text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
1 — 25Obsah1. Peseň ranná2. Večerná3. V ňeďelu4. Pred kázňú5. Po kázňi6. Pri asperges me, neb pri pokropováňú svaťenú vodú7. Pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéj8. K požehnáňú z veľebnú svátosťú oltárnú9. Pri omši svatéj10. Pri omši svatéj za mrtvích11. Adventná12. Iná adventná k rorátom13. Iná adventná14. Na úterňu božého naroďeňá15. Spev pastírov novonaroďenému Spasitelovi16. Na slavnosť naroďeňá Krista Pána17. Iná vánočná18. Iná vánočná19. Na obrezáňí Krista Pána, neb na noví rok20. Iná na noví rok21. Na svátek zjeveňá Krista Pána, neb na troch králov22. O najsvaťejšém méňe Jéžiš23. Iná o najsvaťejšém méňe Jéžiš24. Na ňeďelu druhú po ďevátňíku, aneb koňecfašankovú25. Na škaredú stredu pri popelci1. Peseň rannáVdačními laskaví Paňe,Čiňíme ďéki srdcami.Že rána dal si nám dožiťVe vláďe snem posilňením.Chráň nás i ďňešní ďeň zdravíchOd hríchu, zlého vábeňá,Od všech ňebezpečenstv a škod,Najvác však od náhléj smrťi.Daj podla príkazov živímTvéj vóľi biť k zalúbeňú.Daj práce v méňe tvém začaťI zdárňe v méňe tom konať.Daj tento od nás ďeň celíK tvéj chváľe, k tvému sláveňú,K našému v čnosťách prospechu,K blížních spomáháňú stroviť.A jestľi bi sme potknutíŇejak do hríchu kľesnuli,Daj s pádu vstať bez podľeňá,A vinnu slzmi oplakať.Koňečňe tú uďel milosť,Abi sme príľišnú pre peč,A túžeňí časních vecíŇikdá o večné ňeprišli.2. VečernáRáč ďéki, Otče náš, prijať,Z vrúcného srdca zdávané,Za toľko ďňešních dobroďeňZ milosťi tvéj požívaních.Ti svú si nás rukú choval,V prácách zdravích posilňoval,Od zlého chráňil úpadu.A k čnosťi mocňe zbudzoval.Včil keď noc už sa navracáA k odpočinku nás volá:S ťelom, z dušú pod laskavúDáváme tvú sa obranu.Za hríchi pres ďeň spáchanéŽelíme srdcem skrúšením.Život skutečňe popraviťSilní číňíme závazek.Uďel pokojné usnuťí,Vzďaluj škoďícé mámeňí,Ochráň od ohňa, zléj smrťi,A skázi všech ňepráťelov.Abi sme snem počerstveníZdraví ku práci povstali,A česť i chválu pohnutúK vdačnosťi mislú zdávali.3. V ňeďeluÓ Otče náš ňebeskí!Kerí si šesť celích ďňíKu práci dal ťeľesnéj,Sédmí k cťi svéj naríďil,Daj tento nám všemožnúSvaťiť ďeň horľivosťú;A toľko ľen v pobožníchStráviť ho mílo skutkoch.Tvích pravdi slov pozornúSľišať z radosťi mislú;A vždicki dostatečníS ňích úžitek prinášať.Dopraj tvojích pri službách,Jak práve predpoľedních,Tak též i odpoľedních,Platné konať modľitbi.Daj strídmo žiť v radosťách,Opilstva, zbitku rozkoš,A škodľivéj sa pilňeRozpusťilosťi chráňiť.Daj podla najsvaťejšéjTvéj vóľi všecko ríďiť;A ňekdi tam v ňebeskéjRadosťi odpočívať.4. Pred kázňúŠčedrí v daroch, Svatí Duchu,Zestup z ňebes do srdc naších,A k bedľivému včil božíchRečí sľišáňú jích priprav.Zestup z ňebes do srdc našíchŠčedrí v daroch, Svatí Duchu.Blúdné preč odvráť mišľeňí,Osvíťení tvojím svetlomRozum zapál, a vnuknutúK zamerkováňú daj pamať.Zestup z ňebes do srdc našíchŠčedrí v daroch, Svatí Duchu.Ňech jích tak ostrím ust mečemRečňík prerážá, dichťivúK dobrému lásku, pohnutúKe zlému oškľivosť zbuďí.Zestup z ňebes, Svatí Duchu,Vľej své do srdc naších dari.Ňech tento slov božích poklad,Zostávající stáľe v nás,Každého pres celí životBívá pravidlo ríďeňá.Zestup z ňebes, Svatí Duchu,Vľej své do srdc naších dari.5. Po kázňiPopraj milosť, Svatí Duchu,To včil ve chráme kázanéDo srdca zaščepiť slovo,A pilňe tam ho pestovať.Popraj milosť, Svatí Duchu,Tvé v srdci pestovať slovo.Ňech v hlbku pusťícé koreň,A v šír koľem rozprestrené,Ve svém pribívá zrosťeňú,A stáľe krásňe zakvitá.Popraj milosť, Svatí Duchu,Tvojému zakvitať slovu.Ňech búrľivích prázné pohromPlného dojďe uzreťá,A hojňe vzácnú všech drahíchČnosťí oplívá úrodú.Popraj milosť, Svatí Duchu,Slov tvích oplívať úrodú.Ňech tak za sladkí zlačňenimNaším dušám slúžá pokrm;A od ňevládi chráňenímStálé prinášajú zdraví.Popraj milosť, Svatí DuchuTvím ňesť slovám zdraví duší.6. Pri asperges me, neb pri pokropováňú svaťenú vodúPosvácanú nás, ó Paňe!Vodú ve chráme pokrop;Od hríchov, od zlosťí a všechMrzkích očisťi poškvrn.Abi sme čistím, jak patrí,Srdcem počúvať omšu,A najsvaťejšéj vóľi tvéjLúbiť pri ňéj sa mohli.Hojnosť milosťí, žádaníchHojnosť darov nabudliA ňekdi v sláve pravďivúS ťebú radosť dosáhli.7. Pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéjPri začátkuNajvatší v ňebesách Otče, na túto tuOd nás včil konanú zhľédňi obeť, kerúVdačné ďéki a slušnúOddáváme ťi poklonu,Ňeprávosťi a zlé hríchi prosíme námOdpusťiť, za ňe též dosťičiňiť, dlhiViplácať, dar a hojnúObsáhnuť si milosť chceme.Ke gloriiNajviššému ňebes Králu a všech svetaTak mocnému vecí Stvorcu buďiž horeVečná sláva a zemskímStálí bidľitelom pokoj.Buď česť, chvála, pri tom ďéki BaránkoviZ veľkéj láski pre náš usmrťenému hrích;Buď též chvála SvatémuJím rovnému obom Duchu.K evanďeľiiOd večnosťi zroďen, Kriste, boží SinuSám vlastními prišel s’ ustmi zahrúženíchV hroznéj mrákoťe blúdovBozké pravdi učiť luďí.Daj nám tvé bedľivú vždicki mislú slovaPoslúchať; podla ňích ríďiť a vésť život.Neb ščastní, kdo ti bozkéSlíchává a plňí slova.Ke credoSrdcem pevňe verím, toľko jeden že jeVeční Boh, Boh Oťec, Boh Sin a Duch Svatí;Ačkoľvek v trojo bozkíchRozľičních sa osob ďelí.Rímskú jednu verím cirkev, opravďivúVšeckích matku; verím též ku očisťeňúHríchov krst, ťela z mrtvíchPovstáňí, a život vekov.K obetováňúNajľepší Paňe náš, príjmi obeť, kerúZ najňižšú poklonú srdca za spáchaníchZlost hríchov skrze kňazkéPrednášáme ťi včil ruki.Ňech verním hľedaní kresťanom úžitek,Ňech každé i dobré, však nade všecko túZvlášť k dušnému potrebnúZískává spaseňú milosť.Ňech též aj zemrelím bídňe v očistcovíchTrápícím sa mukách tam ku polahčeňúSlúžívá a do večnéjSkóršú slávi pomoc ňese.K sanctusZaspívajme ze všéj vládi trikrát svatíPán Boh náš; veľikú jak ňebo tak zem ajObsáhnuť jeho slávuŇevládá a ňeňí v stave.Všeckú slávme silú Krista, a ďéki muHodné čiňme, že už méňe ve PánovémZ nádhvezdnéj iďe víškiZ Otcem nás pomeriť svojím.Po pozdvíhováňúZ najhlbšú pokorú, Kriste, klaňáme sa,Keď verním sme okom tvé ťelo pod chľebem,Keď tvú už sme vilétúKrv pod vínom uzírali.Zostaň vždicki u nás, tvím duše krm ťelom,Najdražšú vimazuj hríchi krvú, a tiDávaj všecki milosťiČo s’ nám svú nadobil smrťú.K prijímáňúÓ bozkí, Paňe náš, Kriste Baránku! čoSňímáš hríchi luďí, vždicki milosťivíPred všeckími slabích násŇeprávosťami ochraňuj.Daj nám tvé zachovať všecki prikázaňá,Tvú daj vólu plňiť; vác aňi od ťebaŇikdá už ňedopúščajOdtrhnuť sa a odďeľiť.Kresťanskími pravé čnosťami srdca námKám ďál vác okrasuj, v ňích abi stáľe ťiBidlícému za hodníSlúžívať mohľi príbitek.Ke koncuŇech vzácná je ťi už, trojjeďiní BožeRádnéj táto obeť službi, a ňech je námAj všeckím, za kerích saVčil predňésla milosťivá.8. K požehnáňú z veľebnú svátosťú oltárnúŠčedrí požehnaj nás, Paňe,V svátosťi téjto ukrití,A s ňéj na všeckích tvích sluhovHojní milosťí ľej prameň.Uďel zdraví, polních uďelÚrod potrební dostatek.Daj nám a cirkvi tvéj svatéjV každí požívať čas pokoj.Dopraj vždi čnostní vésť život;A tímto bozkím tvím ťelomNás pred smrťú posilňeníchK večnéj radosťi doprovoď.9. Pri omši svatéjPri začátkuPripravme v srdcách horľivúK slavnosťi omše bedľivosť,V keréj sa Kristus Pán obeťMilému dává Otcovi.On sám tajemstvo tak svatéPred svím naríďil odchodem,A sám ho k stáléj muk svojichPamátce rozkázal konať.Ke gloriiBuď sláva nad víškú ňebesVečnému pred vekí Bohu,A vždicki žádaní ludomVšem dobre mislícím pokoj.Ťichí Baránku usmrťenZa hríchi prosbi tam visľiš,Kďe večňe aj z Duchem SvatímVe sláve Otca králuješ.K evanďeľiiSejáču prišlí k nám z ňebes,Do srdca rozsívaj slovo,A tvú ho pokropuj rosú,Bi stí priňéslo úžitek.Daj k vóľi tvéj zalúbeňúKaždí konávať účinek,A ňekdi v rozkoší plnémKrálostve dostať príbitek.Ke credoVerím že ľen jeden je Boh,Bár má osobnosť trojnakú.Oťec stvoril, Boh Sin spasil,A Duch Svatí nás posvaťil.Verím i všecko od pravéjNám cirkvi kázané veriť.Čekám i z mrtvích skríšeňí,A ňikdi ňeskončen život.K obetováňúÓ najsvaťejší náš Paňe!Tú príjmi bezkrvnú obeťZa všech tu prítomních, za všechŽivích i mrtvích zdávanú.Ňech k pocťe, ňech k hodnému jeTvojého ména sláveňú;A nám i cirkvi presvatéjK veľkému slúží prospechu.Ó príjmi aj nás též samíchZa vóňe lúbežnéj obeť,Múdrému keď sa poddaníchZdáváme tvému ríďeňú!K sanctusSpívajme z anďelí svatíSvatí je Pán Boh zástupov.Plné visosťi sú ňebes,Plná i zem slávú jeho.S celého chválu s poklonúZdávajme srdca Kristovi,Kerí sa k nám požehnaníVe méňe Pánovém bere.Po pozdvihováňúNajlaskavejší Ježišu!Už k nám si zestúpil z ňebes,Keď chléb tvojím zostal ťelomA víno predrahú krvú.Ó! tímto hladních krm chľebem,Krvú napájaj žižňívích:Abi sme, jak si k nám zešol,Do slávi mohli tak vijíť.K prijímáňúBaránku bozkí, spáchanéČo hríchi všech sňímáš luďí,Zmiluj sa též aj nad namiA zejmi vinni srde naších.Daj nám a cirkvi pravďivéjV každí požívať čas pokoj.Odvráť ňeprízeň, svárľivosť,A všecko zlostních búreňí.Daj nám s ťebú sa zjednoťiť,A tak tuhé mať spojčeňí,Abi sme jedna ľen miselA jedno srdce bívali.Ke koncuŇech táto, veľkí náš Bože,Je už ťi príjemná obeť,A nás vždi zásluh KristovíchA slávi účastních čiňí.10. Pri omši svatéj za mrtvíchPri začátkuZhlédniž na veľkú ó Paňe!Duší v očistči bídu;A túto jím drahú obeťSvatéj privlastňi omše,V keréj samému rozmilíTvój Sin boží sa dává;Bi skrz ňu z mrákot skór višléVečné dosáhli svetlo.Po epištoľeAch súd prehrozní! jak na ňemPre hríchi obstojíme?Ó Kriste veľmi laskaví!Tvéj nám uďel milosťi,Abi sme pred smrťú dlhovZlosťí sa mohli pozbiť,A všem v očistči trízňenímDušám pomoc prinášať.K obetováňúVeľkí ňebeskí náš Paňe,Obeť milostňe príjmi,Kerú za mrtvích zvrúcňenímSkládáme včil ťi srdcem.Odpusťi jím hrích, zavdanéOdpusťi hríchu tresti,A s trápeňá jich visloboď,Bi skór ťa mohli chváľiť.K sanctusSpívajme už svatí, svatí,Svatí je Pán visosťi.Česť, chválu, vrúcé též s celéjZdávajme vládi ďéki,Že už sa v méňe PánovémPožehnaní pobírá,Čo nám a verním zemrelíchDušám pomoc donášá.Po pozdvihováňúZ večného trónu zňíženíJéžiš zešol na oltár,S tím svím ťelom, s tú svú krvú,Jaké vidal na kríži.Daj, Kriste, tento anďelovPokrm vždi hodňe príjmať,A svú drahú krvú dušeV očistči skór očisťi.K prijímáňúBaránku bezvinní, svetaČo všecki hríchi sňímáš,Zmiluj sa nad hroznú, zmiluj,Duší v očistči bídú,A daj žalára pozbitímPokojňe odpočívať;I ustavičnú s tvími ťiSvatími chválu spívať.Ke koncuÓ najsvaťejší náš Paňe!Zalúb si v téjto službe,Kerú sme verním zemrelíchDušám obeť priňésli.Ňech jéj preveľkú zásluhúSkóršej z očistča víjdú,A v sláve tvéj za nás prosá,Do ňéj abi sme prišli.11. AdventnáS celého srdca ňech pľinúMilosťivému ďéki Stvorcovi,Že chcel bi pádem svím AdamA s ňím všecek rod ludstva ňezhinul.Svojého prislúbil Sina,Kerí ho trestu vinni pozbaví,A večňe hríchem zamknutúVíťaz ňebeskú bránu otvorí.Za ňím seďící v trúchľivéjŤemnosťi otcové zdichávaľi,Bi ňepredlíval skór prijíťVšeckích na svetlo s predpeklá vivésť.A už hľe nastal tento čas,Pres toľko s plačmi žádaní rokov.Boh Sin z ňebes na svet prišlí,V čistéj sa Panňe, Matce svéj, vťeľil.K slavnému tehdi príchoduSlušné všemožňe robme prípravi.Mární opusťící životZ ostrú pokáňí čiňme prísnotú.Abi sme v srdcách obmití,V čnosťách a všeckém zmocňení dobrém,Keď s Panni už sa nám sploďí,Z veľkú ho vítať mohli rozkošú.12. Iná adventná k rorátomPrestaňťe v dolních mrákotáchVzdichať svatí vi otcové!Už déžď z ňebes padá, z oblakSpravedľiví už nám prší.Už ten prišel čas, od staríchTúžebňe žádaní rokov,V kerém sa včil plňí danéPrvím ludom zaslúbeňí.Neb arcianďel Gabriel,Prelaskavého od BohaČistéj ku Panňe zeslaníDošel poselstvo své konať.Už pokloňen ju pozdravil,A zvestoval, že od DuchaSvatého počnúc dá na svetVečného krála Jéžiša.Všeckému jak sa podvolí,Čo s ňú dobrí chce Pán čiňiť:Hňeď Sin boží sa v ňéj vťeľil,A zňížení zostal človek.Vdačními tehdi tento časVzdávajme chválu pesňami,Že z lóna Otca ľen s puhéjK nám láski zestúpil na svet.A vrúcňe prosme, keď prišelK našému včil vikúpeňú,Druhí bi prišlí ráz na súdDo svéj radosťi nás pojal.13. Iná adventnáPotrebnú premilí v temto uďel časiNám svú Kriste milosť, bi sme ke sláveňúNapred tvého na svet príchodu hodňe saV srdcách pripravovať mohli.Daj zvláštnú i milosť, bi sme na ten druhíTvój príchod hotoví vždicki očisťenímOd hríchov svedomím bívali, keď sa ňeUž jak ďéťa slabé zjevíš;Než jak všech veľikí pán a suďec luďíZasvíťíš sa naráz bľeskem, a mnoztvamiAnďelskích otočen vojsk na povíšeníSvích oblak posaďíš sa trón,Ó tenkrát na pravú tímto duchom stranuRozkáž nás položiť, bi sme nasúďeníchBezbožním k pokutám trestov a strašľivíchHroznéj ušli prepasťi muk;Než radšej s poťechú hodňi počuť boliVišlé s tvích slova ust: Poďťe požehnaní,Večnú majťe radosť, od stvoreňá svetaUž vám pripravenú v ňebi.14. Na úterňu božého naroďeňáÓ najsvetľejšá noc ze všechDo včilka zmiznutích nocí!V keréj to svetlo všech svetelKristus prichádzá k nám na svet.Bi blúdi z hroznú oškľivíchPover rozehnal mátohú,A celki zahrúžen v sľepéjŤemnosťi osvíťil rozum.A tento svój príchod kľeslímKe sláve slúžící ludom,Anďelmi hlásí pastuchom,Hvezdú mudrckím kňížatom.Ó Kriste, bľesku preskvelí,K nám s Panni v túto noc prišlí!Osvetľi jasnosťú misel,A všecku rozplaš mrákotu,Abi sme blúdov zďáľeníČistéj sa pravdi ľen držať,A ňekdi žáru ščastľivéjTvéj slávi mohli spatrovať.15. Spev pastírov novonaroďenému SpasiteloviČím anďel spaňilím bľeskem ožáreníPastírom bedľivím stráže u stád ovecOhlásil, že sa jím užTen žádan Spasitel zroďil:Hurtem k stáji bežá; tam dar a poklonuKaždí dá; i do dvoch rozďeľení radovTak bozkému pri jasláchŇemluvňátkovi spívajú:Vítaj roztomilé chlapča, ti ten buďeš,Od dávních čekaní už časov, od BohaPrislúben všeho ludstvaZ večnéj bídi viprosťitel.Tvój príchod veľebá zástupi anďelov,Najviššému ňebes Pánovi hlásenúZňící slávu, a zemskímVzácní bidľitelom pokoj.Ščastňejší mnoho vek nastaňe pod ťebú.Úrod ňezrobená zem sama od sebaDá hojnosť, ovocá strom,Hroznov ňezňese vinňica.Z rozrostléj žlkaví mad buďe dúbraviKapkávať, z mihavích žrídel a všech stokovŤékať víno, i každáMlékom popľiňe réčina.Záhubné po mokrích rostľini zlích zeľinPastviskách vihinú; vác aňi ňetkňe saČerstvéj nákaza lichvi;Každá prestaňe už ňemoc.Ukrutné spitomá zvírata; strašľivúLev rožnému tlamú stádu ňeuškoďí;Pred krotkú buďe sám vlkOvcú uskakovať do hor.Bezbožné ňebudú vojni hubiť luďí;Ňeplatná buďe zbroj, ščíti a oščepiŇeznámé; na kosák saMordárské prekujú meče.Bezpečnosť a milí všem potrvá pokoj;Trúchlá zmizňe žalosť; ľen veselosť, saméĽen zvučních radovánkiPastírov sa budú držať.Tak pastíri porád v jaskiňi spívaliBetlémskéj, a na své pískali dúčele;Až višlé k ňechaním saOvcám brať zori kázali.16. Na slavnosť naroďeňá Krista PánaHodní prichistaj k hospoďe príbitekBetléme; neb ten dávno čekávaníVečného sprosťitel žaláraS Panni ve tvém naroďí sa mesťe.Hľe Matka s cudzích dostavená ohradPo všech na noclah místo prosí domoch;A predca ňikdo jéj oťevreť,Ňikdo chudú privinuť ju ňechce.Ó cítu prázné mesto! kerého siPríchod horúcím žádalo túžeňím:Včil, keď prichádzá, tvím obidlomSvého rodáka prijať ňeráčíš.Čistá do pustéj Panna sa jaskiňeMosí uchíľiť; kďež poroďí Sina,A zedraními obvitéhoPľenkami tam položí do jaslí.Než bľesk prejasní s pólnoci ďeň čiňí.K toľkému zešlé zástupi anďelovĎivadlu rozmilími večnúProspevujú Bohu slávu hlasmi.Ó najmiľejší Kriste! čo v príchoďeNalézť ňevládal místa si k hospoďe,Mi k ňéj ťi otváráme srdca;Vejďi do ňích, a tu v nás prebívaj.17. Iná vánočnáSpívajme srdcem zvrúcňenímVečnému chválu Otcovi,Za lásku tú ňeskončenú,Že svého poslal nám Sina;Bi zlí v mravoch svet napravil,Sňal blúdi, pravdu zvestoval,A dávno hríchem zavretíDo slávi prístup otvoril.A ten hľe Sin boží s chudéjVe stáji Panni včil zroďenLeží chaterních stred jasel;A vól ho z osľem zhrívajú.Pastíri dokročá prví,A svú ho ucťá poklonú.Zástup ňebeskích anďelovPľesá, a slávu zňí spevem.Ó Kriste veľmi zňížení!Daj nám ňe v márních rozkošách,Než v čnosťi dražšéj nad pokladOpravďivé ščasťí hľedať.18. Iná vánočnáS celého dlžné KristoviDávajme srdca ďéki,Že svój ňebeskí s pravďivéjK nám láski trón opusťil.Boh v Panni zestúpíc životOstal človek smrtelní.A včil hľe s ňéj sa už zroďilV pustéj Betléma stáji.Toľkú ňe králom, než chudímHlásí radosť pasákom.Prví ti bozké, obvitéV pľenkách, ňemluvňa spatrá;Prví ho v jaslách vítajú;Prví klaňať sa začnú;A chválu zdávajú BohuZa všecko, tam čo zhlédľi.Ó Kriste náš! kerého miVe chráme tak viďíme:Jak ňekdi práve ščastľivíPastíri v Betľehéme,Ti najbohatší Pán ňebesPre nás chudí si ostal;Márnosť a píchu pošlapal,I svet hrdí zahanbil,Daj nám zroďiť sa poznovu,A tak noví lud ostať;Márním sa vihnuť rozkošám,Od zléj sa píchi zďáľiť,Starích do hríchov oškľivíchŇikdá sa vác ňevráťiť,Láskú za lásku odplaťiť,A slávu tvú požívať.19. Na obrezáňí Krista Pána, neb na noví rokNajmilší Boha Sin, bár je samá svatosť,K hríšňíkom priložen chcel biť, a rád tomu,Najvišší čo vidal Pán Abrahámovi,Poddává sa prikázaňú.Tím svedčíc, že pravé své ťelo vzal s ťelaČistéj matki, daní svój z Abraháma žePóvod má, a že sem k nám ňeprišel rušiťZákon, než ho raďej splňiť.Jak ľen práve došlí od zroďeňá jehoOsmí ďeň, čo pre nás tento noví je rok.Nástává: bolavéj hňeďki obrézce saPodkládá a za nás trpí.Slavné méno pri ňéj dostaňe Jéžiša,Od bozkého dané posla mu anďelaPrv než bol počatí; méno, keré svojuMá nás moc jeďiné spasiť.Včil vrúcnú za to už prosme ho skrúšeňeModľitbú, abi nám svú uďeľil milosťLepšej než v predešlích v temto plňiť rokuBozké všecki prikázaňá.20. Iná na noví rokS celého srdca ňech peseňVeľkému zazňí Stvorcovi,Starí že doprál rok prežiť,Kerí sa jak dím už minul.Ach! koľko ščedrích dobroďeňZe svéj mňe láski v ňem podal!A já ňehodňe s tak ščedrímVždi sem zachádzal dávačem.Zlím toľko žádosťám hovil,Samích po časních ľen vecáchCelú sa zháňával mislú;Žádnú o večné peč ňemal.Než v temto včil novém rokuNoví započňem vésť život;Chráňiť sa zlého už buďem,A všecko dobré ľen čiňiť.Ti Otče, pravďivím čo saDáváš pokáňím ukroťiť,Uďel pomocnú svú milosť,A mój posilňi úmisel.21. Na svátek zjeveňá Krista Pána, neb na troch královV jaslách ľežící Sin božíSamím ňetoľko ľen židom,Než aj pohanskím národomĎivním zjevil sa spósobem.V krajoch na slnka víchoďeNovú ukázal hvezdnatosť;Keréj prejasní bľesk iníchSkvelé prevíšil svetla hvezd.Jak ľen ju zhlédnú králové,Na cestu hňeď sa vipravá.Do Betľehéma jéj chodemK milému príjdú ďéťaťi.Na tvári pred ňím zrúťení,Bozkú ho ucťá poklonú;A náľežící dar zlato,Kaďidlo z mirhú predňesú.Že král je, skládaním zlatom,Že Boh, kaďidlom, prekrutúŽe svú vikúpí lud smrťú,Mirhú, svedectvo dávajú.Ó Kriste národom zjeven!Aj nám sa hvezdú v tmách zjevuj,A bílojasním jéj svetlomK Betlému slávi nás priveď.22. O najsvaťejšém méňe JéžišNajsladšé veselú méno si JéžišaPesňú ďňes veľebiť začňime, nad keréSlavňejšého ňeňí ména, kerému saKaždé má koľeno zhibať.V ňom zázračňe božím navnukaní duchemĎivních toľko čiňá skutkov apoštoľi.V ňom stálú založá cirkev, a všem svetaĎálším rozširujú zemám.V ňom toľkí ona čas naproťi zlím peklaMocnosťám, pretuhá jak na horách skala,Pevná vždicki stojí; vždicki i stáť buďeNáramného do skončeňá.V tom nás méňe, dobrí ti s’ Paňe, bez našíchZásluh ľen ze saméj láski a ščedrotiK tak ďivnému volal svetlu, volal si násK vládáňú spaseňím v ňebi.Ó daj, bi sme, jaké pred seba vezmemeKoľvek číni, jaké pred ruki príjďe námJednáňí, vždi také v ňom započínali,V ňom též aj dokonávali.23. Iná o najsvaťejšém méňe JéžišÓ méno Krista JéžišaNad všecki ména zvíšené!Všeckého tá ňeprebranáBlahoslavenstva studňica.Kerému ňíž sa má klaňaťKaždí z ňebeskích anďelov,Každí ze zemskích nás luďí,Každí s pekelních aj duchov.Veľebme tehdi s poklonúTo méno tak veľké, a všemTak veľmi prospešné, keríŽivú ho vírú vzívajú.Najlaskavejší Jéžišu!Pre tvé to méno presvatéOdpusťi hríchi spáchané,A daj pokáňím trest zetreť;Abi sme, keď smrť prikročí,Do slávi mohli hňeď veísť,A s tvími tam ňebeščaňíVečnú ťi spívať pochvalu.24. Na ňeďelu druhú po ďevátňíku, aneb koňecfašankovúSvet k roztopašním obracáSa v tíchto ďňoch radosťám,A toľko ľen k sľepéj celíRozpusťilosťi dává.Kristus dvanásť apoštolovSebú do mesta pojme;Svú strašľivú smrť predpoví,A k ňéj sa tam pobírá.Kam včil sa hnuť? Či v utretúStúpiť kolaj svetákov?Či Krista radšej krížovúOstrú si cestu vibrať?Rozkoš lahodná zdá sa biť;Než chitro zmizňe jak dím;Sladkosť na horkí bľen meňí;A zlú vždi ťáhňe skázu.Kristus proťivní síc napredUstám kaľich podává;Než v krátce všecku trpkotuVečnú zmeňí na sladkosť.Preč tehdi márné rozkoše!Já chcem držať sa Krista.Radšej na máľe včil trpeť,Než v pekľe večňe kvíľiť.25. Na škaredú stredu pri popelciMární ludé, s poňíženímPristupme brať duchem popel,Kterí svatá cirkev hlavámNa znak pokáňá ďňes sipe.Z veľkím posľišme vážeňímPrednášané pri ňem slova:Že toľko ľen čirí sme prach,V čirí sa obráťíme prach.Povážme, tím že reknuťímOd všech pozemskích vzďáľenéChce srdca odťáhnuť vecí,Které mosíme ráz ňechať.Tak hňeď s počátku póstu svímHlasem k pokáňú nás volá;Abi sme hríchov spáchaníchOdpušťeňí dosáhnuli.Jéj tehdi poslušní slovámSvetské ňechajme túžeňí;Ňechajme márnosť, škodľivúŇe ľen dušám, než aj ťelám.Poľepšení obráťme saS póstí a s kvíľeňím k Bohu;Horkím kajících slz tokemHrozní zmazujme dlh za hrích;Abi sme jednostajňe ľen,Našého až do skončeňá,V samích dobrích skutkoch živíRajskí dosáhli príbitek. | Holly_Katolicki-spevnik-I.txt |
ŽobráčikŽobral, luhal, kradol a nosil domov rárohy. To bol jeho život.Býval s matkou na konci mesta, v nízkom, starom dome. Tento príbytok neposkytoval mu
sladký domov, len miesto, kde si chvíľami chodieval odpočinúť. Videl, že každý niekde býva. A
on len preto býval v tomto dome, lebo ho inde neprijali, dlhšie netrpeli. V tomto dome
nežobral, neodnášal z neho, len nosil do neho. A pudove cítil, hoci tento pocit si ešte ani
neuvedomil, že to mu dáva právo bývať v ňom.Odtiaľ ho matka posielala vyučeného v spôsoboch žobrania žobrať do blízkych dedín. Vedel,
ako má dojímavo, úpenlivo prosiť a vďaku vzdávať, keď mu udelia almužnu. Ako má luhať, keď sa
ho opýtajú, prečo žobre: že má matku kaliku, musí ju živiť. Nemôže sa učiť remeslo, lebo kým
by sa vyučil, mať by zomrela hladom. Na prácu nie je ešte schopný, nemôže sa stať robotníkom.
Musí teda len žobrať u milosrdných ľudí. Mal dovolené aj kradnúť, keď dobrovoľne nedajú. Lenže
šikovne, aby ho nik neprichytil. Mať tvrdila, že to všetko patrí k žobrote, preto žobranie je
takým poriadnym zamestnaním, ako všetky ostatné. A je oveľa ľahšie. Netreba pritom ťažko
pracovať.On sa podrobil matkinmu presvedčeniu. Nik ho neučil lepšiemu. I život, akoby schvaľujúc,
prinucoval ho k tomu. A snažil sa čím lepšie vykonať svoje povinnosti.Spustnutá mať držala ho veľmi prísne, aby sa nevymanil spod jej moci, neodvážil sa jej
odporovať a poslušne žobral pre ňu. Keď jej málo doniesol, hrešila ho nemilosrdne, niekedy ho
i zbila. Ale keď bola s ním spokojná, pochválila ho a bola k nemu lepšia. Ako duševne
zakrpatený, nemohol posúdiť ich zvláštny pomer, priečiaci sa povinnému poriadku, pomeru
práceschopnej matky a nevyvinutého dieťaťa. A nebúril sa. Len matkina prísnosť a surovosť sa
ho trpko dotýkala. A nemal matku rád.Ľudia boli k nemu dosť dobrí. Jeho teplé, nevinné oči pozerali tak dojímavo. Hlas mu znel
tak žalostne. Celá horkosť biedneho života znela v tomto hlase. Nik ho nepustil bez almužny,
ale on jednako stiesnene vchádzal do domov žobrať a uľahčene si vydýchol, keď sa vyslobodil.
Pudove pocítil, že hoci sú k nemu dobrí, nie je u nich veľmi vítaným hosťom. Vylučujú ho
spomedzi seba a nedbajú, keď odíde. A srdce mu ostalo chladné i k nim.Videl, že život dietok okolo neho žijúcich, je iný, lepší a krajší. Nad tým nerozmýšľal,
prečo nemôže byť i jeho život taký, aký je ich. Dozvedel sa z hrešenia matky, prečo musí byť v
jeho živote tak, ako to je, že je lenivý, nešikovný, hoci dobre vie, že nemá otca, a musí sa
sám o seba starať. Keď sa raz na to opýtal: „Prečo nemám otca i ja, kde si ho podela?“ mať až
zdivela od zlosti a znetvoreným hlasom kričala: „Vzal ho čert, lebo bol zlý, nepodarený,
naničsúci, taký istý, ako si ty. Ani si nezaslúžiš lepší život, ako mal on.“S tichým, smutným uspokojením znášal svoj ťažký život, ktorý sa mu dostal, pretože bol
taký istý ako otec a nezaslúžil lepší. Obdivoval život ostatných detí. Žobral, luhal, kradol s
nevinným výrazom v očiach a s pocitom nevinnosti v srdci, veriac, že robí dobre a že to tak
musí byť.*Jeho nevinná nevedomosť hriechu dojala istú starenku a pokúsila sa ho polepšiť.Vošiel do jej kuchyne, keď tam nik nebol. Na stole pri sporáku ležal kus mäsa, pripravený
na pečenie.Tvár mu radostne zažiarila. Šiblo mu mysľou, akú veľkú radosť by mala mať, keby jej
doniesol ten veľký kus mäsa. Ako by ho chválila, aká dobrá by bola k nemu. Mali by veľmi dobrú
večeru.Potichu, na prstoch podišiel k stolu a chytil mäso. Ale v tom okamihu vošla domáca.Naľakane sa triasol. Zo skúsenosti vedel, že, hoci podľa matere ako žobráčik môže kradnúť,
ľudia nie sú radi, keď ich okradnú. Koľko nepríjemností mal, kým si to uvedomil. Ale preto
neodložil mäso. Ďalej ho držal v ruke, s nevinným prosením pozerajúc na starenku, aby mu
dopriala túto radosť.Ale žena nechcela preukázať takú mimoriadnu veľkodušnosť. Priskočila k chlapcovi, vytrhla
mu mäso z ruky, fľasla ho a krikľavým hlasom sa ho opýtala: „Je dovolené kradnúť?!“ On sa
zadivene díval na ňu svojimi veľkými, nevinnými očami a pudovo vyhovárajúc, spýtal sa: „Nie je
dovolené?! A prečo nie? Mať mi dovolila.“ Jeho prostota a dojímavo nevinný pohľad prebrali
starenku. Jej hnev sa zmenil na ľútosť. Videla, že ten malý bedár nie je ešte skazený, len
prihlúpy a zle vychovaný. A rozhodla sa, že ho obráti.Dala mu trošku omasty a naložila mu, aby častejšie chodieval k nej.On ju poslušne vyhľadával. A ona ho vždy dlhšie zadržala, aby mu mohla náležite vysvetliť
pojem dobra a zla. Vysvetľovala mu, aký veľký hriech je krádež. Že pán boh je dobrotivý,
dopomôže každému k potrebnému. Kto vie a môže pracovať, tomu je na pomoci pri práci. A k tomu,
čo nie je schopný pracovať, pohne ľudské srdcia, aby mu dávali almužnu v jeho svätom mene.
Netreba teda kradnúť, len prosiť. Snažila sa mu vštepiť do srdca aj bohabojnosť a vieru. Učila
ho aj modliť sa.Žobráčik poslušne počúval jej vyučovanie. Učil sa aj modliť. Ale sa nepresvedčil. Duch mu
zakrpatel. Učili ho len žobrať, luhať a kradnúť. Len v tom sa vycvičoval, vyvíjal. Nevedel
teoreticky rozlišovať. Poňal len to, čo mu potvrdila skúsenosť a požiadavky jeho života.
Skúsenosť neprisvedčovala, že netreba kradnúť. Veď mu ľudia nedali vždy toľko, aby mať bola s
ním spokojná a nehrešila, nebila ho.Srdce sa mu nepohlo, nie srdcom chápal starenkino učenie. Márne mu rozprávala pekne, keď
mu to predniesla len s chladnou dobroprajnosťou, a potom poslala späť do jeho obvyklého
života, k matke, pod jej nadvládu. Nepohla ho. Keby ho bola láskou objala, ponechala ho u seba
pre nový život, bola by si ho získala a zachránila. Ale ho aj tak obťažovala, že určila
podmienky k svojim darom. Iní ho obdarovali bez toho.A len toľko u neho docielila, že potom už opatrnejšie kradol, aby sa ona nedozvedela, že
ďalej kradne. Veľmi mu záležalo na tom. Veď odkedy ho vyučovala, bola k nemu veľmi štedrá. A
mať bola s ním spokojná.Najväčšiu radosť mal z toho, keď našiel, alebo mohol ukradnúť veci, ktoré mať
nepotrebovala a mohli ostať jeho majetkom. Schoval ich do vchodu pivnice. Tam sa hrával s nimi
a kochal sa v nich, keď mu mať dovolila niekedy ostať doma. Mal tam obrázky, farbisté papiere,
gombičky, škatuľky, rozbité hračky, deravé nádoby. Mal aj celého koníka. Tento mu poskytoval
najväčšiu radosť.Ale keď už toľko nahromadil z nich, že ani dvere pivnice sa nemohli celkom otvoriť, mať mu
ich vyhodila. A hrešila ho: „Nie je dosť, že tebe dám miesto, ešte mi nanosíš aj všelijaké
neupotrebiteľné haraburdy, aby mi len zavadzali. Nezaslúžiš miesto ani pre seba, dobre, že
teba trpím, niežeby som trpela ešte aj tvoje daromné zgerby.“ Každú príležitosť použila, aby
mu dala pocítiť, aká veľká obetavosť je od nej, že ho trpí pri sebe, aby sa snažil za to veľmi
odslúžiť.Pudový pocit práva dieťaťa jestvoval i v jeho duši. Lenže nebol ešte povedomý, nemohol ho
vyjadriť slovami. A nebol schopný, protirečiac materi, ohradzovať sa proti zlému zachádzaniu.
Mať mala prevahu. Vedela slovami odôvodniť svoju ukrutnosť. Neodvážil sa jej protiviť.
Naľakane, bezmocne pozeral, ako hádže jeho milé hračky do ohňa a čo sa nedalo spáliť, do
dvorov susedov, aby ich nemohol znovu pozbierať. Horko zaplakal, že už nemá nič, nemôže mať
nič…Potom, keď cestou našiel veci, ktoré mali cenu len pre neho, zvieralo mu srdce, že si ich
nemôže prisvojiť a odniesť domov. Nevracal sa už domov s takou radosťou, ako keď i pre seba
niesol niečo. Ich príbytok sa mu zdal prázdny a nelákavý, keď už nič v ňom nebolo jeho. Ale
neodvážil sa prestúpiť matkin zákaz.O niekoľko dní, keď sa mu už zmenšil strach, našiel spôsob, ktorým mohol matkin zákaz
aspoň obísť. Osmelil sa zbierať aspoň malé veci, ktoré sa mu vmestili do vrecák. S tichou,
tajnou radosťou ich ukrýval, nosieval…Ale ani tá jeho radosť netrvala dlho. Mať raz potrebovala peniaze a on jej nedoniesol.
Prekutala mu vrecká, či ich neskryl pred ňou a našla len jeho daromné haraburdy. Stranu
obrázkového časopisu, malú červenú škatuľku, ružovú stužku, ktorú stratila dievčina na poli, a
starý kľúč. Keď mať nenašla peniaze, veľmi sa nazlostila. Vzala mu tie hračky a zbila ho, že
je neposlušný. A celý večer ho hrešila, že nemôže vyžobrať ani potrebné, keď zbiera len také
daromné haraburdy…Ani vo vreckách neboli jeho milé veci už v bezpečnosti. A jednako nemohol sa zriecť tejto
svojej záľuby. Život sa mu zdal bez nej prázdny a neradostný. A hľadal miesto, kde by mohol
schovať svoje maličkosti, kým bude doma.Za najsúcejšiu pokladal hustú krovinu v blízkosti mesta. Schoval teda tam, čo našiel
cestou. Ale keď sa vrátil, nenašiel to už. Bystré oči pobehávajúcich dietok zbadali, že sa
niečo skrýva v krovine. Vytiahli balík, rozbalili ho. A keď uvideli, že sú to len bezcenné
haraburdy, roztrhali, polámali a rozhádzali ich…S žalostným srdcom hľadal lepšiu skrýšu a našiel ju v hore, pod mostom vyschnutého potoka,
kde nebývali ľudia. Ale ani tu nemal šťastie. Nielen ľudské stvorenia, ale aj príroda sa
postavila proti nemu. Prišiel víchor. Koryto horského potoka naplnilo sa vodou a tá zmyla jeho
poklad…Bol zúfalý. Zronene chodil, až kým mu neprišla na pomoc náhoda. V blízkosti istej dediny,
na okraji lesa našiel rozpadajúcu sa chalupu. Bola prázdna, dvere mala otvorené dokorán —
znaky, že ju nik nepotrebuje, nebýva v nej. Proboval zavrieť dvere. Zavreli sa. Našiel pri
nich i starý kľúč, ktorý bol dobrý do zámky. Jeho radosť bola nevysloviteľná. Našiel útulňu,
kde sa mohol podľa svojej vôle zariadiť. A vzal chalupu do svojej moci.Nosieval do nej rárohy, ktoré si chcel podržať. Tu mohol umiestiť i to, čo sa pre rozmery
neodvážil priniesť domov, keď ešte tam mal svoj sklad. Tu si mohol odložiť i z toho, čo posiaľ
musel celkom odovzdať materi. A bol šťastný, že má miesto, kde sa môže úplne cítiť doma, isto
a bezpečne. Často sa tu hrával. A cítil sa veľmi blažený, že matkina samovôľa ho tu
neznepokojuje a neničí jeho vôľu.*Keď raz vandroval po hradskej medzi poliami, prišlo mu do cesty malé, chudé mačiatko.
Nemilosrdní ľudia ho nechali na poli, aby sa ho striasli.Hľadelo na neho žalostne mňaukajúc, akoby ho prosilo o ochranu. Zohol sa, aby ho
pohladkal, načo ono, líškajúc, pritúlilo sa k nemu. Prekutal svoje vrecká, či mu neostalo
niečo, čo by mohol dať mačiatku zjesť. Našiel kus chleba, rozdrobil ho a položil pred
mačiatko. To hltavo siahlo po chlebe. Bolo veľmi vyhladnuté.Keď sa už mačiatko najedlo, chcel ísť ďalej. Ale ono, žalostne mňaukajúc, bežalo za ním.
Poľutoval ho a vzal na ruky s úmyslom, že ho odnesie do dediny.Ale keď ho chcel zložiť pred domom najbohatšieho gazdu, aby sa tam udomácnilo, stislo mu
srdce. Zviera sa mu s láskou prituľovalo k hrudi. A keď ho skladal, pazúriky mu zaťalo do
šiat, prejavujúc, že sa nechce s ním rozísť. Srdce mu zaliala akási podivná teplota. Pritisol
mačiatko k sebe. Nevedel, že to je láska, čo sa ho zmocnieva. Nepoznal tento cit a necítil ani
potrebu naučiť sa menovať ho. Len cítil, že nemôže zanechať mačiatko. A odhodlal sa, že ho
odnesie domov.Azda ho len mať prijme. Veď nepotrebuje veľké miesto. V lete sa môže povaľovať i na
povale. Stravu mu donesie on. Bude sa usilovať ešte viac zadovážiť. Keby sa mu to niekedy
nepodarilo, on bude menej jesť, aby sa ušlo i mačiatku. Azda to len mať dovolí a strpí. Veď je
nie taká zlá. Niekedy je i dobrá. Keď jej prinesie plný batoh a je spokojná s jeho obsahom,
ešte ho aj pochváli a pohladká. Pohladká ho niekedy aj vtedy, keď ho pustí na cestu, aby sa
múdro a dobre správal. Len vtedy je zlá, keď je zlostná alebo smutná a keď nemá peňazí. Vtedy
sa jej s mačiatkom vyhnú a skryjú sa na povalu…Takto sa posmeľujúc, niesol mačku domov. Lenže mať našiel vo veľmi zlej vôli. Osopila sa
na neho: „Pre seba nemáme vždy dosť a ty mi ešte prinesieš na krk i mača. Dosť, že sa s tebou
delím, nie žeby ti aj mača chovala.“ Vždy tak predstavovala vec, akoby to, čo vyžobre, ani
nebolo jeho a nemal právo o tom rozhodovať. Veď to udeľujú ľudia len pre ňu. Aby sa voči nej
cítil veľmi zaviazaný.Márne ju prosil, aby prijala mačiatko: „Ja osobitne prinesiem stravu preň. Budem osobitne
pýtať preň od dobrých ľudí.“ Mať ostala neuprositeľná: „Ešte by len to chýbalo, aby si aj pre
mača trápil ľudí, aby potom nedali ani pre mňa.“ A vyhnala ho, aby odniesol mača späť tam,
skadiaľ ho priniesol.Žalostne pustil sa teda späť. Skoro znenávidel mať, že vyhnala biedne stvorenie, ktoré
jedine pridržiava a prituľuje sa k nemu a vyvoláva tým v jeho srdci podivné, sladké city.
Nedopraje mu ani toľko radosti. Prežívajúc bolestné následky okolnosti, že nemôže voľne
použiť, ani dať z toho, čo zadováži, teraz prvý raz zmocnila sa ho rozhorčenosť a búrenie sa
proti tomu poriadku.Silne pritisol k sebe mačiatko a niesol ho do najbližšej dediny, aby ho umiestil u rodiny,
ktorú pokladal za najlepšiu. Poznal svojich ľudí podľa toho, čo a koľko darovali. A potešoval
sa, že na ceste sem a tam musí prejsť dedinou. A vždy bude môcť vidieť mačiatko a dať mu niečo
dobré.Zastal pred vyvoleným domom. Ale nepustil zviera. Len ho ešte silnejšie pritisol k sebe.
Tiekli mu slzy, že ho musí prepustiť iným.A vtedy, ako to už býva v bôľne rozhodujúcich chvíľach, i jemu napadla záchranná
myšlienka. Prišla mu na um jeho útulňa. A radostne sa zasmial cez slzy. Rozhodol sa, že
mačiatko tam umiestni. Tam môže byť celkom jeho. Bude mať nocľah, jesť mu donesie. A bude ho
môcť vidieť a bavievať sa s ním, kedy len bude chcieť.Ponáhľal sa teda ta. Cestou našiel starý kôš. Na jednom plote visela deravá, stará šatka.
Poobzeral sa, či ho nikto nevidí a stiahol šatku z plota, vložil ju do koša a uložil do nej
mačiatko. Tak ho niesol cez dve dediny do útulne.Keď vošiel, zavrel za sebou dvere. Urobil poriadok. Urobil mačaťu v koši posteľ a uložil
ho. Potom zamkol chalupu a šiel mačke vyžobrať jedlo.Starenka, ktorá ho vyučovala, bývala v dedine, ležiacej na úpätí hory. Zašiel k nej,
porozprával jej svoju smutnú príhodu a pýtal si od nej hrnček, aby mohol nosiť v ňom mačiatku
stravu. Tanierik už mal, vzal ho z istého dvora, kde v ňom stála voda pre kurence. A starenka
mu ochotne dala aj hrnček, aj mlieka pre mačiatko.Kedykoľvek ju len vyhľadal, vždy mu dala jesť, dala niečo i pre mačku. A zmocnila sa ho už
i láska k osobe, ktorá bola dobrá k stvoreniu, ktoré on mal rád.Srdce sa mu naplnilo nevysloviteľnou blaženosťou. Mal už dve miesta, kde mohol ísť s
láskou a kde sa mu zaradovali. Ani starenka nemohla ostať chladne dobroprajnou k skrotenému,
prituľujúcemu sa žobráčikovi. Rada ho mala už aj ona. Hrával sa s mačkou, požíval jej láskavú
prítuľnosť. Potom zišiel ku starenke, prosiť niečo. A starenka mu dala vždy vďačne. Niekedy ju
navštívil i s mačkou. A ona ju neodsotila od seba ako mať, ale pohladkala ju a povedala, že je
krásna, milá. A dala jej jesť, hoci jej nikdy nedal z toho, čo vyžobral. A bol jej taký
povďačný.Srdečnejšie počúval a prijímal jej mravné ponaučenie. Prisľúbil jej, že nebude viac luhať,
ani kradnúť, pudovo pocítiac, že jej tým urobí radosť.Ľahko a blažene prekonával ťažkosti svojich ciest a svojho zamestnania, keď žobral už aj
pre milovanú bytosť. Ponáhľal sa, aby čím dlhšie mohol pobudnúť pri mačke a u dobrej starenky.
Láska a blaženosť dodali jeho tvári dojímavú ľúbeznosť. Ľudia, akoby pocítili, že sa v ňom
deje mimoriadny duševný proces, boli dojatí, zmäkli, keď ho videli a ešte viac mu darovali ako
dosiaľ. Už nemusel kradnúť.K materi už len natoľko zašiel, aby jej odovzdal rárohy, čo pre ňu nažobral. A zaraz
odišiel. Márne ho volala späť, cítiac, že ho už unášajú akési neznáme bytosti a udalosti.
Márne ho hrešila, ohradzovala sa, bežala za ním. Nebál sa jej už. Ušiel jej. Mal už dve
miesta, kde ho s láskou čakali. To vedomie dodalo mu smelosť a schopnosť jej odporovať.*Istého jesenného dňa, keď sa vracal zo žobrania do útulne, zaľahla naň trápna duševná
tieseň. Nevedel, že ho trápi zlá predtucha. Len sa čudoval, prečo sa mu tak zatienilo v srdci,
kde už niekoľko mesiacov panovala bezmračná jasnosť.Keď vošiel do chalupy, mača mu neletelo s radosťou naproti ako inokedy. Smutne ležalo. Ani
sa nepohlo, len bôľne hľadelo naň. Nechcelo ani jesť, ani sa hrať. Zodvihol ho, ale kleslo
späť a zas si ľahlo.Bežal do dediny k dobrej starenke, vyžaloval sa jej. Ona ho potešovala, že mačka je akiste
chorá. Len nech ju nechá na pokoji, bude jej lepšie. A dala mu mlieka, aby mala, keď sa jej
cez noc polepší.Dva dni čakal, aby sa mačka zotavila. Za tie dva dni ani nežobral. Starenka mu dala jesť.
Ale mačka bola len chorá. Upadala. Bola čoraz slabšia, čoraz žalostnejšia. Potom jej zmizol z
očí láskavý pohľad. Stal sa cudzím, bezcitným, vzďaľujúcim sa od života. Konečne sa roztiahla.
Zamravčala bôľno, natiahla sa niekoľko ráz a viac sa nepohla.Chlapec skoro stŕpol od strachu a bôľu. Tušil, že to bola smrť. Nik mu nerozprával
obšírnejšie o smrti, ale už vedel, že jestvuje. Udrie po hlave ľudí, i zvieratá a koho udrie,
ten už viac nežije a zakopú ho do zeme.Začal nahlas plakať, že teraz mu vezmú mačku a zakopú ju do zeme. Kričal, že ju nedá. Hoci
nežije, nech mu len ostane. Bude môcť zájsť aspoň ju obzrieť, pohladkať ju a prihovoriť sa
jej. Žalostne horekoval, plakal…Niekoľko dní len vtedy žobral, keď veľmi vyhladol. Keď sa nasýtil, vrátil sa do chalupy.
Hladkal mačku, volal ju späť do života, rozprával jej.Starenka ho márne potešovala, že mu zadováži inú mačku. Nechcel inú mačku, len tú, ktorá
ho prvá mala rada a ktorú i on prvý raz mal rád vo svojom biednom živote. A keď mu radila, aby
ju zakopal do zeme, nešiel už viac k nej.Ani k matke sa nepozrel. Vyhnala ho s mačkou. A teraz ho to dvojnásobne bolelo. Ešte viac
ho to od nej odďaľovalo.Raz, ako sa tak hral v chalupe, počul jeho hlas drevorubač, idúci tade do hory. Vošiel
obzrieť, kto je dnu. Keď uvidel žobráčika pri neživej mačke, pokrútil hlavou a spýtal sa ho:
„Čože robíš?“Chlapec naľakane pohliadol na neho. Neodpovedal, len úpenlivo pozeral, aby ich nechal na
pokoji.Ale drevorubač nemilosrdne vyriekol úsudok: „Tá mačka nežije, treba ju vyhodiť!“ Načo
chlapec zopäl ruky a prosil úpenlivým hlasom: „Nevezmi mi ju! Nech len ostane tu. Veď tu
nikomu nezavadzia. Nepýta ani jesť.“Drevorubač videl, že ten úbožiak je taký hlúpy a nevedomý, že ešte ani to nevie, že po
smrti sa telo rozkladá. A vzal násilne mačku, vyšiel s ňou na kraj lesa a hodil ju do rieky,
prúdiacej pod lesom.Chlapec výskal. Ale chlap ho utišoval: „Nekrič! Vo vode ti ožije. Na konci rieky vyjde z
vody a bude ťa čakať. Keď vyhľadáš koniec rieky, nájdeš ju.“A smejúc sa ako na dobrom žarte odišiel.Žobráčik sa díval na vodu, ktorá odniesla jeho miláčika. Cítil, že ho už nič neláka na tom
svete, len tá voda. Nevedel, čo je samovražda. Aký je to veľký hriech. Ani to nevedel, že
ľudia môžu byť i samovrahmi. Nechcel byť samovrahom. Len cítil, že iba to miesto je mu milé a
láka ho, kde voda nesie jeho milú mačku. Že musí ísť za ňou, aby ju dohonil a spolu šli ďalej…A s blaženým úsmevom zrútil sa do vĺn… | Cirbusova_Zobracik.html.txt |
Úvod a úprava, ako treba listy písať a adresovaťMilé dietky! Dnes žijeme také časy, že skoro ani jeden z nás nemôže sa zaobísť bez
toho, že by vo svojom živote nemusel čo len pár riadkov niekomu napísať. Veď už v
detinskom veku musíme písať tu kamarátovi alebo kamarátke, tu sestre alebo bratovi, ba —
bohužiaľ — nie zriedka i otcovi z domu vzdialenému. Ideme do škôl, na remeslo alebo do
sveta, i odtiaľ musíme písať rodičom, pokrevným a priateľom. Pripravíme sa vo svete pre
život, zase musíme písať listy súvisiace s naším povolaním, lebo s každým človekom
nemôžeme sa osobne dohovoriť. A tak to ide do staroby, až po hrob.A poneváč počas celého nášho života musíme písať listy nie len seberovným a
podriadeným, ale i vyššie postaveným osobám, často nevieme si rady; rozmýšľame a trápime
sa, ako začať, aký titul patričnému dať, v akej forme a ako napísať a dokončiť niekoľko
slov, ktoré by sme zoči-voči za chvíľočku vyslovili. Dakedy ozaj mnoho starostí narobí
nám nepatrných pár riadkov, ktoré máme niekomu napísať.Preto treba sa nám od malička cvičiť v písaní listov. A aby sme sa už v detinskom veku
naučili písať listy, píšme ich nielen z potreby, ale i pre zábavu, pre ukrátenie času,
alebo lepšie povedano:hrávajme sa i na písanie listov.
Čím viac budeme písať, tým lepšie sa písať naučíme, tým lepšie sa v písaní listov
vycvičíme.A keď píšeme, neprepisujme listy, ktoré sú určené pre dospelých; nepíšme o veciach,
ktoré sú nám neznáme, ktoré sú od nášho detského pochopu a od naších detských potrieb
ešte veľmi vzdialené: ale píšme len o tom, čo sa nás týka, a len to, čo vieme porozumeť
a pochopiť. Pritom neužívajme slov a viet, ktorým nerozumieme, ale píšme vždy len
svojimi vlastnými slovami tak, ako sa nám ony v mysli rodia, ako ony z našej vlastnej
duše vychádzajú. A píšme vždy krátko, jadrne, zreteľne a srozumiteľne, aby ten, kto naše
riadky číta, nevyčítal z nich dačo inšieho, ale len to, čo sme chceli a mysleli napísať.
Píšme, nakoľko len možno, v krátkych vetách. Každú vetu začnime veľkou písmenou a
zakončme ju bodom. A dbajme vždy i na to, aby každý list bol primerane začatý i
dokončený a aby v ňom nebolo ničoho zbytočného a nepotrebného.Nejeden, keď píše list, napíše na príklad takto: „List písaný 17. apríla 1912“, alekdeje písaný, to nenapíše. Miesto svojej obce
napísal dve slová také, ktoré rozumejú sa samy sebou. Keď mám pred sebou list, vtedy
vidím a viem, že je tolist, a nie motyka, a viem i to,
že ten list jepísaný, a nie maľovaný alebo vyšívaný.
Lepšie by bol pisateľ urobil, keby miesto tých dvoch nepotrebných slov bol radšej
napísal meno svojej obce, z ktorej písal. Na príklad: „V Žiline, dňa 17. apríla 1912.“Druhý napíše: „Karta písaná“, ale nenapíšekde, len
kedy, a za tým píše asi takto: „Dávam Vám na vedomie a srdečne Vás pozdravujem týmito
mojimi riadkami, veľactený pán priateľ, i s Vašou rodinou, ja akožto Váš dobre známy a
úprimný ctiteľ, pri tom Vás „laskave“ prosím, aby ste mi ráčili poslať nasledujúce veci,
ktoré si tu objednávam, ale len tie mi pošlite, ktoré si tu od Vás objednávam, inšie mi
neposielajte.“ A poneváč píše na dopisovacej karte, tými nepotrebnými vetami zaplnil
skoro celú, tak, že to, čo si chce objednať, musí napísať nezreteľne, drobnými
písmenami, na samom spodku, kde už ani na podpis nezostane mu miesta; podpíše sa len na
bok cez konce napísaných riadkov, tak, že sa jeho meno ani prečítať nedá. A poneváč ešte
i poštové razítko na známke nie je dobre vytlačené, človek ozaj nevie a nemôže vedeť,
kto a zkade tú kartu písal.Preto najprv treba na samý vrch listu alebo karty napísať meno tej obce, v ktorej
píšeme, a udať deň, mesiac i rok. Na príklad: „V Záturčí, 7. júla 1912.“ A potom napíšme
to, čo chceme, ale určite, srozumiteľne a bez všetkých nepotrebných táranín.Keď Jankovi pichne dačo do nohy, zavolá: „Mamička! Čosi mi pichlo do nohy. Prosím Vás,
poďte mi to vyňať.“ A keď Miško vidí na ceste svojho kamaráta, zavolá naň: „Janko!
Počkaj! Chcem Ti dačo povedať.“ Janko postojí. Miško mu povie, čo chce. A keď mu všetko
povedal, podá mu ruku, povie mu: s Bohom! a ide nazpät.I listy musíme písať na takýto spôsob. Najprv oslovíme toho, komu píšeme, jeho menom.
Potom mu napíšeme, čo chceme. A keď sme všetko napísali, zakončíme list odporúčaním sa,
výrazom nášho priateľstva alebo úcty a podpisom svojho mena. Keď píšeme známemu, ktorý
naše písmo pozná, vtedy postačí, keď sa podpíšeme krstným menom; ale keď píšeme
neznámemu, musíme sa podpísať nielen krstným, ale i rodinným menom.Keď je list hotový, prečítame ho ešte raz; ak najdeme v ňom nejaké chyby, tie opravíme
a len potom vložíme ho do obálky a obálku zalepíme. Na obálku napíšeme adressu, to jest
meno toho človeka, ktorému list patrí. Meno píše sa asi cez prostriedok obálky. Na
spodok obálky v pravo napíše sa meno obce, v ktorej ten človek býva. Ak lístok pošleme
po poslovi, vtedy nám netreba napísať nič inšie; ale ak ho posielame poštou, musíme meno
poslednej pošty udať po maďarsky a prilepiť naň 10-halierovú poštovú známku.Deti medzi sebou netitulujú sa „pánmi“ a „slečnami“. Také titule patria len väčším a
dospelým. Preto deti svojim kamarátom a kamarátkam nech adressujú listy takto:Ctenej priateľke
Aničke Stehlíkovej
v Medzihorí.Alebo:Milému kamarátovi
Palkovi Stonohovi
v Jablonove.A len dospelým, treba adressovaf takto:Veľactenému Pánu
Michalovi Jahodovi, učiteľovi
v Zásekách.Alebo, aby sa ľahšie čítalo, že by sa totiž mená nemusely skloňovať, môže sa
adressovať i takto:Ctený Pán
Jozef Gašparík, kníhkupec
v Turčianskom Sv. Martine.
Mnohovážny Pán
Ondrej Nákova starší
v Orechovciach.
Veľactená Pani
vdova Mária Konôpková
v Brestovej.
Veľactená Slečna
Mária Dolinská
v Medzihorí.
Blahorodý Pán
Dr. Milan Ivanka, pravotár
Trnava.
Velebný Pán
Ján Javora, r. k. farár
Brestová.
Dvojejctihodný Pán
Ivan Hradecký, ev. farár
Javorníky.
Slávna Správa
Vzájomnej Pomocnice
v Mošovciach.
Slávna Administrácia
„Národného Hlásnika“
v Turčianskom Sv. Martine.
Ctené
„Noviny Malých“
Nitr. stol.
Senica. | Gasparik-Lestinsky_Maly-dopisovatel.html.txt |
Země mnoha jmenHra o třech jednáních a proměněOsoby v pořádku, jak vystupujíI. jednáníElan Chol
1. metař
2. metař
Opilec
1. klepna
2. klepna
3. klepna
Pieris, básník starší školy
Milenec
Milenka
Horlitel
Dollarson
Vandergold
1. a 2. muž z davu
1. a 2. žena z davu
DavPřeměna:1. dělník
2. dělník
1. strážník
2. strážník
Výrostek
1. muž
2. muž
Dollarson
Vandergold
Primátor
Pieris
Elan Chol
Milenec
Milenka
Školní děti a učitelé
DavII. jednáníMuž s rýčem
Otec
Matka
Výrostek
1. muž
Pieris
Ean Chol
Milenec
Milenka
Uspěchaný muž
Jeho žena
1. sendvičmen
2. sendvičmen
Sbor chuďasů
Dav
Vandergold
Žena v černých závojíchIII. jednáníElan Chol
1. a 2. invalida
3. voják
Slepec
Občan
Milenec
Stará matka
Vdova
Milenka
Hlasatel
1. muž z davu
Dollarson
Pieris
Žena v černých závojích
Armáda inženýrů, vojáků a úředníků
Dav | Capek_Zeme-mnoha-jmen.html.txt |
HavranUž polnočné slietly tône, myseľ v ťažkej dume tonie,
hlavu kloním ponad listy dávnych spisov starých vier,
sen už temer sadnul v riase, v príšer plnom nočnom čase,
zrazu šuchot, klepot v hlase čudnom znie od mojich dvier.
„Pozdný hosť snáď — myslím stajme — tápe hen u mojich dvier.“
Toľko len a nič viac, ver.
December bol práve chmúrny, čarodejne divo-búrny,
uhoľ z krbu odblesk chmúrny vrhal vôkol v tôní sbor.
Túžil som za rána svitom, po srdci od mieru sýtom,
nie od smútku, bôľu spitom, myseľ dvíhal k raju hor,
kde: Lenorou: mŕtvu milú menuje anjelov chór;
v kruhu hviezdnom žiadon spor!
Tu shyb kortyny sa zvlní, steskom, žasom dušu plní,
zvlní, plní hodváb šumný srdce desom, ako mor,
divo, divšie srdce búši, duša temnú sudbu tuší:
„Pozdný hosť snáď, — tíšim strachy — tápe hen u mojich dvier,
iste, iste hosť to pozdný vstúpiť chce do mojich dvier,
toľko len a nič viac, ver.“
Vzmužím dušu, zvládam žasy, nebude v tom hrúzy asi:
„Pán či pani — diem — odpusťte, myseľ pomýlila smer,
v snách som trímal dušu dumne a predo mnou sväzky umné,
vy, ach, siahali ste jemne po závore mojich dvier,
neslyšal som temer šumu“… vtom otvorím závor dvier;
vonku tma a nič viac, ver.
V husté temno prel som zraky, čakal divy a zázraky,
trpiac, v pochýb hnal sa spory, v snoch som strácal duše mier,
ale ticho vládlo kolom, chyžou, vôkol domom — dvorom,
slovo „Lenora“ len znelo, ako vlna vzdušných hier,
toľko len nič viac, ver.
Tu keď v chyžu kročím zasi, v duši planie vatra kási,
znova čujem, dakto šmátra o dač’ živšie, ako driev.
„Iste — rečiem — u obloka niečo tápe do vysoka,
nechže slietne beľmo s oka, strhnem závoj s šerých vier,
na kmit stíš sa srdce, závoj odhrniem hneď šerých vier;
van to vetra, nič viac, ver.“
Zrazu oblok otvorí sa a velebne vovalí sa
havran zrutný, ruchom, šumom, sťa keď búrkou stena bor,
tužibuď a bleskurýchle, povedome, nebárs stíchle,
usadá sa pánskym kynom ponad čelo mojich dvier,
a na sochu Palladinu, okrasu to mojich dvier,
sadne si a nič viac, ver.
Zasmial som sa, s hora-dola keď som skúmal čierne stvora,
keď som zbadal vážnosť veľkú načechraných bŕk a pier.
— Bárs si búrkou okmásaný, smelýs’, bárs aj nie si zvaný,
tvore bludných duchov druhu, ošarpaný ani ker,
riekni, jak ťa zvú tam Dolu, podsvetia kde králi mier?
Havran rečie: „Nikdy ver.“
Zázrak kýsi, vraví divne, vtákom je, preds’ vraví plynne,
v slove síce smyslu málo podľa mysle jasných mier,
ale čudno, hosť ten čierny vraví i bez ľudskej perny,
a do chyže vteperí sa, sadne ponad temä dvier,
vták, či tvor to beštiálny, sadne ponad sochu dvier,
menuje sa: „Nikdy ver.“
A na soche havran v tichu sedí, nevydá ni dychu,
jedno slovo riekol len, sťa v ňom by duch vrel túh a vier,
ani hlesu viac, ni šuchu nečuť, ani chvenie ruchu
nezaletí k tvojmu sluchu: zmizne, mniem, i táto sber,
nádej zhynulo už veľa, sťa blesk rána s pávích pier.
Letún riekne: „Nikdy ver.“
Odpoveď tá striasla duchom — príšer kási v slove suchom.
Iste — dumám — bájou čírou je, čo žvatle táto zver,
majstra jeho sudba krutá, v putá beznádejne skutá,
stíhala na stezkách bludných — olúpila duše mier,
on ho zučil v zvukoch nudných koktať vlastnej biedy žer,
tajným slovom: „Nikdy ver.“
Zasmial som sa, s hora-dola keď som skúmal čierne stvora,
kreslo mäkké potisol som voči soche mojich dvier;
klesol tam na baršún, snami, prapodivnými dumami;
chtiac rozuzliť zdania, mamy — ominóznych slov a sfér —
ký v nich obsah, čože chechtá hrozne chudý, starý zver,
kváčúc: „Nikdy, nikdy ver.“
Onemel som v mysli smesi, blúdiac v širke-diaľke kdesi,
kým on ohňom očú žravých, sťaby upír-netopier,
vŕtal v hruď; ja sklonil hlavu na baršúna riasu smavú,
na nej lúče lampy mávu, v shyboch hrá si tieňov šer,
Ona tiež raz divom zrela chyže fialkovú šer,
nevzhliadne viac nikdy ver.
Tu kadidiel nevídaných tymian sála, neslýchaných
zvukov zvonia zvonky zvučne z serafínskych božských hier.
„Čuj, to anjelov sú sbory, Boh ich soslal, aby chorý,
komu srdce žiaľom horí, našiel vytúžený mier!
Rozpomienku na Lenoru bôľnu shladil jeho mier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“
„Veštcu! riekni, duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti! —
Pošle sudby, hoc orkánom vyrvaný hneď z pekla dier:
musím tedy strádať? kdesi večne šliapať pusté lesy,
hrúzy kúzla, samôt desy skúšať v stáne čiernych vier?
Nieto lieku v Gileade pre mňa? — riekni — zhyniem ver!“
Havran rečie: „Nikdy ver!“
„Veštcu! riekni — duchu zlosti! — a či vtáku nemilosti?
Pre Boha a nebies slávu, prosím, taje pootvor —
srdcu stiesnenému riekni, tam kde chvie sa Eden pekný,
môž tam k hrudi milú, riekni, privinúť, kde svätých sbor —
už Lenorou menuje i jasných duchov spevný chór?“
„Nikdy“ — v odveť havran-tvor.
„Ta sa v besy búrok zase, vtáku-diablu, v pozdnom čase —
skríknem hrúzou — k brehom Noci Večnej, strašnej, ta sa ber!
Čo si vravel, klam je púhy. — Samota cieľ mojej túhy!
Vyrvi z hrudi klov svoj suchý, nechcem vidieť tvojich pier!
Ni páperia nenechaj tu, zmizni s sochy mojich dvier!“
Havran rečie: „Nikdy ver.“
Havran nepohne sa ani, žhavým okom na mňa gáni —
s Palladinej bielej sochy, zponad čela mojich dvier,
zraky ani démon snivý, koldúň sťa, čo vidí divy,
nad nim pablesk lampy živý jeho tôňu vrhá s dvier,
a môj duch viac nesprostí sa nikdy tône jeho pier,
nikdy, nikdy — nikdy ver! | Poe_Havran.html.txt |
Kapitola I— v ktorej sa čitateľ zoznámi so zástancom „ľudskosti“Bolo to v predvečer chladného februárového dňa. V meste P., ktoré leží v americkom štáte
Kentucky, sedeli v útulnom salóne dvaja páni pri fľaši vína. Sluhov v izbe nebolo; páni,
uvelebení blízko seba, rozprávali sa zrejme o čomsi veľmi dôležitom.Aby sme boli struční, hovorili sme o dvoch „pánoch“. Ale jednému z nich, keď sa naňho
človek bližšie podíval, toto pomenovanie nijako nepristalo. Bol to pomenší zavalitý chlap
so surovým, drsným výrazom v obličaji. Pri rozhovore sa tváril naduto ako človek, ktorý
silou mocou chce vyzerať niečím viac, než je. Oblečený bol nevkusne. Mal na sebe
pestrofarebnú vestu, okolo hrdla modrú šatku so žltými bodkami a krikľavú kravatu. Ale toto
všetko sa zhodovalo s jeho celkovým výzorom. Drsné, veľké ruky mal vyzdobené prsteňmi. Na
ťažkej zlatej retiazke od hodiniek bola navešaná hromada všelijakých pestrých príveskov. V
zápale rozhovoru stále sa s nimi pohrával a vystavoval ich na obdiv. Hovoril nevyberanou a
gramaticky nesprávnou rečou a každú chvíľu miešal do nej neokrôchané výrazy, ktorým sa tu
musíme vyhnúť, čo ako by sme chceli byť presní v našom opise.Jeho spoločník, pán Shelby, vyzeral ozaj ako pán. Zariadenie salónu svedčilo o
zámožnosti a blahobyte. Ako sme už povedali, obaja boli zahrúžení do vážneho rozhovoru.— Nuž takto by som ja vybavil celú vec, — vravel pán Shelby.— Na takýto obchod nepristanem, rozhodne nie, pán Shelby, — povedal hosť. Pritom zdvihol
kalíšok a díval sa cezeň oproti svetlu.— Ale, Haley, musíte si uvedomiť, že Tom nie je obyčajný černoch. Za tie peniaze sa ozaj
oplatí kúpiť ho. Je spoľahlivý, čestný a usilovný. Moju farmu spravuje tak, že všetko ide
ako po šnúrke.— Čestný, ale tak po negersky, čo? — povedal Haley, nalievajúc si pohárik.— Nie! Tom je naozaj spoľahlivý, rozumný a pobožný chlapík. Pred štyrmi rokmi prijal
kresťanstvo a od tých čias mohol som mu zveriť peniaze, domácnosť, kone — no, všetko.
Posielam ho na obchôdzky po kraji. Vždy sa osvedčil ako verný a poriadny človek.— Niektorí ľudia neveria, že by negri mohli byť pobožní, — poznamenal Haley, nedbalo
mávnuc rukou. — No ja tomu verím. V poslednom transporte, ktorý som odvážal do Orleansu,
mal som znamenitého černocha. Keď sa modlil, všetci pri ňom mali dojem, že sú v kostole.
Bol taký poddajný, tichý až radosť. Veď som na ňom aj dobre zarobil. Kúpil som ho od
človeka, ktorý bol práve v núdzi a mal som z toho obchodu šesťsto dolárov čistého zisku.
Veru tak! Pobožnosť, ak je pravá, veľmi zvyšuje cenu negra, len čo je pravda.— Ubezpečujem vás, že Tomova pobožnosť je naozaj pravá, bez pretvárky, — odpovedal pán
Shelby. — Len uvážte! Minulú jeseň som ho poslal samého do Cincinnati, aby mi vybavil istú
vec. Mal mi doniesť nazad päťsto dolárov. „Tom,“ vravím mu, „dôverujem ti, lebo si kresťan.
Viem, že by si svojho pána neoklamal.“ A Tom sa aj vrátil, ako som predpokladal. Akísi
loptoši ho vraj prehovárali: „Vidíš, teraz by si mohol ujsť do Kanady.“[1]„Môj pán mi dôveruje, nemôžem,“ odpovedal im. Len neskoršie som sa o tom
dozvedel. Musím povedať, že sa Toma nevzdávam s ľahkým srdcom. Myslím, že by vám mohol
stačiť na vyrovnanie celého môjho dlhu. Keby ste mali svedomie, Haley, pristali by ste na
to!— Svedomia mám práve toľko, koľko ho človek potrebuje do obchodu. Totiž iba trošku, len
aby som mal na čo prisahať, — odpovedal žartovne otrokár. — A potom, som vždy ochotný
poslúžiť priateľovi, ale tentoraz žiadate priveľa, naozaj priveľa. — Skrúšene si vzdychol a
nalial si zase kalištek koňaku.— Čo teda navrhujete, Haley? — spýtal sa pán Shelby po chvíľke trápneho ticha.— Nemáte ešte nejakého chlapca alebo dievča, čo by ste dali k Tomovi na prídavok?— Hm… nemám ich veru nazbyt. Aby som vám pravdu povedal, aj Toma predávam iba preto, že
sa tomu nemôžem vyhnúť. Nerád predávam svojich černochov.Vtom sa otvorili dvere a do izby vstúpil štyri až päťročný kvadrónsky[2]chlapček. V jeho zjave bol akýsi nevšedný pôvab a príťažlivosť. Čierne, jemné
vlásky ako z hodvábu, s lesklými kučerami, vlnili sa mu okolo okrúhleho obličaja. Na lícach
mal dve chutné jamôčky. Veľké tmavé oči, bystré aj plaché, hľadeli zvedavo spod dlhých,
hustých mihalníc, keď nakukol do izby. Pestré, pekne ušité šaty z červenožltej kockovanej
látky mu veľmi pristali a dávali vhodne vyniknúť počernej, krásnej tváričke. Šibalský výraz
sebaistoty, zmiešaný trochu s hanblivosťou, prezrádzal, že chlapček si zvykol na pozornosť
i blahosklonnosť svojho pána.— Hej, murínček! — zvolal pán Shelby hvizdnúc a chytiac strapec hrozna. — Na, lapni ho!Dieťa sa šikovne vrhlo za darčekom, až sa jeho pán schuti zasmial.— Poď sem, murínča! — zvolal potom. A keď dieťa podišlo k nemu, potľapkal ho po
kučeravej hlave a uštipol ho na bradičke.— Tak, a teraz ukáž tomuto pánovi, ako vieš tancovať a spievať.Chlapec zanôtil zvučným hlasom jednu z tých zvláštnych rezkých černošských piesní a pri
tom smiešne natriasal ručičkami, nôžkami a celým tielkom, v dokonalom rytme s nápevom.— Bravó! — pochválil ho Haley a hodil mu štvrťku pomaranča.— Teraz nám, murínča, ukáž, ako chodí strýčko Cudjoe, keď má záchvat reumy, — prikazoval
mu pán Shelby.Ohybné údy chlapčaťa sa naraz skrútili a pokrivili. Dieťa, opierajúc sa o palicu svojho
pána, začalo zhrbené skackať po izbe. Tváričku malo skrivenú do bolestnej grimasy a pľuvalo
na všetky strany, napodobňujúc starého človeka.Obaja páni sa rozosmiali.— Teraz nám ukáž, — vravel pán, — ako starý Elder Robbins predspevuje žalmy!Chlapček úžasne pretiahol dlhú tváričku a začal s náramnou vážnosťou nosovým hlasom
ťahať akýsi žalm.— Výborne, bravó! To je figliar! — zvolal Haley. — Veruže sa mi páči! Počujte! — obrátil
sa zrazu na pána Shelbyho a udrel ho po pleci, — pridajte mi toto chlapča a sme vyrovnaní.
Bude to tak správne.V tej chvíli sa dvere tíško otvorili a do izby vstúpila mladá, asi dvadsaťpäťročná
kvadrónka. Už z pohľadu na ňu a na dieťa bolo zrejmé, že je to jeho matka. Mala také isté
čierne oči s hustými dlhými mihalnicami a také isté kučery hodvábnych čiernych vlasov.— No čo je, Eliza? — obrátil sa k nej pán Shelby, keď vstúpila do izby a nesmelo naňho
pozerala.— Prepáčte, pane, hľadala som Harryho. — Chlapec sa rozbehol k nej a ukazoval jej svoju
korisť, ukrytú v záhybe šiat.— Tu ho máš, vezmi si ho, — povedal jej pán Shelby. Žena rýchlo odišla, nesúc si dieťa v
náručí.— Do čerta! — uľavil si otrokár a obrátil sa s obdivom k Shelbymu.— Toto je naozaj slušný tovar! Za takú ženu by ste v Orleanse hocikedy dostali celý
majetok. Na vlastné oči som raz videl, že za menej peknú, ako je táto, vyplatili vyše tisíc
dolárov.— Nechcem za ňu nijaký majetok, — odpovedal Shelby sucho. Aby obrátil rozhovor iným
smerom, odzátkoval ďalšiu fľašu, nalial z nej svojmu spoločníkovi a spýtal sa ho, čo o tom
víne súdi.— Výborné, prvotriedne! — povedal otrokár; potom sa znovu obrátil k Shelbymu, dôverne ho
potľapkal po pleci a dodal: — No tak, koľko chcete za tú ženskú? Dohovoríme sa. Čo je vaša
cena?— Pán Haley, nepredám ju, — odpovedal Shelby. — Moja manželka by ju nedala, ani keby ste
ju vyvážili zlatom.— Ale, ale, ženy vždy vravia také veci, lebo nevedia rátať. Len im povedzte, koľko
hodiniek, koľko pštrosích pier a čačiek možno kúpiť za toľko zlata, a hneď budú inakšie
húsť, za to vám ručím.— Počujte, Haley, o tom škoda reči! Povedal som nie a trvám na tom, — ohradzoval sa
Shelby rozhodne.— Tak teda mi necháte chlapca! — povedal otrokár. — Musíte uznať, že vám zaňho ponúkam
veľa.— A čo si s tým deckom počnete?— Nuž, mám istého priateľa, ktorý sa zaujíma práve o takýto tovar. Kupuje pre trh
pekných, malých chlapcov a potom ich predáva za čašníkov a na podobné služby bohatým ľuďom,
ktorí majú dosť peňazí na takýto prepychový tovar. Vyzerá to veľmi pekne, keď taký milý
chlapec vo vznešenom dome otvára dvere, obsluhuje pri stole, podáva nápoje. Nie div, že za
takéhoto šuhajčeka možno dostať pekný peniaz. A tento váš čertík je taký zábavný, a ešte k
tomu aký spevák! Slovom, dobrý tovar.— Nerád by som ho predal, — povedal Shelby zamyslene. — Viete, ja som tiež človek a
nerád by som chlapca odtrhol od jeho matky.— Ach, či tak! Hm, to sa rozumie. Celkom vás chápem. So ženskými má človek neraz
patáliu. Ja tiež neznesiem to ich vrieskanie a brekot. Je to nepríjemná vec. A pri takomto
obchode obyčajne sa viem tomu vyhnúť. Povedzme, že by ste tú ženu poslali na pár dní niekde
preč. Kým sa vráti, vec sa v tichosti vybaví! Vaša žena by jej potom mohla dať nejaké
náušnice alebo novú košeľu či nejakú čačku a bolo by po paráde.— Obávam sa, že by nebolo.— Na moj hriešnu, bolo by. To sú vám nie takí ľudia ako belosi. Žiaľ ich raz-dva
pominie. Len treba vedieť zaobchádzať s nimi. Vraví sa, — Haley mal na tvári nevinný a
dôverčivý výraz, — že takéto obchodovanie s černochmi je ukrutné. Mne sa však takým nikdy
nezdalo. Je pravda, že ja by som nebol schopný robiť také veci, akých sa dopúšťajú niektorí
kolegovia. Neraz vytrhnú decko z náručia ženskej, ako som to často aj sám videl, a rovno ho
aj pred ňou predávajú. Baba sa potom rozreve, akoby ju na nože brali. Je to veľmi
nešikovné, poškodzuje to tovar a neraz ho aj úplne znehodnotí. Raz v Orleanse bol som
svedkom, ako istú veľmi peknú černošku takýmto zaobchádzaním načisto zahubili. Chlapík,
ktorý ju kupoval, nechcel ju vziať aj s deckom. A bola vám to naozaj prvotriedna sorta, krv
samý oheň. Stískala si decko v náručí, skuvíňala a zúrila. Človeku pritom až krv stydla v
žilách. A keď jej dieťa odniesli a ju kdesi zavreli, načisto vám zošalela a do týždňa
zgegla. Čiže, tisíc dolárov bolo v ťahu, a to len preto, že nesprávne zaobchádzali s
tovarom. Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že vždy sa lepšie vyplatí robiť také veci
po ľudsky. — Pán Haley sa na stoličke pohodlne oprel, zložil si ruky na prsiach a tváril sa
ako najhorlivejší ochranca všetkých otrokov na svete.Táto otázka Haleyho navidomoči nesmierne zaujímala. Kým si pán Shelby, hlboko zamyslený,
lúpal pomaranč, otrokár len tak mimochodom spustil znovu, akoby ho sila jeho presvedčenia
nútila dodať ešte niekoľko slov.— Nepatrí sa, aby človek vychvaľoval sám seba, ale čo je pravda, to je pravda. Ako
obchodník s negrami mám tú najlepšiu povesť! Vravia, že privážam na trh vždy len tých
najvyberanejších. Všetci sú v dobrom stave, svalnatí a silní. Aj úmrtnosť je u mňa menšia
ako u druhých. A to všetko, pán môj, iba preto, že správne zaobchádzam s nimi. Ľudskosť,
môžem povedať, je základným pilierom môjho obchodovania s negrami.Pán Shelby nevedel, čo má na to povedať, preto riekol iba toľko:— Naozaj?— Vysmievali sa mi pre moje zásady a dohovárali mi. Viem, že sú neobvyklé a málo
príťažlivé, ale ja sa ich pridŕžam. Vždy som sa ich pridŕžal a dobre sa mi to vyplatilo.
Veru tak, aj z názorov môže mať človek zisk. — Otrokár sa rozchechtal nad vlastným
dôvtipom.Ani pán Shelby sa nemohol zdržať smiechu, keď počul takýto svojrázny a neobyčajný výklad
o ľudskosti. To otrokára len posmelilo, aby vo svojej úvahe pokračoval.— A predsa sa vám našli ľudia, ktorým som to nemohol nijako vtĺcť do hlavy. Napríklad,
Tom Loker, môj bývalý spoločník dolu v Natcheze. Bol to inak šikovný obchodník, ale na
negrov bol ako diabol. Ináč zlatý človek, dobrák, iba systém mal nesprávny. Neraz som mu
vravel, reku, Tom, keď ti tvoje ženské rumádzgajú, čo máš z toho, že nad nimi práskaš bičom
a šľaháš ich? Je to smiešne a nepomôže ti to. Čo ťa po tom, že grúlia — to je ich nátura,
proti ktorej sa nič nedá robiť. A potom, veď ti to tie dievky iba znivočí — zblbnú ti od
revania. Mal by si sa im radšej akosi líškať a slušne sa s nimi pozhovárať. Štipkou
ľudskosti dosiahneš viac ako bičom a vypláca sa to, za to ti ručím. Ale Tom si nedal
povedať a pokazil mi hromadu tovaru, takže som sa musel s ním rozísť, hoci inak bol
dobráčisko a veľmi slušný spoločník.— A myslíte si, že váš spôsob obchodovania je slušnejší ako Tomov? — spýtal sa pán
Shelby.— Áno, trúfam si to povedať. Ako som vám už spomenul, keď ide o nejaký nepríjemný
obchod, ja si viem vždy poradiť. Napríklad to predávanie mláďat. Snažím sa najprv odstrániť
matku kdesi preč. Veď viete — zíde z očí, zíde z mysle — a keď už je po všetkom a niet
pomoci, ženská sa voľky-nevoľky upokojí. To veru nie je tak ako s bielymi, ktorí už
vyrástli v presvedčení, že ich deti a žena budú stále s nimi. Negri, ak ich správne
vychovávali, na nič takého nepočítajú — a preto to s nimi ide ľahšie.— Bojím sa, že v tomto ohľade moji černosi nie sú správne vychovávaní, — poznamenal pán
Shelby.— To je možné. U vás, v Kentucky, negrov iba kazia. Vy to s nimi dobre myslíte, ale im
to iba škodí. Treba uvážiť, že taký neger sa poneviera po svete, ide z ruky do ruky,
predajú ho kadejakému Tomovi, Dickovi a ktovie komu, a tí veru s ním nebudú zaobchádzať v
rukavičkách. Ak nebol vopred navyknutý na taký tvrdý život, bude s ním zle. Ba aj to vám
môžem povedať, že na takých plantážach, kde si iní negri vyspevujú a výskajú, tí vaši sú
ako podťatí. Ostatne, pán Shelby, každý sa domnieva, že jeho spôsoby sú správne. Ja si
myslím, že zaobchádzam s negrami tak, ako si zaslúžia.— To je veru na závidenie, taká spokojnosť so sebou, — povedal pán Shelby a pokrčil
plecom so zrejme nepríjemným pocitom.— No tak, — nadviazal Haley rozhovor po dlhej chvíli, za ktorej si lúskali oriešky, — čo
poviete na môj návrh?— Porozmýšľam o tom a porozprávam sa so svojou ženou, — odpovedal pán Shelby. — Avšak,
Haley, ak chcete vec vybaviť pokojne, ako vravíte, radím vám, aby ste v okolí nikomu
neprezradili nič o vašom obchodovaní. Moja čeliadka by sa to dozvedela a to vám vravím, že
predaj ani jedného z mojich černochov by neprešiel hladko.— To sa rozumie, budem čušať. Ale, hovorím vám, mám veľmi naponáhle a chcel by som čím
najskôr vedieť, na čom som, — poznamenal Haley. Vstal a obliekol si kabát.— Tak teda príďte dnes večer medzi šiestou a siedmou, dám vám odpoveď, — uistil ho
Shelby.Otrokár sa poklonil a odišiel.„Najradšej by som toho bezočivého nafúkanca zhodil dole schodmi,“ povedal si v duchu pán
Shelby, keď sa zatvorili za Haleym dvere. „Bohužiaľ, vie dobre, že ma drží v hrsti. Keby mi
bol predtým niekto riekol, že predám Toma na Juh takému podliakovi, bol by som mu
odpovedal: ,Čo myslíš, že považujem svojho sluhu za psa?‘ A teraz predsa ho predám. A k
tomu ešte aj to Elizino dieťa! So ženou iste budem mať nepríjemnosti. Aj pre toho
chlapčeka, aj pre Toma. Ale čo robiť, keď je človek po krky v dlhoch! Ten chlap vidí, že ma
má v rukách a chce to využiť.“V štáte Kentucky je otroctvo azda najmiernejšie. Človek, ktorý navštívi v tomto štáte
niektoré farmy, spozoruje, že páni aj ich ženy na mnohých miestach sú k černochom láskaví a
zhovievaví a otroci sú im preto oddaní a vďační. Taký človek by ľahko mohol uveriť aj bájke
o „patriarchálnom spoločenstve“ na týchto miestach, a podobným rozprávkam. No nad týmto
všetkým sa vznáša ťažká chmúrazákona. A zákon považuje všetky tieto
ľudské bytosti s dušou a citmi ibaza vecipatriace istému pánovi.
Nejaké dlhy, nešťastná náhoda, nerozvážnosť alebo smrť láskavého majiteľa môžu spôsobiť, že
znesiteľný život černochov sa zmení zrazu v beznádejnú biedu a krutú porobu. Preto do tých
čias, kým sa toto všetko nezruší, otroctvo ani v tej najmiernejšej forme nemôže byť pekné
alebo žiadúce.Pán Shelby bol v jadre človek dobrosrdečný, láskavý a zhovievavý k ľuďom okolo seba a
jeho černosi sa nemohli žalovať na ťažký život. No pustil sa do rozsiahlych a nebezpečných
špekulácií. Veľmi sa zadĺžil a jeho zmenky, podpísané na vysoké sumy, dostali sa do rúk
Haleymu. Teraz už milý čitateľ môže oveľa ľahšie pochopiť celý predchádzajúci rozhovor.Eliza, ktorá náhodou išla po dieťa do salónu, zachytila pri dverách z tohto rozhovoru
niekoľko slov. Stihla vyrozumieť, že hosť je otrokár a chce od jej pána kohosi kúpiť.Keď vyšla z izby, rada by bola ostala za dverami, aby mohla vypočuť, o kom to bola reč.
Práve vtedy ju však zavolala pani, a tak musela hneď odísť.Predsa však podľa všetkého tušila, že otrokár má záujem o jej chlapca. Či by sa azda
mýlila? Srdce jej prudko búchalo. Pritisla chlapčeka tak silno k sebe, že na ňu pozrel celý
začudovaný.— Eliza, čo je to dnes s tebou? — pýtala sa pani, keď Eliza vyliala lavór vody, prevrhla
košík na šitie a napokon akoby neprítomná duchom, podávala panej župan miesto hodvábnych
šiat, ktoré mala doniesť zo skrine.Eliza sa zachvela.— Och, pani, moja drahá pani, — zavzdychala a v očiach, obrátených dohora, zaligotali sa
jej slzy. Potom si sadla na stoličku a vypukla v plač.— Ale, Eliza, čo ťa trápi? — pýtala sa pani.— Och, pani, pani! Dolu v jedálni bol otrokár, rozprával sa s pánom! Počula som ich…— No a čo je na tom, ty hlupáčik, že sa spolu rozprávali?— Ach, pani… veríte, že by… že by pán mohol predať môjho Harryho? — Nešťastnica sa
hodila na stoličku a kŕčovite plakala.— Predať Harryho? To sú ale hlúposti! Veď dobre vieš, že tvoj pán sa nikdy nerozpráva s
otrokármi z Juhu a nikdy nepredá ani jedného zo svojich sluhov, ak sa dobre správajú.
Vidíš, aká si nerozumná! Ktože by si chcel kúpiť tvojho Harryho? Myslíš si, že každý ho tak
ľúbi ako ty? Och, ty blázonko! Tak už prestaň plakať a zapni mi šaty. No tak, vidíš, a
teraz mi vzadu zapleť vlasy do pekného uzla, ako si sa to nedávno naučila. A druhý raz
nepočúvaj za dverami.— Áno, pani… Ale vy nikdy nedáte dovolenie, aby… aby…— Čo to táraš! Pravdaže nedám… Načo toľko hovoríš o tom? To by som sa tak cítila, akoby
som predávala vlastné dieťa. Ale počuj, Eliza, mne sa zdá, že si až príliš namyslená na
toho svojho chlapčeka. O každom človeku, čo k nám strčí nos, si myslíš, že ho ide kúpiť.Eliza, uspokojená rozhodným tónom svojej panej, rezko a šikovne jej upravovala šaty a už
aj sama sa usmievala nad svojimi obavami.Pani Shelbyová bola rozumná a ušľachtilá žena. Ku vrodenej dobrosrdečnosti, ktorou sa
ženy v Kentucky často vyznačujú, pridružoval sa i hlboký náboženský cit a mravné zásady,
ktorých sa vždy rozhodne pridŕžala. Jej manžel bol nábožensky vlažný, ale vážil si jej
dôslednosť a presvedčenie vo veciach viery a dal sa tým často aj sám ovplyvniť. Neprekážal
jej v dobroprajnom úsilí zabezpečiť otrokom slušný život, výchovu a isté vzdelanie, hoci on
sa na tom nezúčastňoval. Zrejme si myslel, že nábožnosť a šľachetnosť jeho manželky vystačí
pre nich oboch.Po rozhovore s otrokárom najviac ho sužovalo pomyslenie na to, ako oznámiť manželke
výsledok svojho obchodného dojednania. Bol si istý, že narazí u nej na silné námietky a
odpor.Pani Shelbyová nevedela o ťažkostiach svojho manžela, poznala len jeho láskavú povahu a
preto celkom pokojne a úprimne vyvracala Elizine obavy. Ba čo viac, ani nerozmýšľala o veci
a v prípravách na návštevu, na ktorú sa toho večera hotovali, celkom na to zabudla.[1]V čase, v ktorom sa dej tohto rozprávania odohrával, v anglickej Kanade už nebolo
otroctvo. Z Cincinnati sa dalo do Kanady ľahko ujsť.[2]Kvadrón — Človek černošského pôvodu po starom otcovi alebo starej matke. Pozn.
prekl. | BeecherStowe_Chalupka-strycka-Toma.txt |
Margita a Besná(Povesť z Považia.)[1][2]Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo —jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.[3]Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína:Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina.Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká;hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravýs bohpomocou; — ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy!I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene:prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene!Pozor! tu už Margita!Že nás vľúdne privíta.Stúliť veslá! a rúčešmihom cez jej náručie!Ona smelým neškodí,dobrých Pán Boh sprevodí. —Pozor! — tu Besná saňa!Smelo v osudný skok!Strelou do jej hrtana!Razom: kormidlom vbok! —A plť v huku i v penez pyskov sa jej vyžene.Chvalabohu! — faktor vzdychne — šuhajci, už sme von!A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon.Nabok strachy! — teraz k vatre! usušiť si šaty,ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati.A plť letí po hladine ako húska plaváa pri vatre faktor starý šuhajcom rozpráva.Ponad Váhom biely dom.Pekná vdova býva v ňom;ale krajšia dievčinaMargita, pastorkyňa.Vdovička pekná, mladá,vydávať by sa rada.Vysedúva pri oknea dievča v poli mokne;oblieka sa v zamatya dievčatko v záplaty;umýva sa vôdkamia sirota slzami.Idú, idú vohľači;na vdovu nik nepáči,len sa každý hneď pýta:A kdeže je Margita?„Hejže, Bože, prebože —takto to byť nemôže!Mne cestička zaťatá,kým ona nie vydatá.Vydať ju? — vec daromná.Kto potom príde po mňa?Bohatstvo pôjde za ňou:ja slúžkou, ona paňou.“Rozmýšľa, vzdychá, šepce:„Pre ňu ma — ach, nik nechce,pre ňu sa mi nešťästí:preč! — ona musí z cesty!“A zlým ohňom vzbĺkne zrak:„Počkaj, počkaj! — zrobím tak!“„Margito! — už po lete —pôjdeš do Turca k tete.Tam obžinky, jasoty:čas oddýchnuť z roboty.Vezmi sviatočné šatyi živôtok z tafaty —i partu, keď ti ďakaktovie, čo ťa tam čaká.“Ide dievča dolinoua macocha sihlinou;dievča letí ako vtáka macocha ako drak.Prišlo ono pod bralo,kvietky vodou hádzalo:„Hejže, Váhu, veštec náš!kam ja pôjdem na sobáš?!“ —Vtom vzteklica pripáli:plesk! dievčinu zo skaly —„Na! tu tebe sobáš tvoj!“Voda, hora zhučí: hoj! —Vdova kradne sa domov:„Hoj, hoj!“ — ktos’ za ňou volá,ktos’ kuká spoza stromov,ale tu nič dokola.„Chachacha! kto o tom vie?Ticho, ticho, svedomie!Už cestička preťatá,už Margita vydatá.“* * *„Hej, šuhajko z Ľubochny,nepískaj ty pod okny,ale poď dnu ku stolu:zoberme sa my spolu!Cestička už preťatá,Margita už vydatá.“Nechodí šuhaj dnuká,srdce jej žiaľom puká —v duši kýsi hlas kričíakoby hlas kuvičí:„Aha, tu si, tu si, tu!kam si dela Margitu?“Hlavu na prsia zvesí:„Nádej moja, kdeže si?Ani šuhaj, ani sen —svitaj, svitaj, biely deň!“Svitlo. Vyjde do dvora —tu Váh, nebo i horajak by hrozní sudcoviaokom prísnym ju lovia:„Aha, tu si, tu si, tu!kams’ podela Margitu?“„Ani noci, ani dňa —čo si počnem ja biedna?!“* * *Suseda! čo to značíten čudný rapot strák?„Prídu, prídu vohľači.“Vohľači? — „Veru tak!Prikrývajte len stoly:hostia jak by tu boli.“Ach, suseda, suseda!mne čosi pokoj nedá.„Viem ja čo, dievka moja;prídu oni — ukoja.“Kto príde? — On? — a či nie?„Čo súdené, neminie!“ —Ticho. Už sa večerí.Čuj len: klop, klop, do dverí,klop klop, klop klop! — ha, kto je?„To klope srdce tvoje.“V okne — páč! — tvár strašlivá,pozri! — jak sa dnu díva —oči jej stĺpkom stoja.„Veď to tam tôňa tvoja.“Čo ten pes toľko breše?Čo to za kvik na streše?Na moste dupot koní:ach, to už idú oni!Dvanásta práve bije —„Dievka moja, čo ti je?!Bože môj, ty si chorá,tebe sa dačo marí;či poslať po doktora —a či poslať do fary?“Ach, nie, nie! márne reči,mňa doktor nevylieči,kňaz rozhrešenia nedá:mne beda, večná beda!Čuješ ten spev pred vráty?To idú moji svati:„Išlo dievča na sobáš —hotuj, mamko, čo len máš.Už nevesta zavitábielou ružou prekvitá.Vezmi, mamko, pokladov:pôjdeme my za mladou,pôjdeme my ta, ta, ta,kde Margita vydatá!“Suseda! vody, vody!Ach, zle mi, zle prichodí! —Buch, buch! — dvere s’ rozpadnúutopenci vkročia dnu:„Hej, domová, domová!čis’ už s venom hotová?!“Zvýskne — vlasy sa zježia:vyletí na pobrežia,z pobrežia poď! hor’ stráňoua svati všetci za ňou.Ona predkom ako blesk,hoj, a za ňou tresk a plesk.Horou hučí: haj, haj, haj!a dolinou: jaj, jaj, jaj!„Pukaj kočiš do koní:pokuta hriech dohoní!“Na vrch brala doletí,svadba za ňou vzápätí:„Hraj, muzika, hraj!Hraj, muzika, do skoku —a s macochou do tokuhaj, haja, haj!“Tak sa stalo. — Od tých čias, vraj, o polnočnej chvílipočuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli.Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia;ale vtedy beda pltiam, to blízko neštestia.A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelíto veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý.Neraz hrom doň ešte udrie, neraz Váh doň búši,kým popraje Boh pokoja totej biednej duši.Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí,kým sa miera nedoplní nevinných obetí.A len potom celým Váhom — tak to povedajú —poletí plť spievajúci dolu ku Dunaju.R. 1879[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Povesť z Považia. Vznik r. 1879. V rukop. Sobraných spevoch 1879 pod názvomMargita. Tak vyšla v Orle X, 1879, str. 130 — 1 po prvý raz. Botto
napísal ju podľa povesti, zapísanej Mednyánszkym v knihe Malerische Reise auf dem
Waagflusse in Ungern (1826 a 1844). Naše odchýlky od Spevov 1880 podľa Dobšinského, Slov.
pohľady III, 1883, str. 475:ale ticho dokola,aletu ničdokola,Už cestička preťatá,Cestička užpreťatá,Už Margita vydatá.Margita užvydatá.jej srdce žiaľom puká —srdce jejžiaľom puká —a v duši kýs’ hlas kričív duši kýsihlas kričíkams’ podela Margitu?kam si delaMargitu?Čo to za krik na streše?Čo to zakvikna streše?[3]jak vtedy, keď na nej(na plti)bolo to Slovensko celô— v auguste roku 1847 bolo známe výročné zhromaždenie Tatrína v Čachticiach; na toto zhromaždenie odišli výborníci Tatrína z Lipt. Sv. Mikuláša (kde mal tento literárny spolok sídlo) do Čachtíc na plti dolu Váhom. Na plti boli vtedajšie vedúce osobnosti slovenské, preto „Slovensko celô“. | Botto_Margita-a-Besna.txt |
Do pamätníkov[1][2]Píšem na lístok — sniežik to biely —viem dobre, že to včas zhynie,bo sotva jarný vetrík pritrieli:sneh sa potôčkom rozplynie.No, nedbal by som, lístok maličký,že budeš jak sneh nestály —keby v Jej očkách len dve kvapčičkyz pamiatky mojej zostali!* * *Vi si , vi si, dievča milé,vi si vienok ľaliový —aby si sa zaľúbilotomu svojmu šuhajkovi!Vi si, vi si, kým čas ranný,kým na kvietkoch ešte rosa,kým tie kvietky v štyri stranybujné vetry neroznosia.I ja Ti dám kvietok malýdo pamiatok Tvojich vienka:kvietok malý, ale stály,ako moja rozpomienka…R. 1854[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Turiec 1854. V rukop. Sobr. spevy 1873 prvá časť nazvaná Do pamätníka, druhá časť
Aničke (do pamätníka); v zošite Sobr. spevov 1879 ako vo vydaní Spevov. | Botto_Do-pamatnikov.html.txt |
Vada— Milostivá pani, som váš najponíženejší sluha.— Služobnica. Veľmi ma tešilo.— Mňa nie menej.Doktor Lučinka sa odporúčal a šiel dolu schodmi. Na nich sa stretol s Anicou,
milosťpaninou dcérou.— Moja zlatá Hanica, podskočže ku mne, ale staň si o schodík vyššie — a daj mi jeden z
tvojich rozkošných darov. Jeden bozk nie je svet a ja som si za to, čo som vykonal, zaslúžil
od teba celý.Anica si stala vyššie o viac schodov.— A čože si vykonal, čo? Asi mnoho kriku a málo činu.Doktor jej podával ruku, do ktorej ona vložila mäkkú a drobnú rúčku a stiahol ju o jeden
schod.— Nuž vieš, ty nevďačný tvor, pôjdeš na majáles.— A Švábik tam nebude?— Prosím ťa, ako by si ty mohla tam ísť, keby ten tam bol?— Ja sa toho človeka bojím!— Vidíš, treba ti koše dávať? Nakoniec, neboj sa, nejde on hneď škandály robiť, čo je aký rabiátny.[1]— A ako vieš, že tam nebude?— Povedal som mu, aby ta nešiel, lebo by ťa to mrzelo a mne by sa to nepáčilo. Nuž
povedal, že nepríde.Doktor stiahol Anicu ešte o schod nižšie: stála o jeden schodík vyššie ako on. Objal ju
okolo krku a bozkal jej červené, kypré pery.Anica ho tisla oboma rukami do hrude, aby sa vyslobodila, len hlavou nehla — na nešťastie!Lebo: ku schodom pomaly zdola pristúpil krátky, tučný pán Dúška, statkár, a osemnásť rokov
Anicin otec.Mal na sebe široký biely klobúk a tmavý kabát do drieku, so širokými rukávmi, z ktorých mu
trčali iba konce prstov. Tvár mal červenú, bez fúzov. Oči malé, prešibané, ústa posmešné, ako
nadol obrátené roztiahnuté V.Doktor vedel, že sa teraz bude chovať nerozumne a skutočne i uhádol. Tak sa držal, ako
keby spáchal bohvieaký hriech, ako keby nepovažoval Anicu za svoju nevestu. Cítil sa dolapený
ako študent od profesora: zapálil sa a rozpačito sa usmial.Dúška síce nemyslel, že by to bol nejaký hriech bozkať krásne dievča; ale po prvé otcovia
sú veľmi nekonzekventní v takýchto veciach, keď ide o ich dcéry, a po druhé, keď videl doktora skonfundovaného,[2]nerozmýšľal ďalej, uznal ho za vinného, keďže tento svojím zmätkom dokázal, že sa
dopustil takého skutku, ktorý by prípadne on sám odsúdil.— Pán doktor, — Dúška vytiahol šatku a utierajúc si spotenú tvár rozprával, — ja som
myslel, že vy ste vzdelaný človek; — tu sa pozrel prísne na doktora, ktorý tisol plecia a
prisvedčiac si hlavou, pokračoval: — áno, vás myslím, vás, a sklamal som sa, veľmi som sa
sklamal, — rečnil Dúška, rozhodne kývajúc hlavou, ako keby ju chcel odhodiť. Pritom si
schovával šatku do šosu svojho kabáta. Keď to urobil a mal zasa obe ruky voľné, namieril
ukazovákom na doktora a dokončil: — vo vás, pán doktor.Anica sa zvrtla ako mrštná ryba, mihli sa drobné nôžky, zašušťali sukničky a už — počúvala
ďalší rozhovor za dverami. Doktor sa nevinne pýtal: — Vo mne ste sa sklamali? A prečo, pán
Dúška?— Prečo? Ježišmária, prečo, hm, smiešne, prečo, pane, há, to ste sa pýtali?Doktor si povedal, že sa držal navlas tak hlúpo, ako sa obyčajne stáva v podobných
okolnostiach i iným, ale jemu sa stať nemohlo (nikdy, notabene,[3]nikdy!) podľa jeho predpokladu.Teraz nevediac, či má Dúšku poprosiť tu na schodoch o dcérinu ruku a či mu má hádam začať
hovoriť o cholere, aby previedol rozhovor na menej háklivú tému, pýtal sa ešte raz,
nerozhodnutý a v myšlienkach zabratý: — Prečo?— Viete, pán doktor, čo je to impertinentný[4]človek? — pýtal sa zvedavo Dúška.— Pravdaže, ten, ktorý kladie druhému také otázky, na ktoré sa tomu druhému nechce
odpovedať.Dúška otvoril oči ako kocúr vo tme a bodnúc doktora palcom do pŕs povedal s hlbokým
presvedčením: — To ste vy.— To ešte vždy ide o tú impertinenciu? Ja som presvedčený, že na jedného z nás toto
epiteton ornans[5]pasuje.— Či ornans či nie ornans, ale to ste vy. Viac sa ku mne ustávať nemusíte. Sú tu ešte i
niektorí židia. Aj tak je žid súcejší ako kresťan.„Keď si pomyslím, že som toho človeka chcel pýtať o ruku jeho dcéry! Veď je to rodený
grobian,“ myslel si doktor. Keď Dúška vošiel do pitvora, zavolal za ním: — Hej, pán Dúška, nie
je vo vašej rodine dedičná nervóza známa pod menom grobianstvo?Keď to Dúška počul, zdvihol zmeták, do ktorého práve kopol a hodil ho flegmaticky za
doktorom; opatrne, aby ho skutočne netrafil; potom vystrčil spoza dverí pol hlavy,
presvedčujúc sa rozvážnym skúmaním, či doktor nechystá podobné úklady.Zmeták zarachotil na kamenných schodoch.Vtom vybehla milosťpani, tučná ako mnohá, dobrá ako každá a nerozvážna (tu pravda každé
porovnanie padá) milosťpani. Anica ju poslala doktorovi na pomoc.— Martin, čo robíš, prepánaboha.— Poriadok a okrem toho bojujem za česť svojej rodiny, — odvetil pán Dúška skromne, ale
sebaisto.— Česť sem, česť tam, ale minule som dala za ten zmeták päť šestákov. Či to kto slýchal,
taký starý chlap a zmetákmi hádzať do ľudí? Vari si to nehodil do doktora? Veď sa nebudem môcť
ani na ulici ukázať! Veď je to hrôza, do doktora, ty grobian, — povedala milosťpani
napochytre.— Just to isté mi i doktor povedal, ale od teba som to neočakával.— No a mal pravdu, pravdu mal ten doktor, — odvetila milosťpani, udierajúc päsťou do
dlane.— No poď už len teraz do izby, poď.Keď ho pani takto pekne volala, pán Dúška nešiel. Neveril, že by sa mu v izbe dobre
vodilo. Nie, ani za celý svet ho ta teraz jeho žena nevtiahne, môže ho ťahať za rukáv, ako
chce, on ta nejde.„Zavrú za mnou dvere, pred jedny sa postaví Anica a začne plakať, pred druhé ,ona‘ a bude
mi držať reč, nech sa páči, Martinko“, myslel si pán Dúška a rozhodol sa, že musí ísť dať
sluhom rozličné príkazy.— No pusť ma, Milka, pusť, musím ísť do dvora.— Musíš mi doktora udobriť a sem dopratať.— Ale ja? Ale toho? Či nevieš, čo urobil? Hrôza, strašné! S našou Anicou? Druhý človek by
ho bol na mieste zabil. Zabil, keď ti poviem, no! — hovoril pán Dúška s vypočítavou emfázou,[6]chcejúc pred svojou ženou vysvetliť svoje počínanie. Pritom však cítil pod sebou
neistú pôdu, nechcel povedať žene, čo doktor urobil, bál sa, že to nebude považovať za
dostatočnú príčinu na podobnú reakciu.— Nuž čože urobil, preboha živého, — povedala so zdesením milosťpani.— No strašné, strašné, — odvetil pán Dúška, idúc už len ďalej dolu tou naklonenou cestou,
hoci teraz už iste vedel, že bude zle, preto sa i poberal von.Milosťpani ho zase chytila za ruku a žiadala s plačom, aby jej povedal, čo sa stalo.— On našu Anicu — no, nechcem ťa ani uraziť takými rečami. Pusť ma, najprv idem zničiť
toho človeka. Zničiť som povedal? — pýtal sa v neistote pán Dúška, — no to nie, ale…— Joj, joj, božemôj, božemôj, ale si ma potrestal, — zúfala si milosťpani.Na ten krik vyšla k dverám Anica.— Ale, mama, neplač, doktor ma bozkal, — povedala jednoducho, vari privyknutá na také
veci, preto bez najmenšieho ostýchania, — to je namojpravdu všetko. Divím sa, že apa to nechce
povedať. Veď, konečne, nie je to taký hriech.— Hej, bozkal, veď bozkal, ale, — hovoril pán Dúška v úzkosti.— Nuž čo ale, aké ale, — replikovala milosťpani, chytro si utrúc slzy, — a preto ty chceš
ľudí zabíjať. Či si ma nebozkal sto ráz, kým som ešte nebola tvoja žena. Aký strach mi nahnal.
Ty bezcitník!— Ale, choďže, choď, Milka, nespomínaj také veci pred Anicou, hanbi sa, — odvetil hanblivo
pán Dúška.— Joj, nože mi choď, ty starý komediant, — poznamenala pani. — A toho doktora udobri.
Vidíš, práve dnes tu bol a rozprával, že vykonal, že Švábik nepríde na bál a že už vôbec
nebude našu Anicu prenasledovať.— To že vykonal doktor? — vykríkol Dúška, ako keby mu bol niekto povedal, že doktor vyhral
milión a daroval ho jemu — Dúškovi.— No to by si o ňom nemyslel. Naozaj súci chlap. No vidíš, keby som to bol vedel. To si mi
mala hneď povedať. Pravdaže ho udobrím. Hneď idem k nemu.— Nájdeš ho o hodinu pred katolíckym kostolom, — poznamenala Anica, pozrúc na hodiny.— Hej? No dobre, — odvetil pán Dúška, trochu prekvapený touto Anicinou poznámkou.Asi o hodinu po tejto scéne išiel pán Dúška dolu mestom. Každý ho úctivo pozdravil, načo
on odvetil vždy iným spôsobom.Keď išiel sám a rozmýšľal o niečom, stále sa mu menila tvár: roztiahol oči alebo ich
prižmúril, obe alebo len jedno; usmieval sa dobrotivo alebo opovržlivo, pritom gestikuloval,
veľmi čulo kýval krátkymi rukami v širokých rukávoch.Myslel si, aké je to slávne, že on teraz ide odprosovať doktora preto, lebo tento bozkával
jeho dcéru.— Oh, pomery a okolnosti! Nikdy som nebol priateľom oportunistickej politiky a teraz ju
sám dosť zdarne pestujem. Nakoniec je pravda, že sa proti svojím zásadám neprehrešujem, lebo
nakoľko sa pamätám, bola mi vždy každá politika jeden čert. Či taká či taká, aj tak nás vždy
sánkovali. Nemáš si teda ,Martinko‘ čo vyčítať, pokračuješ veľmi konzekventne. Veru
konzekventne, — povedal pán Dúška nahlas a potľapkal sa na znak súhlasu po okrúhlom, červenom
líci, zmŕštil pritom polovicu tváre, ako keby sa bál, že si ublíži.Prišiel pred katolícky kostol.Doktor tu už bol a veľmi svedomito si ho obzeral, ako keby ho stavba nadmieru zaujímala.Dúška kráčal rovno k nemu.— Dobrý deň, pán doktor.— Dobrý deň, pán Dúška, — odvetil doktor, začudovaný Dúškovým pozdravom a jeho rozpačito
žartovnou tvárou.— No, čo myslíte, pán doktor?Doktor videl, ako veci stoja, nuž s úsmevom odvetil: — Na tie komplimenty, ktoré sme si
dnes ráno vymenili.— Vidíte, máte pravdu, — odvetil živo pán Dúška. — Ja som vám, myslím, povedal, že ste,
ako by som to povedal: priobozretný, vlastne človek, ktorý sa o všetko vari priveľmi
interesuje.— Počkajte, pán Dúška, nehovorme v definíciách, ale užívajme výrazy, samé termini technici.[7]Vy ste povedali, že som…— Aha, tak je, už viem, — skočil mu Dúška do reči. — A viete si predstaviť súceho človeka,
ktorý sedí doma za pecou a nezapára do nikoho? Však nie?— Svätá pravda, ďakujem vám teda za poklonu. Dúfam, že ste podobne rozumeli mojej narážke
na vašu obmedzenú pravdovravnosť?— Myslíte to grobianstvo? — pýtal sa pán Dúška, škúliac zdola na doktorovu tvár. — Hm, tak
asi. Najmä keď si pomyslím, že mi moja Milka nedala v celom živote zlé slovo. Čo má znamenať
váš úsmev? Viem, že podobná žena nie je na zemeguli, nuž ale výnimka preto platí. Len sa
nesmiať, prosím ponížene. Nuž a tá istá Milka dnes podobne pomenovala moju pravdovravnosť.
Môžem to považovať za urážku? Hé? — dokončil pán Dúška; vrazil si klobúk do tyla, rozkročil sa
a zložil ruky na chrbte: — No teda!— Tak sme teda kvit.[8]Čo keby sme si vymenili ešte niekoľko takých komplimentov?— Myslíte? Lump je napríklad veľmi pekné, alebo huncút, — potvrdil pán Dúška, hlboko
rozmýšľajúc.— Ale poďte. Sľúbil som žene, že vás dovediem k nám na obed, na dôkaz, že si znamenite
rozumieme.— Ľutujem, ešte nemôžem odísť. Neskoršie prídem sám.Dúška sa naňho ostro pozrel a potom sa usmial. — Odpusťte, ale vy tu niekoho čakáte?— Ba ešte čo! Ani ma nenapadá.— Moja dcéra mala tadiaľto ísť.— Ale? Slečna Anica mala tadiaľto ísť?— Hej, — smial sa Dúška.— A kamže mala ísť? — pýtal sa doktor s takou tvárou, ako keby musel klamať zaujatosť.— Sem na schôdzku.— Taák, čo nepoviete? — smial sa teraz už i Lučinka. Dvaja muži sa pozreli jeden druhému
do očí a naraz si podali obe ruky.— Čo teda, idete so mnou?— Pôjdem vari.Lučinka chytil Dúšku pod pazuchu a šli. Doktor robil málo veľkých krokov, Dúška veľa
drobných.Cestou začal doktor:— No vidíte, keby ste ma boli tým zmetákom zabili, nuž by bolo o jedného ženícha menej.— Tak je.— Ale to je pre Anicu závažná okolnosť, že som to práve ja.— A prečo?— Nuž, či myslíte, že i s inými mládencami tak zachádza ako so mnou?— Božemôj! Ale ste vy mladí ľudia dnes namyslení! Nuž ale ktožehovie?— No pekne, starý pán, pekne!I vošli do Dúškovho pekného poschodového domu.[1]rabiátny— surový, násilnícky[2]skonfundovaný— uvedený do pomykova[3]notabene— najmä, zvlášť[4]impertinentný— bezočivý[5]epiteton ornans— ozdobný prívlastok (básnická figúra)[6]emfáza— citové vzrušenie, pohnutie[7]termini technici— presné odborné výrazy[8]sme si kvit— sme vyrovnaní | Nadasi-Jege_Vada.html.txt |
OsobyADAM KALINA, bohatý drevokupec, sedliakKATKA, jeho ženaELENA, ich dcéraRAJNÍK, bohatý sedliak, Kalinovie kmotorTERKA, jeho žena, Kalinovie kmotraMARTIN SVOREŇ, sedliacky mládenecDORKA, jeho matka, vdovaBERTA ZELINAY, zemiankaIMRICH, jej synABSOLON MOTOLICKÝ, jej ujec, Margitin tútorMARGITA, ich príbuzná, Imrichova snúbenicaPAUKO, JANO, JURO, sedliacki mládenciZUZKA, HANKA, MARKA, BETKA, sedliacke dievčenceJAKUB GOLDSTEINKELNERDR. KREMEŇ, lekárRÁZVORKA, REPETKA, cestovateľky do AmerikyPORTÝR, na železničnej staniciŠTEFAN, slepý žobrákI. ŽANDÁRII. ŽANDÁRMUZIKANTIĽUDUpozornenie pre režiséra.Zátvorkami [] vyznačený obsah môže sa na
divadelnom predstavení vynechať. | Sochan_Sedliacka-nevesta.html.txt |
1.V nejakej záležitosti bol som v obecnom dome. V radnej sieni za vrch stolom sedel richtár,
sprava i zľava prísažní. Notár doniesol nejakú listinu, ktorú mal richtár podpísať i
vysvetľoval mu jej obsah. Zrazu počujeme zvonku hlasitý hovor a vtom sa už dvere otvorili.
Pozrel som ta i videl som dnu vkročiť jednu mladú ženu. Tvár jej bola rozpálená od vzrušenia.
Viedla za ruky dvoch chlapcov. Starší bol asi šesťročný, a mladší mohol mať dva roky. V
rozčúlenosti zabudla sa pokloniť. Chvatom pristúpila k stolu.— Pán richtár! — začala hovoriť zadychčane. — Doviedla som vám tieto deti. Mať im ušla.
Nemala im čo dať do úst. Tak mi ich nechala, aby som ich sem doviedla, žeby sa dedina
postarala o ne, kým sa im otec vráti z vojenčiny.Medzitým menší, v červenej zapískanej košeli oblečený chlapec, vopchal si palček do úst,
poobzeral sa zadivene po veľkej maľovanej sieni, potom sadol si na zem a začal prštekom
ukazovať na rôzne farebné vzorky voskového koberca.— A čie sa to deti? — spýtal sa richtár.— Ondrove Klátove, ešte ho vlani v jeseni povolali ako rezervistu do Bilegu. To je vraj
tam voľakde, kde je tá vojna. Nuž ona samá musela sa starať o ne cez celú zimu. Čo bolo
zarobeného, to sa zjedlo, a šlo aj na ohrev a na bytné. Cez zimu čo si mohla sama zarobiť, a
to ešte keď má aj dvoje detí? Už dávno hladovali, tak čo, oželela sa, — odišla a deti si tu
nechala.— A my čo máme robiť s deťmi?— A čo ja viem, — odvetila. — Ona mi tak povedala, že keď im vzali otca, tak nech si aj
deti vezmú. Zbohom! — zavolala a utekala ozlomkrky domov. Bála sa, ak by jej obecný úrad ešte
detváky zavesil na krk.— Hm! — ozval sa richtár, a nastalo ticho. Tvár mu zvážnela. Boženíci tiež mlčali a
rozmýšľali nad týmto neobyčajným prípadom. Notár mlčky zberal si listiny zo stola. — Deti ani
neniesli. Starší stál ani prikutý na jednom mieste a pozeral na obrazy v pozlátených rámoch.
Na jednom bol namaľovaný kráľ v červenom, zlatom vyšívanom plášti a na druhom jeho žena s
diadémom na hlave. Museli sa mu veľmi páčiť, lebo oka z nich nespustil a ústa mu od údivu
ostali otvorené. Menší ešte aj teraz sedel na zemi a prštekom ďobkal do pestrých vzoriek
koberca.— Hm! — vzdychol si zase richtár. Jeden z prísažných sa pohol, odkašlal si a prešiel si
ručníkom po fúzoch, a zasa zamĺkol.— Tak čo? Čo budeme? — spytuje sa notár a ukázal prstom na deti.— Hm, čo budeme, čo budeme? — opakoval richtár akoby pre seba, — pošleme ich naspäť. Nech
si ich chová. A keď ich nemôže, nech idú po domiech, veď ich ľudia vychovajú.— Zase len obci na ťarchu, akoby sme na inšie ani nemali, len cudzie deti a žobrákov
vydržiavať. A keby boli apoň z poriadneho manželstva, ale len tak skade ruka, skade noha, —
prehovoril jeden z prísažných a pozrel na druhých, čo oni na to povedia.— Ale predsa nemôžeme ich len tak nechať, veď aj to sú božie stvorenia, — ozval sa druhý
prísažný, — a potom, možno, matka sa im vráti a vtedy obec to ani nepocíti.— To je pravda, — ozval sa notár, — že sa na obec vždy nové a nové ťarchy valia, a veru
musíme veľmi opatrne hospodáriť. Ale teraz vám radím, aby sme tieto deti nenechali bez
opatery, lebo otec im je v Bilegu, až hen na hranici nášho cisárstva. Tam chráni vlasť od
nepriateľa, a hotový je vyliať za nás i svoju krv, keď to bude žiadať od neho náš najjasnejší
a najmilostivejší pán kráľ, a preto by sa nesvedčilo, aby deti za ten čas, kým on, ako som to
už raz povedal, chráni našu vlasť, — aby jeho deti mali chodiť medzi nami po žobraní.Zastal, pozrel na richtára, potom na prísažných; z jeho pohľadu dostalo sa aj mne za údel,
aby videl, aký účinok mali jeho, vlasteneckým pátosom prednesené slová. Na tvári rozhostila sa
mu spokojnosť, oči sa mu svietili; stál ešte v rečníckej póze a pravica mu po rečníckom geste
len teraz voľne klesla na stôl.Richtár sa uhmkal, odkašlal si a povedal: — Nuž veď, keď už z toho ohľadu vezmeme tento
prípad, tak už potom je to druhá vec. Keď už Ondrej Klát slúži pána kráľa, tak aj ja som nie
už proti tomu, aby sa už, ako takýmto deťom, dáka pomoc nedala, aby sa takto niekde prechovať
mohli. Len kde? To je tá vec!— Veru je to nie najľahšie, — skočil mu do reči prísažný, — ešte toho väčšieho by vzali, s
tým je nie taká oštara, ale čo s týmto? Hľa, čo nám nevykonal! — a ukázal na mláku na dlážke.— Ih, aby ťa! Už si nám ty len vykonal! — zvolal richtár ostro na malého.Chlapček sa zľakol, oči nabehli mu slzami, ústa začal kriviť k plaču.— Neboj sa, veď ti báťovia nič neurobia, — prehovoril som k malému a pohladkal ho po líci.
— Akože sa voláš?Dieťa neodvetilo, pozrelo na mňa zostrašene a začalo plakať.Jeho brat vzal ho za ruku.— Mama, mama, — kričal malý a hlasite zaplakal.Na plač detský vbehli dnu boženíci aj pisári a obstúpili deti.Pri vide toľkých ľudí ešte sa väčšmi splašilo i plakalo tak, až sa zachádzalo. Staršiemu
tiež nebolo voľne okolo srdca. Už sa práve chystal k surmite, keď som vytiahol z vrecka
niekoľko cukríkov a podelil som ich medzi nich. To ich uspokojilo.— Tak, komuže ich dať, — spýtal sa notár, — konečne musíme túto záležitosť riešiť, lebo
čas uteká a sú aj iné súrnejšie záležitosti.— Nebolo by od veci dať ich do obecného špitála, ta na hrobitov. Báťa Ondriš Kramár i so
ženou ich opatria. Sú už starí, nesúci do roboty, tak majú času, — odporúčal jeden z
prísažníkov.— A ver, to bude dobre, treba len po nich poslať, — presviedčali ostatní.Richtár zacengal. Vošiel dnu vyšnurovaný boženík.— Čo si žiadajú?— Choj na hroby a povedz báťovi Kramárovi aj jeho žene, ňane Zuze, aby stajme prišli do
obecného domu.Boženík odišiel prísažní s richtárom začali sa o niečom radiť a notár tiež sa vrátil do
svojej kancelárie.Deti, keď zbadali, že ich nikto nepozoruje, utíšili sa. S veľkým pôžitkom cmúľali cukor a
zvedavo pozerali na dosiaľ nevídané predmety.Malý Ďurko sadol si zase na dlážku, veď bol už aj ustatý, a pestrý koberec ho tiež vábil,
lebo zase začal prštekom ďobkať doňho, súčasne si aj niečo šomral popod nos, lež z toho nič sa
nedalo vylúštiť, lebo okrem niekoľkých slov viac ešte nevedel vysloviť.Martinko, keď sa mu už obrazy zunovali, začal obdivovať veľký, podlhovastý, zeleným súknom
pokrytý stôl. Taký obrovský stôl nikdy ešte nevidel. Ani ten nebol taký veľký, aký videl na
zabíjačke u Letákov. A to bol predsa tiež dosť dlhý, veď za ním sedelo viac báťov a ňaní, a
nadievali klbásy; aj slaninu na drobno krájali. Ale taký predsa nebol ani zďaleka, ako je
tento. A ľaľa, aký má zelený obrus. Čo je to? I pristúpil k nemu a chytil ho prstami. A aký je
hrubý! Nie, to je tiež niečo nevídaného. A ako visí nadol, hľa, mohlo by sa pod ním aj
skrývačky ihrať.Tak ho to poťkalo pod stôl, až sa zohol a vliezol podeň a tam si sadol. Zdalo sa mu, že je
v nejakej izbe, keď sa deti hrajú.— — —Dosť hodná chvíľa prešla, kým sa vrátil boženík a doviedol so sebou aj báťa Ondriša
Kramára aj s ňaňou Zuzou.— Čože ste nás dali volať? — spýtal sa starý žmurkajúc na richtára cez veľké mosadzom
obité okuliare. Sklo im bolo také hrubé ani čočka na sústredenie slnečných lúčov. Na nose mu
bol drôt obkrútený handričkou, aby ho ťažké okuliare netlačili.— Zavolali sme vás, — začal richtár, — že či by ste tieto deti, — a ukázal potom na malého
Ďurka, — nevzali do opatery. — Otec im je vojakom a mať im ušla.— Pekne prosím pána richtára, aj vás všetkých, — rezko sa ozvala ňaňa Zuza, suchá, vysoká,
vráskavá, asi sedemdesiatročná starena, — a čo ja budem s nimi robiť, ha? Čo im mám dať jesť,
keď sa my sami horko-ťažko živíme? Môj starý už je nie súci do žatvy: nedovidí, veď mu už ani
okuliare nestačia. A ja? Mám ja dosť roboty doma. Ten váš špitál ustavične treba riadiť: tu
kaliť, tam zametať, veď len tak úchvatkom ak vypradiem a vytkám si niečo. Iba ak teraz v žatve
si probujem trochu vyhrstiť na chleba. Aj to by som nemohla, keby som si deti vzala. Ale kdeže
je druhý? Veď ja len jedného vidím, a predsa ste hovorili, že sú dvaja, — spytuje sa zvedavo.— A ver’ je tu len jeden, — zvolal richtár prekvapene — kdeže sa podel druhý?Všetci sa obzerali, ale druhého chlapca nevideli.— Nikto neotváral dvere, len tu musí byť niekde, — povedal jeden z prísažných a pozrel za
pec, za kasňu, či je tam nie učupený.Chlapca nebolo.— Či sa nezatáral do susedných miestností? — poznamenal jeden z nich.— I to je možné, deti sú ako švehly, všade sa rozlezú. Presvedčme sa.Šli teda z izby do izby, z kancelárie do kancelárie. — Ani pisári, ani notár chlapca
nevideli.— Musel vyjsť na dvor alebo na ulicu.— Pozriže, Mišo! — kázal richtár boženíkovi.Boženík šiel, ale o chvíľku sa vrátil a oznámil, že chlapca niet ani na dvore ani na
ulici, a tam ho vraj nevidel ani policajt ani druhí ľudia, ktorí stoja v bráne, a stoja tam
vraj už dlhší čas.— Kde sa len podel ten fagan? Ešte len teraz prišli, a už toľko roboty s nimi! Čo by sme
ho dali hádam hľadať…— Ale veď sa on nestratí, šesťročný! Potrafil by domov až aj zo susednej dediny, — tvrdil
jeden z prísažných.— Veď je tak! — uspokojil sa richtár. — Ale predsa, viete, my úrad sme zodpovední zaň. Pán
notár, čo máme robiť?— Nájde sa, nerobme si viac starosti, než je potrebné. Chlapec sa zunoval, nuž sa
vykradol. Vy ste ho nezbadali, lebo, — a sadol si k stolu. — A čože je to pod stolom? Noha sa
mi do niečoho udrela. — Zodvihol prestieradlo, pozrel pod stôl i videl tam spiaceho chlapca
ležať.— Hľa, vidíte, tu je, spí, — ukázal prstom naňho a z chuti sa zasmial.— A ver’ je tu, — zvolal potešený richtár.— Že nám skôr neprišlo na um pozrieť pod stôl. Hľadali sme ho všade inde ani ihlu, a tu
ľaľa… — smial sa prísažný.I nastala všeobecná veselosť a smiech.— Poznať, že ste vy len chlapi, neviete si pomôcť, keby to ženy, tie by sa hneď dovtípili,
— prehovorila ňaňa Zuza. Tešilo ju, že sa chlapom takô niečo pridalo.— Nuž veď ste boli tu, prečo ste potom vy nie?— Jaj, pekne prosím, to je nie tak, ja som prišla pozde, už vtedy som chlapca nevidela a
potom, veď ja prvá som zbadala, že ho niet…— Už je teraz dobre, — pretrhol rozhovor richtár, — tak ňaňa Zuza, teraz vám dáme tieto
deti do opatery.— Ja, pekne prosím, nechcem, nemám ich z čoho nachovať, veď takmer sami nemáme čo do úst.
Starý už nedovidí a ja mám dosť roboty s kalením a riadením špitála, — začala zase starú nôtu.— Nebudete ich zadarmo; trovu vám zaplatíme, — prerušil ju notár.— Ale ja… pekne prosím pána notára…— Neodbážajte sa už, už som vám povedal, že vám nebude zadarmo.— Keď už tak navaľujú, ja neviem, čo môj starý povie, lebo on tiež má slovo do toho.— A čo ja dbám, ak si chceš novú starosť zakvačiť, nuž si ju maj, a keď pán notár sľubujú,
že nebude zadarmo, tak…— Ej, veď je tak, ale pekne prosím…— A koľkože pýtate? — spytuje sa richtár.— Ja, pekne prosím, čože ja viem koľko? Či som ja opatrovala dakedy cudzie? Ani len svoje
nie, lebo mi pán boh nepožehnali. Ja neviem.— Či vám dosť bude štrnásť korún na mesiac za jedno? — jedná sa richtár.Zvláštne je u ľudu, ale vôbec u všetkých, že od chudoby lacnejšie žiadajú čokoľvek, ako od
majetného. V tom domnení sme, že chudobnému je i to dosť, čo by sme sa majetnejšiemu ani
neopovážili ponúknuť.— A čože je štrnásť korún pre jedno dieťa na mesiac. Veď deti sú ako mladé vráňatá, vždy
otvárajú zobáky, aby ustavične džgal niečo do nich. Čože teraz kúpiš za štrnásť korún, ha? Veď
je to len na chleba. A my čože? Keď si vezmeme deti, tak potom nemôžeme ísť do roboty: tu
pozoruj na ne, tam zase, keď sa zababre, opieraj ho, veď je aj to práca a mydlo tiež načim.
Ďakujem ja pekne za takú plácu; mohla by som aj krpcami zmetať pri takom zárobku!— Štrnásť korún je málo, ale vám dáme na týždeň za každé dieťa päť korún. Či pristanete? —
spytuje sa notár.Mlčali.— Rozhodnite sa, — dokladá prísažný, — viete dobre, že musíme túto vec zvŕšiť. A ja tak
hútam, že vám je dosť čo vám pán notár sľúbili.— Nuž keď je dosť, tak nechže bude, veď nebudú na večnosť u nás; už si len ich otec alebo
mať príde po ne… Vezmi stará jedno za ruku a ja druhô, a hajde!— Ľahko je vám povedať hajde, ale čo ja, hriešna stvora? Ja sa musím o ne starať. A pekne
prosím, to je nie len tak. S deťmi je veľká oštara: tu im treba chleba odkrojiť, zase polievku
variť, opierať, zmývať, lebo prosím pekne pána notára, také malé deti sa aj zavšievajú… Ozaj,
či nemajú? — a už jej suché prsty boli v Ďurkových vlasoch.— Bodaj že ťa aj s očmi, hľa, zabudla som, že bez okuliarov nevidím.— Ale tajdiže Zuza, čo to len vystrájaš, veď sa hádam len nepriberáš ískať v hlave pred
úradskými v obecnom dome!— No, hľa, tak je to, — viete, ako je: človek sa aj pozabudne, keď má trápenie. Odpusťte!
A či majú nejaké šatôčky ešte? Čo by som im vzala.— Veru ja neviem, či niečo doniesla tá Koreňka, lebo len vletela s nimi dnu ako nejaká
víchrica, voľačo povedala a hneď sa aj stratila.— Toto bude niečo, — povedal prísažný a vzal malý batôžtek, položený pri dverách na lavici
a podal ho ňaňe Zuze. Tá ho rozbalila i vytiahla z neho dve detské košieľky, jednu väčšiu a
druhú menšiu. Viac nebolo v ňom.— Či vidíte, páni úradskí, — ukázala na ne, — že sú tu len dve košieľky. Veľmi ich
neošatila tá nehodnica. Uf, či sa len sveta nehanbí! Aby ste potom odo mňa viac nevyhľadúvali.
No veď ich tá zaodiala! Človek aby vždy jednu pral a druhú nadieval, lebo deti sa hneď
zafúľajú.— Už len toľko nehundruj, keď nieto viac, nemáš ani čo viac opatrovať, a teraz je leto,
tak sa deti dákosi len premocú. Poď už domov. Zohol sa a vytiahol chlapca spod stola.Rozospatý Martinko pretieral si oči. Zadivene pozeral okolo seba, nevedel, sa spamätať,
kde je. Stál medzi nimi zjašený.— No, poď už, — a vzal ho za ruku.Chlapec pozrel naň. Pri vide veľkých, okrúhlych okuliarov, zarazil sa. Nikdy niečo
podobného ešte nevidel.— Nepôm! — skríkol a chcel sa silou-mocou vytrhnúť starcovi z ruky.— Čože by si nešiel, len ty poď, uvidíš, koľko je u nás višieň; môžeš si z nich natrhať aj
za plný klobúk.Hlas starcov bol prívetivý, a potom višne a ešte za klobúk, to je veľmi vážna vec! Pozrel
zase na tie okuliare.— Nepôm! — zvolal plačlivo a zase sa chcel vyšmyknúť.— Už vidím, že sa bojíš mojich okuliarov. Neboj sa, nezjem ťa, — a sňal si ich z nosa;
počal žmurkať naň svojimi slabými očami.— A teraz už poď, uvidíš, koľko u nás višieň, len sa tak červenejú a sú sladké ani med. Ej
ver! Aj lietačiek tam plno, môžeš si z nich metlínim nachytať koľko len chceš.Zase višne a sladké, a tam jesto aj lietačky! Kto by tomu vedel odolať? Okuliare tiež už
nestrašia, i — uspokojil sa.Viacej trápenia mala ňaňa Zuza s malým Ďurkom. Keď ho vzala na ruky, sprvu jej pozrel do
očí, tázavým, vážnym pohľadom, akoby jej chcel riecť, že čo tu hľadá, že ju nepozná. Potom pri
vide jej chudej, vráskovitej, uhorenej tváre, zmraštil sa, oprel rúčky o jej vychudnuté líca a
akoby ju chcel odtisnúť, hlavu si nazad posotil, mykol sa a zvrieskol, až v ušiach
zacvendžalo.— Hľaďže ty ho, čo vystrája! — skríkla nahnevane. — Či ho vidíš! Ale budeš ticho! Veď ťa
ja nezjem. Cit že! Počkaj, kúpim ti voľačo, začala ho chlácholiť.Ale on nič, len vrešťal, akoby ho rezali a pritom sa myksoval a hodil sa tak nazad, že sa
mu telo prehlo, akoby sa mal prelomiť.— Akože ho niesť, keď sa trepe, ako čík na ťapši, — zvolala zúfale. — Čo len budeme s ním
robiť, keď sa takto začína? Čo si len počnem, hriešna stvora?!— Pusťte ho na zem!Akonáhle bol slobodný, hneď sa mu uvoľnilo. Prestal revať, len kedy-tedy zaštkal a
opozdená slza lenivo tiekla mu po buclatom na červeno vyplakanom líci.— Martinko, ulap si bračeka za rúčku, — prihovoril sa k staršiemu chlapcovi prísažní, —
veď Ďurko už vie bežkať. No čože by ho mali niesť na rukách.— A teraz už poďme, — ozval sa starý Kramár, — a zdraví tu ostaňte. My tájdeme domov višne
oberať a lietačky lapať.Martinovi dodalo to chuti. Vzal si bračeka za ruku a viedol ho so starým von z obecného
domu.— Potvora jedna, ako ma domyksoval a ako sa bol rozreval, ani čo by ho boli párali. A
teraz už čuší! Ako by som bola bohvie aká planá, — dudrala si ňaňa Zuza pod nos. Mrzelo ju
veľmi, že chlapec nechcel pri nej zostať. — No veď ty skrotneš! — dudrala už vonku na chodbe. | Cajak_Spital.html.txt |
I. Několik slov o minulostiK osmé hodině ranní dne 2. října pirogy Gallinetta a Moriche propluvše ramenem, jež
obtéká na pravo poloostrov Atabapský, braly se proti proudu horního Orinoka za příznivého
větru severozápadního.Den před tím, po rozmluvě seržanta Martiala a Jakuba Hellocha, nemohl onen tomuto již
odpírati dovolení, aby provázel jej a „jeho synovce“ až k Missii Santa Juanské. Nyní znal
tajemství Jany Kermorovy ten, kdo ji zachránil, a nebylo pochyby, že nezůstane na dlouho
neznámo Germainu Paterneovi. Není pochyby, že bylo nesnadno uchovati tajemství tak, aby
nepřišlo na výzradu, ba snad bylo i lépe, že se tak stalo, vzhledem k okolnostem, za
kterýchžto se měla konati druhá část cesty. Ale oba mladí lidé dovedli uchrániti toho
tajemství, tak úzkostlivě až dosud zachovávaného, oproti pánům Miguelovi, Felipeovi,
Varinasovi, Mirabalovi a guvernéru provincie. Za to čekalo je pro případ, že se pátrání po
plukovníku Kermorovi zdaří, překvapení, že jim plukovník sám s radostí představí dceru.Také to bylo umluveno, aby ani Valdez ani Parchal ani žádný z plavců nedověděl se ničeho
o posledních událostech. Celkem nebylo lze jinak než dáti za pravdu seržantu Martialovi, že
vydával Janu za synovce Jana, aby tak lépe čelili obtížím takovéto výpravy, a bylo lépe
přidržeti se nadále tohoto opatrného jednání.A nyní, kdo by dovedl vylíčiti úžas, ohromení a pak hněv starého vojína, když Jakub
Helloch mu projevil, co vypátral, totiž, že Janem Kermorem byla Jana Kermorova! Bylo by to
nesnadno a také zbytečno; každý si to snadno představí.Rovněž není potřebí zmiňovati se o tom, v jakých rozpacích se octla dívka, když se
setkala s Jakubem Hellochem a Germainem Paterneem. Oba ujišťovali ji největší svou úctou,
oddaností a mlčelivostí. Na konec nabyla vrchu rázná její povaha, překonávající hravě
nesmělost vlastní ženskému pohlaví.„Pro vás jsem Janem, stále Janem,“ řekla podávajíc ruku oběma krajanům.„Stále, slečno,“ odvětil Germain Paterne ukláněje se.„Ano, Jan, můj milý Jan,“ odpověděl Jakub Helloch, „a tak bude až do dne, kdy odevzdáme
slečnu Janu Kermorovu do rukou otcových.“Rozumí se samo sebou, že Germain Paterne neosmělil se učiniti ani nejmenší poznámky o
této cestě, jež měla se prodloužiti až ku pramenům Orinoka a snad i ještě dále.Pokud se jeho osobně týkalo, nebyla mu tato cesta proti mysli, těšilť se, že mu poskytne
hojně příležitosti, aby obohatil své botanické sbírky z květeny na horním toku řeky. Tím
hodlal dostáti v plné míře svému přírodopisnému poslání jsa přesvědčen, že ministr
vyučování nebude mu vytýkati, že zašel tak daleko.Jana Kermorova pak byla zajisté mocně dojata při pomyšlení, že oba mladí muži jsou
ochotni přispěti jí ze všech sil, doprovoditi ji až do Missie Santa-Juanské, čeliti v jejím
zájmu všemu, co výprava tato s sebou přinese, a přispěti tak podle možnosti k naději ve
šťastný výsledek výpravy. Proto také oplývalo její srdce vděčností k tomu, kdo ji vyrval z
objetí smrti a přál si zůstati jí po boku po celou cestu.„Milý příteli,“ řekla seržantu Martialovi, „staň se vůle Páně! Bůh dobře ví, co činí…“„Dříve než mu vzdám díky, vyčkám konce!“ zněla odpověď starého vojína.A broukaje odešel do kouta; stydělť se jakožto strýc, jenž ztratil synovce.Netřeba podotýkati, že Jakub Helloch prohlásil Germainu Paterneovi:„Chápeš zajisté, že nemůžeme opustiti slečnu Kermorovu.“„Chápu vše, milý Jakube,“ odvětil Germain Paterne, „i věci, kterým snad podle tvého
mínění nerozumím. Domníval jsi se, že jsi zachránil hocha, a zatím zachránil jsi dívku; toť
věc, o niž jde; jest patrno, že by nám nebylo lze opustiti zajímavý ten zjev…“„Nebyl bych opustil ani Jana Kermora!“ tvrdil Jakub Helloch. „Nebyl bych mohl viděti,
kterak se vydává v tolikerá nebezpečenství, abych se nebyl odhodlal sdíleti je s ním! Bylo
to mou povinností, bylo to povinností nás obou, abychom mu ze všech sil přispěli až do
konce.“„Ovšem,“ prohlásil Germain Paterne co nejvážněji.Slečna Kermorova vypravovala oběma krajanům asi toto:Plukovník Kermor, narozený r. 1829., čítající nyní šedesát tři léta věku svého, pojal r.
1859 za choť kreolku z ostrova Martinique. První dvě dítky pošlé z tohoto manželství záhy
zemřely, takže jich Jana ani nepoznala. Ztráta dítek byla pro pana Kermora a jeho choť
bolestnou ranou, z níž se nemohli vzpamatovati.Pan Kermor, znamenitý důstojník, dodělával se svou statečností, intelligencí a
vynikajícími vlastnostmi skvělé a rychlé karriéry. Byl plukovníkem ve čtyřicátém prvním
roce svého věku. Martial, nejdříve obyčejný vojín, pak desátník a posléze seržant, přilnul
úplnou oddaností k tomuto důstojníku, jenž v bitvě solferinské měl příležitost zachrániti
mu život. Oba zúčastnili se pak neblahé a hrdinné výpravy proti vojům prusským.R. 1870, asi čtrnáct dní nebo tři neděle před tím, než byla válka tato vypověděna,
odešla paní Kermorova za rodinnými záležitostmi na Martinique. Tam narodila se Jana. Jsa
krušen mnohými svízeli a protivenstvími pocítil plukovník opravdovou radost z toho, že se
mu narodilo děťátko. Kdyby ho nebyly zdržovaly povinnosti v obraně vlasti, byl by se
odebral za chotí a dceruškou na Antilly a byl by si je přivedl obě do Francie.Za těchto okolností paní Kermorová nevyčkala, až bude válka skončena a manžel přijde pro
ni. Nemohla se dočkati shledání s ním, a v měsíci květnu r. 1871 vstoupila v Saint-Pierre
na ostrově Martinique na anglickou lod Norton, plující do Liverpoolu.Paní Kermorová byla provázena kreolkou, kojnou své dcerušky, jen o několik měsíců
mladší. Měla v úmyslu podržeti ženu tuto ve svých službách, až se vrátí do Bretagne, do
Nantes, kde bydlila před svým odjezdem.V noci ze dne 23. na 24. května za husté mlhy narazil v širém moři, v okeánu Atlantském,
španělský parník Vigo, plující ze Santanderu, na loď Norton. Při srážce této potopil se
Norton takřka hned, při čemž utonuli všichni cestující, až na pět, a všecko mužstvo, až na
dva lidi, aniž mohl jim přispěti ku pomoci španělský parník, jenž byl příčinou srážky.Paní Kermorová nedostala se ani ze své kabiny, jež byla po té straně, se které se stal
náraz, a kojná zahynula také, ačkoli se jí podařilo vystoupiti s dítětem na palubu.Zázrakem takřka stalo se, že dítě ušlo smrti, zachráněno byvši jedním z obou lodníků s
lodi Norton, jemuž se podařilo dostihnouti Viga.Když loď Norton utonula, parník španělský, jenž byl na předku porouchán, ale na strojích
neutrpěl valných škod, zůstal na místě katastrofy a spustil čluny do moře. Hledali dlouho,
ale marně, načež Vigo odplul k nejbližšímu ostrovu Antillskému, kamž dorazil za týden.Odtamtud bylo posláno do svých vlastí několik osob, jež byly zachráněny při srážce lodí
na palubu Viga. Mezi cestujícími na této lodi byl bohatý osadník havanský pan Eredia s
chotí; ti ujali se malé Jany. Bylo nyní dítě úplně osiřelé? Nebylo lze dověděti se toho.
Ovšem tvrdil jeden z obou zachráněných námořníků, že na lodi Norton byla matka dívenčina,
Francouzka, ale nevěděl, jak se jmenovala. A kterak bylo by bývalo možno dověděti se jejího
jména, nebylo-li zapsáno v kanceláři anglického parníku, dříve než dáma vstoupila na loď? A
opravdu nebylo zapsáno, jak bylo zjištěno při vyšetřování o srážce obou lodí.Jana přijata byvši za vlastní manžely Erediovými, přibyla s nimi do Havany. Tam ji
vychovali vynasnaživše se marně vypátrati rodinu, jíž náležela. Pěstouni dali jí jméno
Juana. Jevíc veliké nadání duševní užila plnou měrou vychování, jehož se jí dostalo, a
naučila se mluviti tak dokonale francouzským jako španělským jazykem.Ostatně znala historii svého života, ze kteréž jí nic nebylo zatajeno. Zalétala také
stále myšlenkami do Francie, kde snad žil její otec, který ji oplakával, pozbyv navždy
naděje, že by ji kdy uviděl.A na druhé straně zase lze si představiti, kterak plukovník Kermor trpěl, dověděv se o
smrti choti a dítěte, jehož ani neznal. Za zmatků válečných r. 1871 nezvěděl ani, že paní
Kermorová odhodlala se opustiti Saint-Pierre na ostrově Martinique a přijíti za ním.
Nevěděl tedy také, že byla na lodi Nortonu. A dověděl se toho teprve se zprávou o strašlivé
té katastrofě námořní. Nadarmo pátral na všech stranách. Pátráním nabyl pouze jistoty, že
jeho choť i dceruška zahynuly s většinou cestujících a mužstva lodi.Bolest plukovníkova byla nesmírná. Ztrácelť navždy zbožňovanou ženu a děťátko, jež
nebylo mu ani popřáno políbiti. A bolest ta dostupovala takového stupně, že byly obavy o
jeho rozum. Dokonce i upadl v tak nebezpečnou nemoc, že nebýti pečlivého ošetřování věrného
vojína, seržanta Martiala, byla by rodina Kermorova bezpochyby vymřela úmrtím své hlavy.Plukovník sice vyvázl životem, ale trvalo to dlouho, než se zcela uzdravil. Odhodlav se
pak vzdáti se dráhy vojenské, jež bývala ctí a chloubou jeho života a slibovala mu
nejskvělejší budoucnost, zažádal za propuštěnou r. 1873. Byl tehdáž v nejlepším věku,
čítalť teprve čtyřicet čtyři léta.Od toho dne žil plukovník Kermor úplně odloučen od světa ve skrovném venkovském domku v
Chantenay-sur-Loire blíže Nantes. Zde nestýkal se již s nikým z přátel, nemaje jiného
společníka kromě seržanta Martiala, jenž zanechal vojny zároveň s ním. Byl to již jen ubohý
opuštěnec na pustém pobřeží po ztroskotání, po ztroskotání všeho, k čemu lnul svým životem.Posléze po dvou letech zmizel plukovník Kermor. Odešel z Nantes předstíraje nějakou
nutnou cestu, a seržant Martial očekával nadarmo jeho návratu. Polovinu jmění, asi deset
tisíc franků ročního důchodu, zůstavil oddanému spolubojovníku, který je přijal z rukou
notáře rodiny Kermorovy. Druhou polovinu, jmění nemovité, plukovník Kermor zpeněžil a
peníze vzal s sebou — kam? To mělo zůstati neproniknutelným tajemstvím.K listině darovací ve prospěch seržanta Martiala připojena byla tato poznámka:„Dávám navždy s Bohem svému řádnému vojínu, s nímž jsem se podělil o všecko jmění. Nechť
mu ani nepřipadá na mysl, aby mne vypátral; bylo by to zbytečno. Jsem mrtev pro něj, jsem
mrtev pro své přátely a pro všechen svět, jako jsou mrtvy bytosti, jež jsem nejvíce ze
všech na světě miloval.“A nic více.Seržant Martial nechtěl se smířiti s myšlenkou, že by se nikdy neměl shledati se svým
plukovníkem. Byly podniknuty kroky, aby se vypátralo, do které země zanesl plukovník své
hoře a beznaději svého života daleko od těch, kdož ho znali a s nimiž se navždy rozloučil…Zatím vyrůstala dívenka v lůně své nové rodiny. Dvanácte let uplynulo, než se Erediovým
podařilo nabýti nějakých zpráv o rodině dítěte. Posléze zvěděli, že jakási paní Kermorová,
jež utonula s lodí Nortonem, byla matkou Juaninou, a že manžel její, plukovník téhož jména,
posud žije.Děvčátku bylo tehdáž asi dvanácte let a dospívala v pannu oplývající všemi vděky. Jsouc
vzdělána, vážná a proniknuta neobyčejně vážným pojímáním svých povinností, jevila především
ráznost neobyčejnou u jejího pohlaví a v jejím věku.Erediovi neviděli příčiny, proč by jí tajili, čeho se dověděli, a od toho dne zdálo se,
že její duch plane neustálým žárem. Zdálo se jí, že jest povolána nalézti otce. Víra tato
stala se takřka utkvělou její myšlenkou, jež patrně mocným vlivem působila na duševní její
stav. Jakkoli byla tak šťastna v tomto domě, kde prožila blažené doby dětství, jakkoli tu
bylo s ní zacházeno jako s vlastní dcerou, žila již jenom myšlence jíti za plukovníkem
Kermorem. Bylo známo, že se uchýlil do Bretagne, blíže Nantes, jejího rodného města.
Dopsali tam, chtíce zvěděti, zdržuje-li se tam doopravdy. Jaká to však byla zdrcující
zpráva, již dívka dostala v odpověď, že jest tomu již řada let, co otec zmizel!Tu prosila slečna Kermorova snažně svých pěstounův, aby ji pustili do Evropy. Chtěla se
odebrati do Francie, do Nantes. Byla přesvědčena, že se jí podaří nalézti stopy, o nichž se
tvrdilo, že jsou navždy zaváty zapomenutím. Tam, kde cizí lidé nemají úspěchu, může vlastní
dcera, vedena jsouc pouhým instinktem, dodělati se zdaru…Zkrátka, Erediovi svolili, aby se odebrala do Francie, nechovajíce sami mnoho naděje v
úspěch. Slečna Kermorova opustila tedy Havanu, a přeplavivši se šťastně přes moře, přibyla
do Nantes, kde našla již pouze seržanta Martiala, jenž pořád ještě neměl ani tušení, kam se
plukovník poděl.Představme si vzrušení starého vojína, když překročila práh dívka, o které se vůbec
myslilo, že zahynula při katastrofě lodi Nortona. Nechtěl věřiti a přece nemohl než
uvěřiti. Tvář Janina připomínala mu živě rysy otcovy, jeho oči, výraz jeho tváře a všecko,
co se může přenésti s otce na dítě z podoby tělesné i duševní. Proto také uvítal dívku jako
anděla, kterého mu plukovník poslal s výšin nebeských.Té doby však již vzdal se nadobro naděje, že by kdy vypátral, kam odebral se plukovník s
veškerým bolem a zoufalstvím svého života.Jana umínila si, že neopustí již oteckého domu. Jmění, jež seržant Martial obdržel a jež
byl ochoten jí vrátiti, mohlo oběma dobře posloužiti k novému pátrání.Marně usilovala rodina Erediova o to, aby se slečna Kermorova vrátila do jejího lůna.
Nezbývalo jim, než smířiti se s myšlenkou, že budou nadále žíti bez své schovanky. Jana
poděkovala svým dobrodincům za vše, co pro ni učinili. Srdce její oplývalo vděčností k těm,
jichžto snad po dlouhou dobu neuvidí. Ale jí plukovník Kermor žil stále, a snad chovala
právem toto přesvědčení, ježto zpráva o jeho smrti nedošla ani seržanta Martiala ani jiného
z jeho přátel, jež zanechal v Bretagni. Umínila si pátrati po něm a nepochybovala o tom, že
ho najde. Tato láska dceřina byla ohlasem lásky otecké, ačkoliv ani otec ani dcera nikdy se
neznali. Pojiloť je pouto tak mocné, že ho nic na světě nedovedlo přervati.Dívka zůstala tedy v Chantenay se seržantem Martialem. Ten jí oznámil, že několik dní po
jejím narození v Saint-Pierre na Martinique dostalo se jí při křtu jména Jana,[1]i nahradil tímto jménem jméno, které jí dala rodina Erediova. Jana žila u něho
snažíc se mermomocí vypátrati aspoň nějaké známky, jež by vedly na stopu plukovníka
Kermora.Na koho se však obrátiti, kdo by dovedl podati nějakou zprávu o zmizelém? Což nepokusil
se seržant Martial všemi prostředky a bez úspěchu, aby se něčeho dověděl? A plukovník
Kermor odešel z vlasti, domnívaje se, že jest sám na světě. Ah, kdyby věděl, že dcera jeho,
zachráněná z tonoucí lodi, čeká naň v domě oteckém!Uplynulo několik let. Do temnot záhady nevnikl ani nejmenší paprslek. A odchod
plukovníka Kermora z vlasti byl by snad navždy zůstal obestřen neproniknutelným tajemstvím,
kdyby nebylo došlo k prvnímu a netušenému objevu za těchto okolností:Pamatujeme se na list, psaný a podepsaný plukovníkem, jenž došel do Nantes r. 1879. List
tento přicházel ze San Fernanda nad Atabapem ve Venezuele, v Jižní Americe. Svědčil notáři
rodiny Kermorovy a týkal se čistě osobní záležitosti, kterou bylo potřebí uspořádati. V
listu však byla také obsažena důtklivá žádost, aby se adressát nikomu o dopise tomto
nezmiňoval. Notář zemřel, když Jana Kermorova žila ještě na Martinique, a nikdo nevěděl, že
jest dcerou plukovníkovou.Teprve po sedmi letech byl nalezen tento dopis v papírech zesnulého; od doby, kdy byl
psán, uplynulo již třinácte let. Té doby dědicové jeho, kteří znali historii Jany Kermorovy
a věděli o tom, že bydlí u seržanta Martiala i o pokusech, jimiž se snažila nabýti nějakých
zpráv o otci, nemeškali zpraviti ji o tomto dopise.Jana Kermorova byla již svéprávná. Od těch dob, co žila, abychom tak řekli, „pod
mateřskou ochranou“ starého spolubojovníka otcova, doplnila vychování, jehož se jí dostalo
v rodině Erediově, důkladným a vážným vzděláním, jehož poskytuje moderní paedagogika.Lze-liž si představiti, co pociťovala a jak neodolatelná touha ji pojala, když se vzácný
ten doklad octl v jejích rukou! Byloť nade vší pochybnost jisto, že plukovník Kermor r.
1879 byl v San Fernandu. A nevědělo-li se, kam se od těch dob poděl, přece jen tu byla
známka, známka tak kýžená, s níž bylo lze podniknouti první kroky na cestě pátrání. Dopsali
guvernérovi v San Fernandu, psali několikráte. Odpověď zněla vždy stejně. Nikdo neznal
plukovníka Kermora, nikdo se nepamatoval, že by kdy byl přišel do městečka. A přece byl
dopis důkazem nepopíratelným.Nebylo-liž za těchto okolností nejlépe odebrati se do San Fernanda? To bylo jisto. Proto
odhodlala se dívka k cestě do oblasti horního Orinoka.Slečna Kermorova dopisovala si pravidelně s rodinou Erediovou. Zpravila pěstouny o
záměru jíti tam, kde jí snad bude možno nalézti poslední stopy otcovy, a ti přes všecky
svízele podobné cesty nemohli jinak, než úmysl její schváliti.Ale plynulo-liž z okolností, že Jana Kermorova pojala tento záměr, záměr zajisté velice
povážlivý, že by také seržant Martial musil s ním souhlasiti? Což když odepře svolení?
Nepostaví-liž se proti provedení toho, co Jana pokládala za svatou svoji povinnost?
Nebude-liž jí brániti, hroze se námah a nebezpečenství, jež by jí hrozily v dálných těch
končinách venezuelských? Uraziti několik tisíc kilometrů, toť na povážení! Děvčátko
vydávající se na tak nebezpečnou výpravu a provázené pouze starým vojákem — neboť, vydá-li
se na cestu ona, nenechá jí on jíti samotnu — toť dobrodružství neuvěřitelné!„A můj dobrý Martial přece jen svolil,“ řekla Jana ke konci svého vypravování, jež
odhalilo oběma mladým mužům tajemství její minulosti. „Ano! Svolil, a nebylo lze jinak,
pravda-li, starý, dobrý příteli?“„Však toho lituji,“ odvětil seržant Martial, „protože přes všecku opatrnost —“„Bylo naše tajemství vyzrazeno!“ dodala dívka s úsměvem. „Již nejsem tvým synovcem, a ty
nejsi mým strýcem! Ale pánové Helloch a Paterne nepovědí toho nikomu. Není-liž pravda, pane
Hellochu?“„Nikomu, slečno!“„Nikoliv slečno, pane Hellochu,“ opravila ho rychle Jana Kermorova; „nesmíte si
osvojovati ošklivý zvyk nazývati mne takto. Dříve či později byste se prozradil. Nejsem
slečnou, jsem Janem, jen Janem, a nikým jiným!“„Ano, Janem, zkrátka, ba i naším drahým Janem, abychom to někdy trochu střídali,“ řekl
Germain Paterne.„Nyní, pane Hellochu, vysvětlíte si zajisté, čeho na mně žádal dobrý můj Martial. Stal
se mým strýcem, a já stala jsem se jeho synovcem. Oblékla jsem se jako hoch, ostříhala jsem
si vlasy, a takto jsouc přeměněna vstoupila jsem v Saint-Nazaire na loď plující do
Caracasu. Mluvila jsem španělsky právě tak, jako svou mateřštinou — což mi v mnohém mohlo
prospěti na této cestě — a takto dostala jsem se sem do San Fernanda. Až najdeme otce,
vrátíme se do Evropy přes Havanu. Přeji si, aby navštívil šlechetnou tu rodinu, jež jeho
dceři nahradila otce a matku, a kteréž jsme oba zavázáni neskonalými díky!“Oči Jany Kermorovy zarosily se slzami. Vzpamatovala se však a řekla:„Milý strýče, nemáme proč litovati, že naše tajemství bylo prozrazeno. Bůh tomu chtěl,
jako chtěl i tomu, abychom se na své cestě setkali se dvěma krajany, se dvěma oddanými
přáteli. A jménem otcovým děkuji vám, pánové, z celé duše za vše, co jste pro mne již
učinili, i za to, co hodláte ještě učiniti.“A podala ruku Jakubu Hellochovi i Germainu Paterneovi, kteří ji upřímně stiskli.Nazítří rozloučili se oba mladí muži, seržant Martial i Jan — ponecháme mu toto jméno,
dokud toho budou okolnosti vyžadovati — s pány Miguelem, Felipem a Varinasem, kteří konali
přípravy ke zkoumání přítoků řek Guaviare i Atabapa. Tři přátelé pohlíželi s nemalými
obavami na cestu hochovu k hornímu toku Orinoka, třeba že mu krajané přislíbili přispění. A
pan Miguel pronášeje upřímné přání všeho zdaru na této cestě řekl Janovi:„Možno, že nás tu ještě uvidíte na zpáteční cestě, milé dítě, nebudeme-li se moci
vespolek shodnouti.“Posléze rozloučivše se s guvernérem San Fernandským, jenž jim dal doporučující listy ke
všem kommissařům čelnějších městeček, ležících na horním toku Orinoka, a objavše pana
Mirabala, jenž přivinul Jana k srdci, Jakub Helloch a Germain Paterne, Jan a seržant
Martial vstoupili na své pirogy jsouce pohotově odplouti.Obyvatelstvo dostavilo se v hojném počtu, aby se s nimi rozloučilo. Když se obě falky
vzdalovaly od levého břehu řeky, provázelo je bouřlivé volání slávy. A když obepluly skály,
jež se pnou do výše v místech, kde se mísí vody Atabapa s vodami Guaviare, vepluly do
Orinoka a zmizely v dáli plujíce proti proudu směrem severovýchodním.[1]franc. = Jeanne | Verne_Na-vlnach-Orinoka-II.html.txt |
I.(Anno Domini 1833 v Liptovskom Sv. Mikuláši.)Tetka Aurelia z Viedne prežívala slávnostnú chvíľu svojho života.Jej dielom je, že Zuzka Levková, bratova dcéra, spraví partiu, o ktorej bude rozprávať
celé mestečko v Hornom Uhorsku.Sadla si pozorne na kanapu, ponaprávala širokú sukňu; nad ohromnou kanapou viselo zrkadlo.
Nevidí sa v ňom, ale my ju vidíme: na hlave vrkoč pekne skrútený — nie div, veď ho robili vo
Viedni! — pripnutý veľkým hrebeňom; dnes si vzala ten, čo len na výročité sviatky nosieva, zo
šildpatu. I lokne má z hodvábu. Veľká novota! Len čo povedia Mikulášianky na to? Zo surového
farbeného hodvábu, skrútené vo dvoch virštliach, visely na čele okolo hlavy priviazané
stužkou; na hlave parádny čepiec z čipák.Nebola to pekná móda, ale komótna. Každá ženská si mohla vybrať v sklepe také lokne, čo
jej k vlasom pristaly, a bola hneď učesaná…Čože, mladým dievčaťom bolo vždy ľahko: spravily si hladký pútec, za ušami „lokne túžby“,
a už boly pekné. Ale tetka Aurelia mala blízko päťdesiat — vtedy je už väčší kumšt byť peknou!Vytiahla vreckový ručníček. Príjemne zaváňal kolínskou vodou.Tetka Aurelia bola vzorom poriadnej panej: z bielizne vyvoniavaly listy ruží, lavenduly a
rezedky. V zime nosila muf taký veľký, že by sa dnes malé teľa spratalo doň, a ona bola prvá,
čo doniesla z Viedne „boa“. Nepredarmo bola majetná vdova po nebohom Hutschenreitrovi — mala i
pekné ihly do ručníkov, retiazky okolo hrdla a ťažké zlaté náramnice.I hodinky nosila.Pravda, len na parádu. Nikdy sa na ne nepodívala, visely na zlatej retiazke, vopchaté do
opaska ťažkých hodvábnych šiat.Doma vo Viedni ste ju mali vidieť, aké parádné mešteky na peniaze mala v stolíku! Vyšívané
perlami všelijakých farieb, na jednom venčeky, na druhom kvety, na treťom psíček — všetko z
perličiek…Tetka Aurelia si pokojne vzdychla, keď si pomyslela na to, čo jej poručil všetko nebohý
Hutschenreiter — ten, čo robil najlepšie medovníky vo Viedni a čo si pred dávnym časom ju,
malú Slovenku z Mikuláša, vzal za ženu. Jej sa podarilo, ona spravila partiu povestnú!Lenže čo, keď to všetko má len doživotne, po jej smrti to dostane mužovho bratov syn, a
ona nemôže poručiť bratovi Levkovi, čo má kopu detí…Aké šťastie pre Zuzanku, že bola minulej zimy u nej vo Viedni, keď tetku Aureliu tak
trápila reuma. Zakrúcala jej nohu do mačacej srsti a dávala jej kvapky mariacelské.Slovom, veľmi dobre ju opatrovala.Tam ju vtedy videl pán Brettschneider, sekretár u kniežaťa Fürstenberga, prvého magnáta v
Rakúsku.Čože, Hutschenreiter bol len pernikár, ale Franz Brettschneider je miláčkom kniežaťa a sám
žije ako knieža.Budeže to život pre Zuzku Levkovú z Mikuláša!A tetka Aurelia zas spokojne vzdychla a utrela si tvár jemným ručníčkom.Čakaly u Levkov panie z mesta „na olevrant“.Dnes sa im oznámi veľká udalosť, a už o krátky čas pôjde Zuzanka s tetkou nazad do Viedne
„v ústrety šťastiu“, ako slávnostne vravievala Aurelia.Rodičia sú — no, dívajteže sa! — nie veľmi za to zaujatí. Ale Zuzka je najstaršia zpomedzi
deviatich detí — a hlavná vec, že Franca tak veľmi rada vidí…Vypisujú si. Kupec Krkoš, čo má poštu, rozpráva každému, kto chce počuť, že každou poštou
ide list do Viedne a príde list z Viedne pre Zuzanku Levkovie — veď je to už len veľká láska!A prichodily panie jedna za druhou. Už dávno vedely, čo je vo veci, dnes prišly len kuknúť
vzorky, z akého dreva dostane Zuzanka náradie.Hja, v tie časy to bolo ešte nie tak, ako dnes; vtedy si zasnúbení spolu vybrali drevo,
presvedčili sa, či je solídne, suché, či dosť odležané. Dnes idú spolu do niektorého obchodu a
vyberú hotové náradie — len aby čím viacej „ukázalo“ a bolo čím lacnejšie…Tetka Aurelia chcela, aby náradie bolo solídne a jednoduché. Materiál vybrala najlepší;
furnír bol pekne žilovatý, stužkovaný, intarzie poriadna ručná robota. Šaty a bielizeň tiež
tak. Museli dlho vytrvať, ľudia držali na kvalitu.Panie sa vítaly. Tá príjemná úctivosť, „sedátnosť“, to „bečelovanie“ slovenské prekvitalo
v tie časy. Uctili sa; ľudia boli odkázaní jeden na druhého, znali sa od detinstva…Boly tam spolu manželky honoraciorov: pani farárka, pani rechtorka, potom apatekárka, žena
chirurgova — bolo ich päť-šesť spolu.Okolo okrúhleho stola s peknou mahagonovou platňou sedely pri slávnostne prikrytom stole.
V súsednej izbe bolo mnoho kvetavého mušelínu — tam sedely a džavotaly Línka, Hermínka,
Marienka, Žofika, priateľky Zuzankine.Matka Zuzankina bola z majetného domu. To bolo badať.Náradie masívné, na stole šálky, tácne, všetko z porcelánu, ružové venčeky, najkrajší kus:
strieborná cukornica, na nej ležiaci lev…Na stole voskové sviečky; lampa bola ešte veľká zriedkavosť. Pri okne „sekretár“ s platňou
na písanie, čo sa dala spustiť, aby miesta nezaujala. A v sekretári mnoho všelijakých, i
tajných skríň — v ňom písma a denníky. Veď denník písalo vtedy každé dievča, každý mládenec…A — ó, najvyššia pýcha pani Levkovej, čo zdedila po bohatej matke — sklená kasňa,
servanta. Tam boly veci, na ktoré sa s úctou a láskou dívala celá rodina: maľované šálky s
nápisom: „Z lásky!“ „Z priateľstva!“ Brúsené poháriky, tenké strieborné veci, vázničky, na
nich labuť pod smutnou vŕbou, delfíny, venčeky — samé pamiatky matky, starej matky, vnučky.Tam sa skvel i vejár, čo poslal snúbenec Zuzanke; na slonovej kosti maľovaná idyla:
domček, ruže, člnok na vode, v ňom koketný mladý párik… Zuzanka nemala ani tušenia, aký
skvostný dar dostala…Popri ňom pamätník Zuzankin, dózničky všelijaké, „Zur Erinnerung an Karlsbad 1830“,
maľované karty, gratulácie…Pri stole sedely panie, chválily kávičku, aká výborná a aká zriedkavosť! Taká nádhera! V
changeantovom hodvábe, v gingane, v gros de Naples sedely a úctive počúvaly, obzeraly,
prezeraly — skoro celkom tak, ako i dnes ich pravnučky robia.Dlážky biele, na rajbanie, záclony na oknách tmavo-zelené, medzi oknami malé, špicaté
kasničky; v jednej Levková opatrovala čaj, cukor, čokoládu, v druhej kasničke pamuk, hodvábiky
a vzorky na vyšívanie.Za touto parádnou izbou mali ešte malú izbu, tam obedúvala rodina.V tej zabávaly sa mladé dievčatá. Malý stolíček pri obloku — tam si šila Zuzanka výbavu,
tam stál jej košíček s niťami, belasý papier s ihlami, a malé hviezdičky z lakovaného dreva,
na ktoré sa hodváby svíjaly, náprstky, nožničky, v kvetníku kvety staromódné…A z toho stolíka Zuzanka vytiahla silhuetu svojho snúbenca. Dievčatá zhíkly.Pekný profil, len ústa nemužské, primäkké, a brada neprezradzovala energie.„Pekný je!“ vravela Žofika, ale myslela v sebe: „Niečo sa mi na ňom nepáči; len neviem,
čo…“ A bola rada, že sa nemusí vydať tak ďaleko, ale zostane v Mikuláši, a jej Jožko sa jej
predsa lepšie páči, ako elegantný Franc.Dievčatá vyšly do záhrady.Bolo krásne, ticho v septembrový večer. Ó, kde sú ľalie, ruže, klinčeky? Kde sú konvalinky
a bazička?… Tušenie skorého lúčenia ich naplňovalo sladkou melanchóliou: dievčatá sa chytily
za ruky, tak kráčaly cez záhradku — a dívaly sa jedna druhej do očú…Zuzanka bola najväčšia z nich, kráčala ako na ružovom obláčku — veď ju tak miluje Franc…Bola najväčšia medzi nimi a mala pohyby tej nežnej krásy, ako labuť na vode; nepredarmo
ich toľko maľovali a kreslili v tú dobu.Zuzanka nemala ani tušenia o divnom osude, ktorý ju očakáva, ani najmenšej predtuchy,
predsa, keď sa podívala na kraj, v ktorom vyrástla a ktorý navždy má opustiť, zabolelo ju
srdce.„Ó, Tatry, ó, Poludnica, zanechávam vás, opustím vás! Ó, to povetrie podtatránské, tuhé a
predsa sladké, vôňa svrčín a temných smrekov, ako vás zabudnem?! Ako mi to padne, že po
nemecky budem hovoriť — je to možné?! Ó, Franc…“Chúďa Zuzanka nevedela nič o budúcnosti, nevedela, ako veľmi sa ponáša na labuť pod
smutnou vŕbou…Mamičky zavolajú na dcéry — už boly vystrojené na odchod. Každá mala pekný, velikánsky
hodvabný ručník na sebe, ktorý vydržal na celý život. Hodváby sa jagaly pri svetle sviec v
záhadných tôňach, boly pripnuté napredku zlatými ihlicami. Hja, na to držaly naše praprastaré
matere!Pani apatekárka držala i dáždnik v ruke; ohromnú mašinu z bavlny, na spodku s mosadzným
špicom, a stojan ťažký, masívny z kostíc — taký veľký, že celá rodina mala miesto pod ním… | Ivankova_Dobra-partia.txt |
Próza z denníka21. február 1850Šťastlivý je ten, ktorý nehľadí na podlosť sveta a neodkrýva jeho hriechy, kto sníva o
večnej jari i vtedy, keď je temno-pusto všade; kto o človeku nikdy zle nepomyslí, ale v
každom hľadá brata a priateľa duše svojej.Smutno je tam, kde sa už odchýlil závoj z tváre ľudskej a ukázala sa čierna postava
duše, prevrátené hnusotou oko a biedne srdce. Tam si už nehľadaj svet tvoj. On sa zmenil v
predstave tvojej a sny tvoje hynú ako zora večerná.Či som ja tiež tak myslel? Ach, škoda, že je to už len prešlosť! Škoda, že som v bratovi
poznal cudzieho, a v tom, čo dlho rozprával o ľudskosti, opovrhovanie najbližšími svojimi!Bratia moji!, nie je v slovách budúcnosť naša a v čiastočnom výjave ducha: nie podlá
pýcha a oko zmračené nenávisťou, a hocby sa národy pred nami korili! — nás láska spasí! —Beda tomu, kto opovrhuje bratom svojím![v Mikuláši]Dňa 29. novembra [1850]Navštívil som s priateľom Jančom[1]prekrásnu budovu v predmestí „Viedeň“, Belveder[2]nazvanú. Už jej zovnútornosť vpadá velice do očí milovníkovi kunštu. Rímsky
štýl múraný, dach z medi v rozličných záhyboch dohora vystupujúci a dvoma baštami tými,
podobne kovom prikrytými akoby obhajovaný: dvor štvorhranný, velikými sochami upevnenými a
rybníkom, asi 150 b. a.[3]majúcim, okrášlený, zabáva vstupujúceho. Lež toto všetko zmizne pred množstvom
diel najvýtečnejších maliarov sveta, ktoré v prekrásnych izbách zjavujú sa oku zvedavému a
zdajú sa rozprávať o velikej moci a súcosti človeka. — Je tu navyše 100 kusov malebných
prác a v mnohých tak zvláštne a verne nasledovaná príroda, že do pokušenia prichodí človek
a zvedavým sa stáva skúsiť to zblízka. Medzi takéto diela patrí „Zvestovanie Panny Márie“
od Rafaela,[4]„Snívajúci Jozef“, „Madona“, „Samaritánka“, „Hriešnica“, ktorú Kristus od
kameňov farizejských oslobodil — od tohože umelca. Zvlášť ale obraz Krista predstavujúci.
Tma, okrem svetla oknom mrežovým vychádzajúceho, málo zriedená — blesky slnca padajúce na
staré, poštiepané kamene — privádza ducha do vytrženia pochádzajúceho z moci umeleckej.— — — — — — —13. decembra [1850]Počujeme, že niektorí z mnohozaslúžilých vlastencov slovenských v istých záležitostiach
navštívili Viedeň, menovite Hodža a Štúr. Ponáhľal som sa s priateľom J[ančom] do kaviarne
Slavianskej, G…,[5]aby som v kole týchto mužov v srdečnom rozhovore pár hodín prežil. Už na ceste
tvoril som si milú zábavu, ale božemôj, zmýlil som sa — hrozne zmýlil. Pán Hodža, v ktorom
som najväčšiu dôveru hľadal, už ako od takého, ktorý odtiaľ pochádza, kde ľúby kraj môj
leží, a s ktorým som takrečeno za 11 mesiacov býval v najlepšej súzvučnosti — pozrel na mňa
ako na neznámeho, podal mi ruku chladne[6]a pozdravil ma, ako čo by som mu nikdy pred očami nestál.Ten výjav zatriasol dušou mojou — a srdce moje bolo žiaľom pohnuté. Ako v elektricizme
dva protipólne živly jeden druhý odstrkuje: tak mňa chovanie sa toho muža — od[d]ialilo. —
V samote som si pomyslel: Čo je to za človek? Či je to ten, ktorý tak pekne o láske a
vzájomnosti bratov hovorieval? Či je to ten, ktorý tak duše slovenské rád vidí? — spýtal
som ďalej, ale neposudzoval, lebo od toho sa chránim: spytoval som i sám seba, či som
nezhrešil proti mravopočestnosti pri jeho vítaní, ale nič chybné som nevidel: — Či už hádam
tento Pán požadoval, aby som ruku — —?! Vtom som sa ešte raz obzrel a príčinu chladnosti
videl som v „zlatom kríži“ na jeho kvekri pripätom.[7]16. decembra [1850]Inakší je náš Matúška![8]S týmto som sa náhodou zišiel u priateľa J[anču], ale aké to bolo zídenie! V
srdečnom bratskom objatí, láskave spojili sa duše naše, akoby vedno povstali i vedno sa
vyviňovali! V jeho pohľade, rečiach videl som otca môjho, a tak som zaobchodil s ním ako s
členom rodiny mojej. Nič nebolo vynútené, lebo myšlienka moja bola jeho myšlienka, pohľad
môj stopil sa s jeho pohľadom — milým, láskavým. Tento nemal „kríž“ na prsiach, na
žltočiernej šnúrke, ale v duši a v srdci jeho bola najdrahšia medaila lásky zavesená! Túto
každý obdivuje duchom; tamtú len okom telesným — a zvedavosť: či je to zlato drahej či
svätej próby, a či je ten kamenček drahý… Drahá duša!, či máš dakoho podobného sebe? Nie —
aspoň som ho ešte nevidel.Pri viedenskom pive strávil som s ním asi pol hodiny, kde on v milej svojej reči dával
mi potechu i poradu — i túžby a bolesti svoje vylieval.Odtiaľto sa v sprievode mojom a J[ančovom] k železnici odobral a odtiaľto na parníku po
srdečnom rozlúčení do nášho Liptova.[1]s priateľom Jančom— ide o Vrbičana Michala Miloslava Janču
(1819 — 1903), ktorý po rokoch vychovávateľstva študoval r. 1850 vo Viedni a stal sa
kazateľom na Hrochoti[2]Belveder— vtedy bol obrazárňou[3]b. a.— asi bežných árov[4]od Rafaela— Raffaelo Santi, taliansky maliar, od ktorého si
Čajak všimol 6 obrazov s biblickými námetmi, neskôr podobný námet (Peter s Kristom na
rozbúrenom mori) spracoval vo verši venovanom maliarovi Petrovi Bohúňovi[5]G…— asi meno majiteľa alebo kaviarne[6]podal mi ruku chladne— prvé odcudzenie sa Čajaka
Hodžovi[7]v „zlatom kríži“ na jeho kvekeri pripätom— záslužný kríž od
cisára, ktorý mal na audiencii pripätý na ľavej chlopni kabáta[8]Náš Matúška— Juraj Matúška (1809 — 1898), starší brat
Jankov, zastupoval Hodžu za revolúcie, bol potom sedriálnym sudcom v Mikuláši | Cajak_Proza-z-dennika.txt |
Botanické prechádzkyHodne neskoro, po uplynutí viac než 50 rokov, chcem Vám, milí čitatelia, ktorí budete
mať trpelivosť, tieto riadky prečítať, prosto a bez pribásnenia dajakých romantických
zkušeností, vyrozprávať: kde som sa od jara roku 1853 na Slovensku po divorastúcích
rastlinách poobzeral, a s jakou radosťou som to sberateľské remeslo prevádzal za celé
polstoročie.Do jara spomenutého 1853. roku nikdy som o botanike ani neslýchal; lebo že na modranskom
7 triedovom gymnasium, keď som bol druhoročný syntaxista (žiak IV. gymn. triedy), r.
1850-ho učiť sa nám dal Conrector z malého sošítku jakýsi „Növényország“ (ríša rastlín), a
že v tom sošítku čosi sa hovorilo aj o „sárgarépa“ (mrkva): nerozumel som tým slovám, lebo
som ani slovíčka maďarského neznal. Naverklovalo a odrapotalo sa to: a bolo dobre. Či tomu
kto rozumel, lebo nerozumel: o to sa ináče hodný a statočný Conrector nestaral, a jak len
žiak na zkúške nezostal, na potupu sveta, trčať: dostal do svedectva eminenciu, jako
lopata, z čoho mal nielen žiak, ale aj jeho starostliví rodičia nehoráznu radosť! Ale
ačkolvek som o tom ani potuchy nemal, čí jesto jaká veda o rastlinách, chodieval som predca
na blízký Holý Vrch v máji, vonné gombalie sbierať; ale nie na dar daktorému dievčati, lebo
som bol ešte len „puer“, jako grammatistov a syntaxistov žiaci vyšších tried nazývali; a
keby ma daktorý rhetor (pätotriedník), alebo práve — nedaj bože — logicus (siedmoklasník)
bol prichytil, jako sa zaliečam dievčati nevinnou kytkou vonných gombalií, bolby mi kytku
bez okolkov skonfiskoval, a mňa vyfackoval; a ja, puer, nebolby som nič vyžaloval ani u
Conrectora, ani u vysokoučeného pána rectora Kalinčiaka. Ba tito prísní páni boliby mi iste
povedali: „Dobre sa ti stalo! Prečo sa radšej neučíš regule syntaktické, ale poškuľuješ za
dievčaťami, a brúsiac po gombaliách, po skalách Holého Vrchu dereš klincami vybíjané
podošvy na obuvi.“*Prvé dva školské roky v Prešporku (1850 — 1852), tiež som nepočul ničoho o botanike; až
v treťom roku, na jar 1853 sme mali v druhom semestri, medzi hromadou iných, už ani
nepamätám, jakých, predmetov, aj botaniku, vlastne do úmoru nechutnú a zdĺhavú botanickú
terminologiu, ktorú nás učil supplent kaplan Csáder. Hneď na prvú hodinu nám doniesol dve
usušené rastliny zo svojho herbáru, a ukazoval nám na nich viditeľné ústroje. To sa nám
lepšie ľubilo, než diktovaná terminologia. A keď nás vyzval, abysme chodili rastliny
sbierať, že nám ich mená povie: rozliezali sme sa, jako mravci, za mestom, a vykopávali sme
zo zeme rastliny, sotva sa ích listy ukázaly, a Csáder nám tie rastliny menoval, kedy
správne, kedy chybno. Ale ten prvý nábeh k sbieraniu rastlin, dost skoro ochladol, a ostali
sme, tuším len dvaja, ktorí sme sa za dlhé roky s rastlinami zanášali. Už jako chlapec som
v rodisku Lubine pod Javorinou so záľubou sbieraval poľné hrebíčky(Dianthus
Carthusianorum), kúkoľ(Agrostemma Githago)a synokvet(Centaurea Cyanus), a pre matku do polievky nádešník(Glechoma hederaceum)a na prvý jarný salát blyštek(Ranunculus Ficaria)a režuchu(Cardamine
amara), a v máji hríbiky májovky(Agaricus Prunulus), o
ktorých som vedel, že ích najskôr najdem na tmavozelených kolách svahových lúk; ale o tom
sa mi ani nesnívalo, že by rastlinných druhov tolko bolo, a že by sa správným usušením daly
v prirozenej barve na dlhé roky udržať, že sa môže ích milovník aj v zime s nimi pokochať,
ich podobnosť a rozdielnosť na prvý pohľad poznať, a ích dľa sústavy pekne-rúče do papierov
poukladať. Tomu som sa naučil od Csádera, ktorý, ani neviem, prečo? si ma obľubil, k sebe
na byt ma volával, a tam mi svôj malý herbár ukazoval, ba aj na prechádzky ma s sebou
brával, a ma na stanoviska vzácnych prešporských rastlin vodieval a mi prikazoval, aby som
z nich mnoho nevyberal, a tie stanoviska iným neukazoval.Tak mi ukázal stanovisko, v blízkosti Prešporka jediné, vzácného kapraduAsplenium Adiantum nigrum L., ktorý som o 30 rokov pozdejšie darmo
tam hľadal, lebo cesta tam bola rozšírená a stanovisko zkazené. Častejšie som chodieval na
Devín, ztadiať do Novej Vsi, a vedľa železnice nazpät do mesta. Bola to hodná prechádzka na
jedno odpoľudnia, tak po ľavom brehu Dunaja na Devín, hore ľavým brehom Moravy do Novej
Vsi, a ztadiať po pri železničnej trati domov. Takýmto mrváňom obšiel som vrch Kobylu
(Kobel) a dolinu Mühlthal. Na dajaké občerstvenie lebo posilnenie na tejto, hodne vyše
4-hodinovej púti, mimo napitia sa čerstvej vody, ani som nepomýšlal, ale s naplnenou
pľachovou púškou vzácnými rastlinami, rezko som kráčal svojou cestou. Málo kedy sa stalo,
že som mal spoločníka tejto prechádzky, lebo tým, ktorí na počiatku prednášky Csáderovej,
jako kobylky sa boli rozliezali po chotári, dávno chuť na botanisovanie z hlavy vyfúkala.
Ani raz som nebol na Devíne, abych si tam nebol zaspieval:U proudů valných Dunaje širého,
U žalné řeky Moravy zpěněné,
Ach, tam na rumích hradu děvínského,
Tam rmoutí srdce Slováka raněné…A zadívajúc sa na obyčajne mutnú rieku Moravu, spustil som tú pieseň: „Moravo, Moravo,
Moravičko milá!“… a zadumal som sa nad zašlou slávou ríše Svatoplukovej. Nosil som vždy
dlhé, dozadu sčesané vlasy, preto ma moji spolužiaci prezývali Svatoplukom. Ale nehneval
som sa na to, lebo som vedel, že jeden Svatopluk (Presl) bol výtečným botanikom, za ktorého
sa jeho národ nemal čo haňbiť, a ja by som s tým bol býval úplne spokojný, keby som sa mu
bol čo do učenosti, aspoň priblížiť mohol. Skalnatý svah za hradom devínskym, nad riekou
Moravou, má veľmi zajímavú Floru. Spomenem lenVinca herbacea WK.,
abych vyčitovaním vzácnych druhov, čítateľov neunúval, keď ím tie pekné rastliny ukázať
nemôžem. Medzi Devinom a Novou Vsou je v terciárnom piesku mnoho skamenelin, a na
trávnatých piesčináchSilene conica L.poteší každého priateľa
rastlin.Csáder ma uviedol k rittmeistrovi Schnellerovi, ktorý bol veľmi pilným sberateľom
rastlin, a mal už vtedy pekný herbár. Práve vtedy ho Schneller katalogisoval, pri čom som
mu temer každý deň po škole pomáhal. Z ktorého druhu mal viac exemplárov, z každého udelil
aj mne aspon jeden, tak, že moja sbierka očividome zrastala. U Schnellera obznámil som sa
aj s Drom Pawlowskim, potomným direktorom Theresianuma, s Bollom, správcom prešporskej
katol. normálnej školy, najlepším vtedy znalcom kvetny prešporskej, Drom Romerom, od
ktorého som dostal viac chorvátskych rastlin, s poštov. officiálom Dietlom, šťastlivým
monografom viničov, ktorý mi mnoho alpinnych rastlin daroval, s Drom Lorinserom,
professorom na katol. gymnasiu, pôvodcom veľmi praktickej knihy „Taschenbuch der Flora
Deutschl. u. d. Schweiz“, a s mnohými inými, viac-menej s botanikou sa zanášajúcími mužmi,
z ktorých dosiaľ už ani jeden nežíje. Schneller mi dal odpísať abecedný soznam cievnatých
rastlin, dla Kochovej „Flora Germaniae“. Keď som mu doniesol posledné hárky, ani sa ma
nepýtal, čo za to žiadam? len mi hneď dal 5 zl. Keď ten soznam videli aj Dr. Pawlowski a
Bolla: požiadali ma, aby som taký soznam aj pre nich každého odpísal. To sa rozumie, že som
to aj ochotne urobil; lebo to bol pre mňa lukrativny zárobok. Od rodičov dostával som
mesačne 12 šajnových zlatých, asi terazšie 4 zl. 80 kr. Za byt som platil 6 zl. šajnových,
a na raňajky a večeru mi zostávalo na mesiac 6 zl. š., t. j. asi 2 zl. 40 kr., tedy asi 8
krajciarov na deň (obed som mal zadarmo v konvikte). Pozdejšie mi rodičia povýšili
civillistu na mesačných 6 zl. str. Ale keď som platil za byt 3 zl. 50 kr., zostalo mi z
toho na kancellárske a žalúdkové potreby len 2 zl. 50 kr. na mesiac. Nuž, a pri takom
dôchodku, nedalo sa ani vtedy vyhadzovať z kopýtka. Ale ja som býval vždy pri groši; lebo
odpisanie katalogov, a potom pisanie cedulí k rastlinám Schnellerovým, ktoré rozposielaval
na zámenu, donieslo mi vše pár zlatých. Cez prázdniny letné botanisoval som okolo môjho
rodiska, Lubiny, hlavne po Javorine, a sám, jako prst, brúsil som sečami, lesom, a hrebeňom
po uhorskej a moravskej strane sa rozkládajúcou velikou lúkou. Najväčšiu radosť mi
spôsobilo, že som tam našielOphioglossum vulgatum, Botrychium Lunariaa jeden jediný kusBotrychium matricariaefolium R. B., ktorýžto
poslednejší, velice vzácný kaprad, sbieral som pozdejšie na horských lúkách „na Kočacom
zámku“ v Bošáckych kopaniciach. S Javoriny doniesol som si ajMulgedium alpinum,
Gladiolus imbricatus, ktorý zvlášť hojne sa nachodí na bujných horských
lúkach Bošáckej doliny, aGentiana Amarella L. (?). Krásny bol pohľad
na asi 30. koscov, jako jeden za druhým, v šikmom rade trávu zkášali; ale keď prišli na
plochu, husto „psicou“(Nardus stricta L.)porastenú, jako ím kosy
ponad drôtom podobné stebielká a štetinám podobné tenučké listy, prešvihovaly! Trávička je
to veľmi pěkná, ale neužitočná, a kosci ju nenávidia.*Roku 1854. bol som na velikonočné prázdniny doma. I zachcelo sa mi videť prvotiny jarnej
kvetny na Javorine, ač ešte bolo vídať mnoho sňahu pod lúkou, kdežto na svahoch len
miestami boly biele fľaky sňahových závejov. Ej, či som sa zaradoval množstvu kvetov
sňahových zvoncov(Galanthus), kukuček(Corydalis), a medzi nimi vyčnievajúcích kvetostanov bieleho
deváselia(Petasites albus), ktorého kvetna prešporská nemá, a ktorý
mi tu po prvý raz živý pod oči prišiel. Od tej doby býval som každé leto častým
návštevníkom mne milej Javoriny. Pod lúkou bolo pásmo javorov, od ktorých celý vrch dostal
svoje meno, ktoré darmo jeden môj maďarský botanický dopisovateľ pomenoval „Nagy Jharoš“,
lebo on len Javorinou zostane, bárs to pásmo javorov už davno bolo vysekané a ihličnatými
stromy povysádzané. Zakiaľ bolo tam mnoho javorov, bolo dobre pod javorinským vareškarom,
lebo si mohli za lacný groš, alebo ešte lacnejšie, za pät prstov a šiesty utekáč, zaopatriť
javorového dreva na varešky, lyžice, ceďáky, taniere, lopatky, války a iné kuchyňské
náradie, ktoré potom v Novom Meste n. V. alebo po domoch predávali. Keď bol čas jahôd a
červených malin, vtedy si robievali kopaničiari z olúpanej bukovej kôry nádobky na toto
ovocie. S mladého bučka olúpanú kôru skrútili na spôsob súdka, konce kôry zacvikli do
rozštiepenej paličky, jejž konec pevno svázali, na dno vtlačili okrúhly kus kôry: a kôrový
košík bol hotový. To olupovanie bukov bolo síce zakázané; ale kto vystriehne kopaničiara,
ktorý dobre vie, v ktorú stranu sa hájnik obrátil, a ktorý hovorí: „Kto mi čo dá, keď hora
nie! Však to pán boh pre všetkých stvoril.“ Ešte tohoto času bolo na Javorine vídať hodné
plochy lesa, na posmech postínaného. Keď totiž r. 1848 maďarská garda Lubinu temer celú
bola vypálila, prosili tehdajší poddaní od Erdödovského panstva drevo na stavivo; ale
pánské povolenie za dlhý čas nedochodilo, tak, že si ľudia svoje domy nemohli pokrývať;
bárs im aj do izieb pršalo. Naposledy praskla trpelivosť Lubinákov, že sa sobrali i bez
povolenia pánského húfne do hory, a nazotínali si bukov, koľko potrebovali, a poodvážali si
ích domov. A že to robili na spech, a pánstvu na vzdory, nezotínali pekné buky u samej
zeme, ale na 2-3 stopy vysoko, že to tam tak vyzeralo jako vysoké drevené strnisko. Kriku z
toho narobilo pánstvo mnoho, ale Lubináci obešli na sucho: pánstvo bolo povinné dať ím
drevo; a keď otálalo: nabrali si ho sami dľa potreby.Vracajúc sa raz s Javoriny pri západu slnka, naradovaný, že som v seči našel utešený
exemplár tam netušenéhoSenecio paludosusv najlepšom kvete, ktorého
semeno vietor iste bol ta doniesol, kto zná, zkadiať, — lebo druhého, ač som seče
krížom-krážom pochodíl, nikde som nevidel, — postretol som v hore starého Jána Tučku,
široko-ďaleko známeho zbojníka, kráčajúceho na Javorinu. „Dobrý večer, Tučka!“ riekol som
mu. On sa zastavil, oprel sa na palicu, zaškúlil na mňa, a riekol: „A jako vy mňa znáte?“
„Dobre,“ reku, — „však ste mi raz boli ukazovali vášho zajáčka, ktorý vedel pálené piť.“
Tvár sa mu trošku vyjasnila, a on, nadraziac si prstom na čele čepicu, povedal: „I pekne
vítam! a nebojíte sa tak samotný chodiť po horách?“ „Nebojím“ — reku — „lebo nemá mi tu kto
čo ublížiť, a tieto zeliny mi nikto nevezme,“ a ukázal som mu rastlinami napratanú
pľachovicu. Popozeral sa na ne, a dajúc mi „s Bohom“ kráčal ďalej. Keď som bol asi
10-ročný, vzal ma bol otec s sebou do kopaníc, keď bol k nemocnému povolaný. Že sme v dome
nemocného museli hodne dlho čakať, šiel sa otec podívať k Tučkovom. Tam mi ukázal starý
Tučka domáceho zajáčka, jako si na komando sadol na bobek, a z podaného kalíška pálenku
pil. To som Tučkovi pripomenul, a on sa na to rozpomenul. Môjmu otcovi povedal: „Pán
tatíčko, už mi len, keď umrem, peknú kázeň kážte.“ Na to mu otec odpovedal: „Len takú, jakú
si zaslúžíte; vy si pohrebnú kázeň vaším životom píšete, a ja ju potom, keď umrete, len
poviem.“ Tento starý Tučka bol človek nízký, plecatý, špatného pohľadu, a všeobecne
považovaný za pohlavára podjavorinských zbojníkov. Mal troch synov, urastených jako jedle,
a výborných strelcov. Po roku 1850. počali císarskí žandári očišťovať lubínské kopanice od
zbojníkov, až ím konečne to remeslo zbojnické nadobro zkazili. V lepšom smyslu povestný bol
podjavorinský gajdoš Filúz, šťastný improvisátor vtipných a kúsavých popevkov, ktoré vždy
gajdami sprevádzal. V rokoch šedesiatych bývala Javorinská lúka oblúbeným výletným miestom
okolitej Slovače z Cis- a Translajtanie. Filúz tam nesmel chybeť, a bavil svojími
improvisaciami veselých výletníkov. Dosiať sa spievajú v Lubine daktoré jeho štiplavé
popevky, jako:„Pase Filúz svine
Na Bzinskej doline,
Tučka ich poháňá:
Obydva sú kmíné.“alebo:„Čiaže je to kopanica,
Na ty štyri kopce?
Čiažby bola? Richtárova,
Čo nakradél z obce!“alebo:„Čo že je to za Jarábka
Čože je to za neho?
Ukradél štyri kone,
Páteho malého.“Toto síce s botanikou nemá nič do činenia, že sa za viac rokov konávaly na Javorinu
výlety, že sa tam spievalo, rečnilo, tancovalo, na gajdy koncertovalo, až nám raz
starostliví páni poslali ta žandárov; ale ja som nie tancu k vôli chodil na tie výlety,
lebo tanečníkom som bol odjakživa ťarbavým; ale som rád brával podieľ na tých výletoch
botanisovaniu k vôli. I milo pobavil som sa so známými, a obznámil som sa s dosiať
neznámými, ale podchvíľu som sa zo spoločnosti vytratil, a sliedil som po rastlinách. Raz
som bol s celým mojím domom na voze tam, a medzi inými potravinami doviezol som hodný koš
zemákov. Bolo že tu smiechu! ale pečeni a koláčom sa dostalo chvály. Keď bol veľký oheň
založený, a mnoho žeravého uhlia a popeľu z neho, rozhrabal som to haluzou dreva, a moje
zemáky som ta pekne poukládal, a pahrabou prikryl. Na to som odšiel hodne ďaleko
botanisovať, a keď som trúfal, že zemáky budú už upečené, vrátil som sa, abych si na nich
pochutnal. Ale, čo sa nestalo? Moji milí výletníci, ktorí ma pre dovezenie surových zemákov
vysmievali, upečené mi všetky pojedli, že som sotvá jeden, už na polo spálený z pahraby
vypapral; a teraz som ja tých maškrtníkov vysmial, že keď pečene pojedli, potom ím aj
zemáky, tie slovenské ananasy, boly dobré! Javorinu som až do roku 1890. mnohorazy
pochodil, a mnohé, mnou tam sbierané rastliny, uvádza aj, tak tragickou smrťou na Balkáne
skonavší Dr. Formánek v svojej objemnej „Květene Moravy a Slezska“.Z Prešporku som do roku 1859 častejšie pochodil aj vrch Kobylu (Kobel) nad Devínom.
Velmi dôkladný a poučný opis tohoto vrchu podal Dr. Kornhuber v ročníku 1897 — 1898
„Verhandlungen d. Vereins für Natur u. Heilkunde zu Presburg“ na str. 57 — 97. Že daktorí
meno töhoto vrchu píšu „Kogl“, tento vehlasný učenec v poznámke na strane 57. dokazuje, že
sa má správne písať len „Kobel“, lebo že to znamená jakýsi druh čepca („eine Art Haube“), v
novonizozemskom jazyku „Kovel“, podobno francúzskemu „coiffe“, čo patrne odpovedá kontúre,
ktorú tento vrch od strany severnej tak pekne a zretelno ukazuje! Škoda mu bolo až do
Nizozemska a Francúzska chodiť pre vysvetlenie mena toho pekného vrchu, keď ho tunajší
Chorváto-Slováci, jako naisto najstarší obyvatelia menujú „Kobyla“, jako som to v Dúbravke,
podkobylskej to dedine, z úst ľudu sám počul. Kobyla je stanovisko podivnej okolíkatej
rastlinySmyrnium perfoliatum, z ktorej som bol dostal ešte r. 1862
semeno z tadiaľ a od tej doby mi v krovinách mojej záhradky každoročne v hojnosti rastie a
ma na „Kobylu“ upomína. Pri Novej Vsi sbieraval somHesperis matronalis, Adonis
vernalisaVerbaseum phoeniccum.Raz ma pojali s sebou Dr. Kornhuber, Dr. Pawlowski a baron Mednyanszky, na hrad
Pallenstein. Kornhuber a Mednyanszky konali geologické studia, a pri Mariathalskych
bridlicových lomoch hľadali dajakéhosi Ammonita, ale nadarmo. Pawlowski a ja sme mali hojnú
botanickú žeň. Zastihol nás dost prudký dažd, že sme sa museli uchýliť do krčmy. Na
zpiatočnej ceste sme vzdor kompassu a mappe poblúdili, a miesto na Kozí Vrch (Gemsenberg),
na ktorom sotva kedy skalné kozy po skalách poskakovaly, lebo na ňom ani väčších skal neni,
ale snád len krotké kozičky sa pásavaly, — dorazili sme šťastlivo do Račišdorfu, a z tadiaľ
už po tme do Prešporku. Z rastlin, na tejto málo zdarenej prechádzke, bola najvzácnejšou
korisťouScrofularia vernalis L.Pawlowski ma často volával na
botanické prechádzky, a keď sme sa už po tme vrátili domov, vždy ma občerstvil dobrou
večerou. Brehy a ostrovy Dunaja pochodil som jak sám, tak aj v spoločnosti iných,
mnohorazy, a jako vzácnejšie nálezy pečlive som v herbáríku opatroval:Typha
minima, Senecio Doria, Galium rubioidesa j.V lete r. 1856 botanisoval som okolo Boroviec, Hlohovca a Udvornoku v Nitransku, a
obohatil som svoju sbierku rastlin vzácnymi druhy, z ktorých spomeniem len:Taraxacum serotinum, Hibiscus TrionumaGlaucium
corniculatumpri Borovcach;Reseda Phyteuma, Thesium
humile, na roľach a na smetískách pri UdvornokuAbutylon
AvicenuaeaNicandra physaloides, a po roľach zdivočilúIsatis tinctoria. Tieto nálezy som uverejnil v spoľkovom spise
prešporskom. Ešte v XVII. storočí bola v Udvornoku aj maďarská evanj. církev, tak, jako aj
v Hlohovci, kde úradoval maďarský superintendent Brunczwik. Kraje tie sú dávno, bez
všetkého násilia, poslovenčené. Či sa kedy podarí ľud tam, pomocou školy a úradneho
nátlaku, zase pomaďarčiť? velice pochybujem. V Hlohovci znal som pánskeho zahradníka,
rodeného Poliaka, ktorý mi všetky vzácnosti zahrady a sklenníka poukazoval, a mi dovolil aj
daktoré rastliny vziať pre herbár. Hlohovec je jediný hrad na Považí, ktorý ešte zub času
nenačal, lebo kaštiel Orlové (Zsigmondháza) na Považí, vyše Púchova, v doline malebne sa
vynímajúci, nepovažujem za hrad.V mojom rodisku Lubine pochodil som mnohorazy celé okolie a každý jeho kút. Pri tej
príležitosti došiel som aj medzi hlboké, vodou vymleté jarky v hone „Čabratec“ zvanom, kde
ma prekvapilo veliké množstvo skamenelých jako „dlaň“ velikých mušlí, a malých slímákov
(Cerithium). Mušle tie menuje ľud „žabacie korýtka“, a slimáčkov „prešíky“. Temer som si
potrhal vrecká na kabáte, a prišiel som, týmito skamenelinamí terciernými obepchaný, jako
jež. Vrstva tých mušlí je asi na 12° mocná, ale čo jako som sa usiloval aspoň 2-3 kusy celé
a neporušené dostať: nepodarilo sa mi to. Tak sa mi vidí, že tam bolo pobrežie toho
tercierneho mora, a mušle vlnobitím boly polámané. Skamenelinami tými zavďačil som sa potom
Dr. Kornhuberovi, ktorý o tom náhodnom mojom náleze v Prešporskom spolku správu podal, a aj
náš slavný zemko, geolog Dionys Štúr, rodák beckovský a horlivý Slovák, uvádza ho v svojom
spise „Geolog. Uebersicht-Aufn. d. Wassergeb. d. Wag u. Neutra.“ Štúr bol aj znamenitým
botanikom, a kedy koľvek cestoval z Viedne do Modry k otcovi, vždy sa ustavil v Prešporku
aj u mňa a obdaroval ma krásnymi rastlinami z Alpov.Roku 1856 bol založený v Prešporku prírodovedecký spolok, jehož dušou a najpilnejším
pracovníkom bol Dr. Kornhuber. Do tohoto spolku bol som, jako prvoročný bohoslovec, prijatý
aj ja, a podával som, na vyzvanie Kornhuberovo, v „Presb. Zeitung“ rastl. phaenologické
značky, ktoré aj v I. ročníku spisov tohože spolku na str. 96. a nasl. boly otisknuté. V
týchže spolkových ročníkoch boly aj pozdejšie uverejnované moje floristické články zo
stolic Prešporskej, Nitranskej a Trenčianskej. V Prešporskej stolici botanisoval som, mimo
najbližšieho okolia Prešporku, aj viacrazy okolo Pezinku, pri Sv. Jure, Modre a pri Trnave.
V Nitransku i pozdejšie okolo Skalice, Sobotišťa, pri Vrbovciach a v okolí Čachtického
hradu, na dolomítových vrškoch, ktoré Dionys Štúr veľmi trefne porovnáva s Krasom. Na
Čachtickom hrade mi ukazoval jeden Čachtičan, ktorý sa prišel na mňa podívať, čo v tých
rumoch hladám, miesto, kde, vraj, bola zamurovaná za živa ukrutná, krvežíznivá tygrica,
grófka Alžbeta Báthory, ktorá v prvej polovici XVII. storočia mnoho dospelých dievčat do
smrti bola umučila. Historická pravda je, že ích za pár rokov asi 30 umučila, ale Fama
loquax hovorí o viac než 200 obeťach jej ukrutnosti; ale kdežto jej pomocník týchto
ukrutností, Ficko, bol na kolese lámaný, a dve baby, ktoré na rozkaz grófkin tie úbohé
dievčatá trápily, boly katom zoťaté: ukrutníčka Báthoryčka obišla s dosť miernym trestom,
lebo bola odsúdená na doživotný žalár v jej Čachtickom dome, t. j. mohla v celom dome žíť,
jako sa jej lúbilo, a robiť, čo chcela, len z domu von vykročíť nesmela; lebo, jakoby sa to
srovnávalo s krajinskými zákonmi a s privilegiami vysokej šlachty, aby grófka, pôvod
všetkých zverských ukrutností, bola práve tak kruto potrestaná, jako tie osoby
chatrnejšieho stavu, ktoré jej návodom a na jej rozkaz také ukrutnosti prevádzaly!? Na čo
by jej aj bolo bývalo vysoké, po krajine rozvetvené príbuzenstvo, keby ju nebolo vedelo
obrániť pred zhanobujúcou, bárs aj cele zaslúženou pokutou!? Len tunajší pospolitý ľud túto
nenormálnu, na rozume pošínutú ukrutnicu, aspoň v povesti prísnejšie pokutoval, než to
krajinské súdy urobily, keď ju dal za živa zamurovať, aby tam vo velikých mukách hladom
umrela. Pôverčiví ľudia počujú aj dnes ešte stonanie a nariekanie povraždených dievčat,
medzi rozválanými múrami hradu. Okolo hradu Tematína, na ľavom brehu Váhu, nielen sporo na
dolomítových skalách, ale aj často na kamenitých pastvinách nachodí sa utešenáDraba lasiocarpa Roch., ktorú som však okolo hradu Čachtického
nadarmo hľadal, ač i tam je ten istý dolomít.Zakiať som bol v Prešporku, pilno som navštevoval mesačné zasadnutia prírodovedeckého
spolku, jako aj časté populárne prednášky, mimo spolkových shromáždení. I spolkové
zasadnutia, i populárne prednášky bývaly veľmi valne navštevované, a prispievaly znamenite
k zaujímaniu sa za prírodné vedy i medzi širšími vrstvami obyvateľstva. V tomto spolku
poznal som aj direktora katol. gymnasia, Čecha Václava Svobodu, o ktorom som sa pozdejšie
kdesi dočítal, že ho ktorísi českí literáti obviňovali, jakoby bol babil a za kmotra stál
Hankovi pri „objavení“ rukopisu králodvorského, ktorý sme aj my, slovenskí žiaci v
Prešporku vtedy pilno čítavali a obdivovali. V čas jakejsi slavnosti videl som Svobodu v
uniforme, so zlatým kráglom a s pripásaným kocprdom na boku, a nevedel som to, jako ani do
dneška neviem pochopiť: na čo bol ten meč professorovi, keď že ho v škole ani k pichaniu,
ani k sekaniu upotrebiť nemohol a nesmel, ale len mečom dobrého a zdravého učenia mohol
narábať a nevedomosť zaháňať. V spolkových zasadnutiach boly Kornhuberove prednášky vždy
najpútavejšie a najpoučnejšie. Keď sa dakedy — zriedka stalo, že sa nikto neprihlásil k
prednášaniu o dajakom predmete, dal si Kornhuber mňa zavolať: aby som ja dačo prednášal.
Darmo som sa vyhováral, že ja len preto chodím pravidelne do spolkových usadnutí, aby som
sa tam niečo naučil, ale nie na to, aby som ja iných učil, lebo som bol zo všetkých členov
najmladší, ktorému nijako neprislúchalo, chcieť starších poučovať. On ale bol neústupný, a
ja som sa musel jeho naliehavej žiadosti podrobiť, a 2-3 razy s velikým strachom sa sebrať
na prednášku. Tak sa mi zdálo, že poslucháčstvo s úľubou prijalo moje prednáškové prvotiny.Raz sme mali spolkový výlet na osobytnom vlaku koňskej železnice do Pezinských kúpeľov.
Na stanici pezinskej nás čakaly koče, ktoré nás asi 40 ich zaviezly do blízkych kúpeľov. Po
malom odpočinku a občerstvení v restauracii kúpeľnej, rozliezli sme sa po horách, rozdelení
na dve tlupy. Zoo- a geologov amatérov viedol Dr. Kornhuber, a mňa dali za vodcu tým, ktorí
sa za rastliny zajímali. Ešte vtedy sa dolovalo v pezinskej bani na zlato; že sa to ale
nevyplácalo, boly tam pozdejšie práce zastavené. Za to pilne sa dolovalo na sírkový kýz, z
ktorého sa v blízkej fabrike vyrábala sírková kyselina: ale aj to pozdejšie zaniklo. Tých,
ktorí so mnou za rastlinami chodili, bavil som jako som vedel. Keď sme našli tlupu kapradu
orličieho(Pteris aquilina), ukazoval som ím na šikmo prerezanom
spodku, jak hodné brko hrubého kapradu, obraz dvojhlavého orla, a na zavinutých krajoch
listov výtrusy, ktorými sa sťa semenami tento kaprad rozmnožuje; upozorňoval som na
rozdiely najdených jastrabníkov(Hieracií), na zariadeni kvetu
vstavačovitých(Orchideí), a čo sa nám kde jaká zajímavá rastlina
nadhodila. Asi po štyrhodinovej prechádzke vrátili sme sa do restauracii k spoločnému,
skrovnému bankettu, ktorý bol, hádám, väčšine účastníkov hlavnou vecou. Tu nás prekvapil
pekným veršovaným slovenským pozdravom tehdajší staručký slovenský farár evanjelický
pezinský Ján Mockovčák, ktorý sa v mladom veku, jako bývalý žiak slávneho prešporského
professora Kováča-Martinyho, rád s botanikou zanášal, a ešte z tých časov aj malý herbárik
opatroval. Tento slovenský pozdrav bol pri tabuli prečítaný a tým, ktorí mu nerozumeli, do
nemčiny preložený, lebo vtedy maďarčina nebola ešte v móde. O výlete podal Kornhuber zprávu
v „Presb. Zeitung“, a s pochvalou spomenul aj Mockovčákovu slovenskú báseň, ktorá iste leží
dosiať v spolkovom archive uložená. Dnes by sa snád nikto neopovážil spolkové shromaždenie
slovenskou básňou pozdraviť. Bola to vlastne česká báseň, lebo Mockovčák, príslušník školy
Kollárovej, v terajšej spisovnej slovenčine nič nepísal. Tak sa mi zdá, že táto báseň bola
potom odtisknuta v Lichardových vo Vídni vychádzajúcích „Slov. Novinách“. Raz, — už
nepamätám kedy? — zašli sme si na Svätojurský Šúr, kde sú rozsiahle rašeliniská s veľmi
zajímavou Florou. Jako specialita týchto rašelinísk je krásna žihlavaUrtica
radicans Bolla, ktorú tam tento autor prvý objavil a opísal. Žihlava táto,
jako novinka, išla na zámenu na dračku, lebo ju každý sberateľ rastlin v herbári mať chcel.
Sám som jej asi 100 exemplárov rozposlal. S Opitzovým zamieňacím ústavom v Prahe, nestál
som v spojení; ale z druhej ruky mal som aj Opitzove rastliny v herbári; za to ale zamieňal
som za mnoho rokov so Skofitzovým ústavom vo Viedni, ktorého som bol pozdejšie (1879) aj
navštívil. Krome toho zamieňal som aj s daktorými prešporskými a vonkajšími sberateľmi.V okolí Kľúčova, na pravom brehu Váhu, niže Nemšovej v Trenčiansku botanizoval som po
dve letá 1858 a 1859. Pole na Považí je tam rovné a úrodné, ale ľud zanedbaný býva v
chatrných drevených chalúpkach, za jaké sa ja neviem oduševniť. Najväčšiu radosť mi
spôsobila okolíkatá hruštica(Pirola umbellata L.), ktorú som v
Kľúčovských horách vtedy po prvý raz živú videl. Táto malá kráska by zaslúžila, aby bola v
kvietníkoch za oknami pestovaná. Listy má vždy zekné, jako remeň tuhé, lícom lesklé,
bledoružové, zvonkové kvety, jako z vosku, v okolíku previslé. Jak tu v Kľúčove, tak
pozdejšie v Z. Podhradí som sa pokusil, chovať ju v kvietníku, ale nepodarilo sa mi to,
lebo mi vždy vyschla, čo som jej jakú zem ponúkal. V lete 1858 cestoval som na furmanskom
voze z Lubiny až po Slovenské Pravno v Turci, a ztadiať peší za dva dni, cez krásny
priesmyk Harmanec, na Baňskú Bystricu do Brezna vo zvolenskej stolici. Na tejto dosť dlhej
ceste, kde sa jej ťahom ešte nikomu ani len nesnívalo o železnici, nedalo sa mi
botanisovať, lebo som bol viazaný na dvoch spolucestovateľov, len čo som si letkom pár
rastlin poznačil. Letný semester r. 1860. ztrávil som na evanj. bohoslov. fakulte vo
Viedni, keď ešte terajšia nádherná Ringstrasse bola širokou pažiťou. Rastliny som sbieral
tu len v najbližšom okolí mesta. Dosiaľ si neviem odpustiť, že som sa na konci semestru,
keďže mi zo stipendia a z mimoriadnej podpory peňazi zbývalo na dostač, nezaviezol na
Semmering, k čomu som už pozdejšie nikdy nemal času, ani priležitosti, ani prostriedkov,
ale som sa musel uspokojiť s rastlinami, ktoré som od iných sberateľov, ztadjať bol dostal.V lete 1860. bol som povolaný za kaplána do Uh. Skalice. Okolie Skalice má veľmi
zajímavú kvetnu. Morava a jej močariny poskytujú mnoho vodných rastlin. Ej, či ma tam
koľkorazy dopichali komári, že mi až tvár zapuchala! Na tuhnúcom môle pravého brehu Moravy,
u samého Rohatca, som sbieral:Lindernia pyxidaria, Juncus
sphaerocarpus, aScirpus Michelianus; a sotva pár krokov
ďalej, okolo prievozníkovej búdy,Kochia arenaria. V Prešporku som si
kúpil „Reuss-ovu Kvetnu Slovenska“, a od vrbovčianského farára, Pavla Slobodu, dostal som
darom jeho bratom Danielom Slobodom, farárom Rusavským, spísané a Českou Maticou vydané
„Rostlinnictví“, ktoréžto české diela, vzdor mnohým ích nedostatkom, prokazovaly mi pri
určovaní rastlin znamenité služby. K tomu bol som si kúpil aj „Svatopl. Presla Všeobecný
Rostlinopis“ s jeho terminologiu botanickú a 32 kvartových obrazov k nej. Pravda, pri
určovaní mojich nálezov mi tieto vzácne knihy boly k slabej pomoci, keďže „Všeob.
Rostlinopis“ obsahuje len opisy z celého sveta vybraných druhov; za to ale terminologický
slovník mi bol na dobrej pomoci. Malže som ja za radosť, keď sa mi podarilo dľa Slobodovej
knihy ten-ktorý, mne ešte neznámy, rastlinný druh, spoľahlivo určiť. Ale v určovaní rastlin
cvičieval som sa tak, že som vzal známu mne rastlinu, a hľadel som ju určiť dľa určovacieho
kľúča, a keď som tej prišiel na meno: pokusy som robil s neznámými druhami, až som sa
vycvičil v určovaní.*Keď som raz zablúdil na skalnaté, pusté vinohradiská „Wintoperku“, bol som milo tam
prekvapený práve tam kvítnúcou, rozkošnou „papučkou“(Himantoglossum
hircinum), pravou to okrasou týchto pustákov (pustých vinohradov)! Vzal som
si z tejto vzácnej Orchidey asi 20 kusov na sušenie pre herbár, a daktoré som v potu tvári
vykopal i so zemou, a zasadil som ích do kvietníkov za okno, kde ích aj iní obdivovali. Na
Wintoperku je častá aj nízka višňa(Prunus Chamaecerasus), ktorá mala
už úplne zralé, veľmi chutné višňičky, z ktorých som na ukázku a ochutnanie aj do fary
kytku doniesol. Vo fare sme mali velikého kocúra, ktorého „Pazúr“-om menovali. Raz som
doniesol pekný exemplár kocúrníka(Nepeta Cataria)a riekol som deťom:
„Zavolajte Pazúra; budeme ho hostiť touto zelinkou.“ Začul to aj môj principál L. Lichard,
skrz na skrz poctivý a statočný, ale často chorľavý muž, a povedal: „Ale coby vám kocúr
jedél zelinu!?“ „Bude,“ reku, „len ho sem!“ Deti doniesly Pazúra na dvor, posedaly si do
kolečka; a keď som kocúrník medzi prstami požmolil a nim Pazúra pekne ponúkol: prisadol si,
zagajdoval a s velikým appetítom požuval a pojedol celú zelinu, až na samý koreň. „To je
nécó mimorádného!“ zvolal na to zadivený Lichard, a deti sa čudovaly, že Pazúr „umí aj
zeliny žrať“. Zadivil som sa, kráčajúc cestou k dedine Vrádišťu, že som pri malej močarine
spozoroval:Aster Tripolium, Scorzonera parvifloraaMelitotus dentataa pár vzácnych ostric(Carex). Takéto netušené prekvapenia sú každému sberatelovi velice
vítané; kdežto keď sa vystrojí istú určitú rastlinu sbierať a nenajde jej: znechutený a
unavený ťahá domov. V Skalickom poli sa vo veľkom dochovávala priemyseľná rastlina „Waid“(Isatis tinctoria), jejž listy sa viacrazy cez leto zrezávaly, a
čerstvé velikým, koňom do krúhu ťahaným okrúhlym kameňom, s primiešaním trošky haseného
vápna, madžgaly. Z tej, jako cesto hustej kaše robily guľky velikosti vlaského orecha, a
tieto usušené za hranice predávali, jako prísadu k barve indigovej. Dochovávanie tejto
rastliny vyplácalo sa lepšie, než ktorékoľvek obilie. Šart(= Rubia
tinctorum)sa za mojich časov v Skalici nikde nedochovával, ale jako
pozostatok nekdajšej jeho kultúry našiel som pri plote jednej zahrady pod Kalváriou jeden
hodný kus tejto Rubie. Za to redaktor viedeňských „Slov. Novin“, D. Lichard, zaviedol v
Skalici pestovanie slezu, s plným, tmavopurpurovým kvetom(Althaea rosea
atropurpurea), ktoré sa znamenite vyplácalo, lebo sa z počiatku predával
starý cent sušeného kvetu za 100 zl. Kvety tohoto slezu sbieraly sa cez celé leto, doma sa
zelené kalichy s ních odkrajovaly, a na leskách vo zvlášť k tomu cieľu zariadených
sušiernach sušily. Robili z toho z počiatku tajnosť, a nechceli vyzradiť, ani kde dostať
semeno tejto rastliny, ani kam sa sušené kvety predávajú. Kvety nesmely byť plesnivé.
Dozvedel som sa, že sa slezové kvety vyvážajú do Francúzska na barvenie vína. Pozdejšie,
keď sa dochovávanie slezu veľmi tu bolo rozšírilo, klesla cena kvetov značne. Mestskému
kapitánovi J. M. ktosi z pomsty cez noc pokosil celé jutro slezu, keď práve najlepšie počal
kvitnúť. Trúfal síce, kto si to tak naňho spomenul; ale, že nemal svedkov, toho kosca
súdobne stíhať nemohol, a iné mu nezbývalo, jako trpelivo čakať, až slez, — ktorý v Skalici
„malvou“ zovú, — zase od koreňov vyhnal a zakvital. Pravda, že na takejto otave zkoseného
slezu ani polovica toľko kvetov nebolo, jako by ích bolo bývalo na nezkosenom. O dakoľko
rokov pozdéjšie urobil som aj ja pokus s pestovaním slezu, pri Štvrtku na Považí. Na 100
čtver. siah nasadil som kukurice a slezu. V prvý rok dala kukurica dobrú úrodu a na druhý
rok dostal som 1 starý cent suchého kvetu slezového, ktorý mi doniesol 100 zl. užitku. Na
tretí rok zkazila mi hrdza(Puccinia Malvaceacum)temer všetek slez.
Viac som ho potom nesial.Nekdajšie kvetúce súkennictvo za mojich časov už v Skalici valne upádalo; ale ešte bolo
tam pár súkenníkov, ktorí svoje výrobky do Pešti vyvážali. Predtým sa na roľach pestovávala
aj „postryháčska štetka“(Dipsacus Fullonum); ale ja som tam už ani
jednej nenašiel.Hneď pri Skalickom cinteri, na čerstve pooraných roľach, nachádzajú sa pekné terciérne
skameneliny, mnohé výborne zachované, a jemnejšie viac, menej polámané. Poslal som z nich
malú sbierku Dr. Kornhuberovi, ktorý o nich zprávu podal u prešp. prírodovedeckom spolku r.
1861. Bolo mi to veľmi nápadné, že si tých vzácnych, pekných a mnohých skamenelín tam nikto
nevšímal. Pri troške pozornosti a vytrvalosti bolo by tam ľahkou vecou, zajímavú a poučnú
sbierku utešených slimákov a mušlí, a snád i iných skamenelin sebrať. Drobný tercierny
piesok menujú v Skalici „miligr“. Toho času bolo tu veľmi dobré nižšie gymnasium katolicke
s českou vyučovacou rečou, jehož professori boli Češi, mužovia odborne vzdelaní. Keď
miestodržitelská rada počala úradovať po maďarsky, a nie, jako dosiaľ, po nemecky:
dochádzal k nám často do fary riaditeľ toho gymnasia, výborný a šlachatný muž, Květosl.
Klumpar, kedykoľvek dostal dajaké maďarské nariadenie, ktorému nerozumel. Bývala to potom
obyčejne moja zábava, preložiť listinu do češtiny. Nezadlho potom boli českí professori
odstránení, a na ich miesto noví osadení. Klumpar bol za riaditeľa gymnasia do Jindř.
Hradca preložený. Za riaditeľstva Klumparovho bol som daroval gymnasiu malú sbierku
rastlín. Toho času bola v skalických mešťanských rodinách nemčina v móde, a maďarsky
znajúcích ľudí bolo tam málo. Čo sa mi ale zvláštne ľúbilo v tom meste, bol ten jednoduchý,
rodinný život v mešťanstve, bez pýchy a bez prevodzovania smiešnej a škodlivej nádhery. Ani
v bytoch, ani v rúchu, ani v pokrmoch sa márnotratnosť neprevádzala; a pri tom sa mešťania
dobre mali a spokojno žili. Jako počujem, od tedy sa pomery velice premenily, bez toho, aby
měšťanstvo na blahobyte a spokojnosti bolo získalo. Tam som zažil za môjho života po
prvýraz vyslaneckú voľbu, ktorá vypálila, vzdor námahám mešťanstva, dľa chuti vlády. Aj na
voľbe mestského zastupiteľstva a úradníctva musel som brať podieľ. Najlepšie sa mi ľúbil
jeden mešťanský kováč, ktorý stentorským hlasom vykrikoval: „A có inší! my nesceme takých
pánů, kerí sa dajú voliť za víno a hnilý sýr!“ Nemôžem sa ale pochváliť, že by som mal v
takých shonbách a kríkoch zalúbenie. Jeden hlavný korteš vládneho kandidáta chodil v
červenom, šnorovanom dolománe a vábil voličov slúbujúc hory-doly. Jakosi zatáral som sa zo
všetečnosti do toho davu ľudu, a spozoroval som jednoho starého mešťana, jako sa hrabe na
obsekaný agát, až mu pot s čela kvapkal. I zpýtal som sa ho: „Ale, ale starý pán! kamže,
kam tak náhlo?“ „I, já su malý, jako Zacheus“ — riekol, pevno sa zachytiac haluze, aby
neodkvacol ľudom na hlavy — „teda lezu na strom.“ „Ej“ — reku — „ale Krista Pána ani s toho
stromu nevídať!“ Po voľbe sa všetko zase skoro utíšilo: a — bolo po Kačínej svadbe. Na
papieri sa to tie svobodné voľby veľmi pekne vynímajú, ale v skutočnosti sa to docela ináče
vyníma. Skaličania sa pilno zaoberajú s vinohradníctvom, a zvlášť v dobrej povesti stojí
skalické červené víno, o ktorom som počul, že sa až do Čiech vyváža, kde sa miesto
mělnického predáva. Majitelia vinohradov majú mnohí vo viniciach aj búdy so sklepom na
víno, a rádi chodievajú, či samotní, či v malých spoločnosťach do tých búd. Taký osamelý
pútník donesie si s sebou kus husaciny, lebo tvarožku hnilého syra, natočí lebo vytiahne si
pohár lebo dva vína, pri čom aj za dve hodiny presedí, a potme ťahá domov. Nemal som to
rád, keď ma dakto do búdy zavolal, lebo mne víno nechutilo, a v sklepe sedeť mi bola
prizdĺhavá zábava.Krajom vinohradov našiel som, prechádzajúc sa s Danielom Slobodom, návštevou v Skalici
sa bavivším, jakýsiAstragalus, z ktorého som si pár kúskov vzal; až o
viac rokov pozdejšie, keď som cestoval v lete priesmykom Stránskom, kde už na území Moravy
dost často rastieAstragalus danicus Retz, — som aj ten v Skalici
sbieraný poznal, že tiež k tomuto Stránskemu druhu patrí. Ktoby si dal záležať na dôkladnom
preskúmaní okolia Skalického, iste by bol odmenený bohatou korisťou nových, vzácnych
nálezov, jak pri Morave tak i medzi viniciami, lebo ja som sa v Skalici len za krátky čas,
ani nie celé dve letá, pobavil a nepreskúmal som to územie tak dôkladne, jako pozdejšie
Bošácku dolinu.Zo Skalice som prešiel v decembri 1861 na faru Zemansko-Podhradskú v Bošáckej doline, na
ktorej do dneška žijem. Hneď na jar nasledujúceho roku, pochodil som najbližšie okolie
môjho bydliska, ale som bol veľmi sklamaný v mojom očakávaní; lebo na blízku není ani
značnejších skalin ani močiarov, ani dobytkom nedotknutých trávin, keďže všade krajom cesty
a vinohradov, jako aj nižšie kopce, len spasené trávy som našiel. Jediná peknáHacquetia Epipactisma medzi krovinami potešila. Až pozdejšie som
si zašiel na vzdialenejšie horské lúky, jakých je po všetkých svahoch veľmi mnoho, do sečí
a na vinohradiská: a dostal som chuť k pilnému ích prezkúmaniu. V čas môjho príchodu do Z.
Podhradia, bolo tu ešte asi 10 juter vinohradov a oberačky konávaly sa v druhej polovici
oktobra, s velikou veselosťou a strelbou. Vinice boly ešte aj pri Štvrtku na Považí, pri
Bošáci, Moravskom Lieskovém a Srniem, a že na tomto poslednom mieste pestovali burgundské
révy, požívalo Srňanské víno tak dobrú povesť, jako červené Novomestské. Ale všetkým týmto
vinohradom môžem vystaviť smrtný list, lebo sú už všetky dávno vyklčované. Kvetna sečí je
velice nestála, lebo keď tam zrastú zase dreviny, nižšie rastlinstvo udusia. Od Apríla až
do pozdnej jeseni bývaly moje preše plné, lebo som mnoho rastlin sbieral na zámenu. Boly
roky, v ktorých som aj 3000 exemplárov rozposlal. Zámenou rastlin môj herbár značne sa
zväčšoval; a keď mi Schneller celý svôj herbár a mnoho vzácných botanických knih darom bol
poslal, a ja som ho s mojimi sbierkami spojil: mal som celú moju izbičku balíkami rastlin
zatarasenú. Raz ma jeden pan zo Zvolena i so svojim zaťom bol navštívil a rozhľadiac sa po
mojom herbáre, riekol: „Ale, pán farár, jako sa to srovnáva s bibliou?“ „Ach,“ — reku —
„Šalamún bol slávnejší služobník Boží než ja, chatrný farár dedinský, a rozumel sa do
botaniky, lebo stojí o ňom v biblii: ,Vypsal též i o stromích, počna od cedru, kterýž jest
na Libánu, až do mchu, kterýž roste na zdi…‘ (1. Král. IV. 33) a nikto ho preto
neinterpelloval.“ A môj pánko prestal ma domŕzať. V rokoch 70-ich predal som celý herbár do
Pešti L. Richterovi. Potom som si zase založil nový herbár, do ktorého som ukládal z
počiatku len Trenčianské, a mnou samým sbierané rastliny aj iných krajov; len pozdejšie
vriaďoval som doňho vzácnejšie druhy aj iných krajov a zemí. Tento druhý herbar daroval som
pred dvema rokami slovenskej museáln. spoločnosti v T. S. Martine. Bol ma totiž navštívil
horlivý predseda tejto spoločnosti, Andr. Kmeť, a riekol, že by bolo dobre, keby som herbár
a tu v okolí Podhradia najdené starožitnosti, bronze, kamenné nástroje a iné predmety čím
skôr poslal museáln. spoločnosti; čo som aj urobil, Kmeť istotne preto naliehal, aby sa tie
sbierky čím skôr do Martina dostaly, lebo tušil, že už dlho žiť nebudem, a že by sa to po
mojej smrti mohlo roztratiť. Ale, bohužial, Kmeť neprišiel k tomu, aby môj herbár v Martine
usporiadal, lebo ešte v tom roku zomrel. Jak ten herbár bude tam dlho na hromade ležať,
bojím sa, že ho larvy chrobákov sožerú; a toho by bolo škoda, lebo je tam mnoho vzácných
rastlin.Z môjho bydliska som až do nedávna častejšie vychádzal aj do dalších krajov, rastlinám k
vôli, a že sa mi aj počet dopisovateľov množil, ktorí si žiadali mať tunajšie vzácnejšie
druhy, za ktoré ponúkali na zámenu rastliny svojich zásob: tak som mával cez celé leto so
sbieraním, sušením, roztrieďovaním a rozposielaním, a v zime do herbáru vriaďovaním
tunajších a cudzích rastlin, dosť milej zábavy. Tak som za viac než 40 rokov mnoho tisícov
exemplárov rozposlal, nielen do Rakúsko-Uhorska, ale aj do Nemecka, Švédska, do Belgie a
Francúzska. Za čas prispieval som aj do Kerner-ovy„Flora
austro-hungarica“, a do Baenitzovej„Flora Europaea“.
Moja dávna túžba po dobrom drobnohľade zostala nevyplnená, lebo sa mi na to prostriedkov
nedostávalo. Preto som také tajnosnubné rastliny, pri ktorých určovaní je nevyhnuteľne
potrebný dobrý mikroskop, sám určovať nemohol. Machy a játrovníky(Musci frondosi
et hepaticae)sbieral som pre znamenitého bryologa Jak. Juratzku vo Viedni,
ktorý mi ích spoľahlivo určoval, čo potreboval z mojich nálezov, si zadržal a ostatné mi
vrátil, a k nim vždy zo svojich duplikátov mi niečo priložil. Raz ma Juratzka bol na tri
dni navštívil a v mojej spoločnosti tu machy a játrovníky sbieral. Najvzácnejším nálezom
medzi tunajšími machy bolaMeesea Albertini, ktorú som na tuffe jednej
kyseľky v Bošáckych kopaniciach náhodou našiel. Sbierku mojich machov kúpilo sedmohradské
museum. Pre Hazslinszkého v Prešove sbieral som lišajníky, rásy a huby (Lichenes,
AlgaeaFungi). I medzi tými sa našly vzácnejšie druhy.
Aj prešporský údenár J. Bäumler, který mal svojich chlapcov na Slovenčině u mňa, bol ma
navštívil. Bäumler je najlepší znateľ mikroskopických hub a jako samouk vyrástol mnohým nad
hlavu. Má výborný mikroskop, a vie s ním znamenite zachádzať. Ja som ho častejšie v
Prešporku navštívil, kde ma vždy pobavil ukazovaním mi svojich mikroskopických praeparatov.
Velmi chutne sa vynímal opásaný bielou zásterou, s rukávami vyhrnutými, jako zručne a
obratne zaobchodil s mikroskopom. Má aj bohatú botanickú biblioteku, jako žiaden iný v
Prešporku.J. Bayer vo Viedni, bol ma upozornil na bohatost forem medzi maliníkmi(Rubus), a poslal mi viac viedeňských druhov. I dal som sa s
velikou horlivosťou do studovania maliníkov v prírode. Pochodiv najbližšie okolie Z.
Podhradia, presvedčil som sa dosť skoro, že tu mám také množstvo forem maliníkov, o jakém
sa mi ani nesnívalo. Keď som dostal od Dra. Pántocska na upotrebeniu peknú monografiu „Nees
et Weihe Rubi German.“ s krásnymi polokolorovanými obrazy tam opísaných druhov: čo že bolo
prirodzenejšieho, než že som druhy týchto autorov, z toho množstva tunajších maliníkov,
silou-mocou chcel vyhľadať. Tak sa povodilo aj mnohým iným floristom. Ale dosť skoro som sa
presvedčil, že len malá částka Nees-Weiheovských druhov na mojom území sa nachodí; ostatné
všetky sú značne odchylné. A keď som podostával mnoho maliníkov z Viedne, z prusského
Slezska, od Dra. Focke z Brémy, od Sabranského a Bäumlera z Prešporku, od Dra. Borbáša z
rozličných krajov Uhorska, od Rella z Novohradu, a od iných z iných krajov, a tieto som s
tunajšími porovnával: darmo som sa namáhal, aby som ích do dajakého systematického poriadku
uviedol. I výkresy tunajších významnejších maliníkov som vyhotovil. Koložvársky univers.
professor Dr. Borbáš sa strojil spisať monografiu uhorských maliníkov, snáď na ten spôsob,
jako spracoval uhorské ruže; a keď sa dozvedel o spomenutých mojich výkresoch, vyžiadal si
ich odo mňa, keď som mu už hojnú sbierku maliníkov bol poslal. Ale monografiu maliníkov
nestihol napísať, lebo náhle na porážku zomrel, a zostaly aj moje výkresy ztratené.
Nebožtík Kmeť sa divil bohatosti forem mojich maliníkov, a urobil tú dobrú poznámku, že
okolie Sytna je dosť chudobné na maliníky, za to ale velice bohaté na ruže. V južnom
Trenčiansku je opak toho, lebo pri množstve maliníkov, mám tu len pomerne málo ruží.Bolaže to za radosť, keď som došiel na také stanovisko, kde 10-15 i viac rozličných
maliníkov spolu poprepletaných sa nachodilo, že som musel dobrý pozor dať, aby som vetvičku
kvitnúcu z toho istého koreňa odrezal, jako aj kus tohoročného šlahúna s vyvinutým listom!
Dr. Focke, najlepší znateľ maliníkov, bol ma navštívil, vracujúc sa do Brémy zo svetovej
výstavy viedeňskej, a pobavil sa u mňa za trí dni. Doviedol som ho na také miesto, v
blízkej hore „Rešetárovec“ zvanej, kde bolo mnoho maliníkov rozkošne jeden s druhým
poprepletaných. Keď to videl, riekol: „Ja, to my u nás nemáme.“ Kdeby sa, reku, na Vašich
pieskových dýnach brémskych, toľkorakých maliníkov nabralo! V svojej dôkladnej monografii
„Synopsis Ruborum“ často uvádza aj druhy z Bošáckej doliny. Bol si pozdejšie vyžiadal
odomňa aj semená a živé kúsky s koreňami významnejších tunajších druhov a miešancov, ktoré
v svojej pokusnej zahrade v Brémach pestoval. Jako mi písal, dochovával tam mnoho druhov,
ktoré uväzoval na drôty, a pilno obrezával, aby sa mu nepozapletaly. Jako známo, temer
všetky čiernoplodé maliníky špicami šlahúňov (tohoročných prútov) sa tam, kde sa zeme
dotýkajú, v podjeseň zakoreňujú. Navyťahoval som tedy z daktorých významnejších maliníkov,
takých zakorenených šlahúnov, odrezal som ích nad korienkami, a menami opatrené, do vlhkého
machu zabalené som mu poslal. Znal som viac sberateľov rastlin, ktorí nevedeli, že temer
všetky čiernoplodé maliníky špicou tohoročných šľahúnov sa v podjeseň zakoreňujú, a jeden
známy sberateľ mi poslal asi v patero složený tenký šlahún Rubus tomentosus, s korienkami
na konci, jako čosi velmi pamatného. Náš ľud ale má o tom zakoreňovaní šlahúnov dobrú
známosť, ba vniesol to aj do príslovia. Keď som sa raz zpýtal starého kopaničiara: jako sa
má? odpovedal mi, k môjmu velikému prekvapeniu, mávnul rukou: „Ach, jako ostružlina, obema
konci v zemi.“ Maliník menujú tu aj ostružlinou. Platilo to do nedávna za pravidlo, ba za
jakési dogma, že zo všetkých europejských čiernoplodých maliníkov jediný plstňatý maliník(Rubus tomentosus Borkh.)nosí na líci listov vedľa jednoduchých aj
hojné hviezdičkaté vlasy; všetky ostatní ale, čo jak rozdielne druhy a formy, ktoré majú na
listoch aj hviezdičkaté vlasy, byť i roztrúsené a pojedinné, považované boly za nezákonných
potomkov, lebo miešancov (bastardov), povstalých z maliníka plstinatého a daktorého iného,
bárs údajne aj vyhynutého druhu. Pošťastilo sa mi ale v Bošáckej a Ivanovskej doline
objaviť nový, dosiaľ neznámy a neopísaný druh, ktorý má listy za mlady hustoplsťnaté, šedé,
s hojnými hviezdičkatými vlasami: a predca určito tvrdím, že miešancom není, lebo má
dokonále a pravidelne vyvinuté plody, čo u miešancov nebýva. Je toRubus moestus
Hol.Je v tomto okolí dost častý v sečach, krajom kopanických rolí a lúk, ba
aj na starých prielohoch. Buď tenistý, alebo jemu velmi príbuzný druh videl som aj zo
Zvečeva v Slavonsku. V shromaždení uhor. lekárov a prírodozkúmateľov, r. 1897 v Trenčíne
odbývanom, predložil som medzi inými, významnejšími maliníkmi Trenčianska aj tento nový,
pekný druh. Že maliníky miešanci (bastardy) bujno rastú, hojne kvitnú a silno sa
rozrastajú, ale pravidelné plody nemávajú, len leda kde jednu osamelú bobuľku, alebo celkom
jalové ostávajú: na to mám mnoho príkladov v mojej blízkosti. TakRubus
Schwarzeri Hol. (R. bifrons × tomentosus)sa zakoreňovaním šlahúnov bujno
rozrastá, hojne kvítne, ale prevelice zriedka jedno zrnko plodu donáša. Tento miešanec na
prvý pohľad sa rozoznáva od iných maliníkov hojnými krásne ružovými kvetami a šedými úzkými
listami. Znám viac jeho stanovísk. Keď starí menovali pýr „inextricabile gramen“, takými
ťažko vykynožiteľnými sú aj maliníky. Sám som to k mojej nemalej mrzutosti zkusil, keď som
dal hodný kus kroviny na vršku Budišovej vyklčovať, aby som tam mal lúku. Na miesto jednoho
vyklčovaného maliníka vyrástlo ich aj desať, lebo každý utrhnutý koreň vyhnal znovu, a mal
som tam tých ostnáčov po dvoch rokoch značne viac, než pred tým, a bezočive sa mi tam
rozťahovaly. Je rozdieľ veliký aj v chuti zralých malin. Čím ostňatejší a žlaznatejší je
ktorý druh, tým sladšie a aromatickejšie máva plody. V Nemecku máva plsťnatý maliník(Rubus tomentosus)obyčajno plody neúplne vyvinuté, alebo ostáva
cele jalový. V mojom kraji videl som ho jalový, máloplodý, ale aj dokonalé a pravidelne
vyvinuté plody nosiaci, chuti aromatickej. Úprimne vyznám, že som aj já v tom zhrešil, keď
som celý rad maliníkov novým menom opatril, a sťa nové „druhy“ do sveta rozposlal. Ale, čo
som mal robiť, keď veliká čiastka tunajších maliníkov nijako nemohla byť vtesnaná pod opisy
a mená dosiaľ inými autormi publikovaných maliníkov? Keby to bolo možné, rádby som nazpäť
stiahol všetky, mnou opísané, tak rečené nové druhy, z nichž sa len čiastka v literatúre
udrží, ostatné ale, jako zbytočné synonyma, budú tvoriť príťaž (ballast) specialistov
batografov, a za čas strašiť v literatúre. Slabá je to potecha pre mňa, že aj vehlasných
batografov mnohé „nové druhy“ medzi haraburdie zbytočných synonymov sa dostanú, alebo sa už
aj dostaly. Keď som bol dostal od Schwarzera z pruzsk. Slezska „Otto Kunze Reform. deutsch.
Brombeeren“, bol som tak zavedený istotou a určitosťou jeho tvrdení, ktorým všetky
čiernoplodé maliníky Nemecka pod mená málo druhov a miešancov zahrňuje, že som sa
domnieval, jakoby už maliníky tak boly opanované, a do tohú vabohú druhov, forem a
miešancov taký poriadok uvedený, že by bola zbytočná práca niečo lepšieho a prijateľnejšího
hľadať. I usiloval som sa aj moje maliníky pod Kunzeove druhy a miešancov vpratať; ale
skoro som sa presvedčil, že je to vec nemožná. Na to mi poslal Dr. Focke svoju „Synopsis
Ruborum Germaniae“ v sprievode peknej a bohatej sbierky nemeckých maliníkov, ktoré moju
vieru v neomýlnosť Kunzeovu valne zvyklaly. Každá monografia maliníkov ešte aj teraz môže
byť len neúplná, a bude v najlepšom páde len lokálnou kvetnou maliníkov s pridáním
významnejších inokrajových druhov. Keď povážíme, že maliníky tvoria mnoho nepopierateľných
miešancov, a že ích stanoviská sú veľmi nestále: napadne nám myšlienka, či práve to
nezapríčiňuje tú rozkošnú rozmanitosť maliníkových forem. V seči zjavia sa nám také formy,
jakých sme tam predtým nevideli, a keď stromy zrastú, zase sa ztratia maliníky; ale koreň
nevyhyne tak skoro, a možno, že sa živý udrží aj za mnoho rokov, kde tu jeden list
vyháňajúc; a keď sa tam zase drevo zotne, obživený svetlom a teplom slnečným, ohlásí sa, že
je živý, najprv len slabým šlahúnom, aleuž na tretí rok zaťahuje hodné plochy. I kraje a úvrate pri roľach, pri cestách,
pastviny a kraje lesov, mnohoročné úhory (prielohy), vinohrady a pusté vinohradiská,
podrobené bývajú premenám, pri ktorých maliníky hneď vyhynú, hneď zase iné na ích miesto sa
osádzajú.Okolie môjho bydliska vykazuje sa daktorými veľmi vzácnymi rastlinami. Pravda, za viac
než 40 rokov som ho krížom-krážom mnohorazy pochodil, a to od jarnych dňov až do zimy, a
keď bola ľavná zima a bez sňahu, aj v zime som sbieral machy a lišajníky. Tak len sa mohlo
stať, že som náhodou šťastnou na tie vzácnosti natrafil. Nikto by nebol tušil, že v
riedkej, kamenitej dubine Srňanského Hája sa nachodí krásna trávičkaAvena
capillarisa na úhoroch vinohradísk ŠtvrťanskýchAiuga glabra
Prekl. Aiuga Chamaepytisje šedoplstnatá; ja ale našel som temer cele lysú
formu, ktorú som jako výdružieß glabriuscula Hol.rozposielal, až ma
barón Uechtritz poučil, že je to tá istá forma, ktorú Presl v svojej Sicilske Flore jako
Aiuga glabra Presl opísal. Je to na každý pád veľmi pamatné, že táto Sicílska rastlina —
jestli Uechtritz dobre videl, — až tu pri Štvrtku, a to dosť často, sa nachodí.Druhá taká specialita Flory Trenčianskej jeErigeronacris L. var. glaberrimus
Hol., ktorý som naBošáckych horskýchlúkách a v sečach
objavil. Pri Haluzických rumoch kosteľa a na tamejších chudotrávnatých, kamenitých kopcoch,
mám v hojnostiTrigonella monspeliaca L. Prunellyv mojom okolí
vykazujú mnoho pekných miešancov. Najvzácnejším mojím nálezom jeFilago mixta
Hol. (F. canescens arvensis), ktorý som mnohokráť sbieral nielen na
prielohoch, ale aj v sečach Bošáckej doliny, a na sta exemplarov som z neho rozposlal.
Pozdejšie tohoto miešanca objavil aj nebožtík J. Bubela pri Vsetíne, a najde sa iste aj na
inych miestách, kde Filago canescens a arvensis tak hojne spolu rastú, jako v Bošáckych
kopaniciach. Iný veľmi vzácny miešanec v Bošáckej doline jeCarex axillaris
Good., povstalý zC. vulpinaaremota, ktorý som na pramenitých miestach horských lúk sbieral, a
za viac rokov v mnohých exemplároch rozposlal. V Bošáckej doline a po okolí hojne sú
zastúpené aj vstavačovité rastliny(Orchideae), z nichž najpeknejšie
sú:Orchis fuscaaMoravica, Anacamptis pyramidalis,
Cypripedium Calceolus, Epipactis violacea, — o ktorejž som sa nikde
nedočítal, že by v Uhrách aj inde bola bývala najdená;Corallorrhiza innata,
Himantoglossum hircinumaEpipogum aphyllum. Veľmi ma
prekvapilo, keď som raz pristihol kopanické devy pilne hladať „hlaď na mňa“, t. j.
vstavačovitúListera ovata, v jejž spodnom pysku vidia jakúsi
podobnosť s nahým mužským telom: tedy len chytro si jej nasbierať k ľubostným čarom, jako
aj „obrátky“ = Ophioglossum vulgatum, ktorú za pásom nosievajú, keď idú do tancu, aby maly
švihlých tanečníkov.Bol som ráz dostal do daru od nebožtíka kardinála Haynalda, hodný balík sedmohradských,
ním sbieraných rastlin, keď si bol odomňa vyžiadal, tuším pre Naegeliho v Mnichove Hieracia
môjho okolia. Za to som sa mu odvďačil tunajšími orchideami, velmi pečlive usušenými.
Reichenbach starší bol si žiadal formy rodu Scleranthus. Tu som rozeznal len dva druhy:Scl. annuusacollinus. I vyskočil som si na
také miesta: roľe, úhory a seče, aby som s čím najviac stanovísk po dakoľko exemplároch
vzal a ích Reichenbachovi poslal; lebo som bol veľmi zvedavý: čo medzi nimi najde? Nezadlho
vrátil mi moje Scleranthy a priložil k nim zo svojich zásob mnoho forem. Medzi mojími našel
viac „nových“ druhov, a jeden pomenovalS. Holubyi Rb.Ale ja som tie
druhy nevedel rozeznať, tak, jako Gandoger-ove ruže, medzi ktorými množstvo nových druhov
narobil. Do Skofitzovho mesačníka vo Viedni „Oesterr. botan. Zeitschr.“ som za mnoho rokov
dopisovával; ale aj v iných spisoch uverejňoval som moje nálezy.Ruľový vrch Inovec, níže Trenčína ma ľavom brehu Váhu, navštívil som len raz; za to
častejšie Beckovské a Kálnické vrchy. Na dolomitových vrchoch medzi Trenč. Tepliciami a
Zay-Uhrovcom, obrátil som sa tiež pár razy a doniesol som ztadiať bohatú korisť. Velikú
radosť som mal z „krvavého dreva“(Rhus Cotinus), ktorýžto vzácný
stromovitý ker som našel u Trebichavy pri Podlužanoch. Bol som sice už před tým dostal z
Horných Motešic od Jaroslava Fleischera čerstvé vetve tohoto stromku a živé exempláryAremonia agrimonioides, ale v prírode som ten Rhus ešte nebol
videl. Ľud o ňom bájí, že keď raz viezli nevestu k sobášu do Podlužian, na príkrom vrchu sa
vôz prekotil a nevestu zabil; a že z jej krve vyrástol ten stromček, preto ho nazvali
„krvavé, lebo dievské drevo“. V Bošáckej doline menujú „dievským drevom“ lýkovec (Daphne
Mezereum), nie pre krásno červené kvety, ale preto, že slúží devám za líčidlo, aby boly
pekné červené. Okolie Trebichavy a Zay-Uhrovca má iste hodný počet vzácných rastlin nám
ešte z Trenčianska neznámych. V Zay-Uhrovských horách potĺkajú sa ešte kedy-tedy aj rysi
(ostrovidi), jako mi pred pár rokami starý gróf Zay rozprával, že dostal raz dva kusy
zastrelené. Jak v tých rozsiahlých horách, tak aj po krovinatých vápenných vrškoch, celé
poklady rastlin čakajú na pilného sberateľa.Púchovská dolina pre bohaté nálezy starožitností u Púchovsko-Veščanskej skaly istú
povesť požívajúca, mnou viacrazy navštívená, len málo obohatila môj herbár, keďže bližšie
kopce sú dobytkom poobhrýzané. Za to som na Vršateckých bralových skalách (Löwenstein), keď
som v spoločnosti púchovského učiteľa Ondrčku, idúc z Púchova krížom vrchami cez Lednicu a
Červený Kameň, tam bol botanisoval, mnoho krásnych rastlin nasbieral. Aj tieto skaly na
rastliny bol prezkúmal Rochel ešte v prvej polovici predošlého storočia. Hrad Lednica je
originálne stanovisko lednického polýnku(Artemisia Lednicensis Roch),
ktorého však mám aj na blízku pri Beckove a pod Tureckom na Považí hojnosť. Mnoho
Rochelových rastlin mal som aj ja v herbári.Okolie Trenčína som mnohorazy pochodil. Tu na hrade máme vzácnu okolíkatú rastlinu,Orlaya grandiflora. V blízkosti železničnej stanice „Istebník“
objavil som na štrkovitých travinách vzácny bastardPotentilla subargentea Borb.
(P. argentea × arenaria), ktorú som pozdejšie na pastvinách okolo Pezinku v
hojnosti videl. Dr. Brancsík, svetoznámy Coleoptero- a Conchyliolog oddal sa od viac rokov
velmi horlivo do botanisovania a objavil na území Trenčanska viac vzácnych druhov. Ale on
sa neobmedzuje len na Trenčiansko, ale súc v tak priaznivých pomeroch, že si aj dalšie
cesty dopriať môže: vychádza aj na Vysoké Tatry, na dolnozemské roviny a do Bosny a
kamkoľvek sa mu zaráčí. Odomňa je o pár rokov mladší. Keď sme kedysi v Prešporku spolu
botanisovávali, on jako gymnasista, ja jako bohoslovec, hovorieval: „Ja budem doktorom, a
vy budete kňazom; ja budem ľudí liečiť, a vy ích budete pochovávať!“ Šťastnou náhodou
žijeme oba v Trenčiansku neďaleko jeden od druhého, a každoročne aspoň raz sa schádzame,
ale musím vyznať pravdu, že som ani jednoho človeka nepochoval, ktorého by on bol liečil.
Brancsík má asi 12.000 druhov chrobákov, kobyliek, ploštic a podobnej slezby, pekne v
škatuľach, na spôsob quadrantov upravených, usporiadaných, a asi toľko Conchylií. Večná
škoda by bola, keby sa tieto bohaté a drahocenné sbierky kedysi maly len tak ledabolo
rozvláčiť. Sbierky tieto by sa hodily pre ktorékoľvek väčšie museum. Brancsík je
zakladateľom a dušou Trenčianského prírodovedeckého spolku. On má neodolateľný spôsob, do
spolkových ročníkov vynútiť od členov literárne príspevky. Na jeho naliehavú žiádosť
prispieval som aj ja častejšie prácami do tých ročníkov; medzi iným uverejnil som tam po
kuse, soznam dosiaľ známych cievnatých rastlin Trenčianska, ktorý potom bez môjho vedomia,
v podobe knihy, v druhom vydaní bol odtisknutý. Čo bol Dr. Kornhuber spolku Prešporskému:
to je Dr. Brancsík spolku Trenčianskému. Od vydania mojej „Flora des Comit. Trencsin“
(1888), Brancsík, Dr. Borbás a ja, viac, pre toto územie nových druhov sme objavili, a
všetky tieto nové nálezy povnášal som do môjho príručného výtisku tej „Flory“. Dvarazy som
bol v Maninskej skuline; na Malenici, od časov Rochelových dobropovestnej, bol som sám
dvarazy a raz v spoločnosti Dra Brancsíka, kde sme hľadali, ale nenašli Rochelom tam
udávanúCrepis Sibirica; za to sme tam objavili utešenýSenecio umbrosus WK., a ja v doline Belušskej, výše dolných Vrát,
pri chodníku, krajom lesa, tu netušenú, velice vzácnuWaldsteinia
geoides. Že Rochel, ktorý Malenicu a jej okolie viac razy pochodil, túto
Waldsteiniu nespozoroval, ináče si vysvetliť neviem, jako že chodieval na Malenicu
pohodlnejšou cestou na Vysolaj a Slopnú, a nie úzkou cestou Belušskej doliny; ináče bolby
ju musel v čas kvetu zbadať.Kút Trenčianska od Púchova až po Kysuckú dolinu je ešte botanicky neprezkúmaný, a keby
tam v lete zablúdil pozorný sberateľ, objavil by po horských lúkach nejednu vzácnú
rastlinu. Mne nebolo možné tie kraje pochodiť, lebo, súc povolaním na jedno miesto viazaný,
nemohol som dľa ľúbosti odchádzať na viac dní z domu.Rozkošnú Súľovskú skalnatú kotlinu navštívil som po dvarazy, a okolie Rajeckých Teplic
tiež dvarazy. Raz som sa vybral s spoločnosti Dra. Dušana Makovického do Strečňanského
priesmýcu, aby som vyhladal Uechtritzom starším tam udávaný vzácny kapradWoodsia
ilvensis. Po Strečno sme šli železnicou, a z tadiaľ popri Váhu peší, kde som
každú vyčnievajúcu žulovú skalu prezeral, či tam nenajdem hľadanú Woodsiu. Už sme boli
hodne vyše jasku, až konečne blízko hranice Turčianskej zbadal som velmi krásne exempláre
Woodsie, a neďaleko od nej, u samej cesty, iný vzácny, z Trenčianska ešte neznámy kapradAsplenium germanicum. Tak táto unavujúca prechádzka znamenite sa mi
vyplatila. Makovický sa vrátil z Vrútok do Žiliny a ja som šiel do Turian. Raz som bol v
Turci v Šútovskej doline, pozdejši v Studenci, inokedy zase v spoločnosti Dra. Dušana
Makovického vo Vrátňanskej doline a na Malom Kriváni. Hôlnych a podhôlnych rastlin doniesol
som si ztadiaľ hojnú zásobu. Raz som pochodil Minčov, ktorýžto vysoký vrch medzi
Trenčianskou a Turčianskou stolicou sa stal povestným jako centrum zemetrasenia r. 1858.
Ej, či by to bol požitok, tieto doliny a vrchy častejšie môct pochodiť od jari až do
jeseni! V Orave som len letkom botanisoval okolo Žaškova, a pochodil som aj blízky Hrdoš.
Zo Žaškova prešiel som krížom horami a sečami do Jasenovej, pod Choč. Ej, či by som si bol
rád zaskočil až na končiar Choča: ale nebolo k tomu času. V Liptovskej stolici len okolo L.
Sv. Mikuláša a Smrečian som letkom sbieral rastliny, ktoré mi práve pod ruku prišly. O
všetkých týchto mojich výletoch podával som zprávy v „Slov. Pohľadoch“. Zo všetkeho toho
vidno, že len malú čiastku Slovenska z vlastního videnia som mohol poznať, nie preto, že
som k dálším výzkumným cestám nemal vôle, ale preto, že sa mi k tomu času nedostávalo.
Chuti k cestovaniu som mal vždy na dostač; ale povolaním viazaný na moje bydlisko, kde ma
nemal kto za dlhší čas zastúpiť, musel som prestať len na chuti; za to dostávalo sa mi od
iných často rastlin z takých krajov Slovenska, ktoré som sám pochodiť nemohol. Teraz už
jako 73-tý rok veku prekročivší starec nehodím sa viac na ďaleké prechádzky; za to ale
zajímajú ma predca rastliny, skameneliny a starožitnosti, ktoré keď na blízku najdem, rád
berem s sebou; však to komusi vzácne bude, najskor ešte slovenskej musejnej spoločnosti.Z mojich výšspomenutých výletov, donášal som si vzácnejšie rastliny s koreňami a
presádzal som ich do mojej zahrady. Tam mám dosiaľRuscus Hypoglossumzo Svätojurskych hôr,Allium ursinumz hôr Pezinských,Veratrum Lobelianumz Minčova,Dentaria
glandulosaz Malého Kriváňa,Dentaria bulbiferaz
Bošáckých hôr,Telekia speciosazo Sedmihradska,Aconitum
Lycoctonumz Javoriny,Trollius Europaeuszo Súlova,Lilium Martagonz horských lúk Bošáckých, jako ajIris
graminea, ktorá je tak veľmi častá, z Turecka ale, na pravo Beckova,Iris variegata, jejž stanovisko bolo pred dvoma rokami dynamitom
zkazené, keď sa na Považskej železnici trať pre druhé kolaje rozširovala. Zo Sloupnice v
Čechách bol som dostal živéEranthis hyemalis, Leucoium, vernumaTulipa silvestris, ktoré mi každoročne kvitávajú, a oko moje tešia.
