú gambu, ktorá bola jej neobyčajne hrubá, na spodnú.„Hahaha!“ zasmialy sa obe, i Marína.„Ej, oni sú tiež kvietok!“ vraví Zuzka Žele a berie jej robotu z rúk. „A toto čo bude,
čo to babrú?“„Kabát si naprávam, že je nie po móde.“„Treba im módy! Ale však by sa takto Srnkovi nepáčili? Zasa dostali kartu od neho. Veď
im dajú pani veľkomožná — ako v zime.“Žela frkla perami a trhla plecom, no, vidiac, že Marína pozrela od šitia, vyhovorila sa:„Nuž a či ja môžem zato, že mi píšu?“„A kde šli pani?“ spýta sa Zuzka Maríny.„Ja neviem; s tým písmom, čo doniesol ten pán.“„A aká nahnevaná tiež. Ja iba pozriem, a už viem, že im je niečo. Počkajú, to bude zle!“
a žltou, chudou tvárou preletí jej príjemný cit. „Slečinka, nech nešijú, aspoň teraz nech
si oddýchnu!“ rečie Maríne rozkazujúco.„Ba bolo by treba ísť dať na obed.“„Ojej, tie halušky, tých ľahko navarím. Keby to bolo inšie… Ale pani veľkomožnej zle sa
robí niečo. Hej, počkajú len, slečinka… nechže ich ako mak… Veď oni dosť nasekírujú
človeka.“ Zuzka pľasne si do dlane s radosťou. A na tvári Želinej je tiež tajný úsmev, ba i
Marína cíti, že i jej srdce je chladné proti panej a nedbá, že Zuzka tak vraví.„Veď som ani ja nebola najhoršia. Mali sme s mužom dom. A mňa všade, kde som ešte bola,
volali alebo: naša Zuzka, alebo: naša kuchárka. A tu iba čo slúžka, to slúžka… A či sa
pamätajú, ako sa onehda ponosovali pred paňou Krimskou —“„Poďme už, vydám na obed!“ Marína vstala, položiac rám na stôl.„Oni sa naveky boja,“ rečie Zuzka a berie sa za ňou. „Veď sa nie doma pani, čo sa i
poshovárame.“Prišly do kuchyne a Zuzka prichystala rajničku na masť.„Viac nech dajú, viac toho masla. Veď nejde z ich, čože sa boja?! Eh, tritisíc! Veď to
budú tiež za halušky!“„Ale toto je len dosť?“„Horkýže dosť! Nuž ale nech bude; veď iste, pravda, že človek sa za všetko trasie, i
najesť sa.“Spoločnica zamkla kasňu a, vezmúc kľúče, vrátila sa na chodbu. Bez meškania vzala šitie,
čakajúc s obyčajnou úzkosťou príchod panej. Dlho nešla. Prišli pre zeleninu od podžupanov
za štyri krajciare a za päť pre poľky. Potom za šesť na špinát od Weisov. Prišla i z fary
pestva ukázať malé dievčatko v škrobenom čepčeku; Žela mala ho zadusiť bozkávaním — a od
Burianov triročná Martička pre kvety. Napokon prišla ona. Rezké kroky zavznely na skalách
dvora, ktoré elektrizovaly všetky. Tváre staly sa vážnymi. I Mogus stojí na uhle domu a
vrtí chvostíkom, príjemne dojatý. Pani vystúpila strmo, práve keď Žela, už celkom skromná,
sprobúvala si driek, ktorý si napravila. I pošla jej v ústrety a vraví s úsmevom pokorným a
lichotivým:„Dobre mi bude toto, krstná mama, takto?“„Ako? Vari tie krátke rukávy?“ spýta sa tá a hlas zneje jej akosi chripľavo.„Na lakťoch boly mi deravé, nuž som si ich skrátila.“„Ale ja to nedovolím! Hľaďže ju, kľampu! Čo si si nezaplátala? A toto tu čo máš za
cafaty okolo hrdla zas?“ a pani neočakávane úplne rozrušená strháva jej čipky a stíska
zuby…Spoločnici zmizla všetka krv z líc. S hrôzou v očiach hľadí na desný výjav. Zavznelo
hlasné fikanie Žely. Pani napokon spamätala sa a odstúpila od nej. Išla ďalej.„Toto je hrozné!“ povie Marína, napokon príduc k sebe. Pozrie na Želu, hoci tá naveky
bola proti nej; ovládala ju ľútosť.Prišla Zuzka k nim na chodbu. „No, vidia, slečinka! Dosiaľ sa trasiem od ľaku. To i v
zime raz tak dostala.“„A jednako sa nebojíš tu zostávať!“ myslí si Marína zúfale.„A počkajú na večer, ako sa budú modliť a spievať… Už môžu prikryť stôl, slečinka,
hotový je obed… Bože, pomôž do Všechsvätých!“ i vzdychajúc vráti sa nazpät do kuchyne.Marína sobrala so stola na chodbe všetko nepotrebné šitie, skryla do stola a vyniesla z
kuchyne z kasne obrus. Keď prikrývala, vyšla pani už preoblečená vo všedných šatách a,
prižmurujúc oči, pozerala nepriateľsky dookola. Žela pri svojom šifóne v pitvore zohnutá
skrývala uplakanú tvár. Pani, vidiac Marínu prikrývať stôl, riekla prísnym hlasom:„Už som vám povedala mnoho ráz, aby ste len vtedy prikrývali, keď je Žela nie doma. Čo
naveky vstávate od tej práce… Vy nemáte, slečinka, nič trpelivosti. Nože, čo ste
spravili?!“Spoločnica v momente nechala všetko tak a uteká pre rám, aby ho ukázala. Pani pozrie a
nerečie nič; inokedy obyčajne pochválila pekne vyšité lístky. Dala nazpät rám a bez slova
sadla za vrch stola, čakajúc obed.„Čo ste sa to, slečna, shovárali so Zuzkou, keď som odchodila? Počula som ju povedať,
že: pani veľkomožná sa hnevajú —“„Kedy?… Ja neviem, ja sa nepamätám…“ diví sa ona a zadúša slovami v zmätku.„Nepamätáte, keď nechcete! Vy sa, slečna, veľmi viete zatajovať. Čo nepoviete, keď sa
vás spytujem? Vy ste povinná! Žanka mi všetko povedala… Aká je múdra Zuzka, ja aby slova
nepovedala. I včera, keď dlho bola a chodila som ju pozerať, tak sa nahnevala, že špinát
capila Mogusovi na zem. Jej to svobodno, však! A napokon je hádam rozdiel: ja a ona. Ja
môžem sa hnevať, ja ju platím!“„Môj pane, či som povedala, že nemôžeš?“ myslí zúfale Marína a pot leje sa jej s čela.
„Hnevaj sa, keď sa ti páči; či ja mám právo len slovo proti tomu povedať?“Pani odvrátila sa s ošklivosťou od spoločnice. Vie dobre, že sa pretvaruje, zatajuje a
ukazuje ako nevinná. Berie polievku, ktorú doniesla Zuzka s vážnou poníženosťou — štípance
so zemiakmi. Zuzka chcela hovädzinu, lebo tá by všetko spahltila, tej nikdy nie dosť. Tak
prišla i o dom, lebo všetko zjedli s mužom.„Nie je dobrá, zápražka je zle upražená. Nemôžem strpieť, keď je polievka taká biela, a
trieli dosť do tej mašiny. Lanská Marka i menej strovila, i lepšie uvarila. I tej zeleniny
je moc v nej… Čo nejete, čo sa dáte ponúkať? Žela, kde si?!“Prišla i tá. Ešte na dlhých pekných riasach zle usadnuté slzy, ale usmieva sa už
ponížene, a prosí o odpustenie krstnú mamu. Jedli bez slova, iba štrkanie lyžíc a hlboké,
hlasné ich prežieranie sa ozýva. Spoločnica sedí ako na tŕňoch, prajúc si čím skôr konca
obedu. Po polievke Žela skočila za taniermi, hoci by to bola vďačne vyniesla i Marína —
aspoň na chvíľku byť od panej. Ale i Žela robila to veľmi vďačne; v tom sa vždy pretekaly,
Žela i preto, aby sa zalichotila krstnej mame, ktorá ju chovala.Zuzka doniesla s tou istou vážnosťou rezance a položila pred paniu. Spoločnica podržala
jej misu nežno.„Vidno, že som nie ja dávala masť,“ vraví pani hlasom, prezradzujúcim rozhorčenie, „aké
sú premastené! Nemáme šesť kráv, ako u vás; ale vy na nič nehľadíte. Vám je to nič, že je
dnes ešte len štvrtok a či dôjde maslo do nedele, kým donesú druhé… Berte si!“Marína zbledla ako smrť. Bez slova berie od panej misu chvejúcimi rukami a, naberúc si,
podá Žele. Máva dobrý apetít, i pani vraví — doma takého nemala; ale teraz nijako nechcú
ísť rezance dolu hrdlom. Horkosť ich nepustí.Pani jie, ale všetko robí ju nervóznou. Že Želu ubila, že tá plakala i spoločnica že sa
bojí. A aká tichosť, slova nepovie ani jedna! Či je ona čert?„Azda sú ani nie také mastné, slečinka,“ začne, vidiac, že to len navrchu bolo veľa.
Zuzka nemastí všetky, len navrch vyleje. „Však, slečinka?“ i usmeje sa na ňu láskave.Tá neodpovie hneď. Prežiera horkosť i rezance, čo jej nechcú dnu ísť. „Ja neviem, vy
viete,“ odpovie konečne ticho.„Len tak, ako i ja mastievam.“Ale spoločnici už nezabúcha srdce radosťou nad vľúdnosťou panej. Vidí, tu nemôže ostať.
Ešte dnes povie jej, že odíde.Pani bola hotová samá prvá. Zjedla málo, a tučnela predsa veľmi. Kým Žela sobrala so
stola — spoločnica utekala k robote hneď — pani poobzerala kvety na chodbe, potom,
zavolajúc i Želu — azda chcela ju udobriť — šly na jahody do záhrady. Tam ostaly dotiaľ,
kým Žela nemusela ísť do školy. Pani potom sobrala sa pospať si do izby. Idúc po chodbe,
kde vyšívala Marína, riekla jej:„Čo ste vy nešli s nami do záhrady?“Marína nemohla odpovedať, a to paniu popudilo veľmi. Ale či ju volala? A bez dovolenia
ona môže opustiť robotu?„A kto vám písal z domu?“ spýta sa pani zas a postojí pri kvietnikoch, rozostavených na
chodbe. Dala doniesť desať štepníkov muškátových za päť zlatých. Tu sú na chodbe.„Sestra písala.“„Slečna, vy tieto kvety zanedbávate; aké sú suché! I na poludnie načim ich polievať,
teraz slnce spáli. Viete, že som dala za ne velký groš. I Žanka ma tak pripravila o kvety.
A čo vám písala sestra?“Spoločnica zas neodpovie hneď. Zahorí a zbledne ako stena, ako by mienila vykonať niečo
veľkého.„Volajú ma domov, nazpät,“ vypovie konečne a dych zatají sa jej. Srdce tlčie jej na
neznesenie, navlieka do ihly niť, no nijako nemôže natrafiť, tak trasú sa jej ruky, a hore
ani pozrieť.„Vás volajú?“ pani zastala a oprela oči na ňu dúpkom.„Áno, aby som prišla; potrebná som doma…“ Úmysel mala povedať, že je i sestrám potrebná
i bratom, i ta, i ta; no nemôže. Hlas jej je taký nízky, ako zpod zeme, a ruky ožlklé.Pani sadla k stolu a hľadí na úbohú spoločnicu s tvárou chladnou, prižmurujúc oči.
Konečne povie akosi stíšene:„To mi je niečo celkom nové a neočakávané. A prečo máte ísť domov?“„I že otec nechce, aby sama tu bola, keď vy odídete do kúpeľa…“„No, na toto som ani neprišla, ani nemyslela. Myslíte, že to len tak, hockedy odísť?“„Ale —“ spoločnici zadrhly sa slová, so zúfalosťou pozrela na paniu. Oči a líca horia
jej a pot leje sa jej s čela, darmo ho stiera dlaňami.„Nepustím vás!“ rečie pani energicky a urazená. „Vy ste sa na rok dali, vy tu budete! To
vedeli vaši rodičia i vy, či ste potrebná doma, či nie, mohli ste sa teda nedávať. Dosť mám
biedy inakšej, nie i toto! Prečo vás volajú? Niečo ste písali, však?“„Vy nie ste spokojná so mnou, lebo ja nie som súca —“ zasa zasekne sa a nevie ďalej
povedať.„Ja som s vami spokojná, povedala som vám viac ráz, čo chcete viac? Ani nepustím vás,
nemyslite si… Nijako. Jedine ak by ste sa vydávali, alebo vaša sestra.“„Veď tá iste sa vydá…“„Písala?… A za koho?… Teda pustím vás; ale len tak, ak mi nájdete takú, ako ste vy.“ I
vstane celá rozrušená. „Toto je ešte novina! Keď ste nemali úmyslu tu byť do roka, mohli
ste mi to odpísať. Či by sa ja bola len zapodievala vami, či by bolo hodno! Vám sa tu
nepáči, to je jediná príčina; ale ja vás nepustím! To tak s ľuďmi nezachodia, to je
nestatočné zachodenie, tak sa medzi inteligentnými ľuďmi nerobí!“„Tak?… A ešte čo?“ diví sa Marína v duchu, a teraz už hlavate a pevne stojí na svojom.
Aké mravokáranie, keď jej robí sa nepríjemnosť! „A ty zachodíš so mnou ako s inteligentným
dievčaťom?“ Pani vidí, že spoločnica stojí na svojom.„To vám pekne bude, celé Vodňany budú sa smiať na vás. Pekne, môžem povedať. Vyznajte
pravdu, preto chcete odísť, lebo sa vám u mňa nepáči, a nik vás nevolá, ani nevydáva sa
nijaká sestra, ani vy!“Marína stiera čelo. Keby mala smelosť pravdu riecť, povedala by: „Áno, tak je, ako
vravíš!“„Volajú ma, ja nemôžem zato,“ rečie ponížene, ale i s chladom.Pani úplne rozrušená ide do izieb. Spať už nebude, o to ju spoločnica pripravila. Ide k
oknu, ale ani tam dlho nevydrží.Spoločnica, keď ostala sama, obzerala sa dookola, ako v cudzom. Čože to vykonala? Či nie
niečo naozaj neslýchaného? No len myšlienka tu ostať naplňuje ju hrôzou a zúfalosťou.
Nemožno! Dej sa čo chce, ona musí odísť…„Tak nebudú tu naozaj?“ vybehla k nej Zuzka.„Počuli ste?“„Počuť do kuchyne, čo sa tu shovárajú,“ a ide zamyslená nazpät.O chvíľu vyšla zasa pani. Pozrela Zuzku v kuchyni, pokárala, že dlho babre sa s tým
trochu riadom, potom vyšla na chodbu. Pozrela spurným zrakom na hlavu Maríne a videla i po
sklopených jej očiach, že tá cíti jej príchod a zle jej je. Dosiaľ nemyslela asi, ako môže
sa cítiť spoločnica pri jej zachodení, iba aká by mala byť k nej, ako ju ctiť, šetriť, aké
sú jej povinnosti. V panej úmysly, že ju neprepustí, zrazu sa sklátily. Či ju má nasilu tu
držať? Vrátila sa k Zuzke a sadla tam na stolec, ktorý jej prichystala úctive. Hoci chcela
vravieť o nešetrnej výpovedi spoločnice, začala rozprávať, prečo si pani Maková nejde žať
trávu do záhrady, keď si ju kúpila; je už prerastená. Rozhovor ich pretrhly kroky na
chodbe.„Ide podsudca azda?“ spytuje sa pani a káže pritvoriť dvere. Nerada, keď ju vidí v
kuchyni. Ona pozrela oknom, načiahnuc sa a prižmúriac oči.Po chodbe šiel Cyril Krimský v cestovnom bielom kepeni. Červenkasté fúzy má zapadnuté
prachom a okrúhla plná tvár je vyhriata. Marína skočila mu celá zmenená v ústrety, na tvár
sadol jej cit radosti: prišiel práve v takúto chvíľu ťažkú, ako anjel-potešiteľ.„No, ako sa máš, už si privykla celkom?“ spytuje sa nežne, zadržiac jej ruku, a tvár
jeho je ako ochrancova, samá láska…Pani vstala so stoličky a vyšla. Akurát vhod jej prišiel Cyril. On a jeho žena dopravili
túto sem. Ona ich síce veľmi rada, najmä Elenu — hodní ľudia a obľúbení i v celom meste u
každého, ale keď vedeli, aká je Marína: robiť nič, iba ľahko žiť, cifrovať sa — načo jej ju
radili? Či by sa bola len zapodievala ňou?Spoločnica v momente odstúpila od príchodzieho, ako vyšla pani, a s tvári zmizla jej
všetka radosť. S tajnou bázňou pozerá na ňu, berúc svoju robotu do rúk.„Spytujem sa Marienky, či už cele privykla,“ vraví Cyril, keď sa bol panej zdvorile
poklonil, a sadá k nej na ponúknutý stolec. Klobúk položil na stôl pred seba, i zdá sa, že
mu dobre padne posedieť si trochu v chládku.„Veď už chce odísť!“ zvolá pani miesto Maríny s hnevom. Najlepšie bude hneď oznámiť.„Čo, odísť?“ povie Cyril nemilo dotknutý a pozrel v nedorozumení na Marínu. Teda predsa
vykonala to, čo spomínala u nich; i cíti hanbu za ňu. „A prečo odídeš?“„Vraj volajú ju… potrebná je doma!“ povie pani a hniezdi sa na lavici, prichodiac do
hnevu. Hlas zneje jej ostro a rozhorčene. Či by sa bola len zapodievala! „Vy ste to teda
prišli na vychádzku! To sa s blázny zachodí tak, nie s ľuďmi!“Cyril nevie, čo povedať. Hľadí len na Marínu horúcimi očami, plnými výčitky. Aká
nepríjemnosť pre nich s Elenou! I zahrozí sa jej prstom.„Viac ťa nedovediem do tohto kraja!“„I darmo by si sa ustával!“ myslí si Marína a musí sa usmiať jeho vyhrážke, i pri
všetkej svojej skormútenosti. I diví sa jeho zdvihnutému prstu a tvári jeho dosiaľ vždy
prívetivej a teraz — hoci úsmev na perách — vyrážajúcej hnev.„Tak odídeš?“Marína sa zľakla, vidiac, ako i pani čaká jej ostatné osvedčenie.„Odídem,“ rečie ticho a nakloní hlavu, ako by po tom očakávala úder.„No, no… počujete… Naostatok…“ a na tvári panej zjaví sa neskrotiteľná zlosť. Koľko
klebiet bude po celých Vodňanoch! Radšej už ani nepovie nič viac o tom, ale, odvrátiac sa
od Maríny s opovržením, ide rozprávať, ako dostala dnes ráno listinu zo súdu, kde oznamujú
jej, že občania tam z jej rodiska, v druhej stolici, zaviedli proces proti jej horám, ktoré
tam má ako dedovizeň, a chcú ju pripraviť o ne. „Taká som bola rozhorčená, že som nebola
dobrá sama na seba, a tu ešte čo mi slečna Marína vykazuje!“ vráti sa zas k tomu a hodí
pohľad plný výčitky na Marínu. To isté spravil i Cyril, a že cítil sa nevýslovne
nepohodlne, sobral sa preč. Vstala i Marína, hoci nečakala, že sa od nej odoberie. Všetci
sa už odvrátia od nej a nebude ani jedného na jej strane. Stojí tam stiesnená a hľadí za
ním; no Cyril prišiel i k nej a, ako inokedy, i teraz podržal nežne jej ruku. Do očú
spoločnice tisly sa slzy nasilu, ide za ním do dvora, ako inokedy, vyprevadiť ho.„Prídeš ešte k nám?“ spýtal sa, idúc k bráne.„Už neprídem…“„Ani odobrať sa neprídeš?“„Veď som sa už odobrala.“„Nemysleli sme, že ty to naozaj vykonáš… Teda prídem ja ešte. S Bohom; choď, vráť sa!“Marína vyšla ešte na ulicu, kde stál dlhý, plachtou zatiahnutý voz, na prostriedku oboch
strán s otvorom.„Na tomto si prišiel?“„Hej. U vás takých vozov niet, však? Dobre je v nich, chránia od slnca a veľa možno na
ne nabrať. Teraz vezieme múku do potravného spolku. No, choď už k panej, s Bohom!“ a pozrúc
dookola, rečie akosi divným zvukom, akoby zahanbený: „Hľadia na nás!“Marína pozrela a zadivila sa. Kto sa díva a čo koho do toho, že sa tu shovárajú?
Zmenená, vo chvíľke sobrala sa dnu.„Kocúrkovän i ty?“ myslí na Cyrila, idúc nazpät dvorom. „Čo ťa do toho, že sa kto díva?“Pani ešte sedela na chodbe a čakala ju.„Odišiel už Krimský?“ spytuje sa a hlas zneje jej drzo. „Čo ste nešli s ním, keď sa tak
driete za ním?“Spoločnica, ako hromom omráčená, pozrela na paniu a líca jej zaliala prudká krv.„Či vás nevolal?“ spytuje sa pani miernejšie.„Nevolal.“Do večera neboly spolu. Pani ostala v izbe, písala listy. Keď prišla Žela zo školy, tú
zavolala k sebe a od nej odkázala Maríne, čo má dať variť. Vyšla iba na večeru a bola
vážna, prísna a slova neprehovorila. Po večeri zavolala Želu do okna dívať sa, a Marína na
chodbe ostala sama. Bolo už polotma, ale mesiačik ešte nevyšiel. Vôňa kvetov na chodbe bola
taká tuhá, že ako omámená sklonila hlavu… Takou opustenou necítila sa ešte ako žije. Začala
reptať už teraz nielen na Krimských, ktorí ju sem dopravili, ale i na svojich, lebo
dovolili, aby prišla sem. Keď chcela byť poštárkou, celá rodina sa zoprela: Nič! Tie sú
odvislé, tých neuctia, nešetrí nik, a tu dali ju. Pravda, i vtedy jej chceli dobre; teraz
už i oni súria jej návrat domov, keď vedia, ako je tu. Len Krimskí sú vina.Zuzka prešla chodbou a nepostála pri nej ako inokedy. Už začne utekať každý od nej —
azda predsa nemala to spraviť? Iba Mogus sedí na zemi pri jej sukni a hľadí do tmy na
koniec chodby. Div, že i ten neujde. Že ju pani nezavolala do okna, nejako veľmi ani
nebanuje. Boly to chvíle tam na neznesenie, a nevystaly ani jeden večer. Keď sa zmrklo a
práca poskladala, daly sa dva stolce do okna a pani i ona kľakly na ne, oprúc sa lakťami do
okna. Ulica ožíva. Deti kričia, smejú sa a naťahujú po skalách. Páni zas tiahnu, ako sluky
pod večer, do búdy Židovej na pivo. I starý mládenec naproti odišiel spolu s „nehanblivým“
pomocníkom. Okná sú mu pootvárané na všetkých izbách. Marína hľadí ta mimovoľne, najmä ako
prišla na leto neter Skalákova, ktorá bola krásavica. Pani hnevá sa preto. Marína vie
dobre, že je v nepriateľstve s nimi, čo sa ta díva naveky?!„Kto je to, čo ide oddola?“Spoločnica pozrela a zapálila sa.„Neviem ver’, zdá sa mi…“„Nepoznáte?“„Nie,“ a klopí oči. „Ona nízunká, on vysoký.“Pán a dáma prejdú popred okno a poklonia sa.„Veď sú to Hlochovci!“ vraví pani a prižmuruje oči, aby lepšie videla. „I desať ráz som
vám povedala; vy hneď všetko zabudnete! Aké mala šaty?“„Bože, či ja viem!“ myslí si spoločnica a stiera čelo. „Jaj, neobzrela som sa.
Odpusťte…“„Vy sa na nič neobzrete, nič neviete. Vy sa nestariete o to, že mňa to interesuje. Taká
ste, ako i v samý prvý deň. Dosiaľ si vás viem predstaviť, ako ste prišli na stanicu. Veľký
ručník ste mali na rukách a hľadeli ste na nás bez záujmu, ako by ste boli vraveli: ,Čo
tieto kľampy tu chcú?‘“„Po prvé,“ myslí si spoločnica, „slova ,kľampa‘ som nikdy nepočula, iba od vás.“„Zdá sa mi, že je tučnejšia, ako ja. Čo poviete, slečinka?“„Kto?… Ja, Hloch —“ popletie sa, už zabudla jej meno. „Oj, áno, oveľa tučnejšia!“
dokončí rýchlo, chvatom.„Ja som nie súca na toto!“ myslí medzitým. „Ja musím byť veľmi hlúpa.“„Ale nevravte, veď ani neviete, že je tučná!“ zavráti ju pani s odporom.Spoločnici zaleje krv líca, hryzie si pery potajme. Nasledujúcej panej už tak sa prizrie
dychtive na šaty, hlavu, klobúk, postavu, aby vedela o všetkom povedať.„Čo tak hľadíte na ňu?“ zavráti ju pani. „Zbadá. No, no… ešte si bude myslieť, že vám to
ja kážem… Toto tu ide slúžka od Javorov. Je to kľampa; u mňa bola päť dní. Ozaj, kde ide a
čo to nesie, slečna?“Marína utrie si čelo a rečie: „Nehľadela som ta…“ Potom rýchle, aby pani nemala času
okríknuť ju, rozpráva: „Tamto ide Lajo Marínsky s Wienerovou slečnou.“ Tých poznala, lebo
každý deň chodia spolu po ulici. Ona tenučká, on nízky. „A hore ide Ľudmila Kremeňovie s
Markom.“„V čepci je zasa?“„Áno, v takom klobúku,“ vetí ona naradovaná, „a v šatách bordó.“„To sú tie, čo bola v nich vlani v auguste v Michale.“Marína, spokojná, že tak veľa vedela oznámiť o tom, vydýchla si a pozrela zpät do izby.
Prievan zavial im na tvár. Vchodí Žela, už si spísala lekciu.„Poďte, poďte, Žela. Vy lepšie viete vravieť milosťpanej,“ a rýchle, ešte je tá iba pri
dverách, spraví jej miesto, prejdúc do druhého okna.„Poď, Žela!“ volá i pani. „Či ste radi, že ste sa ma sprostili, a Žela tiež radšej bude
pri mne.“Žela spraví usmievavú tvár, milú. Najradšej, pravda, hľadí oknom s Marínou, keď je
krstná mať nie doma a Srnka prechodí sa ulicou; ale teraz cíti sa takou poctenou, že začne
hneď oznamovať:„Ide Skalák s piva a klania sa krstnej mame.“„Ozaj sa klania, Žela?“ spytuje sa rozčervenená Bukovičová; ona na druhú stranu
nevidela. „No, to je div!“„A teraz vyšla už i jeho sestra, v mantile, a poberá sa hore. A ten pes všade s ňou.“„Tá dnes už celé mesto pochodila… A to je Veľkovská, čo ide?“„Ona. Jój, ale je tučná strašne, jój!“„Azda tučnejšia ako ja, Žela?“„Ojej, a omnoho! To je inšie. Táto je nie tak pekne tučná. Táto je ako by bola rozliata,
jój!“„Počujte, slečinka, čo táto kľampa vraví?“ smeje sa pani, spytujúc sa: „Naozaj je tak?“„Áno, veru!“ prisvedčí Marína rýchle, nevediac ani dobre, o čom je reč. Pani potupne
odvráti hlavu, zbadajúc to.Tak idú večery v okne.„A tomuto všetkému zlému si ty vina!“ šepce nahnevaná, že Mogus napne uši, aby lepšie
počul. Čiaha za fotografiou Edmundovou, aby ju roztrhala. Keby on nie, všetko toto nebolo
by sa stalo… Ale fotografie niet. Skočila zdesená. Vytratila ju a najde ju niekto… pani.
Bude vyšetrovať. I beží do pitvora ku kasni, otvoriac priečinok s hurtom (zabudla, v akom
je dome), kde si držala i listy na spodku. Fotografiu našla medzi sošitmi začatých doma
noviel a oddychujúcich si tam. Vzala ju s chvatom k sebe a ide k svetlu mesiaca, práve
vychodiaceho, pozrieť. Tam je Edmund. Stojí so založenými rukami, v obleku telocvičnom.
Žilnaté ramená sú mu holé a na boku belavá stuha. Oči prižmuruje a pery nadúva, aby sa zdal
vážnym, impozantným. Zasmiala sa a chytila oboma rukami, že ju roztrhne. Čože je už po ňom?
Ale tu pocítila akési pohnutie. Zastala — ešte nemôže ju zničiť…*Marína vstala, ako obyčajne, o piatej ráno, vyriadila izby, ale taká je rozrušená
netrpelivosťou, že sa temer chveje. Dnes má odísť ztadeto, a hoci už iba dve hodiny dotiaľ,
nemôže vyčkať. Tieto ostatné dni a hodiny zdajú sa jej zrovna neznesiteľnými. Pani je, ako
inokedy, prísna a nevľúdna. So Želou sa vodí, ktorú rozhodla sa podržať pri sebe — nechce
cudzej — a na Marínu ani nepozrie. Ale ju to už ani nezaujíma, večne spytuje sa Zuzky: „Len
či ten koč príde na čas? Či sa neopozdím? Dobre ste mu povedali, že teraz a nie popoludní?…
Či ste oddali včera tú kartu, a nik nevidel? Už nemám pokoja, ani trpelivosti nič. Čo mi to
dávate, peniaze, čo som vám požičala? Nechcem — len aby už bol tu koč!“„Ale už nech sa len neboja toľko. Nemôže prísť ešte, len osem hodín je, a o deviatej má
prísť.“Tak ešte celá hodina! Dnes pani ani robiť jej nedá, už iba čo izby poriadila. Aby skorej
prečkala tú hodinu, ide do kasne, že napíše ešte jednu kartu. Ale — nie. Vrátila sa na
chodbu. Do izby neopováži sa už ani ísť, ani nechce — a pozerá čas. V noci pršal dážď a
akási milá riedka hmlička zastiera kde-tu kraj. Slnce nesvieti, je i teraz zaoblačené nebo
na tej strane. Na chodbu vyšla pani v rannom obleku. Je prísna; vidno, že ťažko premáha
hnev, tak pozerá na Marínu. Zuzku poslala pre mäso, Želu do sklepu pre šnúrky a čaká, kým
odídu. Potom ide do izby, ale o chvíľku vráti sa zas na chodbu k spoločnici. Tvár teraz jej
je zúrivá. Nepotlačuje svojho rozhorčenia; skoro chvejúc sa v rozbúrení, hodila pred Marínu
na stôl peniaze.„Tu je váš plat! Ďakujem za výlet. Druhý raz za blázna nemajte človeka. Vy ste už v
takých rokoch, že si to môžete rozmyslieť. Mne tu daromné trovy narobiť!“Marína ako ohromená stojí a bojí sa i dýchať — taký desný je vzhľad panej.„Daromné trovy — zadrž si teda svoje peniaze, ja ti ich nechcem,“ myslí si, ale
neopováži sa ani hnúť. Pozrela na peniaze, a vidiac ich, rečie odchádzajúcej panej: „Ale
mne toľko neprichodí, milosťpani.“„A koľko?“ skríkne ona urazená.„Týchto je viac. Cestu, čo som prišla sem, vy nemôžete celú —“„Berte si, koľko som dala; nie som taká —“Slov ostatných Marína nedopočula, pani vtom s treskom zachlopila dvere.Marína ostala sama a stála nepohnute, ako stĺp. Takou zahanbenou a potupenou necítila sa
ešte ako žije. Peniaze tam ležiace boly jej ošklivé a, čo nestalo sa jej ešte nikdy tu,
zalialy ju slzy… Vezmúc mzdu, vyšla do záhrady pred dom, aby sa premohla. Začala obtrhávať
odkvitlé ruže, zarosené nočným dažďom.Po chodbe prešla Žela, pozrela na Marínu s tvárou zneváženia a bez slova vošla do domu.
O chvíľu však zjavila sa zas a volala Marínu, aby šla si pojesť na cestu. Marína poďakovala
sa, že nebude. Žela šla oznámiť — teraz už držala sa veľmi pekne. Ale zasa prišla pre
Marínu, že ju pani volá.„Ja nejdem!“ odpovie celkom prosto.„Ale, slečinka, krstná mama sa nahnevá.“„Ja zato nemôžem!“ povie Marína, nedbajúc už o nič. „Nie na vás bude sa hnevať, teda čo
sa staráte?“ vraví, vidiac, že Žele samej je to nemilé.Zasa počuť kroky. To už strmšie a ťažšie, ako Želine; to je pani sama. Marína rýchlo
sbehla na mokrý dvor ku mrežiam. Naozaj, pani vyšla z domu. Pozrie na ňu prižmúrenými očami
a zastane na chodbe. Maríne zdá sa už ako cudzia.„Dovolíte mi, milosťpani, odtrhnúť si jeden puk?“ spýtala sa, kto zná, prečo, lebo
naozaj ruže nechcela, ani ničoho tu. Hlas jej je nežný, tichý, premohla plané pohnutie.„Vezmite si, nielen jeden. Natrhajte si, koľko chcete,“ i prejde pomimo.Marína odtrhla si dve ruže, očistila, od pichliačov a sviazala. Ale koč ešte nejde. Aby
skôr prečkala, šla sa odobrať od pani Halmovej.„My sme sa ver’ nazdali, že tu ostanete, kým sa nevydáte,“ vravela jej tá svojím
flegmatickým spôsobom. „Že sa vám tu tak nepáčilo. Pravda, Bukovička je prchká, kričí, ale
zlá je nie… je veľmi dobrého srdca. I Žanka tvrdo privykla, koľko ráz prišla s plačom sem,
že čo už má robiť, a hľa, už by teraz bola zostala i viac… Ona bola spokojná s vami.
,Všetko tak robí, ako sa mne páči,‘ vravela o vás; ,aj obyčaje jej. Ale čože mi je z nej,
keď nechce u mňa byť.‘“Ich rozhovor pretrhnutý bol hrkotom koča, skrúcajúceho sa pred domom Bukovičovej. Marína
sa odobrala; to bol jej koč. Keď prišla na chodbu, už kočiš vynášal kufor s rýchlosťou a
pani, nervózne prechodiac sa po pitvore, čakala jej odchod. Marína rýchlo vzala klobúk,
obliekla si kabát a pošla k panej, ktorá stála na prostred pitvora, koso hľadiac na Marínu.
Stojí tam chmúrne, ako bohyňa hnevu, a čaká jej odobierku. Marína pristupuje k nej, nohy
sotva ju nesú, tak oslabla; ale vidí, že i pani zbledla ako stena. Akási vina padla na
svedomie Marínino zrazu. Ledva slyšateľne povie slovo rozlúčky a mimovoľne — hoci nechcela
— sklonila sa k jej ruke.„S Bohom!“ odpovie jej tá cez zuby.Marína potom rýchlo šla do kuchyne odobrať sa od Žely. Žela usmiala sa žiaľno akosi —
azda sama nevedela o tom — a Zuzka povie vážne a so vzdychom svoje: „Ruky bozkávam.“Marína uteká potom preč, ako z plameňa. Na chodbe dopočula, že pani strašne plesla
dvermi.Ponáhľala sa na ulicu ku koču. Na byte Skalákovom okná sú otvorené, ale nikoho nevidno.Krytý koč zarachotil na dlažbe ulice a letí dolu mestom. Marína oprela sa do kúta
plyšového sedadla; ale tu ešte musela pozrieť, aby videla dom básnika Javora naostatok. Koč
letel popri škole dievčenskej, už pustej, potom dome rychtárovom, ešte so tri a dom — jeho.
Okná jasajú sa, ale nik v nich, len ťažké záclony dohánovej farby; potom zmizlo i to.Už sedí vo vlaku. Stanice miznú za stanicami, letia polia i deň. Už prichodí veľká
krížna stanica. Budovy vynorujú sa z belasej hmly diaľky vždy jasnejšie, belšie… už je tu.
Ostrý hvizd, uši urážajúci, zatrasie povetrím, vlak stíši beh a zastáva potichu, tichšie,
až zastane. Vo vozňoch nastal šum. I ona berie si škatuľu, v ktorej mala klobúk, a
sostupuje. Ani sa neobzrela a šla rovno do čakárne. Tam už poobzerala sa. Iba v jednom kúte
sedí černovlasý muž, už starší, a číta z knihy. O chvíľku vyšla na perón. Jeden vlak
prichodí, druhý odchodí, naveky hurt a lomoz. Cestovatelia behajú sem a ta.Marína musí čakať osobný vlak; bojí sa, že na rýchlik by nemala dosť peňazí. Strovila vo
Vodňanoch na klobúky, čo mala — kúpila dva — a z domu nechcela pýtať. Obzerá si obecenstvo,
má už smelosť. Vysoký, rapavý a, ako sa zdalo, vypitý mladý človek ide do jedálne so starým
pánom. Vycifrovaná Židovka so Židom v okuliaroch idú vedľa a tiež do jedálne; ona všade má
napriliepané ruže. Za nimi prišiel zas jeden, čo vysadol ešte vo Vodňanoch a pýtal si kartu
na prvú triedu. I ten vedie dámu a i tá je vycifrovaná, a už staršia. Klobúk jej je samá
fialka i pri čele i od chrbta, a tuhá vôňa zapácha za nimi naďaleko. A tu zas idú muž a
žena. On starý a šedivý ako holub, ona mladá dosť. A zato vykračuje si tak predivne, ako by
cítila, že každý vidí, aký je rozdiel medzi nimi, a divia sa, ako mohla ísť zaň, aká žertva
je to a ako je on povinný vážiť si ju.Marína sedí v čakárni. Zas jeden vlak. Dvere sa otvárajú a cestovatelia bežia jedni von,
druhí dnu. Ponáhľa sa i pán, čo v prvej triede cestoval, i ten s čiernou bradou v kúte
odloží knihu do vačku a ide, pohybujúc sa ako opitý. Dlho sedel, stŕply mu nohy. Pred
čakárňou zastali traja prišlí, mladí. Shovárajú sa po slovensky, ale skoro ztratili sa vo
vlaku.Napokon prišiel i Marínin vlak. Berie škatuľu a ponáhľa sa i ona tak, ako tí, čo sa
dívala na nich, ako by horelo. Vstúpila do oddelenia pre dámy, a zrazu ako by sa stala
inou. Obľahčením zachvelo sa jej srdce a oči zaskvely radosťou. V momente zmizly Vodňany,
prednejší dom Bukovičovej so všetkými ťažkosťami a paňou… Marína sedí na remennom sedadle a
ako v očarení čaká svoj kraj. | Slancikova-Timrava_Skusenost.html.txt |
Predmluva k prvému vydaniuKniha táto sostavená je väčšinou z tých predpisov, ktoré boly uverejňované v „Dennici“
asi od I. až X. ročníka. Sú to predpisy osvedčené a spoľahlivé — zodpovedajú požiadavkám
tak jednoduchej, ako i zjemnelej meštianskej kuchyne. Pri sostavení bol kladený hlavný
zreteľ na to, aby pokrmy podľa týchto predpisov pripravené obsahovaly to, čo je ľudskému
telu k jeho výžive potrebné, aby boly chutné, záživné a pomerne nie drahé. Pritom všetkom
nájdu sa i predpisy složitejšie a nákladnejšie, podľa ktorých dajú sa pripraviť veci pre
väčšie spoločnosti alebo hostiny.Nie jedna z milých čitateliek „Dennice“ nájde v knižke tejto svoj predpis; iste sa
poteší, že i ona prispela k naučeniu tých, ktorým je učenie ešte potrebné. Staršie
hospodyňky slovenské arci nepotrebujú toho, ale tie mladé, ktoré ešte nestačily nadobudnúť
si zkúseností, nájdu odpoveď na vážnu otázku: čo budem variť? Ťažko je učiť sa na vlastnej
škode, a preto: učte sa zo zkúseností starších.Zachovajte si, že kuchyňa je pre udržanie ľudského zdravia omnoho dôležitejšia než
apatéka. A žeporiadnakuchyňa je známkoudokonalejdomácnosti!V Banskej Bystrici, v januári 1914Terezia Vansová | Vansova_Recepty-prastarej-matere-Nova-kucharska-kniha.html.txt |
Nové topánkyStál som pred skriňou vo svojej mládeneckej izbe a obzeral predo mnou stojace tri páry
topánok. Chmúrne myšlienky mi schodili na um. Pozrel som a poklepal s primeraným vykrúcaním
údov aj topánky na nohách: dlhé trvanie som im už nemohol veštiť. Prichádzala trpká potreba
kúpiť topánky nové.Hlboko zamyslený stál som nad týmto svojím majetkom, kombinujúc cesty a spôsoby finančných
transakcií, keď vošiel ku mne môj starý kamarát a spolužiak z univerzity dr. Jurko — volali
sme ho vždy Juríčkom — Cepíček, obvodný lekár z Čľapotína. Bol akýsi utrápený: tučné líca a
vždy ani šidlá vysúkané fúzy viseli mu nadol, masťou zarastené oči mal ešte užšie ako inokedy
a obzeral sa, akoby bol niečo spáchal.— Máš trochu času? — pýtal sa po privítaní.— Ale mám, braček, ako by nie, pre teba. Najmä keď vidím, že ťa čosi omína. — Hovoriac
toto, odpratal som svoj blahobyt nazad do skrine.— Omína, omína, diabolsky omína, — riekol Juríčko veľmi chytro, akoby ho niekto naháňal.
On vôbec vždy chytro hovoril a pritom sa zasekával v reči.— Nuž popusť. Sadni si, zapáľ si a hovor.— Hovor, hovor, ale neviem, kde a ako začať.— Od začiatku, braček, to ti býva najlepšie.Juríčko si sadol, ale ako začal hovoriť, vyskočil a behal po izbe, krútiac nervózne v
ústach cigarku.— Nuž takto to bolo. Po doktoráte som šiel do K. Teplíc na mesiac, lebo ma trápila reuma.— Viem, vše si sa žalúval, že ťa nohy a kríže bolia, keď sa ti nechcelo s nami ísť.— Hľadal som tam v niektorej vile byt, lebo sa mi nechcelo v drahom hoteli bývať.— Viem, bol si vždy sporivý, statočný a bohabojný mládenec najlepších mravov. Dievčat si
sa bál ako čert svätenej vody.— Ak ma budeš vysmievať, nechám ťa tak.— Nonono, len pravdu hovorím.— Nuž, chodiac po parku, prišiel som pred jednu budovu, stavanú v akomsi starogréckom
štýle. Celá bola medzi stromovím, len front, ponášajúci sa na grécky chrám, s dverami medzi
dvoma sťaby dórskymi stĺpmi, stál voľne oproti ceste. Pred dverami bola hriadka s kvetmi. Dosť
chutne to vyzeralo. Z oboch strán dverí bol oblok a z jedného z nich dívalo sa na mňa dievča.
— Juríčko trochu zastal v chôdzi a v rozpakoch si priliepal vrchný list na cigare.— Teda dievča, — riekol som. — Podľa porekadla: „cherchez la femme“,[1]pri každej galamute treba ženu. Tú by sme teda už mali. Čo bolo s tým dievčaťom?
Aké bolo? To je prvá otázka.— Hm, to ti bolo, to ti vyzeralo! To ti, braček, báječne vyzeralo! Najprv mi padla do očí
jej frizúra. Mala hrôzu ako havran čiernych vlasov a z nich frizúru, ako nosia Japonky,
krásnu, rôzne poprepletanú a v nej dlhé motýľové ihlice. Očividne napodobňovala Japonku. Oči
mala veľké, hnedé, a juj, falošné akési. Ešte sa mi dnes hlava krúti, keď si na ne pomyslím.
Ústa ako malina, noštek rovný, trochu krátky a na brade jamku.— Tisíc kyslíc, nicht übel,[2]— zamrmlal som závistlivo.— Zadíval som sa na ňu, poviem pravdu: ani teľa na nové vráta. Ona sa usmiala a zmizla v
izbe. Stál som pred dverami, čo ďalej? I zazrel som na šťastie ceduľku s nápisom, že sú vo
vile ešte izby do prenájmu.— Vošiel si dnu a jednako si padol i pri svojich oceľových zásadách. A, chlape, bol si
vtedy už zamilovaný a zasnúbený s Marienkou. Ó, ty tichá voda!— Pravdu máš. Marienka mi tiež zišla na um. Nuž ale čože, ja som chcel bývať a vila sa mi
videla. I vošiel som do chodby, ktorá viedla pozdĺž celého domu a z ktorej sa otvárali dvere
do jednotlivých izieb. Prešiel som po celej chodbe, nevediac, kam sa obrátiť. Nikde ani ducha.
Čo som mal robiť. Zaklopal som na prvé dvere, totižto na dvere izby, v ktorej som predpokladal
tú dámu.— Rozumie sa, že si na iné dvere nemohol klopať. Rozumiem, rozumiem.— Cez dvere som začul smiech a zároveň sa mi zrazu otvorili pred nosom. V izbe stála predo
mnou moja Japonka. Vošla vysoká, štíhla, mala na sebe veľmi ležérny šlafrok, ako kimono,[3]s takými širokými rukávmi, že jej ramená až po plecia bolo vidieť. Boli to ramená!
Okrúhle, plné a hladké ani z mramoru! Matička starohorská!— Takých ľudské oko nevidelo a o nich ľudské ucho neslyšalo. — Juríčko prevalil okále a
zavzdychol: — Krásne, hovorím ti, krásne.— Úbohá Marienka Bobkovie z Čľapotína!— Tá osoba sa mi do tváre smiala. „Nuž čo je, ctený pane, hľadáte azda izbu,“ opýtala sa
posmešne a spevavo.— Priznám sa, že som sa zajakal, keď som jej povedal: „Á-áno, milostivá slečna.“ „Dobre,
môžete dostať. Ale najprv musím vedieť, kto ste, čo ste? Lebo hocikoho do svojho domu
nevezmem.“ „A teda to je váš dom! Ja som dr. Juríčko Cepíček, obvodný lekár z Čľapotína, a
chcem tu zostať na mesiac.“„Hahaha, Juríčko z Čľapotína! Ste ženatý?“ pýtala sa prísne, s vytiahnutými obrvami.— „Nie, ne-nie, len zasnúbený,“ zajakal som sa zľaknuto. Mrzelo ma, že som sa sám
pomenoval Juríčkom. Stál som pred ňou ako žiak pred rektorom.— Verím ti. Vidíš, to máš preto, že si sa vždy dievčat bál. A čo sme sa ťa navábili, aby
si šiel s nami. A ty nie. Tvoja výchova zostala kusá a vpadol si hneď prvej do osídiel. Vidíš.— Ale čo tam. Marienka ma nechytala. Sám som za ňou bežal.— Oj, ty neborák, čo ty vieš, ako ťa dievča vedie na povrázku. No len ďalej.„Nuž, keď ste nie ženatý, môžete dostať izbu,“ riekla dáma. „Hneď vám ju aj ukážem.“ Vzala
kľúčik a kráčala predo mnou. Mala postavu, že mi oči mali vypadnúť, keď som išiel za ňou. Cez
ľahké kimono sa črtal jej chrbát, a najmä boky, v ktorých sa pri chôdzi trochu kolísala. Krk
mala voľný a na bosých bielych nohách sandále.— Človeče, nemaľuj mi ju toľko, lebo ťa vyhodím, — zvolal som rozhorčene.— Ja len tak hovorím, ako cítim, — podotkol Juríčko plačlivo.— Zaviedla ma do neveľkej, ale veľmi pohodlne zariadenej izby. Nebola to izba, ako
obyčajne býva v takých kúpeľných vilách, ale skôr ako nejaký mäkký kútik pre ženu, vystrojený
kobercami, záclonami, výšivkami, vázami. „To je chutná izba,“ zvolal som a sadol som si na
fotelík.„Nuž páči sa vám?“„Veľmi,“ riekol som.„To je vlastne moja izbička, ale vám ju prepustím.“„Ruky bozkávam,“ riekol som jej a chytal ruku, aby som ju pobozkal.— Nonono, Juríčko, zabúdaš sa. Čo by na to Marienka!— Zabúdam sa! Vtedy sa stalo niečo neočakávané. Hovorím niečo, čo ma tak prekvapilo, že
som s otvorenými ústami zostal sedieť.— Čo, dohroma?— Prosím ťa, ako tak sedím na foteli, pristúpila ku mne a tou rukou, ktorú som jej chcel
bozkať, ako dieťa ma poťapkala po líci a poznamenala: „No, Juríčko, vy ste dobrý šuhaj, dúfam,
že budem s vami spokojná,“ a obrátiac sa, vybehla s hlasným smiechom z izby.— Hahaha, tá ťa veľmi dobre ocenila. Vedela hneď, aký si ty maminkin vojačik. No, a
pravda, vyzeral si vtedy ako dobrý chlapček: biely, ružové líčka, čierne fúziky, nevinné
belasé očičká ako trojročné dieťa, malá, štíhla postava! Pomysli si, Juríčko, aký si ty bol
pred šiestimi rokmi štíhly! No, čo bolo ďalej?— Konečne som sa spamätal, no a namrzel sa, namrzel. To predsa nejde, aby doktora hocijaké
dievča len tak ťapkalo po líci, no to už nie! Chcel som sa hnevať, ale akosi to nešlo. Naopak,
šiel som pred zrkadlo a díval sa na poťapkané líce a hladil ho rukou. Zvlášť príjemná vôňa
zostala po nej v izbe a zdalo sa mi, že aj na mojom líci.— Daj už tomu lícu pokoj!— Dal som mu. Keď som sa usalašil v tej izbe, chcel som písať Marienke list. Parom ho vie,
nemohol som na ňu myslieť. Všetko, čo sa jej týkalo, zdalo sa mi také hlúpe, dedinské, mňa
nehodné. Zato mi to diabolské kimono stále lietalo pred očami.— Juríčko, tvoje mravné zásady stáli na veľmi slabých nohách.— Rád by som videl tvoje.— Tie by som ti vtedy ešte nebol vedel ukázať, lebo boli veľmi slabučké, nevyvinuté.— Dosť na tom, — teraz si už Juríčko sadol pohodlne do fotela, — Marienke som vtedy
nepísal, len druhý deň, skrátka, že som šťastlivo došiel do Teplíc, že mám skromnučký byt, že
som v dobrých rukách a že ju bozkávam.— Podlosť.— Darmo som vyzeral celý týždeň Terinu. (Tak sa volala tá Japonka.) Raz som zazrel koniec
jej šlafroku — úctivo som sa mu poklonil — napochytre zmiznúť vo dverách, a raz som ju videl
ísť na prechádzku veľmi apartne, jednoducho, a predsa zvláštne vystrojenú. Pozdravil som ju a
ona mi hrdo kývla hlavou a nechala ma stáť, lapajúceho povetrie ako ryby na suchu. O týždeň
som sa však od chyžnej dozvedel to i to o nej. Bola ešte slobodná dvadsaťdva-dvadsaťtriročná
slečna, bývajúca vo dvoch izbách vily so svojím otčimom. Tohto som raz zazrel vliecť sa o
palici cez chodbu. Bol to vysokánsky, ani pradeno zhrbený starý človek s malou vtáčou hlavou,
s nosom ani zobák papagája, neoholený, s pichľavými očami ako potkan a v starom šlafroku, z
ktorého šnúry sa vliekli za ním po zemi. Pozdravil som ho, na čo on len zavrčal na mňa ako
mrchavý pes.— Milý chlapík.— Raz popoludní vbehla ku mne bez klopania Terina. Vyskočil som. „Čo je?“ „Poďte chytro,
zdá sa mi, že môjho otčima porazilo,“ zvolala a už odbehla. Ja, pravda, za ňou. Skutočne.
Starý ležal bez vedomia na pohovke a vdychoval, nadúvajúc pri každom výdychu jedno líce.Starý Nilard — tak sa volal — ležal vo veľkej trojobločnej izbe, ktorá vyzerala ako nejaké
národopisné múzeum, lebo bolo v nej narozkladané a na stenách povešané množstvo najrôznejších
zbraní, náčiní a okrás vari všetkých národov na svete. S uspokojením a so sebavedomím som
ustálil, že ide o mozgovú porážku, aj Terine som to oznámil zároveň aj s tým, ako ho treba
ošetrovať. Nilard už mal vyše osemdesiat rokov, o vyliečení nemohlo byť ani reči. Terina
prijala moje výklady úplne chladne. Iste necítila nijaké citové vzrušenie a nemala ani za
potrebné, aby ho predstierala. Keď som porozprával, čo som o chorobe vedel povedať, dívala sa
na mňa bez slova.„Príďte večer pozrieť, čo bude,“ riekla konečne a podala mi ruku.Keď som večer prišiel, ležal starý Nilard v posteli zoblečený, s obkladmi na hlave. Pri
posteli stál fotel, zrejme pre Terinu. V izbe svietila lampa, od postele zatônená pred ňu
postaveným notovým zošitom.„Sadnite si,“ ponúkla mi Terina fotel. Ona si sadla na kraj postele, blízko mňa.„Keď sa otčim pominie, zostanete sami na svete?“ pýtal som sa jej.„Sama ako prst,“ riekla a zdvihla malík; potom si prekrížila nohy, oprela o koleno lakeť a
bradu o ruku a dívala sa mi do očí. „Ale to nič; ja som beztak bola od smrti mojej matky
celkom sama. A matka mi umrela pred dvanástimi rokmi ešte v Duluthe v Amerike, kde sme vtedy
bývali. Odvtedy vandrujeme s otčimom po svete ako Ahasver.“[4]— Juríčko, — poznamenal som zívnúc, — nevykladaj všetko tak obšírne. Škoda času.— Dobre, dobre, ale ti musím veci tak vyložiť, aby si rozumel.— No poďme ďalej.— Nuž chodil som k starému po tri dni čo jeho choroba trvala, častejšie a posedel som pri
Terine vždy tak dlho, kým ma neposlala preč. Porozprávala mi, že jej otčim je rodom francúzsky
Švajčiar a že bol vojak, zúčastnil sa vo všetkých vojnách, ktoré od roku 1860 boli hocikde na
zemeguli. Bil sa v každej čiastke zeme, jeho jediná náruživosť bola vojna. Telo mal skutočne
posiate jazvami. Terina vedela znamenite po anglicky, francúzsky a nemecky; taliansky a srbsky
slabšie a slovensky dalo sa s ňou dorozumieť. Môžeš si myslieť, aké bolo jej chápanie sveta,
keď vyrástla bez domova po boku tohto starého zabijaka. Vedela hrať na neviem koľkých a akých
hudobných nástrojoch, na husliach veľmi dobre, a spievala veľmi pekne a dojemne, vediac
vyjadriť charakter pesničky. Bola to svetoobčianka v pravom zmysle slova. Samostatnosť jej
vystupovania bola taká, aká sa mohla vyvinúť v spoločnosti starého, slabého človeka, ktorý jej
v ničom nebol na poľahčenie, ale len na ťarchu. Rok bývali na Slovensku.Druhý večer som sedel zasa v tom foteli a ona na kraji postele. Starý Nilard vždy rovnako
vydychoval a vždy bol v bezvedomí. Nehovorili sme. Naraz sa Terina primkla ku mne a položila
hlavu na moje prsia. Sedela tak, že vlastne celým chrbtom bola opretá o mňa a hlava jej prišla
na moje plece. Moja tvár sa zanorila do jej bujných voňavých vlasov, ktoré neboli usporiadané
s takou pedantnosťou, ako bývali pred ochorením starého. Keď som ju pocítil na svojej hrudi,
skoro mi dych zastal. Neopovážil som sa pohnúť.— Babrák, — poznamenal som.— Niekoľko minút držal som ju tak v tichosti. (Toto rozprával Juríčko skoro pošepky,
prestanúc fajčiť.) Potom naraz obrátila tvár k mojej nahor a videl som v pološere jej plné,
červené, trochu zošpúlené pery. Díval som sa jej do očí ako vyjavený. Zišla mi na um Marienka,
i bol som ako porazený. Terina mi rukou pomaly priklonila hlavu k svojej a bozkala ma. Stratil
som všetko vedomie a bozkával som ju, vložiac celú dušu do bozkov.— Úbohé dievča, ako ju ľutujem, — vzdychol som.— Prečo ju tak ľutuješ?— Iste sa cítila veľmi opustená, keď potrebovala takú oporu, akou boli tvoje prsia.Juríčko hodil rukou a vykladal ďalej.— Medzi bozkami sa ma pýtala, či ju mám rád. Nuž pravda, čo som mal povedať? Že rád do
zbláznenia a pritom som mal vedomie, že Marienka i so svojou materou hľadí na mňa. Terina mi
chytila ruku a ovinula si ju okolo drieku a šepkala ako dieťa prosebne: „Miluj ma, maj ma
rád!“ Pritisol som k sebe jej pružné telo, ktorého hladkosť som cez široký, ľahký župan cítil
ani vyhladenú mramorovú sochu, a zabudol som na Marienku, na testinú, na celý svet. Terina,
zbadajúc moje rozochvenie, vyskočila naraz z môjho náručia. „Choď už,“ zvolala, naprávajúc si
vlasy. Nechcel som ísť. „Nejdeš?“„Nemôžem bez teba žiť! Nechaj ma tu,“ prosil som ju na kolenách. Terina sa rezko zvrtla a
vyšla z izby, a keď som zostal sám, zrazu som zasa počul ťažké, nepravidelné vydychovanie
starého Nilarda. ,Eh, aká je toto nemravná situácia,‘ skočilo mi do hlavy, ,tu človek mrie, a
my…‘ Naraz som si pomyslel na Marienku, a pripadala mi ako čosi čisté, jasné, akoby v čisto
vypratých bielych šatách odeté. Odišiel som do svojej izbičky, a zapáliac lampu, vytiahol
Marienkinu podobizeň, aby som sa presvedčil, ako vydrží porovnanie s Terinou. Marienka bola
pritučná, tvár mala priokrúhlu, noštek prihrubý a oči primalé. Hm, v duchu som videl sviežu
postavu Terinu, cítil jej bozk, a ach, bože, odpusť, zabudol na Marienku ako na smrť.— Podarený chlapík si ty so svojou bohabojnosťou a s dobrými mravmi, Juríčko!— Homo sum! Neviem, ako by si ty bol obstál.— No to nechajme. Ja som charakter, to každý vie. A najmä voči ženskému zvádzaniu. To som.
No, ale ďalej. Chcel by som už vedieť koniec.— Druhý deň prišla Terina do mojej izby. Všuchla sa dnu ako tôňa, ani som nepočul dvere
vrznúť. Obzeral som zasa obraz Marienky. Chcel som ho odpratať, ale ona mi ho vzala z ruky.„To je tvoja snúbenica?“Zahanbil som sa za Marienku. Zapálil som sa a vyjachtal, že „hm, áno, ale že…“„Nie je pekná, ja som omnoho krajšia, či nie?“ a krútila sa predo mnou a menila všelijako
svoju podivne živú tvár. Neodpovedal som, ale objal som ju a začal bozkávať ako bláznivý.
Vyplietla sa mi z rúk.„Máš ma rád? Máš ma veľmi rád?“ Prisahal som jej na všetko na svete, že radšej ako svoj
život. „Tak si vezmi mňa a nechaj tú pekárku.“„Prečo pekárku?“„Vyzerá tak.“Zamyslel som sa. Toto už prestávalo byť jednoduché kúpeľné dobrodružstvo. Toto šlo do
živého. Videl som, že tu ide o celú moju existenciu. Marienkin otec je, ako vieš, notárom v
Čľapotíne a od neho záviselo i moje vyvolenie za obvodného lekára.Terina si sadla na kraj stola. „Povedz mi, máš ju rád?“„Myslel som, že áno, ale odkedy teba poznám, vidím, že to nebola láska.“ Prikročil som k
nej a chcel som jej chytiť ruku. Pacla ma po ruke ako dieťa. „Daj pokoj. A aké by si s tou
Marienkou dostal veno?“„Dvadsaťpäťtisíc korún,“ odvetil som sebavedome. Terina sa začala smiať. „Ó ty neborák!
Dvadsaťpäťtisíc korún a obvodné lekárstvo v Čľapotíne! Hahaha, hahaha. Chceš ma, či ma
nechceš?“— Zajakavo som odvetil, že by som si ju veľmi rád vzal, ale ako žiť, z čoho? Opýtala sa ma
ešte raz ostro mi hľadiac do očí:„Chceš ma, či nechceš?“Rozmýšľal som predsa len, akú oštaru budem mať. Čo povedia moji rodičia. Marienka, jej
rodičia, celý Čľapotín? Nesmiem sa ta viac ukázať. Pozrel som na Terinu. Bože môj, aká bola
prelestná, ako sa tak opovržlivo dívala na mňa. Tak sa mi žiadalo oblápať ju, bozkávať.
Zásady, dané slovo, charakter! myslel som ďalej a zasa som pozrel na ňu: posmešný úsmev jej
sedel na tvári.„No hovor, lebo odídem,“ a skočila zo stola. Vybúšilo zo mňa takrečeno proti mojej vôli:
„Chcem, chcem, tisíc ráz chcem, a len teba.“ Roztvorila náručie: „Tak budeš môj, naveky môj!“
Hodil som sa na jej kypré prsia, a, ó, nikdy, čo by som sto rokov žil, nezabudnem na tie bozky
a to objatie.Juríčko si vzdychol — a ja tiež.— Odbehla z izby. Večer zomrel jej otčim. Bol som jej vo všetkom na pomoci, pri pohrebe a
pri usporiadaní jej vecí. Nebolo s tým mnoho práce, lebo vila bola jej a ostatné nehnuteľnosti
tiež už dávno boli prenesené na jej meno.Keď som bol s ňou, myslel som len na ňu, keď som bol sám, hrýzlo ma svedomie a nevedel som
sa odhodlať, aby som s Marienkou pretrhol všetky styky. Odkladal som to zo dňa na deň.
Marienka denne vypisovala prekvapené listy, že jej nepíšem, a bála sa, či nie som chorý. V
ostatnom liste písala, že ma príde navštíviť s matkou!— Pekné kliešte, do ktorých si sa dostal!Na to som jej chytro odpísal, aby nechodila, že mi nie je nič, že je všetko v poriadku.— Juríčko, ako toto svoje pokračovanie spojíš so svojím mravným charakterom?— Ľahko ti hovoriť. Len by si ty bol videl to dievča! Háj! Popoludní mi Terina oznámila,
že sa zajtra verejne zasnúbime. Ona má v kúpeľoch dve známe rodiny, tie zavolá na večeru a pri
tej príležitosti im dáme na vedomie svoje zasnúbenie.Pristal som. Čože som mal robiť. Ale celá moja isto vybudovaná budúcnosť sa mi naraz
zdala, ani keby sa bola do povetria zdvihla. Myslel som, aký to bude život, keď si vezmem takú
výstrednú osobu, ako je Terina. Tá ma hockedy nechá tak, ak sa jej niečo nezvidí. A tie
nekonečné nepríjemnosti s Marienkou a s našimi rodinami!Bozkal som Terine vážne ruku a odišiel od nej s celou obradnosťou. Myslel som, že sa to
tak patrí v takej vážnej chvíli. „Poď sem ešte,“ zavolala ma Terina zo dverí. Išiel som: „Tu
máš prsteň,“ i dala mi krásny briliantový prsteň, „a ty mi aký dáš?“ Mal som na ruke
Marienkinu obrúčku, „Daj mi ten, aj tak ho nemôžeš viac nosiť.“ Bol jej priveľký, ale predsa
si ho vzala. Potom sa mi hodila na prsia a oblapila a bozkala ma ako ešte nikdy. „Tak zbohom!
Teraz už choď,“ i vytisla ma z izby.Tej noci som skoro nič nespal! Môžeš si predstaviť, čo sa všetko vo mne kúdolilo. Vše som
myslel, že s takou ženou, ako je Terina, musím niečo zvláštne dokázať, vše zasa, že idem
najdobrodružnejšiemu životu v ústrety. A potom tá nešťastná Marienka! Čo tá len bude robiť?
Veď ona bola dobré dievča, a ako visela na mne! Veď mi už teraz šesť párov pančúch poštopkala
a na košele monogramy vyšila. Tá si oči vyplače, ak sa len nič horšie nestane!No, nebolo to milé duševné rozpoloženie. Ráno som vstal ako z kríža sňatý. Obliekol som sa
a vyšiel do parku prejsť sa a okúpať.Keď som prišiel domov, videl som pred vilou vagón na odvážanie nábytku. Chlapi vypratúvali
doň nábytok z Teriných izieb, a keď s tým boli hotoví, aj z mojej. Opýtal som sa ich, čo je s
tým nábytkom, a kam ho vezú? A vôbec, kde je slečna Terina?Pristúpil ku mne akýsi mladý žid a riekol mi, že frajlajn[5]Mangrove predala ten nábytok jeho otcovi, kupcovi v Baloviciach, a vilu že kúpil
včera pán doktor Schönauer a frajlajn Terézia Mangrove ešte tejto noci odcestovala. Kam? To že
nevie, ale že sadla do rýchlika, idúceho na Prahu.— To je bomba, Juríčko. Tá ti preliala olovo.— Môžeš si myslieť, ako som sa cítil. V prvej chvíli mi bolo milé, že sa moje ťažkosti
takto rozlúštili, ale o chvíľu mi bolo za ňou ukrutne ľúto. Ako keby sa mi srdce bolo
roztrhalo, tak som sa cítil. Veď to bola najmimoriadnejšia a najbáječnejšia osoba na svete. Čo
sa jej len mohlo stať. Prečo musela tak náhle odísť. V deň zasnúbenia odíde bez slova! Či si
robila zo mňa len žart? Ale ten krásny prsteň, čo mi dala? Čo s tým? Možno sa ešte vráti!
Chodil som ako pomätený. Nikdy mi nebola Marienka taká protivná, všedná ako vtedy. Veď len pre
ňu som prišiel o Terinu. Myslel som, že celá blaženosť môjho života závisí od toho, či sa
Terina vráti, či nie.— No a čo sa stalo s ňou?— Neprišla, ani nepísala, a ani som nevedel, čo sa s ňou stalo až do včerajška. A preto
som vlastne prišiel k tebe, čo mám urobiť.— Nuž, čože sa stalo?— Keď som prišiel včera domov, dala mi Marienka list, hrubý, veľký, z Ameriky. Akoby bolo
do mňa strelilo, hneď sa ma akýsi nepokoj chytil. Nechcel som list pred Marienkou otvoriť, ale
ona bola zvedavá a chcela vedieť, kto mi píše. V liste bola podobizeň veľmi krásnej a
elegantnej dámy. Akoby ma do pŕs búšil, keď som poznal v nej Terinu!Marienka hneď skočila ku mne, kto je tá osoba? Začal som čosi pliesť o pacientke, ktorú
som liečil ešte kedysi v špitáli. Ale pri podobizni bol aj list. Kým som sa spamätal, už
Marienka čítala, slabikujúc nemecky písaný list, ktorý mal nadpis: „Mein unvergesslicher George!“[6]Mráz mi prebehol po chrbte. ,To bude pekná trakta,‘ myslel som. No a bola.— Čo bolo v tom liste?— Bolo v ňom, že sa Terina stala milionárkou. Je majiteľkou veľkých časopisov a veľkej
tlačiarne. Ale že ani dnes, po šiestich rokoch, nemohla na mňa zabudnúť. Medzi dravými
Yankeeami moja nevinnosť a neskazenosť tak účinkuje na ňu, že si len mňa žiada za muža. Žeby
som naskutku odpísal, kedy prídem, že mi pošle niekoľko tisíc dolárov na cestu a že ma bude v
New Yorku očakávať. Milión bozkov. Večne moja Terina. Notabene, vyfrflala aj to, že sme sa
zasnúbili a že môj prsteň aj dnes nosí, pravda, v prerobenej podobe.— Čo na to tvoja manželka?Janíčko vyskočil a začal behať ako bláznivý po izbe.— Moja manželka, moja Marienka drahá sa šalie! Nechce nič iné počuť, len že sa rozsobáši a
že pôjde svetom. Že som Turek, Mohamed, neznaboh. Plače a plače-e, hrôza počúvať.— Nuž čo urobíš teraz?— Veď to chcem od teba počuť, čo urobiť? Poraď mi.— Nuž do Ameriky len nepôjdeš za ňou. Nenecháš svojich troje detí a — Marienku.— Marienku by som ešte len zamenil za Terinu, ale deti neopustím.— Ty si ľahtikár, Juríčko, keď tak hovoríš. Vieš čo, odporuč jej mňa namiesto seba. Ja sa
obetujem, aby som zachránil tvoje šťastie.— Ja by som ťa jej lacno predal, lenže keď ona mňa a len mňa chce, — deklamoval Juríčko
nie bez sebavedomia. Vypäl brucho, že je Adonis.[7]— Neviem, neviem, či som ja nie súcejší ako ty. Nuž ale keď je tak, nuž je tak. Teda
nejdeš v nijakom prípade?— O tom ani reči. Tu je hlavný fortieľ, ako moju ľúbeznú Marienku upokojiť. Lebo vieš, čím
je žena menej krásna a menej múdra, tým väčšmi šarapatí v takomto prípade. Keby si mohol prísť
k nám!— Nuž prídem. Popoludní idem do Bachratoviec, nuž sa ohlásim u teba v Čľapotíne.Juríčko si posedel niekoľko minút a potom skormútene odplával.Popoludní som bol u nich. Marienka stučnela ešte viac za tých šesť rokov. Nevyzerala veľmi
vábne a fučala pri každom kroku. Hlavičku mala dokonalú guľu, prsia väčšiu guľu a brucho
najväčšiu guľu a spod sukne jej vyzerali dve menšie guľky v pantofliach: nôžky. Ani najmenej
sa nerozpakovala predo mnou plakať pre neveru Turka-Mohameda. Vyproboval som na nej svoj
rečnícky talent.— Milosťpani, pozrite, aká ste nespravodlivá. Juríčko mal voľnosť a príležitosť voliť
medzi vami a tou Američankou, a koho si vzal? Však vás, čoho zrejmým dôkazom sú predsa aj vaše
tri podarené dietky: Julinko, Marienka a Boženka. Som presvedčený, znajúc jeho statočnú
povahu, že sa pousiluje vám takýchto dôkazov zadovážiť aj viac, ak si budete žiadať; však,
Juríčko? Juríčko, ktorý sa starohriešnicky díval oblokom, ponáhľal sa prisvedčiť, že áno a že
by kvôli Marienke každú obeť vďačne doniesol. Marienka sa usmiala, že vraj na takéto
dokazovania sú páni vždy hotoví.— Hehehe, a potom je veľmi ľahká pomoc. Juríčko tu v našej prítomnosti vlastnoručne napíše
„onej osobe“ list, v ktorom jej poriadne vyčíta levity,[8]a ten list vy sama oddáte rekomandovane na poštu. Nuž tak.— Ale to je predsa strašné, že keď bol so mnou zasnúbený, mal aj s inými „ženskými“ cech,
— plakala ešte Marienka, smrkajúc a utierajúc si do celkom premočenej vreckovky červený
noštek.— Nuž a vy by ste radšej boli mali muža, ktorého by ani pes neobzrel? Veď Juríčko bol
chlapík ako maľovaný, bili sa oň rôzne dámy, a vy ste vyhrali. A teraz by vás neopustil ani za
celú Ameriku, však nie, Juríčko?Juríčko sa prisahal, až sa prášilo ani za autom v lete, že hej, čoby len za Ameriku, ale
ani za celý svet nie.— Na nešťastie som podotkol, že sa o Juríčka bili „rôzne dámy“. Toho sa teraz Marienka
chytila.— Nuž to si nielen tej osobe dvoril, ale aj iným, — začala zasa kvíliť. — Hovorím, Turek,
Mohamed.Juríčko vyčítavo fľochol na mňa.— Milosťpani, priateľka drahá, prisahám vám na troch kolínskych kráľov, na deväť
sedmospáčov a na štyridsať mučeníkov, že Juríčko nikdy vo svojom živote nikomu nedvoril, len
vám, a že to bola len zvláštna hra prírody, prechodná pomätenosť, že si tá Američanka urobila
s ním žart, hovorím vám, že ža-žart, no. Veď ktože by takú bočku potreboval, ako je Juríčko?
Veď viete sama, aké teliatko bol pri dievčatách.Pre bočku a teliatko sa obidvaja na mňa vrhli, Juríčko dokázal, že sú aj tučnejší ľudia,
ako je on, že váži len stošesť kíl, a Marienka — ó, zlaté ženské srdce! — teraz jednoducho
chytila jeho stránku, keď ho videla takto vážne ohrozeného. Že on vonkoncom nebol taký chumaj,
ako vyzeral. Ona to vraj dobre vie. Uznal som, že ona to môže najlepšie vedieť, a preto som i
bočku i teliatko odvolal.Konečne sme napísali aj list. Marienka jej chcela vyčítať, že je osoba nestatočná,
necudná, nehanblivá, že zvádza cudzích mužských. Nasilu chcela napísať, aby Terina pred svojím
prahom zametala a aby nevyťahovala slamku z cudzieho oka, keď je v jej oku brvno. Priznám sa,
že som logike týchto porekadiel na tomto mieste nerozumel. Pripadalo mi to ako moderná sonáta,
ktorá sa len podvedomím dá ako-tak vytušiť. Bohvie, čo si Marienka predstavovala pod „prahom“?
Pod slamkou myslela Juríčka, ktorého nechcela dať vyťahovať zo svojho oka, radšej dopriala
Američanke brvno. (To by musel ten Američan pekne vyzerať!) Jej peniaze že Juríčkovcom netreba
a že sa v Európe mužskí nekupujú za doláre atď. atď.Juríčko, zubmi škrípuc, musel pekne kaligraficky „tej osobe“ napísať také veci, že by bol
Marienku s radosťou vypackal pre ne. Nuž ale darmo, inakšie to nešlo a Juríčko musel za
slastné chvíle, ktoré s Terinou strávil, teraz, keď aj neskoro, ale predsa len zaplatiť.
Pomyslel som na niebelungenské: „Weil die Liebe nur mit Leid zuletzt belohnen kann“[9]a len slabo som miernil, odvolávajúc sa na jej jemnocit a vysokú inteligenciu,
Marienkine výšpľachy. List bol veľmi zrozumiteľne napísaný; vysvitlo z neho, že na takú
necudnú pobehlicu, ako je Terina, statočný ženatý muž, otec predbežne troch detí, ani len
pozrieť nemôže. Marienka ešte tri razy rázne zvolala: fuj, fuj, fuj, a pozvala nás na
olovrant.Marienka sa pri kávičke a s listom vo vrecku celkom rozveselila, čo viac, ukázala mi aj
fotografiu tej nečistej osoby, ktorá podľa nej škandalózne vyzerala.Obzrel som fotografiu. Tisíc kyslíc! — len som tak hvízdol cez zuby! Bola to ale žena.
Krásna, vysoká, inteligentná tvár s trochu posmešným úsmevom.— Milosťpani! — obrátil som sa k Marienke, — rozumie sa, že túto fotografiu nemôžete v
dome trpieť. Najmúdrejšie bude, keď ju vezmem k sebe, — riekol som (uznám) podlo. Juríčko sa
díval na mňa, akoby ma chcel očami preklať, a majúc plné ústa koláča, fučal ako riečny kôň a
mrmlal čosi. Marienka s potešením povedala: — Ale pravdaže, vezmite to preč.Po olovrante som sa odporúčal, Juríčko ma vyprevadil k vozíku. Pýtal rázne a rozhodne, ba
prosebne tú podobizeň nazad. Smial som sa mu a povedal, že ak bude pokúšať, pôjdem nazad a
vrátim ju Marienke. Juríčko ma uštipol od jedu na rameno a zašepkal mi, že som podlý zákerník
a že mi to nikdy neodpustí!Keď som prišiel domov, vytiahol som podobizeň a pozrel som sa ešte raz na ňu. Bola to ozaj
zriedkavá tvár: sebavedomá a posmešná a pritom čudne milá. Aké tá osoba mala oči! A aké sa v
tej krásnej hlave motali myšlienky, keď písala Juríčkovi ten list? Myslela to vážne?Pomyslel som si, aká radosť by bola s takou duchaplnou ženou (no, a milionárkou!) kráčať
životom. Či by nebolo hodno probovať šťastie?Bol som chudobný obvodný lekárik, mal som tridsaťdva rokov a aký život sa otváral predo
mnou! Samé trápenie, borba o každodenný chlieb. Za ženu sa mi trafí druhá Marienka, možno
chudšia, ale zato s dlhším nosom.Urobil som skok do neznáma. Napísal som Terine list, v ktorom som podľa možnosti
„duchaplne“ opísal svoj život a svoj nekonečný dobrý, nevinný charakter. Milovať som údajne
nemiloval ešte nikdy, takže by prvôstky mojej iste horúcej lásky mohla zobrať ona. Odporúčal
som sa jej za muža, poznamenajúc, že i pri všetkej skromnosti musím poznamenať, že sa mi
Juríčko v nijakom ohľade nevyrovná. Priložil som k listu svoju podobizeň a odoslal ho na
Terinu adresu. Podobizeň som pokladal za veľmi podarenú, hoci sa neponášala priveľmi na mňa,
ale vyzerala veľmi rozšafne a múdro.Keď som sa na druhý deň obúval, obzeral som si skúmavým okom topánky a rozhodol som sa, že
si kúpim nové, len keď dostanem list z Ameriky. Ak bude list priaznivý, kúpim si elegantné
francúzske, v opačnom prípade americké baganče.Asi o štyri týždne som dostal z Duluth z Ameriky veľký list, na ktorom bola vytlačená
firma: Miss Terina Mangrove, Duluth, Publishing and printing office.[10]Veľkými, okrúhlymi literami bola na obálke moja adresa a nad ňou — signum pessimi ominis[11]— tento nadpis: Valueless samples[12]— Muster ohne Wert.[13]Roztrhol som obálku a vybral obsah: dva listy a dve fotografie. Jedna fotografia
bola moja a druhá — Juríčkova! Z listov bol jeden môj a druhý Juríčkov. Na Juríčkovom bolo
ceruzou napísané: I want no clown, being no circus manager. (Nepotrebujem klauna, keďže nie
som správcom cirkusu.)Prezrel som Juríčkov list. Ten kapustný sud s vysúkanými fúzmi jej vyspevoval šalmaj[14]lásky, lásky vraj ideálnej, lebo ju vlny Okeána („Okeána“ písal ten drotár!) od
všetkej pozemskej škvrny umývajú. Ale takej láske, ako je jeho, nie je ani „Okeán“
nepremostiteľný, a ak ona nepríde do Európy, tak by časom bol on náchylný pod nejakou
zámienkou prísť do Ameriky, aby, keďže už nemôže s ňou žiť, aspoň pri jej božských nohách
vydýchol svoju nešťastnú, neskrotiteľnou túžbou za ňou utrápenú dušu. V postskripte[15]poznamenal ten lump, že pravdepodobne ja sa obrátim na ňu a že sa jej budem
natískať. Upozorňuje ju, že som človek úplne bez ceny, kartár, korheľ, ktorý v Európe vôbec
nemôže dostať primeranejšiu osobu za ženu a opovažuje sa vystrieť svoju svätokrádežnú ruku za
ňou.Obzrel som svoj list a fotografiu. Nebola na nich nijaká poznámka. Len pri tvári
fotografie bol ceruzou poznačený otáznik.Pozrel som na otáznik a hanbil som sa za seba tak, ako som sa nikdy v živote nehanbil a
iste ani hanbiť nebudem.V prvom hneve som chcel poslať Juríčkov list jeho žene. Ale zazrel som Terinu podobizeň na
svojom stole a pomyslel, že tá skvostná osoba držala moju fotografiu vo svojej ruke, hľadela
na ňu a urobila k nej ten otáznik. Čo by povedala na taký skutok?Chytil som Juríčkov list a potrhal som ho bez poznámky.Topánky som si predbežne vôbec nekúpil.[1]cherchez la femme(fr.) — hľadajte v tom ženu; známe úslovie, keď
sa hľadá motív nejakého činu a vyskytne sa tam žena[2]nicht übel(nem.) — nič v zlom[3]kimono— japonský odev s voľne strihanými rukávmi[4]Ahasver— legendárny Večný Žid, ktorý nemôže zomrieť za trest, že
sa v Jeruzaleme rúhal Kristovi, a tak sa túla ustavične svetom. Téma v literatúre často
spracovaná, aj u nás (Rázus).[5]frajlajn(z nem. fraulein) — slečna[6]mein untvergesslicher George(nem.) — môj nezabudnuteľný
Juraj[7]Adonis— v gréckej mytológii krásny mladík, miláčik Afrodity. Ked
na poľovačke zahynie, premení táto bohyňa jeho krv na kvet. Dnes: vzor mužskej, trochu
zženštilej krásy.[8]vyčítať levíty— karhať[9]nibelungovské: Weil die Liebe nur mit Lied zuletzt belohnen kann.— Napokon, láska sa dá zaplatiť len piesňou, zo stredovekého nemeckého eposu Pieseň o
Nibelungoch[10]Publishing and printing office(angl.) — Vydavateľstvo a
tlačiareň.[11]signum pessimi omnis(lat.) — znamenie všetkého
najhoršieho[12]Valuesses samples(angl.) — vzorka bez ceny[13]Muster ohne Wert(nem.) — vzorka bez ceny[14]šalmaj— drevená píšťala, prenes. ľúbostná pieseň[15]postskriptum(z lat.) — dodatok k listu | Nadasi-Jege_Nove-topanky.html.txt |
Vykladanie karátMnohí ľudia a zvlášte ženské majú veľkú chuť a žiadosť za zásteru budúcnosti nakúkať.
Však ale tá zástera je tlstá a ťažká a nedá sa na stranu odtisnúť; človek musí v mene božom
čakať, až mu dnešný deň po ližičke donesie a ukáže, čo ešte včera nebolo známe a bolo ešte
prikryté. A pre nás chudákov ľudí je to aj dobre, že nevieme, čo ešte všetko príde; a aby
sme všetko trápenie a bolesti až do smrti odrazu nemuseli prehltnúť, dobrý pán Bôh nám to
len v malých porciách predkladá.Ale mnohí práve na silu nechcú čakať, aby v pravom čase zvedeli, čo im Bôh nadelil a
vyznačil; a tu si dajú karty vykladať starej cigáňke a dajú sa jej za nosom vodiť. A
poneváč teraz sa blíži čas, v ktorom gazdovia sedliaci kŕmne svine zabíjajú a mnoho
slaniny, sadla a žobráckej kaše majú — čo všetko vábi svet cigáňsky — vyberú sa staré
cigáňky s kartami do dedín do sedliackych slaninových domov a sú hotové za dobrý kus
slaniny ženičkám a dievkam pekné veci z karát vyprorokovať. Ku pr. že dostanú veľký
zapečatený list s peniazmi zo sveta; že tá a tá vdova bude mať veľké šťastie, príde pre ňu
jeden bohatý pán; dievky sa bohato povydávajú, páni si ich poberú; že pod tou vŕbou leží
veľký poklad, v hrnci sa dukáty tam presúšajú a aj dostanú návod za hodný kus slaniny, ako
a kedy sa ten poklad vykopať smie a môže. A jestli je niektorá žena na svojho muža
žiarlivá, hneď jej to cigáňka z karát vyčíta, ako ten muž iné ženy ľúbi a ako to ona
prekaziť môže; a jestli je chorá, aj to jej povie, že ju tá a tá, alebo slúžka morí, aby
zomrela a ako sa môže obrániť proti takej more!Nuž vybral som sa aj ja s kartami z mojho bačoviska medzi gazdinky. Nie síce pre
slaninu, ale len tak zo žartu, keď už ony tak veľmi rady staré cigáňky počúvajú, ako im
tárajú z tých špinavých karát. Myslím, že aj mňa budú počúvať, čo ich i tak nič nebude
stáť, najvia, keď si „Vybrané spisy humoristické Zaoska“ predplatia, z ktorej knihy sa
mnoho dozvedia, keď sú tak všetečné.Ja o mnohých veciach celkom s istotou môžem z mojich karát predpovedať, ako to v
budúcnych časoch bude. Ja som sa to neučil pod šiatorom u cigáňov a cigániek v Ovčiarsku,
alebo v Šamorýne, ale som sa to naučil od jedného černokňažníka, ktorý trinásť škôl
vychodil a sa aj na kolese točil!Teraz dávajte pozor! Vytiahni si z týchto karát štyri kúsky!Tu máš teda štyri karty a to si vytiahol štyri svine, alebo túzov, nuž ale vy to voláte
že „svine“. Pravá sviňa je červená, druhú tu máš žaludnú, tretiu holbovú (zvonovú) a štvrtú
zelenú. Z týchto štyroch karát ja tebe istotne predpoviem budúce dni, čo sa v ních stane.1.Červená sviňa. Keď sedliacka deva miesto čo by mala slúžiť vo
svojej dedine, radšej ide do mesta sa do služby založiť, myslí si: Tam dostanem lepšie
jiesť, mám viac slobody, rodičia ma nemôžu vždy napravovať, napomínať. Mestské šaty mi
lepšie pristanú a je len predsa krajšie v panskom dome slúžiť, nežli v kravskej maštali s
vidlami sa v hnoji babrať.Ona sa teda založí do mesta. V ten čas, keď sa služby božie odbavujú, nemôže odísť z
domu; vtedy ale, keď môže výnsť z domu, tu a tam stoja vojaci, ktorí ešte nemajú svojich
najmilejších, alebo sú tovaryšia v dome, medzi ktorými je veľmi zábavno. A ona pobáda, že
frajerkárstvo chytrejšie kráti čas, nežli čítanie v modlitebnej knižke. Niekedy sa aj to
pritrafí, že domáci pán jej (zvlášte, keď je krajšia, než jeho a jej pani) neverí šiestemu
božiemu prikázaniu, ani deviatemu a v tomto ohľade je sviňa a lapaj. Alebo sa takejto
mladej osobe, čačanej na tvári, na duši sbrízganej podarí, že môže u nejakého
ľahkomyseľného vdovca dom viesť, alebo u pisára frajcimerkou byť. Či sa ona zachová v
poctivosti, v nevinnosti, v statočnosti? Ťažko! Môžeš sa staviť o desiatku proti jednej
zlatke, že nezadlho príde domov nie v česti, ani v poctivosti; alebo zájde do takého domu,
v ktorom mnohé porúšané, pokazené, vyslúžené panenky s „obšitom“ bývajú.2.Žaludná sviňa spojená s holbovou sviňou. Tieto dve svine keď sa
spoja, veľmi prerývajú dobrobyt domácnosti a pokoj vo familii.Keď tvoja žena nie len drahé hodvabné šaty a fajnové plátno ľúbi, ale aj kávičku a pri
tom s kmotričkami nezapovrhne ani rózoliš a sladké likéry a rada vypeká; a ty sebe z
holbičiek — nie prázdnych, ale plných — na žiaden pád niečo odtrhnúť nechceš a dôchodky
vaše vám ukazujú, že len pri dobrej, čerstvej vodičke a pri jednoduchej zdravej chôve sa
dom váš udržať môže a vy spojenými silami gazdujete zo džbera do hrotka, z vreca do
tanistry a spolu dúchate do jedného vreca, za jeden remeň ťaháte von z domu dobrobyt: vtedy
buďte istí, žo vás pohnú z vášho nepohnuteľného, vysadia vás na ulicu a pohnuteľné háby vám
na bubni vykričia. Sviňa tá nemusí všetkú žaluď sožrať, ani všetky hoľby vyprázdniť.3.Zelená sviňapredstavaje závistníka. Ona v závisti svojej ogrúli
bližneho svojho a svojim špinavým rypákom závistným ryje v dobrom mene a šťastí bližného,
ktorého šťastie nijak zniesť nemôže. Jestli máš nie len tvár, ale aj dušu zelenú od
závisti, vtedy buď istý, žo podryješ nie len svoj vlastný pokoj a svedomie, nie len svoje
telesné zdravie, ale iste aj tvoje dušné spasenie, lebo závisť je z tých sedem hlavných
hriechov, ktoré k diablovi a k ohňu večnému vedú — to tebe iste môžem predpovedať z tejto
karty.Ako vidím, žiadaš sebe ešte niekoľko karát vytiahnuť. Dobre, teda pozrime, čo sú za ne.4.Zelený dolníktýka sa rodičov. Keď vy jedného jediného synáčka
máte a jemu všetko spravíte a dáte, čo on chce, ba ešte aj viac, než chce a myslí; a keď
ste vy poslušní vášmu synáčkovi miesto toho, že by on mal byť vám poslušný; a keď vy málo
alebo zhola žiadnej almužnej nedávate chudobným, len aby ste voľakedy synáčkovi vášmu mnoho
zanechať mohli: tak z tohoto synáčka vyrastie syn, ktorý od gruntu zlým a zkazeným zostane,
rodičmi zapovrhne a ich trápiť bude. Keď ho jeho naničhodnosť a zkazenosf ešte snáď za
mlady nezničí a o život neprivedie, tak konečne ako starý lump v chudobe, v potupení
zahynie a snáď ešte aj pri tých dveroch, ktoré do vášho domu vedú a v ktorom dome teraz
bývate, žobrať bude.5.Zelená desinaprorokuje manželom dobrú, zelenú nádej!Keď sa mladý šuhaj ožení a pri vyberaní ženy nehľadí na jej hladkú a bielu kožku, ani na
jej sladké a lichotavé táraniny, lež hľadí len na to, aby tá, ktorú si na krky zavesiť a až
do smrti svojej na tých krkách svojich vláčiť má, bola tichá, pracovitá, utiahnutá a
nábožná; keď ďalej on i sám pilno pracuje, rodíčov starých si uctieva a zárobky
nepreľochce; keď on riadne chodí na kázne a slyší slova božieho i doma čítava z dobrých
kníh; keď on deti svoje k poslušnosti, k pilnosti a dobrým mravom pridŕža: takému mužovi
môžem predpovedať, že on už na tomto svete spokojný život bude mať. Mnohonásobný kríž, čo
iných ľudí trápi, okolo jeko dvier obíde ako ten smrtonosný anjel v Egypte obišiel dvere
tých Izraelitov, ktorí mali dveraje krvou velikonočného bäránka naznačené.6.Žaludná sedminaprorokuje mestským dámam a pánom toto: Mladý,
alebo aj nemladý už panák oblázni sa za trasorítkou, ktorá patrí medzi tie najpeknejšie
kulifajky v meste. Taká musí byť na každom bálu a v divadle naťahuje krk a pozerá vôkol
seba ako dáka princezná. Doma trávi celý čas svoj v cifrovaní a okrášlovaní tela a rúcha
svojho, v čítaní románov, v štikovaní, v báchaní na klavír a vo vískaní. Pani mamušenka
prináša do postele raňajkovú kávičku svojej poklonyhodnej dcérúške, lebo si ona svoje
útlunké zdravie šetriť musí.Jestli si sebe, ty mladý alebo starý trkvas, takúto mačku vzal za ženu, už máš
odprorokované na celý život svoj! Si sa za blahoslaveného vychvaloval, že si mohol dostať
ručičku tohoto milého anjela a si nešťastlivým trulom zostal! Táto osoba bude ťa trápiť ako
jež, kde sa ťa len dotkne! Ty jej máš slúžiť zo všetkej sily svojej; tvoje dôchodky pohlce
móda jej šabrakov. Narobíš si dlhov až po uší. Slúžka ani jedna nevydrží u nej; ona ale,
toto drahé stvorenie nechce nič pracovať, ani sa tomu nerozumie — tým viacej bude ochkať,
jochkať, fňukať, skučať, zamdlievať a vylihovať.Ona bude veľmi nešťastná; muž sa jej viac neľúbi, je jej nechutný, už nezodpovie tomu
jej ideálu, lebo sa už tak neblázni, ako kedysi, keď ju po prvé poznával. A muž zase
nachádza tak, že ten jeho domyselný anjel má v sebe niečo z jednej naničhodnej lenivej
cigáňky a z jednej zlostnej kočky.Teraz prosím ct. čitateľov a čitateľky, ráčte mi každý dať nazad svoju kartu. | Gaspar-Zaosek_Vykladanie-karat.html.txt |
I.Všetci známe Věšínov krásny obraz, ktorý sa takto volá: Hora, dievka, štvorka, gavalier,
sluha. K tomu Orava — ozaj, „počiatok románu“.Môj román sa nezačína ani tak krásne, ani tak elegantne, ani nie v milej Oravienke, ale v
zaprášenom predmestí veľkého mesta.Hrdina nie je ako Věšínov gavalier, ó, zďaleka nie! Je to len pán Jozef Sedmina, úradník
pri katastri, leda vonkoncom nie niečo romantické.Je starým mládencom, má už vyše štyridsať; nebezpečný vek, najmä na jar. Keď slniečko
svieti do zrkadla, ktoré so škodoradosťou ukazuje, koľko bielych vlasov mu narástlo v zimnej
tichosti a tme.Pán Sedmina je tichý, sriadený a nadovšetko poriadny človek. Manšetky má z celuloidu,
golier tiež, lebo práčky sú drahé; obuv v najkrajšom poriadku, každá topánka papierom
vypchatá, podošva starou masťou natretá; nemá ani dlžoby, ani priateľov.Lebo divným spôsobom tie dve veci často spolu sa držia.Býva v „mesačnej izbe“ u vdovy Kormanky, ktorá s malou penziou a veľkou dcérou žije s ním
pod jednou strechou.Vo všetkých mestách je „zimmerherr“ u ľudí v skromných pomeroch na dennom poriadku,
vlastne neporiadku.Pán Sedmina bol ideálom svojej domácej panej.Akurátny, ako hodiny na špitálskom kostole, pritom omnoho tichší, ako tieto hodiny. Platil
riadne, na koberci nerobil škvŕn, v pitvore mal „špeisu“ v emeritovanej kasni pani
Kormankinej, v posteli nefajčil, nepodpálil ani vankúša, ani záclony, ako to zkúsila s inými,
a neobzrel sa ani za najfešáckejšou slúžkou.Pani Kormanka ho náramne obdivovala, a nielen kefou, ale i s láskou čistievala jeho
topánky, ozdobené „Sohlenschoner Hunnia“.I teraz kráčal pokojne a spokojne domov. Ale už na schodoch mal nepríjemný cit v nose. „Čo
tu tak smrdí, pre pána Jána?“ rozmýšľal prísne a nahnevano.Zazvonil.Dvere sa otvorily. S amerikánskou čiernou mašľou na hlave stála pred ním Katka, dcéra pani
Kormankina. Matrózska blúza, belasé oči, noštek krátky, zadivený, k tomu jar vonku a jar dnu.
Katka má pätnásť rokov a je študujúcou gymnaziálnej V. triedy.Teraz si myslíte: „Aha!“Nič „aha“, ani reči.Pán Sedmina toho všetkého nevidel — len cítil úžasný nepríjemný, impertinentný smrad.„Čo sa to robí, slečna?“ spýtal sa mrkotne.„Korman Katalin“, ako sa volala v škole, roztvorila červenú papuľku a začala sa smiať tak
prosto, milo, mlado, ako sa len gymnazistka môže smiať, keď ukazuje biele zúbky, ktoré ešte
nevedia nič o plombách. Bola v tej minúte taká, ako chutný mladý pes, vyskakujúci okolo svojho
gazdu.Ale Katka nevyskakovala, len jej mašľa na tmavej hlavičke a matrózska blúza tiež — aspoň
sa mu tak zdalo.„Čo to tak smrdí?“Žiaľ, musím vyznať, že nepovedala pekne: „čo to tak zle vonia“, ale prosto a úprimne
vravela o smrade.„Nuž?“Pán Sedmina býval už tri roky u Kormanov, prežil spolu s nimi, keď Katka mala šarlach a
ovčie kiahne, keď si vytkla nohu na ľade a díval sa na to, keď jej husársky jednoročník robil
po prvý raz parádu pod oknami.Teraz to prekonal už všetko, i šarlach, i husára, pominulo sa všetko, len pán Sedmina bol
i naďalej „zimmerherrom“.„Teda, viete, čo tak smrdí?“ vravela konečne Katka. „Moja kefka na zuby“.„Čo?“ spytoval sa on.Bol síce navyknutý na všeličo u Katky, ale toto predsa nerozumel.„Nuž to sa stalo tak. Ja som robila chemický experiment, chcela som vidieť, ako sa
rozpustí celuloid vo vode; miesto toho mi padla kefa do polievky, polievka vykypela — a teraz
to tak strašne smrdí…“Vravela tak, ako by bola obyčajná vec, že ľudia kefky na zuby vyvárajú v polievke.Pán Sedmina nemal času sa hnevať, lebo zbadal, že v jeho okne jeho krásne, drahé hyacinty,
čo si sám cez zimu vypestoval, obžiera Cicero, Katkin čierny kocúr, doteraz jediný tvor
mužského rodu, ktorý ju zaujímal.„Potvora prašivá!“ kričal nahnevano Sedmina naňho.Ale Cicero ďalej obžieral zelené mäsité končité listy; ba ešte položil i hlavu nabok, čo
robil len vtedy, keď mu niečo veľmi chutilo.Ale už ho mala Katka v náručí — nie Sedminu, ale kocúra, a ušla bystro a ľahko. Keď dievča
má sukničku len o päť centimetrov dlhšiu, ako po kolená, nuž ešte ľahko ujde — hoci s Cicerom.Pán Sedmina sa najedovane díval za ňou.„Taká hajsóra bláznivá!“ hromžil v mysli. „Najprv narobí po celom dome smradu, a potom jej
prašivý Cicero mi obžiera kvety!“Praskol dvermi a vošiel do svojej izby.Niet tej panenky, čo by bola poriadnejšia v svojej izbe, ako bol pán Sedmina. Na písacom
stolíku zastrúhané céruzky, na centimeter vypočítané, kde má ležať papier, pero, knihy,
atrament. A kasne pána Sedminove obzrieť bolo hodno, hoci vychádzku spraviť do ďalekého
predmestia.V každom obleku, v každom vrecku tri kamene, aby sa pekne vyrovnaly obleky cez noc; vedel,
kde ktorá košeľa má akú záplatu, a Katka mala ťažkú a nevďačnú úlohu starať sa o štopkanie
jeho punčôch.Úloha, ktorú jej dala mať. Každú sobotu za hodinu sa dívaly pekné belasé oči „bláznivej
hajsóry“ na punčochy pána Sedminu.On to nevedel, lebo Katka sa osvedčila, že „tomu starému vlkovi“ by to ani za svet
nerobila, keby o tom vedel…Pán Sedmina vyšiel do pitvora ku svojej kasni; pozorne a obozretne otvoril, prezeral si
zásoby, ktoré mu sestra s času na čas posielala.Mal tam hrnček s masťou, lekvár, na tanieriku tlčený mak, kúštik údenej slaninky. Pán
Sedmina takýmto spôsobom „naprával“ svoju každodennú dosť biednu stravu z vojenskej kuchyne.Keď otváral kasňu, netušil, že za kasňou v kútiku stál Amor, celkom taký, ako ho maľujú,
so šípom a kušou. Nemal čo robiť, túlal sa po meste, v jarnom povetrí, a že je Amor naozaj
prašivá potvora, a nie Katkin Cicero, nuž zo samej dlhej chvíle vystrelil šíp do neho.Pán Sedmina sa strhol, nádoba s lekvárom praskla na zem a tanier s tlčeným makom letel za
ním.„Nerozumiem, ako sa to mohlo mne prihodiť!“ vrčal nahnevane pán Sedmina, netušiac, čo to
vlastne znamenalo.Krútil hlavou a zlostne a zahanbene sbieral sklo po dlážke.Na strašný lomoz vybehly i pani Kormanka i Katka.Katka držala jabĺčko v ruke, bolo už nahryznuté; pán Sedmina sa zadíval naň, ako dávno to
bolo, keď on hrýzol s takou pasiou do tvrdého jabĺčka.Amor sa usmial a odletel.Spolu sbierali sklo, zametali mak, a Cicero obňuchával miesto, kde ležala údená slanina. | Ivankova_Pociatok-romanu.txt |
Časť prvá. INa počiatku júla, za neobyčajnej horúčavy, podvečer, istý mladík vyšiel zo svojej
komôrky, ktorú najímal u hoferov v S-kej uličke, na ulicu, a pomaly, akoby sa nevedel
rozhodnúť, odobral sa k -skému mostu.Šťastlivo vyhnul stretnutiu so svojou domácou paňou na schodoch. Komôrka jeho bola pod
samou strechou vysokého päťposchodového domu a ponášala sa skôr na skriňu než na byt.
Domáca, u ktorej on najímal túto komôrku s obedom a obsluhou, bývala o jedny schody nižšie
v oddieľnom byte; každý raz, keď vychádzal na ulicu, musel prechádzať mimo jej kuchyne,
skoro vždy dokorán na schody otvorenej. A každý raz mladík, idúc mimo, cítil akýsi chorobný
a bojazlivý pocit, ktorého sa stydel a od ktorého mraštil čelo. On bol u domácej veľmi
zadĺžený a bál sa s ňou stretať.Nie azda preto, že by bol vôbec bojazlivý, ba práve naopak; no od nejakých čias bol v
podráždenom a napiatom stave, ponášajúcom sa na hypochondriu. On sa tak uzavrel do seba,
takým samotárom sa stal, že sa bál vôbec každého stretnutia, nie len stretnutia s domácou.
On bol chudobou skoro zadlávený, no aj toto utisnuté položenie prestalo ho v posledné časy
obťažovať. Vezdajšími vecami svojimi prestal a nechcel sa zaujímať. Nijakej domácej vlastne
sa nebál, čoby tam čokoľvek zamýšľala proti nemu. Ale zastavovať sa na schodoch, počúvať
všelijaký nesmysel o všetkých týchto každodenných malichernostiach, do ktorých sa nestará,
všetko to naliehanie na zaplatenie, všetky vyhrážky, žaloby, a pri tom sám vykrúcaj sa,
ospravedlňuj sa, lži, — nie, už radšej prekĺznuť nejako ako kočka po schodoch a ufujazdiť,
aby ťa nikto nevidel.Tento raz ale strach pred stretnutím so svojou veriteľkou aj jeho samého prekvapil, keď
vyšiel na ulicu.„Na jaké veci sa chcem odvážiť, a v ten istý čas akých daromníc sa bojím!“ pomyslel si s
podivným úsmevom. „Hm… ano… všetko je v rukách človeka, a preca všetko prepúšťa mimo seba
len z puhej hlúposti… to je už axioma. Zaujímavé je, čoho sa ľudia najviac boja? Nového
kroku, nového vlastného slova sa oni najviac boja… Ale ostatne ja priveľa táram. Preto aj
nič nerobím, že táram. Možno azda aj tak povedať: preto táram, že nič nerobím. To som sa ja
tento posledný mesiac naučil tárať, ležiac celé dni a noci v svojom brlohu a rozmýšľajúc… o
kráľovi Habakukovi. — Prečože vlastne teraz idem? Či som azda spôsobný ktomuto? Či je to seriózne? Docela to nie je seriózna vec. Tak k
vôli fantázii zabávam sa; hračky! Veru áno, azda len hračky!“Na ulici bola strašná horúčava, a k tomu dusnota, tlačenica, vápno, lešenie, tehly,
prach a ten zvláštny, letný zápach, tak známy každému Petrohradčanovi, čo nemá prostriedkov
najať si dáču,[1]všetko toto razom nepríjemne potriaslo aj bez toho už rozladené nervy šuhajove.
A neznesiteľný smrad z pálenečných krčiem, ktorých v tejto časti mesta je zvlášte veľa, aj
opilci, čo sa vyskytovali každú chvíľu, hoci bol všedný deň, dovršovali odporný a smutný
kolorit obrazu. Pocit najhlbšieho zhnusenia ukázal sa na chvíľku v jemných ťahoch tvári
mladíka. Sluší podotknúť, že bol veľmi pekný, s krásnymi tmavými očami, tmavorusý, postavy
viac než prostrednej, štihlý. No skoro on vpadol v akúsi hlbokú zádumčivosť, v akýsi
polosen, i šiel potom, nepozorujúc, čo bolo okolo neho, ba ani neželajúc to pozorovať. Len
kedy tedy mrmlal čosi pre seba, majúc návyk k monologom, k čomu sa bol pred chvíľou sám
priznal. V túto minútu on i sám nahliadal, že myšlienky jeho chvíľami sa pletú a že je
veľmi slabý: už druhý deň skoro nič nejedol.Bol tak mizerne odetý, že iný, hoci navyklý k tomu človek, hanbil by sa vo dne vychodiť
v takých handrách na ulicu. Ostatne štvrť mesta to bola taká, že mizerným oblekom tu ťažko
niekoho udivíš. Blízkosť Senného námestia a nadovšetko cechové a remeselnícke obyvateľstvo,
skopené v týchto stredných petrohradských uliciach a uličkách, pestrily inokedy všeobecnú
panorámu takými ľuďmi, že bolo by podivné aj diviť sa pri stretnutí s inou podobnou
figúrou. No v duši mladíkovej nakopilo sa už toľko zlobného opovrženia, že, nehľadiac na
všetku svoju niekedy mladistvú delikátnosť, on ani najmenej nehanbil sa na ulici za svoje
handry. Ale ináč to bolo, keď sa stretol so známymi alebo niekdajšími kamarátmi, ktorým sa
vôbec nerád na oči ukazoval… A medzitým, keď akýsi opilec, ktorého nevedno prečo a kam
viezli vtedy po ulici na ohromnom voze, zapriahnutom koniskom, čo vozieva ťarchy, zakričal
na neho, idúc mimo: „Ej, ty, nemecký klobučnik!“ a zareval z plného hrdla, ukazujúc na neho
rukou, — mladík naraz sa zastavil a krčovito schvatil svoj klobúk. Klobúk tento bol vysoký,
okruhlý, zimmermannovský,[2]ale celkom už obnosený, hrdzavej farby, deravý, zašpinený, bez striešky a
najneforemnejším uhlom zahnutý na stranu. Ale nezmocnil sa ho styd, lež celkom iný pocit,
podobný skoro ľaknutiu.„Veď som to aj vedel!“ mrmlal znepokojený, „tak som aj myslel! To je najohavnejšie!
Takáto nejaká hlúposť, nejaká neslušná maličkosť môže pokaziť celý zámysel! Áno, veľmi
nápadný je to klobúk… Smiešny, a preto nápadný… K mojim handrám rozhodne patri čapica,
hoďas by nejaký starý osúch, ale nie táto potvora. Nikto takých nenosí, za verstu[3]ho spozorujú, zapamätajú… hlavné zapamätujú si, a to i bude dôkaz proti tebe.
Tu treba byť ako len možné najmenej nápadným… Maličkosti, maličkosti, a sú hlavné!… A tieto
malichernosti práve vždycky maria všetko…“Ísť nemusel dlho; áno, on vedel, koľko je krokov od vrát jeho domu: rovno sedemsto
tricať. Akosi raz ich porátal, keď si začal robiť plány. Vtedy ešte ani sám neveril
prízračným svojim myšlienkam, ale bol len podráždený ich škaredou, lež svodnou
opovážlivosťou. Ale teraz, keď už mesiac minul, začal pozerať na vec ináče, i nehľadiac na
všetky rozdražujúce svoje monology o vlastnej slabosti a nerozhodnosti, „ohavné“ blúznenie
svoje nevdojak pokladal už za úmysel, za podnik, hoci vždy ešte sám sebe neveril. Áno, on
ide teraz robiťpróbusvojho úmyslu a s každým krokom rozčulenie jeho
rástlo vždy silnejšie a silnejšie.S zamieraním srdca a s nervóznym trasením podišiel k ohromnému domu, vychádzajúcemu
jednou stenou ku kanálu a druhou do -skej ulice. Tento dom celý pozostával z malých bytov a
obývaný bol všelijakými priemyselníkmi, krajčírmi, zámočníkmi, kuchárkami, rozličnými
Nemci, dievkami, žijúcimi pre seba, drobným úradníctvom atď. Vchádzajúci a vychádzajúci len
sa tak mihotali pod oboma vrátami a na oboch dvoroch domu. Slúžili tu traja alebo štyria dvorníci.[4]Mladík bol veľmi spokojný, že nestretol nikoho z nich a nepozorovane sa
prešmykol hneď z vrát na pravo na schody. Schody boly tmavé a úzke — „zadné“, ale on všetko
to už vedel a dôkladne preskúmal; všetko toto okolie sa mu páčilo: v takej temnote aj
zvedavý pohľad nebol nebezpečný.„Keď sa ja už v túto chvíľu tak bojím, čože by bolo, keby i skutočne nejako došlo do
samejveci?“… pomyslel si nevdojak, idúc do štvrtého poschodia. Tu mu
zatarasili cestu vyslúžilí vojaci-nosičia, čo vynášali z istého bytu nábytok. On vedel už
prv, že v tomto byte býval akýsi ženatý Nemec, úradník: „teda tento Nemec sa teraz sťahuje,
nuž takým spôsobom v štvrtom poschodí na týchto schodoch zostane na nejaký čas len
staruchin byt obývaný. To je dobré… na každý prípad…“ pomyslel si zas a zazvonil do
staruchinho bytu. Zvonček zaštrkotal slabo, ako by bol zhotovený z plechu, a nie z medi. V
podobných malých bytoch takých domov sú skoro všade také zvončeky. Už zabudol, aký má hlas
tento zvonček, a teraz tento zvláštny zvuk akoby mu naraz napomenul a jasno predstavil
čosi… Až sa zatriasol; už veľmi zoslábly jeho nervy tento raz. O chvíľu sa dvere trochu
otvorily, ale len na nepatrnú škáru: obyvateľka pozerala cez túto škáru, kto prišiel;
pozerala s javnou nedôverou a bolo videť len jej oči, blyskajúce v temnote. Lež, uvidiac na
schodoch veľa ľudí, dodala si odvahy a otvorila celkom. Mladík vstúpil cez prah do tmavej
predsiene, v ktorej za priehradou bola maličká kuchyňa. Starucha stála pred ním mlčky a
tázavo naň hľadela. Bola to malého rastu, suchá staruška, asi šesdesiatročná, s bystrými a
zlými očkami, s maličkým ostrým nosom, prostovlasá. Belavé, trochu pošedivelé jej vlasy
boly silno namazané olejom. Na jej tenkom a dlhom krku, ponášajúcom sa na kuraciu nôžku,
bola navitá akási flanelová handrička a na pleciach, hoci bolo horko, hompálala sa
rozdrápaná požĺtnutá kožušinová kacabajka. Staruška ustavične kašlala a stonala. Akiste
pozrel na ňu mladík nejakým zvláštnym pohľadom, lebo v jej očiach pojavila sa naraz
predošlá nedôvera.— Raskoľnikov, študent, bol som u vás pred mesiacom, — ponáhľal sa mladík zamrmlať s
poklonou, lebo mu prišlo na um, že treba byť prívetivejším.— Pamätám, báťuška, veľmi dobre pamätám, že ste boli, — zreteľne a s dôrazom povedala
staruška, nespúšťajúc, ako predtým, tázavých svojich očú s jeho obličaja.— Nuž vidíte… zasa som tu s takou vecou… — pokračoval Raskoľnikov trochu zarazený,
diviac sa nedôverčivosti staruchinej.„Ostatne, ona je azda vždycky taká, ale ja som to vtedy nespozoroval,“ pomyslel si s
nepríjemným pocitom.Starucha mlčala, akoby váhala, potom odstúpila na stranu a ukazujúc na dvere izby,
povedala, púšťajúc hosťa napred:— Vojdite, báťuška.Neveliká izba, do ktorej vošiel mladík, s žltými tapétmi, pelargoniami a mušelínovými
záclonami na oknách bola v túto chvíľu jasne osvetlená zapadajúcim slnkom. „Nuž ajvtedybude takto slnko svietiť…“ akoby neočakávane mihlo v mysli
Raskoľnikovej a bystrým pohľadom ozrel sa po všetkom v izbe, aby dľa možnosti preskúmal a
zapämatoval si polohu. No v izbe nebolo nič zvláštneho. Náradie, všetko veľmi staré a zo
žltého dreva, pozostávalo z divána s ohromným vyhnutým dreveným operadlom, okruhlého stola
oválnej formy pred divánom, toaletného stolíka so zrkadielcom v uhle, stoličiek pri stene a
dvoch alebo troch grošových obrázkov v žltých rámoch, vyobrazujúcich nemecké paničky s
vtákmi v rukách — to je všetko náradie. V kúte pred nevelikým sv. obrazom horela lampička.
Všetko bolo veľmi čisté: náradie a podlaha boly vydrhnuté, len sa tak blyšťaly; všetko sa
svietilo. „To je Elizavetina robota,“ pomyslel si mladík. Ani prášku nebolo možné
spozorovať v celom byte. „To u zlých a starých vdôv býva taká čistota,“ pokračoval pre seba
Raskoľnikov a zo zvedavosti pozrel na záclonu z tenkého bavlneného plátna pred dvermi do
druhej malej izby, kde stála staruškina posteľ a komód,[5]a kam sa ešte ani raz nepodíval. Celý byt pozostával z týchto dvoch izieb.— Čo sa vám bude páčiť? — prísne sa opýtala staruška, vchádzajúc do izby a zostanúc stáť
ako predtým pred ním, aby mu mohla hľadeť priamo do obličaja.— Do zálohu som priniesol, podívajte sa! — A vytiahol z vačku staré, ploské, strieborné
hodinky. Na zadnom veku ich bol vyobrazený globus. Retiazka bola oceľová.— Ale veď i predošlému zálohu vypršala lehota. Už predvčerom minul mesiac.— Zaplatím vám úroky ešte za mesiac; pozhovte.— Na to je moja dobrá voľa, báťuška, či počkať, alebo vašu vec hneď predať.— Či veľa dáte na hodinky, Alena Ivanovna?— Ale s darebnicami prichádzaš, báťuška, skoro nič to nestojí. Za prstienok predošlý raz
som dala dve bankovky a u zlatníka ho kúpiš za pol druha rubľa.— Štyri ruble dajte, vykúpim ich, sú otcovské. Nezadlho dostanem peniaze.— Pol druha rubľa a úroky napred, ak sa vám páči.— Pol druha rubľa! — skričal mladík.— Ako sa vám bude páčiť. — A starucha podala mu nazpäť hodinky. Mladík ich vzal a tak sa
rozpajedil, že chcel už odísť; ale hneď sa spamätal, keď spomenul, že ísť viac nemá kam a
že prišiel ešte pre niečo iného.— Nuž dajte! povedal hrubo.Starucha siahla do vačku za kľúčom a išla do druhej izby za záclonou. Mladík zostal sám
v izbe a zvedavo načúval a kombinoval. Bolo počuť, ako otvorila komód. „Akiste vrchný
priečinok,“ predstavoval si. „Kľúče, tedy, nosí v pravom vačku… Všetky v jednom sväzkom na
oceľovom kruhu… A jeden kľúč je tam tri razy väčší než ostatné, zubčatý, pravda nie od
komóda… Je tedy ešte nejaká truhlica alebo schránka… Toto je veru zaujímavé. Truhlice majú
všetky takéto kľúče… Ale ostatne aké je to všetko hnusné…“Starucha sa vrátila.— Nuž takto, báťuška: ak budeme rátať po desiati kopejok z rubľa za mesiac, tedy za pol
druha rubľa máte zaplatiť pätnásť kopejok za mesiac napred. A za dva predošlé ruble musíte
ešte zaplatiť podľa tohoto počtu napred dvacať kopejok. Všetkého dovedna tedy tricať päť
kopejok. Máte tedy dostať teraz za svoje hodinky rubľ pätnásť kopejok. Tu ich máte.— Ako! Teda už teraz len rubľ pätnásť kopejok!— Veru tak.Mladík sa nehádal a vzal peniaze. On hľadel na staruchu a neponáhľal sa s odchodom,
akoby sa mu chcelo ešte niečo povedať alebo urobiť, ale sťa by nevedel, čo vlastne…— Ja vám, Alena Ivanovna, v tieto dni ešte jednu vec prinesem… striebornú… peknú… cigaretnicu…[6]len čo ju dostanem od priateľa nazpäť…— Nu, potom aj pohovoríme, báťuška.— S Bohom zostávajte… Čože vy ustavične sami doma sedíte, sestričky vašej nieto? —
opýtal sa ako len možné nenútene, vychodiac do predsiene.— A čo vám je, báťuška, do nej?— Ale nič zvláštneho. Tak som sa len opýtal. A vy už hneď… S Bohom zostávajte, Alena
Ivanovna!Raskoľnikov vyšiel celkom rozčulený a rozčulenie toto sa ustavične viac a viac
zväčšovalo. Sostupujúc po schodoch, niekoľko ráz sa zastavoval, ako by bol niečím
neočakávane prekvapený. A konečne, už na ulici, vykríkol:„O Bože! Aké je to všetko hnusné! Či naozaj, či ja naozaj… nie, to nemôže byť, to je
nesmysel!“ dodal rozhodne. „Či naozaj taký úžas mohol mi prijsť do hlavy? Na jakú špinu je
ale spôsobné moje srdce! A čo je hlavné: je to špinavé, ohavné, ošklivé, ošklivé! A ja celý
mesiac…“Ale nemohol prejaviť ani slovami ani výkrikmi svojho rozčulenia. Pocit nekonečného
odporu, ktorý začal dáviť a mučiť jeho srdce ešte vtedy, keď šiel k staruche dostihol teraz
takého rozmeru a tak zreteľne sa vyjasnil, že nevedel, kam sa podeť v duševnej svojej
skľúčenosti. On šiel po chodníku ako opitý, nepozorujúc na mimoidúcich a vrážajúc do nich;
spamätal sa až v nasledujúcej ulici. Ohliadol sa dokola a spozoroval, že stojí pred
výčapom, do ktorého vchod bol po schodoch dolu v podzemné poschodie. Z dverí práve vtedy
vychodili dvaja opití a podporujúc sa vzájomne a nadávajúc si, vystupovali na ulicu.