Mimo tu spomenutých druhov, mám aj daktoré iné, sem z daľeka donesené, ktoré všetky tvoria
maličkú botanickú zahrádku, kdežto Dr. Brancsík založil v Trenčianskom parku koloniu
karpatských rastlin a ju pečlivo opatruje. Keď nemôžem pochodiť Tatry, zajdem si dakedy
aspoň do tejto Tatranskej zahrady, abych sa pohľadom na tie pekné rastliny za chvíľu
pobavil. | Holuby_Botanicke-prechadzky.html.txt |
Príhovor k čitateľovi o svojich mapáchSamuela Mikovíniho,zemana uhorského,člena Pruskej kráľovskej vedeckej spoločnosti,príhovor k čitateľovi o svojich mapách.Sú mnohé a veľké prekážkydobrých umení, prečo menej môžu, než je
potrebné, svoje ovocie v ľudskej spoločnosti rozširovať. Ale škodlivejšou sotva pomenuješ inú,
než je tá špinavá ziskuchtivosť, ktorá po zveľadení sa umení i sama spolu nadmieru vyrástla.
Kým totiž u dobrých a rozumných mužov najväčší osoh vedy a umenia je samo umenie a veda, dav v
špine zrodený, hoci učený, svojím naničhodným lakomstvom strháva sa na protivnú stranu, a
nakoľko v predsavzatí má nie verejný, ale súkromný osoh, tak pôsobí vo vedách a umeniach, že
len pre slávu u ľudu, alebo zo ziskuchtivosti pracuje.Verím, že príklady v každom odbore umenia sotva budú chýbať. Božské vedy matematiky, ktoré
stopovaním príčin a vysvetľovaním v nich ukrytých právd ostatné ľudské prevyšujú, isteže nie
sú bez tohoto zla.Totiž okrem toho, že v našej dobe bolo vo zvyku účtovníkov, zememeračov, hladičov skla,
zostavovateľov kalendárov, murárov, rytcov, kováčov strojov a viacerých tohto druhu menamiaritmetikov, geometrov, optikov, astronómov, architektov, mechanikov a
matematikovozdobovať a uctievať, istí hlúpi a nevzdelaní výrobci obyčajných
geografických máp, viac túžbou po zisku než po umení k týmto prácam prilákaní, menogeografovpre seba natoľko si nárokujú, že čo nemôžu dosiahnuť svojimi
zásluhami, to verejnou autoritou sebe prepožičať požadujú, čo nie zriedka aj docielia pri
takom potlesku davu, žematematicipriložiť ruku kugeografickýmdielam sa už ostýchajú, aby súc postavení náhodou s týmito
do jedného radu, nepovažovali sa za podobných týmto nevzdelancom. Aby som teda od kariet a
obrazov týchto naničhodníkovmapyna ilustrovanie tohto tak očakávaného
diela vyhotovené, ako sa patrí, rozlíšil, vyložím nakrátko, čo myslím vôbec o zemepisných
mapách.Akoprvý druh mápstanovíme totiž také, ktoré sú ďaleké od hocijakej
očitej skúsenosti, keď iba na základe rozpravy, popisu alebo výmyslu iných alebo svojho
zostavujú sa mapy. Hromadu týchto máp ich pôvodcovia nazývajú atlasom, myslím preto, lebo
nepochybujú o tom, že s opovážlivou smelosťou viac luhajú než robia veľké práce. Čo robia,
pravda, s toľkým výstrojom, že sa nenachádza nijaká skýtska alebo rajská krajina obývaného
alebo neobývaného sveta, ktorá by tu, ak sa tak bohom ľúbi, s najväčšou presnosťou vyobrazená
nebola. Kto by ich s podobnou presnosťou chcel používať, vieru podľa kariet treba mu získavať.
Aby sa však nezdalo, že tento druh (máp) z geografie vôbec vylučujeme, doprajeme mu miesto
medzi geografickými snami, ak tak chcú.Akodruhú skupinu mápstanovíme tie, ktoré sa zhotovujú podľa pohľadu
odmeriavajúceho kraj. Tieto druhy máp vyhotovujú ľudia, ktorí síce poznajú kraje, ale nie
geometriu, alebo i sami geometri, ktorí nedbajú nijako na miery, ale iba na odhady zmyslov sa
spoliehajú. Tieto mapy tým prevyšujú predošlé, že keď i nie mapami, predsa ideami máp môžu byť
nazvané, a keďže je nedostatok lepších, možno ich na znázorňovanie výzoru krajov ako-tak
používať.Tretídruh mápsú mapygeometrické, ktoré s
použitím všetkej geometrickej presnosti polohu miest, vzdialenosť a tvárnosť krajov presne
znázorňujú. Avšak predsa sú nedostatočné na použitia astronomické, geografické, navigačné a
historické pre zanedbanie skutočných šírok a dĺžok miest a svetových strán. Sem prináležia
všetky jednotlivé mapy krajov a okresov, vyhotovené a určené iba na použitie vojenské alebo
hospodárske.Štvrtý, v každom ohľade dokonalýdruh mápsúmapy
geografickéaleboastronomicko-geometrické, ktoré sa
zakladajú nielen na geometrických meraniach, ale aj na astronomických pozorovaniach a úplne
zodpovedajú a vyhovujú všetkým použitiam vied, aj každodenného života. Tento druh máp ako je
dobrý, tak je aj zriedkavý, a keď vyjmeš Picardovsko-Cassiniovske pokusy Kráľovskej vedeckej
akadémie parížskej a niektoré anglické Nordwoodiho, holandské Sneliusove, skoro je bez
príkladov. Totiž mnohí matematici ustávali sa v prácach astronomických, mnohí v geometrických,
ale máloktorí spolu v obidvoch.Akou metódou sú zostavené mapy, ktoré do toho slávneho diela vsunujeme, vysvetlili sme
pred troma rokmi vListe, písanom vznešenému autorovi. Aby tento List
neostal náhodou čitateľovi neznámy, hlavné jeho kapitoly tu zopakujeme. Pre všetky naše práce
stanovili sme štyri základy. Dva hlavné,astronomickýageometrický, dva však podradné,magnetickýahydrografický.Základ prvý, astronomický,nám poskytuje šírku, dĺžku miest a polohu
k svetovým stranám, stanovenú z pozorovaní hviezd.Šírkysme zväčša
stanovili zvýšokslnka, viackrát pozorovaných, kde to pravda, bolo
možné. Zoznam tu prikladať nezdá sa potrebné. Kto si ich praje, nech pozrie mapy, v ktorých
jednotlivé miesta v svojich stupňochšírokadĺžokuložené nájde. Keby nie o veci, komu bude na tom záležať, i samy pozorovania ochotne oznámime.
V počítaní stupňovdĺžok, nehľadiac na nezhody zemepiscov o prvom
meridiáne (poludníku), počiatok odprešporského meridiánasmerom k
východu i k západu berieme. Bolo by pravda žiadúce, aby sa konečne uzhodli astronómi a geologi
vo veci lokalizácie prvého meridiána, ktorý by hádam múdrejšie mohol byť stanovený na nejakom
chýrnejšom verejnom observatóriu, na ktorom by sa robili stále pozorovania, a vydávali by sa v
nasledujúcich rokoch na spósob novín, než na málokomu známych Šťastných alebo Nešťastných
ostrovoch.Rozdielmedzi našímprvým meridiánom
uhorským, ktorý doPrešporkakladieme, a medzi význačnejšími
európskymi, keďže i viaceré pozorovania možno zhromaždiť i s výsledkami iných porovnať, presne
určíme. Aby sa však nezdalo, že medzitým čitateľov ponechávame bez rady, z niektorých
pozorovaníeklípsa najmälunáriíurčili smeProsíme však láskavých čitateľov, aby toto autoritou viacerých pozorovaní zdokonalili,
alebo opravili, ako sa naskytá príležitosť.Pri pozorovaniach v našom Prešporku a na cestách používame tieto prístroje: na meranie
výšok hviezdkvadrantna trojnožnom podstavci z pevnejšieho kovu
vyrobený, astronomickýtúbus, opatrený okrajom prvotne na minúty presne,
druhotne však na desiatky približne rozdeleným.Na pozorovanie eklípspoužívame striedavo doma tubusy s tridsiatimi stopami, na cestách s pätnástimi a iné menšie;
okamihyimerziíaemerziívšak z výšok hviezd
vypočítame.Dĺžkyašírkymiest však, v ktorých sa
nevyskytuje príležitosť vykonať astronomické pozorovania, zo samej geometrickej vzdialenosti a
z pozorovania s inými, astronomicky už známymi určujeme. Aby sa to mohlo vykonať, všade
osobitnú pozornosť venujeme svetovým stranám. Na tento cieľ častejšie opakujeme stopovaniečiary meridiánovej(poludníkovej) astronomickými spôsobmi zvýšokpredpoludňajších a poludňajších, nezanedbajúc striedanie odklonu
v bodoch mimoslnovratových, ba aj z jedinej hociktorejvýšky slnka, tiež
zvýkyvov východuazápaduslnka, ako aj zodbočení hviezd polárke blízkych. Kde však spomenuté spôsoby krátkosť
času nedovoľuje,čiaru meridiánovú(poludníkovú) dosť presne dostaneme aj
pomocou prístroja podľa pravidiel gule nami vynájdeného a zhotoveného, a to z daného
ktoréhokoľvek viditeľného bodu oblohy, s jeho odklonom, na hociktorom mieste, pri znalosti
výšky pólu (točne) v každom čase.Žedruhý základ, geometrický,tvorí väčšinu prác, je zrejmé. Započali
sme vymeriavanie celého kráľovstva, od rakúskych a moravských hraníc, voliac si za stanice
vrcholy vyvýšenejších hôr, veží hradov a kostolov a iné vhodné miesta. Z nichgoniometrickými nástrojmizaznamenávame uhly medzi hociktorými
miestami, vyskytujúcimi sa pred očami, a tak k iným, z predošlých viditeľným, pristupujúc,
opätovnou činnosťou, zhromaždiac zo všelikde polomery a uhly, vytvárame súvislou sieťou
nekonečne mnoho trojuholníkov. Aby tieto na občianske miery boli prepočítané pre úžitok miesta
strany viacerých meracou reťazou ustaľujeme. Na tomto základe docielime, žepráce
geometrické, takto spojené, tak jedna druhú navzájom, ako i pravdivosťastronomických pozorovaní, s nimi a medzi sebou porovnaných, ustáliac
mieru veľkosti zemských stupňov, skúmajú a dokazujú.Veľkosť stupňovvšak, keď je ich miera Parížskou kráľovskou akadémiou vied onými kráľovskými a chýrnymi
vymeriavaniami stanovená, keďže sa nachádzame medzi nimi od 45° až po 50°stupeň
šírky, neberúc do úvahy rozdiel polovice prvej minúty medzi jedným a druhým
stupňom, ktorému pre nedostatočnosť našich prístrojov a skromnosť súkromného výstroja niekedy
vyhnúť nemôžeme, doteraz dosť dobre zodpovie. Avšak toto sa pokúsime istejšie zistiť, keď sa
voľakedy dožičením osudu podarí dokončiť vymeranie celého kráľovstva, ktoré sa rozkladá medzi
piatym stupňom šírky a temer siedmym dĺžky.Geografomnie je známe, aká ťažkosť nastáva pri projektovaní
segmentovguľoviteja čiguľovejzeme narovinychystaných máp. Ak segmenty sú väčšie alebo právepologuľové, stáva sa ťažkosť neprekonateľnou. Na rovine sa totiž nedá
dosiahnuť, aby sa všetkypoludníkystalirovnobežnýmia aby sa miera stupňov medzi nimi smerom kpólomv správnom pomere zmenšovala, ale vzdialenosť miest ostala
primeraná. Preto všetky presnejšiegeografické mapyby mali byť kreslené
nie na rovinách, ale na guľových útvaroch. My, keďže prv robíme špeciálne mapy stolíc
Uhorského kráľovstva, spomenuté ťažkosti ľahšie prekonávame, v generálnej však, čo by hádam vprojekciibolo žiadúce,tabelami dĺžok, šírok, polôh a
vzdialenostídoplníme.Tretí základnašich prác,magnetický, menej
dôležitý, viac na uľahčenie inde, než na vykonanie diela sa vsťahujúci, záleží v pozorovaní
polohy miest, skúmaných podľa smerumagnetickej ihly. Okrem toho usilovne
zaznamenávame odklon magnetický. Tento činí vPrešporkua v susedných
miestach 12,30 stupňov na západ, v čom sme nepozorovali cez celé desaťročie nijakú citeľnú
zmenu.Zaštvrtý základurčujemehydrografický,
predošlému veľmi podobný, ktorým meriame korytá a zákruty splavných riek, ustáliac rozdiely
času, alebo preskúmajúc rovnomerný pohyb lode za jednu minútu, polohy však magnetickou ihlou
ustalujeme. Tieto dvaposledné základysamy nikdy, ale s predošlými vždy
spojené, a v miestach dohľadu menej prístupných používame.Pri znázorňovaní vonkajšej podoby krajov a prirodzenej tvárnosti čo najprednejšie
používame metóduortograficko-ichnografickú. Takto podávame prirodzenou
tvárnosťou zakreslené podoby miest, najmä vyvýšenejších a zníženejších, ale nie podoby kolmé,
ako obyčajne býva, ale rovné projekcie horizontálne, hrebene, vrcholy, sedlá vrchov a kopcov a
medzi nimi ležiace doliny a kotliny, ďalej poľné, močiarovité, rovinné alebo lesmi pokryté
územia, toky, zákruty a záplavy riek, ostrovy a jazerá, konečne stopy ciest a mostov, polohy a
rozlohy hradov, miest a dedín. Tieto predsavzatia boli pôvodne súkromné, ale láskavosť
najvznešenejšieho cisára ich verejnými učinila, keďvymeranie celého Uhorského
kráľovstvamne nielen povolila, ale aj prikázala astavom
kráľovstvatúto svoju vôľu najmilostivejšie oznámila. Tou vôľou najvznešenejšieho
panovníka a svojou náklonosťou k dobrým umeniam vedené stavy a poslanci kráľovstva podporili
láskavo a podporujú doteraz naše práce.V božiu pomoc dúfajúc, toto započaté a z väčšej čiastky hotové dielo dokončiť a sväto daný
sľub tak splniť sa vynasnažíme, aby jednotlivé zväzky najskvelejšieho diela Belovho toľko máp
doplňovalo, koľko v nich bude popísaných stolíc. Čo keď s milosťou božou a cisárovou
pripravujeme sa vykonať, Ty, učený čitateľ, k autorovi tohto veľkolepého diela nie menej než
ku mne buď zhovievavý.V Prešporku 15. apríla 1735Ukážka Mikovíniho Príhovoru z r. 1735 | Mikovini_Prihovor-k-citatelovi-o-svojich-mapach.html.txt |
PublikovanéObsahAuf ehreKto chceš, rozumej!Jánovi PalárikoviToastNový krakoviakPoznáte ju? — to naša mať!ObrazPriateľoviMne sa tak zdáŽe ťa rada vidím, nehanbím sa za to…JednoPoznáš ju — mater svoju?Akú chcem pieseň?Naša matiAuf ehre[1]A ja som, vidíte, taký:neublížim vám žiadnemu,moja zásada, verte mi:„Daj to, čo patrí každému!“A kto ti tomu, priateľko,ktože ti tomu uverí?Kto so zásadou vyzváňa,ten hosťa ženie spred dverí!Kto chceš, rozumej!Bez bohatstva, bez peňazížije si on v tomto svete:nemá domu, nemá groša,ani v zime, ani v lete.Ľutujú ho z dom do domu:Čiže je to šuhaj bledý?Bodajže vás, abyže vás!Kto chce pomôcť, nech nesedí.Ale on vás nechce preto,vy zblúdilí márni páni:vo vrecku vám sedí človek,v duši môžbyť roztrhaný.Len si seďte v dobrej vôli,len sa ďalej kolembajte,chudobe statočnej v bôlii s ľútosťou pokoj dajte!Čo znamená ten váš súcit?To je všetko, keď prekročípopred vás strápený človek,sklopíte ku zemi oči,alebo mu navrhnete,vy jemu bratia podobní —prečo nehľadá zárobok,preč’ nekosí, preč’ nerobí?Kto plače s ním? Kto ho cíti?Jeho mať zná myseľ jeho,tá ho teší, tá vyprávata do sveta širokého.Jeho vinše pre ňu žijú,preto kráča dnu do cesty,pre ňu i za všetkých bratov,za hrdé v trapiech — siesty![2]Jánovi Palárikovina článok: „Čo máme očakávať od konštitucie uhorskej pre našu národnosť?“[3]Vedľa povesti — zakliate pole,vedľa nich klas očarený,tlejúce v prsiach zdusené bôle,národ v duchu omarený, —nezmenia kliatbu lučou, balvánom,ani orlami, ani Kriváňom,[4]ani brál príkrych prielomom:inak to ide, inak sa mení,keď sa smrť dávna k životu lieni,hrob sa otvára — lenslovom.A toto slovo už dávno v ume,tak blízko duši bývalo,a len sa zase stratilo v šume,i len sa ďalej snívalo:Tebe jednému dunajské vílymoc jeho plnú čarov zdelili,a Ty si zdelil i nám slasť:bez dlhých rečí, čiernej mystikystrhnuls kabaly podlé riadiky,dal si nám život v slove „vlasť!“ToastVidel som vás, duše moje!Vpredu som vás vídal všade,škola, život — kto zatají?Stáli ste tam prvší v rade:Mnoho môžte, bratia moji!Všade vás boh v láske vodí,len ten zhynie v našom siatí,kto sa ako kúkoľ zrodí.Len si svoje zachovajte:Boh Otec, Syn i Duch svätý,vlasť, ktorá vás vychovala,národ, v ktorom sme počatí!Týchto troje nech vás spojív láske ako vlastné deti:tak vám i nám — všetkým spolu —večný žitia deň zasvieti!Nový krakoviakvysokourodzenému pánu Adolfovi Szentiványimu[5]venovaný od J. Čajaka[6]Pripíjajú páni, pripíjajú krajne,za jej šumné časy, za slobody dávne,a víno sa perlí a v očiach slza hrá:Nechže tú vlasť našu sám pán boh požehná!Požehná ju pán boh, verte, páni moji,keď nás v láske žiaden v svete nerozdvojí,keď budeme vedno, aká to bukréta,krajšie potom časy nad krajnou zasvieťa.Vy si tam z Dunaja, my z Váhu pijeme,vy na šírom poli, my v horách žijeme:Váh, Dunaj i Tatry v jednom stoja poli —čo jednému krivda, to všetkých zabolí.Pripíjajte, páni, ale spravodlive:nech každý vlasti syn bez výnimky — žije!Poznáte ju? — to naša mať!Tak mi prichodí táto krajina,ako chrám znova stavaný,v ktorom národov šumná rodinav tichom sa klania modlení —a v tomto šume chvály a spevu,v zdriapanom, čistom, bielom odevuvidím — ach, vidím i Teba —Nech Ti pán boh dá, drahá mať moja,za tvoje prosby šťastia, pokoja,nech Ťa sám požehná z neba.ObrazPočuješ, synak môj malý,aké von idú prívaly?Vidíš tú čiernu oblohu?Zlož ručičky k pánu bohu!Otec náš je tam na ceste,v cudzej zemi, v cudzom meste,hľadá pre nás oboch chovu;zlož ručičky k pánu bohu! —Blesky idú, blesky svieťa,už usnulo malé dieťa:víchor lístie v horách kudlí,a chlapček sa vo snách modlí.PriateľoviNezúfaj nikdy, šuhajko mladý,oko tvoje nech nesmúti,hoc ťa i túžby sklamú, výhľady,zostaň stály, nepohnutý!Len tam je život, kde sú odpory,pravá nádeja len tam zahorí,kde horká slza vypadne:komu do jedál nekvapli blenu,ten nezná žitia pravdivú cenu,v slobode čírej — vychradne.Mne sa tak zdáVšetko by bolo na sveteutešené, bez pohany —keby ťa len v ňom nestretnulčlovek precivilizovaný;no ale tento — verte mi,tak prieči tejto prírode,ako keď šumnú bukrétkumiesto za čiapkou — vidíš — vo vode.Že ťa rada vidím, nehanbím sa za to…Že ťa rada vidím, nehanbím sa za to,že radšej mám srdce ako chladné zlato.Keby sme bohatstvo tak radi videli,akože by sme si do očú pozreli?Chudoba, chudoba, nehaň mi ju žiadny —Horšie srdce prázdno, ako záčin prázdny.Do truhly nastelem, do srdca pán boh dá:Povedz mi, šuhajko, ako sa ti to zdá?JednoLen mi jedno zodpovedzte,vy, čo ľud náš sužujete,čo haníte kroky jeho,čo ho denne križujete:nad nami stojí obloha —Či veríte v súd a v boha?Poznáš ju — mater svoju?Mati naša, mati drahá!Pozri na nás, všetko tvoji:slzou tvojou napájaní,vychovaní v sveta boji.Mati naša, mati drahá!Dávno sme ťa nevideli:dvanásti zhynuli bratia,kliatbu sveta vytrpeli.Mati naša, mati drahá!Prečítaj si svojich synov:Jedni sú tu, druhí padliv cudzine tam svojou vinou.Mati moja, mati drahá!Daj nám ty len požehnania:potom nedbám, nech nás planíhryzú, trápia lebo hania.Akú chcem pieseň?Umky naše, Víly naše,vezmite ma do ochrany,dajte myseľ mojej piesnii chodníček vymeraný.Myšlienku tú nech poznajú,že je z duše ľudu toho,ktorý je môj — a ty jeho,ktorý znášal biedy mnoho.Chodníček ten nech je taký,žeby viedol ku dedinke,i do verných mesta vanov —k mojim bratom, ku rodinke.Naša matiStojí lipa v šírom poli,v planej zemi na skaline,z jej koruny list za listomletí svetom, až zahynie!Až zahynie tam na vodáchVáhu, Hrona i Moravy,kým sa k brehom vyžiadaným,zasľúbeným nedoplaví.Každý lístok má písmeny,na každom je ruka známa:„Poďte, deti moje, ku mne,mati vaša stojí sama!Či vám za to láska hynie,že ma víchry kolísajú,či vám za to stydne srdce,že mu kvietky oberajú?Kto sa hanbí za krev svoju,beda tomu, tri ráz beda!Ten sa hanbí nielen za nás,ale aj za otca z neba!“[1]Nečudujte sa tomuto názvu: vychovanci Tomlinsonovi (poz.vychovaci
Tomlinsonovi— Tomlinson je hrdina Bulwerovho románu Paul Cliford.) tak
začínajú svoje reči. Kto by sa s pánom Tomlinsonom oboznámiť zamýšľal, toho na
Bulwerovho „Kliforda“ (poz.na Bulwerovho „Cliforda“— Edvard
George Earl Lytton Bulwer (1805 — 1873) napísal román Paul Cliford (1830) o
romantickom zbojníkovi, ktorého povznáša láska) upozorňujem.[2]siesty— posiedky[3]Ján Palárik(1822 — 1875) — dramatik a politik slovenský,
prívrženec „novej školy“ (dorozumenie s Maďarmi)[4]ani orlom, ani Kriváňom— narážka na štúrovské buditeľské symboly[5]Adolf Szentivány(aj Szentiványi) — patrón a zemepán v
Liptovskom Jáne, príbuzný Barnovi a Martinovi[6]krakoviak— ľudové spevné dvanásťslabičníkové rýmované
dvojveršie | Cajak_Rozlicne-basne.txt |
Duch našej novej literatúry na SlovenskuKrásna literatúra je v živote veľmi dôležitým a potrebným činiteľom. Je priamo vpätá do
jeho najvlastnejších duchovných oblastí. Je nevyhnutným a významným prejavom o živote
každého národa, alebo aspoň jeho jednej čiastky. V tomto zmysle dalo by sa rozanalyzovať
písomníctvo každého národa, ako ono slúžilo a napomáhalo jeho národný rozvoj a ako osnovalo
i zakladalo jeho program a poslanie v oblasti kultúrnej a ideovej. Keď si vezmeme
Slovensko, tam naša literatúra mala zase svoje osobitné poslanie i ciele. Ako je Slovensko
kútom sveta pre seba, tak je tiež takou špecialitou i v umení a hlavne v krásnej
literatúre, ktorá sa tam z odvetví umeleckých do r. 1918 jediná postavila na vlastné nohy a
dopracovala sa nejakého svojho značenia.Slovenská literatúra! Porovnajme onen termín s podobnými termínmi: literatúra
francúzska, literatúra ruská a, aby sme vzali i menšie národy, ku ktorým sú počtom bližšie
i Slováci, literatúra nórska, literatúra dánska a, aby sme tiež pripomenuli i slovesnosť
národa žijúceho v politickej a národnej neslobode: literatúra česká. Koľko názvov, toľko
rozličných predstáv. To i ono je krásna literatúra, a predsa je podstatný rozdiel medzi
literatúrou a literatúrou. Pri takomto porovnaní vysvitne veľmi jasne, že všetko to, čo sa
na Slovensku vydávalo za literatúru, je v tom svetovom merítku len literatúričkou, či
skorej a správnejšie je len snaha slovesne sa vyjadriť po vzore iných. Vo všetkých
menovaných literárnych svetoch je pojem, predstava, poslanie a pomer literatúry k životu
osobitý a špeciálny. Ešte špeciálnejší je na Slovensku, kde všetky podmienky, možnosti
literárneho a umeleckého nažívania a tvorenia vyrastali z lokálnych pomerov. Literatúra na
Slovensku bola chápaná, predstavovaná a zdôležitnená ako jediný možný prejav národného
jestvovania. Práve preto je v nej toľko neliterárneho a neumeleckého, takže nemala možností
a schopností sa vyvíjať, ale podľa síl svedomite robila národnú výchovu a národné
uvedomovanie na strane jednej a ľudovú výchovu na strane druhej. Kým u iných národov,
politicky slobodných, literatúra vyrastá z nového svetonázoru a z umeleckej jarnej
rozochvenosti, zatiaľ literatúra na Slovensku až do politického oslobodenia temer
pravidelne vyrastala z jedného prameňa, ktorý po celú dobu zostal ten istý, nevyčistený,
zakalený, vyprahnutý a neobrodený, z prameňa národného citu a uvedomovania, sem-tam
spestreného umelými výtvormi tradičnými a historickými. A tento prameň zostával neobrodený,
neoplodňovaný a nedoplňovaný podľa vývoja svetovej úrovne. Iste tým faktom možno vysvetliť
a ospravedlniť i jej jednostrannosť, zaostalosť a málosmernosť. A takýmto bol stav našej
literatúry na Slovensku až na nepatrné výnimky do prevratu.Po politickom oslobodení nastali pre literatúru nové úlohy a nové poslanie. Práca
národne uvedomovacia a ľudovýchovná bola zverená škole a ľudovýchove a literatúre boli
zverené i na Slovensku ciele vyššie: bolo jej zverené povzbudzujúce a iniciatívne poslanie:
budovať, pripravovať a zdokonaľovať svetonázor, zošľachťovať ľudský sad a boli jej zverené
tiež vlastné literárne umelecké úlohy, ktoré do čias oslobodenia na Slovensku boli z
vysvetliteľných i pochopiteľných príčin zabúdané, a literatúre bola zverená celkom iná
tendenčná a výchovná úloha. Doba poprevratová, s celou svojou neistotou, ruchom i
anarchiou, bola i pre literatúru predovšetkým dobou kvasu a radostí, nádejí a možností.
Bola to proste doba, keď sa v duchu stavali a očakávali i od literatúry nádherné zámky a
svätyne, ktoré sa ukázali len stavbami z kariet. Ale tá prechodná doba bola plná i krásnych
a dobrých nádejí, nádejí, ktoré samy osebe boli proti predošlému stavu ziskom, určitým
kladom, ktorý znamenal istú záruku pozerať sa do budúcnosti so vztýčenou hlavou a so
spokojnejším srdcom. Ale doby radosti bývajú nekritické a neobozretné.Doba príchodu našich slobodných časov bola radostná, nekritická a dvojnásobne
neobozretná. Aspoň v tých bezbrežných a neohraničených nádejach. Myslelo sa, že politická
sloboda šmahom a jediným ohromným gestom napraví a vynahradí to, čo bolo zameškané a čo sa
nedalo vytvoriť za niekoľko desiatok rokov. V nekritickom nadšení sa myslelo, že duša,
ktorá toľko rokov primerane hlivela a pomaly zakrpatievala, mala sa razom rozrásť a
roztúžiť za vysokými cieľmi i poslaniami, aby tak krásnou literatúrou pripravovala,
predurčovala a kliesnila zmnoženejší národný život, aký nastával politickým oslobodením.
Pravda, zabúdalo sa na to, že hoci boli Slováci politicky a fyzicky zotročení, nemohli byť
duchovne zotročení do tej miery, aby sa ich všetka kultúrna zaostalosť mohla ospravedlňovať
len tým. Na tento moment sa myslelo málo v celej našej literatúre i v českých zemiach.
Vývoj však neurobil nič uvoľneného v našom literárnom rozvoji. Pokračovalo sa tam, kde sa
prestalo, či presnejšie: literárny vývoj ide nepretržite, ale po svetovej vojne je u
všetkých národov hybnejší, pestrejší a mnohoznačnejší, a preto je takým i u nás. Ale
porobou na Slovensku nemožno vysvetliť všetku biedu kultúrnu. České zeme prežili Bielu horu
a všetko, čo po nej nasledovalo, žili tiež v područí, a predsa aký to markantný rozdiel v
literatúre! Istotne boli aj iné príčiny. A nepriaznivé staré okolnosti v slovenskej
literatúre sa nedali premôcť a odstrániť ani dosiaľ. Tradičné zvieracie putá, šosáctvo,
malicherníctvo, paberkovanie trvajú i dnes, trebárs majú stratené pozície.V radostnom poprevratovom čase sa celkom zabudlo tiež na to, že práve revolučný obrat v
krásnom písomníctve a v umení vôbec nie je možný, že tam sa všetko vyvíja a buduje,
rozrastá, zdokonaľuje a zduchovňuje logickou cestou, veľmi zákonite a jemne. A ten veľký
obrat, aký pre Slovensko a pre Slovákov prišiel rokom 1918 na poli hospodárskom,
politickom, národnom, a tiež možnosti, ktoré priam vynucovali literárny a umelecký vzrast,
zostali v slovenskej literatúre nezužitkované, významnejší literáti sa týchto momentov
vôbec nedotkli. Len sem-tam náhodou našli sa niektorí jednotlivci-literáti, ktorí sa k
tomuto problému dostali skôr náhodou, ale vždy ho riešili myšlienkovo mĺkve, odvarkovite a
sentimentálne a umelecky priam úboho a neúčinne. Koľko je v našej staršej literatúre na
Slovensku túžob, vzdychov, viac síce plačlivých, povzdychávajúcich i poddajných hlasov než
mužných a energických, volajúcich po slobode! Temer celá literatúra robila narážky v tom
zmysle. A keď príde tá čakaná, prorokovaná a tušená i túžobne literatúrou a hlavne poéziou
vymodlievaná doba, v mladej vznikajúcej a rodiacej sa literatúre nenájde sa temer ozveny
okrem slabých zvukov, ktoré oslobodenecké časy náhodne pripomínajú. Mladí slovenskí
literáti sa radšej vrhli na problémy sociálne, ktoré vyniesla na povrch povojnová doba, a
na motívy čerpané z vyšších spoločenských i literárnych kruhov i na osobné spomienky než na
zužitkovanie jedinečných časov oslobodeneckých v krásnom písomníctve.A kde spisovatelia slovenskí chceli ukázať na veľký národný i ľudský moment oslobodenia,
tam radšej siahli do minulosti, k roku 1848, keď sa Slováci počali po prvý raz povedomejšie
a silnejšie hlásiť o svoje práva. Z toho jasne vidíme, ako málo momentov a k akému malému
literárnemu impulzu došlo prevratom na Slovensku, kde sa tak málo vyťažilo z podstaty a
ducha slovenskej osobitosti a samobytnosti. Nie je to zároveň presvedčivým a
charakteristickým znakom, prechádzajúcim skoro k dôkazu, že pred r. 1918 sa na Slovensku
veľmi málo národne žilo, že tá túžba za národným oslobodením bola zároveň, len u niekoľkých
jednotlivcov, ale pospolitosť voči tomu všetkému zostávala ľahostajnou? A ďalej: či to nie
je tiež priezračným faktom, že mladí slovenskí literáti nepostavili sa k oslobodeniu vrelo,
nevšimli si ho literárne, ale dali sa ovplyvňovať skôr cudzím myšlienkovým prúdom vo svojom
svetonázore i literárnych túžbach a umeleckých programoch než svojou oslobodenou domovinou?
Či to nie je zároveň dôkazom, ako málo tvorivých schopností a možností je dosiaľ na samom
Slovensku, keď práve cudzie vplyvy (o vplyvoch českých nehovorím, to sú domáce), cudzie
myšlienky a cudzie názory dali vznikať po r. 1918 na Slovensku najcennejším slovesným
výtvorom, ktoré len málo súvisia s tým, čo bolo v tomto smere na Slovensku vytvorené pred
nimi, a kotvia hlavne v cudzine?Cudzie vplyvy sa dostávajú na Slovensko navzdory všetkému čím ďalej tým viacej a snahy
tých, ktorí sa usilujú nemožným spôsobom ten vývoj hatiť, nie sú žiadnym vážnejším
výstražným momentom. Stratili pôsobivosti a účinku.Na Slovensku sa ešte ani dnes nechápe, že krásna literatúra je hlavne súbor a rušný
vývoj myšlienkový a ideový, postupne podávaný novou, stále a stále sa zdokonaľujúcou,
náznakovitejšou a zhustenejšou formou, že slovesné umenie je predovšetkým objavom a tvorbou
nových hodnôt umeleckých, ktoré sa nikdy nemôžu opakovať vo svojej starej a predchádzajúcej
podobe. A čím väčšia je myšlienková, ideová a orientačná bohatosť, tým je zároveň
intenzívnejšie i literárne a umelecké žitie. Vývoj mladej slovenskej poprevratovej
literatúry dial sa tiež týmto smerom. Kým generácia staršia z pochopiteľných príčin a
vysvetliteľných dôvodov zaostala na starej vývojovej línii a v tom smere sa utvrdzovala i
preukazovala činnosť, zatiaľ mladí slovenskí literáti, odchovaní hlavne cudzími umeleckými
prúdmi, predovšetkým prostredníctvom Prahy, vajatali rozličnými smermi, ktoré rozbúrili
mŕtvu a skoro idylicky tichú hladinu slovenských literárnych snáh v nebývalom merítku. Z
takého myšlienkového a ideového bohatstva rodili sa i na Slovensku nové spôsoby a hľadali
sa nové cesty, akými by bolo možné najlepšie, najšťastnejšie a najistejšie dôjsť k rozvoju.
Dnes už možno dobre rozoznať, že duch mladej slovenskej literatúry je celkom iný, než býval
pred vojnou (tým, pravda, nechceme tvrdiť, že po umeleckej stránke prekonal slovenskú
literárnu trojicu): rôznorodejší, rozmanitejší a bohatší. Tým zároveň približuje sa už
nášmu literárnemu životu v českých zemiach práve v tom, že sa snaží prekonávať svoju
miestnu úroveň, že sa uberá rozličnými cestami a rôznorodými spôsobmi za svojimi cieľmi a
že sa zároveň usiluje svetové umelecké vlny zachytiť v pravý čas, keď sú ony ešte vo svojej
životnej sile, pôsobivosti, keď sú podstatou a súčiastkou života i jeho zmnožovateľom a
roznecovateľom a nielen literárno-historickou minulosťou.Sama staršia literárna generácia na Slovensku po prevrate produkovala hodne. Nesnažila
sa však v ničom ísť v duchu mladých, či lepšie povedané, neusilovala sa dostať na úroveň
novších európskych vĺn umeleckých a v ich duchu pokračovať a prekonávať zároveň svoju
vlastnú minulosť, aby tak dospievala k novým výrazovým a formovým prostriedkom, ale
kvantitatívne zmnožovala svoju predošlú tvorbu a udržovala sa v dovtedajších možnostiach
výrazových, kombinačných i formových a tiež myšlienkove vytrvala pri svojich starších
názoroch a zatvrdilo nereagovala na nové ideové činy európske. Ale napriek všetkým týmto
nedostatkom a nemožnostiam starých prispôsobiť sa novšej dobe, čo je temer pravidelné vo
vývoji ľudskej spoločnosti vôbec a nielen v slovesnom umení, staršia slovenská literárna
generácia predsa len vytvorila pozoruhodné a umelecky prínosné diela, hlavne prozaické.Veľká vojna a československý zahraničný odboj dali vzniknúť i v slovenskom literárnom
snažení niekoľkým, význačnejším slovesným prejavom. Nové motívy, svieže a prenikavé,
pôsobiace hlboko ľudsky i nacionálne, dali i v krásnej literatúre hodne látky a hodne
motívov, aby ich zužitkovala. Svetová vojna, ničiaca hodnoty ľudské, hmotné i umelecké,
dávala zároveň príležitosť hlavne krásnej literatúre vytvoriť literárne činy.Nádeje veľkorysé, bujné a divé, ktoré vznikali na Slovensku pred desiatimi rokmi i na
poli krásnej literatúry a ktoré v tomto sľubovali vytvoriť raj namiesto púšte, nesplnili sa
ani spolovice. Desať rokov vývoja celej našej literatúry a hlavne na Slovensku ukazuje, že
ani po oslobodení nebude vzostup a rozvoj taký ľahký a náhly, ale že každý literárny čin i
slovesný úspech bude nutno vykupovať a posunovať za veľkú cenu vnútorného utrpenia,
namáhania a neprestajného hľadania, lebo len za cenu týchto obetí rodí sa lepší spoločenský
poriadok ľudský a tiež lepšie, dokonalejšie literárne hodnoty.Duch slovenskej mladej literatúry sa spestruje, hybnie, čo je dôkazom, že predsa len
vývoj a postup nastane, trebárs nie rozprávkový, aký nastáva po odkliatí, ale namáhavý a
krásny, vyrastajúci zároveň z literárnej slovenskej minulosti, ktorá bola malá a slabá. A z
takých koreňov nemôžu vyrásť od večera do rána zázračné kvetiny a háje. Slovensko je
predovšetkým svojím zamestnaním sedliacke, slovenský živel žije hlavne na vidieku a práve
slovenská zem, slovenská dedina dala vzniknúť v mladej slovenskej literatúre najlepším
slovesným plodom. Budeme ešte sledovať, akým spôsobom sa to stalo a ako sa bude v tomto
smere tamojšia literatúra vyvíjať ďalej.(1928) | Hamaliar_Kriticke-torzo.html.txt |
Sami si robíme starostiZelencovie záhradu len bystrý potok delí od hradskej. Matúš so synom Tomom kosili v nej
včasráno mládzu. Ostrili kosy a hovorili pri tom o nehode Jána Šuhajca, ktorý si pred dvoma
týždňami zlomil píšťalu pri zvážaní dreva, práve v čase kosby. Ako to býva, že keď hovoríme o
vlku, je za humnami, utekala cestou vysoká dievka Šuhajcovie, Žofka, ako keby ju niekto
naháňal.Matúš chcel na ňu zavolať, ale si pomyslel, že jej musí byť náhlo a nechcelo by sa jej
veľmi postávať. I povedal, čo si myslel, radšej len synovi.— Pozri, Tomo, to je rúče dievča, z tej bude žena, ako boh prikazuje. Iste uteká koscov
zháňať. Tú by som vďačne prijal za nevestu.Tomo sa usmial jedným kútikom.— A ja by som sa od nej ani veľmi neodhadzoval, ale čože, keď je vlk v záhrade. Tá je
spletená s Ondrom Kubasom. A to je tvrdý orech. Ten je vždy hotový do bitky. A to s rezivom.
Veď len nedávno prišiel domov z väzenia.Matúš pokýval hlavou.— Veď, veď. Hoci i jemu zlomili rebro.Tomo sa usmial.— To je všetko pravda, ale nôž medzi rebrami nie je veľká potecha. Hoci sa mi tá Žofka i
vidí, budem radšej hľadieť dostať dievča bez pračiek a áreštov. To je proti mojej náture.— No, veď ti ja nekážem. Ja som ti len chcel byť po vôli. I usmial sa falošne.Keď chvíľku pokosili, videl Žofku ísť naspäť. Teraz šla síce rezko, ale predsa o hodne
pomalšie ako predtým.— Žofka, Žofka, za kým si to tak utekala? — zavolal za ňou Tomo.Čiernooké dievča si popravilo kosičku na hrdle a prišlo k potoku.— Pánboh pomáhaj! Ale vám je len dobre, keď už stihnete i mládzu kosiť! My máme kríž! Na
Búrovom nám už ide všetko žito vypŕchnuť. Boli tu dvaja kosci z Oravy po práci. Utekala som za
nimi, ale sa už do Habáňov zjednali.— A čo Ondro? Ten vám nepomôže?Žofka sa trhala ako dieťa, keď sa hnevá.— A čo ten dbá! Veď viete, aký je to chlap! Nedajú si tí ani so sebou rady, nieto žeby
ešte druhým pomohli! Ale už idem. Dobre sa tu majte!Nebola ešte ani na ceste, keď sa ozval v záhrade hlas.— Tomo, Tomo, či je tam Žofka Šuhajcovie?Vtom pribehlo bez duchu chlapčisko s čapicou až na ušiach a kričalo: — Bujak jej mater
preklal!Žofka preskočila široký potok a skričala:— Pre kristoverany! To je už po nej! — i zalomila rukami.— Ani nie. Bohzachovaj, len jej do stehna pichol. Ja som počul jej krik v našom dvore a
vbehol som k nej do stajne. Tiekla jej krv dolu stehnom, ale sama vošla do svetlice.Žofka bez slova utekala hore záhradou domov. Matúš drgol pokojne o kosu sa opierajúceho
Toma.— Nestoj ani stĺp! Utekaj za ňou. Bude potrebovať pomoc. Možno bude treba ísť po doktora a
Šuhajcovci nemajú hotový voz. Zapriahni chytro do bričky a utekaj za ňou!Tomo šiel krokom, dokiaľ otec hovoril. Keď zatíchol, pustil sa behom. S pomocou parobka
zapriahol chytro do vozíka pekného sivka a vyhrmel cvalom na cestu. Zadychčanú Žofku dobehol
na polceste a vzal ju do vozíka. Zastal pred Šuhajcovie dvorom a hodiac vôdzky parobkovi,
zoskočil a utekal do dvora, kde bolo niekoľko detí a drkotajúcich žien. Jedna z nich niesla na
črepe kus konského trusu do izby. Keď bol Tomo pri nej, trepol jej bez slova odspodku po ruke,
že jej črep vyletel ponad hlavu do povetria. Baby vrieskali naňho, keď už bol dávno v dome pri
chorej. S ním naraz vbehla i Žofka s krikom: — Mamička, čo sa vám to stalo! — i odhodila
perinu z matere, ktorá ležala oblečená na posteli.Matka zalamovala rukami a stále opakovala: — Jój, božemôj! — Oproti nej ležal na druhej
posteli otec so zlomenou nohou, a kadejako sa krútil, aby videl medzi ľuďmi, čo sa v izbe
robí.Tomo zvolal: — Nabok! Pusťte ma k nej! Ja som samaritán! Doneste čistú vodu na miske a
dajte čisté uteráky! Chytro, baby, neotvárajte huby, ale sa obracajte!Žofka skočila k truhle a vybrala niekoľko čistých uterákov.Tomo obnažil poranené stehno. Na prostriedku bolo vidieť dosť veľkú ranu, z ktorej ani
netiekla priveľmi krv. Umyl ju čistou vodou a zaviazal do namáčaného uteráka. Ľudia mali už
nachystané kadejaké babrotiny — pavučiny, práchno, špinavé vápno zo steny a podobné veci. To
všetko Tomo zobral a vyhodil na dvor na veľké rozhorčenie žien, ktoré to naznášali.Šuhajcová sa utíšila, keď bola na pokoji.Teraz nastala vrava, ako sa to nešťastie prihodilo. Hlavné slovo chcela mať Šuhajcová, ale
Mara Pukalovie ju nepripustila k reči, lebo najprv ona musela vyrozprávať, ako ju poklala
krava pri dojení, pri čom jej Šuhajcová stále skákala do reči so svojou nehodou, ktorá sa,
pravda, líšila od jej, následkom čoho sa babky skoro povadili, že raz jedna, raz zase druhá
nehovorí pravdu.Napokon ich zase zahriakol Tomo: — Ticho, ženy. Nie o tom je reč, ako sa to stalo, ale ako
sa to má liečiť. Musíme ísť po lekára, lebo ranu treba zošiť.Šuhajec sa ozval, či by Zuza nemohla ísť na voze k doktorovi, že by to bolo lacnejšie.
Tomo ho zahriakol, že s tým môže viac škody, ako osohu narobiť. Nie je vždy najlacnejšie, čo
najmenej stojí. Potom sa obrátil na svet v izbe a kázal, aby sa pratali všetci domov, majú tam
dosť čo robiť, tu len zavadzajú.Ženy frflúc odchádzali; smiali sa Tomovi, ktorý sa neprace do kože, čo je tým samaritánom.Tomo ušiel bez ďalších rečí a frčal na vozíku po lekára do mesta. Za krátku polhodinu
pribehol na svojom aute dr. Sojka a dal sa hneď do práce. Keď prišiel i Tomo, bola noha už
zašitá a obviazaná.Lekár sa opýtal, prečo leží Šuhajec. Povedali mu, že si zlomil píšťalu. Na otázku, kto ho
lieči, povedali, že Ondro Hazucha. Obzrel obväz a usmial sa.— Veď je tá noha krivá, bude vám aspoň o tri-štyri centimetre kratšia ako druhá.— Poručeno pánubohu, — riekol Šuhajec, — len keď budem môcť na ňu chodiť.— Dobre, ale keby vám bol dal poriadne dlahy, ako sa patrí, nemuselo to byť a bola by sa
vám i omnoho skorej zahojila.Teraz sa ozvala i Mara na Hazuchovu obranu.— Ten už mnohým pomohol, a to nielen ľuďom, ale i dobytku. Všetci vravia, že sa do kostí
lepšie rozumie ako doktori.Tomo sa zamiešal tiež do veci. Ako samaritán musel chytiť stránku doktorovi.— No, už len páni doktori to lepšie vedia ako neučený človek, ale keď si naši ľudia
myslia, že to lekári ani nechcú robiť a potom, že to Hazucha spraví lacnejšie.Dr. Sojka, rezký, mladý chlapík, hodil len rukou.— Mnohí starší doktori sa kosťami nezaoberali, lebo ľudia ani nechodili k nim. Dnešní to
robia a ľudia sa pomaly priúčajú, že chorý omnoho skorej vyzdravie a môže zase robiť. Dlhšie
vylihovanie vás stojí viac peňazí, ako by ste lekárovi zaplatili, lebo namiesto seba musíte
najímať cudzích do práce. Je isté, že riadne liečená zlomenina sa za troj-štvornásobnej kratší
čas zahojí, ako kadejako babraná.Šuhajec bolestne skríkol.— Jáj, veru pravdu hovoríte, pán doktor! Čo to len bude s nami, keď teraz i žena, i
že-ná-á- obľahla! V poli nám všetko stojí! Obilie nám vyprší a kosca ani za drahé peniaze
nedostane-éš!Mara tiež zabožekala. Žofka sa hanbila za rodičov, že tak lamentujú pred cudzími ľuďmi.
Necítila ich ťarchu a starosti a skríkla na nich: — Nenariekajte, beztoho vám to nič nepomôže.
Nebojte sa, za dobré slovo a za dobré peniaze ani nás ľudia neopustia.Pritom hľadela Tomovi do očí, aby vedel, že to ešte nie je s nimi najhoršie.Tomo jej prisvedčil.— Pravdaže sa nájdu! A keď i o deň-dva neskoršie, ale i vaše obilie sa zvezie. Ale,
pravdaže!Dr. Sojka bol zvedavý, ako si Šuhajec zlomil nohu. Vychytávajúc si slovo z úst, rozprávali
muž a žena, ako šiel Jano po drevo do hory. Žena mu dala k merinde[1]i liter pálenky, aby mal čím počastovať chlapov, ktorí by mu pri nakladaní
pomohli. Ale v hore nebol nik okrem hájnika, a tak väčšiu polovicu pálenky Jano len s ním
vypil. — Cestou naspäť ma ostatok stále pokúšal, — hovoril plačlivo, — dokiaľ som celý
nevycedil do seba.Teraz skočila žena naň: — Všetko vysojkal, čo bolo vo fľaši. Musel byť poriadne dorúbaný,
lebo keď prišiel pred Suchý Kopec, pomyslel si, že tam treba s hámom čosi urobiť, i zahamoval
hore vrchom!— Veru, veru, tak mi to pomútilo hlavu, že som hore vrchom založil reťaz na koleso, —
nariekal Jano žalostne.— Pravdaže, kone len po biede vytiahli ťažkú fúru dohora! Jój, aký sú len sprostí tí
chlapi-í! Či by to ženská urobila-á! — vrieskala Mara a bila sa po hlave.— Veru sprostí, veru sprostí ako baraní roh! — prisviedčal jej Jano.— A dolu vrchom odhamoval! Len si pomyslite, pán doktor, ten rozum! To len hlúpy chlap
môže vykonať! — vykladala Mara ďalej svoje žiale.Tomo sa zasmial.— Totka, keby ste si i vy tak vypili ako chlap, nuž by ste to tiež potrafili. Len
probujte!Mara odvrkla: — Kdeže by ženská toľko vypila! Ale mu i dalo, no, dalo. Pán boh ho hneď
potrestal. Dolu vrchom ho bralo ako veľká voda. O zastavení voza ani reči. Kone leteli cvalom
a Jano popri voze…— Nuž tak sa stalo, že voz hodilo o skalu a klát mu šuchol koncom po píšťale. No, čo by to
parom uchytil, bolo to kadejako so mnou. Hodilo ma ako snop, noha sa zohla ako hák, nevedel
som sa ani rušiť.— I pomyslel si: „No, toto je zle so mnou, čo si len počnem?“ Na šťastie, kone obďaleč
zastali a tak ho našli Porubci a zobrali a doviezli domov, — dorozprávala Mara.— No, keď ste už len dokončili, — naskočila Žofka na mater, — že sa vám to len chce toľko
ráz vykladať vždy to isté.Tomo videl, že sa Žofka okúňa za rodičov, že sú takí akísi, akí by nemali byť. I ľutoval
ju, lebo sa mu ináč pozdávala. Dobre mu padlo, že mu dr. Sojka kázal, aby ako samaritán každý
deň pozrel na chorých, ako sa majú. Zároveň mu rozpovedal, ako má matku ošetrovať.Tomo utekal domov a vyrozprával otcovi, ako sa tam u Šuhajcov majú.— Je to s tými ľuďmi zle-nedobre. Bohvie, kedy dostanú koscov a to žito na Búrovom im veru
vypŕchne, ak ho už nezvezú.Matúš Zelenec vyzeral von oblokom na cestu. Bolo ešte len osem hodín a ľudia už viezli
plné vozy z poľa.— My sme už chvalabohu so všetkým hotoví, mohli by sme tých chudákov zaratovať. My sme tu
piati, Jano s paholkom — Jano je Matúšov syn, ktorý už na svojom gazduje — sú dvaja, spolu nás
je sedem, báb na hrabanie je dosť. Keď sa do toho dáme, usporiadame všetko za dva dni. Ty,
Tomo, choď im povedať, že zajtra ráno prídeme.Na mrkaní prebehol Tomo do Šuhajcov pozrieť chorých a povedal im, čo im odkazoval otec.I muž i žena sa sprvu proti tomu stavali, že tak a tak, ako oni k tomu prídu, že Matúšovci
majú dosť svojej roboty, a tomu podobné daromnosti, z ktorých jednako vyzeralo, že by im tá
pomoc veľmi dobre prišla. Keby aspoň to žito zachránili! Ostatné nie je také pilné. A potom,
ak už vonkoncom musia prijať tú pomoc, tak len za peniaze!Na to sa Tomo usmial.— Veď by ma otec pekne obzrel, keby som mu prišiel povedať, že budeme chodiť i s čeľaďou
po zárobkoch! Len si pomyslite, čo by svet povedal, keby počul, že Zelencovci chodia po
zárobkoch!Tomovi sa to zdalo také smiešne, že svojím smiechom i Šuhajcovcov strhol doň.— Potom, keby pri ohni alebo pri veľkej vode ľudia jeden druhému ratovali, či by im to
bolo treba platiť? A či to nie je to isté, keď vám zachránime obilie?— No, veď tak, veď tak! Nech vám to pán boh odplatí! — ďakovali Šuhajcovci.Tomo odbehol. Vo dvore sa stretol so Žofkou, ktorá sa s dobytkom trápila.— Pomôžem ti trochu, Žofka, — riekol a vbehol s ňou do stajne.Pán boh im bol svedok, že jej neriekol jedno zaliečavé slovo, že statočne kŕmil kravy,
ktoré Žofka dojila, a upratúval trus. Veď už vše len pozreli na seba a premenili i ktorési to
slovo, ale to bolo všetko len o zajtrajšej práci a o terajšej robote. A predsa, keď vošiel k
nim Ondro Kubas, zazeral na nich ako zbojník.— Čože ty tu hľadáš, Tomo, — zasipel naň, mysliac si, že sa má okolo jeho milej.Tomo už odvojenčil a bol čatár. Chlap je to urastený, širokých pliec, neľakajúci sa svojej
tône. Len je to človek tichý, nehľadajúci zádrapky. Ondro je o pol hlavy menší od neho, ale
vrtkavejší ako Tomo. Hľadí ako jastrab a je vždy hotový do bitky. Žofka sa zľakla, keď ho
zazrela a vyskočila spod kravy, ktorú dojila.— Čože si ty prikvitol? — zvolala naňho a stala si medzi dvoch mládencov so šechtárom
spolovice plným mlieka. Tomo sa nedal vyrušovať a ďalej zhŕňal trus.— Čo robím? Veď vidíš, ak nie si slepý. Čože sa má tá žena potrhať. Ty veľmi nehľadíš, či
nepotrebuje pomoc.— I my máme skoro všetko vonku. Máločo sme zviezli. Ale ako prišiel sem Tomo? To
nerozumiem, to mi povedzte!Žofka pristúpila celkom k nemu.— Len nekrič podaromnici. Zelencovci nám zajtra všetci prídu kosiť a zvážať. Tomo prišiel
sem ako samaritán k materi, lebo mu to lekár kázal, no, vieš už?Ondro potriasol hrozivo päsťou.— Sú všelijakí samaritáni na svete, Tomo, daj si pozor!Tomo sa len opovržlivo zasmial.— Keď sa ti to len chce tárať do sveta! Myslíš, že keby som ti chcel Žofku vziať, azda by
som sa ťa bál? Je to veru rúče dievča. Ale keď sa radi máte, ja sa nebudem tisnúť medzi vás.— No, veď tak. Ani by som ti to veľmi neradil!Žofke sa čierne oči zablysli, odložila šechtár, oprela si ruky o okrúhle boky a spustila
na Ondra.— Ty nešťastník jeden, len čo si prišiel zo žalára a už zase začínaš! Myslíš, že sa mne
sladí ísť za takého bitkára? Čože budem mať z takého chlapa, ktorý život v žalári presedí? A
to tiež každé dieťa vie, že kto nožom narába, nožom zahynie. Aj na teba sa nájde majster,
nemysli si.— Tvoje remeslo: vraziť nôž do chrbta, uhádne hocikto. Ondro, daj si pozor, lebo zle
pochodíš, — riekol mu vyhrážavo Tomo. — Len to ti poviem, čo nám tieto dni otec rozprával, aby
si vedel. Minule v jednej nitrianskej dedine zastrelil v krčme jeden chlap troch známych
bitkárov, ktorí bez príčiny napadli nevinného človeka. Zato ho krajský súd odsúdil len na
mesiac do väzenia. Ty si už tri razy sedel pre bitky, teba môže hocikto odstreliť ako besného
psa, len čo ruku zdvihneš, a nič sa mu za to nestane. To si zapamätaj!— Lužeš! — skríkol Ondro.— Vieš, že môj otec nezvykne do sveta hovoriť. Keď sa s ním zídeš, opýtaj sa ho, či je to
pravda. Povie ti všetko dopodrobna, kto koho a prečo zabil a akú pokutu za to dostal.Ondro sa zľakol, i Žofka pobadala na ňom, že je celkom premenený.— To veru nie je žart, Ondrej, mal by si s tým bitkárením už prestať. Tomo ti to len preto
povedal, aby ťa od nešťastia zachránil.Ondro naskočil na ňu.— Čože myslíš, že si ťa dám odlúdiť? Radšej hneď skapem. Ty si raz moja a kto by mi ťa
chcel vziať, toho prekolem a čo ma potom hneď obesia! — i zaškrípal zubami.Žofa sa hlasno zasmiala.— Keď sa ti len chce také daromné reči tárať! Tomovi ani na um neschádza, aby si mňa bral.
Majže rozum! Poviem ti, prečo a ako prišiel sem.I vyrozprávala mu všetko.— No vidíš a za ich dobrotu by si ho chcel zmárniť. Veď poznáš sváka Matúša, že každému
vždy pomáha.Ondro sa upokojil. Tomo odišiel a tak on chvíľu pomáhal Žofke, ale zanedlho tiež odišiel
domov.Ondrov otec bol surový kolohnát, ani z tváre mu nič dobré nehľadelo. Voči deťom bol vždy
bezohľadný, mlátil ich hlava-nehlava, kde ich začiahol, či mal prečo, či nie. V Ondrovi on
vypestoval zdivočenosť ktorou ho len do nešťastia donášal. Pravda, i na seba si v ňom uplietol
bič, keďže sa mu chlapčisko hocikedy spurne postavilo, keď mu urobil niečo na protiveň. Dve
dcéry úplne utlačil, urobiac z nich zostrašené otrokyne. Mal ešte jedného hlúpeho syna, na
ktorého nemohol ani pozrieť. Žena Katrena bola tichá osoba, len vše prišlo na ňu, že sa raz,
dva razy do roka niekoľko dní opíjala, a vtedy narobila trochu nezdoby.Šuhajcovci boli tichá rodina a bývali neďaleko Kubasovcov. Svet sa divil, ako sa Žofka
mohla spliesť s tým divochom. Ale ktože sa vyzná v ľudskej náture a najmä v ženskej! Ondro so
Žofkou zachádzal celkom inakšie ako s každým iným človekom, možno to ju zvábilo. Ju poslúchal
a bol k nej milý a urobil jej všetko po vôli. Ale Žofka je osoba rozvažitá, a keď teraz mala
príležitosť poznať sa trochu bližšie s Tomom, začala akosi tratiť vôľu ísť za Ondra. Ono to
bol predsa priveľký rozdiel medzi skutočným chlapom a obyčajným zurvalcom, hoci ju do času i
koľko-toľko poslúchal.Ondro mal ísť posledný raz na asentírku. Bolo skoro isté, že ho z tretej triedy vezmú.
Dúfal, že ho otec vyreklamuje a že po niekoľkých mesiacoch ho pustia domov. Otec konal jeho
reklamáciu, lebo sa bál, že v prípade odporu by mu nejaký zlý kúsok vyviedol. Raz ho v tuhej
zime do pivnice pod humnom zavrel, kde málo chýbalo, že nezamrzol. Teraz by bol veľmi rád,
keby mu reklamáciu odhodili, a preto potajomky chodil po úradoch prosiť, aby pri asentírke
popýtali pánov od vojska, aby ho zadržali na celé dva roky.Tomo statočne konal samaritánsku službu u Šuhajcovcov, dokiaľ sa obidvaja celkom
nevyliečili. Veru sa so Žofkou väčšmi skamarátil, ako by to bolo bývalo Ondrejovi milé. I pri
gazdovstve im bol na stálej pomoci. Toto všetko Ondro videl, ale jednako s Tomom a so Žofkou
dobre vychádzal, lebo si tí mysleli, že bude dosť času vytrčiť rožky, čo je s nimi, keď bude
Ondro vojenčiť.September sa chytro prešuchol a prišiel nepríjemný október. Ondrej musel narukovať. Pred
odchodom sa s Tomom dosť vážne zrazil, lebo ho nadišiel strach, že mu Tomo Žofku predsa len
odlúdi, keď nebude doma. Odišiel, prisahajúc mu, že ho zmárni, ak by to urobil. Ináč odišiel s
dosť ľahkou dušou, lebo bol uverený, že jeho reklamáciu musia priaznivo vybaviť. Zaradili ho k
pechote v najbližšej posádke, vzdialenej len nejakých dvadsať kilometrov od jeho rodiska.
Veliteľom jeho roty bol štábny kapitán Vocelík, naoko veľmi tvrdý človek. Pozor mal ako vlk.Ondrej nevojenčil ešte ani dva týždne, keď veliteľ jeho čaty, poručík Šmaha, pri hlásení
kapitánovi Vocelíkovi rozprával o ňom, že je to spurný chlap, bez každej výchovy, s ktorým
bude viac práce ako s desiatimi poriadnymi chlapcami. Povedal mu, že pre bitky bol viac ráz
zavretý, že má pri tom všetkom nevestu z veľmi poriadneho gazdovského domu, ale že mu za ňou
chodí iný mládenec z bohatej rodiny. Jeho otec ho reklamuje, ale pod rukou prosil, aby jeho
prosbu odvrhli. Myslí, že s tým chlapom budú mať hodne nepríjemností.Kapitán Vocelík mu kázal, aby toho chlapa predviedol. Pri raporte Ondro stál v nedbalom
pozore a hľadel bezočivo do ostrých kapitánových očí.— Tak ty máš vôľu byť dobrým vojakom? — opýtal sa ho chladnokrvne, bez každého znaku
hnevu.Ondro drgol plecom, obrátiac pohľad na povalu a odvrkol:— Nemám.— Pomysli si, že keď sa budeš usilovať byť dobrým vojakom, bude ti nielen pri vojsku
dobre, ale že si môžeš založiť i lepšiu budúcnosť. Vojakova prvá povinnosť je vyplniť čo
najbedlivejšie každý rozkaz, čo je každému i v živote len na osoh. Pamätaj, že svojím
vzdorovaním nič nezískaš, lebo práve tak by si mohol mašine vzdorovať ako vojenskej
disciplíne.Ondro sa trhal ako nevychované dieťa.— Môžete hovoriť, čo chcete, ja raz nechcem vojenčiť, radšej sa zmárnim.Kapitán sa ticho usmieval, ale tak, že prítomným chodil pritom mráz po chrbte.— Upozorňujem ťa, že vojsko z toho škodu mať nebude, keď takého zaťatého človeka stratí.
Radšej zhyň, ako by si mal žiť ako človek škodlivý! Ale ani zmárniť sa ti nedáme, a tak budeš
trpieť roky biedny väzenský život, namiesto toho, aby si mal z neho nejaké potešenie. Aby si
si všetko mohol poriadne rozmyslieť, dostaneš o chlebe a vode trojdňovú samoväzbu. Za ten čas
si budeš môcť všetko dobre uvážiť. Vedz, že ak budeš ďalej vzdorovať, dám ťa zavrieť na dlhší
čas, a ak ani potom nebudeš poslúchať, pošlem ťa na vyšší vojenský súd, ktorý ťa môže odsúdiť
i na roky žalára.Tentoraz sa Ondro ešte nepoddal. Ale keď skúsil len tri dni, aká je to sprostá zábavka
povaľovať sa v malej komôrke a obhrýzať suchý chlieb a zapíjať ho vodou, aby mu nejako prešiel
dolu gágorom, inakšie si vec rozmyslel. Umienil si, že keď ho vypustia, bude poslúchať, ale
keď dostane zbraň do rúk, zastrelí najprv poddôstojníka, potom kapitána a ešte niekoľko
chlapcov, ktorí robili z neho posmech, a napokon seba.Keď sa zase po troch dňoch hlásil u kapitána, postavil sa zase tak ledabolo do pozoru, ako
ostatný raz. Lenže teraz nie zo vzdoru, ale z nerozvážnosti.Kapitán skríkol naňho: — Pozor!Mimovoľne ho vystrelo, akoby doň blesk udrel: postavil sa ako železný stĺp.— Tak vidíš, že sa z teba stane dobrý vojak. Budeš poslúchať ako sa patrí?— Pán kapitán, poslušne hlásim, že budem.— Tvoje šťastie, že si sa spamätal. Dám na teba pozor, a keď sa budeš dobre držať,
postarám sa o teba.Keď si Ondro pomyslel, aké biedne tri dni zažil vo väznici, umienil si, že radšej hocičo
pretrpí, než by sa dal znovu zavrieť. Veď on už sedel v žalári, ale tam ich bolo viac spolu a
robili kadejaké psovstvá a pracovali najviac vonku. Zasvietilo mu v hlave, že keď sa bude oň
starať kapitán, môže sa medzi vojakmi vyznačiť, a možno keď vyslúži, zaopatrí mu nejaké dobré
miesto a nebude musieť celý život konať ťažkú gazdovskú robotu. Aj keď sa mu za tie tri dni
nezdalo nič milšie, ako hoci v daždi alebo mraze chodiť po poli. Keď teraz kráčal s
poddôstojníkom po vyštrkovaných chodníkoch kasárne, ani mu na um nezišlo chcieť niekoho
strieľať a najmenej seba. Prečo by to mal urobiť? Veď je na svete tak pekne, a poslúchať musí
každý, ešte i generál.Ondro sa pri cvičení potom usiloval, aby si získal uznanie šarží. Sprvu ho i priveľmi
obracali, chcejúc ho vyskúšať, a zavše ho nadchádzal starý vzdor, ale chytro sa presvedčil, že
tým nič nezíska, len zbytočné prenasledovanie. A on mal svoj rozum. Lepšie mu bude, keď ho
kapitán bude mať rád, a veď on aj tak bude tu len niekoľko mesiacov. A možno sa i tak oň
kapitán postará, lebo sa zdá byť človekom, ktorý drží svoje slovo.Keď sa držal ako sa patrí, kapitán Vocelík ho vše upotrebúval k rozličným služobným
výkonom v svojej domácnosti, pričom ho často poučoval a priateľsky napomínal. Presvedčil sa i
o tom, že vie všetko o ňom a jeho domácich pomeroch a pustil ho vše na sviatky i domov.Doma sa nezišiel s Tomom ani raz, lebo Žofkini rodičia boli už zdraví. Len Žofka sa mu
akosi nepozdávala. Neodhadzovala sa od neho, ale predsa bolo v jej správaní čosi, čo sa mu
nevidelo. Možno ju i to mrzelo, že je taký surový ku každému, ako býval. A on, hlupák, sa
hanbil ukázať pred svojimi spoluobčanmi, že ho už skrotili na vojne. A Žofka si to väčšmi
brala k srdcu ako predtým. Vše si pomyslela, aký pokoj je bez neho doma i v dedine. Nebolo ju
nič do toho, a jednako ju mrzelo, že Tomo teraz často chodieva s Markou Povalovie.Ondro bol už štyri mesiace pri vojsku, keď — príduc s poštou k pánu kapitánovi — našiel v
kuchyni novú slúžku. Namiesto obstarožnej frflavej Madleny mu padla do očí šumná, mladá Katka
Brnovie. Keď vošiel do kuchyne taký švárny junák, pozreli si mladí ľudkovia do očí a trochu
splašení brali mieru zo seba.— To Madlena odišla? — pýtal sa Ondrej dosť hlúpo. Štíhla Katka sa zvrtla a odsekla
pichľavo:— Čože vám je ľúto za ňou?— No, už si len i na vás privyknem. A možno, že i vy na mňa.— Ak sa budete poriadne správať, tak áno, ak nie, tak nie.— No, nebojte sa, nezjem vás. Aspoň nie naraz, iba ak po troške.Keď o štvrťhodinu vošla pani kapitánová do kuchyne, tí dvaja si už tykali a vedeli, ako sa
volajú. Ondrej už i to vedel, že Katka mala síce tuná „bratanca“, ale ten odišiel asi pred
týždňom.Keď Ondrej odišiel, naraz zbadal, že sa mu Katka lepšie pozdáva ako jeho Žofka. Krajšia
bola, to je isté. Okáľmi krútila, že človek mohol rozum stratiť, a driek a boky len tak
kričali za objatím. Žofka je silnejšia, ale nie taká vábna. Je vždy jednakej vôle, ale človeku
ani na um nezíde, žeby sa chcel s ňou pomaňkať. Nebol div, že ani týždeň neminul a už sa našli
jeden druhému v náručí, keď raz Ondrej vošiel včaššie do kuchyne a páni kapitánovci ešte boli
v posteliach.Ondrej veru veľmi nemyslel na Žofku, keď raz udrel hrom z čistého neba. Vocelík už vedel,
že Ondrejovu reklamáciu nepovolili, ako i to, že Žofka sotva pôjde zaň, lebo sa Tomo priveľmi
má okolo nej. Šuhajcovom krava ochorela, a tak Tomo zase chodil tam kvôli tej, lebo sa rozumel
trochu do dobytčích chorôb, keďže skončil hospodársku školu. A Žofke sa nechcelo veľmi čakať
za Ondrejom ešte pol druha roka. Vocelík vedel, že Ondrej drží teraz s Katkou, považoval to
však len za takú vojenskú lásku, a preto sa obával, aby to chlapčisko neurobilo nejakú
hlúposť, keď mu naraz padnú na hlavu také dve skaly. Chcel, aby to pri ňom naraz vypuklo a on
bude na to pripravený, aby mohol zamedziť každú hlúposť z jeho strany.Zavolal ho a dal mu stokorunáčku a kázal mu kadečo nakúpiť asi za dvadsať korún, pričom mu
povedal, že jeho reklamáciu odvrhli a že musí slúžiť dva celé roky. Videl, že to Ondreja veľmi
pohlo, lebo sa strhol a chytil za hlavu.— Jój, to je veru zle! — vykríkol.— No, nie je to také strašné. Čo druhí chlapci vydržia, vydržíš i ty. Len sa drž!— Ej, pán kapitán, veru je to zle, lebo ani tá Žofka nebude za mnou tak dlho čakať!— Čo tam po Žofke, dievčaťom mater neumrela. Katka je vždy toľko hodná ako tvoja Žofa,
možno ešte i viac.Ondrej len hlavou pokrútil a vzdychol.Kapitán kázal poddôstojníkovi, aby dali naňho pozor, a keď pôjde do mesta, aby poslal za
ním rozumnejšieho staršieho vojaka, ktorý bude dávať pozor, aby neurobil nejakú hlúposť.
Pritom poznamenal, že ak by sa chcel opiť, aby ho v tom nehatil, ale aby šiel s ním. Keď by
bolo treba, nech to hlási hneď do kasárne. Tam nech ho potom zavrú, ale takým spôsobom, aby si
nemohol ublížiť.Ondrej sa na námestí zišiel so šumnou Markou Hudcovie zo svojej obce, ktorá mu rozprávala
všetky noviny, medzi nimi i tú, že všetci ľudia hovoria, že Tomo si bude brať Žofku
Šuhajcovie. To bola preňho jedna rana a druhá, možno ešte väčšia, že ho Katka zazrela s Markou
a že tak mrzko pozrela naň, že sa všetko s ním skrútilo. Vedel, že mu to neodpustí, lebo bola
ukrutne žiarlivá. Razom všetko šlo naňho. Myslel si, že sa celý svet s ním váľa. Nebol vôbec
privyknutý pasovať sa s prekážkami a nevedel si napochytre utvoriť nejaký nový obraz svojho
života. Musí slúžiť pri vojsku! Čo si doma počnú bez neho? Ďalší jeho život bol založený na
predstave, že ho strávi v spoločnosti Žofky. Teraz prišiel aj o ňu. Je pravda, že ju s Katkou
klamal, ale ten pomer nebral teraz vážne, keď mu šlo o Žofku. A predsa keď si pomyslel, že ho
teraz i Katka opustila, tiež mu to priťažilo na srdci, lebo si predstavil, že teraz je ako ten
kôl vo zvalenom plote, ktorý samotný zostal stáť.Čože si mal počať? Nezostalo mu nič iné, ako sa opiť a potom hodiť pod vlak! Nech sa deje,
čo chce!K tomu prišlo pokušenie, že má z kapitánových peňazí ešte toľko, čo mu postačí, aby sa
opil do bezvedomia. Ako sa motal po meste, stretol sa „náhodou“ s Pavom Jarnickým, starším
vojakom, ktorý s ním dosiaľ dosť kamarátsky zachádzal. Ten šiel na jeho prvé slovo s ním do
krčmy a vypili si spolu, ale pritom dal na seba pozor, aby sa tak nedoriadil ako Ondro. Keď sa
Ondro trochu podnapil, vyžaloval Pavovi všetku svoju biedu, a hoci ho Pavo prehováral, ako
vedel, nedal si z hlavy vybiť, že sa musí zmárniť, keď najprv všetkých svojich odporcov
odstráni. Pil tak náramne, že o krátku chvíľu začal robiť takú nezdobu, že hostinský chcel
obidvoch vyhodiť. Nato Pavo potajomky požiadal krčmára, aby do kasárne odtelefonoval po
patrolu, ktorá sa o štvrť hodiny dostavila a odviedla obidvoch chlapov. Ondra zavreli rovno do
väznice a Pava predviedli pred kapitána, ktorému všetko vyrozprával, čo všetko porobil Ondro,
hoci i on bol trochu podnapitý. Kapitán bol ináč s ním spokojný. Ondrovi odobrali všetko, čím
by si mohol ublížiť, a pred dvere väznice postavili vojaka, ktorý nespustil z Ondra oči. Ten
bol taký doriadený, že ako ho pustili, hodil sa na gavalec a zaspal ako zarezaný. Zobudil sa
len neskoro ráno. Ležiac horeznačky, začal si pomaly spomínať, čo sa mu všetko pridalo, a že
sa ukrutne opil a pomíňal kapitánove peniaze. Zdalo sa mu, že je všetko nešťastie nič popri
tom, že strovil zverené mu peniaze, a to ešte kapitánove! Preto, že nedostal reklamáciu, že ho
Žofka a Katka opustili, sa mu nemôže nič stať, ale zato, že pomíňal kapitánove peniaze, ho
iste budú ukrutne pokutovať. Zavrú ho na bohvieaké dlhé časy! Tĺkol sa päsťami po hlave! Kde
len mal rozum, že to urobil! Skočil na rovné nohy a behal po väznici a reval ani zver,
nevediac, čo by mal so sebou urobiť.Keď to videl pozorujúci vojak, utekal všetko oznámiť pánu kapitánovi Vocelíkovi, ktorý
hneď pribehol a vošiel k Ondrovi, pri ktorom zostal samotný. Keď Ondro videl, ako strašne
naňho kapitán hľadí, ukrutne sa ho zľakol a stiahol sa zhrbený do kúta ako pes, ktorého pán
korbáčom bije.Keď to Vocelík videl, ľutoval ho. Ale neukázal pred ním nijaké milosrdenstvo, lebo vedel,
že keby to urobil, Ondro by sa len uľútostnil nad sebou a hanba, žiaľ a ľútosť by ho len ešte
väčšmi utvrdili v tom, že by sám sebe uškodil. Namiesto toho ho vyklial a nadal mu, čo
Ondrejovu dušičku zase postavilo ako-tak na nohy.Keď to kapitán pobadal, sňal z neho i najväčšiu ťarchu, ktorá mu užierala srdce.— Máš mi vydať peniaze, čo ti museli zostať, či si ich prepil?Ondro sklonil hlavu a trasúc sa mlčal.— Tak si ich prepil! Vrátiť mi ich nemáš z čoho?— Nemám, pán kapitán.— Vieš, že si spáchal zločin sprenevery a že za to môžeš byť zavretý?— Bojím sa, že ma zavrú, i keby som ich vrátil.— Zavrú veru, a to náležite!— Ja už viem, čo urobím, — zamrmlal Ondro zúfale.— Vidíš, aké si ty naničhodné chlapčisko! Pre takú maličkosť by si život odhodil! Je to
málo peňazí, ale skutok je taký, že ho ani tisíckami neodvážiš. Keď mi sľúbiš, že sa budeš
odteraz poriadne držať, tak ako si to začal, tie peniaze ti darujem a neoznámim ťa.Ondrejovi sa zdalo, ako keby sa bol z divého prúdu dostal na breh. Vystrel ruky ku
kapitánovi a zvolal:— Pán kapitán, nech ma boh skára, ak sa nebudem usilovať, aby ste boli so mnou vždy
spokojný. A peniaze vám tiež statočne vrátim.— Tak dobre, verím ti. Si hlúpe, neskúsené chlapčisko, ale tak sa zdá, že srdce máš dobré.
To ti však teraz nepomôže, lebo tie tri dni ti nemôžem odpustiť, tie už musíš odsedieť. Jeden
už máš odbavený.Keď Ondrej zostal sám, myslel si, že nikdy v živote nebude taký spokojný, ako bol v tú
chvíľu. Čo tam po tom, že musí slúžiť dva roky a že ho Žofka opustila! Len keď ho pre tie
peniaze nezavrú! Tie dva dni odsedí hvízdajúc.Keď vyšiel z väznice, kapitán ho zase upotrebúval vo svojej domácnosti a Katka sa ľahko s
ním vymerila, lebo veď ani nemala prečo sa naňho hnevať.S Tomom a so Žofkou sa to neskončilo tak, ako si všetci mysleli. Jeho otec kúpil pár
nových koní. Ktorý mladý človek by šiel s bujným záprahom na ľahkom vozíku, akoby teperil
dvadsaťmetrákovú fúru? Tomo bol iste vážny mladý človek, ale už len musel preletieť dedinu na
tých tátošoch dva-tri razy hore-dolu. Čo mohol za to, že Žofka mala svojho ovčiaka Zahraja len
týždeň a že sa jej ešte nezunoval a že na povoz známeho mu Toma musel brechať, keď prefrčal
pred domom? Tak sa pridalo, že kôň kopol psíčka a zlomil mu chrbtovú kosť a Tomo musel, ruku
mu lízajúce zviera zastreliť, aby sa netrápilo. Žofka bola osôbka prchká a v žiali priveľmi
nadala Tomovi, že jej psíčka zmárnil. Nedala si ani to vyhovoriť, že to neurobil schválne.
Mala jazyk podrezaný a nahovorila toho omoc viac ako bolo treba. Tomo si preto rozmyslel, či
by bolo dobre zviazať svoj osud s takou jazyčnicou a nechal ju tak, najmä keď sa mu núkala
Marka Povalovie, dievčatko nie také vrtké, ale trpezlivejšie, ako je Žofka. Darmo to Žofka
obanovala a darmo mu odkazovala, že všetko oľutovala, čo mu povedala, Tomo nebol z tých ľudí,
ktorý ľahko menil, čo si raz umienil.Tak chúďa Žofka tentoraz celkom vyhorela, lebo i Ondrej ju nechal a vzal si Katku; pán
kapitán Vocelík mu našiel službu skladníka pri veľkej drevárskej firme, keď doslúžil. Mohol to
urobiť smelo, lebo z Ondreja sa stal neobyčajne spoľahlivý a statočný človek, za čo mohol
ďakovať jedine tvrdej ruke kapitána Vocelíka.[1]merinda— jedlo | Nadasi-Jege_Sami-si-robime-starosti.html.txt |
Rozjímanie o snochObvodný lekár Miško Krivica sedel ráno na posteli a vyzivujúc šúchal si košeľou okrúhle
brucho. Keď s tým skončil, škrabal sa jednou, potom i druhou rukou po krku a klial: Hrom do
toho! Nehodno žiť na svete! Nikdy nemáš pokoj. Je to do skapu!Vstal a natiahol si nohavice, nastokol papuče a postavil sa pred umyvák so zrkadlom.
Mydliac si ruky hľadel do zrkadla a robil rozličné utrápené grimasy.Do izby vošla jeho chutná ženička, s príkladne vyvinutými pre ženy charakteristickými
okrúhlosťami. Keď ju zazrel, zasa začal hundrúc nadávať na život. Katica ho ťapla mäkkou
rúčkou po slaninastom chrbte. Čože zasa hundreš, čo? Veru nemáš príčinu byť nespokojný. Druhý
človek by bol blažený, keby mal čo len také žieňa, ako som ja.Miško prskajúc a fučiac drel si zarastené prsia. To sa povie, čože je tebe? Nemáš
starosti, hlavu si lámeš len na fígľoch a vyrazeniach.Katica mu stála za chrbtom a hrozila prstom do zrkadla. No počkaj, ty naničhodník, ja ťa
naučím. Nebola som ti ešte včera večer skvost, najdrahší poklad a teraz takto na mňa! Budeš ty
ešte aj inakšie pískať; i odchádzala.— Počkaj, veď neutekaj, — zľaknuto volal za ňou pán manžel. Nebuď taká prchká! Ale snívalo
sa mi, že budem mať dnes do roboty s bláznom!— Snívalo sa ti! A preto také strachy! Ó vy chlapi, čo ste za staré baby, — volala pľasnúc
rukami. Hanbi sa! Ktože dá dnes niečo na sny! Si chlap a navyše doktor. Miško, doktor! I
klopala si prstíkom po čele.*Obyčajne sa snom vysmievame. Inteligentný človek si myslí, že je tým povinný svojej
minulosti, aby nedal nič na také daromnosti. Každý dnešný človek, kŕmený, hoci o tom ani
nevie, mliekom materializmu, pozitivizmu a evolucionizmu,[1]len drgne plecom, keď počuje také hlúposti. Zastarané povery!Člen najvyspelejšej politickej strany (tej, ktorá všetky ostatné vyhlasuje za analfabetov)
pán doktor Dvoráček, odborný radca, sa len zasmial, keď si jedno ráno pomyslel na to, čo sa mu
prisnilo. Snívalo sa mu totiž, že o desiatej pred obedom prišiel k nemu do kancelárie agent a
ponúkol mu žreb triednej lotérie číslo tristoštyridsaťpäť. Celkom iste to bolo číslo
tristoštyridsaťpäť. Videl ho ako vo výklade vyložené žiarovkami: tristoštyridsaťpäť!Každý obyčajný človek by bol v takomto prípade zavolal svoju drahú polovičku a vyložil jej
svoj sen v presvedčení, že ho drahá Hanička alebo Helenka podurí, aby bezodkladne kúpil
patričný lós. Hovorím: obyčajný! Menej obyčajný by si pomyslel, že lós kúpi bez toho, aby o
tom Anču (Elenku) upovedomil. Je totiž pravdepodobné, že na žreb, ktorý sa tak jasne prisnil,
musí vyhrať a veru nie je potrebné, aby žena vedela o každom mimoriadnom grošíku, ktorý
človeku cvrnkne do vrecka.Pán radca bol však celkom mimoriadny človek a preto ani rukou nehodiac ani sa neusmejúc,
zaumienil si, že lós nekúpi.V kancelárii usilovne pracoval. Totiž skoro bez prestania krútil hlavou nad prácou
referentov. To je šéfova povinnosť. Hoci nebol s vybavením spokojný, jednako ho odsúhlasil,
nechcejúc si robiť s opravami zbytočnú prácu. Len si zakaždým zaumienil, že im povie, čo si o
nich myslí. Tentoraz najmä doktorovi Vidlákovi, ktorý sa vždy tak posmešne škľabí, namýšľajúc
si, že on vynašiel zaváranie slivák v rume. Tentoraz si ho podá, lebo — ako si myslel —
podarilo sa mu napísať kapitálnu hlúposť.Počul tiché zaklopanie na dvere. Nemal čas ani zavolať voľno a už stál pri jeho stole
vysoký, ukrutne chudý a bledý pán a položil pred neho žreb triednej lotérie. Vtom hodiny na
stene odbili desať! Pán radca hľadel vyjašene na ducha a ten ledva otvárajúc ústa, riekol:
„Doniesol som vám žreb číslo tristoštyridsaťpäť. To je úplne istá výhra.“Nuž, pána radcu to myklo. A či! Keď sa sen takto vyplní, tak je to akési nadprirodzené
zjavenie; evolucionizmus sem, evolucionizmus tam. Pozrel na lós: bolo to číslo
tristoštyridsaťpäť! Vychytil z vrecka peňaženku a vyprázdniac všetky jej oddiely vyguberoval
na stôl osemdesiatsedem korún. Chvatol lós a utekal ako zdrvený do susednej kancelárie, z tej
do druhej, tretej, piatej, kým nezohnal od svojich kolegov (koncom mesiaca) ohromnú sumu
sedemdesiattri korún. Pevne trímajúc peniaze v zavretej dlani vrazil do svojej kancelárie a
dal ich spiritovi.[2]Keď zostal sám, vytiahol lós a pozeral ho z jednej, z druhej strany. Áno, bol to
žreb č. tristoštyridsaťpäť. Číslo, ktoré sa mu prisnilo a doniesol ho punkt o desiatej hodine
agent. Všetko navlas, ako sa mu prisnilo.Podivným spôsobom pánu radcovi nezišlo ani na um, že on ako evolucionista, ktorý nedá nič
na také sprosté babské povery ako sú sny, kúpil žreb len preto, lebo sa mu prisnil. Bez toho
sna by bol agenta hladko vyhodil. Herbert Spencer[3]by bol lós tiež kúpil; i Comte[4]i Moleschott[5]i Büchner.[6]Každý by bol vylepil zaucho svojmu najsvätejšiemu materializmu, ako rukolapný
dôkaz, že v praxi nerozhoduje len hmota na svete.Milá čitateľka je iste zvedavá, či pán odborný radca vyhral na žreb ten milión či nie.
Pýtam sa zdvorilo ľúbeznej dámy, či odpoveď na túto otázku patrí ešte k veci či nie? Však nám
ide o to, či sa pán Krivica oprávnene bál blázna preto, lebo sa mu prisnil. Na dôkaz, že sen
veľmi vplýva na každého, som predniesol prípad tak vysoko inteligentného pána, ako je
evolucionista a člen najvyspelejšej politickej strany, pán odborný radca doktor Dvoráček.
Patrí k veci, či lós vytiahli či nie? Prisnilo sa pánu radcovi niečo o výhre? Ohľadne výhry sa
mu neprisnilo nič, a tak nie je moja povinnosť hovoriť o niečom, čo nepatrí k veci. Nevyzradím
to, už aj preto nie, lebo, keby som vyzradil, čo sa stalo, mohol by som zliznúť vážnu výčitku
alebo od zástancov materializmu, alebo od následníkov novoidealizmu. V tomto prípade neviem od
ktorých. Lebo ktože ho tam vie, ako nejaký kovaný filozof prekrúti obyčajný rozum, považovaný
za zdravý.Hoci nebezpečenstvo by nebolo také veľké. Lebo ktože rozumie na Slovensku filozofii? Možno
len pán Ondrej Mráz a ani ten nie dobre.Dávno predo mnou to povedal istý múdry človek, že každý z nás má svojho čierneho kocúra.
Mnohým je ním ich zlatá bábika, mnohým zlatoústa mamička, iným šéf úradu, krajčír, otlaky
alebo egyptské cigarety československej tabakovej réžie. Doktorovi Krivicovi strpčovalo život
vedomie, že sú na svete blázniví — úradne choromyseľní — ľudia, ktorých musí prehliadať, aby
mohol napísať o ich stave úradné lekárske vysvedčenie. Mrzelo ho to nielen preto, lebo sa,
skoro ako každý obvodný lekár, veľmi nerozumel do duševných chorôb, ale najmä preto, lebo
doteraz dvaja blázni zaobchádzali s ním veľmi neúctivo, ba mohlo by sa povedať, že bezohľadne.
Mišo Ťapák ho so sekerou vyhnal na strom. Božemôj, koľkokrát ide okolo tej lipy, nikdy sa
nevie dosť vynadiviť, ako vybrnkol hore jej hrubým, hladkým kmeňom! Ondro Hrúzik zasa ležal v
posteli, keď ho navštívil. Bol tichý ako pena, perinu mal vytiahnutú až po samú bradu a držal
ju pevne oboma rukami. Každý by bol myslel, že ani nežije, keby nebol gúľal okáľmi. Krivica si
myslel: no tohto sa niet čo báť, s týmto si dám rady. A netriasol sa pred ľuďmi, čo sa prišli
dívať na to predstavenie, ako vie zaobchádzať s takými chorými. Ľudia mu hovorili, aby si dal
pozor, lebo že sa Ondro do každého púšťa; tomu je všetko jedno či pán či nepán.— To len vy neviete narábať s takými chorými. Nuž ale pravda, doktormi nie ste. Prvé je,
že sa ho nesmieme báť. Pozrite, ako sa treba s takýmto nešťastníkom zhovárať. — Krivica smelo
pristúpil k posteli chorého, lebo si myslel: —Rezivopri sebe nemá a ja
som nakoniec tiež chlap. A keby sa do mňa pustil, však ma tu tí chlapi nedajú. Tak teda: — No,
Ondrejko, akože sa máme? Bolí vás niečo? — Hrúzik ani necekol, len nadul líca a gúľal očami
ešte viac.— No, Ondrúško, veď ma poznáte, viete, že som doktor, ten dobrý doktor, čo každému pomôže.
Prišiel som i vás navštíviť. Budete cigaretu? — I zohol sa nad neho a krútil mu cigarkou pred
ústami. Zrazu zreval, ako keby ho vraždili: Hrúzik naraz vyskočil, chvatol ho päsťami za uši a
s vycerenými zubami mu cvakol za nosom, chcejúc mu ho odhryznúť. Krivica veľmi nehľadel, ako
mu uši ponaťahuje, ale trhol hlavou, aby dostal nos z dosahu zubov. Bol by ho jednako nechal
na bojisku, keby nebol prítomný škuľavý Jano Chvosťačka, chlap ako hora. Ten priskočil a len
raz trepol Hrúzika päsťou po hlave, hneď odkväcol, takže ho museli kriesiť. Pravda, len potom,
keď prebrali Krivicu, lebo i ten bol viac mŕtvy ako živý. A aké mal uši. To bolo hodno
pozrieť: červené ako fakle a opuchnuté ako jaternice. Museli mu ich zakrútiť do mokrých
vechťov. Klial tak na Hrúzika, že sa i starý obšitoš[7]Hrkút priplichtil (bol nahluchastý), aby sa niečo nové priučil.Popálené deti sa i zamrznutého kutáča boja a tak sa Krivica vždy zatriasol, keď počul
slovo blázon.Šiel veľmi neradostne raňajkovať, hoci jeho chutná Katica bola dnes taká roztomilá,
úslužná, zaľúbená, že sa na ňu mimovoľne podozrivo pozeral, čo tá osoba zmýšľa. Má čosi za
lubom!— Mišíčko môj, je tu Taraba. Prišiel s rozkazom, aby sa ti páčilo ísť do Bukova. Ochorela
farárova mamka. Doobeda má kadečo vykonávať a poobede príde po teba.— No, chvalabohu, — vzdychol si uľahčene Krivica, chrumkajúc rožok a chlípuc — podľa
Katice — nemóresne kávu. — Tak mi už aspoň poobede nepríde nijaký blázon na krk.— Poviem mu, že pôjdeš, však? Pýtala sa pani Katica, ľúbezne naň kukajúc.— Ale netráp sa ty s tým, môj pipúlik zlatý, vybavím si to sám, — odpovedal Krivica, na
ktorého začala prechádzať Katicina zamilovaná nálada.Po raňajkách:— A o ktorej ťa mám čakať, zlato moje, — riekla Katica, oprúc svoju hlávku o mužove prsia
a hľadiac mu zamilovane do očí.— Veď vieš, že z Bukova prichádzam obyčajne okolo ôsmej-deviatej. Dnes sa budem ponáhľať.
Iste budem doma už okolo siedmej; — riekol i pritisol voňavú hlavičku k svojej tvári a cupol
jej kávový bozk na ústa.Katica zobrala príbor a utekajúc s ním do kuchyne, drhla si cestou pery bielou zásterkou.— Ten lump nepríde pred desiatou. Ešte nikdy neprišiel z Bukova pred desiatou. Hm, to je
isté.My, čo skúsenejší muži vieme, že sa ženy vedia pretvarovať. Len pokiaľ ide o hranice ich
pretvárky nie si na čistom. Ja si myslím, že tie sú ohromne široké.Krivica vylizujúc rožok zo zubov krútil hlavou, aká zamilovaná je doň tá Katica a ona si
myslela, aká škoda, že Miško nie je letúň, možno by sa dal nahovoriť, aby odletel na južnú
točňu.Doobedie sa minulo bez akejkoľvek nehody. Hneď poobede zahŕkala pod oblokmi brička a pán
lekár, vyprevádzaný chutnou Katicou, vyškrabal sa šikovne na bričku.— Poklona, pane doktore! — zvolal tadiaľ práve prechádzajúci lesný inžinier Lutobor
Sekýrka a vystrúhol hlboký kompliment klobúkom so širokou zelenou stužkou. — Ruce bozkávam,
milostivá pani, — zohol sa pred chutnou Katicou, ktorá sa mu vľúdne usmiala. Doktorovi
Krivicovi sa zdalo, že tej vľúdnosti bolo v tom úsmeve trošku primnoho a preto len drgol
prstom klobúk na odvetu a hneď i zvolal: — No, poďme, poďme. Vozík sa pohol. Keď ušiel
niekoľko krokov, Krivica sa obrátil, aby kývol ešte raz žene na rozlúčku. Zbadal, že akiste
musela byť v bráne, lebo tá horárska maškara stála pred dverami brány a smejúc sa čosi
hovorila.— Ako sa natriasa ten hlupák, — myslel si Krivica rozhorčene. — Taký mamľas, namyslený je
na svoju krásu. Keby vedel, aký je protivný ten vyfrndený panák. A nerobí tu nič, len brúsi po
horách, športuje a chodí za ženami. A boha sa nebojí, taký Čechúň! Čo je tomu po mravnosti!Na fare v Bukovom našiel pán doktor slúžneho Buchtiaka s pisárom, so starým, vždy
zachrípnutým Lohadkom. Mamička pána farára nebola veľmi chorá. Šla večer, keď už všetko spalo,
do pivnice po fľaštičku borovičky, ktorú potrebovala ako medicínu proti dýchavici a pošmyknúc
sa na schodíku, oškúlila si píšťalu. To bolo všetko. Keďže pán doktor prišiel práve na
olovrant, tak už len zostal, hoci čo najdôraznejšie uisťoval pána farára, že musí ísť kvôli
súrnej práci bezodkladne nazad. Pán farár pristal na všetko, len bol zvedavý na mienku pána
doktora, ako znalca ex offo,[8]na víno, ktoré dostal pred týždňom a práve dnes načapoval. Slúžny Buchtiak, trasúc
tenkou dlhou nohou a prevaľujúc oči, tvrdil, že nie je také dobré ako to posledné a dokonca ho
svedomite koštoval, prehadzujúc ho v nadutých ústach; nevedel mu však akosi na chuť prísť,
hoci znalecky pregĺgal už desiaty pohár, vyšpulujúc pritom oči. Nuž, bol to svedomitý človek
ten Lohadka, ten ľahkomyseľne do sveta netáral.Veru neviem, ako sa to prihodilo, že napriek všetkej súrnosti zostal doktor Krivica ešte i
na večeru na fare. Neviem, či ho nezviedla obľuba pstruhov a šunky. Lebo idúc popri kuchyni,
zazrel tam misky naložené týmito hriešnymi pokrmami. Alebo hádam ferblička? Iste i víno hralo
akýsi zástoj, o ňom sa napokon rozhodlo, že je oveľa lepšie ako predošlé. Tak sa stalo, že keď
pán doktor odchádzal, pomáhali mu na bričku traja chlapi, ale len preto, lebo boli na nej
vysoké stúpačky a už sa dosť dobre zotmelo a pán doktor po tme, ale len po tme, bol akýsi
neistý na nohách. Na jednej nevedel stáť, keď dvíhal druhú na vysokú stúpačku. Skúšal, ale
stratil rovnováhu.Cesta z Bukova do jeho bydliska je dlhá a tak sa mu hlava trochu prevetrala. On tvrdieval,
že mu nápoj nikdy nezaškodí, len fajčenie; lebo piť vraj pije málo, žalúdok mu neznesie. Ale
fajčiť fajčí ako Turek a od toho vše stratí rovnováhu: ľudí s touto vlastnosťou je mnoho. Len
to je chyba, že na tento účinok tabaku veľactené dámy nechcú uveriť, hoci im to mnohí lekári
dokazujú, odvolávajúc sa na skúsenosť, ktorú nadobudli sami so sebou.Keď vozík zastal pred domom, pán doktor zišiel z neho už dosť bezpečne, len prekračovanie
starodávneho vysokého prahu na dverách brány mu robilo isté ťažkosti, ale tie šťastne
prekonal.Keď vošiel do brány, zdalo sa mu, že z dverí vedúcich do jeho bytu vystúpila postava.— Á, dobrý večer, pane doktore! Aký som šťastný, že ste už prišiel, — zvolal rýdzou
českoslovenčinou hlas, podľa ktorého pán doktor okamžite poznal, že ho to pozdravil pán
Lutobor Sekýrka.I explodovalo mu v hlave:— Ten lotor bol v tvojom byte! Katica! Húj!I vytrhol elektrický lampášik a utekajúc k lesníkovi, zakričal:— Čo vy hľadáte teraz v mojom byte!— Ale vás, pane doktore! Mám desnú koliku a bojím sa, že mám zánet slepého střeva. Už vás
tu čakám vyše hodiny. Slúžka mi povedala, že máte teď přijet.— Vy naničhodník, vy klamete! Vy ste tu nečakali na mňa, vy ste vyšli z môjho bytu, však
som videl, ako sa blyslo svetlo v pitvore, keď ste otvorili dvere.— Ale človeče, vám se něco zdá! Možná sa alkohol zapálil vo vás! — smial sa horár
urážlivo.— Alkohol! Ja ti dám alkohol, — skričal lekár a buchnúc lesníka, chytil ho za prsia a
chcel ho sotiť o múr. Lesník mu však práve zachytil jednou rukou rameno a druhou mu bez
meškania strelil — na čo si sám ešte aj svietil — také zaucho, že sa mu len tak ziskrilo v
očiach a tak zadunelo, ako keby bola vybuchla bomba. Lekárov lampášik a klobúk rozleteli sa po
bráne.Doktor stál zohnutý ako pradeno a oboma rukami si držal hlavu:— Jujujujujúj! Zabil ma, zabil ma.— Vožrala sprostej, a vono to chce lékaře! Vole vokatej! — zvolal pán Sekýrka čistým
žižkovským žargónom a vybehol na ulicu.Naraz sa otvorili dvere na jeho byte a v nich sa zjavila jeho pani a za ňou slúžka. Podľa
toalety bolo vidieť, že teraz vyskočila z postele.— Čože sa tu robí, prepánaboha! — zvolala pani doktorová, zalomiac veľmi prirodzene
rukami: — Čo je s tebou, Miško! — pokračovala ukrutne primerane okolnostiam.Doktor Krivica sa vystrel a zaškrípal zubami: — Tvoj frajer ma chcel zabiť. Ale ja vám
ukážem!— Môj frajer! Čože sa ti stalo? Chorý si? — pýtala sa ustrašená chutná pani a skočila k
mužovi.— Netýkaj sa ma, lebo ťa zmárnim! — vrieskal Krivica dupkajúc a zatínajúc päste.— Marka, utekajže po pána doktora Krausa, pán ochoreli! — zvolala pani Katica plačlivým
hlasom. Takým istým prosila i Marka, ktorá verne napodobňovala svoju veliteľku: — Milosťpán,
milosťpán, príďte k sebe! Tu nebol nik okrem pána horára Sekýrku, ktorý sa dozvedal, kedy
prídete, lebo že je vraj veľmi chorý.Krivicovi sa začalo následkom tohto tak frapantne sa k situácii hodiaceho svedectva
pozdávať, že sa jednako mohol mýliť. A keď jeho žena zasa k nemu pristúpila a chytila ho za
ruku a zaviedla ho do izby, išiel za ňou, hoci stále nadávajúc, že im ukáže, že je naničhodná
záletnica a že ju odpráši.Nuž ale o štvrťhodinu už ležal pokojne v posteli so studeným obkladom na hlave. Zrazu bol
presvedčený, že jeho Katica je nielen tá najchutnejšia, ale i najvernejšia ženička na svete.
Ó, tie mäkké, falošné ženské pačky a sladké ústa!Keď sa už utíšil, vzdychla si pani Katica, prekrútiac oči k nebu, ako tá najnevinnejšia
svätá Agnesa: — Také niečo si namýšľať! Ja by som ťa mala klamať a ešte k tomu s tým zeleným
bláznom! Veď vieš, aký mi je protivný.Krivica sa posadil v posteli, ako keby ho bola vyhodila nejaká spružina. Blyslo mu hlavou:
— Katica vždy volá Sekýrku bláznom! — I zvolal: — Hach, jednako sa mi darmo nesnívalo!Tak si pán doktor uspokojil svedomie logickým skokom. Že bol v tomto prípade blázon on
sám, to mu nezišlo na um. (Obyčajne to ani jednému z nás neschádza na um.)Pokiaľ ide o Katicu neviem, či bola vinná či nie. To si milé čitateľky rozhodnú iste samy
a lepšie, podľa svojho svedomia.[1]evolucionista— prívrženec vývinového názoru na svet[2]spirit— duch[3]H. Spencer— (1820 — 1903), angl. filozof-pozitivista[4]A. Comte— (1798 — 1857), fr.filozof, zakladateľ pozitivizmu a
sociológie[5]J. Moleschott— (1822 — 1893), nem. fyziológ a filozof,
prívrženec prírodovedného materializmu[6]L. Büchner— (1824 — 1899), nem. lekár a filozof, predstaviteľ
prírodovedného materializmu, kritizovaný (rovnako ako Moleschoff a iný) Engelsom[7]obšitoš— starý, vyslúžený vojak[8]ex offo— z úradného poverenia | Nadasi-Jege_Rozjimanie-o-snoch.html.txt |
1[1]Na fare v Hačkove vyvinuje sa ohromná činnosť, ako v dákom novomódnom arzenáli.[2]Javišťom práce sú dvor, podcieňa, humno, ale nadovšetko kuchyňa. Tu potkýna sa
kuchárka o kuchárku — o slúžkach a všelijakých oblizajnách aj škoda hovoriť. Až je v kuchyni
tma od toľkej čeliadky. Tu chlieb do pece sádžu, tam hrozienka do cesta sypú, tam tvarožníky
potierajú, tam zas hus šklbú. Kto by to vedel všetko vyrátať? A nad touto činnosťou vznáša sa
mohutné žezlo, ako generálska palica, vareška pani farárky.Čo sa to prepánajána robí? Bude svadba, či krstenie a či —? Pán Boh ich tam vie! Ja len
toľko viem, že pán farár voňahdy dostal veľký list, vprostriedku veľká pečať a okolo nej
menších ako maku; lenže tieto už nie sú celé, ale poprelamované. Taký list — my, mendíci,[3]vieme, čo je to — taký list volá sa kurens.[4]Ale toto nebol kurens ako kurens, lebo pán farár prečítal ho i päť ráz, nepohodil ho na
stôl ako iné, ale nespúšťal z neho oka. Konečne potisol zlatom vyšívanú čapicu k tylu a uprel
dlhý, vnímavý pohľad na pani farárku a povedal:„Zas bude roboty!“Pani farárka šípila tiež čosi neobyčajného.„Kňazská spoveď?“Pán farár chodil po svetlici, až kystky na župane jeho lietali, a hodil rukou, že nie. A
dodal:„Ešte viac!“Pani farárka nevedela už ďalej hádať. Bolo jej vidno na tvári, že ju to trocha trápi, i
pán farár to zbadal a vyslobodil ju z múk a povedal:„Bude — — —“Pán farár povedal, čo bude — ale ja som to nepochytil. Zabudol som to slovo, akoby ma bol
zabil; len som to vedel, že je to lebo po nemecky, lebo po hebrejsky — koľko rečí tí páni
vedia! — a že sa ponášalo, akoby povedali licitácia. Čo je licitácia, to som dobre vedel; už
nejedna bola v našej dedine!Tvár pani farárky zatiahla sa akoby mrakom. No nedala to na sebe znať, len sa spýtala:„A kedy to bude?“„O mesiac — koncom mája — dvadsiateho šiesteho mája. Tu to tak stojí.“„To aby sa dačo vsadilo do krmníka.“„Nezaškodí.“To bolo všetko, čo som vyrozumel. Ale následky veľkého kurensu pocítili sme my, mendíci —
vtedy som bol ešte len mendíkom. Zvolali sme do veľkého farského dvora všetok operený hyd,
ktorému šiel chýr široko-ďaleko po celom velebnom senioráte[5]i dištrikte.[6]Pohodilo sa hydu čosi ovsa a pani farárka si prezerala, ako sa miešajú kačky so
sliepkami, husi s morkami a ako sa to medzi sebou hašterí. My sme sa dívali na pani farárku a
dávali pozor, kedy rukou kývne. Keď ukázala prstom, my sme skočili medzi hyd a chytili
označenú našou paňou obeť. Veľká klietka pri kurníku bola preplnená úbohými obeťami, ktoré
dodnes mohli po farskom dvore behať, keby nie ten kurens. Koľko ich bolo, už by ani nevedel
dneska povedať, keby v kurátorových počtochanno 18…nebolo to všetko
zaznačené pod rubrikou„keta welika hostina byla:“geden weliky Amerikan,štiri mlatki,item štyri kacki,dwa morgaci,tri husy.[7]Od tých čias život všetkých obyvateľov fary hačkovskej sa prevrátil. Pán farár chodil
zamyslený, málo hovoril — odmieňala ho pani farárka. Nabehal som sa ku kurátorovi[8]Ondrejovi Zabiakovi každý deň. A zakaždým dala ho pani farárka citovať. A čo
všetko mu naložila!„Dajte faru obieliť — i podstenia treba už raz vydláždiť. Dlážky vám vetrajú a necháte ich
tam: to je hotová strata pre cirkev! A tuto pitvor — všetko je orýpané — ako sa takto
ukážeme?“Kurátor pokrútil hlavou — nezdalo sa mu to. Mne tiež nie. Fara bola biela, i pitvor
neorýpaný, mohol na ňom dukáty čítať — i dlážky boli dobré. Ale kurátor neodporoval pani
farárke. Len sa poškrabal za uchom a odplával domov v svojich veľkých krpcoch, ktorým pysky do
neba trčali. Nestačil sa ani doma ohriať, už ho zas dali volať do fary.„Tuto v kuchyni vypadla platňa — treba ju dať vložiť — akože sa bude na takej variť?“„Veď tak — veď tak!“ A to bolo všetko. Náš kurátor bol dobrý človek; uznal všetko, čo mu
povedali, ale keď prišiel nazad do svojho dvora, starosti hospodárske zatlačili ekléziu[9]vždy do úzadia. Čo deň väčšmi množili sa moje návštevy u Zabiakov, a kurátor, môj
krstný otec — Pán Boh mu daj večnú slávu, lebo už prešiel do tej cirkvi triumfujúcej[10]— vždy sa ma zľakol. Len to, že som mu bol krstňaťom, oslobodilo ma od cesty do
pekla, ináč by ma bol každý deň aspoň päť ráz — a to do horúceho — poslal. Konečne si vynašiel
spôsob; keď ma videl, že idem k nemu, prekryl sa. Tu komora so svojimi kapustnými sudmi, tu
humno, tu záčin, tu ovčiareň, ba i šop stávali sa jeho úkrytmi.Cirkevníci šípili, že vo fare sa čosi snuje. Mysleli si, ktovie, čo to bude — možno zas
dáka hostina. Iba tu v nedeľu po kázni pán farár oznámi svetu:„Vtedy a vtedy bude v cirkvi vizitácia — vtedy som si to slovo už zachoval; vizitácia a
nie licitácia — príde do dediny biskup i celý velebný seniorát i všetci stoliční páni i pán slúžny.[11]A preto bude v budúcu nedeľu cirkevný konvent.“[12]Toto oznámenie urobilo na cirkev hlboký dojem. A nie bez príčiny. Čo je Hačkov Hačkovom,
nebolo tam nikdy toľko pánov. Hačkov leží strán cesty, s hradskou spojuje ho poľná cesta síce,
ale tá vedie veľkou riekou. Rieka sa rozvodní, i pretrhne Hačkovu spojenie s celou ostatnou
Európou, ba aj so slávnym a velebným seniorátom. V inú stranu vedie tiež poľná cesta veľkými
okľukami do Podbrežia, ale Hačkovania neradi ju užívajú. A to všetkým právom. Medzi chotármi
hačkovským a podbrežským tečie malý jarok, ale keď trocha sprší, tiež rozvodní sa, vymieľa
brehy, odnáša zem a necháva hlboké, skalnaté sluje.[13]Na tomto jarku vystavili obe obce spojenými silami most. Podbrežie dalo trámy,
Hačkov dal pomostiny. Ale radosť netrvala dlho; zbehla veľká voda, pomostiny odniesla —
zostali len trámy. Tu nastala veľká otázka, kto preloží na staré trámy nové pomostiny.
Podbrežania nie — a mali pravdu — ich trámy sú tu, tie voda nevzala, keď ich poriadne
založili. Hačkovania tiež nie — a mali tiež pravdu — oni už raz pomostiny dali, nebudú vždy
len pomostiny dávať, oni tiež majú hory, môžu dať už raz i trámy! Slávne úrady oboch poctivých
obcí dlho, dlho sa naťahovali; popustiť nechcel ani jeden. Konečne sa dohodli: dočkať, kým
trámy buď nezhnijú, buď kým ich voda neodnesie, buď kým ich Cigáni nepopália. Potom, keď sa
pominú, zas vystaviť most, a síce trámy dá teraz Hačkov a pomostiny Podbrežie. Paktát[14]podpísali oba úrady a pre lepšiu istotu i sadzové pečate udreli. No trámy, z
dopustenia božieho — dodnes trvajú. Ani povodeň, ani Cigáni neodstránili dosiaľ túto hlavnú
prekážku premávky medzi Hačkovom a Podbrežím.No Hačkovania sú chvalabohu nie vrecom udretí ľudia. Vedia si cestu nájsť i bez
Podbrežanov. Cestu ,k vode‘ opravili, vystlali ju na večnú pamiatku centovými balvanmi, cez
rieku zariadili prievoz, ale len pre peších. Voz môže prebrodiť; niže prievozu je znamenitý
brod. A to má veľké výhody. Ak ide voz ku príkladu z Hačkova, zvlášte furmanský — nesmejte sa,
v Hačkove majú aj furmanské vozy — nuž ten voz bude iste vypočinutý a kolesá na ňom rozsušené.
Neosoží im cesta cez vodu? A ak ide voz z furmanky domov, iste budú kolesá zablatené — nuž či
sa neomyjú? A kone v Hačkove aké majú! Ak by bol daktorý dýchavičný a vojde do hlbokej vody,
keď sa tak spotil, iste strasie kopytami. Preto hačkovské kone sú široko-ďaleko známe ako
zdravé — hoci v celej dedine sú len tri páry, i to keď sa šesť gazdov spriahne.Do Hačkova bolo stranným ľuďom ťažko ísť, a z Hačkova ešte ťažšie. Preto súdy citovali
Hačkovanov najviac v zime, keď rieka zamrzla, alebo v lete, keď sa dala prebrodiť. Richtár so
všechsvätskou porciou[15]musel často do Troch kráľov čakať, kým pritiahlo. Pani farárka obyčajne v žatve
vybrala sa na veľkom furmanskom voze do mesta nakúpiť si všetkého na pol roka. To už mala takú
malú knižočku, čo si do nej za pol roka písala, čo jej vyšlo, a čo treba prikúpiť. V zime
doplnil zásoby vše pán farár, keď sa presánkoval do mesta.Hačkovania sa zľakli, že im naraz toľko pánov príde.„A prečo nepríde biskup samotný — ale toľko pánov!“„Ľaľa — ten ti bude len tak sám chodiť ako dáky vandrovník!“ nadurdil sa pán notáriuš,
ktorý už čosi skúsil sveta. „Slúžny je len slúžny a nepohne sa bez hajdúcha!“„Ale to nebudú hajdúsi, to budú páni.“„Pravdaže, lebo biskup je veľký pán — toho nebudú hajdúsi obsluhovať — —.“„Joj — len aký je! Ja by ho rada vidieť.“Notáriuš sa pohrdlive usmial. Ženička cítila veľkú prevahu jeho ducha i skúseností nad
sebou. Preto spýtala sa ostýchavo:„Var ste ho už dakedy videli?“„Videl, ale iba na obrázku — veď ho potom uvidíš.“„A čo bude jedávať?“Notáriuš sa zas zlostne usmial a odsekol:„Švábku s kapustou.“„Ach hej — to len tak!“ pochybovala ženička. „Ja sa nedám oklamať.“Notáriuš urobil zas vážnu tvár.„Vieš, to je takto: sedliak sa len raz do roka naje — na Hody. Vtedy má i moc i dobrého.
Taký pán sa každý deň naje, tak ako ty na Hody.“Konečne sa ženičke všetko vyjasnilo.„Každý deň jedáva opekance a pirohy?“ opýtala sa múdrej hlavy obce.„Horký — i od toho lepšie! Keď ty na Hody napečieš, čo jedáva tvoj chlapec najradšej?“„Ja — to je odmena! Keď mu dám zaliepanec, vyje z neho samý prostriedok, tvaroh alebo
lekvár — ostatok mi tak nechá. A z baby tiež vyzobká najprv hrozienka, a babu zje, keď tvŕdza
naň príde.“Notáriuša to, ako vidno, veľmi uspokojilo. Zastal na ceste a vážnym hlasom povedal:„Vidíš, biskup tiež iba to jedáva, čo býva v zaliepancoch.“Ale ženička ešte nebola spokojná. Ona musí vedieť všetko od ,a‘ do ,z‘. I opýtala sa:„A kto doje zaliepanec, keď ostatok tak nechá?“Notáriuša to už domrzelo, i odchodiac odsekol:„Načože budú tam tí ostatní?“Od tých čias začali ženy do fary nosiť podarúnky. Nanosili maku, tvarohu, lekváru, masla,
vajec, hrozienok: všetko veci, čo sa do zaliepancov dávajú.Tak sa míňal čas pod rozličnými prípravami.[1]Visitatio canonica(lat.) — kanonická vizitácia, návšteva biskupa
v cirkvi; podľa cirkevných zákonov bol biskup povinný dozerať na duchovnú správu diecéz
(cirkevných obvodov biskupských) a za určitý čas navštíviť osobne všetky fary[2]arzenál(z tal.) — zbrojnica, sklad zbraní[3]mendík(z lat.) — chudobný žiak, pomocník evanjelického farára
alebo učiteľa[4]kurens(z lat.) — okružný list; úradný príkaz, ktorý sa posielal
s richtárskou palicou[5]seniorát(z lat.) — cirkevný obvod evanjelickej obce[6]dištrikt(z lat.) — obvod niekoľkých seniorátov[7]„keta welika hostina byla“…geden weliky Amerikanštiri mlatkiitem štyri kackidva morgacitri husy— „keď tá veľká hostina bola“… jeden veľký amerikán (kohút), štyri mládky (mladé sliepky),
ďalej (lat.) štyri kačky, dva moriaky, tri husi[8]kurátor(z lat.) — človek, ktorý predsedá evanjelickému
cirkevnému sboru[9]eklézia(z lat.) — cirkev, cirkevná obec[10]prešiel do tej cirkvi triumfujúcej— umrel[11]slúžny— predseda slúžnodvorského (okresného) úradu[12]konvent(z lat.) — zhromaždenie, sbor[13]sluje— výmole[14]paktát(z lat.) — zmluva[15]so všechsvätskou porciou(z lat.) — s výmerou, ktorá pripadá na
Všechsvätých | Kukucin_Visitatio-canonica.html.txt |
Púť po otčine roku 1846Swięta milośći kochanej ojczyźńi!Ignacy KrasickiZašumeli háje od Tatier k Dunaju —šiel som za túžbami po rodinnom krajua mladuškú dušu kúpal v krásach zlatýcha ducha napájal po pomníkoch svätých —napájal pamiatkou zašlých našich časov,i počul som súzvuk nových slávnych hlasov! | Dobsinsky_Put-po-otcine-roku-1846.txt |
Báseň pri západe slnkaZapadaj, zapadaj si za tie svety,snáď iba stesk náš nemá medzerua tu-tam v poli stojí jeden svätý,chýli sa k večeru.A básnik nejeden šiel osamelepo ceste života a vravel Zdravas,so všetkých strání sišly ľudské tiene biele,koho sa dovolávaš?A učeníci Pána jedli klasy zrelé,Pán išiel ku zástupom s tešiteľmi.Hľa, akosi sa nezmenilo ľudstvo celé,je to už dávno veľmi?Ale keď slnku večer pozdrav pošlete,to jako by ste zapadali v horách,je to jak rozoslanie bôľu po svetepri večných diasporách. | Dilong_Nevolaj-nevolaj.txt |
Zaosková cesta ako novinkára na pokojovú konferenciu do HaagySnáď si už aj zabudnúl na tú veľkú konferenciu štátov v meste Haaga v Nižozemsku, kde sa
radili o „svetskom pokoji“. Z tejto porady len to vieme, že války, bitky a vojny boly a aj
napozatým budú, a že sa ľudia a národy budú tak zabíjať, do seba strielať a sa prepichovať,
ako aj predtým, lebo žiaden štát sa nezriekol vojska ani kanónov, ba naopak, zväčšujú svoje
armády, vojenské lode a zbraň a aj vojenské dane.Pre nás sedliakov to i tak nemá žiadneho významu taká konferencia, ako nemajú významu
„ankéty“ naších ablegátov, na ktorých obyčajne sa nič neprevedie. Čože my z toho máme, či
našich synkov vo vojne prepichnú bajonetom krátkym, či dlhým a či naposledy s vidlami? Či
funtová obyčajná a či 100 kilogramová kanónova guľa dľa Krupového systému našim synom
odtrhne nohy alebo driek a rozdrúzga im kosti a odrazí hlavy, alebo či ich „šrapnelly“ na
kúsky roztrhajú? Hlavné je, aby neboly vojny, bitky; aby sa ľudia netrhali. A o tom na
konferencii ani reči nebolo, inak by sa zaiste nebili Angličani s Búrmi.Keď sa teda veľkí páni štátov nechcú zreknúť bitky, prebíjania hláv a mordoviska, my
obecní ľudia sa veru tiež nezrekneme sebe čelá a hlavy v krčmách prebíjať, a doma sa s
manželkami bíjať. Nám žiadna konferencia nepredpísala, akou zbraňou máme svoje práva už či
v dome, či v krčme brániť. Preto ani nevyberáme zbraň a upotrebíme drevené maštalné vidly,
aj ojo alebo levču, a to ani krajinu nekoštuje peniaze!Nuž ale čo je pre nás mužských potupného, špatného a uponižujúceho, že naše baby,
svokruše a manželky mnohorázy v našom domácom štáte, ktorého hlavou sme my mužskí, nečestnú
vojnu vedú proti nám s nevyberanou zbraňou, ako: metlou, varečkou, kvasovou lopatkou,
válkom! Ba upotrebia aj bomby, petardy a šrapnelly, keď nám hrnce s vodou nabité do hláv a
chrbátov hádžu! O jazyku jejich ani neidem hovoriť. Ten je dlhší a na dve strany ostrejší,
nežli tri bajonetty. A keď ony raz zaujaly hlavnú pozíciu, nedajú sa potom tak ľahko z nej
vyhodiť a tak nás došťuchajú a dopichajú svojimi jazykami, že celkom zkrvácame a zostaneme
ležať na bojišti, zvlášte keď prídeme z krčmy celkom zoslábení. Lebo práve preto ideme tam,
aby sme si mrzutosti domáce zpláchali; a túto našu dobrú a veselú vôľu nám pokazia tak, že
si ani pokojno nemôžeme odpočinúť, lebo celú noc hádžu na nás kartáče kliatby a nadávačiek.
A svokruše im lifrujú tvrdý cvíbak neustúpnosti; a keď sa len ohlásime alebo vystrčíme
bielu zástavu prosby čo znak, že chceme pokoj uzavreť, ony proti všetkým právam vojanským
ešte otrčia a namiera proti nám svoje papuľové „repetírky“ dľa systému „Hekubois
Jazitschnatois“, (vyslov: Hekuba Jazičnatá).Preto mnohí manželi, ktorým veľmi leží na srdci domáci pokoj a dobrá domáca vôľa, mňa
ako „riportera“ novinkárskeho vystrojili s veľkou inštrukciou na konferenciu pokoja do
Haagy, bych tam radou mojou účinkoval na domácom pokoji a na odstránení necivilizovanej
zbrane naších manželiek.Ja som ani nemeškal a vzal sebe hneď s mosadnými gombíkami povybíjanu kapsu, čo odznak
mojeho žurnalistického „portfielu“ a vložil som do nej atrament, pero, klajbas a papier a
na cestu oškvarkové pagáčky, ponuknuť pánov v Haage.Dľa cestového programmu vyznačili mi železničnú dráhu lundenburg-skú od Trnavy na Bielu
Horu a na „Kúty“, lebo ja rád chodím po kútoch, keď si chcem zapiť, aby ma žena nezbadala.
Ďalej musel som sa staviť aj v Šelpőci (v Šelpiciach), lebo len tak ísť bez múdrej a
rozumnej rady to neide. Tu som sa mal iste poradiť, abych v Haage voľajakého capa
nezastrelil. V Bolerázi som mal dostať slobodnú kartu ako „žurnalista“. Som sa aj meldoval,
že som „žurnalista“, aby mi vydali slobodnú kartu do Haagy. Poneváč ale kassír videl, že v
hrsti nedržím peniaze a že si flegmatično ujiedam oškvarkový pagáčik, zdvorile mi
odpovedal, že neni žiadnej prekážky a preto aj slobodno môžem ísť do Haagy, že mi písemka a
svedka netreba, však každý ma pozná podľa kapse, že som žurnalista. — Uspokojený som za
Bolerázom vysadnúl na vlak, kde práve postál, lebo napravovali „šinu“, čo pre mňa bolo
vyznačenie, že tak mimoriadne môžem vstúpiť do vagóna. Konduktor ale pýtal kartu a nechcel
ma pustiť vysadnúť, že tu nenie stanica.Na čo som mu odvetil:— Ale pán konduktor, čo mňa nepoznajú?— Nuž a čo že ja musím každého „lapaja“ poznať? — odpovedal nahnevaný konduktor.— Ale veď ja som Zaosek! Žurnalista! Však vidia môj odznak, kapsu „portefil“.— Čo ma do toho, bárs ste aj čertom! A naposledy každý miškár by mohol na svoju kapsu
ukazovať a zadarmo cestovať! Marš preč! Hordár, odsúrte tohoto opitého miškára nech tu
nepokúša!— Ale prosím, veď ma znajú aj pán dekan orešanský, s nimi som chodil v Trnave do školy!
Veď sú ten pán dekan taký horlivý Slovák jako som aj ja!Moja apelláta nestála nič. Chytil ma „hordár“ a dolu násypom ma shodil tak, že všetky
moje diplomatičné „rekvizitá“ z kapsy mi vypadly a z pagáčkov som len dva kúsky dostal:
odkúľali sa mi do močariny.Odtiaľto som už celkom slobodno bez prekážky odcestoval až k Bielej Hore. A poneváč
grobianský konduktor v mojej vysokej missii ma zneuctil, just som nešiel cez „tunel“ pod
Bielou Horou, ale som ho pešky obišiel a to som si aj do denníka naznačil.V „Kútoch“ vysedala jedna deputácia do vagóna v podobnom smere do Haagy vyslaná z
vidieka, tiež ohľadom na domáci pokoj. Keď som ukázal na moju žurnalistickú kapsu, hneď ma
poznali a skríkli: hurrá! a vzali ma so sebou.Radošovský pán farár, rodák z Trenčína ma hneď poznal, lebo som ho, ešte keď bol
klerikom, v Trenčíne u jeho rodičov bol navštíviť.— No! a už si sa odriekal tej pálenky, ty Trenčan? Poď, odprisahám ťa na tri roky!Ja som mu odpovedal:— Mucko môj! Ja idem do Haagy na konferenciu a vieš, že piť musím, abych mal gurážu!— No, odpusť mi, ja som myslel, že ideš miškovať! S Bohom! Stav sa u mňa zpiatky!V Prahe sme si odpočinúli a sme boli aj zvedaví na Prahu, sme všeličo o nej počuli.
Poneváč sme ale žiadnej knižky ani vodiča nemali, nevideli sme nič pri našom daromnom
túlaní. Ja som z dlhého času okná a komíny čítal na domoch. Na jednom som načítal 52 okien
a 10 komínov. Aj jednu školu som tam videl. Tam nemal organista záchod pred školským
oblokom, ako u nás to mnohí organisti mávajú. To sa mi ľúbil tento poriadok; tu sú pomery
civilizovanejšie nežli v naších liberálnych vidiekoch, kde deti svoju toaletu robia
obyčajne pod školskými oblokmi z „hygieničného“, t. j. zo zdravotného ohľadu, aby sa
nemohly obloky otvoriť a izba sa nemohla ľuftovať.Keď sa človek v meste unuje a inej práce nemá, ide ku „Reštaurantovi“. Na dedine to
hovoríme: do „šenku“. Vkročil som v jednej bočnej uličke k takému „Reštaurantovi“, u
ktorého práve držal koncert jeden slepý harfista a dcéra jeho sprevádzala harfu so spevom,
že: „červené vínko! české koláče! ako že to dievča veselo si skáče!“Reštaurant mi predložil údené mäso s obrovskou knedlou.Tu som zase bol svedkom tej špatnej obyčaje, že naši Slováci ešte aj mimo vlasti našej
sa medzi sebou bijú. — Jeden sklenár sa pri pálenke pobil s jedným drotárom (obadva z
Trenčanska), až ich konečne reštaurant na ulicu vyhodil a každému hodnú knedlu s päsťou na
chrbát vsadil medzi dvermi. Ja som mlčal, že som z Trenčianska, aby reštaurant nestratil
rešpekt pred mnou. Reštaurant mi odporúčal, že ak chcem, môžem aj pražské starožitnosti
videť. Ja som ale chuti k tomu nemal, nie len preto, že jedna stará Češka — snáď žena
reštauranta — mňa pri stole obsluhovala s tou knedlou a údeninou a nesmierne pritom
šnupala; ale aj preto, lebo som v Trnave za jatkami kedysi u nebohého Mandla dosť už videl
starožitností: staré zlámané ráfy kolesové, staré perie a všeliaké plundry; aj som raz
kúpil od neho jednu „antik“-postel s plošticiami. Teda ani v Prahe mňa to nezaujímalo.Blízko Moldavy, kde flajnárky ovocie predávaly, videl som veľkú bitku. Jeden opitý
tragačiar bil a za vlasy ťahal akúsi babu, ktorá ho dvarázy kopla niže brucha tak, že hneď
padol na zem. Potom rozobierala ho so svojou stoličkou po chrbáte a po hlave.Ja som bol celý naľakaný, keď ten opitý ťahal tú babu ku Moldave. Myslel som, že ju
shodí dolu do vody. Lebo Česi ľúbia z výšky shadzovať ľudí, ako Sv. Jána Nepomuckého. Česi
zhodili v mestskom dome pražskom dolu oknom na hnoj dvoch radných pánov: Martineca a
Slavatu. Keď bych bol mal času, isto bych bol toho chudáka muža do Haagy zavolal.V Marienbade, kade sme mali našu „rutu“, som mnoho panského ľudu videl. Tento pánsky ľud
iného nič nerobil, len po horách behal a ustavične sa skrýval do akejsi „filagorie“.
Dozvedal som sa na príčinu tých behačiek a toho skrývania, a dostal som odpoveď, že páni
robia „toaletu“. Až vtedy som porozumel tomu, že poveváč sú tam neni ploty, ako u nás po
dedinách, nuž majú „filagorie“. Tá ženská, čo mala tie „filagorie“ pod opaterou, vždy bola
nahnevaná. Na moju otázku, čo sa hnevá, odpovedala:— Akože bych sa nehnevala na tento hyd pánsky! Celý rok to doma nič nerobí, len sedí,
spí a žerie! A potom tučnie a bachory tomu rástnu a potom sa boja, aby smrť — okolo
Kateriny, keď najviac tučné mangulice a svine zabíjajú — sa neomýlila a miesto brava,
vykrmeného pánského lenocha nezaklala. Prídu sem potom všetko to, čo doma nabrali, z čriev
vyháňať a vychudnúť. Tu potom lekári robia s takými vykrmenými ľuďmi, ako robieva viedeňská
polícia s vykrmenými bravmi, ktorá keď sa dozvie, že sviňský veľkokupec miesto kukurice
krmil bravov s koňským mäsom, svine hneď pozatvárajú, nedajú im žrať, ustavične im dávajú
„špisglanc“, horkú soľ, antimonium, čo im črevá dobre vyžmíka, vyčistí a z koniny zpadnú.
Takto robia aj s týmito pánmi, čo sa z celého sveta sem nasbiehajú a obsah svojich čriev
nám tu ponechávajú. Lekári im vyčistia bruchá, aby opadli z toho mäsa, čo požrali v piatok,
na kantri, v pôste a v advente.— No, roľníci, ktorí pracujeme, takéto ťažkosti nemáme. Pri práci loj a sadlo sa nechytá
čriev. — Nech tí páni pracujú a nežerú toľko a zachovávajú cirkevné pôsty, nemusia chodiť z
ďaleka do Marienbadu „toaletu“ robiť. My toaletu aj doma si spravíme. Pri mne viac účinkuje
mydlová voda so šalátovým olejom, ktorú mne moja svokruša dá vypiť, nežli marienbadská
krajc-brúnová voda.Za dva dni sme sa už našli v Haage. Celé mesto bolo ozdobené so zástavámi všetkých
štátov, len naše domáce štáty nemaly žiadneho odznaku. Šťastie, že sme so sebou doniesli
hasičskú zástavu. Samých pánov som videl so zlatými golierami a plné boly prsia ich so
všeliakými rádmi. Moja kapsa žurnalistická sa len tak ligotala od gombíkov. Všetko ma
obdivovalo, lebo ani jeden tam toľko rádov nemal, koľko ja tých gombíkov. Krome toho som si
zavesil medál, čo som v Bosni dostal, uliatý z kanónov tureckých, ktorý keď som s
citrónovou kôrkou vypucoval, až sa tak žiaril!Tu ma jeden upozornil, abych si iný rád zavesil na prsia, lebo že taký rád nosí každý
vandrovník opitý a žobráci, a že rytieri tohoto radu sa po krčmách bijú a po cestách
váľaju!— Máš pravdu, kamaráte, — odvetil som mu.Preto som si ešte dva nové rady zavesil: jednu veľkú hviezdu emajlirovanú, ktorú som na
fašiangy pri „kotilione“ dostal od kuchárky pána slúžneho za výborné moje tančenie, a druhý
rád zase, čo som dostal v strelnici žilinskej, keď som z manlicherky jednému pánovi z nosa
muchu odstrelil, bez toho, že by bol ten pán „frčku“ dostal po nosi. Takýto zriedkavý rád v
Haage žiaden nemal. Môj domáco-štátny kabát, ktorý síce nebol z anglickej vlny „hymalája“ a
„angóra“ — ale z dobrej domácej birčej šedivej vlny, až sa tak žiaril od gombíkov na kapse
a od tých rádov.Anglický generál a veľkoposlanec, lord Škreklofild z Afriky mesta Makého-Fingu, ktoré
mesto Maký-Fing on od Búrov bol oslobodil, nás na konferenciu tú pokoja nechcel pustiť,
lebo nás predstavili ako slovenských „búrov“, ktorí vraj žiadame slobodu v naších domoch,
čo „búri“, alebo sedliaci ani len v Afrike žiadať nesmejú, tým menej v Europe a ešte menej
u nás doma pri slobodnom hlasovaní na ablegátov.No, čo tu včul robiť? Amerikánsky „attašé“ Yanké Dudlej nás pod bránou, kde sme čakali,
potešil, že vysoká konferencia štátov nepojednáva o pokoji medzi manželkami a ich chlapov a
svokrušami, ale že je tu na tento čas práve „Juri“, ktorý súdi nad takým domácim pokojom.Na čo som ja od radosti skríkol:— Chvála Bohu! tu je Juri, toho ja dobre poznám, sme spolu do školy chodili a sme aj
počušky, čo direktor nevedel, sebe u „čarvenej Katuši“ upíjali. Tu je teda náš Juri, ako
sme ho zvali?— To sa mýlite, — odpovedal nám „attašé“, — to neni taký Juri, čo s vami píjal a ste ho
Ďurim alebo Jurim volali. „Juri“ je francúzske slovo a vysloví sa: „žüri“. To je jeden
odbor z viac znalcov, ktorí súdia nad istými veciami a záležitostiami atď.— Aha! no to čo iného, — odpovedal som ja.— Vy si písomne v krátkosti predostrite v niekoľko bodoch vaše prosby tomuto „žüri“-mu,
a on usporiada vaše veci, vyplní vaše predložené prosby.Za ten čas, čo som ja s amerikánskym „attašém“ konferoval, moji kamaráti mi poutekali.
Mal som predtuchu, že zaiste išli hľadať toho „Juri“-ho, ktorý tu má byť. A keď je tu
„Juri“, že tu isto musí byť aj „červená Katuša“.Aj tak bolo. Našiel som kamarátov v jednej šnapsovej putike, kde sa bili s anglickými
kočišmi. Špatná to bola pračka; šnapsové flaše ako kartáče lietaly po hlavách. Anglickí
kočiši vyhadzovali von z putiky na ulic mojich kamarátov a kričali:— Šlovakišing, Búri! and liberti?Jeden z kamarátov našej deputácie z okolia šaštínského najhoršie pochodil: Angličania mu
vybili oko s flašou. No, čo mu včul povie žena, keď príde domov.— Nešťastní vy Slováci! — hovorím ja rozzlobený od hnevu, — už ste museli zase piť tú
pálenku po tých putikách, keď celkom vážne veci máme pred sebou? No aspoň ste dostali
statočný Maký-Fing! Tak treba!V krátkom „ankéte“ sme složili nasledujúce punkta domáceho pokoja a odovzdali sme to
Yanke-Dudle-jovi ku potvrdeniu kroz „Žüri“-ho.„1. Prv, nežli by mala vypuknúť bitka medzi ženou a medzi mužom alebo svokrušou, musí sa
najprv hladkou cestou diplomatičnou o pokoji vyjednávať a upotrebovať fajnový štýl
diplomatičný. Ku príkladu:„No vidíš, duša moja, Jožko môj drahý! Už tri dni piješ v krčme a karty hráš, a poľná
robota stojí, aj kone nemá kto opatriť!“„No! Terezka! srdce moje milé! však vieš, že kto pracuje, musí aj piť, sa potúžiť.“„Jožko môj! Moja podpora! Ba snáď „jesť“ musí kto pracuje a nie tri dni piť!“„Terezka! Môj anjel pekný! Však vieš, že kto pije, pre toho aj menáža môže vždy vystať,
len nech nevystane „ľénung“ na šnaps, aby sa mohol udržať domáci pokoj!“2. Svokruša má vždy zdržovať sa na neutrálnom území a nesmie žiadne ohnivé látky
podpaľajúce lifrovať do repetiriek ženiného hnevu, keď by muž z kantína alebo od
reštauranta v noci prišiel domov, lebo to nemôže vedeť, či on tam nemal nejakú vážnu vec
prekonať, ku pr. koštovať, či špiritus zodpovie zákonom predpísaným grádom. A jestli by
svokruša vzdor tomu zostala zradcom domáceho blaha a pokoja, tak ju treba, ako Drajfúsku
deportírovať do vyhnanstva na Čertový ostrov.3. Na hlavu, na jazyk a na nohy zoslabeného muža, ktorý chudák ledvá sa dotackal domov,
s metlou, kvasovou lopatou, válkom, varechou biť sa zakazuje. A jestli by on na bojišti
padol a bielu zástavu prosby vytrčil, čo znak pokoja a že chce sa poddať a kapitulirovať; a
žena by sa proti všetkým vojenským právam prehrešiť opovážila a ranenému mužovi ešte aj
fúzy vytrhala a líca ako kočka s nechtami doškriabala: vtedy ona ztratí úplne slobodu.
Úradne sa rozsobášia a muž ako slobodný môže si vziať súsedovu peknú a mladú služku za
ženu, za ktorú bývalá manželka tak ohnive žiarlivá bola na muža. Ten najväčší trest ju teda
zastihne.4. Podobne zakazuje sa ženám neobičajnú a mimoriadnu zbraň užívať, ako: petardy,
šrapnelly a bomby z hrncov robiť, ich horúcou vodou alebo vápnom nabíjať a do chrbátov
metať. Zakazuje sa tiež jazyky vypľazovať, nebezpečným gázom amoniakovým, ktorý sa najviac
vyvinuje v nočných nádobách, oblievať, čo je proti všetkým obyčajom civilizovaných národov.5. Jestli by milosrdní bratia červeného kríža genfskej konvencie (u nás bratia z mokrej
štvrti červeného nosa) takého slabého na hlavu a na nohy nevláduceho muža z bojišťa
krčmového domov doniesli manželke pod opateru, aby tým milosrdným bratom nenadávala do
korheľov, ako mužovi a neprevinila sa proti konvencii genfskej a blahonosný spolok červený
aby nehatila v účinkovaní, keď si nechce raneného muža na hlave a nohách sama domov
doniesť.O slobodných starých mládencoch, ktorí nemajú manželky ale len gazdine alebo klučiarky,
alebo na konversovanie tak zvané penzionirované staré frajle vyslúžené, konferencia pokoja
sa nestará. Lebo takí slobodní mužskí či starí mládenci, či vdovci, sú svojim gazdinkám a
klučiarkam a frajlám ústupnejší, poddanejší, aj majú pred nimi väčší rešpekt, ba aj strach
a slobodu majú od tohoto pohlavia ženského konfiškovanú. Preto aj sa nemôžu pred žiadnou
konferenciou pokoja žalovať. V najhoršom páde musia škandále trpeť, pri ktorých takých
mužských žiaden neľutuje a ženy najmenej, lebo tie sa tešia, keď kde ktorá z ich pohlavia
môže mužské nohavice nosiť a mužský musí s varečkou zásmažku pre seba miešať.“Toto sú naše punktá pokoja. Ale myslím, že ako konferencia štátov nič nevykonala a
vojny, vojsko, bitky a mordoviská národov zostanú len tak, ako to od počiatku hriech
navliekol: že aj bitky a nepokoje medzi menželmi aj napozatým zostanú. Umenšiť sa ale dajú
kroz dobrú výchovu, mravnosť, kroz statočné konferencie vo svätých spovediach, kroz pravého
nábožného ducha kresťanského a kroz cnosti, lásku, poníženosť, ustúpnosť, poslušnosť a
ukrátenie jazyka, čili mlčanlivosť.V Ševeningene, morských to kúpeľoch blízo Haagy chcel som si dať banky stavať, ale ma
odhovorili, že tam páni na brehu mora v piesku sa vyvaľujú ako u nás doma na brehu potoka
mangulice.V Amsterdame som chcel diamantové fabriky pozret. Tu mi zase druhý hovorí:— Diamanti ti ukáže aj zliechovský sklenár, keď si dáš sklenú tabuľku do lampáša
zarezať; že tam bych len videl toho Mórica Šarfa, ktorý v Tisza-Eszláre sa díval, ako si
Estera Šoľmoši krky podrezovala.Z Harlemu, kde samé tulipany dochovávajú, kúpil som tri tulipany pre svokrušu.Z Haagy som poslal aj jednu anzichtskartu pánu farárovi s obrázkom, kde namaľované bolo,
ako mu ženy nadávajú, keď ich mužovia nechcú poslúchať, lebo v kostole kázal, že hlava v
dome je muž a nie varečka a že len vtedy si môže žena mužské nohavice natiahnuť, keď je muž
ledakto a naničhodný — čo žiaden mužský ale uznať nechce.Počúvame, že sa veľkolepe chystajú naše manželky nás privítať pre tie punkta pokoja.
Usniesly sa, že upotrebia aj prázdne kanóny hinterláderky a nás nimi naplašia. Nech sa robí
čo chce, i tak sme už na také manévre babské zvykli. Včul sa chystáme do Kristianie na
interparlamentnú konferenciu. | Gaspar-Zaosek_Zaoskova-cesta-ako-novinkara-na-pokojovu-konferenciu-do-Haagy.html.txt |
ÚvodŽádná kniha není platna, jestli že čtenář ji nečte bedlivě, nepochopí a nepronikne
náležitě ducha téže, totiž smysl, jaký jest do slov vložen. Při následování návodů,
podaných v knize kuchařské, dlužno šetřiti všeho, co tu uvedeno, i toho, co jinak zdá se
býti nepatrným a málo závažným, nebo často od toho právě závisí celý zdar.Způsob přípravy pokrmů po americku jest v mnohých ohledech jednodušší, nežli způsob
český, neboť používá se pomůcek a prostředků, jež v Čechách nám byly neznámy, jako ku
příkladu prášky na místo kvasnic a různé pohodlné přístroje. Namnoze panuje mezi Čechy
předsudek proti americké kuchyni, že není tak dobrou, jako jest česká. Hlavní příčinou k
předsudku tomu je zajisté to, že je málo amerických kuchařek, které by potřebnou péči
úpravě pokrmů věnovaly a tedy spíše pohodlnost aneb neznalost, nežli způsob přípravy. I
česká strava může býti nechutně připravena, jestliže úprava neděje se opatrně a ve všem
tak, jak díti se má. Že třebas každé americké jídlo nechutná stejně všem, jest snadno
vysvětlitelným, neboť návyk a různé chutě padají tu na váhu. Však že i americká jídla
chutně upraviti lze, o tom, doufám, přesvědčí se z tohoto spisu mnohý, kterýž o tom snad
dříve pochyboval.Myslím, že nebude na škodu, uvésti v následujícím některá připomenutí kuchařkám:Nové železné kotlíky, kteréž se zde dříve všeobecně a dosud zhusta v domácnostech
používají, mají se napřed vyvařiti s dřevěným popelem a pak dokonale uvnitř vydrhnouti,
nežli se použijí. Železné kastroly a t. p. mají se dobře namastiti a vypáliti jednou neb
dvakráte, nežli se použijí. Kde to poměry a okolnosti dovolují, jest ovšem lépe nekupovati
jiné nežli polévané (granitové) aneb aluminové nádobí.Chceme-li používati kamenného nádobí k vaření, učiníme nejlépe, když nejdříve naplníme
je studenou vodou a necháme na mírném ohni tuto přijíti do varu. Jestli se toho opomene,
tedy pak snadno kamenná neb hliněná nádoba pukne.Umýváme-li zamaštěné kastroly, kuthany, atd., jest prospěšno dáti do vody trochu sody,
neb se tím mastnota lépe odstraní.Konvice, v kteréž se káva vaří, má býti čistá zevnitř i uvnitř. Dobře jest ji občas
vyvařiti a zevnitř vydrhnouti.Láhvičky na olej, ocet, a láhve vůbec nejlépe se čistí uvnitř broky a mydlinami. Dobře
jest za tím účelem chovati něco drobných broků ve zvláštní lahvičce.Kde je studničná voda vápennitá, a mnoho usazeniny se vyváří, je dobře dáti do konve na
vodu skořápku z ústřice, neboť na tu se pak vápno usazuje.Každá kuchyně měla by býti opatřena vším potřebným kuchyňským nářadím.V této knize jest skoro všude na místě mír a váh ku měření množství uvedena míra na
koflíky a lžičky, však nebude ještě na škodu, když uvedeme srovnávací tabulku mír a váh na
lžíce a koflíky:Jedna libra má 16 uncí.Jeden galon má 4 kvarty, aneb 8 pintů.Jeden bušl má 4 peky a každý pek má dva galony neb osm kvartů.Jeden kvart drží 4 kávové koflíky.Obyčejná sklenice (tumbler) drží půl pintu.Dvě vršité kávové lžičky drží tolik, jako jedna vršitá polévková lžíce.Jedna vršitá polévková lžíce cukru váží jednu unci.Dvě vršité lžíce práškového cukru váží jednu unci.Dva rovné (malé — čajové) koflíčky obyčejného pískového nebo-li granulovaného cukru váží
jednu libru.Dvě vršité lžíce mouky váží jednu unci.Jeden koflíček drží pět vršitých polévkových lžic mouky.Pět čajových koflíčků plných přesáté mouky váží 1 libru.Kvart prosáté mouky váží libru.Polévková lžíce měkkého másla, dobře naplněná, váží unci.Kousek másla velikosti prostředního vejce, váží dvě unce.Čajový koflíček měkkého másla drží 4 polévkové lžíce.Dva koflíčky plné stlačeného másla, váží jednu libru.Osm velkých aneb deset prostředních vajec váží jednu libru. | Rosicka_Narodni-domaci-kucharka-cesko-americka.html.txt |
1Miško Oprata stúpal pomaly krok za krokom hore tými stoosemdesiatimi schodmi, ktoré viedli
do zámku. Pomaly, veru hej, veď mal na žrdi zavesené dve krhly naplnené vodou — na kúpeľ pre
osvícenú pani.Chudák Miško Oprata — každý deň vláčil túto vodu; dolu skákal ľahko, ale hore! Kým len
povyťahoval tú vodu zo studne! Bola to čudná voda; v zime nikdy nezamrzla, vždy rovnako čistá
a chladná, ozaj ako krištáľ… a denne sa v nej kúpala osvícená pani — hádam od toho bola taká
pekná, svieža a prísna… Hja, nešťastie ju nespravilo mäkšou, ale tvrdšou… Už osem rokov bola
vdovou. Jej čierny šlep[1]šušťal po zámockých schodoch, a keď sa Mišo s ňou zišiel, ledva sa spamätal, už
bola preč. Slúžky v komore, keď najlepšie trkotali o frajeroch, alebo si vyspevovali pri
priadkach, razom zamĺkli: vo dverách stála pani Borbála — prísna a nahnevaná — dievčatá od
strachu skoro zo stoličiek popadali… A noc po noc blúdila po komnatách, alebo stála za
mesačných nocí v altáne a cez ďalekohľad sa dlho dívala na mesačné nebo.Dievky sa jej báli a mužskí tiež. Vlastne nevedeli ani prečo? Veď nikomu neublížila,
krivdu nikomu nespravila. Bože, ona bola pani osvícená, a tí ostatní len poddaní. Ale inde na
Považí mali ľudia oveľa horší, ťažší život ako tu u Madunických, a predsa, predsa… Či preto,
že mala vlasy čierne ako búrka v noci, a oči zelené ako voda v studni, a veľmi, veľmi bielu
tvár?Alebo preto, že bola taká tenká, a od smrti pána osvíceného nosila vždy len čierne šaty a
okolo hrdla dlhý biely závoj? Alebo to robili ústa pani Borbály — tie veľmi červené ústa s
krutými malými ostrými zubmi? Nikto vlastne nevedel povedať, prečo sa tak boja pani osvícenej
— len to všetci cítili. V altáne mala netopiere. Chceli ich odohnať — nedovolila. Hanka,
slúžka, na vlastné oči videla, že ten jeden netopier priletel, keď ho volala dákym divným
piskotom…Ale Miško Oprata nemyslel na tieto babské reči. Pomaly stúpal hore zámockými schodmi a
dával pozor, aby mu ani kvapka vody nevyšplechla — veď vaňa musí byť celkom naplnená — škoda
každej kvapky! Aj hore na zámku majú síce studňu, aj pijú z nej vodu, ale kdeže sa tá dá
porovnať s tou dolnou studňou.,Len čo sa toľko kúpe tá naša pani?‘ rozmýšľal šuhaj. ,Nikdy nič nerobí, taká je čistá ako
ten biely holub na streche, a predsa sa len ustavične mága.‘ Mišovi dobre slúžila robota; čím
viacej pracoval, tým viac rástol a vari od toho nosenia vody mal také široké plecia, také
silné ramená… Pot mu v malých kvapkách vysadol na čelo a plavé vlasy také husté, že sa hrebeň
lámal na nich, zdali sa mokré, košeľu mal rozopätú, remenný opasok stiahnutý na tenkom drieku,
hlavu sklonenú, kráčal hore do zámku.Konečne došiel. Cez bočné schodíky sa vydriapal do malej izby, kde ho už čakala Hanka. —
Nože chytro, Mišo, pani sa už tri razy pýtali, či je kúpeľ už hotový… — A Hanka, ružová ako
zakvitnutá jabloň, malá, okrúhla, starala sa okolo kúpeľa.Mišo si utieral čelo. Povyťahoval sa, ramená rozprestieral. Vysoký, krásne urastený mladý
chlap. Zatiaľ Hanka chystala vodu. Naliala do nej jazmínového olejčeka a odvar z lipových
listov — celá hora voňala v malej kúpeľnej izbičke.Miško s úľubou dýchal vôňu rannej hory. — Na môj pravdu, tu by som sa i ja raz nedbal
vykúpať.Za záclonou stála pani Borbála. Nezbadali ju. Jej zelené, čierno prámované oči so
začudovaním hľadeli naňho, nozdry na tenkom nose sa ľahko striasli. — To ty nosíš tú vodu? —
pýtala sa. Celkom zbytočná otázka, veď ho videla, aký je spotený. Košeľa sa mu lepila na
silných mladých prsiach, vyhrnuté rukávy ukazovali silné mladé ramená. — Áno, ich milosť! —
vravel šuhaj bez strachu tým hlbokým mäkkým hlasom, do ktorého sa i Hanka od začiatku zaľúbila
— lenže nevedela o tom.Jej milosť zdvihla k nemu oči, lebo hoci bola vysoká, Miško Oprata ju predsa prerástol o
hlavu. A teraz Miško sklopil zrak, lebo zelené oči sa akosi čudne, nepochopiteľne dívali na
neho. Miško mal ten pocit: ,Čo sú to za čudné oči, čo sú to za čudné oči?‘Kývla rukou a už aj zmizol. Hanka pripravovala plachtu, krútila sa okolo panej, kým sa tá
zamyslene dívala cez maličké, okrúhle okienko do diaľky na rovinu, ktorá ležala hlboko pod
zámkom — na utešenú považskú dolinu. Ďaleko dolu zelenel sa Váh, horúce augustové silné
povetrie sa miešalo s vôňou lipových listov a jazmínu z kúpeľa pani osvícenej.Od tohto dňa sa v Mišovom živote všeličo zmenilo.Ráno nosil vodu na kúpeľ, popoludní musel pomáhať ich milosti do sedla a večer vynášal
ďalekohľad do altánu. Nikdy sa naňho neobzrela, zelené oči s čiernym prámovaním boli
odvrátené. Ale Hanka bola predsa nespokojná. — Mišo, — vravievala, — veď sa hanbi za svoju
prácu! Iní pracujú po poliach tak, ako sa patrí, len ty sa ustavične moceš v zámku! Veď popros
starého Lechtúňa, aby ti dal nejakú inú prácu. Veď hľa, vidíš, večne nebudeme tu, ak sa máme
zobrať, musíme niekde bývať, a nie vždy i ja i ty hore v zámku… — Starý Lechtúň sa spýtal
panej, pani nedovolila. — Má na ženbu času dosť, a Hana tiež. — A vec bola odbavená. Hanka
plakala v belaso-kockovaných perinách — ich milosť nedovolí, aby sa zobrali, už je po svadbe
na jeseň… Hja, poddaný sa vtedy smie ženiť, vydávať, keď to panstvo dovolí — ináč nie… Voda
krištáľová, studená tiekla do vane. Hankine slzy tiež. Nepomohlo nič. Pani Borbála v čiernych
šatách, s bielym závojom okolo hrdla dívala sa cez okrúhle okienko a hlboko o niečom
rozmýšľala.— Hanka, zajtra pôjdeš na jahody, kúpeľ si spravím sama… — vravela pomaly, kým si spúšťala
šaty.Na druhý deň bolo všetko tak ako inokedy, pre celý zámok — len pre Miša nie.Hanky nebolo. V malej kúpeľničke nebolo nikoho. Mišo stál nerozhodne pri dverách — teraz
čo? Chlapcove svetlé oči boli čudne nepokojné — ako keby tušili nejaké nebezpečenstvo… Pani
Borbála odtiahla záclonu. Bez najmenšieho rozčúlenia mu kázala, aby jej vyzul črievičky,
stiahol pančuchy… Mišo robil, ako mu kázala, ale ruky sa mu pritom triasli, tie tvrdé,
vypracované ruky, kým sa ona zamyslene dívala na jeho sklonenú hlavu. A Mišo — snívalo sa mu
to len, a či čo? Ako keby bol cítil ľahké pohladkanie na hustých, zaprášených plavých vlasoch…[1]šlep(nem.) — vlečka na šatách | Ivankova_Dvom-panom-sluzit.txt |
Verný psíčekV malej, tichej dedinke, v ktorej narodil som sa, mal som ako chlapec viacerých
súdruhov, kamarátov, s ktorými som sa doma a na ulici rád hrával, rád po poli a po lese
behával, a potom zas na zimu s nimi spoločne v škole sedával. Moji súdruhovia však neboli
všetci dobrí chlapci. Jedni, poslušní napomenutia pána učiteľovho, chovali sa slušne, ale
druhí boli rozpustilí, nezbední a dovádivi. Niektorí chlapci mali menovite tú špatnú a
hriešnu obyčaj, že radi zvieratá trápievali. Medzi iným mučievali mladých psíkov a mačky.
Kováčov Kubík a kolárov Matej boli zo všetkých tí najrozpustilejší, s ktorými kamarátiť
nechceli sme sa ani ja, ani druhí chlapci. Beda bolo tým psíkom a mačkám, ktoré oni niekde
zazreli, tu už alebo hádzali do nich kameňmi alebo ich bili paliciami. Ani nechcem
rozprávať všetko, čo natropili títo ukrutníci so zvieratkami.Len jeden príbeh chcem vám predniesť, milé dietky, a ukázať, akášpatná vec je
zvieratká trápiť, a spolu i to:ako krásne a spolu i osožné je
zaujať sa za trápené zvieratká.Kubík a Matej, oba trápitelia zvieratiek, vzali kdesi malého buravého psíčka, a nemali
pomeškania umoriť toho nevinného neboráčka. Preto uviazali mu provieslo okolo hrdla a
ťahali ho sem i tam cez vodu, kaluž a blato. Úbohý psíček zavíjal bolesťou, ale zlého srdca
chlapci trápili ho len ďalej. Konečne riekol Kubík súdruhovi svojemu: „Utopme toto
šteniatko v močidle!“ Hneď boli oba k tomu hotoví a išli za dedinu, kde ležaly hlboké
močidlá. Do jednoho z tých chceli uvrhnúť toho malého psíčka a tešiť sa z jeho trápenia.„Ej, čože vám previnil, chlapci, ten malý psíček?“ spýtal sa ich navracajúci sa z poľa
Janko, „že ho tak nemilosrdne trápite?“„Nestar sa ty do nás!“ odsekol mu spurne Kubík.„A či je to tvoj psík, že máš oň starosť?“ dodal ešte Matej.„Nie je môj, ale špatne je zvieratká trápiť bez viny,“ poučoval ich Janík; „či neviete,
že zvieratá tak cítia bolesť ako my? Ako vidím, chlapci, vy chcete tohoto krásneho psíčka
zkaziť, snáď ho chcete utopiť?“„Čo teba do toho, Jano? Choď si svojou cestou a nechaj nás na pokoji!“Zarmútený Janík pošiel od zlých chlapcov niekoľko krokov ďalej, ale zrazu postál. Jemu
bolo ľúto toho malého psíčka a bol by ho rád osvobodil z rúk nezbedných chlapcov.„Počkajteže trochu, chlapci!“ ozval sa zase obďaleč stojaci Janík. „Nezmárnite toho
psíčka, darujte ho radšej mne. Ja si ho budem chovať a neublížim mu!“„Coky tebe, Jano!“ zvolal Kubík, ukazujúc mu prstami figu.„A čože si nám ty kedy dal?“ volal Matej.„Viete čo chlapci!“ hovoril blížiaci sa k nim Janík; „keď mi dáte toho psíka, dám vám
zaň dva groše!“ a vytiahnúc z vačku peniaz, ukázal im ho.Chlapci váhali trochu, nevediac chytro, čo majú urobiť. Ale peniaze maly pre nich
príťažlivú, vábivú moc. Pozreli jeden na druhého, pošuškali si niečo do uší a Kubík riekol:„Pristávame, ale z ruky do ruky!“Janík, tešiac sa tomu opravdove, že s malým peniazom mohol zachrániť malému psíčkovi
život, podal nezbedníkom ochotne peniaz, a oni dali mu toho psíčka. Umyjúc šteniatko z
blata, vzal si ho Janík pod kabanicu a odniesol domov ku svojej mamke. Poneváč bol buravý a
kučeravý, nazvali ho „Burkom“. Janík Burka svojho dobre choval, čistotne držal a urobil mu
búdku z doštičiek, aby mal kde spávať. Psíček rástol očividne a bol k Janíkovi prívetivý a
prítuľný. Bol i verný, lebo strážieval po celú noc domček a nepripustil v noci nikoho do
dvora. Janík tešil sa Burkovi veľmi, poneváč, kam ho len poslala mamka, psíček chodieval s
ním všade.Takto odmeňoval sa Burko Janíkovi za poskytnutú mu ochranu. Ale odmenil sa mu aj ďaleko
významnejšie. —Jednoho letného dňa — práve bolo po daždi — riekla mamka k Janíčkovi: „Vezmi si košíček
a choď do hája; nasbieraj húb, uvaríme si na večer hríbovej polievky.“Chlapec rád poslúchnul matku. Sobral sa hneď a nezabudnul zavolať so sebou i svojho
milého psíčka. Burko veselo poskakoval popred Janka, kýmkoľvek neprišli do hája, kde
chlapec, poznajúc dobré jiedlé huby od jedovatých, sbieral chutné bukovce, tančeky,
kuriatka; ale muchotrávky sa ani len nedotknul. Mal už hodnú zásobu húb v košíčku, keď
zachcelo sa mu ešte hlbšie do lesa, aby tam doplnil svoj košík. Janík zamotal sa do
húštiny, a tu stala sa mu tá smutná nehoda, že stupiac na hromadu suchej raždiny, prelomila
sa táto náhle pod ním a on úbožiak, ani nevediac, čo robí sa s ním, spadnul do hlbokej
jamy!…V predošlú zimu totiž dal polesný vykopať v lese viacej jám, do ktorých chytal vlkov a
inú zverinu. Na jar dal síce jamy tie zase zatarasiť a poprikrývať raždinou, aby ľudia
lesom chodiaci do nich nepopadali, ale ráždina skoro zhranela (zdrvela) a ľahko prelomila
sa pod nohama. Do takejto jednej hlbokej vlčej jamy padnul i náš dobrý chlapec Janík.
Padnutím nepoškodil si síce, ale môžete si mysleť, ako krušno mu bolo okolo srdca, keď
našiel sa v temnej podzemnej diere, z ktorej bez pomoci ľudskej nebolo vysvobodenia. Chudák
volal na ratu, ale darmo. Potom pustil sa do usedavého plaču, spomínajúc na svoju dobrú
matku, a konečne, keď videl, že daromne plače, sopjal ruky k nebu a skrúšene vzdychnul si k
Pánu Bohu, prosiac Ho za vysvobodenie z tej zemskej diery.A čož robil za ten čas ináč Janíkovi vždy verný psíček Burko?Ztratiac zrazu s očí Janíka, počal Burko hľadať ho po stope; sbehal hodný kus hája a
zastavil sa konečne pri otvore, ktorým chlapec do jamy padnul. Tu začal brechať a hrabať
nôžkami, akoby mu bol chcel pomôcť, ale darmo, brechaním a hrabaním Janka z jamy vysvobodiť
nemohol. Preto, keď presvedčil sa o márnosti svojho počínania, pokrútil chvostíkom,
zabrechal ešte raz a hybaj, bežal rovnou cestou do dediny.Janíčkova mamka sedela práve v chyži pri práci, keď vonku niečo na dvere zaškrabalo.
Odchýlila dvere a tu vbehnul do chyže celý upachtený psík Burko. „Aha,“ myslela si mamka,
„Burko je už tu z lesa, preto i môj synček nebude ďaleko s hubami.“ Ale Janík sa
neukazoval. Medzitým počal psíček vystierať svoje predné labôčky na mamku, skučal a brechal
a zas utekal ku dverom. Matka pustila ho von, ale tam zase len do vnútra sa pýtal. A tak
opätovalo sa to viac ráz. To bolo jej konečne nápadné.„Ale, Pane Bože!“ riekla starostlive Jankova matka, „čo len chce tento psíček?
Jednostajne chodí dnu a von, ako by ma volal so sebou. I začala byť nepokojnou. Vyšla von a
psíček predbehnul ju, dajúc sa smerom ku lesu. Opäť vrátil sa ku žene, skučiac a obehujúc
ju. Keď videla, že ju psíček takto vábi, napadlo jej: či jej milému synkovi neprihodilo sa
niečo zlého? I pustila sa za Burkom, ktorý rovným smerom zaviedol ju do lesa.„Janko môj, Janíčko!“ volala lesom, ale neozýval sa jej nikto. Psík odrazu zabrechal
neďaleko nej. Pospiešila tam, a ku svojmu veľkému potešeniu zazrela na dne jamy sedeť a
vzdychať viachodinovým plačom zomdletého Janka.„Mamko, mamko ľúba!“ volal Janík z jamy, „pomôžte mi von!“ a vystieral ruky proti matke,
ale pre veľkú hĺbku nemohla mu ona podať ruku. I začala hľadať po lese a našla onedlho dlhú
žrď, ktorú spustila do jamy. Po nej vydriapal sa Janík na povrch, kde objala ho matka a so
slzami v očiach ďakovala Pánu Bohu, že poprial jej vysvobodiť milého synka z nebezpečného
miesta. Potom rozprávala Jankovi, ako jej dal psíček náveštie a doložila: „Veru krásne
odplatil sa ti za to, že si ho bol od smrti osvobodil!“ Janík od dneska ešte radšej mal
svojho Buríka a nikdy nezabudnul na túto príhodu.Tak pravdivou byť dosvedčila sa i tu tá zkúsenosť, že nie len pekné je to, ale i osožné
zaujať sa za úbohé zvieratká. Preto privolávam vám, dietky naše: „netrápte nikdy
zvieratá!“ | Timko_Verny-psicek.html.txt |
Skamenel hlas môjTuláci letia cestou dezercie
v objatí vzletu
Žobrácku nádej žobrák neprežije
opilá chvíľa mení sa v svätú
Zabudnúť nemôž’ choré sklamania
veď črepy dlaní teplom dýchajú
dúhy odmámia
a nebo spieva haja hajaju
Spanštené oči pasú diaľavy
a dúhy lúpia
Krok žitia je už taký mľandravý
ozveny chabé hory nekúpia
Stratené šípy zpät sa vracajú
Chcel by ich nazvať všetky po mene
idúc ku raju
Skamenel hlas môj v nemej ozvene | Mucaji_Vojna-vojna.html.txt |
ÚvodZvolen — maďarsky Ó-Zólyom, nemecky Altsohl, latinsky Veterozolium, niekdy dľa starodávnych listín „Zolum Villa“, t. j. dedovizeň v prastarom smysle — ináč i „Veterizolium“ — leží v Uhrách, v župe, ktorej dalo i svoje prastaré meno, totiž v Zvolenskej, a síce skoro v jej prostriedku, na ľavom brehu rieky Hrona a na pravom brehu potoka Slatiny, ktorý poniže mesta vteká do Hrona pod Pustým Hradom, a potom spolu tečú a púť svoju konajú hlbokou úzučkou dolinou pomedzi vysoké vrchy-hory, ďalej do Tekovskej župy, ta do valného Dunaja pri Ostrihome. Zvolen obrúbený je od južno-západnej strany jakoby strážiacimi ho blízkymi horami, v samom úzadí krásnej obšírnej doliny, ktorá dĺži a rozprestiera sa až k samej Banskej Bystrici, pretekaná strmým, krivotokým Hronom.Zvolen leží medzi obciami: Rybáre, v ktorých chotáre sú svetochýrne kúpele Sliačske, Lieskovec, Môťová, Mihalková Šúplatka, Podzámčok, kde niekdy Verbőczy svoje „Tripartitum“ napísal, ďalej medzi obciami: Breziny, Bacúr, Ostrolúka, kde zvolenskí luteráni, nemajúc kostola, dlhý čas jako do artikulárnej cirkve na služby Božie chodievali; a ďalej leží medzi obciami Bučou, Turovo-Kováčovou a Hájnikami, ktorá posledne menovaná obec nazývala sa niekdy i ulicou mesta Zvolena.Zvolen stal sa slobodným a kráľovským mestom v januári roku 1244, v ktorom roku jeho dedovizne prastarobylé práva boly takrečeno potvrdené, — a tak jeho utešená sestra, Banská Bystrica, je o 11 rokov mladšia, čo tiež slobodné, kráľovské a banské mesto. Zvolen je prastarý, a, zdá sa, dľa mojej mienky, už za času narodenia Krista Pána stál on tam na terajšom „Pustom Hrade“, o čom nižšie obšírnejšie.V sozname písomných listín Zvolena zaznačené stojí nasledujúce:[1][1]A otázne listiny dosť dobre zachované nachodia sa v mestskom archíve v takrečenej železnej škryni. | Banik_Slobodne-a-kralovske-mesto-Zvolen.html.txt |
1Mestečko Rapčice má krásnu romantickú polohu. Leží po oboch brehoch neveľkého potoka,
ktorý ťahá sa malebnou dolinou, vrúbenou vysokými vrchmi. Na jednom z nich — prázdnym
priestorom, ktorý bučina neuspela ešte vetvami zaplniť — vidno z rínku šedú, už dopoly zrumenú
baštu, pozostatok to starobylého hradu, ktorý za časov husitských hral poprednú rolu. Rapčice
čo do polohy môžu sa menovať pekným mestečkom. Domy sú zväčša jednoduché, prízemné; na rínku
jesú dva-tri výstavnejšie, poschodové, ktorých front hľadí na vysokú sochu svätého Floriána,
patróna miest. Mesto nemá žiadnych bočných ulíc; je dlhé, dolu ním tečie potok, na jeho
brehoch ťahá sa hustý stromorad z jelší a líp záležajúci. Mestečko hneď na prvý pohľad urobí
priaznivý dojem na pozorovateľa.Popri soche sv. Floriána kráča s hodným balom pod pazuchou pán Juraj Javornický,
krajčírsky majster; vlastne nádejný majster, lebo sú tomu ešte len tri mesiace, čo pracuje na
svoju ruku. Keď navandroval a napotĺkal sa v tom širokom svete, zišlo mu na um, že už tu čas
zriadiť si vlastný kútik, kde by s matkou-vdovou, aj snáď s rodinkou príjemne bývať mohol.Juraj Javornický pochodí z Horice, obce to asi tri štvrte hodiny od Rapčíc ležiacej.
Premávka medzi Rapčicami a Horicou deje sa výlučne chodníčkom, ktorý ťahá sa úzkym prielazom.
Sama Horica leží v dosť priestrannej kotline. Tu bol Jurkov otec mlynárom. Starý Filip
Javornický chcel syna svojho niečomu vyššiemu vyučiť, preto poslal ho na krajčírstvo. Jedinou
útechou Filipovou v tomto špatnom svete bolo to, že synak jeho o pár rokov ušije mu zo
svetlomodrého súkna nové šaty, akých nižný mlynár, Jozef Trfotka, ani nikdy nevidel. No táto
jediná túžba jeho, čo jak mocná, nevyplnila sa, lebo chudák nanáhlo zomrel následkom
prestydnutia pri vytínaní ľadu.Jurko hneď po otcovej smrti vrátil sa domov. Matku, ktorá Trfotkovi musela mlyn postúpiť,
vzal sebou do Rapčíc a tam na námestí usadil sa s ňou v úhľadnom prízemnom domčeku. Matka mu
ho vyriadila, obielila, až jagá sa zvonku a ostatné susedné domy skoro zatieňuje. Aspoň ten,
čo hneď vyše Jurkovho stojí, ten vysoký, poschodový; je učadený, ublatený, ako čo by ho sotva
kedy boli mazali. Jurkov šumný domec tak sa vyníma pri ňom, ako čo by umyté, učesané a v
bielych šatách oblečené dievčatko kráčalo popri učadenom kováčskom učňovi. Ale náš Jurko je aj
pyšný naň, koľkokoľvek ráz popredeň prejde, zakaždým vypne prsia a vykrúti dlhé riedke fúziky.
Domcu len jedno ešte chybí a to veľmi podráža pýchu Jurkovu: chybí mu firma. Keby bol
krčmárom, vyvesil by viechu so stružlinami, keby bol remenárom, uzdu, klobučníkom, starý
cylinder; len krajčír nemôže vyvesiť svoj produkt, to ešte nikde nevídať. Už bol porobil
kroky, aby mal čím skôr nápis; rozkázal ho vyhotoviť jednému veľmi chýrnemu maliarovi firiem,
no nedajbože ho vymodlikať od neho. Javornický šípi, že v tom má prsty starý krajčír Hrudka,
ktorý sa bojí Jurkovej konkurencie a tupí novší svet, že zrušené sú už cechy, mohutná obrana
starých pánov majstrov. Mladý majster náš, koľko ráz na firmu pomyslí, toľko ráz zamračí sa
ako páv, keď oči zvezú sa mu z lesklého peria na čierne zablatené nohy.Jurko kráča popod stenu dlážkami pekne vykladanú a dočista zametenú. Pri domci niet ani
dvora; ten je pretvorený v malú záhradku. Jurko tam našiel pažiť i prekopal, ohradil to a
nasadil do nej všeličoho po troche. Sú tam kuchynské zeleniny, spomedzi nich hore ostrvou
teperí sa tekvica so svojimi veľkými listami. Záhradka so svojou zeleňou a na červeno
zafarbeným plotom pekne sa vyníma pri bielom domci. Všetci, ktorí popri ňom prejdú, chvália
usilovnosť Jurkovu; len suseda, pani Chrenková, zahubuje:„Len nedávno prišiel a už rozkladá sa tak, ako čo by dom bol už jeho. Už by nedbal celú
ulicu zakúpiť. Bolo mu treba na ten plot osem zlatých vydať? Neborák, radšej si mohol kúpiť
trojnožku do kuchyne alebo zo tri stoličky, aj tak nemá človek na čo sadnúť, keď príde k
nemu!“Chrenková, dosť mladá vdovica po úradníkovi zo soľného skladu, vychýrená je pre husi,
ktorých vše veľký kŕdeľ vychová. Tie pásavali sa najviac po pažiti, teraz v záhradku
pretvorenej. Stadiaľ tá rozhorčenosť.Javornický, vojdúc do izby, položil balík na stôl a nosom chytal vôňu, ktorá odchýlenými
dverci z kuchyne prichodila. Tvár jeho vyjasnila sa, niet na nej ani stopy po nejakej
starosti; lebo z vône vyšlabikoval, že chystá sa dobré jedlo.Dverce na kuchyni otvorili sa dokorán, nimi vchodí do izby stará, dobre chovaná matróna.
Na jej hlave biely čepiec s veľkou čiernou mašľou. Tvár rudá, až blčí horúčosťou; vidno, že
bola pri ohni.„Ale si už prišiel, Juríčko?“„Áno, mamička, prišiel som.“„A čo si sa tam nezabavil, nepoprechodil? Škoda ti vždy len v izbe sedieť, to nezdravo pre
mladých ľudí. O šiestej už v robote byť a potom ani sa neprejsť!“„Sme už navyknutí na to, mamička.“„A čo si mi to doniesol, Juríčko?“ pýta sa stará, zbadajúc na stole balík.„Robotu, mamička!“Tieto dve bytosti boli veľmi divné. Matka, zabudnúc, že od tých čias, čo Jurko v košieľke
a bosý vôkol mlyna behával, už moc vody ušlo, že jej syn od tých čias už nejednu hábu ušil,
ešte i teraz volala ho Juríčkom. Ona i vtedy, keď jej syn bol na remesle, v mysli najviac ním
sa zapodievala, predstavujúc si ho i po rokoch čo malého chlapčeka s bielou tvárou a bielymi
vlasmi, akoby mu ich bol niekto múkou posypal. A toľko ráz v duchu bola vyslovila: „Juríčko
môj!“ — že nemôže tomu názvu odvyknúť ani teraz, hoci vidí, že ten, ktorého tak volá, je už
nie chlapček, ale vyrastený mladík. A Jurko Javornický, podľahnúc kúzlu lásky, ktorá i po
rokoch s rovnou nežnosťou prejavovala sa mu, matku svoju volal mamičkou.Stará, utrúc niečo umúčené dlane o zásterku, rozkrútila balík a vyňala z neho ľahkú látku
na letné šaty.„Komu to bude?“„Pánu rešpicientovi.“„Ojej, ešte čo! Už toľkých pánov máš? Ach, Juríčko, Juríčko, to je radosť! Za rešpicientom
prídu úradníci zo soľného skladu a za nimi iní — a tak ďalej. Ale ako si ty k tomu prišiel,
môj holub zlatý?“„Vošiel som do sklepa, tam som zastihol pána rešpicienta, práve si vyberal látku na šaty.
Kupec nebol doma, len jeho žena. Tá, keď odstrihla látku, nevedela, koľko k nej patrí futra a
plátna do golierov a na vrecká. Opýtala sa mňa. Ja som jej potom všetko povedal, aj gombičky
vybral. Pán rešpicient zmeral ma očima od hlavy do päty, a môj oblek musel sa mu pozdať, lebo
prihovoril sa mi: ,Ste vy krajčír?‘ ,Áno,‘ odpovedal som. Potom musel som mu povedať i meno,
aj vyrozprávať, kde bývam, či som ženatý, koho mám pri sebe. Keď som všetko vyrozprával,
rozkázal mi, aby som vzal z neho merťuk. Tak som teda prišiel k robote. Do majálesu ju musím
vyhotoviť.“„Bože môj,“ tlieskala rukami od radosti, „pán rešpicient pôjde v tých šatách na majáles.
Všetci budú sa ho opytovať, kto ich šil, a môj Juríčko príde do chýru.“Majster neriekol nič, ale chytil sa do strihania látky; stará odbehla do kuchyne a
doniesla synovi na tanieri raňajky: rascovú polievku s trhancami. Jurko sadol k stolu a vidiac
len jeden tanier, opýtal sa matky:„A vy?“„Ja som už,“ odpovedala stará a vrátila sa do kuchyne, aby vyhasila oheň. Mladému
remeselníkovi treba sporiť, aby ani jedna stružlinka darmo nezhorela. Dosť ohňa nahorí sa pod
krajčírskym železom.Jurko je po raninách. Stará zoberie zo stola hrnček i tanier, zastanúc vprostred izby:„A čo tak málo ješ, Juríčko? Veď by to mucha na krídle uniesla.“„Mamička, dosť mi je, dosť!“„Horký dosť!“ O chvíľu bolo z kuchyne počuť chlipkanie: Javornická dojedala to, čo po
synovi ostalo. Ona môže uspokojiť sa i s tým, čo ostane. Ak ostane niečo, dobre, ak nie, i to
dobre. Takto robievala i za života mužovho.Ako v iných mestách, tak i v Rapčiciach býva ráno pri jatke veselo. Tu zíde sa všetko čo
mladšie po mäso, staršie osoby zriedkakedy vídať tam. Ale ako by aj neťahal sa ta mladý svet,
zvlášte dievčatá, keď tam seká mladý mäsiar, a to švárny mocný šuhaj. A on je i veľký
líškavec; on vie každému niečo do smiechu povedať. O šprým a smiechoty mu je málo, tie sype
ako z rukáva; celá spoločnosť smeje sa, akoby ju bol najal.V nedeľu a vo štvrtok je malá odchýlka od tejto obyčaje, lebo vtedy prichodia sem aj
staršie, vážnejšie matróny, ktoré nemilujú žarty a smiechoty. Tak i dnes kráča sem pani
Chrenková, majúc na ruke zavesený šumný košíček. Vzdor tomu, že je ešte len osem hodín, ona je
už v plnej paráde. Svetlé kartúnové šaty, biela zásterka a tak ďalej, všetko jej svedčí
znamenite. Na jej jemnej, neohorenej tváričke kvitne ľúbezný úsmev, ktorým by mohla okúzliť i
starších synov Adamových. Mladá čeliadka vôkol jatky, jak len zahliadla Chrenkovú, robí o nej
poznámky:„Pán majster, už ide Chrenková.“„Už? Dobre. Už má nahotovené spod obličky,“ a ukázal tam kus mäsa, obrasteného lojom, na
ňom oblička.„A zas vyobliekaná ako do kostola!“„A usmieva sa; aha, takto!“ a dievča, ktoré to vravelo, zalomiac hlavu do krku a
usmievajúc sa, kročilo pár drobných krokov popred jatku, aby to mladý mäsiar mohol vidieť.„Krásne, krásne,“ pokýval on hlavou, aby ukázal ako sa mu to páči.„Tá musí celý týždeň len prať, aby vo štvrtok mohla prísť tak vyobliekaná.“„Veru var’ len viac perie že ty.“„Čože, veď ja nemám tak kedy ako ona. Sluha nie pán. Ja musím pri inom byť!“„Ale rada by som vedieť, proti komu sa to tak cifruje. Tuto proti pánu majstrovi?“ a
hovoriace dievča tajne si povzdychlo.„Vyššie tá rúbe,“ poznamenal mäsiar.„Za starým Ťažkanom,“ doložilo iné dievča.„A bol už tu dnes Ťažkan?“„Nie!“„A prečo nepri…“ zvedavé dievča nedopovedalo, lebo suseda ho škubla za lakeť:„Ticho, už je tu!“A pani Chrenková stojí už pri jatke. Dievčatá, bársjak vysmievali sa jej, predsa úctyplne
rozstúpili sa, urobiac tak miesto švárnej vdovičke. Mäsiar po pozdravení zdvorile sa opýtal:„Ako zdravie slúži?“„Ó, dobre, dobre!“ odpovedá vdova, pozrúc na cestu, skadiaľ bola prišla, istotne na to, či
nejde ešte starý Ťažkan.Ťažkan (krstné meno mu nik z Rapčíc nezná, lebo ešte s nikým nezhováral sa dôverne, aby mu
bol svoje meno zjavil), je obyvateľ onoho začmudeného domu, ktorý vyše Jurkovho stojí. Ťažkan
je známy len čo podivín. A nie bez dôvodu, lebo z domu nevychádza, ani k sebe nikoho nepúšťa.
Fáma hovorí, že ho raz navštívil švagor. Ťažkan ho síce vpustil, ale vraj len do ambitu. Tam
stratil s ním dve-tri slová a podávajúc švagrovi ruku, povedal mu:„Zbohom, švagre, viem, že máte robotu!“ a skoro vyhodil ho von.Brána na jeho dome je vždy zamknutá. Deti popod ňu začali kukať do dvora; Ťažkan, aby im
to zamedzil, pribil ta dosku. Potom i mládenci pozerali kľúčovou dierkou. Sotva to Ťažkan
zbadal, pripravil na ňu pokrývku. Najhoršie mu bolo s bytom. Lebo keď mu v prízemí začali
oblokmi do izieb pozerať, musel sa stadiaľ na poschodie preniesť, čo ho mnoho roboty stálo. No
ani tu nemal pokoja. Zvedaví susedia za každú cenu chceli vidieť, čo zavretý Ťažkan robí.
Večer teda, keď Ťažkan svietil, vyšli na pôjd a výhľadmi dívali sa mu do izby. Ťažkan to ihneď
zbadal; na druhý deň opustil tú izbu, prichlopiac na oblok železnú okenicu, a prešiel do inej,
odľahlejšej izby. Tak povandroval všetkými svetlicami, chcejúc obrániť sa pred ľudskou
zvedavosťou; konečne zastavil sa v svojom sťahovaní a usalašil v najodľahlejšej izbici, na
rohu domu sa nachodiacej. Jej oblok hľadel priamo na Javorníckovský domec. Ťažkan úfal, že od
týchto Javorníckovcov bude mať pokoj. No sklamal sa. Do tohto obloka často mu pozerala vdova
Chrenková, keď vše okolo svojich husí behala. A raz div že nezamdlela. Dopadla Ťažkana, keď
pozeral na ňu oblokom. Ľudia o ňom vraveli, že to akýsi špata človek, že preto i skrýva sa,
ale Chrenková nemohla nič špatného nájsť na tvári jeho, ba zdalo sa jej, že to celkom riadny,
hodný človek, pravda (a prečo ho najviac ľutovala), už šedivý ako holub. Od tých čias začala
do jatky chodievať, aby mala príležitosť zísť sa s ním, lebo i on každý štvrtok a nedeľu ta
prišiel. A zišli sa mnoho ráz, ale nezoznámili, lebo Ťažkan nemal k tomu vôle a Chrenková
spôsobu. Ona preto nezúfala; ba považovala i to za veľký výdobytok, že Ťažkanov oblok od jej
dvora býval často otvorený. Ona z toho uzavierala, že Ťažkanovi nepadá na ťarchu. Ale zlí
ľudia nájdu, kde koho lapiť; tak i to hneď zbadali, prečo Chrenková chodí každý štvrtok do
jatky. Chudinka, ani nesnívala, len keď prišla svetu pod jazyk. A ten zná veľmi dobre opierať
špiny; on vynájde i ten najmenší fľak a perie ho, ale v nečistej vode, takže prádlo, keď spod
piestu vyjde, je zafúľanejšie, než bolo pred praním. A čo bolo horšie, Chrenková nemala
človeka, ktorý by jej bol povedal, čo verejná mienka vraví o nej. Ona sama od seba neprišla na
to.Dievčatá ustúpili Chrenkovej, aby čím skôr odbavila sa; no táto odmietla úslužnosť veľmi
zdvorile:„Len sa vy najprv odbavte; ja som prišla pozdejšie, môžem i čakať.“„Aha, čaká Ťažkana,“ dumali dievčatá.Mäsiar, múdry, skúsený človek — veď na dlhej vandrovke len mohol to i to vidieť — šiel
Chrenkovej po vôli: ponáhľal sa, aby dievčatá čím skôr odišli. Sekal teda takým chvatom, že
rozseknuté koštiale len tak po jatke fŕkali. Dievčatá rozhorčene pozerali naň, nebolo im po
vôli, že tak skoro musia opustiť toto pre ne tak milé miestko.Vtom prišla k jatke mladá dievčica so starým košíkom v ruke. Mäsiar pozerá zvedavo na
dievča, lebo dnes prvý raz vidí ho v svojej jatke. Snáď dostáva v nej dnes nového prívrženca,
ktorý snáď odskočil od toho, čo tam na nižnom konci seká podozrivé mäso. Mäsiar bádavým zrakom
meria dievčinu, až jej tvár poleje sa purpurom ako jabĺčko pod vplyvom žhavých lúčov letného
slnka. Dievča pýta mäso; majster i Chrenková akoby jedným dúškom zhíkli: v ruke dievčaťa
zazreli historický košík, s ktorým starý Ťažkan každú nedeľu a štvrtok chodieval po mäso.
Mäsiar len ako z obyčaje a zdvorilosti, aby predsa len niečo povedal, spýtal sa:„Komu to?“Dievča akoby nebolo počulo, schválne zamestnávalo sa vyberaním peňazí.„Komu to bude? Ja to musím vedieť,“ vyhováral sa majster, „aby som vedel, aké mäso dať.
Jeden rád zo stehna, druhý spod obličky, a tretí zas pánbohvie skadiaľ.“„To je do Ťažkanov,“ odvetilo dievča. Nebolo jej milé, že zvedavé zraky k nej sa obracajú.„No tak; to už viem, aké mäso dať. Tu musíme na dôvažok priložiť kus čiernej pečene pre
drozdy — a či čo to ten starý pán chová. No, tu je!“Chrenková tiež chcela sa prihovoriť dievčaťu, ale bola v rozpakoch, či mu vykať a či
tykať. Vstúpila na neutrálnu pôdu a riekla:„Teda pánu Ťažkanovi; to sme susedky. Ja som Chrenková, bývam tam hneď pri Ťažkanovi. Veru
susedky!“Dievča nepovedalo nič viac, len:„Tak? No dobre!“ a odišlo preč.Chrenková zostala ako obarený rak. Hnietlo ju, že to dievča nedrží ju za hodnú toho, aby
sa s ňou zoznámilo. Jej obočia stiahli sa, oči metali iskry. Mäsiarovi bolo sprvu do smiechu,
no nevdojak pozrúc na jej tvár, pocítil k nej istú úctu. Pozostavšie tam dievčatá utajovali
smiech, tisnúc ústa pod ručníky. Ale Chrenková nebola zlá ženská. Chytro vzplanula hnevom, lež
ešte chytrejšie prišla do rovnováhy. I teraz hneď opýtala sa mäsiara:„Čo to za dievča?“„Ja neviem. Čudno, že pani Chrenková, tak blízka suseda Ťažkanovi, a nevie ani to, aké sú
uňho dievčatá. Snáď sa potajomky oženil. Akiste!“„Ale choďte, to by sa zbláznil! Vy, pán majster, na míľu dookola mali by ste o každom dome
vedieť, kto doň pribudne alebo ubudne. Veď k vám sa schádza celé mesto, preto každý mäsiar má
byť klebetníkom. A mne je divné, že vy nie ste takým. A ja veru tiež neviem ničoho o
Ťažkanovi. Vo dne je ako jazvec v svojej skrýši, neukáže sa na božie svetlo. A táto dievčica
tiež sa mu ide podobať.“„Je to hodné dievča,“ poznamenal mäsiar, a snímajúc z klina stehno, opakoval: „Veru
hodné!“„Ale u Ťažkana dievča! To mi nejde do hlavy. Toto je pád! Predsa len zunoval ten starý
večnú samotu. Hja, nedobre človeku samotnému, treba mu pomoc,“ dumala Chrenková.V Rapčiciach pri obede mali o čom hovoriť. Látkou rozhovoru bol Ťažkan i s dievčaťom,
ktorého smelosť obdivovali, že odhodlalo sa ísť bývať k tomu starému pustovníkovi, podivnému
odľudovi. Iní divili sa Ťažkanovi, že na staré kolená takto zmenil svoj domáci poriadok.
Chlapi potuteľne usmievali sa:„Je akiste chorý, treba mu opatery!“Ženy s hnevom im odvrávali:„Veru opatery! Blaznie na staré dni! To je tá opatera!“Starý pán Ťažkan i s neznámym dievčaťom nechtiac rozvlnil verejnú mienku v Rapčiciach,
nemajúc ani zďaleka tušenia, jak ostré úsudky lietajú o ňom po meste. | Kukucin_Susedia.html.txt |
OsobyMATÚŠ JAHODA, sedliak a richtárKATUŠA, jeho ženaANIČKA, ich dcéraBARBORA CHVOJKOVÁ, chudobná vdovaMARTIN, jej synPIŠTA BUČÁK, žandár, potom sedliakJANKO, paholok u richtárovNOTÁRPOSOLDVAJA ŽANDÁRI — TRAJA MUZIKANTIDVE-TRI SUSEDY — TRAJA-ŠTYRIA OBČANIAPrvé dejstvo v auguste, druhé na fašiangy, tretie v júni. Dej na dedine v terajšie časy. | GregorTajovsky_Novy-zivot.txt |
I. Modrý krížMedzi striebornou stuhou rána a zelenou, ligotajúcou sa stuhou mora pristála v Harwichu
loď a vypustila kŕdeľ ľudí ako múch. Medzi nimi muž, ktorého nám treba sledovať, nebol
ničím nápadný — a neželal si ním byť. Nebolo na ňom nič nezvyčajného, okrem akéhosi
rozdielu medzi sviatočnou jarosťou jeho obleku a úradnou vážnosťou jeho tváre. Jeho úbor
skladal sa z ľahkého jasnošedého kabáta, bielej vesty a bieleho slameného klobúka so
šedomodrou stuhou, kým jeho vychudnutá tvár bola opálená, končila čiernou briadkou po
španielskom spôsobe a pripomínala goliere z časov kráľovnej Alžbety. Fajčil cigaretu tak
vážne ako zaháľač. Nič nenasvedčovalo skutočnosti, že šedý kabát skrýva revolver, že biela
vesta ukrýva policajný odznak a že slamený klobúk prikrýva jednu z najbystrejších hláv
Europy, lebo bol to sám Valentin, náčelník parížskej polície a najpovestnejší stopovač
sveta, prichádzajúci z Bruselu do Londýna, aby previedol najväčšie zatknutie storočia.Flambeau bol v Anglicku. Policie troch štátov stopovaly veľkého zločinca z Gentu do
Bruselu, z Bruselu do Haagu a predpokladalo sa, že Flambeau využije nezvyklosti a zmätku,
ktorý narobil eucharistický kongres, konaný práve vtedy v Londýne. Núkala sa veľká
pravdepodobnosť veriť, že Flambeau bude cestovať ako farár, alebo tajomník, vyslaný na
kongres, ale pravda, Valentin nemohol byť istý, lebo pokiaľ šlo o Flambeau, nemohol byť
nikto istý ničím.Už mnoho rokov tomu, čo tento obor zločinu náhle prestal udržovať svet v nepokoji a keď
ustal, ako sa hovorí, od smrti Rolandovej nastal veľký pokoj na zemi. Ale vo svojich
najlepších (myslím, pravda, najhoršie) dňoch bol Flambeau postavou takou význačnou a
medzinárodnou ako Kaiser. Temer každého rána oznamovaly denníky, že unikol následkom
nejakého nezvyčajného zločinu tým, že spáchal iný. Bol to Gaskoňan obrovskej postavy a
fyzickej odvahy a o výbuchoch jeho siláckeho temperamentu rozprávaly sa najnemožnejšie
histórky; ako obrátil juge d’instruction hore nohami, aby „mu trochu poupratoval v mozgu“;
ako utekal po Rue de Rivoli, nesúc pod každou pazuchou policajta. Ale treba mu priznať, že
svoju fantastickú telesnú silu používal zväčša v takých nekrvavých, čo aj neúctivých
výjavoch; väčšina jeho zločinov pozostávala z prešibaných lupičstiev vo veľkom. Ale každá
jeho krádež bola temer úplne novým hriechom a mohla tvoriť samostatnú histórku. On založil
veľkú Tyrolskú mliekársku spoločnosť v Londýne bez mliekární, bez kráv, bez povozov, ale s
tisícom odberateľov. Obsluhoval jednoducho tak, že prekladal malé nádoby, stojace pred
dvermi zákazníkov, pred dvere svojich odberateľov. On udržiaval s istou mladou dámou,
ktorej všetky poštové zásielky zadržiavali, nevysvetliteľne tajnú korešpondenciu tak, že
fotografoval svoje drobulinké zprávy na doštičky mikroskopu. Nejeden z jeho výčinov
charakterizuje úžasnú jednoduchosť. Hovorí sa, že kedysi premaľoval v ulici všetky domové
čísla za najtmavšej noci len preto, aby dostal do pasce nejakého cestujúceho. Vie sa, že on
vymyslel prenosné poštové skriňky, ktoré staval na nárožia ulíc v tichých predmestiach, aby
cudzinci mali kde vkladať svoje poštové poukážky. Napokon ho poznali ako úžasného akrobata;
na vzdory svojej ohromnej postave vedel skákať ako lúčna kobylka a miznúť v korunách
stromov ako opica. Preto veľký Valentin, keď sa vydal na cestu, aby našiel Flambeau,
uvedomoval si veľmi jasne, že jeho dobrodružstvo sa skončí nájdením hľadaného.Ale ako ho mal nájsť? To zamestnávalo neprestajne myšlienky veľkého Valentina.Bola tu jedna vec, ktorú Flambeau pri všetkej svojej obratnosti v prestrojovaní nemohol
zakryť, a tou bola nezvyčajná výška jeho tela. Keby Valentinovo bystré oko bolo zazrelo
vysokú predavačku jabĺčiek, vysokého granatiera, alebo i dosť vysokú vojvodkyňu, bol by ich
na mieste zatkol. No na celej ceste vlakom nenašiel nikoho, koho mohol pokladať za
prestrojeného Flambeau práve tak, ako sa nemôže prestrojiť mačka za žirafu. Pokiaľ šlo o
ľudí na lodi, bol spokojný, a z tých, ktorí pristúpili v Harwichu, alebo cestou, ostávali
už iba šiesti: železničný úradník malej postavy, idúci až na konečnú stanicu, traja celkom
malí obchodní záhradníci, ktorí pristúpili o dve stanice ďalej, jedna vdova veľmi malej
postavy, prichádzajúca z malého mesta v Essexu a veľmi malý rímskokatolícky kňaz, ktorý
nastúpil v malej essexskej dedinke. Keď sa dostal k tomuto poslednému, Valentin hneď sa ho
vzdal a temer sa usmial. Malý kňaz mal tvár okrúhlu a tupú ako knedľa z Norfolku, oči mal
prázdne ako Severné more a mal niekoľko hnedých, do papieru zabalených balíčkov, ktoré
stačil všetky odrazu posbierať. Eucharistický kongres dozaista vytiahol z vidieckych kútov
nejedného podobného tvora, bezmocného ako krtica, vykopaná zo zeme. Valentin bol skeptik
pravého francúzskeho vzoru a nemal rád kňazov. Vedel však cítiť s nimi súcit a tento malý
budil súcit v každom. Mal veľký ošarpaný dáždnik, ktorý mu každú chvíľu padal na podlahu.
Zdalo sa, že ani nevie, kde je pravý koniec jeho zpiatočného lístku. Prostodušne
vysvetľoval každému, že si musí dať dobrý pozor, lebo v jednej z tých svojich mnohých
hnedých škatúľ má niečo zo skutočného striebra „s modrými kamienkami“. Nezvyčajná miešanina
jeho essexskej tuposti a svätej prostodušnosti zabávala Francúza, až sa kňaz predsa len
dostal nejako do Tottenhamu so všetkými svojimi škatuľami a vrátil sa pre svoju cigaru.
Valentin mal pri tom ešte toľko dobroty, že ho varoval, aby nerozprával každému o tom
striebre, keď chce, aby mu ostalo. Ale nech hovoril Valentin s kýmkoľvek, oči mal otvorené
pre niekoho iného, či bohatého alebo chudobného, muža alebo ženu, no hľadal neprestajne
niekoho, ktorý by bol dobrých šesť stop vysoký, lebo Flambeau bol ešte o štyri palce vyšší.Vystúpil v Liverpolskej triede presvedčený, že doposiaľ nikde nenaďabil na hľadaného
zločinca. Pobral sa potom rovno na Scotland Yard, aby predložil svoje papiere a zaistil si
pomoc pre prípad potreby. Potom si zapálil cigaretu a dal sa na dlhú obchôdzku londýnskymi
ulicami. Idúc triedami a námestiami za Viktóriou, zrazu zastal. Bolo to staromódne
námestie, veľmi typické pre Londýn a práve v tej chvíli plné ticha. Vysoké, jednoduché domy
na okolí vyzeraly súčasne i zachovalé i neobývané; záhon krovia v prostriedku námestia zdal
sa byť opustený ako zelený ostrovček v Tichom oceáne. Jedna zo štyroch strán bola oveľa
vyššia než ostatné, ako trón s baldachýnom a táto strana bola prerušená, ako sa to v
Londýne niekedy robieva — reštauráciou, ktorá ako by bola na toto miesto zablúdila zo Soho.
So zakrslými rastlinami v hrncoch a dlhými, žlto-biele pruhovanými okenicami bola budova
veľmi nápadná. Vyčnievala vysoko nad ulicu a, tiež podľa londýnskeho spôsobu plátania, k
vchodu do budovy viedly schody, vzbudzujúc dojem, že je k budove pristavený požiarny
rebrík. Valentin stál a fajčil pred tými žlto-bielymi okenicami a dlho ich pozoroval.Na zázrakoch je najneuveriteľnejšia tá skutočnosť, že sa vyskytujú. Len málo oblakov na
oblohe býva zachytené ľudským okom. Strom týči sa v krajine pri nejakej pochybnej ceste v
presnej, určitej podobe otáznika. Sám som sa o týchto veciach presvedčil za posledných
niekoľko dní. Nelson umiera v okamihu víťazstva a muž menom Wiliams náhodou zabije muža
menom Williamson; znie to temer ako vražda dieťaťa. Jednoducho, v živote nachodíme
skutočnosti, ktoré sa týkajú navzájom sťa by pôsobením nejakého šaška a toto často ujde
pozornosti tých ľudí, ktorí rátajú vždy len s prózou, ako to vhodne vyslovil Poë v svojom
paradoxe, že poznanie musí počítať s nepredvídaným.Aristíd Valentin bol hlboko francúzsky a francúzsky rozum je najmä a výlučne
rozumovaním. Nebol len „mysliacim strojom“, lebo je to nesmyselná fráza moderného fatalizmu
a materializmu. Stroj je len preto strojom, že nemôže myslieť. On však bol mysliaci muž a
súčasne jednoduchý muž. Všetky jeho obdivuhodné úspechy, ktoré zdaly sa byť čarodejníctvom,
dobyl únavnou logikou, jasnou a presnou francúzskou myšlienkou. Francúzi elektrizujú svet
nie nadhodením nejakého paradoxu, ale truismom. Uskutočňujú truismus do takých dôsledkov —
ako vo francúzskej Revolúcii. Ale práve preto, že Valentin vedel myslieť, poznal tiež
hranice rozumu. Len ten, kto nevie nič o motoroch, hovorí o poháňaní motorov bez petroleja;
len ten, kto nevie nič o myslení, hovorí o rozumovaní bez pevných, nepopierateľných
základov. Valentin nemal nijaké prvé základy. Flambeau nepristihol v Harwichu a keď sa
nachodil v Londýne vôbec, mohol byť niečím medzi tulákom vysokej postavy na Winbledon
Common a rečníkom vysokej postavy, popíjajúcim práve v hoteli Metropol. V tejto úplnej
nevedomosti mal Valentin svoj spôsob nazerania a vlastnú metódu.V takých prípadoch počítal s nepredvídaným. V takom prípade, keď nemohol sledovať dráhu
rozumu sledoval starostlivo dráhu nerozumu. Miesto, aby šiel na pravé miesta — do banky, na
policajné stanice, na rendez vous — chodil systematicky na nepravé miesta; klepal na dvere
každého prázdneho domu, prevrátil každý cul de sac, prešiel každou ulicou, uzavretou
navŕšením smetí a rumísk, obišiel každú krivú uličku, ktorá ho zvádzala. Hájil tento
neprirodzený spôsob celkom logicky. Hovorieval, že najhoršie je, keď niekto má nitku, ale
vraj najlepšie je, keď nemá vôbec žiadnu nitku, lebo potom sa mu naskytá možnosť, že nejaká
nezvyčajnosť, ktorá upúta oko prenasledovateľa, mohla práve tak upútať oko
prenasledovaného. Niekde musí človek začať a najlepšie je, keď začne tam, kde sa azda druhý
zastavil. Ten rad schodov ku vchodu, tá pokojnosť a úhľadnosť reštaurácie vzbudily jemnú,
romantickú fantáziu detektíva a prinútily ho rozhodnúť sa začať na verímboha práve na tom
mieste. Vyštveral sa hore schodmi, posadil sa za stôl pri obloku a rozkázal si čiernu kávu.Predpoludnie už prikročilo a on doposiaľ neraňajkoval. Na susedných stoloch videl slabé
znaky raňajok iných ľudí a to mu pripomenulo vlastný hlad; rozkázal si teda dodatočne
vajíčko na mäkko, nasypal v zamyslení trocha cukru do kávy, mysliac pritom nepretržite na
Flambeau. Spomínal, ako raz Flambeau uvrzol pomocou nožničiek na nechty a inokedy zas
pomocou požiaru v dome; raz tak, že vraj musí platiť za nevyplatený list a inokedy zas tak,
že zaviedol ľudí dívať sa ďalekohľadom na kométu, ktorá vraj zničí svet. Svoj detektívsky
mozog považoval práve za taký dobrý, ako je mozog zločinca, čo bola pravda. No predsa si
jasne uvedomoval, že je v nevýhode. „Zločinec je tvorivý umelec, kdežto detektív len prostý
kritik“, riekol si, kyslo sa usmievajúc a zdvihol čašu kávy. Postavil ju však veľmi rýchle,
poznávajúc na prvý dúšok, že si do kávy nasypal soli.Podíval sa na nádobu, z ktorej biely prášok vzal. Bola to zrejme cukrovnička, určená tak
rozhodne na cukor, ako fľaša šampanského na šampanské. Divné mu bolo, prečo má v nej soli.
Chcel sa presvedčiť, či je v miestnosti aj viac pravoverných nádob. Hej, našiel dve plné
soľničky. Azda je tu tiež nejaká špecialita v obsahu soľničiek: bol v nich cukor. Po tomto
poznaní rozhliadol sa po reštaurácii s tvárou, javiacou nový záujem. Chcel vidieť, či sú tu
ešte iné znaky toho nezvyčajného umeleckého vkusu a rozmaru, ktorý dával cukor do soľničky
a soľ do cukrovnice. Okrem nepekného fľaku po nejakej tmavej tekutine na jednej z bielo
tapetovaných stien celá miestnosť zdala sa čistá, v poriadku udržiavaná, ktorá nejavila
znaky nezvyčajnosti. Zacengal na čašníka.Keď zriadenec pribehol, v tej včasnej hodine rozstrapatený a s očami krvou podbehnutými,
žiadal ho detektív (ktorý si vysoko cenil prosté formy humoru), aby ochutnal cukor a
presvedčil sa, či slúži dobrému menu hotela. Následok bol, že čašník zívol a ospalosť ho
razom prešla.— Servírujete tento podarený vtip každé ráno? — spýtal sa Valentin. — Neznechutilo sa
vám ešte zamieňať cukor za soľ?Čašník, vycítiac iróniu týchto slov, uisťoval ho, zajachtávajúc sa, že podnik nemá
takýto úmysel a že je to dozaista nejaký zvláštny omyl. Vzal cukrovničku, prezeral ju,
potom vzal soľničku a prezrel ju tiež a jeho tvár bola čo raz zväčšmi znepokojená. Napokon
sa rýchle ospravedlnil a odbehnúc, vrátil sa za chvíľu s majiteľom. Ten tiež preskúmal
cukrovnicu a po nej soľničku a zdal sa byť tiež rozhorčený.Zrazu čašník, akoby ani nemohol zvládnuť príval slov, čo sa mu nahrnul na jazyk,
zajachtal:— Myslím…, že to boli tí dvaja farári!— Ktorí dvaja farári?— Tí dvaja, — odvetil čašník, — ktorí obliali stenu polievkou.— Obliali stenu polievkou? — opakoval Valentin, nazdávajúc sa, že počul práve nejakú
taliansku metafóru.— Áno, áno, — riekol čašník rozčúlene, ukazujúc na tmavý fľak na bielej tapete, —
vyliali polievku tam na stenu.Valentin pozrel spytavo na majiteľa, a ten mu prispel podrobnejšou zprávou.— Áno, pane, — riekol, — je to pravda, i keď nemyslím, že to súvisí s cukrom a soľou.
Prišli dvaja farári a pili tu včas ráno polievku, sotva sme podnik otvorili. Boli to veľmi
tichí, ctihodní ľudia; jeden z nich zaplatil účet a vyšiel, druhý, ktorý bol zdĺhavejší v
prípravách na odchod, zdržal sa o niekoľko minút. Napokon odišiel, ale než vyšiel na ulicu,
schytil zrazu svoju šálku, v ktorej bolo do polovice polievky, a oblial stenu. Bol som
práve v zadnej miestnosti a čašník tiež, kým som pribehol, našiel som už stenu obliatu a
miestnosť prázdnu. Neutrpel som veľkú škodu, ale bola to veľká hanebnosť. Chcel som chytiť
tých dvoch mužov na ulici, boli však už veľmi ďaleko, zazrel som už iba, ako bočil za roh
na Carstairs Street.Kým reštauratér dokončil, detektív už stál na rovných nohách s klobúkom na hlave a s
palicou v ruke. Rozhodol sa už, že v úplnej temnote svojej mysle môže iba sledovať prvý
nezvyčajný pokyn, ktorý sa mu naskytne a tento tu bol dosť nezvyčajný. Zaplatil účet,
buchol sklenými dvermi a náhlil sa okolo rohu do druhej ulice.Našťastie i v takýchto horúčkovitých okamihoch bolo jeho oko chladné a bystré. Čosi vo
výklade sa mu mihlo pred očami ako blesk, musel sa vrátiť a pozrieť to pozornejšie. Bol to
skliepok malého obchodníka so zeleninou a ovocím. Kopčeky tovaru boly tam vyložené na
voľnom povetrí a na nich boly ceduľky s menom tovaru a jeho cenou. Vo dvoch oddeleniach,
ktoré trčaly najväčšmi do ulice, boly dve kôpky: pomaranče a orechy. Na kôpke orechov
ležala cedulka, na ktorej bolo napísané modrou kriedou: „Najlepšie tangerské pomaranče, dva
za penny“, kým na kôpke pomarančov bola ceduľka s práve takým jasným a presným nadpisom:
„Najlepšie brazílske orechy, 4 denáre za libru“. Pán Valentin prezrel tie dva nápisy a
prišlo mu na um, že podobnú delikátne jemnú formu humoru videl, a to pred chvíľou.
Upozornil zeleninára červených líc, ktorý práve neprívetive hľadel na ulicu, na nepresnosť
oznámení. Zeleninár nevravel nič, ale zlostne vymenil obidva lístky, dávajúc ich na miesto,
kde patrily. Detektív, opierajúc sa elegantne o svoju palicu, prakticky prezeral skliepok.
Napokon riekol:— Odpusťte, prosím, pán môj, viem, že ma nič do toho, ale rád by som vám dal otázku z
odboru experimentálnej psychologie a sdružovania myšlienok.Červenolíci predavač díval sa zlovoľne, ale detektív pokračoval veselo, pohrávajúc sa s
palicou.— Povedzte mi, prečo mi tieto cedule, položené nemiestne v zeleninárskom skliepku,
pripomínajú farársky klobúk, zablúdivší na výlet do Londýna? Alebo, keď som sa nevyjadril
dosť jasne, aká tajomná súvislosť spojuje myšlienku na orechy, označené ako pomaranče, s
myšlienkou na dvoch kňazov, jedného veľkého a jedného malého? — vyzvedal.Oči obchodníka vystupovaly z hlavy ako oči plža; na okamih sa zdalo, že sa vrhne na
cudzinca. Napokon vybuchol hnevlivo:— Neviem, či máte v tom prsty, ale keď sú tí dvaja vaši priatelia, môžete im povedať, že
im rozbijem ich hlúpe kotrby, nech sú farári, alebo nefarári, keď mi ešte raz rozsypú moje
jabĺčka.— Ozaj? — spýtal sa detektív súcitne. — Oni vám rozsypali jabĺčka?— Jeden z nich — vysvetľoval rozpálený zeleninár, — rozsypal mi ich po ulici. Bol by som
toho blázna chytil, keby som nebol musel jabĺčka sbierať.— V ktorú stranu išli tí farári? — vyzvedal Valentin.— Tam do druhej ulice vľavo a potom cez námestie, — riekol druhý ochotne.— Ďakujem, — riekol Valentin a zmizol ani rarášek. Na druhej strane námestia našiel
strážnika a riekol:— Rýchle, videli ste dvoch farárov so širokými klobúkmi?Strážnik sa rozosmial:— Videl som ich, pane, a keď chcete vedieť, jeden z nich bol opitý. Stál prostred ulice
taký zmätený, že…— Kam šli?— Sadli si tamto na žltý omnibus, — odvetil strážnik, — ten chodí až do Hampsteadu.Valentin sa legitimoval a riekol náhlivo:— Zavolajte rýchle dvoch z vášho mužstva, nech sa pustia so mnou za nimi, — rozkázal a
prešiel ulicou s toľkou nákazlivou energiou, že tučný policajt sa tiež rozkýval k rýchlemu
výkonu. Za poldruhej minúty pripojil sa k francúzskemu detektívovi inšpektor a muž v
prostom občianskom obleku.— Dobre, pane, — začal inšpektor usmievajúc sa dôležito, — čo však…— Valentin mu rýchle ukázal rukou:— Poviem vám to na streche tamtoho omnibusu — riekol, vyhýbajúc sa obratne chodcom,
ktorých stretli.Keď sedeli všetci traja na streche omnibusu, riekol udýchaný inšpektor:— Fiakrom by sme šli štyrikrát rýchlejšie.Ich vodca pokojne odvetil:— Pravda, keby sme čo len tušili, kam ideme.— Nuž a kam idete? — spýtal sa jeho druh prekvapený.Valentin niekoľko sekund chmúrne fajčil, potom odložiac cigaru, povedal:— Keď viete, čo chce niekto urobiť, choďte pred ním, keď ale chcete uhádnuť, čo robí,
zdržujte sa za ním. Potulujte sa, keď sa on potuluje, zastavte sa, keď sa on zastaví a
choďte ďalej tak pomaly, ako on. Potom uvidíte, čo videl on, a môžete robiť to, čo robil
on. Všetko, čo môžeme robiť my, je: mať oči otvorené pre všetky nezvyčajné veci.— Aké nezvyčajné veci myslíte? — spýtal sa inšpektor.— Všetky, každého druhu, — odvetil Valentin a oddal sa úpornému mlčaniu.Zdalo sa im potom, že sa žltý omnibus vlečie už dlhé hodiny severnými triedami; veľký
detektív nechcel podať bližšie vysvetlenie a jeho pomocníci cítili vždy väčšiu pochybnosť,
pokiaľ šlo o jeho zámer. Azda aj vždy väčšiu chuť na dobrú desiatu cítili vždy väčšmi, lebo
zvyčajný čas raňajok už dávno prešiel a dlhé ulice predmestia severného Londýna zdaly sa
preťahovať vždy viac a viac, ako voľajaký pekelný ďalekohľad. Bola to jedna z tých ciest,
na ktorých človek neprestajne cíti, že teraz konečne musí už prísť na koniec všehomíra a
potom pozná, že došiel ešte len na začiatok Tufnell Parku. Londýn odumrel špinavými
zájazdnými hostincami a pustými húštinami a potom znovu sa nečakane narodil osvetlenými,
úpravnými triedami a lomoziacimi hotelmi. Bolo to, akoby prechádzali trinástimi
samostatnými mestami, navzájom sa dotýkajúcimi. Ale aj potom, keď už zimné šero ohrožovalo
hradskú pred nimi, parížsky detektív sedel bez prerušenia mlčania a pozorne striehol strany
ulíc, ktoré sa mihaly vedľa nich po obidvoch bokoch. Vo chvíli, keď zanechávali za sebou
Camden Town, policajní strážnici už temer spali. Napokon trhlo nimi, keď Valentin vyskočil,
chytil každou rukou jedného z nich za plece a skríkol na kočiša, aby zastavil omnibus.
Dotackali sa dolu schodmi na cestu bez toho, že by vedeli, prečo ich vyplašil; obzerajúc sa
po vysvetlení, zazreli Valentina víťazoslávne ukazovať prstom na isté okno na ľavej strane
ulice. To veľké okno tvorilo časť dlhej fronty honosného hostinca prvej triedy; okno sa
nachodilo v časti vyhradenej lepšej spoločnosti a bol na ňom nápis „Restaurant“. Toto okno,
ako všetky ostatné na fronte hotelu, bolo z matovaného skla, ozdobeného rozličnými
kresbami, ale v samom prostriedku černel sa v ňom tmavý otvor, ako diera do ľadu.— Konečne stopa, tam to miesto s rozbitým oknom, — zvolal Valentin mávajúc palicou.— Ktoré okno? Aká stopa? Akože, aký dôkaz máte na to, že to má niečo do činenia s nimi?
— spytoval sa inšpektor.Vzrušený Valentin len-len že nezlomil palicu.— Dôkaz! — zvolal. — Bože dobrý, ten človek chce dôkaz! Pravda, je tu možnosť
dvadsiatich proti jednej, že to s nimi nemá nič do činenia, ale čo iného nám ostáva? Či
nevidíte, že musíme alebo sledovať túto jedinú možnosť, alebo vrátiť sa do postele?Pustil sa rýchle k reštaurácii, nasledovaný svojimi spoločníkmi a čochvíľa sedeli všetci
za malým stolom, aby sa pustili do oneskorenej desiatej a dívali sa na rozbitú okennú
tabuľu.— Máte tu rozbité okno — riekol Valentin čašníkovi, platiac účet.— Áno, — odvetil čašník, nakláňajúc sa k drobným, ku ktorým Valentin pridal bohaté
prepitné. Čašník sa vystrel s neklamnou, čo aj miernou živosťou.— Ach, áno, pane, — riekol — je to nezvyčajná vec.— Naozaj? Vyrozprávajte ju nám, — vyzval ho detektív s bezstarostnou zvedavosťou.— Nuž prišli dvaja páni v čiernom, — začal čašník, — Dvaja z tých vidieckych farárov,
ktorí teraz behajú. Rozkázali si lacnú desiatu a pokojne ju zjedli, potom jeden z nich
zaplatil a vyšiel. Druhý sa chystal za ním. Podíval som sa na peniaze a poznal som, že mi
zaplatil temer trojnásobok toho, čo mal. Hovorím tomu druhému, ktorý už bol tiež skoro
vonku:— Zaplatili ste oveľa viac!— Oh, skutočne? — on na to.— Hej, — hovorím mu a beriem účet, aby som ho presvedčil. Ale tu, čo vidím…— No, čože ste videli? — vyzvedal Valentin.— Nuž, vedel by som prísahať na svätú Bibliu, že som na účet napísal 4 šilingy, ale
vtedy, keď som ho vzal znovu do ruky, bolo na ňom napísané 14 šilingov tak jasne, ako keď
to niekto namaľuje.— A čo bolo potom? — zvolal Valentin, zahniezdiac sa na svojom mieste, majúc oči
roziskrené.— Ten farár riekol celkom pokojne: „Ľutujem, že som poplietol váš účet, ale zaplatím ten
oblok!“ „Aký oblok?“ pýtam sa ho. „Ten, ktorý teraz rozbijem!“ hovorí on a už tresk, udrel
dáždnikom do okennej tabule.Traja poslucháči skríkli a inšpektor riekol polohlasne: „Čože, stíhame ušlých
šialencov?“ Čašník potom so záľubou pokračoval v histórke:— Zarazil som sa na chvíľu tak, že som sa ani pohnúť nemohol. Ten muž vyšiel z lokálu a
pripojil sa k tomu druhému na rohu. Potom sa dali tak náhlivo cez Bullock Street, že som
ich nemohol dohoniť, čo ako som sa ponáhľal za nimi.— Bullock Street — riekol detektív a pustil sa tým smerom s toľkou náhlosťou, ako ten
divný párik, ktorého stíhal.Cesta ich teraz viedla medzi tehlovými stenami ako tunelom; ulicami, ktoré sa zdaly
pozostávať len z holých zadných stien domov. Tma sa už spúšťala a ani londýnskemu
policajnému strážnikovi nebolo ľahko uhádnuť, ktorým smerom kráčajú. Ale inšpektor dosť
naisto rátal, že sa dostanú niekde do Hampstead Heath. Zrazu voľajaké okno, osvetlené
plynovým svetlom, preniklo modravým šerom, ako lampa s vypuklou šošovkou a Valentin sa na
chvíľu zastavil pred malou, osvetlenou cukrárňou. Po chvíľkovom váhaní vstúpil, zastal
vážne medzi pestrými farbami cukrárstva a kúpil s istou starostlivosťou trinásť
čokoládových cigár. Chystal sa zrejme, ako začať reč, ale daromne.Hranatá, už staršia ženská so zvedavosťou automatu pozerala na elegantný zjav detektíva,
ale keď videla, že dvere za ním obsadila modrá uniforma inšpektora, jej oči akoby sa boly
prebudily z driemot.— Oh, keď prichádzate pre ten balíček, už som ho poslala! — riekla.— Balík? — opakoval Valentin a teraz zas on sa díval spytavo.— Myslím, ten balík, ktorý tu nechal ten pán…, ten farár.— Bože! — zvolal Valentin, nakláňajúc sa dopredu a prezrádzajúc skutočnú zvedavosť. —
Pre Boha, povedzte nám podrobne, ako sa to všetko stalo.— Dobre, — riekla ženská trochu nedôverčive, — tí kňazi prišli sem asi pred pol hodinou
a kúpili trochu cukríkov. Chvíľočku sa rozprávali a odišli smerom k Heath. Ale o chvíľu
pribehol jeden z nich nazpät a riekol: „Nechal som tu svoju škatuľu?“ Dobre som sa pozrela,
ale nenašla som ju. Na to riekol: „No nič to, ale keby ste ju našli, pošlite ju, prosím, na
túto adresu“. Nechal mi adresu a šiling za moje ustávanie sa. A skutočne, i keď som
myslela, že som ju všade hľadala, pozdejšie som zistila, že nechal tu predsa hnedú
papierovú škatuľu a tak som ju poslala poštou na udanú adresu. Teraz už sa presne nepamätám
na adresu, ale bolo to niekde vo Westminsteri. No, že sa mi to pozdávalo dôležité, myslela
som, že policia prichádza k vôli tomu balíku.— Tak sa tiež stalo, — riekol Valentin úsečne a spýtal sa: — Hampstead je tu niekde
blízko?— Rovnou cestou sotva pätnásť minút a hneď vyjdete na voľné priestranstvo — odvetila
ženská.Valentin vyskočil z obchodu a pustil sa do behu. Ostatní detektívi ho nasledovali
váhavým krokom.Ulica, ktorou sa poberali, bola tak úzka a plná tieňov, že keď vystúpili neočakávane na
priestranstvo pod šírou oblohou, prekvapení videli, že večer je ešte jasný a plný svetla.
Dokonalá klenba zelenej farby páva prechádzala do zlatej medzi černejúcimi sa stromami a
temne fialovými diaľkami. Zelený odtienok bol už dosť hlboký, bolo možno rozpoznať dve-tri
hviezdy, ako kusy kryštalu. Všetko, čo ostávalo z denného svetla, spúšťalo sa so zlatým
ligotom nad okraj Hampsteadu a obľúbenú preliačinu, známu pod menom Údolie zdravia.
Výletníci, uchyľujúc sa sem na svojich prechádzkach, ešte sa nerozišli; niekoľko párikov
sedelo nenútene na lavičkách a kde-tu nejaké dievča zavýsklo v diaľke na hojdačke. Nádhera
nebies temnela a zahaľovala okolitú ľudskú všednosť. Valentin, stojac na svahu a dívajúc sa
do údolia zazrel, čo hľadal.Medzi temnými a miznúcimi skupinami bola jedna zvlášť temná a nemizla…, skupina dvoch
ľudí v kňazskom obleku. I keď sa zdali malí ako hmyz, Valentin poznal, že jeden z nich bol
oveľa menší ako druhý. Čo aj bola tá druhá postava shrbená v postoji vedca a ničím sa
markantne neodlišovala od druhej, Valentin videl, že ten muž je dobrých šesť stôp vysoký.
Zaťal zuby a šiel ďalej, mávajúc netrpezlive palicou. Súčasne, keď sa vzdialenosť podstatne
zmenšovala a obidve čierne postavy sa zväčšovaly ako v drobnohľade, spozoroval aj viac,
niečo, čo ho zarazilo a predsa niečo, čo akosi očakával. Nech bol veľký kňaz ktokoľvek, o
totožnosti malého nemohlo byť pochybností. Bol to jeho druh z vlaku, ten malý, územčistý
curé z Essexu, ktorého vystríhal, aby si dal pozor na svoje hnedé papierové škatule.Teraz, keď v poznávaní osôb došiel až tak ďaleko, shodovalo sa všetko účelne a rozumne.
Valentin sa toho rána vypytovaním dozvedel, že akýsi Otec Brown z Essexu prináša strieborný
kríž so zafírmi; relikviu značnej ceny, aby ju ukázal na kongrese cudzím kňazom. To bolo to
„striebro s modrými kamienkami“ a Otec Brown bol dozaista tým malým dôverčivým kňazom z
vlaku. No a nebolo v tom nič divného, že, čo sa dozvedel Valentin, zvedel aj Flambeau, lebo
Flambeau zvedel všetko. Ani v tom nebolo nič divného, že Flambeau, dozvediac sa o zafírovom
kríži, chcel ho ukradnúť; to bola najprirodzenejšia vec v dejinách prírody. A dozaista
nebolo divné ani to, že Flambeau mal voľné pole a ľahkú prácu s takou obmedzenou ovečkou,
akou bol muž s dáždnikom a so škatuľami. To bol človek, ktorého bolo možno doviesť na
motúze až na severný pól a teda nie div, že taký herec, ako Flambeau, prezlečený za kňaza,
doviedol ho do krovísk v Hampstead. Až potiaľto zdal sa zločin celkom jasným a zatiaľ, čo
detektív ľutoval kňaza, opovrhoval temer Flambeauom, že sa snížil k takej ľahkovernej
obeti. Ale keď si Valentin spomenul na všetko, čo sa stalo od rána, na všetko, čo ho
priviedlo k tomuto triumfu, darome si lámal hlavu, aby našiel nejaký smysel a súlad s
ostatnými skutočnosťami. Čo spoločného mala krádež strieborného kríža so zafírmi, spáchaná
na kňazovi z Essexu, s obliatou stenou? Čo spoločného mala s označením orechov za
pomaranče, alebo s tým, že bolo predom zaplatené okno, ktoré sa potom rozbilo? Koniec honby
bol blízky, ale stratil akosi podstatu. Keď mal niekedy neúspech v svojom podnikaní, čo sa
mu stávalo zriedkavo, držal zvyčajne niť, no zločinec mu predsa uvrzol. Teraz držal
zločinca, ale nemohol nájsť niť.Tie dve postavy, ktoré sledovali, vliekly sa ako čierne muchy nad šírym zeleným obrysom
vrchu. Zrejme boly zabraté do rozhovoru a ani nepozorovaly, kam idú; dozaista však išly do
najdivších, najzamĺklejších výšin krajiny. Ich prenasledovatelia, blížiac sa k nim, museli
použiť nedôstojnú pozíciu stopovačov zveriny, krčiť sa za kroviskami, za stromami a plaziť
sa vysokou trávou. Takýmto nie práve príjemným spôsobom podarilo sa honcom priblížiť sa ku
koristi tak blízko, že počuli ich rozhovor, ale okrem slova „rozum“, ktoré sa v rozhovore
husto opakovalo a vždy temer detským hlasom, nič inšie nerozoznali. Raz na príkrom svahu
medzi hustým krovím detektívi stratili s očí prenasledovaných mužov a našli ich stopy až po
smrteľnom strachu desiatich minút. Na tom mieste viedla cesta okolo vrcholu vŕšku, odkiaľ
sa otváral výhľad na scenériu západu slnka, divú i nádhernú. Pod stromom na tomto
význačnom, ale opustenom, zanedbanom mieste, stála stará, rozheganá drevená lavica. Na tej
sedeli kňazi, zahĺbení ešte vždy do vážneho rozhovoru. Nádherná zeleň a zlatistý odtienok
skvel sa stále ešte nad temnejúcim obzorom, ale nebeská klenba nad nimi prechádzala pomaly
zo zelena do modra a hviezdy objavovaly sa väčšmi a väčšmi, ako vzácne drahokamy. Valentin
kývol bez slova na svojich sprievodcov, lebo sa rozhodol priblížiť sa k sediacim. Pritiahol
sa za mohutný strom a na tom mieste, v mŕtvom tichu, počul zreteľne rozhovor kňazov.Po poldruhaminútovom počúvaní schytila ho čertovská pochybnosť. Azda vliekol tých dvoch
anglických policajtov do pustatiny krovísk pre príčinu tak rozumnú, akoby bol chcel hľadať
figy na bodliakoch, lebo tí dvaja kňazi hovorili zbožne, vážne, prezrádzajúc, že vyznajú sa
aj v najzamotanejších otázkach bohosloveckých. Malý kňaz z Essexu hovoril prostejšie, majúc
okruhlú tvár obrátenú k množiacim sa hviezdam; druhý hovoril, majúc hlavu nachýlenú, ako by
nebol hoden pohľadu na ne. Ale nevinnejšieho náboženského rozhovoru sotva bolo možno počuť
v niektorom bielom talianskom kláštore alebo v čiernej španielskej katedrále.Prvé, čo počul, bol záver nejakej sentencie Otca Browna, ktorá sa končila:— … čím skutočne rozumeli v stredoveku, že nebesá sú neporušiteľné.Vyšší kňaz prikývol nachýlenou hlavou a riekol:— Ach, pravda, tí moderní neverci odvolávajú sa na rozum; kto ale môže hľadieť na tie
milióny svetov bez toho, že by necítil, že tam nad nami môžu byť obdivuhodné všehomíry, v
ktorých rozum je vonkoncom nerozumný.— Nie, — odvetil druhý kňaz, — rozum je vždy rozumný, i na konci predpeklia i na
nazvzdialenejšom okraji všehomíra. Viem, ľudia obviňujú Cirkev, že snižuje rozum, ale je to
práve opačne. Cirkev sama jediná vyzdvihuje rozum nad všetko ostatné. Cirkev sama jediná na
svete zastáva názor, že Boh je viazaný a podrobený rozumu.Druhý kňaz zdvihol tvár k ligotajúcej sa oblohe a riekol:— Kto však vie, či v tom nekonečnom všehomíre…?— Len fyzicky nekonečnom, nie nekonečnom v smysle odpútania sa od zákonov pravdy, —
skočil mu do reči malý kňaz, obracajúc sa na svojom mieste.Valentin za stromom zatínal nechty v pridúšanom hneve. Zdalo sa mu, že počuje chechot
anglických detektívov, ktorých sem zavliekol v svojej fantastickej domnienke len preto, aby
tu počúvali metafyzické reči dvoch zbožných, starých farárov. V netrpezlivosti ušla jeho
pozornosti rovnako vtipná, dômyseľná odpoveď veľkého kňaza a keď sa znovu započúval do ich
rečí, počul hovoriť zas Otca Browna. Hovoril:— Rozum a spravodlivosť ovládajú i tie najvzdialenejšie a najosamotenejšie hviezdy. Len
sa podívajte na tie hviezdy. Nevyzerajú, ako by to boly diamanty a zafíry? Môžete si
predstaviť akúkoľvek zvrátenú botaniku, alebo geológiu; môžete si predstaviť diamantový
prales s briliantovým lístím, predstaviť si, že mesiac je modrý nerast, jediný obrovský
zafír, ale nemyslite si, že všetka tá šialená astronómia môže vytvoriť čo len najmenší
rozdiel, pokiaľ ide o rozum a spravodlivosť. Na opálových pláňach, pod útesmi z perál,
všade nájdete vyhlášku: Nepokradneš!Valentin chcel práve uvoľniť napätosť svojho postoja, v ktorom sa krčil za stromom a
odplaziť sa tak ticho, ako len môže, mrvený hlúposťou, ktorej sa práve dopustil, ale čosi v
nastalej pauze, v zmĺklosti veľkého kňaza prinútilo ho vyčkať, až prehovorí. Keď sa toho
napokon dočkal, počul ho povedať:— Dobre, ale myslím predsa, že iné svety siahajú vyššie ako naše rozumy. Tajomstvo
nebies je nevyspytateľné a mne neostáva inšie, len skloniť pred ním hlavu.A potom, bez toho, že by bol čo len najmenej zmenil svoj postoj, s čelom stále ešte
skloneným, dodal:— No a nechceli by ste mi vydať ten svoj zafírový kríž? Viete, sme tu sami a môžem vás
roztrhať na kusy ako slameného pajáca.Nezmenený postoj a hlas dodávaly nezvyčajnej násilnosti a divosti tejto zmene rozhovoru.
Ale strážca relikvie, zdalo sa, vychýlil hlavu len o maličký zlomok kompasu. Zdalo sa, že
má svoju tupú, bezvýraznú tvár ešte vždy obrátenú k hviezdam. Azda dobre nerozumel? Alebo
porozumel a strnul hrôzou?— Hej, — riekol veľký kňaz tým istým tichým hlasom a v tej istej pokojnej pozícii, — som
Flambeau.O chvíľu dodal:— Nuž, dáte mi ten kríž?— Nie, — odvetil druhý a tá slabika znela čudne.Flambeau odhodil všetku svoju dôstojnosť veľkňaza. Veľký lupič naklonil sa dozadu a
pustil sa do tichého, dlhého smiechu.— Nie, — zvolal, — vy mi ho už nemusíte dávať, pyšný prelát, vy mi ho nemusíte dávať, vy
skrčený celibátsky mamľas. Chcete zvedieť, prečo mi ho nemusíte dávať? Pretože ho už mám v
svojom náprsnom vrecku.Malý mužík z Essexu odvrátil svoju zdanlive sklamanú tvár do tmy a riekol s plachou
dychtivosťou „súkromného tajomníka“.— Viete to naisto?Flambeau zavyl od veselosti:— Taký ste podarený ako trojaktová fraška! — zvolal. — Áno, vy zadubenec, viem to
naisto. Mal som toľko rozumu, že som urobil duplikát vašej škatule a teraz, priateľu, vy
máte duplikát a ja originál, vaše skvosty. Starý úskok, Otec Brown, veľmi starý úskok.Otec Brown si rukou prečesal vlasy a tým istým nerozhodným spôsobom, ako prv, riekol:— Hej, hej, počul som o ňom už dávnejšie.— Vy že ste o ňom počuli? A kde ste to mohlivypočuť? — spýtal sa
prekvapený Flambeau.— Jeho meno vám prezradiť nemôžem, lebo to bol kajúcnik, ktorý sa mal dobre dvadsať
rokov z duplikátov hnedých papierových škatúľ. Keď som vás začal podozrievať, hneď som si
spomenul, ako to ten istý robieval svojho času, — riekol malý kňaz proste.— Vy ste ma podozrievali? Vy ste mali dosť filipa podozrievať ma preto, že som vás
viedol do tejto pustatiny?! — čudoval sa zlodej.— Ale nie, nie preto! — hájil sa Brown. — Viete, podozrieval som vás od prvoti, hneď ako
sme sa stretli a zbadal som na vašom zápästí tie malé opuchliny, ktoré majú ľudia vašej
sorty od pichľavých náramkov.— Ako to viete, do paroma?! — vybuchol Flambeau. — Kde ste počuli o tých náramkoch?Čelo Otca Browna rozryly brázdy zmätku, keď sa znovu ozval:— Och, viete, naše ovečky…, keď som bol farárom v Hartlepoole, mal som medzi nimi troch
s pichľavými náramkami a tak, pretože som vás mal v podozrení, dozaista sa nebudete
čudovať, že som porobil potrebné opatrenia, aby sa kríž dostal do bezpečnosti. Priznám sa,
že som vás bedlivo pozoroval, viete? A tak som napokon vystriehol, že ste premenili škatule
a, aby ste vedeli, vymenil som ich potom aj sám po vás. A potom som jednu z nich cestou
zanechal.— Nechali ste jednu? — opakoval Flambeau po malom kňazovi a prvý raz zaznievalo v jeho
hlase niečo inšie, ako víťazosláva.Malý kňaz pokračoval ďalej prirodzeným hlasom:— Hej, tak ako hovorím. Vrátil som sa do cukrárne a spýtal som sa, či som tam nezabudol
svoju škatuľu a dal som predavačke adresu, aby vedela, kde ju má poslať, ak by ju v
niektorom kúte obchodu našla. Nuž vedel som dobre, že som ju tam nezabudol, ale odchádzajúc
druhý raz, nechal som ju tam. Takto som istý, že miesto, aby za mnou utekali s drahocennou
škatuľou, poslali ju rýchle môjmu priateľovi do Westminsteru… I tomuto úskoku som sa naučil
od istého úbožiaka v Hartlepoole, ktorý to isté robil s batožinou, ktorú ukradol na
železničných staniciach. Teraz je už ale v kláštore, — vysvetľoval Otec Brown, ako by sa
zúfale namáhal ospravedlniť sa a prečesával si vlasy rukou. Potom dodal: — Farár tomu
nemôže vyhnúť, viete, ľudia k nám prichádzajú a sami nám rozprávajú také veci.Flambeau vytrhol hnedý papierový balíček z vnútorného vrecka svojho kabáta a roztrhal ho
na kusy. Nenašiel v ňom nič, len papier a kúsky olova. Vyskočil na rovné nohy s gestom obra
a zvolal:— Neverím vám! Neverím, že taký mamľas, ako ste vy, vedel by všetko to urobiť. Viem
istotne, že ten predmet máte ešte vždy pri sebe a keď mi ho nedáte…, nuž sme tu sami a
vezmem ho násilím!Otec Brown tiež vstal a riekol proste:— Nie, nevezmete mi ho jednak preto, že ho tu skutočne nemám, jednak že sme nie sami.Flambeau vykročil.— Za stromom, — riekol Otec Brown, ukazujúc tým smerom, — sú dvaja silní policajní
strážnici a najlepší detektív sveta. Zvedaví ste, ako sem prišli? Nuž ja som ich priviedol.
Ako som to urobil? Nebol som si celkom istý, či ste zlodej, a nechcel som vyvolať škandál
proti príslušníkovi kňazského stavu, skúšal som vás teda. Chcel som vidieť, či sa
neprezradíte. Človek začne vyčíňať, keď nájde v svojej káve miesto cukru soľ; keď to
neurobí, má dozaista nejaký dôvod, aby bol ticho. Človek sa ohradzuje, keď je jeho účet tri
razy väčší, než by mal byť, ale keď ho bez námietok vyplatí, musí mať dobrý dôvod, aby
nepozorovane odišiel. Zmenil som váš účet a vy ste ho vyplatili. Každý by očakával, že
Flambeau vyskočí ako tiger. On však trčal nehybne na svojom mieste, akoby nejakým zázrakom
prikutý. Omámila ho veľká zvedavosť.— Dobre, — pokračoval Otec Brown so skrušujúcou presvedčivosťou — keď nenecháte po sebe
žiadne stopy, nikto vás nenájde. Na každom mieste, kde sme prišli, snažil som sa vykonať
niečo, čo by zaručilo, aby o nás na tom mieste celý deň hovorili. Nevyviedol som hrozné
veci… Oblial som stenu, rozsypal som jabĺčka, rozbil som oblok, ale zachránil som kríž, ako
mi to povinnosť kázala. Teraz je už dozaista vo Westminsteri. Divím sa, že ste moje
opatrenia neprekazili „somárskou píšťaľou“.— Čo je to? — vyzvedal Flambeau.Kňaz sa uškrnul:— Teší ma, že ste o nej nič nepočuli, lebo je to špatná vec. Myslím, že ste oveľa lepší,
ako tí, ktorí „hvízdajú“. Nebol by som sa proti tomu ubránil ani „sadenými vajcami“, lebo
nemám na to potrebnej sily v kolenách.— Čo to tu, do paroma trepete! — zlostil sa druhý.— Myslel som, že viete, čo sú to „sadené vajcia“, — ospravedlňoval sa Otec Brown,
príjemne prekvapený. — Ako vidím, tak ďaleko ste sa ešte nedostali! — tešil sa.— Ale, do paroma, odkiaľ poznáte tie kúsky? — volal Flambeau.Tieň úsmevu preletel okrúhlou tvárou jeho kňazského odporcu:— Oh, azda len preto ich poznám, že som taký kňazský mamľas, — riekol. — Neprišlo vám
doposiaľ nikdy na um, že človek, ktorý neprestajne počúva reči o skutočných ľudských
hriechoch, vyzná sa veľmi dobre v ľudskom zle? Ale pravda je tá, že iná stránka môjho
povolania ma presvedčila, že ste nie farár.— Ktorá? — spýtal sa zlodej, vyvaľujúc oči.— Útočili ste na rozum a to prezrádza zlého bohoslovca, — odvetil Otec Brown. A práve
keď sa obrátil, aby posbieral svoje veci, zo šera pod stromami vykročili traja policajti.
Flambeau bol umelec a športovec; ustúpil a hlboko sa uklonil Valentinovi.— Neukláňajte sa mi, mon ami, — riekol Valentin jasným, zvučným hlasom, — pokloňme sa
obidvaja svojmu majstrovi.A stáli obidvaja s obnaženou hlavou, zatiaľ čo malý kňaz z Essexu hľadal svoj dáždnik. | Chesterton_Nevinnost-Otca-Browna.html.txt |
Stará mať a vnuk— Balada —Pred hostincom hudci hrajú,vojaci sa odberajú;už na hradskej v radoch stoja,vystrojení ísť do boja.Iba Janík, šuhaj rúči,s domovom sa ešte lúči,tam za vodou v malej chatkepri nemocnej starej matke…Keď bol malý, nedospelý,rodičia ho odumreli,stará mať ho k sebe vzala,horko-ťažko vychovala.A vnuk teraz, — jej podpora, —stúpať musí do tábora,a starenka chorá, bľadána hlavu mu ruky vzkladá:„Choď, vnuku môj, choď šťastlive,bojuj verne, spravodlive,nech ťa len Boh prelaskavýprinavráti v dobrom zdraví…“„„Netrápte sa, mamko stará,vrátim sa vám domov s jara;keď zakvitlé hory zhučia,vrátim sa vám do náručia…““Práve v poli žitko žali,keď na vojnu Janka brali;úfala sa stará mati,že sa jej vnuk na jar vráti.Lež pred kvetnou ešte jarousišiel sa vnuk s matkou starou:Tatry snehom zakvitaly,keď už v nebi sa zvítali…(1917) | Bella-Horal_Verse-z-vojny.txt |
I. PiesneObsahTo more…Je láska…Tie bojazlivé tvoje oči…Fujaru ja lacnú mám…Natiahli na prštek…Hviezdy pozerajú…A ten prst môj…Padol kameň…Nespievajte…Maľovaná zora…To more…[1]To more z nitiek vláskov plavé
mne v jednu mení myslí moc.
Pre oči tvoje popolavé
nerozoznávam od dňa noc.
Pre ústa tvoje, hovor tichý
ja zabudol som hovoriť,
pre potajomné tvoje vzdychy
lžou musím svoju dušu kryť:
že nemriem jednou dumou vrúcou,
že od dňa noci rozpoznám;
ak uverím ťa milujúcou,
neveriac v márnosť, faloš, klam,
a duša sa ti rozosmeje —
bolo by krušno bez nádeje.Je láska…[2]Je láska ako vetra šum,
tou chladnou dušou teplom zvanie,
vylietne z hniezda hajno dúm,
v nich slza slasti lícom skanie.
Lež ako chytiť vetra van,
ach, ako letieť s ním do diali?
On odšumí a prázdnu dlaň
prikladáme na tvár vo žiali.
A žiaľ za ním je vlny žbln,
hľa, vidno ju a ďalej plynie
a za ňou celá čiara vĺn
sa tvorí, celá čiara hynie.
Ach, ako prikázať jej: stoj!?
Nech na vlnu sa vlna zbiera.
Ó, zlatovlasý anjel môj,
už v žití všetko odumiera!Tie bojazlivé tvoje oči…[3]Tie bojazlivé tvoje oči
zrak zachytil dávno môj
a s tvojím letí a sa točí.
Ó, neodvracaj pohľad svoj!
Rtov tvojich detských tichej piesni
do duše prekliesnil sa báj
a spieva s ňou o láske tiesni.
Ó, decko drahé, nezmĺkaj!
Tie tvoje nežné držiac ruky,
mne tiahne mysľou dávny sen.
Ó, dopraj mrvy z jeho muky
a z jeho šťastia chvíľky len!Fujaru ja lacnú mám…[4]Fujaru ja lacnú mám,
do nej srdca piesne dujem,
o dievčati ďalekom
fujarujem, fujarujem.
Povznášali žltú raž,
steblá citov v snopky snujem,
o tých vlasoch ďalekých
fujarujem, fujarujem.
Zora nebo sfarbila,
kedyže ja namaľujem
líca, čo sú ďaleko
a o ktorých fujarujem?
Podvečerný zvoní zvon,
vraví, — a ja nepočujem
ústa, čo sú ďaleko
a o ktorých fujarujem?
Nebo hviezdy zblyšťalo,
predsa hviezdy vyhľadujem,
o tých očiach ďalekých
fujarujem, fujarujem.
Padla rosa na trávu,
tvár si slzou oplakujem,
o tých rukách ďalekých
fujarujem, fujarujem.
Kedy miesto fujary
tvoje líca pocelujem,
v náruč vezmem pieseň, čo
fujarujem, fujarujem?Natiahli na prštek…[5]Natiahli na prštek tenučkú obrúčku,
obkrútili prštek, zaputnali rúčku;
zaputnali rúčku, srdce zaviazali,
moje potešenie do klietky mi dali.
Do klietky mi dali piera trblietanie,
očiek ligotanie, piesne štebotanie.
Ústa sladké cudzím bozkom spečatili,
chodník zakázali, vrátka zatvorili;
aby sa už viacej nikdy nezviazalo,
čo bolo zviazané, čo sa rado malo:
aby ma už viacej nikdy neobjala
najkrajšia obrúčka — rúčka tvoja malá.Hviezdy pozerajú…[6]Hviezdy pozerajú,
sťaby milovali.
Keby takto tvoje oči
na mňa pozerali!
Pred samými dvermi
vtáci švitorili.
Keby takto ústa tvoje
ko mne hovorili!
Sivá holubička
zrnce zobe z dlane.
Kebys’ ty tak ko mne zlietlo,
vtáča maľované!
Lícom by ťa hladkal,
ústami napájal,
dychom zohrial, bozkom kŕmil,
srdce láskou spájal:
aby tvoje oči
na mňa pozerali,
aby tvoje sladké ústa
ko mne vravievali.
Aby tvoje srdce,
tvoje srdce malô,
že je pri mne najteplejšie,
môjmu šepotalo.A ten prst môj…[7]A ten prst môj malý prstienoček tisne,
sto ráz ho ja skrútim, sto ráz sa on blysne,
sto ráz začervenie červený kamienok,
sto ráz si pomyslím, že to tvoj prstienok.
Sto ráz by ho stiahol, sto ráz by ho vrátil
a natiahol na prst, ktorý predtým zlátil,
keby som ho zasa sto ráz mohol snímať,
na teba sa dívať, tvoju rúčku trímať!Padol kameň…[8]Padol kameň, padol,
žblnkol potok čistý,
fúkol vietor, fúkol vietor,
zakývali listy.
Zapískal som nôtu,
spísklo vtáča v hore,
zavolal som do hôr čiernych,
ozvalo sa v hore.
A ten potok žblnká,
a ten list sa kýva,
a to vtáča píska v hore,
hora sa ozýva.
Ozvala sa hora,
ozvala sa skala,
len tá moja najmilejšia,
tá sa neozvala.Nespievajte…[9]Nespievajte moju pieseň,
nie je viacej pre mňa sladká,
už tie tóny nevýskajú,
z každučkého slza kvapká.
Nehrajte mi moju pieseň,
nohy viacej neposkáču,
už tie husle nezapletú,
už tie husle horko plačú.
Neštrngajte pri tej piesni,
aby ste ma podnapili,
cvengne pohár a mne zdá sa,
že na pohreb zazvonili.
Netancujte pri tej piesni,
nevolajte, darmo zvete,
mne sa zdá, že pri organe
v cintoríne tancujete.
Nezdŕžajte, domov pusťte,
široká je moja tieseň,
už len doma v rozpomienkach
nájdem svoju starú pieseň.Maľovaná zora…[10]Maľovaná zora na náš hájik sadá,
na naše záhumnie jasná hviezda padá,
z nášho potôčika upíja si dúha,
kamže ma to vedie,
kamže ma to vedie
moja márna túha?
Belavý obláček cez to nebo brodí,
pod našimi okny biele dievča chodí,
belavé má vlasy, belavé má líca,
belavý má driečik,
belavé má sukne —
ako holubica.
Ani sa nepozrie, čo by pozeralo,
ani neusmeje, čože by sa smialo,
ani neprerečie, čo by hovorilo,
ani nezastaví,
načo by sa ono,
načo zastavilo?
Na tom nízkom kopci blyští okien mnoho,
nepozrie, nepozrie, nemá sa na koho,
murované schody k vysokému domu,
brána maľovaná —
čože by sa smialo,
keď sa nemá komu![1]Lipt. Mikuláš 4. V. 1902; SP XXII, 1902, 367 s názvom To more pod záhlavím Z
básní Janka Jesenského.[2]V. Bytča 7. I. 1901; SP XXI, 1901, 89 s názvom Pieseň pod záhlavím Z básní
Janka Jesenského. — R. v. 2 — 4:Tou srdca púšťou teplom vanie
prináša hajno sladkých dúm
až slza slasti lícom skanie;R, SP, V I/1 — 2) v. 9 — 12:A žiaľ za ním je vody žblun
hľa vidno ju a už rozplynie
a za ňou celá reťaz vĺn
sa tvorí, celá reťaz hynie.[3]Lipt. Mikuláš 18. II. 1902; SP XXII, 1902, 190 v cykle Verše sentimentálne s
názvom Pieseň, s podpisom Ján Jesenský. — Oľga Wrchowská-Fialová spomína (JKS,
str. 103), že Jesenský už asi v roku 1891-92 recitoval jej verše „Tie nežné tvoje
modré oči zrak zachytili dávno môj…“ Nevedno, či išlo o starší variant básne Tie
bojazlivé tvoje oči…, alebo o celkom novú báseň. — R. v. 9:Tie tvoje drobné držiac ruky.[4]Pravdepodobne Martin leto 1902; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, bez
názvu, s podpisom Ján Jesenský. — Rukopisné znenie je s predrážkou:Mám fujaru ja lacnú mám
zo srdca do nej piesne dujem.
To dievča moje ďaleko —
a fujarujem, fujarujem
Už povnášali žltú raž
ja steblá citov v snopky snujem
tie žlté vlasy ďaleko —
a fujarujem, fujarujem.
Už zora nebo zfarbila
hoj, kedy že ja namaľujem
tie líca, čo sú ďaleko —
a fujarujem, fujarujem?
Už podvečerný zvoní zvon
ach Bože a ja nepočujem
tie ústa, ktoré ďaleko —
a fujarujem, fujarujem.
Už nebo hviezdy zblišťalo
ja predsa hviezdy vyhľadujem
tie oči, oči ďaleko —
a fujarujem, fujarujem.
Už padla rosa na trávu
tvár svoju slzou oplakujem
tie ruky, ruky ďaleko
a fujarujem, fujarujem.
Hoj kedy miesto fujary
ja tvoje líca pocelujem
do náruč vezmem pesničku
čo fujarujem, fujarujem.[5]Martin 8. I. 1903; ĽN VII, 16. I. 1903, č. 3 s názvom Pieseňka, s podpisom Ján
Jesenský. — V rukopise je báseň v šesťslabičných veršoch:Natiahli na prštek
tenučkú obrúčku,
obkrútili prštek
zaputnali rúčku… atď.[6]Martin 22. I. 1903; ĽN VII, 4. II. 1903, č. 11 s názvom Hviezdy pozerajú s
podpisom Ján Jesenský. — R. v. 17:aby tvoje očká.[7]V. Bytča 16. XII. 1900; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, s podpisom
Ján Jesenský. V rukopise venuje ju autor „Slečne F. M. do Duhopoľa“ (Fanka
Mičurová) a je v takomto znení:A ten prst môj malý prstienoček tisne
Storazy ho skrútim, storazy sa blisne.
Storazy sčervenie červený kamienok
storaz si pomyslím, že to váš prstienok.
Storazy ho stiahnem, storaz by ho vrátil
natiahol na prštek, s ktorého sa stratil,
keby bol blízenko aspoň na chvílenku,
keby som uvidel moju krčmárenku!Druhý variant, ktorý sa tiež zachoval v rukopise, pochádza pravdepodobne z leta
1902 a zhoduje sa až na pravopisné odchýlky s textom vo Veršoch 1905. Terajšie
znenie je už v II. vydaní Veršov roku 1922.[8]Martin 7. IX. 1902; ĽN VI, 17. X. 1902, č. 43 v cykle Pesničky, s podpisom Ján
Jesenský.[9]Martin 14. X. 1902; ĽN VI, 17. X. 1902, č. 43 v cykle Pesničky, s podpisom Ján
Jesenský. — R. v. 13: Netancujte podľa piesne; R. v. 15: mne sa vidí pri organe;
R. v. 18 — 20:veliká je moja tieseň
doma nájdem v rozpomienkach
svoju najveselšiu pieseň.[10]Pravdepodobne Martin leto 1902; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, s
podpisom Ján Jesenský. — R. v. 4 — 5:kde že ma to vedie
kde že ma to nesie;Rukopis posledný verš: čo by sa usmialo. V ĽN chýba náš tretí verš,
pravdepodobne chyba tlače. | Jesensky_Verse.txt |
OsobyPAVEL BOROVČIAK, bohatý sedliakHANA, jeho ženaANIČKA, ich dcéraMARTIN SMREČOK, valach u BorovčiakaVERONA, chudobná starenaDUCH JÁNOŠÍKOVPrvé dejstvo odohráva sa v dome Borovčiaka, druhé dejstvo pod bralom na vrchu
Vepru, tretie dejstvo v dome Smrečkovom a štvrté dejstvo tam, kde druhé. | Urbanek_Janosikov-poklad.html.txt |
1Na nástupište jednej z významnejších železničných staníc v hornatom slovenskom kraji
práve dojachal vlak. Prišlí pasažieri povychodili tu i tam z neho, a obzerajúc sa, či ich
niekto čaká, ponáhľali sa k východu.Čakajúceho národa, ktorý chcel nasadnúť na vlak, bolo natisnutého mnoho na peróne, za
nízkym pevným zábradlím. Každý dral sa napred, bojac sa zaostatia; ale uniformovaný
železničný úradník s mohutnou šedivou bradou i fúzmi držal východ uzavretý a upokojoval
všetkých, že nemajú sa čo báť, že im otvorí, keď príde tomu čas, a všetci dostanú sa na
vlak. Že bol ešte zo starých, každému odpovedal v tej reči, v ktorej ten na neho dorážal.
Tučnému pánovi v ľahkom, jasnom obleku, ktorý si ustavične stieral pot z rozparenej tvári,
po maďarsky vysvetlil, koľko minút má času; Židovke, naliehavo dotierajúcej, držiacej za
ruku malé dievča a majúcej za sebou varovkyňu s drobným dieťaťom i s rozličnou batožinou,
flegmaticky odpovedal:„Haben S’ keine Sorge, werd’ schon zur rechten Zeit aufthun.“Ešte i úbohej Slovači v halenách alebo opleckách, ktorá tvorila prevažnú väčšinu
čakajúcich, privolal v jej reči, len s akousi tvrdou výslovnosťou:„Netisnite sa, nazdávate sa, že vás tu chcem zadržať? To by nám veru bolo treba! Musia
vám prázdny vagón pripäť, keď vás je toľko — teda čakajte!“Tu usiloval sa byť čím drsnejší; mohlo sa uhádnuť, že asi pokladá si to za úradnú
povinnosť oproti tej Slovači — i keby mu to nešlo od srdca. Slovač dala si povedať,
napomínali sa medzi sebou k trpezlivosti. Izraelitka nedala sa vytisnúť zo svojej výhodnej
pozície pri samom východe a naliehavým hlasom, z ktorého znelo pohŕdanie a panovačnosť,
dávala varovkyni akési inštrukcie. Tučný pán išiel ešte do reštaurácie vypiť si niečo na
ochladenie.Uniformovaní úradníci i sluhovia s mrzutými i prísnymi i ustarostenými tvárami chodili
náhlivo pozdĺž vlaku, každý po svojej robote; batožina sa skladala i nakladala, pošta sa
vymieňala. Všade trma-vrma a nepokoj.Konečne zaznel signál a komando, že treba beszállni. Obecenstvo vyrojilo sa spoza
zábradlia, socajúc a predháňajúc sa; každý chcel byť vo vozni prvý.V jednom vozni druhej triedy v pozdĺžnej chodbe stojí mladá dáma krásneho vzrastu v
jasnopopolavých šatách, neveľmi si všímajúc zvedavé obdivujúce pohľady, ktoré sa pristavujú
na jej tvári od mužských, povedľa sa berúcich. Ani klobúk nemá na hlave, neštíti sa
slnečného svetla, ktoré ju oblieva plným prúdom. Čierne vlasy v ťažkej vlne padajú jej do
čela, ktorého belosť vedľa nich bije do očí. Na vrchu hlavy zvinuté sú do voľného, umelého
uzla, prepnutého na jednej strane korálovou spružkou. I v ušiach má korálové náušničky, i
okolo krku, po golieri šiat niekoľko radov korálov.Nevidí pozornosť, ktorú sama vzbudzuje, iste je na to už navyknutá; ale s tým väčšou
zaujatosťou díva sa na halenkárov tamvon. I bokom nahýna hlavu, aby ich lepšie mohla
vidieť, ako sa hemžia pri vlaku, ani čo by si každého osebe chcela zapamätať. Jej oči pod
čiernymi obrvami a v obrube čiernych mihalníc akosi prekvapujú svojou sivobelasou farbou.
Výraz v nich je vážny i teraz, keď s pozornosťou sledujú hemžiaci sa ľud. Jej sa netýka
nepokoj tamdolu, už niekoľko hodín šla vlakom a ešte má nádej ísť, zatiaľ teda nemá príčiny
znepokojovať sa.Vonku je veľmi hlučno, počuť zo dva konduktorské hlasy krik robiť v maďarskej rečí. Iste
ťažko im je usalašiť do poriadku toľkých treťotriednych pasažierov. Zo susedného vozňa
počuť nepríjemný, ostroprenikavý hlas Židovky, čo šla s deťmi a varovkyňou, vo zvade s
konduktorom. On po maďarsky, ona po nemecky; on hrubo, ona ostro.„Ja, mein lieber Herr, ich versteh’ nicht, was Sie sprechen! Sie werden mich doch nicht
umbringen, weil ich ungarisch nicht kann — das ist ja unehört mit Passagieren so
umzugehen!“ kričala.„Nem szabad lármázni és szabad ingyen helyet elfoglalni, ha látja, hogy mások vannak
itt, a kik megfizették!“ bolo ho počuť zavracať ju.Potom ešte bolo počuť staršie dieťa plakať, matku zas chlácholiť ho a pomedzi to nadávať
konduktorovi, ktorý bezpochyby nevyhovel jej nárokom a odišiel inam robiť poriadky.Druhý konduktorský hlas, oveľa britkejší, ozval sa pri samom vozni, z ktorého dívala sa
mladá dáma v jasnopopolavých šatách. Mladé driečne dievča v oplecku a lajblíčku, batôžok v
červeno rúbenom obrúsku pod pazuchou, umklo od konduktora, krikom naň dorážajúceho, ktorý
ho bol drsno posotil, rozkazujúc mu, aby vošlo ta, kam ho upravil, ak nechce tu zostať.
Dievča krútilo hlavou, že ta nejde, a pustilo sa do plaču.Diváčka v chodbe nemohla to strpieť, oči i líca jej vzplanuli. Rýchlo sa pobrala ku
dverám — ale vtom vchodil nimi pán silnej, plecnatej postavy. Klobúk mal pre horúčosť
vysunutý z čela, ktorého horná polovica veľmi sa belela proti ohorenej tvári a krku. Temer
oslepene požmurkal, keď zazrel osvetlenú postavu priamo pred sebou. Chvíľu zastali proti
sebe, boli v ceste jeden druhému. On v pohľade na ňu skoro pozabudol hnúť sa ďalej, ale
ona, len zbežne pozrúc na neho, temer z ruky mu brala kľučku, aby nestihol zavrieť dvere.„Prosím, vlak sa v okamihu pohne…“ upozornil ju so zdvorilosťou neznámeho človeka, no i
s náhlivosťou, akú vyžadovalo položenie.“„Viem,“ odvetila, nepozastaviac sa, že sa zamiešal do jej úmyslu.Prívet i odveta boli maďarské. Plačúce sedliacke dievča medzitým pochytil konduktor za
plecia a tisol ho pred sebou, nadávajúc jej do hlúpych Sloveniek.„Poď sem — sem poď, tu je dosť miesta!“ zvolala vtom naň mladá dáma po slovensky. Dievča
i konduktor sa obzreli. Tvár dievčaťa ožila i podalo sa hneď k volajúcej, ale konduktor
znovu vystrel ruku za ním.„Prosím, ona patrí do tretej triedy; už bola tam a zasa vybehla,“ hovoril mrzuto, ale
krotkejším hlasom.„Ona môže preto sem ísť; ja za ňu doplatím, koľko príde,“ odpovedala dáma a hneď i
podávala dievčaťu svoju bielu ruku, aby sa vec razom riešila. Chopilo sa jej svojou
ohorenou a vyšvihlo sa náhlivo, tisnúc batôžok k sebe, či konduktor súhlasil, či nie. To
všetko sa zvŕšilo za krátku chvíľu. Zvedaví, ktorí sa z oblokov vlaku i od peróna dívali na
tento malý príbeh, lámali si hlavy, akú tá pekná mladá dáma môže mať príčinu tak sa
zaujímať za túto sedliacku devu, ktorá, podľa ich náhľadu, za svoju hlúpu vzdorovitosť
konečne i bola by zaslúžila, aby jej vlak bol odišiel.Pán, čo práve vstúpil do vozňa, tiež musel byť zvedavý, ako sa vec skončí, lebo ostal
stáť v priechode a pozorne hľadel na odohrávajúci sa výjav.Vtom však zvnútra vozňa náhlivo vyšla staršia dáma.„Oľga, čože sa to robí?“ zvolala po slovensky trochu prestrašeným hlasom. Oľgou oslovená
už pratala dnu svoju ochránenú.Práve došlý pán nemal za slušné postáť tam ešte dlhšie, i vošiel dnu otvorenými dvermi,
z ktorých vyšla staršia dáma. Tam našiel sedieť staršieho pána samotného, v rovnošate
erárnych lesných úradníkov vyššej triedy. Bol pohodlne rozložený, keď mal miesta dosť; pred
sebou mal rozprestreté číslo Nemzetu. Zdvihol hlavu, poriadne plešivú, a podíval sa na
prichádzajúceho. Ten si sadol radom s ním, lebo na druhej strane videl slnečníky, klobúky a
iné veci patriace dámam.O chvíľu boli v rozhovore, hlavne zásluhou staršieho; mladší nanovo prišlý bol menej
zhovorčivý. Prvší rozprával, že ide zo Sedmohradska až hore ku hranici za úradnou
povinnosťou a ponosoval sa na ťažkosti svojho povolania. Poslednejší, ktorý sa mu
predstavil ako statkár Šavelský z Javorca (bol tu vraj prezerať hospodárske stroje, ktoré
by chcel zakúpiť), pripomenul, že i on vychodil lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, čo
dalo podnet k ďalšiemu rozhovoru.Šavelský častejšie obracal pohľad za ženskými, ktoré ostali von na chodbe, iste aby
nebolo otupno sedliackemu dievčaťu, čo si ho sem povolali. Celá príčina jej nedorozumenia s
konduktorom bola v tom, že v surmite a miešanici pri vchádzaní do vozňov bola od svojich
odtrhnutá, nemohla ich hneď nájsť a konduktor strčil ju do oddelenia medzi podnapitých
chlapov, ktorí vítali ju so surovými vtipmi. Vtedy ušla dolu a konduktor ju napadol
maďarským hrešením, jej slovenskú sťažnosť nevzal do úvahy.Staršia pani zhovárala sa s ňou tichým, dôveru vzbudzujúcim spôsobom a splašené dievča
pomaly sa upokojilo. Len akosi nesvojsky sa cítilo v tomto panskom oddiele. Mladšia zo
dvoch dám, ako sa vlak rozjachal, upokojene obrátila sa od dievčaťa k obloku, pozorujúc
krajinu, bližšie i ďalšie hory a úbočia, pestro sa meniace pred jej zrakom.„Hana! Hanica!“ bolo počuť hlas odkiaľsi z konca vlaku, úsilne prerážajúci jeho
rachotenie.„Aha, na mňa volajú!“ schytilo sa dievča. Oľga sa mu odstúpila a ono, vystrčiac hlavu,
viac posunkami než slovami za chvíľu dorozumelo sa s inou podobne vystrčenou hlavou z
tretej triedy, že je na dobrom mieste. Potom prišiel i konduktor. Šomral čosi a povedal
Hanke, že príbuzní ju vyhľadúvajú, že ju na najbližšej stanici odvedie k nim. Pani jej po
slovensky povedala, čo konduktor zvestoval, a ona už celkom pookriala.„Neráčite vedieť, kto sú naše spolucestovateľky?“ opýtal sa dnu vo vozni mladší pán
staršieho. Ten pokrútil hlavou s akýmsi záhadným výrazom v tvári.„Našiel som ich už tu. Zo začiatku dal som sa s nimi do rozhovoru, ale neskoršie som
zbadal, že sa zhovárajú medzi sebou po slovensky, hoci po maďarsky vedia celkom dobre, ako
som sa presvedčil. To mi je čosi podozrivé; človek hneď stratí dôveru.“„Nazdávam sa, že v tom netreba šípiť nič zlého. Je celkom prirodzená vec počuť v tomto
kraji slovenský hovor. Veď je tu domovina slovenskej reči,“ osvedčil mladší.Starší pokrútil hlavou.„Takto z inteligentných tried, a pred svedkami, honosia sa ňou iba vystatovační
panslávi. Keď počujem po slovensky hovoriť sedliakov, to ma nerozčúli, lebo veď oni ešte
nemali príležitosť naučiť sa po maďarsky, čo dnes už majú ich deti v našich školách — ale
keď počujem slovenský rozhovor medzi vzdelanými dámami, na tom sa už musím s pohoršením
pozastaviť.“„Ja veru nie!“ osvedčil sa mladší rozhodne. „Ony sú celkom vo svojom práve hovoriť i
pred svedkami svojou rodnou rečou — bolo by zbabelosťou tajiť sa ňou pred inými, a treba si
ich uctiť, že sa toho nedopúšťajú.“Starší pán zdvihol hlavu a skúmavo podíval sa na suseda.„Dobrý vlastenec nikdy nemal by si dovoľovať takéto hypertolerantné zmýšľanie.“Mladší sa zachmúril.„Ak by dobrý vlastenec nesmel spravodlivo zmýšľať, tak nebolo by chválou byť dobrým
vlastencom. Mám krajšie predstavy o dobrom vlastenectve!“Staršieho to rozpálilo.„Nazdávam sa, že dobrý vlastenec, nech jeho osobné zmýšľanie je akékoľvek, vždy ho musí
doniesť do súladu s náhľadmi našich veľkých, slávnych štátnikov, ktorí iste nie bez plného
uváženia vykázali každému občanovi našej vlasti za najprednejšiu povinnosť napomáhať
jednotnosť štátu. A k plneniu toho patrí predovšetkým, aby sme štátnej reči všade všetci
dávali prednosť pred všelijakými vedľajšími.“„Ja ani našim slávnym štátnikom nepriznávam práva predpisovať mi zmýšľanie, nedopustiť
mi vlastného úsudku. Čo oni v rečovej otázke požadujú, je prepiate, a spoločnosť to preháňa
ešte ďalej, až v tom vlastenčení stratila zmysel pre spravodlivosť. A v tom je nešťastie
našej vnútornej politiky. Nie je pravda, že by sa tým napomáhala jednotnosť štátu, keď
štátnu reč silou-mocou i mravným nátlakom natískame tam, kde to pôsobí ako kruté bezprávie
proti inorečovým spoluobčanom.“„Bezprávie sem, bezprávie tam — oni sú podrývačmi vlasti, či ich v tom niekto
ospravedlňuje, alebo nie. Mne nik nezabráni odvracať sa od nich s nevôľou i všemožne ich
hatiť v ich záhubnej činnosti.“„Nie, to u nás nikomu nebránia, naopak, každého k tomu povzbudzujú i pripisujú mu to za
zásluhu s výhľadom na odmenu. Ale keď je už nie inak, tak, prosím vás, aspoň nekričme do
sveta, že sme spravodliví a tolerantní k našim nemaďarským národnostiam, ale priznávajme
sa, že ich prenasledujeme a všetkými spôsobmi olupujeme o svojstvo, ktoré je v našej moci,
od všemohúceho úradného teroru až po najjemnejšie mravné ústrky našej uprednostnenej
súkromnej spoločnosti, ktorá sa práve tak ako vy teraz, s urážlivým opovrhnutím odvracia od
bezúhonných spoluobčanov len preto, že tí medzi sebou hovoria svojou, a nie štátnou rečou.
Tak povedzme, aby sme aspoň lžou nezakrývali nespravodlivosť, ktorú páchame.“Hľadel tlmiť svoj hlas, ale rozhorlenie žiarilo mu z tváre. Jeho sused, na veľko
roztvoriac oči, hľadel na neho, akoby pochyboval o jeho zdravom rozume.„Vy zaiste ráčite byť stúpencom Ľudovíta Mocsáryho — i takí čudáci obyčajne nájdu si
niektorých prívržencov…“ poznamenal s útrpným posmeškom.Šavelského oči s výrazom neschválnej prevahy upreli sa na neho.„Ľudovíta Mocsáryho si ctím opravdivo ako spravodlivého a zriedkavo neohrozeného i
rozhľadeného muža, zdá sa, jediného Maďara, ktorý v našich zmätených pomeroch v osamelej
veľkosti a čistote bojuje proti zaslepenosti svojich vlastných: a tak si môžem pokladať za
česť byť považovaným za jeho prívrženca. Avšak pre pravdu treba mi poznamenať, že nie
Mocsárym, lež sám od seba prišiel som ku svojim náhľadom, k čomu bolo mi treba len trochu
počúvať hlas svedomia. Koľko spravodlivo zmýšľajúcich je v našej vlasti, toľko je tých,
podľa vás, prívržencov Mocsáryho: a to je najjasnejšie vysvedčenie pre neho.“Čím ďalej hovoril Šavelský, tým pokojnejšie vyznieval jeho hlas, i stiahnuté obrvy
pomaly uložili sa mu do pokojnej čiary.„Dúfam, že nezaviazlo ich mnoho do takej naivnej, detinskej ,spravodlivosti‘…“ tešil sa
zlostne starý pán.„Ak je tak, pre nás je to vysvedčenie všeobecnej mravnej chudoby.“Starý pán zagánil na hovoriaceho spod šedivých obŕv.„Dúfam, že nechcete ma urážať?“ spýtal sa odmerane.„Nie, tak ako dúfam, že ani vy ste nechceli urážať mňa.“Starý pán podudral čosi, že škoda je teda ďalšie reči šíriť, odvrátil sa chladno a
pohrúžil sa do svojho Nemzetu. Šavelskému akýsi trpkastý úsmev ostal na tvári — bezpochyby
myslel si tiež, že škoda mu bolo na stenu hrach hádzať. | Marothy-Soltesova_Proti-prudu-Prva-cast.html.txt |
Spod VeronyPri Verone, v Talianskej, 20. novembra 1859[1]Drahí rodičovia!Pozdravujem Vás nastotisíckrát – lebo nás je práve toľko tu v lógri. My ležíme pri Verone; ale to nie taká Verona, ako Zuzy Kakalovie sestra – ale je to veľké, krásne mesto, v ktorom sa tie najväčšie klobásy rodia, hrubé ako drevený mažiar, čo doma v ňom mak drvíte – a dlhé bez konca—kraja; veľmi dobre sa krájajú a salámu – preto ich Sálami volajú. – U nás je tu teraz november; myslím, že teraz aj u Vás to bude; ale aký to november! Horúci ako hriato, keď človek okolo poludnia prst oknom vystrčí, v okamihnutí je oparený; len pomyslím naň, už sa potím, je to hrozné! – Tu Vám zima celkom z obyčaje vyšla, a to dobre Pán Boh urobil, lebo tu nemáme dreva; keď si chceme krumple variť, len hrniec s vodou pred oblok postavíme – a už blboce. Tu je vždy všetko zelené, aj špinát, ktorého veľmi veľa jesto. Sneh nevidíme, len keď nám ho vymaľujú – aj ten hneď ozelenie. O Vianociach jeme už frišný šalát a ten rastie hneď aj s oškvarkami; posielam Vám z neho semiačko na próbu, zasejte ho vo Vydrovom na štiete, polovicu dajte s pozdravením pána farárovi.Moji páni predstavení ma strašne radi majú, a ja som vicekaprál! To je voľačo menej, ako keby bol viacej – ako kaprál. Keď Pán Boh dá – ktovie, čo zo mňa ešte bude. Bubeníkom ma chceli spraviť, na to som mal veľkú chuť, že by som reku dakedy u nás v kostole pána rechtorovi bol pomáhal; ale mi pán kapitán povedali, že som na to priveľký a mocný, že by ľahko bubon roztrepal. – Kaprálsku šaržu som dostal zato, že som sa v ostatnej bitke dobre držal – a nepadol; preto tí, čo sa dobre nedržali – a padli, nedostali nič. – Táto bitka sa strhla pri Solferíne. Solfore po taliansky znamená: živý oheň, sirka, šváb. Bol tam pri tom Solferíne Talian, Francúz, Maďar, Slovák aj Šváb – a oheň bol ozaj živý! To Vám dobre známe, že so živým ohňom včely kädia; no i my sme tam Taliano—Francúza a tí zase nás vykädiť chceli – a pretože pušný prach z veľkej čiastky zo sirky pozostáva, nuž sa ho tam sila vypálila! Kädilo sa Vám tam mnoho, smrad zo všetkých strán neslýchaný – odpredku, odzadku! Keď ale ani toto nedostačovalo, tu sa šlo potom na pangaléty. Huj, to Vám regimenty za regimenty do tristotisíc chlapov išlo jeden oproti druhému s tými bodáky a s takým ohňom, že sa až po samé kohútiky tri—štyri páry na gvery ako čvíkoty naraz nastýkali a potom celé rady ako múry, alebo Vaše z haluzín pletené ploty, padali. My sme s delami Francúzom ponad – a oni nám popod hlavy strieľali – a to bola naša chyba. Koniec—koncov sme, lebo nám špatne zakädili a zakúrili, ustúpili. A múdro sme urobili, lebo škoda sa s blázny zapodievať. Môjmu oberstelovi[2]celý čákov rozstrieľali, nezostalo mu nič inšie z neho len širmliador, to jest strieška, a šturpan, to jest podväzok. Z mojej kompánie nebol ranený ani jeden, ani ja, zato som sa stal vicekaprálom; lebo keby bol padol, tam by bolo po mojom kaprálstve, a teraz by Vám už sotva bol písal. – Stáli sme v čas tej celej bitky päť míľ ďaleko napohotove, čo nám veľmi zdravé bolo. Jozef od Šabľatúrov je tiež obergemajner[3]. Je v druhej kompánii a pije a dal Vás pozdraviť. – Tu Vám posielam pre pána farára gombík na pamiatku, čo mi dal jeden náš ulán, ktorý ho francúzskemu cisárovi pikou z kabáta strhol, a to ukradomky, keď mu lokaj kabáty kefoval; navrchu je jeho koruna a pod ňou N B – to vraj znamená, ako pán profúz povedali: Nota—Bene.Štefan Pinka, vicekaprál.[1]Nepríjemnou náhodou opozdene, pretože Černokňažník až v marci 1861 vychádzať počal. (Red. Č.)[2](z nem. Oberst) Plukovníkovi.[3](nem.) Hlavný vojak (označenie na vtip, lebo takej „hodnosti“ nebolo). | Zechenter-Laskomersky_Listy-Stefana-a-Dura-Pinku.html.txt |
Ľubomír Feldek: Kiss me, Kate!— čiže ako k nám prišiel Cole PorterAmerický hudobný skladateľ Cole Porter(1891 — 1964)bol aj básnik, a
tak mu zaslúžene patrí miesto v slávnej uličke Tin Pan Alley, vyhradenej tvorcom, ktorí písali
nielen hudbu ale aj texty svojich piesní.Nehynúcu slávu získal najmä ako autor na shakespearovský námet vytvoreného muzikálu Kiss Me,
Kate!„Pobozkaj ma, Katarína!“ sú posledné Petruchiove slová zo záveru Shakespearovej komédie
Skrotenie čertice — a isto to boli aj citáty z nej, ktoré prispeli k úspechu Cole Porterovho
muzikálu. No hlavne sa o jeho úspech postaral Cole Porter skladateľ.Najmä vďaka výbornej hudbe mal muzikál v roku 1948 mimoriadne úspešnú premiéru na Broadwayi
a už len počas prvej sezóny ho museli uviesť vyše stokrát. V roku 1949 získal cenu za najlepší
muzikál, v roku 1953 bol sfilmovaný a jeho úspešnosť trvá dodnes, je preložený do mnohých jazykov
a zas a znova ho hrajú v rôznych krajinách na všetkých kontinentoch.Svoju mimoriadnosť potvrdil aj na Slovensku. A stalo sa to zhodou okolností aj v mimoriadnom
čase. Prišiel k nám — zásluhou divadla Nová scéna, a osobitne zásluhou jeho vtedajšieho
dramaturga Dalibora Hegera(1930 — 2010)— ako posol tvorivej slobody. Jeho
slovenská premiéra v roku 1963 patrila medzi dôkazy, že sa aj v hudobnom divadle skončila
netvorivá éra socialistického realizmu.Svoju úlohu zohral aj v mojom živote. Potom, čo ma v roku 1958 vyhodili zo zamestnania a po
pobyte vo výrobe (na ktorý sa však nikdy nesťažujem, veď som si vďaka nemu našiel v Tesle Orava
svoju budúcu ženu, (ktorá si po maturite v tej fabrike rok vylepšovala kádrový profil ako
robotníčka, aby sa mohla dostať na vysokú školu) som sa rozhodol, že sa už nikde nezamestnám, aby
ma už nemali odkiaľ vyhodiť. Stal som sa tak jedným z mála, možno jediným vtedajším spisovateľom
na voľnej nohe a vydržal som na nej vtedy nepretržitých dvanásť rokov. No ťažko by sa mi to bolo
podarilo, nebyť niekoľkých šťastných zhôd okolností.Prvou bola izbička, ktorú sa mi po návrate z Oravy do Bratislavy podarilo prenajať si na
Vysokej ulici v dome číslo 32. Ten dom už nestojí, zbúrali ho a na jeho mieste postavili hotel
Austria. V roku 1961 však ten dom ešte stál a moja domáca, pani Magda Hrnčiarová, nemala nič
proti tomu, aby u nej so mnou bývala aj moja — ešte len budúca — žena, vtedy už ako prvoročiačka
Filozofickej fakulty. (Iba keď sa z Oravy do Bratislavy občas blížila jej mama, sťahoval som ju
na internát zvaný Suvorák.) Z okien domu, v ktorom sme bývali, sme dovideli do okien Živnodomu, v
ktorom sídlila Nová scéna.A druhá náhoda: o pár domov od nás býval na Vysokej ulici aj dramaturg Novej scény Dalibor
Heger.Poznali sme sa, vedeli sme, že to máme jeden k druhému na skok, a tak sa začalo pravidelne
stávať, že ma navštívil s obligátnou vetou: „Súrne potrebujem otextovať piesne.“Nemal som ho ani dobre kde posadiť — moja izbička v podnájme mala iba 2 × 3 metre. No čo
bolo treba, zúradovali sme aj postojačky — a z gauča nás sledovala po bradu zakrytá moja
spolubývajúca. Tušil beťár Dalo, že je pod paplónom nahá? Asi hej, lebo vždy na odchode jej šiel
galantne pobozkať ruku — a keď ju vystrčila spod paplóna, on sa k tej ruke nesklonil, ale naopak,
dvíhal jej ruku čo najvyššie k ústam.No ak takto prichádzal dva-tri razy za sezónu, tak isto nie iba preto — ale aj preto, že som
bol rýchly a dobrý. „Opesničkovával“ som mu tie nové muzikály, ktoré jeden za druhým uvádzal na
javisko Novej scény, a vďaka tomu sme mali z čoho žiť.Prvým z nich (a nielen prvým, ale dodnes aj na Slovensku najúspešnejším) bol v roku 1963
uvedený Cole Porterov muzikál Kiss Me, Kate!Ba nielen na Slovensku.Na premiére sa zúčastnil aj český muzikológ Dr. Ivo Osolsobě (autor knihy Muzikál je,
když…), ktorý bol zároveň dramaturgom brnianskeho divadla Reduta — a tomu sa moje prebásnenia
Cole Porterových textov tak zapáčili, že mi navrhol, aby som sa pokúsil urobiť aj ich české
verzie pre jeho ešte len pripravovanú brniansku inscenáciu.Nikdy predtým som sa nepokúšal napísať niečo po česky, ale so slepou odvahou som na tú
ponuku prikývol a vyšlo to. Niektoré české texty sa mi vydarili dokonca lepšie než slovenské. Keď
som, napríklad, robil slovenský text na pieseň It´s Too Darn Hot, za ten svet mi nechcelo zísť na
um to správne slovo s dlhou samohláskou, a tak som donútil chudákov hercov Novej scény, aby
spievali Je spa-a-arno dnes. Až v českom prebásnení sa mi to podarilo napraviť a brnianskym
hercom som už vložil do úst lepšie spievateľný verš Je hrůznej hic.(A až o päťdesiat
rokov, keď som to najmenej čakal, sa mi prisnilo aj ideálne slovenské slovo a prebudil som sa na
vlastný výkrik: „Mám to! Je to úpek! Je úpek dnes!)Som vďačný Novej scéne, a osobitne dnes už nebohému Daliborovi Hegerovi, že som mohol tie
roky prežiť tak slobodne, ako som ich prežil. Nezabudol som sa mu za to poďakovať spomienkou v
bulletine Novej scény, ktorý vyšiel pri príležitosti nového uvedenia mojich textov piesní do West
Side Story, (Nová scéna 2008), takže si to v tom bulletine Dalibor Heger stihol ešte prečítať. Od
jeho syna Juraja viem, že sa na mojej spomienke zabával ešte aj krátko pred smrťou.Svoje spomienky sem privolávam aj preto, aby mi pomohli vysvetliť, prečo k slovenským
prebásneniam piesní z Kiss Me, Kate!, ku ktorým sa dnes vraciam, sú ako dodatok pripojené aj moje
české prebásnenia.No nepripájam ich len zo spomienkovej sentimentality. České a slovenské divadlá vždy
spolupracovali. Spolupracujú aj dnes. A to isté platí aj o hosťovaniach jednotlivých umelcov.
Ľahko sa teda môže stať, že aj v niektorej z budúcich slovenských inscenácií bude hosťovať česká
herečka alebo český herec, a tí uvítajú, že sú pre nich aj v slovenskom librete pripravené české
piesňové texty.Čo sa týka prozaickej časti libreta, pri všetkej úcte k staršiemu prekladu Karola Dlouhého
musel vzniknúť nový preklad Anny Lara už len s ohľadom na to, že medzičasom vznikol môj nový
preklad Shakespearovho Skrotenia čertice.Na záver ešte raz: som nadosmrti vďačný Novej scéne a Daliborovi Hegerovi za tú krásnu
príležitosť, vďaka ktorej som mohol byť pri tom, keď na slovenské javisko vstúpil Cole Porterov
shakespearovský muzikál Kiss Me, Kate!V Bratislave, 16. marca 2021Ľubomír Feldek | Feldek_Kiss-me-Kate.txt |
I.Stará Cigánka Hana bola známou osobnosťou v Horných Morušovciach. Slúžila tam so svojím
mužom už tretiu kapituláciu a to, veru, v dosť premenlivých pomeroch. Sídlila pod vŕbou na
kutrisku a starosť o zajtrajšok sverúvala v neklamnej dôvere Pánu Bohu a štedrej súsedke na
hornom alebo dolnom konci, alebo súsedovi, ktorý s podkovou či s retiazkou prišiel a
dokázal, že kde je bieda najväčšia, tam je pomoc najbližšia.Keď sa však počal valiť sneh, ani to sa starej Hany nedotklo. Našli sa ľudia, ktorí ju
pritúlili nocľahom, varivom a keď prichádzalo Jozefa, zasa jej bolo až hej. Súsedia chodili
s retiazkami, ráfami, so železivom, na klince, babám robila štetky a tu i tu uliezlo sa jej
i za veštenie, lebo ona sa vám rozumela do všetkého „čo ľuďom osoh a úžitok prináša.“Práve si kráča dolu dedinou pomaly, no, ako sa na ňu svedčí. Napriek jej veku nemá
jedného sivého vláska. Vonku mrzne, div že klince nestrieľajú zo striech, no počasie
nepatrí do rámca jej starostí. Odetá je v špinavú, modrú, kedysi bielymi hviezdičkami
vybíjanú plachtu až niže kolien a nohy zašila si do zrebných handár. Na pleciach drží
domáci priemyselný výrobok, štetku, a pozorne blýska očima, či nieto na preddomí gazdinej,
lebo ona pozná svojich ľudí a rovno z nosa uhádne, ak niekto chce niečo od nej kúpiť.Dnes však sa jej akosi nepriam dobre vodí. Na preddomí niet živej duše a dievča,
strapaté chlapča tiež neuteká za ňou, že matka potrebuje to a otec zasa druhé. Obráti sa
teda vľavo. Na pol strelenia od cesty belie sa obšírne murované stavanie s komínom a
čiernožltou tabuľkou „Orts-Richter — tu bydlí rychtár“ na stene. V úzadí je dvor, záhrada,
tam ďalej vŕšok posiaty husto chalúpkami, nazadku zasnežený svah bučiny.Túto návštevu necháva si Hana v rezerve a ide tam až vtedy, keď sa jej remeslu nedarí,
alebo keď ľudia nezdajú sa mať smyslu pre jej vezdejšie potreby.Kráča opatrne. Za tri svety by nedala teraz štetku na plece, ale drží si ju v ruke, lebo
rychtár Belín má veľkého psa a ten nezdá sa oproti Hane kus priazne preukazovať, tým viac,
keď ju privíta obďaleč dvier a domáceho niet naporúdzi, ktorý by ju pred štvornohým
strážcom domáceho ohniska obránil.No dnes nebezpečenstvo vystalo. Pracovné sily cúdily na holohumnici viatku a chlapi
shadzovali zo záčina snopy pod cepy. Z maštale zanášal sa cengot zvoncov, eržanie koní a
bučanie kravičiek. Na strechy sadali a obletovali holubi, hrkútajúc a okolo samičiek sa
krútiac.„Nemáte tam nikoho, Hana,“ kričal náhodou sa obozrevší paholok Martin a mával jej zpäť
klobúkom.„Mhm, chčel by ši,“ riekla Hana, nahrbene s kameňa na kameň podskakujúc. Hodila ostrý
pohľad na mladého šuhaja, a obrátila sa k pitvoru.Dvere na izbe boly otvorené. Nebolo tam nikoho okrem dievočky zamestnanej mútením
mlieka.„Pomáhaj Pán Boh a daj ždravia, šťastia a hojného božského požehnania. Neopúšťajteže
štarú Hanu…“ riekla, napnúc hrdlo vopred a prízvukujúc spevne každú predposlednú slabiku.„Nemáme vám čo dať, príďte druhý raz. Ani gazdinej niet doma,“ odvrávala dievočka z
izby.„No, len no, dievka moja, štará Hana vežme aj od teba… Neuč ša tak žle na chudobu. Budeš
ša ťažko vydávať.“„Dajte pokoj, nezabávajte ľudí. Len predvčerom ste tu boli. Muselo by sa nám liať. Iďte
robiť…“„Daj mi ty, aj ja ti potom dám. Veď ťa to nebolí, dievka moja. Štará Hana ťa bude
chváliť… Trochu toho mliečka, kúštik chleba… aby ťa Pán Boh požehnal.“Vtom vstúpila rychtárka s dcérou a šuhajom Martinom. Hana ustúpila na tri kroky a
čakala. Boriška, dcéra, dosť skoro chytila topárku a pomáhala dievke mútiť.„Aj ša pomodlím ža váš Pánu Bohu,“ začala o chvíľku prosebným hlasom a zaujala staré
miesto.Dvere ostaly otvorené. Martin sa rozchichotal plným hrdlom, obrátil sa k sľubujúcej Hane
a hovoril:„Ale ozaj tak zle by ste to mysleli s našou gazdinou?“Stará Hana naň zagánila. Mala sto chutí pustiť sa do neho. Hodil jej bol kedysi do hrnca
žabu. No, pamätala na seba, zohla hlavu a ostro zvučal jej hlas.„Ale čo ty len žo štarých ľudí pošmechy robíš? Iď a rob ši švoju robotu!“„No, len no, Hana, veďže sa len nesrďte. Sama ste hovorili, že len na výročité sviatky
chodíte do kostola.“Domáci pustili sa do smiechu. Sama gazdina utierala si zásterkou kútiky na ústach.„A ráno ša ľudia nemodlievajú, ty múdry?“ piskľavo kričala Hana.„Ba veď, ale vám ešte nesvitalo. Zabudli ste sa umyť a učesať.“Cigánke to už bolo moc. Oprela sa na štetku a pustila sa na neho plným hrdlom. „Ty
figliar, mušky ti hrajú, dočkaj, veď ty štúpiš na želežo, vyšmeješ ša. Umy ša, umy,“ a
prikyvovala hlavou a klaňala sa celým telom.Potom, keď sa zasa smiech utíšil, začala:„Aj dobrú štetku vám predám, pani rychtárenka dobrá, žlatá. Udeľteže, udeľte starej Hane
tú božiu almužnu.“ A vopchala celú hlavu do izby.Darúnok však nechodil. V izbe rozprúdil sa rozhovor tak, ako by ani starej Hany tam
nebolo. Treba bolo teda zvrtnúť cepy a obrátiť inú. Starej o to nešlo. Mala toho na sklade
až nazbyt.„Ej, veru takej gaždinej neni na tejto doline. I majú i dajú. Ja nikde nejdem tak rada
ako šem. Chudoba ša tu vždy obživí… Ale ša i požnáme od mladi. Aby vám dal Pánbožko na
dietočkách požehnania, na štatočku rožmnoženia, aby šte mali i dali a chudobného neopúšťali
a po šmrti kráľovštvo nebešké…“„Robiť, robiť,“ naberal ju šuhaj, ale prv než Hana stihla odpovedať, vyniesla jej
Boriška mlieka a za hrsť zemiakov a vysypala jej ich do plachty.„Veď ja viem, že Boriška má oproti chudobe dobré šrdčo… ale ju Pán Boh aj požehná…“
hovorila teplejšie stará Hana, páliac očima po almužne. „V čelej dedine ťa budem chváliť,
dievka moja, a pôjdem aj do Bartekov a budem rožprávať…“ No, majúc svoju misiu za
dokončenú, odišla, nedopovediac.Belína nebolo doma. Chodil po povinnostiach v meste. Rychtársku palicu nosí už na
deviaty rok a taký človek musí sa dostaviť, kedy je rozkaz, i keď si práve zamešká svoju
prácu. A veru práce u Belínov nadostač. Rolí nazbyt, statku hŕba a okolo domu toho
oplevadla, že sotva stačia domácim ruky. Ešte je šťastie, že Belín má sa na koho spoľahnúť.
Pred dvoma rokmi „priviedol syna do človečenstva,“ jemu na starosti ubudlo, že môže si kedy
tedy i odpočinúť, lebo i nevesta je poriadna a i Boriška dorástla, nezdolá ju dnes ani
jedna dievka, čo by hneď mala plecia ako kladu a ruky sťa vály. A i keby to všetko nie, na
gazdinu smie sa on spoľahnúť, hoc by mu v dome robota rástla ako huby po daždi. Prešli
obaja cez tvrdú školu života a to, čo majú, majú zo svojej usilovnosti a pilnosti. A keď
potom človek naučí sa drieť za mladi, na starosť neobsedí so založenými rukami, čo by ho
priam povrazmi odťahoval od práce. I rychtárka, hoc jej závidí pol dediny, sa nezmenila.
Ruky má ako podošva a krúti, hmoždí sa od rána do večera, že keď poberá sa na ten boží
odpočinok, nohy sa jej trasú ako osika. Potom už pristúpi k nej Boriška, polaská svoju
mamičku, vezme jej varechu, odpáše zásteru a čosi kamsi navarená večera parí sa na stole. A
medzitým mamka sa vždy dohaduje s dcérou, ako by sa jej to neľúbilo, ale napokon sa len
udobrí, no oči, tie oči, ustavične tekajú sem i tam.„Takto si to rob, Borka, a toto takto, a toto zasa takto,“ obracia ju, ale nie preto,
ako by to ona nevedela, ale len aby mohla čo povedať, keď to tí starí vždy majú niečo
obzvláštneho za lubom a málokto im vyhovie.A zasa keď ich prikvačí žatva, ľudí sa nahrnie ako na púť a gazdina strojí chovu pre
všetkých, tu veselé dievča pritre sa ku starkej a vymaní jej z ruky varechu a potom nastáva
rozhovor:„Ale prosím ťa, dajže pokoj; ešte ti to nesvedčí, dosť sa okolo toho naštucháš; nechaj…“„Akože by to bolo, mamička, už vy to len nechajte, ja to odbavím za vás. Ani by mi to
nesvedčilo pri vás len divákom stáť,“ odpovedá dievča.„Oheň je prudký, páľa ti oči vytiahne, si ešte mladá,“ drží matka a potom povie: „ja som
už privyknutá, mne to ujde.“Lež dievča neotáľa. Zasmeje sa, obíde zprava zľava a matka voľky nevoľky ustúpi. Potom
sa začne rozhovor.„Tú panvičku si odstav, zhorí ti masť, a na vodu daj pozor, aby ti nevykypela. Nezabudni
osoliť, tam v kúte máš ocot, a polievku pripraž s petruškou.“V každodenných potykoch je pomer medzi nimi celkom taký, ako vo vieskach, kde celá
dedina sa švagruje a kmotruje, býva. Lenže Boriška je jedináčka, a tak poklad a hrdosť
matkina. Ona ju — keď sa sama so sebou shovára (táto vlastnosť je u našich starších
ženičiek nie poriedku) — volá „moje dievča“ a len pred ľuďmi Boriška, Borka. A keby jej to
všetko tak nešlo, ako si to ona vypočítala, pohundre, pohundre i na ňu, no pozrite jej do
očú a neujde vám tá teplá žiara, ktorá v nich svieti a slová celkom ináč kradnú sa jej z
úst, že nepovie zlého i keby sama chcela.A keby ste vyšli na sýpku a videli tie skrine pláten, čo mamička dcére naodkladala, to
by ste zhýkli a zalomili rukama. Tak sa to belie, sťa pláteníkovi z Moravy na trhu. A šiat
nemá ani troje neviest toľko, čo Boriška sama. Mamka nevie ich, chudera, ani na prstoch
spočítať, ale musí vziať „gliedu“ a krížiky písať a čiaročky, keď chce vedieť, koľko toho
má jej dievča nazdobené.Že pri takýchto pomeroch prikrádalo sa zprvu do Belínov šuhajov ako plánok, rozumie sa
samo sebou. Ale dosť skoro rozpŕchli sa ako deti, keď zazrú kominára. Začali si ľudia
povrávať, že Pavel od Bartekov škúli na Borču a medzi starými že už len dlaňami potvrdiť,
aby sa strhla svadba. I čo bolo počať? Každý sa musel uspokojiť, k trpkej hre urobiť peknú
tvár, usmiať sa — tak asi — ale veď viete, ako to vo svete býva, škoda o tom hovoriť, —
alebo teda, ak už chcete, teda tak, aby bol i vlk sýty i baran celý, to jest neukázať, že
to koho mrzí, i trochu obďaleč sa zadržať, ako keď prechádzajú kupci okolo tovaru, ktorý je
už sjednaný, predaný.A ten sjednaný tovar hodil sa mladému kupcovi úplne. I kmotričky, ktoré ináč nerady
nechávajú to alebo ono nepovšimnuté, nemohly si teraz uľahčiť a dosvedčily, že, veru,
pristanú a svedčia si k sebe ako Pán Boh prikázal. A skutočne, zdalo sa, ako by mladí
ľudkovia jeden pre druhého boli stvorení. Od mladi sa to tmolilo spolu. Paľko zavracal
malej ešte Borči husi, dával neskôr pozor na jej kravy, bránil ju, takže oheň bol na
streche tak prirodzene, rovnou cestou, že švitorenie, laškovanie a časté šušu dvoch mladých
prišlo do zvyku a nikto sa nečudoval, neotváral očú, keď Belínovia s Bartekovci mali sa
sošvagriť.Mládencom bolo síce nie priam po vôli. Boriška bola driečna, že jej bolo treba páru
hľadať v dedine.Černooká, rumenných líc, šibká ako osa, usmiata, veselá a dobrého srdca ako vtáča. Lež v
protivnom tábore neurobil chýr tento dobrý dojem.Paľko bol šuhaj bez výtky. Vyrastený ani jedľa, s otvoreným pochopom, obľúbeného otca
syn, dobrý gazda, vľúdny, a to všetko sú vlastnosti, ktoré strasú mnohým srdiečkom, a nie
jeden vzdych vylúdia z pŕs, kde to nikto nepočuje, v tmavej komôrke, v rozmluve so svojím
vlastným srdcom.V jeseni vyvážajú naši roľníci na vršnaté role návoz. Sane idú ľahšie, roboty odbudne a
statok nežerie darmo v maštali. Za dobré slovo a súsedskú lásku pomôže dobrý Slovák
blížnemu svojmu a Belín mnoho ráz potreboval výpomoci, keď na málo rúk bolo mnoho
obchodiska okolo obšírneho hospodárstva. I stalo sa častejšie, že Bartekova zápraž obracala
sa na jeho dvore. I dnes mladší brat Pavlov pomáha pri vyvážaní návozu, vesele si
pospevujúc a obháňajúc tučné sivky. Starostlivá gazdina usiluje sa pohostinnosťou odplatiť
úslužnosť kmotra i praží, smaží, že to až tak vrčí okolo ohňa. Boriška miesi na koryte
cesto, matka uhrabuje v peci uhlie a nevesta je vonku, pomáha nakladať. Každý by mal čím
zahnať dlhú chvíľu, len malý, buclatý šuhaj vrieska v kolíske, že časom všetky odbehnúť
musia od roboty, aby ho utišily. Čas plynie, vôňa pečiva zajde izbou, chýli sa k obedu.
Jedna druhá zo ženských stratí sa občas von, no a keď to urobí Boriška, tej môžeme dovoliť,
aby nazizla i na cestu, lebo mladosť — radosť, a také mladé oči do všeličoho pichnúť musia,
aby si po vôli urobily.Vo dvore neni už voziarov. Dievča šuchne zpoza sypáreň a obzerá sa hore dolu cestou.
Zrazu postojí, tvár sa jej usmeje a díva sa uprene nahor a potom pokročí trochu napred.
Čakala šuhaja. Bol to Paľko. Uberal sa odniekiaľ domov.„Odkiaľ, Paľko?“ riekla s úsmevom.„Bol som u tetky. Ujec čosi chorie; pomáhal som mu pri viatke.“„A vy čo porábate?“ — pýtal sa neskôr.„Len tak okolo kuchyne.“„Práve som chcel kuknúť, ako vám to ide s návozom.“„Hm, vidíš, a čože si dnes takej dobrej vôle?“ smialo sa dievča.„A prečo?“ — opýtal se zadivene šuhaj.„Včera bola nedeľa. Ja som myslela, že sa učlovečíš, a ty si sa ani neukázal.“„Bol som v meste, Boriška, otec tam mal robotu, prišli sme až v samý večer.“Potom sa usmial a pristúpiac bližšie, riekol:„A ozaj, bolo ti smutne bezo mňa?“„No, veru, daj ti mi Bože,“ riekla deva, zapýrila sa a odvrátila sa trochu v bok, „malo
by mi byť aj bez koho. Ani my len na myseľ neprišlo.“Dokončila a dívala sa mu veselo do očú.„A keď si teda bol v meste, čo si mi doniesol?“„A ty si mi čo nachystala?“„Ja som ti, ale najprv mi ty povedz, čo si mi kúpil?“Šuhaj skutočne siahol pod halenku a vytiahol darček.„No, a teraz je na tebe rad“ — hovoril s úsmevom. „Ukáž!“Dievča sa zvrtlo bez slova, zabehlo domov a o chvíľu donieslo Paľkovi veľkého, z cesta
ušúľaného panáka na koni.„No, pozri,“ hovorila „čo som ti nastrojila ja. Taký je, ako by ho z formy vytiahol.“ A
so smiechom pokračovala ďalej. „Ba že ho potom opatríš?“Šuhaj vesele vzal na červeno vypečeného koníka a obracal ho sem a tam.„Pozri, aj šabľu má,“ vysvetľovalo dievča.„Aj fúzy,“ hovoril šuhaj.„Vidíš ho, on sa len vysmieva; počkaj, prídeš ho, druhý raz ti nedám nič,“ bránilo sa
dievča. Neskôr však doložilo: „No a nenazreš k nám?“„Načo; darmo by som zavadzal. Máte i tak krútenia dosť.“„A otec čo robi?“ opýtal sa.„Má akýsi súd. Kača Trebuľa sa fiškáluje o plot.“„Tú tiež vždy čosi kúše.“ Potom sa opýtal: „Čo budeš robiť, Boriška?“„Nevesta musí popoludní do mlyna; ja budem pri návoze.“„A večer?“„Budeme priasť.“Dievča sa zvedavo pozrelo na Paľka a pýtalo sa:„A na pôsedky prídeš?“„Áno…“ riekol figliarsky, s úsmevom… „ak…?“„Nuž?“„Ak ma rada?“„No, to by sa mi aj spodobalo“ — vracala mu Boriška a ukázala na vyšný koniec prstom.„Pozri, ide ti otec, ponáhľaj sa, lebo ťa bude hrešiť.“ Potom sa zvrtla a zmizla za
sypárňou vo dverách. | Bielek_Pre-cudzie-viny.html.txt |
I.Pán Noirtier de VillefortČo sa robilo v dome kráľovského prokurátora po odchode pani Danglarsovej a jej dcéry a v
čas rozhovoru, práve sme rozpovedali.Pán de Villefort — nasledovaný pani Villefortovou — vošiel k otcovi; kde bola Valentína,
to vieme.Obidvaja, pozdraviac starca a prepustiac Barroisa, starého sluhu, ktorý v službách pána
Noirtiera strávil dvadsaťpäť rokov, sadli si ku starcovi s obidvoch strán.Pán Noirtier, sediac vo veľkom kolieskovom kresle, do ktorého ho umiestili ráno a vyňali
ho z neho večer, mal pred sebou zrkadlo, v ktorom sa zračila celá chyža a ktoré umožňovalo
bez najmenšieho pohybu, ktorého nebol schopný, vidieť, kto vstúpil do izby, kto z nej
odišiel a čo sa robilo okolo neho; pán Noirtier, nehybný sťa mŕtvola, hľadel umnými a
živými očami na svoje deti; ich ceremoniálna poklona zvestovala mu nejaký oficiálny krok.Jedine smysel zraku a sluchu oživoval ako by dvoma iskrami tú ľudskú hmotu, ktorá bola
už z troch štvrtín prichystaná pre hrob, a z týchto dvoch smyslov mohol len jeden dať
najavo vnútorný život, oduševňujúci túto sochu: zrak, prejavujúci vnútorný život, podobal
sa vzdialenému svetlu, ktoré v púšti zablúdivšiemu pútnikovi oznamuje, že v tej tichosti a
tme bdie ešte živá bytosť.V čiernom, čiernymi obrvami vrúbenom oku Noirtiera, ktorý mal dlhé, na plecia splývajúce
biele vlasy, bola sústredená, ako sa to stáva s orgánom, vycvičeným na úkor iných orgánov,
všetka aktívnosť, živosť, sila a inteligencia, ktorými sa kedysi chválilo jeho telo a jeho
duch. Chýbala síce pohyblivosť ruky, zvuk hlasu a držanie tela, ale to silné oko nahrádzalo
všetko: starec rozkazoval i ďakoval očami. Bol mŕtvolou so živými očami a zavše nebolo nič
hroznejšie ako tá mramorová tvár, na ktorej vzbĺkol hnev alebo zažiarila radosť. Len traja
ľudia rozumeli reči toho biedneho, porazeného človeka: boli to Villefort, Valentína a starý
sluha, o ktorom už bola reč. Keďže však Villefort len zriedka navštevoval svojho otca, i to
len v nevyhnutných prípadoch, a keď ho navštívil, nehľadel vďačiť sa mu porozumením, všetko
šťastie starca spočívalo v jeho vnučke; láske, oddanosti a trpezlivosti Valentíny však
podarilo sa z Noirtierovho pohľadu vyčítať všetky jeho myšlienky. Na nemú, ostatným
nesrozumiteľnú reč odpovedala celosťou svojho hlasu, výrazom tváre, celou svojou dušou,
takže medzi mladou devou a temer v prach sa rozpadávajúcou hlinou, ktorá však ešte vždy
bola človekom nesmiernych vedomostí, prenikavého dômyslu a takej silnej vôle, akou môže byť
len duša, uväznená v hmote, nad ktorou stratila vládu, rozpriadly sa živé rozhovory.Valentíne sa podarilo rozlúštiť ten zvláštny problém, ako porozumieť starcovu myšlienku
a urobiť pochopiteľnou svoju, a vďaka tomuto štúdiu, stalo sa len zriedka, že by nebola vo
veciach všedného života presne uhádla želanie tejto živej duše, alebo potrebu tejto napoly
necítiacej mŕtvoly.Sluha zasa tak dobre poznal všetky zvyky svojho pána, u ktorého, ako sme už povedali,
slúžil dvadsaťpäť rokov, že Noirtier ho málokedy musel žiadať o niečo.Villefort teda nepotreboval ničiu pomoc na začatie divného rozhovoru, pre ktorý prišiel.
Poznal dokonale otcov slovník, a že svoje vedomosti nepoužil častejšie, bolo to preto, že
bol ľahostajný a nudilo ho to. Valentínu nechal sísť do záhrady, Barroisa odstránil, a
sadnúc si pri otcovej pravici, kým pani de Villefort sadla si po ľavici, začal:„Nečudujte sa, pane, že Valentína neprišla s nami a že som odstránil Barroisa; rozhovor,
ktorý chceme s vami mať, je taký, že nemôže odznieť pred mladou devou a pred sluhom; pani
de Villefort a ja chceme vám niečo povedať.“Kým trval tento predhovor, Noirtierova tvár bola nehybná, Villefortovo oko však hľadelo
preniknúť až na dno starcovho srdca.„Pani de Villefort a ja sme presvedčení,“ pokračoval kráľovský prokurátor ľadovým
hlasom, ktorý nepripúšťa námietok, „že vám to, čo povieme, bude príjemné.“Starcovo oko ostalo mdlé; počúval: to bolo všetko.„Pane,“ vravel Villefort, „vydáme Valentínu.“Vosková tvár pri tejto zvesti by nebola mohla ostať chladnejšia, ako ostala starcova
tvár.„Manželstvo bude uzavreté v troch mesiacoch.“Starcovo oko bolo stále nehybné.Teraz sa pani de Villefort ponáhľala ujať slova a riekla:„Mysleli sme, pane, že vás tá zvesť bude zaujímať; zdalo sa vždy, že si Valentína
získala vašu priazeň; chýba ešte len povedať vám meno mladého človeka, ktorý je pre ňu
určený. Je to jedna z najskvelejších partií, aká sa mohla ujsť Valentíne; majetok je
spojený s krásnym menom a úplná záruka šťastia je v správaní a povahe toho, koho sme jej
určili, a jeho meno vám je iste známe. Ide o pána Františka de Quesnel, baróna d’Épinay.“Kým trvala táto krátka reč pani de Villefort, prokurátor uprel na starca ešte pozornejší
pohľad ako prv. A keď vyslovila Františkovo meno, Noirtierovo oko, ktoré jeho syn tak dobre
poznal, sa otriaslo a mihalnice, chtiac prejaviť myšlienku, rozšírily sa ako pery a
vypustily blesk.Kráľovský prokurátor, ktorý poznal bývalý pomer nepokrytého nepriateľstva, ktoré
jestvovalo medzi jeho a Františkovým otcom, pochopil ten blesk a rozčúlenie; nechal ich
však ako by bez povšimnutia, a keď jeho žena zamĺkla, riekol:„Iste chápete, pane, že je dôležité, aby Valentína, doplňujúca už devätnásty rok, bola
konečne zaopatrená. Radiac sa, nezabudli sme na vás a zaistili sme to vopred, aby
Valentínin muž súhlasil s tým, aby žili, keď už nie s nami, ktorí by sme asi mladým
manželom prekážali, aspoň s vami, ktorého Valentína nadovšetko miluje a vy, tak sa zdá,
milujete ju tiež, a tak vo vašich zvykoch nastala by zmena len v tom, že miesto jedného
dieťaťa ošetrovaly by vás dve.“Záblesk Noirtierovho oka podbehol krvou.V starcovej duši dialo sa niečo hrozného; výkrik bolesti a hnevu iste stúpal k jeho
hrdlu, a nemôžuc vybuchnúť, dusil ho, lebo jeho tvár očervenela a pery obelasely.Villefort otvoril pokojne oblok a riekol:„Je tu veľmi teplo, a to pánu Noirtierovi škodí.“Potom sa vrátil, ale si už nesadol.„To manželstvo,“ vravela pani de Villefort, „páči sa pánu d’Épinay i jeho rodine; jeho
rodinu tvorí len jeden strýc a teta. Matka mu umrela vo chvíli, keď mu dala život, a otca
mu zavraždili roku tisíc osemsto pätnásteho, totiž keď dieťa malo sotva dva roky. Mladý
človek teda rozhoduje nad sebou sám.“„Bola to tajomná vražda,“ riekol Villefort, „a jej páchatelia ostali neznámi. A hoci sa
podozrenie chvelo nad mnohými, neutkvelo na nikom.“Noirtier sa natoľko namáhal, že sa jeho pery stiahly ako by do úsmevu.„Nuž,“ pokračoval Villefort, „opravdiví vinníci, totiž tí, ktorí spáchali tento zločin a
ktorých v živote môže zasiahnuť ľudská, po smrti však božská spravodlivosť, boli by veľmi
šťastní, keby boli na našom mieste a mohli pánu Františkovi d’Épinay ponúknuť dcéru, aby
zahladili čo len zdanlivosť podozrenia.“Noirtier sa upokojil silou, ktorú by nik nebol tušil v tomto zlomenom organizme.„Áno, rozumiem.“ odpovedal pohľadom Villefortovi, a ten pohľad vyjadroval súhrn hlbokého
opovrhovania a inteligentného hnevu.Villefort odpovedal na ten pohľad, ktorého výraz rozumel, ľahkým pokrčením pliec.Potom pokynul svojej žene, aby vstala.„Teraz, pane,“ riekla pani de Villefort, „prijmite prejav mojej úcty. Žiadate si, aby
vám i Eduard prišiel prejaviť svoju úctu?“Bolo dohodnuté, že starec dá najavo svoj súhlas zatvorením očú, odmietanie rýchlym
zažmurkaním, a pozdvihnutie očú k nebu znamenalo, že si nič nežiada.Keď si želal Valentínu, zavrel len pravé oko.Ak si žiadal Barroisa, zavrel ľavé oko.Na otázku pani de Villefort odpovedal rýchlym žmurkaním.Pani de Villefort, vidiac ten zjavný odpor, stiahla pery.„Mám vám teda poslať Valentínu?“ spýtal sa Villefort.„Áno,“ prejavil svoje želanie rýchlym zatvorením očú.Pán a pani de Villefort sa pozdravili, a keď vyšli, rozkázali zavolať Valentínu, ktorú
už i tak boli upozornili, že cez deň bude mať u pána Noirtiera prácu.Po rodičoch vošla k starcovi Valentína, celá zružovená vzrušením. Jeden pohľad stačil,
aby pochopila, ako jej starý otec trpí a čo jej chce povedať.„Ó, dobrý starý otecko,“ zvolala, „čo sa stalo? Nahnevali ťa, všakver, a ty sa mrzíš?“„Áno,“ odvetil starec, zavrúc oči.„Na koho? Na môjho otca? Nie. Na pani de Villefort? Nie. Na mňa?“Starec prejavil, že áno.„Na mňa?“ opakovala s údivom Valentína.Starec opakoval prejav.„A čo som ti urobila, drahý starý otecko?“ zvolala Valentína.Nedostanúc odpoveď, pokračovala:„Nevidela som ťa celý deň: povedal ti niekto niečo o mne?“„Áno,“ živo odvetil starcov pohľad.„Tak teda budem hádať. Bože môj, prisahám ti, starý otecko… Ach!… Odišli ztadeto,
všakver, pán a pani de Villefort.“„Áno.“„A oni ti povedali tie veci, pre ktoré sa hneváš? Čo je to? Chceš, aby som sa ich šla
spýtať a potom sa ti mohla ospravedlniť?“„Nie, nie!“ hovoril pohľad.„Ach, strašíš ma, starý otecko! Bože môj, čo ti len mohli povedať!“A premýšľala.„Ach, už viem,“ riekla, tlmiac hlas a pristupujúc k starcovi, „azda ti hovorili o mojej
svadbe?“„Áno,“ nahnevano odpovedal pohľad.„Rozumiem, máš mi za zle, že som mlčala. Ó, vidíš, rozkázali mi, aby som ti nehovorila
nič; veď ani mne nič nepovedali a dozvedela som sa tú tajnosť len akosi náhodou a
indiskrétne; preto som nič nespomínala pred tebou. Odpusť mi, drahý starý otecko.“Starcov uprený a mdlý pohľad zdal sa odpovedať:„Nielen tvoje mlčanie ma zarmútilo.“„Čo je to teda?“ spýtala sa deva. „Myslíš azda, že ťa opustím, starý otecko, a že ma
moja svadba urobí zábudlivou?“„Nie,“ odvetil starec.„Povedali ti teda, že pán d’Épinay súhlasí s tým, aby sme ostali spolu?“„Áno.“„Prečo sa teda hneváš?“Starcove oči dávaly najavo výraz nekonečnej nežnosti.„Áno, rozumiem,“ riekla Valentína; „preto, lebo ma máš rád?“Starec prejavil, že áno.„A ty sa bojíš, že budem nešťastná?“„Áno.“„Nemáš rád pána Františka?“Starcove oči opakovaly tri alebo štyri razy:„Nie, nie, nie.“„Trápiš sa teda veľmi, dobrý starý otecko?“„Áno.“„No, dobre, počúvaj,“ riekla Valentína, kľaknúc pred Noirtierom a ovinúc mu ruky okolo
hrdla, „ja sa tiež veľmi sužujem, lebo nemilujem pána Františka d’Épinay.“Záblesk radosti vyšľahol z očú starého otca.„Pamätáš sa, ako si sa veľmi hneval na mňa, keď som chcela vstúpiť do kláštora?“Slza zvlažila starcove vyschnuté mihalnice.„No, dobre,“ pokračovala Valentína, „chcela som tak ujsť pred tým sobášom, ktorý ma
robil zúfalou.“Starcov dych stával sa ťažším.„Sužuje ťa teda ten sobáš, starý otecko? Ach, Bože môj, keby si mi tak mohol pomôcť, aby
sme spolu prekazili ich plány! Ale, hoci je tvoj duch taký bodrý a máš takú silnú vôľu, si
proti nim nevládny; keď ide o borbu, si práve taký slabý, ak nie slabší, ako ja. Ach, v
časoch svojej sily a svojho zdravia bol by si mi býval takým mocným ochrancom, teraz ma
môžeš len chápať a tešiť sa alebo smútiť so mnou. Je to posledný kus šťastia, ktoré mi Boh
s ostatným zabudol odňať.“Pri týchto slovách v očiach Noirtiera bol taký výraz malície a hĺbky, že sa deve zdalo,
ako by v ňom čítala tieto slová:„Mýliš sa, môžem za teba urobiť ešte mnoho.“„Drahý, dobrý starý otecko, ty môžeš za mňa urobiť ešte mnoho?“„Áno.“Noirtier pozdvihol oči k nebu. Bolo to znamenie, na ktorom sa dohodli s Valentínou,
vyjadrujúce, že si niečo žiada.„No, a čo si žiadaš, drahý starý otecko?“Valentína chvíľku premýšľala a potom nahlas vyslovovala myšlienku za myšlienkou, tak,
ako sa ony predstavovaly; vidiac však, že na všetko, čo povie, starec stále odpovedá
záporne, povedala:„Keď som taká hlúpa, musím upotrebiť veľké prostriedky!“Menovala za sebou všetky písmená abecedy od A až po N, kým jej úsmev spytoval sa oka
porazeného; pri N dal Noirtier znamenie.„Ach,“ zvolala Valentína, „vec, ktorú si žiadaš, začína sa písmenom N; máme teda do
činenia s N? Nuž, čo si žiadaš od toho N? Na, ne, ni, no.“„Áno, áno, áno,“ prisvedčil starec.„Ach, tak je to teda ,no‘?“„Áno.“Valentína šla pre slovník, ktorý položila na pult pred Noirtiera. Otvorila ho, a keď
videla, že starcov pohľad utkvel na stranách, rýchlo pohybovala prstom nadol po stĺpcoch.Vykonávajúc šesť rokov toto cvičenie, ako Noirtier upadol do ťažkého stavu, v ktorom
bol, nadobudla v ňom takú obratnosť, že uhádla práve tak rýchlo starcovu myšlienku, ako
keby on sám bol mohol hľadať v slovníku.Pri slovenotárNoirtier dal znamenie, aby zastala.„Notár,“ riekla Valentína; „starý otecko, žiadaš si notára?“Starec dal znamenie, že si naozaj žiada notára.„Máme teda poslať pre notára?“ spýtala sa Valentína.„Áno,“ súhlasil porazený.„Má o tom vedieť môj otec?“„Áno.“„Žiadaš si hneď notára?“„Áno.“„Pošleme teda pre neho hneď, drahý starý otecko. To je všetko, čo si žiadaš?“„Áno.“Valentína bežala k cengáču a prišlému sluhovi rozkázala požiadať pána alebo pani de
Villefort, aby prišli k starému otcovi.„Si spokojný?“ spýtala sa Valentína. „Áno… to si myslím, nebolo to ľahké, však?“A deva sa usmiala na starca ako na dieťa.Vstúpil pán de Villefort, ktorého doviedol Barrois.„Čo si žiadate, pane?“ spýtal sa porazeného.„Pane,“ riekla Valentína, „starý otecko si žiada notára.“Pri tejto čudnej a hlavne neočakávanej žiadosti vymenil pán de Villefort pohľad s
Noirtierom.„Áno,“ dával najavo starcov zrak s pevnosťou, ktorá prezrádzala, že s pomocou Valentíny
a svojho starého sluhu, ktorý teraz vedel, čo si žiada, je ochotný pustiť sa do boja.„Vy si žiadate notára?“ opakoval Villefort.„Áno.“„A prečo?“Noirtier neodpovedal.„Načo potrebujete notára?“ spýtal sa Villefort.Pohľad porazeného ostal nehybný, a preto nemý, čo znamenalo: „Trvám na svojej vôli.“„Aby ste vyviedli nejaký kúsok?“ pokračoval Villefort. „Stojí to za to?“„Ale ak si pán žiada notára,“ riekol Barrois, hotový stáť na svojom s húževnatosťou,
ktorá je vlastnosťou starých sluhov, „žiada si ho akiste preto, že ho potrebuje. Idem teda
pre notára.“Barrois neuznával okrem Noirtiera iného pána a nestrpel, aby sa niekedy niekto protivil
jeho vôli.„Áno, chcem notára,“ naznačil starec, prižmúriac oči s bojovným výrazom, ako by chcel
povedať: ,Uvidíme, či sa mi odvážite odoprieť, čo chcem!‘„Ak chcete mať na každý prípad notára, pane, pošleme pre neho, ale ospravedlním seba i
vás, lebo ten výjav bude veľmi smiešny.“„Nech si je,“ riekol Barrois, „ja idem pre neho.“A starý sluha vyšiel triumfálne. | Dumasst_Grof-Monte-Christo-IV.html.txt |
Několik tváříSlušelo by se zajisté, abych vraceje se ze země nizozemské vám popsal a vykreslil
především typické tváře tamního lidu. Nuže, pokud se týče pánů burgemestrů,[1]radních, učenců a jiných notabilit, odkazuji vás na Flincka, de Keysera,
Troosta, Eliase a Rembrandta a Sandrarta[2]a jiné holandské mistry století sedmnáctého; neboť od té doby se Holanďané
nijak podstatně nezměnili až na to, že už nenosí krejzlíky, bandelíry, kyrysy a jiný
válečný postroj. Ale záleží-li vám více na typických tvářích starých nizozemských
námořníků, kalvinistů a farmářů, konstatuji, že se dosud sem tam skutečně vyskytnou; já sám
jsem viděl po jednom exempláři v Utrechtu, na nádraží v Goudě a v tramvaji u Leidenu a
velmi jsem se potěšil onou vzácnou hříčkou přírody, která se jmenuje národní typ.Avšak ježto jsem se ocitl v Haagu v prostředí značně mezinárodním, a sice na kongrese
PEN klubů,[3]mohu vám podat zprávu o řadě literárních tváří, které jsem tam potkal. Bylo
jich tam na tři sta padesát, ale některé se mi nepodařilo nakreslit; vracím se bez
belgického chlapíka Pierarda a bez Borise Sokolova[4]a bez Kadena Bandrowského[5]a bez tolika jiných; ale zato tady je, hle, John Galsworthy, bělejší, než býval
dříve, s tváří světlou a jemnou, jako by byla ozářená světlem měsíčním; velmi rovný a
rezervovaný; anglický gentleman ve stavu zduchovění.Ta dobře kulatá hlava s krátkozrakýma očima, to je George Duhamel, francouzský básník a
kritik a bývalý doktor, jeden z těch lidí, kteří dělají svědomí soudobé Evropy;a tento usmívající se muž je Desider Kosztolányi, maďarský básník; usmívá se proto, aby
dal najevo, že se nezlobí na naše úřady, které mu nechtěly povolit pobyt na naší půdě. Jeho
úsměv je jako kola šířící se na tiché vodě — řekl bych, že dělá ještě kruhy kolem jeho
hlavy.Hermon Ould, sekretář v ústředí PEN, autor pohádek pro děti, pravý chlapecký Angličan a
drobátko Ir, člověk hubatý a milý,a tento germánský bůh je německý básník Theodor Däubler, jehož hrdinské vousy zčásti
marně zakrývají líci vlídnou a spravedlivou, tvář moudrého a slunného poety;tento muž sveřepých čelistí, černý a snědý, nemá být nikdo jiný než Jakob Wassermann,[6]romanciér, muž trochu zamračený a nemluvný,zatímco tento počerný muž, Francouz Benjamin Crémieux, organizátor těkavého stádce
literárního, rozhrnuje oponu své brady překypujícím úsměvem.Šalom Asch,[7]básník žargonu, Haličan původem, hovorný a srdečný žid, a jeho dvojník,
Jihoslovan Dučić;[8]aby si člověk ty dva nepletl, říkalo se na kongrese: „Když si myslíte, že
mluvíte s Aschem, tak je to Dučić; když si myslíte, že mluvíte s Dučićem, tak je to Šalom
Asch, — jen podle toho je rozeznáte.“Tyto černé vousy znamenají sochaře Meštroviće,[9]vážného a pomenšího muže; kdyby byl tak dlouhý jako náš Horejc,[10]dělal by snad sošky, ale jsa spíše drobný, dělá sochařinu v nadživotním
formátě.A nakonec úsměv Johana Fabricia;[11]je to jediný Holanďan, kterého jsem drobátko trefil, a ten ještě není typický;
neboť typický Holanďan je spíše uzavřený a jaksi důstojný.Opouštěje tímto úsměvem mezinárodní půdu kongresu rád bych podotkl, že se obyčejně mylně
vykládá babylónské změtení jazyků. Změtení jazyků nenastává tím, že každý mluví jiným
jazykem, nýbrž tím, že každý mluví najednou několika jinými jazyky. Pokud člověk mluví svým
vlastním jazykem, i kdyby to činil jen sám k sobě, není, pravím, žádného změtení; ale
začne-lí říkat například, ani o tom nevěda: „Yes, mijnheer,[12]ce soir it is hier schrecklich horko“, pak teprve dospěl k onomu složitému
lingvistickemu stavu, o kterém se zmiňuje bible líčíc první mezinárodní kongres, konaný u
příležitosti slavnostního zahájení babylónské věže.[1]burgemestr— starosta[2]Sandrart— Joachim von S. (1606 — 1688), něm. barokní malíř a
rytec, prvý něm. historik umění[3]PEN klub— Poets-Editors-Novelists, mezinárodní sdružení
spisovatelů a jiných intelektuálních pracovníků, zal. 1922[4]Boris Sokolov— B. Matvejevič S. (1889 — 1930), sov.
literární vědec, folklorista a etnolog[5]Kaden Bandrowski— Juliusz B. (Kaden, 1885 — 1944), čelný
představitel moderní polské literatury, vynikající romanopisec, zachycující soudobé
dění[6]Jakob Wassermann— (1873 — 1934), německožidovský
romanopisec, vůdce novoromantického literárního hnutí, mistr psychologické
analýzy[7]Šalom Asch— (nar. 1881), autor sociálně zabarvených povídek
ze života polských židů[8]Jihoslovan Dučić— Jovan D. (1871 nebo 1874 — 1943), srbský
básník a diplomat[9]sochař Meštrović— Ivan M. (1883 — 1962)[10]náš Horejc— Jaroslav H. (nar. 1886), sochař, řezbář, rytec
skla a medajlér, autor četných byst a figurálních kompozic[11]Johan Fabricius— (nar. 1871), nizozemský dramatik, čerpající
látku z vesnického prostředí[12]Yes, mijnheer…— Ano, pane, dnes večer je tu strašně… | Capek_Obrazky-z-Holandska.txt |
Vtáčie hniezdoBol strašne sparný augustový dolnozemský deň. Človek najmä po obede cíti sa pozbavený
všetkej tvorivej sily. Utiahne sa do pečlivo zastrenej tmavej izby, zhodí zo seba, čo môže,
ľahne na pohovku a v takomto stave úplnej netyčnosti je vstave do večera vydržať. A len keď
súmrak počína rozprestierať svoje perute, vytiahne sa z úkrytu, aby vyšiel von na ulicu.
Pravda, i vtedy nie na veľkú potechu, lebo ustavičné hrkotanie z poľa jachajúcich vozov a
potom ten prach, valiaci sa sťa žltkastý oblak, naplní človeku i nozdry i oči. Dych je ťažký a
hocikedy zaškripúta pod zubom zrniečko prachu.V takýto deň i ja som sedel sťa opravdivý väzeň v svojej izbe. Nadišla na mňa neodolateľná
túha za tými končiarmi, grúňmi a hoľami, po ktorých som sa tak rád túlaval. Len tak teraz môcť
priľahnúť k prameňu a napiť sa čistej studenej vody! Ach, bol by to za pôžitok! Aby som
zabudol na nepríjemnosť prítomnosti, začal som sa v mysli prehŕňať v minulosti. Pomaly začali
sa pred mojím duševným zrakom pohybovať obrazy mojich výletov. Tu sa mi vynoril Kriváň s
prívetivým Podbanským, kde som dakedy v spoločnosti starého Harmana a Horváta, chýrečných to
naširoko a ďaleko poľovníkov, nejednu krásnu chvíľu zažil a neraz som si podskočil, keď mi
obaja podvečer zahrali na citarách a pritom si i oni kedy-tedy zakresali a zavýskli
bohatierskym výskokom. Potom vynorili sa mi Rysy, za nimi Kráľova Hoľa, Ďumbier, Salatín, Choč
— a to drahé, nie vysoké, no zavalisté a na vrchu krásne Trstie, z ktorého vidíš všetko ani na
obrázku: i Kráľovu hoľu i Tatry i Muráň, slávny i utešený Kohút so Železníkom i v diaľke sa
modrajúcu Matru s Bikom i ten drahý, no zakliaty Gemer, po ktorého dolinách som tak mnoho ráz
chodieval, tak mnoho radostí zažil najmä v Sirku. Tento sa ti ukáže tak blízko, len rukou
dočiahnuť. Z druhej strany podo mnou červenie sa červenodachá vežička skromného chrámu
píľanského a pri ňom tá milá prítulná fara. Ďalej zase belie sa Tisovec s krásnym chrámom pod
divokrásnou Hradovou. Ach, krásne ste rozpomienky mladosti, ale i bôľne, bo tí, mne tak drahí
ľudia, ktorí ma tak radi mali, na mňa tak veľký dojem robili, už dávno práchnivejú, — a tí, čo
ešte žijú, pod ťarchou veku i života utratili už tú pružnosť života, ktorá sa teší životu a
okolo seba veselosť i dobrú vôľu šíri!To všetko mihlo sa mi pred duševným vidom. — A ja na okamih pozabudol som na prózu života
i na prach i na žeravé lúče augustové i na nechutnú, ťažkú, kalnú vodu dolnozemskú. Vzal som
Hviezdoslava a preberal som sa v ňom. Chodil som s ním po prtiach, po poliach a kvetnatých
lúčinách i po tmavých lesoch i — vzdychol som si s ním:Pozdravujem vás, lesy, hory,pri odobierke na stokrát!Zvú života ma prísne chóry,zve starosť tvrdú na postať:no, i tam budem spomínať:váš pokľud, až zas musím v boj —v čas sporu vaše rozhovory,vo smútku vašich spevcov roja balzam, keď zas budem chorý…— — — — — — —z tej duše pozdravujem vás!Klope mi niekto na dvere. Trhnem sa. Nemilo sa ma dotklo. Pomyslel som si, kto to len môže
byť, že sa práve teraz vlečie.Dvere sa otvorili a vysoká mužská postava vstúpila dnu.Zastal u dvier, bo zo slnečného svetla prišiel do tmavej izby. I nezbadal ma. Ja v prvom
okamihu som ho nepoznal. I vstal som, odclonil som jedno oko, obrátim sa a — tu predo mnou
stojí v celej veličine môj starodávny priateľ Janko Dolina. Zasmial som sa od radosti.— Kdeže sa len tu berieš, človiečku, veď tu teraz ani vtáčka ani letáčka, nie že by z
Hornej zeme takýto vzácny exemplár! — Bozkali sme sa srdečne a onedlho sedeli sme pohrúžení do
rozhovoru. Otázkam a odpovediam nebolo konca-kraja. Zrazu bolo počuť dupot malých nôžok a hneď
zatým vrátilo sa dnu troje ohorených detí s veselým smiechom a za nimi moja žena, tiež
usmiata.Ako zazreli cudzieho človeka, zastali. No o nejakú chvíľu boli už spriatelené, liezli nám
po kolenách a džavotali ustavične. Medzitým sa moja vzdialila, aby pripravila večeru.Poštár doniesol noviny. Prebehnem rýchlo po stĺpcoch.— Nič nového, — prehovorím a podávam priateľovi. Janko ich vzal, prezeral a zrazu
vykríkol:— Zomrela?! No, to je hrozné! To by sa nebol nazdal!— Kto?— Mária Skalná, žena nášho maliara Jurka Skalného. Taká mladá, krásna a k tomu taká
neobyčajná žena.Bol vzrušený. Tvár mu vyrážala opravdivý bôľ.Mne, Dolnozemcovi, nebola známa. Ale keď som videl na priateľovi taký veľký zármutok,
chcel som o nej niečo viac vedieť, a preto som sa spýtal:— Dávno si ju poznal, že taký veľký súcit prejavuješ?— Nie. Pred pár rokmi takmer len náhodou som bol u nich jeden jediný raz a vtedy urobila
na mňa neobyčajný dojem.— Ak ti je nie na obťaž, rozpovedz mi.— Bude to trocha dlhšie trvať — a potom treba pokoj, — a s úsmevom pozrel na laškujúce
deti.Porozumel som mu.— Dobre. Po večeri, keď deti pospia — —Po večeri sedeli sme vonku na otvorenej chodbe. Už prestal hrkot vozov, i prach sa už
usadol. Príjemný večerný chlad nás občerstvil a my plným dúškom dýchali sme do seba
občerstvujúce povetrie. Stmilo sa. Bezoblačné nebo rozlievalo svetlo trblietajúcich sa hviezd.
Kto chce vidieť v celej velikosti a velebe hviezdnatú oblohu, nech príde na Dolnú zem. Tu, len
tu a na šírom mori môže sa nasládzať tou veľkolepou krásou a nesmiernosťou, ktorú nehatí a
nekráti žiadna vysočina, žiadne pohorie, ale sa slobodne pnie nad hlavou na všetky strany.— Náš priateľ bude tak dobrý rozprávať nám o Márii Skalnej, — vravím mojej. — Práve teraz
sme čítali v novinách, že zomrela.— Zomrela? Chuderka, škoda jej!— Poznala si ju, že sa tak zaujímaš? — spytujem sa.— Osobne nie, ale zo Zory, — písala tam krásne články.— Či ju vidíš! — odpovedal som, trocha zahanbený, — a ja som o nej nič nevedel.— Veď vy tak, páni, to by bolo niže vašej hodnosti zaoberať sa so ženskými novinami,
pletkami! — odpovedala figliarsky moja. No jemná výčitka predsa vyznela z jej reči.— Kto by to všetko mohol, — odpovedám v rozpakoch. — Človek niekedy nevie ani, kde mu
hlava stojí od starosti — ak tomu máš toho i odvyš, nuž nevieš, čo máš skôr chytiť do ruky.Môj priateľ sa usmial na mojich rozpakoch.— Daj pokoj, kamarát! Ja som tiež nebol lepší. Mne tiež, čo bolo zo ženského pera… vždy
som cítil istú predpojatosť. Noviny pre ženy, myslím si, je toľko ako o jeden bazár a o jednu
kuchársku knihu viac. Zase len viac požiadaviek a výdavkov a k tomu viac nespokojnosti. Keď sa
žena a dievča naberie tými nešťastnými románmi, každá potom sníva len o barónoch a grófoch. A
keď sa jej sny neplnia, tým je nespokojnejšia, bo, ako zvyknú hovoriť, „túžia za niečím
vyšším“. Vôbec mal som istý zľahčujúci pochop o ruchu našich žien. A tu, chvalabohu, ma v tom
zahanbila zosnulá. Škoda, večná škoda jej ešte hniť! — a vzdychol.— Počúvajte teda, ako som sa spoznal s ňou.— Bol som učiteľom v Pltnej starodávnej zemianskej dedine. Živorili v nej, zemianske
rodiny, zväčša už vyšlé cele na mizinu, ktoré žili zväčša len z lacnej pýchy, starodávnych
rozpomienok a z tej premilenej švábočky (zemiakov). Ani v nejakom múzeume videl si tam starú
pannu, ešte v krinolíne, lámať spišskú nemčinu a prehŕňať sa v Kartigámoch, Monte Christoch,
Marlitkách i v Paul de Kockovi. Iné zase afektovali peštiansku maďarčinu, mäkčiac a šušľajúc.
Ale pritom všetkom výrečnosť prezrádzala, že im zobák inak narástol. Tieto posledné oslavovali
podľa dennej peštianskej módy vychytené veličiny toho najrozličnejšieho druhu. Toto, pravda,
robili len vtedy, keď boli v spoločnosti, kde za potrebné držali najavo dávať svoju úroveň
modernej vzdelanosti. Ale takýto rozhovor netrval obyčajne zadlho, aby potom na výhodnejšom,
známejšom poli pustili hlbšie korene, totiž v denných udalostiach a klebetách. — Ale, potom,
ako to už obyčajne býva, prešli na slúžky. A tu už bolo stonania a žalovania sa až do
nekonečna.— Ale som zabehol ďaleko. Vieš, všetci sme my rovnakí. Radi my to takto ofarbíme našich
spolubližných, — a usmial sa. — Ale či môžeš takto vybŕdnuť z tých dojmov, ktoré si si
nazbieral v živote? Tieto ti ležia v hlave bez skladu a ladu, len tak pohádzané. Nuž vyťahuj
potom stále a zrovnávaj, keď je jeden navrchu, druhý naspodku, tretí ale v prostriedku. Nie
div teda, keď priloží človek i také veci, čo do krámu nepatria.Ja som sa usmial, že môj priateľ zase odbočil. Moja bola trochu netrpezlivejšia i spýtala
sa ho:— Ako ste sa teda obznámili s pani Skalnou?— Dobre teda, už si pozor dám a prosím vás, ak by som zase podľa môjho starého zvyku
odbočil, — a pozrel na moju žienku, — tak ma ráčte láskavo upozorniť.— Veľmi vďačne, — zasmial sa, — to by som, myslím, i teraz mohla urobiť, ale chcem byť
zhovievavá. Zdá sa mi, že ste nenapraviteľný, a tak vás nechám na pokoji. Myslím, tak skôr
dôjdeme k cieľu.— Uhádli ste. Obyčajne po letných skúškach zabehol som si do Poľnej k strýkovi, úradníkovi
to poľanského panstva. Strýko i s tetkou boli mi ako druhí rodičia; ich dcéry ani sestry. Nie
div, že som sa v ich milom, jednoduchom, úprimnom dome cítil ako doma. Chodil som slobodne po
horách s knihou i bez nej. Zbieral som hríby, jahody, maliny i brusnice. Niekedy som dozrel na
robotníkov, zabehol do susedného mesta a poučil menšie strýkove deti.— Raz za jedného teplého dňa predpoludním po párhodinovom chodení povaľoval som sa na
pohovke, keď vpáli dnu do izby černooká sesternica Milka.— Ach, ty leňoch jeden! — začne dodievať do mňa zvučným veselým hlasom, — nuž ale ty tak?
Iní v pote tváre pracujú, a môj milý velebežný pán brat oddychuje. Však od tých zimských
trampôt — chudáčik? — a zasmiala sa mi veselo, — aby ti všakver’ duch oddýchol.— Daj pokoj, Miluška, už nohy nevládzem, — hovorím, — veď som už dnes pochodil i tri
chotáre a dobre už tu od hladu neskapem. Ale kdeže by aj nie? Od rána nič, len čo som sa pri
mlyne dosýta napil medokýša. No, a to mi bolo treba! Troví, ani čo by pálil. — A tu prídem
domov. Tetka v poli. Hľadám kľúče od komory, reku, aspoň kúsok maslového chleba a kvapku
kýšky, a tu kľúča niet. Nuž čo robiť, Miluška, čo? Ľahol som si trocha na kanape a čakám tú
dvanástu ani božie zmilovanie. A ty v mojom súžení takto? No, čakaj, ty ukrutnica! Ale takto —
Miluška! Nevedela by si, kde by bolo niečo pod zuby, lebo, krem žartu, som hladný ani vlk!— A čože ja? Kdeže by ja — ukrutnica! — začne moja Miluška vzdychať a vážnu tvár strúhať.
— Vieš čo, Janíčko, pýtaj si ty len od Anny niečo na jedenie. Tá má srdce! Ale ja? — a šibla
bokom po mne, takže jej bolo vyčítať z očí radosť, že ma môže napáliť.— Nuž veď keď nie, tak nie, — a začal som vážnu strunu naťahovať, — čože sa nazdáš, že ma
vytrucuješ? Kdeže by! Ty si myslíš o mne, že som ja taký slabúch; čo len nejesť, ak chceš, a
ak ti to takú radosť robí — (tu použil som politiku dotknúť sa citnej stránky škádlivej
sestričky) — nuž tak ti môžem urobiť kvôli, že nebudem jesť ani do večera, — a pritom vzal som
noviny, ako čo by som chcel čítať.— Veď i ty nevieš žartu! No ale čakaj trocha, hneď ti donesiem. Mama nechala kľúč u mňa,
keď vraj prídeš, aby som ti doniesla nejaký liek proti hladu. A ja som sa len trocha chcela
zažartovať, a ty hneď ako moriak! — a s tým už vybehla von.O krátku chvíľu som bol už zabraný do jedenia a Milka, aby mi i poslednú chmáru nevôle
zahnala z čela, nezabudla ani o lahôdku.Posadila sa oproti mne a s potešením hľadela, s akou chuťou oddal som sa do jedenia, takže
jedla ubúdalo s báječnou rýchlosťou.— Poviem ti novinu, — ozvala sa, zbadala, že som schopný obrátiť pozornosť už i inde.— Čo také? — spýtal som sa ľahostajne, pripravený na nejakú dedinskú pletku.— Maliar Skalný chodí každý deň maľovať Poľanských dcérečku Flóru. I teraz je tu.— Hm! Rád by som sa s ním obznámiť a vidieť jeho práce.— Vieš čo, to je najľahšie, pôjdeš k nemu, predstavíš sa mu, nuž a bude. Čože, veď nebýva
ďaleko, len za briežkom.— Más pravdu, Miluška! — odvetil som. — Tak vykonám.— No, pravdaže, — a pokračuje v obodrovaní. Poznať, že je rada, že vážnosť ma prechádza. —
A nemáš sa čo ostýchať. Pováž si, býva v rodičovskom dome, v drevenici, vraj nič nedajú na
pýchu. A o jeho žene žnice zo Skalného nevedia sa dosť nahovoriť a ju vynachváliť, aká je
vravná, priateľská. Ale teraz musím našim obed vyniesť do poľa, tak zostaň doma a dajže pozor
na dom, aby Cigánka — veď vieš. A kurencom tiež môžeš zrna hodiť. Tam je v slamienke. Ale aby
si nevysypal všetko. A trocha postoj pri nich, aby im staré nezozobali. No a na mačiatka tiež
nezabudni. Daj im trochu mlieka. Tam je v tej zelenej rajničke.— A čo ešte? — a usmievam sa na mladú gazdinú.— Ach, bolo by ešte všeličo, ale sa ti to bojím zveriť, keď si taký dáky. Nemôž’ na teba
nič zveriť. Veď vieš i predvčerom: Janíčko, reku, taže pozoruj, aby mlieko nevykypelo, musím
ísť napojiť teliatko. A ty, keď som prišla, tu už posýpaš popolom, čo ti vykypelo, a smrad a
dym len sa tak kudolil. Nuž čo s tebou?— Veď je tak, čo môžeš, Miluška?! — zasmial som sa, — keď som už taký netrebný — nič zo
mňa.— Ej, keby si len chcel. Ale, hľa, už zvonia, a ja ešte tu! Jaj, bože môj, — a utekala do
kuchyne rýchlo, pokládla do košíka jedlo a už pružným krokom ponáhľala sa do poľa.Ja medzitým oddal som sa sladkému far niente. Skalný mi neschádzal z umu. Počul som ho
viac ráz spomínať. Jedni vraveli, že má talent. To boli tí chudobní. Iní zase, majetnejší,
pozerali naň s pohŕdaním, bo veď ešte nebol od sveta uznaný. Noviny nedonášali zprávy o „našom
slávnom krajanovi umelcovi“. Neboli istí, či nevydajú peniaze za necenné obrazy. A k tomu, keď
možno za lacný groš steny si zavešať lacnými, viacmenej podarenými kópiami slávnych maliarov,
nuž načo? A podporiť? To už, — veď keby to len tak! Ale tu treba, tam treba, a potom či sa to
vie, či bude z neho niečo, a či nie? Potom, ak sa ukáže! Hľa, veď sám dokazuje, že si netrúfa,
keď sa zahniezdi do malej dedinky, kde nič nevidí, ani do spoločnosti nejde. Nuž ako? A potom,
načo nám je maliar, vravel starší pán. Len by sme si mohli iných udržať! Maliar! To je luxus
pre chudobný národ. A vzdychol si smutne a prešiel si pritom tučnou bielou rukou zaokrúhlenou,
vyholenou briadkou.Keď sa Milka navrátila domov z poľa, vybral som sa do Skalného. Už som bol na vŕšku. Podo
mnou sa rozprestierala v kotline dedina, nad ňou na protivnom briežku s ohromným dvojitým
dachom a štyrmi vežičkami, s červenými dutinami stál veľký kaštieľ Poľanských a neďaleko neho
stará, nemotorná, takmer štvorcová vysoká budova, sčernetá už od dávnovekosti. Pred touto
zelenali sa obrovské lipy. I táto patrila Poľanským. Z druhej strany v neveľkej dolinke
vyčnievala skromná veža Skalného. Ďalej na ľavej strane v širokej doline kde-tu zableskla sa
voda vrbinou lemovanej rieky a ešte ďalej za riekou vypínala sa reťaz vyšších, nižších hôľ,
ktorých kraj v diali dovŕšil ozajstný obor tohoto alpského pohoria. Na pravej strane tiež
čneli závalisté plešivé hole. Len hrebene im vyčnievali, bo ich spredu zakrýval celý rad
vrchov predhoria, ktoré sa vynímali v diaľke ako plásty v úle. Vôkol mňa vlnilo sa po lánoch
jasnožlté obilie, kde-tu pretrhnuté zeleným pásom ďateliny, jasnomodrým ľanom a takmer čiernou
vňaťou zemiakov. Vzduch bol teplý. Slnce hojne sypalo svoje lúče na zem a povetrie bolo čisté
a priezračné, takže i v diaľke už na zmodralých vrchoch dobre bolo rozoznať rysy, trhliny i
prehlbiny. Tichý, občerstvujúci vetrík zaváňal z hôľ. A ja, hoc nesčíselnekrát kochal som sa v
tom malebnom kraji, takže možno mi riecť, i teraz cele jasne mi je jeho obraz utkvený v duši,
kedykoľvek túhu a náladu cítim v sebe, vždy si ho predstavím v duši. Len oči zažmúriť a
upriamiť trocha myseľ, a už to ide. I teraz som pozastal, aby som sa napásol na tej krásnej
božej prírode. I stál som a hľadel som do diaľky na hole a končiare, na tú hojnosť farieb a
tôní, ktoré prechádzali do tmavomodra a tým stávali sa takými tajomnými. Zatúžil som byť tam,
poprechodiť sa po ich temene, nazrieť do tých brál, počuť hukot riavy, pocítiť tú velebu
hôľnej tichosti. Táto tak zbližuje s bohom! A popásť zrak v tých šírych, v diaľke miznúcich
krajoch. Pocítiť tú vyvýšenosť, keď vidíš pod sebou značné vrchy tratiť sa a krpatieť do
malichernosti sťa mravenčie kopence!V pozorovaní prerušila ma vrava. Obzrel som sa i zazrel som dvoch pánov, blížiacich sa ku
mne. Starší mal na hlave široký slamený klobúk, mäkkú, s vyhnutým golierom košeľu, miesto
vesty širší opasok a ľahký, jasnej farby oblek. Jeho zdravá, ohorená tvár bola okrúžená trocha
červenkastou, do končita ostrihanou bradou. Jeho spoločník bol mladý, asi dvadsaťročný šuhaj,
štíhlej, vysokej postavy, počerný a podľa módneho strihu oblečený. Už takmer prechádzali popri
mne, keď ma ovládla túha pridružiť sa k nim. Na dedine necíti človek tú meravú odmeranosť.
Človek človeku je bližší, a preto je nie nič nápadného, keď sa jeden s druhým obznáme nanáhle,
neočakávane.— Páni idú do Skalného? — spýtal som sa a pritom som ich i pozdravil.— Áno, — odvetí starší a tázavo pozrel na mňa.— Som Ján Dolina, učiteľ, — predstavil som sa.— Jur Skalný, maliar, — odvetí starší.— Ondrej Čmela, žiak na kresličskej škole v Pešti.Podali sme si ruky.— Som srdečne rád, pán Skalný, že ma náhoda s vami zviedla. Hľa, práve teraz som na ceste
navštíviť vás, bo už dávno cítim túhu poznať vás. Sme beztak susedia, cez leto bývam totiž v
Poľnej pri strýkovi, tiež Dolinovi.— Teší ma, — a usmial sa prívetivo. — Ja chodím tiež každý deň do Poľnej. Tam maľujem.— Viem, — skočil som mu do reči, — a bude ma tešiť, keď ma navštívite, ak budete mať na to
príhodný čas.Zamĺkli sme.O chvíľku Čmela, — tak sa zdá, — počal pokračovať v líčení života a práce v Pešti na
ústave kresličskom. Hovoril cudzou módnou rečou.Skalný ticho, pokojne počúval, kedy-tedy odpovedal mu tiež na otázky v tej istej reči, no
tým cudzím výrazom, ktorým hovoria obyčajne ľudia, naučivší sa inú reč len v pozdejšom veku,
keď už niet tej pružnosti a ohebnosti ako v detskom veku.Už pozorovaním prírody som bol tak naladený, že moja duša bola prístupnejšia k dojmom ako
obyčajne a citlivosť mi bola stupňovaná pri počutí rozhovoru Skalného s Čmelom, i cítil som
ostrý bôľ. Všetko zrazu zdalo sa mi také smutné. Ja sám pred sebou hanbil som sa a mrzel, že
len tak voslep obznámil som sa s cudzími ľuďmi. ,Ale tak ti treba,‘ robil som si výčitky, ,keď
sa pcháš, kde ti netreba. Hneď si robíš ilúzie, akoby bohviečo, nikdy nevieš rátať a myslieť
chladnokrvne, a preto tak často upadáš do takých sprostých položení.‘— Ale, bože môj, či už všetky talenty, pošlé z nášho ľudu, musia sa vtopiť do cudzieho
mora? Či sme my nie vstave pri sebe udržať ani jedného? A tento tu, — a pozrel som na maliara
nepriateľsky, — ako len môže sa odtrhnúť od svojeti? Či ten ľud je už ozaj taký biedny, že sa
každý, vyjmúc pár jednotlivcov, odhodí, odcudzí od neho? Ale ako môže byť i umelcom, — myslím
si, — keď ho nepúta ani táto krásna príroda? Veď pochopiť ju, precítiť ju, vysloviť ju možno
len tými zvukmi, tou rečou, ktorá sa na jej lone zrodila a splynula dávno, veľmi dávno s tou
našou božou prírodou, takže sa stala jej nerozdielnou časticou i s tými spevmi, rozliehajúcimi
sa po jej hájoch a lúkach. — Nie, pravdu majú, nie je talent! — i zanevrel som. — Vráť sa
naspäť, — poťkalo ma, — čo budeš — nemusíš toto príkorie znášať.Pri ceste žala trávu mladá nevesta. Čipkové limbačky bieleho čepca zakrývali jej k tráve
nahnutú tvár. Žala zručne a pritom si tíško spievala. Červený živôtok vykríkal jej spod bielej
kosičky ani divý mak spomedzi bielych králikov, a riasy tlačenej sukne zaševelili sa kedy-tedy
pri vánku vetríka.Nezbadala nás.— Ozaj, či sa jej prihovorí, — podumal som.— Pán boh pomáhaj, Evička! — zavolal na ňu veselo a hlasno Skalný.— Juj, či som sa vás zľakla! — a strmo vystrela svoju súmernú postavu.Jej príjemná tvár bola uhorená a pritom zarumenená. Usmiala sa veselo i zvolala.— Ale si to ty, Ďurko, kde si bol?— Ja, Evička, len tu u susedov. Ale ti je teplo. Čo? — keď videl, ako si utiera pot z
čela.— Ach, to je nič, — ponáhľam sa. Naši prídu domov, treba kravám i volkom hodiť, aby si
mali čo zachrumkať.— A či uvládzeš? — žartoval ďalej, vidiac už hodnú kopu nažatej trávy na prestretej
plachte.— No, to by bolo, aby nie! — a hlasno sa zasmiala.— Zbohom! — privolal jej.— I tebe! — ona za ním.Odľahlo mi na srdci.— Predsa je len nie odpadlík, — myslím si. — Hľa, ako vľúdne sa k nej prihovoril a ona ako
dôverne sa s ním zhovárala, ani mu len nedvojila. Zaiste rodina.— No, pekne, — myslím si, — nedá si nadávať do veľkomožných, ako je to u nás v obyčaji, a
nehanbí sa za ľud. I to je vzácna vec!Trocha obodrený stúpal som ďalej s nimi mlčky, počúvajúc ich rozhovor.Onedlho priblížili sme sa ku Skalnému, dedinke to, akých vidíme na Hornej zemi na stá.
Drevené domky, pokrývané šindľom alebo snopkami, stáli husto vedľa seba. Prostriedkom dediny
tiekol potok. Fara na vŕšku i so školou, nad nimi trocha vyššie sa belel kostol. Tu dolu v
dedine asi naprostriedku stála krčma. My šli sme k hornému koncu, kde nás maliar voviedol do
dvora malého, no čistého a úhľadného dreveného domka.Zastal predo dvermi.— Vitajte u mňa, pánovia! — a usmial sa a pritom obrátiac sa ku Čmelovi, povedal: ,Zo
zdvorilosti k vám hovoril som rečou, ktorou ste ma oslovili. No v mojom príbytku budeme sa
zhovárať po našsky, svojsky.‘ Pritom pozrel na mňa milo, ako by sa tešil, že mi spôsobil také
prekvapenie.I vstúpili sme dnu.Voviedol nás do prednej izby.— Vitajte u nás, — privolal nám veselo ešte raz. — Posaďte sa a prepáčte trocha, že sa
vzdialim. Chcem vás len mojej žienke predstaviť. Zaiste je za domom v záhrade.Sadli sme si. Zvedavo poobzeral som sa po dosť priestrannej izbe. Celé zariadenie bolo
jednoduché. No silný, zvláštny nový dojem na mňa robilo. Po stenách maľované police, na nich
stáli menšie olejové už hotové obrazy i črty. Tu zase krčiažteky s hlinenými tanierikmi,
všetko maľované. Záclonky i prestieradlo na stole všetko samá slovenská výšivka. Stoličky s
vysokými operadlami, vyrezávané a vkusné vyhliadali ani ozaj na nejakom obrázku. Táto izba
sprvu zdala sa mi preplnenou, ale čím ďalej som pozoroval, tým viac sa mi pozdávala, tým viac
sa mi zdala vkusnejšou.Čmela bol hneď hotový s pozorovaním. Uškrnul sa a poznamenal:— Tak sa zdá, že mu nedochodí. Predsa v takejto diere bývať — po Mníchove, to je predsa
veliký rozdiel.Nepríjemný dojem urobila na mňa jeho drsná poznámka. Už práve som chcel protirečiť, keď
vstúpila domáca pani i so svojím manželom.— Vitajte, pánovia, u nás! — privolala nám zvučným, prívetivým hlasom. Tým srdečným,
čistým, nenúteným, pri ktorého počutí hneď vybadáš, že je to tón nie falošný, naštudovaný, ale
priamy, a preto pútavý. — Môj muž mi už vyprával o vás, — pokračovala pri obligátnom
predstavovaní, — ráčte si sadnúť, — a sama posadila sa k obloku.Sú osoby, ktoré už na prvý okamih vzbudia príjemný pocit. Takýto vzbudila vo mne i Skalná.
Bola ona strednej postavy, ťahy tváre mala pravidelné, bola čistej, trocha počernej pleti. Čo
vzbudzovalo pozornosť, to boli jej krásne veľké, čierne oči. Vyrážali ony i hĺbku i živosť;
vôbec také oči, aké nám zvykli utkvieť v pamäti. Bola cele jednoducho oblečená. Jediná okrasa
jej tmavomodrých, drobnými bielymi kvietkami posiatych šiat boli biele čipky. Tieto krúžili
jej ružovasté hrdlo i plné, biele ramená úžiace sa do pravidelných malých rúk.Často mi utkvelo v ume, že ženská je oveľa milšia, bližšia k dojmom, keď je oblečená v
čistom domácom, jednoduchom, no zato vkusnom obleku ako v nádhernom úbore, bo tu sa nám zdá
cudzou, vôbec cele inou osobou, len nie tou, s ktorou sa radi zhovárame, priateľstvo i lásku
nadpriadame.Rozhovor sa medzi nami rozprúdil skoro. Utratil som hneď pri jej prvých slovách
ostýchavosť, mne už vrodenú. Cítil som sa cele voľným. Zdalo sa mi, ako by som sa zhováral s
dávnym dobre známym. Jej prívetivosť bola ďaleká afektovanej sladkavosti a naučenému výrazu
miloty i dobroty, ktoré obyčajne už či umnejšie či nemotornejšie sú nacvičené a patria k
takzvanému taktu a bontónu. No, tieto pozorovateľa urážajú ako falošný akord. A vtedy obyčajne
i jedna i druhá stránka oblečie na seba masku a po zvyčajnej návšteve i jedna i druhá stránka
si vzdychne: „Finita la commedia!“ A pretože sme uspokojení, áno, rozdráždení dojmami, nuž
povstáva potom z toho posudzovanie, ohováranie a konečne i klebety.Skalný na žiadosť Čmelovu odviedol ho do zadnej izby, aby mu tam ukázal svoje kresby a
štúdie.— Prepáčte moju smelosť, ale nemožno mi nevysloviť ten zvláštny dojem, ktorý spôsobil
pohľad na vašu domácnosť. Je taká prítulná, prirovnal by som ju s vtáčím hniezdom, kde musí
byť tak mäkko, tak teplučko. Zariadenie máte tiež také zvláštne, nezvyčajné.— Chcete poznamenať, však, že pôsobí podivínsky…— Uhádli ste, — vyznal som, — ráčte uznať, milostivá, že som zvyklý vidieť viac pohodlia.
Pravda, teraz z nášho učiteľského stanoviska nehľadím, bo my sme odjakživa zvyknutí na dve,
poťažne na poldruhej izby. Bočná izbička totiž nemôže sa rátať za celú. A tak my ozaj
obetúvame: ,Za tichý kút chalupy…‘ Nuž ale vy, prišlí z veľmesta, zo sídla umenia a krásy,
môžete byť v tomto čo ako milom, no stiesnenom mieste spokojní? Netlačia vás tie úzke rozmery,
tá nuda, ktorá povstáva pozeraním na tieže isté predmety?— Nie, — odvetí ona a šťastný úsmev prelietol jej okolo úst. — My, totiž ja a môj muž, sa
držíme Hviezdoslava:Nu, nie moc treba k žitia blahu,len spokojnôstky, drobné veci. —Tie úzke rozmery sú nám také prítulné, také, ako čo ste pádne porovnali, ako ozaj vtáčie
hniezdo. A potom nezabúdajme, že nie ustavičný pohľad na tie isté predmety nás tlačí. Veď sa
na ne tak navykneme, že ich takmer ani nevidíme. Tak ako čo nečujeme tlkot hodín. Len nech je
pritom vkus, istá súladnosť. I v tom najmenšom kútku môžeme si urovnať veci tak, aby oku
lahodili. A keď spozorujem, že je tento, lebo iný obraz nie v dobrom osvetlení, nuž preložím
ho na iné miesto, keď cítim potrebu nejakej premeny, trocha obnovenia, nuž to tak ľahko,
takými drobnými, nepatrnými prostriedkami, — povedzme, peknou kytkou zo sviežich alebo suchých
kvetín a tráv osviežim alebo obnovím si domácnosť. Verte mi, nie v prepychu, nie od pohodlia
záleží šťastie a spokojnosť. Nuda, zovšednelosť viac zavláda v palácoch preplnených pohodlím a
prepychom ako v jednoduchých domkoch. My chudobní ľudia, ľudia práce, nemáme času sa nudiť.— Dovoľte, pravda, to vidím i ja, že spokojnosť a blaho sa usídlilo vo vašom stánku, ale
my ľudia sme už krehkí a obyčajne sa menia okolnosti…Zvážnela, pochopila ma.— Načo myslieť horšie do budúcnosti? Načo si kaliť prítomnosť? Či ešte nie celý život je
pred nami? Nie! O tom niet reči. Ale áno, my pracujeme i ukladáme si, viete časom tak — taký
hodne starodávny zemiansky dom mať, obtočený ozrutnými tônistými lipami i svrčinami a smrekmi,
a pomedzi ne kde-tu belela by sa štíhla breza. Ach, breza v mesačnom svetle, keď tak na ňu len
cez trhliny korún iných stromov padá svetlo mesiaca, pôsobí tak zvláštne, ako by sa tam víly
vznášali! Ó, hej, už sme si i vyhliadli, ale na to máme ešte času dosť potom, keď bude možné a
potreba väčší byt…Zamĺkla na okamih, oči uprela do okna. Zdalo sa, že v duši prelietli jej obrazy už
nasnované do budúcnosti. Môžbyť, že už v duchu počula dupotanie malých nožičiek po kamennej
chodbovej dlážke a škripot kočíka po piesočnatom chodníku záhrady, bo oko sa jej zalesklo
akoby vlahou a sotva zbadateľný úsmev pohrával jej okolo sviežich, životom kypiacich úst.— Aká je krásna! — zadumal som sa, nespustiac oka z toho vzácneho zjavu, keď môžeme
nazrieť do duše ženy.Zbadala môj pohľad. Jemný rumeň vstúpil jej do tváre.Aby som zahladil tiesnivú náladu, pokračoval som v rozhovore.— Vtedy, keď sa vám túha splní, že budete môcť v starom zemianskom pohodlnom dome bývať,
samo sebou sa rozumie, že tieto poličky i stoličky maľované, ktoré sa tu tak pekne vynímajú,
zostanú tu, aby…— Práve nie. Náš oboch cieľ je, aby naša domácnosť bola rýdzo slovenská, aby sa to
vyrážalo vo všetkom, tak i v náradí…— Je to predsa nami tak opovrhovaný šovinizmus.— Naskrze nie. Ja to práve za duševnú nutnosť považujem. Predsa sme údovia slovenského
národa a tak v nás sa má vyrážať pravý slovenský národný duch a ráz. Čím viac ho cítime v
sebe, čím sme viac presiaknutí ním, tým nám je príslušenstvo k nemu drahšie, tým viac sme
pútaní, áno, zviazaní s ním. Púha reč nedostačuje, pri nej samej môžeme zostať cele cudzími
národnému charakteru, tomu ozajstnému podstatnému. Čím viac sa ale budeme snažiť poznať a
osvojiť si slovenský ráz, ktorý sa javí v reči, v myslení, spevoch, v kroji, v slohu, tým
hlbšie poznáme náš ľud a zblížime sa s ním, čo nám je nanajvýš potrebné, ak nechceme úplne
zahynúť. Netyčnosť, nehybnosť, môžbyť nevšímavosť a nedostatočné pochopenie kynúcej nám záhuby
pri iných príčinách nachádzam práve v tom, že sme nie presiaknutí cele tým ozajstným národným
duchom, ktorý sa má javiť na každom našom konaní.— Pozrite naše domácnosti; nerátajúc malé výnimky, majú istý stupeň internacionálnosti, bo
veď že sme v dome slovenského inteligenta, čože nás upomína? Nič. Najviac ak snáď nejaký
obrázok alebo diplom Muzeálnej slovenskej spoločnosti za rámom. Radi napodobňujeme cudzinu a
podceňujeme našské, a predsa náš národný sloh mohol by vytvoriť opravdivé umelecké diela i čo
sa náradia týče. Veď vezmime si len medziiným tie naše starootcovské skrine s ich rezbami,
maľovkami, nuž i tu uzrieme, čo máme. Len treba náš sloh do módy uviesť, žiadať, návod dať
našim remeselníkom a uvidíte, aké náradie povstane!— Pekne je to, pekne, — hovorím, ale len nemožno žiadať, aby v salóne ani jednej mäkkej
pohovky nebolo a miesto kanapa aby stáli popri stenách maľované lavice.— Vy ste hodne zlostný, pán môj! Ale váš úštipok neranil. Pohovka i vôbec tohoto druhu
náradie môže tak mať ráz národný, ako teraz majú ráz secesie, renesancie, rokoka alebo
miešaného, že sa v ňom vôbec človek nevyzná. Látka na nich tiež môže mať vzorku slovenskej
výšivky, nuž a ich drevený rám, prečo by mal postrádať slovenské motívy a rezby? Je to také
nemožné? Opakujem. Našim predným zámožným rodinám treba v tomto smere len počať, a už by sa to
šírilo. Veď my všetci radi napodobňujeme bohatých, nuž a tu by osožilo. A k tomu móda je
nákazlivá, ľahko sa ujme.— Pekné sú vaše názory, — poznamenal som. — Ozaj krásne by to bolo, keby sme si naše
domácnosti podľa možnosti v našskom slohu zariadili. Ale vtedy by sme i o jeden krok ďalej
museli pokročiť.— O aký?— Ja myslím, že naše šatenie by sme tiež museli do súladu doniesť s našou domácnosťou.— To sa samo sebou rozumie.Usmial som sa.— Nad čím sa smejete? Zaiste vám prišiel zase nejaký úštipok do umu?— To asnáď nie, ale prišlo mi len na pamäť, ako by to vyzeralo, keby sme tak všetci v
ľudovom kroji chodili.— Nebolo by konečne na tom nič zlého a smiešneho, bo keď vezmeme do ohľadu, že černohorský
kňaz a jeho manželka s hrdým povedomím nosí kroj svojho ľudu a i tým dokazuje prítulnosť a
súrastlosť so srbským národom, tak myslím, že by sme sa ani my hanbiť za to nemuseli. Ale ja
som tak ďaleko nemyslela…— Nuž a ako?— Pozrite. Ženská móda sa takmer každý deň mení, premeny sú v nej nesčíselné, ale pritom
sa často a nebadane prinavracuje k minulým vzorom. Či by slovenská inteligentná žena nemohla
uplatniť v svojich oblekoch istý náter slovenského národného kroja? Či by nemohla, keď už nie
iným spôsobom, teda aspoň našou výšivkou alebo ľudovou čipkou ozdobiť si svoj úbor? Pritom by
na zvláštnosti vyhrala, čo je vždy istá snaha pri nás, slabšom pohlaví. K tomu nebadane by sa
zblížila k ľudu, bo by i týmto bola nútená nielen bežne si všímať krojov pospolitých žien a
diev, ale ich i skúmať. Pomaly by sa jej vkus vyviňoval smerom národným a tak už i týmto činom
by vždy väčšiu prítulnosť a spolupatričnosť k ľudu pocítila, čo, myslím, sú veľmi cenné a
potrebné veci. Ale i ľud by mal viac dôvery, viac lásky k nám. Potom by bol ľahší prístup k
nemu. K tomu prišiel by i hmotný zisk, bo koľkým našim ženičkám poskytli by sme zárobok a tak
obľahčili im výživu, keby sme čím viac upotrebili miesto fabričných bezcenných čačiek ľudové
výšivky a čipky. Teraz, žiaľbohu, je u nás našim hmotným silám neprimeraný prepych v šatení. A
predsa je to nie na mieste, keď ľud trpí, keď ho riedi úžasné vysťahovalectvo, suchoty a
alkoholizmus. Vtedy prepych pestovať nielenže nemá zmyslu, ale je to hriešna bezcitnosť voči
týmto ranám národa.— Ale, bože môj, veď len naše dámy nemôžu vždy v tlačeniciach chodiť a zase nemôžu vždy
flór nosiť či v zime, či v lete! A potom musíte uznať, že inteligencia jedného národa musí
niečo predstavovať, niečo európskeho preukázať, aby nás videli, poznali, že sme tu, že sme
kultúrny národ.— Ak by sme mali len luxusom zastupovať, to by bolo veru veľmi smutne. A k tomu sa veľmi
mýlite, keď prepych stotožňujete s vkusom. Ten najväčší prepych môže urážať krásocit, kdežto
tie najskromnejšie šaty môžu vzbudiť pocit krásy, keď sa v nich vyráža istý súlad. Nezabúdajme
ale, že luxus vedúca inteligencia zanedbaného, chudobného, nešťastného národa je ako nová, z
ťažkej, drahocennej látky záplata na starom ošumelom obleku. Takáto tým viac sa líši, kričí,
no šatu ani nekrášli, ani cennejšou nečiní. Ten nešťastný prepych medziiným prekáža nám i v
oblečení sa s ľudom a k tomu i zlé príklady mu podávame, bo ho sami podnecujeme k prepychu.— Dovoľte, ale ja predsa len to tvrdím, že my musíme imponovať.— Komu? Židom asnáď a zemianstvu? Tých nepresvedčíme ani nenapravíme! A či asnáď pred
našimi chudobnejšími? Veď tým ich len odpudíme od seba, bo obyčajne necítia sa dobre v našom
kruhu, bo cítia neroveň a tak sa utiahnu a my zostávame sami, len pre samých seba. Nám treba
uplatniť sa tým, že pôdu, ktorú zemianstvo márnením utracuje, prevezmeme my, aby naša
starootcovská dedovizeň bola v našich rukách, aby sme ju udržali. Zastupovať budeme národ tým,
keď sa budeme snažiť šíriť vzdelanosť, umenie v širokých vrstvách národa, vôbec keď sa budeme
vyviňovať, prehlbovať duševne, národne i mravne. Ani nevieme, ako nás hatí v tom móda s jej
hrozným otroctvom. My mohli by sme vidieť odstrašujúci príklad v úpadku nášho zemianstva. Táto
vrstva bezumne utrácala svoje majetky, žila zo dňa na deň, napodobňovala aristokraciu, a teraz
čo vidíme? Spustnuté ich panské domy, z nejedného trčí koch pálenice a oni tisnú sa hladní
okolo úradníkov a pustnú hmotne i mravne. A táto nákaza i nás pochytila, hoci nie v celku, no
v značnej časti. Ale prepych nás hatí i v podporovaní našej literatúry a tak i v rozviňovaní.— Ako?— Jednoducho tak, že na svoju osobu vydáme toľko, že nám potom nedostačí na zaopatrenie si
našskej knihy. Miesto toho, žeby sme si za účel vzali podporiť, pozdvihnúť našu spisbu, aby
sme ju šírili, miesto toho máme na starosti napríklad, ako by sme si mohli zadovážiť desať,
dvanásťzlatové topánky atď., ktoré sa tak dobre hodia na naše skalnaté chodníky a blatnasté
ulice! Veru, každému povedomému členovi nášho národa, ak mu je len drahé jeho žitie a bytie,
malo by byť povinnosťou šíriť slovenskú knihu a tak umožniť vývin našej literatúry, lebo veru
je to pravda, že podľa hodnoty literatúry poznávame národ.— Nezabúdajte, milostivá, že sme slabí, chudobní, malí.— Literatúra národa nezávisí od množstva, ale od veľkosti jeho ducha. Boli a sú malé
národy, ktoré mali skvelú literatúru. Nejdime ďalej, len si pripomeňme grécky národ.— Veru, — ozval som sa, — je to smutné, že my nemáme žiadnych podporovateľov literatúry,
aspoň nie opravdivých. U nás je to zriedkavý biely havran, ktorý by podporil hmotne našu
spisbu. Tak sa mi zdá, že v našom „modernom svete“ prestalo byť pútavým meno mecén.— Kdeže by! — skočila mi do reči. — Keby sme si pre takú malichernú vec museli ukrátiť
pobyt v kúpeli o celý týždeň, alebo o jednu toaletu boli by sme chudobnejšie. Takú obeť? To
len nemôžeme žiadať!Zamĺkla.Ja som tiež sedel bez slova.Nastala tichosť.Sedela nehybne, pozerala pred seba. Husté, čierne riasy zakryli jej oči a biele ruky mdlo
ležali jej v lone. Hruď sa jej voľne dvíhala pri dýchaní. Všetko toto zračilo akoby ustatosť,
pokoj, len rumeň, rozliaty po lícach, svedčil o zápale, s ktorým ešte pred malou chvíľkou
hovorila.Aby som pretrhol tichosť, spýtal som sa:— Ak dovolíte, rád by som sa vás opýtať ešte niečo.— Prosím, — odvetila ticho a pomaly pozdvihla ku mne oči akoby v polosne.— To, že sa v lete tu v tejto malej, od sveta odlúčenej dedinke dobre cítite, to si viem
predstaviť, lebo veď okolie je tu pekné. Ale v zime, keď je deň krátky, len čo svitá a zapadá,
keď obloha je šedivými oblakmi zatiahnutá, keď to skučí, fičí vonku, necítite nudu,
opustenosť, nezažiada sa vám zúčastniť v mestskom ruchu?— Nie, — odvetila pokojne.— Hm! — bol som trocha zarazený tým pokojom. Myslel som si, že aspoň jeden utlmený vzdych
vylúdim z nej. A tu taký pokoj! Ako je to len možné? Asnáď sa len nepretvaruje?— To mi je záhada, — pokračoval som. — Predsa tá samota, najmä keď váš manžel je nie doma,
musí pôsobiť na vás otupne.— A z čoho to zatvárate, že som samotná?— Nuž lebo tu krem kňaza a učiteľa nemáte nikoho, s kým by ste sa mohli stýkať.Usmiala sa.— Ani by ste nemysleli, akú hojnú spoločnosť som si zadovážila, tak že ani reči nemôže byť
o nude počas dlhých zimných večerov.Pozrel som na ňu zadivene.Tak sa mi zdalo, že ju tešilo moje zadivenie. I žartovne doložila:— Aby som vás i naďalej nenechala v pochybnosti, nuž vám poviem, že naše ženičky, hlavne
ale naše dedinské dievčatá prichádzajú ku mne, alebo ja k nim a tak nudu zaháňame spoločne.— Čo počujem? Je to možné? — zvolal som prekvapene.Pozrela na mňa s nedorozumením.— Už odpustite, — zvolal som, — ale vás nerozumiem.— Prečo?— Preto, že mi je veľmi čudné, ako sa jedna inteligentná žena môže zahrabať medzi ľud.
Predsa i to má hranice! Či vy poznáte, aký je ľud drsný, aký nedôverčivý, aký hrubý? Ako by to
mohla zniesť vo vyšších ústavoch zjemnelá, len za krásu zaujímajúca sa bytnosť? A potom na
svojskú, inteligentnú spoločnosť navyknutá, veru nemôže sa len tak ľahko navyknúť na prostý
ľud. Jej ducha to neuspokojí vždy len o zemiakoch hovoriť…— Pane, — odvetila mi trocha rozdráždene, — ste však učiteľom?— Som.— Kde?— Na dedine.— Teda vaše deti sú zväčša sedliacke…?— Áno.— Ako učiteľ musíte byť v častom styku s ich rodičmi?— Som. Prečo sa ma to spytujete?— Dovoľte, hneď zviete. Teda keď ste v potyku s nimi, tak musíte poznať i ich živobytie i
ich kruh myšlienok?— Dosť dobre.— Nuž keď je tak, teda ten ľud len o zemiakoch rozmýšľa? Nemá on iné city, túžby,
žiadosti, strasti? — a pozrela na mňa s úsmevom, zvedavá súc, ako vybŕdnem z úzkeho.— Ale čože by nemal. Pravdaže má! Ja keď som pripomenul zemiaky, s tým som chcel len
znázorniť užší, len sedliaka zaujímajúci kruh myslenia. Predsa len uznáte, že jedna vzdelaná
osoba nemôže nájsť záľubu v stýkaní sa s ľudom, bo veď sa to už s jej estetickým pocitom
nezrovnáva. Predstavte si teraz. Nech len vstúpi do jednej nevyvetranej sedliackej izby v
zime, najmä ráno. Nuž veď z nôh spadne od ťažkého, dusného zápachu.— Veď práve preto je potrebné, aby sme sa stýkali s ľudom, aby sme my sami poznali jeho
nedostatky a medziiným i k čistému povetriu, k prevetrovaniu ho len tak naučíme privykať, keď
sami pocítime ten dusný morový vzduch. Len vtedy pocítime nad dietkami a chorými opravdivý
súcit a snažiť sa budeme rodičov a vôbec ľud presvedčiť o potrebe tohoto.— Pekne sa to hovorí, ale ako to previesť? Mnoho som už i ja skusoval a vždy sa mi moja
snaha stroskotala. Nemožno s tým naším ľudom nič, je pritom tvrdošijný. Vždy mi povedali, keď
som im hovoril: nože toto alebo toto by bolo lepšie, — ale načo pán učiteľ, keď sme mohli do
týchto čias, môžeme i potom… Keď sme už tak navyknutí.— To som už počula mnoho ráz i čítala v článkoch i vo veršoch. To je, otvorene rečúc, taká
stará pieseň, ako je samo ľudstvo. Vždy boli žaloby i také rozumovanie, ale tie pred pevnou
vôľou a pred dôslednou prácou neobstoja. Či sa musíme obrátiť len na starých, ktorí sú už
skostnatelí v svojich zvykoch? Mojžiš nechal ich vyhynúť na púšti a mladý podrast si vychoval.
Tak i my vplývajme na prístupnejšiu mládež. My ženy na devy a mladé ženy, vy mužskí na
mládencov a na mladých mužov. Len začiatok je ťažký. Keď už máte dvoch-troch verných učeníkov
a priateľov, — posledné slovo mocne prízvukovala, — je boj z polovice vyhratý! A keď máme
zopár rozumných žien v každej dedine, ktoré rady naše poučenie prijmú, nuž tieto zase
povzbudia iné. Aká je to krásna úloha slovenskej ženy pozdvihovať, poučovať, k ručným prácam
navykať naše ženy a tak i ich hmotné položenie im polepšiť! Verte mi, že náš ľud len do tých
čias cíti odpor k novým veciam, kým ich nepozná. Ale keď ich vidí zblízka a na inom uzná, že
je to osožné, nuž ich prijme vďačne.Páčilo sa mi jej oduševnenie i presvedčivá reč, preto nadviazal som ďalej rozhovor.— Veď by to bolo všetko dobre i pekné, ale ako pustiť naše jemne vychované devy a ženy k
ľudu, keďže tam výrazy sú často, veľmi často drsné a nanajvýš oplzlé, takže to sluch tak ľahko
nemôže zniesť.— Pane môj! Dajme tomu pokoj! Jesto toho v inteligencii dosť, oj, dosť, keď i v krajšej
obálke, ale tým škodlivejšie. Hrubosť sedliaka ohľadom pohlavných vecí nie je taká nebezpečná,
taká škodlivá, ako jemné, duchaplné dvojzmyselnosti. Potom veľká časť umenia a kníh, tých
nešťastných kníh, viac škody mravnej i zdravotnej urobili ako všetky hrubé reči nižšej vrstvy.
A konečne aby som sa vyslovila. Tých, ktorí sa posvätili k niečomu vznešenejšiemu, k veľkej
idei, šľachetnému cieľu, nechytá sa špina. Oni vysoko stoja nad úrovňou všeobecnosti. To by mi
bol lekár alebo kňaz, ktorý by sa štítil ísť k ťažko chorému v nákazlivej nemoci postavenému!
To je práve tá vznešenosť, to je práve tá šľachetnosť, to je ten cieľ životný, za ktorý je
hodno žiť! A my, slovenské ženy, máme mať toľko mravného vyvýšenia!— Uznám, že jesto výnimky, i ženy, ktoré sa môžu obetovať záujmom ľudu, ale to predsa
nemôže každá.— Prečo?— Nuž jednoducho preto, že väčšina má dosť práce so svojou rodinou, s výchovou svojich
detí, menšina predsa musí ale rolu hrať. Veď je to tiež účel.— Máte pravdu ohľadom prvých, ale len čiastočne. Žena, majúc rodinu, má mnoho práce,
zamestnania v domácnosti i s deťmi, ale zato všetky môžu vplývať i na iných. Naše účinkovanie
nemusí sa vzťahovať na masy alebo, povedzme, na celú dedinu, keď nám domáca zaujatosť
nedovolí, ale predsa môžeme účinkovať i na jednotlivé osoby. Vezmime hneď naše slúžky. Myslím,
že i z kresťanského i z národného stanoviska máme isté vyššie povinnosti i proti nim. Nemáme
ich považovať len za platený nástroj, ktorý nám koná istú službu, ale máme hľadieť na ne ako
na bytosti ľudské, nám blízke, ktoré tiež majú dušu, a nezabúdajme, že sú tiež príslušnice
ľudu, z ktorého i my pochádzame. Na tieto už len máme toľko času, aby sme vplývali na ich
dušu, aby sme ich viedli, poučovali, a čo je hlavné, i starali sa o ne a bránili ich od
mravného úpadku. Časom sa oni vydajú, budú matky, povstanú z nich rodiny. Takýmto činom koľko
rodín môžeme vychovať? A ešte niečo. V každej obci a meste vždy sa nájde zopár dobrých žiakov
a žiačok z ľudu, ktorí sú hodní toho, aby sme ich pritiahli k sebe, vplývali na nich, poučili
ich, chuť do čítania, k samovzdelávaniu v nich vyviňovali. Bola by to práca vážna, do nášho
života hlboko siahajúca. Neodťahujme naše deti od sedliackych detí alebo od remeselníckych.
Nech sa ony ihrajú, nech sa priatelia vedno, ale dozerajme na ne. A tu máme príležitosť hravo
poúčať deti z ľudu a naše deti naúčať k váženiu a milovaniu ľudu. Čo sa ale tých druhých týče,
ktoré za cieľ životný vytkli si len rolu hrať, nuž tie možno len poľutovať. Také ženy ani len
pochopu nemajú o vznešenom cieli ženy, ich život je prázdny, preplnený hlúpymi formalitami,
daromnými čačkami, nespokojnosťou a konečne sklamaním. Taká žena je nešťastná, bo nevie
vydobyť si hlbšiu lásku a úctu — tú úctu, za ktorou baží. Môže, pravda, vzbudiť závisť,
žiarlivosť, obdiv, ale to všetko len na krátky čas, bo konečne predsa nie je vstave zakrývať
prázdnotu ducha a chudobu citu. V tom zmýlenom pochopovaní života väzí medziiným príčina, že
máme mnoho rozháranosti v našej spoločnosti.— Krásne, presvedčivo hovoríte, ale predsa je to ťažká úloha a taká namáhavá. Predsa nie
sme všetci stvorení na to a k tomu je to tak otupne zahrabať sa s ľudom.— Kto to smie povedať, že je to otupné? — rozhorlila sa. — Nie, pane môj, odpustite, ale
vy ako učiteľ musíte vedieť, že výchova iných je, pravda, ťažká, ale nie otupná práca. Či vás
nepúta pozorovať duševný vývin dieťaťa vám zvereného? Ako sa v ňom vyviňujú city, reč,
pozorovanie, šíri sa úsudok; vôbec ako rastie pred vami človek? Tak je to i s potykom s ľudom.
A potom, verte mi, dobrá je i premena. Vždy stýkať sa s inteligenciou je tiež únavné. Veru i
my skoro vyjdeme zo zaujímavej látky a i v našej spoločnosti dosť prázdneho a jalového. Veď sa
už poznáme skrz naskrz a i keď nový príde medzi nás, už ho vieme vradiť, a to presne, do
ktorej triedy patrí, ako botanik, bo ho už po jeho mluve a frázach poznáme. Nuž dobre padne i
s človekom pospolitým sa obznámiť. Mnoho nového a pútavého môžeme počuť, len treba vedieť kôru
nedôvery ľudu prelomiť a tak sa dostať k jadru. Kto sa blíži len zo zábavy, len z istej pasie,
aby i on si zahral a zalichotil si, že on tiež skusoval orať na „národa roli dedičnej“, ten
nikdy nedocieli úspech, ale mávne rukou po prvom, najďalej po treťom nezdare a vzdychne
žalostne: ,Všetko namáhanie je daromné, bo náš ľud je nevďačný, nedvižný.‘ Ale tí, ktorí majú
sily vytrvať a nedajú sa sklátiť zdanlivými neúspechmi, tí konečne dosiahnu svoj cieľ a stanú
sa osožnými činiteľmi nášho národa.Dvere sa otvorili a Skalný s Čmeľom vstúpili dnu. Rozhovor náš bol pretrhnutý. Počal sa o
maliarstve, no dlho netrval, bo sa začínalo večeriť a my sme sa pobrali domov. Od tých čias
som ju viac nevidel.Takto dokončil môj priateľ svoju rozprávku.*Medzitým nastala tmavá noc. Okolo horiacej lampy bolo napadané plno mušiek a drobných
nočných motýľov, ktoré vábené svetlom lampy udierali sa o horúce sklo a padali mŕtve a opálené
dolu. Chvíľku sme i ešte posedeli, každý pohrúžený do svojich myšlienok, až zrazu ozval sa
tlkot vežových hodín, oznamujúc polnočnú dobu. Tíško sme povstali a šli na nočný
odpočinok. | Cajak_Vtacie-hniezdo.txt |
ÚvodVojenčina trápi mnohých, možno povedať, že trápi celý svet. Nielen vojnopovinní mladíci utrácajú pri vojsku svoje kvitnúce telesné i duševné sily, nielen matky, otcovia, sestry, bratia, mladuchy a príbuzní vojakov musia znášať útrapy a často aj núdze, lež celé národy krvácajú a slabnú od strašnej rany militarizmu. Robotný ľud úpie v otroctve, hrdlačí a mozoľuje do krvopotnej únavy, nemajúc možnosti a slobodného času nielen k náprave, ale ani len k rozmysleniu svojho neľudského postavenia, a ťažké miliardy, zdierané z ľudu, vydávajú sa na pušky a delá, na hrady a lode vojenské, na kasárne a všetko to vystrojenie, ktoré potrebujú armády. A prečo? - Preto, aby sa ľudia na povel nejakého pološialeného cisára alebo ziskuchtivej kliky ministrov sťa dravé zvery vrhli jeden na druhého, pustošiac životy, majetky a šťastie státisícov.Vyznávame zákon Kristov, zákon všeobecného bratstva a nekonečného odpustenia nepriateľom, avšak — nenasledujeme ho, ba ani nepomýšľame seriózne na to. Keby národy skutočne snažili sa nasledovať Krista, rozumie sa, že nebolo by vojen, nebolo by odplácania oka za oko, lež bol by mier a blažené odpúšťanie. Nuž ale, svet je ešte príliš surový na to, žeby mohol pochopiť, že šťastie človeka a človečenstva spočíva nie v hrabivom egoizme, lež v pravde božej a následkom toho v harmonickom splynutí so všemírom.Krista však môže nasledovať každý jednotlivec, a to i vtedy, keď všetok svet vôkol neho bol by v duchovnej tme pohrúžený. Ako nasledovať? Predovšetkým a hlavne: nekonať veci, ktoré protivia sa láske božej, protivia sa nášmu rozumu a svedomiu. Kristus šiel proti prúdu celého sveta a my, ak chceme ho nasledovať, máme konať, ako on konal, máme ísť v jeho šľapajach proti prúdu sveta. Je to ťažko, ale je to jediná cesta spasenia, je to jediné, čomu hodno a treba venovať svoj život. A potom: ťažko je len vpriahnuť sa do tohto jarma, neskoršie, keď už ťaháme, jarmo stáva sa ľahkým, pretože otec nebeský pomáha svojmu delníkovi.V prítomných mojich zápiskoch chcem rozprávať čitateľovi, ako ťažila mi svedomie služba vojenská, aké duševné boje som za ňu vystál a ako som sa dostal potom z húšťavy na čistinu, ako zriekol som sa vojenčenia, odoprel som službu a čo ma za to postihlo.Už pred niekoľkými rokmi opísal som to po rusky, aj bola táto kniha v Anglicku vytlačená. Teraz to isté chcem zdeliť svojim rodákom v túžbe a nádeji, že nebude to práca daromná, ale že koľko-toľko prispeje i ona k oslobodeniu mileného národa slovenského. | Skarvan_Zapisky-vojenskeho-lekara.html.txt |
Pochod juhoslovanský[1][2]Hor’ sa, bratia, do rúk zbrane:čo sa má stať, nech sa stane!Dosť sme sa už namodlili —teraz nech sa lámu sily!Napred, napred! čas nemarme:lepšia smrť, než život v jarme!Slovo mieru vrah neslúcha:nuž, nech čuje lom obucha!Ruka pravá neprijatá —teraz nech tne svojho kata!Napred, napred! atď.Nebude to a nemôž’ byť —nesmie Slovan jak otrok žiť!V dome jeho Bohom danomnebude viac Turčín pánom!Napred, napred! atď.Národ náš je Slávy synom:hor’ sa tedy k slávnym činom!Plece k plecu, brat ku bratu —dobyme si voľnosť zlatú!Napred, napred! atď.Voľnosť, národ, česť i viera —za to junák rád umiera;rád on víta svit krvavý,vie, že za ním slnko slávy.Napred, napred! atď.Keď aj padne, padne v objem —objíme ho slovanská zem;zaznie nad ním miesto zvonovpieseň voľných miliónov!Napred, napred! čas nemarme:lepšia smrť, než život v jarme!R. 1868[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Štiavnici 1868. Prvé uverejnenie pod názvom Juhoslovanský postup v almanachu
Tábor I, 1870, str. 365 — 6. V rukop. Sobraných spevov z r. 1873 názov Postup
juhoslovanský, z r. 1879 už Pochod juhoslovanský s pripojením „z r. 1868“. Verš „teraz
nech tniesvojhokata!“ v zošite z r. 1879 upravený z pôv. verša v
Tábore i v zošite z r. 1873: „teraz nech tnieSlávykata!“ | Botto_Pochod-juhoslovansky.html.txt |
Úvod a úprava, ako treba listy písať a adresovaťMilé dietky! Dnes žijeme také časy, že skoro ani jeden z nás nemôže sa zaobísť bez
toho, že by vo svojom živote nemusel čo len pár riadkov niekomu napísať. Veď už v
detinskom veku musíme písať tu kamarátovi alebo kamarátke, tu sestre alebo bratovi, ba —
bohužiaľ — nie zriedka i otcovi z domu vzdialenému. Ideme do škôl, na remeslo alebo do
sveta, i odtiaľ musíme písať rodičom, pokrevným a priateľom. Pripravíme sa vo svete pre
život, zase musíme písať listy súvisiace s naším povolaním, lebo s každým človekom
nemôžeme sa osobne dohovoriť. A tak to ide do staroby, až po hrob.A poneváč počas celého nášho života musíme písať listy nie len seberovným a
podriadeným, ale i vyššie postaveným osobám, často nevieme si rady; rozmýšľame a trápime
sa, ako začať, aký titul patričnému dať, v akej forme a ako napísať a dokončiť niekoľko
slov, ktoré by sme zoči-voči za chvíľočku vyslovili. Dakedy ozaj mnoho starostí narobí
nám nepatrných pár riadkov, ktoré máme niekomu napísať.Preto treba sa nám od malička cvičiť v písaní listov. A aby sme sa už v detinskom veku
naučili písať listy, píšme ich nielen z potreby, ale i pre zábavu, pre ukrátenie času,
alebo lepšie povedano:hrávajme sa i na písanie listov.
Čím viac budeme písať, tým lepšie sa písať naučíme, tým lepšie sa v písaní listov
vycvičíme.A keď píšeme, neprepisujme listy, ktoré sú určené pre dospelých; nepíšme o veciach,
ktoré sú nám neznáme, ktoré sú od nášho detského pochopu a od naších detských potrieb
ešte veľmi vzdialené: ale píšme len o tom, čo sa nás týka, a len to, čo vieme porozumeť
a pochopiť. Pritom neužívajme slov a viet, ktorým nerozumieme, ale píšme vždy len
svojimi vlastnými slovami tak, ako sa nám ony v mysli rodia, ako ony z našej vlastnej
duše vychádzajú. A píšme vždy krátko, jadrne, zreteľne a srozumiteľne, aby ten, kto naše
riadky číta, nevyčítal z nich dačo inšieho, ale len to, čo sme chceli a mysleli napísať.
Píšme, nakoľko len možno, v krátkych vetách. Každú vetu začnime veľkou písmenou a
zakončme ju bodom. A dbajme vždy i na to, aby každý list bol primerane začatý i
dokončený a aby v ňom nebolo ničoho zbytočného a nepotrebného.Nejeden, keď píše list, napíše na príklad takto: „List písaný 17. apríla 1912“, alekdeje písaný, to nenapíše. Miesto svojej obce
napísal dve slová také, ktoré rozumejú sa samy sebou. Keď mám pred sebou list, vtedy
vidím a viem, že je tolist, a nie motyka, a viem i to,
že ten list jepísaný, a nie maľovaný alebo vyšívaný.
Lepšie by bol pisateľ urobil, keby miesto tých dvoch nepotrebných slov bol radšej
napísal meno svojej obce, z ktorej písal. Na príklad: „V Žiline, dňa 17. apríla 1912.“Druhý napíše: „Karta písaná“, ale nenapíšekde, len
kedy, a za tým píše asi takto: „Dávam Vám na vedomie a srdečne Vás pozdravujem týmito
mojimi riadkami, veľactený pán priateľ, i s Vašou rodinou, ja akožto Váš dobre známy a
úprimný ctiteľ, pri tom Vás „laskave“ prosím, aby ste mi ráčili poslať nasledujúce veci,
ktoré si tu objednávam, ale len tie mi pošlite, ktoré si tu od Vás objednávam, inšie mi
neposielajte.“ A poneváč píše na dopisovacej karte, tými nepotrebnými vetami zaplnil
skoro celú, tak, že to, čo si chce objednať, musí napísať nezreteľne, drobnými
písmenami, na samom spodku, kde už ani na podpis nezostane mu miesta; podpíše sa len na
bok cez konce napísaných riadkov, tak, že sa jeho meno ani prečítať nedá. A poneváč ešte
i poštové razítko na známke nie je dobre vytlačené, človek ozaj nevie a nemôže vedeť,
kto a zkade tú kartu písal.Preto najprv treba na samý vrch listu alebo karty napísať meno tej obce, v ktorej
píšeme, a udať deň, mesiac i rok. Na príklad: „V Záturčí, 7. júla 1912.“ A potom napíšme
to, čo chceme, ale určite, srozumiteľne a bez všetkých nepotrebných táranín.Keď Jankovi pichne dačo do nohy, zavolá: „Mamička! Čosi mi pichlo do nohy. Prosím Vás,
poďte mi to vyňať.“ A keď Miško vidí na ceste svojho kamaráta, zavolá naň: „Janko!
Počkaj! Chcem Ti dačo povedať.“ Janko postojí. Miško mu povie, čo chce. A keď mu všetko
povedal, podá mu ruku, povie mu: s Bohom! a ide nazpät.I listy musíme písať na takýto spôsob. Najprv oslovíme toho, komu píšeme, jeho menom.
Potom mu napíšeme, čo chceme. A keď sme všetko napísali, zakončíme list odporúčaním sa,
výrazom nášho priateľstva alebo úcty a podpisom svojho mena. Keď píšeme známemu, ktorý
naše písmo pozná, vtedy postačí, keď sa podpíšeme krstným menom; ale keď píšeme
neznámemu, musíme sa podpísať nielen krstným, ale i rodinným menom.Keď je list hotový, prečítame ho ešte raz; ak najdeme v ňom nejaké chyby, tie opravíme
a len potom vložíme ho do obálky a obálku zalepíme. Na obálku napíšeme adressu, to jest
meno toho človeka, ktorému list patrí. Meno píše sa asi cez prostriedok obálky. Na
spodok obálky v pravo napíše sa meno obce, v ktorej ten človek býva. Ak lístok pošleme
po poslovi, vtedy nám netreba napísať nič inšie; ale ak ho posielame poštou, musíme meno
poslednej pošty udať po maďarsky a prilepiť naň 10-halierovú poštovú známku.Deti medzi sebou netitulujú sa „pánmi“ a „slečnami“. Také titule patria len väčším a
dospelým. Preto deti svojim kamarátom a kamarátkam nech adressujú listy takto:Ctenej priateľke
Aničke Stehlíkovej
v Medzihorí.Alebo:Milému kamarátovi
Palkovi Stonohovi
v Jablonove.A len dospelým, treba adressovaf takto:Veľactenému Pánu
Michalovi Jahodovi, učiteľovi
v Zásekách.Alebo, aby sa ľahšie čítalo, že by sa totiž mená nemusely skloňovať, môže sa
adressovať i takto:Ctený Pán
Jozef Gašparík, kníhkupec
v Turčianskom Sv. Martine.
Mnohovážny Pán
Ondrej Nákova starší
v Orechovciach.
Veľactená Pani
vdova Mária Konôpková
v Brestovej.
Veľactená Slečna
Mária Dolinská
v Medzihorí.
Blahorodý Pán
Dr. Milan Ivanka, pravotár
Trnava.
Velebný Pán
Ján Javora, r. k. farár
Brestová.
Dvojejctihodný Pán
Ivan Hradecký, ev. farár
Javorníky.
Slávna Správa
Vzájomnej Pomocnice
v Mošovciach.
Slávna Administrácia
„Národného Hlásnika“
v Turčianskom Sv. Martine.
Ctené
„Noviny Malých“
Nitr. stol.
Senica. | Gasparik-Lestinsky_Maly-dopisovatel.txt |
Dan Goggin a jeho kláštorné muzikály(Úvod)1Dan Goggin, autor muzikálovNunsenseaNunsense 2 — The
Second Comingsa pekne pohral už s ich názvami. V novotvarenunsensesa ozýva slovonun(mníška) a zároveň sa
vyslovuje rovnako ako slovononsense(nezmysel). Nečudo, že keď som sa prvý
raz stretol s týmito dielami, už z ich názvov som mohol usudzovať, že ich autor je zrejme homo
ludens — a teda úloha preniesť ich na slovenské javisko že čaká práve na mňa. Nemuselo to však
byť také samozrejmé pre každého.Z Prahy, kde Gogginov muzikálNunsensepod názvomJeptiškyuviedli skôr než v Bratislave, sa začal šíriť jeho dobrý chýr aj
na Slovensko, nuž sa ho — pod názvomMníšky— rozhodlo uviesť aj
bratislavské divadlo Gedur. Zároveň s dobrým chýrom o umeleckých kvalitách muzikálu dorazila však
z Prahy aj správa o jeho bebožnosti a nebolo celkom isté, že Gogginov čiernohumorný pohľad na
kláštorný život bude mať úspech aj na zbožnom, prevážne katolíckom Slovensku.Divadlo Gedur si však predsa len povedalo, že to skúsi — a že to skúsi v spolupráci so mnou.
Z umeleckého hľadiska to bol nápad rozumný — ako človek podpísaný pod úspešnými uvedeniami
muzikálovWest Side Srory, Kiss M Kate či My Fair Ladysom poskytoval záruku
kvality. No zároveň to bol nápad riskantný — kde bola záruka u mňa, evanjelika, že pristúpim ku
katolicite toho libreta takým spôsobom, aby sa z neho nestala paródia kláštorného života, pre
slovenské publikum neprijateľná?Ukázalo sa však, že nápad zveriť slovenskú adaptáciuMníšokpráve mne
bol šťastný. Ako nekatolík som si o to viac uvedomil, aké riziko sa v tej úlohe skrýva, a
pristúpil som k nej s citom pre mieru o to väčším. Nielenže som zachoval, ešte som znásobil
láskavý humor originálu. Ani voľbu režiséra som neponechal na náhodu — presvedčil som producenta
inscenácie Rudolfa Geriho, že nik to neurobí s väčšou empatiou ako môj obľúbený — žiaľ, dnes už
nebohý — režisér a priateľ Karol Spišák. K tomu pribudli vynikajúce výkony herečiek a muzikantov
— a tak sa stalo, že v roku 2000 mala premiéru najúspešnejšía slovenská inscenácia všetkých čias.
Presný počet repríz som si nezapamätal — isté však je, že ich bolo vyše tisícdvesto.Na tento úspech nadviazala aj slovenská premiéra ďalšieho Gogginovho kláštorného muzikáluNunsene 2 — The Second Coming (Mníšky milionárky, Divadlo Wüstenrot 2005),
opäť v tom istom, iba premenovanom divadle, opäť v mojej úprave, opäť v réžii Karola Spišáka.
Hoci druhá inscenácia v ničom nezaostala za prvou, ostala — ako to už býva — v jej tieni a
dosiahla „iba“ okolo 500 repríz.Priznám sa bez mučenia, že v tejto chvíli, keď textyMníšokaMníšok milionárokpripravujem na zavesenie v Zlatom fonde denníka Sme, sa
už nerozpomínam celkom presne, čo všetko som s tým pred rokmi urobil, aby z toho boli na našej
scéne hry s dramatickým napätím, aké náš divák očakáva aj od muzikálu. Možno sa raz nájde
teatrológ, čo tie texty porovná — a aj ja, ak sa toho dožijem, budem prekvapený, čo všetko zistí.No aj ak sa toho nedožijem, bezpečne viem, že ajMníšky milionárkysi
obľubili diváci na celom Slovensku aj preto, že to nebola hra o nič horšia než prvéMníšky. Najúprimnejšie si publikum poplakalo pri piesniTitanik
keď na dno šiel, hoci pieseň o Titaniku v pôvodnom librete nebola. A najúprimnejšie
sa zabávalo na liste, ktorý dostala sestra Roberta od jedného z bývalých žiakov kláštornej školy.
Písal jej z väzenia: „V cele so mnou sedí aj spolužiak Vinnie Prestapini, iste sa naňho pamätáte,
nikto sa nevedel modliť tak vrúcne ako on. A na vychádzke sa stretávame aj s ďalšími šiestimi
kamošmi, čo prešli vašou zbožnou výchovou. Keď nás pustia, chystáme sa s Vinniem do Európy. Je
tam vraj kdesi pri Dunaji malá ale zázračná krajina, v ktorej človeka nezatvoria hneď pre každú
volovinu.“ Roberta potom list komentuje: „Aj ja som o tej zázračnej krajine uprostred Európy
počula. Už neviem presne, ako sa volá, ale žiť tam je vraj väčsia výhra než dostať sa po smrti do
raja.“Som si — ako básnik tej zázračnej krajiny — absolútne istý, že to, čo úspešne zaznelo z
nášho javiska v roku 2000 či v roku 2005, môže z neho úspešne zaznieť kedykoľvek znova.2Dan Goggin (narodený 31. mája 1943 v Alme, v americkom štáte Michigan) začal svoju úspešnú
kariéru na Broadway ako herec a spevák. Ako skladateľ sa uviedol hudbou k muzikáluHark! (Počuj!). Neskôr začal písať aj texty piesní. Ako všestranný autor
libreta, hudby a textov piesní sa prvý raz predstavil muzikálomA One-Way Ticket To
Broadway (Jednosmerkou na Broadway). A jeho vrcholným dielom je muzikálNunsense (Mníšky), ktorý mal premiéru v Cherry Lane Theatre 12. decembra
1985 a stal sa nielen umelecky ale aj komerčne jednou z najúspešnejších amerických inscenácií:
len na Broadway urobil 4000 repríz. Goggina tento úspech povzbudil, považoval ho za „boží pokyn“
a napísal voľné pokračovanieNunsene 2 — The Second Coming, ktoré malo
premiéru v Seven Angels Theatre (Divadle u siedmich anjelov) vo Waterbury v štáte Connecticut 20.
novembra 1992. Ku kláštornej téme sa potom ešte vrátil aj v ďalších piatich muzikáloch. Všetkým
však kraľujú prvéMníšky. Ich rôzne verzie vznikli vo vyše dvadsiatich
jazykoch a počet inscenácií na celom svete prekročil číslo 5000. Boli aj sfilmované.Prostredím, do ktorého autor svoje kláštorné muzikály situoval, je kláštor Rádu sestričiek z
Hobokenu (The Order of the Little Sisters of Hoboken). Rád vznikol v 17. storočí v Anglicku a
pôvodne sa volal podľa svojho zakladateľa Rád svätého Wilfreda. Ten založil aj prvý kláštor a
školu, známu ako Wilfredova akadémia. Jej heslom bolo: „Neučíme dobro — vyžarujeme ho.“ O nejaké
to storočie po založení rádu sa neveľká skupina sestričiek vybrala za oceán a preniesla jeho
činnosť aj do Ameriky. Pôvodne chceli začať svoju misiu v Clevelande, ale omylom vystúpili z
lietadla v Newarku, miestna polícia im nedovolila pokračovať v ceste, a tak ostali v New Jersey a
ich sídlom sa stal Hoboken, čo sa odzrkadlilo aj v novom názve rádu. Hovorovo sa stal známy ako
Little Hobos (Malé Hobokenky). Niekoľko sestier z tohto kláštora (Mary Cardelia, Mary Huberta a
Roberta Anna) vykonalo ďalšiu zámorskú výpravu a v Afrike založili kolóniu pre malomocných. Dnes
je to rád, ktorý združuje mníšky aj mníchov a pokračuje vo svojom poslaní vyžarovať dobro a konať
dobré skutky. K ich dobrým skutkom patrí aj to, že vedú v Hobokene kláštornú školu — jedným z jej
žiakov bol aj autor muzikálu. On sám o tom hovorí:„Prežil som významnú časť svojho života medzi mníškami. To, čo som tam zažil, vo mne
zanechalo nádherné spomienky.Nunsensesom napísal preto, že som si nechcel
nechať iba pre seba svoj zážitok s kláštorným humorom. Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné, no
každá z postáv muzikálu má reálny predobraz…Nunsenseje hudobná komédia pre
každého a uviesť ju možno kdekoľvek.“Aj slovenské, láskavý humor vyžarujúce inscenácie Gogginove slová potvrdili.Iba dve veci sa nepodarili, lebo sa podariť nemohli. Boli to zhodou okolností práve tie dve
slová, rámcujúce celé toto gogginovské kláštorné šantenie — prvé slovo a posledné.O nepreložiteľnosti toho prvého slova — slovaNunsense— bola reč už
vyššie.Nuž a nepreložiteľnosť toho posledného slova — slovaamen— si sám
uvedomí každý, kto si uvedomí, že podobne ako alovoamensa v angličtine
vyslovuje aj slovo a man. Slovo muž. Aké slovo to teda vlastne buráca na konci poslednej modlitby
mníšok? Beťár Goggin!3Žánrové označenie hudobná komédia, u Gogginamusical comedy, vo mne
vyvolalo spomienku na hudobno-dramatické žánre známe z čias, keď naša kultúra ešte nepoznala
slovo muzikál.Naše divadlá už v 19. storočí uvádzali „hry so spevmi“, neskôr to bola opereta, vaudeville,
kabaret. Aby som nespochybnil modernosť Gogginovho diela, dal som prednosť označeniu muzikál. No
hneď chcem aj pripomenúť, že ide o špecifický druh muzikálu, protipól veľkých a nákladných
broadwayských inscenácií. Tento úsporný muzikál sám seba tituluje šou — to slovo neraz zaznie v
dialógu aj v piesňach. Anglický názov muzikálu navyše upozorňuje, že jeho autor inklinuje aj k
žánrovej oblasti, ktorá sa vyskytuje už v najstaršej anonymnej tvorbe všetkých národov (slovenské
ľudové rozprávky a piesne nevynechávajúc), no v modernom umení k nej mali najbližšie Angličania —
Lewis Carroll so svojouAlicou v krajine zázrakovalebo Edward Lear sKnihou nonsensov. Som presvedčený, že muzikálMníšky—
hoci jeho čiernohumorná hyperbola sa zaobíde bez bájnych bytostí — nadväzuje aj na túto
rozprávkovú a nonsensovú tradíciu, a tak som ju posilnil čo najabsurdnejším dialógom.Súhlas s uvedením muzikálu poskytuje (a viacerým ochotníckym či študentským súborom už aj
poskytlo) Divadlo Wüstenrot. Súhlas s použitím môjho textu agentúra Aura-pont.V Bratislave, 29. júna 2017Ľubomír Feldek | Feldek_Dan-Goggin-a-jeho-klastorne-muzikaly.txt |
IZatúžil som zaletieť do poviestkovej krajiny. Do blaženého kraja, čo nám o ňom stará mať
rozprávala.Rozhovorila sa o ňom po nedeliach. Popoludní sa najprv nasýtila postilly — čítala ju
sediac na stolčeku, neďaleko pece. Postilla bola veľká, ťažká kniha, zaviazaná do drevených
dosák, obtiahnutých kožou. Stará mať jej v rukách dlho neudržala. Spustila ju na kolená,
čítala ju nahnutá nad veľkými švabachovými literami. My deti sme šantročily okolo nej.— Budete ticho, nezbedníci! — krotila nás. — Keby ste si radšej prečítali evanjelium
alebo sa pomodlili! — pripomínala nám nedeľnú kresťanskú povinnosť. K postille nás nezvala,
pre tú sme ešte neboli zrali. Veď nejednu ozdobnú inciálku sme vôbec nevedeli rozlúštiť.
Postilla bola iba pre takú starú mamu. Zdedená bola po starých rodičoch. Veď na konci
hnedej knihy, na zvädlom šedom papieri boly po predkoch voľaké haky-baky. Aj chrbát knihy,
trebárs bol istotne z tej istej dobrej kože, čo ostatná väzba, sa už žltol či pobelieval —
kože na ňom už nebolo. Ale stará mať si knihy predsa vážila väčšmi jako nejakého nádherného
diela so zlatorezom, viazaného trebárs v aksamíte. Skrývala ju vo svojej starej pomaľovanej
truhle, zamotanú do zelenavej vlnenej šatky, strážila jako oko v hlave. Vše sa síce,
chuderka, nemohla zadržať, aby sa so svojím pokladom nepopýšila:— Vidíte?… nieže, nie, ešte by si roztrhol, nezbedník! — to je po vašom starom, čo
hovorím starom, praprastarom otcovi. Aj so mnou bola tá kniha všade. Keď som sa vydala, aj
keď som ovdovela a odišla s deťmi, s vaším otcom a strýcom, bývať do druhej stolice, aj keď
som s obilím kupčila, vozila sa po Spiši, po Gemeri, kniha bola vždycky so mnou. Aj
modlitebná. A Pán Boh ma neopustil!A nabažiac sa čoskoro knihy, vrátili sme sa zase k svojim hrám. A stará mať sa zase
zahrúžila do postilly. A čítala, čítala, až unavené oči počaly žmurkať, potom sa zavierať a
ťažká stará hlava vše odkvicla na ruku alebo na posvätnú knihu.Až na mraku, keď sa stmievalo a nevideli sme už dobre na hračky, obstúpily sme starú
mamu — sedela ešte vždy na stolčeku, postilla na lone — a počali sme drankať:— Stará mama, rozprávaj nám, čo si robila, keď si bola mladá.— A o starom otcovi, o tvojom!Museli sme ju vše dosť dlho domŕzať, kým sa celkom prebrala z driemot, pretrela si oči,
prihladila jednou rukou preriedle vlasy a začala:— O starom otcovi, o mojom? Na toho sa ja, deti moje, nebárs pamätám. Ešte som bola
malá, keď zomrel. Na otca, to už skôr.— Na tvojho, stará mama?— Na toho. Bývali sme v Stránic. Či viete, kde je to?— Nie. Kde?— Viete, kde sú Vlachy a Majcechov? To je ešte kus za Majcechovom, pri Zabudovanoch. Ale
aj odtiaľ je to ešte tri hodiny cesty. Bývali sme vo svojom. Mali sme veľký dom, štokový;
čo vravím štokový! ale vysoký, s dlhými palangami. Mali sme lúky, kravy, v lete mlieka, že
sme nevedeli, čo s ním. A náš otec to bol dobrý človek — všetko ho to požehnávalo, keď
umrel — vyšiel na palánok a volal na ženy: „Ženy, ženy, poďte si pre mlieko!“ a pískal na
ne.— A prišly?— Prišly, čo by nie, keď ho zadarmo dostaly.— Ach, to im bolo dobre! — počaly sme deti závidieť stránickým chudobným ženám.— Otecko bol haviar, a dobre sme sa opatrovali. Mali sme zlaté naušnice, zlaté
náramnice, mamička čepiec vyšívaný zlatom.— A kam ste to dali?— Neviem. Možno ho voľaktorá zo sestar dostala, farárka Latorideska.— A naušnice? — vyzvedala sestra Málika, dúfajúca pevne, že azda výjdu zlaté náušnice zo
starej maminej truhly na svetlo božie.— Ach, Bože! kde sú tie už?! — zavzdychla si stará mať. Iste jej prišiel na um vlastný
život, roky biedy, plné starosti. — Veru tie šly na deti, na vášho otca a strýca.Hľadeli sme na starú matku nechápave. Prvá sa ozvala sestra. Zahľadiac sa na vráskami
zbrázdenú starej maminu tvár, z ktorej vyčnievaj dlhý kostnatý nos, začala nedôverčive:— Stará mama, a bola si ty mladá?— Ako by som nebola bývala, dievka moja, — usmievala sa stará mať dobrácky. — Skákala
som po lúke, hrali sme sa na naháňanku, trhali sme kvety a plietli vence.— A mala si, stará mama, sestry?— Mala, deti moje, mala, čo by som nebola mala. Štyri sestry a jednoho brata. Jedna sa
vydala za farára, jedna za cestára a dve zomrely ešte maličké. Keď sa sestry vydaly,
zostali sme doma pri otcovi iba ja a brat Tomáš. Ten gazdoval s otcom, do bane chodil. A
rád ma mal, chránil ma, keď ma chceli chlapci-šarvanci ubiť, alebo keď som sa psov bála. Aj
na huby sme spolu chodili do hory. U nás ich bolo — ó! Aj z jarmoku mi vždycky niečo
priniesol, cukrík alebo medovník, bábu alebo dieťa, inokedy zase stužku do vlasov. Aj otec
aj brat ma tak voľkali. Veď som bola malá, najmladšia z našich detí.Sestra Málika spustila ešte nesmelo:— A bola si, stará mama, pekná?— Hm, a či?! Vrkoč som mala niže pása, oči belasie jako nezabúdky, líca jako ruže. A
bola som poriadna, bohabojná. Keď som išla do kostola, všetko za mnou pozeralo. Aj tancovať
som vedela pekne. Keď chodieval k nám do Stránice pán bergrát — to bol taký milý pán, už
trochu starší, veľmi fajnový človek — a videl ma pri muzike tancovať, nevedel sa na mňa
prenadívať: „Ach, Mariška, oni tancujú, tie nôžky ukladajú jako srnka! Keby som bol mladší,
veru by som sa od nich nehol! A v sobotu by som si prišiel pre perečko“.— A si sa ho, stará mama, nebála?— A čo by som sa ho bola bála, takého milého pána?! A iným som sa tiež páčila, niektorý
prišiel až z piatej dediny. Hojój! Mne šiel chýr po celom okolí. A koľkí ma chceli! Veru
som sa, deti moje, deviatich pytačov mala! Čo hovorím, deviatich?! desiatich, na každý prst
jednoho. — Stará mať počala rátať na prstoch. — Prvý bol, deti moje, mäsiar, majúcich
rodičov syn, volal sa Vozáry, bol to Nemec z Popradu, driečny, mladý človek. Potom ma chcel
kancelista od sedrie, zeman, fúzy mal ako husár. Ten sa vedel šmajchľovať. Aj kvety mi
nosil. Ale otcovi sa nepozdával, ako môjmu. Že je trovný, aj vypil si rád. Ale pekne
spieval, huncút. Najradšej:„Horička horastá,ej, moc dievčat dorastá,a chlapcov neveľa,ej, aj to sú korhelia.“— Tretí bol jeden palier, Talian, ale vedel už celkom dobre po slovensky. A pekne sa
obliekal, aj zlatú retiazku mal na hodinkách. Nebola by som sa mala s ním zle. Zarábal
veľmi dobre, najmä cez leto. A jeden učiteľ, ten sa za mnou nachodil! že si niečo urobí, ak
za neho nepôjdem.Hľadeli sme deti, na starú mať skoro s hrôzou. Tak si zahrávať s ľudským životom! Sestra
Málika osmelila sa prerušiť starú mamu vyčítavou otázkou:— A čo si neišla za neho, stará mama?!— Akože som mohla zaň ísť, keď som si vzala vášho starého otca?!… Kde som to prestala?
Hej, ten učiteľ. Tak ma rád mal, nevedel ma ani zabudnúť. Ani sa neoženil. Aj jeden haviar
ma pýtal, z našej dediny. Bývali neďaleko od nás, poriadni ľudia a tiež niečo mali. Aj
jeden horár z Jamnice — cez veľký vrch sa od nich k nám ide — bol v Stránici každú nedeľu a
to len k vôli mne. A mladý umrel, chudák. Na hostine. Zabehlo mu, dáka kosť, a zadusil sa.— A prečo ho niekto nebuchol do chrbta? — spytoval som sa, nechápajúc nedbalosť
horárových spoluhodovníkov.— Kto ho vie! Iste nikomu na um neprišlo. A veď možno ho aj pobúchali… Hej, keď som
prišla zo Spiša, — bola som tam na nemeckej reči na čary v Levoči u jedného bednára, boli
to poprední mešťania, veľmi ma radi mali, akokoľvek svoju — nuž, počal k nám chodiť jeden
mladý šuster zo súsednej dediny. Ale ho náš otec skoro odradil. Raz zase prišiel sedliak so
synom. Pýtal ma pre syna, že mi bude dobre, majetok veľký, kráv, oviec, aj kus hory. Syn
pekne urastený, zdravý, ale taký zamĺkly, hanblivý. A na toho najbohatšieho by som bola
zabudla, na statkára. To bol človek ako kvet, urastený jako jedľa. Chcel ma uniesť.
„Frajlinka Mariška, ja prídem pre nich na koči, v noci, tak okolo desiatej. Oni budú na mňa
čakať nachýlená z obloka, ja si ich odniesem v náručí, položím do koča, šibnem do koní
prask! a kone poletia s nami jako šarkany.“ Že si ma zavezie domov, že budem veľkou paňou,
iba v hodvábe chodiť, jedna komorná ma bude česať, druhá obliekať.— A prišiel pre teba, stará mama?— Chcel, ale keď som sa potom skoro vydala.— Za starého otca?— Za toho. Ba ešte ma pýtal krčmár z tretej dediny, vdovec s dvoma deťmi. Naši nechceli,
aby som sa na to podoberala. A potom to bol fajn človek, ale katolík. Tak som sa vydala za
vášho starého otca.— A si ho mala rada?— Mala. Bol driečny človek a mocný, hodil aj dvoch chlapov naraz o zem.— A mal šmikňu?— Šmikňu, keď bol kováč. Aj kus poľa, aj dom. To po rodičoch, v Stašove. Tak som sa
vydala z hôr medzi sedliakov do kraja. Zem pekná, prstnatá, aj žito, pšenica sa urodila,
nie jako u nás samá lúka a pasienky. Vášho starého otca som mala rada, ale predsa sa mi v
Stašove nebárs privykalo. Vše som zatúžila za našimi horami, za potokom a za
starootcovskými palangami. U nás, v Stránici bolo predsa len krajšie. Na grúni, hneď nad
dedinou sa pásly kravy, povyše dediny ovce; spiežovce len tak cengaly. Dolu stráňou, poniže
dediny spúšťali chlapi drevo, hrubé, dlžizné brvná. Keď také brvno doletelo dolu stráňou do
doliny, zadunelo, ani čo by z kanóna vystrelil. A malín, jahôd, černíc, čučoriedok, brusníc
u nás bolo, len čo sme vyšli do hory povyše dediny. Ach, tvrdo sa mne, tvrdo tam dolu v tom
Stašove privykalo.*Stará mať zamĺkla, ale — videli sme to na nej — zamýšľala sa ďalej. A šlo sa spať. Nás,
deti, ukladali najsamprv. Na starej mamine rozprávky sme jednako nevedeli zabudnúť. Nie
čudo, že snívalo sa nám o hlbokej horskej doline, vymletej divokou riavou, o stránických
utešených drevených chalupách s palangami. Pradedo pískal na ženy a volal: „Poďte si, ženy,
poďte si pre mlieko“. A kŕdle bielych oviec cengaly spiežovcami po grúni a ozrutanské brvná
dunely, letiac dolu strmou stráňou a my sme trhali sladké červené jahody a maliny.*Časom naučili sme sa túžiť za Stránicou, túžiť a myslievať na rodnú dedinu starej mamy
jako ona sama. A túžba tá rástla s nami. V zime sme si predstavovali Stránicu skoro
odrezanú ohromnými snehovými závejami od sveta. Dedina, strechy snehom privalené. Na
oblokoch zimné kvety. Na ceste snehu, že ho nemôž’ ani prebrodiť. Ak chceš vidieť svet,
hybaj na palangy. A v lete? V lete by sme sa boli hneď ta rozbehli, trebárs peší. Na
žinčicu, oštiepky, bryndzu a maliny, čučoriedky. A na palangy rodného domu starej mamy.*A ubehol rad rokov. Stará mať už dávno prestala spriadať v rozprávky svoje rozpomienky
na blaženú mladosť, na rodnú dedinu; — iba ak o nej snije pod zelenou trávou na kvetňatom
cintoríne. A my, deti, odvykly sme dávno šantročeniu, hračkám. Život rozmetal nás po svete
jako vietor biele chmýrie či perie zralej púpavy na lúke. | Kompis_Nepochopeny.html.txt |
Tri roje cez deňJano Haluška a Ondrej Rybárik kopú v svojej hore pne — pod Drapáčom. Sú švagrovia,
ženili sa na mená: Haluška si vzal Rybárikovu sestru a Rybárik Haluškovu. Čím tuhšia
rodina, tým viac príležitosti k zvade, ako to všade vidíme. Tu dedovizeň príde na podiel,
tu výplatok žien sa vymáha, a rodiny sa rozkmotria. No naši Haluškovci sú ešte dobrí s
Rybárikovci, a tak sa zdá, že i naďalej tak zostanú. Vyplatili si sestry v láske a
svornosti, len z hory nie. Haluškovci majú pekný kus hory, z ktorej Zuzana Rybáriková,
rodená Halušková, vyplatiť sa nedala. Jej brat dosť nabíjal na to; hovorieval, že spolky sú
čertove volky, že najlepšie, keď každý z vlastnej misy je, ale Rybárička nechcela to
pochopiť a neustúpila. I tak zostala Haluškovie hora medzi oboma rodinami.Ľudia sa dosť divili tomu a nešlo im do hlavy, že ešte ani raz nepočuli ich vadiť sa na
spoločnom majetku, pokrúcali hlavou a úfali sa, že čo sa vlečie, neutečie. Ale to veru
utekalo, utekalo. Švagrovia nezavdali v dedine ani raz pohoršenie.Hľa, dnes tiež kopú pne spolu. Oba okolo jedného sa potia. Haluška obkope, odhrabúva
prsť spod koreňov, Rybárik stojí pri ňom s kolíkom a kde-tu podváži peň, že ho vykýva. Keď
sa mu zunuje stáť, zas chytí sa čakana a kope, a Haluška voľky-nevoľky musí si s kolíkom
oddýchnuť. Príde poludnie, a obe ženy donesú obed. I Halušková i Rybárička varili pre
štyroch, v tej nádeji, že švagriná azda zabudne sa prichystať. Ale keď ta prišli, zadivili
sa jedna druhej.„Ale si i ty doniesla?“ divila sa Rybárička.„Ja hej, ale na to som sa držala, že ty sa nebudeš trápiť, a ono…“„Netrápiť! Ako to len môžeš povedať? Mne skôr sa patrí ako tebe. Ja nemám detí, skorej
stačím. Škoda ti bolo chodiť, musíme teraz obe nazad vliecť.“„Nech zjedia len jeden obed, a ten podlejší nech ide nazad. Bude im na večeru.“„Nedbám, nedbám.“Uzniesli sa na tom, že lepší obed zjedia a podlejší, že bude na večeru. Vykrútia obe, a
hľa, na oboch miskách usmejú sa vyhladnutým chlapom pirohy. Zasmiali sa obe ženy.„Jeden ako druhý; jedny pirohy také ako druhé.“Vykrútili aj dvojačky, a v oboch dvojačkách kapusta, kyslá, remenistá, že vrždí pod
zubami, a na nej po kuse údenej bravčoviny, červenej, až radosť pozrieť. Chlapi sa pustili
do pirohov Rybáričkiných, a keď sa najedli, chytili sa i do kapusty. Haluška nadhodil:„Nechajme kapustu kapustou a zjedzme mäso!“I urobili tak. Zjedli mäso i z jedných i druhých dvojačiek a kapustu nechali na večeru.
Po obede sadli pod smrek do tône a oddychovali, ženy stratili sa v hore nazbierať raždia.
Ako si tak ležia, počujú zvláštny bzukot, akoby vo včelíne. Pozrú hore, a hľa, medzi
haluzami jedlíc poletuje chumáč včiel, usadzujúc sa na jednu haluz.„Švagre, máme včely! Roj nám priletel do hory.“„Len čí je? Keby sme daktorý vbehli do dediny povedať.“„Čí je — čí je! Náš. Sadol nám do hory — bude náš. Pán boh nás navidomoči požehnáva. A
takéto včely sa ti šikujú! O rok, o dva môžeme mať z nich klátov — ojój…“Pohoveli trochu, radiac sa, kde ho usadiť. Jeden radil, že do truhlice, nech je letáč
kľúčovou dierkou; druhý do vane a letáč vyvŕtať — nemohli sa dohodnúť.Haluška, ktorý bol krepkejší, vyškriabal sa na jedľu, odlomil haluz a zniesol ju dolu i
s rojom. Pobrali sa do dediny. Na koho začne škoda letieť — na toho už letí. Ale na švagrov
tu začalo ísť požehnanie a išlo, akoby bol vrece rozsypal. Keď dochodili do dediny stretli
sa so včelárom Pribišom. Pribiš ponúkol im klát.„Keď vám roj prišiel darmo, ja vám dám klát. Minulej zimy vymreli mi dva kláty, mám
prázdnych dosť.“Klát vymenili, vyčistili, a rozpajedený, rozožratý roj vysypali doň.„Poďme si vypiť, švagre, keď sme ku klátu tak naľahko prišli.“Išli, poliali klát; poliali ho štedro, neľutovali práce. Po dlhej hodine vrátili sa pod
sypáreň Haluškovu, kde bol uložený klát. Tam tichosť úplná.„Švagre, včely sa šikujú, bude čosi. Aha, ako už privykli, a sú len od poludnia tu.“„Ja mám k nim tiež veľkú úfnosť. Jeden klát sme našli, druhý nám dakto daruje a tretí
ukradneme. Budeme mať taký včelín, že ľudia budú ústa otvárať.“„A deliť sa nebudeme — len s medom. Lebo darmo je: nevieme, kto má šťastnejšiu ruku, ja
a či ty? Keď budeme s nimi obidvaja narábať, skôr bude z nich dačo, ako keby každý osebe
gazdoval.“„A moja žena bude rada! Bude med vždy v dome, keď bude či veselie, či krštenie; i na
Hody pôjde sa do hotového.“„No, a akože! Príde ti do domu kmotra, a nemáš v dome cukru ani medu, aby na ňom žena
uvarila dačo. Takto sa ti skôr dačo dostane — a s medom je veru gramatika dobrá.“Švagrovia pobrali sa do svojej roboty do hory. Ešte ani nedošli pod horu, už počuli
kohosi hvízdať. Obzrú sa, i vidia, že ktosi volá, aby sa vrátili. Vrátil sa Haluška; ale
chlapovi to nebolo dosť: hvízdal i na Rybárika.„Čože je zas? Nemôžeš nič robiť, keď vždy musíš od práce odbehúvať. Dnes nám je celý deň
potrhaný.“„Nuž poručenobohu: keď nás boh takto požehnáva, nemusíme naň hundrať.“Chlap už zďaleka kričal na nich:„Roj vám priletel, sedí na Haluškovej hruške!“„A čo ma doň?“ odpovedá Rybárik. „Hruška je nie moja, do roja nemám práva.“„Paroma nie! Čo je moje, to je tvoje. Vieš, že budeme na jednu ruku včeláriť.“„Len kde sa ich toľko berie — tých rojov? Tohto som nikdy neslýchal. Jeden deň takto dva
roje priletieť — a oba nám!“„Povedal som ti, že sa nám idú šikovať.“Prišli pod hrušku, podstavili rebrík, a Haluška vyštveral sa hore.„Ale je dúži; celkom taký ako ten v tej hore.“„To bude jeho brat. Uľútilo sa mu za tým prvým, a priletel za ním.“Bežali k Pribišovi, aby im požičal ešte jeden klát. Pribiš-včelár pokrútil hlavou, že sa
mu toto celkom nepáči, ale klát im vďačne dal.Roj striasli do kláta a postavili ho pod sypáreň k bratovi.„Švagre, už máme dva. Jeden bude mne a druhý tebe, môžme sa už aj deliť, ak budeme
chcieť. Máme sa na čom.“„Ach, už len sa nedeľme. Keď nás pán boh spoločne tak požehnáva, škoda sa zas deliť.
Radšej ho poďme zaliať.“Švagrovia vošli do izby, a poliali klát i ten prvý nanovo, i tento druhý: bez rozdielu
oba, veď sú bratia. Pri zalievaní našli ich ženy, ktoré sa nevedeli prenadiviť nad týmto
prípadom.„Švagre,“ povie Haluška, „do hory nám je už neskoro. Čo budeme darmo sedieť: poďme,
prezrime tvoj sad, či nenájdeme dakde miesta na včelín; keď máme už dva kláty, slušná vec,
aby sme mali aj včelín.“Zostali na tom, že vystavia včelín pod hruškou, ktorá bola už tak preslávená.„A drevo na včelín? Keď sú včely spoločné, nechže bude aj včelín. Ty si dal fundus, ja
dám drevo. Môžeme ho hneď doniesť sem k sypárni, a keď sprší, chytíme sa do stavania. Keď
si ho donesieme teraz, nebude treba potom.“Haluška pristal. Šli do Rybárikov a nosili na pleci menšie i väčšie rohy dreva aj laty,
ukladajúc ich pod sypáreň do súšu a úslnia.Neprešli ani tri razy od Haluškov do Rybárikov a nazad, keď Haluška vykríkne rozochveným
hlasom:„Švagre, pozri: na hruške zas roj!“„No, toto je už nie po dobrom. Ako je koľvek: ale toto sa ani za sto rokov raz nestane.
Jedno odpoludnie tri roje dostať!“„Veď hej, veď hej. A keby sme aspoň boli mali včely: ale ani včiel nemáš, a roje sa ti
sypú! Len kde sa berú?“„Kde sa berú, tam sa berú. Boli by sme blázni, aby sme ich tam nechali. Poďme ku
Pribišovi, nech nás ešte zratuje jedným klátom. Po chvíli mu všetky vynosíme. Ale vieš ty
čo? Prvej boli kláty do páry, a teraz sú už nie: predajme my tento nepárny Pribišovi — bude
nám na útrovu. I zmeškali sme poldeň, i strovili sme čosi; nech sa nám vynahradí
koľko-toľko.“Šli k Pribišovi, ale im už kláta nedal.„Nedám, lebo nemám.“Haluška trhol Rybárika za rukáv:„Závidí nám.“Pribiš dopočul čosi.„Nie, božechráň, závidieť vám nezávidím, ale vám už tretieho nebude treba. Tam na hruške
niet roja!“„Akoby nebolo! Na tieto oči som ho videl — poďte a pozrite.“Šli do sadu, a Pribiš skutočne videl roj. No ten už nesedel spokojne, ale krútil sa nad
sadom.„Var nám ide uletieť! Chytro za ním — museli sme ho uriecť, keď sa tak zobral.“„Nechajte ho! Veď on kdesi sadne; vidíte, že sa už slniečko kloní k západu. Ale tuto si
pozrite — tieto dva prvé sú akési smutné.“Skutočne, na oboch úľoch nevidno ani jednej včielky. Haluška sa potešil:„Už išli spať. Nalietali sa cez deň dosť, chcú si odpočinúť.“Rybárik doložil:„Ej, ale len chytro privykli! Ja na novej hospode nikdy nemôžem zaspať: a tieto tak
chytro sa utíšili!“Pribiš otvoril úle, a oba boli prázdne.„Švagre — ťáj — uleteli!“ skríkol Haluška.„A to oba! Keby bol len jeden zostal; aspoň by bolo zostalo dačo na plemä — ale tu oba!“„Ba kde je ten druhý — jeden teraz uletel, pred našimi očima, ale ten druhý?“„Hja, to bol len jeden roj,“ vysvetľoval skúsený Pribiš, „a ten uletel mne. Vidíte, ako
letí k môjmu včelínu.“„Veru, veru,“ prisvedčil smutný Haluška, „mali sme ho lepšie poliať, a — ozaj — zabudli
sme mu zazdravkať.“ | Kukucin_Tri-roje-cez-den.html.txt |
PavučinaFrancúzske vojny šťastne sa skončily. Napoleon, francúzsky cisár, bol vypovedaný zo zeme
a zavedený na ostrov Helenu. Ale víťazné vojská, medzi nimi i naši Slováci, nastupovali
cestu k domovu, opúšťajúc bojište. Mužovia vracali sa k svojim ženám, bratia k svojim
sestrám, synovia k otcom, ba aj otcovia k synom, lebo vtedy mnohých mladších i starších
boli pozaberali do vojny. Naše slovenské dediny tiež vítaly prišlých víťazov.Do Orechoviec prišli naraz dvaja: Janko Lasica a Jurko Zabydovský. Na stužkách visely
obom s hrudi strieborné pozlátené krížiky. Čo to malo znamenať, ukazoval nápís: „Odmena
údatnosti“. Že si ju naozaj zaslúžili, to ukazovaly švíky na ích čelách, najistejší to znak
bojovníka, že hlavu svoju smrteľným ranám nadstavuje a údatne bojuje.Naši víťazi nikdy vraj nevideli sa za mladi; ale nehody vojenské ľahko spriateľujú ľudí,
spriatelili teda aj našich. — Na samotného Lasicu oborili sa raz traja nepriatelia; on sa
bránil, pokiaľ na nohách stáť mohol, ale vraj veľa vrán aj koňa zedia. — nášmu Lasicovi
prepálila nepriateľská guľa hnát a on padol s nôh. Nepriateľ práve dvíhal šabľu, že ho
pošle na druhý svet, keď do čela guľkou uhodený sklesnul, ostatní dvaja ušli; bo hľa! silný
Zabydovský v tom dorazil na nich a teraz postavil sa pri omdlenom Lasicovi. Čelo, z ktorého
krv tiekla, oviazal mu svojím ručníkom, chytil ho popod pazuchy a viacej zaniesol, ako
zaviedol do tábora. A od toho času boli ako bratia, hotoví jeden za druhého ostatnú kvapku
krve vycediť.Ako teda hovorím, po skončenej vojne oba prišli do Orechoviec. — Zabydovskemu vyšla
naproti žena a po päťročnom rozlúčení radostne objala svojho muža. Vedľa matere stála
dvanásťročná Hanka, pekné černooké dievča. I táto pritúlila sa k otcovi a bozkala mu ruku.
Vytešený bojovník zodvihol dcéru pritisol k srdcu a vybozkával ju, až jej čelo očervenelo.„Vidíš, bratku, aký som šťastný,“ riekol v tom radostne k Lasicovi, „toto je moja žena a
moja dcéra!“ A na Lasicovi bolo poznať, ako teší sa, že vidí rodinu svojho priateľa. „Teším
sa, teším,“ hovoril potriasajúc Zabydovskej ruku; „nech som dobrým, takej žene a takej
dcére treba páru hľadať.“Lasica bol svobodný; krem jednoho brata, o ktorom ale počul, že je veľký korheľ a
márnik, nemal na svete nikoho. Rodičov ešte za mladi utratil a malá, po nich pozostalá
hospôdka dávno prešla cez bratov gágor; umienil si teda, že si v Orechovciach kúpi domček,
aby aspoň so svojím priateľom Zabydovským pokojne prežil svoje ostatné dni.Tu vnišli do izby. Na prostriedku stál lipový stôl, na stole pečená hus, hoľba vína a
dva poháriky, — vari ich Hanka celý deň umývala, lebo sa mohol nazrieť do nich ako do
zrkadla! Otec kývnul hlavou! poobzeral sa do okola a kývnul zase: „Dobre, — pekne! Poznať,
že sa statočne opatrujete; steny vybielené, obloky poumývané, zrkadlo vyutierané, povala
bez pavučín, stôl čistý a na ňom pečená hus s hoľbou vína! Dobre, pekne! Poď sem, žena
moja, nech ťa ešte raz pritisnem k srdcu!“„Nie mňa, ale dcéru si pochváľ,“ odpovie matka: „to je všetko jej robota!“„Nuž si to ty, dievka moja, tak pekne obriadila všetko?! Som šťastný otec, veď mi to
všetko tak prichodí, ako čo by zajtrá maly byť Turíce! Vidíš, bratku, tak túžobne nás
čakaly, ako Turíčne sviatky!“Tu si sadli vyslúžilí bojovníci k stolu. Zabydovský zodvihol pohár: „Sláva nášmu
milostivému panovníkovi i celému víťaznému vojsku jeho! — Sláva i ruským bojovníkom, ktorí
nám ako bratia verne pomáhali! Daj Pane Bože, aby sme teraz už pokojne prežívať mohli doma
aj s našími rodinkami!“„Sláva! Pán Boh uslyš!“ prisviedčal Lasica, štrngnul pohárom a pripil.Prvý deň pominul pri samých otázkach a odpovediach. Čo všetko v jeden deň vyrozprávať si
chceli! Matka chválila dcéru, že je čistotná a pracovitá, že je matke ako pravá ruka a otec
zakaždým pokýval hlavou: „Dobre, dievka moja drahá, dobre; to som si žiadal, aby som doma
takú dcéru našiel.“ — A Hanka nebola by dala za celý svet, že otec bol s ňou spokojný.Ale ona túto chválu aj zaslúžila. Lebo ráno ako vstala, najprv bežala na potok pod
obloky, doniesla si čerstvej vody a vyumývala sa do červena, nato sa pekne učesala a
poobliekala. Keď bola so sebou hotová, vymietla izbu, poutierala obloky, stôl a lavice,
tak, že keď rodičia z komory do izby prichodili, už bolo všetko poriadené. — V sobotu vždy
celé popoludnie strávila pri riadení domu. Tu umývala stôl a lavice, tu smetala s povaly
pavučiny, tu mazala ohnisko, ukladala na policu čistý vyumývaný riad — všetko v dome
vyzeralo vyčistené, ako nové! — Ktože by teda tak čistotné dievča nebol mal rád?! Ktože by
ho nebol chválil?! I sám Lasica, keď si už potom domček kúpil a do Zabydovských na posiedky
a besiedky prichodil, neraz prehodil, že veru aj do jeho domku zišla by sa taká poriadna a
čistotná Anička.Takto prebehol temer celý rok. Dlhé zimné večery tiekly im ako voda pri besiedkach a
sladkých rozpomienkach na vojenský život.Ale vravia, že keď je nebe najjasnejšie, zamračí sa, a tak stalo sa aj u Zabydovských.
Pán Boh vie, či zo závisti a či z pomsty, či už prečo, ale dakto im podpálil dom, práve o
polnoci, tak že nezvedeli, len keď im už povala prehárala a ledva že s dušou a s telom ujsť
mohli. Chudák Zabydoyský stískal, uťahoval si, gazdoval na vojne, len aby domov s prázdnou
rukou neprišiel a teraz zhynulo v plameni všetko, i čo žena s dcérou doma nagazdovaly!Čo tu mal robiť? Nový dom stavať! Veď nemal ani babky, všetko mu zhorelo! A čím by bol
splácal nájom? A tých niekoľko krajciarov, čo každý mesiac dostával pensie, ešte i pri
malom zárobku sotva stačilo na omastu a na chlebík pre troch ľudí! — V takomto smutnom
položení nevedel, čo má robiť. Vo vojne, keď nepriatelia shŕkli sa okolo neho, vedel, že má
šabľu ťahať a biť, ale tu? Tu naskrze nevedel, čoho sa chytiť!I stojí takto so založenýma rukama pri hasnúcich hlavniach a premýšľa, kde sa podie
samotretí; v lete ešte ako v lete, ale na zimu? Starému bojovníkovi slzy počaly v očiach
hrať. — Tu ho potrasie ktosi za plece, obzre sa a vidí, že pri ňom stojí Lasica.„Chlape, ty plačeš! Bysťu Bohu, vojak nesmie plakať! Vrav, čo ti je?“„Vidíš,“ odpovie Zabydovský, „môj dom a v ňom všetko, čo som horko, ťažko nahonobil,
zhorelo!“„A preto plačeš? Nuž či nevieš, že Lasica žije a že by bol dávno hnil, keby tvoja guľka
nebola nepriateľovi čelo prepálila? A nevieš, že ten Lasica má svoj dom a k tomu hodný
mešec napoleonovských dukátov? Poď, bratku, poď, ochranca môjho života, i dom i mešec ti je
vždy otvorený!“„Ale ja mám ženu i dieťa,“ povie smutno Zabydovský.„Bysťu Bohu, čo by si mal desať žien a desať detí, ku mne všetci pôjdete! Pravda,“ vraví
ďalej, „tá nepriateľská guľa ma v nohe tu i tu omína, a keď ma rozbolí, som omrzlý,
rozkatovaný, tak že by som vtedy všetkých nepriateľov postínal, ale sa budem premáhať.
Vtedy radšej ujdem do tretích súsedov, len aby tvoja žena a tvoje dieťa nemusely moje
kliaťa počúvať! Poď, ochranca môj! Vidíš, ja na svete nemám nikoho, krem Boha a teba!“Ešte v ten deň ubytoval sa Zabydovský i so ženou i s dcérou v Lasicovom dome.Ako u starého vyslúžilca to tam nebárs poriadne vyzeralo: steny boly očadnuté, lebo ich
nemal kto bieliť, a fajčiť naveky sa fajčilo; stôl a lavice zababrané lebo ich nik
neumýval; cez obloky ledva predieralo sa svetieľko, lebo ich nik neutieral. A povala? — Tam
si pavúky svobodne robily siete na početné muchy, lebo nik nemiešal sa im do remesla.Ale to všetko premenilo sa s príchodom Hankiným. Hneď na druhý deň celú izbu vybielila,
stôl, lavice, obloky vyumývala a všetko poriadila; tak že Lasica skoro ani svoju vlastnú
izbu nepoznal, a povedal: „No v tejto čistej izbe raz tak dlho a raz tak veselšie budem
žiť, ako v tej začmudenej a zapavúčenej.“Takto bývali dlho spolu. Lasica často stenával na postrieľanú nohu, ale nikdy neklial;
lebo dobrá Hanka starala sa o neho. Ona sháňala domáce lieky a nemala pokoja, kým mu
bolesti neutíšila. V taký čas hovorieval Lasica: „Hanka, Hanka, prisám Bohu nezomrem, kým
ti pamiatky neurobím!“ A Hanka naveky začerveňala sa, lebo nerada videla, keď ju do očú
chválili.Ale človek mieni, Pán Boh mení. Lasica raz veľmi onezdravel a Hankine lieky viac
nepomáhaly. Prišiel aj lekár z mesta a keď chorého obzrel, len pokrútil hlavou a kývnul
rukou. Lasica priam vedel, koľko bilo; nebál sa smrti, keď nepriateľské guľky lietaly,
nebál sa jej ani teraz.Práve bolo na mraku. Lasicovi bolo trochu ľahšie. I zavolá Zabydovského k sebe: „Pošli
to dievča,“ hovorí, „pre notáriuša a ty si sadni ku mne.“O chvíľku vrátila sa Hanka i s pánom notáriušom, ale hneď musela zase von výnsť aj s
matkou. — Asi po dvoch hodinách notáriuš odišiel. Čo tam robil, čo nie, to nik nevedel,
lebo po odchode jeho bol stôl prázdny, ako predtým; ale bezpochyby dačo písali, lebo na
stole ležalo pero a v ňom svietilo sa ešte černidlo.O chvíľku za tým Lasica usnul. Všetci chodili na prstoch, aby ho nezobudili; ale to
netrvalo dlho a on strhnul sa zo sna. Bolo mu horšie a čím ďalej, tým horšie, — až keď na
druhý deň vyzvonili, dušu vypustil. Hanka sa rozplakala, i sám Zabydovský utrel si slzu. A
veru mohli plakať, lebo v jeho dome bývali a na jeho stole jedávali.Vyslúžilého bojovníka vyprevádzala na tretí deň celá dedina. Na truhle mu bola pribitá
šabľa, ktorou dakedy nepriateľom hlavy srážal. Za truhlou kráčal Zabydovský, jeho žena a
jeho dcéra v čiernom obleku a celou cestou im slzy tiekly. Neplakali len z obyčaje, ale
plakali od veľkého žiaľu; lebo do hrobu niesli ích dobrodinca.Ľudia si hneď po pohrabe rozprávali, že Zabydovský musí z domu, akonáhle o smrti
Lasicovej dozvie sa jeho brat, a aj sama Zabydovská bála sa toho; ale Zabydovský
hovorieval, že sa toho nemajú čo báť, lebo že je teraz dom ích vlastný i so všetkým, čo je
v ňom. — A tak to muselo v skutku byť, lebo žiaden duch nezastarel sa do nich, ani brat
Lasicov nehlásil sa.*Nepominulo ešte celkom pol roka, ako Lasicu pochovali. Prvý sňah napadol v Orechovciach.
Poľovníci shovárali sa o zajacoch a Zabydovský, ktorého život bola streľba, umienil si
tiež, že zavčas rána vybehne pozrieť, či dakde nenájde zajačieho šľaku. Žena ho pravda
odhovárala, aby nešiel: „Ja neviem, čo mi je, ale tak ako čo by mi dačo šeptalo, že sa ti
tam zle bude vodiť. Len dnes, mužík môj drahý, len dnes nechoď, pekne ťa prosím.“Ale Zabydovský nedal sa odhovoriť a ženu vysmial, že čo by sa mu vraj stalo, že veď
nejde na medvede, ani na divé svine, len na zajace. — Nestačil teda východ začervenať sa,
už bol na nohách. — Poobzeral pušku, ktorá už pár mesiacov stála nabitá, preložil novú
kupku a v dobrej nádeji vyšiel z domu. Pri boku mu netrpelive skučali dva starí kopovi,
dobre že neroztrhali svorku, ktorá ich len v pravý čas a na svojom mieste mala pustiť po
svobode. I pustí ich hneď na kraji húštavy a sotva skočili dva tri razy, už ich bolo počuť
štekať, ďavkať, už mali zajačí šľak.Náš poľovník si zastal na najbližšiu pirť. Psi štekali, len tak ozývalo sa úbočou a
štekot ích vždy viac a viac približoval sa. Už bolo počuť i skoky zajačie. Zabydovskému
srdce zatrepoce od radosti, — krásny ročiak letel hore pirťou ako guľa. Priloží namieri —
pác! — puška spraští, ale vtom okamžení bolo počuť krik: „Jaj, Bože môj! Jaj, Bože môj!“
Zabydovského puška roztrhla sa a on leží na zemi zkrvavený a ostal celkom bez seba.Na tretí deň už Zabydovskému vyzváňali. Dva dni trápil sa chudák s roztrepanou hlavou a
vystál neslýchané muky. — Takto dom Zabydovského, ktorý ešte nestačil prvý smútok složiť,
do roka musel obliecť druhý, a to o mnoho bolestnejší, — lebo teraz kráčala za truhlou
opustená vdova so sirotou. Bodaj by nikto na svete nedožil sa vdovského, tým menej
sirotského chleba! Horký, horký je to život, a tým horkejší, čím viacej do okola
nepriateľov a závistníkov. To skúsila i vdova Zabydovského i jej dcéra Hanka.Sotva rozchýrilo sa, že Zabydovský zomrel, už hlásil sa nebohého Lasicu márnotratný brat
a žiadal odmrť po bratovi. Predtým nebolo o ňom chyrovať; neukázal sa ani za života
bratovho, ani po jeho smrti, pokiaľ Zabydovský žil; ale teraz objavil sa, aby dovŕšil
nešťastie, ktorým Hospodin navštívil zarmútenú vdovu a sirotu.Dedinská vrchnosť sišla sa. Za vrch stola sedel pán rychtár, z pravej strany pán
notáriuš, z ľavej pán podrychtár a ostatní starší. — Tu vystúpi Lasicov brat, žiada dom i
domové náradie po bratovi; ba čo viac, žiada i plat od domu, od tých čias, ako jeho brat
umrel.Pán rýchtár pokýval hlavou a pán notáriuš prisvedčil tiež: „Takje! — po bezdetnom
bratovi dedí vždycky brat; notábene, jestli poriadku neurobil. — Musíme skorej vypočuť
vdovu!“Vdova prišla, — bledá, ako stena i od žiaľu za mužom i od strachu, že ju pred rychtára
volali, a pán notáriuš začal takto hovoriť:„Zabydovská! I mnohovážny úrad i celá dedina vie, že váš vlastný dom zhorel a že vás
Lasica z lásky prijal do svojho domu, či je tak?“„Tak je,“ odpovedala vdova a slzy jej vypadly.„Dom teda nebol váš, ale Lasicov, ako ani domové náradie, ktoré ste vy dosiaľ užívaly.
Teraz hlási sa Lasicov vlastný brat, ako prirodzený dedič, a žiada vás, aby ste mu bratov
dom aj s náradím bratovým vydaly.“Zabydovská stála ako kamenná, lebo nevedela, čo má odpovedať na reči notáriušove;
konečne predsa osmelila sa a zajikavo preriekla: „Pravda je, že dom, v ktorom bývam, i s
náradím, ktoré užívam, prináleží Lasicovi; ale môj nebohý muž hovorieval, že mu to Lasica
všetko na smrteľnej posteli poručil.“„To je možno,“ dosvedčil notáriuš a zmraštil čelo; „ale na to musí byť písmo; vaše slová
pred súdom nič neplatia. Či teda máte dáke písmo od nebohého Lasicu?“„Nemám,“ odpovedala vdova.Notáriušovi vyjasnilo sa čelo; pozrel bokom na Lasicovho brata a bolo vidno, ako obom
smejú sa oči od radosti. „Tak teda,“ akosi vážne pretváral sa pán notáriuš, — „tak teda dom
i s náradím prináleží tu Lasicovmu bratovi a vy za týždeň vypakujete sa z neho!“ — Tu sa
obrátil k Lasicovi: „Ste spokojný, pán Lasica?“„Spokojný,“ odpovedal márnik; „medzitým žiadam aj plat od domu na ten čas, ako môj brat
umrel.“„I to vám právom prináleží, lebo od toho času, ako váš brat umrel, Zabydovskú len ako
vašu želiarku možno považovať. Tak teda Zabydovská, zaplatíte pánu Lasicovi aj plat od
bývania v dome.“„Ja nemám ani babky,“ odpovedala vdova a po obidvoch lícach tiekly jej cícerkom slzy;
„na pohrab mužov vytrovila som sa do haliera.“„Tak vám i vašej hrdej dievke popredáme šaty,“ preriekol posmešne notáriuš. „A teraz už
môžte odísť!“Úbohá vdova odišla. Ach, ale kameň bol by zaplakal nad ňou. Líca od ustavičného žiaľu
bledé, oči od ustavičného plaču červené — a k tomu strach, ako by už išly šaty s nej
predávať. Chuderka ani nevedela, kade ide a kde stúpa, lebo sa nazdala, že celá dedina na
ňu prstom ukazuje: „hľa, tamto tej idú šaty predávať!“Takto usužovaná prišla domov. Hanka sa uľakla, keď na ňu pozrela a bála sa pretrhnúť jej
žalostné fikanie. — „Ach, dievka moja drahá!“ začala po chvíli hlasite nariekať — „muž môj,
muž drahý, premilený! — prečo že si ma prečo radšej sebou nevzal? — Otec, otec, načo že si
načo nechal svoje dieťa, aby s neho šaty predávali?“ — Tu padla Hanke okolo hrdla. — „Ach,
dievka moja drahá! i s teba i so mňa budú šaty predávať, lebo nemáme ako zaplatiť nájom
Lasicovmu bratovi!“Neborka Hanka, ktorá sama potrebovala potešenia, dosť tešila rozžialenú matku, že si
šaty predávať nedá, pokiaľ ona žije, že bude robiť, čo ruky po lakte zoderie, kým nevyrobí
a nezaplatí nájom, a do tých čias že im asnáď len počkajú. Ale matku nemohla potešiť; lebo
táto dobre znala lakomosť a nemilosrdnosť notáriušovu a od márnika tiež nebolo čomu úfať
sa.A tak v skutku stalo sa. Na druhý deň prišiel notáriuš s niekoľkými úradskými do domu,
prezrel, popísal a popečatil všetko, čo tam bolo, shabal a popečatil i ích vlastné šaty.
„Za týždeň,“ rečie, „môžete si ešte svoje veci vymeniť; ale od teraz už ja ruku kladiem na
ne, kým nájom nebude zaplatený.“Dosť ho Hanka prosila, aby im toho posmechu nerobil, že ona bude deň a noc pracovať, že
statočne zaplatia nájom od domu, len aby im poshoveli; notáriuš mal kamenné srdce, jeho to
nebolelo.Blížila sa sobota, smutný ten deň, v ktorý Zabydovská aj s dcérou maly vypratať sa z
domu. Ach, nie vypratať, veď nemaly čo pratať, len výnsť v jedných hábočkách, čo na sebe
maly. A kde? Do šíreho sveta; lebo v dedine, v ktorej šaty s nich predávať budú, hanbili sa
ostať. — V piatok večer ich upomenul desiatnik, že zajtra zavčas rána majú výnsť — a matka
s dcérou preplakaly celú noc.Svitlo — na celom nebi nebolo vidieť obláčka, slnce svietilo, ako by nikdy nemalo
zapadnúť. Ach, či azda i ono tešilo sa z ích nešťastia, ako mnohí v dedine? Hoj, tešilo,
tešilo, ale nad blízkym ukončením ích žiaľu a trápenia, nie nad nešťastím!Utrápená matka už držala kľučku v ruke, že otvorí dvere, aby vykročila z izby; v ktorej
toľko žiaľu prežila. Hanka poobzerala sa ešte raz po izbe. Včera ju vyriadila, vyčistila,
aby vraj ľudia nepovedali, že tu nečistotníci bývali; včera vybielila steny, vyumývala stôl
i lavice, vyutierala zrkadlo i obloky; včera posmetala pavučiny — a hľa! — iste cez noc
pavúk nasnoval — nad zrkadlom na hrade visela zase veľká pavučina!I nemohla to naša čistotná Hanka strpieť, aby ľudia nepovedali, že pavučiny v dome
nechala! Vezme metličku a vráti sa, kde pavučina visela. Zatiahne metličkou — čo to? Zpod
hrady vypadol dákysi papier a za ním hneď čosi štrnglo na stole. I zodvihne to Hanka a podá
materi. Táto rozkrúti papier a číta:„V mene blahoslavenej Trojice! † † † Ja niže podpísaný, tušiac blízku smrť, tento dom i
so všetkým náradím, ktoré v ňom nachodí sa, k tomu hotových päťdesiat kusov napoleonských
dukátov, ktoré som si vo vojne shospodáril, porúčam Hanke Zabydovskej za jej vernú službu,
ktorú mne chorľavému a úbohému lazárovi vždy s radosťou a vďačne dokazovala; a síce porúčam
tak, že poneváč som si všetko toto vlastnou pilnosťou nadobudol a zo starootcovského ničoho
k tomu nepridal, teda ani môj márnotratný brat, ani žiaden z mojej rodiny, jestli by sa
ktorá našla, nebudú mať do toho práva. Dané v Orechovciach, dňa 6. marca roku Pána 1818.
Ján Lasica, vyslúžilý vojak.“Zabydovská nemohla slova preriecť, zvlášte keď videla, že je písmo dedinskou pečaťou
potvrdené a notáriušovou rukou podpísané. Pozrela na dcéru, padla jej okolo hradla a
plakala — nie od žiaľu, ako pred týždňom, ale od radosti.„Pán Boh nás zachránil od posmechu, dievka moja!“ — hovorila po chvíli. „Toto písmo
svedčí, že je dom náš, so všetkým, čo je v ňom — tu je pečať dedinská a tu podpis
notáriušov!“Tak hľa, čistotnosť Hankina dopomohla k tomu, že spravodlivé poručenstvo ona dostala,
lebo celý úrad uznal písmo toto za spravedlivé a notáriuš, na ktorého sa dosvedčilo, že
majetok Hankin chcel s bratom Lasicovým skrivodlive užiť, bol sám s posmechom z úradu
zhodený.Hanka dostala neskoršie poriadneho muža na prístupky do domu a žijú po nich už aj detné
deti a vždy statočne opatrujú sa, vždy si dom čistotne a pekne riaďa. | Cipka_Pavucina.html.txt |
LadislavDe omnibus rebus et quibusdam aliis.[1]Bolo to minulej zimy, čo som sa za návštevy svojich priateľov v Liptovskej
stolici pri dobrej sanici ocitol aj v Podháji, aby som navštívil priateľa Ladislava
Mníchovského, niekdajšieho spolužiaka, mnou vrúcne milovaného, už pätnásť rokov nevideného,
teraz už vdovca, žijúceho neobyčajným životom a osamotene medzi svojimi poddanými. Poznal
ma hneď, len čo som vstúpil do jeho príbytku, no ja by som ho bol sotva zastavil, stretnúc
ho niekde inde, tak veľmi zmenenou sa mi videla jeho tvár. Keď som vkročil do izby, našiel
som ho zaujatého kreslením — ako som sa od neho neskoršie dozvedel — ním plánovanej
súkenky, ktorú minulého leta aj začal stavať. Na širokom stole boli ešte rozličné náčrty
pluhov, uhliarskych milierov[2]atď., z čoho sa na prvý pohľad dalo súdiť na jeho záujem. Po úprimnom privítaní
začali sme spomínať na svoje školské roky a potom prejdúc na to, čo sa od tých čias s
každým z nás stalo, rozprávali sme jeden druhému priebeh svojho života. Ja som svoj čoskoro
skončil. Medzitým sa však už zotmelo a my, pripáliac si na milé fajky, sadli sme si k
praskotajúcemu kozúbku, kde mi začal rozprávať svoje príbehy. Ale príchod nových hostí nám
to prekazil; na druhý deň, keď som odchádzal, odovzdal mi rukopis, do ktorého na žiadosť
svojich dobrých priateľov bol zaznačil svoje príbehy. A tak čítal som v ňom to, čo bude
nasledovať:Ja som posledným, inak druhým synom Radoslava Mníchovského a Ľudmily Radkovskej, dcéry
slávneho rodu Radkovcov, ktorých praded Peter oslobodil najmladšiu dcéru Radoslava,
moravského kniežaťa, unesenú divým pohanom, keď Maďari dobyli a vypálili hrad Beroun. On
vraj pohana v lese dohonil a skoliac ho, prisvojil si jeho korisť a od oslobodenej devy
dostal na pamiatku pol prsteňa. Po nejakom čase sa mala deva vydať za Božedu, syna
Všeborovho, jedného z najpoprednejších Moravanov; vtedy za príprav na sobáš Peter sa
ustanovil a ukážuc druhú polovicu prsteňa, získal s ňou i ruku devy. — Po otcovi bol praded
môjho rodu Bojislav náčelníkom kráľovských vojsk proti červeným mníchom (templárom), ktorí
si postavili hrad na tom vrchu, čo sa doteraz nazýva Mníchom,[3]kde potom mali aj preceptúru,[4]a keďže si násilne počínali, neboli zákonite prijatí do krajiny. Praded môjho
rodu roku 1230 v súboji porazil vtedajšieho preceptora Jána Gottfrieda z Herbersteinu a
krajinu i kráľa zbavil týchto nemilých hostí, za to dostal ich panstvo, patriace preceptúre
na vrchu Mních. Môj otec však vládol už len nad troma dedinami v tom okolí: nad Podmníchom,
Záborom a Podhájom, kde býval, lebo Podháj, ležiaci v úpätí vrchu z ľavej strany neďaleko
od brehu Váhu, ktorý sa odrážal od skalnatého vrchu, a bol trochu chránený pred severnými
vetrami, tak častými a ostrými v Považí Liptovskej stolice, mal prerozkošný a otvorený
výhľad dolu Váhom, pričom plte, veľmi často po ňom plávajúce, robili život tunajších ľudí
trochu rušnejším. Moja matka umrela už pred ôsmimi rokmi a ja som mal dvadsať rokov, keď
som sa vrátil domov, do Podhája zo …skej školy, kde som študoval krajinské práva spolu i so
svojím pestúnom Ľubošom, keď som predtým spolu s ním navštívil onen praslovanský kostol,
totiž vrch Zobor[5]a na ňom zborené múry bývalého kláštora, a potom neďaleko odtiaľ ešte omnoho
staršie jaskyne, ktoré iste museli byť rozšírené a uhladené ľudskými rukami. Môj otec svoj
najlepší vek strávil pri vojsku, teraz si už žil na odpočinku a len málokedy navštevoval
stoličné zhromaždenia, radujúc sa najväčšmi z toho, keď mohol urovnať spory svojich
poddaných na priateľský spôsob, zoznámiť ich s novými vynálezmi priemyslu a potom ich
previesť rozličným spôsobom k triezvejšiemu a čistotnejšiemu životu a osvietiť ich
zanedbaný rozum. Často ich navštevoval v ich chalupách, kde sedliackym deťom rozdával
rozmanité darčeky, menším rozličné hračky roľníckeho a remeselníckeho náradia, väčším zas
alebo už väčšie náradie alebo knižočky s obrázkami. Môj otec venoval veľkú pozornosť najmä
škole, pre ktorú za pomoci schopného učiteľa a v dorozumení s kňazom, ktorý môjho otca
navštevoval temer každý deň, premnoho dobrého vykonal. Ba i obecnú krčmu navštevoval, aby
sa v nej stretal so sedliakmi a ich svojou prítomnosťou zdržal od nemierneho pitia, alebo
aby sa s nimi bavil, rozprávajúc im obyčajne niečo zo svojho života a o cudzích krajinách,
čo sedliaci veľmi radi počúvali a tým sa bez toho, že by to pozorovali, naučili mnoho
dobrého. Ale svoju osobitnú starostlivosť venoval dospelejšej mládeži, pre ktorú zostavoval
často, temer každú nedeľu, rozličné hry, čo súčasne mali aj vyšší zámer. Každého polroka
usporiadal zvláštnu slávnosť, na ktorej museli mládenci sami oznámiť toho, ktorý sa
vyznačil medzi všetkými ostatnými striezlivosťou, usilovnosťou, mravopočestnosťou a inými
dobrými vlastnosťami. To isté museli urobiť dievčatá, a títo tak vyvolení boli obdarovaní
hodnotnými darmi, vence im vložili na hlavy a tak boli zo dvora môjho otca privedení k
chrámu, kde im vence zosňali a zavesili na dvere chrámu, nad nimi pribili kartu s
pozlátenými okrajmi, na ktorej boli mená poctených. Po polroku boli tie vence s kartami
odnesené do domov poctených, nazvaných kráľom a kráľovnou. Môj otec postavil aj obilnicu,
aby si poddaní odložili zvyšok úrody jedného roku a nemuseli ho premrhať za neslušnú cenu;
priviedol skúseného, vycvičeného kováča, ktorý aj dobytok vedel liečiť. Pomocou kňaza
dosiahol, že každý novozasnúbený manželský pár musel zasadiť vedľa cesty von z dediny jeden
pekný, zdravý ovocný strom, čo oni aj radi robili a tie stromy strážili, aby nevyhynuli, a
tým si uchovávali pamiatku na deň svojho sobáša. Okrem toho všade a vo všetkom dbal o
pobožnú mravnosť, poriadok a čistotu. Ale bol aj on všetkými vrúcne milovaný; a hoci ho to
stálo nesmiernu námahu, hoci to najmä starší sedliaci neradi znášali, predsa ich premohol,
vyberúc si k sebe niekoľko mladších a lepšie zmýšľajúcich. Nevšímal si posmechy, útržky, ba
i zlomyseľné reči susedných statkárov. Týchto, čo prezývali môjho otca preceptorom či už
preto, že na Mníchu bola kedysi preceptúra, či už preto, že sa ako učiteľ sedliakov viacej
so svojimi sedliakmi stýkal než s nimi, napokon to predsa zunovalo, on však vytrval vo
svojom a mal radosť, že nikto z jeho sedliakov nebol odvedený do stoličnej temnice ako
zákerník, zlodej, opilec alebo pre neplatenie daní atď., že sa v Podháji robili najlepšie
vozy v celom okolí a najlepšie okúvali, že tam privádzali chorý statok na vyliečenie, že
kupci sa za šťastných pokladali, keď mohli dostať dvoch-troch pltníkov z Podhája, ba i
okolití páni boli radi, keď mohli niekoho z Podhája dostať za sluhu, že podhájski furmani
požívali všade najväčšiu vážnosť atď.Bolo to práve na začiatku júla krásneho nedeľného dňa roku 1825, keď som sa asi o
štvrtej hodine popoludní približoval k dvoru svojho otca so svojím vychovávateľom Ľubošom.Môj otec práve strojil tú polročnú slávnosť a vyvolení kráľ a kráľovná ovenčení,
obklopení množstvom mládeže, uberali sa zo dvora otcovho, ktorý stál pod klenbami predsiene
s akýmsi asi desaťročným dievčaťom. Po najvrúcnejšom uvítaní uviedol nás otec do izby, len
čo sme sa trochu z prachu očistili, a tu mi povedal: „Ladislav, bez pochyby si sa
nedomnieval, že príduc domov, nájdeš si sestru, ktorú, hľa, odporúčam tvojej bratskej
láske,“ ukážuc na dievča. Myslel som si, že je to nejaká sirota niektorého z poddaných
môjho otca. Volal som ju k sebe, ale ona sa nepustila ruky môjho otca. Začudoval som sa
tomu a posadiac si ju na kolená, pobozkal som ju a spýtal som sa, akýmže spôsobom mi
poslalo nebo takú spanilú sestričku. Načo môj otec začal takto rozprávať:„Syn môj, vieš, že sa už štyri roky minuli, čo som ťa zveril Ľubošovi a od tých čias som
ťa v tomto dome nevidel. Keď som ťa odprevadil až po Trenčín, na spiatočnej ceste som
naposledy nocoval v Ružomberku; včasráno som sa vystrojil, a tu pri ceste za priekopou
vidím toto dieťa pod vŕbou spať. Podľa jeho odevu som hneď poznal, že nie je z tohto kraja.
Priblížim sa k nemu, prebudím ho, ono sa rýchlo zdvihne a začne utekať a len volá ,mamo!
mamo!‘ s veľkým nárekom. Podľa vyslovenia slova ,mamo‘ som poznal, že dieťa musí byť z
Poľska, a tak zavolám na ňu ,Nieboj się luba dziewczynko, nieboj się, pojdž do mnie!‘[7]A ona ako strela ku mne pribehne a pritúliac sa k mojim kolenám, spýta sa ma:
,Gdzie moja mameczka a gdzie pan Joyeux? Ach, poviedz mi to, waša miłosć, gdzie moja mama?‘[8]Zdvihol som ju a odpovedal, že neviem. Ona však mi opäť nasilu chcela zutekať a
vyhľadať svoju mať, až som ju predsa len utíšil, sľúbiac jej, že i ja chcem hľadať jej mať.
Keď som sa s ňou vrátil domov, spýtal som sa jej, ako sa sem dostala, a to málo, čo som sa
od nej dozvedel, je nasledujúce: Že je z ďalekej krajiny, nepochybne z Podolska, že jej
otec neočakávane odišiel z domu, že pán Joyeux s matkou ho hľadajú, že deň predtým, ako som
ju našiel, sadli si na plť, na druhý deň ráno že ju ešte spiacu vedľa matky pán Joyeux
vyniesol na breh a položil do raže, povediac jej, aby len bola ticho, že on hneď i s matkou
z plte vystúpi a príde k nej, potom že pôjdu ďalej na voze, no keď sa potom po dlhom čakaní
zdvihla, že už ani plte ani pána Joyeuxa nikde nebolo. O tom pánovi že vie len toľko, že
bol Francúzom, otcovým priateľom, a že ako šli, matka vždy plakala. Z toho usudzujem, že
ten pán Joyeux bol bezpochyby akýsi zlosyn, ktorý matke nahovoril, že sa dieťa utopilo a ju
odviedol od muža, vlasti i dieťaťa. Vyslaní sluhovia sa po niekoľkých dňoch vrátili z
hľadania bez akéhokoľvek výsledku. Kým sa teda o jej pravých rodičoch niečo dozvieme, syn
môj, pokladaj to dieťa za sestru.“ Žalostný osud dieťaťa mi slzy vylúdil a ja som ho ešte
raz objal a vrúcne pobozkal na jeho jasné čielko, spozorujúc len teraz, aké to bolo
preutešené dieťa. Kadere, čierne ako havran a mäkké ako hodváb, splývali mu po lesklej
šiji, oči modré ako jasné modré nebo, dlhé riasy, husté obrvy akoby naznačovali predčasné
znášanie útrap, útle ústočká a noštek trochu nahor ohrnutý svedčili, že je to dcéra
smelého, hrdinského, nešťastného poľského národa. Ľuboš, už päť rokov môj vychovávateľ, bol
tiež Poliak, pochádzajúci od Ľvova, muž asi tridsaťročný, výborne vzdelaný, usilovný,
dobrotivý a mňa osobitne úprimne milujúci. Ja som si ho však predsa, neviem prečo, väčšmi
vážil, než miloval, bolo na ňom niečo, čo mi nedopúšťalo oddať sa mu celým srdcom. Niekedy
mával strašný pohľad a keď sa domnieval, že ho nikto nepozoruje, natiahol pravý kútik úst
spôsobom, ktorý prezrádzal či nejakú veľkú bolesť, či akoby hnevom prebudenú nenávisť,
vrásniacu čelo medzi obrvami k pomste. Ale málokedy sa mi podarilo prekvapiť ho v takom
stave mysle, ba veru som sa toho stránil, lebo vždy mi vtedy srdcom preletel akýsi strach.
On však, zbadajúc alebo podozrievajúc, že som ho pozoroval, rýchlo sa obrátil ku mne s
úsmevom, pobozkal ma a sebe — utrel slzu.I teraz, ako pozorne načúval otcovi, nevdojak sa mu črty nakrútili k tomu výrazu, načo
sa spamätal a hlboko vzdychnúc, povedal: „Je, je to dcéra smelého, hrdinského, nešťastného
poľského národa.“ — „Kamilka,“ zvolal teraz môj otec, „choďže povedať, aby otvorili izbu na
pravej strane budovy, nech povnášajú veci pána Ľuboša a môjho syna a gazdiná nech všetko
iné potrebné obstará,“ a dievča ako vystrelená guľôčka vybehlo dverami; za ním sa Ľuboš
uprene díval a len čo zmizlo, šeptom opakoval meno „Kamilka“, vzdychol a zrazu sa mu čelo
vyjasnilo, keď som hovor na inú koľaj zaviedol, opýtajúc sa na strýca a svojho staršieho
brata, a tak som dal našim rozhovorom iný smer. Môj brat bol pri vojsku; môj strýc, majúc
postavenie na cisárskom dvore, zdržiaval sa teraz v Trenčianskych Tepliciach a môjmu otcovi
nakázal, ako mi to sám povedal, aby ma poslal k nemu, lebo strýc si na mne veľmi zakladal,
domnievajúc sa, že pôjdem v jeho šľapajach a že sa pousilujem šťastie tohto života založiť
pri dvore, v úradoch a v hodnostiach.Pri večeri sa beseda zvrtla na otázku mravnej úrovne sedliackeho a vôbec poddanského
ľudu v našej vlasti. Ľuboš tvrdil, že je veľmi zlá, vyčítajúc ľudu najmä opilstvo,
nedostatok sebadôvery a nechuť k duchovnému vzdelaniu, pričom sa opytoval otca na príčiny
toho stavu.„Ja som sa dosť natúlal po svete,“ odpovedal môj otec, „a nazrel som do jeho rozličných
kútov; verte mi, že som to nerobil z túžby po dobrodružstvách, ale ako bedlivý — a hovorím
to bez márnomyseľnosti — filozoficky založený pozorovateľ; vypozoroval som však, že stav
sedliackeho a vôbec poddanského ľudu vo väčšine krajín je čo do mravnosti ten istý ako u
nás, v niektorých ešte horší, hoci nemožno poprieť, že v niektorých aj lepší a omnoho,
omnoho lepší. Úroveň mravnej vzdelanosti ľudu tejto vrstvy nesúvisí vždy priamo s jeho
občianskym postavením, slobodnejším alebo neslobodnejším, lebo omnoho viac pôsobia na ľud
tejto vrstvy návyky a vývin jeho osudu od stáročí, než náhle zmeny občianskych pomerov za
našich čias, ktoré sa vždy najmenej dotknú chudobného pre jeho blaho, ba — ako skúsenosť
dokazuje — takými náhlymi zmenami, i keby boli čo najvýhodnejšie, mravná úroveň týchto ľudí
sa skôr skazí, než zošľachtí; najviac tu pôsobí bezprostredný záujem pánov o tých, ktorí sú
v ich službách. Mravná úroveň človeka nie je od prirodzenosti vzdelaná a teda ani mravná,
popri všetkých básnických výtvoroch v selankách o jeho nevinnosti, nežných citoch atď.
Človek od prirodzenosti je divý, konajúci podľa pohnútok svojich vášní, jeho cieľom je
vyplňovať hrubé žiadosti z okamžitého pohnutia mysle, jeho právo ako právo vôbec je vôľa na
základe moci a ľubovôle, podmienená násilenstvom; v jeho zmýšľaní má prevahu telesná
zmyslovosť a len keď sa vzdelaním jeho rozum trochu rozvinie a pod vplyvom vzdelanejších
poňatí sa jeho svedomie prebudí, len vtedy dosiahne v ňom prevahu ľudskosť nad výlučne
živočíšnymi žiadosťami. Preto sa nestaviam proti tomu, keď sa za slobodnejších občianskych
pomerov otvára ľudu tejto vrstvy i možnosť dosiahnuť vyššiu mravnú úroveň. Ale či on po tom
túži, čo nepozná a čo si vôbec neváži? Jeho myseľ sa upína na jedlo, nápoje, bývanie a
nanajvýš na zábavu. Kto chceš tento ľud zošľachtiť, hľaď naň pôsobiť bezprostredne,
príkladom a tým, že ho privedieš k poznaniu dôsledkov mravnosti na samom sebe. V tom, že sa
takto o náš ľud málo starajú, ľahko poznáš hlavnú príčinu jeho malých pokrokov v mravnej
vzdelanosti.“Hoci moja výchova bola dovŕšená podľa názorov panujúcich v mojej vlasti a môj otec ma už
zamýšľal doma podržať a len po dvoch rokoch ma chcel poslať na cesty po cudzine, jednako
bol vďačný tomu, keď som mu povedal, že som poprosil Ľuboša, aby u nás ešte pobudol rok
alebo dva. Tým väčšmi ma prekvapilo, keď mi Ľuboš na druhý deň hneď za rána oznámil, že sa
už musí vrátiť do svojej vlasti a že by sa ešte dnes rád od nás odobral; ba len ťažko sa
dal nakloniť mojimi prosbami, aby aspoň ešte tento deň u nás strávil, potom že ho zajtra
cez Tatry odprevadím. Tým však pre mňa stratil na radosti celý deň, ktorý som celý pri jeho
boku strávil, až sa mi napokon na prechádzke popri Váhu asi takto prihovoril:„Vidíš, môj mladý priateľ, túto bylinu, čo krásne kvitne a už sa k nej blížia kosci a
ona kosou podťatá čoskoro padne dobytku na pokrm? Čo je jej poslaním? To, aby rástla, kým
môže, aby kvitla, doniesla semeno a opäť zoschla, alebo aby zhynula aj skôr, či už
pošliapaná, či odtrhnutá alebo podťatá a ako krmivo bola predložená dobytku? — Nie, nie,
nezhynula na to, aby sa jej tvar premenil a na taký spôsob zašla. Touto premenou zahynie
len náš pojem, len jej meno človekom dané, ale či to meno je ona sama? Istežepre
násona sama, pre nás teda zahynie. Vidíš, tamto vyletela prepelica,
vystrašená koscami z hniezda; čo je jej poslaním? — Hľa, tam bežia za ňou jej holíčatá, čo
je ich poslaním? To, aby boli odchované svojou matkou, ktorá ich vyliahla, potom aby sa
samy živili a — zahynuli prv alebo neskôr. Vidíš, ako sa tie mreny blyštia vo Váhu, ako sa
vyhadzujú za muškami a niektoré z nich chytá rybár do svojej siete. Čo je ich poslaním?
Slovom, aby žili tak dlho, ako môžu. Čo je poslaním človečenstva, čo je poslaním dejín, to
znamená všetkých jeho dejov a ich vývinu? Čo je cieľom stvorenia človeka, ako ho poznávaš z
dejepisu ľudského pokolenia, alebo z akého hľadiska máš čítať jeho dejepis? Či šťastie a
blahoslavenstvo? Či dokonalosť? Či sa v dejinnom pásme, navinutom božou prozreteľnosťou,
ukazuje osnova predpísaného vývinu? Či k šťastiu, či k dokonalosti, alebo k tomu
prostredníctvom tejto? Či má svet trvať miriády storočí a miriády miliónov ľudí majú byť
len prostriedkom, aby tí poslední dosiahli cieľ svojho stvorenia? Je to v súlade s božou
múdrosťou a mocou? Život sám je teda poslaním každého jednotlivého človeka. Poslaním
človeka je jeho život v ľudskosti bez ohľadu na čas a miesto, bez ohľadu na šťastie a
stupeň jeho dokonalosti podľa ponímania niektorého človeka. A čo je cenou jeho života? Ten
jeho vlastný život — jeho činnosť pre iných, pre neho samého jeho krasocitné povedomie:rozvíjanie,nie rozvinutie ľudskosti, všetkých jeho možností a
schopností v krasocite. Žiť päť alebo sto rokov, život biedny alebo šťastný, to všetko má
rovnakú čiže nijakú cenu. Nechoď, milý, mladý priateľ, nechoď za šťastím, lebo naisto by si
bol nešťastný! Alebo vieš ty, v čom záleží tvoje šťastie, alebo to niekto vie? Čo dnes
pokladáš za najvyššie šťastie, to zajtra poznáš ako najväčšie nešťastie. Drž sa teda toho,
čo je tvojou úlohou, aby si žijúc žil v ľudskosti. Ty sám si svojím cieľom, tvoj život je
tvojím poslaním; ale tento tvoj cieľ, toto tvoje poslanie je súčasne i cieľom a poslaním
človečenstva. Zachovávaj si nežné city lásky a priateľstva, lebo aj to patrí k ľudskosti,
ale ich požívanie nikdy nepokladaj za ten cieľ, za ktorým by si mal ísť ako za svojím
poslaním. Ich zmeny znášaj mocným a samostatným duchom, bez samostatnosti nežiješ v
ľudskosti. A z tohto hľadiska, prosím, dívaj sa na svoj minulý a na svoj budúci život. Ver
mi, to hľadisko, z ktorého si ty vytvoríš svoje poňatie vlastného života, je konečná
múdrosť všetkej filozofie. Zostaň verný tomuto hľadisku; lebo vernosť je jediný základ
nášho duchovného života. Ži tak, aby tvoj život stvoril v tebe krasocitnú povedomosť
ľudskosti tvojho života a nikdy ťa nič nezhrozí, nič neskľúči, nič bláznivé neomámi; tvoja
vôľa a tvoje cítenie a pokojná vyrovnanosť tvojej duše sa naplnia neprekonateľnou
zmužilosťou; budeš cítiť radosť i žalosť, keď nepoprieš ľudskosť v cite, ale to všetko tvoj
pokoj nezruší.“Pojmúc sa popod pazuchy, vracali sme sa; ja však tu hneď musím vyznať, že tie jeho
slová, prednesené pohnutým a pritom pevným hlasom, prejavujúcim čulosť srdca a plnosť
presvedčenia, vryli sa mi hlboko v pamäť a spomínanie na ne mi neskoršie veľmi pomáhalo
zachovať bedlivého a vážneho ducha i v tých najnešťastnejších údobiach môjho života.Na druhý deň, prejdúc cez Váh, šli sme cez Tatry; voz pred nami, my peši za ním, a tu
sme počuli kdesi v stráni spievať dievča a to nám poskytlo príležitosť rozprávať sa o
zvláštnostiach našich prostonárodných piesní, pričom Ľuboš vedel z Mickiewicza: „O pieśni
gminna, ty stojisz na straży narodowego pamiątek kościoła.“[9]Za touto výpoveďou mi prišli hneď na myseľ všetky naše najstaršie piesne; naša
„Hoja, Ďunďa…“, naša „Horela lipka…“,[10]naša „Nitra, milá Nitra!“ Ľuboš mi v krátkosti vyložil ustrojenie alebo skôr
základ ustrojenia každého básnického výtvoru a nazval ho rovnodruhosťou, paralelizmom. Ako
sa jeden tep srdca rovná druhému, ako sa ženie vlna za vlnou, a kde sa odrazí predná, tam
sa odrazí i nasledujúca: tak vraj to isté je aj základom ustrojenia duchovného života a
podľa toho i myslenia a podľa tohto — reči, a v jej dokonalejšej podobe, v jej krásnom
zostavení v periódach a v básnických periódach, čiže vo veršoch. „Na čom inom sa zakladá
rým?“ hovoril Ľuboš, „z čoho iného vznikla časomiera? Tam zodpovedá jeden rým druhému, tu
zauzlenia a rozuzlenia rozbeh a pád, následnosť stôp a v speve nápev.“ Táto rovnodruhosť je
vraj vždy alebo opätovacia alebo rozvíjajúca alebo odporujúca. Tamtá ukazuje cit alebo
myšlienku z druhej strany, tá ju ďalej rozvíja, táto jej odporuje. „Počuj len,“ povedal
Ľuboš:I vyrazi Záboj v před jim jako krupobitie,
i vyrazi Slavoj v bok jim jako krupobitie…[11]Necítiš, že sa tu prvá časť vety rovná tretej, druhá štvrtej?I máše Záboj mečem,
kus sčíta vrahu otrazi.
I tasi Ludiek meč,
meč se smeče po kožene ščíte…Tu máš jednoduchú rovnodruhosť, podľa ktorej sú zložené naše najstaršie všeslovanské
básne. Ale o rýme ani nemusím hovoriť, ten iste vidíš napísaný, dávaj pozor len na zmysel:Vysoko zornička,
dobrú noc, Anička;
ešte vyššie nebe,
Pán Boh daj i tebe.Necítiš tu zodpovedajúcu rovnodruhosť? A zas prekrásny rozvíjajúci paralelizmus:Před okýnkem zahradenka a v ní trninka,
v té trnince rozmařínek bílým prokvitá.“„Ale v časomiere?“ hovorím.„Nuž v časomiere! Čo je každá sloha, ak nie paralelizmus, a čo je hexameter, ktorý už
sám v sebe je slohou? V hexametri je však rovnodruhosť niekedy zavinutá, ale ľahko
rozpoznateľná, napr.: Pak vůkol dalekých se ozývali háje pahorků…;[12]dalekých — pahorků; ozývali (činné slovo, táto duša reči, čaro krasoreči) je
srdce, stojí v prostriedku, z neho z jednej strany vyteká to, čo z druhej vteká, je
chrbticou, ktorá podporuje stavbu celého tela, rozpínajúceho rebrá na obe strany. A v
nápevoch:Čie je to jarné žitko pod horami,
pod horami, pod horami;
vybili ho vranie kone podkovami,
podkovami, podkovami.Ale veru i básnici by si mali väčšmi vážiť národný spôsob, alebo jedine podľa neho
skladať svoje básne, a to i čo do formy, i čo do látky. Čo do formy teda radil by som
nasledovať naše národné piesne, bájky, rozprávky, hoci tieto posledné už len veľmi
premyslene; čo do látky život, vieru, túžbu národa. Čo je nášmu ľudu po prebirmovanom Amorovi,[13]čo po prebirmovaných Múzach! Ľúto je nášho ľudu, že si naši básnici tak málo
všímajú jeho povahu; tie ich básne sú, pravda, ich dietkami, ale pre náš ľud sú to múmie, a
často bez balzamu. I praslovanské, pohanské bohoslovie už vymrelo a všelijaké víly a
rusalky atď. sa môžu využiť nanajvýš len ako spomienky v rozprávkach a povestiach, ale nie
vo vážnych básňach. Ale i načo by bolo také nenárodné básnictvo? Čože sa môže prirovnať
našim slovanským prostonárodným piesňam? Ak chceš obraz nevinnosti a úprimnej nefalšovanej
prostosrdečnosti, počúvaj len prostonárodné spevy Slovákov a Poliakov; ak k tomu žiadaš i
najpôvabnejšiu nežnosť, počúvaj spevy Rusov; ak sa ti väčšmi páči vtipné zobrazovanie
svižného, vrtkého, rezkého života, počúvaj Srbku; ak chceš počuť celú, úplnú hudbu
(koncert), sadni si na breh Váhu alebo Hrona. — V slovanských prostonárodných rozprávkach,
ba i v poviedkach sa síce prejavuje aj romantičnosť, ale balady to neznášajú, čo je
podivné, lebo v nich sa práve to, čo by mohlo byť romanticky vyjadrené, temer vždy
vynecháva a preskakuje, takže sa, pravda, zdá, akoby niečo chýbalo, a tu by bolo na mieste
zaštepiť romantičnosť do nášho prostonárodného básnictva, ako sa to v skutočnosti už u nás,
Poliakov, stalo. Už i sama časomiera u nás nie je národným spôsobom skladania básní,[14]a hoci ho celkom nezavrhujem, lebo rád vidím prerozmanité formy, ktorými sa i
sama reč zdokonaľuje, jednako nemôžem však tajiť, že i keby všetky ódy a hrdinské spevy a
elégie atď., zložené časomierou, dýchali čo najpodarenejšie tým antickým duchom v
plastických tvaroch, a i keby sa básnik čo najšťastnejšie vystríhal toho, čo je pre náš
národ už zastaralé, gréckeho i rímskeho bájoslovia, zemepisu a dejepisu, predsa to nebude
pre celý národ, ale len pre tú jeho čiastočku, ktorá vyrástla v našich nenárodných školách.
Okrem toho rozlišujem medzi piesňou prostonárodnou a národnou. Báseň ani nie je, ani nemôže
byť národnou hneď, ako ju kto zloží, ale len vtedy, keď prenikne do celého národa a
zapôsobí naň tak, že ju spieva prosté dievča pri kosení trávy a slečna, hrajúca na klavíri,
pastier, idúci za ovcami, vojak, ženúci sa za nepriateľom, žiak, dychtiaci po vedách,
remeselník vo svojej dielni, pocestný na ceste a šuhaj na otcovom dvore. Takých, pravdaže,
máte málo na Slovensku, ale predsa ich máte niekoľko a dá boh, že rastúcou národovosťou ich
budete mať viac. Taká národná báseň je čosi vznešeného a dôstojného, hodná toho, aby si ňou
získavali najväčšiu slávu najvýbornejší a najslovutnejší básnici, ktorých zaiste večná česť
neminie. Presvedčil som sa, že vaša „Nitra, milá Nitra…“[15]hýbe celým Slovenskom. Neviem, či Rimania mali niečo takého, no Ilias[17]pôvodne veru ničím iným nebola. Ale také básne a piesne môžu sa stať národnými
alebo len za dlhý čas po ich zložení, alebo musia vzniknúť vo zvláštnom období národného
života, pochádzajúc od mužov, preniknutých najvrúcnejšou a najčistejšou národovosťou, do
básní ktorých sa vtelil duch národa.“Keď sme, takto sa rozprávajúc, kráčali kľukatou a skalnatou cestou, zdvihlo sa už slnce
na najvyšší vrchol klenutia mocných nebies. Za našimi chrbtami bolo nebo potiahnuté pásmi
oblakov, po našom ľavom boku zas bol štít Kriváňa, obtočený chmárami; ale my sme vošli do
najbližšieho domčeka, v ktorom sme našli mladého človeka, sotva ešte v mojom veku, ako sa
práve triasol zimnicou. S údivom a potom s nevýslovnou radosťou ho Ľuboš poznal, že je to
jeho niekdajší odchovanec Konrád Sandomírsky, maliar, ktorý prišiel do Liptova navštíviť
svojho ujca; u neho sa dosť často zdržiaval a vybehúval na štíty okolitých vrchov. Najali
sme povoz a sami sme ho odprevadili do Liptova, kde nás veľmi vľúdne prijali; ja som potom
musel Ľubošovi prisľúbiť, že častejšie navštívim Konráda, ktorý pomýšľal zostať dva roky u
svojho ujca a potom sa vystrojiť do Ríma. Rozlúčiac sa s Konrádom a s jeho ujcom, pánom
Lipovským, išli sme ďalej; ja som sa totiž nemohol od neho odobrať pred inými ľuďmi. Keďže
sme sa čoskoro vrátili v rozhovore k predmetu, o ktorom sme sa už rozprávali, či bolo
divné, že sme akosi nevdojak začali hovoriť o „Slávy dcere“?„Keby si bol Kollár,“ povedal Ľuboš, „viacej hľadel národného spôsobu, i keby nebol hneď
razom tak nesmierne zapôsobil, lebo celý náš život aspoň doteraz nie je čisto národný,
predsa by táto báseň mala stálejšiu a trvalejšiu účinnosť. Sama znelka je síce zahraničným
spôsobom verša, ale to sa ešte ľahšie znárodní než to — aspoň mne — príkre, prebirmované
bájoslovie. Ktože u nás pozná Milka, a Lada či už nezomrela? Mám nádej, že tento muž národa
sa tomu vyhne pri treťom vydaní a potom sa táto báseň stane básňou národnou.“Tu však už, žiaľ, musím vyznať, že sa táto Ľubošova nádej nevyplnila, ba že to tretie vydanie[18]ešte rozmnožilo spomenuté chyby, ale ako na zdôvodnenie pravdivosti Ľubošových
slov už teraz môžem uviesť i to, že toto tretie vydanie Slávy dcery — hoci mu mnohí musíme
byť povďační za oživenie takého množstva národných pamiatok — zapáčilo sa omnoho menej než
predošlé; práve preto si jeho spevy, Lethe, Acheron, nemohli získať takú vážnosť, akú si
predmet vyžaduje. Najväčšia časť, ako povedal Ľuboš, zneliek Slávy dcery je zložená
dokonale a naozaj majstrovsky; lebo hlavnou vlastnosťou všetkých zneliek, pokiaľ ide o
zovňajšiu stavbu, je ich pyramídový charakter. Založené sú i na najširšom základe, potom
vystupujú nahor vždy užšie a strmšie, až s najprudkejšou smelosťou vybehnú do
najostrejšieho šidla, na ktorom sa už nič nedá postaviť. Preto každá znelka musí mať svoj
určitý jediný zámer, musí byť samostatná, od iných nezávislá, a jej zmysel sa musí razom a
ostro dokončiť. Preto sa naskrze nehodia pre epické básnictvo, lebo pyramídy sa nemôžu
pohybovať ako vlny; najlepšie sa hodia pre ľúbostné básne a pre epigramy. „Hľa, práve mi
čosi prichádza na myseľ,“ povedal Ľuboš, a sadnúc si, napísal mi túto znelku na pamiatku:Vy, božieho stĺpy dôstojenstva,
Tatry, ktoré sám Boh postavil;
sem poď, Boha čo s’ neoslávil,
nepocítil blaho náboženstva.
Chrbáty vy slávne Všeslavenstva,
mnohý vrah sa na vás navalil
zlobou hroznou, predsa nezdlávil
to, čo slávou má byť človečenstva!
Piadimužík by chcel odporovať
rozhodnutiam Boha večného,
ktorý Tatry ráčil nám darovať?!
Nepriatelia, kde sú vaše vzteky?
Čujte rachot hromu hrozného:
Slovanské sú Tatry až na veky!Chvíle mojej rozlúčky s Ľubošom obídem mlčaním, lebo nemohol by som opísať tie city
môjho srdca, v ktorých ma Ľuboš zanechal. So slzami v očiach som hľadel za ním, až zašiel
za pahorok a zmizol môjmu zraku, a ja som sa vrátil do Podhája, kde som našiel list od
svojho strýca z Trenčianskych Teplíc, ktorým ma pozýval k sebe. Aj môj otec bol toho
názoru, aby som sa čo najskôr vybral k strýcovi, ja však, pamätajúc na Ľubošovu prosbu,
chcel som ešte navštíviť Konráda v Lipovom pred svojím odchodom. Kým som sa mohol vybrať za
Konrádom, ubehlo niekoľko dní; za ten čas som sa zaoberal ponajviac Kamilkou, ktorú som zo
dňa na deň väčšmi miloval. Dievča bolo vždy pri mojom boku, kamkoľvek som len šiel, všade
ma sprevádzalo, prenášajúc na mňa všetku tú lásku, ktorú prejavovalo oproti svojej matke.
So zvláštnou zvedavosťou sa ma vypytovala na Zorňana, starca už vetchého, ktorý asi pred
ôsmimi rokmi od Hrona prišiel do Podhája a tu sa zdržiaval u správcu školy, svojho
príbuzného. Zorňan bol totiž harfeník, teraz už na duchu pomätený, ktorý sa každý večer so
svojou harfou ponáhľal k Váhu, pokladajúc ho za Hron, a obrátiac sa na tú stranu, odkiaľ
vychádzal mesiac, spieval divné, po čase nikomu nezrozumiteľné piesne. Keď bola niekde v
dedine svadba, on tam nechýbal a obyčajne akoby prorockým duchom nadšený oznamoval osud
budúcich novomanželov svojou inotajnou piesňou, a to sa mu často pri nemalom obdive
podarilo, za čo ho ľud pokladal za niečo zvláštne a vždy sa k nemu choval úctivo. Ja som si
však vykladal úspech jeho proroctiev z toho, že mal prístup do každého domu, a preto
dokonale poznal ľudí oboch pohlaví podľa ich povahy, najmä mladých, ktorí ho radi mali pre
jeho piesne a preto, že ich hry usilovne navštevoval. Len pred mojím otcom sa trochu
okúňal, lebo vycítil z jeho strany akúsi nechuť voči sebe; môj otec totiž mnoho dobrého
robil pre neho, hoci vravieval, že on svojimi prorockými piesňami vzbudzuje v mládeži
baženie po neobyčajnom a robí ju poverčivou.Mal ešte aj tú divnú obyčaj, že vychádzal na vŕšok v záhrade môjho otca za najhoršieho
počasia, keď vetry najprudšie zúrili, keď lialo alebo hodne snežilo, keď víchrica
najprudšie dula, a tam pod košatou lipou spieval pri harfe piesne ponajviac osudu národa sa
týkajúce, ktorým síce nikto nerozumel, ale jeho hrozný hlas, prerážajúci besnenie búrky,
rozliehal sa po celej dedine.Konráda som našiel už úplne zdravého. Pri obede v dome pána Lipovského, ktorý bol bohato
a nádherne pripravený, prišla reč na básnictvo a maliarstvo, z čoho som však málo koristil,
lebo pán Lipovský, majúc záľubu len v poľovačke, v hlučnej spoločnosti, vo víne a v dobrom
jedle, zavrhoval všetky krásne umenia, ich pestovateľmi pohŕdal ako pochábeľmi, často
opakujúc ono latinské úslovie: cuncta licent stultis, pictoribus atque poetis,[19]čo sa mi tým väčšmi nepáčilo, že ani len svojho príbuzného a teraz u neho
hosťujúceho Konráda nešetril. Konrád sa však vyslovil, že je spokojný s takým poctením,
lebo že mu je milšie také bláznovstvo než neľudský, sebecký a len zvieracký život tých,
ktorí idú len za tým, čo lahodí ich telu. Pri stole som sa zmienil i o Kamilke, a Konrád,
počujúc to meno, prejavil túžbu uvidieť ju. „Pravdaže,“ povedal potajme, „i s tebou dlhšie
pobudnúť, aby som sa aspoň na čas zbavil nezdravého ovzdušia, panujúceho v dome môjho ujca,
s ktorým sa čo do zmýšľania vôbec v ničom nezhodujem. Ach, ako je ťažko žiť človeku, ktorý
si tvorí svet podľa ideálov, s ľuďmi zhola nič nechápajúcimi, a preto si ani nevážiacimi
vznešenosť duchovne vzdelaného života. Ja,“ hovoril ďalej, „len preto tak často na tieto
vrchy vystupujem, aby som sa osamote mohol voľne zaoberať svojimi myšlienkami a cvičiť sa
vo svojom nadovšetko milom umení.“Opustiac Liptov, šli sme peši až k brehu Váhu a poniže Hrádku sadli sme si na plť a
plavili sme sa nadol, kochajúc sa v hojdaní našej plťky a pasúc oči po krásnych brehoch. Po
niekoľkohodinovej plavbe priblížili sme sa za ohybom Váhu k malej dedinke, obklopenej
záhradami, ktorá sa rozkladala na samom brehu Váhu. Už zďaleka sme začuli spev dievčat,
spievajúcich v najbližšej záhradke. „Preutešený je život dedinčanov,“ povedal Konrád, „keď
ho bieda nekruší; jeho potreby sú skromné, žiadosti skromné, a pre ich ukojovanie je celá
príroda otvorená. Ach,“ hovoril ďalej, „mravne vzdelaný človek potrebuje k šťastnému životu
tak málo a za malú, nie ťažkú a radostnú prácu poskytuje mu príroda všetky dary v takej
hojnosti, že vo svojom ľudskom účinkovaní v samospasiteľnej láske môže blažene žiť, lebo:
,Dla kochanka i kochanki dosyć domku pustelnika.‘[20]“ Plaviac sa popri samej záhrade, počuli sme dievča, spievajúce jednoduchým
nápevom pieseň, ktorú som si ja ako ochotný zberateľ našich prostonárodných spievaniek hneď
zaznačil a ktorá znela asi nasledovne a mala takýto námet:Devino udobrenie saDievča ovce pasie,
kvety v kytku viaže,
k studienke si sadne
a vzdychá a plače.
A jahniatko hlávku
na lono mu skloní
a dievčina slzu
ako perlu roní.
Vari zlá macocha
bráni tvojej vôli?
Či ťa otec hrešil?
Či ťa hlávka bolí?
Ešte si s Janíkom
včera tancovala…
Či si inú vybral,
ty si sa hnevala?
Ale ona mlčí,
ani sa nehýba.
Úbohé dievčatko,
ktovie, čo mu chýba.
Čuj, spoza breziny
píšťalka zazneje
a devino srdce
tajne sa zasmeje.
A píšťalka zneje,
deva trnie zase.
Čoho sa tak bojí,
že sa celá trasie?
Hľa, v lese zelenom
zrazu čos’ šuchorí,
za dievčatkom tíško
Janík vyjde z hory —
i schová píšťalku,
vôkol sa obzerá
a kradmým sa krokom
k dievčatku poberá.
Zakryje jej oči,
ona sa nebráni:
a už je po hneve,
už je po vzdychaní.[21]„Slawianie, my lubim sielanki,“[22]zvolal Konrád. „A znáš ty onu preutešenú selanku, v ktorej prvú časť zložil Odyniec,[23]druhú a tretiu Mickiewicz?“ — „Nie,“ odpovedal som. A on, vyjmúc z vačku zväzok
Mickiewiczových básní, čítal mi, čo nasleduje:I.
W gaiku zielonym
dziewczę rwie jagody;
na koniku wronym
jedzie panicz młody.
I grzecznie się skłoni,
i s konia zeskoczy:
Dziewczę się zapłoni
na doł spuści oczy.
„Dziewczyno kochana!
Dziś na te dąbrowy
s kolegami z rana
przybyłem na łowy.
Lecz trafić nie mogę
gdzie leźy miasteczko,
wskaź, proszę, mi drogę
piękna pastereczko!
Czy prędko mię z lasu
ta ścieżka wywiedzie?“
— „Jeszcze pan zawczasu
do domu zajedzie.
Widzisz pan to drzewo,
koło drzewa brzozki;
stąd zaraz na lewo,
potem koło wioski.
Przez gęsty zarostek,
w prawo ponad rzeczką,
tam młynek i mostek,
i zaraz miasteczko.“
Panicz podziękował,
czule rączkę ścisnął,
w usta pocałował,
na konika świsnął,
siadł, ostrogą spina;
już nie widać jego…
Westchnęła dziewczyna,
ja newiem dla czego. —
II.
W gaiku zielonym
dziewczę rwie jagody:
Na koniku wronym
jedzie panicz młody,
I woła z daleka:
„Pokaż inną drogę!
Za wioską jest rzeka,
przejechać nie mogę.
Ni mostku żadnego
ni brodu wytropić:
Chciałaszby młodego
chlopczyka utopić?“ —
„To jedż pan drożyną,
na prawo kurhanu.“ —
— „Bóg zaplać, dziewczyno!“
„Dziękuję Waćpanu,“ —
W las poszła drożyna,
nie widać młodego:
Westchnęla dziéwczyna,
oj! wiem ja dla czego.
III.
W gaiku zielonym
dziewczę rwie jagody:
na koniku wronym
jedzie panicz młody,
i zawoła z nowu:
„Diewczyno dla Boga!
Wjechałem do rowu,
takaž twoja droga?
Nie jeździł w te szlaki
nikt z dawnego czasu,
chyba wieśniak jaki
po drzewo do lasu.
Poluję dzień cały,
koniam nie popasał;
jeździec zadyszały,
konik się zahasał.
Ssiędę i z ponika
pragnienie ugaszę;
odkiełznam konika,
i puszczę na paszę.“
I grzecznie się skłoni,
i s konia zeskoczy:
Dziewczę się zapłoni,
na dół spuści oczy.
Ten milczy, ta vzdycha;
po niedługej chwili,
ten glośniej, ta scicha
coś z sobą mówili.
Lecz że wietrzyk dmuchał
w tę stronę dąbrowy,
przetom nie dosłuchał
panicza rozmowy:
Lecz z oczu, lecz z miny
tom pewnie wyczytał,
že więcej dziewczyny
o drogę nie pytał.[24]„To je už naozaj niečo majstrovskejšieho,“ povedal som; „tak sa mi predsa vidí, že tie
dve časti, Mickiewiczom prirobené, poukazujú ako na iného autora, tak i na iného ducha,“ —
„Ako to?“ spýtal sa Konrád. — „Tak,“ povedal som, „že tá prvá časť opisuje skutočne
jednoduchý sedliacky život, tieto dve časti však opisujú už z jednej strany sedliacky a z
druhej vzdelanejší život, čo sa ukazuje hlavne v tretej časti. Azda by sa mohlo povedať, že
tieto dve časti sú k prvej prikomponované, akoby bol naštepený prútik romantičnosti na pník
nášho prostonárodného a súčasne tak trochu antického ducha.“ — „A čože ty rozumieš pod
antickým a čo pod romantickým básnením?“ — spýtal sa Konrád. — „Ja myslím,“ odpovedal som,
„že antičnosť záleží v opisovaní krásy v prostote, naproti tomu že romantičnosť záleží v
opisovaní krásy v rozmanitosti; tamtá určité idey spredmetňuje, táto určité predmety
zidealizuje. V antickom spôsobe vyniká plastičnosť, v romantickom maliarstvo. Tento rozdiel
najlepšie vidno v epickom a dramatickom básnictve, kde sa často idea zobrazuje
spredmetnením idey jej protikladnej, kde teda má široké pole z jednej strany fantázia a z
druhej strany tušenie, a celý ten rozdiel sa môže stanoviť v tom, že antičnosť opisuje
život, aký má byť vzhľadom k idei, a romantičnosť, akým je vzhľadom k idei alebo akým je v
protiklade s ňou.“Čo som vtedy povedal Konrádovi, to by som mohol teraz potvrdiť najmä Máchovým[25]„Májom“, v ktorom je zobrazené krásno ľadovo studené, hoci je nesmierne
zaujímavé tým, že sa v ňom život zobrazuje v protiklade s ideou krásy a opravdivá krása sa
zobrazuje len spredmetnením idey jej protikladnej. Odtiaľ tá túžba a to tušenie, ktoré je
vlastným zmyslom básne a pre ktorý sa nám jej krása páči, tá bolesť z predstavenia
skutočného života v jeho protiklade s ideami; to je ospevovanie kvetiny nie ako kvitne a
akou vôňou dýcha, ale ako ju necitlivý červ bezcitne pomaly požiera, a ona hynie v svojej
kráse. Hodnota tohto druhu romantičnosti je však navidomoči zrejmá, ak celá báseň
nevyjadruje nič iné než onen protiklad; sám osebe nevyvoláva nič iné než nespokojnosť,
nemilý žiaľ, nevrlosť a tomu podobné city, ale tento spôsob, múdro použitý a inému
podriadený, môže pobúrením všetkých vášní nesmierne zapôsobiť. Toto už teraz hovorím o
tomto najnovšom druhu romantičnosti, ktorý by sa mohol nazvať ideoprotikladným. Keď Konrád
vypočul, čo som mu vtedy hovoril, opýtal sa ma, či by som mu nemohol ukázať na príklade
všetko to, čo som o romantičnosti povedal. Ja som mu na to vzal z ruky onen zväzok
Mickiewiczov a nahlas som čítal, prekladajúc hneď z poľštiny do češtiny,[26]ako tu nasleduje:RomantikaMe thinks, I see… Where?— In my mind’s eyes.ShakespeareZdá sa mi, že vidím — Kde?— V oku duše mojej.Počuj, dievčina!
— Tá nepočuje. —
Hľa, mestečko, deň začína!
Ni živý duch s tebou, pusto tu je.
Čo to naokolo chytáš,
koho voláš, s kým sa vítaš?
— Tá nepočuje. —
Je ako mŕtva skala,
ni okom nežmurkala,
raz zrakom navôkol strieľa,
raz slzy zasa leje,
akoby čosi chytiť, zdržať chcela,
hneď plače a hneď sa smeje.
„Ach, tys’ to v noci, Janíčko malý?!
I po smrti trvá láska!
Pred macochou len pomaly,
nech nečuje ani hláska!…“
„Nech čuje, už ti tí odspievali,
už ťa aj pochovali!“
„Umrel si už? Ach, ja sa bojím!
Janíčka svojho báť som sa chcela?
Ach, to on! Tvárička tvoja s očkom tvojím,
stužtička tvoja biela!
Podobáš sa šatkám bielym,
ruka chladná, krehne ona!
Tu sa polož vprostred lona,
bozkávaj ma bozkom vrelým.
Ach, hrob je chladný, dýcha mrazom!
Umrel si, dve prešli letá!
Umriem s tebou, ber ma razom,
dosť už mám sveta.
Zle mi, kde sa zlý svet kopí,
plačem — ma na smiech majú;
vravím — nik ma nepochopí;
vidím — tí sa nedívajú.
Za dňa prídi raz! Či vari vo sne?…
Nie… ruku ti, Janko, chytím.
Zmizneš, ja ťa už neuvidím!
Ešte skoro, ešte včasne!
Môj bože, kohút spieva,
v okienku zora svitá.
Kde, Janko, ach, kde nájdem si ťa,
nešťastná deva?!“
Takto dievčina milého volá,
za ním kričí, padá, blúdi;
na ten pád, krik dookola
zbieha sa tam zástup ľudí.
„Modlite sa!“ ľudia zakričali.
„Tu sú stopy jeho duše,
veď Janíčko byť musí u Katuše,
pokým žil, sa radi mali.“
Ja to čujem, verím podľa toho,
modlím sa i plačem mnoho.
„Počuj, dievčatko!“ — skríkne starec zboku
a takto na ľudí volá:
„Verte môjmu sklu a môjmu oku,
nevidím nič dookola.
Duchovia krčmovej, nízkej chátry
v jednej sú vyhni uvarení.
Dievčatko tára iba dve na tri
a ľud hlúpy, zadubený.“
„Dievča to cíti,“ odpovedám skromne,
„ľud tomu verí prehlboko;
cit, viera pôsobí tuhšie vo mne
než mudrca skielko i oko.
Mŕtve vieš pravdy, ľuďmi nepoznané,
svetom ti prášok, hviezdna iskierečka,
neznáš právd živých, zázrak nepovstane!
Maj srdce, hľaď do srdiečka!“[27]„Nuž a aká je povaha antičnosti a romantičnosti v maliarstve?“ spýtal sa ma Konrád. —
„To by si mi ty mal vyložiť,“ odpovedal som, „ale domnievam sa, že síce maliarstvo ešte
môže vyniknúť v oboch spôsoboch, no romantičnosť je mu predsa prirodzenejšia. Sochárstvo sa
obmedzuje len na antičnosť, maliarstvo má širšie pole, ba maliarstvo bude len natoľko
úspešné v zobrazovaní prostého krásna, nakoľko sa priblíži k sochárstvu. Všetky diela
sochárstva spredmetňujú niektorú určitú ideu, každé sochárske dielo predstavuje prosté
krásno a len v jednom zo svojich druhov, v polovypuklých dielach, blíži sa k maliarstvu a
tým aj k romantičnosti. Naproti tomu maliarovi nebude ľahko zobraziť prosté krásno, musí sa
tak ako sochár zdržať všetkých ozdôb, najlepšie, keď ho ani nijakým šatom neodeje; ale ako
preťažko je to pre neho! Tým menej mu môže pridať nejaké módne ozdoby. Ak to však urobí,
ten šat a ozdoby, ktoré u ľudí pokazeného vkusu poslúžia na jeho chválu, o niekoľko rokov
vzbudia smiech. Teda vlastné pole maliarstvu je romantičnosť, čiže krásne v rozmanitosti.
Vy maliari máte za úlohu určité predmety zideovať, čo aj vždy robíte. Musíte mať určitý
predmet a ten potom zobrazujete podľa idey. Ja preto neverím, že by Gréci boli mohli tie
výtvory namaľovať. Konečným cieľom gréckych sochárov, maliarov a básnikov bola krása, ako
na to poukázal Lessing vo svojom ,Laokoonovi‘.[28]Len si spomeň na to súsošie Laokoona a na tú povestnú kravu, o ktorej veľmi
vtipne uvažuje Goethe,[29]a bude ti rozdiel medzi sochárstvom a maliarstvom akoby na dlani. Ale to práve
určuje aj pole sochárstva a maliarstva z jednej a básnictva z druhej strany, ktoré má
najširšie pole, avšak aby dosiahlo svoj cieľ, musí vždy zobrazovať dielo skrze ducha, kým
naproti tomu obe tamtie umenia zas ducha skrze telo. Ak sochár chce vytvoriť sochu krásnej
panny, musí čo najpozornejšie predstaviť všetky jej časti, podobne i maliar; sochárovi a
maliarovi vyhovuje priestor, tam oko môže všetko naraz uvidieť, básnikovi vyhovuje čas.
Básnik nesmie opisovať pannu od hlavy po päty, jej celé telo opíše jedným slovom, napr.
krásnymi obrvami, ramenom atď., pričom jeho farby musia byť duchovné: ožiarené čelo,
ľaliové ramená, vznešené obrvy atď. Básnik vyjadruje účinok, moc, schopnosť; sochár a
maliar látku, ktorá to zjavuje. Básnik opisuje dej, činnosť; sochár a maliar opisujú
skutok, udalosť.“ — „Toto sú teda medze,“ hovorí Konrád, „medzi básnictvom z jednej a
maliarstvom a sochárstvom z druhej strany, ale čo je vôbec poľom básnictva a v čom sú jeho
medze?“ — „Myslím,“ povedal som, „že poľom básnictva je duchovný život národa, pre ktorý sa
básni; medze básnictva tvoria medze duchovného života národa čo do predmetov a potom pravda
a mravné dobro čo do povahy predmetov.“Sotvaže som tieto slová dopovedal, keď sa nám plť zrazu rozbila, naraziac na strmo
vyčnievajúcu skalu. Ja som sa prichytil jedného brvna, ale keď ma pritlačilo k druhému,
pustil som sa ho, aby ma nerozmliaždili, a keď som už chcel vystúpiť na breh, uvidel som,
že sa Konrád celkom potopil a len zavše sa mu tu vlasy, tu ruka vynárali nad hladinu.
Vrátil som sa teda a hodil som sa za ním. Uchopil som ho za ľavé rameno a vyniesol ho na
breh. Ale on už nebol schopný pešo ďalej ísť, tak sme z haluzí splietli nosidlo a položiac
ho naň, zaniesli sme ho do neďalekého príbytku môjho otca. Keď vydávil množstvo vody,
najprv mi s vrúcnou úprimnosťou ďakoval za zachovanie svojho života a prijal ma za
zvoleného brata slovami „Od Boha brat!“. Potom, keď uvidel Kamilku, zavolal: „Kamilko,
sestrzeniczko luba!“ vrúcne ju privinúc na svoje prsia. Ona, poznajúc v Konrádovi svojho
ujca, s nesmiernou radosťou ho objala, vyroniac mnoho, premnoho sĺz radosti. Konrád však
onedlho stratil vedomie a potvrdilo sa, s čím sa mi môj otec smutne zdôveril, že Konrád
nepochybne upadne do horúčky. Na druhý deň už s prudkým paroxyzmom zápasil tak, že
privolaný lekár sa neosmelil sľúbiť mnoho nádejí na jeho uzdravenie. Ja a Kamilka sme
neodchádzali od jeho lôžka a vždy dlho do noci sme pri ňom zostávali, zachovávajúc lekárove
rozkazy. Konrád ako predtým, kým bol zdravý tak i teraz v chorobe vplietal často do svojich
rečí výpovede poľských básnikov, raz spievajúc, raz plačúc, raz akoby sa tešil v tvári
nejakej devy, raz akoby kreslil postavu akejsi Maryly, ustavične opakujúc jej meno, raz
tárajúc blúznil slovami, ktorým nikto nerozumel. V takých chvíľach sa Kamilka na neho
dívala bojazlivým okom a ku mne sa túliac, skláňala svoju tvár na moje prsia, pričom i
vzdychla i modlila sa za Konráda. Na deviaty deň v noci asi o jedenástej hodine Konrád
prudko vyskočil zo svojej postele, chcejúc oknom utiecť, a len s vypätím všetkých síl sa mi
podarilo položiť ho znovu na lôžko. Ale on mi náramne nadával, nazývajúc ma zradcom a
zbojníkom; potom zas onemel a po chvíli strhnúc sa posadil sa v posteli a s očami celkom v
jeden smer upretými volal: „Marylo! Marylo, neplacz juž po mnie!“ Potom sa opäť zvalil a
položiac si na čelo dlaň pravej ruky, rečnil akoby spola ľudským, spola mŕtvym hlasom:Wam pieśni ludzkie oczy, uszy niepotrzebne; —
płyńcie w duszy mej wnętrznościach,
świecie na jej wysokościach,
jak strumiene podziemne, jak gwiazdy nadniebne.
I mam je, mam je, mam tych skrzydeł dwoje;
Wystarcza: od zachodu na wschod je rozszerzę,
lewem o przeszłość, prawem o przysłość uderzę,
i dojdę po promieniach uczucia — do ciebie!
I zajrzę w uczucia twoje.
O ty, o którym mówił že czujesz na niebie,
jam tu, jam przybył, widzisz, jaka ma potęga,
až tu moje skrzydło sięga;
Lecz jestem człowiek, i tam na ziemi me ciało,
kochałem tam, w ojczyznie serce me zostalo. —[30]Keď to dohovoril, zotrval krátko v tichosti; potom precitol a spýtal sa ma: „Ešte
nespíš, milý Laslav? Veď už musí byť po polnoci. Ach, ako som chutne spal, pozri, celkom
som mokrý od potu; mám nádej, že už zajtra budem úplne zdravý.“ Ja potichu vzdychnúc som
myslel na iné ráno a iné zdravie a pýtal som sa ho: „Nevezmeš si lieky, milý Konrád?“ —
„Ach, áno!“ odpovedal. „A Kamilka ti na lone zaspala?“ — „Nezaspala,“ hovorí Kamilka,
skočiac z môjho lona, „ako by som mohla zaspať, hľadiac na teba?“ —Sotvaže Konrád užil lieky, zase uľahol a opäť hrozné sny zmietali jeho dušou: hneď sa
plavil po Váhu a topil sa, hneď zase akoby v bitke okolo seba mečom sekal, hneď spieval,
hneď znovu hovoril oným strašným hlasom.Ja som však Kamilku posielal odpočinúť si, no ona uprela svoje modré oči, lesknúce sa
slzami, na mňa pohľadom, ktorý ma hlboko prenikol. „Neposielaj ma preč od seba, Laslav!
Ach, dovoľ, nech tu s tebou bdiem pri Konrádovi.“ Schytil som dievča na ruky a povedal:
„Milá, milá moja Kamilka,“ nesúc ju do vedľajšej izbičky, „však ťa ja rád mám, ty dobrá
duša.“ A pritisol som ju na svoje prsia. Ona, položiac svoju tvár na moju šiju, objala ma
okolo hrdla a ja som cítil, aké horúce boli tie slzy, ktoré jej kanuli z očí. — Ja
nešťastný, že som vtedy nepomyslel, aké to city planú v dievčati, že som nepomyslel na to,
aký účinok malo také bdenie pri Konrádovom lôžku na jej ohnivé, útle srdce. — Ja nešťastný
— ona nešťastná. —Konrádova nemoc trvala temer celé tri týždne, počas ktorých nás navštívil aj pán
Lipovský a chcel vziať so sebou Kamilku, ktorá však od nás na nijaký spôsob nechcela odísť.
Ale pre mňa už bol zvrchovaný čas, aby som sa vybral do Trenčína, uposlúchnuc strýcove
upomínanie. I zanechal som teda Konráda, len ešte trochu slabého, a odobral som sa od
všetkých, napokon od Kamilky. — „A nevezmeš ma so sebou?“ pýtala sa ma Kamilka. — „Nie,“
povedal som, „ty zostaneš tu s Konrádom.“ — Bolo mi ľúto dievčaťa, ktoré odvrátilo zapýrenú
tvár. A hoci som sa len pred niekoľkými týždňami nešťastne plavil, predsa som nemohol
odolať túžbe znovu sadnúť si na plť, ktorá sa práve z podhájskeho prístavu odrazila. Môj
otec, Konrád a Kamilka odprevadili ma až k samému brehu; hlavný veslár sňal svoj širák a
prežehnal sa a za jeho príkladom ešte dvaja druhí pltníci, potom povedali „zbohom“ a
odstrčili plť. I ja naposledy zvolajúc „zbohom!“ tým, ktorí stáli na brehu, usadil som sa
pri ohni, nakladenom povedľa kolibky, postavenej uprostred plti, a pripáliac si naplnenú
fajočku, začal som myslieť na svojho strýca. Keď sme zanechali Ružomberok a v diaľke, na
pravom brehu Váhu neďaleko cesty vedúcej na Oravu, Likavu, kynúcu nám sivým temenom a akoby
zachmúreným čelom, keď sme sa ako strela prekĺzli pomedzi vysoké vrchy, strmiace tu z oboch
strán Váhu, už len očami sme prelietli od nás na juh otvorenou Turčianskou stolicou. —
„Nevystúpi mladý pán, aby pešo prešiel cez vrch do Strečna?“ spýtal sa ma hlavný veslár. —
„A prečo by som mal vystúpiť,“ odpovedal som. — „Preto,“ povedal veslár, „že by sa do vás
mohla Margita ľahko zaľúbiť a neprepustiť našu plť cez skalné hrebene.“[31]„Hm! Margita…“ zahundral nato zadný veslár, starý, vychudnutý chlap, ktorého
šedivé vlasy na obidvoch stranách krku viseli spod širáka, od zodranosti zhrdzaveného a
jeho ovisnutej partice, ktorú mal nad čelom na vrchu pripätú. — „Hm! Margita, aby ťa Parom,
čo ju spomínaš, ten ťa — nech som dobrý — ľahko vezme i s tvojím mladým pánom, len ešte raz
spomeň meno Margity!“ — Dohundrúc vypustil hustý dym, naťahaný z fajky, ktorá mu zo
zarastenej huby spod nosa trčala na trúbelke sotva tri côle dlhej. — „No, v mene božom!“
zavolal opäť predný veslár a my sme prebehli kypiacimi vlnami najširšiu medzeru hrebeňa
žulovej vrstvy, ktorý sa tiahol priekom popod hladinu Váhu a ktorý ako opravdivý hrebeň
skrytého vrchu utvoril tu opravdivé hrable; na ich nebezpečenstvo upozorňuje pltníkov kríž
strmiaci tu na brehu. Za nami sa hnal oblak, naháňajúci nás hustým dažďom, a už práve
zapadalo slnce, keď sme pomedzi nebonosné vrchy z oboch strán úzkeho Váhu minuli Starý
hrad, hroziaci nám lysým temenom akoby nejaká nočná príšera, až opäť zahnúc popri
zrúcaninách povestného Strečna a nižšie popri kaplnke, postavenej kedysi Vešelínkou[32]na pamäť vyslyšania jej prosieb rodičkou božou, aby sa jej muž navrátil k
manželskej vernosti, pristali sme k brehu už za dobrého mrkania a v hustom daždi.V Trenčianskych Tepliciach dňa 12. augusta 1825.Vieš Ty, čo je láska, milý Konrád? Ach, čože sú všetky radosti sveta v porovnaní s
blaženosťou citu, v ktorom teraz tonie moje srdce. Teraz? Teraz nie! Lebo — ach — vzdialený
som od toho anjela, ktorému by viac svedčilo žiť v nejakom nadpozemskom svete. Teraz? Už
teraz? Ach, že teraz ešte nie, lebo bázeň a pochybnosť nebyť navzájom milovaným nedovoľuje
mi odovzdať sa úplne tomu citu. Azda sa domnievaš, že som toho anjela našiel tu v
Tepliciach, že tu s ním chodievam a prechádzam sa s ním medzi krásne vyrastenými stromami.
Ach — nepoškvrň mi lásku takou domnienkou; v hluku takéhoto sveta nemôže bývať ten anjel,
ku ktorému horím láskou, ó, láskou rozžatou citom útlejším nad najspanilejší sen, ktorý
kedy mňa spiaceho sprevádzal do nebeských rajov. Už dávno, už pred týždňom som Ti chcel
písať, milý Konrád, ale môj strýko niekoľko dní po mojom príchode ma ani z oka nespustil a
keby bol moju lásku spozoroval a keby ma on poznal, spadli by jeho stavania, ktoré on — môj
budúci osud — vystaval svojou vôľou a žiadosťou, spadli by ako chalúpky z karát
sedemročného dieťaťa. Mne však je potrebné otvoriť bránu citom môjho srdca tým, že sa s
nimi zdôverím, a Ty, Konrád, Ty si môj priateľ, Ty si ma bratom nazval po božom mene, Ty
teda musíš brať podiel na mojom osude.Keď sme uviazali plť na brehu pod Strečnom, išli sme celkom už premoknutí do blízkej
krčmy, odkiaľ sme už zďaleka počuli výrazné zvuky gájd, výskanie a spev. Posadil som sa v
krčme konča stola a dal som niekoľko krčahov vína svojim pltníkom a jeden gajdošovi, ktorý,
sediac na prípecku, hral trom mládencom, čo od zeme vyskakovali; na nich sa dívali starší
sedliaci, ktorí sedeli na laviciach, rozložených pozdĺž stien, častujúc sa pritom pálenkou.
Zrazu pristúpil ku gajdošovi jeden z tých mládencov: „Zagajduj nám o Margite“ — povedal mu
— „a tu sú dva groše!“ — „Nie, za desať!“ odpovedal gajdoš. A na to ten starý vychudnutý
pltník povedal mládencovi: „Neblázni, chlapče, lebo by si to ešte tejto noci draho
zaplatil.“ — „Tu je zlatý!“ riekol som gajdošovi, dychtivý počuť niečo o povestnej Margite,
ktorej pamiatka vzbudzovala v pltníkovi takú veľkú bázeň. — „A sem tri krčahy vína týmto
mládencom!“ — „Nie vína, pálenky nám dajte, mladý pán,“ povedal ten mládenec, čo si bol
rozkázal zahrať o Margite. Krčmárka doniesla, čo jej kázali, gajdoš hral a mládenci
spievali:Kto sa to tam ponad Váhom prechodí?