Raskoľnikov dlho sa nerozmýšľal a spustil sa dolu. Nikdy dosiaľ nechodil on do takej krčmy,
ale teraz hlava sa mu krúžila a k tomu ho mučil páliaci smäd. Zachcelo sa mu vypiť
studeného piva tým viac, že neočakávanú svoju slabosť on pripisoval tomu, že bol hladný.
Usalašil sa v tmavom a špinavom kúte, za liepkým stolíkom, rozkázal si piva a s
dychtivosťou vypil prvý pohár. Hneď všetko odľahlo a myšlienky sa vyjasnily. „Všetko to je
daromnica,“ povedal s citom nádeje, „nebolo tu čím sa znepokojovať! Holá fyzická ochablosť!
Nejaký pohárik piva a kúsok sucháru — a tu sa ti mihom otužuje rozum, vyjasňuje myseľ,
upevňuje úmysel! Fuj, aká je to všetko ničota!…“ No nehľadiac na to, že si tak opovržlivo
odpľul, hľadel už veselo, ako by sa neočakávane zbavil nejakého úžasného bremena, a
priateľsky obzeral prítomných. Ale aj v túto minútu on mal hoci i vzdialené tušenie, že
všetka táto náklonnosť k lepšiemu bola tiež chorobná.V krčme v tú chvíľu zostalo málo ľudí. Krome tých dvoch opitých, ktorých stretol na
schodoch, hneď za nimi odrazu odišla celá hŕba, asi päť ľudí s akousi dievkou a harmonikou.
Keď odišli, bolo ticho a priestorne. Zostal akýsi opitý, ale nie veľmi, sedel pri pive, na
pohľad mešťan; potom súdruh jeho, tlstý, ohromný, v sibírke,[7]so šedivou bradou, veľmi opitý; zadriemal na lavici a kedy tedy naraz akoby zo
sna začal lúskať paľcami, rozostrúc ruky v rozličné strany, alebo potrhávať vrchnou časťou
tela, nevstávajúc z lavice, pri čom nôtil si akúsi hlúposť, usilujúc sa spomenúť verše, na
pr.:Celý rok ženu láskal,
ce-lý rok že-nu lá-skal…Alebo zas zrazu, keď sa prebudil:Po Podjačeskej išiel
svoju predošlú našiel…Ale nikto nechcel zúčastniť sa na jeho šťastí, ba ten mlčanlivý súsed pozeral na všetky
tieto výbuchy až nepriateľsky a s nedôverou. Bol tu ešte jeden človek, na pohľad ako by sa
ponášal na bývalého úradníka. Sedel osobite pred svojou nádobkou, kedy tedy si odpil a
díval sa okolo. On bol tiež čímsi rozčulený.[1]letný byt vo väčšej-menšej vzdialenosti od mesta; vila[2]t. j. z Zimmermannovej fabriky v Petrohrade[3]versta = 1066 metrov[4]Dvorník — podomok, čes. domovník[5]skriňa na bielizeň[6]škatulku na cigarety[7]dlhý kaftan | Dostojevskij_Zlocin-a-trest-I.html.txt |
1Bývalože to vše veselo v tých Pazderanoch, zvlášte v nedeľu a vo sviatok popoludní, keď
pazderianska mlaď zabávala sa tancom. Sem, do hostinca, i stárež sa schádzavala, obdivovala
krepkosť tancujúcich detí a hútala o ich budúcnosti.Ale mládencov bolo tu aj hodne; dupkali oni ohnive krpčekmi o nevydláždenú zem a tu i tu
podhodili svoje tanečnice do povaly. Spomedzi tančiacich jeden pár každému sa videl. Bol to
Janko Kusan a Žofka Machnatých.Ľahko je ženiť sa sedliackemu synkovi! Rodičia mu všetko pripravia k svadbe, ba i
nevestu mu nahovoria a vyberú. Jemu len k oltáru ísť treba. Je to už stará obyčaj,
prechodiaca z otcov na synov, ktorá nevyhynie tak chytro, lebo ľud náš rád sa pridŕža
starých, dobrých zvykov. Janko mal už od malička prehliadnutú, a síce Žofku. Jemu to nebolo
proti srsti, ba keď vychodil školu, všemožne sa usiloval upevniť rodičmi utvorené zväzky so
Žofkou.Rodičom oboch plesalo srdce radosťou, keď videli svoje deti spolu sa vykrúcať; tak im to
svedčilo, ani čo by už boli svoji!Jankovi rodičia neverili dočkať čas svadby svojho synka, preto i so Žofkinými rodičmi
chodili po pánoch, kýmkoľvek nevyprosili Jankovi privolenie k ženbe.Najvážnejšia prekážka teda premožená. Už budúcich fašiangov mala byť ohláška, keď tu po
Vianociach zavíta do dediny nový človek, Paľko Zrebnický, bohatého pazderianskeho zemana
Ezechiela Zrebnického najmladší syn. Oči celej dediny zvedavo utkveli na ňom, keď sa zjavil
po prvý raz u Mojžiša na tanci. Ostrohy na vyleštených čižmách zacvendžali, čo raz päty
jednu o druhú udrel alebo o podlahu dupol. A tie gomby na šnurovanej mentiečke a hlucháňovo
pero za klobúčikom! Žiaden mládenec z dediny nemal toho vzrastu čo Paľko. Keď si v tanci
podoprel boky a hlavu dohora vypol, zdal sa byť od všetkých o hlavu väčším. Dievčence
túžobne naň hľadeli a zvedavo čakali, ktorú ozaj do kola si pojme. Paľko sprvu ľahostajne
díval sa na dievčence, konečne bystrým krokom vošiel do kola a vyzerá si tanečnicu. Všetky
tu dookola stáli, ešte žiaden mládenec si nevybral; novoprišlému chceli dať prednosť. Paľko
konečne, prikrepčiac k Žofke, pochytil ju v tanec a vykrúcal, že len taký vietor šiel za
nimi.Každý z mládencov vybral potom svoju. Zvyšnej dievčiny tu nebolo, následkom čoho Janko
Kusan zostal bez tanečnice. Náramne ho to škrelo, že o tanečnicu prišiel. Keby nebol už v
kole býval, veru by bol nechal tanec tak. Ale tu videl, že všetko čaká, čo on teraz urobí,
ba niektorí sa škodoradostne nad jeho pádom usmievajú. Začal teda rozvažovať, čo by mal
urobiť a koho si pojať.Z veľkých nesnádzí vytrhla ho jedna švárna nevesta; tú si Janko pojal a s chuťou si s
ňou v tanci pokreskával, takže mysle divákov sa upokojili.Koniec tancu. Mlaď, rozohriata, ide na čerstvý vzduch. Jak dobre padne tu sa ochladiť,
no mnohý to už zaplatil životom: tu sa rodia suchoty a zapálenia rozličných druhov. Paľko
tiež viedol svoju tanečnicu, Žofku, a ani na piaď neustúpil od nej. Hudci začali druhý
tanec. Mládenci v kole samotní si krepčia a tu i tu hodia okom na okolostojace dievčatá.
Teraz začnú ich po jednej do kolesa brať. K Žofke jedným hnutím, razom, skočili dvaja:
Janko a Paľko.„Kto prvší, ten lepší,“ pomyslela si snáď Žofka a išla do kola s Paľkom, ktorý ju vôkol
pása uchopil a Jankovi spred nosa vzal.Chudák Janko zas len za kratšie ťahal. No nezúfal on preto. Našiel si iné, tiež hodné
dievča; silne ho pritisol k sebe, usmieval sa naň. To bolo od radosti preč; myslelo si, že
Janko vezme ho hneď. I tančilo sa to jedným taktom hlucho, temne, len husle, basu a cveng
Paľkových ostrôh dal sa počuť. Kde-tu i výsknutie zaznelo. Janko mal síce mnoho roboty s
vlastnou tanečnicou, predsa pár ráz hodil on okom i na Žofiu. Zakaždým stislo mu srdce, ani
čo by mu ho bol žmýkal, keď videl, ako je jeho bývalá už obláznená. Pre iného už nemala
očú. Keď pozrela nimi na Paľka, Janko hneď uhádol, koľko bilo; no mlčal.Úbohý Janko bol zronený. Cítil, že Žofka celkom sa mu odcudzila. A pritom musel i uznať,
že Paľko je onakvejší chlap než on, že Žofkine oči majú teda dobrý vkus. Všetky fúrie
žiarlivosti, a to tej málomocnej, zožierali utrápené srdce jeho.Svadba Jankova sa teda rozplynula. U Machnatých sa vyhovárali sem i tam, že je dievča
ešte mladé, že k vydaju má ešte dosť času a podobnými. Pravú príčinu vedel on veľmi dobre,
ale ju nevyjavil. Koľko ráz videl ísť Paľka do Machnatých! A aké chýry išli dedinou!Starý Zrebnický bol prvý, ktorý zunoval synove zálety.„Paľko, obzri sa po inom dievčati. Či sa svedčí zemanovi a vyučenému majstrovi sedliačky
predchytávať iným mládencom? Už si aj tak v svojich rokoch, rozumu máš dosť, vyber si inú,
veď tu ich jest, a to ešte krajších, na každý prst desať.“„Ja som, tato, tie krajšie ešte nevidel. Ukážte mi aspoň len jednu!“„Ako bys’ aj mohol vidieť, keď iba tej jednej ustavične do očú pozeráš. Choď do Nižného,
tam býva Julka Drobných, vezmi si tú.“„No, to by ste mi dali! Veď tá jedným okom šmŕľa. Ja tej veru nechcem.“„Vyber si teda, ktorú sám chceš.“„Vyberiem si teda Žofku Machnatých, ja iba tú chcem.“„Ja ale to nebudem trpieť. Ak tú vezmeš, pôjdeš z môjho domu preč, lebo ona nebude so
mnou nikdy pri tomto stole jedávať.“„A čo ma vyženiete hneď na vrch Kriváň, jednako si len ju vezmem.“„No, Paľko, nemysli si, že sa z peknej misky naješ, keď je prázdna!“ a s tým išiel starý
preč, mladý do Machnatých.Starý Ezechiel bol pyšný človek, nie tak na bohatstvo, ako na psiu kožu. Mohol ale i
bohatstvom sa vynášať. Milo to bolo, keď z jeho dvora vyšli štyri páry bielych sťa lasice
volov, na hrdle so zvučnými spiežovcami. Závistliví susedia vtedy vždy hovorievali: „Hľa,
osvietený už ide!“ Paholci veselo pukali bičmi pred domami svojich mileniek, aby sa šli na
nich podívať. A vo dvore ani čo by vo svetlici. Čistota tam a poriadok. Každá vec na svojom
mieste. Vbok dve záhrady, jedna kuchynská, druhá ovocná. Obhradené sú zábradlím a kde-tu
stojí biely murovaný pilier medzi nimi, sťa kaprál medzi obecnými vojakmi. V pitvore visel
zvonec, ktorý čeliadku zvolával. Tejto tu bolo ani hmýru; ňou sa len tak hemžilo, no každý
mal vykázanú robotu, a tak to všetko šlo, ani čo by zmýval.Dvoch starších synov priženil pán Ezechiel inam.„Načo by sa tu, na tejto škvarke, všetci trápili? Nech má každý dosť. Ani ja som si
nevedel rady, kým mi tesť toto nekúpil. Preto nech sa každý žení dobre a bohato.“To bola jeho filozofia.Najmladšieho syna, Paľka, zo všetkých mal najradšej. Toho určil za svojho nástupcu; dal
ho k tomu i stolárčine vyučiť a potom ho poslal na dlhú vandrovku, aby vraj bol i gazdom v
lete, v zime však i stolárom.Teraz zavolal Paľka z vandrovky domov, aby zas gazdovstvu sa priučil. No Paľko radšej za
Žofkou chodil, než aby bol piloval robotu. To starého nešeredne mrzelo.Stará Tereza, žena Ezechielova, nerada videla Paľka, hoci jej bol vlastným synom.
„Preňho museli moji synovia z domu,“ sťažovala si vše. Teraz sa však zradovala, keď videla
Paľka vrtieť sa okolo Žofky. Nech vidí starý, čo má za synka!Ezechiel od poslednej zvady dal Paľkovi pokoj, nech robí vraj, čo chce. Teraz ale začal
tým silnejšie na Machnatého dorážať. Raz v krčme zvadil sa s ním hrozne. Nazval ho žobrákom
a podobné mená sypali sa na Machnatého ani z vreca. Zakázal i zaprisahal sa mu sto ráz, že
jeho dievka nikdy nebude zemianskou nevestou. Machnatému bolo toho dosť. On bol najprvší
gazda v dedine. Jeho dcéra sa teda bárskam mohla zmestiť, najedovaný sťa sršeň prišiel
domov. Vedel, že urobí v dome búrku; aby bol teda rozhodnejší, hodne potúžil sa v krčme.
Taký teda vkročil do izby. Našiel tam u Žofky Paľka.„Tristo hrmených okovaných! Ber sa z môjho domu, ty naničhodná belasnícka čvarga! Ale ja
dám svoju dcéru tebe? Ty skadenoha, skaderuka! Príď mi ho ešte raz sem, ukážem ti, čo to
päť!“Potom klial a zlorečil strašne.Paľko ušiel, Žofka plakala, stará zas tíšila muža. Paľko neukázal sa viac u Machnatých,
nechcel vážiť životom. Žofka bola smutná, nepotešil ju ani Janko, ktorý zas bol každodenným
hosťom u Machnatých. Žofka ho ani nemohla už vystáť, o predošlej láske medzi nimi ani
chýru. Žofka ľúbila jedine odohnatého Paľka.Nuž ale ktože ustrežie lásku? Žofka a Paľko sa zrozumeli a na záhumní podvečer
schádzali, utvrdzujúc medzi sebou ohrozenú lásku. Žofka mala novú dôveru, čerpajúc ju zo
slov Paľkových, bola veselá. Janko ale tiež nedriemal. Vystriehol ich raz na záhumní,
pochytil Paľka cez pás a šmaril ho do mláky, že sa len tak rozčľapla. Chudák Paľko šiel ako
zmoknutá sliepka domov, vyhrážajúc sa Jankovi.U Machnatých nová búrka. Otec hrešil dievku, no ublížiť jej nemohol, lebo ju bránil
Janko. Konečne Machnatý schytí sa a hybaj rýchlym krokom do Zrebnických.Kusan i Machnatovci zbledli, keď videli ísť starého. Báli sa, že zas nejaká hrôza bude
sa tam robiť. Na tvári Machnatého sídlil nielen hnev, ale i odhodlanosť a pevný úmysel.Ezechiel si pod kachľami krájal do fajočky dohán.„Ej, žena, ani nemožnej veci, ja budem mať veľkú protiveň dnes, lebo ma veľmi nos svrbí
skoro od samého rána,“ riekol Terezke.„Mne zas sa vyhodil na jazyk pupenec; ohovára nás ktosi.“„Pekné to veru znaky, ak sa splnia,“ hovoril Ezechiel, a ešte sa mu ani ústa nezavreli,
keď do izby vošiel Machnatý.„Vitajte u nás, vitajte! Kdeže ste sa, kde tu vzali? No, no, hm, hm,“ odvrávala si
Terezka a už utrela zásterkou miesto, kam si mal príchodzí sadnúť.„Prišiel som, prišiel! Hej!“ ako čo by mu iba teraz bolo na um zišlo, „prišiel som vám
povedať, aby ste si držali syna na vôdzke, lebo ja — ja mu hnáty polámem. Keď ste sa so
mnou povadili v krčme, hneď a zaraz som ho vyhnal zo svojho domu. Teraz mi ale zvádza
dievča k tajným schôdzkam. Ak ho ja raz dolapím, teda mu ukážem, či bol dakedy v chlapovej
hrsti.“Celý bol hnevom osinetý, takže i Ezechiel dostal pred ním strach.„Vidíte, susedko, toto ste mali hneď za horúca robiť. Teraz je už ťažko ich roztrhnúť,
keď sú už ako jedna duša. Môj Paľko vám ver’ sotva ustúpi.“„Teda mi nechcete sľúbiť, že synovi zakážete? Nie? Dobre. Ja mu nohu zlomím, to vám
vopred povedám.“„Viete vy čo, susedko môj?“ ozval sa Ezechiel mierne. „Vydajte svoju dcéru za iného,
potom ani môj Paľko nebude za ňou chodiť.“„No, to bola múdra rada! Vy nechcete synovi zabrániť, aby za ňou chodil, a ja mám svoju
dievku prisiliť, aby za iného šla. Veru ste vy múdry! Zostane len pri tom, čo som ja
povedal: keď ho pri nej nájdem, potrescem ho sám! Dobre sa majte!“ a s tým sa už chytal
kľučky, že už ide preč.„Nenáhliteže sa toľme, susedko, zhovorme sa, a bude všetko dobre,“ tešil ho Ezechiel.Radoval sa, že mu sedliak na ruku ide; to bola voda na jeho mlyn. Poradiť ale neznal.Tereza nezamiešala sa ani slovom do reči. Iba teraz riekla:„Chlapi, nemiešajte sa vy do ženskej roboty. My to ľahšie vykonáme nežli vy; dajte si s
tým pokoj! Ja s vašou ženou vykonám to, že vaša dcéra pôjde za Kusana, musíte nám ale
sľúbiť, že vo všetkom nás slúchnete.“Machnatý odišiel.Teraz už nasledovalo dielo Terezino. | Kukucin_Cas-trati_cas-plati.html.txt |
Jedna korunkaV čakálni advokátskej kancelárie Mikuláša Struhárskeho sedia dvaja chlapi. Často
upierajú pohľad na dvere. Sú netrpezliví. Vše jeden, vše zasa druhý zívne, vystrú sa,
prehovoria niekoľko slov, aby potom zasa na chvíľku zamĺkli. Na každý šramot sa strhnú,
pozrú na dvere, ale dvere sa neotvárajú.— Či len dlho meškajú pán doktor, — prehovoril jeden z nich. Bol vysoký, kostnatý chlap.
Tvár mal čerstve oholenú, našedivasté vlasy padaly mu až na šiju. Pútec mal starostlive
predelený na prostriedku hlavy a aby mu vlasy priliehaly, namastil si hojne sadlom. Ináče
bol čisto oblečený. Krpce mal nové, ako aj biele súkené nohavice, opasok mu bol tiež dobre
vymastený a okrášlený mosadznými prackami. Kožuch i širicu mal takisto sviatočné. Zo
všetkého bolo vidieť, že patrí medzi majetnejších gazdov.— Už veru mohol prísť, — prehovoril a zívol od nudy.— Veru sa už hodnú chvíľu zdržujú, — odvetil druhý nesmele, — a mám ešte aj inde robotu.
Stružiny sú hodný chlp cesty, a deň je krátky.— Len čo svitá a mrká, — začal zasa prvý a mráz je ozaj neúrečný. Tak ma oziabalo na
nohy, už som chcel skočiť s voza a bežať za nim, aby som sa trochu zohrial. A dobre som sa
obul. Stará mi nedala pokoj, kým som si neobvinul nohy do dvoch párov onucí. A nemám v
meste ani takú vážnu robotu, len čo som doviezol na trh niekoľko vriec ovsa. To som skoro
predal, mal som drahne času, tak, reku, idem k pánu doktorovi a spýtam sa ho, či mi už ten
prepis vykonali. A vy čo čakáte?— Ach, ja mám galibu, — vzdychol si oslovený a prešiel si rukou po bledej, vyholenej,
trochu opuchutnej tvári. Bol neveľký, chudorľavý a dosť ošumelo oblečený. Mal na sebe starú
kabanicu. Na nohaviciach belely sa mu veľké záplaty a krpce mal už hodne vyčaptané.— Akú? A či je to tajnosť?— Niet čo tajiť. Prihodí sa to aj iným. Prehral som pravotu a teraz musím trovy platiť.
Keby len bolo z čoho! Musel som si jalovicu zmárniť, aby som len sohnal peniaze. Konečne by
ma to ani tak netrápilo, keby bolo aspoň prečo. Ale za hotový bagateľ! No, viete, tak
rečeno, pre nič, za nič, pre mizernú plánku! Tam rástala pri mojej roli, vlastne na mojej.
Už bola zpolovice aj strúchnivelá, tak, reku, čo mi má zavadzať a daromnú tôňu robiť,
vytnem ju, pomyslel som si. Okrem toho, viete, bola dosť hrubá v drieku, a moja stará mi
vždy húdla: takto a takto, iní majú nové stoly a náš je už zčrvočený, tak aby som jej kúpil
na jarmoku nový. Čože tam kúpiš? Jarmočná robota je beztak akoby v rukavičkách, keď už má
byť, nech je to trvácne. Na nešťastie prišla mi tá sprepadená plánka na um. Z tej by boly
dosky na stôl. Bude už potom ako sa patrí. Vždy mi to v hlave vŕtalo.— Ale veď ste len teraz povedali, že bola trúchla.— Veď, ono, nie že by bola celkom bývala… Pravdaže, ale jednak, zostalo aj na dosky. Veď
viete, na taký našský sedliacky stôl netreba veľa.— A potom, čo sa stalo?— Čo sa stalo?! Boh daj by bola zhorela aj s plánkou! Vari mi to sám čert pošepol. Ako
som si pomyslel, tak som aj urobil. Vyťal som ju, aj domov doviezol. Peň som shodil pod
oblok, aby sa dobre vysušil, a konáre som posekal na oheň. Už sa boly minuly aj dva týždne,
ako som ju vyťal, a bol som už na ňu aj zabudol, keď ma zrazu volajú pred richtára.— Čo to môže byť? — pomyslel som si, — lebo som sa, viete, v ničom necítil byť
vinovatým. Iba nejaké platenie, lebo z toho nikdy je nie dosť. Prehodil som si teda
kabanicu a vlasy trochu prihladil a poď k richtárovi. Sedel za vrch stolom pri almárke.
Okolo neho sedeli prísažní a pri peci na lavici sedel sused Mišo Steblo. Ešte som mu v
pitvore počul hlas. Čo ten tu chce? — pomyslel som si. Len čo som sa poklonil, hneď sa ma
richtár spýtal:— No, Adam, či viete, prečo sme vás volali?— A veru ja, pán richtár, nemám ani hútky, len keď mi poviete.— Že vraj nemá! — skočil mi hneď Steblo do reči. — Aký svätý!— Neskáčte mu do reči, — zahriakol ho richtár, — tak naozaj neviete?— Necítim sa v ničom…— A ktože vyťal plánky, há? — skríkol zasa Steblo.— A čo teba do plánky? — spýtal som sa ho, — veď bola moja.— Že vraj jeho?! Počuli ste, ľudia boží?! Také cigánstvo! A to ešte úradu do očí! —
zamiešal sa zasa Steblo.— Na tie reči aj mňa zaliala žlč, lebo viete, ja som ináče tichý človek, ale keď ma
niekto dopáli, potom už aj vo mne zvrie. Postavil som sa proti nemu, pozrel som mu do očí a
skríkol som:— Ako sa opovážiš tvrdiť, že cigánim? Hádam bola tvoja?— A čiaže? Veď bola na mojom grunte.— Na tvojom?— A na čomže?— Juj, toto je už! Ešte mi ju chce odtajiť, taký niktoš, taký oplan!— Počuli ste, pán richtár, aj vy páni prísažní?— Ale veď sa tu nevaďte, — zvolal richtár, — preto som vás dal zavolať, aby ste sa
vymerili.— Ale ja s takým zlodejom? — zvolal Steblo.— Chcel som sa hodiť na neho, ale nás ešte včas rozdvojili. Rozišli sme sa bez výsledku.
Veď keď by Steblo bol človek ako načim, a ak už bol lačný na tú prekliatu plánku, môžete
vedieť, že by som mu ju bol hodil a bol by som mu dal ešte aj niekoľko korún, aby sa mu
ústa zapchaly. Ale on nič, len sa soberie a hneď ma dal do súdu. Musel som si aj ja najať
fiškála. A tu… Nuž čo, prehral som! Boh daj by sa bola prepadla aj s plánkou! A teraz
ryhaj! A koľko?! A keby bolo, viete, z čoho! Ale doma z každého kúta núdza cerí zuby. Ale
tak je to, — hovoril posledné slová takmer šepky, a poobzeral sa, či ho niekto nepočuje, —
niet na svete pravdy! Aleže ma neprezraďte: Ten oplan Steblo všetko prebehal. Od tých čias
sa ustavične vláčil do mesta. V krčme sa vyhrážal, čo ho vraj majetok bude stáť, predsa
musí tú pravotu vyhrať, a že mi on ukáže, ako sa po kostole hvízda! Tak viete: tu pichol,
tam pomastil a všetko zamachlil, a ja teraz musím svoje mozoľovité groše vyhodiť, ktoré mi
boly potrebné na poživnosť.— Tak to býva, ale prečo ste sa púšťali do pravoty?— Pravdu máte, ale človek je už taký, vždy dúfa. A potom, viete, ako je, obyčajne po
práve bývajú páni múdri. A okrem toho príde kmotor a radí mi, aby som sa nedal, druhý tiež
hucká, tretí donáša chýr, čo Steblo na mňa povedal a ako sa vyhrážal, tak čo?Vtom bolo počuť zvonku kroky.— Aha, už idú, — a pohladil si vlasy, aby mu neboly strapaté.A ozaj kroky sa blížily a zároveň bolo počuť aj hovor:— Tá vaša parcela pod horou je mýľne prepísaná na Ondreja. Musíme podať prosbu do súdu,
aby… — Vtom sa otvorily dvere a advokát Dr. Struhársky, oblečený v teplom pramovanom
zimníku a s astrahánkou na hlave vkročil a za ním klient.Pri vide pravotára naši známi vstali a poklonili sa mu.— Vítajte, Srnka! Čo nového? — spýtal sa bežne bohatého gazdu a podal mu ruku. — A vy
čo? — pozrel na Liesku. Potom otvoril kanceláriu a už vo dverách zavolal:— Poďte dnu, strýčko Srnka!Lieska sa tiež bral dnu.— Vy len zostaňte!— Veď ale, pekne prosím pána veľkomožného…Ani neskončil, keď sa mu dvere pred nosom zatvorily. Ostal sám v čakálni. Vzdychol,
poškrabal sa, mrdol niekoľkoráz plecom, aby si napravil širicu. Pozrel cez oblok. Obloha
bola zachmúrená, ani čo by bola olovom napustená. Nič iné nevidel, len špinavý sneh na
dvore. Pozrel na hodiny. Bolo švrť na jednu. — Ako ten čas uteká, hneď sa bude zmrákať a ja
ešte tu. — Bolo mu nevoľno okolo srdca. Pocit, že toľké peniaze má vyhodiť, nedal mu
pokoja. Zasa si vzdychol. Sadol si a čakal nehybne. Z pracovne počul vše tichší, vše zasa
hlasnejší rozhovor. Zrazu sa dvere otvorily a klient vyšiel. Prešiel popri Lieskovi, ani si
ho nevšimol. Lieska si chytro uhladil vlasy a potom nesmelo otvoril dvere.— Pán veľkomožný!— Počkajteže! — zvolal mrzute advokát.— Veď ale, pekne prosím, ďaleko…— Či nevidíte, že mám tu stránku? Nemôžem odrazu s dvoma hovoriť, — zvolal už nevrele a
šmaril viazaničku písem na stolík.Lieska od ľaku odskočil, zatvoril za sebou dvere, potom si sadol na svoje staré miesto,
vzdychol a nehybne pozeral pred seba.Konečne sa dvere zasa otvorily. Vyšiel z nich Srnka. Ešte chvíľku postál v
polootvorených dverách a shováral sa s advokátom, potom ho Struhársky vyprevadil až po
vonkajšie dvere a zavolal za nim:— Pozdravte si doma gazdinú, aj všetkých.— Ďakujem pekne, — odvetil natešený Srnka, — urobím to vďačne.— Tak len pozdravte, — a ešte raz podal ruku Srnkovi. Zatým akoby náhodou pozrel na
Liesku.— A vy, čo ste prišli? — spýtal sa ho ostro. — Už je jedna. Nikdy nemám oddych, — a s
tým sa už bral do kancelárie.Lieska vyskočil s miesta a bral sa za nim.— Tak čo? — spytuje sa ho Struhánsky.— Nuž, pekne prosím, pán veľkomo…— Len skorej, povedzte nakrátko!— Tak, už, keď som prehral ten súd, tak ako mi boli rozkázali, prišiel som vyplatiť pánu
veľkomožnému, čo som vinovatý.— Aha, to za tú plánku. Počkajte, pozriem do listín, hneď to vyrátam.— Veru pekne prosím, za tú plánku, Boh daj by bola zhorela! Veď ja, reku, že si ju
môžem, keď bola na mojom grunte.— Čerta rohatého bola! Ešte aj teraz tú svoju nôtu hudiete. Viete dobre, že pozemková
kniha a mapa neklamú.— Ale keď sa už tak stalo, tak pekne prosím, ja sa proti tomu neprotivím. Keď som zle
pochodil, nuž som pochodil, a preto nech mi povedia, koľko som dlžen.— Vy viete, čo máte platiť, dostali ste výrok od súdu. Ale vám poviem: 200 korún a 60
halierov.— Juj pán veľkomožný, pekne prosím, veď je to veľa za takô nič.— Čo by bolo veľa? Nepýtam viac, len koľko mi súd prisúdil.— Veď ja viem, ale pekne prosím pána veľkomožného, som chudobný človek. Keby mi, pekne
prosím sputili. Vedia, treba mi deti zaodiať, žene kožuch kúpiť. Keby mi mohli aspoň
polovičku…— Čože? Polovičku? Hádam sa vám rozum čistí! Veď som mal hotových výdavkov toľko. Ešteže
čo!— Ak nemôžu, tak by som pekne prosil pána veľkomožného, keby mi aspoň dvadsať korún
odpustili. Nech mi veria, nemáme si z čoho kúpiť ani na ohrev. A pekne prosím…— Ale dajte mi pokoj! Či som vám hneď nevravel, žeby ste sa vymerili. Pravda, vtedy ste
sa vystatovali tak a tak, a teraz, keď je zle, stenete…— Majú pravdu, úplnú pravdu, pán veľkomožný, ale pekne prosím, ja by som sa bol aj
vyrovnal, ale vše prišiel jeden, vše druhý. Jeden mi povedal, že som v práve, že na to aj
odprisahá. Druhý zasa, aby som sa vraj nedal takému oplanovi, ktorý tak zle hovorí o mne.
Tak, — zasekol sa a pozrel pokorne na advokáta, — pán veľkomožný, pekne ich prosím, nech sa
zmilujú nad mojimi deťmi. Všetci kolenačky budeme sa modliť za ich zdravie, len piatôčku…— No, toto som ešte nezažil! Takéhoto dotieravého človeka! Ani haliera! Viete, ani
haliera! — zvolal nahnevane. — To už prestáva všetka trpezlivosť! Čo sa vy nachádzate, že
som ja nejaký jarmočný kupec, že sa tu jednáte so mnou? Ja som vás nenatiahol, žiadam si
len toľko, koľko mi prichodí. Chcete platiť a či nie?Lieska, keď zbadal, že advokát vyšiel z trpezlivosti, vytiahol mešec a začal motúžtek na
ňom pomaly odkrúcať a zakaždým si vzdychol.— Nech sa neráčia, prosím, v hneve pohnúť. Keď nemôžu, tak je darmo. — Začal vyberať
peniaze z vrecúška, kládol ich radom na stolík a vzdychal. Keď mal posledný dvojkoruník
položiť, pozrel prosebne na advokáta. Oči mu zvlhly, hlas sa mu triasol od pohnutia. Veľmi
ťažko sa lúčil s nimi.— Pán veľkomožný, aspoň dve korunky! Pán veľkomožný, nemám ani haliera, len tento
desaťhaliernik, — a vytriasol ho zo spľasnutého mešteka.— Tu máte korunu, a už dosť! — Shrnul peniaze a vložil ich do priečinka.Lieska hbite siahol za korunou. Usmial sa. Zachránil si aspoň korunu.— Ďakujem pekne, pán veľkomožný, — keď ju kládol do mešteka a opatrne ho motúzkom
pookrúcal. — Nech im to Pán Boh stonásobne vynahradí!— Dobre, dobre. S Bohom! — a pratal ho netrpezlive von.— Hm, aký dobrý! — myslel si idúcky, — spustil aspoň korunku. Človek by sa nazdal, že je
krutý. Tak sa bol osopil na mňa, a predsa spustil. Ale je chladno, — zadrkotal zubami,
pritiahol si tuhšie kabanicu k telu a zbystril krok.A ozaj vietor dul ulicou a cez každú špárku obleka drel sa k telu. Prišiel na rínok. Tam
stálo niekoľko šiatrov. Pod jedným sedela kofa a na pahrebe pražila jaternice a kúsky
bravčového mäsa. Zarazila ho vôňa pečienky. Bol hladný ani vlk, veď od svitu nemal jedlo v
ústach.Zastal. Trochu rozmýšľal, či si má kúpiť, a či nie. Žiaľ mu bolo za korunkou, ale hlad
sa tiež hlásil a spomienka na dvojhodinovú cestu ho nútila, aby niečo kúpil. Konečne si
kúpil jaternicu za dvadsať halierov a malý bochník chleba za päták. Chlieb rozkrojil na
poly, jaternicu vložil do neho a ponáhľal sa napred.Ale kde to stroviť? V lete si človek sadne hocikde, pod stenu, alebo pod bránu do
chládku a si aj oddýchne, aj hlad utíši.Ale teraz akože bude tu von jesť, keď mu od zimy začínajú prsty drevenieť? Hľa, aj sneh
začína padať. Pozrel na vežové hodiny. Poldruhej! — Ako ten čas uteká, — myslel si, — hneď
sa zvečerí. Musím sa ponáhľať, aby som mohol ešte pred mrakom prísť domov. Ale je len zima!
— striasol sa. — Keď si zahryznem, bude mi teplejšie!Išiel už dosť ďaleko, keď tu v bočnej ulici zazrel krčmu. Bola mu dobre známa. Neraz si
tam posedel, nejeden rumplík páleného vypil.Ako vesele vejú so strelky na žŕďke priviazané dlhé stružliny, ako by ho vítaly a
volaly: Poď sa zohriať, občerstviť sa, veď si už chvíľa nebol u nás.Pri vide stružlín veselšie mu bolo okolo srdca. — Čo by som sa nezohrial a nenajedol, čo
len za švrť hodinky, potom popchnem. To ľahko dohoním, keď sa najem a trochu občerstvím.
Zima je, treba sa rozohriať.Práve prichádzal k dverám, keď sa otvorily, a dievča, zababúšené do veľkého ručníka,
vykročilo z nich. Nieslo v ruke fľašu vína.Teplý vánok a pálenčený zápach ho ovial a aj šumot vravy dotkol sa mu sluchu. Zasa
pocítil veľký hlad i smäd.— Idem, zajem si, zohrejem sa, veď to dohoním, — pomyslel si a vstúpil do krčmy.V krčme bolo ozaj teplúško. Zastal trochu, poklonil sa a potom si sadol neďaleko peci k
dlhému stolu. Neďaleko neho sedeli niekoľkí chlapi a sa shovárali. Poobzeral sa, potom
položil bochník s jaternicou na stôl.— Vítajte, Adamko, čo nového v Stružinách? — prihovoril sa mu krčmár.— Nič dobrého, samá bieda, — vzdychol si Adam, piekly ho ešte peniaze, ktoré len pred
pol hodinou musel advokátovi vyplatiť.— Veď je to všade. Ale je zima! Zohrejte sa! Čože sa vám bude páčiť? Vypijete si
niečo? —Adam pozrel do mešteka, mal ešte v ňom niekoľko niklových.— Dajte mi dve deci z toho miešaného. Zima je, nech ma zohreje. Ale hneď!— Hneď, Adamko, hneď, — zvolal krčmár idúcky.— Či vidíš, aký je prívetivý! Darmo je, len v krčme nájdeš vľúdnosť.Medzitým rozlomil bochník a vyňal jaternicu. Sliny mu nabehly v ústach. Vytiahol z
opaska na dlhom remienku uviazaný nožík, začal ukrajovať a jesť.— Tu máte, občerstvite sa, — hovorí krčmár a položí červenkavé pálené na stôl. Bol to
rum smiešaný s obyčajnou pálenkou.Vzal sklienku, potiahol glg z nej. Zmrštil sa, oddrhol. Príjemná teplota prešla mu po
tele. Sklienku držal v ruke, podvihol ju proti svetlu a skúmave hľadel na zvyšok. Na to ju
zasa voľným pohybom podniesol k ústam a vypil až na dno. Červeň mu vbehla do tvári a oči sa
mu zaligotaly. Pohniezdil sa trochu, poobzeral a zaochkal. Bolo badať na ňom, že sa chce
pred niekym vyžalovať. Zasa poochkal a odkašľal si.Prítomní zvedave pozreli na neho.— Eh, eh! Niet spravodlivosti na svete, — začal.— Pán krčmár, dajte ešte jednu sklienku.— Hneď, Adamko, hneď, a čo sa vám prihodilo?— Eh, škoda, ani nehovoriť! — zmŕštil sa, vzdychol si, ale preto mu dobre bolo okolo
srdca. — Keď je to už tak na tomto svete, že chudobný všade kratšie ťahá.— Veru, máte pravdu, — ohlásil sa jeden z prísediacich.— To je už tak a nie inak, — pokračoval posmelený Adam, keď videl, že s ním súhlasia. —
Či teraz príde chudoba k právu? Há!? Beda tomu, kto sa dá na súd.Medzitým krčmár zas doniesol dva deci.— Tak je, — dosvedčil krčmár, — ale mi zaplaťte. Prvá stála dvadsať halierov a táto tiež
toľko.— Dobre, čože, hádam, nemám z čoho? Či vám je náhlo! — vytiahol meštek a nemotornými
prstami začal z neho vyťahovať drobné a klásť ich radom na stôl. Potom vzal sklienku,
priložil ju k ústam, hlavu nahol a pomaly púšťal glg za glgom.— Eh, či je len čertovsky tuhé, — oddŕhal si, keď položil sklienku na stôl. Chvíľku sa
bezmyšlienkovite zahľadel, ako by mu bol mozog prestal pracovať.— Zkadiaľže ste, priateľko? — spýtal sa ho jeden z prítomných.— Zo Strúžín, — odvetil a zasa sa mu pohol stroj myšlienok.— A to keby za neviem čo? Čo by stálo za reč! Ale viete, za starú zbutľavelú plánku.
Viete čo je plánka? Há?Posledné doložil preto, aby tým vypuklejšie poukázal na veľkú neprávosť, čo sa mu
prihodila.— Veď bodaj by bola už dávno zhorela! Tak za jednu plánku aj to zčrvočenú, musel som
ryhať… No čo myslíte, koľko? — a poobzeral sa po prítomných.— Kto by vás tam vedel, — ozval sa jeden.— Tak viete, okrúhlych dvesto korún. Ani päták menej. Nuž tak. A celá plánka nestála ani
päť korún. A teraz povedzte, či je to nie hriech proti Bohu, tak ozbíjať človeka?Vzdychol si, poobzeral sa, a potom akoby oželený, vzal sklienku a vrútil obsah naraz do
seba. Potom ju trepol o stôl, a to takou silou, že krčmár hneď pribehol k nemu.— Prosím vás, Adamko, nerobte tu hurt a krik. Ak si chcete posedieť, buďte ako sa patrí.
Ale najlepšie urobíte, keď sa soberiete, lebo máte ďaleko domov.Adamovi odrazu udrelo pálené do hlavy. Dopoludnejší hlad, duševné napätie, chvat s akým
vypil štyri deci páleného, boly príčina náhlej opitosti.— A čo? Či sa za svoje peniaze nemôžem zabaviť, Nie je tak? Čo ma vyháňate? Tu mám
právo! Či som prvý raz tu? Prinieste mi hneď pollitra.— Prinesiem, ale najprv sem peniaze.Krčmár už dávno zbadal po spľaslom mešteku, že je Adam naozaj už pri poslednom
krajciari.— Nuž ale či ja nestojím ešte pollitra? Veď mám dom aj zem, — kričal Adam.— Tak je, ale bez peňazí ani kvapky. A keď nebudete ticho, vyhodím vás. Ja si z môjho
hostinca nedám spraviť krčmu. Druhí páni si pekne posedia a vy…— Dáš, lebo nedáš? Sto bohov sa ti židovských!Ešte ani neskončil, keď ho zdrapil za golier a s veľkou zručnosťou socal ho napred.Adam sa trhal, mykal, ale Židova hrsť bola ani z ocele.— Pustíš ma, ty smradúch! Juj, hneď ťa zahlušním! Ale to… to… No! — kričal zakaždým
posotením.Ale krčmár nič, len ho tisol napred. Keď už bol pri dverách, chytro ich otvoril, kopol
Adama a pravou rukou posotil mu krk napred. V druhej chvíli bolo počuť pád a potom výkrik
podobný ryku.Práve v ten čas išli tadiaľ dvaja učni. Ostrý, s chumelicou spojený vietor dral sa ím
cez chatrné šaty k telu. Čiapky mali stiahnuté na uši, ruky pod zásterou stoknuté do
vrecák. Išli mlčky, nevoľne.Už boli takmer pri krčme, keď im skoro pred nosom vyletel zo dvier Adam. Zprvu sa ľakli
nad týmto neočakávaným zjavom, potom, keď videli, že je vyhodenec opitý, pochytil ich
smiech. Let a pád Adamov zdal sa im byť taký smiešny, že zabudli na zimu i na možnosť
výprasku, ak sa chytro nevrátia domov.— Ale len letel, ha-ha-ha! — zvolal jeden.— A rozčapil sa do snehu ako ropucha, — doložil druhý a smial sa, až mu slzy vypadly z
očú.— A pozri, ako pláva v snehu, ani rak s klepetami.Začali ho obskakovať. Každý pohyb opilcov zavdal im príčinu k stupňovanej zábave.— A čo sa tu,… sto boh… Veď ti dám… smradúch… — bľabotal. — Ja vám všetkým… ukážem!Oprel sa o lakeť a chcel vstať. Ale na čerstvom vzduchu mu hlava ešte väčšmi oťažela.
Zasa sa zvalil na zem.— Vstaňte, strýko, — volali naneho a ťahali ho za ruky hore.— Ach či je len ťažký, ako klát!— Nože sa len hore!Na krik učňov sbehla sa hŕba zvedavých detí. Oči sa im pásly na opilcovi.Na krik detí vykukol krčmár. Nechcel, aby mu pred hostincom taký lomoz robily a vzbudily
ešte väčšiu, jemu nepríjemnú pozornosť, a preto poslal sluhu, aby Adama zdvihol a odviedol
ho ďalej od krčmy.Sluha bol s nimi za ameň hotový.Keď Adam bol zasa na nohách, chcel sa vrátiť do krčmy.— Hop, nieže ta, priateľko, dnu už nepôjdeme, ale kertajch! — a obrátil ho na druhú
stranu.— A čo? Mám právo. Ja mu ukážem! — a zasa urobil pohyb k dverom.— Už som vám povedal, že ta neslobodno. A teraz sa už practe, choďte domov! — vravel už
namrzene, a socal ho napred.— No, len no, veď… na… nebi… Tisíc striel!… Vyšmaril ma! Čože… som? — hundral zakaždým
posotením a tackal sa vše napravo, vše naľavo.— Chlapci, odveďte ho. Ja sa s ním nebudem ďalej prplať, — a vrátil sa domov.Učni s radosťou vykonali rozkaz. Jeden s prava, druhý s ľava chytili ho pod pazuchy a
tak ho viedli. Pred nimi a za nimi išiel kŕdeľ zvedavých detvákov. Niekoľko dospelých mužov
a žien prešlo popri nich. Pozreli na Adamov sprievod, usmiali sa, bol aj taký, ktorý
nesúhlasne pokývol hlavou, ale zato bez poznámky išiel ďalej svojou cestou. Bolo vidno, že
sú na takýto výjav už navyknutí.— No, no, no, nieže hota, veď je tam múr!— Ale… ale… — mrmlal si pod nos Adam. — No, veď no… počkaj, ktorú… že si?— Čvo, ná-ám, vy… konala-á, — začal spievať zachrípnutým hlasom a zavše zaštikútal, —
naša… Marián… ka… Včera sa… vyda… la-á… No, čo ma so ciaš… sto striel… sa ti do… materi! —
skríkol na jednoho z učňov, ktorý ho tisol na druhú stranu.Deťom sa opilcov spev páčil, smialy sa, dodievaly do neho.— Strýko, — kričaly, — čo to urobila tá vaša Marienka?— Čušte, vy huncútske papľuchy,… lebo vás hneď palicou ožiarim!— Ktorou? Veď nemáte!— Ani tak, ani tak, — bľabotal ďalej. — Vieš… bratku… to je… lebo tak… lebo tak… Ja som…
Ja tomu opla… novi.— Zaspievajteže, strýko, ešte jednu! — volaly na neho deti.— Ale, ale… nepleťte, vy… na šibeň súce… No, ešteže čo?… Veď hádam…— No, len spievajte!— A ktorúže?Vtom ale nastala premena. Učni zrazu zvážneli, blížili sa k majstrovmu domu. V bráne sa
černela zástera. Nad zásterou vyčnievala majstrova hlava a bola nehybne obrátená proti nim.
Ľavú ruku mal na prsiach vsunutú za zásterou. Pravú si skryl za chrbát.Učni už zo skúsenosti vedeli, čo to pre nich znamená, keď si majster skrýva pravicu za
chrbát a preto ich veselá nálada nápadne chytro spľasla. Pustili Adama a ustúpili do
úzadia. Postáli trochu, aby hŕba detí prešla popri nich, potom kráčali pomaly za nimi.
Vtedy pocítili ostrotu zimy. Začali drgľovať zubami, shrbili sa, kabáty si pevnejšie
pritiahli k telu a tak išli v ústrety neblahému osudu.Ostrý vietor a chumelica konečne ochladily zvedavosť detí. Pomaly ich ubúdalo, tak, že
keď sa Adam dotackal na kraj mesta, ostal sám. Nezbadal, že ho sprievod opustil. Hovoril
ustavične, ako by sa s niekym shováral a pritom sa rozbehol, zamával rukami, ako by sa
niekomu vyhrážal, ale aj preto, aby si udržal rovnováhu.Nastúpil súmrak. Chumelica neprestávala. Sneh husto padal sťa chĺpky páperia na zem.
Všetko sa belelo, len kde-tu vyčnievajúci kameň, alebo hruda, ako aj kríčky a osamelé
stromy sa černely. Šedivá obloha splývala so zemou. Len blízke predmety, aj to len hmlisto,
bolo vidieť. Belosť snehu a mesačné svetlo predierajúce sa cez vrstvu oblakov miernily
súmrak.Adam sa hodnú chvíľu tackal voslep napred, kde ho nohy niesly. Nezbadal, ako prišiel do
hory. Konáre svrčín pod ťarchou napadnutého suchu klonily sa nadol. Lenive sa kolísaly, keď
sa do nich oprel vietor. Nevydávaly prívetivý šum, aký povstáva v ihličnatom lese v lete,
keď vetrík preletí po ňom. Teraz sa ozval len tupý, stonu podobný hukot a vrzgot. Kedy-tedy
sošustol sa sneh s halúz a jeho tupý zvuk dodával prírode ešte ponurejšiu náladu.Ťažko kráčal napred. Nohy sa mu po členky norily do snehu. Spadol do zaviatej
priehlbiny. Horko-ťažko sa zdvihol. Čiapka mu pri páde odfrkla na stranu. Ako sa zohol za
ňou, stratil rovnováhu a zasa spadol. Stenal, ochkal, aj zahrešil. Konečne chytil čiapku a
zasa sa dvíhal hore. To však išlo veľmi ťažko. Nohy mu boly ani cent ťažké a zdreveneté.
Prsty mal skrehnuté od zimy. Niekoľkoráz sa potočil, kým sa mu pošťastilo postaviť sa na
nohy. Krutá zima ho prejala. Triasol sa na celom tele, až mu zuby hrkotaly. Tvár mu
osinela. Pritiahol si kabanicu k telu, ruky si vopchal do rukávov a pevne ich pritisol k
bruchu. Stál chvíľku shrbený na jednom mieste. Zrazu ako by mu bolo svitlo v hlave, pohol
nadol sklonenou hlavou a od spodku začal sa bokom vše napravo, vše naľavo obzerať. Videl
pred sebou len niekoľko stromov a sneh. Za snehom rozprestierala sa na všetky strany
neprehľadná šedivosť.— Kde som to? — prebehla mu myšlienka. A v tej chvíli sa mu vrátilo povedomie.— Bože môj, kde som? Ľudia, rata! — zvolal hrozným hlasom a soberúc všetku silu, behal
sem a ta, aby našiel chodník, alebo cestu. Čím viac sa motal, tým sa viacej zmýlil. Ťažko
sa brodil po hrubej vrstve snehu. Vše zahúkol, aby ho ľudia počuli. Nik sa mu neozval, len
čo les, aj to tupo, odvetil na jeho volanie. Sila mu povážlive ubúdala. Od zimy bol celkom
skrehnutý. Čím väčšmi slabol, tým mu viac pribúdalo povedomia. Hrôza blízkej smrti ho
obkľúčila.— Len raz, len ešte raz vidieť si dom, ženu, deti… Len teraz, Hospodine, len ešte raz. —
Vzdychol si a posbieral poslednú silu. Zastal. Nohy ho už nevládaly niesť. V hlave mu
hučalo, v očiach sa mu menilo. Povedomie ho zasa opúšťalo. Zvláštny pocit ho ovládal, ako
by bol bez rúk, bez nôh, vôbec bez tela. Necítil ich. Žiadalo sa mu spať. Zívol. Hlbší dych
ho trochu prebral. Chcel sa pohnúť, ale sa mu nohy nehly. Len spať sa mu žiadalo. Neodolal,
ľahol si do mäkkého snehu. Skrčil sa, kolená mu boly temer pri brade. Potom zasa pohol
rukami, aj hlavu si trochu podvihol, ako by chcel vstať, ale v nasledujúcej chvíli hlava mu
bezvládne padla do snehu.A sneh sa len sypal. Malé páperie sadalo naň. Už sa mu netopí na líci. Hľa, už ho
pokrýva tenká vrstva snehu. Podobá sa čerstvej pliesni.Do rána bolo všetko srovnané, len malý, sviežim snehom pokrytý hrbček označoval, kde
sníva Adam o plánke, o korunke, o krčmárovej vľúdnosti, o dobrom srdci advokátovom, o žene
a o deťoch.(1914) | Cajak_Jedna-korunka.html.txt |
Pravda a povera o konopeUž Dioscorides, asi 50-ho roku po narod. Krista Pána, a Plinius, tiež asi v tom čase,
spomínajú konopu, po grécky Kannabis alebo Kainabos, po latinsky Cannabis zvanú, z ktorého
mena pochádza i slovenské meno tejto významnej rastliny. Podľa domnenia učencov pochádza
konopa z východnej Indie, alebo z Egypta, alebo z Perska. Slávny grécky spisovateľ
Herodotos, narodený 484. roku pred Kr., hovorí, že konopa rastie divo v Scýthii pri Čiernom
Mori a botanik Marschal a Bieberstein našiel v Taurii divé konope. Podľa spomenutého
Herodotosa, Thrákovia robievali si šaty z konopí, z nezrelých hlávok samičej (ženskej)
konopy ale pripravovali si omamujúci prostriedok, ktorý je v Ázii pod menom „hašiš“ dosiaľ
veľmi rozšírený. Zvlášte v Indii pestované výdružie konopy (Cannabis indica Lam.) a v Číne
dochovávaná obrovská konopa (Cannabis gigantea) obsahujú omnoho viac onej vonnej živice,
ktorá „hašiš“ tak omamujúcim robí. Ale i naša konopa vydáva, zvlášte trená, silný omamujúci
zápach, o čom naše pilné Slovenky dobre vedia, lebo ho pociťujú pri trhaní poskonných
konopí.Medzi Hlohovcom a Nitrou videl som na zelniciach (roliach kapustou vysadených) po
krajoch jednotlivé, aj na krok jedna od druhej vzdialené konopné rastliny, ako samčie
(poskonné) tak i samičie (materné), ktoré dosahujú výšky 2 — 3 metrov a majú hrubé býly,
tak že, keď sa ošúpajú, hodia sa za dosť silné palice. Takto po zrnku na zelnice sadené
konope majú ten cieľ, aby vydaly mnoho semenca a aby odstrašovaly húsenice od kapusty, lebo
ľud je v tom mylnom domnení, že bieli motýli boja sa zápachu konopného a svoje vajíčka na
kapustný list nekladú. Táto obyčaj panuje i v južných krajoch Nemecka, ako o tom Leunis
svedčí.V Trenčianskej a Nitrianskej na koreňoch konopí veľmi často rastie jeden pekný, ale
konopám škodlivý cudzopasník, Orobanche ramosa L., ktorú Reuss menuje „Orobanka, býková
zelina“. Dakedy príživkári aj na koreňoch kukurice, ba videl som ho aj na kvetových
hriadkach.V čas jarmočný v jeseni donášajú Záhoráci zo západnej strany Malých Karpát mnoho už
očesaných konopí. Dal som sa s nimi do reči a spytoval som sa ich, čí znajú „sverepé“ alebo
„bláznivé“ konope a či vedia, načo ich dievky a vydajuchtivé vdovy potrebujú? Povedali, že
o takých konopách nevedia. Ale ja veľmi pochybujem, že by ženy toho kraja nič nevedely o
sverepých konopách, keď som v južnej Trenčianskej a v severozápadnej Nitrianskej počul
rozličné povery, na takéto konope sa vzťahujúce.Normálnekonope súdvojdomé, t. j. jedny
rastliny majú samésamčie, prášnikové kvety: a to súkonope
poskonné,ktoré sa po vyprášení kvetu po býľke vytrhávajú, čo je veľmi
zdĺhavá práca; iné rastliny majú len samésamičiekvety, a len tieto
donášajú semeno (semenec) v pozdnom lete: to súkonope materné, ktoré,
keď semeno dozreje, vytrhávajú sa po celých hrstiach. Ale na konopnici nachádzajú sa
zriedka aj také konope, ktoré majú na jednom býle aj samčie aj samičie kvety,sú
teda jednodomé. Takéto jednodomé konope menujú naše ženičky a dievčatá„sverepá“alebo„bláznivá“konopa. Už ako malý
chlapec, keď som sa motával pri trhaní poskonných konopí, naučil som sa rozoznávať sverepé
konope. V jednom článku, „Domáce lieky ľudu slovenského“ (Letopis Matice Slovenskej, 1873,
r. X., sv. 1.) napísal som o sverepej konope, že „v žiadnej, mne známej botanickej knihe
nie je táto odroda konopy opísaná, myslím, že rastlinopiscom nebola známa“. A náhodou za
krátky čas bol mi poslal nebohý dr. Kanitz, profesor botaniky na kľužskej univerzite,
odtlačok článku berlínskeho botanika, dr. Brauna, v ktorom spomína, že našiel dva kusy
jednodomej konopy, t. j. takej, kde na jednom býle boly samčie a aj samičie kvety. Obratom
pošty som mu napísal, že také jednodomé konope nie sú žiadnou vzácnosťou, lebo že ich
slovenské ženy a dievčatá už dávno dobre znajú, sverepými konopami ich menujú a rozličné
pôverčivosti nimi vystrájajú. Spýtal som sa ho, či chce také jednodomé konope mať? Na
odpoveď nemusel som dlho čakať, a že sa práve počalo s vytrhávaním poskonných konopí,
zašiel som na najbližšiu kopanicu a požiadal som tam konope trhajúce dievčatá, aby mi
odkladaly sverepé konope. Večer som ich mal viac než 30 pre dr. Kanitza uložených v preši.
Aj dr. Baenitzovi do Königsbergu (Prusko) pre ním vydávané „Herbarium Europaeum“ poslal som
100 exemplárov, ktoré Baenitz pod menom „Cannabis sativa L. ß, monoica Holuby, sverepá
konopa Slovakorum“ na všetky strany rozposlal. Nezadlho potom dostal som od hospodárskej
akadémie z Halle n. S. zdvorilý list so žiadosťou, aby som im z takej konopnice, na ktorej
som sverepé konope bol sbieral, dobierkou poslal 10 kg semenca, s udaním, ako husto ho
treba siať? Semenec poslal som im gratis s udaním, že sa asi tak husto seje, ako raž. Či aj
dochovali dakoľko sverepých konopí, neviem. Bol som im napísal, že sa u nás na každej
konopnici dakoľko sverepých konopí nájde, a že to aj v Nemecku pravdepodobne tak bude.Neskoršie (1878) opísal som tento neznámy druh konopy aj v „Oesterr. Botan.
Zeitschrift“.Z poskonných konopí je vlákno pevnejšie a krajšie, než z materných. Keď sa materné
konope v pyramídach naukladané sušia, majú vrabci hody, lebo ich celé kŕdle priletujú na
konope, aby sa nazobali semenca; vtedy sú vrabci najtučnejší.Semenec po zasiatí skoro na roli vykleje; preto sa hovorí, že semenec, keby sa nehanbil,
hneď za bránou by „sišiel“ t. j. vyklel. O petržľanovom semiačku nemôže sa povedať, že by
bolo takým ranostajom, lebo sa o ňom hovorí, že keď ho zasejú, najprv odíde do Ríma, a až
keď sa vráti, potom na hriadke pomaly schádza, čo toľko znamená, že semiačko dlho leží v
zemi, až sa vzpamätá, že je už čas, aby vyklelo, a aby z neho gazdinke petržľan pre kuchyňu
narástol.Máme jedno slovenské príslovie, v ktorom sa aj konope spomínajú, a ktoré znie: „Žena
opilá, ostrihaná sviňa, konope zožaté, všetko je jednaké.“ Videl som viac ráz z pomsty
skosené konope, keď ešte ani poskonné neboly vytrhané; ale v čas veľkej suchoty, keď sa
konope nedaly bez veľkého namáhania trhať, pre usporenie času a práce, odhodlali sa daktorí
konope skosiť.Pilné gazdinky sú rady, keď sa im konope podaria a husté i vysoké narastú, a rady majú
fašiangovníkov čo najvyššie vyskakujúcich, aby im konope tak vysoko narástly.Ľud náš konopu aj do hádanky vplietol. Taká rozšírená hádanka je: „Na hore konopa, na
konope hlina, na hline zelina, na zeline sviňa.“ Hora znamená drevený stôl; konopa = obrus
na stole; hlina = misa hlinená; zelina = varená kapusta; sviňa = pečená bravčovina.Pri trhaní poskonných konopí vyberajú devy a vydajuchtivé mladé a staré vdovy (lebo,
vraj, zakiaľ si babka trúfa kyšu — sadnuté mlieko — prehryznúť, nevzdáva sa sladkej nádeje
na vydaj!) sverepé konope, ktoré si za pás zastrkujú, a keď ich uždeväťmajú, odkladajú si ich na brázdu. Týchtodeväťsverepých konopí, nepozorovane do mužských nohavíc vložených
a na noc pod hlavu ustlatých spôsobí devám sen: že sa im bude snívať o „osúdencovi“ t. j. o
osudom im predurčenom ženíchovi. Okrem tých deväť sverepých konopí, ktoré si z konopníc
domov odnášajú, ostatné sverepé konope zahadzujú, lebo keby sa vlákno takej konopy dostalo
do priadze a do plátna, ten, ktorý by z takého plátna ušitý šat na sebe nosil, musel by sa
— podľa ich domnenia — zblázniť alebo utopiť. Ako som inde spomenul, hovoriac o význame a
smysle daktorých povier, táto posledná je takým nevedomým činom k zamedzeniu rozmnožovania
sverepých konopí, aby sa prekážalo zvrhávaniu sa dvojdomej, normálnej konopy v jednodomú.Sverepé konope dávajú do postele, lebo od ich zápachu, udajne, blchy vyskáču. Dakde
dávajú do postele aj konopné plevy, lebo aj tie „buchy odháňajú“.Konopa v jeseni vykletá a zimu pretrvavšia, keď sa na jar čerstvá nájde a vo vode uvarí,
a z toho odvarku hoci jak veľkému korheľovi do páleného vleje a mu vypiť dá, tak zapríčiní,
že patričný človek nikdy viac páleného piť nebude, ba ani ho viac ovoňať nebude môcť. — Kto
semenec rozsieva, nesmie ani slova prehovoriť, aby ho vtáci nevyzobali z role.Keď semenec už zišiel a vyrastie tak vysoko, že bylinky majú už 4 listy, sväzujú devy
dve, vedľa seba blízko stojace konôpky farbistou niťkou, a potom tajne pozorujú, či to budú
obe poskonné, alebo obe materné konope. Ak sú obe jednaké, výhľady na vydaj sú veľmi dobré;
ak je jedna konôpka poskonná a druhá materná: nebude z vydaju nič. Myslím ale, že by malý
radšej tak veštiť, že ak je jedna konopa poskonná (mužská, samčia) a druhá materná (ženská,
samičia), tak by mohly byť výhľady na vydaj, v ktorom je nevyhnuteľne potrebné jednej
mužskej a jednej ženskej osoby, a nie obidvoch z jedného pohlavia.(1914) | Holuby_Pravda-a-povera-o-konope.html.txt |
1890List 1. Dušanovi Ruppeldtovi (7/8. VII. 1890)[8]Milý priateľu Dušan!Čušíš? no dobre, čo som aj nie mladší, chytím sa ja do listu. Sľúbil som Ti, že Ti
pošlem vo vakáciach aj z mojich mladých, novopečených-varených, najlepšie novospáchaných
básní… ba len z takých, veď vieš, nie… žiadne básne Ti nepošlem, len také hlupstvá… Teda
maj ich… ale len čiastky z mojej väčšej básne „Zvuky mojich dúm“ (sprostý názov — ale
nevedel som ich ináčej pomenovať).V 1-vej čiastke môžeš i toto čítať:Hruď dme sa bôľom slzy kryštálové.
Rinú dol’ lícom, vrásky kryjú čelo.
Padajú na nás, bôle, smútky, nové.
S ich ramenami objali nás vrelo. — atď.alebo: v 2-hej čiastke: (reflexie); v každej čiastke reflexie obsahujú 4 strofy.Hlas trasie bôľom sa, z chladnúcej hrudi
Vlniacim prúdom prúdia sa mi vzdychy.
A v hrudi chladnej spev sa smutný zbudí.
A veje vzduchom cez večierik tichý. —
Mesiaca svieti ľúbozlatá splň. —
Hviezdy s hlávkou veselé sa trasú.
A mojich citov spevy ako vĺn
tlupy, vinú sa večerného času. —
Večerný vetrík šelestí listami
stromovia, šumot ich milo mi zneje.
Zrazí sa šum ich s mojími spevami.
A spev ten lepšie mdlú hruď rozohreje.
Spievam tichúčko v jasné nebo hľadím.
A predtým čerstvý zaniká už šum.
V nádejách mojich zas znovu sa zmladí.
Opustím miesto, miesto mojich dúm.V IV-tej čiastke:Kŕčovito sa ruka v páse zovrela.
Tvár zbĺkla ohňom, iskry sršia z očí.
Tieň dúm hladučký čelom preletela.
Hnevu zlo jazyk búrnou zlosťou močí.
Zdvihne pravica sa, žily vyvreli
na bielej ruke, krv sa silno prúdi.
A ústa hromovým hlasom zkypeli.
Myseľ za pomstou, pomstou strašne blúdi.
Ha, ký to ďas? akí to ľudia u nás? —
Či miesto srdca skalu majú v hrudi?
Zbojstvom krutosťou splnený ich hlas.
Po neľudsky s biednymi ľuďmi súdi. —
Ó! nevrešť huba soka nášho krutá!
Ó mlč ty s rečou smelá hlúpa baba.
Skuj ruky slabé — krutý tyran v putá.
A zrízni barbar slabučkého raba. —V. PoznanieI
Videl som tvár a uhľočierne oči.
Ich lúč na smutnú tvár mi zletela.
A tajný cit mi srdce moje močí.
A tieseň sladká srdce zovrela.
II
Videl som oči, krásnej tvári rtíky.
Tvár tá milučká v mysli utkvela.
Videl som jemnej tvári jemné švíky.
A tieseň sladká srdce zovrela.
III
Videl som tvár a očí lúče jasné
i úsmev blahý na tvár hodili.
Priľnulo ku mne stvorenie to krásne.
Ramená lásky hruď mi ovili.
IV
Horúci bozk som vtisol na jej čelo.
A objem sladký spojil dve telá.
V hrudi ma dačo sladko zabolelo.
A tieseň sladká srdce zovrela.VII. Prvý bozkI
Keď v plienkach bol som, matka starostlivá,
verím, že vtisla bozk prvý mi v tvár.
Čas ten zabudla pamäť zábudlivá.
V ume vyhasla prvých rokov žiar.
II
Nemyslite, že tento bozk bol taký.
Ten bozk octnul sa v pernách dievčiny,
keď stretli sa nám ľúbosť plné zraky,
pod haluzami sediac čečiny.
III
Večerný vetrík podúval vetvami
stromovia vetvy šušťali milo.
Vtedy spojili sa perny s pernami,
rameno bielu šiju ovilo.
IV
A bozk môj prilnul k sviežim rtíkom tváre.
Milučkej devy spurpurela tvár.
Z úst ľúbosťou mi kypeli poháre.
Z čiernych jej očú svietila mi žiar.Na budúce Ti takýchto viac pošlem, nateraz len tieto, ale to Ti hovorím, pošli kritiku,[9]ak nebude tu Tvoj list tuná o päť dní potom… neviem, čo bude… ale — no zbohom sapiens[10]— ?????????[11]zostáva Tvoj pr/i/ateľ Ján Jesenský.Zbohom prozaista.Roku tisícosemstodeväťdesiat, dňa siedmeho? a či ôsmeho júla.J. Ján[8]List je uložený v ALU MS pod sign. (prir. č.) 675/59-1627. Michal Chorvath
odtlačil v prvom zväzku Jesenského Spisov (Bratislava 1959) básne Poznanie (s. 31) a
Prvý bozk (s. 32).[9]List nepoznáme, ale Dušan Ruppeldt v stati Janko Jesenský, gymnazista-básnik,
uverejnenej v zborníku Janko Jesenský v kritike a spomienkach (Bratislava 1955 s. 82
— 101) uvádza, že ,Dušan poslal kritiku aj opravy pravopisných chýb‘ (s. 90).[10]sapiens(lat.) — múdry, rozumný[11]?????????— (sofotatos — gr.) — najmúdrejší | Jesensky_Listy-Janka-Jesenskeho-1-1890-1918.html.txt |
I. Príspevok Jána Kadavého1. Lúčka v dolineZ Lučivnej.Mám ja lúčku v širokej doline, :/:
Na nej tráva, ďatelina nikdy nezahynie. :/:
A tá tráva ďatelinka hustá; :/:
Keď ju švarný šuhaj kosí, len sa mu tak šústa. :/:
Mám ja kosu vykovanú dobrú; :/:
Ona kosí, lebo musí, ďatelinku drobnú. :/:2. Oči, líčka, ústa, ruka(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 70.) — Nitrianska.Má milá, premilá, však pekné oči máš;
Šťastný je to človek, čo naňho pozeráš.
Má milá, premilá, však pekné líčka máš;
Šťastný je to človek, čo mu ich bozkať dáš.
Má milá, premilá, však pekné ústa máš;
Šťastný je to človek, čo sa s ním shováraš.
Má milá, premilá, však bielu rúčku máš;
Šťastný je to človek, ktorému ju ta dáš.3. Vinšovanie(J. Kollár „Nár. Zp.“ II. 382.) — Nitrianska.Čo mu milá, čo mu vinšuješ,
Keď ho tak verne miluješ?
Vinšujem mu tak mnoho šťastia,
Jak mnoho je v lese lisťa.
Čo mu milá, čo mu vinšuješ,
Keď ho tak verne miluješ?
Vinšujem mu moc lásky vernej,
Aby prišel večer ke mne.
Čo mu milá, čo mu vinšuješ,
Keď ho tak verne miluješ?
Vinšujem mu toľko hubičiek,
Koľko na nebi hviezdičiek.4. Výčitka(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 198.) — Nitrianska.Počkaj milá, mám ti dačo hovoriť: :/:
Nechcelas mi včerá večer otvoriť; :/:
Ani dverí, ani vrat, ani so mnou shovárat:
Počkaj dievča, ty to budeš lútovat.5. Rozžehnavanie(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 220.) — Nitrianska.Keď my cez hory pôjdeme, čo že my jesti budeme?
Čo že my jesti, moje srdečko, budeme?
„Jest to tam šúlky borové, ako pečienky sviečkové,
Ako pečienky, moje srdečko, sviečkové.“
Keď je ti dobré, jedz si sám, a ja sa s tebou rozžehnám,
A ja sa s tebou, moje srdečko, rozžehnám.
Keď my cez hory pôjdeme, čo že my píti budeme?
Čo že my píti, moje srdečko, budeme?
„Jest to tam voda v kolaji, ako vínečka v Tokaji,
Ako vínečka, moje srdečko, v Tokaji.“
Keď ti je dobré, pi si sám, a ja sa s tebou rozžehnám,
A ja sa s tebou, moje srdečko, rozžehnám.
Keď my cez hory pôjdeme, kde že my spati budeme?
Kde že my spati, moje srdečko, budeme?
„Jest to tam lísťa z javora, ako perinka z pápera,
Ako perinka, moje srdečko, z pápera.“
Keď ti je mäko, spi si sám, a ja sa s tebou rozžehnám,
A ja sa s tebou, moje srdečko, rozžehnám.6. Šuhaj dostal pekné dievča(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 248.)Káčer na doline,
kačka v šuchorine;
káčer na ňu volá:
Vráť sa, duša moja. :/:
„Veru sa nevrátim,
Veniečok nestratím!“
Predsa sa vrátila,
Veniečok stratila. :/:
„Rybári, rybári
Na tichom Dunaji!
Či ste nevideli
Môj vienok zelený?“ :/:
„Videli, videli.
Pod trníkom zostal;
Veru si si šuhaj
Peknô dievča dostal.“ :/:7. Mlynárka a húska(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 338.)Kázala mi mati biele húsky hnati
Ta dolu, ta dolu k mlynárovej hati. :/:
Chytila mlynárka širokú lopatu,
Zabila mi húsku najkrajšiu, kochlatú. :/:
Počkaj len, mlynárka, čo sa tebe stane,
Ak moja husička na nohy nestane. :/:
Hotuj sa, mlynárka, do mestského práva,
Lebo moja húska na nôžky nestáva. :/:8. VečerSlniečko sa níži, k večeru sa blíži;
kde ja budem nocuvať, nocuvať, nocuvať?
Má milá sa hnevá, nocuvať mi nedá,
že ma bude trucuvať, trucuvať, trucuvať.(Dakde sa spieva nasledovne:)Slniečko sa níži, k večeru sa blíži;
kde ja budem nocuvať, nocuvať, nocuvať?
Má milá sa hnevá, nocuvať mi nedá,
že ma bude trucuvať, trucuvať, trucuvať.9. DovedenáNitrianska.Neprišla som sama,
Chlapci ma doviedli;
bodaj že tí chlapci sedem hrušiek zedli. :/:10. Horyčky zelenéZ Lučivnej.Ej hory, hory,
dve horyčky zelené, :/:
Ej ktože bude dnes na večer milovať
moje líčka červené?[2]II. O JánošíkoviZ Gemera.Pod hájičkom, pod zeleným,
ej orie dievča s volkom jedným. :/:
Ešte brázda nezorala,
Ej mati na niu zavolala: :/:
Ančúš, Ančúš, poď že domu,
Ej vydávam ťa, neviem komu. :/:
Vydávam ťa Janíkovi,
Ej najväčšiemu zbojníkovi. :/:
V noci príde, v noci tajde,
Ej nič dobrého nedonesie. :/:
Len košielku vyparenú
Ej a šabličku skrvavenú. :/:
Bielu plachtu potrhala,
Ej kym šabličku utierala. :/:
Už v Liptove vyzváňajú,
Ej už Janíka opatrujú. :/:
Už v Liptove odzvonili,
Ej už Janíka ulapili. :/:
Už ho vedú cez Košice,
Ej plačiu za ním try dievčice. :/:
Jedna plače, druhá kvilí,
Ej tretia sa mu lapá šiji. :/:
Janík, Janík, srdce moje,
Ej čo tu vidíš, všetko tvoje. :/:
Vidím, vidím zoreničku,
Ej prenešťastnú šibeničku. :/:
Kebych ja bol o tom vedel,
Ej že ja na nej visieť budem. :/:
Bou bych ju dal vymalovať,
Ej striebrom, zlatom povykladať. :/:
Po spodku len toliarami,
Ej a po vrchu dukátami. :/:
Na prosredku mramor, skalu,
Ej kde položím moju hlavu. :/:[3]12. Čerešnička(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 87.)Zasadil som, zasadil som čerešničku v zime;
dá to pán Boh, dá to pán Boh, azda sa mi príme, azda sa mi príme.
Počala sa, počala sa čerešnička prímať;
Začal som ja, začal som ja dievčence objímať.
Počala mi, počala mi čerešnička rasti;
Začal som sa, začal som sa za dievčenci triasti.
Počala mi, počala mi čerešnička kvitnúť;
Začal som ja, začal som ja za dievčenci lipnúť.
Počala mi, počala mi čerešnička rodiť;
Začal som ja, začal som ja za dievčenci chodiť.(Má tiež nasledujúci nápev:)Zasadil som čerešničku v zime;
dá to pán Boh, a azda sa mi príjme.13. Išlo dievča cez horuIšlo dievča cez horu; :/:
Cez horu zelenú. :/:
Stúpilo tam na skalu, :/:
Na skalu studenú. :/:
Pod tou skalou studnička, :/:
Pila z nej Anička. :/:
Prvýraz sa napila, :/:
Červíčka vypila. :/:
Druhýraz sa napila, :/:
Farbičku zmenila. :/:
Tretíraz sa napila, :/:
Dušičku pustila. :/:14. Zasadený boroníčokTurčianska.Zasadiu som boroníčok
Do zahrady na chodníčok;
Daj to Bože, aby zišiou,:/:
Aby mi môj milý prišieu.:/:15. RozlúčenieKeď sa my dva rozlúčime,
Dve srdiečka zarmútime;
Dve srdiečka, štyry oči, :/:
Budú plakať vo dne v noci. :/:
Pošieu milý, pošieu prečká,
Vzau mi klúčik od srdiečka,
Od srdiečka od mojeho, :/:
I od líčka rumeného. :/:16. OpýtačLiptovská.Dievča, dievča, dobrá mysel,
Prečo som ja k tebe prišeu!
Prišieu som sa opýtati, opýtati, :/:
Či mňa budeš milovati. :/:17. Zabitý voják milenec(Veľmi stará.)V mikulášskej kompanii
Leží milý porúbaný,
Leží, leží zabitý,
Rozmarínom prikrytý.
Zvoňte zvony po vše strany,
Umrelo mi potešení;
Odpadnul mi z ruže kvet,
Bude plakať celý svet.
Pokial koľvek živa budem,
Čierne šaty nosiť budem,
Čiernu pantlu na rukú,
Pre tu ľúbosť velikú.18. Kosec(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 296.)Pod horou ovos drobný kosí ho šuhaj hodný;
kosí, kosí, nemá rosy, ej dievčatko mu vodu nosí.
Kosa je nekovaná, tu vrštek a tu jama:
Ej predca kosa dobre kosí, ej keď mu dievča vodu nosí.19. Anička urosená(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 296.)Anička maličká, kde si bola,
Že si si čižmyčky zarosila?
Bola som v hájičku,
Žala som trávičku,
Žala som trávičku, duša moja.
A ja som po tri dni trávu kosil,
Ešte som si čižmy neurosil.
A ja som hrabala,
Teba som čakala,
Teba som čakala, duša moja.20. OklamanáŠuhaj, šuhaj, kat ťa lámau,
Nejedno si dievča sklamau,
Nesklamau som iba dvoje,
Aj z tých bude jedno moje.21. Poďme chlapci…Poďme chlapci, poďme sbíjať,
Keď nemáme za čo píjať!
Oj veď sa nám začala bučinka rozvíjať,
bučinka rozvíjať.
Obúvajte chlapci krpce,
Ktorý máte smelé srdce:
Oj a ja ho jeden mám,
Na zboj sa poberám.
Vezmem flintu, dve pištole —
Zdraví buďte, deti moje —
Oj ženička, boskaj ma,
Na jaseň čakaj ma.
Keď vyndeme na poľanu,
Staneme si rovno na ňu;
Oj svíjaj si valaškou,
Každý svojou stranou.[2]Piesne v tomto taktu sú u nás veľmi zriedkavé.[3]Pieseňku túto o Jánošíkovi predspieval a sdelil r. 1863 p. J. Kadavému podpísaný.
Preto úplnejšiu a dľa Zábavníkov ponapravenú osnovu vidz tiež medzi príspevkom mojím:
Rozprávky, Poviestky. Číslo 1. Jánošíkova Šibenička. P. Dobšinský. | Chrastek_Slovenske-narodnie-piesne-II.html.txt |
OsobyROZUMNÝ, majiteľ fabrík v Pešti.ERNEST, jeho syn.ĽUDMILA, jeho dcéra.MARÍNA, jeho vnučka.ZALEVSKI, poľský ubehlík.DROTÁR.DOBOŠI, bývalý študiosus.ŽID MAUŠL.KOMISÁR.JOHAN, sluha v dome Rozumného.Kuchárka a slúžky.(Dej sa koná v Pešti, v dome Rozumného. Druhé a tretie dejstvo o mesiac
neskôr.) | Palarik_Drotar.html.txt |
Mekka — svätá vojna — zástava prorokovaKeď sme už pri Turkoch, chceme ich ešte lepšie poznať v tom, čo jim je najdôležitejšieho
a základ jich fanatismu.Tu stojí na prvom mieste jichMekka, tento Rím mohamedánov. Živý
moslem (Turek) nemodlí sa ináč, len s tvárou k Mekke obrátenou, kde sa jeho prorok narodil,
i umierajúci tak obráti hlavu v tú stranu, kde to sväté mesto leží; a nemôže sa na bojišti
k smrti ranenému Turkovi väčšia vďaka preukázať, ako keď sa mu jeho tvár v tú stranu
napraví.Rodisko prorokovo „sväté mesto“ je obecné pútnické mesto, ktoré každý Turek aspoň raz v
živote navštíviť musí, jestli pokojne umreť a do smyselne rozkošného tureckého raja dostať
sa chce.Štyri sväté mestá poskytuje starý svet, ktoré sa hlavnými zdrojmi staly slepému
fanatismu: Jeruzalem, Rím, Byzanc a Mekka; ale tie tri prvé spolu vzaté, sotvy na takú
lavinu náboženskej vytržitosti a ztreštenosti vystúpily, ako Mekka. Pri svätej Kaabe v
Mekke drží stráž najvyšší kňaz „pravoveriacich“, všetkých vyznavačov toho proroka a je
„širif“ svätiny; jeho slovo, jeho napomenutie má pre mohamedánsky svet ešte väčší, mocnejší
význam, ako snáď slovo pápeža pre katolícke národy.Kraj, v ktorom Mekka leží, ukazuje sa ako tesná, skaliskami ohradená dolina; po celom
východe je ona známa pod tým menom „Hedža“. Mekka je otvorené mesto, na jehožto južnej
strane dom boží „Baitullah“ sa vypína. To je tá ohromná mošeja mekkanská, ktorá chýrečnú
Kaabu obsahuje. Celé to stavisko, ktorým tá tesná dolina je zabarikadovaná, pôsobí
podlhovatý štvorhran, smerom od severu k juhu a je 250 krokov dlhá a 200 široká. Všetkých
kaplíc má 152 a na celej dlžke visia po klenutinách sklenené lampy, ktoré v čas „ramadanu“
(veľký pôst) všetky zapálené bývajú. Stlpy najstaršie a premnohé sú z obyčajných skalín,
novejšie z mramoru, granitu a porfiru. Nuž a táto mošeja s tými stlpami otáča „svätý“ dom —
Kaabu. Ona sama je malé, massívne stavisko, asi 40 stôp šírky. Turecká poverčivosť a
všakové povedalky moc divného o ňom navymýšlali, medzi iným, že vraj otec Abraham (Ibrahim)
bol prvý staviteľ Kaaby, to je pevná viera všetkých mohamedánov. Jeho syn Ismael že mu ku
stavbe kamene dodával, ktoré divom božej všemohúcnosti hneď hotové, vykresané zo zeme
vychodily. Tá jama, v ktorej Abraham a Ismael vápno a vakovinu hotovili, ešte sa tam
nachodí, ako i kameň ktorí Abrahamovi na miesto podstavku slúžil a ten pri murovaní rovno s
múrom prirastal, tak že otec Abraham nemal potrebu s rebríkami a štelážami sa trápiť. Pri
tom kameni je hlavné miestečko, na ktorom pútnici svoje modlitby vykonávajú. V jednom kúte
Kaaby leží ten chýrečný „čierny kameň“, ktorý podľa poviestky pán Boh Abrahamovi, ako znak
obzvláštnej milosti, podaroval, k čomu? o tom poviestka mlčí. Je dokázané, že je to
meteorský kameň, povetroň a tak v skutku s neba spadol. Drahocenné voskové sviece a kadidlá
naplňujú Kaabu zarážajúcim zápachom.Všetci veriaci, ktorí do Kaaby vstupujú chceliby aspoň poboskať ten kameň svätý, preto
je taký hladký a vyleštený, jako je ten hrubý prst svätého Petra v Petrovom kostole v Ríme.
— Na západnej strane Kaaby nalezá sa chýrečný „zlatý žľab“ z čistého zlata, po ktorom s
ploského dachu odteká dážďovka, ktorá má zázračnú moc a tam, kde voda padá, má byť hrob
Agarin a jej syna Ismaela. Štyri vonkajšie steny Kaaby sú čiernou, hodbávnou látkou
obtiahnuté, ktorá sa každoročne v čas veľkej púte obnovuje a v tej látke sú modlitby
votkané. Za kúštikom z tej materie sa každý divoko namáha, jeden zdrap z nej znamená toľko,
ako skrz pápeža posvecené pátriky (ružence). Ako tie zdrapy, tak i svätá zemina z Mekky
býva sbieraná, potom tiež i prach z Kaaby a „svätá“ voda. Tieto veci tvoria znamenité
články kupecké na celom východe. V Carihrade sa voda zo studne „cem-cem“ draho predáva.Konečne dodať musíme že to, čo „širit“ z mambaru (kancla) káže, jeho slovo platí všetkým
mohamedánom, a býva v troch čiastkach sveta slyšano a zachovávano. Inšie ceremonie, akými
by sa strany zaplnily, pomlčíme. Nasleduje nám:Ed-džihad—„svätá vojna“a „zástava
Mohamedova“. Budete zvedaví, Slováci, čo je to u Turkov tá „svätá vojna“ do jakej sa, pri
Mohamedovej zástave, Turci voslep s najväčším fanatismom, ako rozpajedené včely, proti
neturkom, najmä proti kresťanom hrnú, čo je potom ani nie vojna, ale divá povíchrica, ktorá
všetko, čo jej príde v ústrety dočista zmetie.Nuž Mohamed, tento výbojný, cti a vlády lakomý výtržnik a pôvodca mohamedánismu, ktorý
toľko krve ľudskej, k vôli svojmu Koránu a náboženstvu vymyslenému vylial, chcel ešte i po
smrti byť postrachom sveta a pekelným mučiteľom najmä kresťanov.K tomu cieľu dal pripraviť na smrteľnej posteli zo zasteradla svojej najmilšej ženštiny
zástavu, ktorú by jeho vodcovia do vojny nosili a s ňou (akoby ona miesto prorokovo
zastupovala) svoje mužstvo oduševňovali, fanatizovali. Podľa kanonických zákonov islamu,
môže sa „svätá vojna“ pri tej zástave i vtedy vyhlásiť, keďby len najchatrnejšie prikázanie
a nariadenie Koranu v nebezpečí bolo alebo keďby „veriacich“ nútili taký spôsob života
prijať, ktorý „sumrahom“ t. j. napísaným zákonom islamu nezakazuje sa síce, ale ani
doslovne neodobruje.Tento „džihad“ nemusí pravé od šeik-ul-Islama pochodiť, ale môže (ako to vykladači
Koranu už v ôsmom storočí vysvetlili) od každého znalca písma, ba v čas potreby, práve od
každého moslema (Turka) byť vyhlásený. Medzitým pozdejšie vykladači vyhlásenie „džihadu“ i
laikom t. j. nekňazom pririekli, keďby sa o povstanie proti niektorému nie moslemskému
kniežaťu jednalo; alebo keďby moslemský knieža zákon vydal, ktorý ustanoveniam Koranu
srovna odporuje. Tak na pr. r. 1837 Abdel Kader, strachonosný hrdina Algira, napriek tomu,
že len laikom bol, Francúzom „džihad“ vypovedal, a niekoľko rokov pozdejšie práve i
marokánskemu sultánovi Sidi Abdurrahamovi, z tej príčiny, že tento zabránil svojim
poddaným, aby svojich bratov viery proti Francúzsku podporovali.Povinnosti, ktoré „svätá vojna“ veriacim nakladá, sú nasledujúce: knieža, vladár, jestli
sa o vojne s venkovským nepriateľom jedná, na predok postaviť a sám ich do boja viesť musí,
— všetci veriaci, ktorí 13. rok života prekročili, sú povinní meč chytiť a do ohňa tiahnúť,
— veriaci, ktorí nemôžu stúpať, ako starci, ženy, deti, nemocní, sú povinní za bojovníkov
všetky roboty vybaviť a ich živiť, — môže vôdca bojujúcich všetky majetky národa, ešte i
tie mošejam prislúchajúce, k vojenským cieľom upotrebiť, aby sa svätá vojna príslušne viesť
mohla, — môžu sa, ale len dočasne, príkazy Koranu, ktoré by vojne závadné boly, za neplatné
vyhlásiť a vyzdvihnúť.Jako náhradu za príčinenie, môžu naproti tomu veriaci, v nepriateľskom kraji, podržať
sebe všetko, čo len cenu má, ako: peniaze, pole, ženy atď. Tí ale, čo v tomto boji pohynú,
prejdú hneď, a čoby v živote najväčší zločinci boli bývali, do raja tureckého. Dodať ešte
treba, že keď je „džihad“ raz vypovedaný, tedy nesmie skôr prestať, až keď je nepriateľ
cele ujarmený, alebo k islamu obrátený. Krátke prímerie môže sa urobiť, ale nikdy formálny
pokoj.Ešte tu o zástave prorokovej, ktorú Turci „sandšak šerif“ menujú, toto dokladáme. Bola
ona, ako známo, skrze Mahmuda II., roku 1826 pri príležitosti janičiarského povstania
ostatný raz rozvinutá. Stalo sa to takto: večer pred tým povolal sultán Mahmud všetkých
svojich ministrov, potom šeikh-ul-islama (najväčšieho kňaza), oboch „kadi-askerov“
(veľrychtárov) Rumelie a Anatolie do paláca a sdelil jim, že on má úmysel druhého dňa
zástavu kalifátsku rozvinúť a veriacich vyvolať, aby rebelantských synov Hadži Bentaša s
tvári zemi vyhladili. Prítomní náhľad sultána odobrili, a šeikh-ul-islam napísal jeden
„fetvah“ (mienku), v ktorom z Korána dokazoval, že terajšia rebelia janičiarov je jedno
„fitmah“ pokus vábenia proti Bohu, a že tedy khalif má právo týchto bezbožníkov docela
vykoreniť. Na to odstránili sa všetci prítomní, len sám šeikh-ul-islam pozostal, s ktorým
potom sultán celú noc na modlitbe trvali.Druhého dňa vybral sa sultán so svojimi ministri a hodnostármi do starého serailu, kde
sa v jednej komnate zástava a inšie pozostatky prorokove ochraňujú. K oslave tohoto dňa
sultán i celé jeho komorstvo meče si opásali, čo sa u Turkov inokedy nikdy nestáva, aby pri
bohoslužobnom výkone so zbrojom sa dostavili. Keď prišli do komnaty, počal jeden ulem
prorokov životopis čítať, na konci držal dlhú reč, v ktorej na radosti pobožných v raji
poukazoval a všetkých prítomných uisťoval, že oni všetci spolu na tých rajských (telesných,
smyselných!) rozkošách podiel mať budú.Teraz doniesli truhlicu, v ktorej tá stará handra v štyridsiatich prísterkách zavinutá
leží a šeikh-ul-islam počal tých 40 prísteriek po jednej soberať. Vždy keď taká prísterka
na zem padla, hodili sa všetci prítomný na zem a volali hlasite: „edžhad, an la liah, illa
Allah, va-Muhamab Rassul Allah!“ (týmto dosvedčujem, že niet nikoho krome boha a Mohamed je
prorok jeho). Keď ostatnia prístera padla a zástava sa zjavila, tu oduševnenosť prítomných
neznala žiadnych hraníc. Hodili sa na zem, dotýkali sa jej čelom a nahlas citovali tri razy
tú mohamedánsku kabbalistickú výpoveď: „Boh je veliký! Boh je mocný! Boh je povýšený! atď.“Po tomto šeikh-ul-islam predložil sultánovi zástavu k poľúbeniu a ten plnou vrúcnosťou
pritisnul na ňu svoje ústa, pri čom sa mu po jeho dlhej brade slze lialy. Na to
šeikh-ul-islam pripravil na jednu žrď zástavu a oddal sultánovi, ktorý ju zas niektorým
ulemom doručil, tým totižto, ktorých za jej nosičov ustanovili. Hlasitým: „Allah akbar!“
(boh je veliký!) vytasil na to Mahmud svoj meč z pošvy a postavil sa za zástavou, v čom ho
ostatní ministri a štátni radcovia nasledovali. Teraz sa rušila zástava, nasledovaná svojím
jasavým kortégom von pred palác, kde ju už na tisíce ozbrojených čakalo.Pri spatrení tejto relikvie vyrútila sa celá hromada, aby tiež pod týmto výkrikom:
„Allah akbar!“ svoje meče vytasila. Nastala teraz od obyvateľstva Carihradu „vojna proti
buntošiacim janičiarom“; vyhľadali ich v jejich kasárňach a nemilosrdne zrúbali.
Prirodzene, že sa janičiari postavili k obrane a ztínali i oni „veriacich“ a tak sa valila
krv janičiarov, pomiešaná s krvou mešťanstva potokmi na uliciach mesta. Na uliciach
Štambula ležaly tohoto dňa porazené hlavy a trupy mrtvol po ce1ých hromadách, a len prácne
mohla sa zástava cez tieto strašlivé hromady mrtvých predrať do Atmeidanu (hypodromu, kde
sa držaly dostihy koňské i vojsko cvičilo), tu ju postavili, kam sa sultán so svojím
komonstvom dostavil. Len málo janičiarov ušlo vtedy tomuto krvavému kúpeľu a dosť nevinných
pohynulo, keď každému veriacemu bolo voľno, jestli naproti niekomu zášť mal, obviniť ho, že
je prívržencom janičiarov a hneď ho zoťať, abo pred seraskiera predviesť a ten krátky
proces urobil.Po dobytom víťazstve nad janičiarmi, vystupovaly vo všetkých mošejach mesta diekučiniace
modlitby do vysoka k Allahovi.Tak pominuli, hľa tí preukrutní janičiari, o ktorých hrozné veci poznačila historia, a
na jich miesto nastúpili ešte ukrutnejší bašibozuci, čerkesi a divokí seybekovia, čo toľko
bulharských kresťanských rodín vyhubili.Bláznovstva dosť pri viere mohamedánskej. Ubohý ľud! Kedy vzejde raz i tebe svetlo
sveta, totiž rozumné a spasitedlné učenie Kristovo! Ľud sfanatizovaní je tomuto o veľa
neprístupnejším, než ľud bez všetkej viery! | Kutlik_Mekka-svata-vojna-zastava-prorokova.html.txt |
OsobyMARTIN BEČELA, richtár, bohatý gazdaANNA, jeho ženaKUBO, ich synEVA KOŠÁRIKOVÁ, bohatá vdovaANIČKA, jej dcéraŠTEFAN, gazda u KošáričkyPAĽO, mládenec, rodina ŠtefanovaLOVECKÝ, vdovec, všelijakého zamestnaniaDORA, stará cigánka (chodí bosá)JURKO, MARTIN, kamaráti PaľoviHusársky kapitán,[1]dvaja husári,[2]ľud, deti[1]kapitán— (z tal.) stotník[2]husár— (z maď.) uhorský vojak slúžiaci v jazde | Holly_Kubo.html.txt |
Obrenovići[1][2]Jako z náslovu[3]spisu vidno, sú toto životopisy Obrenovićovcov i s podobizňami ich, ktoré práve
teraz vo Viedni na svetlo vyšli.Životopisy mužov v dejinách značných sú pre dejepis dôležité a vzácne, lebo mužovia
takíto, schytiac žiadosti a túžby, úmysly a pohyby národov za časov svojich, stávajú sa
vyplňovateľmi hlavnými všetkého tohoto a sú jakoby odtisk túžob, úmyslov i skutkov svojich
časov. Nieto v dejinách podujatia, pohybu a skutkov znamenitých, ktorým by nebol stál na
čele muž dajaký značný, okolo ktorého sa všetko tamto hýbanie ako nitka okolo klbka ovije,
a preto aj keď chceš ktoréhokoľvek pohyby a skutky dejinné jakoby v jadre poznať, nazri sa
do životopisu mužov im na čele stávšich a uvidíš ich ako v zrkadle. Prečo aj nie je
myšlienka lichá a bezzákladná predstaviť dejiny celé v životopisoch všetkých značne v
dejinách pôsobivších mužov. Grécku, hovorí sa, dal zákony Lykurg[4]a Solon,[5]taktiež že ho ochránili pred návalom a jarmom perzským Miltiades,[6]Pausanias[7]a Themistokles;[8]Rím zase že zachoval pred pomstou púnskou Fabius[9]Cunctator a Kartágo že vyvrátil Scipio Africanus[10]atď. atď. Všade tam boli namáhali sa a účinkovali aj iní a bez národa by nikomu
z tamtých nebolo možné bývalo niečo zviesť, ale v reči krátkej je všetko toto pod
spomenutými menami zahrnuté.Najnovšie dejiny národa srbského sú podobným spôsobom zvité okolo mužov značných dvoch,
Čierneho Ďorďa[11]a Miloša Obrenovića,[12]z ktorých tamten započal dielo oslobodenia národa svojho z ohavného tureckého
štvorstoletého jarma a tento ho vyviedol a dokonal. Dvaja títo osloboditelia sú preto aj
najznamenitejší srbskí mužovia z časov novších, Miloš Obrenović ešte len tým od tamtoho
väčší a mohutnejší, že po mnohom nešťastí v boji zúfajúcemu už a v zúfaní svojom zas naspäť
do starého, teraz ešte hroznejšieho jarma klesajúcemu národu srbskému, ktorý už aj jeho
prvý vodca a povzbuditeľ k boju za slobodu Čierny Ďorde v zúfalstve opustil a zanechal, dal
sa na čelo a znovu ho vyzval do boja, a jednak neohrozeným hrdinstvom, jednak ale aj
bezpríkladnou rozmyseľnosťou, opatrnosťou a vytrvalosťou konečne mu k úplnému oslobodeniu
pomohol a dielo zavŕšil. Hlboká úcta prejde človeka pri pozorovaní deja srbského Milošom
Obrenovićom vedeného a jako pri mnohých iných podobných dejoch, zdá sa, že podobné dielo
len sám Miloš viesť a tak slávne zavŕšiť mohol. Deje si, pravda, nájdu a vyvolia vždy muža
svojho a tento vyvolený v Srbsku bol Miloš Obrenović.Pre nás Slovákov je dej oslobodenia Srbska veľmi pamätný a všetkej našej pozornosti a
úvahy hodný, a to síce jednak zato, že vidieť z neho, čo môže ráznosť mysle, odhodlanosť a
vytrvalosť, jednak ale aj zato, že sa dej tento týka jedného z najznamenitejších kmeňov
slovanských, ktorý v živote domácom, spoločenskom i verejnom to, čo je rýdzeho slovanského,
najviac zo všetkých západných i južných kmeňov našich zachoval. A konečne po všetkom tomto
i to do váhy padá, že kmeň srbský v časoch a pohyboch najnovších najsrdečnejším a
najbratskejším sa dokázal ku svojim, od seba oveľa nedostatočnejším bratom Slovákom.[13]Deje v stručnosti poznať sa môžu, ako sme už spomenuli, zo životopisov mužov, im na čele
stávšich, a tak pripomenutý spis, podávajúci nám životopisy Obrenovićovcov, je príspevok
značný k poznaniu deja oslobodenia Srbska od tureckého jarma a za ním nasledujúceho
rozvitku srbskej krajiny. Pán pôvodca, podpísavší sa D. K. P., podáva nám v ňom životopisov
šesť, začínajúc so samým osloboditeľom Srbska kniežaťom Milošom Obrenovićom a pokračujúc za
ním so životopismi: kňažnej Ľubice Obrenovićovej, manželky Miloša, kniežaťa Milana
Obrenovića, kniežaťa Michala Miloša Obrenovića, synov Milošových, a konečne so životopismi
Jána Teodoroviča Obrenovića a Jefrema Teodorovića Obrenovića,[14]Milošových bratov, uisťujúc nás pritom v predmluve, že keby bol mal šťastie
poznať rodinu Čierneho Ďorďa tak, ako mal príležitosť poznať Obrenovićovcov, i tamtých
životopisy pre ich značnosť v novších dejinách srbských by nám bol podobne jako týchto
vypísal. Ostatne udáva, že životopisy podané sú vlastne preklad z veľkého, teraz v Paríži
vychádzajúceho diela pod názvom Les archives historiques. Souverains et personnages
distingués de toutes les nations,[15]v ktorom sa vladári, najznamenitejší mužovia cirkevní, državní i učení, jako aj
umelci najvýbornejší všetkých národov z novších časov vypisujú, my ale sa nie bez základu
domýšľame, že s predmetom svojím, ako sa vidí, dokonale oboznámený pôvodca spomenuté
životopisy v mnohom potrebnom doplnil a nám úplnejší a živý obraz údov rodiny navedenej
nalíčil.Najznačnejšie životopisy z predstavených v spise prítomnom sú bez odporu samého kniežaťa
Miloša, kniežaťa Michala[16]a kňažnej Ľubice,[17]na oslobodenie a rozvitok Srbska najzávažnejšie účinkovavších, bo Milan,[18]nástupca prestolu srbského po otcovi Milošovi, včasne umrel a bratia Milošovi,
trebárs nie nepodstatne i v boji i pri ďalšom rozvitku Srbska pôsobili, nestáli predsa
nikdy na výšinách dejín Srbska rozhodných. Nebude teda od veci, keď z príčin už hore vyššie
oznámených uvedieme niečo v stručnosti zo životopisov najznačnejších údov rodiny
Obrenovićovskej.Zaraz po povstaní a vyzvaní národa od Čierneho Ďorďa k boju za slobodu bol Miloš medzi
prvými, ktorí siahli po zbroj i a postavili sa na hlas Ďorďov neohrozený v radoch
bojovníkov. Už v bojoch týchto vyznačoval sa Miloš svojou odvahou a v ničom neustupoval
chýrečným už v ten čas bojovníkom srbským, Hajdukovi Veljkovi[19]a Čupićovi,[20]takže už po tieto časy oči národa po sebe obrátil. R. 1807, hnavší útokom na
delostreľbu tureckú pri Užici,[21]bol nebezpečne ranený a málom by bol o život prišiel. Keď ale Miloš bol v
národe dosiaľ len značným, r. 1813 stal sa on najznačnejším, bo tohoto roku stalo sa, že po
mnohých nešťastiach a porážkach doterajší hlavný vodca Čierny Ďorde so všetkými skoro
značnými vojvodami v zúfaní nad prospechom veci svojej zanechal a opustil nešťastím
privalenú svoju vlasť, prejdúc do Rakúska na bezpečnosť, našiel sa ale jeden z vojvodcov,
ktorý v nešťastí nezúfal, vlasť svoju skľúčenú osudu jej nezanechal a nikde prítuľku
bezpečnosti nehľadal a tento jeden bol Miloš Obrenović! Vidiac nemožnosť každého ďalšieho
boja, poddal sa Turkom, sám osobne príduc k nim a zložiac pred nimi i vlastnú zbroj svoju,
ktorú mu ale Turci okrem meča navrátili, jeho ale samého zahubiť, aby národ zúfajúci
nerozdráždili, za dobré nedržali, uspokojac sa so vzatím Miloša do zálohu ako záručníka
pokoja v národe. Teraz nanovo sa začalo hrozné panovanie Turkov v Srbsku nešťastnom, ktoré
súc neznosným, rozdráždilo obyvateľov srbských v daktorých krajoch k novému, pravda,
beznádejnému povstaniu, čo Miloš spozorujúc a vediac dobre, že sa tým národu nič nespomôže,
ba len ešte väčšie ukrutnosti turecké naň uvalia, sám proti kvapným povstancom do poľa
vytiahol a Turkom povstanie skrotiť pomáhal. Keď ale Turci proti danému slovu náčelníkov
povstania s neslýchanou ukrutnosťou zhubili, jedným len doprosta hlavy postínajúc, druhých
ale nabijúc na koly, na ktorých mnohí z týchto nešťastných v prebolestných mukách viacej
dní trvali, a na tento spôsob vyše troch sto samých značnejších ľudí zmárnili, Milošove i
tak len poodložené úmysly ponáhľali sa ku skoršiemu vyvedeniu, bo hynúť tak i tak súdené
bolo, a hynúť v toľkých mukách bolo ešte nekonečne trápnejšie ako v boji. V akom ale
položení bol Miloš stried[22]Turkov v takýchto okolnostiach, každý sa ľahko domyslí, a nič inšie nezachovalo
ho ako jeho najpremyslenejšie tvárenie sa a v nebezpečných okamženiach chladnosť
nevýslovná, ukazujúca podivuhodnú prítomnosť ducha. Z viacej podobných prípadností len
jednu uvedieme. Podozriví[23]Turci dali pod týmto časom zavraždiť jedného z najznačnejších bojovníkov
srbských Stanoja Glavaša,[24]drahého priateľa Milošovho, ktorého hlava keď do Belehradu donesená bola, jeden
z vražedníkov Glavašových, obrátiac sa k prítomnému v ten čas medzi Turkami Milošovi,
riekol mu: „Knez,[25]či si videl hlavu Glavašovu? Teraz je už poriadok na tvojej.“ Na čo Miloš
odvetí chladne: „Na moju vieru, ja už dávno nosím moju vo vreci.“[26]V takomto položení vytrval Miloš pol druha roka, vidiac ale konečne, že pod
hovädskou ukrutnosťou Turkov rozhorčenosť národa na najvyšší stupeň vystúpila a že dlhšie
tíšiť sa nedá, súc tiež sám každý deň v nepretrhnutom nebezpečenstve života a predkladajúc
smrť slávnu rabstvu ohavnému, nabral konečne úmyslov k novému povstaniu, ťažká ale bola vec
vyšmyknúť sa Turkom z drapov. Lež i tu mu pomohla opatrnosť jeho neobyčajná. Znajúc dobre
lakomstvo Turkov po peniazoch, upotrebil toto k svojmu oslobodeniu. V paláci tureckého bašu Sulejmana[27]slúžilo za rabov asi šesťdesiat jeho krajanov Srbov, ktorí že pri prvej povesti
o novom výbuchu srbskom na kôl nabití budú, dobre znal, umienil si ich teda oslobodiť.
Sľúbil za nich Turkovi sumu peňazí značnú, ktorú ale že on zložiť nemohol, obecal lakomému
Turkovi zobrať ju v národe a doniesť, k tomu ale že je nevyhnutne potrebná jeho prítomnosť
medzi ľudom. Dlho váhal Turek a nechcel vzácneho zajatého pustiť z hrsti, až konečne
privolil lakomý, slobodný ale Miloš odrazu bol v Šumadiji,[28]nie vari aby zbieral peniaze na lakomosť Turkom, ale ľudí a zbroj k jeho
vyhnaniu zo zeme. Na Kvetnú nedeľu[29]r. 1815 zjaví sa odrazu vychádzajúcemu ľudu z kostola takovského pred kostolom,
ktorý keď zbadá Miloša v striedku svojom, kričí zo všetkých úst na vojnu, na vojnu! Nato
potom oblečený do rúcha vojvodského, ktoré nosil za Čierneho Ďorďa, a so zástavou v ruke
predstúpi pred národ v Černuči[30]a zavolá: „Tu, hľa, som a tu, hľa, vojna s Turkami,“ a ľud kde ktorý hrčí sa
okolo neho a ide za vojvodom svojím do boja. Od tohoto času neprestal Miloš, až skončil
dielo svoje. Hneď nato vypukla vojna a šťastie sa obrátilo po strane srbskej. V bitkách pri Čačku,[31]Paleži,[32]Valjeve,[33]Rtaroch,[34]Kragujevci, Požarevci,[35]Karanovci[36]a pri Dublji[37]dobyl Miloš víťazstvá slávne a za dakoľko mesiacov očistil celú zem od
nepriateľov okrem pevností. Nielen ale že sa Miloš vyznačoval v bojoch odvahou a smelosťou,
lež aj všetkými tými vlastnosťami, ktoré mávajú mužovia vyšší, veľké veci vedúci. V
podujatiach mal Miloš opatrnosť a rozvahu, chytrý prehľad, rozmyseľnú náhlosť vo vykonaní,
tam, kde bolo treba, býval trpezlivým a miernym, kde inde zase neústupným a prísnym. A pri
všetkom tomto bola mu vlastná i tá spružnosť ducha, ktorou omdlievajúce už a pod bremenom
klesajúce množstvo nanovo zapáliť a k činom novým pohnúť znal. Po víťazstvách spomenutých
Miloš opatrným svojím vedením rozdelil dve vojská turecké, na pokorenie srbského povstania
vyslané, uzavrúc s jedným prímerie a druhé tým zmútiac a oslabiac, čím konečne cestu
prekliesnil k nakonaniu s Turkami. Takto sa začalo s nimi jednanie, ktoré k uznaniu
vnútornej samostatnosti krajiny srbskej zo strany tureckej a k uznaniu Miloša za vladára
zeme naposledy doviedlo. Od národa bol Miloš po prvý raz za vrchného vladára zeme priznaný
r. 1817, čo sa ešte s náležitou slávnosťou r. 1826 a r. 1829 opakovalo a potvrdilo, od
tureckej ale vlády uznaný a potvrdený bol Miloš v dôstojenstve tomto r. 1821 a r. 1830, v
ktorom, čo zvláštnu pozornosť zasluhuje, i rodine jeho následníctvo v hodnosti vladárskej
nad zemou srbskou od Porty[38]dané a poistené bolo.Ale vysoké vystúpenie Miloša nebolo všetkým uznaním jeho vo vrchnej hodnosti zachránené
od nepriateľských útokov. Tí, ktorí s ním bojovávali alebo aspoň časom značnejších hodností
v zemi dosiahli, zlým okom sa dívali na veľkú moc Milošovu, protivnú okrem toho utvoreniu
sa v národe srbskom všetkého mnohovladárstva a veľmožstva čili zemianstva. Zato
nespokojenci vymohli u tureckej vlády r. 1839 hatišerif[39]alebo sultánsky rozkaz, ktorým sa Milošova moc náramne ohraničila a vládu do
rúk mnohovladárov v rade državnej zasadajúcich preniesla, ktorý rozkaz tým ľahšie bolo
vymôcť u vlády sultánskej, že túto za roveň vládobažným Srbom rastúca moc Milošova veľmi
omínať začala. Miloš až na samu tôňu vladárstva obmedzený a od priateľov len moci
privržených opustený, poslúchnuc nevčasnú radu jeho oddancov, poďakoval sa toho samého roku
z hodnosti vladárskej a odobral sa von z krajiny.Nielen za čas bojovania, ale aj za vladárenia svojho vykonal Miloš otčine a zemi svojej
služby znamenité, z ktorých dajedny i my tu podľa oznámeného spisu uvádzame. Po oslobodení
otčiny svojej ustrojil Miloš v zemi srbskej vládu vrchnú a chránil ju patriarchálne,
pokoril a odstránil vládochtivých a v zemi nesvornosť rozfukujúcich sokov, udusil vo vzniku
utvorenie sa v zemi veľmožstva a zemianstva a zavaroval tým národ od duchovnej i telesnej
služobnosti, ustrojil v zemi správu i súdy, sporiadal duchovenstvo národné i nadaril ho,
založil a zbudoval v zemi kostoly, kláštory, školy, nemocnice, kasárne, prachárne, mosty a
mnohé druhé verejné stavby, v poriadok uviedol dediny, vymýtil husté hory a prerazil cesty,
ustrojil karantény[40]a mor do zeme donesený zastavil, položil základ pravidelnému vojsku i nadobudol
delá, vzbudil a napomáhal priemysel každého druhu, povolal do zeme ľudí učených a
priemyselníkov rozličných a odmeňoval ich práce, hajductvo už nepotrebné utlačil a
bezpečnosť bezpríkladnú v zemi uviedol, pritom sporením seba obohatil[41]a predsa v národnej pokladnici milióny zanechal a meno srbské nielen doma a v
Turecku, ale po celej Európe zas znovu vzkriesil a oslávil atď. Zaiste pri uvážení tohoto a
dejov od Miloša vedených zrovnávame sa s pánom pôvodcom, hovoriacim, že ten, kto na Miloša
ledabolo špince, špiní tým sám národ srbský, ktorý by nebol len najpovolanejšiemu najvyššie
dôstojenstvo stried seba zaujať dopustil a od takého, za akého ho jeho nenávistníci
vydávajú, sa celých štyriadvadsať rokov spravovať nedal. Nedarmo, prikladáme my k tomu:
piesne srbské meno Milošovo nad Dunajom rozspievali![42]Postava Milošova je vedľa pôvodcu stredná, svalistá, tvár výrazu silného a múdreho,
zraku ostrého, on sám hovorí viac chytrejšie ako premyslene, je veľmi činný, v jedení a
nápoji mierny, ostatne prudký, ale je uňho skoro po hneve a jako v hneve, tak i v priazni
nestály. Pamäť jeho je výborná, rozsudok chytrý a zvedochtivosť pri ňom veľká. V živote
svojom reči, peniaze a často i ľudí užíval jako nástroje k účelom, po ktorých išiel.
Vystaviac pôvodca Miloša z týchto strán, neopominul ani jeho chyby a vady a vyložil ich
úprimne, ktoré podľa udania padajú hlavne do kruhu domáceho a spoločenského života.Narodil sa Miloš r. 1780 v Dobrinji[43]v župe Užickej z otca Teodora Michailoviča[44]a matky Višny. Mater jeho bola už predtým vydatá za Obrenom, s ktorým mala i
deti, po tohoto ale smrti išla za spomenutého Teodora Michailoviča. I prvý i druhý jej muž
boli ľudia chudobní a následkom toho i Miloš strávil svoje mladé roky vo veľkej chudobe a
nedostatkoch. Aby sa preživil, hnávaval Miloš ako pastier kupcom rožného dobytku lichvu na
trhy do Zary v Dalmatsku, keď ale pozdejšie jeho polobrat Milan,[45]t. j. jeho brat po matke a syn predošlého jej muža, k značnejšiemu imaniu
prišiel, začalo sa i Milošovi viesť lepšie. Krotký a ľudský Milan preukazoval polobratovi
svojmu dobrodenie a žil s ním v opravdivej láske bratskej, zato aj Miloš, vďačnosťou a
láskou k nemu hnutý, prijal i jeho meno rodné a tak sa stalo, že celá pozdejšia vladárska
rodina v Srbsku nosila a nosí meno Obrenovićovcov. Po odstúpení Miloša najstarší jeho živý
syn Milan nastúpil hodnosť vladársku v zemi, umrúc ale o krátky čas, ostavil ju mladšiemu
bratovi svojmu Michalovi, ktorého aj mnohovladári zeme, už vtedy nedobrým duchom podšití,
za knieža zemské vyvolili, ako čo by voľby po uznaní následnosti v rode Obrenovićovskom v
hodnosti vladárskej i zo strany národa i zo strany tureckej Porty bolo bývalo treba. Dlho
sa vzpieral Miloš prepustiť syna svojho k zaujatiu patriaceho mu dôstojenstva, vidiac
úskoky mnohovladárov, istiacich, že so smrťou Milanovou následnosť kniežatská je stratená;
naposledok ale prepustil ho predsa a Michal,[46]zaujavší prestol otcov, vystrojil sa s mnohopočetným sprievodom, v ktorom bola
i mať jeho drahá, zaraz do Carihradu pre potvrdenie v nastúpenej hodnosti. Slávne prijali
Michala v Carihrade, vyznačili mnohonásobne i potvrdili a v nastalej jari r. 1840 naspäť v
sprievode zvláštneho tureckého komisára do zeme vystrojili. Ale duch úkladný, podťavší nohy
otcovi, zastrájal sa hneď spočiatku i na syna, ktorým vedení vládochtivci vymohli ešte na
zdržovanie sa Michala v Carihrade bez jeho vedomosti, aby mu boli k boku postavení dvaja
nezvrhnuteľní radcovia,[47]čo smerovalo i proti plnomocnosti vladárskej i proti ústavu[48]zemskému. Neskoro sa o tomto dozvedel knieža a jako jemu, tak i mnohým v zemi a
menovite i v rade državnej bola vec táto odporná, čím trenice a rôznice v zemi vzrastali,
podpaľované od vládochtivcov ešte prostriedkom jedného výboru, ktorý pod zásterou[49]vysvetľovania nového ústavu zemského boli po celej zemi vystrojili. V rastúcom
zmätku obrátili sa vládochtivci k Porte, aby pomáhala, a táto povďačná z rôznic srbských a
otvoreného jej tým miešania sa do zemských záležitostí vyslala r. 1840 zvláštneho komisára[50]do zeme s tým naložením, aby vymohol prijatie a uznanie dvoch radcov
horespomenutých, čo ale keď ešte väčšmi duchov pobúrilo, prišlo v zemi, proti rastúcemu
vplyvu tureckému už rozdráždenej, konečne k tomu, že i komisár turecký i vládochtivci s ich
prívrženstvom zem opustiť prisilení boli. Vypovedaní uchopili sa prostriedku, akého sa
nespokojenci v podobných okolnostiach chápajú, t. j. dali sa vykričať po novinách za „ustavobraniteljov“[51]a citliví i ľahkoverní uverili im, trebárs vlastne oni sa proti rečiam i
výslovnému zmyslu ústavy za zradcov vtisknúť chceli a ústave samej žiadne nebezpečenstvo
nehrozilo. Po oddialení nespokojencov zo zeme nastal za čas pokoj, ktorého aj vláda
kniežatská ku pokrokom krajiny v každom ohľade užila, uvedúc v súdoch a vo správe državnej
pravidelné postúpanie, polepšiac stav duchovenstva, dajúc zem popísať štatisticky,
rozhojniac školy, založiac učenú spoločnosť i právnu fakultu v Belehrade, zoberúc pokladinu
(fond) školskú, nastavajúc viacej a okrášlenejších verejných budov, popraviac karantény a
pozvúc z Rakúska učených i priemyselných ľudí každého druhu atď. Mnoho sa za tento krátky
čas do života uviedlo, viac ale sa ešte strojilo a zamýšľalo.K tomuto všetkému bolo treba peňazí, že ale doterajšia daň z piatich toliarov od každého
usadlého hospodára záležiaca nestačila, s privolením rady državnej i národa zvýšila sa na
šesť; toto nespokojenci užili k cieľom svojim a darilo sa im u národa, obecné dobré krajiny
ešte slabo chápajúceho. Medzitým Porta neprestajne na dovolenie návratku vypovedancom do
zeme naliehala, čo sa sprvoti len nepatrnejším,[52]naposledok ale aj na mnohé naliehanie i najpatrnejším po ich záväzku, že sa
pokojne držať budú, dovolilo; sotva ale že sa videli v zemi, začali zaraz nespokojnosť
všetkými možnými prostriedkami a na všetky strany rozduchovať a zvýšená daň z veľkej strany
urobila, že im po národe po vôli šlo. Vidiac čas prístojnejší, urobili sprisahanie a o
príležitosť k vypuknutiu verejného rozbroja nebolo veľmi ťažko; túžiac sami po najvyšších
hodnostiach a nežiadajúc o ne výslovne, rozhlásili, že kniežatskí ministri mladé knieža na
všetky predrečené novosti zvádzajú, títo teda ako zlí radcovia že sa majú odstrániť.
Netrúfajúc si ale sami očite vystúpiť, ukryli sa za Turkov a tak Turci, akoby už páni v
krajine, žiadali zvrhnutie predrečených ministrov. Knieža, opierajúc sa na svoje právo, na
právo krajiny, vnútornú samostatnosť zákonne majúcej, odbil s nevôľou dotierania tieto, čo
bolo heslom k výbuchu. Nespokojenci, popodkupujúc už zavčasu vojsko a hlavne jeho
náčelníkov, medzi ktorými i náčelníka delostreľby so všetkými delami,[53]majúc okrem toho nespokojenstvo pre daň po svojej strane, povstali v zjavnej
vzbure. Knieža neváhal proti nim s malým ostatkom verného vojska a s čiastkou nakvap
ozbrojeného ľudu do poľa vytiahnuť, ale nemajúc ani jedného dela, boj podujal nerovný.
Spredku síce sa mu dariť začalo, hneď ale potom pri Kragujevci a pri Žabaroch sile ustúpiť
musel tým skoršie, že i daktorí vodcovia kniežatského vojska boli s nespokojencami v
porozumení, daktorí podozriví a najviacej z nich nechutní[54]a že i ostali verní boli zmätení tým, že sa krikom nespokojencov zaviesť dali,
akoby tu nešlo o knieža, ale len o jeho ministrov. Vidiac knieža, že takto vec jeho je
stratená, ponáhľal sa do Topčideru[55]a odtiaľ prešiel 27. srpna (augusta) 1842 do Zemlína[56]na rakúsku stranu, nechtiac vedľa rady daktorých konzulov ísť do belehradského
zámku pod ochranu tureckú. Hneď nato potom držali nespokojenci snem národa po svojej vôli,
zvrhli z prestola Michala, vypovedali Obrenovićovcov zo zeme naveky a ich prívržencov
úradov pozbavovali, pozatvárali a inakšie prenasledovali. Čo ale s touto vzburou a premenou
vyhralo Srbsko? Stratilo následnosť vladársku, len v rodine Obrenovićovskej uznanú, národ
sa porozpádal na strany, z ktorých vždy nové rôznice hrozia, straníctvu a sebeckej cti a
vládobažnosti sa vráta dokorán otvorili, závislosť od Turecka vzrástla, národ búrením a
podkupovaním v mravnosti upadol, priemysel za dlhší čas zaostal atď. Veru pri pohľade na
omrzlé deje tieto musíme i my zvolať: ejhľa, pekné príklady otcov našich! I tí vladárov
svojich vyháňali a kde ktorému z väčších nebola uspokojená žiadosť jeho, zaraz sa rýpali
prestoly, búrili a trhali obce a krajiny!Po vyhnanstve svojom usadil sa Michal v Rakúsku, odkiaľ v rozličných rokoch celú Európu preputoval[57]a so vzdelaním seba sa zaoberal. R. 1843 študoval na všeučilisku berlínskom
náuky prísnejšie a zaoberal sa nimi po cestách svojich i v súkromnosti. Na cestách svojich
navštívil r. 1847 — 8 i Rusko[58]a bol tam od cisárskeho dvora i veľmožov ruských s vyznačením prijatý. Srbom v
najnovšom boji proti Maďarom pomáhal i radou i skutkom.Je on podľa výpisu postavy vysokej, štíhlej, oka veľmi krásneho, ostrého a pritom
krotkého, hovor jeho je viac rozmyslený ako chytrý. Trebárs veľmi bohatý, nestojí predsa o
nádheru, spev a cvik tela mu je milou zábavou. Zná a hovorí mnohé reči, zo slovanských
srbsky a rusky a z cudzích skoro všetky vzdelané západné okrem anglickej. I na tureckú reč
sa zná. Pohnutý nespravodlivým osočovaním otca svojho napísal k jeho ospravedlneniu vo
francúzskej reči proti Cyprienovi Robertovi[59]a vydal aj v Paríži r. 1850 spis pod názvom Miloch Obrénovitsch ou coup d’oeil
sur l’histoire de la Serbie de 1813 a 1839, pour servir de réponse a M. Cyprien Robert par
le prince Michel Miloch Obrénovitsch, Paris 1850, čo mu ako synovi, ktorý ostatne sám chyby
otca svojho uznáva, veľmi krásne pristojí. Je pravdymilovný, spravodlivý, dobročinný a v
slove stály, nepriateľom svojim i najhorším hotový je odpustiť, ak oni len národu dobre
prajú i skutkom mu dobre robia. Nikdy vec neprenáhli, v ničom je nie prehnaný a na prvý
pohľad nezaujíma za seba ľudí, kto ho ale dlhšie pozná, oddá sa mu s dôverou neobmedzenou.
Národ i vlasť svoju miluje nadovšetko, je skrúšeno nábožný a cirkvi svojej nezvratne oddaný
a verný, pritom ale často sa čuje od neho „brat je mio, ma koje vere bio“ — brat je milý
ktorejkoľvek viery.Je najprv Srbom, potom Juhoslovanom a nato Slovanom v obšírnom zmysle. Mnohým putovaním,
učením a skúsenosťou známosti jeho sa veľmi rozšírili a prenasledovaním osudu zmužnel duch
jeho. Netrpí žiadne úskoky a úklady, a to tak ďaleko, že v mnohopočetných pokusoch za
návrat jeho do otčiny a na prestol od r. 1842 sa zbehnuvších on ani bezprostredne ani
prostredne žiadnej ani najmenšej účasti nemal, ačkoľvek na pozyvoch, nutkaniach,
prostriedkoch a dobrý výpadok sľubujúcich osnovách nechýbalo. Zná nadovšetko trpieť a čakať
s heslom svojím „vreme a moje pravo“ — čas a moje právo — s jasným pohľadom hľadí
budúcnosti v ústrety.Narodil sa Michal v Kragujevci r. 1823 a je najmladším rodencom kniežaťa Miloša a
Ľubice. Detinstvo strávil v Požarevci a sčiastky v Kragujevci pod dozorstvom matky svojej.
Najprv sa učil doma od rozličných vychovávateľov, potom v gymnáziu kragujevskom a neskôr v
Temešvári. Pôvodca k tomuto dodáva, že opravdivé vychovanie dala mu jeho rázna a milostná
matka, takže čo sa srdca, povahy a náklonnosti týka, on jej viac povďačný byť musí ako
všetkým učiteľom spolu.Kňažná Ľubica Obrenovićová, manželka Milošova, narodila sa r. 1788 v Srezojevciach v
župe Rudnickej a pochádzala z rodu Vukomanovićov.[60]R. 1805 vydala sa za Miloša a stala sa matkou štvoro detí: Petrije,[61]Savky,[62]Milana[63]i Michala.[64]Prvých jedenásť rokov svojho vydaju strávila v Brusnici[65]a na druhých miestach, potom v čas búrok žila v Kragujevci a po vydobudnutí
samostatnosti srbskej zdržovala sa i s deťmi v Požarevci. Ako starostlivá matka sprevádzala
r. 1838 svojich dvoch synov na náuku do Temešváru i strávila s nimi zimu, nato sa vrátila
do Belehradu, kde i po príchode svojho muža pri posteli ťažko nezdravého syna Milana
zostala. R. 1839 sprevádzala Michala do Carihradu a vrátiac sa do Srbska, ostala tam s ním
až do jeho vyhnanstva, kam s ním, svojím miláčkom, sa vybrala a r. 1843 v Novom Sade v
kvetni, viac od žalosti nad nešťastím rodiny ako od choroby telesnej, život zemský
skončila. Milý jej syn Michal dal ostatky jej slávne pochovať v kláštore krušedolskom.[66]Bola Ľubica strednej postavy, krásna, činná, veľmi rozumná, dobrá, sporiteľná, pobožná i
prostodušná. Keď chcela, znala ukázať, čo je, ale znala si i láskavosťou srdcia nakloniť.
Mala riedky dar hovoriť pekne, dobre, krátko a s mocou presvedčujúcou. Manželovi svojmu
bola verná a usilovala sa jeho poklesky popraviť, zacloniť a odstrániť.Na deti svoje bola jako matka láskavá a prísna, ktoré ju hlboko ctili, ale sa jej i
báli; jako domáca pani viedla dom rázne a hľadela na poriadok a spornosť; jako kňažná
podporovala a opatrovala úbohých, chorých, ranených bez rozdielu stavu i rodu; jako Srbkyňa
ľúbila svoj národ a vlasť a túžila po jej oslobodení, podpaľujúc v čas búrny odvahu
klesajúcich; jako kresťanka bola tvrdej viery, zachovávala prísne obrady a príkazy cirkvi
svojej a znášala nešťastia pokorným a trpezlivým duchom.Reč v životopisoch týchto je jadrná a krátka, zrazená a pritom obsažná, nemajúca nič z
roztečenosti rečí teraz módnych a u iných národov teraz bežných, ale rovnajúca sa viac
plastike rečí starých. My reč a spôsob prednášania vecí jak u jednotlivých ľudí, tak u
národov berieme za voľačo podstatného, bo sa nám vidí a tuším nie bez základu, že s rečou
stručnou, jadrnou spojená je i usadlosť ducha, zjavujúca sa i v slovách i v skutkoch, kde
naproti tomu s rečou rozťahanou obyčajne spojená býva i rozbehanosť v myšlienkach i v
živote. A kde mnoho rečí, tam obyčajne málo skutkov, ako to už i obecné príslovie povedá.
Mnohorečnosť, a to neslýchaná, slovami i spismi, prišla v nových časoch na západe Európy
vonkoncom do behu, koľko ale a jaké skutky z tých prehojných rečí pošli, svet vidí a ešte
pozdejšie dokonalejšie vidieť bude. Radi sme teda veľmi jadrnosti a krátkosti reči, kde ju
stretáme, a v prítomnom spise nachádzame ju najmä v predmluve, pôvodcovi celkom vlastnej, k
nemalej úteche našej. S dovolením veľacteného obecenstva vypisujeme z predmluvy tejto za
heslo ono známe latinské „victrix causa Diis placuit, sed victa Catoni“,[67]majúcej na ukážku niektoré miesta. Hneď spočiatku takto reč zavádza pôvodca:
„Obyčno je, ako i slabo pochvale dostojno, da ljudi one rado spominju, chvale i uzvyšavaju,
i onima se klanjaju, koi su ili na putu k velikoj vlasti, ili već takovu u punjoj meri
imadu; naprotiv pak one, koi su s vysokog stepena gradjanske znatnosti svojevoljno ili
primorani sišli, ne samo sto nemarljivo ostave, lakoumno zaborave i plašljivo ich se klone,
nego ich jošt podlim i zlobnim načinom ruže, sramote i gone.“[68]Koľko myšlienok tu v jak málo sadách[69]a výpovede tieto jak sú závažné! Alebo: „Bylo je vreme, gde by u Srbii čoveka
opasnim proglasili byli, da je o Obrennovićima što dobro progovorio, kamoli da je što
napisao; kao da nije moguće o jednome dobro reći, da se drugi ne kudi, ili kao da ovaj
postaje boljii, što se onaj ruži.“[70]Alebo na konci: „Samo o tome jednom neka bude uveren čitatelj, da sam pisao,
kao što govorim, da govorim, kao što mislim, a da mislim: da o mrtvim ljudma valja istinu
reći, a za žive onako misliti, kao da su već umreli.“[71]Ale chtiac jadrnosť a stručnosť reči pôvodcovej jasne predstaviť, museli by sme celú tú
krásnu a závažných právd plnú predmluvu sem prepísať. Stručnosť takáto reči je bez odporu
výsledok mnohej rozmyseľnosti, usadlosti i náuky a znázorniť i osvojovať si ju nieto lepšej
pomoci od učenia sa starých klasických rečí a zaoberania sa ich spisovateľmi. Tí mysleli,
len čo bolo treba a potom vyslovili to stručne, čo mysleli. I u našich predkov nachádzame
reč stručnejšiu od časov novších. Ale prostopašný a krikľúnsky maďarizmus, vtrepavší sa do
škôl našich, vyhnal stadiaľ vznešený svet starý a miesto ušľachtilosti a ráznosti tohoto
vpravil do nich svoje krikľúnstvo, s ním spojenú prázdnotu a kadejakú rozpustilosť a peleš
mravov!I tá šľachetnomyseľnosť, vystavujúca vady i na milom svojom predmete a nezatajujúca, ale
úprimne uznávajúca zásluhy a znamenitosť i odporníkov tohoto, je u pôvodcu všetkého uznania
a cti hodná. Keby sme sa my Slovania tejto zásady držali, nepovstávalo by u nás toľko
nešvár a toľko roztržitostí pohoršlivých. Ale keď sa už kto u nás do koho zadrapí,
nezostane on len pri prvej príčine k tomu mu príležitosť zavdavšej, nepozoruje viac na
dobré, vari vznešené iné strany svojho odporcu, ale baží len už celého, ako je, zvliecť do
blata. Preto podujatia naše ustavične sa kyvocú, nemôžu prísť k silnejšiemu rozvitku a
často sa vo vzniku svojom rozpadávajú. Čas je ale veru už a čas zvrchovaný, aby sme každú
nízko — a podlomyseľnosť vyháňali i z nášho domáceho i spoločenského i verejného života, bo
neprídeme k dejom dotiaľ a nezasadneme k slávnosti ich, kým nebudeme na mysli i duši
oblečení v rúcho prístojné!Pôvodca, úprimne vyznávajúci aj vady a poklesky muža, od neho v toľkej sláve
vystaveného: jeho násilenstvá, ktoré si tu i tu dovolil, počúvané časom podšoptávania
podlizačov a iné vady života domáceho, pokračuje i v tomto vedľa mienky našej v zmysle
slovanskom. U nás zaiste musí byť a bude vo dňoch života nášho budúcich život verejný a
domáci jeden celok, a jakým je kto neúhonným v jednom, takým má byť aj v druhom. Preto aj,
Slovan, kto si na púti verejného života a poklesnuls’, pokaj sa v duši svojej a preveď
životom kajanie svoje; často u duší neobecných, jak u Themistokla dakedy i u samého sv.
Pavla slúžia poklesky lepšiemu a vyššiemu a platí i tu vznešené to Kristovo: „Milší je
jeden zblúdilý ako deväťdesiat zachovalých.“ Potom ale zas len poklesky mužov, zmýšľaním i
činmi svojimi nad obecnosť sa vyvýšivších, len v ústach omáľať, týmito všetky ich vyššie
strany ako blatom zahádzať chcieť, to patrí len dušiam nízkym a obecným, tamtým sotva do
šľapaje vstúpiť hodným, a za týmito podliakom najmizernejším!Z úmyslov, aké sme u pôvodcu prítomného spisu našli, radi by sme videli vytvorené a
perom takým, ako je pôvodcovo, nakreslené keď nie celé, aspoň nové predôležité dejiny
Srbska. Len potom, keď sa mužovia takíto do dejín našich zaberú, predstavia sa tieto očiam
našim v jasnosti a v celku dokonale spojitom.So zvláštnou ešte potechou v spise prítomnom videli sme, že pôvodca, opustiac príklad
daktorých novších Srbov v pravopise, užívajerijery[72]a tak pristupuje k nevyrovnanej ústrojnosti a dôkladnosti cyrilice naozaj
pravoslávnej. Bezjerajerytratí ona svoju
dôkladnosť a hlbokosť.Čo by sme spisu prítomnému predvrhnúť mali, záležalo by asi v tom, že vedľa mienky našej
životopisy značných, v dejinách účinkovavších mužov nemajú sa začínať s časom ich
nedejinným, t. j. s časom narodenia, detinstva a chlapčenstva, ale zaraz s počiatkom ich
dejov, lebo tamten nedejinný čas týmto len dajakej ceny nabýva a tak je celku podriadený.
Zato aj čas ten na mieste podriadenom nech sa rozpovie. — A pritom nezdajú sa nám tiež i
sebamenšie podrobnosti v životopisoch i najznamenitejších mužov byť na svojom mieste.[1]ObrenovićiTáto Štúrova recenzia vyšla v Hurbanových Slovenských pohľadoch (SP) III, 1852, č.
14 — 16 zo 7., 14. a 21. apríla 1852, str. 112 — 14, 120 — 22 a 128 — 9 s nadpisomObrenovići, kratko načertanie žitia članovah ove kniažeske porodice, sa
šest litografiranych obrazah. U Beču 1852. (Obrenovići, krátky náčrt
života členov tejto kniežackej rodiny, so šiestimi litografiami. Vo Viedni 1852.). Na
začiatku je Štúrova menná skratka:L. Š.— Vo výbere sme pôvodné
texty, osnované v tzv. hattalovsko-hodžovskej pravopisnej norme, upravili do dnešného
úzu. Skrátili sme tiež titul.[2]Obrenovići— presný názov spisu: Obrenovići. Kratko
načertanje žitija članova ove knjažeske porodice. Sa šest litografirany obraza. U
Beču 1852. Na konci knihy je uvedená tlačiareň: U Beču u štamparii Ermenskoga
monastyra 1852. (Štúr uvádza — viď v Bibliografických poznámkach — nesprávne výraz
monastyra a rok 1851.) Dielo je vytlačené cyrilikou. Pripojené celostránkové
litografie členov Obrenovićovskej rodiny sú dielom srbského maliara Anastasa
Jovanovića (1817 — 1899), ktorý portrétoval aj Ľudovíta Štúra (jeho portrét je na
prebaloch nášho výberu zo Štúra); v tom čase žil s Obrenovićovcami vo Viedni. Autor
dielka je podpísaný na konci predhovoru (str. VIII) skratkou D. K. P., ktorá v
rozpise znamená dr. Karol Pacek, ako to rozriešil dr. Miraš Kićović, pracovník
Národnej bibliotéky v Belehrade (za upozornenie ďakujeme priateľovi prof. Michalovi
Filipovi v Starej Pazove). Dielko má VIII + 38 strán. Dr. Karol Pacek (1807 — 1876),
pôvodom Slovák, bol osobným lekárom a finančným správcom u Miloša Obrenovića a
úprimným priateľom Obrenovićovskej rodiny.[3]náslov— názov[4]Lykurgos— spartský zákonodarca, o ktorom sa nezachovali
priame písomné zprávy, ale už starí verili, že dal vlasti zákony (884 pr. n. l.), a
keď na ne občanov sprisahal, navždy sa stratil[5]Solon(639 — 559 pr. n. l.) — jeden zo siedmich gréckych
mudrcov, ktorý dal zákony Aténam[6]Miltiades— slávny aténsky vojvodca, ktorý porazil Peržanov v
maratónskej bitke roku 490 pr. n. l.[7]Pausanias— spartský kráľ, víťaz nad Peržanmi roku 479 pr. n.
l. pri Platajach[8]Themistokles— aténsky štátnik a vojvodca za perzských
vojen[9]Quintus Fabius Maximus— rímsky vojvodca, ktorý pre svoju
váhavosť v druhej punskej vojne (vojna Ríma proti Kartágu) dostal prímeno Cunctator
(= Váhavec), ale v dobrom zmysle, pretože odďaľovaním boja unavoval a zaskakoval
vodcu Kartágincov Hanibala.[10]Publius Cornelius Scipio Africanusporazil v tretej punskej
vojne úplne Punov a ich mesto Kartágo zrovnal so zemou (146 pr. n. l.).[11]Čierny Ďorď— Karadjordje Petrović (1752 — 1817), vodca
srbského boja za slobodu. Meno Karadjordje dostal až neskôr podľa čiernej farby tváre
(po turecky kara znamená čierny). Bol synom sedliaka a za tureckej vojny 1788 — 90
slúžil v rakúskom vojsku. Neskôr zas žil ako kupec s dobytkom. Od roku 1804 viedol
srbské povstanie, vyhnal Turkov z krajiny a mierom v Bukurešti roku 1812 dosiahol
uznanie vnútornej samostatnosti Srbska. Keď sa mu podarilo zlomiť silu ostatných
vojvodov, stal sa prvým kniežaťom Srbska. Po porážke Turkami utiahol sa roku 1813 na
rakúske územie a tým stratil predošlé sympatie v národe. Za povstania, vedeného
Milošom Obrenovićom (1815), tajne sa vrátil do Srbska, ale Miloš ho dal
zavraždiť.[12]Miloš Obrenović(1780 — 1860) — narodený v Dobrinji, bol tiež
jednoduchý sedliak. Po svojom otčimovi Obrenovi prijal meno Obrenović, založil rod
tohto mena a roku 1817 sa stal srbským kniežaťom. Ale roku 1839 musel zaďakovať a
vrátil sa do vlasti až roku 1858. Medzitým žil zväčša vo Viedni.[13]… kmeň srbský v časoch a pohyboch najnovších najsrdečnejším a
najbratskejším sa dokázal ku svojim, od seba oveľa nedostatočnejším bratom
Slovákom— Obrenovićovci podporili slovenské povstanie finančne v sume
10.000 dukátov.[14]Jejrem Teodorović— Jevrem Teodorović Obrenović (1790 —
1856), najmladší brat Milošov, zastával vedúce funkcie za vlády Milošovej a po
odchode Miloša do cudziny bol kniežacím námestníkom. Získal si zásluhy o vzdelanosť,
poriadok a reformy v krajine a stál v protive s Milošovým násilníctvom.[15]Les archives historiques. Souverains…— historické archívy.
Panovníci a význačné osobnosti všetkých národov. (Toto dielo bližšie nepoznáme; autor
na str. VII uvádza, že ono teraz vychádza v Paríži.)[16]Mihailo Obrenović(Michal Miloš; 1823 — 1868) — mladší syn
Milošov, odišiel sprvu s otcom do cudziny, ale po smrti brata Milana ho zavolali do
vlasti. No roku 1842 ho vypovedali zo Srbska a Michal žil zväčša vo Viedni, odkiaľ sa
mohol vrátiť do Srbska až roku 1858. Po otcovej smrti zaujal roku 1860 znova srbský
trón a vybudoval moderné vojsko.[17]Ljubica Obrenović(1788 — 1843) — manželka Milošova, veľmi
svojvoľná žena, miešajúca sa do politiky svojho muža i syna. Umrela za Milošovho
pobytu v cudzine v Novom Sade. Pochovaná je v krušedolskom kláštore.[18]Milan Miloš Obrenović(1819 — 1839) — chudorľavý najstarší
syn Milošov, ktorého otec v júni 1839 určil za svojho nástupcu. Ale Milan o mesiac
umrel a po ňom nastúpil na srbský trón jeho mladší brat Michal.[19]Hajduk Veljko Petrović(okolo 1780 — 1813) patrí medzi
najpopulárnejších srbských junákov z čaty Stanoja Glavaša. Vyznamenal sa v bojoch
proti Turkom.[20]Stojan Dobrilović Čupić— ďalší chrabrý junák, ktorý sa po
mnohých bojoch s Turkami dostal napokon do tureckého zajatia a tam ho Turci roku 1815
zabili.[21]Užice— mesto s pevnosťou v Srbsku vo vrchovatej krajine,
ktorá bola v tom čase hlavným bojiskom srbského odporu proti Turkom.[22]stried— uprostred[23]podozriví— v zmysle podozrievaví[24]Stanoje Glavaš(u Štúra Glavač-Stanoe) — slávny srbský
národný hrdina, ktorý patril k najsmelším junákom. Turci ho zabili roku 1815.[25]knez— knieža[26]„Glavu u torbi nositi“, po slovensky „hlavu vo vreci nosiť“, je príslovie srbské,
vyznamenávajúce, že hlavu svoju považuje dakto ako vec, ktorá sa vo vreci nosí, že ju
už nedrží za svoju.[27]Sulejman paša— belehradský vezír (najvyšší správny
úradník)[28]Šumadija(Štúr píše Sumadia) — krajina v Srbsku,
rozprestierajúca sa na juh od Belehradu, s hlavným mestom Kragujevcom[29]Na Kvetnú nedeľu r. 1815— t. j. 11. apríla 1815 pri starom
drevenom kostole takovskom (Takovo, dedina na juhu Šumadije, severozápadne od
Kragujevca) rozhodol sa knieža Miloš s vojvodami, že sa zdvihne povstanie proti
Turkom.[30]Černuč— terajšia obec Gornje Crnuće v takovskom kraji. Tam v
starej drevenici skrýval sa Miloš v zime 1814/15 pred vypuknutím povstania proti
Turkom.[31]Čačak— mesto v južnom Srbsku. Tu bola v máji 1815 veľká
bitka srbských povstalcov na čele s Milošom proti Turkom, v ktorej padli tureckí
velitelia Imšir paša a Kara Mustafa. Srbskí povstalci zvíťazili nad presilou Turkov,
zahnali ich na bezhlavý útek a získali veľkú korisť.[32]Palež— neskoršie mestečko Obrenovac, juhozápadne od
Belehradu, vo Valjevskom okrese[33]Valjevo— mesto juhozápadne od Belehradu[34]Rtare(u Štúra Chrtáre) — obec v tejto oblasti[35]Požarevac— mesto v Srbsku[36]Karanovac— mestečko Kraljevo, juhozápadne od
Kragujevca[37]Dublje— dedina severozápadne od Valjeva, kde bol veľký boj v
júli 1815, v ktorom Miloš zajal Ibrahima pašu a jeho vojská skoro úplne
zničil.[38]Porta— názov pre tureckú vládu podľa toho, že na Východe sa
ľudové zhromaždenia a súdy konali pred bránami (portami) a kráľovskými palácmi.
Hatišerifom (sultánom podpísaný neodvolateľný rozkaz) z roku 1830 priznala Porta
vnútornú samosprávu Srbsku a Milošovi následnosť kniežacej hodnosti.[39]hatišerif z roku 1839— správne z roku 1838, podľa ktorého
Porta nanútila Srbsku novú ústavu, na základe ktorej pri kniežati bola ustanovená
rada a jej členovia nesmeli byť pozbavení svojho miesta, kým by sa Porte nedokázalo,
že sa previnili proti zákonom. Miloš sa pokúsil bez úspechu o odmietnutie tejto
ústavy a nato sa 1. júna 1839 vzdal trónu v prospech svojho syna Milana a odišiel do
cudziny. Miloš si vyvolal opozíciu proti sebe aj svojím despotizmom.[40]karantény— miestnosti pre zadržiavanie nákazlivo chorých,
aby sa nákaza nešírila. V Srbsku mali karantény veľký význam najmä pri šírení sa
moru.[41]sporením seba obohatil…Miloš sa stal za svojho vladárenia
jedným z najbohatších ľudí na Balkáne. Mal veľké majetky aj v Rumunsku
(Valašsku).[42]Piesne srbské meno Milošovo nad Dunajom rozspievali!Vôkol
Milošovej postavy sa vytvoril celý cyklus národných povestí a piesní podobne ako
okolo Kraljevića Marka. Piesne ho ospevujú ako múdreho a vynachádzavého
človeka.[43]Dobrinja— Srednja Dobrna v Užickom okrese[44]Ján Teodorović— Jovan Teodorović Obrenović (1787 — 1850),
mladší brat Milošov. Ich matka bola Višnja, vydaná po druhý raz za roľníka Tešu čiže
Teodora.[45]Milan Obrenović— brat Milošov po matke, bol synom Obrena a
Višnje, kým Milošovými rodičmi boli Višnja a Teodor Mihajlović. Milan sa narodil v
Brusnici a obchodoval s dobytkom. Zúčastnil sa v srbskom povstaní proti Turkom roku
1801 a umrel okolo roku 1810.[46]Michal Obrenović— žijúci s otcom v cudzine, bol po náhlej
Milanovej smrti vyvolený na srbský trón a pozvaný do vlasti. Keď otec Miloš po
nejakom váhaní privolil na synov návrat, Michal, slávnostne vyznamenaný sultánom v
Carihrade, došiel v marci 1840 z Carihradu do Belehradu a zaujal trón za veľkých
verejných ceremónií. Ale v krajine bol pripravený odpor proti Michalovi, vedený najmä
Avramom Petronjevićom a Fomom Vučićom Perišićom, členmi kniežacej rady a prívržencami
karadjordjevićovskej rodiny. Matka Ljubica a brat Jevrem zorganizovali proti nim
hnutie a donútili ich vzdialiť sa z krajiny. Ale Porta vyvíjala tlak na Michala, aby
zmenil vládu a prijal do nej aj svojich odporcov. Keď Michal váhal to urobiť, Vučić v
dohode s Turkami osnoval z Kragujevca povstanie, v bitkách pri Kragujevci a Žabaroch
(1841) porazil Michala a donútil ho k úteku. Michal prešiel do Topčidera a odtiaľ do
Zemuna na rakúsku stranu. Zo Zemuna žiadal síce Portu o ochranu proti povstalcom, ale
Porta mu ju odmietla pod zámienkou, že nehľadal ochranu u tureckého pašu v Belehrade,
ale utiekol na cudzie územie.[47]Dvaja nezvrhnuteľní radcovia— totiž Petronjević a
Vučić[48]ústav— ústava. Štúr používa v texte formu mužského tvaru
podľa srbčiny.[49]pod zásterou— pod zámienkou[50]zvláštneho komisára— t. j. Musu efendiho[51]ustavobraniteljov— ochrancov ústavy[52]nepatrnejším— menej zjavným odporcom Michalovým;najpatrnejším— čiže hlavne Petronjevićovi a Vučićovi[53]… náčelníka delostreľby so všetkými delami…— v Kragujevci
bolo stredisko delostrelectva[54]nechutní— znechutení[55]Topčider— predmestie Belehradu, kde v prvej polovici 19.
storočia postavili zámok, v ktorom sa rád zdržiaval Miloš Obrenović.[56]Zemlín(po nemecky Semlin), po srbsky Zemun — mesto pri
Belehrade[57]… odkiaľ v rozličných rokoch celú Európu preputoval…— autor
dielka o Obrenovićovcoch uvádza (str. 27), že Michal v novembri 1843 odišiel do
Berlína na štúdium a roku 1844/45 cestoval po Nemecku, Holandsku, Belgicku,
Švajčiarsku, Taliansku, na Malte a v Grécku. Roku 1846/47 bol na svojich majetkoch vo
Valašsku a v českých kúpeľoch a precestoval Sasko, Durínsko a Bavorsko. V zime
1847/48 bol vo Varšave, Petrohrade a Moskve.[58]Na cestách svojich navštívil r. 1847 — 8 i Rusko…— v
Petrohrade chcel Michal Obrenović vyskúmať stanovisko ruskej vlády vo veci dosadenia
svojho otca Miloša na čelo uhorských Srbov, ktorých prostredníctvom sa má zmocniť
srbského trónu.[59]Cyprien Robert(1807 — 1857) — francúzsky slavista, profesor
slovanských jazykov a literatúr v Paríži (1844 — 57), vydal knihu Les Slaves de
Turquie, Serbes, Monténégrins, Bosniaques, Albanais et Bulgares (1844), na ktorú
reagoval Michal Obrenović brožúrou Miloš Obrenović, alebo pohľad na dejiny Srbska od
1813 do 1839, ako odpoveď pánu Cypriánovi Robertovi od kniežaťa Michala Miloša
Obrenovića, Paríž 1850.[60]Vukomanovićov(u Štúra zrejmá tlačová chyba: Vukomanićov) —
ktorých rodina pochádzala z obce Srezojevci v Rudnickom okrese (juhovýchodne od
Belehradu)[61]Petrija Obrenović(1808 — ?) sa vydala roku 1825 za Teodora
Baića v Banáte. (Obrenovići, str. 31.)[62]Savka Obrenović(1814—1848) sa vydala roku 1831 za Jovana
Nikolića a umrela vo Viedni, zanechajúc po sebe štyri deti.[63]Milan— Milan Miloš Obrenović[64]Michal— Mihailo Obrenović[65]Brusnica— obec v užickom kraji, odkiaľ pochádzal prvý muž
Višnjin Obren[66]Krušedolský kláštorv sriemskej obci Krušedol, kde je mužský
i ženský kláštor. Tam sú okrem iných pochovaní Ljubica Obrenovićová i knieža Milan
Obrenović.[67]Victrix causa diis…— citát z rímskeho básnika M. A. Lucana:
Vec víťazov sa ľúbila bohom, ale vec porazených Catonovi. (Cato bol známy svojimi
mravnými naučeniami.) Tento citát je umiestený ako motto na začiatku dielka o
Obrenovićovcoch a pod ním je prispôsobený srbský preklad: Jednému je milé víťazstvo,
druhému porazený. (Pobjeda je njekom draga, drugome pobjedjen.)[68]Obyčno je…— preklad: Obyčajou je, aj keď nie zasluhujúcou
pochvalu, že ľudia si radi tých uchovávajú v spomienke, tých chvália a vynášajú a tým
sa klaňajú, ktorí sú alebo na ceste k veľkej moci alebo ju už v plnej miere majú; no
naproti tomu tých, ktorí z vysokého stupňa občianskeho vyznačenia dobrovoľne alebo
násilne zostúpili, nielenže bez záujmu opúšťajú, ľahkomyseľne zabúdajú a ustrašene sa
im vyhýbajú, lež ich ešte podlým a zlostným spôsobom potupujú, znevažujú a
prenasledujú. (Tento citát je zo začiatku predhovoru knihy.)[69]v sadách— vo vetách[70]Bylo je vreme…— preklad: Bol čas, že v Srbsku by boli
človeka za nebezpečného vyhlásili, keby bol o Obrenovićovcoch niečo dobrého povedal,
nie to ešte niečo napísal; akoby sa nedalo o jednom dobre povedať, aby sa druhý
nepohanil, alebo akoby sa tento stal lepší, keď sa tamten zneváži. (Aj tento citát je
z predhovoru knihy, str. IV.)[71]Samo o tome jednom…— preklad: Len o tom jednom nech je
čitateľ ubezpečený, že som písal, ako hovorím, že hovorím, ako myslím, ale že myslím,
že o mŕtvych ľuďoch treba pravdu povedať a o živých tak súdiť, akoby už umreli.
(Tento citát zakončuje predhovor knihy o Obrenovićovcoch, str. VIII.)[72]Jeryzo srbského pravopisu odstránil Vuk Stefanović Karadžić
už reformou z roku 1818, ale v Srbsku bolo úradne zakázané používať modernejší Vukov
pravopis. Až od roku 1860 sa mohli aj štátne vydania tlačiť Vukovým pravopisom, hoci
v knihách pre školy aj potom ešte zostali jery. — Ako vidno, Štúr sa zastával
staršieho pravopisného systému, ktorý sa v ďalšom literárnom vývine neudržal. | Stur_Posudky-a-recenzie.html.txt |
I.Anno Domini 1684… V máji to bolo. V kaštieli Herrnhausen, letnej rezidencii kurfürstky
Sofie, bolo ešte ticho.Záclony pospúšťané — spali v parku i nymfy, fauni a bohyňa Diana s Marsom.Park s cestami vo vkuse doby le Nôtre bol svetoznámy; rovno obstrihané stromy a kríčky
boly ako teraz kulisne v divadlách; z taxusu boly múry okolo kaštieľa, a z úzadia tmavej
zelene sa bielo jagaly postavy jemne sa objímajúcich grácií; len vodomet žblnkotal a cudzia
veverička sa zostrašene dívala na neznámy kraj a slniečko sa naháňalo s tôňami po cestách.Májové ráno — ale v zámku spalo ešte všetko…*Herrnhausen bol nemecký Versailles. Francúzsky esprit, spôsoby a obyčaje obľubovala jeho
pani, kedysi krásna kurfürstka Sofia; krása, mladosť sa pomaly odobraly, vtip a duch ostal, —
ale čo po tom… Sofia by bola vďačne darovala polovicu svojich rôčkov za polovicu svojho vtipu…Zostala jej len ambícia a — filozofia; s tými sa ako-tak tešila…V parku sa prechádzal mladý človek; on už bol hore, veď na obliekanie nepotreboval toľko
času, ako dámy tej doby…Bol to aristokrat medzi filozofmi: Leibnitz…Študoval fyziku a matematiku, písal hlboko vedecké knihy a pritom mal času, chuti a vôle,
medzi kurfürstkou Sofiou a jej dcérou Sofiou Charlottou sa prechádzajúc, rozberať filozofické
tézy.Teraz bol rád, rád, že aspoň v toto krásne ráno mohol byť sám, že nemusel so svojou
vysokou priateľkou viesť diškurzy, s ňou, ktorej raz povedal, že na každú jeho odpoveď má nové
„prečo?“.Hja, s princeznami obcovať musí byť človek filozofom; ba nie, soženskýmiobcovať musí byť ním…Ale teraz mal pokoj; pomaly chodiac po bielych cestách parku, rozmýšľal tento báječný
rozum o aristotelskej scholastike, o novej metode Cartesia, a váhajúc medzi matematikou a
prírodopisom, rozmýšľal o tom, že treba oboje spojiť. S Newtonom stvoril infinitezimálny
počet, popri tom sa zaoberal alchymiou a rozmýšľal o probléme kameňa múdrosti, ako spraviť z
nešľachetného kovu zlato. O tom rozmýšľal síce vtedy celý svet…A Boh vie ešte, o čom rozmýšľal najgeniálnejší človek svojej doby, kým sa hore v kaštieli
jeho vznešená spoločnosť prebúdzala…Rokoko — nielen kaštieľ, ale i ľudia v ňom.Vo svojej spálni ležala ešte kurfürstka a rozmýšľala o svete…Hodvábom, ako nebo belasým, boly tapetované steny izby, širočizná posteľ jagala sa od
zlatých cirád a anjeli držali hodvabné záclony; slniečko svietilo do izby, tancovalo po
vysočizných zrkadlách, po mramore a čipkách, konečne zastalo na stole, pri ktorom sa obliekala
kurfürstka Sofia. Lesk striebra a kryštálu, slonová kosť a fľaštičky, skrine, schránky
všetkých možných veľkostí na ňom… Tam sa zastavilo a obzeralo arzenál krásy — keď jej už viac
niet…I Sofia bola len ženou — v jeseni túžila za jarom, a to bol odjakživa nebezpečný
experiment…Naproti jej posteli visel obraz utešeného mladého dievčaťa: jej jediná dcéra Sofia
Charlotta.Obraz v životnej veľkosti. Širočizná sukňa, na bielom hodvábe sa jagalo striebro, hrdielko
ako ľalia biele, útle; ale pod bielučičkou parochňou planuly tmavé oči, ústa sladké, detské,
nos — „To je nos budúcej kráľovny“, pyšne si myslela Sofia, a s úľubou sa dívala na rozhodný
vzlet krásneho nošteka. Na útlom hrdielku perly, priezračné ako opál, rovnako veľké, krásné,
pravá ruka akoby sa hrala s nimi…Sofia odvrátila zrak… „Kráľovský dar pre kráľovskú mladuchu“, rozmýšľala, „ale perla — zlý
znak…“Sofia milovala dcéru, triasla sa o jej život, a jednako sa vyplnila jej predtucha: ešte
mladá, krásna umrela ako manželka pruského kráľa Fridricha I.(A umrela kráľovsky: na smrteľnej posteli vravela svojej dvornej dáme: „Idem, a konečne sa
dozviem, čo mi ani Leibnitz nemohol vysvetliť: čo je priestor, nekonečnosť, bytie, nebytie…“ S
posmešným úsmevom prorokovala, aký veľkolepý pohrab jej spraví kráľovský manžel, čo sa i
stalo…)Ale v toto krásné májové ráno to ešte nevedela; mala šestnásť rokov a bavila sa so svojimi
psy, kým jej vznešená matka s hlbokým vzdychom zazvonila na svoju komornú Dorotku a počala
vstávať…Do izby vkročilo dievča mladé, čerstvé ako máj; biely čepiec, biely ručník na hrdle kryly
toľko krásy! A jamôčky v lícach — v nich sedel šelmovský Kupido… | Ivankova_Trio.html.txt |
1. Noví príchodzí„Prosím,“ ozval sa sluha kdesi zpoza dvier, „do tretieho čísla práve vtiahli.“Dve malé staré dámy, sediace za stolom, vyskočily a híkajúc utekaly k obloku salónovému.„Dajže si pozor, Monika moja drahá,“ riekla jedna z nich, úchýliac sa za čipkovú záclonu; „aby nás nevideli.“„Neboj sa, Berta. Veď im vari nezavdáme príčinu, aby riekli, že majú zvedavých súsedov! Ale myslím, že sme, takto stojac, úplne kryté.“Z otvoreného obloka bol výhľad na skláňajúci sa trávnik, dobre udržiavaný a okrášlený bujnými ružovými kry a hriadkou hviezdovitého útvaru, vysadenou cíperím. Trávnik siahal po nízku drevenú ohradu, deliacu ho od širokej, modernej, novovydláždenej cesty. Na druhej strane cesty boly tri rozsiahle, oddelene stavané villy s previsnutými strechami a malými drevenými balkónmi. Každá z nich stála vo vlastnom neveľkom štvorci pažiti a kvetov. Všetky tri boly rovnako nové, iba že číslo prvé a druhé malo už záclony na oblokoch a istý náter obydlenosti, kdežto číslo tretie s dvermi, roztvorenými do korán a nepestovanou zahradou patrne len práve čo bolo zariadené náradím a čakalo na svojich obyvateľov. Voz o štyroch kolesách[1]len čo zastal pred bránou a ten bol práve predmetom dychtivej zvedavosti oboch starých dám, kukajúcich, vtáčatkom podobne, zpoza priezračných záclon.Voziar sosadol a príchodzí podávali mu z koča predmety, ktoré im mal vniesť do domu. Stál tam červený v tvári a žmúril, majúc vystreté ramená trochu zahnuté, kým mu ženská ruka kládla na ne cez oblok voza rôzné také veci, že sa už púhym pohľadom na ne zvedavé staré dámy nanajvýš pohoršovaly.„Pre pána Jána!“ zvolala Monika, menšia, suchšia, osmahlejšej tvári z oboch. „Akože sa to volá, Berta? Také je to ani štyri vykysnuté puddingy.“„To je to, čím sa mladí ľudia boxujú,“ riekla Berta sebavedome, spokojná so svojimi značnejšími znalosťmi sveta.„A toto?“Dva veľké kusy žltého lesklého dreva, podobajúce sa fľašiam, boly práve naložené voziarovi.„Oj, to veru neviem, čo by bolo,“ priznala sa Berta. Indiánske budzogáne neboly jej dosiaľ známe, veď žila tak pokojne a čisto žensky.Po týchto záhadných predmetoch nasledovaly druhé, ktoré sa vmestily do obvodu jej znalostí, a to: dve činky, červený batoh s kriketom, niekoľko golfoviek a raketa tennisová. Napokon, keď sa voziar už až preťažený pobral zdýmajúci hore zahradným chodníkom, vynoril sa z koča pozvoľne veliký, mohutne urastený mladý muž s mladým bulldogom pod ramenom a s červenými športovými novinami v ruke. Noviny strčil do vrecka svojho jasnožltého gumového plášťa a vystrel ruku, chcejúc pomôcť niekomu druhému pri vystupovaní z koča. Ale kto opíše úžas oboch starých dám, keď na ponúkanú dlaň dostal iba prudkú facku a vysoká dáma vyskočila z koča bez akejkoľvek pomoci. Dôkladne ním zatočiac, potisla mladého muža ku dverám, a podoprúc si rukou bok, stála v nedbalej pohodlnej pozitúre vedľa vrát, klepkala topánkou o múr a mĺčky očakávala návrat pohoničov.Keď sa pomaly zvrtla, osvietilo svetlo slnečné jej tvár, a dve špehujúce dámy boly veľmi prekvapené, zazrúc, že táto neobyčajne činná a energická pani má už prvú mladosť ďaleko za sebou, tak ďaleko, že by od doby prvej mladosti už znova bola dospela. Jej jemná, pravidelná tvár s istým nádychom indiánskej rudosti vôkol ráznych úst a markantných lícnych kostí prezrádzala i zďaleka stopy míňajúcich sa rokov. A jednako bola pekná. Rysy tvári upomínaly vo svojej nehybnosti na grécke poprsie, a jej veliké tmavé oči boly preklenuté dvoma takými čiernymi, hustými a krásne ohnutými obočiami, že už samé oči odvrátily pozornosť od ostrejších podrobností tvári, čo sa človek nemohol dosť naobdivovať ich pôvabu a zvláštnej sily. I jej postava bola rovná ani oštep, trocha primohutná síce, ale veľkolepej plastiky poloskrytej a poloprízvukovanej zvláštnym strihom obleku. Vlasy, čierne avšak husto poprevíjané šedivými, mala hladko s vysokého čela vyčesané a skrútené pod malým okrúhlym plsteným klobúkom tvaru chlapského s perovou ozdobou ako jedinou koncesiou svojmu pohlaviu. Kabát s dvoma radmi gombičiek, ušitý z tmavej chlpatej látky, priliehal jej tesne ku drieku, kým zpod hladkej modrej sukni neskladanej, nezdobenej, ale na krátko pristrihnutej, bolo vidieť spodnú časť lýtiek, jemne zaokrúhlených, a pekného tvaru nohy, obuté v širokých tľapkavých topánkach s nízkymi opätky a hranatými pysky. Taká bola pani, na ktorú sa upieraly zvedavé pohľady jej súsediek, bývajúcich oproti.Ale keď sa už jej chovanie, ako i jej zjav priečily ich obmedzenému a precíznemu smyslu pre slušnosť, čo si pomyslely pri najbližšom malom výjave tohototableau vivant?[2]Voziar, červený a udychčaný, vrátil sa z práce a vystrel ruku za povozným. Pani dala mu peniaz, ale on začal hundrať a rukami posunkovať, na čo ho schytila obidvoma rukami za červenú kravatlu na hrdle a triasla ním ani pes potkanom. Potom ho sotila predkom cez dlažbu, drgla ho o koleso, a tlkla mu hlavu tri razy o bok jeho vlastného povozu.„Môžem ti niečim poslúžiť, teta?“ tázal sa ozrutný mladík, zjaviac sa vo verejách roztvorených dverí.„Ani najmenej,“ odvetila rozzlobená pani celá zadychčaná, „tak, vy ničomný odroň, to vám bude príučkou, aby ste sa druhý raz chránili byť drzým oproti dámam.“Voziar hľadel pred seba bezradne, vztekle, nechápavo, ako čo by sa jemu jedinému zpomedzi mužov také niečo neslýchané bolo prihodilo. Potom sa pošúchal po hlave, vyliezol pomaly na kozlík a uháňal preč, dvíhajúc ruku k nebu, ako by sa žaloval všehomíru. Pani si urovnala šaty, zastrčila si vlasy pod klobúk a vbehla do domových dvier, zavrúc ich za sebou. Ani čo by šibol, zmizla jej krátka sukňa vo tme, a dvaja diváci, slečna Berta a slečna Monika Williams — sedely, hľadiac si do očú v nemom úžase. Od päťdesiatich rokov dívaly sa týmto oblôčkom ponad bedlive pestovanú zahradu, ale nikdy sa ich zrakom niečo približne poburujúceho nevyskytlo.„Priala by som si,“ ozvala sa Monika napokon, „že by sme to pole neboly predaly.“„I ja by som si to priala,“ odvetila Berta.[1]V Anglicku sú časté dvojkolesové kočíky.[2]Živý obraz. | Doyle_Mimo-mesta.txt |
Piesne meštianske a panské„Die Sprache der in den Städten wohnenden verfeinerten Slawen hat etwas
zärtliches und schmeichelndes.“Christ. Genersich(„Reč kultúrou zjemnených Slovanov, bývajúcich v mestách, má v sebe čosi
nežného a zaliečavého.“Christ. Genersich)„Non modo eruditi in Hungaria viri, sed Magnates etiam et ex Nobilitate eorum
Comitatuum, in quibus Lingua Slavica vernacula est, curam Linguae Slavo-Bohemicae
cultumque ad se pertinere existimaverant. In his censemus: Szunyoghios, Illésházios,
Thurzones, Osztrosithios, Zayos, ceteros; atque ex equestri ordine: Szulyowskyos,
Szerdahelyos, Révaios, Justhios, Otlikios, Beniczkyos, Plathios, Podturnyaios,
liquos.“Matth. Belius, Praefat. in Gram. Dolesch(„V Uhorsku sa domnievali nielen vzdelanci, ale aj veľmoži a šľachta z tých
stolíc, v ktorých panuje slovenská reč, že im prichodí starať sa a pestovať jazyk
slovensko-český. Medzi nich počítame Szunyoghovcov, Illésháziovcov, Thurzovcov,
Osztrosičovcov, Zayovcov; a zpomedzi zemanov: Szulyovskovcov, Szerdahelyovcov,
Révayovcov, Juštovcov, Ottlykovcov, Beniczkovcov, Plathyovcov, Podthurnyayovcov a
ostatných.“Matth. Belius) | Kollar_Narodnie-spievanky-2-Piesne-mestianske-a-panske.html.txt |
I. Úvod. Počiatky reformácie a protireformácieDoba renessance, ktorá na príklad v Itálii, vo Francii, atď. priniesla mocný nový impuls
vo vedách a v umení, keď zavítala na územie terajšieho Slovenska, znamenala už len úplný
morálny úpadok, lebo u nás uplatňovaly sa už len jej zlé, hriešne výhonky, ktoré inak
prináša sebou každá, i najväčšia doba. Že sa reformácia vedela zachytiť na Slovensku
živelnou rýchlosťou, že tomuto novému prúdu duchovnému nemohol nikto odolať, nesmieme
pripisovať iba rozšírenému u nás husitstvu, ako predzvestovateľovi a predchodcovi
reformácie, ani len častým stykom obchodným, menovite našich nemeckých miest s Nemeckom,
kolískou reformácie, ba ani len mnohým študentom našim, ktorí pilne a húfne navštevovali
nemecké univerzity, ani politickému položeniu krajiny, v ktorom sa našla po vpáde tureckom:
toto všetko iste napomáhalo reformáciu na Slovensku, ale nebolo jedinou príčinou jej
rozšírenia. Nový svetový názor reformačný mohol sa tak rýchle uplatniť u nás len mravnými i
hmotnými pomermi, vytvorenými renessančnou dobou.Panujúcim heslom tejto doby bolo heslo starozákonných rozkošníkov: „Vínem drahým a
mastmi naplňme se, a nechť nepomíjí nás líbý větřík; navíme sobě věnců z růžových pupenců,
prvě než usvadnou. Žádný z nás nebuď prázen rozpustilosti naší; všudy pozůstavme znamení
kratochvíle; nebo tenť jest oddíl náš, a takový los. Utiskněme chudého spravedlivého, vdovy
nešanujme, aniž se šedin sešlého starce ostýchejme; ale nechť jest síla naše pravidlem
spravedlnosti, poněvadž to, což nestatečného jest, za neužitečné se uznáva.“ (Moudr. 2, 7 —
11.) Rozkošníctvo, telesnosť vytvorila u nás doba renessance. Kto sa mal postaviť proti
tejto vlne? Cirkev? Áno, bolo by bývalo prvou a najhlavnejšou úlohou cirkvi, obrátiť
pozornosť svojich veriacich na svrchované, nebeské poklady, hľadať „království Božího a
spravedlnosti jeho“. Ale hlava cirkvi, pápež, zanietený a zachytený dobou renessance, býval
synom svojej doby. Rozkošníctvo slávilo orgie na pápežskom dvore a ztadiaľ šírilo sa, sťa
morová rana, po panovníckych domoch, po zemianskych kúriách, až po najposlednejšiu dedinskú
faru. Rozkošníctvo býva však drahé a vyžaduje mnoho peňazí; tak zahniezdilo sa do všetkých
stavov „milování peněz“. Celá duchovná činnosť vodcov a predákov národa vyrážala sa v
usilovnom hľadaní peňažitých zdrojov, z počiatku pod spôsobom zákona a práva, potom rôznym
šalbiarstvom, násilným prepadúvaním slabších, a vyvinulo sa cele sprosté zderstvo a
vydieračstvo. Vznikly lúpežné bandy, vedené často vysokými hodnostármi cirkevnými, a
poddaný ľud, vykorisťovaný so všetkých strán a bez opory, trel biedu a hynul.Tieto vnútorné príčiny pripravily Slovensko na prijatie reformácie. Reformné hnutie
nebolo len čisto náboženské, ale aj hospodárske a sociálné. Lepší a zachovalejší ľudia
chytili sa nových ideí celou vervou svojej duše, lebo predpokladali, že reformácia obnoví
celý myšlienkový svet, pozdvihne pravú zbožnosť, uvedie do života sociálnu spravodlivosť a
urovnoprávni človeka ako človeka v spoločnosti ľudskej.Ak 95 článkov Lutherových potrebovalo 14 dní, aby boly známe po celom Nemecku,
reformačné hnutie potrebovalo iba rok-dva, aby sa ujalo na území Slovenska. V Ľubici už r.
1520 prečítal katolícky kňaz Tomáš Preisner na kazateľni pri veľkom shromaždení veriacich
95 článkov Lutherových.[1]Ďalej spomínajú sa: Šimon Grynaeus, Vít Vinsheim, ako reformátori Budína.[2]V banských mestách mala reformácia prívržencov už r. 1521, veď 19. mája 1522
písal Bartolomej Frankofordínus Pannonius zo Štiavnice Jurajovi Bartol. de Eiskerovi do
Kremnice, že panovník vydržiava s ríšou shromaždenie v Norimberku, prítomným je tam
povolaný Luther náš, ktorému ráč byť Pán Ježiš láskavým, keďže je hlásateľom Jeho mena najstálejším.[3]V Banskej Bystrici už r. 1522 žiadal magistrát mesta evanjelického kazateľa, a
rychtár Valentín Schneider, naklonený reformácii, aj skutočne povolal Šimona Bernhardta z Tropavy.[4]Reformátorom Bardijova a celého okolia bol všeobecne známy, dobrú povesť majúci
žiak Lutherov: Leonard Stöckel. Vo Zvolene rozvinul prápor reformácie Juraj Lovčan, ktorý
dožil 95 rokov, v Trenčíne Blažej Madonius, v Liptove Andrej Jakobaei, v Orave Gašpar Kolárik[5]v Nitre Horák.Proti reformačnému hnutiu bola cirkev rímska bezmocná. Bránila si pozície svojským
spôsobom, ale nevedela si ich obrániť, lebo reformácia bola dejinnou nutnosťou, Božím
dielom. Nedivme sa, že sa cirkev rímska bránila a vystupovala rovnobežne s reformáciou na
vyničenie „kacírstva“. Na uhorskom tróne kráľovskom, keď sa vlna reformácie prevalila do
Uhier, sedel slabý a nezkúsený panovník Ludvik II., ktorý sa dal točiť rôznymi vetrami ako
trstina. Aby si vyzískal priazeň pápežovu, ktorý naplnil aj prázdnu pokladnicu štátnu darom
60.000 zl., že, vraj, na napomoženie bojov proti Turkom, — dovolil vyniesť LIII. zák.
článok z roku 1523, ktorý vyzýva kráľa, ako katolíckeho panovníka, aby všetkých luteránov a
ich ochrancov i prívržencov, ako verejných kacírov a nepriateľov Panny Márie, smrťou a
konfiškovaním majetkov potrestal.[6]— O dva roky, dňa 24. apríla 1525, vyniesly stavy krajinské všeobecne známy
zákon: „Lutherani comburantur“.[7]Hovorieva sa vo všeobecnosti, že tieto zákony zostaly len na papieri, lebo luteránom sa
ani vlas na hlave neskrivil; ale prví zvestovatelia a rozširovatelia Evanjelia kráčali
jednako len cestou krutého prenasledovania. Pôvodcom a inšpirátorom zákonov z r. 1523 a
1525 bol arcibiskup Ladislav Zalkan, ako to soznávajú jezuiti v spise „Archiepiscopi
compendio dati“, vydanom r. 1752: „Metropolita auctore, aliisque episcopis Hungariae in
Lutheri assectas feralem illam legem latam esse. Lutherani omnes de regno exstirpentur, et
ubicumque reperti fuerint, non solum per ecclesiasticas, sed etiam per seculares personas
libere capiantur et comburantur.“[8]Taký neľudský a krutý zákon sa ani nemohol zrodiť v hlave druhého človeka, ako
príslušníka vysokého kléru rímskeho, a Zalkan dal si na tom aj záležať, aby evanjelici boli
potrestaní. Že neplály hranice po Slovensku, to nemôžeme ďakovať vysokému kléru rímskemu.Keď sa štiavnický farár Konrád Cordatus a kremnický farár Ján Krezling opovážili vo
Zvolene hlásať nauky Lutherove, banskobystrický plebán Mikuláš obžaloval ich u arcibiskupa,
ktorý ich r. 1525 aj skutočne vsadil do žalára v Budíne; darmo sa Kremnica horlive
primlúvala za nich.[9]Počiatkom r. 1526 vzbúrili sa banskí robotníci, najmä v Banskej Bystrici.
Vyšetriť vzburu vyslal kráľ Ludvik II. palatína Štefana Verbőczyho, zarytého nepriateľa
reformácie, ktorý na svojom panstve dal upáliť 8 následovníkov Lutherových, a župana
Gašpara z Rašky. Vyšetrovanie, ktoré trvalo viac dní, zistilo, že sa baníci vzbúrili len
pre zadržanú mzdu, a jednako museli sa verejne prísahou zriecť luteránskeho kacírstva.[10]Zalkan arcibiskup ešte roku 1523 vyhnal z vlasti reformátorov: Grynaeusa a
Vinsheima.Za príkladom ostrihomského arcibiskupa pokračoval aj ostatný klérus rímsky. Spišský
prépošt Ján Horváth už r. 1524 vydal prísné nariadenie oproti luteránom vo Spiši.[11]Juraj Szakmáry[12]dal roku 1521 vo svojej diecéze vyhlásiť pápežskú bulu („In scena Domini“)
proti Lutherovi, ktorou pápež Lev X. preklial Luthera r. 1520, a rozkázal kňazom, aby proti
nekresťanským a nebezpečným novotám kázali a novotárov jemu oznamovali.Dôkazom toho, že zákony z rokov 1523 a 1525 nezostaly len na papieri, je i zpráva o
živote a dielach prvých reformátorov Spiša, Andreja Fischera a Jura Leudischera. Fischer[13]vyviňoval činnosť v Levoči; na zakročenie kléru rímskeho Ján Kacianer, hl.
kapitán Ferdinanda I., s vojenskou brannou mocou oboril sa na Levoču a hľadal Fischera,
ktorý sa pred presilou utiahnul do Smolníka, tam ho dňa 11. mája 1529 chytil a uväznil i s
celou rodinou Sebastian Saur a odovzdal Kacianerovi, ktorý ho poslal do vyhnanstva na
zemplínsky hrad Čičvu a Rehorovi Mildovi, rychtárovi levočskému, pohrozil, že ho dá upáliť,
ak neupustí od kacírstva. Fischer sa akýmsi spôsobom vysvobodil a zjavil sa znovu vo Spiši;
osadil sa na Švedliari, kde vyvinul požehnanú reformátorskú činnosť. Tu ho navštevovali
pilne aj levočskí mešťania, z ktorých Kacianer dvanástich uväznil. Krištof Perner, kapitán
spišského hradu, vybral sa s vojskom proti Fischerovi; Fischer ušiel do Gemera, ale
prívrženci jeho boli rad-radom lapaní a väznení. Fischer konal potom svoje reformačné
poslanie nielen v Gemeri, ale aj vo Zvolene. Zašiel i na Moravu, až ho konečne na Krásnej
Hôrke Fraňo Bebek shodil s hradu do priepasti okolo roku 1539.Juraj Leudischer[14], Levočan, dostal sa na kráľovský dvor v Krakove; nespokojný so svojím povolaním
odišiel do Olomouca na remeslo, potom navštevoval univerzitu Jagellovcov v Krakove a
pripravoval sa za kňaza. Roku 1522 vidíme ho už v Budíne, kde ho Henkel, Mariin dvorný
kazateľ, s ktorým ho isté rodinné sväzky viazaly, oboznámil s naukami Lutherovými. V Budíne
bol aj vysvätený za kňaza. Svoje účinkovanie — pravda, v duchu Lutherovom — započal na
Strážach ako kaplán, ale tak ho prenasledovali, že musel ujsť do Vratislavy; tu sa oženil,
vrátil sa r. 1529 ako obchodník do Levoče a hlásal pravdy evanjelia. Kacianer dal
Leudischera zlapať a bol by ho dal iste sťať, keby sa nebol prihováral za neho Sebestian
Henkel, levočský plebán. Vyslobodený, odišiel do Kežmarku a tam ešte smelšie hlásal
Lutherove nauky. Po páde Jána Zápoľského musel Leudischer utekať z Kežmarku. Osadil sa v
Toporciach a r. 1542 prešiel do Ľubice za kňaza. Ztadiaľ vyhnal ho Peter Kmytha, kapitán
lublovský, až konečne r. 1543 zakotvil v Spišských Mlynkoch. Tu ostre a bezohľadne
vystupoval proti nemu menovite senior Moller, ktorý ho v úradných listoch ani nemenuje
inak, ako „homo ille pestifer“. Roku 1547 prešiel za kňaza do Novej Vsi a všade, kam sa len
obrátil, neohrožene hlásal nové nauky a keď si aj znepriatelil všetkých spišských kňazov,
ktorí sa stále držali Ríma, jednako spolu s Fischerom boli prvými reformátormi Spiša.Katastrófa pri Moháči zastavila na čas prenasledovanie evanjelikov; veď pri tejto bitke
zomreli aj niektorí z vysokého kléru: arcibiskupi Ladislav Zalkan, ostrihomský, a Pavel
Tomory, kaločský, biskupi Fraňo Perény, váradinský, Filip Mornaeus, pätikostolský, Blažej
Paksy, rábsky, Fraňo Csaholy, čanádsky, Jur Palineus, bosňanský.[15]Za čas ani stolec arcibiskupský nebol obsadený, a majetky biskupov, pri Moháči
padlých, obsadili veľmoži, ktorí, aby si mohli podržať tieto majetky, priklonili sa k
reformačnému hnutiu. Uhorsko malo troch pánov: Turka, ktorý zabral dve tretiny krajiny;
Jána Zápoľského, slovenského zemäna, a Habsburského Ferdinanda I., ale reformácii sa
najlepšie darilo pod tureckým panstvom, lebo Turci sa nemiešali do viery svojich poddaných,
len keď riadne dostávali daň a sľúbené dávky.Horšie sa viedlo evanjelikom na území, Turkom neobsadenom. Strany Ferdinanda a
Zápoľského potrebovaly pomoc zvonku, aby si mohly udržať pozície, a túto pomoc mohlo im
poskytnúť iba pápežstvo, preto sa obe usilovaly vyzískať si priazeň pápežovu
prenasledovaním evanjelikov. Tejto priazne potreboval najmä Ján Zápoľský, ktorý na základe
zákona z r. 1525 dal upáliť ľubietovského farára Filipa Nikolaiho a rektora Gregoriho;
tamtoho na rynku vo Zvolene dňa 22. augusta 1527 a tohoto pod dobronivským zámčokom dňa 24.
augusta 1527.[16]No, ani Ferdinand nezaháľal, ale vydával nariadenia v duchu zákona: „Lutherani
comburantur“.Keď sa pomery krajinské koľko-toľko skonsolidovaly, obsadené boly aj uprázdnené
biskupské stolce, a započalo sa protihnutie reformačné s novou silou. Ostrihomským
arcibiskupom stal sa r. 1529 Pavel Varda[17], ktorý až do smrti, do r. 1553, stál na čele protireformácie. Už r. 1530
napomínal banské mestá a vystríhal ich pred „luteránskym morom“. Banskej Bystrici naložil,
aby mu v okovách poslala všetkých kňazov, luteránskym morom nakazených; Antona,
banskobystrického kňaza, aj pred súd postavil a uvrhnul do žalára, z ktorého ho sám
Ferdinand I. vysvobodil roku 1532. No, Varda nevládal zastaviť šírenie sa reformácie v
banských mestách ani svojimi synodami, ani svojimiobžalobami, ba ani
svojimivizitáciami a inkvizíciami(inquisitores heretice pravitatis).
Banské mestá vľúdne prijímaly inkvizítorov, pohostily ich, rôznymi darmi obsypaly, ale
nechcely odstúpiť od reformácie. Na návod Vardov nariadil Ferdinand I. Kremnici dňa 6.
októbra 1523, aby svojich obľúbených kňazov Achátiusa a Henzela vydala Vardovi. Kremnica
zoprela sa i kráľovskému rozkazu; veď bola veriteľom kráľovým. Roku 1537 vybral sa tedy
arcibiskup osobne do banských miest so skvelým sprievodom, v spoločnosti viac biskupov a za
poldruha mesiaca usiloval sa napraviť tvrdé lebky obyvateľov banských miest; no, všetko
darmo! Banské mestá zostaly verné Lutherovi i ďalej. K prísnejším zákrokom arcibiskup nemal
možnosti; najmä keď proti lúpežníckej bande, utvorenej Matejom Bašom, muránskym, a
Podmanickým, povážskobystrickým pánom, a ohrožujúcej svätokrížske arcibiskupské panstvo,
musel uzavrieť obrannú koalíciu i s kacírskymi banskými mestami. K tomu prišiel r. 1543 i
pád Ostrihoma; Varda sa presídlil do Trnavy a zronený nad ztratou svojich panství, dal
evanjelikom pokoj.[18]Ako arcibiskup, i ostatní biskupi vynasnažovali sa všemožne zahatiť reformáciu a obrániť
si pozície. Vacovský biskup Brodarič, kaločský a pozdejšie jágerský arcibiskup Fraňo
Frankopán vo svojich diocézach trápili evanjelikov. Posledného aj pápež Pavel III. vyznačil
za úspešnú rekatolizáciu, keď mu odpísal: „Tibi ob operam, quam pro sancta fide adversus
Lutheranos isthic exhibuisti, paterne sumus adfecti.“[19]Zaznačené máme, že aj predchodca Frankopánov, jágerský biskup Tomáš Zalaházi,
dal chytiť a uväzniť Mateja Dévayho, — maďarského Luthera —, prešovského kňaza Antona a
spišského kazateľa Bartolomeja.[20]Keď si Ferdinand I. ročitými 30.000 dukátmi zabezpečil mier s Turkom na päť rokov,
pomýšľal na úspešnejšiu rekatolizáciu Uhorska. Roku 1548 vyniesol snem V. zák. článok, dľa
ktorého náboženstvo má byť zpäťprivedené do predošlého stavu, kacírstva zrušené a všade
zničené, a preto nakladá sa vysokému kléru konať kanonickú vizitáciu po všetkých sboroch.
Keďže tento zákonný článok nespomína doslovne rímskokatolíkov, ani evanjelikov, mohol byť
vynesený aj pri účasti evanj. veľmožov, ako boli Thurzo, Zríny, Nádašdy, Forgách, Révay,
Balassa, atď. Obidve stránky snemové klamaly sa vzájomne, a jednako tento zákonný článok
bol príčinou ďalších krutých bojov a ďalšieho prenasledovania evanjelikov.Na Vardov arcibiskupský stolec dosadnul r. 1553 Mikuláš Oláh, ktorý na základe
spomenutého zákonného článku neprestajne vysielal vizitátorov do evanj. cirkví, hrozbami,
pokutami a násilím nútil menovite banské mestá, aby vyháňaly evanj. kňazov. Tak dňa 20.
februára 1560 naložil Banskej Bystrici, aby pozbavila fary kňazov Kincela a Aquidu. Keď ani
to nepomohlo, svolal do Trnavy na deň 24. apríla 1560 synodu, premenil ju na súd, ktorý
vyobcoval z cirkvi Cubiculária, Senensisa, Bernharda a Abraháma, štiavnických kňazov, a
nariadil mestu, aby ich majetky zhabalo a oddalo arcibiskupovi. Z Kremnice boli vyhnaní v
tom čase kňazi Windeck, Ratkovský a Urban, a Banskú Bystricu museli opustiť Ján Kinzel a
Martin Aquila.[21]— Úspešnejšie rekatolizovať krajinu priviedol Oláh jezuítov a osadil ich v
Kláštore pod Znievom, dvoch z nich, Seydla a Zimmera, vyslal do banských miest, aby svoju
úlohu zdarne vykonali. No, banské mestá, menovite Štiavnica a Kremnica, vôbec ani neprijaly
jezuitov a nepripustily ich na kazateľňu.[22]Po Oláhovi stal sa arcibiskupom Verančič, ktorý svolal r. 1571 synodu do Trnavy a
povolal na ňu všetkých evanj. kňazov. Keď sa nedostanovili, nechal tak celú započatú vec.
No, tým väčšmi oboril sa na evanjelikov jeho nástupca, vikár Mikuláš Telegdy, ktorý si
zaumienil úplne vykynožiť kacírstvo luteránske. Predovšetkým vydal prísny rozkaz, že všetci
kacírski kňazi sú pozbavení fár. Roku 1574 vyprostredkoval si u cisára rozkaz na župu
turčiansku, aby vyhnala z fár kňazov, ktorí neboli vysvätení rím. kat. biskupom. Župa
prostredníctvom Ladislava Révaya, Andreja Jušta a Vavrinca Zátureckého obrátila sa o pomoc
na banské mestá. — Tielesch, kremnický notár, dôverník Maximilianov, podopieral prosbu
Turčanov a cisár i sľúbil, že pohrozí Telegdymu, ale že s hrozbou obmeškával, využil
arcibiskup času a trnavským cirkevným súdom dal posúdiť všetkých turčianskych, liptovských,
oravských a trenčianskych evanjelických kňazov.[23]Mikuláš Telegdy ťažko niesol, že v jeho sídle, v Trnave, sa Evanjelium utešene rozmáha a
šíri, preto ustavične nabádal cisára Maximiliana, aby mu dal poverenie odstrániť trnavského
kňaza Demetera Siboltyho, ku ktorému sa, vraj, hrnie celá Trnava, a čo nevidieť, nebude v
Trnave katolíka. Cisár nedával Telegdymu takého poverenia, ale Telegdy ani nedbal na to a
vlastnoručne vyhnal kňaza z fary a násilným spôsobom zaujal chrám pre katolícku bohoslužbu.[24]Banské mestá vo vlastnom záujme utvorily „banskú jednotu“ a všetky kroky, ktoré
podujímaly v hmotných otázkach, ale aj vo veciach čisto náboženských, konaly svorne a
jednotne, navzájom sa uvedomovaly o všetkých úmysloch a zámeroch kat. kléru. Že evanjelici
v týchto časoch mnoho trpeli, najlepšie dokazuje list, ktorý poslala Kremnica Štiavnici dňa
12. mája 1575. Medzi iným stojí v ňom: „Nemôžeme Vám zamlčať, že pápeženci v celom našom
okolí úsilne kladú nástrahy kňazstvu, niektorých kňazov dávajú do kliatby verejne s
kazateľníc, pri vyhášaní a shadzovaní sviec, niektorých úkladne polapali a preč odviedli. A
našim kňazom v mestách sa tiež veľmi hrozí, najmä preto, že teraz pán miestodržiteľ, spolu
s inými biskupmi a prelátmi, tadeto tiahnu do Prešova vydržiavať krajinský súd. Preto veľmi
treba pozorovať na našich kazateľov a oznámiť im, aby sa mali na pozore a neprechádzali sa
veľa sem a tam, aby nevyšli na posmech, ináče aby žili stále a pevne v svornosti ohľadom
učenia a obradov.“[25]Konečne r. 1597 zaplnil kráľ Rudolf II. arcibiskupský stolec, povýšiac naň Jána
Kutassyho, ktorého poveril reformáciou celého Uhorska. No, Kutassy nebol človekom výbojným
a násilníckym, a tak až do r. 1601 mali evanjelici pokoj.[26]Administrátorom ostrihomského arcibiskupstva stal sa Martin Pethe, arcibiskup
kaločský, zúrivec a ukrutník, akých historia zná málo. Bol veľmi vzdelaným človekom,
nevyrovnane vedel nahovárať, v hádkach a debatách bol nedostižiteľný a preto aj veľmi
vzácny v kráľovskom dvore Rudolfa II. na Hradčanoch; vedel sklátiť vo viere Krištófa a
Alexia Turzu ešte r. 1604, a i sám pozdejší arcibiskup Pázmáň doznáva, že na rekatolizovaní
zemských pánov má Pethe lví podiel.[27]Proti evanjelikom vynútil prísné zákony a nariadenia i od Rudolfa i od Žigmunda III.,
poľského kráľa, a potom v sprievode tininského biskupa a jezuitov Labeho, Lednického a Zanitiusa[28]prišiel do čisto evanjelického Spiša. Dňa 15. septembra 1604 prišiel do Spiš.
Podhradia, ale obyvateľstvo so zbraňou v ruke zahnalo od chrámu nepovolaných hostí; podobne
pochodil dňa 2. októbra v Spiš. Vlachách a dňa 8. októbra v Levoči. Najmä na Levoči mu
veľmi záležalo, aby ju dostal zpäť do cirkvi samospasiteľnej; i sa dlhší čas bavil tam,
nedbajúc ani na hroziace mu nebezpečenstvo; rozhorčenosť vystúpila už na najvyšší stupeň,
keď blížiace sa vojsko Bocskayho primälo Petheho zutekať z Levoče. Xylander, ev. farár v
Spiš. Podhradí, zvečnil vo veršoch tento útek Petheov takto:Martinalia Pethejana
Ansere Scepusio Pethe dum pinguescere vellet,
Ansere privatur nescius ipse suo.
Martinus Pethe rűmbt sich dessen,
dass er bei uns wollt Mertenssganss essen,
Aber als er nach derselben tracht,
Hatt er sich vmb die seinig bracht.[29]V septembri r. 1604 šlo viac kňazov s Pethem cez Prievidzu do Košíc založiť kapitulu.
Ako ju zakladali, o tom nám vieryhodnú zprávu podáva list, ktorý dňa 25. septembra poslala
rada mesta Levoče Kremnici: „Čo sa týka reformácie, alebo v pravde deformácie, v meste
Košiciach už započatej odobratím ich kostolov a zrušením verejných kresťanských
náboženských výkonov, nechcela sa protivná stránka týmto posiaľ nielen uspokojiť, ale sa
pomocou pána gener. kapitána, najvyššieho veliteľa v týchto stranách, podujala i na niečo
vyššieho, alebo na viac, ako bolo Jeho Jasnosťou rozkázané, keďže spomenutému mestu
Košiciam, že nechcelo chodiť na ich obrady a služby Božie, všetky jeho dediny silou a mocou
zaujala a stiahla, obilný desiatok pod zátvor dala, mlyny odňala a také nekalé a bezprávne
násilnosti na nich páchala, že pred dakoľko dňami svojich vyslancov so žalobou na také
násilie ku Jeho Kniežacej Výsosti, arcikniežaťu Matejovi, vystrojili. Čo toto bude mať za
následok, o tom nás čas poučí.[30]Do protireformačného hnutia zaniesol tedy Pethe nový spôsob: hmotne potrestať obec
evanjelickú a odňatím majetkov prinútiť ju vrátiť sa do cirkvi samospasiteľnej. — I tento
nový, inak úspešný spôsob minul sa cieľa. Bočkayho povstanie a potom mier viedenský z r.
1606 a jeho podmienky, r. 1608 vnesené do zákonníka krajinského, zahatily Pethemu a jemu
podobným cirkevným hodnostárom ďalšie prenasledovanie.Na protireformačnom diele zúčastnil sa výdatne panujúci dom Habsburgov nielen zákonnými
článkami, ale aj svojím žoldnierskym vojskom, ktoré bolo stále naklonené katol. cirkvi. —
Keď Rudolf II. vydal dňa 11. novembra 1603[31]Košiciam rozkaz, aby svoj veľký chrám odovzdaly katolíkom, a celá mestská rada
aby pilne navštevovala katolícke bohoslužby, tento rozkaz kráľovský išiel vyplniť Ján Jakub
Barbiano, gróf Belgiojoso, predtým quardián rádu kartauzenského v Ríme a od r. 1602 veliteľ
cisárskeho vojska v Košiciach, a svoje poslanie vyplnil skvele, nad očakávanie. Nielen
veľký chrám odňal evanjelikom, ako mu bolo naložené, ale všetky chrámy košické, kňazov
pozatváral a všetky dôchodky mesta oddal jezuitom. Aj na okolí Košíc riadily jeho vojská,
kňazov lapaly a vyháňaly z fár; ba chytily ešte aj Dionýsa Bánfyho, ktorého pustily na
slobodu, len keď zaplatil 14.000 dolárov.Po viedenskom mieri na návod Fraňa Forgácha, ostrihomského arcibiskupa (1607 — 1615),
zmenila cirkev rímska svoju taktiku. Keď v boji duchovnom nemala nijakých úspechov, hodila
sa na mrtvú hmotu, ktorou chcela a mala ubiť reformačné hnutie. Forgách vymohol na cisárovi
rozkaz, že evanjelických veliteľov posádok na pohraničných hradoch a miestach, ako
rebelantov, treba zameniť katolíkmi; na kráľovských majetkochneztrpelievanjelika, a konečne kráľovským rozkazom zo dňa 28. jan. 1613[32]dostal Forgách poverenie vizitovať cirkve. Pravda, palatín Thurzo ohradil sa
proti vizitácii, veď evanj. sbory boly už žilinskou synodou v superintendencie sriadené,
ale vysoký klérus jednako mnoho bied zapríčinil evanjelikom týmto rozkazom cisárskym.Kráľ Matej II. svolal snem do Bratislavy na r. 1619; snem sa rozišiel síce bezvýsledne,
ale na vtedajšie pomery jednako veľmi dobre poukazuje zpráva, ktorú podal o tomto snemovaní
kremnický podnotár Joachim Stubenvoll. — Zo zprávy vidieť, že kráľ Matej II. žiadal od
snemu pomoc a vojsko proti vzbúreným Čechom. Katolícke stavy boly hotové vyplniť túto
žiadosť, ale evanjelici sa zopreli proti tomu celou váhou a silou, že Uhorsko s Českom sú v
stálom spojení, a tak že proti nim nebudú a nemôžu bojovať. V náboženských veciach žiadali
evanjelici, aby sa sloboda náboženská rozšírila aj na poddaný ľud. Katolícka strana však
tvrdila, že poddaným nemožno priznať práv, ako veľmožom, poddaní že sa musia priznávať ku
náboženstvu, ku ktorému patria ich zemepáni. Darmo sa zpierali proti tomu evanjelici, a
dôvodili, že zemskí páni rozhodujú iba nad majetkom a nad životom poddaných, ale nad dušou
a nad jej blahom, i keď ide o poddaného, je jediným vladárom sám Hospodin. V tom povstal na
sneme taký hluk, že sa snem musel bezvýsledne rozísť.[33]Na tomto sneme bolo prvý raz prizvukované nekresťanské heslo: „Cujus regio,
ejus religio“, ktoré vlastne zničilo cirkev evanjelickú.Roku 1616 dostal sa na stolec arcibiskupský Peter Pázmáň. Aby sa heslo: „Cujus regio,
ejus religio“ uplatňovalo k dobru cirkvi rímskej, všetkým úsilím sa vrhnul na evanj.
zemských pánov, zaistiť takto proti evanjelikom nielen klérus, nielen cisársku moc, ale aj
zemepanskú pomoc, lebo len tak videl víťaziť Rím nad reformáciou. Peter Pázmáň narodil sa
r. 1570 vo V. Varadíne z evanj. rodičov a menoval sa pôvodne Vrlla.[34]Z počiatku navštevoval evanj. školy; potom ho zachytili dvaja jezuiti, a v 13.
roku života vstúpil do cirkvi rímskej a stál pod ochranou jezuitov. Títo vychovali z neho
janičiara, ktorý si svojimi literárnymi prácami, kázňami nadobudnul veľmi dobré meno v
cirkvi. Preto aj stále postupoval v hodnostiach, až dosadnul na stolec arcibiskupský. Aj sa
mu mala cirkev rímska za čo odvďačiť! Svojím hladkým a úlisným spôsobom, pri hojnej pomoci
cisárskeho dvora, ktorý neskrblil hojnými odmenami majetkovými, podarilo sa mu zvábiť do
ovčínca rímskeho skoro celú uhorskú šľachtu, ktorá pre hmotné výhody stala sa ešte
ukrutnejšou nepriateľkyňou evanjelikov, ako sám cisár a klérus rímsky spolu.Z uhorskej šľachty, Pázmáňom získanej, spomenieme palatina Žigmunda Forgácha a jeho
manželku Katarínu Pálffyovú, ktorí páchali ukrutnosti na panstvách svojich oproti cirkvi
evanjelickej. Vedení zásadou: „Cujus regio, ejus religio“, netrpeli evanjelických poddaných
na svojich rozsiahlych latifundiách. Prievidzu, Diviaky a celé šíre okolie Nitry násilne rekatolizovali.[35]Podobne si počínal Juraj Zríny, ktorý už r. 1627 odnímal evanjelikom chrámy v
zalanskej stolici;[36]Krištof Bánfi, ktorého predkovia rozšírili evanjelickú cirkev a chránili ju
mocne na celom južnom Považí trenčianskom, r. 1624 konfiškoval chrámy i majetky cirkvi evanj.[37]Ján Drugeth de Homonna, sotvy sa r. 1638 vrátil domov zo snemu prešporského,
dal svojimi hajdúchmi na stolčeku vynieť a vyložiť z fary Mikuláša Martiniho,
povážsko-novemestského farára.[38]Fraňo Révay, syn spomínaného obráncu turčianskych evanjelikov, oboril sa na
Turiec, vyhnal evanj. kňazov z Turč. Sv. Martina, z Mošoviec, z Blatnice a z Turian, a len
oproti Grossmanovi, mošovskému kňazovi a seniorovi bol taký blahosklonný, že mu dovolil
vziať si sebou aj súkromný majetok, ale jeho štyri knihy, v chráme zatvorené, mu nechcel
vydať a na faru mošovskú poslal pátra Martina. No, Mošovčania sa akosi zbavili pátra a
vyvolili si zas evanj. kňaza, ale Révay ho neztrpel; 17. novembra 1645 poslal v noci sluhov
a dal celú rodinu farársku vyhádzať z fary. Révaymu bol na pomoci ostrihomský kanovník
Matej Tarnóczy, ktorý vkradnul sa tajne do chrámu Sv. Michala, popísal v ňom všetky
cennosti a chrám zaujal.[39]A čo hovoriť o výčinoch grófa Ladislava Csákyho, ktorý vlastneevanj. ľud
spišskýnásilne vohnal do lona cirkvi kat.? Csáky to bol, ktorý dňa 3.
októbra 1654, keď šiel pohrebný sprievod ulicami bratislavskými s mrtvolou farára Jána Jura
Heuchelína, radostne oznamoval svojej spoločnosti: „Pozrite len, akú pečienku tu nesú čertovi!“[40]A Fraňo Nádašdy, syn horlivého, obetivého a za cirkev evanj. veľmi zaujatého
otca, k vôli žene stal sa katolíkom a odňal na svojich panstvách vyše 40 evanjelických chrámov.[41]V Honte zúril Štefan Koháry.[42]Keď cirkev evanj. bola takto pozbavená svojich patrónov a vydaná na pospas svevoli
mocných sveta tohoto, dosadnul na trón Leopold I., odchovanec jezuitov, a arcibiskupom stal
sa slovenský renegát Szelepcsényi, recte Pohronc zo Slepčian, a bolo vydané heslo: zničiť
cirkev evanjelickú. Začiatkom XVII. storočia mala evanj. cirkev vyše 2000 sborov;[43]na príklad v Honte mali sme 52, v Liptove 24, v Nitre 75, v Novohrade 48, v
Orave 15, v Bratislavskej 68; na Spiši 85, Šariš bol temer celý evanjelický, len v Šebeši,
v Zborove a na Kuríme boly katolícke sbory, evanjelických bolo 80, v Tekove 42, v Trenčíne
58, v Turci 19, v Zemplíne 60 a vo Zvolenskej 28 sborov. Aký duchovný život by sa bol
rozprúdil na Slovensku, nech sa tieto sbory po dnes vyviňujú v pokoji! Aké by bolo bývalo
naše milé Slovensko, nebyť desaťročného prenasledovania! Krutá vláda Leopoldova vyvolala
Vesselényovské povstanie, z ktorého Szelepcsényi obvinil evanj. cirkev, jej kňazov a
učiteľov, a pod zámienkou vlastizrady a vzbury sriadil náhlé súdy: jedon v Prešporku, kam
na tri vrhy povolal Szelepcsényi evanj. kňazov, a druhý v Spišskom Podhradí, tak zvané
iudicium compositum, na čele s biskupom Bársonyom.[44]Szelepcsényi, spolu s Bársonyom, dobre vedeli, že za kňazov, nimi odsúdených, bude sa
mocne primlúvať evanj. cudzina, a politická konštelácia europská že by mohla prinútiť krála
Leopolda zrušiť výroky náhlych súdov. Že by sa to nestalo, bolo treba dať celej veci
politického náteru. Zemskí páni a cisárske vojsko dali sa úplne do služieb týchto nehodných
pastierov a jezuitov. Vznietili vzburu v Senici, kde rozhorčený ľud demoloval[45]katolícku káplnku dňa 14. júla 1672[46], násilným spôsobom chceli odňať chrám evanjelickej Turej Lúke, pri čom bol Ján
Bársony, protonotár, zavraždený a biskup Jur Bársony ukrutne zbitý; Myjavu pobúrili
poslaním kat. plebána; Joachima Kalinku, superintendenta, zostudili Drábikom, ktorého
popravili v Bratislave dňa 15. júla 1671;[47]Dániela Klescha, farára v Sp. Vlachách, prepadli v noci pandúri Csákyho, zbili
ho, zavliekli do Košíc a uvrhli do žalára; preto sa vzbúril celý Spiš;[48]Štiavničania boli nútení násilím si brániť chrámy, a najmä, keď banského
úradníka Kocha, ktorý volal evanjelikov do zbroja, dňa 12. augusta 1669 vo Vyhniach lapili
a spolu i s 30 mešťanmi uvrhli do väzenia na zámku Revište,[49]zachvátil požiar nepokojov aj banské mestá; to všetko boly premyslene
nastrojené osídla pre evanj. farárov a učiteľov, ktorých robili zodpovednými za všetky
tieto vzbury. Pri násilnom odnímaní chrámov dali rychtárom, tedy jednoduchým, čítať a písať
ťažko znajúcim ľuďom podpísať takéto osvedčenia: „My, rychtár, prísažní a celá obec dediny
X. Y., potvrdzujeme a vyznávame týmto pred každým človekom obzvláštne, kde je potrebným, že
keď sa Jeho cisárska Jasnosť, náš najmilostivejší Pán, odhodlal a rozkázal luteránskych
kazateľov odstrániť a ku kostolu patriacich osem kľúčov oddať katolíkom: keď tedy my z
osvietenia Ducha Svätého katolícku rímsku vieru ku spaseniu duší našich dobrovoľne sme
prijali, sľubujeme mocou tohoto podpísaného reversu, že predovšetkým zostaneme vernými
poddanými najvyššie spomenutej Jeho Jasnosti a chceme najpovinnejšiu poslušnosť pod ztratou
tela i života, imania i majetku každého času zachovať, zaväzujeme sa rovným spôsobom
spomenutých luteránskych kazateľov ďalej nepodporovať, ani tajne a tým menej zjavne
neudržiavať, a v našej dedine nijakého miesta nedať takému, najväčšej pokuty hodnému,
zakázanému kacírskemu náboženskému výkonu. Po tretie: chceme nášmu pánu predstavenému
duchovnému správcovi, alebo farárovi dľa abecedného soznamu doručiť všetok chrámový poklad
a ornát, všetko, čo patrí ku Božiemu domu. Po štvrté: keďže spomenutý farár práve tak
potrebuje každodennú živnosť, ako všetci iní, osvedčujeme sa týmto a prisľubujeme, že mu má
byť dávané právo také isté, ako prv kazateľom, alebo čo sme slúžili, nech má názov, aký
chce, že mu chceme v pravý čas dodávať, slúžiť alebo platiť všetko verne a bez újmy. Na
potvrdenie tohoto sme sa vlastnoručne podpísali a našou obecnou pečaťou potvrdili.“[50]Takto sa stalo vo Vyhniach a aj inde. Že tieto osvedčenia boly vynútené od
nevedomých ľudí, najlepšie dokazujú časté žaloby katol. pátrov, ktoré predostierali na
mestské magistráty alebo na zemianske súdne stolice.Keď si Szelepcsényi takýmto spôsobom zabezpečil so všetkých možných strán slobodnú ruku
a zaopatril si zdánlivé dôvody, doklady, ktorými mohol obhájiť svoje rozsudky pred
neinformovanou cudzinou, započal dielo, ktorým mala byť zničená evanjelická cirkev v
Uhorsku. Szelepcsényi na tri razy rozvrhnul svoje Herostratesovské dielo. Predovšetkým na
26. mája 1672[51]predvolal do Trnavy prvého farára bratislavského Dávida Titiusa a 24 mešťanov.
Za dvadsať týždňov boli mučení a väznení. Mešťania si draho vykúpili slobodu; na príklad
Krištóf Burgstaller za 25.000 zl., kňaz bol vyhnaný z vlasti, a dňa 18. júla 1672 padly v
obeť krvelačnému biskupovi Kollonicsovi obidva chrámy bratislavské i dobropovestné školy.Na deň 5. septembra r. 1673 predvolali pred náhly súd prešporský 34 kňazov a učiteľov,
zväčša z banských miest, a troch superintendentov: Joachima Kalinku, Martina Tarnóczyho a
Štefana Feketeho. V terajšom primacionálnom paláci zasedal krvavý súd. Predsedom súdu bol
arcibiskup ostrihomský Juraj Szelepcsényi; prísediacimi sudcami z duchovného stavu: Juraj
Kollonics, predseda uhorskej komory a biskup viedensko-novomestský; Štefan Klobusiczky,
biskup pätikostolský; Peter Korompay, biskup a opát sv. Petra a Pavla de Kach; Štefan
Balogh, kapitulník z Trnavy; Ján Lapsánszky, tajomník; zo svetského stavu: Adam Forgách,
kur. sudca; Juraj Illésházy, prísediaci kráľ. tabule; Štefan Széchy, strážca koruny; Ján
Majthényi, personál; Valentin Balassa, Valentín Szente, miestodržiteľ; Štefan Morócz,
námestok kur. sudcu; Pavel Mednyánszky, protonotár; Pavel Orbán, protonotár; Fraňo Nagy,
Juraj Tersztyánszky a verejný žalobník Majláth.[52]Keď sa týmto „kresťanským“ sudcom vydarila práca nad očakávanie, a mnohé evanjelické
sbory staly sa korisťou jezuitov, všetky majetky cirkevno-školské prešly do rúk násilníkov,
— aby bol i posledný klin vrazený do zhotovenej rakvi pre cirkev evanjelickú, sostavil
Szelepcsényi ešte jedon nový súd a na 5. marca 1674 predvolal všetkých ostatných
protestantských kňazov, učiteľov, ba aj študentov. Predvolaných bolo podľa jedných zpráv
193 luteránskych a 57 kalvínskych, dľa iných zpráv okolo 400 kňazov. Členmi tohoto
posledného súdu boli — okrem menovaných z predošlého súdu —: Tomáš Pálfy, nitriansky
biskup; Štefan Szenn, vesprímsky biskup; Melchior Kerekessy, mošoňský podžupan; Michal
Vally, notár ostrihomskej kapituly; Juraj Töeröek, prísediaci kráľ. tabuly; Mikuláš Pálffy,
strážca koruny; Ján Anton Pálffy, Juraj Erdődy, Andrej Poszti, protonotár. Verejným
žalobníkom bol zasa Mikuláš Majláth.[53]Uhorský kráľ Žigmund bol založil poľskému kráľovi 13 spišských miest, ktoré spravovali
starostovia, poľskou vládou menovaní. Za časov Szelepcsényiho takýmto starostom bol
Ľubomirský, ktorý, odvolávajúc sa na svrchovanú moc Poľska, nedovolil evanj. kňazom
dostanoviť sa pred súd prešporský. Toto zakročenie starostovo malo za následok, že sa
evanj. kňazstvo spišské utiahlo na toto, Poľsku založené územie a vyhlo utrpeniam. Ale
biskup Bársony vykonal u Ľubomirského, že bol ochotný sriadiť súd, ktorého členmi by boli
zástupcovia Leopoldovi a zástupcovia poľského kráľa. Na 14. marca 1674 povolal predseda
tohoto miešaného súdu, biskup Bársony, do Spiš. Podhradia 13 farárov a 10 kaplánov,
účinkujúcich v 13 spišských mestách, ďalej 18 kňazov, ktorí sa na tomto území osadili ako vyhnanci.[54]Súdy tieto pozbavily sbory farárov a učiteľov; žoldnieri cisárski, pri výdatnej pomoci
zemských pánov, osádzali plebánov a násilným spôsobom hnali nevoľný ľud do jarma rímskeho.
Kvetúce a mnohosľubné sbory naše zahynuly na čisto, ako Prievidza, Bojna, Čachtice,
Diviaky, Hlohovec v Nitre; Bzovik, Sv. Antol v Honte; Iľava, Bánovce, Čadca, do nedávna
Žilina v Trenčiansku; Trstená a celá vyšná Orava; nižný Liptov, temer celý Žitný ostrov,
atď.Súdy tieto na trojaký spôsob odsudzovaly docitovanych vodcov evanj. cirkvi: alebo sa
zriekli úradov a v inom povolaní mohli biediť doma, vo vlasti; alebo sa museli vysťahovať z
vlasti a dlhé roky žiť na chlebe milosrdných cudzincov, alebo po ťažkom žalárovaní boli
odpredaní na galeje za otrokov. Krátke životopisy a priebehy životné týchto našich
martýrov, posbierané a dľa seniorátov upravené nech povzbudzujú nás, potomkov, nasledovať
ich viery a horlivosti, vernosti a nepoddajnosti. Nech náš slovenský ľud evanjelický vidí,
koľkí svedkovia Evanjelia trpeli za vieru a za slobodu svedomia, a nech ho táto rozpomienka
upevní vo viere, bližšie privedie ku Kristu a mučenícku cirkev evanjelickú urobí mu ešte
obľúbenejšou, nadovšetko milou a drahou. Cirkev, ktorá má toľko a takých mučeníkov v jednom
desaťročí, je hodná našej úcty, lásky a vernosti, je hodná najväčších obetí![1]Bruckner: „A reformáció és ellenreformáció története a Szepességen“, I. 54.[2]Paulíny: Dejepis superintendencie nitrianskej, I. 12.[3]Pavel Križko: „Dejiny bansko-mestského seniorátu.“ Rp. 1901, 2.[4]Ján Slávik: „Dejiny zvolenského evan. seniorátu“, 8.[5]Dr. Zsilinszky Mihály: A magyarhoni protestáns egyház története, 59.[6]Ibid. 43.[7]„Luteránov treba spáliť.“ Ibid. 44.[8]J. L. Holuby „Materiale“, Rp. II. 615.[9]P. Križko: cit. d. 2.[10]Ibid. 3.[11]Dr. Bruckner cit. dielo I. 61.[12]Zsilinszký c. d. 41.[13]Bruchner: c. d. 62 — 66.[14]Ibid. 67.[15]Paulíny „Dejepis“ I. 13.[16]Ján Slávik c. d. 15.[17]P. Križko c. d. 5.[18]Ibid. 5 — 10.[19]Zsilinszky c. d. 69.[20]Ibid. 69.[21]P. Križko c. d. 64.[22]Ibid. 73.[23]Ibid. 97.[24]Ján Jiří Schmidt: „Historia cirkve ev.“, 16.[25]Pavel Križko c. d. 98.[26]Ibid. 131.[27]Bruckner c. d. I. 186.[28]Ibid. 189.[29]Ibid. 199.[30]Kremnický mest. archív. Osnovná kniha II. 19. I. 42.[31]Schmidt c. d. 17.[32]P. Križko c. d. 188.[33]Ibid. 209.[34]Slávik c. d. 42.[35]Pauliny c. d. IV. 199.[36]Holuby c. d. 618.[37]Holuby: „Beckov“ rp. z r. 1891.[38]Pauliny c. d. IV. 36.[39]P. Križko: c. d. 234 — 236.[40]Schmidt c. d. 104.[41]J. Drobný, c. d. 12.[42]Schmidt, c. I, 208.[43]Holuby, c. d. 170.[44]Dr. Bruckner: c. d. 343.[45]J. Drobný c. d. 14.[46]J. Drobný: Daniel Krman st. a jeho doba, 21.[47]J. Drobný: „Galejní otroci“, 19.[48]Dr. Bruckner c. d. 332.[49]P. Križko c. d. 296.[50]Ibid. 315.[51]J. Drobný Prešporský súd str. 17.[52]Ibid. Str. 20 — 21.[53]V. Hornyánszky: „Beiträge“, str. 63.[54]Bruckner c. d., str. 343. | Drobny_Martyri.html.txt |
Dejiny banských miest v čase povstania Františka Rákóczyho II. (1703 — 1711)[1]Boj, ktorý vypovedal viedenskej absolutistickej vláde a jej orgánom František Rákóczy II.,
priniesol aspoň na niekoľko rokov významné uľahčenie mestu Kremnici a ostatným šiestim banským
mestám, ktoré koncom predošlého obdobia silne utláčali a obmedzovali reštauračné komisie,
vysielané každoročne bratislavskou uhorskou dvorskou komorou.Keď sa Rákóczymu s pomocou kapitána Lehemanna, strážcu jeho väzenia vo Viedenskom Novom
Meste, podarilo 7. novembra 1701 dostať na slobodu,[2]našiel celú krajinu priaznivo naklonenú svojim zámerom a pripravenú. Železná päsť
cudzincov totiž v tom čase veľmi ťažko doliehala predovšetkým na kráľovské mestá, ktoré síce
mali od stáročí titul „slobodné“, v skutočnosti boli však ťažko podrobené. Rovnako ju
pociťovala aj početná šľachta vlastniaca určitý počet obyvateľov a mnohé privilégiá. Cítili ju
ďalej aj oveľa silnejšie župy, ktoré práve aktuálnou požiadavkou „pravej viery“, rozšírením
katolíckej cirkvi a prenasledovaním prívržencov iných vierovyznaní poskytli mocipánom celkom
prijateľnú zámienku k ešte väčšiemu rozšíreniu ich moci. Okrem toho im umožnili sledovať ich
egoistické záujmy ako aj zahaliť činnosť, odporujúcu platným, zo snemu na snem obnovovaným,
prípadne povoľovaným zákonom. Nielen sama vláda, ale aj jej nižšie orgány boli úplní despoti,
u ktorých skoro všade platilo násilie miesto práva a ktorí až do krvi vyciciavali ľud silne
postihnutý vojnou s Turkami ukončenou v poslednom desaťročí, zaťažený vysokými poplatkami a na
vtedajšie pomery ohromnými vojnovými daňami. Morálne a materiálne zničení žalovali sa ľudia
každého stavu a každého náboženstva a nadávali na nezaslúžený osud, ktorý im hrozil úplnou
záhubou.Za takýchto podmienok rozvinul Rákóczy zástavy a siahol po meči, aby pomstil príkorie,
ktoré jeho vlasť už dlhé roky musela trpieť, aby znovu vybojoval Uhorsku takmer pochovanú slobodu[3]a aby mu pomohol k niekdajšiemu blahobytu. Hneď pri svojom vystúpení získal
početných prívržencov, ktorí jednak oduševnení takým istým prianím, jednak nahnevaní na
doterajších mocipánov, jednak aj dúfajúci, že si zaistia lepšiu existenciu, zhromaždili sa pod
jeho zástavami. Pravdaže, našli sa medzi nimi aj mnohí takí, ktorí túžili len po lúpežiach a
nastalé nepokoje využili na rozličné násilenstvá a plienenie. Táto okolnosť spočiatku ťažko
poškodzovala podujatia Rákóczyho, pretože všetci poriadkumilovní ľudia, najmä však mestá, sa s
odporom odvracali od takýchto vyvrheľov ľudského pokolenia, tiahnúcich okolím v celých
tlupách, a merali všetkých prívržencov povstania rovnakou mierou.[4]Neskoršie sa vec, pravdaže, vyjasnila a Rákóczy našiel v mestách veľmi verných a
spoľahlivých spojencov.Príchod Rákóczyho vojskaLen čo sa v Uhorsku rozšírila zpráva o povstaní Rákóczyho proti cisárovi a jeho vláde, už
sa starali niekoľkí verní cisárovi, najmä komorskí úradníci, ktorí boli sem dosadení z cudzích
krajín, aby odvrátili hroziace nebezpečenstvo. Za týmto účelom organizovali v banských mestách
meštiansku milíciu.V Kremnici ju utvorili už 6. septembra 1703 a jej veliteľom sa stal Ján von Schmiedegg.
Všetci mešťania boli ozbrojení a dostali rozkaz, aby veliteľa v každej núdzi, v prípade útoku
vo dne i v noci poslúchali a aby mu prísahou k panovníkovi prisľúbili vernosť a poslušnosť. V
tej veci hlavný komorský gróf nedávno písal z Viedne, že „milícia čoskoro príde a toto zlo odstráni“.[5]Mesto Kremnica dalo zároveň opraviť padacie mosty pri bránach, zamurovať brány a
strážiť všetky cesty do vnútorného mesta. Ešte skôr ako v Kremnici dostalo aj obyvateľstvo
Banskej Štiavnice potrebné zbrane a meštianstvo bolo podriadené rozkazom Hellenbacha, baníci
však rozkazom banského majstra.[6]Stredoslovenské banské mestá dostali potrebné pokyny na odvrátenie hroziaceho
nebezpečenstva, totiž oných viac alebo menej ozbrojených bánd, ktoré rabujúc a drancujúc stále
rástli a o skutkoch ktorých informovali mestá začiatkom júla komorskí úradníci.[7]Okrem komorských úradníkov bedlivo sledovala všetky kroky obyvateľov banských miest aj
časť katolíckeho duchovenstva; určite sa obávala, že sa obyvatelia týchto miest postavia za
Rákóczyho a jeho vec. Obava bola vtedy ešte predčasná, pretože zatiaľ nebolo náznakov, ktoré
by mohli poukázať na jej oprávnenosť, a predsa už v auguste bolo možno pozorovať priateľov a
prívržencov Rákóczyho a tu i tam boli jednotlivé osoby prenasledované. Sám ostrihomský
arcibiskup nariadil zatknúť rektora kremnickej latinskej školy Jána Dulického a prísne ho
vypočúvať, pretože ho verejne obvinil pre korešpondenciu s rebelmi a ako corpus delicti poslal
mestskej rade ceduľu popísanú tajným písmom. Len prísaha, že tá ceduľa je vytrhnutá strana z
knihy a nič iného, pomohla rektorovi, ktorému aj jeho farár dal spočiatku najlepšie
vysvedčenie, neskoršie však, keď mu arcibiskup zakázal vyučovať, musel mu pomáhať aj v ťažších skúškach.[8]Tak prívrženci cisára a jeho vlády nedôverujúc ľuďom, medzi ktorými žili,
úzkostlivo očakávali príchod vojska, ktoré by podporilo ich slabé sily a ktoré by znovu
upevnilo pôdu klátiacu sa im pod nohami.Viedenská pomoc, ktorú prisľúbil hlavný komorský gróf, dala medzitým ešte dlho čakať na
seba a ohlásené vojsko sa zatiaľ neukazovalo. Zato väčšiu čulosť vyvinula tá strana, proti
ktorej organizovali komorskí úradníci meštiansku milíciu.Prvá zpráva o postupe Rákóczyho vojska proti banským mestám došla do Kremnice zo Zvolena
dňa 14. septembra 1703.[9]Toto mesto totiž na základe výpovedí niekoľkých detvianskych sedliakov,
rozoslaných po Zvolenskej župe na výzvedy, oznamovalo, že dňa 12. septembra na poludnie
vtiahlo do Lučenca tisíc mužov — kurucov alebo rákóczyovcov s desiatimi zástavami pod vedením
istého Ibrányho. Zvolen súčasne žiadal o okamžité oznámenie všetkých zpráv, ktoré Kremnica
dostala od hlavného komorského grófa. Zdá sa však, že úrad hlavného komorského grófstva dlhší
čas nedostal nijaké zprávy o Rákóczyho vojsku, pretože čoskoro toto vojsko obkľúčilo a
obsadilo banské mestá. Dňa 18. septembra napoludnie prišlo Rákóczyho vojsko z Liptova na Staré
Hory, prepadlo tamojšieho šafára a vydrancovalo niekoľko domov;[10]hneď nato odišla časť mužstva do Španej Doliny, aby túto osadu, najmä však
tamojších komorských úradníkov, primäla vzdať sa.Ján Radvanský bol vtedy už u Rákóczyho a zvolenský hlavný župan barón von Schmiedegg,
rodený zvolenský šľachtic sa podľa všetkého zdania skoro dorozumel s povstalcami, a preto sa
nechystal prekážať rákóczyovskému vojsku pri okupácii Zvolenskej župy. Na prosby a požiadavky
vojska, vyslaného do Španej Doliny nemohla alebo nechcela táto osada, prípadne tamojší banský
správca nič odpovedať, ani požadovanú sumu vyplatiť. Preto bola aj Špania Dolina vydrancovaná.
Odtiaľ sa vojaci, povolaní sem z Liptova, odobrali do dediny zvanej Selce, ležiacej asi hodinu
cesty na východ od Zvolena a dňa 19. septembra zvolili si túto dedinu na určitý čas za zhromaždisko.[11]V tom istom čase vrátilo sa do Zvolenskej župy Rákóczyho vojsko aj z Novohradu a na
niekoľko dní obsadilo Detvu a Očovú. Potom odtiahlo priamo na Selce, aby sa spojilo s vojskami
neprestajne prichádzajúcimi zo severu.Vyjednávanie banských miest s Rákóczyho vojskomDňa 20. septembra 1703 žaloval sa už Zvolen na silné utláčanie. Toho dňa totiž medzi
jedenástou a dvanástou hodinou predpoludním prišli ôsmi rákóczyovskí jazdci pred Hornú bránu a
žiadali o vpustenie do mesta, aby si mohli kúpiť niektoré potrebné veci. Boli však odmietnutí
so slovami, že Zvolen odpovie na násilie násilím.[12]Na to bol skutočne pripravený, aj jeho mešťania stáli v zbrani vo dne v noci, aby v pravom
čase čelili prípadnému nepriateľskému prepadu, a tak chránili a obránili svoje mesto pred
drancovaním. Samotnému Rákóczymu by sa však sotva boli postavili na odpor, pretože všetky
dochádzajúce zprávy jednohlasne potvrdzovali skvelý úspech jeho úsilia. V tom čase totiž, keď
ešte Rákóczyho vojská neohrozovali Zvolen, vyhlásili sa už otvorene za prívržencov mnohé mestá
a župy, ležiace na juh a západ od Zvolena, medzi nimi aj Krupina,[13]Levice a Nitra a podľa zpráv Tomáša Ebeckého zo Zvolena stáli pripravené prekročiť
Váh a získavať pre povstanie ešte západnejšie oblasti.Medzitým bolo preložené zhromaždisko Rákóczyho vojska postupujúceho do Zvolenskej župy zo
Seliec do Ľupče a už 23. septembra bolo tu tisíc jazdcov a ešte viac pešiakov.[14]Za takýchto okolností považovalo aj kremnické meštianstvo za správne neodporovať kniežaťu
Rákóczymu a dohodnúť sa s jeho vojakmi, ktorí by sa mohli preukázať pasom alebo sprievodným
listom. Meštianstvo totiž uznalo, že by si svojou ďalšou poslušnosťou voči komorským úradníkom
verným cisárovi, najmä však voči ich predstavenému Karlovi Theobaldovi Mayerenovi, ktorý ich
chcel za všetkých okolností podporovať v odpore a vyvíjal neobyčajne účinnú agitáciu pre
cisársku stranu, mohli privolať hnev Rákóczyho a napriek obrovskému úsiliu neboli by vstave
mesto dlhší čas obrániť. Ba obávali sa, že v prípade urputného odporu by Rákóczyho vojská
vypálili nielen predmestia, ale aj banské, hutnícke a stupové budovy, a tak jedným razom by
mesto i s celým okolím upadlo do najkrajnejšej biedy. Mesto chcelo chrániť seba a svoj majetok
na život a na smrť len voči menším bandám počítajúcim menej než tisíc mužov, a zaoberajúcim sa
výlučne rabovaním a drancovaním. Preto boli ešte postavené stráže a mesto bolo vo dne v noci
starostlivo strážené.[15]Štiavnické meštianstvo malo tú istú mienku a podľa príkladu mesta Krupiny začalo
vyjednávať s Rákóczyho veliteľmi, čo trvalo dlhší čas. Od toho, že sa toto mesto nepostavilo
na stranu Rákóczyho hneď po Krupine, zdržali ho len tamojší erárni úradníci, ktorých písomne
odrádzal hlavný komorský gróf, ktorý ušiel do Viedne.Banské mestá sa takto ocitli v najväčšom nebezpečenstve, pretože navonok podliehali ešte
stále cisárovi, a preto sa ich meštianstvo ozbrojilo a vytvorilo milíciu. Pritom ich však
rákóczyovské vojsko zo dňa na deň viac obkľučovalo a zo všetkých strán obkolesovalo. Bolo
veľmi zle, že prestal starý súlad a pevná súdržnosť, ktoré prv tieto banské mestá neobyčajne
silne udržiavali a vďaka ktorým sa jednotlive i spoločne chránili pred tureckým jarmom a
udržali slobodnými. Každé mesto konalo na vlastnú päsť, nevediac, či má chrániť svoje vlastné
záujmy pred všetkými, alebo nasledovať rady komorských úradníkov a poslúchať ich rozkazy.V tejto kritickej situácii ozvala sa Kremnica, rákóczyovskými vojskami ešte najmenej
potláčaná, že sa banské mestá len tak môžu zachrániť, ak sa budú opierať o svoje vlastné sily,
brániť svoje záujmy a pritom jednomyseľne konať a postupovať. Preto zvolalo ako hlavné banské
mesto všetkých sedem banských miest na 1. októbra do Zvolena. Toto zhromaždenie sa však sotva
uskutočnilo, pretože rákóczyovské vojská práve obsadili všetky cesty medzi Zvolenom a
ostatnými banskými mestami.Štiavnica aspoň písala deň pred zhromaždením, totiž 30. septembra, že nemôže svojich
vyslancov poslať na zhromaždenie, pretože mestská rada musí permanentne zasadať a každú hodinu
musí odpovedať na listy prichádzajúce od „uhorskej milície, táboriacej okolo Banskej
Štiavnice, a jej veliteľov. Okrem toho vyslanci by vraj len ťažko a s nebezpečenstvom mohli
preniknúť až do Zvolena cez vojská všade ležiace a sem-tam prechádzajúce.[16]Tak zostali banské mestá odkázané len samé na seba a museli sa podrobiť po jednom
veliteľovi rákóczyovského vojska.Obsadenie banských miestZvolen bol už 5. októbra 1703 v rukách rákóczyovského veliteľa Ladislava Záboreckého.[17]V tom istom čase zaujal iný veliteľ aj Banskú Štiavnicu s Belou a Pukancom. Len
Kremnica ostala ešte niekoľko dní nezávislá, hoci zvolenský veliteľ Záborecký už 6. októbra
poslal list veliteľovi zámku Podhradie ležiacemu v Nitrianskej župe cez Kremnicu a požiadal
tunajšiu mestskú radu o ďalšie doručenie tohto listu.[18]Až 10. októbra prišiel do Kremnice rákóczyovský kapitán Juraj Horváth a vyzval
mesto, aby sa poddalo kniežaťu. Súčasne priniesol od Rákóczyho protekčné listiny pre Kremnicu
a pre ostatné banské mestá.[19]Kremnica sa vzdala bez odporu. Dňa 13. októbra ju vyzvali rákóczyovskí komisári, vyslaní
pre jednotnú správu miest, aby poslala vyslancov do Zvolena, ktorí by tam prevzali potrebné
nariadenia a informácie a predniesli všetky svoje žiadosti a sťažnosti.[20]Žiadosť komisárov bola splnená. Čo však kremnickí vyslanci vybavili, nemožno zistiť z
archívnych spisov. Z kuriálneho protokolu[21]je zrejmé jedine to, že komisári osobne sľúbili prísť do Kremnice. Podľa tohto
sľubu ohlásili dňa 24. októbra svoj príchod na nasledujúci deň.[22]Súčasne žiadali Kremnicu, aby nevpúšťala do mesta vojakov a keby už tam nejakí
boli, aby im okrem potrebného chleba, sena a ovsa nič nevydali a nedovolili im robiť nijaké
výtržnosti. Medzitým Kremnicu už viackrát obťažovali predchádzajúce vojská a ich velitelia, a
obyvateľstvo sa žalovalo, že mesto bolo nútené trpko sa sťažovať na tieto výtržnosti u
hlavného veliteľa celého rákóczyovského vojska grófa Mikuláša Bercsényiho. Tento sľúbil v
liste, datovanom z tábora pri Tokaji dňa 22. októbra 1703,[23]že potrestá výtržníkov a poslal mestu nový protekčný list od Rákóczyho.[24]V ňom sa prísne zakazuje vojenskému veliteľovi ako aj obyčajným vojakom alebo
politickým úradníkom akékoľvek šikanovanie Kremnice.Prichádzajúce vojská, resp. ich velitelia žiadali od mesta predovšetkým peniaze vo
vysokých sumách a ono im dávalo, kým len malo. Mestská pokladnica sa však skoro vyčerpala a
bolo treba zvolať už 20. októbra mestské zastupiteľstvo, aby sa postaralo o zaobstaranie
potrebných peňazí. Volená obec pozostávajúca z 24 mužov podala návrh na vypísanie dvoch
splátok domestikálnej dane, ktorú by mohli mešťania čo najskôr zaplatiť. Avšak mestský výbor[25]sa žaloval prostredníctvom svojho predstaveného — orátora na veľkú núdzu, ktorou
trpia obyvatelia tohto mesta, pretože jednak pre nepokojné časy nemôžu navštevovať jarmoky,
jednak pre stále stráženie museli zanedbávať svoju prácu, a tak si nemohli nič zarobiť. Preto
sa výbor domnieval, že by bolo lepšie zinkasovať staré dlhy a upraviť poplatky z vína. K
platnému rozhodnutiu vtedy nedošlo a mestská rada si musela v prípade núdze požičiavať pre
mestskú pokladnicu na vlastnú päsť u jednotlivých bohatších mešťanov.[26]Okrem toho na vybavovanie stále prichádzajúcich zpráv a listov a iných naliehavých
záležitostí bola ustanovená parlamentná komisia, ktorú tvorili mestský richtár Anton Hell,
ďalej senátor Baltazár Kaiser, Krištof Freyseysen a Daniel Warron, notár Martin Herkel a
orátor mešťanov Matej Clauser.Na tom istom zhromaždení volenej obce prečítali aj list Turčianskej župy,[27]vyzývajúcej mesto, aby postavilo za svoje majetky, ležiace v tejto župe, troch
husárov a jedného trubača. V tomto čase šiel aj Turiec ruka v ruke s Rákóczym a posielal svoj
podiel mužstva do jeho vojska. Komisári ohlásení na 25. októbra skutočne prišli do Kremnice a
pobudli tu niekoľko dní.[28]Načo však prišli a čo tu všetko robili, nemožno zistiť z archívnych spisov.Šlikov vpádAsi o týždeň nato museli sa rákóczyovské vojská stiahnuť pred cisárskym generálom grófom
Šlikom prichádzajúcim od severu, a prepustiť mu banské mestá. Časť kremnického obyvateľstva
priateľsky privítala túto udalosť a vyslala ku generálovi posolstvo s uistením o nezmeniteľnej
vernosti a oddanosti Kremnice k cisárovi. Generál Šlik sľúbil 13. sept. 1703 v liste zo
Zvolena, že čo najskôr navštívi Kremnicu a privedie so sebou aj hlavného komorského grófa,
baróna Ludwiga Alberta von Thavonattha, ktorý pod ochranou vojska opäť navštívi svoje banské
mestá. Mesto Kremnica urobilo všetky prípravy, aby čo najslávnostnejšie prijalo vysokých hostí.[29]Možno ľahko pochopiť, že takéto holdovanie a z toho plynúca oddanosť cisárskemu generálovi
a sprevádzajúcemu ho hlavnému komorskému grófovi veľmi dobre padla; že sa tým však Kremnica
pozbavila všetkej opory a utrpela nesmierne škody, o tom sa malo toto mesto poučiť už
najbližšie dni.Potrestanie KremniceNásledkom toho, že Šlik napadol a zaujal banské mestá a odtlačil Rákóczyho vojsko z ich
blízkosti, ponáhľal sa Bercsényi od Tisy, aby tieto významné mestá znovu vyrval nepriateľovi.