Hneď sa vznáša, hneď sa vnára do vody;
rúcho jej je ako dúha rozvitá:
Ach, to víla, krásna víla Margita!
Stojí Strečno a pod Strečnom dedina:
Čože plačeš, čože ti je, dievčina?
Ach, Janíka macocha mi odvádza
a mňa kľaje, keď sa so mnou prechádza.
Bola vdova, mladá vdova bohatá
a chcela byť za Janíka vydatá.
Ale Janík len Margitu miloval
a vábeniam macochiným odolal.
Už sa sľuby, verné sľuby sľúbili,
by sa vzali, čo sa verne ľúbili.
Ale tajne prisahala macocha,
že Janíka pastorčaťu nenechá.
„Choďže, milá Margitôčka, do Turca,
na svatbu si pozvať tetku aj ujca…“
Tu macocha spoza skaly skočila
a Margitku do hlbiny sotila.
„O, nešťastná, ty vdovica bezbožná!
Kde je tvoja Margitôčka ľúbezná?“
Volá Janík, kričí Janík nešťastný,
keď vyniesol mŕtve dievča z priepasti.
„Chytajte ju, vlečte k súdu macochu!“
Lež macocha hádže oheň na strechu
a uteká s divým čertom na skalu
a z tej skaly skočí rovno v krútňavu.
Blčí strecha — v pekle blčí macocha,
k svatbe slúži smoly plná varecha.
No nad Váhom ako dúha rozvitá
v tanci krúži krásna víla Margita.Na druhý deň, keď sa mi už zunovala plavba po Váhu, prišlo mi na myseľ navštíviť môjho
priateľa Ctiboha Váhoráda, syna kňaza v Drieňove, dedine ležiacej asi dve hodiny od Žiliny.
I sadol som si teda na koňa. — „Je to preutešený kraj,“ povedal som obstarožnému chlapovi,
ktorý ma sprevádzal, „divné mi je, že ľud tohto okolia je taký vychudnutý a nežné pohlavie
že sa tak zle oblieka.“ — „Je to utešený kraj,“ odvetil sedliak, „ale bieda v ňom pre nás
úbohých sedliakov.“ — „A prečo?“ povedal som. — „A či nevidí milosťpán všetky role z oboch
strán Váhu i teraz pokryté kamením a pieskom? Váh, tu vystupujúci z tesniny vrchov povyše
Strečna, často sa vyvalí na naše rovinky, zaplaví nám naše najkrajšie osenia tak, že nám
potom treba prekopávať dlhé jarky a do nich zhrnovať naplavené kamenie, aby sme opäť
vydobytú prsť povynášali na povrch zeme a pôdu urobili súcou pre orbu. Je to práca, ktorú
nepoznajú azda nikde inde na svete. Preto sme úbohí a biedni a nemáme ničoho okrem Boha na
nebi! Ale nežnému pohlaviu krivdíte; ono tu v robotné dni koná preťažké práce, ale želal by
som si, aby ste sa k nám dostali v niektorý sviatočný deň a videli by ste, že i naše devy
vedia, čo im pristane.“Prejdúc Lúčkami a zanechajúc naľavo Žilinu, prešli sme popri Bytčici a už sme boli ani
nie na štvrťhodiny od Drieňova, keď som zostúpil z koňa a odovzdal ho sedliakovi, ktorého
som prepustil. Slnce sa už skláňalo k západu a ja, idúc popri kostolíku, zazrel som ponad
záhradný plot vo farskom dvore dievčinu, ako práve zvolávala hydinu a sypala jej ovos z
dúhovo sfarbenej zásterky, ktorú mala opásanú pred sebou. Zlaté lúče zapadajúceho slnca
horeli na jej tvári, až ustrnutý som v obdive zastal nad neočakávaným zjavom a pozoroval
som pôvaby dievčiny, ktorá sa práve nachýlila k zemi, dovoľujúc dvom bielunkým húskam zobať
zo zástery, pričom ich pravicou láskala. Ach, Konrád, Konrád! Prečo si nebol so mnou? Tvoj
štetec iste nemal ešte pred sebou hodnotnejší predmet; ale keby si bol tak pohnutý ako ja,
nič by si nebol dokázal, lebo tlkot srdca by triasol tvojou rukou a nebol by si mohol
urobiť ani jeden pravidelný ťah. Dievčina opäť vstala a vysypala všetok zvyšujúci ovos
hydine. Tu som sa jej úctivým „dobrý večer“ poklonil a k nej priblížil, načo sa ona
vyľakaná zapýrila a o krok ustúpila. Na moju otázku o Ctibohovi mi povedala: „Môj brat už
pred týždňom odišiel cez Žiare do Turca, ale už zajtra ho očakávame, preto, ak sa vám páči,
ráčte vojsť k otcovi do našej chudobnej chalúpky.“ — „Ach, teda šťastná náhoda ma zoznámila
so spanilou sestrou môjho priateľa? Prijímam ako prejav priazne vašu láskavosť, ak ma
zoznámite s vaším dobrým otcom,“ povedal som, podávajúc jej ruku, ktorú ona, pravda,
neprijala, a ja som hneď oľutoval neprístojnú zdvorilosť, naučenú v meste, ach, v meste, v
tom úpadkovom svete dotieravej zdvorilosti.Váhorád bol asi štyridsaťšesťročný muž, jeho vážna postava a v tvári sa zračiaca
bedlivosť a úprimnosť ma hneď naplnili neobmedzenou dôverou. Zo všetkých jeho slov, ba i zo
samého hlasu prenikala čistá nábožnosť, ktorá neodolateľne podmaňovala myseľ poslucháča
blahým citom nerojčivej nábožnosti. — „Ak sa vám páči počkať na môjho syna, mňa veru bude
tešiť, keď u nás trochu pobudnete, lebo mne od sveta vzdialenému a nie dosť zámožnému, aby
si vždy mohol kupovať nové knihy, bude potešením rozprávať sa s vami o nových pokrokoch
vied. Hanka moja,“ zavolal teraz kňaz na svoju dcéru. „Hanka moja, kdeže je tvoja matka?
Choď za ňou a oznám jej, kto tu je, potom nám prichystajte skrovnú večeru, my pôjdeme
medzitým do záhrady.“ — Váhorád, vezmúc svoju fajočku, viedol ma von; ja som len teraz
zbadal nežnú pleť Hankiných líc, ktoré osvetľovali jej oči. Ach, oči! — nadarmo, milý
Konrád, by som sa usiloval vykresliť Ti tie oči! Mne sa zdalo, akoby som ju už bol niekedy
videl, vo snách či v skutočnosti, ktože mi to povie. Ja Ti však môžem povedať, že nijaká z
mojich predstáv panenskej krásy sa nerovnala tejto nebeskej postave. Teda Hanka, Hanka je
jej meno, myslel som si, ani nevnímajúc, čo mi Váhorád hovoril. Isteže onen básnik opísal
cítenie môjho srdca slovami:Ach, krásne ňadrá ako ranné žiare,
a čelo jasné, to deň májový,
útlou svätosťou ovievané tváre
a pery vábne, to puk ružový,
a oči — oči ako svetlo z neba:
pokojné srdce, pobúrili teba![33]V záhrade ma zoznámil Váhorád so svojou manželkou, ženou to úctivou, prostou, ale hlavne
jemnocitnou. Čo by som nikdy nebol predpokladal, uvidel som záhradu upravenú podľa
najvzdelanejšieho vkusu, a to mužom, ktorý pre svoje tenké dôchodky nemohol na ňu mnoho
obetovať: bola to však jediná Váhorádova náruživosť, a sedliaci mu vo všetkom, ako len
mohli, radi a ochotne prispievajúc boli na pomoci. Bola to záhrada väčšia ako trebárs i
môjho otcova v Podháji. Obsahovala totiž farský dom a jeho dvor, oddelený zábradlím, potom
od farského domu sa rozširovala cez návršie. K farskému domu, stojacemu na konci dediny,
viedol mostík cez čistý, milo žblnkotajúci a celou dedinou pretekajúci potôčik, ktorý sa
pri farskom dome zahýbal a vinul sa popod záhradný plot a keď zanechal farský dom,
zatienený vysokými gaštanmi, keď návršie akoby obvinul, v druhej dolinke vytekal opäť zo
záhrady. Chrám bol za potôčikom smerom od farského domu, pred jeho priečelím poskytovali
košaté lipy, vyrastené do polkruhu, chládok prichádzajúcim, ktorí sedávali na lavičkách pod
nimi. Spod toho orecha, kam ma viedol Váhorád, bolo možno obzrieť celú dedinu a celú
záhradu s jej krásnym stromovím, ktorému neboli vnútené takzvané stromoradia; pomedzi
stromovie viedli kľukaté chodníčky vinúce sa popri kvetinových hriadkach na rozličné
strany, potom popri rybníku, alebo skôr kúpalisku, ktorý dal Váhorád vykopať, čím rozšíril
koryto potôčika, aby sa v ňom mohol kúpať jednak sám s celou rodinou, jednak aby sa jeho
synovia naučili správne plávať.„Je to prekrásna záhrada,“ povedal som Váhorádovi. — „Či si tú chválu zasluhuje,“
odvetil, „to neviem, pane, pre mňa je však mojou radosťou, mojím potešením, lebo je to moje
dielo a nadto ešte dielo mojich vlastných rúk aspoň čo do stromovia a usporiadania všetkých
jej častí. Aj to ma nevýslovne teší, že farníci podľa môjho príkladu pestujú svoje záhrady
a že v Žiline sa najviac spotrebuje ovocia, ktoré tam za dobré ceny predávajú tunajší
sedliaci. Ja v tejto záhrade prežívam najkrajšie chvíle času božej milosti a prijímajúc
vďačne to, čo mi Boh udeľuje, tu slávim najživšie radosti môjho domu. Tento orech som
zasadil, keď ma milosť Hospodinova spojila manželským zväzkom s mojou Máriou, a tu, pod
jeho tieňom svätíme vždy celá rodina deň 16. apríla. Tamtá jabloň bola zaštepená v deň
narodenia môjho najstaršieho syna; vedľa nej tá slivka bola zasadená práve v ten deň, keď
umrela moja prvá, polročná dcéra: opäť tamtá hruška je taká stará ako môj syn Ctiboh,
napokon táto višňa je ako moja Hanka.“ — Pozrúc sa na tú višňu, vidím, že je ovenčená
krásnymi kvetinami. Na otázku, čo by to malo znamenať, dostal som odpoveď, že v tretí deň,
potom čo sa Ctiboh tohto roku vrátil zo školy, celá rodina slávila popri zvyčajnej
slávnosti pod orechom šestnáste narodeniny Hankine a že Ctiboh zavčas rána ozdobil túto
višňu vencami. Ako to všetko na mňa pôsobilo! A keď nás Hanka prišla zavolať na večeru,
doteraz mne neznámy cit čoraz hlbšie prenikal moje vnútro; neviem, neviem, čo sa to so mnou
dialo, akoby omámený šiel som po jej boku a len s veľkým úsilím som mohol natoľko pozor
dávať na Váhorádove slová, že som na ne slušne odpovedal. Pri večeri a po večeri pod
farskými gaštanmi vypytoval sa Váhorád na rozličné pokroky vied a náuk, z toho však Ti nič
nemôžem opakovať. Odoberúc sa na lôžko, dlho, dlho som nemohol usnúť, a keď predsa, po
modlitbe za všetkých vás, za môjho otca, za Teba, brat môj, za Kamilku a — za Hanku, sen
zachlopil moje viečka, snívalo sa mi, že som bol pri Tvojom loži a že som v náručí držal
našu Kamilku, ktorá tie slová, ako sa teraz rozpomínam, Tebou vyslovené, riekla:Dla kochanka a kochanki dośic domku pustelnika.Keď som precitol zo sna, slnce, vznášajúce sa ponad vysoké topole nad zábradlím,
oddeľujúcim dvor od záhrady, už nazeralo do mojej komôrky a ja, vstanúc, šiel som do
záhrady, kde som našiel Hanku pri kvetinovej hriadke kvety zalievať. — „No, akože ste
spali?“ spýtala sa ma, keď som sa k nej približoval. — „Veľmi dobre, až pridobre a pridlho,
takže som vám, hľa, už aj zameškal, slečinka, v dačom pomôcť,“ odpovedal som, snažiac sa
vziať jej kropáč z rúk. Ona mi ho však nedala, tvrdiac, že by som jej asi vysoké biele
ľalije polámal, lebo nie som v tom zbehlý. — „Nenamáhajte sa a nerobte si posmech zo mňa,“
povedala mi, „nie som slečna, som obyčajná dedinčanka; avšak ako taká viem polievať svoje
kvetiny, len sa pozrite! — A čo sa vám snívalo pri takom chutnom spaní?“ — „O mojom
priateľovi,“ povedal som, „a o Kamilke, jeho príbuznej, ach“ — doložil som ihneď — „o tom
nešťastnom dieťati.“ — „Môj otec hovorieva, že sa nám o milých veciach najčastejšie sníva,
ak si líhame zdraví s modlitbou na lôžko. Že to nešťastné dieťa milujete, to vám veru slúži
na chválu. Ale ktovie či tá Kamilka je tak nešťastná.“ — Zbadal som, k čomu tieto jej slová
smerujú a preto som jej vyrozprával celý príbeh mne známeho osudu milej našej Kamilky,
pričom som jej pomáhal kropiť kvety. Keď sme skončili polievanie, požiadal som ju, aby mi
odmenou za moju prácu darovala na pamiatku jeden kvietok ňou vypestovaný. — „Ó, všakže, vy
šľachtici úbohým dedinčanom v ničom nechcete pomôcť bez odmeny,“ riekla ona, „ale pre tú
Kamilku dávam vám túto modrú fialôčku, nepatrný kvietok, ale ľúbezne voňajúci.“ —
„Dovolíte,“ odpovedal som, „dovolíte, premilá Hanka, že si túto fialôčku zachovám sám pre
seba ako pamiatku na vás a budem si ju vážiť ako svoj najdrahší poklad, daný mi čistým
nebies anjelom, lebo je to verný obraz vás samej, ktorá ukrytá v tôni dediny uchovávate v
sebe onu vôňu krásy duše i tela, tak blahodarnú pre toho, koho vaša priazeň oblaží.“ —
„Neposmievajte sa našej dedinskej prostote, Ladislav!“ povedala mi Hanka. „My žijeme skryte
v tôni dediny ako poľné kvety v hájoch, a preto si ľahšie zapamätáme a vernejšie
zachovávame v pamäti tých dobrých ľudí, ktorí niekedy našu chalúpku navštívia; nemáme totiž
mnoho toho, čo by sme mali držať v pamäti, lebo nám našu pamäť nepreplnia a neunavia ani
ustavične sa meniace zvesti o nových veciach ani úzkostlivá pozornosť voči premenám u nás a
vôkol nás. Ale vám, ktorý sa čoskoro ponoríte do hluku života veľkého sveta, utonie táto
vaša návšteva v pamäti ako kameň pohltený hlbinou a zmizne vám z mysle ako hlas ozveny
pastierskej píšťaly, ktorý sa niekoľkokrát odrazí od okolitých vrchov, až napokon prestane
sa chvieť.“ — Bohviekam by nás bol tento rozhovor zaviedol, keby sa spoza návršia nebol už
k nám priblížil Váhorád s košíkom v ruke, plným ranného ovocia. — „Nuž, dobré ráno,
Ladislav! Dobre ste spali? To verím, lebo ste sa unavili včerajšou chôdzou; my sme sa už i
tak za vás pomodlili Bohu, ktorý dožičil nám všetkým dožiť sa utešeného rána. A ty, Hanka,
nedoniesla si ešte pánovi raňajky? Je tu síce chutné ovocie, ale vám bude lepšie chutiť to,
čomu ste navykli.“Hanka odišla a my sme sa vybrali pod orech, kde prišla reč na filozofický pojem práva,
keďže som práve minulého roku študoval platné štátne právo a Váhorád sa ma opýtal, aké sú
názory terajších filozofov na túto vec. — „Ja som sa nikdy nemohol uspokojiť s tým
rozlišovaním,“ hovoril on, „ktoré za mojich čias uznávali filozofovia medzi dokonalými a
nedokonalými alebo vyššími a nižšími povinnosťami, pričom tie prvé pripúšťali vynucovať i
násilím a z toho odvodzovali právnu povinnosť vynucovateľnú násilím; tie druhé ponechávali
ľubovoľnosti.“ — „Isteže,“ odpovedal som, „násilie s povinnosťou nemôže obstáť, lebo tam,
kde sa dovoľuje násilie, aby niekto bol prinútený vyplniť svoju mravnú povinnosť, ako s tým
obstojí mravnosť, ktorá vždy musí byť dobrovoľná? Z mravnosti musí byť násilie vylúčené:
kde násilie panuje ako prostriedok vynucujúci povinnosť, tam je veta po mravnosti, a kde
panuje mravnosť, tam násilie nemá prístup. Preto ani niet prirodzeného práva, čiže práva vo
filozofickom zmysle, totiž takého, ktoré by mohol človek uplatňovať alebo odmietať pomocou
násilia. Tu môže byť reč len o vzájomných povinnostiach, a teda o základe práva; tie všetky
sú si navzájom rovné a vyjadrujú hodnotu dôstojnosti človeka ako tvora mravne slobodného.
Všetky iné smery nášho správania sa oproti človeku pochádzajú z krasocitu, kam náleží česť,
láska, stud atď., ktoré však nemožno nazvať povinnosťami vo filozofickom zmysle, lebo
nepatria do mravnej voľnosti, ale do spôsobu vzdelania mysle, ktorý sa mení vzdelaním,
zvykom, obyčajmi. Právo vlastne môže vznikať len pri kladnom združovaní sa ľudí. Nakoľko
základom kladného združovania sa ľudí a kladného vymerania ich povinností, určeného
spôsobom ich združovania, už nie je presvedčenie, teda nie mravnosť vo filozofickom zmysle,
ale násilie a teda istota, že budú splnené, nejde tu o mravnosť, ale o bezpečnosť. Z toho
vyplýva zákon a jeho násilím vynucovateľné zachovávanie. Štátoveda teda nenáleží výlučne
len filozofii, ale filozofickej opatrnosti primeranej sprievodným okolnostiam, ak nechceš
vytvoriť báseň, to jest vymyslený ideál občianskeho združovania sa ľudí; ale pravdaže
tvorcom štátovedy a zákonodarcom náleží čo najviac šetriť mravné povinnosti človeka, inak
by v tom nebola ľudskosť. Ľudskosť tak musí zostať najvyšším pravidlom všetkého
usporiadania, týkajúceho sa činnosti vôle človeka a to rovnako u jednotlivého človeka ako i
v spoločenskom živote: lebo ľudskosť je určením života človeka, a čo je človek bez života v
jeho určení?“Odpoludnia šli sme naproti Ctibohovi, ja som po prvý raz viedol Hanku, vezmúc jej
spanilú ruku pod moje rameno. — Ach, Konrád, poznáš Ty, čo je to, dotknúť sa ruky anjela? —
Nič už o tom. — Prišli sme k onej povestnej divokrásnej doline neďaleko Súľova, kde
rozmanite sformované skaly, strmiace do výšky poskytli látku rozličným bájnym povestiam. —
„Teraz sme v chráme,“ povedala Hanka, „hen tam je kazateľnica, v ktorej stojí kazateľ, a
tam zas načúvajúci ľudia, tam kľačia mnísi pri modlení.“ Šli sme trochu ďalej a Hanka
povedala: „To je zakliata dcéra, zakliata otcovou kliatbou preto, že ľúbila nejakého
mládenca a nechcela sa vydať za toho, za ktorého ju otec nahováral. Ó, aký to otec!“ — Už
od niekoľko päťdesiat krokov boli sme začuli nejaký plačlivý hlas, ktorý sme teraz
rozoznali ako úpenie a kvílenie asi deväťročného dievčaťa, ktoré volalo o pomoc, sediac v
nebezpečnej výške za priepasťou. Keď som ho uvidel, dlho som sa nerozpakoval, pustil som
náhle Hankinu ruku a o niekoľko okamihov dostal som sa k nemu, načo som ho pozorne zniesol
z nebezpečného miesta a tak vyslobodil. To dieťa páslo kozy, z ktorých jedna zabehla a len
tým, že dievča za ňou vy liezlo, bola oslobodená; ale dievča potom už samo naspäť nemohlo.
Keď som s ňou došiel až dolu na cestu, upozornený len teraz som zbadal, že som si dosť
hodne poranil pravicu na lakti. Dostal som však za to prehojnú odmenu, lebo Hanka roztrhla
svoj biely ručník a jednou jeho polovicou mi ranu zaviazala a taký súcit sa jej zračil z
tvári, že — ktovie či by to nebola bývala najšťastnejšia hodina môjho života, keby pri nás
nebol stál jej otec. Potom sme šli ešte kúsok ďalej a vyjdúc zo závozu vystúpili sme už na
vrchol toho pahorku, kde drevený kríž pripomínal Kristovo umučenie. Pod tým krížom sedel
starý žobrák, a už jeho šedivé vlasy a dlhá brada podnecovali okoloidúcich k milosrdenstvu,
i keby ten žobrák nebol slepý a nebol žiadal o almužnu svojím prenikavým spevom. Zbadajúc,
že sa ktosi k nemu blíži, zdĺhavým hlasom začal spievať pieseň, ktorú už Hanka poznala
naspamäť a z jej úst som si ju neskoršie zaznačil. Znela takto:Nevidím, nevidím; môj svet je temnicou,
ľudia sú ozvenou sem i tam blúdiacou:
„Hľa, tvoj otec! hľa, tvoja mať! bratia! sestry!“
Nevidím, nevidím:
Ježiš, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!
Som temný: nevidím! Čo sú zore ranné,
neviem, neznám tiché večerné zmrákanie.
Deň, noc, slnce, mesiac, hviezdy, farby, blesky.
Som temný, nevidím.
Ó, časnosť, skonč sa už, zmiluj sa nado mnou!
Som slepý, nevidím! keď sa na deň valí
slnce, tu slza ma v prázdnych očiach páli;
ach a v nich všetko len po svetle túžbou mrie!
Nevidím, nevidím.
Večnosť, spadni na mňa, zmiluj sa nado mnou!
Nevidím, nevidím, keď strom zjara kvitne,
ani keď sa vlnia v lete klasy žitné,
ako visí hrozno, ak’ biely sneh padá.
Nevidím, nevidím.
Hospodine Bože, zmiluj sa nado mnou![34]Neskoršie som porovnal túto pieseň s onými slovami ruského básnika:[35]Pečaľnu žizň vlačiť ne dostajot mne sil.
Slepec, čtob sľozy liť, ostalisja mne oči,
dni jasny dľa meňa podobny mračnoj noči.
Net, nikogda uže moj ne uvidit vzor
ni krasoty dolin, ni vozvyšennych gor,
ni po vesne lesov zelenyja odeždy,
ni muža krotkago prijatnago čela,
kotorago bojov ruka proizvela:
sokrylis ot meňa vsie prelesti prirody —Darujúc niečo málo žobrákovi, ktorý tú pieseň od svojho detstva spievaval, brali sme sa
s Hankou ďalej do tieňa košatého duba; Váhorád zas zostal pri kríži zhovárajúc sa so
žobrákom. — „Bolo by dobré,“ riekla mi Hanka, „keby ste dovolili opáčiť ranu, lebo vám krv
premoká cez obväz.“ — „Ó, milá Hanka, ako sa vy o mňa staráte, či som ja hoden toho?“ —
„Uviažem vám druhú polovicu ručníka,“ povedala, zosnímuc tú polovicu krvou celkom
premoknutú. — „Nedbám,“ povedal som, „ale dovolíte, že si aspoň túto polovicu ručníka
podržím na pamiatku tejto prešťastnej hodiny; dovoľte mi to, Hanka, dovoľte mi to!“ —
„Nazývate to šťastnou hodinou?“ riekla. „Či vám zranenie pôsobí radosť? Či vám pôsobí
radosť to, čo nielen vám pôsobí bolesť?“ — Schytil som ľaliovú rúčku Hanky, pri mne
kľačiacej, pobozkal som ju a videl som, videl som, milý Konrád, že nežné líčko Hankino,
ach, nežnejšie ako nebeská žiara, sa zarumenilo; áno, domnieval som sa spozorovať tajnú
slzu v jej nebesky modrom spanilom očku. Len čo mi ranu zaviazala, Váhorád sa k nám
priblížil a zavolal: „Už ide, Ctiboh už je tu!“ — Hanka vstala a bežala v ústrety svojmu
bratovi a ja onedlho som objal milovaného Ctiboha. — Na druhý deň som sa odobral od rodiny
— s akými citmi! Ctiboh ma po niekoľko hodín odprevádzal. — „Drahý priateľ, akú to máš
sestru!“ riekol som mu. — „Rozumiem,“ povedal, „ale, Ladislav, prosím ťa, moju sestru
neznepokojuj. My nie sme zemani. Tvoj slávny rod by bol sotva spokojný s tým, čo ty azda
zamýšľaš, ak to mieniš úprimne. — No však si ty v Tepliciach bezpochyby skoro niečo
seberovnejšieho nájdeš, a možno sa o to už aj tvoj strýc postaral. Preto, prosím ťa,
nehovor o tom ani slova. Už si v tom veku, v ktorom si tieseň srdca žiada nejaký predmet
pre svoje snaženie, a preto nie mi je divný tvoj nepokoj; ale opanuj city srdca zmužilou
vôľou!“ — Keď som sa odobral od Ctiboha, v ktorom som sa tak veľmi sklamal, lebo som dúfal,
že azda jeho prostredníctvom sa k Hanke viac priblížim, na druhý deň na poludnie som bol v
Tepliciach. Môj strýc ma vľúdne prijal. Pripojený list odovzdáš môjmu otcovi.Tvoj od Boha brat Ladislav.V Trenčianskych Tepliciach dňa 30. augusta 1825.I Ty teda práve tak zmýšľaš ako Ctiboh? Ani Ty teda nechápeš city môjho srdca? Ach,
pravda, pravda je, čo píšeš, že:Kto miłości niezna, ten żyje szczęśliwy;
i noc ma spokojną, i dzień nietęskliwy.[36]Ale rozpomínaš sa na tie slová, ktoré si mi Ty sám raz povedal, uvidiac onoho
sedliackeho mládenca, chradnúceho, lebo sa mu jeho milá vydala, kým sa on vrátil z cesty,
rozpomínaš sa na tie slová:Precz z moich oczu!… posłucham od razu;
precz z mego serca!… i serce posłucha;
precz z mej pamięci!… nie, — tego rozkazu
moja i tvoja pamięć nieposłucha.[37]Načo sú mi všetky výhliadky na slávne úrady, ktoré mi môj strýc otvára? Čím je pre mňa
tento hlučný život cudzincov, poschádzaných sem zo všetkých strán sveta?Pred troma dňami bol bál u grófa S…, ku ktorému ma môj strýc uviedol hneď po mojom
príchode. „Hľaď si nakloniť slečnu Gizelu,“ povedal mi môj strýc. „Tvoje šťastie by bolo
zaručené. Rod grófov S… je slávny rod, siahajúci svojimi predkami až do árpádovských čias,[38]a najmä teraz je vo veľkej vážnosti, lebo sa pričiňuje o to, aby sa celá Panónia[39]pomaďarčila. Preto ti tiež radím, aby si trochu zmiernil alebo aspoň zakryl
svoj oheň a lásku k svojmu národu a k svojej materčine, lebo som už pobadal, že ťa iní
mladí ľudia nazývajú len ,pekným Slovákom‘, a veru o Gizelu sa nebudeš uchádzať bez
súperov.“ Na bále, aby som len strýcovi niečo po vôli urobil, ba — dôverne sa ti priznám —
aby som i svojej márnomyseľnosti niečo povolil, snažil som sa o priazeň matky peknej
Gizely; ale s mladými šľachticmi, Slovákmi, a to najmä v prítomnosti svojich sokov, hovoril
som vždy po slovensky. „Ale prečo,“ hovorila mi grófka S…, sadajúc si na diván vo vedľajšej
izbe „prečo sa nerozprávate aj so známymi rečou vlasti? Vaša slovenská reč je teraz
znamením, podľa ktorého sa poznáva odporca blaha vlasti, a pritom je to reč príkra,
nevzdelaná, súca len na to, aby sme sa ňou len s čelaďou rozprávali. Vy si tým na nijaký
spôsob chvály nenadobudnete.“ „Prepáčte,“ odpovedal som „prepáčte, milostivá pani grófka!
Kto ma po maďarsky osloví, tomu aj ja po maďarsky odpoviem; netajím totiž, že sladko plynú
slová maďarčiny naviac z úst tak krásnych, že ich s pocitom blaha počúvam, a keď sa z nich
ozýva tak ľudskosťou preniknutý rozum a tak šľachetné srdce, ako by som ja tomu mohol
niekedy odoprieť svoju najhlbšiu úctu? Ale násilné, pochabé snahy mnohých vyrvať nášmu ľudu
jazyk, ktorý zdedil od svojich praotcov, jazyk, ktorý ho spojuje s veľkým, polsveta
obývajúcim národom, a robí ho účastným na osvete a obchode polsveta, to je to, čo ma
povzbudzuje k odporu. A či sa môže náš ľud, bývajúci pod celými Tatrami, vzdelávať inou
rečou ako tou, ktorej rozumie? Náš ľud sa pre biedu, ktorá ho tlačí, nemôže iným rečiam ani
len naučiť. To je prameň nevzdelanosti nášho ľudu, že tí, ktorí vyrástli z jeho lona, ktorí
sa akýmkoľvek spôsobom vzdelávajú, od ľudu sa odtrhujú a odlučujú a keď sa naučia po
nemecky alebo po maďarsky, už sa nechcú nazývať Slovákmi, ale Nemcami alebo Maďarmi, ba ani
po slovensky už nechcú hovoriť a pomocou svojej materinskej reči pôsobiť na vzdelanie
svojho národa; Slovákovi totiž je slovenská reč národnou. Preto i keby bola naša reč
sebapríkrejšia, pokladám si za povinnosť ju milovať, lebo milovať svoj národ, ktorý ma
zrodil, vychoval, v ktorom je môj domov a všetko, čo mi je milé, a slúžiť svojmu národu —
to je všetko moje umenie. A či povinnosť a vedomie povinnosti môže brať ohľad na príkrosť
alebo na ľubozvučnosť? Ba hádam naša reč nie je ani tak príkra, ako by ju chceli mať mnohí,
čo ju tým hľadia len potupiť a národ zoškliviť, mnohí, hovorím, čo sú alebo úhlavní
nepriatelia môjho národa alebo zotročení synovia z jeho vlastného lona.“ — To som doložil,
spozorujúc okolo nás stáť niekoľko mladých šľachticov, Maďarov a Slovákov; dosiahol som
svoj cieľ povzbudiť ešte viac svojich sokov k tomu, aby sa usilovali vylúčiť ma z priazne
rodiny S…; spomenul som si totiž na Hanku, a oni nemohli pochopiť, že som sa napriek ich
často trýznivým a surovým rečiam správal voči nim ináč úctivo; ba spozoroval som aj na
svoje nemalé potešenie, že niektorí slovenskí šľachtici boli mojou smelosťou predsa tiež
posmelení a prebudení z otroctva, že sa aspoň podľa vetra klátili.Ešte tej noci som si vyžiadal od strýca zvolenie opustiť Teplice na dva dni a prejsť sa
po Trenčianskej stolici, aby som poznal jej kraje. On sám to predsavzatie schválil a dal mi
kartičku, odporúčajúcu ma rodine na zámku B… Ale Ty, milý Konrád, ľahko si domyslíš, kam sa
ja ponáhľal. Na šťastie nenašiel som na zámku B… nikoho doma; celá rodina bola odišla do
Bojnických kúpeľov v Nitrianskej stolici, a už o štvrtej hodine odpoludnia bol som pri
záhrade v Drieňova, Tebe už známej. Zoskočil som z koňa a odovzdal ho svojmu sluhovi s
rozkazom ísť naspäť do Žiliny, kde ma mal v hostinci očakávať. Ja som potom šiel spoza
návršia cez zadné dvierka na faru. Nazrúc do jednej ružičkovej besiedky, uvidel som —
Hanku, ako upierala zrak do knižky, pričom v jednej ruke držala na lone stočené pletenie,
druhou si čielko podopierala. A nezbadala ma, kým som sa pred ňu nepostavil. Pozdvihnúc
zrak, strhla sa a vyľakaná nahlas vykríkla, ja som však už kľačal pri jej nohách. — „Som
vám nepríjemným hosťom?“ opakoval som, ale ona bez slova sklonila svoju tvár ľahko
zapýrenú; ja som vstal, pocítiac sám krv vo svojich očiach, objal som ju s najväčšou
vrúcnosťou a jej tvár, sklonenú na moje prsia, jej ružové pery som po prvý raz pobozkal. —
„Hanka, Hanka moja,“ povedal som. — „Tvoja,“ odpovedala Hanka tichým hlasom, a moje slzy sa
zmiešali s jej slzami a naše duše vzbĺkli jediným plameňom, a ako hmla sa rozplynuli všetky
pozemské ohľady pred našimi očami. Tak blažene musí byť duši, ktorá po smrti tela precitne
v nebi, lebo ani my sme vtedy nežili pozemským životom. Vyhľadaj si, milý Konrád, Kollárovu
znelku: „Krásny jest zvuk, který vychovali…“[40]Ach, prečo tak náramne krátky je čas nášho šťastia na zemi, najmä jeho najvyššieho
stupňa! Len čo pominul jeden okamih, už som začul zašušťanie spoza besiedky, ba už stál
pred nami Ctiboh a nahlas volal: „Zbojník! zbojník! zákerník! povrazy! reťaze!“ A Hanka ako
plachá srna odskočila odo mňa a hodila sa bratovi do náručia. — „Prekvapil som vás? Či
nie?“ — povedal som Ctibohovi. „Ach, mne už bez vás nemožno žiť!“ — I brali sme sa všetci
traja do farského príbytku a keď sme doň vchádzali, stretli sme Váhoráda, práve sa
vracajúceho z chrámu; bolo to totiž v sobotu. Na fare som už musel mnoho rozprávať o
hosťoch, čo sa zdržujú teraz v Tepliciach. Ale Váhorád napokon obrátil rozhovor na
náboženstvo a tak sme ľahko prešli do rozhovoru o nábožných piesňach. Nábožné piesne, keďže
samo náboženstvo pozostáva z viery, z lásky a z nádeje, nie sú len piesňami hlásajúcimi
účinnú cnosť, ale majú vyjadrovať vieru a nádej posvätnými tvarmi; a veru nič nie je tak
príkre ako pieseň, ktorá má byť nábožnou a v ktorej sa nezračí ani kvapka viery a nádeje. —
„Ja by som všetky nábožné piesne,“ hovoril ďalej, „rozdelil na dvojaké: Totiž jednak na
citoličné, jednak na dejoličné. Citoličné vyjadrujú nábožný cit, dejoličné však nejaký
príbeh svätých mužov a najmä nášho drahého Spasiteľa. V oboch prípadoch mám rád, keď ich
skladateľ užíva posvätné tvary, prijaté vyznaním tej cirkvi, ku ktorej on sám náleží.“
Hanka si medzitým sadla ku klavíru a podľa otcovho naznačenia anjelským hlasom spievala
Tebe už známu pieseň: „U kolísky, v níž sem spalo…“ atď.Váhorád nás zato pozval von pod gaštany a tam, „milou trávíce hodinku večerní,“
rozprávali sme sa medzi sebou o dedinskom a meštianskom živote, uvažujúc o výhodách jedného
i druhého. Neďaleko pred nami milo žblnkotal potôčik, pretekajúci celou dedinou, spotení
roľníci sa vracali z poľa do svojich pokojných chalúpok, už prešlo aj celé stádo kráv,
cengajúce príjemne znejúcimi zvoncami, a ešte spoza vŕšku bolo počuť spievať devu, ktorá
kdesi trávu žala a spievala ľúbostnú pieseň. Ja som sa pritúlil k Hanke a potajomky jej
pošepol: „Tá deva ospevuje náš dnešný deň; ó, kto by zložil pieseň, akú sme my dnes prežili
v besiedke!“ — Vtom Váhorád vstal a odobral sa na odpočinok, dovoliac nám pobudnúť tam ešte
chvíľu. Ale sotvaže on od nás s manželkou odišiel, povedal som Ctibohovi: „Aj ty si nám tu
zbytočný.“ — „Ó, nie, vôbec nie!“ riekla Hanka. No len čo to dopovedala, Ctiboh troma
skokmi bol už za mostom. — „Ach, i jeho trápi Tekla Pochorovie,“ povedala mi Hanka. „Je to
dcéra dozorcu tunajších kniežacích majetkov. Len sa obávam, aby jeho úsilie nebolo
daromné.“ — Teraz sme boli sami a zdalo sa mi, že sme tu sedeli len jeden okamih a už sa
medzitým celkom zmrklo a Ctiboh sa už tiež navrátil.Hneď po uvítaní mi strýc oznámil, že je povolaný do Viedne a že môže tu stráviť už len
štyri dni. Ja sa teda od neho ani nevzďaľujem a musel som mu aj prisľúbiť, že ho vo Viedni
čo najskôr navštívim. Skoro Ťa teda opäť uvidí Tvoj Ladislav.Že som pri návrate z Teplíc do Podhája neobišiel Drieňovo, to si čitateľ ľahko domyslí.
Môj otec bol spokojný s mojím správaním sa u strýca, lebo tento ma v liste, písanom môjmu
otcovi, veľmi vychválil, a to, čo môjmu strýcovi nebolo celkom milé, moja slovanská
národovosť, bolo zas milé môjmu otcovi, ktorý hľadel na všetky takéto veci z hľadiska
ľudskosti. Pri svojom príchode našiel som všetko veselé, len Kamilka, toto jemnocitné,
rýchlo dospievajúce dieťa, bola trochu zosmutnelá. Už sa aj august ku koncu chýlil a ja som
sa ešte neosmelil niečo vyjaviť otcovi o svojej láske k Hanke, hoci sa on už bol dozvedel
niečo od Kamilky, ktorej to Konrád oznámil s tým úmyslom, aby v nej tak udusil cit
náklonnosti ku mne. Teraz, čo Konrád odišiel na niekoľko dní do Lipova, mal som čas
pozorovať Kamilku. Rumenec trochu osviežil nežnú bielu farbu jej tváre, ale jej líca tým
získali akúsi vnadnú priezračnosť a ja som tým viac vyhľadával jej spoločnosť, čím viac sa
ma ona stránila. Keď som ju raz zazrel samotnú v záhrade, ponáhľal som sa k nej. — „Čo ty
teraz tak bočíš odo mňa, milá Kamilka?“ povedal som. Ale ona ma objala, vyroniac naraz slzy
z oboch očí, potom mi stisla ruku a prehovorila cituplným hlasom:Idźmy każdy w swoją drogę!
Ja cię wiecznę będę wspomniać,
ale twoją być nie mogę!—[41]A to povediac, pustila sa ma a rýchlo sa poberala zo záhrady. Ja som bol priveľmi
pohnutý, aby som ju mohol hneď nasledovať; začul som však hrkot voza vo dvore, ponáhľal som
sa ta a už som uvidel Kamilku v Konrádovom náručí.Pri večeri sme sedeli — každý pohrúžený do svojich myšlienok. Môj otec, vidiac Kamilku
pri Konrádovom boku, a nie pri mojom, vypytoval sa Kamilky na príčinu toho, ale ona mu na
to ani slovom neodpovedala. Pri takom sedení začuli sme zvuky harfy a spev, v ktorom sme
hneď rozpoznali hlas Zorňanov. Doviedli sme teda starca do izby a počastovali sme ho. Potom
sa môj otec dozvedel všetko o mojej láske k Hanke. S bázňou som očakával jeho úsudok, ale
on sa osvedčil, že je s tým spokojný, že nič odo mňa nežiada, len aby som nezmenil svoje
dávnejšie predsavzatie cestovať aspoň po nemeckých krajinách. Toľkú dobrotivosť otcovu som
nijako nechcel uraziť a vyžiadal som si len, aby mi dovolil čo najskôr nastúpiť to
cestovanie, aby som ho — a to bola moja žiadosť — mohol tým skôr zakončiť.Ešte tej jesene som sa rozlúčil s otcom, s Konrádom, s Kamilkou a — s Hankou a skoro som
došiel do Viedne k svojmu strýcovi, ktorý mal z toho veľkú radosť. Ja zas — priznám to
úprimne — som mal dosť čo bedliť nad samým sebou, aby moje predsavzatia neboli rozbúrané
leskom života sídelného mesta.V Štrasburgu dňa 14. januára 1826.Milý Konrád, priložený list odovzdáš môjmu otcovi; druhý — vieš, komu náleží. Kamilku mi
pozdrav, vzdelávaj a potešuj. Ach, už len jediného, sotva premožiteľného nepriateľa má moja
láska k Hanke — ľútosť nad Kamilkiným osudom. Keď si na to dievča spomeniem — Bože, čo sa
to pohne v mojom srdci! Jej odhodlanosť obetovať svoje srdce môjmu šťastiu v tichej, tajnej
láske ku mne. Čože bude z Kamilky? — často sa pýtam. Ty ju obetuješ; — nie, ja ju
neobetujem, toho som si vedomý. Ja by som rád všetko svoje šťastie obetoval Kamilke, ale
myšlienka na Hanku, túto svätú, nedotknuteľnú vznešenosť ženskej dokonalosti…! Ach, plačem
nad Kamilkou, ale Hanku jej nemôžem obetovať. A ktovie, či to nie je len klamný cit, ktorým
sa sama Kamilka podvádza? Či to nie je len detinská dôvera alebo vďačnosť, ktorú si Kamilka
vysvetľuje inak. Ach, tento dohad je mi najsilnejším potešením.Z Viedne som šiel cez Terst a odtiaľ do Benátok. Prechádzajúc krajom Chorvátov, stretol
som na ceste nádenníkov, čo roztĺkali skaly a urovnávali cesty, a to bol slovanský ľud. Tu
som si spomenul, že som tiež zanechal slovanský ľud, idúc z Trnavy krajom Moravy, ktorý
robil tehly. Hostinskí v hostincoch a dozorcovia tých nádenníkov boli ľudia iného jazyka, i
pomyslel som si: náš ľud je v Egypte — totiž v nevzdelanosti ducha a v neschopnosti vyšinúť
sa nad tento biedny stav, musí len ťažkými telesnými prácami, robením tehál, roztĺkaním
skál atď. iným slúžiť a len tak svoje potreby ukojovať. Ach, „bezprostredne sa zaujímať o
ľud a poučovať ho“ — toto heslo môjho otca mi zišlo na um, kedykoľvek som niečo takého
uvidel.O Benátkach, tejto Víle, nech Ti niekto iný rozpráva. — Ale kto tu nebol v opere, ten,
milý Konrád, nepočul ešte ľubozvučnosť ľudskej reči, iba azda v našej národnej opere,
prostonárodnej, v podtatranských hájoch. Vzdelaní našinci nemajú ani spevu, ani hudby;
nazveš teda nešťastím to, že vzdelaní našinci vedia slabikovať aspoň nemčinu? Keby tejto,
pravdaže, skúpej nemčiny u nás nebolo, želal by som si radšej byť sedliackym mládencom; ale
to je skutočne naše nešťastie, že našinci napáchnu cudzinou, omámia sa jej vnadami, žijúc
pod Tatrami akoby v cudzine, cudzí sú svojmu vlastnému národu. Čokoľvek u nás vynikne, to
sa samo odtrhne od národa, a inam presadí, takže náš pospolitý ľud nemá nijakého iného
prospechu zo vzdelanosti vyšších vrstiev, iba ak ten, že sa tiež stáva dychtivým po cudzom.Pred polhodinou som sa vrátil z hlavného námestia, kde som obdivoval povestný chrám a
jeho vežu. Zastal som v primeranej vzdialenosti, podoprel som sa svojou palicou, ako sa
ovčiari na našich holiach podopierajú o svoje valašky, a stál som nehybne dobrú
štvrťhodinu, dívajúc sa na ňu upriameným zrakom. Citom vznešenosti preniknutý bol som akoby
vo vytržení. Nespočetné oblúky a figúrky práve preto, že boli nespočetné, zdali sa mi za
súmraku už splývať v jedno, vrchol veže som už zrakom nemohol postihnúť. Pochybujem, ak
zajtra za jasného dňa uzriem tú vežu, že by som sa na ňu díval s takým citom. Doteraz len
tri razy ma uchvátil cit vznešenosti tak silne ako dnes: po prvý raz v Tatrách, keď som s
Ľubošom po nich blúdil, a my sme tam stáli na jednom vysokom štíte, pričom nad nami a pod
nami hrozne a zbesilo hučali vetry v zdivených chmárach a často sme pod nami videli blesky
krížom-krážom burácajúce, až rachot hromu celé Tatry naplňoval; druhý raz vtedy v Terste,
keď som po prvý raz uvidel more, ktoré, práve rozbúrené, tisíce vĺn hnalo sem i tam; a
teraz po tretí raz. — Prečo my nepociťujeme vznešenosť, keď sa za dňa pozeráme do jasného
blankytu nebies? A prečo nás uchvacuje pocit vznešenosti, keď hľadíme v zime za jasnej noci
na oblohu pretkanú nespočetnými hviezdami? Prečo nepociťujeme vznešenosť hľadiac na pusté
stepi nedoziernych končín, a naproti tomu pociťujeme ju, keď sa dívame na roviny a keď na
ich najvzdialenejšom úzadí ešte uvidíme lesknúce sa maličké biele veže pod sklonom nebeskej
klenby? Ja si myslím, že príčina je v tom, že predmet, ktorý v nás má vzbudiť cit
vznešenosti, musí byť preplnený nespočetnými jednoduchými predmetmi, spôsobilými vyvolať v
nás jeden a ten istý cit. To pusté, holé nič, do ktorého sa dívame pri pohľade na oblohu za
jasného dňa, nie je na to spôsobilé, a istotne by človek necítil vznešenosť, hľadiac na
tichučké, čo i nekonečné more, keby mu uprostred mora bázeň nemohla vyčariť v duši tisícero
nebezpečenstiev. Ale len čo sa vlny rozhýbu a ich nespočetné množstvo sa oku predstaví, už
je na to bázeň vôbec nepotrebná. Preto by som sa smelo stavil, že by nikto nebol preniknutý
citom vznešenosti, kto by sa díval na ,Münster‘ v Strassburgu,[42]ktorý by bol rozdelený na štyri čiastky tak, že by jeho prvá štvrtina bola
žltou, druhá červenou, tretia bielou a štvrtá modrou farbou zafarbená; ale i keby táto veža
bola tak zafarbená a potom osvetlená tisícami malinkých lampičiek, myslím, že by sa opäť
vrátil jej účinok.Cestou z Benátok sem prešiel som jednu časť Lombardsko-benátskeho kráľovstva a ocitnúc
sa v Švajčiarsku cítil som sa ,ošvábený‘[43]vo svojom očakávaní. Tieto vrchy ako celok, pravda, prevyšujú svojou krásou
naše tatranské pohorie a sú lepšie obývané, no ľudom len čiastočne vzdelanejším, ako je náš
ľud; ale jednotlivé vrchy, hole sa našim nemôžu rovnať. Náš Kriváň, náš Lomnický štít alebo
Vysoká, strmiace u nás do výšky kolmo z roviny, nemajú tu nič sebe rovného. Ocitol som sa i
v krásnom Francúzsku, ktorého ľud je neumelý v písme a vo vedách; a v tomto ohľade je
ďaleko pod naším ľudom, ale musí sa uznať, že bystrosťou ducha a teda obratnosťou v styku s
ľuďmi je vzdelaný svojím životom a tak z tejto stránky prevyšuje náš ľud. Keď som prišiel
do Strassburgu, našiel som tu pláteníka z Nitrianskej stolice, ktorý sa vôbec nezadivil, že
tu vidí svojho krajana. Ó, aký cit ma to uchvátil, keď som uvidel tohto človeka! Celá moja
vlasť a všetko, čo mi je v nej milé, naraz mi vystúpilo pred oči. A hľa, na mysli mi tanulo
porovnať bystrosť ducha tohto muža s onou vo svete preslávenou vzdelanosťou Francúzov. Ver
mi: naši olejkári, pláteníci, čipkári, atď. majú takú istú vzdelanosť. Ako celkom inak by
to vo Francúzsku vyzeralo, keby jej pospolitý ľud bol taký vzdelaný ako náš ľud; ale ako
celkom inak by to vyzeralo u nás, keby náš ľud mal tie výhody života, ktoré získava
francúzsky pospolitý ľud v styku s mnohými ľudnatými mestami.Na poštovom úrade vo Weimare budem sa vypytovať na list, ktorý mi tam máš poslať. Maj sa
dobre! TvojLadislav.V Potsdame, dňa 28. mája 1826.Dúfal som, že vo Weimare aj od Teba nájdem lístoček, milá, milá Hanka! Ó, ako som sa
zarmútil, keď som bol sklamaný! Kiež ťa aspoň tento list nato podnieti, aby si mi spôsobila
tú nevýslovnú radosť: ťahy Tvojho pera v Berlíne čítať — bozkávať. Ach, milá Hanka, čím mi
je tento svet bez Teba? —Zo Strassburgu som sa plavil po Rýne, potom som vystúpil na breh. Ach, že to nebol breh
Váhu! Uvidel som háje, a naše háje mi tkveli pred očami; videl som devy sa hrať, ach, i u
nás sú pekné devy, myslel som si, a najmä jedna - -; prešiel som nejednu dedinu, ach,
nebolo to Drieňovo! Spanilý je hessel-kasselský kraj, ale spanilejšie je považské okolie. —
Pekné a vzdelané je Goetheho mesto Weimar, ale mňa viac zaujímali utešené brehy Sály pri
Jene, kedysi azda Janove, keďže Jenu pospolitý ľud doteraz nazýva Gánou. Dediny, mestečká,
hrady ešte dosiaľ tu nosia slovanské mená, jediný to pozostatok reči nášho národa, tu
ukrutne vyhubeného: toto rodisko našej Slávy dcery, — ach, čo to len všetko na mňa
dorážalo! Zdalo sa mi, že počujem tie slová:Pójdź do mnie, siądzem na grobie narodów,
będziemy dumać, śpiewać, i łzy ronić.[44]Povyše Jeny, na ľavom brehu Sály, pod samým pohorím leží dedina, Triznice, kam som sa i
ja vybral na výlet s množstvom ľudu, s akademikmi, profesormi atď. Tam boli kedysi
nepochybne oltáre, ktoré predkovia všetkých slovanských národov nazývali ,triznicami‘.
Cestou naspäť prešiel som cez Sálu a navštívil som Lobedu. Poznáš tú znelku zo Slávy dcery:
,Pahorek jest…‘ atď.[45]Idúc ďalej nadol po tom pravom brehu, vyšiel som na zrúcaniny Kunického hradu,
v ktorom kedysi muselo bývať nejaké srbské knieža, lebo slovo kun, naše slovenské kôň,
české kůň a poľské koń dalo pôvod slovám kunic, kňaz, kníže.[46]Potešila ma táto pripomienka, že nad týmito krajinami dosiaľ panuje slovanská
krv; lebo vieš, že panovníci saskej dynastie vo všetkých vetvách pochádzajú od svojho
praotca Detricha z Wettina, od jeho syna Deda a zase od pravnuka tohto, Konráda, ktoré mená
každý nepredpojatý skúmateľ jazykov musí uznať ako slovanské. Pôvod saských kniežat je i
dejepisne dokázaný, hoci to niektorí tvrdošijní Židia, Nemci popierajú a v tom úmyselne
snujú zmätok. V Jene mi v univerzitnej knižnici ukázali český rukopis, dosť dobre zachovaný
a ozdobený striebornými sponkami i pekne maľovanými, pozlátenými obrazmi, v ktorom sa
nachádza zpráva o Husovom učení, a niekoľko Husových listov, ktoré zo svojho kostnického
väzenia písal do Čiech. Odpísal som si niekoľko z nich a donesiem ich Tvojmu otcovi,
ktorému budem rozprávať o svojej návšteve Islebie, Eisenachu, Wartburgu, Erfurtu a Wittenbergu,[47]ak mi dá Boh šťastne sa navrátiť k vám. Prejdúc krajmi anhaltsko-dessauskými
akoby záhradou a navštíviac aj najutešenejšiu záhradu, akú som kedy videl, vo Wörlitzi,
došiel som do Wittenbergu. V hostinci Čierneho medveďa našiel som asi desať študentov,
ktorí tiež išli do Berlína, a hneď som sa k nim pripojil, lebo som si umienil cestovať
pešo, čo by bolo pre mňa samotného od Wittenbergu iste obťažné a azda aj nemožné pre
smutné, piesočnaté kraje, ktoré namiesto hájov mali len zakrnelé krovie. Ale cestujúc v
spoločnosti týchto mojich veselých druhov, necítil som tak veľmi nepríjemnosť cesty, a títo
neúnavne spievajúc ma napokon požiadali, aby som zaspieval nejakú slovenskú pieseň. Ja som
si spomenul opäť na svoje rodné kraje a spieval som im pieseň, ktorú Ti tu pripojujem;
spieva sa ako: Prevez, prevez, prievozníčku…, a ktorá môže mať názov:Túžba v cudzine po Slovensku1. Ďalekej som otčiny syn,
tam od Tatier holých výšin;
smutný chodím po cudzine,
s túžbou v srdci po otčine.
2. Prázdny je svet po rovinách,
po vás túžim vysočinách,
na holiach sa pasú stáda,
v stranách pieseň si pohráva.
3. Ach, v studenom, cudzom svete
nik tu nevie, čo ma hnetie;
krajmi chodím ľudnatými,
pustinami skalnatými.
4. Hlas môj vetrom v lese šumí,
nik nechápe moje dumy.
Kde ste, Tatry nebonosné,
kde údolia medonosné?
5. Tam sú lesy, tam su háje,
tam sú milé, rodné kraje,
tam je Ďumbier prevysoký,
tam je rod môj modrooký.
6. Zrúcané tam rodné hrady
dumná lipa teraz chladí,
dávnych dedov od oltára,
žiaľny hlas sa prihovára.
7. Moji mŕtvi tam raz vstanú,
strasú svojich vnukov hanu,
prebudení hlasom zhora
Svätoboja od Zobora.
8. Znáte Kriváň, ľudia boží?
Moja vlasť tam od stáročí.
Hej, Považie! Hej, Pohronie!
Pre vás moje srdce bôľne.
9. Pŕchnu lesy. Lastovička,
či je zdravá má Hanička?
Tá vie, čo mi dušu zviera,
moje túžby, moja viera.Ó, milá Hanka, vieš Ty, čo je moja viera? Ach, Ty buď jej anjelom, ochraňujúcim vieru
Tvojho Ladislava.V Berlíne, 30. júna 1826.Pekné štrassy,[48]milý Konrád, Friedrichstrasse, Lindenstrasse, a bohvieaké štrassy. Asi deväť
malých veží, mnoho malých chrámov, pekná rezidencia, pekné, uprostred lesa umiestené
múzeum, pekná univerzita, nádherná budova opery, nijaké paláce, mudrujúci drevorubači a
mozgy štiepajúci filozofi, bez žartu, veľkého rozumu, ale po berlínsky:unvernünftigen Verstandes.[49]Čo je tu doktorov! Keď ideš po ulici a ak stretneš niekoho, koho nepoznáš,
oslov ho len:Herr Doktor,totižder Philosophie[50]— a nezmýliš sa. Ak vojdeš niekam do kaviarne, iste nájdeš takých, čo sa
rozprávajú alebo o niektorom z ministrov alebo o Heglovi.[51]Nebudeš sa diviť, že som najmä na posledného obrátil svoju pozornosť; jeho
prednášková sieň bola preplnená študentmi, pánmi a vojakmi. Hegel je muž dosť silnej
postavy, tučnej hlavy, širokého čela, nepríjemného hlasu. Prednášal logiku, ale nie tú, —
tak sa nám osvedčil — ktorú si každý,vom Haus aus,[52]prináša so sebou. A to ma zlákalo pilnejšie čítať jeho spisy, ale ako som sa
zdesil, keď som v nich našiel čírou, čistou dialektikou vykladaný nekritický idealizmus! Na
záhlavie jeho metafyzických spisov by sa celkom dobre mohlo postaviť ako motto
Shakespearovo slovo: Nothing is — but thinking makes it so.[53]Podľa jeho učenia Boh sa sám v ľuďoch tvorí, z čoho možno vyvodiť dôsledok, že
keby nebolo ľudí, a to ľudí z Heglovej školy, Boh by sám seba nemohol stvoriť. To je,
myslím,unvernünftiger Verstand.Dokazuje sa, že len filozofia Heglova
je pravdivá, a to tým, že všetky predchádzajúce filozofie, alebo ich sústavy, boli len
akousi snahou Boha stvoriť samého seba v mysli človeka prostredníctvom Heglovej filozofie.
To je ozaj berlínsky Swedenborg.[54]Pri čítaní jeho spisov som sa len ešte viac utvrdil vo svojom presvedčení o
pravdivosti kritickej filozofie. Ó, mne nevyrve moju vieru v osobnú nesmrteľnosť ľudskej
duše nijaká taká filozofia. Ja verím, že ľudský rozum je schopný poznať pravdu; verím v
existenciu Boha odlišného a nezávislého od sveta, lebo vidím jeho dielo, a nie jeho samého;
verím, že moja duša je nesmrteľná, lebo cítim jej samostatnosť, keďže som si vedomý slobody
mravnej vôle. Zaoberajúc sa filozofickými spismi aj ja som trochu filozofoval, a domnievam
sa, že sa mi naskytol nový dôvod existencie Boha a nesmrteľnosti ľudskej duše.[55]Vypočuj ho, je psychologický a nasledovný: Ľudská duša nemôže mať o ničom
nejaký pojem, nejakú ideu, len o tom, čo aspoň v častiach predstavovania skutočne je. Ak si
predstavíš koňa, opatreného krídlami, pravda, takého koňa niet a že byť nemôže, to nie je
ťažká úloha prírodopisu, ktorý ľahko dokáže, že ten istý organizmus nemôže zároveň
sformovať perá i kopytá atď.; teda kôň s krídlami je vymyslený pojem. Ale či nie sú časti
toho pojmu vzaté zo skutočnosti? Tak je to vo všetkom: ako naše telo má obmedzenú moc, tak
aj duch náš. Človek môže len z jednej veci robiť druhé, ale nič stvoriť, ani telesne ani
duchovne, t. j. nemôže mať ani myšlienku o veci, ktorej niet aspoň v častiach na základe
častí myšlienky. Nuž, ukáž mi, odkiaľ sa vzali časti, z ktorých by sa skladala idea duše,
Boha? Pretože to nemôžeš, musíš prisvedčiť, že by ich nebolo ani v našej mysli, keby samé
ich predmety skutočne neexistovali, lebo ani tie nemôže človek stvoriť vo svojej mysli.
Všetky naše myšlienky žijú dlho v našej duši, až nám vojdú do vedomia. Všetky myšlienky sú
v našej duši ako ratolesti stromu v jadre, a tak hlboko väzí v našej duši vedomie
existencie cieľov všetkého filozofického skúmania — a filozofia je len spôsob, ako si ich
práve uvedomiť — aby v ich jasnom, čistom uvedomení žil človek podľa nich, a tak čo
najúplnejšie dosiahol svoje určenie.Predvčerom som bol v Charlottenburgu. Sadol som si k jednému stolíku, okolo ktorého
sedelo niekoľko mladých Poliakov, a rozprával som sa s nimi i ja po poľsky. Vtom sa k nám
priblížil mladý muž, vysokej postavy, čiernych očí a napomádovaných fúzov. Rozhovor sa hneď
obrátil na občianske záležitosti Poľska, a to v tom najradikálnejšom duchu.[56]Nevdojak som sa zmienil o Tebe. — „Poznám ho,“ povedal ten mladý muž — „aj to
je zradca otčiny.“ — „To môže povedať len človek náramne pomýlený alebo vskutku oplan,“
odpovedal som ja, cítiac oheň v tvári, ktorý som sa však snažil hneď udusiť, aby azda z
toho nevznikla — rozumieš mi — nejaká hlúposť. Keď som na neho naliehal, aby udal dôvody
tohto obvinenia, začal som chápať, že tento muž a možno s ním aj niektorí z tých druhých
pokladajú každého za zradcu otčiny, ktorý aj keď čo najúprimnejšie zmýšľa so svojou
otčinou, jednako len v presvedčení o nepopierateľnosti svojich dôvodov myslí, že Poľsko
môže byť šťastné len v spojení s Ruskom, a preto nenasleduje márne úmysly týchto ľudí a
zaujíma sa bezprostredne o dobro vlasti. Ó, ktože týmto ľuďom oči otvorí? Kto ich odtrhne
od tej priepasti, na brehu ktorej stoja — v závrati. Nech Boh chráni vlasť pred takými
priateľmi. Namyslenosť na šľachtický rod, ľahkomyseľnosť a odpadnutie od Slovanstva spolu s
pofrancúzštením sa, nesmierna prevaha romantického zmýšľania bez všetkého filozofického
základu, to sú prvky, z ktorých pozostáva duch týchto ľudí. Preškoda tej úprimnosti a
pohotovosti obetovať sa za uskutočnenie zamýšľaných cieľov, tej duchovnej sily. Kto by
týmto ľuďom nalial do duše prísnej bedlivosti, bol by pre mňa, magnus Apollo,[57]stotisíckrát viac ako filozofický spasiteľ Hegel. A ako by to bolo možné? —
Školami. A keby sa ma na to tri razy opýtali, vždy by som odpovedal: školami, školami! Tým
by sa zaiste najlepšie vštepilo do duchovného života Poliakov to pravdivé presvedčenie, že
ak sa bude povýšenecky, osamotene vzpierať Rusku, bude vždy len jeho mostom, po ktorom budú
ruské kone ustavične šliapať a ruské vozy ustavične hrkotať; ak ale samovoľne bude
zotrvávať v spojení s Ruskom a s ním hľadať spoločné, nerozlučiteľné šťastie pod jeho
múdrou správou (čomu sa len zaslepený nenávistník môže vzpierať), ktorá — hoci pre
nevzdelanosť niektorých svojich úradníkov v rozpore so svojím snažením nemohla ešte upevniť
celkom osobnú bezpečnosť — za jedno storočie vyzdvihla Rusko z najnižšieho stupňa na
najvyšší stupeň moci a slávy: tak bude Poľsko bránou Ruska, cez ktorú bude prechádzať
nedotknúc sa jej, bude ju okrašľovať, ňou sa chlúbiť a brániť ju ako svoju česť a na jej
priečelí víťazoslávny oblúk jasným nápisom by zvestoval svetu, čo dokáže ríša dvoch
slovanských národov.Píšeš, že môj otec bol nemocný; nože dbajte mi o jeho zdravie. Čas mne vymeraný sa
končí, a skoro Ťa uvidím TvojLadislav.Asi uprostred augusta odcestoval som z Berlína a o šesť dní som opäť po prvý raz začul
zvuky „milej reči českej“. Niekoľkí pratelia, ohňom národného povedomia zapálení,
povzbudili ma na to, že som sa v Prahe dlhšie zabavil, ako som zamýšľal, a že som sa o
niečo horlivejšie vypytoval na národnú literatúru. Videl som, žiaľ, že aj ona v
staroslávnej, mnohovežatej Prahe musí zápasiť s mnohými príkoriami a prekážkami, ktoré jej
do cesty kladú niektorí závistiví Nemci svojím prefíkaným zákerníctvom a hrabiví odrodilci.
Bože, tu nás chcú ponemčiť, tam pomaďarčiť! Ak prežijeme pohromy, valiace sa teraz na nás
zo všetkých strán, čo nás kedy bude môcť zničiť? Ale veď láska je všemohúca! Takým verným
citom, takým čistým zmýšľaním, takým nezištným zápasením a obetavosťou nezahorí ani jeden
mládenec iného rodu než práve teraz niektorí u všetkých kmeňov nášho svetového národa.
Česká literatúra, vzkriesená učenými ľuďmi v Prahe, čo do svojej povahy vyznačuje sa
charakterom učenosti, i keď i v tom je príčina toho, že sa o ňu väčšia časť ľudu nestará,
lebo jej nerozumie; myslím však, že práve tým sa robí nemožnou všelijaká prepiatosť
národného vedomia, ktorú by mohla literatúra vzbudiť, a položí sa pevný základ rázovitej a
vecnej národnej vzdelanosti. Ó, len aby sa čím skôr mocnejšie prebudila národnosť, aby sa
najmä šľachta zanietila národným vlastenectvom a stala sa ľudumilou podporou blaha českej
vlasti; lebo ako ma to zarmútilo, že napr. české divadlo takrečeno len z milosti nemeckého
národa kedy-tedy, v nevhodnom čase, povzdychne![58]„Nuž len spite, ó vy, sedmospáči!“Už som mal z Prahy odísť, keď som sa zoznámil s istým Poliakom, ktorý sa práve vracal do
Krakova, i dal som sa ľahko prehovoriť, aby som sa s ním obrátil na Krakov. Prišli sme ta
večer, a ja som sa hneď ponáhľal do divadla. — Ó, ako je to tam celkom inakšie než v Prahe!
Bola to však moja jediná radosť v Krakove, lebo kto by nezaplakal pri hrobe Sobieskeho
alebo pri mohyle Kościuszkowej?[59]Zanechajúc Krakov, nie bez zadumania a bez hlbokého žiaľu navštívil som potom
povestné soľné bane Wieliczky, v ktorých som putoval ako Odyseus po Acherone.[60]Ach, ako ma to otriaslo, keď som opäť po prvý raz vkročil na svätú zem našich
Tatier! Vyskočiac z voza, vrúcne som pobozkal túto od nepamätných vekov slovanskú pôdu
svojich rodákov a nejednou slzou som ju skropil. Tatry, Tatry! Ach, iba okolo vás povieva
ovzdušie, v ktorom ako magnetická figúrka môže stáť a pohybovať sa len v oblasti
magnetického poľa, môžem blažene žiť.[61]„Vy, božího sloupy důstojenstva,“ opakoval som si, keď som na druhý deň prišiel
do Lipova a počul som od Konráda slová, ktorými ma privítal:„No a dochowałs przysięgi?
Bo kto przysięgę naruszy:
Ach, biada jemu, za źycia biada!
I biada jego złej duszy!“[62]„Zachoval,“ odpovedal som, stisnúc mu dlaň a ešte raz som ho objal. „Ale teraz poď,
pôjdeme do Podhája k môjmu otcovi,“ riekol som. — „Nemôžem,“ odpovedal, „niektorí mladíci,
s ktorými som sa zoznámil, pozvali ma na zajtra na Kriváň, a ja som sa im prisľúbil. Ak
môžeš, pôjdeme spolu a potom napozajtre ťa odprevadím domov. Okrem toho už sa zotmieva.“ —
„Nedbám,“ povedal som, „veď Kriváň je aj mojím otcom a už dávno som ho nenavštívil.“Na druhý deň sme sa vybrali z Lipova ešte za tmy a už sme boli pri Kolibách, keď sme
uvideli prvé pablesky slnca osvecovať vrchol Kriváňa a neďaleko pred nami asi deväť
mládencov hore vystupujúcich, ktorých spev piesne „Nad Tatrou sa nebo kalí“ sa rozliehal
okolo po údoliach. S nemalou námahou sme asi napoludnie vyliezli na najvyšší vrch, kde sme
zastali tvárou k podtatranským krajom a zaspievali sme pieseň, ktorú začal jeden z tých
mládencov, nepochybne i jej skladateľ.[63]Kto je Slovák? Ja som Slovák!
Ja som pil Hron, ja som pil Váh;
deň nad Kriváňom zrodený
prvý mi svitol na zemi.
I mňa duch Nitry oslnil
a z oka slzu vyronil.
Som Slovák, moja pieseň znie:
Daj, Bože, nech môj rod žije!
Nech žije môj rod slovanský,
nech žije život panenský;
nech slávny, svorný, nevinný
obrába polia, dediny.
Som Slovák, moja milenka
je z hrdých Tatier Slovenka,
spevavá, krásna dievčina,
ako v rozkvete kalina;
v tvojom oku, Hanka milá,
rajská slasť mi zasvietila.
Som Slovák, moja krv kypí,
keď had na môj národ sipí,
a surma zaznie do boja
ochrániť voľnosť pokoja;
a keď vraha pokoríme
vlasť i kráľa oslávime.
Som Slovák, to je moja česť;
meno Slovan chcem hrdo niesť.
Vlasť moja, šíra Slávia,
jej sláva svetom povieva:
Hurá! Ja som pil Hron i Váh;
Kto je Slovák? Ja som Slovák!„Serce człowieka wino rozwesela, ale piosenka jest dla mysłi winem,“[64]riekol Konrád; ale mladíci neboli spokojní len so samým spevom a čoskoro
koloval kalich plný tokajského moku. Vtedy došli ešte dvaja mužskí, jeden asi tridsaťročný
a druhý o niečo starší, obaja známi tým mládencom. Boli totiž cez leto v kúpeľoch, na
Lúčkach, a teraz ešte obzerali najvýznačnejšie okolia Tatier. „Na zdravie vlasti!“ zaznelo
teraz, a všeobecné „Hurá!“ bolo odpoveďou. „Na zdravie všetkých verných Slovanov!“ a
„Hurá!“ ozvalo sa po druhý raz. „Živ boh Slovensko!“ — „Hurá!“ — Potom sa natoľko na
zdravie pripíjalo, že som s obavou myslel na to, ako títo ľudia zdraví dolu zídu. — „A ty,
Poliak, nám nepripiješ?“ opýtal sa teraz mladík s páperovou bradou, ktorý si bol získal
akúsi nadvládu nad ostatnými.„Młodości, ty nad poziomy
wylatuj, a okem słońca
ludzkości całe ogromy
przeniknij z końca do końca!“[65]— zarecitoval Konrád a „huráh!“ sa opäť ozvalo, potom: „Do końca, do końca wypij!“ ozval
sa onen mladík, a akoby čarodejníckou paličkou vyrazený rozľahol sa spev všetkých:Pije Kuba od Jakuba; Jakub do Michała:
Wiwat ty, wivat ja, kompania cała;
a kto niewypije,
tego we dwa kije:
Łupy-cupy, cupy-?upy
tego we dwa kije.
Wypił, wypił, nic neostavił:
Bodaj go, bodaj go Bóg błogosławił.[66]Nato povstal Boleslav — to bolo meno onoho mladíka — a napolo spievajúc, napolo rečniac,
odriekal to, čo nasleduje:Rád sa po vás túlam, vrchole tatranské!
Voľno mi je vo vašich slnných výšinách;
prach bôľnych trápení nechajúc v nížinách,
rád prezerám vôkol doliny slovanské.
Keď si na najvyššom vrchu ľahnem v tíši,
sladký cit slobody ma v prsiach zahrieva,
rajská pieseň z nebies až ku mne dolieha,
srdce sa ocitne v blaženosti ríši.
Keď prudká myseľ lieta modrou oblohou
a za hmlistú clonu osudu preniká
bez zábrany času; bez času odmyká
brány večnosti silou zraku mohutnou.
Hach! Tvorivý duch sa už zmocňuje vidín,
srdce už nebije; zrak môj stĺpkom hasne;
ducha nič nepúta, v duši všetko jasnie,
v názornom videní bez slov všetko vidím.
Vyššie, vyššie letím a letím; — a náhle
krv sa vracia do žíl: som biedny syn zeme!
Môj zrak zas po horách lieta — pokoj ženie
z duše a chladné srdce zaplavia žiale.[67]Po ňom rečnili dookola iní mladíci. Prišiel rad i na mňa; nadarmo by som sa vyhováral: a
tak som si spomenul na ódu, kedysi zloženú Ľubošom, a zarecitoval som ju.Krajina Tatier, hrdosť sa vo mne dvíha,
keď tvoju mlaď, smelým duchom zapálenú,
vidím kliesniť si cestu
v službe budúcej Slávie.
Tam je germánsky dub, potreba biča ho
do výšky hnala; tam stojí Francie syn;
zblúdilý, slávy chtivý
stratil svoj cieľ v hrmení diel.
Tu kruh mladých Slovanov, zo sna zbudených,
vedomých cieľa, stmelených citom náhli
sa k tatranským chrámom už
osvete žertvy zapáliť.
Podnetom jeho čistých snáh nie je zlato,
ani chtivosť zisku, ani sláva sveta:
mlaď Tatier nezvedie blysk
nádhery v službe národa.
Raduj sa, Slávia šíra, túžba moja,
už aj Slovák putá otroctva, hlúposti
roztrhá a slobodný
v tôni líp žiť bude mieru.
Súď vás boh, národy, čo ste nás hubili;
Slovák, nikdy nebuď poškvrnený pomstou,
za heslom pravdy idúc,
láskou svieť, osveta Tatier!
Príde čas, keď i pochábeľ, čo hanobil
vás, pozná blud a s obdivom vďaku vám vzdá,
bo láska všemocná je,
keď ju pravda vedie v boji.
Česť naša, dielo vašich rúk, sa zdvihne tak,
že pretrvá odveké tatranské žuly,
ba i keď Váh vyschne, vás
slávou Slávie ozdobí.[68]Pretože som žiadosti mládencov vyhovel, nemohli sa tomu vyhnúť ani tí dvaja mužovia; ale
ako som sa začudoval, keď som počul toho mladšieho muža rečniť takto:Vrhni ma, kam chceš, Slávia, žiť budem;
hoci som rád na Slovensku, kde žena
moja milá, synovia moji,
kde chalúpka, potok žblnkotavý.
Milšie ako egyptské úrody sú
mi skalnaté úzke pohronské role,
ktoré som zdedil; lahodný chlieb
mi dávajú, potom vykúpený;
ale i keby som už nemal vídať
holé štíty Tatier, ani Váh a Hron,
ani počuť spevné rodáčky,
tvojich veží nevidieť, ó, Nitra,
vyhnaný divým osudom i potom,
keď svoju mocnú päsť k obrane zdvihnem,
žehnajúc Tatrám smutným zrakom —
vždy a všade len Slovanom budem.
Veľká je moja vlasť, od vôd Adrie
k horstvám uralským nedostupným zlosti
cudzincov, tam hockde postavím
chalúpku svoju v milom chládku líp.
Slovanskou rečou vždy modliť sa k bohu
za národ náš chcem učiť svojich synov,
i v hrmení diel piesne naše
spievať a ísť za zástavou slávy.
Moje struny budú vždy sláviť berlu
tvoju velebnú, Slávia, milosťou,
čo chrániš všetky naše kmene,
sláviť ťa chcem, kým duch vo mne horí.
Žiadna nenávisť netrápi mi srdce;
istý je láskou boží duch Slávie,
ani cirkvi, nárečia, vlády
nepostavia medze mojim snahám.
Stvoriteľ sveta rozdelil národy,
a hľa, on sám mne Slovanom byť kázal:
Nuž, som Slovan a blahu Slovanstva
žijem celý, človečenstvo žehnám.
Kľaj ma, kto len chceš; ja Slovanom budem,
verný syn otcov: Slávia, popraj mi
na hrob kus tej slovenskej zeme,
rád sa v nej doležím súdneho dňa.
Nad mojím hrobom spievajte, sláviky,
od Hrona; po ňom nech Slovania chodia,
a keď vstanem potom s rodákmi,
nech zavolám: Pomiluj ny, Kriste![69]Po dokončenom rečnení tohto muža zvrtol sa rozhovor, najmä po slovách onoho staršieho
muža, na to, aká je to veľká škoda, že niektorí slovenskí spisovatelia odstupujú od
prijatého a už zaužívaného spisovného jazyka a spravujú sa alebo novovymyslenou gramatikou
alebo niektorým vidieckym nárečím, a chválil úsilia tých mladých ľudí za to, že sa
pridŕžajú prijatého spisovného jazyka na základe striezlivejšej úvahy. „Bože môj,“ povedal,
„čože bude z nás, ak sa ustavične budeme rozdrobovať, keď si máme čo najväčšmi hľadieť
aspoň literárneho spojenia.“ — „Rečnite! rečnite!“ ozvalo sa od všetkých mládencov, a on
vstal a prehovoril nasledovne:Slávim ťa, došlý od Vltavy brehov
k tatranským výškam, ty anjel národa,
čo mu svetlo do tmy bludiska
i potechu v hryzotách prinášaš.
Vitaj s tou fakľou, ktorú božím slovom
v zápale viery si raz tam zapálil;
i keď ju Satan zahasiť chcel,
už opäť z mraku jej svetlo žiari.
Ako keď jasná, z neba odrazená
hviezda zletí cez blankytovú klenbu
do priepasti: tak tvoja sláva,
ľud môj tatranský, zapadla, zhasla.
Hojí sa ťažko to, čo Satan raní,
jedom napúšťa, kde zatne pazúry
ostré; ó, však tvoje ňadrá,
Vltavka, on s výsmechom poranil.
Dvesto rokov prešlo od Bielej hory
krv ešte schne a jazva dosiaľ bolí:
v storočí treťom však víťazná,
múdra opäť z hrobu vstávaš.
Bohu vždy verná, v jeho svätom chráme
žila si najprv, v ňom si našla úkryt
pred násilím, boh ťa vypočul
a zachoval ti ducha života.
Nuž aj ty mu slúž v svätej oddanosti,
volaj slovanský ľud k svätyniam jeho,
hlásaj: Kto sa boha pridŕža,
toho boh tiež nikdy neopúšťa.
Bez priazne pánov sveta si ožila,
klamný je panský lesk; no ty národu
slúž a vzdelávaj ľud, aby žil
ako slobodný Slávie národ.
Teba nechráni lesk, víťaza vôľa,
láska ťa chráni, láska synov cnosti:
si ako čistá panna, silná
mocou milosti, čo v sebe skrývaš.
Češka, rozkvitaj v chóre svojich sestier
milených: Rusky, Poľky a Ilýrky:
ty vedieš, milostná, všetok ľud
štyroch krajín k blaženému cieľu.
Tvoja cnosť znovu sa pustí v svätý boj,
pred jej čistým zrakom vykape i hriech,
vymiznú bludy; tvojej reči
múdrosť ľudstvo zas bude velebiť.[70]Ešte raz obišiel kalich dookola, potom mládenci vstali a všetko drevo — každý totiž
predtým doniesol kúsok — hodili na vatru, obstúpili plameň a zanôtili ťahavým, vážnym a
prenikavým hlasom:Nad Kriváňom slávorodným vatra horí,
vatra horí,
vatra horí,
od vatry sa nad Slovenskom nebo zorí,
nebo zorí,
nebo zorí.
Zor sa, nebo, svieť na Tatru i jej plemä,
nechže rastie, nech sa celé rozzelenie,
rozzelenie,
rozzelenie,[71]Daj nám, bože, žizň,[72]bože, mier dajže nám,
dajže nám,
dajže nám.
Mlaď slovenská na Kriváni, teba vzývam,
teba vzývam,
teba vzývam.Keď sme tú pieseň dospievali, šli sme späť, a veru nejeden pri Kolibách dokázal
roztrhanými kolenami, alebo skrvaveným čelom, alebo oškúleným nosom a dokaličenými rukami,
že na štíte pil na zdravie. Pri Kolibách, kde sme sa trochu občerstvili jedlom, ešte sa
zaspievalo:Hej, vy naše Tatry, vy ste naše hrady:
Slovákov od vekov mávali ste rady…[73]— potom sme všetkých tam zanechali a išli sme s Konrádom do Lipova. Na druhý deň
napoludní bol som už v objatí svojho drahého otca v Podháji.So zvláštnou clivosťou som sa približoval ku Kamilke, ktorá vyrástla už v dospelú pannu
a ktorej tvár, pokrytú akýmsi bledým rumencom, oživovali čarovným pôvabom jej oči plné
milosti a krásy. Ona ma však čoskoro zbavila toho dojmu akousi neprístupnosťou, mne nie
celkom milou, správajúc sa ku mne naoko chladne, a ja som sa už videl tak blízko svojho
cieľa, keď ma tu osud opäť ďaleko odsotil od neho. Lebo osud, ako sa zdalo, môjho strýka na
to určil, aby sa svojou priazňou ku mne stal prenasledovateľom môjho šťastia. Totiž deň
predtým, ako som sa odobral do Drieňova, došiel môjmu otcovi list z Neapola, v ktorom mu
môj strýc píše o svojej nebezpečnej chorobe a žiada, aby som sa čím skôr k nemu vystrojil,
prevzal jeho testament a z jeho vlastných úst vypočul to, čo nechcel zveriť papieru. Nikdy
som ešte nepoznal svojho otca tak tvrdošijne nástojiť ako vtedy, aby som čím skôr vyhovel
žiadosti jeho brata, a mne nič iné nepozostávalo, než sa podrobiť jeho vôli. Jednako som
však odskočil do Drieňova.„Kde ste sa tu vzali, Ladislav?“ ozval sa mi Váhorád, keď som vchádzal cez zadné dvierka
do záhrady, pričom on čosi nožom čistil na štepe, a Hanka, pri ňom stojaca, len čo ma
uvidela, strhla sa a potom sa zapýrila, až sa zdalo, akoby jej krv presakovala lícami. —
„Naveky by ma urobilo nešťastným to, keby môj príchod bol vám azda nemilý,“ odpovedal som,
pristúpiac k Hanke, aby som pobozkal jej spanilú ruku. No Váhorád tvárou prezrádzal niečo,
čo ma znepokojovalo, i keď som dobre tušil príčinu jeho zachmúrenosti. I zaumienil som si
ešte toho dňa požiadať ho o Hankinu ruku, aby sa čím skôr rozhodlo o mojom osude. No k tomu
sa mi nenaskytla príležitosť, lebo Váhorád sa hneď po večeri odobral na odpočinok a Hanku
zavolal so sebou, zanechajúc ma v spoločnosti svojej manželky. Ja som nevedel, čo si počať,
ale starostlivá Hankina matka sama ma vytrhla z mojich rozpakov, keď ma približne takto
oslovila: „Vladislav, vy ste narušili pokoj v našej chalúpke. Viem, čo je medzi vami a
Hankou, a nemohla som to utajiť pred svojím manželom, ktorý o tom najprv nechcel počuť ani
slova, potom však, keď sa dozvedel o vašich listoch, karhal našu ľahkomyseľnosť a prísne
nám zakázal čo i len myslieť na to. Nuž teda, Vladislav, povedzte mi, čo zamýšľate s mojím
dieťaťom, alebo radšej — odpusťte to matke — zanechajte našu chalúpku a nerozrušujte
naďalej jej blahý pokoj.“ — Na tieto slová sa moje srdce naplnilo nevýslovným žiaľom; vzal
som jej pravicu, pritisol ju k svojim perám a povedal: „Matka, milá matka mojej Hanky,
buďte i mojou matkou, nahradíte mi stratu mojej matky, ktorá sa teraz z tamtoho sveta možno
s potešením na nás díva. Mnoho žiadam od vás, viac, ako mi ktokoľvek môže dať, Hankinu
ruku.“ — Vtom zarachotil akýsi voz, zastal pod oknami, dvere sa otvorili a do izby vkročil
Ctiboh.Zavčas rána hľadel som stretnúť sa s Váhorádom a keď som ho našiel v záhrade, predniesol
som mu svoju žiadosť ticho a pokojne, nakoľko sa mi to dalo. Ale on mi nechcel dať nijakú
odpoveď, až vraj keď mu môj otec oznámi svoje privolenie na to. Zdržal som sa ešte toho dňa
v Drieňove a nemohol som sa dosť vynačudovať Hankinmu pokroku vo vzdelanosti, umení a vo
vážnom, nevinnom a rozumnom správaní sa. Váhorádovi som sa však usiloval stať sa
príjemnejším rozprávaním o Islebii, Eisenachu, Wartburgu, Erfurte, a daroval som mu odpis
prvého listu magistra Jana Husa z tých štyroch listov,[74]ktoré sú v univerzitnej knižnici v Jene, v starom rukopise, písanom úplne po
česky a len veľmi málo po latinsky, pričom tento rukopis má nadpis: Antithesis Christi et
Antichristi (Protiklad medzi Kristom a Antikristom) a v ktorom okrem listov Jana Husa z
Konstancie je i jeho krátky životopis. Tento prvý list znie takto:Mistr Jan Hus[75], v náději slúha boží, věrným všem Čechóm, jenž boha milují a budú milovati,
žádost svú i modlitbu nestatečnú vzkazuje, aby v milosti boží přebývali.Věrní a v bohu milí! Ještě mi jest to u mysl padlo, aby znamenali, kterak sbor pyšný a
lakomý a všie ohavnosti plný potupil jest knihy mé české, jichž jest ani slyšel ani viděl.
A by slyšel, tehdy by jim nerozuměl. Neb v sboru byli sú Vlaši, Francúzi, Engliši, Išpáni,
Němci a jiní jiných jazykuov, jedne ačby jim co rozuměl biskup Jan Litomyšlský, jenž jest
tu byl, a jiní Čechové, nabadači, s kapitolú pražskú i vyšehradskú. Od nichž pošlo jest
pohaněnie pravdy božie i našie země české, již já mám v náději boží za zemi nejlepší viery,
znamenaje žádosť k slovu božiemu a k obyčejóm. Ó, byste věděli, ten sbor jenž se nazývá
sborem najsvětějším a že nemóž poblouditi. Jistě spatřili by ohavnost převelikú; o niež sem
slyšal obecně od Švábuov, že Konstancie neb Kostnice, jich město, za třiceti let nezbude
hřiechóv, kteréž jest spáchal ten sbor v jich městě. A řkú všickni viece, že sú se
pohoršili tiem sborem a plvali sú druhí, vidúce ohavné věci. A já vám pravím, že když sem
stál před tiem sborem první den, spatřiv, ano nižádného řádu nenie, řekl sem hlasitě, když
sú všickni křičeli, takto: „Mněl sem, by větší poctivost, dobrota a lepší řád byl v tomto
sboru než jest.“ Tehdy najvyšší kardinál řekl jest: „Kterak mluvíš? Na hradě si pokorněji
mluvil.“ A já sem odpověděl řka: „Neb na hradě žádny proti mně nekřičal, ale tuto všickni
křičíte.“ A poněvadž takým neřádem šel jest ten sbor, jenž jest viece zlosti učinil než
dobroty, věrní a v bohu milí křesťané, nedejte sebe uhroziti jich usnešením, jenž, ufám,
jim neprospěje. Oniť sa rozletie jako motýli a ustavenie jich stane jako pa(v)učina. Měť sú
chtěli ustrašiti, ale nemohli sú božie moci ve mně přemoci. Písmem sú proti mně nechtěli
jíti, jakož sú slyšeli páni milostiví, jenž sú stáli statečně podle pravdy, váživše všie
hanby, Čechové, Moravané i Poláci, avšak zvláště pan Václav z Dubé a pan Jan z Chlumu, neb
ti sú stáli, jenž je král Zikmund sám pustil v sbor, a slyšeli sú, že když sem řekl: „Žadám
naučenie; psal — li sem co zle, chci naučen býti,“ tehdy kardinál najvyšší řekl jest:
„Poněvadž chceš naučen býti, to naučenie máš: Odvolati, jakož padesát mistruov písma
svatého nalezlo jest.“Aj, kraššie naučenie! Tak by svatá Kateřina, dievka mladá, měla by byla ustúpiti pravdy
a viery pána Jezukrista, protože padesát mistruov proti nie jest bylo. Ale stála jest
dievka až do smrti a mistry jest ku pánu bohu přivedla, jichž já hřiešný nemohu přivésti!Toť vám píši, aby ste věděli, že sú nižádným písmem ani kterými duovody mne nepřemohli,
než lstí sú mě hledali a hruozami, aby mě navedli k odvolávání a k odpřisahání. Ale
milostivý pán buoh, jehož sem zákon velebil, byl jest se mnú i jest a, ufám; bude až do
skonánie a zachová mě v své milosti až do smrti. Psán list v středu po svatém Janu Křtiteli
v žaláři v okovách v čakání smrti. Avšak pro tajemstvie božie nesmiem řéci, by to byl list
muoj poslední, neb ještě všemohúci buoh muož mě zprostiti, amen.Z Drieňova som sa odobral s mysľou nie celkom spokojnou, ale predsa len dobrou, a doma
som našiel už druhý list od svojho strýca, v ktorom ma naliehavo pozýval k sebe vzhľadom na
rýchly postup svojej choroby; a tak som bol donútený opustiť svoje šťastie, majúc ho už-už
v svojich rukách. Na moju potechu sľúbil mi môj otec odprevadiť ma až do Drieňova a ústne
požiadať pre mňa Váhoráda o ruku Hankinu.„A tak si teda už naveky moja,“ povedal som, odchádzajúc z Drieňova. — „Tvoja,“
odpovedala Hanka, „nech ťa boh šťastne sprevádza.“ Odoberúc sa od všetkých s citmi, ktoré
nemožno slovami opísať, sadol som s Konrádom na voz; Konrád sa mi totiž pripojil, cestujúc
do Ríma, toho sídla umelcov.Vo Florencii dňa 10. januára 1829.Milý, drahý otec! Želám a žiadam od milostivého boha, aby ste boli zdravý. Predvčerom
napoludnie sme sem s Konrádom šťastne došli, a už zajtra chceme odtiaľko odísť, lebo mi je
clivo, keď som tak ďaleko od vás, a chcem sa čo možno najskôr vrátiť. Preto ľutujem, že
nemôžem vyhovieť Konrádovej žiadosti, aby som sa tu dlhšie zabavil. On sa i teraz túla
kdesi po meste, vyhľadávajúc všetko, čo je tu v maliarstve alebo v sochárstve zvláštneho.
Aj ja som s ním sliedil po tie dni a videl som mnoho krásneho, hoci bol by som to s väčšou
záľubou pozoroval a s lepším prospechom, keby moja myseľ bola pokojnejšia. Ale tak mi to
všetko prebehlo v mysli len akoby v kaleidoskope a len máločo sa mi pošťastilo udržať v
pamäti. Že to, čo som tu krásneho videl v umení, ďaleko prevyšuje všetko, čo som kedy
uzrel, že verejne vystavené sochy z kovu a z mramoru, paláce a najmä velebné chrámy svedčia
o celkom inej vlasti, o inom zmýšľaní, o inej histórii, ako boli vlasť, zmýšľanie a
história krajín, po ktorých som doteraz cestoval, a že tento kraj pre svoje podnebie, i v
tomto období ľúbezné, môže sa nazývať rajom Európy, to i ja prisvedčím všetkým, ktorí to
tak videli a uznali. Žiaľ, že pospolitý ľud má náramnú záľubu vo „far niente“.[76]Otrhaní hudobníci, speváci, poličinelisti so škaredými ženami a s utešenými,
ale znemravnenými a prefíkanými deťmi päť-šesťročnými sa túlajú ustavične z mesta do dediny
a z dediny do mesta; táto zmiešanina hojnosti a nedostatku na všetkom, nesmierna
ľahkomyseľnosť a prefíkanosť, ľahko sa zapaľujúca vznetlivosť, náchylná k zúrivosti, a
popri nej úplná zoženštenosť, ohnivosť a plnosť rozmanitých citov pôsobili na mňa zvláštnym
dojmom. Ukazuje sa, že technické úsilie, zvestovateľ novej epochy, ešte sa tu neprejavilo.
Boh opatruj mi otca v dobrom zdraví. Váš poslušný syn Ladislav.V Ríme dňa 20. februára 1829.Boh Ťa pozdrav, milá, milá Hanka! I keď si namýšľam, že by si odo mňa trpezlivo
prečítala aj dlhší list z toho mesta, jednako Ťa nechcem unúvať opakovaním toho, čo si už
desať ráz čítala o Ríme. Zdelím Ti radšej city, v ktorých tu žijem. Predovšetkým musím
priznať, že som bol mimoriadne pohnutý, keď som vstupoval na túto pôdu, svätú Európe.
Európa má zaiste tri sväté zeme. Tú, odkiaľ náboženstvo, tú, odkiaľ štátovedu a v praxi
štátne usporiadanie a potom tú, odkiaľ dostala vedy a umenia: Židovskú zem, Rím a Grécko.
Isteže kniha Justiniánových zákonov mala po biblii Pánovej najväčší vplyv na spôsob
európskej vzdelanosti. Akási clivosť ma pojala pri porovnávaní terajšieho stavu Ríma s tým
niekdajším. Rím je teraz celkom iný; i to miesto, kde predtým stál, je pusté. Ale musím,
pravda, priznať, že som neľútostil nad tou zmenou, lebo som si predstavil nie jednotlivosť
dejín ale stav niekdajšieho Ríma ako celok, a tým som prišiel na to, že som videl náramný
zisk v človečenstve európskej vzdelanosti a krajší svet než bol onen, vo svojom celku
predsa len surový a sebecký. Vďaka kresťanstvu! Som úplne presvedčený, že keby sa
kresťanstvo v Európe nebolo ujalo, alebo by sa bol život Ríma rozlial po celej Európe,
alebo by musela zapadnúť v tej trme-vrme divých škandinávskych a uralských vyrojencov. Tak
však tamtých skrotila moc pápežov, týchto zmužilosť a tichosť Slovanov. Ale obe víťazné
moci mali pôvod v náboženstve, ktorého duch zmiernil i moc planých výhonkov v cirkevných
poriadkoch a spôsobil, že slnce dedičstva gréckych náuk preniklo do novej pôdy a urobilo ju
plodnou. Priveľmi ďaleko zachádzajúca vláda pápežov upadla; Európa bola zachránená pred
jednostrannou vzdelanosťou. Kňazovláda, planý výhonok kresťansko-cirkevného života, mala
svoj zárodok v kňazskom poriadku Starého zákona, v ktorého nápodobe sa tu ujala a
zdokonalila za okolností, ktoré ju vynucovali, tak, ako sa ujala zemanovláda v dôsledku
telesnej moci a prevahy v protiklade k základom kňazovlády, totiž v prevahe a moci
duchovnej. Klesanie prevahy oboch vlád, bojujúcich výlučne o moc či o telesnú u zemianstva,
či o duchovnú u kňazov, je veľkým znamením blížiacej sa epochy, bojujúcej o vládu
mravnosti, čiže tej opravdivej šľachty, totiž moci a prevahy opravdivej cnosti v múdrosti,
spravodlivosti a zmužilosti, ale najhlbším základom tej cnosti je láska, bez ktorej ona nie
je ani možná.Včera som bol prítomný zvláštnej slávnosti v sobore sv. Petra. Nechcem Ťa zaneprázdňovať
učenosťou mužov, ktorí sa urážajú na rozmanitosti slohu, v ktorom je postavená táto
velikánska a velebná stavba. — Keď som vošiel do nej cez dôstojné stĺporadie, cítil som,
ako sa dvíha môj duch nad márnu hrudu zeme, a v nesmiernej nádhere slávnosti moje city
prešli vo vytrženie. Hľa, tak i nádhernosť musí byť nesmierna, ak sa nám má dobre zapáčiť;
inak, ak sa jej to nepodarí, omrzí nás, predstavujúc nám len smiešnu ľudskú márnomyseľnosť
alebo neschopnosť vytvoriť to, čo sme zamýšľali. Preto by som si myslel, aby sa menšie
chrámy vyznačovaliprostou jednoduchosťoua podali nám krásno bez
smiešnych piplanín, budiacich napokon ošklivosť; ale sbory a všetky väčšie chrámy nech nám
podávajúvznešenosť,nech sú plné nádhernosti, aby sa ňou všetko akoby
premietlov dôstojnú jednoduchosť.Je to veru vec hodná úvahy, že krásne umenia vznikli, vzrástli a zdokonalili sa u
všetkých národov v službe náboženstva. Bezpochyby preto, že i samo náboženstvo je len
krásomilným poňatím idey boha, sveta, človeka a jeho určenia; preto bez básnictva,
prvorodenca krásnych umení, ani žiť nemôže; potom nepochybne nasleduje maliarstvo a
sochárstvo; okrem toho spev a hudba ako stelesnenie básnictva sa vyvíjajú zároveň s ním.
Bolo nevyhnutnosťou, že tieto umenia vznikli na ohnisku kresťanstva, v Ríme, a ich
výtečnými, rodenými pestovateľmi boli pápeži, ktorým práve prišlo vhod presťahovanie sa
gréckych učencov a umelcov, prečo najmä sochárstvo vzniklo, majúce pred sebou
nedostihnuteľné vzory v dielach umelcov starého Grécka. Jediná socha Laokoona je večným
učiteľom a celou akadémiou sochárstva. Poznáš, milá Hanka, Schlegelove[77]myšlienky, podľa ktorých všetko umenie by malo byť pestované len v službe
náboženstva a že škola holandských maliarov je ošklivý nepodarok. Ja nie som toho náhľadu,
hoci zárodkom toho Schlegelovho úsudku je veľká a pravdivá myšlienka. Jednotlivé krásne
diela sa podaria i na inej pôde, ale umelecké výtvory ako celok sotva inde než na pôde
náboženstva, hoci možno by sa podarili v čistonárodnom občianskom živote, ale takého teraz
nikde niet; asi také niečo boli slávnosti na Marsovom poli vo Francúzsku, i keď len ako
prechodný zjav, no bol to len tieň niekdajších olympijských hier.Z tohto
hľadiskanaše divadlá a najmä opery sú len čosi ako bábkové hry alebo
tieňohra pre deti. Esteticky tvoriaca moc predstavivosti je životodarný duch umenia, ako
vôbec predstavivosť (fantázia) je tým tvorivým a životným duchom všetkých náuk a umení. To
je ten duch, ktorý človeka robí hrdinom, alebo meča, alebo pera, dláta, alebo hrdinom so
štetcom a farbami v ruke. Čína, myslím si, je preto múmiou, že v nej naskrze vyhasol tento
duch.Posielam Ti tu obraz, predstavujúci Jána Evanjelistu, ako nabáda k návratu a kajúcnosti
mládenca, ktorého sám bol vychoval, potom zveril biskupovi v Antiochii, a keď od neho
utiekol k zbojníkom, sám ho vyhľadal medzi lúpežníkmi. Tento obraz je dielom mladého Rusa
Ivana Choroviča, ktorý je podporovaný kniežaťom, a tu sa zdokonaľuje, žijúc s niektorými
Poliakmi v slovanskej úprimnosti, pričom sa i s nami zoznámil. Je to výborný mladý muž. Má
zvláštnu záľubu v zobrazovaní Jánových príbehov. Povestný je jeho obraz, predstavujúci
Jána, ako stojí, už vetchý a nemocný, podopieraný dvoma učeníkmi, uprostred zhromaždenia
kresťanov, ktorým ako požehnanie dáva jedine tie slová: Milí moji, milujte sa! — Poznáš,
Hanka, tú rozprávku? Vraví sa, že keď sa opäť uzdravil a keď už sám bez pomoci chodil do
zhromaždenia, vždy prehovoril k zhromaždeniu len tie slová a nič viac. Poslucháči,
domnievajúc sa, že to predtým len pre nemoc robil, že nemal sily k ďalšiemu hovoru, teraz
už zdravého sa spýtali, prečo odrieka len tie isté slová a nič viac. „Preto,“ odpovedal,
„lebo to mám od Pána, že je dosť, keď sa jeho nasledovníci milujú.“ Ach, áno, láska, už
sama láska by ľudí priviedla k blahoslavenstvu. Len keby jej ľudia rozumeli a dali jej
miesto v sebe. Lebo:Láska útla, láska čistá
jest květ srdce ctnostného,
pečeť pravé víry jistá,
plamen ducha vlídného:
Tá, co těší, navštěvuje,
šatí, sýtí, opatřuje,
a, když hrob se zavírá,
duši nebe otvírá.[78]Dňa 30. februára. Tento list, ktorý som dokončil pred deviatimi dňami, som Ti nemohol
odoslať, lebo som dúfal, že azda budem môcť kúpiť a Tebe poslať Chorovičov obraz Igora
Veštca, vytvorený podľa Puškinovej básne. On ho však nechce predať, lebo ho namaľoval pre
svojho podporovateľa, knieža ***, sľúbil mi však, že mi z neho urobí kópiu. Je to výborná,
preutešená práca. Oleg tu stojí na lebke svojho koňa, jašter mu tuho ovíja ľavú nohu,
kúsajúc ho jedovate do lýtka, čo prezrádza nahor do oblúku vyhnutá šija, kým jeho postava,
plná moci, je pre neočakávanú prudkú bolesť trochu zohnutá v drieku na ľavý bok, pričom
ľavica siaha po jašterovi a pravica, ponad hlavu nazad hodená, je vypätá a nahor obrátená
dlaň i prsty naznačujú, akoby chceli niečo chmatnúť, tvár je k nebu obrátená a naklonená.
Ale ako sú zobrazené svaly tela a sama tvár, to nemožno opísať. Posielam Ti teda aspoň tú
Puškinovu báseň:Smerť Olega[79]Kak nyne sbirajetsia veščij Oleg
otomstiť nerazumnym Chozaram,
ich siola i nivy za bujnyj nabeg
obrek on mečam i požaram;
S družinoj svojej, v caregradskoj brone,
kňaz po poľu jedet na vernom kone.
Iz ťomnago lesa navstreču jemu
iďot vdochnovennyj kudesnik,
pokornyj Perunu starik odnomu,
zavetov griaduščego vestnik,
v moľbach i gadaňjach provedšich ves vek.
I k mudromu starcu podjechal Oleg.
„Skaži mne, kudesnik, ľubimec bogov,
čto sbudetsia v žizni so mnoju?
I skoro-ľ, na radosť sosedej — vragov,
mogiľnoj zasypľus zemľoju?
Otkroj mne vsiu pravdu, ne bojsia meňa —
v nagradu ľubogo vozmioš ty koňa.“
„Volchvy ne bojatsia mogučich vladyk,
a kňažeskij dar im ne nužen;
pravdiv i svoboden ich veščij jazyk
i s volej nebesnoju družen.
Griaduščije gody tajatsia vo mgle;
no vižu tvoj žrebij na svetlom čele.
Zapomni že nyne ty slovo mojo:
Voiteľu slava — otrada;
pobedoj proslavléno imia tvojo;
tvoj ščit na vratach Caregrada;
i volny i suša pokorny tebe;
zavidujet nedrug stoľ divnoj suďbe.
I sinego moria obmančivyj val
v časy rokovoj nepogody,
i prašč, i strela, i lukavyj kinžal
ščaďat pobediteľa gody…
Pod groznoj broňoj ty ne vedaješ ran;
Nezrimyj chrániteľ moguščemu dan.
Tvoj koň ne boitsia opasnych trudov;
on, čuja gospodskuju voľu,
to smirnyj stoit pod strelami vragov,
to mčitsia po branomu poľu.
I cholod i seča jemu ničego…
No primeš ty smerť od koňa svojego.“
Oleg usmechnulsia — odnako čelo
i vzor omračilisia dumoj.
V molčaňji, rukoj operšis na sedlo,
s koňa on slezajet, ugriumoj;
i vernago druga proščaľnoj rukoj
i gladit i treplet po šeje krutoj.
„Proščaj, moj tovarišč, moj vernyj sluga,
rasstaťsia nastalo nam vremia;
Teper otdychaj; už ne stupit noga
v tvojo pozlaščonnoje stremia.
Proščaj, utešajsia — da pomni meňa.
Vy, otroki — drugi, vozmite koňa,
pokrojte poponoj, mochnatym kovrom,
v moj lug pod uzdcy otvedite;
kupajte; kormite otbornym zernom;
vodoj kľučevoju poite.“
I otroki totčas s koňom otošli,
a kňaziu drugago koňa podveli.
Pirujet s družinoju veščij Oleg
pri zvone vesiolom stakana.
I kudri ich bely, kak utrennij sneg
nad slavnoj glavoju kurgana…
Oni pominajut minuvšije dni
i bitvy, gde vmeste rubilis oni…
„A gde moj tovarišč? promolvil Oleg, —
skažite, gde koň moj retivyj?
Zdorov-li? vsio takže legok jego beg?
Vsio tot že-ľ on burnyj, igrivyj?“
I vnemlet otvetu: na cholme krutom
davno už počil neprobudnym on snom.
Mogučij Oleg golovoju ponik
i dumajet: „Čto že gadanie?
Kudesnik, ty lživyj, bezumnyj starik!
Prezreť by tvoj predskazanie!
Moj koň i donyne nosil by meňa.“
I chočet uvideť on kosti koňa.
Vot jedet mogučij Oleg so dvora,
s nim Igor i staryje gosti,
i viďat — na cholme, u brega Dnepra,
ležať blagorodnyja kosti;
ich mojut doždi, zasypajet ich pyľ,
i veter volnujet nad nimi kovyľ.
Kňaz ticho na čerep koňa nastupil
i molvil: „Spi, drug odinokoj!
Tvoj staryj choziain tebia perežil:
Na trizne, uže nedaľokoj,
ne ty pod sekiroj kovyľ obagriš
i žarkoju krovju moj prach napoiš!
Tak vot gde tailas pogibeľ moja!
Mne smertiju kosť ugrožala!“
Iz miortvoj glavy grobovaja zmija
šipia meždu tem vypolzala;
kak čornaja lenta, vkrug nog obvilas,
i vskriknul vnezapno užalennyj kňaz.
Kovši drugovyje, zapeňas, šipiat
na trizne plačevnoj Olega;
kňaz Igor i Oľga na cholme siďat;
družina pirujet u brega;
bojcy pominajut minuvšije dni
i bitvy, gde vmeste rubilis oni.V Neapole dňa 30. marca 1829.„Kto videl Neapol, ten už môže umrieť!“ Tak to znie ako príslovie z úst mnohých
cudzincov, tu sa zdržujúcich. Ale čudné mi je to, že najmä Angličania sem tak často
prichádzajú; i keď mi je známa ich zámožnosť, ale i Rím i Neapol je opakom Londýna a život
Talianov je opakom života Angličanov. Tam sa hľadá len zisk, tu krásno; tam sa cenia
nástroje, tu umenie; tam každý zhromažďuje poklady, tu ich každý utráca; tam ustavičné
zásobovanie sa potrebami života, tu nikto na to nepomyslí; tam sa tak žije, akoby tento
pozemský život bol len večným zháňaním tovarov, tu tak, akoby sa zajtra už nič
nepotrebovalo. Ale čo mňa a Teba, milá Hanka, po tom všetkom! — Rozlúčiac sa v Ríme s
Konrádom, šiel som do Neapola v spoločnosti dvoch Francúzov. Na tretí deň sme boli
obskočení piatimi lúpežníkmi, ktorí vypálili na nás z pušky a priskočili k vozu. Na šťastie
nás guľky minuli, len jeden z Francúzov bol ranený do ľavého ramena. Voz sa zastavil, my
sme z neho vyskočili a vystrelili na lúpežníkov, z ktorých jeden, čo sa zdal ich vodcom,
ihneď klesol. Prvý, ktorý cez priekopu k nám preskočil, dostal odo mňa silný úder mečom do
tváre, ale i ja som v tej istej chvíli ucítil jeho železo vo svojom boku, no úder, zasadený
lúpežníkovi, bol omnoho silnejší, a preto jeho oceľ nevnikla do môjho tela, on sa však
zvalil dolu tvárou do priekopy. Iní boli mojimi spolucestovateľmi pobití a rozplašení, a
tak, keď sme svoje rany obviazali, šli sme rýchlo ďalej.Nad všetku nádej našiel som svojho strýca v omnoho lepšom stave, ako som sa domnieval, i
keď je dosiaľ náramne slabý a v tvári sa podobá viac mŕtvole než živému človeku. Prijal ma
s veľkou radosťou. U svojho strýca našiel som tajomníka ruského vyslanca[80]pri tunajšom dvore Volgarina i s jeho veľmi ctihodnou manželkou, čo mi bolo
veľmi milé; lebo — neviem prečo — ale čo som sa s Tebou zoznámil, milá Hanka, od toho času
cítim v srdci túžbu po ženskej spoločnosti — azda len preto, aby si mi tým živšie stála
pred očami, aby som Ťa mohol s nimi porovnávať a radovať sa z Tvojich predností. Stalo sa
síce, že som už neraz úmyselne vyhľadal spoločnosť žien, ale zakaždým som ich čoskoro
opustil s pocitom znechutenia. Tá márnomyseľnosť, prepiatosť a pokrytectvo u jedných, u
druhých zase neženské spôsoby sa mi náramne spríkrili. Tým väčšiu mám radosť zo známosti s
Alexandrou — tak sa nazýva tajomníkova manželka — lebo ona voči všetkým vystupuje s
patričnou hrdosťou či cudnosťou, pričom vo všetkom prejavuje zdravé a jasné náhľady,
zdravé, čisté srdce a výborný vkus. Volgarin sa mi sám ponúkol poukazovať mi všetko, čo je
tu v Neapole pamätihodného, a ja som to ochotne prijal, vidiac v tom akoby začiatok akejsi
osnovy pre našu dlhšiu známosť.Kiež sa len môj strýc čím najskôr uzdraví, aby sa čím skôr mohol vydať na spiatočnú
cestu.Tvoj Ladislav.V Neapole dňa 25. júna 1829.Hoci mám nádej, že Ta čoskoro uvidím, milá Hanka, jednako nechcem, aby si bola v
neistote, kde som a ako sa mi vodí. Ešte som síce v Neapole, ale dá boh, že o krátky čas už
tu nebudem, lebo môj strýc sa má omnoho lepšie. Prvú návštevu som tu vykonal u Volgarina, u
ktorého som sa zoznámil opäť s jedným mladým Rusom, Andrejevom, a s ním som po nedlhom čase
nadviazal užšie priateľstvo. S týmto mužom prežívam milé hodiny. Tak sme si vzájomne
navykli, že jeden bez druhého nemôžeme byť už ani deň. Spolu večeriame alebo u môjho strýca
alebo u Volgarina, spolu sa prechádzame po meste, spolu chodíme do divadiel, spolu sa
člnkujeme po mori. Sotva je na svete krajší kraj, milá Hanka, ako je tento okolo Neapola; a
sotva kde je krajšie more než to, ktoré obmýva tunajšie brehy. Jeho tichá, priezračná
hladina pôsobí čarovnou mocou na cudzinca, ktorý sa plaví po jeho vodách v ľahkom člne,
alebo sa díva z Vezuvu. — Nepochybne Ti je už známe z novín, že Vezuv opäť oheň soptil; ja
nikdy nezabudnem na tú chvíľu, keď sme sa s Andrejevom práve v tom čase na ten oheň dívali
z ktoréhosi kopca. Z jednej strany tiekol po úbočí Vezuvu ohnivý prúd ako slza z horiaceho
oka Kyklopa,[81]z druhej strany tiché more, na ktoré sa usmievala luna v plnej svojej kráse. Tu
odrazu zarečnil Andrejev Deržavinovu ódu Na boha, ktorú mi teraz on sám predrieka:[82]O ty, prostranstvom beskonečnyj,
živyj v dviženii veščestva,
tečeniem vremeni prevečnyj,
bez lic, v troch licach božestva!
Duch vsiudu suščij i jedinyj,
komu net mesta i pričiny,
kogo nikto postič ne mog,
kto vsio soboju napolňajet,
objemlet, ziždet, sochraňajet,
kogo my nazyvajem — bog.
Izmeriť okean glubokij,
sočesť peski, luči planet
choťa i mog by um vysokij,
tebe čisla i mery net!
Ne mogut duchi prosveščonny,
ot sveta tvojego rožďonny,
issledovať sudeb tvojich:
Liš mysľ k tebe vznestis derzajet,
v tvojom veličii isčezajet,
kak v večnosti prošedšij mig.
Chaosa bytnosť dovremennu
iz bezdn ty večnosti vozzval:
A večnosť, prežde vek roždennu,
v sebe samom ty osnoval:
Sebia soboju sostavľaja,
soboju iz sebia sijaja,
ty svet, otkuda svet istek.
Sozdavyj vsio jedinym slovom,
v tvoreňji prostirajas novom,
ty byl, ty jesť, ty budeš vvek!
Ty cep suščestv v sebe vmeščaješ,
jejo soderžiš i živiš;
konec s načalom sopriagaješ
i smertiju život dariš.
Kak iskry sypľutsia, stremiatsia,
tak solncy ot tebia roďatsia;
kak v mraznyj, jasnyj deň zimoj
pylinki ineja sverkajut,
vraťatsia, zybľutsia, sijajut,
tak zviozdy v bezdnach pod toboj.
Svetil vozžennych miliony
v neizmerimosti tekut,
tvoi oni tvoriat zakony,
luči životvoriašči ľjut.
No ognenny sii lampady,
iľ rďanych kristalej gromady,
iľ voln zlatych kipiaščij snom,
ili goriaščije efiry,
iľ vkupe vse sveťašči miry —
pered toboj — kak noč pred dňom.
Kak kapľa v more opuščenna,
vsia tverď pered toboj sija.
No čto mnoj zrimaja vselenna?
I čto pered toboju ja?
V vozdušnom okeane onom,
miry umnoža milionom
stokrat drugich mirov, — i to,
kogda derznu sravniť s toboju,
liš budet točkoju odnoju;
a ja pered toboj — ničto.
Ničto! — No ty vo mne sijaješ
veličestvom tvoich dobrot;
vo mne sebia izobražaješ,
kak solnce v maloj kaple vod.
Ničto! — No žizň ja oščuščaju,
nesytym nekakim letaju
vsegda pareniem v vysoty;
tebia duša moja byť čajet,
vnikajet, myslit, rassuždajet:
Ja jesm — konečno, jesť i ty!
Ty jesť! — prirody čin veščajet,
glasit mojo mne serdce to,
meňa moj razum u veriajet,
ty jesť — i ja už ne ničto!
Častica celoj ja vselennoj,
postavlen, mnitsia mne, v počťonnoj
sredine jestestva ja toj,
gde končil tvarej ty telesnych,
gde načal ty duchov nebesnych
i cep suščestv sviazal vsech mnoj.
Ja sviaz mirov, povsiudu suščich,
je krajňa stepeň veščestva;
ja sredotočije živuščich,
čerta načaľna božestva;
ja telom v prache istlevaju,
umom gromam povelevaju,
ja car — ja rab — ja červ — ja bog!
No, buduči ja stoľ čudesen,
otkole proisšol? — bezvesten;
a sam soboj ja byť ne mog.
Tvojo sozdanie ja, sozdateľ!
Tvojej premudrosti ja tvar,
istočnik žizni, blag podateľ,
duša duši mojej i car!
Tvojej to pravde nužno bylo,
čtob smertny bezdny prechodilo
mojo bessmertno bytijo;
čtob duch moj v smertnosť oblačilsia
i čtob črez smerť ja vozvratilsia,
otec! — v bessmertije tvojo.
Neizjasnimyj, nepostižnyj!
Ja znaju, čto duši mojej
voobraženii bessiľny
i teni načertať tvojej;
no jesli slavosloviť dolžno,
to slabym smertnym nevozmožno
tebia ničem inym počtiť,
kak im k tebe liš vozvyšaťsia,
v bezmernoj raznosti teriaťsia
i blagodarny sľozy liť.I keď viem, milá Hanka, že pri prvom prečítaní tejto ódy neporozumieš hneď každému
slovu, jednako dúfam, že ju prečítaš viackrát, a potom iste všetkému porozumieš. Je
zvrchovaný čas, aby sme sa my, Slovania všetkých nárečí, usilovali naučiť sa všetkým našim
hlavným nárečiam, ale dobré by bolo, keby sme všetci pestovali najmä jedno zo všetkých
nárečí podľa príkladu starých Grékov. Má to síce v našich okolnostiach veľké ťažkosti a
viem, že nás, najmä západných a južných Slovanov, označujú v očiach jednej strany ako
národy, dychtiace po politickom spojení s Ruskom, keďže ruské nárečie študujeme, ruské
knihy čítame a iných k tomu povzbudzujeme. Ale ak sa má úprimne priznať — bez ohľadu na
takých vykladačov — ktoré nárečie by bolo i najvhodnejšie na to, i také, ktoré by
zaručovalo i najväčšiu pravdepodobnosť i možnosť i význam hodný toho, aby sa prijalo
všetkými kmeňmi ako prostriedok, spojujúci všetkých nás, i ja sa domnievam, že by sme sa
mali chytiť ruštiny. Kmeň toho nárečia je najsilnejší, jeho literatúra je najvýbornejšia, a
ak sa môžem tak vysloviť, to nárečie je najslovanskejšie. Nám Slovákom je omnoho bližšie,
než sa vôbec domnievame. Už len samo písmo, i keď je nám nemilé, je najsúcejšie pre našu
reč. Kiež by len petrohradský spôsob reči nenabudol prevahu, najmä vo vyslovovaní genitívu!
Ale budúcnosť, ktorá sa najmä teraz pre Rusko otvára, povznesie i jeho literatúru a iste ju
rozšíri, lebo čo je v nej dobré, výborné, pre to nebude ani Volga ani Prut ani Nemen
nepreniknuteľnou hranicou. Všeslovanská vzájomnosť dostane životnú iskru len vtedy, keď sa
pre literatúru vyšších vied a umení a pre spojitosť zavedie jedno nárečie.Andrejev ma ustavične navnadzuje, aby sme navštívili znovuzrodené Grécko. Možno, že sa
tam asi budúceho mesiaca preplavíme na krátky čas. Ach, ja by som rád nastúpil inú cestu,
ale môj strýc nechce o tom ani počuť, aby som sa už domov vrátil, i keď sa už hodne lepšie
cíti. Maj sa dobre! Som Tvoj Ladislav.V Neapole dňa 13. januára 1830.Toto je už od pol roka tretí list, čo Ti píšem, hoci som od Teba nedostal nijakú odpoveď
na dva predošlé. Na Teba sa nemôžem ponosovať, ale ponosujem sa na svoj osud, ktorý ma tuná
tak dlho drží proti mojej vôli. Zlepšenie zdravia môjho strýca trvalo len krátky čas a jeho
choroba sa opäť zhoršila. Teraz je už taký slabý, že lekári pochybujú, či vyžije dlhšie než
do konca tohto mesiaca. — Nedávno som bol na slávnosti svätého Januára. Ťažko, ba azda
nemožno ospravedlniť kňazský stav tejto krajiny ani tomu najmiernejšie zmýšľajúcemu
človeku, ak mu čo i len trochu záleží na osvete ľudu a jeho blahu. A to má byť kresťanstvo,
čo sa tu pri tej príležitosti konalo! Ó, hanba, večná hanba tým kňažúrom, ktorí si myslia,
že ich úrad je len pre nich ustanovený, alebo aspoň ho tak vykonávajú, pričom vôbec nedbajú
o ľudskosť. Obávam sa, aby som pri pochovávaní svojho strýca nemal nijaké mrzutosti; lebo
oná dôslednosť modloslužobníkov rímskeho zmýšľania siaha až za hrob, akoby všetko bolo
ospravedlnené, keď sa ona zdanlivo preukáže, lenže to dôsledne vyplýva zo zásady o jedinej
samospasiteľnej cirkvi. Blahoslavím naše Slovensko, na ktorom v znášanlivej svornosti žijú
také rozličné vyznania ako ich kňazi. Je to iste hrozná vec, keď si niektorí ľudia myslia,
akoby len oni — a oni sami lepšie než boh — vedeli iných urobiť večne blahoslavenými,
pričom ich nevedia urobiť šťastnými ani len v súčasnosti, ba pozbavujú ich aj trošky toho
pohodlia, v ktorom žijú. Ja veru nemilujem človeka, ktorý si neváži svoje vlastné
náboženstvo: chcem, aby si každý úprimne miloval svoje náboženstvo, ale si aj vážil iné
náboženstvá, lebo inak je to len bigotnosť toho farizeja v Lukášovi v 18. kapitole, alebo
bigotnosť toho muža, ktorého Franklin nazýva Abrahámom, ako v búrlivej noci vyhnal zo
svojho domu cudzinca, i keď prišiel ako hosť, pretože bol modloslužobník. Poznáš tú peknú
poviedku?Pomysli si! Konrád prišiel z Ríma i s jedným druhým mladým mužom, maliarom, rodeným
Čechom. Už dávno som nič nepočul o literatúre a národnom živote Čechov, preto som sa
dychtivo vypytoval na tieto veci. Beda! Nepočul som nič potešiteľného; pravdaže, všetko, čo
som počul, naplnilo ma najväčším zármutkom. Zo skúsenosti viem, že Slovanstvo v Českej
krajine je záležitosťou len niekoľkých mužov, a ak je tomu tak, ako tento muž hovorí, že ho
ponemčení Česi, majúci úrady a moc, neradi trpia, že ho raz posmešne ako „flastenectfo“
prezývajú, raz ho zas potajme udávajú ako vláde nebezpečné: takže i tí, ktorí zahoreli
láskou k materčine, zatajujú to, aby len nejaký úradík mohli dostať; že sa tam nikto
neopováži zmužile sa postaviť na odpor prenasledovateľom tej veci; že okrem toho aj v tej
hŕstke spisovateľov sú rozbroje, keďže niekorí z nich, a to tí najmenej spôsobilí na to,
mnohých urazia hlúpymi recenziami, iných odstrašia od ďalšieho pokračovania, iným to
spríkria atď., pričom túto národnú vec pokladajú len za výlučne svoju záležitosť; napokon
úplné odcudzenie sa šľachty a zámožných od Slovanstva; že sama Matica mohla sotva zozbierať
na 16.000 zlatých, i to len tak, že sľubovala svojimdobrodincom(?)
znamenité výhody pri obstarávaní kníh: je to div, že neklesám vo všetkej svojej nádeji, keď
o tom všetkom uvažujem. — I ty nariekaš, že sa aj u nás šľachta, pochádzajúca zo slovanskej
krvi, chytá maďarčiny, a nie slovančiny, pravdaže, i to je smutné, ale dá sa to omnoho
ľahšie ospravedlniť. Naša šľachta vznikla u nás s príchodom Maďarov alebo skôr od nich
pochádzala; má ich dejiny, ich práva, ich výhody, ich ducha. Okrem toho všetkého
liberalizmus našej šľachty zvádza mnohých, ktorí sa domnievajú, že podporovaním jej úmyslov
podporujú slobodu a odpor proti jej úmyslom pokladajú za odpor proti slobode. — Pravdaže,
nemajú nijakého pochopu o tom, že totiž len vychovávaním ľudu sa môže napomôcť jeho mravná
a politická vzdelanosť a že toto vychovávanie sa môže podariť len v jeho materinskej reči.
Tamtým boli zavedení mnohí aj z tých, ktorí predtým boli u nás horlivými Slovanmi, a už sa
k Maďarom pripojujú. Maj sa dobre! Som Tvoj Ladislav.O dva mesiace neskôr, ako som tento list odoslal, zomrel môj strýc; Konrád sa vrátil
opäť do Ríma, ja zas, prerušiac cestu domov, šiel som s Andrejevom do Grécka. Len čo sme na
breh vystúpili, s pohľadom na vzkriesené Grécko prišli mi na pamäť tieto slová nášho
básnika:Víc lúbím volnost nade všecky slasti;
neb radost tělná zprotiví se bez ní,
ach, blahost vnitřní sa neujme bez ní poklid uvadne!Stál som na brehu hrobu, z ktorého temer po dvoch tisícročiach národ, čo do počtu
neveľký, ale vo svojom dávnoveku honosiaci sa najväčšou slávou medzi všetkými národmi sveta
a tou slávou akoby zaviaty, povstal. Povstal, pravda, celkom iný, než bol; ale povstal k
samostatnosti svojou vlastnou zmužilosťou a vďačnosťou iných národov oproti jeho praotcom.
Tak zásluha starovekého Grécka niesla ovocie, a to nielen duchovné, pre celý svet, ale i
bezprostredne kladné pre dedičov jeho mena. Mnohí mudráci chcú tento národ potupiť,
vyčítajúc mu surovosť mravov a duchovnú nevzdelanosť. Tá snaha má nepochybne ďalší zámer,
ale toho sa netýkajme. Isté je, že keby títo potomci Epaminonda[83], Themistokla[84], Alexandra[85], Solóna[86], Sokrata[87], Platóna[88], Demosthéna[89]a nespočetných mien a súčasne i toľkých vzorov každej cnosti a umenia — neboli
zdivočeli, boli by ochabli tak ako — exempla sunt odiosa[90]— a nikdy by nebol strhnutý chvost z ich hradov a nebolo by vyhnané hnusné
Turectvo z tejto svätej krajiny; Atény by boli zostali stajňou tureckých koní a — ó, hanba!
— pôda olympijských hier bola by zostala obetnicou potupy grécko-kresťanských panien, ruje
holohlavých bašov a vezírov. Vďaka národom, ktorí v tomto svätom boji Grékom prispeli!
Mravná a duchovná sila tohto národa, dávajúca istotu nádeji, že pôjde mužným krokom cestou
novej vzdelanosti; ale najprv a predovšetkým bola potrebná národná samostatnosť. Čo do
spôsobu terajšej vlády za šťastie sa musí pokladať samovláda; lebo vieme, že všelijaké
druhy slobodne volených vlád v starovekom Grécku nedávali tie výhody celému národu, aké
môže dať terajšiemu Grécku táto vláda. Dokiaľ len všetci, všetci ľudia niektorého národa
nedôjdu k opravdivej vzdelanosti v človečenstve, zostane bezprostredná ľudovláda najhorším
spôsobom vládnutia.Mám tu rozprávať, kade som chodil po tejto krajine? Kde a pri ktorých pamiatkach slzy
zaliali moje oči? Aké nádeje sa mi stavali v mysli pre budúcnosť tohto národa? S hlbokým
povzdychom som vykročil z hraníc tejto krajiny a keď som zanechal a poručil tento „víťazov
kraj, miesto pomníkov“ do opatrovania boha a kresťanskému duchu, náhlivo som odchádzal s
jedným vyslúžilcom gréckeho vojska, Radićom, ktorý ako rodený Srb sa od desiatich rokov
zdržoval v Grécku, bojoval tam za jeho nezávislosť, ale keďže bol ťažko ranený, i po
uzavretí mieru zostal tam bývať až doteraz. Tak v spoločnosti tohto muža prešiel som
bezpečne cez Albániu atď. až do Srbska, ktoré pod múdrym a slovutným kniežaťom Milošom[91]je akoby pri prsiach dojky, čo ho mliekom odchováva. Daj boh, aby toto dieťa
nežiadalo predčasne hutnejšie, teraz preňho nezáživné pokrmy, jeho národné kniežatá mu iste
ochotne poskytnú silnejšie pokrmy. Keď som prekročil hranice Srbska, po prvý raz som uvidel
„pôvabné Srbky“. Bol som ako znovuzrodený, každý bol mojím bratom, a srbské spevy, ktoré
sme všade počuli a z ktorých vanul duch Homérov, zalievali moju dušu nevýslovnou radosťou.
Tento národ žije ešte vždy takrečeno v dejinách svojich praotcov pred náporom divých Turkov
a potom i v čase podmanenia v dejinách svojich hrdinov, ktorí priamemu násilenstvu
vzdorovali násilenstvom. V týchto úrodných krajoch málokto z pospolitého ľudu pracuje viac,
než musí pracovať, aby získal nevyhnutné potreby; najviac času sa prežije na schôdzach, pri
ktorých mužskí ležia alebo sedia na skrížených nohách, alebo pod nejakým stromom, či na
nejakom brehu, ponajviac v nejakom háji, fajčiac dohán, popri nich pradú alebo pletú ich
ženy, hrajú sa deti, a všetkým niekto rozpráva nejaký hrdinský alebo dobrodružný príbeh,
alebo všetci načúvajú piesni, ktorú spieva guslar, sprevádzajúc sa na svojom jednoduchom
hudobnom nástroji. Tak, myslel som si, museli kedysi povstať spevy Homérovej Iliady! Teraz
sú Iliadou týchto krajín spevy o kráľovičovi Markovi.[92]Táto láska k povestiam, táto viera, ktorou sa udržujú a uctievajú, je čosi viac
než básnenie. Tie piesne nie sú básne v našom zmysle a nie sú ani dejepisom v našom zmysle:
je to skutočne niečo zvláštneho, čo iní Európania ani nemôžu úplne pochopiť. Domnievam sa,
že len keď sa človek celkom vmyslí do stavu a povahy zmýšľania a cítenia týchto ľudí, môže
úplnejšie pochopiť básne a dejepisectvo dávnovekosti Ázie a Grécka; ba i nejedna stránka zo
samého Písma svätého musí sa čítať na základe takéhoto vmýšľania sa. V tom sa celkom
zhodujem so slovami naslovovzatého ruského národopisca, ktorý hovorí: „Skazkoľubie dľa
čelověka sostavľajet neobchodimosť, ili nuždu, kotoroj on nepremenno dolžen udovletvoriť.
Skazkoľubie jesť instinkt, danyj čeloveku takže kak i piščevarenije.“[93]Rozumiem človeka toho podnebia a stupeň jeho duševného vývinu, na ktorom Srbi
teraz stoja. Budúcnosť Srbska, ako i všetkých ilýrskych Slovanov, prebudených už k
národnému životu, je iste veľká. Tam ešte nikto neunikol svojmu národu, a to ani v mravnom,
ani v duševnom ohľade. Veľkú časť ich náboženstva tvorí láska k vlasti a k národu.Nech je tu na pamiatku zaznačená udalosť, ktorá by u nás bola prepodivná, ale tam nie je
neobyčajná, a ktorej som bol sám svedkom. V istej dedine, keď sme si odpočinuli, aj my sme
išli von pod háj — bolo to v nedeľu — kde sa na rodinný spôsob zabávala hromada mužov,
žien, dievčat a detí. Netrvalo dlho a prišiel guslar a takto spieval:O páde cárstva srbského[94]Poletio soko tica siva
od svetine od Jeruzalima,
i on nosi ticu lastavicu.
To ne bio soko tica siva,
veče bio svetitelj Ilija;
On ne nosi tice lastavice,
veće knjigu od Bogorodice;
odnese je caru na Kosovo,
spušta knjigu caru na koleno,
sama knjiga caru besedila:
„Care Lazo, čestito koleno,
kome ćeš se privoleti carstvu?
Ili voliš carstvu nebeskome,
ili voliš carstvu zemaljskome?
Ako voliš carstvu zemaljskome,
sedlaj konje, priteži kolame!
Vitezovi, sablje pripasujte,
pa u Turke juriš učinite:
sva će turska izginuti vojska!
Akoľ voliš carstvu nebeskome,
a ti sakroj na Kosovo crkvu,
ne vodi joj temelj od mermera,
već od čiste svile i skerleta,
pa pričesti i naredi vojsku;
sva će tvoja izginuti vojska,
ti ćeš, kneže, s njome poginuti.“
A kad care saslušao reči,
misli, čare, misli svakojake:
„Mili Bože, sto ću i kako ću?
Kome ću se privoleti carstvu:
da ili ću carstvu nebeskome,
da ili ću carstvu zemaljskome?
Ako ću se privoleti carstvu,
privoleti carstvu zemaljskome,
zemaljsko je za maleno carstvo,
a nebesko u vek i doveka.“
Car volede carstvu nebeskome,
a nego li carstvu zemaljskome,
pa sakroji na Kosovu crkvu:
ne vodi joj temelj od mermera,
već od čiste svile i skerleta,
pa doziva srpskog patrijara,
i dvanaest veliki vladika,
te pričesti i naredi vojsku.
Istom kneže naredio vojsku,
na Kosovo udariše Turci.
Mače vojsku Bogdan Juže stari
s devet sina, devet Jugovića,
kako devet sivi sokolova:
u svakog je devet iljad’ vojske,
a u Juga dvanaest iljada;
pa se biše i sekoše s Turci:
sedam paša biše i ubiše,
kad osmoga biti započeše,
al’ pogibe Bogdan Juže stari,
i izgibe devet Jugovića
kako devet sivi sokolova,
i njiova sva izgibe vojska.
Makoš’ vojsku tri Mrnjavčevića:
ban Uglješa i vojvoda Gojko,
i sa njima Vukašine kralje,
u svakoga triest iljad’ vojske,
pa se biše i sekoše s Turci:
osam paša biše i ubiše,
devetoga biti započeše,
pogiboše dva Mrnjavčevića,
ban Uglješa i vojvoda Gojko,
Vukašin je grdni rana dopo,
njega Turci s konjma pregaziše,
i njiova sva izgibe vojska.
Mače vojsku erceže Stepane;
u ercega mloda silna vojska,
mloda vojska, šestdeset iljada,
te se biše i sekoše s Turci:
devet paša biše i ubiše,
desetoga biti započeše,
ak’ pogibe erceže Stepane
i njegova sva izgibe vojska.
Mače vojsku srpski knez Lazare:
u Laze je silni Srbal bio,
sedamdeset i sedem iljada,
pa razgone po Kosovu Turke,
ne dadu se ni gledati Turkom,
da kamoli bojak biti s Turci;
tad bi Laza nadvladao Turke —
Bog ubio Vuka Brankovića!
On izdade tasta na Kosovu;
tada Lazu nadvladaše Turci.
I pogibe srpski knez Lazare,
i njegova sva izgibe vojska,
sedamdeset i sedam iljada:
sve je sveto i čestito bilo
i milome Bogu pristupačno!Po odspievaní tejto piesne alebo skôr odrečnení so sprievodom guslí počastovali guslara,
ktorý sa hneď znovu dal do spievania vlasteneckých epických a ľúbostných lyrických piesní;
napokon, keď sa už slnce sklonilo k západu, spieval ešte nasledujúcu pieseň:Po jazere čistom, striebropennom[95]pláva labuť s dlhým bielym hrdlom,
vôkol kruhy, vence perlovité.
Nad jazerom čistým, striebropenným
letia traja zbojnícki sokoli,
nad sokolmi krúži orol biely.
Na labuť sa vrhnú tí sokoli,
na sokolov zase orol biely,
vyrve labuť trom sokolom orol.
Pláva labuť s dlhým bielym hrdlom,
vôkol kruhy, vence perlovité,
Nebola to labuť s hrdlom dlhým,
veď to bola Bogdanova Mara;
neboli to zbojnícki sokoli,
veď to boli traja Turci chtiví;
a nebol to mladý, biely orol,
ale bol to Turkobijca Janko.
Vraví Janko Bogdanovej dcére:
Hej, dievčina, kvitnú líca tvoje!
Nechodievaj na jazero sama,
ty sa navráť k otcu Bogdanovi,
Turkobijca poslal svatov k nemu.
Či ty chceš byť verenicou jemu,
verenicou jemu, jeho ženou?
Vraví jemu Bogdanova dcéra:
Ako že si statný junák Janko,
čo si zabil troch Turčínov chtivých,
ako že som Bogdanova dcéra,
ako verím v jediného boha,
chcem byť tvojou milou, verenicou,
verenicou tvojou, tvojou ženou.
No ty vezmi prsteň na znamenie,
prsteň zlatý, že si pobil Turkov,
prsteň zlatý, že ja chcem byť tvojou.
Berie prsteň Turkobijca Janko,
odprevádza Bogdanovu dcéru,
odprevádza do bieleho hradu,
v bielom hrade, kde je otec Marin.
A keď prišli do bieleho hradu,
sedí Bogdan za vrchstolom pyšný,
sedí pyšný, zlaté víno pije,
pije víno a hovorí svatom:
Pite, svati, čo vás Janko poslal,
pite víno zo zlatého džbánu,
ale moju dcéru Janko nedostane,
nedostane len tak podobrotky.
Čuje dobre tvrdé slovo Janko
a odíde domov s hnevom v srdci.
A keď došli zase svati k nemu,
začne sa on takto vypytovať:
Milí svati, či dá Bogdan dcéru,
dcéru krásnu, či mi dá za ženu?
A či mi ju nedá podobrotky?
A keď mi ju nedá podobrotky,
nuž silou si vezmem dcéru jeho.
A na to mu svati takto vravia:
Skáraj, bože, Bogdana pyšného!
Sedlaj koňa, pripáš tvrdú šabľu,
s tebou pôjdu tvoji pobratimci,
silou vezmeš Bogdanovu dcéru.
Spoza hory sivá chmára letí,
v sivej chmáre letí blýskavica,
z blýskavice iskrí urazenosť.
Na koníku sivom letí Janko
a s ním letí dvadsať pobratimcov
a ich šable iskria veľkým hnevom.
Vraví Janko k sivému koníku:
Hej, môj Sivko, ty môj dobrý koník!
Vidíš prsteň Bogdanovej dcéry?
Takým zlatom budem ťa ja krášliť,
ty mi dones Bogdanovu dcéru.
Sivko erdží, bystro ďalej letí,
za ním letí dvadsať pobratimcov
a ich šable iskria veľkým hnevom.
Príde guslar pod háj na poľanu,
na poľanu ku bielemu hradu,
tam sa hrajú tri páry holubov,
holubica štvrtá smutná sedí.
Prečo smutná holubica sedí?
Prečo kalné slzy z očí roní?
Či sa ľúbi guslarova pieseň?A len čo guslar dospieval túto pieseň, boli sme zrazu obskočení asi tridsiatimi
ozbrojencami; nemálo sme sa preľakli. Ale tí uchvátili jednu devu, všetko ostatné
rozplašili a rýchlo sa dali na útek. Niektorí mužskí na nich hneď vypálili zo svojich
pušiek, potom sa behom náhlili do dediny. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že ich naháňali,
ale nedostihli prv, kým tú devu s tým mládencom nenašli v lese pod jedným stromom už
zosobášenú kňazom, ktorý ich očakával. Nato ihneď prestalo všetko nepriateľstvo. Rodičia
devy šli potom v slávnostnom sprievode s mnohými darmi do dediny ženícha, od ktorého zas
oni mnohé dary dostali.Tak cestujúc s Radićom. po Srbsku, vypozorovali sme, ako tam všetko radostne prospieva v
dobrom, a boli nám zrejmé dôsledky uvoľnenia sa Srbska spod tureckého jarma. Poznali sme,
že tyranstvo všade napomáha nemravnosť, totiž na jednej strane ochabnutosť a na druhej
slepé podrobenie sa vôli tyrana, pochádzajúce z pochlebovania; že napomáha náboženskú i
mravnú slepotu pod rúškom zachovávania zdedených ustanovizní a odnímajúc samostatnosť
jednotlivému človeku, razom ničí zárodok všetkej mravnosti; naproti tomu voľnosť dáva aspoň
možnosť pre úspešný rozvoj mravných a duchovných síl človeka, keďže jej základom je váha
ľudskej dôstojnosti u každého človeka, ktorej prvým prirodzeným dôsledkom je bezpečnosť
pred ľubovôľou iných. Zotročenie ducha je preto najväčším nešťastím, a Radič mi na to
povedal:Neščastliv je samo onni,
pod sudbine udarcem,
koi odma lagko klone,
klone odma i padne.
Koi nema tolko sile
da nesreći ma kakvoj,
on sterpieniem obroniem
protivstane jonačky.[96]Nemožno nemať úprimnú úctu k tomuto statočnému slovanskému kmeňu, ktorý najzmužilejšie a
dlho odporoval návalom Turkov, ktorý, hoci premožený, necítil sa celkom premoženým, a
nespočetnými ranami pokrytý do tých čias zápasil so svojím odporcom, kým sa len opäť
nepostavil na nohy na pôde, presiaknutej krvou svojich otcov, a nezaložil svoju novú
budúcnosť. Je pravda, že láska k vlasti každého preniká, a ňou preniknutý i Radič mi
predniesol tie slová:Otečestvu prinadleži
život naš i naša krv.
Němu su nas vospitali
otci naši; ono je
naše nama lubeznim
učinilo bitie. —
Ko je izvan sodružeskog
jeste jadno života. —
Sve negove ruke o tvom
miru, sredi, radiše. —
Negovalo je krilu
otečestvo i nužde je
tvoje podpunjavalo;
svaku korist, svaku radost
sodružeskog života,
samo jednom otečestvu
možet blagodariti.[97]S Radićom som sa rozlúčil na samom brehu Dunaja. Bol už august. Hore Dunajom cez Pešť
som sa rýchlo preplavil, pri Komárne som len na breh vystúpil a pozdĺž ľavého brehu Váhu
som sa uberal k Tatrám. Čím väčšmi som sa blížil k Drieňovu, tým tiesnivejšie city
očakávania sa ma zmocňovali. Bol už podvečer; zďaleka znelo trúchlivé zvonenie, ktoré mi v
predtuche niečoho smutného vohnalo slzy do očí. Už som stál pri zadných dverách záhrady;
zvonenie stíchlo a čoskoro som začul nápev piesne „V žádném okamžení“. Pomyslenie, že sa to
možno spieva pri Hankinej rakve, náramnou úzkosťou zovrelo moje srdce. Zoskočil som z voza,
ako jeleň som prebehol záhradou a pretlačiac sa nesmiernym zástupom ľudí, uvidel v rakve
bezduché telo Váhorádovo. Nechtiac rušiť pohreb, pretlačil som sa do izby. Hanka, bledá na
smrť, premenená v obličaji, stála tu opretá o plačúcu mať. Zdvihla oči a v momente ma
poznala, ale ihneď v tej samej chvíli prenikavo bolestne vykríkla a zamdletá klesla. Zástup
s rakvou odišiel. My sme zostali doma. Ó, akože by som mohol primerane opísať svoje prvé
pocity po svojom návrate? — Náhlim sa zaznamenať v krátkosti najhlavnejšie udalosti. —
Kamilky tu už nebolo viac ako štvrť roka. Po mojom odchode do Neapola žiadala sa od môjho
otca k Hanke; odtiaľ však pred troma mesiacmi zmizla — a nikto nevedel kam. Na druhý deň
sme všetci plakali pri hrobe Váhorádovom — a po štvrťroku pri hrobe môjho otca! Z listov z
Neapola a z Ríma, písaných mojimi priateľmi, dozvedel som sa, že Konrád krátko po vypuknutí
povstania sa nepochybne odobral domov, čo ma náramne prekvapilo. No prudkosť vlasteneckého
ducha, vanúceho vtedy veľkou nádejou, uchvátila i to, čo nebolo plevou! — O pol roka po
mojom návrate stál som s Hankou pred oltárom. Prvý rok môjho manželstva bol najšťastnejším
v celom mojom živote. Po roku ma Hanka oblažila dcérkou. Ale beda! V šestonedelí upadla do
horúčky a lekári mi dávali malú nádej v jej uzdravenie. Dňom i nocou som bdel pri jej
lôžku. Raz v noci, sediac pri nej, zaspal som; i snívalo sa mi, že som po boku Radića
bojoval za slobodu Grécka. Bitka sa schyľovala ku koncu, Turci utekali na všetky strany, my
sme sa radostne hnali za nimi, ďakujúc v duchu bohu za víťazstvo, a tu naraz počujem volať
moje meno. Prebudiac sa poznal som, že môj sen bol len snom. Ach! „Sen je marivo a boh je
pravda!“ vzdychol som si v zmysle toho srbského príslovia. Naklonil som sa k Hanke a pýtal
sa, ako sa cíti. — „Milý Vladislav!“ riekla „cítim, že onedlho už nebudem medzi živými.
Staraj sa o moju matku, o moju dcéru — a ak chceš vyplniť moju poslednú vôľu, vyhľadaj
Kamilku“, a — už jej tu nebolo! — Žiaľom zlomený ani som nevedel, čo sa ďalej dialo v mojom
dome. Priatelia sa postarali o pohreb. Po nejakom čase zveril som dcérku do opatery jej
starej matke a vystrojil som sa vypátrať niečo o Kamilke. Prešiel som cez Tatry a zablúdil
som v hore, tu odrazu počujem nábožný hlas, zaznievajúci z osamotenej chalúpky. Vošiel som
dnu a poznal som Ľuboša v odeve pustovníka. „Všetko je stratené,“ hovoril Ľuboš, „vlasť je
stratená, priatelia sú stratení!“ — „Áno, všetko je stratené,“ odpovedal som, „priatelia
stratení, život stratený! Kde je Kamilka?“ — „U pani Zabrzeskej vo Ľvove!“ — „A kde je
Konrád?“ — „Čoskoro ho uvidíš!“Nastal večer. Svietila luna, temným svitom bledo osvecujúc jednoduchú chalúpku
pustovníka. Teraz do nej vstúpil mladý muž s obličajom pokrytým jazvami; z hlavy na ľavej
strane mu viseli dlhé rozčuchrané vlasy a na pravej polovici, na temene akoby preliačenom,
bola veľká plešina. Ani jedného z nás si nevšímal, potom, keď sa na mňa chvíľu zúrivo
díval, odrazu sa obrátil a pochytiac o stenu opretú harfu, spieval prenikavým hlasom:Pada liśćie z drzewa, co wyroslo wolne,
z nad mogiły śpiewa pewne ptacze polne:
Niebyło, niebyło, Polsko, dobrze tobie;
wszystko śe przyśniło — a twe dzieci w grobie!
Jednych ziemia gniećie, a druzy w niewoli,
a inszy po swiecie, bez chaty a roli;
rozwalone miasta, popalone sioła —
a w polu niewiasta zawodzi do koła —[98]Keď tieto dve slohy dospieval, harfu odhodil tak prudko, že sa hneď na nej roztrhli
niektoré struny. Ale on vyskočil a ešte hrôzyplnším hlasom volal:Tylem wytrvał; tylem wycierpałem,
chyba smiercią bole się ukoją:
jeślim płochym obrazil zapałem,
tę obrzę krwią okupię moją, —[99]Vytasil nôž a bol by sa prebodol, keby ho v tej chvíli Ľuboš mocnou pravicou nebol
zachytil, skríknuc naňho divým hlasom:„Znasz ty Evanjelia?“Konrád: „A znasz ty nieszczęście?“[100]Nastalo dohováranie. Konrád sa čoskoro pokojne uložil. — „Je pomätený na rozume,“
obrátil sa na mňa Ľuboš, „už tri mesiace sa takto s ním trápim.“Ráno sme ho našli stečeného z krvi. Ľuboš ma nabádal, aby som ho zanechal a vyhľadal vo
Ľvove Kamilku. Keď som prišiel do Ľvova, dozvedel som sa, že pred dvoma dňami vstúpila do
kláštora.[1]De omnibus rebus et quibusdam aliis— O všetkom a všeličom.
(Latinské príslovie.)[2]… uhliarskych milierov— v českom texte: mil uhlířských; v
milieroch sa pripravovalo drevené uhlie[3]Mních— vrch pri Ružomberku[4]preceptúra— predstavenstvo rehole[5][5]Hlavný chrám sa u Rusov doteraz nazýva sobor (cirkev). Srbi zas i sjazdy,
snemy — convent, congregatio — a my tiež sbor nazývame to, čo latinárom zmámená
ecclesia, concio. Ten vrch pri Nitre isteže preto dostal také meno, lebo sa na ňom
hneď po obrátení Slovákov na vieru usídlili mnísi. Slovo sobor bolo prevzaté z
nárečia, ktoré Cyril, prijdúc medzi Slovákov, používal. Viď Hronku, ročník I, zväzok
1, str. 59.[55]Zobor— vrch pri Nitre; Kuzmányho vysvetlenie pôvodu
mena Zobor je nesprávne. Pravdepodobné a v starých listinách doložené je
vysvetlenie zo Zubor. (Podľa rozhovoru s univ. prof. dr. Stanislavom.)[7]Nieboj się…— Neboj sa, milé dievčatko, neboj sa, poď ku
mne![8]Gdzie moja mameczka…— Kde je moja mamička a kde je pán
Joyeux? Ah, povedz mi to, vaša milosť, kde je moja mama?[9]O pieśni gminna…— Ó, pieseň ľudu, ty stojíš na stráži
pamiatok chrámu národa. Je to citát z Mickiewiczovho eposu Konrad Wallenrod.[10]Piesne Hoja, Ďunďa… a Horela Lipka…uviedol už Bohuslav
Tablic vo svojej literárno-historickej štúdii Paměti československých básnířův aneb
veršovcův, kteříž se buďto v uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živi byli,
uverejnenej v diele Poezie, I.—IV. zv., 1808—1812.[11]I vyrazí Záboj…— Je to citát z hrdinskej básne o Zábojovi z takzvaných Rukopisov královédvorského a zelenohorského (RKZ), ktoré boli „objavené“ v rokoch 1816—1818 a pokladané za staročeské rukopisy z 13. storočia. Mali dokázať, že sa v Čechách zachovali piesne a hrdinské spevy ešte z pohanských čias. Boli to však úmyselné falzifikáty Václava Hanku a Josefa Lindu. Text citátu v slovenčine znie:I vyrútil sa Záboj napred ako krupobitie…
i vyrútil sa Slavoj im do boku ako krupobitie…
I švihol Záboj mečom,
kus štítu nepriateľovi odrazil.
I vytasil Ludiek meč,
meč sa šmykol po koženom štíte…[12]Pak vůkol dalekých…— Citát z Kuzmányho idylického eposu
Běla, spev IV, Hronka, 1836, I. zv. 3, str. 21.[13]Čo je nášmu ľudu po prebirmovanom Amorovi…— Narážka oa
Kollárovo a Hollého používanie mien z antického bájoslovia v počeštenom alebo
poslovenčenom tvare (Amor — mílek a pod.).[14]Už i sama časomiera u nás nie je národným spôsobom skladania
básní…— V tridsiatych rokoch minulého storočia ešte nielen Ján Hollý, ale
aj iní básnici tvorili básne v časomerných veršoch, t. j. delili verše na stopy podľa
krátkosti a dĺžky slabík.[15][15][1515]Nitra, milá Nitra…— Túto pieseň zaradil Ján Kollár do
svojich Národných spievaniek (1834—5) medzi „spevy historicky pamätné“.
Kuzmány, ako vysvitá z textu, ju pokladá správne za umelú znárodnelú pieseň, i
keď jej pripisuje starodávny pôvod. E. Pauliny v Poznámkach k svojmu vydaniu
Národných spievaniek uvádza toto: „V. Chaloupecký (Prúdy IX, 1925) pokladá za
skladateľa tejto piesne Sama Chalupku. Ale pieseň je staršia, lebo Vojtech
Šimko, (umrel roku 1827) ju má už vo svojich rukopisoch a zložil k nej aj
siedmu slohu (porov. Dr. Celestín Lepáček: Vojtech Šimko, spisovateľ
Bernolákovej školy, 1942, 121—122). „Podľa všetkej pravdepodobnosti pieseň
vznikla v prvom období národného obrodenia, o čom svedčia tieto verše:Ty si bola niekdy všetkých krajín hlava,
v ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava.Tieto verše mohol totiž napísať len autor, ktorý bol už poučený historickými
spismi J. Papánka a J. Sklenára o Veľkej Morave.[17]Ilias— najslávnejší hrdinský epos starogréckej literatúry,
zložený Homérom[18]… to tretie vydanie— myslí na vydanie Slávy dcery z roku
1832. V pôvodnom českom texte Ľubošova čiže Kuzmányho znelka znie takto:Vy, božího sloupy důstojenstva,
Tatry, jež si sám Bůh vystavil;
sem poď, Boha kdos’ neoslavil,
a necítil blahost náboženstva.
Chrbaty vy slavné Všeslavenstva,
mnohý vrah se na vás zavalil
vztekem hrozným, předce nezdávil,
slávou co má býti člověčenstva!
Pídimužík, což on vzdorovati
výrokům chce Boha věčného?
Jenž nám Tatry ráčil darovati.
Nepřátelé, kde jsou vaše vzteky?
Slyšte rachot hromu hrozného:
Slovanů jsou Tatry po vše věky![19]… cuncta licent stultis…— …všetko sa dovoľuje hlúpym,
maliaram a básnikom[20]Dla kochanka i kochanki dosyć domku pustelnika…— Citát z
Mickiewiczovej dramatickej básne Dziady, IV. časť, z piesne pustovníka, ktorá je
voľným spracovaním záveru Schillerovej básne Der Jüngling am Bache (Mládenec pri
potoku).[21]Děvino udobření se— Kuzmányho ponáška na ľudovú pieseň, napísaná ešte po česky. Pôvodný text je tento:Děvino udobření seDěvče ovce pase,
Kvítky v kytku vije,
k studánce si sedne
a vzdychá a nyje.
A jehňátko hlávku
na lono mu skloní
a děvečka slzu
jako perlu roní.
Co, macecha snad ti
k něčemu nezvolí?
Či tě otec vylál
či tě hlávka bolí?
Ještě si s Janíkem
včera tancovala;
snad že jinou pozval,
tys’ se nahněvala?
Než ona nic nedí,
oka nezdvihuje.
Ubohé děvčátko,
kdože vi, co mu je!
Slyš, zpoza březiny
píšťalka zazněje
a dívčino srdce
tajně se zasměje.
A píšťalka zvoní,
dívce srdce dme se.
Cože tak ji děsí,
že se celá třese?
Hle, lesem zeleným
zrazu cos zašuští,
zpozadu děvčatka
Janík vyjde z houští.
I schová píšťalku,
vukol se ohlíží
a tajným se krokem
k děvčatku přiblíží.
Zakryje jí oči,
ona se nebrání:
a konec je hněvu
a konec vzdychání.[22]Slawianie, my lubim sielanki— Slovania, my ľúbime selanky
(básne, zobrazujúce radostné výjavy z ľudového života). Citát z Dziadov, III,
7.[23]Odyniec— Antoni Edward (1804—1885), básnik a priateľ A.
Mickiewicza[24]W gaiku zielonym…— Preklad tejto básne podávame temer doslovne od verša k veršu, aby čitateľ mohol sledovať blízkosť poľštiny a slovenčiny. A to bol aj Kuzmányho zámer. Pri takomto preklade však nebolo možno uplatniť rýmy. Rovnocenný preklad by bol možný len ako skutočné prebásnenie.1
V hájiku zelenom
dievča na jahodách;
na koníku vranom
prichádza mladý pán;
pekne sa pokloní
a z koňa zoskočí.
Dievča sa zapýri
nadol spustí oči.
„Dievčina milená!
Do tejto dúbravy
s priateľmi dnes zrána
prišiel som poľovať.
No potrafiť neviem,
kde leží mestečko,
ukáž, prosím, cestu,
krásna pastierečko!
Či ma skoro z lesa
ten chodník vyvedie?
— „Pán ešte zavčasu
domov sa dostane.
Vidíš, pane, ten strom
a pri strome briezky;
stadiaľ hneď doľava
potom kraj dedinky.
Cez to husté krovie
doprava nad riečkou,
tam je mlyn a môstik,
a hneď je mestečko.“
Pán sa poďakoval,
nežne rúčku stisol,
na ústa ju bozkal,
na koníka skočil,
ostruhou popohnal —
a už ho nevidno…
Vzdychla si dievčina,
no ja neviem prečo.
2
V hájiku zelenom
dievča na jahodách;
na koníku vranom
prichádza mladý pán.
I volá zďaleka:
„Ukáž inú cestu!
Za dedinkou rieku
prebrodiť nemôžem.
Môstik som nenašiel,
brod som darmo hľadal:
chcela by si chlapca
mladého utopiť?“
„Tak choďte cestičkou
vpravo od mohyly.“
— „Boh zaplať, dievčina!“
„Ďakujem vám, pane.“ —
Cestičkou do lesa
nevidno mládenca;
zavzdychla dievčina,
oj! viem ja už prečo.
3
V hájiku zelenom
dievča na jahodách;
na koníku vranom
prichádza mladý pán.
I zavolá znovu:
„Dievčina! Preboha!
Vpadol som do jarku,
taká tvoja cesta?
Tou cestou nechodil
nikto od dávnych čias,
iba ak dedinčan
po drevo do hory.
Poľujem celý deň,
kôň sa mi nepásol,
jazdec sa zadychčal,
koník sa vyčerpal.
Sadnem si a žízeň
z prameňa uhasím;
osedlám koníka
a pustím na pašu.“
Slušne sa ukloní
a z koňa zoskočí.
Dievča sa zapýri,
nadol klopí oči.
Ten mlčí, tá vzdychá;
po nedlhej chvíli
ten hlasne, tá ticho
čosi rozprávali.
Ale vetrík fúkal
v tú stranu dúbravy,
preto som nedočul,
čo mladý pán vraví.
No z očí, no z tvárí
som naisto čítal,
že sa už dievčiny
na cestu nepýtal.[25]Karel Hynek Mácha— (1810—1836), český romantický básnik,
jeho slávna báseň Máj vyšla roku 1836 a domáca kritika ju nepriaznivo prijala.[26]*;Pôvodný český text je uvedený v poznámkovej časti[27]Romantika— Báseň Romantyczność, uverejnená Mickiewiczom v jeho Poezyách (Wilno, 1822). Pokladá sa za manifest romantizmu. V texte pod názvom Romantičnost je Kuzmányho vlastný preklad do češtiny. Namiesto neho sme uviedli preklad J. Bánskeho z vydania: Adam Mickiewicz, Balady a romance (Bratislava, 1955), str. 9—11. Kvôli porovnaniu uvádzame i preklad Kuzmányho:Zdá se mi, že vidím… Kde?Před očima mé duše.Shakespeare.Poslyš děvečko,
— ona neslyší —
to den bílý! to městečko!
Při tobě není živého ducha,
co tam vůkol sebe chytáš?
Koho voláš? s kým se vítáš?
Aj, hle, co skamenělá
leží celá zmrtvělá,
a vůkol srší očima,
a není, že něco třímá;
líce slzami zaleje,
rozplače se i zasměje.
„Ty-lis’ to v noci Janíčku?
Ach i po smrti on miluje!
Sem, tíše podej ručičku,
že tě macecha nesčuje.
Nech ať nasléchá, již nemá tebe —
Ach, již je po tvém pohřebě!
Ty si již zemřel. Než já se bojím.
Co se mám báti mého Janíčka?
Obrazem já tvým mé srdce kojím,
ach, tos’ ty? to jsou líce tvá
to oči tvé, to ňádra tvá
a to tvá bílá suknička!
Ó, jakže bledý vyhlížíš!
A jak studené dlaně máš.
Sem na má ňádra, pod rubáš,
obejmi mne a políbiž!
Umřel si, ach, již dvě léta!
Jaká tam zima musí být v hrobě!
Vezmi mne ssebou, umru při tobě;
ach, mně již nežel víc světa.
Zle mi je, zle u zlých lidí,
Vidím, oni nevidí;
mluvím, jim hlas jen šumí,
co mluvím, nerozumí;
plači, oni mi lají,
co znám, oni neznají.
Ve dne přijď někdy — než snad to ve sně?
Ne, třímám tě za ručičku!
Kam znikáš, kam můj Janíčku?
Je ješte včasně, ještě včasně!
Můj Bože! Kohout zpívá,
zora zablesla v okénku.
Kams zniknul, kam můj milenku?
Já neštěstlivá!“
Tak se dívčina s milým svým pěstí,
běží za ním, křičí, padá.
Na to spadnutí, na hlas bolesti
shrkne se lidí hromada.
„Přežehnejte se!“ křik je v holotě.
„Tu jeho musí být duše,
Janík být musí u své katuše,
on ji miloval v životě!“
I já tam stojím, slyším ty křiky;
věřím, žehnám se, odříkám patřičky!
„Poslyš, děvečko!“ zkřikne ve davě
Starec, a nad lid zavolá:
„Mám oko bystré, a sklíčko pravé,
Nic, nic tu neni do kola!“
Duchy jsou tvorem spilé hávěti,
Ve vyhni hlupstva ukovaným,
Děvčina tárá bludné klevěty,
A luza věři pletkam namotaným!“
„Děvčina tuší!“ odpovídám skromně,
„A pospolitost věří hluboko;
Tušba a víra silněji na mne
Doráží než mudrce sklíčko i oko!
Mrtvou znáš pravdu, níž se lid neživí,
Vidíš svět v prášku, v každé hvězd jiskerce,
Neznáš pravd živých, neznamenáš divy:
Měj srdce, a patři v srdce!“[28]Lessing vo svojom Laokoonovi…— Kuzmány na tomto mieste
vykladá estetické názory Gottholda E. Lessinga (1729—1781), zakladateľa nemeckej
klasickej drámy a divadelnej kritiky, ktoré vyslovil v knihe „Laokoon čiže o
hraniciach maliarstva a poézie“(1766) a ktoré boli všeobecne uznávané v nemeckej
estetike i za Kuzmányho štúdií v Jene. Kuzmány však nezužoval natoľko hranice
výtvarného umenia ako Lessing.[29]… a na tú povestnú kravu…— Lessing v XVII. kapitole Laokoona
cituje latinské verše starorímskeho básnika Vergília (Georgica III, verše 51—59),
ktorými verne opisuje kravu z najlepšieho chovu. Lessing tvrdí, že skutočná poézia
nezáleží v opise podrobností, ale vo vystihnutí celku.[30]Wam, pieśni, ludzkie oczy, uszy niepotrzebne…— Úryvok z tzv. Veľkej improvizácie z II. scény Dziadov, časť III, v ktorej Konrád (Mickiewicz) sa búri proti bohu, že trpí násilie, páchané na poľskom národe.Úryvok v slovenskom preklade:Vám, piesne, ľudských očí, uší nie je treba; —
plyňte mi v duše hlbinách,
svieťte mi na jej výšinách,
ako podzemné žriedla, ako hviezdy z neba.
— — — — — — — — — — — — — — — — — — — — —
A mám ich, mám ich, mám tých krídel dvoje:
stačia: — od západu na východ ich roztiahnem,
ľavým minulosť, pravým budúcnosť zasiahnem
a po lúčoch tých citov dostanem sa — k Tebe!
a preniknem v city Tvoje.
Ó, Ty, čo citom vraj objímeš zem i nebe,
som tu, prišiel som, vidíš, aká vo mne sila,
až sem siaha mocnosť krídla;
ale som človek a tam dole moje telo,
tam som ľúbil, srdce mi vo vlasti utkvelo.[31]Preto, že by sa do vás mohla Margita ľahko zaľúbiť…— Narážka
na povesť o Margite a Besnej, dvoch ostrých skalách pri Strečne. Ľudia verili, že sa
Margita zjavuje a láka pltníkov do krútňavy pod Strečnom.[32]Vešelínka…— dcéra Juraza Széchyho, Mária, vdova po grófovi
Bethlenovi, žila na Muráni, ktorý za Rákócziovho povstania r. 1644—45 zradne vydala
veliteľovi cisárskeho vojska Fr. Wesselényimu. Potom sa stala jeho manželkou.
Wesselényi bol od r. 1655 palatínom Uhorska. (Pozri historické novely Sama Tomášika
Vešelínovo dobytie Muráňa a Odboj Vešelínov.)Kuzmányho pôvodný text básne o Margite:Kdo se to tam ponad Váhem přechodí?
Hned se vznáší, hned se noří do vody;
roucho její jako duha rozvitá:
Ach, to víla, krásna víla, Margita!
Stojí Strečno a pod Strečnem městečko:
Cože pláčeš, čože je ti děvečko?
Ach, Janíka macecha mi miluje
a mne laje, když se mnou se láskuje.
Byla vdova, mladá vdova, bohatá,
i chtěla být za Janíka provdatá.
Ale Janík, on Margitu miloval
a žádostem macešiným vzdoroval.
Již se sliby, verné sliby slíbily,
by se sdali, jenž se věrně lúbili.
Ale tajně přísahala macecha,
že Janíka své pastorce nenechá.
„Jdiže, milá Margitečko, do Turce,
na svatbu si volej tetku i ujce…“
Než macecha z poza skály skočila
a Margitku do hlubiny sotila.
„Ó, nešťastná, ty bezbožná vdovice!
Kdeže je tvá Margitečka děvice?“
Volá Janík, kričí Janík u dvoru,
on vynesl mrtvou dívku z zádoru.
„Chytejte ji, vlecte k soudu macechu!“
Než macecha vrhá oheň na střechu
a utíká divým čertem na horu
a sama se vrhá ve hloub k zádoru.
Blčí stťecha — v pekle blčí macecha,
svatbu stroji smolová jí vařecha.
Než nad Váhem jako duha rozvitá
tančí kolo krásná víla Margita.[33]Ach, krásne ňadrá ako ranné žiare…— Mohol by vzniknúť dojem, že sú vzaté od nemenovaného básnika, ale ich autorom je Kuzmány. Pôvodný text znie:Ach, krásná ňádra jako ranní záře,
a čelo jasné, to den májový,
outlou svatostí ovívaná tváře,
a rtové vnadní, to puk ružový;
a oči, — oči jako ranní nebe:
klidné mé srdce, pobouřily tebe![34]Nevidím, nevidím…— Zrejmé, že autorom tejto básne je Kuzmány, lebo Ladislav v texte hovorí, že si ju z úst Hankiných neskoršie zaznačil. Uvádzame tu jej pôvodný český text:Nevidím, nevidím; svět jest mi temnicí,
lidé jsou mi hlasy sem i tam bloudící:
„Aj, otec tvůj — aj, matka tvá! bratři! sestry!“
Nevidím, nevidím:
Ježíši, Ježíši, smiluj se nade mnou!”
Jsem temný: nevidím! Co jest úsvit ranní
neznám, neznám tiché večerní mrkaní:
den, noc, slunce, mesíc, hvězdy, barvy, blesky.
Jsem temný, nevidím:
Ó, časnosti, skonč se, smiluj se nade mnou!
Jsem slepý: nevidím! když se na den valí
slunce, slza má mne v prázdnych očech pálí;
ach a v nich se to po světle bolně snáží!
Nevidím, nevidím:
Věčnost, spadni na mne, smiluj se nade mnou!
Nevidím, nevidím, když strom z jara kvete,
ani též obilí jako zraje v létě,
jako visí hrozno, jak bílý sněh padá.
Nevidím, nevidím:
Hospodine Bože, smiluj se nade mnou![35]Neskoršie som porovnal túto pieseň s onými slovami ruského básnika…— Autora uvedeného textu sa nám nepodarilo zistiť. Uvádzame jeho preklad v
slovenčine:Vliecť svoj smutný život, na to už nemám síl.
Som slepec, slzy roniť — len na to sú oči,
dni jasné pripomínajú mi tmavé noci.
Nie, nikdy viac, nikdy, neuvidí môj zor
už ani krásu údolí, vysokých hôr,
už ani zjara lesov zelenkavý šat,
už ani muža prívetivého čela,
ktorého ruka premnohé boje zviedla:
v tmu sa mi prepadol svet všetkých fiarieb a vnád.[36]Kto miłości niezna…— Kto lásky nepozná, ten si šťastne žije, / i noc má pokojnú, i dňa si užije.
Tieto dva verše vsunul Mickiewicz do IV. časti Dziadov z poľskej ľudovej piesne.[37]Precz z mojich oczu!…— Prvá sloha básne, ktorú Mickiewicz napísal roku 1822 s označením Do M… Myslel tým Máriu Wereszczakovú, sestru svojho priateľa, ktorú ľúbil za svojich študentských čias. Poľský text je i pre slovenského čitateľa ľahko zrozumiteľný.[38]… až do árpádovských čias…— Árpád, zjednotiteľ a vodca
maďarských kmeňov v 9. storočí[39]… celá Panónia— celé Uhorsko[40]Vyhľadaj si, milý Konrád, Kollárovu znelku: Krásný je zvuk…—
Ôsma znelka podľa vydania z roku 1824. Pre lepšie pochopenie textu ju tu uvádzame:Krásný jest zvuk, který vychovaly
venku ruky samé přírody,
mněl bys, že se z krovin hospody
vlaských mistrů, chrámy z lesů staly;
krásnější ten, jemuž múzy daly
v lidských oustech již i svobody,
kde se smysl v zpěvu lahody
míchá, aby sluch i duši jaly:
Ale znám zvuk jeden tichý, krátký,
než tok plný, pronikavý, sladký,
že vše jiné v něm se spojují;
slyším, slyším ho, hle, líbě znící,
když si řeknou srdce milující
prvníkráte, že se milují.[41]Idźmy každy w swoję drogę…—Poďme každý cestou svojou!
Ja ťa budem vždy spomínať,
ale nemôžem byť tvojou.Sú to verše zo IV. časti Dziadov, v ktorej Pustovník (Mickiewicz) spomína na dramatickú scénu rozlúčenia s milou.[42]„Münster“ v Strassburgu…— gotická katedrála[43]… cítil sa ako „ošvábený…“— oklamaný.[44]Pójdź do mnie…—Poď ku mne, sedíme na hrobe národov,
budeme dumať, spievať, slzy roniť.Verše z historického eposu Konrad Wallenrod, IV. spev, verš 176—7, z Piesne Wajdelotu.[45]Poznáš tú znelku zo Slávy dcery: „Pahorek jest…“— Znelka č.
16 vo vydaní z roku 1832, spev I. Kvôli súvislosti textu ju uvádzame.Pahorek jest, na němž rozvaliny
hradu tráví času kolečko,
pod pahorkem hezké městečko,
v městečko dům stojí lípostinný;
na ten domek s nebes klenotiny
nejkrásněji svítí slunéčko,
neb tam bydlí ono srdéčko,
jež Bůh Slávě určil dobročinný:
V hradě tom se strašné, v dlouhém čase,
stonání a pláče slýchaly,
nyní ale vše jest ticho zase;
Neb už zhojil křivd a ran těch hory
Milek Slávě, jež jí zdělaly
Medvěd, Lev a jiné dravé tvory.[46]… zrúcaniny Kunického hradu— Kuzmány tu vysvetľuje pôvod
tohto názvu zo slova „kun“, čiže „kôň“ a z neho slová „Kunic, Kňaz, Kníže“. Ale to
nie je vedecky podložený výklad.Pôvodný text Kuzmányho piesneTúžba v cizině po Slovensku1. Daleké jsem otčiny syn,
ode Tatry holých výšin;
smutný chodím po cizině,
tužbou v srdci po otčině.
2. Prázdný mi svět po rovinách,
po vás toužím vysočinách,
po holech kde lezou stáda,
píseň v stráněch hrá si ráda.
3. Ach, v studeném, cizém světě
nik zde nezná, co mne hněte;
městami jdu lidnatými,
pustinami skalnatými.
4. Hlas můj větrem v lese šumí,
nik, nik mi zde nerozumí.
Kde jste, Tatry nebenosné?
Doly nízké, medonosné?
5. Ta jsou lesy, tam jsou háje,
tam jsou milé, rodné kraje,
tam je Ďumbier převysoký,
tam je rod můj modrooký.
6. Zbořené tam rodné hrady
zadumením lípy chladí,
oltáře tam dávnych dědu
žalný hovor s rodem vedou.
7. Tam mí mrtví někdy vstanou,
zaklátí teď vnuků hanou,
probuzení hlasem s hora,
Svatoboje, ze Sobora.
8. Znáte Křiváň, lidé boží?
Na božím tam vlast má loži:
Hej, Považí! hej, Pohroní!
Srdce kalnou slzu roní.
9. Plznou lesy. Vlaštovičko,
zdravé-li mé Hanky líčko?
Tá ví, co se ve mně svírá,
co má tužba, co má víra![47]… o Islebii, Eisenachu, Wartburgu, Erfurte…— Kuzmány tu
uvádza mestá v Nemecku, ktoré sú významné v súvislosti so vznikom reformácie a
životom Martina Luthera. (Islebia=Eisleben.)[48]Pekné štrassy— Pekné ulice[49]… unvernünftigen Verstandes— nerozumného rozumu[50]Herr Doktor, totiž der Philisophie— Pán doktor, totiž
filozofie.[51]… o Hegelovi— Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770-1831),
najvýznamnejší predstavíteľ nemeckej idealistickej filozofie, pôvodca dialektickej
metódy. Jeho Estetika mala značný vplyv na estetické názory Ľudovíta Štúra. Hegel v
čase pobytu Kuzmányho Ladislava v Berlíne (1826) konal na univerzite prednášky, ktoré
budili veľkú pozornosť nielen medzi študentstvom, ale i v širšej verejnosti.
Navštívil ich aj Mickiewicz po odchode z Ruska r. 1829. Kuzmány nebol ich priamym
poslucháčom, ale v Jene na univerzite sa o nich mnoho diskutovalo, a preto sa sám —
ako hovorí — dal do štúdia Hegelových spisov.[52]… vom Haus aus— z domu, zo života[53]… Shakespearovo slovo: Nothing is — but thinking makes it so— Nie je to nič — ale myslenie to vyvoláva. V origináli je táto veta s otáznikom.
(Hamlet I., 1.)[54]To je ozaj berlínsky Swedenborg— Emanuel S. (1688—1772), syn
švédskeho biskupa, učenec, ktorý na sklonku života hlásal nové kresťanstvo na základe
svojich zjavení. Jeho učenie sa šírilo i v 19. stor. a malo vplyv i na poľských
mesianistov.[55]… že sa mi naskytol nový dôvod existencie Boha— Kuzmány tu
používa dôkazy subjektívneho idealizmu (Berkeley), i keď sám bol prívržencom
objektívneho idealizmu, podľa ktorého Boh — absolútna idea — existuje nezávisle na
ľudskom vedomí.[56]Rozhovor sa obrátil na občianske záležitosti Poľska, a to v tom
najradikálnejšom duchu— Poliak, s ktorým sa rozprával Ladislav,
zastával náhľad, že Poľsko si musí znovu revolučne vydobyť samostatnosť. Poľsko v tom
čase bolo rozdelené medzi tri monarchie: Rusko, Prusko a Rakúsko. Konrád a Ladislav
(Kuzmány sám) boli presvedčení, že Poľsko len v spojení s Ruskom môže znovu získať
svoju národnú veľkosť.[57]… magnus Apollo— veľký Apollo, starogrécky boh slnca a
svetla, boh múdrosti, umenia vešteckého, básnického a hudobného.[58]… že napr. české divadlo takrečeno len z milosti nemeckého národa
kedy-tedy, v nevhodnom čase, povzdychne!— České predstavenie v
Stavovskom (dnes Tylovom) divadle v Prahe sa v sezóne 1825—1826 konali len v nedeľu a
vo sviatok odpoludnia do 18. hod. Stávalo sa, že hru i pri skracovaní textu
nedohrali, lebo bolo treba vyprázdniť divadlo pre nemecké predstavenie. V tom roku
bolo 26 českých predstavení. (Jan Vondráček, Dějiny českého divadla 1824-1846, Praha,
1957, str. 11, 26.)[59]… Kto by nezaplakal pri hrobe Sobieského alebo pri mohyle
Kościuszkovej— Ján Sobieski (1624—1696), kráľ poľský. Kollár, Kuzmány i
štúrovci ho uctievali, lebo roku 1683 prišiel so svojím vojskom na pomoc obkľúčenej a
vyhladovenej Viedni, porazil turecké vojsko a tým vlastne oslobodil strednú Európu od
tureckej nadvlády. Ľ. Štúr napísal o ňom báseň Oda u rovu Seběskýho. — Tadeusz
Kościuszko (1746—1817), najväčšia osobnosť poľského revolučného povstania roku 1794,
po porážke ktorého došlo k tretiemu rozdeleniu Poľska a tým k zániku poľského
kráľovstva. Postava Koścziuszkova symbolizovala teda zároveň ideu poľského
republikánstva i poľskej samostatnosti.[60]… v ktorých som putoval ako Odyseus po Acherone— Odyseus,
hrdina slávneho starogréckeho eposu, Homérovej Odysey, blúdi desať rokov po mori, až
na radu nymfy Kirké sa vydá do podsvetia (Acheron, rieka v podsvetí), aby sa od
duchov zomrelých dozvedel spôsob, ako nájsť cestu do vlasti. Odysea — spev
X—XI.[61]Ach, iba okolo vás povieva povetrie, v ktorom ako magnetická
figúrka…— V pôvodnom texte je „dralná figurka“. Slovo „dralný“ podľa
Jungmannovho Slovníka česko-německého (1835—1839) znamenalo magnetický. Bol to
novotvar, ktorý sa potom neujal. Kuzmány týmto obrazom vyjadril citovú zviazanosť
svojho hrdinu s Tatrami a so Slovenskom.[62]No a dochowals przysięgi?…— Úryvok z Mickiewiczovej balady Switezianka. (Poezye A. M., Tom pierwszy, Wilno, 1822, str. 21.) Kuzmány ju uverejnil vo vlastnom preklade (v češtine) v Hronke I, 3, 85—90. Citované verše tu uvádzame v preklade J. Bánskeho:Kde prísaho? Splniť sa nedá?
Však kto tú prísahu zruší,
ach, beda tomu živému, beda!
A beda zlej jeho duši!Kuzmány zmenil prvý verš, lebo v origináli je: „A gdzie przysięga? gdzie moja rada?“ J. Bánsky si kvôli rýmu dovolil zmenu.[63]Pieseň „Nad Tatrou se nebe kalí“— Báseň Sama Chalupku, ktorá
vyšla pod názvom Nářek slovenský vo Fejérpatakyho Novom i starom vlasteneckom
kalendáři na rok 1834. Kollár ju prevzal do II. zväzku svojich Národných spievaniek.
Dosiahla veľkú obľubu u mládeže, ktorá ju často spievala. Svojím citovým postojom i
motívmi bola vzorom pre pieseň Janka Matúšku „Nad Tatrou sa blýska…“ V Spevoch S.
Chalupku vyšla pod názvom Smútok. Kto je Slovák? Ja som Slovák! — To je Kuzmányho
vlastná báseň. (Poslovenčil ju M. P.) V pôvodine znie takto:Kdo je Slovák? Já jsem Slovák!
Já pil jsem Hron, já pil jsem Váh;
den nad Křiváněm zrozený
pervý mi svitnul růžený:
I mne duch Nitry zaclonil
a z oka slzu vyronil.
Jsem Slovák a má píseň je:
Dejž, Bože, ať můj rod žije!
Ať žije rod můj slovenský,
ať žije život pannenský:
ať slavný, svorný, nevinný
zrábí pole své dědiny!
Jsem Slovák a má milenka
jest z pode Tatry Slovenka,
zpěvohlasná to dívčina,
krásna co květ a kalina;
v tvém oku, Hanko rozmilá,
se rajská slast mi zjevila.
Jsem Slovák a má krev kypí,
když hady na můj rod sipí,
a surma zavzní do boje
ochránit volnost pokoje;
až král i vlast se osláví,
vrah krkavcům se zostaví.
Jsem Slovák a to je má čest;
Slovanem býti chlouba jest.
Vlast má, široká Slávia
už světem slávou zavívá:
Hurrah! já pil sem Hron i Váh;
Kdo je Slovák? já jsem Slovák![64]Serce człowieka wino rozwesela…— Srdce človeka víno
rozveselí, ale pieseň je vínom pre dušu. — Je to citát z Mickiewiczovho Konrada
Wallenroda. (Spev IV, verše 31—32.)[65]Młodości, ty nad poziomy…— Úryvok zo slávnej Mickiewiezovej Ódy na mladosť. Celú uverejnil Kuzmány v Hronke III, zv. 2, s. 108—111 v preklade Václava Štulca, keď už predtým vyšla v pražských „Květoch“, 1834, s. 191.Mladosť, ty ponad obzory
vylietaj, a okom slnca
ľudskosti všetky priestory
prenikni z konca do konca.
(Preklad A. Žarnova.)Ódu na mladosť často recitovala štúrovská mládež a jej jednotlivé motívy a obrazy sú roztrúsené v celej štúrovskej poézii a najmä u mladého Jána Bottu.[66]Pije Kuba…—Pije Kubo s Jakubom; Jakub zas s Michalom:
vivat ty, vivat ja, kompánia razom;
a kto nevypije,
nech ho parom bije.
Lupi-cupi, cupi-lupi,
nech ho parom bije.
Vypil všetko, vypil až do dna:
bodajžeho, bodaj ho Boh požehná!O tejto poľskej piesni napísal J. Magnuszewski v knihe Mickiewicz wśród Słowaków (Wrocław, 1956, str. 27) túto poznámku: „Umiestenie pesničky Pije Kuba do Jakuba v takom kontexte treba vyložiť tak, že v tých rokoch, keď po udalostiach roku 1830 trvali na Slovensku živé ozveny poľskej vojny, pieseň poľská vo všestrannosti, nezávisle od obsahu, mala symbolický význam, a jej spievanie bolo manifestáciou jednoznačného postoja. Tak to chápal i Kuzmány predstavujúc scénu na Kriváni. — Spievanie poľských piesní v 30. rokoch bolo prejavom sympatií k poľskému národu. A toho dokladom je i celý román „Ladislav“.[67]Rád sa po vás túlam, vrchole tatranské!— Je to Kuzmányho pôvodná báseň, ktorá už výrazne vyjadruje romantické vytrženie ducha a kult Tatier. Jej pôvodný text je tento:Toulám rád se po vás, vrchole tatranské!
Výslunných po vašich mi je volno výškách;
prach bolně trudivý zanechav ve nížkách
vůkol rád přezerám doliny slovanské.
Nejvyšším chlumu na kdy si lehnu tíše,
nejsladší svoboda mi ve ňádrách hrává,
píseň z ráje nebes mi ve sluch zavlává,
srdce rozplyne se v blaženosti říše.
Prudká letmo mysl kolujíc ve modru,
prorážíc osudu mlhavou za roušku,
nečítá časy víc; nečasím na kružku
zře věčnost dobu co zraku silou bodrou.
Hah! Silou tvořivou ducha moc zabírám,
srdce víc nebije; zraky ve sloup hasnou;
neníť již v těle duch: — ve dušestva jasnu
v názorném vidění beze slov vše zírám.
Výš, a vyše letím, a letím; — a krev se
vrací zpět po žilách: země syn jsem bídný!
Zrak můj zas po vrchách, a ze ňáder klidný
preč zápal, studené srdce zas maří se.[68]Krajina Tatier, hrdosť sa vo mne dvíha…— Je to Kuzmányho pôvodná báseň, zložená časomerným veršom. Vyjadruje presne tie myšlienky a to oduševnenie, ktoré J. M. Hurban zaznačil v životopise Ľ. Štúra, keď hovorí o tajnej schôdzke štúrovcov na Devíne 24. apríla 1836. Podobnú scénu, hoci veľmi stručne, zaznačil Gašpar Fejérpataky v článku Cesta na Křiváň Liptovský v II. ročníku 1. zväzku (109-113) Hronky. Bol to prvý výlet na Kriváň (23. sept. 1835), pri ktorom sa spievali národne-buditeľské piesne. No môžeme sa právom domnievať, že kežmarská slovenská mládež výlety na Tatry konala už dávnejšie, ako o tom svedčí práve táto partia „Ladislava“. — Pôvodný český text Kuzmányho je tento:Herdá v serdci radost, Tatrio, mi pne se,
když mlaď tvou, zmužilým posvěcenou duchem,
vzhůr si klestiti cestu
zírám, k Slávie třebnicem.
Ční kdež Germanů dub, potřeby bíče ho
přísné vzhůr švihaly; Francie syn kde se
octnul, neznaje cíle,
hnán on tam je dělohromy.
Než přesnými, oko protra si, tam city
chvátá, cíle vědom, zbor Slovanů mladých,
k chrámům Tatrie slávy,
pálit žertvy již osvětě.
Čisté snáhy není chléb jeho podnětem,
zisku neb lakomost, sláva aniž světa:
Aj, mlaď Tatrie nezná
lesku službě ve národa.
Plésej, ó široká Slávio, toužbo má,
otroctví i Slovák již kruhy rozrazí
hlouposti, v chladu lípy
volný míru požívaje.
Bůh vás otroky suď, jenž hubili ste nás;
pomstou poškvrněný nikdy nebuď, Slovák:
Láskou, pravdy za heslem,
skvěj se, Tatrie osvěto!
Až ten, jenžto laje střeštěně, po bludu
zas vám dobrořečit sám bude v obdivu;
láskať neb všemohoucí,
jižto pravda vede v boji.
Česť vám zdvihne se tak, dílo vašich rukou,
pevná, jenž přetrvá věčnověké žuly
Tatry: vyschne-li Váh; vás
slávou Slávie ozdobí.[69]Vrhni ma, kam chceš, Slávia, žiť budem…— Aj táto Kuzmányho báseň vyjadruje slovanské oduševnenie, vernosť národu a hlbokú lásku k Slovensku. Jej pôvodný text je tento:Verhni mne, kam chceš, Slávie, žít budu:
rád sic v Slovensku, kdež mi milá žena,
též mé syny, v nízké chaloupce,
vedle co ní klokotem potůček.
Milší egyptské ourody než, zde
skalném ve lůně jest mi u Pohroní
ouzká, zdědil již sem, lahodný
chléb co mi jen za potem donáší;
než bych neměl zřít Tatry holé chlumy
víc, Váh ni, rodní Hron by aniž nepil,
vás ni slyšel, zpěvné rodáčky,
tvé ni veděl věže, matko, Nitra:
Silnou no bych zdvih pěst ač i k obraně,
preč by vyhnal snad mne divý osud,
kalným zrakem Tatrám požehnav
buď kde budu, Slovanem budu vždy.
Velká je má vlasť, od moře Hadrie
k výškám uralským, v lípy milém chladu,
zlostem nedostupném cizincu,
zdvihne se má kdekoliv chaloupka.
Slavskou řečí vždy modliti se k Bohu,
slavský za národ mé chci učit syny,
slavské i písně vstříc dělům si
zpívat a jít praporem za slávy.
Tvou mé velebnou berlu budou struny
slávit, tužbo má, Slávio, jenž kmeny
chráníš milostí vše, svatou, až
duch mi pokud stane mých ve ňádrách.
Žádná nenávist nehněte mou mysl;
přesný je lásky Slávie duch boží,
obřad, ni nářečí, ni berla
snáhy mezí nebudeť mé nikdy.
Jiné jinými, mne stvořitel světa,
sám ej hle on pán, být Slovanem velel:
Aj! jsem Slovan k bláhu Slovanstva
živ jsa celý, člověčenstvo žehnám.
Laj mi kdo jen chceš; já Slovanem budu,
věrný syn otců: Slávio, přejže mi
na hrob malý půdy v Slovensku,
rád doležím v zemi té se soudu.
Nad mým hrobem si Slávikové Hrona
pějtež; po mých ať si Slované chodí
kostech: a když vstanu s rodáky,
ať zavolám: pomiluj ny Kriste![70]Slávim ťa, došlý od Vltavy brehov…— Je to óda na český spisovný jazyk, jedna z najkrajších básní, ktoré zo strany Slovákov — luteránov oslávili význam spisovnej češtiny. Pod názvom Československá reč ju P. Bujnák uverejnil vo svojej monografii o K. Kuzmánym na str. 77. — Jej pôvodný text je tento:Slavím tě, došlý od Vltavy břehů
k výškám tatranským, anjeli národa,
jenž světlo mu v temno bludiště,
též potěchu v hryzotách přinášíš.
Vítej s pochodní, již na božím slově
rozžal si jednouc v zápalu víry; no
chtěl tvou Satan zhasit mrakem zář;
než zase již z mraků lesk vychází.
Jasná jako když zodrazena s nebe
hvězda sletí přes blankytové stropy
dolu v propast: tak urvána tvá
sláva byla, lidu Tatry, zašla.
Hojí se těžce, co kdy Satan raní,
jedem napouští, on řeřavé drapy
zatne kdy kam: ó, ňádra že tvá
jizlivě on poranil, Vltavko!
Dvě se sta Bílou let za horou skryly,
krev ještě sákne, jizva posud bolí:
vítězně moudrá však třetím ve
zas z hrobu ven století vycházíš.
Věrná Bohu vždy, v chrámě jeho svatém
dlelas ponejprv, tam ses utekla i
před násilím; Bůh tě slyšel, a
On zachoval ducha tvích ve ňádrách.
Aj, též ty že služ jemu svatě,
volej slovanský lid k svatyněm jeho,
hlasej: Boha kdož se přidrží
sám, toho Bůh neopouští nikdy.
Přízní ne pánu tys ožila světa;
klamný je pánů lesk: no ty národu
služ a vzdělávej lid, svobodný
Slávie živ že by byl co národ.
Té lesk ne, chleb ne, vítěze vůle ni
hlídá, tě hlídá láska synů cnoty:
panna jsi aj čistá, bojarných
síl chovajíc ve milosti outlé.
Zrůstej ve kůru tak milených tvojich
sester: Rusínky, Polky, Ilirky i
Češko! krajin čtyř jenž, milostná,
lidstvo vedeš k blaženému cíli.
Máť, máť snahou tvou se vyřítiti
v svatý boj zas, hřích zdechne okem její,
zmizíť bludy zlé; tvé a moudrost
má řeči zas velebit člověčstvo.[71]Nad Kriváňom slávorodným vatra horí…— Pôvodný Kuzmányho text je tento:Slávorodným nad Křiváněm vatra hoří,
vatra hoří,
vatra hoří,
od vatry se nad Slovenskem nebe zoří,
nebe zoří,
nebe zoří,
Zoř se nebe, svěť na Tatru i rod její, ./., ./.,
aťže rostne, aťže kvete veseleji, ./., ./..
Dejž nám, Bože, žizn, Bože, dejž míru nám, ./., ./.,
mlaď slovenská na Křiváni, tebe vzývám, ./., ./..[72]… žizň— po starosloviensky život. Kuzmány do slávnostnej nálady mládeže úmyselne vkladá reminiscencie na staroslovienčinu. V tejto piesni obmeňuje verš z najstaršej duchovnej českej piesne Hospodine, pomiluj ny. Najstarší jej zápis je z roku 1397, hoci sa už dávno spievala, a to aj pri korunováciách českých kráľov.[73]Hej, vy naše Tatry…— úryvok z Kuzmányho piesne Píseň prostonárodná, prvý raz uverejnenej v almanachu Zora I, 1835, s. 167—8. V citovanom verši zmenil autor pôvodné „hole“ na „Tatry“. Text v „Ladislavovi“.Hej, vy naše Tatry, vy ste naše hrady:
od věků Slováků mívaly ste rády.[74]… a daroval som mu odpis prvého listu magistra Jana Husa…—
List Jana Husa si Kuzmány skutočne odpísal za svojich štúdií v Jene. Podávame ho v
prepise do súčasného pravopisu so zachovaním rovnocennosti hlások a s doplnením
interpunkcie a kvantity podľa súčasných českých čitateľských vydaní. Pre nášho
čitateľa ho uverejňujeme v prepise do slovenčiny.Magister Jan Hus, v nádeji boží sluha, všetkým verným Čechom, ktorí milujú Boha a
budú milovať, posiela svoju prosbu i pokornú modlitbu, aby zotrvávali v božej láske.Verní a v bohu milí! Ešte mi to prišlo na myseľ, aby sa vedelo, ako pyšný, sebecký
a všetkej ohavnosti plný koncil potupil moje české knihy, ktoré ani nevidel ani
nepočul. A keby aj počul, nebol by im porozumel. Lebo na koncile boli Taliani,
Francúzi, Angličania, Španieli, Nemci a príslušníci iných jazykov, iba ak biskup Jan
Litomyšlský, ktorý tu bol, bol by im možno rozumel, a iní, Česi, nahuckávači, s
pražskou vyšehradskou kapitulou. Od nich skrslo zhanobenie božej pravdy i našej
českej krajiny, ktorú, dúfajúc v boha, pokladám za krajinu najlepšej viery, poznajúc
túžbu po božom slove a po (kresťanskom) nažívaní. Ó, keby ste vedeli! Ten koncil,
ktorý sa nazýva najsvätejším koncilom, vraj sa nemôže mýliť. Isteže by uvideli
preveľkú ohavnosť, o ktorej som počul všeobecne od Nemcov, že Konstancia alebo
Kostnica, ich mesto, sa za tridsať rokov nezbaví hriechov, ktoré napáchal ten koncil
v ich meste. Ba čo viac, všetci hovoria, že sa pohoršili nad tým koncilom a druhí
pľuvali, vidiac ohavné veci. A ja vám hovorím, že keď som stál prvého dňa pred tým
koncilom, vidiac, že tu niet nijakého poriadku, povedal som hlasito, keďže všetci
kričali, toto: „Myslel som, že v tomto koncile bude väčšia poctivosť, dobrota a lepší
poriadok, ako je.“ Nato najvyšší kardinál povedal: „Ako to hovoríš? Na hrade si
pokornejšie hovoril.“ A ja som odpovedal: „Lebo na hrade nikto proti mne nekričal,
ale tuná všetci kričíte.“ A pretože v takom neporiadku pokračoval ten koncil, ktorý
narobil viac zla ako dobra, verní a v bohu milí kresťania, nedajte sa zastrašiť ich
uznesením, ktoré im, ako dúfam, neprospeje. Oni sa rozletia ako motýle a ich
ustanovenie bude ako pavučina. Mňa chceli zastrašiť, ale nemohli premôcť božiu moc vo
mne. Na Písmo sa proti mne nechceli odvolávať, ako počuli milostiví páni, ktorí stáli
statočne na strane pravdy, Česi, Moravani i Poliaci, ale najmä pán Václav z Dubej a
pán Ján z Chlumu, lebo tí boli prítomní, keďže ich sám kráľ Žigmund pripustil na
koncil, a počuli, keď som povedal: „Žiadam poučenie; ak som niečo zle písal, chcem
byť poučený,“ načo najvyšší kardinál povedal: „Pretože chceš byť poučený, poučenie
máš: Odvolať, ako rozhodlo päťdesiat magistrov svätého Písma.“Hľa, krásne poučenie: Tak by svätá Katarína, mladá deva, bola mala odstúpiť od
pravdy a viery pána Ježiša Krista, pretože päťdesiat magistrov bolo proti nej. Ale
deva vydržala až do smrti a magistrov priviedla k pánu bohu, čo ja hriešny nemôžem
dokázať!Toto vám píšem, aby ste vedeli, že ma nepremohli ani Písmom ani inými dôvodmi, ale
išli na mňa lesťou a hrôzami, aby ma naviedli odvolať a odprisahať. Ale milostivý pán
boh, ktorého zákon som velebil, bol so mnou i je a — dúfam — bude až do konca a
zachová vo svojej milosti až do smrti. List písaný v stredu po svätom Jánovi
Krstiteľovi v žalári, v okovách, v očakávaní smrti. Avšak pre tajomstvo božie nesmiem
povedať, že by to bol môj posledný list, lebo ešte všemohúci boh ma môže vyslovodiť,
amen.K. Kuzmány si odpísal práve ten list Husov, v ktorom sa prejavila sila jeho
presvedčenia a odhodlanosť zotrvať pri poznanej pravde až do smrti. Túto silu
presvedčenia uverejnením Husovho listu chcel šíriť medzi mládežou, keď išlo o vernosť
národnej myšlienke.[75]Jan Hus z Husinca(nar. asi r. 1369, upálený ako kacír v
Kostnici 6. júla 1415), magister slobodného umenia, profesor teológie na Karlovej
univerzite v Prahe, bol hlavným predstaviteľom reformného hnutia v rámci stredovekej
katolíckej cirkvi v Čechách; brojil proti predávaniu odpustkov, bránil niektoré
zásady Wikleffovho učenia. Keď bol uvrhnutý do pápežskej kliatby, odišiel na vidiek,
kde širokým zástupom ľudu hlásal svoje myšlienky o potrebe cirkevných reforiem. Keď
mu cisár Žigmund zaručil bezpečnosť, odišiel na cirkevný koncil do Kostnice, kde
bránil svoje zásady, ktoré neodvolal ani pod hrozbou upálenia. Slovenskí evanjelici
uctievali Husa ako predchodcu lutherovskej reformácie a v dobe národného obrodenia
ako veľkú historickú osobnosť slovanského pôvodu.[76]… že pospolitý ľud má náramnú záľubu vo „far niente“— záľubu
v „nič nerobení“ — záhalke[77]August Wilhelm Schlegel— (1767—1845), nemecký básnik,
prekladateľ Shakespeara, profesor dejín literatúry. Jeho brat Friedrioh Schlegel
(1772-1829), básnik, prozaik, preslávený štúdiami o staroindickej, gréckej a rímskej
literatúre, prestúpil ku katolicizmu. Obaja boli kliesniteľmi staršej romantickej
školy. Kuzmány tu naráža na názory F. Schlegela, ktoré šíril vo vlastnom časopise
Európa (1803) a v ktorom hlásal názor, že jedine náboženská mystika môže byť
inšpirátorkou veľkého maliarskeho umenia. Goethe sa postavil ostro proti týmto
reakčným názorom.[78]Láska útla, láska čistá…— ponechávame ju v českej pôvodine, lebo je koncipovaná ako duchovná pieseň a je obmenou Kuzmányho veršov z jeho knihy Modlitby k nábožnému vzdělávání věřících křesťanů ve víře, v lásce, naději (Banská Bystrica, 1835, Předzpěv).[79]Smerť Olega— Kuzmány uplatňujúc myšlienku slovanskej
vzájomnosti v literatúre podáva túto Puškinovu báseň v origináli, ale v prepise
latinkou. Náš prepis zodpovedá terajším zásadám transliterácie. Tu uvádzame túto
báseň v preklade Janka Kráľa, ktorý vyšiel v Orle Tatránskom (I, 1845 - 6, č. 14).Smrť Olegova(od Alexandra Puškina, preložená od Janka Kráľa).Ide do vojny kňaz veľkomožný
naproti divým Chozárom;
ich polia, mestá že sú bezbožné,
strojil sa zhubiť požiarom;
Oleg po poli v zelenom kroji
letí na koni v carhradskej zbroji.
Z temného hája v ústrety jemu
černokňažník sa poberá,
ktorý, že slúži Bohu hroznému,
za to v budúcnosť pozerá;
v modlitbách, veštbách strávil celý vek,
a k tomu starcu povedal Oleg:
„Povedz mi, starec, miláčik bohov,
čoho sa Oleg dožije?
Či bude ešte vrahom pod nohou,
či ho skoro noc zakryje?
Vrav! Nič sa neboj — to ti nakladám!
Veď ja dobrého koníka ti dám.“
Veštci sa v svete neboja pána,
na dary neutisnú sa;
povedia pravdu — lebo ich strana
len vôľu božiu roztrúsa.
„Budúcnosť sa tak ak’ tá hmla stelie,
ale ja čítam lós tvoj na čele.
Pamätaj toto, čo sa ti povie!
Všade ti Pán Boh šťastie dá:
o mene tvojom každý sa dozvie,
tvoj štít na bránach Carhrada,
voda, zem teba čúšky počúva,
darmo nepriateľ tvoj sa nadúva.
Čakaj! Od mora tamto čierneho
ak’ vietor vrah sa priplaví —
meč neľutuje veru žiadneho,
ale nehne sa tvej hlavy;
strela, kopija sa ťa nechytí,
bo budeš božou mocou prikrytý.
Tvoj kôň sa vojny žiadnej nebojí,
on je gazdovi po vôli,
keď strely hviždia, pokojne stojí,
keď treba, zvirgá po poli;
zima a vojna nič je koňovi,
ale od koňa beda pánovi!“
Oleg sa usmial málo, ale sa
zamyslel predsa trošíčka…
Mlčí — za sedlo rukou chytá sa
i schodí dolu z koníčka;
verného koňa po hrive hladí,
lebo sa nosil na ňom od mladi.
„No, maj sa dobre, koník úbohý!
Môžeš sa ťarchy viac nebáť,
nevložím v strmeň tvoj mojej nohy,
už sa musíme rozžehnať!
Nezabúdaj na mňa na tom šírom svete!
Sluhovia, kdeže ste? Koňa odvediete.
Zakryte pokrovcom ho hneď vyšívaným
A zaveďte ho, kde sa pasie statok,
kŕmte ho ovsom, po jednom hľadaným,
nech má na vode vždy čistej dostatok!“
Sluhovia počúvli ak’ strela odišli,
a k pánovi s koňom zase druhým prišli.
S rodinou svojou Oleg hostí sa,
veselo sklenky cengajú,
všetkých už hlavy tak sivejú sa,
ako keď sniežky lietajú…
Spomínajú, čo sa im kde prihodilo,
ak’ sa im vo vojnách po svete vodilo.
„A môj kôň starý!“ Oleg povedá:
„Či je ešte taký ohnivý?
Či ešte sadnúť druhému nedá?
A či je čerstvý a živý?“
I povie jeden sluha v žalosti:
„Ach! Zložil dávno už chudák kosti!“
Oleg zubami škrípe a krúti
hlavou a mumle: „Čo je to?
Vykladač trulo, ako chce múti,
a v slovách pravdy nič nieto.
Môj kôn by sa mohol až hen dosiaľ vláčiť!“
I zberá sa kosti hneď z koňa opáčiť.
Hľa! tamto ide Oleg zo dvora,
za ním družina a Igor,
pri nich je Dneper, pri Dnepri hora
a kosti biele konča hôr;
sneh ich obsýpa a dažde myjú,
hromy a vetry nad nimi vyjú.
Oleg pristúpil ticho šedivý
a vravel: „Spi môj kamarát,
ty si už zdochol a ja som živý,
sám ja už musím zomierať!
Viacej sa ostrej sekery nebojíš,
ani už môj prach viac nenapojíš.
Hľa! Kde mi smrťou ten šelma hrozil,
táto kosť skaziť mala ma!“
A tu z kostlivca had naraz skočil,
iskry vypúšťa pyskama,
ak’ stužka čierna obvíja nohy,
skričal na ratu Oleg úbohý!
Na kare smútia kňaza dobrého,
družina, Oľga i Igor,
okolo Dnepra sedia mútneho,
vojaci pijú konča hôr;
spomínajú, čo sa im kde prihodilo,
ak’ sa im na vojnách s Olegom vodilo.[80]U svojho strýca našiel som tajomníka ruského vyslanca…—
Keďže Kuzmány do napísania Ladislava nebol v Taliansku, všetky stretnutia s Rusmi v
románe spomínané sú vymyslené a zámerne vkomponované, aby vynikol jeho všeslovanský
charakter.[81]… ako slza z horiaceho oka Kyklopa— Kyklop je postava
gréckeho bájoslovia — jednooký obor[82]Deržaviň, Gavril Romanovič(1743—1816) — ruský básnik, hlavný
predstaviteľ klasicizmu. Kuzmány obdivoval jeho Ódu na Boha a sám napísal podobnú,
vzletnú ódu (K Bohu, Domová Pokladnica, II, 1849, s. 247). Deržavinovu ódu sme podali
v terajšom spôsobe prepisovania. Tu ju uvádzame vo voľnom, nerýmovanom preklade doc.
dr. J. Kopaničáka, CSc.Boh
Ó, Ty v priestranstve nekonečný,
živý v pohybe hmoty,
v toku času-vekovečný,
neosobný, v troch božských osobách!
Duch všade prítomný a jednotný,
čo nemáš miesta ani príčiny,
čo Ťa nikto pochopiť nemohol,
čo všetko sebou naplňuješ,
zahrnuješ, staviaš, udržuješ,
Ty, čo Ťa nazývame Boh.
Hoc zmerať hĺbku oceánu
spočítať piesky, lúče planét
mohol by vznešený um —
Ty bez počtu i bez miery.
Nemôžu osvietené umy,
z Tvojho svetla zrodené,
vyskúmať Tvoje osudy:
Len čo sa myseľ opováži k Tebe vzniesť,
stráca sa v Tvojej veľkosti
ako minulý okamih vo večnosti.
Chaosu bytie dočasné
Tys’ vyvolal z hlbín večnosti,
a večnosť pred vekom zrodenú
si v samom sebe osnoval:
seba samým vytvárajúc,
sám zo seba vyžiarujúc,
si svetlo, z ktorého svetlo vyšlo.
Stvoriac všetko jediným slovom,
rozprestierajúc sa v novom tvorení,
Tys’ bol, Ty si, Ty budeš večne.
Ty obsahuješ v sebe reťaz bytostí,
Ty ju chrániš a živíš;
koniec so začiatkom spájaš
a smrťou život obdarúvaš.
Ako keď sa iskry sypú, letia,
tak sa slncia z Teba rodia;
ako keď v mrazivý, jasný zimný deň,
kryštáliky inovate sa trblietajú,
tak krúžia, mihocú sa a žiaria
pod Tebou hviezdy v bezodne.
Milióny zažnutých svetiel
prúdia v nezmerateľnosti,
ony plnia Tvoje zákony,
životatvorné lúče vysielajú.
Lež tieto ohnivé lampy
a či hromady žiariacich kryštálov
a či vriace riasy zlatých vĺn
a či planúci éter
a či všetky svietiace svety —
pred Tebou sú ako noc predo dňom.
Ako kvapka do mora spustená
je celá táto stavba pred Tebou.
No čo je vesmír mnou videný?
A čo som ja pred Tebou?
I keď v onom vzdušnom oceáne
rozmnožíme svety
o sto miliónov druhých svetov
a keď sa to odvážime porovnať s Tebou,
to bude iba jedna bodka:
A ja som pred Tebou — ničím.
Ničím! — No Ty vo mne žiariš
veľkosťou svojich blahodarov;
vo mne seba zobrazuješ
ako slnko v malej kvapke vody.
Ničím! — No ja život pociťujem,
akoby nenásytný lietam
a vždy do výšok sa vznášam;
moja duša cíti Tvoju bytnosť,
chápe, myslí, uvažuje:
Ja som — a teda si aj Ty!
Ty si! — sama príroda zvestuje,
aj srdce mi to hlási,
môj rozum ma o tom presvedčuje,
Ty si! — a ja už nie som ničím!
Som časťou celého vesmíru,
zdá sa mi, som postavený
do čestného stredu prírody,
kde si dokončil telesné bytosti,
kde si začal nebeských duchov
a mnou si zviazal reťaz bytostí.
Som spojivo svetov, všade bytujúcich,
som posledný stupeň telesnosti;
som stredobod živého tvorstva,
počiatočná črta božstva;
telom v prachu zotlievam,
umom hromom rozkazujem,
som cár — som otrok — som červ — som boh!
No keď som taký zázračný,
odkiaľ pochádzam? — nevedno;
a sám od seba som povstať nemohol.
Som Tvojím dielom, Stvoriteľ!
Som obraz Tvojej múdrosti,
žriedlo života, darca šťastia,
duša mojej duše a panovník!
Veď Tvojej pravde bolo treba,
aby smrteľnou priepasťou prechádzalo
moje nesmrteľné bytie;
aby môj duch sa do smrteľnosti obliekol
a aby som sa cez smrť prinavrátil
do Tvojej nesmrteľnosti, Otec môj!
Nevysvetliteľný, nepochopiteľný!
Ja viem, že duše mojej
predstavivosť nie je vstave
načrtnúť čo len Tvoj tieň;
no ak Ťa treba velebiť,
slabí smrteľníci nemôžu
Ti ničím iným poctu vzdávať,
iba k Tebe sa povznášať,
v bezmernej rôznosti sa koriť
a vďakyplné slzy prelievať.Posledný verš tretej slohy „rozprestierajúc sa v novom stvorení…“ u Kuzmányho
chýba. Stalo sa tak pravdepodobne úmyselne — z teologických dôvodov. Podľa zistenia
doc. dr. J. Kopaničáka Kuzmányho prepis má viacero nesprávností.[83]Epaminondas(Epameindóndás) — žil v 1. polovici IV. storočia
pred n.l., štátnik a vojvodca v Thébach[84]Themistoklés— aténsky vojvodca a štátnik, archón (vládca) r.
493—2 pred n.l., zakladateľ gréckej námornej moci[85]Alexander(Veľký, Makedonský) — vládol v rokoch 336—323 pred
n.l., dobyvateľ Indie, zakladateľ ríše Alexandrovej[86]Solón— aténsky zákonodarca, vládol od r. 594 pred n.l.,
veľký štátnik a sociálny reformátor[87]Sokrates— starogrécky filozof, zakladateľ dialektickej
metódy, žil v rokoch 469—399 pred n.l.[88]Platón— žiak Sokratov, 427—347 pred n.l., predstaviteľ
metafyzického idealizmu[89]Demosthénes— aténsky rečník a politik, 384—322 pred
n.l.[90]… exempla sunt odiosa— príklady sú odpudzujúce[91]… pod múdrym a slovutným kniežaťom Milošom— knieža Miloš
Obrenović, prvý vládca oslobodeného Srbska v rokoch 1815—1842. Kuzmány ho chváli,
hoci ako samovládca nebol obľúbený a musel napokon opustiť Srbsko. Kuzmány život v
Srbsku idealizuje, nepoznal ho z vlastných skúseností.[92]… spevy o Kráľovičovi Markovi— Kraljević Marko, najznámejší
hrdina srbsko-chorvátskej ľudovej epiky, ktorá vznikala po tragickej bitke na Kosovom
poli (1389).[93]„Skazkoľubie dľa čelověka…“— Láska k ľudovým rozprávkam je
pre človeka nevyhnutnosťou alebo potrebou, ktorú musí nevyhnutne ukojiť. Láska k
rozprávkam je inštinkt daný človeku práve tak ako trávenie.[94]O páde cárstva srbského— uvádzame preklad Ivana Minárika,
ktorý vyšiel v publikácii Kráľovič Marko a orol, Bratislava 1958.Pád srbského cárstvaVyletel vták sokol popolavý
z chrámu mesta jeruzalemského,
letky nesie vtáča lastovičku.
Nebol to vták sokol popolavý,
ale je to svätý muž Ilija.
Nenesie on vtáča lastovičku,
ale písmo od Bohorodičky,
na Kosovo cárovi ho nesie,
cárovi ho na kolená spúšťa,
písmo samo cárovi hovorí:
„Cár môj Lazar z počestného rodu,
ktoré cárstvo zaľúbiš si radšej?
Prikloníš sa k cárstvu nebeskému
a či radšej k cárstvu pozemskému?
Ak si cárstvo pozemské vyberieš,
sedlaj kone, priťahuj popruhy!
Rytieri nech šable pripasajú,
na Turkov sa do útoku žeňte:
celé vojsko turecké zahynie!
Ak si cárstvo nebeské vyberieš,
svätý stánok sprav si na Kosove,
základy mu neklaď mramorové,
ale nech sú hodváb, šarlát čistý,
zoraď vojsko, prijímať ho nechaj:
vojsko tvoje celé vnivoč vyjde
a ty, knieža, vedno s ním zahynieš.“
Keď cár Lazar počul tieto slová,
hútal, dumal, všakovak premýšľal:
„Bože milý, čo mám ako robiť?
Ktoré cárstvo zaľúbiť si radšej?
Prikloniť sa k cárstvu nebeskému
a či radšej k cárstvu pozemskému?
Ak si cárstvo pozemské vyberiem,
pozemské mi kratuško potrvá,
nebeské však večne a naveky.“
Priklonil sa k cárstvu nebeskému,
radšej k nemu ako k pozemskému,
svätý stánok na Kosove spravil,
základy mu nedal mramorové,
ale bol to hodváb, šarlát čistý,
potom pozval patriarchu Srbov,
s patriarchom dvanástich biskupov,
prijímať dal vojsku, zoradil ho.
Len čo knieža zoradilo vojsko,
na Kosovo uderili Turci.
Vyšlo vojsko starca Jug-Bogdana
s deviatimi synmi Jugovićmi,
s deviatimi sivými sokolmi,
každý z nich mal deväťtisíc vojska,
sám Jug-Bogdan vojska dvanásťtisíc.
Rúbali sa, bili sa s Turkami,
sedem pašov zbili a zabili,
ôsmeho keď rúbať započali,
smrť zastihla starca Jug-Bogdana,
zahynulo deväť Jugovićov
ako deväť sivých sokolíkov,
skazu vzalo aj ich všetko vojsko.
Vyšlo vojsko troch Mrnjavčevićov:
mocné vojsko vedú kráľ Vukašin,
bán Uglješa a vojvoda Gojko,
každý z nich má tridsaťtisíc vojska.
Rúbali sa, bili sa s Turkami,
osem pašov zbili a zabili,
deviateho rúbať započali,
ale padli dvaja verní bratia,
bán Uglješa a vojvoda Gojko,
Vukašin kým v hrozných ranách leží,
toho Turci koňmo pošliapali,
skazu vzalo aj ich všetko vojsko.
Vyšlo vojsko Hercega Stepana,
Herceg velí mnohým čatám vojska,
mnohým čatám šesťdesiatich tisíc.
Rúbali sa, bili sa s Turkami,
deväť pašov zbili a zabili,
desiateho rúbať započali,
tu zahynul v boji Herceg-Stepan,
skazu vzalo všetko jeho vojsko.
Vyšlo vojsko kniežaťa Lazara,
množstvo Srbov jesto v jeho vojsku,
tisícov to sedemdesiatsedem.
Rozháňajú Turkov po Kosove,
Turci pozrieť netrúfnu si na nich,
nie to s nimi do boja sa pustiť.
A už Lazar poraziť mal Turkov.
Boh nech skántri Vuka Brankovića!
On to zradil tesťa na Kosove.
Vtedy Turci premohli Lazara,
zahynul tam srbský knieža Lazar,
zahynulo všetko jeho vojsko,
tisícov to sedemdesiatsedem:
všetko bolo statočné a sväté,
milému sa Bohu zaľúbilo.[95]Po jazere čistom, striebropennom…— Je to podľa všetkého Kuzmányho vlastná ponáška na srbskú ľudovú epiku. Vložil ju do textu ako improvizáciu guslara, ako úvod k tomu, čo sa práve malo odohrať — k únosu nevesty podľa starých ľudových svadobných obyčajov. Kuzmányho český text je tento:Po jezeru čistém, stříbropěnném
plová labuť s dlouhým, bílým hrdlem,
kolem kruhy, věnce perlovité.
Nad jezerem čistým, střibropěnným,
letí bystro tři draví sokoli,
tři sokoli, čtvrtý orel bílý.
Na labuť se vrhnou tři sokoli,
na sokoli vrh se orel bílý,
vyrve labuť třem sokolům orel:
Plová labuť s dlouhým, bílým hrdlem,
kolem kruhy, věnce perlovité.
Nebyla to labuť s hrdlem dlouhým,
veť to byla Bogdanova Mara;
nebyli to tři sokoli draví,
veť to byli tři Turcíni vilní;
a nebyl to mladý, bílý orel,
ale byl to Turkobijec Janko.
Vece Janko k Bogdanově dceře:
Héj, ty divko, květ jsou líce tvoje!
Nechodívej na jezero sama,
ty navrať se k otci Bogdanovi,
Turkobijec poslal svatův k němu.
Chceš-li ti být po milosti jemu,
po milosti jemu, jeho ženou?
Vece jemu Bohdanova dcera:
Jako ty jsi statný junák Janko,
a si zhubil tři Turcíny vilné;
Jako já jsem Bogdanova dcera,
a já věřím v jediného Boha,
chci já věrně být ti po milosti,
po milosti tobě, ženou tvojí.
No ty vezmi persten na znamení,
persten zlatý, že si pobil Turky,
persten zlatý, že chci býti tvojí.
Béře persten Turkobijec Janko
i zprovází Bogdanovu dceru,
zprovází ji do bílého hradu,
v bílém hradu ku Marinu otci.
A když přišli do bílého hradu,
sedí Bogdan za vrchstolem pyšný,
sedí pyšný, zlaté víno pije,
pije víno a ku svatům vece:
Píte víno, Jankovi svatové,
víno zlaté ze zlatého džbánu;
no mně ne jest dát Jankovi dceru,
ne jest mně ji dáti po dobrotě.
Slyší dobře tvrdé slovo Janko,
i odejde domu s hněvem v srdci.
A kdy došli svatové zas k němu,
počne on jim takto hovořiti:
No svatové, či dá Bogdan dceru,
dceru krásnou, Maru mně za ženu?
A či nedá on ji po dobrotě?
A když nedá on ji po dobrotě:
nu, na silu vezmu dceru jeho.
Odřeknou mu zpět jeho svatové:
Pobí, Bože, Bogdana pyšného!
Sedlej koně, připaš tvrdou šablu,
s tebou ať jdou tvoji pobratimce,
sílou vezmi Bogdanovu dceru.
Z poza hory sivé mračno letí,
v sivém mračnu letí blýskavice,
z blýskavice srší rozlobení.
Na koníku sivém letí Janko,
a s ním letí dvacet pobratimců,
jejich šable srší rozlobením.
Vece Janko ku sivému koni:
Héj, Hrudáku, ty můj dobrý koně!
Vidíš persten od Bogdana dcery?
Takým zlatem chci já krášlit tebe,
ty dones mi Bogdanovu dceru.
Hrudák řehce, Hrudák bystro letí,
za ním letí dvacet pobratimců,
jejich šable srší rozlobením.
Přijde huslář pod háj na polanu,
na polanu ku bílému hradu,
tamo hrá sa tři holubů páry,
Holubice čtvrtá smutná sedí.
Pročže smutná holubice sedí?
Pročže kalné slezy z očí leje?
Či se lúbí huslářova píseň?[96]Neščastliv je samo onni…— Je to azda úryvok z básne, ktorej autora sa nám nepodarilo zistiť. V preklade znie:Nešťastný je iba človek,
pod úderom osudu
čo sa razom ľahko skloní,
skloní a hneď aj padne;
ktorý nemá toľko sily,
by hocakému nešťastiu
trpezlivosťou brániac sa
hrdinsky sa postavil.V pôvodine sú nesprávne prepísané alebo tlačou zavinené chyby vo veršoch: „…da nesredi ma kakvoj, on sterpeniem obroniem…“ namiesto „nesreći“ a „obućea“[97]Otečestvu prinadleži…— Ani autorstvo týchto veršov sa nepodarilo zistiť. V preklade znejú takto:Našej vlasti prináleží
život náš i naša krv.
Len pre ňu nás vychovali
naši otcovia; ona
urobila ľúbezným
všetko naše bytie. —
Bedár, kto si vytvorený
z družby nášho života. —
Všetky ruky pracovali
pre tvoje blaho a mier.
Vlasť ťa v lone chovala,
vlasť i všetky potreby vždy
kojila a spĺňala;
za každý dar, každú radosť
spoločného života
len jedinej vlasti svojej
môžeš v pravde ďakovať.[98]Pada liście z drzewa…— Bola to v rokoch 1831—1863 veľmi populárna pieseň v Poľsku. Zložil ju Wincenty Pol pod názvom Śpiew z mogiły. V origináli má 48 šesťslabičných veršov. Kuzmány uviedol prvých osem veršov a ďalších osem v odlišnom poradí oproti originálu. Podávame ich v preklade (s neúplným rýmovaním).Padá lístie, padá, čo vyrástlo voľne,
nad mohylou spieva jedno vtáča poľné.
Nebolo, nebolo, Poľsko, s tebou dobre,
všetko sa prisnilo — tvoje deti v hrobe.
Jedných hruda tlačí a druhých nevoľa,
ostatní po svete bez strechy, bez poľa;
rozváľané mestá, spálené dediny —
a v poli nevesta nariekavo spieva.[99]Tylem wytrval; tylem wycierpiałem…— Uvedené štvorveršie je z Mickiewiczových Dziadov, IV. časti, verše 132—135. Je to voľný preklad z básne K. E. Reitzensteina „Lotte bei Werthers Grabe“ (Lotte pri Wertherovom hrobe), inšpirovanej románom Goetheho. (Pozri Adam Mickiewicz, Dziela, Tom II, s. 483, Warszawa 1955.) V preklade bez rýmovania:Toľko som vytrval, toľko vytrpel,
iba smrťou sa bôle ukoja;
ak som pochabým urazil zápalom,
tie urážky svojou krvou vykupujem.[100]Znasz ty evangeliją?— Poznáš ty evanjelium? — A poznáš ty
nešťastie? — Tieto vety i scénu vybral Kuzmány tiež z Dziadov, IV. časti, verše
138—9. | Kuzmany_Ladislav.html.txt |
1. Přes UhryKonečně se všichni dočkali toho okamžiku, kdy je nacpali do vagónů v poměru 42 mužů k 8
koním. Koním ovšem se jelo pohodlněji než mužstvu, poněvadž mohli spát vstoje, ale to
nevadilo. Vojenský vlak vezl do Haliče opět novou skupinu lidí hnaných na jatky.Celkem však se ovšem těm tvorům přece jen ulehčilo; bylo to něco již určitého, když se
vlak hnul, ale předtím to byla jen trapná nejistota, panika, zdali se pojede již dnes, nebo
zítra, či pozítří. Některým bylo jako odsouzeným k smrti, kteří očekávají se strachem, kdy si
pro ně přijde kat. A potom nastane uklidnění, že už to bude odbyto.Proto jeden voják řval z vagónu jako pominutý: „Jedeme, jedeme!“Účetní šikovatel Vaněk měl úplnou pravdu, když říkal Švejkovi, že není žádný spěch.Nežli se dospělo k tomu okamžiku, aby se vlezlo do vagónů, uplynulo několik dní a přitom
se stále hovořilo o konzervách a zkušený Vaněk prohlásil, že je to jenom fantazie. Jaképak
konzervy! Takhle ještě polní mše, poněvadž i při předešlé maršce tak bylo. Když jsou konzervy,
tak polní mše odpadá. V opačném případě polní mše je náhražkou za konzervy.A tak se objevil místo gulášových konzerv vrchní polní kurát Ibl, který zabil tři mouchy
jednou ranou. Odsloužil polní mši najednou pro tři pochodové prapory, dvěma z nich požehnal do
Srbska a jednomu do Ruska.Měl při tom velice nadšenou řeč a bylo znát, že bral materiál z vojenských kalendářů. Byla
to taková dojemná řeč, že když ujížděli na Mošon, Švejk, který byl pohromadě ve vagónu s
Vaňkem v improvizované kanceláři, vzpomněl si na ten proslov a řekl k účetnímu šikovateli: „To
bude moc fajn, jak povídal ten feldkurát, až den se skloní k večeru a slunce se svýma zlatejma
paprskama zapadne za hory a na bojišti bude slyšet, jak von říkal, ten poslední dech
umírajících, hejkot kleslých koní a sténání raněných mužů a nářek vobyvatelstva, když mu
hořejí chalupy nad hlavou. Já mám moc rád, když tak lidi blbnou na kvadrát.“Vaněk souhlasně kývl hlavou: „Byl to zatraceně dojemný případ.“„Bylo to moc hezký a poučný,“ řekl Švejk. „Já si to pamatuju velmi dobře, a až se vrátím z
vojny, tak to budu vypravovat u ,Kalicha‘. Von se, když nám to pan kurát vykládal, tak pěkně
rozkročil, že jsem měl strach, aby mu jedna haksna neuklouzla a von nespad do polního oltáře a
nerozbil si kokos vo monstranci. Von nám dával takovej pěknej příklad z dějin naší armády,
když ještě sloužil Radeckej a s večerními červánky slučoval se voheň, jak hořely stodoly na
bojišti, jako kdyby to byl viděl.“A týž den vrchní polní kurát Ibl byl již ve Vídni a opět tam jinému maršbataliónu vykládal
dojemnou historii, o které se Švejk zmiňoval a která se mu tolik líbila, že ji nazval blbostí
na kvadrát.„Milí vojáci,“ řečnil vrchní polní kurát Ibl, „tak tedy si myslete, že je rok
osmačtyřicátý a že vítězstvím skončila bitva u Custozzy, kde po desetihodinovém úporném boji
musil italský král Albert přenechati krvavé bojiště našemu otci vojínů, maršálkovi Radeckému,
jenž v 84. roce svého života dobyl tak skvělého vítězství.A hle, vojáci milí! Na výšině před dobytou Custozzou zastavil se kmet vojevůdce. Kolem
něho jeho věrní vojevůdcové. Vážnost okamžiku zmocnila se celého kroužku, neboť, vojáci, v
nepatrné vzdálenosti od maršálka bylo pozorovat vojína, jenž se smrtí zápasil. S roztříštěnými
údy na poli cti pociťoval zraněný praporečník Hrt, jak na něho hledí maršálek Radecký. Hodný
zraněný praporečník ještě svíral v tuhnoucí pravici zlatou medaili v křečovitém nadšení. Při
pohledu na vznešeného maršálka oživl se ještě jednou tepot jeho srdce a zchromlým tělem
pronikl poslední zbytek síly a umírající pokoušel se s nadlidskou námahou plížiti se vstříc
svému maršálkovi.,Popřej si klidu, můj hodný vojíne,‘ zvolal k němu maršálek, sestoupil s koně a chtěl mu
podati ruku.,Nejde to, pane maršálku,‘ řekl umírající vojín, ,mám obě ruce uraženy, ale o jedno
prosím. Sdělte mně plnou pravdu: Je ta bitva zcela dobyta?‘,Docela, milý brachu,‘ pravil laskavě polní maršálek, ,škoda, že tvá radost je zkalena
tvým zraněním.‘,Ovšem, vznešený pane, se mnou je konec,‘ temným hlasem řekl vojín, příjemně se usmívaje.
,Máš žízeň?‘ otázal se Radecký. ,Den byl parný, pane maršálku, měli jsme přes 30° horka.‘ Nato
Radecký, chopiv se polní láhve svého pobočníka, podával ji umírajícímu. Tento se napil, učiniv
mocný doušek. ,Zaplať bůh tisíckrát,‘ zvolal, namáhaje se políbiti ruku svému veliteli. ,Jak
dlouho sloužíš?‘ otázal se tento. ,Přes čtyřicet let, pane maršálku! U Ošper dobyl jsem zlaté
medaile. Také u Lipska jsem byl, dělový kříž mám rovněž, pětkrát jsem byl smrtelně raněn, ale
teď je se mnou dočista konec. Ale jaké štěstí a blaho, že jsem se dožil dnešního dne. Co mi
záleží na smrti, když jsme dobyli slavného vítězství a císaři vrácena jeho zem!‘V tom okamžiku, milí vojáci, zazněly z tábora velebné zvuky naší hymny ,Zachovej nám,
Hospodine‘, mocně a vznešeně nesly se po bojišti. Padlý vojín, loučící se se životem, ještě
jednou pokusil se vzchopit.,Sláva Rakousku,‘ zvolal nadšeně, ,sláva Rakousku! Nechť pokračuje se v té skvostné písni!
Sláva našemu vojevůdci! Ať žije armáda!‘Umírající sklonil se ještě jednou k pravici maršálkově, kterou poceloval, sklesl a tichý
poslední vzdech vydral se z jeho šlechetné duše. Vojevůdce stál tu s obnaženou hlavou před
mrtvolou jednoho z nejhodnějších vojínů. ,Tento krásný konec je věru záviděníhodný,‘ pravil v
pohnutí maršálek, skláněje obličej do sepjatých dlaní.Milí vojíni, i já vám přeji, abyste se všichni dočkali takového krásného konce.“Vzpomínaje na tuto řeč vrchního polního kuráta Ibla, mohl ho opravdu nazvati Švejk, aniž
by mu v nejmenším ubližoval, blbem na kvadrát.Potom Švejk počal mluvit o známých rozkazech, které jim byly přečteny před vstoupením do
vlaku. Jeden byl armádní rozkaz podepsaný Františkem Josefem a druhý byl rozkaz arcivévody
Josefa Ferdinanda, vrchního velitele východní armády a skupiny, kteréž oba týkaly se událostí
na Dukelském průsmyku dne 3. dubna 1915, kdy přešly dva batalióny 28. pluku i s důstojníky k
Rusům za zvuků plukovní kapely.Oba rozkazy byly jim přečteny třaslavým hlasem a zněly v českém překladu:Armádní rozkaz ze dne 17. dubna 1915:„Přeplněn bolestí nařizuji, aby c. k. pěší pluk čís. 28 pro zbabělost a velezrádu
byl vymazán z mého vojska. Plukovní prapor budiž zneuctěnému pluku odebrán a odevzdán do
vojenského muzea. Dnešním dnem přestává existovat pluk, který, otráven mravně z domova,
vytáhl do pole, aby se dopustil velezrády.“František Josef I.Rozkaz arcivévody Josefa Ferdinanda:„České trupy během polního tažení zklamaly, zejména v posledních bojích. Zejména
zklamaly při obraně pozic, ve kterých se nalézaly po delší dobu v zákopech, čehož použil
často nepřítel, aby navázal styky a spojení s ničemnými živly těchto trup.Obyčejně vždy směřovaly pak útoky nepřítele, podporovaného těmito zrádci, proti těm
oddílům na frontě, které byly od takových trup obsazeny.Často podařilo se nepříteli překvapit naše části a takřka bez odporu proniknout do
našich pozic a zajmouti značný, velký počet obránců.Tisíckrát hanba, potupa i opovržení těmto bídákům bezectným, kteří dopustili se
zrady císaře i říše a poskvrňují nejen čest slavných praporů naší slavné a statečné armády,
nýbrž i čest té národnosti, ku které se hlásí.Dřív nebo později zastihne je kulka nebo provaz kata.Povinností každého jednotlivého českého vojáka, který má čest v těle, je, aby
označil svému komandantovi takového ničemu, štváče a zrádce.Kdo tak neučiní, je sám takový zrádce a ničema.Tento rozkaz nechť je přečten všemu mužstvu u českých pluků.C. k. pluk číslo 28 nařízením našeho mocnáře jest již vyškrtnut z armády a všichni
zajatí přeběhlíci z pluku splatí svou krví těžkou vinu.“Arcivévoda Josef Ferdinand„To nám to přečtli trochu pozdě,“ řekl Švejk k Vaňkovi, „velice se divím, že nám to četli
až teď, když už císař pán ten befél vydal 17. dubna. To by mohlo tak vypadat, jako kdyby z
nějakejch důvodů hned nám to nedali přečíst. Já bejt císařem pánem, tak bych si takový
odstrkování nedal líbit. Když vydám befél 17. dubna, tak se taky sedmnáctýho musí číst u všech
regimentů, i kdyby šídla padala.“Na druhé straně vagónu proti Vaňkovi seděl kuchař okultista z důstojnické mináže a cosi
psal. Za ním seděli sluha nadporučíka Lukáše, vousatý obr Baloun, a telefonista, přidělený k
11. marškumpačce, Chodounský. Baloun přežvykoval kus komisárku a vykládal uděšeně
telefonistovi Chodounskému, že za to nemůže, když v té tlačenici při nastupování do vlaku
nemohl se dostat do štábního vagónu ku svému nadporučíkovi.Chodounský ho strašil, že teď přestává legrace, že za to bude kulka.„Kdyby bylo už jednou toho trápení konec,“ bědoval Baloun, „už jednou jsem měl namále na
manévrech u Votic. Tam jsme šli vo hladu a žízni, a když k nám přijel bataliónsadjutant, tak
jsem vykřik: ,Dejte nám vodu a chleba!‘ Von votočil na mne koně a řek, že kdyby to bylo ve
válce, že bych musil vystoupit z řady a že by mne dal vodstřelit a teď že mne dá zavřít na
garnizón, ale měl jsem veliký štěstí, poněvadž když to jel voznámit ke štábu, tak na cestě se
mu splašil kůň, von spad a zlámal si, sláva bohu, vaz.“Baloun těžce vzdychl a zakuckal se soustem chleba, a když se vzpamatoval, žádostivě
podíval se na dva vaky nadporučíka Lukáše, které opatroval.„Fasovali, páni oficíři,“ řekl trudnomyslně, „játrové konzervy a uherský salám. Takhle
kousíček.“Díval se přitom tak toužebně na ty dva vaky svého nadporučíka jako ode všech opuštěný
pejsek, který je hladový jako vlk a sedí, vdechuje páry z vařící se uzeniny, u dveří
uzenářského krámu.„Neškodilo by,“ řekl Chodounský, „kdyby nás někde čekali s nějakým dobrým obědem. To když
jsme my na začátku vojny jeli do Srbska, tak jsme se přežrali na každé stanici, jak nás všude
hostili. Z husích stehýnek jsme vyřezali špalíčky toho nejlepšího masa a hráli s nimi ovčinec
na plátech čokolády. V Oseku v Charvátsku nám přinesli do vagónu dva páni od veteránů velký
kotel pečeného zajíce, a to už jsme nevydrželi a vylili jsme jim to všechno na hlavu. Po všech
tratích jsme nic jiného nedělali, než blili z vagónů. Kaprál Matějka v našem vagóně se tak
přecpal, že jsme museli dát mu přes břicho prkno a skákat po něm, jako když se šlape zelí, a
to mu teprve ulevilo a šlo to z něho horem dolem. Když jsme jeli přes Uhry, tak nám házeli do
vagónů na každé stanici pečené slepice. Z těch jsme nic jiného nejedli než mozeček. V
Kapošfalvě házeli nám Maďaři do vagónu celé kusy pečených prasat a jeden kamarád dostal celou
pečenou vepřovou hlavou tak do lebky, že potom toho dárce honil s íbršvunkem přes tři koleje.
Zato už v Bosně jsme ani vodu nedostali. Ale do Bosny, ačkoliv to bylo zakázané, měli jsme
různých kořalek, co hrdlo ráčilo, a vína potoky. Pamatuji se, že na jedné stanici nás nějaké
paničky a slečinky uctívaly pivem a my jsme se jim do konve s pivem vymočili, a ty jely od
vagónu!Všichni jsme byli jako v mátohách po celou cestu, já neviděl ani na žaludské eso, a než
jsme se nadáli, najednou rozkaz, karty jsme ani nedohráli a všechno ven z vagónů. Nějakej
kaprál, už nevím, jak se jmenoval, ten křičel na svoje lidi, aby zpívali: ,Und die Serben
müssen sehen, dass wir Oesterreicher Sieger, Sieger sind.‘ Ale někdo ho zezadu kop a on se
převalil přes koleje. Potom křik, aby se daly ručnice do pyramid, a vlak hned otočil a jel
nazpět prázdný, jen, to se ví, jak to v té panice bývá, odvezl nám s sebou frpflégung na dva
dny. A jako odtud k tamhletěm stromům, tam už začaly praskat šrapnely. Přijel z druhého konce
bataliónskomandant a svolal všechny na poradu a potom přišel náš obrlajtnant Macek, Čech jako
poleno, ale mluvil jen německy, a povídá, bledý jako křída, že se dál nemůže ject, trať že je
vyhozena do povětří, v noci Srbové že se dostali přes řeku a jsou nyní na levém křídle. Ale to
je ještě daleko od nás. My prý dostaneme posily a pak je rozsekáme. Nikdo aby se nevzdal,
kdyby k něčemu došlo, Srbové přej zajatcům uřezávají uši, nosy a vypichují oči. Že nedaleko
nás praskají šrapnely, z toho abychom si nic nedělali. To se prý naše artilerie nastřeluje.
Najednou ozvalo se kdesi za horou tatatatatatatata. To prý nastřelují naši mašínengevéry.
Potom bylo zleva slyšet kanonádu, my jsme to slyšeli ponejprv a leželi na břiše, přes nás
přelétlo několik granátů a zapálily nádraží a z pravé strany nad námi začaly hvízdat kuličky a
v dálce bylo slyšet salvy a rachocení ručnic. Obrlajtnant Macek poručil rozebrat pyramidy a
ládovat kvéry. Dienstführender šel k němu a řekl, že to není vůbec možné, poněvadž nemáme s
sebou žádnou munici, že přece ví dobře, že munici jsme měli fasovat až u další etapy před
pozicí. Před námi že jel vlak s municí a ten že už patrně se dostal Srbům do rukou.
Obrlajtnant Macek stál chvíli jako ze dřeva, a pak dal rozkaz ,bajonet auf‘, aniž by věděl
proč, jen tak ze zoufalství, aby se něco dělalo. Potom jsme zas stáli v pohotovosti hezkou
chvíli, potom zas jsme lezli na pražce, poněvadž objevil se nějaký aeroplán a šarže řvaly:
,Alles decken, decken!‘ Pak se objevilo, že je to náš, a byl také omylem naší artilerií
podstřelenej. Tak jsme zas vstali a žádný rozkaz rút! Z jedné strany hnal se k nám nějaký
kavalerista. Ještě zdaleka křičel: ,Wo ist Batalionskommando?‘ Bataliónskomandant vyjel mu
naproti, ten mu podal nějaký list a zase už odjížděl dál napravo. Bataliónskomandant si to po
cestě četl a pak najednou, jako když se zblázní. Vytasil šavli a letěl k nám. ,Alles zurück,
alles zurück!‘ řval na důstojníky. ,Direktion Mulde, einzeln abfallen!‘ A tu to začalo. Ze
všech stran jako by na to čekali, počali do nás pálit. Po levé straně bylo kukuřičné pole a to
bylo jako jeden čert. My jsme se plížili po čtyřech do údolí, ruksaky nechali na těch
zatracených pražcích. Obrlajtnant Macek dostal to ze strany do hlavy a neřek ani švec. Než
jsme utekli do údolí, bylo plno zabitých a raněných. Ty jsme tam nechali a běželi jsme až do
večera a krajina byla od našich již před námi jako vymetená. Jen jsme viděli vyrabovaný trén.
Až konečně jsme se dostali na stanici, kde už se dostaly nové rozkazy sednout do vlaku a ject
nazpátek ku štábu, což jsme nemohli vykonat, poněvadž celý štáb padl den předtím do zajetí, o
čemž jsme se dozvěděli až ráno. Pak jsme byli jako sirotci, žádný o nás nic nechtěl vědět a
přidali nás k 73. regimentu, abychom s ním odstupovali, což jsme s největší radostí udělali,
ale napřed jsme museli mašírovat kupředu asi den, než jsme přišli k 73. regimentu. Potom
jsme…“Nikdo ho již neposlouchal, neboť Švejk s Vaňkem hrál tahaný mariáš, kuchař okultista z
důstojnické mináže psal dál obšírné psaní své manželce, která za jeho nepřítomnosti počala
vydávat nový teosofický časopis, Baloun dřímal na lavici, a tak nezbylo telefonistovi
Chodounskému než opakovat: „Ano, na to nezapomenu…“Zvedl se a šel kibicovat k tahanému mariáši.„Aspoň kdybys mně zapálil fajfku,“ řekl Švejk přátelsky na Chodounského, „když už jdeš
kibicovat. Tahaný mariáš je vážnější věc než celá vojna a než to vaše zatracený dobrodružství
na srbský hranici. — Takovou blbost udělám, měl bych se fackovat. Že jsem ještě chvíli
nepočkal s tím králem, zrovna teď mně přišel filek. Já hovado.“Kuchař okultista mezitím dokončil své psaní a přečítal si ho zřejmě uspokojen, jak to
pěkně složil kvůli vojenské cenzuře.Drahá ženo!Až dostaneš tyto řádky, budu se nalézati již po několik dní ve vlaku, poněvadž
odjíždíme na frontu. Netěší mě to příliš, poněvadž ve vlaku musím zahálet a nemohu být
prospěšným, neboť se nevaří v naší důstojnické kuchyni a jídlo se dostane na staničních
etapách. Rád bych býval našim pánům důstojníkům uvařil mezi jízdou Maďarskem segedinský
guláš, ale sklaplo mně. Snad až přijedeme do Haliče, budu mít příležitost uvařit šoule,
pravé haličské, husu dušenou v kroupách nebo v rýži. Věř mně, drahá Helenko, že se opravdu
snažím co nejvíce zpříjemnit našim pánům důstojníkům jich starosti a námahy. Byl jsem od
pluku přeložen k maršbataliónu, což bylo mým nejvroucnějším přáním, abych mohl, byť i ze
skromných prostředků, důstojnickou polní kuchyni na frontě uvésti v nejlepší koleje.
Pamatuješ se, drahá Helenko, žes mně při narukování k pluku přála, abych dostal hodné
představené. Tvé přání se splnilo, a nejenže si ani v nejmenším nemohu naříkat, naopak
všichni páni důstojníci jsou našimi pravými přáteli, a zejména ke mně se chovají jako otec.
Co nejdříve Ti oznámím číslo naší polní pošty…Toto psaní bylo vynuceno okolnostmi, když kuchař okultista nadobro si rozlil ocet s
plukovníkem Schrödrem, který mu dosud držel palec, ale na kterého se při večeři na rozloučenou
s důstojníky maršbataliónu opět, nešťastnou náhodou, nedostala porce rolované telecí ledviny,
a plukovník Schröder ho poslal s marškumpačkou do pole, svěřiv důstojnickou kuchyni pluku
nějakému nešťastnému učiteli z ústavu slepců na Klárově.Kuchař okultista přelétl ještě jednou, co napsal a co se mu zdálo velice diplomatickým,
aby se udržel přece jen trochu dál bojiště, poněvadž, ať si říká co kdo chce, přece jen je to
ulejvárna i na frontě.Napsal sice, když byl ještě v civilu redaktorem a majitelem okultistického časopisu pro
vědy záhrobní, velkou úvahu, že se nikdo nemá bát smrti, úvahu o stěhování duší.Přistoupil též dělat kibice k Švejkovi a Vaňkovi. Mezi oběma spoluhráči nebylo v tom
okamžiku žádných rozdílů vojenské hodnosti. Nehráli již ve dvou, ale mariáš ve třech s
Chodounským.Ordonanc Švejk nadával sprostě účetnímu šikovateli Vaňkovi: „Já se vám divím, že můžete
tak blbě hrát. Vidíte přeci, že von hraje betla. Já nemám žádný kule, a vy neobrátíte
vosmičkou a házíte jako nejpitomější hovado žaludského spodka a von to, trouba, vyhraje.“„To je řvaní pro jednoho prohraného betla,“ zněla slušná odpověď účetního šikovatele, „vy
sám hrajete jako idiot. Já si mám vycucat z malíčku kulovou vosmu, když vůbec žádný kule taky
nemám, já měl jen vysoký zelený a žaludy, vy hampejzníku.“„Tak jste měl hrát, vy chytráku, durcha,“ s úsměvem řekl Švejk, „to je zrovna tak jako
jednou u Valšů, dole v restauraci, taky takovej jeden nekňuba měl durcha, ale nehrál ho a
vodložil vždycky ty nejmenší do talónu a pustil každýho na betla. Ale jaký měl karty! Vod
všech barev ty nejvyšší. Jako teď bych z toho nic neměl, když vy byste hrál durcha, tak taky
tenkrát ne, a nikdo z nás taky nic; jak to šlo kolem, platili bychom mu furt. Já konečně
povídám: ,Pane Herolde, jsou tak laskav, hrajou durcha a neblbnou.‘ Ale von se na mne utrhl,
že může hrát co chce, abychom drželi hubu, von že má univerzitu. Ale to mu přišlo draze.
Hostinský byl známej, číšnice byla s námi až moc důvěrná, tak jsme to tý patrole všechno
vysvětlili, že je všechno v pořádku. Předně, že je to vod něho sprostý, rušit noční klid
voláním patroly, když někdo před hospodou sklouzne na náledí a jede po nose po něm, až ho má
rozbitej. Ze jsme se ho ani nedotkli, když hrál falešně mariáš, a když byl vodkrytej, že tak
rychle vyběh, až sebou kecnul. Hostinskej i číšnice nám to potvrdili, že jsme se vůči němu
chovali skutečně až moc džentlmensky. Von si taky nic jinýho nezasloužil. Seděl od sedmi hodin
večer až do půlnoci při jednom pivě a sodovce a hrál si na bůhvíjakýho pána, poněvadž byl
univerzitní profesor, a mariáši rozuměl jako koza petrželi. — Tak kdo má teď rozdávat?“„Zahřejme si kaufcvika,“ navrhl kuchař okultista, „šesták a dva.“„To raději nám vypravujte,“ řekl účetní šikovatel Vaněk, „o stěhování duší, jako jste to
vykládal slečně v kantýně, když jste si rozbil nos.“„Vo tom stěhování duší jsem už taky slyšel,“ ozval se Švejk, „já jsem si také jednou
umínil před léty, že se, jak se s vodpuštěním říká, sám budu vzdělávat, abych nezůstal pozadu,
a chodil jsem do čítárny Průmyslové jednoty v Praze, ale poněvadž jsem byl roztrhanej a
svítily mně díry na zadnici, tak jsem se nemohl vzdělávat, poněvadž mne tam nepustili a
vyvedli ven, poněvadž myslili, že jsem šel krást zimníky. Tak jsem si vzal sváteční šaty a šel
jsem jednou do muzejní knihovny a vypůjčil jsem si takovou jednu knížku o tom stěhování duší
se svým kamarádem a tam jsem se dočet, že jeden indickej císař se proměnil po smrti v prase, a
když to prase zapíchli, že se proměnil v opici, z opice stal se jezevcem a z jezevce
ministrem. Potom na vojně jsem se přesvědčil, že něco pravdy na tom musí bejt, poněvadž kdekdo
vojáky, když měl nějakou hvězdičku, jmenoval buď mořskými prasaty, nebo vůbec nějakým zvířecím
jménem, a podle toho by se dalo soudit, že před tisíci léty tyhle sprostí vojáci byli nějakýma
slavnejma vojevůdci. Ale když je vojna, tak je takový stěhování duší náramně hloupá věc.
Čertví kolik proměn člověk prodělá, než se stane, řekněme, telefonistou, kuchařem nebo
infanteristou, a najednou ho roztrhne granát a jeho duše vejde do nějakého koně u artilerie a
do celý baterie, když jede na nějakou kótu, práskne novej granát a zabije zas toho koně, do
kterýho se ten nebožtík vtělil, a hned se přestěhuje ta duše do nějaké krávy u trénu, z který
udělají guláš pro manšaft, a z krávy třebas hned se přestěhuje do telefonisty, z telefonisty…“„Já se divím,“ řekl telefonista Chodounský, zřejmě uražen, „že zrovna já mám být terčem
pitomých vtipů.“„Není ten Chodounský, co má soukromej detektivní ústav s tím vokem jako trojice boží, váš
příbuznej?“ otázal se nevinně Švejk. „Já mám moc rád soukromý detektivy. Já jsem taky jednou
sloužil před léty na vojně s jedním soukromým detektivem, s nějakým Stendlerem. Ten měl tak
šišatou hlavu, že mu náš feldvébl vždycky říkal, že už viděl moc šišatejch hlav vojenskejch za
dvanáct let, ale takovou šišku že si ani v duchu nepředstavoval. ,Poslouchají, Stendlere,‘
říkal mu vždycky, ,kdyby nebyly letos manévry, tak by se vaše šišatá hlava ani na vojnu
nehodila, ale takhle se bude alespoň podle vaší šišky artilerie nastřelovat, když přijdeme do
krajiny, kde nebude žádnej lepší punkt k orientaci.‘ Ten vod něho zkusil. Někdy, při marši,
poslal ho na pět set kroků napřed a pak poručil: ,Direktion šišatá hlava.‘ Von měl vůbec ten
pan Stendler, i jako soukromej detektiv, náramnou smůlu. Kolikrát nám v kantýně o tom
vyprávěl, jaký měl často trápení. Von dostával takový úlohy, jako kupříkladu vypátrat, zdali
se manželka nějakýho klienta, který k nim přišel celej bez sebe, s jiným nesčuchla, a jestli
už se sčuchla, s kým se sčuchla, kde a jak se sčuchla. Nebo zas naopak. Nějaká taková žárlivá
ženská chtěla vypátrat, s kterou se její muž fláká, aby mu mohla doma dělat ještě větší rámus.
Von byl vzdělanej člověk, mluvil jen vybraně o porušení manželský věrnosti a vždycky div
neplakal, když nám vyprávěl, že všichni chtěli, aby zastih ji nebo jeho in flagranti. Jinej by
se třebas z toho těšil, když najde takovej párek in flagranti, a voči by si mohl vykoukat, ale
ten pan Stendler, jak nám vyprávěl, byl z toho celej pryč. Von říkal velice inteligentně, že
se už nemoh na ty voplzlý prostopášnosti ani koukat. Nám kolikrát tekly sliny z huby, jako
když pes kaní, když kolem něho nesou vařenou šunku, když nám vyprávěl o všech těch různejch
pozicích, jak ty párky natrefil. Když jsme měli kasárníka, tak nám to vždy kreslil. ,Takhle
jsem,‘ povídá, ,viděl paní tu a tu s tím a tím pánem…‘ I adresy nám řek. A byl takovej
smutnej. ,Těch facek,‘ říkal vždy, ,co jsem dostal vod vobojích stran; a to mne tak nemrzelo
jako to, že jsem bral úplatky. Na jeden takovej úplatek nezapomenu do smrti. Von nahej, vona
nahá. V hotelu a nezarýglovali se, pitomci! Na divan se nevešli, poněvadž byli voba tlustí,
tak laškovali na koberci jako koťata. A koberec byl celej prošlapanej, zaprášenej a po něm
válely se nedopalky z cigaret. A když jsem vešel, tak voba vyskočili, von stál proti mně a
ruku si držel jako fíkovej list. A vona se otočila zády ke mně a bylo vidět na kůži, že má
vobtisknutej celej vzorek toho mřížkování z koberce a na páteři jednu přilepenou hilznu z
cigarety. ,Vodpuste,‘ povídám, ,pane Zemku, já jsem soukromej detektiv Stendler, vod
Chodounskýho, a mám ouřední povinnost vás najít in flagranti, na základě oznámení vaší paní
manželky. Tato dáma, s kterou zde udržujete nedovolený poměr, jest paní Grotová.‘ Nikdy jsem v
životě neviděl takovýho klidnýho občana. ,Dovolte,‘ řekl, jako by se to samo sebou rozumělo,
,já se obléknu. Vinna je jedině má manželka, která bezdůvodnou žárlivostí svádí mne k
nedovolenýmu poměru, kteráž puzena pouhým podezřením uráží manžela předhůzkami a mrzkou
nedůvěrou. Nezbývá-li však pochybnosti, že hanba nedá se víc zatajit… Kde mám podvlíkačky?‘
otázal se přitom klidně. ,Na posteli.‘ Zatímco na sebe natahoval podvlékačky, vykládal mně
dál: ,Jestli hanba se nedá zatajit, tak se řekne: „Rozvod.“ Ale tím se skvrna příhany
nezatají. Vůbec jest rozvod věcí povážlivou,‘ mluvil dál oblékaje se, ,nejlepší je, když se
manželka ozbrojí trpělivostí a nepodává podnět k veřejnému pohoršení. Ostatně dělejte, jak
chcete, já vás zde nechám s milostpaní o samotě.‘ Paní Grotová vlezla si zatím do postele, pan
Zemek mně podal ruku a odešel. — Já už se dobře nepamatuji, jak nám dál vykládal pan Stendler,
co všechno potom mluvil, poněvadž von se bavil s tou paní v posteli velice inteligentně, že
jako manželství není ustanoveno k tomu, aby každýho zhola přímo vedlo ku štěstí, a že každého
je povinnost v manželství pokořit chtíč a tělesnou svou část vytříbit a oduševnit. ,A přitom
jsem se,‘ vyprávěl pan Stendler, ,pomalu začal vodstrojovat, a když už jsem byl vodstrojenej a
celej zmámenej a divokej jako jelen v říji, vešel do pokoje můj dobrej známej Stach, taky
soukromej detektiv, z našeho konkurenčního ústavu pana Sterna, kam se vobrátil pan Grot o
pomoc, co se týká jeho paní, která prý má nějakou známost, a víc neřek než: ,Aha, pan Stendler
je in flangranti s paní Grotovou, gratuluji!‘ Zavřel zase tiše dveře a odešel. ,Teď už je
všechno jedno,‘ řekla paní Grotová, ,nemusíte se tak rychle voblíkat, máte vedle mne dost
místa.‘ ,Mně se, milostpaní, právě jedná vo místo,‘ řekl jsem, a už jsem ani nevěděl, co
mluvím, jenom se pamatuji, že jsem něco mluvil o tom, že panují-li sváry mezi manžely, že tím
utrpí taky vychování dítek. Potom ještě nám vyprávěl, jak se rychle voblíkal a jak vzal roha a
jak si umínil, že to hned řekne svýmu šéfovi, panu Chodounskýmu, ale že se šel na to posilnit,
a než přišel, že už to bylo s křížkem po funuse. Zatím že už tam byl ten Stach z nařízení
svýho šéfa, pana Sterna, aby dal ránu panu Chodounskýmu, jaký to má zřízence svýho soukromýho
detektivního ústavu, a ten zas nevěděl vo ničem lepším, než poslat rychle pro manželku pana
Stendlera, aby si to s ním spravila sama, když je někam poslán v úřední povinnosti a najdou ho
z konkurenčního ústavu in flagranti. ,Vod tý doby,‘ říkal vždy pan Stendler, když na tohle
přišla řeč, ,mám ještě šišatější palici.‘“„Tedy hrajeme pět — deset?“ Hráli.Vlak zastavil se na stanici Mošon. Byl již večer a nikoho nepouštěli z vagónů.Když se hnuli, ozval se z jednoho vagónu silný hlas, jako by chtěl přehlušit rachocení
vlaku. Nějaký voják z Kašperských Hor v nábožné náladě večera opěvoval hrozným řevem tichou
noc, která se blížila k uherským rovinám:„Gute Nacht! Gute Nacht!Allen Müden sei’s gebracht.Neigt der Tag stille zum Ende,ruhen alle fleiss’gen Hände,bis der Morgen ist erwacht.Gute Nacht! Gute Nacht!“„Halt Maul, du Elender,“ přerušil někdo sentimentálního zpěváka, který umlkl.Stáhli ho od okna.Ale pilné ruce neodpočívaly až do rána. Stejně jako všude ve vlaku pod světlem svíček, tak
i zde ve světle malé petrolejové lampy, zavěšené na stěně, hráli dál čapáry a Švejk, kdykoliv
někdo tam spadl při rabování, prohlašoval, že je to nejspravedlivější hra, poněvadž každý může
si vyměnit tolik karet, kolik chce.„Při kaufcviku,“ tvrdil Švejk, „musí se rabovat jenom eso a sedma, ale pak se můžeš vzdát.
Vostatní karty rabovat nemusíš. To už děláš na svoje riziko.“„Dejme si zdravíčko,“ navrhoval za všeobecného souhlasu Vaněk.„Červená sedma,“ hlásil Švejk, snímaje karty. „Každý po pětníku a dává se po čtyřech.
Dělejte, ať něco uhrajem.“A na tváři všech bylo vidět takovou spokojenost, jako kdyby vojny nebylo, a oni nenalézali
se ve vlaku, který je veze k pozici do velkých krvavých bitev a masakrů, ale v nějaké pražské
kavárně za hracími stoly.„To jsem si nemyslel,“ řekl Švejk po jedné partii, „že když jsem šel na nic a měním
všechny čtyry, že dostanu kočičáka (eso). Kampak jste se hrabali na mne s králem? Přebiju
krále na to tata.“A zatímco zde přebíjeli krále kočičákem, daleko na frontě králové mezi sebou přebíjeli se
svými poddanými.*Ve štábním vagóně, kde seděli důstojníci pochodového praporu, panovalo ze začátku jízdy
podivné ticho. Většina důstojníků byla zahloubána do malé knihy v plátěné vazbě s nadpisem:
„Die Sünden der Väter. Novelle von Ludwig Ganghofer“ a všichni byli současně zabráni do čtení
stránky 161. Hejtman Ságner, bataliónní velitel, stál u okna, v ruce držel tutéž knížku, maje
ji taktéž otevřenu na stránce 161.Díval se na krajinu a přemýšlel, jak vlastně by všem co nejsrozumitelněji vysvětlil, co
mají s tou knihou dělat. Bylo to vlastně nejpřísněji důvěrné.Důstojníci zatím přemýšleli o tom, že se plukovník Schröder zbláznil nadobro. Byl sice už
dávno potrhlý, ale přec nedalo se očekávat, že ho to chytne tak najednou. Před odjezdem vlaku
dal si je zavolat k poslednímu „bešprechungu“, při kterém jim sdělil, že každému patří po
knize „Die Sünden der Väter“ od Ludvíka Ganghofera, které dal odnésti do bataliónní kanceláře.„Pánové,“ řekl se strašně tajuplným výrazem, „nezapomeňte nikdy na stránku 161!“
Zahloubáni do té stránky, nemohli si z toho ničeho vybrat. Že nějaká Marta, na té stránce,
přistoupila k psacímu stolu a vytáhla odtud nějakou roli a uvažovala hlasitě, že obecenstvo
musí cítit soustrast s hrdinou role. Potom se ještě objevil na té stránce nějaký Albert, který
neustále se snažil mluvit žertovně, což, vytrženo z neznámého děje, který před tím předcházel,
zdálo se takovou hovadinou, že nadporučík Lukáš překousl vzteky špičku na cigarety.„Zbláznil se, dědek,“ myslili si všichni, „s ním už je konec. Teď ho přeloží do
ministerstva vojenství.“Hejtman Ságner se zvedl od okna, když si to v hlavě všechno dobře zkomponoval. Neměl
přílišného pedagogického nadání, proto mu tak dlouho trvalo, než sestavil si v hlavě celý plán
přednášky o významu stránky sto šedesáté prvé.Než začal vykládat, oslovil je: „Meine Herren,“ jako to dělal dědek plukovník, ačkoliv
dřív, ještě než vlezli do vlaku, říkal jim „Kameraden“.„Also, meine Herren…“ A jal se přednášet, že včera večer dostal od plukovníka instrukce
týkající se stránky 161 v „Die Sünden der Väter" od Ludvíka Ganghofera.„Also, meine Herren,“ pokračoval slavnostně, „zcela důvěrné informace, týkající se nového
systému šifrování depeší v poli.“ Kadet Biegler vytáhl zápisník a tužku a řekl neobyčejně
přičinlivým tónem: „Jsem hotov, pane hejtmane.“Všichni se podívali na toho hlupáka, jehož přičinlivost ve škole jednoročních dobrovolníků
hraničila s blbostí. Šel dobrovolně na vojnu a vykládal hned při první příležitosti veliteli
školy jednoročních dobrovolníků, když se seznamoval s domácími poměry žáků, že jeho předkové
se psali původně Büglerové z Leutholdů a že měli v erbu čapí křídlo s rybím ocasem.Od té doby ho pojmenovali po jeho erbu a „Čapí křídlo s rybím ocasem“ bylo krutě
pronásledováno a stalo se rázem nesympatickým, poněvadž to nijak nešlo dohromady k poctivému
obchodu jeho otce se zaječími i králičími kůžemi, ačkoliv ten romantický nadšenec se poctivě
přičiňoval, aby sežral celou vojenskou vědu, vynikl pilností a znalostí nejen všeho, co se mu
k učení předkládalo, nýbrž ještě si sám hlavu zabedňoval čím dál tím více studiem spisů o
vojenském umění a historii válečnictví, o čemž vždy navazoval rozhovor, dokud nebyl usazen a
zničen. V důstojnických kruzích považoval sám sebe za rovnocenného s vyššími šaržemi.„Sie, Kadett,“ řekl hejtman Ságner, „dokud vám nedovolím mluvit, tak mlčte, poněvadž se
vás nikdo na nic neptal. Ostatně, vy jste zatraceně chytrý voják. Nyní vám předkládám zcela
důvěrné informace, a vy si je zapisujete do svého zápisníku. Při ztrátě notesu očekává vás
polní soud.“Kadet Biegler měl ještě ke všemu ten zlozvyk, že se vždy snažil každého přesvědčit nějakou
výmluvou, že to myslí dobře.„Poslušně hlásím, pane hejtmane,“ odpověděl, „že i při eventuelní ztrátě zápisníku nikdo
nerozluští, co jsem napsal, neboť to stenografuji a mé zkratky nikdo po mně nepřečte. Užívám
anglického systému stenografie.“Všichni se na něho podívali opovržlivě, hejtman Ságner máchl rukou a pokračoval ve své
přednášce.„Zmínil jsem se již o novém způsobu šifrování depeší v poli, a jestli vám snad bylo
nesrozumitelným, proč právě vám byla odporučena z novel Ludvíka Ganghofera ,Die Sünden der
Väter‘, strana 161, jest to, pánové, klič k nové šifrovací metodě, platné na základě nového
nařízení štábu armádního sboru, ku kterému jsme přiděleni. Jak vám známo, je mnoho metod
šifrování důležitých sdělení v poli. Nejnovější, který my používáme, jest číselná metoda
doplňovací. Tím také odpadají minulého týdne doručené vám do štábu pluku šifry a poučení k
jich odšifrování.“„Erzherzogs Albrechtsystem,“ zamumlal pro sebe snaživý kadet Biegler, „8922 = R, převzatý
z metody Gronfelda.“„Nový systém jest velice jednoduchý,“ zněl vagónem hlas hejtmanův, „osobně obdržel jsem od
pana plukovníka II. knihu i informace.Máme-li např. dostat rozkaz: ,Auf der Kote 228, Maschinengewehrfeuer linksrichten,“
obdržíme, pánové, tuto depeší: ,Sache — mit — uns — das — wir — aufsehen — in — die —
versprachen — die — Martha — dich — das — ängstlich — dann — wir — Martha — wir — den — wir —
Dank — wohl — Regiekollegium — Ende — wir — versprachen — wir — gebessert — versprachen —
wirklich — denke — Idee — ganz — herrscht — Stimme — letzten.‘ Tedy náramně jednoduché bez
všech zbytečných kombinací. Od štábu po telefonu na batalión, batalión po telefonu na
kumpanie. Obdržev velitel tuto šifrovanou depeši, rozluští ji tímto způsobem. Vezme ,Die
Sünden der Väter‘, otevře si str. 161 a začne seshora hledat na protější straně 160 slovo
,Sache‘. Prosím, pánové. Poprvé jest ,Sache‘ na straně 160 ve větném pořadí 52. slovem, tedy
na protější straně 161 vyhledá se 52. písmeno seshora. Všimněte si, že je to ,A‘. Dalším
slovem v depeši je ,mit‘. Jest to na stránce 160 ve větném pořadí 7. slovo, odpovídající 7.
hlásce na stránce 161, písmene ,u‘. Potom přijde ,uns‘, tj. sledujte mě, prosím, bedlivě, 88.
slovo, odpovídající 88. písmence na protější 161. straně, kterým jest ,f‘, a máme rozluštěno
,Auf‘. A tak pokračujeme, až zjistíme rozkaz: ,Na kótě 228, řídit oheň strojních pušek
nalevo.‘ Velice důmyslné, pánové, jednoduché a nemožné rozšifrovat bez klíče: 161. strana
Ludvík Ganghofer: ,Die Sünden der Väter‘.“Všichni mlčky prohlíželi si nešťastné stránky a nějak se nad tím povážlivě zamyslili.