Cestou si pribral význačné posily a už 15. novembra sa objavil vo Zvolene. Šlik, ktorý uznal,
že sa nemôže pustiť do boja s protivníkom oveľa silnejším a vo všetkom prevládajúcim bez toho,
žeby vystavil svoje vojsko istej skaze, stiahol sa náhle k Trenčínu, odkiaľ vytiahol do týchto
krajov, a ponechal priskoro jasajúcu Kremnicu svojmu osudu.Bercsényi, ktorý vedel veľmi dobre o holdovaní Kremnice nepriateľovi, poslal dňa 16.
novembra zo svojho tábora pri Zvolene naliehavý list, v ktorom ostro vyčítal Kremničanom ich
odpadnutie od Rákóczyho. Okrem toho sa vyhrážal, že ak toto mesto nepošle bezodkladne niekoľko
vyslancov k Rákóczymu, ak nezloží znovu prísahu kniežaťu alebo ak ju ešte raz poruší,
Bercsényi buď sám alebo prostredníctvom iných veliteľov spustoší ohňom a mečom mesto a všetky
jeho majetky.[30]Teraz sa Kremnica pre nerozvážnosť niekoľkých svojich obyvateľov ocitla vo veľkom
nebezpečenstve. Ak sa mesto chcelo ubrániť skaze, muselo sa bez protirečenia podrobiť
nariadeniu Bercsényiho a prostredníctvom zástupcov vyslaných ihneď do Zvolena znovu prisahať
nezlomiteľnú vernosť Rákóczymu a krajine.Bercsényi privítal kremnických vyslancov ostrými slovami, a keď prijal od nich prísahu,
uložil mestu Kremnici ako trest za nevernosť 10 000 zlatých výpalného, ktoré mala Kremnica
odviesť v čo najkratšom čase do pokladnice Bercsényiho armády.[31]Okrem toho žiadal úplný výstroj pre 300 hajdúchov, 600 pušiek, všetky v meste sa
nachádzajúce patróny, 20 000 chlebov, 400 meríc jačmeňa, ktorý mala Kremnica odoslať spolu s
Tekovskou župou, 140 centov kamennej soli, a konečne v prípade, že vojsko bude potrebovať
obilie a nebude ho môcť kúpiť, ešte ďalších 1000 meríc žita, toto posledné však za peniaze.[32]Tento trest bol pre mesto o to ťažší, že mestská pokladnica bola úplne prázdna a posledný
zvyšok peňazí bol vydaný na prípravy pre prijatie grófa Šlika a hlavného komorského grófa. Aby
teraz aspoň trochu zmiernila hnev Bercsényiho a získala od neho dlhší termín na odovzdanie 10
000 zlatých, poslala mestská rada i volená obec vyslancov Ferdinanda Freyseysena a Pavla Ertla
k barónovi Schmiedeggovi s úpenlivou prosbou,[33]aby prenechal mestu striebrom okutý konský postroj,[34]ktorý by mohla poslať ako dar generálovi Bercsényimu. Schmiedegg pomohol v núdzi a
mesto sa poponáhľalo poprosiť Bercsényiho o zmiernenie a pozhovenie vo veci trestu alebo aspoň
o predĺženie termínu platenia.Bercsényi síce nechcel o oddialení uloženého trestu ani počuť, povolil však to, že
Kremnica nemusí zaplatiť 10 000 zlatých odrazu, ale vo viacerých splátkach a v ľubovoľnom
čase. Prvú splátku 1700 zlatých, na ktorú požičala mestu komora 1000 zlatých,[35]odovzdala Kremnica už 27. novembra Bercsényiho tajomníkovi Martinovi Kossovičovi v
tábore pri Svätom Kríži.[36]Zaplatenie ostatných peňazí odložila až na nasledujúci rok, pretože bolo pre ňu
ťažké vymáhať dane a poplatky od meštianstva a poddaných alebo si peniaze niekde vypožičať.Vnútorné reformy mesta KremnicePopri starosti o zaobstaranie peňazí musela sa Kremnica zaoberať aj možnosťou rozmnoženia
svojej brannej sily a inými mimoriadnymi záležitosťami. Na zhromaždení volenej obce dňa 10.
decembra 1703[37]sa rozhodlo predovšetkým zlepšiť stav mestskej pokladnice a postarať sa, aby ju v
prípade núdze bolo možno ihneď používať. Ďalej zhromaždenie rozhodlo, že ranených vojakov
nebudú nabudúce vydržiavať jednotliví obyvatelia, ale mesto zo svojich prostriedkov. Má sa o
nich starať mestský chirurg v nemocnici. Chirurg má len oznámiť, koľkých tu môže umiestniť.
Nato bolo vydané rozhodnutie, že dva voly zakúpené mestom treba dobre vykŕmiť, potom zabiť a
sekať po troch denároch za libru, pričom sa nesmie predávať iné mäso, a že sa senom a ovsom
musí veľmi šetriť.Podľa tretieho rozhodnutia mali vzrásť príjmy mestskej pokladnice, podľa štvrtého bolo
treba jednak ušetriť žold kočišom, jednak však, a to najmä uviesť mestské hospodárstvo do
takého stavu, aby mesto mohlo dávať vojakom sľúbený krm pre kone z vlastného a nemuselo ho
kupovať za ťažké peniaze od cudzích.Členovia volenej obce sa snažili nájsť taký spôsob, aby na jednej strane zveľadili mestské
príjmy, na druhej strane však vydali smernice pre také manipulovanie mestským majetkom, bez
akého mestská pokladnica nemohla uniesť stále stúpajúce náklady. Vyčerpané meštianstvo jej
nemohlo poskytnúť výdatnejšiu pomoc.Kremnica mala totiž zaplatiť nielen väčšiu časť Bercsényiho výpalného 10 000 zlatých a
neprestajne sa starať o takmer denne prichádzajúce vojská,[38]ktoré stáli mesto nesmierne peniaze, pretože mnohí velitelia si dovolili na
vlastnú päsť napriek Rákóczyho protekčnému listu požadovať od mesta pod rozličnými zámienkami
početné príspevky. Okrem toho muselo mesto dávať rozličným politickým a vojenským úradníkom a
hodnostárom, s ktorými prišlo do styku, väčšie či menšie dary, ak nechcelo uvaliť na seba hnev
týchto drobnejších tyranov a utrpieť značnú škodu. Ba často muselo prispievať na plat
úradníkom ustanoveným nielen pre Kremnicu, ale aj pre celú oblasť.Kremnica považovala za potrebné predovšetkým dať generálovi Károlyimu, ktorého vojská boli
v banských mestách, dar v mene všetkých banských miest, a preto písala Banskej Štiavnici a
Banskej Bystrici. V liste oznámila obom mestám, že odporúčala kremnickým vyslancom vyslaným do
Bercsényiho tábora ohľadom odpustenia obrovského poplatku predpísaného mestu komisármi, aby
darovali grófovi Károlyimu model bane zhotovený zo striebra v cene asi 1000 zlatých. Potom
vraj môžu banské mestá s istotou očakávať odpustenie dodávky šatstva, ktoré majú odviesť, a
iných požiadaviek. Avšak Banská Štiavnica dňa 15. decembra[39]odpovedala, že na tento dar zo zásady nemôže prispieť, pretože už takmer úplne
odovzdala predpísané množstvo odevov, a Banská Bystrica si vymienila, že túto vec najprv
triezvo preskúma a až potom odpovie na list Kremničanov. Takto nemohla Kremnica žiadať
príspevok na navrhovaný dar ani od iných banských miest, a pretože z rozličných dôvodov sa
sama nezmohla na tento dar, musela odviesť celé množstvo požadovaných vecí.Okrem toho súčasne s odpoveďou Štiavničanov prišiel list Bystričanov, oznamujúci Kremnici,
že Rákóczym vymenovaný komisár pre banské mestá Ján Schröter požaduje mesačný plat, veď vraj
banské mestá svojho času poskytovali mesačný dôchodok cisárskym generálom.[40]Podľa listu mali platiť banské mestá Schröterovi mesačne 50 ríšskych toliarov.Kremnica na tento prípis odpovedala, že „hoci toto mesto aj tak má už 11 hajdúchov
podriadených veliteľovi alebo kapitánovi mestskej stráže, o ktorých sa má nielen starať, ale
ich aj mesačne platiť, podľa práva nie je povinné prispievať na vydržiavanie komisie. S
ohľadom na ráz kraja nemôže platiť rovnako ako ostatné mestá, ale chce primerane prispievať.“[41]Kremnica sa musela teda odhodlať, že prevezme časť aj tejto ťarchy, a aby sa jej
odrazu zbavila, poslala Schröterovi 200 zlatých.[42]Avšak ani menším banským mestám sa neviedlo lepšie. Aj Nová Baňa sa žalovala Kremnici v
liste z 18. decembra na svoje útrapy.[43]Podnet k tomuto listu dal Novej Bani rozkaz levického slúžneho, ktorý žiadal od
nej jedného bubeníka a dve zástavy. Vo svojom trápení hľadala teraz Nová Baňa, odvolávajúc sa
na pradávnu konfederáciu, radu a pomoc u Kremnice, a zdôrazňovala potrebu jednotného postupu
všetkých banských miest. Nie vyslanie bubeníka s bubnom a zástavami, ale viac-menej okolnosť,
že si slúžny dovolil rozkazovať slobodnému kráľovskému mestu, pôsobila tiesnivo na Novú Baňu a
hlboko urazila meštiansku pýchu všetkých banských miest, pretože i keď upadli do ťažkej biedy,
predsa nechceli byť rovné so sedliakmi. Kremnica radila ako najlepšie vedela a mohla, a
niekoľko dní nato sama podnikla kroky v záujme ťažko utláčaných banských miest.InsurekciaMedzitým dňa 20. decembra 1703 prišiel Tekovskej župe — ako aj iným susedným župám —
rozkaz nariadiť osobnú insurekciu. Aj Kremnica bola vyzvaná, aby čo najlepšie ozbrojila
všetkých svojich zbraneschopných mužov a vyslala ich do tábora, ktorý župa zriadila pri Svätom
Beňadiku.Tento rozkaz prišiel však práve v najnevhodnejšom čase. Kremnica ho nijako nemohla splniť,
pretože pred niekoľkými dňami si mešťania vyžiadali takmer všetky zbrane, ktoré boli v meste,
a na základe Bercsényiho rozkazu z 18. novembra museli ich odovzdať vojenským komisárom. Okrem
toho potrebovala Kremnica svoje mužstvo na stráženie mesta a na ochranu pred rozličnými
prepadmi a drancovaním menších vojenských tlúp.Keď to Kremnica zo zasadania volenej obce oznámila župe a prosila, aby ako ťažko
postihnutá bola ušetrená aspoň od osobnej insurekcie, bola to kázeň pre hluché uši. Na svoju
prosbu dostala od Kazyho odpoveď, že takéto sťažnosti podáva v celom Tekove každý šľachtic, a
predsa župa musí dať generálovi k dispozícii svoj kontingent. Zatiaľ Kazy poprosil mesto, aby
poslalo aspoň trúbu a jazdeckú zástavu veliteľovi tekovských insurgentov Kadasovi do Sv.
Beňadika pre Szelecsényiho.[44]Kremnica sa obrátila dňa 26. septembra priamo na knieža Rákóczyho. V liste, podporovanom
aj Schröterovým listom,[45]vylíčila položenie mesta, a poprosila knieža, aby ju ušetril od insurekcie. Takto
získala proti župe závažnú zámienku, pre ktorú neodoslala žiadané mužstvo do Sv. Beňadika až
do odpovede na svoju žiadosť a ušetrila aspoň vydržiavacie trovy za polovicu mesiaca.Rákóczy ešte prv než dostal list Kremničanov do rúk, napomenul mesto Kremnicu, ktoré ešte
neodviedlo všetky zbrane Schröterovi.[46]Župa, na ktorú naliehal aj Bercsényi, však nechcela čakať na kremnických insurgentov, kým
dôjde odpoveď od kniežaťa, a neprestajne nútila mesto, aby odoslalo zbraneschopné mužstvo,
najmä armalistov, do župného tábora. Toto prinútilo konečne armalistov k tomu, že 5. januára
1704 vyslali hlavného notára Herkela k Bercsényimu do Šamorína s darom a s návrhom, že
postavia do poľa toľko pešiakov, koľko je v Kremnici armalistov a budú ich vydržiavať na
vlastné trovy. Ján Schmiedegg sám písal Bercsényimu a tento súkromný list rozhodol celú
záležitosť podľa priania prosebníkov.[47]Spočiatku chcel síce Bercsényi za jedného armalistu dvoch mužov. Konečne však súhlasil s
prosbou Herkela a s písomným návrhom Jána Schmiedegga a uspokojil sa s ponúkaným počtom
náhradníkov. Za miesto pobytu pre kremnické vojsko určil Bercsényi dňa 16. januára 1704 Zvolen
a podal o tom zprávu tamojšiemu kapitánovi Tomášovi Ebeckému, ako aj Tekovskej župe.[48]Takto bola Kremnica oslobodená od osobnej insurekcie, a armalisti vedeli z toho
tažiť. Len bohatší spomedzi nich prispievali na zverbované mužstvo, zvyšok musela doplatiť
vojenská pokladnica.[49]Slobodná reštaurácia mestskej radyKoncom predošlého roku (1703) bolo cisárske vojsko vytlačené takmer z celej krajiny a
držalo len Trenčín a Bratislavu. Preto sa bojisko presunulo k západným hraniciam krajiny a
banské mestá boli na niekoľko rokov oslobodené od bezprostredného vojnového virvaru.Tento čas využili banské mestá predovšetkým na usporiadanie svojich vnútorných
záležitostí, najmä však na voľbu mestskej rady, ktorá sa síce konala v prítomnosti kniežacích
reštauračných komisárov, avšak tak slobodne a nerušene, ako už po dlhé roky nie.Banská Bystrica reštaurovala svoju mestskú radu a volenú obec už na Nový rok a v
nasledujúcich dňoch. Banská Štiavnica, ktorá sa v liste písanom 4. januára 1704 mestu Kremnici
o mestskej inserukcii dožadovala voľby richtára a obsadenia radcovských miest,[50]mala reštauráciu o niečo neskoršie a Kremnica dokonca až 7. februára 1704.[51]Za reštauračného komisára pre Kremnicu vymenoval Rákóczy ešte 29. decembra 1703 Žigmunda Jánokyho.[52]Tento komisár postupoval len podľa inštrukcie, choval sa celkom objektívne a
nestranne a čo najviac podporoval slobodnú voľbu, s čím meštianstvo, alebo aspoň jeho väčšina,
úplne súhlasilo.Keď bol za mestského richtára na bežný rok zvolený Ján von Schmiedegg, oznámil meštianstvu
návrh reštauračného komisára, aby znovu prijali za radcov Jána Budnera a Jána Steinhűbla,
ktorých predošlého roku komisár Löwenberg vylúčil z mestskej rady. Naproti tomu navrhol
vylúčiť z rady Árona Martinyho a Cartola Hückera, ktorých do mestskej rady vlani presadil
proti ich vôli Löwenberg z vlastnej moci. Mešťania verili, že takto sa najlepšie napraví
spáchaná krivda. Nato upozornil reštauračný komisár, že medzi doterajšími mestskými
funkcionármi viacerí zastávajú súčasne úrady a hodnosti aj pri komore. Poukázal, že títo musia
často prichádzať do rozporu so svojimi tu i tam zloženými prísahami (voči mestu i komore) pre
neraz heterogénne a protirečiace záujmy oboch svojich chlebodarcov. Ako oznámil Jánoky, toto
sa vôbec nepáčilo administrátorovi hlavného komorského grófa, barónovi Gottfriedovi von
Hellenbachovi. Mešťania už dávno pociťovali následky tohto dvojitého postavenia. Nijako si
však nemohli pomôcť v predošlých rokoch, keď mocné slovo cisárskych reštauračných komisií
rozhodovalo o ich najsvätejších záujmoch, celkom bez ohľadu na želanie väčšiny, ba priamo
proti nemu, a museli mlčky znášať potupenie svojich slobôd a výsad, ako aj najkrikľavejšiu
nespravodlivosť. Teraz vycítili začiatok inej doby, priaznivejšej ich privilégiám. Preto sa
rozhodli, že odteraz žiaden mestský úradník nesmie prijať nijaký iný úrad, a tak poskytli
možnosť tým, ktorí zastávali viaceré úrady, aby si ponechali jeden či druhý úrad. Následkom
tohto rozhodnutia vystúpili z mestskej rady Martin Sauerwein, Tobiáš Hell, Samuel Goldberger,
Žigmund Freyseysen a Daniel Warron, všetko komorskí úradníci, ktorí vyhlásili, že si
ponechávajú úrady pri komore, a dobrovoľne sa zriekajú svojich senátorských miest.Vystúpenie takmer polovice členov mestskej rady a nové obsadenie týchto piatich funkcií
ako aj viacerých hospodárskych miest poskytlo reštauračnému komisárovi príležitosť vrelo
odporúčať zhromaždenému meštianstvu, aby sa pri obsadzovaní uvoľnených miest nepridŕžalo
dohody z predošlých rokov, podľa ktorej mali tvoriť jednu polovicu mestskej rady katolíci,
druhú polovicu však evanjelici. Radil prihliadať nie na vierovyznanie, ktoré nemá nič
spoločného s úradom, ale na schopnosti a zdatnosť volených osôb. Pritom vyzdvihol, že tak si
to praje aj knieža Rákóczy, bojujúci za oslobodenie vlasti. Ďalej Jánoky navrhol, aby do
senátu mohli byť prijatí aj príbuzní, ba priamo dvaja bratia, ak môžu mestu preukázať
zodpovedné služby, a že voľby sa môžu vykonať už podľa týchto dvoch návrhov.Konečne sa rozhodlo, že sa mestské účty majú viesť nie kumulatívne, ako dosiaľ, ale podľa
položiek, že ich treba verejne preskúmať a od každého člena volenej obce možno žiadať na
verejnom zasadaní vyúčtovanie z hospodárenia pokladnice, resp. možno kritizovať samotné
hospodárenie.Po vykonaní tejto reštaurácie odobral sa Jánoky ešte tohto dňa do Zvolena a požiadal
Kremnicu, aby ho písomne upovedomila o výsledku budúcich volieb.[53]Nasledujúceho dňa boli voľby. Predovšetkým sa rozhodlo, že tak do volenej obce, ako aj do
mestskej rady majú sa voliť spolovice katolíci a spolovice evanjelici.[54]Jánokyho návrh, týkajúci sa voliteľnosti príbuzných, bol schválený a prijatý do
uznesenia.Skutočnosť, že prvý návrh reštauračného komisára, t. j. nerešpektovanie náboženskej
príslušnosti volených, nebol prijatý, ale bola ponechaná staršia prax, mala príčinu sčasti v
úzkostlivosti katolíkov, že by mohli byť celkom vylúčení z verejných úradov ako aj z funkcie
vo volenej obci, pretože v tom čase väčšinu obyvateľstva tvorili evanjelici. Na druhej strane
to zapríčinil aj zmysel pre právo a spravodlivosť u predstaviteľov evanjelikov, ktorí sa
domnievali, že najlepšie vyhovejú zásade „čo chceš, aby ti iní robili, rob aj ty im“, ak
ponechajú doterajšiu prax, priaznivú menšine.[55]Pritom treba poznamenať, že evanjelici pravdepodobne ešte mali v pamäti postup
draškovičovskej komisie z roku 1683 a boršicovskej z rokov 1677 a 1678. Možno sa aj obávali,
že pri prípadnom neúspechu rákóczyovských zbraní by mohla byť obnovená cisárska vláda a
evanjelici by mohli byť vylúčení zo všetkých úradov a miest. Tak sa reštaurácia previedla
podľa dovtedajšieho spôsobu a novozvolená mestská rada nastúpila ihneď do práce.Prvú starosť jej pripravil najmä list Hellenbachov. K nemu totiž odišli úradníci,
prepustení dňa 7. februára z mestskej rady, nakoľko si ponechali erárnu službu, a žalovali sa,
že všetci komorskí úradníci boli vylúčení z mestských služieb. Hellenbach, ktorý s týmto
riešením do istej miery súhlasil, no zároveň ako predstavený musel chrániť svojich
podriadených úradníkov, sťažoval sa v liste mestskej rade, že ho mesto o svojom zámere vylúčiť
komorských úradníkov z mestskej rady neupovedomilo prv, než to urobilo, a žiadal, aby aspoň
práve penzionovaným Žigmundovi Freyseysenovi a Samuelovi Goldbergerovi prinavrátili ich bývalé
radcovské miesta.[56]Kremnica nevyhovela tejto žiadosti administrátora úradu hlavného komorského grófa, pretože
všetkých dvanásť radcovských miest bolo obsadené voľbou a mesto sa už dávno chcelo oslobodiť
od komorských úradníkov ako svojich mestských radcov. Preto vyslala k Hellenbachovi hlavného
notára Herkela a orátora volenej obce Eliáša Schmiedegga, aby ho informovali o nedávnej
reštaurácii a vysvetlili nemožnosť splnenia jeho požiadaviek.[57]Hellenbach sa dal presvedčiť tým viac, že podľa svedectva Jánokyho sám považoval za
škodlivé viazať dva úrady na jednu osobu, a mestská rada zostala po celý rok tak, ako vyšla z
reštaurácie.Požiadavky evanjelikovDňa 21. februára 1704 poslala miestna evanjelická cirkev mestskej rade písomnú žiadosť,[58]aby jej cirkevní a školskí zamestnanci, ktorých museli evanjelici od erdődyovskej
komisie, teda takmer 20 rokov, vydržiavať z vlastných prostriedkov, mohli dostávať plat z
mestskej pokladnice tak ako katolícki. Táto žiadosť bola postúpená na vyriešenie katolíckej
časti mestskej rady a volenej obce a rozhodnutá nepriaznivo. Katolíci v oboch orgánoch nemali
ohľad ani na opakovanú prosbu evanjelikov,[59]hoci niektorí z nich sa horlivo prihovárali za splnenie spravodlivých požiadaviek
i s ohľadom na to, že evanjelici platili do mestskej pokladnice na domovej dani a iných
poplatkoch viac než katolícke obyvateľstvo. Hlavnému notárovi Herkelovi, ktorý sa pri každej
príležitosti ukazoval ako horlivý odporca evanjelikov, podarilo sa zamedziť kladné vybavenie
žiadosti a zatlačiť tým petentov na cestu menej priaznivú pre mesto a pre pokojnú zhodu jeho
obyvateľov.Evanjelikom sa takéto počínanie katolíckych členov volenej obce, voči ktorým sa 8.
februára pri obsadzovaní miest zachovali celkom opačne, zdalo rozhodne veľmi neláskavé, a
muselo sa ich veľmi zle dotknúť. Preto vyslali spolu s Bystričanmi a Štiavničanmi[60]už 15. marca[61]ku kniežaťu Rákóczymu Jeremiáša Schmiedegga sa sťažnosťami na všetky príkoria,
ktoré trpeli už okolo 26 rokov. Zároveň ho prosili zakročiť, aby evanjelickí duchovní a učitelia[62]nielenže boli platení mestskou pokladnicou rovnako ako katolícki, ale aby
evanjelici dostali naspäť odňaté kostoly a školy aj s príjmami. Rákóczy požiadal vyslancov a
ich vysielateľov o pozhovenie dovtedy, kým najbližší snem urobí príslušné rozhodnutie, a
uistil ich, že mu evanjelici ležia tak na srdci ako ktorýkoľvek stav. Radil im, aby robili
všetko, čo je správne a spravodlivé a dal im písomné nariadenie, že odteraz nemajú evanjelici
katolíckym duchovným, ale ani katolíci evanjelickým kňazom odvádzať nijaké poplatky.[63]Toto nariadenie vydal preto, lebo evanjelici boli pochovávaní na spoločných
mestských cintorínoch, v Kremnici na cintoríne na zámku, a museli katolíckemu duchovenstvu
odvádzať určité pohrebné poplatky.[64]O tomto všetkom podal mestský richtár dňa 3. apríla zprávu zhromaždeniu volenej obce. Tu
konečne nahliadlo kremnické meštianstvo, do akej slepej uličky vbehlo, keď postupovalo podľa
Herkelovej rady.Katolícka časť mestských otcov videla teraz živo nebezpečenstvo, že stratí kostoly a školy
získané pred niekoľkými rokmi. Aby sa teda tohto, nakoľko to len bolo možné, vyvarovala a aby
napravila spáchané chyby, vydala nariadenie, že odteraz nebudú ani katolícki duchovní a
učitelia dostávať platy z mestskej pokladnice.[65]Príspevky na kniežaciu kuchyňu. Voľba banského majstraKým sa prerokovávala táto záležitosť, oznámil hlavný vojenský komisár František Darvas, že
Rákóczy obľahol Jáger, a že preto preložil svoj hlavný stan z Tokaja do Gyöngyösu v Hevešskej župe.[66]Pri tejto príležitosti žiadal Darvas okrem iných miest aj od Kremnice isté
množstvo korenia pre kniežaciu kuchyňu, ktoré aj dostal.[67]Aj Jánoky oznámil 16. februára, že knieža úplne súhlasí s jeho návrhmi a úpravami, ktoré
urobil pri príležitosti richtárskej voľby, a že chce mestu ponechať jeho slobody.[68]Banské mestá však potrebovali mocného ochrancu, pretože komorskí úradníci, hoci dobre
poznali slobodomyseľné zámery kniežaťa, nechceli ešte ani teraz prestať so zasahovaním do práv
banských miest a s ich obmedzovaním.Toto skúsila predovšetkým Kremnica. Hellenbach jej totiž napísal, že navrhne niekoľko
schopných osôb, z ktorých si mesto zvolí banského majstra, keďže toto miesto sa uprázdnilo
vystúpením Sauerweina z mestskej rady. Avšak Kremnica si nechcela dať viac šliapať svoje práva
a administrátorovi úradu hlavného komorského grófa odpovedala s odvolaním sa na § 4. banského
poriadku, že neprijíma nijakú kandidatúru, ale sama uplatní právo zvoliť schopného muža za
banského majstra a zaviaže ho prísahou mestskej rade.[69]Cisárskym úradníkom by mesto akiste nesmelo beztrestne dať takúto odpoveď. Avšak kniežací
úradníci, a najmä Hellenbach, museli sa s ňou uspokojiť, pretože vedeli, že Kremnica v tomto
ohľade určite nájde podporu u veľmi liberálne zmýšľajúceho kniežaťa. Naproti tomu Kremnica
štedre obdarúvala popredných ľudí, len aby mala všade dobrých priateľov.Tak darovala Bercsényimu znovu strieborný krčah so šálkou,[70]taký istý dar dostal aj generál gróf Károlyi.[71]Darvasovi dala spolu s ostatnými banskými mestami strieborný postroj vo váhe 12 hrivien.[72]Knieža mal dostať do daru úplný výstroj a lyžice.[73]Keďže v mincovni nemali striebro, pozbierali potrebné množstvo jednotliví
mešťania.Ťažkosti so žoldniermiMedzitým uplynul čas, na ktorý najala Kremnica dňa 28. októbra 1703 zverbovaných husárov,
a tí už nechceli ďalej slúžiť.[74]Darvas však už oznámil, že Bercsényi nesúhlasí, aby kremnickí armalisti naďalej
platili mesačných 26 toliarov, ale si želá, aby osobne narukovali. Ak by to však nebolo možné,
nech postavia taký istý počet husárov a nech ich úplne vydržiavajú. Banská Štiavnica si to tak
zariadila, že tamojší armalisti neplatili — ako Kremničania — príspevok na posádku Zvolenského
zámku, ale každý z nich postavil dvoch až štyroch husárov a dával im potrebný žold. Aby sa
tejto hroziacej ťažkej povinnosti predišlo, rozhodla sa Kremnica, že príspevky na zvolenských
husárov, poskytované doteraz veľmi nepravidelne a oneskorene bude nabudúce presne vyplácať, a
tak sa pokúsi dosiahnuť, aby gróf Bercsényi dovolil zachovať terajší spôsob.[75]Okrem toho Kremničania vynaložili všetku námahu, aby vyslúžilých husárov nahradili
novými v rovnakom počte.Všetko, čo mala platiť mestská pokladnica, boli iba mimoriadne výdavky. Len ťažko by však
mohla platiť úroky z dlhov, splácané už niekoľko rokov, keby jej nebol pomohol v istom ohľade
predošlý rok. Rok 1703 bol totiž veľmi úrodný, a preto boli všetky predmety dennej spotreby
veľmi lacné.[76]Tým sa aj platenie a starosť o naverbované mužstvo stali oveľa snadnejšími než
prv, takže teraz mohla Kremnica pomerne lacno vydržiavať pekný počet vojakov a aj obchod sa
potešiteľne zlepšil.Niektoré cechy museli splniť prijaté zmluvné objednávky napriek tomu, že si vysoko cenili
svoju robotu, čo im mestská rada vyčítala. Súčasne urobila mestská rada novú limitáciu a
významné zníženie týždenných miezd a cien ich výrobkov.[77]Tak v Kremnici vo veľkej miere pracovali pre uhorské vojsko najmä puškári, zámočníci,
kováči, gombičkári, kušnieri, garbiari a remenári, krajčíri, pekári, obuvníci, čižmári a
súkenníci. Kapitán banských miest Schröter a veliteľ Lónay museli nielen prosiť a napomínať,
ale priamo trestať, ak chceli dosiahnuť splnenie zmluvných objednávok.[78]Len striebro a zlato unikalo stále vo väčšej miere von z krajiny a razom zapríčinilo
citeľný nedostatok peňazí.Zavedenie vojnových peňazíNedostatok hodnotných peňazí sa prejavil nielen v samých banských mestách alebo priamo na
bojisku, t. j. v západných a južných oblastiach, ale v celej krajine, a doliehal veľmi
tiesnivo na obyvateľstvo Uhorska. Preto sa muselo naň myslieť a snažiť sa o jeho odstránenie.
Rákóczy a jeho najbližší radcovia chceli zlepšiť situáciu tak, že stiahnu bežné peniaze, ako
to ohlásila už roku 1703 cisárska vláda,[79]zvýšia počet medených mincí o milión a tieto rozšíria medzi ľudom. Knieža to však
nechcel vykonať z vlastnej moci. Obrátil sa preto na všetky župy a slobodné kráľovské mestá,
medzi nimi aj na Kremnicu[80]so žiadosťou, aby mu poslali svoje vyjadrenie k tejto veci v priebehu 8 dní. Písal
im, že na jednej strane by rád pomohol peniazmi zúboženej krajine, aby ju nemuseli utláčať
cudzinci ako dosiaľ. Na druhej strane zas potrebuje veľa peňazí na vydržiavame ohromného
vojska, a preto považuje za potrebné dať raziť milión medených mincí. Samozrejme, nechce to
urobiť bez vedomia a súhlasu krajinských stavov. Pretože nikto nemohol poprieť potrebu takejto
úpravy, dostal knieža zo všetkých strán súhlas a skutočne aj dal raziť vyžadovaný milión
medených mincí. Kremnica odpovedala na prípis kniežaťa dňa 6. mája tiež kladne.[81]Schröterove požiadavky. Postavenie regrútovNedostatok peňazí musel pocítiť aj komisár banských miest, pretože Banská Štiavnica písala
dňa 5. mája Kremnici, že Schröter znovu žiada, aby mu banské mestá ako svojmu veliteľovi
určili a v splátkach vyplácali pevný plat ako svojho času cisárskym generálom. O tom však
nechcela Kremnica ani počuť a s poukázaním na 200 zlatých, ktoré poslala Schröterovi v
decembri minulého roku, ostro odmietla platiť akýkoľvek príplatok k jeho žoldu. Toto oznámila
osobitným prípisom Banskej Bystrici a v tomto zmysle odpovedala aj Štiavničanom.[82]Schröter, ktorého ako kniežacieho komisára platila krajina, si sotva vybral vhodný čas pre
svoje požiadavky. Okolnosti sa však zrejme vtedy priamo prihovárali u banských miest za
uváženie a splnenie jeho priania.Totiž už 13. mája oznámil Schröter Kremnici Bercsényiho rozkaz, že každý Nemec, ktorý je
ešte slobodný a nabudúce chce užívať uhorské krajinské slobody, mal by „vyliať krv za vlasť“.
Na základe tejto výzvy žiadal Kremnicu, aby už 15. mája poslala do tábora v Budči 150 mužov
dobre vyzbrojených a opatrených proviantom na celý týždeň.[83]Namiesto požadovaného mužstva poslala Kremnica 14. mája komisárovi banských miest prípis,
v ktorom vysvetľuje nemožnosť splnenia jeho požiadaviek a súčasne prosí, aby oslobodil
mešťanov od stráženia Erbena, ktorého dal Schröter uväzniť pre akési vyhrážanie ešte koncom
predošlého roku. Aby si naklonili komisára, ktorý sa pre odmietnutie pevného platu ani len
nevedel pekne vysloviť o tomto meste, sľúbili mu písomne dar, len čo skutočne budú v mestskej
pokladnici peniaze.[84]Už zrejmá nemožnosť vypraviť za 48 hodín 150 mužov v čase, keď aj tak už mnohí boli v
zbrani, musela zapôsobiť u Schrötera v prospech Kremnice. Ešte viac však zavážil písomný sľub,
ktorý mu odovzdali kremnickí vyslanci. Nato Schröter v liste z 15. mája povolil prepustiť z
väzenia Erbena na záruku. Počet vojakov, ktorých mala postaviť Kremnica, zredukoval na 50
mužov, žiadal však, aby ich ihneď poslali do budčianskeho tábora, keďže Banská Bystrica už
poslala žiadaných 200 mužov.[85]Na tento prípis zišlo sa kremnické meštianstvo už 16. mája na radnici a prerokovalo túto
záležitosť. Keďže komora v tom čase vždy preberala polovicu ťarchy, boli na toto zhromaždenie
pozvaní aj komorskí úradníci. Po prečítaní komisárovho prípisu chcela časť meštianstva na
návrh nájomcu komory, ktorý vtedy zastupoval mincovného majstra, postaviť ihneď žiadaných 50
mužov, postarať sa o ich vybavenie, a tak vyhovieť Schröterovej žiadosti. Naproti tomu druhá
časť súhlasila s Herkelom, ktorý navrhol ešte raz poslať ku komisárovi vyslanca so žiadosťou,
aby nepožadoval 50 mužov dovtedy, kým bude žiadať Kremnicu o prepustenie tohto mužstva
Bercsényi a kým dôjde od neho odpoveď.[86]Herkel totiž radil upovedomiť Bercsényiho, že z Kremnice odišli všetky druhy
zbraní, a takto ho primäť k oslobodeniu Kremnice od uloženej povinnosti.[87]Herkelove návrhy boli prijaté[88]a kremnický richtár Ján Schmiedegg odišiel do Zvolena k Schröterovi. Nenašiel tam
však komisára, a preto požiadal jeho zástupcu kapitána Bezeka a pozhovenie vo veci postavenia
požadovaného mužstva, až kým Bercsényi o tom nerozhodne.[89]Aj Schröterovi nechal list podobného obsahu.Bezek uznal návrhy kremnického richtára a žiadosť mesta Kremnice ako spravodlivé a
oprávnené, a preto dovolil o nejaký čas odsunúť postavenie vojakov. Sotva sa však Schmiedegg
vrátil, hneď napísal Bezek Kremnici a žiadal pod hrozbou trestu za 48 hodín vyslať do
budčianskeho tábora 50 kremnických vojakov.Toto oznámil richtár na zhromaždení volenej obce dňa 18. mája a poslal zprávu spolu s
Bezekovým listom aj komorským úradníkom.Tu pochopilo meštianstvo, že sa mesto nemôže úplne zbaviť tejto ťarchy a rozhodlo sa
vybrať z každej štvrti mesta a okrem toho z každej dediny niekoľko mužov, zvyšok žiadať od
komory, určiť veliteľa medzi vojakmi a tak nasledujúceho dňa odoslať celé mužstvo na určené miesto.[90]Výkupné armalistovTento kontingent bol určený pre mešťanov a poddaných mesta. Armalisti patrili do inej
kategórie a od začiatku tohto roku prispievali na vydržiavanie zvolenských zámockých drábov. V
apríli sa zdalo, že budú musieť ísť osobne do boja, avšak včasné zaslanie príspevku na mesiace
apríl a máj ich predbežne zachránilo od plnenia tejto povinnosti. Nemali však dlho pokoj. Dňa
28. mája prišiel totiž do Kremnice tekovský kapitán Pavol Tanay, ktorý velil župnému vojsku —
šľachticom a ich náhradníkom — a žiadal, aby všetci tunajší armalisti sadli na koňa a išli s
ním. Rozkaz na to dostal od Bercsényiho a mienil ho vykonať so všetkou dôslednosťou. Dôvody,
ktoré uviedla Kremnica proti splneniu tohto rozkazu, nechcel Tanay uznať ako postačujúce a
prísne zotrvával na svojej požiadavke. Kremnica nakoniec žiadala, aby predsa len oslobodil od
osobnej insurekcie armalistov, ku ktorým patrili viacerí mestskí radcovia, ba aj sám richtár,
pretože kremnickí armalisti sú sčasti vojenskej služby neschopní. V dôsledku toho predvolal
Tanay všetkých armalistov na radnicu na lekársku prehliadku.[91]Keď sa kapitán presvedčil aspoň o čiastočnej pravdivosti tejto námietky[92]a keď dostal on sám i jeho vedúci dôstojníci od mesta dary,[93]bol ochotný prijať návrh mesta, že armalisti namiesto osobnej insurekcie budú
platiť mesačne len určité výkupné a začal vyjednávať o tejto veci. Po dlhšom rokovaní sa
dohodli, že od 1. júna bude každý armalista platiť 4 ríšske toliare alebo 6 zlatých (to bol v
tom čase mesačný žold a zaopatrenie pre jedného husára). Kremnica bola veľmi rada, že týmto
spôsobom oslobodila svojich armalistov od vojenských povinností.[94]Vydanie kanónovLen čo Tanay so svojím sprievodom odišiel, už tu bol Schröter — ako vždy — so svojimi
večnými požiadavkami. Tento raz žiadal od Kremnice dva kanóny (tzv. „Viertelkonthauner“),
ktoré mali dať pretaviť na mažiare a poslať vojsku obliehajúcemu bojnický zámok.[95]Tieto delá si Kremničania veľmi vážili, preto meštianstvo nechcelo ani počuť o ich
pretavení a rozhodlo sa, že pošle Schröterovi namiesto mažiarov 5 centov starého kovu — toľko
totiž vážili oba kanóny — a okrem toho ešte jednu starú húfnicu.[96]Komisár bol veľmi spokojný so zaslaným kovom. Žiadal však, aby sa kanóny neuschovávali na
kremnickom zámku, ale chcel ich vidieť v práci pri Bojniciach. Preto vydal mestu prísne
nariadenie, aby dva kanóny ihneď poslalo do bojnického tábora. Pretože však tieto kanóny
neboli v dobrom stave a pravdepodobne ich ani nebolo možno použiť a Kremnica mala aj tak
viaceré kanóny — avšak viac-menej ako drahé relikvie na pamiatku — museli ich najprv opraviť a
až potom podľa Schröterovho priania odoslať.[97]Avšak vojaci a insurgenti potrebovali nielen kanóny a ťažké delá, ale aj iné druhy zbraní.
Preto Schröter súčasne naliehal, aby zámočníci a puškári usilovne pracovali a objednané zbrane
čím skôr odoslali. Za meškanie hrozil krutým trestom. Takisto postupoval aj František Lónay a
iní velitelia. Obyčajne posielali napomínacie listy a vyhrážky nie príslušným cechom, ale
magistrátu, ktorý musel usilovne dozerať na prácu remeselníkov.LimitáciaMestská rada uznala, že ceny, ktoré si remeselníci žiadali za svoj tovar, neboli primerané
životným potrebám, a preto sa rozhodla zvolať zasadanie volenej obce, aby spoločne určili
výšku cien (limitáciu). Toto zhromaždenie sa skutočne konalo 5. júna 1704. Predovšetkým
zakázalo mäsiarom[98]pod trestom 12 zlatých komukoľvek ponúkať na predaj ovčie alebo teľacie mäso.
Potom limitovali aj výrobky kušnierov, súkenníkov, zámočníkov, krajčírov,[99]remenárov, pekárov, obuvníkov a čižmárov. Garbiari nechceli popustiť z platných
cien, lebo vraj už aj tak majú škodu. Preto nariadil magistrát už v nasledujúcich dňoch
doniesť kože na mestský dom a privedeným čižmárom prikázal na skúšku odrezať kúsky potrebné na
topánky. Na základe tohto pokusu boli potom limitované aj garbiarske výrobky.[100]Týmito a inými menej dôležitými vnútornými záležitosťami zaoberala sa Kremnica takmer celý
jún. Len s vojskami prechádzajúcimi častejšie mestom, ktorých vodcovia boli obyčajne pohostení
na mestské trovy, mala mestská rada tu a tam menšiu prácu.Delostrelecké koneKeď sa priblížil koniec júla, boli mestu znovu predložené vysoké požiadavky. Predovšetkým
komisár Schröter žiadal v mene kniežaťa od banských miest sto koní na záprahy pre
delostrelecké vozy. Už to znamenalo významný príspevok[101]a keďže sa žiadosť týkala rovnako všetkých banských miest, zvolala Kremnica
spoločné zhromaždenie na 30. júna do Banskej Štiavnice.Kremnický vyslanec Virgil Freyseysen dostal na toto zhromaždenie inštrukciu, aby sa
prihováral za odoslanie žiadosti kniežaťu a nakoľko možno aj za oslobodenie banských miest od
dodávky koní.Nie je isté, či knieža vypočul prosbu banských miest a upustil od svojej požiadavky.
Pravdepodobnejšie je, na čo aspoň poukazujú všetky okolnosti, že znovu žiadal kone, a v
prípade, že by ich na čas neposlali, chcel uvaliť na váhajúce mestá nové dane. Pre všetky
prípady považoval kremnický richtár za potrebné venovať už teraz náležitú pozornosť tejto
záležitosti a presvedčiť mesto, aby včas plnilo kniežacie rozkazy. Nato bolo však treba
peňazí, pretože Kremnica musela kúpiť svoj podiel koní. Totiž kone patriace obyvateľom mesta
boli čiastočne na vojne, čiastočne sa museli držať kvôli poslom odchádzajúcim niekedy každú
hodinu. Avšak mestská pokladnica na žiadosť komisára Schrötera práve zaplatila za všetky práce
remeselníkom a bola zase úplne prázdna.Za týchto okolností zvolal richtár dňa 30. júna 1704 zhromaždenie volenej obce a požiadal
ju, aby sa postarala o zaopatrenie potrebnej sumy. Keďže sa richtár trpko sťažoval, že na
prerokovanie takej dôležitej záležitosti prišlo len niekoľko mešťanov, určilo sa, že každý
neprítomný zaplatí trest 12 zlatých. Pretože uliční desiatkári udali ako pravdepodobnú príčinu
tohto smutného zjavu skutočnosť, že väčšina nemovitostí je v rukách nemešťanov, rozhodlo sa,
že odteraz neslobodno predať ani jeden dom nemešťanovi. Po vyriešení tejto veci prikročilo
zhromaždenie k jednotlivým bodom rokovania. Aby sa znovu naplnila prázdna pokladnica, uznieslo
sa vyrubiť domovú daň, známu aj pod menom mestská daň a vybrať ju v krátkom termíne.[102]Komora tvorila ešte vždy samostatnú korporáciu, len určité veci mala spoločné s mestom.
Tak to bolo najmä pri postavení regrútov a povoľovaní dane, hoci si jej úradníci
privlastňovali rovnakú právomoc, akú mala mestská rada, a často hrubo porušovali výsady mesta,
čím sa bolestne dotýkali najcitlivejšej stránky meštianstva. V daňových záležitostiach bolo
treba vypočuť aj mienku komory. Preto volená obec oboznámila komorských úradníkov so svojím
rozhodnutím a vyzvala ich, aby aj komora a jej ľudia prispeli príslušnou sumou. Komorskí
úradníci tiež súhlasili so zdanením, ktorého potrebu nemohli vôbec poprieť. Žiadali však, aby
tie osoby, ktoré nevlastnia domy, nemuseli platiť dane, pričom sa odvolávali na príslušný
rozkaz administrátora. Týmto spôsobom sa značná časť obyvateľstva oslobodila od výrubu a celá
ťarcha pripadla len na majiteľov domov. Nebolo však času vybojovať túto vec, ktorú
neschvaľovalo ani meštianstvo, a tak sa dane rozdelili a zaplatili podľa návrhu komorských
úradníkov. V tom čase zrejme všetky okolnosti potvrdzovali, že len mestská pokladnica bola
prázdna, avšak mešťania a ostatní obyvatelia žili v oveľa priaznivejších pomeroch, jednak
vďaka mnohým prácam pre komisiu, jednak však následkom rozvoja baníctva, a preto mohli ľahko
platiť dane.Kým sa toto v Kremnici prerokovávalo, radili sa vyslanci všetkých siedmich banských miest,
zhromaždení v Banskej Štiavnici, ako by mohli odmietnuť kniežaťom požadovaných 100 koní a
oslobodiť banské mestá od tejto ťarchy. Zhromaždenie prijalo návrh, ktorý dal na odporúčanie
Kremnice jej vyslanec a poprosilo Hellenbacha, aby osobne podporoval prosby banských miest. On
však odmietol, pretože silne pochyboval, že by knieža upustil od svojej požiadavky. Preto sa
banské mestá obrátili s touto prosbou na Schrötera.Pre prípad, že by sa tento zdráhal podporovať prosbu banských miest, malo sa zvolať nové
zhromaždenie, z ktorého by sa poslali vyslanci ku kniežaťu. Títo nemali ustúpiť, až kým by
knieža neznížil počet požadovaných koní na polovicu.[103]Schröter bol však poddajnejší ako Hellenbach a ujal sa — pravdaže zase len za dobrý honorár[104]— odovzdania a podpory žiadosti banských miest. Dokonca dokázal, že banské mestá
nemuseli hneď konať a celá záležitosť bola odročená na neskorší čas.[105]Nakoniec bola Kremnica úplne oslobodená od odvedenia týchto koní.Odchod kremnického vojska do bojnického táboraNa tom istom zasadnutí, na ktorom referoval Virgil Freyseysen o rozhodnutiach zhromaždenia
banských miest, prečítali aj prípis, ktorý práve došiel od Schrötera. V ňom žiadal komisár
banských miest, aby Kremnica okrem už odoslaných 50 mužov postavila ešte ďalších 100 a poslala
ich čím rýchlejšie do bojnického tábora spolu s dvoma už dávnejšie žiadanými kanónmi. Pre
prípad, keby si Kremnica tento rozkaz generála Bercsényiho nepovšimla alebo ho včas nesplnila,
pohrozil jej ťažkým trestom. V týchto pomeroch nebolo radné podporovať ešte raz žiadosť o
oslobodenie spod tejto ťarchy a nesplniť túto povinnosť tým viac, že Banská Bystrica a Banská
Štiavnica mali takmer celý počet svojho vojska v poli. Volená obec rozhodla, že rozkaz splní a
požadované mužstvo bez meškania najme.[106]Tak sa i stalo. Dňa 7. júla sa zhromaždili zverbovaní hajdúsi priamo v Kunešove a začali
cvičiť. Pretože však ich počet nebol úplný,[107]bolo treba chýbajúcich doplniť z radov mestských poddaných a pripojiť k
zverbovaným. Toto zapríčinilo určité zdržanie, takže mužstvo mohlo až 9. júla odísť k vojsku
táboriacemu ešte vždy pri bojnickom zámku, pri ktorom bolo už prv vyslaných 50 mužov spolu s
vojskom ostatných banských miest — pod vedením člena volenej obce Samuela Herfurtha. S týmto
mužstvom boli teraz odoslané aj dva kanóny spolu s 386 guľami a voz s potravinami.[108]O tomto podal zprávu zhromaždeniu volenej obce dňa 10. júla senátor Baltazár Kaiser,
zastupujúci neprítomného richtára a navrhol vydať rozhodnutie o zaopatrovaní kremnického
vojska pre ten prípad, keby ho bolo treba po dobytí bojnického zámku odkomandovať do
vzdialených krajov. Predvídalo sa, že generáli budú aj potom požadovať, aby sa mestá samy
starali o zaopatrenie svojho mužstva. Toto sa však dalo za tých okolností ťažko uskutočniť, ba
zdalo sa, že je to úplne nemožné. Preto chcelo meštianstvo v takýchto prípadoch platiť určité
príspevky príslušnej plukovej pokladnici a ponechať svoje vojská starostlivosti vojenských
veliteľov. Aby toto Kremničania dosiahli, keďže očakávali v krátkom čase pád bojnického zámku
a s ním aj uskutočnenie tejto možnosti, odoslali už teraz ku Schröterovi Eliáša Schmiedegga a
splnomocnili ho, aby s ním rokoval v tejto veci, prípadne sa s ním dohovoril a uzavrel
príslušnú zmluvu.[109]Herkelove požiadavkyNa tom istom zhromaždení sa členovia volenej obce na svoje nemalé prekvapenie dozvedeli,
že mesto je dlžné hlavnému notárovi už od 10. októbra 1701 sumu 1802 zlatých a že ju vraj
nechce zaplatiť. Písal o tom totiž Bercsényi[110]a vážne napomenul Kremnicu, aby túto sumu hlavnému notárovi podobrotky zaplatila.
Pre lepšie pochopenie tejto veci treba poznamenať, že Herkel sa zaviazal v zasadnutí, na
ktorom bol spolu s ostatnými vyslancami banských miest poslaný do Viedne, prosiť o odpustenie
už za viac rokov nezaplatených vojnových daní, že dosiahne odpustenie a podnikne cestu na
vlastné trovy, ak mu mesto daruje tretinu povolenej sumy. Jeho návrh nebol prijatý a on
cestoval do Viedne na mestské trovy, preto nemohla byť ani reč o dare za jeho námahu a
výdavky. On si ani nič nenárokoval celé 3 roky. Až v júni 1704 si dal vyhotoviť výťah z
protokolu, vidimovaný turčianskym konventom. S podnotárom Danielom Frankfurterom vystavil
dlžný úpis na 1802 zlatých s dátumom 10. októbra 1701. S týmito dokladmi išiel do Bercsényiho
tábora v Eliášovciach (Illésháza) v Bratislavskej župe a žaloval sa generálovi na nevďačnosť
mesta Kremnice, ktoré vraj nechce uznať jeho námahu a vyplatiť mu sľúbený honorár. Dozvediac
sa o tom a vypočujúc prosbu o pomoc pri dosiahnutí oprávnených požiadaviek, odovzdal Bercsényi
Herkelovi spomínaný prípis pre mesto Kremnicu.Prejednávanie tohto predmetu, považovaného volenou obcou za veľmi dôležitý,[111]bolo odročené na nasledujúce zasadanie. Toto sa konalo už 14. júla. Mestská rada s
volenou obcou predovšetkým pristúpila k voľbe banského majstra; zvolili Jána Juraja
Schindlera. Nato podľa kuriálneho protokolu vystúpilo meštianstvo, t. j. mestský výbor so
svojimi rečníkmi a zakročilo vo veci Herkelových požiadaviek.Tu vyčítali neprítomnému Herkelovi, že si dal svoju cestu k dvoru draho zaplatiť napriek
tomu, že ta išiel až potom, keď už vyslanci ostatných banských miest práve dosiahli odpustenie
nezaplatených daní. Mesto ďalej poprelo tvrdenie o údajnom sľube, resp. o vystavení dlžného
úpisu. Herkel sa síce pokúsil čo najlepšie brániť svoju vec a odvolával sa medziiným aj na
bývalého senátora Sauerweina, ktorý vraj vedel, že mu mestská rada a volená obec vystavila
obligáciu, resp. ju schválila. Keď sa však na to opýtali Sauerweina, nechcel vedieť o
vystavení nijakého dlžného úpisu. Herkel bol so svojimi nárokmi krátko odmietnutý a
zhromaždenie sa rozhodlo informovať generála Bercsényiho o skutočnom stave vecí a zmariť
Herkelovo úsilie.[112]Bercsényi bol informovaný o rozhodnutí a bol s ním spokojný.[113]Tak bola táto záležitosť predbežne odročená, nie však, ako myslelo meštianstvo,
ukončená.Ťažkosti s hajdúchmiObliehanie bojnického zámku trvalo dlhšie než sa myslelo a 150 ľudí, ktorí skoro minuli
svoj proviant a už dlhší čas museli dostávať viaceré zásielky, stálo mesto pekné peniaze.
Avšak mestská pokladnica opäť neoplývala peniazmi, pretože preddavok ako aj mesačný žold sa
musel vyplácať najatým hajdúchom v hotovosti. Preto sa všetko úsilie mestskej rady zameriavalo
len na to, aby sa Kremnica čím skôr oslobodila od povinnosti udržiavať najaté vojsko, ak aj
nie úplne, tak aspoň z veľkej časti.Za tým účelom bol vyslaný 20. júla Eliáš Schmiedegg do bojnického tábora[114]a žiadal veliteľa o prepustenie kremnického mužstva alebo o zníženie jeho počtu na
tretinu. Veliteľ však potreboval vojakov, pretože ešte stále nedobyl zámok, nechcel teda ani
počuť o prepustení ani jediného muža, ba žiadal, aby Kremnica novými hajdúchmi zaplnila miesta
tých, ktorí medzitým zahynuli v boji alebo dezertovali z tábora. Vyhrážal sa, že ak Kremnica
nebude chcieť splniť jeho rozkaz, obžaluje ju u kniežaťa. Výsledok Schmiedeggovej cesty bol
teda, že Kremnica musela najať ešte niekoľko mužov a poslať ich do Bojníc, čo sa aj skutočne stalo.[115]O niekoľko dní požiadal Kremnicu aj Hellenbach, aby ihneď odoslala do Sv. Kríža celú
zásobu gúľ, ktoré mala v meste. Meštianstvo naproti tomu žiadalo mestskú radu, aby prikázala
strážiť mestské brány mestským drábom, ktorí mali riadne zbrane a odvolala „kyjakové stráže“,
t. j. stráže mešťanov ozbrojených pre nedostatok zbraní palicami a hákmi.[116]Či sa jedno alebo druhé uskutočnilo a či meštianstvo vyhovelo Hellenbachovej
žiadosti, o tom chýbajú všetky konkrétne údaje.Na tom istom zhromaždení, kde sa prerokovávali tieto dve požiadavky, žiadalo meštianstvo,
aby sa ustanovil mestský horár, ktorý by sa staral o hory pri meste, a aby sa mu určil plat.[117]Túto požiadavku uznali za spravodlivú a urobili prípravy na voľbu horára. Voľba sa
však uskutočnila až v októbri. Za mestského horára bol zvolený Ján Juraj Roth s týždenným
platom 1 zlatý 80 denárov z mestskej pokladnice.[118]Po dobytí bojnického zámku koncom júla[119]prepustil veliteľ Urban Zelter väčšinu kremnického mužstva domov. Kremnica mu po
páde bojnického zámku poslala strieborný pozlátený chochol v hodnote 36 zlatých.[120]Tí vojaci však, ktorí ešte ostali v tábore, museli odísť k vojskám ležiacim jednak
pri trenčianskom hrade, jednak pri Jure (v Bratislavskej župe). Väčšine z nich sa však ich
postavenie nepáčilo a už po dvoch týždňoch odišli kremnickí hajdúsi aj s dôstojníkmi z tábora
pri Trenčíne i proti vôli miestneho veliteľa domov.Toto malo za následok vážnu výčitku pre Kremnicu zo strany komisára banských miest. Už 21.
augusta písal o tom Kremnici a vyzval mestskú radu, aby okamžite odoslala zbehnuté vojsko späť
do trenčianskeho tábora. Súčasne pohrozil, že Bercsényi opäť prísne potrestá mesto, ak sa
dozvie o takej vierolomnosti kremnických vojakov. Aby sa kremnické mužstvo čím istejšie
vrátilo do opusteného tábora, prikázal Schröter veliteľovi bystrických hajdúchov Matejovi
Puchonovi, ktorý práve mal stadiaľ ísť so svojím vojskom, aby šiel cez Kremnicu a pojal so
sebou kremnických hajdúchov. Toto oznámil aj Kremnici.[121]Avšak nielen kremnickí vojaci svojvoľne a z vlastnej moci opustili tábor a vrátili sa
domov. To isté urobili aj vojaci z iných miest, len čo mali na to vhodnú príležitosť. Boli k
tomu formálne nútení z viacerých príčin a dôvodov. Predovšetkým mužstvu chýbalo jednotné
velenie. Každá skupina dostala vlastného veliteľa s rovnakým právom ako ostatní, závislého v
istom zmysle len od veliteľa tábora a jemu podriadeného. Boli to však len určité prívesky
riadneho vojska a početných župných bandérií. Okrem toho tieto mestské oddiely často nemali
dostatok potravín, ba ani najpotrebnejší odev.[122]To však zavinili nie tak samé mestá, ako skôr často priveľká vzdialenosť medzi
nimi a ich mužstvami. Táto vzdialenosť spolu s veľkou neistotou verejných ciest totiž
zapríčiňovala, že pravidelné zásobovanie vojska bolo ak nie celkom nemožné, tak aspoň veľmi
ťažké. A velitelia táborov a útvarov len vo veľmi zriedkavých prípadoch boli ochotní prevziať
stravovanie mestských milícií, pretože jednak mali dosť starostí o svoje vlastné vojsko,
jednak dostatočne poznali zlú obyčaj jednotlivých miest oneskorene hradiť výdavky, keď mali
platiť na stravovanie vojska. Zo svojich vlastných prostriedkov alebo na trovy vlastného
vojska nemohli velitelia vyplácať mestských vojakov. Ba aj určený žold dostávalo mužstvo miest
často oveľa neskoršie než malo, a preto muselo neraz trpieť hladom. Najhoršie sa asi cítili
ranení. Vojenské lazarety a vojenské nemocnice boli v tom čase pri každom tábore alebo aspoň v
určitých oblastiach, ale tieto ani zďaleka nezodpovedali mnohým požiadavkám. Ranení vojaci
boli často rozdeľovaní do jednotlivých miest a obcí ošetrovaní obyvateľstvom zväčša na trovy
príslušnej obce. Aj Kremnica platila značné príspevky na ranených bojovníkov, ktorí ležali po
domoch jednotlivých mešťanov, keď bol mestom zriadený lazaret preplnený. Boli medzi nimi
viacerí Poliaci, Francúzi a Nemci. Ranení kremnickí vojaci však nenašli podobných samaritánov
a museli všetky trovy na lekárov a iné osoby platiť z vlastných prostriedkov,[123]aj keď nemali postačujúci žold[124]a často ho, ako už bolo povedané, ani včas nedostávali.[125]Vymenovanie Gašpara Révaya za veliteľa vojsk banských miestTieto rozhárané pomery, v ktorých mestské vojská veľmi trpeli a ktoré zapríčinili
dezertovanie mnohých vojakov, poznali teraz už aj generáli. Bolo celkom zrejmé, že treba
zaviesť iné spôsoby, ak má byť mužstvo poslané mestami schopné na vojenskú službu. Bercsényi
sa pokúsil zamedziť toto zlo tak, že menej početné mestské milície nariadil zlúčiť do väčších
útvarov a podriadiť ich osobitným veliteľom. Milície z Kremnice, Banskej Štiavnice a Banskej
Bystrice, Pezinka, Modry a Jura spojil Bercsényi[126]do jediného útvaru počítajúceho tisíc mužov a za ich veliteľa vymenoval slobodného
pána Gašpara Révaya.O tomto sa príslušné mestá, najmä Kremnica, dozvedeli z listu datovaného dňa 20. augusta
1704 v tábore pri Nádaši, ktorý prikazoval uznať Révaya za veliteľa mužstva a mesačný žold
vojakov neposielať priamo každému mužovi, ale veliteľovi, ktorého rozkazy a nariadenia
týkajúce sa záležitostí týchto útvarov mali mestá poslušne a presne vykonávať.[127]Aj Révay oznámil Kremnici koncom augusta svoje vymenovanie za veliteľa mestských útvarov[128]a prosil ju o zaplatenie zvyšku žoldu mužstva, aby mohol svoju funkciu nerušene
vykonávať.Toto nové nariadenie prinútilo banské mestá, aby zvolali zhromaždenie do Banskej Bystrice.[129]Na tomto zhromaždení sa radili, ako sa majú zachovať k Bercsényiho rozkazu a k
novému veliteľovi Révaymu a dohodli sa o postupe.Štiavnické rokovanieKým Rákóczyho prívrženci zbierali, posilňovali a usporadovali svoje sily a niesli víťazné
zbrane nielen k západným hraniciam Uhorska, ale aj na susednú Moravu a do Dolného Rakúska,
zatiaľ bol cisár Leopold zaujatý vojnou o španielske dedičstvo a musel obrátiť svoje vojsko
najmä proti francúzskej armáde. Veľké úspechy Rákóczyho priviedli ho k náhľadu, že „rebel“
odsúdený ešte 30. apríla 1703 na smrť, mu nakoniec vyrval krásne Uhorsko. Cisárski generáli
Stahrenberg, Šlik, Rabutin a Herbeville neboli už schopní dlhší čas udržať niekoľko pevností,
ktoré ešte ovládali. Naproti tomu obyvateľstvo krajiny sa vedelo nadchnúť Rákózcyho zmyslom
pre spravodlivosť, ktorú uplatňoval v každom smere a pri každej príležitosti aj na seba, aj na
svoju vec. Pri takomto stave bol Leopold I. naklonený vyjednávať s Rákóczym a uzavrieť aspoň
prímerie. Aj Rákóczy, z ktorého prípisu je dostatočne zrejmá živá účasť s utýranou a vojnou
ťažko postihnutou krajinou, bol naklonený takýmto vyjednávaniam. Okrem toho musela sa ho
dotknúť aj tá okolnosť, že po úrodnom roku 1703 nasledoval neúrodný,[130]a práve tie kraje, ktoré boli uchránené od bojov, mohli si urobiť len skromné
zásoby na zimu. Keďže teraz nielen obyvateľov, ale aj vojsko mohol postihnúť nedostatok
potravín a krmiva, prípadne hlad, musel v rozličných oblastiach zriadiť väčšie sklady.[131]Na ich zriadenie bol však potrebný čas, a ten sa mohol získať tým, že by sa prikročilo k
rokovaniu. Takto mal aj Rákóczy závažné dôvody prijať návrhy Leopolda I. a vyslať niekoľkých
svojich splnomocnencov na rokovania.O tomto podal zprávu Kremnici dňa 26. septembra hlavný vojenský komisár Pavol Lányi, ktorý
oznámil, že kniežací splnomocnenci sa stretnú už 28. septembra v Banskej Štiavnici s
cisárskymi komisármi a začnú rokovať. Aby celú ťarchu nemusela znášať sama Banská Štiavnica,[132]žiadal, aby Kremnica odoslala určité množstvo potravín[133]pre početných šľachticov, ktorí pri tejto príležitosti majú prísť do Banskej
Štiavnice aj so svojimi rodinami a služobníctvom. Knieža Rákóczy sa pre obliehanie Jágra musel
dlhší čas zdržovať v gyöngyöšskom tábore, a odtiaľ prišiel do Banskej Štiavnice aj so svojím
početným sprievodom. Darvas už 14. septembra oznámil Kremnici, že Rákóczy zrušil svoj tábor
pri Gyöngyösi a práve sa blíži s celým vojskom do tohto kraja.[134]Aj ostatné banské mestá, s nimi Krupina, Zvolen a Brezno ako aj okolité župy museli
prispieť na zaopatrenie štiavnických hostí.Rákóczy ? oblasti banských miestKremnica, ktorá mala dosť dôvodov zachovať si priazeň kniežaťa, poslala nielen všetko, čo
žiadal Lányi, ale vyslala aj richtára s niekoľkými mestskými radcami, aby pozdravili knieža.
To sa stalo začiatkom októbra v kúpeľoch Vyhne, ležiacich neďaleko Banskej Štiavnice,[135]kde sa Rákóczy zdržoval.Blízkosť kniežacieho dvora pociťovala najmä mestská pokladnica, pretože dary,[136]ktoré dala Kremnica jednak kniežaťu,[137]jednak jeho úradníkom a služobníctvu, dosahovali značnú sumu. Štedrosť Kremnice
pri tejto príležitosti uvádza čitateľa vtedajšej pokladničnej knihy mesta do skutočného údivu.V Kremnici sa pripravovali drahé pochúťky, zásobovala sa kuchyňa cukrom, masťou, rybami,
slukami, múkou, hrachom a rozličným korením. Kniežací úradníci a sluhovia, prichádzajúci teraz
veľmi často do Kremnice, boli hostení na mestské trovy, čiastočne zaoblečení a bohato
obdarovaní. Prechádzajúce vojská dostali víno, pivo a potrebné potraviny. Ranených starostlivo
ošetrovali a láskavo s nimi nakladali. V tom istom čase dvadsať kremnických vojakov v tábore
pri Jure veľmi trpelo nedostatkom všetkých potrebných vecí. Túto zúfalú situáciu vylíčil
stručne, ale dojímavými slovami ich veliteľ Juraj Kutivan, strážmajster Ján Vilesch a
zástavník Ján Poliak v liste zo dňa 3. októbra 1704 adresovanom kremnickému richtárovi.[138]Náboženské spory KremničanovAj v meste boli náboženské trenice len na určitý čas ututlané, nie však celkom odstránené.
Evanjelici sa opierali o kniežací edikt z 13. augusta 1704[139]a žiadali, aby len evanjelickí duchovní krstili ich deti, len oni ich sobášili a
tiež len oni pochovávali ich mŕtvych. Toho sa dožadovali najmä obyvatelia Hornej a Dolnej Vsi,
Lúčok, Krahúl a Kunešova a vôbec dedinčania.[140]Túto žiadosť podporovala evanjelická časť meštianstva všetkými zákonnými prostriedkami a
duchovní dostali rozkaz, aby bez zdráhania vybavili všetky obrady, o ktoré ich požiadajú
evanjelickí dedinčania. Ba evanjelici žiadali tak isto s odvolaním sa na mesto ako majiteľa
špitálskeho kostola, aby špitálske zvony po zaplatení príslušného poplatku za zvonenie
používali len pri evanjelických pohreboch. Proti tomu sa postavilo zo všetkých síl katolícke
duchovenstvo. Adam Samarjai, kremnický mestský farár, Štefan Bosmen, farár z Kremnických Baní
a Kunešova a Ambróz Gastel, gvardián tunajšieho kláštora františkánov ako administrátor
slovenského katolíckeho cirkevného sboru a jeho špitálskeho kostola, podali dňa 2. októbra
mestskému richtárovi rozhorčený protest proti postupu evanjelického duchovenstva a proti
požiadavkám evanjelikov, bývajúcich na dedinách. Podľa názoru protestujúcich nemali právo
žiadať od evanjelických duchovných, aby krstili ich deti, sobášili nové manželské páry a
pochovávali mŕtvych.[141]Tento protest bol len málo platný. Protestujúci dostali od magistrátu potvrdenie,
že ho skutočne podali a odišli s ním k Rákóczymu, aby sa tu sťažovali na zásahy evanjelických
duchovných do ich práv. Žalovali sa, že evanjelici odťahujú od nich tých dedinčanov, ktorí
patria k špitálskemu sboru, čím sa ich príjmy značne zmenšujú. Preto žiadali, aby týchto
dedinčanov bez rozdielu náboženstva krstil, sobášil i pochovával len administrátor špitálskeho kostola.[142]Následkom tejto sťažnosti bol kremnický evanjelický sbor predvolaný na 28. októbra
pred knieža do Vyhieň. Evanjelici vyslali Jeremiáša Schmiedegga. Tento odpovedal na všetky
otázky kniežacích radcov zasadajúcich na súde, ktoré sa týkali najmä štólových poplatkov a
zoslabil žalobu katolíckeho duchovenstva písomnou replikou.Nato odpovedal Rákóczy, že platí sloboda náboženstva, a preto každý má právo dať sa
pochovať, krstiť si deti i sobášiť sa podľa svojho rítu. A keby potreboval tieto úkony v
prípade, že by v jeho bydlisku nebol duchovný jeho vierovyznania, môže o to požiadať
duchovných, ktorí bývajú v iných obciach. Okrem toho Rákóczy vo svojej odpovedi nariadil, že
nikomu neslobodno odoprieť kremnické zvony k pohrebu a že štólu a iné poplatky musia
obyvatelia odvádzať len svojmu vlastnému duchovnému, za žiadnych okolností však nie duchovnému
iného vierovyznania.[143]Táto kniežacia rezolúcia bola oznámená dňa 30. októbra na zhromaždení volenej obce a v
odpise odoslaná katolíckemu duchovenstvu, aby sa podľa toho držalo. Tým boli náboženské
rozpory zas na čas obmedzené na súkromné kruhy.Haliere na stavbu kostolovTento boj medzi katolíckym a evanjelickým duchovenstvom zavdal mestskej rade príčinu, aby
niekoľko dní venovala pozornosť zdanlivo už zabudnutej veci a aby ju opäť vytiahla na denné
svetlo. Bola to otázka príspevkov na stavbu kostolov. Už od veľkého požiaru r. 1560, ktorý
zničil okrem spolovice vystavaného kostola na námestí aj zámocký kostol, najviac však ich
veže, museli platiť všetky kremnické cechy, ako aj všetci robotníci pracujúci pri baniach
týždenne určitý poplatok na obnovu týchto budov. Stavba kostolov a kostolných veží postupovala
len pomaly, jednak pre nedostatok peňazí, jednak pre vojnové časy. Sotva bola stavba
dokončená, dlhy z nej ešte ani neboli vyrovnané, a už sa stal zámocký kostol znovu obeťou
požiaru. Aj kostol na námestí bolo treba znovu vystavať, čo si vyžiadalo značnú sumu. Týmto
spôsobom sa pracovalo na stavbe kostolov a veží s niekoľkými prerušeniami takmer 70 rokov, a
preto sa aj usilovne zbierali haliere na stavbu kostola, t. j. týždenné príspevky meštianstva
a baníkov. Tak sa stalo odvádzanie halierov na stavbu kostolov stálym poplatkom a pre cirkevnú
pokladnicu výdatným zdrojom príjmov. Zo mzdy každého erárneho robotníka pracujúceho v baniach,
pri premývaní zlata a v hutách sa strhávali týždenne dva denáre, z ktorých jeden sa vložil do
bratskej pokladnice a druhý, určený na stavbu kostolov, odvádzal sa mestu ako správcovi
cirkevnej pokladnice. Tak to bolo až do roku 1667. Toho roku nariadil však správca komory
Dollinger komorskému pokladníkovi, aby tieto peniaze naďalej neodvádzal mestu, ale ich radšej
použil na zriadenie komorskej jatky. Napriek všetkým protestom sa tak skutočne stalo, a to,
ako tvrdila Kremnica,[144]na škodu mesta. Po 37 rokoch spomenula si konečne mestská rada pri príležitosti
sporu o štólové poplatky, že haliere na stavbu kostolov sa síce od erárnych baníkov týždenne
zbierajú, ale komora ich dosiaľ neodviedla mestu. Dovtedy zadržaná suma mala dosahovať vyše 10
000 zlatých.Mestská rada sa na zasadnutí dňa 6. októbra rozhodla odoslať kniežaťu Rákóczymu žiadosť s
prosbou, aby nariadil súdobému komorskému pokladníkovi Jurajovi Freyseysenovi podať zprávu o
dovtedajšom použití halierov na stavbu kostolov a vyplatiť dovtedy zadržanú sumu mestu.[145]Námaha mestskej rady ostala zatiaľ bez úspechu, a komora zhrabla nielen už vybraté, ale aj
v priebehu času zinkasované príspevky.Nové zbrojenieVedľa týchto starostí mala Kremnica veľa práce aj s vojenskými záležitosťami. Štiavnická
konferencia zostala úplne bez výsledku. Nebola už reč nielenže o mieri, ale ani o prímerí. Obe
stránky sa chystali s novým rozhorčením rozhodnúť svoj spor s mečom v ruke. Kremnických
armalistov, ktorí stále zanedbávali platiť svoje príspevky na vydržovanie náhradného mužstva,
vyzval tekovský podžupan Andrej Hunyady k presnému plateniu.[146]Generál Anton Eszterházy pohrozil Tekovskej župe exekúciou a trestom, ak do týždňa
nevráti svojich banderialistov, ktorí skoro všetci ušli z tábora.[147]Avšak nielen vojenskí zbehovia boli zadržiavaní a posielaní späť k svojim regimentom.
Uvažovalo sa aj o zvýšení počtu mužstva. Bercsényi za tým účelom poslal dňa 25. októbra 1704 z
Banskej Štiavnice list[148]tým mestám, ktoré sa mali starať o révayovský regiment a nariadil, aby každé z
nich odoslalo určitý počet nových vojakov k tým, ktorí už stáli v poli. Určil 15 mužov na
portu, a pretože Kremnica mala sedem a pol palatínskych port, mala dať k dispozícii Révayovi
stodvanásť a pol muža. Avšak v liste, ktorý v tej veci napísal Bercsényi Kremnici, žiadal
predbežne len 72 mužov a okrem toho mesačne 277 zlatých a 50 denárov ako ich žold.[149]Tento list odovzdal Kremnici sám Révay a prezentoval ho mestu spolu so svojimi menovacími
dekrétmi dňa 29. októbra.[150]Medziiným oznámil magistrátu, že Bercsényi predvídajúc prechod viacerých vojsk a
ich ubytovanie ako aj riadne zaopatrenie zo strany mesta, by upustil aj od 72 mužov a
uspokojil by sa s vyslaním 40 a pol muža, resp. doplnením v poli stojacich dvadsiatich a
niekoľkých kremnických hajdúchov. Révay, ktorý mal byť prečo Kremnici vďačný, v tomto ohľade
úplne súhlasil s Bercsényim, ba zdalo sa, že Bercsényi len na jeho príhovor znížil počet mužov
zo 112 a pol najprv na 72, konečne však na 40 a pol. Okrem toho však žiadal Révay od Kremnice
zbrojný voz a príspevok na zaobstaranie zástavy regimentu.[151]Zprávy a želania Révayho, resp. Bercsényiho boli oznámené 30. októbra na zasadaní volenej
obce, ktorá sa rozhodla, že sa pokúsi Révayovi v niečom vyhovieť.[152]V zmysle tohto rozhodnutia dala Kremnica pripraviť zbrojný voz a odoslať ho veliteľovi.[153]Ohľadom požadovaných hajdúchov vyslala hlavného notára Herkela k Bercsényimu do
Banskej Štiavnice a potom k Révayovi, aby dosiahol ešte väčšiu úľavu a ak možno, aby ich úplne
zbavil tejto povinnosti.[154]Je celkom prirodzené, že ani Bercsényi ani Révay nechcel počuť o odpustení predpísaného
mužstva. Ba keď Herkel sľúbil veliteľovi, že mu Kremnica pošle peniaze na najatie hajdúchov a
keď ho prosil, aby mu sám prenechal zverbovanie potrebného počtu, zdráhal sa veliteľ splniť
prosbu kremnického vyslanca. Tak zostalo úsilie mesta Kremnice bez výsledku. Dňa 7. novembra[155]ju Révay znovu napomenul, aby sa podrobila rozkazu Bercsényiho a aby do príchodu
jeho splnomocnencov zverbovala aspoň polovicu požadovaného mužstva.Teraz sa už nebolo možno ďalej vyhýbať, a tak sa dňa 9. novembra rozhodlo, že desiatnici
sa majú postarať o najatie hajdúchov, prípadne vypraviť požadované množstvo.[156]Konečne teda priložili ruku k dielu, ale išlo to tak pomaly, že nakoniec veliteľ
musel poslať do Kremnice dôstojníkov Daniela Záborského a Františka Bereczkého s plnou
exekučnou mocou. Avšak ani tento krutý predpis nič nedocielil. Exekútori sa sami presvedčili o
nemožnosti zverbovať v Kremnici ešte niekoho okrem už zverbovaných. Preto vzali od mesta 40
zlatých a sľúbili, že Révay sám za tieto peniaze naverbuje 10 mužov, len im Kremničania museli
prisľúbiť, že budú každomesačne presne posielať 30 zlatých pripadajúcich na týchto 10 mužov.[157]Boj o rovnoprávnosť medzi troma väčšími banskými mestamiKremnica sa domnievala, že s odchodom oboch exekútorov sa úplne zbaví tejto záležitosti.
Avšak táto domnienka sa čoskoro ukázala ako celkom nesprávna.Už sme uviedli, ako Bercsényi rozdelil počet požadovaného množstva podľa palatínskych
port. Takýto postup pozoroval nielen pri Kremnici, ale aj pri iných mestách. Už r. 1701 určil
palatín počet port pre Kremnicu na 12, pre Banskú Štiavnicu na 21 a pre Banskú Bystricu na 19,
rok nato pre Kremnicu na 7 a 1, Banskú Štiavnicu 16 a 1 a Banskú Bystricu 14 a 1. Konečne roku
1703 pre Kremnicu na 6, Banskú Štiavnicu na 14 a 1 a Banskú Bystricu 12 a 1 port.[158]Knieža Rákóczy určil však pre Kremnicu 7 a pol, pre Banskú Štiavnicu 16 a pol a pre Banskú
Bystricu 14 a pol port.Tak prestala pradávna rovnosť pri znášaní tiarch medzi väčšími banskými mestami. Kremnica
bola svojím rozdelením port zrejme uprednostnená a obetovala krv a dane v menšej miere než
Banská Štiavnica a Banská Bystrica. Pri tomto poslednom postavení vojakov požadovali totiž od
Kremnice 42 mužov a mesačných 156 zlatých 90 denárov, kým Banská Štiavnica musela postaviť a
mesačne platiť 89 a 1/10 muža a 343 zlatých 40 denárov a Banská Bystrica 82 a 3/4 muža a 319
zlatých 31 denárov. Keďže sa toto už častejšie stávalo a Banská Štiavnica a Banská Bystrica sa
cítili ukracovanými vo svojich právach, usilovali sa obe mestá o obnovenie starej rovnosti. Za
tým účelom sa obrátili na Bercsényiho a dostali od neho dekrét, podľa ktorého sa malo zase
uskutočniť predtým obvyklé rovnaké rozdelenie všetkých tiarch medzi tri väčšie banské mestá.[159]Tento Bercsényiho list ukázala Banská Štiavnica v poslednej tretine novembra na
banskomestskom zhromaždení, na ktoré Kremnica vyslala richtára Jána Schmiedegga a Adama Hirschnera.[160]Obe mestá trvali neochvejne na tom, aby Kremnica súhlasila so znášaním celkom
rovnakých povinností a tiarch.Kremnickí vyslanci, najmä na tomto zhromaždení prítomný kremnický richtár, zdráhali sa
splniť túto žiadosť, a vyhlásili, že Kremnica nemôže prevziať už väčšie zaťaženie, ani s ním
nemôže súhlasiť. Po tomto vyhlásení kremnických vyslancov poslali Banská Bystrica a Banská
Štiavnica ihneď nových vyslancov k Bercsényimu s naliehavou prosbou, aby znovu zaviedol dávnu
rovnosť medzi troma väčšími banskými mestami a aby vzdorujúcu Kremnicu násilím prinútil
prevziať rovnaké náklady. O tomto zákroku podali kremnickí vyslanci po svojom návrate zprávu
mestskej rade. Táto napísala hlavnému notárovi, ktorý bol práve v Trnave, aby ihneď odišiel do
Hlohovca k Bercsényimu a poprosil ho o zachovanie rozdelenia port a tým aj o ponechanie
terajšieho rozdelenia. Herkel sa odobral k Bercsényimu a docielil, že tento prisľúbil na
žiadosť Kremnice dodržiavať už predpísané kvóty port a žiadal len o pokoj zo strany banských
miest, povoliac im, že tento spor môžu rozhodnúť na jeho zámku a dohodnúť sa o spôsobe
uskutočňovania repartícií.Na požiadanie kremnického richtára prihovoril sa za Kremnicu u Bercsényiho aj Révay a
prosil generála, aby nezaťažoval toto mesto, ktoré sa nemôže merať s Banskou Štiavnicou a
Banskou Bystricou v otázke blahobytu obyvateľov, takými ťarchami, aké musia znášať druhé dve
mestá, pretože nimi požadované rovnaké postavenie je len zdanlivé, v skutočnosti bola by to
však veľká nespravodlivosť pre Kremnicu.[161]Spolovice bola teda táto záležitosť vybavená v prospech mesta Kremnice a kremnickí
mešťania dobre vedeli, že Banská Štiavnica a Banská Bystrica nebudú skôr spokojné, kým
nedosiahnu úplné splnenie svojho priania. Preto sa Kremničania na zhromaždení dňa 30. novembra rozhodli[162]ešte raz vyslať hlavného notára k Bercsényimu a všade tam, kde by mohli Banská
Štiavnica a Banská Bystrica pracovať proti Kremnici, poverili Herkela, aký každým možným
spôsobom prekazil zámery týchto protivníkov.Tu Kremničania postavili plný počet požadovaných vojakov.[163]Keďže však Banská Štiavnica a Banská Bystrica tiež neoddychovali, ihneď vyslali
svojich vyslancov k Bercsényimu a vyvinuli také úsilie, že sa aj Révayovi zdalo potrebné
napomenúť Kremnicu, aby vynaložila celú energiu[164]a napla všetky sily. Kremnica urobila všetko čo len mohla pre udržanie priaznivých
pomerov.Tentoraz však všetky dary a sľuby nestačili prekonať kroky a úsilia podniknuté zo strany
štiavnických a bystrických vyslancov.Už dňa 18. decembra[165]oznámil Révay, že dostal od Bercsényiho prísny rozkaz prinútiť Kremnicu k
dodržiavaniu pradávnej rovnosti pri všetkých riadnych i mimoriadnych dávkach a primäť ju k
zvýšeniu počtu hajdúchov zo 42 až na 219 mužov. Uistil síce, že to veľmi nerád žiada od
Kremnice, dožadoval sa však, aby mesto neotáľalo so splnením rozkazu, pretože Banská Štiavnica
a Banská Bystrica už postavili svoje mužstvá. Pre každý prípad želá Kremnici, aby bola
ušetrená všetkých ďalších nepríjemností alebo trestov.Kremnica nemohla alebo nechcela poslúchnuť Révayovu radu. Keďže hlavný notár pravdepodobne
tak vybavil svoje predošlé poslanie u Bercsényiho, že sa dal odbaviť sľubmi a celé riešenie
záležitosti nevyčkal na príslušnom mieste, vyslalo ho mesto opäť, aby u neho obnovil predošlú
žiadosť. Súčasne písalo však aj kniežaťu a prosilo ho, aby poveril vyriešením tohto sporu
dvoch barónov, Gottfrieda Hellenbacha a Tomáša Schmiedegga, keďže sa mestá nemohli dohodnúť o
rozdelení bremien.[166]Herkel vyslaný k Bercsényimu vrátil sa do Kremnice až 29. decembra a nasledujúceho dňa
informoval volenú obec a mestskú radu o priebehu svojho poslania. V zpráve zdôraznil, že
Banská Štiavnica a Banská Bystrica stále pripomínali generálovi, ako im krivdí, keď nežiada od
Kremnice taký istý počet hajdúchov, ako od oboch žalujúcich miest a akej neprávosti sa
dopustil v prospech Kremnice. Medziiným poučili Bercsényiho, že všetky banské mestá oddávna
rozdeľovali medzi sebou na štyri časti výdavky poskytované v prospech kniežaťa alebo na
spoločné ciele a vždy pripadlo po štvrtine na Kremnicu, Banskú Štiavnicu a Banskú Bystricu,
štvrtá štvrtina však na štyri menšie banské mestá. Toto sa ukladalo vždy bez akéhokoľvek
protirečenia. Práve následkom týchto výčitiek vydal Bercsényi po ďalšej Herkelovej zpráve
sťažujúcim sa mestám rozkazy, zaväzujúce Kremnicu k rovnakému počtu hajdúchov ako dávala
Banská Štiavnica a Banská Bystrica.Keďže však Kremnica už viackrát prosila o odvolanie tohto rozkazu a veliteľ Révay to
neprestal odporúčať, nevedel sám Bercsényi, čo má robiť. Preto mu prišiel vhod návrh nielen
Kremnice, ale aj niektorých osôb, aby tento spor rozriešili Hellenbach a Schmiedegg.
Kremnického hlavného notára poslal späť s odkazom, že sa touto záležitosťou nechce viac
zaoberať a že ju prenecháva rozsudku oboch určených komisárov.[167]V tomto zmysle písal Bercsényi aj kniežaťu Rákóczymu a odporúčal mu, aby nechal
záležitosť vyriešiť Hellenbachovi a Schmiedeggovi.[168]Tak skončil pre Kremnicu rok 1704 a nasledujúci rok 1705 priniesol už v prvých dňoch nové
starosti.Bitka pri Trnave. Rozriešenie sporu o rovnoprávnosťDňa 24. decembra 1704 došlo na okolí Trnavy k boju, na ktorom sa zúčastnilo aj kremnické
mužstvo. V tomto boji[169]padla väčšina kremnických hajdúchov a len 6 mužov z nich uniklo smrti a vrátilo sa
do Kremnice. Richtár sa na zhromaždení volenej obce opýtal, čo si počať s týmito ľuďmi. Táto
otázka však zostala bez odpovede až do doručenia Révayho listu, v ktorom žiadal okamžite
odoslať zachránené kremnické vojsko do svojho tábora do Bátoviec. Táto požiadavka veľmi
prekvapila kremnických mešťanov a nepríjemne sa ich dotkla, pretože podľa dávneho zvyku osoby,
ktoré bojovali v nejakej bitke, boli úplne oslobodené od všetkých ďalších povinností.[170]Bolo však treba poslúchnuť rozkaz veliteľa a zvyšky kremnickej milície znovu
poslať na označené miesto.[171]Otázka rovnosti medzi Štiavnicou a Bystricou sa ešte nevyriešila. Kremnica mohla
ľahko stratiť aj priazeň Révayho, ktorý v tejto dôležitej záležitosti preukázal už mestu
znamenité služby a ešte ich aj mohol preukázať, keby nechal ich žiadosť nepovšimnutú. Banská
Štiavnica a Bystrica neboli spokojné s rozhodnutím Bercsényiho, ktorý postúpil spor
Hellenbachovi a Schmiedeggovi. Preto sa obrátili žiadosťou zo dňa 3. januára 1705 na samotné
knieža Rákóczyho,[172]a tento úplne súhlasil s požiadavkou oboch miest. Nato Rákóczy nariadil Kremnici,
aby zvýšila počet svojich hajdúchov až na 100.[173]Tento kniežací rozkaz Kremnica nesplnila, avšak 9. januára odoslala svojho podnotára
Dávida Frankfurtera a 12. januára aj hlavného notára Martina Herkela[174]do Levíc k Rákóczymu.[175]Aj tu dosiahla schválenie Bercsényiho rozhodnutia, avšak s tou zmenou, že v
prípade, ak Hellenbach odmietne zamýšľané sprostredkovanie, usporiada schôdzku vyslancov
nielen sváriacich sa troch väčších, ale aj štyroch menších banských miest pod predsedníctvom
slobodného pána Tomáša Schmiedegga, kde sa rozrieši táto otázka[176]s konečnou platnosťou.Toto zhromaždenie bolo zvolané do Kremnice[177]na 10. februára. Uvážilo, že úprava port podľa všetkého zdania sa spraví ešte toho
roku a tým sa zavedie pravdepodobne spravodlivejšie rozdelenie daní. Ďalej uznalo, že Kremnica
pre dlhoročné banské stavby ako aj pre časté ubytovanie vojska a prechody vojsk a konečne pre
nehorázne kontribúcie v peniazoch a naturáliách, ktoré musela poskytnúť ešte roku 1703, upadla
do nových dlhov, ktorých sa dlho nemohla striasť.[178]Z toho vyplynulo, že pod ťarchou všetkých týchto okolností Kremnica vysokým počtom
hajdúchov, ktorý predpísal 30. októbra Bercsényi a mesačným peňažným príspevkom bude silne
zaťažená. Preto zhromaždenie uzavrelo, že nemožno od ťažko skúšaného mesta žiadať väčšie
ťarchy.Nedostatok peňazí v KremniciKremnica mala zatiaľ veľa starostí, skadiaľ zaobstarať peniaze pre netrpezlivých
veriteľov, ako aj na zaplatenie mzdy hajdúchov a na iné výdavky. Pri najlepšej vôli musela raz
tu a raz tam zaostávať a prijímať upomínacie listy od komisára, veliteľa a jeho kapitánov. Tak
František Bereczký, ktorý bol s kremnickým mužstvom v Pukanci, dňa 7. marca 1705 naliehavo
žiadal, aby nezaplatený žold za február vyplatili čo najskôr a ak možno v zlate a v
strieborných minciach. Pripomenul, aby pripravili príspevok aj na marec, aby ho mohol
Bereczký, ktorý príde za niekoľko dní do Kremnice, celkom iste prevziať.[179]Túto žiadosť chcela Kremnica splniť, preto požadovala od mešťanov aj od všetkých
obyvateľov dane. Minciari a iní komorskí robotníci, ktorí nemali domy, sa však zdráhali platiť
dane. V tom ich čo najdôraznejšie podporovali tunajší komorskí úradníci, odvolávajúci sa proti
mestu na inštrukciu, ktorú mali dostať od Hellenbacha. Za takýchto okolností nezostávalo
Kremnici nič iného, ako vymáhať potrebné príspevky od majiteľov domov a na odporujúcich
robotníkov sa žalovať u Hellenbacha. Mesto toto aj urobilo už 9. marca 1705.[180]Nato sa Kremnica obrátila na knieža Rákóczyho a na krajinský senát so žiadosťou o úplné
oslobodenie od platenia daní svojich poddaných z Horného i Dolného Turčeka, Lúčok, Kremnických
Baní, Krahúl, Veterníka, Kunešova, Hornej a Dolnej Vsi, odvolávajúc sa na výsady a krajinské
zákony, podľa ktorých obyvatelia týchto obcí ako baníci boli v predchádzajúcich rokoch
oslobodení od takýchto dávok. Tým chcela Kremnica dosiahnuť ďalšie zníženie port a súčasne
oslobodiť od kontribúcie aj tých poddaných, ktorí neboli baníci. Tento cieľ dosiahla len
natoľko, že jej podliehajúci dedinčania boli oslobodení od daní na istý čas,[181]ako oznámila Bercsényiho kancelária Tekovskej župe.[182]Vcelku však zostali mestu staré ťarchy, ten istý počet vojakov a tie isté mesačné
príspevky na ich žold, takže majitelia domov museli platiť viac ako predtým.Kremnica nebola ešte stále oslobodená ani od iných mimoriadnych povinností a z času na čas
boli od tohto mesta požadované rozličné dávky, ktoré vôbec nesúviseli s portami. Tentoraz, a
to 8. mája požiadal Schröter, aby Kremnica postavila za dva týždne 3 delostrelecké vozy a aby
sa to nezdráhala splniť.[183]Spor s komorouVšetky tieto výdavky tvrdo tlačili zámožnejšiu vrstvu kremnického obyvateľstva. Keďže sa
časť komorských zamestnancov ešte stále zdráhala prispieť na dane predpísané celému mestu,
opäť ožil starý hnev medzi meštianstvom a komorskými úradníkmi. Predstavitelia volenej obce
mysleli, že prišiel čas znovu zrušiť tie práva, ktoré si tunajšia komora prisvojila v
predchádzajúcom období alebo ich aspoň obmedziť na čo najmenšiu mieru. Nároky, ktoré si robila
komora na mestské lesy pod zámienkou, že chce mať nad nimi dozor spolu s mestskou radou,
chcelo meštianstvo zoslabiť, ba priamo odstrániť už tým, že si zvolilo vlastného banského a
lesného majstra. Komorskí úradníci od istého času prestali uväzňovať dedinčanov a obyvateľov
mesta a zdalo sa, že sa úplne zriekli svojich mocenských chúťok, takže mesto nemalo v tomto
ohľade dôvod žalovať sa na nich. Avšak výčap v správcovom dome ešte stále nebol zavretý, ba
správca K. Th. Mayeren dokázal tento výnosný obchod ešte viac rozšíriť. Tým boli bohatí
mešťania, ktorým mesto za prevzatie určitých záväzkov zverilo právo výčapu vína a piva, ťažko
poškodení na svojich príjmoch. Volená obec považovala teda za potrebné odstrániť toto zlo. Za
týmto účelom vyslala koncom apríla do Banskej Štiavnice k Hellenbachovi Eliáša Schmiedegga s
poverením, aby žiadal od správcu úradu hlavného komorského grófa písomnú záruku s týmito
bodmi:1. Keďže komora čapuje pivo v správcovom dome, nebude mať právo zriadiť vlastný pivovar v
Kremnici alebo na jej okolí.2. Komora v dome blízko Kremnice, v ktorom bol umiestnený čerpací stroj, nesmie predávať
pivo ani pálenku, ani vyňať tento dom spod právomoci mesta.[184]Okrem týchto požiadaviek odovzdal Schmiedegg Hellenbachovi osobitnú žiadosť
kremnických mešťanov. V nej uvádzali, že v predošlých rokoch banskí správcovia z času na čas
žiadali mesto, aby mohli v správcovskom dome týždenne uložiť najviac tri až štyri sudy piva,
aby mali po ruke potrebné pivo pre hutníkov alebo baníkov, ktorí prichádzajú k nim v úradnej
záležitosti. Mesto im povolilo držať tam určené množstvo piva. Avšak už predchodca Mayerenov
toto povolenie tak zneužil, že na správe zriadil výčap, proti čomu Kremnica protestovala,
avšak toto zlo nemohla už zamedziť.Terajší správca — uvádza sa v žiadosti ďalej — pokračoval podľa príkladu svojho predchodcu
a dotiahol to tak ďaleko, že na správe týždenne vyčapoval viac než všetci mešťania dohromady.
Aby mal vždy dosť piva, násilím zaháňal na správu furmanov dovážajúcich mestské pivo zo
štubnianskeho pivovaru a nútil ich zložiť tu celé množstvo, aj keby mešťania hneď nemali
dostať ani jediný súdok za celý týždeň. Teda nie dosť na tom — žalujú sa mešťania — že správca
nechce vôbec platiť poplatok za kúpené pivo, ktorý museli presne odvádzať všetci krčmári v
Kremnici. V predošlých rokoch bol dom správy veľkými zásobami zhromaždeného a skazeného piva
natoľko infikovaný, že ho bolo treba zamurovať. Vtedy chceli vrátiť 13 súdkov tohto piva
richtárovi. Keďže ho ten nechcel prijať, nezaplatili dosiaľ mestu ani za súdky ani za pivo,
ktoré v nich bolo. Namiesto zaplatenia začali čoskoro čapovať na správe už aj víno a nechceli
od toho upustiť napriek výčitkám zo strany mesta. Iní komorskí úradníci zasa zneužili slobodu,
udelenú mestom, že môžu pre svoju vlastnú potrebu sami kupovať víno od výrobcov a pod svojím
menom predávali robotníkom veľké množstvo vína a tým citeľne poškodzovali príjmy mešťanov.[185]Zámožní mešťania žiadali teraz na základe podaných sťažností zadosťučinenie, a to aby
výčap na správe bol zrušený ako banského správcu nedôstojné a každému verejnému úradníkovi a
duchovnému zákonom zakázané zamestnanie, čím by sa znemožnil komorským úradníkom mimoriadny
zárobok od baníkov. Nemožno zistiť, či a nakoľko vyhovel Hellenbach tejto žiadosti alebo či ju
Schmiedeggovi odmietol s prázdnymi výhovorkami. Keďže však mal ohľad na to, aby v tejto
záležitosti medzi mestom a komorou niekoľko rokov nedošlo k sporu, a keďže vedel, že Kremnica
bude tak dlho pracovať na riešení záležitosti, kým sa táto celkom nevybaví alebo kým mesto
aspoň vo väčšej miere nedosiahne vytýčený cieľ, možno s pravdepodobnosťou predpokladať, že
námaha mestských vyslancov nebola daromná a že Hellenbach zabránil komorským úradníkom
zasahovať do cudzích práv a primäl ich k svornosti s mestom a jeho obyvateľstvom.Konferencia o obchodných záležitostiachKoncom mája poslal Rákóczy banským mestám list so žiadosťou, aby vyslali do Jágra
zástupcov obchodníkov, ktorí by sa tu poradili o návrhoch kniežaťa a prijali by jeho rozhodnutia.[186]Kremnica, Banská Štiavnica a Banská Bystrica (štyri menšie mestá asi neboli
pozvané) vyslali na toto pozvanie po dvoch zástupcoch,[187]tak isto aj iné mestá, ktoré o tom knieža upovedomil. Tak zvolal Rákóczy kongres
obchodníkov. Kremnickí vyslanci potrebovali na kongres na cestu ta i nazad 16 dní a vrátili sa
domov až 23. júna 1705. Predmetom porady, na ktorú zvolal Rákóczy obchodníkov, boli strieborné
mince. Obchodom s cudzinou mizlo totiž striebro stále viac z krajiny a cena tohto kovu stúpala
v očiach obyvateľov Uhorska až natoľko, že strieborné peniaze mali stále väčšiu kúpnu silu v
pomere k medenej minci. Aby sa predišlo tomuto hroziacemu zlu, chceli nájsť obchodníci taký
spôsob, aby ani obchod neutrpel, ani hodnota strieborných peňazí následkom tohto úbytku
nestúpala.Keď teraz zhromaždení zástupcovia obchodníkov vyslovili svoju mienku, formuloval Rákóczy
program zhrnutý do 6 bodov a nariadil všetkým obchodníkom v Uhorsku, aby ho prísne
dodržiavali. V prvom a druhom bode týchto smerníc boli určené Banská Bystrica a Levoča za
centrá obchodu. Sem sa malo privážať potrebné množstvo zahraničného tovaru, a tu ho mali
kupovať za najnižšie ceny obchodníci z iných miest a ďalej odosielať. Podľa tretieho bodu
možno požadovať z tohoto tovaru jedine tridsiatok a nijaké iné dane a poplatky. Vo štvrtom
bode sa hrozilo konfiškáciou importovaného tovaru tým obchodníkom, ktorí neboli z Banskej
Bystrice alebo Levoče a predsa chceli odoberať zahraničný tovar nie z Bystrice alebo Levoče,
ale priamo z cudziny a importovať ho do krajiny. Piatym bodom sa výslovne povoľoval vývoz
liadku, obilia a iných plodín, zakazoval sa však výmenný obchod pod hrozbou konfiškácie
vymieňaného tovaru. Plodiny sa smeli zamieňať podľa možnosti za strieborné peniaze, alebo
kupovať za „zvučné mince“ (z dobrého kovu). Šiesty bod zakazoval príplatok a zdôrazňoval, že
tomu, kto bude žiadať pri zlatých alebo strieborných minciach obstávku, majú sa zlato i
strieborné mince skonfiškovať. Toto boli výsledky jágerského obchodníckeho kongresu, ako ich
oznámili kremnickí vyslanci dňa 27. júna 1705 kremnickej volenej obci.[188]Herkelova svojvoľnosť a jej následkyNa zhromaždení volenej obce dňa 1. júla 1705 sa znovu pretriasala náboženská otázka.
Priamy podnet k tomu dal hlavný notár Herkel. Tento muž totiž 27. júna vnikol v sprievode
mestských hajdúchov do niekoľkých evanjelických domov a choval sa tam veľmi neprimerane.
Remeselníkom násilne odňal nástroje a dal ich odniesť k mestskému farárovi. Podľa výpovede
viacerých neskoršie vypočúvaných svedkov[189]robil to celkom sám, z osobnej pomstychtivosti. Dotyčným mešťanom nadával, že oni
nástojili, aby podal vyúčtovanie peňazí, ktoré dostal od mesta aj od súkromníkov[190]na rozličné účely. Herkel však chcel tento svoj čin zastrieť udaním, že odňatím
nástrojov chcel potrestať tých luteránov, ktorí sviatok sv. Ladislava zneuctili ručnou prácou,
ba zástupcovi richtára Baltazárovi Kayserovi písomne žaloval, že sa priestupníci zákona
zdráhali, zasypávali ho nadávkami a jednoducho zamýšľali vyvolať povstanie obyvateľstva.[191]Proti tomu podala aj evanjelická cirkev písomný protest.[192]V ňom sa vyslovila proti zákonom, ktoré Herkel násilím zaviedol a poukázala na ich absurdnosť.[193]Vyčítala Herkelovi jeho bezuzdnú nenávisť proti evanjelikom.[194]Jeho čin pripisovala výlučne pomstychtivosti, pretože katolíckych mešťanov
pracujúcich toho istého dňa neobťažoval, ba svojím vlastným ľuďom dovolil štiepať drevo,[195]napriek svojmu šľachtickému pôvodu sa vyhlásil za sluhu meštianstva a myslel len
na svoje vlastné záujmy.[196]Tento násilný čin Herkelov vyvolal v celom meste nesmierne rozhorčenie. Meštianstvo
búrlivo žiadalo príslušné oprávnené zadosťučinenie pre poškodených. Mestská rada sa nemohla
postaviť proti nátlaku a pretože nesmierne pobúrenie veľmi ľahko mohlo prerásť vo vzburu,
zvolala na 1. júla zhromaždenie volenej obce napriek tomu, že richtár v iných mestských
záležitostiach odcestoval. Herkel teraz mohol vidieť následky svojej priveľkej náboženskej
horlivosti, resp. svojej pomstychtivosti a mohol sa obávať najhoršieho. Preto sa nedostavil na
zhromaždenie, poslal len zástupcovi richtára spomínaný písomný protest proti rušiteľom
sviatkov. Týmto však len akoby nalial oleja do ohňa. Eliáš Schmiedegg žiadal v mene
evanjelickej cirkvi, aby magistrát ihneď nariadil vrátiť remeselníkom odňaté nástroje a aby
oznámil mestskému farárovi, že odteraz nemá nikomu, nech by to bol ktokoľvek, dovoliť takéto
násilenstvá. Nabudúce nech si násilník pripíše sám sebe následky svojich činov.[197]V prípade, že by sa to opakovalo, bude mať páchateľ dočinenia so súdom. Aby
zoslabili rastúce rozhorčenie, odišli Ferdinand Freyseysen a Kristián Marquart ihneď zo
zasadania k mestskému farárovi Adamovi Samarjaymu s poverením opýtať sa ho, či sa Herkel
dopustil násilnosti s jeho vedomím a vôľou alebo len na vlastnú päsť. Súčasne ho vyzvali, aby
bezodkladne vrátil odňaté nástroje remeselníkov, ba dokonca ho požiadali, aby vystríhal
svojich cirkevníkov pred podobnými výtržnosťami a napomínal a pridŕžal ich k znášanlivosti.
Samarjay, ktorému boli protest meštianstva ako aj požiadavky Eliáša Schmiedegga písomne
oznámené, odpovedal, že sa dozvedel o udalostiach až vtedy, keď mu priniesli skonfiškované
veci. Teraz ich bez váhania vydal a prisľúbil vyhovieť rozhodnutiu volenej obce.Toto oznámili zhromaždeniu poslaní vyslanci a tým bolo meštianstvo zväčša uspokojené.
Žiadalo však, aby Herkel nezostal bez trestu, pretože už mal viac toho na svedomí a podalo naň
žalobu, že nie je verný úradník mesta, že sfalšoval kuriálny protokol z 18. októbra 1701,
ďalej že si na svoje meno vystavil obligáciu v mene mesta a konečne že dosiaľ napriek viacerým upomienkam[198]nepodal vyúčtovanie prijatých peňazí.[199]Na podklade týchto sťažností ho vyzvali vydať protokoly a iné mestské písomnosti,
ako privilégiá, kvitancie a podobné, ktoré si priniesol z mestského domu na svoj súkromný byt
a tu ich zadržal spolu so spreneverenou obligáciou. Súčasne ho žiadali, aby podal vyúčtovanie
aj o použití peňažných príspevkov, prijatých od mesta i od súkromníkov. Tomuto predmetu
nemohla však mestská rada istý čas venovať potrebnú pozornosť z niekoľkých príčin:
predovšetkým pre protest Zuzany Maškovej proti stavbe novej časti kláštora, ktorá úplne
odoberala svetlo jej domu, ležiacemu v bezprostrednej blízkosti tunajšieho kláštora,[200]s ktorou záležitosťou mala mestská rada veľa práce[201]okrem toho, a to najmä, pre príchod Bercsényiho manželky do Kremnice, ktorý
oznámil richtár dňa 8. júla na zasadaní mestskej rady a ktorý upútal celý záujem rady i meštianstva.[202]Herkel, ktorý dobre videl, že mestská rada bude plne zaujatá inou záležitosťou, vôbec sa
neponáhľal vyhovieť žiadosti meštianstva. Po dvoch týždňoch obnovilo zasadanie volenej obce
jeho žiadosť a odporujúcemu hlavnému notárovi, ktorý sa nezúčastnil ani tohto zasadnutia,
odkázalo prostredníctvom vyslancov Valentína Krámera a Kazimíra Kolakovského, že v prípade, ak
okamžite neodovzdá protokol, obligáciu, vyúčtovanie prijatých peňazí aj s generálnou
kvitanciou, ďalej presnú zprávu o ich použití a konečne všetky mestu patriace písomnosti, bude
mu zhabaný plat. Na túto hrozbu odovzdal Herkel vyslancom mestské privilégiá a niekoľko účtov
avšak protokol s obligáciou ako aj vyúčtovanie zo svojej poslednej cesty do Bercsényiho tábora[203]a o vydaných sumách prisľúbil odovzdať do troch dní.[204]Teraz už dobre videl, že mu chcú za každú cenu odobrať protokol s obligáciou, a
preto sa snažil odďaľovaním len získať potrebný čas, aby mohol obe písomnosti ešte využiť pre
svoje ciele. Odišiel totiž do Znieva a dal si vystaviť tamojším konventom hodnoverný odpis
kuriálneho protokolu z 18. októbra 1701,[205]ako aj podstrčenej obligácie.[206]Hoci už mal v rukách odpisy oboch písomností, ešte stále váhal vydať požadované dokumenty.
Následkom toho rozhodlo zhromaždenie volenej obce dňa 21. júla bez ďalšieho zastaviť mu
vyplácanie platu.[207]Meštianstvo sa poponáhľalo, aby mal tento drastický prostriedok nepochybný účinok
na peňazobažného Herkela a aby ho konečne prinútilo k vydaniu žiadaných písomností. Herkela
tým však priviedli len k tomu, že opäť vydal niekoľko privilégií a okrem toho aj niekoľko
menej dôležitých písomností, kým dôležitejšie, najmä obligáciu, si ponechal sám.Tu došla meštianstvu trpezlivosť a Herkel bol pre svoju nevernosť mestu a odporovanie
volenej obci zbavený svojho úradu na všetky časy a okamžite vypovedaný z úradného bytu.[208]Okrem toho sa rozhodlo, že všetky mestské dokumenty, ktoré sú ešte uňho, treba
akýmkoľvek spôsobom vyžiadať a odovzdať registratúre. Toto rozhodnutie zapríčinilo mestu v
neskorších rokoch mnoho nepríjemností.Na tom istom zasadaní bol suspendovaný aj podnotár Daniel Frankfurter, pretože
vlastnoručne napísal obligáciu a bol v podozrení, že za sľúbenú časť zaobligovanej sumy
pomáhal Herkelovi poškodzovať mesto. Preto bolo proti nemu nariadené vyšetrovanie.[209]Namiesto prepusteného Herkela bol zvolený za mestského hlavného notára Baltazár Nagy zo
Szoportu, tajomník Jána Radvanského, a už 20. augusta bol povolaný do Kremnice.[210]Révayho nevernosť. Kosztolányiho požiadavkyV tom čase mala Kremnica veľa trápenia nielen s Herkelom, ale aj s Révayom. Totiž
dôstojníci kremnických vojakov poslali mestu list, v ktorom ho prosili, aby ich nenechalo
hladovať, ale im čo najskôr poslalo peniaze, pretože od Révaya už tri mesiace nedostali žold.[211]Kremnica v tomto čase vôbec nezaostávala s platením príspevkov na hajdúchov,
volená obec bola teda veľmi prekvapená, keď dostala takúto sťažnosť od mužstva v poli. Niečo
podobného sa muselo stať už predošlého roku, pretože banské mestá chceli poveriť vlastných
komisárov vyplácaním mesačného žoldu svojmu mužstvu.[212]Mesto sa rozhodlo ihneď poslať mužstvu peniaze, súčasne žiadať od Révayho
vyúčtovanie o prijatých vojakom nevyplatených peniazoch a sťažovať sa na to u komisára
banských miest Schrötera.[213]V tom čase žiadal veliteľ tekovského župného vojska Kosztolányi, aby Kremnica poslala pre
husárov z dedín a pre náhradníkov za armalistov potrebný odev a sľúbené trúby. Na tento prípis
odpovedala Kremnica, že už dávno odoslala trúby aj s dvojmesačným žoldom a že dvaja husári
dostali od Herkela po 40 zlatých na šatstvo a ostatní odišli do tábora dokonale vystrojení.[214]Zvolanie snemu na Rákošské poleO niekoľko dní nato dostala Kremnica prípis od kniežaťa, datovaný 1. júla 1705 z tábora v
Olči, pozývajúci na snem na Rákošské pole, ktorý bude 1. septembra.[215]Zvolanie tohto snemu si zrejme vyžiadali zmenené pomery. Kým sedel na tróne Leopold I.,
bol považovaný ešte nie tridsaťročný Rákóczy za mstiteľa mnohých krívd, ktoré muselo Uhorsko
trpieť od cudzincov, a za ochrancu aviticitných práv a slobôd. Keď však po smrti Leopolda I.[216]zaujal uprázdnený trón jeho syn Jozef I., už nebolo treba starať sa o krajinské
práva a zákony, pretože Jozef I. bol známy ako pokojamilovný a spravodlivý a on sám sa tak
predstavil svojmu ľudu, najmä Maďarom.Nariadil palatínovi Eszterházymu a súčasne aj budínskemu veliteľovi vydať krajine otvorený
list, zdôrazňujúci medzi iným, že nový cisár vrúcne miluje Uhorsko a jeho národy. Čo sa stalo
v minulých rokoch proti krajinskej ústave alebo proti právam a privilégiám jednotlivých
krajinských stavov alebo jednotlivých osôb, to majú na svedomí zlí radcovia jeho otca, nie
však Leopold I., a tým menej Jozef I., ktorý nesúhlasí so zlými radami. Teraz, keď sa Jozef I.
sám stal cisárom, chce ponechať a ponechá Uhorsko pri jeho pradávnych právach a zákonoch a
sväte bude dodržiavať všetko, čo prisahal pri korunovácii.Takéto vyhlásenie palatína ako prvého úradníka v krajine malo na Uhorsko veľký účinok.
Rákóczy sám osobne poznal a vážil si nového cisára pre jeho vynikajúce vlastnosti. Tomuto
cisárovi aj viac dôveroval než jeho predchodcovi a otcovi Leopoldovi I. Preto napísal cisárovi
lichotivý list uisťujúci o svojej hlbokej úcte a vernej príchylnosti. V tomto liste vyslovil
domnienku, že s nastúpením vlády Jozefa I. vychádza na nebo Uhorska nová dobroprajná hviezda,
ktorá rozptýli hmlu a búrky, nivočiace krajinu. Podľa toho boli tak Jozef I. ako aj Rákóczy
ochotní uzavrieť mier a poskytnúť ťažko mučenej krajine želaný pokoj. Teraz však nechcel
Rákóczy, ktorý vždy rád vypočul a vážil si mienku predstaviteľov Uhorska, nič podniknúť v
tejto veci, kým sa o tom nevyjadrí celá krajina. Preto zvolal zástupcov všetkých municípií a
celej šľachty i duchovenstvo na snem na Rákošské pole. Avšak s týmto krokom vláda Jozefa I.
vôbec nesúhlasila, lebo videla v ňom uzurpovanie práv majestátu a šípila zlý úmysel. Preto
poverila generála Herbevilla, aby obsadil Pešť a Rákošské pole (Rákosföld) a prekazil
zasadanie snemu. Herbeville sa síce nechcel zdržovať v Pešti a vôbec na ľavom brehu Dunaja a
chcel sa stiahnuť k Budínu, avšak jeho vojská častejšie prešli aj cez Dunaj a dostali sa s
Rákóczyho vojskom v peštianskej oblasti do viacerých šarvátok.[217]Následkom týchto udalostí preložil Rákóczy zhromaždenie najprv do Levíc[218]a potom do Sečian, mestečka v Novohradskej župe, a čo najprísnejšie požadoval, aby
všetci pozvaní prišli na snem.Aj Kremnica, keď dostala pozvanie z 1. júla, považovala za potrebné upovedomiť o tom
ostatné banské mestá a vyzvať ich k zadržaniu zhromaždenia banských miest.[219]Banské mestá prijali túto výzvu. Priali si poradiť sa tu o sťažnostiach, ktoré
predložia snemu a dohodnúť sa, či tieto sťažnosti majú predložiť snemu všetky banské mestá
spoločne alebo každé za seba. Nato zvolala Kremnica zhromaždenie na deň 20. augusta do Banskej Bystrice[220]a rozhodla, že na toto zhromaždenie banských miest pozvú aj slobodné kráľovské
mestá Zvolenskej župy Zvolen, Krupinu a Brezno a že ich vyzvú, aby na budúcom sneme konali
spoločne s banskými mestami.Banské mestá sa rozhodli za solidárny postup na blížiacom sa sneme a zostavili svoje
sťažnosti do 14 bodov. V nich si žiadali vyhlásiť náboženstvo za verejnú záležitosť, zachrániť
banským mestám nezávislosť na župách, oslobodiť ich od častého ubytovania a prác pre vojsko,
chrániť proti prechmatom komory v záležitostiach lesných, jurisdikčných a iných, chrániť ich
pri reštaurácii a znížiť podpory mešťanov pre vojakov na čo najmenšiu mieru.[221]Na tom istom zasadaní, kde sa urobilo toto rozhodnutie, boli prečítané aj dva prípisy od
kniežaťa. V jednom[222]Rákóczy nariaďoval, aby všetci tí, ktorí sa zhromaždili pod zámienkou, že chcú
slúžiť vlasti a namiesto toho rabovali šľachticov i chudobných ľudí, a teraz sa stiahli na
odľahlé miesta, kde chcú žiť z práce dobrých ľudí, bez meškania a bez súdneho konania boli
zajatí a vrhnutí do väzenia a aby boli v ňom tak dlho držaní, kým nevrátia poškodeným
ukradnuté veci a kým úplne nenahradia spôsobené škody. Druhý prípis nariaďoval tunajším
armalistom, aby sa v plnom počte zúčastnili na budúcom sneme.[223]Kremnickí snemoví vyslanci a ich inštrukciaKremnica vyslala na snem orátora Eliáša Schmiedegga a člena volenej obce Adama Hirschnera
a 30. júla 1705 im dala inštrukciu, ktorá mala 7 bodov.[224]Prvý bod tejto inštrukcie ukladal kremnickým mešťanom v zhode s krajinskými stavmi
ako aj ostatnými banskými mestami pracovať na obnovení pokoja, slobody, mieru a blahobytu
krajiny. V druhom bode sa im prikazovalo zastávať sa zo všetkých síl práv a privilégií
banských miest podľa rozhodnutia bystrickej kongregácie a prekaziť všetko, čo by banským
mestám mohlo teraz alebo v budúcnosti škodiť. Tretí bod odporúčal, aby kremnickí vyslanci
spolu so sťažnosťami banských miest, alebo, ak to budú považovať za potrebné, aj separátne
podali ostrú sťažnosť na rozličné neprávosti, ktoré si dosiaľ dovoľujú voči mestu komorskí
úradníci. Predovšetkým majú oznámiť, že pred niekoľkými rokmi bývalý hlavný komisár gróf
Andrej Vichter buď prostredníctvom tunajších komorských úradníkov, ktorí uplatňovali svoj
prospech na škodu mesta, alebo sám z bojachtivosti a svojvôle porušoval nezákonné mestské
práva a násilne si privlastňoval vládu nad kremnickými horami, ktoré patrili už mnoho storočí
do nerušeného vlastníctva mesta, resp. mesto ich kúpilo za vlastné veľké peniaze. Okrem toho
sám vymenoval komorského inšpektora a viacerých horárov, a tak si privlastnil cudzí majetok
proti platnému ľudskému a božskému, ba aj prirodzenému právu, s tou jedinou frivolnou
zámienkou, že tieto lesy pod dozorom komory alebo ňou ustanovených orgánov budú tým viac
slúžiť baníctvu. V skutočnosti však tým podporoval záujem svoj a svojho zástupcu. Kremnickí
vyslanci mali sa naďalej sťažovať na odber dreva s týmto vysvetlením: V minulých rokoch
dostávalo mesto od komory ročne poplatok za drevo poskytnuté pre bane. Ani teraz, ani v
budúcnosti nemieni zakázať odvádzať ročne 1000 kmeňov, potrebných pre bane. Mesto však pre
seba a pre svoje meštianstvo, pokiaľ ide o palivové drevo, môže sprostredkovať sotva stú
čiastku dreva spotrebovaného komorou. V samej mincovni zhorí viac ako štvrtina dreva
potrebného pre celé mesto. Okrem toho jednotliví komorskí úradníci, ktorým komorské kone
bezplatne musia dovážať toľko dreva, koľko len môžu doviezť, spotrebujú vo svojich vlastných
alebo prenajatých domoch viac dreva ako všetci mešťania.Z toho dôvodu mali kremnickí vyslanci žiadať vydanie osobitného zákonného článku na
odstránenie takýchto neprávostí.Štvrtý bod inštrukcie poveroval vyslancov, aby poukázali snemu na úsilie komorských
úradníkov miešať sa do všetkých záležitostí týkajúcich sa mesta a jednotlive aj spoločne
prislúchajúcich mestskej rade a aby predniesli, ako si komorskí úradníci neoprávnene dovolili
užívať jus gladii a zajať šľachtické osoby, násilím ich dať priviesť do mincovne a tam ich
tajne, protizákonne a svojvoľne držať až tri dni. Ďalej mali vyslanci uviesť, ako komorskí
úradníci, keďže nenašli priliehavú zámienku pre svoje vlastnícke nároky, nezákonným spôsobom
prenikli do mestskej rady, čo malo za následok, že v rade i na zasadaniach volenej obce
všetkými prostriedkami podporovali svoje záujmy, snažili sa upevniť svoje panstvo, ba
zneužívali úradné tajomstvá a pretože boli viazaní dvojakými prísahami, nutne aj museli jednu
alebo druhú prísahu porušiť a stať sa vierolomnými ľuďmi. Aby sa toto zlo v budúcnosti
odstránilo, mali sa kremnickí vyslanci usilovať, aby bol vydaný osobitný zákon, ktorý by
znemožnil na všetky veky všetkým osobám prislúchajúcim komore zaujať akýkoľvek mestský úrad.V piatom bode sa vyslancom ukladá požiadať krajinské stavy o konečné rozhodnutie, podľa
ktorého má komora podľa starodávneho zvyku richtárovi opäť vydať a po všestrannom preskúmaní
ihneď vyplatiť dukáty, poskytované mu za prácu pod titulom honoráru, avšak od niekoľkých rokov
zastavené. Podľa šiesteho bodu inštrukcie mali kremnickí vyslanci upozorniť krajinský snem, že
už dlhý čas nie sú pripúšťaní do komorských úradov tunajší rodáci, aj keď majú potrebné
schopnosti a vedomosti, ale tieto miesta obsadzujú cudzinci, ktorí často nedorástli pre svoje
povinnosti a len sa „usilujú jesť chlieb vlasti a odnímať chlieb deťom krajiny spred úst“.
Preto majú vyslanci prísne požadovať, aby sa takéto anomálie odstránili a dožadovať sa, aby
tuzemskí obyvatelia bez rozdielu náboženstva boli povolávaní na uvoľnené miesta. Siedmy bod
konečne ustanovuje, aby vyslanci požadovali od krajinských stavov zákonitú záruku jednak na
to, že komora si nesmie privlastňovať nijakú právomoc nad mestskými poddanými bývajúcimi na
území mesta okrem tej, ku ktorej ju oprávňuje Maximiliánov banský poriadok, jednak však, že
dedinčanov, obyvateľov poddanských dedín nesmie nikto nútiť k plateniu portálnych daní,
pretože to protirečí ich privilégiám.Sečiansky snemS touto inštrukciou sa vybrali kremnickí vyslanci na snem. Pri svojom príchode nenašli tam
však ani zďaleka všetkých pozvaných. Samých štiavnických armalistov musel pohnať na snem
osobitný exekútor, a to ešte 12. septembra.[225]Konečne prišli vyslanci všetkých žúp a takmer všetkých slobodných kráľovských
miest. Rákóczy vyhlásil zhromaždeným stavom, že jediným cieľom jeho snáh je mierová zmluva,
ktorá by zaistila ústavu a slobodu krajiny. Sám sa vraj nepovažuje za nič viac ako ktorýkoľvek
šľachtic, rozhodnutiu zhromaždenia sa podriadi za všetkých okolností a bude sa úprimne starať
o jeho uskutočnenie. Rákóczy bol veľmi ochotný uzavrieť čestný mier s cisárom Jozefom I.,
ktorý preukázal svoju zmierlivosť aj tým, že prepustil Rákóczyho manželku z jej nedobrovoľného
pobytu vo Viedni, a že odvolal z krajiny generála Heistera, ktorého Maďari nenávideli pre jeho
krutosť. Mnohí Rákóczyho prívrženci a poprednejší stúpenci boli by už radi novej vojne,
pretože vojna im vždy pomohla obohatiť sa a často aj uspokojiť ich osobnú ctižiadosť. Preto v
žiadnom ohľade ani pre budúcnosť nepripúšťali uzavretie mieru a snažili sa ho prekaziť. Veľmi
usilovne presadzovali svoje zámery a mali najpevnejší úmysel vyhrať. Bolo totiž priveľa vecí,
ktoré bolo treba vyriešiť a veľa žalôb a sťažností, ktoré naliehavo vyžadovali rýchlu pomoc.
Takmer každý z prítomných členov snemu mal dostatok látky k sťažnostiam proti predošlej vláde
a jej despotickým orgánom a snažil sa presadiť svoje prianie a požiadavky. Najviac sťažností
sa týkalo priveľkých daní a dávok, ktoré uvalili na krajinu Nemci, a bezohľadného utláčania
nekatolíkov, ktoré sa trpelo napriek jasnému zneniu dávnejších mierových zmlúv (viedenskej a
lineckej) a krajinských zákonov. Aj evanjelické cirkevné sbory v banských mestách predostreli
snemu svoje sťažnosti prostredníctvom vyslancov banských miest. Kremnická evanjelická cirkev
sa žalovala najmä na to, že jej boli odňaté v meste aj na dedinách kostoly, školy a farské
budovy so všetkým príslušenstvom. Ďalej uviedla, že tunajší evanjelici v týchto nešťastných
rokoch prenasledovania si vytrpeli mnohé príkorie, že boli všemožne trápení, okrádaní verejne
úradmi, pod trestom nútení k ceremóniám protiviacim sa ich vierovyznaniu, ba neraz boli
donucovaní zmeniť svoje vierovyznanie zastrašovaním, hrozbami, reťazami, pranierom a podzemným
väzením, ktoré na nich čakalo. Keď ktokoľvek, predovšetkým baníci, odoprel tak urobiť a
zameniť svoje náboženstvo aj s celou rodinou za katolícke, prišiel o chlieb, pretože bol
prepustený z práce, ba kto nezaplatil katolíckym duchovným ľubovoľne požadované poplatky,
nebol pochovaný. Sťažnosť pripomína, že evanjelickí duchovní nedostávali vôbec nič z mestskej
pokladnice, katolíci naproti tomu mali odtiaľ značné príjmy. Okrem toho cechom násilím odňali
ich artikuly a pripojili k nim klauzuly, protirečiace vierovyznaniu remeselníkov. Za túto
zmenu sa požadovali od remeselníkov vysoké poplatky. Evanjelici museli trpieť aj mnohé iné
podobné neprávosti. Napriek vydaným kniežacím nariadeniam gvardián miestneho kláštora ako
administrátor slovenského (špitálskeho) kostola ešte vždy nedovoľuje pochovávať evanjelickým
duchovným a mŕtvych sám pochováva podľa katolíckeho rítu. Konečne sťažnosť uvádza, že bývalý
mestský hlavný notár Herkel dňa 27. júna m. r. (1704) z vlastnej moci, pomocou mestských
hajdúchov, bez vedomia mestskej rady vyhľadal na ulici aj v súkromných bytoch viacerých
mešťanov-evanjelíkov, ktorí sa toho dňa zaoberali vykonávaním svojho remesla, všemožne im
hrozil a nadával a olúpil ich o nástroje.[226]Takéto žaloby predniesli na sneme mnohí prítomní. Boli však aj takí, ktorí by ich
prerokovanie boli radi odsunuli na neskorší čas. V takomto duchu postupoval najmä gróf
Bercsényi, kým barón Hellenbach a s ním rovnako zmýšľajúci považovali sťažnosti miest za
najdôležitejšie záležitosti snemu, a preto sa všetkými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii
snažili o ich prerokovanie.[227]Takéto roztržky a rozdielnosť názorov mohli sa ľahko stať osudnými pre krajinu a
vlastne pre Rákóczyho stranu a veľmi ľahko mohli dopomôcť k víťazstvu cisára Jozefa I. Aby v
tomto čase nevznikla roztržka a aby sa dosiahol spoločný cieľ, totiž oslobodenie krajiny spod
cudzieho jarma, rozhodli sa zhromaždené stavy založiť konfederáciu a za hlavu tohto nového
spolku zvolili sotva 29-ročného Rákóczyho. Potom postavili na nový základ vzťah medzi
rozličnými konfesiami a súhlasili, aby sa vyjednávania s cisárom síce začali a aby sa v nich
pokračovalo, mier sa však nemá uzavrieť bez súhlasu stavov. Rákóczy sľúbil vo svojej prísahe
brániť obnovenie zákonov a slobody, chrániť práva troch zákonom uznaných cirkví a presne
vykonať všetky uznesenia.Tak skončil sečiansky snem, keď prerokoval a upravil okrem spomenutých ešte mnohé iné
záležitosti.Prísaha kremnického meštianstva konfederáciiKremnickí vyslanci podali zprávu o priebehu sečianskeho snemu až na zhromaždení volenej
obce dňa 12. októbra 1705 a zdôraznili uzavretie konfederácie ako najdôležitejší bod.
Predložili aj príslušné listiny, totiž zmluvu, formulu prísah a prevádzacie nariadenie. Keď
toto znovu prečítali, uskutočnilo sa zjednotenie kremnického meštianstva podľa vysvetlenej
formuly. Na tomto zhromaždení prisahali členovia mestskej rady, volenej obce a armalisti,
spolu 130 osôb, o dva dni neskoršie aj ostatní mešťania, potom sládok so svojimi tovarišmi a
nakoniec mestskí hajdúsi, spolu 172 osôb. S Eliášom Schmiedeggom, Adamom Hirschnerom a
Ferdinandom Freyseysenom, ktorí zložili prísahu v Sečanoch, odprisahalo spolu 313 Kremničanov
ako členov konfederácie.[228]Prísahou sa zaviazali, že do konca života zostanú verní konfederácii, že budú
brániť krajinské zákony a slobody do poslednej kvapky krvi; ďalej sľúbili, že zabudnú na
všetky roztržky, že budú poslúchať rozkazy vodcu konfederácie, a tých, čo by sa opovážili
čokoľvek zjavne či tajne robiť proti konfederácii, odovzdajú vojenským veliteľom. Konečne
prisahali, že si budú vysoko vážiť rozhodnutia schôdzok konfederácie, že uznávajú Rákóczyho za
vodcu a nadovšetko že zo všetkých síl budú podporovať a obraňovať zámery a záujmy uzavretého zväzku.[229]Odovzdanie kostolovNa vyrovnanie sporov medzi príslušníkmi rozličných vierovyznaní a na pomoc pri
odstraňovaní prednesených sťažností vyslal sečiansky snem do rozličných oblastí krajiny
komisie a dal im inštrukcie. Podľa týchto inštrukcií mali komisári pri riešení predložených
úloh zachovávať čo najväčšiu nestrannosť a všade bez ohľadu na osoby dodržiavať čo
najprísnejšiu spravodlivosť.Pre Tekovskú, Komárňanskú a Ostrihomskú župu a pre všetky slobodné kráľovské mestá v
týchto župách boli do náboženskej komisie vyslaní tekovský podžupan Andrej Hunyady ako
predseda, potom Andrej Peltz a Gašpar Balogh, prvý kalvín, druhý katolík a tretí luterán. V
každom obvode, kde niečo vybavovali v náboženských záležitostiach, mali pribrať ako štvrtého
člena komisie pri všetkých rokovaniach aj archidiakona a kde taký nebol, tak dekana alebo
vôbec katolíckeho duchovného.[230]Ak by sa však katolícke duchovenstvo zdráhalo zúčastniť na práci komisie, smeli
traja už menovaní komisári sami vynášať platné rozhodnutia.Táto komisia prišla 18. októbra 1705 aj do Kremnice[231]a rozhodla,[232]že väčší zámocký kostol čiže kostol sv. Kataríny aj so špitálskym kostolom čiže
kostolom sv. Alžbety v budúcnosti majú patriť evanjelikom. Kostol na námestí zasvätený Panne
Márii a kláštorský kostol aj s farskými a školskými budovami majú zostať katolíkom. Za faru
pre evanjelikov určili[233]mestský dom.[234]Platy sa mali vyplácať z mestskej pokladnice v rovnakej výške tak katolíckym, ako
aj evanjelickým farárom.Pokiaľ ide o dediny, komisia rozhodla, že kostol v Lúčkach aj Kunešove so všetkými
úžitkami sa má odovzdať evanjelikom, avšak kostol na Kremnických Baniach zostane katolíkom. No
aj v tejto obci bolo určené miesto pre evanjelický kostol s vyznačením jeho príslušenstva.[235]Všetko toto vykonali komisári podľa nariadenia podpísaného kniežaťom Rákóczym a vydaného
dňa 6. októbra 1705 v sečianskom tábore.[236]Keď richtár podal zhromaždeným mešťanom zprávu o postupe komisie, rozhodne vyhlásil, že
každý, kto bude tupiť inoverca pre náboženstvo, bude bez milosti potrestaný.[237]Súčasne určil plat pre duchovenstvo a školských zamestnancov oboch vierovyznaní na
ročných 800 zlatých. Z tejto sumy sa malo vyplácať z mestskej pokladnice rovnako pre katolíkov
i evanjelikov po 400 zlatých. Okrem toho mali príslušníci oboch vierovyznaní rovnakou mierou
pomáhať pri stavbe a vydržovaní kostolov, farských a školských budov.[238]O niečo neskoršie začala svoju prácu náboženská komisia vyslaná do Hontianskej a
Zvolenskej župy, ktorú tvorili evanjelik Gašpar Okolicsányi, katolík Ján Feje a kalvín Štefan
Kántor. V Banskej Štiavnici, kde sa jezuiti zdráhali vydať jej do rúk kľúče od kostolov,
odovzdala najprv farský a tzv. panenský kostol aj s farou (30. októbra), špitálsky kostol však
ponechala katolíkom. Potom nariadila, že tak sumu určenú na platy cirkevných školských
zamestnancov na jeden rok z mestskej pokladnice, ako aj celý desiatok treba rozdeliť na dve
rovnaké časti a jedna polovica má pripadnúť katolíkom, druhá evanjelikom. Jezuitov, ktorí
chceli prepustiť evanjelikom len tretinu špitálskeho desiatku, odkázali na knieža. Nakoniec,
keď vykonala svoju úlohu v Banskej Štiavnici, odobrala sa komisia 31. októbra do Hodruše, 1.
októbra do Banskej Belej a potom do iných obcí Hontianskej župy, kde prinavrátila evanjelikom
dovedna 14 kostolov. Konečne odišla do Zvolenskej župy, kde tak vo Zvolene a Ľubietovej, ako
aj v ostatných tamojších slobodných kráľovských mestách usporiadala vzťahy medzi príslušníkmi
oboch vierovyznaní podľa svojej inštrukcie.[239]Trnavské rokovanieKým chodili náboženské komisie podľa rozhodnutia sečianskeho snemu po krajine, prikročilo
sa k mierovému rokovaniu s cisárom. Vhodným popudom na to bola aj ponuka Anglicka a Holandska,
ktoré dve mocnosti chceli zmieriť Uhorsko s cisárom Jozefom I. Ich úsilím došlo k tomu, že aj
Rákóczy, aj cisár poslali svojich splnomocnencov do Trnavy a tam sa so zástupcami oboch
mocností začali radiť a rokovať o podmienkach, na základe ktorých by bolo možné uzavrieť
čestný a trvalý mier.O týchto chystaných rokovaniach informovali kniežací komisár Ján Lapšanský a Pavol
Príveský banské mestá listom datovaným dňa 11. októbra 1705[240]a žiadali ich, aby najneskoršie do 22. októbra poslali určité množstvo korenia,
južného ovocia a voskových sviečok kniežacím vyslancom do Trnavy.[241]Kremnica odovzdala tento rozkaz ostatným banským mestám. Banská Štiavnica oznámila
14. októbra,[242]že barón Hellenbach zaobstará žiadané veci na účet banských miest a 19. októbra
dodala, že veci už boli zaobstarané a odoslané do Trnavy.[243]Príslušný príspevok mali banské mestá vyplatiť spolu podľa starého pomeru a
odovzdať Hellenbachovi.[244]Kremnica, Banská Štiavnica a ostatné banské mestá zaplatili príslušné príspevky
bez poznámky. Len Banská Bystrica, ktorá tiež prisľúbila zaplatiť svoj príspevok, využila túto
príležitosť a pripomenula banským mestám, že by sa časť tých výdavkov, ktoré prevzali od
banských miest a niekoľkých žúp insurgenti a ešte v septembri 1703 odoslali Rákóczymu do
tokajského tábora, mohla použiť pre vyslancov, a pretože cez najbližšiu zimu má kráľovská rada
sídliť v Banskej Bystrici, mohli by prevziať v príslušnom pomere s tým spojené ťarchy.[245]Trnavské mierové rokovania sa začali v poslednej tretine októbra a spočiatku sa zdalo, že
dosiahnu želaný výsledok a že vrátia krajine mier. Český kancelár a olomoucký biskup, ktorí
sem prišli ako cisárski vyslanci, prisľúbili v mene cisára obnovenie uhorskej ústavy,
všestrannú spravodlivosť,[246]všeobecnú amnestiu a presné plnenie všetkých záväzkov, ku ktorým sa cisár zaviazal
vo svojej korunovačnej prísahe. Veľká časť konfederantov s tým súhlasila a bola ochotná
uzavrieť za týchto podmienok mier. Avšak Bercsényi vedel svojím mocným vplyvom, ktorý mal na
konfederantov vďaka svojmu postaveniu a svojim mimoriadnym schopnostiam tak zakročiť, že
kniežací vyslanci barón Szirmay, Okolicsányi a páter Viza medzi iným žiadali aj zrušenie
nástupníckeho práva povoleného roku 1707 a obnovenie 31. článku zlatej buly v celej jeho
zákonnej sile. S tým nemohol ani nechcel cisár súhlasiť a jeho komisári so sľubom, že 16.
novembra opäť prídu do Trnavy, odišli do Bratislavy. Späť sa však nevrátili ani napriek tomu,
že konfederanti spolu so zástupcami Anglicka a Holandska ešte niekoľko dní vypracovávali
podmienky mieru.[247]Takto sa úplne rozbili vyjednávania vinou Bercsényiho, ktorý sa usiloval získať
hodnosť palatína.Obnovenie nepriateľstvaSotva cisárski komisári opustili Trnavu, znovu vypuklo nepriateľstvo. Dňa 14. novembra
1705 si Rákóczy podrobil Komárno a ihneď vyslal schröterovský (predtým révayovský) regiment,
aby blokoval komárňanskú pevnosť. Generál Ocskay práve opustil Žitný ostrov a utiahol sa na
druhú stranu Dunaja. Generál Pálffy čakal pri Kopčanoch na vojenskú akciu. Szalayovský
regiment strážil Bratislavu, ktorá musela za každý dovezený okov vína zaplatiť 25 grošov.
Generál Ocskay však vpadol už 13. novembra s veľkým vojskom do Dolného Rakúska a nariadil
spustošiť ohňom a mečom celý kraj do dvoch míľ od Viedne. Jediný Montecuccoliho regiment,
ktorý ani nebol v plnom bojovom stave, nemohol zadržať konfederantov a cisár bojujúci ešte
stále s Francúzmi nemohol predbežne postaviť proti Uhorsku väčšiu silu.[248]Tak opäť vypukla vojna s novou prudkosťou a krajina musela ďalej znášať ťažké súženia.
Nepokojné časy veľmi ťažko doliehali na celé obyvateľstvo. Najkrajšie a najúrodnejšie kraje
boli spustošené a najneúrodnejšie horské územia boli preľudnené vojakmi. Lacný rok 1703/1704
ustúpil menej požehnanému, a pretože remeselníci pre neistotu verejných ciest nemohli
navštevovať trhy, životné potreby však boli drahé, došlo k tomu, že dane, ako sa obyčajne
stávalo v podobných pohnutých časoch, boli mimoriadne vysoké. Preto nemohli byť presne platené
a Kremnica musela pohroziť váhajúcim daňovým poplatníkom priamo väzením.[249]Až keď znovu vypukli boje, dostali kremnickí remeselníci nové veľké objednávky[250]pre vojsko a tak boli opäť schopní uživiť seba i svojich a vyrovnať si dane i
rozličné dávky. Lenže sa museli trápiť s medenými peniazmi, aby ich mohli odvádzať bez škody.
Tieto napriek všetkým Rákóczyho opatreniam stále viac strácali svoju cenu a hodnota striebra
stúpala zo dňa na deň. Prirodzeným následkom toho bolo všeobecné miznutie striebra a zlata a
zdraženie každého tovaru. A toto tlačilo nielen Kremničanov a mešťanov ostatných banských
miest, ale obyvateľstvo celej krajiny. Aby odstránil túto kalamitu, vydal Rákóczy opäť nariadenie,[251]že medené peniaze sa musia prijímať v nominálnej hodnote, a keby sa niektorý kupec
alebo priekupník zdráhal ich prijať alebo by sa opovážil žiadať pri zlate a striebre
príplatok, resp. keby si dovolil jedno i druhé, treba ho potrestať odňatím všetkých pri ňom
nájdených peňazí a tovaru.Avšak okolnosti boli silnejšie ako všetky kniežacie rozkazy a patenty a ľudia sa im museli
prispôsobiť, ak vôbec chceli žiť. A tak došli kremnickí a štiavnickí mešťania hneď po
uverejnení tohto nariadenia k názoru, že od striebra, ktoré dobývajú s ťažkými nákladmi z baní
nedávajúcich žiaden zisk, nemá sa brať žiadny príplatok, a v tej veci poslali kremnickej
mestskej rade písomný protest.[252]Iní ľudia zas, ktorí sami nemali veľa majetku, predávali svoj tovar len vtedy, keď
ich donútila najväčšia bieda. Veľmi zle bolo aj s obilím a inými potravinami. Ak chcel teda
niekto niečo kúpiť, musel napriek kniežaciemu patentu platiť striebornými peniazmi, alebo keď
mal len medené, musel za kupované veci platiť oveľa vyššie ceny.Opatrenia proti úžerníctvuPravda, spomínané obchádzanie kniežacieho rozkazu bolo treba znemožniť a chrániť chudobu
pred úžerníctvom boháčov. Takto zmýšľala aspoň Tekovská župa a na svojom generálnom
zhromaždení, ktoré sa konalo 21. januára 1706 v Topoľčiankach, určila limitáciu remeselníckych výrobkov.[253]Táto limitácia platila aj pre Kremnicu a Novú Baňu a bola veľmi nepriaznivá pre
tamojších remeselníkov. Tekovská župa totiž zabudla ustáliť kúpnu cenu plodín. Takto síce
mešťanom pod hrozbou trestu 12 — 40 zlatých znemožnila predražovať výrobky, avšak pre roľníkov
a šľachticov to bolo veľmi výhodné. Tekovská župa dala takto šľachte ešte ďalšiu výsadu,
pričom meštianstvu vôbec nepomohla.Keď bola táto limitácia uverejnená v Kremnici, všetci postihnutí remeselníci sa bránili
proti takémuto určovaniu cien.[254]Mäsiari dokonca žiadali neodkladné zvýšenie cien, keďže za určené ceny vraj nemôžu
sekať mäso. Mestská rada a volená obec sľúbili, že predložia sťažnosti najbližšej župnej
kongregácii a že sa prihovoria za väčšiu ohľaduplnosť voči remeselníkom.Domnievali sa, že týmto spôsobom najlepšie upokoja vzrušenú náladu. Keď však bolo treba na
sľúbené zvýšenie cien čakať celých 5 mesiacov a medené mince stále viac strácali cenu,
začiatkom júla zastavili mäsiari úplne výsek mäsa a mešťania sa žalovali, že už takmer vyše
dvoch týždňov nedostali kúpiť mäso.[255]Nátlak mestskej rady a volenej obce na mäsiarov v tejto veci vyvolal prudký nepokoj medzi
členmi týchto orgánov, takže hlavný rečník Eliáš Schmiedegg bol na jedinom zasadnutí dvakrát
nútený vzdať sa svojho miesta, ba aj richtár s hnevom opustil radnú sieň a odišiel domov. Len
potom, keď bolo prisľúbené, že sa Kremničania nebudú pridŕžať župnej limitácie, ale že spolu s
ostatnými banskými mestami vypracujú novú, utíchol rozruch.[256]Takto sa vyvíjali pomery v priebehu roku 1706. Začiatkom tohto roku mali však kremnickí
mešťania celkom iné nádeje. Najpádnejší dôkaz o tom podáva rozhodnutie mestskej rady a volenej
obce zo dňa 17. januára, podľa ktorého Kremnica, keďže bola oslobodená od porcií (t. j.
portálnej dane), nemala viac platiť ani poplatky z piva.[257]Koncom tohto roku sa nálada celkom zmenila, a hoci nezaviedli znova odpustenú taxu
z piva, predsa zvýšil inšpektor pivovarov v Sklenom a v Dolnej Štubni cenu piva.[258]Kremnica mala v tomto roku vôbec veľa starostí, jednak ako odstrániť stále stúpajúcu
drahotu, jednak ako nepoškodiť mešťanov určením príliš nízkych cien.Návrh východoslovenských miest a banské mestáKrátko po voľbe mestskej rady dostala Kremnica list od východoslovenských slobodných
kráľovských miest Košíc, Prešova, Levoče a Kežmarku, ktoré oznámili, že chcú poslať ku
kniežaťu vyslancov s prosbou o odpustenie palatínskych port, o oslobodenie od insurekcie a o
prijatie jedného mešťana do krajinského senátu.[259]V tomto liste vyzvali banské mestá, aby sa pripojili k východoslovenským mestám a
zúčastnili sa na pripravovanej úprave port. Kremnica úplne súhlasila v uvedených troch bodoch
s východoslovenskými mestami a pozvala aj ostatné banské mestá na 11. februára na zhromaždenie
do Kremnice.[260]Na zhromaždení prečítali najprv list východoslovenských miest. Návrh ohľadne palatínskych
port, insurekcií a zastúpenia mestského stavu osobitným členom v krajinskom senáte získal
všeobecný súhlas. Nato boli vyslaní ku kniežaťu kremnický hlavný notár Baltazár Nagy,
štiavnický senátor Dávid Armbruster a zvolenský podnotár Daniel Sextius, ktorí mali za úlohu
prihovárať sa čo najvrelejšie za návrhy východoslovenských miest a ich vyslancov a podľa
svojich možností ich podporovať.[261]Druhá vec, ktorou sa muselo zhromaždenie zaoberať, bol Bercsényiho list,[262]ktorým splnomocnil podkapitána schröterovského jazdeckého a pešieho regimentu a
veliteľa pešiakov Viliama Winklera, aby zajal dezertovaných hajdúchov banských miest a znovu
ich priviedol k regimentu. Súčasne v tom istom liste nariadil Bercsényi všetkým banským
mestám, aby padlých hajdúchov nahradili a obnovili pôvodný stav mužstva. Aby však banské mestá
ochotnejšie vyhoveli jeho rozkazu, sľúbil, že ich vojakov nebudú vyplácať jednotliví
velitelia, ako napr. svojho času Révay, ktorý nechal chudákov takmer hladovať, ale budú
dostávať svoj žold z vojenskej pokladnice.[263]V tejto záležitosti sa Kremnica už obrátila na veliteľa a komisára banských miest
Schrötera a požiadala ho, aby nakoľko môže, šetril banské mestá. Schröter sľúbil, že urobí
všetko, čo len v tejto veci bude možné. Preto dúfali zhromaždení vyslanci banských miest, že
tieto mestá budú musieť postaviť hajdúchov až vtedy, keď ich Schröter vyzve. V tomto zmysle
formulovali aj svoje rozhodnutie.[264]Po vyriešení tejto veci padla otázka, či priestupky proti šiestemu božiemu prikázaniu má
trestať mestská rada alebo duchovenstvo. Bolo rozhodnuté pridŕžať sa v takýchto prípadoch
starých zvyklostí a potrestať priestupníka pred mestskou radou.[265]Konečne bolo navrhnuté, aby aj v banských mestách podľa vzoru Bratislavy a Šoproňa vedľa
mestského richtára ustanovovali mešťanostu a agendu richtára podelili medzi dve osoby. Tento
návrh však prišiel celkom neočakávane a vyslanci ostatných miest nechceli s konečnou
platnosťou rozhodovať o takej dôležitej otázke. Preto sa uzniesli, že tento návrh predbežne
oznámia svojim vysielateľom a jeho prijatie alebo zamietnutie odročia na neskoršie zasadnutie.[266]Lapanie zbehovPodľa spoločného rozhodnutia chceli mestá najprv vyčkať Schröterovu výzvu a až potom, keby
to nebolo ináč možné, vyslať požadovaných hajdúchov. Preto očakávala aj Kremnica list od
Schrötera. Namiesto neho sa však 7. marca 1706 objavil sám Winkler v sprievode 64 vojakov a
pohrozil exekúciou, ak mesto okamžite nevyhľadá dezertovaných hajdúchov a ak ihneď nepostaví
ešte chýbajúcich 72 mužov. V tejto tiesni vyslala mestská rada 8. marca do Banskej Štiavnice a
Bystrice poslov, aby sa spýtali, či aj tam tak naliehavo a prísne požadujú hajdúchov.
Nasledujúceho dňa, t. j. 9. marca, keď Winkler hrozil prostredníctvom svojich adjutantov,
nariadila mestská rada súpis všetkých osôb, ktoré mohli vykonávať vojenskú službu. Pretože
však pritom nadobudla presvedčenie, že vojakov predsa nemôže ihneď postaviť, poslala k
Winklerovi hlavného notára a žiadala o odklad. Aby bola táto žiadosť účinnejšia, dostal
Winkler od mesta rozličné drobnosti a 13 dukátov a jeho adjutanti tiež dary. Mužstvo bolo
pohostené na trovy mesta.[267]Takéto argumenty, pravda, zapôsobili a Winkler, ktorý prišiel do Kremnice preto,
aby zobral nových hajdúchov hneď so sebou, predĺžil lehotu o celé štyri týždne. Žiadal len,
aby Kremnica aspoň potom skutočne odoslala mužstvo do Banskej Bystrice alebo do Ľupče. Okrem
toho sľúbil, že tých Kremničanov, ktorí slúžili v iných regimentoch, započíta do celkového
počtu 72 mužov požadovaných od mesta.[268]Získaný čas využila Kremnica na chytanie zbehov a na získanie ešte niekoľkých
hajdúchov. Konečne dospela k tomu, že po novom Winklerovom napomenutí 27. marca mohla odoslať
do Zvolena 48 mužov[269]v sprievode hlavného notára.[270]Takýmto spôsobom aj ostatné mestá čiastočne doplnili počet hajdúchov a rozmnožili
počet svojich mužstiev. A Bercsényi, ku ktorému vyslali zo zvolenského zhromaždenia
zvolenského hlavného notára,[271]dal sa tým uchlácholiť, ba vydal pre Winklera osobitné nariadenie, v ktorom
zakázal žiadať od banských miest ostatných chýbajúcich hajdúchov.[272]Týmto spôsobom sa banským mestám opäť raz podarilo oslobodiť sa od časti
povinností a na istý čas zaistiť pokoj od vojenských veliteľov.Obnovená činnosť slobodných kráľovských miestVo veci deputácie, ktorú chceli banské mestá spolu s východoslovenskými mestami vyslať ku
kniežaťu, museli zvolať ešte jedno zhromaždenie, pretože prvé vyslanstvo sa vrátilo bez
výsledku. Zvolala ho Kremnica na 19. marca 1706 do Zvolena. Súčasne pozvala na toto
zhromaždenie aj kráľovské mestá Krupinu, Zvolen a Brezno.[273]Na tomto zhromaždení obnovili staršie rozhodnutia o palatínskych portách,
insurekcii a o doplnení krajinského senátu. Ku kniežaťu a krajinskému senátu vyslali Melichara
Smrtníka, zvolenského a Baltazára Nagya, kremnického hlavného notára s tým poverením, že sa 3.
apríla majú stretnúť v Jágri so zástupcami východoslovenských miest. Cestovné trovy, na ktoré
sľúbili prispieť aj Krupina, Brezno a Zvolen 75 zlatými, boli ustálené na 300 zlatých. Konečne
vyslali bystrického notára Sextia k Bercsényimu s prosbou a odpustenie požadovaných hajdúchov.[274]Na agitáciu za odstránenie palatínskych port dala Kremnica svoj súhlas len s
poznámkou, že pri rozdelení mimoriadnych krajinských príspevkov nechce prevziať rovnaké ťarchy
ako Banská Bystrica a Štiavnica.[275]Ešte stále nástojila na tom, aby sa aspoň pri mimoriadnych krajinských daniach
znovu zaviedol starý rozdeľovací kľúč používaný od nepamäti medzi banskými mestami a len
zavedením palatínskych port zmenený v prospech tohto mesta.Čo sa týka výdavkov a tiarch, vyplývajúcich z činnosti spolku banských miest, nemohla ako
hlavné banské mesto odmietnuť a musela zaplatiť príslušnú štvrtinu. V otázke insurekcie,
doplnenia senátu a postavenia hajdúchov mali všetky banské mestá rovnaký názor. Kremnica
považovala za mimoriadne potrebné, aby bol v krajinskom senáte zastúpený aj štvrtý stav, totiž
slobodné kráľovské mestá, jedným alebo dvoma zástupcami z tej príčiny, ako uvádza v III. bode
inštrukcie pre svojich vyslancov: „Keďže my, mestá, máme málo dobrých priateľov medzi župnou
šľachtou a často sa na nás presúvajú všetky bremená, bolo by žiadúce, aby sme sa ešte raz
mohli uchádzať u Vašej kniežacej Jasnosti a u celého slávneho senátu konfederovaných stavov o
povýšenie jedného alebo dvoch zástupcov miest do krajinského senátu (ad admissionem excelsi
consilii et consessus).[276]Vyslanci banských miest a s nimi spojených slobodných miest Zvolenskej župy odišli
podľa inštrukcie do Jágra a čakali tam dlhší čas na východoslovenských vyslancov ako aj na
zástupcov slobodných kráľovských miest z celého Uhorska. Nato Košice, Prešov, Levoča a
Kežmarok vyzvali všetky slobodné mestá, aby sa postavili za spomínané tri body u kniežaťa a
senátu. Avšak členovia senátu dokázali aj tentoraz prekaziť úsilie štvrtého krajinského stavu.
Preto Košice písali zhromaždeným vyslancom slobodných miest, že vytýčený cieľ je nateraz
nedosiahnuteľný a jeho dosiahnutie sa musí odsunúť na neskoršiu, mestám priaznivejšiu dobu.[277]Tak skončilo, vcelku smutne, toto podujatie, do ktorého vkladali banské mestá
veľké nádeje a na ktoré nešetrili ani nákladmi, ani námahou.Vrátenie tökölyovskej vnútenej pôžičkyKremnica, ktorá sa takémuto výsledku nepotešila, chcela od krajiny dosiahnuť aspoň to, čo
sa týkalo jej samej. Začala prerokovávať predovšetkým otázku vnútenej tökölyovskej pôžičky z
roku 1682. Priamy podnet k novému prerokovávaniu tejto záležitosti dala prítomnosť kniežacieho
kancelára Žigmunda Jánokyho v Banskej Štiavnici, ktorý svojho času ako tökölyovský komisár
prinútil banské mestá požičiavať krajine týždenne 600 imperiálov[278]a sľúbil, že im tieto peniaze krajina časom určite vráti. Teraz chcela Kremnica
žiadať svoj podiel na tejto pôžičke a poslala k Jánokymu richtára, aby pripomenul kancelárovi
jeho sľub a súčasne sa dozvedel jeho názor. Jánoky a Hellenbach vyhlásili, že celkom súhlasia
s kremnickými požiadavkami a radili, aby Kremnica čím skôr žiadala vrátenie tohto krajinského
dlhu od Rákóczyho a senátu.[279]Nato vyslala Kremnica svojho richtára Jána Schmiedegga do kniežacieho tábora a
dala mu osobitnú inštrukciu:[280]1. aby všetko, čo sa mu bude zdať účelné pre podporovanie záujmov mesta, predložil
kniežaťu a senátu; 2. aby naliehal na vyplatenie tökölyovskej vnútenej pôžičky nariadenej
sečianskym snemom; 3. aby sa sťažoval na zasahovanie komory do mestských práv, najmä pri
správe mestských lesov a pri inkasovaní skúšobnej remunerácie; 4. aby vylíčil tiesnivé
postavenie baníkov a vysvetlil, že nemožno zaplatiť za tovar rovnakú cenu v dukátoch ako v
medených peniazoch, t. j. bez príplatku; 5. aby požiadal knieža o nariadenie, ktoré by pomohlo
zmierniť veľkú drahotu potravín v banských mestách.S touto inštrukciou zo dňa 24. apríla 1706 vydal sa Ján Schmiedegg na cestu. Podnikol ju
však celkom zbytočne, pretože po svojom návrate oznámil, že „jeho návrh a jeho práca by mohli
mať šťastlivý priebeh a výsledok, keby mohol dlhšie zostať v kniežacom tábore a pokračovať v
práci. Pretože však krajinský senát bol zvolaný do Nových Zámkov, musel zveriť záležitosť
Františkovi Olaszovi, ktorý sľúbil, že sa bude naďalej o ňu starať“.[281]Tento sľub bol všetko, čo Schmiedegg priniesol domov. Kremničania sa nechceli s tým
uspokojiť a richtár sa musel 19. júna znovu vybrať na cestu do Nových Zámkov. Po dvadsaťdňovom
pobyte dosiahol tu konečne od Rákóczyho nariadenie pre tunajšiu komoru, aby vrátila
kremnickému meštianstvu a mestu tökölyovskú vnútenú pôžičku, čo sa konečne aj stalo. Mestská
pokladnica dostala 13. augusta po odrátaní solicitátorských trov (tieto boli 277 zlatých a 80
denárov) sumu 948 zlatých 80 denárov, teda len časť peňazí, ktoré požičala krajine na podporu Tökölyho.[282]Reštrikcia oviec a kôzKým sa toto dialo, zaoberala sa Kremnica usporiadaním niekoľkých záležitostí týkajúcich sa
viac alebo menej súkromných záujmov meštianstva. Rozhodlo sa predovšetkým znížiť počet príliš
sa množiacich oviec a kôz, pretože po horách, kde ich pásli, spôsobovali veľmi veľa škôd.
Zakázalo sa preto všetkým nemešťanom, ktorí nemali domy, pod hrozbou konfiškácie držať ovce a
kozy. Majitelia domov si mohli chovať po niekoľko oviec a kôz, avšak s výhradou, že tí
spomedzi nich, čo nie sú mešťania, musia platiť od oviec desiatok a svoj dobytok zveriť do
opatery uličnému pastierovi.[283]Po takomto vyriešení spomenutej záležitosti prihlásil sa mestskej rade aj banský súd
listom z 25. apríla 1706, podľa ktorého na základe prípisu hlavného komorského grófstva vraj
kozy vôbec neslobodno držať.[284]Deň nato určila volená obec, že na 10 oviec sa môže chovať jedna koza, treba ju
však zveriť dozoru uličných pastierov.[285]Na návrh banského súdu odpovedala Kremnica len tým, že ustálila počet kôz. Vôbec nemala
chuť vyhovieť žiadosti banského súdu a celkom zakázať chovanie kôz, lebo si jasne uvedomovala,
že je to len zámienka, pod ktorou chcela komora uplatňovať svoje odmietnuté nároky na mestské
hory. Nešťastné kozy boli stále príčinou hriechu, kedykoľvek erár zatúžil po horách niektorého
banského mesta.Opatrenia proti liehovinám a prepychuDruhé zdravé nariadenie mestskej rady malo za účel obmedziť predaj pálenky a, nakoľko
možno, zamedziť výstrednosť vedúcu k prepychu. V tejto veci bolo najprv rozhodnuté, že
nemešťania nesmú predávať pálenku[286]a že medzi mestskými bránami a v špitáli sa úplne zakazuje výčap pálenky.[287]Ďalej zakázala volená obec prenajímateľovi práva výčapu pálenky pod hrozbou
konfiškácie zvádzať ľud, najmä však kunešovských a ostatných sedliakov, k pitiu pálenky.[288]Aby sa pálenie pálenky nakoľko možno ešte viac obmedzilo, bolo vydané nariadenie,
hroziace väzením každému, kto by sa zdržoval po 9. hodine večer v niektorom šenku alebo po
tejto určenej hodine by sa potácal po uliciach s krikom a hlukom.[289]Nakoniec obrátila volená obec svoju pozornosť na prílišný prepych, ktorý zavádzali v
obliekaní najmä nižšie vrstvy a zakázala obliekať sa ináč, ako sa každému patrí podľa jeho
stavu. Mestský strážnik dostal prísny rozkaz „dávať dobrý pozor na remeselníckych učňov a
iných takých ľudí, ktorí napriek svojmu stavu a zámožnosti nosia žlté čižmy, flór a podobné
veci“. Prepychové veci tohto druhu majú mestskí drábi strhnúť z tela a zaniesť richtárovi.[290]Toto rozhodnutie vydala volená obec pre prílišnú drahotu[291]a z ohľadu na ťažké postavenie a útlak krajiny, ktorá ťažko trpí. Vedľa týchto
záležitostí sa cez jar a leto pojednávali mnohé procesy súkromníkov i korporácií.Insurekčné nariadenieKremnica žila v tomto čase takmer celkom pokojne. Až mesiac október priniesol mestu viac
práce. Nestále vojnové šťastie odvrátilo sa totiž na čas od Rákóczyho zbraní a cisárski
generáli dobyli viaceré menšie víťazstvá. Pri tejto príležitosti povolal poľný maršal Anton
Eszterházy niekoľko žúp do vojenskej služby.Turčianska župa dostala takýto insurekčný príkaz už v septembri a z tejto príležitosti
konaná župná kongregácia žiadala od Kremnice najprv jedného trubača,[292]potom dvoch husárov namiesto svojich do župného vojska.[293]Týchto Kremnica aj postavila za svoje majetky v Turci. V tom istom čase verbovala
aj Hontianska župa. Preto odišli aj štiavnickí armalisti osobne do tábora a mesto malo za
svojich poddaných postaviť určitý počet ľudí. Banská Štiavnica sa však obrátila v tejto veci s
prosbou priamo na knieža, a pretože jej žiadosť účinne podporoval aj Hellenbach, dosiahla
nariadenie, že armalisti môžu zostať doma a za všetkých postaviť len jedného pešiaka a jedného
jazdca, mesto však za svojich obyvateľov a poddaných má poslať len 60 hajdúchov.[294]Banskí robotníci boli úplne oslobodení od všetkých vojenských služieb. Kremnica
bola tentoraz celkom oslobodená od poskytnutia insurekcie, no aj tak mala dosť práce práve pre
túto záležitosť.Anton Eszterházy povolal totiž do vojenskej služby aj šľachticov, mestá a sedliakov
Tekovskej župy, a to tak, že šľachtici sa mali zúčastniť osobne, roľníci však mali vyslať z
každého domu po jednom mužovi.[295]Kremnica uznala, že by bolo veľmi potrebné poslať armalistov a mešťanov brániť
vlasť, a preto rozhodla, že každý cech má postaviť dvoch a každý sedliacky dom jedného muža.[296]Medzitým prišiel od Hellenbacha list, v ktorom po dlhšej zpráve o priebehu
insurekčných prác v Banskej Štiavnici radí Kremničanom, aby žiadali u podžupana uľahčenie
insurekčnej povinnosti.[297]Kremnica poslúchla túto radu a dňa 5. novembra vyslala hlavného notára na tekovskú
župnú kongregáciu.[298]Nagy vynaložil všetku námahu a podarilo sa mu získať podžupana Hunyadyho a
predsedu súdu Imricha Sipekyho natoľko, že s ich pomocou boli mesto, jeho armalisti a poddaní
nateraz úplne oslobodení od insurekčnej povinnosti.[299]Otázka ubytovaniaLen čo sa Kremnica zbavila jednej ťarchy, už doliehala na všetky banské mestá iná, nemenej
naliehavá a spojená s mnohými nepríjemnosťami a ťažkosťami — ubytovanie vojska počas zimných
mesiacov. Banská Štiavnica totiž na základe spoľahlivých zpráv tvrdila, že niekoľko regimentov
má prezimovať v banských mestách a prosila o zvolanie zhromaždenia banských miest, na ktorom
by sa mohli zúčastniť aj ostatné slobodné kráľovské mestá Zvolenskej župy. Toto zhromaždenie
sa malo radiť, ako by bolo možno odvrátiť ťarchu ubytovania od banských miest. Kremnica
prijala návrh Banskej Štiavnice a zvolala zhromaždenie na 5. decembra 1706 do tohto mesta. Ako
svojich zástupcov poslala hlavného notára Nagya a člena mestskej rady Adama Hirschnera.[300]Toto zhromaždenie považovalo za potrebné vyslať osobitnú deputáciu ku generálovi
Bercsényimu, ktorý prišiel do Banskej Bystrice a prosiť ho, aby ušetril banské mestá od
ubytovania vojska.Nagy, ktorý bol 11. decembra ako člen deputácie banských miest vo Zvolene,[301]priniesol odtiaľ zprávu, že Bercsényi tu chce zostať celú zimu. O tom, ako
pochodila táto deputácia, niet v kremnickom archíve ani zmienky. Preto je veľmi pravdepodobné,
že vojsko malo byť ubytované cez zimu v banských mestách ak nie celé, tak aspoň čiastočne. Ak
chceli teraz banské mestá dosiahnuť svoj cieľ, museli si za každú cenu získať Bercsényiho. To
aj urobili, keď ho pozdravili osobitnou deputáciou[302]a poslali mu rozličné dary.Kremnica využila na tento účel zhromaždenie banských miest zvolané na 31. decembra.[303]Kremnickí vyslanci Ján Juraj Schindler a Baltazár Nagy dostali príkaz nešetriť
námahou ani peniazmi, aby naladili generalissima priaznivo voči banským mestám a oni vykonali
túto úlohu tak, že na radu Schröterovu okrem privítacej reči darovali Bercsényimu koňa,
kúpeného za 60 dukátov[304]od zvolenského župana, slobodného pána Tomáša Schmiedegga.[305]Takýto argument pravdaže zapôsobil a Bercsényi podľa zprávy Nagya „láskavo vypočul
kremnických vyslancov a ukázal sa milostivým voči mestu“.[306]Rožňavská konferenciaSpomínané bystrické zhromaždenie zvolala Kremnica v dôsledku kniežacieho listu,
pozývajúceho konfederantov do Rožňavy ohľadom rozdelenia daní na rok 1707. Cieľom zhromaždenia
bolo, aby sa banské mestá dohovorili a zjednotlili v otázke jednotného postupu v daňových a
iných záležitostiach, ktoré sa mali predniesť krajinskému senátu pri príležitosti rožňavskej
schôdzky.Na túto rožňavskú schôdzku vyslala Kremnica hlavného notára Baltazára Nagya. Tento sa
vydal na cestu 17. januára a vrátil sa do Kremnice takmer po mesiaci, t. j. 11. februára.[307]Okrem porád o rozdelení daní, na ktorých sa zúčastnili všetci prítomní
konfederanti a vyslanci miest a žúp, prejednávali sa aj iné záležitosti týkajúce sa banských
miest aj samej Kremnice. Spolu so štiavnickými a bystrickými vyslancami odovzdal Nagy žiadosť
v mene všetkých siedmich banských miest, aby knieža a jeho vláda použili všetky možné
prostriedky a dopomohli banským mestám k potrebnému železu a soli, pretože pre priveľké
znehodnotenie medených peňazí vôbec nemohli dostať tieto veci. Druhá žiadosť, ktorú predložil
kniežaťu Nagy v mene Kremnice a jej deviatich poddanských dedín: Dolnej a Hornej Vsi,
Veterníka, Lúčok, Krahúl, Kremnických Baní, Kunešova, Horného a Dolného Turčeka, týkala sa
oslobodenia dedinčanov od diky a všetkých portálnych poplatkov. V tejto žiadosti boli
vymenované všetky zákony,[308]ktoré zaručovali kremnickým poddanským dedinám úplné oslobodenie od daní, pretože
ich obyvatelia boli samí baníci. Pri tom sa odvolávali na dediny patriace Bystrici, Breznu a
Prešovu a z toho dôvodu oslobodené od daní. Konečne bolo zdôraznené, že kremnické poddanské
dediny boli len od roku 1696 prijaté medzi palatinálne porty, hoci proti tomu protestovali tak
mesto ako aj komora. Teda použilo sa všetko, čo sa len mohlo použiť a predsa Rákóczy a jeho
radcovia nechceli ani počuť o reštitúcii zákonitého stavu a Kremnica dostala 2. februára
kniežacie rozhodnutie, aby túto žiadosť podala najbližšiemu snemu a požiadala ho o obnovenie
daňovej slobody pre obyvateľov poddanských dedín.[309]Šťastnejšie pochodil Nagy v záležitosti ubytovania. Aj v tomto ohľade vynaložil všetko
úsilie, a zdôrazňoval nesmiernu drahotu, ktorá panovala v Kremnici a na jej okolí, poukázal na
tú okolnosť, že majitelia radšej nechávajú plodiny ležať vo svojich stodolách, ako by ich mali
predať za medené peniaze.[310]Pretože následkom toho je v Kremnici citeľný nedostatok potravín, požiadal, aby
boli Kremnica a jej dediny úplne ušetrené od ubytovania vojska.[311]Táto prosba bola konečne priaznivo vypočutá a Bercsényi nariadil Tekovskej župe, aby
odteraz neposielala do Kremnice a jej dedín vojsko na ubytovanie, ale aby tých vojakov, ktorí
boli v Kremnici alebo v dedinách patriacich tomuto mestu, ihneď preložila do iných obcí.[312]Rákóczyho dekréty a reštaurácia mestskej radyKým bol hlavný notár u kniežaťa, prišli od Rákóczyho dva dekréty, ktoré boli prečítané na
zasadaní mestskej rady a volenej obce dňa 21. januára 1707.V oboch sa nariaďovalo nepripustiť za žiadnych podmienok zvyšovanie cien pevne určených
limitáciou. Keby sa šľachtici alebo mešťania bránili predávať nazhromaždené zásoby obilia
kupcom za určené ceny alebo za medené peniaze, mali sa im jednoducho zásoby skonfiškovať a odňať.[313]V druhom dekréte nariadil Rákóczy Kremnici a jej dedinám, že musia až do
právoplatného určenia výšky daní, počínajúc od 1. novembra 1706 odviesť určité príspevky v
medených peniazoch do vojenskej pokladnice.[314]V zmysle tohto druhého dekrétu nariadila Kremnica uličným desiatkárom urobiť
všeobecný súpis a odovzdať ho pokladníkovi, aby sa mohli rozdeliť uložené dane.[315]Konečne za neprítomnosti hlavného notára sa vykonala aj voľba richtára. Podľa minuloročnej dohody[316]bol na tento rok zvolený katolík, a to Adam Hirschner.[317]Pri príležitosti jeho prísahy a s ňou spojeného holdovania žiadalo meštianstvo od
svojho predstaveného: 1. aby všetky mestské privilégiá od slova do slova prečítal, 2. aby
starostlivo preskúmal mestské účty od roku 1703, 3. aby sa mestské peniaze nedelili viac medzi
zamestnancov mesta, ale aby sa odteraz navždy odovzdávali mestskej pokladnici.Mestská rada nemala chuť prijať tieto požiadavky a žiadala si ich predložiť písomne
sľúbiac, že až potom dostane meštianstvo odpoveď.[318]Mestské peniaze zostali však ako predtým benefíciom zamestnancov mesta, ba mestská
rada súhlasila, aby sa pokuty z ciest vyberané od poddaných neodvádzali do mestskej
pokladnice, ale aby pripadli v prospech inšpektorov nad majetkami, ktorí sa chceli stať členmi
mestskej rady.[319]O druhom bode požiadaviek meštianstva sa rozhodlo, že tie peniaze, ktoré nie sú
potrebné na vyplácanie miezd, budú sa ukladať nie do pokladnice, ale do registratúry.[320]Toto rozhodnutie bolo vydané jednak preto, že peniaze by boli lepšie zaistené pred
prípadnou skazou v registratúre nachádzajúcej sa v archíve, zabezpečenom proti ohňu a
vlámaniu, jednak aby sa pokladníci zbavili podozrenia, že by mohli používať mestské peniaze na
súkromné záležitosti, jednak však, a to pravdepodobne predovšetkým, aby mešťania dosiahli
aspoň čiastočne splnenie svojich požiadaviek a s tým sa uspokojili.Odovzdanie vojenského výstrojaRožňavské zhromaždenie bez námietok povolilo peňažné príspevky, ktoré nedávno uložil
knieža Rákóczy jednotlivým mocipánom. Naproti tomu ustálilo množstvo odevov, ktoré má krajina
odovzdať vojsku. Toto množstvo bolo rozdelené na jednotlivé župy, ktoré ho zas predpísali
šľachtickým vlastníkom majetkov vo svojom obvode.Tekovská župa rozdelila svoje množstvo výstroja na kongregácii dňa 16. marca 1707 a
prítomnému kremnickému hlavnému notárovi odovzdala zoznam vecí, ktoré má odviesť mesto
Kremnica. Podľa tohto zoznamu bolo to 329 párov čižiem, 1365 párov bagančí (janičiariek)[321]a 612 klobúkov.[322]Pre prípad, že by jedna alebo druhá župa postupovala pri rozdeľovaní predpísaného
množstva nespravodlivo, zvolali generálny komisár gróf Csáky a celá kniežacia hospodárska rada
zhromaždenie jedenástich žúp patriacich k strednému dištriktu[323]a všetkých jeho slobodných kráľovských miest na 19. marca do Zvolena a príslušné
stránky aj tak už príliš zaťažené vyzvali, aby predložili tomuto zhromaždeniu svoje sťažnosti.Aj Kremnica vyslala na toto zhromaždenie svojich vyslancov.[324]Tentoraz sa však výnimočne nesťažovala na uložené dodávky, ba rozhodla sa odovzdať
požadované veci. Aby zabezpečila čo najskoršie vyhotovenie bagančí a klobúkov, prísne zakázala
tunajším mäsiarom, garbiarom, obuvníkom, čižmárom ako aj klobučníkom pod hrozbou konfiškácie a
peňažnej pokuty predávať kožu alebo vlnu komukoľvek bývajúcemu mimo Kremnice, ba vyslala dvoch
senátorov a dvoch členov mestskej rady, aby spísali všetku v meste sa nachádzajúcu vlnu, kožu
a hotový remeň a aby kontrolovali práce na výstroji.[325]Príslušné nariadenia priviedli mesto k želanému cieľu natoľko, že prvú časť výstrojov
mohlo odviesť už po mesiaci, zvyšok však 5. augusta krajinskému senátorovi Jánovi Radvanskému
a tak sa zbavilo tejto ťarchy.[326]Ónodský snemKvôli niekoľkým krajinským záležitostiam ako aj podrobnému oboznámeniu všetkých
konfederantov s priebehom prerušených trnavských mierových rokovaní[327]považoval krajinský senát za potrebné znovu zvolať snem. Preto pozval Rákóczy
listom z Rožňavy zo dňa 22. januára 1707 krajinské stavy na deň 1. mája do Ónodu.[328]Kremnica vyslala na tento snem richtára Adama Hirschnera spolu s hlavným notárom
Baltazárom Nagyom[329]a dala im inštrukciu pozostávajúcu z 12 bodov. Aj v tejto inštrukcii sa opakovali
tie body, ktoré dostali vyslanci ako smernice na sečiansky snem roku 1705. Okrem toho
prikázala Kremnica svojim vyslancom naliehať na sneme, aby aj úradníci a robotníci zamestnaní
v erárnych službách a bývajúci na území mesta museli platiť krajinské a vojenské dane a znášať
spoločné ťarchy. Ďalej sa mali snemoví vyslanci usilovať u krajinských stavov a v prípade
potreby aj u samého kniežaťa o to, aby obyvatelia poddanských obcí na základe mestských
privilégií a krajinských zákonov boli oslobodení od platenia daní a neboli viac počítaní k
župným portám (deviaty bod inštrukcie). Podľa 10. bodu mali vyslanci upozorniť knieža, že
porty boli vynájdené len pre sedliakov a že slobodným kráľovským mestám, ktoré majú predsa s
ostatnými tromi krajinskými stavmi rovnaké šľachtické práva, ich celkom nezákonne vnútila len
niekdajšia absolutistická vláda. Teraz mal knieža, ktorý podľa viacerých svojich výpovedí
pozdvihol zbrane na obnovenie niekdajších práv a slobôd, odstrániť túto nespravodlivosť, ktorá
veľmi zneucťovala celý krajinský stav a odaniť slobodné kráľovské mestá podľa ustanovení
zákonov a podľa viacstoročného zvyku. Nemal však pripustiť, aby boli mestá zaťažené portálnymi
daňami ako sedliaci. Jedenásty bod poveruje vyslancov dosiahnuť povolenie, aby mohli za zlato
a striebro získané z vlastných baní brať príplatok. Konečne podľa 12. bodu mali vyslanci podať
sťažnosť, že mincovňa násilím uchvátila Ertlov dom, ktorý bol dlžný mestskej pokladnici 300
zlatých a použila ho za dielňu na razenie mincí.[330]Aby sa mohol čím istejšie splniť desiaty bod tejto inštrukcie, totiž oslobodenie
slobodných kráľovských miest od daní, obrátila sa Kremnica už v prvej polovici apríla na
viaceré slobodné mestá so žiadosťou, aby poverili aj svojich vyslancov pôsobiť na budúcom
sneme v tomto zmysle. Košice a ešte ďalších päť s nimi spojených východoslovenských miest
zvolalo síce ešte vo februári vlastné zhromaždenie všetkých slobodných miest Uhorska a
predložili im tento predmet na prerokovanie, avšak Kremnica, ktorá vtedy ešte nedostala
kniežaciu pozvánku na snem,[331]považovala takéto zhromaždenie za predčasné[332]a rozhodla sa poradiť o tom v príhodnejšom čase. Namiesto zhromaždenia, ako už
bolo poznamenané, dostali viaceré slobodné mestá písomnú výzvu, aby sa pripojili k týmto
požiadavkám. Výzva vyvolala živý ohlas a mestá, medzi nimi predovšetkým Trnava,[333]sľúbili, že pôjdu ruka v ruke s banskými mestami a ich spojencami z východného
Slovenska v portálnej otázke ako aj vo všetkých ostatných záležitostiach týkajúcich sa
štvrtého stavu, ba svojim vlastným vyslancom dali inštrukciu v tomto zmysle.Po dosiahnutí podobných zpráv a súhlasu z viacerých strán, na ich podklade a s pevným
presvedčením, že banské mestá nebudú jednotne hovoriť a hlasovať za odstránenie portálnych
daní, odobrali sa kremnickí vyslanci do Ónodu dňa 13. mája, pretože pôvodne určený termín
otvorenia snemu — 1. máj — bol preložený na 16. máj pre práve začaté väčšie vojenské operácie.
Mesto im dalo okrem väčšieho množstva potravín a peňazí[334]aj stan, vyhotovený na tento účel.[335]Na ónodskom sneme stáli proti sebe dve strany. Jedna z nich už mala dosť vojny vrhajúcej
obyvateľstvo do neodvrátiteľnej biedy a obohacujúcej len jednotlivcov a žiadala si skorý mier.
Bola to teda mierová strana. Druhá strana žiadala práve opak, to jest pokračovanie vojny,
pretože táto sa stala pre väčšinu príslušníkov tejto strany zamestnaním prinášajúcim zisk.
Turčianska župa patrila rozhodne k mierovej strane a ešte pred otvorením snemu poslala
viacerým municípiám obežník s výzvou, aby pri budúcom sneme hlasovali spolu za uzavretie
čestného mieru a dala aj svojim vyslancom inštrukciu v tomto zmysle. Turčianski vyslanci
Krištof Okolicsányi a Melichar Rakovský začali teraz medzi vyslancami prítomnými v Ónode
propagovať mier. Podarilo sa im získať pre túto myšlienku značnú časť prítomných, totiž tých,
ktorí videli, že cisár po skončení vojny o španielske dedičstvo ľahko bude môcť skrotiť
bezuzdné davy povstalcov a obávali sa, že vlastenecké inštitúcie budú musieť ustúpiť pred
absolutizmom víťaza. Ale Rákóczy, ktorý spočiatku sám napomenul zhromaždené stavy, aby sa
celkom nezriekli cisára Jozefa I. ako uhorského kráľa, nijako nebol spokojný s postupom
turčianskych vyslancov, a pretože sa sám cítil dotknutý turčianskym obežníkom, žaloval sa
verejne pred snemom na pohanenie, ktoré utrpela jeho osoba od Turčianskej župy. Jeho žaloba a
okrem toho tá okolnosť, že on sám, ktorý zapríčiňoval krajine útlak, opustil zhromaždenie a
chcel sa vzdať vedenia konfederácie, priviedli vojnovú stranu do takej zúrivosti, že jej
prívrženci vytiahli meče z pošiev, jedného turčianskeho vyslanca, Rakovského, na mieste
zabili, druhého však, Okolicsányiho, ktorému sa podarilo hoci ťažko ranenému zúrivcom ujsť,
dali na druhý deň verejne popraviť. Súčasne zničili zástavu Turčianskej župy,[336]župa mala byť roztrhaná na viacej častí a rozdelená medzi susedné župy.[337]Táto smutná udalosť úplne umlčala mierovú stranu. Snem celkom ovládnutý kriklúňmi vyhlásil
9. júna 1707 uhorský trón za uprázdnený, rozhodol sa namiesto nových mierových rokovaní
pokračovať vo vojne a odhlasoval na ňu potrebné peňažné prostriedky vo výške dvoch miliónov zlatých,[338]ako aj naturálne dávky.Na rozdelenie týchto subsídií vyslal snem istý počet dikátorov, t. j. vyrubovačov daní,
medzi nimi aj kremnického vyslanca Baltazára Nagya, a dal im inštrukciu s 35 bodmi.[339]Podľa jej 24. bodu mestskí zamestnanci a šľachtici v slobodných kráľovských
mestách ako aj ich rodinní príslušníci boli oslobodení od daní a len ostatní mešťania a
obyvatelia boli odanení. Do tejto poslednej kategórie boli podľa 9. bodu zaradení aj komorskí
a banskí úradníci. Na dozor nad činnosťou týchto dikátorov vyslalo každé municípium vlastných
ľudí, ktorí sa mali pripojiť k dikátorom (3. bod).O všetkých prácach a udalostiach na ónodskom sneme podali kremnickí vyslanci už 30. júna
obšírnu ústnu aj písomnú zprávu,[340]a mesto pridelilo Nagyovi ako krajinou určenému dikátorovi Ferdinanda Freyseysena,
Leopolda Waczingera a Františka Erbena, Tekovská župa Imricha Sipekyho. Zároveň boli
obyvatelia vyzvaní, aby dikátorom na otázky odpovedali pravdivo.Požiar v Dolnej uliciKým boli kremnickí vyslanci ešte na sneme, postihlo časť kremnického meštianstva veľké
nešťastie.Na druhý turíčny sviatok vypukol v dome obchodníka Juraja Hlatkého požiar a zničil okrem
24 domov aj kostol sv. Alžbety, k nemu patriacu slovenskú evanjelickú faru a všetky špitálske budovy.[341]Oheň spôsobil o to väčšiu škodu, že pre dlhé sucho a neobyčajnú letnú horúčavu sa
šíril tak rýchlo, že obyvatelia horiacich domov si sotva mohli zachrániť holé životy a prišli
o všetko svoje zariadenie a podobný majetok, ba remeselníci aj o nástroje a suroviny.
Nešťastie ešte zväčšovalo úplné znehodnotenie medených peňazí, minuloročná zlá úroda a v
dôsledku toho neslýchaná drahota. A tak mesto, aby zachránilo pred smrťou hladom postihnutých
ako aj ostatných núdzu trpiacich obyvateľov, dalo im 200 meríc obilia, počítajúc za mericu len
4 zlaté v medených peniazoch.[342]Susedia Hlatkého ako majitelia popolom ľahnutých domov žiadali magistrát, aby odsúdil
Hlatkého na náhradu škody.[343]Preto zaviedlo mesto proti nemu vyšetrovanie a väznilo ho vyše troch týždňov,
totiž od 5. do 28. júla. Len na záruku dvoch vážených mešťanov bolo mu dovolené opustiť
väzenie a na slobode očakávať koniec procesu.[344]Celá vina Hlatkého bola jedine a len to, že mal na dome poškodený komín, ktorý
pravdepodobne zapríčinil požiar. Ťažko by sa bolo mohlo vyhovieť požiadavkám vyhorelcov a
odsúdiť obžalovaného na náhradu všetkej škody. Preto predložila Kremnica túto záležitosť aj
pred ostatných šesť banských miest. Tieto vyniesli rozsudok, podľa ktorého mal Hlatký každému
vyhorelcovi zaplatiť ako náhradu škody 24 zlatých. Kremnický magistrát pozmenil tento trest
tak, že Hlatký má poskytnúť ako náhradu škody 300 rýnskych toliarov a okrem toho 50 000
šindlových klincov, ktoré peniaze a klince majú sa rozdeliť medzi poškodených podľa hodnoty
ich domu.[345]Takto bola vec vyriešená s konečnou platnosťou. Následky požiaru doliehali však na
nešťastných ešte dlhší čas a samo mesto, ktoré podľa rozhodnutia z 22. novembra 1705 muselo
znovu vystavať zhorený kremnický slovenský kostol, faru a špitálske budovy, pociťovalo ich
veľmi dlho a ťažko, pretože mestská pokladnica bola celkom prázdna, jednak ju veľmi zaťažovali
iné mimoriadne výdavky.[346]Preloženie mincovne do MukačevaV priebehu zasadania ónodského snemu doľahla ďalšia starosť nielen na Kremnicu, ale na
všetky banské mestá. Nešlo totiž o nič menšieho, ako o presťahovanie mnohých tunajších ľudí a
o preloženie kremnickej mincovne do iného mesta, ležiaceho na severovýchodných hraniciach.Toto oznámil Kremnici osobitným prípisom už 1. júna generál Anton Eszterházy a ako príčinu
tohto neočakávaného rozkazu uviedol nestále vojenské šťastie, ktoré mohlo opäť priviesť banské
mestá aj s mincovňou do rúk nepriateľa a pripraviť krajinu o stroje bezpodmienečne potrebné na
razenie peňazí, ako aj o ľudí skúsených v tejto práci.Kremnica sa nemálo zľakla tohto neočakávaného návrhu a aby odvrátila hrozivé
nebezpečenstvo, zvolala okamžite zhromaždenie všetkých banských miest na 10. júna do Zvolena.[347]Zhromaždenie jednohlasne rozhodlo slávnostne vystúpiť u kniežaťa proti tejto opovážlivosti
a požiadať ho prostredníctvom deputácie, aby odvolal Eszterházyho rozkaz a ponechal mincovňu v
Kremnici, kde bola už od nepamäti. Súčasne bola Banská Štiavnica poverená vyslať jazdného
posla k Eszterházymu, ktorý mal odovzdať list napísaný na zhromaždení a poprosiť ho v mene
všetkých banských miest, aby sa mohlo vykonanie jeho nariadenia vo veci mincovne zastaviť, až
kým príde odpoveď od kniežaťa.[348]Eszterházy súhlasil so želaním banských miest a v liste sa vyjadril, že nemienil mincovné
stroje, Kremničanov a obyvateľov iných banských miest neodkladne inam preložiť. Súčasne
vyslovil nádej, že snáď, keďže sa teraz vojnové šťastie začína na konfederantov opäť usmievať,
už nebude potrebné uskutočniť vydané nariadenie.[349]Deputácia banských miest odišla už 16. júna, keď totiž došla odpoveď Eszterházyho zo
Štiavnice k Rákóczymu[350]a prosila ho podľa inštrukcie, aby ponechal mincovňu v Kremnici a neprekladal
obyvateľov banských miest na iné miesta.Knieža bol informovaný zrejme už od vyslancov banských miest o zámere Eszterházyho, jemu
ani nenapadlo preložiť mincovňu z Kremnice. Preto dal deputácii neurčitú odpoveď, uistil ju
však, že nechce banské mestá zničiť, ale že ich chce všetkými silami chrániť a brániť proti
nepriateľovi.Pritom všetkom sledoval teraz sám Rákóczy myšlienku presťahovať mincovňu na iné miesto
krajiny, neprístupné nepriateľovi, aby ju, alebo aspoň jej časť v prípade, že by Kremnica mala
padnúť do rúk cisárskych vojsk, zachoval pre krajinu. Aby však tomu čo najistejšie zabránila,
deputácia tvrdila, že mincové stroje nemožno odniesť z ich stáleho miesta v Kremnici bez toho,
žeby neutrpeli značné nenapraviteľné škody, a zavolala si ešte v auguste kremnického
minciarskeho majstra Daniela Warrona. Tento sa darmo snažil odviesť knieža od jeho predsavzatia.[351]Podarilo sa mu docieliť len to, že Rákóczy dal preniesť najprv len jeden,[352]neskoršie však aj druhý mincový stroj do Mukačeva a aj tam dal raziť peniaze.
Warron dostal už 23. septembra od Schrötera kniežacie nariadenie, aby ihneď odišiel s jedným
strojom do Mukačeva, kde bol potom skutočne aj zamestnaný.[353]V Mukačeve sa razili najmä takzvané libertáše.Nariadenie o šatstvePrepych zakázaný predošlého roku a výstrednosť v obliekaní napriek mnohým trestom a
napriek úpornému úsiliu veliteľa stráže a drábov boli stále rovnaké. Pretože zákaz hovoril len
všeobecne o prepychu a neurčoval, ktoré látky a odevy sú zakázané, vyvyšovali sa príslušníci
niektorých cechov nad ostatných remeselníkov. Títo ich zas nechceli uznať za významnejších a
napodobňovali ich v obliekaní. Toto robili aj muži, ale v oveľa väčšej miere ženy
remeselníkov. Predovšetkým nechcelo byť trinásť zlatníkov na rovnakej úrovni s ostatnými
remeselníkmi a žiadali od magistrátu, „aby sa mohli ukázať vo vkusnejších šatách ako iní remeselníci“.[354]Vadili sa medzi sebou, kto má právo nosiť ostrohy, bobrové čiapky, strieborné
gombíky atď.[355]Príklad remeselníkov verne nasledovali aj banskí, mincovní a hutnícki robotníci.
Výsledkom toho boli časté bitky, väznenia a mnohé procesy.[356]Avšak mesto i mešťania mali dosť trápenia s drahotou, peňažnou kalamitou a núdzou,
ako aj s vojnovými nešťastiami, s nedávnym požiarom a inými podobnými vecami, mohli teda
škriepky pre šatstvo a obliekanie úplne vystať.Mestská rada spolu s duchovenstvom oboch vierovyznaní videla v nešťastiach boží trest,
ktorým mali byť potrestané hriechy kremnického obyvateľstva „vinou prekliatej pýchy,
spupnosti, závisti, úžery atď.“ a za svoju najsvätejšiu povinnosť považovala odvrátiť trest od
Kremnice a „uspokojiť boží hnev“.Za týmto účelom nariadila mestská rada nielen prísne zakazovať prepych z kancľov, ale
súčasne vydala aj určité predpisy o spôsobe, ako sa majú kremnickí obyvatelia obliekať a ktoré
látky nesmú používať na svoje šaty. Tieto predpisy boli označené ako „šatový poriadok“ a boli
dňa 21. júna 1707 verejne prečítané na zhromaždení volenej obce.Podľa „šatového poriadku“[357]sa predovšetkým odporúčalo šľachticom, mestským úradníkom a ich rodinám, aby sa
pridržiavali takého odevu, ktorý im právom prislúcha a aby slúžili dobrým príkladom ostatnému
obyvateľstvu. Tí mešťania, ktorí sa považovali za umelcov, smeli nosiť veci, ktoré si vedeli
sami zhotoviť. Toto povolenie však nemali zneužívať, pretože ako hovorí šatový poriadok, „niet
väčšej absurdnosti, ako to, že kováč môže slobodne nosiť šaty, ktoré si vie spraviť z kusa
zlata alebo čokoľvek si môže sám urobiť“. Zámožným mešťanom sa tiež zakázalo odvolávať sa na
svoje bohatstvo, aby mohli pestovať prepych v odeve, keďže bolo známe, že mnohý sedliak má
väčší majetok než šľachtic, a predsa nemá šľachtické práva. Podobne sa nedovoľuje mešťanovi
nosiť šaty z hodvábu alebo súkna, strieborné alebo pozlátené gombíky a karmazínové čižmy; ich
panie nesmú nosiť šperky zo zlata, striebra a falošných drahokamov, ďalej vyšívané čepce,
perly, topánky s podpätkami, hodvábny závoj až po zem, široké kožušiny a podobný odev. Ženám
mestských úradníkov, ktoré tiež nepatrili k šľachte, prikazoval šatový poriadok zdržiavať sa
zlatých, strieborných alebo perlových ozdôb, zlatom vyšívaných čepcov a topánok s podpätkami,
ako aj iného šľachtickým paniam povoleného odevu, a nosiť zvlnené alebo rozpustené vlasy.Keď sa zámožným triedam prikazovala takáto zdržanlivosť, možno si myslieť, čo museli
zachovávať nižšie a najnižšie vrstvy. „Obyčajným a nezámožným mešťanom“ sa celkom jednoducho
nakázalo, že „majú hľadieť na svoje skromné truhlice, a to málo, čo majú, nech nevydávajú na
neprimerané šatstvo, ale nech si usilovne zaobstarávajú príslušné potrebné veci“. Ich manželky
a deti nielenže nesmeli nosiť hodvábne, špicaté a podpätkové topánky, ale ani flór na hlave
alebo hrdle, ba ani žlté alebo červené čižmy. Konečne drábi, sluhovia, paholci a ich ženy
nesmeli nosiť striebrom a zlatom pretkávané stuhy, dlhé kožuchy, barchetové kabáty,
našuchorené čepce a podobné veci.Všetkým, ktorí sa prehrešili proti tomuto šatovému poriadku, mali mestskí drábi
neprístojný odev alebo šperk strhnúť hneď na na ulici a zaniesť na mestský dom.Ónodské baneZavedením šatového poriadku nebol síce uspokojený boží hnev, ako sa domnievala mestská
rada, ale v Kremnici sa zadržali pekné peniaze, ktoré by sa ináč boli vydali na rozličné látky
a ktoré sa teraz mohli použiť na krytie iných, oveľa potrebnejších výdavkov.Takéto veľmi naliehavé a mnohými nepríjemnosťami spôsobené výdavky čoskoro zaklopali na
dvere všetkých banských miest. Bola to daň, ktorú povolil ónodský snem na pokračovanie vo
vojne.Podľa prípisu kniežaťa Rákóczyho z 23. júla 1707[358]a novovymenovaného provinčného vojenského komisára, niekdajšieho novohradského
podžupana Františka Darvasa z 23. júla 1707[359]mala Kremnica dať 4686 zlatých v peniazoch ako povolené kvantum a okrem toho 2490
košických vedier obilia, 646 centov mäsa, 2210 vedier ovsa a 29 vozov, každý so šiestimi volmi.[360]Podľa neskoršej zprávy žiadal Darvas od Kremnice okrem toho ešte 9372 zlatých v
zlate, 174 koní, 7 husárov, 72 hajdúchov a 29 delostreleckých vozov.[361]Ani ostatné banské mestá neobišli lepšie, aj im pripadlo také isté, ba čiastočne ešte
vyššie daňové kvantum. Banská Štiavnica, ktorá mala dať 6248 rýnskych zlatých v peniazoch,
3320 košických vedier obilia, 2947 vedier ovsa, 864 centov mäsa a 38 vozov, každý so šiestimi volmi,[362]žalovala sa v liste Kremnici, že nemôže zaplatiť tieto dane. Baniam vraj hrozí
nebezpečenstvo, že ich bude treba zatvoriť pre nedostatok potravín pre baníkov a ovsa pre
banské kone. Podľa tohto listu nemajú Štiavničania ani polovicu požadovaných vozov, a všetky,
ktoré majú, nepostačia ani na banské práce.Podobne to vyzeralo aj s ostatnými banskými mestami. Všade bola veľká bieda a privysoké
dane. Žiadali všeobecne zvolať zhromaždenie banských miest, na ktorom by sa prerokovala táto
záležitosť a našiel by sa prostriedok a spôsob, ako získať úľavu.Kremnica zvolala zhromaždenie na 1. augusta do Banskej Štiavnice.[363]Zhromaždenie vyslalo k Bercsényimu oboch notárov, Nagya z Kremnice a Pirolta z
Banskej Štiavnice, aby dosiahli u tohoto zástupcu Rákóczyho odpustenie požadovanej dane. Nagy
dostal od Kremnice vlastnú inštrukciu, podľa ktorej mal docieliť predovšetkým úplné
oslobodenie dedín od daní, ako určil kráľ Matej Korvín. Okrem toho mal jednať o odpustení
požadovaného množstva dane pre samo mesto s ohľadom na ohromnú drahotu, ktorá postihla
Kremnicu a na biedu ešte vystupňovanú[364]veľkým požiarom.Vyslanci banských miest sa vybrali 10. augusta na cestu nie síce k Bercsényimu, kam ich
poslalo zhromaždenie, ale priamo k samému Rákóczymu.[365]Kým však boli ešte v Humennom a v Trebišove, snažila sa Kremnica ubrániť pred
Darvasom, ktorý stále naliehavejšie žiadal odvod predpísaných dávok.[366]Dňa 29. júla vydal mestu Kremnici rozkaz, aby ihneď odovzdala obilie a ovos do
skladu v Šahách, mäso a povozy do sečianskeho tábora a peniaze pokladníkovi Petrovi Somogyimu
do Lučenca. Súčasne požiadal Kremnicu, aby na 10. augusta poslala k nemu do Lučenca jedného
alebo dvoch dôverníkov, s ktorými by sa mohol dohodnúť, kedy Kremnica odovzdá ostatné dávky.[367]Kremnica poslala k Darvasovi Eliáša Schmiedegga a Abraháma Krausza aj so všetkými peniazmi[368]v sume 4686 zlatých.[369]Ohľadne ostatných dávok mali žiadať o odklad dovtedy, kým sa vrátia vyslanci
banských miest od kniežaťa, u ktorého rozhodne dosiahnu odpustenie. Darvas sa síce nazdával,
že knieža sotva bude súhlasiť s odpustením takej značnej dávky, napriek tomu sľúbil čakať ešte
do 22. augusta. Potom však chcel v každom prípade vidieť mäso v Sečanoch, peniaze v Lučenci a
aspoň štvrtinu obilia a ovsa v Ipeľských Šahách.[370]Predpoklady provinčného komisára o povoľnosti kniežaťa Rákóczyho boli zväčša celkom
správne. Vyslanci banských miest mu síce predložili v mene svojich vysielateľov žiadosť, aby
mestá nemuseli dávať obilie a ovos, ako aj povozy a ich záprahy z vlastného, ale aby ich mohli
kúpiť, kde to len bolo možné a za to by zaplatili sumu 233 890 zlatých. Ďalej naliehavo
prosili knieža, aby mal ohľad na to, že bane už sedem rokov pracujú so stratou, ako aj na
ťažké bremená, ktoré doliehali na banské mestá pod nemeckou vládou, a na mnohé obete, ktoré
priniesli v tejto vojne. Preto žiadali, aby oslobodil kremnické dediny a Štefultov pri Banskej
Štiavnici od dodávok pšenice, ovsa, mäsa a povozov. Dosiahli len to, že odovzdanie pšenice a
ovsa predpísaným banským mestám bolo presunuté na Hontiansku, Tekovskú a Zvolenskú župu,
banské mestá však museli toto množstvo zaplatiť v peniazoch.[371]Delostrelecké vozy zostali ako prv predpísané mestám a o privilégiách týkajúcich
sa oslobodenia kremnických dedín od daní sa Rákóczy vyjadril tak, že v týchto kritických
časoch nemajú nijakú účinnosť. Kremnica špeciálne však dosiahla u kniežaťa nariadenie pre
Juraja Gerharda, že má oba Turčeky odovzdať Kremnici.[372]Ešte sa vyslanci banských miest ani nevrátili domov a Darvas už znova žiadal[373]od Kremnice a Banskej Štiavnice, aby odoslali predpísané množstvo mäsa do Sečian,
pretože — ako uvádza — musí pripraviť v Hatvani potrebný proviant pre vojsko generála
Eszterházyho bojujúce proti cisárskemu generálovi Rabutínovi, ktorý vpadol zo Sedmohradska do Uhorska.[374]Banská Štiavnica však mala celkom inakšie zprávy, totiž že sa Rabutín obrátil k
tureckej hranici, a oznámila túto zprávu aj Kremnici.[375]Následkom toho dostal Darvas namiesto požadovaného mäsa ospravedlňujúci list a po
návrate vyslancov banských miest od kniežaťa odpis kniežacej rezolúcie a odpoveď na žiadosť
banských miest.[376]Aj tak táto daňová záležitosť priniesla provinčnému komisárovi mnohé dary od
banských miest.[377]Okrem 4686 zlatých odoslaných v auguste Somogyimu, zaplatila Kremnica 6. októbra Jánovi
Radvanskému 6596 zl. 47 den. a konečne 23. novembra ešte raz 4686 zlatých do delostreleckej pokladnice.[378]Tieto dve posledné sumy boli náhradou za odpustené naturálne dávky a mesto ich
mohlo napriek ich značnej výške oveľa ľahšie zaplatiť, ako keby bolo muselo kúpiť a v
naturáliách odviesť pôvodne predpísanú pšenicu, ovos a mäso, ktoré veci ani Hont, Tekov a
Zvolen vôbec nechceli dodať namiesto banských miest.[379]Povozy, ktoré predpísal banským mestám ónodský snem, resp. knieža Rákóczy, požadoval už
nie Darvas, ale Schröter, práve vymenovaný za hlavného inšpektora delostrelectva. To bola pre
banské mestá neobyčajne veľká výhoda, pretože mali s týmto mužom oveľa dôvernejšie styky a
veľmi dobre poznali jeho slabé stránky, čo vedeli využiť vo svoj prospech.Kremnica totiž poslala k nemu hlavného notára, ktorý mu odovzdal predovšetkým 12 dukátov.[380]Potom začal Nagy vyjednávať so Schröterom ohľadne delostreleckých vozov a
dosiahol, že Schröter povolil, aby Kremnica odoslala namiesto predpísaných 29 len 10 povozov.
Ba sľúbil, že tieto vozy dodá sám a predbežne za ne zaplatí z delostreleckej pokladnice s
poznámkou, že Kremnica časom vráti tejto pokladnici na to vynaložené peniaze.[381]Každý voz mal stáť 50 rýnskych toliarov a Kremnica sľúbila, že okrem toho poskytne
Schröterovi zadarmo 20 kusov stavebného dreva zo štubnianskych lesov.Kremnica mala toho roku poskytnúť ešte 187 párov čižiem a 187 klobúkov pre delostrelectvo.[382]Dala ich ochotne, takže Schröter v osobitnom liste pochválil túto pohotovosť.[383]Kremnica však mohla dať tieto veci, pretože sa jej proti všetkému očakávaniu
podarilo znížiť daň predpísanú v Ónode, ktorá bola skutočne nesmierne vysoká.UbytovanieBanské mestá sa teda čiastočne zbavili ťarchy daní, čiastočne ju prekonali odoslaním
príslušných peňazí. Teraz sa však začínali obávať ubytovania vojska cez zimné mesiace, pretože
už zakúsili s tým súvisiace nepríjemnosti. Ich prosby spred roka zostali totiž bez výsledku,
pretože len Kremnica so svojimi dedinami bola na čas oslobodená od tejto ťarchy,[384]ostatné banské mestá museli cez celú zimu ubytovať medzi svojimi obyvateľmi určité
množstvo vojska. Aby však tomu teraz dosť včas predišli, vyslali zo zhromaždenia konaného v
tejto záležitosti okolo 20. septembra v Banskej Štiavnici kremnického a štiavnického notára k
Rákóczymu „na odvrátenie budúceho ubytovania“, ako vraví protokol.[385]Nagy a Pirolt poslali až 12. novembra 1707[386]zprávu o svojej ceste. Z nej je zrejmé, že v Szerencsi našli Rákóczyho aj
Bercsényiho a požiadali jedného 25. októbra, druhého 21. októbra o odpustenie ubytovacej
povinnosti. Bercsényimu predložila Štiavnica osobitnú prosbu. V nej sa veľmi trpko sťažovala
na mnohé nepríjemnosti, ktoré spôsobili štiavnickému obyvateľstvu vojaci ubytovaní predošlej zimy.[387]Bercsényi sľúbil, že pri určovaní zimných staníc pre vojsko bude mať ohľad na
banské mestá, vyčítal však štiavnickému meštianstvu, že samé dalo vojsku príčinu k
výtržnostiam. Určitejšie sa nechcel vysloviť, že banské mestá majú byť pre budúcu zimu
ušetrené od ubytovania vojska. A práve táto neurčitá odpoveď primäla vyslancov banských miest,
aby navštívili aj knieža. Avšak Rákóczy ich v tejto záležitosti odkázal úplne na Bercsényiho.Tak sa vrátili vyslanci s nevybavenou vecou. Budúcnosť však ukázala, že ich kroky predsa
len neboli daromné. Snem koncom decembra 1707[388]vyhovel žiadosti banských miest a oslobodil banské mestá, teda aj Kremnicu, na
túto zimu od ubytovania vojska. Keď sa potom začiatkom februára 1708 v Kremnici ubytoval
strážmajster Rhen, dal ho Schröter uväzniť a odoslať z mesta s odkazom, že bude tak dlho
sedieť vo väzení, kým nenahradí všetky škody, ktoré spôsobil tomuto mestu svojím svojvoľným jednaním.[389]Bercsényi si zvolil opäť Banskú Bystricu[390]za miesto pobytu cez zimné mesiace a jeho vojsko sa ubytovalo vo Zvolenskej župe.Košický snemSnem, ktorý sa konal v máji a júni 1707 na ónodských poliach, ako už bolo uvedené, vyslal
určitých mužov, aby vykonali úpravu dík v celej krajine. Výsledky ich práce, ktorú podľa
inštrukcie museli dokončiť za dva mesiace, teda do konca augusta, zozbierala krajinská
hospodárska rada[391]a poslala kniežaťu Rákóczymu. Takýmto spôsobom boli spísaní všetci daňoví
poplatníci v krajoch obsadených rákóczyovským vojskom, čím sa získali určité podklady pre
rozpísanie daní povolených snemom.Aby sa teraz mohli podľa vykázaných dík rozdeliť dane povolené na rok 1708 a prerokovať aj
iné naliehavé krajinské záležitosti, zvolal Rákóczy na 5. decembra 1707 nový snem do Košíc.[392]Dikátori Nagy a Sipeky,[393]vyslaní ónodským snemom, a členovia volenej obce, určení na tú prácu mestom,
dokončili súpis daňových poplatníkov už 11. júla a hotový operát predložili začiatkom augusta
volenej obci.[394]Podľa neho bolo zapísaných v samom meste 1166 a tri štvrtiny diky, v deviatich
mestských poddanských dedinách však 1602 a tri štvrtiny diky, teda spolu 2769 a pol diky.[395]Keď dostala Kremnica pozvanie na košický snem,[396]vyslala ako svojho zástupcu hlavného notára Nagya[397]a poverila ho, aby rokoval na sneme podľa svojho uváženia a aby zastupoval záujmy
mesta Kremnice.[398]Snem mohol začať zasadať až 10. decembra, pretože veľmi mnohí vyslanci pre zlé cesty došli
do Košíc až toho dňa.[399]Potom pracoval takmer neprerušene až do 24. decembra. Na svojich jedenástich
zasadaniach riešil predovšetkým daňové záležitosti: otázku devalvácie a konečne návrhy
týkajúce sa vojska.[400]Pri skúmaní operátu dikátorov snem niektoré body úplne zamietol ako nezodpovedajúce,
ostatné však upravené na základe poznámok prijal ako podklad zdanenia tak, že sa predpísaný
počet dík ešte zvýšil a rozdelil medzi jednotlivé župy.Vyslanci slobodných kráľovských miest museli odísť ku kancelárovi, aby pred ním a pred
niekoľkými podžupanmi, ktorí mu boli pridelení, spresnili svoje daňové zoznamy. Tento postup
však neviedol k cieľu, pretože všetci mestskí vyslanci vyhlásili vyhotovené výkazy daňových
poplatníkov v príslušných mestách za úplné, a preto vôbec nechceli uznať nijakú úpravu. O
tomto vypracoval kancelár na šiestom zasadnutí snemu dňa 16. decembra obsiahlu zprávu a rozdal
ju jednotlivým mestám.[401]Snem prijal kancelárov návrh napriek prudkému odporu a trpkým sťažnostiam[402]mestských vyslancov a tým značne zvýšil daňové ťarchy miest.Kremnický vyslanec Baltazár Nagy písal o tom mestskej rade už 17. decembra a žaloval sa,
že napriek úsiliu mestských vyslancov uložil snem mestám také ťarchy, ktoré môžu mať za
následok ich úplné zruinovanie. Dikálny výkaz mesta Kremnice bol tiež zavrhnutý, hoci ho
predseda krajinskej hospodárskej rady gróf Csáky krátko predtým uznal za dokonalý a odporúčal
ho iným mestám za vzor.[403]Kremnici predpísal snem namiesto 2000 dík plných 9000, teda sumu, ktorej splatenie
považoval Nagy za úplne nemožné.[404]Vo veľmi pálčivej peňažnej otázke snem prikázal odviesť dane v striebre. Príplatok bol
opäť zákonom zakázaný. Preto hodnota medených mincí klesla natoľko, že tri polturáky mali
teraz hodnotu len jedného groša, a tzv. libertáše, rákóczyovské medené peniaze s nápisom „Pro
libertate“ boli redukované z 30 denárov na 12 denárov alebo z piatich na dva groše.[405]Aj o tom písal Nagy vo svojom liste ako o najbližšom opatrení, prosil však mestskú radu,
aby zníženie hodnoty medených peňazí udržala v tajnosti až do jeho návratu.[406]Nakoniec prerokovával snem návrhy týkajúce sa postavenia a ubytovania vojska. Pritom
uložil každému šľachticovi, ktorý ani sám osobne neslúži, ani neposlal namiesto seba k vojsku
vojaka-jazdca, pokutu 100 rýnskych zlatých a nariadil, že nabudúce sa nikto nesmie vytiahnuť
spod tejto povinnosti. Dosiaľ nepostavených hajdúchov dobre oblečených a ozbrojených na trovy
vojnopovinných šľachticov mali teraz dodatočne poslať do tábora v plnom počte. Pre úľavu
sedliakom a poddaným, na ktorých ťažko doliehali rozličné dane, ubytovanie vojakov, prechod
vojska, záprahy, fúry a podobné bremená, uznali zhromaždené stavy za správne, že sedliaci
budú_platiť z každej diky mesačne 20 denárov, magnáti, preláti a zemani však 30 denárov na
potreby krajiny a vojska, ako aj na fond pre regrútov.Slobodné kráľovské mestá boli celkom oslobodené od ubytovania vojska. Súčasne sa však
ukázalo, že vedľa dobrovoľných príspevkov na odškodnenie musia odvádzať z každej diky počas
šiestich zimných mesiacov okrem príslušnej sumy riadnej dane mesačne ešte po dvoch grošoch do
vojnovej pokladnice. Vojsko sa malo dislokovať výlučne v obciach podliehajúcich župám.Exekúcia Dolnej ŠtubneNesmierna drahota, zapríčinená minuloročnou neúrodou, ako aj — a to v oveľa väčšej miere —
znehodnotením medených peňazí, okrem toho vysoké dane a stavba vyhoreného kostola sv. Alžbety
a špitála kládli také nároky na mestskú pokladnicu, že táto nemohla vyplatiť mnohé, veľmi
naliehavé výdavky.Medzi ne patrili aj úroky z kapitálu uloženého u mesta. Časť úrokov už mestská pokladnica
veriteľom vyplatila, druhú časť im však zostala dĺžna nielen za tento, ale aj za predošlé
roky.Tak dlhovala medzi inými aj Pavlovi Majthényimu, prepoštovi z Nového Mesta nad Váhom už
štyri roky úroky z tzv. haškovskej fundácie.[407]Dňa 13. mája 1707 mu vyplatila celých 480 zlatých.[408]On však chcel dostať aj zvyšok, a to v strieborných peniazoch. Keď mu Kremnica
nechcela vyhovieť, obrátil sa na knieža Rákóczyho so žalobou, že toto mesto nechce plniť
povinnosti uvedené v dlžobnom úpise. Nato Rákóczy nariadil Kremnici v liste danom v Szerencsi
dňa 30. októbra, aby zaplatila Majthényimu dlžné úroky podľa obligácie v striebre.[409]Okrem toho Majthényi pohrozil, že v prípade, ak mesto nesplní jeho žiadosti, dá s
pomocou turčianskeho župného súdu exekvovať Dolnú Štubňu, t. j. dá do nej vojenskú posádku a
príjmy z tejto obce si bude vyberať pre seba tak dlho, kým mu Kremnica nevyplatí všetky úroky
a ostatné trovy.[410]Súčasne vypovedal celý haškovský kapitál. Nátlak a hrozby Majthényiho boli pre
mesto tým nebezpečnejšie, že ho v tom horlivo podporoval vikár ostrihomskej diecézy Ladislav Pyber.[411]Ba Majthényi sa neuspokojil len s hrozbami, prikročil aj k činom a s pomocou
turčianskeho súdu zaujal Dolnú Štubňu pre seba.V tejto núdzi obrátila sa Kremnica na svojho snemového vyslanca, ktorý bol práve v
Košiciach, a tento predložil kniežaťu Majthényiho a Pyberove listy s prosbou o čím
najrýchlejšiu pomoc. Rákóczy bol zprávou kremnického vyslanca[412]o svojvoľnosti oboch duchovných nemálo prekvapený a hneď 22. decembra písal v
tejto záležitosti Majthényimu aj Pyberovi.[413]Majthényimu zakázal pod hrozbou trestu škodiť mestu, Pyberovi však napísal, aby
nedovoľoval novomestskému prepoštovi takú svojvoľnosť a aby dbal na správne použitie peňazí z
haškovskej fundácie. Po týchto prípisoch kniežaťa vstúpila celá záležitosť do nového štádia.
Pyber zaviedol len formálny proces. Predvolal si Kremnicu[414]aj Majthényiho.[415]Vec vyriešil konečne tak, že Kremnica vyplatila Majthényimu ešte 180 zlatých,[416]zvyšok vzal z príjmu z Dolnej Štubne a túto obec oslobodil od okupácie. Kým sa to
však uskutočnilo, prešli ešte celé štyri mesiace, pretože 80 zlatých ako zvyšok zo 160 zlatých
bol zaplatený až 24. apríla 1708[417]a Majthényi až vtedy uvoľnil Dolnú Štubňu.Túto okupáciu Dolnej Štubne pocítila Kremnica tým viac, že aj Háj a Čremošné pri
Turčianskych (Štubnianskych) Tepliciach a všetky úžitky týchto obcí dala ešte roku 1686 do
zálohu Tomášovi Schmiedeggovi a dosiaľ ich nevyplatila.Peňažné ťažkostiAby sme mohli celkom spoznať ťažké útrapy, ktoré tlačili obyvateľstvo celej krajiny aj
obyvateľov banských miest a najmä Kremnice, musíme venovať pozornosť peňažným ťažkostiam.
Práve táto pohroma vystupňovala všetky údery osudu, ktoré doliehali na úbohú krajinu.Strieborné peniaze prúdili stále viac z krajiny. Rákóczyho opatrenie z roku 1705 na
zábranu tohto nešťastia regulovaním obchodu so zahraničím sa nerealizovalo a uhorské peniaze
unikali stále vo väčšej miere do cudzích krajín, odkiaľ sa do Uhorska dlhý čas nevrátili.
Cudzinci vôbec neprijímali medené peniaze, všetok ich tovar sa musel platiť striebrom.
Následkom toho boli v Uhorsku v obehu takmer len samé medené peniaze. Tieto peniaze strácali
svoju cenu. Obyvateľstvo ich konečne ani nepovažovalo za peniaze a radšej si zadržalo svoje
plodiny a výrobky, ako by ich malo odovzdať za takmer bezcenné medené peniaze.[418]Ak niekoho predsa len prinútili predať výrobky a ak musel za ne prijať medené
peniaze, zvýšil ich cenu často do neslýchanej výšky.Bolo len prirodzeným následkom týchto ťažkostí, že pri takom stave vecí nielen nastala
drahota, ale že aj remeslá a obchod uviazli. Zhubný vplyv drahoty predsa len zapôsobil na
operácie konfederantov. Títo spolu s Rákóczym sa trpko sťažovali na súčasnú pohromu.[419]To však vábilo nepriateľa, pretože v tom videl najlepší prostriedok ako pritlačiť
konfederantov a znovu si ich získať.Nepriateľ si však mohol celkom spokojne trieť ruky, lebo peňažnú pohromu nemohli zastaviť
ani uznesenia sečianskeho a ónodského snemu, ani v tej veci vydané patenty a hrozby Rákóczyho,[420]ani napomenutia popredných krajinských úradníkov,[421]ani konečne príkaz konfiškácie tovaru a peňazí a nadovšetko najprísnejšia činnosť
municipálnych úradov, medzi nimi predovšetkým mesta Kremnice.[422]Kremnica sama musela za týchto okolností častejšie zvyšovať cenu mnohých potravín, aby jej
obyvatelia mohli za svoje peniaze niečo aj nakúpiť. Tak zvýšila napríklad jeden funt soli až
na 5 pfennigov,[423]libru mäsa najprv na 4 polturáky,[424]potom na 4 groše[425]a konečne na 5 grošov,[426]holbu piva na 3 polturáky,[427]potom na 12 denárov a konečne na 1 polturák v striebre a 1 polturák v medenej minci.[428]Podobným spôsobom rušili aj ostatné banské a iné municípiá platnosť kniežacích nariadení a
napomohli lepší obeh medených peňazí. Avšak ich všetko úsilie a námaha boli márne a krajina sa
musela konečne uspokojiť s devalváciou medených peňazí. Toto sa vykonalo na košickom sneme, a
to v nádeji, že sa tým odstránia tlačiace ťažkosti a že sa zlo radikálne odstráni.Následkom tohto zníženia hodnoty peňazí klesol aj príplatok na zlatých a strieborných
minciach a škody, ktoré devalvácia spôsobila, neboli prílišné.Kremnická pokladnica stratila pritom koncom decembra na svojich 118 dukátoch 565 zlatých
20 denárov a pri medených peniazoch, totiž pri 5831 libertášoch prišla o 1049 zlatých 58
denárov, spolu teda o 1614 zlatých 78 denárov.[429]Košické daneO rozhodnutiach košického snemu sa Kremnica dozvedela už niekoľko dní po skončení
posledného zasadania, a to nie od svojho snemového vyslanca, ktorý podal zprávu o snemovej
agende na zasadaní volenej obce dňa 5. januára 1708, ale od samého Rákóczyho. Tento písal
podrobne o priebehu snemových prác a zdôraznil najmä úpravu hodnoty peňazí. Konečne vo svojom
prípise oznámil Kremnici, že jej uznali 9000 dík, a preto že musí odviesť roku 1708 daň 18 000
zlatých v peniazoch, okrem toho 2250 košických vedier pšenice, práve toľko ovsa a 720 centov mäsa.[430]S týmto predpisom nebola Kremnica vôbec spokojná. Hneď po prečítaní prípisu vyslala novú
komisiu, ktorá mala znovu spísať diky v meste a jeho dedinách.[431]Súčasne však vymenovala vojenských pokladníkov, pretože vedela, že jej pripadne
značná časť predpísaných daní. Okrem toho bol na odovzdanie dane určený veľmi krátky čas,
totiž koniec januára 1708.[432]Provinčný komisár Darvas napomenul Kremnicu, aby nezabudla odovzdať dane v určenom
čase.V podobnom postavení sa ocitli aj ostatné banské mestá a ich sťažnosti sa ozývali skoro
denne v listoch písaných Kremnici. V tejto všeobecnej núdzi zvolala Kremnica zhromaždenie
všetkých banských miest na 19. januára do Sv. Kríža, aby sa banské mestá poradili o svojom
zúfalom postavení a o možnosti účelného prostriedku na jeho odvrátenie.[433]Zhromaždenie nevedelo nájsť iný spôsob, ako vydať rozhodnutie, že vyšle posolstvo buď k
Rákóczymu alebo k Bercsényimu, aby znížil mestám vysoké naturálne dávky.[434]Podľa tohto rozhodnutia požiadali vyslanci banských miest Bercsényiho, ktorý prišiel 24.
januára s vtedajším hlavným komorským grófom barónom Hellenbachom do Bystrice[435]o zmiernenie uloženej ťarchy. Predpísané dane v peniazoch chceli banské mestá
ihneď zaplatiť, pretože videli, že v tejto veci nemôžu očakávať zníženie. Sám Bercsényi
nabádal banské mestá k trpezlivosti, kým sa vyhotoví konečný daňový predpis, čo sa malo stať
už v najbližších dňoch v Krupine. Banské mestá teda nedosiahli u Bercsényiho svoj cieľ.
Napriek tomu sa im na Hellenbachov príhovor podarilo dosiahnuť, že časť svojich daní nemuseli
odviesť do vojenskej pokladnice, ale komorám v Kremnici, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici,
čím ušetrili aspoň odvádzacie trovy.Sľúbená krupinská rektifikácia daní nedala na seba dlho čakať. Bercsényi sa totiž pustil
do tejto práce ešte koncom januára a Darvas už 2. februára oznámil Kremnici, že jej uložili z
9000 dík 29 475 zlatých a Banskej Bystrici z 9500 dík 31112 zlatých 50 denárov. Celú sumu
žiadal vyplatiť za tri dni. Pokiaľ išlo o určené obilie a mäso, mali sa mestá rozhodnúť, či
ich odovzdajú čo najskôr do najbližšieho skladu alebo na miesto určené Hellenbachom.[436]Konečný daňový rozpis oznámil Darvas banským mestám až 10. februára a na Bercsényiho
príkaz ich vyzval, aby zvyšok, ktorý ešte neodviedli do vojenskej pokladnice, odovzdali
Hellenbachovi na výstavbu baní. Požiadal ich však, aby to spravili najneskoršie do konca
februára a aby 8. marca poslali svojich zástupcov do Očovej, kde sa urobí príslušné vyúčtovanie.[437]Bercsényi vôbec nebral ohľad na práce komisie vyslanej na úpravu dík. Všetky návrhy i
sťažnosti banských miest boli teda zbytočné. Nebolo nikoho, kto by pomohol utláčaným mestám a
kto by vypočul ich požiadavky ohľadne spravodlivého rozdelenia daňových bremien. Jediný
Hellenbach sa snažil, kde to len bolo možné, zmierniť ich osud a robil všetko možné v ich
prospech u Rákóczyho a Bercsényiho. Avšak aj toto úsilie sa ukázalo takmer zbytočné a tak sa
museli mestá so všetkým vypätím snažiť, aby zvládli uložené bremeno. Možno si ľahko
predstaviť, že tieto peňažné ťažkosti, drahota a iné trápenia krajiny boli spojené s mnohými
ťažkosťami a prekážkami.Kremnica sa rozhodla prinútiť svojich obyvateľov k zaplateniu daní pod hrozbou väzenia,[438]ale toto všetko nestačilo. Dala teda najrpv exekvovať jednu štvrť mesta obyvateľmi
druhej štvrti[439]a konečne nedoplatky daní samým vojenským pokladníkom.[440]Mesto muselo siahnuť k takýmto drastickým prostriedkom, ak mala byť odvrátená od
mesta vojenská exekúcia. Hellenbach totiž sám žiadal na základe Bercsényiho listu okamžité
platenie, aby sa takmer zruinované bane celkom nezničili a aby delostrelci dostali svoj žold.[441]Uznal, že sťažnosti na nemožnosť splnenia jeho požiadaviek sú opodstatnené a oprávnené.[442]Avšak donútený Bercsényim, ktorý iným spôsobom nechcel alebo nemohol pomôcť,
neprestajne musel napomínať mestá, aby zaplatili dane a hroziť im exekúciou.[443]Nestačil však Hellenbachov nátlak a napomínanie. Aj Bercsényi bol nútený naliehať v tejto
veci na Kremnicu. Vo svojom liste z Banskej Štiavnice zo dňa 7. marca jej vyčítal, že mu je
neobyčajne nápadné, prečo Kremnica doteraz odviedla len nepatrnú časť svojej dane a hrozil, že
bude musieť považovať mesto za vlastizradcu a ako také ho najprísnejšou vojenskou exekúciou
donúti zaplatiť nedoplatok daní.[444]Za takýchto okolností bola aj Kremnica nútená s najväčšou prísnosťou vymáhať dane od
obyvateľov mesta a od dedinčanov. To sa jej natoľko podarilo, že konečne od 6. do 11. marca
mohla zaplatiť tunajšej komore 18 000 zlatých v medi a 32 024 denárov v striebre a odviesť 50
bratislavských meríc obilia.[445]Pravdaže, v tomto množstve nebolo toľko striebra ako predpisovali košické zákony,
pretože podľa nich sa mala zaplatiť polovica v striebre a druhá polovica v medi. Skade však
mala vziať Kremnica striebro, keď jej obyvatelia napriek väzneniu a exekúciám neboli vstave ho zaplatiť.[446]Muselo teda úbohé mesto, aby len nejako vymohlo dane a mohlo sa tak vyhnúť
hroziacemu trestu, siahnuť samo k takým prostriedkom, ktoré by ináč sotva bolo použilo. Muselo
totiž odmeňovať obilím[447]nielen svojich úradníkov, ktorí v tomto čase núdze vykonávali neobyčajne dôležitú
prácu, alebo odškodniť ich mimoriadnu námahu odpustením predpísanej výšky dane,[448]ale muselo predať svoje štyri jatky, ktoré po požiari ťažko mohlo vydržiavať,
každú po 250 ríšskych toliaroch,[449]pretože napriek značným uloženým sumám muselo ešte stále požadovať[450]aj zvyšok a nemohlo zozbierať príslušnú sumu ani od vlastných obyvateľov, ani si
potrebné peniaze vypožičať. Jediný komorský pokladník a bývalý mestský radca a banský majster
Juraj Schindler požičal mestu 1800 zl. v striebre na dobu od 1. apr. 1708 do 1. apr. 1709.
Pritom si však vymienil, že v prípade, keby mu Kremnica túto sumu v určený deň nemohla
vyplatiť, vezme si taký mestský majetok, ktorý sa mu bude páčiť a ponechá si ho až do úplného
uspokojenia svojich požiadaviek.Aby Kremnica získala peniaze, podnikla všetko možné a obrátila sa na svojich vidieckych
priateľov, medzi nimi aj na krajinského senátora Jána Radvanského. Avšak aj ten ju uistil, že
ťažko postihnuté mesto zo srdca ľutuje a že sa zaň prihovorí u Bercsényiho aj u kniežaťa
Rákóczyho, no nesľúbil jej peniaze. V tomto ohľade písal, že musel svoje majetky odkúpiť od
komory a v týchto rokoch nemal z nich nijaký úžitok. Podľa svojej výpovede mal poruke len
medené peniaze, čím by Kremnici nepomohol, pretože táto potrebuje iba striebro a zas striebro.[451]Aby sa však útrapy čo najviac dovŕšili, prebiehal práve v tom čase už spomínaný proces s
Pavlom Majthényim, resp. Ladislavom Pyberom pre platenie úrokov z haškovskej fundácie.
Majthényi naliehal na mesto, aby mu vyplatilo strieborné peniaze. Ba aj Schröter si žiadal
aspoň 200 toliarov v striebre za delostrelecké vozy.[452]Hneď nato, dňa 27. marca prišli kamaldulskí mnísi zo Zobora pri Nitre s
požiadavkou, aby im Kremnica namiesto zaslaných „bezcenných“ medených peňazí poslala do 24.
apríla 140 zlatých v striebre a hrozili, že ihneď vypovedia celý kapitál 4000 zlatých uložený
u mesta, a že si ho vymôžu súdnou cestou.[453]Požiadavky mníchov podporoval aj Pyber a tekovský podžupan Andrej Hunyady.[454]Kremnica sa teraz dostala do takej situácie, že už nevedela, ako sa z nej dostať. Na jej
návrhy nemal nikto ohľad a jej prosby dlho nikto nevypočul. Napriek tomu bola nútená tak
písomne, ako aj prostredníctvom osobitnej deputácie opätovne prosiť o uznanie a ak aj nie o
zmenšenie uložených bremien, tak aspoň o zhovievavosť dovtedy, kým bude môcť splniť svoje
záväzky.Konečne sa jej podarilo docieliť, že Bercsényi, poučený Hellenbachom a Radvanským o
skutočne smutnom položení mesta, odpustil mu polovicu naturálnych dávok a sľúbil počkať ešte
nezaplatený zvyšok daní.[455]Okrem toho kamaldulskí mnísi predĺžili termín splatnosti až do Michala toho roku.[456]Ohľadne turčianskych dedín Skleného, Novej Štubne (Dolnú Štubňu ešte stále mal
okupovanú Majthényi) a oboch Turčekov, ako aj dedín ležiacich v Tekove[457]dosiahla Kremnica, že generál vojenského komisariátu vydal vo Zvolene 4. apríla
1708 Turčianskej župe rozkaz, podľa ktorého sa oslobodzujú tieto dediny od poskytovania
dikálnych povozov pre vojsko a tieto povozy sa majú odviezť pre účely baníctva.[458]Ohľadom naturálnych daní dostala teraz Kremnica od Bercsényiho značnú úľavu. Sám provinčný
komisár Gabriel Bossányi žiadal už 17. apríla, aby ihneď odviedla povinnú polovicu.[459]Na túto výzvu sa Kremnica obrátila na Hellenbacha s prosbou o zákrok u generála
Bercsényiho, aby mohli naturálie odovzdať nie vojsku, ale radšej tunajšej komore. Na jednej
strane totiž dúfala, že Hellenbach bude mať viac ohľadu než vojenská komisia, z druhej strany
chcela, aby mäso a obilie slúžilo na zmiernenie biedy tunajšieho ľudu.Hellenbach šiel aj v tejto veci mestu poruke a docielil aj odovzdanie naturálií komore.
Následkom toho poukázal provinčný komisár Darvas z množstva, ktoré mala odviesť Kremnica, 1687
a pol bratislavských meríc ovsa a 160 centov mäsa štiavnickej komore[460]a 1637 a pol bratislavských meríc pšenice a 200 centov mäsa bratislavskej komore;[461]50 meríc obilia odovzdala Kremnica už skôr kremnickej komore.[462]Tieto poukazy prišli však do Kremnice až o niekoľko dní neskoršie.[463]Medzitým Bercsényi hrozil mestu pre nedodržanie naturálií exekúciou[464]a donútil ho, aby znovu podalo žiadosť Hellenbachovi.[465]Dovtedy však dostala kremnická komora od mesta vyše tisíc meríc.[466]Až po prijatí asignácií sa postavenie Kremnice natoľko zlepšilo, že mohla odvádzať
dane uvedenej komore v menších dávkach.[467]Pri tejto príležitosti sa nedbalo na tú okolnosť, že komisár Martin Benický, ktorý mal na
starosti uniformy, dal vo februári a v marci 1708 urobiť v Kremnici veľmi veľa odevov a iných
predmetov potrebných pre vojsko[468]a tým poskytol aspoň časti tunajšieho obyvateľstva možnosť zaplatiť si dane.Rákóczyho a Bercsényiho honorárLen s veľkou biedou a s najväčším vypnutím podarilo sa mestskému richtárovi Jánovi Schmiedeggovi[469]a hlavnému notárovi Baltazárovi Nagyovi ochrániť mesto pred vyplienením (vojenská
exekúcia nebola totiž nič iného) a aspoň väčšiu časť daní odovzdať vojenskej a komorskej
pokladnici. Veľmi by sme sa však sklamali, keby sme očakávali, že aspoň teraz nastanú pre
Kremnicu iné časy a že sa mesto dočká prestávky potrebnej na zotavenie. Nebolo to tak.
Vojenský pokladník Juraj Horváth považoval za vhodné pripomenúť teraz Kremnici, že krajina
povolila kniežaťu Rákóczymu a jeho miestodržiteľovi Bercsényimu honorár 150 000 ríšskych
toliarov. Preto žiadal, aby Kremnica vyplatila do dvoch dní, t. j. do 1. mája[470]príslušnú časť. Namiesto peňazí musel sa zatiaľ uspokojiť predbežne s
ospravedlňujúcim listom od Kremnice plným sťažností.[471]Uveril kremnickým žalobám a považoval za potrebné potešiť Kremnicu každým možným
spôsobom, čo hneď aj urobil.[472]Pri tejto príležitosti znovu predložil svoju požiadavku a Kremnica dúfajúc, že
dostane na zaplatenie zvyšku dlhší termín,[473]poslala mu už 8. mája 500 rýnskych[474]alebo 600 uhorských zlatých.[475]Kremnica sa nesklamala vo svojom očakávaní. Schallmann, ktorý zaniesol tieto splátky do
Zvolena, porozumel podľa inštrukcie,[476]že má získať u vojenského pokladníka Horvátha väčšie predĺženie termínu splatenia
a ešte 16. a 27. júna[477]musel Darvas Kremničanov upomínať, aby konečne zaplatili zvyšok honoráru.
Zaplatili ho, ale až v júli a auguste spolu s ostatnými daniami.Delostrelecké koneSkoro súčasne s Horváthom písal Kremnici aj Schröter, že na Bercsényiho rozkaz musí na 1.
mája 1708 vypraviť delostrelectvo a poslať ho do Jágra. Pri tejto príležitosti žiadal od
Kremnice, aby pripravila kone pre delostrelecké vozy zaobstarané na účet tohto mesta[478]a ku každému vozu po dvoch paholkoch. Túto svoju upomienku zopakoval 12. mája a
nariadil, aby Kremnica poslala asi 15 murárov do Nových Zámkov, kde budú pracovať za dennú
mzdu 10 grošov.[479]Dovtedy zaujímala Kremnica voči Schröterovi zaujatému inými naliehavými prácami len
pozorovacie postavenie; teraz sa však nazdávala, že prichádza čas, aby sa vyhla všetkým novým
úlohám. Preto vyslala náhradného podnotára Ferdinanda Freyseysena ku Hellenbachovi, ktorý bol
práve vo Zvolene, s prosbou o zákrok, aby 24 delostreleckých koní, ktoré cez celú zimu v
Kremnici opatrovali a držali v stálej pohotovosti, nemuseli odviesť k vojsku, ale aby ich
radšej použili v štiavnických baniach. Pri takomto použití koní mohla Kremnica s istotou
rátať, že nebude treba pri nich vydržiavať paholka, a tým sa veľa ušetrí. Pre prípad, keby
táto žiadosť nedosiahla výsledku, bol Freyseysen poverený, aby u Schrötera znížil aspoň počet
174 koní určených ónodským snemom pre Kremnicu a jej dediny pre záprahy k delostreleckým vozom[480]a pre tento účel aby poukázal Schröterovi na oslobodenie kremnických poddaných od
povinností poskytovať delostrelecké vozy.[481]Hellenbach zakročil podľa kremnickej žiadosti u komisára delostrelectva Schrötera, pretože
aj jemu samému by bolo milšie, keby sa mohli používať kone v štiavnických banských mlynoch.