Panovalo chvíli ticho, až najednou vykřikl ustaraně kadet Biegler: „Herr Hauptmann, ich melde
gehorsam: Jesus Maria! Es stimmt nicht!“A bylo to opravdu velice záhadné.Ať se namáhali, jak chtěli, nikdo kromě hejtmana Ságnera nenašel na stránce 160 ona slova
a na protější straně 161, kterou začínal klíč, jemu odpovídající písmeny.„Meine Herren,“ zakoktal hejtman Ságner, když se přesvědčil, že zoufalý výkřik kadeta
Bieglera odpovídá pravdě, „co se to jen stalo? V mém Ganghoferovi ,Die Sünden der Väter‘ je
to, a ve vašem to není?“„Dovolte, pane hejtmane,“ ozval se opět kadet Biegler. „Dovoluji si upozornit, že román
Ludvíka Ganghofera má dva díly. Račte se, prosím, přesvědčit na první titulní straně: ,Roman
in 2 Bänden‘. My mámeI.díl a vy máteII.díl,“
pokračoval důkladný kadet Biegler, „je proto nabíledni, že naše 160. i 161. stránka neodpovídá
vaší. My tam máme zcela něco jiného. První slovo rozšifrované depeše má být u vás ,Auf‘ a nám
vyšlo: ,Heu‘!“Všem bylo nyní zcela jasno, že Biegler není snad přece jen takový hlupák.„Já mám II. díl ze štábu brigády,“ řekl hejtman Ságner, „a patrně se zde jedná o omyl. Pan
plukovník objednal pro vás I. díl. Dle všeho,“ pokračoval tak, jako by to bylo přesné a jasné,
a on to věděl už dávno před tím, než měl svou přednášku o velmi jednoduchém způsobu šifrování,
„spletli to ve štábu brigády. Neudali pluku, že jde o II. díl, a tak se to stalo.“Kadet Biegler se mezitím díval vítězně po všech a poručík Dub pošeptal nadporučíkovi
Lukášovi, že to „Čapí křídlo s rybím ocasem“ sjelo Ságnera jaksepatří.„Podivný případ, pánové,“ ozval se opět hejtman Ságner, jako by chtěl navázat rozmluvu,
poněvadž to ticho bylo velice trapné. „V brigádní kanceláři jsou omezenci.“„Dovoluji si podotknout,“ ozval se opět neúnavný kadet Biegler, který opět se chtěl
pochlubit svými rozumy, „že podobné věci důvěrného, přísně důvěrného rázu neměly by od divize
jít kanceláří brigády. Předmět týkající se nejdůvěrnější záležitosti armádního sboru mohl by
být oznámen přísně důvěrným oběžníkem jedině velitelům částí divizí i brigád, pluků. Znám
systémy šifer, které byly používány ve válkách o Sardinii a Savojsko, v anglo-francouzské
kumpanii u Sevastopolu, při povstání boxerů v Číně i za poslední rusko-japonské války. Systémy
tyto byly předávány…“„Nám starého kozla na tom záleží, kadete Bieglere,“ s výrazem opovržení a nelibosti řekl
hejtman Ságner; „je jisto, že systém, o který šla řeč a který jsem vám vysvětloval, je nejen
jeden z nejlepších, ale můžeme říci nedostižitelných. Všechna oddělení pro protišpionáž našich
nepřátelských štábů mohou jíti na hrnec. Kdyby se rozkrájeli, nepřečtou naše šifry. Jest to
něco zcela nového. Tyto šifry nemají předchůdce.“Snaživý kadet Biegler významně zakašlal.„Dovoluji si,“ řekl, „pane hejtmane, upozorniti na knihu Kerickhoffovu o vojenském
šifrování. Knihu tu může si každý objednat ve vydavatelstvu ,Vojenského naučného slovníku‘.
Jest tam důkladně popsána, pane hejtmane, metoda, o které jste nám vypravoval. Vynálezcem
jejím je plukovník Kircher, sloužící za Napoleona I. ve vojsku saském. Kircherovo šifrování
slovy, pane hejtmane. Každé slovo depeše se vykládá na protější stránce klíče. Metoda ta
zdokonalena nadporučíkem Fleissnerem v knize: ,Handbuch der militärischen Kryptographie‘,
kterou si každý může koupit v nakladatelství vojenské akademie ve Vídeňském Novém Městě.
Prosím, pane hejtmane.“ Kadet Biegler sáhl do ručního kufříku a vytáhl knížku, o které mluvil,
a pokračoval: „Fleissner udává týž příklad, prosím, račte se všichni přesvědčit. Týž příklad,
jak jsme slyšeli:Depeše: Auf der Kote 228, Maschinengewehrfeuer linksrichten.Klíč: Ludwig Ganghofer: ,Die Sünden der Väter’. Zweiter Band.A podívejte se, prosím, dále: Šifra: ,Sache mit uns das wir aufsehen in die versprachen
die Martha…‘ a tak dále. Právě jak jsme před chvílí slyšeli.“Proti tomu se nedalo nic namítat. To usmrkané „Čapí křídlo s rybím ocasem“ mělo pravdu.Ve štábu armády si někdo z pánů generálů ulehčil práci. Objevil Fleissnerovu knihu o
vojenském šifrování, a už to bylo hotovo.Po celou tu dobu bylo vidět, že nadporučík Lukáš přemáhá jakési divné duševní rozčilení.
Kousal se do pysku, chtěl něco říct, ale nakonec počal mluvit o něčem jiném, než bylo jeho
prvním úmyslem.„Nesmí se to brát tak tragicky,“ řekl s podivnými rozpaky, „během našeho pobytu v lágru v
Brucku nad Litavou změnilo se již několik systémů šifrování depeší. Nežli přijedeme na frontu,
tak zas budou nové systémy, ale myslím, že v poli není čas na luštění takových kryptogramů.
Než by kdokoliv z nás rozluštil podobný šifrovaný příklad, dávno už by bylo po kumpanii,
bataliónu i po brigádě. Praktického významu to nemá!“Hejtman Ságner velice nerad přikývl hlavou. „V praxi,“ pravil, „alespoň pokud se týče mých
zkušeností ze srbského bojiště, neměl nikdo času na luštění šifer. Neříkám, že by šifry neměly
významu při delším pobytu v zákopech, když se zakopáme a čekáme. Že se šifry mění, je také
pravda.“Hejtman Ságner ustupoval na celé čáře: „Velkou část viny na tom, že se dnes od štábů na
pozici čím dále tím méně používá šifer, je to, že naše polní telefony nejsou přesné a
nereprodukují, zejména při dělostřeleckém ohni, jasně jednotlivé slabiky. Vy prostě neslyšíte
ničeho a způsobuje to zbytečný chaos.“ Odmlčel se.„Zmatek je to nejhorší, co může být v poli, pánové,“ dodal ještě prorocky a odmlčel se.„Za chvíli,“ řekl, dívaje se oknem, „jsme v Rábu. Meine Herren! Mužstvo zde dostane po 15
dkg uherského salámu. Půl hodiny rast.“Podíval se na maršrútu: „Ve 4.12 se odjíždí. Ve 3.58 všechno ve vagónech. Tedy vystupuje
se po kumpaniích. Jedenáctá a tak dále. Zugsweise, Direktion Verpflegungsmagazin No 6.
Kontrola při vydávání: kadet Biegler.“Všichni se dívali na kadeta Bieglera s pohledem: „Budeš mít vojnu, holobrádku.“Ale snaživý kadet Biegler vytáhl již z kufříku arch papíru, pravítko, nalinkoval si arch,
rozdělil na maršové roty a tázal se velitelů jednotlivých rot po stavu mužstva, z kterých
žádný to nevěděl nazpamět a mohli Bieglerovi dát požadované číslice jen dle nejasných poznámek
ve svých notesích.Hejtman Ságner mezitím počal ze zoufalství číst nešťastnou knihu „Hříchy otců“, a když
vlak stanul na nádraží v Rábu, sklapl přečtené stránky a poznamenal: „Tenhle Ludwig Ganghofer
nepíše špatně.“Nadporučík Lukáš první vyřítil se ze štábního vagónu a šel k vagónu, kde nalézal se Švejk.*Švejk i ostatní již dávno přestali hrát karty a sluha nadporučíka Lukáše Baloun měl již
takový hlad, že se počal bouřit proti vojenské vrchnosti a vykládat, že ví velice dobře, jak
páni oficíři si dávají do mouly. Je to horší, než když byla robota. Dřív, že tomu tak na vojně
nebylo. To že se ještě, jak jeho dědeček říkává doma na výměnku, oficíři za šestašedesáté
války dělili s vojáky o slepice a chleba. Jeho nářku nebylo konce, až konečně Švejk uznal za
dobré pochválit stav vojenský za nynější války.„Ty máš nějakýho mladýho dědečka,“ řekl přívětivě, když dojeli do Rábu, „kerej se dovede
pamatovat jen na tu vojnu v 66. roce. To já znám nějakýho Ronovskýho a ten měl dědečka, kerej
byl v Itálii ještě za roboty a sloužil tam svejch dvanáct let a domů přišel jako kaprál. A
neměl žádnou práci, tak ho vzal, toho dědečka, jeho otec k sobě do služby. A tenkrát jednou
jeli na robotu svážet pařezy, a jeden takovej pařez, jak nám vykládal ten dědeček, co sloužil
u svýho tatíka, byl jako habán, a tak s ním nemohli ani hnout. A von jako řek: ,Nechme ho
tady, potvoru, kdo se s ním bude dřít.‘ A hajnej, který to slyšel, začal křičet a zdvih hůl,
že musí ten pařez naložit. A ten dědeček toho našeho Ronovskýho neřek nic jiného než: ,Ty
mlacáku jeden, já jsem starej vysloužilej voják.‘ Ale za tejden dostal vobsilku a musel
rukovat zas do Itálie a tam byl zas deset let a psal domů, že toho hajnýho, až se vrátí, bácne
po hlavě sekyrou. To bylo jen štěstí, že ten hajnej umřel.“Ve dveřích vagónu se vtom objevil nadporučík Lukáš.„Švejku, pojďte sem,“ řekl, „nechtě si vaše pitomé výklady a raději mně pojďte něco
vysvětlit.“„Beze všeho, poslušně hlásím, pane obrlajtnant.“Nadporučík Lukáš odváděl Švejka a pohled, kterým ho sledoval, byl velice podezřívavý.Nadporučík Lukáš během celé přednášky hejtmana Ságnera, která skončila takovým fiaskem,
dopracoval se k jisté detektivní schopnosti, k čemuž nebylo třeba mnoho obzvláštních
kombinací, neboť den před odjezdem hlásil Švejk nadporučíkovi Lukášovi: „Pane obrlajtnant, na
batalióně jsou nějaký knížky pro pány lajtnanty. Vodnes jsem je z regimentskanclaje.“Proto když přešli druhé koleje, nadporučík Lukáš přímo se otázal, když zašli za vyhaslou
lokomotivu, která čekala již týden na nějaký vlak s municí: „Švejku, jak to bylo tenkrát s
těmi knížkami?“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že je to moc dlouhá historie, a vy se vždy ráčíte
rozčilovat, když vám všechno dopodrobna vypravuju. Jako tenkrát, když jste mně chtěl dát ten
pohlavek, když jste roztrhal ten připiš týkající se válečné půjčky a já vám vyprávěl, že jsem
čet jednou v něj akej knížce, že dřív, když byla vojna, tak lidi museli platit z voken, za
každý vokno dvacetník, z husí taky tolik…“„Takhle bychom nebyli hotovi, Švejku,“ řekl nadporučík Lukáš, pokračuje ve výslechu,
přičemž si předsevzal, že to nejpřísněji důvěrné musí být přirozeně úplně skryto, aby ten
holomek Švejk nedělal zas z toho nějakou potřebu. „Znáte Ganghofera?“„Čím má bejt?“ otázal se Švejk se zájmem.„Je to německý spisovatel, vy chlape pitomá,“ odpověděl nadporučík Lukáš.„Na mou duši, pane obrlajtnant,“ řekl Švejk s výrazem mučedníka, „já žádný německý
spisovatele osobně neznám. Já jsem znal jenom jednoho českýho spisovatele osobně, nějakýho
Hájka Ladislava z Domažlic. Von byl redaktorem ,Světa zvířat‘ a já mu jednou prodal takovýho
voříška za čistokrevnýho špice. To byl moc veselej pán a hodnej. Chodil do jedny hospody a tam
čet vždycky svoje povídky, takový smutný, až se všichni řehtali, von potom plakal a platil za
všechny v hospodě a museli jsme mu zpívat: ,Domažlická brána pěkně malůvaná, kdo tu bránu
malůval, ten panenky milůval… Ten huž tady není, huž je zahrabaný…‘“„Vždyť nejste na divadle, řvete jako operní zpěvák, Švejku,“ ulekaně ozval se nadporučík
Lukáš, když Švejk zazpíval poslední větu ,Ten huž tady není, huž je zahrabaný‘. „Na to jsem se
vás netázal. Chtěl jsem jen vědět, zdali jste si všiml, že ty knížky, o kterých jste se vy mně
sám zmiňoval, byly od Ganghofera. Co je tedy s těmi knížkami?“ vybouchl zlostně.„S těmi, co jsem odnesl z regimentskanclaje na batalión?“ otázal se Švejk. „Ty byly
vopravdu vod toho sepsaný, vo kterým jste se mě ptal, jestli ho neznám, pane obrlajtnant. Já
jsem dostal telefonogram přímo z regimentskanceláře. Voni totiž chtěli ty knížky poslat na
bataliónskanclaj, ale všichni tam byli pryč i s dienstführendem, poněvadž museli bejt v
kantýně, když se jede na frontu, a poněvadž žádnej neví, jestli bude ještě někdy sedět v
kantýně. Voni tedy tam byli, pane obrlajtnant, byli a pili, nikde po telefonu ani od všech
druhejch marškumpaček nemohli nikoho sehnat, ale poněvadž vy jste mně přikázal, abych zatím
byl jako ordonanc u telefonu, než k nám přidělí telefonistu Chodounského, tak jsem seděl,
čekal, až došla taky na mě řada. Z regimentskanclaje nadávali, že se nikde nemohou dozvonit,
že je telefonogram, aby si maršbataliónskanclaj vyzdvihla v regimentskanclaj nějaký knížky pro
pány oficíry od celého maršbaťáku. Poněvadž vím, pane obrlajtnant, že se na vojně musí jednat
rychle, tak jsem telefonoval na regimenstkanclaj, že sám ty knížky vyzvednu a že je odnesu do
bataliónskanclaje. Tam jsem dostal takový ranec, že jsem to stíží vodtáh k nám do
kumpaniekanclaje a prohlídl jsem si ty knížky. Ale to jsem si pomyslil svoje.
Regimentsrechnungsfeldvébl v regimentskanclaj mně totiž povídal, že podle telefonogramu na
regiment už vědí u bataliónu, co si mají z těch knížek vybrat,kerej díl.
Voni totiž ty knížky byly vodvou dílech. První díl zvlášť, druhej díl
zvlášť. Nikdy v životě jsem se tak tomu nezasmál, poněvadž jsem už v životě přečet mnoho knih,
ale nikdy jsem nezačal číst něco vod druhýho dílu. A von mně tam ještě jednou říká: ,Tady máte
první díly a tady máte druhý díly.Kerej dílsi mají číst páni oficíři,
to už vědí.‘ Tak jsem si pomyslil, že jsou všichni vožralí, poněvadž když se má kniha číst vod
začátku, takovej román, jakej jsem přines vo těch ,Sünden der Väter‘, poněvadž znám taky
německy, že se musí začít sprvním dílem, poněvadž nejsme židi a nečtem
to pozpátku. Proto jsem se vás taky ptal, pane obrlajtnant, po telefonu, když jste se vrátil z
kasina, a hlásil jsem vám to o těch knížkách, jestli snad teď na vojně je to převrácený a
jestli se nečtou knihy v obráceným pořádku, napředdruhýa potom teprveprvní díl. A vy jste mně řek, že jsem vožralý hovado, když ani nevím,
že v Otčenáši je napřed ,Otče náš‘ a potom teprve ,amen‘.Je vám špatně, pane obrlajtnant?“ otázal se se zájmem Švejk, když bledý nadporučík Lukáš
zachytil se stupátka k vodojemu vyhaslé lokomotivy.V jeho bledé tváři nejevil se žádný výraz zlosti. Bylo to něco zoufale beznadějného.„Dál, dál, Švejku, už je to jedno, už je dobře…“„Já jsem byl, jak povídám,“ zněl na opuštěné koleji měkký hlas Švejkův, „taky téhož
mínění. Jednou jsem koupil krvák vo Róžovi Šavaňů z Bakonskýho lesa a scházel tam první díl,
tak jsem se musel dohadovat vo tom začátku, a ani v takovej raubířskej historii se neobejdete
bez prvního dílu. Tak mně bylo úplně jasný, že je to vlastně zbytečný, kdyby páni oficíři
začli číst napřed druhý díl a potom první, a jak by to vypadalo hloupě, kdybych u bataliónu
byl vyřídil to, co říkali v regimentskanclaj, že páni oficíři už vědí,kerej
dílmají číst. Vono mně to vůbec s těma knížkama, pane obrlajtnant, připadalo
strašně nápadný a záhadný. Já věděl, že páni oficíři vůbec málo čtou, a když je vřava
válečná…“„Nechte si blbiny pro sebe, Švejku,“ zasténal nadporučík Lukáš.„Vždyť já jsem, pane obrlajtnant, se vás taky hned ptal po telefonu, jestli chcete hned
voba díly najednou, a vy jste mně řek, zrovna jako teď, abych si nechal ty blbiny pro sebe,
ještě přej se tahat s nějakejma knihama. A tu jsem si pomyslil, když je to vaše mínění, že
musejí taky ty vostatní páni se tak na to dívat. Zeptal jsem se taky na to našeho Vaňka, ten
má přece zkušenosti z fronty. Von povídal, že napřed každej z pánů oficírů myslel, že je celá
vojna nějaká srandička, a vez si do pole celou bibliotéku, jako na letní byt. Dostávali
dokonce vod arcikněžen dárkem celý sebraný spisy vod různejch básníků do pole, takže
pucflekové se pod tím prohejbali a proklínali den svýho narození. Povídal Vaněk, že ty knihy
nebejvaly vůbec k potřebě, pokud se tejkalo kouření, neboť byly na moc pěkným papíře, tlustým,
a na latríně že si člověk s takovejma básněma vodřel, s dovolením, pane obrlajtnant, celou
zadnici. Na čtení nezbejvalo času, poněvadž se muselo pořád prchat, tak se to vodhazovalo, a
potom byl už takovej zvyk, že jakmile bylo slyšet první kanonádu, že pucflek hned vyházel
všechny zábavný knížky. Po tom, co jsem slyšel, chtěl jsem ještě jednou slyšet, pane
obrlajtnant, vaše mínění, a když jsem se vás optal po telefonu, co má být s těmi knížkami, tak
jste řek, že když mně něco vleze do mý blbý palice, tak že nepopustím, dokud nedostanu jednu
přes hubu. Tak jsem tedy, pane obrlajtnant, vodnes do bataliónskanclaje jenom ty první díly
vod toho románu, a druhej díl jsem nechal zatím v naší kompaniekanclaji. Měl jsem ten dobrej
úmysl, až si páni oficíři přečtou první díl, že pak se jim vydá druhej díl, jako z knihovny,
ale najednou přišlo to, že se jede, a telefonogram po celém bataliónu, že všechno zbytečný se
má dát do regimentsmagacínu. Tak jsem se ještě zeptal pana Vaňka, jestli druhej díl toho
románu považuje za něco zbytečnýho, a von mně řekl, že vod doby těch smutných zkušeností v
Srbsku, v Haliči a v Uhrách se žádný knihy pro zábavu nevozejí na frontu, a ty schránky v
městech, aby se sbíraly vodložený noviny pro vojáky, ty že jsou jedině dobrý, poněvadž do
novin se dá balit dobře tabák nebo seno, co vojáci kouřejí v dekunkách. Na batalióně už
rozdali ty první díly vod toho románu a ty druhý díly jsme vodnesli do magacínu.“Švejk se odmlčel a hned dodal: „Tam vám je různejch věcí, v tom magacíně, pane
obrlajtnant, dokonce i cylindr budějovického regenschoriho, jak s ním narukoval k regimentu…“„Já vám něco řeknu, Švejku,“ s těžkým povzdechem ozval se nadporučík Lukáš, „vy vůbec
nejste si vědom dosahu svého jednání. Mně se samotnému už hnusí nadávat vám blbů. Pro vaši
blbost není vůbec slova. Když vám řeknu blbe, tak vás nazývám ještě laskavým jménem. Vy jste
provedl něco tak hrozného, že ty vaše nejstrašnější zločiny, kterých jste se dopustil za tu
dobu, pokud vás znám, jsou proti tomu pravou andělskou hudbou. Kdybyste, Švejku, věděl, co
jste udělal… Ale vy se toho nikdy nedozvíte… Ale jestli by snad někdy přišla řeč na ty knížky,
tak se nevopovažujte kecnout, že já jsem vám po telefonu něco říkal, aby se ten druhý díl…
Kdyby někdy přišla řeč na to, jak to bylo s tím prvním a druhým dílem, nevšímejte si toho. Vy
o ničem nevíte, nic neznáte, na nic se nepamatujete. Ne abyste chtěl mne do něčeho zaplést, vy
jeden…“Nadporučík Lukáš mluvil takovým hlasem, jako by se o něho pokoušela horečka, a toho
okamžiku, když umlkl, využitkoval Švejk k nevinné otázce: „Poslušně prosím, pane obrlajtnant,
za prominutí, proč se nikdy nedozvím, co jsem vyvedl hroznýho? Já, pane obrlajtnant, jsem se
vopovážil na to zeptat jenom kvůli tomu, abych se příště mohl takový věci vystříhat, když se
všeobecně povídá, že se vod chyby člověk učí, jako ten slejvač Adamec z Daňkovky, když se
vomylem napil solný kyseliny…“Nedokončil, poněvadž nadporučík Lukáš přerušil jeho příklad ze života slovy: „Vy troubo
jedna! Vysvětlovat vám nic nebudu. Vlezte si zas do vagónu a řekněte Balounovi, až bude
Budapešť, aby mně přinesl do štábního vagónu nějakou housku a potom tu játrovou paštiku,
kterou mám dole v kufříku ve staniolu. Potom řeknete Vaňkovi, že je kus mezka. Třikrát jsem ho
žádal, aby mně udal přesný stav manšaftu. A když jsem to dneska potřeboval, tak jsem měl jen
starý štand z minulého týdne.“„Zum Befehl, Herr Oberleutenant,“ zaštěkal Švejk a vzdaloval se pomalu k svému vagónu.Nadporučík Lukáš prošel se po trati, přičemž si pomyslil: „Měl jsem mu přece dát pár
facek, a zatím se s ním bavím jako s nějakým kamarádem.“Švejk lezl vážně do svého vagónu. Měl sám před sebou úctu. To se každý den nestane, aby
provedl něco tak hrozného, že se nikdy nesmí dozvědět, co to bylo.*„Pane rechnungsfeldvébl,“ řekl Švejk, když seděl na svém místě, „pan obrlajtnant Lukáš zdá
se mně dnes být ve velmi dobrý náladě. Dává vám po mně vzkazovat, že jste mezek kvůli tomu, že
už třikrát vás žádal, abyste mu udal pravý stav manšaftu.“„Hergot,“ dopálil se Vaněk, „já těm cuksfírům zasolím. Copak já za to mohu, že každej
takovej obejda cuksfíra dělá si co chce a neposílá mně štand cuku? Mám si štand vycucat z
malíčku? To jsou poměry u naší kumpačky. To se může stát jenom u jedenácté marškumpačky. Ale
já to tušil, já to věděl. Já o tom ani minutu nepochyboval, že jsou u nás nepořádky. Jeden den
schází u kuchyně čtyry porce, druhý den zas přebývají tři. Kdyby mně ti lotři alespoň
oznámili, jestli někdo není ve špitále. Ještě minulý měsíc ved jsem nějakého Nikodéma a teprve
při lénunku jsem se dozvěděl, že ten Nikodém zemřel v Budějovicích v nemocnici na rychlé
souchotiny. A pořád se na něho fasovalo. Mundúr jsme na něho vyfasovali, ale je u boha, kam se
to podělo. Potom mně ještě pan obrlajtnant řekne, že jsem mezek, když on sám nedovede
dohlédnout na pořádek u své kumpanie.“Účetní šikovatel Vaněk chodil rozčileně po vagóně: „Já být kompaniekomandantem! To by
všechno muselo klapat. O každém maníkovi bych měl přehled. Šarže by mně musely dvakrát denně
podávat štand. Ale když šarže nejsou k ničemu. A nejhorší je u nás ten cuksfíra Zyka. Samý
žert, samá anekdota, ale když mu oznamuji, že je Kolařík odkomandován z jeho cuku k trénu,
hlásí mně druhý den zas týž samý štand, jako by Kolařík dál se válel u kompanie a u jeho cuku.
A když se to má opakovat denně a potom ještě o mně říct, že jsem mezek… Takhle si pan
obrlajtnant nezíská přátely. Rechnungsfeldvébl u kumpanie není žádný frajtr, s kterým si každý
může vytřít…“Baloun, který poslouchal s otevřenou hubou, pronesl nyní za Vaňka sám to pěkné slovo,
které Vaněk nedořekl, čímž chtěl snad se také vmíchat do rozhovoru.„Vy tam kušujte,“ řekl rozčilený účetní šikovatel.„Poslyš, Baloune,“ ozval se Švejk, „tobě mám vyřídit, abys panu obrlajtnantovi, až
přijedeme do Pešti, přines do vagónu nějakou housku a tu játrovou paštiku, co má pan
obrlajtnant dole v kufříku ve staniolu.“Obr Baloun svěsil zoufale své dlouhé ruce šimpanze, prohnul hřbet a setrval v té pozici
hezkou chvíli.„Nemám,“ řekl tichým zoufalým hlasem, dívaje se na špinavou podlahu vagónu.„Nemám,“ opakoval úryvkovitě, „já jsem myslel… Já ji před odjezdem rozbalil… Já jsem k ní
čichnul… Jestli není zkažená…Já ji vochutnal,“ zvolal s takovým upřímným zoufalstvím, že všem bylo úplně jasno.„Sežral jste ji i se staniolem,“ zastavil se před Balounem účetní šikovatel Vaněk, jsa
tomu povděčen, že nemusí dál zastávat svůj názor, že není sám mezek, jak mu dal vzkázat
nadporučík, ale že příčina neznámého kolísajícího Standu X má hlubší základy v jiných mezcích
a že nyní rozhovor se přesunul a točí se kolem nenažraného Balouna, kolem nové tragické
události. Vaněk dostal takovou chuť Balounovi říct něco nepříjemně mravoučného, když vtom ho
předešel kuchař okultista Jurajda, který odložil svou zamilovanou knížku, překlad
staroindických súter Pragnâ-Paramitâ, a obrátil se na zdrceného Balouna, který se ještě více
shrbil pod tíhou osudu: „Vy, Baloune, máte bdíti sám nad sebou samým, abyste neztratil důvěru
v sebe samotného i důvěru v osud. Nemáte připisovat sobě na svůj účet to, co je zásluhou
jiných. Kdykoliv se octnete před podobným problémem, který jste sežral, vždy se ptejte samého
sebe: ,V jakém poměru jest ke mně játrová paštika?‘“Švejk uznal za vhodné doplnit tuto úvahu praktickým příkladem: „Sám jsi mně, Baloune,
předešle vykládal, že budou u vás zabíjet a udit, a jen co budeš znát, až budem na místě,
číslo polní pošty, že ti hned pošlou kus šunky. Teď si představ, že by tu šunku z feldpošty
poslali k nám do kumpačky a my jsme si s panem rechnungsfeldvéblem každej uřízli kousek, a
vono by nám to zachutnalo, tak ještě kousek, až by to s tou šunkou dopadlo jako s jedním mým
známým listonošem, nějakým Kozlem. Měl kostižer, tak mu napřed uřízli nohu pod kotník, potom
pod koleno, potom stehno, a kdyby byl včas neumřel, byli by ho vořezali celýho jako prasklou
tužku. Představ si, tedy, Baloune, že bychom ti byli tu šunku tak sežrali, jako ty jsi panu
obrlajtnantovi zblafnul játrovou paštiku.“Obr Baloun podíval se na všechny smutně.„Jedině mým přičiněním a zásluhou,“ řekl účetní šikovatel k Balounovi, „zůstal jste buršem
u pana obrlajtnanta. Měl jste být přeložen k sanitě a odnášet raněné z gefechtu. Pod Duklou
šli od nás saniteráci třikrát za sebou pro jednoho ranShého fénricha, který dostal bauchšus
před dráthindrnisama, a všichni tam zůstali, samý kopfšus. Teprve čtvrtý pár ho přines, ale
než ho odnesli na hilfsplac, byl fénrich nebožtíkem.“Baloun se již nezdržel a hlasitě zavzlykal.„Že se nestydíš,“ opovržlivě řekl Švejk, „to jseš voják…“„Dyž já nejsem pro vojnu dělanej,“ zahořekoval Baloun, „já jsem, pravda, nenažranej,
nedožranej, poněvadž jsem vytrženej z pořádnýho života. Vono je to u nás v rodu. Nebožtík
tatínek, ten se sázel v Protivíne v hospodě, že sní na posezení padesát buřtů a dva bochníky
chleba, a vyhrál to. Já jsem jednou vo sázku sněd čtyry husy a dvě mísy knedlíků se zelím.
Doma si vzpomenu po obědě, že bych chtěl ještě něco zakusit. Jdu do komory, uříznu si kus
masa, pošlu si pro džbán piva a splivrm dvě kila uzenýho. Měl jsem doma starýho čeledína
Vomela a ten mě vždycky napomínal, abych jen tak nepejchnul, necpal se, že von pamatuje, jak
mu jeho dědeček vypravoval dávno vo jednom takovým nedožerovi. A potom když byla nějaká vojna,
že se nerodilo nic po celejch vosům let a že pekli chleba ze slámy a z toho, co zůstalo z
lněnýho semene; a to byl svátek, když mohli do mlíka nadrobit trochu tvarohu, když nebylo
chleba. A von ten sedlák, hned jak nastala ta bída, za tejden umřel, poněvadž ten jeho žaludek
nebyl zvyklej na takovou selskou bídu…“Baloun zvedl svůj zarmoucený obličej: „Ale já si myslím, že pánbůh lidi potrestá, a přeci
nevopustí.“„Pánbůh nedojedy přived na svět a pánbůh se vo ně postará,“ poznamenal Švejk, „jednou užs
byl uvázanej a teď bys zasloužil, aby tě poslali do první linie: když já jsem byl buršem u
pana obrlajtnanta, tak se mohl na mne ve všem spolehnout a ani ho nikdy nenapadlo, že bych mu
byl něco sežral. Když se něco fasovalo zvláštního, tak mně vždycky řekl: ,Nechte si to,
Švejku,‘ nebo: ,A co, já o to tolik nestojím, dejte sem kousek a s ostatním si dělejte co
chcete.‘ A když jsme byli v Praze a on mne poslal někdy pro oběd do restaurace, tak aby si
snad nemyslil, že mu nesu malou porci, poněvadž jsem polovičku na cestě sežral, sám jsem ze
svých posledních peněz, když se mně zdála být porce malou, přikoupil ještě jednu, aby se pan
obrlajtnant najed a vo mně si nic špatného nemyslel. Až takhle jednou na to přišel. Musel jsem
mu vždycky nosit z restaurace jídelní lístek a on si vybral. Tak si vybral ten den nadívané
holoubě. Já jsem si myslel, když mně dali půlku, že by si snad mohl pan obrlajtnant myslet, že
jsem mu druhou půlku sežral, tak jsem ještě jednu porci koupil ze svýho a přines takovou
nádhernou porci, že pan obrlajtnant Šeba, který ten den sháněl oběd a přišel právě před
polednem na návštěvu k mýmu obrlajtnantovi, se taky najed. Ale když se najed, povídá: ,Tohle
mně neříkej, že je to jedna porce. Na celým světě nedostaneš na menu celý nadívaný holoubě.
Když seženu dneska peníze, tak si pošlu do tý tvý restaurace pro oběd. Řekni to upřímně, že je
to dvojnásobná porce.‘ Pan obrlajtnant se mě zeptal před ním, abych dosvědčil, že dal mně
peníze jen na jednoduchou porci, poněvadž nevěděl, že přijde. Odpověděl jsem, že mně dal
peníze na vobyčejný oběd. ,Tak vidíš,‘ řekl můj obrlajtnant, ,tohle ještě nic není. Předešle
mně přines Švejk dvě husí stehna k obědu. Tedy si představ: Polívka s nudlema, hovězí maso se
sardelovou omáčkou, dvě husí stehna, knedlíků a zelí do stropu a palačinky!‘„C-c ta-ta, sakra!“ mlaskl Baloun.Švejk pokračoval: „To byl kámen ourazu. Pan obrlajtnant Šeba poslal skutečně druhýho dne
svýho pucfleka pro oběd do tý naší restaurace a von mu přines jako příkrm takovou malinkou
hromádečku pilafu ze slepice, jako když se šestinedělní děťátko vykaká do peřinky, tak asi na
dvě lžičky. A pan obrlajtnant Šeba na něho, že polovici sežral. A von, že je nevinnej. A pan
obrlajtnant Šeba mu dal přes hubu a dával mne za příklad. Já že nosím porce panu
obrlajtnantovi Lukášovi. A tak ten nevinnej zfackovanej voják se druhej den v restauraci, když
šel pro oběd, na všechno vyptal, řek to svýmu pánovi, ten zas mýmu obrlajtnantovi. Sedím já
večer za novinama a čtu si zprávy nepřátelskejch štábů z bojiště, když můj pan obrlajtnant
vešel, celej bledej, a hned přímo na mne uhodil, abych mu řek, kolik těch dvojnásobnejch porcí
jsem v restauraci platil, že ví všechno, že mně vůbec žádný zapírání nepomůže, že už dávno ví
o tom, že jsem blbec, ale že bych byl blázen, to že mu nenapadlo. Udělal sem přej mu takovou
vostudu, že má největší chuť zastřelit napřed mě a potom sebe. ,Pane obrlajtnant,‘ řekl jsem
mu, ,když jste mě přijímal, ten první den jste o tom mluvil, že každej pucflek je zloděj a
podlej chlap. A když v tej restauraci dávali vopravdu tak malinký porce příkrmu, tak byste si
bejval moh pomyslit, že jsem vopravdu taky jeden z takovejch podlejch chlapů, že jsem vám to
sežral…‘“„Můj bože na nebi,“ zašeptal Baloun a shýbl se pro kufřík nadporučíka Lukáše a odcházel s
ním dozadu.„Potom se nadporučík Lukáš,“ pokračoval Švejk, „počal šacovat po všech kapsách, a když to
bylo marný, sáhl si do vesty a dal mně své stříbrné hodinky. Byl takovej pohnutej. ,Až dostanu
gáži, Švejku,‘ řekl, ,tak mně sepište, kolik jsem vám dlužen… Tyhle hodinky si nechtě zvlášť.
A podruhy neblázněte.‘ Potom jednou udeřila na nás voba taková bída, že ty hodinky jsem musel
vodnest do zastavárny…“„Copak tam děláte vzadu, Baloune?“ otázal se vtom účetní šikovatel Vaněk.Místo odpovědi se nešťastný Baloun zakuckal. Otevřel si totiž kufřík nadporučíka Lukáše a
cpal se jeho poslední houskou…*Nádražím bez zastávky projel jiný vojenský vlak odshora obsazený dajčmajstry, které
posílali na srbskou frontu. Ještě se nevzpamatovali ze svého nadšení při loučení s Vídní a
řvali bez oddechu od Vídně až sem:„Prinz Eugenius, der edle Ritter,wollt dem Kaiser wiedrum kriegenStadt und Festung Belegrad.Er liess schlagen einen Brucken,dass man kunnt’ hinüberruckenmit der Armee wohl für die Stadt.“Nějaký kaprál s výbojně nakrouceným knírem, nahýbaje se ven, opřen jsa lokty o mužstvo,
které klátilo ven z vagónu vystrčenýma nohama, dával takt a hulákal na celé kolo:„Als der Brucken war geschlagen,dass man kunnt’ mit Stuck und Wagenfrei passier’n den Donaufluss.Bei Semlin schlug man das Lager.Alle Serben zu verjagen…“Vtom však ztratil rovnováhu a vylítl z vagónu a plnou silou narazil v letu břichem na páku
u výhybky, na které zůstal nabodnut viset, zatímco vlak jel dál a v zadních vagónech zpívali
zase jinou:„Graf Radetzky, edler Degen,schwur’s des Kaisers Feind zu fegenaus der falschen Lombardei.In Verona langes Hoffen,als mehr Truppen eingetroffen,fühlt und rührt der Held sich frei…“Nabodnutý na hloupou výhybku, bojechtivý kaprál byl již mrtev a netrvalo dlouho, stál již
u něho na stráži s bajonetem nějaký mladičký vojáček z mužstva nádražního velitelství, který
pojímal svou úlohu velice vážně. Stál vzpřímen u výhybky a tvářil se tak vítězoslavně, jako by
to bylo jeho dílo, naražení kaprála na výhybku.Poněvadž byl Maďar, řval po celých kolejích, když přicházeli sem se dívat z ešalonu
bataliónu 91. pluku: „Nem szabat! Nem szabat! Komision militár, nem szabat!“„Má to už vodbytý,“ řekl dobrý voják Švejk, který byl také mezi zvědavci, „a má to tu
výhodu, že když už má kus železa v břiše, alespoň ví všichni, kde byl pohřbenej. Je to zrovna
na dráze a nemusejí jeho hrob shánět po všech bojištích.Nabod se akorát,“ řekl ještě Švejk znalecky, obcházeje z druhé strany kaprála, „má střeva
v kalhotech.“„Nem szabat, nem szabat!“ křičel mladičký maďarský vojáček, „komision militár bahnhof, nem
szabat!“Za Švejkem ozval se přísný hlas: „Co tady děláte?“Před ním stál kadet Biegler. Švejk zasalutoval.„Poslušně hlásím, prohlížíme si nebožtíka, pane kadet.“„A co jste zde ved za agitaci? Co tady máte co dělat?“„Poslušně hlásím, pane kadet,“ s důstojným klidem odpověděl Švejk, „že jsem nikdy žádnou
za agitaci nevěd.“Vzadu za kadetem se dalo několik vojáků do smíchu a kupředu vystoupil před kadeta účetní
šikovatel Vaněk.„Pane kadet,“ řekl, „pan obrlajtnant poslal sem ordonanc Švejka, aby mu řek, co se stalo.
Byl jsem teď u štábního vagónu a bataliónsordonanc Matušič vás hledá z nařízení pana
bataliónskomandanta. Máte hned jít k panu hejtmanovi Ságnerovi.“Všechno se rozcházelo do svých vagónů, když za chvíli ozval se signál k nastoupení do
vagónů.Vaněk jda se Švejkem řekl: „Když je někde víc lidí, tak si nechte, Švejku, svoje rozumy.
Mohlo by vás to mrzet. Mohlo by se stát, když ten kaprál byl od dajčmajstrů, že by se to mohlo
vykládat, jako že máte z toho radost. Ten Biegler je strašný čechožrout.“„Vždyť já jsem nic neřek,“ odpověděl Švejk tónem, který vylučoval každou pochybnost, „než
to, že se ten kaprál nabod akorát, měl střeva v kalhotech… Von moh…“„Tak už o tom, Švejku, přestaňme mluvit.“ A účetní šikovatel Vaněk si odplivl.„Vono je to jedno,“ poznamenal ještě Švejk, „mají mu lézt střeva pro císaře pána ven z
břicha zde nebo tam. Von vykonal stejně svou povinnost… Von moh…“„Podívejte se, Švejku,“ přerušil ho Vaněk, „jak si to zas nese bataliónsordonanc Matušič k
štábnímu vagónu. To se divím, že se ještě nenatáh přes koleje.“Krátce předtím byla mezi hejtmanem Ságnerem a snaživým kadetem Bieglerem velice ostrá
rozmluva.„Já se vám divím, kadete Bieglere,“ mluvil hejtman Ságner, „proč jste mně hned nepřišel
oznámit, že se nefasuje těch 15 deka uherského salámu. To teprve musím já jít ven a sám se
přesvědčit, proč se mužstvo vrací od skladiště. A páni důstojníci také, jako by rozkaz nebyl
rozkazem. Řekl jsem přece: ,Do skladiště zugsweise po kompanii.‘ To znamenalo, když ve
skladišti nic jsme nedostali, že se má také jít zugsweise po kompanii do vagónů. Vám jsem
přikázal, kadete Bieglere, abyste hleděl udržet pořádek, ale vy jste nechal všechno plavat.
Byl jste rád, že se nemusíte starat o počítání porcí salámů, a šel jste se klidně podívat, jak
jsem viděl z okna, na nabodnutého kaprála od dajčmajstrů. A když jsem vás potom dal zavolat,
tak nemáte nic jiného na práci, než ze své kadetské fantazie žvanit o tom, že jste se šel
přesvědčit, zdali se tam u nabodnutého kaprála nevede nějaká agitace…“„Poslušně hlásím, že ordonanc od 11. kumpanie Švejk…“„Dejte mně pokoj se Švejkem,“ zakřičel hejtman Ságner, „nemyslete si, kadete Bieglere, že
budete dělat nějaké intriky proti nadporučíkovi Lukášovi. My jsme tam Švejka poslali… Tak se
na mne díváte, jako byste si myslel, že jsem si na vás zased… Ano, zased jsem si na vás,
kadete Bieglere… Když neumíte respektovat svého představeného, snažíte se ho blamovat, tak vám
udělám takovou vojnu, že vy, kadete Bieglere, si vzpomenete na stanici Ráb… Chvástat se svými
teoretickými vědomostmi… Počkejte, až budeme na frontě… Až vám poručím jít na oficírspatrolu
přes drátěné překážky… Váš raport? Ani ten raport jste mně nedal, když jste přišel… Ani
teoreticky, kadete Bieglere…“„Poslušně hlásím, pane hejtmane,[1]že místo 15 dkg uherského salámu obdrželo mužstvo po dvou pohlednicích. Prosím,
pane hejtmane…“Kadet Biegler podal veliteli bataliónu dvě z těch pohlednic, které vydávalo ředitelství
vojenského válečného archívu ve Vídni, kde byl náčelníkem generál pěchoty Wojnowich. Na jedné
straně byla karikatura ruského vojáka, ruského mužika se zarostlou bradou, kterého objímá
kostlivec. Pod karikaturou byl text:„Der Tag, an dem das perfide Russland krepieren wird, wird ein Tag der Erlosung fúr ganze
unsere Monarchie sein.“Druhá pohlednice pocházela z německé říše. Bylo to dárek Němců rakousko-uherským vojínům.Nahoře byloViribus unitisa pod tím obrázek, jak na šibenici visí
Sir Edward Grey a dole pod ním vesele salutují rakouský i německý voják.Básnička dole byla vzata z knížky Greinzovy „Železná pěst“. Žertíčky na naše nepřátele, o
kterých říšské listy psaly, že verše Greinzovy jsou rány karabáčem, přičemž obsahují pravý
nezkrocený humor a nepřekonatelný vtip.Text pod šibenicí, v překlade:GREYNa šibenici, v příjemné výši,měl by se houpat Edward Grey,je na to již nejvyšší čas,však třeba upozornit vás,že žádný dub své nepropůjčil dřevok popravě toho Jidáše.Na dřevě visí osikyz francouzské republiky.Hejtman Ságner nebyl ještě ani hotov s přečtením těchto veršů „nezkroceného humoru a
nepřekonatelného vtipu“, když vrazil do štábního vagónu bataliónní ordonanc Matušič.Byl poslán hejtmanem Ságnerem do telegrafní centrály vojenského nádražního velitelství,
jestli snad nejsou jiné dispozice, a přinesl telegram od brigády. Nebylo však třeba sahat k
žádnému klíči šifer. Telegram zněl prostě, nešifrován: „Rasch abkochen, dann Vormarsch nach
Sokal.“ Hejtman Ságner povážlivě zakroutil hlavou.„Poslušně hlásím,“ řekl Matušič, „velitel stanice dá vás prosit k rozmluvě. Je tam ještě
jeden telegram.“Potom byla mezi velitelem nádraží a hejtmanem Ságnerem rozmluva velice důvěrného rázu.První telegram musil být odevzdán, třebas měl obsah velice překvapující, když je batalión
na stanici v Rábu: „Rychle uvařit a pak pochodem na Sokal.“ Adresován byl nešifrovaně na
pochodový batalión 91. pluku s kopií na pochodový batalión 75. pluku, který byl ještě vzadu.
Podpis byl správný: Velitel brigády: Ritter von Herbert.„Velmi důvěrné, pane hejtmane,“ řekl tajuplně vojenský velitel nádraží. „Sekretní telegram
od vaší divize. Velitel vaší brigády se zbláznil. Byl odvezen do Vídně, když rozeslal od
brigády několik tuctů podobných telegramů na všechny strany. V Budapešti uvidíte jistě nový
telegram. Všechny jeho telegramy patří přirozeně anulovat, ale ještě jsme žádný pokyn v tom
ohledu nedostali. Mám, jak říkám, jedině příkaz od divize, aby nešifrované telegramy nebyly
brány v úvahu. Doručovat je musím, poněvadž v tom ohledu neobdržel jsem odsvýchinstancí odpovědi. Prostřednictvímsvýchinstancí informoval jsem se u velitelství armádního sboru a je se mnou zavedeno vyšetřování…Jsem aktivní důstojník staré ženijní služby,“ dodal, „byl jsem při stavbě naší strategické
dráhy v Haliči…Pane hejtmane,“ řekl po chvíli, „s námi starými chlapy od piky jen na frontu! Dnes je těch
civilistů-inženýrů od dráhy s jednoroční zkouškou dobrovolnickou jako psů v ministerstvu
vojenství… Ostatně, vy za čtvrt hodiny zas jedete dál… Pamatuji se jenom na to, že jsem jednou
v kadetce v Praze vám pomáhal na hrazdu, jako jeden ze staršího ročníku. Tenkrát jsme oba
nesměli ven. Vy jste se pral s Němci ve třídě.[2]Tam byl s vámi také Lukáš. Vy jste bývali spolu nejlepší kamarádi. Když jsme sem
dostaU telegram se seznamem důstojníků maršbataliónu, kteří projíždějí stanicí, tak jsem si
jasně vzpomněl… Je už to hezkých pár let… Kadet Lukáš býval mně tenkrát velice sympatickým…“Na hejtmana Ságnera celá rozmluva učinila velice trapný dojem. Poznal velice dobře toho,
který s ním mluvil a který vedl v kadetce opozici proti rakušáctví, což z nich později
vytloukla snaha po kariéře. Nejvíce mu byla nepříjemnou zmínka o nadporučíkovi Lukášovi, který
byl z jakéhokoliv důvodu proti němu všude odstrkován.„Nadporučík Lukáš,“ řekl důrazně, „je velice dobrým důstojníkem. Kdy jede vlak?“Velitel nádraží se podíval na hodinky. „Za šest minut.“„Jdu,“ řekl Ságner.„Myslil jsem, že mně něco řeknete, Ságnere.“„Tedy nazdar!“ odpověděl Ságner[3]a vyšel před budovu nádražního velitelství.*Když se hejtman Ságner vrátil před odjezdem vlaku do štábního vagónu, našel všecky
důstojníky na svém místě. Hráli ve skupinách čapáry (frische viere), jedině kadet Biegler
nehrál.Listoval se spoustou načatých rukopisů o válečných scénách, neboť chtěl vyniknout nejen na
poli válečném, ale i jako literární fenomén, popisující válečné události. Muž podivných křídel
„s rybím ocasem“ chtěl být vynikajícím válečným spisovatelem. Jeho literární pokusy začínaly
mnohoslibnými názvy, ve kterých se sice zrcadlil militarismus té doby, ale které nebyly ještě
propracovány, takže na čtvrtkách zůstaly jen názvy prací, které měly vzniknout.„Charaktery vojínů z velké války. — Kdo počal válku? — Politika Rakousko-Uherska a zrození
světové války. — Válečné poznámky. — Rakousko-Uhersko a světová válka. — Naučení z války. —
Populární přednáška o vypuknutí války. — Válečné politické úvahy. — Slavný den
Rakousko-Uherska. — Slovanský imperialismus a světová válka. — Dokumenty z války. — Dokumenty
k dějinám světové války. — Deník o světové válce. — Denní přehled světové války. — První
světová válka. — Naše dynastie ve světové válce. — Národové rakousko-uherského mocnářství ve
zbrani. — Světový zápas o moc. — Mé zkušenosti ve světové válce. — Kronika mého válečného
tažení. — Jak bojují nepřátelé Rakousko-Uherska. — Čí je vítězství? — Naši důstojníci a naši
vojáci. — Pamětihodné činy mých vojáků. — Z dob velké války. — O bitevní vřavě. — Kniha
rakousko-uherských hrdinů. — Železná brigáda. — Sbírka mých psaní z fronty. — Hrdinové našeho
maršbataliónu. — Příruční kniha pro vojáky v poli. — Dny bojů a dny vítězství. — Co jsem viděl
a zkusil v poli. — V zákopech. — Důstojník vypravuje… — Se syny Rakousko-Uherska kupředu! —
Nepřátelské aeroplány a naše pěchota. — Po bitvě. — Naše dělostřelectvo věrnými syny vlasti. —
I kdyby šli všichni čerti proti nám… — Válka obranná a útočná. — Krev a železo. — Vítězství,
nebo smrt. — Naši hrdinové v zajetí.“Když hejtman Ságner přistoupil ke kadetovi Bieglerovi a prohlédl si všecko, optal se, proč
to udělal a co tím myslí.Kadet Biegler odpověděl s opravdovým nadšením, že každý ten nadpis znamená knihu, kterou
sepíše. Kolik nadpisů, tolik knih.„Přál bych si, když padnu v boji, aby po mně zůstala památka, pane hejtmane. Mým vzorem je
německý profesor Udo Kraft. Narodil se roku 1870, nyní ve světové válce přihlásil se
dobrovolně a padl 22. srpna 1914 v Anloy. Před svou smrtí vydal knihu: ,Sebevýchova pro smrt
za císaře‘.“[4]Hejtman Ságner odvedl kadeta Bieglera k oknu.„Ukažte, co ještě máte, kadete Bieglere; mne strašně zajímá vaše činnost,“ s ironií řekl
hejtman Ságner: „jaký sešitek zastrčil jste za blůzu?“„To nic není, pane hejtmane,“ s dětským uzarděním odpověděl kadet Biegler; „račte se,
prosím, přesvědčit.“Sešitek měl nadpis:Schémata vynikajících a slavných bitevvojsk rakousko-uherské armády,sestavená dle historických studiíc. k. důstojníkem Adolfem Bieglerem.Poznámkami a vysvětlivkami opatřilc. k. důstojník Adolf Biegler.Schémata byla strašně jednoduchá.Od bitvy u Nördlingen 6. září 1634 přes bitvu u Zenty 11. září 1697, u Caldiera 31. října
1805, přes bitvu u Ašprů 22. května 1809 a bitvu národů u Lipska v 1813, přes St. Lucii v
květnu 1848 a bitvu u Trutnova 27. června 1866 až po dobytí Sarajeva 19. srpna 1878.V schématech a nákresích plánů těch bitev nic se neměnilo. Všude nakreslil kadet Biegler
obdélníčky na jedné straně prázdné, kdežto nepřítele znázorňovaly vyčárkované. Na obou
stranách bylo levé křídlo, centr a pravé křídlo. Potom vzadu rezervy a šipky sem a tam. Bitva
u Nördlingen stejně jako bitva u Sarajeva vypadala jako rozestavení hráčů na jakémkoliv
fotbalovém zápase při zahájení hry a šipky, kam má ta která strana vykopnout míč.To také ihned napadlo hejtmana Ságnera, který se otázal: „Kadete Bieglere, vy hrajete
fotbal?“Biegler se zarděl ještě víc a zamrkal nervózně, takže dělal dojem, jako když nabírá
moldánky.Hejtman Ságner s úsměvem listoval dál sešitkem a zastavil se na poznámce u schématu bitvy
u Trutnova za prusko-rakouské války.Kadet Biegler napsal: „Bitva u Trutnova neměla být svedena, poněvadž hornatá krajina
znemožňovala rozvinutí divize generála Mazzucheliho, ohrožené silnými pruskými kolonami,
nalézajícími se na výšinách obklopujících levé křídlo naší divize.“„Podle vás bitva u Trutnova,“ řekl s úsměvem hejtman Ságner, vraceje sešitek kadetovi
Bieglerovi, „mohla být svedena jedině v tom případě, kdyby Trutnov byl na rovině, vy
budějovický Benedeku.Kadete Bieglere, je velice hezké od vás, že jste se za tak krátkou dobu svého pobytu v
řadách vojska snažil vniknout do strategie, jenže to u vás dopadlo, jako když si kluci hrajou
na vojáky a dávají si tituly generálů. Sám jste se tak rychle povýšil, až jedna radost. C. k.
důstojník Adolf Biegler! Než dojedeme do Pešti, tak z vás bude polní maršálek. Předevčírem
jste ještě někde doma u tatínka vážil kravské kůže. K. u k. Leutnant Adolf Biegler!… Člověče,
vždyť vy ještě nejste žádný důstojník. Jste kadet. Visíte ve vzduchu mezi fénrichem a
poddůstojníky. Jste vzdálen toho jmenovat se důstojníkem, jako když si dá někde v hospodě
říkat frajtr ,pane štábní šikovateli‘.“„Poslyš, Lukáši,“ obrátil se k nadporučíkovi, „máš kadeta Bieglera u své kumpanie, tak ho,
hocha, cepuj. Podpisuje se, že je důstojník, ať si to v gefechtu zaslouží. Až bude
trommelfeuer a my budem atakovat, ať se svým cukem střihá dráthindrnisy, der gute Junge. A
propos, dá tě pozdravovat Zykán, je velitelem nádraží v Rábu.“Kadet Biegler viděl, že je rozmluva s ním skončena, zasalutoval a celý červený v obličeji
prošel vagónem, až se ocitl na samém konci v příčné chodbě.Jako náměsíčník otevřel dveře klozetu, a dívaje se na německo-maďarský nápis: „Upotřebení
klozetu dovoleno pouze při jízdě“, zavrněl, zaštkal a dal se do tichého pláče. Potom si sundal
kalhoty… Potom tlačil, utíraje si slzy. Potom upotřebil sešitku s nápisem: „Schémata
vynikajících a slavných bitev vojsk rakousko-uherské armády, sestavená c. k. důstojníkem
Adolfem Bieglerem“, který zmizel zneuctěn v díře, a dopadnuv na koleje, poletoval mezi
kolejnicemi pod ujíždějícím vojenským vlakem.Kadet Biegler umyl si v záchodku v umyvadle zardělé oči a vyšel na chodbu umiňuje si, že
musí být silný, setsakramentsky silný. Bolela ho hlava a břicho již od rána.Šel kolem zadního kupé, kde hrál bataliónsordonanc Matušič se sluhou velitele praporu
Batzerem vídeňskou hru šnopsa (66).Dívaje se do otevřených dveří kupé, zakašlal. Otočili se a hráli dál.„Nevíte, co se patří?“ otázal se kadet Biegler.„Nemohl jsem,“ odpovědi sluha hejtmana Ságnera Batzer svou strašnou němčinou od
Kašperských Hor, „mi’ is’ ď’Trump’ ausganga.“„Patřilo se mně hrát, pane kadet, s bubny,“ pokračoval, „s vysokými bubny a hned nato nést
zeleného krále… To jsem měl udělat…“Kadet Biegler neřekl více ani slova a zalezl si do svého kouta. Když později k němu přišel
fénrich Pleschner, aby mu dal připít z láhve koňaku, kterou vyhrál v kartách, podivil se, jak
kadet Biegler pilně čte v knize profesora Udo Krafta: „Sebevýchova k smrti za císaře“.Než přijeli do Pešti, byl kadet Biegler tak opilý, že nahýbaje se z okna vagónu, křičel do
pusté krajiny nepřetržitě: „Frisch drauf! Im Gottes Namen frisch drauf!“Potom ho na rozkaz hejtmana Ságnera bataliónsordonanc Matušič odtáhl do kupé, kde ho se
sluhou hejtmana Batzerem uložili na lavici, a kadet Biegler měl tento sen:Sen kadeta Bieglera před BudapeštíMěl Signum laudis, železný kříž, a byl majorem a jel na obhlídku účastku brigády, která mu
byla přidělena. Nedovedl si sice vysvětlit, když má pod sebou celou brigádu, proč je neustále
jen majorem. Měl podezření, že měl být jmenován generálmajorem a to „generál“ že se někde v
návalu na polní poště ztratilo.Musel se v duchu smát tomu, jak ve vlaku, když jeli na frontu, hejtman Ságner mu
vyhrožoval, že bude muset přeřezávat drátěné překážky. Ostatně, hejtman Ságner byl už dávno na
jeho návrh u divize přeložen k jinému pluku i s nadporučíkem Lukášem. K jiné divizi, k jinému
armádnímu sboru.Někdo mu také vypravoval, že oba bídně zahynuli někde v močále na útěku.Když jel automobilem na pozici na obhlídku účastku své brigády, bylo mu všechno jasno. Byl
vlastně vyslán z jenerálního štábu armády.Kolem táhli vojáci a zpívali píseň, kterou četl ve sbírce vojenských rakouských písní „Es
gilt“:„Halt euch brav, ihr tapf’ren Brüder,werft den Feind nur herzhaft nieder,lasst des Kaisers Fahne weh’n…“Krajina měla týž ráz jako na obrázcích „Wiener Illustrierte Zeitung“.Po pravé straně bylo vidět u stodoly dělostřelectvo, jak střílí do nepřátelských zákopů
vedle silnice, po které projížděl s automobilem. Vlevo stál dům, ze kterého se střílelo,
zatímco nepřítel snažil se kolbami ručnic vypáčit dveře. Vedle silnice hořel nepřátelský
aeroplán. Na obzoru bylo vidět jízdu a hořící vesnici. Potom zákopy pochodového praporu s
malou vyvýšeninou, kde střílely do nepřátel strojní pušky. Dál potom táhly nepřátelské zákopy
podél silnice. A šofér jede dál s ním k nepříteli po silnici.Řve sluchátkem na šoféra: „Nevíš, kam to jedeme? Tam je nepřítel.“Ale šofér klidně odpovídá:„Pane generále, to je jediná pořádná cesta. Silnice je v dobrém stavu. Na těch vedlejších
cestách by to pneumatiky nevydržely.“Čím více blíží se k pozicím nepřítele, tím se oheň stává silnější. Granáty vyhazují kolem
dokola nad příkopy po obou stranách švestkovou alej.Ale šofér klidně odpovídá do sluchátka:„Tohle je výborná silnice, pane generále, po té se to jede jako po másle. Kdybychom
odbočili do polí, tak nám zařve pneumatika.Podívejte se, pane generále,“ křičí šofér do sluchátka, „tahle silnice je tak dobře
stavěná, že ani třicetapůlcentimetrové moždíře nám nic neudělají. Silnice je jako mlat, ale po
těch kamenitých cestách v polích zařvaly by nám pneumatiky. Vrátit se stejně nemůžeme, pane
generále!“„Bzzz-dzum!“ slyší Biegler a automobil udělal ohromný skok.„Neříkal jsem vám, pane generále,“ řve šofér do sluchátka, „že je to po čertech dobře
stavěná silnice? Teď právě těsně před námi vybouchla jedna osmatřicítka. Ale žádná díra,
silnice je jako mlat. Ale zaject do polí, tak je po pneumatikách. Teď na nás střílí z dálky
čtyř kilometrů.“„Kam to ale jedeme?“„To se uvidí,“ odpověděl šofér, „dokud bude stále takováhle silnice, já za všechno ručím.“Let, ohromný let a automobil se zastavuje.„Pane generále,“ křičí šofér, „nemáte štábní mapu?“Generál Biegler rozsvěcuje elektrickou lampičku. Vidí, že má štábní mapu na kolenou. Ale
je to námořní mapa helgolandského pobřeží z roku 1864 ve válce rakousko-pruské proti Dánsku za
Šlesvik.„Je zde křižovatka,“ povídá šofér, „obě křižovatky vedou k nepřátelským pozicím. Mně jde o
pořádnou silnici, aby neutrpěly pneumatiky, pane generále… Já jsem zodpovědný za štábní
automobil…“Potom rána, ohlušující rána a hvězdy veliké jako kola. Mléčná dráha je hustá jako smetana.Vznáší se vesmírem na sedadle vedle šoféra. Celý automobil je těsně před sedadlem
ustřihnutý jako nůžkami. Z automobilu zbývá jen výbojný, útočný předek.„Ještě štěstí,“ povídá šofér, „že jste mně přes záda ukazoval mapu. Přelít jste ke mně a
ostatní zařvalo. Byla to dvaačtyřicítka… Já jsem to hned tušil, že jakmile je křižovatka, tak
silnice stojí za starou belu. Po osmatřicítce mohla to být jen dvaačtyřicítka. Nic jiného se
dosud nevyrábí, pane generále.“„Kam to řídíte?“„Letíme do nebe, pane generále, a musíme se vyhnout vlasaticím. Ty jsou horší než
dvaačtyřicítka.Teď je pod námi Mars,“ řekl šofér po dlouhé pomlčce.Biegler cítil se již opět klidným.„Znáte dějiny bitvy národů u Lipska?“ otázal se, „když polní maršálek kníže Schwarzenberg
šel na Liebertkovice 14. října roku 1813 a když 16. října byl zápas o Lindenau, boje generála
Merweldta, a když rakouská vojska byla ve Wachavě a když 19. října padlo Lipsko?“„Pane generále,“ řekl vtom vážně šofér, „jsme právě u nebeské brány, lezte ven, pane
generál! Nemůžeme project nebeskou branou, je zde mačkanice. Samé vojsko.“„Jen z nich někoho přejeď,“ křičí na šoféra, „však se vyhnou.“A nahýbaje se z automobilu, křičí: „Achtung, sie Schweinbande! Je to dobytek, vidí
generála, a nemohou udělat rechtšaut.“Šofér klidně ho konejší: „Těžká věc, pane generále, většina má uraženou hlavu.“Generál Biegler teprve nyní zpozoroval, že ti, kteří se tlačí u nebeské brány, jsou
nejrůznější invalidi, kteří ztratili ve válce některé části svého těla, které měli však s
sebou v ruksaku. Hlavy, ruce, nohy. Nějaký spravedlivý dělostřelec, tlačící se u nebeské brány
v rozbitém plášti, měl v baťochu složeno celé své břicho i s dolními končetinami. Z jiného
baťochu nějakého spravedlivého landveráka dívala se na jenerála Bieglera půlka zadnice, kterou
ztratil u Lvova.„To je kvůli pořádku,“ ozval se opět šofér, projížděje hustým davem, „je to patrně kvůli
nebeské supravizitě.“U nebeské brány propouštěli jedině na heslo, které ihned generálu Bieglerovi napadlo: „Für
Gott und Kaiser.“ Automobil vjel do ráje.„Pane generále,“ řekl nějaký důstojník-anděl s křídly, když projížděli kolem kasáren s
rekruty-anděly, „musíte se hlásit na hlavním velitelství.“Jeli dál kolem nějakého cvičiště, kde se to jen hemžilo rekruty-anděly, které učili
křičet: „Alelujá.“Jeli kolem skupiny, kde rezavý kaprál-anděl měl právě jednoho nemotorného rekruta-anděla v
parádě, mlátil mu pěstí do břicha a řval na něho: „Rozevři lepší svou držku, svině betlémská.
Takhle se volá ,Alelujá‘? Jako kdybys měl knedlík v hubě. To bych rád věděl, který vůl tě sem,
ty dobytku, pustil do ráje. Zkus to ještě jednou… Hlahlehluhja? Cože, bestie, ještě nám tady v
ráji huhňáš… Zkus to ještě jednou, cedre libanonský.“Ujížděli dál a za nimi ještě dlouho bylo slyšet úzkostlivé řvaní huhňavého anděla-rekruta:
„Hla-hle-hlu-hjá“ a křik anděla-kaprála: „A-le-lujá, A-le-lu-já, ty krávo jordánská!“Potom ohromná záře nad velkou budovou jako Mariánská kasárna v Českých Budějovicích a nad
ní dva aeroplány, jeden po levé, druhý po pravé straně a uprostřed mezi nimi natažené obrovské
plátno s ohromným nápisem:K. u. K. GOTTES HAUPTQUARTIERGenerála Bieglera vysadili z automobilu dva andělé v uniformě polního četnictva, vzali ho
za límec a odvedli ho do budovy nahoru do prvního poschodí.„Chovejte se slušně před pánembohem,“ řekli mu ještě nahoře před jedněmi dveřmi a strčili
ho dovnitř.Uprostřed pokoje, ve kterém po stěnách visely podobizny Františka Josefa a Viléma,
následníka trůnu Karla Františka Josefa, generála Viktora Dankla, arcivévody Bedřicha a šéfa
generálního štábu Konráda z Hötzendorfu, stál pánbůh.„Kadete Bieglere,“ řekl pánbůh důrazně, „vy mě nepoznáváte? Já jsem váš bývalý hejtman
Ságner od 11. marškumpanie.“Biegler zdřevěněl.„Kadete Bieglere,“ ozval se opět pánbůh, „jakým právem jste si přisvojil titul
generálmajora? Jakým právem jste se, kadete Bieglere, projížděl štábním automobilem po silnici
mezi nepřátelskými pozicemi?“„Poslušně hlásím…“„Držte hubu, kadete Bieglere, když s vámi mluví pánbůh.“„Poslušně hlásím,“ zajektal Biegler ještě jednou.„Tak vy tedy nebudete držet hubu?“ rozkřikl se na něho pánbůh, otevřel dveře a vykřikl:
„Dva andělé sem!“Vstoupili dva andělé s ručnicemi, zavěšenými přes levé křídlo. Biegler v nich poznal
Matušice a Batzera.A z úst pánaboha zněl hlas: „Hoďte ho do latríny!“Kadet Biegler někam padal do hrozného smradu.Naproti spícímu kadetovi Bieglerovi seděl Matušič se sluhou hejtmana Ságnera Batzerem a
hráli stále „66“.„Stink awer d’Kerl wie a’ Stockfisch,“ prohodil Batzer, který pozoroval se zájmem, jak
sebou spící kadet Biegler povážlivě vrtí, „muss’ d’Hosen voll ha’n.“„To se může stát každému,“ řekl filozoficky Matušič, „nech ho být, převlíkat ho stejně
nebudeš. Rozdej radši karty.“Nad Budapeští bylo již vidět záři světel a nad Dunajem přeskakoval reflektor.Kadetovi Bieglerovi se již zdálo opět něco jiného, poněvadž mluvil ze spaní: „Sagen Sie
meiner tapferen Armee, dass sie sich in meinem Herzen ein unvergangliches Denkmal der Liebe
und Dankbarkeit errichtet hat.“Poněvadž se opět při těch slovech počal obracet, zavonělo to Batzerovi intenzívně pod nos,
takže poznamenal odplivuje si: „Stink wie a’ Haizlputza, wie a’ bescheissena Haizlputza.“A kadet Biegler vrtěl sebou čím dál nepokojněji a jeho nový sen byl velice fantastický.
Obhajoval Linec ve válce o dědictví rakouské.Viděl reduty, retranchementy a palisády kolem města. Jeho hlavní stan byl proměněn v
ohromnou nemocnici. Všude kolem váleli se nemocní a drželi se za břicho. Pod palisádami města
Lince projížděli se francouzští dragouni Napoleona I.A on, velitel města, stál nad tou spoustou a držel se též za břicho a křičel na nějakého
francouzského parlamentáře: „Vyřiďte svému císaři, že se nevzdám…“Potom jako když to bolení břicha najednou z něho spadne a on se řítí s bataliónem přes
palisády ven z města na cestu slávy a vítězství a vidí, jak nadporučík Lukáš zachycuje svými
prsty ránu palaše francouzského dragouna, která platila jemu, Bieglerovi, obránci obleženého
Lince.Nadporučík Lukáš umírá u jeho nohou s výkřikem:„Ein Mann wie Sie, Herr Oberst, ist nötiger als ein nichtsnutziger Oberleutnant!“Obránce Lince odvrací se s pohnutím od umírajícího, když vtom přiletí kartáč a uhodí
Bieglera do sedacích svalů.Biegler mechanicky sáhne si dozadu na kalhoty a cítí mokro, něco lepkavého se mu maže po
ruce. Křičí: „Sanität! Sanität!“ a padá s koně…Kadeta Bieglera zvedl Batzer s Matušičem z podlahy, kam se svalil s lavice, a položili ho
opět na jeho místo.Potom došel Matušič k hejtmanovi Ságnerovi a oznámil, že se s kadetem Bieglerem dějí
podivné věci.„Není to asi po tom koňaku,“ řekl, „mohla by to být spíš cholera. Kadet Biegler pil všude
ve stanicích vodu. V Mošoni jsem ho viděl, že se…“„To tak rychle s cholerou nejde, Matušič, řekněte vedle v kupé panu doktorovi, aby se šel
na něho podívat.“K bataliónu byl přidělen „válečný doktor“, starý medik a buršák Welfer. Znal pít, rvát se
a přitom měl medicínu v malíčku. Prodělal medicínské fakulty v různých univerzitních městech v
Rakousko-Uhersku i praxi v nejrozmanitějších nemocnicích, ale doktorát neskládal prostě z toho
důvodu, že v závěti, kterou zanechal jeho strýc svým dědicům, bylo to, že se má vyplácet
studujícímu medicíny Bedřichu Welfrovi ročně stipendium do té doby, kdy obdrží Bedřich Welfer
lékařský diplom.Toto stipendium bylo asi čtyřikrát větší než plat asistenta v nemocnicích a MUC Bedřich
Welfer poctivě se snažil oddálit své jmenování doktorem všeho lékařství na dobu co
nejvzdálenější.Dědicové mohli se vzteknout. Prohlašovali ho za blba, dělali pokusy vnutit mu zámožné
nevěsty, aby se ho zbavili. Aby je ještě více dopálil, MUC Bedřich Welfer, člen asi dvanácti
buršáckých spolků, vydal několik sbírek velmi slušných básní ve Vídni, v Lipsku, v Berlíně.
Psal do „Simplicissimu“ a studoval, jako kdyby se nechumelilo, dál.Až přišla vojna, která vpadla MUC Bedřichovi Welfrovi hanebně vzad.Básníka knih: „Lachende Lieder“, „Krug und Wissenschaft“, „Märchen und Parabeln“ zcela
sprostě vzali na vojnu a jeden dědic v ministerstvu vojenství přičinil se o to, že bodrý
Bedřich Welfer udělal „válečný doktorát“. Udělal ho písemně. Dostal řadu otázek k vyplnění,
které všechny zodpověděl stereotypně: „Lecken Sie mir Arsch!“ Za tři dny oznámil mu plukovník,
že dostal diplom doktora všeho lékařství, že už byl dávno zralý pro doktorát, že vrchní štábní
lékař ho přiděluje k doplňovací nemocnici a na jeho chování, že záleží rychlý postup, že sice
měl v různých univerzitních městech souboje s důstojníky, to všechno že se o něm ví, ale že
dnes ve vojně se na všechno zapomíná.Autor knihy básní „Džbán a věda“ kousl se do pysků a šel sloužit.Po zjištění několika případů, že choval se k vojákům-pacientům neobyčejně shovívavě,
prodlužuje jich pobyt v nemocnici, pokud to bylo možné, kdy bylo heslo: „Má se to válet v
nemocnici, nebo chcípat raději v zákopech — má to chcípnout v nemocnici, nebo ve švarmlinii,“
doktora Welfera poslali s 11. pochodovým praporem na frontu.Aktivní důstojníci u praporu považovali ho za něco méněcenného. Rezervní důstojníci si ho
také nevšímali a nenavazovali s ním nijakého přátelství, aby se nerozšířila ještě více propast
mezi nimi a aktivními důstojníky.Hejtman Ságner cítil se přirozeně strašně povýšen nad toho bývalého MUC, který sesekal za
dob svých dlouholetých studií kolik důstojníků. Když doktor Welfer, „válečný doktor“, prošel
kolem něho, ani se na něho nepodíval a hovořil dál s nadporučíkem Lukášem o něčem zcela
bezvýznamném, třeba že se pěstují u Budapešti dyně, načež nadporučík Lukáš odpověděl, že když
byl v třetím ročníku kadetky, že s několika kamarády „v civilu“ byli na Slovensku a přišli k
jednomu evangelickému faráři Slovákovi. Ten že jim dal k vepřové pečeni zelí z dyně a potom že
jim nalil vína a řekl:„Dyňa, sviňa,chce sa jej vína,“a on že se strašně urazil.[5]„Z Budapešti mnoho neuvidíme,“ řekl hejtman Ságner, „vezou nás kolem. Dle maršrúty máme
zde stát dvě hodiny.“„Myslím, že šíbují vagóny,“ odpověděl nadporučík Lukáš, „přijdeme na překládací nádraží.
Transport-Militär-Bahnhof.“Kolem prošel „válečný doktor“ Welfer.„Nic to není,“ řekl s úsměvem, „páni, kteří aspirují během času stát se důstojníky armády
a kteří se vychlubovali ještě v Brucku svými strategicko-historickými znalostmi v kasině, měli
by být upozorněni, že jest nebezpečno sníst najednou celou zásilku sladkostí, kterou mu
maminka posílá do pole. Kadet Biegler, který od té doby, když jsme vyjeli z Brucku, snědl
třicet kremrolí, jak se mi přiznal, pil všude na nádražích jen převařenou vodu, pane hejtmane,
připomíná mi verš Schillerův:,…Wer sagt von…‘“„Poslyšte, doktore,“ přerušil ho hejtman Ságner, „nejde o Schillera. Co je vlastně s
kadetem Bieglerem?“„Válečný doktor“ Welfer se usmál. „Aspirant na důstojnickou hodnost, váš kadet Biegler, se
posral… Není to cholera, není to úplavice, prosté a jednoduché posrání. Vypil trochu více
koňaku,váš pan aspirant na důstojnickou hodnost, a podělal se… Byl by se
patrně podělal i bez vašeho koňaku. Sežral tolik kremrolí, které mu poslali z domova… Je to
dítě… V kasině, jak vím, pil vždy jednu čtvrtku. Abstinent.“Doktor Welfer si odplivl. „Kupoval si linecké řezy.“„Tedy to není nic vážného?“ ozval se hejtman Ságner, „ale přece taková věc… kdyby se to
rozšířilo.“Nadporučík Lukáš vstal a řekl Ságnerovi: „Děkuji za takového zugskomandanta…“„Trochu jsem mu pomohl na nohy,“ řekl Welfer, kterého neopouštěl úsměv, „pan
bataliónskomandant zařídí další… To jest, předám zde kadeta Bieglera do nemocnice… Vydám
vysvědčení, že je to úplavice. Těžký případ úplavice. Izolace… Kadet Biegler přijde do
dezinfekčního baráku…Jest to rozhodně lepší,“ pokračoval Welfer s tímže protivným úsměvem, „buď posraný kadet,
nebo úplavicí stižený kadet…“Hejtman Ságner obrátil se ke svému Lukášovi čistě úředním tónem: „Pane nadporučíku, kadet
Biegler od vaší kumpanie onemocněl úplavicí a zůstane v ošetřování v Budapešti…“Hejtmanovi Ságnerovi se zdálo, že Welfer se směje strašně výbojně, ale když se podíval na
„válečného doktora“, viděl, že týž se tváří strašně lhostejně.„Tedy je vše v pořádku, pane hejtmane,“ odpověděl Welfer klidně, „aspiranti na
důstojnickou…“Máchl rukou: „Při úplavici se každý podělá do kalhot.“Tak se stalo, že statečný kadet Biegler byl odvezen do vojenské izolační nemocnice v Új
Buda.Jeho podělané kalhoty ztratily se ve víru světové války.Sny o velkých vítězstvích kadeta Bieglera byly uzavřeny do jednoho nemocničního pokoje
izolačních baráků.Když se dověděl, že má úplavici, byl tím kadet Biegler opravdu nadšen.Má být raněn, nebo onemocnět pro císaře pána, vykonávaje svou povinnost?Potom se stala s ním malá nehoda. Poněvadž všechna místa pro onemocnělé úplavicí byla
přeplněna, kadeta Bieglera přenesli do cholerového baráku.Nějaký maďarský štábní lékař, když kadeta Bieglera vykoupali a dali mu teploměr pod
rameno, zavrtěl hlavou: „37°!“ Při choleře je nejhorším příznakem povážlivé klesnutí teploty.
Nemocný stává se apatickým.Kadet Biegler opravdu nejevil žádného rozčilení. Byl neobyčejně klidným, opakuje si v
duchu, že stejně trpí za císaře pána.Štábní lékař poručil vsunout teploměr kadetovi Bieglerovi do konečníku.„Poslední stadium cholery,“ pomyslil si štábní lékař, „příznak konce, nejkrajnější
slabost, kdy nemocný ztrácí smysl pro okolí a jeho vědomí je zastřeno. On se usmívá v
předsmrtných křečích.“Kadet Biegler za této manipulace se opravdu usmíval mučednicky, dělaje hrdinu, když mu do
konečníku strkali teploměr. Ale nehnul sebou.„Příznaky,“ pomyslil si štábní lékař, „které při choleře vedou pozvolna k smrti, pasívní
poloha…“Optal se ještě maďarského sanitního poddůstojníka, zdali kadet Biegler vrhl a měl průjmy
ve vaně.Obdržev zápornou odpověď, zadíval se na Bieglera. Když při choleře pominou průjmy a
dávení, je to opět, jako předešlé příznaky, obraz toho, co se stává při choleře v posledních
hodinách smrti.Kadet Biegler, úplně nahý, vynesený z teplé vany na postel, pocítil chladno a zajektal
zuby. Také mu vyskočila husí kůže po celém těle.„Vidíte,“ řekl štábní lékař maďarsky, „velká jektace, končetiny jsou studené. To je
konec.“Nakláněje se ke kadetovi Bieglerovi, optal se ho německy: „Also, wie geht’s?“„S-s-se-hr-hr-gu-gu-tt,“ zajektal zuby kadet Biegler, „…ei-ne De-deck-ke.“„Vědomí dílem zastřeno, dílem zachováno,“ řekl maďarský štábní lékař, „tělo velice hubené,
pysky a nehty mají být černé… To je třetí případ, kdy umřeli mně na choleru bez černých nehtů
a pysků…“Naklonil se opět nad kadeta Bieglera a pokračoval maďarsky: „Druhá ozva nad srdcem
přestala…“„Ei-ei-ne-ne De-de-de-deck-ke-ke,“ zajektal kadet Biegler.„To, co mluví, jsou jeho poslední slova,“ řekl štábní lékař k sanitnímu poddůstojníkovi
maďarsky, „zítra ho pochováme s majorem Kochem. Teď upadne do bezvědomí. Listiny jsou o něm v
kanceláři?“„Budou tam,“ odpověděl klidně sanitní poddůstojník.„Ei-ei-ne-ne De-de-de-deck-ke-ke,“ jektal za odcházejícími kadet Biegler.V celém pokoji bylo na šestnácti lůžkách pět lidí. Jeden z nich byl nebožtíkem. Zemřel
před dvěma hodinami, byl pokryt prostěradlem a jmenoval se jako objevitel cholerových bacilů.
Byl to hejtman Koch, o kterém se štábní lékař zmiňoval, že bude míti zítra pohřeb s kadetem
Bieglerem.Kadet Biegler zvedl se na posteli a viděl ponejprv, jak se umírá za císaře pána na
choleru, neboť ze čtyř zbývajících dva umírali, dusili se a modrali, při čemž vyráželi něco ze
sebe, ale nebylo poznat, co a jakou řečí mluví, bylo to spíše chrčení potlačeného hlasu.Druzí dva s nápadně bouřlivou reakcí na uzdravení připomínali lidi stižené tyfózním
deliriem. Křičeli nesrozumitelně a vyhazovali z pokrývky hubené nohy. Nad nimi stál vousatý
saniterák, mluvící štýrským nářečím (jak poznal kadet Biegler), a uklidňoval je: „Já už měl
taky choleru, moje zlaté panstvo, ale nekopal jsem do pokrývky. Teď už je s vámi dobře.
Dostanete dovolenou, až…Neházej sebou tak,“ zařval na jednoho, který kopl tak do pokrývky, až se mu přehnula přes
hlavu, „to se u nás nedělá. Buď rád, že máš horečku, aspoň tě odtud s hudbou nepovezou. Už
jste oba z toho venku.“Podíval se kolem sebe.„Tamhle už zase dva umřeli. To jsme čekali,“ řekl dobrácky, „buďte rádi, že už jste z toho
venku. Musím dojít pro prostěradla.“Vrátil se za chvíli. Přikryl prostěradly zemřelé s úplně černými pysky, vytáhl jim ruce s
černými nehty, které si drželi v poslední agónii udušení na ztopořeném přirození, snažil se
jim zastrčit jazyk do úst a pak si klekl u postelí a spustil: „Heilige Marie, Mutter Gottes…“
A starý saniterák ze Štýrska díval se přitom na své uzdravující se pacienty, jejichž delirium
znamenalo reakci k novému životu.„Heilige Marie, Mutter Gottes,“ opakoval, když vtom mu nějaký nahý muž zaklepal na rameno.Byl to kadet Biegler.„Poslyšte,“ řekl, „já jsem… se koupal… Totiž mě koupali… Já potřebuji pokrývku… Mně je
zima.“„To je zvláštní případ,“ řekl půl hodiny nato týž štábní lékař ke kadetovi Bieglerovi,
který odpočíval pod pokrývkou, „vy jste, pane kadete, rekonvalescent; zítra vás pošlem do
záložní nemocnice do Tarnova. Vy jste nositelem cholerových bacilů… Pokročili jsme tak daleko,
že to všechno známe. Vy jste od 91. regimentu…“„13. pochodový prapor,“ odpověděl sanitní poddůstojník za kadeta Bieglera, „11. setnina.“„Pište,“ řekl štábní lékař: „Kadet Biegler, 13. pochodový prapor, 11. pochodová setnina,
91. pluk, na pozorování do cholerových baráků v Tarnově. Nositel cholerových bacilů…“A tak se stal z kadeta Bieglera, nadšeného bojovníka, nositel cholerových bacilů.[1]Všechny rozmluvy důstojníků s důstojníky se přirozeně konají v jazyce německém.[2]V německém rozhovoru, který ti dva vedli mezi sebou: „Sie haben sich damals auch mit
den deutschen Mitschülern gerauft.“[3]V rozhovoru: „Also: Nazdar!“[4]Udo Kraft: „Selbsterziehung zum Tod für Kaiser“. C. F. Amelang’s Verlag,
Leipzig.[5]Rozmluva hejtmana Ságnera s nadporučíkem Lukášem byla vedena v českém jazyce. | Hasek_Osudy-dobreho-vojaka-Svejka-III-Slavny-vyprask.html.txt |
U JedubabyByl jednou král, měl syna a ten syn se nechtěl ženit, celý čas jen chodil na hon. Jednou
v zimě zastřelil havrana a když ho viděl ležet v krvi na sněhu, usmyslil si, že se ožení,
dostane-li dívku, která má tvář bílou jako sníh, rty jako krev a vlasy jako havran. Když to
král uslyšel, byl smutný, pravil:„Takové dívky není na celém světě, jen v skleněném zámku, hlídá ji Bílý král, každého
zahubí, kdo se zámku přiblíží. Ale když jináč nedáš, jdi si, snad je ti ta princezna
souzená.“Princ se rozloučil, jel do světa, všude se ptal po skleněném zámku, nikdo o něm nevěděl.
Až dojel kraj světa, tam stála chaloupka, v té chaloupce bydlila Moudrá Bába, právě si
četla o tom princovi v knize osudů, pěkně ho uvítala, ale povídala:„Synáčku, potázal ses se zlou, do skleněného zámku se lidský tvor nedostane. Ale sečkej
chvilku, až přijde můj pravnuk Vítr, snad ti poradí.“Princ si sedl za pec, po chvíli zaduněla vichřice, do oken chaloupky bil sníh, dveře se
vyvrátily a do světnice vrazil veselý mládenec, volal:„Babičko, oběd! Dnes jsem se prohnal, stavěl jsem Bílému králi ze sněhu hradby kolem
skleněného zámku. Chystá se na svatbu a bojí se, že mu chce kdosi unést jeho nevěstu.“Babička vytáhla z trouby oběd, postavila ho na stůl a vyprávěla Větrovi o princovi. Vítr
pozval prince k obědu a když se najedli, pravil:„Půjčím ti svého koně, ten sněhovou hradbu přeskočí, a Bílý král není doma, jel zvát
hosty na svatbu.“Princ poděkoval Větrovi, vysedl na koně a kůň se s ním hnal jako vítr, přelétl sněhovou
hradbu a stanul ve dvoře. Princezna seděla smutná u krbu v skleněném pokoji, třásla se
zimou v bílém kožíšku. Princ vběhl do zámku, chytil princeznu do náručí a ujížděl s ní k
chaloupce. Ale Bílý král se vracel domů, spatřil prince a rozjel se za ním. V mžiku ho
dohonil, vytrhl mu princeznu z náručí, poznal však Větrova koně a řekl:„Že jsi Větrův přítel, tak ti to odpouštím, ale po druhé se nevracej.“ Princ jel smutný
sám k chaloupce, Vítr ho těšil, ať počká, až přijde druhý bábin pravnuk, Slunce, snad mu
poradí. Princ si sedl zase na pec, k večeru zalila chaloupku zlatá zář, dveře se otevřely a
do světnice vběhl krásný mládenec, Slunce, volal:„Babičko, večeři! Dnes jsem se nasvítil, hřál jsem Bílému králi na sněhovou hradbu, aby
se mu slila v tvrdý led. Kdosi mu chtěl unést jeho nevěstu.“Bába postavila na stůl večeři, vyprávěla o princovi. Mládenec pozval prince k večeři a
když se najedli, těšil ho, aby se nestaral, že má koně rychlejšího než Vítr, oběhne za
jeden den celou zemi. Poslal ho na svém koni do zámku, aby vzal princeznu, dokud Bílý král
spí. Princ mu poděkoval, letěl na slunečním koni k skleněnému zámku, kůň přelétl hradbu,
stanul na dvoře. Princ vyběhl k princezně do pokoje, našel ji spící v kožišinách na bílém
loži, vzal ji do náruče, a letěl s ní zpět k chaloupce. Ale kůň Bílého krále ucítil svého
druha, bil kopyty, až vzbudil svého pána. Bílý král seběhl, vsedl na svého vraníka a mžikem
dohonil prince. Vytrhl mu princeznu z náručí, poznal však slunečního koně a řekl:„Žes přítel Slunce i tenkrát ti odpouštím, ale víckrát se mi nevracej!“ Princ odjel
smutný k chaloupce, vypověděl Slunci své neštěstí. Mládenec jej těšil, ať počká, až se
vrátí bábin třetí pravnuk, Měsíc, snad mu poradí. Princ si lehl na lavici za pec, po
chvíli, ještě bylo temno, zalila chaloupku stříbrná zář, dveře se otevřely a do světnice
vešel bledý mládenec, Měsíc, volal:„Babičko, snídaní! To jsem se dnes namohl, svítil jsem Bílému králi, když honil toho, co
mu ukradl jeho nevěstu.“Babička vařila snídaní, vyprávěla Měsíci o princovi, jak po dvakrát marně unášel Bílému
králi princeznu. Měsíc vzbudil prince, pozval jej k snídaní, těšil ho, že má ještě
rychlejšího koně než Slunce, poslal jej do skleněného zámku. Bílý král, když se vrátil s
princeznou, odjel, aby jí přinesl bílý hranostajový plášť na svatbu. Princ poděkoval
Měsíci, vsedl na koně, brzy byl v skleněném zámku, našel princeznu, jak plakala ve svém
pokoji. Chytil ji do náručí, letěl s ní k chaloupce. Už už dojížděl, tu se přihnal Bílý
král, vytrhl mu princeznu z náručí, ale když poznal měsíčného koně, pravil:»Žes Měsícův přítel, do třetice ti odpouštím. Ale jestli tě ještě uvidím, živého tě
nepropustím.“Princ dojel smutný do chaloupky, Měsíc ještě spal. Když se vyspal, pravil princi:„Nezbude, než aby sis vysloužil rychlejšího koně, než má Bílý král. Ale takový kůň je
jediný na světě a toho koně má Jedubaba a bydlí tady dál, až za krajem světa. Jdi k ní a
hleď koně vysloužit, my ti rádi pomůžeme.“Princ pěkně poděkoval a jel k Jedubabě. Chalupa Jedubaby stála na samých temnotách, kde
nebylo ani paprsku, ani hvězdičky a kde létaly jen černé stíny jako noční mátohy. V chalupě
bylo plno dýmu, v malých kamínkách hořel oheň, nad ohněm míchala Jedubaba své jedy v černém
rendlíku. Bachraté žáby lezly po zemi, plivaly do rendlíku své sliny, tlustí hadi kapali do
toho varu svůj jed, plešatý havran nosil bábě v zobáku jedovaté bylinky.Sotva vešel princ do světnice, žáby zakuňkaly, hadi zasípěli, oheň zapraskal, havran
krákoral. Bába po nich stříkla tou jedovatou kaší, aby mlčeli, chrochtala přívětivě na
prince:„Co pak, panáčku, co pak chceš? Však živý odtud nevyjdeš!“ Princ pověděl, že si přišel
pro koně, a bába se smála, až řičela:„Když si ho vysloužíš, tak ti ho dám, mám jich tu dvanáct, vyber si sám. Třikrát je
uhlídáš, objedeš svět, když se však nevrátí, vypiješ jed.“Vyšla s princem na dvůr, hvízdla, ze stáje vyběhlo dvanáct koní, černých jako mračna,
princ s nimi vyšel ze dvora, ale než se ohlédl, rozlítli se, ani nevěděl, kam se poděli.
Šel je hledat, bloudil, po koních nikde ani stopy. Tu zavanul prudký vichr, před princem
stál Vítr a volal vesele:„Princi, jak se máš?“Princ si mu požaloval, že hledá marně Jedubabiny koně, ale Vítr se jen zasmál, rozlítl
se po obloze, fičel celý den jako divoká vichřice, sháněl černá mračna po obloze, sehnal je
do večera až k chalupě a s princem vlétlo do dvora dvanáct vraníků, uštvaných, až jim
kapala z tlamy pěna. Bába se zamračila, ale neříkala nic, zavřela koně do stáje, dala
princi jíst a poslala jej spát. Na druhý den o úsvitě vyvedla zas koně ze stáje, dala je
princovi. Byli už plaví jako ryzky, vylétli ze vrat a zmizeli. Princ nevěděl, co si má
počít, bloudil, hledal, až vyšlo Slunce, zazářilo přívětivě, volalo:„Princi, jak se máš?“Princ div neplakal, jak naříkal, ale Slunce ho těšilo, počalo pálit, až se vzduch sléval
žárem, do večera sehnalo plavá oblaka s oblohy až k chalupě, s princem vběhlo do vrat
dvanáct plavých koní, byli uštvaní, jen se z nich sléval pot. Bába se zas zamračila, ale
nemluvila, zavřela koně do stáje, dala princi jíst a poslala jej spát. Na druhý den koně
vypustila, byli bílí a hraví jako beránci, jen vyskočili ze vrat, rozlítli se po obloze.
Princ už jich nehledal, jen chodil a čekal. Ale nezavanul ani větérek, slunce se schovalo
za obláčky, tak uplynul celý den, nastával večer. Tu vyšel Měsíc, volal:„Princi, jak se máš?“Princ plakal, už myslil, že je jeho žití konec. Ale Měsíc se rozsvětlil stříbrným
leskem, sehnal všechny beránky mžikem až k chalupě a pravil:„Dej si pozor, až budeš vybírat, vyber si toho třetího, co věsí hlavu, to je ten pravý.“Bába už stála na prahu, smála se, jen se chechtala, tu však vejde princ a za ním skáče
dvanáct běloušů. Bába jen zaskřípala svými černými tesáky, ale co dělat, koně byli
pohromadě, dala mu vybrat a křičela, aby už byl pryč. Princ pohleděl na koně, spatřil toho
třetího, jak věsí hlavu, skočil na něho a kůň s ním vzlétl, letěl jako paprsek, mžikem
dorazil do chaloupky Moudré Báby.Moudrá Bába už na prince čekala, zdáli volala:„Synáčku, pospěš, Bílý král se už strojí k svatbě.“ Princ se ani nezastavil, letěl k
skleněnému zámku, nevěsta čekala v bílých šatech, v hranostajovém plášti, Bílý král vyváděl
koně ze stáje. Princ uchytil princeznu a letěl s ní zpět. Bílý král skočil na koně, ale kůň
smutně zahrabal kopytem, zařehtal:„Tentokrát je zle — svého bratra nedohoním.“Bílý král mu zaťal ostruhy do boků, šlehl jej bičem a už letěli. Vraníkovi kapala krev z
boků, když se blížil princi, volal na bělouše:„Počkej, už nemohu, můj pán mne ubije.“Ale bělouš letěl dál plavným krokem, jen se ohlédl a zařičel:„Tak ho shoď, však jsi od něho nezkusil nic dobrého.“ Bílý král šlehl svého vraníka po
očích, vraník se vzepjal jako prut, Bílý král sletěl, rozbil se na drť. V tu chvíli
přeletěl princ chaloupku Moudré Báby, a jak letěli dál, země kvetla, kde se jí bělouš
dotkl, jen se pestřila kopytníky, sasankami, petrklíči, luka se zelenala, pole se černala,
skřivánci vzlétli z hrud a provázeli svým zpěvem prince s princeznou do jejich říše. | Tille_U-Jedubaby.html.txt |
Z dedinyTicho, pokojne plynie čas na dedine. Žiadna udalosť, žiadne zvláštne novinky nerušia
jednostajnosť života dedinčanov. Hodina do hodiny, deň do dňa vpletá sa; mesiace, čiastky
roku sledujú jeden druhého, až nastane Starý rok.[1]Pán farár vyjde na kanceľ — v kostole horia sviece, — povie peknú kázeň o
nestálosti, bezcennosti všetkého, vyjmúc duševných cností; napomenie poslucháčov, aby
každým uplynuvším rokom stali sa hodnejšími nebeského kráľovstva; pomodlí sa, ďakujúc bohu
za lásku, ktorú dokazoval v minulom roku — a povie amen! Staré babky, nahlas opakujúc
posledné slovo, utrú si farbistými šatkami suché oči, vezmú pod pazuchu ťažko okovaný Tranoscius[2]a neistým, krátkym krokom habkajú von zo zimného kostola. Za nimi uberajú sa
šedí starci, tak čerstvé nevesty a panny a až za týmito svojvoľná mládež mužského pohlavia.Vonku rozpradie sa vrava. Starci pridružia sa k starenkám, mladí k mladým. Starí zväčša
vyprávajú o večernej kázni, chvália pána otca; mladým vyšumeli už posvätné slová. Oni
dohovárajú sa, kde a ako dočkať Nový rok! Takto rozídu sa, každý do svojho domu.Deti s koláčmi v rukách, čo dali im matky, aby neplakali za nimi, radostne vítajú
rodičov. Gazdiná postaví sa do kuchyne; gazda zapáli si fajočku a húpa na nohách deti,
vnúčatá. Vonku ozve sa výstrel — dva, tri. Deti nastrašené, predsa však zvedavo vyhrnú sa z
pitvora k mládencom, ktorí zemou nabíjajú pištole, aby výstrel silnejší bol, lebo veď
privítať treba Nový rok.Dievčatá prezliekajú sa v tmavých komorách. Šaty opatrne zohnú sa a odložia sa do
tulipánovej kasne. Stužky a parta jemnojemne zoberú sa z hladko učesanej hlávky a zavesia
sa na klin nad kasňou. A div, skoro každá šepce si: „Či dlho ešte budem ťa odkladať
partička moja?“ A mimovoľne predstaví si v bujnej obrazotvornosti pekný čipkový čepiec…
Potom uberajú sa do kuchyne pomáhať matke.Onedlho zapália sa sviece a sadne sa k prikrytému stolu. Po večeri nahrnú sa hostia,
zväčša mladí. Nasledujú staroročné zábavy. Orechy tlčú sa, štiepy sa donášajú, olovo leje
sa — a každá teší sa. Tej vyšiel horár, tej vojak, tej krajčír; tá vydá sa hneď, tá kus
pozdejšie — no však je mladá! A ktorej nevyjde nič, alebo červivý orech rozštiepi, tá teší
sa:„Čo by to bola pravda, veď to všetko len prázdna povera!“Keď na veži odbije dvanásta, jedným hlasom, nadchnuto zaspievajú si všetci: „Rok nový
zase k nám prišiel.“[3]Potom vzdialia sa hostia, vinšujúc navzájom jedni druhým: „Šťastlivý Nový rok!“Na druhý deň počne sa Nový rok — no vskutku len on je nový. Druhé je všetko pri starom,
okrem toho snáď, že ten alebo onen má dnes nové šaty, že báťovi šedivšie sú vlasy, starému
otcovi zohnutejší chrbát, chalanovi brada šibe a mladuche oči svietia!No či to nebolo i včera i vlani tak…?Dedinčania nebadajú premeny: vidia sa každý deň a za noc málo premení sa človek! Až
potom naraz napadne im diviť sa, keď „malá“ Zuzka vydá sa, šibal „Petrík“ ožení sa… „Hm, to
sú už ľudia…!“ A keď starý Tomáš umrie, to len tak otvoria ústa, keď počujú v kázni, že bol
osemdesiatročný…“„Hm, hm, bože láskavý, ako to tie časy letia!“ zašomre každý.A časy letia skutočne! No ticho, pokojne valí sa jeho more v živote dedinčanov. To, čo
vedia, to im je dosť k spáse, pokoju: buď pobožný, pracovitý, — mladí ženiť, mladé vydať sa
majú a starí umrieť musia! A o tom už potom nik nemusí sa hádať: kto je mladý, kto starý?
Mladí uhádnu si sami a starým uhádne — smrť![1]Starý rok,posledný deň v roku, Silvestra.[2]Tranoscius,spevník evanjelických Slovákov, ktorého meno
pochádza z priezviska Juraja Tranovského.[3]„Rok nový zase k nám prišiel“,poslovenčený názov nábožnej
piesne (Tranoscius čís. 112). | Marsall-Petrovsky_Z-dediny.html.txt |
Bonapartova séria…[1]Bonapartova séria,so slávy bleskom, slávy stínom.Oj aká sláva bola by,keby bol býval pred Trenčínom.Bol by som i ja pyšnejším,že cestujem a idem ním.[1]Bonapartova séria— Trenčín 8. VIII. 1913. Rukopis básne sa
nezachoval. Uverejňujeme ju podľa korešpondenčných materiálov. | Jesensky_Basne-z-rokov-1913-1914-a-z-vojenskeho-obdobia-pred-zajatim.txt |
Nuž poviem vám…Nuž poviem vám, čo by som rád:malú, drevenú chalúpkuv zasneženom smrekolese,sedeť pri teplom kozúbku,hladeť oknom v zasneženéčarokrásne lesy, hory: —jako sa svet belie, bliští,jak’ milo môj ohník horí! —Na konároch smrečkov, kríčkovsnehu kusy, jak’ periny —na bieľ čistín vysočižnésmreky hádžu modré stíny;všade ticho, všade nemo —len dakedy zšumí, šuchne,keď sa snehu kus sosuje,keď sa konár ťarchou uhne;tak rád by som hľadeť oknomv zimy lesa čarokrásu —všade mier a všade ticho,nečuť kriku, nečuť hlasu;nevidíš živého tvora —len tá myseľ dumie, lietav zpomínaní, v roztúženído čarného bájosveta:hľa, zpod kríčka, z modrej tônegnómik s bradou žmurká, kuká,podskakuje, v dlaň si chuchá,zamrzla mu noha, ruka; —a tam ďalej skaly, žuly,diera v nich a rozpuklina,zaiste to vchod podzemný,gnómov býva tam družina.Ach! ba predsa vidím tvory:ponad smreky letia vrany,nekrákajú, letia šumne —z hôr zaviatych v dedín strany.A tam hľa, na tom konáriveverička, — už skočilas jednej vetve v druhú vetiev,hŕbu snehu zmetelila.Jaký svet to čarokrásny!biele hory, modré nebo. —Ó, ty ticho dušokojné,ó, ty čarná hôr velebo! —Len dakedy dobrí ľudiačoby prišli ku mne, ku mnepohovoriť, snívať, ťúžiťdobrodušne, šumne, umne; — —dobrodušní, dobrí ľudia,ó, takých je málo, málo —hej! zlých ľudí zahrýzanie,koľko ma už bôľov stálo!dobrodušní, dobrí ľudiakeby prišli v moju chýžku,rovnej mysle, rovnej duševzali by sme dobrú knižku,nie bezbožnú, svetamárnuna turnaje vedy, umurovnať búrne žitia spory,dumali by dobrú dumu,snívali by zlaté mysle,prác šľachetných sväté cielea nie boje! — veď sme bratiaa nie zvery pobesnelé.Spočiň turnaj dúm vznešených! —Ozvite sa hlasy zniona,nech sa vpíja melodiado sŕdc nežných, duše lôna!nech sa leje melodiačarných zvukov, čarných piesni,nech nám z ťažkých zeme trúdovcestu v nebies sféry kliesni.A tie čarné melodiez tichej chýže von sa lejúv les zaviaty, zasneženýa lesom sa ďalej chvejúa zvukom tým naslúchajúgnómi malí, biele víly,veveričky, srnky, kríčky — —a les trnie v sladkej chvíli — —v útuľnej, malej chalúpkejako by mne dobre bolo! — —zasnežené hory, lesytichý, biely svet okolo! — | KovalikUstiansky_Krb.html.txt |
Vedel som…Vedel som, lovci perál že chudobní vrátia sa nazpät.
Tlakomer v baniach siroty veštil, keď nebolo chleba.
Išiel som v prácu — ohnutý chrbát a červené oči…
Života večné koleso točí sa ku predu, točí:
nemožno stáť.
Vedel som, že raz všetkému musí prísť precudzí koniec.
Opadnúť musia japonských čerešní posvätné kvety,
na hruď nám sadne smrtiaci motýľ, sťa krýdlaté veto…
Večný to zákon — niekam sa odvolať práva tu nieto:
len hlavu skloniť.
Vedel som, že raz obzory osvetlí pomstivý plameň,
po stopách chodcu nočného poštvaná smečka psov pôjde
a zamknú dvere tam, kde som chodníčky najradšej mával…
Hej, smutno v duši, keď príde k bezzbranným sklamania nával,
a ťažko je udať: prečo?!
Vedel som, život je ako letiace oblaky v búrke. —
Vieme to všetci — mlčíme o tom a klopíme oči…
U jeho cesty s žobrákmi stojíme pre trochu lásky.
Zahrmí časom — pred zrakom mihnú sa pohádok krásky:
— boli sme — a už nás niet. —Nový Smokovec 1929 | Guoth_Vedel-som.html.txt |
Miestne báje a skazkyPodáva Ľud. Ad. Reuss.Sotva uplynulo pol stoletia, ako spevy a povesti ľudu, porekadlá, obyčaje a
starožitnosti začaly sa spisovať a sbierať, a už tak bohaté sbierky sa sostavily, že sa
môžu postaviť ku sbierkam i veľnárodov. Od toho času ale, ako sa písmom utkvely, na
vidomoči kapú a u ľudu v zapomenutie prichádzajú. Ľud prestal spievať a povesti sa
nevykladajú. Príčinou toho môže byť nový nepriaznivý ruch krajinský, zákony, nové
inštitúcie, stavanie železníc i v dosaváď neprístupné a osihotené kraje atď. Slovensko naše
od pravekov akoby chránené bolo lesmi a horami pred vpádom divých hord tatárskych a
tureckých, tak že živé stariny: tradície, skazky, povesti a obyčaje do našich čias mohly sa
v pôvodnosti svojej zachovať a zachrániť ako nikde inde.Poloha nášho kraja je k tomu i veľmi priaznivá. Tu najväčšia rozmanitosť panuje,
jednotvárnosti nepozorovať, ale striedavé vysoké vrchy s rovinami a hlbokými dolinami,
bystré potoky a vodopády so zápoľami, temné lesy s planinami, a to v rozličných útvaroch sa
zamieňajú a obrazy krásy, úžasnosti, velebnosti a nežnosti predstavujú.[1]Ale i národ, tento kraj obývajúci, už samo v sebe zvláštnymi názormi a darmi
obdarený, všemožne sa snaží túto svoju kolísku a rodisko umnými miestnymi bájami a skazkami
ozdobiť a okrášliť, ktoré od praotcov zdedil a na vnukov prenáša. Veď keď zovnútorný ťažký
osud ho od viac století tlačí ako vampír, aspoň vnútorne chce sa hýbať; žiť a svoju úľubu v
týchto tvorených tradíciach a bájkach hľadať. I sama príroda pri jej veľkoleposti zostáva
nemá, mŕtva, bez citu, ona potrebuje duchovné obživenie, aby zanímavými bájami a skazkami
živo hľadela a človekovi pôvabnou sa stala. Nie je teda div, že ľud náš o každom
významnejšom predmete prírody, alebo o pozostalých z dávnovekosti rumoch, priekopoch,
násypoch, mohylách, chlumoch, oltároch, nápisoch, zanechaných baniach, pustých kláštoroch
atď. zná zanímavé poznámky robiť, báječnými dejami, menami, osobami, akoby rúchom ozdobiť.
O mnohých dejepis mlčí, mnohé pak báje do prosta z pohanského náboženstva sú vzaté a
osobnostiami mythologickými opatrené. V takýchto miestnych bájoch často jedno slovo alebo
meno padá do ďaleko predhistorickej doby, a umný dejepisec, ethnograf, skúmateľ
starožitností a mytholog, zná to do spojitosti s historiou, archäologiou a mythologiou
uviesť a prekvapujúce výsledky vykázať. Miestne bájky a skazky majú z tohoto ohľadu výbornú
cenu, a táto cena nesmie byť zaznávaná. Až dosaváď nikto sa nepokúsil pozornosť na ne
obrátiť a ich spisovať, ačpráve je svrchovaný čas, lebo i ony už-už sa tratia, a o nedlhý
čas z pamäti ľudu vymazané budú. Veru škoda by bolo, aby také tvorby, ktoré národ slovenský
od tisíc rokov v sebe prechovával a hájil, v nich žil i umrel, večne boly zmarené.Miestne báje a týmto podobné skazky, na prvý pohľad zdajú sa byť naivné a chatrné plody
ľudovej obrazotvornosti; keď sa im ale bližšie prizreme, najdeme, že ony hlboko siahajú do
geniusa národného.[2]V nich totiž sú vyslovené túžby a žiadosti, nádej, mravné naučenie, v nich sa
pripomínajú predhistorické príhody, založenie miest a hradov, objavenie baní, uložené
poklady. Ony vysvetľujú úkazy prírody a predstavujú mythologické osobnosti. Pri všetkej ich
jednoduchosti sotva podarilo by sa niekomu ich napodobniť a v tomto duchu a smysle napísať.
Tak na príklad, mnohé a výtečné hudobné komposície máme, ale sotva niektorú z nich si ľud
osvojil a prijal, a keď si aj osvojil, teda musia sa geniusu národnému prispôsobiť a značné
premeny podstúpiť. Podobne i novoutvorené slovo alebo porekadlo do života a behu uviesť,
nesnadno sa dá docieliť. Práve takejto povahy sú i báje a skazky. Národný genius má isté
ladenie, istý spôsob cítenia a prejavenia myšlienok, a kto tohoto ducha náležite nepojal a
si ho neosvojil, márna bude jeho námaha — v ktoromkoľvek peknom umení niečo nového utvoriť
— zostane cudzím, a obecenstvo to zavrhne. Docela iné sú v tomto spise z ducha slovenského
vyplývajúce skazky a báchorky. Ony sú od národa ako spevy, slová a porekadlá už prijaté a
uznané, nepodliehajú viac žiadnej móde, vkusu a doktríne, tak ako skazky grécke a rimské.
Ich budúcnosť a trvanie je zabezpečené. Čím častejšie sa čítajú a pripomínajú, tým viac sa
rozširujú a zanímavejšími stávajú. Obdivuhodná vzdelanosť Grékov a originálnosť v umení a
vedách v tom sa zakladá, že oni zdola nahor postupovali, najprimitívnejšie národné pochopy
za basis si položili a ???? ?? ????? za heslo si vytkli. Iné národy opačne postupovaly,
grécku kultúru síce prijaly, ale k nej nie súc pripravené, v nej živorily a zakrpately.
Nezbýva nám teda nič iného, ako poznanie nás samých a sbieranie tých tradícií, ktoré nám
národ podáva, a uvedenie ich do súzvuku s dnešnou výsosťou vied a umení.Lokálnych bájov — ako sa to dá popredku videť — je nesmierne množstvo; a preto ich
spisovanie a štylisovanie má byť čo najjednoduchejšie, bez všetkých štylistických okrás,
individuálnych prídavkov a rozvedenia jednotlivých výjavov, lebo nepíšu sa len so
stanoviska básnického, pre bájeslovcov, ethnografov, skúmateľov starožitností atď., ale
vôbec a jednak pre všetkých. Mnohé skazky sú medzitým i neúplné a kusé, ktorým sa ale tak
odpomôže, keď viac podobných sa posberá a tieto sa vzájomne podľa potreby doplnia. Sú
medzitým mnohé všestranne, umne složené a bez vadnej ústrojnosti až k podivu. Pozoruje sa
totiž pri nich takrečený dramatický uzol, okolo ktorého sa dej točí. Až po uzol sa dej
postupne zaviňuje, potom ale záhadné veci sa rozviňujú, vysvetľujú, až celý dej v jeden
celok splynie. Tento uzol ako vrchol deju pozostáva často z krátkej výpovede, hrozby,
žiadosti, prísahy atď., a pozornosť poslucháčov udržuje až do konca. Tak sostavená býva
každá dobrá bájka, povesť, román, ale i každé dráma.Mnohé podarené báje naše — ako res nullius — prešly do majetnosti iných národov, a tam v
literatúre na novelly, ballady a romány, prepracované, ako vzácne perly sa skvejú. No,
podľa smýšľania a geniusa slovenského možno ich snadno poznať, ako bieleho havrana medzi
čiernymi. Nezbýva teda iného, ako podľa výpovede J. Kollárovej vo „Vzájemnosti“ vyslovenej:
„Čo je slovenské, kdekoľvek je naše“, — takéto odcudzené báje a skazky jednoducho
reklamovať. Keď súsedia naši Maďari pred tisíc rokami veľmi slabo obydlené dolné kraje
zaujali, nie plenom a mečom, ale pri spoločnom usrozumení tehdajších obyvateľov to sa
stalo, že mali príležitosť správu krajinskú, remeslá, roľníctvo, názvy miest, hradov,
vrchov, riek, ba i mnohé slová do reči svojej pri pokoji a shode prijať. Pri tejto
príležitosti prejali od Slovanov i mnohé národné povesti a miestne báje a skazky a podržali
ich až podnes v úplnej pôvodnosti, asnáď vernejšie ako by to sám národ bol učinil. Báje
naše behom času istotne sa i podľa okolnosti menily a pretvarovaly, ako sa to i s užívanou
rečou stáva, tu ale a u tohoto národa akoby skamenelé vo svojej pôvodnosti zostaly.Bohaté sklady miestnych bájov poskytujú zvlášte tie miesta, ktoré kresťanstvo z
pohanských časov prejalo. Bola to za oných časov hlavná úloha zvestovateľov Spasiteľa
všetko čo na pohanstvo upomínalo, ako oltáre, obete, modly, sviatky, obyčaje, ešte i len
mená a slová zrušiť a znivočiť, alebo na kresťanský kultus obrátiť. Tak píše Sulp. Severus
o pobaltických modlách, že istý biskup Martin, kde modly znivočil, hneď tam alebo chrámy,
alebo kláštory postaviť dal.[3]No sami pohanskí žreci a krevníci najurputnejšími nepriateľmi a najmocnejšími
rozširovateľmi kresťanstva sa stali.[4]Slovania vôbec národ zbožný, svoje náboženstvo, ako žiaden iný národ pilnovali
a vzdelávali, všetko svojim bohom venovali a posväcovali, všade modly stavali a im obete
donášali. Tak píše Ekhard (Monum. Jutrebog 43). „Vyčnievaly po celom kraji slovanskom
modly, polia ale a mestá podobne bohami oplývaly. V obciach vystavené boly svätiny a chrámy
rozličným bohom venované. Ba práve svojich bohov i do vojska sebou brávali“. Že na
Slovensku a zvlášte v niektorých krajoch modloslužba rozšírená bola, to dosvedčujú mnohé
osobné a známe mená, ako: Perún, Morena, Boba, Mája, Lada, Vila, Rusalka, Runa, Ďonďa,
Kuga, Vesna, Jasoň, Kykymora, Bohynky, Zimbaba, Tur, Pekelník atď., potom názvy sviatkov
ešte i podnes užívaných, ako: Kračún, Vianoce, Hromnice, Turíce, Jastry (u Lužičanov Veľká
noc), Rusadlia, Letnice, ale i Sobôtky, Vajanô, chodenie s Morenou, Dedkom a Vesnou. Na
pohanské náboženstvo poukazujú i mená jednotlivých vrchov a dolín, ako: Lysá, Žiare,
Oltárnô, Háj, Sitno, Sinec, Jas, Peklo, Paromisko, Devin, ale i miest, ako: Tur, Lada,
Vesperen, Vit a mnohé iné, ktoré pri uvedení kresťanstva menami svätých a svätíc zamenené
boly, práve tak, ako sa to so samými bohami stalo. „Z národních písní jihoslovanských
dozvídáme se, píše Dr. Máchal (Nákres báj. slovanského 12), kterak jednotliví svatí
rozdelili se o statky světa. Bůh dostál nebeské výšiny, sv. Eliáš hromy a blesky, sv. Jíři
stal se hajitelem jara a mládeže, sv. Mikuláš správcem moře, vod a brodů, sv. Pantelejmon
vládcem tří velikých světel světa, sv. Petr letního hořka, sv. Maria, nazvanáOgněna, vládla blesky a ohni, sv. Michal podzimními víchry, sv.
Sava sněhy, mrazy a ledy“.Podobne i legendy o putovaní bohov a ich obcovaní s ľudmi, tým cieľom, aby ich poznali a
podľa potreby trestali alebo odmeňovali, prejalo kresťanstvo. V legendách Svantovíta alebo
Perúna totiž zastupuje anjel, Kristus alebo Otec Nebeský, vždy ako múdry, dobrý, vševedúci,
naproti tomu Pekelníka čili Zloducha zlomyslného a sprostého zastupuje Satan alebo sv. Peter.[5]Takéto legendy pre zjavené náboženstvo nemajú pražiadnej ceny, pre bájeslovie
sú ale vzácne a vítané.Mnohé rastliny boly podľa bohov, alebo podľa ich vlastností, údov, obleku pozvané, na
príklad: Čertkov, Perunika, Ľulok čiže Rulík, Leknín, Králik, Devina čiže Divizna, Kráľovie
zelie atď., ale i takéto pôvodné mená sú kresťanskými menami svätých a svätíc zamenené ako
na príklad: Sv. Jakuba kvet (Senecio = Lomihnát); Sv. Jána kvet (Chrysanthenum leucanthemum
= Matečník); Sv. Jána víno (Ribes rubrum); Sv. Jána krv (Hypericum perforatum = Čertova
krv); Sv. Petra koreň (Cichorium Intybus = Čakanka); Byt boží (Ambrosia elatior); Božie
koláčiky (Malva rotundifolia); Sv. Ducha koreň (Aethusa cynapium); Ľan Matky Božej
(Gladiolus communis); Božia drevina (Viburnum Lantana); Božie drevce (Abrotanum); Božcovník
(Asperula odorata); Bohovie kľúče (Primula veris); Boží dar (Eringium) atď. Toto všetko len
tým cieľom je predbežne pripomenuté, že pri spisovaní a vysvetlovaní skazok vplyv
kresťanstva predpokladať sa má, lebo ony obyčajne v tomto rúchu zavinuté sa predstavujú.Miestne báje čiže skazky, rozoznávajú sa od povestí tým, že sú k istému predmetu a k
istému zemepisnému miestu viazané, a v nich často osoby i menom pomenované. Národné povesti
naproti tomu nikdy určené miesto a osoby neudávajú, ale jednoducho neurčite „kde bolo, tam
bolo“ sa začínajú.Istý druh skazok sú už hore uvedené legendy. V legendách sa silne prízvukuje dualismus,
princíp totiž belbožstva a černobožstva, ktorý ináče od niektorých mythologov urputne sa
zapiera, ale zaznať, ako aj metempsychosis, sa nemôže.[6]Legendy zvlášte u Čechov a Lužičanov sú obľúbené. Ináče miestne báje, povesti a
legendy sú výtvary ducha a geniusa národného, bez individuálneho náteru, kosť z kosti a krv
z krvi našej. Nie div, že každý v nich vidí odblesk príbuzný sebe samého, svojho ducha i
názoru. Ony sú plody dávno zašlých časov, naše dedictvo: živá starina.*Nasledujúca sbierka miestnych bájov, skazok a legend, ako počiatočná, ani prísny
poriadok nevyhľadáva; budúcne však, keď sa sbierka zväčší, i tomu sa snadno odpomôže.[1]Z tejto rozmanitej polohy krajov vysvetliť možno i nápadnú rozličnosť krojov a
odevov, spôsob žitia, typus, temperament, charakter a vlohy, čo pri žiadnom inom
príbuznom alebo nepríbuznom národe sa nepozoruje. Pri iných totiž národnostiach jedno
individuum akoby z oka inému vypadlo, tak je vo všetkom podobné a rovné, a to ako pri
nižších, tak i pri vyšších vrstvách. Naproti tomu u Slovákov jedno individuum je samo
pre seba samostatné, iným vynahradiť sa nedá, a nemožno ho ako prototyp národa
považovať, ono je len doplňujúcou čiastkou. Táto rôznosť povahy ináč dosvedčuje sa i
pri politickej administrácii, cirkevnej správe a službe vojenskej. Z tejtože
rozmanitej individuálnosti vyplývajú i bohaté sbierky spievanôk, porekadiel, povestí
a skazôk, ktoré každý kraj a okolie podľa vlastného názoru a barvy podáva, tak že sa
nemôže ani z tohoto na jednotný typus zavierať. Sám národ si je pohádkou v krajine,
pestrými bájami ozdobenej.[2]A to len vtedy sa objaví, keď podľa možnosti všetky skazky a miestne báje sa spolu
posbierajú a do jednej objemnej sbierky poukladajú. Týmto spôsobom ich veľká cena a
hodnota, ako pri diamante, progressívne vzrastne. Omrvinky a zlomky sú lahodnej
ceny.[3]Martinus ubi fana destruxerat, statim ibi aut ecclesias aut monasteria
construebat. (Grimm Myth. 70)[4]Grimm Myth. 74[5]Bož. Nemcová v slov. povesťach niekoľko takýchto legend uvádza. Jedna taká legenda
i v tejto sbierke pod názvom: Červená hora, č. 17. je umiestená.[6]Vo všetkých legendách slovanských o stvorení sveta predstavuje sa belbožstvo ako
múdre, dobré, a také je i jeho dielo, súčasne predstavuje sa i černobožstvo ako
lstivé, zlostné, a jeho dielo je tiež zlé. O čom i A. Weselovsky písal v Sbor. XLVI:
Dualističeskija pověrja o mirozdanii. Osobnosti, ako proti sebe postavené v legende
haličskej a bukovinskej pripomínajú sa: Boh a Čert; v južno-ruskej: Boh, Hospodin a
Ďábel; v olgopolskom újezde: Kristus a Peter; v radomyšlskom újezde: Boh a Satanael;
v podolskej gubernii: Boh a Satanail; v belo-russkej: Boh a Čert; v severo-russkej:
Sabaoth a Satan; v bulharskej: Hospodin a Ďábel. Poliaci bája, že na počiatku
panovali Boh svetla a knieža temnoty. Bogomilovia svoje učenie výlučne na bel- a
černobožstve založili, prispôsobujúc sa k bájom slovanským. (Dr. Máchal: Nákres báj.
slov. 3 — 9.). — Helmold (Chron. slav.) píše, že Slovania ctili dobrých i zlých
bohov, prvším šťastie, druhým však nešťastie pripisujúc. A preto zlého boha Div-om a
Černobohom, dobrého pak Belbohom nazývali. — M. Frencel (De idol. slav.) ale dokladá,
že Slovania dobrých i zlých bohov ctili. Medzitým jedna povesť i u Slovákov sa
rozpráva, ktorú b.- štiavnický žiak do Zábavníka XIV., str. 17. zaznačil, a začína sa
takto: „V jednom zámku bývali dvaja bratia: Biely a Čierny duch, ale sa naskrze
nesnášali, lebo Biely bol dobrý a Čierny bol zlý, a preto celý zámok prišiel do
zakliatia i so všetkým živým tvorom, čo sa v ňom nalezal. Keď do toho zakliateho
zámku prišiel človek, vyrútil sa naň drak a bol by ho spálil, keby mu Biely duch
nebol na pomoc prišiel“ atď. No zretedlný dualismus sa vyráža i v skazke dolu nižšie
pod č. 17. stojacej pod názvom: Červená hora. Nuž p.Bohs nami
aZlépreč! Z toho ale nedá sa následkovať, že by dualismus
hlavnú myšlienku v slov. bájesloví tvoril, lebo je len jeden nepatrný faktor, ktorý
skrze iných zatlačený býva.V Slovenských Pohľadoch 1883, roč. III., soš. 1., v článku o solárnych
slávnostiach u Slovanov, sa píše rozhodne, že terajšia srovnávajúca lingvistika a
srovnávajúca mythologia k netušeným a prekvapujúcim výsledkom vedú, čo je veľmi
problematické. Lingvistika vôbec býva nadužívaná a tak applikovaná, ako päsť na oko.
V mnohom páde je len na škodu a pôsobí zmätok v bájesloví. Také prekvapujúce
etymologické výsledky sa na príklad dovádzajú, žebogod sskr.
koreňabha= svietiť pochádza,biesod
sskr. kor.bhi= báť sa;svetod kor.sil-ný;vit(v slove Svatovit) od kor.va, vě= flare;svarogod kor.svariť= skovať pochádza, čo je všetko neobmedzená
ľubovoľnosť, už i v etymologii málo sbehlému nápadná. Veru takáto etymologia slabo
podopre bájeslovie.K takým netušeným výsledkom vedie vraj i srovnávajúca mythologia. Ale naše
bájeslovie ešte sa len sostavuje a samo v sebe sa porovnáva, ono tvorí len „Nákres“,
a tak nemožno ho porovnávať s mythologiou rimskou, germánskou a gréckou, ktoré na
prameňoch starších a hojnejších sa zakladajú, než bájeslovie slovanské, a od dávnych
dôb usilovnejšie sa pestujú. Nasledovne porovnávajúca mythologia by bola predčasná a
neviedla by k tým netušeným výsledkom. Zostaneme na dosavádnej postati: sbierať a
spisovať bájeslovia sa týkajúci materiál, lebo všetky predčasné reflexie sú dieťaťom
mŕtvo narodeným.Že by hlavný kultus bol slncový čili solárny býval u Slovanov, — tejto mylnej
domnienky bol už i J. Kollár, ale de fakto z povahy a z prirodzeného utriedenia bájov
vysvitá, žesúčasnei hrom, blesk, oheň, plesá, more, dážď,
príval, ale i vojna, smrť, osud, nemoce, zima boly personifikované, vzývané a obeťami
poctené. Daemonologia ale u Rusov prvé miesto zaujíma. Ináče slncový čili solárny
kultus J. J. Hanuš v báj. kalendári náležite spracoval a vybavil.Čo sa ale týka môjho porovnania bájky o indickom Putrasovi a v slovenských
povestiach o Čertovi, ktorí oba mali papuče skorochody a čiapku nevidímku, tu vo výš
udaných Pohľadoch str. 68. podstrčený jeiný blbý smysel, ako sa
to vôbec na mnohých miestach pozoruje a potom tentonesmyselhrmotným apparátom sa podvracia. Je to pohodlný spôsob jazdenia, ale nedôstojný pre
spisovateľa. Ak klátivé stanovisko je zaujaté v oči dualismu, lingvistike a
srovnávajúcej mythologii, už je preukázané, no na druhé vývody a náhľady pre tesnosť
miesta odpoveď zostávam dlžen. | Reuss_Miestne-baje-a-skazky.html.txt |
1. Vzácnosť a stupne dobréhoPrísloviaČo má byť kyslé, nech bude s octom.Adalb. Kwaśno.DobréAj to šuták, čo pekno rád nevidí a dobro radšej.T. 1.Dobré je dobré a lepšie je lepšie. — Nieto lepšie ako dobré, a krajšie ako pekné.Dobré mäso sa na každej dedine predá.[1]5Dobré sa samo chváli.Č. 30. Adalb. Dobre 40.Dobrému vínu nenačim viechy.Adalb. Wino 13.— Dobré víno i bez
viechy vypijú.Č. 30. Adalb. Piwo 3.[2]Dobrý kôň i na maštali kupca nájde.Adalb. Koń 19.Radšej menej a dobre, ako mnoho a zle.Č. 130. Adalb. Mało 2.—
Radšej menej, ale dobrého.Adalb. Dobre 35.Jedno slnce stojí za všetky hviezdy.10Kára nie je voz.T. 16.[3]Každá polievka je lepšia, keď je pripražená.[4]Keď má byť mokro, nech tečie.Č. 158.Lepší zlata kus ako z olova hus.[1]Dobrá vec má všade svoju hodnotu.[2]Viecha— veniec z viniča, znak predaja vína vo
vinohradníkovom dome. — Maď. paralela: Czégér nélkül is elkel a jó bor. (Dobré víno i
bez viechy sa minie.)[3]Maď. znenie: Taliga nem szekér. (Kára nie je voz.)[4]O zdokonaľovaní. Z. | Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-mudrost.html.txt |
Země mnoha jmenHra o třech jednáních a proměněOsoby v pořádku, jak vystupujíI. jednáníElan Chol
1. metař
2. metař
Opilec
1. klepna
2. klepna
3. klepna
Pieris, básník starší školy
Milenec
Milenka
Horlitel
Dollarson
Vandergold
1. a 2. muž z davu
1. a 2. žena z davu
DavPřeměna:1. dělník
2. dělník
1. strážník
2. strážník
Výrostek
1. muž
2. muž
Dollarson
Vandergold
Primátor
Pieris
Elan Chol
Milenec
Milenka
Školní děti a učitelé
DavII. jednáníMuž s rýčem
Otec
Matka
Výrostek
1. muž
Pieris
Ean Chol
Milenec
Milenka
Uspěchaný muž
Jeho žena
1. sendvičmen
2. sendvičmen
Sbor chuďasů
Dav
Vandergold
Žena v černých závojíchIII. jednáníElan Chol
1. a 2. invalida
3. voják
Slepec
Občan
Milenec
Stará matka
Vdova
Milenka
Hlasatel
1. muž z davu
Dollarson
Pieris
Žena v černých závojích
Armáda inženýrů, vojáků a úředníků
Dav | Capek_Zeme-mnoha-jmen.txt |
PodivnýV temných Smrečinách[1]valasi
ohník kladú si v kolibe,
pustou nocou vietor šumí,
vrchovcami hory hýbe.
A tou nocou a tou horou
dumný šuhaj postupuje,
ku tej valaskej kolibe
pomaly sa približuje.
„Boh daj šťastia! — sa ohlási —
čo robíte chlapci mladí?“
A v tom pušku s pleca sníme,
a ku ohňu sa posadí.
Sedí pri ňom zamyslený
a nič viacej nehovorí,
len pozerá, len si myslí,
ako ten ohníček horí.
Smútok tiahne mu po tvári,
sen mu zhýňa mihalnicu
a v driemotách klobúk z hlavy
nachyľuje sa mu k lícu.
Spí a nič nevie o sebe,
oheň hasne už pomaly,
žiadnej vravy nečuť ďalej,
i valasi už pospali.
Už noc prešla, svitlo ráno,
deň sa belie nad Tatrami
a ten z koliby odchodí,
ďalej ide zas horami.
Pred kolibou tí valasi
stoja, za ním pozerajú
zadivení, medzi sebou
takto zticha povrávajú:
„Čo to ozaj za šuhaja,
túla sa v zime i v lete,
a miesta si najsť nemôže,
na tom preširokom svete?“[1]Dolina v Tatrách tak zvaná. | Grajchman_Dumky.html.txt |
Mária MorevnaV ďalekej krajine žil Ivan-cárevič; mal tri sestry: jedna bola Mária-cárevna, druhá
Oľga-cárevna a tretia Anna-cárevna. Otec a matka umreli; a keď umierali, prikázali synovi:— Kto prvý príde pýtať tvoje sestry, za toho ich vydaj — u seba ich dlho nenechaj!Cárevič pochoval rodičov a zo zármutku šiel na prechádzku so sestrami do zeleného sadu.
Skoro sa zamračilo a strhla sa hrozná búrka.— Poďme, sestričky, domov, — povedal Ivan-cárevič.Ledva vošli do palácu, udrel hrom, povala sa otvorila a do izby vletel krásny biely
sokol; udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca:— Boh ťa pozdrav, Ivan-cárevič! Predtým som k vám chodil ako hosť, avšak teraz
prichádzam ako mladý zať; chcem sa uchádzať o ruku tvojej sestry Márie-cárevny!— Jestli ťa moja sestra má rada, ja jej nebránim, nech ide s Bohom, — povedal
Ivan-cárevič.Mária-cárevna privolila; sokol sa s ňou sosobášil a odniesol ju do svojho kráľovstva.Deň sa míňal za dňom, celý rok sa minul, ani čo by rukou pľasol. Šiel Ivan-cárevič s
dvoma sestrami na prechádzku do zeleného sadu. A nastala hrozná búrka.— Poďme, sestričky, domov, — povedá Ivan-cárevič.Ledva vošli do palácu, udrel hrom, povala sa otvorila a do izby vletel krásny orol,
udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca.— Boh ťa pozdrav, Ivan-cárevič! — povie mládenec. — Predtým som k vám chodil ako hosť, a
teraz som prišiel ako mladý zať.A pýtal si Oľgu-cárevnu za ženu. A Ivan-cárevič zas odpovedal:— Ak ťa moja sestra má rada, vezmi si ju, ja sa jej vôli neprotivím!Oľga-cárevna vydala sa za orla; a orol ju odniesol do svojho kráľovstva.Prešiel zasa rok. Povedal Ivan-cárevič najmladšej sestre:— Poďme trocha na prechádzku do zeleného hája. Prechádzali sa trocha a zasa sa
zamračilo, prišiel víchor a búrka.— Vráťme sa domov, sestrička! — radí Ivan.Vrátili sa domov a ledva si sadli, udrie hrom, povala sa otvorila a dnu vletel havran;
udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca. Potom povie:— Dobrý deň, Ivan-cárevič! Predtým som chodil k vám ako hosť, ale teraz prichádzam ako
mladý zať: vydaj za mňa Annu-cárevnu.— Ja sestre nebránim; ak chce, nech ide.Anna-cárevna vydala sa za havrana a havran ju odniesol do svojej ríše.Teraz zostal sám Ivan-cárevič; celý rok žil bez sestár, i začalo mu byť clivo.— Pôjdem — hovoril — hľadať sestry.Sobral sa, a šiel, šiel dlho.Tu raz vidí, že leží na ceste mnoho pobitého vojska. I zavolá Ivan-cárevič:— Kto je tu živý, ozvi sa. Kto pobil toto vojsko veliké?Odpovedal ktosi zo živých:— Všetko toto veľké vojsko pobila Mária Morevna, krásna kráľovná.Pustil sa Ivan-cárevič ďalej, i prišiel k bielym šiatrom, tu vychádza mu v ústrety Mária
Morevna, krásna kráľovná:— Vitaj u nás, cárevič! Čo ťa k nám doviedlo, dobré, či zlé?— Dobrí ľudia neprichádzajú so zlým!— Ak sa neponáhľaš, pohostíme ťa u nás v šiatroch. Ivan-cárevič bol tomu veľmi rád. Len
za dva dni a dve noci bol Ivan-cárevič hosťom u krásnej kráľovnej — zapáčila sa mu a vzal
si ju za ženu.Mária Morevna vzala si ho do svojej ríše a dlho tam žili v radosti a v láske, až
zachcelo sa Márii Morevne isť zasa do vojny. I oddala celé gazdovstvo Ivanovi-cárevičovi a
prikázala mu:Všade môžeš vojsť, na všetko dozeraj, ale do tej komory, čo je železnými dvermi
zatvorená, sa neodváž nazrieť!On však nezdržal sa a čakal len kým Mária Morevna odišla, hneď šiel ku komore, otvoril
dvere, pozrel — a tam vidí, že na stene visí Koščej Nesmrteľný, prikovaný na dvanástich
reťaziach. Prosí Koščej Nesmrteľný Ivana-cáreviča:Sľutuj sa nado mnou, daj sa mi napiť vody. Desať rokov sa tu mučím, nejedol, nepil som —
mám už vyschnuté hrdlo!Cárevič podal mu celé vedro vody: on ho vypil a ešte prosil:— Jedným vedrom nemôžem si uhasiť smäd, daj mi ešte!Cárevič podal mu druhé vedro; Koščej vypil i to a prosil tretie, a ako vypil tretie
vedro — dostal predošlú silu, a razom pretrhol všetkých dvanásť reťazí.— Ďakujem ti, Ivan-cárevič! — povedal Koščej Nesmrteľný, nikdyviac neuvidíš Márie
Morevny, ako svojich ušú! — a strašným víchrom vyletel oknom, dohonil na ceste Máriu
Morevnu, krásnu kráľovnú, uchytil ju a odniesol k sebe.Ale Ivan-cárevič horko zaplakal a vybral sa na ďalekú cestu s tým predsavzatím, že Máriu
Morevnu na každý spôsob najsť musí. Ide, ide jeden deň, druhý, na tretí deň na úsvite
zazrie krásny zámok, pri zámku stojí krásny dub a na tom dube sedel sokol. Keď sa
Ivan-cárevič blížil, sokol sletel s dubu, udrel sa o zem a razom stal sa z neho krásny
junák a zavolá:— Ach, švagor môj drahý, vitaj u nás, akože sa máš? Vybehla hneď i Mária-cárevna,
privítala Ivana-cáreviča radostne, dopytovala sa, či je zdravý, a rozprávala mu, ako sa jej
vodí. Ivan-cárevič pobavil sa u nich za tri dni. Potom povedá:— Nemôžem ďalej, idem si hľadať svoju ženu, Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú.— Tú ty ťažko najdeš, — povedá sokol, — ale na každý prípad nechaj nám svoju striebornú
lyžicu, na ktorú keď pozrieme, tak vieme, ako sa ti vodí, či sa ti nič zlého neprihodilo.Ivan-cárevič nechal im žiadanú lyžicu a pobral sa na cestu. Šiel deň, šiel i druhý a na
tretí deň na úsvite zazrel palác, ešte krajší, ako bol ten prvý. Povedľa paláca stál dub a
na ňom sedel orol. Keď sa Ivan-cárevič blížil, orol sletel so stromu, udrel sa o zem a v
tej chvíli premenil sa na krásneho junáka a povedá:— Oľga-cárevna, vstávaj, náš milý braček ide!Oľga-cárevna vybehla hneď a dala sa brata objímať a bozkávať a vítaniu nebolo
konca-kraja. Dopytovala sa, ako sa mu vodí a rozprávala, že majú veľkú radosť, že ich
prišiel navštíviť.Ivan-cárevič zostal u nich za tri dni. Na tretí deň povedá:— Ďalej ostať nemôžem, musím si vyhľadať svoju manželku Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú!— Tú ťažko najdeš, ale na ten prípad, ak by sa ti malo niečo zlého prihodiť, nechaj nám
svoju striebornú vidličku. Budeme ti na dobrej pomoci.Dal im teda svoju striebornú vidličku a vybral sa na cestu.Šiel deň, dva a na tretí deň na úsvite zazrel ešte krajší palác, než boly tie dva.
Povedľa palácu stál dub a na ňom sedel čierny havran. Keď sa Ivan-cárevič blížil, havran
sletel, udrel sa o zem a v tej chvíli stal sa z neho krásny junák, ktorý zavolal:— Vstávaj, Anna-cárevna, náš milý braček ide!Anna-cárevna vybehla hneď a ako brata zazrela, div radosťou z kože nevyskočila, počala
ho objímať a bozkávať a nemohla sa ho dosť navypytovať, ako sa má.Ivan-cárevič ostal u nich len za tri dni. Na tretí deň povedá:— Idem s Pánom Bohom hľadať si manželku, Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú.— Ťažko ju ty najdeš, — povedá mu sestra, — ale ak by sa ti malo niečo zlého stať,
nechaj nám tu svoju striebornú tabatierku. Budeme ti na dobrej pomoci.Ivan-cárevič dal jej tabatierku a vydal sa v mene Božom na cestu. Šiel dlho
horami-dolami, až konečne dostal sa ku Márii Morevne.Keď ho Mária Morevna zazrela, hodila sa mu do náručia a slzy ju zalialy.— Ach, Ivan-cárevič, — povedá, — prečo si ma neposlúchol? Nazrel si do komôrky a
vypustil si Koščeja Nesmrteľného.— Odpusť mi, Mária Morevna — vyhovára sa Ivan-cárevič — nespomínaj Koščeja, ale radšej
poď so mnou, kým ho ešte niet doma, veď nás azda nedohoní?Pobrali sa a dali na útek.Koščej bol na poľovačke. Podvečer, keď sa vracal, kôň sa mu vždy potkýnal.— Čo sa ty tak potkýnaš, — povedá Koščej koníkovi, — šípiš azda niečo zlého, môj
koníček?— Ivan-cárevič prišiel, — povie kôň, — Máriu Morevnu odniesol.— A či ich ešte možno dohoniť?— Môžeme ešte pšenice nasiať, vyčkať kým vyrastie a dozrie, môžeme ju sožať, dať
pomlieť, z múky päť pecí chleba napiecť, všetok tento chlieb pojesť a len potom sa pustiť
za nimi, i tak ich dohoníme.Ako kôň poradil, tak aj urobili. Až potom, keď už ostatný chlieb zjedli, vybrali sa za
Ivanom-cárevičom.Netrvalo to dlho a dohonili ho.— No, povedá mu Koščej, po prvý raz ti to odpúšťam za tvoju dobrotu, že si mi dal v
mojom väzení vody. I po druhý raz ti odpustím, ale po tretí raz maj sa na pozore! Ak ťa
vtedy dochytím, tak ťa na kusy rozsekám.Po týchto prísnych slovách pojal Máriu Morevnu a oba zmizli v tej chvíli. Ivan-cárevič
sadol si na skalu a plakal horko.Dlho takto sedel, plakal a hútal, až konečne sa rozhodol oprobovať ešte raz svoje
šťastie. Vrátil sa teda pre Máriu Morevnu.Koščeja Nesmrteľného nebolo doma.Ivan-cárevič zas volal Máriu Morevnu:Poďme a utečme, kým Koščej nepríde!Ale Ivan-cárevič, — dohovára mu Mária Morevna, veď nás dohoní!— Nech dohoní, aspoň za hodinku buďme zasa svoji!I sobrali sa a utiekli.Koščej Nesmrteľný i teraz bol na poľovačke a keď sa vracal domov, kôň sa mu ustavične
potkýnal.— Čo sa, koníček môj, zasa tak potkýnaš, pýta sa Koščej — či zasa šípiš niečo zlého?— Ivan-cárevič prišiel povie koník, — a odniesol zasa Máriu Morevnu.— A možno ich ešte dohoniť?— Môžeme ešte jačmeňa zasiať, vyčkať kým vyrastie, sožať ho, zo zrna piva navariť,
všetko pivo vypiť a len potom sa vydať na cestu za nimi a ešte ich dohoníme.I tak urobilí a keď posledné pivo z toho jačmeňa vypili, pošli za Ivanom-cárevičom a keď
ho dohonili, zareval na neho Koščej:— Povedal som ti, že viac Márie Morevny neuvidíš! — a s tým pochytiac ju, zmizol i s
ňou.Ivan-cárevič ostal zasa sám a len plakal a plakal, ale, nedbajúc na vyhrážanie Koščeja,
vrátil sa predsa ku Márii Morevne.— Poď so mnou! — zvolal úpenlive.Ale Ivan-cárevič, veď nás zasa dohoní, a sľúbi ti, že ťa teraz rozseká na kúsky!— Keď mu taká ďaka, nech ma rozseká, ale ja bez teba žiť nemôžem. — Mária Morevna
povolila a odišli.Koščej Nesmrteľný, keď sa vracal s poľovačky, i teraz pobadal, že sa mu koník potkýna.— Či aj teraz šípiš niečo zlého, môj koníček, — pýtal sa ho Koščej — že sa tak potkýnaš?— Ivan-cárevič prišiel a odniesol Máriu Morevnu.Koščej sa teraz naozaj poponáhľal, a dohoniac Ivana-cáreviča, rozsekal ho na márne kusy.
Kusy mrtvoly pokládol do vysmoleného suda, okoval ho železnými obručami a hodil do hlbokého
mora. Máriu Morevnu pojal mlčky so sebou.V ten čas u švagrov Ivana-cáreviča striebro očernelo. „Ach“ — hovorili — „vidieť, že sa
mu nešťastie stalo!“ Orol hodil sa hneď na šíre more, pochytil sud a vytiahol ho na breh,
sokol letel pre vodu živú a havran pre mŕtvu. Slietli sa potom všetci traja na jedno
miesto, rozbili sud, vyňali rozsekanú mrtvolu Ivana-cáreviča, umyli a složili ju ako sa
patrí. Havran potom pokropil telo mŕtvou vodou — telo sa striaslo, spojilo; sokol pokropil
ho vodou živou — Ivan-cárevič zaraz ožil, vstal a povedá:— Ako som dlho spal!— Bol by si ešte i ďalej spal, keby nás nebolo bývalo! — odpovedali mu švagrovia, — poď
teraz k nám a ži s nami!— Nie, švagrovia moji drahí, — vyhovára sa Iban-cárevič, — ja pôjdem hľadať Máriu
Morevnu.A tak aj urobil. Keď prišiel ku nej, ona sa náramne začudovala, ale on hneď ju začal
prosiť, aby sa hľadela od Koščeja Nesmrteľného dozvedieť, kde dostal takého dobrého koňa.Mária Morevna použila hneď prvej príležitosti a keď Koščej bol dobrej vôle, začala sa ho
vypytovať.Po chvíli začal Koščej:— Za trikráť deviatimi krajinami je jedna ohnivá rieka a za tou ohnivou riekou žije
striga. Ona má takého tátoša, na ktorom môže za deň obehnúť celý svet. Ale má aj mnoho
iných znamenitých koní. Ja som bol u nej tri dni v službe ako paholok a za to, že som jej
ani jedného koňa neztratil, dala mi jedno žriebätko.— A ako si prešiel cez tú ohnivú rieku? — pýta sa Mária Morevna, lebo hneď pobadala, že
to vedieť bude Ivanovi svojím časom na osoh.— Ja mám takú šatku — pokračoval Koščej, nepobadajúc úmyslu Márie Morevny, — ktorou keď
trikráť máchnem na pravo, spraví sa taký vysoký most, že ho oheň nedočiahne.Mária Morevna si toto dobre zapamätovala, vyrozprávala všetko Ivanovi a keď sa jej
podarilo Koščejovi aj tú šatku uchytiť, dala mu ju tiež.Ivan-cárevič vybral sa hneď na ďalekú cestu, hľadať tú strigu. Išiel dňom i nocou o
hlade a smäde. Nejedol a nepil, lebo nemal čo. Tu raz postretne na ceste zámorského vtáka s
mláďatmi. Ivan-cárevič si pomyslí: Lačný som, chytím jedno a upečiem si ho!— Neurob toho, Ivan-cárevič, — prosí ten vták, — budem ti na dobrej pomoci.Šiel ďalej, poslúchol. O chvíľu natrafil v hore na včely. Vezmem si — pomyslí si — aspoň
trocha toho medu.Ale kráľovná včiel sa ozvala:— Nedotýkaj sa môjho medu, budem ti na dobrej pomoci!Aj sa nedotkol, ale šiel ďalej. Tu stretne razom ľvicu s ľvíčatmi, a že mal veľký hlad,
nehľadiac na nebezpečenstvo, rozhodol sa jedno z nich uchytiť a upiecť.— Nechaj mi moje mládatká, — ozve sa ľvica prosebným hlasom, — budem ti na dobrej
pomoci.— Dobre, nech je po tvojom — povedá a pobral sa ďalej.Išiel dlho a dlho horami a dolami, až naraz zazrie domček strigin. Okolo domca stálo
dvanásť stĺpov, na jedenástich nastoknuté bolo po jednej ľudskej hlave a len ten dvanásty
bol ešte prázdny.— Pán Boh vám daj zdravia, tetka! — pozdraví strigu Ivan-cárevič.— Podobne aj tebe, Ivan-cárevič. Počo si k nám prišiel, či z dobrej vôle a či z potreby?— Prišiel som si vyslúžiť dobrého tátoša, — odpovie Ivan.— Dobre — doloží striga, — a poviem ti hneď, že u mňa nemusíš celý rok slúžiť ako inde,
ale dostačia len tri dni. Ak za tieto tri dni moje kone dobre opatríš, dám ti potom
hocktorého z nich. Ale ak nie, — pozri ta — tvoja hlava príde zaraz na ten dvanásty stĺp!Keď Ivan-cárevič prisľúbil, dala sa mu najesť a poslala ho hneď do roboty.Ale ledva vyhnal kone na blízku lúku, ony sa hneď daly do hrozného cvalu a rozutekaly sa
svetom, tak, že sa mu celkom s očú ztratily. Márne bolo jeho volanie a hľadanie, — po
koňoch ani pamiatky. Čo mal iného robiť, sadol si na skalu a plakal, a že bol od dlhočiznej
cesty ešte ustatý, aj hneď zaspal. Slniečko už zapadalo za ďaleké hory, keď ku nemu priletí
ten zámorský vták a ho zobudí:— Vstávaj, Ivan-cárevič, kone sú už všetky doma!Ivan-cárevič skočil hupkom na nohy a ponáhľal sa domov, kde striga práve karhala svoje
kone:— Prečo ste sa domov vrátily?— Ako sme sa nemaly domov vrátiť, — ozve sa jeden z nich — prileteli vtáci z celého
sveta a div-divúci, že nám oči nevyklali.— Tak zajtra po lúkach nebehajte, ale rozbehnite sa po horách! rozkazovala im striga.Ivan si ľahol spať a ráno, ledva že sa brieždiť počalo, už bola striga u neho a povedá:— I dnes pôjdeš napásť a opatriť moje kone, ale ak jedného z nich ztratíš, tvoja krásna
hlavička podvečer už bude tam hore na stĺpe pri ostatných.Pobral sa cárevič smutný, lebo tušil, že sa s koňmi zasa niečo stane. I tak bolo. Ledva
došly kone na lúku, pustily sa zaraz do cvalu a o chvíľu zmizly v hore. Darmo sa pustil
Ivan za nimi, dohoniť ich nemohol a skoro ztratily sa mu s očú.Od márneho behania celkom umorený, sadol si na kameň, plakal a len plakal, až konečne od
veľkej únavy aj zaspal. Keď sa slniečko klonilo ku západu, pribehla ľvica a zvolala:— Vstávaj, Ivan-cárevič, všetky kone sú pospolu doma! Ivan sa hneď ponáhľal domov, kde
striga ešte hroznejšie ako včera kričí na kone:— Prečo ste sa domov vrátily?— Ako by sme sa boly nemaly vrátiť, — ozva sa jeden z nich — keď z celého sveta dobehla
divá zver na nás a div, že nás neroztrhala.— Tak zajtra zabehnite do šíreho mora! — rozkázala im namrzená striga.Ivan-cárevič sa utiahol nepobadane na odpočinok, ale ledva že svitalo, už bola striga
pri ňom a kázala mu zasa vyviesť kone na pašu.— Ale ak všetky kone domov nedovedieš, bude sa tvoja hlava skvieť na tom prázdnom stĺpe!
— takto sa mu vyhrážala.Hneď potom Ivan-cárevič vyhnal kone, ale ešte nebol ani na mieste, už sa pustily do
divého cvalu a rovno do mora. Tam si zastaly až po hlavy vo vode pohrúžené. Darmo ich volal
a robil všetko možné, aby nejako predsa len vyšly z vody, — všetko bolo marné! I sadol si
Ivan na kameň a rozmýšľal o svojom osude. Horko sa rozplakal, keď pomyslel na to, čím sa mu
striga vyhrážala. Napokon zaspal. Slnko už dávno bolo zašlo za hory, keď ku nemu priletela
včela, a zobudila ho tými slovami:— Hor’ sa, Ivan-cárevič, ponáhľaj sa domov, lebo všetky kone sú už doma. Ale keď prídeš
domov, strige sa na oči neukazuj, ale skry sa v stajni za jasle. Tam najdeš jedno prašivé
žriebätko v hnoji sa váľať, to si vezmi so sebou a na pravú polnoc uteč z domu a utekaj, čo
len môžeš.Ivan-cárevič tak aj urobil, a keď bol už pod jasľami ukrytý, počuje strigu zasa sa
hašteriť a dohovárať koňom, prečo sa vrátily?— Ako by sme sa neboly maly vrátiť, — ozve sa zasa jeden z nich, — keď priletelo na nás
s celého sveta množstvo včiel a začaly nás so všetkých strán do krvi štípať!Striga sa o chvíľu utíšila a šla spať. Ale Ivan-cárevič o polnoci vzal to žriebä,
osedlal ho, sadol si naň a ponáhľal sa ku tej ohnivej rieke. Keď ku nej došiel, mávol
šatkou, ktorú mu bola dala Mária Morevna, a — kde sa vzal, tu sa vzal, — nad ohnivou riekou
stál krásny, vysoký most. Keď prešiel cezeň, mávol šatkou dvakráť, a už bola na mieste
mostu len malá lavička.Keď sa striga ráno prebudila, nenašla po tom prašivom žriebätku ani pamiatky. Hneď
vedela, čo sa v noci stalo a hybaj, dala sa prenasledovať Ivana-cáreviča. Letela ako strela
na železnom ohreble, palicou ho poháňala a metlou stopu zametala. Priletela ku ohnivej
rieke a pustila sa hneď cez tú lavičku. Ale ledva bola v prostriedku, lavička sa prelomila
a striga padla do ohnivej vody. Od strašnej bolesti vykríkla zúfale, ale všetko bolo márné.
V tej minúte bolo po nej na veky.Ivan-cárevič sa na toto z ďaleka prizeral a potom, už pokojnejší, dal sa žriebätku na
lúke napásť. Keď sa dosť napáslo, stal sa z neho krásny tátoš, ktorý ho už veselo niesol ku
Márii Morevne.Mária Morevna, keď ho zazrela, veľmi sa zadivila, padla mu do náručia a počala sa ho
dopytovať, ako je to možné, že je ešte pri živote. Ale Ivan-cárevič nepovedal jej nič, len
ju volal, aby s ním odišla.— Bojím sa, Ivan, — povedá Mária Morevna, — ak nás Koščej zasa dohoní…— Nedohoní, — uisťoval ju Ivan, — teraz mám lepšieho tátoša ako on. Letí, ako vták.Sadli si teda oba na koňa a dali sa na útek. Koščej Nesmrteľný vracajúc sa domov i teraz
pobadal, že sa kôň pod ním potkýna.— Čo sa potkýnaš, môj koníček, — povedá, — či šípiš zas niečo zlého?— Ivan-cárevič prišiel a odniesol Máriu Morevnu! — oznamuje mu koník.— A možno ich ešte dohoniť?— To už neviem, lebo teraz má Ivan-cárevič lepšieho tátoša, ako som ja.Dlho naháňal Koščej Ivana, až napokon ho predsa len dohonil. Soskočil s koňa, vytiahol
ostrý meč a chcel ho rozsekať. Ale v tom tátoš Ivanov tak ho kopol po hlave, že Koščej
zaraz klesol mŕtvy na zem. Ivan nakládol potom veľkú vatru, hodil do nej mrtvolu Koščejovu
a keď zhorela, pustil popol do vetra.Potom si sadla Mária Morevna na koňa Koščejovho, Ivan-cárevič na svojho a ponavštevovali
rad-radom svojich švagrov, havrana, orla a naposledy sokola. Švagrovia ich srdečne
privítali, lebo si už mysleli, že ich viac neuvidia.— Nie nadarmo si sa toľko namáhal — povedali švagrovia a sestry, — Mária Morevna je
naozaj krásna!Ešte dlho sa pobavil Ivan-cárevič s Máriou Morevnou u svojej rodiny, ale povinnosť ho
volala domov. Odoberúc sa srdečne od všetkých, vrátili sa do svojej krajiny, kde žijú a
kraľujú azda až do dnes, — ak totiž už neumreli. | Autor_Ruske-narodne-povesti.txt |
SkamenelýMesiačik na modrom nebimedzi sto chmáričkamibelavými, všakovýmiprechádza sa s hviezdami.Mesiac svieti, modré nebo -šíre pole križuje,medzi tôňu kedy-tedyjedlín blesk zahadzuje.Ah! tak ako tá macochalen hádže, zahadzuje,hoc’ sirôtkam krája chleba,predsa ich nemiluje.Tie tône sa po horičkeako obri dvíhajú,starčekovu dušu žialekrížom-krážom pichajú.Čelo mrkne, ak’ keď hasneohníčka tichého žiar,oči ako dve kukučkyv ostatnú života jar;srdce, duch, ak’ dve lastovky,čo na búrke lietajú,sadnúc si na dva topole,na nich smutne spievajú.Topole tie dva šumotomovlažujú bolesti,starček, chudák, slzy roniacoddá sa do povesti:„Pozrite tam, moje dietky,ak’ to pleso vidíteako tento mesiac svieti,ak’ vy tuná stojíte,ako tento ohník horí,ja ležím na suknici:tak to, tak to práve bolov deň posvätný Trojici.Z dedín na tú veľkú slávnosť,ľudia sa ponáhľajú —Vtom deväť hodín odbije —na veži vyzváňajú.Zvony hučia a na divýchskalách sa odrážajú;temne, mutne tie ohlasypo doline behajú.Letia tam, ak’ dva havrany,kde sa pleso prestiera,tam ten žiaľ zhučí naposleda na vodách umiera.Neumiera, ale vchodído vĺn ducha smutného,nad jazerom šuhaj plačeod zármutku veľkého.Slzy dolu bielou tvároucícerkom odtekajúa do tichého jazeraak’ skalôčky čľupkajú.Tam hľadajú si pokoja,keď ho v očiach belasýchnemohli nájsť; z bystrých očívtekajú do vĺn tmavých.Čože plačeš a nariekašako dieťa, Janíčko!?Čože sa ti zarmútilotak to tvoje srdiečko?Veď máš všetko na tom svete,čo len duša zažiada,máš oviec dosť, pekný domček,mamuška ťa má rada.Deti ťa ešte netrápia,nemravčia za ušami,si slobodný ako ten vták,čo je medzi horami.Janíček na to nič nedbá,má on inšiu príčinu:Zná on jednu, ale takúak’ to sŕňa dievčinu.Chcel by dušu dobrú dostaťa svoju ta za ňu dať,ale čože, keď zbraňujejej rodina, otec, mať.Nepustia ju ani na kroka pred ním vypierajú;sám Boh im nebo pripravil,doňho vojsť im nedajú.Jaj, vy ľudia, zlostní ľudia,či na Boha veríte,keď vy tak dvoch mladých ľudínemilostne trápite?Volíte im život odňať,keď im pokoj beriete;čo je bez pokoja dušina celom šírom svete?Neplač, šuhaj, nehorekuj,prestaň už raz slzy liať;Boh je dobrý, nedá vám taklen hocijak zakapať.Neplač, šuhaj, nehorekuj,zotri šatkou slzičku,tamto ti už nesie Pán Bohtvoju ľúbu Haničku.Tamto ti už nesie Pán Bohtaké dievča ak’ ten kvet,hupy-cupy, Janík mladý,to je život, to je svet!Šuhajkovi v očiach svitne,pokrytých hmlou žalosti,dievčatku tvár biela skvitneod srdečnej ľúbosti.Dievča kvitne utešene,ak’ tá biela ľalia;šuhaj hodný — čo tu počať!Jezus — Jezus, Mária!Javor nad jazerom šumí,hora hučí pomaly,vlnky ticho si šeptajú,ak’ by dač tajnô znali.Ak’ by srdcia sa vozili,na nich túžby, žiadosti,ak’ by nad nimi šušťaliholúbky od ľúbosti.Hora šumí, lístočky savedno mechriac celujú,na brehu si dvaja mladívečnú lásku sľubujú.Ako toto slnce svieti,ako je pri nedeli:žiaden z ľudí nás — iba sámna nebi Boh — rozdelí.Ako toto slnce svieti,pred sebou vždy tmu ženie,nech ten, ktorý nedotrímaslova, naraz skamenie.Kliatba táto sa dolinoušírky — diaľky ozýva;slabé srdce a úprimnékrutý jašter prerýva.Jaj, prple v ňom bez všetkéhocitu, driape — prežiera —chráň sa každá dobrá dušapotvory a jaštera.Dneska šuhaj za dievčatkomtelom-dušou umiera,a zajtra si sám perečkozo záhradky vyberá.Čože robíš, šuhajíček,či nemáš frajerôčku,čo by peknú ti uvila,ak’ tys’ sám, bukrietočku?Mám bukrétu, mám dvojakú,v jednej kvitne vytrčpán,kráska, klinec a v tej druhejrozmarín a tulipán.Jedno pierko týždeň nosím,potom ho zahadzujem,rok, dva roky k dievke chodím,potom ju nemilujem. — —Žení sa; dievča sklamanék Božej matke utieka,tam sa žehná, tam sa modlí,ešte najviac narieka.Nezúfa, ani nekľajepodvodníka zlostného,ale každý, keď nie ľudí,boj sa trestu božieho. — —Šuhaj na obed nechodí,matka varí večeru,beží triesočiek nazbieraťk zelenému jazeru.Triesky hľadá, triesky láme,za každičkou slzička —kde si sa bavil tak dlho,moja ľúba kurička?!Janka volá: Poď, Janíčko,dám ti mlieka vtáčieho —Janko mlčí — — tisícamivrany kráču kol’ neho.Darmo, mamko moja drahá!Nestrieš špinu slzami,Janík tvoj je skamenelýso psom i s ovečkami.Na hlave mu smrek vyrastá,dolu chrbtom mašina,pod nohami bielučkýmiprekvitá, zrie malina.Koľko razy holubičkachcela tadiaľ leteti,čierne vrany sa zdurili:Hybaj! holub vo svety.A tie vrany dotiaľ budútam okolo lietati,dokiaľ krížom nebude sačernokňažník žehnati.A to krížom sedem razy,keď zvonia do kostola,vtedy durkne hrom do skalya „duch, vstávaj!“ zavolá. | Kral_Skamenely.html.txt |
O poverách na SlovenskuTieto riadky nazývam len zlomkami z kapitole o poverách na Slovensku, lebo soznam a
popis všetkých tých rozmanitých povier, ktoré jako usadlina môľu z kalného mora dávneho
pohanstva, až dosiaľ sa v ľudu udržaly, a s húževnatou vytrvalosťou, pod pokryevkou
tajnosti sa prevádzajú, zaplnilby objemnú knihu, keďže mimo všeobecne rozšírených povier,
každý kraj má ešte aj svoje zvláštne: a takú synopsis všetkých povier slovenských nikto
není vstave nám napísať; ja ale, ktorý len malú čiastku Slovenska z vlastného videnia znám,
hodím sa k tomu najmenej. Vlani mi prišla pod očí maďarská brošúrka o čarodejnom a
poverečnom liečení u hornotrenčianského ľudu, z ktorejby sa dalo zatvárať na to, jakoby
hornotrenčianskí Slováci boli najpôverčívejším ľudom na celom svete. Ja ale rozhodne a
smele tvrdím, že tomu není tak, a že naši trenčianskí Slováci sú práve tak poverčiví, jako
ľudia iných národností celého sveta. Kto mal príležitosť čo len bežne pochodiť Trenčiansko
od južných až do severných jeho hranic: musel spozorovať, že je veliký rozdieľ čo do
vzdelanosti a osvietenosti, i čo do majetnosti a spôsobu života, medzi južnými a severnými
Trenčany; lebo kdežto Dolnotrenčania bývajú v úhľadných, murovaných domkoch a lepšie žijú,
a analfabetov temer ani nemajú, slobodnejšie sa pohybujú a smýšlajú, a práve preto ani
alkoholismu tak oddani niesú; v hornom, neúrodnom Trenčiansku, je ľud v prevážnej väčšine
veľmi zanedbaný, úžerou vyssávaný, biedou tlačený, a pre nedostatok záživných potravin,
víac pitiu prepaľovaných, alebo z prachov a z vody fabrikovaných, duchu a telu škodlivých
nápojov oddaný, a práve preto aj pôverčivejší, než Dolnotrenčania. Uvedem len jeden
príklad. Roku 1904 bolo vo veľmi sparnom a suchom lete v okolí Kysuckého Nového Mesta,
veľmi mnoho záhubnych požiarov, a že tam mali domky temer na pospol drevené, pohorely až po
samú zem. Ľud bol až zúfalý nad takým nešťastím. Neznať, kto to ľudu nahovoril, že chodia
čierni ľudia po dedinách, a „skielkom podpaľujú domy“: a ľud prestrašený tomu uveril. Stalo
sa, že si jeden žilinský úradník, amater-fotograf, so svojím apparátom vyšiel do ktorejsi
dolinky, kroj a kraj fotografovať. Jak ho ľudia zbadali, shrnuli sa naňho, ktorísi na zvon
na popľach bili, a neboráka fotografa zabili, lebo pevne verili, že on to svojimi skielkami
dediny podpaluje. Z toho bol monstrózny process, a mnohí z výtržníkov dostali sa do žalára.
Takéto barbarstvo je v Dolnom Trenčiansku nemožné, lebo tu žije ľud osvietenejší a
rozumnejší. Ja nemám to srdco, aby som na týchto vražedlníkov z povery, kameň uhodil; ba
mám ľútosť nad nimi; ale obviňujem tých, ktorí ten ľud otročia, vykorisťujú a vyssávajú, a
schválne v slepote a nevedomosti udržujú. Ľud, dľa plánu ohlupovaný, sám sebou, a sám od
seba sa z tej hlúposti nevyslobodí, keď mu k tomu uprímní, nezyštní a dobroprajní priatelia
nepomáhajú.Raz som stál pred farou pri moste, a videl som kráčať do Podhradia jednoho starca a
mladú ženu s veľkou nošou. Dľa rúcha som poznal, že sú z okolia Piešťan. Dali mi pozdrav:
„Pochválen P. J. K.“ Odvetil som: „Na veky, A.“ a doložil som: „Vy iste idete k bohyni? Kto
vás učil takej modlitbe: Pane Bože, pomáhaj, a ty čerte, tískni?“ Dedko stiskol plecami, a
šiel ďalej.V Zemanskom Podhradí žije jedna prefíkaná žena, široko-ďaleko jako „bohyňa“ známa, ktorá
zariekaním (incantatiami), slievaním vosku a olova a všelijakými manipulaciami, poverečné
liečenie, zaškodovanie, veštenie, hádanie, zvlášte ale v ľúbostných záležitosťach
čarovanie, prevádza, a najdú sa vždy poverčiví ľudia, ktorí si jej za dobré dary, čarovať
dávajú, a ona z toho pohodlno žije. Boli sme ju, pred pár rokami s p. Jiráskom navštívili.
Z počiatku bola veľmi zdrželivá; ale potom rezko rozprávala o svojich incantáciach: jaké
zariekania odriekavá pri katolíkoch, jaké pri evanjelíkoch, a jaké pri židoch, lebo že pred
evanjelíkmi nemôže spomínať panenku Máriu a všetkých svätých, a pred židmi ani Krista Pána,
lebo židia v neho neveria. Ale tie zariekania tak chytro hovorila, že nebolo možno za ňou
to poznačiť. Keď sme od nej odchádzali, riekol p. Jirásek: „To je baba, všemi mastmi
maštěná!“Na Lazoch, v púchovskej doline, žil do nedávna taký „vedomník“, ktorého menovali
„Pánbožko“. Aj ten sa zaoberal s takým poverečným zariekaním.Stará Anna Zamec-Geľova, zemanka, mi sdíktovala zariekanie, jaké odriekavaly dievky, keď
pri novmesiaci chodily na vodu k čarom ľúbostným. Takto čarujúce dievky vítaly nový mesiac:Vítaj, zavítaj,
Novýkráľ!
Ja teba vítam,
Od teba pýtam
Zdravie, šťastie, požehnanie,
Po smrti královstvo nebeské.Potom išly na také miesto, kde je nad potokom lávka lebo most, a tam slávnostne
odriekaly:Vyše mosta,
Niže mosta,
Abys nemal nikde miesta,
Len u nás! —Zatým sa ubieraly k brodu, a tam načierajúc vodu odriekaly:Vítaj, zavítaj, vodička čistá,
Bystrá! Odkiaľ si prišla?
Od Pána Ježíša Krista.
Ja ťa berem
Pravou rukou,
Peťmi prsty,
Šiestou dlaňou,
Aby sa obrátili hudci, kupci,
Remeslníci, mládenci, vdovci,
Aj muzikanti za mnou.Pri načieraní vody odriekaly ešte aj toto:A tydub— ty ho ľúb!
A tyklen— ty ho žen!
A tyhrab— ty ho dráp!
A tyšíp— ty ho štíp!
A tylieska— ty len vrieskaj!
A tyhrabček— vítaj chlapček!
A tyvaz— ty ích sváž!Keď sa s tými, tak slávnostne zarečenými vodami k stavaniu domu priblížily, takto
hovorily:Ja nevylievam, ale prilievam!
Zdravia, šťastia,
Hojného požehnania.
Od Pána Boha pýtam.Podobných poverečných, magických zariekaní, koľuje zvlášť medzi dievkami a
vydajuchtivými, nedočkavými vdovami, mnoho.Vydajuchtivé dievky, vidiac večer zapálené zore, vychádzajú do poľa, a takto ích
zariekajú:Zory, Zory, Zoričky,
Pána Krista sestričky!
Ja vás žádám,
Za pomoc volám:
Abyste mi daly, čo si žádám,
Mého osúdenca, osúdeného,
Od Pána Boha darovaného,
Dokiaľ k naším dverám nepríde,
Za mé biele ruky ma nedrží,
V mojej loži neleží,
Se mnou dietky neplodí.
Já teba žádám,
Já teba volám.Toto zariekanie mi predriekala nebohá babka Janíčka, žena veľmi pôverčivá. V tomto
zariekaní však čosi chybuje. Zajímavé je v ňom, že sa Zory zosobňují. V poverách
slovenských sa veľmi často stretáme s premenami ludí v rozličné zvieratá. Veľmi rozšírená
je povera, že sa čarodejnica premeníť môže v ropuchu; že matka prekliala svojich synov, a
premenila ich v havranov; že čarodejník premenil princeznu v srnku a podobných viac. Už
Ovíd mnoho fabuľuje o takých metamorfosach. Naši professori na gymnasiach sa nám dávali
daktoré tie premeny z Ovída spameti učíť, a ostatné nám dali prekladať; ale ani jeden nám
nepovedal, že tie metamorfosy Ovíd z ľudového podania sebral, a ích len do básnického rúcha
odial. Keby povstal taký slovenský Ovíd, a posberal by všetky podobné metamorfosy, ktoré v
národe našom z úst do úst prechádzajú, a tak od pradávnych časov sa udržujú a rozširujú:
moholby ich spracovať v peknej básnickej forme, v hodnú knihu.Daktoré povery majú zdravé jadro. Spomenem len tú poveru: že šestonedelka, zakiaľ od
úvodu z kosteľa domov nepríde, nesmie vykročiť z pod okapu strechy; lebo keby pred úvodom z
domu vykročila, schytily by ju vily a povláčily by ju po poli. Pred asi 8 rokami v Podhradí
jedna „kútnica“ vybehla aj s nemluvniatkom v noci z domu, len v rubáči oblečená. Na druhý
deň ráno našli dieťa v studni, šústím a ráždím do poly zahádzanej, lebo v nej od viac rokov
nebývalo vody; matku ale až podvečer našli učupenú v senníku blízkej hory. Ľud si tento pád
tak vykladal, že kútnica pred úvodom z pod strechy vykročila, a preto ju Vila, schytila, a
ač bola zima a sňahu mnoho, ju povodila po poli, až ju doviedla do senníka v blízkej hôrke.
Zdravé jádro tejto povery je: aby rodička pred úplným vyzdravením nevychádzala z domu,
ináče snadno môže upadnúť do ťažkej nemoci.Také zdravé jádro má povera: že sa sane na leto nemajú dávať na také miesto, kde žíhlava
rastie; lebo sa rozlámu, keď sa budú v zime potrebovať. Keď sa komu v zime sane zkazia,
hovoria ľudia: Aj tie boly iste cez leto v žíhlave. Smysel tejto povery je: aby sa sane
ukládaly cez leto na suché miesto, a nie na mokré, kde žíhlava sa darí.Konopa je rastlina dvojdomá; jedny rastliny nosia samé samčie kvety: a to sú konope
poskonné, ktoré sa po vyprášení po byľke vytrhávajú; iné majú samé samičie kvety, na
ktorých sa rodí semenec: a to sú konope materné. Ale na každej konopnici najdú sa pojedinné
konopné rastliny jednodomé, t. j. také, že na jednej a tej istej rastline sú i samčie i
samičie kvety: a takéto jednodomé konopné rastliny menuje náš ľud „sverepá lebo bláznivá
konopa“, a velice pečlivo ích z ostatných konopí vyhadzuje, aby sa ani jedno vlákno zo
sverepej konopy nedostalo do plátna; lebo kto by z takého plátna, v ktorom je čo len jedno
vlákno zo sverepej konopy, spodnie šaty nosil, ten sa isto utopí. Mne to tak prichodí,
jakoby táto povera k tomu prispievala, aby sa konope, čisto dvojdomé zachovaly, a aby sa
aspoň čiastočne nezvrhly na rastliny jednodomé. Naše ženičky a dievčata veľmi dobre znajú
sverepú konopu. Keď si dievky odložily 9 sverepých konopí, ostatné vyhadzujú ven z roľe.
Tých 9 sverepých konopí uložia do mužských nohavic, a tieto si dajú na noc pod poduškou pod
hlavu, aby sa ím snívalo, za koho sa vydajú, lebo vidia v sne „osúdenca“. Kdesi som bol
všetky, na sverepé konope sa vzťahujúce povery, hodne dávno uverejnil; preto o nich ďalej
reči šíriť nebudem.Rozšírená je povera, že novomanželia môžu tomu prekaziť, aby za istý rad rokov deti
mali. Jeden starý zeman mí sám rozprával, že, keď šíel na sobáš, bol na holom tele v páse
trirazy okrútený „ostružlinou, ktorá bola obema konci v zemi“, a že skutočne za tri roky
nemali detí, a až v štvrtom roku sa ím syn narodil. Na takéto okrúcanie okolo tela
vyhľadávajú a berú maliníky len s tenkými šlahúny; lebo neradil by som nikomu, ovinúť si
okolo tela jako palec hrubé šlahúny, se silnými, jako dýky ostrými ostny druhov: Rubus
Vestii, bifrons a iných. Ale „ostružlina“ slúží v poverách ľudu aj za afrodisiacum, o čom
mi rozprávala jedna žena, ktorej sa zdálo, že ju muž zanedbáva, chutnú rozprávku. Stará
žena jej poradila, aby nepozorovane vložila ostružlinu do postele, že ju muž bude istotne
lúbiť. Naša ženička si myslela, že ostružlina, jako ostružlina, a nehľadala takú
ostružlinu, ktorá má tenké šlahúny a slabúčké ostne, ale odťala až u samej zemi velmi silný
šlahún s mocnými a ostrými ostny, a vložila ho pod plachtu do postele. Sotva sa muž hodil
do postele, vyskočil, jako by ho jedovatý had bol uhryzol, a vyčapcoval ženu. Zadivil som
sa, keď som počul tú poveru, že zariekaním a istými zelinami je možno dieťa v živote
matkinom „zarobiť“, aby sa nenarodilo. Známe sú pády vyháňania plodu: to ale nepatrí medzi
povery. Nakoľko je mne známo, nevie ľud trenčianský nič o nástrojoch a nástrahách k
prekazeniu plodnosti. O tom „zarábaní“ detí v živote matkinom rozprávala mi nebohá stará
Anna Marťáčka v Bošáci túto povesť: „Keď starý Krivý potajme pásol voly na bošáckom cinteri
cez polnoc: videl vystúpiť z hrobu bielu ženu, ktorá sa dala s velikým namáhaním do
dávenia, a vydávila jedno po druhom jedenásť detí, a to jedenáste s najväčším namáhaním
vydala ústami zo seba, a potom všetky v tom poriadku, jako ích bola vydávila, zase
pohltala. Krivý sa na to všetko prizeral, a keď sa k nej priblížil, riekla mu: ,Povedzte
každej materi,aby žiadna nezarábala v sebe deti,tak, jako som ích ja
v sebe jedenásť zarobila, a teraz ích musím každú noc vydáviť, a potom ích zase v tom
poriadku, jako som ích vydávila, pohltať.‘ Keď to povedala, hrob sa otvoril, a žena sa
doňho prepadla.“ Táto povera má to zdravé jádro: aby sa ženy chránili škodlivého a
nedovoleného prekážania riadneho pôrodu.Velice rozšírená je povera, že mrtví z hrobov vstávajú, a živým sa ukazujú. Z tejto
kapitole uvedem len tri príklady.1. O zomrelej dievke lieskovskej. Istý Crkoš v Lieskovom bol ženatý, a bývala s ním aj
jeho švagrina, slobodná dievka, nezdravistá. Keď tá dievka zomrela, vystreli ju, jako sa
panny vystierať zvykly, a dali jej pod škrôbku na hlavu aj stužky, ale nie jej vlastné,
ktoré za živa nosievala, než stužky jej vydatej sestry, už hodne obnosené. Hned v prvú noc
po pohrebe prišla tá zomrelá k posteli svojej sestry, chytila jej duchnu, a začala ju s nej
sťahovať. Crkoška sa zobudila, chytila duchnu za druhý konec, a tak sa o ňu naťahovaly, až
tá mrtvá duchnu aj so sestrou vyvliekla von z izby, a tam jedna na jednom, druhá na druhom
konci duchny sedely. Na to riekla tá mrtvá: „To máš za tie stužky.“ To tak trvalo cez celé
leto každú noc, a Crkoš bol von z domu na poľných robotách. Keď sa Crkoš domov vrátil,
rozprávala mu žena, od každonočného strachu usužovaná, čo sa s ňou robí; on to ale nechcel
veriť, a dodával žene smelosti, aby sa ničoho nebála, keď je on už doma. Jako ale v noci na
posteli spali, cez pravú polnoc čosi posteľ vyzdvihlo tak chytro až po samú poval, že sa
Crkoš velice dozarážal na nos o tlo; a keď posteľ dopadla zase na zem, ani nevedeli, ča sa
to s nimi robí, len počuli: „To máš za tie stužky!“ To isté sa opakovalo aj na druhú noc.
Na tretiu noc šíel Crkoš spať na pec. Cez polnoc prišla zase tá mrtvá, a začala sestru
Crkošku na posteli hrdúsiť. Na jej krik sa zobudil Crkoš, skočil s pece, schytil ženu, a
vyhodil ju von z izby, a mátoha mu v ty časy riekla: „Kebys mi nebol tvoju ženu z rúk
vytrhol, bola bych ju zahrdúsila. To máš za tie stužky.“ Od tej doby mali Crkošovci od
mátohy pokoj. — Táto povera má ten cieľ: aby sa mrtvým ích milé veci dávaly do rakve.2. Pavlína Gabryšová z neopatrnosti podpálila dom. Asi o 3/4 roku po tom ohni zomrela.
Jej muž dal na Morave „bielym mníchom“ omšu slúžiť: aby sa vyjavilo, kto ten dom zapálil.
Tým ale svoju vlastnú ženu pohýbal v hrobe; lebo od jej smrti neminul rok; a že ona dom
podpálila, chodila potom za celý rok každú noc do domu k mužovi; ale chodila len jej hlava,
a postavila sa na stôl. Muž tú hlavu musel každú noc odnášať na hrob. Až keď minul rok,
prestala Gabryškína hlava mátať. — Znal som dobre Gabryšku a jej muža, o ktorých ľud takú
pôverčívú rozprávku vymyslel, ktorá sa dosiaľ u ľudu udržuje. I tejto povery jádro je
zdravé: pozor dať s ohňom, aby ľudia do škody neprišli.3. Pred asi 60 roky bol istý Guláš pre zbojstvo vyše Ostroluckého salaša v bošáckej
doline obesený. Hovorí sa o ňom, že 7 duší zmárnil, t. j. 7 ľudí zavraždil. Tento Guláš,
jako ľud hovorí, chodil po smrti, a mnohí kopaničiari tvrdili, že ho o pol noci vídavali.
Raz išla Tuliska v noci z kopanice do Nového Mesta, a aby ju nepokúšalo, kráčala cestou
medzi kolajami. Tu zrazu vidí v bok cesty Guláša, jako si vedľa nej kráča. Vlasy jej od
strachu dubkom vstávaly; ale si pomyslela, že však bude kričať, keby jej Guláš chcel
ublížiť, lebo chalupy neboly ďaleko. Keď zastala: zastal aj Guláš; keď kráčala ďalej:
kráčal aj on vedľa nej. Jak sa priblížili k Bahníkech salašu, zaspieval tam kohut: a Guláš,
jakoby bol krýdla dostal, letel s náramnou rýchlosťou k svojmu hrobu, a tam sa prepadol. —
Túto pôverčivú fabuľu mi ceľkom vážne rozprávala nebohá stará Marťáčka. —Keď mrtvú pannu pochovávajú, pri vystrájaní jej do hrobu, žiadne dievča jej nesmie dať
ani svojej stužky, ani ručníka, ani žiadnej šaty so seba; lebo ktorá by to urobila,
nemalaby žiadnej barvy, a bola by vždy bledá, jako smrt.Povier o zlých duchoch je mnoho. Že sa zlí duchovia v podobe čiernych koček zjavujú, o
tom svedčí táto, tu v Z. Podhradí zachytená rozprávka. Keď stará Kršáčka aj s mužom,
korytárom, pri vydlabávaní a vystruhovaní korýt bývala v búde v horách; shrnulo sa raz v
noci mnoho čiernych koček okolo búdy. Babka Kršáčka vzala chabinu a švácala medzi tie
mrváňajúce kočky; ale tým si zle poradila, lebo tie kočky sa na ňu oborily zo všetkých
stran, tak, že sa ledva stačíla v búde ukryť, a na seba veliké koryto prevaliť. Kočky ale
daly sa do toho koryta pazúrami, a už-už len čo ho nerozškrábaly na márny pazder, keď bolo
počuť v kopaniciach kohúta zaspievať: načo sa všetky kočky razom ztratily, jakoby sa boly
prepadly: Tie čierne kočky boli premenení zlí duchovia.Aj Vily, Hastrmani (vodní tatkovia), vodné ženy, Černokňažníci, Strašídlá podivnej
podoby, Skrátci, čierní mnísi, bielé ženy, ešte vždy sa ukazujú pôverčivým ľudom na
Slovensku.Jedná stará babka mi rozprávala, že sa to za starodávna všetko shováralo. Zveri a
zeliny, stromy a iné veci, hovorievali ľudským hlasom. Tu mi zaspievala pesničku:Išla Psota cez hory,
Až jej nohy brňaly.
Postrétel ju ten Hladoš:
„Dze ideš, moja paní?“
„Tu len, k jednej gazdine,
Sadnúť jej do kuchyne.“Zajímavé je tu, že psota a hlad sú tu zosobnení, a medzi sebou sa shovárajú, lebo „za
starodávna sa to všetko shováralo, jako tuto Psota a Hladoš“, doložila babka.Mnoho povier rozširovalo sa medzi ľudom aj kveštujúcími frátry mníšskymi. Mám v rukách 9
kvartových strán zaplňujúci rukopis, obsahujúci samé čarodejné a poverečné recepty na
zaháňanie počarovaním povstalých nemocí rožného dobytka; aby kravy mnoho mlieka dávaly, aby
sa mnoho masla namútilo atd. Je tam tých receptov asi 59. Na konci receptov stojí: „Finis.
O. Ad. M. D. G. B. M. V. OO. SS“. Tento rukopis dostal L. Riezner z kláštora beckovských
Františkánov. Je písaný peknou, vypísanou rukou, čisto, ale špatným pravopisom, asi z
polovice XVIII. storočia. Na každej strane je u vrchu nakreslený kríž (†). Mám ho prepísaný
doslovne. Podávám tu na ukázku pár takých poverečných receptov, len premeneným pravopisom:„Aby kravám mlieko neodňali. V ktorékoľvek suché dni vezmi z každej kravy z kríža srsti,
i medzi vymenom tiež, a ulož tú srst do orechovej škrupiny, ktoré sa v štedrý večer lúštia;
uváž to dobre niťou, a polož pod prah, kade chodia kravy z maštale a do maštale: žiadná
čarodejnica, ba ani sám diabol, z pomoci Božej nebude môcť uškodiť.“„Daj si posvätiť klokoč vo Veľkú Sobotu, a vstrč ho za hradu v maštali: žiadná bosorka
ti nepristúpi do maštale.“„Keď je úpad na lichve. Ukradni tri zástavnice ve mlýnoch, a jeden zámek zaopatri, a
ktore statča (= dobytča) skape: vykopaj mu jamu; jednu tú zástavnicu daj podeň, a tým
zámkom zamkni mu pysky, a zasyp ho zemou, a tú tretiu zástavnicu polož na hrob.“ (A s
druhou zástavnicou čo sa malo stať? to sa neudáva.)Ale dosť je tejto ukážky poverečného liečenia dobytka. Mne jeden kopaničiar rozprával,
že mal nezdravú kravu, a keď františkánsky frater chodil po kvešte, zavrtal tej krave
jakúsi ceduľku do roha: a kravička vyzdravela, či pre to? lebo vzdor tomu?Jedna paní, ktorá má v bošáckej doline v kopaniciach hodne mnoho pozemkov, tak že jej
povozy často chodia do kopanic, vyslovila sa, vraj, raz: „Ja len neviem, čo sa to ten
podhradský farár toľko po horách a po lúkách šmatle? Kedy koľvek ho moji bíreši stretnú,
vždy vôz prekotia, lebo os zlámu!“ Keď som chodieval často botanizovať do kopanic: ani mi
len nenapadlo, žeby postretnutie mňa, dakomu škodu mohlo priniesť! Ale tá povera je
rozšírená, že ráno kňaza prvého stretnúť: prinesie nešťastie; ale cigáňku stretnúť,
prinesie šťastie. Raz som, ešte jako skalický kaplán, stretol mne známeho pána s flintou a
velikou kapsou na zajacov, a zavinšoval som mu mnoho šťastia. Ale môj Nimrod sa na mňa
špatno podíval, a zvrtnúc sa na päte, vrátil sa domov. Nevedel som si to nijako vysvetliť,
až mi to vo fare povedali: že sa lovcovi nesmie priať „mnoho šťastia“, lebo že práve vtedy
nič nezastrelí.Jeden môj farník, ktorí za viac rokov bol robotníkom v Pešti, a ztadiať sa vrátil jako
prebudený Slovák, odcestoval vlani do Ameriky, aby sa tam slobodného povetria nadýchal. Z
tadiaľ mi písal obšírny list, v ktorom medzi iným hovorí, že som mu snáď nedôveroval, keď
nechodil do kostela, a pokračuje takto: „Do kostela bolby som aj chodil, ale každý človek
má svoju natúru. Ja som nikdy nespieval; jakoby som vyzeral, a čoby si o mne mysleli tí,
ktorí sú okolo mňa, a zbadajú, že nespievam? Ale preto niesom najhorší. Sú takí svatúškári,
ktorí nikdy nezmeškajú kostel, alebo len keď musia; a sú o mnoho horší kresťania odo mňa.
Na príklad, môj otec modlia sa o zlomkrky, jako od kusa (na akkord), a pri tom nemyslia
dobre; a jako som zkusil, ani nerozumejú slovu v svatém písme. Oni si myslia o sebe, že keď
sú starší, že sú aj spravedlivý. Keď čítajú dobré, myslia, že to o nich platí; a zlé o
druhém. Videl som pri ních všelijaké povery a darebnice, jako na príklad: Keď ích zajac
predbehne, alebo žena s prázdnou putnou predejde: že to znamená nešťastie; v štedrý večer
prvým koláčom kravy utierajú, a na nový rok, pán bôh chráň, aby dolný súsed prišiel prvý do
domu, lebo práve žena: vyhodili by ju boli ven z domu. A všeličo inšie. Nuž, ja som sa ím
smial, a preto som prišiel so starým do protivy. Jeden raz popredku nahovorili horného
súseda, aby ím prišiel zavinšovať nový rok, pokial niekto neprijde; ale chlap bol prvý v
dome na nový rok. Ja som ím na posmech povedal, že to není platné, keď vinšovník neprijde
sám od seba. Povedali mi, že sa to tak musím učiť, lebo že som sprostý, že aj ích rodičia
tak robili, a že aj to môže byť dobré. Povedal som ím, že dvom pánom nemôžu spravedlivo
slúžiť; a keď ích rodičia skočia do mecha, oni za nimi skočiť nemusia.“ Z tohoto zlomku
listu poznať, že jeho pisateľ neni z cechu poverčivých ľudí.Pri malých deťoch sa tiež mnoho povier stvára. Keď dieťa nesú na krst, vkládajú mu v
papierku zavinutý kvet šafranový za poduštičku, a keďby kedy bolo rozhorúčené, aby
nedostalo vred (zrádník, epilepsiu): namočia ten šafran do vody, a dávajú z tej vodky po
troške dieťati piť. Aj keď dieťa zúbky dostáva a je rozhorúčené, tej vodky mu dávajú. Malé
dieťa cvernou premerať, alebo odvážiť, neslobodno; ani keby sa po zemi motalo, nesmie ho
nikto prekročiť: lebo by zaostalo v zraste. Videl som v jednom pánskom dome v škatuľke
opatrovaný kúštik pupkovej žíly novorozeniatka, v druhej škatuľke ale úplne suchý kúsek
„kápky“, s ktorou na hlave sa to dieťa bolo narodilo, teraz viac než pred 100 rokamy. S
„kápkou“ narodené dieťa bude šťastlivé; so zúbkami ale narodené bude múdre. Špetku na prach
potlčenej pupkový žíly, dávajú deťom, keď ích zrádník napadá.O embryu bezdrôtovej telefonie dozvedel som sa od jednej, velmi statočnej zemanskej
panej, ktorej muž bol advokátom v Hornom Trenčiansku, a býval zemanmi vysielaný na snemy do
Prešporku. Keď sa tam prílišne dlho bavil, a domov nechodil, dala si jeho pani doniesť
koleso s voza, postaviť na stôl, a dierou v hlave kolesa vyvrtanou, smerom k Prešporku, po
tri razy silno zavolala: „Ištvánkó-ó-ó! poď do-mo-o-ov!“ a Ištvánko sa nezadlho vrátil do
Nedeze. To mi tá stará pani sama rozprávala.O mesiaci veria, že na ňom Davíd hrá na harfu. Kto sa na to dívá, keď sa práve Davidovi
struna na harfe utrhne: ten oslepne. Hovorí sa, že každý človek má svoju hviezdu. Keď
hviezda spadne, vtedy ten človek, ktorého tá hviezda bola, zomrel. Dievky boly na priastke,
a vyšly v jasnú noc do dvora, aby sa pokochaly pohľadom na hviezdnatú oblohu. Jedna riekla,
úkazujúc prstom na hviezdu: „Hento je moja hviezda!“ Hviezda tá spadla, a dievka v tom
okamžení zomrela; lebo kto uhádne, ktorá je jeho hviezda: hneď zomre.Už ale bude dosť z týchto vybraných povier. Na konec ešte podám poverečné liečenie
hysteroepilepsie, jako som ho sám videl v Bošáci.V Bošáci ochorelo 13 ročné dievča, telesne slabo vyvinuté, z dvojiček, K. Ch. na
hysteroepilepsiu, koncom r. 1899, a v tej nemoci trvalo do februaru 1900. r. Hysterické
krče sa pri nej z počiatku len vo dne objavovaly; pozdejšie aj v noci. Ľudia pripisovali
chorobu čarom, že chorá niečo „predliateho“ prekročila. V tom istom dvore, na zadku, býva
žena, ktorá sa za viac rokov cigáňov pridŕžala, a má syna a dceru, týpu doceľa cigánskeho.
Potom od cigáňov odišla, a od tej doby sa poriadne živí aj s deťmi, a chodieva na celé leto
do mošonskej stolice na poľné roboty. Ľudia spískali, že to tá cigáňka dievčati počarovala.
Cigáňka prišla aj s dcerou ke mne na žalobu, že ju Ch-ci z čarodejstva obviňujú; a že
jestli ja neurobím poriadok, pôjde so žalobou do Trenčína. „Jest-li“ — reku — „chceš, aby
ťa tam vysmiali: nuž idz! Jaký poriadok ja mám medzi vámi robiť, leda ten: aby to Ch-ci o
tobe nehovoríli, lebo je to všetko hlúposť.“ Uspokojila sa, a odišla. Keď chorá dostala
epileptické krče, sviazali jej ruky a nohy motúzom, z poskonných, medzi maternými
zabudnutých konopí usúkaným: aby sa zjavenie ženy čarodejnice, ktorú chorá vo visiach
videla, zahnalo; lebo že ona má počarované, a prekročila „preliaté“. Aj u Nemcov hrajú
„Giftgüsse“ v poverách veľkú rollu. Raz som videl, že chorá mala štvorakú ďatelinku
uviazanú na holom tele „u jamky“ (nad žalúdkom); iný raz zase našel som ju ležať
„horeznak“, a peceň chleba na jej hrudi: to všetko malo slúžiť na zahnanie čarov. Dievča
mávalo visie, hallucinacie, a predstavovala sa jej baba, zalíčená sadzami, alebo s červeno
natretou tvarou, a že sa dievčati vysmievala. Aj to sa pri dievčati praktikovalo, že mu
mládenec (A. P.) do zubov chytil hrdlo, alebo si lahol oblečený k nemu do postele: vtedy,
vraj, pokušenie odišlo od dievčaťa. Videl som dievča, jako sa strmo natiahlo na posteli,
zaseklo zuby, ústa skryvilo, a v oblúku sa vypalo, opreté na temeno hlavy a na päty; zase
sa bilo päsťami v hruď, a jako zo sna rozprávalo s tými, ktorí alebo ktoré sa mu
predstavovali v takých epileptických nápadoch, buď živí, alebo mrtví. Raz mi rozprávalo, že
sa mu predstavili jeden chlap a dve ženy, a prosili ju: „Dievečko, odpusť nám!“ Ono ím
povedalo: „Jak mi tú nemoc vezmete: odpuscím vám.“ Načo odpovedali: „To nenie tak vzáť,
jako dať.“ Aj rozličné zariekanie upotrebovali pri tom dievčati; medzi inými i toto:
„Zahnal Kristus veprov do mora, ďáblov s nimi; aj ty idz za nimi!“1900. 16. febr. navštívil som dievča zase, keď práve malo epileptický nápad. Ležalo s
otvorenýma očima, ani večkami nehýbajúc. Práve rozprávalo s tými, vo visiach sa mu
predstavujúcími ženami, a hovorilo: „No, no! to ja neurobím; toby bola hanba; to ma neučili
ani v kostele, ani v škole; toby bol hriech! — Jakož! ale ja to neurobím. Daj mi pokoj! A
čo somc’ ublížila?“ O chvíľu schopil ju krč, a vyhadzoval ju v oblúku hore, a tam prítomné
ženy svalily sa na ňu, aby ju udržaly; ale udržať ju nemohly. Darmo som ím hovoril: že to
sťahovanie svalov neutíši, a že ešte móžu chorej chrbtovú kosť vytknúť. Ženy sa bály, že
chorú „to zlé“ vychytí do povetria. Keď dievča prišlo k sebe, rozprávalo: že sa mu mrtví
zjavili, a mu povedali: aby vystrelené bolo pri ňom z flinty; a vo flinte musia byť po
troch kúskoch z vianočných štedrovečerných omrviniek, 3 zrnká žita, 3 reži, 3 jačmeňa, 3
hrachy, 3 omrvínky chleba a 3 kúsky oplatky; lebo jak nevystrelia to a tak: že príjdú tie
obludy zase dievča trápiť za dve hodiny. Flintu na ten čas nemali v dome, a dievča malo na
to epileptický nápad za 3 hodiny trvavší. Potom strielal otec z pistole pri dievčati, ktoré
sa na každý výstrel prebudilo. Inokedy strielali vo dvore z flinty, a po každom výstrele sa
dievča rozebralo, a prišlo k povedomiu. Keď malo vísie o mrtvých, potom rozprávalo, čo
ktorý mrtvý ktorému živému odkázal. Aj kusy lebky, zo starých hrobov vykopanej, pálili pri
chorej. Otca pôverčiví ľudia posielali do Pešti ku katovi o pomoc; ale som ho od toho
odhovoril, a on zostal doma. Dali aj podhraďskej „bohyni“ pri dievčati čarovat; ale že táto
pýtala a dostala peniaze a plátno: bola za pokutu do žalára zatvorená. Aj kaplána si na
radu katolickych súsedov povolali, aby dom vykropil a „trojkráľovou kriedou“, na dvere
kríže načiaral: ale všetko na darmo. Keď celé okolie bolo pre túto chorú sburcované, že
ľudia aj z ďaleka húfne dochádzali, na tento zázrak sa dívať: rozkázal slúžny Dr.
Schwertner, aby dievča bolo bez odkladu dodané do nemocnice v Trenčíne, čo som ja rodičom
viacrazy bol tiež radil. Otec dievčaťa mi hovoríl, že ho katolické ženy prehovorávaly, aby
dievča prestúpilo na katolíctvo, že tak mu potom kňazia pomôžu. O tom ale ani otec, ani
dievča ani počuť nechceli. Raz hovorilo dievča, že vidí v izbe vrtiaceho sa čerta na
žeravom koni. Indy zase hovorilo, že vidí strašidlo na peci. I vyskočil, vraj, na pec Ján
Janušík-Turana, a máchal po nad pec palicou: ale dostal taký oflinok (bezpochyby sa sám
zarazil palicou po hlave), že mu až v ušiach zaľahlo. Už sa hovorilo, že aj ľudí, ktorí sa
boli na chorú dívať, mátalo. Dievča sa v nemocnici na toľko uzdravilo, že sa koncom
februara vrátilo domov, a žije dosiať zdravé, telesne silné, len kedy-tedy, párrazy do
roka, na chvílu upadá do mdloby. Chudobní rodičia boli po čas choroby dievčaťa temer v
zúfalom položení, a probovali všetky prostriedky, ktoré ím kto poradil, že jak neosožia,
aspoň neuškodia; keď sa ale dievča vyzdravené vrátilo z nemocnice, potom banovali, že ho ta
hneď z počiatku nemoce nedodali.Prehovoril som tu o tomto zriedkavom páde preto obšírnejšie, aby sa videlo, jaké
množstvo poverečných prostriedkov sa pri ňom — pravda, že všetko nadarmo — užívalo. | Holuby_O-poverach-na-Slovensku.txt |
OsobyMARTIN SKULÍK, bohatý sedliak, vdovecHELENKA, jeho dcéraLUCIA, gazdiná u SkulíkaPAĽKO, paholok u SkulíkaMARIŠKA, slúžka u SkulíkaJURO, pasákPETRÍK VRŠIAK, domkárMIŠKO HLAVÁČ, „Amerikán“, jeho priateľADAM KROŠNIAK, rychtárSAMO BACHRATÝ, hostinskýFRNČÍK, TRNČÍK, hostia u BachratéhoKAČA, hluchá starká, ktorá kupči s hydinouCIGÁNI, MUZIKANTIPrvé dejstvo, premena druhého dejstva a tretie dejstvo odohráva sa na dvore Skulíkovom,
druhé dejstvo v hostinci u Bachratého. | Urbanek_Strasidlo.html.txt |
ZverolekárDámy často mávajú viac zábavky z príprav na vychádzku ako zo samej kratochvíle. Vedia si
spestriť dni pred majálesom strojením šiat a rozličnými úvahami, ako by čo najvábnejšie
vynikli ich vnady primeranými cifričkami a rafinovanými výstrihmi.Slečna Kata Podhorská je odborná učiteľka a pomerne vážneho nastrojenia ducha. Ale na
vychádzku do hája si dala ušiť pekné ľahučké šaty, ktoré nič nezatajujú z krás jej postavy.
Stojí pred trojdielnym zrkadlom a posudzuje sa. Vcelku by bola spokojná, len sa jej pozdáva,
že na ľavej strane suknička je o pomyslenie dlhšia ako na pravej, a preto sa jej ináč hladké
čelo vraští, pričom jej medzi obrvami vyskočí nezvyčajne mocný trojhran, končiaci sa až vo
vlasoch. Tento trojhran ju vždy nemilo zaráža, lebo celkom taký má na čele i jej otec.
Neodtajiteľne je dcérou svojho otca! Zakaždým jej skočí do umu, že raz, pri veľkom riadení,
našli staré, hrubé, krátke gate, v ktorých jej otec chodieval, keď bol ešte len prostý gazda.
Jej najprvšia spomienka je, že ju v takých viedol na prvý zápis do školy. Tešila sa novým
šatám, že sa jej dobre zladili s tvárou a že bola v nich elegantná, ale myšlienka, že jej otec
chodil kedysi v špinavých gatiskách, kazila jej dobrú vôľu.Netešilo ju, že otec je dnes pán, že má niekoľkostojutrový majetok, lebo ju hrýzlo, že ju
viedol do školy ako umazaný sedliak a že i dnes musia z neho vydierať každý groš a že nevie,
kde ukladá svoje úspory.Ale aj iné jej nemilo omínalo dušu. Bola rozčúlená i svojím nezriadeným pomerom k Vilovi
Hromadovi, profesorovi na gymnáziu, s ktorým už tri mesiace potajomky nažívala ako žena s
mužom a nevidela z ich pomeru nijaké východisko. Bola jediné dieťa svojich rodičov, a oni sa o
ňu nestarali ani toľko ako o niektorý kus dobytka. Otec, teraz už celkom popanštený, nebol
skoro nikdy doma, motal sa za obchodmi po Nitre a blízkych mestách a matka, ktorá zostala
sedliačkou, chodila i teraz v čepci a v sedliackom, len trochu pansky pristrihnutom kroji. S
ňou si vôbec nerozumela. Delil ju od nej celý svet rozličných predstáv a náhľadov o živote.
Bývali spolu v dlhom prízemnom dome na konci mesta, ale od matky bola odlúčená niekoľkými
zariadenými, no neobývanými izbami. Kata mala na ulicu dve izby s osobitným vchodom, rodičia
bývali na dvornom konci tiež v dvoch chyžiach neďaleko stajne, v ktorej mali tri kravy,
potrebné pre domácnosť. Ostatný dobytok bol na majeri. Ako trávili matka a dcéra celé dni, o
to sa nestarali. Schádzali sa len pri obede a večeri a zavše náhodou na dvore alebo v záhrade,
keď stratili — alebo nie — niekoľko slov. Matka sa schválne vyhýbala svojmu dieťaťu, lebo ono
vždy lúdilo od nej peniaze. A matka, hoci nedala veľa na peniaze, nerada ich rozhadzovala,
lebo, podľa jej mienky, Kata ich nemilobohu márnila a ona musela ešte vydržiavať i celú
domácnosť a platiť veľkú čeľaď z dôchodkov mliekárne. Ostatné príjmy za obilie a dobytok
zobral otec a čo urobil s nimi, o tom nevedela Kata nič, lebo to rodičia pred ňou tajili.
Matka bola presvedčená, že jej dcéra je síce trochu ľahkomyseľná, ale ináč „poctivá“.
Vídavala, že k nej chodia páni a dievčatá, ale na to ani nepomyslela, že by sa „panské“ dievča
mohlo zabudnúť! Raz, pred niekoľkými dňami vyšla pri veľkom oraní za svitu do dvora a zazrela,
že z dcériných dverí sa vykradol mladší pán s vyhrnutým golierom a vykročil dlhými krokmi na
ulicu. Zmeravená zastala, akoby sa bolo v nej niečo zrútilo a dlho trvalo, kým sa spamätala.
Búrilo jej v hlave, čo to dcéra urobila a čo by jej mala povedať. I umienila si, že jej
vyčíta, aká je stratená osoba. Ale keď sa zišli pri raňajkách, nemohla sa odhodlať. Cítila, že
by ju dcéra rečou premohla a nepremožiteľný stud jej sťahoval hrdlo. Nepovedala jej ani slovo,
ani na obyčajné poznámky neodpovedala, len čosi mrmlala. Kata mykla plecom, mysliac si, že je
čosi namrzená a ani jej na um neprišlo, že by mohla vedieť o nej čosi nemilé. Veď ten pán už
neraz prišiel k nej a odišiel tak, že to nikto nepobadal. Len keď pri obede matka neodpovedala
na Katine reči a odvracala od nej i svoj pohľad, tvár sa jej naraz zaliala horúcou červeňou a
pocítila, že všetky jej táraniny o voľnosti lásky nemajú v jej svedomí ten mravný podklad,
ktorý by mohol potlačiť v nej nepremožiteľný pocit hanby, čo jej teraz zalial dušu. Vyjavená
hľadela matke do očí, pobadala jej zmyselne hrubé, trochu navonok vyvrátené pery, ktoré i ona
zdedila od nej, a prenikla ju razom myšlienka, že jej matka takisto zhrešila ako ona, a preto
tak bolestne vyčítavo pozerá na ňu, lebo pozná žravú hanbu. Vedela i to, že ani bolestný stud
prvých pokleskov nemohol v nej premôcť túžbu po neopísateľnom otrase celého organizmu, ktorý
príroda doň vložila, aby prinútila svoje tvorstvo plniť jej ciele.Keď jedli hodnú chvíľu ticho, so sklopenými očami, matka sa premohla a opýtala:— Kto bol ten pán, čo na svitaní odišiel od teba?Kata videla, že matka bez slova prijala hotovú situáciu. Bola rada, že sa vyhla výčitkám a
náreku. I odpovedala jej v prvej chvíli s ľahostajnosťou, akoby šlo o najobyčajnejšiu príhodu:— Profesor na gymnáziu, Vilo Hromada.Matka pozrela na ňu otvorene.— A to už dávno chodieva k tebe?Kata si trochu rozmyslela, čo má povedať. Pocítila, že ju predsa len trápi všetko, hoci si
nahovárala, že je oprávnená oddať sa pôžitkom lásky, že matka musí s ťažkým srdcom potláčať v
sebe žiaľ nad jej úpadkom. Zdvihla k nej zrak, ale zasa ho sklopila nad tanier.— Už zo tri mesiace, — povedala skoro šeptom.— Už tri mesiace! — skríkla matka. — Tak dávno! A ja som nemala o ničom ani tušenie! A
prečo sa radšej nezosobášite? Veď ten pán azda nie je ženatý?— Nie, je slobodný.— Tak si mu dobrá len za milenku a za ženu nie?— On chce, aby som si žiadala miesto učiteľky na meštianke.— A tebe sa nechce trápiť sa s deťmi, keď i tak vyžiješ. Aká si ty len múdra!— Mne sa nechce s deťmi trápiť len preto, že by som ho stratila.— Nerozumiem ťa. Prečo by si ho mala stratiť, keby si ťa vzal?— Lebo Vilo je ľahkomyseľný človek. Kým mu trvá plat, chodí sa zabávať do hostincov a
barov. O mňa sa obzrie len vtedy, keď nemá peniaze. To je vždy len v druhej polovici mesiaca.
Keby som ho zo svojho platu vydržiavala celý mesiac, možno by sa vôbec neobzrel o mňa.— A takého naničhodníka máš rada! To je veru hanba a posmech! Také bohaté dievča, ako si
ty a veď si i mladá, a nie najšpatnejšia!— Že som obstojná a nie som celkom na zahodenie, to uznám. Možno, budem raz i bohatá. Ale
dnes? Vieš najlepšie, že otec všetky peniaze kdesi dáva a že mám len to najpotrebnejšie. Vilo
hovorí, že vy nás oboch prežijete, ešte ste mladí a zdraví. Keby si ma vzal, mal by so mnou
len výdavky. A máme sa radi. Tak čo robiť?— Či tak, či onak — nerobíte múdro. Otec odkladá peniaze, lebo chce zasa kúpiť veľký
majetok, za vyše milión korún. S takým majetkom by si mohla dostať i onakvejšieho muža. Nemala
by si sa zahadzovať. Veď ťa škoda.— Čo robiť? Rada ho. Ty nevieš teraz, čo je láska.Matka pozrela na dcéru a pohybovala ústami naprázdno, ako keby chcela niečo podvedať. Ale
nepovedala ani slovo, vstala, zobrala príbory a vyšla s nimi do kuchyne.*Kata sa vyobliekala do nových šiat a pozerala cez oblok na dvor. Videla, že matka sadala s
mladým úradníkom do vozíka, šla s ním na majer. Dnes sa jej chodenie matky s tým Orešníkom
akosi nezdalo. Veď mala len čosi vyše štyridsať rokov a zdala sa skôr jej staršou sestrou ako
materou. Okrem slúžky v kuchyni a paholka na rozľahlom dvore nebol nik v celom bydlisku. Vzala
knižku z nočného stolíka a sadla si na stoličku pred zrkadlo a pozerala viac na seba ako do
knihy, hoci to bola veľmi erotická práca americkej spisovateľky — Zápisky rozsobášenej ženy —,
preložená do nemčiny. Veľmi mnohé moderné spisovateľky sa chytro zbavili všetkého studu, keď
im chápanie doby dovolilo ukázať sa takými, aké v skutočnosti vždy boli a budú.Ale hoci ju vábili necudné opisovania, jej nepokoj celkom nepremohli, a preto vyskakovala
každú chvíľu a vyzerala oblokom na ulicu, či ešte neprichádza po ňu Hromada na najatom aute,
aby ju odviezol na vychádzku.Mala práve vyondulovanú hlavu v obloku, keď vrazil s hrmotom do izby paholok Juro.— Pani učiteľka, Jara nám akosi veľmi ochorela. Bolo by ísť po zverolekára.Zľaknutá naskočila na neho, či jej neublížil.— Nech idú pozrieť, uvidia, že je chorá, — odsekol paholok.Jara bola z troch kráv, ktoré mali na dvore. Kata sa o ňu zaujímala; odkedy prišla na
svet, bola jej krava milá. Vedela, že keby sa jej niečo pridalo, rodičia by ju vinili, že sa
nestarala o ňu v ich neprítomnosti. Padla na ňu nová starosť, ktorá na čas odtisla iné.
Utekala s Jurom do stajne, zabudla celkom i na nové šaty.Krava stála na rozhodených nohách, naťahovala hrdlo a nepokojne sa trhala, nežrala a
neprežúvala. Bolo vidieť, že ju čosi veľmi trápi.Kata ju potľapkala po červených bokoch.— Čo ti je, Jarka? Čo sa jej to len mohlo stať, Juro?— Možno niečo zožrala. Zabehnem po zverolekára.— Utekaj!Kata vyšla do dvora, lebo jej bolo nevoľno hľadieť na trápiace sa zviera.O chvíľku sa pobrala do izby, keď zazrela bránou vchádzať s Jurom neznámeho mladého muža.
Hľadela na neho s nedorozumením, lebo to nebol zverolekár, ktorý oddávna liečieval ich
dobytok. Kým nedošiel k nej, obidvaja sa obzerali. Videla, že je to zo tridsaťročný, vysoký,
štíhly človek s čiernymi malými fúzikmi a malou kozou briadkou. Keď pristúpil k nej,
predstavil sa jej rečou a posunkami, ako keby mu bola dávno známa. Okolo úst mu hral ľahučký
úsmev. Kate sa pozdával.— Som doktor zverolekárstva, Ždiarsky. Váš sluha ma oslovil na ceste, aby som šiel s ním,
lebo vám ochorela krava. Ak je vám to po vôli, obzriem ju.Kata mu podala ruku a s potešením ho privítala. Urobil na ňu veľmi priaznivý dojem.— Budem vám povďačná. Ja som Kata Podhorská, učiteľka, nateraz bez zamestnania a dcéra
majiteľa tohto dvora.— Poznám pána Podhorského dobre. I vy ste mi známa. Myslím, že vás pozná celé mesto.Ždiarsky iste šiel do nejakej roboty, lebo mal so sebou kožený kufrík, z ktorého vytiahol
biely plášť a zverolekárske nástroje. Obliekol si plášť a vošiel do stajne. Kata zastala vo
dverách a dívala sa na jeho prácu. Dopytoval sa Jura na to i ono a svedomite prezrel choré
zviera.Kata s veľkým záujmom a trpezlivo čakala výsledok jeho námah.— Tak som vari na čistom, čo je našej pacientke. Má kŕč pažeráka. Zastala jej v ňom
potrava, tú musíme odtiaľ odstrániť. Pokúsim sa vymasírovať ju zvonka, ak by to nešlo, urobím
to sondou cez pysk. Pomôcť sa jej dá.— Chvalabohu! Som rada. Dobre, že ste sa nám tak šťastne nadarili, pán doktor! Nech sa vám
ľúbi ku mne do izby. Možno, že sa chcete umyť.I pobrali sa po chvíli do izby, keď bol lekár pomasíroval krave hrdlo, od čoho sa jej
poľahčilo. Keď urobili niekoľko krokov smerom k bráne, zastal pred ňou automobil, z ktorého
vyšiel pohodlne trochu pridobre živený mladý muž.— Aha, veď je to Vilo Hromada! — zvolal Ždiarsky.— Poznáte sa? — pýtala sa Kata.Keď Vilo sňal klobúk, bolo vidieť, že má poriadnu plešinu. Jeho okrúhla tvár bola bez
farby, líca mu trochu viseli a pod očami sa mu nadúvali malé vrecká. Výraz bol veselý,
priateľský. Bolo vidieť, že je to človek, ktorý berie život z ľahšej strany.— Ručičky bozkávam, milá Katuľka. Prišiel som po teba, ako si rozkázala. Vidím, že si už
vyobliekaná, aby si nás všetkých zapriahla do svojho víťazného záprahu, — rečnil, klaňajúc sa
jej opätovne klobúkom.— Čo myslíte, pán doktor, môžem bezpečne odísť? — opýtala sa lekára. Zdalo sa jej, že by
jej bolo milšie, keby mohla zostať ešte so Ždiarskym, ktorý vzbudil jej záujem. Okrem toho sa
jej videlo, aký biedny chlap je Hromada popri bystrom lekárovi.Ždiarsky pokladal Hromadu za ľahtikára. Iste, zveličujúc jeho ľahkomyseľnosť, hodnotil ho
menej, ako bol hoden. Vilo mal hodne vtipu a bol veľmi sčítaný. Pravda, život bral priľahko.
Ale hovoril, že by ozajstnej podlosti nebol schopný. Ono je to relatívne, čo kto pokladá za
podlosť.— Radšej by som bol, keby ste ešte zostali tu aspoň hodinku. Za ten čas sa iste rozhodne,
čo bude s kravou, — odpovedal lekár, hľadiac Kate prísne do očí.— Tak, počkám, milý priateľko, — rozhodla sa Kata.— Aha, — smial sa Vilo, — už vidím, odkiaľ vietor duje. La donna è mobile![1]Lenže, chère amie,[2]je to vyššia moc, ktorá rozhoduje nad naším osudom. Šofér nemôže čakať, lebo má
ešte iných odvážať na ostrov Cytéru,[3]a nielen nás. Ináč by som mohol prísť len potom, keď všetkých poodváža. A to je
neistý čas.— Tak radšej zostanem. Lebo keby som šla, bola by som nepokojná a nemala by som nič z
celej zábavy, — rozhodla sa Kata.Hromada a Ždiarsky sa poznali z hostinca, kde jedávali spolu s priateľmi. Neboli si
navzájom sympatický. Hromada pokladal Ždiarskeho za namysleného pedanta. Vlastne by sa ani
nemali zaujímať druh o druha. Ale keď je to taká podivná ľudská vlastnosť, že nás mrzí, keď
niekto inakšie zmýšľa a cíti ako my, ako keby nám tým robil výčitky, že nechápeme jeho pravdu,
bijúcu do očí.Ždiarsky vošiel do Katinej izby a zazrel na stole odloženú knihu, ktorú čítala. Pozrel do
nej a z niekoľkých riadkov videl, aká je. Odložil ju bez slova a pozrel na Katu, hľadiacu na
neho so zvedavým úsmevom.— Moderné, moderné, čo?— Ani by som nepovedal že moderné, ako radšej že veľmi nerozumné. Vy ženy ste si vydobyli
právo chlipnosti, ktoré vám nikdy ani predtým nemohol nikto vziať. Mýlite sa, keď si
namýšľate, že ste necudnosti odobrali hanu nemravnosti, keď ste si zaistili právo voľnej lásky
s vylúčením materstva. Ani jedna poriadna žena a ani jeden hoci aj ľahkomyseľný muž nemá pred
nemravnou ženou ten rešpekt, ktorý patrí cnostnej žene.— Otázka je, či je váš rešpekt hoden toľko, aby sme sa preň stali nespokojné so životom,
potlačiac najmocnejšie túžby, ktoré nám príroda nanútila, — odporovala mu Kata urazená a
rozhorčená.— Nechcem sa škriepiť. V každom prípade ste oprávnené zastávať a vysvetľovať svoje
konanie. My zasa máme právo hovoriť o tom, ako vaše konanie pôsobí na nás. Na vysvetlenie si
dovolím uviesť sám príklad. Váš priateľ, profesor Hromada — myslím, že vás neurážam, keď ho
menujem vaším priateľom — rozpráva v spoločnosti o kadejakých zvláštnostiach lásky svojich
mileniek. S dovolením, spomeniem vám ich niekoľko. (Ždiarsky to urobil, pričom sa Kata
zapálila ako fakľa.) Spoločnosť sa na takýchto rozprávkach veľmi dobre zabáva. Ubezpečujem
vás, že som ešte nepočul ani raz hovoriť tak hoci aj zlého manžela o láske svojej ženy. A ak
by to niektorý urobil, v spoločnosti by sa iste našli takí, čo by pokladali za svoju povinnosť
zastať sa zneuctenej manželky.Kata zvolala rozhorčená:— To Hromada tak hovorí o nás? No, ja mu poviem svoju mienku!— Neráčte sa rozčuľovať! Všimnite si obecenstvo na korze, s akým posmechom ukazuje na
slobodné dievčatá, ktoré pred zazvonením vošli do kostola. Stavajú ich na roveň s predajnými
dievčatami.— Chlapi si môžu dovoliť všetko, len my ženy máme byť sväté! Dosť ste sa nás naotročili a
dosť ste sa nás nanútili pretvarovať sa kvôli vám! Prišiel i náš čas. Dnes smieme povedať, čo
nám leží na duši a vyplniť i svoje prirodzené túžby.— Nič ste nevyhrali. Dnes záletného chlapa práve tak odsudzujeme, ako to ľudia vždy robili
a necudnú ženu práve tak si nectíme, ako si ju nectili nikdy! Nemôžete tajiť, že by
človečenstvo bolo omnoho ďalej, keby vedelo väčšmi opanovať svoje čisto zverské pudy. Pravda,
dnešný duch času mnohých zvádza povrchne posudzovať. Najsmutnejšie je, že ženy sa tešia svojmu
víťazstvu, keď utrpeli najväčšiu porážku! Ich ideál teraz nie je vestálka,[4]ale hetéra![5]Pri tomto rozhovore stáli oproti sebe, zabudnúc si sadnúť.Kata zrazu zbadala, že Ždiarsky tak drží ruky, ako robieva človek, cítiaci, že by ich bolo
treba umyť. Usmiala sa.— Pre pranie našich dušičiek ste si zabudli umyť ruky. Choďte do kúpeľne, tam nájdete
všetko, čo potrebujete.Ždiarsky odišiel na niekoľko minút. Kata prešla do spálne a zastala pred zrkadlom. Videla,
že tvár jej ešte vždy blčí od rozčúlenia. Pohlo ju, aký je Ždiarsky voči nej smelý a
bezohľadný. Pri prvej schôdzke hovorí s ňou, akoby sa už roky poznali. Nuž, dnes sme všetci
presýtení bežnými náhľadmi, ktoré nás omŕzajú sťa muchy v nečistej izbe. Zdalo sa jej, že by
mnoho dala za to, keby ho mohla premôcť, čím by sa i pred sebou ospravedlnila. Či je ozaj taký
neústupný? Ozaj, čo by urobil, keby sa mu ponúkla za ženu?Vtom vošiel Ždiarsky. Kata naskočila na neho.— Myslím, že priveľkú váhu kladiete na mienku veľkého obecenstva, ktoré ide za dávnymi,
zastaralými náhľadmi, — zvolala.— Dáte niečo na takzvanú „česť“? — opýtal sa Ždiarsky a sadol si tak, že hľadel na ňu
zboku a do tváre sa jej díval v zrkadle, kde sa im stretávali oči.— No, iste. Veľmi odsudzujem nečestného človeka.— A už ste niekedy rozmýšľali o tom, čo je to vlastne „česť“?— Česť je súhrn vlastností mravného človeka pre ktoré si ho ctíme.— Česť sa zakladá len na mienke obecenstva a povahe, činoch a rečiach človeka. Človek,
ktorého obecenstvo odsudzuje, nemá cti. Odsudzujeme rovnako necudnú ženu ako chlapa. Ženy sa
mýlia, keď si žiadajú rovné právo byť také nečisté, ako sú chlapi, lebo ľuďom to právo nemôže
dať nikto na svete.— Malé, nikomu neškodiace priestupčeky môžu byť mnohonásobne zahladené a zakryté
rozličnými cnosťami, — povedala Kata. — A čo sa má miešať veľké obecenstvo do intímneho života
človeka?— Nemá sa, nakoľko o ňom nevie. Ale keď sa dozvie, že niekto hreší, toho odsúdi!Ždiarsky videl v zrkadle, že Kata sa vzdorovite strhla. Sekla hlavou a povedala:— Povedzte mi do očí, čo hovoria o mne?Ždiarsky hľadel chvíľku bez slova na Katu.— Keď kážete, poviem vám to. Nectia si vás!— Pokladajú ma za Hromadovu milenku!— Áno, sama ste to povedali. Ukazujú na vás prstami, že ste sa len z chlipnosti oddali
nehodnému chlapovi.Kata šťukla prstami a skríkla s opovrhnutím:— Toľko dám za také daromné reči! Závidia mu. Vlastne, závidíte mu bohatú partiu. Vedia,
že ma čaká miliónový majetok.— Ja som privyknutý na skromné živobytie. Na zaokrytie mojich výdavkov môj dôchodok
viacnásobne postačí. Väčší by mi robil len daromné starosti. Uisťujem vás, že ja netúžim ani
po vašom majetku ani po vás, hoci ste žena prírodou veľmi dobre vystrojená pre povolanie matky
a manželky.— Možno preto hovoríte tak, lebo si myslíte, že by som nešla za vás.— Vôbec som sa touto otázkou nikdy nezaoberal. Ale i keby som bol na to myslel, po
Hromadových rečiach bola by mi na to všetka vôľa odišla.Kata vyskočila zo stoličky a zvolala s iskrivými očami:— Nedbám, čo ma budete i za šialenú pokladať, poviem, čo cítim. Vy sa mi vidíte. Robíte na
mňa dojem rozhodného a dobrého človeka! Ožeňte sa so mnou! Budem vám dobrou a vernou ženou! Na
Hromadu viac ani nepozriem, či si ma vezmete či nie. Čo pohovoril o svojich milenkách, alebo
luhal, alebo sa to na mňa nevzťahovalo! Ak mnou opovrhnete, nájdem si miesto učiteľky a odídem
odtiaľto. Ak si ma vezmete, urobím, ako naložíte!Ždiarskeho Katin výbuch zarazil, ale nie tak, ako očakávala. Chcela ho svojou vrúcnosťou
strhnúť a presvedčiť. Možno by ho bola vysmiala, keby bol prijal jej ponúknutie. Vtedy by to
ani sama nebola vedela povedať.Ždiarsky obrátil celú vec na žart. Usmial sa ľahučko, aby ju neurazil.— No, celkom tak ľahko som si svoje zasnúbenie nepredstavoval. Musíte odpustiť, ale vaše
lichotivé ponúknutie pokladám za žart.— Aký ste vy ťarbavý, pán doktor! Hoci som vás osobne nepoznala, mnoho dobrého som o vás
počula. Ľudia sa poženia, hoci sa omnoho menej poznajú, ako ja poznám vás. Vy, bohužiaľ, ste
počuli o mne i veci, ktoré mi neslúžia za česť, ale azda nevytvárajú možnosť, že môže byť zo
mňa dobrá žena. Iste nekupujete aspoň mačku vo vreci. Nemyslíte, že by sme dlhšou známosťou
vyhrali?— Slečna, veľmi dobre sa cítim vo vašej živej spoločnosti a vďačne vám poslúžim, keď sa
vám zažiada porozprávať sa so mnou, ale o našom manželstve uvažovať pokladám aspoň len za
predčasné. Viete čo? Poďme sa podívať, čo robí naša chorá krava.Katou trhlo, bolo vidieť, že sa cíti veľmi urazená: krava ho viac zaujíma ako ona!— Urobte, čo pokladáte za svoju povinnosť.— Odpusťte, ale usilujem sa vždy plniť svoju povinnosť!Ždiarsky prešiel ku krave a trápil sa s ňou celú hodinu. Keď bola mimo nebezpečenstva,
povedal Jurovi, čo načim s ňou ešte robiť. Pred odchodom chcel sa od Katy odobrať, ale dvere
na jej izbe boli zatvorené.O niekoľko dní dostal od slečny list. Bol v ňom honorár — nie veľmi skvelý — a poďakovanie
za námahu.O niekoľko týždňov sa dozvedel, že slečna Katarína Podhorská odišla do Kňazovíc za
učiteľku na meštianku.[1]La donna è mobile!(tal.) — Žena je nestála![2]Chère amie(fr.) — Drahá priateľka[3]na ostrov Cytéru— na gréckom ostrove Kythéra mala svätyňu bohyňa
Afrodita. Jedno z jej prímení bolo Kythérčanka. Jégého zvrat znamená, že spoločnosť si ide
povyraziť ta, kde budú dievčatá prístupné láske a zábave.[4]vestálka(lat.) — v starom Ríme kňažka, ktorá strážila oheň na
oltári bohyne domáceho krbu — Vesty.[5]hetéra(gr.) — v antike vzdelaná žena voľných mravov, ktorá
zabávala mužov spevom, tancom, rozhovormi a láskou. | Nadasi-Jege_Zverolekar.html.txt |
Žltá ľalija[1][2]Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!
Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije —
a hrob všetko popije.
Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory —
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.
A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali!
Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať —
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?
To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.
* * *
Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete —
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.
Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
„Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!“
Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
„My budeme večne svoji,
nás ani smrť nerozdvojí!“
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.
Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.
Pod prach si ho pochovala,[3]aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji —
my budeme vždy svoji!
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.
Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac čo deň to deň
a na tretí — raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. —
Prešiel rôček — aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček:
Kto to, kto to? „Ja, som z mesta,
blúdim — neznám, kde tu cesta?“
Tam napravo, mladý pane —
za potokom na tej strane! —
Hora hučí, dáždik rosí;
a na dvere klope ktosi:
„Neznám, ako cez tú vodu,
niet lavičky ani brodu!“
Vyšla Evka, pokázala:
Tu, hľa! v kroví lávka malá!
A pán jej dá peniaz zlatý:
„Budeš na mňa pamätati.“ —
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
sotva prejdú tri či štyri,
už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
v čiernom fračku — (s kopýtkami).
„Škoda ruži na kaluži,
keď môže byť, kde zatúži;
škoda živej osobe
s umrelcom žiť na hrobe.
Poď von, milá, z tej samoty,
zavediem ťa do paloty;
poďže, milá, poď von sťato,
zavediem ťa v striebro, zlato —
zavediem ťa do mesta:
budeš moja nevesta!“ —
Evka dlho neniekala,
pravú rúčku pánu dala.
A on jej dal prsteň zlatý:
„Večer prídem aj so svaty!“
Vyšla Evka až na cestu.
Hľadí ona, hľadí k mestu,
jak vyzerá, tak vyzerá —
od poludnia do večera:
Ach, Bože môj, Bože drahý,
ešte nezrieť kolimahy!
Už slnko preč — začne sa tmieť,
a milého jak niet, tak niet.
Ťažko čakať v noci vonku,
ešte ťažšie v pustom domku.
Na ohníček triesky dáva
a za každou povzdycháva:
Poďže, milý, poďže ko mne,
bo sa srdce trasie vo mne! —
O polnoci prah zapuká:
Kto to? „Ženo, pusť ma dnuká!“
Kto to? Bože! či to on?!
„On, tvoj Adam ide von,
ide, ide spod prahu:
čis’ držala prísahu?!“
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Hybaj, hybaj, milý ko mne —
lebo hnedky bude po mne!
„Idem, idem, moja žena —
už som tu von po ramená;
idem, idem spod prahu:
čis’ držala prísahu?!“
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Leti, leti, milý ko mne,
lebo hnedky bude po mne!
„Idem, idem, moja žena,
už som tu von po kolená!
Idem, idem spod prahu:
čis’ držala prísahu?!“
Vrznú dvere: „Tu ma máš!
Žena moja, či ma znáš?!“
Ach, čo to máš za podobu?
„Žena moja, ako z hrobu.“
Ani uši, ani zraky —
„Hľa, pod zemou je svet taký:
očí, uší — tam netreba,
tam sú svoji vedľa seba.“
Len čis’ to ty, Adam ľúby?
Tvár bez nosa, dlhé zuby.
A čože tak hŕkaš nimi?
„Huj, od zimy — huj, od zimy.“
Choď, ku krbu! pri plameni
zohreješ si chladné kosti.
„Oheň, plameň je studený
pre skrahnutých mŕtvych hostí.“
Ta príď zajtra na slniečko,
to i mŕtvu zem ohrieva.
„Nie! — na tvoje chcem srdiečko
priam, kým kohút nezaspieva!“
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
„Moja ľúba, čo máš z báťa?
Boj sa, ženo, či neboj:
Tys’ moja raz a ja tvoj!“
Vtom ju pojme do náručia —
on rumenie, ona bľadne:
kohút spieva — víchry zhučia —
i všetko sa vraz prepadne.
* * *
Stojí, stojí mohyla,
na mohyle zlá chvíľa;
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
Evka, žltá ľalija.
A spolnoci jej zať mladý
prichodí k nej na vohľady;
vyjde hore na mohylu,
tak on teší svoju milú:
ohnivý dážď na ňu leje
a s rihotom tŕnie seje.
A ľalija ťažko vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli —
pomôžte mi v mojom žiali.R. 1849[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Skálnik 1849. Prvý raz uverejnená v Dobšinského Sokole I, 1860, str. 69 — 71, 25.
júla. V rukop. zošite z r. 1879 má podtitul „balada“ a poznámku: „Dľa prostonárodnej
povesti, počutej na Rimave.“ Od prvého uverejnenia cez oba rukopisy Spevov až po vydanie v
Spevoch prekonala Žltá ľalija textový vývin, v ktorom sa krásne vykryštalizovala k
baladickému skratkovitému vyjadrovaniu a k symetrickej stavbe.Podľa Slov. pohľadov III, 1873, str. 475 opravujeme vo verši „A čože tak hŕkašjimi“ na „nimi“.[3]Poznámka Zlatého fondu SME: Tlačová chyba — podľa iných vydaní správne má byť „Pod prah…“. | Botto_Zlta-lalija.txt |
IRodina pána Šimona Kálnického shromaždila sa do záhradnej verandy, kde besedovali a
čítavali noviny, ktoré nateraz preplnené boly rusko-tureckou vojnou. Šimon Kálnický patril
k zriedkavým horno-uhorským zemänom, ktorí zachovali popri starootcovskom majetku niektoré
dobré vlastnosti nášho starého zemianstva. Držal mnoho na „osobnú dôstojnosť“, nosil sa dľa
prastarej módy a nenávidel Nemcov, hoci jeho manželka Letitia, chudučká a niečo márnivá
osôbka, prislúchala k nemeckému národu. Pochádzala zo Spiša, nosila každodenne hodvabné
šaty a pýšila sa jedinou dcérkou svojou, Adelou, ktorú až nad mieru zbožňovala. Dvoch
mladších šarvancov ponechala celkom učiteľovi Jánovi Drieňovskému, hovoriac: „Syn zlé dieťa
— zachce, uletí, zachce, priletí, ako holub.“U Kálnických jedla vdovský chlieb pani Marta, sestra domovej panej, vdova po majorovi,
ktorá znala len dva ľudské stavy: vojenský a nevojenský. Kálnického brat Ďuro, starý
mládenec, ktorý skoro celý svoj majetok prekortešoval a len tým sa pýšil, že pätnásť ráz
prepadol pri rozličných voľbách, žil teraz tiež u Šimona z pozostatkov svojho niekdajšieho
majetku. Keď sa blížily nejaké voľby, neobyčajne omladol, rozjaril sa, ako vyslúžený
husársky kôň, keď počuje trúbiť „galopp“. Že nemal viac prostriedkov sám na svoj účet
prepádať, pomáhal druhým, čo sa mu dosť dobre darilo. Celá rodina bola úsilne oddaná
dnešnému politickému prúdu — starý pán zo zemianskych zásad, ženské z módy a Ďuro Kálnický
z kortešského ducha.„Rudiny nechodí — môj piket, môj piket!“ vzdychla pani Marta piskľavým tónom. „Pán
učiteľ, mali by ste sa naučiť túto hru,“ obrátila sa k Jánovi Drieňovskému, sediacemu na
konci stola a zahĺbenému do akéhosi týždenníka. On sa rozpačite usmial. Bol to mladý,
šesťadvadsaťročný muž, vysoký, s niečo ku predku naklonenou šijou. Jeho bledá, pravidelná
tvár zrkadlila zádumčivosť, ale z jeho pevne a akosi urputne sovrených úst hľadela pevná,
nezlomná vôľa. Dokončiv historicko-filologické študia, prijal predbežne učitelské miesto u
Kálnického. Jeho prísnosť, mlčanlivosť a akási vzdorovitosť vynútily mu u mužov istú úctu,
najmä Ďuro Kálnický zabúdal sa rozhadzovať v jeho prítomnosti. Dámy nemaly z neho veľkého
prospechu — bol k nim vľúdny, ale ich nezabával. Marta svoje želanie vzhľadom na piket
každodenne opakovala — a on mu jednako nevyhovel.„Ah, to je predsa hrozné!“ skríkol zrazu Šimon Kálnický a počal z dlhého čibuka dymiť,
ako Vezuv. „Počujteže a žasnite: dodatočný telegramm: Bukurešť. Včera rozhodná bitka na
Lome. Ruské vojská na hlavu porazené, cezarevič s celou svojou armádou zajatý. Korisť
nesčíselná.“„Čok jašša, čok jašša!“ zavolal Ďuro Kálnický z plného hrdla a zahrešil nepekne, až sa
domová pani zhrozila. „Nech žijú naši tureckí bratia! Smrť Moskáľom!“Pani Marte sa zasvietily oči, odbehla do domu a o chvíľu vrátila sa s plátnom. Šimon
Kálnický ju chcel objať.„Tys’ opravdová Marta starostlivá! Hľa, ona už myslí na rusliny!“ A pritom strhol s
hlavy červený fez, obnažiac vážnu plešinku.Chlapci, hrajúci sa pod verandou, kričali za svojím strýcom piskľavým tónom.Drieňovský sa začervenal a vypil na dúšok pohár červeného vína, hoci nemiloval vína a
chlipkával ho, ako mladé dievča. Nepozdvihol síce zraku, ale jasne cítil, že sa oči Adeline
naňho uprely. Adela mala veľmi významné oči: ona nimi, tak rieknuc, hovorila. Keď pozrela
na človeka, zdalo sa mu, že ho oslňuje. Veľké, ťažké vrkoče vinuly sa jej šijou. Ako jediná
dcérka bohatých rodičov, privyknutá na lásku matky a dobrotu otca, bola niečo rujného rázu
a rada sa posmievala. Nie síce zlostne, ale s bujným humorom, tak že sa každý rozosmial,
koho si vyvolila za terč svevoľných poznámok. Jej krok bol pospešný, pružný — kráčala celou
svojou bytnosťou, vkladala celú svoju živosť a rozmarnosť do svojich ľúbezných krôčkov. Z
Drieňovského sa nemohla smiať, cítila akúsi neistotu, ak nie bázeň v jeho prítomnosti.
Ostatne s ním sa riedko vídala — on jej navidomoči vyhýbal.Vonku zarachotil voz. Chlapci sa vyrútili z brány a o chvíľu doviedli na verandu mladého
človeka, veľmi elegantne, ba švihácky oblečeného.„Vitajte, pane Rudiny!“ zavolal Šimon v maďarčine, ktorá dokazovala, že sa pán Šimon
narodil na brehu Váhu, a nie na Hortobádi. Naši páni zemäni počínavajú rozprávku po
maďarsky, keď sa chcú však ďalej pustiť do zábavy, pokračujú po slovensky, alebo v
prítomnosti dám po nemecky. Naturam si furca atď. „Dobré noviny, dobré noviny — Rusov
zničili — cezarevič lapený — bude to v Pešti za fakľáda! Sadnite si, sadnite — vypijeme na
zdravie Mehmed Aliho fľašku novo-mestského!“Koloman Rudiny, čakateľ rozličných stoličných úradov, ba präsumptívny podžupan stolice,
uklonil sa vľúdne dámam a pred Adelku položil utešenú kameliu. Pochádzajúc zo starej
zemianskej rodiny, študoval a nedoštudoval v Pešti práva, mal v stolici zvučné meno — oboje
ho oprávňovalo ku skvelej úradníckej karriére. Z jednej právnej disciplíny složil zkúšku,
ale len praktickú, totiž zo zmenkového práva, ktorá zkúška neobťažila síce veľmi jeho
hlavy, zato však rudnický jeho majetok.„Aj, aj, dámy trhajú rusliny pre hrdinských Osmanov,“ prehovoril Rudiny, spúšťajúc sa
elegantne na krížovú záhradnú stolicu.„Ja s mojej strany vyšívam pantofle pre apušku,“ preriekla Adela zvonivým, úsmevným
hláskom. „To značí mier.“„Áno, mier za Prutom, diktovaný Osman pašom — veľmi významne.“A tu počali páni kuvať dôkladné strategické plány. Ohnivý Rudiny jasal v potupných a
posmešných slovách na Rusov a kul plány, ako by mali Turci ruského cezareviča po Carihrade
na povrázku vodiť.„Dovoľte, pane Rudiny,“ ozval sa zrazu Drieňovský, ktorý nikdy nemiešaval sa do reči,
keď sa ho netázali, „zkadiaľ ráčite zatvárať, že je telegramm celkom pravdivý, na ktorom
zakladáte zničenie ruskej armády?“Prísne oči mladého učenca uprely sa vzdorovite na šviháka. Všetko zatíchlo — i Marta
prestala rusliny driapať. Kálnický sa zasmútil nad tým, že môže vôbec niekto pochybovať o
pravdivosti takej radostnej zprávy. Adela odhodila bielunkou rúčkou vrkoč, ktorý jej bol
padol na prse.„Aj, aj,“ pomyslela si, „pán inštruktor vie i hovoriť — a to náležite tvrdo,“ a už sa
tešila na nejaký výstup.„Vy ste teda rusofil, pane?“ preriekol strmo Rudiny — stará obyčaj našich
horno-vidieckych „Maďarov“, keď nevedia, kam z konopí.„O tom nie je teraz reč,“ odsekol odhodlane Drieňovský a jeho pekne krojené pery pevne
sa stiahly. „Ja som si dovolil pochybovať, že by sa armády tak ľahko chytať a za Dunaj
hádzať daly — a najmenej armády ruské.“„No, no, páni moji,“ zamiešal sa Kálnický, „my veci nepremeníme, škoda je sa rozhorliť;
o pár dní sa beztoho dozvieme, kto mal z nás pravdu.“Bolo videť, že vyhýba nejakej ostrejšej rozprávke, hoci ho mrzelo vystúpenie
Drieňovského, ktorého si veľmi vysoko vážil. Do Rudinyho bol práve tak zbláznený, ako do
Turkov.Adelka pozrela tak posmeľujúco na Drieňovského, že učiteľ zamumlal pod fúz: „Aký
neočakávaný spojenec!“ a cítil sa ako generál, majúci za sebou silnú rezervu.„Čok jašša Mehmed Ali!“ zakričal Ďuro Kálnický a štrngol si s Rudinym, ktorý podivným
spôsobom ustúpil od sporu. Mal vážnejšie myšlienky na srdci. Zaľúbený do domovej slečny a
jej groší, horel želaním zameniť pole vojny údolím lásky. Bohatú nevestu potrebovaly
známosťami zmenkového práva obťažené Rudnice.Slnko sa chýlilo k západu a občerstvujúci chlad len sa tak valil z parku a záhrady. Bola
to krásna záhrada, hraničiaca úzadím s Váhom. Zadná čiastka porostlá bola vekovými lipami,
pod ktorými vinuly sa piesočnaté chodníky. Pani Kálnická navrhla prechádzku, čo sa
všeobecne prijalo; celá spoločnosť sa pozdvihla — len Ďuro Kálnický zostal sedeť a nalial
si vína. Drieňovský odišiel s chlapci do domu. | Vajansky_Zajaty-cezarevic.html.txt |
Jedna hodinaJedna hodina spolnoci bila,
keď mi má milá košieľku šila.
Šila ju ona tenunkou cvernou,
budeš-li mne ty frajerkou vernou?
Odpoveď dala, horko plakala,
len abych, milý, nebanovala. | Kokes-Kycersky_Na-uvrati.html.txt |
Predbežné poučenie o kuchynskom riade a kuchárskych výrazochObsahI. Ako má byť kuchyňa postavenáII. O rozličnom riade potrebnom pri vareníIII. Názvy iných pri varení potrebných vecíIV. Vysvetlenie rozličných pri varení bežných názvov, aby sa pri robote nemuselo vždy
vysvetľovaťV. O korenení jedálVI. Rozličné druhy koreniaVII. O voňavých zelinkách do rozličných omáčok a parených jedálVIII. Podstielka na šampiňóny (mistbeet)I. Ako má byť kuchyňa postavenáČo sa kuchyne týka, nemôže sa v tom nikomu rozkazovať ani predpisovať, ale napomenutie
nezaškodí nikomu. Kde sa kuchyňa stavia, potrebné je na to ohľad brať, aby bola vidná a
priestranná. Sporisko (obyčajne šparherd) má byť tak postavené, aby za ním bolo ohnisko (hiard),
pritom má byť pár veterných pecí (vindofen), na ktorých sa cukor a iné veci v chytrosti chystať
musia. Ohnisko je preto potrebné, že mnohí nemajú radi také pečienky, ktoré sa v sporisku pečú,
môžu sa teda pri otvorenom ohni piecť. Podobne aj druhé jedlá, ako biftek a karbonátky, ktoré sa
nad uhlím pečú, aby totiž smrad do komína išiel, ináče celý dom smrdí.Pekárska pec, v ktorej sa majú piecť cestá a rozličné pečivá, má byť postavená naproti
svetlu; pri varení sa totiž na sporisku pečivo poriadne nepečie, najmä maslové cesto sa v peci
pečie omnoho krajšie. Vedľa kuchyne je potrebná chyža, kde sa všeličo na jedlá pripravuje,
podzemná svetlá komora je tiež potrebná na lizy (sulce, rôsoly) a iné chladné prípravy, podobne
aj iná stolmi zaopatrená chyža na umývanie riadu. Ďalej má byť v kuchyni kotol na zahrievanie
vody; na čistú vodu vaňa s vrchnákom, ktorá sa má každodenne vymyť. Pekacie rúry majú byť
obrátené do svetla, stoly so stolkami (šuplódňami); tably (táfle) majú byť z čistého tvrdého
dreva a majú sa postaviť čo najvhodnejšie. Dookola majú byť police, kde sa budú klásť kastróly a
vešať pokrievky. Kastróly a hrnce sa majú tak klásť na police, žeby zvnútra povetrie mali; keď
sa potrebujú, majú sa opláknuť čistou vodou. Na furmy a veľké misy (vajdlingy) treba kasňu s
poličkami a mrežovými dvierkami, žeby mala vzduch; furmy sa majú držať čisto. Keď sa vyprázdnia,
musia sa čisto vymyť, suchou handrou utrieť a na určité miesto položiť.Kuchynský riad, šafle, krhly a iné veci sa nemajú brať na inšiu potrebu ako do kuchyne; čo
je na varenie a pitie, má ostať čisté. Medené kastróly majú byť viac vysoké ako široké, k nim
patria i pokrievky. Je síce pravda, že medený riad je drahší ako iný riad, ale preto aj
trvanlivejší. Kto teda medený riad kupuje, nech na to hľadí, aby bol masívne zrobený a zvnútra
dobre vycínovaný. V takýchto kastróloch sa nemajú robiť zápražky, tým menej červenobrunátne,
lebo tým sa veľmi kazí cínovanie; nemajú sa zvnútra drieť (rajbať) pieskom. Keď aj na dne dačo
prihorelo, vtedy nech sa dá doň popola a vody a nech sa nechá stáť na teple, kým sa prihorené
samo odseba neodmočí. Kto si teda medený cínovaný riad udržať chce, musí na to pozor dať, aby sa
zvyšné, zvlášť kyslé jedlá nenechali v kastróle — na to je potrebný hlinený alebo porcelánový
riad. Pretože v medených zle pocínovaných kastróloch varené jedlá zdraviu škodia, napomínam
mnohých, aby odložili skúposť alebo nedbanlivosť a aby si ich dali pocínovať, veď jedlo je na
udržanie, a nie na ukrátenie zdravia.Potrebné sú všelijaké panvice (pfanne) na varenie rýb, ktoré podľa toho, čo sa varí, majú
byť lebo dlhé, lebo okrúhle, alebo uhlasté, rovnako tepše na karbanádle atď. V kuchyni majú byť
na výber rozličné furmy na sulce, plamanše a iné jedlá, obručné (rajfové) furmy, ktoré majú v
prostriedku vyčnievajúcu dieru, drobné furmičky rozličnej veľkosti tiež majú byť poruke.Čo sa varenia samého týka, tu musím hlavne tú osobu napomenúť, ktorej je kuchyňa zverená,
teda kuchárku, kľučiarku alebo gazdinú samu. Dom, v ktorom sa každodenne kupuje príprava do
kuchyne, má sa tak stať vždy deň vopred, tak ako i jedlá na budúci deň sa vždy deň predtým určiť
majú, lebo sa často stáva, že pre všelijaké príčiny nepríde kuchárka načas domov, alebo
nedostane to, čo chcela, potom sa ešte len začne myslieť, čo má miesto toho nakúpiť, pričom čas
pekne ubehne a neraz sladké veci s kyslými pri jednom a tom istom obede paradírovať musia a
bohvie, ako sú schystané! Tak ako v každej veci je poriadok dušou, ani v kuchyni nesmie chýbať,
lebo z neporiadnej kuchyne nemôže vyjsť poriadne pripravené jedlo a zlé nedodá človekovi tú
dobrú vôľu a chuť, ktorá trávenie napomáha a vôbec život obveseľuje.Každý nech svoju kuchyňu vystrojí potrebnými vecami podľa toho, koľko má peňazí. Pre
chudobného nech je mierou jednoduchosť, ale bohatý nech sa nedá zahanbiť skúposťou, lebo to je
každému čudné, keď pri zlatom prstene a iných šperkoch počujeme v žalúdku „cigáňov hrať“. Nech
teda panuje v kuchyni poriadok a aj tam nech sú hodiny komandantom, ktorý každému — počnúc od
kuchárky až po najposlednejšieho sluhu — jeho povinnosti v pamäť uvádza, čo všetko od dobrého
príkladu kuchára alebo kuchárky závisí. Osoh z poriadku pocíti nielen panstvo, ktorému sa služby
konajú, ale aj služobníctvo samo, ak si svoj dom a svoje gazdovstvo založí, lebo poriadok donáša
stonásobný osoh. K poriadku patrí aj čistotnosť, ktorá sa nadovšetko v každej, aj tej
najchudobnejšej kuchynke odporúča. Kuchynka sa má každý deň vymiesť; tably, šafle a iné náradie
sa majú po každom upotrebení lúhom a pieskom vydrieť (vyrajbať); stena a dlážka, ktorá sa pri
umývaní ufŕka, má sa tiež čisto držať, ináčej sa zahniezdia do kuchyne tí najhnusnejší hostia,
t. j. šváby, proti ktorým nezameškám zdeliť prostriedok, ktorým sa najľahšie môžu vyplieniť.Keď teda každá kuchyňa bola podľa svojej potreby príslušnými vecami zaopatrená a v nej
odporúčaný poriadok sa bude zachovávať, môže sa podľa tejto knihy to najskvelejšie alebo
najjednoduchšie jedlo po chuti pripraviť, čoho dôkazom je to, že grófi a iní veľkí páni si neraz
lepšie zaobedovali pri istých príležitostiach v sedliackej chalupe nežli pri svojom bohato
obdarenom stole. Tak napr. istý gróf, prijdúc počas svojho cestovania do sedliackeho domčeka,
pýtal sa, čo môže dostať zjesť. Sedliačka pripomenula žiarenú pečienku (rostbratl) a hneď ju aj
pripravila hosťovi, čo on s najväčšou chuťou užil. Prijdúc domov, rozprával o tomto pohostení
svojim domácim a rozkázal zo žartu svojmu kuchárovi, aby ukázal, že mu aj on po chuti takú
pečienku pripraví, ale — žiarená pečeňa bola priveľmi žiarená, t. j. prihorená.Hľa! To najjednoduchšie jedlo sa pri rozumnosti podarí aj osobe nezbehlej v kuchárstve,
kdežto nedbanlivosť alebo neopatrnosť aj vyučeného kuchára zahanbiť a prezradiť môže. Nie je
teda pravda, že pri plnej zásobnici (špajze) sa musí dobre variť, lebo pri dobrom varení i toho
najjednoduchšieho jedla sa požaduje rozumnosť a cvičenie a táto kniha na to každému príležitosť
poskytuje.II. O rozličnom riade potrebnom pri vareníKaždá rozumná gazdiná dobre vie, čo do kuchyne patrí a prečo, preto nejdem tuná spomínať
veci, ako sú: váľok, korýtko, doska na miesenie atď., lebo tieto veci sú pre svoju všeobecnú
potrebu v tej najbohatšej i najchudobnejšej kuchyni. No stáva sa, že v niektorých čo len trochu
zámožnejších domoch radi vidia istú rozmanitosť a zmenu v jedlách, žeby sa v tej istej podobe
človeku nezunovali a z tejto príčiny tu uvádzam niektoré podrobnejšie veci, ktoré sú potrebné na
rozličné pripravenie jedál, a síce:1.Dlabadlá (Hohleisen)(dlátka) sú rozličné: okrúhle alebo
podlhovasté dlátka, ktorých výrezok (Ausschnitt) sa podobá srdcu, polmesiacu alebo iným figúram,
takže, keď sa vydlabuje napr. mrkva, kaleráb, cibuľa a iné veci, vyrezané kúsky dostanú tiež
takú podobu, ktorá pre svoju novotu privábi chuť.2.Vypichovadlá (Ausstecher)sú okrúhle cievky (rúry) všelijakej
veľkosti podľa toho, na čo dakto cesto vypichuje; tak napr. pri vypichovaní šišiek (krapňov,
pampúchov) sú vypichovadlá alebo väčšie alebo menšie a kde-tu sú aj rukoväťou (grifom, uchom)
zaopatrené, okolo krajov môžu byť hladké alebo zúbkovaté.3.Mosadzný kotlík, ktorý sa odlišuje od väčšieho kuchynského kotla na
osobitnú potrebu, slúži na zbitie snehu. Býva okrúhly a na boku sú pripevnené dve ušká zo
železa, aby sa pri práci mohol pevne uchytiť.4.Tepša (plavon)sa podobá väčšiemu kastrólu s tým rozdielom, že nemá
taký vysoký kraj, ale len na pol druha palca, môže byť okrúhla alebo štvoruhlastá a upotrebúva
sa na prípravu karbonátok, filé a iných vecí.5.Zúbkovaný nôžje na zúbkovanie mrkvy, kalerábu, zemiakov a jabĺčok
a tak sa s ním zaobchodí, ako keď sa obyčajným nožom zemiaky škrabú, teda nie žeby sa ním rezalo
ako obyčajným nožom, lebo potom by nikto nevidel zúbky; potrebuje sa aj na garnírovanie mäsa a
na iné prípravy.6.Zúbkovač (Zwicker)sa menuje stroj podobný nožničkám so strunou,
aby sa totiž pri zúbkovaní cesta sám otváral a aby sa cesto neprilipovalo.III. Názvy iných pri varení potrebných vecíOkrem vyššie spomenutých vecí sú ešte aj iné potrebné pri kuchárstve, ktoré sa však
nekupujú, lež ten, čo varí, musí si ich sám pripraviť, preto som ich od horných oddelil. Sem
patrí:1.Para (Dunst)— je potrebná na prípravu všelijakých jedál, ktoré sa
v pare dopoly varia, dopoly pečú. Nádoba musí byť dosť vysoká a priestranná ako furma; nemá sa
pokrievkou celkom zakryť. Na ten istý účel slúži aj uhlastá tepša, ktorá má stáť na horúcom
sporáku. Do nej sa naleje vody a prichystané omáčky, ragú a iné prípravy v zakrytých nádobách sa
do nej pokladú, žeby v prípade potreby boli horúce.2.Lezónje taký prípravok, ktorý slúži na biele omáčky. Robí sa tak,
že sa pár žĺtkov rozmieša s citrónovou šťavou (zaftom) a cez sitko precedí.3.Lezón na krémysa pripraví tak, že žĺtky sa (podľa potreby)
rozmiešajú a cez sitko precedia.4.Legírovaťznamená prichystaný lezón ustavičným miešaním zapraviť do
horúcej omáčky lebo do krému a zakryté dať do pary.5.Krodóny, ktoré slúžia na prípravu rozličných chladných a teplých
jedál, sú všelijaké zo žemlí, cesta, zelených a iných vecí povykrajované alebo vydlabané
figúrky; slúžia nielen na okrasu, ale aj na zlepšenie chuti.6.Karamelje tlčený a v panvici nabrunátno užiarený cukor, ktorý sa
podľa potreby chladnou vodou zaleje; potom sa dá rozvariť a po vychladnutí sa dá do čistej
fľašky. Upotrebúva sa na farbenie omáčok a najmä nápojov, ku ktorým aj náš slovenský čaj, t. j.
hriato patrí.7.Žíj (vývar)(podľa opisu udaného v knihe) znamená spôsob, ktorým sa
mäso a vôbec zverina parí (damfuje) nabielo alebo brunátno. Z toho sa robí omáčka, aby jedlo
lepšiu chuť dostalo. Žíj sa dá na hocijaké pečienky založiť, ku ktorým, keď sa pečú, treba
pridať omáčky. Keď sa týmto spôsobom morka, hus, teľacina alebo iné mäso pečie, obleje sa pri
podávaní brunátnožltým vlhom (zaftom) (vývarom).8.Ľad (Eis)je tečúci cukor a býva dvojaký: prvý — v druhej knihe č.
18 spomenutý — ľad na okrášlenie všelijakých cukrových vecí i na torty, na ktoré sa cez
papierovú škarnicľu leje, čo sa volá ľadiť. Druhý — ale pod č. 22 opísaný — spôsob je taký, že
sa tortňa alebo iné veci cukrom obvinú, takže dostanú vôkol cukrovú kôru, čo môžeme pomenovať
slovom: obľadiť.9.Vetrová látka (Spanischer Wind)— v knihách často pripomenutá — sa
robí z bielkov a cukru a potrebuje sa na všelijaké cukrové veci a konfekty.IV. Vysvetlenie rozličných pri varení bežných názvov, aby sa pri robote nemuselo vždy
vysvetľovať1.Sautírovaťznamená: kúsky mäsa (filé) do frišného, čisto
rozpusteného masla omáčať, na tepšu rozklásť a pred samým nastolovaním (auftischen) (podávaním,
servírovaním) na prudkom ohni za jednu alebo dve minúty opiecť.2.Mijotírovať: rybacie kúsky (filé) mäsa, ktoré ku všelijakým jedlám
patria s pridaním omáčky alebo mastnej polievky — kedy ako treba — dať do nádoby, dobre ju
zakryť a veľmi pomaly nechať variť. Toto slúži nielen na ozdobu jedál, ale sa môže aj osobitne
na misu poklásť a vlhom (zaftom) poliať.3.Brajzírovať: filé alebo mladé kurence dať do nádoby, na to naliať
mastnej polievky a zakryté po vôli nechať variť; takto pripravené môžu sa podľa vôle upotrebiť.4.Marinovať: rozličné pečené mäso, ako napr. zverinu, hyd (či pečené,
či vyprážané) na kúsky pokrájať, dať do nádoby, pridať cibuľu a biele utlčené korenie, k čomu sa
i horčica (senf) pridružiť môže, celé poliať a dobre zakryté nechať odležať niekoľko hodín alebo
cez noc.5.Plameniť (flammen): nad plameňom opáliť tie vlásky (páperie), ktoré
ostanú na vtáctve alebo hyde, keď sa nasucho čistí.6.Blanžírovať: do vriacej vody položené zelené veci (zelenina),
ovocie nie celkom na mäkko uvariť, lež len obvariť.7.Drezírovať: vtáctvo, zajaca, hyd, prasa a iné usporiadať, motúzom
zviazať a slaninou prepchať (vyšpikovať), aby poriadnu formu dostalo.8.Degrozírovať: z rozličných omáčok, keď sa dočista vyvárajú, masť
alebo penu zvrchu zberať.9.Pasírovať: drobno krájané alebo sekané mäso cez sito pretrieť.10.Bardírovať: vtáctvo alebo hydinu miesto špikovania celkom slaninou
obvinúť, motúzom okrútiť a na ražni piecť.11.Desojsírovať: z mäsa, hydu povyberať kosti tak, žeby sa
neporušalo.12.Dežorzírovať: teľacie mozgy a iné mäso, ktoré je krvou zabehnuté
(aby sa krv vytiahla a mäso zbelelo) do chladnej vody vložiť, s nádobou položiť na oheň, keď sa
začína zohrievať, studenou vodou zaliať, zase na oheň dať a týmto spôsobom pokračovať, kým
neostane biele. Týmto spôsobom sa môže zaobchodiť s každým mäsom, ak začne v letnom čase ľahko
zapáchať.13.Hajtlovať: zo zajačieho alebo srňacieho chrbáta alebo stehna, keď
sa na pečienku potrebuje, blanu tak zrezať, žeby sa mäso neporušilo.V. O korenení jedálČo sa týka korenenia jedál, o tom sa nedá ani veľa, ani dlho dohadovať, pretože to patrí k
chuti a chuť nie je u všetkých ľudí rovnaká. Pri korenení jedál musí kuchárka brať ohľad nielen
na chuť, ale aj na prírodu toho človeka, pre koho jedlo chystá. Ohľadom chuti sa dá poznamenať,
že poniektorí nemôžu vôbec strpieť korenie, lebo im dusenie a kašeľ zapríčiňuje; druhí zasa majú
radi korenie skoro v každom jedle, ba ešte aj pri stolovaní si pridávajú korenie podľa toho, či
si to jedlo viac alebo menej žiada. No častejšie sa musí brať ohľad na ľudskú prírodu a zdravie,
ktoré je každému milšie ako hoďajaká dobrá chuť. Nejedon sa nájde, čo len tak pachtí za korením,
ale keď ho užije, hneď mu zaškodí, a preto podľa zdravého rozumu nech radšej utrpí chuť nežli
zdravie. Podľa toho sa má riadiť i kuchárka, pretože korenenie jedál podľa všeobecnej mienky
(nielen podľa skúsených ľudí vôbec, ale zvlášť lekárov) je veľmi užitočné na čistenie krvi a na
udržanie zdravého žalúdka. Mnohí však pre slabý telesný stav korenie ťažko znášajú: nech sa teda
kuchárka toho pravidla drží, žeby sa jednotlivé jedlá radšej v menšej miere, áno, len tak, aby
sa zbadalo, korenili, pričom každému milovníkovi lepšie okorenených jedál slobodno hociktoré
jedlo podľa vlastnej vôle a chuti si okoreniť — bez toho, žeby sa jedon alebo druhý hosť mohol
na jedlo sťažovať.VI. Rozličné druhy koreniaIndický šafran: má veľmi tuhú vôňu a je obľúbený u Angličanov, Turkov,
Egypťanov a najmä u Indiánov, kým u nás sa zriedka používa — okrem daktorých menších hostincov.