Avšak jeho námaha bola daromná.[482]Ani Freyseysen nemohol v tejto veci nič presadiť u Schrötera. Schröter žiadal dokonca, že
24 koní s príslušnými postrojmi musí byť už 19. mája vo Zvolene. Uvedená výsada dedín
spôsobila, že nezotrvával na odovzdaní plného počtu, ktorý bol v predpise ustálený. Žiadal,
aby Kremnica poslala k nemu svojho splnomocnenca, ktorý by s ním dohodol počet povinných vozov
a koní.[483]Túto svoju žiadosť zopakoval písomne[484]20. mája, keď videl, že Kremnica nedodržala určený čas a do 19. mája neprišiel do
Zvolena ani jeden Kremničan. Súčasne žiadal 300 zlatých, ktoré mu Kremnica ešte dlhovala za
zaobstaranie vozov. Táto požiadavka sa neminula cieľa. Kremnica, ktorej pokladník mohol
zozbierať peniaze len s najväčšou ťažkosťou a musela odvádzať zrekvírované sumy hneď
vojenskému pokladníkovi, hneď komore, hneď komisárom a hneď veriteľom, žalovala sa, že má
stále prázdnu pokladnicu. Kremnica pochopila, že Schröter trvá na svojich požiadavkách a môže
priviesť mesto do ešte väčších ťažkostí, ako boli tie, v ktorých bolo od začiatku roka.Preto vyslala k nemu richtára a dala odviesť rezervné kone a paholkov do Zvolena. Richtár
sa teraz dohodol so Schröterom, koľko koní má ešte Kremnica dodať okrem už odovzdaných a
docielil, že Schröter sľúbil sám zaobstarať zvyšok, za čo dostal od Kremnice dlžobný úpis na
500 ríšskych toliarov.[485]Jágerský snemCisár Jozef I. chcel využiť čas, keď sa Kremnica a spolu s ňou všetky municípiá patriace
ku konfederácii ocitli v najväčšej tiesni pre dane a mimoriadne peňažné ťažkosti. Dobre poznal
zúfalé položenie zúboženej krajiny a dúfal, že už udrela hodina, kedy Rákóczy a jeho
príslušníci ustúpia bez krviprelievania a kedy bude môcť obnoviť a upevniť svoje panstvo v
Uhorsku. Preto zvolal na 29. februára 1708[486]snem do Bratislavy a pozval naň všetky municípiá Uhorska. Na pozvánke vylíčil
sýtymi farbami útrapy, ktoré musela úbohá krajina až dosiaľ trpieť a ktoré ešte stále na ňu
doliehajú a uložil zvolanému snemu, aby sa poradil o spôsobe a ceste, ako skoncovať so
všeobecným súžením. Nezabudol ani znovu uistiť obyvateľov Uhorska o svojej priazni a otcovskej
láske.Rákóczy, ktorý ihneď spoznal dosah protivníkovho kroku a chcel v pravý čas odstrániť
takéto náhle vzrastajúce nebezpečenstvo pri všeobecných žalobách na vysoké dane, na bezcenné
medené peniaze a vojnové pohromy, napomenul už 19. februára municípiá, aby nedôverovali ľsti
Nemcov a aby sa nezúčastnili cisárom zvolaného snemu.[487]Napriek tomu sa bratislavský snem, hoci oboslaný len krajmi stojacimi pod
cisárskou vládou, naozaj uskutočnil a zasadal až do leta.Aby paralyzoval jeho činnosť, zvolal Rákóczy 10. apríla takisto snem, a to na 15. mája do Jágra.[488]V pozvánke uviedol ako hlavnú úlohu jágerského snemu vyúčtovanie z uložených daní.
Pritom naznačil, že sa budú prerokovávať aj iné snemové veci.Kremnica vyslala na tento snem opäť hlavného notára Nagya, a to bez inštrukcie, len s
pripomienkou, že sa má spolu s vyslancami ostatných banských miest žalovať na sneme na veľkú
núdzu a zjavnú biedu.[489]Osobitne nemalo žiadne banské mesto robiť nič na vlastnú ruku a len vo svojom
záujme. Vyslanci týchto miest mali sa vždy vopred dohodnúť o podnikaných krokoch a
jednomyseľne postupovať.Podľa tohto návrhu všetci vyslanci banských miest vyhľadali knieža Rákóczyho na osobitnej
audiencii (22. mája) s prosbou, aby poskytol banským mestám úplne vyčerpaným rozličnými
platbami lehotu, kým by sa trochu zotavili, a aby prikázal komore ako aj provinčným komisárom,
aby predbežne neurgovali zaplatenie zvyšku daní.Audiencia mala priaznivý výsledok. Rákóczy dovolil, aby tretina všetkých daňových platieb
zostala predbežne nevyplatená, nebude ju vraj teraz požadovať a koľko by presahovalo polovicu,
prevedie sa na účet nového daňového predpisu. Podľa toho radil Nagy Kremnici, aby všetko, čo
zaplatila vyše 18 000 zlatých, započítala na účet naturálnych platieb komore a tejto už nič
viac neplatila.[490]Snem sám sa zaoberal najprv vyúčtovaním daní, ktoré dovtedy prišli do erárnej pokladnice,
potom úpravou hodnoty peňazí a konečne predpísaním nových daní. Okrem toho na viacerých
zasadnutiach senátu viedol aj proces, ktorý zaviedol ónodský snem proti Turčanom.[491]Ohľadom peňazí[492]sa konštatovalo, že rozličný výklad zákonného článku ónodského snemu o používaní a
obehu medených peňazí zapríčinil veľa zmätkov. Aby sa odpomohlo tomuto zlu, uzavrelo sa znížiť
celú zásobu medených peňazí v 20, 10 a 1 polturákoch na sumu 2 200 000 zlatých a pôvodnú
hodnotu týchto peňazí upraviť podľa košickej devalvácie, takže 3 polturáky nevydali viac ako
jeden cisársky groš, a tým každý získal hodnotu 1 grajciara. Aby však toto rozhodnutie
nezostalo len na papieri, ale sa aj uplatnilo a aby sa umožnil nerušený obeh medených peňazí,
uznieslo sa ďalej,[493]že každé municípium poverí osobitných trhových komisárov, ktorí budú dozerať a
bezohľadne potrestajú každého, kto by nechcel prijať medené peniaze alebo svoje veci nechcel
predať za tieto peniaze v limitovanej cene. To znamená, že hodnota zlatých a strieborných
peňazí sa zvýšila a za tým účelom bola celkom presne určená hodnota každého druhu domácich aj
cudzozemských bielych (t. j. strieborných) peňazí. Aj pri drobnej minci,[494]ktorá mala inú hodnotu v severných (horných) a inú v južných (dolných) župách,
zaviedla sa rovnocennosť podľa ustanovenia snemu, že každých 6 denárov sa má rovnať jednému
grošu a 20 grošov jednému zlatému rovnako v celej krajine. Aby sa množstvo obiehajúcich
medených peňazí nerozmnožilo polturákmi razenými v cudzine, dostali tridsiatkoví úradníci od
snemu prísny rozkaz, aby nedovolili donášať do krajiny medené peniaze.Potom prišla na denný poriadok otázka daní. Na žiadosť duchovenstva všetkých troch zákonom
uznaných cirkví sa rozhodlo, že každý duchovný, ktorého ročné príjmy neprekračujú 300 zlatých,
má byť oslobodený od dikálnych daní.Okrem toho sa upravili daňové povinnosti osôb slúžiacich v armáde, a konečne bolo určené,
že z každej diky sa má odviesť mesačne 6 grošov a dikátori majú počínajúc 1. májom odvádzať
dane do vojenskej pokladnice.Počet dík v banských mestách bol následkom horlivého úsilia vyslancov banských miest o
niečo znížený. Kremnica aj s dedinami dostala teraz len 8000 dík s 28 000 zlatými. V tomto
boli zarátané aj naturálie a povozy.[495]Proces proti Turčanom, vedený na základe zákonného článku ónodského snemu, prerokovával sa
v senáte. Ako žalobca vystupoval pritom správca kráľovských príjmov a hlavný advokát
konfederantov Michal Okolicsányi, ako obžalovaní sa dostavili Žigmund Révay, Juraj Lehotský a
Juraj Koštiaľ. Už za niekoľko dní, totiž 23. mája, sa proces skončil, a to tak, že obžalovaní
boli prepustení na záruku Gašpara Révaya a Jozefa Husára po zložení kaucie 4000 zlatých.[496]Bohatstvo štiavnických baní a zápas s banskými vodamiBane, ktoré už dlhé roky pracovali so stratou alebo len s malým ziskom, práve v čase, keď
jágerský snem priznal strieborným peniazom vyššiu hodnotu, opäť odkryli svoje bohatstvo, takže
sa zdalo, akoby sama príroda chcela pomôcť vojnou ťažko trpiacej krajine. A tu štiavnické
erárne bane ponúkli svoje poklady striebornej rudy. Avšak ušľachtilý kov bolo treba dobývať z
hlbín s ohromnou námahou, pretože podzemná voda, s ktorou Hellenbach už oddávna zápasil, v
poslednom čase značne stúpla a znemožňovala baníkom prístup k bohatej rude.Toto prinútilo hlavný vojenský komisariát vydať rozkaz, podľa ktorého sa museli všetky
kone v banských mestách prepustiť hlavnému komorskému grófovi, aby mohol čerpať vodu v
štiavnických baniach. Hlavný vojenský komisariát však prisľúbil, že za kone zrekvírované na
tento účel riadne zaplatí.[497]Opierajúc sa o tento rozkaz žiadal Hellenbach a tak isto aj štiavnický komorský komisár
Benjamin Jencker ihneď vydať všetky na banské práce súce kone, ako aj ešte nedodaný ovos.[498]Hellenbach oznámil 30. mája Kremnici, že „núdza v štiavnických baniach je veľmi
veľká a voda zo dňa na deň stúpa“. Preto poslal znovu správcu erárnych stajní po kone.
Kremnica urobila všetko, čo bolo v jej moci. Povolila správcovi stajní, aby si odviedol súce
kone tak z mesta ako aj z dedín a pri tej práci mu aj šla po ruke. Avšak odovzdať ovos padlo
Kremnici veľmi ťažko, pretože žatva ešte nebola a všade bol veľký nedostatok tohto druhu
obilia. Okrem toho sa ani mestská pokladnica ešte nezotavila a mohla poskytnúť peniaze
potrebné na nákup ovsa len s najväčším vypätím.Avšak ani koňmi zozbieranými zo všetkých banských miest nebolo možné zdolať záplavu a
hrozilo, že všetka námaha bude márna a poklad zostane zatopený.V tejto núdzi obrátil sa Hellenbach na Bercsényiho so žiadosťou, aby sa postaral o
zaobstaranie potrebných síl a zachránil bane pred hroziacou záhubou. Hlavný komorský gróf
považoval totiž za potrebné, aby mu Bercsényi poslal asi 200 mužov z okolitých žúp na banské
práce. Avšak Bercsényi sa o nutnosti toho nechcel dať presvedčiť, keďže sedliaci boli aj tak
príliš zaťažení početnými peňažnými i naturálnymi daniami ako aj poskytovaním záprahov a iných
pre vojsko potrebných prác a nariadil, aby robotníkov pre bane dali banské mestá.Hellenbach, ktorému aj knieža Rákóczy, aj Bercsényi dôrazne nariadili udržať bohaté bane
akýmkoľvek spôsobom, poslal banským mestám odpis Bercsényiho nariadenia týkajúceho sa
postavenia baníkov a vyzval ich, aby okrem uloženého zvyšku daní poslali do Banskej Štiavnice
aj robotníkov, a pritom žiadal Kremnicu, aby mu čo najskôr odovzdala svoj podiel 1678 zlatých
z honoráru venovaného krajinou kniežaťu a jeho miestodržiteľovi.[499]Bercsényiho rozkaz a Hellenbachovu požiadavku dostali banské mestá celkom neočakávane,
dotkli sa ich pýchy, pretože mestá predsa patria k štvrtému krajinskému stavu a možno od nich
požadovať len neplatené práce, ktoré smeli požadovať od sedliakov. Banská Štiavnica žiadala
neodkladne zvolať zhromaždenie banských miest[500]a Kremnica mala ten istý názor.Z tohto zhromaždenia poslali k Rákóczymu, ktorý bol práve vo Vyhniach, delegáciu. Táto
pripomenula kniežaťu privilégium Ferdinanda I., podľa ktorého Kremnica a tým aj ostatné banské
mestá boli oslobodené od bezplatných prác pre bane, a priniesla napísanú prosbu. V nej sa
banské mestá odvolávali na svoje výsadné postavenie. Súčasne zdôraznili, že už aj tak väčšina
ich obyvateľstva pracuje v baniach. Remeselníci pracujú zasa na vyhotovení uniforiem, teda pre
krajinu, ktorá ich potrebuje. Keby museli bezplatne pracovať pri štiavnických nových ručných
strojoch, nemali by ani čo jesť. Z toho dôvodu ich nemožno použiť. Poukážuc na všetky tieto
okolnosti, prosili banské mestá knieža o úplné odpustenie povinnosti poslať do Banskej
Štiavnice 155 ľudí. Na toľkoto totiž Hellenbach znížil počet robotníkov, keď videl, že ich
budú musieť postaviť banské mestá.[501]Rákóczy oznámil 6. júla vyslancom banských miest, že príslušné privilégium oslobodzuje
banské mestá len od poskytnutia peňazí, k čomu ich ani nechce nútiť. Avšak od postavenia 144
mužov, čo vyžaduje táto mimoriadna núdza, ich vôbec nemôže oslobodiť.[502]O výsledku zákroku u kniežaťa podal zprávu kremnický richtár na zasadnutí volenej obce dňa
9. júla. Keďže videli, že sa nemožno vyhnúť tejto novej ťarche, jej členovia rozhodli, že
zvyšky daní vymôžu exekúciou a za tieto peniaze naverbujú 34 robotníkov k pumpám pre
štiavnické bane (toľko totiž mala dať Kremnica).[503]Zvyšok daní bol podľa uvedeného rozhodnutia jednoducho exekvovaný a nakoľko to bolo možné,
vybratý, avšak zozbierané peniaze sa museli použiť na iný účel. Na naliehanie Hellenbacha bola
zavedená repartícia, ktorou bolo 31 poddaných určených pre štiavnické práce.[504]Aj táto práca si vyžiadala niekoľko dní a Hellenbach bol nútený pohroziť Kremnici prípisom
z 21. júla vojenskou exekúciou, ak mu nepošlú robotníkov k pumpám.[505]Táto hrozba nezostala bez výsledku a robotníci boli konečne odoslaní do Banskej
Štiavnice.Tým sa však ťažkosti neskončili. Milí robotníci pri pumpách neboli vôbec spokojní s
prácou, ku ktorej boli donútení a tajne ju opustili už po niekoľkých dňoch, predstierajúc, že
nedostali riadne ani chlieb ani mäso, a okrem toho že ich platia len medenými peniazmi.[506]Toto tvrdenie vyhlásil Hellenbach za lživé a bezdôvodné a žiadal, aby sa vrátili
uprchlíci, ktorí podľa jeho prípisu „bez závažnej príčiny ušli a za dverami si vzali
dovolenku“.Kremnica ich dala pochytať, nakoľko to bolo možné, ale oni využili neprítomnosť hlavného
komorského grófa, ktorý odcestoval k Rákóczymu a znovu z Banskej Štiavnice ušli. Následok toho
bol, že Hellenbach požadoval, aby sa vrátili do dvoch dní a pohrozil mestu ostrou exekúciou.[507]Kremnica síce robila prípravy, aby vyhovela Hellenbachovmu želaniu,[508]pretože však tak ako Kremničania zachovali sa aj robotníci z iných banských miest,
zmenil Hellenbach svoje zmýšľanie a 12. augusta žiadal namiesto robotníkov radšej kone, a to
od Kremnice 6 kusov. Nahliadol, že s odbojným ľudom nič nedocieli a mestám okrem mnohého
súženia pri hľadaní zdráhajúcich sa robotníkov nahnal aj strach pred vojenskou exekúciou.
Prisľúbil, že kone budú chovať na erárne trovy.[509]Mestu Kremnici, ako aj ostatným banským mestám bola táto požiadavka hlavného komorského
grófa po vôli, a preto mu dali k dispozícii bez ďalšieho odkladu požadované kone.[510]Nové daňové a peňažné ťažkostiO rozhodnutiach jágerského snemu upovedomil Rákóczy Kremnicu už 10. júna 1708 a využil
túto príležitosť sčasti aby urgoval presné odvádzanie dane, sčasti napomenul mesto k presnému
dodržiavaniu ustanovenia o úprave a nerušenom obehu peňazí.[511]To isté žiadal od Kremnice aj provinčný komisár vo svojom prípise z Rybár zo dňa 16. júna
a upozornil mesto, že voľný obeh peňazí je povstaniu veľmi užitočný[512]a že je jednou zo základných podmienok jeho šťastného výsledku.Kremnica nečakala na toto napomenutie, ba postarala sa ešte pred jeho napísaním o
vyhlásenie najnovších rozhodnutí snemu. Zároveň po návrate Nagya z jágerského snemu vyslala
dikátorov za prácou.[513]Tri dni nato im určila honoráre a nariadila im, aby „denno-denne pracovali, kým
nevymôžu dikálne nedoplatky tak od mešťanov, ako aj dedinčanov. Tých, ktorí by nechceli
zaplatiť, majú prísne potrestať“.[514]Na druhý list od Darvasa z 21. júna 1708[515]dala Kremnica znovu vyhlásiť nariadenia snemu a žiadala o predĺženie lehoty
splatenia poplatku na kuchyňu a daní pripadajúcich na máj a jún, ktoré si Darvas požadoval v
najkratšom čase pod hrozbou vojenskej exekúcie.[516]Za trhových a peňažných inšpektorov boli zvolení podľa nariadenia jágerského snemu
pre Kremnicu a jej dediny Kartolus Huckler a Valentín Kramer z mestskej rady, Kazimír
Kolakovský a Kristián Hackenberger z volenej obce a Ján Jakub Panner s Jurajom Ničkom spomedzi
členov mestského výboru. Aby medené peniaze prišli čím ľahšie do obehu, bolo zároveň
nariadené, že dane, pripadajúce na celé tri mesiace sa majú zaplatiť dikátorom v medených
peniazoch, a to ihneď.[517]Dikátori dostali na pomoc ešte dvoch adjunktov, takže nová Darvasova urgencia[518]našla už Kremnicu v plnej práci. Medené peniaze plynuli hojne do mestskej
vojenskej pokladnice a mesto ochotne odviedlo všetky naturálie komore, aby umožnilo odliv
medených peňazí z Kremnice.[519]Avšak nemohlo to takto zostať, pretože nielen Darvas, ale aj Bercsényi začali
požadovať zaplatenie dvojmesačných daní.Vojenské pokladnice boli totiž už skoro celkom prázdne, vojaci už dlhší čas vôbec
nedostávali žold. To malo za následok, že v tých obciach, v ktorých alebo blízko ktorých práve
boli, násilím vymáhali potrebné veci ako potraviny, látky na odev a podobné, pričom sa,
prirodzene, neobmedzili iba na uspokojenie svojich základných potrieb, ale túto príležitosť
obyčajne využívali k rabovaniu a k doslovnému vyplieneniu svojich domácich a ich susedov. A
vymáhanie daní cez provinčné komisariáty išlo obyčajne veľmi pomaly. Oblasti v bezprostrednej
blízkosti vojska sa najviac usilovali čo najskôr odviesť svoje množstvo, aby sa nakoľko možno
obránili pred násilnosťami.Tieto neudržateľné pomery veľmi nepriaznivo pôsobiace tak na vojenské operácie, ako aj
zmýšľanie a sympatie ťažko navštívených krajov priviedli generalissima a miestodržiteľa
Bercsényiho k tomu, že rozdelil krajinu na daňové okresy a každý pridelil jednému pluku. Podľa
tejto úpravy mal preberať každý pluk dane v jemu určenom daňovom okrese, odvádzať ich do
vojenskej pokladnice a použiť na vyplácanie žoldu a zaopatrenie vojska.[520]Bercsényi bol od začiatku presvedčený, že pluky budú môcť oveľa ľahšie vymáhať
poplatky od žúp a miest, ako to mohli robiť provinční komisári. Presvedčil sa, že v tomto čase
mali všetky municípiá najväčší strach pred vojenskými exekúciami.Banské mestá a s nimi Brezno, Zvolen, Krupinu a okolité župy pridelil Bercsényi pluku
Pavla Andrássyho a upovedomil ich o tom s poznámkou, že majú odovzdať dôstojníkom vyslaným od
Andrássyho všetky peniaze za dane bez meškania a bez ohľadu na druh peňazí a vyslať z každého
mesta jedného vyslanca, ktorý by potvrdil kvalitu odvedených peňazí pri vojenskej pokladnici.[521]Andrássy teraz nedal na seba dlho čakať. Už 2. júla písal z Komjatíc Kremnici, aby ihneď
odovzdala vyslanému dôstojníkovi dane za máj a jún v sume 4800 zlatých, ináč príde na mesto
ostrá vojenská exekúcia.[522]Vyslaný Štefan Szécs, adjutant veliteľa brigády Mikuláša Perényiho, dostal
inštrukciu zo dňa 3. júla z tábora pri Kýre, podľa ktorej má požadovať príslušné dane, pritom
sa však nemá dopustiť nijakých výčinov, mešťanov nemá bez príčiny trestať, má sa uspokojiť so
skromným bytom a pohostením a peniaze má bez ohľadu na ich hodnotu prijať a čím skôr odviesť pluku.[523]Takúto inštrukciu dostal Szécs od generála Andrássyho, inú však a v mnohých bodoch priamo
opačnú od svojho brigádneho veliteľa Perényiho. Na základe tejto žiadal teraz Szécs, aby mu
Kremnica odovzdala ak aj nie celú daň, tak aspoň istú časť v strieborných peniazoch.Kremnica v horlivosti o čo najlepšie napomáhanie obehu medených mincí vyberala od svojich
mešťanov dane zväčša priamo v tejto minci, a aj to len s najväčšou prísnosťou. Napriek tejto
horlivosti ju Hellenbach pokáral,[524]že živnostníci proti všetkým trestom a limitáciám zvyšujú ceny svojich výrobkov
pri platení meďou. Mesto nemohlo pri najlepšej vôli vyhovieť Perényiho žiadosti a odvolávajúc
sa tak na Bercsényiho prípis z 29. júna ako aj na Andrássyho inštrukciu z 3. júla, odovzdalo
Szécsovi také peniaze, aké práve malo vo svojej pokladnici, a to boli takmer všetko medené peniaze.[525]Szécs opustil Kremnicu vo veľmi zlej nálade a hrozil jej ťažkým trestom. Preto sa vo
veľkej úzkosti obrátila na Hellenbacha a prosila ho o pomoc a o radu. Hellenbach ju pobádal
tento prípad čo najskôr predostrieť kniežaťu, aby Perényi nemal kedy uskutočniť svoje hrozby a
myslel, že mesto má úplnú pravdu vo veci odovzdaných peňazí a nemá sa čo obávať brigádneho
veliteľa a jeho hrozieb, pretože nekonalo proti rozhodnutiam snemu.[526]Avšak nielen Kremnica, aj ostatné mestá odviedli svoje dane v medených peniazoch. Tak
oznamuje aspoň Banská Štiavnica[527]a Banská Bystrica[528]dňa 15. júla a Zvolen 31. júla. Avšak vojenská pokladnica neprijala medené peniaze
a poslala najmä Banskej Štiavnici už 18. júla,[529]aby odovzdala ihneď andrássyovskému regimentu alebo iné peniaze, t. j. striebro a
zlato, alebo rozličný tovar, ako holandské súkno, hodváb, plátno, kone, voly atď.[530]Keďže Kremnica nedostala ešte podobný rozkaz, považovala za potrebné odoslať 20. júla
svojho hlavného notára k Rákóczymu. Spolu so štiavnickým vyslancom, ktorý bol rýchlo vyslaný
za tým istým cieľom,[531]predložil kniežaťu písomné podanie (reprezentáciu), v ktorom sa obe mestá
sťažovali, že podľa najlepšej možnosti podporovali kniežacie patenty, ako aj nariadenia
týkajúce sa nerušeného obehu medených peňazí vydané na ónodskom, košickom a jágerskom sneme.
To však spôsobilo v oboch mestách veľké nahromadenie týchto peňazí, pretože obyvatelia
okolitých obcí sem v húfoch prichádzali, nakupovali pivo, víno, a rozličné výrobky, aby sa
zbavili nehodnotných peňazí. Naproti tomu oni sami neprinášali na trh nijaké potraviny, ani
víno a suroviny potrebné na varenie piva museli nakúpiť v iných oblastiach za strieborné
peniaze. Teraz však, keď tieto mestá zaplavené medenými peniazmi odviedli dane andrássyovskému
pluku v tejto minci, pluk ich odoprel prijať a pod hrozbou vojenskej exekúcie žiadal vyplatiť
rovnako veľký obnos v zlate a striebre. Preto mestá prosili knieža, aby rozkázal plukom bez
zdráhania prijať od Kremnice a Banskej Štiavnice dane v medených peniazoch v zmysle jágerských
rozhodnutí a nestrašiť mešťanov vojenskou exekúciou.[532]Rákóczy odkázal vyslancov na svojho miestodržiteľa Bercsényiho. Tento im vyčítal, že práve
banské mestá majú najväčšiu vinu na zlom obehu medených peňazí a stále nechcú dbať na
rozhodnutia snemu a kniežacie patenty. Po tejto kázni vyhlásil, že ich vysielatelia za trest
buď zaplatia polovicu daní v striebre, a to bez príplatku, alebo ich musia odviesť v naturáliách.[533]Bercsényiho sťažnosť na mestá bola úplne falošná a neodôvodnená, pretože nielen príkaz na
zaobstaranie šiestich peňažných a trhových dozorcov[534]a uloženie peňažitých pokút a konfiškácie všetkým, ktorí sa zdráhali prijať medené
peniaze alebo striebro s väčším prídavkom než to dovoľoval jágerský snem,[535]ale aj početné kroky, ktoré podnikla Kremnica v záujme slobodného obehu medených
peňazí v župách Tekovskej, Nitrianskej[536]a Turčianskej[537]dostatočne dokazujú, že aspoň toto mesto (a na to neslobodno zabudnúť, že v tom
čase všetky banské mestá v rovnakých veciach rovnako postupovali) si vôbec nezaslúžilo
Bercsényiho výčitky a uložený trest. Ba prísnosť, s ktorou trhoví a peňažní inšpektori viedli
svoj úrad, mala za následok, že kremnické týždenné trhy vonkajší obchodníci vôbec
nenavštevovali a bolo treba úradného nariadenia, aby boli sedliaci donútení doviezť do mesta
obilie a vôbec potraviny.[538]Nestačili však Bercsényiho výčitky. Aj sám Rákóczy volal Kremnicu a ostatné banské mestá
na zodpovednosť, pre nedostatočný obeh medených peňazí. Vo svojom predvolaní z 15. júla
poslancom z tábora pri Tesároch vyčítal mestským úradníkom, že svojou nedbanlivosťou pri
vykonávaní snemových rozhodnutí a kniežacích nariadení spôsobili zmätok v obehu peňazí a tým
aj škodu, pretože väčšina vojska od začatia letných bojov nedostala žold a úbohí ľudia, ktorí
za uvedené peniaze nedostanú nič nakúpiť a nemôžu vyrovnať svoje dane, sú blízki zúfalstvu.[539]Preto nariadil knieža, aby prišli k nemu do 15 dní dvaja senátori a podali zprávu
o činnosti mesta.V príslušný deň vydal Rákóczy všetkým mestám a pravdepodobne aj župám patent, v ktorom
pohrozil citáciami a najprísnejšími trestami všetkým tým, ktorí buď z lakomstva a hrabivosti
alebo zo zrady nechali peniaze obiehať v nezmenenej hodnote.[540]Okrem banských miest boli docitované pred knieža a senát snemu viaceré župy, medzi nimi aj Tekov.[541]Preto Kremnica a Banská Štiavnica považovali za potrebné usporiadať 3. augusta
zhromaždenie banských miest,[542]aby dali tu inštrukcie vyslancom, ktorí majú ísť 10. augusta k Rákóczymu a tu na
predložené otázky, ak to bude možné, za všetky banské mestá rovnako odpovedať. Avšak Banská
Bystrica sa vyslovila, že bude dosť času na poradu vyslancov banských miest o tomto predmete,
keď sa stretnú v kniežacom tábore[543]a pritom zostalo.Kremnica sa rozhodla vyslať ku kniežaťu richtára Jána Schmiedegga a mestského radcu Adama
Hirschnera. Prv však, ako títo nastúpili cestu, porazil 4. augusta cisársky generál gróf
Heister pri Trenčíne rákóczyovské vojsko a následkom toho nastúpila temer celá armáda na
spiatočný pochod. Banská Štiavnica oznámila už 6. augusta,[544]že Rákóczy sám pochoduje cez Sebechleby k Sečanom a že ona sama požiadala
Hellenbacha, ktorý mal v určený deň odísť ku kniežaťu, aby ospravedlnil kniežaťu a senátu, že
sa predvolaní radní páni nedostavia. Súčasne radili Štiavničania, aby aj Kremnica
prostredníctvom rýchleho posla poprosila Hellenbacha o to isté. Kremnica poslúchla a zadržala
svojich vyslancov doma. Všeobecný zmätok, ktorý vyvolala v radoch konfederantov stratená bitka
a Ocskayova zrada, umožnila mestu vymknúť sa zodpovednosti.Predvolanie miest pred knieža a krajinský senát malo teda neočakávaný koniec. Inakšie však
bolo s daňovou záležitosťou. Len čo sa totiž prvý úľak po utrpenej porážke zmenšil, zase sa
naliehalo na mestá, aby zaplatili dane.Najskôr žiadal Darvas od jednotlivých banských miest a od Zvolena, aby ihneď odviedli
komore ešte neodovzdané naturálie.[545]Len čo však došiel tento prípis do Kremnice, prišiel sem aj vojenský pokladník Juraj
Horváth s vojenskou asistenciou a ukázal mestskej rade Bercsényiho list,[546]ktorým nariaďuje mestu, aby ihneď vydalo Horváthovi všetky dane, poukázané plukom,
a keby potrebná suma nebola pokope, musí ju každým možným spôsobom vymôcť od obyvateľstva.
Týmito peniazmi totiž treba uspokojiť vojakov, ktorí už dlhší čas nedostali žold, aby sa znovu
oživila ich bojachtivosť, ktorá značne poklesla po utrpenej porážke.Kremnica nemala iné východisko ako buď sama vymáhať nezaplatené dane alebo ich nechať
exekvovať vojsku, alebo správnejšie povedané, vyprešovať. Vybrala si to prvé. Juraj Horváth
dostal od mesta do daru trojdukát a s ním prišlý kapitán duplovaný dukát.[547]Okrem toho sa im každým možným spôsobom lichotilo, aby len trpezlivo vyčkali, kým
mesto vymôže požadované peniaze od svojich mešťanov a poddaných. Dary sa neminuli cieľa.
Napriek tomu musela Kremnica pri vymáhaní daní postupovať s najväčšou prísnosťou, aby sa čím
skôr zbavila neočakávaných hostí. Mešťania, ktorí mohli dane predsa len ľahšie zaplatiť, im
nespôsobili veľa práce, tým väčšiu námahu mali však s dedinčanmi. Títo sa obrátili vo svojej
najväčšej tiesni na Hellenbacha a prosili ho prostredníctvom viacerých deputácií, aby sa
zľutoval nad nimi a nenechal ich zničiť. Hlavný komorský gróf vypočul ich úpenlivé prosby a
napísal mestu, že dane uložené baníkom ponecháva na účet komory a Kremnica môže zastaviť
exekúciu u týchto ľudí.[548]Podľa všetkého obrátil sa Hellenbach v tejto záležitosti na samého Horvátha,
pretože tento prevzal od mesta zozbierané peniaze a okolo 25. augusta odišiel aj s vojskom.Toto bola posledná daň, ktorú odviedla Kremnica do vojenskej pokladnice konfederantov.
Rákóczy napísal[549]síce aj tomuto mestu, že 6 grošov, ktoré mali platiť mesačne z každej diky ako
náhradu za naturálie, zaplatili nedostatočne, pretože komisariáty pre znehodnotenie medených
peňazí nemohli zaobstarať vojsku potrebné obilie a mäso, a oznámil im, že za mesiace máj a
október namiesto peňažnej náhrady odviedli 8 a pol vedier obilia, 322 centov a 56 libier mäsa
a za september a október 272 ovsa v naturáliách. Z tohto množstva sa im síce najprv odpúšťajú
už zaplatené šesťgrošové príspevky, avšak kým mohla Kremnica odovzdať tieto naturálie, zabralo
ju cisárske vojsko a tým ju celkom oslobodilo od tejto povinnosti.Posledné boje o banské mestáRok 1708, taký neblahý pre banské mestá, bol nepriaznivý vôbec pre celú konfederáciu.
Rákóczyho hviezda začala klesať. Dane vyhnané do nebývalej výšky, niekoľko zlých rokov a okrem
toho nešťastné peňažné ťažkosti a najrozličnejšie útrapy, ktoré doľahli na krajinu následkom
vojny trvajúcej už päť rokov, vyvolali u väčšiny obyvateľstva túžbu po mieri. Spolovice sa už
pozabudlo na niekdajšie neprávosti a útlak Nemcov a osud obyvateľov pod cisárskou vládou sa
zdal v porovnaní s prítomným trápením menej ťažký, a preto znesiteľnejší. Vodcovia
konfederantov mali síce stále veľké masy proti labancom (tak totiž nazývali konfederanti
cisárske vojsko a vôbec všetkých prívržencov cisára a od nich za odplatu dostali meno kuruci),
avšak tomuto dráždeniu sa venovalo menej pozornosti, pretože aj kuruci v užšom zmysle, to
znamená rákóczyovskí vojaci, dopustili sa mnohých násilenstiev, ktoré nielen vzbudzovali u
ľudu obavy, ale mali za následok aj zatváranie. Tento nešťastný stav nebol cisárskemu dvoru
tajomstvom a poskytoval mu najlepší prostriedok a súčasne najvhodnejšiu chvíľu k porážke
konfederantov.Cisár Jozef I., mierumilovný a spravodlivý vládca videl, že s konfederantmi a najmä s ich
vodcami nemožno paktovať. Preto sa konečne rozhodol vážne potlačiť povstanie. Snem zvolaný vo
februári do Bratislavy odložil na koniec júna. Potom zhromaždil veľké vojsko a postavil mu na
čelo poľného maršala Heistera.Začiatkom augusta dal sa Heister s vojskom na pochod a 4. augusta v bitke pri Trenčíne
porazil konfederantov na hlavu.[550]Generál Ocskay a viacerí významnejší magnáti prešli k cisárovi a Rákóczyho vojsko
muselo ustúpiť do údolia Hrona.[551]Sám Rákóczy tiahol 6. augusta cez Sebechleby a Sečany.[552]Odtiaľ poslal rozkazy banským mestám a všetkým okolitým župám, aby všetci
zbraneschopní muži ihneď nastúpili k vojsku.Tento rozkaz oznámil Kremnici Schröter už 11. augusta a žiadal vyzbrojiť všetko
zbraneschopné mužstvo a držať ho v pohotovosti, aby sa mohlo ihneď odobrať na určené miesto,
keď príde nový rozkaz od neho.[553]Na tento rozkaz sa kremnická mestská rada 12. augusta rozhodla zhromaždiť už nasledujúceho
dňa na námestí všetkých svojich mužských obyvateľov so zbraňami. Mešťanom bývajúcim mimo
námestia, ktorí sa zdráhali uposlúchnuť toto rozhodnutie, až kým ho nesplnia mešťania bývajúci
na námestí a neukážu sa ozbrojení na určenom mieste, pohrozili trestami, o ktorých sa
zmieňoval Rákóczyho patent. Aj komorskí úradníci sľúbili ozbrojiť všetko mužstvo, ktoré mali
pod svojou nadvládou. Schröterovi však napísali, že pre nedostatok súcich ľudí, zbraní a
proviantu je insurekcia v Kremnici nemožná.[554]Schröter vo svojej odpovedi z 13. augusta uznal osudné položenie Kremnice, no predsa
nariadil, že mesto má poslať 16. augusta 60 dobre ozbrojených mužov na prehliadku do tábora
pri Budči, kam dôjde aj celá šľachta a ľud zo Zvolenskej župy, a že všetci zbraneschopní
obyvatelia musia dodržiavať prísnu pohotovosť.[555]Teraz vybrala Kremnica z každej desiatky v meste jedného muža a ostatných dodali dediny.[556]Túto prácu však nemohla skončiť vo veľmi krátkom čase a odoslať požadované mužstvo
na určený deň do Budče. Okrem toho ju musel zastúpiť vyslanec na župnej kongregácii[557]konanej 16. augusta v Hronskom Sv. Beňadiku, ktorá mala prerokovať inštrukciu
vydanú Rákóczym a Andrássym pre celú Tekovskú župu. Kremnica sa musela za každú cenu starať o
prevedenie insurekčných prác, totiž získať čas na postavenie a vyzbrojenie požadovaných 60
mužov, aby sa vyhla trestom, ktorými hrozil knieža. Preto 14. augusta znovu písala
Schröterovi, uisťovala ho o svojej ochote podporovať záujmy krajiny a všeobecné dobro, hneď sa
však ospravedlňovala, že napriek najväčšiemu úsiliu a najlepšej vôli nemôže úplne splniť jeho
rozkaz.Tento list zapôsobil v dobrom zmysle tak, že Schröter znova znížil počet požadovaných
mužov predbežne na polovicu, ale 30 mužov, ktorých mala Kremnica aj tak už pohromade, nariadil
poslať do Žarnovice.[558]Títo však nedostali ani zbrane ani proviant. Veliaci poručík Štefan Groczký preto
žiadal, aby tým kremnickým vojakom, ktorí nemali ani palice, poslali príslušné zbrane.[559]Keď teraz vyzval Schröter banské mestá so Zvolenskou župou a Rákóczy Tekov, Hont a iné
župy k insurekcii a ich mužstvá k pohotovosti, vyslal Bercsényi generála a veliteľa poľných
stráží Pavla Andrássyho k sústredeniu insurgentov. Kremnicu upovedomil o tom Bercsényi listom
z 24. augusta zo Sečian[560]a Pavol Andrássy 26. a 29. augusta zo Štiavnice. Bercsényi zamýšľal postupne
prepadnúť nepriateľskú armádu, ktorá sa rozdelila na tri časti, na všetkých stranách ju
porážať a donútiť k ústupu. Preto chcel zhromaždiť pod zástavami konfederantov čím viac
vojska.Andrássy pracoval zo všetkých síl na uskutočnení tohto plánu. Žiadal od Kremnice všetkých
zbraneschopných mužov a hrozil ťažkými trestami na majetku a na živote, keby mesto nechcelo
splniť jeho rozkaz. Naproti tomu oznámil kremnický richtár vyslaný do Žarnovice k Andrássymu,
že nie je uskutočniteľné ani neradí poslať všetko meštianstvo do poľa a nechať mesto bez
dostatočnej ochrany. Nech sa preto uspokojí so 60 mužmi, ktorých požadoval Schröter.[561]Medzitým dosiahli konfederanti niekoľko menších úspechov nad nepriateľom, takže Bercsényi
mohol preložiť svoj hlavný stan zo Sečian najprv do Ipeľskej Viesky[562]a 2. septembra už do Tompy.[563]Táto okolnosť a živé líčenie kremnického richtára zapôsobili na generála
Andrássyho tak, že venoval pozornosť žiadostiam mesta Kremnice, to znamená, že sa uspokojil so
60 mužmi a svoje požiadavky obmedzil na rozkaz, že mešťania majú byť stále pripravení v zbrani.[564]Zato žiadal od Kremnice len pre svoju osobu určitú pozornosť a dary.[565]Sám Bercsényi oznámil Kremnici vo svojom liste z 1. septembra z Ipeľskej Viesky, že
generál Anton Eszterházy zvíťazil na druhej strane Dunaja nad 600 Srbmi a Bezerédy tiež
premohol a zničil jeden nemecký oddiel. Preto sa domnieval, že konfederanti čoskoro dobyjú
svoje niekdajšie pozície. Nadväzujúc na túto radostnú zprávu nariadil mestu, aby nedovolilo
nikomu kto sa spreneveril, ani jeho rodine odísť z mesta a nazdával sa, že prísľubom svojej
pozornosti a stálej starostlivosti znovu oživí poklesnutú odvahu.[566]V určený deň vydal Bercsényi výzvu týkajúcu sa odpadnutia celých žúp od konfederácie a
hromadného prestupu šľachticov a feudálov k cisárovi. V tejto výzve spomenul všetkých, ktorí
nedodržali zloženú konfederačnú prísahu, pohrozil neverným najväčšou prísnosťou, robil ich
zodpovednými pred bohom a potomkami za krv pre nich nevinne preliatu a konečne im dal
deväťdňový termín, počas ktorého sa majú osoby podozrivé z nevernosti dostaviť pred komisariát
a opätovným zložením konfederačnej prísahy znovu potvrdiť svoju vernosť konfederácii. Po
uplynutí tejto lehoty mali byť vyhlásení za vyhnancov, ich život mal prepadnúť katovej sekere
a ich majetky sa mali zničiť ohňom a mečom.[567]Kremnica dala na základe tohto patentu previesť prísnu inkvizíciu, aby sa zistilo, či sa v
tomto meste nenájdu veci patriace niektorým neverným tekovským a nitrianskym šľachticom. Nič
však nezistila a upovedomila o tom aj hlavného veliteľa a komisára banských miest Schrötera.[568]Tento nariadil mestu aby aj naďalej pozorne sledovalo tieto záležitosti a aby
oznámilo Bercsényiho rozkaz predovšetkým hlavnému farárovi, tunajšiemu františkánskemu
kláštoru, aby ani oni nepodporovali odpadlíkov a neopovážili sa poskytnúť im útulok.[569]Od konfederácie neodpadávali však stále viac a viac len civilné osoby, ale aj vojaci,
medzi nimi dokonca dôstojníci, ktorí sa obyčajne chceli zachrániť útekom. To sa stalo najmä
vtedy, keď sa rozšíril chýr, že za poldruhej hodiny bola porazená celá posádka žarnovického
úseku a s ňou veliteľ kremnického mužstva[570]i viacerí vojaci.[571]Neskoršie sa takéto prípady opakovali častejšie.[572]Všetky prísne opatrenia a tresty určené na zábranu stále početnejších a
všeobecnejších odpadnutí od konfederácie nedokázali podstatne zamedziť najväčšie zo všetkých
doterajších ziel.Avšak aj vojnové šťastie konfederantov sa začalo znovu spreneverovať. Viaceré menšie
šarvátky boli neúspešné, vojsko zväčša nedostatočne vybavené ustavične ustupovalo[573]a nepriateľ získal čas na prípravu aj územie vhodné pre rozvinutie všetkých
svojich síl.Vodcovia konfederantov dobre videli svoje zlé postavenie. Preto znova zozbierali svoje
sily. Andrássy žiadal od Kremnice už 4. septembra všetkých zbraneschopných mužov na obranu
žarnovického úseku.[574]Avšak keď Kremnica poslala k nemu richtára a mestského radcu Pavla Bielika so
sudom miškoveckého vína,[575]dal si povedať. Darované víno s radosťou prijal a uspokojil sa so 60 mužmi, ktorí
už boli odvedení. Teda týchto 60 mužov figurovalo len na papieri, pretože v skutočnosti mala
Kremnica iba 36 mužov na úseku Dlhá Lúka, kde ležali severotekovskí a zvolenskí insurgenti.
Zvyšok, t. j. ešte chýbajúcich 24 mužov žiadal však veliteľ tohto úseku od mesta Kremnice už
8. septembra oznámiac jej, že zvolenské, ľupčianske, ľubietovské a breznianske mužstvá sú tu
už v plnom počte.[576]V tom istom liste oznámil víťazstvo generála Juraja Andrássyho nad labancmi pri
kláštore Lefantovciach, a písal aj o predchádzajúcich operáciách cisárskeho vojska.[577]Kremnica doplnila počet svojho mužstva a mala v tejto veci na čas pokoj. Veliteľ
dlholúckeho úseku Ján Henrich Wolf ju obťažoval len pre zaopatrenie a výzbroj jej vojakov.[578]Vlastné bojisko bolo v polovici septembra na oboch brehoch Dunaja, v oblasti Rábu a na
Žitnom ostrove. Kremnica využila túto priaznivú príležitosť k získaniu povolenia u Schrötera a
Bercsényiho, aby sa mohli kremnickí vojaci vrátiť domov. To sa aj podarilo natoľko, že
Schröter s povolením Bercsényiho dňa 27. septembra nariadil ich prepustenie okrem 20 mužov,
ktorí mali naďalej strážiť dlholúcky úsek pred prechádzajúcimi zbehmi.[579]Tento rozkaz sa dňa 12. októbra aj vykonal.[580]Koncom septembra a začiatkom októbra sa vôbec zdalo, že banské mesta budú opäť
ďaleko od bezprostrednej blízkosti bojiska a že počas zimy budú zaťažené len daňami a
ubytovaním vojska. Na to mysleli už od konca septembra a na návrh Kremnice sa spoločne
rozhodli v pravý čas, že sa zbavia oboch nepríjemností.[581]Avšak po stratenej bitke v októbri museli konfederanti znovu ustupovať pred
nepriateľom a zvádzať s ním skoro každodenné boje. Celá armáda generála Juraja Andrássyho bola
zatlačená až do oblasti Novej Bane a Žarnovice a už na tretí deň po návrate kremnického
mužstva z dlholúckeho úseku prišiel do Kremnice list slúžneho Mateja Mrávika, ktorým na rozkaz
Juraja Andrássyho zvolával do zbrane celú severnú časť Tekovskej župy a žiadal dostaviť sa do
dvoch dní na obranu novobanského úseku. Každému, kto by neposlúchol, hrozil stratou života a
celého majetku.[582]Tento rozkaz prišiel do Kremnice celkom neočakávane a zapôsobil na meštianstvo veľmi
nepriaznivo. Zhromaždenie volenej obce nasledujúceho dňa nechcelo ani počuť o odoslaní
Kremničanov na novobanský úsek, ale rozhodlo, že Kremnica musí sama seba čo najstarostlivejšie
strážiť a za tým účelom musí polovica mešťanov z námestia stále držať stráž pri bránach.[583]Viac dokázal v Kremnici list samého Andrássyho, ktorým tento generál ostro karhal
dovtedajší postup mesta, totiž že okrem niekoľkých vojakov nepostavilo žiadnych insurgentov, a
prísne mu nariadil poslať 19. októbra všetkých zbraneschopných mužov do Žarnovice.[584]Tento rozkaz nebolo možno ignorovať. Preto sa Kremnica rozhodla znovu zvýšiť počet
mestských vojakov na 60 mužov a požiadať generála, aby sa s nimi uspokojil.[585]Nepriateľ zatiať obsadil južnú časť Tekova a čiastočne aj Hontu. Dňa 18. októbra bol už v
okolí Bátoviec.[586]Medzi Hronským Beňadikom a Novou Baňou došlo v nasledujúcich dňoch častejšie k
zrážkam predných hliadok. Vojsko konfederantov stále viac ustupovalo. Juraj Andrássy sa ocitol
20. októbra už v Babinej.[587]Dňa 22. októbra bolo v Žarnovici ešte rákóczyovské vojsko. Tamojší veliteľ Ján
Nagy pripomenul Kremnici Bercsényiho rozkaz ohľadne insurekcie.[588]Avšak 25. októbra sa ubytoval náhradný veliteľ Juraj Ottlík z Ozoroviec vo Sv. Kríži.[589]. Čoskoro na to muselo vojsko konfederantov úplne uprázdniť cisárskym Tekov, Hont a Zvolen.[590]Príchod cisárskeho vojskaBercsényi nemohol splniť svoj sľub, že bude chrániť banské mestá proti cisárskemu vojsku.
Okolnosti boli oveľa silnejšie ako jeho poctivé úsilie a dobrá vôľa.Cisársky hlavný veliteľ gróf Sieghart Heister preložil už 27. októbra 1708 svoj hlavný
stan z Bátoviec do Banskej Štiavnice a odtiaľto písal Banskej Bystrici a Kremnici. V tomto
liste im oznámil, že vyslal poľného maršala baróna Juraja Löffelholza von Kolbey so silným
vojskom obsadiť banské mestá a chrániť ich pred kuruckou tyraniou.[591]Osobitne do Kremnice poslal už 28. októbra generála baróna Antona Egídia von Tolletha a
dal mu spomínaný prípis.Tolleth došiel do Kremnice 29. októbra. Až k Hornej Vsi[592]mu prišla v ústrety deputácia, v ktorej boli zvolenský župan barón Tomáš Teodor
von Schmiedegg, komorskí a niekoľkí mestskí úradníci, ako aj niekoľko mešťanov. Tu ho
pozdravili v mene mesta. Mestská rada ho však čakala pred dolnou bránou a na znak podrobenia
sa odovzdala mu oba kľúče od brán. Pri tejto príležitosti dal jej Tolleth Heisterov prípis.[593]Skoro v tom istom čase prišiel podobný prípis od Löffelholza.[594]Vyjadriac nádej, že sa Kremnica dobrovoľne poddá, žiadal, aby mu poslali dvoch
vyslancov do Banskej Bystrice. Kremnica vyhovela jeho žiadosti a poslala k nemu Kartola
Hűckhera a Leopolda Schmiedegga.[595]Prvé, čo Tolleth urobil v práve obsadenom meste, bolo pátranie po kurucoch a ich movitom i
nemovitom majetku. Preto musela mestská rada ihneď vykonať prísnu prehliadku.[596]Potom žiadal jeho hlavný veliteľ stráží barón Degano, aby Kremnica určila pre Tolletha a
preňho buď pevný mesačný plat alebo aby zadarmo zaobstarávala pre ich kuchyňu potrebné veci.
Ďalej žiadal ihneď 10 000 dubov na výstavbu všetkých potrebných palisád, t. j. opevnení, a
najmä strážnic, ktoré sa mali vystavať na vyvýšeninách nad Skleným a Štubňou aj okolo
Kremnice. Drevenú strážnicu na námestí začali ihneď opravovať.[597]S oboma poslednými požiadavkami mestská rada súhlasila. Mestský staviteľ musel ihneď
vybaviť rozkaz ohľadne dubov, vystavať zruby (drevené búdy)[598]a opraviť strážnicu.[599]Ohľadne prvej požiadavky však váhali, pretože nevedeli, ako by to bolo vlastne
lepšie. Až keď písala Banská Štiavnica, že tamojší veliteľ žiadal od mesta pevný plat[600]a Kremnica videla, že sa tomu nijako nevyhne, povolila generálovi mesačne 100
rýnskych toliarov z titulu kuchynských peňazí a okrem toho celé zaopatrenie pre ich kone a
voly. V tomto ohľade bolo totiž neskoršie vydané opatrenie, že dobytok patriaci generálovi a
hlavnému strážmajstrovi musí mesto zaopatriť na 3 týždne a dediny na 2 týždne potrebným krmivom.[601]Naproti tomu nemal teraz Tolleth žiadnu príčinu nedôverovať obyvateľom Kremnice a napriek
tomu, že pri započatom prísnom pátraní po kurucoch sa našla v celom meste len jediná úbohá
žena, ktorej muž slúžil pod zástavami konfederantov, nechcel Tolleth Kremničanom dôverovať a
nariadil im, aby zložili cisárovi prísahu vernosti.Aj toto Tollethovo želanie sa splnilo a všetko obyvateľstvo Kremnice zložilo 2., 3. a 5.
novembra pred Tollethom v mincovni prísahu, počínajúc hlavným notárom a mestskou radou.[602]Konečne nariadil Tolleth, že všetky plodiny a výrobky sa musia nakupovať za tú cenu, akú
mali pred vojnou.[603]Táto úprava mala rýchlo skoncovať s akútnou peňažnou krízou a razom obnoviť „staré
dobré časy“.Kremnica ako aj ostatné banské mestá sa tým však nestali šťastnejšími a veľmi sa sťažovali
na svoje bezútešné postavenie. Bolo na to teraz dosť príčin, pretože okrem mnohých výdavkov a
prác na zruboch, okrem platov Tolletha a Degana a opatery ich koní a volov a okrem pričastých
návštev generálov Heistera, Löffelholza, Altheima, Steinvilla a plukovníkov Tolvaya, Varonaya
a Thuróczyho, ktorých mesto stále hostilo za veľké peniaze,[604]bolo príliš preplnené vojakmi. Celý tollethovský sbor ležal v meste a po dedinách
a bolo sa treba oň úplne starať.V tejto núdzi obrátila sa Kremnica na Tekovskú župu a poukazujúc na nemožnosť poskytovať
celému tu ležiacemu vojsku a jeho štábu všetky potrebné veci prosila ju, aby jej pomohla v
tomto ťažkom položení. Župa dobre videla situáciu a povolila príspevok na vydržovanie vojska
táboriaceho v Kremnici, a to žito, ovos a seno.[605]V podobnom postavení boli aj ostatné banské mestá, takže hlavný veliteľ generál Löffelholz
považoval za potrebné uvažovať, ako zlepšiť toto ťažké postavenie, pretože videl, že ho na
dlhší čas nemožno udržať.Za tým účelom zvolal 20. novembra všetkých sedem banských miest a vyzval ich, aby sa
vyjadrili, ako by bolo možné vyriešiť otázku vojska v banských mestách bez toho, že by to
poškodilo bane.[606]Okrem banských miest boli tu aj vyslanci štyroch žúp, totiž Tekova, Hontu, Zvolena
a Turca.Na tejto konferencii, na ktorej sa zúčastnili za Kremnicu mestskí radcovia Adam Hirschner
a Eliáš Schmiedegg, rozdelili sa zaopatrovacie trovy na štyri časti a každá župa aj so svojimi
mestami mala odvádzať príslušnému pluku jej prislúchajúcu časť daní. Podľa konferencie mal
Tekov odovzdať tollethovskému pluku 3884 a pol porcií.[607]Z tohto množstva prikázala župa obom banským mestám ležiacim na jej území, totiž
Kremnici a Novej Bani, plnú šestinu, a Kremnica musela napriek tomu, že prosila o pomoc
dvorského komorného radcu Dicenta, prijať rozhodnutie župy a uspokojiť sa s pridelenými 540
porciami a Nová Baňa so 109 porciami.[608]Polovicu z 540 porcií pridelil teraz sám Tolleth mestu, druhú polovicu deviatim dedinám.[609]Tekovská župa sa však ťažko prerátala, keď dúfala, že sa Kremnica trvalo uspokojí so
župnou adrepartíciou. Toto mesto síce odvádzalo vojsku dane, pretože muselo, snažilo sa však
zo všetkých síl, aby dosiahlo zníženie uloženého množstva. Po príslušných pokusoch u Dicenta a
Tolletha poslala Kremnica hlavného notára Nagya a člena volenej obce Leopolda Waczingera k
Heisterovi, aby u neho vymohli nižší počet porcií a aby ho súčasne poprosili o presunutie
zaťažujúcej posádky na iné miesto.[610]Heister vyhovel návrhu kremnických vyslancov ohľadne daní a odpustil mestu celých
225 porcií, takže teraz namiesto 540 museli odviesť len 315 porcií.[611]Toto oznámila Kremnica hlavnému strážmajstrovi Deganovi hneď po návrate deputácie a
žiadala ho, aby okamžite zastavil exekúciu a za každú porciu rátal denne len 7 grajciarov.
Súčasne ho prosila, aby v zmysle novej heisterovskej vojenskej úpravy[612]úplne zakázal markytánom výčap vína a piva, čo značne poškodzovalo príjmy mešťanov
od príchodu cisárskeho vojska do Kremnice.[613]Degano po tomto upozornení prestal exekvovať porcie a zakázal markytánom čapovať víno a
pivo. Vo veci porcií žiadal však, aby mesto dávalo vojakom stravu v naturáliách a okrem toho z
každej porcie denne 2 grajciare do plukovej pokladnice, alebo aby celú naturálnu stravu
vyplatilo denne 7 grajciarmi, ktoré sa potom odovzdajú vojakom na ich zaopatrenie. Okrem toho
žiadal aj 2 grajciare, ktoré treba presne platiť na osvetlenie a kúrenie.[614]Takto malo platiť mesto od 1. februára až do posledného apríla za mesiac január však 8
grajciarov, ako platilo od 1. novembra do 31. decembra, a to za každú porciu. Avšak Degano
nesúhlasil s touto požiadavkou a Kremnica musela platiť, kým tu len bolo tollethovské vojsko,
na osvetlenie a kúrenie denne 2 grajciare za porciu a stravovať 315 mužov.[615]O ostatné vojsko ležiace v Kremnici sa starala Tekovská župa.Až keď posledné štyri roty opustili 4. februára Kremnicu, aby obsadili Liptovskú župu,[616]dosiahla osobitná deputácia vyslaná k Tollethovi do Liptovského Mikuláša, že sa aj
za január smel zarátať z každej porcie len 1 grajciar.[617]Herkelova prosba o prijatie za notáraZaujatie banských miest cisárskym vojskom si veľmi želali mnohé tu žijúce osoby, pretože
dúfali, že to budú môcť využiť pre svoje súkromné účely.Medzi ne možno plným právom počítať aj Martina Ignáca Herkela, zosadeného pre nevernosť z
notárskeho úradu 11. augusta 1705.Tento večne nespokojný muž dobre vedel, že u Rákóczyho a Bercsényiho, ktorí ho dostatočne
poznali, sa mu nepodarí získať späť svoj stratený úrad. Preto neprestajne porušujúc vernosť
konfederácii, s netrpezlivosťou očakával víťazstvo cisárskych zbraní a obnovenie cisárskej
nadvlády nad Kremnicou. Jeho nádej sa konečne po štyroch rokoch splnila a teraz prišiel čas,
keď mohol uskutočniť svoje zbožné prianie.A on neváhal, ale išiel, len čo to bolo možné a keď myslel, že cesta k zadosťučineniu je
pripravená.Za týmto účelom odišiel do Štiavnice a odovzdal tam Heisterovi 2. januára 1709 prosbu. V
nej sa predstavil ako martýr, ktorého zlí luteráni stále prenasledovali a chceli zničiť[618]a prosil poľného maršala, aby mohol mstiteľom dokázať svoju nevinu a nespravodlivo
utrpené útrapy a aby smel nielen zasadnúť do notárskeho úradu, ale donútiť zlú Kremnicu k
okamžitej výplate všetkých peňazí, ktoré nemal vo vrecku od toho času, ako ho vylúčili z
radnice.Heister, ktorý tohto človeka nepoznal, úplne dôveroval jeho žalobám. Keďže okrem toho mal
pokyn pomáhať starým cisárovým prívržencom a osobám, ktoré pre toto zmýšľanie konfederanti
prenasledovali, trápili a poškodzovali, ujal sa vrelo Herkela a nariadil Kremnici, aby
Herkelovi odňatý úrad bez každého protirečenia prinavrátila a aby ho ihneď dosadila do jeho
niekdajšieho postavenia.[619]Heisterovo nariadenie vyvolalo u kremnického meštianstva bez rozdielu náboženstva
najväčšie rozhorčenie. Preto nebolo ihneď vykonané, ale zo zhromaždenia volenej obce 7.
januára vyslali mestského radcu Kartola Hückhera a členov volenej obce Juraja Lehnera a
Kristiána Hackenbergera k Heisterovi s prípisom, v ktorom vylíčili pravú podstatu vecí, za
jedinú príčinu odstránenia Herkela z úradu vyhlásili jeho nevernosť voči mestu a prosili o
ponechanie svojho rozhodnutia z 11. augusta 1705 v plnej platnosti.[620]Vyslanci boli okrem toho poverení predniesť to ústne poľnému maršalovi. Pretože
medzi nimi bol len jeden protestant (Hackenberger) a všetci traja rozhodne popierali, že by
pri vylúčení Herkela bolo hralo nejakú úlohu náboženstvo a že nebolo pohnútkou celého
vtedajšieho postupu, musel Heister uveriť pripomienkam Kremničanov a nenaliehal ďalej na
znovuuvedenie Herkela do odňatého úradu.[621]Nanútený banský majsterHeisterovský pokus dopomôcť Herkelovi znovu k stratenému úradu skončil teda s výsledkom
priaznivým pre Kremnicu. Takýto úspech však nemalo mesto pri znovuobsadzovaní uprázdneného
miesta banského majstra.Toto miesto bolo totiž už od dvoch rokov voľné a raz ho suploval Krištof Kristián
Freyseysen, inokedy Jozef Sauerwein.[622]Keďže niekdajší banský majster Adam Hirschner bol poverený dočasnou správou
richtárskeho miesta,[623]ktoré sa uprázdnilo dňa 6. januára 1709 smrťou veľmi zaslúžilého richtára Jána
Schmiedegga, pripomenul volenej obci jej povinnosť v tomto ohľade.[624]Volená obec kandidovala teraz na uvoľnené miesto banského majstra zástupcu richtára Adama
Hirschnera a mestského účtovníka Kristiána Marquarta a požiadala Theobalda Benedikta Mayerena,
Heisterom vymenovaného administrátora hlavného komorského grófstva namiesto baróna
Hellenbacha, aby zvolil jedného z nich za kremnického banského majstra. V prípise o tejto záležitosti[625]odvoláva sa Kremnica na ustanovenie banského poriadku a na prastarý zvyk. Pretože
sa však niekdajšiemu kremnickému správcovi nedalo celkom dôverovať, odvolali sa na uistenie Heistera,[626]ktorý mestu sľúbil, že mu ponechá staré privilégiá a bude ich chrániť.Po príchode cisárskeho vojska cítili komorskí úradníci, že prišiel čas, aby banské mestá
ľubovoľne ovládali a nakladali nimi podľa vlastného dobrozdania. Aj Mayeren bol muž tohto
razenia. Nemohol teda pripustiť, aby Kremnici zostali jej predošlé práva, najmä však tie, kde
je reč o správe lesov, po ktorej túžila komora, a keď išlo o priznanie práva kandidácie mestu
Kremnici, resp. o jeho uznanie. Nie, tak ďaleko to nemohlo ísť za jeho vládnutia.Na prípis Kremničanov odpovedal Mayeren už 16. januára celkom jednoducho, že úplne zamieta
kandidátov navrhnutých volenou obcou. Za kremnického banského majstra a „cisárskeho richtára,
ktorý tu má o všetkom vedieť, čo sa v príslušnom meste týka cisárskych ako aj banských záujmov“,[627]navrhol úplne neznámeho Jána Petra Neydthardta. Zato, že týmto vymenovaním
„rozmnožil ich počet odborník“, opovážil sa požadovať osobitnú vďaku.[628]Dobre vedel, že tým sa dopúšťa násilia. Aby to teda aspoň nejako napravil, odvolával sa na
podobné násilenstvá svojich predchodcov a drzo tvrdil, že proti Heisterovmu ustanoveniu sa
vôbec neprehrešil.A Kremnica? Len teraz pocítila, že moc je silnejšia než právo a pochopila, že nedokáže nič
proti všemocnosti komory a jej úradníkov, ktorí sa o rozkazoch Heistera opatreného
diktátorskou mocou vyslovujú celkom pohrdlivo. Preto sa obmedzila aspoň na protest proti nespravodlivosti.[629]Mayerenovi sa tento protest vôbec nepáčil a ostrými slovami vyjadril svoju nevôľu pri
predstavovaní Neydthardta v mincovni, kam musel prísť na Mayerenov rozkaz aj mestský richtár a
celá mestská rada.[630]Naliehal naďalej na splnenie svojej vôle a Kremnica musela trpieť nanúteného
banského majstra až do roku 1712.Otázka náhrady porciíKremnica bola donútená starať sa sama o celé tollethovské vojsko od jeho príchodu do tohto
mesta až do 13. decembra 1708, keď sa v Banskej Bystrici rozdeľovali porcie. Za tento čas
musela teraz odovzdávať denne 703 porcií pre mužstvo a 92 pre kone, čo prepočítané na peniaze,
rátajúc každú porciu pre vojaka denne 8 grajciarov, znamenalo sumu 6824 zlatých 48 grajciarov.Takú vysokú sumu nemohlo vyčerpané mesto len tak oželieť. Preto sa obrátilo na Tekovskú
župu a žiadalo náhradu týchto nenáležite vynútených peňazí.Hlavný notár Nagy referoval v tomto zmysle na župnej kongregácii, ktorá sa konala vo
Veľkom Uhrovci 31. januára 1709.[631]Priviedol vec tak ďaleko, až kongregácia musela uznať, že toto bremeno nemôže
znášať mesto samo. Následkom toho boli pre budúcnosť všetky porcie pre kone predpísané župe a
mestu zostalo 315 znížených porcií pre vojakov. Avšak sumu vydanú do 13. decembra sľúbila
tekovská kongregácia vyplatiť Kremnici len vtedy, ak vojenský komisariát nahradí župe túto a
ešte vyššiu sumu, pretože aj župa musela poskytovať vojsku viac ako obyčajne. Preto mala
Kremnica spolu s Tekovskou župou rokovať v tejto záležitosti s vojenským komisariátom.[632]Kremnica prijala túto výzvu a sľúbila vojenskému komisárovi dar 100 zlatých alebo 20
dukátov in natura,[633]ak pomôže mestu získať vydaných 6824 zlatých 48 grajciarov. Nolten vynaložil v
tomto ohľade všetko možné úsilie, avšak jeho práca zostala bezvýsledná a uhradenie tejto sumy
dalo na seba čakať ešte niekoľko rokov.Nová posádka a jej požiadavkyEšte dva dni po odchode tollethovského vojska do Liptova, teda už 2. februára prišli do
Kremnice dve roty sickingistovského pluku a zamýšľali sa tu natrvalo ubytovať.Kremnica, ktorá sa už pri zpráve o nastávajúcom odchode tollethovského vojska z viacerých
dôvodov tešila, prosila síce hlavného veliteľa Heistera prostredníctvom osobitnej deputácie o
úplné oslobodenie od povinnosti ubytovania, keďže podľa podania[634]Kremnica poskytla ubytovanie viackrát ako iné mestá, a preto predkladá svoju
prosbu s väčším dôrazom. Súčasne odovzdala delegácia Heisterovi strieborný, silne pozlátený
pokál v hodnote 20 dukátov. Avšak Heister nariadil vojenskému komisárovi, aby za tento pokál
riadne zaplatil[635]a kremnických vyslancov poučil, že nateraz, keď sú banské mestá ešte blízko
bojiska a keď musí svoje vojsko nakoľko možno držať pohromade, nemôže vojsko ubytované v
banských mestách inam preložiť.S tým sa musela Kremnica uspokojiť, poskytnúť 123 mužom a 31 koňom[636]ubytovanie a na určitý čas sa o nich starať.Za veliteľa kremnickej a bystrickej posádky bol predbežne vymenovaný barón Laimbruch von
Eppurg, ktorý žiadal Kremnicu, aby sa vyjadrila, či chce mužstvu poskytovať stravu v
naturáliách a okrem toho platiť denne z každej porcie 2 grajciare do pokladnice, alebo či jej
je milšie vyplatiť naturálnu stravu a každú porciu denne 5 grajciarmi, a tak odvádzať do
vojenskej pokladnice denne 7 grajciarov. Súčasne žiadal schválenie svojho mesačného platu z
mestskej pokladnice pre seba a pre svojho kremnického zástupcu, kapitána Henneberga.[637]Kremnica prijala prvú Laimbruchovu požiadavku, totiž že bude dávať vojakom stravu, a z
titulu „služieb“, t. j. na kúrenie a osvetlenie bude odvádzať do vojenskej pokladnice na
porciu denne 2 grajciare. Ohľadne poslednej požiadavky povolili veliteľovi Laimbruchovi
mesačný plat 40 ríšskych toliarov a kapitánovi Hennebergovi ako jeho zástupcovi tak isto
mesačný plat 20 toliarov z mestskej pokladnice.[638]Hlavný veliteľ všetkých banských miest, generál a poľný maršal-kapitán gróf Steineville
dostal práve povolenie od Heistera, že môže z titulu peňazí na stravu žiadať od banských miest
mesačne 100 toliarov.Toto oznámila Banská Bystrica dňa 15. februára Kremnici[639]a prosila ju o zariadenie, aby sa táto suma podľa príslušných proporcií rozdelila
medzi všetky banské mestá a aby ju tieto potom presne platili. Domnievala sa totiž, že banské
mestá budú musieť splniť túto požiadavku Steinevilla, hoci každé z nich bude musieť poskytovať
pevný mesačný plat aj svojim vlastným veliteľom. Kremnica sa nestotožňovala s názorom Banskej
Bystrice a v tomto zmysle získala na svoju stranu aj Banskú Štiavnicu a menšie banské mestá.
Banská Štiavnica totiž zdôrazňovala úbohosť a nespočetné výdavky banských miest, ako aj tú
okolnosť, že si remeselníci z banských miest pre stále nepriateľské výpravy takmer nič nemôžu zarobiť.[640]Preto sa aj po novom naliehaní zo strany Banskej Bystrice zdráhala prispieť na
plat Steinevilla.[641]Toto zdráhanie zachránilo mestá od nového bremena.Všeobecná neistotaCisárske vojsko koncom októbra mocným úderom vytlačilo vojsko konfederantov z Tekova,
Hontu, Zvolena, Turca a v januári 1709 aj z Oravy a Liptova. Pri tejto príležitosti
konfederanti vypálili Zvolenský hrad,[642]vyplienili mnohé osady a spôsobili veľa škôd najmä v Turčianskej župe.[643]Tým však nič nezískali pre zaujaté územie, pretože konfederanti, ktorých predvoj
bol ešte stále v Novohradskej župe, často vysielali menšie oddiely na územie obsadené
cisárskym vojskom a znepokojovali nepriateľa. Vedeli sa veľmi šikovne vyhnúť jeho všemožnému
prenasledovaniu a nepúšťali sa s ním do boja, takže ani jeden deň sa nemohol a nesmel oddávať
úplnému pokoju. Bola to akási guerillová vojna, ktorá udržiavala územie obsadené cisárskymi v
stálom napätí.Okrem spomenutých ťažkostí boli tieto oblasti aj neobyčajne rozsiahle a trpeli najmä pre
zbojníctvo, ktoré sa veľmi rozrástlo.Mnohí ľudia si totiž počas takmer šesť rokov trvajúcej vojny zvykli na jednej strane na
bezstarostný život, keďže dostávali od obyvateľstva, ktoré muselo na nich pracovať, žold a
všetky potrebné veci, prípadne si ich násilím vymáhali.Na druhej strane si zas natoľko obľúbili plienenie a rabovanie, ktoré bolo rozhodne oveľa
výnosnejšie ako ich predošlé zamestnanie, že sa s ním nevedeli rozlúčiť. Prísne predpisy
Rákóczyho a jeho veliteľov sa takmer vôbec neuplatňovali najmä v tom čase, keď konfederanti
utrpeli od cisárskeho vojska viaceré porážky.Z rozptýlených a ujdených elementov rákóczyovského vojska vytvárali sa teraz veľmi silné a
početné bandy, ktoré len rabovali a strašným vraždením šírili okolo seba hrôzu.Takmer všetky cesty, ktoré cisárske vojsko dosť silne neobsadilo a nestrážilo, priviedli
tieto hyeny do stavu formálneho obliehania. Nielen obchodníci a remeselníci,[644]ale ani tí, čo nosili so sebou nejaké peniaze alebo cennosti, netrúfali si
navštevovať jarmoky, ba ani sa ukázať mimo mesta. Dokonca ani komora sa neodvážila posielať
peniaze pod obvyklou strážou do iných miest a všetky svoje platby uskutočňovala len
prostredníctvom písomných poukazov a zmeniek.[645]To isté robili aj banské mestá.[646]Avšak aj cestujúci, ktorý nemal so sebou peniaze ani cennosti, bol závislý od
milosti potulujúcich sa zbojníkov a neraz neboli doručené jednoduché listy, ktoré si museli
vymeniť medzi sebou súkromníci alebo municípiá. Uvedieme aspoň niekoľko z mnohých takýchto
príhod. Kremnickému richtárovi, idúcemu do Bratislavy vo funkcii snemového vyslanca, zobrali
pri Pezinku dvaja zbojníci všetky písomnosti[647]a dvoch mestských hajdúchov obrali v horách medzi Kremnicou a Bystricou nielen o
šaty a zbrane, ale aj o listy adresované Kremnicou Bystrici.[648]Neistota verejných ciest bola taká veľká, že banskomestskí snemoví vyslanci, hoci
to bola 15 — 20-členná spoločnosť, si trúfali nastúpiť cestu cez Prievidzu do Bratislavy len
pod silnou vojenskou strážou.[649]Aby sa skončil tento nešťastný a neznesiteľný stav a aby sa zaistila záchrana pred
zbojníctvom, zamýšľal Heister najprv zaviesť všeobecnú insurekciu, a dal preto spísať všetkých
zbraneschopných mužov v banských mestách a okolitých župách.[650]Jeho opätovné nariadenia o pátraní po kurucoch a ich majetku najlepšie dokazujú,
že Heister obyvateľstvu celkom nedôveroval.[651]Neskoršie však zmenil svoju mienku a nariadil Zvolenskej župe a banským mestám
postaviť 100 mužov na stíhanie a vyhubenie zbojníkov a odviesť ich na miesta bližšie určené
miestnymi veliteľmi.[652]Títo hajdúsi, ku ktorým postavila Kremnica 8 mužov,[653]Štiavnica a Bystrica po 8 mužoch, Nová Baňa 5 mužov,[654]zvyšok ostatné tri menšie banské mestá a Zvolenská župa, dostali za úlohu spolu s
riadnym vojskom na jednej strane skoncovať so zbojníctvom, na druhej strane ochrániť vozy
potravín a ovsa posielané vojsku.[655]Toto konečne aj urobili, ale zbojníkov nemohli premôcť dlhý čas, čo ich
zamestnávalo veľa mesiacov.Okrem predpisov, týkajúcich sa odstránenia neistoty zapríčinenej zbojníkmi, boli vydané aj
ďalšie na odvrátenie pričastých nepriateľských prepadov. Tieto príkazy sa týkali najmä
opevnenia na miestach považovaných cisárskymi veliteľmi za viac alebo menej dôležité, najmä
však v mestách.V Kremnici, ktorá bola — ako sme sa už zmienili — obklopená celým pásom zrubov, spočívali
opevňovacie práce v tom, že sa zatarasili drevenými palisádami najprv vonkajšie konce všetkých
ulíc vedúcich von z mesta, potom bočné uličky a konečne aj hlavné ulice. Tak sa stalo aj s
oboma prístupmi ku kremnickému zámku. Na severnej a východnej strane bol zámok opevnený
násypmi. Okrem toho boli zamurované všetky otvory v hradnom múre. Pred všetkými mestskými
bránami boli urobené padacie mosty alebo boli lepšie opevnené. Vodné prietoky boli starostlivo
vyčistené a pripravené.[656]Kremnica aj s predmestiami sa zmenila na skutočnú pevnosť. Koľko sa na tento účel
poskytlo, možno si len približne predstaviť, keď si pomyslíme, že opevňovacie práce začali už
10. mája a trvali takmer bez prestania až do konca roku.Bratislavský snem a ťažkosti so snemovou taxouKeď sa cisárovi podarilo ešte viac rozšíriť svoje panstvo v Uhorsku, chcel sa znovu
pokúsiť ukončiť skazonosnú vojnu a súčasne ešte viac upevniť svoju moc v zaujatých oblastiach,
ako aj upraviť všeobecne zmätené a veľmi sťažené pomery v časti Uhorska podriadenej jeho žezlu
a podľa možnosti pomôcť aspoň v najnaliehavejších potrebách a pri najkrikľavejších žalobách.Za tým účelom znovu zvolal snem rozpustený ešte minulého roku a pozval naň aj tie
municípiá, ktoré sa na ňom predtým nemohli alebo nechceli zúčastniť.Kremnica dostala osobitný prípis,[657]aby na 15. mája 1709 poslala do Bratislavy dvoch mierumilovných a pre všeobecné
dobro oduševnených vyslancov. Pre prípad, že by sa vyslanci na snem nedostavili alebo sa
oneskorili, hrozil im zákonný trest.Okrem bezhraničnej neistoty ciest nebolo však žiadnej príčiny, prečo by Kremnica nemala
prijať toto pozvanie. Preto zvolila za svojich vyslancov mestského radcu Adama Hirschnera a
hlavného notára Baltazára Nagya[658]a poslala ich spolu s delegátmi ostatných banských miest[659]pod silnou vojenskou ochranou začiatkom mája do Bratislavy. Kým sa však kremnickí
vyslanci vybrali na túto cestu, muselo im mesto sľúbiť, že sa v prípade núdze alebo nešťastia
ujme ich príbuzných a bude ich chrániť.[660]Inštrukcia,[661]ktorú dostali títo vyslanci, mala 17 bodov a týkala sa čiastočne mestských práv a
privilégií, vzťahu ku komore, ďalej daní a vojenských bremien a konečne menej dôležitých vecí.Najväčšou povinnosťou vyslancov bolo podľa najlepších možností brániť a zastávať mestské
práva. Mali prosiť snem, aby znemožnil komorským úradníkom a reštauračným komisiám vydávať
nariadenia protirečiace jasnému zneniu mestských privilégií a dispozície ohľadne obsadenia
miesta banského majstra a iných úradov. Mali sa sťažovať, že komora sa chce násilne zmocniť
mestských lesov a získať právomoc aj v procesných veciach a civilných záležitostiach. Ďalej
mali protestovať proti importu cudzincov a prosiť, aby úradné miesta mohli dostávať len
„synovia krajiny“.Vo veci daní mali vyslanci žiadať, aby sa banské mestá nezdaňovali podľa port, aby boli
oslobodené od spoločenstva so župami a aby boli pre ne vypísané osobitné sumy daní, ktoré by
si medzi sebou rozdelili. Ďalej mali žiadať zrušenie poplatku pre zvolenský hrad, keďže tento
hrad už dávno nie je pre banské mestá záštitou, a mali sa usilovať o kontrolu potvrdenia
leopoldovského oslobodenia dedinčanov od daní. Ohľadne ubytovania vojska mali vyslanci
dosiahnuť úplné oslobodenie Kremnice od tohto bremena. Okrem toho mali sa usilovať dosiahnuť,
aby mincovňa opäť vyplácala mestskému richtárovi skúšobný honorár, aby komorskí úradníci
museli platiť krajinské dane, aby vojenské osoby nesmeli čachrovať alebo vykonávať iné
remeslo, aby komora konečne odovzdala už od viac rokov vybrané a dosiaľ neodvedené haliere na
stavbu kostola a nakoniec aby sa Herkelovi nepodarilo podniknúť niečo proti mestu.S touto inštrukciou prišli vyslanci 17. mája do Bratislavy a už 28. mája boli predvolaní
pred uhorskú dvorskú komoru.[662]Tu im oznámili, že sedem banských miest má zaplatiť z titulu snemovej taxy 12 000
zlatých. Keďže vyslanci banských miest nechceli súhlasiť s touto požiadavkou, tvrdiac, že pre
ňu nemajú inštrukciu, dala im dvorská komora štrnásťdňovú lehotu, počas ktorej môžu dostať
potrebné smernice a s konečnou platnosťou sa vyjadriť o prijatí platobnej povinnosti.[663]Všetci vyslanci poslali svojim vysielateľom o tomto zprávu, ktorá spôsobila banským mestám
nemalé starostí. Kremnica zo svojej strany súhlasila s odpoveďou vyslancov dvorskej komore,
ktorí predstierali veľkú chudobu banských miest a rozhodla sa[664]požiadať administrátora úradu hlavného komorského grófa Mayerena, aby aj on
upovedomil dvorskú komoru o veľkej biede tunajšieho obyvateľstva, resp. aby potvrdil údaje
miest a ich vyslancov a prihovoril sa za zníženie snemovej taxy uloženej banským mestám.V tomto zmysle písala aj Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici a tieto úplne schválili
kremnický návrh.[665]Mayerenom vystavené svedectvo chudoby a jeho príhovor za banské mestá spolu s listami
Kremnice, Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice nedostali sa medzitým do rúk vyslancov, pretože
tieto písomnosti zobrali kremnickým poslom neďaleko Pezinka dvaja potulní husári,[666]a tak boli vyslanci nútení požiadať dvorskú komoru o predĺženie poskytnutej
lehoty. To aj dosiahli, tento raz len na 5 dní.[667]Pri tej príležitosti, keď vyslanci banských miest žiadali o predĺženie poskytnutej lehoty
pre dvorskú komoru, povedal im sekretár prezidenta dvorskej komory Péterffy, že banské mestá
by mohli prijať asi tretinu požadovanej sumy a že by sa mohli zaviazať, že ju splatia čo
najskôr, pretože dvorská komora sa uspokojí so snemovou taxou 4000 — 5000 zlatých od týchto
miest. Aj toto oznámil Nagy Kremnici.[668]Preto teraz už banské mestá vedeli, čoho sa majú držať a ako hlboko môžu ísť pod
pôvodnú požiadavku dvorskej komory.Znovu odoslaný prípis Mayerena poslala teraz do Bratislavy sama Banská Štiavnica.[669]Pod vplyvom listu i večných sťažností vyslancov banských miest rozhodla sa dvorská
komora, že od banských miest bude žiadať ako snemovú taxu raz pre vždy 5000 zlatých[670]a že im prikáže, aby z tejto sumy odovzdali do 14 dní[671]1500 zlatých na kráľovský stôl,[672]500 zlatých sekretárovi dvorskej kancelárie Jánovi Žigmundovi Hájekovi[673]a 1000 zlatých palatínovi Pavlovi Eszterházymu.[674]Vyslanci boli s týmto riešením spokojní. Predsa však považovali za potrebné spoločne
oznámiť banským mestám prísne predpisy pri vymáhaní, ktoré im dali do výhľadu pre prípad
nedodržania tohto termínu a žiadali banské mestá, aby s najväčšou možnou rýchlosťou vymáhali
uložené peniaze.[675]Následkom tejto zprávy snažili sa banské mestá čo najskôr zozbierať uloženú sumu 3000
zlatých. Táto práca však šla nekonečne ťažko v mestách, kde obyvateľstvo bolo už celkom
vyssaté a samé mestá, ako aj Banská Bystrica, sťažovali sa na veľkú biedu svojich mešťanov.[676]Kremnica teraz navrhla, aby komorská komisia, ktorá bola práve v Banskej Štiavnici,
požiadala dvorskú komoru o vyplatenie prikázanej sumy a aby banské mestá odovzdali tieto
peniaze komorskej komisii.[677]Banské mestá súhlasili s týmto návrhom.[678]Komisia však chcela mať najprv hotové peniaze v rukách a len potom vyhovieť žiadosti
banských miest.[679]Banské mestá si teda museli uloženú sumu vymáhať od svojich obyvateľov bez
akéhokoľvek ohľadu a milosrdenstva[680]a odviesť peniaze.Pretože však neistota verejných ciest bola už taká veľká, že si mestá netrúfali poslať
zozbierané peniaze do Banskej Štiavnice, aby cestou nepadli do rúk zbojníkom, dovolila
komorská komisia, aby Banská Bystrica a Ľubietová odovzdali svoje kvantum bystrickej komore a
Kremnica svoje kremnickej. Kvitancie o prevedení platby chcela mať však komorská komisia v
rukách skôr ako by poslala dvorskej komore poukážku.[681]Tak sa i stalo.[682]Avšak peniaze už boli odvedené komore a keď komorská komisia odoslala dvorskej
komore poukážku, prišla zpráva od vyslancov Baltazára Nagya, Michala de Szopor, Ignáca Pirolta
a Daniela Sextia, podľa ktorej kráľovská tabuľa nie je spokojná s poukážkou a žiada vyplatiť
poukázanú sumu 1500 zlatých priamo poľnému maršalovi grófovi Jánovi Pálffymu.[683]Ani uhorská dvorská komora nebola spokojná, že banské mestá odovzdali snemovú taxu
tamojším komorám[684]a žiadala, aby kráľovskej tabuli poukázaných 1500 zlatých odovzdali priamo
Pálffymu.Čo sa dalo robiť? Banské mestá veľmi popudené pre takýto postup[685]museli sa uspokojiť so sťažnosťou a podriadiť sa novému nariadeniu.Táto nepríjemná záležitosť sa predbežne skončila až koncom augusta, keď už Banská Bystrica
a Banská Štiavnica odovzdali svoje kvantum poľnému maršalovi Pálffymu zdržujúcemu sa v Banskej
Bystrici, Kremnica však na návrh vojenského komisára Noltena zase Imrichovi Sipekymu,
správcovi arcibiskupských majetkov patriacich ku Sv. Krížu.Kým mali banské mestá ťažkosti so snemovou taxou, pracoval bratislavský snem usilovne na
úprave mnohých verejných a súkromných vzťahov.Kremnickí vyslanci mali zatiaľ málo príležitosti k splneniu jednotlivých bodov svojej
inštrukcie. Napriek tomu 26. júna zozbierali spolu s vyslancami ostatných banských miest
všetky svoje sťažnosti proti bezočivosti a všemocnosti komorských úradníkov a súc podporení aj
celým štvrtým stavom predložili ich v osobitnej písomnej žiadosti zo dňa 3. júla snemu s
prosbou o podporu u cisára.[686]Príslušnú žiadosť cisár vybavil tak, že znovu prisľúbil ponechať banským mestám
ich výsady a staré práva. Na sťažnosť podanú výslovne proti komorským úradníkom však
neodpovedal, len poznamenal, že aj nabudúce budú vysielaní kráľovskí komisári k reštaurácii
mestskej rady.[687]V tejto veci teda banské mestá na sneme nič nevybavili. Museli sa však o to
pokúsiť, pretože by sa upevnila najnenávidenejšia zo všetkých inštitúcií, totiž kráľovskí
komisári, ktorých obyčajne menovala dvorská komora a ktorí vždy ochotne podporovali úsilie
komorských úradníkov a podľa najlepšej možnosti sa snažili rozšíriť ich moc.Čo však bolo pre snem dôležité, to bola žiadosť poslaná cisárovi, aby vyhlásil povstalcov
Rákóczyho a Bercsényiho za vyhnancov, avšak jeho prívržencom dal amnestiu, ak sa do 30 dní
vrátia k cisárovi. Na túto prosbu vydal cisár 14. júla proskripčný patent[688]a rozoslal ho všetkým municípiám, ktoré podliehali pod jeho vládu.Snem sa skončil koncom augusta[689]a Nagy nastúpil 29. t. m. spiatočnú cestu do Kremnice.[690]Jeho spoluvyslanci, Adam Hirschner a Dávid Armbruster štiavnickí, ďalej Benedikt
Lannser, bystrický, Eliáš Lanský a Štefan Mocsy novobanskí a Ján Brdo, beliansky opustili snem
so súhlasom palatína už 19. júna.[691]Obnova kostolovNáboženské roztržky, ktoré sa od roku 1705 utíšili, opäť prudko vypukli po obsadení tohto
mesta cisárskym vojskom. V Kremnici bol najhorlivejší hlavný farár Adam Samarjay, ktorý ich
chcel roznietiť a využiť. On totiž už vtedy, keď vyšlo rozhodnutie o vyplácaní evanjelických
duchovných z mestskej pokladnice, nesúhlasil s tým, pretože mal dostávať z tejto pokladnice
len takú sumu, ako všetci traja tunajší evanjelickí farári, hoci od mesta dostával pevný ročný
plat 400 zlatých, kým mestský richtár v tom čase mal plat len 156 zlatých.[692]Keď teraz videl, že sa časy zmenili v jeho prospech, rozhodol sa podľa možnosti
využiť dobrú príležitosť. Za tým cieľom nahovoril niekoľkých významných členov tunajšej
katolíckej obce, aby sa písomne obrátili na ostrihomského arcibiskupa Augustína von Sassau,
aby mu blahoželali k jeho nástupu na úrad a pri tej príležitosti si pýtali radu, čo majú
robiť, aby znovu získali stratené kostoly.[693]Samarjay odišiel s týmto listom osobne do Bratislavy, kde sa práve zdržoval ostrihomský
arcibiskup, a okrem toho predložil aj svoju vlastnú žiadosť, v ktorej sa sťažoval, že
kremnickí nekatolíci od 11. apríla 1704 až do roku 1705 úplne zastavili platy katolíckym
cirkevným zamestnancom a potom im uvoľnili len polovicu. Preto prosil, aby arcibiskup nariadil
mestu Kremnici znovu poukázať niekdajšie platy hlavnému farárovi, učiteľovi a iným
zamestnancom katolíckej cirkvi v Kremnici a vyplácať ich z mestskej pokladnice.[694]Ostrihomský arcibiskup poďakoval kremnickej katolíckej cirkvi za blahoželanie, sľúbil jej,
že bude zastupovať jej požiadavky a záujmy u cisára a všade, kde len bude treba, že ich bude
pred každým chrániť a oznámil jej, že dostane od Samarjayho úpravu, ktorú jej oznámi ústne.[695]Na Samarjayovu žiadosť písal ostrihomský arbiciskup Kremnici a posielajúc jej odpis
spomenutej žiadosti vyzval ju, aby podporovala spravodlivé nároky Samarjayho a uspokojila jeho požiadavky.[696]Arcibiskupov prípis oznámila mestská rada tunajšej evanjelickej cirkvi na vyjadrenie, a
táto odpovedala, že sa bude pridŕžať zákona z r. 1681, podľa ktorého nemusia platiť ani
katolíci evanjelickým, avšak podľa 11 z. čl. z roku 1647 ani evanjelici katolíckym duchovným
nijaké taxy.[697]Kremnica vyhlásila Samarjayho udanie pre násilné zadržanie platu nekatolíkmi za falošné a
bezpodstatné, pretože vedela, že všetky rozhodnutia na zasadaniach volenej obce týkajúce sa
otázky odmeňovania cirkevných úradníkov a sluhov, pri ktorých boli prítomní aj katolíci ako
plnomocní členovia, boli vyhlásené jednohlasne. Preto ponechala aj hlavnému farárovi plat
určený roku 1705.[698]Takýmto spôsobom nemalo prvé vystúpenie Samarjayho okrem iných mrzutostí žiaden ďalší
následok. To ho však neodradilo pokračovať v začatom diele. Lúčanským katolíkom poradil, aby
cirkevné príspevky z tamojších pozemkov neodvádzali ďalej tamojšiemu farárovi Prinovi, lebo to
bol evanjelik a Lúčky nemali katolíckeho duchovného, ale priamo mestskému hlavnému farárovi.[699]Podľa zákona z r. 1681 mal teraz Samarjay plné právo na takéto opatrenie, evanjelici sa
však sťažovali a dosiahli, že ani oni nemusia nič platiť katolíckym duchovným. Nato im
katolícki členovia mestskej rady odpovedali, že rábsky zákonný článok týkajúci sa tejto
záležitosti sa neujal a cirkevné pomery sa musia prinavrátiť do toho stavu, v ktorom boli pred
vypuknutím povstania.[700]To sa aj skutočne stalo. Už 18. novembra 1709 prišla do Kremnice komisia, ktorú tvorili
tekovský podžupan Ján Kazy, svätokrížsky farár František Hajnovič, tekovský župný pokladník
Imrich Sipeky a tekovský asesor Ján Semleky, ktorí mali obnoviť pôvodné cirkevné vzťahy.[701]Komisia si predvolala na 19. novembra celú mestskú radu a okrem nej aj miestneho veliteľa
kapitána Martha, hlavného farára Samarjayho, gvardiána tunajšieho františkánskeho kostola,
ktorý bol súčasne aj farárom na Kremnických Baniach, a dvoch tunajších evanjelických farárov.
V ich prítomnosti prečítala Heisterov list zo 17. októbra 1709 z tábora pri Tekove, podľa ktorého[702]sa majú všetky kostoly, fundácie a benefícia, odňaté počas povstania, vrátiť
katolíkom a cirkevné vzťahy sa majú uviesť do predošlého stavu. Vykonaním tohto nariadenia
boli poverení slúžni s osobitným komisárom, ktorí dostali plnú moc, aby ho presadili hoc aj
násilím. V tom prípade im mali pomáhať miestne úrady a veliteľ s ozbrojenou mocou.Po prečítaní listu vyzval Kazy prítomných evanjelikov, aby ihneď odovzdali katolíkom kľúče
od zámockého a špitálskeho kostola, ktoré mali dosiaľ nezákonne u seba. Potom si evanjelici
pýtali Heisterov rozkaz, aby ho mohli oznámiť celej cirkevnej obci. Kazy však celkom zamietol
ich prosbu a mestská rada musela ihneď poslať radcov Samuela Rotha z Rothenfelsu a Ferdinanda
Freyseysena po kostolné kľúče.[703]Po odovzdaní prinesených kľúčov vyhlásil Roth, že evanjelická cirkevná obec sa podrobí
Heisterovmu nariadeniu, avšak bude proti nemu protestovať u cisára. Okrem toho si nárokuje
náhradu sumy poukázanej z cirkevnej pokladnice na znovuvystavanie zhoreného špitálskeho
kostola roku 1705 a s istotou očakáva spravodlivosť od svojich katolíckych spolumešťanov.[704]Komisia prevzala kľúče s poznámkou, že evanjelici nemajú zatvorenú cestu k trónu, avšak
ich nároky na akúkoľvek náhradu budú musieť úplne padnúť, pretože bolo ich povinnosťou po
požiari znovu vystavať špitálsky kostol, ktorý slúžil ich potrebám, keďže boli násilnými
uchvátiteľmi chrámov.[705]Po takejto odpovedi odovzdala komisia kľúče prítomnému farárovi, a tento — pretože bolo
práve Alžbety — viedol procesiu z kostola na námestí alebo farského kostola najprv do
špitálskeho kostola, čiže kostola sv. Alžbety a odtiaľ do zámockého kostola čiže kostola sv. Kataríny.[706]Nasledujúceho dňa, t. j. 20. novembra, museli sa dostaviť pred komisiu nielen tí,
čo neboli prítomní minulého dňa, ale aj evanjelickí duchovní z Lúčok, Kunešova a Horného
Turčeka.Komisia zakázala duchovným z dedín vykonávať ich funkcie a v budúcnosti verejne či tajne
vykonávať akúkoľvek úradnú agendu. Nakoniec im uložila, že sa do troch dní „musia odstrániť a vypratať.“[707]Po vybavení tohto predmetu prišla na pretras Samarjayho požiadavka. Tento si totiž
nárokoval náhradu asi 2000 zlatých, a to časť za rozličné vedľajšie dôchodky, ako drevo, pivo,
sviatočné prepitné, ofery a pod., ktoré mu boli zastavené po odovzdaní kostolov evanjelikom a
druhú časť z mestskej pokladnice ako náhradu za jeho plat od 11. apríla 1704 do 22. novembra
1705, ktorú on sám odhadol na 1000 zlatých.[708]Komisia tvrdila, že Samarjayho požiadavky sa musia splniť. Ako mu však mohla vyhovieť?
Časť mestských radcov a členov volenej obce bola tohto názoru, že evanjelická cirkevná obec
musí vrátiť peniaze prijaté od 22. novembra 1705 z mestskej pokladnice, keďže údajne
evanjelici boli nútení rozhodnutím kniežaťa Rákóczyho ustanoviť a dodatočne upraviť platy
cirkevného a školského personálu a tým spôsobili veľkú neprávosť a škodu hlavnému farárovi.
Druhá časť zatiaľ myslela, že Samarjaymu musí zaplatiť jeho plat za roky 1704 a 1705 mesto. Po
dlhšej výmene názorov a po mnohých poradách sa konečne rozhodlo, že mesto postupne nahradí
mestskému farárovi plat zadržaný v uvedených dvoch rokoch. Ohľadne 400 zlatých vyplácaných
každoročne evanjelikom prosili títo komisiu o dlhší termín, aby videli, ako sa v tejto veci
vyrovnajú evanjelici s katolíkmi v ostatných banských mestách. Požadovaný termín dostali.[709]Nakoniec urobila komisia ešte aj iné opatrenia a odovzdala mestu a hlavnému mestskému
farárovi po exemplári spísaných nariadení.[710]V tomto prípise[711]sa predovšetkým doslova uvádzal Heisterov rozkaz. Za ním sa v prvom bode
nariaďovalo, že evanjelickí duchovní musia do troch dní opustiť farské budovy patriace k
opraveným kostolom a nesmú viac vykonávať svoj úrad v obvode mesta a k nemu patriacich dedín,
ináč budú spolu so svojimi priaznivcami a priateľmi vysťahovaní ozbrojenou mocou.Druhý bod nariaďoval evanjelikom vydať katolíkom všetky predmety patriace kostolom
zaujatým roku 1705 a kostol sv. Alžbety priviesť do takého stavu, v akom bol pred požiarom.
Podľa tretieho bodu mali sa katolíkom nahradiť všetky tie platy a benefícia, ktoré poberali
evanjelickí duchovní v posledných štyroch rokoch. Keby sa tak nestalo, môžu katolíci
brachiálnou mocou vymáhať nenahradené sumy alebo požiadať o ich vymáhanie podžupana. Štvrtý
bod obsahoval súhlas, že odteraz má mestská pokladnica vyplácať celý plat len katolíckemu
cirkevnému a školskému personálu. Podľa piateho bodu povolila komisia kremnickým evanjelikom
len jedného duchovného, a to prvého nemeckého farára, avšak zakázala mu bývať vo vnútornom
meste, úradne navštevovať dediny alebo dovoliť dedinčanom prichádzať na evanjelickú faru.
Druhý nemecký farár Tobiáš Spindler a slovenský farár Ján Major boli ihneď suspendovaní z
úradu. Spindlerovi, ktorý bol práve v cudzine, predpísali na vysťahovanie mesačný, Majorovi
však len trojdňový termín. Šiesty bod komisionálnych nariadení určoval, že zvony evanjelikov
sa môžu používať zas len za tých podmienok, ako pred vojnou, ďalej že v prípade, keby mal byť
evanjelik pochovaný na mestskom cintoríne, evanjelický duchovný nesmie prekročiť prah
cintorína, a konečne že miešané manželské páry musia zaplatiť všetky štolárne poplatky len a
výlučne katolíckym duchovným. Podľa siedmeho bodu mali mestská rada a tunajší katolícki
duchovní pridržiavať evanjelikov k zachovávaniu sviatkov. Konečne, podľa ôsmeho bodu musel
Virgil Freyseysen vydať hlavnému farárovi zlaté reťaze a prstene, ktoré vyňal z vlastnej
rodinnej hrobky na zámku pri pohrebe svojho brata Krištofa Kristiána, pretože podľa výpovede
komisie prepadajú božskému a cirkevnému právu.Takým istým spôsobom a takmer v tom istom čase boli kostoly, odovzdané roku 1705
evanjelikom, prinavrátené katolíkom aj v ostatných banských mestách.[712]Najväčšie ťažkostí a najviac príležitostí ku sporom medzi obyvateľstvom každého
mesta vyvolala otázka, ako a kto má nahradiť katolíkom príjmy odňaté im za posledné štyri
roky. Pretože sa tieto ťažkosti vyskytli všade, kde sa konala reštitúcia kostolov a pretože
pre ne mnohí prepjatí ľudia príliš potláčali a trápili evanjelikov, na čo sa postihnutí
sťažovali trónu a museli prosiť o pomoc, bol sám cisár nútený zasiahnuť do sporov veľmi
roztrpčených stránok a trochu utíšiť rozvírené pomery. Toto urobil svojím patentom zo dňa 12.
decembra 1709.[713]Kremnickí evanjelici vôbec neboli spokojní s nariadeniami komisie a hľadali pomoc proti
nim u Heistera,[714]na sneme[715]a u samého cisára.Poľnému maršalovi Heisterovi sa žalovali, že evanjelických duchovných z Lúčok, Kunešova a
Horného Turčeka ich nástupcovia nielen doslova vyhnali, ale im odňali aj úrodu.[716]Ohľadom tretieho bodu komisionálnych nariadení sa sťažovali, že volená obec sa
roku 1705 dobrovoľne rozhodla platiť z mestskej pokladnice rovnako evanjelikom a katolíkom,
pretože evanjelici mali v meste prevažnú väčšinu obyvateľstva, platili teda viac do mestskej
pokladnice než katolíci.[717]Tentoraz protestovali proti tomu, aby museli vrátiť prijaté peniaze alebo nabudúce
čokoľvek protizákonne platiť katolíckym duchovným. Súčasne žiadali od Heistera nariadenie, aby
evanjelici dostávali z mestskej pokladnice rovnakú sumu ako katolíci alebo aby mestská
pokladnica nič nevyplácala, a potom by tak katolíci ako aj evanjelici platili a vydržiavali
svojich duchovných a učiteľov z vlastných prostriedkov.[718]Ďalej ho prosili, aby zastavil to nariadenie komisie, podľa ktorého sa má obmedziť
počet ich duchovných v meste na jedného (tomuto sa mal zakázať styk s dedinčanmi ako aj vstup
do mestského cintorína), a ktorým sa evanjelikom zakazuje zvonenie pri pohreboch.Podobnú inštrukciu[719]dostal aj hlavný notár Nagy, vyslaný mestom na snem. Tento docielil u cisára, že
kremnickí evanjelici konečne dostali povolenie vydržiavať dvoch duchovných.[720]Okrem toho boli úplne oslobodení od náhrady peňazí prijatých od mesta v rokoch
1705 až 1707 a osobitných príjmov.[721]Ladislav Boršický ako reštauračný komisárNariadeniami komisie o vrátení kostolov bola teraz postihnutá evanjelická časť
obyvateľstva banských miest. Katolícka časť bola s nimi spokojná. Ba mnohí, ako Gašpar Magyar,[722]zvolený za kremnického podnotára dňa 23. septembra 1709 a štiavnický hlavný notár
Michal Ignác Pirolt snažili sa drakónske smernice nakoľko možno ešte zostriť.[723]Teraz však malo všetko obyvateľstvo banských miest pocítiť tlak obnovenej vlády a
presvedčiť sa dostatočne o jej požehnaní a dobročinnosti. Túto úlohu mal zohrať reštauračný
komisár.Cisár si totiž z predošlého roku pri odpovedi na žiadosť vyslancov banských miest výslovne
vyhradil právo vysielať na reštaurácie mestskej rady banských a iných slobodných kráľovských
miest svojich komisárov, pretože považoval mestá, najmä banské a predovšetkým baníctvo nie za
majetok krajiny, ale za svoje vlastníctvo.[724]Toto predpokladané právo chcel teraz zmeniť na skutočnosť. Preto ohlásil banským
mestám už 2. decembra 1709,[725]že na nasledujúce voľby mestskej rady vyšle kráľovského komisára.Za reštauračného komisára pre banské mestá vymenovala teraz uhorská dvorská komora
Ladislava Boršického, predstaveného zvolenského tridsiatkového úradu, a dala mu potrebné
inštrukcie.Štyri menšie banské mestá, Pukanec, Nová Baňa, Banská Belá a Ľubietová boli mu úplne
vydané na milosť a nemilosť, pretože niekdajšia svornosť, ktorá robila takými veľkými „res
publica“ siedmich banských miest, bola už pochovaná, menšie banské mestá prejavovali častejšie
separatistické tendencie,[726]a tým dali trom väčším banským mestám dôvod na nespokojnosť. To malo za následok,
že sa ich Kremnica, Štiavnica a Bystrica už neujímali s takou nehou a láskou ako prv a že ich
ponechali vlastnému osudu. V menších banských mestách bačoval teda Boršický podľa svojej
ľubovôle.O istom zvierati hovoria prírodovedci, že až vtedy zatúži po ľudskej krvi, keď ju už raz
ochutnalo. Túto výpoveď možno teraz plným právom použiť pre Boršického. Aj jemu sa zapáčilo
despotické panstvo, ktoré sa mu podarilo zaviesť v menších banských mestách, takže si nemohol
odoprieť postupovať podobným spôsobom aj vo väčších mestách.Začal s Banskou Bystricou, a to tak, že už od storočí určený deň volieb preložil na
neskorší termín a potom pri richtárskej voľbe aj sám hlasoval. Pre tento prípad nariadil
považovať svoj hlas za 30 hlasov, kým každý zo 100 bystrických členov volenej obce mal len
jediný hlas.[727]Podobnými praktikami zreštauroval mestskú radu nie podľa želania meštianstva, ale podľa
svojej vlastnej ľubovôle.V Banskej Štiavnici postupoval takým istým spôsobom, narazil však na odpor u časti
katolíckeho obyvateľstva. Štiavničanom sa nechcelo páčiť, že reštauračná komisia takto šliape
ich prastaré výsady.Nakoniec si nechal reštauráciu v Kremnici. V tomto meste pripadol obvyklý deň reštaurácie
na nedeľu po Hromniciach, teda roku 1710 na 9. februára. Toho dňa sa zhromaždilo všetko
obyvateľstvo k voľbe mestského richtára na radnici. Kým sa však prikročilo k voľbe, prišiel
list od Boršického, ktorý zakázal reštauráciu a presunul ju na neskorší termín.[728]Meštianstvo s tým vôbec nebolo spokojné, avšak nechcelo protirečiť reštauračnému
komisárovi a pokojne sa rozišlo.[729]Až 15. februára sa objavil v Kremnici Boršický a dal zvolať všetko meštianstvo na 16.
februára 1710 na radnicu k voľbe richtára.[730]Zakázal však prikročiť ku kandidovaniu alebo voľbe, kým on sám nebude prítomný.
Tým hlboko zasiahol do viacstoročného zvyku, ktorý sa už stal posvätným a do niekdajších
mravov a reštauračných zvyklostí meštianstva.[731]Boršický zatiaľ nechal na seba ešte dlhší čas čakať. Konečne sa objavil na radnici v
sprievode všetkých tých komorských úradníkov, ktorí odišli roku 1704 z mestskej rady.Odôvodňujúc oddialenie dňa voľby odvolával sa na podobný postup rákóczyovského
reštauračného komisára Jánokyho, ináč však vyhlásil, že má moc postupovať podľa vlastného dobrozdania.[732]Túto moc a svoje vlastné dobrozdanie dal teraz pocítiť meštianstvu, keď povýšil za
mestských radcov komorských úradníkov Daniela Warrona, Samuela Goldbergera, Árona Martinyho a
Jána Pannera. Naproti tomu nariadil v predošlých rokoch zvoleným radcom Adamovi Hirschnerovi,
Ferdinandovi Freyseysenovi, Samuelovi Rothovi von Rothenfelsovi, Eliášovi Schmiedeggovi,
Pavlovi Bielikovi, Valentínovi Kramerovi, Jánovi Paukerovi a Žigmundovi Schwarzovi ihneď
opustiť radcovské miesta a dosadnúť do volenej obce.[733]Avšak ani tento útvar, ktorý spolu s mestským richtárom a radcami tvoril
predstavenstvo mesta, nenechal nedotknutý, pretože nariadil všetkým tým mešťanom, ktorí boli
od roku 1704 zvolení do volenej obce, aby ihneď odišli a ich miesta obsadil kameralistom
Viliamom Pfaffom, ktorého vymenoval za hlavného orátora namiesto vlani zvoleného Juraja
Felnera, ďalej sem dosadil Michala Hanszla, Jakuba Lansera, Fridricha Lemonyho a Juraja Ludviga.[734]Dosadenie Herkela na jeho niekdajšie miesto odsunul na ten čas, kým umĺkne
nedorozumenie medzi ním a mestom, vyvolané revíziou.[735]Na takúto svojvoľnú plnú moc a voľnosť reštauračného komisára, odporujúcu nielen mestským
privilégiám, ale najmä každému právu, nemohla sa časť obyvateľstva už ďalej pokojne dívať.
Preto vstali Eliáš Schmiedegg, Ferdinand Freyseysen a Samuel Roth a súc dosť zámožní,
opovážili sa vyčítať reštauračnému komisárovi jeho nespravodlivé počínanie.[736]Súčasne prosili meštianstvo o úplné oslobodenie od všetkých mestských úradov a
hodností a zotrvali na svojom rozhodnutí okrem Rotha, ktorému ako aj Adamovi Hirschnerovi
reštauračný komisár ihneď vrátil odňaté radcovské miesto.[737]Tak musel Boršický na nátlak meštianstva nechať miesto Eliáša Schmiedegga prázdne
a namiesto Samuela Rotha a Adama Hirschnera, ktorí sa stali radcami, uviedol do volenej obce
oboch kameralistov, Jána Juraja Freyseysena a Krištofa Freyseysena.[738]Keď boli obaja radcovia takto pacifikovaní, čo bolo prvým reštauračným aktom pred
richtárskou voľbou, prikročil Boršický k voľbe richtára.Podľa základného privilégia[739]patrilo výlučné právo kandidovania a voľby len meštianstvu a nikomu inému a ono ho
vykonalo od dávnych čias prostredníctvom svojej volenej obce. Avšak ani túto výsadu nenechal
Boršický nedotknutou, keďže on sám písomne kandidoval na miesto richtára tri osoby, a to
Kartola Hückhera, Žigmunda Freyseysena a Daniela Warrona. Avšak Hückner a Warron mali s mestom
spor, okrem toho posledný bol známy v Kremnici ako nesvedomitý a chamtivý človek. Preto
meštianstvo vôbec nechcelo prikročiť k voľbe a Boršický bol nútený navrhnúť za kandidátov
namiesto Hücknera a Warrona dvoch komorských úradníkov a to Árona Martinyho a Jána Pannera.[740]Konečne bol zvolený za mestského richtára Žigmund Freyseysen, keďže Martiny dostal okrem
30 hlasov Boršického len jeden hlas a Panner 6 hlasov od svojich komorských spoluúradníkov.
Hneď nato ho Samarjay sprisahal vo farskom kostole.[741]Dňa 19. februára predložilo meštianstvo mestskej rade a reštauračnému komisárovi svoje
požiadavky v piatich bodoch. Želalo si:1. Aby sa mestské úrady a najmä inšpektoráty nad mestským hospodárstvom neudeľovali na
celý život, ale aby boli do nich z času na čas dosadzované iné osoby;2. Aby riadna cenzorská komisia každoročne preskúmala mestské účty;3. Aby sa všetky privilégiá častejšie prečítali meštianstvu;4. Aby mesto pre zvýšenie svojich príjmov zriadilo výčap vína a piva;5. Aby sa vytvoril sklad, z ktorého by si chudobnejší mešťania v čase núdze mohli
vypožičať pre prechádzajúcich vojakov potraviny, seno a ovos.[742]Prvú a tretiu požiadavku komisár bez všetkého prijal a sľúbil sám vymenovať členov
komorskej komisie.[743]O potrebe mestského výčapu vína a piva sa chcel Boršický najprv bližšie
presvedčiť, ohľadne zriadenia skladu nariadil však mestu, aby malo stále pripravené seno a
ovos pre meštianstvo.[744]Toho istého dňa, totiž 19. februára poslal aj Boršický mestskej rade prípis[745]s požiadavkami v 18 bodoch, ktoré sa netýkali len verejných záležitostí, ale aj
súkromných pomerov mešťanov a ktoré vyvolali u meštianstva veľké vzrušenie.V prvom bode nariadil ponechať v hodnosti Jána Budnera, ktorý roku 1703 odišiel z úradu
mestského radcu, avšak počas vojny ho zase obsadil, ďalej odstrániť Eliáša Schmiedegga, zvoliť
stočlenný výbor podľa určených noriem a s ohľadom na prianie katolíckych mešťanov až po svojom
návrate zo Štiavnice. V druhom bode rozkázal, aby sa vytvorila komisia aspoň z 8 mešťanov
bývajúcich na námestí a z 8 mešťanov z predmestí, ktorá by spísala celý majetok každého
mešťana a súčasne aby sa na základe účtov a kvitancií vyhotovil výkaz všetkých daní
zaplatených počas vojny každým obyvateľom. Obe tieto operáty sa mali predložiť reštauračnému
komisárovi.V treťom bode žiadal vybrať a predložiť písomné nariadenia reštauračných komisárov z rokov
1699 — 1703; v piatom bode zas vyhotoviť pre svoju potrebu presné výkazy o náboženských a
majetkových pomeroch sirôt a poručníkov. V piatom, šiestom, ôsmom a deviatom bode žiadal
presnú odpoveď na otázky: kto a akí boli a ku ktorému náboženstvu patrili inšpektori
ustanovení počas vojny a mestskí hospodári, ako aj na mestské trovy chovaní chudobní, aké
veľké boli dôchodky chudobinca a ako boli spravované, aké, prečo, kedy, od koho, v akej výške
a minci kapitály boli zverené mestu? Aké sú dosiaľ nevybraté poplatky? Ako sa postupovalo pri
ubytovaní vojska a kto znášal ťarchy v tejto veci? Potom požadoval v 10. bode vysvetlenie o
tom, či sa v tomto meste ešte používajú staré veľké miery na tekutiny a váhy a ak nie, kto,
kedy a prečo ich odstránil. V 11. bode si pýtal podrobnú zprávu o príčinách nepochopiteľného
úpadku tohto najbohatšieho zo všetkých banských miest a žiadal vypracovať návrh na zveľadenie
jeho majetku. V 12. bode povoľoval čapovať víno výslovne len mestu a nie iba mešťanom z
námestia 8 dní počas Vianoc, 4 dni koncom fašiangov, po 8 dňoch na Veľkú noc a Turíce a 2 dni
na sviatok Nanebevzatia Márie. Ďalej chcel vedieť, čo nariadil mestu rákóczyovský komisár
Jánoky a iní reštaurační komisári vo vojnových rokoch a koľko im, najmä však bývalému
komisárovi banských miest Jánovi Schröterovi zaplatilo mesto ako plat a diurná; kedy predalo
mesto 30 — 40 centov medi, ktoré mu dal Schröter na delá; za akú cenu, za aký druh mincí a kto
predal víno patriace arcibiskupovi, skonfiškované komisárom Bercsényim a odovzdané mestu; či
katolícki duchovní počas vojny dostávali plat a ako sa to stalo, že mestu zostalo niekoľko
tisíc zlatých v medených peniazoch. Konečne chcel vedieť názor mesta, ako by bolo možno
zmenšiť počet mestských úradníkov a tým ušetriť určité výdavky.Tento prípis bol prečítaný volenej obci 20. februára[746]a títo ho s neľúbosťou vzali na vedomie.Komisári vyslaní na súpis majetku všetkých obyvateľov mesta Kremnice vykonali síce svoju
prácu v predmestiach[747]a odovzdali už 14. mája svoj elaborát,[748]avšak mešťania z námestia protestovali proti tvrdeniu Boršického, ako keby chceli
niekoho utláčať a vyhlásili, že si nedovolia spísať svoj majetok dovtedy, kým nedostanú
výslovné nariadenie od cisára.[749]Aj ostatné nariadenia a požiadavky Boršického boli zodpovedané len čiastočne a s odporom.[750]Ako bezohľadne postupoval Boršický pri voľbe richtára, mestských radcov a členov volenej
obce, tak udeľoval aj podriadené miesta úplne podľa svojej ľubovôle osobám, ktoré sa páčili
jemu, nie však meštianstvu. Počínajúc inšpektormi mestských majetkov až do posledného
mestského sluhu obsadil sám všetky miesta a oznámil to jednoduchým prípisom meštianstvu
žasnúcemu nad jeho despotizmom.[751]Ohľadne požiadaviek Samarjayho naliehal na mesto, aby mu nahradilo škody utrpené v rokoch
1704 — 1709.[752]Súčasne nariadil, aby si každý cech zvolil predstavených spomedzi katolíckych
spolumajstrov a nabudúce zaviedol alternatívu voľby. Súčasne poveril cechy, aby vyhotovili
zoznamy mien všetkých osôb povýšených počas vojny za majstrov aj s údajom ich náboženstva a
aby ich predložili komisárovi spolu s úplným výkazom vyplatených poplatkov a pokút aj s
uvedením spôsobu ich použitia.Keď Boršický zariadil tieto veci a ešte mnohé iné,[753]odišiel koncom februára do Banskej Štiavnice, aby tam dokončil reštauračné práce.[754]Kremnica si po jeho odchode trochu slobodnejšie vydýchla. Až teraz videla, že komisár
príliš prekročil svoju moc, keďže svojvoľne obsadil aj miesto zvonára, trhového richtára,
hostinských a iné. Tento postup vyvolal nesmelý pokus meštianstva navrhnúť na jednotlivé
miesta iné osoby a ujať sa všetkých nezaslúžene degradovaných a odstránených spolumešťanov.[755]Avšak Boršický nechcel strpieť nijaký odpor. Naliehal na najprísnejšie prevedenie všetkých
svojich nariadení a v prípade neusposlúchnutia hrozil zakročiť so všetkou prísnosťou.[756]Po skončení reštauračných prác v Banskej Štiavnici vrátil sa 10. apríla naspäť do
Kremnice, aby tu korunoval svoje dielo.Večne nespokojný Herkel totiž spozoroval, že našiel pred očami reštauračného komisára
milosť a túto okolnosť bohato využil. Kremnická mestská rada sledovala jeho čulú činnosť s
úzkosťou a považovala za potrebné pokúsiť sa časom paralyzovať Herkelovo úsilie.Za tým účelom zvolal mestský richtár celú mestskú radu a volenú obec na poradu, ktorá sa
konala 10. apríla.[757]Tu sa mala určiť a formulovať odpoveď, ktorú by dostal reštauračný komisár, keby
chcel znovu dosadiť do úradu nenávideného Herkela. Keď potom pozval na radnicu aj volenú obec
a všetko meštianstvo[758]a zo všetkých prítomných ani jediný sa neprihováral za pripustenie Herkela do
mestskej rady, všetci sa jednohlasne vyjadrili proti nemu.[759]Bolo rozhodnuté, že Herkela neprijmú za mestského úradníka, ale v prípade, keby sa
cítil byť ukrátený vo svojom práve, ho poukážu na riadnu právnu cestu.[760]Pritom treba ešte poznamenať, že evanjelickým mešťanom bolo výslovne zakázané
hovoriť v záležitosti Herkela, kým katolícki mešťania neodovzdali svoj hlas v tejto veci. Toto
všetko sa robilo preto, aby nikto nemohol povedať, že tu ide o náboženskú nenávisť.[761]Až po odovzdaní vóta katolíkov mohli aj evanjelici prehovoriť k veci.Nasledujúceho dňa, t. j. 11. apríla pozval Boršický popredných členov mestskej rady a
volenej obce s orátorom meštianstva na svoj súkromný byt, aby v ich prítomnosti revidoval
Herkelovu vec. Pritom postupoval svojím despotickým spôsobom.[762]Herkelovi totiž dovolil predložiť svoje dokumenty a poriadne rozvláčnu obranu. Keď
však chcel niekto predniesť reštauračnému komisárovi sťažnosti mesta alebo brániť mestské
práva, vystúpil Boršický príkro a hrubo a tým ho donútil mlčať.[763]A takýto postup sa mal nazývať revíziou procesu! Ako prebiehalo vyšetrovanie, tak
dopadol aj rozsudok, pretože Boršický vyhlásil Herkela za nevinného a za človeka
prenasledovaného len evanjelikmi. Tým umožnil tomuto „martýrovi“ znovu dosadnúť do jeho
strateného úradu mestského radcu a hlavného notára. Súčasne napomenul mestskú radu, aby
prijala Herkela bez každého odporu.[764]Dosadenie Herkela sa uskutočnilo 14. apríla. Kým sa to však stalo, poverila volená obec
podnotára Magyara, aby predložil reštauračnému komisárovi písomný protest proti násilnému
znovudosadeniu Herkela.[765]Ináč si Kremnica netrúfala pripomenúť svoje práva.[766]Boršický zatiaľ prišiel na niečo horšieho. V sprievode kapitána Meinhardta sa objavil v
zasadaní a nariadil vyhotoviť celý protokol z tohto zasadania v latinskej reči, pretože sa
domnieval, že bude viesť v tejto reči aj poradu, aby ju mohlo rozumieť čo možno najmenej
prítomných. Hneď po svojom príchode vyhlásil Martina Ignáca Herkela za kremnického radcu a
hlavného notára a predstavil ho ako takého zhromaždenému meštianstvu.[767]Ako odpoveď na to nasledovalo prečítanie Magyarom zostaveného protestu, ktorý sa
reštauračnému komisárovi vôbec nepáčil a na ktorý odpovedal prijatím prísahy od Herkela.[768]Nasledovalo obsadenie miesta staviteľa, inšpektora mier a váh ako aj trhového inšpektora.