Mnohí ho radi majú v plnenej kapuste, no iným zase škodí.Škorica: je kôrka z konárikov škoricového stromu, má príjemnú chuť,
preto ju možno dať do pečív a nápojov, ale v malej miere, lebo škorica rozpaľuje vnútorné živly.Vanília: rastie vo východnej a západnej Indii, má príjemnú vôňu a je
najprimeranejšia na chladné i teplé mliečne prípravy; netreba k nej pridávať iné korenie.Ďumbier: toto korenie je mnohým nepríjemné, a preto sa zriedka
potrebúva, no na dobré trovenie je pre žalúdok veľmi užitočné.Muškátový kvet a orech: oboje dodáva polievkam dobrú chuť a posilňuje
žalúdok; orech s miešaným korením dodáva pečivám príjemnejšiu chuť.Klinčeky: majú tuhú vôňu so štipľavou chuťou a potrebujú sa na mnohé
chladné i teplé prípravy, no len v malej miere sa majú brať.Biele a čierne korenie: oboje sa rodí na jednom strome a jediný
rozdiel medzi nimi je ten, že čierne korenie je nedozreté, ale biele je už dozreté zrnko a že
nie je také štipľavé ako čierne. Dáva sa každodenne do polievok i do rozličných šalátov a má
zvláštne meno: conkasse. No je dobré aj na slabý žalúdok a proti kašľu, keď sa totiž pár zrniek
medzi zubami rozhryzne, prežrie a za tým voda zapije.Nové alebo bobkové korenie: samo sa zriedkavo upotrebúva, lež sa
zmieša so škoricou, muškátovým kvetom a orechom, klinčekami a tak sa na prášok potlčie, čo je
veľmi vhodné do pečiva.VII. O voňavých zelinkách do rozličných omáčok a parených jedálZelinky, ktoré si každý sám v záhradke dopestovať a v zime na úvetrí usušiť a do mnohých
jedál upotrebiť môže, sú:Bazalka: známa, tuho voňavá zelinka, potrebuje sa v malej miere na
varenie rýb a zelín, na marinovanie a úpravu jedál zasolením.Šalvia: má tuhú vôňu a upotrebúva sa na parenie (damfovanie) mäsa. Keď
má človek v ústach pupence (pľuzgieriky), dobre je čerstvou šalviou si natierať, suchú vo vode
variť, liadku upáliť, ešte aj trochu octu dodať a v ústach za krátky čas držať, kým celú
horúčosť nevytiahne.Rozmarín: známa domáca zelina — upotrebúva sa na dusenie rýb, čím
dostanú znamenitú chuť.Materina dúška je dvojaká: záhradná a poľná — používa sa na úpravu rýb
a na vyššie menované prípravy.Majorán: každému dobre známa zelinka — tak čerstvá, ako aj suchá sa
dáva pri pečení do husi, kačky i morky, no aj iným jedlám dodáva chuť.Tarkan (palina dračia): zelina, ktorú každý deň treba tak do omáčok,
rýb, zveriny, ako aj na prípravu octu. Táto bylina sa v našej knihe často spomína, preto si ju
treba v hojnej miere zaopatriť.V letnom čase je potrebný aj čerstvý kôpor, ktorý sa na zimu môže usušiť; to isté platí aj
o petržlene.Toto sú predbežné poznámky, čo treba vedieť pri každej väčšej kuchyni, najmä keď je kuchyňa
jednej osobe, či kuchárke alebo kuchárovi zverená. Lebo kde sa dom popansky vedie, tam i kuchyňa
musí byť dobre zariadená a všetkými potrebnými vecami zaopatrená, ináčej by bolo po panštine. No
aj v menších domoch sa zídu niekedy tieto poznámky, zvlášť keď dakde chystajú hostiny na
veselie, krštenie, hody atď. Nech si teda každá varením sa zaoberajúca osoba tieto poznámky
prečíta, lebo dozaista pre každú, i tú najchudobnejšiu kuchyňu sa nájdu také veci, ktoré sa
potrebujú každý deň, no azda nie vždy tak ako treba, preto často i to najjednoduchšie jedlo sa
chuťovo nevydarí.Lúživo (pác)na akékoľvek mäso sa skladá z octu s vodou, s čiernym
korením, cibuľou, vavrínovými lístkami a niekoľkými kolieskami petržlenu a mrkvy. Toto všetko sa
bez soli uvarí a vlažno sa ním divina obleje. Malá divina ostane v lúžive ležať 2 — 3 dni,
veľká, ako napr. jeleň alebo srna 6 dní, tetrov 8 — 10 dní a drop 16 dní, pričom sa každý tretí
deň musí čerstvo obliať.VIII. Podstielka na šampiňóny (mistbeet)Pri príprave mnohých jedál sa spomínajú šampiňóny a je otázka, kde ich vziať! Je síce
pravda, že toto do môjho fachu nepatrí, ale je povinnosť záhradníka, aby vedel šampiňóny
dopestovať, lež nejeden záhradník veru nevie o tom nič. Keď teda pri mnohých jedlách potrebujeme
šampiňóny, podávam aj spôsob ich pestovania, čo je každému možné pri dome. Na podstielku
šampiňónov potrebujeme konský hnoj, ktorý vytrasieme zo slamy a na jednu kôpku na spôsob hroble
sa kladie, a to vedno najmenej za tri vozy. Takto na hromade uložený hnoj sa zapáli, čím vlhká
para z neho vyjde. Kto má pri dome pivnicu alebo aj inší kút, v ktorom v zime nemrzne, ta sa
uloží hnoj tým spôsobom, aby z troch strán na múre ležal; predok sa zapraví doskami, aby hnoj na
zem nepadal.Keď sa hnoj do tejto priepravky dáva, musí sa tuho ubiť a má byť na tri stopy (šúchy) zvýše
po celom semenisku. Tak sa nechá niekoľko dní stáť a keď by sa v pivnici znovu zapálil, nechá sa
ešte a rukou sa probuje, kým nebude letný. Šampiňónové semeno sa zbiera takto: v daktorých
záhradách sa robia teplé hriadky (Mistbeet), alebo keď na zeme hnoj vyvážajú, nájdu sa v hnoji
také miesta, čo vyzerajú ako poplesneniny. Hnoj sa naberie a dáva sa pozor na vlákenká v ňom,
lebo to býva šampiňónové semeno. Takéto vlákienka sa majú zaopatriť, rozmrviť a na suché miesto
odložiť. Kto ich nemá, vezme čierneho chleba, poláme na kúsky a po celej podstielke na tri prsty
jeden od druhého porozkladá. Každý kúsok chleba sa posype čiernou múkou, na to sa nasype na dva
prsty zvýše zeme a rukou sa porovná, aby po celej podstielke rovnomerne ležala. Toto tečúcou
alebo dažďovou vodou, ktorá pár dní stála, nie veľmi a rovnomerne poliať a o niekoľko týždňov
vytískajú zem šampiňóny, z ktorých možno brať podľa potreby.Hriadka — semenisko sa má zakladať koncom augusta. Keď je pivnica vlhká, nemusí sa zem
polievať, ale v suchej pivnici treba suchú zem častejšie vodou pofŕkať. Pivnica môže byť celkom
tmavá, pretože šampiňóny nepotrebujú nijaké svetlo. | Babilon_Prva-kucharska-kniha-uvod-a-slovnicek.html.txt |
Několik dobrých rad mladým hospodynímDrahé dítě, vytrpěla jsem mnoho — že nebyla jsem pro život vychována. Netušila
ubohá má matička, jak přenešťastný stihne mne osud. —Chci Ti po sobě zanechati památky — ty své tak těžce nabyté zkušenosti — památky
zápasu existenčního.V přepych dovedeš se vždy vpraviti, ale jíti životem plným stálého přemítání,
počítajíc s každým haléřem — v takové poměry se těžko vpravujeme, nemáme-li žádné
opory.Kolik jest hospodyň stydících se přiznati, že nevědí, jak do té domácnosti
vniknouti. Musíme, chceme-li dobře hospodařiti, mnoho přemýšleti a šetřiti.Jen to si přeji, dítě moje, abys našla v práci zálibu. Ta ochrání Tě od nudy a dá
zapomenouti mnohých bolestných chvil.Celý život náš je školou, kam stále chodíme se učiti — a nikdy nesmíš říci, že
jsi dosti učená, že rady nepotřebuješ. | Kejrova_Usporna-kucharka.html.txt |
Rikki-Tikki-TaviKu diere, kam Nag sa vtiahol,Červeň-okáľ sa načiahola zavolal: „Drsnokožka!poď so mnou za pasy troška!Poď do tanca smrteľného,zatni zuby do živého;čo kto pritom ztratí, získa,nech neplače, ni nevýska,či to hlava a či oko.Len sa sekajme hlboko!Jeden z nás zahynúť musí,keď mu druhý krk prekúsi.Hej, ty hade drsnokoží,hoc si hybký — hneď si boží!“Ujdi, Nagu, skry sa vrtko!Už sú oba jedno klbko.Hej, schybils’ Nag, pohyb jeden,už ti Červeň srazil hrebeň!Chcem vám opísať priebeh velikej vojny, vybojovanej samojediným Rikki-tikki-tavim v
kúpelných izbách rozsiahleho bungalova (letný dom na poschodí v Hindustane) v kantóne
segowleeskom. Pravdaže, pomohol mu Darzee (indický slávik, zvaný i krajčírikom) a radou mu
poslúžila Chuchundra (potkan pižmový, ktorý neodváži sa nikdy na prostriedok izby, lezie
vždy len pri samých stenách); ale v boji bojoval iba Rikki-tikki.Bol to mongoz, majúci srsť a chvost podobný malej mačke, kdežto hlavou a obyčajmi
upomínal skôr na lasicu. Oči a koniec nosa, ustavične sa pohybujúceho, mal červenkasté;
mohol sa poškrabkať, kdekoľvek sa mu zapáčilo, a to podľa ľubovôle hociktorou labkou, či
prednou, či zadnou; mohol roztopýriť chvost po celej dĺžke, že ho mal ako kefu na čistenie
skleníc, a keď sliedil medzi vysokou trávou, zavznel vše jeho bojovný výkrik:
„Rikki-tik-tikki-tikki-tchk!“Raz za letného dňa po búrke, z bŕloha, v ktorom býval s otcom a matkou, vyplákly ho
jarky dažďovej vody a uniesly, akokoľvek sa vzpieral a prskal, do priekopy vedľa cesty. Tam
prišiel mu chumáčik plávajúcej trávy, i chytil a trímal ho, kýmkoľvek neztratil povedomie.
Keď precítil, ležal celý ublatený na úslní na prostriedku záhradného chodníka, a malý
chlapec, skláňajúci sa nad ním, hovoril práve:„Tu je mŕtvy mongoz. Mohli by sme ho pochovať.“„Ale nie,“ odvetila matka chlapcova, „radšej ho vnesieme do domu a obsušíme ho. Možno,
že nie je naozaj mŕtvy.“I vzali ho do domu, vysoký chlap chytil ho dvoma prstami za kožu a riekol, že ešte nie
je po ňom, iba že je odpoly zadusený; teda obkrútili ho vatou a ohrievali pri malom ohníku,
kým neotvoril oči a nekýchol.„A teraz,“ povedal vysoký chlap (bol to Angličan, ktorý len nedávno sa ubytoval v
bungalove), „len ho neplašte, uvidíme, čo bude robiť.“Ono síce niet ťažšej úlohy na svete, ako naplašiť mongoza, lebo tieto zvieratká sú od
konca nosa až po chvost samá-samučičká zvedavosť. Heslom všetkých druhov mongozích je:
„Slieď za všetkými, vyskúmaj všetko!“ a Rikki-tikki bol veru opravdivý mongoz. Preskúmal
vatu (bavlnu;, presvedčil sa, že nie je súca na jedenie, pobehal po stole, sadol si a
urovnal si kožuštek, poškrabkal sa a skočil na plece malému chlapcovi.„Neboj sa ho, Teddy!“ riekol otec. „Na takýto spôsob sa spriateľuje.“„Juj! Šteklí ma pod bradou,“ smial sa Teddy.Rikki-tikki hľadel totiž chlapcovi medzi golier a hrdlo, oňuchával mu ucho, a potom
sliezol na dlážku, sadol si a drhol si noštek.„Pane Bože,“ povedala matka Teddyho, „a toto zvieratko že patrí k dravcom? Myslím si, že
je preto také krotké, lebo sme boli láskaví k nemu.“„Všetci mongozi sú takí prítulní,“ odvetil jej manžel. „Ak ho Teddy nebude ťahať za
chvost, ani sa nepokúsi dať ho do klietky, bude behať po dome a po vonku celý boží deň.
Mohli by ste mu dať niečo žrať.“Dali mu kúsok surového mäsa. Rikki-tikkimu to nesmierne pochutilo; keď sa nasýtil,
vyšiel na verandu, usadil sa na úslnie a načuchral si srsť, aby mu uschla až po kožu. Potom
cítil sa už lepšie.„V tomto dome je viac vecí, ktoré by bolo treba preskúmať,“ uvažoval, „celá moja rodina
by mala s tým na celý život dosť roboty. Zostanem ja veru tu a budem kutiť všade.“Celý deň behal laškujúci po dome. Len-len, že sa neutopil vo vani, vstrčil nos do
kalamára na písacom stole a popálil si ho na horiacom konci cigary veľkého chlapa, keď
vyliezol mu na lono, lebo chcel vidieť, aká práca je písanie. Na mrkaní bežal do detskej
izby, v ktorej Teddy spával, lebo sa chcel prizrieť, ako zažíhajú lampy petrolejové, a keď
si Teddy ľahol do postieľky, vyšplhal sa i Rikki-tikki k nemu; lenže bol z neho nepokojný
súdruh, lebo pod chvíľou sa prebúdzal, začul každé šuchnutie v noci a musel sa dozvedieť,
kto šuchol. Pozdejšie vošli Teddyho rodičia do detskej izby pozrieť svojho synčeka a
zobudili Rikki-tikkiho ležiaceho na hlavnici. „To mi je naskrze nie po vôli,“ povedala
Teddyho maminka; „ešte nám môže uhryznúť to dieťa.“ „Nemáš sa čoho obávať, také niečo
nevykoná,“ odvetil otec. „Tedy je bezpečnejší, keď spí s týmto malým dravcom, ako keby mal
vyžlu pri sebe na stráži. Keby tak prišiel teraz had do detskej izby…“Ale Teddyho matka nechcela ani pomyslieť, že by niečo také strašné vôbec možné bolo.Zavčas rána dostavil sa Rikki-tikki k prvým raňajkám na verandu, jazdiac na pliecku
Teddyho, a dostal banánu a kúsok uvareného vajca; potom sedel rad-radom každému na lone,
lebo každý dobre vychovaný mongoz úfa sa, že sa časom udomácni niekde a že bude mať izby,
po ktorých bude smieť pobehávať; veď Rikki-tikkiho matka (ktorá bývala opätovne v dome
generála v Segowlee-i) poučila starostlive Rikkiho o všetkom, ako sa má spravovať, ak by
prišiel niekdy medzi bielych ľudí.Potom Rikki-tikki pobral sa do záhrady poobzerať si, čo by tam bolo pozoruhodného. Bola
to rozsiahla záhrada, len zpolovice obrábaná; bolo v nej také veľké krovie ruží ani
letníky; rástly tam citronové i pomarančové stromy a celé húštiny bambusu, a boly i lúčky
hustej vysokej trávy. Rikki-tikki si oblizoval pery. „Toto je veru veľkolepé a dobré miesto
na poľovanie,“ riekol a pri tej myšlienke naježil chvost zas ako kefu na fľašky a sliedil
hore-dolu záhradou, sem a ta ňuchajúci, kým nezačul veľmi žalostné hlasy v jednom z
pichľavých krov. A to žialil Darzee, krajčírik so svojou ženou. Spravili si utešené
hniezďatko tak, že stiahli dva veliké listy dovedna, sošili ich po dĺžine na krajoch
húžvičkami a postlali bavlnou a páperím.Hniezdo kolembalo sa sem a ta, a oni sedeli na kraji hniezda a nariekali.„Čože vám je?“ pýtal sa Rikki-tikki.„Oj, my sme veľmi nešťastní,“ nariekal Darzee. „Včera vypadlo nám jedno z našich mláďat
z hniezda a Nag ho zožral.“„Hm!“ riekol Rikki-tikki, „to je veľmi smutné — ale som tu neznámy. Kto je Nag?“Ale Darzee a jeho žena sa iba učupili v hniezde a nedali mu odpovedi, lebo z hustej
trávy zpod kríka zavznel hlboký sipot — úžasný mrazivý zvuk, ktorý prinútil Rikki-tikkiho
uskočiť nazad na dobré dve piade. A tu vynorovala sa pozvoľna zpomedzi trávy čiapkovite
rozšírená ploská hlava Naga, velikého čierneho hada okuliarnika, na päť stôp[1]dlhého od pysku po koniec chvosta. A keď had zdvihol tretiu časť svojej dĺžky
rovno od zeme, začal sa kolembať sem a ta celkom tak, ako kláteva sa vo vetre chocholík
púpavy na vysokom steble, a pritom hľadel na Rikki-tikkiho zlostnými hadími očami,
nemeniacimi nikdy výrazu, a čo by had na čokoľvek pomýšľal.„Že kto je Nag?“ riekol had. „Ja som Nag. Veľký Boh Brahma vyznačil cely náš rod svojím
znakom, keď prvý okuliarnik svojou rozložitou hlavou zatienil spiaceho Brahmu pred lúčami
slnca. Pozri len, a boj sa!“A natiahol sa ešte chvastavejšie ako predtým a Rikki-tikki zazrel okuliarovitý znak na
temeni hlavy hadovej, znak takého istého tvaru ako býva babka, o ktorú sa pripevňuje háčik.
Bál sa za chvíľočku; lenže oddávať sa strachu za dlhší čas je u mongoza číra nemožnosť a
tak Rikki-tikki, hoci nevidel živého okuliarnika nikdy predtým, matka ho kŕmievala mŕtvymi,
vedel, že životnou úlohou všetkých dospelých mongozov je: bojovať s hadmi a žrať hadov. Nag
vedel to tiež dobre a v hlbinách svojho chladného srdca bol hodne zastrašený.„No, dobre,“ odvrkol Rikki-tikki a chvost naježil sa mu znova. „Už či máš nejaký znak,
alebo nemáš, ale nazdávaš sa, že konáš správne, keď požieraš mláďatá z hniezd?“Nag sa zadumal a bedlive pozoroval na ledva badateľný, slabý pohyb v tráve za
Rikki-tikkim. Vedel že mongozi v záhrade budú ohrozovať prvej alebo neskôr život jeho i
jeho rodiny; nuž veľmi by si prial sprostiť sa Rikki-tikkiho! Sklonil teda trochu hlavu a
naklonil ju nabok.„Nuž pohovorme si o tom,“ riekol. „Ty ješ vajcia? Prečože by som ja nesmel jesť
mláďatá?“„Za tebou! Obzriže sa!“ spieval Darzee.Ale Rikki-tikki bol múdrejší, ako že by bol maril čas obzeraním sa. Vyšvihol sa dohora,
ako vysoko len vládal, a práve pod ním prešmykla sa sipiac hlava Nagainy, zlej ženy
Nagovej. Kým sa shováral, priplazila sa k nemu od chrbta a chcela ho zmámiť; a on počul,
ako zasipela, keď jej útočenie zlyhalo. Rikki-tikki zastal práve krížom cez jej chrbát, a
nech je starý, zkúsený mongoz, bol by vedel, že vtedy bolo treba zlomiť chrbtovú kosť
hadici jedným zahryznutím; ale on sa bál, že sa had zvrtne, zasiahne ho a že okúsi jeho
desné jedovaté zuby. Uhryzol ju síce, ale sa nezahryzol do nej dosť hlboko, hybko soskočil
s jej trepotajúceho sa chvosta a nechal ujsť Nagainu poranenú a najedovanú.„Zlostný, zlostný Darzee!“ sipel Nag a vyšvihol sa tak vysoko, ako len vládal k
hniezďatku na tŕňovom kríku, ale Darzee vybudoval si ho mimo dosahu hadov, tak že sa len
ďalej kolísalo sem a ta.Rikki-tikki cítil, ako sa mu oči červenejú do pálčiva (a keď má mongoz oči červené, núž
je rozzlobený), i posadil sa na chvost a na zadné nohy ani malý klokan, a triasol sa od
hnevu. Ale Nag a Nagaina už zmizli v tráve. Ak sa hadovi nepodarí zamýšľané uhryznutie,
nikdy nepovie ani nedá znať na sebe, čo mieni urobiť v najbližšom čase. Rikki-tikki ich
neprenasledoval, lebo si netrúfal zmôcť dvoch hadov odrazu. Bežal tedy k domu na chodník
pieskom vysypaný a sadol si tam, že bude rozmýšľať. Lebo toto bolo mu veľmi dôležité. Ak
ste čítali staré prírodopisné knihy, viete, je v nich spomenuté, že ak mongoza v zápase
uhryzne had, mongoz odbehne a nažerie sa akejsi zeliny, a tá ho vylieči. To je nepravda.
Nad víťazstvom rozhodne jedine bystrosť oka a bystrosť nôh, — oproti pohybom hadovho pysku
mongozova obratnosť v skákaní, — a pretože ľudské oko nemôže sledovať pohyby zápasiacej
hadovej hlavy, nuž je výsledok boja omnoho obdivuhodnejší, ako hocijaká čarodejná zelina.
Rikki-tikki vedel, že je ešte mladý, ale tým väčšmi ho tešilo, že podarilo sa mu vyhnúť
uhryznutiu hadovmu, na neho od chrbta nameranému. To mu dodalo sebadôvery, a keď Teddy
sbehol k nemu na chodník, bol náklonný dať sa mu pohladkať. Ale práve keď sa Teddy k nemu
zohol, zahmýrilo sa niečo v prachu a tenučký hlások sa ozval: „Daj si pozor. Ja som smrť!“
Bol to Karait, plavý ako prach hadík, ktorý sa zdržuje najradšej na prašnatej zemi, a
ktorého uhryznutie je práve také nebezpečné, ako uhryznutie okuliarnika. Ale čo je taký
maličký, človek ho tak ľahko nezbadá, preto zaviňuje tým viac nešťastia.Oči Rikki-tikkiho začaly sa zas rozpaľovať, i pritancoval ku Karaitovi tým zvláštnym
knísavým, kývavým spôsobom, čo zdedil po rodičoch. Táto chôdza je veľmi smiešna, ale tak
dokonale vyvážená, že by človek mohol pod hocijakým uhlom popod alebo ponad neho strieľať,
a v zápasoch s hadmi je to mongozov fígeľ. Keby bol Rikki-tikki aspoň vedel, že podoberá sa
na úlohu omnoho nebezpečnejšiu, ako zápasiť s Nagom! Veď Karait je taký maličký a vie sa
tak hybko zvŕtať, že kým by sa mu Rikki-tikki mohol zahryznúť od chrbta do šije, už by bol
uhryznutý do oka alebo do pysku. Ale Rikkimu to nebolo známo: oči mal celé krvou podbehnuté
a len sa uhyboval nazad i napred, strežúc na príhodnú chvíľu, aby sa mohol vrhnúť na svojho
protivníka. Karait sekol. Ale Rikki odskočil a vynasnažoval sa dostať na neho, lenže malá,
sivá ako prach a nasršená hlava hada šibala sa sem a ta a div, že neporanila Rikkiho na
pleci, i nezbývalo mu inšie, ako preskočiť ponad ňu, a hlava i vtedy bola mu stále za
pätami. Teddy zavolal do domu: „Jaj, poďteže pozrieť, náš mongoz ide zabiť hada!“ a
Rikki—tikki začul, ako skrikla Teddyho maminka. A otec vybehol s palicou v ruke, ale ešte
nedošiel k bojujúcim, Karait odhodil sa trocha priďaleko a Rikki—tikki jedným vrhom skočil
mu na chrbát, stisol mu hlavu prednými labkami preč od seba a zahryzol sa mu tak vysoko do
tyla, nakoľko dočiahol, a odkotúľal sa. To uhryznutie ochromilo Karaita a Rikki—tikki sa
práve poberal, že začne ho žrať od chvosta, veď jeho rodina od nepamäti sa takto
hostievala, keď prišlo mu na um, že sýty mongoz nebýva obratný, a pretože si prial byť pri
úplnej sile a krepkosti, vedel, že nesmie stučnieť. I pobral sa pod ker ricínusový v prachu
sa okúpať, kým Teddyho otec mlátil mŕtveho Karaita. „Čože mu to osoží?“ hútal Rikki—tikki.
„To je zbytočné, ja som ho už nadobro skántril.“ Potom ho zdvihla z prachu Teddyho maminka,
tuľkala ho a plačúc opakovala, že zachránil Teddyho od smrti, a Teddyho otec riekol, že im
Rikkiho poslala božská Prozreteľnosť, a Teddy hľadel na neho veľkými naľakanými očami.
Rikkiho zabávalo to prehnané vychvaľovanie; hoci ani nerozumel, čo tým chcú. Teddyho
maminka mohla práve tak isto pohladkať i Teddyho, veď i on sa bavil v prachu. Ale pritom
Rikki mal predsa radosť sám zo seba.V onen večer mohol sa i tri razy najesť znamenitých vecí, keď prechádzal sa po stole sem
a ta medzi vínnymi pohármi; ale Nag a Nagaina mu neschodili s umu a hoci mu bolo veľmi
príjemné, keď ho tľapkala a tuľkala Teddyho maminka, i na Teddyho plieckach si rád posedel,
predsa sa mu červenely oči s času na čas a vše spustil svoj dlhý bojovný výkrik:
„Rikki-tikk-tikki-tikki-tchk!“Teddy si ho vzal do postele a nasilu chcel, aby Rikki-tikki spal vedľa neho. Rikki-tikki
bol dobre vychovaný, nuž ho neuhryzol, ani nepoškriabal, ale leda že Teddy zaspal, už sa
pobral na svoju nočnú obchôdzku po dome a v tme búšil sa do Chuchundru, pižmového potkana,
lezúceho popri samej stene. Chuchundra je utrápené stvorenie. Celú noc kňučí a piští, chce
si dodať smelosti a bežať na postriedok dlážky izbenej, ale nikdy sa neodváži.„Nezabi ma,“ riekol Chuchundra temer plačúc „Rikki-tikki, nezabiže ma!“„A čo sa ty nazdávaš, že zhubca hadov zabíja pižmových potkanov?“ osopil sa naňho
Rikki-tikki pohrdlivo.„Ktorí zabíjajú hadov, môžu byť hadmi i usmrtení,“ riekol Chuchundra ešte žalostnejšie
ako predtým. „A akože ja môžem vedieť, či sa Nag raz nepomýli a či ma v tme nechmatne
miesto teba?“„Toho sa nemusíš báť ani trocha,“ riekol Rikki-tikki, „veď Nag je v záhrade, a o tebe
viem, že sa ta nepoberieš.“„Môj bratanec, Chua, potkan, mi povedal…“ začal Chuchundra, ale potom zamĺkol.„Čože ti povedal?“„Psst! Nag je, kde sa mu zapáči, Rikki-tikki. Mal si sa shovárať s Chuom v záhrade.“„Ale som sa neshováral — tak mi to musíš rozpovedať. Chytro Chuchundra, lebo ťa
uhryznem!“Chuchundra si sadol a plakal, až mu slzy stekaly po fúzoch. „Ach, ja som veľmi biedny,“
vzdychal. „Nikdy som sa neodvážil pobehnúť na postriedok izby. Psst! Ale veď ti ja nemusím
všetko povedať. Nepočuješ šramot, Rikki-tikki?“Rikki-tikki načúval. V dome bolo úplné ticho, ale sa mu zazdalo, že začul najslabší
šuchot na svete — zvuk taký slabý, ako keď sa osa prechádza po obločnom skle, — bol to
šuchot hadích šupín po tehlovej dlažbe.„To je Nag alebo Nagaina,“ riekol sám sebe; „a lezie do stoky, ktorou vyteká voda z
kúpeľa. Máš pravdu Chuchundra; veru som sa mal poshovárať s Chuom.“I prikrádal sa pozorne do kúpeľa Teddyho, ale tam nenašiel nič podozrivého, nuž sa
pobral odtiaľ do kúpeľa Teddyho maminky. Pri samom spodku múru, hladkými tehličkami
vykladaného, bola vyňatá tehla a tadiaľ cez železnú cievu vytekala voda z kúpeľa, a keď sa
Rikki—tikki pritiahol tichúčko ku stoke, kde je upravená do vane, počul, ako si Nag s
Nagainou šuškajú vonku pri mesiačiku.„Keď v dome nebude ľudí,“ hovorila Nagaina svojmu mužovi, „i on bude prinútený odpratať
sa a záhrada bude patriť znova nám. Len ty vojdi pokojne a pamätaj, že musíš uhryznúť
najsamprv toho veľkého chlapa, ktorý usmrtil Karaita. Potom vyjdi mi to povedať a na
Rikki—tikkiho si zapoľujeme spoločne.“„Ale či vieš iste, že vyhráme tým niečo, keď vyhubíme ľudí?“ pýtal sa Nag.„Pravdaže. Odrazu zvíťazíme na všetkých čiarach. Keby nebolo ľudí v bungalove, či by sa
bol priplichtil mongoz do záhrady? Kým je bungalov prázdny, len zatiaľ sme kráľom a
kráľovnou v záhrade; a nezabúdaj, len čo sa vyliahnu naše vajíčka v dyňovej hrade (a to sa
môže stať dnes-zajtra), bude i našim deťom potrebné miesto a potrebný pokoj.“„To mi neprišlo na um,“ odvetil Nag. „Už idem, ale azda nebude potrebné, aby sme potom
prenasledovali Rikki—tikkiho. Usmrtím veľkého chlapa i jeho ženu, a ak mi bude možné, i
decko, a potom sa odplazím odtiaľ. A keď bude bungalov prázdny, i Rikki—tikki sa poberie
kade ľahšie.“Rikki—tikkiho až trhalo od zlosti a nenávisti, keď vypočúval rozhovor; potom videl, ako
sa pretisla Nagova hlava cez stoku, nasledovaná chladný, na päť stôp dlhým telom. Akýkoľvek
napajedený bol Rikki-tikki, jednako ho zarazilo pri pohľade na rozmery tela veľkého
okuliarnika. Nag sa svinul, zdvihol hlavu a hľadel po kúpeli, ako čo by chcel tmu preniknúť
pohľadom, a Rikki zazrel, ako sa mu leskly oči.„Ak by som sa teraz vrhol na neho, to by Nagaina zvedela naskutku; a ak budem zápasiť s
ním na holej dlážke, to bude pre neho výhodnejšie. Čo si počať?“ hútal Rikki-tikki-tavi.Nag sa kyvotal sem a ta a potom ho počul Rikki-tikki piť vodu z najväčšej krhly, z
ktorej nalievaly vodu do vane. „To bude dobre,“ uvažoval had. „Keď Karaita zabili, mal
veľký chlap palicu. On má tú palicu pravdepodobne i teraz pri sebe, ale keď príde ráno do
kúpeľa, nebude jej mať. Dočkám tu, kým nepríde. Nagaina, či ma čuješ? Počkám tu v chládku
až do bieleho dňa.“Ale zvonku sa nikto neohlášal a tak Rikki-tikki vedel, že Nagaina už odišla. Nag sa zas
pozvoľne roztočil a potom sa omotal pozorne, každým závitom zvlášť, na vypuklinu krčaha, a
Rikki-tikki bol ticho, ani dýchať sa poriadne neopovážil. Po hodine začal sa blížiť
pomaličky ku krčahu. Nag spal a Rikki-tikki hľadel na jeho hrubý chrbát, rozmýšľajúc, na
ktorom mieste by ho bolo najpríhodnejšie chmatnúť. „Ak mu na prvý náraz neroztrúštim väzy,“
riekol Rikki-tikki sám sebe, „bude môcť ešte vždy zápasiť; a ak bude sa brániť — oj,
Rikki!!“ Hľadel na hrúbku hrdla niže širokej hlavy a uznal, že by to nezdolal, a keby sa mu
zahryzol do chvosta, tým by iba rozpajedil Naga.„Musím sa oddať do hlavy,“ riešil napokon, „a to do hlavy nad rozšíreninou;“ a keď
zasekol zuby do nej, oprel sa zadnými nohami do vypukliny červeného kamenáka, aby mohol
pritisnúť hadovu hlavu k zemi. Tým získal sekundu, ale ju i využil náležité. A už sa začal
had s ním hádzať sem a ta, tak isto, ako to robieva pes s potkanom, krížom-krážom po
dlážke, hore i dolu i vo velikých kruhoch, chcejúc ho striasť so seba; ale oči Rikkiho boly
krvou podbehnuté, nedbal, že had ním tlčie o dlážku, ani že prevrhly umyvač a cínovú krhlu
a mydlovú mištičku, i stojanček s kefkami, a že had búcha ním o boky cínovej vane. Len
stískal čeľuste čoraz pevnejšie a hoci bol presvedčený, že had ho dotlčie na smrť, predsa
mal na zreteli česť svojho rodu a volil, aby ho našli mŕtveho, ako že by mal zuby uvoľniť.
Bol už celkom ukonaný, ubolený a zdalo sa mu, že je roztrieskaný na kusy, keď zadunelo
niečo tesno za jeho chrbtom, ani čo by bol hrom udrel, horúci vietor ho ovial, až ztratil
povedomie a červený plameň mu srsť opálili. A to sa veľký chlap zobudil na lomoz a strelil
z flinty dva razy do Naga práve niže ploskatej hlavy hadovej.Rikki-tikki zprvu neotváral očú; bol pevne presvedčený, že už nežije; ale hlava hadova
sa nehýbala a veľký chlap zdvihol Rikkiho a riekol:„Zas to bol náš mongoz, Alica; tento raz nám zachránil život tento drobizg.“Vtedy vošla i Teddyho maminka, bledá ani stena, a prizrela sa pozostatkom Nagovým a
Rikki-tikki odvliekol sa do Teddyho spálne, kde strávil druhú polovicu noci, potriasajúc
bedlivé radom všetkými údmi, aby sa presvedčil, či je skutočne taký dolámaný, ako sa mu
zdalo.Keď nastalo ráno, mal síce ešte telo zdrevenelé, ale ináč sa cítil celkom dobre. „Teraz
musím zmárniť ešte i Nagainu, s tou budem mať tvrdšiu prácu, ako s piatimi Nagmi; okrem
toho neviem, kedy sa majú vyliahnuť vajíčka ňou spomínané. Tisíc myší! Musím ísť a poradiť
sa s Darzeem.“Ani nevyčkal raňajok, bežal Rikki—tikki o zlomkrky k tŕňovému kroviu, na ktorom Darzee
spieval vyvýšeným hlasom triumfálnu pieseň. Zvesť o smrti Nagovej rozšírila sa po celej
záhrade, lebo sluha vyhodil mŕtvolu hadiu na smetisko.„Oj, ty hlúpy chumáč peria!“ zvolal Rikki—tikki nahnevaný. „Či je teraz príhodný čas na
spievanie?“„Nag je mŕtvy — mŕtvy!“ spieval Darzee. „Junácky Rikki—tikki chytil ho za hlavu a držal
pevne. Veľký chlap doniesol hrmivú palicu a Nag sa rozpadol na dva kusy! Už sa nikdy nebude
viac sýtiť mojimi mláďatmi.“„To všetko je navlas pravda, ale kde je Nagaina?“„Nagaina šla k otvoru, ktorým vypúšťajú vodu z kúpeľa, a vyvolávala Naga,“ pokračoval
Darzee, „a Nag vyšiel na konci palice — sluha ho podobral koncom palice a hodil na
smetisko. Ospevujme, zvelebujme silného víťaza, červenookého Rikki—tikkiho!“ vyspevoval
Darzee, ako mu len para stačila.„Keby som sa mohol dostať ku tvojmu hniezdu, všetky mláďatá by som ti z neho vykotúlil!“
hromžil Rikki—tikki. „Veď ty nervieš, že i dobrú vec treba konať v pravý čas! Ty si síce
bezpečný vo svojom hniezďatku tamhore, ale na mňa čaká vojna tudolu. Prestaňže spievať za
chvíľku, Darzee.“„Oj, prestanem, vďačne prestanem k vôli bohatierskemu prekrásnemu Rikki-tikkimu,“ riekol
Darzee. „Čo si praješ, junák, víťaz nad ukrutníkom Nagom?“„Kde je Nagaina, pýtam sa ťa už po tretí raz.“„Na smetisku pri stajniach oplakáva Naga. Mohutný je Rikki-rikki s bielymi zubmi.“„Čo sa starieš do mojich bielych zubov? Radšej mi povedz, či si počul, kam ukryla svoje
vajcia?“„V teplej hrade na dyne, tam v kúte konca múru, kde pripeká slnce temer celý deň. Skryla
ich tam už pred týždňami.“„A to ti vôbec na um neprišlo, že by mi to bolo treba ohlásiť? V kúte blízo múru sú,
hovoríš?“„Rikki-tikki, azda len nepomýšľaš zjesť jej tie vajcia?“„Zjesť ich? Nie, za tým práve nebažím. Ale, Darzee, keby si ty mal čo len za štipinku
rozumu, odletel by si k stajniam, tváril by si sa, že máš krýdelce zlomené a nastrojil by
si tak, že by ťa Nagaina hnala až k tomuto kroviu. Musím sa dostať k hrade dyňovej, a keby
som šiel teraz rovno ta, zazrela by ma Nagaina.“Darzee bol samopašný vtáčik, neschopný poňať v svojej hlávke naraz viac myšlienok; i
teraz, znajúc, že Nagaine deti vykľujú sa práve tak z vajíčok, ako jeho vlastné, zdalo sa
mu nesprávnym skántriť ich. Ale jeho žena bola dôvtipnejšia; pochopila, že z vajíčok budú
časom mladé okuliarniky; a tak sletela z hniezda, rozkázala Darzeemu hriať mláďatá a hoci
pokračovať vo speve o smrti Nagovej. Lebo Darzee bol v mnohom ohľade taký istý, ako bývajú
mužskí.Začala teda poletovať na smetisku pred samou Nagainou, bedákajúc: „Jaj, mám zlomené
krýdelce! Chlapec z domu hodil do mňa skalou a zlomil mi ho.“ A trepotala krýdlami ešte
zúfalejšie, ako predtým.Nagaina vzpriamila hlavu a zasipela: „Ty si vystríhala Rikki-tikkiho, keď by som ho bola
mohla usmrtiť. Veru, zlé miesto si si zvolila, keď si práve tu ochromela.“ I pustila sa za
ženou Darzeeho, plaziac sa krížom cez prach a smeti.„To chlapčisko mi ho zlomilo kameňom!“ pišťala žena Darzeeho.„Výborne! Myšlienku na smrť môže ti osladiť povedomie, že porátam sa s tým chlapčiskom
čo chvíľa. Môj muž leží na smetisku od rána, a chlapčisko v dome vystrie sa na veky ešte
pred mrkaním. A tebe čože to osoží, že mi chceš umknúť? Chytím ťa beztak celkom isto. Ty
blázonko, pozriže mi do očú!“Ale Darzeeho žena bola múdrejšia, ako že by to bola urobila, vedela, že vtáča, ktorého
pohľad stretne sa so zrakom hadovým, od ľaku nevládze sa ani hnúť. A tak len poletovala
napred, pištiac prežalostne a nevzdiaľujúc sa od zeme, tak že Nagaina sponáhľala sa za ňou.Rikki-tikki ich počul, ako sa poberaly chodníkom, vedúcim od stajne do záhrady, a tak
zrýchlil kroky, aby dobehol čím skôr ku koncu teplej hrady blízko múru. Tam, v teplom
truse, vyše dýň našiel veľmi pečlive ukrytých dvadsaťpäť vajec, asi tej veľkosti, ako sú
vajcia drobných sliepok, lenže miesto škrupiny belasou pokožkou obtiahnutých.„Už je veru čas, že som prišiel,“ riekol, uzrúc cez kožku drobné okuliarničky do klbka
svinuté; dobre vedel, že keď sa raz vyľažú, v tú istú chvíľu bude môcť každý z nich usmrtiť
či človeka či mongoza. Chytro, ako len mohol, poodhrýzal vŕšky vajec tak, aby pri tom
rozmliaždil hlavy mláďat, a s času na čas prehŕňal trus ešte znova čím hore tým dolu, len
aby tam niektoré nenechal. Napokon zbudly mu len tri vajcia a Rikki-tikki už začínal v
duchu plesať, keď začul Darzeeho ženu zvolať úzkostlive:„Rikki-tikki, ja som odviedla Nagainu k domu, a ona šla na verandu, a — jaj, choďže
chytro ta — lebo ona má vražedné úmysly.“Rikki-tikki rozmliaždil napochytre dvoje vajec a skotúľal sa dolu teplou hradou s tretím
vajcom v pysku a uháňal na verandu takým prudkým tempom, ako mu len nohy stačily. Teddy s
matkou a otcom sedeli tam pri včasných raňajkách, ale Rikki-tikki zbadal hneď na prvý
pohľad, že nejedli ničoho. Od úžasu boli ani skameneli a na smrť preblednutí. Nagaina
ležala svinutá na rohožovom koberčeku pri Teddyho stoličke tak blízko, že mohla chlapca
hocikedy uhryznúť na holé lýtko, a kolembajúc hlavu sem a ta vyspevovala si víťazoslávne:„Oj, synu velikého chlapa, čo zabil môjho Naga,“ sipela, „nehýb sa! Ešte som nie hotová.
Dočkaj trošku. Seďte tichučko všetci traja! Lebo ak sa pohnete, zahryznem, a ak sa
nepohnete, zahryznem tiež. Oj, vy blázniví ľudia, bolo vám zabiť mi Naga!“Teddy hľadel na otca naplašený, ale on mu nemohol pomôcť, iba čo zašeptal: „Seď
tichučko, Teddy. Nesmieš sa pohnúť. Seď nehybne, Teddy.“Vtedy dobehol ta Rikki-tikki a skríkol. Zvrtniže sa, Nagaina, zvrtni, a poď zápasiť so
mnou!“„Všetko v pravý čas,“ odvetila, neozrúc sa. „I s tebou sa čo chvíľa porátam. Teraz sa
prizri svojim priateľom, Rikki—tikki. Akí sú zamĺklí a bledí. Boja sa. Neopovážia sa
pohnúť, a ak sa ty čo len o krok priblížiš, naskutku zahryznem.“„Radšej by ti bolo starať sa o svoje vajcia,“ riekol Rikki—tikki, „tam v hrade na dyne
blízko múru. Choďže si ich pozrieť, Nagaina!“Mohutná hadica sa zvrtla a zazrela vajce na verande. „Á—á! Dajže mi ho!“ prosila.Rikki—tikki chytil vajce do paprčiek a oči sa mu rozčervenely ani krv. „Čože mi dáš za
hadie vajce? Za zárodok okuliarnika? Za mladého kráľoviča? Za posledného, najposlednejšieho
zo všetkých tvojich potomkov? Ostatnými sýtia sa už mravce dolu pri teplej hrade.“Ako besná odkrútila sa Nagaina, zabudla na všetko ostatné k vôli vajcu a vrhla sa k
nemu; Rikki—tikki zazrel, ako chytil otec mocnými rukami Teddyho popod pazúšky a preložil
ho bez úrazu cez stôl ponad čajové náčinie na bezpečné miesto, preč z dosahu Nagainy.„Preľstil som ťa, preľstil! Rikk—tikk—tchk!“ jasal Rikki—tikki. Chlapec je zachránený a
ja som to bol, ja — ja — ja som chytil Naga za hlavu pominulej noci v kúpeli.“ I začal
skákať, vyšvihnúc sa odrazu všetkými štyrmi nohami, pri čom mal hlavu naklonenú pri samej
dlážke. „Hádzal sa so mnou sem a ta, ale ma striasť nemohol. Už bolo po ňom, prvej, ako ho
veliký chlap na dvoje rozstrelil. Ja som to vykonal! Rikki—tikki—tk—tchk! Len ty poď,
Nagaina. Poď so mnou za pasy! Nebudeš dlho vdovou!“Nagaina videla, že prepásla vhodnú chvíľu zabiť Teddyho a vajce bolo ešte vždy v
paprčkách Rikki-tikkiho. „Daj mi to vajce, Rikki-tikki! Daj mi najposlednejšie z mojich
vajíčok a ja ti sľubujem, že odídem a nikdy viac sa nevrátim,“ prosila a sklonila hlavu.„Oj, hej, odídeš a nikdy viac sa nevrátiš; lebo sa dostaneš na smetisko ku Nagovi.
Neotáľaj, vdova! Veľchlap išiel si už po pušku! Bojujme!“Rikki-tikki skákal okolo Nagainy, držal sa od nej v toľkej vzdialenosti, že ho uhryznúť
nemohla, a oči mal ani žeravé uhlie. Nagaina sa vzchopila a vrhla sa naňho. Rikki-tikki
zakaždým odskočil, vše nabok, vše nazad. Znovu a znovu siahala po ňom a zakaždým sa svinula
do kotúča na spôsob pera v hodinkách. A Rikki-tikki skákal ihravo v kruhu okolo nej,
chcejúc sa dostať k nej od chrbta, ale Nagaina zvŕtala sa vždy podľa toho, aby udržala
hlavu blízko jeho hlavy a od rýchleho pohybu šuchotal jej chvost po rohožke ani suché
lístie vo vetre. Rikki pozabudol na vajce. Ležalo ešte vždy na verande a Nagaina blížila sa
k nemu postupne, až napokon, práve keď si Rikki hlbšie vydýchol, schytila vajce do papule
zvrtla sa ku schodom verandy a letela ani blesk dolu chodníkom nasledovaná Rikki-tikkim.
Keď okuliarniku ide o život, letí šľahavo ani bič, keď švihneme ním koňa na šiju.
Rikki-tikki vedel, že ju musí chytiť teraz, ak nechce, aby sa doterajšie trampoty začaly
znova. Nagaina poberala sa rovno do vysokej trávy pod tŕňovým krom a ako cválal Rikki za
ňou, počul Darzeeho nôtiť ešte vždy jeho samopašnú víťazoslávnu pesničku. Lenže jeho žena
bola rozumnejšia. Sletela s hniezda, keď sa Nagaina priblížila, a začala šľahať Nagainu po
hlave obidvoma krýdlami. Keby jej bol pomáhal Darzee, boly by ju pravdepodobne prinútily
odbočiť trocha, ale takto iba čo snížila Nagaina hlavu a poberala sa ďalej. Lenže dostačilo
i toto chvíľkové otáľanie, Rikki-tikki ju dohonil práve keď vkĺzla do potkanej diery, v
ktorej bývala s Nagom. Rikki-tikki zaťal sa jej do chvosta drobnými bielymi zubami a
sviezol sa dolu s ňou, — a veru máloktorý mongoz, čo aký zkúsený a starý, odvážil by sa ísť
za okuliarnikom do peleše. V diere bola tma, Rikki-tikki nemohol vedieť, či sa podzemná
chodba niekde nerozšíri, umožniac Nagaine zvrtnúť sa a uhryznúť ho. Držal ju zubami a nohy
vystieral meravo, zarážajúc ich do horúcej vlhkej zeme tmavej naklonenej diery. Tráva pri
vchode do diery sa prestala hýbať a Darzee riekol: „Už Rikki-tikki doskákal. Zaspievajme mu
pohrebnú pieseň. Umrel chrabrý Rikki-tikki! Lebo Nagaina usmrtí ho istotne pod zemou.“I zanôtil pieseň prežalostnú, v tú chvíľu improvizovanú, a práve keď dospel k
najdojemnejšej časti, začala sa tráva znova triasť a z diery vyšplhal sa pomaly Rikki-tikki
celý uvláčený a oblizoval si fúzy. Darzee prestal spievať, zapišťal stíšeným hlasom.Rikki-tikki začal sa otriasať z prachu a kýchol. „Už je po všetkom,“ riekol. „Vdova
nevyjde už nikdy odtiaľ.“ A červené mravce, ktoré žijú medzi trávnymi steblami, len čo to
začuly, hneď sa pobraly jeden za druhým presvedčiť sa na vlastné oči, či pravdu hovoril.Rikki-tikki schúlil sa do trávy a zaspal naskutku a spal tam, spal, až do podvečera,
lebo v ten deň vykonal veľmi tvrdú prácu.Keď sa zobudil, riekol: „Teraz idem nazad do domu. Darzee, povedz surmovke, aby
rozhlásila po záhrade, že Nagaina dokonala.“Surmovka je pekné indické vtáča s podbruším červenastej medovej farby, vie vydávať zvuk,
ako čo by malým kladivkom búchal na medený hrniec, a to robí preto, lebo ono je bubeníkom
po indických záhradách a dáva na známosť všetky noviny každému, komu sa ho chce počúvať.
Ako kráčal Rikki-tikki hore chodníkom, už počul výkriky surmovky, veľmi podobné zvukom
slabého izbeného gongu, a potom to už znelo rovnomerne: „Ding-dong-tok! Nag umrel — dong!
Ani Nagainy už niet. Ding-dong-tok!“A hneď začaly všetky vtáčiky radostne spievať a žaby kŕkať, lebo Nag a Nagaina žrali
práve tak vďačne žaby, ako i malých vtáčikov.Len čo doletel Rikki k domu, vybehli mu v ústrety Teddy s maminkou (bola ešte vždy
preblednutá, lebo zamdlela predtým od rozčulenia) a s otcom a len-len že sa nepoplakali,
keď zazreli svojho mongoza; a v ten večer jedol Rikki všetko, čím ho ponúkli, už bol po
hrdlo nasýtený a potom ho Teddy odniesol na pliecku do spálne a tam ho našla i Teddyho
maminka, keď ich prišla kuknúť pozde v noci.„Zachránil nás i nášho Teddyho,“ riekla svojmu mužovi. „Len uváž, všetkých nás obhájil
od smrti.“Rikki-tikki precítol a skočil na rovné nohy, lebo mongozi majú čujný spánok.„Oj, to ste vy!“ riekol. „Čože sa už toľko znepokojujete? Všetci okuliarnici sú mŕtvi a
keby neboli, veď som tu.“Rikki-tikki mohol byť hrdý na seba, ale on predsa priveľmi nespyšnel, držal v záhrade
poriadok, ako mongozi robievajú, chránil vždy záhradu zubami, obratným skákaním a pazúrmi
paprčiek, že sa nikdy viac neopovážil vklznúť do nej had-okuliarnik.[1]asi poldruha metra | Kipling_Rikki-Tikki-Tavi.html.txt |
Boj so šarkanomVilko Pavlík bojoval so šarkanom. A to ešte s akým! Mal čierné vlasy, červené ústa, nosil
bielu blúzu a lakové črievičky… s takým šarkanom bojovať je obzvláštne ťažká vec!Najmä vtedy, keď ten šarkan o tom ani nevie.Lebo slečna Ila Šárkány v Prešporku na Panenskej ulici spokojne sedela vo
„vegyesárukereskedési“ svojej tetky, pani Henischky, obsluhovala a usmievala sa; iný raz zasa
usmievala sa a obsluhovala.Ten úsmev rozdávala stále i slúžkam i paniam, ktoré ta prichádzaly, deťom a študentom,
starému generálovi a mladému slovenskému teológovi Vilkovi Pavlíkovi.A to hnevalo Vilka… On by bol rád mal ten úsmev len pre seba…Spolu mali 35 rokov. Ani pre jedného človeka neni toho moc, nie to pre dvoch…Ale on bol treťoročný teolog a ona skončila vlani polgárku; tak si ľahko vyrátate, že mal
on dvadsať a ona pätnásť rokov.Celá ulica ju volala „kis Sárkány“, ale to len z lásky, lebo menej šarkanovitého stvorenia
nebolo na svete ako Ila.Vilko Pavlík bol typ medzi študentmi. Mal ideály a princípy. V románoch a rozprávkach je
to veľmi pekné — ale život sa posmieva z ideálov a princípov.To zkúsil na sebe i on; bol horlivý Slovák, a zaľúbil sa do Maďarky.Bol v najkrajšom smysle slova „mládencom“, ale čo ho to stálo, to vedel len on…On a jeho husličky.Panenská ulica sa len tak ozývala žiaľnou túžbou, láskou, prosbami — trpkosťou…Na otvorených chodbách načúvaly slúžky, študenti sa prestali učiť, zamyslene kreslili na
stole, keď sa pod večer ozvaly Vilkove husličky.A ona, ktorej patrila celá táto krása, predávala múku a šuvix, sardínky a šmirgeľ…Jeho srdce bilo istotne 140, keď vkročil i on do sklepu a prosil si céruzku. (To sa mu
zdalo ešte najmenej ordinárnym.)Ona sa usmievala a vyberala mu céruzku. Jemu dych zastával, keď sa díval do tône sklopenej
hlavičky — na ružových líčkach dlhé, detské mihalnice… Vtedy bol šťastný, silný a víťazný.
Niet sladšieho opilstva na svete, ako — jarná láska.Potom zdvihla hlavu a tmavé oči naivne a šelmovsky sa pýtaly, či je s kúpou spokojný.Keby mu bola dala ohnivý meč, miesto céruzky, ani to by nebol zbadal, zabudol na svet,
teologiu a — slovenskú dedinku, z ktorej pochádzal, keď sa malý šarkan s nevinnou ženskosťou
podíval naňho.A takto bojoval Vilko deň po deň.I srdce, i husličky to pocítily.Skoro sa praskly od žiaľu a lásky. Škoda, že Vilko Pavlík nevedel o Napoleonovej výpovedi:
V láske je len jedno víťazstvo: útek.Namiesto toho si vzal izbietku v tom istom dome — tak že bol len tenkým chladným múrom
delený od izby pani Henischkinej.Pani Henischka sedela na kanape, mala nohu vyloženú na stoličke a poviazanú ako pec; pila
kávičku, čítala „Kronenzeitung“ — lebo bola Viedenčianka — a pri tom plakala. To bola jej
najväčšia slasť. Môcť si pri káve v teplej izbe poplakať bolo priamo šťastie pre ňu.I dnes to bolo tak, keď razom zatúžily Vilkove husličky: „Csak egy kislány van a világon…“To, čo ústa nevravely, vyzradily husle.Pani Henischka si vzdychla: „Ja, ja, zuerst is’ a’ schene Gegend, aba nachher ziagt
sicht…“ (Áno, najprv je to pekný vidiek, ale potom sa to ťahá.) Myslela pri tom na lásku,
alebo manželstvo, alebo na román v „Kronenzeitungu“? — nevedno; isté je, že sa večer malého
šarkana vypytovala: kto je ten blond mladý človek, čo vždy len céruzky kupuje.„Tak sa zdá, ten frištikuje céruzky, obeduje céruzky a večeria céruzky!“ vravela, — „taký
je tenký a dlhý!“Ila nepovedala nič.V starých ilustrovaných novinách našla obraz: knieža z Reichstadtu. A tam sa dívaly tie
isté horúco-belasé oči na ňu, ktoré tak dobre poznala. A hádam mala pravdu. Slovenský študent
mal oči nezvyklej belasosti, celý utlačený temperament a mladosť sa jagala v nich. Malý šarkan
vytrhol obraz z „Gartenlauby“ a pribil si ho do kasne. Čo raz si brala potom čistú bielizeň,
prizeralo sa jej knieža z Reichstadtu, kým ju to raz tak nepomýlilo, že ho strhla a skryla do
— spevníka.Nebezpečenstvo bolo veľké, lebo Ila bola zo Šali, vedela i po slovensky, a bola
evanjelička; Vilko sa celé dlhé noci zapodieval myšlienkou, že si ju vezme za ženu.Je pravda, že ona číta len Jókaia; je pravda, že pozná ako Slováka len drotárov, na
Horniakoch nikdy nebola a vrchy vystáť nemôže — ale kedy boly pre lásku takéto veci prekážkou?Ilu až mráz prešiel od slasti, keď večer po večer lkaly husličky, a slovenské najkrajšie,
nevýslovné melancholické pesničky búrily srdcia mládeže na Panenskej ulici.Nikdy Vilko nevravel o láske — ako aj? Medzi syrom a lekvárom, slúžke od pána farára a
domovníčke od barónky?Predsa vedela, cítila, tušila, že tento vysoký mladý šuhaj je potajomky jej otrokom, že ju
ľúbi tou prvou túhou, úprimnou, nebezpečnou láskou mužského, ktorému je žena ešte záhadou… I
také divy sa stávajú, že sú ešte i takí mladí ľudia…Vilka pálil vnútorný oheň, oči mal každý deň väčšie a horúcejšie; bol čas, že na Veľkú noc
odíde domov, dobrá maminka ho zasa trošku vyfutruje.Dal si spraviť nový oblek; krajčír krútil hlavou; bolo treba na plece viac vatelínu, ako
inokedy… i to je termometer lásky. Vilko, Vilko, choď domov — už je čas!Odcestoval už dva týždne pred Veľkou nocou. V posledný večer hral tak krásne, že nielen
pani Henischka a kuchárka Mari plakaly, ale i naproti pani generálka, ktorej syn na bojišti
padol…Ila sa v ten utorok menej usmievala na kupujúcich; celý deň sa jej zdal dlhým a fádnym, a
pod večer, keď husličky mlčaly, chodila nepokojne hore-dolu po sklepe a celkom zbytočne
utierala sklá nad sardinkami a sušenou kapustou. K tomu pršalo, ľudia doniesli blata a
vlhkosti, malý šarkan sa pod večer zakrútil do červeného vlniaka a bol smutný, smutnejší hádam
ako Vilko, ktorý už jachal okolo Žiliny…Na tretí deň prišiel na dovolenie Ferko Henisch, Milkinej tetkin syn, a malý šarkan ožil.Husličky síce mlčaly, ale vravely ostrohy a šabľa. Ferko vravel veľmi nahlas, smial sa
crescendo až do fortissima, ale vedel báječne rozprávať o vojne, a Ila badala, že sa všetkým
slúžkam veľmi páči. Lebo od tých čias, čo vysedáva v obchode, je premávka ešte raz tak veľká —
a bolo to nielen pre blízkosť veľkonočných sviatkov, ale i pre Ferka.Boli spolu už i v bioskope a pri scénach, kde sa bozkávali, Ferko cmukol nahlas. Najprv sa
to Ile veľmi nezdalo, prišlo jej na um, že Vilko Pavlík to nikdy nespravil — ale potom sa už
smiala i ona nad tým…Ferko rád rozprával o akejsi záhadnej „poľskej grófke“, čo ho veľmi vyznačovala — čo
sprostému malému šarkanovi veľmi imponovalo.Za ten čas Vilko Pavlík sedel v čistej bielej izbičke u materi, vdovy po pánu učiteľovi
Pavlíkovi. Vonku bola zima; jar je v tomto kraji podivne chladná a bojazlivá; maminka ho
kŕmila, ako len mohla — ale Vilko akosi nepriberal.Každý deň si stal na kopec, zkadiaľ bolo vidieť železničnú trať, na ktorej uháňal rýchlik
dolu, na juh, do Prešporka… a jeho myšlienky ako nepokojné vtáčatá letely s ním ta pod Malé
Karpaty na Panenskú ulicu, kde býva malý šarkan…A počal kresliť veľkonočné farbené vajcia pre Ilu. Nechcel, nemohol dlhšie zostať, ako do
veľkonočného pondelka — tak zúrila v ňom túžba, ako v chorom človeku horúčka.Matka to videla, nepovedala nič. Bojovať proti tomu, liať olej do ohňa? „Poručená Pánu
Bohu“, myslela si. „Veď je taká mladá, ako vraví. Veď ešte len spravíme Slovenku z nej…“Chudera pani Pavlíková. Malému šarkanovi sa ani nesnívalo o takých veciach, mala mnoho
roboty v obchode a Ferko jej kurizoval po husársky. Husličky mlčaly…Vilko kreslil, maľoval — maminka mu robila halušky s bryndzou; večer šiel na faru
poshovárať sa s pánom farárom.Ale ani tiché, seriózné ovzdušie fary ho nevyliečilo; i tam len o tom rozmýšľal: „Aká bude
Ila ako pani farárka na Hornom Uhorsku?!“ Ale pri toľkej slasti mu zastala fantázia — len
srdce bilo zasa 140 za minútu.Ila a Ferko sa za ten čas veľmi skamarátili. Pani Henischka sa tomu tešila, lebo Ferko bol
trochu „ľahký“ — a malý šarkan ho bude vedieť v korde držať.Na veľkonočnú nedeľu jej doniesol vajce z červeného plušu — také veľké, ako Ilina
hlavička, len nie také pekné. Na tomto plušovom monstre boly holúbky, čo sa bozkávaly… Ferkovi
sa to náramne páčilo, a — k vôli historickej pravde musím povedať — aj Ile Šárkányovej.Hja, Vilko Pavlík už bol 14 dní preč a obraz kniežaťa z Reichstadtu sa kdesi ztratil, deti
sa bavily s ním vo dvore.Vo veľkonočný pondelok popoludní prišiel Vilko Pavlík. Oči mu svietily, ako sviečky na
oltári pri svadbách — a ponášal sa ozaj celkom na Reichstadta.Obchod bol zatvorený. Zaklopal, vstúpil do izby; pani Henischka oddychovala po obede na
kanape, pri peci stála Ila, pred ňou Ferko, a spolu jedli cukrík z plušového monstra.Však nebolo príčiny na to, že Vilko Pavlík sa tak strhol, že mu maľované vajcia vypadly z
rúk.Lenže ten cukrík tak jedli, že polovicu mala Ila v červenej papuľke, druhú polovicu Ferko
držal v zuboch…Ferko sa obrátil a celkom veselo sa zvítal s ním — bez najmenších rozpakov.Ale Ila — Ila ušla von… malý šarkan sa hanbil… Druhý šuhaj by sa bol opil a bol by začal
lumpovať; Vilko nie. Išiel do izby, zlomil staré husličky, oprel hlavu do dlane, zakryl si
tvár, aby ani slniečko nevidelo jeho žiaľu; cez palce mu slzy kvapkaly na stôl. A v tom plači
sa pominula prvá láska a prvá mladosť… V súsednej izbe vyspevoval Ferko:„Nincsen ámor, nincsen mámor…“ | Ivankova_Boj-so-sarkanom.html.txt |
Piesne slovenské[1][2]Rosička sa blyští na útlej ružički,jakby to slniečko celé v nej svietilo,jakoby sa bolo zdrobilo v hviezdičkya nimi tie červené lístočky prikrylo;ej, okreje ružička voňavá rosičkou —lež sto ráz srdiečko slovenskou pesničkou.Zastreté slniečko ľahkými mráčkami,jakby bolo perím sivým zahalené,čo by mu zrieť nedalo na pole zelené —Celé sú kraje zastreté tôňami:smúti sa ľahkým žiaľom to dobré slniečko;lež sa ľahším slovenské pesničkou srdiečko.Piesne slovenské, nevinne lietatepo krajoch rajských jako biele víly;tajným šumom hájov svätých šumievate,jakby ste zašlé časy z ich hrobov vábili!Jarnou útlou hmlou vy sa kolimbáte,mladými sa zorami sladko usmievate.Dumné háje poteší šuškanie vetríčka —a srdce bez nádeje slovenská pesnička.Tie mysli pokoj dajú — len srdiečko vodiapo kvetistých lúkach, po zelených horách,kde slniečka zlaté očká zázračne vychodia,kde sa kraje ligocú v ružozlatých zorách.Tam vôňa nebeská to srdce oveje,tu sa ti mu zas sladké maľujú nádeje.Krotké ste jako tá bielučká ovčička,čo svojmu pastierovi pri srdiečku spáva,prosté ste jako nevinná dievčička,čo v horách zrástla, s srnkami sa hráva;čo z rúčky chováva bielučké hrdličky,čo kukučky objíma sťa vlastné sestričky.Motýľkom múčaným sticha lietavatepo kvietkach sladkých, po kvietkach strakavých;s ich medom slovenské srdiečka chováte,šuškaním ich čaríte krídel vašich hravých.Bystrou rybkou beháte po sivom Dunaju —ej, šťastné sú to očká, ktoré vás vídajú.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Piesne.[2]O básničke platí, čo sme povedali oPovestiach slovenskýchna
str. 497 s tým doložením, že vznik tejto básne datujeme tiež do r. 1846, keďže 8. číslo,
zväzok 2. Holubice I z 11. decembra 1846 má v záhlaví ako motto citát z tejto básne:
„Dumné háje poteší šuškanie vetríčka / a srdce bez nádeje slovenská pesnička!“ | Botto_Piesne-slovenske.txt |
VenovanieTúto prvú väčšiu knižku svoju venujem svojmu slovenskému ľudu, z ktorého som pošiel, medzi
ktorým som žil a ktorý som si tak vrele zamiloval. Jemu som i celý život svoj posvätil, aby
som zvečnil jeho tradičné zvyky a mravy i aby som vyjadril jeho jemný cit, opísal jeho dobrú
povahu a vyobrazil jeho poctivú dušu, a tak vyniesol na svetlo širokej verejnosti dľa možnosti
všetko, čo jeho obratné ruky a prírodou štedre nadaný duch vytvorily, v čom sa mu sotvá ktorý
národ vyrovná.Pôvodca | Sochan_Starobyle-zvyky-slovenskych-rolnikov-pri-polnej-praci.html.txt |
I. Dvojaká morálka.Andrej Lutišič odložil nedofajčenú, dávno zhasnutú havanu na bronzovú mištičku, hlavu
oprel na peľasť a po divnej vnútornej práci rozpomínania klesol do polosna. Mnohé mu prešlo
mysľou, a keď sobral všetko dohromady, nebolo v celom hodiny úplne šťastnej…Všetko, čo predumal od rána, opätovalo sa v jeho duši skomolené a čudnou fantáziou
polosna, pomäteno, vo zveličených, poprekrúcaných formách; poriadok času a miesta prestal,
osoby a deje popreplietaly sa chaoticky. Z bohatého klubu peštianskeho, v ktorom Dr. Zernko
rečnil čudným činom Chalupkovo Mor ho!, našiel sa Andrej na lavici slovenského gymnázia
nepripravený, bez penzumu, a trápil sa, ako pôjde s veľmi vysokou dámou na líšky v
ošúchanom kabátiku; Máriu Gregušovú videl v Monte Carlo za ruletou, a hneď potom Gašpar
Skladanský mieril na neho v Aue z ťahanej pištole priamo do čela. Javno videl blyskotať sa
jeho oko zpoza mušky. „Do čela mi mieri; Gažo, Gažo, čo som ti urobil?“ Štrbík bez kabáta a
vesty, s vyjavenými očami beží a za ním s bičom Hugo Gróciuš, prešporský profesor filozofie
práva… Strany ošúchaného „Észjogu“ padajú s neba ako špinavý sneh. Teta Lota objíma Andreja
suchými ramenami a Paľko volá o pomoc prenikavým, škrekľavým, vtáčím hlasom.Malý kŕdeľ rozvadených vrabcov so škrekom hodil sa s ostrešia na verandu a zobudil
Andreja. Vrabce na to nepodbaly, vadily sa ďalej ako na svojom, čeperiac chvosty a bijúc
rozšírenými krídlami o koberec. Andrej ich kŕmieval otrusinkami, preto boly také smelé.,Ach, so Skladanským sa mi prisnilo,‘ pomyslel si Andrej a hneď pocítil, že s neho
soskočila „macholia“, ,dávno tu nebol, vták; tuším, tiež zabúda!‘Vtom bolo počuť kroky od záhrady. Vrabce so škrekom vybrnkly na ostrešie a ztadiaľ
rovným trepotným letom stratily sa v húšťave obrovskej lipy. ,Vari sa mi ide sen splniť!‘
podumal a upreno hľadel k záhrade, očakávajúc, že na úzadí kvetného koberca zjaví sa
vysoká, elegantná postava s hrivou barnavých vlasov, v ruke maliarsky rebríček s mapou.„Vitajte, vitajte,“ zavolal Andrej veselo, hoci ho očakávanie sklamalo, posunul peľasť
nahor a sadol rovno na diván, podávajúc svoju podlhovastú, žilnatú ruku Miroslavovi
Štrbíkovi, ktorý bystrými krokmi vybehol hore schodmi verandy. Štrbík už uspel mierno
stučnieť; duchovný stav jeho bolo mu badať na vyholenej tvári a celom zovňajšku. Priblížil
sa k divánu a potriasol podávanú pravicu Andrejovu.„Aký pyšný, odkedy má slávne stražianske štallum! Vari vám renegát odpadol od srdca? Kde
sú naše prešporské časy! Pamätáte sa ešte na „Váhu“ a „štrudelvirta“?“ Andrej prešiel s
divána na fotel s vysokým operadlom.Miroslav Štrbík málokedy prichodil k svojmu niekdajšiemu žiakovi; nemohol mu odpustiť
srázne odbočenie od slovenskej pravdy, ktorej ho tak ohnivo učil a ktorá mu predsa bola
jasná ako tento letný, ambrózický deň. Hneval sa, že Paľko Hlaváň ho lepšie poznal, pálilo
ho, že pokiaľ Andrej Lutišič bol v biede, vedel radovať sa s radujúcimi sa Slovákmi a
trúchliť s trúchliacimi, ale keď bez zásluhy, neočakávane zbohatol, nielen zabudol na
všetko, ale ešte vývodil v maďarskom šovinizme a lial slovenské sily i groše do cudzieho
koryta. Či už naozaj všetko, čo príde k silám, ku grošu, k vede, vehlasu, šťastiu, musí
opustiť svoj národ slovenský? Je to boží trest, či kliatba, či nenapraviteľná plemenná
neresť a podlosť?„Nie na mojej strane je pýcha,“ riekol Miro s úsmevom a sadol na stolec pri stole pred
divánom. Andrej mu bol písal pred týždňom: „Myslím, že i spravodlivý hnev musí miznúť, keď
topiaca sa duša volá o duchovnú pomoc. Zahĺbil som sa do náboženských záhad, stalo sa mi to
potrebou v mojej neresti. Mám predtuchu, že skoro zanechám svoju sklenú kryptu a zamením za
kamennú, ľahnúc si k dobrodincovi svojmu Imrovi. Príďte, keď si času uhradíte, vypiť s
lazárom pohár dobrého vínka. Ale sa obrňte, drahý priateľ, nájdete natvrdo uvareného
neverca.“Mirko nemohol neprísť na úprimný priateľský list a dúfal, že azda ho nakloní k nejakej
obeti pre stražiansku národnú propagandu. Priateľstvo bohatého, keď i odpadnutého človeka
môže osožiť v časoch, oživených a sľubujúcich konečné precitnutie polomŕtveho kotlínskeho
kraja. I v búrkach, ktoré zďaleka hrozily, prospieť môže slovo Andrejovo. Veď už len to, že
nezúri a nekamaráti sa so stoličnou klikou, posmeľuje veľmi mnohých. Nadto prosil ho bol i
Skladanský, s ktorým sa raz sišiel u Andreja, aby časom navštívil Andreja, ba Štrbík mu i
sľúbil písavať o položení priateľovom. Pravda, Andrej nesmel sa dozvedieť o láskavom
„policajnom“ dozore svojho druha a opravdivého pobratima.„Pán farár, odpusťte môj nerozvážený lístok! Verte, človeku býva niekedy úzko! Hľa, už
cele do vášho revíru ženie ma bieda!“ (Zasa len bieda, podumal Miro, a stará nechuť v ňom
skrsla.) Andrej ukázal na roztvorenú knihu na stole; bola to apologia kresťanstva od
Luthardta. „A tam leží Biblia, a nadto ešte i slovenská; rád bych pohovoriť o večných
dielach, časné mi už zhorkly, že hovorím s Jóbom: ó, by zahynul ten deň, v ňomž som sa
narodiť mal, i noc, v nejž bolo rečeno: počatý jest pacholík; bár by deň obrátený bol v
temnosť, v ktorom som sa narodil!“Štrbík bral do rúk knihy na stole ležiace.„To by bolo po mojom: Luthardt, Biblia — tu Augustínove konfesie… ale čo,“ otvoril
knihu, ktorá sa mu namanula, „keď pri bielom anjelovi vidím temného démona — hľa,
Nietzscheho „Also sprach Zarathustra“ a tu zasa Büchner, Darwin, Renan, Moleschott!“„Podľa Písma, pán farár, podľa Písma: všeho skúste, a čo dobrého, toho sa držte!“,Tys volil to dobré,‘ pomyslel si farár a doložil hlasno:„Písmo arci nikdy neklame, ale my sa veľmi často klameme, i so samým Písmom. Nekáže ono
páliť sa na všetkých plameňoch. Raz s vysokého múru spadol murár a nič sa mu nestalo, ešte
sa polepšil, prestal piť. Nuž či mám i ja vyjsť na ten istý múr a soskočiť, aby som stratil
lámku?“ Andrej sa usmial Mirkovmu žartu a bol rád, že neprejavuje nechuť pohovoriť s
človekom, ktorého nemal za čo milovať.„Ostatne toho milého Zarathustru mi môžete smelo odpustiť,“ riekol krotko, „on nie je
pre mňa ,vysokým múrom‘. Mne, nebojte sa, nenahovorí, že som ,nadčlovek‘. Nur ka furcht
net! Nadčlovek o jednej nohe! A potom, kto všetko zapiera, iste ženie vody na mlyn tým,
ktorí aspoň niečo tvrdia. Na takú negatívnu akciu musí prísť reakcia kladného, ona sa i vo
mne búri.“„No, strašné zapieranie, s takou geniálnou smelosťou a úprimnosťou vrhané, zanecháva
chaos v hlavách, zvlášte mladých. Či nebadáte, že dnes už z každého kríčka čviriká
,nadčlovek‘ so žltým zobákom? Nemyslite, že každý z mladých ptencov prečítal a poňal
Nietzscheho: z piateho, hodne už nečistého potôčika napili sa pokalenej, schválne pokalenej
vodičky. Žongléri „vedy“, „vedectva“, pochytia jednotlivé, pravda, najtuhšie vety, a vperú
do mladých hláv, pravda, s cieľom nečistým. A čo môžete dobrého vôbec očakávať od
mudrovania, ktoré má úlohu zničiť„poveru, že je duša niečo nesmrteľného,
večného, nedeliteľného“!A potom druhý raz kričí váš prorok krajného
dekadentstva vo filozofii:„von z vedy vieru v dušu!“To je všetko
dogmatika, i Kant i Hegel sú dogmatici, a Sokrates bol naozaj kaziteľ mládeže a zaslúžene
pil bolehlav, Platón je hotovým nešťastím ľudského pokolenia, a Kristus vrahom šťastia
národov! Nuž či to nie je vysoký múr, ba srázna priepasť pre mladé duše?“ Miroslav nevrle
odložil knihu na stôl…„A potom, čo sa tu diviť, ako niečomu novému, ako odkrytiu? Veď je to len ohňom
blýskavého štýlu prihrievaná stará kapusta büchnerovská, darwinovská a moleschottovská!
Inu, hovoria, že prihrievaná kapusta lepšie chutí ako svieža!“„A neprihrievame my všetci vôbec staré kapusty?“ razom spýtal sa Andrej, oprúc hlavu o
vysoké operadlo fotela.„A čože chcete bez duše? Čo vás nepokojí, prečo ticho nepožívate svojho ohromného
majetku, prečo sa staráte o niečo, čo v ňom niet, prečo voláte starého priateľa, ako
píšete, z duchovnej potreby? Čo len vykonáte bez duše!“ Mirovi padly oči na krásnu krajinku
nad divánom; ona žila mu pred očami… Ukázal na ňu ramenom:„Bez duše! Či tam, na tom krásnom obraze, necítiť duše umelcovej? Či je to mašina, či je
to fotografia? Nežije duša umelcova v onom priehľadnom tieni, padajúcom s antickej ruiny? A
v tej diaľke, ktorá sa prepadá do hĺbky… Len to ešte chýba! Emancipáciou mäsa čochvíľa
ubijú telo, jedmi a hnismi ho napustia, a teraz už idú dušu zabiť. Mnoho hovoria o hygiene,
ľudí robia otrokmi hygienických pravidiel a ustanovizní, ale do tiel vrhajú otravu
nesmiernou slobodou mäsa, a duše trávia negovaním!“„Ale, vidíte,“ zamysleno riekol Andrej, pohladil si mäkkú čiernu bradu a uprel zrak do
ďaleka, „vy by ste ako Slovák a Slovan nemali tak strmo súdiť, tak cele odsudzovať
Nietzscheho, tohto vášho vraha. Lebo je vrahom Slovanstva, a to kapitálnym: je Bismarck,
preobrazovaný na poetofilozofa. Tie jeho dravé, groteskné nápady budú stáť mnoho vrelej
slovanskej krvi. Ale veď práve od vraha treba sa učiť. O katedrálnych dôležitkároch ani
nehovorím, a o chlapcoch škoda slova stratiť. Ale od priameho, úprimného vraha
bezprostredne možno sa učiť. Či by nebolo prospešno pre vaše dielo národné (cirkevné vaše
dielo patrí na iný vrub) dobre uvážiť jeho učenie o dvojakej morálke. O panskej morálke
totiž a o morálke otrockej. Keď som to čítal, silno prišla mi na um vaša slovenčina a vôbec
celá vaša slovančina. Nesmejte sa, necigánim: hanebný renegát často premýšľa o vás a vašom
diele… Nedarmo som behal s vami po „poliach bratislavských“, sedával pod Šlosberkom u
Šteinera!“ Andrej sa usmial a hodil rukou…„Ako to myslíte?“„Vy žalujete sa neprestajne na utlačovanie, a sami doňho leziete! Keby vás doňho
nehnali, sami by ste doňho vliezli. Veď nielen na kancli, ale v literatúre, na voľbišti, v
piesni i próze kážete utrpenie, krotkosť, odpúšťanie, poslušnosť, napríklad kresťanskú
poslušnosť vrchnostiam, menujúc ich od Boha ustanovenými. Odpusťte, to by bol pekný Boh, čo
by také niečo ustanovil! Toto, hľa, volá Nietzsche otrockou, chabou, stádnou, ovčou
morálkou. Nuž keď sa jej chcete pridŕžať, teda trpte, škoda sa žalovať. Žalovaním a
lamentom kazíte estetickú stranu bôľu a utrpenia! Nebadáte, že proti vašej asketickej
morálke, celú vnútornú silu a mužnosť podlamujúcej, stojí iná, panská, ktorá hovorí, že
proti slabému je všetko dovolené: násilie, lúpež, mučenie, zvádzanie diev, umŕtvovanie
vašich šľachetných pudov. Tak hovorí ich katechizmus, ich „čo jest to?“ a oni sa ho
pridržiavajú doslovne: násilničia, lúpia, mučia, zavierajú vás pre pletku do dier ako
púdlov, dcéry ľudu vášho sú im tovarom na uspokojenie vilnosti. A myslíte, že ich to bolí,
že ich páli svedomie pre skutky ukrutné a tyranské, že ich niekedy nadíde strach pred
odplatou, spravodlivosťou? Ani im vo sne neprichodí niečo také… Naopak, duchovný otče, oni
veselia sa, keď vy trpíte, presvedčení, že len to vykonali, čo smeli a museli vykonať. Vy
ich činy a zločiny proti vám páchané menujete hriechom, zlodejstvom, zlom! Toho oni nikdy
neuznajú, ani len nepochopia. Dobrom je pre nich skutočne iba súhrn ich fyzických a
morálnych vlastností; ich sila, panskosť, krutosť, nemilosrdie, využívanie a zneužívanie
cudzích síl a mokov, to sú pre nich všetko ctnosti, áno, ctnosti, milý môj pán farár!
Silou, surovosťou, ukrutnosťou bránia panské postavenie svojej krikľavej menšiny oproti
ohromnej väčšine následníkov morálky otrockej. Povinnosti majú len oproti seberovným,
oproti slabým majú len korbáč, opraty, a keď sa opovážia len pohnúť, väzenia, putá a
galeje. Lož je, že by kriminálny kódex bol pre všetkých okrem kráľa a jeho rodiny. On slúži
na ochranu panskej morálky oproti možnému otraseniu jej zdola. A vy čo na toto všetko?
Otvoríte ústa, roztvoríte knihu kníh a potešujete svojich otrokov „večnou spravodlivosťou“,
„pravdou“, ktorá vraj musí zvíťaziť, a na konci koncov odmenou, odplatou za všetky útrapy v
nebesách. Ach, oni vám s radosťou prepúšťajú nebesá, „vám a vrabcom“, ako hovorí vtipný
Židko Heine, ale zem si držia sami!“„I páni i otroci sú pod jedným a tým istým zákonom božím!“ riekol ticho Mirko, nemôžuc
razom podvrátiť toľko nashromaždených tvrdení svojho bývalého žiaka. „Veď vídame, ako sa i
pánom dostáva blenu — i králi, prví predstavitelia vašej panskej morálky (veď ktože je od
nich silnejší?), kládli už jemné hlavy na špinavý, krvou poddaných zafarbený nátoň;
ostatne, každý národ má i silných i slabých, majúcich i nemajúcich, práve ako má zdravých i
chorých. A čo sa nás, národu verných ľudí, týka — my nepredstavujeme nijakú kastu, nijakú
vrstvu, tak málo panskú ako otrockú, my sme rezultáty a výslednice celého národa so
všetkým, čo nachádza sa v jeho lone, so všetkým silným i slabým, panským i otrockým, jemným
i hrubým, ctnostným i hriešnym. U nás je len tá kapitálna chyba, že náš národ radi opúšťajú
jeho silní, v ňom a ním k sile prišlí synovia.“ Andrej zbadal narážku, ktorú nemohol
zapieraním odraziť, lebo bola pravdivá i vzhľadom na neho, zato začal ohnivejšie
odôvodňovať svoje náhľady.„Ako neopúšťať, ako môžu i zostávať pri vás, keď ste iba stádom poslušných otrokov,
nepekných, klesajúcich pod čiernou prácou, veční parias — a tam na druhej strane sú silní,
krásni, naparfumovaní, jemní, interesantní — vždy radostní a vždy plesajúci nad tým, nad
čím vy plačete… A to ide od veľka do mala, od vecí hromadných až po jednotlivosti! Vy
čakáte spravodlivosť! Či nevidíte, že ona je celá pri nich a za nich, takže vám nič z nej
neostalo? Vám prisúdiť spravodlivosť zakazuje ich kardinálny zákon, zákon ich panskej
morálky. Ľudia teda utekajú od nešťastníkov a kvôli tisícorakým výhodám pripojujú sa k
tamtým. Či to nie je pochopiteľné?“„Vy teda ospravedlňujete odpadlíctvo od národa pre osobné výhody a pôžitky, vy
odrodilstvo uznávate za požiadavku vyššej evolúcie?“„Vidíte, brat môj,“ priateľským, kolegiálnym tónom pokračoval Andrej tak, že farárovi
prišly na um dávne časy a prechádzky na Kozí vrch; „vy priveľa lamentujete na takzvané
odrodilstvo. Treba sa tomu bližšie prizrieť, a uvidíte, že opravdivého, schválneho
renegovania národnosti je ešte i u Slovákov málo; poškrabte hociktorého takzvaného
renegáta, nájdete zemka a Slováka, možno pôvodnejšieho alebo bezprostrednejšieho než vy,
,upovedomelí‘. Renegovania je málo, ale áno, veľmi mnoho pridávania sa k morálke panskej, a
odťahovanie sa od morálky otrockej. Ostatne v tom smysle renegujete i vy a všetci vaši
inteligentní prívrženci… Vari vzdelanie, škola, groš nepreobrazúva i vašich ľudí na savce
viac-menej dravé? Nemáte takých príkladov odrodenia sa? A ťažko je to i zazliť, keď môže
človek voliť medzi zemiakom a ananásom, a najmä nám, ktorí sme sa zrodili v onej panskej
mravouke, podľa nejž žili dedovia i pradedovia naši. Vy kážete nákovu, a my kladivo, lebo
sme boli cez pokolenia kladivami. Nákova, nediv sa, že na tebe tlčú — a keď spievaš pod
údermi kladiva — teda zaspievaj — železno! Bez železa a ocele nebude z vás nič… amen! A
dosiaľ toho nebolo! Domy stavali ste z dreva, a železom ste iba kopali a orali, ale
netvorili ostrím jeho národnú česť, slávu a podanie! Pluh a pastierska fujara nemá
histórie, tú má iba meč!“Mirko videl nejedno ťažké semiačko pravdy v ľahkej pleve, ktorú mu Andrej zručno sypal
pred oči; uznal, že keby slovenská vec víťazila, naberala síl, odrodilstva by vlastne ani
nebolo; i to uznať dosť horko mu padlo, že povstávajú i medzi svojimi kladivkári, ktorí
kujú pre seba. Dokázať mu falš jeho logického skoku, keď kasty smiešal s národmi, stavovské
rozvrstvenia s organizmom živým národa, bolo by mu ľahko, no nebolo v záujme dobrej veci
Andreja plašiť v jeho vlastnom dome, a o odrodilstve hovoriť ešte viac u takého významného
odrodilca bolo dosť chúlostivé.Preto bol rád, keď sa dvere od domu otvorily a Matej s Katarínkou niesli raňajky na
dvoch tácňach, postavili na slobodný stôl uprostred verandy. Andrej bol rozjarený
rozhovorom, často vstával, živo posunkoval a zasa sadal do fotela, blýskajúc svojimi očami.
Štrbík hľadel na neho udivene; miatly sa mu predstavy: či je to známy nepriateľ, renegát, a
či Slovák, a či nejaký exotický cudzinec v tomto exotickom kúte? V bohato vyšívanom
indickom chaláte bol naozaj ako nejaký orientálny kňaz. Záduševná dišputa s Mirkom ho
príjemne rozčúlila, on zabudol na otázky, pre ktoré vlastne pricitoval farára; stará
urputnosť v ňom ožívala. Nedarmo hovorieval, že jeho vnútro podobá sa kaleidoskopu: keď ho
potrasieš, vychodí temný ornament, potrasieš ešte, a vyjdú jasné hviezdičky… A to robí
jedno tmavé a jedno jasné sklíčko vo vnútornosti kaleidoskopu.Andrej ochotne núkal hosťa šunkou s aspikom a natvrdo vareným žĺtkom; nalieval do
brúseného pohára zlatožltý mok starého dáta. „Nebojte sa, toto nie je fabrika, nie je
renegátska vlaha, to je pravý svätojurský Slovák!“ I sám chutne jedol a pil so zvláštnym
gustom.„Všetkého nám dáva božia štedrota,“ riekol Štrbík, odložiac od úst pohár z brúseného
skla, „a dala by ešte viac, keby sme jej boli hodni!“„Komu dáva, komu nie! Či neviete, že každý pohár čistého slovenského vína platia smädom
státisíce našich zemkov? Ako pravý národovec nesmeli by ste sa vína ani dotknúť! A ja bych
mal bývať v nečistej chalúpke, a nie v tomto raji, kúpenom za hŕby zlata! I tu máte kus
dvojnej morálky! Oh, prekliata politika!!“Štrbík sedel oproti záhrade, neodvetil ani slova; Andrej zamĺkol. Farár až teraz
rozhľadel sa náležite okolo seba, keď nastala pauza v rozhovore. Jún končil sa a bol
ideálne krásny. Dni boly slnečné, horúce, nebo jagalo sa od svitu do mrku jemnou, ako by
rozriedenou modrinou, hlbokou, temer vždy bezoblačnou. A keď sa i priplavily oblaky, boly
riedke, bavlnené, na krajoch roztrapkané. Pri zori červenaly sa meďovo, pričom blankyt
prechádzal dozelenkasta. Zato každú druhú, najviac ak len tretiu noc spŕchol hustý, tichý
dážď, ako by osievaný hustým sitom, a trvával do predsvitu; už na čisté nebo vyronivšie sa
slnko našlo celý kraj v slzách radostných a menilo ich v brilianty. Ono cez deň sálalo
pravým letným teplom a rozohrievalo navlhnutú zem, až parila sa. Rastlinstvo pri takej
blahodati vyvinulo sa neobyčajne bujno, raže stály vyše chlapa, tráva na havranovských
nižných lúkach išla kravám po bruchá, ba ešte i pŕhľava okolo plotov rozbujnela sa a
presahovala šedivými hlavičkami plot. V horách rástly lopúchy s listmi ohromnými a čertove
rebrá boly ako malé palmy. Veľký bor rozvoniaval pryskyricou a čudnou arómou svojich
šedivozelených ihlíc, lúky a jelšiny oživené boly miliónmi motýlikov, chrobákov a spevom
nesčíselného vtáctva: bolo pravé dolnoslovenské leto, stále, vlažné a horúce, čas divnej
bujnosti rastlinnej i zverinnej. Aký by tu mohol byť raj, keby ho nekazila ľudská zlosť a
prevrátenosť!Andrejova záhrada pred galeriou bola obrazom všeobecnej vegetabilnej úrodnosti a
abundancie v prírode: rezeda, nasiata okolo chodníkov a majúca byť iba jemnozeleným rámom
kvetným hriadkam, rozrástla sa, že nebolo vidno chodníkov ani drnu. Ľúbezne rozvoniavala
miernou, sýtou vôňou, preto ju Andrej kázal šetriť a nechať chodníky zarastené, veď kto
chce k nemu od záhrady, môže ísť širokým chodníkom okolo múru, oddeľujúceho záhradu i park
od gazdovských stavísk a dvorov. Záhradníkovi sa nepáčila bujnosť rezedy, kazila mu jeho
„figúry“ a tiesnila iné, krajšie kvety… táto hlúpa tráva! No Andrej nepopustil. On rád
hľadel na motýle, ktoré kŕdľami obletovaly rezedu a trasľavými krídelkami oživovaly
hriadky.Ruže v dvoch bočných kolách kvitly ako ešte nikdy, zvlášte bohatý bol ker prekrásnych
maslofarebných maršall-nielok — periel ružovej úrody. Betúnie všetkých možných farieb maly
veľké kalichy, fialky, ostrôžky, paznechtíky kvitly hojne, prázdne klinčeky
(charakteristický kvet kotlínskych záhrad) iskrily sa tuhou červeňou, ako živé uhlíky medzi
belasými záhradnými nezábudkami.Uprostred záhrady, nad mramorovým belaso žilkovaným bazénom, hrdý vodomet opálal sa v
ľahkom, teplom vetierku a jeho briliantový dážď s tichým šumom pršal na bronzových
Tritónov, trúbiacich na bielych, silno niklovaných rohoch, pršal na dve snehobiele Sirény
so zvodným poprsím a rybacím zakončením štíhleho panenského tela. Cez vodný kryštál lisly
sa rybie šupiny od pása spotvorených krások. Keď vetrík tuhšie dýchol, drobný dáždik
vodometu padol i na rezedu a trávnik za chodníkom. Kyprá, slnkom zohriata, nočným dažďom
zvlažená zem parila sa: vidno bolo, ako trasie sa vzduch nad kvietím i zemou, ako by bol
roztopeným, do vlnistého pohybu doneseným sklom. So starej ohromnej lipy ozýval sa slávik.
V okolí volali ho poludniačikom, lebo najkrajšie spieval cez poludnie. Táto našská obyčajná
príroda kontrastovala s palmami a kakteami, aglávami a liánami galerie; ale vonku bola
sviežosť živá, teplá, tu na galerii bola veľkoleposť a obrovskosť foriem, ale mŕtva, ako by
plechová.Štrbík zapíjal k pražskej šunke staré svätojurské a vdychoval do seba vlažný, voňavý
vzduch. Jemu nijak nešlo do hlavy, že je v Havranom pri Stražanoch. Zdalo sa mu, že
prenesený je do nejakého cudzieho, vysoko kultivovaného kraja. Dom Andrejov je oázou v
púšti: kde inde možno nájsť bohatstvo, spojené s vkusom v kotlínskom svetíku? ,Zvláštny je
to človek, tento Andrej,‘ podumal Štrbík, zahľadiac sa na dekadentsky zhanobeného Krista,
zablúdil potom okom na meďorez Rafaela Mengsa, predstavujúci Tizianovu Venušu. Tak ako na
stole: Luthardt vedľa Büchnera… Divný človek, ale zaujímavý… to je pravda… Či ešte raz
pokúsiť sa o neho? Bolo by to do tretice!Obaja dlho mlčali. Andrej srdečne tešil sa kráse svojho útulku, ako by hľadiac naň očami
Mirkovými. Človek sdielny dvojmo požíva krásu v spojení s umným, ponímajúcim druhom. Neraz
pred zvláštnym umeleckým dielom, pred čarovnou krajinkou, na vysokej hore, na lodi, keď ho
obájila ohromnosť mora, bolo mu ľúto, že je sám, že nemá pri sebe druha, nemá blízkej duše,
ktorá by spolu s ním požívala slasti a krásy… A hľa, teraz Štrbík zahľadel sa, družno s
ním, na prekrásne dielo Skladanského… Aký mu je blízky! Či je to len rozpomienka minulých
dní, slabá ozvena ďalekých zvukov? Či naozaj taká veľká priepasť povstala medzi nimi, že
vžiť sa nemožno do niekdajšieho peknoduchého pomeru? Či by Štrbík i teraz nemohol dopĺňať
svojím priateľstvom priateľstvo Gažovo? ,Zatratená politika!‘ dumal srdito Andrej, a
preklínal v duchu Slovákov i Maďarov, odrodilcov i národovcov. ,Je nám toho všetkého
treba?‘ Pomyslel si na svoj načatý román, ktorým chcel dokázať záhubnosť a škodlivosť
všetkých politických borieb a bojov. Za motto vzal si Goetheho výpoveď: „Ein garstig Lied!
Pfui! Ein politisch Lied! Ein leidig Lied!“ Chcel sa v ňom vyspovedať a ospravedlniť, chcel
dokázať, že politika vnáša do života samé zmätky a je hlavnou príčinou, že všetky výdobytky
umu a srdca tratia sa a hynú pre veľkú väčšinu ľudskej spoločnosti. Chcel vytrhnúť sa práve
z politiky, ktorá mu vzala najkrajšie roky a uvrhla ho do bludov žitia… No ona vrýva sa
nezastaviteľne i do tichého kúta! Ona letí na neho s neba, kričí z ulice, šumí z vlastného,
tichého boru. Ona hľadí z očú Greguša, sipí z ostrých slov tety Loty, a teraz prišla k nemu
s osobou duchovného radcu. Dva prúdy ho chvácu; čo tu robiť? Či boriť sa s oboma, a či
oddať sa zasa jednému? | Vajansky_Kotlin-Cast-druha.html.txt |
I. PodludníciDantes nebol ešte ani deň na palube tartany, a už vedel, s kým má do činenia. Ctihodný
kapitán „Mladej Amálie“, tak sa volala germánska loď, hoc aj nechodil do školy abbého
Fariu, poznal skoro všetky reči, ktorými sa hovorí popri tom veľkom jazere, nazvanom
Stredozemným morom, od arabčiny až po provensalčinu. Mohol sa teda ľahko dorozumieť,
nepotrebujúc pomoc tlmočníkov, ľudí to obťažných a často nediskrétnych, či už s loďami,
ktoré stretal na mori, alebo malými, pozdĺž brehu uviaznutými bárkami, ktoré oslobodzoval,
alebo konečne s ľuďmi bez mena, bez domoviny, bez zrejmého povolania, akých je vždy dosť na
dlažbách nábreží, lemujúcich morské prístavy, ktoré žijú z mysterióznych a skrytých
prostriedkov, o nich si nemožno iné myslieť, ako že pochodia od Prozreteľnosti, lebo nemajú
ľudským okom viditeľných prameňov výživy: uhádneme, že Dantes sa ocitol na palube
podludníckej lode.Kapitán prijal na palubu Dantesa s určitou nedôverou; poznali ho veľmi dobre všetci
pobrežní colníci, a keďže medzi ním a tými pánmi trvala stále výmena ľstí, pretekajúc sa v
obapolnej zručnosti, zo začiatku si myslel, že Dantes je tajným povereníkom colného úradu,
ktorý upotrebuje tento dôvtipný prostriedok na odhalenie nejakého obchodného tajomstva. Ale
skvelý výsledok prekonanej skúšky, keď obrátil všetky plachty po vetre a namieril s loďou v
smere najkratšom, presvedčil ho úplne. A potom, keď zbadal ten ľahký oblak dymu, ktorý sa
hrebeňom vznášal nad hradbami ifského zámku, a začul výbuch vzdialeného výstrelu, sišlo mu
na um, že prijal na loď toho, komu patrí česť delového výstrelu, ako pri príchode a odchode
kráľovi. To, musíme uznať, znepokojovalo ho už menej, ako keby novoprichádzajúci bol býval
colník. Ale aj táto druhá domnienka pri pohľade na nového námorníka zmizla onedlho práve
tak ako prvá.Edmond bol teda vo výhode, vediac, čím je jeho kapitán, kým jeho kapitán nemohol vedieť,
čím je on; s ktorejkoľvek strany obliehal ho starý námorník alebo jeho kamaráti, vydržal
pevne a nepodriekol sa, udávajúc množstvo podrobností o Neapole a Malte, ktoré poznal ako
Marseille, držiac sa neochvejne pôvodného výmyslu, ktorý robil česť jeho pamäti. Teda
Janovčan sa pri všetkej svojej prefíkanosti dal nabrať Edmondovi, pri ktorom svedčila jeho
skromnosť, námornícka skúsenosť a nadovšetko obratná pretvárka.A potom, Janovčan bol iste z tých vtipných ľudí, ktorí vedia len toľko, koľko majú
vedieť, a veria len tomu, čomu chcú veriť.V takej reciprocite postavenia došli do Livorna.Tam mal Edmond prekonať novú skúšku: či totiž po štrnástich rokoch, odkedy sa nevidel,
pozná sám seba; zachoval si dosť jasnú predstavu o tom, ako vyzeral za mladi, teraz sa mal
vidieť v mužnom veku. V očiach kamarátov splnil sľub: Dantes bol už dvadsať ráz pristál v
Livorne, poznal teda holiča v ulici sv. Ferdinanda. Vošiel k nemu, dať si ostrihať fúzy a
vlasy.Holič pozrel s počudovaním na mužského s dlhými vlasmi a fúzmi, ktorý sa ponášal na
niektoré z Tizianových krásnych hláv. V tom čase nebolo módou nosiť také dlhé fúzy a vlasy:
dnes by sa holič čudoval tomu, že človek, obdarený takými veľkými fyzickými prednosťami,
umienil si, že sa ich zbaví.Livornský holič dal sa bez poznámky do práce.Keď dokončil prácu a keď Edmond cítil, že má celkom holú bradu a na obvyklú dĺžku
pristrihnuté vlasy, žiadal si zrkadlo, aby sa v ňom obzrel.Dantes prišiel do ifského zámku s okrúhlou, usmievavou a prekvitajúcou tvárou šťastného
mladíka, ktorého prvé kroky do žitia boly ľahké a ktorý sa spoliehal na budúcnosť ako na
prirodzený dôsledok minulosti: to všetko bolo drsne zmarené.Jeho oválna tvár sa nadĺžila, usmievavé ústa stuhly v pevných črtách, svedčiacich o
odhodlanosti; jeho obrvy sa klenuly pod jedinou dumavou vráskou; v očiach mu tkvel hlboký
zármutok, z ich hĺbky zavše vyšľahly tmavé blesky mizantropie a nenávisti; jeho pleť,
ktorej sa tak dávno netklo denné svetlo a neožiarily ju lúče slnca, mala priesvitnú
bledosť, tvoriacu, ak je tvár lemovaná čiernymi vlasmi, aristokratickú krásu ľudí zo
severu; hlboké vedomosti, ktoré si získal, okrem toho vrhaly na jeho tvár jas umnej istoty;
popritom si získal i — hoc aj od prírody bol obdarený dosť vysokou postavou — tú mohutnú
zdatnosť, ktorú majú telá, koncentrujúce silu stále len v sebe.Po elegancii nervóznych a krehkých foriem nasledovala pevnosť oblých a svalnatých
tvarov. Jeho hlas zmenily modlitby, vzlyky a kliatby, vyznieval zavše kovovým timbrom
divnej nežnosti, a zas drsným a skoro chríplym zvukom.Okrem toho jeho zrak, stálym pobytom v tme a šere, nadobudol schopnosť rozoznávať
predmety v noci, akou sú obdarené oči hyeny a vlka.Vidiac sa, Edmond sa usmial: bolo nemožné, aby ho poznal — ak ešte mal akého — hoc aj
jeho najlepší priateľ.Majiteľ „Mladej Amálie“, ktorému na tom veľmi záležalo, aby si udržal v družine človeka
takého cenného, ako bol Edmond, ponúkol mu istý preddavok na účet budúcich podielov a
Edmond ho prijal. Keď vyšiel od holiča, ktorý s ním urobil prvú zmenu, jeho prvou starosťou
bolo zájsť do obchodu a kúpiť si úplný námornícky oblek; tento oblek, ako je známe, je
veľmi jednoduchý: skladá sa z bielych nohavíc, pruhovanej košele a frygickej čiapky.V kroji zjavil sa Edmond pred kapitánom „Mladej Amálie“, nesúc zpät Jacopovi požičanú
košeľu a nohavice, a musel mu rozpovedať svoju príhodu. Majiteľ nemohol v tomto driečnom a
elegantnom námorníkovi poznať človeka s hustou bradou, s morskými trávami vo vlasoch a s
telom, premoknutým morskou vodou, ktorého prijal nahého a polomŕtveho na palubu svojej
lode.Uchvátený jeho zjavom, znova vyzýval Dantesa, aby zostal v jeho službách. Ale Dantes,
ktorý mal svoje vlastné zámery, nechcel prijať dlhší ako trojmesačný záväzok.Ináče mužstvo „Mladej Amálie“ bolo veľmi čulé a prísne podriadené rozkazom kapitána,
ktorý nemal obyčaj mrhať čas. Sotva bol týždeň v Livorne, a vyduté boky lode už boly
naplnené maľovanými mušelínmi, zakázanou bavlnou, anglickým prachom a tabakom, na ktorý
tabaková réžia zabudla udrieť svoju pečať. Šlo o to vyplaviť sa so všetkým tým z Livorna
bez zaplatenia cla a vylodiť to na korzickom pobreží, zkade istí podnikatelia dopravili by
tovar do Francúzska.Odišli; Edmond zas brázdil azúrové more, prvý obzor svojej mladosti, ktorý vo väzení tak
často bol vidinou jeho snov. Vpravo nechal Gorgonu, vľavo Pianosu a smeroval ku vlasti
Napoleona a Paoliho.Keď na druhý deň kapitán vystúpil na palubu, čo robieval dosť často, našiel Dantesa
opretého o kraj lode a hľadiaceho s divným výrazom na skupinu žulových skál, ktoré slnce
oblievalo ružovým svetlom: bol to ostrov Monte Cristo.„Mladá Amália“ nechala ho bokom asi na tri štvrtiny míle a pokračovala v ceste na
Korziku.Dantes dumal, plaviac sa popri tomto ostrove, ktorý pre neho mal také zvučné meno, že by
sa mohol len vrhnúť do mora, plávať pol hodiny, a bol by na tej zasľúbenej zemi. Ale čo by
tam robil bez nástrojov, potrebných na odkrytie pokladu, bez zbraní na jeho obránenie?
Okrem toho, čo by povedali námorníci? Čo by si myslel majiteľ? Bolo treba čakať.Na šťastie Dantes vedel čakať: na slobodu čakal štrnásť rokov; teraz, keď bol slobodný,
mohol bezpečne čakať pol roka alebo rok na bohatstvo.Keby mu bol niekto núkal slobodu, či by ju nebol prijal bez bohatstva?A napokon, či to nebolo len vybájené bohatstvo? Splodené chorým mozgom úbohého abbého
Fariu? Či nezomrelo súčasne s ním?To je síce pravda, že list kardinála Spadu bol neobyčajne precízny.A Dantes si opakoval v duchu list od začiatku až do konca, nezabudol z neho ani slova.Zavítal večer; Edmond videl, ako prechádza ostrov všetkými odtienkami, ktoré prináša so
sebou súmrak, videl, ako sa pre každého stráca v tme. Ale Dantes so zrakom, zvyknutým na
tmu väzenia, videl ho určite stále, lebo zostal na palube posledný.Na druhý deň sa zobudil vo výške Alerie. Lavíroval celý deň; podvečer vzbĺkly na pobreží
vatry. Podľa polohy vatier poznali bezpečne, že možno vyloďovať, lebo miesto vejky vytiahli
na sťažeň malej lode lampáš; priblížili sa teda na dostrel ku brehu.Dantes si všimol, že majiteľ „Mladej Amálie“, blížiac sa k pevnine, pravdepodobne s
ohľadom na slávnostnú okolnosť, dal pripevniť na palubu dve malé, mažiarom podobné otáčacie
delá, ktoré mohly bez veľkého hukotu vystreliť na tisíc krokov radostnú štvorlibrovú guľu.V tento večer však bolo to opatrenie zbytočné. Všetko sa odbavilo najhladším a
najzdvorilejším spôsobom. Štyri člnky sa priblížily bez ruchu k lodi, ktorá, pravdepodobne
na ich počesť, spustila aj svoj člnok, a tak päť člnkov sa poponáhľalo, že o druhej hodine
ráno všetok náklad z „Mladej Amálie“ bol dopravený na pevninu.Kapitán natoľko dbal na poriadok, že ešte v noci rozdelil prémie: každý chlap dostal
podiel vo výške sto toskánskych libier, čo je asi osemdesiat frankov našej meny.Výprava však nebola skončená; zamierili k Sardínii. Bolo treba zas naložiť loď, ktorú
práve odbremenili.Druhý výkon prekonali práve tak šťastne ako prvý; „Mladá Amália“ mala hojnú žatvu.Nový náklad bol určený pre kniežatstvo luccské. Skladal sa skoro výlučne z havanských
cigár, xereského vína a malagy.Tam sa pohádali s colným úradom, večným nepriateľom kapitána „Mladej Amálie“. Jeden
colník a dvaja námorníci boli ranení. Dantes bol jedným z tých námorníkov; guľka mu
preletela mäsom ľavého pleca.Dantes sa skoro tešil tej šarvátke a bol rád tomu poraneniu, tie prísne učiteľky ho
poučily, ako sa vlastne díva na nebezpečenstvo a s akým srdcom znáša utrpenie. Na
nebezpečenstvo pozeral s úsmevom, a súc ranený, hovoril s gréckym filozofom: „Bolesť nie je
zlo.“Okrem toho pozeral na smrteľne raneného colníka, ale buď pod vplyvom rozpálenej krvi,
buď ochladnutia ľudských citov ten pohľad pôsobil na neho len slabým dojmom. Dantes bol na
ceste, ktorou chcel prejsť, a sledoval cieľ, ktorý chcel dosiahnuť: jeho srdce menilo sa mu
v hrudi na kameň.Jacopo, ktorý ho videl klesať, považoval ho za mŕtveho, priskočil k nemu, zdvihol ho, a
keď ho napokon zdvihol, ošetroval ho ako znamenitý kamarát.Tento svet teda nebol taký dobrý, akým ho videl doktor Pangloss, ale nebol ani taký zlý,
akým ho videl Dantes, keď tento človek, okrem dedičstva podielu nemajúc čo očakávať od
svojho druha, vidiac ho domnele zabitého, cítil taký hlboký zármutok.Na šťastie bol Dantes, ako sme povedali, len ranený. Vďaka bylinám, natrhaným v istom
čase, ktoré sardínske babky predávaly podludníkom, rana sa zahojila veľmi rýchlo. Tu chcel
Edmond skúsiť Jacopa; núkal mu ako odmenu za ošatenie svoj podiel, ale Jacopo ho rozhorčene
odmietol.Pre túto sympatickú oddanosť, ktorú Jacopo prejavil Edmondovi od prvej chvíle, keď ho
videl, venoval Edmond Jacopovi tiež do istej miery svoju náklonnosť. Jacopo si však viacej
nenárokoval: pudove vycítil, že Edmond stojí svrchovane vysoko nad svojím postavením, ktorú
okolnosť podarilo sa Edmondovi pred ostatnými zatajiť. Dobrý námorník sa uspokojil s tým
málom, čo mu udeľoval Edmond.Cez dlhé dni, keď loď, vďaka priaznivému vetru, ktorý jej vial do plachiet, šinúc sa
bezpečne azúrovým morom, potrebovala len činnosť kormidelníka, Edmond s námorníckou mapou v
ruke stal sa na palube Jacopovým učiteľom, ako chudák Faria stal sa jeho učiteľom. Ukazoval
mu polohu pobrežia, vysvetľoval mu odchyľovanie sa busoly, učil ho čítať v tej veľkej
otvorenej knihe nad našimi hlavami, ktorú menujeme oblohou; na jej azúr Boh písal
diamantovými písmenami.A keď sa Jacopo spytoval:„Načo sa má taký úbohý námorník, ako som ja, učiť všetkým týmto veciam?“Edmond odpovedal:„Ktovie? Azda sa raz staneš lodným kapitánom: tvoj rodák Bonaparte stal sa cisárom!“Zabudli sme povedať, že Jacopo bol Korzičan.V tom stálom premávaní uplynuly tri mesiace. Edmond sa stal práve takým obratným
pobrežným plavcom, ako bol predtým chrabrým námorníkom; soznámil sa so všetkými podludníkmi
celého pobrežia, naučil sa všetkým mornárskym znameniam, ktorými sa títo polovičatí morskí
lúpežníci medzi sebou poznávali.Okolo svojho ostrova Monte Cristo za celý ten čas plavil sa rozličným smerom asi dvadsať
ráz, ale ani raz sa mu nenaskytla príležitosť na pristátie.Rozhodol sa teda:Že keď mu vyprší smluva s kapitánom „Mladej Amálie“, hneď si prenajme malú bárku (Dantes
to mohol urobiť, lebo na tých rozličných cestách nastrádal asi sto piastrov) a vyberie sa
pod nejakou zámienkou na ostrov Monte Cristo.Tam by mohol cele slobodne podniknúť pátranie.Nie cele slobodne, lebo by ho iste stopovali jeho sprievodcovia.Ale na svete treba sa raz na niečo odvážiť.Vo väzení stal sa Edmond obozretným, a radšej by sa nebol na nič odvážil.Ale akokoľvek hľadal vo svojej plodnej obrazotvornosti, nenachodil iné východisko, ako
dostať sa na vytúžený ostrov, ako dať sa ta doviezť.Dantes sa v tejto nerozhodnosti kolísal, keď kapitán, ktorý mu veľmi dôveroval a mal sto
chutí podržať ho vo svojich službách, raz večer chytil ho pod pazuchu a zaviedol do
hostinca vo via del Oglio, v ktorom sa obyčajne schádzala livornská vyberaná spoločnosť
podludníkov.Tam hovorili obyčajne o veciach pobrežia. Dantes prišiel už dva alebo tri razy na túto
námornícku burzu, a vidiac tu odvážnych morských lupičov, ktorých splodilo pobrežie, majúce
asi dvojtisícmíľový obvod, spytoval sa sám seba, akú moc by mal v rukách človek, ktorý by
bol schopný pohybovať podľa svojej vôle všetkými tými spojenými a rozbiehajúcimi sa
vláknami.Teraz šlo o veľkú vec: išlo o loď, vezúcu náklad tureckých kobercov, orientálnych látok
a kašmíru; bolo treba vyhľadať neutrálne územie, kde by sa mohla uskutočniť výmena, a potom
pokúsiť sa o vylodenie tovaru na francúzske brehy.V prípade zdaru kynula ohromná odmena; malo pripadnúť päťdesiat až šesťdesiat piastrov
na mužského.Kapitán „Mladej Amálie“ navrhol na vylodenie ostrov Monte Cristo, ktorý, súc cele pustý,
bez vojska a colníkov, zdal sa za čias pohanského Olympu do prostriedku mora umiestený
Merkúrom, bohom obchodníkov a zlodejov, ktoré dve triedy my oddeľujeme, ak nie rozlišujeme,
a ktoré starý vek, tak sa zdá, kládol do jednej kategórie.Pri mene Monte Cristo zachvel sa Dantes radosťou. Vstal, aby utajil vzrušenie, a obišiel
zadymenú krčmu, v ktorej jazyky celého sveta miešaly sa s rečou francúzskou.Keď sa zas vrátil k dvom spoločníkom, bolo rozhodnuté, že pristane na Monte Cristo a že
sa vystrojí na výpravu hneď nasledujúcu noc.Edmond, ktorého pritiahli k porade, bol toho náhľadu, že veľké podniky, ak sa majú
podariť, musia byť rýchlo uskutočnené.Na ustálenom programe sa teda nezmenilo nič. Dohodli sa, že budúci večer vytiahnu kotvy
a budú hľadieť, aby pozajtre večer, keďže more bolo krásne a vietor priaznivý, dostali sa
do vôd neutrálneho ostrova. | Dumasst_Grof-Monte-Christo-II.txt |
VojenskáTrúby trúbia, kráľ nás volá,volá pod zástavy.Hoj, do zbroja! — Hoj, do zbroja,kto si Slovák pravý.Hor’ sa, brať moja!vrah ti je vo vlasti:Šabľu ku boku,samopal do pästi! —Slovensko! Ty vlasti milá!svätá naša mati!Hoj, dá to Boh, nebude vrahpo tebe šliapati.Hoj, nie; nebude,počím my žijeme.Von, von so vrahomzo slovenskej zeme!Neraz do tej našej vlasticudzí udrel zbojom,lež tu vydal čiernu dušupod slovenským zbrojom.Poď, vrahu; poď len: —a veď ešte jestoaj tebe na hrobv našej zemi miesto.A ja sa ti, národe môj,svätým Bohom božím,čím nezlomím jarmo tvoje,zbroj tento nezložím.Keď padnem, z ďakypadnem ja za teba:Tak mi pomáhaj,svätý Boh môj z neba! | Chalupka_Vojenska.html.txt |
1. Pavlovi Dobšinskému (17. VIII. 1850)vo V. Skálniku dňa 17/8 850[1]Braček môj! Divíš sa, divíš len zase na slabosťach mojich. Už je to raz darmo — kde sa raz
zapustím, alebo kde si sadnem, ta už idem a sedím čakajúc — pud alebo miesto novo zunované, a
keď raz príde tá zevnítrná sila zase sa obzerám horekujúc za tým čo sa míňa. Jedným slovom som
Ti ja veľká „massa“, ktorá keď príde do koluvania potom jej toku niet konca; alebo jestli jej
stredoťažná sila popustí, zájde sem tam všehomírom, kým sa nebúši tak do zeme, že od jej
prachu mrknú nebesá. O kom to hovorím, o kom? — — nie never! to len môj ideál. — — Neohlasoval
som sa Ti dosial za to, že som bol nemý — t. j. že som Ti nemohol nič povedať určité. Teraz Ti
odpovedám — kto zná či nie na ostatok z mojej komory. Idem už zitrá, neďaleko síce ale predca
ďaleko, ku Horvatovi za pomocníka,[2]on merá kol — Ožďanské chotáry biedne; hovorí síce, že on prevzal aj Klenovec, čo
mi jedno milo bude chodiť po chodníčkoch Jánošíkových.[3]Nie som veľmi rád, že idem, ale som predca rád — veď keď žiadnu odpoveď nedostávam
ani od Francisciho, ktorý mi tiež bol sľúbil postarieť sa v Bystrici.[4]Tu teda iste už zostanem cez zimu alebo i na celie dva roky; ale jestli by sa
predca páčilo Vášmu p. Merárovi[5]ma pozdejšie povolať, hádam by som mu tiež košiar nedal — no ale kto zná? —
Odpíšeš mi potom dakedy, jestli nebude potrebovať a pod jakými výminkami atď. Slová
technickie, čo si mi poslal, sa osievajú.Hej škoda, škoda, že už tak nebudem s Tebou na Kohúte, na doline! — Nedávno som bol ešte
na Sinci.[6]Utešený výhľad! Našiel som mu končiar, nakládol som na ňom ohňa, čo bol stredo
točia oblakov sa hromadiacich. Pekne — ale samotný! — Škoda, že si tam nebol, videl by si bol,
ako si ležia dve doliny objatie v lone Matier — a tam — hor zachmúrená hoľa — celý román v
jednom momente! Ale komu že to hovorím? veď už nieto Pala jako skala.[7]On mŕtvej prírody divy, zamenil za Román živý. Či hej? — no tak! Kto sa čaruje? —
tam oheň — tu sila — tam z zeme do neba — tu z neba na zem pozerať. Palo, daj ruku!Že vraj má zase Nitra vychodiť?[8]to ver už raz dobre. Už sme aj tak u Gála[9]spomínali, že by dobre bolo na Rimave jedon almanach vydávať, lebo nemajú tie naše
belohlavy čo čítať. Poslať síce do Nitry nič nemôžem poslať, lebo nemám doma len škrupiny;
dačo som Daxnerovi bol oddal — tak aspoň tomu naručím, že by, čo chce poslal z nich, keď bude treba.[10]Šípka[11]nach mi píše na Skálnik, stade mi listy odošľú, alebo na Daxnera adressovať ešte
lepšie, u toho si tam nájdem.Keď budeš tam tým Liptákom a druhým známym písať, píš jim aj za mňa. Keď ich pochváliš,
pochváľ ich dvojne; tým čo si sám chcel (a mal a máš) do sto hromov nadať, nadaj jim teraz do
dvesto atd.Dohnánimu,[12]keď by si sám bol vinšoval tisíc predplatiteľov, vinšuj mu dvetisíc etc. Ej, ej,
no Palo škoda toho Liptova, škoda tých Tatier![13]Škoda tých jastrabov — Škoda, škoda, škoda! — — —Tak teraz dobre sa maj, Palo! — Ty mňa nebudeš čakať, ja Ťa nebudem čakať! — No ale za to
že ma vše dákym listom (ale nie kapusným) fukni po nose; že by som Ti nezaspal. Amen.Hurrah do novieho sveta!! — — —Tvoj J. BottoP. P. Neobrezaný môj list obrež, nie jako žid, (ale) ako kresťan.[1]— Rukopis v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (ďalej len LAMS), štyri
strany, formát 8°. Signatúra listu M 14 A 17. Kvôli úspore miesta uvádzame, že pod touto
signatúrou sú uložené aj tieto ďalšie Bottove listy Pavlovi Dobšinskému: 2 — 7, 9 — 34, 37
— 42, 44 — 51, 53 — 58, 60 — 61, 63, 65.— Na poslednej strane listu je vosková pečať Bottovho prsteňa (holubica) a adresa v
tejto úprave:Au Herr Paul Dobšinski
Candidaten der Theologie
zu N. Röcze, p. Rosenau.— Pavol Dobšinský (16. 3. 1828 Slavošovce — 22. 10. 1885 Drienčany) bol v čase písania
listu ako kandidát teológie tajomníkom administrátora Potiskej superintendencie Samuela
Reussa (8. 9. 1783 — 22. 12. 1852) v Revúcej.[2]Ladislav Horvath— krajinský zememerač. Botto bol u neho na
povinnej praxi v katastroch gemerských obcí Ožďany, Šíd a Husiná.[3]Botto tu naráža na ľudovú povesť, že v klenovskej krčme „ulapili Jánošíka“.[4]Ján Francisci(1. 7. 1822 — 7. 3. 1905) bol v tom čase v Banskej
Bystrici tajomníkom komisára Zvolenskej stolice Michala Rárusa (1784 — 1862).[5]Merárovi— t. j. zememeračovi v Revúcej: bol ním inžinier Július
Reuss (1816 — 1872)[6]Kohút, Sinec— vrchy v Slovenskom rudohorí; Kohút — 1411 m, čnie
nad Revúcou, kde bol v tom čase adresát listu; Sinec sa týči na rozhraní Gemera a
breznianskej doliny na Muránskej planine; Matry, Mátra — pohorie v severnom Maďarsku, 1010
m. Botto ináč o rodnej Rimavskej doline napísal niekoľko vynikajúcich básní s podtextom
jasne dešifrovateľnej národnej alegórie. Pri básniNa brehoch Rimavy v
Spevoch1880, s. 223 odtlačil tento text: „Rimava, vačší potok, prechodí
etnografickú čiaru pri Rimavskej Sobote, spájajúc sa nižej s Blhom (Balog), potokom
susednej doliny, pozdejšie pri Lenártfalve (Lenártovce) so Slanou (Šajavou), kde tratí
meno svoje a padá s ňou do Tisy.“ Takto existujú vlastne tri Rimavy: tisovská, klenovská a
kokavská (dnešný názov Rimavica); hlavný, tisovský tok je 85 km dlhý od prameňa v
Slovenskom rudohorí do ústia rieky Slanej.[7]Takto, s nezmäkčeným „l“ píše Botto Dobšinskému na viacerých miestach aj v iných
listoch; ponechávame ako charakteristickú zvláštnosť oslovenia — teda nie iba pre
mimovoľný rým.[8]Hurbanov almanachNitravyšiel po revolučnej prestávke až v roku
1853 ako piaty ročník. 384 s.[9]Ľudovít A. Gál(1822 — 1894) — v tom čase i neskôr ev. farár v
Muránskej Dlhej Lúke[10]Zrejme išlo o Bottove verše, ktoré odovzdal Štefanovi Markovi Daxnerovi (26. 12. 1822
— 13. 4. 1892).[11]Samuel Dalimír Šípka(1827 — 1917) — spolužiak Bottu a
Dobšinského z Levoče; stoličný prísažný („boženík“) a úradník Sporiteľne v Martine, neskôr
bol aj pokladníkom Matice slovenskej; okrem iného bol vlastne prvým amatérskym
zbormajstrom Slovenského spevokolu v Martine[12]Mikuláš Dohnány(28. 11. 1824 — 2. 6. 1852) bol v tom čase
redaktorom HurbanovýchSlovenských pohľadov.[13]Botto bol cez prázdniny s Dobšinským na výlete v Liptove a v Tatrách. | Botto_Listy-Jana-Bottu.html.txt |
Z Turčianskych Teplíc do TrenčianskaKeď rastlina sladkú šťavu vypúšťa, obsadne rozličný hmyz jej lodyhu, ratoliestky, listy
a kvety i saje cukrovú miazgu. Ak pozrieme po ružiach, vidíme, ako zelené všice a im
podobné mušky lezú po lipkavej látke. I naša mať zemička má tú obyčaj, že sa potí, že šťavu
vydáva, a jej znoj — raz sladký, raz kyslý — sú naše lázne, kúpeľami, teplicami nazvané.
Tie mušky, ktoré šťavu zeme obsadúvajú, sme my — dvojnohí potomkovia lemurských opíc.[1]Sotvaže slniečko začne teplejšie hriať, už sa ti hrnú zo všetkých krajov a miest ľudia,
aby sa v kúpeľoch mohli zmáčať a spláknuť tam svoje zimušné hriechy a rozličný prach. Táto
dávna a slávna obyčaj prešla i do zákonov náboženských a je dôkazom lazobnej dôležitosti.Dobrá, statočná príroda poskytuje nám zdarma toto dobrodenie a podáva každému synkovi a
dcérke bez rozdielu svoje materinské prsia. No špatný lemurista porobil i tu zväčša také
poriadky, aby sa práve najpotrebnejšiemu človeku stali neprístupnými. Nádherou a
prehnanosťou stali sa kúpele chudobnej vrstve temer neprístupnými. A predsa božia príroda
dala ich bez rozdielu pre všetkých, a to — zdarma!No Turčianske (či Štubnianske) Teplice, ktoré ležia v švárnom slovenskom Turci, nebývajú
ešte znepokojované, chvalabohu, ani ministrami, ani bojarmi[2]a veľmožmi, ani bankármi, vynímajúc snáď tých menej škodných bankárov, čo každú
nedeľu a sviatok kumulatívne a kolektívne banky si stavať[3]dávajú a od tamtých kolegov prospešne líšia sa tým, že tamtí krv ťahajú, títo
ale, a to dobrovoľne, krv si ťahať dávajú. Ony ľuďom, z našej múky pečeným, bez stiahnutia
kožky a urazenia pokladnice úplne a dokonale môžu vyhovieť.Na radu môjho telesného lekára, s ktorým stojím v najúprimnejšom spojení, pobral som sa
i ja do Turčianskych Teplíc. A keď som videl, že po štyroch týždňoch moje rozglejené údy
zase do poriadku sa berú a že moja vymočená pargamiena bude vstave zniesť i menivosť
počasia, vybral som sa na radu môjho lekára svetom, kam sa srdce potiahne a oči povedú.Človek je vraj stvorený pre spoločnosť. Preto, ako hlavne i preto, že som sa ja celibátu
zriekol, pobral som to, čo mi bolo na svete najmilšie, ako peniaze, fajku a ženu, i pustil
som sa ta, kam ma srdce a kone tiahli. Objednal som si krajobyčajnú príležitosť: dlhý,
úzky, tureckému „kajku“ (člnku) podobný vozík s kozinou, bielym prachom obtiahnutou, ktorý
prach pozdejšie na mojom kabáte sťa múka do Kremnice vozeného vápna sa zjavil a mňa cestou
na premonštráta[4]premenil. K tejto karaváne patril pohonič a konečne celú našu spoločnosť
doplnili dva dosť dobrej a múdrej obyčaje — kone.Opustili sme peknú, čarovného obzoru, no vetrom veľmi vystavenú, okrúhlastými vŕškami
posiatu rovinu i poberali sme sa smerom ku Sklenému.Pozorovateľ vidí, že minerálne vody v dlhých vekoch zdroj svoj menili; vidí, že je to
miestisko varov, pochodivších z účinkujúcich ešte podzemných vatier. Keď si po hrdlo v
teplej vode zamorený hovieš, nemyslíš, nad akým peklom svoje rany umývaš. Aké vriace musia
byť tie vody na pôvodnom mieste, keď sú tu na povrchu zeme ešte tak horúce, i keď predsa
toľkou púťou a tak rôznymi prostriedkami sa predierajúc mnoho teploty utratili.
Bezprostredne pod lázňami a v okolí pozorovať nános potoka Turca a Bartošky; ďalej sú
vrstvy kongeriové,[5]trachylového tufu,[6]ryolitu, mohutné hory nad Štubňou po Kremnicu a ďalej obrovské masy sivých a
zelených trachytov (andezitov).[7]Od Hája naľavo vypínajú sa biele bralá rozličných foriem jurského vápna so
skamenelými amonitmi,[8]belomnitmi atď.Keď som za týmito rôznymi geologickými predmetmi sem-tam krk vykrúcal, prišli sme na
Dolnú Štubňu, kedysi za Kakánov kráľov nemeckú, teraz číročisto slovenskú obec. Hore vyššie
na úpätí mohutnej trachytovej hory v blízkosti pekných perlitových kameňov viezli sme sa
popri dlhej nemecky, ale už i slovensky hovoriacej obci, Hornej Štubni.V podobe ohromnej škatule stojí pod hradskou cestou za drahé peniaze vystavaná štátna
škola, kde šťastní potomci saských predkov majú srebať plnými črpáky vedu.Odtiaľ ťahá sa jednou stranou železnica, druhou rovný les (Ebener Wald) až pred
Turčokoviansku dolinu sv. Antona; tu nechali sme železnicu hore sa ťahať, či vlastne ona
nechala nás dolu sa ťahať, a my zvrtli sme vpravo.Ak pravda, že do neba planá cesta vedie, tak sme boli tu na pravom šľaku do neba; no
najmä od tejto spomenutej doliny počnúc, už-už museli sme byť blízo neba. Močarina a v
močarine skaly, to je cesta do Skleného. Spredku na zadok, z nôh na hlavy, z boka na bok
prehadzovalo nás ako hrach, keď sa v hrnci varí. No ľuďom, ktorí z kúpeľa vylezúc mienia
pre ďalšie zotavenie cestovať, môžem odporúčať túto utešenú cestu; a tu, ako nikdy predtým,
presvedčiť sa môžu, že „Extra Hungariam non est vita“,[9]a to preto, lebo kto touto cestou sa vezie, ten svoj život sotva von z Hungarie
vynesie, a keď sa mu to podarí, tak štubnianske kúpele na jeho tele tvorili naozaj zázraky.Pozdĺž tejto makadamskej[10]a či gottverdamskej cesty[11]videli sme drviť kôry pre garbiarov, aby sa potom vyvážali železnicou do Pešti.
Sušia ich pred drvením v stohoch, ktoré sa veľmi podobajú indiánskym vigvamom.[12]V pozadí zjaví sa smutný les. I máš obraz krajov indiánskych!Každej kázni amen; a tak, vďaka bohu, i cesty do Skleného (Glaserhaj). — Boh vraj
nedopúšťa, aby stromy do neba rástli. O tom sme sa presvedčili tu v Sklenom, kde sme
zazreli stromy, a to stromy veľké, koreňmi hore do neba a korunou k zemi obrátené. Vskutku
tak. Toto divné na hlavu stavanie stromov pochodí od vlaňajšej potopy, následkom
roztrhnutia oblakov, udavšieho sa na hore Strach. Táto asi pol hodiny trvavšia potopa
splavila dakoľko domov, potopila sedem ľudí — vlastne zabila — a zabitých na lúku vyhodila.
Pod samou búrkou udrel hrom do domu a ten zhorel. Tak v jednom ťahu oheň i voda zúrili nad
hlavami nešťastných Sklenárovcov. Všade videli sme ešte hlboko vyryté znaky hrozného
lejaku.Toto som pripomenul ako medzi besedou.Sklenô nevyniká zvláštne; vinie sa dolinou ďaleko hore sťa tasemec[13]a je v tomto ohľade podobné druhým okolitým nemeckým osadám. Domy stoja
poriedku, medzi domami vídať záhrady, pažite a ostredky. Tu jeden druhému do hrnca nazerať
nemôže a nesúvislosť stavísk uvádza mi na pamäť maďarského krajčíra, keď Nemcovi chcel
vysvetliť, že medzi gombičkami na atile musí ostať istý priestor, i riekol že „Wart a pisli
Knopf, und wart a pisli megint Knopf“.[14]Keď sme prešli túto dlhú nemeckú klobásu, vyšli sme na vrch Strachu. Tu schodia
sa tri geologicky významné horniny: trachyt na juh, žula (granit) na sever, na západ
červený neocén[15]vápennák so sem-tam roztrúsenými belemnitmi;[16]podlhovasté sivé to skamenelé zvery. V nížinách pod cestou vidieť Karstu
podobné nálevníkové jamy (pingy). Tieto jamy pochodia od podzemných jarčísk, ktorých vekmi
vylízané klenby sa preborili.Na rubikone Strachu,[17]na pomedzí Turčianskej a Nitrianskej stolice, nápadný mi bol vprostred cesty
ležiaci, asi niekoľko centov ťažký, kolesami otlčený balvan aragonitu.[18]Horko-ťažko podarilo sa mi dva pekné kúsky toho kovu odraziť a sebou pojať.Ako náš obecný ľud vyniká nelíčeným básnením, utešenými nápadmi, tak vyniká tiež
podareným vtipom, ktorý medzi iným nachodíme pri vhodnom pomenovaní miest. Tak napríklad
Besníkom nazval cestu nad Telgártom pod Kráľovou hoľou, kde strašné vetry a v zime ohromné
záveje bývajú, ďalej dolinu Stratená, Šarpanec, beliansky to hostinec pod Tatrami, Dolevok,
krčmu pred Mičinami atď. I meno Strach, akým túto cestu náš ľud pokrstil, je podarené a je
hotovým jej opisom.Povetrie bolo príjemné, prekonal som teda Strach pešky, kým sa moja polovica opálala na
voze sťa zrno na strojných mlátidlách. Cesta je napospol v skale vápennáku rúbaná a keby
dakedy i bola bývala štrkovaná, nuž štrk dávno už pošiel za durákom[19]a teraz vyzerá ako schod v akropolských Propyleach,[20]alebo vchod do Muránskeho hradu, do skaly v odsekoch rúbaný. Ako to tu musí
vyzerať v čas búrok a ako v zime pri závejoch? No, je to Strach! Pre priateľa tvorivej
prírody zaujímavý je bujný les popri ceste a čnejúce dierami a jaskyňami prerývané zápole.
Strmým chodníkom ukrátiac si priechod, zbehol som sťa na halifaxoch[21]a zišiel som sa s príležitosťou na doline pri obci Ráztočnô.Povyše Ráztočného vidieť čiastku hodinu dlhého nemeckého mestečka Handlovej (Krikerhaj),
kde gróf Pálffy má ložiská kamenného uhlia; lež veľmi slabými silami kamenné uhlie dorába.
Za Handlovou vyníma sa kužeľovitý, ďaleko viditeľný kopec Donnersberg, či od doň
trieskajúcich hromov, či od pohanských dôb tak nazvaný, neznať.Od Ráztočného, kde ako v Leviciach — podľa kŕdľov tej hydiny súdiac — musí byť založený
ústav pre výchovu mastných husí, začína sa pohodlná a hladká cesta. S podivením sme videli
tu a dolu až niže Prievidze hojnosť čerešieň a inej ovociny, keď práve na iných stranách
úplne chýbala. Polia sú tu dobre obrobené, úrodné a cesty stromovím vysadené, čo na
cestujúceho činí príjemný dojem. Zatým prišli sme do dedín: Jalovca, Brusna a Čauše. Tu
vidieť široké panské hony a majere. Na sever v tomto smere, tam kde povesť nesie, že Tur
dal prekopať turčianske jazero[22]do krajov Nitry, stojí hrbatý kopec, pozostávajúci zo skamenelých korytnačiek.
Od Čauše plytkým vŕškom vinie sa cesta cez parku podobný lesík, a keď sme ten prekonali,
ležalo pred nami Prievidzské úrodné a idylické údolie. Už tu nás vítali pekné kliety,[23]letohrádky, všade po medziach ovocným stromovím ovenčené role. Príroda je
usmievavá, ale k tomu prispela i ľudská ruka: a tak stojí všetko v harmónii, milo zabávajúc
myseľ človeka. Popri ubehujúcich menlivých, vždy pekných krajobrazoch minul sa chytro čas a
my vtiahli sme podvečer do prievidzského hostinca.Na námestí stoja dva hostince jeden pri druhom a s očakávaním hľadia príchodzím hosťom v
ústrety ako pavúk na muchu. A do ktorého vliezť? V prvom poschodí jedného sú okná vybité,
snáď výdobytky ostatnej voľby, v druhom vidíme povievať biele záclony.„Ťahaj sem,“ poviem. Poschodie je obydlené, v prízemí otvorená nám izba. Zo susednej,
len dvermi oddelenej pijárne prechodí hustý zápach, držiac stred medzi octom a cesnakom, so
slušným prídavkom štipľavej bryndze. Okrem týchto čuchových vlastností bola táto, nám k
nocľahu vykázaná miestnosť obývaná oblakmi veľmi úprimných múch a majetnikom krčmy, ktorý,
chudák, okyptený lekármi vo Viedni na ruke, v posteli ofukoval hojaci sa kýptik.„No darmo je; zahraj mi takú, akú vieš,“ pomysleli sme si, a kázali naše poklady zložiť
v tomto múzeume octocesnako-bryndzových výparov. Vybrali sme sa navštíviť známeho z prvších
vrchnákov mesta. Znali sme sa, hoci sme nikdy ešte tam neboli, a znali sme sa dobre, ale
veru cez dakoľko rokov, čo sme sa nevideli, náš obraz v pamäti priateľov na nepoznanie
zbledol.Predpokladajúc toto, umienil som si, že vezmem na seba úlohu mäsiara. Vstúpim do chyže
bruškatého patricia, ktorý písal pri stolíku. Po dosť krátkej, ale úctivej poklone oznámim
sa ako mäsiar z N., ktorý počul, že mesto má na predaj býka. On vstane vážne hore, vysúka
okuliare na mohutné čelo, vysúka si špicaté fúzy, chytí palicu striebrom okovanú do ruky,
odkašle a vážnym hlasom odvetil, že veru hej, majú na predaj, ale starého býka na jatku.„No, však práve to hľadám,“ povedám, „len prosím slušnú cenu.“Rozložím nohy naširoko, opriem lakeť o krivuľu, ako to Mičinci robievajú, a hľadím mu
skúmavým okom na blyštiace sa okuliare. Už-už by sme si na toho starého býka boli na dlaň
plieskali, no moja Eva nemohla sa ďalej pretvárať, i začne ma nešeredne štopať medzi rebrá.
Vypadli sme z úlohy mäsiarskej a tu nášmu priateľovi začalo svitať, až mu medzi smiešnym
teremtetovaním a hromovaním konečne celky svitlo. A tak donesené nám boli hneď naskutku
všetky naše parhámy do pekného a priestranného príbytku našich priateľov, kde sme srdečne
vítaní pokojne a pohodlne nocovali.Prievidza je poriadne, živé a kupecké mesto. Ja som ho už raz — nevidel, čo sa tak má
rozumieť, že som za tmy doň od Rajca vošiel a ráno za tmy v smere proti Nitre von odišiel.
Rozpamätávam sa, že bolo všetko — čierne. Bolo to roku 1848 koncom decembra.Prievidza je staré slovenské mesto a jeho meno odvádza sa od pekného vidieka, ktorý
možno previdieť z kopca, na ktorom stojí kostol Panny Márie. Znamená asi toľko ako obzor.
Že je mesto staré, už z toho zatvárať možno, že jeho farský chrám sv. Bartolomeja pochádza
z roku 1213, teda je do pol siedma sto rokov starý! V kostole nad mestom je ešte
starobylejší obraz, asi osemsto rokov starý. Tu bol kedysi i kláštor karmelitov. V XV.
storočí účinkoval tu známy slovenský spisovateľ Albert Huselius,[24]správca vyššej školy. Taktiež bolo tu najstaršie kolégium otcov piaristov, a to
od r. 1666; z týchto pošli podajedni toho času výteční slovenskí spisovatelia, ako: August
Bieliecký, Ladislav Kubranský, Slováci od koreňa a srdca. Tu sa narodil i veľký
podporovateľ a úd školy Bernolákovej — Jozef Škopec, ktorý umrel čo jágerský kanonik. Za
jeho slovenské presvedčenie hanbia sa vraj teraz jeho pokrvní, ktorí to, čím sú, jemu
zaďakovať musia. Prievidza mnoho trpela od Rákóciovcov[25]roku 1678, ale najviac ju drancovali terajší maďarskí súkmeňovci Turci r. 1599.
Veruže, keby z tých vtedajších prievidzských chudákov kto na nohy sa postavil, istotne by
tureckému bašovi v Budíne[26]lúčivom nesvietil, ale by mu radšej obuchom posvietil; ani by sv. Gil Babovi[27]peroracie[28]nedržal, tým menej ale by osmanského vojvodu išiel opásať čestným mečom,[29]ako to teraz šialená maďarská mládež na posmech histórii učiniť sa nehanbila. Z
Prievidze zalietaval náš Orol[30]za šesť rokov po slovenských krajoch, kým jeho hniezdo železná ruka maďarskej
modly pod Poľanu nezaniesla. No ale, poďme ďalej.Ráno, vypočinutí na tele a duši, s čistým zrakom v oku a takým na nebi, lúčili sme sa s
pohostinnými priateľmi a prívetivou Prievidzou, ale prv išiel som do lekárne zaopatriť sa
ópiovými kvapkami. Akási nepokojná predtucha mojej drahej polovice nútila ma k tomu
opatrnému kroku. Ale veru vzdor tej prozreteľnosti pretrhovaná cesta dlhšie sa ťahala, ako
sme boli vopred vyrátali.Aby sme mohli naraziť na pikantnejšie kraje a kratšiu cestu do Trenčianska, dopytovali
sme sa na najbližšiu čiaru do Košeca, dedinky to ležiacej v stolici Trenčianskej. Mienky sa
rôznili, a tak v neistote, podľa kombinácie vlastného rozumu a podľa kompasu nášho kočiša —
vybehli sme von z prievidzského prístavu.Nápadný nám bol za mestom dlhý, vysoký múraný most. Čo najhlavnejšie, je tak pohodlný,
že sa človek môže pohodlne viesť i mimo neho; a tak urobil i náš kormidelník. Prebrodili
sme skromnú Nitru a videli sme, ako reprezentanti exkluzívneho cigánskeho národa, Filemon a Baucis,[31]s deťmi napolo údenými, pod mohutnými stĺpmi mostu na slame rozvalení pohodlne
„dolce far niente“[32]žmurkali. Hospoda to bez cinzu![33]Hja, pán boh svojich neopúšťa.Od Prievidze dolu je utešené údolie, široko-rovné, pozdĺž vysokými, uhladenými a
zarastenými horami ohraničené. Zeme rovinou sú znamenite pestované a honosia sa bujnou
úrodou. Hneď tu, hneď tam zastaví sa ti zrak na dákom peknom panskom stavisku, raz ako sneh
sa skvejúcom, raz v zelenom úkryte ležiacom. Keď obrátiš zrak na sever, zhliadneš asi na
polhodinu cesty od Prievidze na malebnom kopci konča stromoradia úplne zachovaný hrad
Bojnice s mestečkom tohože mena. Meno jeho poukazuje na slaviansky mýtus. Hrad stojí na
numulitovom (peniažkovom) vŕšku[34]a známy je okrem krásneho okolia i starožitnosťami a pamätnou mnohoročnou
lipou, ktorá sa nachádza v jeho dvore. Bojnický hrad nachádza sa v dosť dobrom stave.
Obtočený je širokým jarkom a pevnou baštou. Objem lipy činí tri siahy. Roku 1393 vydal
majiteľ hradu Leostach Jelšavský, čo nádvorník Uhorska,[35]jednu listinu pod košatou, vtedy deväťdesiatdva rokov starou lipou, čo vysvitá
zo slov „sub tilia nostra“.[36]Lipu túto mal zasadiť podľa povesti ľudu Matúš Trenčiansky v ten rok, keď
pochovali posledného Arpádovca Andreja III.[37]Mestečko Bojnice vyplienili Turci r. 1533, to isté stalo sa r. 1599. Hrad
zaujať nemohli. Neskôr dobývali ho voje Bocskayho,[38]až na rozkaz grófa Stanislava Thurzu[39]poddal sa hrad po desaťmesačnom dobývaní grófovi Mikulášovi z Berčína. Bojnice
boli dakedy sídlom slovenskej evanjelickej superintendencie.[40]— Hrad a bojnické panstvo patrí teraz grófovi Jánovi Pálffymu.Kým som ja rozmanité útvary hôr, romanticky rozostavené hrady, hrádky, byliny a horniny
obzeral, moja družica obdivovala utešené, nepriehľadné, zbožím oplývajúce nivy, kapustné
sady a tučné stáda po pastvinách. A každý z nás po svojej chuti robil si slinky. Práca je
všade pekná, ale i požehnaná, čomu pravda priaznivá poloha a úrodná zem sú na veľkej
pomoci.Prvá obec za Prievidzou je Koš; podľa mena je snáď otcom tam z tej strany vysokých
Strážovských hôr, asi päť-šesť míl ďaleko v Trenčiansku ležiaceho Košeca. Za Košom
nasleduje osada Nováky. Tu sme opustili širokú, hladkú, na juhozápad proti Nitre vedúcu
hradskú i obrátili sme sa kolmou čiarou na sever.Vzal bobo hradskú; no i táto bočná cesta bola dosť dobrá pre nás chudobných ľudí, ktorí
sme Strachom prešli. Prišli sme do Leloviec. Táto pod hladkým kopcom ležiaca obec nehonosí
sa ničím zvláštnym, vynímajúc snáď jej meno, ktoré jej obyvateľstvu lichotivým nie je.Od Leloviec vystupovali sme pomaly nízkym, ako nevykysnutý chlieb širokým kopcom. Tento
kopec, ako som mohol vidieť z prerývaných mimo cesty sa ťahajúcich jarkov, pozostáva na
povrchu z nánosu vápenného, žulového, rulového a červeného pieskovca. Zišiel som z voza,
aby som obzeral tieto horniny. Výšinka ťahá sa od severovýchodu, od hôr to Magurských a
kryje v sebe mrviny tých hôr; jej povrch je hladký, pluhom a bránou česaný. Na kopci, z
ktorého je najslobodnejší obzor, stoja zvyšky šibeníc, ako sláva zašlých časov. Zvláštna to
obyčaj šibenice na najčarovnejších výhľadných miestach stavať! Či to preto, aby zo všetkých
strán a ďalekých krajov videné za postrach ľuďom tvrdého svedomia slúžili? A či preto, aby
pekný svet opustiť šibencovi tým ťažšie padlo? Je v tom každým spôsobom akási malícia[41]ľudská! Tento „prívetivého“ postavenia predmet bol síce už voľačo ošarpaný, ale
pri najbližšom upotrebení ľahko by sa dal ponaprávať. A tak i mne pre ten pekný ináč a
veselý výhľad tažko bolo rečenú šibenicu opustiť.Čo sa výhľadu týka, mali sme zľava hory Vtáčnika, ako spojenca Kremnických vrchov,
trachytové hory a tohože speku (konglomerátu),[42]na ktorom kdesi náš učený D. Štúr zočil na malom priestore lávu; napravo
Inovecké hory, na sever Maguru a za tými Strážov. Sám kopec delí Nitriansku dolinu od
dolinky Belianskej. Pojal som malé ručné kúsky granitu so sebou, i dali sme sa kopcom dolu,
a tak došli sme do Novej Vsi.Nová Ves leží pri riečke Belanke. Videli sme v pondelok predpoludním mladú chasu hrať sa
v záhrade pri krčme na kolky. Táto hra pripomína už na Moravu; ale hra na kolky
predpoludním a v robotný deň pripomína — na darebákov. Od Novej Vsi poberali sme sa na
sever, pomaly síce, ale vždy vystupujúc nahor popri Belanke. Na ľavom brehu potoka nechali
sme Vrbany a prešli sme mimo Somároviec. V akom pokrvnom stupni pri svojom založení táto
obec stála s Lelovcami, toho som sa nikde nemohol dočítať. Od týchto hľa Somároviec začalo
sa ráno ešte jasné, potom omrdené nebo smoliť. Počínal podúvať strážovský vietor tam od
sklenárskeho Zliechova, kde búrky robia; splašená hmla škriabala sa po úbočinách a z týchto
smutných plachiet začala sa preciedzať voda. Priťahovali sme si pľúštniky a dáždniky do
surmy a proti vetru upravovali, ako Rimania, keď štítmi tvorili svoje „testudo“.[43]Chrôpalo po dáždnikoch a môj celý obzor siahal po rebrá vytiahnutého dáždnika.
Ale Zliechov fúkal a dažďový Perún bežal hneď do Nitry. Slnko síce strčilo hlavu pod
perinu, nastala zima, ale pršať sa predsa neopovážilo, a to je pre turistov veľká výhoda.Prebehli sme Diviaky a Ježkovu Ves. Výška cesty z Ježkovej Vsi do Skačian obnáša už do
päťsto metrov. Mimo Kostnanovej Vsi došli sme do Rudného, kde kedysi v istom zmysle
slovenský Priesnic[44]— farár Madva,[45]strájal svoje ďaleko-široko siahajúce eskulapské divy.[46]Madva meno tohoto geograficky nepatrného bodu urobil známym až v zahraničí. Sem
ťahali celé roje chorých každého druhu; a viac ešte ako títo žehnal pamiatku stravujúceho
Rudna a jeho farára prievidzský lekárnik. Pohľad na pohrebište Rudného nepreukázal nám
menší počet nadhrobných krížov než na bársktorom druhom a inom cmiteri bez lekárskeho
miesta, uvedúc mi na myseľ príslovie: „Contra vim mortis nullum medicamen in hortis.“[47]Slovenské miestne mená, ako to už poznamenané, poučujú pozorovateľa o tom, že vyslovujú
vlastnosť samého miesta. V Rudnom museli byť bane na rudu. Tak jesto Rudno neďaleko
Žarnovice pri Hrone, Rudno v Sedmohradsku, Ruda pri Krapine v Chorvátsku atď.; pri týchto
osadách všade boli a sú bane. I tu meno Rudno má svoje vysvetlenie v horninách, ktoré sa tu
potýkajú: rula totižto s vápennákom, ktoré v svojich hraniciach obyčajne rudy vylučujú, a
to raz železo, raz striebro atď. Od Kšinnej cez Rudno po Bojnice sú tieto horniny obrúbené
útvarom eocenovým.[48]Vyše Rudného cesta sa tratí, aspoň čo do pristrojenia, a nastáva z toho ohľadu cesta
viac-menej osirotená, no ešte dosť schodná. Odchod od Novej Vsi hore bol veľmi chatrný, na
celom tom kuse stretli sme len jednu príležitosť s pánom farárom.Ako cesta dobrou svojou povahou klesne, tak sa dolina úži a hory rastú. Keď som sa zavše
obzrel nazad, videl som, že južným horám už veru nad hlavu vyrastáme. Chladný vietor vial
čerstvo a predieral sa nám cez švíky. Kolesá vŕzgali a žalúdky tiež, a miesto nášho
meridiánu[49]ešte nebolo dosiahnuté. Obec Leštín a Lomnica smutnejšie vyzerali než ich dolní
susedia a tak sa zdalo, že tu bývajú páni Chudobovci a Psotkovci.[50]Item,[51]boli sme už vo vysokých, hoci pekných, no málo úrodných vrchoch.Kone boli už zamyslené, pohonič sa poškrabúval a ja som hľadel na rozmanité zápole, nie
z geologickej zvedavosti, ale s tým potajomným želaním, keby ony boli radšej krojerským
syrom.Pri Lomnici odťal som kus toho žiadaného krojeru a bola to pekná pásikastá rula (Gneis).
Vtom ťahajú v husacom pochode po šírom svete známi sklenári s krošňami na pleciach. Pýtam
sa ich, či krčma Chornová, ktorá nám bola na obedovanie vrelo odporúčaná, či je ešte
ďaleko. Uisťovali nás, že to hneď a hneď tu, že prídeme do Klina, kde tiež dobre obedovať
môžeme, keď ale tam nie, že hneď povyše stojí hostinec Chornová. Všetkým sa nám, ani kone
nevynímajúc, vyjasnili tváre. Ale bodaj — tá cesta do Klina rozťahovala sa ako trojkráľový
had. Šlo to vždy z boka na bok, ledva sme obišli jeden grúň, už nám stál druhý pred nosom,
a šlo to tak bezčíselne a bez kraja a konca.Konečne, keď som myslel, že musím uzrieť nanovo nájdený ostrov Fraňa-Jozefa, vylúštili
sme sa pred Klinom. A čo je Klin? Nuž Klin je klin, osadka medzi vrchmi, so štyrmi dierami
— jedna nadol, odkiaľ sme prišli, druhá nahor, kade sme mali ísť, tretia ľavo vbok do
Valaskej Belej a štvrtá hore do neba, kade vari len dážď padáva, lebo pochybujem, žeby sa
sem slnko zatáralo. Tento sem vrazený klin sú dve takrečeno krčmy, zvonku tak pristrojené,
že som sa neopovážil dnu vstúpiť. Ostýchavým hláskom interpelujem pred dvermi stojaceho
chlapa z vyvoleného národa, či by tu kone a my tiež stravou obednou sme nemohli byť
opatrení. Odpovedal, že pre všetkých inšie nemá ako pálenku a toto, a tým pokázal na dlaň.
Tam som videl čosi podobného otvorenej knihe. Podlaha v krčme bola čierna a vrch biely. Z
podlahy trčali ovsené šúpy a na nej mrvila sa so živými kostošmi ďaleko páchnúca bryndza.„Ďalej!“ zaznelo heslo a motali sme sa z Klina von. A zase to tak išlo ako v pílových
zuboch semo-tamo. Čistá bystrá Belanka, spechajúca nám v ústrety, z oboch strán strminy a
časté sutiny predošlých prívalov zabávali našu tlačenú myseľ. Cesta na úbohý kraj dosť
dobrá, úzka síce, ale dobre udržaná, doviedla nás konečne pred malú spustnutú krčmu.
Spustili sme kotvy a s radostným úsmevom vykydli sme sa z rebrín. Ruky vo vačku, čiapku vo
väzoch a dýmku v zuboch priblíži sa nám Ben Juda.[52]Všade títo a len títo, akoby sa krčmy len pre tento vyvolený národ boli
zrodili; čo iste je psychologický zjav tiež na poli etnologickom. Krčmu tvorila neveľká
krychla a druhú kocku predstavovalo prístojace humno. Koniarne nebolo; kone teda dostali
hospodu v holohumnici a krm v koryte. I my lační, ako sme boli, vrútili sme sa do krčmy, z
pijárne upravili nás do osobitnej chyžky, natvrdo dláždenej tou istou mozaikou, ako ju boh
skrz belanský nános pred tisíce rokmi rozkázal utvoriť. I zovnútorne i vnútorne všetko to
vyzeralo po chudobopaholsky. Na všetko, čo sme si k obedu pýtali, prišla odpoveď:„Všetko, všetko mám, len to nemám.“Po dlhotrvavších konferenciách bola nám prisľúbená zapražená polievka s lievaným cestom,
chlieb, víno, (víno?, áno) — a na mäkko varené vajcia. Ale aby vajcia ozaj len mäkkými
ostali, naložil som prísne židovke, aby ich dlhšie nevarila, len kým sa — jeden „otčenáš“
pomodlí.Úbohá, s veľmi napred vyhnutým chrbtom krčmárka klátila sa k ohnišťu a celý personál
stál v živom pohybe. Blčiak práskal a čistý modrastý dym hnal sa komínom, kým krčmár,
domácu česť konajúc, z rozličných stolovín[53]povyťahovanými prístrojmi konal prípravy na nádejný obed. Pekná to vec, ale
únavné čakanie obedných kandidátov! Prišla konečne misa, ale prvá lyžica — ja nemôžem za
to, znechutila sa mi. Tak sa mi zdalo, že je polievka zapražená petrolejom. Išla „ad acta“.
Čože viac? Mám reku ešte mäkké vajcia pred sebou! I tieto neboli na jedenie: jedno, dve,
tri, všetky tvrdé, akoby boli skameneli! Vezmem uhorku na vidličku, tá zase bola veľmi
útlocitného srdca, i rozpadla sa v nič vedená do úst už na pol ceste. Chcem si žiale vínom
prehnať: nebesá! radšej kamenný olej, ako tento Nesmieler.[54]Ostal nám ešte neporušený chlieb. Vybral som sa do kuchyne; krčmárka podsypala
mi ešte pár vajec a tak pristavil som si sám vajcia a modlil som sa sám, keď to už jej
naprosto nešlo, ten „otčenáš“ — a vyhral som. Uložil som si celé hniezdo nádejných kurčiat
do zúzika a s filozofickým povedomím, že „natura paucis contenta“,[55]kým kone svoj diner[56]odbavili, prepustiac im ešte i čiernu kávu napospas, vybral som sa s kladivkom
ku zápoli, ktorá v blízkom susedstve sa vypínala, i skúmal som zjavivšie sa tu horniny.Tu našiel som rúče odkrytý červený piesočník a žabičník (kvarcit). Je to tá páska
kvarcitu, ktorá delí kryštalickú Malú Maguru od vápennákov Strážovských hôr. Rovnobežne s
týmto ťahá sa druhý pás až po Valaskú Belú. Zaujímavé sú v susedstve týchto červených
piesočníkov vyvinuté neocénové útvary[57]jura a liasové vrstvy.Keď som svoj krátky výlet s malou korisťou chladného kameňa ukončil a kone tiež už
nemali čo chrúmať, pobrali sme sa z Chruňova a či Chornova, hodného to soka Leloviec,
ďalej. Za správnu výsluhu ďakujúc a platiac, vtisol som krčmárovi na znak úprimnej vďaky do
otvorenej dlane jeden výtisk „Žida dľa talmudu“;[58]lebo ako mi napadlo, Alcibiades[59]jednému vraj zaucho vylepil, že nemal — Homéra.Ešte pod časom tablovania opatril nás hostinský geografickými vedomosťami, aby sme sa
smelo mohli pustiť cez Zliechov do Košeca.Ihneď pozvyš krčmy rozchádza sa dolina vo dvoje; nižšia, väčšia dolina s cestou, vedie
prosto na sever do zliechovských hút, kde majú jestvovať veľké sklené závody. Tejto cesty
mali sme sa vystríhať a naraziť tú naľavo, na severozápad. Od krčmy prebrodili sme Belanku
a ledva niekoľkými koľajami značeným pasienkom vstúpili sme do označenej dolinky. Videli
sme zboku cesty pusté lazy so zamazanými obyvateľmi. Všetko to ováňalo biedou, a aby to tým
smutnejší náter malo, plazila sa hmla. Prešli sme snáď dvadsať ráz jarok od Zliechova dolu
tečúci a asi toľko ráz striedavo medzu župy Nitrianskej a Trenčianskej, ktoré v jarku
hraničia. A náš pohonič musel ozaj dobre veslovať, aby sme medzi rakov alebo do bahna
nevliezli. Už tu ozaj kultúru ani podľa Liebigovho mydla,[60]ale ani podľa cesty merať nemožno; i odkázaní sme na kompas. Až po dobrej
chvíli prišli sme opätne na dláždenú cestu, ale na takú, akoby ju sám Lucifer bol vysýpal,
a tu už bol kontinent trenčiansky. Horniny sú tu neocén-vápenec s belemnitmi toho istého
druhu, čo sa nachodí v chočskom dolomite[61]pri Bartoške v Turčianskej župe, na ceste do Harmanca proti Banskej Bystrici.
Zo zvetraného belemnitu nevidieť obyčajne len úzku hlbokú dierku a vspodku jej čnejúci
hnedý ražník. Tieto vápennáky sú teda totožné s tamtými turčianskymi.Po tejto chropľavej ceste viezli sme sa striedavo po neocénových vápennákoch a po
neocénových mergloch[62]až po Zliechov. Čím viac sme sa blížili k Zliechovu, tým viac vystupovala
cesta, a pri samej obci dosť strmo.Okolie Zliechova urobilo na mňa dojem kraja okolo Lužnej alebo Magurky v Liptove. Badať
po všetkom, že sa človek blíži k nebu. Najhlavnejšia, kultivovaná bylina sú zemiaky.
Pomedzi zemiakmi zhýnajú sa v plátenných, izabella žltých,[63]veľmi jednotvárnych košeliach upískané ženy. Čepce majú z nebieleného plátna,
rohaté, akoby v nich mali zakrútené na obe strany po jednom oštiepku. Dievčatá pásli pekný,
skoro bezvýnimočne brunastý statok. Nebožatá podobali sa Beduínom. Burnus (plachtu) mali
pretiahnutý cez hlavu a okolo krku stiahnutý, spodok visel voľne, a tak chránil im hlavu v
podobe priliehajúceho čepca a spodok tela v podobe plédu. A tvár kukala von akoby z
okrúhleho rámca.Na severovýchod vypína sa mohutný vrch Strážov. Ako nás zazrel, pozdravil nás, zosnímuc
z temena sivý zaľahnutý oblak. Po stranných lúčkach javili sa sem-tam roztratené koliby a
štále.Obec Zliechov leží 2760 stôp nad hladinou morskou.Od prievidzského hostinca (894 stôp) vystúpili sme teda o 1866 stôp.Zliechov je obydlený široko-ďaleko známymi sklenármi. Do krosien, na chrbte
pripravených, naberú sklo v tablách, hlubených nádobách a obrazoch, a tak s dlhou týkou v
ruke, v dlhých kabaniach putujú chudáci po svete, aby to, čo im doma skúpa pôda poskytnúť
nevládze, vyhľadali si kupčením v cudzine. Títo mravci, tak ako i naši drotári, čipkári,
plátenníci, šefranníci, brdári[64]a olejkári a tým podobní podomoví kupci, rozpŕchnutí na všetky strany sveta,
len na veľké sviatky Vianoc a Veľkej noci, i to nie vždy, prichádzajú domov na opekance a
koláče. Mnohí z nich zloží krosná a kosti v cudzine a jeho nerozlučná palica zastaví sa mu
na hrobe sťa pomník jeho nepozorovaného bytia.Vyjdúc na rubikon svojej púti, stál som ako Herkules na rázcestí.[65]Krčmár, táto stelesnená obecná inteligencia, upravil nás na cestu a odtiaľto
šlo to hlboko vrezanou strmou dolinou. Bože, komu to tu napadlo osadiť sa a kedy? Príčina
to musela byť veľmi smutná, snáď v taký čas, keď dolné úrodné kraje bývali znepokojované a
napadúvané nepriateľmi. Buď tomu akokoľvek, ale i tu meno nič dobrého nezvestuje; lebo
Zliechov alebo Zlýchov dosviedča, že chudáci občania pre zlú chovu sú prinútení chlieb si
inde hľadať. Si non e vero e ben trovato.[66]Pravda je a istý príznak okolných akostí, že miznutím bohatej nivy a pohodlných krajov
miznú i panské byty. Hodná chvíľa tomu, čo nám paláce a hrady z vidiny zmizli. Tieto kraje
sú len pre kabaňu a pre ovseniacky žalúdok.Nedoprial mi čas, aby som sa s touto obcou dlhšie zabával, s obcou, čo sa viac dotýka
neba ako zeme.Hneď pri samom Zliechove, ako sme sa nadol klonili, stretli sme sa na úzkej ceste so
zliechovskými voziarmi. Vozili skaly hore, čo sa mi tak zdalo, akoby do mora vodu liali.
Dobrých ľudí sa zmestí, ale títo nemuseli byť dobrí, lebo sa nepratali. Vystúpili sme,
koľko sme mohli; ale to nepomohlo nič a neprekazilo hromženie jedného mladého pohoniča:„Fíre, ebatta ti, mer mi madarok vadung.“[67]Ja som ihneď pred touto istotne vysokou kultúrou na Zliechove (2760 stôp) strhol širák a
nevedel som v svojom predivení v náhlosti dať svojmu citu iného výrazu ako v slovách:„Až naveky amen!“Toto pohlo jeho kamarátov k homérskemu smiechu.[68]Škoda, že nie som kultúrministrom, ten chlap by bol posiaľ škôldozorcom.No na to všetko sme sa chvalabohu predsa neprekotili, lež pri medzinárodnom pokoji
rozišli. Dolu zostúpiac, prišli sme do Rovného, čomu však meno úplne nezodpovedá, lebo som
nič rovného nevidel, nevynímajúc ani tých chlapov, čo sa z trhu domov klátili. Toľko je
isté, že na súdny deň anjel tam bude musieť silne trúbiť, aby chudákov Rovňanov v tej
hlbočine pobudil.Zápole z oboch strán dolinky sú strmé, hrozné, to biele, to červené. Na chodníku zo
Zliechova proti Mojtínu, pod sedlom v sivom vápennom mergli, má sa nachodiť skamenelý
Aptychus pusillus[69]a Terebratula dyphia.[70]Javia sa tu, nakoľko mi bolo možno súdiť z voza, biele, sivé dolomity, červené
krinoidové vápennáky[71]a hrčavý úskalný vápennák (Klippenkalk). Tieto posledné, vypínajúce sa v
hrozivej výške nad dolinou, s roztečenou červenou farbou vynímali sa zvláštne, akoby im
čučoriedky z hrtana vytekali.Medzitým cesta nás viedla vždy len dolu a dolu, a ľahko by sa nám bola stala otupnou,
keby ju z trhu z Košeca naspäť sa vracajúci trhovníci neboli obživovali. Na každých dakoľko
sto krokov stretali sme húfy horského ľudu, obyčajne v sprievode hoviad, ale obyčajne i s
dokonalou opicou. Veru častejšie tvrdo bolo rozoznať, či gazda hovädo — a či hovädo gazdu
vedie. Ba čo viac a čo horšie, mnohý vypijúc rumplík páleného,[72]staval sa opitý za celý liter. A v tom väzí hrozný hriech, že náš ľud v
opilstve akýsi junácky výraz, akúsi zásluhu chlapstva zamýšľa. Ani zďaleka nehúta, že
ožranstvo je ošklivým hriechom.Po dlhšej chvíli začínala sa cesta rovnať, jarok prestával hrmotne skákať a tu i tu
videli sme vedľa cesty zase lúky a úzke polia, naľavo vbok jednu, pozdejšie i druhú dolinu
s cestou a po nej putujúci dedinský ľud v sviatočnom trhovom rúchu; pravdepodobne boli to
obyvatelia z Kopca.Prišli sme do Košeckého Podhradia, kde sme už zase zočili pekné, dobre pestované ovocné
stromy, vysadené okolo chalúp. Nad obcou, na výbehu ešte vyššieho vrchu stojí malebný hrad
Sokol, pravda, už v rumoch; ďalej na sedle tohože kopca stoja pekné panské majere.Ako táto veleba zašlej slávy bojovných, ba veru i zbojníckych vekov púta a prejíma srdce
citlivého človeka, tak pútajú myseľ bádateľa geognostických pravekov[73]pozostatky tajných prírodných dejov, uložené v okolitých vápennákoch. Jasné
bedlivé oko nášho Dionýza Štúra[74]preniklo tieto velikánske jurské zápole a jeho pero vyzradilo nám v ich
hlbinách uschované poklady.Podľa D. Štúra jestvuje na ceste z Mráznice do V. Podhradia sivý merglový slinec, a v
tomto slinci našiel on nerasty: Ammonites Nisus. d’Orb. A. Astierianus, A. Honoratianus.Od Podhradia a či Sokolovho, ktoré nazerá zo svojho povýšeného stanoviska už do širokej
považskej doliny, berie na seba celé okolie úhľadnejšiu tvárnosť. Celá príroda zdá sa byť
umytou, učesanou. O krátky čas nachádzali sme sa v považskej doline v oči Váhu.Keď sa tak človek celý deň medzi vrchmi po dolinách plietol a nad hlavou visiace zápole
hrozili ho každú chvíľu zachlopiť, veru dobre mu padne a vydýchne si, keď zase ďalší obzor
sa mu usmieva, a keď voľnejšie oči po nivách a ďalších hôrnych reťaziach môže rozháňať.Dolina otvára a šíri sa viac a viac; tu jej podlaha pozostáva z novotvorných vrstiev (neogén),[75]povrch však z potopných (diluviálnych) nánosov[76]a rozličnými vodnými prívalmi zo Strážovských končiarov splavených
väčších-menších kamenných okrúhlic. Povrch celého útvaru je rovný, k Váhu slabuško
nachýlený, vejáru podobný.Košecu tešili sme sa veľmi, lebo sme tu úfali do poriadku uviesť naše trochu derutírované[77]žalúdky, a to tým viac, že Košec je mestečko, kde sa práve vydržiaval trh na
statok, ktorý sme postretávali. Plnými veslami hnali sme do hostinca. „Panem a syrcenses“[78]sme pýtali, ale náš hlas bol ohlušený hukom sedliackych pijanov, ktorý ozýval
sa za vypraženou rajnicou smrdiacej a preplnenej pijárne. Veľmi uníženým hlasom utiekal som
sa k hostinskej, ale odpoveď znela, že už dávno po obede a že ani nestačí. V zúfalstve
opísal som jej našu cestu a živými farbami predstavil som jej pred oči naše vypitvané
žalúdky. Zúfalé položenie dodalo mi toľkej výrečnosti, že konečne povolila, že nastolí
kóšer mäso, aké sa práve varilo pre muža, navracajúceho sa z cesty.Prepadené kóšer mäso bolo tvrdé ako krčmárkino srdce; chrúmalo nám pod zubami, ako keď
levov v menažériách kŕmia. Čo nedostačilo mäso, vynahradil šalát, akýsi druh lopúcha s
olejom — tým a takým, akým lesníci puškové cievy a stroje natierajú. Ostatok dotisli sme
chlebom; naozaj dobre nám chutilo víno. Nuž žalúdok predsa obsiahol dačo teplého a
hovädzieho a človek sa dobre cíti, keď takto s hovädzinou do potyku príde.Pokým zasa kone svoj olovrant skončili, vyšiel som na dvor a obzeral som hemžiaci sa,
jednajúci, kričiaci ľud. Statok všeobecne pekný a čistý, veru v najviac pádoch svojich
chovateľov prevyšujúci, bol silne zastúpený. Chlapov málo som videl celkom triezvych, a keď
som porovnával, nuž sa mi oči rohatých zverov o moc múdrejšie, alebo aspoň opatrnejšie
zdali byť ako tie ich opitých pánov, ba v daktorých som vyčítal akési opovrženie. Keď tieto
chudiatka, tiež božie stvorenia, od hladu ručali, hajdákali holomci oprekot pri pálenčisku;
no, nepoviem, že všetci, ale väčšina. I tu presvedčil som sa o tom, že slovenský pospolitý
ľud je vtipný i dobrosrdečný, ale i ľahkomyseľný, a to veľmi. Kus viac sebavedomia by mu
neškodilo!Neďaleko tohoto rámusu na výšine stojí v kontraste s týmto pekný, solídny kostol
obhradený živým plotom, pri ňom fara, ktorej cteného obyvateľa práve som sa priberal
navštíviť, keď tu heslo pohoniča zaznelo: „Ďalej!“Košec je skromné mestečko, má však známu a dejepisnú minulosť, ktorej svedkovia, okrem
pochybných historických, sebe odporujúcich zpráv, celkom zmizli.Pod tými svedkami rozumieme Košecký hrad, ktorého ani najmenšie rumy už nevidieť.Povedá sa, dokázané to tuším nie je, že tu kedysi prebývali červení mnísi.[79]No tých na Slovensku až priveľa spomínajú; ak všade panovali, kde ich
spomínajú, nuž ich bolo ako myší. Listina kráľa Albrechta pripomína r. 1483 Petra, syna
Štefana Malého z Cazzy. Koncom XVII. storočia Petrőczy[80]tu za časov Vesselényiho, no i na Muráni, Ľupči a Banskej Bystrici známeho,
sprisahal sa s Tököliovcami[81]— otcom i synom, keď rozmýšľali chmatnúť Leopolda[82]cisára, idúceho zo Španielska v ústrety svojej neveste Margite. Lapení
spoluvinníci Zrínski,[83]Nádaždy, Frankepán prepadli súdu. Títo páni postavili sa v Košeckom hrade na
odpor generálovi Heisterovi. (General Heister — Kurutzen Meister.)[84]Heister[85]obliehal hrad; no Tököliovci a Petrőczy svojimi Trenčanmi bránili sa udatne.
Starý Tököli náhle prechorel, a povážlivo, čím obrana zámku bola mýlená. Aby neboli tiež
chytení, popchli v noci, utekajúc dúškom až na Likavu, kde vraj starý Tököli i zomrel.Opustená posádka sa poddala i dostala slobodný odchod. Zámok bol do zniku rozváľaný, čo
aby sa mohlo tým ľahšie stať, povolaní boli okolití poddaní. A tak teraz jeho sláva
pochovaná leží. V tomto znivočenom hrade bol kedysi urobený plán o uchádzanie sa tureckej
pomoci na vykonanie tököliovských úmyslov, ktorých hlavným agitátorom bol Petrőczy. Z
tohoto vidíme, že u Turkov hľadať priateľstvo, nič nie je nového, ako vôbec nič nového pod
slnkom; ale i to pravda, že následok tej snahy bolo na popol a prach obrátenie Košeckého
hradu.Od Košeca niesli sme sa meravo cestou dolu do Teplíc a odmerane hore Váhom; no viezli
sme sa i ako ľudia svojej vôle a rozmaru najprv hore vodou a bokmi sem-tam. Aby sme vyhli
opakovaniu prekonanej už púti, pokračujme v opise cesty z Košeca nadol, ktorú sme vykonali
len o niekoľko dní, vracajúc sa z Pružiny.Na pravom brehu Váhu skvejú sa zďaleka a pútajú pozornosť cestovateľa skvostné búdy
Pruského. Tu sídli boháč a chýrečný hospodár gróf Koenigsegg.[86]Neďaleko poniže Košeca leží Ilava, tiež úhľadné mestečko s peknými domami.
Zďaleka pozorované vypínajúce sa stavisko je štátny žalár, určený pre zločincov, odsúdených
na mnoho rokov. Mladý lekár mi povedal, že ich na tento čas tam ubytovaných má byť ďaleko
vyše štyristo. Sú to veselí kompáni: podpaľači, vrahovia, zbojníci. Vysoké stavisko s
príslušnými budovami, strážené vojskom, ohradené je múrmi a záhradami. I pekný kostol je v
objeme hradu.Hrad, ako všetko, čo staršieho jest, prežil tiež rozličné osudy. Bývali v ňom až do
časov cisára Jozefa mnísi trinitári[87]a mali tu, ako sa povedá, prvý kláštor — tak ako piaristi v Prievidzi. Medzi
inším ich úlohou bolo lapených kresťanov, tureckých otrokov, vykupovať zbieranými
almužnami. Takhľa bol tiež v Španielsku pomocou takýchto mníchov chudák, od vysokej šľachty
zabudnutý Cervantes od Saracenov vykúpený, za čo potom napísal satirického Dona Quijota,
namiereného oproti dreveným obyčajom španielskej šľachty.Divná sa to teda stala premena so staviskom Ilavského hradu, ktorý bol pôvodne venovaný
na tak vznešené ciele. Nuž ale deje tohoto hradu siahajú ešte oveľa ďalej.Kedysi volala sa vraj Ilava Levou, a to za kráľa Ľudovíta I.,[88]okolo r. 1385. Za Matiáša kráľa[89]dostal Ilavský hrad darom Blažej Maďar za svoje verné služby, konané pri sbore
Čierneho pluku. Dcéra tohoto vydala sa vraj za srbského junáka Paľa Kneza[90](Kiniži), toho šuhaja, čo Turkov doma mečom rúbal. Bol on teda tureckým
„holenderom“, ako sa teraz menuje stroj v papierňach na posekanie ránd. Pozdejšie prešla
Ilava zase na druhý rod, ale tiež juhoslovanský, Ostrožičov,[91]z Chorvátska pošlých. Títo naši bratia Chorváti často usadzovali sa medzi
Slovákmi, tak: Keglevič,[92]Festetič,[93]Markovič a iní; rodina Horváth de Gradec[94]zaujala veľké panstvá v Spiši a Šariši, ktoré pozdejšie prešli na rodiny Paločajich,[95]Szirmajovcov[96]a Mariášich.[97]Prichýľme sa nazad k predmetu.Ostrožič, majiteľ Ilavy, dal sa nakloniť Petrőcimu po dlhej práci k sprisahaniu oproti
cisárovi Leopoldovi; následkom čoho, aby život zachoval, zutekal. Ilava pripadla štátu.
Ďalším jeho majiteľom bol gróf Chr. Breuner, potom primas Juro Szécsényi[98]a tento r. 1692 pretvoril Ilavský hrad na kláštor trinitárov. V rákóciovských
vojnách musela Ilava preniesť mnohé drancovania.Výška nad hladinou mora je 116 siah, a to v ilavskom hostinci, kde som pil znamenité gr.
koenigsegské pivo. Kotlina ilavského okolia pozostáva z novotvorného piesočníka (neogén) a
pri Váhu z nánosu.Z Ilavy prešli sme ďalej Klobušice, kde býva zemianska rodina tohože mena, ďalej obec
Prejtu. Povyše obce pri ceste stojí chatrný domec s veľmi významnou osobnosťou, ako to sám
nápis nad dvermi jasne a zreteľne poukazuje. Je to sídlo cigánskeho vajdu, ktorého moc a
vláda rozprestiera sa po blízkych a ďalekých cigánskych kolibách. V akých širokých medziach
vajda svoju potentátsku vládu dáva najavo, či svojho ambasadora[99]má zastúpeného pri carihradských konferenciách, to vám zradiť nemôžem.
Zovnútornosť tohoto vladárskeho bytu poukazuje, pravda, na skrovnú myseľ a ešte skromnejšiu
civilizáciu svojich obyvateľov. No, pamätné je to predsa. Za Prejtou nasleduje mestečko
Dubnica, kde hlavným majiteľom je rodina Sina,[100]rodina to, ktorej otec, pôvodom Grék, dal vystavať oproti Akropolisu pri Attine
(Athene) za 30 000 drachiem pekný hvezdársky palác. Ako tam, tak i tu a inde v jeho
rozsiahlych panstvách vidieť boháča. V Dubnici sú jeho pekné sady.No ale nielen barón Sina, nielen Koenigseg, ale i druhí, napr. Pijaček, honosia sa samo
v sebe už v peknom okolí krásnymi záhradami a parkmi. A pospolitý ľud tiež kráča za nimi,
ozdobujúc role ovocnými, v radoch sadenými stromami. A to jedno k druhému dáva celému i tak
zaujímavému kraju tvárnosť velikánskej záhrady.Dubnica bola majetkom, ba i bývaním známej mohutnej rodiny Illésházyovskej[101]a dubnický kaštieľ bol chýrnym krásou, ako i zbierkami. Illésházyovci vymreli
úplne.Oproti Dubnici vpadá pri Nemšovej, kde sa práve toho leta utopilo toľko pútnikov, do
pravého brehu Váhu z Moravy cez hraničné Karpaty sa predierajúci potok Vlára. Touto dolinou
zamýšľajú uhorskú železnicu cez Trenčín hore Vlárou spojiť s moravskou traťou.Niže Dubnice, asi na jedno strelenie od cesty, leží stromami ukrytý majetok Prílesie,
koreň to rodiny Príleských, z ktorých jeden Príleský značnú úlohu zastáva ako pri snemovni
vyslancov, tak pri delegáciách. Pamätám sa na tohoto Tadka,[102]snáď už i tatka, bledého šuhaja, keď filozofické štúdiá konal ako komilitista[103]otcov piaristov na vtedajšom lýceu vo Vacove. Bolo to v r. 1845 — 1846. Hľa,
kam sa teraz Tadko z ukrytého Prílesia vyhrabal!Po chvíli priredikali sme sa do obce Teplá, kde sa od trenčianskej hradskej odráža cesta
naľavo, na juh od Teplíc. Na pahrbku pri peknom kostole vykúka fara, kde bdie nad svojím
stádom šľachetná slovenská duša.[104]Tu v Teplej opustili sme širokú, výborne udržanú hradskú a ťahali sme dolinou
do lona očakávajúcich nás, bučinou porastených hôr. Cesta od Teplej po Teplice vysadená je
topoľmi a vyníma sa znamenite, malebne, vedená kosom neveľkou rovinkou. Zo všetkých v
ústrety došlých predmetov zatvárať možno na blízkosť zvláštnych, na kultúru poukazujúcich
predmetov. Neprešla polhodina a vtiahli sme do Teplíc. Príležitosť nechali sme v prvej
krčme.Čo sa kraja a položenia Trenčianskych Teplíc týče, upomína ma na Sklené Teplice. Pravda,
je to len akási podoba, ona sa tým viac tratí, že dolina Trenčianskych Teplíc je
priestrannejšia od tamtej.Z krčmy šli sme pešo. Za dakoľko menšín došli sme do poriadnej ulice; napravo od nej
vedie pekná cesta nahor na známy Machnáč do Nitrianskej stolice. Kúsok stranou od ulice nad
touto cestou leží vojenská nemocnica, vystavaná z priečnych brvien a tehál. Dakoľko
obecných vojakov hralo sa v karty pred nemocnicou; myslím, že si rozháňali dlhú chvíľu.Kráčajúc peknou širokou, stromami vysadenou ulicou boli sme dakoľkoráz (v dobrom zmysle)
prepadnutí, keď nám 80, 100 a ta vyššie 200-grajciarové hospody ponúkali. My šli sme stále
pevne ako múry hradné do srdca, vlastne na námestie, a tu videli sme tak kúpeľné ako
hosťovské, ozaj kaľavné byty. Hostinec je skvostný. Rozumie sa, že je tu všetko podľa vkusu
kvetinami, kriakmi a rozličnými ozdobami vystrojené.Keď sme sa krížom-krážom poprechodili, išli sme zadnou ulicou do parku, kde pod
mohutnými lipami (v pozadí je lúka a rabaty) hrala hudba. Tu prechádzalo sa hojne
obecenstvo. Tvrdo sme odpočívali, a to na železnej lavici, na slnkom rozohriatej liatine;
sedeli sme teda teplo i obzerali obecenstvo. Toto je z dobrej čiastky domorodé, to druhé je
z Moravy, Čiech, Pruska, Nemecka, Sliezska; bolo vídať hodný počet Poliakov, voľačo sa sem
zaplietlo i z Ruska. Poliaci sú vševerní navštevovatelia kúpeľov a kartových spoločností
ako pred, tak po Vešelinim[105](sub conjuratione Vesseliniana,[106]ako sme sa to učili) a za Vešelinim. Podajedni z Poliakov vysúšali sa i v
národnom kroji. Okrúhly širáčik na krátko strihanej hlave, široké pulidery v sárach a
kaftan, stiahnutý cifrovaným opaskom, mnohému dobre slušali. Brunastá farba šiat zďaleka
tak sa vynímala, akoby sa škoricový klát pohyboval. Chlapi to boli napospol švárni.Tu mali sme česť zísť sa a príjemne sa zabaviť so zdvorilým račišdorfským pánom farárom.[107]Škoda, že rozhovor trvať mohol len za krátko!Kúpeľné prechádzky sú dlhé, vystupujúce až vysoko do hôr, kde rozložené stoja rozličné
búdky a tieňavé miesta, určené na odpočinok. Navštívili sme i vodoskok v pristrojenej
jaskyni, plným prúdom sa tlačiaci zo skaly. Nad jaskyňou v úpätí hory v zelenom ukrytý
veľmi čarovne vyníma sa v škótskom slohu stavaný budúnok. Vracali sme sa popri divadle a
dlhom bazári, kde v jednom oddiele klavír, v druhom noviny napohotove stoja na zábavu
obecenstva. V čas planej chvíle možno sa tu prechádzať a tancovať.Zaprášení, vypotení, chodením zunovaní vymenili sme si karôtky a vstúpili do kúpeľov. Za
50 gr. dostali sme každý osobitnú, poriadne pristrojenú, hábami zaopatrenú vaňu.Keď sme sa vykúpali, hnal nás žalúdok do spomenutého už hlavného hostinca. Jedálňa,
vlastne jedálne sú v prízemí, pristrojené všetkou pohodlnosťou. Miestnosti tak boli
preplnené, že sme si sotva mohli vydobyť stôl, a keď sa to i stalo, veľa klepotu po
pohároch a netrpezlivého šomrania to stálo, kým sme boli zaopatrení žiadanými vecami. Jedlá
a ich nastolenie boli bezchybné, a s dobrým svedomím môžem pridať, podľa okolností lacné.
Lacnotou, pritom elegantnosťou sa týmto kúpeľom sotva Sliač, Korytnica, a čo k tomu pridáme
i Sklené Teplice, vyrovnajú.Aby ctení čitatelia mali pochop o akosti, objeme a návšteve Trenčianskych kúpeľov, udáme
tu malý priezor počtu hosťov v podajedných známejších kúpeľoch od 2. po 23. Júl r. 1876.
Gastein mal 1611, Baden pri Viedni 1887, Baden-Baden 18 887, Balaton-Füred 803, Ems 5480,
Franzensbad 4590, Gleichenberg 2097, Gmunden 783, Hall pri Linci 1150, Mehadia 1285,
Homburg 3978, Ischl 3494, Karlove Vary 13 556, Kissingen 5568, Korytnica 316, Krapina,
Teplice (v Chorvátsku) 777, Lipik 320, Luhačovice 656, Marienbad 6233, Margitin ostrov (v
Pešti) 176, Sliač 517, Sčavnica (v Haliči) 910, Trenčianske Teplice 1259; v Uhrách teda len
Mehadiou 26 hosťmi prevýšené.Po obede pili sme kávu, a komu ľúbo, mohol si pochutnávať na sladoľade pod verandou,
ktorá sa nachádzala pred jedálňami, kde sme zase mali príležitosť obzerať nasýtených
kúpeľníkov a pekné ekvipáže. Videli sme i iné, a to opravdivo charakteristický obraz
kúpeľov — rozličných mrzákov: okyptených, pokrčených, na vozidlách rozvážaných
poľutovaniahodných to ľudí! Každého z tých bledých, úbohých bedárov doviedla sem nádej, že
na svojich vlastných nohách budú sa hýbať z kúpeľov domov! Mnohý sa sklame! Daktorým
pošťastí sa následkom upotrebovaných kúpeľov prirorodzeným a pravidelným spôsobom môcť sa z
miesta na miesto pohybovať. A to je veľká výhoda a zaslúžená chvála dobrodinných zdrojov.Trenčianske Teplice, trebárs i nie aktami potvrdené, sú od pradávna v úžitku. Kde sa
človek zjavil, tam upotrebil to na očistenie a hovenie tela, to ako liek teplice. Ba i samé
zvery pudom hnané vedeli ich využiť na svoj prospech. Tak napríklad Badenské kúpele pri
Viedni už Rimanom známe, potom zabudnuté, psami istého rytiera z blízkeho Rauhensteinu boli
zase na svetlo vyvedené. Prašiví psi sa na poľovačke tratili, až ich stopujúci pán našiel v
teplej mláke. Takto znie rozprávka. Mesto Baden má v svojom erbe dvoch v kúpeli
plahočiacich sa psov.Trenčín vraj bol rímskym vodcom Terenciom[108]založený, a tak by i blízke (pol druha hodiny od Trenčína vzdialené) kúpele
vtedy boli bývali svetu rímskemu objavené.Zigmund z Herbersteinu[109]pripomína Trenčianske kúpele r. 1551 a Tomáš Jordanus, lekár moravských stavov,
už r. 1580 chemicky lúčil vodu týchto kúpeľov.Ako mnohé považské panstvá, tak i Trenčianske Teplice boli v minulej dobe majetkom
zámožnej rodiny veľmožov Illésházych. Po ich vymretí dostal sa kúpeľ do rúk barónom Sina;
ten gavalier dal ho okrášliť a zväčšiť, čím sa stal oveľa skvostnejším, hoci panstvo i na
svoju materiálnu stranu neopomenulo. Pri tom všetkom pomerne lacno i chudoba sa tu môže
obživiť a dôjsť svojho cieľa.Čo sa geologickej polohy okolo Trenčianskych Teplíc týče, je tu vápennák neocénsky,
neocénsky mergel, taký tiež dolomit. Nachodí sa dačo i červeného piesočníka severne od
Teplíc a pri Dubnici klisurový vápennák, takrečený „Klippenkalk“. Po výšinách panuje
dolomit, ktorý sa vyskytuje vo dvoch ťahoch od vrchu Baské a Vápca až ta poza Dubnicu.
Podotknúť načim, že Trenčianske Teplice ležia 870 stôp nad hladinou morskou.Po vyumývaní, občerstvení na duši i tele, s videním a skúsením úplne spokojní, brali sme
sa nazad.Priam ako sme sa blížili ku vážskemu riečišťu, behal nám zrak po Nemšovských vrchoch.
Tam za Váhom má sa nachodiť s klisurským vápennákom i krásne skamenelý Ammonites athleta.
Ďalej sa objavuje Červený Kameň a strminy s rumami Vršateckého hradu (Löwenstein,
Oroszlánykő). Tento hrad od skaly ani nerozoznať; je on z tej istej látky a tak opovážlivo
stavaný ako snáď žiaden v celej uhorskej krajine.Rok jeho stavania je neznámy. Za tatárskych časov už stál. A ktozná, kedy už prvej? R.
1244 bol v majetku Eleuda Leštaka (Leustach), potom Bogomíra, Slopnianskeho, Jakušiča. Ján
Jakušič uchádzal sa o ruku dcéry Gašpara Súňoga z Jeseníc, pána v Budatíne, ktorá preto, že
chovala tajnú lásku k mladému Forgáčovi, zaživa na Budatínskom hrade bola zamúraná; o čom
prehovorím pozdejšie.Blízo Vršateckého hradu leží obec Mikušovce, obývaná zemianskymi rodinami Budiačovcov,
ktorí v erbe majú nakreslenú odťatú nohu.Znamenie toho erbu vysvetľuje povesť nasledovne. Tatári chytili Indricha, pána
Vršateckého, i so sluhom Andrejom Budiačom a odsúdených na smrť vrhli nohou o nohu
prikovaných do žalára. Aby pána oslobodil, odťal si obetovaný Andrej nohu a tak s tou
odťatou nohou ušiel i pán. Tatári, naleznuvší potom skrvaveného sluhu, zadivení nad toľkou
zmužilosťou, vyliečeného prepustili na slobodu; on potom kráľom do stavu zemianskeho
povýšený, v erbe tak ako podnes jeho schudobnení potomci nosil odťatú nohu. Či tomu tak,
dokázať nemôžem.Dumajúc utešeným Považím, dotiahli sme späť do Košeca. Od Košeca hore idúc, zjavila sa
nám napravo od cesty úhľadná dedina Nozdrovice, známa na Slovensku z pestovania ovocného
stromovia a podľa ušľachtilého pestovateľa stromov. Nasledujú potom Tunešice, Ladec a
Hloža; za touto obcou na hladkej ceste ako kolkáreň došli sme do mestečka Beluše, kde sme
prenocovali.Prvá zriedkavosť mestečka Beluše je hostinský ako kresťan, po toľkých a toľkých krčmách
jediný, v celej Trenčianskej snáď sám druhý. Krčmy u nášho ľudu zdajú sa byť základom, ak
nie privilégiom vyvoleného národa. — O dákych vynikajúcich zvláštnostiach tohoto mestečka
písať neviem, ak to nie, že tu hradská cesta beh Váhu opúšťa a prosto sa uberá cez kopce do
mestečka, menovaného Považská Bystrica. Bočná cesta ťahá sa k Váhu smerom do Púchova.Na pamiatku krčmy, kde sme boli dobre uhostení a ubytovaní, chcem pripomenúť jej
povýšenosť nielen gastronomickú, ale i astronomickú, to jest nad morom, a tá obnáša 780
stôp.Keď sa človek obráti tvárou hore dolinou, stoja napravo skupeniny hôr vysokého
kužeľovitého Rohatína. Tieto jurové skupeniny obsahujú crinoido vápennáky a červenohrčavé
klisúrske vápna, k čomu načim pridať i sivé vápna. Tieto horniny ťahajú sa až po Slopnú a
podajedny z nich bohaté sú na skameneliny, zvlášť amonity. Bezprostredne okolo Beluše a na
malom kopci pri hradskej za mlynom, kam sme sa prechodili, nachodia sa usadliny neogénne a
novšie, a to piesok a piesočníky, hlien a speky.Pri Visolajoch povyše Beluše nachodia sa kusy eocénskeho konglomerátu, viedenský
piesočník a hlien. Od Visolajov ťahajú sa usadliny opodiaľ kriedových hornín po Púchov a
Nosice, kde sa má nachodiť dr. G. A. Kornhuberom[110]nájdený „Pecten solarium“.[111]Moja spolucestovateľka, moja Ida Pfeiffer,[112]srebala z istých a dostatočných príčin ešte v Prievidzi zaopatrené ópiové
kvapky, a to v toľkej miere, že som sa po ich preglgnutí naľakal, pravda, už pozde. Za to
som ale načúval celú noc a vyvolával každú polhodinu, či ju dávka ópia nezbavila všetkých
citov. Ale na moje potešenie za každým volaním nasledovalo šomranie pre znepokojovanie jej
sladkého spánku.Druhého rána putovali sme popri Visolajoch ďalej; hneď povyše opustili sme hradskú a
tesnou, ale dobrou cestou išli sme vždy užšou dolinkou na juhovýchod. V pozadí zdal sa svet
byť zabitý horami. Končiare na nich tak strmo a do výšky čneli, akoby im vlasy boli dupkom
do neba vstávali.Prešli sme popri papierni, tak nevelikánskej, že by ju tá jej sokyňa z Harmanca jedným
hárkom mohla zalepiť. Prešli sme dve nad cestou strmiace dierami, prerývané vápenné zápole.
Tu a pri Slopnej zjavuje sa vyšná krieda. Zase ďalej na ľavom brehu potôčika leží Slopná,
obec na severnom úpätí Malenice, čo mimo svojho ominózneho[113]mena zrodila voľakedy pospolitého sedliaka, ale srdnatého muža, ktorý tejto
ctnosti pri zemianskom mene, Slopnianskeho, stal sa i majetníkom ukrutného Vršateckého
hradu. Pravda, to bolo tak dávno, že to už ani na verenie nie je.Uplynulo asi pol hodinky, čo sme hradskú cestu opustili, i dotiahli sme do Dolného
Lieskovca. V neveľkej tejto obci nachádza sa zanedbaný panský dom i Suňogovský majetok a
pekný, novoopravený hrádok Sittányi-Ulmana, bohatého snemového vyslanca. Pri hrádku
rozprestiera sa múrom obohnaný park, ktorý tohto leta prvý raz prišiel pod záhradnícke
hrable a motyky. Práve kopali v ňom rybník a upravovali chodníky. Pamätná je v parku dosť
hrubá lipa, ktorej haluze sú v istej výške tak súmerne rozvetvené, že je to zriedkavosť;
aby sa nerozčechli, opatrené sú obojkom, čo je, pravda, na ujmu kráse. I Suňogovský majetok
prikúpil Sittányi. Vídať tu veľké ovocné sady, a to nielen v záhradách, ale i v slobodnom
poli.Pretože so zemeznaleckou polohou kraja budem sa pozdejšie a hromadnejšie zaoberať, ten
opis nateraz preskočím a pôjdem len za nosom ďalej. Po dobrej štvrťhodine prišli sme do
Trstia. Tento suchý Triest zatvára posavádnu, menšími kopcami ohradenú, hladkú zátoku; od
Trstia sú dva priechody, jeden na východ do Podskalia, druhý na juh do Pružiny, oba vedúce
skalnatými horami.Trstie je malá obec, ale počíta mnoho panských stavísk, nové i staré kúrie, humná atď.
Bývajú tu členovia Maršovského domu. V bočných lesoch vysokej strmej Malenice vydržiavajú
sa hlučné poľovačky. Vpravo, vľavo ťahajú sa bučiny, len pri Dolnom Lieskovci videl som nad
cestou miešaný lesík s dubmi a sosnami.Z Trstia ekonomicky dobre obrábaného stúpali sme suchopárnou úzkou dolinou nahor. Strmé
výšiny sú takmer nahé, drsnaté, všakovými kamennými mníchmi a kozákmi fantasticky ozdobené.
Je tu dolomitický vápennák, mrvivý, belnastý. Pružinský jarok švihá dolu, a ozaj, keby toho
nie, človek by pochyboval, že tým smerom ešte dakde na božie svetlo a medzi seberovné božie
stvorenia sa vyrediká. Nuž ale trpezlivosť všetko premôže: premohla i suchoromantickú
dolinku. Prvé, čo sme uzreli, bol rapotajúci mlyn a za mlynom videli sme už vežu, kostol,
faru, pružinské domy. „No veď ja tebe dám dediny! Či nevidíš na veži hodiny?“ napadlo mi,
keď som uzrel vežové hodiny.Keď sme sa obzreli na prejdené vrchy, poznali sme značnú výšku pružinského mestečka.
Pružinská fara stojí 1318 stôp nad hladinou morskou, je teda od Beluše 538 stôp vyššia, čo
vlastne len od Trstia počítať načim, pretože až po Trstie dolina ubehúva takmer vodorovne.
Tento rozdiel výšky poznať na rastlinstve vôbec a zvlášť na jeho pozdnejšom vyvinutí.S priateľským pohostinstvom a slovenskou dobrosrdečnosťou očakával a prijal nás pán
dekan a miestny farár — náš Štefan Závodník.[114]— Tu som si odfúkol, tu som sa pohodlne povystieral; pričom som nezanedbal ako
obec, jej obyvateľov, tak ani okolie preskúmať.Štefan Závodník je vysoký, mohutný muž, mierny človek a veľmi učenlivý kňaz. Tvár jeho
javí dobrotu a prívetivý úsmev. Takýto muž, keď asi tridsať rokov jednostajne v tom istom
kraji býva a pritom isté povýšené sociálne postavenie požíva, neomylne vtlačí svoj ráz i
sebe podriadenému ľudu a v druhom rade všetkým od neho závislým veciam, slovom —
účinkovanie takého muža má vplyv na mravnú a fyzickú tvárnosť ním obývaného kraja.Ľud pil ako špongia, mrhal čas, márnil peniaz. Závodník účinkovaním, neúnavným
poučovaním mnohých odviedol korheľstvu. Ešte i teraz nájdu sa mnohí pijanci, tí budú
jestvovať snáď vždy druhým na postrach, aby sa dobré od zlého tým drastickejšie rozoznať
dalo. Ale jeho účinkovanie neobmedzuje sa len na jeho faru; on revoltuje i druhé revíry.[115]Má vo svojej blahej čiernej knihe zapísaných vyše štyridsaťtisíc duší ako
členov ružencového spolku, odrieknuvších sa pitia páleného, to jest ožranstva. A čo by z
tých len každý desiaty, čo by len každý stý ostal verným (a nepochybujeme, že ich ostane
viac), už je tým predsa veľká radosť čertovi pokazená. Takéto neustále účinkovanie na
všetky strany, a dala by sa potom pre vlasť, pre človečenstvo veľká suma blahobytu porátať.
No ale k tomu treba ľudí so Závodníkovou tvrdou hlavou a mäkkým srdcom, a takých chvalabohu
máme na Slovensku dosť, len by boli na dotyčnom mieste podporovaní a rozohrievaní.On rozmnožoval bezpríkladnou pilnosťou štepárstvo, zriadil podľa najlepších vzoriek
náboženskú školu vzdor všetkým prekážkam. Tam sa chlapci učia hudbe, gymnastike; dievčatá
hotujú všetkého druhu ženské práce, takže boli i vyznačené viedenskou výstavou. I kroj
pospolitého ľudu, rozumie sa národný, sa zušľachtil a stal vkusnejším. Kostol okrášlil,
vežu hodinami opatril, kaplnky nastaval, napravil, vzbudiac i tým čistotu, vkus a nábožný
cit v ľude.Toto všetko môže vykonať neúnavný farár! Ba čo viac, fíliu Mojtín, vyše troch hodín
vzdialenú, na vysokých skalách ležiacu, povýšil na faru. Tak dlho apoštoloval po svete, kým
nevybehal krásny kostol, faru a k tomu potrebné fundácie a inštrukcie.Nebude od veci, keď s malou odchýlkou vyložíme, ako Štefan Závodník vystaval na
Mojtínskej skale kostol, a to tak krásny; stojí to za to pripomenúť.Starý matuzalemský husár, Škultéty, o ktorom sa zmienim dolu nižšie, narodený bol v
Mojtíne a slúžil ako vojak osemdesiatjeden rokov! Bol on predmetom obdivovania korunovaných
a nekorunovaných veľkých hláv. Toto použil múdre a vtipne Závodník. Pobehal Pešť, pobehal
Viedeň a vykonal, že na česť toho skoro nesmrteľného husára bol v jeho rodisku vystavaný
kostol. Rezolvované[116]bolo vyšším miestom 40 000 zl. Ale Závodník spokojný bol s 20 000 zl. Kostol
„super petram“[117]stavaný má byť, ako to i profesor Klemens osvedčil, krásny.Chudákom Mojtínčanom ťažko bolo do matky fary, ale i farárovi do fílie, zvlášť v zime,
vyše troch hodín ďaleko ta na ten trenčiansky St. Gotthard[118]sa brodiť. Stalo sa, že kým dieťa ku krstu doniesli, bez toho žeby bolo uzrelo
Pružinu, uzrelo večný raj. Ba ešte hroznejšie veci sa prihodili. Keď raz viezli mŕtveho z
Mojtína do Pružiny, stralili mŕtvolu na ceste, a doviezli prázdnu rakev k hrobu. Trasením
sa po hrboľatej ceste vybúšil mŕtvy Mojtínčan dosku nad hlavou a vypytlal sa dierou na
cestu. Chudáka dezertéra museli potom rekvírovať do pohotove otvorenej jamy. Teraz všetkým
týmto nesnádkam šťastliví Mojtínčania môžu vyhnúť a pred smrťou nestratí sa žiaden.Pružinská fara obtočená je záhradami. V záhrade stojí košatá lipa, pod lipou sú lavice a
stolík, kde sme tichým večerom vôňou obtočení čítali noviny a rozhovor viedli. Idylické
boli to hodiny!Biely kostol medzi zeleným stromovím panuje nad mestečkom, ďaleko kukajúc po vršinách a
prívetivo nazerá po svojich klientoch. Okolo kostola na zelenej pažiti stoja v súmernej
diaľke rozostavené novovystavané kaplice. Za kostolom je archív tých, čo sa z obce sem na
pokoj presťahovali, pokrytý zeleným kobercom. Počas môjho tunajšieho pobytu pohrobili jedno
decko a jedného paholka. Zaujímavo-prenikavý to výjav! Tichá, velebná príroda vôkol načúva
pozorne spev vznášajúceho sa škovrana. Vtom hlásajú príchod usnulého Pružinca melancholické
zvony: „Mortuos plango.“[119]Skromný počet tichého, s prírodou zrasteného ľudu, fakle, spev, modlitba, plač:
to všetko sa ti zjaví. Truhla mizne v hĺbke, kamene a zem hrmocú, graca škripí, sprievod sa
tratí; nastane ticho, príroda prechodí na denný poriadok. Skončil sa každodenný, a predsa
vždy bolestný výjav — len na hrobe kľačí a modlí sa malé akési dievčatko a ja hľadím,
hľadím zamyslený raz na to ako z kameňa vykresané decko, raz na tú peknú, velebnú božiu
prírodu! A škovran vtom letiac do výšky hlása štebotajúc: „Nesiem bohu sviecu, sviecu,“
nesúc dušu úbohého Slováka a detskú modlitbu nazad k Stvoriteľovi všehomíra.Na rohu štvorhranu kaplíc, ktoré sú okolo kostola, stojí z piesočníka kresaný pyramídový
pomník na štvorhrannom podstave. Pomník vystavať dal takže náš Štefan Závodník spomenutému
husárskemu strážmajstrovi Škultétymu. Výška pomníka môže obnášať asi desať stôp. Nápis,
rozložený na štyroch stranách, znie:„Pod šesť panovníky si žil, slúžil verne,V sedmiletých vojnách si bojoval pevne,V tureckých, francúzskych zástavu si bránil,Tak že Ťa nepriateľ často i poranil.“„95-ročniemu c. k. husárskemu zástavníkovi Ladislavovi Škultéty, ináč Gábriš, narodenému
v pružinskom Mojtíne dňa 27. júna 1738, zomrelému vo V. Várade 19. aug. 1832, za jeho
81-ročniu vojanskú službu k radostnej pamiatke 1/4-storočnieho žitia Jeho Vel. Cis. Fraňa
Jozefa I. svojmu národovcovi dali vystaviť vďační Slováci 1855.“Podobizeň tohoto ozaj pamätného hrdinu, Klemensom kopírovaná na veľkom obraze, nachodí
sa u pána dekana. Sedí starček na koni v parádnej rovnošate a drží v pästi zástavu.Obec je dlhá, dakoľko panskými domami okrášlená. Hneď koncom obce, pri samej, ináčej
veľmi dobrej ceste vyskytuje sa vápenný eocénový konglomerát, znamenitá látka na naprávanie
pokazených ciest. Malú polhodinku vyše Pružiny leží fília pružinskej fary, Predhorie —
maličká to obec obývaná sčiastky podomovníkmi, čo na krosnách zliechovské sklo po svete
roznášajú, sčiastky košikármi, ktorí svoj výrobok to na kárach, to na hlavách svetom
rozvážajú.Bolo v nedeľu, ľud pekne zašatený uberal sa do kostolov. Kde-tu po medziach na žinočkách
držaný pásol sa napospol čistotný a tučný rožný statok.Od Predhoria odrazili sme sa naľavo na východ hlbokou skalnatou dolinou. Zľava nad nami
vypínala sa strmá hora, menom Sekaná, obrastená len po samom hrebeni riedkymi ihličnatými
stromami. Na jednom mieste v samej strmine stojí kolmo vytýčená zápoľa v podobe hlavy, na
hrdle a pleciach postavená; veľkosťou a podobou rovná sa egyptskej sfinge. Sekaná je z
vápna, ale to vápno prináleží rozličným druhom: neocénsky dolomit a vápennák, červený
klisurový a pravdepodobne i štramberský sivý vápennák.Dolinkou vinie sa čerstvý a veľmi čistý potôčik. Tam hore vyššie celý potôčik akoby
razom prúdi sa zo zeme, kým na vrchoch takmer žiadna, aspoň veľmi zriedkavá studnička sa
nachodí, čo som pozdejšie dosť trpko musel skúsiť.Pri uhlisku a vápenici opustili sme dolinku, vedúcu k neďalekej veľkej, mnou pre krátky
čas nevidenej, cestovateľmi často navštevovanej jaskyni — Dupnej (1764 stôp) s strmou,
úzkou, hroznými skalami hatenou dolinkou škriabali sme sa proti srsti. Keď sme urobili pár
krokov nachýlenou rovinkou, už sme sa zase, nešeredne fúkajúc, driapali hore obrovskými
drzými, kružinou zarastenými skalnatými stupkami, šúchajúc sa medzi strmými dolomitovými
stenami. Tu videl som rizne,[120]stavané Talianmi. Ťahali sa od zápole na zápoľu ponad priepasti, hneď strmším
hneď plytkým pádom, líšiac sa mnohým od našich slovenských. Nemuseli cieľu úplne
zodpovedať, lebo som videl hrčavé polená pred skokmi pristavené na plytkých miestach, čím
sa nielen „habausy“[121]nastavili, ale i samé rizne porúchali.„Čihí hore, už nemáme ďaleko, tešil ma môj vodič, keď som sa ako randa spotený márne a
márne obzeral za ledajakou studničkou. Ach, ale dolomitové steny poznali, že nie som
Mojžišom a nevycvrkli vodu, na čo podľa svojej polohy ani bárs spôsobné neboli. Ako sme
nevideli vodu, tak som ani v tom celom, na pálenie vápna veľmi dobre sa hodiacom dolomite
nikde nenašiel skameneliny. Keď sa kde na skalách našla aká humusová hriadka, tam sa bujné Sedum[122]a iné byliny z rodu Crasiusculov rozprestierali. V protivnom henzlovskom
rúbanisku bujne prekvitala Atropa belladona (ľuľok, nadraguľa). Ináčej musím vyznať, že na
tento čas pre horúčosť a dlhotrvanlivú suchotu rastlinstvo priateľovi a zberateľovi rastlín
doprosta žiadnou radosťou neprekvitalo.Každá kázeň má svoj amen. Po namáhavom nielen nohami, ale veru už i rukami škriabaní
vyšli sme na vrch Samostrieľa. Je to istotne významné meno a iste vtedy, keď vzniklo,
značilo pušnoprachovú pušku, flintu, ako ju kde-tu píšu — samopaľom. Snáď po tej hore
chodil poľovník, opatrený tým, toho času ešte neobyčajným, vražedným strojom.Na samom vrchu je lúka. Tam sme si sadli na povýšenom mieste ku zaslúženému odpočinku,
chodiac bez namáhania tela a preskakujúc podľa ľubovôle od končiara na končiar rôznych,
strmých, škerených, sekaných hôr, vrchov a kopcov — všetko to, pravda, len očami. Ach, ako
sa to človek dobre cíti na tak povýšenom mieste — vysoko, vysoko nad hlavami pletichárskeho
človečenstva!„Auf den Bergen thront die Freiheit,“[123]vyvoláva nemecký básnik. A pravdu má. Na všetky strany čiahal som zrakom a
všade ten — „tót görbe ország“.[124]Jeden vrch vypínal sa nad druhým v rozličnej forme, farbe, položení a výške. Na
juhu, akoby ho pán boh troma prsty bol vytiahol na tú výsosť, stojí už tu toľko ráz
spomínaný — Strážov, s holou hlavou a chudým hrdlom, okolo neho celá koleda hranatých
miništrantov; medzi nimi a Samostrieľom je hlboká Radočinská, iste bájoslovná dolina. Na
západe ležia Mojtínske vrchy a Rohatín, Malenica, kopec Radová, Somorová, niže Pružiny
Prúdovač. Ďaleko za Váhom vídať všakové divotvorné kamenné cukerkandle.[125]Na severe vypína sa Manín, tiež pekná haluška, podskalské knedle a tie všakové
Stráže, tých je ozaj kopa. Kde stojí dáky voľným vidom a končitou podobou vyznačený kopec,
ten má názov Stráž.Táto okolnosť ukazuje nám prstom prežité historické časy; roviny Považskej doliny boli
nadovšetko plné nepokojov, a keď sa tade hrnuli drancujúce tlupy, vyfajčený ľud utiekal sa
medzi odľahlé vrchovato-skalnaté doliny, a aby i tu bol zabezpečený pred vpádom vlkolačných
nájazdcov, postaval na príhodné vrchy stráže, ktoré svojím spôsobom dávali učupeným tam
dolu zástupom znaky približujúceho sa nepriateľa, pravdepodobne strojenými ohňami.Takéto mená sú písma, ktoré tam, kde niet aktov, môžu často vysvetľovať dejiny.Tak i mnohé výrazy nárečia okolitého ľudu poukazovať sa zdajú, že či už ten lebo onen sa
prisťahoval v pradávnych časiech z Poľska, alebo že Poliaci robievali časté invázie do
týchto krajov.Pred krátkym časom prekopával hospodár za domom jarček v susednej, tamto za tými
eocénovými vápennými kopcami ležiacej obci Domaniži, i vykopal tri strieborné poľské
peniaze, pochádzajúce tuším z XV. a XVI. storočia.Čo sa záhradníctva, statku a roľníctva týče, ich zriadenie, poriadok a čistota poukazuje
na zvyky a blízkosť susednej Moravy.A teraz podotkneme nakrátko i geologickú podstať týchto ohromných kamenných látok.
Strážov pozostáv z vápna a dolomitu, ležiaceho nad neocénskymi merglami, delenými od Malej
Magury žabičníkom[126](Quarzit) a červeným piesočníkom. Rohatín sme pripomenuli i okolie Slopny,
Malenica. Pružinská kotlina obsahuje eocénske konglomeráty a eocénsky piesočník.Tu nablízku v tomto odbore, to jest eocénskych konglomerátov, najpoučlivejšie sú
skaliská od Podskalia po Domanižu, o ktorých sa ešte pozdejšie zmienime. Rozpadnuté
eocénske piesočníky, takrečené viedenské, dávajú tmavú, kyprú, dosť úrodnú zeminu. Eocénske
konglomeráty sú roľníctvu nepriam príjemné; zeminy z nich sú síce teplé, ale nadmier
skalnaté a bylinám dávajú málo podstaty.Toto je krátky geologický prehľad. Keď sme ešte okom hodili na Pružinu s ligotajúcou sa
vežou a na Predhorie pod nami, poberali sme sa druhou cestou či chodníkom cez hustý, bukový
les dolu, a to zväčša toľkou strminou, že sme sa bez ľadu síce, ale nie bez skladu
korčuľovali; na každý spôsob oveľa skorej sme zo Samostrieľa zbehli, ako sme naň vyšli.Jazyk mi už vyschol ako pilník a príduc v najtuhšej pálčivosti na faru, pil som ako
veľblúd a už trebárs som tu sedel takrečeno v mori spolkov miernosti, predsa som neutrálnu
vodu s menej neutrálnym vínom kopuloval,[127]pričom, zhliadnuc na môj saharský smäd a odhliadnuc od pravidla, dal mi môj
dobrý priateľ indulgenciu.[128]Keď som sa za niekoľko dní naprestieral v Pružine a poobzeral jej chotáre, lúky, role,
polia s rozličnými drenážami, rigolovaním, parkovaný farský háj a chladnú studňu na
hlinastej aréne, lúčili sme sa z pohostinnej fary.Pán dekan bol tak láskavý a odprevadil nás na svojej príležitosti cez Trstie do
Podskalia. Podskalie leží asi štvrť hodiny cesty od Trstia. Cesta vedie idylickou dolinkou
medzi pahorkami a obec leží, ako samé meno jasne značí, pod skálím. Je to, čo sa podoby
týče, chrbát ako krov domu, ale vysoký, až do polovice roľami, pašou a borievkami pokrytý,
potom ale číra drzá skala, a to dlhým hrebeňom. Vrch tej kamennej koruny je porastený
sčiastky krovinou; tam majú byť pozostatky hradu, o ktorom som sa však nič bližšieho
dozvedieť nemohol: no už tá myšlienka, hrad tam vystavať bola strašná.Celá obec leží tak prichýlená, akoby ju boli z neba zniesli, lebo ináč nemožno pochopiť,
skade by bola prišla. Chodníkom oproti Pružine a Domaniži idúc hore a hore popod zápole
rečeného vrchu, mal som príležitosť vidieť veľkú masu eocénskeho vápenného konglomerátu,
ktorý ťahajúc sa východom hore oproti Žiline, najvyššieho stupňa vyvinutosti dosahuje pri
Súľove. Je to vápenná zlúčenina, spoluzložená zo samých, zväčša kus ošúchaných
väčších-menších mŕv. Domnievam sa, že povstal v eocénovej dobe (treťohornej) na brehoch
širokého nepokojného mora z rozdrvených jurských vápien. Dosť na tom, tento mrvivý kameň,
majúci podoby stĺpov, mení sa a prší; podnožie týchto hôr je posiate hrčami a okrúhlymi
kamienkami, ako vídame sem-tam na morských brehoch. V dolinke na severovýchode som videl
merglové slince v jarkoch, a to v mohutnej sile. Sám kostol a fara s cintorínom stoja na
neocénskom dolomite. Viac pekných oltárov a zväčša kostol pochádza podľa jestvujúcich
nápisov od Teštianskovcov z predošlého storočia. Mŕtvi ležia v susedstve skamenelín, ktoré
však nie sú súce na určenie; tam ďalej kopce oproti Sverepcu sú takmer výlučne zložené z
eocénskeho piesočníka.V Podskalí je malý, ale úhľadný byt pána Kazimíra Točeka. Farár, pán Rédeky, ktorý je
dobrosrdečná chlapina, prijal nás veru s veľkou úprimnosťou, ubytoval a uhostil, čo my tým
radostnejšie pripomíname, že i on ľudomilné snahy nášho Závodníka statočne podporuje.Kým túto dolinku opustiac vydám sa na hradskú cestu, ešte mienim poznamenať, že ako mi
hodnoverne bolo povedané, ľud tento poľné krádeže na vysadených stromoch nepácha, čo je
natoľko mimo morálky pochopiteľné, že tú ovocinu nikto nežiada, lebo ju každý človek v
hojnej miere môže mať; ale väčšej váhy ako toto má tá okolnosť, že i riad alebo akékoľvek
stroje v otvorenom poli ponechané nikto nevezme, no a to je veru veľká cnosť.Povedali sme, že obyvatelia pre nedostatok pôdy nútení sú po svete kupčiť. Kupčia teda a
zarábajú a peniaze domov po pošte posielajú, čo len do samej Pružiny behom roka učiní viac
tisíc zlatých. Domov sa vracajúci kočovníci donášajú značnejšie sumy; pravda, po ročnej i
dlhšej lehote potom povoláva a povalúva sa celá rodina, a tu vysvitá ľahkomyseľnosť
Slováka. Je sa a pije, kým zárobok stačí a kým nenasleduje škrípanie zubov. Keď mužík
opätne trudnú cestu nastúpiť a k tomu tovar nakúpiť má, berie zase od žida dvadsať —
päťdesiat zlatých na dobrý úrok a vláči krosná z obce do obce na zohnutom chrbte.Opustiac pri Visolajoch tú nám vždy milú a pohostinnú dolinku a čo v nej dobrého, vyšli
sme zase na župnú hradskú a obrátili sa na východ.Považskou dolinou, ako je známe, bola navrhnutá železnica; od Trenčína nahor mala sa pri
Žiline spojiť so železnicou Košicko-bohumínskou. Teraz, keď už takrečené rodinné železnice
dohotovili a tmavá škaredosť prázdnych pokladníc zíva proti vláde, ostala táto železnica na
papieri. Pán Závodník prišiel na tú vtipnú myšlienku, žeby železnica s obídením považských
mostov, teda lacnejšie a bližšie dala sa viesť cez Trstie, Domanižu, Rajec a tak na Žilinu.
A merači tú náradu poslúchli natoľko, nakoľko i ten kraj preskúmali. No ale je to všetko
jedno, lebo kde nič niet, tam i cisár právo stratil, hovorí porekadlo. A tak Váhom ešte
mnoho mútnej vody potečie, kým tadiaľto rušeň pohrmí.Natoľko sa tejto nehode môže cestovateľ tešiť, že pešky alebo koňmo túto cestu konajúc,
viac vidí, podľa vôle sa zabaví a na krásach prírody a ľudských monumentálnych dielach sa
viac môže kochať, než by sa to mohlo stať železnicou.No ale sa vezieme a sme na hradskej — peknej, bielej, hladkej, v úzkej, ale veľmi
prívetivej dolinke. Váh, ten nám ušiel a ťahá sa tam do Púchova, kľučkujúc ta k Orlovu a
Považskej Bystrici za kopcami, za vŕškami.Prvá dedinka, do ktorej sme v ľahkom behu dopálili, je Sverepec. Škoda tej špatnej
dedinky v tak peknej dolinke! Bieda, nečistota od krovu až pod stenu. Domy sú krivé, ani
podstať nie rovná. Kto oblokom vyzerá, naraz len jedným okom kukať môže, i tie sú zväčša
zalepené mechúrom alebo párancami, a kde kultúra pod strechu vliezla, tam dáka karta
šlabikára miesto sklenej tably zastupuje. Ej no, tento Sverepec (a meno mu svedčí, a je
snáď v rodine so Slopnou) by sa bol mal preč od hradskej cesty, dakde do kúta odhrabať!Od Sverepca vedie cesta asi za štvrťhodinu nahor a potom dolu poľami. Nad Považskou
Bystricou zjavil sa nám zaujímavý výhľad. Spomínané hneď blízke, hneď ďaleké hory,
rozkladajúce sa nahor, nadol a po hranice Moravy, tisnú sa ako štrbavé zuby pred oči
cestovateľa. Prekvapujúca panoráma otvára sa očiam v okolí samého mestečka Považskej
Bystrice. Vyhladený Váh túli sa zase k ceste, ide nám v ústrety, delený na viac ramien
nestálymi pieskovými ostrovčekmi. Na severozápadnom brehu, na krajnom, stromami tienenom
kopci stojí žltý pekný kaštieľ, patriaci pánu Lordovi; ďalej hore dolinou svieti sa sťa
pena nad Váhom podhradský kaštieľ, patriaci pánu Popperovi. Oba títo páni sú potomkovia
magnátov, za šerodávna prekročivších Červené more. Nad touto bielou husou hľadí na dolinu z
vysokého strmého, končitého vrchu hrozivým, zmrašteným čelom vekom začmudený Bystrický hrad
— sídlo drievnych Podmanických.To vám je tak krásny pohľad, že ma mráz nadšenia prejal a zo sedliska ma pohlo!Pri židovskom cintoríne spúšťali sme sa dolu. Bolože v ňom tých kolov! Smrť hodne
riadila v Ben-Juda, ale má v Považskej Bystrici i hodne tohoto materiálu. Je to hotový
Jeruzalem a kresťania sú len exotické byliny. Považská Bystrica je mesto obchodnícke.Prv ako vstúpime do Považskej Bystrice, chceme objasniť i terén, ktorý sme prešli.
Vrchná krieda, ktorá južne od Horného Podhradia počnúc ťahá sa na Belušu, zuteká pri
Slopnej, ako už rečené, po Trstie, stade zase vracajúc sa, tvorí všetky tie kopce medzi
Váhom, hradskou cestou až po Podskalie. Sám Sverepec stojí na viedenskom piesočníku
(eocén). Horniny tohoto útvaru (vrchnokriedového) sú nasledujúce: slinec (mergel) žltý,
sivý a červený; piesočníky viac alebo menej drobnozrnné, sivo-žlté a sivo-modré (ten
takrečený viedenský piesočník, ktorý sa tu ale veľmi podobá spišskému karpatskému
piesočníku); zlúčeniny (konglomerát) s červeným chytom, sem-tam i sivé; vápenné okrúhlice,
žabičné, žulové, melafýr a porfýrové okruhlice.Za Váhom od Orlova hore po hrozitánsky Starý hrad tiahnúce sa riekou strmo a hladko
podmyté vysoké brehy sú geologicky kremobyčajne zaujímavé. Už dávno sú tieto miestnosti
preskúmané medzi inými skúmateľmi Lillom z Lilienbachu,[129]Bouéom Romingerom[130]a Beyrichom,[131]najnovšie i naším Dionýzom Štúrom.Tam vo vrchnej kriede a viedenskom piesočníku nachodia sa skameneliny: Exogyra columba,
Cardium Hillanum.[132]Venus sp., Pecten sp., Rostellaria costata,[133]Voluta acuta,[134]Turritella columna, Hippurites sulcata,[135]Exogyra columba (táto pekne zohnutá korytnačka tvorí celé vrstvy pri Orlove),
čo som ale, pravda, všetko len z diaľky videl, to jest cez sklo med lízal, a len pozdejšie
sa mi pošťastilo, ač i na inom mieste, tieto útvary bližšie nahliadnuť.Tak teda a konečne z tohoto zemeznaleckého úskoku vrátime sa ta, kam sa práve redikáme a
ťaháme — do poriadneho hostinca malého, ale živého mestečka Považskej Bystrice. Tri razy
som predošlého leta prešiel týmto mestečkom, a vždy boli trhy, už či som náhodou ja trafil
na ne, a či ony na mňa, neviem. Národu tomu, ktorý ozaj peňažným prielivom možno menovať a
ktorý sa vtipom a ešte väčšou zvedavosťou vyznačuje, veľmi sa tu dobre darí.Na dlhom a dosť širokom námestí stojí kostol, už r. 1409 naprávaný, teda podistým ešte
oveľa starší. Pamätné sú v ňom náhrobníky a oltárňa, poťahmé ku kedysi slávnemu, mocnému
Bystrickému hradu. Prvý náhrobník je z červeného mramoru, umele zhotovený a do steny
vpravený. Predstavuje v prirodzenej veľkosti obrneného rytiera s dlhou, niže pása
siahajúcou bradou; v pravici má meč, v ľavici drží štít s rodinným erbom. Latinský a
slovenský nápis krajom poukazuje, že to Rafael z Podmanína, pán na Bystrici, zomrelý dňa
23. februára r. 1558 v 43. roku svojho veku; a tento nápis poukazuje, že sa i hrozní
mocnári, ako i tento pán pol Trenčianskej stolice, nehanbili slovenskej spisovnej reči. Ani
mu ona nepoškvrní hrob, ako nepoškvrňuje korunovacie klenoty sv. Štefana,[136]kdežto teraz bársaký stoličný pisárik a mnohí iní mamľasi do kŕčov upadajú, keď
bývajú po slovensky oslovení. No ale každá hlúposť v sebe chová zárodok rozpadnutia. Druhé
dva náhrobníky predstavujú Žigmunda Balašu[137]a jeho ženu, poľskú kňažnú Zborovských; obaja sú v prirodzenej veľkosti.Oltárňa (antipendium)[138]z alabastru je sem prenesená z upadajúceho hradu. Okolo kríža kľačí celá
rytierska rodina, otec z jednej strany so štyrmi šarvancami a matka s troma dcérami. Štít s
erbom poukazuje, že to Balaša. V pozadí vídať hrad, ako v ten čas vyzeral, čo keď sa
prirovná s jeho terajším bezkrovným, sčiastky už rozváľaným stavom, dáva obraz tým
zaujímavejší, ale i smutnejší. Tak mení sa všetko pod slnkom!Týchto kameňmi predstavených pánov pripomenieme ešte pri opise Bystrického hradu, hoci
za všetky Mednianskeho,[139]čo i obratne písané bájky historicky a dobre stáť nemôžem, ako sa o tom bol
vyslovil i náš mladý, nádejný a pilný bádateľ trenčianskych starožitností, pán Alexander Lombardini.[140]Okrem pamätného kostola je tu pre každého statočného Slováka ešte jedna pamätnosť, a to
v osobe duchovného predstaveného, pána z Pongrác.[141]Pre nepohodlný čas môjho sa tu bavenia, druhý raz pre jeho neprítomnosť nebolo
mi možno prísť s ním do obcovania.Na brehu Váhu vyše mestečka stojí a leží cvičebňa bystrických hasičov, ktorým prajem čím
menej príležitosti na praktické cvičenia. V teórii nech sa prevracajú, „keľo im ďaka“.Tam kde sa cesta níži k rovine, za lesíkom kostrbatých vŕb, na zelenej pažiti predstavil
sa nám pekný, divný obraz — trh na rožný statok. Cesta je povýšená asi na štyri metre nad
lúkou. Pod vŕbami stojí mnoho všakových vozíkov, odtiaľ, medzi cestou a Váhom, asi na štvrť
hodiny diaľky, stál v radoch statok, ručiac, chvosty oháňajúc, kopúc, rohami bodajúc, a ako
sa nazývajú všetky tie výjavy hovädzieho rozmaru a krátenia chvíle. Chudiatka, niektoré
tušiac svoju „rostbrátlovú budúcnosť“,[142]obmackávané, ďubané, štopané, hľadeli smutným okom hore cestou na nás. Uniforma
tých hoviad bola prevažne brunastá, potom čierna a biela, a divno, oblek predavačov, čo sa
farby týka, tomu tiež sa rovnal. Hrešiac, hajčujúc, hroziac, po rohoch palicami klopajúc —
preháňali sa sem-tam sedliaci. Tam kráčali medzi lačnou rohatinou pandúri s kohútovými
perami na klobúku, povedomí svojej úradnej vážnosti, tu i tu šibnutí chvostom medzi oči.
Hajdúsi vyberajú mýto, kladú cedule za širáky. Tam kupec s predavačom perú si do dlaní pol
hodiny, ruky majú zapuchnuté ako dvadsaťgrajciarové pecne, a ešte sa tlčú pre pollitrový
oldomáš.Adleri, Silbersteini, Sonnenbergovia, Schlesingeri značia do knižtičiek a rozkazujú
dohromady stavať čriedy kúpeného statku na určité miesta.Huk národa a ryk statku utlmuje šplechotanie bystrého tu Váhu. A Bystrický hrad,
zamyslený do prežitých časov, pošmúrnym okom hľadí na hemženie životvorov tam dolu.Ešte raz som sa obzrel na to mrvenisko a už zmizlo mi z očú a mizne i kostolík sv.
Heleny nad Považskou Bystricou i s jeho až po časy Jozefa II. bývalou pustovnicou. A keď
zase hľadím napred seba, vidím obec Považskú Teplú. Táto úhľadná dedinka leží na úpätí
značného vrchu Manína. Z druhej, to jest južnej strany ďaleko vyzerajúceho Manína leží obec
Podmanín, z ktorej berie svoj pôvod rodina barónov Podmanických.[143]Od Teplej na juhovýchod vídať tesnú, hlbokú, kolmými zápoľami obklopenú dolinu.
Touto dolinou preteká malý potok Teplá, ktorý, snáď pôvodom jurských vápennákov v zime
nebodaj nezamrznúc, mohol dať meno obci. Od Teplej pod rovným uhlom odráža sa cesta na
sever prosto k Váhu. Tu vidieť staršiu, popri brehu Váhu do Považskej Bystrice vedúcu
zapustenú cestu, ktorá však, pretože sa po nej i Váh voziť začal, musela byť ponechaná.Pri brehu opustili sme hradskú a išli sme ku kompe. Dávno je už tomu, keď som sa na
kompe prevážal — kedysi na Hrone pri Kálnici a na Dunaji medzi Ostrihomom a Parkanom, keď
tam ešte mostu nebolo.Prievozník spal ako krokodíl na piesku na náprotivnom brehu, i museli sme s kočišom
hodne dlho na prstoch po valasky koncertovať, kým sa podhradský Lootse[144]priberal k práci. Nechutný to mornár!Kým sa k nám pričľapkal, mal som dobrú príležitosť vyzerať na do neba čnejúci hrad a o
jeho bytí myšlienky zbierať. Krásna, utešená to romantika! Ba prichytil som sa kresliť, čo
som podľa okolností i skutočne, ale už zväčša na kompe sa plaviac, previedol. Táto plavba
na rozvodnenom Váhu ohľadom na príjemný romantický krajobraz bol jeden z krásnych momentov
mojej trenčianskej cesty.Naše kone nikdy sa nepripravovali v žiadnej mornárskej škole na takéto plavby a vzdor
všetkého dohovárania a tešenia veľmi tvrdo sa brali na hegotajúcu sa kompu. No predsa stali
sa prístupnými múdrym napomenutiam. Keď sme prekonali polovicu plavby a dobre niže výstupu
prúdom zahnaní museli veslovať hore, ponechala koníky trpezlivosť a ony celou silou vypnúc
sa do výšky, chceli preskočiť cez bariéru. Dosť sme im hlúposť ich počínania „ad oculos“[145]demonštrovali. Potratili koncepty. Ešte práve načase založil Ondriš jednému
kabát, druhému moja polovica mantilu na oči. Kone, zadivené nad týmto ozaj neočakávaným
štafírungom, zastali ticho ako mramorové sochy a krátko zatým pokojne sme sa vyviezli do Transvaganie.[146]Keby tam hore na tej skale Matúš Trenčiansky a či Podmanickovci lebo Balašovci panovali,
veru by nás skalami boli mohli obsypať, tak blízko a tak vysoko je ten hrad nad našimi
hlavami. Stade sa dá súdiť, že už či Váhom či hradskou cestujúci museli prechodiť popod
päsť silných pánov tohoto hradu a podľa ich vôle sa vykupovať.Nánosom, porasteným štipkou trávy a nízkou vrbinou, viezli sme sa do priečelia
podhradského kaštieľa, kedysi Szapáryho, teraz Popperovho majetku. Sloh tohoto
jednoposchodového kaštieľa je francúzske rokoko.[147]Spredku vídať záhradné mrežky, z bokov záhradu, okrem toho na ľavom krídle
rozprestierajú sa hospodárske staviská, vyše nich stojí poriadna obecná krčma. Pred
kaštieľom stojí košatá osika, pozostatok z veľa iných stromov toho druhu, vysadených za
Szapáryho časov, ktoré však rozvodnený Váh pojal sebou.Nad samým podhradským kaštieľom vyrastá strmý, kužeľovitý, na skameneliny bohatý, asi
päťsto stôp vysoký kopec a na vrch kopca, vystavaný z tej istej látky čo tento, stojí ten
už toľko na slovo vzatý Bystrický hrad. Krovu zbavený, škáravý, so škamravými oknami,
vypína sa drzo do oblakov. Príchod z tejto strany bol takmer nemožný, cesta do neho sa
vinula okolo kopca a z druhej strany odzadku dovnútra. I kopec, jeho podoba, ako i štrbavý
hrad, jeho rozmer a veleba sú nápadné. Na potvrdnie toho poslúži pripomenutie minulosti,
akú nám podáva Medniansky, hoc len vo výťahu, a to pravdepodobne viac rozprávkovú ako
historickú.Nedá sa pochybovať, že Bystrický hrad už podľa svojej v tých časiech dôležitej
strategickej polohy je starší, než ho pripomína Medniansky. Keď nie prv, aspoň nemám
príčiny pochybovať, že bystré, smelé oko Matúša, pána Váhu a Tatier, z výšiny Bystrického
hradu vyzeralo dolinou nahor pod Predmier.Medniansky, majúc veľkú obľubu v romantike, zabáva sa zvlášť s bratmi Podmanickovcami,
pánmi na Bystrici. Ecce quain bonum, bonum et jucundum, habitare fratres, fratres in unum![148]Bol to Ján a Rafael, chlapi svojej vôle a pästi, nekorivší sa žiadnemu zákonu.
Diví neohrození mužovia len v surových nápadoch cudzieho majetku, vtedajšej to rytierskej
cnosti, sa kratochvílili. Ďaleké okolie triaslo sa pred neobmedzenými lupičmi. Keď raz Ján
na Moravu a Rafael do Sliezska vybehli na lúpež a tento prepadnúc pri Jablonkove zemana
Jirzíka z Lasinkoviec, ponechajúc raneného otca na bojišti, zabral do zajatia okrem druhej
koristi i jeho krásnu dcéru Hedvigu. Srdce divého Rafaela nemohlo dcérinej kráse odolať, i
buchol sa po uši do nej. Nie ináč po vodilo sa i druhému, z Moravy navrátivšiemu sa
bratovi. I tomu zahorelo srdce ku krásnej Hedvige, a veru by si boli títo páni bratia vošky
palošmi vytierali, keby to neboli prekazili a ich nepomerili ich druhovia.Konečne dali sa na kocky a tieto rozhodli na Jánovu stranu; ten mal byť majiteľom ladnej
Hedvigy, na čo, pravda, Rafael škarede zaškuľoval. Vtom dobehlo heslo, že Ďorď a Ján Súňog[149](v starých listinách Zunok a Zvonek menovaní) povolaní na kráľovský hrad, so
značným vojskom opustili pevnosť Budatín. I vybrali sa ihneď páni bratia Podmanickovci
prepadnúť Budatín. Na výprave tam kdesi niže Predmiera staval sa Rafael chorým a figliar
vrátil sa na zámok, kde sa surmou uchádzal o lásku Hedvigy. Táto jeho ponuku stále
odmršťovala, nad čím strašne rozhnevaný Rafael Podmanický chcel ju otráviť. Vtom ale — a to
práve je romantické — čuť bolo huk a cvengot zbroje a v okamihu ležala vyslobodená Hedviga
v náručí svojho brata. Rafaelovi, prirodzene, padlo srdce do sáry, a potme lebo prekvapenie
v noci sa stalo, dákym tajomným otvorom ufujazdil. Na ten smutný chýr vrátil sa Ján po
rýchlom zaujatí Budatína s vojskom, i našiel popol, uhlie, dym a zboreniny. Hedviga,
Moravania a všetky klenoty zámku pošli cez hranice preč. Keď sa totiž brat Hedvigin
dozvedel o otcovej porážke a zajatí sestrinom, oddal otca rodinnej opatere, zobral so sebou
priateľov a ozbrojencov, cez lesy a doly, obchádzajúc hradskú, vrazil nenadále a práve vhod
na nestrežený hrad. Ale akokoľvek, musela byť stráž tam na tom orličom hniezde ospalá a
Moravania tými skalami sa museli driapať ako kozy.Od tých čias Podmanickovci natoľko skrotli, že sa podrobili kráľovskej vôli. Rafaela sme
videli s dlhou bradou v bystrickom kostole. Bol to strašný čeľadník! Ich dedičom, bo
zomreli bezdetní, bol kráľ. Ten daroval hrad Gašparovi Serédymu,[150]ako nad bránou znútra vidieť. Potom prešiel do majetku Andreja Balašu,
novohradského župana (1571). Imrich Balaša,[151]porozumený s Tököliovcami, bol v Bystrickom hrade obliehaný r. 1684 cisárskymi.
Poddal sa na milosť. Polovicou panstva podľa praslice pozdejšie vládla rodina Szapárych;
teraz vládne Popper. To panstvo pozostávalo okrem hradu z dvoch mestečiek a dvadsiatich
piatich dedín.Nad podhradským kaštieľom sa do strmého kopca prituľujú pekné zelené tieňavé stromy; z
nich vykúkajú staré bašty a veselé novomódne letohrádky. Vyššie hore kružinou, cez jarčiská
a sutiny hradných stien vinie sa operadlami, maľovanými krajinskou, farbou a mriežkami
opatrený chodník a ešte vyššie hore preťahuje sa sťa had popod a ponad zápole cestička až
pod samý hrad, kde sa oku tratí. Toto všetko dovedna ako celok predstavuje ten hrad
kremobyčajne zaujímavým; len jedno by si bol prial: vidieť tento krajobraz pri splne,
tichom, teplom večere. Videl som zo stupiek Piazzetty[152]čarovný večer benátsky, ale toto vo svojom spôsobe dalo by sa dobre pridružiť k
boku tamtoho.Od podhradského kaštieľa viezli sme sa hore pri samom strmom kopci popod samý hrad; tam
sa začne rovina do zátoku šíriť a vysadená je dlhými, po dva a dva paralelne bežiacimi
stromoradmi, vysokými topoľmi. Cesty pomedzi ne, teraz zarastené vysokou bujnou trávou,
podľa ich rozostavenia boli voľakedy určené na vyrážanie sa panských kočov. Pri konci
stromoradia, keď sme sa opätne dostali ku samému podmytému brehu Váhu, prebehol nám popred
kone had nevídanej hrubosti a zdĺžosti. Kým som sa spamätal, vbehol do húštiny topoľového
stromoradia.Ešte chvíľku a prebehli sme polia a prišli sme do obce Šebestianovej, ktorá stojí na
malej výšine. Túto obec, prvej kým sa do nej nevlezie, nevídať pre samé stromy — tak je
ovocným stromovím pokrytá. Domy má stavané napospol z piesočníka, a ten je žltobrunastej
farby; domy, oplecká a spodnice žien sú jednej farby.Kopce od Podhradia po Šebestianovú sú z ohľadu zemeznaleckého tej istej sústavy čo tie
pri Orlove: Cenomanienia Turonien,[153]slince, piesočníky, zlúčeniny, okrúhlice a v nich sa nachodia tie pri Orlove
pripomenuté skameneliny.Za Šebestianovou zvrtli sme sa po chvíli briežkom do Považskej dolinky proti Morave
prosto na sever a asi o štvrť hodinky, ponechajúc napravo vysokými a psotnými oráčinami
obsadenú obec Malú Podvaž, prišli sme po novo robenej cestičke do Jesenice, skade mala
svoje prímenie chýrečná Súňogovská čeľaď „de Jesenic“,[154]o ktorej rodine tu i tam v tomto cestopise spomienka podbehne.Jesenica je neveľká obec, bez zvláštneho výrazu, ale obsahuje v sebe ukrytú perlu
básnictva. Pod kopcom leží Súňogovský kaštieľ s erbom nad vchodom a s dvoma okrúhlymi
vežami na rohoch. Stavisko to nosí ráz XVII. storočia a obsahuje v sebe desať izieb; tieto
sú pusté, smrdia myšami, no dalo by sa to všetko s neveľkými nákladmi zriadiť. Stavisko je
na poschodie. Dvor má veľký, ale splnila sa na ňom židovská kliatba: „Bodaj by ti predo
dvermi tráva rástla.“ Jedna krava by sa statočne z toho dvora vyživila. V popredí dvora pri
ceste stojí dlhé, múrané, neovakované stavisko. Mala to byt pradiareň, ale v počiatkoch
zanikla a strhla i pána Súňoga do galiby. Vedľa zámku či kaštieľa jestvujú dve náramné,
štrnásť jutár veľké ovocné záhrady. K tomu patria lesy po vrchoch a rovné úrodné polia,
všetko voľačo vyše päťsto jutár; a to, cenené na sedemdesiattisíc zlatých, pripadlo akémusi
z kolena ben Efraim za dvadsaťtritisíc zlatých so všetkým činom. Tak idú
staroaristokratické majetky rok po roku čírom-čárom! Kým ich dobývali päsťou a boli
obrábané poddanými, nuž len vládli nimi páni, ale teraz, keď treba to nadobudnuté umom a
vlastnou prácou zachovávať a nielen troviť, karty hrať, kone poháňať — ale učiť sa a
pracovať, opúšťajú panstvá svojich pánov ako lístie strom a tie staré rodostromy stoja ako
opŕchnuté pne a ich staré hrady sú opustené. Tak sa časy menia, tak svet tento beží!V okolí Jesenice pokračujú ďalej ešte tie od Orlova a Podhradia nám známe horniny:
zlúčeniny, eocénové piesočníky a slince. V piesočníku sa nachádzajú skamenelé pne a
miestami smidky kamenného uhlia, čo dalo príčinu pre jeho veru nezdarné kopanie; ba voľakde
v susedstve Jesenice, ak sa nemýlim, i naši Kyseľovci šparchali za kamenným uhlím, ale ono
iste, ako ľud zvykol hovorievať, nebolo ešte zrelé.Prítomnosť kamenného oleja v tomto piesočníku dalo by mu, čo na oko i tak celkom vyzerá,
podobu karpatského (v Spiši, Galícii atď.) piesočníka.Vydychujúc si na zelenom, neobydlenom dvore panského domu, sadol som si na kameň, tvrdú
to, vodou bohzná kedy tam od neďalekej moravskej hranice dovezenú okrúhlicu. Po dlhej práci
odvalil som kúsok toho ako atlas v prekrižovaných pruhoch blýskavého kameňa. Bol to rohový
lesk (Hornblendegestein), útvar v týchto okolitých usadeninách zriedkavý, ohňom vyrútený.Vrátili sme sa tou istou cestou nazad, kde bola daná príležitosť v krásnej polohe z boku
obzerať velebné rumy Bystrického hradu z okolia Šebestianovej. Muselo to byť krásne, keď
tak ozbrojenci s blýskavými kopijami na pleciach vystupovali hore hrebeňom kopca do hradu.Preplaviac kompou Váh, tiahli sme ľavým brehom Váhu od Bystrickej Teplej hore do
Vrtižeru (Vrtižriedlo?). Toto je malá obec na strmom brehu Váhu. Pod ňou sa hlboko valí a
vrtí urputný Váh, pení sa, mieša, až poniže vyhadzuje štrk, nános, tvoriac sihote a
zaplávajúc tepličianske a bystrické lúky a pastvy.Ej, starý to mládenec tento Váh, zrodený tam v tých chladných velikánoch liptovských!
Valí sa šomrajúc Liptovom, Turcom a Trenčínom a kde mu v ceste alebo v susedstve dáka hora
stojí, do nej sa búcha, točí a tacká sem-tam od brehu do brehu. Samopašné lesné víly metajú
doň skalami; keď sa však namrzený rozvodní a nohy im močiť počína, tu lúčajú a váľajú doň
balvany a on to všetko stroví, sebou zhŕňa, obšúcha, obdrví, občeše a na príhodnom mieste,
keď ho zlosť popustí, von vyhodí. To sú tie jeho nánosy — okrúhlice, štrky, piesky a homoky.[155]Keď som sa viezol hore brehom do Vrtižera, prihodilo sa mi snáď to, že som sa do
hlbočiny Váhu prehodil? — Nie, ale to, čo sa stávať zvyklo, a čo sa robí, keď sa dolu
vrchom človek vezie: zahamovalo nám koleso. Všetečný neveľký kameň vliezol do hlavy, ale
nie mojej, lež kolesnej, a to, nedajbože, nechcelo sa krútiť. To pôsobilo na kone ako čaj z
bazového kvetu. I museli sme z paluby dolu a z ohrady vytiahnutými drúkmi krútili, hegali
sme sem-tam, tískali, kým urážlivá prekážka nebola vyoperovaná a štátne a či statné koleso
veselo sa nehýbalo.Pán boh svojich skusuje a takáto skúška má vždy dačo dobrého v sebe. Keď som totiž pri
tej operácii ako najprirodzenejší nástroj na buchnutie zodvihol skalu, zazrel som, že ten
kus, istotne zo susedstva pošlý, plný je zaujímavých skamenelín. Prešiel som teda pešky
Vrtižer a strmú cestu brehom až dolu do rovinky. A tam z hornej strany Vrtižera vypína sa
nad cestou a Váhom strmý kameňolom, preplnený skamenelinami. Bola to pre mňa paša na tých
kameňoch! Vrstvy sú veľmi pekne otvorené.V nesčíselnom počte a v pekne vyvinutých exemplároch nachodí sa tu toľko už spomínaná
Exogyra columba, popri nej akési Cardium[156](conniacum?) a v žltobrunastom vápennom piesočníku našiel som odtlačky listov,
možno že Salicites microphyllus, a akýsi pernatý list, ale nezreteľný. Tieto horniny patria
k hornej kriede.[157]A v dobe hornej kriedy sa na svetoguli stromy dikotiledonské[158]ešte len započali, do tých čias rástli monocotiledones, ako sú naše ihličnaté
stromy. Dikotiledonské listnaté stromy boli vo svojej hornokriedovej kolíske deti teplého
pásma a nachodia sa skamenelé až hen v arktických krajoch Grónska, Nebrasky atď. A tak teda
v tých časiech mohol si cestovateľ i na Franc-Jozefovom ostrove pod košatým listnatým
stromom slaninku pražiť a cigarku kúriť.Zahrýzol som sa nešeredne do týchto tvrdých skál a bol by vari s tou Exogyrou skamenel
na mieste, keby môj drahý poklad na voze nebol čvirikal a núkal ku postupu. Nuž teda s
naplnenými vačkami, len to tak hrkalo, horko-ťažko vyteperil som sa na vozík; i ponechajúc
za chrbtom zaujímavé múzeum, zbehli sme na rovinku. Tu medzi velikánskymi vŕbami za vodou
pod zeleným kopcom vykúka naľavo červený krov jesenického kaštieľa.Tu sme stretávali ľudí, poberajúcich sa do poľných prác. Chlapi boli napospol v čiernych
hunkách, pekne zrastení, a tu napadlo mi to, čo píše učený Fabre Marieil: „Horskí
obyvatelia sú silní a energickí ľudia, čo i hneď, ako Isensec poznamenáva, len vodu pijú a
tú najjednoduchšiu strovu požívajú.“ No, však keby radšej len vodu pili, hm, ale keď im
celým plemenám už pálenka nohy podtína!Za malú chvíľu prešli sme Drieňovú. Viezli sme sa všade rovinou a prevýbornou cestou,
akú som videl len v Taliansku, Štajersku a okolo Viedne. A tak ľahko ako po kolkárni sa
vezúc došli sme do Plevníka.Už pred Plevníkom brnkali pred nami, za nami, popri nás všakového druhu kočíky a vozíky
s vycifrovanými paniami a pánmi. Bolo toho nápadne veľa. Veru som sa domnieval, že Považská
Bystrica pustila židovský roj. Príčinou toho bola svadba v Plevníku. Roznášali sa snáď nie
menej, ako keď cez Červené more špacírovali.No, množia sa, chudiatka, akurátne, a keď celky vplynú v maďarský národ, čo sa právom už
i z ohľadu vďačnosti dá očakávať, tak sa netreba báť jeho úpadku, nepotrebné sú kolonizácie
a dr. Veselovský môže mať svoje veselé homeopatické hodiny.Nechajme tých orientalistov a cestujme pokojne ďalej. Plevník je poriadna obec, s viac
naoko panskými domami; tak sa zdá, že z nich tiež sú pôvodní majitelia vypudení ako
lastovičky zo svojho hniezda vrabcami. Tuším, že i tá svadba bola v takom hniezde slávená.
„Sic vos non vobis aedificatis — boves!“[159]Interesantné sú, pravdaže, z geologického ohľadu pahorky a vrchy, obrubujúce nám sprava
dolinu. Našu pozornosť pútajú už samé ich formy, ktoré svoju zvrchovanosť dosahujú na
skalnatých rebrách vychýrených Súľovských brál. To sú cukerkandle!Od Plevníka a Predmiera cez kopce po Súľov nachodia sa horniny: rudistový[160]vápennák, numulity, sivé slince s guľami sferosideritu,[161]vrchná krieda, a teda i skameneliny: Rudisty,[162]Radiolity[163]a Caprotiny,[164]Neriney[165]a Ammonites Grasianus.[166]Náš kočiš, člen ružencového spolku, taký bol pilný v oddávaní úcty všetkému, čo
zasväteného je, že vzdávajúc česť a poklonu obrazom, predstavujúcim svätých, v Plevníku
celou skrúšenosťou zošmyknúc širák, pobožne sa prežehnal pred tabuľou — „Plevník helységu“.[167]No, nič to zato, intencia bola dobrá.Za Plevníkom nasleduje Rašov. Keď sme ta došli, na hornom konci sa kúril ešte dom, ktorý
bol v noci zhorel. V Rašove zhora cesty býva mlynár, spolu záhradník, pestujúci na
vyárendovanom priestore kuchynskú zeleninu. Opravdivý to Bulhar v záhradníckom zmysle.
Nenašli sme ho síce doma, ale mali sme príležitosť obdivovať ním vypestovaný petržlen a
zeler v Žiline. Korene tých zelenín boli tak hrubé, že by bol mohol z nich plte zbíjať. No
a to nie je pletka!Za Rašovom krížom cez hradskú ťahá sa stromoradím vysadená bočná cesta. Táto riadna
cesta spája Maršovú s Mikšovou, ležiacou za Váhom. Tamtá, ukrytá v parku neďaleko hradskej,
v utešenom položení pod kopcom, dala meno rodine teraz v Trenčíne vývodiacej — Maršovským.
Ten žltý hrad na druhom brehu Váhu takže patrí tejto rodine.Keď prebehneš stromoradie opísanej cesty, vidíš zľava hradskej duchovnú akadémiu
(špiritusovú fabriku), pušku pandorínu,[168]pre hospodára síce výnosnú, ale pre pospolitý ľud ohnište všetkého zlého a
kaluž podlostí. Stadeto do Predmiera je len štvrťhodinová prechádzka.Nevyrovnane rovnou hladkou hradskou behajú príležitosti všakového druhu hore-dolu:
ľahké, ťažké, rýchle a pozdné vozy a vozíky sťahujú sa medzi Žilinou a Trenčínom. Medzi
všetkými tými hrdými a pospolitými rušňami najväčšmi nápadný stroj je poštárska archa, a to
Noemova, lebo najviac Noemovcami obývaná. Je to nepodarený súsek na štyroch kolesách,
ťahaný koňmi, zo zaslúženého vojenského odpočinku opäť vradenými do aktivity. Napredku,
nazadku poznačený je ten súsek poštárskou trúbou a z troch strán opatrený oblokmi, ktoré,
možnože dakedy boli zapravené sklom. V tom súseku pokrčení, s nohami v bosman zapletenými
sedia: Móric Herrmann a Adolf Ergerperger a na ich kŕčovite skrivených tvárach možno čítať,
ako pohodlne sa ich otlaky tam dnu cítia. A istotne každý cestovateľ, vystúpivší s
dokopaným žalúdkom, šťastlivý a nadšený letí do náručia svojej rodiny. Za to maltretovanie
v tom súseku ešte vraj i platiť musia. Hradské sú tu povýšené nad všetku chválu: no pri
vozidlách človek musí vyvolať: Gospodin pomiluj ny!Predmier je pre — mier, pre odpočinok, kde cestujúci počas dve hodiny trvajúceho kŕmenia
admirujú kuchyňu[169]predmierskeho hostinca. Tu skoro každý cestovateľ zmierni beh svojej
príležitosti a oddá sa do žalúdkového prímeria. Vynikajúce vlastnosti mestečka Predmiera
nie sú mi známe. Jeho rovné okolie je úrodné. V decembri roku 1848 z Čadce utekajúci
honvédi utiahli sa sem dva razy. Toho času bol tu farárom staručký J., prívrženec cisárskej
strany. Dlho po revolúcii vychvaľoval starého cisárskeho generála Šimoniča[170]ako pobožného, ktorý u neho ubytovaný si pred spaním kľakol k posteli a dlho sa
modlieval. Keď boli u neho ubytovaní honvédi, pýtali si od neho s hroznou kliatbou nápoj a
pokrm. To staručkého kňaza veľmi pomútilo. Keď išiel po víno do pivnice, dával svoj hnev
najavo pískaním. A čím viac bol nahnevaný, tým vyššie vypiskoval a skladal celkom nové
hnevo-árie, čo samopašných honvédskych dôstojníkov veľmi zabávalo a tým viac do pitia
dobrého vínka ponúkalo. Chudák, dobrý starček, už nepíska, ako i mnohí z tých, čo sa pískať
dali, už tiež pískať prestali.Na juhu od Predmiera čnejú do blankytu strapy Súľovských brál. Suľ znamená soľ a tomu
podobné mená nachodia sa vo všetkých krajoch slavianskeho sveta, ako napríklad: Sula, potok
v Rusku, Sulin v Šariši, chýrny dobrým medokýšom atď. Súľovské vrchy nie sú vysoké.
Predmiersky hostinec má 906 stôp nad hladinou morskou; Súľovské vrchy majú 2142 stôp výšky.
Tieto vrchy sú podivné svojou podobou a skladom skál. Orograficky[171]vyzerajú tie skalnaté strapy tak, akoby sa podzemný obor bol driapal na povrch
zeme; ruky, ktorými si rozkálal v brale škáru, mal už von vystrčené, keď mu ich zakloplo, i
skameneli a obrovské prsty ostali mu zmeravené trčať do výšky. Kameň je eocénový vápenný
konglomerát, aký sme, a to veľmi pekný, videli v Podskalí. Tie rozličné pretvarujúce sa
figúry, aké tento mrvivý kameň predstavuje, rozprestierajú sa až dolu do doliny a sú
bohatou látkou romantických kombinácií. Vídať vo výške 800 stôp od mora to, čo v krajoch
Álp možno pozorovať len vo výške 3000 — 4000. A čo som ja bol tento podivný zjav prírody
zblízka obzerať? Nie. A prečo nie? Tri roky som býval vo Viedni a na Svätoštefanskej veži
som nebol; odkladal som to vždy a vždy na druhý raz. Tak sa stalo i ohľadom Súľovských
brál.Kto z Predmiera na ľavom brehu doliny chce prejsť do Súľova, musí prejsť tri kopce a
toľko jarkov. V prvom kopci nachodí sa ľahký mrvivý slinec s mnohými hrčami sferosideritu;
v druhom rade kopcov vyskytuje sa na korálky bohatý vápennák; v tomto vápennáku jestvujú:
Rhynchonella plicatilis, Rhynchonella latissima.[172]Za slincom pred samou Súľovskou dolinskou bránou rúti sa pod tie eocénske bralá
numulitový (peniažkový) vápennák.Predmier je teda centrum, kde sa zastavuje pohybujúci sa pendul cestovateľov zo Žiliny
do Trenčína a naopak. I my sme sa tu rozložili táborom a môžeme povedať, že dostali sme sa
do dobrých rúk. Kým bolo nastolené, čo dlho netrvalo, vystrel som sa na pohovku, oddajúc sa
básnickému sneniu o Hričovskom hrade. Tu ma čosi veľmi a vždy väčšmi začalo klať do pravého
boku, na ktorom som ležal. Nasledoval nepokoj a zdýmanie z mojej, strach a kvílenie zo
strany mojej opaternej polovice, ktorá už chcela dákeho eskulapa o pomoc volať, lebo v boku
zle-nedobre. Práve včas ešte čiahnem skúmavou rukou vbok, kde ma tak klalo, a tu vytiahnem
z pravého vačku náprsníka dva končité dotieravé zubošparcháče. A odstránením tých prestalo
naskutku nebezpečné klanie. Sublata causa tollitur effectus.[173]V žalúdku majúc vyprážané kurčatá, v očiach drzé Súľovské zápole, vychádzali sme rovinou
z Predmiera.Naľavo nás za Váhom leží mestečko Bytča. Čo do očí najviac bije, je Bytčiansky zámok,
židovský cmiter a Popperova parná píla, ktorá valne sa kúri, obklopená légiou klátov a
kopami narezaných dosák. Môže sa jej zo štice kúriť, keď toľko dreva pohltne. Nechajme
tohoto nového lesného molocha a venujme pozornosť starému, historicky známemu zámku.Bytčiansky zámok stál dávno, pravdaže, v inej podobe ako teraz, a možnože skorej než
hrad Hričov. Ako teraz stojí na svojom mieste, zväčša obnovil ho Fraňo Thurzo[174]r. 1581, ako to dokazuje nápis na hlavnej veži.Keď nám takto Bytčiansky hrad leží pred očami, urobíme o ňom niekoľko dejepisných
poznámok. R. 1462 bol majiteľ Bytče istý Korbel, ktorý s Talafúsom,[175]Zelenkom a Komorovským[176](liptovským) znepokojoval Žilinu. Slávna Thurzovská rodina žila tu pokojné,
skvelé, tak ako i búrami knísané časy. Michal Telekeši,[177]veľkopanský zbojník a pán hradu Lednice, chlap srdnatý, smelý, lúpil a zbíjal
okolie vzdor zákazu kráľa a stavov. On, keď valašský vojvoda cisárovi Rudolfovi pre pokoj a
priateľstvo poslal drahocenné dary, prepadol komonstvo, ubil ho a dary odviezol na Lednicu.