Nato dal Boršický zavolať do zasadania všetkých troch kremnických evanjelických duchovných a
oznámil im, že podľa cisárskeho nariadenia môžu zostať v Kremnici vo svojom úrade dvaja
nemeckí farári, avšak slovenský kňaz Ján Major musí Kremnicu ihneď opustiť, pretože sa v
posledných rokoch nevhodne vyjadril o katolíckej cirkvi. Prosbu vypovedaného, aby mu menovali
žalobcu a konfrontovali ho s ním, Boršický vôbec nevypočul a Major sa musel ihneď z Kremnice vysťahovať.[769]Aby sa však evanjelici nesťažovali, že musia prispievať na platy katolíckym duchovným,
nariadil Boršický, aby sa mestská pokladnica rozdelila na dve časti, a to tak, že príspevky
zaplatené katolíckymi obyvateľmi sa majú použiť na platy katolíckeho cirkevného a školského
personálu a sumy odvedené evanjelickými obyvateľmi zas na zaplatenie daní a iných mestských výdavkov.[770]Potom bol ešte suspendovaný senátor Kaiser pre odopretie svedectva, že falošná Herkelova
obligácia bola spečatená mestskou pečaťou s jeho vedomím ako vtedajšieho richtára[771]a mestské pečatidlo bolo uzavreté pod dvoma kľúčmi, z ktorých jeden mal opatrovať
mestský richtár, druhý jeden z radcov.Ďalej bol odstránený hospodár zo Skleného Ján Gaier, ktorý sa stal evanjelikom a pre
apostázu uväznený. Určili sa diurná pre členov komorskej komisie.[772]Účtovník dostal príkaz presne viesť mestské účty a skúmať ich. Bol sekvestrovaný
zo schindlerovského kapitálu uloženého u mesta. Nato vymenoval Boršický namiesto
suspendovaného Kaisera za mestského radcu Františka Erbena,[773]indivíduum, na ktoré sa každý, kto s ním prišiel do styku, musel len sťažovať a
ktorý bol neskoršie ako vrah[774]popravený v Kopernici.[775]Boršický ako reštauračný komisár si získal v Kremnici v plnej miere chýr hrubého tyrana.Ešte z Banskej Bystrice poslal písomné nariadenia a žiadal Kremnicu, aby ich presne splnila.[776]Ba veril, že moc, ktorú si ako reštauračný komisár prisvojil, dostal na veky,
pretože ešte 17. júna žiadal mestskú radu,[777]aby donútila všetky cechy a ich členov k účasti na pripravovanej procesii Božieho
tela a aby znovu povolaného evanjelického duchovného Majora nepripustil do žiadnej úradnej
funkcie. Avšak v tomto čase visel už nad Boršického hlavou Damoklov meč.Protiopatrenia a represálieZakiaľ Boršický takto bačoval, nebol najčulejší a súčasne najagilnejší kremnický mešťan
hlavný notár Nagy v Kremnici. Táto okolnosť význačne uľahčila činnosť reštauračného komisára.
Keby však bol býval Nagy doma, bolo by si mesto ušetrilo mnoho trápenia a rozčuľovania.Cisár Jozef I. ešte 26. novembra 1709 nariadil[778]znovu zvolať na 10. januára 1710 zasadanie snemu, zakončené predtým koncom
augusta, preto musel Nagy vyslaný Kremnicou opäť odísť do Bratislavy, kde zostal od 19. januára[779]až do polovice júna 1710. Nemal ani tušenia, že sa deje s úbohým mestom, kým sa o
tom nedozvedel zo súkromného listu.[780]Mestská rada mu nič neoznámila o nezákonnom postupe Boršického.Len čo sa Nagy dozvedel o postupe Boršického, ihneď hľadal vhodnú príležitosť ako pomôcť
utláčaným banským mestám.Prvá príležitosť sa naskytla 28. februára. Tohoto dňa sa totiž zhromaždili na
bratislavskej radnici vyslanci všetkých slobodných kráľovských miest čiže celého štvrtého
krajinského stavu, aby sa dohodli o odpovedi na 33. a 37. bod kráľovského návrhu.[781]Pri tejto príležitosti sťažoval sa Nagy spolu s ostatnými vyslancami banských
miest na násilenstvá Boršického ako reštauračného komisára[782]a prosil o podporu a pomoc celý štvrtý krajinský stav.Sťažnosti vyslancov banských miest považoval celý štvrtý krajinský stav za veľmi dôležité
a prijal ich za svoje. Práve preto boli rovno zo zhromaždenia vyslaní Ján Benčík, N. Szaloky a
Michal J. Pirolt k personálovi Jánovi Horváthovi-Šimončičovi a palatínskemu protonotárovi
Adamovi Meškovi, aby ich oboznámili so sťažnosťami vyslancov banských miest, ktoré podporoval
celý štvrtý krajinský stav. Bratislavský hlavný notár a snemový vyslanec Raeler bol poverený
zostaviť toto všetko ako predlohu pre snem.[783]Aj Šimončič odkázal zhromaždeniu, že považuje za potrebné predložiť v tejto veci
snemu písomné podanie.[784]Roesslerom zostavený žalobný spis bol predložený snemu dňa 6. marca a o dva dni neskoršie
cisárovi spolu so žiadosťami Trenčína, Zvolena a Krupiny, spálených a vyplienených vojskom konfederantov.[785]Súčasne žiadal snem od cisára úplné odstránenie reštauračného komisára.[786]Na odpoveď bolo treba dlhší čas čakať. Zatiaľ dostali poslanci banských miest podrobné
zprávy o Boršického činnosti, najmä o jeho postupe v Kremnici pri znovudosadení Herkela a
Erbena. Nato, 12. apríla znovu predložili snemu svoje sťažnosti[787]a žiadali o urýchlené vybavenie celej záležitosti. Okrem toho predložil cisársky
snemový komisár Traun aj cisárovi osobitnú žiadosť o úplné zrušenie reštauračných komisií.[788]Avšak ani s tým sa Nagy ešte neuspokojil a po porade s mnohými významnými snemovými
vyslancami dosiahol od Šimončiča inkvizičné nariadenie, ktoré poverovalo turčiansky konvent
preskúmať svojvoľný postup Boršického. Hneď po svojom návrate z Bratislavy odovzdal Nagy toto
nariadenie mestskej rade,[789]aby bol formálne zavedený proces proti Boršickému.Mestská rada a celé meštianstvo využili inkvizičné nariadenie dosiahnuté Nagyom a po
prevedení vyšetrovania, čo sa stalo 21. júla,[790]spísala Kremnica všetky svoje sťažnosti v dlhom spise a obžalovala reštauračného
komisára pred uhorskou dvorskou komorou. Avšak tým sa docielilo len to, že Boršický nemohol
byť viac reštauračným komisárom a že dostal od komory mnohé vážne výčitky, mesto však mohlo
väčšinu jeho výmyslov postupne a beztrestne zrušiť. Sám proces sa pretiahol vyše dvoch rokov.[791]Dvorská komora nemohla alebo nevedela exemplárne a podľa zásluhy potrestať toho,
koho sama vyslala a vybrala za svojho reprezentanta, čím si súčasne vystavila zlé vysvedčenie.Na tom istom zasadaní, na ktorom podával Nagy zprávu o svojej činnosti na sneme a kde bol
poverený zavedením procesu proti Boršickému, žiadal aj sekvestráciu platu vyplateného
Herkelovi a to až dovtedy, kým o nezákonnom znovudosadení Herkela nevysloví dvorská komora
konečné rozhodnutie.[792]Aj túto žiadosť meštianstvo schválilo, a pretože Nagy, ktorý bol ešte stále hlavným
notárom, už od reštaurácie nedostával plat, bol Herkelovi plat ihneď sekvestrovaný.[793]Na takýto krok sa meštianstvo cítilo byť tým viac oprávneným, pretože Herkel od
návratu do funkcií si vybavoval len súkromné záležitosti,[794]notársky úrad nakoľko možno zanedbával a proti vôli mestskej rady a volenej obce
zriadil si v časti radnice svoj trvalý súkromný byt.[795]Len čo však bolo vydané toto rozhodnutie, hneď šiel Herkel ku svojmu ochrancovi
Boršickému a trpko sa sťažoval na utrpené príkorie. Reštauračný komisár nemohol prirodzene
nechať svojho chránenca v ťažkostiach a vymohol pre neho u Leimbrucha ozbrojenú pomoc.
Kremnický miestny veliteľ Peter Marth dostal rozkaz dosadiť mestskému richtárovi do domu toľko
vojakov, koľko zlatých zadržala Kremnica Herkelovi. Tak dostal teda Žigmund Freyseysen 11.
augusta za sekvestrovaných 20 zlatých do domu 20 vojakov[796]a musel sa o nich starať a vydržovať ich nielen dovtedy, kým Kremnica odovzdá 20
zlatých miestnemu veliteľovi, ale oveľa dlhšie, pretože sa Herkel nechcel dať vysťahovať.[797]Nasledujúceho dňa, keď ešte nebola vyriešená otázka exekúcie, žiadal Marth od mestského
richtára, aby mohol ihneď zvolať zhromaždenie volenej obce, bez toho, že by mu bol oznámil
jeho účel.[798]Rozkazu miestneho veliteľa richtár vyhovel. Kým však mohol kapitán Bellau, vyslaný na toto
zasadanie Marthom, predniesť svoj komisionálny návrh, radca Daniel Warron dosadený Boršickým
zasypal výčitkami mestského richtára a niektorých iných členov mestskej rady, pretože vraj
úmyseľne nedoručili pozvanie podobné násilne dosadenému radcovi Františkovi Erbenovi. Za
výčitkami nasledovalo pohanenie mestskej rady a hrubosti najvulgárnejšieho rázu. Pobúrený
richtár a spolu s ním Samuel Roth opustili radnú sieň, čo malo za následok okamžité
rozpustenie celého zhromaždenia.[799]Marth ihneď oznámil veliteľovi Leimbruchovi, že sa kremnická mestská rada postavila proti
jeho nariadeniam a že ho náležite nerešpektuje.[800]Ba nespokojný s tým poslal do richtárovho domu 50 vojakov, ktorí mali priviesť
richtára aj Samuela Rotha a ostatných členov mestskej rady a volenej obce. Na svojom súkromnom
byte držal kremnickej mestskej rade najprv kárajúcu kázeň, potom však nariadil sputnať
richtára a Samuela Rotha a odviesť jedného z nich na hlavnú strážnicu, ktorej drevený dom stál
na námestí, druhého do väzenia na zámku.[801]Tak zostala Kremnica celkom neočakávane bez hlavy. No už nasledujúceho dňa poslala
Leimbruchovi prípis, v ktorom sa trpko sťažovala na Marthovo chovanie, na nariadenú exekúciu a
na uväznenie richtára a Rotha.[802]Leimbruch sa choval po prijatí zprávy od Martha ako postrelený lev.[803]Keď však dostal kremnický prípis, vyčítal kapitánovi Marthovi jeho drakonický postup.[804]Mestu Kremnici oznámil, že Boršický požiadal o vojenskú pomoc pod zámienkou, že sa
Kremnica nechce podrobiť komisionálnym nariadeniam, avšak okamžitú exekúciu alebo uloženie
vojakov do čiehokoľvek súkromného domu vôbec nenariadil.[805]Konečne poučený Kremnicou o celom priebehu vecí[806]a obdarovaný súdkom vína[807]sľúbil, že kremnickému hlavnému veliteľovi čo najprísnejšie zakáže každé
zasahovanie do mestských záležitostí a že zaopatrí Herkelovi postavenie v niektorom inom
meste, aby už Kremnica mala od neho na veky pokoj.[808]Mestský richtár a Roth museli zatiaľ od 12. až do 16. augusta zostať vo väzení. Avšak aj
Daniel Warron bol krátko nato prinútený zrieknuť sa svojho radcovského miesta,[809]a František Erben bol na základe rozhodnutia volenej obce suspendovaný[810]a neskoršie celkom odstránený.[811]Cholera a hladomorK mnohým a veľmi rozličným súženiam, ktoré postihli Kremnicu aj ostatné banské mestá počas
poslednej rákóczyovskej vojny, pridružila sa nakoniec ešte aj cholera alebo, ako ju v tom čase
nazývali, mor, a ako následok tejto choroby aj hladomor.Už 10. júla 1710 oznámil Pirolt z Banskej Štiavnice, že v Dunajskej nížine, najmä však v
oblasti od Kecskemétu až po Pešť vypukla cholera a že napriek opatreniam cisára ako aj práve
zasadajúceho snemu sa ďalej rozširuje.[812]Táto obávaná choroba sa šírila po celej krajine, síce pomaly, ale tým istejšími krokmi,
všetko zachvacujúc. V prvých dňoch júla 1710 dosiahla aj banské mestá, predovšetkým Banskú
Štiavnicu a jej okolie.[813]Kremnica hneď po zpráve o blížiacom sa nebezpečenstve urobila potrebné opatrenia, jednak
aby toto zlo nakoľko možno odvrátila od mesta, jednak však aby obetiam tejto choroby mohla
ihneď poskytnúť pomoc. Za tým účelom sa mesto rozhodlo vystavať lazaret pod rothovským
rybníkom, vyhľadať viacerých lekárov a potrebných ošetrovateľov, ustanoviť cholerových
inšpektorov, najať nosičov mŕtvol, domácich žobrákov a chudobných označiť plechovými odznakmi,
vidieckych a cudzích vyhnať z mesta a konečne čo najprísnejšie strážiť chotár mesta, aby sa
znemožnil vstup podozrivých osôb do mesta. Myslelo sa totiž, že sa mor roznáša v šatstve
nakazených osôb.[814]Projektovaná nemocnica nebola vystavaná, pretože pre ten účel už o niekoľko dní, skôr ako
sa mohlo prikročiť k stavbe lazaretu, museli použiť viaceré domy pod Renvízom, kde sa cholera
v Kremnici najprv objavila a kde obyvateľov s rapídnou rýchlosťou nakazila a čiastočne
donútila k rýchlemu úteku.[815]Do týchto prázdnych a opustených domov boli prenesení chorí na choleru a tam boli
zverení do opatery získaných lekárov a čiastočne násilím nahnaných ošetrovateľov.[816]Lekári ako aj ošetrovatelia, nosiči chorých a mŕtvych, hrobári a duchovní, ktorí sa
stýkali s chorými, museli opustiť svoje rodiny a byty a bývať počas epidémie v domoch, ktoré
na ten účel poskytlo mesto.[817]Tým rodinám, ktoré zo zdravotných ohľadov museli vyprázdniť dovtedajšie byty alebo
poskytnúť svoje domy pre lazaret, povolilo mesto prenajať si iné byty a zaplatilo za ne nájomné.[818]Dňa 11. augusta cholera ustala a cholerový cintorín, zriadený pri východe hlbokej dedičnej
štôlne a pri takzvanej Červenej vode už viac dní nedostal ani jednu obeť.[819]Avšak po 20. auguste vypukla s novou silou a trvala s malými prestávkami až do
polovice februára nasledujúceho roku.[820]Mnoho sto ľudí, medzi nimi aj hlavný mestský farár Samarjay, padlo jej za obeť.[821]Zpráva o prudkom vypuknutí a zúrení tejto epidémie v Kremnici zaplavila susedné župy a
obce hrôzou pred týmto mestom až natoľko, že ich obyvatelia mali zakázaný akýkoľvek styk s Kremnicou.[822]Následkom toho úplne prestal všetok prísun potravín na tunajší trh a už v júni sa
začal ukazovať ich trvalý nedostatok v Kremnici. Kordóny postavené všade na hraniciach
mestského územia zo strany okolitých žúp znemožňovali aj Kremnici nakupovať potrebné potraviny
v susedných alebo aj vo vzdialenejších obciach a privážať ich do Kremnice. Tu musela zakročiť
sama mestská rada a požiadať okolité municípiá o dodávky potravín.[823]Avšak ani prosba mestskej rady nenašla u úradov okolitých obcí ohlas a v Kremnici vypukol
v polovici augusta skutočný hladomor.[824]Málokto mal kúsok chleba,[825]väčšina sa musela uspokojiť inými, aj to len veľmi úsporne rozdeľovanými
potravinami.Ak nemala teraz hladovať tá časť kremnického obyvateľstva, ktorú cholera dosiaľ ušetrila,
musel sa potlačeného mesta ujať sám Leimbruch, ktorého vyzvala Kremnica a práve v Banskej
Bystrici sa zdržujúca komorská komisia[826]a vydať prísne nariadenie Turčianskej,[827]Nitrianskej,[828]a Tekovskej župe[829]ohľadne dovozu potravín. V týchto prípisoch vylíčil trom župám zúfalé postavenie
Kremničanov. Aby obyvatelia žúp pri dovážaní potravín neboli vystavení epidémii zúriacej v
Kremnici a aby ju nemohli zaniesť do svojich vlastných bydlísk, požiadal Leimbruch Kremnicu,
aby označila miesto ležiace mimo mesta a ešte neinfikované, kde by sa mohli konať týždenné
trhy. Súčasne sa malo zaistiť, že sa na trhu nesmie ukázať každý, kto si chce niečo nakúpiť,
ale nákupy mohli zaobstarať len niektorí mešťania, vyhlásení lekármi za dokonale zdravých.
Títo mali nakúpené potraviny riadne zaplatiť a odviezť do Kremnice, kde by si ich konzumenti
mohli v drobnom nakúpiť.[830]Na Leimbruchov rozkaz bolo určené miesto na Kremnických Baniach, kde sa mohli konať
týždenné trhy a boli určení dvaja mešťania na sprostredkovanie nákupov. Títo nákupní komisári
museli teraz od Kremničanov zozbierať peniaze potrebné na nákup vecí, vyvariť ich v octe a až
tak ich smeli dať predavačom na určenom trhu.[831]Spravili sa teda všetky možné opatrenia proti zavlečeniu cholery do Turčianskej a
Nitrianskej župy, ba aj pivo varené v mestských pivovaroch v Sklenom a v Dolnej Štubni smeli
furmani doviezť len na Kremnické Bane a tu ho museli odovzdať kremnickým nákupným komisárom.
Nesmeli totiž prechádzať cez kordón postavený vojskom a župou pred hranicami Turčianskej župy,
teda v bezprostrednej blízkosti Kremnických Baní.[832]Preto muselo mesto veľaráz žiadať a Leimbruch prísne nariaďovať, aby Turčanov a
Nitranov prinútili k dovozu potrebných potravín a aby zachránili obyvateľov Kremnice pred
prípadnou smrťou hladom. Ba strach z cholery šiel tak ďaleko, že také osoby, ktoré sa
opovážili navštíviť chorých príbuzných alebo priateľov, trestali väzením,[833]iné mestá sa obávali písať do Kremnice[834]a viedenskí komorskí radcovia ešte okolo 20. decembra napriek tomu, že
nebezpečenstvo ustupovalo, museli prosiť tretie osoby o prevzatie a prečítanie kremnických prípisov.[835]Ani Banská Štiavnica neobišla lepšie. Aj tu padli mnohé životy za obeť postupujúcej
epidémii a zpráva o tom odrádzala všetky okolité obce od navštevovania Štiavnice. Na
zmiernenie hladu, ktorý vypukol aj v tomto meste, musel poskytnúť pomoc sám Heister a nariadiť
župám Hontianskej, Tekovskej a Zvolenskej pod prísnym trestom priviezť potraviny, ktoré boli
zložené pred mestom a ktoré potom nákupní komisári odviezli do Banskej Štiavnice.[836]Až koncom februára 1711, keď už epidémia úplne utíchla, boli zrušené stráže okolo Kremnice[837]a obyvatelia okolitých žúp mohli slobodne prichádzať do tohto mesta. Keď však
Kremničania chceli ísť do iných obcí, museli mať zdravotné pasy od richtára a miestneho
veliteľa, bez nich by neboli prepustení.Počas najväčšej núdze museli poddaní zo Skleného a Dolnej Štubne piecť chlieb a posielať
do Kremnice, aby rekonvalescenti nepomreli hladom.[838]Otázka lesnej inšpekcieNeprestajné ťažkosti pri zdolávaní podzemných vôd v bohatých štiavnických strieborných
baniach, na druhej strane už dlhé roky trvajúca ich výstavba[839]primäli dvorskú komoru k vyslaniu osobitnej komisie, aby preskúmala stav baní v
siedmich stredoslovenských slobodných kráľovských banských mestách a aby dala dobrozdanie,
resp. návrh, čo robiť s baníctvom, čo úplne zrušiť, čo zmeniť a čo sa má aj nabudúce ponechať.Táto komorská komisia pod vedením účtovného radcu Juraja Erazma Schickmayra začala
pracovať začiatkom júna 1709 v Banskej Štiavnici a zostala tu celý rok. Zaoberala sa
predovšetkým štiavnickými baniami. Keď však skončila túto prácu, odišla do Banskej Bystrice,
aby tam prinavrátila mestu bane v Španej Doline, ktorým už erár zapríčinil veľa škôd.[840]Toto prinavrátenie išlo pokojne, lebo na návrh, aby sa od Bystrice pod nátlakom
vynútili lesy pre komoru ako akási náhrada, jej predstavení sa ihneď vrhli k nohám komorskej
komisie a bola ochotná radšej zveriť dvorskej komore ďalšie používanie baní v Španej Doline.[841]Z Bystrice poslal Schickmayr 10. apríla 1710 vedúcim úradníkom kremnickej komory obsažný prípis,[842]ktorým vyvrátil remonštráciu poslanú ešte roku 1710 bývalému komorskému
administrátorovi Theobaldovi Benediktovi Mayerenovi ohľadom leopoldovského lesného patentu.
Súčasne pohrozil presťahovaním mincovne a úplným zrušením erárnych baní známych pod názvom
„zlatý handel“ (Goldkunsthandlung) a tzv. piargskych baní, ako aj časť baní kremnického
rajónu, konečne poveril vedúcich úradníkov žiadať od Kremnice, aby podriadila svoje lesy pod
dohľad orgánu vymenovaného komorou.V tomto prípise plnom útokov a hrubostí poukázal Schickmayr na príklad iných banských miest[843]a žiadal, aby aj Kremnica, ktorá podľa jeho názoru môže pripísať svoj úpadok len
úplnému vymaneniu sa spod právomoci komory, prijala jeho podmienky. Rozhodne totiž odmietal
každú domnienku,[844]že by sa komora usilovala o vlastnícke právo nad kremnickými lesmi, najmä pre ten
prípad, keby Kremnica nechcela postúpiť inšpekčné právo nad lesmi patriacimi k hájskemu a
čremošnianskemu panstvu spolu s týmito dvoma obcami založenými roku 1685 slobodnému pánovi
Tomášovi Teodorovi Schmiedeggovi. V tom prípade sľúbil Schickmayr v zmysle svojej inštrukcie
neochvejne u mesta zakročiť v prípade potreby odovzdať kremnické lesy pod panstvo komory hoci
aj násilím.[845]Vedúci úradníci kremnickej komory, Ján Juraj Freyseysen a Martin Jozef Sauerwein poslali
tento Schickmayrov prípis Kremnici a žiadali ju o vyjadrenie, či chce vyvesiť leopoldovský
lesný patent na mestské brány a prenechať hospodársku správu, dozor a dispozície komore v
spolupráci s mestskou radou.[846]Pre prípad, že by odpoveď mesta bola nepriaznivá, oznámili, že sa mincovňa
presťahuje do Banskej Štiavnice a bane odovzdané pred poldruha storočím kráľovnej Márii budú
opäť prinavrátené mestu.Mestská rada nechcela v takejto veľmi dôležitej veci sama rozhodovať.[847]Preto zvolala už po dvoch dňoch všeobecné zhromaždenie celého meštianstva, ktoré
vyslalo podnotára Magyara a rečníka volenej obce Pavla Ertla k barónovi Schmiedeggovi, aby sa
ho spýtali na mienku.[848]Avšak Schmiedegg chcel brániť len svoje vlastné záujmy a žiadal od mesta, aby ho
chránilo proti všetkým nápadom a zachovalo mu nerušené vlastníctvo užívacieho práva; v
prípade, keby sa ho chcela komora zrieknuť, hrozil okamžitým zrušením zmluvy a vypovedaním
svojho kapitálu uloženého u mesta.[849]Tak sa musela Kremnica celkom sama pokonať a bojovať s komorou.Po mnohých poradách a zrelom uvážení, čo by bolo pre mesto výhodnejšie, či totiž prevziať
zlaté bane do vlastnej réžie a ponechať si na lesy výlučné právo vlastníctva, používania a
správy, alebo prosiť komorskú komisiu a podržanie zlatých baní a ponechanie mincovne v
Kremnici, naproti tomu však prepustiť komore správu lesov,[850]rozhodla sa Kremnica ponechať si výlučné vlastnícke používacie a spravovacie právo
na lesy bez ohľadu na hroziace zatvorenie erárnych baní a presťahovanie mincovne.[851]V tomto zmysle odpovedalo mesto 31. mája na prípis vedúcich úradníkov, resp. Schickmayra.[852]Kremnica totiž ignorujúc Schickmayrove útoky a hrubosti sľúbila, že sa bude riadne
starať o mestské lesy, nepripustí do nich kozy a ovce a drevo potrebné pre bane bude aj
naďalej dodávať komore. Vyhlásila však celkom rozhodne, že všetky tie práva, ktoré patrili a
patria od pradávna mestu ako výlučnému a jedinému majiteľovi a zemepánovi nad územím a
panskými lesmi, si aj pre budúcnosť ponecháva len pre seba a nechce sa o ne s nikým deliť ani
ich nikomu inému prepustiť.Zotrvávanie mesta Kremnice na svojich právach vyviedlo komorského vizitačného komisára
Schickmayra úplne z rovnováhy. Takú rozhodnú odpoveď vôbec neočakával od mesta, ktoré bolo už
dosť utláčané a takmer blízke úpadku a podľa jeho názoru už celkom skrotené. Vo svojom liste
nazval Kremničanov pyšnými a vzdorovitými. Dúfal však, že mesto postihnuté toľkými pohromami a
najrozličnejším útlakom, práve bojujúce s morom a hladom sa zľakne jeho vyhrážok a určite
ustúpi pred jeho diktátorským vystúpením, a keď aj lesy komore celkom neprepustí, tak sa aspoň
ochotnejšie podelí s ňou o svoje dozorčie právo. Teraz na svoje veľké prekvapenie videl, že
jeho nádeje padli a musel spoznať odvahu kremnického meštianstva zápasiaceho so zúfalstvom.
Napriek tomu, že po takýchto antecedentoch nemohol rátať rozumne s lepším výsledkom, pokúsil
sa ešte raz zopakovať svoje hrozby a znovu predložiť svoje požiadavky.Urobil tak v prípise zo 7. júla. Podľa neho mali vedúci úradníci kremnickej komory ešte
raz vyzvať mesto, aby odovzdalo komore správu lesov a dozor nad nimi.[853]Do vyvrátenia mestom podaného vysvetlenia sa nechcel alebo si netrúfal pustiť,[854]lebo mu bolo jasné, že by sa mu to nepodarilo, avšak vyhrážkami znovu dokumentoval
svoj vynikajúci talent.[855]Dňa 16. a 17. júla[856]obnovil svoj rozkaz a svoje hrozby. Pri tejto príležitosti osobitne zdôraznil, že
vôbec nechce urobiť sporným vlastnícke právo mesta na lesy, pretože žiaden človek o ňom nepochybuje.[857]Želá si však pre komoru právo spoločnej správy, a to tak, že komora bez vedomia a
súhlasu mestskej rady a tá bez vedomia a súhlasu komory nemôže robiť nijaké dispozície vo veci lesov.[858]Pod týmto nátlakom boli kremnickí komorskí úradníci prinútení ešte raz požiadať mesto o
schválenie Schickmayrových požiadaviek a zdôrazniť vážnosť situácie.[859]Avšak práve vtedy bola Kremnica úplne zaujatá príliš postupujúcou epidémiou, a
preto odsunula zodpovedanie požiadaviek na vhodnejší čas.[860]Zatiaľ skončil Schickmayr svoje komisionálne práce bez toho, že by bol dostal odpoveď od
Kremnice, a tak pominulo najväčšie nebezpečenstvo pre Kremnicu. No komora nenechala zaspať už
raz rozhýbanú záležitosť, ale prostredníctvom adjunkta Adama Hirschnera urgovala odpoveď.[861]Nato Kremnica znovu prehlásila,[862]že bude lesy sama spravovať a že sa s nikým nebude deliť o svoje právo.[863]Neskoršie sa pokúsil banský súd paralyzovať dispozície kremnickej mestskej rady a fakticky
sa vnútiť do spoločnej správy,[864]pričom znovu výslovne uznal výlučné vlastnícke právo mesta.[865]Avšak tak banský súd ako aj banský majster boli mestom najrozhodnejšie odmietnutí
a museli sa uspokojiť s úlohou porazeného.Posledné boje. Szathmársky mierJe pravda, že mnohí ľudia unavení bojmi a túžiaci po trvalom mieri s radosťou prijali
víťaziace cisárske vojsko. Je pravda, že mnohí len pod tlakom okolností, so škrípajúcimi
zubami sa vzdali prevahe a podrobili obnovenej vláde Nemcov. Je pravda, že Heister so svojím
vojskom obsadil banské mestá aj s okolitými župami a ovládol ich ako veliteľ krajiny. Avšak
bol aj pekný počet takých, ktorí zostali verní až do smrti veci, pod zástavy ktorej sa
postavili. Bol aj pekný počet takých, ktorí nesklonili svoje zbrane pred postupujúcim
nepriateľom a svoje meno nepoškvrnili zbabelosťou ani zradou. Bol ešte pekný počet takých,
ktorí nechceli znášať cudzie jarmo, radšej sa zriekli pokojného života a pripojili sa k
rozličným vojenským útvarom.A títo bojovníci, ktorí zostali verní prísahe zloženej konfederácii, ešte dlhý čas
pochybovali o víťazstve nepriateľa. Ich oddiely musela potlačiť silná nepriateľská prevaha a
súc oslabované potupným odpadnutím jednotlivých krajanov, stále ustupovali na severovýchod a
postupne prenechávali nepriateľovi obec za obcou, župu za župou. Avšak často vysielali menšie
výpravy, ktoré opatrne a nepozorovane, tu a tam podporované obyvateľstvom, prenikali až do
stredu nepriateľom obsadeného územia a jednak trestali spreneverilých šľachticov aj celé obce,
jednak útočili na menšie nepriateľské oddiely a vôbec snažili sa spôsosobiť cisárskym čo
najviac škôd.Pritom, pravda, trpeli aj celkom indiferentné osoby, ba celé dediny a mestá. Tak museli
napríklad Andrej Resch a Ján Fröhlich zaplatiť kurucom za Kunešov daň 120 ríšskych toliarov, z
ktorých peňazí im dodatočne nahradila Kremnica 50 a Kunešov 50 ríšskych toliarov.[866]Podobne bol prepadnutý Ján Ignác Zlinský, farár zo Skleného a neskorší kremnický
hlavný farár na svojej fare 11. júla 1710 a prinútený zaplatiť kurucom kontribúciu 200 zlatých.[867]Dňa 2. februára 1710 prepadol oddiel asi 2000 jazdcov pod vedením Alexandra
Ocskaya Pukanec a vyplienil ho.[868]Následkom takýchto a podobných prepadov bolo nútené všetko obyvateľstvo banských
miest aj okolitých oblastí vyzbrojiť sa, aby sa mohlo v prípade vpádu konfederantov postaviť
na obranu.[869]Na tieto potulujúce sa menšie oddiely usporiadalo cisárske vojsko často skutočné
poľovačky, pri ktorých mnohí konfederanti, alebo, ako ich už teraz všeobecne nazývali, kuruci,
padli do rúk prenasledovateľov a potom museli svoj život biedne prežívať v najrozličnejších
väzeniach. Aj Kremnica musela od januára až do konca apríla 1710[870]väzniť v mestskom väzení 60 zajatých kurucov,[871]ktorých potom zadelili do gyulayovského pluku.[872]Tieto trestné výpravy a pustošenia však napriek všetkým prenasledovaniam ustali
postupne až potom, keď bolo vojsko konfederantov zatlačené za hornú Tisu, čo si však vyžiadalo
veľa tvrdého boja, a podarilo sa až v zime roku 1711.[873]Prešov a mnohé iné mestá boli pri tejto príležitosti celkom vypálené.[874]Rákóczy a Bercsényi, keď videli zlý výsledok už skončeného povstania, stiahli sa do Poľska
a tu žiadali ešte od ruského cára pomocné vojsko. Z veliteľov konfederantov zostal v Uhorsku
jedine generál gróf Alexander Károlyi s niekoľko tisíc vojakmi.S týmito bojoval teraz namiesto Heistera gróf Ján Pálffy, vymenovaný za krajinského
veliteľa, ktorého cisár Jozef I. poveril, aby namiesto neho vyjednával o mier. Konečne 29.
apríla uzavreli Károlyi a Pálffy v Szathmári mierovú zmluvu, ktorú podpísali z jednej strany
Pálffy a Karol Locher z Lundenheimu ako cisárski splnomocnenci, z druhej strany Károlyi a
iných 47 konfederantov. Túto zmluvu schválila a ratifikovala cisárovná-matka Eleonóra
Magdaléna Terézia dňa 26. mája 1711.[875]Kým sa toto všetko uskutočnilo, musela Kremnica zas postaviť banderialistov,[876]čiastočne sa starať o posádku,[877]dať strážiť mestské brány mešťanom[878]a plniť podobné povinnosti.[879]Mesto dostalo ešte v júli nariadenie poskytovať posádke od 1. augusta krmivo pre kone.[880]Toto však už netrvalo dlho, pretože 26. augusta opustil Marth s oboma sickingistovskými
kompániami mesto[881]a Kremnica potom dlhé roky vojsko ani nevidela.ZáverOsemročná vojna, ktorú viedol František Rákóczy proti despotizmu viedenskej vlády,
skončila bez toho, žeby bola dosiahla vytýčený cieľ, totiž obnovenie starých slobôd.
Myšlienky, ktoré sa prejavili v priebehu oslobodzovacieho boja, násilne potlačil nie bez
dôvodu nenávidený Heister a jeho pomocníci. Všetko sa vrátilo do niekdajších koľají a
despotizmus najmä ku koncu vojny ešte zosilnel a rozkvitol. Náboženstvo sa muselo opäť stať
rúškom na zahaľovanie násilností všemocných komisií a iných menších i väčších tyranov.Banské mestá a s nimi aj Kremnica boli na začiatku tohto povstania zotročené a na jeho
konci boli v takej istej situácii. Ba ich osud sa stal tým smutnejším, že prišli o svoju
hotovosť, mnohé z nich boli vyplienené a spolovice vypálené, mnohé stratili značnú časť svojho
obyvateľstva pri poslednej epidémii a všetky upadli do nesmiernych dlhov.Je síce pravda, že remeslá a obchod, spočiatku brzdené, dosiahli počas vojny potešiteľný
rozmach, a najmä kremnickému obyvateľstvu práve táto okolnosť umožnila znášať nesmierne veľké
dane, zaopatrovať vojsko a riešiť iné, s každou vojnou spojené ťažkosti, keďže bane už dávno
pracovali len so stratami. Avšak pohroma s medenými peniazmi, potom nesmierne rozšírené
zbojníctvo a konečne tri roky zúriaca epidémia cholery zhltli všetky zárobky, ktoré si
remeselníci a obchodníci získali. Koncom vojny aj tieto vrstvy obyvateľstva schudobneli a
vyšli takmer na žobrácku palicu. Dve posledné pohromy, totiž všeobecná neistota a epidémia
zasadili obchodu a remeslám citeľný úder, pretože remeselníci a obchodníci, ktorí obyčajne
navštevovali jarmoky v polovici krajiny,[882]vôbec nemohli ísť za obchodom a museli úplne spotrebovať svoju hotovosť.Okrem týchto materiálnych škôd oživli znovu aj náboženské spory a obyvateľstvo banských
miest sa rozdelilo na dve časti bojujúce všetkými prostriedkami medzi sebou. Zásada
spočívajúca na princípe „každému svoje“ a chrániaca slobodu svedomia a viery každého
jednotlivca, ktorú zaviedol do života Rákóczy a ktorá medzi obyvateľstvom banských miest
nastolila svornosť a mier, nakoľko možno pozorovať podľa svedectva všetkých vtedajších spisov
a protokolov, museli ustúpiť princípu jediného náboženstva, netrpiaceho iné vierovyznanie,
majúceho ohľad nie na schopnosti a osobné prednosti, ale len na náboženskú príslušnosť. Podľa
tohoto princípu boli nekatolíci odstránení z mestských úradov, z predstavenstiev cechov, ba
mali sťažený aj vstup do cechov ako majstri. Otázka cintorínov, zvonenia a podobné dávali
nekatolíkom skoro každodenne dôvod a príčinu k žalobám a sťažnostiam. Mestská rada, dvorská
komora a iné krajinské úrady, ba aj sám cisár mali dosť príležitostí dívať sa na smutný obraz
roztržiek, sporov a rekriminácií, ktorý neprestajne poskytovali banské mestá.Jedna vec však stále pripomínala mestu Kremnici práve skončenú vojnu. Bola to bieda, do
ktorej upadla ako po každej vojne a na odstránení ktorej by sa muselo pracovať skoro pol
storočia, ba ešte dlhšie, keby sa nebolo objavilo väčšie bohatstvo rudy v baniach. Totiž dlhy,
ktoré si musela spraviť Kremnica počas týchto 8 rokov, dosiahli spolu s niekoľkými už prv
kontrahovanými tisíckami enormnú sumu vyše 100 000 zlatých, ktorá tlačila úbohé mesto ako
ťažká mora. A to bol aj jeden z najpodstatnejších činiteľov, ktorý pomáhal vohnať Kremnicu do
náručia komory.[883][1]Z nemeckého rukopisu Geschichte der Bergstädte zur zeit des Franz Rákóczyschen
Freiheitskampfes 1703 — 1711 preložila D. Lehotská. (Rukopis z r. 1874 v Štátnom
slovenskom ústrednom archíve.)[2]III, 32, 1, 1. V tomto zatykači sľubuje Leopold I. tomu, kto odovzdá úradom živého
Františka Rákóczyho uväzneného pre rebelstvo 1000 zlatých, a tomu, kto by ho zabil a na
dôkaz toho priniesol jeho hlavu, 6000 zlatých v rýnskej mene.[3]III, 34, 1, 5. — III, 36, 1, 4. — III, 34, 1, 11. „Szabad uralkodásra vágyódó Austriai
Ház által földre tapodott édes hazánk törvényes szabadságit régen óhajtott virágzó
állápottyára igyekezvén hoznunk; jóllehet ezen nemzetséges hadakozásunk ideitül fogva, sok
éjjeli s nappali fáradságink után, leghfölsőbb szándékunk és szives akaratunk a vala,
miképpen lehettet volna ezen igasságos ügyünknek jó megh edgyezés altal hasznos végét
ernünk.“ Tak píše dňa 22. januára 1707 z Rožňavy zvolávajúc snem do Ónodu.[4]III, 26, 1, 12.[5]Kuriálny protokol mesta Kremnice zo 6. septembra 1703.[6]Kuriálny protokol zo 6. septembra 1703.[7]Kuriálny protokol z 9. júla 1703.[8]Kuriálny protokol z 13. a 31. augusta 1703, str. 234 a 236.[9]III, 26, 1, 10.[10]III, 26, 1, 11.[11]III, 26, 1, 12.[12]III, 26, 1, 12. Zvolen píše: „Heut zwischen 11. und 12. Uhr kamen von Ihnen 8
Wohlberittene an unser Ober Stadtthor und begehrten herein, zu Einkaufung eines und andern
zu ihrer Nohtdurft gelassen zu werden. Und weil man sich denselben mit Gewehr hat sehen
lassen, so fragten sie, warumb man sich denselben opponirte? Sie kämeten ja von ihren
Fürsten das Land von den Teutschen zu befreyen. Worauf sie zur Antwort bekamen, dass unter
den Schein der Rakoczischen Miliz sich viel befinden, die die Leut, Dörffer und Flacken
ausraubten; wollten sie vor dergleichen nicht angesehen seyn, sollten sie ihren Pass
auffweisen und da behielte man sich vor ihrenthalben das nötige verzusehen. Wolten sie
Gewalt brauchen, si wird man Gewalt mit Gewalt vertreiben, auff welches sie sich zurück
begeben. Gestern, diese vergangene Nacht und heute stehen wir in stättigen Allarm und in
Armis bereit uns möglichst zu defendiren.“[13]Kuriálny protokol zo 16. septembra 1703.[14]III, 26, 1, 13.[15]Kuriálny protokol zo 16. septembra 1703.[16]III, 26, 1, 14.[17]III, 20, 1, 9, — Andrej Géczy, správca zvolenského zámku patriaceho v tom čase
eszterházyovskej rodine, žiadal toho istého dňa od Kremnice „jussu et ex mandato
perillustris ac generosi domini Ladislai Zaborecký, celsissimi principis domini Francisci
Rákóczy de Felsö Vadász certae militiae capitanei Neozolii pro nunc constituti“ skoré
vyplatenie zvolenského cenzu na michalský termín.[18]III, 26, 1, 15.[19]Kuriálny protokol z 10. aktóbra 1703.[20]III, 26, 1, 16.[21]Zo dňa 19. októbra 1703.[22]III, 26, 1, 17.[23]III, 18, 1, 8.[24]III, 1, 1, 4.[25]Výbor mal 100 členov a nazýval sa stručne „meštianstvo“ (Bürgerschaft), pretože
reprezentoval všetkých mešťanov.[26]III, 32, 1, 4 a 5.[27]Kuriálny protokol z 21. októbra 1703.[28]Každému z nich darovala Kremnica po 25 ríšskych toliaroch a ich štyrom tajomníkom
každému po 2 toliaroch. — Kuriálny protokol z 27. októbra 1703.[29]Podľa rozhodnutia museli zaobstarať nielen byt, ale aj pečienku a ryby. — Kuriálny
protokol zo 14. novembra 1703.[30]III, 26, 1, 19. „Máskint mivel nagy számú lovas és gyalog hazánk hiveibül, Tatár s más
idegen nemzetbul álló táborral ide érkeztem, ha kegyelmetek tovább is azon megalkodásban
marad, nem recipiscal, s az méltóságos fejedelem s hazánk hüségétül magát el vonnya, s
elöttem meg nem jelen: Isten s világ elött én okoztassam, ha mind maga kegyelmetek, mint
jószágok kimelletlenül fegyverünknek tüz s vas miatt való kegyetlenségét s személlyeknek
irtóztató veszedelmét tapasztalni fogja.“[31]III, 31, 1, 23.[32]Ad III, 26, 1, 19a.[33]Kuriálny protokol z 19. novembra 1703.[34]Pokladničná kniha (Cassabuch) z roku 1704, „Kriegsunkosten“. Za tento postroj
zaplatilo mesto Schmiedeggovi 300 zlatých.[35]Pokladničná kniha z r. 1704.[36]III, 31, 1, 23.[37]Kuriálny protokol z 10. decembra 1703.[38]Nielen domáci, ale aj príslušníci iných národov bojovali pod Rákóczyho zástavami a
navštívili aj mesto Kremnicu. Tu bol ubytovaný v decembri v dome senátora Jána Juraja
Schindlera tatársky kapitán a mnohí Tatári aj kozáci. — Pokladničná kniha 1703,
„Kriegsunkosten“.[39]III, 18, 1, 10.[40]Bol to prípad generála slobodného pána von Dipenthal.[41]Kuriálny protokol zo 17. decembra 1703.[42]Kuriálny protokol zo 6. mája 1704.[43]III, 26, 1, 20.[44]III, 26, 1, 21. — Kazy píše: „Verum est, tales et similes difficultates per totum hunc
inclytum comitatum a singulis ferme nobilibus obiiciuntur et non sine legitima ratione.
Qui enim proxime praeterito termino, vigesima secunda videlicet currentis huc ad castrum
et conscriptionem comparuerunt, potiori ex parte inermes omnibusque facultatibus spoliati,
cum baculis solummodo comparuerunt (!). Quia autem excellentissimus generalis cum
similibus excusationibus contentus minime redderetur, suspirio eisdem relicto usque ad 29.
currentis pro armis acquirendis, insurgere et mandato satisfacere cogentur.“[45]III, 26, 1, 22.[46]Táto urgencia bola poslaná z tábora pri Tokaji dňa 1. januára 1704 a podpísaná
vlastnoručne Rákóczym.[47]III, 26, 1, 24.[48]III, 26, 1, 25.[49]III, 26, 1, 26. Vo výkaze zástupcu kapitána zvolenského zámku Andreja Géczyho z 13.
marca 1704 sa uvádzajú ako kremnickí armalisti: Ján Juraj Freyseysen, Žigmund Freyseysen,
Ferdinand Freyseysen, Valentin Kramer, Jeremiáš Schindler, Ján Bunder, Ján Jakub Malík,
Ján Preckhardt Pauer, Fridrich Lemony, Martin Ignác Herkel, Daniel Frankfurter a niekoľko
vdov. Všetci títo armalisti platili mesačne 39 zlatých, pretože Budner, Malík a
Frankfurter boli oslobodení od poplatkov a všetky vdovy platili dovedna len 3
zlaté.[50]III, 18, 1, 11.[51]Tieto dni boli vo všetkých banských mestách určené pre voľbu magistrátu.[52]III, 21, 1, 20.[53]Kuriálny protokol zo 7. februára 1704.[54]Kuriálny protokol z 8. februára 1704.[55]Archív evanjelickej cirkvi v Kremnici. — 8. február 1704.[56]Kuriálny protokol zo 14. februára 1704, str. 251 — 252.[57]Kuriálny protokol zo 14. februára 1704.[58]Kuriálny protokol z 21. februára 1704.[59]Kuriálny protokol z 29. februára a 19. marca 1704.[60]Z Bystrice bol tamojší hlavný notár Martin Klement a zo Štiavnice dr. Lang.[61]Archív evanjelickej cirkvi z 13. decembra 1704.[62]V Kremnici mala evanjelická cirkev v tom čase lýceum, na ktorom pôsobili učitelia. —
Archív evanjelickej cirkvi v Kremnici.[63]Kuriálny protokol z 3. apríla 1704, str. 259 a 260.[64]III, 19, 1, 5.[65]Kuriálny protokol z 3. apríla 1704.[66]Kuriálny protokol z 12. marca 1704.[67]Pokladničná kniha z r. 1704. Korenie stálo 25 zl. 20 den. a do kniežacieho tábora ho
zaniesol Jeremiáš Schmiedegg.[68]Kuriálny protokol z 12. marca 1704, str. 256.[69]Kuriálny protokol z 3. apríla 1704.[70]Pokladničná kniha z r. 1704, „Kriegsunkosten“.[71]Kuriálny protokol z 12. marca 1704.[72]III, 18, 1, 12.[73]Pokladničná kniha z r. 1704, „Kriegsunkosten“.[74]Naverbovali ich na 21 týždňov. — Kuriálny protokol z 19. marca 1704.[75]Kuriálny protokol z 15. apríla 1704, str. 260.[76]Kuriálny protokol z 3. júna 1704. „Indeme gottlob, dass Viechspot wohl feil ist“ —
píše kremnický notár.[77]Kuriálny protokol z 3. a 5. júna 1704.[78]Kuriálny protokol z 19. marca, 6. mája, 3. júna 1704 atď.[79]Kuriálny protokol zo 14. júna 1703, str. 221.[80]V liste z 22. apríla 1704 z tábora pri Sv. Martine. Kuriálny protokol z 28. apríla
1704.[81]Kuriálny protokol zo 6. mája 1704.[82]Kuriálny protokol zo 6. mája 1704.[83]Kuriálny protokol zo 14. mája 1704.[84]Pokladničná kniha z r. 1704 (Gemainer Statt Crembnitz Haubt Raittung), „Ausgaab an
Kriegsunkosten“. Schröter dostal od Kremnice po vrátení náhradného potvrdenia za sľúbené
pohostenie 149 zl. 40 den.[85]Kuriálny protokol z 16. mája 1704, str. 263.[86]Mestské brány museli mešťania pre nedostatok zbraní chrániť vrecami. — Kuriálny
protokol z 5. júna 1704, str. 267.[87]„Die Kirschner, Tuchmacher und Schlosser sindt auch vorgefordert worden, diesen allen
hat Herr Stadtrichter die glückselige wohlfeile Zeit vorgetragen, indem sie alles hoch
anschlagen, absonderlich denen Schlossern hat Herr Elias von Schmiedegg zuegeredt, von
welchen mann vor diesem eine turzicae Carabiliae umb 2 Taller erkaufft, anizo aber wissen
nicht zu schezen, also dass mann unter denen Stadtthoren mit Brigeln die Wachten halten
muess.“[88]Kuriálny protokol zo 16. mája 1704, str. 264.[89]Kuriálny protokol z 18. mája 1704, str. 265.[90]Kuriálny protokol z 18. mája 1704.[91]Kuriálny protokol z 28. mája 1704, str. 266.[92]Podľa kuriálneho protokolu z 28. mája 1704 dala mu Kremnica 4 rífy červeného súkna a
okrem toho ho pohostila.[93]Kuriálny protokol z 28. mája 1704.[94]Kuriálny protokol z 28. mája 1704, str. 266. „Nach dem Augenschein ist ad Capitulation
kommen und schwer auf 4 Reichstaler auf einen Husarn zu contribuiren abkommen mögen. Anbey
dem Hagynagy, Fendrich und andern die Hände gefilt, dem Capitain aber 4 Rieff Rothstuch
bei der Frau Biberellin per 3 Reichsthaler auszgenomben ihme geschenckt ausser dem grossen
Uncosten, so ein ehrliches ausgetragen Mann hat ihme gleich auf 2 Monath, als Junium und
Julium bezahlt und dergestalten sind die Herrn Armalisten zu Hause geblieben.“[95]Kuriálny protokol z 29. februára 1704, str. 253. Tento zámok bol obľahnutý už vo
februári.[96]Kuriálny protokol z 3. júna 1704, str. 266. — „Herr Johann Schröter hat von der Stadt
verlangt 2 Viertl Carthaumer, auf die Merser umbzugiessen, es were Schad solch Stadt
Klainoth weg zu geben; sondern die Stadt hat sich resolviret ein andern Speiss Mettal
Materie als in der Wag Centner altes Speissmettal darzu, welche alte Auwizen hin zugeben,
so auch geschehen.“[97]Kuriálny protokol z 3. júna 1704. — „Nichts desto weniger zum Beschiessen des Bonizer
(!) Schlosses die 2 vorgedachte Stuck Mann her miesen geben, so doch das ein Stuckh Halsz
gebrochen, das ander ist vorhanden oder nicht.“[98]Funt najlepšieho hovädzieho mäsa bol taxovaný na pol turáka a horšie mäso na 2 denáre.
— Kuriálny protokol z 30. júna 1704.[99]„Die Schneider, Riemer und die ausgeselchte Beckh haben ingleichen ihre Lectiones
gehört, absonderlich ein Schneider, welche vorzeiten einen Mansrok per 80 den. gemacht,
anizo (!) aber auch per 1 Taller, sindt vermahnet worden leichter zu machen.“ — Kuriálny
protokol z 5. júna 1704.[100]Kuriálny protokol zo 6. júna 1704.[101]Kôň stál v tom čase 10 — 20 toliarov alebo 15 až 30 rýnskych, t. j. 18 až 36 uhorských
zlatých. Kremnica dala Danielovi Seelingmannoví, ktorý bol v mestských službách a ako
husár bojoval pod Bojnicami, 10 ríšskych toliarov odškodného za jeho koňa odstreleného v
boji, keďže žiadal, aby mu ostatné nahradila kasa pluku. — Kuriálny protokol z 29.
februára 1704. — „Dem Hannss Schnabl, welcher mit Herrn Notario in das Lager raitten
miesszen unndt auf dem Weeg beraubt worden, wodurch er zway Rosz sambt bey sich gehabten
Gewehr unndt Klaidung verlohre, ist auf Bewilligung eines löblichen Statt Magistrats von
gemainer Statt Cassa zu geben bewilligt worden 30 fl.“ — Pokladničná kniha z r. 1704,
„Kriegs-Conto“.[102]Kuriálny protokol z 30. júna 1704.[103]Kuriálny protokol zo 4. júna 1704, str. 270.[104]Kremnica mu dala za jeho ustávanie 16 dukátov a 8 zl. 20 den., čo robilo spolu 78
zlatých. Pokladničná kniha z r. 1704, „Kriegs-Conto“.[105]III, 26, 1, 27. „Ratione petitorum equorum pro tormentis rem jam in tantum effeci, ut
equi illi ad ulteriorem Serenissimi resolutionem domi maneant, brevi si non in toto
cassabitur, notabiliter tamen minnetur,“ písal dňa 13. augusta 1704 zo segedínskeho tábora
Žigmund Jánoky.[106]Kuriálny protokol zo 4. júla 1704.[107]Komorský vyberač zakázal baníkom, aby vstúpili medzi hajdúchov a hrozil, že ten, kto
sa dá zverbovať, bude po svojom návrate vylúčený z každého povýšenia. — Kuriálny protokol
zo 7. júla 1704.[108]Kuriálny protokol z 10. júla 1704, str. 271.[109]Kuriálny protokol z 10. júla 1704, str. 271.[110]28. júna 1704 „ex castris ad Illésháza positis“. Ad III, 21, 1, 21.[111]Kuriálny protokol z 10. júla 1704. — „Weilen dies Negotium majoris indaginis
ist.“[112]Kuriálny protokol zo 14. júla 1704.[113]III, 21, 1, 21. V liste „ex castris ad Királyfalva positis 29. Julii 1704“.[114]Pokladničná kniha z r. 1704 „Zehrungs-Conto“. — Za túto námahu dostal od mesta ako
cestovné 2 zl. 40 den.[115]Týchto záškodníkov odovzdal bojnickému veliteľovi František Fellner a dostal za to 1
zl. 20 den. — Pokladničná kniha z r. 1704, „Zehrungs-Conto“.[116]Kuriálny protokol z 29. júna 1704.[117]„Anbey der ausser Rath, nebst bürgerlichen Vormündern, hatten bey eurer ehrsamen Rath
an die Waldungen zu erhalten bei der Stadt und so es sine praejudicio der Stadt beschehen
kan, die Stadt einen Waldforster nebst kleiner Besoldung zu halten sich nicht weigern
wolle.“ — Kuriálny protokol z 29. júla 1704.[118]Pokladničná kniha z r. 1704, „Besoldungen auf gemainer Stadt Gemaindiener“. — Nebol to
prvý kremnický horár?[119]Pokladničná kniha z r. 1704, „Kriegs-Conto“. Martina Grossmanna poslali 30. júla do
Bojníc, aby odtiaľ priviezol do Kremnice kremnické delá. Krátko predtým poslal do Kremnice
jeden cent smoly a 9 zl. plukovníkovi Urbanovi Zelterovi, ktorý velil obliehajúcemu
vojsku.[120]Pokladničná kniha „Kriegsconto“.[121]III, 26, 1, 29.[122]III, 26, 1, 32.[123]Pokladničná kniha z r. 1704, „Kriegskonto“.[124]III, 26, 1, 32.[125]Husársky trubač, ináč strážca mestskej veže Ján Kalužník, vyslaný Kremnicou do
turčianskeho župného vojska, dostal mesačne 10 zl. 80 den. a dvaja husári Daniel
Seeligmann a Matej Goldberger každý po 7 zl. 20 den. Kremnický hajdúch Martin
Schwarzwalder, ktorý bol poslaný do tekovského župného vojska, dostal mesačne len 3 zl. 60
den. — Pokladničná kniha z r. 1704, „Kriegs-Conto“.[126]Kuriálny protokol z 30. októbra 1704, str. 279.[127]III, 26, 1, 26.[128]Kuriálny protokol z 1. septembra 1704. — „Herr Casparus de Réva schreibt an die Stadt
ohne Datum und insinuiret sich bei dieser Stadt wegen von Ihro Excellencz Herrn Generals
ime ertheilten Collation, wie dass er über 1000 Man deren städtlerischen Volker, welche in
Feldt stehen, auch volgen werden, vor Euren Obristen seyn gesezt (!) werden und also bit
er mit denen Restantien zu admaturiren, damit er sich alhier nicht möchte
aufhalten.“[129]Pokladničná kniha z r. 1704, „Zehrungs-Conto“.[130]Kremnica sa rozhodla predať všetky kravy, ktoré sa dovtedy chovali v špitálskom
gazdovstve a keby ich nebolo možno predať, teda zabiť. — Kuriálny protokol z 5. augusta
1704.[131]Taký sklad bol zriadený v Leviciach a Darvas žiadal Kremnicu 14. septembra 1704 o
niekoľko pekárov, pretože v tom kraji nebolo možno nájsť takých pracovníkov. III, 26, 1,
30.[132]III, 26, 1, 31.[133]Lányim vypracovaný zoznam aromatických potravín pre kuchyňu nie je medzi archívnymi
spismi.[134]III, 26, 1, 30.[135]Pokladničná kniha z r. 1704, „Zehrungs-Conto“.[136]Kremnica darovala znovu kniežaťu dve lampy, jedno tienidlo a písacie náčinie, všetko
zo striebra vo váhe 5 hrivien 12 lotov. — Pokladničná kniha z r. 1704,
„Kriegskonto“.[137]Manželka kremnického richtára Jána Schmiedegga pripravila pre knieža Rákóczyho
konfekt, ktorý stál do 50 zlatých. O tom sa zmieňuje pokladničná kniha z r. 1704
„Kriegs-Conto“.[138]III, 26, 1, 32. „… und das Gesindl (t. j. obyčajní vojaci) vor kälte nicht bestehen
kan, weillen mancher nicht ein gutten Rockh oder ein guttes Hembd nicht anzuziehen
hat.“[139]III, 19, 1, 3.[140]Evanjelickým poddaným z Čremošna, Hája a Dolnej Štubne povolila Kremnica práve koncom
septembra založiť si vlastnú cirkevnú obec, ktorú by si sami z vlastných prostriedkov
vydržiavali, resp. pred 20 rokmi zrušenú obnoviť. — Kuriálny protokol z 27. septembra
1704.[141]III, 19, 1, 4.[142]„… dass man ihre Zuhörer, die da zu der windischen Kirche gehören, wolle von ihnen zur
Schmälerung der Einkhünffte abwendig machen und dass die jenige unter die Spithaler Kirch
gehörige Dörffel und Zuherer (!), sie seindt evangelisch oder papistisch, nicht zu den
Evangelischen, sondern von ihnen getauffet, zusammen gegeben und auch begraben sollen
werden…“ Kuriálny protokol z 30. októbra 1704.[143]„Mivel mindt az nemes orszag törvenyi, mint egyszer kiadot paranczolattuk continentiay
ezt tartnak, s egyebarantis a szabados exercitium rendi azt hozza magaval, hogy akármely
vallason valok, maga valasan való praedicatorokhoz mint tavul, mint peniglen kerel valo
helyekrül, nem lévén oly helyben magok vallasan leveö praedicatorok az hely laknak
kereztelés, hazasagh, temetés, egyeb egyhazi devotiok és administratioja irant,
recurallianak senkitis az nemes orszagh lakossy közül ne impediallyak, declaraltuk, hittek
a vallasok szabados exercitiumok és hogy az harangokkál is szabadossan élhessek; es hogy
az papista papok a papistakat, a evangeliusok penigh a evangelikus gyermekeket
keresztellik, hallyotokat is temessek, az szerintis kiki az maga vallason valo papnak
ferisse (!), az obvenialt stolaris proventust, söt hogy Körmöcz hiveink ezen resolutiakhoz
magokat alkalmaztassak és legyen paranczollyatyuk. Ex possessione Vihnie die 28. octobris
anno 1704. F. Rákóczy m. p. Joannes Papay m. p. secretarius.“ — Kuriálny protokol z 30.
októbra 1704.[144]Kuriálny protokol z 5. augusta 1667.[145]Kuriálny protokol zo 6. októbra 1704.[146]III, 26, 1, 33.[147]III, 26, 1, 34 „ex castris ad Ipoly Ságh positis die 17. Octobris 1704“.[148]III, 26, 1, 35.[149]Ad III, 26, 1, 35a.[150]Kuriálny protokol z 30. októbra 1704, str. 279.[151]III, 26, 1, 38.[152]Kuriálny protokol z 30. novembra 1704.[153]Stál 10 zl. 50 den. podľa Pokladničnej knihy z r. 1704, „Kriegs-Conto“.[154]Kuriálny protokol z 9. novembra 1704, str. 281.[155]III, 26, 1, 36.[156]Kuriálny protokol z 9. novembra 1704.[157]Kuriálny protokol z 20. novembra 1704.[158]III, 31, 1, 16.[159]Kuriálny protokol z 30. novembra 1704, str. 284.[160]Pokladničná kniha z r. 1704 „Ausgab an Zehrungs Uncosten“.[161]Kuriálny protokol z 30. novembra 1704, str. 284 a 285.[162]Kuriálny protokol z 30. novembra 1704, str. 284.[163]Kuriálny protokol z 18. decembra 1704, str. 287.[164]Kuriálny protokol z 2. decembra 1704, str. 285.[165]Kuriálny protokol z 2. decembra 1704, str. 287.[166]Kuriálny protokol z 18. decembra 1704, str. 287.[167]Kuriálny protokol z 30. decembra 1704.[168]Ad 26, 1, 38.[169]Bitku vyhral cisársky generál Heister, ktorý krátko predtým porazil Károlyiho medzi
Rábom a Dunajom a vytlačil Batthyányiho zo Žitného ostrova.[170]Kuriálny protokol z 2. januára 1705, str. 289.[171]Tamže.[172]Kuriálny protokol z 8. januára 1705, str. 290.[173]Tamže.[174]Pokladničná kniha z r. 1705, „Zehrungs-Uncosten“.[175]Kuriálny protokol z 8. januára 1705.[176]Kuriálny protokol zo 6. februára 1705.[177]Pokladničná kniha z r. 1705, „Verzehrungs-Conto“ a „Extraordinarien Ausgaben“.[178]Kremnica platila len na úrokoch z dlžôb 4088 zl. 7 den. a aj z toho zostávala značnú
časť dlžná. Pokladničná kniha z r. 1705, „Interessen-Conto“.[179]III, 26, 1, 40. V tomto liste napísal: „Nova a domino barone ab Hellempach
recentissima certa habeo 6 millia Rascianorum domino Botyany adhaesisse cum magnis
apparatis, qui magnas operationes circa Budam et Strigonium pro parte nostra fecerunt et
iam de facto huc Seredinum versus ascendunt. Hayster ad Verbove sese collocavit, intendens
Threncsinium versus, nostri autem a fronte Uyhelini et reliqui a tergo jacent…“[180]III, 31, 1, 24.[181]III, 31, 1, 25. — III. 31, 1, 26. — III, 21, 1, 25.[182]III, 1, 1, 6.[183]III, 26, 1, 41.[184]Kuriálny protokol z 27. apríla 1705, str. 300.[185]III, 41, 1, 5.[186]Kuriálny protokol z 28. mája 1705.[187]Kremnickí vyslanci boli Kristián Gladt a Ján Vogler. III, 21, 1, 24.[188]Kuriálny protokol z 26. júna 1705, str. 308.[189]III, 24, 1, 3a.[190]Kuriálny protokol z 11. augusta 1705.[191]Archív ev. cirkvi z 28. júna 1705. „… Verum et tumultum in civitate propterea existere
velle…“[192]Archív ev. cirkvi z 29. júna 1705.[193]Tamže: „… si omnes vetustae obsoletaeque leges discriminatim nobis observandae
venirent, potuisset pro sua benevolentia in nos ipse protestans (t. j. Herkel) capitulo
quoque 9. et 10. memorati decreti sancti Stephani regis imo et regis Ludovici II. articuli
de lutheranorum vivicomburio ablegare…“[194]Tamže: „… solo odio et ramore, quo ad rabiem usque odiosos evangelicos
inflammatur…“[195]Tamže: „… quod vel exinde liquet, cum multas personas catholicas passim laborantes,
imo proprios mos lignicidas eo die ligna findentes imperturbatos laborare
permisisset…“[196]Tamže: „… quod si re hac ad superiores delata nobis ansam suppeditaverit, ea, quae
alii de rebus gestis ipsius eiudem sparsius objecerunt, in omne fasciculum colligendi et
pro immortali nominis fama coram aliis etiam in opus fuerit maximis instantiis, comite
veritate remonstrandi…“[197]Kuriálny protokol z 1. júla 1705, str. 312.[198]Kuriálny protokol z 3. marca a 27. apríla 1705.[199]Kuriálny protokol z 1. júla 1705.[200]III, 43, 1, 2.[201]Kuriálny protokol z 1. a 5. júla a 11. augusta 1705.[202]Kuriálny protokol z 8. a 21. júla 1705. — Bolo rozhodnuté túto dámu čo
najslávnostnejšie prijať, najlepšie pohostiť a darovať jej striebornú misku. Táto pani
spôsobila Kremnici už predtým mnoho výdavkov, pretože Kremnica musela poslať pre jej
kuchyňu do Zvolena, Kríža, Štiavnice a Vyhieň väčšie množstvo potravín pre potrebu jej
samej i jej služobníctva a rozličné dary zo striebra alebo zo zlata, ako aj väčšie
množstvo súkna a plátna, a to všetko bezplatne. — Pokladničná kniha z r. 1704 a 1705
„Kriegs-Conto“ a III, 51, 1, 5.[203]V záležitosti oslobodenia obyvateľov dedín od daní.[204]Kuriálny protokol z 15. júla 1705.[205]Ad III, 24, 1, 3.[206]Tamže.[207]Kuriálny protokol z 21. júla 1705.[208]Dňa 1. októbra ponúkol magistrátu, že mu môže termín určený na 28. septembra predĺžiť
o tri týždne. III, 21, 1, 27.[209]Kuriálny protokol z 11. augusta 1705, str. 330.[210]III, 21, 1, 26 a, b.[211]Kuriálny protokol z 15. júla 1705, str. 318.[212]Kuriálny protokol z 27. septembra 1704.[213]Kuriálny protokol z 15. júla 1704,[214]Tamže.[215]III, 34, 1, 5.[216]Zomrel 5. mája 1705 a zpráva o jeho smrti prišla do Kremnice 15. mája z Bercsényiho
tábora z Nitry. III, 31, 1, 26.[217]III, 34, 1, 8.[218]III, 34, 1, 6.[219]Kuriálny protokol z 21. júla 1705.[220]Pokladničná kniha z r. 1705, „Zehrungs-Conto“.[221]Archív ev. cirkvi z r. 1705 „Projectum punctorum seu gravamina“.[222]Dané 17. júna z tábora pri Kemende.[223]Kuriálny protokol zo 4. augusta 1705.[224]III, 34, 1, 6.[225]III, 34, 1, 7. Ján Juraj Stephani zo Štiavnice oznamuje Jánovi Schmiedeggovi, ktorý
bol tiež armalista a ešte 15. septembra bol v Kremnici: „Unsere Herrn Armalisten allhier
gleichfals zum öfftern von dem löblichen Honther Comitat per judicem nobilium personaliter
auff den Rakoss zu erscheinen, sub amissione nobilitatis et honorum allezeit zwar sich ad
speciale Suae Serenitatis mandatum beziehende, niemahls aber wie sonsten extra
congregationis celebrationem gebräuchig, solches in paribus communicirende compelliret
werden. Am nechst verflossenen Freytag sind abermahls dergleichen Comminatoria und
Compulsoria von Herrn Szenczy Imre judlium eingelanget, derer Original ich anietzo cum
cautela rehabitionis pro meliori lumine überschicke, da eine halbe Stunde darauff auch
einige Executores ankamen, welche die Armalisten binden und auff den Rakos führen
wollten.“[226]III, 19, 1, 5.[227]III, 34, 1, 8.[228]Kuriálny protokol z 12. a 14. októbra. Tu sa uvádzajú sprisahanci podľa mien, pretože
podľa prevádzacieho nariadenia museli vyhotoviť župy zoznamy mien šľachticov, mestá
zoznamy mešťanov a arcidiakoni a superintendenti zoznamy duchovných a uložiť ich jednak vo
vlastných archívoch, jednak v hodnoverných odpisoch poslať kniežaťu.[229]Prísaha je v plnom znení zapísaná v kuriálnom protokole z 12. októbra 1705, str.
332.[230]Druhý bod inštrukcie.[231]III, 19, 1, 7.[232]Kuriálny protokol z 22. októbra 1705: „… Cremnicii. Majus templum arcense cedet pro
Augustanae confessioni addictis, cum templo sclavonico in suburbio existente; forense vero
sive parochiale cum parochia et schola, templo item Franciscanorum pro catholicis. Pro
parochia evangelicorum assignatur domus civica. Salarium vero parochorum dividetur inter
statum catholicum et evangelicum eaqualiter.In villulis Cremniciensibus Lucska et Kunossouf existentes ecclesiae et templa cum
appertinentiis cedent pro evangelicis. In Perk vero pro catholicis, sed hic locus pro
templo et accessoriis excindetur evangelicis. Datum in castris ad Szecseny positis die 6.
Octobris anno 1705 — L. S. — F. Rákóczy m. p.“[233]Pozri aj pokladničná kniha z r. 1760 — 1709, „Kirchen-, Schul- und
Pfarrhoff-Bauunkosten-Conto“.[234]Tento dom ležal na južnej strane námestia pod č. 6 a patril súkromníkovi.[235]Archív ev. cirkvi z 19. novembra 1705. Prvé evanjelické služby božie v zámockom
kostole boli 23. novembra 1705. Archív ev. cirkvi z 31. decembra 1705, „Kirchen-raitung,
Extraordinarii Ausgaben“.[236]Kuriálny protokol z 22. októbra 1705.[237]Ako sa jednohlasne uzniesli vnútorná i vonkajšia rada a meštiansky výbor, neslobodno
trestať ex odio religionum ani nadávať zlými a škaredými slovami.[238]Potom vyplácali z mestskej pokladnice rovnako katolíckym aj evanjelickým cirkevným a
školským zamestnancom ročne 800 uhorských zlatých, rozdeliac ich na polovicu „parti
cuilibet in medietatem cedentes. In negotio aedificationum templorum, parochiarum et
scholarum par ratio observetur, commune civitatis aerarium unicuique parti succurat“.
Kuriálny protokol z 22. októbra 1705, str. 347.[239]III, 19, 1, 6. — Kuriálny protokol z 22. novembra 1705, str. 347.[240]III, 18, 1, 13.[241]Podľa spisu ad III, 18, 1, 13 žiadali komisári od banských miest 20 libier korenia, 10
libier zázvoru, 3 libry muškátového kvetu, 2 libry muškátových orechov, 60 libier cukru,
10 libier kandizovaného cukru, 6 libier škorice, 12 libier olív, 2 libry klinčekov, 1
libru šafránového kvetu, 100 citrónov, 10 lotov kaparov, 12 libier olivového oleja, 200
nepravých banánov, 30 lotov ryže, 10 lotov mandlí, 15 libier hrozienok, 12 libier čiernych
hrozienok, 20 lotov piškót, 30 lotov švábskeho sulcu a 15 libier voskových sviečok.[242]III, 18, 1, 14.[243]Ad III, 18, 1, 14.[244]Celá suma robila 262 zl. 80 den. uhorskej mince. Na to prispela Kremnica štvrtinou, 65
zl. 70 den. Pokladničná kniha z r. 1705, „Kriegs-Conto“.[245]III, 18, 1, 15.[246]III, 19, 1, 6.[247]III, 26, 1, 44. „Serenissimae Magnae Britaniae reginae necnon confoederati Belgii
ablegati intermediatores hic Tyrnaviae una cum uxoribus et prole existentes, prout et
archiepiscopus Coloczensis baro Szirmay, Okolicsány et Pater Viza in praeliminaribus pacis
sat superque laborant, res tum eousque nullum sortietur effectum, quoad usque ablegati
caesarei (:quorum unus est cancellarius regni Bohemiae, alter vero episcopus
Olomuczensis:) post cras Posonio pro certo huc venturi, non comparuerint.“[248]III, 26, 1, 44. „Hodierna die cursor ex Insula Csaloköz veniens refert, quod civitas
Comaromiensis mediante deditione serenissimi principis nostri protectionem amplexa sit,
quo ea capite regimen Sreterianum pedestre ibidem pro bloquada praesidii relictum est.
Dominus vero brigaterius Ocskay cum suis cohortibus ex dicta Insula ad partes
Transdanubianas sese contulit, quandoquidem generalis Pálffi ad Köpcsin cum exiguo aliquo
actu moratur. Regimen autem Szalaianum cum aliis prope ad Posonium excubat. Posonienses
enim vigore accordae, quam cum excellentissimo generali iniverunt, a quavis urna in
civitatem invehente 25 grossos solvere tenentur. Dominus generalis comes Michael Csáky
hesterna die cum numeroso exercitu irruptionem fecit, peditatum in 400 curribus per partes
Transmontanas praestitis secum vexit, habet in mandatis, ut totam illam partem Austriae
ultra Viennam 2 miliaribus adhuc igne et ferro vastet. Praeter regimen Monte Cucullianum
nullam aliam militiam hostis ibidem habet.“[249]Kuriálny protokol z 15. augusta 1705: „Dahero befunden worden, dass auf künfftiger
Montag ein jeder Restantiarius nechst zweier Monath Anschnith mit Abstattung ihrer
Renstantien auf das Rathaus sich einfinde. Wo aber nicht immediate in Arest gezogen, und
so lang völlig sein gebühr ablege, darinnen verwahret solln werdn.“[250]III, 26, 1, 45.[251]III, 36, 1, 4 „ex castris ad Magyar Egregy positis die 29. mensis Octobris anno
1705“.[252]Kuriálny protokol z 30. novembra 1705.[253]III, 35, 1, 9. — Okrem iných vecí sa určila cena 1 páru volskej kože na 6 zl.,
kravskej kože na 4 zl. a 2 zl. 50 den., teľacia koža 30 den., ovčia koža 40 den., libra
mäsa 4 a 3 den., libra bravčoviny 5 den., pár vysokých topánok 1 zl. 25 den. až 1 zl. 50
den., ovčinou vyfutrovaná mentieka 3 zl., libra vlny 12 až 15 den., jeden ríf
prievidzského súkna 20 — 30 den., mzda za vyhotovenie dolomána alebo mentieky 1 zl., pár
nohavíc 25 den., koleso bez kovania 50 — 75 den., jeden jednoobručový sud 25 den., krhľa 5
den., štyri konské podkovy s prikutím 40 den., nové železo na pluh 50 den. Atď.[254]Kuriálny protokol z 23. februára 1706.[255]Kuriálny protokol z 18. júla 1706.[256]Tamže.[257]Kuriálny protokol za 17. januára 1706.[258]Kuriálny protokol zo 14. decembra 1706. Nemohol so svojím návrhom preraziť. Súdok piva
za Skleného alebo z Dolnej Štubne sa predával po 3 zl. 32 den.[259]Kuriálny protokol z 8. februára 1706, str. 356.[260]Tamže.[261]Kuriálny protokol z 11. februára 1706, str. 358.[262]Dané 20. januára 1706 zo Szenthe.[263]Kuriálny protokol z 11. februára 1706, str. 35 a 358.[264]Tamže, str. 358.[265]Tamže, str. 359. Išlo zrejme o znásilňovanie zo strany vojakov.[266]Kuriálny protokol z 11. februára 1706.[267]Toto stálo spolu 197 zl. 94 den. — Pokladničná kniha z r. 1706, „Kriegs-Conto“.[268]Kuriálny protokol z 8. a 9. marca 1706.[269]Kuriálny protokol zo 6. apríla 1706.[270]Kuriálny protokol z 26. marca 1706.[271]Kuriálny protokol z 21. marca 1706.[272]Kuriálny protokol zo 16. apríla 1706.[273]Kuriálny protokol z 21. marca 1706, str. 374.[274]Kuriálny protokol z 21. marca 1706.[275]Prvý bod tejto inštrukcie, ktorú dostali Adam Hirschner a Baltazár Nagy vyslaní na
banskomestské zhromaždenie, znie: „In specie wegen der Porten so ist hieige (!) Stadt gar
nicht darwieder, dass derselbe abgeschafft und der rusticanus terminus qua civitatibus
montanis, si non pro hic et nunc tamen imposterum fors praejudiciosus möge tollirt werden,
hac tamen cum cautela, damit wir Cremnitzer in aequalitatem cum majoribus civitatibus
utpote Schemnicziensi et Novisoliensi in extraordinariis regni oneribus nicht sollen
gezogen werden.“ Kuriálny protokol zo 14. marca 1706.[276]Kuriálny protokol zo 14. marca 1706.[277]Kuriálny protokol zo 16. apríla 1706.[278]Kuriálny protokol z 2. novembra 1706.[279]Kuriálny protokol zo 16. apríla 1706.[280]III, 34, 1, 10.[281]Kuriálny protokol z 10. júna 1706, str. 393.[282]Podľa pokladničnej knihy z r. 1706: „Zehrungs-Conto“ bol Ján Schmiedegg dňa 2. októbra
znovu vyslaný do Štiavnice, aby dosiahol vyplatenie ešte chybujúcej sumy. Avšak jeho
námaha bola zbytočná. Kremnica dostala späť zvyšok nútenej pôžičky.[283]Kuriálny protokol zo 16. apríla a 9. júla 1706.[284]III, 48, 1, 4 — 10.[285]Kuriálny protokol z 26. apríla 1706.[286]Kuriálny protokol z 26. marca 1706, str. 380.[287]Kuriálny protokol z 10. mája 1706.[288]Kuriálny protokol z 26. apríla 1706, str. 385.[289]Tamže a kuriálny protokol z 10. júna, str. 393.[290]Kuriálny protokol z 30. septembra 1706.[291]Pozri aj kuriálny protokol z 9. augusta 1706.[292]Kuriálny protokol z 30. septembra a 15. októbra 1706.[293]III, 26, 1, 47.[294]III, 26, 1, 48.[295]Kuriálny protokol z 30. októbra 1706: „Nobilitas viritim, rusticitas vero
donatim…“[296]Tamže.[297]III, 26, 1, 48.[298]Pokladničná kniha z r. 1706, „Zehrungs-Conto“.[299]Kuriálny protokol zo 16. novembra 1706. Za túto službu darovala Kremnica podžupanovi 6
centov soli a Sipekymu dvojitý dukát.[300]Kuriálny protokol z 1. decembra 1706, str. 410. K dátumu 5. decembra v texte kladie
sám Križko otáznik, keďže si nie je istý presnosťou údaju.[301]Pokladničná kniha z r. 1706, „Zehrungs-Conto“.[302]Kuriálny protokol zo 14. decembra 1706.[303]Pokladničná kniha z r. 1706, „Zehrungs-Conto“.[304]Šesťdesiat dukátov malo hodnotu 648 zl. Pokladničná kniha z r. 1707,
„Kriegs-Conto“.[305]Kuriálny protokol z 3. januára 1707, str. 410.[306]Tamže.[307]Pokladničná kniha z r. 1707, „Zehrungs-Uncosten“.[308]Z. čl. 29:1553, z. čl. 11:1555, z. čl. 9:1569, z. čl. 13:1546.[309]III, 31, 1, 3.[310]III, 36, 1, 5. Toto uznala aj kráľovská hospodárska rada (consilium regni
oeconomicum).[311]Kuriálny protokol z 13. februára 1707, str. 420.[312]III, 26, 1, 49.[313]III, 36, 1, 8.[314]Kuriálny protokol z 21. januára 1707.[315]Kuriálny protokol z 24. januára 1707.[316]Kuriálny protokol zo 7. februára 1706, str. 356.[317]Kuriálny protokol zo 6. februára 1707.[318]Kuriálny protokol z 13. februára 1707.[319]Kuriálny protokol z 10. mája 1707.[320]Kuriálny protokol z 25. februára 1707.[321]Topánky zvané baganče (Bagantschen).[322]Kuriálny protokol z 18. marca 1707, str. 425.[323]Tamže. Z toho je zrejmé, že v tomto čase krajina nebola rozdelená na štyri dištrikty,
ale inakšie.[324]Kuriálny protokol z 18. a 29. marca 1707.[325]Tamže.[326]Pokladničná kniha z r. 1707, „Zehrungs-Conto“.[327]Municípiá upovedomil Rákóczy o prerušení mierového vyjednávania už pred rokom v
obežníku danom v Miškovci dňa 5. februára 1706. Tento obežník bol v Kremnici uverejnený
14. marca 1707 a doslova odpísaný do kuriálneho protokolu.[328]III, 34, 1, 11.[329]Kuriálny protokol z 19. apríla 1707.[330]Kuriálny protokol z 10. mája 1707. Tu je zapísaná celá inštrukcia.[331]Toto pozvanie prišlo do Kremnice až v polovici marca a bolo publikované 18. t. m.
Kuriálny protokol z 18. marca 1707.[332]Kuriálny protokol z 25. februára 1707.[333]III, 34, 1, 12. „… Parte ex omni non saltem approbavimus, verum laudare etiam non
desistimus eo, ut de tam salutari remedio inclyti quarti status in punctis videlicet
quanti et relaxationis portarum ad proximitus celebrandum regni hujus confoederatorum
statuum et ordinum conventum, ablegatum nostrum ita informabimus, talique cum instructione
expediemus, quatenus in cunctis negotiis inclytum quartum statum concernentibus tam in
praescitis duobus expressatis punctis, quam et aliis, si quae eotum occurerent, cum
dominis ablegatis omnium liberarum regiarum montanarum civitatum syncero (!) pectore
cointelligenter se habeat.“[334]Podľa pokladničnej knihy z r. 1707, „Zehrungs-Conto“ dostali 581 zl. 46 den. v
peniazoch, z toho 19 dukátov 12 zl. v striebre a zvyšok v medených peniazoch, okrem toho
33 libier údeného mäsa, 23 libier masti, šunky, jazykov, sadla, octu, 24 libier soli a
pod. v sume 106 zl. 67 den.[335]Pokladničná kniha z r. 1707, „Kriegs-Conto“. Na tento stan spotrebovali 98 lakťov
plátna, 79 lakťov tureckého súkna, 62 párov háčkov a očiek (Heffel und Sehlingen), dva
gombíky a iné potrebné veci, všetko stálo 125 zl. 51 grajciarov.[336]Rozdrobenie sa neuskutočnilo. Turiec vystupuje aj po tomto sneme ako župa.[337]Palatín Pavol Eszterházy píše o tejto záležitosti v manifeste adresovanom všetkým
európskym kniežatám z 20. augusta 1707: „… Tandem denique adveniente illegali conventui
Onodiensi in primam praeteriti mensis Maii praefixo, ast in 17. ejusdem extenso termino,
ac regnicolis partes eorundem nonnulis quidem sponte ac ultronee, pluribus tamen vi et
metu coacte spectantibus, prout et nonnullorum comitatuum ablegatis concurrentibus et
praesentibus fluctuantemque regni statu miserabilibus, ac ob id pacificacionis tractatum
reassumendum suadentibus et supplicantibus et omnibus fere (:praeter paucos scelestae
factionis asseclas, qui ducerentur affectu:) id ipsum adhelantibus, dum praeconceptam ipsi
ductores et antesignarii et seditionis coriphaei vesanam intentionem suam vix successuram
et secudandam praevidissent, horrendo sane et inaudito exemplo, in ablegatos comitatus et
in specie Turociensis alias sub salvo eorundem conductu constitutos et qui culpam (:si
tamen ea dici possit:) principalium suorum portare non soleret, contra omnium jura gentium
et praesertim legum patriarum principationisque nobilitaris praerogativam, quae non
citatum, non auditum, nec in persona, nec in bonis laedi aut damnificari admittit,
manifestam provocationem via facti et tumultuose desaevire et quidem ipsimet infidelium
antesignani propria et impia manu arma stringere ipsosque dilaniare et absolutum ac
tyrannicum in consocios et mutuum in subditos dominium in caeterorum regnicolarum terrorem
inducere taliterque tragico hoc exemplo caeteros perculsos… vivum suum… eomere…
attentarent…“ III, 26, 1, 61.[338]Ad III, 26, 1, 54.[339]III, 34, 1, 13.[340]Kuriálny protokol z 30. júna 1707.[341]III, 26, 1, 59.[342]Kuriálny protokol zo 16. júna 1707.[343]Kuriálny protokol z 5. júla a 5. septembra 1707. III, 43, 1, 5.[344]Kuriálny protokol z 28. júla 1707.[345]Kuriálny protokol z 12. septembra 1707, str. 460.[346]Kuriálny protokol z 26. júla 1707.[347]Pokladničná kniha z r. 1707, „Zehrungs-Conto“.[348]Ad III, 36, 1, 6a.[349]Ad III, 36, 1, 6b „ex castris sub Kér positis die 14. Juni anno 1707“.[350]Ad III, 36, 1, 6a.[351]Ad III, 25, 1, 2x.[352]III, 36, 1, 9.[353]Ad 25, 1, 2n, aa.[354]Kuriálny protokol z 19. júna 1707.[355]Tamže.[356]Len na zasadaní z 19. júla 1707 boli prejednané štyri takéto procesy a za prepych v
šatstve sa udeľovali časté tresty.[357]III, 43, 1, 4.[358]III, 26, 1, 54 „ex castris Sajó Korom positis“.[359]III, 26, 1, 55.[360]Ad III, 26, 1, 54 a 55.[361]Kuriálny protokol z 26. júla 1707, str. 449.[362]III, 26, 1, 57.[363]Kuriálny protokol z 26. júla 1707, str. 450.[364]III, 26, 1, 59.[365]Pokladničná kniha z r. 1707. Nagy dostal za túto cestu 120 zl. v peniazoch a okrem
toho potraviny, ktoré pre neho zakúpil strážmajster Fridrich Kreichel za 31. zl. 92
den.[366]III, 26, 1, 55, 58, 60 a 63.[367]III, 26, 1, 58.[368]Kuriálny protokol zo 14. augusta 1707.[369]III, 31, 1, 39.[370]Tamže a III, 26, 1, 60.[371]III, 26, 1, 62 „datum in oppido Terebes die 26. Augusti anno 1707“.[372]Ad III, 26, 1, 62.[373]V liste z 27. augusta 1707. — III, 26, 1, 63.[374]III, 26, 1, 63.[375]III, 26, 1, 64.[376]Kuriálny protokol zo 6. a 12. septembra 1707.[377]Kremnica darovala všetkým 4 dukáty, rys papiera a 14 zl. 40 grajc., pečatidlo za 7 zl.
20 grajc. a 4 lakte čierneho flóru za 6 zl. Pokladničná kniha z r. 1707,
„Kriegs-Conto“.[378]III, 31, 1, 39.[379]III, 31, 1, 33.[380]Kuriálny protokol z 12. septembra 1707.[381]Kuriálny protokol z 25. septembra 1707.[382]III, 26, 1, 65.[383]Tamže.[384]III, 26, 1, 51. V tomto liste prosí podslúžny horného pohronského okresu v Tekovskej
župe Matej Mravík kremnického richtára, aby mu povolil na niekoľko dní ubytovať na Lúčkach
štrnásť vojakov, pretože všetky obce patriace do Mrávikovho okresu sú úplne preplnené
vojskom, takže pre týchto 14 vojakov vôbec nemôže nájsť miesto. A pri tejto príležitosti
zdôrazňuje, že Kremnica jediná spomedzi všetkých banských miest je oslobodená od
povinnosti ubytovať vojsko.[385]Kuriálny protokol z 25. septembra 1707, str. 461.[386]Kuriálny protokol z toho istého dňa, str. 467.[387]Tamže.[388]III, 34, 1, 18. — Ad 34, 1, 19 a.[389]III, 26, 1, 70.[390]Ad III, 26, 1, 70.[391]III, 31, 1, 3.[392]III, 34, 1, 16 „Datum in castro nostro Szerencs die 24. mensis Octobris anno
1707“.[393]Podľa pokladničnej knihy z r. 1707, „Kriegs-Conto“ dostal za svoje spolupôsobenie od
mesta honorár 19 zl. 20 den.[394]Kuriálny protokol z 5. augusta 1707.[395]III, 31, 1, 32, a, b.[396]III, 34, 1, 16.[397]Kuriálny protokol z 18. novembra 1707.[398]III, 34, 1, 17.[399]Ad III, 34, 1, 19 b.[400]Ad III, 34, 1, 19 a.[401]Tamže.[402]III, 34, 1, 18: „… Excusationibus, lamentationibus plane nullus datur locus, eo ipso
relegatur instans vel ad priores Hungariae exceptiones vel ad lamentationes Jeremiae.
Interim extrema haec necessitas omnia fausta sperare jubet.“[403]III, 31, 1, 33.[404]III, 34, 1, 18. „Hesterna die post multas et quidem quadriduas pro et contra
disputationes comitatuum et nonnullorum civitatibus infensissimorum persuasiones tanta
sunt omnibus civitatibus simul et montanis imposita onera, quae ultimam praesagiunt
ruinam, dicae omnium rejectae et nobis loco 2000/9000 adjectae, quae latu impossibiles
earumque exactio captum meum superat.“[405]Ad III, 34, 1, 19 a Pokladničná kniha z r. 1707, „Extraordinär-Ausgaben“.[406]III, 1, 18. „Pecuniae cursus necdum resolutus, verum polturas 3 pro grosso ut
congregent suadet, sed rogo ante tempus et quidem adventum meum ne divulgetur.“[407]Jakub Haško bol ešte v XVII. storočí najprv farárom v Trubíne, prepoštom v Novom Meste
nad Váhom a nakoniec rožňavským biskupom. Ako taký odovzdal mestu Kremnici 11 000 zlatých
s poznámkou, že tieto peniaze si môže podržať tak dlho, ako sa jej bude páčiť a za ne bude
musieť platiť len 6 % úroky z 5000 zl. prepoštom z Nového Mesta nad Váhom, z 5000 zl.
beckovskému kláštoru a z 1000 zl. trubínskemu farárovi, a to každý rok.[408]Pokladničná kniha z r. 1707, „Interessen-Conto“.[409]III, 23, 1, 7.[410]Kuriálny protokol zo 6. decembra 1707.[411]III, 34, 1, 18.[412]III, 34, 1, 18 dané z Korčian 17. decembra 1707.[413]III, 23, 1, 8.[414]III, 23, 1, 9, 11, 12 a 15. — Kuriálny protokol z 11. januára a 12. februára
1708.[415]III, 23, 1, 10, 10 a.[416]III, 23, 1, 18 a 21.[417]III, 23, 1, 21.[418]Kuriálny protokol z 25. februára, 3. septembra a 29. novembra 1707.[419]Ad III, 36, 1, 7. — III, 34, 1, 19.[420]III, 36, 1, 4. — III, 36, 1, 7. — III, 34, 1, 19.[421]III, 36, 1, 5. — III, 36, 1, 8.[422]Kuriálny protokol z 1. augusta 1706 a 21. januára, 25. februára, 3. a 30. septembra a
29. novembra 1707.[423]Kuriálny protokol z 18. novembra 1707.[424]Kuriálny protokol z 25. februára 1707.[425]Kuriálny protokol zo 14. augusta 1707.[426]Kuriálny protokol z 18. novembra 1707.[427]Kuriálny protokol z 22. augusta 1707.[428]Kuriálny protokol z 25. októbra 1707. Fúru dreva mohli sedliaci predať za 20 grošov
(Kuriálny protokol z 21. januára 1707 a tisíc kusov šindľov za 3 uhorské zlaté v medených
peniazoch. — Kuriálny protokol z 8. apríla 1707.[429]Pokladničná kniha z r. 1707, „Ausserordentliche Ausgaben“.[430]III, 34, 1, 19.[431]Kuriálny protokol z 5. januára 1708.[432]III, 26, 1, 67.[433]Kuriálny protokol zo 16. januára 1708.[434]III, 18, 1, 16.[435]Tamže.[436]III, 26, 1, 68, dané z Krupiny.[437]III, 26, 1, 69. Podľa spisu Ad 26, 1, 69 bola predpísaná daň pre Bystricu z 9500 dík
31 112 zl. 50 den., pre Štiavnicu z 12 000 dík 39 300 zl., pre Kremnicu z 9000 dík 29 475
zl., pre Belú z 1500 dík 4912 zl. 50 den., Pukanec z 2500 dík 8187 zl. 51 den., Ľubietovú
z 1500 dík 4912 zl. 57 den., Novú Baňu z 2000 dík 6550 zl., Krupinu zo 4000 dík 13 100
zl., Zvolen z 2500 dík 8187 zl. 52 den., Brezno z 6000 dík 19 650 zl., oblasť Jazygov z 13
629 dík 4463 zl. 97 a pol den., Veľkú Kumániu z 1500 dík 4912 zl. 50 den. a Malú Kumániu z
2370 dík 7761 zl. 75 den. Ako vidno z uvedeného spisu, boli severouhorské mestá oveľa
vyššie zdanené ako úrodné kraje Jazygov, Veľkej a Malej Kumánie.[438]Kuriálny protokol zo 16. januára, 15. februára 1708, str. 475 a 483.[439]Kuriálny protokol zo 17. februára 1708, str. 485.[440]Kuriálny protokol z 30. apríla 1708, str. 491.[441]III, 31, 35 a ad 35.[442]Tamže: „Quantum ad moderni afflicti et extermati status sui explanationem: eadem navi
navigare reliquas quoque montanas civitates bene scio…“ a III, 31, 1, 36: „Ich weiss zwar
wohl, dass ainer löblichen Stadt ein solches Quantum in Silbergeld zubezahlen höchst
schwehr (!), ja unmöglich fast fället, aber mir kann destwegen nichts werden, weil ich
diese Einbringung solcher Gelder thun muss…“[443]III, 31, 1, 37. „Mir ist selber hertzlich laidt, dass ich eine löbliche Stadt umb das
Geldt so beklagen muss; es ist mir aber von den General so hart auferlegt worden, solche
Gelder baldt einzufordern, die Artolory (!) undt das Bergwesen zu secundiren, dass ich
nicht anders machen kan, es sey auch wie es wolle.“[444]III, 31, 1, 38.[445]III, 31, 1, 39 a 43.[446]Kuriálny protokol z 15. februára 1708.[447]Kuriálny protokol z 5. januára 1708.[448]Kuriálny protokol z 2. mája 1708.[449]Kuriálny protokol z 18. apríla, 1708. „In dieser Noth und Bedrängnüsz wirdt die Stadt
auf alle Mitl und Weg Geldt zue machen benöthiget, werden also der Stadt Fleischbänck,
iegliche per 250 Thaler in Kauff angeschlagen.“ — Kuriálny protokol z 23. apríla a 16.
mája 1708.[450]III, 31, 1, 39. — III, 32, 1, 7.[451]III, 31, 1, 40. „Quod vero petitionem suarum Dominationum attinet, doleo me hac
occasione desideriis satisfacere non posse, cum perbelle constet praefatis Dominationibus
Vestris, qualiternam bona mea interessali pecunia a camera derimere debueram et sub ipsis
his revolutionibus creditores contentaverim, his annis vero nihil proventus, nisi cuprea
pecunia erat, nunc quoque prae manibus haerens, quam in usum convertere non
possum.“[452]III, 26, 1, 80.[453]III, 23, 1, 19.[454]III, 23, 1, 22. — Ad III, 23, 1, 22, a, b.[455]Kuriálny protokol z 3. apríla 1708.[456]III, 23, 1, 23.[457]Kuriálny protokol z 27. apríla a 2. mája 1708.[458]III, 31, 1, 41. — Ad III, 31, 1, 41.[459]Kuriálny protokol z 18. apríla 1708.[460]III, 31, 1, 42.[461]Ad III, 31, 1, 42.[462]III, 31, 1, 43.[463]Datované z 22. apríla 1708 z Dolian.[464]III, 26, 1, 81.[465]Kuriálny protokol z 27. apríla 1708.[466]Kuriálny protokol z 28. apríla 1708.[467]III, 26, 1, 84.[468]III, 26, 1, 71 — 78.[469]Bol znovu zvolený za richtára 5. februára 1708 a už od 12. septembra 1707, kedy Adam
Hirschner bol zvolený za banského majstra, spravoval tento úrad.[470]Ad III, 31, 1, 44.[471]Kuriálny protokol z 30. apríla 1708.[472]III, 31, 1, 44.[473]Kuriálny protokol z 2. mája 1708.[474]III, 26, 1, 83.[475]Pokladničná kniha z r. 1708, „Kriegs-Conto“.[476]Kuriálny protokol z 2. mája 1708.[477]III, 31, 1, 47 a 48.[478]III, 26, 1, 82.[479]Kuriálny protokol z 13. mája 1708.[480]Ad III, 31, 1, 43 a.[481]Kuriálny protokol z 13. mája 1708.[482]III, 26, 1, 84.[483]Kuriálny protokol z 15. mája 1708.[484]Ad III, 26, 1, 82.[485]III, 32, 1, 9.[486]III, 34, 1, 33.[487]Ad III, 34, 1, 24. „Ennek elötte is egynehányszor ki bocsatott patenseinkbül az Németh
ellenségünknek alnok incselkedéssy és integetö Csalardsági nem kétlük böven constalhatnak
minden rendeknél, melyben azon utannunk leselkedö ellenségünk mégh mostan is mesterséget
kevanvan vettni tsak nem régében közinkben levelét bocsatotta. Latvan azt, hogy
istenünkben és ügyünkben reménségünket vettvén fegyverével maga szandékat végben nem
viheti és ellenünk forralt mérgét ki nem öntheti,… mégh szemünk elött forogh az
portiozásnak súllya alatt keserves szenvedessünk sok fel talalt modok alatt való siralmas
kinasztatassunk, laklatassunk és maid kétségben esséssünk, kel minden javainktól való még
fosztattassunk. Midön azért hajdani szabadsággal tündöklö édes hazanknak lakossy mind
ezeket s mind ezeknél több élö szamlalhatatlan nemet nemzetnek sanyargattássa altal való
szenvedett nyomoruságokat (:melyekben magunk vagyunk elö bizonsagok:) keserves szével
emléttyük hamis hitegetessének csak gondolattal és szévünkben helyt ne adgyuk…“[488]III, 34, 1, 26.[489]Kuriálny protokol zo 7. mája 1708, str. 495.[490]III, 31, 1, 46.[491]III, 34, 1, 29.[492]Ad III, 34, 1, 30, „… compertum est usum et cursum aereae monetae ob difformem
intellectum articuli Onodiensis eatenus concliti, non levem confusionem passum fuisse, pro
cuius confusionis rectificationem notandum est. Primo, quod quemadmodum cupreae monetae
cusio a condito eorum articulo imposterum ex toto, hoc est tam decernaria, quam viginti
polturarum, uti et simplicium polturarum sublata, ita per consequens eadem ipsa currens,
etiam eotum cusa ex toto ad numerum duorum millionum et ducentorum millium florenorum
restricta est.“[493]Tamže: „Quod ut eo regulatius fiat, constituentur in singulis comitatibus,
civitatibus, oppidis et pagis, ubi quarumpiam venundationum occasio praebetur,
inspectores, qui venui exposita praetio competenti, sine discrimine seu defectu et
denominotione albae aut rubrae monetae vendentes, venundare, etiam sub poena
confiscationis adigere habebunt potestatem.“[494]Tamže: „Pro tollenda pariter discrepantia florenorum et monetae minutae Hungaricae
diversitate, aliter nimirum in his et aliter in superioribus comitatibus hucusque
observari solitis, occasione hac determinatum est, quatenus attacta minuta Hungaricae
monetae seu denariorum sex in unum grossum computentur et acceptentur, taliterque florenus
unus ubique per regnum ex centum viginti denariis seu viginti grossis caesareis
constet.“[495]Tamže.[496]III, 34, 1, 29. „Necdum plenarie continuatis computibus ante meridiem senatoria quoque
sessio vacabat, post meridiem nihilominus hora quarta celebrata est sessio senatorialis,
in qua velut tertia juris reassumpta est causa contra et adversus Thuroczienses mota.
Eosdem Thuroczienses ad fidejussionem per magnificum dominum Casparum Revay et dominum
Josephum Huszar sub cautione florenorum Rhenensium quatuor mille datam dimittendos
deliberatione resolutum est.“[497]III, 36, 1, 11 dané 24. mája 1708 z Levíc.[498]III, 36, 1, 13, 14 a 16.[499]III, 36, 1, 15 z 15. júna 1708.[500]III, 18, 1, 17.[501]III, 18, 1, 18. — Pri tejto príležitosti predložil kremnický richtár Rákóczymu aj
žiadosť pohorelcov, ktorí žiadajú o oslobodenie od dikálnych daní. Avšak aj táto žiadosť
bola zamietnutá a petentom knieža odkázal, aby si žiadali podporu od župy.[502]Tamže.[503]Kuriálny protokol z 9. júla 1708, str. 505.[504]Kuriálny protokol zo 17. júla 1708, str. 507.[505]III, 36, 1, 25.[506]III, 36, 1, 29.[507]III, 36, 1, 31.[508]Kuriálny protokol z 12. augusta 1708, str. 510.[509]III, 36, 1, 32.[510]Kuriálny protokol z 15. augusta 1708, str. 511. — III, 36, 1, 34.[511]III, 34, 1, 30. — Ad III, 34, 1, 30.[512]III, 31, 1, 47. „Cum vero belli nostri pro libertate confoederati legitimus maximusque
fundus sit, ut cupreae polturarum pecuniae circulatio argenteaeque augmentatio juxta
determinationem Agriensem manu teneatur, ea propter praetitulatam Dominationem Vestram
rogo, velit eatenus pecunias non tantum in proprio civitatis phoro promulgari facere,
verum etiam secundum conclusionem Agriensem per omnem potentiam manu tenere.“[513]Kuriálny protokol z 15. júna 1708, str. 499.[514]Kuriálny protokol z 18. júna 1708, str. 499.[515]Ad III, 31, 1, 47.[516]Kuriálny protokol z 27. júna 1708, str. 501.[517]Kuriálny protokol z 25. júna 1708, str. 502.[518]III, 31, 1, 48.[519]Kuriálny protokol z 26. júna 1708, str. 504.[520]III, 26, 1, 87 zo dňa 29. júna ex castris ad Surany positis.[521]Tamže.[522]III, 26, 1, 88.[523]Ad III, 26, 1, 88.[524]Kuriálny protokol z 9. júla 1708, str. 505.[525]III, 36, 1, 17. „Nachdem ich verständigt werde, wie dass droben zu Kremnitz wegen dess
Kupfergeldes gar eine grosse Ungleichheit vorgehet und die Leite gedachtes Kupfergeld über
die Maasse steigern, müssen sie diejenige Sache, welche sie vormals umb einen Polturen
gegebn, nun umb einen Groschen verkauffn und sonstn alles vertheyern, welches alles den
jüngsten Landes Schluss schnur stracks zuwieder ist und giebet man ohne das eintzig und
allein denn Städten die Schuld, als welche verursachn, dass das Kupfergeld seinen Lauff
nicht recht erreichn kann…“ Dané 2. júla 1708.[526]III, 36, 1, 18.[527]III, 36, 1, 23. „… wie gestern unser Contingent… ins Lager in rother Müntz
abgeschicket…“[528]Ad III, 36, 1, 23. „Wir haben unser Quantum… in eitler Polturaken assigniret…“[529]III, 36, 1, 28.[530]III, 36, 1, 24.[531]Tamže a kuriálny protokol z 20. júla 1708, str. 508.[532]III, 36, 1, 19.[533]Kuriálny protokol z 30. júla 1708, str. 509.[534]Kuriálny protokol z 25. júna 1708.[535]Kuriálny protokol z 27. júna, str. 502 a z 9. júla, 1708, str. 505.[536]III, 36, 1, 20. — III. 36, 1, 26.[537]III, 36, 1, 35.[538]III, 36, 1, 26. „Ex ratione primariae insinuationis defectum administratorum
victualium uberius declarantur subsecutaeque in dominio (Bajmocensi) publicationis
necessaria victualia sufficientia ad hoc tempus administrata fuisse opinabar, cum autem ex
contextu praesentium exaratarum contrarium eiiceretur, rursus per novam publicationem
dominis judicibus serio intimaturus sum, administrationem victualium antehac observari
solitam ex benigno suae Serenitatis principalis mandato inchoando, a modo in posterum
continuent…“ Takto píše Michal Majthényi, správca bojnického panstva.[539]III, 36, 1, 22. „… az réz polturának és fejér pénz elevált valora circulatiojának
effectusban vétele és manutentioja szora kötellyességben állot volna hüssegteknek, de
abban el nem járván, s parancsolatinkatis nem gondolván, annyira nevelte az confusiot,
hogy az nehénység nem fizethetvén maga dicalis impositioit, az pénz circulatioja
sikeretlensége miatt sok biztattásal tartott és csak nem végsö desperatiora jutott
hadainkis többire fizetetlenül maradtanak.“[540]III, 36, 1, 21.[541]III, 36, 1, 27.[542]Kuriálny protokol z 30. júna 1708, str. 509.[543]III, 18, 1, 19.[544]III, 36, 1, 30.[545]III, 36, 1, 33.[546]III, 26, 1, 94 zo 14. augusta 1708 zo Sečian.[547]Pokladničná kniha z r. 1708, „Kriegs-Conto“.[548]III, 31, 1, 52.[549]III, 26, 1, 109 dané 20. septembra 1708 z Jágra.[550]III, 36, 1, 30.[551]III, 26, 1, 91. „Hocce momento suae Serenitatis ducalis benignos patentes percepi,
quibus mediantibus committere dignatur, quod etsi armadae hostilis retroversus suscipienda
remeatio infallibiliter supponeretur, in majorem nihilominus tamen securitatem montanarum
civitatum praescriptaeque armadae Teutonicae exoperandam repressionem, copiis nostris in
hocce passu fluvii Grany constitutis, populus etiam liberarum regiarum ac montanarum
civitatum, ita et plebs circum circa adjacentium comitatum capax armorum et ad
suscipiendam expeditionem habilis, sigillatim circa omnem tergiversationem et cunctationem
insurgi curetur et praescriptis copiis nostris adstipuletur.“ Tak píše Schröter Kremnici
11. augusta 1708.[552]III, 36, 1, 30.[553]III, 26, 1, 91. „Eatenus praetitulatis Dominationibus Vestris hisce serio injungendum
et committendum esse duxi, quatenus acceptis praesentibus eofactoque publicatis, omnes
viritim et singuli capaces armorum et vegeti parati et quasi in praecinctis se contineant
et ubi alios ordines meos acceperint, actum eo, quo specificavero comparere non
intermittant.“[554]Kuriálny protokol z 12. augusta 1708, str. 509 a 510.[555]III, 26, 1, 93.[556]Kuriálny protokol z 15. augusta 1708, str. 511.[557]III, 34, 1, 35.[558]III, 26, 1, 95.[559]III, 26, 1, 97.[560]III, 26, 1, 96.[561]Kuriálny protokol z 29. a 31. augusta 1708, 512.[562]III, 26, 1, 99.[563]III, 26, 1, 101.[564]III, 26, 1, 102.[565]III, 26, 1, 104.[566]III, 26, 1, 99.[567]III, 26, 1, 100.[568]III, 24, 2, 8.[569]Tamže.[570]III, 26, 1, 103.[571]III, 26, 1, 101.[572]III, 26, 1, 114, 120. — Ad III, 26, 1, 113.[573]III, 26, 1, 107, 113, 115.[574]III, 26, 1, 105.[575]Kuriálny protokol z 5. septembra 1708, str. 13.[576]Ad III, 26, 1, 105.[577]Tamže.[578]III, 26, 1, 107.[579]III, 26, 1, 110.[580]III, 26, 1, 113.[581]III, 31, 1, 55.[582]III, 26, 1, 117.[583]Kuriálny protokol zo 16. októbra 1708, str. 514.[584]III, 26, 1, 118.[585]Kuriálny protokol z 20. októbra 1708, str. 515.[586]III, 26, 1, 119.[587]Kuriálny protokol z 20. októbra 1708, str. 515.[588]III, 26, 1, 121.[589]III, 1, 1, 8.[590]III, 18, 1, 30.[591]III, 26, 1, 122.[592]Kuriálny protokol z 30. októbra 1708, str. 1.[593]Tamže, str. 2.[594]III, 26, 1, 123.[595]Kuriálny protokol z 30. októbra 1708, str. 4.[596]Kuriálny protokol z 30. októbra 1708, str. 4 — 7.[597]Kuriálny protokol z 30. októbra 1708, str. 7 a 8.[598]Obnovenie zrubov stálo mesto 749 zl. 60 den. Pokladničná kniha z r. 1708 a 1709,
„Kriegs-Conto“.[599]Tamže.[600]III, 26, 1, 124.[601]Kuriálny protokol z 12. novembra 1708, str. 11.[602]Kuriálny protokol z 2., 3. a 5. novembra 1708, str. 8 — 11.[603]Kuriálny protokol z 12. novembra 1708, str. 11.[604]Pokladničná kniha z r. 1708, „Kriegskonto“.[605]Kuriálny protokol z 12. novembra 1708, str. 12.[606]III, 18, 1, 20.[607]Kuriálny protokol zo 17. novembra 1708, str. 14.[608]Tamže.[609]Kuriálny protokol z 20. decembra 1708, str. 25.[610]Kuriálny protokol zo 16. januára 1709, str. 41.[611]Kuriálny protokol z 22. januára 1709, str. 45.[612]Kuriálny protokol z 19. januára 1709, str. 24.[613]Kuriálny protokol z 22. decembra 1708, str. 45.[614]Kuriálny protokol z 22. januára 1709, str. 45.[615]Kuriálny protokol z 29. januára a 3. februára 1709, str. 48 a 52.[616]Kuriálny protokol z 3. februára 1709, str. 50.[617]III, 26, 1, 128.[618]III, 21, 1, 28 b.[619]III, 21, 1, 28 a.[620]Kuriálny protokol zo 7. januára 1709, str. 31, 32.[621]Kuriálny protokol z 10. januára 1709, str. 34.[622]Protokol senátorov a členov volenej obce z roku 1708.[623]Kuriálny protokol zo 7. januára 1709, str. 27.[624]Kuriálny protokol z 15. januára 1709, str. 39.[625]Kuriálny protokol z 15. januára 1709, str. 39 a 40.[626]III, 26, 1, 127. Dané 9. januára 1709 zo Zvolena.[627]III, 21, 1, 29.[628]Ad III, 21, 1, 29.[629]Kuriálny protokol z 18. januára 1709, str. 44.[630]Kuriálny protokol z 10. februára 1709, str. 53.[631]III, 34, 1, 39.[632]Kuriálny protokol z 3. februára 1709, str. 52.[633]Kuriálny protokol z 18. februára 1709, str. 55.[634]III, 26, 1, 130.[635]Kuriálny protokol z 18. februára 1709, str. 55.[636]III, 26, 1, 129.[637]Kuriálny protokol z 3. februára 1709, str. 50 a 51.[638]Tamže.[639]III, 26, 1, 131.[640]III, 26, 1, 133.[641]Ad III, 26, 1, 133.[642]III, 20, 1, 18.[643]Archív evanjelickej cirkvi z 31. decembra 1709. — Mestská pokladničná kniha z r. 1709,
„Extraordinarii Ausgaben“.[644]III, 26, 1, 133.[645]III, 31, 1, 70, 79.[646]III, 31, 1, 66.[647]III, 34, 1, 45 a 46.[648]Pokladničná kniha z r. 1709, „Extraordinarii Ausgaben“.[649]III, 26, 1, 137.[650]Kuriálny protokol z 1. marca 1709, str. 67.[651]Kuriálny protokol zo 17. decembra 1708, str. 15. — III, 26, 1, 127.[652]III, 24, 2, 15. — Kuriálny protokol z 12. mája 1709, str. 84.[653]III, 26, 1, 145.[654]III, 26, 1, 138.[655]III, 24, 2, 15.[656]Pokladničná kniha z r. 1709, „Kriegs-Conto“. Palisády a opevňovacie práce stáli okrem
materiálu 313 zl.[657]III, 34, 1, 41.[658]Kuriálny protokol z 30. apríla 1709, str. 80.[659]III, 26, 1, 137.[660]Kuriálny protokol zo 6. mája 1709, str. 82.[661]III, 34, 1, 42. Kedysi platili na kuchyňu. Teraz patrí Zvolenský zámok rodine
Eszterházych. Teda keď sa platí poplatok kráľovi, treba zariadiť, aby sa neplatil
duplovane, „ut praefati villani in antiqua eorum exemptione deinceps permanere, neque ad
hujusmodi contributionem aliquam cogi queant…“ Tamže.[662]III, 34, 1, 43.[663]Tamže.[664]Kuriálny protokol z 3. júna 1709, str. 86.[665]III, 31, 1, 58. — Ad III, 31, 1, 58, a, b.[666]III, 34, 1, 45, 46.[667]Tamže.[668]III, 34, 1, 45.[669]III, 34, 1, 48.[670]Ad III, 34, 1, 50c.[671]Ad III, 34, 1, 50c. „… so ist es doch mit keinem andern Beding ziemlich geschehen, als
dass wir uns dieses Geldt auffs höchste innerhalb 14 Tagen denen Herren Assignatariis
durch Wechsel hier zu erlegen bemüssen sollen, widrigen falls nicht allein die 2000 fl.,
welche Herr Graff (Szunyogh) sich ohne dem auf weitern Nothfall vorenthaltet, sondern auch
die vorigen Restantien, es mögen die Städt zu Grundt gehen oder nicht, mit der aller
schärfisten Execution gantz gewiss werden eingetribn werden.“[672]III, 31, 1, 61.[673]III, 31, 1, 62.[674]III, 31, 1, 63.[675]III, 34, 1, 50. — Ad III, 34, 1, 50 a.[676]III, 31, 1, 68.[677]III, 31, 1, 66.[678]Tamže a III, 31, 1, 68.[679]III, 31, 1, 70.[680]III, 34, 1, 54.[681]III, 31, 1, 74.[682]III, 31, 1, 75.[683]III, 31, 1, 71.[684]III, 31, 1, 76.[685]III, 31, 1, 77.[686]III, 34, 1, 56.[687]Tamže.[688]III, 34, 1, 49.[689]Podľa III. 34, 1, 55 stál tento snem mesto — nerátajúc dietálne taxy — 714 zl. 38
den.[690]III, 34, 1, 54.[691]III, 34, 1, 47.[692]Pokladničná kniha z r. 1709, „Besoldungs-Conto“.[693]III, 19, 1, 10.[694]Archív ev. cirkvi z 5. februára 1709. „Quandoquidem domini acatholici civitatis
Cremniciensis propria authoritate anno 1704 ab 11. Aprilis usque ad annum 1705 salaria
ecclesiae scholaeque catholicae servis totaliter abstraxissent et expost nec medietatem
earundem usque ad haec tempora praestitissent et praestarent, proinde supplex nomine
omnium me ad pedes Eminentiae et Serenitatis Vestrae provolvo, exorans ferventissimis
precibus, quatenus praefatae civitati Cremniciensi montanarum primariae una aliave linea
demandare et injungere dignetur, ut pristina salaria et accidentia a sacratissima caesarea
regiaque Majestate nobis applacidata et demandata iterum largiantur; haec enim omnia nobis
modo violente hac rebellione ablata sunt.“[695]III, 19, 1, 10.[696]Archív ev. cirkvi z 5. februára 1709.[697]Kuriálny protokol z 25. februára 1709, str. 65.[698]Pokladničná kniha z r. 1709, „Besoldungs-Conto“.[699]Kuriálny protokol z 30. októbra 1709, str. 135.[700]Tamže. „… also reservat sibi communitas evangelica jegleichen facultatem ihren
Geistlichen juxta articulum Soproniensem, ut catholicus catholico, evangelicus evangelico
solvat. Verum ad hoc reponunt catholici articulum praeallegatum hic loci usu roboratum non
esse, adeoque in quo statu fuere negotia ante exordium horum motuum intestinorum, in eodem
modo et expost permanere debebunt.“[701]Kuriálny protokol z 18. novembra 1709, str. 166.[702]Ad III, 19, 1, 13.[703]Kuriálny protokol z 19. novembra 1709, str. 171.[704]Tamže, str. 172.[705]Tamže. „… fuerant namque violenti domorum dei occupatores“.[706]Tamže. str. 173.[707]Tamže.[708]III, 19, 1, 12.[709]Tamže.[710]Kuriálny protokol z 21. novembra 1709, str. 176.[711]III, 19, 1, 14.[712]III, 19, 1, 13.[713]III, 19, 1, 15.[714]III, 19, 1, 16.[715]III, 19, 1, 17.[716]III, 19, 1, 16. „… ministrorum Augustanae confessionis pagensium ex parochiis sine
omni tergiversatione aliorsum se recipientium congesta et comparata per eosdem medio
tempore frumenti et foeni quantitas sine ulla praecedente culpa per dominos parochos
catholicos detenta et arrestata esset…“[717]Tamže: „… nos ad bonum pacis harmoniae unioniem praesente ilustrissimo domino supremo
comite inclyti comitatus Zoliensis in hanc magistratualem compositionem et mutuam
accordam, ut videlicet media pars dominis catholicis ex aerario civitatis publico (ad quod
nostri evangelici cives numero catholicis multo potiores plus congerunt), altera medietas
vero nostris ministris vi quoque iustitia distributive pendatur condescendisse…“[718]Tamže: „… Ut itaque cassata per dominos catholicos in ipsorum notabile sublevamen
inter nos facta mutua compositione, cassa civitatis quoque imperturbata maneat…“[719]III, 19, 1, 17.[720]Kuriálny protokol zo 14. apríla 1710, str. 300.[721]III, 19, 1, 19.[722]Kuriálny protokol z 23. septembra 1709, str. 99.[723]III, 19, 1, 13.[724]III, 34, 1, 60.[725]III, 21, 1, 32.[726]III, 18, 1, 21.[727]III, 34, 1, 60.[728]Kuriálny protokol z 9. februára 1710, str. 239. - III, 21, 1, 39 b.[729]Tamže: „… alss hat mann nicht wollen frewentlich sich widersetzen seiner dergleichen
ob nun zwar der Frey und Gewohnheit praejudicirlichen Instruction.“[730]Tamže: „… Wesswegen dann den 16. dito die erwählte Gemein den gewöhnlichen Brauch nach
beygegeben Zeichen der grossen Glockbe umb fünff Uhr vormittag, hernacher aber auch die
sammentliche Bürgerschaft auf dass Rath Hausse sich in grosser Frequenz
einbefunde.“[731]Tamže, str. 240: „… Alss ist nich allein die von langen Jahren her observite
Peroration sambt anderen gebräuchlichen Coeremonien hinterstellig geblieben, sondern auch
die Richterwahl propter tardam comparitionem dess Herrn Commissarii et alios
considerationes minime usitato modo vorgenomben worden…“[732]Tamže, str. 241: „… Vermeinet zu wenigeren Nachtheil dient, wann einige rechtmässige
kayserliche Commission vi concessae sibi authoritatis et facultatis commissionalis etwas…
anbefehlet, wass der persöhnlich thuende Direction erfordert.“[733]Tamže, str. 242.[734]Tamže, str. 243.[735]Tamže, str. 242.[736]Tamže, str. 244: „… Welche nachdem von der Commission befraget worden, warumben sie
die vierundzwanziger Stelle verachteten, zur Antwort ertheilet haben, dass sie weder unter
der Revolution, noch mittelst der Janokyschen Commission, sondern schon bei Annkhunft ihro
kayserlichen Majestät siegreichen Waffen liberis communibusque civium suffragiis, penes
benignum caesareo-regium mandatum, quo mediante civitati intimabatur, ut senatoriales, si
quae his motibus intercessissent, vacantias subjectis habilibus idoneisque personis inter
se compleat (!), und also folglich rechtmässig wären in dem innern Rath vociret undt
promoviret verden…“[737]Tamže.[738]Tamže, str. 245.[739]I, 1, 1, 1.[740]Kuriálny protokol zo 16. februára 1710, str. 245.[741]Tamže, str. 246. — Inokedy sa konala prísaha richtára pravidelne až 8. deň po jeho
voľbe.[742]Kuriálny protokol z 19. februára 1710, str. 247.[743]Tamže, str. 248: „… secundum submittitur dispositioni inclytae cameralis commissionis,
quatenus eadem velit ad id munus obeundum habiles et qualificatos deputare…“[744]Tamže.[745]III, 21, 1, 34.[746]Kuriálny protokol z 20. februára 1710, str. 248.[747]Tamže: „… Ob nun zwar diese Conscription aus vielen erheblichen Ursachen schwer
practicabl gewesen undt mann die Sach nicht so zur Aufnahmen, alss Schaden der Stadt
khünftighin gedienet zu werden gemuthmasszet. So hat sich doch der meiste Theil doch der
Bürgerschaft vieltl weiss beschreiben lassen.“[748]III, 31, 1, 83.[749]III, 31, 3, 84. — Kuriálny protokol z 20. februára 1710, str. 249, z 10. marca 1710,
str. 270.[750]Ad III, 21, 1, 39 h. „Datas ad me earundem litteras cum honore quidem percepi,
continentias tarnen illarum minus grate intellexi, quo dispositiones meas commissionales
in quaestiones trahant et non iisdem, verum proprio arbitrio imitentur…“[751]III, 21, 1, 35. — Ad III, 21, 1, 35.[752]Ad III, 21, 1, 39 c.[753]Podľa III, 19, 1, 18 aj okamžité vyhnanie evanjelického duchovného zo Skleného.[754]Ad III, 21, 1, 39 i.[755]Ad III, 21, 1, 39 f.[756]Ad III, 21, 1, 39 i: „… videant, qui stant, ne cadant. Priorem quoque eiusdem farinae
cursorem civitatis, si redux in servitio constitutum invenero, sciat, certo, quia ipsum
aliquo poni faciam…“[757]Kuriálny protokol z 10. apríla 1710, str. 288.[758]Tamže, str. 289.[759]Tamže, str. 290: „… Aber wie nun die ewangelische, also vielmehr die catholische
Gemein hat sich einhöllig entschlossen weder den Herkal, noch dem gewesten Vicenotarium
(:facta eatenus protestatione:) in integrum zu restituiren…“[760]Tamže, str. 291.[761]Tamže, str. 289: „… undt zwar erstlichen die ewangelische Gemein sequestriret, damit
successu temporis nicht möge geredet werden, es wäre nuhr der ewangelischen Gemein
Faction, dass mann dem Herkel etwa auss Hass der Religion nicht wohlgewogen sey und eben
per consequens auss Passion degradirt hatte, sondern nuhr allein die catholische Gemein
befraget, ob sie bemeldten Herkel vor einem Notario haben will? oder nicht?“[762]Kuriálny protokol z 11. apríla 1710, str. 292: „… Was nun vor Unbillichkeit undt
ziemliche Sprächung der rechtlichen Lauffe bey dieser Revision vorbeygangen, ist besser
mit Stillschweigen verabzugehen, dann mit verdrüsslich weitschweiffiger Deduction selbiger
dem Schmertzen zu renoviren.“[763]Tamže, str. 293: „… Von Seithen der Stadt beschehen informationes verworfen, sondern
auch diejenige, so solches vermög ihrer Obligation thun wollen oder etwas zu Vertheidigung
gemeiner Stadt Rechtens geredet, mit schärffern Wohrten (!) gestraffet undt folgendt parte
non audita altera scilicet deliberiret…“[764]Tamže, str. 294: „Als wäre er Herr Borsiczky gesonnen besagten Herkel nicht allein in
sein voriges Rath-Stelle, sondern auch Notariatambt zu restituirn, wie er dann auch
dissfals eine scharffe Vermahnung an euren löblichen Stadt Magistrat umb selbigen
ohneweigerlich in sein gedachtes Officium zu acceptiren, praemitteret…“[765]Kuriálny protokol zo 14. apríla 1710, str. 295: „… wie dann auch des entgegen
einigmanirliche undt geziembe Protestation undt Contradiction zu interponiren Herrn Vice
Notario… auferlegt worden…“[766]Tamže, str. 294 a 295: „… Indeme mann sothanen obtitulirte Herrn Camerall-Commissarii
Veranstaltung und Disposition sich frewentlicher massen opponiren nicht khunte…“[767]Tamže, str. 296: „… Perillustris ac generosus dominus Ladislaus Borsiczky… cum
suprafato officiali bellico amplissimi senatus veniendo in praesentiam, primum et ante
omnia facit mentionem… amoti notarii,… quem plus ex odio religionis, quam alia legitima
(!) … ratione, officio suo exutum esse cognovisset… Ideo eundem… stante moderna sessione
commissionaliter pro notario et senatore civitatis declararet,… introduceret et
installaret…“[768]Tamže, str. 298.[769]Tamže, str. 301 a 302.[770]Tamže, str. 302: „Propositum etiam extitit per dominum commissarium, ut communis
civitatis cassa distingueretur tali modalitate, ut quod contribuunt evangelici, id
convertatur in erogationes et expensas portionales; quod vero catholici suppeditant, ex eo
catholici ecclesiastici exolvantur; et sic non habebunt causam querulandi domini
evangelici, quod iidem parochis quoque catholicis solvere teneantur.“[771]Ad III, 25, 1, 9 a.[772]Tamže, str. 306. Z chýbajúcich zlatých stiahli po groši, respektíve po polturáku za
diurnum.[773]Kuriálny protokol z 29. apríla 1710, str. 307.[774]Kuriálny protokol z 19. júna 1711, str. 29.[775]Kuriálny protokol z 5. januára 1712, str. 95.[776]III, 21, 1, 39: „… Puncta commissionis… transmitto, non quidem eo fine, ut reiicientur
et ita, prout cum priorum commissariorum dispositionibus accidit, observentur, verum
propterea, quatenus modernus peculii hujus regii magistratus se eisdem ferventius
accomodet…, nisi futuro tempore… poenam infallibilem subire et experiri velit.“[777]III, 19, 1, 20.[778]III, 34, 1, 57.[779]III, 34, 1, 60. Cesta do Bratislavy trvala od 3. do 19. januára, teda plných 16
dní.[780]Kuriálny protokol zo 17. júna 1710, str. 347.[781]III, 34, 1, 60. — „Die 27. Februarii hora 7. matutina indicta est sessio toti quarto
statui, ubi dominus Ressler (vyslanec mesta Bratislavy — pozn. Križko) proposuit, quod
siquidem jam 39. punctum et 33. par immineant, nobilitas vero, uti experimur, semper
contra nos agat, quidnam sit respondendum.“[782]Tamže: „… Ad haec civitatum montanarum ablegati informat (!) sua gravamina, quomodo
his proxime praeterlapsis diebus inclytae camerae Hungaricae commissio in montanis penes
mandatum suae Majestatis, verum minus idem observatum, Cremnicii, Schemnicii et Neozolii
diem privilegialiter indultum et antiquitus observatum electionis magistratualis
authoritate propria distulit; Cremnicii non observato more, sed pro ausu senatores elegit
ex iisque uno eodemque die pro judicatu candidavit judicemque reservavit, Neozolii, si se
magistratus et communitas ad privilegia sua provocavit, quid sibi ad privilegia civitatis
contemptuose respondit, talesque sibi, qui civitatibus infensissimi (!) privatam
utilitatem et non publicum earundem civitatum commodum quaerentes pro concommissariis sibi
adscivit.“[783]Tamže.[784]Tamže: „… qui redeuntes referunt, dominum personalem reposuisse, ut haecce enormitates
chartae apponantur et statibus praesententur.“[785]Tamže.[786]Ad III, 34, 1, 60, k bodu 39. a 40.[787]III, 21, 1, 37. „… siquidem in montanis iisdemque adjacentibus civitatibus talis
commissarius (:uti jam antea humillime repraesentavimus:) non tantum in diversis
civitatibus ibidem gravissimas in interiori et exteriori senatu fecit reformatories pro
lubitu restaurationis personarum a senatorio ordine et officiis ejectiones, depositiones,
surrogationes, sed et nunc continuo per tot septimanas post jam effluxum terminum
ordinarium electionis consuetae in civitatibus modo plane inusitato, legibus et
privilegiis contrario cum tantis incommoditatibus et frustranis plane expensis adhuc
procederet ejusmodi quopiam impedimento eo securius agere possit sibi adsciscens
continuaret…“[788]III, 21, 1, 38.[789]Kuriálny protokol zo 17. júna 1710, str. 347.[790]III, 26, 2, 158. — Ad III, 24, 1, 3.[791]Ad III, 25, 1, 9 b—h.[792]Kuriálny protokol zo 17. júna 1710, str. 348.[793]Tamže.[794]III, 25, 1, 9. „… verum postquam idem vi intrusus Herkal, propriis curis innixus et
non in negotiis civitatis laborando, hinc inde vagatus fuisset…“[795]Ad III, 25, 1, 9 a.[796]III, 26, 2, 158. „Die 11. Augusti anno 1710 hat hiesiger Herr Commandant eine scharfe
militarische Execution 20 Mann zum Herren Stadt Richter einlegen lassen, weilen derselbe
dem Herkal sein Salarium nicht extradiren hat wollen auss gemeiner Stadt Cassa.“[797]III, 25, 1, 9.[798]III, 26, 1, 146.[799]III, 26, 2, 158.[800]III, 26, 2, 159.[801]III, 26, 2, 158.[802]Tamže.[803]III, 26, 2, 159. „… alss werde ich solche Inobedienten den gehorsamb, auchdie Persohn
eines commendanten respectiren lehren,… und die Verbrekher (!) beym Kopff nehmen lassen u.
s. w.“[804]Ad III, 26, 2, 159 a.[805]Tamže.[806]Ad III, 26, 2, 153 a, b, c.[807]Ad III, 26, 2, 159 b.[808]Tamže.[809]Kuriálny protokol z 12. septembra 1710, str. 384.[810]Kuriálny protokol z 1. augusta 1710, str. 378.[811]Menoslov senátorov a členov volenej obce z r. 1710.[812]Ad III, 34, 1, 50 a.[813]Kuriálny protokol z 8. júla 1710, str. 364.[814]Tamže, str. 365. „… weilen die Erfahrenheit selbst mit sich bringet, dass leider mit
einem geringen Fetzen undt Haader (!), so etwan von einer inficirten Persohn getragen
wirdt, grosse Menge der Gemeine öffters angestekhet undt von der gifftigen Seüche
hingerissen werde: Alss solle bey dem Fern Kreütz auf dem Richt-Hübl gewisse Wacht
bestellet werden…“[815]Tamže, str. 366 a 367.[816]Podľa kuriálneho protokolu zo 17. septembra 1710, str. 385 — 390 bola Katarína
Randová, ktorá bola pre zavraždenie dieťaťa odsúdená na smrť, prinútená opatrovať chorých
na choleru. Rozsudok znie: „… dass sye zwar von Verurtheilung zum Todte verschenet undt
folglich in ihrem Ehrn Stande restituiret wirdt, ydoch wirdt sey in das Lazareth, umb die
alldorthige kranckhe Pershonen fleissig abzuwarthen… condemnirt.“[817]Kuriálny protokol z 24. júla 1710, str. 371 a 372.[818]Kuriálny protokol z 25. júla 1710, str. 374.[819]Ad III, 26, 2, 158 c.[820]III, 43, 1, 15.[821]III, 43, 1, 18; „… Quod postea divina Nemesi peccata suae gentis vindicante,… commune
illud malum haereditarium, pestifera nempe lues, inter caetera locum furiter isthunc
inundasset, eaque grassante aliquot centeni hominum miserabiliter ultimum diem suum subire
fuissent coacti…“[822]III, 43, 1, 8. — „… verum et me circumadjacentibus locis aliis etiam statibus et
ordinibus potioribus hujus comitatus in id consentientibus, ne ad inclytam praetitulatarum
Dominationum Vestrarum civitatem intrare praesumerent, fecisse inhibitionem…“ Tak píše 27.
júla 1710 turčiansky podžupan Štefan Beňovský mestu Kremnici.[823]Tamže.[824]Ad III, 26, 2, 158 c.[825]III, 43, 1, 12.[826]III, 43, 1, 10 a 11.[827]III, 43, 1, 10.[828]III, 43, 1, 12.[829]III, 43, 1, 11.[830]III, 43, 1, 10.[831]III, 9, 1, 2: „… dass nemblich alle undt jede Victualien sollen biess auf dem Berg
gelieferdt werden, worzum die löbliche Stadt gewisse Gesandte 2 Commissarien bestellen,
welche das Geldt von denen Stadt Leüthen ahnnehmen, in dem Esszieg auswaschen undt hernach
denen Verkhauffern dem Equiualens ausszahlen werden.“[832]Tamže.[833]III, 33, 1, 1.[834]III, 44, 1, 27.[835]III, 31, 1, 88.[836]III, 43, 1, 10. „… Quandoquidem autem pari infelicitate laborantibus et pro christiano
auxilio apud excellentissimum dominum generalem campi mareschallum ab Heister
lamentabiliter ingemiscentibus Schemniciensibus, ex adjacentibus tribus comitatibus Honth,
Bars et Zolyom necessariis vitae mediis immediate sucurrendum sua Excellentia gratiose
quam severissime demandare dignata fuisset…“[837]III, 43, 1, 14.[838]III, 43, 1, 15. Dolná Štubňa poslala na tento účel 278 a Sklené 400 kusov
chleba.[839]Podľa III, 36, 1, 40 stratili kremnickí „waldbürgeri“ od roku 1673 do 1698 spolu vyše
150 000 zlatých pri baníctve a komora koncom 18. storočia, t. j. od r. 1692 do 1710 podľa
výkazov dvorskej učtárne žiadala 443 556 zl. 41 grajciarov rýnskej mince.[840]Ad III, 48, 1, 7 a.[841]Tamže.[842]III, 36, 1, 40.[843]Tamže: „… Schembnitz, Neusohl undt andere Pergstätt… unterwerffen sich willig der
Kammer Perg- undt Waldungs Inspection, das eintzige Krembnitz, welches ihro Mayestät auss
dero aigenen Kammer geföhlen mehr gekhostet hat, alsz alle ihre Heuszer, Dörffer undt
Grundtstückh in zehnfachen Preisz werth seindt, darff sich allein wiedersetzen.“[844]Tamže: „… auch nit in geringsten zu beweisen ist, das man ihr der Statt an ihrer
Jurisdiction undt dominio directo einen torto oder Abtrag zu machen intendire…“[845]Tamže: „… Unterdessen aber würdet man von Commissions wegen dass ienige exequiren undt
veranstalten, worzue man von Hoff aus instruirt ist.“[846]III, 48, 1, 5. „… eine schriftliche cathegorische Erclärung darüber begehret: Ob
nemblich die Statt die Kayserliche Waldpatenta in Originali affigiren gebührend beuolgen,
das schädliche Gaissvieh abstöhlen, die oeconomische Direction, Inspection und
Disposition, concurrente magistratu civico, der Kammer überlassen wolle, oder nit?
worunter in specie auch die verhypothecirte Waldungen begriffen und verstandten sein
sollen.“ Kópia, originál sa nezachoval.[847]Kuriálny protokol zo 7. mája 1710, str. 314 a 315.[848]Kuriálny protokol z 9. mája 1710, str. 316.[849]Kuriálny protokol z 13. mája 1710, str. 317: „… Ast durus hic sermo…“[850]Kuriálny protokol z 19. mája 1710, str. 329.[851]Tamže.[852]III, 48, 1, 6.[853]Ad III, 48, 1, 7 a.[854]Tamže: „… Ich mag ihr der Statt die Ehre nit mehr thuen ihre ungereumbte Antworth
zuwiderlegen, dan eintweder ist selbe aus plumper Dumbheit, oder aus Maliz so inepte
verfasset werden.“[855]Tamže: „… und anbefohlen werden ihr der Statt zubedeuten, das ihro Mayestät den
antrohenden (!) recursum ad diaetam in diesem Fahl (!) nicht annoch ungeathme hingehen
lassen werden… Ich werde vor Gott und der Welt entschuldiget seyn von allen dem Unhayl,
was sich diese ainfältige Leuth ohne alle Vernunfft und Ursach muthwillig auf den Halss
züchen (!). Ihre Schrift werde ich nach Wienn sänden,… Die Kremnitzer aber bülden (!) es
ihnen gewiss nit ein, sonsten wurden sye versichert Knüender in die gestöhlte postulata
einwilligen.“[856]Tamže: „… Wegen der Statt Crembniz werde zuruckhalten, villeicht hat selbe noch kein
Nachricht, das der kayserliche Hof herein rescribiret, man solle wegen des grossen Verbau
im Herrngrundt hiesiger Statt (:nemblich Neusohl:) ermelten Herrngrundt mit dem Cammerhof
und aller Hüttwerchen zuüberlassen antragen; habe solches hiesiger Statt und Waldt
Burgerschafft vorgetragen, was dieselbe aber dargegen vor ein bewögliche eigeraichet, ist
nit wohl zubeschreiben…“[857]Tamže: „… Die Frag ist nit, ob die Waldungen der Statt zugehörig seyen (:dan dises
züehnt kein Wunsch in Zweifel:). So lasszet man auch ihre Privilegien in ihrem Werth und
Unwerth beruehen…“[858]Tamže.[859]III, 48, 1, 8.[860]Kuriálny protokol z 24. júla 1710, str. 371.[861]Kuriálny protokol z 5. júna 1711, str. 17, zo 17. júna, str. 28.[862]Kuriálny protokol zo 17. júna, 26. júna a 14. júla 1711, str. 28, 33, 46.[863]Kuriálny protokol z 9. júna 1711, str. 18. „Concluditur, ne posteritati praejudicetur,
nullatenus in potitum ejusdem consentire posse nec cedere directionem.“[864]III, 48, 1, 15.[865]Ad III, 18, 1, 15. „Die Waldung gehört wie zugestehen… freylich der Statt zue.“[866]Ad III, 1, 1, 13 a.[867]Kuriálny protokol z 24. júla 1710, str. 373.[868]III, 43, 1, 24. — Ad III, 43, 1, 24 a. „… posthaec supervenit expilatio (jazdectvo —
pozn. Križko) Kurucziana sub commando domini pro tempore Alexandri Ocskay, duo millia
equitum in ipso festo Purificationis Magnae Matris civitatem nostram ante annos duos
invadentes, hi miserae plebi non tantum peccora (!) abegerunt, verum etiam cuncta mobilia
rapuerunt omnibusque in tantum civitatem spoliarunt, ut plurium civium solummodo furfureo,
partim etiam ex avena confecto pane vescebantur.“[869]Kuriálny protokol zo 16. mája 1710, str. 323.[870]III, 26, 2, 154.[871]Kuriálny protokol zo 7. januára 1711, str. 226.[872]III, 26, 2, 150.[873]Ad III, 31, 2, 89 b.[874]III, 23, 1, 40.[875]III, 26, 2, 178.[876]III, 26, 2, 161.[877]III, 26, 2, 164, 165, 167, 168, 169, 171, 176, 177.[878]III, 26, 2, 174 a 175.[879]III, 26, 2, 179.[880]III, 26, 2, 180.[881]III, 26, 1, 181 a 182.[882]Podľa spisu III, 30, 1, 21 remeselníci z Kremnice a ostatných banských miest obyčajne
navštevovali jarmoky až v Kecskeméte v Maďarsku.[883]Kým však ukončíme túto kapitolu kremnických dejín, musíme sa zmieniť ešte o jednom
mužovi, ktorého meno si zaslúži čestné miesto medzi kremnickými mešťanmi.Je to Ján Schmiedegg, najvynikajúcejší syn schmiedeggovskej rodiny, ktorá sa v mnohom
ohľade veľmi zaslúžila o mesto Kremnicu. Jeho osobné prednosti, ktoré mu získali obľubu u
celého obyvateľstva, jeho čulá a príčinlivá činnosť ako senátora a od roku 1700 až do jeho
smrti ako richtára, počas ktorej doby sa s ním o tento úrad delili len Kayser, Hell a
Hirschner, a aj to len následkom nariadení reštauračnej komisie, konečne jeho vzťahy k
Hellenbachovi, Révaymu, Radvanskému, Jánokymu a iným popredným a vplyvným osobnostiam
prišli Kremnici veľmi vhod. Doma ako schopná administratívna sila, vonku ako zástupca a
obranca slúžil svojmu rodnému mestu tak, že mu ani jeho úporný nepriateľ nemohol uprieť
úctu a uznanie. Ba aj nenávidený a všetkých svojich spolumešťanov nenávidiaci Herkel,
ktorý bol zosadený práve počas richtárstva Jána Schmiedegga, nebol vstave odoprieť tomuto
dôveryhodnému mužovi príslušné svedectvo, v ktorom hovoril o ňom pred cisárom ako o
vysokováženom a vzácnom mužovi. (Ad III, 24, 1, 3 n: „Cremniciensium judex et primarius
senator, virque maximae authoritatis et aestimationis Joannes olim Schmideck.“) Z jeho
nespočetných služieb, ktoré preukázal mestu počas svojho úradovania, spomenieme len tú,
keď dokázal uspokojiť Bercsényiho nesmierne rozhorčeného pre nevernosť Kremničanov, ktorú
preukázali roku 1703 pri príležitosti privítania a prijatia Šlika. Tu Schmiedegg svojím
zákrokom u Bercsényiho zachránil mesto od hroziaceho mu nešťastia, azda aj od zbúrania.
(Pamiatku tohto obľúbeného a vysokováženého muža pripomína Kremnici obraz Jána
Schmiedegga, zavesený — v čase napísania tejto práce — v prijímacej miestnosti pred radnou
sieňou.)Vernú oporu mal Ján Schmiedegg vo svojom bratovi Eliášovi a neskoršie v Baltazárovi
Nagyovi, ktorého na odporúčanie Jána Radvanského zvolili za kremnického hlavného notára.
Títo dvaja si po smrti Jána Schmiedegga určili svoje zásady a slúžili mestu tak statočne
ako kedysi on, až kým ich sily nezlomila nedôstojnosť vlastného spolumešťana, totiž
intrigy podnotára a opätovného richtára Magyara. Jánom a Eliášom vymrela schmiedeggovská
rodina v Kremnici. Jej jediný mužský člen Leopold, syn Eliáša sa usadil v Breskove
(pravdepodobne Březsko, okr. Prostějov). Jediná dcéra Jánova sa vydala za Gašpara Révaya a
Tomáš Teodor tiež nemal mužských potomkov. | Krizko_Z-dejin-banskych-miest-na-Slovensku.html.txt |
Úvodné slovoKedykoľvek som niečo napísal a vydal, temer vždy nútený som bol urobiť to preto, že takej
knižočky nebolo a že ju ľudia hľadali. Tak zrodil sa „Dĺžeň, mäkčeň a ypsilon“, „Malý žiačik“,
„Veršíky na pohľadnice“, „Veršíky do pamätníka“, „Malý dopisovateľ“ a iné. A keď blížily sa
školské zkúšky, hneď jednému, hneď druhému musel som uklepať nejakú „vítanku“ a „poďakovanku“,
lebo vraj tie lanské sa im niekde „ztratily“. Podobne rodily sa i vianočné a novoročné vinše a
iné príležitostné pozdravy a rečňovanky, ktoré zostávaly len v rukopise a dľa potreby sa
odpisovaly.Po prevrate, keď blížilo sa prvoročné jubileum založenia našej republiky, vediac, že k
tomu potrebných rečňovaniek niet, napísal som ich niekoľko a uverejňoval som ich v „Nár.
Novinách“ takým spôsobom, aby si ich páni učitelia mohli ztade vypísať a dať sa ich žiakom
naučiť. Vtedy mnohí iste ich veľmi dobre použili. Ale také veci rady sa „tratia“ a staré
noviny zriedka kto odkladá, preto od tých čias každý rok hľadávaly sa u mňa rečňovanky ku dňu
našej národnej svobody. Vytlačené neboly: poslúžil som vždy rukopisnou sbierkou. A podobne
robieval som i pred výročitým dňom narodenia Pána Prezidenta.Tých školských príležitostných a slávnostných dní máme už dosť hodne, ale rečňovaniek na
ne veľmi málo. Aby sa odpomohlo tomuto nedostatku, sosbieral som svoje rukopisy a vydávam ich
tlačou v tejto knižočke. Robím to síce i preto, aby sa tieto moje veršíky, keďže sú už tu,
tiež „nepotratily“, ale robím to hlavne preto, aby si v tejto knižočke mohol každý najsť to,
čo bude potrebovať a čo sa prípadne čiarnutím pera ľahko dá prispôsobiť skutočnej potrebe.Ako všetky moje knižočky kriesily slovenskú mládež k životu a privádzaly ju ku vatre
národného povedomia, dúfam, že ani táto knižočka nebude zbytočnou. V tejto nádeji vysielam ju
so želaním, aby vykonala to, čo vykonať má.V Turč. Sv. Martine, 15. augusta 1927Pôvodca | Gasparik-Lestinsky_Piesne-verse-a-recnovanky.html.txt |
Za štyri cvoky a za dva kroky(Obrázok zo života vojenského)„No no no! Pán frajter, dajteže si pozor, by ste nosom hvezdy neporáňal. Kamže sa
paprčíte, jako by ste najmenej tri svety mal vo vrecku, že ani len mňa nevidíte?“
prihovárala sa Betka ku starému známemu, Jankovi Buchtovi, nunc virkli frajtrovi víťazného
pluku, spustiac od cis-dur pekným tremolom až kdesi po x-mol.„No, ty si už zase pohla rozumom, jako krava chvostom,“ bránil sa Janko; „keď si človek
na potkanie nebrúsi s tebou nos o nos, ústa o ústa, až to tak mľutká, jako by si husár s
dragúnom dlaňou po gambách na dobrô zdravia pripíjal, hneď ta pes berie aj bez korely.
Všade len ju má človek videť…“„Keď je aj iných dosť,“ doplňovala reč Betka.„Máš pravdu. Toť minulý geldtak bol som si trochu zunknul, a jako bych bol mal drobné
jašenie, vypáľac od sklenice, brúsim z ulice do ulice, ozieram sa po milence, až hľa, tu ti
mi na raz cáp a bác, hunc frajter sem, sau frajter tam a čo ty rozumieš, jakého výkladného
som tedy pre teba dostal. Na našich pánov musí človek dať pozor, lebo majú mušky. Keď
človek včas nesalutíruje, alebo bárs aj len trolilinku z nepozoru jim lakťom rebrá omaká,
hihihí! nech s nimi vlk špásuje.“„Jaj, ktože to kedy videl na svete, pani kapitáňovu si začať obskakovať miesto mňa. Mal
si ty mušky!“„Mal som, keď som išiel do mesta. Na „Bielom Koni“ som nechal všetky. Nuž a teba toť
jedon pán so šabľou a so zlatou šterničkou tiež počal obskakovať, a preto som mu pagnetom
preca len zuby nešpáral.“„Čo pán môže, nesmie sedlák…“„Tys to kvacla! jako bys ani nevedela, že od väčšieho beťaha učí sa menší!“„Ale chlapče, ty hovoríš dnes akurát jako z písma, alebo si si šňupnul u nás z talmudu?“Hotový talmuk si ty aj s tvojím chlpatým, neoholeným gazdom. Len vám obom pinkel uviazať
a poslať vás po dedinách spievať: Stharú pheiru khônsku vlas, — sám bych vás kolbou pirgol
až ta, kde sa talmuk prvý ráz na svet vykotil.“„Kto ho vie, či by sa dakto tretí nepridružil. Tvoja mama…“„Ver si ty zmama,“ pretrhol reč pán frajter, a než by bola mohla Betka pokračovať, tak
ju vybozkával na obe líca, až jej zčerveňaly jako honvédska čapica.Konečne odznela v súsednej ulici ozvena aj poslednieho bozku. To bolo na shľadanú.Keď sa tieto každodenné ceremonie odbavily, prešlo sa jak obyčajne k denným udalosťam.„No, čo myslia, mladý pán,“ počala Betka, škriabajúc sa ľavou rukou za pravým uchom,
jako by odtiaľ bola chcela tú vážnu otázku vytrúsiť, „prídu nás zajtra opáčiť?“„Dlhé vlasy, oskoruška moja, a krátky rozum plancú sa ti v každom slove. Keby si ostrohy
nosila a menovala by si sa Tomášom, už bych sa ti len nedivil, ale takto…“„Aj ťa vyšikujú do „anclu“ a Betka môže na teba jako starý blázon jak večer tak večer
zčakávať, pokým si mladý pán v chládku v extracelle oddychuje, až naráz prikvitne, jakoby
ho pred nás z vreca vysypali, s oškohlanýma rukama od patričiek, a vyšpúlenýma očima od
tmy, a…To však už bolo primnoho pre Betku, len tak z prstov vyčitovať staré boľasti svojho
milého, slzy ju zalialy a hlávka klesla na dmúcu sa hruď statného bojovníka.Janko si ju lepšie prikvačil k prsiam a počal nový bozkový „íbunk“ od briadky až po
namastenú vonnú štičku, od jednoho uška cez buclaté líčka, cez tú živú svätyňu, v jejžto
zátiší sa ukrýval útly poklad: jazýčok Betkin, až po druhé uško krížom, jako by týmto
svätým znamením bol chcel neprístupnosť vštepiť na tvár kochanky, pre nepovolaných hosťov,
pokiaľ sa on zase zpod pácuvráti, urobiac dosť reglementom,
saprmentom a tisíc inším entom, všetkým vojanským pánom bohom, ktorí sa počínajú od
pámbička frajtra do pambôžka kaprála až po toho „áňa“, pred ktorým aj pán feleber musia
„hapták“ stáť a salutírovať na ancvaj traj. Vedel on dobre, že pred Betkou nič zatajiť
nemožno, že jej všetko povedia, aby ho pred ňou očiernili: veď Bože môj! bola pekná,
utešená, buclatá, hovorná, prítulná, kvetúca dievčica z Považia, pravý kvietok medzi
vojanskými štrgáli Nskými, jakého slovenskému „kripcošovi“ tamejší šviháci, či už vojenskí
abo civilní, nepriam prajú.Netajil nič, povedal jej pravdu. Počujme teda čo to bolo, prečo Janko, aj vidiac,
nechcel videť svoju vyvolenú.„O nešťastnej piatej hodine mali sme mať včera abmarš až hen kdesi pánu Bohu za chrbát
ku Nskej kadetškole. (V N. je mnoho somárov. Jedon pán dôstojník, v rozhorlení nad
nezručnosťou jednoho p. kadeta dosť nejapne pomenoval N. kadetskou školou a u mužstva sa to
ujalo.) Náš pán kadet príjda akurát o štvrtej poriadne nasmolený z mesta a nechcejúc sa
rozospať, dal nás antretovať ihneď sakompak a dal sa nás vyzitiruvať.Mne chýbaly z podošvy 4 klince. No to bolo mnoho. Hneď kývnul pánu napošovi (kaprál
denní), ktorý so zatvorenou knižkou vždy za nim chodil praj: cum Rapport ajnšraibn. Konečne
prišlo osudné trištvrte na 5, kde doráčil sa pán kapitáň, raport sa sostavil a ja som si
stal medzi obžalovaných. Keď už pár vypočúval, prišiel poriadok aj na mňa. Já som sa perse
vytiahol jako Matej z konopí, vydul prsá až kdesi po samý nos, zasalutiroval som si ostro,
až mi v lokti puklo a vetím: pán kapitán, meldujem pokorne: beštimovaný som od pána
kadoficirfrtretra do raportu. Pán kapitán perse nerozumie slovensky, len nemecky a trochu
tak lámano maďarsky, preto ani sa ma ďalej nepýtal, len pána kadeta. Hunckerl sem, saukerl
tam, kajne negl sem, lére zolen tam, paprčil sa pán kadet až mi chuť došla chlopiť ho
kolbou medzi oči a pretreť mu jich, aby sa podíval, že nemám prázdne podošve, a že mi len
štyri klince chýbajú.Keď ma pán kadet pred pánom kapitáňom takto obirmoval aj bez balzamu, obrátil sa pán
kapitáň ku mne: „Ty huncút, vediť, kilko negeľ dukál v jeden zola?“ „Dva a štyricať pán
kapitáň,“ povedal som, sotva sám vediac, čo od hnevu hovorím. „Vitiš ty huncút, tva a
štŕŕŕcat a tilko oda migiš nidá ajnšlagovati. Ja štrofovat huncut fác rás sa unordnung,
predikovat mu a ked nebozlúchat fitíš!“Na to mi ukiazal štyri prsty a nechcejúc sa ďalej so mnou zapodievať, poberal sa diaľ a
ja som usrozumel, že som za 4 nešťastné cvoky dostal 4 dni chládku. — — —Keby to bol Maďar lebo Nemec, ten by nebol tak pochodil: s tým by sa bol vedel vyvadiť,
so mnou sa ale nevedel, nuž preto ma odbavil tak zkrátka a dobre, — aby mu čert po smrti
kdesi za jeho dobrotu gajdoval.O piatej sme konečne vyšli von. Ešte doma, stojac skoro celú hodinu sakompak pri teplote
varu pekelného, zaparila sa mi tak käčka, že so mňa tieklo jako z brava prv, nežbych bol
ancvaj urobil na gotfrdamský takt škreklavých bubňov, po ceste prašnatej komisne,
rozvrtanej od komisných bagančov, ktorú komisní ludia derú komisne na komisných nohách.Dojdúc na miesto, urobili sme „nider“ a každý sa začal ulizovať podľa svojho spôsobu.
Jeden si vytrepával prach z nosa, nemohúc preň ani dýchať, druhý si s blúzou utieral pot z
čela (od prachu v blato zmenený, žeby z neho malé deti hrajúc sa boly mohly pagáčky piecť,)
keď ručník aj tak bol samé blato; tretí vytrepával kamienky z bagančov: každý holt sa tam
ošíval kde ho škrelo.Sotva sme si trochu odfúkli, vyrútili sme sa hneď po roľach proti nepriateľovi. Žiaden
poctivý Nský nenahoní sa svojho ušatého kadeta, jako sa nás nahonili v ustavičnom cvalu, až
sa mi jazyk o kolená plieskal a musel som dať pozor, bych si ho nepristúpil. Prišli sme až
blízko k nepriatelovi, tedy sme mali ležiačky strieľať. Já som zabol ľavé koleno skrčiť a
na to pravú nohu vystreť; komu že by, Bože môj, prišiel akurát vtedy ten polšrift na myseľ,
keď sotva je rád, že ešte môže dýchať. Pán cukskomandant to perse zazrel a počal ma šabľou
po zadku popravovať. Urobil som mu po vôli s tým prianim, aby len taká ruka zdrevenela,
ktorá ani tedy milosrdenstva nezná, keď človek sotva dýcha, alebo abych sa nikdy viac
popravovať nemusel. — —Po chvíli sme zase vstali a jako by nás bol dakto najal, bežali sme jedni proti druhým a
s ukrutným „hurá“ rútili sme sa jeden na druhého s pagnety. Aby sa ozaj jeden do druhého
nepustil, asi 50 krokov keď sme boli od seba, vztýčili oficíri šable vraj „holt“! aby sme
postáli. Mnohí chudiatka od mdloby nemohli hned zastáť, ale temer dolu nosom popošli v
pred. Medzi tymi, potočiac sa asi o dva kroky diaľ, bol som aj ja. Pán cukskomandant mňa
šabľou uviedol v poriadok. Na to sa zafúkal „rast“. Páni oficíri sa odobrali k najvyššiemu
na bešprechunk a nás nechali plnú pol hodiny váľať sa po rozrýpaných strnišťach bez chládku
ve sparnu a bez kvapôčky vlahy.Neďaleko bola studňa, ale k nej, nedaj Bože!Pár smelších šarvancov však sa predsa odvážilo a ja si mysliac, že som frajter, a že ma
ten pán fírer len nebude ancaiguvať, čo pri nás ostal, vybral som sa tiež.Pán fír perse nepovedal nič, ba sa aj napil z vody čo som doniesol; jak mile ale pan
cukskomandant došiel, hneď mu pokorne meldoval, čo som zase vyviedol.Dovlečúc sa ako tak domov, vyvliekol ma hneď dobrodej môj pred pána kapitáňa a meldoval
mu, že žiadon foršrift mi není ničím, že som s pagnetom skoro jednoho markirera dohlušil, a
že som proti všetkým zákonom z glídy ufŕkol pre vodu.Pán kapitáň mi ukiazal šesť prstov a bolo po Kačinej svadbe. Zajtra sa odoberiem na ten
nešťastný urláp. No ale nič to za to, starý vojak vytríma lebo vydríma: olezanc!“Betka chudiatko po celú rozpravu Jankovu objímala ho, bozkávala ho, jako by si chcela
napred nahradiť, čoho za 6 dní bude museť postrádať, ošívala sa, fňukla si zavše, no ale
darmo: Janko musel predsa len do chládku. | Matzenauer_Za-styri-cvoky-a-za-dva-kroky.html.txt |
Prečin a výpraskO starom Kerekešovi hovorili, že bol kapitánom pri husároch. Aspoň jeho profesorovanie
veľmi pripomínalo toto remeslo, lebo mal na čierno zafarbené fúziská, vysúkané ani
strážmajster a klial ani obšitoš. Z dejepisu, ktorý nám prednášal, toho sakramentsky málo
vedel, lebo celú svoju prednášku „voľne“ prečítal z učebnice, ktorú vložil do katedrovej
zásuvky pred seba.Keď vošiel do triedy, i ten najväčší zurvalec skočil do školského haptáku[1]a sklopil oči a keď vybral zápisník, každý cítil, ako mu bije srdce a modlil sa,
aby aspoň tentoraz neprišiel naň horký kalich odpovedania, lebo kto odpovedal, či vedel, či
nevedel, vyšiel z tej procedúry celý vyzváraný. Kerekeš totiž chcel očividne preukázať svoje
majstrovstvo v nadávaní a v hlúpom vtipkovaní, ktoré je také lacné, keď sa deje na úkor
človeka, ktorý sa nesmie brániť.Sedeli sme, krčiac sa za tým, čo sedel pred nami, takmer ani nedýchajúc a robiac sa
„mŕtvymi“ ani chrobáky. Kerekeš z katedry pásol na nás zlovestné okále. Na jeho úsmeve bolo
vidieť, ako sa pasie na našom strachu a pomaly prehrabujúc zápisník, pozeral, koho má vyvolať.
Rátali sme, koľko strán obrátil a kto mal pocit, že na jeho meno hľadí, tomu hmýril mráz po
chrbte. Robil si i taký žart, že spomínal mená dvoch-troch a fixoval ich, dokiaľ nevyvolal
zrazu jedného, ktorý sa už cítil viac-menej istý. Tentoraz vyvolal akéhosi úbohého židíka, z
ktorého však nemal veľkú radosť, lebo po prvé ten zbabelec ukrutne mal nadretú celú lekciu a
po druhé nebavilo ho sekírovať toho neboráka, ktorý hoci bol už oktaván, hneď plakal pri
každom ostrejšom slove: nehlesol, ale také slzy mu kvapkali na knihu ani slivky.— Sadni si, ty bedák, ty otrocká duša, — zreval naň Kerekeš, — taký si sprostý ani konské
kopyto. Nadrieš úlohu a svoje vlastné slovo nevložíš, ty miliónnásobný somár.— Arpád Fazekaš, — zvolal z čista jasna bez toho, žeby bol do knižtičky pozeral, — to je
chlapák, ten nám to vyloží svojimi slovami.Fazekaš bol druhou egyptskou pliagou[2]triedy: bol už vyše dvadsaťročný a na svoj vek silný a šplhúň. Jeho hlavnou pasiou
bolo ukazovať svoju silu na každom, a preto robil s nami rôzne bolestné žarty, ako je ťahanie
za vlasy, uši, štopanie do bokov a nadávanie do živého. A to všetko, keď bol profesor v
triede; keď sa mu niekto sprotivil, tak ho zbil nemilosrdne medzi hodinami. Okrem toho mal
Fazekaš i tú vlastnosť, že vynucoval pôžičky od každého, u koho cítil nejaký groš. Pravda,
peniaze nikdy nevrátil. Keď Kerekeš vyvolal Fazekaša, všetci sme si vydýchli. Dopriali sme mu
tú zábavku. Mali sme v jednom i radosť i pomstu.Fazekaš vstal v lavici a pripravil pred sebou knižku tak, aby sa dalo z nej pohodlne
čítať.— No, — povedal profesor, keď Fazekaš bol so svojou prípravou hotový, — teraz vezmite tú
knižku a doneste ju sem.Fazekaš sa veľmi pomaly redikal z lavice, naťahoval pritom krk, aby zazrel von oblokom
vežové hodiny, či bude tá produkcia dlho trvať.— Chcete vedieť, koľko je hodín? — opýtal sa ho Kerekeš. — Nebojte sa, na jednu poriadnu
sekundu vystačí u vás i päť minút, lebo ste vy také prázdne vrece, ktorému chytro dôjdeme na
dno.Fazekaš vyšiel pred lavice a postavil sa k mape Európy, ktorá visela na stene. Všetci sme
boli prekvapení, že predsa vedel niečo. Vypytoval sa ho na Fridricha Barbarossu[3]a on vedel o ňom, že to nebol nejaký kominársky majster, ale nemecký cisár, že
podmanil Miláno a zomrel na križiackom ťažení. Ohľadne doby sa mýlil, lebo si čas splietol s
francúzsko-nemeckou vojnou[4]v rokoch 1870 — 71; zato bol tým istejší ohľadne polohy miest, jednoducho buchol
päsťou po mape bez toho, že by čo len pozrel, kde udrie. A darilo sa mu; Miláno vložil do
Fínska.Kerekeš sa nahol z katedry: — Kde je Miláno? Kde, ukážte! Pri Záprdkovciach, či kde?
Myslíte, že i tam bývajú len samí svinskí pastieri ako vo vašom ctenom rodisku?Fazekaš buchol päsťou po Švédsku, Kerekeš prisvedčil hlavou: — No, dobre.Koniec dlhého naťahovania bol, že ho poslal na miesto s tou poznámkou, že dnes odpovedal
aspoň na statočnú sekundu.Fazekaš si sadol do lavice a noriac obidve ruky do hustých čiernych vlasov, díval sa teraz
do knihy pred ním ležiacej, aby sa presvedčil, čo to chcel vlastne vedieť od neho profesor.
Lenže dejepis ho dlho nebavil. Svoju porážku chcel nejako napraviť a zišlo mu na um, že by
bolo omnoho lepšie ísť do známeho pajzlíka,[5]ako drieť na zajtra zbytočnú lekciu, ktorú sa beztoho iste nenaučí. K pajzlíku
však treba nejaký ten groš, i rozhliadal sa po triede, koho by mohol načapovať.Môj sused v lavici mi strčil potajomky drobnú kartičku do dlane. Celkom nevinne som ju
roztvoril, nevedel som, netušil som, ako sa zamračila obloha nado mnou a ako stratím naraz
všetku vôľu k životu (napriek tomu, že sme v ten deň na obed mali guláš a halušky s bryndzou),
keď prečítam tých päť slov, ktoré boli na tom úbohom papieriku!Viete, čo znamenala pred štyridsiatimi rokmi pre oktavána jedna zlatka, jeden strieborný
rimštiak? Aké pôžičky, aké možnosti nakŕmiť sa viršľami,[6]safaládami, koľko malých pohárov piva, a pritom koľko nežných, tajne užitých
pohľadov čašníčok a koľko strachu môcť byť pre tieto lukulsko-sardanapalské hostiny[7]vyhodený zo školy, sa schovávalo v tom malom krúžku? Toho všetkého som sa musel
zriecť v prospech nielen svojho, ale, bôľ bôľov! — bol som už i vtedy natrhnutý idealista — v
prospech nášho všeobecného nepriateľa, zhubcu a tyrana! Cítil som v útrobách taký žravý bôľ,
ako keby som sa bol najedol hrachu s čerstvým chlebom. Môj bôľ bol pravda duševný, ale nie
menej trápny, ako tá najvydarenejšia kolika.Fazekaš mi odpísal, aby som mu požičal jednu zlatku. Posmech, ako keby som bol býval
vstave požičať dve zlatky! Čo som mal robiť? Bol som zbabelec, volil som prenášať radšej
duševný bôľ ako telesný, i požičal som mu tú zlatku, tú jedinú, ktorú som mal. Doniesol ma
úplne na mizinu.Týždne sa míňali, prešiel vytúžený prvý, ale prešiel darmo. Márne boli moje
žalobno-prosebné pohľady, daromné moje prosby aspoň na skromné splátky! Fazekašova odpoveď
bola štopnutie do boku, v tichosti vydelený pohlavok, alebo krv poburujúce posmešné poznámky.Rozprával mi, aká krásna bola Ilka, a aké znamenité boli pri nej viršle s chrenom. Ten
podliak vedel, že Ilka bola vtedy môj ideál, ktorý som chcel vytrhnúť z bahna mravnej a
telesnej záhuby!Môj duch sa zahalil do temnorudého oblaku pomsty. Božemôj, na akých objektoch sa naučíme
precítiť Othellovu žiarlivosť a Romeovu lásku a k akým divným fantáziám ma zvádzali Cassius a
Casca a ten najvydarenejší zo všetkých zákerníkov: Jago![8]Dovoľte, krásna čitateľka, krátke odbočenie, ktoré treba na dôkladné porozumenie môjho
hlboko založeného plánu pomsty.Cirkevný učiteľ — nazývaný obyčajne pánom rechtorom — mal už i v oné časy hmotne znamenité
postavenie. Veľmi často sa mohol švábky a kapusty do sýtosti napukať a nejeden si mohol i
skoro každý rok sviňu zaklať. Je celkom isté, že boli i takí, ktorí si mohli pri sporiadanom
živote, pravda, už i za krátkych desať-pätnásť rokov, odložiť toľko, koľko im stačilo na nové
háby. Nie div, že takíto ľudia zbujneli, nevpratali sa do kože, a že robili i veľký luxus. V
počte detí totižto obyčajne si dopriali tú veľkú radosť i v desiatich-dvanástich exemplároch.Pán rechtor Nikodém Kalný z Bukoviec bol vzorom tejto triedy a jeho syn Pius bol jeden z
jeho troch synov, okrem ktorých sa honosila rodina ešte i deviatimi dievčatami, z ktorých si
už len tri utierali noštek opakom ruky.Pán rechtor vychovával Pia prvotriedne. Vedel, že ľudia omnoho viac jedia, ako je zdraviu
na osoh, a preto svojim deťom dal len toľko zjesť, aby sa im duša neodlúčila od tela a na
druhej strane ich cvičil šľachetne znášať rôzne trampoty a bolesti. Pius bol napríklad taký
nacvičený na údery, že ak ho niekto udrel len mäkkým jedľovým kolíkom po hlave, tak nie na
jeho kotrbe, ale na kolíku vyskočila hrča a očernela koža.Aký majetok stál Nikodémovi Kalnému poruke, tým neskúpil, keď išlo o jeho deti. Preto zo
starého roztrhaného kalendára mohol veľmi ľahko dať svojmu synovi i meno jarmočné, obyčajné,
napríklad „Jano“ alebo „Miško“; ale keďže bol muž veľkodušný, dal mu meno vzácne, ktorým sa
honosia len pápeži, dal mu meno Pius. Pre jeho deti nebolo tomu vzácnemu mužovi nič pridobré.
Keď šiel, ako jediný z jeho synov, na gymnázium, prepustil mu i starý zimník, kus zo
znamenitého súkna ušitý, ktorý dostal do daru od svojho brata advokáta, a ktorý pani Kalná na
všeobecný obdiv celej dediny tak popristríhala, že Pia bolo z neho vidieť napriek tomu, že tá
rozšafná osoba rátala s tým, že mu kabát musí slúžiť počas celých gymnaziálnych štúdií. I
klobúk mu dal, a to ten najlepší z troch, ktoré mu už od dávnych rokov verne slúžili. Dal mu
svoj vysoký kávový pinč s uzučkou obrubou, ktorý si brával do mesta a na najlepšie pohreby.
Papierom ho tak vyfiltroval, že malému Piovi predsa vyzerala brada z neho a keď obrátil hlavu
hodne dohora, tak mu aj oči blýskali spod obruby. Tento klobúk musel byť zo znamenitého
materiálu, lebo ho Pius ešte i v ôsmej triede nosil. Škoda, že ten ctihodný šat nevedel písať
memoáre; keby to bol nejako predsa urobil, boli by sa vyrovnali Saint-Simonovým[9]štyridsiatim zväzkom o dvore Ľudovíta XIV.Pius chodil do gymnázií trinásť rokov a potreboval istú maniakálnu posadnutosť, aby sa cez
túto hladovú púšť pretrápil. Ale Pius chcel byť za každú cenu šéfom železničnej stanice, a to
nebolo možné bez gymnaziálnej matúry. Jeho vedúcou hviezdou bola čiapka so zlatými šnúrami a s
okrídleným kolesom.V ôsmej triede mal už dvadsaťjeden rokov i dúfal, že čo ako, matúru bude mať za sebou, keď
bude mať dvadsaťštyri rokov.Z čoho Pius žil počas gymnaziálneho štúdia, je večná záhada. Z domu nedostával nič, alebo
skoro nič, a keďže bol i veľmi slabý žiak, tak ho nikto nepotreboval na korepetovanie.[10]Ale pán boh, šatiaci ľalie na poli a kŕmiaci vtáčikov v lesoch, nezabúdal naň. V
ôsmej triede povzbudil štyroch spolubývajúcich spolužiakov, aby ho nenechali aspoň hladom
zahynúť. Pius býval u jedného gazdu v komore, kde bolo naukladané rôzne haraburdie. Za komnatu
neplatil nič, ale vtĺkal — ako hovoril — azbuku do tvrdej hlavy gazdovho syna. Ako som sa
presvedčil, vtĺkal nie azbuku do hlavy, ale kliny do polien, za čo sa mu dostalo i za hrnček
kyslého mlieka a čierneho chleba tu i tam.Ja som býval s troma kamarátmi u starého vyslúženého strážmajstra, kde sme sa i
stravovali. (Vďačne si spomínam na toho znamenitého muža, ktorý našu, v niektorých ohľadoch
zanedbanú výchovu, skutočne po otcovsky dopĺňal. Naučil nás kliať, že to bola radosť počúvať,
a slivovicu z vodových pohárov piť.) Obed i večeru nám nosil do našej izby.Na tejto okolnosti sme založili plán zachrániť ho od smrti hladom. Urobili sme syndikát a
zložili ako základný kapitál osem grajciarov, za ten obnos sme kúpili hlinený hrnček a drevenú
lyžicu. Pri jedení sme do hrnčeka nakradli polievku, mäso a prívarok alebo múčnik a vydali ho
za dverami čakajúcemu Piovi, ktorý tú miešaninu s najväčším apetítom zjedol. Že bolo všetko v
jednom hrnčeku, z toho si nič nerobil. Či sa to všetko zmieša v hrnčeku alebo v žalúdku, to mu
bolo jedno. Po obede sme ho zavolali už celkom smelo na dezert, lebo ten sme nedostávali od
domácich. Mali sme totiž plný kufor jabĺk, ktoré nám pán boh požehnal z okolitých záhrad.Prvý raz si Pius musel jablko zaslúžiť. Posadili sme ho na stoličku a dvaja mu chytili
odzadu ruky a držali dobre. Jeden z nás mu celembal na špagát zaviazaným, čo väčším jablkom
okolo úst. Pius mal len ústami, bez pomoci rúk, do jablka zahryznúť. Robil tie najčudnejšie
grimasy, ústa mal veľké, roztváral ich, že mu bolo do brucha vidieť, mal si čeľuste vytknúť,
klial, fučal, zubami škrípal, jablko nedajbože zachytiť. A my sme sa smiali, že nás v bokoch
klalo.— Pusťte ma! — zakričal naraz. — Pusťte ma, lebo vás všetkých pomárnim. — Všetci sme ho
držali. Ale daromná bola naša práca: vytrhol sa nám, hodil každému jednu po chrbte, že sme sa
len tak prehli a hybaj, ušiel.Museli sme ho prosiť, aby prišiel zasa na obed.Jeho päste sme volali kopytami, lebo koho udrel, ten to cítil, ani keby ho kôň kopol.Úder, ktorý som dostal od neho po chrbte, vzbudil vo mne myšlienku, ktorá slúžila na to,
aby svetový poriadok spravodlivosti bol aspoň v jednej záležitosti prevedený.Povedal som Piovi:— Počuj, Pius, dám ti zlatku.Pius na moju reč ani len uchom nekývol; pokladal za úplne vylúčené, aby som ja zlatky len
tak rozhadzoval.— Namojdušu ti dám zlatku.— Šalieš sa? Kde by si ty vzal zlatku!— Fazekaš mi je dlžen zlatku, zinkasuj si ju od neho, dám ti ju, — riekol som veľkodušne.— Ďakujem ti pekne, nechcem takú zlatku. Od toho ju nevybiješ.— Ja nie, ale ty, lebo ty si chlap. Ty sa ho azda bojíš?— To nie, ale nechcem tú zlatku.— Aspoň sprobuj, možnože ti ju dá podobrotky.— Podobrotky? Fazekaš? O tom ani reči. Pár zaúch, to hej, ale zlatku? Ani šesták!I odišiel.Nasledujúci deň bola sobota a poobede sme nešli do školy. Sedeli sme všetci štyria doma a
neučili sa — pánbohchráň — ale hrali karty — králky — o dušu spasenú. Bola to veľmi duchaplná
hra, ktorá sa vždy skončila bitkou, lebo prehrávajúci museli tie najbezočivejšie vtipy
trpezlivo znášať. Ľudská nátura nevydrží prehrávať a navyše sa dať ešte i čo najkrvavejšie
vysmievať a preto bol koniec vždy všeobecná seč. Každý deň sme sa rozišli ako smrteľní
nepriatelia a každý deň sme sa zišli ako najlepší druhovia, keď sme sa mali zasa hrať.Boli sme v najlepšom, keď vošiel do izby Pius.— Počuj, daj mi kartičku na tú zlatku, idem k Fazekašovi.Napísal som na kúsok papiera, že zlatku, ktorú mi je Fazekaš dlžen, prepúšťam Piovi
Kalnému. Ostatní podpísali kartičku ako svedkovia a Pius šiel. My sme sa hrali ďalej.O pol hodiny sme videli mihnúť sa Piov kávový, teraz navrchu už šedivý pinč, popod obloky.— Aha, už ide! — Skočili sme a otvorili pred ním dvere.Pius vošiel. Jedno oko mal celkom zapuchnuté a obelasené a líce na druhej strane také
vyduté, ani keby mal v ňom jablko. Ale vstúpil ako víťazný hrdina — laesus, sed invictus miles[11]— a buchnúc päsťou po stole, vysypal z nej tri šestáky.— Človeče, ale ťa doriadili — zvolal Miško Hanzík.— Hahaha, to je nič, keby ste Fazekaša videli, — zvolal Pius uveličený. — Myslím, že sú už
zo traja doktori pri ňom.— Nuž, akože sa to všetko zbehlo? — pýtal som sa, pučiac sa od škodoradostného smiechu.— Vošiel som k nemu do pitvora a zobliekol som si kabát a odložil klobúk, — rozprával
Pius, — a potom som vrazil do jeho izby. Podal som mu tú kartičku. On ju pozrel a drgol
plecom: „Dobre“, povedal, „mne je všetko jedno, či som tebe dlžen, či tomu lumpovi.“„Ale ja potrebujem tie peniaze hneď a zaraz. Keď nemáš, požičaj si od domácej.“„Hahaha, čo si myslíš! Ten prameň je dávno vyčerpaný. Schovávam sa pred ňou, ako môžem,
nie aby som ju ešte vyhľadal.“„Mne je to fuk, zaplať!“„Ponáhľaš sa?“ pýtal sa.„Ponáhľam!“Šiel ku dverám a otvoril ich: „Keď sa ponáhľaš, tak utekaj!“„Ak mi nezaplatíš, zoberiem ti knihu,“ a chytil som na stole ležiaci atlas.„Nechaj tú knihu!“ zreval na mňa a trhal mi ju z rúk. „Tú som si práve nachystal, že ju
predám.“Ja som však nepopustil. On mi jednu fukol a ja nelenivý som mu tiež hneď jednu strelil po
bruchu. Zreval ako býk a skočil na mňa. Je vám to mršina. Dlho sme sa tentušili. Všetko sme v
izbe rozhádzali, i dve stolice polámali. Chcel ma vyhodiť, ale nevládal a ja keď som sa už
pustil do toho, nechcel som odísť bez peňazí. Nakoniec sa mu predsa tá zábavka zunovala, i
vypučil mi tie tri šestáky a zaprisahal sa, že mi i ostatok zaplatí, keď bude mať.Pius podnikol proti Fazekašovi ešte dva útoky, pravda, počas dlhšej doby. Musela ho muka
alebo potrhané topánky veľmi tískať, aby sa opovážil do tej levovej jamy. Dohromady vybojoval
z tej zlatky sedemdesiat grajciarov, keď Fazekaša vyhodili zo školy.Ja môžem povedať, že mne to bolo tú zlatku hodno, keď som Fazekaša vše videl popuchnutého
krivkať do školy. A ako sa vyhováral, čo sa mu stalo! Pravda, ľutoval som ho, ľutoval, akí sme
to už ľudia úprimní.Pius Kalný sa prepostil za toho staničného prednostu. Ale aký je to človek! Neviem, či ho
tak tešilo dosiahnutie životného cieľa, ako keď doniesol tých tridsať grajciarov v zaťatej
pästi do našej spoločnosti.[1]hapták(zastar.) — vojenský postoj: pozor![2]egyptská pliaga— narážka na desať egyptských morových rán,
spomínaných v biblii[3]Fridrich Barbarossa— (1121 — 1190), rímsko-nemecký cisár, ktorý
sa zúčastnil jednej z križiackych výprav a tam zahynul.[4]s francúzsko-nemeckou vojnou— myslí sa vojna z rokov 1870 — 1871
medzi Francúzskom a Pruskom, keď Nemci už obliehali Paríž. Vojna viedla k vzniku Parížskej
komúny.[5]pajzlík— verejný dom[6]virštle— párky[7]lukulsko-sardanapalské hostiny— L. L. Luculus (1. st. pred. n.
l.), rímsky štátnik a vojak, veľký boháč, ktorý po odchode z funkcií poriadal nákladné
hostiny, neskôr známe ako „lukulské hody“, Sardanapal (Assurbanipal), asýrsky kráľ, podľa
povestí žil veľmi prepychovo a vydržiaval veľký dvor i hárem.[8]Othello, Romeo, Cassius, Casco, Jago— postavy zo Shakespearových
drám Othello, Romeo a Júlia a Július Caesar[9]Saint Simon— (1675 — 1755) francúzsky spisovateľ a dvoran. Jeho
pamäti sú hlavným prameňom pre poznanie udalostí z konca sedemnásteho a prvej polovice
osemnásteho storočia (doba Ľudovíta XIV.)[10]korepetovanie(z lat.) — opakovanie prebratej látky[11]laesus sed invictus miles(lat.) — ranený, ale nepremožený
vojak | Nadasi-Jege_Precin-a-vyprask.html.txt |
I. Magister ludorumSuďba dedinského učiteľa býva často nasledujúca: Mladý šuhaj prejde zo žiackeho života
zrovna do úradu. Ledva počala sa rozvíjať duša, um samostatne mysleť, prijíma ho zákutie do
svojho lona, prikuje k rozladenému organu a katedre, nožíkmi chlapcov dopihlikovanej. Čo
dumať, o čom premýšľať? Predbežne a predovšetkým o ženbe. Najde sa dievčatko s červenými
lícami v strakatej sukienke… Ošumelá strecha školskej chalúpky pokrýva onedlho šťastný
párik. Roky bežia — deti sa množia… Čím dial, tým viac rozlaďuje sa organ a zosychá duša
organistova; stupne katedry častým stúpaním dostaly korýtka — koľko ráz musela na ne stúpiť
noha učiteľova! Abeceda a tabula Cebetis zunovala sa staríkovi, konečne zunovalo sa mu
všetko, a preto si ľahol do hrobu na cintoríne na večný odpočinok. Veď cestu dobre poznal —
nejedného dedinčana odprevadil ta svojím mekotavým spevom. Rodina jeho — zkade noha, zkade
ruka, dľa aristokratických pochopov sedliakov-autochtonov — tiahla preč z opusteného domku
— boh zná, kam! O nedlhý čas zmizne i meno jeho z dediny, v ktorej prežil a pretrpel toľko
rokov.Matej Mráz učí už desať rokov čulú mládež orechoviansku. Jeho otec, taktiež učiteľ,
dušil sa každú sobotu, že dá syna radšej za ševca, hoci i za pastiera, len nie za učiteľa.
Že mu skôr oči vykole, než by mu mal dať do rúk feruľu. Avšak milý Maťko zostal predsa so
zdravými očami milým učiteľom, hoci i duša jeho túžila po „niečom vyššom“. Rozohnal sa bol
totiž za teologiou, už sa videl na brehoch Sály, v kraji filozofie a piva! Otec umrel,
zanechal vdovu a nezaopatrenú dcérku. Súdená feruľa neušla umnému, trochu podivínskemu
Matejovi.Po smrti matkinej vydal sestru za Martina Kalinu, svojho neďaleko bývajúceho kollegu.
Tridsaťdvaročný muž zostal razom sám. Do jeho chyže vodvoril sa skoro staro-mládenecký
neporiadok. Tu počal pomýšľať na ženbu, tým viac, keď i cirkevníci robili časté narážky, že
by oni veru radi pani rechtorku. Matej Mráz prehodil čez plece botanickú pušku a vybral sa
poľom a horami do užľabinského mlyna. Ta ho poslaly tetky. Cestou nasbieral hodne brúkov a
motýľov, pripevnil svoju korisť ihlicami o zelenkastý klobúk. V sade mlynskom stretol sa s
buclatou Aničkou. Ona vytreštila oči, potom vypukla v zdravý, hlasitý smiech. Pán učiteľ
mal sa dosť zručne okolo matky, širokej mlynárky. Avšak buclatá Anička o ňom ani počuť.
„Pekný pytač!“ smiala sa. „Chrústy a pandravy jedáva!“Matej zanevrel na celé ženské pokolenie. Jeho um bol prijarý, aby si nevyhľadal nejaké
zamestnanie. Prázdnota v srdci pobádala ho priľnúť k prírode. On si ju zamiloval, ako každý
umný človek, odsúdený žiť v dedinskom zákutí. Poľovačka nezodpovedala jeho mäkkej prírode,
nuž prišiel nevdojak na sbieranie rastlín a hmyzu. Robil to viacej z potreby srdca, než z
vedeckých ohľadov, hoci si pekné prírodné známosti nadobudol. Vedel o každej rastlinke,
kedy kvitne, kedy ide do semena. Nuž a táto nevinná zábava, tak úzko srastená s jeho
citeľným srdcom, stala sa posmechom a zadovážila mu košík! Veru ho to veľmi rozhorčilo.
Matej zahrešil (a to sa málokedy stalo), a Orechovanci zostali bez pani rechtorky. Už mu
minulo tridsaťšesť rokov, a predsa ani raz nepomyslel, že jest na svete ženské pohlavie.
Časom vo sne zkrsne mu postava mladého dievčaťa, ktoré vídaval ako študent na balkone v
záhradnej ulici, keď ta chodieval s knihou v ruke. Sladká tajná túžba zahorela v ňom po
každý raz, keď videl belieť sa široký záhradný klobúk… no to dávno, a sen je šumina a
bublina. Naduje sa, vzplanie vo farbách a zlate — pukne a odpadne, ako špinavá kvapka. Tou
špinavou kvapkou bola buclatá mlynárka.Vo svojej záhradke sedí Matej Mráz a dymí z dlhej pípy. Lipy okolo kostola sú v plnom
kvete, tisíce a tisíce včiel bzučí v ich košatých korunách. Najväčšia z líp rozkonárila sa
nad šindlovou strechou kostolíka, tak že ho temer zpolovice pokrýva. Štvorhranná veža kuká
nad zelený baldachýn krásnych stromov. Matej zadumal sa, ba takmer rozsmútil. Prišly mu
nevdojak na um pyšné dumy mladého veku: skutočnosť veľmi delila sa od oných vozdušných
stavieb bujarej fantázie. Tajná túžba po vzletnejšom živote častejšie ožívala v ňom, azda
práve preto, že neznal chlopôt rodinného života a zachoval sviežosť duše. Keď vedel sa
tešiť riedkemu rodzaju trávy, šípu, maliny, prečo by nemalo živšie zatrepotať srdce jeho
pri rozpomienke na krásne časy mládeneckých snov, z ktorých nevyplnil sa ani jeden?Ticho púšťal pán učiteľ belasé obláčky dymu do letného povetria. Bol to muž strednej
postavy, živých čŕt a mal hlboké modré oči. Gaštanová brada okružovala zbarnavenú slnkom
tvár. Ešte ani jedinej šedinky nebolo v nej badať. Chodil priamo, riedko sa smial a mal
chýr prísneho, jestli nie mrzutého človeka. Občania ho radi videli pre jeho silný hlas a
pekné pohrabné verše, pri ktorých „ešte len i prezpoľní plakali“.Popri záhrade učiteľovej pohybovala sa mladá deva, v ruke knižku, pod pažou belasý
slnečník. Rechtorov biely pes vybehol ako šialený z vrát a oboril sa na devu, ako by ju
chcel zjesť s knihou i slnečníkom.„Ideš ležať, Zahraj,“ bolo počuť silný hlas Mrázov, ktorý vytiahol pipasár z fajky a
hrozil svojmu cerberovi. Pes utiahol sa s mrzutým kňučaním pod vráta.Mladá deva zavrela knihu a oprela sa o plot.„Dobre, že som vás našla, pán učiteľ,“ riekla veselo a roztvorila slnečník. Slnko bolo
práve vyskočilo zpoza oblaka a hodilo svoje horúce blesky na spanilú, mladistvú tvár devy.
„Náš klavír je dokonale rozladený… už týždeň nehrám. Prosím vás, ako dobrého majstra,
pomôžte mi v biede. Dva klávesy vrčia, ani váš Zahraj, a tretí ide celkom na hlucho. Každý
mesiac čakám nové sľúbené piano — ale posiaľ nič nechodí.“„Myslím, že ste vo mne nenašli pravého lekára. Svoj starý klavír ešte po biede naladím.
Ale pochybujem…“„Prosím sans frase,“ pretrhla učiteľa devuška, jediná dcéra zemského pána
Orechovanského, „i ja vám pomôžem. Niečo len dosiahneme. Nedávno večerom išla som s apuškom
popod vaše obloky. Vy ste hrali na svojom starootcovskom štrngáči… kto vie také tóny
vylúdiť z práchnivého škrychu — iste vylieči i moju truhlicu!“ Devuška sa zasmiala mladým
srdečným smiechom a podala čez plot učiteľovi ruku. Čipkový rukáv zadržal sa na
ratoliestkach živého plota, a biele ramienko zaskvelo sa, odrážajúc sa jarko od tuhej
zelene. Matej nesmelo podal ruku deve, ktorá ju silno potriasla. No učiteľ nebol rád
pozvaniu.„Smiať sa chcú nado mnou,“ pomyslel si Matej Mráz, a akýsi stín sadol mu na tvár. On
vôbec veľmi rád vyhýbal domu Orechovanského, ktorého hlavná „rezidencia“ bola v
Orechovanoch. Po prvé nesmierna pýcha a márnosť, a po druhé tupé opovrhovanie slovenskej
reči odstrašovaly skromného, ale jemnocitného muža od domu patronátskeho. Bol sa niekdy
učil maďarčine, avšak len biedne zbytky zostaly mu v pamäti. A maďarčina panovala výlučne u
Orechovanských. Ešte i domových sluhov najímal pán Orechovanský na Dolnej zemi, a iba pri
dvoch somároch, slúžiacich za hračku deťom, nechal slovenského šuhajca, akoby na posmech.
„V mojom dome nesmie nikto hovoriť po slovensky, iba pohonič somárov,“ hovorieval často.
Pravda, vec ináč vypálila. Deti maly rady somárov a pri nich i čiperného sluhu! A hoci i
bola slovenčina prísne vykázaná z panského domu, všetky deti, nevynímajúc ani veselej
Hermy, naučily sa od somárovho pohoniča lepšie slovensky, ako od brutálnych a kmínskych
dolnozemcov maďarsky, ktorí sa veľmi husto zamieňali. Jedni utiekli z „görbe országu“,
druhých vyhnali pre krádež a zlodejstvo. Darmo, slovenský vozduch je čistý, prenikavý a s
ním vtiera sa všade i slovenské slovo.Herma Orechovanská nedávno prišla z mesta, kde ju „vychovávali“, a hoci mala 17 rokov,
bola ešte pravým deckom. I črty jej tvári boly akési málo ustálené, málo vyvinuté.
Milostná, belunká tvár bola čistá tabla, na ktorú mal ešte len písať život črty svoje. Celý
svet pestrel sa pred jej veľkýma sivýma očima veselými farbami. Jej matka, rodom barónka,
často hrešila dcéru pre rozpustila kúsky, ktorým chybela šľachtická „contenance“. V malých
manželských nedorozumeniach často dávala cítiť svojmu manželovi vzácnosť svojho barónskeho
pôvodu. Jestli prišli sedliaci k Orechovanskému, hneď ztratila sa z izby.„Flakon!“ zavolala komornej, a mrštila sa, voňajúc kolínsku vodu. „Ernö,“ hovorievala
svojmu ďalšiemu príbuznému, Ernestovi Klennerovi, ktorý letom u Orechovanských býval, „môj
muž sa celkom zosedliači! Na zimu musíme do mesta! Vysvetlite to Karlovi.“Karol Orechovanský nedal nič na všetky vysvetľovania. Malo to veľmi základnú príčinu.
Majetok jeho ledva uniesol výdavky dedinského života. Úroky žraly vyše polovice dôchodkov —
druhá čiastka nepostačovala na vrtochy ženine. V dome Orechovanských žila ešte tetka
Karlova, Lydia Skalická, vdova po majorovi, ktorej počínal sa človek od poručíka. Do tejto
rodiny volala Herma nášho učiteľa ladiť klavír; jeho to rozladilo.Mráz ani nesľúbil, ani neodoprel. Herma pochválila jeho záhradu, sľúbila, že príde
obzreť jeho kvety, a išla ďalej. Vysoká jej postava zmizla za vrbinami, okolo potoka
nasadenými.Medzitým sa večer sklonil na svet. Včelky už nebzučaly v lipách, zato tiahol listím
večerný vetrík.„Pán rechtor! pán rechtor!“ ozval sa veselý, polodetinský krik z brány školského domu,
„strašidlo ide.“ Bránka záhrady sa rýchlo otvorila a dnu skočilo mladé sedliacke dievča.
Dlhé vrkoče vinuly sa jej po chrbátku. Malé bosé nôžky strojne dupkaly pieskovým
chodníčkom. Dôverne kľakla si k Mrázovi a schovala hlávku do jeho lona. Pred bránkou stál
mladý chasník, asi dvadsaťročný, v bielej plachte, na hlave mal tekvicu, z ktorej boly
vybrané jadrá. Dve dierky maly predstavovať oči, podlhovastá medzierka nos. Čez oči a nos
tekvice svietil plamienok sviečky. „Hej, dám ti ja strašidla, Janko,“ preriekol učiteľ,
zdvíhajúc dievča. „So svetlom nerobiť pletky. A ty, Marka, maj rozum! Už si nie viacej
školské decko!“Janko Olša, prekvapený prítomnosťou učiteľa, sňal rýchlo tekvicu s hlavy a, zahasiac
sviečku, odbehol rýchlo.Naozaj, Marka už vyrástla zo školy. Jej otec, kostolník, pri všetkej svojej chudobe
maznal ju, ako mohol a vedel, ba staral sa všemožne, aby sa viac naučila a menej ťažko
robila, ako ostatná dedinská mlaď. Adam Bohunka, znamenitý kostolník orechoviansky, nebol
prastarým občanom orechovianskym. Kostolníkom stal sa len preto, že bol krajčírom, nosil
krátku remeselnícku kacabajku s olovenými gombíkmi, čo sa lepšie hodilo, keď chodil po
kostole so zvonkom, alebo keď utieral kratiknôtom oltárne sviece, ako široká halienka,
alebo ťažký kožuch.Pán učiteľ po šťastnom zahnaní mladého šuhaja sadol zase na lavicu, s ktorej ho bol
vybúril neočakávaný zjav, a zatíchol. Marka obzerala kvety, kloniac sa ku každému. Ťažké
vrkoče padaly jej do rezedy a zavlhaly rosou. „To parúťka rozmarínu; ale vonia muškátik; a
táto panská tráva! — Bola by Jankovi za širák! Nedostane, naľakal ma.“ Tak a podobne
klebetilo mladé dievča, skáčuc po chodníčkoch, až sa jej sukienka opálala. Na živôtku,
vyšívanom červenou bavlnou, skvel sa rad bielych gombičiek. Krátke opliecko nezakrývalo
barnavé ramienko. Učiteľ nevdojak pomyslel si na rameno Hermy. Bolo belšie, plnšie a
pravidelnejšie. Načo je toto podivné porovnanie? Ako si to vysvetliť, že mu niečo takého
skočilo do umu a drážilo obrazotvornosť?„Spievaj, Marka,“ riekol a položil hlavu do dlaní. Marka, celá naradovaná, preskočila
hradu a sadla na lavičku.„Celkom novú novučičkú vám zaspievam, ale iba potichu,“ riekla, a o chvíľu ozývala sa
monotónna pieseň na preddomí učiteľského domu. Bola to celá ballada o utopenej deve. Tóny
vinuly sa z čistých mladých pŕs s tajenou silou, jasne, zvonno.„Ja spievam, a vy spíte,“ riekla konečne urazeným tónom. Mráz sa strhol. „Nespím, ale to
je smutná pieseň! Kdes’ ju sobrala?“„Ešte je nie konec,“ rieklo dievča a počalo spievať.„Domov, Marka,“ zahundral učiteľ roztržite a vstal. Dievča mu chcelo pri odchode ruku
bozkať, on nedovolil. Dlho boly jeho obloky otvorené. Vôňa líp tiahla do skromnej chyže.
Zabudnutý, sklamaný muž nemohol dlho zaspať. Aký to bol dnes divný deň! | Vajansky_Burka-v-zatisi.html.txt |
Chválospev na podivuhodné a zvelebovaniahodné bohočlovečenstvo Krista[A1]ako málo neúročný darček novoročný, veľmi ctihodnému a o cirkev Kristovu najviac
zaslúžilému pánu najsvedomitejšiemu správcovi slova a sviatostí nášho Mesiáša u najdrahšiemu
pánu otcovi a pravou ušľachtilosťou ducha i vynikajúcou znalosťou občianskych záležitostí
najvychýrenejšiemu pánu najchvályhodnejšiemu mešťanovi a senátorovi slávneho mesta na
šťastný začiatok nového roku 1615 miesto daru na znak povinnej vďačnosti venovaný Jakubom
Jakobeom atď.[1]V PraheTlačou Mateja Pardubicena[2]|[A3]Ďakovná óda za prežitie tisícich súžení a trápení roku 1614 ako dar najradostnejšej
a najštedrejšej Večere najvznešenejšiemu oceňovateľovi šľachetnosti, učenosti a zákonov,
pánu Žigmundovi Švantleovi z Třebska atď., najmilšiemu primátorovi slávneho Písku, môjmu
najchvályhodnejšiemu dobrodincovi venovaná[3]|O kom myslieť si mám: srdce sťa Kaukaz má,[4][A3b]z neho nevydrie plač ani rad terajšíchudalostí,[5]čo dnes biedne sa za sebouvalia žalostným prívalom!Kruto trácky Mars[6]tam zúri, tu zavrčíhrozbou prihrozná Smrť, vrtkavý Osud zas,kolo bláznivé on krútiac,[7]tam buráca,stíha záhuba záhubu!Preto zlomený duch klesne? Nie! Osuduvzdať sa chorobou len slabého ducha je.S čelom smelým však kto znáša, čo znášať má,ten je celkom sťa Herkules![8]Dravý Kaurus[9]však tým zúrivým vetriskommore búrlivé vždy nevzdúva, pošmúrneSlnce v mrakoch sa nám neskrýva stále, ležzlaté čoskoro zažiari.Zažiarilo už, hľa![10]Bohu už sláva buď!Nevydáva ver’ svit, v ktorom niet radosti,lebo núti nás tu pamätať na Boha,Žigmund, aónska ozdoba![11]Div, že toľko až zla, úderov toľko ažnezalialo ti hneď príbojom hlavu, veďdosiaľ bez ujmy je! Koho však nebies kráľchráni, isteže nezhynie!Veru odvrátil On od teba besnenieDita z Tartaru[12]priam, ba i tých nástrojovjeho,[13]preto mi tak tlkoce srdce, čoostne radosti vzrušili.|Nechže božstvo tak dá, by vám to radostné[A4]svetlo vždy viac a viac potechy prinieslov roku hocktorom! Hlas prosebný obmäkčíBoha: prianie On vyslyší.Priaznivcovi Múz a Muziky, mužovi najslávnejšiemu tak schopnosťami ako aj cnosťami,
pánu Jánovi Doležalovi,[14]najváženejšiemu mešťanovi slávneho Písku, najvytúženejšiemu
ochrancoviO iných umeniach budem mlčať, Múz spanilý kvietok,kvietok, o ktorom zmĺknuť nesmie hlas kastalských trúb,[15]lebo umenia všetky sa odnesú do hrobu, aleMuzika[16]jediná s nami do nebies vznáša sa hor.Z ostatných právom ti veru je najmä Muzika milá,Muzika, ktorú má vždy veľmi rád nebeský sbor.Táto tiež teba samého (tvrdím, bo skúsil som) mocnevzpruží, keď srdce neraz starosťou skľúčené máš.Táto, kvietok, ťa robí slávnym po všetkých krajoch,v ktorých ammonské polia[17]Vltava obmýva dnes.Budem už stručný: to spomedzi ostatných umení onajagavé nebeské hviezdy uzrieť ti umožní raz!|[A4b]Najslávnejšiemu a najvznešenejšiemu mužovi, pánu Jánovi Mitisovi Strakonickému,[18]tamojšiemu senátorovi, dobrodincovi obzvlášť uctievanémuVrav, ty Minerva božská, čo toľko a tak si ma vážiš?Som nič, ba menší než nič[19](niekým ak na svete som).Prečo tiež úlohu gratulanta ty nútiš ma prevziať,keď si blahoželaní živná mať, prameň i zdroj!Dobre! Nech službičku gratulanta ja prijmem a splním,ale akú ti môžem pomoc a podporu dať?Je to ťažké (no nech tu pomôže úcta), by mojaMúza v tejto veci pomoc ti poskytla snáď,predsa však v spoločnom prianí hneď toto zaželaj so mnou,svojmu Mitisovi milučké slová už vrav:Daj Boh, by pre Mitisa bol nový rok šťastnejší teraz,neľahký manželský život dobre nech prospieva v ňom![20]Koniec|[1]pánu… u… pánu… slávneho mesta…— prázdne miesta v tlači sa
dopĺňali menami adresátov[2]Matej Pardubicenus— Pardubický, kníhtlačiar činný v Prahe v
rokoch 1612 — 1620[3]Ďakovná óda…— chválospev venovaný ako štedrovečerný darček
píseckému primátorovi (1606 — 1620) Zigmundovi Švantlemu (Švantle, Svinčanský) z Třebska
(neďaleko Trhových Svin), ktorému zomrel 2. apríla 1614 syn Zigmund[4]srdce sťa Kaukaz má— tvrdé, neľútostné srdce (obľúbené prirovnanie z antickej literatúry)[5]rad terajších udalostí…— nepokojné politické pomery, stupňovanie náboženského útlaku, smrť Švantleovho syna[6]trácky Mars— grécky boh vojny Ares, ktorého u Rimanov zastupoval Mars, pochádzal z Trákie na Balkánskom polostrove[7]kolo bláznivé on krútiac— „kolo osudu“[8]Herkules— rímsky mýtický hrdina a obor (gréc. Herakles), známy svojou silou a húževnatosťou[9]Kaurus— západný vietor[10]Zažiarilo už, hľa!— nádej na vyriešenie náboženskej otázky prostredníctvom českých stavov[11]aónska ozdoba— pýcha Múz[12]Dis z Tartaru— Pluto (Hades), vládca Tartaru, podsvetia, kde si previnilci odpykávali tresty (v prenesenom, kresťanskom význame diabol a peklo)[13]nástrojov jeho— Pomocníkmi Dita boli napr. Fúrie a Díry (bohyne pomsty)[14]Ján Doležal— Doležal, písecký mešťan[15]hlas kastalských trúb— spev Apolóna a Múz (básnické umenie), ktorým bol zasvätený kastalský prameň na vrchu Parnase v Grécku[16]Muzika— jedna zo siedmich slobodných umení, ktoré sa pestovali na univerzitách (gramatika, logika, rétorika, aritmetika, geometria, muzika, astronómia)[17]ammonské polia— polia egyptského boha Ammona, stvoriteľa a udržovateľa vesmíru (v prenesenom význame kraje, ktorými preteká Vltava)[18]Ján Mitis Strakonický— člen mestskej rady v Písku[19]Som nič, ba menší než nič…— typický príklad obľúbenej predstieranej skromnosti a sebaponižovania[20]neľahký… prospieva v ňom!— v origináli nejasné miesto | Jakobeus_Chvalospev.html.txt |
Kosec MôcikKtorési leto panovala v našom okolí taká nepohoda, že ľudia s poľa iba poschytali. Aj to
miesto sena navozili na šopy — hnoja, z ktorého sa len tak kúrilo. Museli ho horko-ťažko znovu
presúšať. Obilie zvalené hnilo na koreni; krumple v zemi braly skazu. Pre dažde nič sa
poriadne neusušilo, nespravilo.Gazdovia nariekali i hrešili. Mlynár i strieľal od zlosti do oblakov. Robotníci po krčmách
i doma sa len tak obíjali. Keď sa slnce na deň-dva usmialo, i to len ako by cez plač; najímal
kde-kto ako mohol, a robotníka dobrého i zlého preplácal. A títo, keď sa, zase čas premenil na
dážď, postávali a prepíjali dobrý zárobok doma i po krčmách… Nie všetci, ale môj Môcik hej.I.Včera bola sobota. Gazda chcel mať trávu soťatú, aby cez nedeľu, ak bude čas, preschla aj
na radkoch. Neželel trúnku. A kosec Môcik, ktorý aj so šestnásťročným synom trávu dokášal, za
každým radkom pýtal na „popľutie rúk“ pálenky; gazda dával, len aby sa robotníci usilovali.Pokosili, sadli piť a fajky pripekať. Večer už potme, keď šli kosci domov, div boží, že
sa, tackajúci po krivých chodníkoch poľom i horou na kosy nepoprekálali pri ustavičnom padaní
na klzkej hlinačke a lístí.Syn Môcikov chcel otca takého ohltaného viesť. Vyplakal sa, keď otec padal a kde padol,
tam — ako by schválne sa bol posadil — chcel „oddychovať“, kosu si predsa s pleca vziať nedal
a neprestával sa s chlapcom priečiť, že je cesta planá, ale nie že by on bol opitý… Že ho to
len ony, deti, učiac sa od materi, spotupujú a pre skleničku pálenky vše za ožrana uznávajú…Chlapci, lebo mali Môcikovci dvoch: šestnásť a štrnásťročného a deväťročné dievča — ak s
nim boli a v robote sa opil, v taký čas tak nenávideli otca, že by ho neboli ľutovali do
priepasti strčiť od žiaľu i zlosti. Videli, vedeli, čo tá mať pri ňom vystojí a že pred otcom
predsa je len planá a že keď otec začína hrešiť, to začne vždy od materi…Keď do mestečka došli, otec, že si ide vziať dohánu, s nevinnou tvárou pobral sa do krčmy.
Syn mu chcel poslúžiť a keď si nedal, vykričal otcovi, že nie po dohán si ide, ale že mu pitia
ešte málo bolo… To Môcika pohlo, vymykol sa synovi a „just“ vošiel do krčmy.„A materi sa pozdrav, že sme šťastlive došli…“ miernil sa Môcik.„Vy dôjdete…!“ zavolal syn a sám šiel domov. Bol mu žiaľ.Mať a deti mu už poznali po tvári, kde otec zostal. Rozumeli si všetci štyria, ale
nevraveli nič. Len mať, pre obyčaj, potvrdila, čo si všetci mysleli:„Otec nemohol obísť…“„Nemohli…“U nás taká obyčaj: robotníci od soboty večera do pondelka do rána sú v krčme, iba ak si
idú „oddýchnuť“, vyspať sa a so ženou sa povadiť, deti rozduriť, ak sa to už nestalo večer v
krčme alebo na ulici, keď napríklad poň prišly…Lenže keď to aj ženy nevedia pekne. Len hneď: „Ty taký a taký… Ožran! Teda ja, teda deti…
niet čo do úst položiť a on prežerie, čo zarobí. A pakuj sa domov, lebo a lebo…“ Stavajú sa
pred svetom a si iba hanbu utŕžia. Viete, videli ste to, alebo aj sami skúsili.Kým boli mladí, Môcik presedel aj celé noci v krčme a žene čo hodil alebo mu vydrapila, na
tom musela pristať a iba mala s ním oštaru: vyvárať mu, opierať ho, obšívať, doma vyčakávať a
vše nemohla ísť do akej-takej roboty. Ako boly deti väčšie, Môcička prestala po otca na krčmu
chodiť. Bol by iba hriech väčší. Zarobí teraz už s deťmi a ešte ony skorej otca chovajú, ako
on ich a aspoň v dome nemajú s ním peklo a Môcik je tam dokiaľ chce, ale predsa nezostáva tam
ako driev „just tebe napriek!“ aj po celom, po dva dni.II.Kedy otec domov došiel, nezvedeli. Nevošiel do izby, ale ľahol pod cieničku na seno…
„Nejdem ich budiť, čoby som ich… Zrobení, aj mať chudera, žena moja,“ dudral si, keď o tretej,
ako ukradomky, ťahal sa do dvorca.Domáci — navyknutí na také soboty (aj druhé dni) — pospali aj bez otca. A ráno, že bola
nedeľa, mať povolila synkom dĺž…Kým v pitvorci navarila, vstaly aj deti a vyjdúc na dvor, našly otca pod cieničkou
zaprteného v sene. Vstala od neho mačička a trela sa im o bosé nohy.Otca nezobudily.„Nech sa vyzdochýna, nechajte ho,“ prikazovala mať.Ale povstal šum na ulici, otec sa zobudil a hneď sa zbadal, kde je. Vytrie oči — deň;
načúva — v dome sú už hore; zodvihne sa, práve ide ktorési do dvorca. Spustil sa na seno a
zavrel oči, že bude premýšľať, ako a prečo sa sem dostal a prečo sa nezobudil v izbe na
posteli…— ,som ti kycku,‘ zahrešil v mysli. „Nečudo — bola sobota,“ a škrabal si hlavu, hoci ho i
nesvrbela. Mrzelo ho. Vytieral oči a počúval, či niečo domáci o ňom nehovoria.Mať postavila misku na stôl a poslala dievča po otca, aby šiel jesť.„A čože mati? Hnevá sa?“ spytuje sa šeptom otec.„Nevravia, že by sa…“„Idem,“ riekol otec a dievča sa vrátilo. Proboval sa zodvihnúť. Pre hlavu by to ľahko šlo,
ale tí v izbe: žena, synovia dvaja. Kým boli mladší, nehanbil sa tak, teraz ako by pred sudcov
šiel, za zlé skutky. „Ak už odišli… nevieš…“ Kým takto premýšľal, jedlo chladlo, poslala mať
staršieho syna poň.„Naňka, aby ste šli jesť,“ sucho volal syn nad otcom.Ten zodvihol hlavu, ale nehľadel naň. „A ktože ťa? Mať?“„Mať.“„A vy ste už?“„Za vami, čakáme. Poďte!“ — a odišiel.„Idem!“ a sadol si, a zase sa len zamyslel…„A čože robí, že nejde?“ bolo počuť materin hlas z pitvora a buchly dvercia.Môcik si tíško ľahol, zažmúril oči a čakal, ako by mu šli sekerou hlavu odťať. Vára naň
vystupovala.„Čože sa dáš vyvolávať? Ani oriadiť, ani najesť, len piť, piť… Kedyže sa schystáme do
kostola?“ začul Môcik pokojný, dobroprajný hlas ženy. Už sa hanbil ako holý v kúpeli…„Aj ja pôjdem, pôjdem veru do kostola. Aby dal pánboh dobrého času,“ — nevedel, čo má
múdrejšieho povedať. „A jesť nemusím,“ doložil nesmelo, vstal a šiel za ženou do izby mlčky.„Máš zase otrávený žalúdok, preto nemusíš jesť,“ vedela o obyčajnej biede mužovej žena.„A mohol ma nepustiť,“ mienil otec staršieho syna, od ktorého sa včera večer do krčmy
odtrhol a teraz aspoň naoko jeho obviňoval. „Keby ma nebol nechal, bol by som si kúpil dohánu
a mohli sme pekne domov prísť,“ a sadol k stolu.Žena potisla mu lyžicu a obstali stôl. „Ty aj vieš domov prísť,“ odpovedala za syna. „Ako
sa ti pridá…“ dopúšťala predsa, čo sa mužovi zdalo veľkým ústupkom.„Tak,“ chlipol za lyžicu sladkej polievky, že potom niečo povie. Ale sladká polievka tak
sa mu spriečila v ústach, že ju zťažka prežrel a položil lyžicu.Všetci to videli a mať po chvíli šla do pitvora. Už vedeli, že zeliny treba variť.Deti jedly. Na otca len tak úkosom vše kukly a ten hľadel do kúta a hľadal, i našiel vo
vrecku fajku a s tou sa začal zabávať. Nie aby si pripálil, na to mu chuť teraz nešla, ale pre
prípletu.Žena oparila vratiča a za hrnček mlčky položila pred otca. Otec sa stúlil, pozrel, opáčil
hrnček — horúce — počkal. Mať vzala misku so stola, chlapci vyťahovali lepšie háby. Otec
vyvrátil hrniec a fajku odložil: Ach! že sa ide riadiť aj on, do čoho ho po triezvej sobote
musela žena duriť. Teraz ju chcel predísť a sám sa obslúžil; vzal si teplej vody na misku…
„Ale musím sa aj oholiť,“ a chystal sa do toho. Chlapci odišli, dievča pomohlo materi postaviť
obed a šly sa obliecť do kostola.Otec mal variť, lebo by už aj tak nedošiel a z kostola, čert vie, kde by sa zatúlal…III.Môcik sa oholil, umyl a obliekol. Podložil pod hrnce šiel pred dom, čo aká vraj chvíľa sa
ukazuje…?Cez noc padol dážď, teraz pomedzi preháňajúce sa oblaky driape sa slnce. Vše zasvieti
horúcim teplom, vše sa skryje, že sa stmí.„Zase len neistý čas…“ dumá Môcik a hľadí ulicou. Nikoho nevidieť. Všetko ticho, iba
lastovičky švitoria, sbierajú pilne blato s cesty. Akýsi starký krivká o paličke a dievčatko,
pozdraviac sa, beží s fľaškou…„Otcovi…?“„Mamke.“„Pálenka?“ smeje sa Môcik.„Ocot!“ chichoce sa dievča.„Škoda. Dajže okoštovať,“ plaší Môcik. Ale dievča usmiate beží ďalej… Tu uhádnete všetci
Môcikovu myšlienku. Čert vie, či ju vzbudila tá fľaštička v ňom, či už sedela dávnejšie mu v
mysli, — len sa poobzeral a v papučiach, bez kabáta, ako bol, poď popod samú stenu voľne,
nevinne, ako by sám nevedel kam. A nebolo ďaleko.Otrávil „červíka“ a kúpil si aj dva paklíky dohánu, ač si večer tri vopchal do vrecka.
Hja, dohán ho mal zakryť, ak by ho kto predsa videl. Ale predsa stalo sa naopak: dohán ho
zradil. Vrátivší sa z kostola — zbadali na obloku hŕbu paklíkov dohánu, a deti si s materou
pošuškaly a tá sa nezdržala.„Už aspoň kým sú druhí ľudia v kostole,“ — začala. „Ja som si bol dohánu vziať. Vieš, že
bez neho nemôžem byť, a ak trafíme ďalej ísť kosiť, domov neprídem…“Nepomohlo. Mať aj obed dovarila, a otca len nepopustili. A bola mu bieda: on sám a proti
nemu traja-štyria; lebo aj dievča učilo sa už od materi.Už sa ráno, že bol triezvy, mlčky pomerili všetci s ním a hľa, už zase nedôvera a zrada,
nenávidenie sa. Mať podpálila tým kostolom a teraz už doň všetci ako osy.Sekal sa, bránil sa aj on a v obrane vše materi aj ublížil (slovom) bez príčiny, začo zase
deti by ho boly aj z domu, z mestečka vyhnaly, otcom, viac nepozvaly a mu i teraz vše
nagrobianily i do očú. Otec zato nechytal sa do bitky s nimi, ale že už mal zase v rožku —
naopak — práve sa poplakal, že tak vychované materou, od nej príklad vidia, jej sa držia a on
ako by im ani otcom nebol… A že či sa on chce opiť? A že keď sa mu pridá, ako druhým, že by ho
za to mali poľutovať a nie kolmi naň letieť, bránil sa vážne. Druhý raz zase žartom, aby len
sami sa, probovali, spiť, uvidia, čo to má taký človek sám so sebou biedy a nevadili by sa s
ním. Alebo zase vážne, že aký žiar chytá mu aj vtedy srdce, všetko nešťastie a čo len zažil,
trápenie mu na myseľ sa tisne a žena, deti mu s umu neschodia… Že sa aj vtedy o nich, keď pil,
trápil, premýšľal, ako by im pomohol, aby im dobre bolo. A zato, zato sa vyvadia s ním, jesť
mu nedajú…„Zato som si bol vypiť!“ žiali teraz Môcik.„A či som ti nenúkala…?“ zmiernila hlas mať.„Ako vďačne… By si ma očima bola preklala,“ zveličoval Môcik.„Môžte si vypiť, ale sa nespravte na posmech,“ zastarel sa starší syn.„Že sa vy hanbiť musíte za mňa — však?“ prišlo ľúto otcovi. „Pekne, pekne. Ako by som
zabil, podpálil, ukradol niečo…“ a otec plakal a mať sa rozžialila a deti, synovia, cítili sa
vinnými pred otcom a zvaľovali jeden na druhého, kto viac otcovi povedal, kto mu viac ublížil…A bolo dobre. Odpustili, zabudli mu všetko. Pomerili sa s nim všetci, lebo otec bol teraz
triezvy.Nato nezdržala sa mať, a deťom pred otcom dobrosrdečne pripamätala, že ten otec im je len
predsa otcom, už aký je, taký je…„Môžu vám krivdu nerobiť,“ vyhovárali sa zahanbení chlapci a už milosrdne hľadeli na otca,
ktorý s podopretou hlavou sedel v pitvore na schodoch, ako by sa bol hanbil do izby vojsť.„Ale vám nerobí. Na vás predsa len robil, ako som vás mala, mi vás odchovať pomáhal.“ Otec
dojatý zodvihol sa, vyšiel na dvorec, mysliac si: predsa len má dobrú ženu, deti dobrú mať… Tá
keď zbadala, že otec vyšiel, šeptom ďalej poučovala: „A ja ho už poznám, viem, že inakší
nebude, tak hriech by sme mali, deti moje, si ho znenávidieť. Sú ešte aj horší a zato deti
ruky na otca nedvíhajú…“Po takýchto výčitkách sebe i deťom, prichodilo smierenie, láska. A keď vše deti, synovia,
neradi šli len aj do tej roboty, kde otec, že sa museli za jeho pijatyku hanbiť, zlostiť,
teraz by boli ochotní bývali mu aj sami trúnku podať. A keď sa zajtra, pozajtre zase len opil,
prepáčili mu, zaň čo vedeli, napravili, kým to zase v nich nedozrelo na žiaľ a zlosť…Dievča na pokyn materi šlo volať „ňaňku svojho“ jesť…Konečne na dlhé vynukovanie, prosenie otec šiel jesť, práve takej nálady, ako keď chlapca
ubijú a potom ho ľutujú, že ho to bolí a predložia mu mištičku s jedlom…Tak to býva.Ale keď sa otec zas len opil, ako mať ústami, tak chlapci v skutku hotoví by boli bývali
otcovi do pálenky hoci ľuľku namiešať, aby aspoň ochoreli a viac nepili. Nevedeli, že keď má,
človek od pitia biedu, že to ani za biedu nedrží… narobil sa jej sám. Ale nech by mu druhý len
tisícu čiastku toho na hlave, žalúdku, zdraví (hoci nevinne) ublížil, dá ho na kriminál…IV.Odpoludnia dievča umylo riad, šlo sa ihrať. Chlapci odišli medzi mládež. Otcovi položila
mať na lavicu hlavnicu s postele a vyšla zkríža do kmotrov…Môcik si zdriemnul. Potom mu sadla muška na nos, pacol sa po ňom a zobudil.„Žena, deti, dajteže mi vody, ak ste ktoré doma.“ Nič, ticho.Spustil nohy, sadol si a zíval ,ááhá‘… Nabehlo mu do úst slín. Odpľul.„Čože sa mi rozchľabujú ako vráta,“ pomyslel na ústa a vstal, vyšiel, kde je kto?Nikde nikoho.Vzal fajočku, štopol si, zaprel dvercia a pustil sa dvorcom a potom ulicou, že len tak,
tak, sám nevie kam. Trochu počuť hlasy trúby, ale na to on nepočúva. A predsa ak neuhádneme,
kde zájde, nepoznáme Môcika.V našom mestečku mládež každú nedeľu v lete odpoludnia tancuje. I vo dvoje: gazdovská a
sluhovská osobitne. Sveta v krčme po izbách a na dvore plno. Jedni sedia, fajčia, pijú a
besedujú, druhí kolky hrajú, tretí tancujú. Krik ako na jarmoku.Ale nechoďme dnu ďaleko. Veď náš Môcik sedí hneď za prvým táfľom, aby sa zdalo, „ak by
ktoré poň prišlo“, že je len tak „na skoku“, ani nie v krčme. Veď ani nehľadel, keď vošiel,
kde sadne a zasadol si, kde boli mladší, ktorí ho znajú, ctia a mu miesto spravili. Lebo i v
krčme, i korheli sa vám ctia, staršiemu úctu dajú.Ako to vyzerá, čo sa rozprávajú, to sa vyrozumieť v tomto hluku hudby a dupotu, kriku a
spevu neveľmi dá, miesi sa to. Tu hovoria razom niekoľkí, tam zase si šuškajú. Najčastejší
posunok býva, že si niečo povedia, jeden druhého mykne za plece a tlesne dlaňou na táfeľ.
Nazrite sa…Môcik je ticho. Potisnutú skleničku prijal, ako sa patrí, ale „pomaly“, pomyslel…Pred krčmou mocú sa gazdovia a najímajú, jednajú koscov, robotníkov. Niektorí vojdú i do
krčmy a tam probujú, lebo ako som povedal, je tvrdo o robotníkov.„Ale sme vám teraz vzácni,“ myslia si robotníci a v prvom rade krikľúni a leniví opilci.
„Počkaj! Ty zaplatíš teraz!“ a držia sa.I Môcik s nimi hudie. Už je zas nie ten dobrý človek doma, už je v inom „duchu“. Ešte je
ale ticho. Fajká si a premýšľa, či dobre urobil, keď z domu odišiel, nič nepovediac. „Prišiel
za robotou,“ nemôže za to, že v krčme a nie v kostole ľudí najímajú… Už bolo po nevinnosti v
mysli.Príde gazda, či by nešiel kosiť?„Na to čakám, aby sa najal.“ Pôjde.„Začo?“Za to „aj fruštik, olovrant.“„Tu máte závdavok — korunu.“„Dobre, pôjdem. Ale oldomáš nejaký tiež… by sa len patrilo…“ a nedokončí, lebo sa ešte
hanbí za pýtanie… Ale v hrdle ho svrbí, už povedal slovo… Tam je.„Nalejte im za štyri,“ a ide gazda ďalej druhých robotníkov hľadať; veď sú mu treba šiesti
a ešte sú iba traja.Oldomáš sa vypije, i tento i čo druhý dostal, i ten i onen.Služobná mládež, že sa večer blíži, musí sa porozchodiť k statku, ten nejako opatriť.Hudci, čo jej hrali, vyjdú si oddýchnuť. Teraz starší nedajú im sadnúť a rozkážu húsť. I
Môcik rád počuje hudbu, dvíha hlavu, usmieva sa a otvára oči, ako zo sna. Bol skutočne trochu
zdriemol pri otvorených očiach len tak na ruke. Kdeže by — celý týždeň sa to len „smrká“ tá
„čečina“, a robí, kosí, nevyspí… Dnes do rána skoro nič, odpoludnia zase sa mu ulezlo — nie
div, nadišla ho slabosť. Bol zadriemal, či sa len zamyslel…Medzitým ukáže sa druhý gazda a Môcik počúva, čo sľubuje. Ide k nemu, spýta sa na plácu
ešte raz. Vidí, že toto väčšia — pomyslí, pomyslí — vráti korunu, aj užil, aj toľko zarobí…
Hudci, huďte!Tretí gazda… Sľúbil sa i tomu… Hudci huďte!Prepil rozum a tak sa v tú nedeľu zjednal práve vo pätoro a všade závdavky prijal.
Zpočiatku myslel si, že ich povracia a ktorá robota, kosba najlepšia, do tej pôjde. I tráva
pod kosu nie je rovnaká! „Toto ako šalát a tam psica a tam samá krtica…“ Potom už nemyslel iba
na to, aby čím viac korún do hrsti dostal.Vo dva vrchy sa to stalo i s porozumením gazdu, že Môcika predošlému odviedol a posmeľoval
ho v tom. „Dobre, vráť, keď si si málo zjednal a poď ku mne.“ I taký gazda sa nájde.Môj Môcik, ako vravím, zpočiatku i tak dosť statočne si umienil tie závdavky povracať… Ale
to tí hudci, to krčmár, kamaráti (títo sa už chichotali), ešte väčší ľahtikári ako on: — z
piatich závdavkov do rána dva prepil, za dva si rozkazoval akúsi „žiaľnu“ a len „žiaľnu“ a „na
žiaľ…“ pritom čosi cítil, utrel si oči a vychytil sa do tanca. Najdriev v pantofliach, že len
tak lupkalo a potom i tie strčil s nôh a bosý dubil o milých päť, že mu svet len tak tlieskal.
„To nech dokážu jeho synovia, čo otec!“ pochvaľovali ho kamaráti „Ľaptáci takí…“ mysleli na
Môcikových synov. A podumali: tí, divná vec, sa na otca nepodali.Môcik drobčil, druhých objímal a ťahal do tanca, len radosť! A keď mu konečne trafili na
nôtu: „Povedzže mi moja milá povedz, kedy bude našej láske koniec?“ museli mu vždy len tú a
len tú húsť, až mu nezostalo vo vrecku ani feniga.[1]Hudci hrali už potom ako hrali a Môcik zase len okolo tretej ráno zavliekol sa domov
spevom: „Povedzže mi moja milá povedz…“Plakal, objímal ženu, bozkať ju chcel a ona to pre pokoj nočný vďačne prijala, hrala
spokojnú, zaľúbenú ženu.Razom — iste spara v izbe — zvalila Môcika na posteľ. Zaspal tak prevalený krížom, len čo
mu pantofle spadly a žena, synovia stačili po biede kabát, nohavice stiahnuť.V.Žena s deťmi už potom do rána nespaly, vstaly a šly do roboty.Otec sa nezobudil, ale chrápal, ako by drevo pílil.„Nechajte ho, nech sa vyzdochýna,“ prikazovala mať, ale chlapci by ho boli i na hnoj
vytiahli. Tak v nich vrelo! Lebo videli, že mať stojí to ťažké premáhanie, aby otca v návale
zlosti a od žiaľu, že ich včera na poludnie, len na posmech mal, za vlasy neschytila, alebo mu
piestom hlavu neprebila, aby sa to večné cigánstvo už raz skončilo… Ale pomyšlienka a už je
zlosti zadosť urobené! Im dosť už sama zlosť.Môcik sa pozde zobudil.„Deň, slnce!“ Sadol. Izba pustá.Naľakal sa ako včera, a tak zostal sedieť. Prvé, čo mu strelilo do hlavy, bolo rozhútať,
komu sa sľúbil do roboty…„I tomu… i tomu… i…“ trápil sa komu.„Prečo neboli po mňa? Prečo ma nezobudili?“Vstal a vyšiel do pitvora. Dvere zavreté. Kľúč vložily žena a deti malým okienkom. Otvoril
chytro, prichystal kosu, riad a chodí, ponáhľa sa, potom malomyseľne moce sa a moce a nemôže
rozmyslieť, kde by mal ísť kosiť.„A už je neskoro!“ letí mu mysľou. Mal ísť pred piatou a už bude i osem…Namrzený sám na seba, zašiel obchodom, bočnou uličkou na krčmu, že mu azda tam povedia,
kde mal ísť…Hádali i s krčmárom hádali, s ktorým gazdom by sa bol Môcik shováral, zjednal. No nijako
nemohli uhádnuť posledného. Môcik dodal si myšlienky skleničkou borovičky, ktorá mu iba
žalúdok napravila; zapálil si, dumal, hútal. „Aby to čert vzal i s pijatykou“ zlostil sa. I
poludnie prišlo a nič, nič… Trafil sa ako v krčme kto-ten, i sa zvečerilo, a Môcikovi sa mala
hlava puknúť nie tak už preto, že by bol chcel letieť do roboty, ako od zlosti, že včera rozum
prepil, že mu nemôže ten posledný gazda sísť na um. Tisíc ráz sa chytil za čelo, zlostil,
klial už potom, zase boha prosil, ani ten len nič a nič… nenašepne.„Už musím dočkať i na poriadok prísť“. Pôjde zajtra odrobiť. Darmo je, keď sa mu tak
stalo, ľutoval skutočne. „Ako by ti mozog vypadol; ako by si pamäť stratil, ako by… (si si bol
všetok rozum prepil, dokladám ja).“Konečne mu večer povedali.Šiel sa presvedčiť. Tak bolo. Gazda dohováral. Môcik uznal a prosil „pre tú slabosť
ľudskú“, odpustenie. Občiahnul ho a šiel, hoci podpitý, ale teraz už „pri rozume“ domov.Žene, deťom sa vyspovedal a shováral sa s nimi ako veľký kajúci hriešnik. Skoro ako včera
ráno, na poludnie a vše…Potom ľahol a ráno ešte pred svitom šiel s kosou…VI.V poli od spokojnosti, že mu gazda prepáčil, opil sa mi zase milý Môcik a od olovrantu už
nemohol kosiť. Aby sa nedokaličil, nuž len radky rozhadzoval a padal na smiech statným
hrabáčkam, ktoré si ho neprestávaly všelijakými výkrikmi, posmeškami podávať s jazyka na
jazyk.Do večera vytrezvel a večer šiel rovno domov. Doniesol zlatku, dal žene, aby šla vrátiť…
tam i tam po korune.[2]Z dvoch ale päť vrátiť je nemožná vec. Toľko rátať vedel i on. I doložil:„Ak sa vám nepáčim, zabite ma obuškom. Ale sa už ani nevaďte, ja už lepší nebudem…“ a
povedal, uznal, čo len zlého na seba vedel a s plačom ich vyzýval, aby ho zahlušili. Žena a
deti poplakaly sa, že otec lepší nebude a že predsa obuškom ho zabiť škoda by bolo, i hriech…A žena, aby statočnosť domu i pred svetom udržala, priložila z toho čo ona s deťmi
zarobila, ešte dve koruny a pošla vracať závdavky…Môcika gazdovia poznali, nemusela veľa vravieť, prosiť. Všade jej povedali: „Pre tvoju a
tvojich detí statočnosť…“Jej ale muža hrozne ľúto bolo, že jeho tak vytvárajú z radu „statočných“, a tak sa jej ho
uľútostilo, ako nejakej biednej siroty, ktorú len ona chráni pred zahynutím…Domov idúc, pomyslela, vošla do krčmy, kúpila deci rumu a ani otec nevedel, iba keď
predložila mu za hrnček lipového odvaru s rumom a cukrom. Užili i synovia, i boli všetci ako
med… a nikto nevedel, čo sa v materi pohlo, a ona zavádzala pri pití vec na inšie. „Navarené
je — vypi!“ Otec si mal rozum vytknúť, čo sa porobilo a deti tiež nevedely…Ale bolo im dobre, sladko a všetci si mysleli, že to hádam láska bude medzi nimi, ktorá
vraj hory-doly prenáša.[1]Ani feniga (z nem.), ani haliera. Pfennig bol stá čiastka
nemeckej peňažnej jednotky, ríšskej marky.[2]Doniesol zlatku, dal žene, aby šla vrátiť… tam i tam po korune.Dedinčania po starom zvyku rátali ešte na zlatky, hoci už dávno bola peňažnou jednotkou
koruna. Zlatka obsahovala dve koruny. | Tajovsky_Kosec-Mocik.txt |
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.