Krajinským zákonom a stavom vycieral zuby. Nato, keď ho stavy vyobcovali, zrobil si žart a
šiel Thurzu v jeho bytčianskom hrade prekvapiť a prestrašiť. Nuž ale prekvapil seba. Thurzo
ho dal posadiť, kde sa mu nepriam ľúbilo, a vydal ho právomocnosti, na čo potom v Prešporku
pán Mišo Telekeši sa stal o hlavu kratším, a to r. 1601.Roku 1605 zaplavili bočkajovské voje okolie, obľahli a olúpili mestečko. Veliteľom tohto
vojska bol akýsi pospolitý Slovák — ako tamten vyššie hore spomenutý Slopniansky, pôvodom
roľník — menom Biely Strýko. Strýc bol, ako vtedy obyčajne, surový síce, ale veľmi udatný
človek, čo vtedy bolo najväčšou cnosťou. Kastelánovi hradu, vidiacemu surmu okolo hradu,
padlo srdce do sáry a otvoril brány. Pán Strýc vyčistil dokonale hrad, vypratal všetko,
odniesol so sebou veci v cene osemdesiattisíc uhorských zlatých, čo v ten čas pre malého
kráľa veľa bolo. Hneď po uzavretom pokoji rany hradu učinené bočkajovcami skoro zase sa
zahojili. Tu vydal Thurzo dcéru Juditu za Ondreja Jakušiča.[178]Svadobné hody trvali vraj za rok — až do krštenia. A hostia, povolaní na
svadbu, prekostovali sa za celý rok. Roku 1616 starý pán umrel a máme dáta, že nielen
svadba, ale i kar bol vydržiavaný s veľkou nádherou. Nebudeme snáď nudnými, keď udáme
jedlopis vtedajších pohrebných skormútených žalúdkov. Na pohrebnom kare sa strovilo: 10
volov, 43 teliec, 144 jahniat, 341 husí, 691 kúr, 12 moriakov, 103 kuroptiev (jarabíc), 2
tetrovy, 2 jelene, 1 srna, 27 zajacov, 28 prasiec, 55 šťúk, 169 kaprov, 100 pstruhov, 750
jalcov, 150 úhorov, 40 korausov, 600 slancov, 100 druhých rýb, 1600 vajec, 4 centy[179]syra, 1 cent soli, bielej múky 100 kíl,[180]druhej múky 108 kíl, múky na torty pol ôsmej kily, na pečivo múky 2 kily,
slaniny 8 pôltov veľkých, masti 54 holbí,[181]29 funtov[182]masla, 28 holbí medu, lojových sviec — no tie sa nejedli — za 12 zl., 103
funtov oleja, 6 a pol okoví[183]vínneho octu, 2 a pol okoví pivového octu, 235 okoví vína, 114 okoví piva, 366
kíl ovsa, 60 fúr sena, 100 fúr slamy. Toľko sa tam pojedlo a toľko sa tam popilo a ten hrad
ešte stojí, a prepevne stojí. Škoda, že nie je udané, koľko papáčov sa tam zúčastnilo a na
aký dlhý čas, aby sme mohli objem vtedajších žalúdkov s našimi porovnať. Ešte v tom čase
nenachádzame veľkú rubriku terajších kuchýň, naše zemiaky. Kto by teraz kana-galilejskú
hostinu tohto objemu vedel vystanoviť, mohol by sa pevnou nádejou kochať a zásluhy mať, že
bude vyvolený do snemu. No akokoľvek, ale to už neboli žalúdky, lež cedilá, v tých časiech,
keď ešte ani žalúdkový Goelisov prach[184]neznali.Teraz som prinútený spustiť oči z tejto gastronomickej pamätnosti, a keď prebrodím
ramená rozvláčneho Váhu, biele piesočné jeho obruby, prebehnúc plytké vodorovné sihote, kam
práve namáhavo sa brodí z tohoto brehu strmým prúdom rožný statok — octnem sa zase na mojom cis,[185][186]na ktorom stojím, vlastne a správne, po ktorom sa vozím. A táto hruď zeme je
hora oblazov. Predtým viedla cesta ponad horu, po najvyššom kopci medzi Žilinou a
Trenčínom; teraz ju prekopali bokom, strmým brehom ponad Váh. Tým sa síce cesta skrátila a
menej príkrou stala, ale stala sa nespoľahlivejšou. Voda podmýva brehy a breh je mrvina —
slincová opuka (Mergelschiefer), patriaca do turonienu; vodou rozmočená spúšťa sa do Váhu,
kde ju voda unáša. Stavajú mu hrádze, všakové hate, ale sa breh hatiť nedá a nesie sebou i
hradskú cestu, ktorá nielen vždy druhých voziť, ale i sama sa voziť chce; popukaná je na
viac miestach a váľa sa dolu. Podľa jej geologickej podlahy tá na tom mieste, tak ako je
teraz, nikdy pokoja mať nebude a poberie raz so sebou i toho tam nešťastne vysadeného
cestára. Item, je to taký malý odblesk krajinsko-töfferskej železnice.Ponechajúc dolinku, vedúcu sprava od cesty do Hrabového, kde sa má nachodiť Ammonites
ronyanus, a druhú do Hlbokého, obcí ktorých prvé domčeky vidno vykukávať z hradskej cesty,
spúšťali sme sa umeleckou, ale pohyblivým základom vynikajúcou cestou na rovinu popri
Podhradí, ležiacou vpravo na boku — do Dolného Hričova.Tu hľadali sme pána farára Fr. Nemčeka, ale pošiel do Trenčianskych Teplíc zmyť prach
telesnej obielky.Okolie Dolného Hričova z ohľadu historického i prírodopisného je zvlášť pamätné. Pretože
prírodné poklady sú staršie než tie ľudskou rukou stavané a už i zapustené, prv
pripomenieme tamtie.Ako sa od Hričovského Podhradia dolinkou ide hore ku spustnutému hradu, na ľavej strane
z hradskej cesty stojí dobre viditeľný, pre štrk odkopaný bielo-žltý vápennák; v ňom
nachodia sa skameneliny: Vincularia grandis, Ananchytes ovata,[187]Spondylus striatus,[188]Pyrula sp. a Nantilus danicus.[189]Tento útvar teda patrí ku senonienskemu.[190]Na kriedu nasleduje eocénsky útvar, predtým už spomenutý súľovský vápenný
konglomerát. A na tomto drsnatom kameni smúti akoby s ním zrastený, upadlý síce, opustený,
ale ešte i v rumoch vždy hrozný hrad Hričov.Či usadlina okrúhlic (Gerölle) v okolí Horného Hričova z treťohornej doby pochodí, to
podľa nášho učeného Dionýza Štúra rozhodnuté nie je.Medzi strednými kopcami vyniká jeden strmý, trhaný, drzý, prevýšený len pozadnými
pílkatými stenami súľovských zápoľ, a na tomto na lom vhodnom sekanom vrchu vystavali dávni
dobrodruhovia, ktorých kosti už tiež kdesi trčia v konglomerátoch — podstati a okoliu
zodpovedajúcu pevnôstku Hričov. Kto ju prvý staval, neviem. Barón Medniansky povedá, že
dejepis jeho prvého majiteľa menuje Jána Kiliana, bývalého kastelána Bytčianskeho hradu,
avšak ktorého roku, to ten krásnopisný románopisec neudáva. Som tej mienky, že Hričov dávno
skorej jestvoval. Za kráľa Andreja[191]r. 1233, ako nám to náš pilný historik Štefan Hýroš[192]povedá, menovali sa liptovské obce pod Šturcom (Nižná a Prostredná Revúca)
Hričková. Zaujímavé je tiež, čo nám podáva náš dejepisný bádateľ, kremnický archivár Pavel Križko.[193]On vykutal v tamojšom archíve, že akýsi Ramzolon[194](Ramzová volá sa i jedna dolina na Čiernom Hronci), Tatármi z Hričova vypudený,
prešiel do Turca, kde bol Belom IV.[195]za utrpené straty odmenený statkami a kde on plodný súc, založil počiatky
mnohopočetných terajších turčianskych zemianskych rodín. Nič nepreháňam, keď poviem, že i
otázny Ramzolon nepanoval na Hričove prvý. Istotne je Hričov starý zub historický. Za
Kilianom nasledovala v majetku Hričova rytierska rodina Lahár. Povesť nesie o Lahárovcoch,
že boli suroví, zbojnícki. Avšak tieto povesti pri hradoch sa pričasto opakujú, ba bývajú
stereotypné. Lahárka stala sa bezdetnou vdovou. Lietavský sused, Fraňo Thurzo, mal už vtedy
tú túžbu ako teraz potentáti, menovite posledný Napoleon,[196]hľadať prirodzené hranice svojej krajiny vždy v susedovej vlasti. Teda mladý
pán, žiadavší rozšíriť prirodzené hranice lietavské v hričovskom panstve, uchádzal sa o
ruku od neho staršej Lahárky. Ale porekadlo hovorí: „Stará žena, mladý muž, hotová je
pračka,“ preto mu ona ruku nepodala, ale prijala ho za syna, a či za čo, s tým dodatkom, že
ak s ňou bude dobre zachodiť, že mu poručí celé panstvo. Kráľ na to privolil. Túžobne
očakával Thurzo splnenie testamentu. Ale keď jeho maminka, čerstvá ako orech, do toho
eocénskeho vápna zahryznúť nechcela, dal ju poctivý „synák“ zdrapiť a do temnice sťa
bláznivú zatvoriť, kde chudera po dlhom trápení umrela. Barón Medniansky píše, že ho
svedomie trápilo a z hradu vyhnalo, hrad že spustol. Mních, ktorého ako karhateľa dal vraj
Thurzo žalárovať, vyrástol pred bránou a tam stojí podnes skamenelý. Kto neverí, nech ta
beží, ešte ten mních vskutku leží a či stojí.Nedivím sa týmto bájkam, lebo hrad tak ako i okolie svojou pikantnosťou nútia
obrazotvornosť k romantickým rozjímaniam.Zátočná rovina medzi Dolným a Horným Hričovom myseľ rozihranú romantickými výbehmi
starého hradu odvádza k pokojnej prítomnosti domáceho krbu, k haluškám a klobásam, ktorým
obyčajne krásne kapustné sady tohoto okolia môžu slúžiť za fundamentálnu podstať. Ba i
prozaický hrach sa tu svojim pestovateľom vďačným stáva, sypúc veru lepšie dividendy než
nejedna sporiteľňa poskytuje svojim účastinárom.Od Hričova vedie chodník kopcami do Žiliny, oveľa kratší než cesta, ktorá za Horným
Hričovom, Váhom o breh pritisnutá, chúlostivo sa vinie, ohradená do kopca pevne stavaným
múrom. Spomenutým chodníkom sviatočne, zväčša bielo odený vonkajší ľud putoval na odpustky
do žilinského kláštora, i zjavil sa nám ako malebný prídavok k romantickému okoliu.Znamenitou hradskou ubiehali sme ďalej. Zjavil sa nám širší vidiek. Časom stretávali sme
nádherné panské kočiare. Boli to, ako sme sa pozdejšie dozvedeli, páni Lordovci a
Popperovci, ktorí sa navracali zo svadby, vydržiavanej v Žiline. Najťažšou prácou týchto
burzovných magnátov býva strižky odstrihovať.[197]Prešli sme dedinu Strážov, a pred nami leží priestor s mestom Žilinou, ohradený najmä na
juhovýchode vysokými horami. K juhu prestiera sa dlhá Rajecká dolina, siahajúca až po
Prievidzu, z ktorej i riečka, berúca pôvod hen tam zo Strážovho vrchu pri Čičmanoch za
Zliechovom, vlieva sa pri Strážove do Váhu. Táto rieka, menom Žilinka (Rajčianka),
vychodiaca z doliny, aspoň podľa mena rajovej, prekračuje dakedy i medze slušnosti; tak
porúchala nedávno i mlynskú hať a samopašne nametala na lúky a role kameňov a štrku.Keď človek za Strážovom mykne na štvrť kruhu hlavou na západ, vidí v diaľke asi pol míle
na značnom kopci hrad Lietavu, ktorý panuje nad okolím. R. 1241 stavaný sobor
kartuziánskych mníchov[198]na skale útočišťa menoval sa Leton, čo je rovného významu s Lietavou. Táto hŕba
opustených skál v predošlých vekoch často bývala zo záhumnia mesta obzeraná a obyčajne dosť
úzkostlivým okom utisnutých žilinských mešťanov. Hoci tu i tu v trudných časiech okolitému
občianstvu i za úkryt slúžila.Strážov daroval Žilincom na Bystrickom hrade „feria 4. post festum S. Lucae Evang. r.
1418 pán Stiborius de Steboritz[199]alias de Bolundoez, Bystriciae et Trenchinii comitatus comes“[200]a pán celého Váhu. Strážov patril vtedy k jeho hradu Lethwa (Lietava).Od svojej mladosti býval som zvelebovateľom starých hradov a i podnes, kde ma už tiež
viac k starým rumom pripočítať nádobno, rád sa zadumaný a zanorený do predošlosti, viac,
pravdaže, než do budúcnosti, hodiny a hodiny s hlavou opretou o dlaň dívam na ne. Prepáčte
teda, keď sa i v pohľade Lietavy, ač i obďaleč postavený, tu zastavím a dačo o rozprávkach
tohto hradu pripomeniem.Keď sa niesol chýr, že Tatári po druhý raz do Uhorska vtrhnúť zamýšľajú, kázal kráľ
Ludvik I. na ochranu kráľovských panstiev a tohoto okolia vystavať hrad tak pevný, žeby ho
nepriateľ nezaujal, len keď by „lietať“ vedel. Stade dostal hrad meno, meno pôvodu
slovenského, ako to statočný barón Medniansky, čo i nazbyt pripomína, lebo veru veľká
väčšina uhorských hradov podľa mena a čo viac podľa skutku sú pôvodu slovenského, vynímajúc
snáď „Liptó Ujvár“,[201]ktorý v Liptove i tak darmo budeš hľadať. (Čítaj SyrmajihoHungaria
in parabolis.)[202]Vystavali teda vraj r. 1360 Lietavu tiež s inými hradmi. Ja myslím, že Lietavu
vtedy obnovili, lebo staré hrady, zvlášť slovenské z pohanských dôb, boli drevené zruby,
kde to možné bolo, obohnané priekopami.Lietava, ohradená troma múrmi, bola prístupná len peším. Kráľ Ludvik obdaroval ňou
svojho verného Bebeka. Časom dostala sa Zápoľovcom.[203]Zápoľa daroval ju Poliakovi Miklóšovi Kostkovi, lebo tento vykonal, že sa dcéra
Zápoľova vydala za kráľa Sigismunda. Neskôr dostala sa Lietava Thurzovcom, prv než sa
osídlili na Orave. Menovite pripomína sa Fraňo Thurzo, snáď ten istý, ktorého prijala za
syna vdova Hričovského hradu, pani Lahárka. Fraňo Thurzo, bývalý nitriansky biskup, potom
veľký podporca vznikajúceho protestantizmu, vzal si za manželku Barboru, dcéru Kostkovu a s
ňou dostal i hrad Lietavu. Syn Kostkov Ján udatne bránil Lietavu oproti vojvodovi kráľa
Ferdinanda I.[204]I. Turimu, ako pamiatka toho je zachovaná nápisom nad bránou.Na hrade Lietave nachádza sa podnes podivná studňa. Ústie jej je úzke, potom sa priestor
mohutne rozšíri a z toho zase spúšťa sa dolu jama či studňa dlabaná do skaly. Cieľ toho
priestoru vlastne nikto nezná; ja sám myslím, že ho ani nemá, ale že on už pôvodne
jestvoval ako prirodzená jaskyňa, ktorú náhodou pri hĺbení studne našli a ju, na koľko
treba, vyhladili.Pred sto rokmi býval tam ešte kastelán a niekoľko hajdúchov; teraz len sovy tam
hniezdia. Zachovala sa jedna pamätnosť: starý kostol v obci pod hradom a v ňom starý obraz,
predstavujúci strašný výjav z tatárskeho pustošenia.Tatári v chráme božom utúlených kresťanov, na márny sľub tatársky na milosť sa
poddavších, poviazaných knutami hnali na hradnú skalu, kým druhí Tatári dolu v priepasti do
zeme bili končité koly. Tatársky vodca sľúbil im život, keď sa zrieknu kresťanstva, i
hrozil, že ich v protivnom páde dá dolu zápoľami duriť korbáčmi na končité koly v
priepasti. Horlivý osemdesiatročný kňaz zaklínal svoj ľud, aby nik od viery neodstúpil.
Rozhnevaní Tatári robili počiatok s kňazom, aby mu vraj kresťanský boh dokázal, že mu bude
na pomoci. A vrhli chudáka dolu. Ale strnuli sverepí divosi, keď starec v povetrí zmizol a
na koly nepadol. Preľakaní Tatári zutekali, nechajúc nepostýkaných kresťanov na mieste.
Starec padol za akýsi kriačok a visel nad zemou, skade ho potom jeho cirkevníci celkom
prirodzeným spôsobom vyslobodili.Asi podobný obraz videl som vo viedenskom Belvedéri,[205]ako pohania kresťanov korbáčmi ženú cez bralá dolu do priepasti a títo dolu
padajúc zapchýnajú sa na nastrojené koly. Tak sa zdá, že táto maliarska idea „na koly
stykania“ voľakedy bola obľúbenou, epidemickou. S istotou neviem, ale sa mi zdá, že ten
obraz v Belvedéri pochodí od Dürera.[206]Keby oba tieto obrazy človek pripodobniť mohol.Pri pospiechaní bližšie k Žiline vychodí na svetlo na pravom brehu Váhu hrad a obec
Budatín. Tento hrad, tak ako i Bytčiansky, nestojí na dákom impozantnom vrchu, ale na samom
brehu Váhu, i nevypína sa zvlášť nad okolím. Čo najviac do výšky čnie, je veža, ktorá ešte
r. 1848 stála plochá, nepokrytá. Hrad Budatín patrí grófskej rodine Čákych,[207]potomkom to Matúša Trenčianskeho, tiež pána Váhu, akých viac bývalo, napríklad
spomenutý Stibor. Hrad má objem nepatrný, ale dobre zachovaný, teraz domobrancami obydlený,
stojí v ústí kysuckej doliny, ktorou hradská do Poľskej a Sliezska a teraz i železnica
vedie.Budatín má historickú pamätnosť.Deje Budatína nie sú známe do kráľa Sigismunda[208]hore. Prvý jeho obranca proti táboritom spomína sa v časiech, kde i hrad Muráň
vznikol — akýsi Pán, ktoré meno pošlo, ako i sám barón Medniansky háda, od vlastnosti, že
bol pánom hradu. On súc v kráľovej službe, bránil hrad oproti husitom, začo bol potom i ním
obdarovaný. Za ním nasledoval druhý pán a to Ladislav Hathna, a keď sa i tento pominul,
prešiel Budatín do majetku rodiny Súňoga z Jeseníc. Prvý z nich bol Gašpar.V análoch mesta Žiliny sa pripomína, že v roku 1462 akýsi Solihrach za Budatínom v
Čertovej hôrke ako ilegálny exekútor daní ľudí zbíjal.Za čas teda vládli Budatínom štedrou rukou kráľa Matiáša obdarovaní Súňogovci, až
nenadále, ako som to pri opise Bystrického hradu pripomenul vzhľadom na bratov
Podmanických, týmito prepadnutí, boli oň pozbavení. Keď Podmanickovci padli do štipcov,
navrátený bol Budatín zase pánom Súňogovcom (Zonek) de Jesenice. 12. októbra r. 1548
naložené bolo kráľom Ferdinandom, že Mojšovi Súňogovi, pánovi z Budatína, neslobodno od
Žilincov mýto vyberať. R. 1582 bolo ustanovené v Žiline vyšetrovanie oproti zbíjaniu
Súňogovcov v krasňanskom kraji. Pekní to boli magnáši a pekné vtedajšie pomery! R. 1680
Adam Rác a Adam Nagy s tritisíc kurucmi[209]napadli zámok Budatín a všetko možné odniesli, tak ako to urobil Biely Strýc so
zámkom Bytčianskym. R. 1708 pod Rákociho vzburou Žilinci povinovatí boli dovážať
budatínskym predstaveným 4 centy soli v cene 3 zl. 50 denárov. R. 1709 od 15. do 26. júna
bol veliteľom hradu Ebergényi.Ešte dačo pre románopiscov! Na juhozápadnej strane hradu viedli schody do horného bytu,
a ja by som sa tiež mal rozpamätať na to, že pri tých schodoch ešte roku 1848 jestvovala
nepatrná klenba, akoby vyhĺbený skliepok pre sochu v múre. O tomto výklenku sa rozpráva, ak
je pravdivý, ozaj hrozný príbeh. A čože by v starých bájočných hradoch bolo bývalo
nemožným?Medzi Súňogovcami, pánmi Budatína, bol Gašpar za časov kráľa Ferdinanda II.[210]a III.[211]i veliteľom hradu Sendré,[212]kde zväčša prebýval a len tu i tu svoju rodinu sem do Budatína prišiel
navštíviť. Ako udatný vojak bol spolu človek spurný, hlavatý, pošmúrnej obyčaje. Tento
železný chlap mal veľmi krásnu dcéru, ktorú, ako sa rozumie, matka prísne striehla. Ale
predsa, ako to každý zasa porozumie, zaľúbila sa táto spanilá deva do švárneho Fraňa
Forgáča. Tento rojčil, ako zase nič menej pochopiteľné, za vnadnou, v chládku ukrytou
fialkou. Prísna, ale predsa len dobrá maminka dala sa uprosiť dotieravými zaľúbencami, i
sľúbila konať v ich prospech. Príde otec, zosadne z koňa, brnká ostrohami, cvendží šabľou,
mrdá fúzmi a fučí ako zlô v oblaku. Matka otvára ústa, chce predniesť inštanciu…[213]zmrzli jej slová v gágore. Tatuško zahučí sieňovou klenbou, aby sa razom
Katinka chystala a pripravovala, že on jej ruku sľúbil pánu Jánovi Jakušičovi,[214]majiteľovi vysokého Vršateckého hradu. A to bolo zreteľne povedané; tam vyššej
apeláty nebolo a neostávalo Katinke inšie, ako s rozpuknutým srdcom šiju pred hrozným otcom
skloniť a chtiac-nechtiac bielu rúčku čiernej Jakušičovej podať!Ach bože, prebože, nastalo kvílenie. Švárny Forgáč videl, že mu už prichodí len cez sklo
med lízať. Chcel, prv ako sa Katinka vydá, ešte sa odlúčiť, i navštívil ju potajmo nočnou
hodinou. Starý vlk šípil zverinu. Nastala paskala; pri fakliach vrhla sa stráž, Súňog na
jej čele, do vchodu, ale šuhaj akosi upozornený, ušmykol cez múr a ufujazdil. Nie tak
Katka. Za tri hodiny bol jej výklenok hotový, do toho ju strčili, dali jej na tri dni vody
a potravy a úbohú zamúrali. Ale dáku dierku murári predsa museli nechať, lebo ináč by sa
bola zadusila. Chudiatko, kým ona tam slzy ronila a vodu pila — lebo jej vtedy chýrečné
žilinské pivo nedali — rozletel sa chýr o tomto zločinstve na všetky strany, nasledovne
udrel i o ucho zúfalého Forgáča. Ten pobral priateľov, bratov, žoldnierov, všetko čo mohol,
a letel ako fúria do Budatína a prepadol ho v noci. Starý Gašpar nadurdený v pantofliach a
v nočnej čapici bránil sa na dvore ako lev; kým sa ale stačil spamätať, s kým, s akým
hosťom to má do činenia, už Forgáč vylúštil zo skrinky zamúranú krásku, vysadil ju na koňa
a hajde — stratila sa celá družina nočnou hodinou, uháňajúc dolu Váhom.Ešte nie sme pri konci. Hrozná zvesť dopálila i pána Jakušiča na Vršatci. Aby sa o veci
presvedčil, zobral ozbrojencov a ťahal zamyslený oproti Budatínu. Muselo už byť na svite,
keď stretol Forgáčovo komonstvo. Krásnu belušu Katinku uzrel na bielom koni, v bok nej
svojho soka Forgáča. Dvaja kohúti pri jednej kurke sa neznesú. Začali si mečmi rebrá čítať
a zuby šparchať, až sa chudák Forgáč vyvrátil. Prišiel o nevestu a o život. Jakušič pojal
peknú korisť na svoj hrad, kde neborkej Katinke nepozostávalo nič iného, ako lebo vrátiť sa
k otcovi a do tesného výklenku, alebo podať ruku pánu Jakušičovi. A toto posledné i
urobila, čo by urobili i druhé, a čo by sme im my tak ako i Katinke pri takých okolnostiach
veru odpustili.V dobe posledného povstania Budatín bol tiež dejišťom bojov. R. 1848 pozde na jeseň tu a
v Žiline ležavší honvédi zvolenského práporu, k tomu voľačo nepravidelných ozbrojencov,
vydali sa na hranicu a obsadili Čadcu a jablonské priesmyky. Ale keď tam šramotivší
slovenskí dobrovoľníci v sprievode c. k. pechoty a hŕstky konníctva prekročili hranicu,
ustúpili honvédi až po Žilinu, čo sa tak rýchlo stalo, že komisár Balog i koňa tam zabudol
a veliteľ práporu, Štefan Ruttkay, takmer nestačil si svoju toaletu zapakovať. Po dakoľkých
dňoch dali sa slovenskí dobrovoľníci a c. k. vojsko pod vedením plukovníkov Götza[215]a Frischeisena[216]v prítomnosti slovenských vodcov na pochod oproti Žiline. Tak sa zdá, že 11.
decembra 1848 dorazili pred Budatín, a tak ako prv na Čadci i tu práve od započatého, no a
pravda nedokonaného obedu zburcovaní boli sčiastky v Žiline, sčiastky v Budatíne ubytovaní
honvédi. No teraz stala sa skutočne zrážka. Krásny výhľad na bitku bol z veže Budatínského
hradu, kým to nastúpivšie udalosti neprekazili. Nepriateľské čaty stykli sa na rovine za
Budatínom. Štiavnické, honvédom pridané delá, počtom asi šesť, zaujali miesto na kopci,
pechota bola rozostavená v rovnej čiare dolinou, nepravidelní trenčianski strelci a zemská
hotovosť postavila sa za ohrady záhrad, do jarkov a priekop. Cisárski mali pol vatreny diel[217]a tým sem-tam fačkovali. Tiež do Zádubnia poslali dakoľko granátov na
okoštovanie. Pechota rozprestierala sa rovinou v oči honvédom. Ako sa takto streľba z
pušiek a hrmenie diel celou čiarou stávalo živším a tu i tam vojak k zemi sa chýlil a tam
zase druhý odnášaný bol na puškách von z bojišťa k miestu zaväzovania, zhŕkli sa slovenskí
dobrovoľníci ako vetrom hnaný strakatý oblak a hnali s „hurrá“ surmou na honvédske delá, a
to tak silne, že títo museli vynaložiť všetku svoju šikovnosť a rýchlosť, aby s delami do
čistého prišli. A keď k tomu nehanblivé granáty počali neprestajne trieskať až hen za šíky
honvédov a raz vo vode vrejúc, zase v tehlách a krovoch šarapatiť začali, celá armáda
poberala sa spešným krokom cez most na ľavý breh Váhu. Každý sa vynasnažoval dostať sa
atletickým krokom na druhú stranu mosta. Keď sa za krátky čas všetko premlelo a most bol
rozbúraný, dobrovoľníci a cisárski zastali si pri hrade, v parku, a hore brehom medzi
domami, honvédi však, a čo k tomu patrilo, zastali si pred mostom na žilinskej rovine,
menej krytí ako tamtí. Medzi oboma tiekol pokojne vážny, nemý, neutrálny Váh. A tu potom
začali si nadávať ponad vodu. Honvédi revali delami a mušketami,[218]tamtí mušketami a škarede brýzgali tými odpornými bombami. Šesťfuntové gule
špatne hospodárili v hradnom skleníku: sklo brnkalo a kamélie a azalky lietali po skleníku
v tisíc capartoch. Dobrovoľnícke guľky kopaničiarov z ťahaných ciev zasahovali až po
Žilinu. Trvalo to od popoludnia asi do siedmej hodiny večerňajšej bez patrného výsledku,
pretože ani jeden ani druhý nemohol prejsť cez vodu. Aby osvietené bojište tým strašnejšie
vyzeralo, blčal na brehu Budatína hore nad Váhom jeden dom. Večer obe stránky z bojišťa
odtiahli. Cisárski ťahali proti Sliezsku, honvédi do Predmiera. Cisárski nechali v Budatíne
jedného raneného dobrovoľníka, ktorý mal guľku v kĺbe nohy; tento, lapený, zomrel pozdejšie
v nemocnici v Žiline. Bol to sedliak z Kysuckej doliny. Okrem toho ostali v Budatíne siedmi
ranení dobrovoľníci, aby si vydýchli; tých nočnou hodinou žilinská patrolujúca garda[219]vydvihla a poviazaných oddala honvédom. Jeden z nich bol ranený bodákom do
čela. Títo siedmi boli odvedení do Predmiera, kde cez noc v svinskom chlieve zatvorení pri
treskúcej zime očakávali svoj osud. Tomu chudáci ani neušli. Tiež zo strany gardy boli
dobrovoľníkmi daktorí, medzi nimi i jeden farár,[220]zlapaní a za hranicu vyvedení. Týmto sa okrem žalárovania nestalo nič. Pri
spešnom odchode domobrancov z budatínskebo bojišťa zabudnutá bola hlavná stráž na žilinskom
námestí. Táto pri opätovnom navrátení sa honvédov z Predmiera druhého dňa, nikým medzitým
nemýlená, konečne predsa bola zamenená. Že im teda z Budatína veľmi náhlo bolo, dá sa už i
z tejto zábudlivosti zatvárať. Cisárski a dobrovoľníci, trebárs v úkrytoch postavení,
predsa boli šestnásti ranení; z honvédov a trenčianskych strelcov ranených bolo tridsaťdva
a jeden usmrtený. Ranení a mŕtvi pri cúvaní honvédov boli do návratu odovzdaní mestskej
vrchnosti. V bitke bol prítomný i Ľudovít Benický,[221]známy dobrodruh, Kossuthom ustanovený všemohúci komisár banských miest, ktorý
asi pred piatimi rokmi nepochopiteľným spôsobom, pravdepodobne zavraždený, z Pešti zmizol.
V liste, písanom do Banskej Bystrice chvastal sa, že jemu guľka kus kabáta z pleca
vyšklbla, čo ale ďaleko za pravdou krívalo; iba žeby bol dakde ostal na tŕni visieť. Keď
odtiahnutím cisárskych, rátajúc medzi nich i slovenských dobrovoľníkov, sa pre honvédske
pľúca povetrie okolo Budatína očistilo, vrátili sa druhým dňom z Predmieru nazad do Žiliny.
Tretieho dňa popoludní pri pochode cez Budatín bol podľa udania kaprála jeden z lapených
ozbrojencov slovenských dobrovoľníkov tam v Budatíne vyše zhoreného domu obesený na
stromovú haluz, kde asi jeden-dva dni zamrznutý visel; šiesti boli deň nato v Kysuckom
Novom meste každý osebe obesení na pristrojených koloch. Jeden z nich, klobučnícky tovariš
rodom z tohoto mestečka, bol otcom viac detí. Po týchto španielskych guerilských skutkoch
odtiahli honvédi po druhý raz z Kysuckej doliny, stúpajúc až do Komárna. Ich miesto zaujal
druhý honvédsky broj[222]z Novohradu; k tomu sa vo veľkom počte pripojila garda a zemská obrana.
Posilnení dobrovoľníci vrazili po druhý raz na nich a už teraz nemali honvédi času most
zboriť a tak prenasledovaní utekali vypudení zo Žiliny von za tridsiatok.[223]Medzi ranenými bol i kapitán a mŕtvych bolo viac ako pri prvom zrazení. Jeden
muž z honvédskeho delostrelectva bol naprostred mostu, keď sa snažili rozberať brvná mosta,
delovou guľou na dve polovice rozčechnutý.Keď som takto pripomenul deje Budatína, poďme ďalej cestou, pri ktorej sa vtedy ozýval
vojnový huk, tresk strelných zbraní a pohyby vojska. Cestou, teraz pokojnou, došli sme do
prívetivého, obchodného a na jeho skromný objem dosť živého mesta Žiliny.Od roku 1848, v ktorom ešte pred započatím revolučného zápasu mesto náramne vyhorelo,
zdvihlo sa netušeným spôsobom i dokazuje za našich časov uznania hodnú životaschopnosť,
najmä čo sa týče priemyslu a kupectva. Mnoho k tomu prispela železnica, vedúca z Budapešti
a Košíc do Bohumína.Žilina za časov Bélu IV., Karola,[224]Ludvika I., Márie a Žigmunda, menovala sa — či lepšie povedané — menovali ju
Silna. Ona sa dobre a správne po slovensky menovala Žilina. Pozdejšie sa spomína: Zelena,
Zöldvár, Selina (ale nikdy mrcha Zelina, lebo tam pestovali vždy a vždy dobré zeliny),
potom Selna, Solna. Z toho môžeme vidieť, ako pôvodné poctivé meno nepozornými pisármi môže
byť spotvorené. Tak spotvorili si mameluci napríklad Vrtál na Wahgrthal, Pospíšil na
Postchüschl a Navrátil na — Nadrág Attila[225]atď.Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny, písaný Alexandrom Lombardinim, udáva zaujímavú
históriu tohoto mesta, z ktorého tu podáme podajedny maličké výťahy.Žilinci pochodia vraj podľa Dithmara[226]od Silingov, ktorí prebývali v Sliezsku pri jazere Silnenskom; oni, ako P.
Križko udáva, svojím vpádom do kremnického kraja dali príčinu rúnskym nápisom,[227]jestvujúcim v Kremnických horách, odliatym kroz profesora Klemensa[228]v sadre a teraz pod otcovským zátvorom uschovaným v dome Slov. Matice, kde budú
zaiste čakať, kým ich jerichovské trúby zo sna zobudia.Žilinských susedov, krotkých Varíncov, odvodzuje vraj pán Starek od Vandalov,[229]z ktorého ukrutného národa pochodia i Gajdlančania a zase od týchto pochodia
veľmi krotké a sladké, na šalát sa hodiace, drobné gajdlanské slivky.Kedy Žilina pripadla k Uhorsku, je neznáme — od prvopočiatku to nebolo. Ba mnohé roky
ešte i potom, keď bola privtelená k Ugrii, chodili si Žilinci hľadať právo do Tešína[230]a do Krupiny.Podľa Anonyma[231]Boršu,[232]čo bol v trigonometrii a v katastri nebárs zbehlý, ťahal hranice Uhorska cez
Tatry, Zvolenské hole a stade akosi zaletel na Fačkov, Svežepec (preto mi ten bol tak
nápadný), na Púchov a Brodno a na rieku Moravu.Ctibor, pôvodom Poliak, potom veľmož a pán Váhu, založil v Žiline r. 1376 hospital; bol
by sa takmer i jemu samému zišiel, lebo osou pichnutý zomrel.Aktá mesta po rok 1429 sú písané latinsky a nemecky, odvtedy do roku 1468 latinsky,
potom sú všetky slovenské.Už v XIV. storočí sa žilinskí Slováci hádali s Nemcami pre rovnoprávnosť, ktorú Nemci
pri volení mestských zástupníkov uznať nechceli — právo ktoré však Slovákom listinou
potvrdil Ludvik I. Tú listinu má Žilina v archíve.Roku 1384 jestvovala i žilinská župa.Že páni Žilinčania zdravým rozumom prekypovali už v dávnych dobách, bolo vidieť, pretože
r. 1418 zliechovský starosta bol opátom zo Skalky poslaný do Žiliny po dobrú radu, tak ako
voľakedy sa chodievalo po pravdu do Ľubietovej.Roku 1431 a 1433 urobili Žilinčanom vizitu husiti, pre mešťanov nepriam príjemnú.Roku 1436 maltretírovali[233]Žilinčanov kasteláni Starhradu a Strečna. Roku 1449 Ulrik Cilský[234]zaujal Žilinu pre Huňadyho.[235]R. 1474 prešiel Žilinu kráľ Matej so svojou čiernou légiou. R. 1526 Zápoľa
založil Žilinu Burianovi Svetlovskému za 10000 str. a za 3000 zl. uhorských.Známi nám a toľko ráz spomínaní bratia Podmanickovci podmanili si r. 1546 Žilinu a
opevnili žilinský kostol. R. 1598 a 1599 pustošil okolie Žiliny Poliak Komorovský. R. 1654
Gabriel Illésházy dostal od mesta na nohavice — červeného súkna. R. 1654 prišiel palatín a
dostal dar 49 zl., jeho žena plátno a mydlo. R. 1655 prišiel župan Gabriš Illésházy, keď sa
mu už predtým dobre vodilo, a dostal „jarmočné“ červeného súkna v cene 93 zl., jeho
manželka plátna v cene 8 zl. a slečna dcéra dostala perníkov za 75 denárov. Teraz by tým
darom sotva stoličného kancelistu, ba neznám či pandúra, uspokojili. Magistrál, povolaný
dňa 22. septembra r. 1656 do Bytčice na svadbu Fraňa Révayho, niesol dar od mesta jeden
funt maku a 9 kaprov. Vtedy makovníky zaujímali miesto terajších grilážov. R. 1661
posielali dary Miklóšovi Vesselényimu, zmáčajúcemu sa v Štubnianskych kúpeľoch. Fraňo
Vesselényi r. 1666 dostal od Žilincov súkna v cene 4400 zl. Toho muselo byť hodne! R. 1682
prešlo cez Žilinu 20 000 Poliakov proti Viedni, a to 24. júna. Od 1. novembra 1707 do konca
apríla 1708 posielali Žilinci do starhradskej kuchyne pánu Alexandrovi Lužinskému mesačne
100 zl. a znamenité korenie.Dňa 21. júna roku 1712 boli Jánovi Mitturovi, mestskému drabantovi, odťaté obe ruky, že
okradol mestskú pokladnicu. Chudák trýznený nemohol kráčať, tak bol vyvedený za mesto a tam
mu boli ruky katom amputované. 30. mája roku 1725 bol Váh veľmi rozvodnený, ako ešte nebol
vídaný od r. 1662. Do r. 1725 skladali mestskí sudcovia úrad na cintoríne. R. 1747 zbierali
trinitári z ilavského soboru milodary na vykúpenie uväznených kresťanov z rúk moslimov.
maďarských „pokrvných bratov a nosičov kultúry“. To bolo pravda vtedy, a teraz sú „tempi passati“.[236]Roku 1771 prišiel do Žiliny knieža Peter Sapicha, kde zomrel a bol pochovaný do
krypty. Do novších časov tohoto storočia smeli v Žiline bývať len dve židovské rodiny;
teraz to zmeškané chvatom dohonili. Rodina Pfannschmidt dlho žila v Žiline, kde Daniel bol
i richtárom. Terajší Zsedényi[237]je „prekrstený“ Pfannschmidt. R. 1813 veľká voda Váhu narobila mnoho škody.Žilina vyhorela r. 1431, podpálená plieniacimi husitmi; veľká čas mesta ľahla popolom i
r. 1521 a r. 1678 celé mesto krom Kálova zhorelo, i zvony sa rozliali; tak i r. 1713 bol
oheň. R. 1722 bolo zázračne veľa myší. R. 1744, 1756 a 21. júna 1848 zúril veľký oheň, že
zrútil sa i kríž z veže, preboril kryptu, kde potom i kostry a truhly boli ohňom kvárené. Z
tohoto vidíme, že je Žilina skutočne ohnivé mesto. Dňa 15. januára r. 1858 bolo
zemetrasenie, ktorého strediskom bola hoľa Minčov, ležiaca juhozápadne od Žiliny.I mor navštevoval Žilinu, a to r. 1587, 1624, 1663 a 1679. keď zomrelo 150, roku 1711 a
1714, v ktorom zomrelo za 6 mesiacov 300 ľudí; r. 1831 zúrila zase cholera.Teda oheň a mor prenasledovali Žilinu, a predsa stojí — a to krajšia ako driev. Kto ju
videl r. 1848 po ohni a teraz, vidí značný rozdiel. Ak sa tak potiahne, o sto rokov sa
nebude mať kde pratať, na Strečne bude stáť jej radný dom.Námestie vyniká zvláštnosťou. Domy na námestí sú opatrené arkádami, ktoré dáždniky a
slnečníky robia zbytočnými. Tým podobné arkády bolo možno vídať v Banskej Štiavnici a vo
Viedenskom Novom Meste; v Benátkach ešte jestvujú. Pod týmito arkádami sú pootvárané sklepy
a pod nimi kupčia s rozličnou bežnou potravou kofy. Prekvapený som bol výbornou ovocinou,
najmä hroznom, akého v ten čas ani v južnejších mestách by sa človek nebol dopiadil.
Obecenstvo domáce i cudzie, medzi ním honvédi v červených nohaviciach neurčitej farby,
motalo sa hojne. Vidieť tam priemyselné podniky a peňažné ústavy, ktoré prospechujú.Hostinec u Chorváta sa odporúča všetkými dobrými vlastnosťami; majiteľ vyniká
vľúdnosťou.Neviazaní na čas, ani na železnicu, brúsili sme bez cieľa po meste popod arkády, a len
pozde na súmraku ľahli sme si spať.Kým zažmúrim oči, chcem vám nakrátko udať i geologickú polohu žilinského kraja — len
nakrátko, aby som vás toľko už nenudil.[238]Žilinsko-domanižské koryto pozostáva z vyšnej kriedy, slinca, piesočníka, konglomerátu
vápenných, žabičných, žulových okrúhlic. Až po zrumy Lietavy od západu hore sú eocénske
konglomeráty, aké sme videli v Podskalí a pripomenuli v Súľovských bralách. Eocénske útvary
sú i pod samým mestom, ako ich každý môže vidieť pod kostolom.Okrúhlicové sutiny v priestore žilinského koryta je tvrdo určiť, to jest vradiť ich do
primeranej doby. Zvrchu sú okrúhlice, pod nimi hlien. Celý ten útvar leží pred
Strečnianskym priesmykom. Uložené okrúhlice ťahajú sa vysoko hore dolinami Višňovou a
Rajčiankou, kde sa objavujú v stupkovatej podobe ako v alpských náplavoch.Južne od Žiliny leží nad okrúhlicami (Gerölle) nános (Löss); v hline pod okrúhlicami
nachodia sa malé sloje hnedého uhlia. Keby sa tam našli odtlačky bylín, podľa tých by sa
mohol určiť súvek týchto vrstiev. Takto nás poučuje náš učený Dionýz Štúr.Keď ešte páni Silinensis silne chrápali, viezli sme sa ulicami sem-tam von do poľa medzi
mohutné kapustné hlavy. A tak zbohom, niekdajšia metropola výborného žilinského piva a
červeného súkna!Za Žilinou sa obzor šíri. Na sever hore proti Sliezsku ťahá sa tesná Kysucká dolina, na
východ dolina Varínsko-belanská proti Orave, na západ dolina Rajecká, ktorou sa šmotle
bystrá štebotavá Rajčianka. Prosto nosa zastavujú výzor vrchy Minčov a Malagura a týmito
valnými oponami kliesni si cestu Váh, kde potom naplašený a prácou borenia rozbabraný
žilinským údolím rezoníruje. Na všetky strany, kade sa vezieš, vidíš ním povytierané doliny
a hromady vylisnutých skál, štrku a piesku tu ním naváľaných. Veľká sila a veky toho veľa
nakopili.Za Žilinou prešli sme colný úrad, rozsiahle staviská erárneho panstva.Vezúc sa chvíľu po náplave, pritiahli sme až ku samému Váhu. Tam som videl dvoch naoko
pastierov, ktorí škrabali hákom vo vode. Čo tí tam, reku, hľadajú? Či sa dáky Mojšan
utopil? Vtom vytiahne jeden z nich za hákom na brehu pripevnený povrázok a konca toho
trepala sa na udici lapená, asi dve stopy dlhá ryba. Keby som sa nebol bál, že mi, kým
prídem domov, bude raziť hogúom,[239]bol by som ju kúpil; takto ale naradovaný rybár strčil ju do cedila.Hradská cesta pred vystavaním pyšnej, súpernej železnice toľme živá zarastá teraz pomaly
trávou; len práve koľajami z obce do obce tvorí sa blato a pomerne veľký prach. Vidno, že
veru z vrchnostenskej priazne vypadla, lebo drvením a vysýpaním štrku sa jej veľká
pozornosť nevenuje.Mojšova Lúčka a za vodou Mojš sedia ako pracka po oboch brehoch Váhu. Mojš leží v
Transvaganii tak nízko na brehu Váhu, že to občanom i mimo vôle musí veľmi ľahko padnúť
nohy si močiť. Z Mojšovej Lúčky zvráti sa cesta na breh, zvýšený nad obcou, a tak potom
príde sa po nej do Strečna.V Strečne príjemne nápadné mi bolo vidieť čistotne oblečených občanov, možno občiansku
starešinu, sedieť na preddomí a nahlas čítať noviny. Poslucháčov nebolo málo. Že
carihradský Vakif nečítali, to sa domnievam. To, čo čítali a naslúchali, bolo navlas
podobné nášmu Hlásnikovi.[240]Srdečné nazdar tomu vlastencovi, čo osvetu svojho ľudu podporuje! Sláva mu!!Tu v strečňanskej romantickej úžine pokŕmili sme kone a ja použil som ten čas i
poobzeral som sa po interesantnom okolí. Tu je svet skalami zabitý. Keby sa tadiaľto nebol
prelízal Váh, sotva by tadiaľto bola viedla cesta z Turca do Trenčína. Vydriapal som sa nad
cestou na bralo oproti hradu, strmo sa vypínajúce nad Váhom, i oprel som oči o mohutné
hradisko.Opretá o operadlá hradskej, stála podo mnou moja žena, hľadiac dolu do hlbokého Váhu. K
nej sa pridružil pltník. Im hlboko pod nohami stáli prikotvené plte. Každé slovo čul som
zreteľne na môj vysoký prestol.Pltník rozprával mojej žene podivnú historku, aká sa pred troma dňami prihodila na
náprotivnej železnici. Z Nezbudskej Lúčky, malej to dedinky tamto oproti Strečnu, pracoval
jeden nádenník na železnici. Jeho trojročný chlapček vybral sa traťou za ním a nudený dlhou
chvíľou zaspal medzi koľajami. Zjaví sa vlak, kerujúci spoza kopca. Vodič hneď zbadal
chlapca, ale pristaviť vlak nijak nemohol. Chlapec sa síce prebudil hrmotom vozňov, ale
preľaknutý našťastie ani údom nepohol; nuž a tak vraj najhroznejšie nebezpečenstvo
bezškodne prebehlo ponad jeho hlavu. Takto rozprával pltník, i dušil sa — a tak musela byť
pravda.Z môjho povýšeného miesta videl som i námorskú vojnu. Dvaja do špiku rozsršení pltníci
ohrievali sa tam dolu na pltiach týkami, určenými ta dolu na dolniaky na podporu révy. Že
tí z Likavy a jej panstva pochodiaci poddaní mali tvrdé leby, bolo počuť až hore na moje
stanovisko, lebo to rúče chrôpalo. Bol to boj o jestvovanie podľa Darwinovho[241]systému.Predo mnou stojí hrad, za ním vysočizné hory, podo mnou tečie Váh, za Váhom na východ
vypína sa na mňa kukajúci Starhrad, na sever tiahne sa Žilinská dolina s obcami Tepličkou,
Nededzom, Varínom, Nezbudskou Lúčkou a ňou hadí sa železničná trať. Veľmi dobre som sa
cítil, i vytiahol som kapsu a skreslil som si hrad Strečno. Deň bol horúci a tichý; ťahalo
ma hore na hrad. Darmo som vábil svoju polovicu do hradu, darmo som ju uisťoval, že tam
bude pekná kapusta a krásne sa pasúce teliatka: nie a nie! A tak prehodiac plachtu
(koncovku, čiže pléd) cez plece, stúpal som hore. Šiel som poza záhrady dolinou hore, potom
severným bokom zámockého kopca stúpal som starou cestou na chrbát kopca od západu a tak
hrebeňom som kráčal zase na východ, to jest k Váhu hore k samému hradu. Tu pred bránou
hradu som sa zišiel so známym novosvetským kultúrnym článkom, so zemiakmi, v úplnom kvete;
áno, so zemiakmi, ktoré ani Donč, ani Dersffy, ani Pankrác a Vesselényi nemali česť poznať.Nevkročil som hneď bránou do hradu, kde už oddávna nebolo počuť signál trúbou dávaný z
hradieb, ale motal som sa severnou stranou pod baštami. Všakové jamy, priekopy, smetiska,
mrvy, kultúrne čierne vrstvy zeme značili na bývalé rozličné budúnky a hradné prípravy. Tam
sa mi zdala byť studňa, tam zase vyheň, kde ležal nezmenný uhliarsky prach dakoľko
centimetrov výšky. Vápno, skaly, zlomky tehál, prirodzené kamenné stupky, suchá štipka,
vyrastená zo skúpej prsti, šuchotala mi pod nohami. Keď som došiel na roh krajnej bašty,
nevedel som, či sa kochať na divokrásnom pohľade okolia, či na pyšnom, starobou skľúčenom
hrade. V takom momente človek ponechaný dumaniu býva vytŕžený. Tu hore ticho, len pustovky
pískali, nad Polomom vysoko hore krútil sa malý obláčik, Váh temno šušťal, ťahajúc ďalej
ticho, akoby starého známeho, hrad Strečno, zo sna prebudiť nechcel. Ľudské hlasy spopod
brala ozývali sa čisto a jasno. Nože si myslite ten obraz a nečudujte sa, že pod nohami
Strečna poézia kvitne. Krásna príroda tvorí krásne myšlienky. „Auf den Bergen wohnt die
Freiheit,“ hovoril tuším Schiller.Blízo mňa pri samej zemi predlabaná je diera do silnej steny, vedúca dovnútra bašty.
Pretiahol som sa dnu, ale tam inšieho výhľadu som nemal ako medzi začadenými múrmi prosto
do neba vyzerať, bo okná boli mi privysoko. Stade som prešiel do priestoru, ktorý podľa
klenby súdiac, mal byť kaplnkou. Všade ticho, všade pusto, len duchovia dedov ma ovievali.
A tak pochodil som rad-radom tie rozličné staré a staršie staviská, to viac to menej
porúchané. Z jednej miestnosti asi vprostred hradu je z dolnej čiastky slobodný výhľad
vyvaleným oknom dolu do priepasti. Vprostred miestnosti leží sutina, nakopená v podobe
krovu. Na vrchu tej sutiny strmo sa kloniacej proti oknu som zastal a hľadel do hrtana
priepasti. Spod okna dolu nielenže je zápoľa kolmá, ale je podrazená, takže hradská cesta
na brehu Váhu je od vrchu krytá výbehom brala; alebo druhými slovami: Kto by tým oknom
šašíroval, alebo šašírovaný bol,[242]nepadol by na cestu pod hradom, ale zaletel by poza ňu do Váhu. Výška hradu nad
morom je 1545 stôp, nad cestou ale kolmo 228 stôp (= 38°). A nad tým oknom hore, vysoko na
múre v povetrí medzi nebom, hoľou Polomom a Váhom pláva a či visí balkón. No, už tie dámy,
čo stade fľokúvali dolu na cestu, Váh, alebo na náprotivný Starhrad, museli mať čuvy hrubé
ako povrazy, silnejšie iste než ja, lebo ako som sa nahol dolu tým „kuksinslochom“,[243]počalo ma proti žalúdku štekliť, i musel som si zakryjúc oči na chvíľku na tú
sutinu lofnúť. Keď som sa, koľko mi čas dopustil, natúlal po rozvalinách, vyšiel som von,
ľahol som si na peknom príhodnom mieste a hútal o prešlosti Strečna. No, chudák, niekedy
slávny hrad, jeho prítomnosť je telo bez duše.Nad Strečnom sa zabrieždilo,zajasali hory,vetrík pozdravuje lazy,nivy a úhory.Na Strečne sa žiaľ usadil —tam ticho sviatočne.Tak básni náš Dušan Sava Pepkin[244]a táto báseň skvitla v chládku osiroteného Strečna.On takže udáva vo svojich útlych poéziách, že hrad Strečno stojí na žulovej skale. No
poetom, pravda, veľa slobodno, tým nezazlí nikto, keď z tvarohovej hrudy splodia žulu; ale
skutočnosť nás poučuje, že Strečno stojí na vápennáku, a to ak sa nemýlim, je to neocénsky
dolomit. Z toho materiálu je i stavaný; ale v múre sú i kusy červeného žabičníka
(kvarcitu), ktorý sa vyše hradu v strmej bralnej stene vyznačuje červenou farbou. Žula
vystupuje nahor povyše oproti holiam Polom a Minčov (4314 stôp); tá posledná 15. januára r.
1858 ako stredisko vo vtedajšom zemetrasení dosiahla v prírodovedeckom svete značný stupeň
významnosti. Ktože zná, čo sa tej starej dáme vtedy v črevách snulo? Vídať i tu, že staroba
nechráni pred šialenosťou. Medzitým je Minčov nespokojný ako kedysi Petróci a Pankrác, jeho
susedia. Tiež i r. 1348, 1600. 1853 striasol seba a okolie ako púdel, keď preplával cez
vodu. Toto okolie je teda veľmi revolucionárne a patrí pod prísnu dohliadku. O krásnej žule
strečnianskeho priesmyku prehovoríme pozdejšie, keď sa pri otvore strečnianskeho pasu
budeme voziť na južnej strane.Zo Strečnianskej archeológie poviem vám, koľko viem, ako skromný turista; viac by vám,
rozumie sa, vedel o ňom povedať pán A. Lombardini, ktorý má toho krámu kopu a z toho dačo,
myslím, i do Letopisu[245]pošle.Či tento hrad, i so Starhradom, bol stavaný, aby Turiec pred Trenčínom, či tento pred
tamtým chránil, a či preto, aby tovar kupcov po Váhu sa plaviacich a po ceste jazdiacich
vzal pod svoju ochranu, podržiac z neho, koľko mu ľúbo — to neviem. Dosť na tom, že na
takom mieste bol stavaný, kde bez jeho povolenia ani vták nemohol preletieť a koho chcel,
či to na vode, či na ceste, či v povetrí, mohol skalami zahlušiť. Jeho zakladatelia
podistým sentimentálni neboli.Toto orličie hniezdo i so Starhradom mal už r. 1320 vo svojej moci Miklóš a Donč
(Dominik?), často v dávnych listinách spomínaný zvolensko-liptovský župan. Krstné meno Donč
nachodí sa ako prímeno ešte v okolí Brezna, no nie viac ako pánov hradu a županov.Roku 1352 darúva Ludvik I. Strečno synovi Jána z Krásneho, Dominikovi (teda zase Donč),
Hlávka zvanému.R. 1421 obsiahol Strečno od Zigmunda Stanislav Dersffy. Za Jiskru vydobyl Strečno nočnou
hodinou Pankrác,[246]pán Starhradu. Roku 1437 páni Strečna a Starhradu napadúvali Žilinu ako dobrí
susedia. Mária Szilágyi r. 1457 navrátila hrad Strečno a Starhrad Pankrácovi. Po smrti
Ladislava Pankráca r. 1475 administroval Strečno kráľovský kastelán Juraj Horváth. Roku
1526 založil Zápoľa Strečno so Žilinou za 10 000 zlatých a 3000 uhorských Burianovi
Svetlovskému. R. 1548 zakázané bolo skrz kráľa Ferdinanda majiteľovi Strečna vyberať od
Žilincov mýto. To by sa snáď malo rozumieť, aby mešťanov neozbíjal. Roku 1633 strečnianska
pani Žofia Bosniaková[247]vyzvala žilinského richtára, aby pre zúriaci mor porobil potrebné poriadky. Ba
či ozaj dezinficírovali? Toľko je isté, že na mor (choleru, týfus) ľudia predtým tak mreli
ako i teraz, no pomerne trochu predsa viac. Oproti hradu za Váhom, tamto na teplickej
rovine, kde v teplickom kostole leží pochovaná Žofia Bosniaková, rozliehalo sa r. 1678
koncom septembra pod Imrichom Tökölim a Štefanom Petrovec (Petróczi) z Košeca do 10 000
kurucov, odkiaľ prejdúc na Rajec do Prievidze, statky Pálffyho pálili.V týchto chladných múraniciach tĺkli i teplé srdcia a cez švíky železného brnenia
vdierala sa do tvrdých pŕs horúca láska. Čítali ste, čo sa dialo s Podmanickovcami na
Bystrickom, čo s Katinkou Súňogovíe na Budatínskom hrade? Tak hľa i na Strečne, práve na
dejišti harcovania s posekánom, kyjom, mečom a kušou, vyrástol útlocitný kvietok, výraz
láskavého srdca. V prvej polovici XVII. storočia bol pánom Strečna Fraňo Vešeléni, a jeho
manželkou, bola pobožná Žofia Bosniaková. Pán Vešeléni, zanedbávajúc citlivú Žofiu, blúdil
za bojovnými dobrodružstvami, a keď Muráň obliehal, obliehal i peknú Máriu Séčovú,[248]a ako jeho vojaci búchali do múrov, stavaných na strmých skalách a dobytých
grófom Salmom, tak on buchol sa do Séčovej. Ona oproti vôli posádky ukázala zaľúbenému
Vešelénimu cestu do Muránskeho hradu, do svojej komôrky a do svojho srdca.Keď chudera Žofia na Strečnianskom hrade bola listovne poučená skrze svoju sestru o
manželových skokoch, smútila a plakala. Ale ani Minčová hoľa, ani Poloma jej neporozumeli.
Hlboko bodnutá, manželom zanedbaná utiekala sa modlitbami k Matke Božej, ako to ľudia vždy
zvykli robiť, keď sa nachodia v pomykove. Putovala bosá po hranatých skalách zle štrkovanej
cesty nočnou hodinou so svetielkom v ruke pri strašnej búre do kaplnky, stojacej nad
priepasťou nad Váhom; tam v slzách pred oltárom v modlitbe sa rozplynula a zosnula,
obkľúčená pekným snom o zvestovaní Panny Márie. Ráno na úsvite, keď sa precítila, hľadala
ju hradná čeľaď. Akonáhle domov prišla, navrátil sa i manžel, ale inakší gavalier. Od päty
po kečku bol zase jej a len jej láske prinavrátený.Na pamiatku toho divného prevratu chodievala Žofia každý rok na výročitý deň bosá do tej
kaplnky, ktorej už nieto, a bola rozbúraná tuším kurucmi. Žofia zomrela 28. apríla r. 1644
a pohrobená bola v jej milej kaplici. Roku 1689 nájdené bolo jej telo neporušené a
prenesené do Tepličky za Váhom, kde i podnes býva mnohými navštevované. Jej taftové šaty po
istom čase bývajú obnovené, ale múmia tela ostáva nepremenená. S podobizňou, visiacou nad
jej pozostatkami, nemá sa podľa baróna Mednianskeho veľmi zanášať. Čo sa týka zachovania
mŕtvoly, toho zjavný príklad máme v Liptovskom Svätom Jáne. Tam na pohrebišti okolo
starobylého chrámu, na osamotenom kopci od viac storočí (300 — 400) ležia neporušené
mŕtvoly, a to v hojnom počte. Sú zoschlé i háby, ale okrem zbledlej farby sú zachované. A
ten kopec v Svätom Jáne je neocénový dolomit, z ktorého sa vypárajú uhličnaté plyny, malým
zverom jedovité, naším prof. Klemensom kedysi upotrebené na hotovenie kremsovej bielej farby.[249]Dá sa myslieť, že ten plynový výpar účinkuje na zachovanie mŕtvol. A tak dalo
by sa zatvárať, že i otázny strečniansky vápennák (neocénový dolomit) bude mať tie
vlastnosti čo svätojánsky. Napozatým, keď i nie na krypty, ale na dobré pivnice odporúčame
Strečňanom ten vápenistý kopec, jestvujúci nad najvyšším bodom cesty.Nuž hľa, kde sme z histórie prišli — do pivnice; tak lietajú ľudské myšlienky!O lakeť opretý, na materinej dúške pod hradbami tvrdze vystretý, kde sa dakedy panoši veľmožov[250]o gombíky hrávali, preháňal som sa v časiech práva pästi, zazerajúc chvíľou na
žiarlivého soka — Starý hrad, až ma predsa prebudili pozostalí hradní vojaci v čiernej a
červenej uniforme; tí štípali ma tak neľudsky, že som musel skočiť. Boli to vo svojom práve
urazené mravce. A bolo počuť hlas, ale nie z neba, lež z hĺbky, velenie mojej domovej
žandarmerie na odchod.Podal som sa úvalom dolu a skrbáľal som sa rovno do vozíka. Keď som sa viezol popod
Strečno, vyzrel som hore na hrad, i zdalo sa mi, že sa chce za nami spustiť. Spúšťa sa on,
spúšťa, ale len po drobkoch a vždy ho býva menej, lebo pod slnkom nič stáleho nie je. Šli
sme ďalej, on ostal a zakrátko došli sme na živý kontrast, a to na odblesk borby nového
rýchleho veku so starým konzervatívnym — prišli sme k jasku, umiestnenému takmer v pol
ceste medzi Strečnom a Starhradom. Vlak akoby zdesený fučí od Varína rovinou k brehu Váhu
niže Strečna, tam preskočí rieku priečnym mostom a vryje sa bez okolkov do žulového vrchu a
rovnou čiarou vybehne na náprotivnej strane na denné svetlo; kým cesta slimačou
dôslednosťou obchodí granitový[251]výbeh Polomy, či Biady. A čo vlak vykonal kratšou cestou za dakoľko menšín, na
to potrebuje voz asi pol hodiny. Za to tým, čo sa železnicou ženú, sa Starhrad ukrýva, tým
ale, čo sa naokolo tmolia, príde ten zvláštny hrad v ústrety akoby na poklonu.Starhrad leží na pravom brehu Váhu, nám oproti za vodou. Mostu niet, ani nebadať stopu,
že by ho kedy bolo bývalo. Badať z tejto i z tamtej strany brod, a vtedy lebo brodili,
alebo na kompe či na člnkoch a pltiach sa prevážali. Divné je to hniezdo ten Starhrad! Keď
v susedstve iných hradov vidíme, že boli alebo sú obce, tento netrpel okolo seba nič
takého, ako krkavec; ba poddaní roľníci ani sa nemali kde usalašiť. Prostriedkom doliny
valí sa Váh, na ľavom brehu pod prísnym dozorom hradu ťahá sa chúlostivá cesta. Z oboch
strán sú strmé skalnaté stráne. Na strmom, krovu podobnom, asi tridsaťpäť siah vysokom
hrebeni sedí pozdĺž neho vylepený Starhrad, akoby ťa mal zjesť. Iného výhľadu nemá ako do
vody, na strminy a jedným okom v západnú stranu na Strečno. Zľava nahor vystupujúcou
dolinkou mohla byť jedine možná cesta a odzadu vrchového patra jedine možný prístup do
baštami obklopeného hradu. Nad hradom v lese divá zver, v hrade divý ľud, pod ním vo Váhu
ryby — boli jediné živé tvory tejto romantickej púšti. Vpravo, vľavo nebol žiaden ľudský
byt. Ba čo primälo pôvodcov Starhradu v tomto kraji, kde elementy, voda a skaly borby
vystrájajú, stade pluh a kosa utekajú, čo ich primälo toľké múriská tu stavať? Sotva to
inší úmysel mohol byť, ako túžba po koristi, ako túžba orla na vysokej skale číhajúceho za
plachým zverom. Tu v odľahlej tisine mohli škrtiť, zbíjať cestujúcich a plaviacich sa po
Váhu kupcov. A kamže sa podeje človek z tejto pasce Strečnianskeho priesmyku? Čo Starhrad
popustil, zdrapilo Strečno a naopak. Veselý a romantický to bol vek, ten vek rytiersky —
hrom mu do pečene! Čo ostalo okrem života (a otázka ešte, či veľkí páni i ten ponechali) —
čo reku ostalo pltníkovi, pútnikovi, kupcovi a komukoľvek, čo z horného Váhu v obchodných
záležitostiach cestoval do Trenčína, medzi toľkými čakateľmi dežmujúcich hradov na brehoch
Váhu? Keď chcel človek bezpečne cestovať, musel sa vykúpiť mýtnym, ináč vzali si páni
právom, ktoré nosili v pästi, sami, čo sa im zachcelo.Títo dvaja blízki, vodou delení susedia, Strečno a Starhrad, nebárs sa návideli, i
robili si nočnou hodinou vizity, ktoré nepriam vítané bývali a mávali za následok roztlčené
lebky.Kedy povstal Starhrad, neznám. Na jeho dlhý vek poukazuje meno. Ďaleký, ďaleký musí byť
rodný deň! Susedné dva hrady bývali dakedy majetkom jedného pána, a teda i ich deje
splývali v jedno. Žilinský archív ich pripomína s rešpektom, keď kasteláni oboch hradov
prišli Žilincom olovo preliať. Potom ich chudákov Žilincov vzala kráľovná Barbora[252]pod ochranu, pohroziac sa bezočivým kastelánom. R. 1320 bol pánom Starhradu
Donč. Od r. 1352 — 1388 panoval na ňom Juraj Bubek. Až po Vladislava I.[253]hájili Starhrad kráľovskí kasteláni; posledný z nich menoval sa Čapek, rodom z
Poľska. Potom ho (ale nie Čapeka, lež Starhrad) tenže kráľ založil Pankrácovi z Mikuláša.
Matiáš Korvín odstúpil mu ho úplne, a stade Pankrácovská čeľaď dostala k prvému ešte
predikát de Starhrad (Óvár). Pod Žigom dvakrát ho obhŕkli husiti, druhý raz i dobyli. Akým
spôsobom a odkiaľ to vykonali? Táto otázka sa každému na myseľ tlačí, kto ten hrad obzerá.
Pred sto rokmi ešte hrad obýval panský kastelán s dakoľkými hajdúchmi; odvtedy spustol.
Ešte r. 1708 musela Žilina Starhradu oddávať potrebný olej a loj.Zápoľa, na ktorej stojí Starhrad, je žula a ťahá sa s výnimkami ruly až po Malý Kriváň.Keď sme už prechodili za ten výbeh, cez ktorý je preborený železničný jask, videli sme
tu zvláštnosť, a to pod cestou dolu k Váhu ťahajúcu sa zelenú úzku lúku. Tam strečnianska
chasa pásla stádo. Jedni zhotovili si hojdu z vŕbovej haluze dolu visiacej a zavše nad
zemou a zavše nad strmým, vtedy mútnym Váhom opálali sa šarvanci. Opovážlivá to zábava!
Druhí chasníci vyvádzali koncerty na vŕbových píšťalách. Dôjduc k hornému otvoru jasku,
obzeral som typickú žulu, vyvezenú z jasku. Je ona pekná a tým sa vyznačuje, že je miestami
posiata červenými alebo zelenými bodkami, ktoré farbisté bodky nie sú vlastnosťou feldspathu,[254]ale raz zrná feldspathu, raz zrná žabičné objímajú. Kameň je to veľmi pekný a
tvrdý. A tak Váh mal dosť čo hrýzť, kým sa prehrýzol; ale i železnica mala čo mrviť, kým
tadeto cestu preborila.Ba keby sa tí strečniansko-starhradskí páni prebudili na ten hrmot, piskot a nočnou
hodinou blýskajúce svetlo pod nohami zazreli: trebárs ako srdnatí, ale by sa im srdce
istotne za sáru zvlieklo, ba snáď by v okamihnutí svoje orličie hniezda opustili!Margita, nebezpečné to skaly a víry Váhu, utiahli sa pred rovnajúcou rukou vedy a umu, a
teraz jestvuje len v básňach večne slávneho Kuzmányho a D. S. Pepkina, ktorý posledný
spieva o Margite:„Tam nad bystrovlnným Váhomstrmí pevná skala,od vekov ju mluva ľudskáMargitou nazvala.“Barón Medniansky Margitou nazýva a vyobrazuje v samom Váhu sa nachodiace skaly, na ktoré
sa i ja pamätám. Tieto skaly, podvodný to hrebeň, spájavší bralá jedného s bralami druhého
brehu rieky a strmo tečúci Váh stroskotávali pri najmenšej nepozornosti vesliarov plte, a
boli preto postrachom pltníkom. Pretože Váh je železničným násypom, ktorý popri a v ňom
vystavený sa nachádza, teraz zúžený, aby mal tok Váhu voľnejší odchod a násyp bol
bezpečnejším, tie skaly vystrieľali. Týmto stratili sa kamaráti romantickej doliny a s nimi
v povesti spoluzrastlých hradov. A pltník mladšieho veku odučí sa prežehnávať sa a modliť
pred nebezpečím hroziacej Margity, keď jej viac niet.Odtiaľ ďalej cesta je rúbaná v skalách, kdežto násyp korytom rieky beží. Váh búcha sa o
násyp, ale jeho základom sú ohromné balvany silnej žuly susedných strmín, a tak borcuje a
vadí sa voda so žulou, z čoho šuchot a peny; a voda tenkým pyskom prelizuje sa cez žulové
balvany a tichá, pokorná, neškodná vyviera z druhej strany násypu.Velikánske to dielo — dielo desať prstov ľudských; či ono i mimoriadnym povodniam, aké
boli napríklad 20. augusta r. 1620 a 25. augusta r. 1813, a veľkým ľadom bude môcť odolať,
ukáže čas. Posiaľ, hoci už čiastočne i porúchaný, vcelku sa ten násyp predsa dobre zadržal.Lúčime sa s Trenčianskom, s tým krásnym romantickým krajom. Mnohí myslia, mnohí sa
posmeškujú, že Trenčiansko, krajina drotárov, je Paflagóniou.[255]Nie je tomu tak! Máte tam všetko zastúpené: biedu s nádherou, roviny s vrchmi,
bralá s úhľadnými kopcami, idylizmus s romantikou, úzke chudobné dolinky so širokými, Váhom
pretiahnutými úrodnými dolinami. Zaujímavosť na všetky strany! Keď inšie nie, postačí snáď
i to na potvrdenie môjho výroku, že málokde vidíš toľko panských bytov tohoto ako i
prešlých vekov ako v Trenčianskej župe.Stojíme na rázcestí, lúčime sa s Trenčianskom. Ale prv, kým ho opustíme, prehovorme ešte
niečo o celom Trenčiansku. Trenčianska župa má 80,28 míľ objemu, podľa čoho učiní
1,43-percentovú čiastku krajín uhorskej koruny. Má jedno slobodné kráľovské mesto, dve
zriadené mestečká, 25 nezriadených, 387 dedín a 25 pustatín. Obyvateľov počíta 248 626, z
ktorých 35 712 čítať a písať, 43 535 len čítať vedia, 169 379 ale ani čítať ani písať
nevedia. Ak tomu tak, nuž veru nám Uhrom neprichodí nikomu do barbarov nadávať! Kňažstva
počíta 272 osôb, štátneho úradníctva 94, stoličného 155, obecného 513, 381 učiteľov, 1397
študentov, 44 pravotárov, 114 pisárov, 24 umelcov, 27 lekárov, 8 ránhojičov, 57 báb (teda
viac ako pravotárov), 14 lekárnikov, 17 dobytčích lekárov. Teda takrečená inteligentná časť
obnáša 3016 osôb, alebo 1,22 percent celého obyvateľstva.Zbohom, Trenčiansko!Strečnianska cesta, predtým výborná, teraz nenachodí sa „in statu quo“ a „meliori“,[256]a najšpatnejšie je to, že práve na hranici Turčianskej stolice, kde i tak v
normálnom stave bolo možno prejsť len jedným vozom, teraz strieľali Liptáci pri
najpokojnejšej mysli nad cestou skaly a ukladali ich do kubíkov na samej ceste. Tu veru
svet bol — skalami zabitý. „Ani tamto, ani tuto; ver je mne to veľmi ľúto.“ Hore strmina,
dolu priepasť! Nahor len orol, nadol len hlavátka. A Liptáci — tí len pokojne durkali a
priechod tarasili. Obedovať som veru nechcel tu pred týmito pyramídami — a keď šomrania a
prosby nič nepomohli, zišiel som z vozíka, vytiahol som tobolku a pýtal som sa vážnou a
prísnou tvárou na meno podujímateľa toho lomu i zahrozil som, že zajtra naskutku slúžneho s
bandúrmi na miesto pošlem a lajdáka podujímateľa pred stolicu poženiem. Liptáci zastali a
škrabali sa za uchom. Vyrástol som v ich očiach na župana. Vypriahnuté kone horko-ťažko
previedli, vozík ale povetrím ponad skaly preniesli. Tak to asi muselo vyzerať, keď sa
viezol Eliáš v oblakoch.O hodinu prišli sme do Vrútok. Táto ináč nepatrná obec pred otvorom Strečnianskeho
priesmyku patrila už r. 1285 akémusi Liptovi. Ona dala pôvod šľachtickej rodine Ruttkaych,
z ktorej pochádza hľa i žena Ľudovíta Kossutha a tiež táto Kossuthovská rodina berie svoj
pôvod z malej obce Košút, ležiacej na východnej strane hôľ neďaleko Vrútok. Významnými
stali sa Vrútky železnicou, vedúcou od Bohumína do Košíc a z Vrútok do Pešti.Od Vrútok počnúc na západ a na východ rozprestiera sa koryto turčianskeho priestoru, v
ktorom táto župa zôkol-vôkol ohradená horami akoby na dlani ležala. Toto koryto či
turčiansky kotál má len v svojej severovýchodnej čiastke zastúpené eocénové usadliny. V
druhých čiastkach župy (napríklad Mošovce) čnejú z roviny kopcovité výšiny, a to slinca a
konglomerátov, obsahujúcich v sebe brackové mäkkýše[257](Molluscum) a menšie sloje kamenného uhlia; pričitujú sa k vrstvám kongériovým.Rovina obsahuje hlien a vodorovne uložené okrúhlice, pochádzajúce z okolitých dolín a
vrchov, ktoré sa pripisujú potope (dilúvium).[258]Vo Vrútkach opustili sme našu šajku a presadli na železnicu. Pretože nám ešte zbudlo
času, bumloval[259]som a znepokojoval blízke okolie. Obzeral som nemocnicu, a to nemocnicu
chromých koľají. Ležia ony v odpočinku jedna pri druhej, a veru ich je veľa, ani to človek
nemyslí. A to múdre od smrteľníka, že nevie, čo sa pod ním robí, keď po tých utrápených
koľajach vozmo sa vláči. Jednému sa koža pukla, ten sa rozčapil, onomu niekoľko zubov
vypadlo, tam tretí sa zohol pod náramným tlakom, iný sa pukol od zlosti, týmto kolesá mäso
vykrájali alebo oko vyklali. Tu mi bolo povedané, že sa koľaje (šíny) vozením a trením
vlakov elektrizujú, ba i tie, čo sú uložené v zásobe, od juhu na sever koncom obrátené,
bývajú magnetizované. Keď ma o tom poučili, netrúfal som si viac po nich chodiť, aby mi
dáko reku pätu nepritiahli a ja konečne nemusel boty tam nechať.Pri spomenutých invalidoch videl som i podivnú os na ťažkom vozni (lori)[260]odkrútenú horúčosťou. Keď totiž os v behu postaveného vozňa nie je opatrená
potrebným olejom, masť sa dymí, zhorí, nato potom tuhým trením vznikne toľká horúčosť, že
železo zmäknúc vykrúti sa ako cesto. Hádkou mi pravda bolo, ako ten vozeň takrečeno o troch
nohách predsa mohol dobehnúť na stanicu.Keď sme vstúpili do priestrannej jedálne, najzvláštnejšie predmety, čo sa mi do očí
tlačili, boli dvoje najväčších rozmerov kachle, tak ohromné, že by bárskde pri
chudobnejších kostoloch mohli zastupovať miesto zvonice. Vnútorný priestor kachieľ
prevyšuje obyčajnú študentskú chyžku.Hosťov bolo dosť a dajedným z nich sa zdalo, že sú tu samotní; aspoň svoje súkromné
domáce záležitosti tak hlasito pokonávali, že nikomu nemohli byť tajomstvom. Pri mne sedel
Nemec a keď jeden z hrmotiacich hostí vyvolal čosi o „menet-rende“,[261]pýtal sa ma Nemec: „Wohin der Menet rennt?“[262]— a všetečný bežal k obloku.Hurtavá vrava istých neohľadných ľudí po našich staniciach a menších miestnych
hostincoch je veru omrzlá, akoby hostia za svoje peniaze holi prinútení ich „zelené veci“
načúvať. Príde taký hosť, vypije piva za desať grajciarov a narobí škreku za zlatovku,
cvičiac sa v maďarských gramatikálnych slovách na účet unovaného hosťa. Akoby najatí
okupujú verejné miesta na Slovensku a tam kysucko-žilinsko-varínsko-liptóujvárskymi ústami
maltretírujú maďarskú vravu, akoby si s károu hurtoval po neschodných skalách.Po krátkom obede vyšiel som sa prejsť do obce. Okolo stanice je mnoho nových stavísk,
patriacich ku železničnému závodu. V obci sa pýtam pred domom v záhradke stojaceho, smotku
kúriaceho šuhaja, pokazujúc prstom na zelený veniec, vyložený nad vrátami.„Čo to znamená, šuhaju?“„Nuž svadbu.“„A kto sa žení?“„Nuž Miško náš.“„A kto je ten Miško?“„Nuž hľa,“ otrie si nos do bielej košele, „nuž môjho otcov syn.“„Ach — tak — no!“Ešte som sa poobzeral na kopec nápadne okrúhly, ležiaci pri Priekope, s cmiterom na
vrchu. Priekopa? Áno, tak vyzerá, tak akoby ho ľudské ruky boli kopili. Je to ostatok
roviny, aká bola, pokým Váh ešte cestu, tak ako teraz hlbokú, cez Strečniansky priesmyk
prelízanú nemal. To bol spodok jazera. Keď vody upadávali, Váh s Turcom spojení tam sa
vítali, objímali a krútili, pričom z tohoto tvrdšieho materiálu, kým mohli, kolom dokola
vírom lízali, až konečne, keď stiekli, ostal stáť kopec v podobe mrváňa. Podobá sa veľkej
mohyle.Pošli sme potom železnicou nazad ta, skade sme vyšli.Ďakujem za trpezlivosť![1]Lemurských opíc— Lemuria bola údajne veľká pevnina medzi
Madagaskarom a juhovýchodnou Afrikou na jednej, južnou Áziou, Zadnou Indiou a
Sundskými ostrovmi na druhej strane. Názov pochádza od anglického prírodovedca
Sclatera (podľa lemurov — polovičných opíc).[2]ani bojarmi(rus.) — veľmožmi, najväčšími pánmi v ríši[3]banky si stavať— bol to ľudový spôsob liečby[4]Premonštráti— príslušníci duchovného rádu, zal. r. 1120 v
údolí Prémontré (severné Francúzsko). Mali biele rúcho z hrubej vlnenej tkaniny,
preto autor vtipkuje, že ho biely prach premenil na „premonštráta“.[5]vrstvy kongeriové— podľa skamenelého rodu mlžov. Hojne sa
vyskytujú v mladšom treťohornom útvare.[6]trachytového tufu— pod tufom sa rozumie sopečná hornina.
Trachyt (inak liparit alebo rhyolith) je výlevná hornina, rozliatina žulovej alebo
syenitovej magmy (žeravej tekutiny v zemskom vnútri).[7]andezit— porfyrický nerast (porfýr je spoločné meno mnohých
hornín, zväčša svetlej farby, ktoré tvorí hlavne draselný živec — ortoklas)[8]amoniti— vymretí hlavonožci, ku ktorým patrí mnoho
druhov[9](lat.)Okrem Uhorska nieto života (len v Uhorsku sa dobre
žije).[10]Makadamskej… cesty— podľa Johna Loudona Mac Adama (1756 až
1836), kde sa do štvorca prikresané kamene posýpajú štrkom z malých kociek. Vápencom
viazané kamene zapríčiňovali však pri suchu veľký prach a za dažďa veľké blato, no aj
oprava takých ciest bola veľmi ľahká.[11](z nem.)Bohom prekliatej (pre slovnú hru s
„makadamskej“).[12]Primitívne stany amerických Indiánov.[13]tasemec— novotvar pre pásomnicu[14](nem., skomol., megint — maď.)Počkaj trošku — gombík, a
počkaj trošku — zase gombík.[15]neocén— mladšia treťohorná doba[16]belemniti— patria do čeľade vyhynutých hlavonožcov, ktoré sa
počínajú triasovým útvarom a vyhynuli až v treťohornom období[17]Na rubikone Strachu— čiže na hraničnej čiare. (Podľa
niekdajšej rieky v starej Itálii, ktorá delila predalpskú Galliu od vlastnej Itálie.
Keď Caesar s vojskom prekročil túto rieku, vyhlásili ho za nepriateľa vlasti.)[18]balvan aragonitu— odrody vápenca (tvarom a zovňajškom sa
však veľmi od neho odlišuje)[19]pošiel za durákom(rus.) — za hlupákom (vôbec ho už
nieto)[20]V akropolských Propyleach— bola to nádherná brána, ktorá
viedla na starovekú Akropolu, čiže hrad v Aténach. Autor ju videl v súčasnom stave
(por. jeho Cestopisy, III. zv. diela, 1960, 146 — 47), preto aj tak porovnáva.[21]na halifaxoch— je to druh korčúľ, nazvaný podľa anglického
mesta Halifax[22]Tur dal prekopať turčianske jazero— povesť je asi takého
druhu ako už spomenutá rímska o Rome a Romulovi[23](chorv.)Chalupy.[24]Albert Huselius(Hussel, 1545 — 1596) — pôvodom z Prievidze,
kde bol učiteľom neskoršieho významného vedca Vavrinca Benedikta[25]Od Rákócziovcov— rok tu autor dobre udal, ale sa pomýlil v
mene: išlo o povstanie Imricha Thökölyho, začaté práve v tom roku (1678). Vojna
pokračovala v r. 1683 — 1687 a po prestávkach bola zakončená mierom v Karlovciach r.
1696.[26]Tureckému bašovi v Budíne, správne pašovi — bol to civilný aj
vojenský správca veľkého uhorského kraja za poldruhastoročnej tureckej
okupácie[27]sv. Gil Babovi— legendárny turecký svätec (pôvodne vraj
Kel-baba), pochovaný v Budíne[28](lat.)Slávnostné reči.[29]Osmanského vojvodu išiel opásať čestným mečom— bol to
Abd-ul-Kerim paša (1811 — 1885), r. 1876 veliteľ tureckej armády proti Srbsku. Pri
vypuknutí rusko-tureckej vojny z r. 1877 — 78 maďarská mládež mu darovala čestnú
šabľu[30]Náš Orol— zábavno-poučný časopis. Jeho redaktorom v r. 1871
až 1877 bol Andrej Truchlý (Sytniansky), kat. kaplán v Prievidzi. Potom ho biskup
zámerne preložil na biednu faru vo Zvolenskej, a tak sa začiatkom r. 1878 musel vzdať
redaktorstva.[31]Filemon a Baucis— podľa starogréckeho mýtu pohostinne
prijali bohov, keď nikde nemohli nájsť prístrešie. Bohovia ako odmenu zmenili ich
príbytok na chrám a ich na jeho kňazov, aj im dali naraz umrieť a potom ich premenili
na stromy. Dávanie tých mien cigánskym manželom vyvoláva (podľa autorovho zámeru)
komický účinok.[32](tal.)V sladkom ničnerobení.[33](z nem.)Bez nájomného.[34]Na numulitovom vŕšku— vzniklom zo skamenelých dierkonožcov a
iných živočíchov. Tieto druhy vytvorili celé horniny, nazvané numulitovým
vápencom.[35]Nádvorník Uhorska— inak palatín. V stavovskom Uhorsku bol to
najvyšší krajinský úradník, od r. 1526 doživotne volený. Bol kráľov zástupca, ale
zároveň strážca práv krajiny naproti panovníkovi a ako taký mal veľkú moc.[36](lat.)Pod našou lipou.[37]Andrej III.— panoval v r. 1290 — 1301. Keďže si trón
nárokoval proti nemu Karol Martell, otec Karola Róberta, robil veľké ústupky šľachte,
aby si udržal jej priazeň.[38]Voje Bocskayho— Štefana (1558 — 1606), od r. 1605
sedmohradskébo kniežaťa a vodcu protihabsburského odboja[39]Stanislav Thurzo(1576 — 1626) — uhorský veľmož, od r. 1622
aj palatín[40]Bojnice boli sídlom evanjelickej superintendencie— bolo to v
r. 1610 až 1630, keď prví štyria superintendenti (biskupi) Nitrianskej
superintendencie sídlili v Bojniciach, kde boli zároveň ev. prepoštmi.[41](lat.)Zlomyseľnosť.[42]konglomerátu— horniny zloženej zo zmesi rôznych
súčastí[43]Štítmi tvorili „testudo“(lat.) — korytnačku. Bol to pri
obliehaní používaný druh ochranného resp. útočného krovu. Útočníci držali štíty tesne
jeden pri druhom a tak postupovali.[44]Slovenský Priesnic— podľa Vincenta Priessnitza, ktorý už r.
1822 založil v Graefenbergu (dnes Jeseníky) prvý ústav na liečenie studenou vodou. Od
r. 1831 mal Priessnitz úradné povolenie na liečebný ústav a Graefenberg sa stal
svetochýrnym liečebným miestom.[45]Fraňo Madva(1786 — 1852) — kat. farár v Nitrianskom Rudne,
za celé štvrťstoročie zdarne pomáhal chorým a bol ako šťastný lekár známy po celom
Uhorsku. Bol veľký altruista a presvedčený slovenský buditeľ.[46]Eskulapské divy— podľa Asklepia, gréckeho boha
lekárstva[47](lat.)Proti sile smrti nieto žiaden liek v sadoch (proti
smrti nieto lieku).[48]útvarom eocénovým— pod čím sa rozumie spodné oddelenie
paleogénu, staršieho treťohorného obdobia[49](lat.)Poludníka.[50]Chudobovci a Psotkovci— narážka na zemianske rodiny vo
Zvolenskej: Chudoba de Badín, Psota de Garanseg. (Chudoba sa neskoršie zmenilo na
Hudoba, aby znelo menej slovensky.) Týmito menami sa označovala príslovečná chudoba a
bieda.[51](lat.)Nie ináč.[52](hebr.)Syn Júdov — žid.[53](novotvar)Priečinkov, zásuviek.[54]Nesmieler— v maďarskej obci Neszmély (Komárňanská) dorábalo
sa výborné biele víno. Tu má „Nesmieler“ posmešný zmysel.[55](lat.)Príroda sa uspokojí s málom.[56](franc.)Obed, hostinu.[57]Neocénové útvary— presnejšie neogénové, čím sa označuje
mladšie treťohorné obdobie.Jurasama je však prostredným
stupňom druhohorného obdobia.Lias(inak čierna jura) je zas
tretia alebo najspodnejšia časť jury. Liasové vrstvy sú väčšinou vápence s početnými
skamenelinami.[58]Žida dľa talmudu— antisemitský spis od dr. Augusta Rohlinga
(slov. preklad je z r. 1876). Autor tu robí len vtip, lebo sa nedá zistiť ani z jeho
diela, ani z korešpondencie, že by bol býval zaujatý proti židom.[59]Alcibiades(asi 450 — 404 pr. n. l.) — aténsky politik,
nadaný, ale vrtkavý a nesmierne márnivý. Raz bojoval za vlasť, raz zase proti nej, až
napokon zhynul v Bitýnii (Ázia) pričinením perzského miestodržiteľa.[60]Liebigovho mydla— Justus Liebig (1803 — 1873), nemecký
chemik, význačný základnými prácami v organickej chémii. Neskoršie sa venoval
agrikultúrnej chémii a zaoberal sa aj potravinárskou chémiou.[61]dolomit— je vápencu podobný, ale obsahuje okrem uhličitanu
vápenatého aj uhličitan horečnatý. Hodne ho je aj v Karpatoch[62]Neocénových mergloch(nem.) — slienoch (hornina, ktorá
vznikla z rovnorodého zmiešania vápenca alebo dolomitu s hlinou; často je tam aj
kremeň a drobné lístky sľudy)[63]Izabella žltých— meno farby hnedastej, bieložltej. Podľa
španielskej kráľovnej Izabely, ktorá vraj urobila sľub, že košeľu prv nezoblečie, kým
nedobyjú maurskú Granadu. Keďže sa obliehanie značne pretiahlo, košeľa bola už hodne
žltkavá a od tých čias má podobná farba toto meno.[64]brdári— remeselníci, ktorí tkali na brdách[65]Herkules na rázcestí— grécky bájoslovný hrdina, ktorý si mal
voliť medzi ctnosťou a nešľachetnosťou (zjavili sa mu v podobe žien). Vybral si
radšej ctnosť s dlhým strádaním ako nešľachetnosť s pohodlným životom.[66](tal.)Ak to nie je pravda, je to dobre vymyslené.[67](maď., skomol.)Na bok, psia krv, lebo my sme Maďari![68]K homérskemu smiechu— bujnému hlučnému (podľa smiechu
Homérom zobrazených hrdinov)[69]Aptychus pusillus— je to akási prikrývka jednej žľazy u
samičiek ammonitov, vymretých hlavonožcov (zachovali sa v skamenelom stave)[70]Terebratula dyphia— rod ramenonožcov. Ich skameneliny sú
veľmi hojné od prvohorného devonského útvaru.[71]krinoidové vápennáky— vápence so skamenelinami ľaliovcov
(Crinoida), morských živočíchov pravidelného tvaru[72]rumplík páleného(z nem.) — pol žajdlíka (žajdlík mal 0,35
l)[73]geognostických pravekov(gréc) — zemespytných[74]Dionýz Štúr(1827 — 1893) — slovenský buditeľ, význačný
vedec, riaditeľ ríšskeho geologického ústavu vo Viedni[75]Neogén— sú mladšie útvary v treťohornej dobe. Tvoria ich
zväčša sypké horniny ako piesky, hliny a íly.[76]diluviálnych nánosov— v štvrtohornej dobe, keď ľad viackrát
postúpil z polárnych krajov až po severný okraj Karpát[77](z franc.)Do neporiadku privedené.[78](lat., čiast. skomol.)Chlieb a syr. (Pôv. „circenses“ —
cirkusové hry; heslo rímskej chudoby za cisárskych čias.)[79]Červení mnísi— rytiersky mníšsky rad, zničený r. 1312.
„Červení“ preto, lebo nosili na bielom plášti červený kríž.[80]Petrőczy, Štefan — horlivý protestant, pre
Zrinsko-Frankopanské sprisahanie utratil majetky a emigroval do Sedmohradska, kde
čoskoro umrel[81]S Tököliovcami— Štefanom a Imrichom (1657 — 1705). Imrich
Thököly je známy ako vodca protihabsburského odboja v r. 1678 a nasl.[82]Leopold I.(1640 — 1705) — panoval v Uhorsku od r. 1655,
cisárom bol od r. 1658. Cisárova nevesta bola Margita Terézia (zomrela r. 1673),
dcéra španielskeho krála Filipa IV.[83]Zrinski a spoločníci— nemali v úmysle zajať Leopolda I., ani
sa nebránili v Košeci proti Heisterovi. Tu Zechenter zvláštnym spôsobom poplietol
historické udalosti. Peter Zrinski (1621 — 1671), chorvátsky bán, stál (po smrti
palatína Wesselényiho) na čele protihabsburského sprisahania. Zúčastnili sa ho jeho
švagor, chorvátsky velmož Fraňo Krištof Frankopan (1643 — 1671), uhorský krajinský
sudca a veľký boháč Fraňo Nádasdy (1625 — 1671) a iní. Výsledkom sprisahania bolo
nezdarené povstanie, zlikvidované hneď v začiatkoch. Zrinskeho a Frankopana odsúdili
na smrť a sťali vo Viedenskom Novom Meste a Nádasdyho vo Viedni. Nasledovali aj
ďalšie retorzné opatrenia cisárskej vlády.[84](nem.)Majster na kurucov (proticisárskych
povstalcov).[85]gen. Siegbert Heister(1646 — 1718) — rakúsky maršal, viac
ráz porazil protihabsburských povstalcov, i samého Františka Rákócziho II. pri
Trenčíne (1708)[86]Gróf Koenigsegg— príslušník starej švábskej rodiny, ktorá
mala na Slovensku Vršatec a Ilavu[87]Trinitári— duchovná rehoľa. Zbierali almužny na vykupovanie
zajatých kresťanov z mohamedánskych rúk. Založení boli r. 1198 vo Francúzsku (teraz
už zanikli).[88]Ľudovít I.(Veľký, pan. 1342 — 1382) — z rodu Anjou, uhorský
kráľ, bol od r. 1370 aj poľským kráľom[89]Za Matiáša kráľa— Mateja Hunyadiho, inak Korvína (1443 —
1490), uhorského kráľa v r. 1458 — 1490[90]Za srbského junáka Paľa Kneza— Pavel Kinizsi síce viac ráz
kooperoval so srbskými vodcami v uhorských službách v bojoch proti Turkom, ale sám,
zdá sa, nebol srbského pôvodu. Údajne bol synom mlynára z Biharskej, teda Maďar, a
mal obrovskú silu.[91]Ostrožičovci— skutočne pochádzali z Chorvátska[92]Keglevichovci— grófska rodina, vynikli medzi Chorvátmi už v
13. storočí. V Uhorsku sa už dávno pomaďarčili.[93]Festeticsovci— tiež grófi, veľkostatkári v Zadunajsku,
prišli z Chorvátska (v polovici 17. storočia), tiež sa pomaďarčili[94]Horváth-Stančič— táto rodina vystupovala v Chorvátsku už v
13. storočí. V Uhorsku sa stala známou v 16. storočí. Tu sa jej pôvodné priezvisko
Stančič zmenilo na Horváth, ukazujúce na chorvátsky pôvod rodiny. (De Gradec — z
Gradca, zemiansky predikát rodiny, prídavok k priezvisku.)[95]Paločajich— správne Pálóczi-Horváthov (zemianska rodina v
Užborodskej)[96]Szirmay— grófska rodina, známi boli od 13. storočia v
Boršodskej a Ugočskej stolici[97]Máriássy— spišská šľachtická rodina[98]Juraj Széchényi(1592 — 1695) — od r. 1685 ostrihomský
arcibiskup[99](franc.)Vyslanca.[100]Rodina Sina— prisťahovala sa v polovici 18. storočia z
Macedónie. Veľkoobchodom vo Viedni náramne zbohatla, poskupovala mnohé majetky a
dostala najprv len zemianstvo, od r. 1832 však aj barónsku hodnosť.[101]Illésházy— stará uhorská rodina, známa už od 15. storočia.
Na Slovensku mali hodne majetku. Rodina vymrela grófom Štefanom r. 1838.[102]Tadeus Prileszky(1826 — 1895) — maďarský politik, člen
uhorského snemu, bojoval proti Habsburgom za maďarskej revolúcie r. 1848 až
1849[103](lat.)Spolubojovník.[104]Šľachetná slovenská duša— Ján Nep. Nemčák (1802 — 1885),
kat. farár v Trenčianskej Teplej. Slovenský buditeľ, takže ho autor dobre
charakterizoval.[105]Gr. Fraňo Wesselényi(1605 — 1667) — uhorský veľmož, od r.
1655 palatín krajiny. Pripojil sa k sprisahaniu Zrinského a spoločníkov, ale umrel
ešte pred jeho vyzradením. Strediskom sprisahania bol hrad Muráň a sprisahanci
schádzali sa aj v Turčianskych Tepliciach (nie v Trenčianskych, tu sa autor
pomýlil).[106](lat.)Za sprisahania vesselényiovského (por. aj vecné
vysv.).[107]račišdorfský pán farár— bol Móric Alster (1827 — 1894),
slovenský buditeľ[108]vodcom Terenciom— je to číra vymyslenina. Trenčín má meno
domáceho pôvodu.[109]Žigmund z Herbersteinu(1486 — 1566) — rakúsky aristokrat,
poverovaný diplomatickými poslaniami. Pôsobil aj v Rusku, bol i literárne
činný.[110]Georg Andreas Kornhuber— rakúsky prírodovedec, od r. 1852
skoro cez jedno desaťročie profesor v Bratislave. Neskôr bol profesorom geológie a
botaniky na viedenskej polytechnike.[111]Pecten solarium— hrebenatky, rod jednosvalných mlžov[112]Ida Pfeifferová rod. Reyerová(1797 — 1858) — od r. 1842
cestovala opätovne po celom svete a tieto cesty aj opísala. Autor podľa tejto
cestovateľky nazýva svoju ženu — Idou Pfeifer.[113](z lat.)Zlopovestného.[114]Štefan Závodník(1813 — 1885) — kat. farár v Pružine,
slovenský buditeľ, propagátor spolkov miernosti, činný aj literárne[115]on revoltuje i druhé revíry— zakladá spolky miernosti aj v
iných farnostiach[116](lat.)Uvoľnené.[117](lat.)Na skale.[118]Sv. Gotthard— alpský uzol vo Švajčiarsku, s priesmykom a
cestou vysoko položenou[119](lat.)Mŕtvych oplakávam (častý nápis na starých
zvonoch).[120]rizne— drevené žľaby na spúšťanie klátov[121](z nem.)Prekážky.[122]Sedum— je rozchodník, rastlina z rodu netreskovitých[123](nem.)Sloboda tróni vo vrchoch.[124](maď.)Slovenská krivá krajina.[125](nem.)Cukríky (pôv. názov najčistejšieho druhu
cukru).[126]žabičníkom— druhom kremeňa[127](z lat.)Sobášil.[128](lat.)Odpustenie, rozhrešenie.[129]Karl Lill von Lilienbach(1798 — 1831) — rakúsky geológ, v r.
1823 — 27 precestoval Karpaty, ktoré dôkladne opísal podľa útvaru a geologickej
dôležitosti a vyhotovil aj podrobnú mapu ich systému[130]Ami Boué(1794 — 1881) — francúzsky geológ a národopisec,
vydal množstvo odborných prác v niekoľkých rečiach[131]Heinrich Ernst Beyrich(1815 — 1896) — nemecký geológ,
paleontológ[132]Cardium Hillanum— srdcovka, rod mlžov[133]Venus sp., Pecten sp., Rostellaria costata— rod morských
mlžov[134]Voluta acuta— to isté[135]Hippurites sulcata— patrí medzi skamenelé zvieratá (rudisty)
vo vápenci[136]Korunovacie klenoty sv. Štefana— autor myslí na tzv. mešec
sv. Štefana, na ktorom je cirkevno-slovanský nápis, ten však nepatril medzi
korunovačné odznaky uhorské. Za Štefanov mešec ho pokladala len mylná
tradícia.[137]Žigmund Balassa(†1623) — kráľ. komorník, novohradský župan,
známy ako rečník. Ženil sa v Krakove r. 1585 a mal za ženu dcéru kniežaťa Samuela
Zborowského.[138](lat.)Záves, alebo priečelie oltáneho stola.[139]Bar. Alois Mednyánszky(1784 — 1844) — statkár v Nitrianskej,
kde bol aj županom, písaval hodne po nemecky. Autor myslí na jeho dve knihy:
Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungern (Malebná cesta dolu Váhom, Pešť 1826) a
Erzählungen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit (Rozprávky, povesti a legendy z
uhorskej minulosti, Pešť 1829). Toto druhé dielo sa tiež skoro celé zaoberá
slovenskými krajmi a ich dejinami.[140]Alexander Lombardini(1851 — 1897) — advokát v Žiline,
slovenský buditeľ a spisovateľ (miestopisné a historické práce)[141]Alexander Pongrác(1808 — 1880) — šľachtic (preto ho autor
píše „pána z Pongrác“), kat. farár a dekan v Považskej Bystrici, slovenský
buditeľ[142](z nem.)Roštenkovú.[143]rodina Podmanických— veľkostatkárov slovenského pôvodu, ale
dávno pomaďarčených. Známa bola od 15. storočia[144](nem.)Prievozník (dosl. lodivod, aký býva v prímorských
prístavoch).[145](lat.)Okate, navidomoči.[146](z lat.)Do Zavážia (na druhý breh Váhu).[147]Francúzske rokoko— umelecký vkus a štýl z konca 18.
storočia. Vznikol vo Francúzsku a bol charakteristickým slohom franc. absolutizmu. Je
bohatý v povrchovej výzdobe predmetov, hojne používa zrkadlové obrazy, pozlátku a
pod.[148](lat.)Hľa, aké je to dobré, dobré a príjemné, bývať bratom,
bratom vospolok![149]Ďord a Ján Suňog— táto rodina je známa od r. 1394[150]Gašpar Serédy— bol príslušník starej šľachtickej rodiny.
Prítomný bol pri korunovácii Maximiliánovej r. 1563.[151]Imrich Balassa(†1683) — peštiansky župan, známy podľa
mnohých výtržností. Pre ne ho kráľ pozbavil majetku, takže musel ujsť do
Sedmohradska.[152]Izo stupiek Piazzetty— Malého námestia v Benátkach. (Por.
autorove Cestopisy, III. zv. jeho spisov, str. 366 aj 370)[153]Cenomanienia Turonien— horné oddelenie kriedového útvaru v
druhohornej dobe delí sa ešte ďalej na štyri pododdiely. Prvé dva sú cenoman a turon
(podľa latinských názvov francúzskych miest).[154](lat.)Z Jesenice. (Šľachtický predikát, prídavok k
priezvisku.)[155](maď.)Piesky. (Zdvojením sa zdôrazňuje množstvo.)[156]Cardium— srdcovka, je rod mlžov[157]Horná krieda— je to isté čo cenoman a turon. Kriedu tvoria
vápence, íl, pieskovec a zlepenec. Z rastlinstva sú v popredí lislnaté stromy, zo
živočíšstva veľké plazy a vtákojaštery.[158]Stromy dikotiledonské— dvojdeložné.Monocotiledonessú zas jednodeložné.[159](lat.)Takto vy, voly, nie pre seba staviate. (Obmena
porekadla o včelách, ktoré nie pre seba zbierajú med.)[160]rudisty— je vymretá skupina druhohorných mlžov[161]s guľami sferosideritu— bohatej železnej rudy (volá sa aj
ocieľok)[162]rudisty— je vymretá skupina druhohorných mlžov[163]radiolity— je vymretý rod nepravidelných mlžov rudistov zo
stredného a vrchného kriedového útvaru[164]Caprotiny— je rod vymrelej čeľade rudistov[165]Neriney— je hlavný rod čeľade morských prednožiabrych
mlžov[166]Ammonites Grasianus— sú vymreté hlavonožce[167](maď.)Obec Plevník.[168]Pušku Pandorinu— skrinku. Pandora bola podľa gréckeho autora
Hesioda prvá žena, ktorú najvyšší boh Zeus poslal na zem za trest, že mu Prometheus
ukradol oheň z Olympu. Pandoru si vzal za ženu Prometheov brat Epimetheus a keď
zvedavá žena otvorila skrinku, dar bohov, vyrútili sa z nej všetky strasti a nehody,
najmä choroby a rýchle sa rozšírili po zemi. V skrinke zostala len Nádej, nešťastným
na potechu, keď Pandora skrinku rýchlo zavrela.[169]admirujú kuchyňu(lat.) — obdivujú[170]bar. Baltazár Simunič(1785 — 1861) — rakúsky podmaršal,
rodom Chorvát, úspešne bojoval za revolúcie proti Kossuthovým vojskám[171](z gréc.)Vrchopisne.[172]Rhynchonella plicatilis a Rhynchonella latissimaje druh
zubatých ramenonožcov.[173](lat.)Po odstránení príčiny mizne účinok. (Všetko má svoju
príčinu.)[174]Fraňo Thurzo(†1576) — r. 1534 správca nitrianskeho
biskupstva. Neskôr sa stal evanjelikom a zomrel ako kráľ. hlavný dvorný
majster.[175]Jan Talafús z Ostrova— významný husitský vojvodca. Prvý raz
sa spomína r. 1439 a posledný raz r. 1466. R. 1458 prehral bitku pri Sárospataku s
Axamitom, ktorý tam padol. (Talafús šťastlivo ušiel.)[176]Bratia Komorovskí— Mikuláš a Peter, prišli do Uhorska z
Poľska ako prívrženci kráľa Vladislava, a tak boli v nepriateľstve s Jiskrom,
zastávajúcim záujmy Ladislava Pohrobka. Peter Komorovský bol liptovský a oravský
gróf, mal hrady Likavu a Blatnicu, Mikuláš mal Podolínec. Neskôr boli v službách
kráľa Mateja, ale keď podporovali jeho soka, poľského Kazimíra, museli r. 1474 odísť
z Uhorska.[177]Michal Telekessy— nebol vraj taký zlý, hovoria historici,
skôr len ľahkomyseľný. Zbojnícku bandu v Lednici zriadil jeho správca majetku Krištof
Monček, pravda, potom ju Telekessy využil pre seba.[178]Ondrej Jakušič— manžel Judity Thurzovej, barón, bol r. 1606
členom vyslanstva do Viedne, keď išlo o mier medzi Bocskaym a cisárom Rudolfom
II.[179]4 centy— stará miera (cent vážil 56 kg)[180]100 kíl— čiže meríc. Prešporská mala 62,49 litra a
peštianska až 93,74 litra.[181]54 holbí— stará miera tekutín (holba mala 0,84 litra)[182]29 funtov— funt bol stá časť centa, čiže 0,56 kg[183]6 1/2 okoví— nimi sa meralo väčšie množstvo tekutín (okov
obsahoval 56,6 litra)[184]Goelisov prach— bol prášok proti žalúdočným chorobám[185](lat.)Na mieste z tejto strany.[186]Na mojom cis— čiže „pred“ (z lat.). Autor sa z historických
rozpomienok vracia na vozík, na ktorom cestuje, a opisuje ďalej okolie.[187]Ananchytes ovata— skamenelá ježovka, z oddelenia
nepravidelných. Vyskytuje sa v pravej bielej kriede.[188]Spondylus striatus— patrí do rodu mlžov[189]Nautilus danicus— lodenka, z rodu hlavonožcov[190]Senonienský útvar— je to stredný diel obdobia hornej kriedy.
Meno má podľa lat. mena franc. mesta Sens (Senon).[191]Za kráľa Andreja— rozumej druhého (pan. v r. 1205 —
1235)[192]Štefan Hýroš(1813 — 1888) — kat. farár v Lipt. Sv. Michale,
slovenský buditeľ, spisovateľ a historik[193]Pavel Križko(1841 — 1902) — slovenský buditeľ a
historiograf[194]Ramzolon— je len skomolené čítanie pôvodného mena Nomozlou —
Namslav. Čítali ho tak najmä tí, ktorých škrelo toto slovanské meno.[195]Bela IV.— bol uhorským kráľom v r. 1235 — 1270. Za neho bol
hrozný tatársky plen (1241 — 42), keď sa Uhorsko ocitlo na okraji záhuby.[196]Posledný Napoleon, III. (1808 — 1873) — francúzsky cisár v r.
1852 až 1870[197]Strižky odstrihovať— totiž kupóny z cenných papierov,
zamieňané potom za peniaze (bezprácny zisk v kapitalizme)[198]Sobor kartuziánskych mníchov— kláštor prísnej mníšskej
rehole, (Sobor — rus.)[199]Stibor zo Stiborzyc— poľského pôvodu, prišiel do Uhorska r.
1386. Miláčik kráľa Žigmunda, od ktorého dostal mnoho majetkov. Vystavil kostoly v
Beckove, svojom sídle, v Čachticiach a v Novom Meste nad Váhom. Tam založil r. 1414
bohate obdarené prepoštstvo a v Skalici hospitál, stredovekú nemocnicu.[200](lat.)Vo štvrtok po sviatku svätého Lukáša evanjelistu…
Stibor zo Stiboríc inak z Beckova, Bystrice a župan Trenčianskej župy.[201](maď.)Hrádok.[202]Anton Szirmay(1747 — 1812) — uhorský šľachtic, vyslanec
Zemplínskej na sneme, autor historických a miestopisných prác. Jeho Hungaria in
parabolis (Uhorsko v podobenstvách, Budín 1804) predkladá anekdoty z okruhu
zemianskych tabulárnych sudcov.[203]Zápoľovci— uhorská veľmožská rodina (pochádzali zo
Slavónska). Boli nesmierni boháči a Štefan Zápoľa bol po bratovi Imrichovi palatínom.
Ako taký vplýval hodne na vývoj uhorských pomerov, najmä za slabého Vladislava II.
Jeho syn Ján (1487 — 1540) krvavo potlačil Dózsovo povstanie, zradil vlasť
(nezasiahol do bitky pri Moháči r. 1526) a dosiahol kráľovskú hodnosť. Zápasil o
vládu s Ferdinandom I. a pomocou Turkov získal väčšiu časť Uhorska, nad ktorou vládol
až do smrti. Štefanova dcéra Barbora vydala sa r. 1512 za poľského kráľa Žigmunda I.,
no zomrela už o tri roky.[204]Ferdinand I.(1503 — 1564) — od konca r. 1526 kráľ uhorský,
český kráľ a od r. 1556 aj nemecký cisár[205]Belvedere— vo Viedni vystaval princ Eugen Savojský. Má
bohatú obrazáreň a iné zbierky.[206]Albrecht Dürer(1471 — 1528) — jeden z najvýznamnejších
nemeckých maliarov, zakladateľ rozšírenej maliarskej školy[207]Rodine Čákych— stará šľachtická rodina maďarského pôvodu.
Mala rad vynikajúcich príslušníkov. (Nepochádzala od Matúša Trenčianskeho, lebo ten
zomrel bez potomkov.)[208]Od kráľa Sigismunda(1368 — 1437) — Žigmunda, uh. kráľa od r.
1387. Bol synom českého Karola IV., „otca vlasti“, panoval dlho, ale zle.[209]S kurucmi— protihabsburskými uhorskými povstalcami (najmä za
čias Imricha Thökölyho a Fraňa Rákócziho II.). Názov pochádza z lat. miles cruciatus
(krížový vojak), ktorým sa označovali pôvodní križiaci, bojujúci v stredoveku na
Východe proti mohamedánom.[210]Ferdinand II.(1578 — 1637) — od r. 1619 do smrti panovník v
habsburských krajinách. Premohol stavovský odboj v Čechách a pokatolíčtil krajinu.
Vládol absolútne a podliehal vplyvu svojich spovedníkov.[211]Ferdinand III.(1608 — 1657) — syn a nástupca Ferdinanda II.
Panoval miernejšie ako jeho otec. Zaňho sa zakončila tridsaťročná vojna vestfálskym
mierom r. 1648.[212]Sendré— Szendrő, v Boršodskej stolici, nad riekou
Bodvou[213]{lat.)Prosbu.[214]Jakušičovci— pochádzali z Chorvátska[215]Christian Götz(1783 — 1849) — rakúsky generálmajor (nie
plukovník, ako píše autor), velil v zime r. 1848/49 rakúskym vojskám v bojoch proti
maďarským revolučným vojskám[216]Karol Frischeisen— podplukovník, bol na čele druhej
slovenskej dobrovoľníckej výpravy v zime r. 1848/49. Bol príslušníkom národne
zmýšľajúcej českej šľachty.[217]zastar.)Pol batérie.[218]Mušketami— puškami, ktoré sa vyvinuli v prvej polovici 16.
stor. z dovtedajšej hákovnice resp. polháku. Pri všetkom ďalšom zľahčovaní a
zlepšovaní muškety sa zachovali až do začiatku 19. storočia. (V čase maďarskej
revolúcie už boli zastarané a rakúske veliteľstvo ich jednako uštedrilo slovenským
dobrovoľníkom.)[219]Patrolujúca garda— zriadená podľa príkladu francúzskej
národnej gardy (1790) k vnútornej službe, čiže pre zachovanie verejného poriadku.
Bola len zálohou riadneho vojska a ako taká sa dobre osvedčila.[220]Jeden farár— varínsky kat. farár Jozef Šimoník. Bol najprv
uväznený, potom internovaný v kláštore. Po mnohých rokoch sa vrátil domov, kde dostal
výnosnú faru v Tepličke.[221]Ľudovít Beniczky(1813 — 1868) — človek dobrodružnej povahy,
za revolúcie honvédsky plukovník a vládny komisár. Zavraždili ho neznámi páchatelia v
júli r. 1868 v Pešti, asi z politických príčin.[222](zastar.)Pluk.[223]von za tridsiatok— hraničnú čiaru vnútrozemského cla[224]Karol I. Róbertz rodu Anjou (1288 — 1342) — od r. 1309
všeobecne uznaný za uhorského kráľa. Napravil vnútorné pomery krajiny a pozdvihol
kráľovskú moc.[225](maď.)Nohavica (aby sa zvukove pokiaľ možno čím viac
priblížilo pôvodnému priezvisku „Navrátil“).[226]Dithmar(976 — 1018) — biskup v Merseburgu, nemecký kronikár
(opísal v kronike roky 919 — 1018). Dielo je vierohodné a má význam pre dejiny
Polabských Slovanov, dôležité je pre české dejiny za čias Boleslavovcov.[227]Rímskym nápisom— rúny sú starodávne písmo severských národov
v Európe. Kremnický rúnsky nápis pokladajú za Križkov falzifikát, ale dôvody za to
nie sú dosť presvedčivé.[228]Jozef Božetech Klemens(1817 — 1883) — maliar, prírodospytec,
slovenský buditeľ[229]Od Vandalov— divokého germánskeho národa. Zničil ich r. 534
v Afrike byzantský (východorímsky) vojvodca Belisar.[230]Hľadať právo do Tešína— išlo o tešínske mestské právo, resp.
krupinské. Novozriadené mestá dostávali právo dávnejšie existujúcich miest a tak je
pochopiteľné, že v sporných prípadoch sa uchádzali o výklad právnych noriem v mestách
so starou právnou tradíciou. (Mestá mali tam odvolaciu inštanciu, odkiaľ dostali
svoje právo.)[231]Anonymus— čiže majster Peter, notár kráľa Belu III., napísal
svoju kroniku okolo r. 1200. V svojom diele povymýšľal množstvo údajov, lahodiacich
súčasným veľkým feudálom. Neublížime mu veľmi, ak jeho dielo nazveme historickým
románom.[232]Boršu— rodom Kumán, podľa Anonymovej vymysleniny pripojil sa
k Maďarom a spolu s ich vodcami tiahol proti Svätoplukovi, pričom medzi zvolenskými
vrchmi zriadil niekoľko zemných hradov na ochranu maďarského vojska[233](z franc.)Trápili, sužovali.[234]Ulrich Cilský(asi 1406 — 1456) — švagor cisára Žigmunda. Za
neho dosiahol jeho rod najväčšej moci a slávy, no s ním aj vymrel.[235]Ján Huňad(asi 1387 — 1456) — veľký uhorský vojvodca a
štátnik, otec kráľa Mateja Korvína. Pochádzal z porumunčenej valašskej rodiny.[236](tal.)Zašlé časy.[237]Zsedényi— pôvodne Eduard Pfannschmidt, Nemec (1804 — 1879),
maďarský politik. Najprv krajný konzervatívec, od r. 1859 obranca protestantskej
autonómie proti vláde. Svoj značný majetok poručil na evanjelické cirkevné a školské
ciele.[238]Oho?! (Sadzač).[239]Hnilobou. Nahnité mäso, ako spomína autor na inom mieste, bolo „pochúťkou“ veľkých
pánov.[240]Národný hlásnik— populárny mesačník a neskôr dvojtýždenník.
Vychádzal od r. 1868 v Martine.[241]Charles Robert Darwin(1809 — 1882) — anglický biológ,
zakladateľ známej vývojovej teórie. (Spis O pôvode druhov, prvé vydanie r. 1859.)
Svoju teóriu rozšíril na človeka novým spisom z r. 1871.[242](z franc.)Strieľal, alebo bol zastrelený.[243](z nem.)Dierou na kukanie (vyzeranie).[244]Dušan Sava Pepkin— je pseudonym Martina Medňánskeho (1840 až
1899), kat. farára. Bol básnikom, spisovateľom a prekladateľom (pravda, menšieho
významu).[245]Do Letopisu— rozumej Matice slovenskej (1864 — 1875),
vedeckého orgánu starej Matice slovenskej. Prispieval ta aj sám Zechenter.[246]Pankrác— bol príslušníkom jednej z najstarších liptovských
rodín. Uplatňoval sa popri Jiskrovi v takom rozsahu, že ho prezvali „turčianskym
kráľom“. Počínal si často na vlastnú päsť. Umrel po r. 1474.[247]Žofia Bosniaková— bola prvou manželkou gr. Fraňa
Wesselényiho[248]Mária Szécsiová— „muránska Venuša“, bola už druhý raz
vdovou, keď pomohla Wesselényimu r. 1644 dobyť Muráň. Potom sa stala jeho manželkou a
r. 1672 hrdinsky bránila Muráň proti kráľovským vojskám. Jej láska k Wesselényimu a
pomoc pri dobytí Muráňa bola často predmetom literárneho spracovania.[249]Kremsovej bielej farby— nazvanej tak podľa mesta Kremže v
Rakúsku. Farba sa vyrába z hliny a slúži na maľovanie a nátery.[250]Panoši veľmožov— boli za feudálnych čias služobníkmi
vyššieho stupňa. Boli aj sami zo šľachtických rodín a boli to dvorania žijúci v
pánovej blízkosti, kde sa učili predpísaným rytierskym spôsobom.[251]granit— lat. meno žuly[252]Kráľovná Barbora— dcéra Hermana Celského, od r. 1401 druhá
manželka cisára Žigmunda. Bola pekná a smelá, ale intrigánka a nemravnica, preto ju
Žigmund vykázal do Hradca Králové, kde strávila 12 rokov (†1421).[253]Vladislav I.(ako poľský III., 1424 — 1444) — vyvolený proti
Ladislavovi Pohrobkovi r. 1440 za uhorského kráľa. Padol v nešťastnej pre Uhorsko
bitke pri Varne r. 1444.[254]Feldspath— je nem. meno živca, dôležitého nerastu v triede
kremičitanov[255]Paflagoniou— sa volal v staroveku kraj v Malej Ázii,
obyvateľov ktorého pokladali za hlúpy a poverčivý ľud[256](lat.)V predošlom stave a na lepšie.[257]brackové mäkkýše— tvoria veľké oddelenie bezstavovcov[258]Dilúvium— tento názov označoval geologické obdobie, ktoré sa
teraz všeobecne označuje ako pleistocén, (staršie štvrtohorné obdobie)[259](z nem.)Túlal som sa.[260](nem.)Otvorený železničný vozeň s nízkymi bokmi.[261](maď.)Cestovnom poriadku.[262](nem.)Kam to Menet uháňa? | Zechenter-Laskomersky_Z-Turcianskych-Teplic-do-Trencianska.html.txt |
KukučkaRozodnievalo sa. Kukučka Kuk bola celá skrehlá. Priletela len včera. Myslela si, že už bude trochu teplejšie. Ale noc bola ešte veru chladná.Ani sama nevedela, prečo zanechala teplejšie kraje. Niečo ju neodolateľne ťahalo medzi vlažné lesy, na ktoré sa od lanska pamätala. A cestou jej bolo i smutno. Letela i cez zasnežené hory, ktoré ju oslepovaly; musela sa ustavične skrývať, aby sa na ňu nevrhol nejaký dravec. A bola taká opustená, samotná. Keď ju zbadaly iné vtáčatá, ktoré sa tiež uberaly vo veľkých kŕdľoch na sever, hneď sa všetko pred ňou so škrekom schovávalo. A ona veru nemôže za to, že sa podobá pažravému krahulcovi. A keby len vedely, ako ona nikomu na svete neublíži. Keď si nasbiera cez deň hromadu chlpatých húseníc, je najspokojnejšia na celom svete. Len nech jej dajú pokoj a neškriekajú tak odporne, keď ju uvidia.Kuk sa opatrne rozhľadela zpoza kmeňa. Veď v lese nebezpečenstvo hrozí na každom kroku. Jastrab, okatá sova, čo i v noci vidí, divá mačka, to sú všetko nebezpečné tvory. A keby len vedely, že aj im prináša svojím zakukaním prvé pozdravy leta, hádam by sa jej i poďakovaly. Ale vďačnosti sa od nich dožiť nemožno. Len keby bolo listia už trochu viac, aby sa mala kam skryť. Ale bučina ešte len pučí. A skrývať sa len po smrekoch a boroviciach nie je na závidenie, lebo pichliače nedajú ani pokojne posedeť, ba rozstrapatia perie na krídlach.Povystierala si skrehlé krídla. Potom nabrala do pľúc vzduchu a lesom zašumelo akoby chichotavé chuchuchu. Potom zakukala. Ale len dva razy, aby sa neprezradila, kde sedí. Les ešte ako by celý spal.Nič sa nehýbalo. Šibla teda dolu na okraj lesa a sadla si pod lieskový ker. To z opatrnosti, aby sa hneď mohla do neho ukryť, ak by nebezpečenstvo hrozilo. Z kra vyletel čierny drozd a ako smyslov zbavený vrhol sa do húštiny. A pískal a vrieskal, aby upozornil všetko vtáctvo, že je tu krahulec. No len — nechže sa teda poskrývajú. Aspoň si pokojne nájde húseničku.V kružine všetko stíchlo. Nikto sa nechcel ani len pípnutím prezradiť, kam sa schoval pred krahulcom. Mrzelo ju, že každý sa jej so strachom vyhne, ale jej i trochu lichotilo, že sa jej boja.Mala šťastie. Našla tri veľké chlpaté húsenice. Na raňajky dosť. Slnko už bolo dosť vysoko. Oteplilo sa. Kuk dostala lepšiu náladu. Vyšvihla sa na konár mohutného buka. Farba bukovej kôry sa dosť podobala jej farbe, tak nebola nápadná. Zakukala si celkom tak od pľúc. A potom ešte raz. Od skalných útesov odrážala sa ozvena a hneď zas všetko ožilo. Neďaleko nej sadol si drozd, uhol sa, utrel si žltý zobák o konár a zamáchal dlhým chvostom.— Aha, ako som sa ťa naľakal!— Keď si hlúpy, — odvrkla mu Kuk.— No, od teba si rozum požičiavať nebudem, aby si vedela. A ešte aby si vedela, i to ti poviem, my to všetci dobre vieme, ty si medzi všetkými vtákmi najhlúpejšia, ba celý tvoj rod je hlúpy, lebo si ani len hniezdo neviete postaviť.Kukučku to dopálilo. Taká malá potvora, čierne je to ako krt, a čo sa to opovažuje.— Ale že ťa zobnem, len mi tu ešte frfoc.— Fiť, — posmieval sa jej drozd. — Dokiaľ som myslel, že si krahulec, mal som trochu i strachu. Ale teraz? Fiť! Veď som raz videl kukučku, ako sa s húsenicou trápila, dokiaľ ju zhltla, a ty by si chcela mne, mne lesnému flautistovi, niečo urobiť? Fiť!!— Že ťa zobnem!— A just si hlúpa, aby si vedela. Ukáž mi, kde máš hniezdo. Ale ty nič. Veď ja to dobre viem. Ešte i hrdlička, a tá je veru už dosť hlúpa, lebo od rána do večera len dúúú, dúúú, dúúú, ešte i tá si preloží na haluz niekoľko drievok a tam snesie vajíčka, ale ty s tvojím rodom nevieš ani to. Hanbi sa, fiť, aby si vedela!A drozd zmizol v kružine. Ani jej to nechcel tak povedať, ale keď mu začala nadávať, nech si teraz má, čo jej povedal. Nehneval sa na ňu, veď hlas kukučky má každý tvor v lese rád, ale nemusela mu nadávať. A kukučku aj mrzelo, že sa drozd tak nahneval, veď ona to tak zle nemyslela. Len mu povedala, že je hlúpy, keď sa jej bojí, hoci ona nikomu neublíži. A možno, že drozd má trochu i pravdu. Ona svoju matku nikdy nevidela, ani sa už nepamätá, ako sa vlastne také hniezdo stavia. A nebolo by to ani zlé: mať také útulné malé hniezdo. Aj by sa tam krajšie vyspalo.Zabudla na drozda. Musí sa naučiť hniezdo stavať. To bude pekné.Sošmykla sa s konára a šibla do lesa.Minulo niekoľko dní. Kuk zabudla na to, že sa chcela naučiť hniezdo stavať. Lietala po bučine, sbierala húsenice a hlásila všetkému tvorstvu, že je už leto tu. Zajko Ušiak ju tiež počúval pod šípovým kruhom, ale ešte vo dne sa neodvažoval ani len pohnúť. Pravda, musí sa ešte zdržiavať pod lesom blízko kružín, lebo ďatelinka je ešte malá, ani chrbát mu ešte neprikryje. A taký krahulec má bystré oči. Hneď by sa na neho vrhol a bolo by po Ušiakovi.Len Fiť mal strašne veľa starostí. Včera večer, keď už chcel na halúzke v tŕní zadriemať, začala vedľa neho žalostne pípať drozdica Fiťová. Fiť sa prebral. Pýtal sa, čo jej je. Povedala mu, že jej je tak veľmi smutno, že je opustená a že… a zasa zapípkala. A potom ešte hovorili a hovorili dlho. A tak sa ushovorili, že zajtra najdú peknú kružinu a že si tam spolu vystavia pekné hniezdo. Ale to už veru musí byť hniezdo. Takého nebude na celom okolí. Fiťová sa vraj už aj vlani prizerala, ako si istý čierny drozd staval hniezdo, ale to je len taký babrák. Zato Fiť sa pochválil, že už aj vlani celkom sám vystavil hniezdo, a veru dobré. Lenže ho musia toho roku vystaviť trochu vyššie nad zemou. To je istejšie. A musí do neho svietiť aj trošíčku slnka. Keď tak potom slnečné lúče trošku svietia na hniezdo, perie drozdencom lepšie rastie.Takto bolo teraz starostí a starostí. Hneď ako sa rozbrieždilo, ani nemysleli na to, že ešte nemali nič v zobáku. Veď na to bude času dosť. Sobrali sa a prezerali každý kruh. Uvažovali, odhadovali, ale dlho sa im nič nepozdalo. Fiťová raz aj radostne zapískala, že už to má. Fiť priletel.— Len sa podívaj na toto miesto, — vykladala mu, obletujúc nízky jelšový peň pri potoku. — Už by sme si nemohli lepšie ani len priať. V tom pni je aj úžľabinka, tu vystaviť hniezdo nedá ani veľa roboty. Okolo pňa sú už teraz veľké výhonky, keď dostanú lístie, hniezdo bude uzavreté so všetkých strán. A hneď je tu aj potok. Na kraji potoka sa vždy nájde nejaký tučný červiak, čo drozdence veľmi rady.Ale Fiť len záporne kýval chvostom a hovoril:— Ba veru nie, to nie je dobré miesto. To sa ti len tak vidí. My musíme mať z hniezda aj rozhľad, aby sme videli, kto sa k nám blíži. A pri vode sa zdržiavajú užovky. Veď poznáš tie dlhé potvory. Pravda, my sa ich už nemusíme báť. Ale užovka rada chodí po hniezdach a nahé drobúlence pred ňou veru nič nezachráni. A ak by prišla veľká voda, mali by sme po všetkom. A či by ti potom nebolo ľúto drobúleniec, keby si videla, ako sa ti v kalnej vode topia?Fiťová už nič nenamietala. Má ten Fiť rozum. Nečudo, že je už starší. Tak hľadali ďalej. V jednom lieskovom kre boly tri haluzi pekne skrížené, ale hniezdo by bolo zďaleka videť.Konečne našli niečo. A niečo veľmi pekného. Bol to hustý hloh, poprepletaný suchým šípom. A v tenkej trojitej rázsoche asi meter nad zemou bolo miestečko ako stvorené pre hniezdo. Fiť sa ešte poobzeral, či si tam už voľakto nezačal stavať, aby neprekážali. Dosiaľ ešte nikto. Ale zaiste by to zanedlho už niekto zaujal, musí sa poponáhľať.Fiť bol taký rozradostený, že zamáchal dlhým chvostom, poklepal drozdicu krídlom po žltom zobáčiku a zapískal, že až!— Stará, teraz choď niečo pohľadať, už som hladný. Ja za ten čas pooblamujem tieto suché konáriky, aby nám nezavadzaly. Ale neleť von rovno na lúku, lebo by nás niekto mohol zbadať, kde staviame. Tak sa poponáhľaj. Nájdi si nejakého červíka. A ak nájdeš cestou nejakú modrú trnku z lanska, prines. Trnky sú dobré. A teraz už nie sú trpké. Potom sa chytíme do roboty a do večera budeme mať kus práce za sebou.Keď Fiťová odletela, Fiť lámal a lámal. A nebola to ľahká robota. Ešte keď bol konárik suchý, to išlo. Ale taký vlhký, alebo zelený, ten veru dal práce. Fiť si myslel, že má sily dosť, ale už ho zobák bolel, čo sa namáhal. Tak len poohýbal tie, ktoré mu zavadzaly a nedaly sa mu zlomiť.Ani nezbadal, že neďaleko sosadlo čosi ako krahulec. Bol si istý, že sa do toho tŕnia ani jeden dravec nedostane.— Čo robíš? — pýtala sa ho Kuk.Fiť sa trochu preľakol, ale keď videl, že je to len Kuk, uspokojil sa.— No, čo robím? Veď vidíš. Staviam hniezdo.— Mohol by si ma naučiť, ako sa to robí. Doniesla by som ti potom za to peknú chlpatú húsenicu.— Fuj, kto by také chlpaté potvory žral. Ale poď mi pomôcť, tak ťa to naučím.— Ja sa budem len dívať. Veď mi to stačí.— Moja drahá Kukulienka, kto sám neskúsi, nevie nič. A daj mi teraz pokoj, nemám kedy zabávať sa s tebou.— Tak ma nenaučíš?— Už som ti povedal, aby si mi pomohla.— No, dobre. A čo ti mám pomáhať?— Dones mi najprv také hrubšie drevká.— A veľmi hrubé? Ľaľa. Tu je jedno pekné.Fiť sa rozchichotal:— Ba veru ešte to. Veď je to celé poleno. A len som zvedavý, ako by si ho sem dostala medzi tieto konáriky.— Tak mi povedz, aké drevko to má byť.— Prosím ťa, daj mi pokoj. Hovorím, že si hlúpa. Dokiaľ ti to budem vysvetľovať, tak si to sám spravím, a nemusím sa s tebou trápiť.— Ale si dnes napaprčený! Ale aby si vedel, dám ti dobrú radu. Tamto na dube som teraz našla hniezdo vrany od vlaňajška. Len ho treba trochu vyčistiť a opraviť a bude ako nové. Poď, donesieme ho sem a máš po starosti. Veď sa o tom vrana nemusí dozvedeť.Fiť nevedel, či sa má smiať a či čo. Takéto myšlienky môže mať len hlúpa Kuk.— Počuj, Kuk, ty máš divný rozum. Len kde si ho nasbierala. Veď by to hniezdo ani tri kane s miesta nehly, a nie to my dvaja. A čo si myslíš, že by som ja chcel sedeť v takom hniezde, ktoré vrančence zašpinily? To už nie. Každý poriadny spevák si spraví každý rok nové hniezdo. Veru tak. Ale keď mi už chceš pomôcť, tak mi nanos sem pred kruh na hŕbku mäkkého blatka.— Blatka, a načo ti je blato?— Načo? Naša rodina hniezdo aj blatom vymaže, aby nebolo drozdencom zima. A potom sa pekne vyloží starinou.— Ale ja si blatom nezamažem zobáčik.— Tak sa choď učiť ku komu len chceš. Aj tak z teba nikdy nič poriadneho nebude.Kuk ešte niečo hovorila, ale Fiť robil, ako by jej tam nebolo. Bol zabratý do svojej práce.Stará sojka Pche ešte žila; bola už veľmi stará, ale jazýček mala ešte lepší ako za mlada. Skúsila už mnoho. Veľmi mnoho. Aj kaňúr ju už raz chytil. Keď ju zaniesol na skalu a položil, svalila sa ako mrcina. Kaňúr myslel, že je už po nej. Ale len čo sa obzrel, vopchala sa mu medzi skaly a ztade ju nemohol von dostať. Pravdaže, obšmietal sa tam potom skoro celý deň, ale nakoniec ho to omrzelo a odletel.Pravda, Pche potom v deravom buku musela sa ešte dlho liečiť, čo jej kaňúr zaťal pazúry do rebier, ale vyzdravela. Od tých čias nastalo medzi kaňúrmi a Pche nepriateľstvo na smrť. Pche sa pomstila na celom rode kaňúrov. A krute pomstila. Vyhľadávala hniezda kaňúrov na skalách a čakala, čo aj o hlade, kým kaňúr alebo kaňúrica odletia. Potom im rozzobala vajcia a vypila. Ba niekedy im aj mladé vyhádzala z hniezda. A kaňúri zúrili. Hrozne zúrili. Ale Pche by nebola starou Pche, aby ich nebola prekabátila.Teraz už bola celá nesvoja. V zime v kružinách nedialo sa nič, tak nebolo o čom tarafandovať. A ju už tak svrbel jazyk! Lietala neslyšne od kra ku kru, aby voľačo zachytila a potom to podala ďalej, ale kde nič, tu nič. To už nebolo na vydržanie. Len pred dvoma dňami voľačo počula a videla, ale na nešťastie nestretla nikoho, komu by to bola mohla vyrozprávať. A nebolo to len tak hocičo. Ba bolo niečo veľkého. Aj začala voľačo rozprávať Fiťovi, ale ten jej povedal, že ju nemá kedy počúvať, aby sa pratala. Hej, len keby už tu bola žlna Čiube, veď by si ony pohovorily a pobesedovaly. Ale keď sa tá niekde po svete vláči. Nemá ani len kúsok rozumu. Mohla by zostať doma aj v zime a bolo by jej aj tu dobre. Ale tá má akýsi panský chochol. Bojí sa, že by jej v zime primrzol. Nuž potom poriadna sojka nemá s kým pobesedovať.Pche poškrabala sa jedným pazúrom za uchom, rozčepýrila perie na hrdle a rozhodla sa, že ešte hneď teraz zalietne na druhú stranu potoka do hája. Možno, že tam už voľakoho nájde. Veď je bučina už zelená, už by ich tu mohlo byť viac. Dolinou ozval sa jej hlas:— Pchéééé, pchéééé!…Ale nikto sa jej neohlášal. Len Fiťová si pomyslela, že tá stará striga nemá hádam nič iného na práci, ako protivne škriekať a roznášať klebety z kružiny do kružiny.Niekde hodne ďaleko voľačo zaťukalo. Stará Pche mala ešte veľmi dobrý sluch. Aha, voľačo už bude. Tak pravidelne ťuká na celom okolí len Ťukalo. Kto vie, či to už nie on.Pustila sa tým smerom. Skutočne, bol to čierny ďatel s peknou červenou čiapočkou na hlave. Bol opretý o svoj tvrdý chvost a tak silne búchal do starého duba, že triesky len tak na všetky strany lietaly. Pche sa najprv dobre prizrela na ďatla. Nebol to starý Ťukalo, ale jeho syn, Ťuk. Dobre ho poznala po krivej nohe. Veď bola pri tom, keď sa Ťuk učil lietať. Hej, Ťuk bol od mala neposedník. Keď mu raz mamka nebola doma, vyštveral sa z diery a chcel hneď lietať. Ale krídla boly ešte slabé, spadol na skalu a zlámal si nohu. Od tých čias ju má trochu čaptavú. Ešte bolo dobre, že sa schoval hneď pod skalku. Tam ho potom veľmi dlho kŕmili, dokiaľ mu krídla narástly.— Á, vítaj, Ťuk, či som ťa už dávno nevidela. A akože sa ti vodí? — spytovala sa ho Pche.Ťuk bol nejaký smutný. A býval vlani veselý, keď bol ešte len taký Ťukčík, ako ho volávali.— Ach, tetka Pche, za veľa to nestojí. Len sa na mňa podívajte. Hádam mi už aj koštiale hrkocú, keď nemám čo žrať. Rúbem-dlabem od noci do noci, a sotva nájdem kde tu nejakého chrobáčika. To len skoro tak pre meno, aby som od hladu nezdochol.— No, len ešte trochu počkaj, — chlácholila ho Pche, — veď zanedlho bude chrobače a chrobače, že budeš tučný ako jadernica.— No, nechže potom psom tráva rastie, keď kone podochnú. Ale mal som počúvnuť mojich kamarátov. Volali ma, že tu bude zima, aby sme šli trochu ta, kde slnko lepšie hreje, ale ja som nechcel počúvnuť. Veď poznám tu každý strom od koreňa až po korunu, tak som si myslel, že mi bude výborne, keď budem sám. Ale aj v diere mi bola zima, na krivú nohu sa nemôžem dobre opierať, kôra primrznutá a chrobákov nič. Aj by som ešte niekam ďalej zaletel, ale nevládzem, ba sa bojím, že by ma nejaký kaňúr chytil.Pche bolo chudáka Ťuka ľúto. Musí mu voľajako pomôcť. Musí. Veď keď bol ešte malý, popichal ju na stehno a keď sa zato chcela na neho nahnevať, že jej chcel len ukázať, ako už vie dlabať do starého stromu. Taký milý lapaj to bol. Treba mu pomôcť.— Ťuk, poď so mnou. Ja ti voľačo dám. Neboj sa, veď ja ešte mám. Ale nesmieš prezradiť, kde to mám.Ťuk sa nedal dlho volať. Veď už mal zúzik celkom prázdny. Preleteli na druhú stranu potoka. Neleteli ani ďaleko, hneď na samom kraji Pche sadla na starý buk, v ktorom bola veľká diera. Chcel si prisadnúť aj Ťuk, ale v poslednej chvíľke so strachom odletel. Len keď videl, že Pche sedí na okraji diery a smeje sa mu, odvážil sa aj on priblížiť.— Ja som dobre vedela, — hovorila Pche, — že sa trochu naľakáš. Ale neboj sa nič. Toto je moja najbezpečnejšia skrýš, nikto mi sem nepríde. Pozri len, veď vidíš, tu boly sršne. Raz pastieri horiacu hlaveň strčili im do hniezda. Čo ti tie sršne robily! Hniezdo im vnútri zhorelo. Ich kukly sa podusily a upiekly. Len vonkajšia papierová stena, čo si sršne vystavily proti vetru a dažďu, zostala. Práve dobre pre mňa. Kukly potom ešte zamrzly. Veverica všetko vysliedi. Už ich bolo niekoľko aj na tomto buku. Videla som ich. Ale keď prídu pred otvor, myslia si, že sú tam sršne a pukol by si od smiechu, ako sa premetávajú s konára na konár, aby ich sršne nepoštípaly. Tak vidíš, je to výborná komora.Ťuk ani nepočúval, čo mu Pche hovorila. Aj bez ponúkania vopchal zobák do hniezda s pripečenými a primrznutými kuklami sršňov. Len že mu hrvoľ nepraskol, čo si ho tak napchal. Veď ako by aj nie. Už dávno nezobal niečo takého chutného. Potom si pohodlne sadol a stiahol krk. Ani dobre nepočúval, čo mu Pche všetko medzitým vravela.— Vieš, Ťuk môj, veď ja ťa mám veľmi rada. Veď sme my boli veľmi zadobre aj s tvojou materou. Len na jeseň potom niekde zmizla. Hádam niekam ďaleko odletela, alebo ju nejaký dravec chytil. Aj som veľmi rada, že som sa s tebou sišla. Vieš, veď ty to dobre vieš, teraz je tu veľmi smutno. V celom lese málokoho vidno. A či počúvaš?— Pravdaže, — odpovedal Ťuk, ale ako by bol pritom driemal.— Veru som ti rada, aspoň si teraz s tebou pobesedujem. Aj by som ti voľačo povedala, ale žeby si to nikomu nepovedal. Taká lesná chamraď je zlá a potom by z toho mohly byť klebety. Ale videla som to na vlastné oči, aj som počula. Len aby si to nikomu na svete nepovedal. Sedela som v tŕní a tak trochu som driemala. Len raz počujem nejaké hádanie. Nedalo mi to pokoja. Išla som sa podívať, ľa, tamto za potokom, medzi tie mladé agáty. Ale neprezraď to, len tebe to vravím. A tam sa hádajú a vadia strakovci Strak a Strakuľa. Ba len že sa nehanbia, už také staré straky, čo už vysedely niekoľko hniezd spolu. A hádajú sa a hádajú. Mňa nezbadaly, bola som dobre skrytá. A ani by si nemyslel, prečo sa vadily. Stavajú si tam nové hniezdo, a každý to chce mať inak. Strak to chcel mať v hložine ale ona že nie a nie, že je to nízko. Strak chce mať nad hniezdom tri otvory, aby mohol skorej ujsť, ale ona zas že nie a nie, že dva stačia a že by potom stračence skorej popadaly, keby bolo veľa dier. A vieš, o čom sa ešte hádaly? Nuž o tom, že vraj kto kedy bude na vajciach sedeť, čím budú kŕmiť stračence a koľko ich budú mať. Strak vravel, že ich nesmie byť viac ako osem, lebo sa potom roztrhajú, dokiaľ ich nakŕmia, ale Strakuľa ich chce mať aspoň dvanásť, že im potom v lete bude veselšie, keď ich bude taký veľký kŕdeľ. A potom mu ešte povedala, že nie je poriadny muž, a dávala mu za príklad jarabicu, ktorá môže vysedeť aj vyše dvacať a len na zemi. Strak sa tak nazlostil, videla som to na svoje vlastné oči, že sa pustil do Strakule, a potom rozmetal všetko, čo dotiaľ z hniezda vystavili. Ale dnes ráno som ich tam videla už zas spolu. Hniezdo už majú skoro hotové.Ale Ťuk už nepočúval. Po dobrom napapaní nielen zadriemal, ale dokonale zaspal.Pche sa chcela na neho aj nahnevať, že ho poriadne zobne, ale jej potom svitlo, že veď chudák už dávno sa tak dobre nenajedol, nech si len oddýchne. Veď mu to ona povie ešte raz.Nechala ho spať a išla sa podívať po lese. A niečo ju veľmi radostne prekvapilo. Kružiny začaly ožívať. Ukazovaly sa páriky speváčikov, každý prezeral kružiny a hľadal a hľadal, kde bude najkrajšie miesto pre nové hniezdo. Pche sa nezdržala a tak krásne zaspievala svoje pchéééééé, pchéééé, že to bolo počuť ďaleko-široko. Potom sa vrátila k Ťukovi. Už nespal. Zíval a vystieral si krídla.— No, chlapče, podriemal si si?— Veru dobre. Ale čosi ma v bruchu bolí. Neviem, či som si ho nepokazil.— Nič si z toho nerob. Len keď ti pochutilo. Spusť sa tamto do potoka, napi sa vody a bude ti hneď dobre.Ťuk poslúchol. Však Pehe bola už taká stará, že sa do všeličoho rozumela. Nadskočil na zdravej nohe, hodil sa k potoku a sadol si k vode na skalku. Potom vopchal zobák do žblnkotajúcej vody, nabral si plný a obrátil ho do vysoka, aby sa mu voda vliala do zoboľa. Musel to veľa ráz opakovať, aby uhasil smäd. Už chcel odleteť, ale vtom sa mu čaptavá noha pošmykla a Ťuk sa pekne svalil do prúdu. Pravda, nezamočil sa, lebo mu voda s mastného peria hneď stiekla, ale sa mu dostala na kolená. To ho mrzelo najviac. Ešte nie je tak teplo, noci sú ešte chladné, môžu mu kolená nachladnúť, dostane do nich reumu, a čo potom?Vrátil sa ku Pche celý ustrašený, že si namočil kolená, že dostane nádchu a potom reumu a potom že bude zle. Pche sa mu najprv smiala, že je taký neobratný, ale keď videla jeho trápenie, potešila ho. Bolo jej ho ľúto. Keď je on ešte stále len taký mladý hlúpy Ťukčík.— No, len sa neboj, — tešila ho, — veď už len bude ako bude. A teraz si ešte trochu zazobni. Ja si už niečo nájdem. A potom pôjdeme, ľa, tamto na druhú stranu na ten košatý cer. Bol si už tam?— Už som raz do neho klopal. Ale nieto v ňom nič.— Ba veru voľačo jesto. Ale nezbadal si to. Tam je moje hniezdo. Ale aby si to nikomu nepovedal. Hádam o ňom ešte nikto nevie.— Veru ja poznám v celom lese každú dieru a viem, kto v ktorej býva, ale o tejto som dosiaľ nevedel.— No, ľa, vidíš. Veď táto diera je aj dobre schovaná. A vieš, kto mi ju robil? Že by si ani neuhádol! Tvoj otec mi ju vlastným zobákom vyzobal. Veru tak.— A že mi to neukázal, — divil sa Ťuk. — Veď mi ukazoval všetky diery, čo v celom živote vyťukal, aby som sa vraj poučil, ale o tejto ani len muk.— Vieš, Ťuk môj, to ti bolo tak. Len si zazobaj a ja ti to medzitým poviem. Tvoj otec si raz pod večer zdriemol na haluzi. Ja som náhodou tade letela, ale celkom ticho. Ako som šibla popri konári, zarazil ma silný pach a zazrela som dve veliké ligotavé okále. Obrátila som sa. A čo ti vidím? Na druhej haluzi sedí divá mačka a už sa chystá skočiť na tvojho otca. Ja som hneď narobila velký škrek a vresk, tvoj otec sa zobudil a šťastne uletel. Ešte sme sa potom s najvrchnejšieho konára podívali s tvojím otcom dolu a videli sme, ako si mačka oblizovala papuľku. Veru tak. Keby som ja nebola zaškriekala, bolo by po tvojom oteckovi. Ale sa mi potom za to aj zavďačil. Za celý mesiac sa len skrýval a len sa potuteľne usmieval, že mi potom voľačo ukáže. Pravdaže som bola zvedavá na to, o čom by som v kružinách nevedela. Len potom raz príde a povie mi, aby som s ním šla. Ja som už horela od zvedavosti. A tu ti ma zaviedol na ten cer, ukázal mi krásnu novú dieru, bola veru veľmi pekná, aj teraz je, veď vidíš, a keď som mu ju prechválila, povedal mi, že to vyťukal celkom do tvrdého dreva pre mňa, aby som mala kde pokojne bývať. To vraj za to, že som ho zachránila. Pekne to urobil! Veď v kružinách musíme si pomáhať. Ej, ale som sa potešila! Ako ti vravím, to je najlepšia diera na svete. A tvoj otec mi ju ešte aj suchou starinou povystielal, tak je tam teplúčko až radosť. Tak poď, usušíš si kolená a vyhreješ, a bude ti dobre. Nič sa neboj. Ja som v zime aj po snehu tancovala, a nič. Len sa vyhriať!Zaleteli na cer. Diera bola skutočne na závidenie. Okrúhla, veľká, teplá a za vetrom. Veru ten môj otec bol majstrom medzi majstrami, myslel si Ťuk.— Veď, veď, nazobal som sa, zohrejem sa, ale čo budem zajtra robiť? — bedoval Ťuk, keď sa pohodlne uhniezdil.Pche sa ulepila na okraj diery, aby ho lepšie počula.— Čo sa tam zasa smoklíš? Vari ti je nie dobre? — pýtala sa ho.— Dobre mi je, veľmi dobre. Ale keď sa trápim, kam pôjdem zajtra zobať a či vôbec voľačo nájdem.— Ale keď ste vy ďatli všetci takí hlúpi; ani sami neviete, čo by ste mohli vykonať. Žilo by sa vám ani v raji. Hej, keby som ja bola z rodiny ďatlov, veď by som si ja vedela pomôcť. Ani by som len krídlom nehnula, a mala by som žraničky dosť a dosť.— Hm, vám sa to ľahko povie, ale keby ste boli na mojom mieste a mali polámanú a krivú nohu, ináč by ste hovorili.— Ale mi nefrfoc! Vieš, čo by som urobila?— Čo? — pýtal sa nedočkavo Ťuk a už aj na premočené kolená zabudol.— Ja by som si na tvojom mieste otvorila školu.— Akú školu? — pýtal sa prekvapený. — Hádam len nie na to, ako si má mladé vtáča nohu zlámať! To by sa mi v kružinách len posmievali, aby som naučil sám seba.— Nie takú školu. Ale ty by si mal naučiť všetkých vtákov vyťukávať také pekné hniezda, ako ich robil tvoj otec. Veď vám každý tie vaše krásne hniezda závidí.Ťuk sa zamyslel, ale len po dlhšom čase odpovedal:— Nuž, pravda je, my robíme na svete najlepšie hniezda. Ale povedz mi, čo by som z toho mal, keby som čas len vyučovaním márnil?— Vidím, — odpovedala Pche, — keď si nohu zlámal, spadol si aj na hlavu, preto si hlúpy. Veď to je to, že by si nemusel nič robiť. Za to, že by si učil robiť hniezda, vtáci by ti nosili chrobač, že by si ju ani zobať nestačil. A nemal by si nijakej roboty. Či rozumieš?Ťukovi sa to celkom zapáčilo. Ale ešte odporoval:— Veď by som to aj ukázal, ale keď sa hanbím.— Kto sa hanbí, má prázdne gamby, a čuš a počúvaj starú sojku. Budeš učiť a dosť. Ja ti vtákov soženiem a potom aj mne sa voľačo ujde z tvojej chrobače. Len buď múdry! Práve teraz sa začnú stavať hniezda. Tí, čo sa len vlani vyliahli, radi sa poučia, ako si majú počínať, najmä keď ich bude učiť vážny ďatel.— Nuž ja nedbám. Veď už len voľačo viem. Ale musíte byť so mnou.— Nestaraj sa, len poslúchaj. Bude nám obom dobre. A ešte o tvojom rozume a o tvojej sláve bude hovoriť celý les.— Ale keď sa ja naozaj tak veľmi hanbím, — podotkol ešte Ťuk.— Čuš. A teraz si ešte zahrab kolená a zohrej sa. Ja sa idem niekam podívať.Ťuk sa zahrabal do stariny. Pche sa odlepila od diery a kružinami sa ozval jej hlas: Pchéééééééé!Strak nahnevaný vravel svojej Strakuli:— Už som ti povedal, aby si mi nenosila také mäkké blato. Len sa dobre podívaj. Veď máš hádam oči.— A ver mi, alebo never, lepšieho blata som nenašla.— Len sa dobre podívaj. Ani trochu ti to nelepí, a steká po halúzkach.— Počkaj, prinesiem ti suchú hrudu, tá nestečie.— Prosím ťa, maj rozum a poslúchaj. Veď dobre viem, že si dosiaľ ešte hniezdo nestavala, ale sa ani nenaučíš, keď sa neprizreš. Len iď pekne a dones trochu tvrdšieho.— A ja sa ti už nebudem vláčiť. Rob si sám, keď sa ti nepáči.Takto sa vadili. A každý mal pravdu. Strak mal už celý zobák polepený, už chcel niečo ostrejšie povedať, keď počul sojku Pche:— Pchééé, kto hniezdo stavať nevie, naučíme ho, pchééé, hniezdo na svete najkrajšie a najlepšie, pchééé!Strak sa podíval hore. Stará sojka to škriekala. Tá sojka, to je stará staryga. Všetci na ňu v kružinách nadávajú, že je vraj klebetnica, ale všetci ju radi majú. Nuž, aj to je pravda, že si zaklebetí, keď sa jej nič nemôže zdržať na jazyku. Ale ináč je dobráčisko. Vynadá lenivcovi, aj ho pozobe, že v lete nepamätal na zimu, ale mu dá, veru mu dá, aby chudák nezahynul.Pýtal sa jej:— Čo to škriekaš, Pche? Nepočul som ťa dobre.— Pchééé, naučíme vás hniezda robiť a budú pekné, pchééé, a dobré, pchééé. A budete platiť len chrobákmi, pchééé, zajtra ráno začneme, pchééé, tamto na dube, pchééé.Ešte by sa jej bol voľačo spýtal, ale Pche už letela ďalej a po kružinách oznamovala veľkú novinu.V kružinách prestalo sa pracovať. Dosiaľ každý párik sa radil a hádal, ako by bolo najlepšie stavať, hľadaly sa nové, vhodnejšie miesta, naprávaly sa chyby, ale po sojkinej zvesti začaly sa radiť, či zajtra majú ísť alebo nie. Staršie vtáčatá švitorily, čo by vraj taká sojka vedela, veď si ani len pre seba nevie poriadne hniezdo vystaviť, už ich hádam chce zas len tak ochachúriť, ale mladšie sa rozhodly, že veru ta pôjdu a naučia sa.Tedy pôjdu!Pche sa vracala a ďalej oznamovala:— Na dubééé, pchééé, ďateľ učiť budééé, pchééé.*A bol večer a bolo ráno. Ešte slnko po kružinách ani sa dobre nepodívalo, už bol celý starý dub obsypaný vtáčikmi. Hlavne mladými. Starým sa už nechcelo, že veď ony už dosť vedia, už sa nepotrebujú nič učiť.„Len kde sa tých vtáčikov toľko za jednu noc nabralo, keď včera len kde-tu bolo vidno nejaké skrehlé moledo.“ Takto sa tomu divila Pche. Ani svojim očiam nechcela veriť, že by v kružinách bolo už toľko spevákov. Sadla si k diere, ktorú ešte včera večer Ťuk napochytro vyčistil, aby mali kam ukladať donesenú chrobač.Pravdaže! Strakuľa musela byť prvá medzi všetkými. Ešte bola tma, ona už rapotala, že kedy sa to začne.Teraz sotva sa zjavila Pche, Strakuľa už aj priletela k nej a hneď a hneď sa rozrapotala. A že takto vraj, a že počula, a že ona sama sa veľmi rada priučí, a že takto, že ešte voľačo prinesie, ale že teraz priniesla len jedno vajíčko, a že ona nikdy nezabudne, a že takto a onô.Pche sa veru podivila. Strakuli ešte len rok minul a už sa jej jazýček veru až veľmi rozviazal. Pche sa ani k slovu nedostala. Aj by sa bola chcela trochu nadurdiť, že toľko mele, ale keď jej videla v zobáku pekné vajíčko, už sa nehnevala. Pche veľmi ľúbi vajíčka. Ťukovi o ňom ani nepovie. Veď je to vajíčko také peknučké, hádam je od mládky. A také bývajú čerstvé. Len kde ho potvora Strakuľa dostala?— Daj sem teda to vajce a sadni si ta na suchý konár, aby si dobre počula.Pche už bola netrpelivá, aby vajce čím skorej dostala; Strakuľa by si to mohla ešte rozmyslieť a vajca by bola škoda. Pravdaže, a aká škoda!Pche vzala vajce do pravého pazúra a trochu ho ťukla zobákom. Ale beda! Nebolo čerstvé, len akýsi starý záprtok. Pche si zababrala aj nos aj nohy. Ešte šťastie, že ho nehodila do diery, bola by všetko pobabrala. Juj, kde je tá Strakuľa?Strakuľa nečakala. Vedela dobre, že je to skazené vajce, lebo dobré by gazdiná nevyhodila na smetisko. Ale si myslela, že to Pche nezbadá, a ona sa bude môcť aj za skazené vajce naučiť hniezdo robiť.Pche hybaj do potoka poumývať sa. Bola strašne nazlostená. Strašne.Vrátila sa na dub. Nemohla a nemohla zabudnúť. Dosť sa naumývala, jednak to ešte trochu páchlo. Taká paskuda! Ešte sa opováži posmechy vystrájať. Dobre, že to nezbadalo vtáctvo, čo sa na dub shromaždilo.Všetko to sedelo po páriku a radilo sa. Pche hneď narobila krik, aby boli ticho, že sú nie na jarmoku, ale v škole. Potom povyberala od každého, čo kto priniesol. Bolo toho dosť a dosť. Ani sama toľko neočakávala. Priletela aj Kuk. Priniesla veľkú, chlpatú húsenicu, ešte živú. Ale Pche jej povedala, aby inokedy priniesla niečo lepšieho, lebo jej také chlpatiny nechutia.Všetko bolo už pripravené, len Ťuka nebolo. Konečne Pche ho našla v diere, kam dávala potravu. Kŕmil sa. Keď ho volala, povedal, že sa hanbí a nech si vraj každý stavia také hniezdo, aké najlepšie vie. Ale vtáčatá začaly hundrať, či sa platilo zadarmo, a že veď len počkaj… Čo bolo robiť, Ťuk sa vyšvihol na konár. Pevne sa zachytil zdravou nohou, oprel sa o tvrdý chvost a začal:— Tak, viete, hniezdo je hniezdo. A hniezdo je na to, aby sme sa v ňom hniezdili. Ale nie je hniezdo ako hniezdo. A najlepšie hniezdo je moje hniezdo.— Necigáň! — ozvala sa vrana Kvak. — Vydlabeš si dieru do stromu, a keď ti ju niekto zapchá, zadusíš sa v nej. Ale keď si ja nakladiem hniezdo na vysokom dube, alebo na topoli, vietor ma kolíše a mám rozhľad po celom okolí.— Ale tam ľahko zmokneš, — odporoval jej vrabec. — A ja načo by som sám hniezdo staval, keď ho môžem mať bez roboty. Nájdem si v niektorom strome opustenú dieru, alebo staré lastovičie hniezdo, vyčistím trochu a hniezdočko je parádne. Alebo si spravím dierku za šúpikom na humne a tam mi je aj teplo aj sucho.— Buď, buď, buď, — ozval sa dudok a rozprestrel si hrebeň, aby ho každý videl. — Najlepšie hniezdo je niekde pri pašienke v nejakej starej diere. Aspoň sa nemusí ďaleko lietať po chrobač.— Ale smrdí okolo tvojej diery až fuj! — zapípala trasorítka a triasla dlhým chvostom. — Ja si vyhrabem niekde pod borovicou jamku, nakladiem tam starinky a nikto ma tam nenajde.— Ba neviete vy všetci nič! — kárala ich sýkorka-kúdeľnica. — A nemáte ani len trochu krasocitu. Chcete mať hniezdo, len aby bolo hniezdo. Ale aby bolo aj trochu pekné, o to sa nestaráte. Pozrite len na moje. Ja si ho pekne povystielam, pozašívam a povesím na konárik, to je potom hniezdo! Tak veru, a vy mňa tu vôbec učiť nebudete.A začali škriekať a každé vychvaľovať len svoje hniezdo. Pche to dopálilo.— Tak sa prac a nevyrušuj nás!— Moje je lepšie, ja si ho aj omažem, — tvrdil drozd.— A ja hniezdim na zemi, aspoň si nohu nezlámem, ako tam ten čaptavý, — zapipkala pipíška.— Najlepšie je pod skalou, skalu nikto neodvalí, — húdla trasorítka.— Na vysokej veži je istejšie, tam sa každý bojí, — pišťal dážďovník-kolesár.— Hniezdo treba tŕním obložiť a nechať dva otvory, — mudroval králik.— Pod medzou v starine ťa nikto nenájde, — vykladal škovránok.— Ešte lepšie je v trstí nad močiarom, — chválil sa sláviček-trsteník.— A ja to viem najlepšie!— Ty čuš, ani mať ti nič nevedela.— A veru nebola pýtať od teba rozumu.— A tvoje hniezdo je len zbojnícka komora.— A tvoje je špinavé, lebo si ho po deťoch nevieš vyčistiť.— A ty si zbojník, čo kurence kradne.— A tebe sa otec zabil, keď s hríba spadol.— A keď si sa ty ženil, zjedli ste vraj celého komára, ba ešte ste z neho aj domov rozdávali.Čvirikanie a škriekanie sa stávalo čoraz hlučnejšie. Už nebolo nikoho rozumieť. Ťuk márne ťukal do stromu a volal, aby to išli skúsiť. Nikto ho nepočúval. Ba vynadali aj jemu, že je blázon, keď večne oťukáva každý strom. Všetko sa porozletúvalo, ale ešte dlho bolo počuť hádanie o tom, ktoré hniezdo je na svete najlepšie. Popustiť a uznať nechcel nikto. Na dube zostali len Kuk, Pche a Ťuk. Pche sa len usmievala. Nech! Keď sa nechcú naučiť, nech! Aspoň poplatili, bude papkania dosť a dosť.A Kuk si myslela, že aj tak je to dobre. Ona sa nemala prečo hádať, aspoň má pokoj. Nikto jej nevynadal. Pôjde si niečo pohľadať na obed. Pekne sa odobrala:— Kukuk!A sojka jej milo poďakovala:— Pchéééé!Po kružinách hniezda boly už všade hotové. Každé vtáča si to spravilo, ako za najlepšie uznalo. V niektorých boly už aj dve tri vajíčka. Kuk lietala tíško od hniezda k hniezdu a pozorovala, ako vajíček pribúda. Vedela, v ktorom už koľko je.Raz večer bola veľmi ospalá. Vyhľadala si pod borovicou skryté miesto a tam sa usalašila. V noci pociťovala nejaké bolesti a keď sa ráno prebudila, našla pod sebou pekné vajíčko. Dlho, veľmi dlho ho obzerala. Tak sa jej páčilo. Aj by bola už uletela, ale bolo jej vajíčka ľúto. Veď bolo také pekné! V nijakom hniezde dosiaľ takého pekného nevidela. A bolo aj veľké. Veru väčšie, ako majú drozdi Fiťovci. Veru by ho bolo škoda tu nechať. A veľká škoda.Vzala ho do zobáka. Potom lietala s ním od hniezda k hniezdu. Drozdi už mali v hniezde dve. A práve neboli na chvíľu doma. Kuk položila im do hniezda aj svoje vajce a potom spokojne odletela. Keď priletela na rúbaňu, veselo zakukala. Ale už aj zabudla, kam svoje vajce strčila, taká je zábudlivá.Drozdi Fiťovci sa vrátili domov. Najprv si sadol na hniezdo Fiť a z plného hrdielka zapískal. Potom sa podíval do hniezda. Niečo sa mu zdalo divné. Zavolal:— Žena, počuj, koľkože si už vajec sniesla?— Ja veru neviem, vieš, že neviem čítať.— Len sa podívaj. Kedyže si toto sniesla? Ako by som ho ešte nebol videl.— Ja neviem. Ale už som ho len musela sniesť.— A prečo nenesieš vždy také pekné veľké? Z toho veľkého sa môže vyliahnuť taký veľký drozd, že ešte bude kráľom medzi drozdami.Drozdom od toho dňa pribudlo starosti. Fiťová ešte sniesla niekoľko vajíček, ale už ani jedno nebolo také veľké. A Fiť bol veľmi prísny. Nesmela sa s hniezda ani len hnúť, aby sa nezachladily. Fiť jej nosil vždy niečo chutného na zazobanie a keď slnko zapadlo, posadil sa na konárik a celá dolina sa ozývala jeho spevom. Fiťová bola na neho veľmi hrdá, že má taký pekný hlas. A bolo jej teraz aj dobre. Fiť jej nosil a ona mohla od rána do večera driemať na hniezde. Len keď si chcela trochu krídla povystierať a polietať po okolí, vtedy sám Fiť sadol na hniezdo. Ale ešte aj vtedy ju upozorňoval, aby nelietala ďaleko, aby ju dravec nechytil, lebo čo by si on potom počal samotný.A Ťuk sa mal tak, že si lepšie ani nežiadal. V hniezde sršňov boly ešte larvy. A keď Pche nepozorovala, veru neľutoval zobnúť aj do toho, čo im vtáčiky boly nanosily.Pche teraz už sa o to ani veľmi nestarala. Dni sa míňaly a ona mala na hlave všeličoho dosť a dosť. Pravdaže jej nadávali, že je rapotačka-klebetnica, ale všade ju radi videli. Hej, veď to nebolo tak vždy. Kedysi, keď ešte bola celkom mladá, mali ju prečo i nenávidieť. Veď niekedy i po hniezdach zbojníčila. Prečo by aj nie? Veď tak robili jej predkovia a tak ju naučila aj mamka! Niekedy ju aj ponaháňali, aj pozobali. A keď ju pri hniezde dochytili, to bolo ešte len zle!Ale raz sa stalo, že ju prehnal mladý krahulec. Len-len že stihla sa skryť pred ním do tŕnia. Zaverila sa, že mu v hniezde všetky vajcia rozzobe, len nech mu ho nájde. Márne hľadala, kde len mohla, márne sa vypytovala, kde si krahulčisko nakládlo hniezdo, nikto jej nevedel povedať.Len raz mala šťastie. Sedela na breze a podriemkavala. Ako tak naklonila hlavu, zazrela vysoko vo vzduchu, aha, krahulca. Najprv sa trošku zľakla, či ju nezbadal, ale nie, nezbadal ju. Nuž len pokojne ďalej sedela a pozorovala, čo bude robiť.Krahulec sa sniesol nad vysokú jedľu. Ale si nesadol. Zastal akoby nehybne vo vzduchu a spustil niečo do koruny stromu. Potom ako blesk zmizol. Pod jedľu niečo padlo. Pche hneď sa spustila na zem. Pod jedľou ležalo stehno z prepelice. Pche sa nedala núkať. Zazobala si a potom pozorne prezrela jedľu. Zbojník krahul. Mal hniezdo v samom vrcholci jedle, a to tak, že ho nebolo ani rozoznať. A v hniezde bolo šesť už dosť veľkých mladých krahulcov. A aký bol opatrný! Akiste niečo začul, ani si do hniezda nesadol.Už chcela niektoré krahulča zobnúť do hlavy, aby sa starému pomstila, ale bola už sýta. A krahulčence boly také bezpomocné a otváraly hladné zobáčiky. Nechala ich v hniezde a odletela.Od toho času lietala pod jedľu každý deň aj viac ráz a vždy tam voľačo našla, čo vypadlo z hniezda mladým krahulcom. A keď objavila ešte niekoľko jastrabích hniezd, bolo jej sveta žiť. Aj stučnela, že sa jej už lietať ťažilo.Vtáčky-speváčky ju už maly rady. Nekradla už a keď si trochu jazyk poostrila, nuž nech. Veď ho má nato.Lietala od hniezda k hniezdu a všade sa vypytovala a radila. Mladým párikom radila, ako si majú v noci vajíčka prikrývať, aby sa im v noci nezachladily. Na vajíčkach sa musí veľmi opatrne sedieť a nikdy nie driemať, aby sa všetky pekne vyliahly. Musia sa stále nožičkami miešať a prevracať, aby sa na každom boku obhrialy. A ešte voľačo treba si dobre zapamätať. Nikdy sa nevyšpiniť na vajíčko, lebo by sa potom mláďatko v ňom zadusilo. Tak veru.A mala aj iné napomenutia. Niektorý drozd, slávik, pinka, ale len tí mladší, sú takí neopatrní, že od radosti hvízdajú a prespevujú hneď pri samom hniezde. Tak sa nesmie. Veď potom ktokoľvek ľahko sa môže dozvedieť, kde majú hniezdo a potom beda mláďatkám. Darmo budú potom nariekať a bedákať. Len pekne poslúchať starú Pche, a všetko bude dobre.A tak sa míňaly dni. Pche pre samú starosť ani nezbadala, ako čas uteká. Ani nemala kedy na to myslieť. Veď ktože by bol poučoval, ak ona nie.Raz ráno trasorítka, ktorá už každý deň čakala mladé, oznámila sojke Pche, že vraj už aj straky majú mláďatá. Nech len majú, — pomyslela Pche, ale nebola sa na ne podívať. Bola veľmi zvedavá, ale nešla. Nezabudla ešte, že straka doniesla jej miesto čerstvého vajíčka starý záprtok.Ale trasorítka jej tajomne oznamovala i to, že divné veci sa po kružinách šuškajú. Veru veľmi divné. Len kto by si to bol pomyslel o starom Strakovi. Dokiaľ, vraj, Strakuľa sedela na vajciach, on len lietal od rána do večera po kružinách a ani raz si nešiel posedieť. To je vraj nie pre neho. Len niekedy priniesol čo-to. On sám bol vypasený ako prasa a ona, chudinka, schudla, že už ledva vládala vajíčka ohrievať. Ale on nič. Len lietal, rapotal a zas len poletoval. A ako sa mladé vyliahly, a je ich veru veľa, lebo sa jej ani jedno vajce nestratilo, Strak sa k hniezdu ani len neukázal. Len kukučke povedal, že ho vraj uši bolia, keď počuje pípať toľko stračeniec. Strakuľa sa má veru veľmi zle. Ani chvíľky nemá, aby si oddýchla, keď musí nakŕmiť toľko hladných zobolíkov. A tie veru žerú, ako by pálil. A keď voľakde zaletí, aby voľačo pohľadala, nemá teraz kto zostať pri hniezde, aby ho chránil pred nepriateľom, alebo aby dal pozor, keby sa niektoré chcelo vykrochmeliť z hniezda. Veru tak, Strakuľa je teraz chudinka.Pche chcela zo začiatku nadávať, že jej tak treba, ale keď jej to všetko trasorítka vyrozprávala, hnev ju prešiel. To nie je do smiechu. Toľko malých, hladných stračeniec, a ona len sama sa má starať o všetky, dokiaľ si on három-fárom poletuje po kružinách. Pôjde ju pozrieť. Veru pôjde. Veď sa už ani nehnevala tak veľmi, možno, že Strakuľa vtedy chcela priniesť celkom čerstvé vajce, ale nebola v ňom, nemohla vedieť, že je skazené.A nakoniec Pche sama si začala vyčítať, prečo nešla k Strakuli skorej. Bola by jej trochu pomohla, alebo bola by vynadala Strakovi, čo si zaslúžil. Ej, nech sa len s ním síde! Veď mu ona povie, od čoho muchy dochnú. Taký galgan! Nechá všetku starosť o mladé len chudere Strakuli.Odobrala sa od trasorítky. Povedala jej, že sa tu ešte do večera zastaví. Trasorítka ju pekne prosila, aby len prišla, že jej bude veselšie, dokiaľ sa trasoritiak vráti. Veď on chudák nemá kedy ani sa vyspať. Ešte je slnko za horami, on je už na poli. Oráči ho tam už každé ráno čakajú, ani nechcú začať orať, dokiaľ nepriletí. On len zakýva chvostíkom, a už sa môže začať. Paholci a gazdovia mu veru neublížia. Dobre vedia, ako v lete pomáha koňom a volom. Sotva začne trochu slnko pripaľovať, už sa na kone a voly vrhnú celé mrákavy ovadov a múch. Chúďatká voly a kone márne sa obháňajú chvostmi, nič nepomáha. Hej, ale nech sa len ukáže trasorítka, len trochu zobne do ovada, alebo mu krídlo vytrhne, a už je po ovadovi. A cez obed, keď voly ležia a prežúvajú, behá im po chrbte, po hlave, ničí, zobe o dušu. Potom večer nanosí toho celú kopu k hniezdu. Ani žrať to nestačia.Pche už bola pri trasorítke netrpezlivá. Veď si ona ešte príde pobesedovať. Ale ak by o tom nevedela, aby jej hneď odkázali, kedy sa začnú mladé liahnuť. Niektoré sa nemôžu dostať von zo škrupinky, tomu treba pomôcť, aby sa nezadusilo.Letela priamo k hniezdu Strakovcov. Obdrotované bolo tŕním, haluzami a len dva otvory boly na ňom. A mláďat v ňom! Už ich bolo za pol hniezda. Veru sa do neho nespracú, keď budú väčšie.Strakuľa nebola doma. Pche vkĺzla jedným otvorom. Mláďatá boly celkom holé. Triasly sa a túlily sa k sebe. Sotva sa hniezdo zatriaslo, už sa roztvorily všetky zobáčiky. Z hniezda vykukovaly len rozzevené papuľky. A každé pípalo, naťahovalo krk a triaslo sa od chladu.Pche by im rada bola napchala hladné papuľky, ale nemala nič. Aspoň si sadla na ne a rozprestrela na všetky krídla. Hneď sa začaly pod ňou mrviť. A ona si ich upravovala zobákom pod krídla, pod stehno, ako by boly jej. A potom im zaspievala na zaspanie tichučkú piesenku: Pchéééé, pchéééé.*Kuk lietala po lese a kukala. Pritom kántrila húsenice a tučnela. Ani jej už na um neprišlo, že voľakedy niekde položila vajce. Položila ich aj viac, ale na nič sa nepamätala. Veľmi sa teraz tešila, že sa nenaučila stavať hniezdo. Čo by teraz len s ním počala? Takto môže lietať po horách a bučinách a nikto jej neprekáža. Ešte by sa jej boly náhodou v hniezde vyliahly kukučence, čo by s nimi počala! Musela by im hádam nosiť húsenice a jej by nezostalo nič. Veď, ľa, aká je Strakuľa suchá, ako drevko, keď má stračeniec plné hniezdo. Ona by takú hladnú spoločnosť veru nekŕmila. Keď samo si to nevie nájsť niečo, nech hladuje a nech neprekáža spievať. Aha, veď spev už aj prestáva. Keď sa hniezda stavaly, les bol plný spevu a švitorenia, ale teraz, keď už speváci majú plno roboty so sháňaním potravy, je po speve. Veru tak. To by nemalo byť.Takto uvažovala Kuk. A myslela si, že má svätú pravdu. Keby jej nebolo, v lese by už všetko zamĺklo. Každý sa uťahuje, aby si po dennej práci odpočinul, pre iné nemá smyslu. Ešte to bolo krajšie pred dvoma týždňami. Vtedy ešte speváci schádzali sa večer niekde na košatom strome, zaspievali si, pobesedovali, a teraz už skoro nič. Len horko-ťažko sa jej podarilo nahovoriť niekoľko spevákov, aby sa dnes večer sišli na zelenom javore nad prameňom. Spravia si muziku a Kuk ich bude učiť. Len či všetci prídu. Strak sľúbil, že celkom iste príde. No, aspoň na toho sa možno spoľahnúť. Ten nie je taký hlúpy, aby sa len doma pri hniezde šiplal. Len keby mal trochu krajší hlas.Na túto veľkú udalosť Kuk veľmi svedomite sa pripravovala. Celé poobedie sa umývala pri potoku, čuchrala si perie na hlave, aby bolo aj trochu kučeravé, pazúry si natierala červenou hlinkou a skúšala kukať ako len najkrajšie vedela. Medzitým dívala sa do hladiny vodnej, aby videla, aká bude, keď všetci sa budú na ňu dívať. A potom sa ešte cvičila, ako sa má pekne zasmiať. Veru to bude pekná vec, keď sa tak pekne zasmeje: chuchuchecheche. Len nesmie pri tom veľmi otvárať zobák, aby sa nevidelo, že má spodný trochu nalomený.Práve šibol popri nej Fiť.— Fiť, kam sa ponáhľaš? — zavolala na neho.— Utekám, nezdržuj ma, u nás bude voľačo nového.— Vari už aj u vás budú fiťúrence? — pýtala sa posmešne. — Ale Fiť letel. Nepočúval.— Ale si ty spevák! — hundrala za ním. — Pred nedávnom ešte ako spievaval, a teraz ani sa len neukáže. Nevie žiť ničomu inému, len tomu svojmu začmudenému hniezdu.Letela na javor. Strak už bol tam. Pekne ju privítal, hneď jej povedal, že ani sama nevie, akú slávu má po kružinách. Všade ju pokladajú za najlepšiu speváčku. A že je najkrajšia krásavica a neviem čo ešte. Táto pochvala sa jej veľmi zapáčila. Zodvihla hlavu, postavila sa na jednu nohu a ukázala svoje zafarbené pazúry. Potom sa poobzerala. Ale spevákov nebolo veľa. Bol tu ešte Kuvik, ale vraj len preto, že sa mu už nechcelo spať, potom starý, šedivý havran, ktorý sa rád bavil s kukučkami, a ešte jeden vrabec. Tomu je vraj doma v hniezde dlhá chvíľa. Na poriadnu muziku je to málo, — myslela si Kuk. Ale pustia sa do toho. Veď hádam ešte voľakto priletí. Dala znamenie a koncert sa začal:Čim-čam-rap-ňam,kukukuku,kváááák!Toto číslo opakovali a čakali. Ale nikto viac nepriletel. Ani ich nikto nepočúval. Kuk bola aj nazlostená, ale nedala to na sebe znať. Tak sa potom dali do kukania, rapotania, kvákania a čvirikania a popreberali všetky novinky, čo sa v lese prihodily. Keď ich veverička Mucka rozohnala, aby už nevyrušovali a išli spať, vynadali jej, aby si len chrnela. Ale Mucka sa tak ľahko nedala a schytila haluz a pustila ju práve starému havranovi na hlavu. Speváci sa rozleteli.Na strome zostala len Mucka a pretierala si ospalé očká.Strakuľa vracala sa domov. Najprv vyletela vysoko a podívala sa dolu do hniezda. Niečo ju prekvapilo. Nevedela hneď, či si nezmýlila hniezdo. Ale nie. Spustila sa dolu. Bola už celá ukonaná. Ale doniesla voľačo: mladú myš, potom zas niekoľko polozelených čerešieň a zas vajce, čo vypadlo sýkorke z hniezda. Tak bude pre každé po kúštičku.Keď niesla myš a videla, že jej Pche sedí na hniezde, nevedela, či sa má hnevať, alebo čo. Dívala sa na Pche. A tá nič, len očkom kukla po nej. Ale keď to už dlho trvalo, zavolala:— Strakuľa, tak poď a daj im voľačo. Budú už hladné. Strakuľa nechcela veriť vlastnému sluchu. Tá Pche, tá stará čarodejnica, tá klebetnica, tá jej ohrieva mláďatká. A ako sú ticho! Nepovedala nič, len si sadla na hniezdo. Myš za chvíľku zmizla v zoboľoch.— A počkaj! — pokračovala Pche, — i ja im voľačo ešte donesiem. Len som nechcela, aby im bola zima. A mohlo by niektoré aj z hniezda vypadnúť. Niet sa na čo spoľahnúť. Počkaj, veď sa ja hneď vrátim.Pche odletela. Ani nie tak veľmi ďaleko. Nesklamala sa. Pod jedľou, kde krahulec má hniezdo, bolo zas napadané. A dosť. Nabrala, čo len mohla, potom to v hniezde so Strakuľou potrhaly na menšie kúsky, aby sa niektoré nezadrhlo. Stračence sa napchaly toľko, že už ani nevládaly. Nakoniec si kúsok zobla aj Strakuľa. A potom tak vďačne sa podívala na Pche. Ľa, veď tá Pche je dobrá stvora. Ani jej nedovolí, aby sa poďakovala. Ale vyžalovala sa jej, ako jej je smutno, čo Strak odletel, a koľko má roboty s malými. Pche ju potešila, že veď jej niekedy príde popozerať na ne a že veď ani nebude dlho trvať, už aj vyletia z hniezda a budú sa starať samy o seba.Strakuli sa veľmi obľahčilo. Nie je taká opustená. A Pche sa odobrala. Má vraj ešte robotu. Veď sa zajtra príde podívať.Pche sa ešte cestou zastavila u trasorítky. Nebolo ešte nič. Ale voľačo už bude. Celkom iste. Hádam sa už do rána vyliahnu. Tak vravela trasorítka. Ale len celkom ticho vravela a opatrne pomiešala vajíčka pod sebou. Pche zaletela do svojej diery. Vhupla, obrátila sa k otvoru a vopchala zobák pod krídlo. Pospí si a ráno pôjde zas. Veru pôjde.*Pche spala a dobre spala. Ani sa neprebudila, len keď už bolo slnko vysoko. Vtedy sa vyštverala z diery a sadla si na haluz. Rozčuchrala si perie na hlave a poškrabala si pazúrom zobák. Aj by bola chcela hneď leteť k trasorítke, či je už voľačo, ale sa jej teraz veľmi nechcelo. Už večer niečo iného myslela. A vážne myslela. A to celkom vážne. Strak sa nemôže len tak nechať. Má plné hniezdo hladných stračeniec a lieta si po kružinách. Nestará sa o nič, len o sám seba a o svoju zábavu. To už nie. Zvyky kružín to nedovoľujú. Aby spevák zanechal hniezdo s holými mláďatmi, to už nie. Ba veru nie. To musí ísť pred súd všetkých spevákov lesa. Veru tak.A Pche ešte hútala a hútala. To by ešte tak bolo treba, aby v kružinách každá potvora robila, čo sa jej páči! Pôjde žalovať sove Hu a potom nebude Strakovi do smiechu.Slietla. Ale sotva preletela potok, zbadala na agáte Straka. Spal ešte. Vyhrávali s kukučkou, so šedivým havranom a s vrabcom celú noc, teda bol ešte ospalý. Pche si sadla k nemu.— Strak, počuješ?Strak si pretrel ospalé oči a otvoril zobák.— No, čože chceš?Pche by mu bola hneď oči vyzobala.— Strak, ty si galgan. A máš ty aspoň trošku svedomia?— A čo to je?— Veď ja dobre viem, že si naničhodník naničhodný. Doma v hniezde má toľko hladných holých mláďat, a on si len lieta po kružinách. A čo by bolo bývalo z teba, keby ťa mater bola nechala v hniezde, keď si bol ešte slepý. Bol by si zdochol. Ale ty sa na to nepamätáš, ako sa museli o teba starať, dokiaľ si sa naučil lietať. A ty sa teraz nestaráš o nič, hanbi sa.Strak sa trochu zahanbil, že ho ešte stará Pche bude tu poučovať, ale bránil sa, že keby musel nosiť do hniezda, v lese by nebolo ani spevu. A prišla mu na pomoc aj Kuk, ktorá už nemala okrem neho iného spoločníka. Ale Pche ďalej dorážala:— Aby si vedel, ja to len tak nenechám. Hneď teraz letím k sove Hu a všetko jej poviem. A svoláme súd všetkých spevákov, a potom budeš videť. Veď je to veru ľahko: postaviť si hniezdo, a potom sa o mladé nestarať.Kuk začala brániť starého rapotáča, ale Pche ju poučila:— Len ty čuš! — odsekla jej. — Veď aj ty máš v niektorom hniezde mladú kukučku a druhí sa ti musia o ňu starať. Nie div, veď si len taká kukučia mater.— A či sú už veľké tie mladé? — pýtal sa Strak.— Ba veru aké veľké! — chválila Pche. — Len keby si ich videl! A keby si vedel, aké sú už múdre a poriadne! Ani do hniezda už nešpinia, ale vyštverajú sa na okraj. Len najmenší ešte nevládze, mať ho musí na okraj posadiť. A maličký vždy žalostne pípa, že ho tam na okraji pichá. Ale i on sa už za niekoľko dní naučí.Strak by aj bol chcel ešte trochu mudrovať, ale Pche ho nedopustila k slovu. Rozkázala mu, že sa hneď musia ísť na hniezdo podívať. A Strak bol aj zvedavý, či je to skutočne všetko tak, ako mu Pche hovorí. Povedal kukučke, že veď sa onedlho vráti, len sa trochu podíva.Leteli. Kuk ostala sama. Strakuľa kŕmila mladé polozelenými čerešňami. Ani nechcela veriť očiam, keď si k nej prisadol Strak a Pche. Pche povedala, že hneď musí letieť k trasorítke, lebo že sa jej už kľujú, musí jej pomáhať.Strak nevravel ani slova, len sa díval. Pche ani necigánila. Stračence už majú páperie a zobáčiky majú celkom ako on. Neodvažoval sa ani pozrieť na Strakuľu. Trochu sa hanbil. Potom si dodal odvahy a obrátil sa k nej:— Sadni si na ne, aby im nebola zima. Ja im niečo pohľadám a donesiem aj tebe.Odletel. Od toho dňa stračence cítily, že majú plnšie zobolíky.Drozdi Fiťovci mali veľkú radosť. To sa ešte nikomu z drozdov nestalo. Veď im sa vyliahol taký veľký drozdík. Taký strašne veľký! A pažravý bol do nenažrania. A rástol ako z vody. Ba aj perie mal celkom iné, ako druhí drozdi. Len čo z toho drozdíka bude? Akiste bude z neho niečo veľmi veľkého. A všetci drozdi im ho budú závideť.Sháňali od noci do noci. A drozdík žral a rástol. Len kde sa to všetko do neho popratalo. A žral najradšej chlpaté húsenice, čo ani jeden drozd nechce. Aj svojich dvoch menších bračekov vytisol celkom na okraj hniezda.— Len čo mu dnes dáme? — trápila sa Fiťová.— Ja už ani sám neviem.— Červiakov nám nechce.— A ja sa húseníc bojím.— Dajme mu dnes čerešňu.— Ale sa bojím, aby si nepokazil zobolík. Ešte nie sú dosť zrelé.— A keby sme mu priniesli z lanských trnôk. Sú dobré.— Ale to nechce. Ja som mu už dávala.— A podívaj sa, ako gniavi tých menších.— To preto, lebo bude z neho niečo veľmi veľkého. Ešte sa ho môžu voľakedy i jastrabi báť.— A len sa podívaj, veď mu aj perie rastie také, ako jastrabi majú. Len čo z toho drozda bude?A drozdi aj ľutovali menších, ale sa tešili, čo z toho drozda vychovajú. A zas sa rozleteli, aby ho mali čím do večera nakŕmiť.Kuk bola opustená. Strak taký cigán. Sľúbil, že príde, a neprišiel. Havran sa niekde stratil a kuvik že nemá času. A bolo jej opustenej smutno. Les ožil znova. Hniezda sa už opúšťaly a v kružinách bolo plno mladých spevákov. Ako závidela Strakovcom! Stračence uz vylietaly a rapotaly po kružinách. A keď si večer posadaly okolo Straka a Strakule, bolo rapotania! Rapotaly a rapotaly, že sa ani nerozumely. A už aj snášaly starým, čo kde našly. Strakuľa už aj stučnela a teraz s takou záľubou hľadí na svoje mladé. Večer ich ešte poučujú, ako sa majú chrániť pred jastrabom a ako si majú pierka držať čisté.Len Kuk nemala nikoho. Pravda, mohla si robiť, čo len chcela, ale ani nemala s kým pobesedovať, komu sa požalovať, nikto sa jej neprihovoril, ani ju nepoľutoval, keď si brko zlomila. Bolo jej veľmi ľúto. Len keby teraz mala okolo seba aspoň dve mladé kukučky, hneď by jej bolo veselšie.Lietala od hniezda k hniezdu, ale keď ju poznali, nikto si ju nevšimol. Ani len Pche. Veď ani Pche nemá už tohto roku mladé, ale ju každé vtáča má rado, lebo každému pomáha pri liahnutí, aj teraz ešte čo-to pomôže.Kukučke čosi prišlo na um, keď priletela aj k hniezdu drozdov. Vari sem do tohto hniezda strčila svoje vajíčko. A na konári štyria drozdi sedeli a medzi nimi, ľaľa, mladá kukučka. Drozdi pískali a kukučka si pokukávala. Fiťová si jej sadla na veľkú hlavu a naprávala jej perie.Kuk bolo veľmi ľúto. Nezdržala sa a tak žalostne zakukala, ako nikdy.Mladá kukučka obrátila hlavu. Zazrela starú. Niečo sa v nej ozvalo. Rada mala svojich pestúnov, ale čo ako pekne okolo nej spievali, ona im nerozumela. A teraz tu počuje hlas, ktorému tak jasne a dobre rozumie! Tak jasne! Veď je to sladký zvuk matkin.Srdiečko sa jej chvelo citom dosiaľ neznámym. Prisadla si k nej. Dlho, veľmi dlho sa na seba dívaly. Potom razom zakukaly. A rozumely sa. Celkom jasne rozumely. Pustily sa na krídla. Aj celkom rovnako letely. Potom sa kružinami ozvalo: Chuchuchu-checheche!— A na jeseň poletíme spolu ďaleko, veľmi ďaleko, — hovorila stará Kuk.A na konáriku starí drozdovci blažene sa dívali, že ich veľký drozdík je veľký ako kukučka. | Hranko_Kukucka.html.txt |
Kniha prvá. Ako vzniká zlý chýrI. Na bielom liste napísané slovoVianoce roku 182* boly na Guernesey pamätné. V ten deň padal sneh. Na ostrovoch v la
Manche je mrazivá zima niečím pamätným a sneh je zrovna udalosťou.Na tie Vianoce ráno hradská, vedúca pozdĺž mora z Saint-Pierre-Portu do Valle, bola
celky biela. Sneh padal od polnoci do svitu, v ktorú chvíľu anglikáni ešte nešli do kostola
v Saint-Simpsone a wesleyani do eldadskej kaplny, a cesta bola temer celky prázdna. V tom
celom úseku cesty, ktorý delí prvú vežu od druhej, boli len traja chodci: dieťa, mužský a
ženská. Týchto troch chodcov, idúcich jeden za druhým v istej vzdialenosti, nespájal nijaký
viditeľný sväzok. Asi osemročné dieťa zastalo a hľadelo zvedavo na sneh. Mužský išiel za
ženskou v diaľke asi sto krokov. Išiel ako ona do Saint-Simpsonu. Ešte mladý mužský vyzeral
ako robotník alebo námorník. Mal oblečené všedné šaty, hrubú, hnedú súkennú kazajku a
nohavice, ich spodok bol zamazaný smolou, čo svedčilo o tom, že hoci je sviatok, neide
nikam do kostola. Jeho ťažké topánky z hrubej kože, na podošvach pobité veľkými klincami,
zanechávaly v snehu stopy, ktoré sa väčšmi podobaly väzenskému zámku ako ľudskej nohe.
Kráčajúca ženská mala sviatočný úbor, v ktorom chodievala do kostola. Mala široký vatovaný
plášť z hrubej hodvábnej látky, pod ním bola veľmi koketné pristrojená v šatách z irského
poplínu so stužkami zamieňavo bielymi a ružovými a keby nebola mala červené punčochy, boli
by sme ju mohli považovať za Parížanku. Vykračovala živo a pôvabne, a dľa tejto chôdze, na
ktorej ešte život nezanechal stôp, bolo možno tušiť mladú devu. Chľúbila sa tým letmým
pôvabom, ktorý sprevádza najnežnejší z prechodov, panenskosť, miešanina dvojeho súmraku,
začiatok ženskej v konci dieťaťa. Mužský to nebadal.V blízkosti zeleného dubového krovia, na kraji poľa, na mieste, ktoré menovali les
Barres-Maisons, deva sa zrazu obrátila a v tej chvíľke mužský na ňu pozrel. Zastala, zdalo
sa, že si ho za chvíľku obzerá, potom sa sohla a mužskému sa zdalo, že píše niečo prstom do
snehu. Potom sa narovnala, pokračovala v ceste, zrýchlila krok, obzrela sa ešte raz, a
vtedy sa usmiala a zmizla na ľavo od hradskej, na ceste vrúbenej krovím, ktorá vedie do
lierrského zámku. Keď sa obzrela druhý raz, mužský poznal, že je to Déruchetta, roztomilá
deva toho kraja.Necítil voskrz potrebu ponáhľať sa a až za chvíľu octnul sa tiež na kraji poľa pri
dubovej húštine. Už nemyslel na zmiznutú devu a je pravdepodobné, že keby sa v tej chvíľke
bol z mora vyhodil delfín alebo zašuchotala v kroví červenka, bol by pokračoval v ceste,
hľadiac uprene na červenku alebo na delfína. Ale náhodou sa tak stalo, že mal sklopený zrak
a tak jeho pohľad nevdojak padol na miesto, na ktorom deva na chvíľu zastala. Boly tu stopy
dvoch malých nôh a vedľa nich čítal toto slovo, ktoré vpísala do snehu: „Gilliatt“.Toto slovo bolo jeho meno.Menoval sa Gilliatt.Stál tu dlho bez pohybu, hľadiac na toto meno, na tie malé nôžky, na sneh a potom šiel
zadumane ďalej.II. La Bu de la RueGilliatt býval vo farnosti Saint-Simpsonu. Nebol tam obľúbený. To malo svoje príčiny.Predne býval v dome, v ktorom „strašilo“. Na Jersey alebo na Guernesey sa vám zavše
stane, že na vidieku, ba aj v meste, prechodiac nejakým pustým kútom, alebo hoci ľudnatou
ulicou, prídete k domu, ktorého vchod je zatarasený. Netresk hatí prístup do dvier, okná na
prízemí sú zaklincované doskami ako nejakými škaredými záplatami. Obloky na poschodiach sú
zatvorené aj otvorené; všetky ich rámy sú síce zavreté, ale všetky table sú rozbité. Ak má
takýto dom dvor, rastie na ňom burina, starobylý parapet sa rúca. Ak má záhradu, bujnie v
nej žihlava, tŕnie a lulok a možno tu pozorovať zriedkavý hmyz. Komíny sa sossúvajú,
strecha sa prepadúva; vnútro miestností, nakoľko ho vidieť, skytá obraz zkazy; hrady sú
hnilé, kameň je pokrytý pliesňou. Na stenách visia zdrapy čalúnov; môžete tu študovať
všetky staré módy čalúnov, okrýdlených lvov s orlými hlavami z čias cisárstva, polmesiacové
drapérie z čias direktória, zábradlia a polostĺpy z čias Ludvika XVI. Husté pavučiny, plné
múch svedčia o úplnom pokoji, ktorý tu majú pavúci. Miestami zbadáte na hrade rozbitý
hrnec. To je jeden z domov, v ktorých „straší“. Chodieva ta nocou diabol.Dom, práve tak ako človek, môže sa stať mŕtvolou. Stačí, keď ho zahluší povera. Ľudia,
ktorí žijú pri kanále la Manche na anglickom archipelagu alebo na pobreží francúzskom, majú
o ňom veľmi jasné predstavy. Diabol má svojich vyslancov po celej zemi. Je isté, že
Belzebub je vyslancom pekla vo Francii, Hutgin v Itálii, Bélial v Turecku, Thamuz v
Španielsku, Martinet vo Švajčiarsku a Mammon v Anglii. Satan je práve tak cisárom ako hoci
ktorý iný. Satan César! Jeho dom je veľmi dobre zaopatrený: Dagon je veľmajstrom zásob;
Succor Bénoth je šéfom kleštencov, Asmodée bankárom; Kobal riaditeľom divadla a Nerdelet
veľmajstrom ceremoniárom. Nibbas je dvorným bláznom; učenec Wérus, znamenitý znalec
bosoriek a výtečný démonolog, menuje Nibbasa „veľkým parodistom“.Normandskí rybári v kanále la Manche, keď sú na mori, počínajú si veľmi opatrne, majúc
na ume diablove preludy. Dlho verili, že sv. Maclou býval na mohutnej štvorhrannej skale
Ortach, čnejúcej v šírom mori medzi Auringny a Casquets, a mnohí starí námorníci
tvrdievali, že ho tam z diaľky veľmi často vídavali sediaceho a čítajúceho knihu. Preto
tadiaľ sa plaviaci námorníci kľakávali pred skalou Ortach až do toho dňa, keď sa táto báj
rozplynula, postúpiac miesto pravde. Prišlo sa na to, že obyvateľom skaly Ortach nie je
svätý, ale diabol. Tento diabol, ktorý sa menuje Jochamus, vydával sa zlomyseľné cez
niekoľko storočí za Svätého Maclou. Konečne aj sama cirkev býva obeťou týchto omylov. Tak
diablov Raguhela, Oribela a Tobicla považovala za svätých až do roku 745, keď pápež
Zachariáš vytušil ich pravú podstatu a vypudil ich. Kto chce robiť tento exorcizmus, ktorý
je iste veľmi užitočný, musí sa v diabloch dobre vyznať.Starí vidiečania rozprávajú, ale tieto veci patria už minulosti, že katolícke
obyvateľstvo normandského archipelagu kedysi bývalo, ale proti svojej vôli, v bližších
stykoch s diablom ako obyvateľstvo hugenotské. Prečo? To nevieme. Isté je, že táto minorita
mávala kedysi s diablom veľké nesnádze. Bol veľmi naklonený katolíkom a hľadal s nimi
všemožné styky, čo ľudí utvrdzovalo vo viere, že je diabol viacej katolíkom ako
protestantom. Jednou z jeho najnesnesiteľnejších dôverností boly nočné návštevy, ktoré
konal v loži katolíckych manželov v chvíli, keď už muž úplne zaspal a žena bola ešte len v
polosne. Ztadiaľ pochádzaly tie zamenenia. Patouillet si myslel, že sa Voltaire narodil
takýmto spôsobom. To nie je ani veľmi nepravdepodobné. Takéto prípady sú ináč dokonale
známe a opísané vo formulách exorcizmu pod záhlavím: „De erroribus nocturnis et de semine
diabolorum.“ Zvlášť krute doľahly na Saint-Hélier koncom minulého storočia, zrejme ako
trest za zločiny revolúcie. Následky revolučných výstredností sú nevypočítateľné. Nech je
to akokoľvek, možnosť takej diabolskej nočnej návštevy, keď je tma a keď človek spí, robila
starosti mnohým pravoverným ženám. Dať život takému Voltairovi nepatrí k príjemnosťam.
Jedna z ních prosila svojho spovedeľníka o radu, ako by bolo možno zavčasu znemožniť toto
zamenenie osôb. Spovedeľník odpovedal: „Aby ste sa presvedčili, či máte prácu s diablom a
či so svojím mužom, siahnite mu na čelo; ak nahmatáte rohy, budete presvedčená…“ „O čom?“
opýtala sa žena.V dome, v ktorom býval Gilliatt, kedysi strašievalo, ale teraz už nie. Preto bol
podozrivejší. Je všeobecne známe, že ak sa v takomto dome ubytuje čarodejník, diabol tento
príbytok považuje pre seba za dostatočne zaistený a je k čarodejníkovi natoľko úctivý, že
príde, len keď ho volajú, tak ako lekár.Tento dom menovali Bu de la Rue. Stál na konci dlhého, do mora siahajúceho výbežku, či
skôr na skale, ktorá tvorila malú zátoku, v nej mohla zakotviť loď, stranou od zálivu
houmet-paradiského. Na týchto miestach je hlboká voda. Na tomto výbežku dom stál celky sám,
temer oddelený od ostrova a okolo seba mal práve len toľko zeme, koľko stačilo pre malú
záhradku. Príboj ju často zaplavoval. Medzi saint-simpsonským prístavom a houmet-paradiským
zálivom dvíha sa veľký vršek, na ktorom čneje hŕba veží a brečtanu, a menujú ich zámok du
Valle či de l’Archange, takže preň zo Saint-Simpsonu nebolo vidieť Bu de la Rue.Čarodejníci na Guernesey nie sú zriedkavosťou. Prevádzajú svoje remeslo v istých
farnosťach a devätnáste storočie na tom nič nezmení. Ich výkony sú naozaj trestuhodné.
Vyrábajú zlato. O polnoci trhajú byliny. Vedia ľuďom urieknuť rožný statok. Ľudia sa s nimi
radia; dávajú si donášať vo fľaškách moč chorých a potom vravia tlmeným hlasom: „Moč vyzerá
veľmi podozrivo.“ Jeden z ních zistil v jeden marcový deň roku 1856 v moči chorého sedem
diablov. Títo ľudia sú obávaní a hrozní. Jeden z ních nedávno začaroval pekára „i jeho
pec“. Druhý bol natoľko hriešny, že veľmi opatrne pečatil obálky „v ktorých nebolo nič“.
Iný vonkoncom necháva doma na doske stáť tri fľaše s nálepkou, na ktorej je litera B. Tieto
hrozné faktá sú dokázané. Niektorí z týchto čarodejníkov sú veľmi úslužní a za dve či tri
guinei vezmú na sebe vaše choroby, potom sa váľajú s krikom na loži. Kým sa svíjajú,
poviete: „Hľa, už mi nič nechybí.“ Iní vás vyliečia zo všetkých chorôb tak, že vám okolo
tela ovinú vreckovku. Je to tak jednoduchý prostriedok a je divné, že na to dosiaľ nik
neprišiel. V minulom storočí kráľovský súdny dvor na Guernesey posielal ich na hranicu a
spaľoval ich za živa. Teraz ich odsudzuje na osem týždňov do väzenia, na štyri týždne o
chlebe a vode a na štyri do samoväzby. „Amant altera catenae.“Posledné pálenie čarodejníkov na Guernesey konalo sa roku 1747. Mesto k tomu prepustilo
jedno námestie, križovatku Bordage. Križovatka Bordage od roku 1565 do roku 1700 videla
upáliť jedenásť čarodejov. Vinníci sa obyčajne priznali. Priznanie im obľahčovali mučením.
Križovatka Bordage preukázala spoločnosti a náboženstvu aj iné služby. Pálievali tu
kacírov. Za Márie Tudorovej upálili tu, okrem iných hugenotov, aj jednu matku s dvoma
dcérami. Táto matka sa menovala Perrotina Massyová. Jedna dcéra bola tehotná. Porodila v
žaratoku hranice. Kronikár vraví: „Puklo jej brucho.“ Vyšlo z neho živé dieťa; novonarodené
dieťa skotúľalo sa s hranice na zem. Nejaký Housre ho zdvihnul. Ale sudca Hélier Gosselin,
dobrý katolík, dal ho znova hodiť do ohňa.III. Pre tvoju ženu, keď sa oženíšVráťme sa ku Gilliattovi.Na ostrove povrávali, že jedna ženská, ktorá mala pri sebe malé dieťa, prisťahovala sa
na konci revolúcie na Guernesey. Bola Angličanka alebo skôr ešte Francúzka. Mala meno, z
ktorého guerneseyská výslovnosť a vidiecky pravopis spravili Gilliatta. Žila sama s
dieťaťom, ktoré dľa jedných bolo jej synovcom, dľa druhých jej synom, dľa iných jej vnukom
a dľa iných zasa ničím. Mala troška peňazí, toľko, že mohla z ních skromne žiť. Pri
Sergenté si kúpila kus lúky a v Roque-Crespeli pri Rocquaine pozemok. Dom Bu de la Rue v
tom čase už navštevovaly strašidlá; už nebývali v ňom tridsať rokov, pomaly sa rúcal.
Zahrada, prílišne vystavená pustošeniu mora, nemohla nič rodiť. Okrem nočného hluku a
svetla tento dom mal ešte aj tú hroznú zvlášťnosť, že keď tam niekto večer položil na krb
pradeno vlny, ihlice a plný tanier polievky, ráno tam našiel sjedenú polievku, prázdny
tanier a pár upletených zápästiek. Táto budova aj s démonom bola núkaná na predaj za
niekoľko libier šterlingov. Tá žena, zrejme zlákaná diablom, alebo lacnotou, ju kúpila.Ale nielen, že ju kúpila, ale aj s dieťaťom sa v nej ubytovala; a od toho času v dome
zavládnul pokoj. „Dom má to, čo chcel mať,“ povrávali si tunajší ľudia. Prestalo strašiť.
Ráno pri svitaní už nebolo počuť krik. Už tam nebolo iného svetla okrem z lojovej sviečky,
ktorú tá dobrá žena každý večer zažihala. Ale sviečka čarodejnice vyrovná sa diablovej
fakle. A s týmto vysvetlením verejnosť sa uspokojila.Žena sa vyživila z výnosu tých niekoľko roličiek, ktoré mala. Mala dobrú kravičku, ktorá
jej dávala žlté maslo. Pestovala hlávkovú kapustu a zemiaky „Golden Drops“. Predávala ako
každá iná vidiečanka „baštrnáky na súdky, cibuľu po sto kusoch a bôb na mericu“. Na trh
nechodila, ale úrodu dala predávať skrz Gilberta Falliota v Saint-Simpsone. V registroch
Falliotových je zaznačené, že cez jeden deň predal až dvadsať meríc tak zvaných
„štvrťročných“ zemiakov a slivák ešte viacej.Dom bol ako-tak opravený, aby sa v ňom práve mohlo bývať. Do izieb pršalo len vo veľmi
zlom počasí. Mal prízemie a pôjd. Prízemie bolo rozdelené na tri izby, v dvoch sa spalo a v
jednej sa jedlo. Na pôjd sa išlo po rebríku. Žena sa starala o kuchyňu a učila chlapca
čítať. Do kostola nechodila nikdy, preto ju po náležitom uvážení považovali za Francúzku.
Nechodiť „ani na jedno miesto“ je zlou vecou.Dosť na tom, boli to ľudia, o ktorých nebolo možno nič určitého povedať.Napokon mohla byť aj Francúzkou. Sopky chŕlia kamenie a revolúcie ľudí. Celé rodiny
bývajú takto vrhané do veľkých dialok, súdbou premiestené do cudziny, skupiny bývajú
rozptýlené a rozdrobené. Ľudia padajú s oblakov, jedni do Nemecka, druhí do Anglie, tretí
do Ameriky. Domorodci sa začudovane opytujú: zkadiaľ prichádzajú títo neznámi ľudia?
Vychŕlil ich Vezuv, ktorý soptí niekde dolu? Týmto meteorom dávajú mená, týmto vypudeným a
ztrateným bytnosťam, týmto vyvržencom súdby. Menujú ich emigrantmi, uprchlíkmi,
dobrodruhmi. Ak ostanú, trpia ich; ak odídu, verejnosť je spokojná. Hocikedy to bývajú
celky nevýbojní ľudia, ktorí — aspoň ženy — nemajú nič spoločného s udalosťami, ktoré ich
vypudily, ľudia, ktorí nepociťujú ani nenávisť, ani hnev, bez vlastnej vôle vymrštené
telesá, ktoré sa tomu preto veľmi čudujú. Zakoreňujú sa, ako len môžu. Nikomu nič neurobili
a nechápu, čo sa im stalo. Raz som videl, ako bol pri rozstrelovaní podkopu prudko
vymrštený chomáč biednej trávy. Francúzska revolúcia ich hodila do diaľky väčšmi ako
ktorýkoľvek iný výbuch. Žena, ktorú na Guernesey menovali „Gilliattkou“, bola snáď takým
chomáčom trávy.Ona sa zostarala; dieťa rástlo, žili len samým sebe, ľudia im vyhýbali. Stačili si.
„Vlčica a jej mláďa sa oblizujú,“ vravelo o ních laskavé okolie. Chlapec vyrástol na
mládenca, mládenec na mužského a potom, keďže stará kôra musí so stromu odpadnúť, matka
umrela. Synovi zanechala lúku pri Sergentée, pozemok v Roque-Crespel, dom Bu de la Rue, a
okrem toho ako hovorí úradný soznam: „sto zlatých guineí v punčoche“. Dom bol dostatočne
zaopatrený náradím, ktoré pozostávalo z dvoch dubových truhiel, z dvoch postelí, šiestich
stoličiek a stola, ako aj potrebného kuchyňského náčinia. V priečinku bolo niekoľko kníh a
v kúte stál kufor, na ktorom nebolo nič zvláštne a ktorý musel byť otvorený pri spisovaní
pozostalosti. Tento kufor bol zo žltohnedej kože, zdobenej arabeskami z medených klincov a
cínových hviezdičiek a bola v ňom celky nová ženská výbava z pekného dunkerqueského plátna,
košele a sukne, ďalej hodvábne šaty a lístok papieru, na ktorom bolo napísané rukou
nebohej: „Pre tvoju ženu, keď sa oženíš.“Matkina smrť syna veľmi skľúčila. Ak bol predtým odľudom, teraz sa stal plachým. Cítil
okolo seba úplnú pustotu. Nebola to už samota, bola to prázdnota. Keď žijeme v dvojici, je
život možný. Keď osamotnieme, zdá sa nám už nesnesiteľným. Nechce sa nám ho snášať. Je to
prvá forma zúfalosti. Neskôr pochopíme, že je našou povinnosťou s hocičím sa smieriť.
Uvažujeme o živote, uvažujeme o smrti a pristávame na túto povinnosť. Ale poddávame so s
krvácajúcim srdcom.Gilliatt bol mladý, jeho rana zacelela. V tomto veku sa rana srdca zahojí. Jeho pozvolne
miznúci žiaľ splynul s okolitou prírodou, získal tu akýsi pôvab, pripútal ho k veciam a
odlúčil ho od ľudí, takže pod jeho vlivom tata duša sa vždy väčšmi a väčšmi slievala so
samotou.IV. NeobľúbenosťGilliatt, ako sme už povedali, nebol vo farnosti obľúbený. Táto antipathia bola celky
prirodzená. Mala dosť príčin. Jednou z ních bol hlavne dom, v ktorom býval; ďalej, jeho
pôvod. Kto bola tá žena? A prečo mala pri sebe to dieťa? Tunajší ľudia nemilujú cudzincov,
ktorých halí záhada. Ďalej jeho robotnícky oblek, hoci, keď aj nebol bohatý, mohol žiť bez
práce. Potom zahrada, ktorú obrábal so zdarom a v ktorej sberal zemiakovú úrodu, hoci aj
zúrily equinoctiálne búrky. Napokon veľké knihy, ktoré mal v priečinku a ktoré čítal.A aj iné príčiny.Prečo žije o samote? Bu de la Rue bol akousi nemocnicou; Gilliatta držali v karanténe.
Bolo to tedy celky prirodzené, že sa čudovali jeho osamotenosti a že ho robili zodpovedným
za samotu, ktorou ho obklopili.Nechodil nikdy do kostola. Ale často išiel na nočnú vychádzku. Iste len preto, aby sa
rozprával s čarodejníkmi. Raz ho vyjaveného videli sedieť v tráve. Chodieval k
aucresseskému dolmenu a ku čarovným bralám, ktoré sú po kraji sem a tam roztrúsené.
Hovorili, že ho videli úctive klaňať sa Znejúcemu bralu. Zakúpil všetkých vtákov, ktoré mu
ponúkli a pustil ich na slobodu. Bol zdvorilý k mešťanom na ulicach saint-simpsonských, ale
radšej si zašiel okľukou, aby tadiaľ nemusel isť. Často lapal ryby a vrátil sa vždy s
korisťou. V nedeľu robil v zahrádke. Mal gajdy, ktoré si kúpil od škótskych vojakov, ktorí
navštívili Guernesey, a hrával na ních v súmraku medzi pobrežnými skalami. Mával rukami ako
rozsievač. Čo si mali tedy tunajší ľudia myslieť o takom človeku?Knihy, ktoré zdelil po nebohej a ktoré čítal, ho znepokojovaly. Keď ctihodný Jacquemin
Hérode, kňaz saint-simpsonský, vstúpil pri pohrebe do domu, čítal na chrbte kníh tieto
nápisy: „Rossierov Slovník“, „Candide od Voltaira“, „Ľudová zdravoveda od Tirrota“. Istý
francúzsky šľachtic, ktorý bol vo vyhnanstve v Saint-Simpsone, riekol: „To bude asi ten
Tirrot, ktorý niesol nabodnutú hlavu princezny de Lamballe.“Ctihodný kňaz zazrel na jednej z týchto kníh tento naozaj čudný a hrozný nápis: „De
Rhubarbaro.“Musíme však poznamenať, že dielo, o čom svedčí nápis, bolo písané latinsky, a že je tedy
pochybné, či Gilliatt, ktorý latinsky nevedel, túto knihu čítal.Ale práve tie knihy, ktoré človek nečíta, bývajú proti nemu najväčšou obžalobou.
Španielská inquizícia sa tým riadila a v tej veci odstránila všetku pochybnosť.Ináč nebolo to nič iné, ako študia dr. Tilingia „o rebarbare“, uverejnená v Nemecku roku
1679.Nebolo isté, či Gilliatt nepripravuje rozličné čarovné a bájne nápoje, tiež „tinktúry“;
mal doma sklenné fľaštičky.Prečo chodil na večerné prechádzky a ponevieral sa po strmom pobreží niekedy až do
polnoci? Iste len preto, aby sa tu stýkal s démonmi, ktorí sa vznášajú nocou na morskom
brehu v hmlách.Raz pomáhal čarodejnici z Tortevalu vytiahnuť káru z hlienu. Starena sa volala Mantonne
Gahy.Keď bolo na ostrove sčítanie ľudu, na otázku, aké má zamestnanie, odpovedal: „Rybár, keď
je čo loviť.“ Treba sa len vmyslieť do položenia ľudí: tí nemajú radi takéto odpovede.Chudoba a bohatstvo sú relatívne veci. Gilliatt mal pole a dom a ak ho porovnáme s tými,
ktorí nemajú nič, nebol chudobný. Raz jedna deva, aby ho zkúšala, či snáď, aby si ho
zaobchádzala, lebo sú ženy, ktoré by sa vydaly aj za diabla, len aby bol bohatý, opýtala sa
Gilliatta: „A kedy sa oženíte?“ Odpovedal: „Ožením sa až vtedy, keď sa vydá Znejúce bralo.“Týmto „Znejúcim bralom“ je veľký balvan, ktorý vyčnieva v záhrade pána Lamézuriera de
Fry. Na tento balvan treba si dávať dobrý pozor. Ľudia nevedia, ako sa sem dostal, ale tuná
počujú vraj spievať kohúta, ktorého nevidieť; čo je veľmi nemilá vec. Ďalej je dokázané, že
ho do tejto zahrady postavili škriatkovia, sarregouseti, ktorí sú niečo také ako „sini“
(koboldi).Ak vidíme v noci pri hrmavici v červeno zakalených mrakoch a v trasúcom sa povetrí
nejaké postavy, to sú sarregouseti. Jedna v Gran-Mielles bývajúca žena ich pozná. Keď raz
večer sarregouseti boli na krížnej ceste, táto žena zavolala na furmana, ktorý nevedel,
ktorou cestou má isť: „Opýtajte sa ich na cestu; sú to dobrí duchovia, ktorí sú veľmi
zdvorilí a radi si pobesedujú.“ Je temer isté, že je táto ženská bosorka. Múdry a učený
kráľ Jakub I. dal takéto ženské za živa variť, potom okusil odvar a dľa jeho chuti
hovorieval: „Bola to čarodejnica,“ alebo: „Nebola to čarodejnica.“Treba len ľutovať, že kráľovia dneška nemajú už také nadanie, ktoré robí srozumiteľným
užitočnosť takejto inštitúcie.Gilliatt nemal bez vážnej príčiny chýr čarodejníka. Keď raz v búrke, práve o polnoci,
bol so svojím člnom sám na mori pri Sammeilleuse, počuli ho, ako sa pýtal:„Dá sa tu niekde preplaviť?“A zrazu s hora so skál ozval sa hlas:„Iste, ty smelák!“Ak s niekým hovoril, či to nebol ten, ktorý mu odpovedal? To sa zdá dostatočným dôkazom.Druhý raz zasa v búrke večera, keď bola taká tma, že nebolo vidieť ani na krok, tu v
bezprostrednej blízkosti Catian-Roque, dvojradia to skál, kde v piatok tancúvajú
čarodejníci, kozli a strašidlá, bolo vraj celky jasne počuť Gilliattov hlas, ktorý mal
tento hrozný rozhovor:„Ako sa má Vésin Brovard?“ (To bol murár, ktorý spadol so strechy.)„Je mu lepšie.“„Ba, kýho! Veď spadol s väčšej výšky ako je tento kôl. Je to veru čudné, že sa
nedolámal!“„Minulý týždeň mali ľudia na mori pohodu.“„Krajšiu ako dnes.“„Veru! Na trhu nebude na čo súcich rýb.“„Vietor veľmi duje.“„Nebudú môcť dosť hlboko ponoriť siete.“„Ako sa má Katerina?“„Je zdravá ako buk.“„Katerina“ bola iste sarrageousetta.Že Gilliatt podľa všetkého mal podiel na „nočnom diele“, o tom nik nepochyboval.Ktosi videl ho viac ráz liať vodu z krčaha na zem. A, hľa, na zem vyliata voda kreslila
podobu diabla.Naproti veži číslo 1., na ceste do Saint-Simpsonu, na obranu pobrežia, sú tri kamene,
ktoré tvoria schody. Na ích, dnes už prázdnom povrchu, stával kríž, lebo snáď vonkoncom
šibenica. Tieto tri kamene majú veľmi zlý chýr.Veľmi rozvažití a spoľahliví ľudia tvrdili, že pri týchto kameňoch videli Gilliatta
rozprávať sa s ropuchou. Ale na Guernesey niet ropúch; na Gurnesey sú hadi rozličných
druhov, na Jersey zasa sú ropuchy. Táto ropucha musela tedy doplávať z Jersey, aby mohla
hovoriť s Gilliattom. Ich rozhovor bol priateľský.Tieto faktá boly zistené a dôkazom toho sú tie tri, dosiaľ tu stojacé kamene. Kto by o
tom pochyboval, môže sa isť na ne podívať. Ba neďaleko odtiaľ je dom, a na jeho rohu možno
čítať tento nápis: „Tu sa kupuje živý i mŕtvy dobytok, staré povrazy, železo, kosti a
handry; platí sa promptne, jedná sa zdvorile“.Len krajná nedôvera by mohla popierať jestvovanie týchto kameňov a jestvovanie tohoto
domu. To všetko škodilo Gilliattovi.Len vyložení hlupáci nevedia, že najväčším nebezpečenstvom vôd kanálu la Manche je kráľ
auxcrinierský. Niet strašnejšej morskej bytnosti ako je táto. Kto ho videl, ztroskoce sa od
jednoho sv. Michala do druhého. Je malý, lebo je trpaslík, a neúprosný lebo je kráľ. Pozná
mená všetkých, ktorí zahynuli na mori a miesta, kde odpočívajú. Zná dokonale cintorín mora.
Hlavu má dolu mohutnú, hore úzku, zavalité telo, slizké neforemné brucho, pupiaky na lebke,
krátke nohy, dlhé ramená, miesto chodidiel plútve, miesto rúk driapy, širokú, zelenú tvár,
taký je ten kráľ. Driapy má spojené plaveckou blaňou, a na plútvach má nehty. Predstavte si
rybu, ktorá je ako obluda a má ľudskú tvár. Keby sme sa ho chceli zbaviť, museli by sme ho
zažehnať, alebo vyloviť. Je úžasný. Niet väčšieho úžasu ako vidieť ho. Nad vlnami a
dmejúcim morom možno vidieť v hustej hmle obrysy nejakej živej bytnosti: nízke čelo, tupý
nos, stlapačené uši, ohromná bezzubá tlama, zelené pysky, kozie obrvy a veľké, veselé oči.
Pri fialovom blesku má červenú tvár a pri purpurovom blesku bledú. Má kostrbatú,
štvorhranne pristrihnutú bradu, s ktorej stále steká voda a splýva mu na koži, ktorá je
podobná peleríne a zdobená je štrnástimi mušlami, siedmimi na predku a siedmimi na chrbte.
Tieto mušle sú zvláštnosťou pre znalcov mušlí. Kráľa auxcrinierského možno vidieť len, keď
je more rozbúrené. Je zlovestným šaškom búrky. Možno vidieť ako sa jeho šupinatá postava
odráža v hmle, povíchrici a dáždi. Jeho popuk je ošklivý šupinový pancier halí jeho boky
ako vesta. Vypína sa nad víriacími vlnami, ktoré tryskajú pod tlakom víchoru a krútia sa
ako stružliny, tisnúce sa zo stolárovho hoblíka. Vznáša sa nad penou a ak sú na horizonte
lode, ktorým hrozí nebezpečenstvo ztroskotania, tu jeho, vo tme zsinelá tvár, zažiari divým
úsmevom a on začne tancovať so šialeným a divokým pohľadom. To je nebezpečné stretnutie. V
tom čase, keď Gilliatt zaujímal myseľ obyvateľov saint-simpsonských, tvrdili osoby, ktoré
naposledy videli auxcrinierského kráľa, že mal na peleríne už len trinásť mušlí. Tým bol
ešte nebezpečnejší. Ale, čo sa stalo so štrnástou? Azda ju dal niekomu? A komu ju dal? To
nevedel povedať nik, ľudia sa museli uspokojiť hádaním. Isté je, že pán Lubin-Mabier z obce
Godaines, človek nadmieru spoľahlivý, ktorého pozemky boly odhadnuté na osemnásť meríc, bol
ochotný odprísahať, že raz videl v Gilliattových rukách veľmi divnú mušlu.Neraz ste mohli počuť medzi sedliakmi takéto rozhovory:„Čo poviete, sused, pravda, mám pekného voľa?“„Je nafúknutý, sused.“„Hm, máte pravdu.“„Je na ňom viacej loja, ako masti.“„Ba, kýho ďasa!“„Istý ste si, že ho neurieknul Gilliatt?“Gilliatt sa zavše zastavoval na kraji rôľ pri oráčoch a na kraji zahrád pri zahradníkoch
a tu sa stávalo, že povedal tieto tajomné slová:„Keď kvitne chrastavec, koste oziminy. (Mimochodom rečeno, chrastavec je svrab.)„Keď pučí jaseň, nebude mrznúť.“„Pri letnom slnovrate kvitne bodliak.“„Ak neprší v júli, dostane pšenica raž. Potom sa bojte sneti.“„Keď zreje vtáčia čerešňa, neverte plnmesiacu.“„Ak bude počasie šiesty deň po novej štvrti také ako v štvrtý, alebo piaty deň, zostane
takým cez celú štvrť deväť ráz z dvanástich v prvom a jedenásť ráz z dvanástich v druhom
prípade.“„Dajte si pozor na susedov, s ktorými sa súdite. Chráňte sa ich zlomyseľnosti.
Prasiatko, ktorému sa dáte napiť horúceho mlieka, zahynie. Krava, ktorej natrete zub
čiernym bezom, prestane žrať.“„Spirula chráni pred zimnicou.“„Ukazujú sa žaby, sejte melóny.“„Kvitne tolija, sejte jačmeň.“„Kvitne lipa, koste lúky.“„Kvitne brím, otvárajte prieduchy skleníkov.“„Kvitne tabák, zatvárajte skleníky.“A úžasná vec! Kto počúval na tieto rady, viedlo sa mu dobre.Keď v jednu júnová noc gajdoval na dune pri Demil de Fontenelle, nevydaril sa lov
makriel.V jeden večer pri odlive, na brehu pred domom Bu de la Rue, prekotila sa kára s morskou
trávou. Gilliatt sa iste bál, že ho budú stíhať trestom, lebo sa so všetkých síl namáhal
káru zdvihnúť a sám ju zasa naložil.Keď raz dievčatko susedovo malo vši, odišiel do Saint-Pierre Portu, doniesol ztadiaľ
masť a natrel ňou dieťa. Gilliatt mu od vší pomohol, čo je dôkazom, že ich naň poslal.Predsa vie každý, že vši možno inému načarovať.O Gilliattovi sa vedelo, že nazerá do studní, čo je raz nebezpečné, ak má niekto
uriekavý pohľad. A naozaj raz sa zkazila voda jednej studne v Arculons pri
Saint-Pierre-Porte. Dobrá ženská, ktorej patrila studňa, vravela Gilliattovi: „Len si
obzrite tú vodu!“ A ukázala mu jej plný pohár. Gilliatt uznal, že je zlá. „Voda je mútna,“
riekol, „máte pravdu.“ Bodrá ženská mu nedôverovala a riekla: „Postarajte sa tedy o to, aby
bola zasa pitná.“ Gilliatt sa jej opýtal, či má maštaľ a či táto má odtok, či tento
nepreteká niekde v blízkosti studne? — Bodrá ženská súhlasila. Gilliatt vstúpil do maštale,
niečo robil na odtoku, dal mu iný smer a studničná voda sa zasa očistila. Domáci ľudia si
mysleli svoje. Studňa len tak bez príčiny nemá kalnú a hneď zasa čistú vodu. Zmútenie vody
v studni ľudia nepovažovali za niečo prirodzeného a je naozaj ťažko veriť, že Gilliatt túto
vodu nezačaroval.Keď raz prišiel do Jersey, ľudia si všimli, že sa ubytoval v Saint-Clément, v ulici des
Alleurs (u škriatkov) a veď škriatkovia sú strašidlá.Po dedinách sbierajú ľudia o človeku zvesti; tieto zvesti porovnávajú a výsledok je
potom chýr.Stalo sa, že Gilliatta pristihli, keď mu tiekla z nosa krv. To bola vážna vec. Majiteľ
barky, ktorý hodne cestoval a obišiel temer celý svet, tvrdil, že u Tungúzov všetkým
čarodejníkom tečie z nosa krv, vieme, čo si máme myslieť. Rozumní ľudia, prirodzene,
povedali na to, že keď je niečo charakteristickou známkou čarodejníkov medzi Tungúzmi, to
nemusí platiť ako charakteristika na Guernesey.Raz, pred sviatkom Sv. Michala, videli ho stáť na lúke, ktorá sa rozprestierala pozdĺž
videclinskej hradskej a bola Huriauxovým majetkom. Na lúke zapískal a hneď potom slietol k
nemu havran a po ňom straka. Túto vec potvrdil vážený mužský, ktorý sa stal neskôr členom
dvanásťčlenného výboru, ktorý bol poverený napísať novú knihu o chytaní vtákov na lénoch
kráľovských.V Hameli žily stareny, ktoré sa božily, že raz na svite počuly, ako lastovičky štebotaly
Gilliattove meno.Treba poznamenať, že Gilliatt nebol dobrosrdečný.Raz bil nejaký bedár somára. Somár sa nehýbal z miesta. Tu ho bedár niekoľko ráz kopnul
drevenou črievicou do brucha, takže somár padol. Gilliatt pribehnul, aby zdvihnul somára,
ale somár bol mŕtvy. A tu Gilliatt bedára vyoflinkoval.Druhý raz prichytil chlapca, sliezajúceho so stromu s hniezdom práve vyliahnutých
vtáčatiek, ktoré boly temer bez peria a úplne holé, Gilliatt vzal chlapcovi hniezdo a bol
natoľko zlomyseľný, že ho zasa umiestil na strome. Keď mu preto okoloidúci robili výčitky,
ukázal jednoducho na starých vtákov, ktorí lietali s krikom nad stromom a potom sa vrátili
do hniezda. Vtáci boli jeho slabinou. Dľa toho sa obyčajne poznávajú čarodejníci.Deťom robí zvláštnu radosť vyberať hniezda rackov na strmých skalách pobrežia. Donášajú
ztadiaľ veľa belasých, žltých a zelených vajec, z ktorých robia na obrubách krbov ružičky.
Keďže sú skaly strmé, zavše sa stane, že sa deťom sklzne noha, zrútia sa dolu a zabijú sa.
Nit peknejšej veci ako krbové paravany, ktoré sú okrášlené vajciami morských vtákov.
Gilliatt nevedel, čo má vymyslieť, aby deťom pokazil túto zábavu. Vyliezol s ohrožením
života po strmých skalách a upevnil tu ako strašidlo snopy sena, staré klobúky a iné veci a
tým odpudil vtákov, aby tu nehniezdili a znemožnil deťom sem liezť.Preto Gilliatta na vidieku temer nenávideli. To isté by sa bolo tiež stalo každému
inému.V. Iné podozrivé stránky Gilliattovej povahyMienka o Gilliattovi nebola celky ustálená. Všeobecne ho držali za „marcou“, niektorí ho
však považovali vonkoncom za „cambiona“. Cambion je synom ženy a diabla.Ak má žena s mužským sedem detí mužského rodu jedno za druhým, siedme je marcou. Rad
chlapcov však nesmie byť narušený dievčaťom.Marcou má na niektorej čiastke tela znamienko v podobe ľalie, čo znamená toľko, že vie
liečiť škrofulóznych ľudí práve tak ako aj francúzskych kráľov.Marcouovia sú temer v celej Francii, zvlášť v Orleansku. V Gatinais má každá dedina
svojho marcoua. Stačí, keď marcou dýchne na rany chorých, lebo dá sa im dotknúť svojho
ľaliového znamenia, uzdravia sa. Toto liečenie je najúčinlivejšie v noci na Veľký Piatok.
Pred desiatimi rokmi žil v Ormes v Gatinais marcou, ktorému hovorili „Krásný Marcou“ a k
nemu chodil celý kraj Beance na radu. Bol bednárom, volal sa Foulon a mal koňa a voz. Jeho
divom musela urobiť koniec žandarmeria. Ľaliu mal pod ľavým prsníkom. Iní marcouovia ju
majú na inom mieste.Marcouovia sú na Jersey, na Aurigny a na Guernesey. Pôvod toho korení asi v právach,
ktoré má Francia na vojvodstvo. K čomu by bola ináč tá ľalia.Na ostrovoch kanála la Mancha sú tiež škrofulozní, čo robí marcouov potrebnými.Niekoľkým ľuďom, ktorí raz boli pri tom, keď sa Gilliatt kúpal v mori, zdalo sa, že na
ňom videli ľaliu. Keď sa ho na to opytovali, miesto odpovede pustil sa do smiechu. Zavše sa
smial ako iní ľudia. Ale od toho času už sa ho nevideli kúpať; kúpal sa len na nebezpečných
a odľahlých miestach. Najskôr v noci, pri mesačnom svetle, ktorá vec je, ako každý uzná,
podozrivá.Tí, ktorí sa tvrdošijne držali toho, že je cambionom, tedy diablovým synom, mýlili sa.
Boli by mali vedieť, že cambionovia sú temer už len v Nemecku. Ale vo Valle a
Saint-Simpsone pred päťdesiat rokmi boli ľudia ešte veľmi nevedomí.Myslieť si, že je na Guernesey nejaký diablov syn, je rozhodne prehnanosťou.Gilliatta sa báli a práve preto chodili k nemu o radu. Vidiecki sedliaci prichádzali
bojazlivo, aby sa s ním radili o svojích chorobách. V tomto strachu je utajená dôvera; a na
vidieku čím je lekár podozrivejší, tým sú jeho lieky istejšie. Gilliatt mal lieky, ktoré
zdedil po umrelej starene; pomáhal tým, ktorí ho žiadali o pomoc a nechcel prijať peniaze.
Liečil neštovicu prikladaním bylín; tekutina z jednej jeho fľaštičky zaháňala horúčku;
saint-simpsonský chemik, ktorého by sme vo Francii menovali lekárníkom, vravel, že je to
asi odvar chininovej kôry. Aj tí najzlomyseľnejší ľudia ochotne uznávali, že je Gilliatt
dosť dobrý človek, kým ide o liečenie chorôb prostriedkami obyčajnými. Ale ako marcou
nechcel o ničom počuť. Keď ho žiadal škrofulózny človek, aby sa ho dotknul ľaliou, zavrel
mu miesto odpovede pred nosom dvere. Robiť divy, tomu sa tvrdohlave vzpieral, čo je pri
čarodejníkovi smiešne. Nebuďte čarodejníkom, ale ak ste ním, robte svoje remeslo.Vo všeobecnom odpore vyskytla sa jedna či dve výnimky. Sieur Landoys z Clos-Landes bol
pisárom saint-pierre-portskej farnosti a viedol matriky narodených, sobášených a umrelých.
Tento pisár Landoys bol hrdý na to, že bol potomkom bretoňského správcu pokladu Pierra
Landoysa, obeseného roku 1485. Raz pri kúpaní sieur odvážil sa plávať príliš ďaleko do mora
a bol by sa temer utopil. Gilliatt skočil do vody a s ohrozením vlastného života zachránil
Landoysa. Od toho času Landoys nepovedal o Gilliattovi ani jednoho zlého slova. Tým, ktorí
sa tomu divili, odpovedal: „Prečo by som mal nenávidieť človeka, ktorý mi ničím neublížil a
ktorý mi urobil takú službu?“ Ba pisár od toho času bol Gilliattovi priateľsky naklonený.
Bol človekom bez predsudkov. Neveril v čarodejníkov. Smial sa tým, ktorí sa báli
strašidiel. Mal čln, v slobodných chvíľach chodil na ňom lapať ryby a nikdy nevidel nič
zvláštneho, len raz zbadal pri mesačnom svetle skočiť do vody bielu ženskú postavu, hoci
ani o tom nebol celky presvedčený, čarodejnica z Fortevalu, Mantonne Gahy, dala mu malé
vrecúško, ktoré pripevnené pod nákrčníkom, chráni vraj pred zlými duchmi; robil si žarty z
tohoto vrecúška a ani nevedel čo je v ňom, ale predsa ho len nosil, lebo keď túto vec mal
na krku, cítil sa istejším.Niektorí smelší ľudia odvážili sa, práve tak ako sieur Landoys, uznať Gilliattovi nejaké
obľahčujúce okolností, niekoľko zdanlive dobrých vlastností, že bol striezlivý, že nepil
gin a nefajčil, ba zavše pochválili ho aj takto: „Nepije, nefajčí, nežuje tabak, ani
nešňupe.“Ale abstinencia je dobrou vlastnosťou len vtedy, keď sa k nej družia aj iné vlastnosti.Verejná mienka bola proti Gilliattovi.Akokoľvek bola vec, Gilliatt ako marcou mohol robiť dobré služby. Raz na Veľký Piatok, o
polnoci, v ktorý deň a hodinu je také liečenie najúčinlivejšie, všetci škrofulózní
obyvatelia ostrova, či už ponúknutí chvíľkovým vnuknutím, alebo súc dohovorení, prišli v
zástupe k Bu de la Rue a so složenými rukami, ukazujúc svoje žalostné rany, žiadali
Gilliatta, aby ich uzdravil. On odoprel. Dľa toho poznali, aký je naničhodný.VI. Závod o pansuTaký bol Gilliatt.Dievčatám sa zdalo, že je mrzký.Ale on nebol mrzký. Bol snáď aj krásny. Mal niečo v profile, čo upomínalo na antického
barbara. Keď bol pokojný, podobal sa Dákovi na Trajanovom stĺpe. Jeho uši boly malé, jemné,
bez vankúšikov a zázračne akustickej formy. Medzi očami mal tú hrdú, kolmú vrásku, akú
mávajú odvážní a vytrvalí ľudia. Kútiky úst mal stiahnuté, čo je znakom rozhorčenosti; mal
ušľachtilé a vznešene klenuté čelo; pohľad jeho oka bol úprimný, hoci ho rušilo žmurkanie,
ktoré pri rybároch zapríčiňuje blýskanie vĺn. Jeho úsmev bol detinský a rozkošný. Zuby mal
ako najbelšia slonovina. Ale slnečný úpek urobil ho temer černochom. Žiť na oceáne v
búrkach i po nociach, neostane bez trestu. S tridsiati rokmi robil dojem päťdesiatníka. Mal
chmúrnu masku vetra a mora.Gilliattovi dali prímenie „šibal“.Indická báj rozpráva: Raz opýtal sa Brahma Sily: Kto je silnejší, ako si ty? Odpovedala:
Obratnosť. — Činské príslovie hovorí: čo by dokázal lev, keby bol opicou? Gilliatt nebol
ani lvom ani opicou; ale k tomu, čo robil, priliehalo činské príslovie aj indická báj. Mal
obyčajnú postavu a obyčajnú silu, ale jeho obratnosť bola tak dôvtipná a silná, že vedel
dvíhať ohromné ťarchy a prevádzať obdivuhodné atletické výkony.Bol vzorom gymnastu; jednako vedel upotrebiť pravicu i ľavicu.Nebol lovcom, ale bol rybárom. Chránil vtákov, ale nešetril ryby. Beda nemým. Bol
výtečným plavcom.Samota robí ľudí nadanými alebo idiotmi. Gilliatt robil dojem obidvoch. Chvíľami ho bolo
vidieť, ako robil udivenú tvár, čo sme už spomenuli, a vtedy by sme ho mohli považovať za
hlupáka. Druhý raz zasa jeho pohľad bol hlboký. Takýchto ľudí mávala starobylá Chaldea; v
chvíľke spadol závoj s otupelosti pastiera a objavil sa magus.Slovom, Gilliatt bol len chudák, ktorý vedel len čítať a písať. Je možné, že stál na
hranici, ktorá delí snilka od mysliteľa. Mysliteľ chce, snilko sa poddáva. Družná samota
robí z prostých ľudí v istej miere složité bytnosti. Naplňuje ich bez ich vedomia posvätnou
hrúzou. Tieň, ktorý zastieral Gilliatta pozostával z dvoch temer rovnomerných prvkov, ktoré
boly napospol tmavé, ale veľmi rozličné: v ňom bola nevedomosť, slabosť; mimo neho
tajomstvo, nesmiernosť.Ustavičným lazením po skalách, spúšťaním sa po strmých svahoch, plavbami v archipelagu v
každom počasí, ďalej tým, že sa učil riadiť každú loď, ktorú dostal do rúk a že sa vo dne v
noci odvažoval do najnebezpečnejších užín, stal sa, hoci z toho nemal voskrz nijakého
užitku, len z čírej chúťky a zábavy, naozaj znamenitým námorníkom.Bol rodeným loďným pilotom. Pravý námorný pilot je plavec, ktorý sa viacej plaví na dne
ako na povrchu. Vlna je vonkajší problém, ktorý je ustavične komplikovaný podmorským
útvarom miest, nimi sa loď plaví. Kto videl Gilliatta plaviť sa cez melčiny a medzi
úskaliami normandského archipelagu, mohol mať dojem, že má pod klenbou svojej lebky mapu
morského dna. Poznal všetko, a vedel všetkému čeliť.Bóje poznal lepšie ako kormoráni, ktorí na ne slietali. Nepatrné rozdiele, ktoré sú
medzi štyrmi kôlmi označenými bójami, creuxskou, alligandskou, tremieskou a sardretteskou,
dokonale a jasne rozoznal aj v hmle. Na prvý pohľad poznal týčku s vajcovitou hlavou pri
Anfré, trojzubý oštep v Rousse, bielu signálovú klenbu pri Cirbette a červenú signálovú
klenbu v Longue-Pierre, a nebolo sa treba báť, že si zmýli kríž v Goubeau s žrďou zarazenou
do zeme pri la Platta, alebo bóju pri Barbées s bójou pri Moulinet.Jeho cenné námornícke vedomosti vzbudily zvláštnu pozornosť raz, keď boly usporiadané na
Guernesey námornícke závody, které menujú regatami. Išlo o toto: človek mal riadiť barku s
štyrmi plachtami zo Saint-Simpsonu na ostrov Herm, vzdialený asi na jednu mílu, a doviesť
ju zasa nazad z Hermu do Saint-Simpsonu. Riadiť jednomu človeku barku so štyrmi plachtami,
to je vec, ktorú každý rybár nedokáže. Ťažkosti sa síce nezdajú byť veľké, ale tu bolo
niečo, čo ich zväčšovalo. Predne, sama barka, jedna z tých širokých a bruchatých pansí,
ktoré kedysi dľa vzoru rotterdámských bariek upotrebovaly a ktoré mornári minulého storočia
nazývali: „hollandskými pansami“. Ešte aj dnes sa stretneme na mori hocikedy s touto starou
holandskou barkou, ktorá je bruchatá a plochá a má na obidvoch bokoch krýdla, ktoré sa
premieňavo skláňajú, dla toho, aký je vietor a tak nahrádzajú kýl. Potom návrat z Hermu,
ktorý bol znesnadnený ťažkým dôvažkom naloženého kamenia. Ta sa plavilo na prázdno, nazad s
nákladom. Závodnou cenou bola táto pansa. Bola vopred daná darom víťazovi. Túto pansu
upotrebovali ako pilotský čln. Loďný pilot, ktorý sa na nej plavieval a riadil ju dvadsať
rokov, bol najsilnejším námorníkom kanálu la Manche. Po jeho smrti nenašiel sa človek,
ktorý by bol mohol túto pansu riadiť, rozhodli tedy, že bude hlavnou cenou pri regate. Táto
pansa, hoci aj nemala palubu, mala isté prednosti a mohla vábiť hociktorého pilota. Na
predku mala stožiar, čo zväčšovalo hnaciu silu plachiet. Inou výhodou bolo, že stožiar
neprekážal loďnému nákladu. Bola to pevná, neobratná, ale priestranná loď, a na šírom mori
obstála dobre; naozajstná, ťažkopádna totka. Zápolilo sa o ňu s veľkým oduševnením. Závody
boly trudné, ale výhra bola krásna. K závodom sa prihlásilo sedem či osem rybárov, tých
najstatnejších z celého ostrova. Jeden po druhom probovali svoje šťastie, ale ani jednomu
sa nepodarilo doraziť až k Hermu. Posledný zo závodiacich mal chýr, že len s veslami
preplavil sa v búrlivom počasí cez obávanú morskú úžinu medzi Serkom a Brec-Houom. Cele
uznojený vrátil sa s bárkou a riekol: „Holá nemožnosť!“Tu vstúpil do člnu Gilliatt, najprv sa chopil vesla, potom plachtového lana a vyplával
na šíre more. Potom neotočiac povraz, čo by bolo bývalo neopatrnosťou a nepúšťajúc ho z
ruky, čím ovládal hlavnú plachtu, nechávajúc plachtový povraz slobodne sa pohybovať v
slučke dľa vôle vetra, pri čom sa ním nedal strhnúť, ľavicou chytil kormidlo. Za tri štvrte
hodiny bol v Herme. Za tri hodiny pozdejšie, hoci povstal silný južný vietor, ktorý dul v
protivnom smere, Gilliattom riadená pansa, vrátila sa do Saint Simpsonu s nákladom kamenia.
Gilliatt pridal k nemu dodatkom malý bronzový kanón, z ktorého obyvatelia Hermu strielajú
každý rok 5. novembra od radosti nad smrťou Guy Fawkesa.Mimochodom poznamenávame, že Guy Fawkes umrel pred dve sto štyriadsiati rokmi; je to
tedy dosť dlho trvajúca radosť.Gilliatt, takto preťažený a hoci mal na barke k nákladu pridaný kanón Guy Fawkesa a do
plachiet mu dul južný vietor, priviezol, ba možno povedať vrátil pansu do Saint-Simpsonu.Keď to videl mess Lethierry, zvolal: „Hľa, to je chrabrý námorník!“A podal Gilliattovi ruku.O mess Lethyerrym sa ešte zmienime.Pansu pririekli Gilliattovi.Toto dobrodružstvo mu však nesmazalo prímenie „šibal“.Niektorí ľudia tvrdili, že vec voskrz nie je divná, veď Gilliatt vraj ukryl na lodi
haluz divej našpule. Ale nik to nevedel dokázať.Od toho dňa plavil sa Gilliatt len na tejto panse. S týmto nemotorným člnom chodieval na
rybolov. Priväzoval ho v malom prístave, ktorý mal len pre svoju potrebu, zrovna pod stenou
domu Bu de la Rue. Keď sa zmrklo, hodil si siete na chrbát, prešiel cez zahradu, preliezol
cez kamenný múrik, kamene, ktoré boly len tak bez malty naukladané, sbehol po skalách a
skočil do barky. Potom vyplával na šíré more.Nalapal hodne rýb, ale ľudia tvrdili, že našpulovú haluz má v barke vždy pripevnenú.
Túto haluz nik nevidel, ale všetci tomu verili.Zvyšok rýb nepredal, ale ho rozdal.Chudobní ľudia síce prijali od neho ryby, ale predsa mu len zazlievali tú našpulovú
haluz. Také veci sa nemajú robiť. Neslobodno klamať more.Bol rybárom, ale to nebolo jeho jediné zamestnanie. Z prirodzenej náklonnosti a potom
pre zábavu naučil sa trom, či štyrom remeslám. Bol stolárom, kováčom, kolárom, loďným
tesárom, ba trošku aj mechanikom. Nik nespravil také koleso ako on. Spravil si svojím
vlastným spôsobom všetko rybárske náčinie. V jednom kúte domu Bu de la Rue mal malú vyhňu a
nákovu a keďže pansa mala len jednu kotvu, urobil si ešte jednu sám, bez cudzej pomoci.
Táto kotva bola výtečná; jej oko bolo, ako treba hrubé a Gilliatt, hoci sa tomu nikde
neučil, vystihnul primeranú veľkosť, ktorú musí mať týč, aby sa kotva neprekotila.S veľkou trpelivosťou povyťahoval z panse všetky klince a nahradil ich drevenými hrebmi,
čím znemožnil hrdzavenie dier.Takto zveľadil prednosti panse. Použil ju k tomu, že sa zavše vybral na niektorý osamelý
ostrovček, na Chousey alebo Casquets, aby tu pobudnul jeden či dva mesiace. Vtedy si
povrávali: „Hľaďte, že už tu niet Gilliatta!“ Ale potom sa už o to ľudia nestarali.VII. Videc v dome, v ktorom strašíGilliatt bol snilko. To bolo príčinou jeho smelosti, ale aj plachosti. Mal svoje
zvláštne idei.Azda bolo v Gilliattovi niečo z námesačníka a jasnovidca. Halucinácie môžu prísť na
sedliaka, aký bol Martin, práve tak ako na kráľa, aký bol Henrik IV. Svet neznáma zavše
prekvapí ľudského ducha. Závoj tmy sa zrazu pretrhne, odhalí neznámo, a potom sa zasa
zavre. Tieto vidiny zapríčinia hocikedy premenu: z pohoniča velblúdov urobia Mohameda a z
pasáčky kôz Johannu z Arca. Samota vyludzuje isté množstvo vznešeného poblúdenia. Je to dym
horiaceho kra. Jeho výsledkom je to tajomné chvenie myšlienok, ktoré povznáša lekára na
stupeň jasnovidca a básnika na úroveň proroka. Jeho výsledkom je Oreb, Cedron, Ombos, mámor
zapríčinený žvíkaním kastílskeho vavrínu. Zjavenia v mesiaci Bousione; jeho výsledkom je
Péleia v Dodone, Phémonoe v Delfi, Trophonius v Lébadei, Ezechiel na Kebare, Hieronymus v
Thebach. Videcký stav prepadne človeka a najčastejšie ho robí ztrnulým. Je to nejaké
posvätné ohlúpnutie. Fakirovi je vidina práve tak ťarchou ako blbcovi vole. Luther,
hovoriaci s diablom v podkrovnej wittenbergskej chyžke, Pascal brániaci sa proti pekelnému
plamu paravanom svojej pracovne, černošský čarodejník, rozprávajúci sa s bohom Bossumom s
bielou tvárou, je ten istý zjav, rozlične chápaný modzgami, ktorými prechádza, dľa ich síl
a rozmerov. Luther a Pascal sú a ostanú veľduchami; černošský čarodej je hlupák.Gilliatt nebol ani tak veľký ani natoľko nízky. Mal hĺbavú povahu, to je všetko.Na prírodu sa pozeral trošku čudne.Preto, že sa mu zavše stalo, že v morskej vode našiel skrz a skrz priezračné, zvláštne,
pomerne dosť veľké živočíchy, rozličných foriem, istý druh medúz, ktoré vyňaté z vody
podobaly sa mäkkému krišťálu a súc nazad hodené do vody splynuly v nej so svojím
prostredím, majúc s ním rovnakú priezračnosť a farbu natoľko, že v ňom zanikly. Z toho
súdil, že ak také priesvitné bytnosti žijú vo vode, iné, tiež živé, priesvitné bytnosti,
mohly by bývať v povetrí. Vtáci nie sú obyvateľmi povetria, sú jeho obojživelníkmi.
Gilliatt neveril v prázdnotu povetria. Hovorieval: „Ak je more plné, prečo by malo byť
ovzdušie prázdne? Tvory takej farby, akú má povetrie, mizli by v svetle a unikli by nášmu
zraku; kto nám dokáže, že ich niet?“ Analógia poukazuje na to, že povetrie musí mať svoje
ryby ako ich má more. Tieto povetrné ryby boly by priesvitné, čo je dobrodením tvorčej
prozreteľnosti pre nás i pre ne; prepúšťajúc cez svoje telo svetlo a nemajúc tône a
netvoriac silhuetty, zostaly by ľudským zrakom skryté a nemohli by sme ich zachytiť.
Gilliatt si predstavoval, keby sme mohli od zeme oddeliť atmosféru a loviť v nej ako v
rybníku, našli by sme v nej množstvo obdivuhodných bytností. A, dodával v svojom snívaní,
„potom by sme mohli vysvetliť nejednu vec.“Snívanie, myšlienková to mlhovina, susedí so snom, ktorý je nejakou jej hranicou.
Povetrie, obývané priesvitnými, živými bytnosťami, bolo by začiatkom neznáma; za ním sa
však stelie široký rozhľad do ríše možností. Ríša iných bytností, iných skutočností. Nič
nadprirodzené, len tajomné pokračovanie nekonečnej prírody. Gilliatt bol pri tomto robotnom
leňošení, akým bol jeho život, čudným pozorovateľom. Ba išiel tak ďaleko, že pozoroval sen.
Sen sa stýka s možnosťou, ktorú menujeme nepravdepodobnosťou. Nočný svet je cele osobitný
svet. Noc sama o sebe je vesmírom. Ľudský, hmotný organizmus, na kterom spočíva so svojou
váhou pätnásť míl vysoký atmosferický stĺp, večer je ustatý, klesá zomdlenosťou, ľahne si,
odpočíva; telesné oči sa zavrú. Tu v tejto spiacej hlave, ktorá nie je taká bezvládna ako
by sme si mysleli, otvárajú sa iné oči, zjavuje sa Neznámo. Záhadné veci neznámeho sveta
stávajú sa človeku blízkymi, či už ide o neozajstnú sdielnosť, alebo či sa ďaleké hĺbky
priepaste v podobe vidín zväčšujú. Zdá sa, že žijúce, inokedy nepozorovateľné bytnosti,
prichádzajú a hľadia na nás so zvedavosťou obyvateľov zeme. Fantom vystupuje a sostupuje k
nám, dotýkajúc sa nás v šere. Pred naším vnútorným vidom soskupuje a rozkladá sa iný život
ako je náš, smesa utvorená z nás a ešte z niečoho iného. A spiaci človek vidí v svojom
podvedomí tie čudné tvory, tie neobyčajné rastliny, tie hrozné usmievavé preludy, tie
larvy, masky, postavy, hydry, tie záhadné zjavy, to mesačné svetlo bez mesiaca, tie podivné
v nivoč vychodiace veci, ten vzrast a miznutie preludov v zmätenom víre, to vlnenie foriem
v tmách, celé to tajomstvo, ktoré menujeme snom a ktoré nie je nič iného, ako blízkosť
neviditeľnej ozajstnosti. Sen je aquariumom noci.O takýchto vecach sníval Gilliatt.VIII. Sedadlo Gild-Holm’-UrGilliattov dom márne by sme už dnes hľadali v zátoke humetskej, i so zahradou a
prístavom, v ktorom opatroval svoju pansu. Bu de la Rue už nejestvuje. Malý poloostrov, na
ktorom tento dom stával, klesol pod čakanmi kameňolomov, lámajúcich skaly pobrežia, a
naložili ho fúrik za fúrikom na lode ľudí, obchodujúcich so žulou. Premenil sa na nábrežie,
chrám, palotu sídelného mesta. Celý ten hrebeň skál octnul sa už dávno v Londýne.Tieto skupiny do mora zabiehajúcich skál so svojimi rozsadlinami a útesmi sú
naozajstnými malými pohoriami; pri pohľade na ne máme dojem, aký by mal obor, hľadiaci na
Kordillery. V miestnom dialekte ich menujú lavicami. Tieto lavice majú rozličné podoby.
Jedny sa podobajú chrbtovej kosti, skaly tvoria obratle; iné rybacej kosti, iné
napájajúcemu sa krokodilovi.Na najďalšom konci lavice, na ktorej stál Bu de la Rue, vyčnievala veľká skala, ktorú
houmetskí rybári menovali Kravím rohom. Táto skala, ktorá je podobná nejakej pyramíde,
pripomínala, hoci bola nižšia, veniec múrov na Jersey. Keď bol príliv, vlny ju odrezávaly
od lavice a roh vyčnieval samotný z mora. Pri odlive bolo možno dostať sa sem po lávke,
ktorú tvorily skaly, po ktorých bolo možno isť. Skalisko malo tú zvláštnosť, že smerom k
moru tvorilo akési prirodzené, vlnobitím vymleté a dažďom vyhladené sedadlo. Toto sedadlo
bolo zradné. Človeka nevdojak prilákala jeho krása; zdržal sa na ňom „k vôli výhľadu“, ako
hovoria na Guernesey. Niečo vás sem pripútalo; v ďalekých horizontoch tkvie zvláštne kúzlo.
Toto sedadlo sa núkalo; tvorilo akýsi výklenok v čele strmej steny; vyliezť do tohoto
výklenku sa dalo ľahko; more, ktoré ju do skaly vyleptalo, nahromadilo pod sedadlo s
plochých kameňov akési pohodlné schody; priepasť sa chľúbieva takou prívetivosťou; majte sa
na pozore pred ich ľúbeznosťou. Sedadlo vábilo; človek naň vystúpil, sadnul si doň; bolo
tam pohodlne; sedadlo tvorila penou uhladená obmytá žula; operadla tvorily dve, akoby
schválne vydlabané priehlbiny chrbátom bolo možno sa opreť na vysokú, kolmú stenu skaly,
ktorú človek obdivoval, majúc ju nad hlavou, bez toho, že by sa bol zamyslel nad jej
neschodnosťou. Niet jednoduchejšej veci, ako že človek sa v tomto kresle pozabudne. Bol z
neho výhľad na celé more, v diaľke bolo vidieť prichádzajúce a odchádzajúce lode, mohol
pohľadom sledovať plachtu tak dlho, kým sa ponorila za Casquets za okrúhly kraj oceánu, bol
vo vytržení, hľadel, tešil sa, cítiac laskajúce dotknutie vánku a vĺn. V Cayenne žije druh
netopiera, ktorý dobre vie, čo robí, keď ľudí uspáva vo tme jemným a nehlučným vanutím
krýdiel; van vetra je tiež taký neviditeľný letúň. Keď nie je zhubcom, je uspávačom. Človek
sa zahľadel na more, počúvajúc šum vetra a cítil ako ho premáha mámivá driemota. Ak sú oči
okúzlené množstvom krásy a svetla, rozkošou je zavreť oči. Zrazu sa človek zobudí. Už bolo
neskoro. Príliv pomaly vzrástol. Voda obklopovala skalu.Bol ztratený.Je to hrozná blokáda: stúpajúce more.Zo začiatku sa príliv vzmáha nebadane, potom prudko. Keď príde ku skalám, zachváti ho
vztek. Medzi skalami nie je vždy možné zachrániť sa plávaním. V blízkosti Rohu pri dome Bu
de la Rue utopili sa aj znamenití plavci.Na určitých miestach a v istých hodinách pohľad na more účinkuje ako jed; práve tak ako
zavše pohľad na ženskú.Praobyvatelia Guernesey kedysi volali tento, v skalisku príbojom vyhlodaný výklenok:
Gild-Holm’-Ur alebo ,Kidomur‘; má to byť keltické slovo, ktoré znalci keltickej reči
nerozumejú, ale rozumejú ho tí, čo vedia francúzsky. ,Qui-dort-meurt‘ (kto zaspí umre). Tak
ho prekladá tunajšia pospolitosť.Môžeme si vybrať medzi týmto prekladom ,Qui-dort-meurt‘ a prekladom, uverejneným roku
1819 tuším v ,Armoricain‘-e, pánom Athenasom. Dľa tohoto ctihodného znateľa keltštiny
znamenalo by Gild-Holm’-Ur ,Zastávka vtáčích kŕdlov‘.Na Aurigny jestvuje druhé podobné sedadlo, ktoré menujú ,Mníchovou stolicou‘ a ktoré je
vlnami tak krásne urobené a má taký príhodný chodník so skál, akoby vám láskavé more pod
nohy postavilo stolec.Keď more dosiahlo vrchol výšky, sedadlo Gild-Holm’-Ur nebolo už vidieť. Voda ho celky
zakryla.Sedadlo Gild-Holm’-Ur bolo v najbližšom susedstve domu Bu de la Rue. Gilliatt ho poznal
a sedával v ňom. Chodieval sem často. Premýšlal tu? Nie. Sníval, ako sme už povedali.
Prílivom sa však nenechal prekvapiť nikdy. | Hugo_Robotnici-mora-I-Sieur-Clubin.html.txt |
S božou milosťou… V kresťanskom duchu…(K prejavu zemského správcu)[1]Tá božia milosť — krutá náhoda.A komu milosť, komu zase trest.Ach, dajte pokoj, milý vojvoda:ste vodcom ňou, no ňou sa môžte zviesťzas z vŕšku dolu a zas len na kmána,nie, my žiť nechceme len z darov pána.A kresťanský duch? S tými, ktorí tu saa mali by viesť k láske tisíce,skôr by ste mohli stavať hranicea upáliť zas — majstra Jána Husa.Poviete proti — mstí sa vám ten duch,od kresťanského ducha chráň nás bůh!Nitra 16. júla 1928[1]S božou milosťou… V kresťanskom duchu…— Nitra 16. júla 1928.
Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7. | Jesensky_Z-rokov-1928-1942.html.txt |
Hudba a tanecObsah1. Preberaj, preberaj…2. Na píšťale píska…3. Predám ja drumličky…4. Načo ja mám…5. Gajdujte, gajdičky…6. Lebo mi zadudaj…7. Gajdoško s gajdami…8. Lepší otec…9. Zagejduj mi…10. Gajdujte, gajdence…11. Šel tudy, mel dudy…12. U richtára svieťa…13. Hraj, muzika…14. Zahraj mi tú…15. Keď puojdem z Ľubele…16. Zahrajte mi, hudci…17. Keď som išiou…18. Keď ja ztato povandrujem…19. Zahrajže mi…20. Vyletela kukulenka…21. Židovka, príďže…22. Kúdelečka kúdeľná…23. Nerada ja robím…24. Nerada robila…25. Ej, pod dubom…26. Keď jej prišou…27. Na Rybníku…28. Té turčianske diovčičky…29. Mala som frajerov…30. Diovčatko z Bystričky…31. Odkiaľže si…32. Nech parom zabije…33. Na tom našom mostenečku…34. V tom hámorskom komorhofe…35. Ništ to na tom nezáleží…36. Teraz som sa rozihrala…37. Tancuj, diovča…38. Kázala si…39. Podkovičky moje…40. Išly dve panenky…41. Hop hop hop…42. Krúť sa, diovča…43. Zvrtniže sa…44. Zavrť sa mi…45. Neplač, diovča…46. Pomaly ma zvrtaj…47. Vyzvrtaj ju…Roku 590 zajali Gréci v Trácii troch mužov, nesúcich namiesto zbroje hudobné
nástroje. Cisár Mauritius tázal sa, kto sú. „Slovania sme,“ odpovedali, „milujeme hudbu,
spievame pri gitarách a husliach“. Cisár divil sa tichým mravom týchto ľudí, uhostil ich a
dal odprevadiť do vlasti.TheophylactusQuantumvis laboriosissima sit Natio Slavorum, agit tamen hilariter, diebus
inprimis festis et si quae sint a laboribus vacationes. Simul ac in vico tibia utricularis
insonuit, concurrunt alacres eduntque adhuc sobrii saltationes, quibus seniores moderantur,
ne quid tumultuarie, aut cum alicujus injuria eveniat. A saltationibus per dies festos, nisi
tunc est cessatio, cum id legibus Ecclesiae vetatur.Matth. Belius(Hoci je národ slovenský veľmi pracovitý, jednako žije veselo, najmä vo
sviatočné dni a keď je nejaká úľava od práce. Keď zaznejú v dedine gajdy, sbehnú sa radostne
a pri nich slušne tancujú. Tancovačku usporadujú starší, aby sa nestrhla nejaká výtržnosť
alebo aby sa niekomu niečo nestalo. Tancovačky vystanú vo sviatočné dni len vtedy, keď to
nakazuje cirkevný zákon.Matth. Belius)1. Preberaj, preberaj…Preberaj, preberaj na píšťalce dierky,nech ťa počúvajú abelovské[1]dievky!Preberaj, preberaj, bodaj si si prebrau,aby si takú zau, čo by si s ňou žebrau.2. Na píšťale píska…Na píšťale píska, na dromli dromluje,[2]a to všecko preto, že druhé miluje.3. Predám ja drumličky…Predám ja drumličky,[3]kúpim si husličky,puojdem meno hrati, keď bude Aničky.4. Načo ja mám…Načo ja mám tvrdo robiť,keď ja muožem takto chodiťod dediny do dedinys husličkami tynydyny.5. Gajdujte, gajdičky…Gajdujte, gajdičky,z tej sivej kozičky,čo sa utopila,keď vodičku pila.6. Lebo mi zadudaj…[4]Jeden:Lebo mi zadudaj, lebo mi dudy daj,nech si ja zadudám cez ten zelený háj!Všetci:Ej, bou to gajdoš,gajdovau za groš:a to všecko tyny dyny,od dediny do dediny.7. Gajdoško s gajdami…Gajdoško s gajdami, zmiluj sa nad nami,jak si sa zmiluval nad svými ovcami.8. Lepší otec…Lepší otec ako mať,šou na Uhry gajdovať,vygajdovau baranaso zlatýma rohama.9. Zagejduj mi…Zagejduj mi, gejdoško, pekne,už sa moje peniažky v pekle.Keď ja puojdem čertovi mlátiť,musí mi on peniažky vrátiť.10. Gajdujte, gajdence…Gajdujte, gajdence, kade voda hučí,že sa moja žena od zlosti rozpučí.11. Šel tudy, mel dudy…Šel tudy, mel dudy, ani nezadúchal,čo by mu ty dudy o chrbát obúchal.Šel tudy, mel dudy, ani nezapískal,čo by mu ty dudy o hlavu roztrískal.12. U richtára svieťa…U richtára svieťa, majú peknuo dieťa;a u Vojtu hrajú, ešte krajšie majú.13. Hraj, muzika…Hraj, muzika, hraj,pani, piva daj!Pani piva natočilai pečienky predložila,hraj, muzika, hraj!14. Zahraj mi tú…Zahraj mi tú!„Braček, kterú?“Zahraj mi hajdúskupre tú našu Zuzku,zahraj mi tú!Nechcem ja tejflandry špatnej:za pásom ploštice,v hlave motolice,[5]nehraj mi tej!15. Keď puojdem z Ľubele…[6]Keď puojdem z Ľubele, musia mi hudci hrať,budú za mnou volať: Vráť sa, šuhajko, vráť!A ja sa nevrátim, ani krok nekročím,kto za mnou banuje, nech so mnou vandruje.16. Zahrajte mi, hudci…Zahrajte mi, hudci, ako hora hučí,veď sa moje srdce od žiaľu rozpučí.17. Keď som išiou…Keď som išiou cez Baračku,[7]dali mi tam groš do vačku,zahrajte mi marš,veď ja prídem zas!Keď som išiou cez Hrabovce,[8]dali mi tam chvostík z ovce,zahrajte mi marš,veď ja prídem zas!Keď som išiou cez Tri Lúky,[9]dali mi tam uzol[10]múky,zahrajte mi marš,veď ja prídem zas.Keď som išiou cez Levice,dali mi tam dve palice,zahrajte mi marš,neprídem ta zas!18. Keď ja ztato povandrujem…Keď ja ztato povandrujem,komuže sa požalujem?Hrajte mi,trúbte mi,hrajte mi marš,už ja idem preč od vás!Požalujem sa ja otci,ten mi povie: Choď mi z očí!Hrajte mi atď.Požalujem sa materi,tá mi povie: Choď mi z dverí!Hrajte mi atď.19. Zahrajže mi…Zahrajže mi na tých husliach!„Štidridom, štidridom!“ Tak idú mé husle.Zahrajže mi na tej harfe!„Citara, citara!“ Tak ide má harfa.Zahrajže mi na tých bubnách!„Putipum, putipum!“ Tak idú mé bubny.Zahrajže mi po židovsky!„Izašar, Benbachar!“ To je po židovsky.Zahrajže mi po olasky!„Džupune, Rumune!“ To je po olasky.Zahrajže mi po cigánsky!„Ukradni, dobre skry!“ To je po cigánsky.Zahrajže mi po maďarsky!„Ki látta? Ebadta!“ To je po maďarsky.Zahrajže mi po nemecky!„Potztausend, Spitzbub, Hund!“ To je po nemecky.Zahrajže mi po slovensky!„Sto vozov, sto bohov!“ To je po slovensky.20. Vyletela kukulenka…Vyletela kukulenka ze skaly,kdybych já mel plné vrecka tolary,poslal bych si pre muziku do Prahy,muzika by pekne hrala,má milá by tancovala,a já s ní.Vyletela holubička ze skaly,kdyby sme to švárné devče dostali,nebyla to holubička, než byl pták,keď ma nechceš milovati,ani se mnou tancovati,nechaj tak!21. Židovka, príďže…Židovka, príďže k nám!Neprídem, šábes mám!Aj včera si šábes mala,a predsa si tancovala.22. Kúdelečka kúdeľná…Kúdelečka kúdeľná, nebudem ťa priasti,radšej puojdem na tanec nožičkami triasti.23. Nerada ja robím…Nerada ja robím, nerada pracujem,rada pekne chodím, rada i tancujem.24. Nerada robila…Nerada robila, rada tancovala,ani si košieľku nevyrancovala.[11]A ja rada robím i rada tancujem,ešte si košieľku pekne vyrancujem.25. Ej, pod dubom…Ej, pod dubom, pod dubom,dáva dievča holubom.Nasypalo žaludu,samo išlo, kde budú.Ej, pod dubom, pod dubom,dáva dievča holubom.Nasypalo troskáču,[12]samo išlo, kde skáču.Ej, pod dubom, pod dubom,dáva dievča holubom.Nasypalo semenca,samo išlo do tanca.26. Keď jej prišou…Keď jej prišou pondelok:Jaj, mamička, bolí bok!Inon dánom, ej inondánom,šemega bánom, zajom bánom.Keď jej prišou utorok:Jaj mamička, druhý bok!Inon dánom atď.Keď jej prišla tá streda:Jaj mamička, prebeda!Inon dánom atď.Keď jej prišou ten štvrtok,urobila paškvrtok.[13]Inon dánom atď.Keď jej prišou ten piatok,urobila si sviatok.Inon dánom atď.Keď jej prišla sobota,smrdela jej robota.Inon dánom atď.Keď jej prišla nedeľa,do tanečka letela.Inon dánom atď.Za vrchstola sedela,štyri groše hodila,Inon dánom atď.Hrajte, hudci, vesele,za milého mozole!Inom dánom, ej inondánom,šemega bánom, zajom bánom.27. Na Rybníku…Na Rybníku[14]zakázali,aby kyseľ nevarili,len halúšky pytľované,pre té diovky cifrované.Cifrujú sa od dňa do dňa,kravy stoja do poludnia.Vyžeňže ich, stará mati,a ja puojdem tancovati!28. Té turčianske diovčičky…Té turčianske diovčičkymajú biele ručičky,oči čierne ako trnky,skáču v tanci ako srnky.Tá Zuzička, tá malá,rada by sa kochala,[15]ako v háji pod dubomholubička s holubom.Ej, Zuzičko, slyšíte,jak sa vy mne páčite.Aj tá vaša podoba,že ste herská osoba.29. Mala som frajerov…Mala som frajerov ako na nebi hviezd,prišla som na tanec, nemau ma kto vyviesť.30. Diovčatko z Bystričky…Diovčatko z Bystričky[16]predává hniličky.Dajže mi koštovať,pojmem ťa tancovať.31. Odkiaľže si…Odkiaľže si? Z Malachova.[17]Čiaže si tam? Richtárova.Richtárova Anča,poď se mnou do tanca,duša moja!32. Nech parom zabije…Nech parom zabije takého frajera!Čo s druhou tancuje a na mňa pozerá.33. Na tom našom mostenečku…Na tom našom mostenečku, na tej našej na tanitancujú tam šuhajíci v peknej bielej kabani.Jak tam pekne hudci hrajú, jak tak pekne tancujú,čie to diovča, Lechtárovo, do tanca ho neberú.Má brusľačok[18]zlatohlavý a sukničku zelenú,čie diovča, Lechtárovo, do tanca ho neberú.34. V tom hámorskom komorhofe…V tom hámorskom komorhofe[19]lipka zelená,tancujú mládencis pannami pod venci,muzika im hrá.A tá naša stará pani peknú dcéru má,poďme my mládenci,všetci sme jednací,asnaď nám ju dá.A tá naša stará pani nám ju nedala,v širokom klobúčku,v hodbavnom lajblíčku,tomu ju dala.35. Ništ to na tom nezáleží…Ništ to na tom nezáleží, že ty pekne tancuješ,len si pozri do police, jako hrnce pucuješ.Ništ to na tom nezáleží, že ty pekné pero máš,len si pozri do maštale, jaké ty tam kone máš.36. Teraz som sa rozihrala…Teraz som sa rozihrala, terazže mi hrajte,najlepšího tanečníka do tanca mi dajte!37. Tancuj, diovča…Tancuj, diovča, tancuj, čižmičky drlancuj,máš frajera šovca, veď on ti popláca.38. Kázala si…Kázala si čižmy podšiť,aby mohla dobre skočiť;kázala si aj podkuvať,aby mohla aj tancuvať.39. Podkovičky moje…Podkovičky moje zo samej ocele,nebudete kresať chyba do nedele.40. Išly dve panenky…Išly dve panenky z Turca,najaly sebe tam hudca,stratily čižmičky v rose,musely tancovať bosé.41. Hop hop hop…Hop hop hop, nič nerob,otrhaný, bosý choď!Hopsa chasa!Zajtra zasa!42. Krúť sa, diovča…Krúť sa, diovča, krúť sa,parom ti do srdca!Však sa ti dosť krútim,až si hlavu zmútim.43. Zvrtniže sa…Zvrtniže sa sedem ráz,či široký kinteš máš?Či široký, či úzky,posekám ho na kúsky.Čo by si mi ho sekau,veď si ty mne naň nedau,dala mne naň moja mať,keď ma mala za muž dať.44. Zavrť sa mi…Zavrť sa mi ešte raz,či široký rubáč[20]máš?Čo by nebol široký,priadla som naň tri roky.45. Neplač, diovča…Neplač, diovča, neplač, už nebude ináč,že sa ti rozdrapiu tvoj bielený rubáč.46. Pomaly ma zvrtaj…Pomaly ma zvrtaj, moje potešenia,nak mi nevypadne z môjho vienka zelia.Jak mi to vypadne len jedna hranuočka,[21]potom viac nebudem tvoja frajeruočka.47. Vyzvrtaj ju…Vyzvrtaj ju, vyzvrtajlen jej piecku nezrúcaj!Veď je piecka od zimy,kerá nemá periny![1]Ábelová— dedina v Novohrade[2]dromľa— drumbľa (primitívny fúkací hudobný nástroj)[3]drumličky— drumbličky[4]PS II, 66 — 67.[5]motolica— cudzopasník v ovčom mozgu (pásomnica ovčia)[6]Ľubeľa— dedina v Liptove[7]Baračka— dedina v okrese Vráble[8]Hrabovec— viacej dedín tohto mena v Šarišskej stolici[9]Tri Lúky— azda Šarišské Lúky[10]uzol— batoh[11]rancovať— hladiť na záhyby (plisírovať)[12]troskáč— jahodník[13]paškvrtok— maškrta[14]Rybník— dedina pri Leviciach a v Gemeri[15]kochať sa— milovať sa[16]Bystrička— dedina v Turci pri Martine[17]Malachovo— dedina vo Zvolenskej pri Radvani[18]brusľak(nem.) — vesta, driečnik[19]komorhof(nem.) — banský úrad[20]rubáč— ženská košeľa[21]hranuočka— byľ | Kollar_Narodnie-spievanky-2-Hudba-a-tanec.html.txt |
Slečna Nina„Ó, to je hrozné, hrozné, takto trestať,“ zafikala plačlivo Nina, zakrývajúc si rukami
tvár a sklesla na diván, ku ktorému tak neočakávane zaletela z druhej izby. A čo zavinila?
Nič? Celkom nič. Čítala román a tam bolo napísané: ,… On zaľúbene pozeral na milovanú devu
a kľačiac, vravel jej o večnej láske; potom vstal a zovrúc ju nežne do náručia, bozkával ju
na ružové ústa. — Ona iba teraz pocítila, že hodno je žiť; život už nezdal sa jej viac
prázdny, bezradostný ako dosiaľ, kým nemala jeho…‘ — Pane bože, — myslela si Nina vo
vytržení, — aké neslýchane krásne veci to číta! Ale zvlášť tento odstavec bol tak nesmierne
zaujímavý, dlho-dlho rozmýšľala o ňom, až vyčervenala od chvatnej vnímavosti. Ach, aké
utešené, božsky utešené to môže byť, keď je dievča takto v milého náručí (a ešte v bielych
šatách) a on ju bozkáva na ústa, bozkáva… Ale to predsa nevedela do tohto času, že by iba
vtedy bolo hodno žiť, keď dievča má niekoho ešte krem mamy a tatu a priateliek a keď ju
ten… keď ju… jajaj! — Nina akosi hanblivo zaryla hlávku do knihy, a tak domyslela si slová
„objíma“ a „bozkáva“. Pravda, trochu jej to bolo podivné, ona v bozku a v objatí
nenachádzala nič zvláštneho — už to skusovala niekoľko ráz s Anicou; ale musí to tak byť,
ináče by sotva bolo v románe. A potom veď je to prirodzené, to predsa nemohla tak skúsiť na
dievčati, s mužskými je to iste čosi cele inšie. Cele…Náhodou začula vo vedľajšej izbe otecka.„Hľa, hľa, ten to bude lepšie vedieť… Ale nie, to sa ho nespýta, či je medzi tým
rozdiel, také niečo spýta sa ho, až keď bude väčšia, toľká ako Oľga Vyšných, ktorej dvorí
pán profesor z dievčenskej, Šugár. Len to sa opýta, či pisateľ románu povedal pravdu, že
preto je hodno žiť?“A už bola i v izbe.„Prosím, otecko, povedz mi,“ jazyčila chytro, „prečo je hodno žiť dievčaťu — pre bozky
a… a… a…?“ Zmiatla sa zrazu, lebo otecko zhrozený spľasol rukami a skričal náramne prísne:„Nina, kto ťa to učí!“Avšak to by ešte nebolo nič. Zatým nasledovalo čosi hroznejšie, čosi také, o čom
vzhľadom na Ninu nemožno mi rozprávať, lebo ona je, prosím, slečna, má štrnásť rokov a o
pol roka má prisľúbené, že pôjde na bál. To iste pochopíte i vy. Počítajúc na vašu
mlčanlivosť, vyzradím vám, že otecko nakoniec chytil ju mocne — až zjajčala — za ruku a so
slovami „teraz sa mi nehneš za dva dni z izby a dostaneš za ten čas jesť iba prevarené
mlieko, chlieb a vodu!“ strčil ju do izby, kde ju práve vidíme.„Dva dni, oh!“ zastenala zúfale a spustila o závod prenikavé gajdence a po ružovej
tváričke rinuli jej opreteky guľôčky, podobné kropajam dažďa. „Dva dni, dva dni!“
vykladala, nestačiac sa utierať. Ale akože by i neplakala, prosím vás, hovorí sa jej
„slečna“, skončila štyri dievčenské, chodieva bez sprievodu, niekedy sama nakúpi i pre
kuchyňu, lebo — mocne verila — do tých vecí lepšie sa rozumie ako mama, to predsa
neznamená, že s ňou sa má tak zaobchádzať ako s nejakým nevyspelým dievčatkom!„Ale, eh!“ vzpriami sa hrdo v drieku a opovržlivo pohne rukou. „Čo má plakať, čo sa
sužovať? Otecko nemá zmyslu pre jej vyspelosť a dievčenskú dôstojnosť, v ňom nieto ani
zamak jemného spôsobu. Treba od neho prijať všetko s poľutovaním. On je ešte z toho starého
hrubého sveta, keď neučili, čo je to slušnosť, jemnosť, elegancia, keď ešte nehlásali
rovnosť.“Chvalabohu, že je ona už z inakšieho sveta!„A vskutku, aký to rozdiel, starí a mladí ľudia. Nebo a zem!“ mienila, predstavujúc si
kučeravého mladého pomocníka v Kohnovom obchode, ktorý sa jej tak elegantne a úctivo
uklonil, keď vošla do sklepu po stužku na klobúk, že v tom okamihu skoro pomýlená by bola
rozmýšľala, či to ona, Nina Plavých? Tak, hľa, tu je príklad, ten vie, čo je to: štyri
dievčenské!… Hovoril jej „naďšád“, a samé „prosím“, „ráča“, „neráča“ a „nech sa ľúbi“,
cmukla si veľavýznamne a pyšná ako páv, prešla sa popred zrkadlo.Pravda, vtedy ju mama vyhrešila, že draho kúpila stužku, ale — bože — či sa mala jednať
pre osem-desať grajciarov? No, hej, starí ľudia len jednať! Ale čo by si bol pomyslel o nej
ten pomocník?… Tak nóbl sa choval k nej.Nina by si bola už i zatancovala od veľkej spokojnosti, ale pri prvých krokoch pas-de-quatra[1]prišiel jej na um trest a naskutku podstrelil jej dobrú vôľu. Ono sa to ľahko
posedí v izbe hodinu, dve, ale dva dni — a v také krásne leto — to je predsa strašné!Pošla ku dverám, či sú ozaj zamknuté a či otecko azda nežartoval. Už chcela zívnuť
kľučkou, ale… čo to? — Otecko sa kdesi v kuchyni vadí s mamou, spomína akúsi planú výchovu,
nepozornosť, nedbanlivosť a hnevá sa, hnevá… Odišla bojazlivo od dverí.Po chvíľke vošla mama a povedala jej, že je „mača skrčenô“. Bola strašne rozhnevaná na
ňu a poklepala ju i hánkou po čele. Potom hodila k nej hubku a kopu predratých detských
štrimfiel na poprávanie, ktorú prácu inokedy robievala práčka. „Tu máš — hovorila — za
pokutu odo mňa! A krem toho tu sú dve knižky; na nedeľu sa presvedčím, či ich čítaš a
zachovávaš si niečo z nich.“Nina neodvážila sa ani vrknúť; z tvrdej reči vyrozumela, že niet odpustenia. Beznádejne
sa teda učupila do kútika divána a smutne — ako keď na smrť odsúdený čakal od niekoho svoje
vyslobodenie a on odišiel bez zľutovania — pozerala za vychádzajúcou mamou, ktorá v svojom
hlbokom pobúrení strmo zachlopila dvere. Siahla po knihách a obzerala si titulné strany. Na
jednej bolo: „Dievčenský katechizmus“, na druhej „Vzorná panna“, ktorú knihu napísal so
zreteľom na povolanie ženy XY.Tieto knižky ju rozsrdili.„Čo to za robota, aké sú to knihy a načo jej ich dotrepali? Má to zmysel? Nevie ona, ako
má dievča žiť? Málo sa im natĺkol o tom ,starý‘ v škole: každé druhé jeho slovo bolo ,tak
sa chovajte‘. Nemá ešte toho dosť? Potrebuje ona kadejaké Vzorné panny, kadejaké izmy!“ s
opovržením zahundrala a už-už chcela ich šmariť pod stôl. Ale si náhle rozmyslela a
nevykonala. Mama povedala „presvedčím sa“, a to, prosím, bol veľký hák, z ktorého vykvačkať
sa bola by opovážlivosť.Musí sa podrobiť príkazu. — Ó, aká je nešťastná, i mama ju prenasleduje, neuznáva práve
tak ako otecko. Práve tak… Vidieť, že sú jednakí. Obidvaja zo starého, potuchnutého sveta,
ktorému už dávno zapadla hviezda, ktorý zvrhol sa v bezcennú trosku a ktorý je predsa
egoistický, slepý oproti všetkému, čo je zo sveta mladých, čo dýcha veľkým životom nového
veku; oni vidia iba dokonalosť naničhodnej stariny. Že ona vychodila štyri dievčenské, to
je mame nič; za to jej však predloží knižky o takých hlúpostiach, ktoré ona už dávno v
pätách zodrala. Pravda, ani sa nediví, veď mama ani nevie, čo je dievčenská, ona nebola
nikde, iba doma na dedine čo po farských izbách chodila, kostol navštevovala, štrimfle
plietla, košele šila, vyšívala, háčkovala a dávala pozor, či napríklad tatuškovi nechybuje
z luteráka[2]gombík, či nevzal si nečistú podhrdlovku namiesto bielej a podobné, alebo
pomáhala maminke v kuchyni ťahať cesto na závin, miešať zápražku, špikovať pečienku atď. I
nazdáva sa, že i ona tak ničoho nič nevie!„To veru!“ trhla Nina peknou hlávkou a zablýskala očami ako taká, ktorá je presvedčená o
svojej veľkej múdrosti a zvrchovanosti nad inými. Hádam ju učili zo starosvetských Orlov,
Sokolov, Hroniek, Líp, Pohľadov alebo Kollára, Hollého, Štúra, Kuzmányho, Hodžu a iných
neznámych mudrcov, z ktorých zbierala mama svoje vedomosti a z ktorých zavše i citúva. Ju
síce tiež zaujímali tieto knihy, ale kedyže to bolo… keď bola žiačkou obecnej školy, teda
hlúpou husou. V meste dostala sa k novým, lepším prameňom, na dievčenskej zmúdrela a vie si
voliť duchaplnejšie diela a tých opravdivých výtečníkov pera, akých majú len Maďari. Hľa,
aký úchvatný je i román, ktorý práve čítala!… A ktože sa vyrovná napríklad Zöldimu,
Kenedimu, Zboraymu, Táborimu alebo Beniczkej, Tutsekovej? Ktože? Veď o tom nemôže byť ani
reči.Mladá dievčinka rozvalila sa pohodlne po diváne a prsty drumbľovala si na spodnej pere.„Fiha!“ Ale ju čosi omína.Siahla pod seba rukou.Hubka!„Oh!“ Nina držala nájdený neveľký drevený predmet a dívala sa naň široko roztvorenými
očami, ako na niečo veľmi hrozného, na bombu.„Štopkať má, dvojdňový dunkel,“ rozpomenula sa razom a ruka jej sklesla s hubkou.Pozrela na hromadu deravých štrimfličiek.„Juj, tie handry!“ zahromžila pomedzi stisnuté zuby s takou nenávisťou, že ak je to
niečo živé, podistým zuteká do kúta. Ale konečne sa predsa dala do oprávania. Spočiatku
robila to srdnato, ale keď sa zo dva-tri razy pichla do pršteka, uznala, že hnevať sa je
škodná škoda; predsa mučiť seba — či to hodno? Veru nie!Ježiško drahý, koľko musí i tak trpieť. Zaiste i do hrobu ju privedú tie dva dni,
pomyslela si a zase sa rozplakala, akoby bola chcela už vopred oplakať svoj mladý život.Ale nie, neumorilo ju to. Dva dni sa pominuli a zatým stála pred zrkadlom pripravená na
prechádzku. Prezerala sa od paty do hlavy.„Jejéj, ani len za mak nepoškodili jej tie dva dni, neošedivel jej ani jediný vlások na
hlave, všetky sú ako rýdze zlato. Ba čo, ešte krajšie sú, skvelejšie! I celá podoba zdá sa
jej akási peknejšia. Hihi, tralala, bum-bum-bum!“ zasmiala sa naradostená a podskočila si.
Potom skočila ku rozšvrlíkanému kanárikovi pri okne a schytiac z podstavca klietku,
zahojdala ňou v povetrí, porobiac s malým vtáčikom krik: „Spievaj, Mandi, spievaj —
veselú!“ Ale kanárik nemal vôle do spevu, lež žalostivo zapišťal a trepotal zúfalo
krídelkami, zachytávajúc sa pazúrikmi všadiaľ, kde zdalo sa mu najbezpečnejším; on takým
žartom nerozumel.A že nerozumel, Nina mu riekla: „Hlupáčik.“ A položila ho na miesto, aby sa nebál.Je pochabá, ale čo ona môže zato, že jej mušky poožili; po trpkom — sladkosť, po žiali,
po smútku — radosť. Pán boh to už tak riadi, či vari s ňou by malo byť ináč? To by bolo! A
keď má dobrú vôľu, ona si ju ver’ sama kaziť nejde. Keď smiať, nuž smiať sa. A čo by iní i
plakali!… nech plačú, ona si tiež prehrýzla svoje.A nebolo to také ľahké. Len si treba predstaviť: Ona prevarené mlieko tak nerada ako
samu smrť a musela ho vypiť i bez cukru, lebo inšie by nebola dostala. Pravda, prvý raz sa
ho ani nedotkla a pevne si umienila, že umrie hladom, ak jej ho budú ďalej dávať. Áno,
umrie, ona nedbá. Aspoň sa vypomstí…A už videla, ako leží vystretá v rakve, okolo nej šesť horiacich sviec, rodina — i
vidiecka — a samé dojaté tváre. Mama s oteckom zalamujú rukami a vykladajú „Nina, Nina!“
Ale ona ich nepočuje, je mŕtva… mŕtva… Taká mladá a pošla zo sveta, nie prirodzenou smrťou,
ale pre hlad, či lepšie rečeno ukrutnosť vlastných rodičov. Smutné. Jej samej vylúdilo to
slzy. Ale, nariekajú teraz i rodičia a odsudzujú sa, ba mama v povedomí svojej viny zúfa a
skoro si vlasy šklbe, ale nič nepomáha: čo sa stalo, stalo sa, ona je nehybná, vymrel z nej
život, nemôže viac vstať, spraviť im po vôli. Ale dobre tak. Teraz ľutujte, sužujte sa —
dobre! teší sa Nina ich mukám a cíti pôžitok a sladké zadosťučinenie.Áno, toto im vykonala. To jest, len chcela vykonať. Vtedy, keď po prvý raz mala piť
mlieko. No stalo sa, že v čas jej myšlienok prišla k nej mama a vidiac plnú šálku, zasmiala
sa a celkom ľahostajne riekla: „To, to — nejedz, bude nám!“ A s tým vyniesla šálku spred
nej. Nina neočakávala toho, ona sa nazdala, že mamu mliekový bojkot zroní a ono sa jej to
ani len nedotklo! — Pán boh vie, ako môže byť niektorý človek taký tvrdý?Bola znenazdania pomútená v konceptoch. „Tá by nedbala — pomyslela si sklamaná — čo by
som ja ozaj nejedla, ba čo by priam i umrela! Zdá sa, ešte by sa i radovala. A dozaista i
otecko by mal radosť. Oni sa vo všetkom zrovnávajú.“ Ale im nedopraje tej radosti, neumrie.
Bude jesť!Tak.A jedla.A je živá. Veselá. V čerstvom zdraví.Teraz je už po všetkom, ale po všetkom! Odbavila sa i s mamou a s oteckom, bozkajúc im
ruky a poďakujúc sa za trest, ktorý jej bol označený ako láskavosť, ako dobrý úmysel s ňou.
Žiadali od nej, aby bola budúcne lepšia, poriadnejšia. Rozumie sa, prisľúbila, avšak
žiadosti a tomu, prečo ju považovali za neporiadnu, nerozumela. Azda všetko pre otázku,
predloženú oteckovi? Ako by to bolo možné? Veď čítala to v románe, teda otázka bola slušná,
tak vôbec býva slušné všetko, čo je vytlačené v románoch. A konečne, ako jej možno
zazlievať to, čoho sa oni sami dopúšťajú? Veď i sám otecko dáva ich bozkávať v listoch, keď
je preč z domu a mama pohotove neobchádza nejako tento zapovedaný strom: raz ju videla
čítať osamote akúsi „Marínu“. To sa vie, že hneď využila času, keď mama odbehla do kuchyne
a len tak z dievčenskej zvedavosti kukla do roztvorenej knižky (ono je to také zaujímavé
zvedieť, čo čítajú tí starí!) a náhodou padli jej v oči slová:Bozk je na zemi — to mu dať sluší —časom rozkošný závdavok duší.A nižšie zas:Pamätáš, krásna, tie okamženia,ktoré nám z neba padali,keď sme sa ešte v krajoch túženiana zadusenie objali?To bol čudný závdavok bez peňazí, pravda, a trochu nepochopiteľné vyjadrenie — bodaj, tí
básnici vyjadrujú sa tak, ako nikto na svete! Ale toľko predsa vyrozumela, že tu je reč o
oboch, o bozku a objímaní, pre ktoré ona vyhrmela.Hľa, aké sebectvo sa zračí i v tom. Starým je všetko dovolené, nám nič; a mama ešte
povie, že dievčatá sú slobodné, kým sú u rodičov a majú vôbec život ako vtáčatká. Ďakujem
pekne, ako tie v osídle alebo v klietke!„Ale, jeéj! už je štvrť na šesť,“ zhíkla a zháňala sa po klobúku. Našla ho v druhej
izbe, v oteckovej šatnici.„Tam to má byť?“ karhá ju mama, ktorá sa obliekala kamsi.To sa vie, že nie — uznáva v mysli; — ale či možno na všetko pozor dať? Človek má toľko
starostí, že nevie ani, čo robí. Nuž či div, že namiesto do svojej popratala ho do
oteckovej šatnice!„A ty, mama, kam ideš?“ bola zvedavá.„S tebou.“„Chceš ma sprevádzať? Netreba, mama; mne sa nič zlého nestane — dám si pozor. Ajaj, tak
sa bojíš, ako by som bola nejaké decko!“„Teba nemožno samotnú pustiť!…“ odvetila matka odmerane. A Nina okrem určitosti slov
zbadala i to, že mama pohliadla na ňu podobným pohľadom, ako keď vošla k nej a povedala jej
,mača skrčenô‘. Nemala smelosti pýtať sa na dôvod, ale utiahla sa ako ľadom zbité vtáčatko.
„Bože, zase nejaký zlý vrtoch u mamy!“Už nemala vôle ani ísť. A ako očakávala túto slobodnú chvíľku! Teraz tu ho máš. Anica ju
zrovna vysmeje, ak uvidí, že ide s deťmi a sprevádzaná mamou. Ani si nepraje stretnúť sa s
ňou; nebude jej môcť povedať ani o prípade s kupeckým pomocníkom: prítomnosť mamina bude im
obidvom na závade.„Poďme!“ riekla matka po chvíli.A šli.V prednej izbe čakali slúžkou Katou vystrojené deti: deväťročný Míťo a sedemročná Marča,
rozháňajúca sa novou preskakovačkou. Míťo už bol tiež netrpezlivý od čakania a trepal na
drevenú obruč, o ktorej sa mu pominulej noci snívalo, že sa nekotúľala. Zočiac Ninu, zastal
pred ňou zadivený a keď ona nepozrela na neho, udrel ju papečkom po kytliach: „Azda ideš i
ty s nami?“„Žabec!“ zazrela naň Nina.„Ajaj, ani neodpovie; trci-frci, slečna, čo dva dni sedela!“ riekol Míťo posmešne a
vyfrkol i s Marčou na ulicu.Nine vyhŕkli slzy; najradšej by bola zahrdúsila to nezbedné chlapčisko. A mama mu nič
nepovie, akoby ani nebola počula, ako ju obrazil.Na prechádzke bola znechutená. Mama ustavične „kázala“, vysvetľovala a rozprávala o
veciach ľahostajných, o kvetoch, o rastlinách, ktoré sa snujú a pekne zdobia besiedky a
priečelia budov a vôbec o všetkom, čo sa naskytovalo v ceste. Ako stratená jej bola už táto
prechádzka. Našťastie, mama náhodou zišla sa s istým starším pánom, ktorého si však Nina
ani neobzrela, lebo nebola zvedavá na neho. Bol taký bezočivý, nevolal ju slečnou, lež
spytoval sa jej ako malej Marči, nazývajúc ju dieťatkom alebo dievčičkou. Bola rada, keď
práve vtedy dobehla Anica, jej priateľka, s ktorou sa potom obďaleč mohla vyzhovárať podľa
vôle o veciach dôležitejších, zaujímavejších, — až pilnému prúdu rečí zase spravila koniec
mama, rozíduc sa so starým pánom.Jedného dňa videla Nina, že mama nestrojí sa nikam, i zadivila sa.„Azda nepôjdeme dnes na prechádzku, mama?“ spýtala sa.„Môžeš ísť i bezo mňa. Nebudem vari na teba vždycky striehnuť; bola by hanba!“Kriste pane, bolože to radosti! Ledva sa dočkala času, až mohla von. Ani sa
nedoobliekala v izbe, lež idúci po chodbe. Schody jej boli primalé a zaberala po štyri
naraz. Pri najbližšom výklade sa zastavila a obzrela, či si dobre upravila klobúk. Vari bol
kus i nabok, ale nič to, jej teraz bolo všetko dobré a na mieste i zhrbená sviečková baba,
žobrajúca na rohu kostola, bola jej rovná ako mladica. Len obchodník zavrtel hlavou a bolo
mu divné, prečo slečinka obzerá jeho výklad s konskými postrojmi, azda sa učí jazdiť a
potrebovala by sedlo alebo uzdu? No to nech ide dnu, lebo tam vyložené sedlo je asi nie pre
ňu, stojí tristo korún. Vyšiel. No slečinka vtedy už uháňala popred výklad piateho obchodu.Tu stíšila krok, lebo je to módny obchod Kohnov, kde je zamestnaný úhľadný pomocník
čiernych kučeravých vlasov. Nevie, či sa má obzrieť do obchodu? Ale nie, to by sa
prezradila, že je zvedavá. Pôjde celkom pomaly a bude hľadieť pred seba tak, aby videla
pritom i do obchodu. Ono sa to dá, jej sa to osvedčilo neraz: môže hľadieť napred a vidí, i
čo sa robí blízko za ňou. A v tomto prípade je to ľahšie, tu treba pozorovať len trochu
nabok. Prešla popred dvere. V obchode mihla sa štíhla postava. Nebolo ju dobre badať, bola
v pozadí; azda sa trochu vráti, aby postavu lepšie videla, veď to nie je nič. No čo?
Prechádza sa!Postava vracajúcu sa Ninu akiste zbadala, lebo vyšla do dvier. „To je on,“ červená sa
Nina, ale za svet nepozrie v tú stranu. Bože, zrazu ako sa jej zmihalo popred oči, nemôže
ani priamo hľadieť. Avšak on nesmie zbadať ten dojem, božechráň! A sklopila oči, priklonila
hlavu. Ale čo si pomyslí, že sa vrátila? pre to sa môže namyslieť. No to prekazí. Aha, už
to má — vojde na chvíľu pod niektorú bránu, aby sa nazdal, že ta vyšla z povinnosti.Keď chvíľku stála pod bránou, vyšli z pitvora traja mladí páni a zvedavo pozerali na
vrtké dievčatko. Trochu sa hanbila, no predsa nezdržala sa, aby sa neusmiala, akí sú
zvedaví na ňu. Vtedy jeden z nich zastal a chcel bližšie, ale ona brnk na ulicu, kde skoro
vrazila do mimoidúceho mladého človeka, ktorý sa potom dlhšie obzeral za ňou.„I ten je zvedavý!“ smeje sa Nina. Avšak čo na tom? Pane bože, veď by ju vlastne mal
obdivovať celý svet! Či vari nie je obdivuhodná? Jej očiam mimovoľne priznala krásu i pyšná
Irena, o ktorej sa nazdávala, že je najkrajšia v celej dievčenskej a proti ktorej zášťou
horela celá trieda, lebo na ulici nik neupútal tak na seba zraky mladých ľudí ako ona. Táto
Irena riekla jej, že priala by si jej oči. To verí! Potom by sa ešte len mohla nadúvať a
pýšiť sa. Pravda, príroda, áno, príroda vedela, komu nadeliť krásy — prírodienka udelila ju
jej!Nina schválne zopakovala si po trikrát slovo príroda. Lebo vlastne príroda je moc —
všetko iné je báj a neznamená nič; tak i mocou tvorivosti vládne len príroda. Takto verí
ona a všetky jej čo rozumnejšie spolužiačky.Vtom prešiel vedľa nej mladík so škripcom na noce (jej sa mládenci so škripcom veľmi
páčia!) a nepozrel na ňu. To bola hrozná nevšímavosť a do jej srdienka vkradol sa bôľ a
trápna pochybnosť: Vari nie je pekná a nemá ani pekné oči? Alebo je azda taká, že nemožno
ju považovať za vyrastenú, dospelú slečnu, robí dojem žaby? Azda… azda… No nič! Nejde sa
ďalej týrať takýmito myšlienkami, zabehne do mestského sadu podívať sa do oslnenej
zrkadliny jazera, a tak sa presvedčí o svojej veľkosti, svojej kráse.Dlho netrvalo a stála pri jazere. Zrkadlina však odzrkadľovala trochu nespoľahlivo:
podoba, ukazujúca sa vo vode bola asi pol štvrta metra dlhá. To jasne nemôže byť pravda,
ale — ustálila si — asi polovicu z toho môže ukázať. Postava je ináč štíhla, pôvabná (Nina
vyzvŕtala sa na všetky boky) a páčiť sa môže i princovi, nieto takému oškripcovanému,
krátkozrakému gavalierovi, akého stretla!Isteže…Vracajúc sa domov, pred vilou, kde sa predošle mama bola zišla so starým pánom, zbadala
sedieť na verande pána, ktorý už dosť zďaleka sa jej podivne usmieval a keď šla popred
vilu, kývol hlavou na znak pozdravu. Bola v strašnom zmätku, ako rozumieť pozdravu
neznámeho pána, ktorý zdal sa jej dosť elegantný — mal bedlive ostrihanú bradu i vyžehlené
nohavice — ale bol v rokoch a mal už cele šedivé vlasy a na vrchhlave videla blysknúť sa mu
značnú plešinu. Odkiaľ ju zná, prečo sa jej on, starší, pozdravuje, je to vážne alebo z
posmechu? V náhlosti nevedela, či prijať pozdravenie, alebo nie. Avšak tvár jeho zdala sa
jej takou priamou, že mimovoľne prikývla mu hlavou.Neskôr predsa prelietla jej mysľou myšlienka, od ktorej sa začervenala po samy uši.
Voľakde čítala, že starí páni majú niekedy neobyčajne smiešne, ba bláznivé myšlienky a
príliš chúlostivé srdce oproti ženským. Dozaista i tento je jeden z takých pánov.To ju síce nemá trápiť, lebo, hľa, to ju utvrdzuje v tom, že niečo predsa znamená, že
nie je nulou a že jej zjav môže pomútiť i starú hlavu!Bola by rada bežala k Anici oznámiť jej svoju najnovšiu skúsenosť, svoje víťazstvo, ale
bolo jej to trochu smiešne. Taký starý dedko! Anica by ju ešte vysmiala. Radšej nepôjde.
Ale postará sa o to, aby starý pánko vytriezvel a šiel si riadnym chodníčkom. Počnúc od
zajtrajška každý deň bude chodievať týmto smerom a ani necekne, keď sa jej pozdraví. Aby mu
tak dala najavo, že sú jej jeho pozdravy ľahostajné, že jej nezáleží na ňom a nepotrebuje
vôbec jeho srdečných prejavov.Medzitým jej rozhodnutie skoro dokázalo sa bezvýsledným; starý pán, akoby sa bol
usiloval jej nerozumieť, neprestával sa usmievať a klaňať, hoc mu ona poklôn nevracala. Ako
na rozkaz dostavoval sa každý deň na verandu. Tváril sa, že číta noviny, no ona vedela, že
vlastne ju čaká. Bol zrovna bezočivý, lebo pozdravil sa jej i v prítomnosti akejsi panej.
Ba urobil to i teraz, keď sa prechádzala s Anicou. Rozumie sa, to ju napálilo už.Čo si počne s votrelcom?Počala rozmýšľať. Ale nemusela dlho (dlho rozmýšľajú len starí!), mladým myšlienky rodia
sa ako huby po daždi. A najmä v mysli mladého dievčaťa! Mala čosi-kamsi vymyslený plán.
Ktorý iste neminie cieľa…Starému pánovi na každý pád treba ukázať, nakoľko je obmedzený, pochabý, márneho
zmýšľania a nakoľko ho ona prevyšuje rozumom. Ľutuje, že musí ho zahanbiť, ale ináč nedôjde
s ním konca-kraja.Tentoraz Nina želala si, aby starý pán sedel vonku, až sa bude vracať domov.Náhoda jej priala. Starček bol tam, práve dočítal noviny a zapaľoval si cigaru, keď
dochádzala. Prirodzene, pozdravil ju i teraz, len čo ju zočil medzi prechodiacimi.„Počkaj, dedko!“ zajasala Nina a chytro dvihla ruku k hlave, zaprela palček do sluchy,
rozprestrela prsty a — zakývala mu iá. Zatým, akoby nič, uháňala domov. — —Večer došiel otecko z kaviarne a Nina videla zo spálne, ako sa hodil na pohovku proti
mame, až zaprašťala. „Počúvaj,“ hovoril i vzrušený i zničený, „čo ti zase vykonala tá žaba,
Nina! Pekné veci. Zišiel som sa v kaviarni so šéfom nášho oddelenia; hovoril mi, že si mu
bola predstavila na ulici naše deti. Mal radosť z nich, ale menovite z Niny, že je taká
urastená a keď ju videl, vľúdne ju pozdravoval. Dnes podobne kývol jej hlavou na „dobrú
noc“, a ona, pováž, ukázala mu, že je — osol!!“„Nešťastnica nešťastná!“ vtrhla mama s krikom k nej. „Prečo si to vykonala!?“Nina predesená triasla sa na celom tele a dala sa do náreku:„Odpusť, mamička, ale ja som pána šéfa neznala.“„Veď si stála pri nás, keď sme sa stretli a zhovárali pred jeho vlastnou vilou!“„Ja som nedala pozor… pravdu hovorím, mama.“„A keď si ho i nepoznala, ako si sa opovážila zneuctiť takého ctihodného starca? —
Nehovoríš!…“„Myslela som,“ hovorila, chytajúc prosebne ruku matkinu, „že sa pán šéf… zaľúbil do mňa;
chcela som ho zavrátiť.“[1]pas-de-quatre— tanečný krok[2]luterák— bohoslužobný odev evanjelického kňaza | Cambel_Slecna-Nina.txt |
Na 60-ročné jubileum Ľ. G.[1][2][3]Čas je na chvíľku staviť beh života:tu šiesty kríž, šiesta lehota,čas na prešlú obzrieť sa púť!Prezrieť celého žitia osnovu,dýchnuť ešte raz celým žitím znovua — s Bohom zas ďalej sa hnúť!Či neobzrieť sa? — Ach! to len bolíneživé objímať tône;vidieť súdruhov kŕdeľ sokolína Sitne, Váhu i Hrone,vidieť dúhové nádej závoje —a sotva fúkne okolo,už zaplače srdce tvoje:preč všetko, preč — bolo, bolo!A ty napokon, na hrobe rodiny,nájdeš sa jak prst, jediný…Jediný?! — Oj, nie! obzri sa Ty len smelo:čo vidíš? Prečo zrak Tvoj slzy neroní?Prečo Ti mierom zjasalo tak čelo?Kto vraví Ti: nám ešte nesvitol deň pokonný?!Dejiny — Boh — Hej! mrká — no, zas svitať sa strojídeň zamieňa deň v kruhu veľkého roku;zájdeš i Ty, jak zašli sokoli, bratia Tvoji,iný zastúpi postať tú širokú.A ktože? — detva, junač Tebou vychovaná.Oj, Ľudovíte, tys’ nad Jug-Bogdana!On deväť synov viedol na Kosovo pole:tys’ rodu celé kŕdle vychoval sokolie! —Chovaj i diaľ tak verne: prevoď cez krkolomie!Nech sa plevy vetrom krúťa:odplatu dá Ti za to svedomie,skutky Tvoje prežijú Ťa!* * *Tak — čas na chvíľku staviť beh života:Tu šiesty kríž — šiesta lehota —čas na prešlú obzrieť sa púť!Prezrieť celého žitia osnovu,dýchnuť ešte raz celým žitím znovua — s Bohom zas ďalej sa hnúť!R. 1878[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Ľudovíta Grossmanna. V Banskej Bystrici 1878. Do vyjdenia Spevov neuverejnené. V
rukop. Sobr. spevov 1873 i 1879 v rovnakom znení.[3]Na 60-ročné jubileum Ľ. G. — Ľudovít Grossman dlhé desaťročia pôsobil ako profesor na
gymnáziu v Banskej Bystrici, preto ho Botto pozdravil aj ako pedagóga. Grossman bol aj
spisovateľom. | Botto_Na-60-rocne-jubileum-L-G.html.txt |
Našiel sa(Úryvok z denníka bývalého spisovateľa)Kamarát, márne mi dohováraš, darmo ma povzbudzuješ — ja už písať nebudem.Nie že by som spisovateľstvo ponižoval, nie že by ma nevábilo, ale prosto preto, že som si
nad prácami spisovateľskými za tie roky dušu temer umučil, rozum vysušil a že dnes „nemám už
čo povedať“, (ako sa po spisovateľský hovorí) a že keby som ešte zo starých notesov i dačo
navyberal, posošíval, nebude to stáť za čítanie a — nakladateľ za to nezaplatí… A úrad som
nechal, treba sa mi obzerať za chlebíkom iným.A ja to už mám premyslené. Ba už to prevádzam. Nebudem, ako dosiaľ, z toho žiť, čo druhí
vyrobia a mi dajú či už ako plácu alebo honorár, ale sám si chcem od matičky prírody dostať,
čo mi je k živobytiu treba.Slovom: presťahoval som sa na dedinu a začal hospodáriť, viac robiť a menej troviť. Preto
som ti tak dlho ani nepísal.Koľké je to šťastie, spokojnosť v duši mojej, že nezavadziam, neprekážam nikomu; nikomu
zpred úst hotového chleba nevezmem, groša neprijmem, ale vyrobím si ho rovno zo zeme, ktorá je
taká štedrá a sýti ma, a pri usilovnosti ešte i groš bude a iným utisnutým, biednym, chorým,
budem môcť dávať, i keď nie darmo, aspoň lacno — bez úrokov.A tá moja rovnováha duševná! Ba čo — radosť, slasť, že som sa konečne našiel! Veď mňa i do
školy len silou dali a dobre sa pamätám, ako ma mať ubila, keď som prvý raz začal „poza školu“
a dochytený vravel som, že sa učiť nebudem. A len na veľké bubnovanie päsťami po chrbte i
hlave, dal som sa ďalej do školy nakriatnuť. Ako deväťročný začal som chodiť z dediny do mesta
do „polgárky“.[1]Ráno po šiestej som šiel, večer pred šiestou sa vracal a obed — ak bol hustejší,
halušky — nosil som si v kapsičke v hrnčeku, alebo mi ho — váru — zaniesla slúžka, čo šla
každý deň s mliekom do mesta, k školskému sluhovi, u ktorého viac takých chlapcov
prihrievávalo si obed, začo sluha nemal sa zle. Ba bol „pán“ a vo vzácnosti, obsýpaný darmi,
lebo dedinskí rodičia si mysleli, že každý musí mať patróna a hoci sluha, ale predsa veľa môže
i snáď prehovoriť s pánmi profesormi, alebo ešte i s direktorom, že ten Janko Chumaje aký to
poriadny, tichý šuhaj a vždy v knihách sedí… U dedinských ľudí začína sa protekcia: v súde od amtsdínera,[2]v slúžnovskej od hajdúcha, v škole od školského sluhu, a ten ozaj i môže niečo, ak
chce a rozumie. Tak i moju stranu našiel v knihách a na Všechsvätých a potom pred Vianocami
tajnostne povedal materi v čom som „slabý“ a mať už vedela, čo to znamená… A sluha povedal,
zaviedol, ukázal, kde „ten“ pán profesor býva a či je slobodný, či ženatý. Podľa toho nosila
mať profesorovej panej kačky, žlté ako vosk, smotany, masla, syra hrudu; alebo len hrušiek,
jabĺčok, medu plást, oštiepky, čo prehryzne aj človek neženatý… Vše to aj kúpila a povedala,
že z domáceho… Bol v tom nevinný fígeľ: dve-tri zlaté mu vtisnúť do dlane nemôžeš, ale za ne
kúpené vďačne prijme. Do školy dali ma bez môjho privolenia. „Pôjdeš do školy,“ a zaviedli ma.
Ako sa budem učiť, to sa netrápili. „Čo sa naučí, to mu na škodu nebude, i keď sa nedoučí. A
je taký slabý, malých kostí, do roboty by nebol.“ A o školu stál hlavne starý otec, ktorý ma
rád mal ako vďačného chlapca. Kdeže by nie! Ešte v kabani potrafil som mu po dohán, ba po
špiritus a väčší, neťahal som sa za chlapcami do pestiev, ale rád chodil so starým otcom a
„Murkom“ (psíkom) na lúky, do hory a starý otec mi celou cestou rozprával, vykladal povesti,
histórie radostné i smutné, aké kde koho potkaly; učil ma poznávať huby, ovocie poľné, stromy,
zvery, po stope lebo lajne, vtáky po speve lebo perí. Srdce a duša naplnily sa mi povesťami o
Jánošíkovi a jeho pokladoch zakliatych, o strigách, vodných pannách, lesných duchoch… že časom
kam som oči obrátil, všetko mi ožívalo, najmä večer; bál som sa strachom velikým a predsa na
ďalšie zvedavý som bol ako chlapec a v noci som kríkaval, že ma prekladať, budiť vstávali.
Pozdejšie v škole učili inak, ale dojmy zo starého otcových výkladov boly silnejšie, ako
knižné suché slová: „Stríg niet.“„Akože by ich nebolo, keď aj moja mať rozprávali, aj ja som ich videl, aj tvoj otec, aj
koľkí ľudia…“ hovorili domáci a otec prevzal slovo, že raz na Štedrý večer, keď šiel si ku
kmotrovi v karty zahrať, aby utiereň neodspali, prišlo mu kuknúť pod most, a čo tam videl?
Striga, sukne vykasané do pása, tancovala nad šechtárom… Aj ju poznal. Nepovie ale, ktorá žena
to bola, lebo by ho ešte mohly zahubiť… ale že je dobrá gazdiná… Ku kmotrovi nevie ani či na
nohách došiel, či ako; ani nedýchal a celý vyzváraný, že sa ho všetci naľakali a začali
vyzvedať, čo sa stalo, ale on nezradil… iba že im to povedať nemôže, čo videl… A všetci
vedeli, že strigy… a viac sa nevyzvedali. Iba kmotra šla pozrieť do pitvora, či je nie ometlo
hore čečinou…V dvanástom roku spravil mi starý otec kosičku. Vybral, akú najmenšiu predávali a keď sa
po Jáne vakácie začaly, počal ma starý otec priúčať kosiť. Naučil ma za pár rokov tak, —
lepšie ako sám vedel, lebo už bol starý, slabý! Vzal ma i do hory a naučil píliť veľkou
bruchatou pílou. I stromy sme spolu podpiľovali. So starým otcom sme vysádzali plánky po
záhradách, jadierka siali, s otcom preštepovali.Keď som sa slabšie učil, vyhovoril som sa na „robotu“ a tak ma potom šanovali a viac do
učenia „tisli“.„Čože z teba bude, keď sa učiť nechceš?“ zúfali a leteli mi vše na hlavu hánkami zaťatej
pästi.„Budem robiť! Na pílu chodiť, do fabriky,“ a nesmierne mi bývalo ľúto, že moji vrstovníci
z dediny šli ráno o piatej do fabrík do mesta a ja o pol siedmej sám, alebo s druhými žiakmi
musel som do školy. Tí zarobili, mali vždy peniaze, ja len keď som si naprosil alebo vyklamal
krajciar-dva.Ako študentík trinásť-štrnásťročný cachoval som s horárom a rubármi drevo v hore, bil
čísla na úrezy a nebolo po troch týždňoch šťastnejšieho človeka nado mňa, keď som vyčítal
materi päť zlatých v striebre[3]— a štyridsať krajciarov mne nechala…! To bola prvá a posledná pláca, čo som ja
rodičom doniesol; potom už nikdy, iba ak som robiť pomohol, ale to sa nerátalo tak na zlaté
ani im, ani mne a predsa ma len do tej školy tisli i keď si na ňu sebe od úst odtrhli…Po biede vychodil som štyri klasy a tri kupecké.[4]Mohol by som ešte aj teraz ísť do fabriky, ale tam by som predchytil, možno, inému kúštik
chleba, preto nie, budem gazdovať. Myslel som i za gazdu k väčšiemu hospodárstvu, ale to by
mohli mať robotníci mrcha oko na mňa, keď by ich chcel učiť a robotu ukazovať. Nie. Ja už
gazdujem sám pre seba. A ako! Počuj len.No jedno sa ti musím priznať: — žena mi ťažko zvyká na dedine. Ale však si ju ona
zamiluje, keď príde na moje stanovisko.Teda, ak chceš, prehrň môj kalendár, do ktorého, kým cele odvyknem, zapisujem s času na
čas svoje skúsenosti, aby som ti a tebe podobným svojim priateľom dokázal, že nešiel som na
dedinu na penziu, lenošiť, ale robiť. A môžeš z kalendára i niečo uverejniť pre tých, ktorí sa
trápia — ako som sa i sám dosiaľ, — ako by dačo napísali, skomponovali a nevedia, a nemajú
pokoja, chleba, radosti zo života — zožierajú sa a sú na ťarchu iným a zvlášť svojmu
obecenstvu. „Za mnou sa!“ volám im z mojej dediny. „Do roboty!“ Ja tvorím báječné veci, platné
pre každého smrteľníka.Ale kalendár mi vráť, lebo by som prišiel o dôležité pre hospodára dáta… a mal bych z toho
škodu.*1. apríla tohoto roku.Dnes som sa poďakoval za úrad. Direktorovi som neodôvodnil prečo, a tak vyjavený spýtal sa
ma, koľkého je dnes? On — vážny starý pán — iste nemyslel na prvého apríla, a spýtal sa len
preto, či mi vyjde dľa stanov banky mesiac výpovede, keďže som oznámil, že 1. mája odchodím.
Ale úradníci — kamaráti, ktorým som výpoveď spomenul, držali ma ozaj za prvého apríla
(blázna), lebo sme dlhý čas mávali hádky o tom, či je môj krok premyslený. Všetci tvrdili, že
nie, a že opustiť dvestokorunový mesačný plat — „pre fixnú ideu“[5]— to je potvrdené bláznovstvo. Všetci mi prorokujú, že sa prídem prosiť a direktor
spýtal sa sekretára a ten úradníkov — kam inam idem, a odkázal mi, že úradníka miesto mňa za
mesiac nebude hľadať, aby som si vec rozmyslel a sa vrátil.Urazilo ma, že ma nikto vážne nebral, ačkoľvek mám už tridsaťpäť rokov a fígle
nevystrájam. Držia moje rozhodnutie prosto za nemožné, ač znajú môj život, a vedia, že som sa
kožucha nikdy nedržal… a čo by bol aký teplý býval.Môj život, moja práca sa iba teraz začne a ja vám dokážem! Veď či by nebola škoda ubiť vo
mne za stolíkom, či úradníckym či spisovateľským, silu a dedičnú spôsobnosť od rokov sbieranú
roľnícku dedovizeň duchovnú a chcieť ma pretvoriť, ako by zo žida, — rodeného kupca — chcieť
spraviť roľníka? Som svoj.Konečne chytám sa práce tej najkrajšej, tvoriť nové, pre seba i každého človeka platné
hodnoty — chlieb. Pomáhaj pánboh!*28. apríla.Skoro celý mesiac som sa v nedeľu — ďalej po úradných hodinách v týždni — bližšie motal po
susedných dedinách, kde by najať príhodný kvartieľ. Naše deti, dvanásťročné dievča, desaťročný
chlapec a zase dievča sedemročné, zpočiatku s veľkou radosťou chodily so mnou vše jedno, zas
druhé, alebo i dvoje razom; ale najmladšie uštipla hus, na chlapca vyceril zuby psík, a
najstaršie, kde sme len vošli, všade mrdilo nosom: „otecko, tu je blato“, „tu smrad“, „to je
ďaleko do mesta… mne do školy…“ Žena sa zapovedala, že ona hľadať nepôjde, len mi doma
nakazovala, aké čo má byť: aspoň dve izby a blízko hory a predsa nie v divom kraji; v
osobitnej záhrade, lebo že s domovými pánmi mala už dosť v meste zvady a klebiet… A z ohľadu
na deti, či školu — „Však si otec, uváž, čo bude na zimu…“ „Anča má dvanásť rokov, nepôjde do
školy a bude pomáhať!“ strmo som si zastal proti žene.„No už s chlapcom si rozkáž… ale dievča je moje, to si ja vychovám a dám vyučiť,“ zpätila
sa žena. — Teda: dobre sa učí, prvá žiačka a — on by chcel mať z nej slúžku.„Ba sa jej dedina hnusí!“ zlostil som sa. „Blato, drevené chyže, malé okná, dedinskí
ľudia… To!“„No veď aby si ozaj… Ja do dákej drevenej klietky tiež nepôjdem a čo sa hneď rozídeme!“
vyhodila tromfa žena.No, myslím si, žena z mesta, dievča na ňu podané… Ozaj dobre rozmyslieť… A najal som byt
len štyri kilometre od mesta, aby dievčaťu bolo blízko do „polgárky“, lebo z toho už dobrá
sedliačka nebude; je na mater, spanštené. A keď sa chce učiť, nech sa trápi. Mladších dvoje
dám v dedine ešte do školy. Chlapec poslúži mi, po dvanástom roku ho vezmem k hospodárstvu a s
najmenším ešte sa ukáže čo.So ženou skrsla hádka, či staršie dievča má z dediny chodiť do mesta do školy? „Ona má
rodinu, dá si dievča k tej…“„A ja platiť nebudem, lebo nebude z čoho,“ ponáhľal som sa vyraziť i zlosť i dôvod. „I ja
i koľkí sme z dedín chodili do mesta do školy a tvoja slečna dcéra by už nevládala…“ (A takô
je, ako by ho umiesil).Ale žena, že si ona dieťa umoriť nedá, že radšej aj ona zostane v meste šiť, či už kýho
čerta robiť. „A ty si choď sedliačiť, kopať, svine chovať, keď sa ti tak žiada…!“Zjednali sme sa, že v pekný čas príde dievča s ostatnými deťmi domov, a keď bude plano,
zostane u ženinej rodiny. („Budeš, myslím si, aj platiť, aj dary nosiť a ešte si budeš musieť
myslieť, že to všetko z lásky ti dávajú…“)Byt som najal. Celý dom. Murovaný s dvoma izbami a všetkými gazdovskými stavmi. Stavy
užívajú z lásky, bezplatne susedia, čo majú pole v árende, ale chyža prázdna, okná doskami
zabité. Gazda v Amerike už na tretí rok aj so ženou aj s deťmi — „Sotva sa už vráti. Ak vám
bude vôľa: dom, záhradu, záhumnie si kúpite vy, role poberú naši…“ povzbudzuje ma gazdov
krstný otec, poverený opatriť role i dom.Závdavku som nedával, lebo dom nestál „v záhrade“ (ako mi žena predpísala), ale hoci od
susedov oddelený, predsa u cesty. A ženine nároky boly mi na mysli, i keď som ich rešpektovať
ani nechcel.Premyslel som teda tak: so ženou a deťmi vyviezol som hneď aj doktora, aby im to zo
zdravotného ohľadu schválil. Dolu cestou popred dom totižto tieklo trocha hnojnice. To je i
škoda i špina a preto dal som susedovmu paholkovi korunu, aby mláčky trocha pozasýpal…„Krstný otec“ dal chyžu obieliť, vyšuchať, okná povešať a poumývať, plot od ulice kde o
jednu, kde o dve dosky zodvihnúť, „aby vám každý sopliak nevidel do záhrady a dvora“. Zo
starého včelína vyniesli z páraných liesok filigránsky sbité a zdobené stolce, kanapu pod
zakvitnutú divú hrušku, susede sliepky vyhnali do záhrady, a tak nás čakali a privítali veľmi
srdečne. Už celá dedina vedela, že príde si ten pán zo „Sporiteľne“ pozrieť dom Tomáše… a
tešili sa, že tam budeme čo len letovať a predajú nám či hydiny, či masla, mlieka a čo budeme
potrebovať šiesti ľudia (so slúžkou). Jedni boli milí preto, že pribudne im „vľúdny“ človek do
dediny, ako ma z úradu poznali a mi lichotili.Žene sa nevidelo to i to — ani vyratovať čo, — ale krstný otec sľúbil „ponaprávať“. Že —
konečne — i hora ďaleko; ale na to jej múdry doktor odpovedal: „Milosťpani, a z mesta je vám
práve o štyri kilometre ďalej, ako odtiaľto…“„Heej?“ začervenala sa žena a doktor pokračoval.„A tu máte prechádzky už na záhumní, netreba ani do hory.“ Doktor sa zlostil ako ja, a
jazykom „uštípal“ ženu a vo všetkom mne nadŕžal, lebo to bolo i jedine rozumné a tak potom
žena len sa dula a naoko starala: kde, ako umiestime náradie… Ale ja som sľúbil, i pred
doktorom veľmi ochotne náradie po izbách prekladať hoci tri-štyri razy a tak nenašlo sa
vytáčky a sme sa pomerili… Vyplatil som na štvrť roka árendu a dnes, dvadsiatehoôsmeho apríla,
boli sme so slúžkou sadiť ružiaky a siať semiačka… Náradie prevezie len po prvom — špeditér.
Tak si žiada žena, lebo na dedinských vozoch by sa jej „polámalo, odrelo a na skazu vyšlo…“Nadýchal som sa v záhradke vône zeme, kvetu, hoci som sa v kopaní upotil, ukonal, že
zbolely ma všetky údy a že natlačil som si mozoľov až radosť! Slúžka, ktorá je len prvý rok z
dediny v meste, tiež sa dobre cítila, spievala a ja za ňou kontroval. Tá sa ešte ľahko vráti
do dedinského života a práce. Veď nad panským štopkaním fusaklí iba drieme… A keď nie — bude
druhá. Ťažšie bolo so ženou a deťmi…Teplo bolo, slnce hrialo, vtáčatá nám vôkol na stromoch štebotaly: posmeváčik čisto,
jasne: pokopte, nasejte, bude vám, bude nám. Jajajáj! Národ nám privolával „pánboh pomáhaj“, a
my sme chceli, ja som chcel i kopať, i zahrabovať, i siať i burinu vytriasať i všetko bych bol
chcel porobiť. Ale sme aj veľa spravili! Zasadili sme za košík zemiakov, za vrecko fazuľky na
paličky, päť riadkov mrkvy, päť petržlenu, cibuľky, cesnaku (že som mimovoľne pomyslel už na
baraninku pečenú a cesnakom špikovanú).A tí vďační susedia…!My sme všetko vyniesli v košíku a vrecúškach, a o chvíľu známi — neznámi, kde len išla
slúžka pýtať, tam nám požičali alebo bežali požičať: rýľa, motyky, drevených, železných
hrabličiek, opálky na vytrasenú burinku… ani sme nevedeli večer, kam čo vracať, — zavreli sme
si to do komory, že veď zase prídeme, zíde sa nám to, nemusíme znovu požičiavať…Mali sme prísť o šiestej domov, a my sme sa pohli potme. Žena musela si ohňa rozložiť,
sama večeru prichystať, a vítala nás namrzená a my, prišli sme ako obživení; veselo mi bolo,
dievča muselo spievať cestou, ako keď sa u nás s poľa ide; ja som mu piesne, verše pripomínal,
lebo sám mám planý hlas… Ale v duši som spieval radosťou tam kdesi s tým posmeváčikom, lenže
iné verše:Dobre nám, sedliakom; beda vám, páni!My bez vás budeme, chvíľku vy ani —bez nás, nás…!A dôjduc domov, na nič som sa nevedel nahnevať a čím bola žena chladnejšia ku mne, tým som
ju viac tuľkal, za briadku bral, ľúbať chcel, deti na lono si sadal, smial sa im, (ony mne),
predkladal si bohatú úrodu dnešnej práce, hovoril som veľa, veľa o plánoch: ako ja, čo ja… Ja
budem „odborne“ gazdovať, učiť sa i druhých a večer shľadúval som hospodárske knihy po
policiach a keď predtým uspával som sa novinkami, fajkou, teraz bez všetkého zaspím ako v
oleji a preto nechám i tieto značky „bývalého spisovateľa“, a prajem všetkým ľuďom spokojnú
dobrú noc.„Len si sa mal okúpať… smrdíš hnojom.“„Netáraj, žena. Zemou voniam!“ hrdo som odsekol, ale šiel som si už tretí raz umyť ruky i
tvár a šaty; topánky slúžka hneď večer musela vyniesť. Inokedy robila to ráno.Predsa: dobrú noc! Mne ju také maličkosti nepokalia.*3. mája.Včera sme sa previezli…Všetko je vykladené na dvore. Je pekne, sucho, teplo.Susedove sliepky mi trocha popapraly riadky; i som sa chcel hnevať, ale som ich iba
vyobháňal, nakričiac im a kým sa odučia, musím hriadky zakrývať haluzinou. Dosť jej bude, keď
začnem stromy čistiť. Mám práve päťdesiat slivák, tri hrušky a dve jablone. Kvitne to až
radosť a vôňa ani balzam na ranu. To ľúbi sa i žene a keď pre niečo počína dudrať, pripomínam
jej zdravie na dedine: povetrie, vodu, mlieko, jahody už budú, potom maliny, lekvár, zaft,
čučoriedky, brusnice, huby… a všetko zadarmo! Už skoro spieva radosťou. A ovocia azda tiež
pánboh požehná, keď je také zakvitnuté stromovie…„Veď len či bude? Lebo aby sme mali všetkého, keď sme už na dedine, a nemuseli chodiť do
mesta kupovať,“ zastrája sa žena, ako by som ja bol zato zodpovedný, či sa urodí, lebo nie.„Malo by zostať,“ dokladám v úfnosti a strachu pred ženiným jazykom. Aspoň kým sa neukáže,
či čo zostane, budem mať pokoj. Bože, aby len mrazy neboly. Ale tí zamrznutí svätí…[6]sháňam v mysli, kedy bývalo u nás v dedine Serváca, Bonifáca a Pankráca…Chytáme sa medzitým do ťažkej práce, ukladania. Som úplne bez vôle, bez žiadosti i len aj
bez návrhu… Všetko zanechal som na ženu.„Diriguj, ja spravím.“Boli by nám náradie aj špeditorovi sluhovia hneď vniesli, ale žena nedovolila, aby dlážku
— novofarbenú — nezagebrili, aj — ona si musí premerať steny, vyzrieť, kde čo postaviť. Žena
inžinierskym okom premeriava, potom slúžka podá špagát, pristupuje, odstupuje a meriame. Ja
som iba sluhom, ktorý kolíky roznáša, ani nie bije… Zariaďujeme spálňu, do ktorej sa vchodí z
jedálne. Vymerala a sme vnášali. Ja som to mal hneď tak isto okom prezreté (vlastne diktovaly
nám to okná a dvere), ale nech sa „upracuje“, bude tichšia, zásluh povedomejšia a ja ju
pochválim, ešte mi aj bozk „pošpendíruje“[7]a nebude kriku. Na susedov predsa musíme dobrý dojem hľadieť spraviť. Ten nám môže
potrvať i keď by horšie bolo…Vnášal som teda ako somár, prekladal, preťahoval, až ma zaťal úsad.Obedu sme nevarili, len kávy dali a začali usporadovať v jedálni. Vlečúc kufor s
bielizňou, slúžka so ženou a deťmi nevládaly na jednej strane, ja sám na druhej, nadvihol som,
aby im bolo ľahšie a tak ma zaťalo v krížoch, že som potom do večera už skoro štvornožky
chodil… ale chodil som, ani nemukol, len som sa chytal stien a bol by si ľahol… Ale žena
premyslela ešte obrázky povešať a tak nikdy som s takou bolestnou tvárou nevešal a nehľadel na
Krista na kríži, ako dnes; a kdejaké krajinky, fotografie, bol bych do ohňa hodil a zaprel
všetkých priateľov, spolužiakov, s ktorými som sa vtedy fotografovať dal… A to všetko pre ten
úsad.„Len mi ešte toto pomôž, Janíčko,“ volala ma žena, „a toto; navarím ti halušiek s
bryndzou…“ „Janíčkom“ ma žena už roky nepozvala, ba mena mi vôbec nedávala, len „ty, poď, daj,
na,“ atď. Za také meno som pomáhal: uložené náradie probovali sme inak; podľa toho musel som
na stolce a pridržiaval som obrázky — „inak“. Keď sme sa už utíšili, prišiel večer a žena, že
niet záclon na oknách, ako sa budeme vyzliekať…? To je strašné! Bol bych jej chcel sniesť
všetky dedinské domy, na ktorých niet záclon, ale nebolo možné a ja, hoci len v dačo vyše dva
metrovej výške, musel som vbíjať klince na naše riedke, ale predsa aké-také záclony na — päť
okien. Že len na spálňu. „Už keď si v tom, pribi aj v jedálni, aspoň sa nám nepokrčia…“ A ja
som vbíjal kliny tak trpko, ako keby sebe na zavesenie… Ten úsad, ten úsad! To je pľuhavé.
Schodiac so stola, prenášaného od okna k oknu (kde sa ovšem dalo!), už som sa nevládal premôcť
a zjajkal som, a odvliekol sa ako pošinutý do spálne.Halušky som už na posteli zjedol. Čo si robiť? Veď mám pred sebou toľko práce, a ja v
prvej tvrdšej vyľahnem…„Nebude z teba dobrý sedliak,“ posmievala sa mi žena, ale ja som sa obránil, že prekladať
náradie, to neni sedliacka robota, ale práve panská, a ešte naostatok mi musí zle byť od nej…Na šťastie spomenul som si, ako sme úsad doma liečievali, i ľahol som si na zem na
pokrovec a všetky tri deti musely po mne kolenkovať a ja som reval, čo deťom robilo báječnú
radosť… Odvlečúc sa do postele, deťom sa takýto dedinský liek tak zapáčil, že sa mi zase
prišly dubasiť po krížoch, až som sa spotil, ale vari sa mi uľavilo… Žena podľa Kneippa[8]premyslela studený obkladok, že ma mal čert vziať, ale vyskočiť som nevládal, keď
mi ho chladný prikladala na kríže a — striga — zatiahla až na chrbát. Ale ma ubezpečila, že mi
to najskorej pomôže a tak aby sa mi deň dôstojne dovŕšil, dal som si obkladok, pri veľkom
rehote detí i ženy — škodoradostníka — priložiť a s ním som i zaspal… Nemám protivnejšej veci,
ako studený obkladok! To sa na dedinách iba v najnovšom čase zavádza, akousi panštinou…
Predtým sme my nepoznali iba teplých obkladkov: uvarenú slaninu na bolenie hrdla; vriacu kašu
na žalúdkové kŕče; horúcu skalu na žranie v črevách atď.; a toto teraz studenú handru na
najcitlivejšie údy, ktorých sa ináče voda chladná ani do roka nedotkne… Bodaj ťa aj s úsadom…!
A najhoršie bolo, že som i kvôli a pre príklad deťom nesmel sa ukázať, aký mi je obkladok
protivný a nezahodiť všetko do kúta…[1]Do „polgárky“(maď.), do meštianskej školy. Približne to, čo u
nás donedávna stredná škola.[2]V súde od amtsdínera(nem.), úradného sluhu, zriadenca[3]Pät zlatých v striebre.Bola to vyššia hodnota, než ju maly tzv.
šajnové (papierové) zlatky. Dedinčania podľa starého zvyku ešte rozlišovali tieto dva
druhy peňazí, hoci v obehu bol v tých rokoch už len jeden druh peňazí, tzv. zlatý
rakúskeho čísla.[4]Tri kupecké, tri triedy obchodnej školy[5]„Pre fixnú ideu“(z lat), pre utkvelú myšlienku, predstavu skoro
šialenú, nenormálnu[6]Zamrznutí svätí, Pankrác, Servác a Bonifác (12. — 14. mája).
Preto sú „zamrznutí“, lebo v tie dni sa obyčajne počasie zhorší, nastane značné
schladenie.[7]Ešte mi aj bozk „pošpendiruje“(z nem.), uštedrí[8]Podľa KneippaSebastian Kneipp (1821 — 1897), nem. kat. kňaz,
farár vo Wörishofene (Bavorsko), propagátor vodoliečby, z ktorej urobil systém. | Tajovsky_Nasiel-sa.html.txt |
Zpustatěnie uherskej země pod Turky1Milí páni, slyšte, k zpívání pozor mejte,jak Uherská zeme zpustatěla, pohleďte!Škodu velkú vzavše,máme dosti plače,všudy na každém místě.2Ach, jak veliký hněv Pán Bůh jest vylil na nás,svoju hroznú metlu ráčil dopustit na nás!Protož se ponížme,k němu se obraťme,takto všickni zvolajme:3Ty si Stvoritel náš, Pane, tys večný král náš,Tys pred neprátelmi neomylný, Pane náš,Ty si náš ochrance,i mocný obránce,ó, nad nami smiluj se!4Tebeť my vzýváme, samého vyznávámeza krále i pána i verného hejtmana.Ty sám nás ochraňuj,cesty naše spravuj,cirkev svätú obhajuj.5Harcuje neprítel, Turek, Tatár ukrutnýna nás, na kresťany jako diabel rohatý.My stále rmútíme,plačlivě kričíme,takto k Tobe voláme:6Abba, Otče svatý, náš milý Stvoriteli,jenž si nás vykúpil, Ježíši Spasiteli.Slíbils spomáhati,kdo bude volati,Tvéj pomoci žádati.7Ej, začež si se od nás smutných odvrátil,proč si nás sirotky pod jich ruku zavrátil?Obratiž k nám, Pane,oči Tvé velebné,pro milosrdenství Tvé.8Uschla jest tvár naša tak jako pecná hlina,z našeho líce krása velmi jest proměněna.Strachem srdce naše,všecky smysly naše,velmi promenili se.9Stíná Turek zlostný, morduje nemilostně,starých pomorduje, mladých preč odvozuje,panny poškvrňuje,ženy nešanuje,svú vůli provozuje.10Račiž pohlednúti, jak nás málo zůstalo,pri evanjelium málo se zachytilo,jedni k bohům cizím,druhí k Turkom zlostnýmpre živnost se oddali.11Ó, Pane náš milý, jestli nás v tuto chvílinebudeš brániti a za nás bojovati,musíme preč jíti,všecko opustiti,tak životy brániti.12Škodlivý pak pohan, jestli on to dokáže,Tvých verných křesťanův jestli odsud pobere,kázání Tvých svatých,z kazatelův vernýchnezůstane žáden z nich.13Kterí zůstanú, jak se spravovat budú,bez evanjelium jako hovada budú;a ti, kterí ujdú,do cizích zem půjdú,jak se spravovat budú?14Ó, nerač dopustiť ten hrozný posmech na nás,budú Turcí mluvit, že si Ty zavrhol nás,že si jich zalíbil,za svůj lid vyvolil,nás pak že si oddělil.15Utíkáme se již pod Tvú svatú ochranu,rač Ty sám pohanův odvrátiti na stranu,ať nás nemordují,zemi neplundrují,ze všech stran nesužují.16Ej, pakli nás ještě jednúc s nimi potresceš,staniž se Tvá vůle, tak jako sám míti chceš,tak Ty učiň s námi,smiluj se nad námi,dej nám své požehnání.17Co sme zhrešili, to nic není proti nám,ale se to našlo proti prikázáním Tvým,protož nás sám káraj,tresci, napomínaj,neprítelovi nedaj.18Jak otec laskavý, vezma prútek v své ruce,tresce své děťátko, tak jak on míti chce,tak Ty učiň s nami,smiluj se nad nami,odpusť nám naše viny.19Útočiště v Tobe, naději svú skladáme,ve Stvoriteli svém fundament zakladáme,ó, prosíme Tebe,privediž nás k sobe,do vysokého nebe.20S anjely bezpečně dej se radovat věčně,na Tvú tvár patriti, Tobe, králi, zpívati:Svatý, svatý, svatý,večný, jasný, slavný(Kriste), beránku boží. | Anonym_Zpustatenie-uherskej-zeme-pod-Turky.txt |
1. Zeman a sedliak; mešťan a dedinčan; domáci a prisťahovalecPríslovia, porekadlá a úsloviaDám ja tebe dediny! Či nevidíš na turni hodiny?Č. 611.[1]Ja tu koreň, prakoreň, a ty priš! — Ja tu koreň, prakoreň, a ty skaderuka — skadenoha!(Pozri 4.)[2]Má harmálesy so starým panákom. — Má harmálesy na psej koži.[3]Priš nebude tu rozkazovať!Rod, narodiť sa5Rod ako rod, len ty sám dobre rob.Adalb. Rod 4.S čím sa kto narodil, tým sa i živiť musí.Z rodu kráľovského a plemena valašského.[4]Sedliak, sedliacky[5][6]Boh ešte taký zákon nevydal, aby sa sedliak v práci potrhal.Keď sa páni zvadia, obyčajne zvezie sa to na sedliakovi.Bošácka
dolina.10Keď sa páni zvadia, sedliakovi dadia. — Keď sa páni zvadia, sedliaci sa za vlasy ruvať
musia.Č. 325. Adalb. Pan 74.[7]My sedliaci sme ako ryby; kam nás zaženú, tam nás lapajú.Nabok, sedliak, ide zeman![8]Páni sa medzi sebou bijú, a sedliakovi koža praští.Páni sa medzi sebou hnevajú, a sedliaci sa za nich bijú.15Sedliaka nepremudruješ.Sedliak božie stvorenia, ale huncút od koreňa. — Sedliak božie stvorenia, ale šelma od
narodenia.Č. 327.Sedliak čím viac má detí, tým je bohatší.[9]Sedliak — grobian.Sedliak i čerta prevedie.20Sedliak je ako vŕba: čím ju viac obtínaš, tým bujnejšie rastie.Č.
337.Sedliak má tvrdú hlavu.Sedliak na všetkých robí.Sedliak neborák!Sedliakovi cepy do ruky, nie pero. — Sedliakovi sekera do ruky, nie pero.Č.
568.25Sedliak pána, žid sedliaka a žida čert, ale naposledy sedliak ešte aj čerta oklame.Sedliak pred bohom vzdychá, pred pánom narieka, sedliak huncút, šelma
veliká.Č. 327.Sedliak sa vždy za ušami škrabe.Sedliak s čertom do školy chodil.Prešpor. stol.Sedliak v hore, vlk vo dvore.[10]30Sviňu nepresviníš, vlka neprevlčíš, babu nepreškriepiš, sedliaka neoklameš.To je naše, sedliaci: po robote do práci, však iného nemáme, všetko pánom dávame.Ty vrece sedliacko!Vystúp, sedliak!Živ nás Boh, sedliacke cepy a panská stodola![11]35Varuj z cesty, arak more, pán Ordódy sa vezie! — Varuj z cesty, sedliak, pán Ordódy sa
vezie!Trenčianska.[12]ZemanRaz stvoril čert kozu a diabol zemana.Adalb. Koza 18.[13]Zeman — chleba nemám. — Zeman — kúska chleba nemám.Č. 98.— Zeman,
chleba nemám, iba jednu jalovičku, i tú predal za kôročku.PrezývkyHostiak,[14]odkundes, priš, sedlo, zbeh sveta.[1]… na turni hodiny— hodiny na mestskej veži[2]priš— prisťahovalec[3]Ironicky o zemianskych darovacích listinách, písaných na psej koži a ozdobených
erbom.[4]Z piesne spievanej v ľud. betlehemských hrách. Z.[5]Mnohé sa vzťahuje na časy poddanstva.(Zát.)[6]sedliak, sedliacky…— Pod týmto heslom sú uvedené príslovné
výroky ľudové i protiľudové. Tie, ktorých tvorcom je ľud sám, vzťahujú sa na obdobie
poddanstva a vyjadrujú ťažkosti bezprávneho postavenia poddaného. Výroky svojím
charakterom neľudové, ba protiľudové, vznikli z triedneho aspektu vládnucej triedy a
odrážajú ironický, znevažujúci až nenávistný postoj k pracujúcemu ľudu.[7]dadia— arch. tvar 3. os. pl. slovesa dať; zachoval sa napr.
v novohradskom nárečí.[8]Na tento rozkaz odpovedali sedliaci: Nabok, sedliak, ide žobrák! Z.[9]Nemusí cudzích najímať do práce. To platilo do tých čias, kým sa hospodárstvo
nedelilo medzi deti. Z. — Výrok sa vzťahuje na obdobie občinného hospodárenia.[10]Berie drevo z panskej hory. Z.[11]Prípitok mlatcov. Z.[12]Výrok hajdúcha, slúžneho na Cigánov a sedliakov. Z. — Prejav feudálnej
povýšenosti.[13]Výrok pochádza od českého lesníka asi z r. 1825. Pretože sa u Čelakovského
nenachodí, Záturecký ho zaradil do svojej zbierky, hoci je český.[14]hostiak, hušták, hošták— hostatus, inquilinus, želiar,
poddaný s intervilánom, prípadne s menšou výmerou pôdy, ktorá však nedosahovala
výmeru sedliackej usadlosti na príslušnom panstve; jeho spoločenské postavenie bolo
medzi sedliakmi a hofiermi | Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Socialne-triedy.html.txt |
Vojín na úmoreKoníku môj vraný,od kráľa mi daný,už ma neponesieš,ja som porúbaný.Tečie, — dotekávatá moja krv mladá;už na moje očitma hrobová padá. —Hen slovenská Tatra,tam bystrý Váh beží;tam moja dedinkav šírom poli leží.Maličká dedinka,v nej dobrá rodina,nikdy neprivítavíťazného syna.Dajte, bratia, ohlassmutnému otcovi,že som padol vernývlasti i kráľovi. | Chalupka_Vojin-na-umore.html.txt |
ReposíciaSkutočná udalosťObčan Hruška mal lúku hneď za dedinou vedľa cesty. Na kraji lúky bola studnička. Vyše
polovice dediny pilo z nej vodu. Pravda, ľudia vyšliapali si chodník ku studničke.Trpel to Hruškov otec, trpel to i mladý Hruška za mnoho rokov, ale odrazu hneval sa na
chodník. Zastrčil na kraji chodníka kríž a sám chodník zatarasil tŕnim. Ale ľudia v noci
yytrhli kríž, odniesli tŕnie a zase chodili na studničku, ako predtým.Hruška sa napajedil; „Lúka je moja — hovoril — nedám si ju kaziť!“ A jednoho dňa
zahádzal studničku skálim a lúku ohradil.Polovica ľudí v dedine, ktorá pila vodu zo studničky, začala sa búriť proti Hruškovi.
Bolo by sa mu snáď aj na chrbát dostalo, ale obuvník Dratva, ktorý zkúsil mnoho sveta a aj
noviny čítal, poradil iné. Preto, že bol zkúsený a vedel aj ústa otvoriť pred pánmi, volali
ho v obci „fiškálom“. Písaval prosby, žaloby, ale za nič nedal si platiť. Tento teda radil,
aby násilne nič nerobili, ale domohli sa svojich práv úradnou cestou.„Viete, čo“ — hovoril Dratva — „vec oddáme advokátovi v meste, nech ten dovedie sem súd
na reposíciu. Bude ho to aj dačo stáť a tým bude potrestaný za svoju hlavatosť.“Tak sa stalo. Advokát zažaloval Hrušku a dnes čakajú súdobnú kommissiu.Celá dedina je na lúke shromaždená. Rozdelení sú na dvoje; jedni, čo nepili zo studničky
vodu, sú za Hrušku, ale veľká väčšina proti nemu.Pri lúke zastal koč, z neho vystúpili okresný sudca, advokát, pisár a sluha od súdu.
Kommissia kráča ku zahádzanej studničke, za ňou Dratva a rychtár.„Nemám doniesť stolec pre pána sudcu?“ spytuje sa Dratva, ktorý vie, čo sa sluší.„Ďakujem, nie je treba,“ odpovedá s úsmevom sudca a začína sa pojednávanie. Hruška sa
priznáva, že studničku zasypal, mysliac, že má na to právo, lebo je na jeho lúke. Za ním
nasleduje Dratva. Tento vyberanými slovami rozpráva, akým dobrodením bola pre obec
studnička, z ktorej pili ľudia i dobytok. Ženičky si šepkajú: „Ako ten náš švec krásne
hovorí s pánmi, ten mal byť fiškálom.“Sudca pretrhol dlhú reč Dratvovu:„Odkedy chodíte na studničku pre vodu?“„Ako bývam v dedine, pane sudca, asi od dvadsiatich rokov,“ odpovie Dratva.„To je málo,“ hovorí sudca a spytuje sa rychtára, kto je najstarší človek v obci.Predstúpil shŕbený starec.„Ako sa voláte?“ spytuje sa sudca.„Tomáš Kučera, veľkomožný pane.“„Koľko máte rokov?“Starec sa škrabal za ušima: „Ja veru neviem, mám už slabú pamäť.“„A kedy ste sa narodili?“„Len toľko viem, že mi nebohá matka rozprávala, že vtedy bola veľká francúzska vojna
kdesi v Rusku.“„To bol najskôr Napoleon v Rusku roku 1812,“ sbiera pisár svoju múdrosť z druhej
latinskej.Sudca hovorí: „Tak by ste mali 85 rokov. Povedzte mi teda, či od dávna chodili ľudia pre
vodu na túto studničku?“„Už ako malý chlapec chodil som sem pre vodu,“ odpovedá starý Kučera.Sudca viac nechcel vedeť. Reposícia je skončená. Sudca, nehovoriac ani slova, kráčal ku
koču. Hruška je zamračený, ale Dratva veselo obskakuje svojho advokáta.O týždeň prišiel do obce súdobný výrok. Hruška prehral. Poneváč dokázalo sa svedkom, že
obec užívala studničku vyše 32 rokov, Hruška nemal práva zasypať ju, nariaďuje sa mu teda,
aby za tri dni studňu vyčistil, plot odpratal a zaplatil 26 zlatých pravotných trov.Hruškovi bolo do plaču, ale sláva Dratvova narástla, že tak dobre podarila sa
reposícia. | Ziak-Somolicky_Reposicia.html.txt |
Zo Slovenska do Talianska13. augusta 1877 večer sadli sme na železnicu. Hrmelo a blýskalo sa. Vlak rachotil.
Vozňové lampy zahanbené boli bleskami hromu. A táto strašnovelebná práca rozzúrených
živlov, predchodca to mimoriadnej horúčosti, odprevádzala nás, kýmkoľvek prívetivé, ranným
vzduchom okúpané slnko všetkému búreniu prírody koniec neurobilo. A to sa stalo okolo
Hatvanu, kde sme pretierajúc si oči raňajkovali. Takú kávu, akú nám tu nastolili, môže len
ten smelým čelom do seba vliať, kto prv za tri dni budínsku horkú vodu z „Deákovho žriedla“
pil a nato za tri dni sa prísne postil. Bože, také raňajky sú opravdivou mukou. A čo robiť?
V Lučenci dostaneš síce potravu nočnou dobou, ale musíš byť novozélandským kanibalom, ak ju
skynožíš. Zlý jazyk, zlý jazyk majú v Lučenci! Šťastie, že som prv, než by bol ten jazyk
pod zuby dostal, nosom doň strčil. Jazyk, naoko nevinný, smrdel akoby bol býval vzatý z
anatomického teremu. A za také veci máš draho platiť! Naopak: draho by mal hostinský
platiť, aby som mu tú lahôdku opovážlivého obsahu zjedol.Slnko našlo nás teda na rovine. Vždy ďalej a ďalej ustupovali naše krásne hory, čím viac
sa šírila pyšná, bohatá, ale málo poetická rovina. Nechcem ďalej túto známu, kedysi morskú
rovinu s jej panskými sídlami opisovať, trvá ona až po Pešť; chcem ale predsa pripomenúť
teraz významný kráľovský hrad Gedelov (Gödöllő). Tento hrad zakúpila krajina tuším za štyri
milióny a oddala ho kráľovi, kde sa i s paňou, kráľovnou rád zdržiava. Vnútornosť hradu nie
je mi známa. Okolie toto je široké, nízko vŕškovité. Hrad stromovím ukrytý leží v plytkom
údolí; preto vidieť z neho len čiastku a bezpochyby i výhľad z neho bude obmedzený. Toto
podľa môjho zdania je hradu na ujmu. Okolité háje a húštiny opatrené sú cestami, ktoré sú
veľmi čisto a riadne držané, že sa to viac parkom než lesom podobá. Sú tam bažantnice a
všakové zverince. Sama ohrada lesov, v užšom zmysle park, nakoľko to zo železnice, blízo
mimo vedúcej vidno, je pekná, okrášlená staršími stromovými základmi. Pri železničnej
stanici stojí kráľovský dvorský pavilón, ľahký, vkusný, s úhľadnými rezanými okrasami.Týmito nivami časom, obyčajne na jeseň, jazdením a lovením sa zabávajúc, preháňajú si
najvyššie a vysoké stavy po trudných štátnych prácach ťažké mysle.Gedelov bol driev majetkom veľmi bohatej a vplývajúcej rodiny Graššalkovičovskej. Graššalkovič[1]vyšvihol sa vraj za časov Márie Terézie z chudobného študenta na hodnosť
kniežaťa s primeranými bohatstvami. Ale jeho kmeň vymrel už r. 1841. Hovoria, že starý
Antol Graššalkovič (narodený 1771) mal ešte zachovaný jednoduchý hrniec, v ktorom si ako
chuďas študent nosieval z kláštora darovanú chovu. Žil tu skvele, vydržiaval náramné
hostiny, podobné tým, aké vykonával Thurzo v Bytčianskom zámku v predošlom storočí.Ráno okolo ôsmej vystúpili na budínskom obzore kopce: Blockberg, Schwabenberg, Au-
(rectius Sau-) Winkel,[2]mená to vrchov všetko z čisto Arpádskej doby pošlé; pod tými vrchmi ležali
kedysi staré Aquincum a slovanský Budín, pod ktorými naši novopečení „Turek-Venger-bratri“
do sto päťdesiat rokov a nepriam v rukavičkách, a tým menej na radosť teraz entuziastických „bruderov“,[3]panovali. Hja, vrchy sa nezídu, ale Maďar a Turek sa zísť môžu! Nielen
letohradmi posiate, vždy vyššie a bližšie vystupujúce hory budínske, ale i nablízku
zjavujúce sa budovy, vysoké komíny, vily atď. dokazovali blízkosť veľmesta.Prebehli sme historickú rovinu Rákoš, ktorej príbuzná prestiera sa pri Zvolene, kde
zvlášť kráľ Matiáš s poľskými vyslancami rákošieval. Na tomto Rákoši vydržiavali sa od r.
1268 do r. 1525 hlučné uhorské snemy, voľby kráľov, uzavierania vojny. Bývalo tam v poli do
100.000 ľudí pod šiatrami — kde teraz rastú repa a zemiaky. Či má Rákoš meno od rakov,
pochybujem, lebo raky po suchom piesku nerady sa plazia. Pravdepodobne pochodí to meno od
rokovania.Steinbruch[4]je osada a hŕba rozličných priemyslových budovísk. Je to kraj opravdivej Slarafie,[5]kde víno a pivo steinbrušské tečie a kde je svinstvo v najlepšom zmysle slova
doma. Tu, hľa, týchto užitočných, črevami viac než mnohí ľudia rozumom preslávených zverov
ročite do 30.000 vychovávajú. To dá do roka 120.000 šuniek. Steinbruch je teda, salva venia,[6]svinskou univerzitou, kde chovanci pod zvláštnou opaterou a kukuricou k vyšším
cieľom kŕmení, tak v hraničí ako do zahraničia k praktickým cieľom bývajú vyvážaní.Sotvaže som na ceste obzrel štrk, ktorý svoj pôvod vzal z vrutných (eruptívnych) hôr trachyto-bazaltických[7]tam dakde vo svahoch budínsko-vyšehradských, a už sme stáli v peštianskej
stanici.Naša batožina prišla prvej pod opatrný zrak finančnej stráže. Ako je to cestovateľovi
obťažné! Nevyspatý si, neumytý, hučí ti v ušiach, oči dopoly zalepené, a tam musíš takému
„ad hoc“[8]mandatárovi stáť k službám, či ti a kým ti v črevách tvojho kufríka rukami sa
prehŕna. Šťastie, že sme milostive s prenikajúcim, prísnym, až do žalúdka môjho čistého,
len hatvanskou kávou zakaleného svedomia mršteným pohľadom hneď a hneď boli prepustení. Tu
lúčili sme sa s naším spolucestovateľom, s mladým to skúseným cestovateľom, profesorom
geológie ľvovskej techniky, pánom Julianom Niedzwiedzkým.Ako sme šťastlivo peštiansky, i tak blízo pri kerepešskom cintoríne ležiaci finančný
očistec prebehli, vysadli sme na fiaker a uháňali do mesta.Pešť v najnovších časoch po dokončenej svadbe s Budínom nazýva sa Budínpešť. Toto
manželstvo je obstojne normálne. Budín je od nevesty starší, vážny, vyšší, ale chudobnejší
a chudší do Pešti, čo sa v manželstve často nachádza.Meno Budín pochodí vraj od Buda alebo Budha, ktorý tu nikdy chrám nemal, trebárs jeden
cudzí „svätý“, Gil Baba,[9]svojou mešitou turecký kalendár, či legendu „svätých“ tu reprezentuje. Starý
archeológ a profesor peštianskej univerzity, Horváth,[10]nám prednášal, že Nemci meno Pec pôvodnej Pešti preniesli do Budína a stade —
Ofen. Toto vysvetlenie etymologicky dosť správne chápe; lenže Pešť menovala sa driev Piešč,
Piešť, a nie Pec. Budín, pravdaže, pôvodu slovanského, ležal pod Rimanmi tam, kde teraz
starý Budín, ako to dokazujú mnohé vykopané starožitnosti, a menovali ho Aquincum. Tu
ležala sicambrická légia.[11]Pešť sa menovala Transaquincum. A to bolo to miesto,[12]čo oslavuje nevyrovnaný náš, bohužiaľ teraz onemený básnik Samo Chalupka vo
svojom „Mor ho!“.Kdežeby taká krásna, kupectvu a obchodu príhodná poloha s teplicami (Aquae calidae superiores)[13]panonským a rimanským národom vzácnou nebola bývala?! Zapáčila sa ona Maďarom a
tak pozdejšie i Turkom. Že Turci už vtedy boli „Kulturträgrami“,[14]učí nás pragmatická história a tá okolnosť, že ako nosiči kultúry na východ
odniesli mnoho tisíc (40.000) zväzkov silnú knižnicu Matiáša kráľa, z ktorej r. 1877
poslali späť 36 zväzkov, tie druhé prerobili na patróny. Nuž ale to nerobí nič, preto oni
predsa len ostanú nosičmi kultúry! Mimo kníh títo kulturáci odniesli so sebou na východ
mnoho tisíc uhorských obyvateľov do biednej poroby, čo predsa nikto odškriepiť nevládze — a
tým stali sa Turci a Maďari krvnými bratmi.V Budíne, pravdaže, v Starom, prebýval vraj i Atila. Kto ho tam videl, neznám, teraz ale
v Starom Budíne starých atíl, pretože už z módy úplne vyšli, v židovských barakoch dosť
vidíš. Sv. Štefan na kopci terajšej pevnosti vystaval hrad. Za to, na znak úcty, uložená je
jeho ruka v hlavnom chráme pevnosti a býva nosená vo sviatok sv. Štefana slávnostným
pochodom po uliciach veľmesta. Králi, ktorí predtým to na Vyšehrade,[15]to v Stolnom Belehrade sídlili, od r. 1531 usadili sa v Budíne. Po Moháčskej
bitke, ktorú ani v Budíne, ani v Moskve neiluminovali, zajali Turci Budín a učili Maďarov
vyše sto päťdesiat rokov z hradieb pevnostných pri janičiarskej asistencii volať: „Čok jašša!“[16]Veru naši krajania majú slabú pamäť! R. 1683 vyfajčil stade Turkov vojvoda
Karol Lotrinský.[17]R. 1849 bránil pevnosť proti revoltantom generál Hentzi,[18]ale zahynul i s posádkou, keď ju Görgey útokom zaujal. Jedenásteho decembra
tohože roku zaujali Rusi Budín, oddajúc ho cisársko-rakúskemu vojsku.Pešť, voľakedy Piešč, rozbúrali Tatári; ani ona nikdy zvláštneho významu nemala a medzi
bytím a nebytím sa klátila. Jej mohutnejší vznik kladie sa vlastne do časov Jozefa I.[19]Ešte v polovici predošlého storočia peštiansky mešťanosta bol platený asi 150
zlatými. Staršie monumentálne budovy sú plody cisárov a kniežat Leopolda,[20]Jozefa[21]a Karola. A teraz? Toto veľmesto v strede krajiny na brehu plavného Dunaja, na
uzle mnohých rozutekajúcich sa železníc, je polohou na kupectvo medzi východom a západom
stvorené; i rozviňuje sa Pešťbudín a rozostiera sa ďalej a ďalej do nedávno ešte
neposedných rákošských pieskov.Náš fiaker, opustiac beh Kerepešskej ulice, zabehol bokom do cesty Üllöiskej a stade
„per avia et devia“[22]narazili sme vo Vacovskej ulici do hostinca National.Dolu idúc bavili sme sa v Pešťbudíne dva dni, vracajúc sa z cesty nazad bavili sme sa tu
pol treťa dňa. Pre nepohodlné opakovanie veci udám návštevu a skúsenosti tohoto spolčeného
mesta tak, akoby sa to v jednom a nepretržitom čase bolo stalo.Keď sme po zmytí uhliarskeho prachu a železničnej sadze nového človeka obliekli, šli sme
na breh Dunaja. Velebná rieka valí sa v povedomí svojej ohromnej sily pyšným letom medzi
ňou delenými mestami. To miesto, ktorým a jediným som pred toľko a toľko rokmi[23]prechádzal na náprotivnú stranu Budína, lodný totiž most — toho niet. A tam,
kde sa lodný most držal brehu, kade sa hrnuli vozy, statky, ľudia — tam stoja tieňavé
stromy a kriaky, tam stojí elegantný kiosk, v ktorom švárne obecenstvo srebe limonádu a
sladoľad. Pred kioskom strieka ochladzujúci vodoskok. Po hrkotajúcom piesku a kvetohradách
poskakujú a čvirikajú dotieravé a vždy vadiace a klbčiace sa vrabce. Nadureným kochlom
požadujú títo nestydatí veľkomeštiaci potravu, ktorá sa im od skvelých dám v hojnej miere
za podiel dostáva v podobe koláčových drobiek.Za Dunajom pod kráľovským hradom rastie novostavaný bazár, ktorý ešte nedostavaný
ukazuje, že bude veľkým a skvelým budoviskom. Naľavo od hradu, na vrchu Blocksbergu, kde
som pred tridsiatimi rokmi obdivoval zaujímavé zatmenie slnka na jestvujúcej vtedy
hvezdárni a tým spojený divno-smiešny výjav jarmočného ľudu na peštianskych brehoch, tam
jestvuje teraz pevnosť a miesto hvezdárskych ďalekohľadov kukajú delá. Obraz vŕškov, vrchov
a brehov a vôbec celej náprotivnej budínskej strany je veľkolepý.Kochajúc sa idúcky rôznymi predmetmi, voľným krokom spiechali sme k reťazovému mostu. V
jeho susedstve dláždili miesto, kde stál korunovací kopec. Kopec zo všetkých stolíc
poznášaný teraz z površia zeme zmizol a je zahladený. Práca dláždenia, hoci sa i v nedeľu v
nej pokračovalo, šla veľmi pomaly; keď som sa vrátil z cesty, ešte dokonaná nebola.Pri prvom stĺpe mostu museli sme si dušu vykúpiť. Keď som v Pešti študoval (cez päť
rokov), bili okované koly do Dunaja, kde teraz stĺpy stoja a ohromné balvany, zväčša z
vacovského Nagyszálu pošlé, ležali tam nakopené, kde teraz zbytky korunovacej mohyly pracú.
Dĺžka reťazového mostu obnáša 1250 stôp, šírka 32 stôp a výška nad Dunajom 45 stôp. Most
drží osem veží (stĺpov) 200 stôp vysokých. Reťaze, na ktorých most visí, sú, ako sa myslieť
dá, ohromné. Prechádzka nad Dunajom v čerstvom, vždy veternom vzduchu je mimoriadne
príjemná. Chôdza na tej výške, s rýchlym pohľadom na zem, vodu a nebo účinkuje príjemným
šteklením na čuvy. Pre zronené nervy by to mohlo byť sanatórium. Výška naprostred mosta je
obľúbeným miestom tým, čo krachovaný život mienia zakončiť utopením v strmých vlnách
Dunaja.Pre nás bolo sanatórium hneď za mostom, pred budínskym jaskom napravo cesty ležiaca
krčma s dobrým pivom a frankfurtskými klobáskami. Tu sme si vnútornú kožu zmyli a krepkej
mysli ku ďalším výletom nadobudli.Nuž a treba nám bolo podgurážiť sa, keď sme hneď nato kráčali k čertovému kolesu a či
ako tú rampu volajú. Nuž a čo to za kľampa? Jedným povrazom hore a druhým dolu vyťahujú a
spúšťajú naraz tri škatule. Stroj pohybujúci je pod zemou. Sadneš si do prvej či druhej
triedy, zložiac hore-dolu 8 grajciarov, a na cengot každých päť minút ťahajú ťa ako anjel
Habakuka hore a či dolu. Tam dolu sa počneš siakať, ešte si nos neutrel, už si pri boku
prvého ministra, to jest pri jeho byte v hrade.Táto rampová vozba nebola mi nepríjemnou. Nepríjemná vozba tohto druhu bola mi v rotunde
viedenskej svetovej výstavy r. 1873, keď ma na chodbu a krov hore prázdnym stĺpom ťahali.
Tam som visel v povetrí kolmo, tu ma vláčili po kosej zemi. Táto rampa zďaleka nie je tak
závratná, ako bola tá na viedenskej výstave. Zo skleníka či rampovej stanice vystúpili sme
na suchopárnu budínsku promenádu a pri rozličných dikasteriálnych palácoch[24]šli sme pred kráľovský hrad. Čo sa živosti týka, je Budín pravý odpor Pešti.
Keď totižto v Pešti tepna zimničným behom tlčie, tu v Budíne odráža sa ako u starého
človeka. V Pešti hurt, stisk vpred, tu panuje tichosť a pohodlie. Budínsky hrad by som
prirovnal k archívu, a ľudia, šuchajúc sa poriedko pokojnými ulicami, všetci zdajú sa byť
kancelistami.Kráľovský, žltou farbou obtiahnutý hrad málo sa zmenil od toho času, ako bol venovaný
pre obydlie palatína. Tak stojí, akoby driemal a len vojenská, voľno pohybujúca sa stráž
vyráža mu akési žmurkanie.Kráľovskej rodiny tu nebolo.Za hlbokým závozom oproti hradu je hlavná hradná stráž. Prizrel som sa jej. Znám ju. Raz
som tam ako študent nebárs pokojný sen nočnou hodinou zažíval. Z omylu zaplietol som sa, to
jest zaplietli ma medzi Don Miguel granatierov.[25]No, malá rozpomienka! Poza južné krídlo hradu popri pekných kvetohradách a
zelených chodbách prešli sme pred čeľuste na takrečenú elipsu, vysokú to hradbu. To
najskvelejší výhľad, akému podobného málo vidieť. Pod nohami rozprestiera sa kráľovská,
dolu brehom ležiaca záhrada so všetkými vnadami, pred očami tečie mohutný Dunaj, okrášlený
mostmi, preháňajúcimi a doháňajúcimi sa loďami a paroloďami; za Dunajom rozkladá sa hlučná,
ďaleko do rákošských rovín preťahujúca sa Pešť. Na obzore, kam oko začiahne, spúšťa sa nebo
na zem, načrtenú sem-tam skupinami stromov a vysokými komínmi. Sprava nadol ťahá sa teplej
mysle skalnatý Blockberg, zľava nahor severné, červeným vínom skropené vrchy. Príroda,
priemysel, umelectvo sú pred tvojimi smejúcimi sa očami zviazané v jeden uzol.Predmetov na obzeranie dosť a dosť. Zábava milá; tvrdo sa od nej lúčiť. I my sme
zamýšľali dlhšie zabávať sa a hlbokým citom prenikali sme pred sebou rozprestrený obraz.
Ale tam oddola z rákošských rovín brodili blankytom tmavé ťažké chmáry, zo širokých pŕs
šomrali hromy a spúšťali sa kvapky, kvapky hoci riedke, ale výdatné, veľké ako págle. A my
dáždnikmi neopatrení behali sme kosom cez hradný pitvor a odtiaľ ulicou nazad a zadychčaní
vliezli sme do rampy a spustili sme sa dolu; tam v stanici čakali sme koniec božieho
požehnania. Ako nám pred chvíľou tam oproti dobre padlo pivo, tak dobre smädnej zemi chutil
dážď.Nato vošli sme do jasku. Ten je väčší, vyšší a širší, ako bývajú železničné jasky. I
prechodili sme cez črevá budínskeho kopca. Keď ho r. 1857 prebíjali, prešiel som, cestujúc
Pešťou, tento nový, ešte nedostavaný jask. Padol som do žltou hlinastou vodou naplneného
vodovodu, skade ma môj priateľ vytiahol. Bol som v rovnošate. Môžete si myslieť, aký som na
svetlo vyšiel. Tam v jednom baraku ma kefovali, mrvili, prali a sušili. Šiel som nato do
divadla a tam v horúčosti vyšla mi utajená hlina na povrch kepeňa a tak na posmech
prezradený vytiahol som sa z maďarského divadla von. Toto len krátka pamiatka prvej mojej
návštevy novootvoreného budínskeho jasku.Teraz sa v tom istom jasku také dačo švihákovi prihodiť nemôže.Vrátiac sa do Pešti, plietli sme sa bez istého smeru sem-tam. Prešli sme starý Orczyho
bazár; črievičkári ho od prvopočiatku verne obývajú ako lastovičky staré hniezdo. Celé
rodostromy ševcovských rodín rozvetvili sa v ňom a nesčíselný počet bôt a črievic z toho
bazáru svetom sa rozišiel.Slnko pripekalo mi rovno na meridián[26]klobúka. Chodením unavení cítili sme potrebu jedenia. Nuž teda kam? Zo
ševcovského do františkánskeho bazáru! Starý františkánsky kláštor nie je na poznanie;
zhodil zo seba starú kamžu, zaodial sa hersky a teraz ako bazár sa predstavuje. Keď už
takmer bol hotový, zvalila sa brána. Tým pevnejšia je teraz. Jeho priedvor je obložený
sklepmi; pri prednej bráne je jedáleň. Tu teda u pánov františkánov (v krčme) sme obedovali
a „porciunkule“ boli dosť výdatné a dobré, cena mierna. K obedu dostali sme i prídavok.
Hojne totižto zastúpené bolo mladé úradníctvo a ako všade, tak i tu Maďari príliš nahlas
mysleli. Beh ich myšlienok museli nolens volens[27]všetci hostia vedieť. Nielen pri jednom stole šantovali a dišputovali, ale
svoje rozjímanie telefonovali až na tretí a štvrtý stôl. Jadro ich harušenia väzilo v tom,
že pešťbudínski učbári mládež školskú germanizujú! Rozhorčenosť bola veľká. Podľa nej a
podľa vášnivých posunkov a neohľadného švitorenia súdim, že to boli diurnisti ministra
kultúry, lebo ťažko mi prichodí veriť, že by nejaký vplyv majúci úradníci mohli toľko do
sveta trepať.Zľava od františkánov stojí novo vystavaná bibliotéka, stavisko to krásne, na tom istom
mieste, kde predtým stála stará. Za mojich časov bol bibliotekárom vľúdny pán Černý, rodom
z Krupiny. Tam som sa často schádzaval s nesmrteľným dunajským pevcom Jánom Kollárom, ktorý
si dával odnášať kopy kníh na ev. faru. Františkánsky kostol sa nebárs zmenil. Tam niekedy
načúval som i znamenité kázne výtečného pátra, ktorého meno mi už z pamäti vypadlo. Nebohý
Štefan Széchenyi býval pilným navštevovateľom a poslucháčom tohože rutinovaného kazateľa;
chodieval ta so svojou majestátnou ženou a dcérou.Po obede šli sme na breh Dunaja, pred gréckym kostolom vstúpili sme na propeler, i
chceli sme sa zaviesť na chýrečný ostrov sv. Margity. Vstúpila i vojenská hudba na palubu.
Pri hudbe v oči sesterských miest, naberúc striedavo na jednom a druhom brehu nových
pasažierov na palubu, viezli sme sa popod Margitským mostom na ostrov. Tento most je dielo
šumné a nejde rovnou čiarou na druhý breh, ale je nahor prelomený; myslím, že to pre ľahšie
preborenie jarných ľadov. Hneď povyše mosta je prístav, kde nás vysypali na ostrov, pokrytý
hustým stromovím.Ostrov je krásny háj. Hneď pred samým prístavom vítajú hosťa pokryté stoly pod tieňavými
stromami. Na jednej strane je kaľavný hostinec, opatrený schodmi; oproti príchodziemu
usmieva sa búda, jej povýšené miesto zaujal s nami prišlý hudobný sbor a rezal nôty, len to
tak po žilách vošky preháňalo. Skupiny stromov a kriakov, lavice, všakové priečinky kvetín,
vysadené Cannou indikou,[28]tam zase vypínajúcou sa v kruhu Zeou[29]a Palmou Christi — všetko to čisto, živo a vkusne je pestované. Vánok valného
Dunaja, výpar rozličných stromov a zmiernené slnko veľmi príjemný dojem činia na rozteplenú
kožu. Nad hostincom čnie veža. Pre pekný výhľad vyškriabali sme sa hore, ale očakávané sme
tam nenašli. Museli sme sa prebíjať pavučinami a zaprášení vrátili sme sa nazad.Vybrali sme sa na prechádzku a šli sme ostrovom hore, rúčimi vysypanými chodníkmi popri
báječných luhoch. Tu videli sme kosiť luhy a na krátkych prestávkach ovlažovať trávniky
pripravenými striekačkami. Tak, pravda, zelená, z prachu zmytá pažiť sa môže udržať. Chcel
som ísť k rumom starého ženského kláštora, ale netušiac jeho ukrytú blízkosť, pretože
pálili nás už podošvy, vrátili sme sa druhým západným brehom ostrova nazad.Blízo pri hostinci začuli sme hrmot voza na železnici. Bola to tramvaj, ktorá udržuje
spojenie medzi prístavom a kúpeľmi. Sadli sme si hneď na ňu a čochvíľa videli sme zbytky
kláštora, obrastených Hederou.[30]Z hornej strany prilepené je k nemu akési stavisko, ktoré by som radšej nebol
videl, lebo mne aspoň mýlilo pravý dojem poézie.Ešte kus vyššie sú kúpele a za kúpeľmi zasa hostinec. Medzi tými a týmto je pumpový
stroj. Pred hostincom hrala cigánska banda.Kúpeľ je veľmi hersky stavaný na podobu kríža a ako zovnútornosť pekná, tak je jeho
vnútornosť skvostná. Kúpeľov obsahuje sedemdesiatdva, voda je tuhá teplica so smradľavým
sirkovitým zápachom. Okolie kúpeľov je záhradnícke non plus ultra.[31]Čo mi najviac nápadné bolo a čo som nikde, ani v Miramare nevidel, je
pestovanie trávnikov, kde totižto tráva na zhyboch, výpukoch rozličných terás nožnicami
strihaná, vodou polievaná, ako baršún sa skveje; rovné pažite bývajú kosené, alebo pre
väčšiu dokonalosť a čistotu strihané, metlami zametávané. No opakujem, že v odbore
pestovania pažite som väčšiu starostlivosť a dokonalosť nevidel nikde.Vchod do kúpeľov je od južnej strany a vnútornosť prvej krížovanej siene velebnou
tichosťou upomína na sviatočné kúpele starých Rimanov. Chodby, vyložené pokrovcami,
nedopúšťajú šramotenie a dupotanie krokov a človek zdá sa byť v chráme víl.Z oboch strán chodieb, kus znížene, rozložených je sedemdesiatdva kúpeľných izieb s
nádhernými vaňami.Vrátiac sa konskou železnicou nazad, večerali sme pri prvom hostinci, kde ešte vojenská
hudba cvendžala. Slnko, kloniac sa na západ, malebne osvecovalo rôzne stromy; povetrie kus
schladlo, a tak v tomto peknom kuse zeme, na tomto zelenom tanieriku cítili sme sa milo.Čo fígeľ, to groš. Prizeral som sa, ako zo západného, trstinou porasteného plytkého
brehu vyvážali šmuntu; bola jej už veľká hŕba nachystaná.„Na čo to vozíte, zemkovia?“ pýtam sa slovenských sedliakov.„Tým záhradník hnojí všetky záhradnícke pozemky.“ Tak, hľa, sám Dunaj donáša hnojivo.Ale v zime a nadovšetko pred rokom ten istý Dunaj toho hnojiva i priveľa nanosil na ním
objatú sihoť. Voda hučala vysoko nad sihoťou a ľadové kruchy práskali medzi zhybujúcimi sa
stromami. Tam, kde teraz hudba znie, kde stoličky veselými hosťmi obsadené stoja, ba hen na
mnohostupkovej terase pred hostincom krútil sa vír žltej rozhnevanej vody. Akoby to ani
pravda nebolo. Nevidno nič. Ľudská ruka, dážď a slnko všetko pekne-krásne zahladili. A
peniazmi veľa sa dá vykonať.Sihoť sv. Margity je majetkom arcikniežaťa Jozefa. Pri jej zriadení strovil hrozné sumy,
hoci kúpeľ, ako i výlety donášajú vraj zodpovedajúce úroky.Zabavili sme sa dobre. I pľúca i koža, uši, oči a žalúdok dobre sa cítili, a tak vidmi,
citmi uspokojení sadli sme na loď a plavili sme sa utešenou mokrou cestou domov. Slnko
práve oprelo sa bradou o Schwabenberg a kukalo na horúčosťou omdletú Pešť; ona zunovaná
žmurkala na slnko a tisíce jej očí iskrili sa červeným plameňom. Slnko odskočilo, mestá
osineli a my poberali sme sa nasýtení dnešným dňom na hospodu.Domnieval som sa, že námahou a všetkými možnými prostriedkami v metropole krajiny, v
snemovom meste „suprema lex“[32]štátnej idey nájdem „tetőtül talpig“[33]splnenú, to jest mesto, alebo správnejšie jeho obyvateľstvo, zmaďarčené.
Vyznám, našiel som oproti tým časom, keď som tam pred tridsiatimi rokmi cez päť rokov
študoval, v tom smere pokrok, ale celkom ani toľkým rokom, ani tým upotrebeným prostriedkom
nezodpovedajúci. Maďarčina má aký-taký úradný náter, formalitu; ale kde sa zmyslom
prirodzený pud ponecháva, je on v menšine maďarský. V domácnosti, v kaviarňach, na
uliciach, v hostincoch, vôbec v pospolitosti, kde sa úradný nádych tratí, tam prúdi nemčina
a dosť hojne i slovenčina. Ešte toľko rokov by musela, rozumie sa, nemýlená, mocou a
odmenou pod pazuchami vedená maďarčina vyvodiť, kým ona voči druhým, tu umiesteným
národnostiam (polovicu teda s tými rovnými), ešte len rovnú časť zaujme.Keď som bol v Nemzeti divadle,[34]nado mnou v prvých lóžach rozprávali sa po nemecky a znali predsa i po
maďarsky, lebo sa správne i v tej kedy-tedy zhovárali. V čom sa človek zrodí, je prírodou;
k čomu sa rozličnými hľadanými prostriedkami priučí, je umelectvom. Príroda sa zatajiť
nedá.Druhý deň ráno vstali sme o šiestej a šli sme do farského kostola. Kostol je to
jednoduchý, bez všetkých zvláštností, ako vôbec všetky peštianske kostoly. Stavaný je r.
1726 z rumov tureckej džamie. V Leopoldove mal byť pekný kostol, so štyrmi rožnými vežami,
ale nedostavaný sa už na hŕbu strepal; to síce natoľko múdro urobil, že sa nepováľal pri
dákej velebnej slávnosti.Na propeleri tým istým smerom čo včera vybrali sme sa do Budína; vystúpiac na námestie, Bombenplatz[35]rečené, navštívili sme vo vodnom meste rodinu, ale kým sme jej byt našli, stálo
to mnoho práce. Pri tej práci skúsil som, že Budínčania zďaleka nie sú tak ochotní, akým
býva opýtaný Viedenčan v udaní hľadaní ulíc a miestností. Jedného Budínčana som sa spýtal
po ulici a dome, a ten, ačkoľvek v susedstve hľadaného domu býval, tú ulicu neznal, akoby
včera z Honkongu bol prišiel; druhý s múdrou tvárou upravil nás do takého labyrintu
starobudínskych kutíc, že málo chybovalo, že som do ostrihomskej baziliky čelom nevrazil;
tretí vľúdne a v mene svätého Gil-Babu pýtaný, kde je Deligencova ulica, tak pozrel na mňa,
že som nevedel, či som ja, či je on a či sme obidvaja blázni: prizrel sa na mňa stuha,
nedal odpoveď a pošiel ďalej. Konečne nás predsa dáky Bummler[36]na miesto dopravil.Po skončenej návšteve šli sme širokým chodníkom medzi záhradami do pevnosti. Kým sme sa
doredigali hore ku Viedenskej bráne, dokonale sme sa vyzvárali. Pevnosťou, krčiac sa po
tieni, šlo to ešte ako-tak.Nazreli sme do oddielov finančného ministerstva. To sú vám smutné múry a robia taký
akýsi exekútorský dojem a staviská vo dvore predelené smrdia myšami ako staré opustené
chyže. To pochodí azda od tých veľa vybavených a nevybavených aktov, čo tam ležia. Ledva
sme sa, a to u vrátnika, o jednom vysokopostavenom úradníkovi dopýtali, kde píše, hoci jeho
úrad mu bol nad hlavou. Ale tomu nie div pri toľkej armáde úradníctva. Každý týždeň v
sudoch černidlo ako inde pivo do tohoto ministerstva dovážajú. — Včerajšou cestou vrátili
sme sa do Pešti.Keď vraj do veľkého ohňa vodou striekajú, že tuhšie horí. Sladoľad i nás na chvíľku
obživil; tým väčšmi nás smäd na to trápil. Omáľam jazykom na ceruzku vyschnutým, vtom mi
padne zrak, šťastlivý zrak — tam pred redutou na nápis „Plzenské pivo“. Zasmial som sa
chutne; bol to smiech radosti. Našiel som známeho, s ktorým som sa roku 1873 na viedenskej
výstave spriatelil. Jeden, dva, tri — už sme boli tamdnu za stolíkom a jeden korheľ bol mi
už za nákrčníkom. Potom som sa len ešte poobzeral. Boli sme v sále, v tej sále ale bola
záhrada, okolo steny stromy a medzi krovím na stĺpoch sochy: Deák,[37]Vörösmarty,[38]Kazinczi[39]a ešte iní básnici a výtečníci dívali sa mi, ako sa to šúcha. Títo tichí hostia
majú hospodu gratis bez chovy. Miestnosť je to elegantná, jedenie je tu znamenité, obsluha
rýchla a to plzenské — no, mne sa tento vidiek lepšie páčil ako tam okolo Gödölőva. I
umienili sme si, že kým sa budeme v Pešti baviť, sem budeme na obed chodievať. Zriadili sme
si „tria tabernacula“.[40]Po obede šli sme popri starom mestskom dome do Leopoldovej ulice, kde sme obzerali
monumentálne stavisko, nový mestský dom. V izbách sme neboli, lebo nebolo človiečika, ktorý
by nám ich bol poukazoval, ba ako zvláštnosť musím poznamenať, že sme ani pred vrátami, ani
vo vrátach, ani v celom budovisku živej duše nevideli; i prešli sme celé stavisko,
obzerali, čo sa vidieť dalo a nestretli nikoho, ani čo by sme sa na memfiských pustatinách
prechádzali. Schody, povala atď. sú umelecky vkusne hotovené a bohato pozlátené. Z tohoto
nemého paláca tiahli sme na samé námestie, kde sme obišli velikánsky, pevne stavaný colný
dom. Popod široký dunajský breh spojené sú jeho podzemné miestnosti pomocou kanála s
Dunajom, kde sa tovar na lodiach dovezený môže skladať a vodovodom do colného domu dovážať.
Či ten vodovod pri povodniach nebezpečným nebude, to neviem; ale ja by som myslel, že áno.Na Sennom námestí zďaleka čítal som nápis Jána Kožuchovej firmy, dobre známej na
Slovensku; je tam mnoho skladov hlineného, porcelánového a skleneného riadu. V susedstve
tohto námestia sadli sme na tramvaj a viezli sme sa popri múzeu, snemovni atď. Kerepešskou
cestou do mestského lesíka s hlavným účelom, aby sme obzreli zverinec.Kerepešská cesta je dlhá a široká. Hneď na jej začiatku stojí národné divadlo, ďalej
oproti hostincu „Orientu“ ľudové divadlo, potom nový slovenský ev. kostol, ktorý je v
čistom slohu stavaný; konča ulice za mestom rozkladá sa nový cintor. Starý cintor, teraz už
prekopaný, ležal von z Vacovskej cesty, vyše prvého parného mlyna. Za novým kerepešským
cintorom je stanica železnice, vedúcej z Budapešti do Vrútok.Na hodnom kuse pred kerepešským cintorom, a to už za mestom, zvrtli sme sa vľavo na
sever, i poberali sme sa popri všelijakých vychovávacích a sirotínskych ústavoch, medzi
ktorými sa viac židovských nachádzalo.Pri samom mestskom lesíku v susedstve letohrádkov sme zastali a stade išli sme vykázaným
nám smerom pomedzi stromorady ku zverincu. Dorazili sme k rybníku, ktorý v zime slúži
peštianskemu svetu k veselostiam (kĺzačkám). Na brehu a sihoti stoja pekné búdy. Jeho
zálivy z východnej strany sú zeleno-kalné a sčiastky trsťou zarastené.Tu na brehu rybníka, pod tieňom tlstého stromu, videl a počul som Slováka limonádu
predávať; mal skriňu a v nej stroj, ktorý pohyboval ochladzujúcu tekutinu. Bol to taký
stroj s hrkálkami, cenganie vydávajúcimi, aký som pred rokmi často vídaval v Carihrade.
Vidno teda predsa, že kultúra od východu prichodí. Táto limonádová cengačka a prúdenie sa
občerstvujúcej tekutiny mala svojich obdivovateľov a tu i tu kupcov.Ešte sme hodný kus išli, kým nás napravili do zverinca. A dosť divno mi bolo, že mnohý z
prechádzajúcich sa po lesíku nevedel nám vývod dať o zverinci, kde leží. Ale i návšteva
bola chatrná. Pravda, že slnko pripekalo! Pochybujem, že by počet stretnutých a videných
tam navštevovateľov bol štyridsať vyniesol. A predsa je to zaujímavá vec a pekne
usporiadaná zbierka, krajšia a početnejšia, než bol kedysi viedenský zverinec v Prátri.
Plocha zverinca obnáša 40 jutár.Pri vchode je pokladnica s malým hostincom. Pred chodníkovým labyrintom sme zastali i
obrátili sme sa napravo. Prvé, čo sme videli, boli dravé vtáky, ako orly, kaňúry, jastraby
atď. vo vysokej drôtovej klietke. V tej klietke stoja haluznaté sucháre, po nich sa majú
premávať títo lapení vzdušní slobodáši. Ej, smutno to ide chudákom! Keď chcú vyletieť a
vystrú krídla, zavadia o konár lebo drôt. Nevôľa a lenivosť vyzerá im z očí. — Každých
päťdesiat krokov to z jednej, to z druhej strany pieskom vysypaného chodníka zjaví sa iná,
obyčajne na spôsob viacčlennej hviezdy predelená oprava skupenín. Tam vidno jarabice,
kuropty, cudzozemské zajace, medvedíkov a medveďov, a čo do tej čeľade patrí. Tie pískajú,
klokotajú, tieto prežúvajú, žmurkajú, alebo ticho z miesta na miesto sa miesia a s
vyzdvihnutým pyskom príchodzích oňuchávajú. Privyknuté sú tieto všakové beštie na omrvinky
chleba a iné pokrmné drobky, ktoré im obecenstvo podáva; preto, ako zočia človeka, z úkrytu
k mrežiam prichádzajú na poklonu. Pekná zbierka je všelijakých sŕn a jeleňov, kôz, oviec,
oslov, tiav a mulíc. Medzi oslami vyznačuje sa jeden čistobielej farby. Pamätný je americký
bizónový býk so strapatou okrúhlou hlavou a maličkými rožkami. Má dlhú bradu, široké prsia,
krátke pevné nohy, hybké stehná a strašný pohľad. Je to obraz surovej divokosti a sily.
Ešte hroznejší, lebo ešte raz taký veľký je býk tur z litovských lesov, darúnok to ruský;
stojí oproti bizónovi, oddelený silnou hrádzou, poťahuje táto opacha seno a nestydaté
potkany behajú mu popod nohy. Je to nápadný kontrast.Pozornosť každého na seba obracia nemotorný slon. Apetít má táto živá masa náramný. Je
dotieravý ani neapolský lazzaronc,[41]aby mohol uloviť kus chleba. Vrchné ohradné brvno rypákom zrútil na zem, aby
tým pohodlnejšie mohol okolostojacím vrecká „vizitírovať“. Tam stojacemu chlapovi, ako sa
zdá, pohoničovi, rypákom všetky vrecká povyvracal, a keď nič nenašiel, namrzený obkrútil ho
okolo brvna. Pažravec, ktorý istotne Goelisov prach[42]nepotrebuje, je, súdiac podľa jeho posunkov, dosť krotkej povahy. Tento ozrutný
čeľadník odháňal ako lopár veľkými ušami kŕdle neodbytných múch. Jeho pohľad je
flegmatický.Za týmto oddielom stojí hospodársky dom, či majer a v jeho susedstve rozprestierajú sa
sady rozličných bylín, stromov a kriakov.Šli sme dookola ďalej a prišli sme na zaujímavý oddiel, v ktorom sa nachádzajú kury;
môže ich byť asi dvadsať druhov. To vám kotkodáka a krákorí, až milá vec, a všetok ten hyd,
žobrajúc o potravu, tisne sa dopredu. Sú tam malé, veľké, hladké, kochlavé, strakavé, žlté,
čierne, biele. Najkrajšie sú žlté a zlaté kury s ligotajúcimi sa pierami. Sú tam i pestré
bažanty atď.Celý deň sme boli na nohách. Motanie sa, vlastne vláčenie sa po tvrdom piesku
zverincových chodníkov v neslýchanej horúčosti prinútilo nás hľadať chládok a lavicu. Našli
sme pohodlné žiadané miesto, a práve na najvhodnejšom mieste — pri pavilóne leopardov a
tigra.Sediac prizeral som sa dobrú chvíľu šelmám, dovezeným sem z ďalekých krajov. Pravú
čiastku pavilónu obývajú leopardy, ľavú tiger. Miesto kráľa pustatiny, ako nazývajú leva,
je uprázdnené. Dva mladé leopardy sú darúnkom Osmanliho, ktorý ich minulého roku sem
odoslal z ďalekého východu sťa stuheľ turkmenovskej pokrvnosti. Majú veľkosť stredného
kopova a sú títo dvaja šarvanci veľmi krotkí. Jeden divák, ktorý sa pritisol až ku mrežiam,
dal si nimi ruku lízať, pozdejšie tvár. Leopard stal si na zadné nohy, prednými dlabami
držal sa mreže a tak srdnato škrabal jazykom pánovi po líci, že to bolo až počuť. Cítil,
ako sa lízaný vyslovil, akoby mu pilníkom po tvári bol šúchal. Leopard mal jazyk ostrý ani
— kofa. Zaujímavé to bolo divadlo, ale ja by som sa nebol s ním „pusrloval“,[43]lebo z leopardových očú bolo čítať, ako sa o mačkách, kam i on patrí, hovorí:
„Etiam dum blanditur, vulnera infligit.“[44]Kto sa nerád umýva, toho len sem, ten ti to vymydlí.Sused tiger nebol tak útlocitne vychovaný. On je darúnok istého ruského kniežaťa, daný
uhorskému magnátovi, neznám, či tiež čo symbol pokrvnosti. Magnát daroval ho zverincu.
Krajšieho tigra som nikdy ešte nevidel. Je veľký ako hodné ročné teľa, krásne čistý,
všetkými atribútmi svojho pokolenia opatrený. Keď urobil niekoľko gracióznych krokov,
vyskočil ľahunko a tíško bez namáhania pružistými nohami na svoju pohovku, pribitú o stenu.
Táto pohovka záležala zo silnej, jeho telu primeranej dlhej dosky. Keď vysadol hore, pustil
predné dlahy ako panenka z dosky dolu, chvost si opatrne pritiahol k boku, hlavu držal
rovno a sedel ako vymaľovaný a či z kameňa vykresaný; len uši mu ihrali a v očiach akýsi
magický zelenkastý oheň vyháral. Hrozne bol pekný! A človek sám svoj pohľad dráždil a tak
mi bolo, akoby ma čosi k nemu ťahalo. Je to pohrávajúca fantázia pri toľkom strašidle. Ako
tak, oprúc si hlavu o dlane, meravo naň hľadím, začne sa mu tlama triasť, otvárať vždy
väčšmi a väčšmi, snehobiele, červeným mäsom obrúbené zuby sa vycierajú, jazyk sa vlní. V
otvorenom hrtane je čierna horúca priepasť, v nej tamdnu hrmí a varí sa, v očiach plápolá
medeno-zelený vulkán, svalmi mu trhá, začne ručať a chystá sa prehltnúť moju dcéru, ktorá
mu zadivená stojí oproti s rozvinutým bielym slnečníkom; len-len, že ju už prehltne.
Opatrovník tigrov ju napomenul, aby stiahla parazól. Ako to urobila, driev nadurená srsť
ukladala sa tigrovi zase do pokoja a hrmot, ktorý z pŕs vydával, prestal.Opatrovník nás zabával rozprávkou o tigrovom apetíte, ako i o tom, že on z tigrovho
správania zatvárať môže s istotou na blížiacu sa búrku. Dakoľko hodín pred búrkou býva vraj
ospanlivý a keď ona má vypuknúť v noci, nuž zavčasu hľadá brloh. Zvieratá majú predtuchu,
či istý cit na počasie, ba čujú vopred i druhé elementárne príhody: napríklad keď má
nasledovať zemetrasenie, nespokojné, chúlostivé hľadajú prítulok.Prejdúc ešte dakoľko menších predmetov, vyšli sme na kopček, obsadený rumami hradu.
Okolo spodku krútia sa a sem-tam snoria medvede, vlci a hyeny — pekné to, poctivé
kamarátstvo. V hradných rozvalinách a v dierach túlajú sa líšky, nad nimi kníšu sa z nohy
na nohu, vyvaľujúc voslep vypučené okále, kuviky a sovy, malé a veľké. Od tých spodných
gavalierov a od tých vrchných rytierov vychodí nevýslovný smrad, čo túto i tak neladnú
spoločnosť robí tým nepríjemnejšou. Vskutku, neznámemu v noci muselo by byť ozaj otupne
prechádzať sa po tom zverinci, keď títo zo všetkých krajov sveta pozbieraní, nepriam
útlocitní gavalieri fučia a ručia, revú, pískajú, brešú, šuštia, škrabú a krochkajú, k tomu
ten zápach, chrúmanie a hryzenie. No a keď sa také zelené oči z kútov zasvietia!Stade sme prišli k opiciam. Tieto pochabice a komediantky všetkých zverincov majú
najviac obdivovateľov. V malej klietke bol zatvorený párik malých opíc s okrúhlou tváričkou
a šedivou bradou. I z pohybov i z tvári vyzerala im usadlosť; očami klipkali veľmi vážne.
Pri druhej klietke stáli vojaci a bol smiech. Jeden vojak zafúkol opici medzi oči
dohánového dymu; poľutovaniahodná zatisla oči a slzy ronili sa jej vychudnutými lícami,
tvár zmraštila na posmech a čosi do seba, akoby hrešila, šomrala. Ako sa vojak po chvíli
uhol, chmatla mu chytrosťou blesku čiapku a s čiapkou jeho škundry. Sotva ho kaprál tak za
šticu potriasol ako oná opica. Vo veľkej klietke bolo asi tridsať opíc; náležali asi k trom
rozličným druhom. To bola peleš a naháňanie! Keď jedna dostala grajciar alebo slivu, tak
druhé dali sa za ňou, prenasledovali ju po všetkých kútoch a keď ináč korisť nemohli
uchvátiť, chytili ju za chvost, vyzváňajúc ním a trhajúc ho ako na zvonici. Vresk a šanta
bola nešeredná. K tomu sa ohlasovali na žŕdkach vystavené papagáje, ktoré sú síce slabo
zastúpené, no môžete si predstaviť tú šarapatu týchto buntošov.V podlhovastej klietke ležal v pokrovci ukrútený obrovský had Phyton. Tento veličizný
had toho leta zmizol. Múdri páni z komisie tvrdili svätosväte, že on sám dohora cez ohradu
zverínca nemôže preliezť, teda že je ukradnutý. No, také brvno nepozorovane odniesť by sa i
Samsonovi sotva bolo vydarilo, a ešte k tomu, keď je to brvno hadom. Dosť na tom, komisia
povedala tak, nuž teda bol ukradnutý — punktum! Tu o niekoľko dní nájde Phytona akýsi
chlap, ktorý hľadal čosi v susednom baraku, ukrúteného a v myšlienkach zakrúteného v kúte
ležať; stade slávnostne bol prenesený na svoj starý kvartier. Keď sa totižto z klietky
vyložený raz na slnci vyvaľoval a opatrovník na chvíľku sa oddialil, chcel Phyton vidieť,
čo sa za doskami vo svete deje, i vyšvihol sa vzdor múdrej komisionálnej myšlienke cez plot
do sveta. Pešťania, kým ho v baraku nenašli, báli sa vyjsť do mestského hája na prechádzku
pre nebezpečenstvo, aby ich neprehltol.Konečne sme pristúpili k rybníku. Ledvaže sme si sadli na lavicu pod smutnou vŕbou, už
sa točí z boka na bok pomorská veľká hus prosto proti nám. Hlavu na vysokom hrdle niesla
rovno a neklátenú, telo sa jej v ľadviach prehybovalo a brucho vláčilo takmer po zemi. Za
touto smiešnou, ťarbavou, gagotajúcou kofou mrvil a tackal sa celý kŕdeľ husí a rozličných
kačíc a narobili toľkého škreku, že nám už bolo na zutekanie. Dobre sa práve hodila ženská
s krmom; za ňou sa háveď týchto nemotorných žráčov hneď pobrala.Keď sme sa rozlúčili s touto trkotajúcou spoločnosťou, zverínec sme opustili.Nadmier zunovaní sadli sme si na tramvaj a odviezli sa domov. Tento deň toho bolo dosť.Ráno, prejdúc pekne rovno stavané predmestie Leopoldova, vošli sme do ohromnej kasárne,
zvanej Neugebäude.[45]Z jednej strany dvora stoja baraky pristavané pre dragúnske kone; naprostred
dvora cvičilo sa delostrelectvo s uchaciusami.[46]Dojem Karolovej, hoci väčšej kasárne, je príjemnejší než tejto.Stadeto sme šli do krajinského múzea, aby sme obzreli starožitnosti. Čo sa zbierok
starožitností týka, tie sú veľmi bohaté i čo do počtu i čo do zvláštností; najmä grécke a
rímske sú obdivovania hodné. Najväčšia váha kládla sa na pragmatické pamätníky; tak zvlášť
z doby tureckej sú tu rozličné zbroje uhorských bohatierov, sedlá (napr. cisára Žigmunda),
utešené šperky atď.Keď sme obkukávali drahé šperky uhorských velikášov, došli dvaja mužskí a jedna ženská,
táto posledná v malebnej čiernobaršúnovej srbianke, zlatom obšívanej; na hlave mala takže
zlatý malý národný čepiec, obkrútený čiernym vrkočom. I postava i jej tvár boli vznešené.
Upravil som ich ku skrini tam hneď v susedstve, naplnenú srbskými starožitnosťami. Bola to
srbská rodina.Veľmi ma zaujímali rímske písomné nástroje, ako kovové tabuľky, papyrus a stylus. Nie
menej s úchvatom obzeral som si rímske domáce nástroje, tie všakové, ozaj divnej podoby
kľúče, zámky, lyžice atď. Boli tam sklené nádoby s ešte dobre zachovaným olejom a jedna
dobre zapchaná a obsahujúca dačo také ako hečepeč.[47]Príjemné mi to bolo túlať sa medzi týmito, viac ako tisícročnými predmetmi.Ako starožitnosť a zvláštnosť parodíruje tu i bárs jednoduchý stolec. Na tom stolci vraj
mudrc krajiny[48]v mestskom lesíku myšlienky zbieral. Videl som: Nelsonovu[49]veliteľskú palicu; obraz na kostenej doske v podobe kaplice; bývalého
budínskeho pašu, ktorého meno mi nezíde na um a ktorý má turban na hlave toľkej výšavy ako
ženský šiňon, opica to zázračná; šabľu Štefana a Gabriela Báthoryho[50]a meč Petra Veľkého; lyžicu, nôž a vidličky kráľa Fridricha Veľkého, ktoré pri
Kolíne stratil.Rimania mŕtvym dávali peniaz obolus do úst, aby mali čím zaplatiť prieplavné na
propeleri cez potok Lethe. I na Slovensku sem-tam dávajú mŕtvym na cestu peniaz do hrsti
lebo do úst bez toho, aby vedeli staropohanský význam tejto obyčaje. Takéto obolusy vidieť
i tu. Na pohreby Rimania najímali ženy „feminae eiulantes“[51]zvané, akým podobné máva náš ľud vo vykladačkách; ich úlohou bolo z celej sily
vykrikovať a odmena ich stála v tom pomere, ako dobre znali jačať a nariekať. Rodina
zomrelého vylieva slzy, ale nie ako teraz na zem lebo do ručníka, ale do malých skleničiek,
ktoré potom sa vložili do hrobu. Týchto, našim pálenčeným sklienkam podobných väčších a
menších skleničiek je tu kopa a tak sa mi zdalo, akoby som na ich stenách videl zaschnuté
vyplakané a vysmrkané slzy.Vidieť tu i harfu Márie Antoinetty a tisíce iných predmetov, ktoré opisovať nemám už ani
vôle, ani priestoru.Medzi starožitnosti pripočítať načim i vojakov v živom stave, ktorí stoja v každej izbe
po jednom: slepí, kriví a inak zmrzačení ako čestná stráž. Sú to invalidi-honvédi z r. 1848
— 49. Antropologickým zbierkam (z Akteleku) miesto vymerali v pitvore. Táto tak dôležitá
vetva ľudskej histórie tu ešte nestojí na výške skúmavej vedy.Tak blízko, ba v susedstve snemovne sa nachádzajúc, zašli sme teda i do nej. Nádheru
veľmi, ba prevažne milujúci národ, myslel som, bude mať i skvostnú snemovňu. Zmýlil som sa
v tom predpokladaní. A predsa mi jeden známy pán, ktorý stál pred jej čeľustím, povedal, že
nás ona stojí šesťsto miliónov. V predsieni stoja rozložené, o stenu opreté, na konci
guľami opatrené žŕdky; pri každej žŕdke vypísané je podľa alfabety meno vyslanca. Tu pred
vchodom do siene zapchýnajú vyslanci svoje hlavové pokrývky, aby im vážne myšlienky neboli
tlačené žiadnou ťarchou.Sama sieň neprekvapuje ani veľkosťou, ani krásou. A spokojný by som bol, keby všetok náš
vládny aparát čo do skromnosti tomuto zodpovedal. Teraz sieň bola prázdna a klobúky zo
žŕdok a ich nosiči, zmiznúc zo snemovne, chodili okolo po vakáciách. Vrátnik nás povodil po
všetkých miestnostiach, bibliotéke, ministerskej izbe a po bufete, kde unavení otcovia
vlasti, držiac sa toho „Salus reipublicae prima lex esto“[52]— teľacou pečeňou a šunkami svoju bytnosť udržujú a posilňujú.Večer vpálili sme do maďarského ľudového divadla. Stojí ono asi v polovici Kerepešskej
cesty — keď von ideš, na pravej ruke. Je vkusne stavané i zvonku, i znútra. Jeho vnútorné
zariadenie sa mi lepšie ľúbilo ako zariadenie Nemzeti szinházu. Čo neznámi dedinčania
museli sme hľadať parter a boli by sme skoro prieprahu potrebovali. Všetko je vkusné,
prívetivé a v dobrej harmónii. Omrzlé nám bolo, že sme sa dostali do samej prvej stolice.
Hrali „Žandára“. Žandár Čech, ako sa rozumie, bol vlastne predmetom vtipkovania, ako za
Bachových časov na maďarských pustách zbojníkov a Cigánov lapá — či nelapá. Hrali znamenite
a kus, odhliadnuc od tendencie, bol veselý, ľudový a dosť podarený.Druhého rána vybrali sme sa zase do múzea, aby sme videli obrazáreň. Oddiel prírodných
zbierok nebol otvorený. Z toho videl som len veľké kusy pri rímsko-gréckych sarkofágoch,
rozložené pri vrátnikovej postriežke. Kým ženské skladali tam chladidlá, nakukol som na
vystavené balvany dreveného opálu, pochodiace zo Šajby. Pristúpil ihneď vycifrovaný,
vypasamantírovaný a vyforgovaný vrátnik a s veľmi vážnou tvárou začal ma poučovať o
zriedkavosti tohoto zvláštneho kameňa. Keď som mu odvetil, že skamenelín tohoto druhu okolo
Šajby, Čerína, Čačína, Jastrabej, Lutilej atď. toľko jesto, že by z nich mohli vystavať od
základu toľké múzeum, ako toto, odvisla mu gamba a vtiahol sa do postriežky.Vošli sme do obrazárne. Zastúpené obrazy sú najviac talianskych a nizozemských umelcov,
ktoré daroval zväčša arcibiskup Pyrker,[53]známy aj ako nemecký básnik. Zastúpené sú zvlášť z novšieho času i mnohé
tuzemské a bárs živé obrazy. Mnohé predstavujú deje vlasti, tak menovite plachtou pokrytú
mŕtvolu Ladislava Hunyadiho, ako ho venčia príbuzné ženské. Oproti tomu nápadný veľký obraz
predstavuje Neronovu prechádzku po spálenom a zborenom meste Ríme; pred ním ako stráž so
zmršteným čelom kráčajú zvetralí vojaci, za nimi splašení panoši. Nero — ukrutný, pyšný muž
— tupým bláznivým pohľadom zazerá po svojom diele. Pri jeho nohách ležia polozhorené telá
chlapa a ženy s milým dievčatkom. Zľava leží vystretá mŕtva postava bledej matky a pri nej
stoja siroty, hľadiac bojazlivým zrakom, s dovedna zloženými rukami na mimo kráčajúceho
ohavca. A kto by všetky tie milé a strašné, veselé a smutné dojmy toľkých obrazov mohol
opísať? V poslednej sieni, ešte nie celkom vyplnenej, visí toľko ráz spomínaný obraz: Deák
v rakve. Okolo neho stoja vysoké svietniky, pred rakvou stojí bokom k obecenstvu obrátená
postava kráľovnej. Veľkú úlohu hrá veniec a z neho visiaca biela, široká a dlhá stuheľ.
Veľkú časť obrazu zaujíma táto stuheľ. Mne aspoň sa obraz nezdal podareným; čosi meravého,
veľmi konvencionálneho je v ňom. Tá biela stuheľ zdala sa byť maliarovi nadovšetko úhlavným
predmetom jeho práce. Obraz smrti Ladislava Hunyadiho je, pravdaže, i čo do predmetu, i čo
do vyvedenia prednejší, umeleckejší.Večer sme navštívili Nemzeti szinház, kde dávali veselohru „Az ibolyafolyó“.[54]Hrali veľmi dobre, obecenstvo bolo v najlepšom rozmare. Osvetlenie bolo slabé a
hudba žiadna, čo mi bolo nápadné. Toto divadlo, na ktoré štát dopláca ročitých 60.000, je
čo do skvosu divadlom ľudovým, Népszinházom predbehnuté.Ráno sme vošli do kaviarne pri takrečenom semenisku, navštevovanej najviac študujúcou
mládežou, menovite juristami. Nahliadli sme i do lekárskej fakulty, do takrečenej
univerzity, nachádzajúcej sa v Hatvanskej ulici. Toto stavanie málo sa zmenilo, vynímajúc
snáď anatomický terem, ktorý vyzerá kus pohodlnejšie. Vyhľadali sme moje staré bývanie v
Jasennej ulici, kde som päť rokov býval. V ulici vyznal som sa málo. Nízke domky vyrástli
na paláce, len moje bývanie, tesný domček, stojí nezmenený, i záhradka s malými premenami
ešte jestvuje. V susedstve tejto záhradky, kde predtým tiež bola záhrada, stojí vysoký dom
a na ňom trčí žŕdka s polmesiacom — je to bydlisko tureckého vyslanca. Nemyslel som veru
pred tridsiatimi rokmi, keď som v záhradke z čibuku fajčil, že tam, kde rástli kaleráb a
reďkev, voľakedy bude sídliť paša!Ešte sme bumlovali[55]sem-tam pri peknej židovskej synagoge, i poberali sme sa Kráľovskou ulicou, kde
cez Červené more prešlý národ kraľuje a husi, cibuľu a všakové „starožitnosti“ predáva.
Stade sme prešli do toho, tak často spomínaného bulváru. Je to skutočne krásny rad domov.
Široká to, stromami vysadená, dlhočizná, palácmi lemovaná ulica! Od radiálnej cesty hore po
samý mestský lesík ťahá sa táto rovná impozantná čiara, v malom podobná Nevskému prospektu
v Petrohrade. Človek takmer zunuje, kým sa dokyvká do mestského lesíka. Pri prechodení
radiálnej cesty nadišli ma myšlienky poddaného kedysi sedliaka, keď pozrel hore na panujúci
nad ním pyšný hrad, ktorý chuďas poddaný svojimi plecami staval.Pýcha na ulici a nič v truhlici!A pretože sme boli skutočne zunovaní, hľadali sme tramvaj a odviezli sme sa spomenutou
Kerepešskou cestou, kde sa nám stala nehoda. Asi v polovici Kerepešskej cesty, hoci náš
kočiš, dávajúc signál, dosť sa na trúbe nadúval, zrazu z dvora pristojacej krčmy akýsi
dedinčan vbehol nám v plnom behu kosmo so svojimi troma derešmi[56]prosto do nášho tramvaja. Náš kočiš v okamihnutí trhol koňmi, no pozde — kone
mu padli, oje zlomiac, splietli sa s koňmi sedliakovými a nastala trma-vrma. Aby sme sa
ešte konečne neprekotili, zišli sme chytro dolu a išli pešky ďalej. Keď sme sa po chvíli
obzreli, nebolo už tramvaj vidieť. Masa všetečného ľudu ho obkolesila a takmer zakryla.Bavili sme sa v Pešťbudíne, ako už povedané, za polpiata dňa; no nie jedným dúškom, ale
ta a nazad idúc. Preto nech sa nikto nemýli, keď sme to v jednom odbavili a keď povieme, že
sme sa dňa 16. augusta ráno viezli na budínsku stanicu, aby sme sa podali na juh.Za 178 zlatých dostal som v Budapešti pre tri osoby obežné povozné lístky (Rundkarte),[57]ktoré mali byť platné na čas štyridsaťpäť dní. Človek opatrený takýmto lístkom
môže vystúpiť zo železničného vozňa, kde sa mu to zachce, a baviť sa môže, ako dlho sa mu
ľúbi; no poznamenať treba, že o štyridsaťpäť dní musí byť naspäť v Budapešti, ináč lístok
stratí svoju platnosť. Výhoda je to veľká a cestovanie pohodlné; lebo kde si namyslíš,
môžeš z vozňa vystúpiť a doň vstúpiť bez toho, žeby si sa ku kase musel tisnúť.Pretiahlo sa to trochu, kým mi pokladník vyrátal súčet z frankov na naše zlatky, kým
knižočky (miesto lístkov) opatril biľagom.[58]K nám sa pridružila i jedna pani z Talianska, ktorá už od viac rokov prebývala v Pešti a
po tridsiatich rokoch mienila navštíviť v Trevise svoju rodinu. Hovorila mimo materinskej i
reč francúzsku a ešte dosť dobre po nemecky. Táto dobrá pani, odporúčaná nám svojou
kamarátkou, veselou to Parížankou, sadla s nami do jedného vozňa.Dobré slovo a dačo k tomu zabezpečilo nám naše miesto. Po Pragerhof a celou tou dlhou,
od šiestej rána do piatej hodiny jedenaštyridsať minút večera trvavšou cestou nedostali sme
nového cestovateľa.A tak pohodlne sediac, pohli sme sa o šiestej hodine ráno z Budína.Akonáhle sme prebehli jask pod Blockbergom, začala sa pred nami šíriť rovina a zjavili
sa nízke brehy, obsadené sprava vinicami. Nasledovali obce Tétény, Promontor, kde
zámožnejší Pešťbudínčania majú svoje vinice a letohrádky. V treťohornom brehu vydlabané sú
v pieskovci chýrečné pivnice, kde i tak samo v sebe dobré okolité vína bývajú znamenite
opatrované. Také sú vraj výborné tieto pivnice, že čo by snáď vodu do nich vložil, tá sa na
víno obráti.Dunaj odchyľuje sa vždy ďalej a ďalej. Tam dolu stranou leží pôvodom a menom turecká
osada Hanžabeg.[59]Nezadlho dobehli sme, prejdúc úrodné stanice, Tárnok a Mártonvásár. Na rovinách
tam ďalej okolo Velence stála r. 1848 bitka medzi bánom Jelačićom a generálom Vetterom.[60]Nasledujú Nyék-Velence, Gárdony, Dinnyés a Stolný Belehrad (Alba Regia). Krásne
obšírne sú tu vinohrady s peknými letohrádky. Toto bývalé sídlo uhorských kráľov, kde až po
Ferdinanda I. bývali korunovaní uhorskí králi, má vyše 22.000 obyvateľov. Na námestí stojí
pomník básnika Vörösmartyho. Tu sme v rozsiahlej stanici obedovali a jedli prvé hrozno, ale
také kyslé, že mi i teraz ešte, keď naň pomyslím, zuby tŕpnu. Za mestom sme videli vojsko
cvičiť sa v stavaní a dobýjaní hradieb.Okolo Szabad-Battyánu a Lepsénu všade je rovina a bohaté nivy. Za Lepsénom predstavuje
sa oku pekný obraz utešeného Blatenského jazera, zeleno-modrej farby. Práve z horného
ľavého zálivu prehodíš okom celým, 10 míľ dlhým, od 3/5 do 2 míľ širokým jazerom. Opodiaľ
celého ľavého plytkého brehu Blatenského jazera beží železnica, kým náprotivný hornatý,
lesmi, ale zväčša vinicami, obcami, bielymi letohradmi a rumami hradov pokrytý breh
usmievavo vykukáva. Kontrasty krásne, výjav utešený! Je to najväčšie jazero nielen Uhorskej
krajiny, ale celej južnej Európy. Koniec jazera z Lepséna nedohliadneš. Južný (ľavý) breh
je plytký, piesočnatý. Statok a ľudia, ktorých sme videli tu kúpať sa, ďaleko vnikli doň,
kým im voda po hrdlo nesiahala. Z vody vidno čnieť trstinu; pozorovať i malé plytčiny, kde
sa hemžil všakový divý hyd. Na samom brehu boli nastavané na sochách stojace, slamou
pokryté búdy, ktoré slúžia ako útočište ovciam — cigánkam, aby sa im v čas pľúští jemná
vlna nepokazila. Vo vode stáli a brodili veľké stáda bielych veľkorožných volov, tam zase
veľké čriedy ihravých koní a v mlákach plazili sa stá byvolov. Je tu na neuverenie mnoho
statku. Na nepriezračných rovinách od jazera dolu nevidíš domu; kde-tu uzrieš osamelý
strom, na míle piesok a stepy, oráčiny ale málo. Akokoľvek to pre nezvyklého je
interesantný a pôvodný zjav, tak peknou tú jednotvárnu rovinu menovať nemôžem. Celok:
rovina, jazero a oproti rôznej formy hory — je krásny. Miestami na brehu vidieť na
drevených pohranoch dosky a konča nich doštené búdky: to sú kúpele z ďaleka sem
dobehnuvších pánov. Popri železnici usilujú sa piesok fixírovať sadením stromov: osík,
brestov, topoľov a jelší, tu i tu v kruhu rozostavených. Ako teraz vlny jazera ticho
rozprestrené ležali, tak v čas vetrov bývajú veľmi búrne a ďaleko, ako to po stopách bolo
vidieť, zasahujú na suché, vyhadzujúc medzi inším i stromy i istý druh korytnačiek, veľmi
podobných kozím paprčkám. Známy a obľúbený fogaš pochodí z Blatna. Na piesku oproti Siófoku
až po Boglár rastie krásny bodliak nebovej farby, ktorý som pre veľkú rýchlosť vlaku
nemohol rozoznať a na staniciach ho nebolo. Rastie v nesčíselnom počte a jednotlivé hlávky
sú veľké.Siófok je nepatrná stanica. Tu vyteká z jazera potôčik Sió a jeho výtok rozrobili na
prístav malého parníka na priechod do kúpeľa Füred. Teraz práve čakal ten bielo-červený
parníček na príchodzích pasažierov.Na tejto stanici vniesli na stolci do vozňa nešťastníka, nemocného, na nohy pošinutého —
lekára. Bez výsledku prišiel z Füredu a šiel šťastie skúmať do bahnistých kúpeľov
(Schlammbad), nachádzajúcich sa v Kestheli.Hodnú chvíľu to trvá, kým sa železnica, prejdúc Szántod, Boglár a Komárváros, lúčila s
brehom Blatna. V diaľke vidieť Kestheľ, stojací na juhozápadnom konci jazera. Je to breh
blatnatý.Pre mňa pohľad v tie strany bol tým dôležitejší, lebo som tade pred rokmi ako študent
štyri razy precestoval, a to dvakrát pešky z Budína na Stolný Belehrad, Vesprím, Kestheľ,
Kanižu, Čakturňu, Varaždín a tak do vnútra Chorvátskej za šesť dní (čo teraz za dvanásť
hodín).Ešte som zabudol pripomenúť, čo sme, pravda, len z diaľky na druhej strane jazera v
letku videli: kúpeľ Füred, potom na ďalekom výbežku či polostrove opátstvo Tihaň, ktoré
bolo založené roku 1054, teda štrnásť rokov po smrti panenskej cisárovnej Kunigundy,
manželky Henricha II. Rumy hradu Čobánu a Sigligetu stoja na končitých, to piesočnatých, to
vulkanických kopcoch. Okolo nich rastú badačonské a šomlauské vína, ktoré viacej zaujímajú
obecenstvo ako všetky druhé historické a prírodospytné opisy a pamätnosti.Od Komárvároša nadol je kraj útlo vŕškovatý, príjemný, lesíkmi a vinicami vysadený,
prívetivý a bohatý.Nasleduje Kaniža, mestečko kupecké, majetné. Veľkú časť obyvateľstva tvoria židia,
ktorých tu vidieť silne zastúpených menovite na železnici. Dosiahli sme Mura-Kerestúr,
Kotoribu; tu už prevláda element chorvátsky; ďalej Kraljevac, tam stálo množstvo sedliakov
podľa kroja a vzhľadu Chorvátov. Keď som sa ich pýtal: „Jeste-li vi Hrvati?“[61]odpovedali radostne: „A jesmo.“[62]Čakturňa, dosť šumné kupecké mestečko, je majetkom grófa Festetiča.[63]Z okolia Čakturne predstavujú sa nám chorvátske hory. Medzi týmto mestečkom a
Polostrovom prebehli sme hranicu krajiny uhorskej. Nasledujúce kraje okolo Polostrova,
Friedau, Grossonntag, Mošgance obývané sú Slovincami a sú dobre obrobené, veľmi malebné.
Pri Kotoribe prešli sme Muru; pri Polostrove a pozdejšie pri Ptuji prebehli sme Drávu.
Výhľad na juh na hraničné vrchy Chorvátska je utešený.Práve sa klonilo slnko za štajerské Alpy a osvetlenie chorvátskej hranice bolo
impozantné. Ťah Ivančice a Veľkého Žleba objavuje sa s výbežkami a na úpätí Veľkého Žleba
stojí malebný hrad Drakošťan v zelenom rámci bujných dúbrav na zápolí, čo ilýrsky strážca a
nazerá smelo na ptujské roviny. Drakošťan je majetkom vlasteneckej rodiny grófov
Draškovićovcov, z ktorých jeden obstarný už chlap[64]za časov Ljudevita Gaja skvel sa medzi prvými kriesiteľmi národnosti
chorvátskej. — Pre mňa očná prechádzka okrem svojej krásy mala ešte i tú cenu, že mi živo,
ach, živo a milo pripomínala tie časy, keď som čiastku mladého veku trávil v milom, milom
Zagorí a keď som tamto na tých výšinách Veľkého Žleba, idylické hodiny tráviac, nadšenou
dušou vyzeral do rovín Uhorska, do Slavónie, južného Chorvátska, sem hore do Štajerska po
samý Marburg a na hornoštajerské snežníky, na hole krainské, korutánske atď. Čo sa všetko
od tých čias zmenilo, minulo, len moja rozpomienka nie, tým menej však svedkovia moji —
tamto tie skaly pevné a múry hradné! Modrejú, modrejú tie mäkké obrazy, súmrak zastiera ich
tmavým závojom a pekná vidina pošla ako všetky vidiny. Zbohom, Radoboj, zbohom, Chorváti!!Mestečko Ptuj (Pettau) stojí na drávskej rovine, obklopené vinicami. Vprostred mesta
čnie do oblakov 732 stôp nad hladinou morskou vysoký kopec so starým hradom a kostolom zo
XIV. storočia. Pod Rimanmi nosil meno Petovium. Tadeto viedla cesta z Aemony do Korutánska.
Toto neúplne 3000 obyvateľov počítajúce mestečko bolo voľakedy veľmi preslávené a má skvelý
dejepis. Pripomeniem niektoré dátky. Petovium ležalo v hornej Panónii. Už r. 14 po Kr.
ležali tu rímske légie, ktoré sa toho času i vzbúrili. R. 76 vystaval tu cisár Vespasián
pomník Jupiterovi. Roku 68 ležala tu posádkou XIII. légia. Cisárovi Septimovi Severovi,
ktorý s Partmi viedol vojnu medzi r. 199 a 203 bol tu tiež vystavaný pomník. R. 354 chytili
tu a do Istrie odviezli cisára Gallusa[65]z rozkazu cisára Konštantína. R. 378 bolo mesto Petovium skrz Julia Valensa,
ariánskeho kňaza, rodeného Petovianca, zradené obliehajúcim ho Gótom, pri čom katolícky
biskup Markus bol zahnaný a na jeho miesto bol postavený J. Valens, ktorý však r. 380 musel
zutekať do Vlách. Roku toho porazil na rovinách ptujských cisár Theodosius vojsko
Marcellinovo, brata to proticisára Maxima. Toto mesto bolo od konca II. do konca IV.
storočia sídlom panónskych biskupov. Sv. Viktorín, zahynuvší tu r. 308 ako mučeník, bol
prvým, Virgil, vypudený Avarmi, bol posledným ptujským biskupom. Norický námestník cisára
Valentiniana III., Romulus, narodil sa tu. Tiež Serapis[66]a Isis[67]mali tu sochy. Na klasickej pôde ptujskej bolo nájdené mnoho starožitností, len
sarkofágov do sto. Z toho teda vidíme historickú dôležitosť tohoto mestečka. Pred
dvadsať-tridsať rokmi, keď ešte železnice nebolo, na tomto rímskom bojišti jedával som
znamenité virštle. Teraz sme ho len tak prebehli. — Ptuj pripomína sa už roku 890 čo mesto.
Roku 1253 dobyl hrad i s mestom Bela, syn Štefana kráľa.[68]Sám sv. Štefan tu za niektorý čas sídlil. Roku 1259 Uhrov zase vyhnali.Za Ptujou nasleduje Pragerhof; tu je uzol železnice, a to na sever hradecko-viedenskej,
na západ ľubľansko-terstskej, na východ pešťbudínskej. Tu pasažieri musia čakať na príchod
viedenského vlaku asi päť hodín, kým sa ďalej odvezú proti Terstu.Pragerhof je len stanica s prislúchajúcimi budovami.Po dvanásťhodinovom vození vystierali sme si tu kosti a na otvorenom mieste pred
prívetivým hostincom pod stromami vo večernom chládku i žalúdok privádzali do hotovosti.
Tak veru, kde pred 1864 rokmi rímske légie mečmi štrngali, štrngali sme si my pivovými
pohármi.Naša spoločnica, skromná, bledá, chudorľavá Talianka, sedela s nami za stolom. Zabávali
sme sa príjemne, obzerajúc rozličných okolo nás vysedujúcich cestovateľov a naslúchajúc
dišputu mladých, okolo okrúhleho stola sediacich železničných úradníkov. Predmet ich
rozhovoru a škriepky bola otázka slovansko-maďarsko-nemeckej národnosti. Každá z nich mala
svojich zastupiteľov a horlivých obrancov.My sme si zaumienili prenocovať tu v hostinci. Talianka sa od nás lúčila s úmyslom, že o
desiatej odcestuje viedenským vlakom do Trevisa.Dostali sme podkrovnú chyžku s výhľadom na blízku stanicu. Ešte pod nami trvala vrava a
osvetlenie obsadených hosťovských stolov, keď sme si ľahli na odpočinok.Už sa mi pamäť rozvlačovala a neurčité myšlienky opúšťali mozog, keď ma voľačo pichlo v
prsia. Hodím rukou na miesto atentátu. Pukne — a prsty mi zapáchli škoricou. Zapálim svetlo
— a tu rozletia sa na mojom lôžku vo všetky strany krvilační bašibozuci. Akoby ma škorpión
bol pichol, skočil som na nohy. Čo by dlaňou plesol, boli sme poobliekaní, hospoda
vyplatená, a ponechajúc takmer nezohriate „Plevno“ za chrbtom, spechali sme batožinou
vystrojení do čakárne, kde sme našu ospalú, nad naším návratom prekvapenú Talianku našli
vystretú na lavici.O pol hodiny sedeli sme zase vedno vo vozni. Ten istý spôsob čo posiaľ, dobré slovo a
dobrý groš, zabezpečili nám pohodlnosť a samotu miesta až po samý Terst.Môj pôvodný plán bol, že v Poličanoch (Pöltsach) zanecháme železnicu, stade navštívime
veľké kúpele, vlastne kyslú Rohič a stade prejdeme do Chorvátskej do Radoboja a tam
navštívime môjho priateľa. Osud prekazil plán, môj priateľ odcestoval do kúpeľa Radegund,
ležiaceho pri Štajerskom Hradci, a pragerhofskí bašibozuci pomútili smer mojej cesty.
Nočnou hodinou sme sa teda viezli cez Slovinskú Bistricu (Windisch-Feistritz), Poličany,
môj voľakedajší priechod z Viedne do Chorvátska, Ponigl, Sv. Georg, Store.Zatým prešli sme mesto Cilli (Celje).Cilli je sídlom niekdy mohutných grófov Cillských, nám známych z uhorskej histórie, v
osudoch rodiny Hunyadiovskej. Cillský okres, ako župa, voľakedy v XV. storočí za istý čas
prináležal k Chorvátsku.Cilli je takže staré, Rimanmi a to cisárom Claudiom Tiberom založené mesto a nosilo
meno: Claudia Celleja. Medzi r. 42 — 54 po Kristu sv. Maximilián, lorský biskup, štajerský
patrón, bol tu ako mučeník usmrtený.Za Celjom prešli sme Tüffer, Römerbad[69](Teplice Laské), Steinbrück, odtiaľ na brehu Sávy prešli sme stanice Chrastnik,
Trifail, Zagor, prvú to obec v Krainsku, Savu, Littai, Kresnicu, Laze, Zaloh.Ľubľana (Laibach) je hlavné mesto Krainska s 35.000 obyvateľmi. Toto mesto som na
svojich priechodoch jeden jediný raz videl podvečer, ináč som ho vždy precestoval v noci.
Polohu má peknú, výhľad na hole Triglav a Karavanky z ich južnej strany (Steiner-Alpen)[70]je veľkolepý. Okolo Ľubľany sú rašeliny, a z tej príčiny stavanie železnice
bolo spojené s náramnými ťažkosťami. Nesčíselné množstvo skál museli do základov voziť.
Rovina, kadiaľ teraz siahajú rašeliny, bola pred vekmi v dobe predhistorickej zaplavená
jazerom. Že tomu vskutku tak bolo, dokázalo sa asi pred piatimi rokmi. Keď totiž z
okolitých hôr prekopávali cestu, našli kolové búdy a pod nimi rozličné nástroje a všakové
iné zbytky, pošlé z ľudskej domácnosti, z tých dôb, keď ľudia pre bezpečnosť pred dravými
zvermi a nepriateľmi obývali jazerá v domoch, vystavaných na koloch. Medzi Halstattským
jazerom a Išlom vedie železnica po močiaroch, kde hlboko pod železnicou nachádzajú sa
takéto koly a zbytky ľudskej dávnovekosti. Ľubľanská barina rozprestierala sa na 40.000
jutrách, z nej je už vyše polovice vysušené. Počiatok urobili r. 1780 pod Jozefom II.Ľubľana (Lebljana a Ibljana) leží podľa Plinia na mieste starej Aemony, ktorá
prináležala k Panónii a skade cez Petovium viedla cesta do Korutánska. Ptolemaios[71]písal ju Emona, Antoninus Hemona, iní Hemuna a Hema; i bola vraj založená skrz
Argonautov pod Jasonom asi r. 1260 — 1223 pred Kr. Asi 100 rokov pred Kr. zaujali ju
Rimania. Roku 16 po Kr., teda dva roky pozdejšie než v Ptuji, vzbúrili sa tu légie — VIII.,
IX. a XV. Roku 51 po Kr. ustanovil tu sv. Hermagor, patriarcha aquilejský, biskupa. Roku
240 po Kr. cisár Maximinus Thrax rozboril zväčša Aemonu. Roku 388 cisár Theodosius, ktorý,
ako sme už pripomenuli, porazil pri Ptuji vojská Marcellina, brata proticisára Maxima,
držal slávny vjazd do Aemony. Roku 400 ležal táborom pri Aemone Alarich; roku 452 rozboril
ju Atila. R. 554 okrášlil a opevnil ju Narses.[72]Roku 900 poplienili ju Maďari, keď tadiaľto tiahli na talianske makaróny. Roku
1210 mal tu Bernard, korutánsky vojvoda, peňažnicu. R. 1270 dobyl Ľubľanu Otakar Český[73]po trojdňovom obliehaní. Cisár Fridrich založil tu r. 1463 nové biskupstvo,
pretože staré už r. 860 zaniklo s Osvaldom, biskupom Karantánie. Roku 1515 obliehali
Ľubľanu odbojní sedliaci a r. 1584 Turci, ale márne. R. 1797, 1805, 1806 a 1809 vzali ju
Francúzi. Od roku 1809 do 1813 bola sídlom francúzskeho guvernéra ilýrskych provincií. Roku
1821 odbýval sa v Ľubľane známy ľubľanský sjazd.[74]Pri Ľubľane tečie potok toho istého mena, ktorý berie do seba Bistrú, Brevenicu, Išču,
Ľubľanicu a Gradašicu. Hneď na svojom začiatku pri Vrchniku je Ľubľana splavná a v
predslovanskej dobe sa menovala Nauportus. Ba či to nie tá istá voda, čo pri stanici Sv.
Petra vychodí a pod menom Pojk vteká do jaskyne Postojnej a hneď mlyn a pílu ženúc zase po
krátkom behu mizne južne od Lojču? Ľahko, že tomu tak, lebo celý Kars je jaskyňami
preborený, o čom sa ešte i tak pozdejšie zmienime.V Ľubľane vstúpil na náš vlak, vracajúc sa z Viedne, môj veľactený priateľ Karol Kuzmány
bez toho, že by sme to boli tušili, a vezúc sa s nami, vystúpil v Terste mimo nášho
vedomia. Pretože sme boli ospalí, videli sme málo alebo nič z celej túry od Pragerhofu až
pred Postojnu.Za Ľubľanou prešli sme stanicu Fraňovu Ves, Lojč a Rakek. Už pri Fraňovej Vsi vystupuje
železnica do Karsu.Za Rakekom začalo sa brieždiť, deň s nocou zápasiť a moje mihalnice sa dvíhať, nadol
hmlový neurčitý výhľad natoľko dopúšťal posúdiť, že sa nachodíme na horách; blízo železnice
v tmavších ťahoch zjavovali sa skupiny ihličnatých stromov. Javný krajobraz mimo tušenia
oko si ešte utvoriť nemohlo. Moja zvedavosť striasla mi z viečok sen, i stál som na pozore,
utierajúc rosou zabehnuté okno ručníkom. A čím ďalej, tým určitejšie vychodili predmety z
raňajšieho šera. A napravo nás, v diaľke asi polhodiny, v blízkosti mierneho kopca svietili
sa domy mesta Postojnej (Adelsberg). Na kopci zjavili sa zbytky neveľkého hradu.Mesto Postojná, ale vlastne spomenutý kopec, je široko-ďaleko známy pre v ňom ukrytú
velikánsku jaskyňu. Keby nás bašibozuci z Pragerhofu neboli vydurili, mali sme túto jaskyňu
navštíviť. Ja som ju pred dvadsiatimi rokmi navštívil; ale presvedčený som, že by ma bola i
teraz zaujímala.Podám tu krátky opis mojej vtedajšej návštevy. Pred návštevou musí sa cestovateľ hlásiť
u správy a zložiť taxu. Jej osvietenie je malé, veľké a najväčšie. My sme vtedy boli
štyria, žiadali sme stredné osvetlenie a platili sme, ak sa nemýlim, každý 3 zlaté.
Neďaleko vchodu tečie spomenutý potok cez jaskyňu tichým, ale dosť širokým a hlbokým tokom.
Na druhú stranu prechodilo sa člnkom a tam potom vystupovalo sa kresaným chodníkom hore k
otvoru. Predtým jaskyňa bývala známa len po toto okno, keď okno rozstrieľali, prišli
náhodou do dlhých, všakovak sa rozvetvujúcich chodieb. Týmto otvorom sme prešli i my. I
prišli sme do veľkej, priestrannej, hlinou rovno dláždenej dvorany. Je tam i prirodzený
chór, kredence atď., a tam raz za rok vydržiava krainský ľud zblízka i zďaleka, tuším na
sviatok patróna sv. Hermagora, národnú slávnosť s hudbou, tancom a hodami, kde sa tisíce
ľudu hlboko pod zemou veselí. My sme sa tri hodiny motali sem-tam, kým sme von vyšli. V
tejto jaskyni nachádzajú sa slepé jaštery istého druhu a telovej farby, pod menom Proteus
auguincus, ktoré v každom múzeu sú zastúpené. Okrem týchto nachodia sa v týchto vlhkých
tmavých podzemných dierach všakové temné chrobáky.Za Postojnou nasledujú stanice Prestranek a Sv. Peter. Na severozápade v slnečnej žiare
sa pýrila vysoká hora Nanos, i Kars už ohrievalo slniečko; a ten Kars, ach, je to divný
kraj! Kars, vlastne Krast alebo Chrasť, nie chorvátsky chrast (dub), ale v slovenskom
zmysle — má ozaj podobu chrasti, takrečenej hampury na ľudskej tvári. Sú tu doliny a
nesčíselné vrchy všakovej podoby, objemu a výšky! A všetko to zo šedivého vápna, zväčša
holé, sčiastky malou šticatou trávou lemované a kde-tu vídať skrpatený strom. Vody veľmi
poriedko. Vápennák Chrastu je jaskovitý; preto voda vteká dnu do útrob a dakedy ďaleko pod
morom vychodí najavo. V nespočetnom množstve na míle a míle rozťahujú sa od Gorice po brehy
polostrova Morea nálevníky (pingy), priepadiská jaskýň, alebo vidíš sa ťahať úzke dolinky
so strmými brehmi, ktoré značia beh prepadnutých potokov. V týchto nálevníkoch a dolinkách
nazbiera sa prach, smeti, zem, vteká dažďová voda a tam, ale takmer len tam, vidieť bujné
rastlinstvo podľa toho, ako jestvujú podmienky, potrebné na vzrast. Pri špeciálnom opise
interesantného, hoci smutného a unujúceho zjavu ďalej sa baviť nebudem. Už som ho raz
opísal na inom mieste.Železnica križuje dakoľko ráz cestu, s ktorou zase sa zíde; rozumie sa, že pri toľkých
dolinách a vrchoch musí prejsť i veľa jaskov a násypov. Sú tu vystavané i ohromné ploty a
ohrady, aby chránili železnicu pred snehovými závejmi a pred bórou. Lebo, i keď Chrast na
južnom svahu rodí víno a olivy, predsa tu bóra, severný vietor, z tirolských a
karavankových velikášov i snehu navláči. Kontrast medzi teplotou a zimou býva tu veľmi
citlivý a vetry tu ležia táborom.Na ukážku, akú garazdu Chrastom vetry robia, nech slúži tá okolnosť, že pred dakoľkými
rokmi víchor z násypu do mora strepal vlak, letiaci z Rijeky do Terstu!Pôda Chrastu zriedka je zápolistá; jeho vápennáky sú obyčajne lebo v roztrúsených, alebo
v kopených, rôznej veľkosti mrvoch. Strakatá jednotvárnosť! Hlavný charakter Chrastu je tá
okolnosť, že na ňom nikde nevidíš účinky pluhu. Chrast a pluh sú veľmi sebe odporné pojmy.Čím ďalej sa blížiš juhozápadným smerom k jadranským brehom, tým viac pozoruje oko tvoje
medzi hranatými skalami na príhodných vŕškoch pozorovacie vežičky, pozostatky to dávnych,
zväčša rímskych dôb, stavané proti návalom barbarov, ktoré však ďalším podmaňovaním
severných národov boli vždy ďalej a ďalej na sever postrkované.Za Sv. Petrom nasleduje Horný Lesec, potom Divaca, ako vidno osady číro slovanských
mien, Slovincami obývané, ktorí však vládzu i talianskym jazykom. Okrem tých nachodia sa v
okolí: Storje, Samarje, Podbrežje, Povjer, Tabor, Orleik, Lipica, Trebič, Gabrovica atď. Za
Divacou vidí pozorovateľ na severozápade vypínať sa 10.000 stôp vysoký Triglav, ktorému som
sa pozdejšie bližšie z korutánskej doliny Gaili prizeral od chrbta na hlavu. Je to hŕbka o
2000 stôp vyššia ako naša Lomnická. No a to je tiež pekná hrudka. Pri Divaci nachodia sa
tiež, hoci od Postojnej menej pekné, ale predsa interesantné jaskyne St. Kanzianske.Nasleduje Sessana a Prosjeka. Pri Sessane križuje železnica hradskú cestu, ktorá sa tu
na blízky, nad Terstom panujúci vysoký vrch Občinu poberá. Nám oproti z toho skalnatého
mora rozmrvených vápennákov čnie do neba okrúhla, ďaleko viditeľná veža; má to byť veža,
vystavaná nad vodovodom vedúcim do Terstu. Čím bližšie k Terstu, tým krajšie zjavujú sa
letohrádky obyvateľov Terstu. Všetko to už byty nízkymi krovmi a celým zovňajškom podnebiu
primerané, od našich odchodné. Že letohrádky? To veru každému nápadné sa zdá byť, lebo
radšej v lete bývať budem tam dolu pri mori v Terste, ako na týchto tak málo poetických
chrastavých výšinách. Nuž ale človek už raz obľubuje si rozmanitosť, a čo to hneď je
horšie, keď to len nie je povšedné.Do očú padá v Sessane pekný, múrom obohnaný a brečtanom husto porastený hrádok. Tento
skvostný byt patrí merníkovi, ktorý si ho železnicou, ním z Ľubľany do Terstu stavanou,
vyvozil. Veru vskutku utvoril raj na tých bledých skalách a krásne hrozno len sa tak
holengalo okolo neho.Po krátkom behu došli sme do Nabreziny.Šesť minút pred raňajšou siedmou sme došli a o osemnásť minút sme išli ďalej. Medzitým
pred nami pohol sa vlak do Udine a Benátok, lebo sa tu železnica rozuteká do Terstu naľavo,
do Benátok napravo.A tu lúčila sa naša stará pani spolucestovateľka, Elisa Bresciani, s veľkým strachom,
lebo vždy opakovala a obávala sa o svoju batožinu, ktorá bola ináč odovzdaná a dobre
opatrená. Uisťovanie, tešenie málo platilo; ona sa len vždy a vždy obzerala za batožinou
ako zajac za kapustou. Konečne ju konduktor, keď už odcengali, dlaňou pomaly síce, ale
určite vtlačil do vozňa. A šuch, jedno pokynutie — a tašla do svojho rodného, dávno
nevideného Trevisa, nami pravdepodobne ostatný raz videná.Dakoľko menšín od stanice nabrezinskej porozdvojí sa železnica na brehu ešte nevídaného
mora, i nasledujú preborené priekopy. V tých priekopách sú štrbiny a týmito štrbinami po
prvé vidíš — more.Aký to krásny, vyžiadaný pohľad! A ešte pre toho, čo ho po prvý raz uzrie! Ten cit tvrdo
opísať.Hlboko pod tebou leží tá, len nebom končiaca sa zelenkastá rovina, a na nej sem-tam sa
pohybujú biele lode. Zľava brehy istrijské tratia sa na juh za Capo d’Istriou.V zátoke naľavo rozprestiera sa v polokruhu mohutný, veselý, živý Terst.Strmý breh nabrezinský od železnice dolu po samé čľapkajúce more je vysadený révami
nanajvýš červeného vína, potom olivami, broskyňami, hruškami; od železnice nahor vidieť
tiež síce záhrady, ale pre strminu a skaly poredšie, na to miesto vidieť tu chrastiny
dubové a iné, potom Carpinus orientalis,[75]Asparagus orientalis[76]atď. Železná dráha spúšťa sa a po samý Terst s malými výnimkami je výhľad voľný
na morský a pomorský svet až niže Capo ď’Istrie na výbeh Punta Salvore.Tam pod nami vyrastá na skalnom výbehu tak prirodzenou polohou, ako i ľudským umom
ozdobený nevyrovnane pekný hrad Miramare, o ktorom sa zmienim pri pozdejšej návšteve z
Terstu. Tu dívali sme sa mu na temä z výšky. Na železnici stanica Grignano, sklená a do
zeme vložená, bola určená pre miramarských obyvateľov. Vnútorná úprava tejto stanice je
tmavočervená. Podzemná chodba viedla dolu do parku a stade do hradu Miramare.Voľakedy, kým tu mladý Maximilián so spanilou Charlottou trávili idylické časy, bolo tu
hlučno, teraz je tiež pekne, ale — smutno. Prebehli sme i to. Ešte jeden jask, a našli sme
sa vo veľkej terstskej kolesni o siedmej hodine štyridsaťosem minút ráno.Veľa sa nás vyrojilo. Pred kolesňou čakali na hostí rozličných hostincov pohodlne
pristrojené vozidlá, takrečené omnibusy. Chorvátska a talianska vrava sa striedali,
pravdaže, prevažne talianska. Sadli sme do príslušného voza. Za nami asi ôsmi ruskí židia v
dlhých kaftanoch, s dlhými brčkavými kečkami. Okrem členov vyvoleného národa boli sme len
asi piati. Títo židia dochádzajú sem valne každý rok s cieľom skupovať veľké gardské
citróny, ktoré v istých sviatočných dobách v Rusku predávajú za ťažký peniaz.Mne z r. 1857 a 1864 konaných ciest známy bol hostinec Albergo de Sandwirth; tam som
kázal zastať. Tak sa stalo. Ale keď sa tam vyhrnuli všetky tieto cibuľové kaftany, zastal
som, čo robiť. A keď mi môj oprotník Viedenčan odporúčal „Hotel Garni“ na Piazza Grande,
zaviezli sme sa ta. Na druhom poschodí dostali sme elegantnú izbu s výhľadom na krásne
námestie pred mestským domom a naľavo na široký prístav. Cena pre tri osoby pomerne veľmi
mierna — 3 zlaté na deň.Ponajprv sme sa umyli, uhladili, preobliekli, potom som viedol mojich na námestie pred
našimi oblokmi, kde ich očiam otvorilo sa posiaľ nevídané múzeum, trhovište na ryby,
zeleniny a ovocinu. Opísať tie všakové ryby, raky, slimáky a kadejaké, na pohľad nepriam
chutné morské potvory, trvalo by pridlho. To sa hemží, škraboce, plazí a šuchoce. Veľké
kusiská rýb pretínajú topormi. Okrem očú cíti nos i uši, to jest nešeredný krik rybárov,
predavačov, vychvaľujúcich spevavo svoj tovar, a rybací zvláštny pach, popravde smrad tohto
oddielu. Ale akokoľvek, pre nás zemských — podtatranských — potkanov je to nadmieru
zaujímavý špektákel.[77]Druhú časť trhu zaujíma ovocina, zeleniny a kvetiny; i tu zase i nos, i oči
majú skvelú pašu, nemenej i žalúdok. Za malú cenu naješ sa hrozna, dýň, broskýň, až si
prstom dosiahneš. Ešte včera v Stolnom Belehrade (Fejérvár) sme prvé kyslé hrozno neľudsky
draho platili, a tu — za 10 grajciarov pre tri osoby hrozno, ani Noe ho lepšie nejedol! A
ako to vkusne majú uložené, a nadovšetko kvetiny! Tá najobyčajnejšia sedliačka — Cincarica
— to tak umele poskladá, že to napodiv; ani to krajšie byť nemôže. Koše, stolíky, čo aká
nádoba, tak je kvetmi, kytkami obložená, že na tom ani ten najprísnejší krásocitník
vykritizovať nič nie je vstave. Zdá sa to byť ľudu vrodené, preto všade a vo všetkom toľký
krásocit. — Z trhu Piazza Grande[78]šli sme na breh prístavu Riva della Porta, tam sme mostom prekročili Canal Grande,[79]ktorý sa do mesta až po (kostol) Chiesa St. Antonio Nuovo[80]s nápisom „Divo Antonio Thaumaturgo“[81]ulicou ťahá a lode na vykladanie a nakladanie ubytúva; je 200 siah dlhý, 18
stôp široký a 14 stôp hlboký. Teda nielen v prístave, ale i mestom sa plavia lode. Z brehu
Riva della Porta vychodí viacero múraných výbežkov užších-širších do mora, ku ktorým pre
pohodlnejšie oddávanie tovaru pristavujú lode. A bolo týchto lodí veľa, parných a
plachtových, dlhý, dlhý rad a na nich tresk, plesk, krik, vrzgot, čulý bez dychu život. Len
podajedny z ďalekej cesty prišlé a na dlhú cestu sa chystajúce lode stáli tiché, akoby
vymreté, a okolo nich vresk a buchot ako v súdny deň. Nemyslím, že by človek v Terste sa
mohol ponosovať na dlhú chvíľu. Čo inšej roboty nemá, nech vyjde na Molo St. Carlo a tam
vidí neprestajnú premenu obrazov. Rozličné roboty, rozličné dochodiace alebo odchodiace
kroje a reči. A to more, to nekonečné more, tá pekná, stará hlboká Adria, to všetko
pokojne, aspoň na tento čas pokojne na sebe nesie.Povedám, že je Molo St. Carlo veľmi zábavné. Nie je Molo St. Carlo široké, ale dlhé, a
na jeho chrbte sa najviac ľudu ženie, tovaru váľa a vozí. Keď naň vyjdeš, dobre sa obzeraj,
že ťa nebúšia; vodiči a vysvetľovatelia sa ti hneď ponúkajú. Veľká paroloď „Iris“ chystala
sa práve do Alexandrie. Voly už boli tam. Ešte 200 okovov piva nakladali, ako i kopu
kamenných ciev, dorábaných v Terste. To som naozaj ešte nevidel. Zvonku sú tie cievy
štvorhranné, znútra diera, hladko dookola vŕtaná. Veľmi čisto a pekne robené. Na pokraji
výbežku móla sme si sadli na lavicu, hľadiac na maják, na priplavujúce velebné lode, na
Miramare, pod nami na čistú zelenkavú, ale asi na 8 metrov priezračnú vodu, na dne
povaľujúce sa morské hviezdice, lastúry, slimáky, a tam, tam na západ proti Gorici od
Nabreziny ďalej na vrchy Flič. Tam od ich vrcholov nad more ťahali sa chmáry; tu slnce,
pálčivosť, a tam sa blýskalo. Raz sa blyslo a strela zletela prosto do hladiny morskej.
Pravda, to bolo pár míľ ďaleko, ale veľmi interesantné. Na tomto móle vítali Tersťania
peštianskych softov[82]hnilými citrónmi, pomarančmi a smradľavými vajcami, keď niesli Abdul Kérimovi[83]čestný meč, ktorý on pozdejšie za 25 frankov založil židovi. Chodením, videním,
ale menovite horúčosťou zmorení poberali sme sa do hostinca oproti nášmu, nazvaného „Hotel
Specchi“. V prízemí je kaviareň, na prvom poschodí elegantná jedáleň.Po chutnom a nie drahom obede šli sme domov, kde sme nevyspatí síce a pre africkú
pálčivosť za hodinu vydržiavali siestu. Potom sme sa motali bez istého cieľa. Bumlovali sme
Corsom, najživšou, bohatými sklepmi vystrojenou ulicou. Šli sme ku Canalu Grande, kostolu
sv. Antonia, neďaleko toho otvorený stál kostol pravoslávny, stavaný v tom najčistejšom
slavianskom slohu, skvostne nadaný. Tichá pobožnosť, postava, habit obradujúceho bradatého
popa, čistota, polomrak svätyne — všetko dovedna učinilo hlboký nábožný dojem. Gospodin
pomiluj ny, modlili sa za bratov, stonajúcich v jarme. Kedy, kedy sa už domodlia za
všetkých?Na Rive della Porta opäť otvorený kostol východných kresťanov národnosti gréckej, kostol
sv. Nikola. I tu odbavovala sa pobožnosť. Ľudu bolo viac, ale nie tá veleba, čistota a
nekalený staviteľský vkus, čo tam v kostole pravoslávnom. — Putovali sme ulicami
krížom-krážom, až sme prišli do Via St. Giovanni navštíviť nášho úprimného zemka a priateľa
pána Karola Kuzmányho. Vrátnik nám oznámil, že ho nieto doma, ale že šiel len na poštu a
vráti sa šmahom. Čakali sme ho chvíľu, keď vrátnik za ním pošiel a na pošte ho nenašiel,
oddali sme mu navštívenku a pošli sme ďalej. Keby sme boli tušili, že sa s nami viezol od
Ľubľany po Terst, neboli by sme sa museli hľadať. No ale však sme sa našli.A zase sme sa oddali okamžitému prúdu, to jest kam nás oči niesli. Keď sme prešli Via
del Corso, poza municipálny dom tesnými prekrižovanými starými uličkami — vicoli — cez Via
St. Sebastiano, Via di Cavana, na Piazza Lipsia, hore vystupujúc pri Academia Nautica,[84]tiahli sme prosto dovrchu, aby sme získali voľný výhľad ponad mesto. Via delli
Armeni, strmá, široká, hore vyššie schodmi opatrená, obrúbená je utešenými letohradmi
kupeckých terstských milionárov a takže premilenými záhradami. Vidieť tam velikánske
stromiská pri všakových teplokrajových kroch. Jeden taký dvojposchodový letohrad bol
odspodku hore stenami a krovom vôkol dookola obrastený brečtanom. Všade jemnosť a čistota.Rodenej aristokracie má Terst veľmi málo, ale je tam veľa kupeckej aristokracie.
Milionárov tam ako u nás drozdov. Ekvipáže, paláce všetko kupecké, a tuto v prízemí číry
sklep, zásobnice, byrá a nepríjemný pach; kože, loj, olej, ryby atď., ale — peniaz!Keď sme už hodný kus hore vystúpili, ulice začali pustnúť, domčeky sa nížiť, ľudia
rednúť, vinohradné múry a poľné cesty ukazovať sa počali, a slnce si už v Adrii otlaky
vymývalo. Aby sme nezamrkli, prešli sme Via St. Vito, St. Michelo, a tak strmými uličkami
zišli sme popod Castello a popri Chiesa St. Maria Maggiore[85]dolu zase na Corso. — Castello bolo stavané medzi r. 1508 — 1680.Ej, tie strmé uličky. Tam krov jedného domu, pravda, krov plytký, siaha ku spodným oknám
vyšného domu, a kameňmi dláždené ulice tak sú hladké, že sa po nich kĺžeš ako na ľadovici.
Keby tam tak mrzlo ako u nás, Taliani by tam fárali hore znakom.Priehľad sme nemali toľký a taký, ako sme úfali, ale sme videli predsa dosť ďaleko, a
videli sme Terst i v jeho obielkach, nielen jeho žalúdok.A keď nám takto quasi[86]pod bradou Terst rozprestrený leží a my sa naň od chrbta prizeráme, chcem sa
nakrátko na doplnenie jeho obrazu ohliadnuť tu i na jeho dejepis.Terst ďalej siaha ako jeho história. Pôvodne, ako svedčia jeho meno a susedné výšiny
Nabrezina, Občina a slovanské mená okolitých osád, bolo slovanské, čiže ako teraz znie:
slovinské. Pozdejšie sa sčiastky zlatinčilo a premocou staliančilo. Keby Trsť pôvodne bol
býval neslovanský, istotne boli by sa zachovali miestne mená terajších potomkov rímskych.
Okolo r. 130 pred Kr. pripojená bola Istria s Terstom k ríši rímskej a tí ho pomenovali
Tergestum. Za Vespasiana vojenskí osadníci vystavali tu amphitheatrum a vodovod, ktorých
zbytky ešte poznať. Za čias cisára Theodoricha[87]a Dagoberta,[88]nie ako udávajú nemeckí kronikári, Slovania valili sa od severu z Lužitan a
Sarmácie na juh, lež Vendi týchto krajov a v okolí Karavaniek, Štajerska, Norika, Panónska
bývajúci tlačili Nemcov do západného Tirolska a Helvécie, kde bývali dlhé časy
predhistoricky, potom Gótmi vypudení, ako to dokazujú až vyše Lienzu pod Grossglocknerom
zachované mená: Pasterce, Vindis Matrein, Pusterthal atď. Veľmi plodné pradávne roľnícke
plemä slovanské oveľa ďalej siahalo, ako ho teraz skutočne nachádzame, a bolo ako teraz
vždy predmetom strachu, závisti a utlačovania — kde sa dalo — cudzích národností. Tak teda
po rozpadnutí rímskej ríše prechádzal Terst z jednej ruky do druhej: Byzantíncov,
Longobardov, Gótov a Frankov. Susedné slovanské kniežatá, ako i ďalekí Arabi, a menovite
Benátčania sa oň uháňali. Od r. 949 bol samostatným, keď si vykúpil slobodu od aquilejského
biskupa. Ale netrúfajúc odolať nepriateľom, oddal sa r. 1382 pod ochranu rakúskeho
arcivojvodu Leopolda Pobožného. Karol VI. vyhlásil prístav za slobodný. Od r. 1797 — 1814
bolo mesto v držaní francúzskom, od r. 1818 patrilo k nemeckému Bundu. Pod panstvom
francúzskym býval vo vile ešte teraz zachovanej Jeromé Bonaparte,[89]ako i Murat I.[90]Jozef Fouché, vojvoda z Otranto, policajný minister Napoleona I., leží pred
hlavným chrámom pochovaný, zomrel r. 1820. Arco di Riccardo má byť tiež historické meno,
tam že bol chytený Richard Levie Srdce, kráľ anglický, z Palestíny sa navracajúci, ktorý
potom v Dürrensteine v Rakúsku vysedel a stade uvrzol. A to za to, že šiel brániť kresťanov
proti Turkom. Nič nového pod slncom. Medzitým Arco di Riccardo má byť pozostatok rímskej
architektúry.Najviac starožitností vidieť v hlavnom chráme St. Guistino a jeho susedstve, v múzeu
starožitností.Mesto Terst číta vyše 70.000, s okolím (territorio) 120.000 obyvateľov.Už hodne mrkalo, keď sme sa navrátili na Piazza Grande. Tu vábení veľkými výkrikmi a
tlupami ľudu, zašli sme na breh, za malý verejný park; tam práve z Grécka dovezené dyne na
veľké kopy vykladali a svoj tovar obvyklým krikľavým spôsobom svetu ohlasovali. Dal som sa
i ja do kúpy a sám predavač vybral mi za desať karantanov (grajciare) jeden kus. Ale môžem
povedať smelo, že som nikdy za môjho života lepšiu dyňu nejedol. Ale sme ju vzdor jej
vyhľadanej dobrote nedojedli, lebo výtečného lacného ovocia a sladoľadu sme toľko mali a
užívali, že sme všetko premôcť nevládali. Už hrušky, ale menovite jablká nemajú chuť čo u
nás, keď sa dobre vydaria a dobré sorty, ale hrozno, broskyne sú delikátne.Doma sme sa čo možno pohodlne pripravili a do otvorených okien poopierali. Ale postojte,
čo to? Očakávalo nás nevšedné prekvapenie.Na námestí pod našimi oblokmi, akoby čarovným prútom hnané, kapali šiatre a predavači sa
rozutekali. Čisté námestie stálo ako sála, trhovisko plnilo sa a plnilo ľudom, čosi
kremobyčajného očakávajúcim. Nastal huk a živá vrava. Socha Karola VI., studňa, veľké,
pražským podobné kandelábre, sprava municipiálna kasa, veľké hodiny krásneho cvengu, to
všetko bolo čo najskvelejšie osvietené. Naproti Caffé Specchi, na prvom poschodí hostinec,
na druhom nemecký spolok „Schiller“, všetko sa jasalo. Pred Caffé Specchi stála parádne
vystrojená vojenská banda. Vľavo v prístave, blízo ako i v ďalšej hladine mora trepotali na
nespočetných lodiach vlajky vo veľkej paráde, osvetlené ďalekou polokruhovou čiarou mimo
pobrežnej cesty až po Miramare, a hore starou hradskou až po hostinec na vrchu Občina
mihali sa svetlá. Krásny mesiac podpaľoval more, more tiché, ach, bol to za pohľad! Srdce i
plakať, i smiať sa chcelo. Veleba prírody a krása umu, a v tom rozpoložení, v tichej
námorskej noci hrala vojenská hudba! — Myslite si ten príjemný pôžitok.Bolo to 17. augusta, teda predvečer menín cisára-kráľa, panovníka. Nebo i zem v krásnej
harmónii. Neznám, či kde krajšie vypadla táto slávnosť, ale pochybujem.Ako nám už prvý mráz nadšenia z chrbta odbehol, klope ktosi na dvere.Tu náš Karol! Starí kamaráti, míľami zeme a vôd delení, srdcami spojení sa už hrdúsili.
Čas ubehával otázkami a striedavými odpoveďami milým, ale rýchlym spôsobom. V pozdnú
večernú hodinu, keď sa ľud na námestí už bol rozbehol, hudba zamĺkla a príjemný cveng
susedných hodín mestského domu jedenástu odbil, sme sa lúčili, ale nie prv, kým sme si
neustálili program nášho ďalšieho tunajšieho pobytu.18. augusta spali sme krátko, ale spali sme dobre. Ráno sme sa prebudili včas. Bolo
krásne jasno a z mora poťahoval chladný vánok otvoreným oknom, opravdu luxusný pôžitok. Po
siedmej zbehli sme pred kaviareň Specchi, kde stolce boli ešte v tieni a stolíky takmer do
pol námestia rozostavené. Hostí bolo veľa, však mala byť paráda na úctu Jeho Veličenstva.
Všakového druhu námorní dôstojníci v rovnošate popíjali ľadovú kávu a na prsiach holengali
sa im rozličné hviezdy. Množstvo týchto planét rôznych farieb, podôb a veľkostí mi bolo
nápadné. Náš priateľ označil nám ich ako tuniské, tripolské a toho druhu africké, obyčajne
ľahko, ako v Uhrách medžidie, zaslúžené rady. Sviatočne odený ľud sa už hemžil a o krátky
čas stúpalo s veliteľmi na čele radové vojsko, delostrelectvo, krajinská obrana atď. Ale
práve v ten čas, keď slávnosť mala sa započínať, náš vodič Karol, ktorému sme sa telom i
dušou do milosti oddali, velil k odchodu.Kam sme sa pobrali, počujete hneď. Parádu, akých sme už i tak dosť videli, sme opustili,
aby sme mohli čosi nevídaného vidieť a zakúsiť. Teda poďme. Na Riva dei Pescatori[91]sme sadli na malý biely parník, majetok rakúskeho Lloydu. Zaplatili sme za
osobu po 40 grajciarov, zapískal stroj a frišký plavec pustil sa v more. Mali sme
zatiahnuté plachty, bolo nám obstojne chladno. Zľava obišli sme vojenskú plaviareň, pri nej
maják (svetláreň), ktoré dve veci pozdejšie opíšem, potom okolo Riva St. Andrea a mali sme
krásny výhľad na sever na Nabrezinu, Miramare, Občinu, Terst, Castello, pred nami krásne,
stromami a vinohradmi posiate pobrežie St. Andrea, Servola, Saba, Bicman, Dolina, Plavia,
zátoku Muggia, na kopci vilu kniežaťa z Toskány, kostol Nikolaja, napravo k západu a juhu
nepriehľadné hladké more, výbežok St. Giorgio a ďalej dolu výbežok Salvore za Capo
d’Istriou. — Muggia, tie rumy tam hore, z ktorých už len kostol sv. Nikolaja čnie, bolo
opevnené, morskými lúpežníkmi obývané hniezdo. Boli smelí, ale okoliu hrozní, a ak kupectvo
chcelo prejsť, muselo sa vykúpiť. Konečne v XV. storočí rozhnevaní silní Benátčania s
mestami Hanseatmi,[92]ktorí kupectvom až hen sem zasahovali, spojení ich napadli, premohli, potĺkli a
ich pevný úkryt rozváľali, ani sa od tých čias viacej nezdvihol.Keď sme v polkruhu zakrútili, hnali sme do zátoky. Už zďaleka sme na južnom brehu Muggie
videli akúsi velikánsku opachu. Podobala sa červenému kostolu, opletenému lešením. Tá
mamuna ohromná je obrnená c. k. loď „Tegetthoff“, ktorej sme sa vlastne vybrali spraviť
vizitu. Že je to velikánske dielo, uvidíte hneď z jeho rozmerov. — Ako sme sa blížili k
cieľu, prešli sme popri krásnej, štíhlej, malej anglickej jachte (loďke), ktorej parný
komín nečnel rovno nahor, ale bol nabok skrivený, podistým preto, aby dym žltkasto-biele
plachty nezašpinil. Táto jachta je majetkom istého súkromného Angličana, ktorý so ženou a
deťmi cestuje po celom svete podľa svojej vôle z prístavu na prístav, na lodi býva, je a
pije. Ten sa veru zrodil skorej za žabu než za človeka. Tam stála i loď kniežaťa z Toskány,
ktorá svojho, na Baleárskych ostrovoch zomretého tajomníka N. Výborného, rodeného Čecha,
doviezla do Európy.Tamtiež stála osamote, akoby sa jej bolo zívalo, neveľká paroloď, kúpená od Rusov na
vojenskú službu na Dunaji, ale ona sa pre nastalé turecké prekážky na určené miesto dostať
nemohla.Pred nami je dok, kde lode naprávajú, a dielňa, kde lode stavajú, s dlhými staviskami,
strojárňami a všetkými parhámami, čo k tomu patrí. Videl som železné strojárne v Banáte, v
Rešici, pod Brezovím, v Hronci, na peštianskej, viedenskej atď. stanici, v Štajerskej,
Sliezsku atď., ale tak rozsiahle som nevidel nikde. To ma veru prekvapilo.Najprv sme obzerali dok. Potom spomenutú kazematovú loď Tegetthoff a stade sme prešli do
dielní a strojární, patriacich k tomu.Pri doku nakopené boli brvná stromov teplých amerických krajov, čo sú na budovanie lodí
súce pre svoju zvláštnu spôsobnosť. Videl som tiež ležať nahotovené železné, pri spodku
končité trubice, hotovené z pevného plechu. Tie sa v plytkom mori pred prístavom vbijú do
dna; kde to potreba vyžaduje, zbijú sa dovedna i viac a stiahnu sa obručami spolu. Tieto
koly, čiže trubice slúžia lodiam miesto kotvy na udržanie sa na pohodlnom, od brehu kus
oddialenom mieste. Sú, pravda, hrubo zafarbené, ale myslím, že slaná morská voda, ktorá sa
vôbec oproti železu nepriateľsky chová, i tieto cievy pohryzie — čo sa, pravda, hneď
nestane.A tak pristúpili sme ku samému doku. Dok je záliv, kde sa lode naprávajú. Vyzerá a deje
sa to takto. Loď, ktorá sa má napraviť, vplaví do zálivu pozdĺž neho a zastane na jeho
konci. Druhá k tomu pripravená loď plaví za ňou až na isté vyznačené miesto, tam sa zvrtne
priečkou, takže pysk a zadná časť jej sadnú do zárezu (falcu), jestvujúceho v oboch brehoch
zálivu; táto priečna loď, predstavujúc teraz zápravu a oddeľujúc tú druhú loď tam vnútri od
mora, začne z priestoru, kde stojí loď zatvorená na nápravu, vodu parostrojom do seba
vpíjať, čiže pumpovať. Tým sa ťaží a sadá zárezom, dolu v zátvore voda sa míňa a obe lode
klesnú. Keď je loď plná vodou a sedí naspodku, zbývajúcu vodu v priečinku, čiže v zátvore
pumpuje von do zálivu, kým priečinok neostane suchý a druhá loď tiež nesadne na dno.
Poškodenú loď na dne sadnutú potom pohodlne odvrchu dospodku môžu naprávať. Ak je loď už
napravená, strojná loď, čiže prvej spomenutá záprava začne parostrojom nahltanú vodu z
brucha von do zálivu vydávať; tým obľahčená vystupuje vo falcoch na povrch, tým činom ale
popod ňu tisne sa morská voda do priestoru, kde reparovaná loď stojí, táto sa dvíha atď.
Keď je priestor celkom zaplnený, zápravná loď vyplaviac von z cesty vystúpi, a reparovaná
loď švihá občerstvená z doku von.Práve vtedy, keď sme tam boli, sedela zápravná loď ako kvočka priekom zálivu a v
priestore asi 4 — 5 siah hlbokom sedela americká loď. Robotníci obíjali jej brucho novým
plechom a robili šramot po jej koži len milá vec.Ak som si dobre zapamätal, platí majiteľ lode vlastníkovi doku za jeden deň ubytovania
200 zlatých v zlate. V troch-štyroch dňoch loď bola na nohách — či na vode. Nuž ale je to
pekné prepitné.A teraz na pospas blížili sme sa k tej ohave. K tomu Tegetthoffu! Tento nesmierny
železný bruchaj, veľký ako hodný kostol, stojí v povetrí podopretý celým lesom brvien a
klátov. Vôkol neho sú lešenia, stupky, rebríky, chodníky. Popod brucho mu voľno prejsť.
Všetok je červenou farbou zamazaný. Keď som mu pod bruchom zastal a na tú ohromujúcu
železnú škrupinu hore pozrel, nuž ma mráz prejal. Bože, reku, ak by sa to teraz spustilo,
tých pol druha stotisíc centov železa, neostalo by z nás ani toľko ako z blchy pod nechtom.Ale budete mať pochop o tom velikášovi, keď vám láskavosťou pána Karola Kuzmányho
rozpovedané dáta prednesiem. Zo strany štátu, to jest námorného veliteľstva, vedie on
dozorstvo a správu Tegetthoffa. Nuž teda:Tegetthoff (Sr. Majestät Casemattschiff)[93]je dlhý nad vodou 276 stôp 8 palcov, široký 60 stôp 6 palcov. Šírosť delovej
kazematy 68 stôp 7 palcov. Hĺbka lodného priestoru 33 stôp 6 palcov. Najhlbšie sadne do
vody 28 stôp 8 palcov. Úplná váha vystrojenej lode je 7390 ton, čiže 147.800 centov. Váha
samého, to jest jeho prázdneho železného tela 2255 ton, čiže 25.100 centov.Stroj má byť po mene o sile 1200 koní, ale v skutočnosti 800 koní. Priemer cylindra 125
palcov, obeh behúňa (kolby) 51 palcov, priemer šróby 23 stôp 6 palcov, jej vystúpenia 24
stôp. Obrat šróby v menšine 70 ráz. Jej váha 21 ton. Hrúbka kľukovej valy 22 palcov.
Priemer hlavnej parnej trubice 40 palcov. Prístroj na utvorenie pary pozostáva z 9 kotlov s
36 ohniskami, s 25.000 štvorcových stôp vykurovanej plochy a 3960 varocievami. Parný nátlak
v kotloch 30 funtov asi na štvorcový palec. Dva komíny v priemere 8 stôp 6 palcov široké a
nad kotlami 52 stôp vysoké. Stroj váži 1100 ton, čiže 22.000 centov. Zásoba uhlia má
obsahovať 660 ton.Delostrelectvo pozostáva zo 6 kusov dvanásťpalcových Kruppových diel z liatej ocele, 271
tonovej váhy, a 6 kusov osemklenbových diel (Bogenzuggeschütze). Zvlače (lafety) prvších
vážia 11 ton. Jeden nábitok váži 450 funtov, k tomu prach 80 funtov! Úplne vystrojené delo
s muníciou váži 62 ton. Súčet váhy celej artilérie s ručnou zbrojou a muníciou 403 ton.Posádka učiní 350 chlapov, a tí majú byť opatrení živnosťou na 9 týždňov a pitnou vodou
na 4 týždne.Brnenie pozostáva zo 142 plitní. Hrúbka tých plitní je 14 palcov a vážia spolu 2300 ton.
Jedna štvorcová stopa takej štrnásťpalcovej plitne váži 560 funtov. Klince na pripevnenie
tých plitní vážia 100 ton, jeden každý klin, 4 palce v priemere hrubý, váži bez matky a
plytkej podlohy 160 funtov. Jedna plitňa váži vyše 295 centov. Je to hrozné kusisko krásne
kovaného železa. Kto naše samokovy a valce videl, môže si tú opachu myslieť.Sťažne budú tri ľahké.Kormidlo a kotva budú riadené zvláštnym parným strojom, taktiež lodná striekačka.Teleso lode je podľa takzvaného skliepkového spôsobu (Zellensysthem) hotovené,
pozostávajúc z dvoch lodných škrupín. Z tých vonkajšia je hotovená zo železných plitní,
vnútorná z bessemerskej ocele,[94]ktoré kroz rebrá z uhlastého železa a oceľových plitní budú rozpiate. Priestor
medzi týmito dvojnásobnými stenami je 4 — 51 stôp široký. Tieto dvojnásobné steny sú kroz
spomenuté kolmé rebrá a vodorovné zväzky podelené na 76 vodoodporných skliepkov. Každá cela
(skliepok) je jedna od druhej neodvislá a môže byť vodou napustená a zase osebe
vyprázdnená.Krom toho je veľký objem lode podľa jeho veľkej výšky predelený šiestimi vodoodpornými
stenami na 7 veľkých oddielov. Priechod do nich z jedného do druhého priestoru je umožnený
vodoodporne (hermeticky) zatvorenými dverami.Keby teda konečne štrnásťpalcové železné boky lode boli preborené a 1 — 3 priestory
vodou zaliate, ešte by zvyšné 6 — 4 priestory, kým vodu vypumpujú alebo inšia pomoc dôjde,
udržali loď na vode.Čo sa materiálu lodného telesa týka, tak uholné železá a bessemerské plitne napospol
pochádzajú z našej monarchie.Útrovy úplne vyhotovenej lode budú asi tieto:1. Teleso lodné 2,000.000 zlatých; 2. stroje na palube vystavané 880.000 zlatých; 3.
brnenie (Panzer) 1,400.000 zlatých (č. 1 a 2 vyhotovujú sa v tuzemsku, č. 3 v Anglicku); 4.
pristrojenie brnenia na loď 300.000 zlatých; 5. artiléria (jedno kruppovské delo
jedenásťpalcové 75.000 zlatých v zlate) 500.000 zlatých; 6. vystrojenie a pristrojenie
400.000 zlatých. — V okrúhlej sume s povahou rozdielu kurzu učiní 6,000.000 zlatých.Ohromná suma, ozrutné dielo, ako ste z hore uvedených dát zrejme mohli vidieť. A toto
dielo zverené je očiam a umu pána Karola Kuzmányho, syna slovenského národa, dôverou nášho
mocnára a úctou druhých vyznačeného. Ale nechcem sa ďalej dotknúť jeho ctenej skromnosti.Robotníci hemžili sa na lodi ako mravce na tekvici. Prali perlíkmi po tých bľachoch a
plitnách; bol to huk a cvengot neslýchaný, len tak nám v ušiach pískalo. Slobodne v povetrí
stojí, brucho veľké, železné, nuž takýto klavír veruže rezoníruje. A slnce tak pálilo, že
by si človek na ním zohriatom železe ozaj dlaň bol popálil.Plný divu zišiel som z opachy na zem, krútiac hlavou nad tým, že do 150.000 centov
železa po vode bude plávať tak ako drevo, ako orechová škrupina. Hľa, a keby tak po jednej
tie dvestodeväťdesiatpäťcentové plitne do mora púšťal, ako by to čľupkalo do spodku. Ale,
čo fígeľ to groš — tu ale fígeľ, veľký fígeľ, šesť miliónov zlatých stojí; za to veru by
vystaval kostol i v Mojtíne.Potom nás zaviedol náš učený a vzdelaný sprievodca do dielní. Videl som banátske
železodielne, hrončianske, brezovské, viedenské strojárne, ale to len z muchy noha proti
týmto.Tam sú hydraulické preše, v ktorých štrnásťpalcové a dvestodeväťdesiatpäťcentové plitne
podľa potreby vyrovnávajú alebo zahýnajú. Už zodvihnúť ich vyžaduje silu, a kde ešte ich
vystrieť alebo zohnúť. Tam sme prišli do dlhej miestnosti, máločo kratšej, ako bola sieň,
známa vo výstave viedenskej pod menom „Maschinenhalle“.[95]Tam stoja vo dvoch radoch početné vyhne. V druhej sieni sú parokovy. Všade hurt
a buch. Videli sme práve, ako obíjali bľachovú trubicu. V nej bol vlezený chlapec, držal
vnútri na švíku kladivo a zvonku na to isté miesto búšili dvaja chlapi veľkými kladivami,
len sa tak rúra otriasala. Že v nej chlapca tiež dobre vyosievalo, to sa rozumie. Išli sme
i do stolárskeho oddelenia, kde stroje hobľujú a pília. Ide to náramne chytro a veľmi
dokonale. Chvíľku, čo tam stojíš, a už si zasypaný rezom a stružlinami.Napokon sme vyšli do siene, kde skladajú vzorky, a do byra pána Kuzmányho, kde nám
ukazoval vidy a náčrtky. Po stenách visia úhľadné vzorky všakového druhu vystavaných lodí.
Medzi nimi korveta[96]„Donau“,[97]vystavaná ním samým podľa vlastného plánu. Loď to veľmi vkusná a štíhla, na
2400 ton s 13 dvaasedemdesiatfuntovými delami, 400 (1800) konskými silami a 350 mužmi.
Zdvorilý priateľ daroval mi podarenú fotografiu tej korvety.Kým sa s Muggiou rozlúčime, ešte hodlám dodať, že Tegetthoff už dva roky stavajú a ešte
dva roky budú stavať. Ešte aspoň 4 metre bude vyšší, ako som ho videl, lebo paluba vtedy
ešte nebola vyhotovená. Vtedy práve hurtovali v komore, kde budú stáť delá. Ak sa delovým
oknom predsa nejako nepriateľské strelivo dostane do železnej komory, budeže sa to trepať o
steny. Ale pre delovú obsluhu to nepríjemná vizita.Plní obdivovania vrátili sme sa asi o desiatej hodine predpoludním nazad do Terstu.
Vystúpili sme na breh, najali sme si fiaker a uháňali sme do Miramare.Keď sme prešli za stanicu, tam sa dvíha železnica hore strmou Nabrezinou, ale cesta ťahá
sa nad samým morom, rúbaná vodorovne do brehu. Miestami bola proti moru chránená múrom.
More je tu veľmi plytké, dno všade vidno. A všade sa kúpali. Horúčosť hnala ľudí valne do
morských vĺn. Popri ceste do brehu hore pekne bolo vidieť usadliny kriedového vápna v
tenkých vrstvách. Nižšie rastliny boli zoškvarené; pre bylinára smutná potecha. Po asi
polhodine dobehli sme do malej dolinky, vysypanej pieskom a vysadenej tieňavým stromovím. V
príjemnom chládku, v malebnej polohe stál neveľký, ale poriadny hostinec. Tam zabočil a
zastal náš fiaker. Zišli sme dolu a kráčali k bráne; tú nám otvoril akýsi lazzarone za pár
karantánov, hodených mu do končitého širáka. Keď sme prešli vkusnú bránu, zjaví sa nám
nevyrovnane pekný obraz, opravdivý raj. Sprava nad nami zápolie so všakovými baštami,
pustovnicami, a všetko to husto porastené rozličnými teplokrajnými stromami a kríčkami. Tak
asi to môže vyzerať v indických hájoch. Pred nami šíri sa tenkým morským štrkom vysypaná
cesta, čiže chodník. Na povýšenej rovinke, na strmom brale nad samým morom stojí hrad
Miramare v tupom trojhrane, obrúbený štvoruhlastými vežami zrkadlí sa v zelenej hladine
Adrie. Ej, či je to krása! Pod hradom v malej zátoke medzi zápoľami hojdajú sa malé člnky.
Na priestore pred hradom rozprestierajú sa krásne, živými kvetinami ozdobené hrady.Stupkami vošli sme do predsiene. V povale nad hlavou visí vložené veľké akvárium;
odspodku a odvrchu možno doň nazerať z prvého poschodia.Miramarský hrad obýva dozorca. Ten nás a jedného tam prítomného Francúza povodil rýchlym
krokom po skvelých komnatách v prízemí a na prvom poschodí. Všetko tak a na tom mieste
stojí, ako ho nešťastný cisársky pár Max a Charlotta zanechali po svojom odchode do Mexika.
Veľa, veľa by tam bolo opísať — ale na to by nestačilo miesto. Krásne a utešené je to
všetko. Medzi početnými krajobrazmi a podobizňami, ako i historickými predstaveniami
pripomeniem len veľký obraz, predstavujúci príchod mexickej deputácie, vítajúcej Maxa za
svojho cisára. Boli sme i v komnate, kde cisársky pár spával; akoby dnes boli odtiaľ
vytiahli, každá márna vec stojí na starom mieste. Postele jedna pri druhej, len matrace do
valov skrútené ležali na posteľných príhlavkách. Pri tejto chyži je izbička, určená pre
komornú, ktorej náradie bolo jednoduché. Výhľad z vrchných izieb, dá sa domyslieť, bol
rajský. Prešli sme asi tridsať izieb, či všetky, to neznám.V parku tie najčistejšie veci — pestré voňavé kvetiny, sochy, mramorové schody, palmy,
vodoskoky, divotvorné stromy a stromky, kaméliový lesík, pozostávajúci z vyše tristo kusov,
ktoré na svojom mieste i zimujú. — Ale horúčosť ani pod pyramídami. Bol som mokrý ako
pudel. Zavesil som si kabát cez plece a tiahli sme voňavou atmosférou ako cez lekáreň do
zelenej chodby, obrastenej rozličnými ťahavými zelinami, a bolo nám ako v dolni (štôlni)
chladno a tieňavo, ba až mračno. Zase sme vyšli na svetlo do rotundy, kde rozostavené stáli
pohodlné železné lavice. Pod nami v bazéne skákali zlaté ryby, za chrbtom čľapotala po
skalách voda. Zľava sa vypínali ohromné cyprusy, medzi nimi plnokvetý Hibiscus.[98]Ďalej za kružinou medzi citrónmi a pomarančami na kopci stojí krásny chrámec,
obohnaný mriežkami, opatrený vežičkou, ale — zamknutý. Farbisté obloky sa ligotali v slnci
ako oheň. Ponad košaté výparisté stromy more, za morom Terst, okolo nás ticho okrem
vnadného vánku a tam dolu čľapotu vodoskokov. Hore, hore! Ďalej! Času nieto, a už som bol
mokrý ako tamto Neptún. Po sem-tam motaní a obzeraní sa prišli sme ku skleníku — prázdnemu.
Na čo by tu i bol v lete skleník, keď tu kamélie vonku prezimujú. Za skleníkom v idylickom
úkryte medzi hustými smutnými vŕbami leží jazierko, na ňom ticho plávajú labute a iné vodné
vtáky. V listoch utiahnutý lesný domček, bydlisko vtákov, pánov toho jazierka. A takýchto
krásnych vecí tu veľa a veľa, a všetko vkusné, príjemné, idylické. A všetka zem na
zúrodnenie týchto brál dovezená zďaleka po zemi a po mori. Korfu je vcelku krásny ostrov, a
vila, v ktorej naša kráľovná Elizabeta voľakedy prebývala, je vzor krásy, ale Miramare je —
predsa krajší. Umelectvo a vkus tu omnoho viac utvorili než tam.A tento raj pre nespoľahlivú slávu Max zanechal a šiel ta ďaleko do záhuby.Admirála arcikniežaťa Maxa tu veľmi ľúbili, a mal všetko, čo si srdce zažiadalo, no
predsa šiel ta, aby on stratil život, ona rozum.[99]Keď tu býval s Charlottou, často olovrantúval alebo raňajkúval pred hradom medzi
kvetinami a príchodzí hostia z Terstu, pospolitý ľud, boli vľúdne pripustení, bez toho, že
by on bol býval mýlený. Voľno bolo každému sa prechádzať. Kto sa mu poklonil, vľúdne mu
ďakoval.Po jednej popoludní prišli sme nazad do Terstu. Navštívili sme pána Kuzmányho a tak v
jeho spoločnosti a pána A. K., rodáka z B. Bystrice, poddôstojníka, obedovali sme v záhrade
v talianskom hostinci. Či nám bolo, na brehu Adrie piatim Slovákom tak ďaleko od domu! Tak
sme si besedovali akoby pod Urpínom alebo Sitnom.Na čiernu kávu šli sme do Caffé Specchi, kde sa užije mnoho kávy, ale viac sladoľadu.
Obľúbené je takzvané granito — miešanina bieloružového sladoľadu, a preto jeho meno granit
(žula), ako i pre jeho podobu — nastolený, vysoko nakopený v tesnom poháriku, je dobrý a
lacný.V kaviarňach a vôbec na verejných miestach ako muchy obletujú hostí dievčatá s kytkami;
či chceš, či nechceš, zdobí ťa kytkou a stojí alebo ticho obkračuje, kým kytku nevezmeš
alebo krátko neodvrhneš. Rozumie sa, že tu ide o diškréciu.Okolo piatej sadli sme na člnok a viezli sme sa do plavárne. Plaváreň je erárna,
vojenská, ale daná do prenájmu s povinnosťami slobodných kúpeľov pre c. k. vojsko. Leží za
Molom St. Teresa, opretá o maják. Má dve kúpeľnice — zrkadlá — pre chlapov a pre ženské
búdky. Náš krajan, poddôstojník pán A. K., bol učiteľom plavby, a tak tu bol naším vodičom,
čo on konal s veľkou ochotou. On s pánom Kuzmánym sa kúpal vo veľkej kúpeľnici, pretože je
tri metre hlboká, ja — hoci kedysi pri peštianskom Lageršpitáli[100]ako i vacovskom Füzesi krepký plavec — už dávno od plavárne odvyknutý, netrúfal
som si sem, ale som prešiel do menšieho oddielu, kde mi voda siahala po pazuchy. Tu som sa
skusoval v plávaní a išlo to, no, pravda, kus nemotorne, lebo keď otec Talian svojich dvoch
synkov volal plávať a tí, ako sekera plávajúc, rukami nohami trepali a ja ústa som
rozškľaboval, capli mi morskej vody do úst a tá mala veru planú chuť. — Voda mala teplotu
22°! Po chvíli vyliezol som von a na chodbe, držiac sa podľa druhých, načapoval som na misu
zo suda tam vystaveného sladkej vody a vylial som si ju na hlavu, aby som z nej zmyl morskú
soľ.Keď sme sa rúče adjustírovali, pozerali sme, ako sa z vysokej trambulínovej dosky do
hlbokého mora metali plávači. Pekné to, krkolomné skoky dolu temenom.Vyšli sme na krov plavárne a vystúpili sme z neho mostíkom na múr ohradzujúci svetláreň.
Tam stojí delo, kde sa podľa astronomických hodín dvanásta hodina oznamuje výstrelom.
Prejdúc dvorec, vošli sme dnu do veže. Schody boli tmavé a tesné, len sme tak po stene
hapkali. Prišli sme do vojenskej stanice, kde prebýval i náš mladý krajan ako plavársky
majster. Bolo tam asi osem-desať postelí, rozostavených dookola v nízkej izbe pri malých
hlbokých oblôčikoch. Stade sme ešte vyššie stúpali, a prišli sme do strážnikovej chyžky,
preplnenej vlajkami námorských národov, a v priečinkoch uložené vlajky podobali sa
židovskému sklepu. Stade sme kráčali ešte vyššie hore a prišli sme do samého lampáša,
hermeticky zatvoreného sklom i železnými rámami. Ale to lampáš taký veľký ako neveľká izba,
okrúhly, zvonku obohnaný galériou. Táto v sebe i tak úzka galéria bola zatarasená vlajkami
— nemohli sme ju pohodlne celú obísť.V lampáši práve zapaľovali kameňoolejové svetlo.[101]Svetlo stojí a kepeň z blýskavého plechu okolo neho sa krúti, preto v noci
zďaleka sa zdá, akoby sa oheň krútil, čo je pre lode, plávajúce v tme, na rozdiel od
obyčajného plameňa, plápolajúceho dakde na brehu mora. Okolo lámp je sklený, hrubý, hlboko
brúsený a svetlo živo odrážajúci aparát.V lampáši je dobrý ďalekohľad. Zboku ale vyvesujú námorné znaky, aby mešťania videli,
aké lode sa k nim blížia. Zľava vyvesené vlajky znamenajú plachtové, sprava parné lode,
gule k tomu privesené znamenajú počet lodí.Že je z tejto tridsaťmetrovej výšky na móle, vystrčenom do mora, výhľad znamenitý,
rozumie sa samo sebou, a býva od cestujúcich pilne navštevovaný.Ale ako to tu v čas búrky vyzerá! Keď som roku 1857 prvý raz bol tam hore, striekali
vlny hromovsky okolo neho a vodu prehadzovalo ponad násyp, kde stáli vystavené delá.Ostatne, toto dlhé, v Terste najdlhšie mólo, je stavané na čírych navozených a do mora
pováľaných balvanoch; je to teda ľudskou rukou v mori utvorený kopec a na ňom stojí mólo a
maják.Teplo bolo, ticho bolo, mrkať začalo a tam severne Občina začala sa striebriť
vychodiacim mesiacom, keď sme sa poberali domov. Sadli sme do gondoly a hajde domov. Ale
nie domov, šli sme najprv večerať.Prv, ako by sme boli zasadli k pivu, vošli sme do krížnych chodieb veľkého burzového
staviska, kde sa nachodí i kasíno. Tam leží veľký počet zväčša zahraničných novín s
obecenstvom výlučne kupeckým. Na šraglách, ako veľké evanjelium rozprestretá leží kniha,
kde sa naznačujú prichádzajúce i odchádzajúce lode, s akým sú nákladom a skade sú. V tomto
stavisku deje sa veľká finančná cirkulácia a mimo nej v priestrannej miestnosti cirkulujú
poháre dobrého penavého, pravda, nie terstského piva.Druhý deň ráno zišli sme sa zase v kaviarni degli Specchi. Sadli sme na tramvaj a viezli
sme sa cez Riva della Porta, cez Torrente do Giardino Publico. Je to veľká krásna záhrada,
čiže park, ale bolo tak teplo, že sme sa ťahali po tôňach ako hady. Obecenstva bolo málo.Stromy sú rozmanité, južné. Nad záhradou čnie veža, kde vraj liali broky. Tam nablízku
je i mestská nemocnica. Dlho sme sa tu nebavili a vrátiac sa, navštívili sme muzeálne
zbierky a palác Revoltellov.Tento palác je na dve poschodia. V prízemí, vystrojenom s nádherou, vystavené sú
sochárske, rezbárske a maliarske umelecké diela. Sú to diela, patriace i k domu, i
vystavené na predaj a obdivovanie, od cudzích a domácich umelcov. Nápadný mi bol medzi
inším veľký nový obraz, ako som sa pozdejšie dozvedel, maľovaný výtečným Čechom v Paríži, Čermákom,[102]vlastníctvo Strossmayera. Predstavuje výjav čiernohorsko-tureckej vojny, ako sa
Čiernohorci po zápolistých neschodných cestách koňmo a pešo driapu a vlečú so sebou
ranených vojakov. Biele vápeniny a pestrý kroj, rázne postavy a výrazné tváre vojakov
urobili znamenitý dojem na obdivovateľov tohoto živého obrazu.V schodových predsieňach prvého a druhého poschodia sú vystavené utešené symbolické
mramorové sochy plavby a kupectva. To je predsieň. Akože to tam dnu vyzerá? Čo sa skvosu
týka, náradie tohoto paláca prevyšuje krásnosťou a vzácnosťou ďaleko Miramare. Tu najmenšia
vec, i ten klinec je drahý. Len jedno, pravda, už do očú bijúce, chcem uviesť na dôkaz
vzácnosti; na druhom poschodí je na stolíku porcelánový kvetník, dielo francúzske, za
23.000 frankov, čiže 8120 zlatých r. č. Bolže by na lekvár!Palác s náradím, tak ako stojí, poručil bezdetný Revoltella mestu Terstu. A toto všetko
je odhadnuté na šesť miliónov zlatých r. č.Nebude od veci, keď vám poviem, kto bol pán Revoltella. On bol mäsiarom, šťastlivými
špekuláciami a kupectvom náramne zbohatol; tak v taliansko-francúzsko-rakúskej vojne bol
dodavačom v ten čas, keď sa Einatten[103]a Bruck[104]boli zanožničili. Jemu sa nič nedokázalo, a bol osobou obľúbenou v najvyšších
kruhoch.Raz dával vo svojom, práve opísanom paláci skvelý ples, na ktorý došiel z Milána i sám
arciknieža Max. Ale aby i menej zámožné k nemu povolané panie mohli nádherne vystúpiť, dal
jednu veľkú sieň vystrojiť všetkými, na bál potrebnými ženskými hábami, kde sa panie mohli
pripraviť; a keď sa jednej-druhej rozdrapila črievica, rukavica, mantila alebo stratil
ručník, mohla si tu vybrať všetko, čo len potrebovala — zdarma a elegantné. Že stoly na to
boli primerane opatrené, rozumie sa samo sebou. Bol ten chlapík persona grata,[105]a kto má šesť miliónov, stane sa hneď i múdrym i — pekným.V jeho salóne visí jeho vyholená podobizeň. Ale on sám už hnije. Sic transit vana mundi gloria.[106]Opustili sme nabobský palác a prešli sme obzerať neďalekú zbierku prírodnín.Zbierka to nie veľká, nie početná, ale — menovite, čo sa týče lastúr, slimákov, rýb a zoophytov[107]— dobre usporiadaná. Medzi lastúrami som videl pekné exempláre: Dolium gigas a
Strombus gigas; z týchto posledných hotujú, ako som to videl v Benátkach, pekné šperky:
náušnice, brošne atď.Z rodu korálov som krajšie sotva ešte videl. Utešené polypy. Arga Emplectella ako tie
najútlejšie perá: vysoké, biele, červené a fialkové.V mineralogickom oddelení ma potešil pohľad na známe bylinové a chrobákové odtlačky
radobojského slinca (Chorvátsko) z ložísk sirkovej rudy. V geologických zbierkach zočil som
zastúpený trachyt našich banských miest. Teda starý známy.Medzi cicavcami pamätná bola kasňa s múmiami. Boli to múmie, zakrútené v povojníkoch, s
hieroglyfickými písmami, a vyobalené, drevené, maľované rakvy. Farby živé. Čiary rakvy
priliehali črtkom mŕtvol. Mŕtvoly ako bábky z medovníka, lenže, pravda, čierne. Okrem toho
boli vyložené i mumifikované hlavy. Oči čierne — otvorené, zuby biele — vycerené, koža
suchá, ťahy dosť dobre zachované. Jedna hlava bola chlapcova, asi desaťročného, s červenými
vlasmi ako plameň, nie na spôsob murínov (černochov); vlasy krátke kučeravé, ale
rozčuchrané, čo sa divno vynímalo poťahom červenej farby k čiernej tvári.Nasýtení vidinami, tašli sme si i žalúdok nasýtiť.Náš priateľ zaviedol nás do jedálne, podľa mena i podľa variva talianskej. Bola to dlhá
prízemná sieň ako dlhý a vysoký pitvor so sklepenou klenbou. Pozdĺž nej stáli stoly a
naprostred siene otvorená kuchyňa. Nad ohniskom múraný kepeň, aby dym a výpar, majúc z
ohniska voľný odchod, neroznášal sa po jedálni. Všetko dovedna čisté. Hostia posadali si
pohodlne, to jest chlapi bez kabátov. Tak som urobil i ja, čo je v horúčosti veľkou
poľahodou. Pred ohniskom stojí tabla, čiže púdľa, na nej sú rozložené všetky jedlá v
surovom, ale vkusnom spôsobe. Tam si vyberieš a vyjednáš, čo chceš jesť, a vidíš, čo budeš
jesť, v akom je spôsobe, a pred tvojimi očami ho varia, smažia, pripravujú, čo je, pravda,
praktické. Jedli sme „rizoto“, to je ryžová polievka, ale bez polievky, vrchom nakopená
drobkami mäsa. Potom sme jedli najviac ryby: branzino, barbon, tunno, znamenité jedlá, ale
všetky pražené v oleji, ale tak fajnovom, že to od masla ani nerozoznať. Taliansky šalát a
trpké, ale veľmi fajnovej chuti červené víno. Ceny mierne.Popoludní vybrali sme sa na parník do Capo d’Istrie. — Dnes nás bolo na parníku veľa.
Plavili sme v tom smere ako včera, pred zátokou Muggia dolu na juh.Poniže Muggie boli sme upozornení na znaky pri brehu, kde nové lode bývajú skúmané na
rýchlosť, ako vedia plaviť. Je to jednoduchý spôsob ako pri fiakroch, keď behajú ozávod.Zátoka Capo d’Istrie je širšia a hlbšia od Muggie. — Asi o malú hodinu pristali sme pri
Capo d’Istrii.Kopar aleko Kopr (chorvátsky) má 9000 obyvateľov a je hlavné mesto Istrie. V dávnych
vekoch sa volalo Aegida. Podmanené kroz cisára Justiniána volalo sa Justinopolis. Stalo sa
mestom slobodným, hoci v X. storočí podmanili si ho Benátčania, v XIV. Janovčania (Genua) a
r. 1478 zdrapili ho opäť Benátčania. Toto v krátkosti jeho história.Mesto stojí v zátoke Valle Stagnano na ostrove, ktorý je spojený múraným mostom s
pevninou. Vystúpili sme na mólo. Vystupujúc doprosta malou výšinkou, podávali sme sa
stromoradím hore k ďaleko z mora videnému vysokému a širokému žltému palácu. Tento palác je
kolegom toho paláca, ktorý som vlani videl v Ilave, v Trenčianskej župe; je to teda
väznica, kde oplani niže piatich rokov odsúdení miesta nemajú. Múry sú silné, obloky až pod
vysokú strechu, ak sa nemýlim na tretie poschodie, napospol mrežami opatrené. Drahé klenoty
staviska sú strážené na všetky strany vojakmi. Skvelý, pekný dom, opatrený krásnym výhľadom
do voľnej diaľky, koľkými z ľudskej spoločnosti vyvrhnutými elementmi obývaný; kdežto
biedna otrhaná nízka chalupa ukrýva poctivé duše.Popri tomto tajuplnom stavisku šli sme k Palazzo Publico[108]— staré, z benátskej doby pochodiace mestské stavisko. Vyznačuje sa rezbárskou
prácou a originálnym slohom, ktorý v pôvodine upomína na Palazzo Ducale[109]v Benátkach. Kostol, ktorý stojí práve na mieste, kde sa skvel chrám Kybely,
zvonku je povšedný, znútra sme ho nevideli. Práve sa ľudia sypali z neho, a tak sme mali
príležitosť obzerať kroj a postavy Istrijcov.Pred kostolom stál cukrár. Detí bolo plno okolo neho, ako múch okolo medu, a predával im
porciu sladoľadu po novom grajciari. Lacnejší som tento tovar ešte predsa nevidel; pravda,
že to bola porcia asi za náprstok.Ulice sú krivé, úzke, mŕtve, obločnice na domoch pozatvárané. Z kanálov na všetky strany
smrad. Domy čierne, starobylé napospol sú bez krovu, čím sa od našich budúnkov celkom líšia
a celému mestu dodávajú druhú tvárnosť. Horúčosť bola taká veľká, že podvečer pri jednom
ženskom kláštore, keď som dlaň oprel o stenu, pálila ma ako horúca pec. Prešli sme celé
mesto krížom-krážom i dookola. Sú tam mnohé historicky pamätné staviská, ale klonia sa
zväčša k úpadku. Vidno viac zašlú ako prítomnú slávu a významnosť.Obzerali sme jednu, mne posiaľ neznámu manipuláciu vyparovania soli z morskej vody.Sprava, to jest z južnej strany mesta, ťahá sa po druhý breh plytčinou úpust, čiže hať.
Keď je prítok mora, vpustia vodu haťou dnu, načo hať zatvoria, zachlopenú vodu ponechajú
slnečnému vplyvu na výpar. Na tom priestore sú podelené hrady ako v záhradách. Voda sa
vypára a soľ biela sťa sneh svieti sa na hradách rozprestrená alebo pozberaná do hŕbok,
ktorú ešte príde čistiť od primiešania. Morská soľ je veľmi biela, belšia ako naša zvánová.Vyrábanie morskej soli dáva komorský erár privátnym do prenájmu a platí im od váhy. V
Kopari takto vyrobená soľ obnáša do 560.000 centov. To je istá zlatá baňa, ku ktorej je len
morská voda potrebná, a tej je dosť, i lúče slnca, tie už len tiež nechýbajú.Tam na brehu tejto soloparne predávali okolití Chorváti, zovňajškom a krojom podobní
našim zvolenským čipkárom, bravov. Keď som sa pýtal o ceny tej kvikompolérie, chodili za
mnou, dlane otŕčali a nasilu mi ich chceli odpredať. Bol by že mi to býval deputát na moju
ďalšiu taliansku cestu.Šli sme do hostinca „U Radeckého“, kde sme jedli kurčatá vyprážané v oleji. Stoly stáli
vo dvore v tieni jedného ohromného vínneho kra, roztiahnutého latkami nad hlavou hostí.Prezerali, obzerali sme všetko, súkromné domy, dvory a záhrady. Vošli sme do jedného
zovňajškom vynikajúceho domu. Rukoväť na bráne bola nápadne krásna, z liatiny hotovená,
predstavujúc letiaceho génia. Tá rukoväť by zaslúžila holengať sa na prvšom paláci. Pitvor
bol vysoký, opatrený v prvom poschodí na všetky strany galériou, z ktorej viedli dvere do
komnát. Prostred pitvora visel veľký lampáš, aký zvykli mávať — podľa obrazov —
starobenátske galeje. V budovisku, pravdaže, starom, pamätnom, nevideli a nepočuli sme
živej duše. Bolo to istotne v dávnosti bývanie dákej patricijskej osoby.Benátski velikáši, keď už svojim deťom vysokú hodnosť nemohli zaopatriť, poslali svojich
synov do podmanených miest, kde zastupovali prvé miesta. Oni so sebou doniesli benátsku
veľkomestskú nádheru, pýchu v kroji, bývaní a vo všetkom obcovaní, a preto vidíme v týchto
expozitúrach mnohé napodobnenie benátskych obyčajov.Už mrkalo, keď sme dokončili našu púť, nad väzením už voľný mesiac nakúkal do prístavu,
lampy po meste už horeli a ryby po mori čľupkali, keď sme sa pohli nazad. Radostný večer,
plavba ani v raji.Obecenstva bolo hore, ledvaže sme sa mali kde usadiť, už bolo veselo, hlučno. Nôtili,
len sa tak okolo koparskej zátoky rozložené viničné kopce ohlášali. I to by bolo ešte ušlo,
lebo večer pri Capo d’Istrii bol pekný, i taliansky spev, pospolitá to cnosť talianskeho
ľudu, bol krásny, ale krv nie je voda. Rozmarení pasažieri začali nám ponad hlavy fľaše —
ani nie celky vyprázdnené — a poháre do tichých vĺn metať. Keď sa benátsky duca sobášil s
Adriou, hodil do nej zlatý prsteň, Tersťan to vykoná s litrom vína. Predsa dačo
gavalierskeho v ňom trčí: keď už piť nevládze, leje víno do vody; inde lejú vodu do vína.Čím diaľ od brehu, tým rástol spev, ale — každej kázni amen. Jedna a práve primadona,
ktorej gágor konkuroval s píšťalou parného stroja, naraz začala chrapotať. Škrtilo ju, kŕče
či zrádnik ju začal lomcovať a gágorom jej vrčalo ako husi. Jej spolucestovatelia krútili
sa okolo nej v klbku, treli ju a prelievali jej zahrdúsený hrtan červeným vínom, liekom to
univerzálnym. Až pri samom Terste sa precítila.Druhé ráno, to jest 20. augusta o šiestej hodine desiatich minútach sedeli sme už zase
na železnici. Tou istou čiarou ako sem šli sme až na Nabrezinu a stadiaľ, opustiac čiaru
Ľubľana — Pragerhof — Hradec — Viedeň, odlúčili sme sa železnicou Nabrezina — Cormons —
Benátky na západ.Z Nabreziny nížili sme sa dolu. I tu počiatkom vítal nás tou istou skalnatou mrvenicou
Chrast, ako sme to už prvej opísali. Ale čím sme išli ďalej, tým sa nám ukazovali
prívetivejšie a úrodnejšie kraje. Železnica bežala mimo hradskej na nízkom brehu mora.
Zľava Adria, sprava vysoké vápenisté flyšové vrchy.[110]Pri St. Giovanne odchýlili sme sa od zátoky Monfalcone a dorazili sme na stanicu
Monfalcone. Odtiaľto na juh asi dve míle leží Aquileja, Atilom rozbúrané mesto, Bonchi,
Lagrado, Gradiška, Rubbia-Savogna. Sady, polia sú pilne obrábané; striedajú sa morušové
sady, vinice, ovocné stromy, hrušky, broskyne, marulky, figy, kukurica a ryža. Bohaté,
úhľadné obce, majere, hrady, vily a fabriky na hodváb, staviská na chovanie hodvábnych
húseníc, to jedno za druhým púta pozornosť cestovateľa. Kanále, ohrady, všetko to v
najprísnejšom poriadku, a ani na piaď zeme neostane nepoužitej, neobrobenej. Ľudnatosť
týchto krajov je veľká. — Prišli sme na gorickú stanicu (Görz), vzdialenú od mesta asi
štvrť hodiny. Gorica leží vo veľmi krásnej vŕškovatej, stromovím a vinohradmi obtočenej
doline. Na juh je nebo otvorené, na sever vypínajú sa mohutné hole. Práve tieto kaplnkami a
hradmi posiate hole chránia veľmi malebný kraj pred severnými vetrami. Výtečná ovocina býva
vyvážaná do Korutánska a ďalej na sever do chladných vrchovatých krajov. Železnica ťahá sa
na míle a míle dlhou záhradou, ktorá, pozdejšie jednoduchšia, končí sa až neďaleko Benátok.Pri Zagrade a Gradiške sme prekročili rieku Isonco, tak zase za Goricou pri Podgore a
pri Koprive sme prekročili potok Versu, ktorý pri Topoljane a Isonco pri Via Vicentina
vteká do rieky Torre. Potom nasleduje Cormons, posledná stanica na území nášho mocnárstva,
a posledná obec hraničná na hraničnom potoku Indrio je Giasico.Za mostom Indrie sme už videli taliansku finančnú stráž v zelených, žlto paspolírovaných
kabátoch.Po Benátky prešli sme ešte nasledujúce potoky a rieky: Erbezzo, Torre, za mestom Udine:
Cermon, potom Corno, veľký Tagliamento, pri Pordenone: Medunu, vyše Treviso: Piavu (Pó),
Torre, Livenza. Meduna a Tagliamento vyše polovice svojho behu sú náramne široké, ale
pritom plytké a vyplnené bielym pieskom. Šírka je toľká, ak nie väčšia, ako Dunaj pri
Pešti, ale dakoľko jarkov ospalo sa hadiacich v tom štrku mohol by preskočiť. V jeseň, keď
sú dažde, a na jar, keď sa na tirolských holiach snehy púšťajú a južný vietor föhn ich
líže, naplnia sa mútnou vodou a zaplavia roviny; preto mosty na všetkých tých, v lete
suchých riekach sú dlhé.Kraj od hraníc mimo železnice je všade jednaký — nepriehľadná rovina, málokde pretrhnutá
nízkymi, plytkými kopcami. Celá táto rovina je ako záhrada podelená na milióny parciel,
čiže honov. Každý hon je rovnaký. Medze sú obrúbené ovocným stromovím, prostriedkom sa
ťahajú tri-štyri geometricky rovno bežiace stromorady, stromami hore ťahajú sa révy takmer
bez výnimky červeného vína. Medzi stromoradmi kukurica, ale najviac ryža. Kde len možno, je
kanalizovanie. Táto rovnošata ohromnej roviny, ačkoľvek bohatá, úrodná, je príliš
jednotvárna, až unavujúca. Premenu zažíva oko jedine za istý čas na tirolských vápenných
obroch, ktorí vypínajú svoje strieborné ochladené hlavy nad zelené bujné benátske a
lombardské nivy.V tejto nesmiernej záhrade roztratené sú, a to veľmi zhusta, mestá, mestečká, kláštory,
kostoly, hrady, zámky, tvrdze, pevnosti, vsi, osady, dediny. A celý tento úrodný kraj
hnojený je ľudskou krvou väčšmi ako kde inde na svete, z nových, starých, najstarších a
pravekých čias. Celá táto hornotalianska rovina kloní sa, hoc i nepoznano, proti
Jadranskému moru, a ona podľa povrchu a podľa zeminy je dnom stenčeného, v dávnych vekoch
širšieho Jadranského mora.Prvé talianske mesto, kde sme sa, či vlastne, kde nás pristavili, je Udine. Ale z toho
som nevidel nič, len vežu. Nebolo ani kedy sa po ňom obzerať, lebo v čakárni sme museli
čakať, kým nám financi prezerali batožinu. Čo hľadali, čo nie, neznám, či snáď Orsiniho bomby?[111]Dosť na tom, keď si financ o moje nohavice a kabát prsty poutieral, nemrdol ani
fúzom a prepustil nás suchých. Nebolo času na mesto pozerať. V kolesni som videl i prvých
čatníkov (žandárov). Fraky od spodku hore vysoko vyrezané, takže spodnú časť náprsníka
vidieť, nohavice a všetko tmavej modrej farby, pošité červeno. Pantalíre[112]biele krížom cez prsia. Na hlave piroh, širokou plochou obrátenou k tvári, s
vysokým trojfarebným národným šúľkom. S fúzmi a končitou bradou podobali sa z dreva
vyrezaným vojakom.Rýchlovlakom len ako v letku sme prebehli veľký polkružný priestor, a baviac sa sem-tam
na okamih na staniciach, menšie práve len prebehnúc, prešli sme: Campoformio, Codroipo,
Pordenone, Fontana, Sacile, Conegliano, Spresiano, Treviso, Mestre. V Mestre sa železnica
delí do Padovy — Verony a na východ do Benátok. Okolo Mestre badať už močaristú pôdu a
všetky príznaky ukazujú na to, že sa zase chýlime k moru. Pri Mestre a pri Malghere
pozorovať silné tvrdze, pošlé z r. 1848 — 49 z obliehania Benátok;[113]jedny sú obtočené kanálmi, nízke, pevné, ale nanajvýš nezdravé, tie druhé sú
vystavané v lagúnach.Most z pevniny cez more do Benátok je ak nie najväčší, aspoň jeden z najväčších vo
svete. Táto sláva vytrvalosti a ľudského umu je 21 míle dlhá na 222 klenbách a na 180
menších a 36 väčších stĺpoch stojí v mori; pod mostom behajú lode. Od r. 1841 za päť rokov
stál hotový. Okolo neho a ďalej napravo a ľavo vidno malé, v mori vystavané tvrdze;
vynímajú sa ako „Kugelhupfy“[114]špikované delami. Beh vlaku cez most trvá asi pol hodiny. Benátky, ktoré sa oku
cestovateľa predstavujú zďaleka sťa jež, rastú vždy určitejšie z vody a picháče predstavujú
sa ako početné veže tohto divotvorného, na vode a vo vode zakoreneného mesta. Krásne,
veľké, ohromné sú kontinentálne mestá, ale Benátky sú svojou polohou zvláštne unikum.O jednej hodine a deviatich minútach zastali sme v stanici. Strakatý ľud valil sa
vrátami. „Hotel Grand Italia!“ zavolal som a našu batožinu bral sluha tohože hostinca. Zo
stanice dolu schodmi zbehnúc, sadli sme do — člnka (gondola). A dvaja plavci (gondolieri)
veslovali nás veľkému S podobným prieplavom medzi impozantnými, prosto z vody vyrastenými
palácmi, popod utešený, na jednej klenbe stojaci most Ponte di Rialto do hostinca Grand
Italia. Pred nami a za nami knísalo sa viac člnkov toho a druhých všakových hostincov.
Atmosféra bez prachu, ale rybací zápach, pohodlné hučkanie, melancholické volanie
gondolierov, pľačkanie vesiel, vôbec nový, cudzí zjav okolitých predmetov myseľ citného
človeka uvedie do zvláštneho položenia. Treba to vidieť, opísať sa to nedá. Preto i toľkí
putujú sem na obdiv.A čo všetko sme mali ešte vidieť! Už tretí raz vždy po desaťročí som navštívil Benátky,[115]ale bohzná, tak som tú vážnu matrónu obdivoval ako i prvý raz. Minulá sláva
toho mesta, akoby sa smrteľník bál, že sa do mora zanorí, púta jeho zmysly, vzbudzuje jeho
pozornosť.Pretože v celých Benátkach vozov, a teda ani záprahu niet, konajú službu člnky, a preto
sme tie hýbadlá stretávali celou cestou, ako hore-dolu behali. Na rohu ulice, to jest
kanálu, aby nebúšili jeden do druhého, zavolá gondolier „ajé!“ a stojí, a druhý vykarujúc
mu odpovie slovami, čiže melancholickými zvukmi.Okrem Canala Grande majú Benátky, ktoré stoja na miliónoch kolov, do spodku lagún
vbitých, a na 70 — 80 ostrovkoch, asi 400 menších kanálov a 450 mostov. Medzi mostami
vyníma sa rozmermi most Ponte di Rialto, tak ako Canal Grande medzi druhými kanálmi.
Opustiac Canal Grande pri Rio di St. Lucca cez Rio Barcaroli, zastali sme pri kamenných
schodoch, kde nás i s batožinou vysypali von. V predsieni hemžilo sa služobníctvo hostinca
„Grand Italia“, lebo v ňom sme boli; keď jeden bruchatý, hlavný hostinský z polhárkového
fermanu vyčítal číslo izby, pobrali nám veci a nás schodmi hore, schodmi dolu, chodiac
naľavo, pravo, rovno, krivo, vodili priam ako v podzemných väzeniach potti[116]dóžovho paláca; keď sme došli na našu chyžku, počala sa nám už hlava krútiť.
Uveríte, že tomu tak, keď vám poviem, že pán Bauer, rodený Viedenčan — teraz grand Talian —
prikúpil ku svojmu povestnému hotelu (Hotel Bauer) jedenásť väčších-menších domov. Bolo nám
strach vyjsť z izby, že tri dni budeme hapkať po chodbách, kým sa dostaneme do dákeho —
kanálu. Sám jeden bez nitky by sa nebol pustil, ináč by sa bol naplakal po ambitoch za
týždeň. Vskutku nám povedala obsluha, ktorá strážila kľúče asi 56 — 60 izieb v príslušnom
pitvorku, že jeden pán, obývajúci susednú izbu za osem dní, bez pomoci nevedel potrafiť na
ulicu. Výhľad našej ináč čistotnej chyže bol na starý susedný múr, čo stál tak blízo pri
našich oknách, že ak by bol hlavu strmo von oknom vystrčil, bol by susedovi čelom stenu
prebil. No ale však našou úlohou nebolo v izbe vysedúvať.Chytro sme sa teda pristrojili a dali sme sa vyviesť von. Grand Italia má asi päťsto
bytov. Má bibliotéku, konverzačný salón, biliard atď. Skvelá jedáleň bola nádherne pokrytá.
Boli by sme si i my sadli k obecnému (table d’hôte)[117]obedu, ale ten mal byť len o šiestej večer, a my lační pobrali sme sa teda do
druhej otvorenej jedálne, kde sa obeduje veselšie, hoc menej aristokraticky a bez
zaviazanosti. Obeduje sa vo troje: v priestore cele otvorenom, polootvorenom a v izbe.
Mnoho tu hostí, najviac cudzích, a medzi nimi umelcov, maliarov a rezbárov, ktorých ako
takých či nápadný zovňajšok, či rozhovor dokazuje.Po obede šli sme na nevyrovnane pekné a zaujímavé námestie St. Marco.Námestie to nie je podľa našich všeobecných pochopov, lebo tam nevidieť ani koňa, ani
voza, ani žiadneho zvera okrem človeka, psa a nesčíselných holubov. Dlhé je 175 m, široké
56 — 82. Vykladané je trachytom a mramorom, čo v istej diaľke, napríklad ak to človek ráno,
keď málo ľudu sa prechodí, obzerá, dobre sa vyníma a podobá sa obrovskému čalúnu. Toto
námestie, podlhovastý štvorhran, lemované je z troch strán palácmi Procuratie Vecchie.
Tieto mnohé paláce, bývania niekdajších prednejších republikánskych aristokratov, sú
vlastne jedným palácom, lebo celé tri rady nerozoznávajú sa vonku ničím jeden od druhého a
stoja spojené bez pretrhnutia. Pochodia zväčša z XV. storočia. Spodkom okolo tiahnu sa
arkády, ktoré pár stupkami vyššie sú od námestia nesené rovnakými stĺpmi. Pod arkádami sú
elegantné sklepy, zväčša zlatníci a kaviarne. Štvrtá časť Piazze končí sa chrámom sv. Marka
a Piazzetta zadným krídlom Palazza Ducale. Zľava je Orologio, priechod na Mercerie.
Piazzettou beží časť ohromného prelomeného palácového límca k prístavu Canala Grande, a v
tom oddiele je Zeccha, to jest peňažnica (mincovňa). Pred čeľusťou Chiesa di San Marco
stoja vysoké cédrové žŕdky, kde viali republikánske vlajky. Na Piazza di San Marco stojí
ešte štvoruhlastá vysoká veža, pod ňou a o ňu opretá malá mramorová loggetta. O tejto sa
zmienim pozdejšie.Keď kráčaš obrátený tvárou proti chrámu sv. Marka a zvrtneš sa pri veži Campanilla pod
rovným uhlom napravo, máš pred sebou Piazzettu, vlastne pokračovanie Piazza di San Marco,
pravo v bok k brehu Canala Grande. Keď tu medzi Zecchou sprava a Palazzom Ducale poberáš sa
k moru, príduc k brehu, k širokým k prístavu vedúcim schodom, pred čelom svetoznámeho
Palazza Ducale na východ ťahá sa dlhý breh Riva degli Schiavoni (slaviansky), a ty stojíš
medzi dvoma stĺpmi. Na ľavom stĺpe vysoko hore stojí lev sv. Marka (erb slobodnej benátskej
obce), na druhom stĺpe oproti stojí sv. Teodor.Tieto nápadné stĺpy sú z mramoru; doniesol ich duca (knieža) Domenico Michieli, vracajúc
sa zo Svätej zeme, ako víťaznú korisť z ostrova Naxos r. 1127. Boli určené do chrámu sv.
Marka, ale tým Benátčania tak boli zaneprázdnení, že na stĺpy — pozabudli! A tie zabudnuté
ostali na Piazzette päťdesiat rokov v odpočinku. Keď si už dobre vydýchli, pribral sa a
postavil ich hore koncom, hoci to v nedostatku vtedajšej mechaniky dosť tvrdo išlo,
staviteľ Niccolo il Barattieri.Capitoleim postavil preto, aby
nemokli. Za vystavanie stĺpov pán Niccolo nežiadal peniaze, ale inšiu odmenu. Vtedy boli v
Benátkach, tak ako teraz u nás, hazardné hry zakázané, on teda vypýtal si od dóžu povolenie
vystavať medzi tými stĺpmi pre seba a potomkov herňu. Bolo to síce proti vôli kniežaťa, ale
chcejúc zadržať dané slovo, povolil, a šantalkovalo[118]sa tam za štyristo rokov pre majiteľa a jeho potomkov s očakávaným dobrým
výsledkom.Pozdejšie, ale v rozličných dobách, vystavali na červený stĺp sochu sv. Teodora, na sivý
leva sv. Marka so sv. evanjeliom v dlabách. Pod kniežaťom Andreom Grittim[119]boli medzi týmito stĺpmi odpravovaní zločinci, čím aristokratickí hráči sa
úplne odpudili z tohoto miesta, pretože to miesto stalo sa nečestným.Podľa povesti republika v nedostatku zločinov dávala na tom mieste zavesiť na
prestrašenie ľudu mŕtvoly neznámych ľudí na znak toho, že právomocnosť prísne bdie. Čo ale,
pravdaže, potrebuje potvrdenie.Popri Torre dell Orologio išli sme do Mercerií. Je to vlastne trhovište s tesnými
uličkami, kde v sklepoch i vo dne, nech je kus zamračená obloha, musia horieť svetlá. Domy
sú vysoké z oboch strán, ulice tesné a veľmi preplnené prechádzajúcim sa obecenstvom.
Spodky domov sú preplnené sklepmi, kde človek, hoc i nič nekúpi, zabaví sa a nájde
všeličoho dosť. Keď ideš dačo kúpiť, zvlášť cudzí človek, musíš sa mať na pozore, lebo
solídnosť predavačov je nie nepochybná, a keď príde na jednanie, uspokojíš ho aj tretinou
opovedanej ceny.Čas sme dobre použili a putovali sme bez prestávky, obzerajúc všetko, čo sa obzerať
dalo, bez ustáleného na tento deň programu. Vydýchnutie záležalo v tom, že sme smädní veľkú
žízeň hasili lacným sladoľadom alebo limonádou. Vodu, tak aká je, piť nemožno, tú lebo z
pevniny dovážajú, alebo v cisternách lapenú filtrujú; ale je teplá, mäkká. Pije sa s kus
ľadom, ktorý ti sklepník vloží do pohára.Ale najkrajší pôžitok je večer. Tisíce svetiel v nádherných sklepoch pod arkádami sa
odráža a množí v blyštiacich nepočetných zlatníckych pokladoch, k tomu veľké plynové lampy
na arkádových pilieroch. To spolu tvorilo báječné svetlo. Nebo bolo jasné, tiché a mesiac
sa ligotal, akoby ho bol kriedou alebo škripom vyleštil. Benátsky pekný svet, ktorý vo dne
doma čuší, večer elegantne pristrojený valí sa pod arkády a na námestie. Všetko plno,
všetko sa hýbe. Pred kaviarňami, von až takmer doprostred námestia, vyložené sú stolíky a
stolce, kde sa ľud hostí; naprostred námestia hrá vojenská hudba. Čeľusť velebného,
prísno-krásneho chrámu sv. Marka útlo osvietená hľadí na meniace sa, od stá rokov
prichodiace a odchodiace národy; pred Piazzettou čľapkajúce vlny Canala Grande,
postriebrené mesiacom driapu sa raz hore schodmi, raz zase utekajú nazad. To je ten obraz:
„Jeden večer v Benátkach“ — a takých večerov, chvalabohu, zažili sme viac.Keď sa hráva v divadlách — v horúcich obdobiach roku nehrávajú — večer o deviatej idú
Benátčania do divadla a okolo polnoci domov.Verejný život Benátčanov odbýva sa večernou dobou, a to na námestí sv. Marka, ozaj
skvelým spôsobom. A kto takéto večierky zažil, ten na ne istotne nikdy nezabudne.Keď sme napásli uši, oči — len nos nie, lebo lagúny smrdia — keď sme občerstvili
žalúdok, uspokojili ducha, vrátili sme sa po odchode hudby i my na odpočinok. Za nami ešte
dosť tam ostalo obecenstva. Však sa to tam dobre vysedúva, keď morský vetrík chladí; sedelo
by sa tam trebárs do rána, čo, pravda, mnohý básnik, maliar a zaľúbenec istotne i urobí.
Mnohí páni, menovite cudzinci, líhajú večer do gondolí (člnkov) a gondolieri šúchajú ich
celú noc po kanáloch medzi starožitnými tajuplnými palácmi. Ráno, keď začne svitať,
poberajú sa domov. Ráno pred východom slnca býva najchladnejšie, vtedy omdleté telo obživne
a sa zotavuje.Keď sme prišli na hospodu, bolo nám ako v pekárskej peci. Cez deň boli síce obločnice —
ako to v Talianskej obyčajne v lete býva — zatvorené a na noc otvorené, ale čože, keď steny
boli horúce. Na širokej, dlhej, pohodlnej talianskej posteli človek takmer nezakrytý
rozvalený ležíš a pot cvrká ti vodoskokmi z rozmoknutej kože. Ba čo viac, následkom potenia
sa dostali sme po celom tele, ale najviac po prsiach, červený svrbľavý výsyp, takzvaný
kalori. Je on nepríjemný síce, ale povedajú, že slúži na zdravie, a to možno, lebo
pozdejšie, keď sme prešli medzi taurských velikánov, kde je temperatúra značne nižšia a kde
sa kalori stratil, cítili sme sa veľmi dobre a boli sme zdraví.Druhý deň ráno sme vstali okolo šiestej. Voda na umývanie bola nám teplá, akoby ju bol
hrial. Šli sme raňajkovať na námestie, kde bolo príjemne chladno. Ešte v hostinci sme si
najali vodiča menom Olivier Ferrari. Zjednali sme sa s ním denne — za tri osoby — 18
frankov, čo je nie veľa, keď pomyslíme, že všetky diškrécie a gondoly on platí, čo je veľmi
pohodlné, lebo sa človek o to ďalej starať nemusí.Pri raňajkách nás obklopil kŕdeľ sivých holubov, všetko jednofarebných. Tieto holuby
bývajú kŕmené na útraty republiky v jednom uhle na prvom poschodí v obloku o druhej
popoludní. Sú podobné husiam rímskeho Kapitolia a voľakedajším kremnickým pávom. V Ríme už
husi pojedli a v Kremnici miesto pávov do módy prišli krivonosy, len Benátky zachovali
svoju dávnu obyčaj.Táto čudná obyčaj má podľa povesti svoj základ v tom historickom deji, že keď admirál
Dandolo v XIII. storočí obliehal Candiu,[120]bol z ostrova o nepriateľových úmysloch upovedomený listom, ktorý mu doniesol
holub. Nato Candia padla a túto zvesť poslal Dandolo Benátčanom zase skrz holuba,
listonoša. Títo, teraz, pravda, už zo služby vypadnutí poštárikovia ničomne vysedúvajú v
dlhých radoch na kamenorezbách velebného chrámu sv. Marka alebo sa točia medzi pocestnými
na Markusovom námestí.No ale dosť o holuboch. Po raňajkách vstúpili sme z Piazzetty do člnka. Gondoly (člnky)
podľa starej obyčaje sú čierne, rovnaké. Prostriedok, kde sedia pasažieri, je pokrytý
čiernou látkou v podobe pol suda. Sedliská sú nízke, ale sa dobre v nich sedí a v chládku;
gondolieri, jeden spredu, druhý zozadu, veslujú a kormidlujú. Za časov staršej republiky
začala sa v držaní gondol vyvinovať veľká nádhera, vláda teda ustanovila jednoduchú čiernu
ozdobu pre všetky vrstvy. Teraz — pod talianskou vládou — už odstupujú i od farby, i od
formy a gondolieri, predtým bosí, v krátkych nohaviciach po kolená, opásaní okolo pása
červeným závojom, v košeli, na prsiach otvorenej, a s červenou lebo čiernou čiapkou na
hlave — starý malebný kroj už začínajú opúšťať a odievajú sa krojom obyčajných brodárov.Sedeli sme teda v takej ešte pôvodnej loďke, vyzerajúc bočnými oblokmi na predmety,
všetko to nanajvýš interesantné.Viezli sme sa popri veľkej bielo-červenej anglickej lodi, ktorá prišla z Východnej Indie
a mala ta zase odplaviť. Jej výsluha bola napospol z černochov záležajúca. Čierne tváre a
bielo-červeno-modré živé farby odevu sa nápadne odrážali, lodný kuchár bol celý v bielom
rúchu a z istej diaľky vyzeral ako straka. Mužstvo drhlilo, mastilo a leštilo loď; mastili
kolesá do cesty.Ledva sme tú spustili z očí, stretli sme bagger-loď, poberajúcu sa s nákladom von do
šíreho mora. Bagrová loď vyberá strojom podobným ružencu múľ z kanálov, ten múľ kydá do
bočných bárok a keď sú plné, vezme ich pod pazuchy a ide von do mora, tam výkaly bárky
vypustia von a poď zase nazad do roboty. Tieto výkaly slúžili by nám dobre do poľa, ale tam
ho niet, nuž to púšťajú do hlbín tajného mora.Parníky, loďky, člnky behali okolo nás krížom-krážom.Preplaviac Canal Grande, stavili sme sa pri voľnom, širokom, pekne dláždenom námestí a
pred nami stojí na schodoch povýšený jeden z najkrajších chrámov Chiesa St. Maria della Salute.[121]Hrdo sa vznášajú jeho sudom podobné dutiny. — Tento chrám vystavaný je na
1,200.000 do mora vbitých drevených pilieroch.Chrám je veľmi bohatý. Je stavaný v XVII. storočí, kupoly a kolosálne schody sú
impozantné. Predná časť vnútra je osemhranná a nad ňou na stĺpoch 48 stôp vysokých spočíva
kupola. Dutina je 50 stôp vysoká a 72 stôp široká. Okolo koridoru stojí šesť bohatých
kaplniek a hlavný oltár ozdobuje utešený kararský mramor. Obrazov a rezbárskych umeleckých
diel tu mnoho. V tomto ohľade vôbec vyniká každý z tridsiatich farských benátskych kostolov
a tvorí pre seba veľké umelecké múzeum. Okrem tých je ešte šesťdesiatštyri menších
kostolíkov, ktoré podľa svojho priestoru ukrývajú v sebe značné klenoty a umelecké poklady.Chrám Maria della Salute, o ktorom teraz píšeme, má obrazy evanjelistov a cirkevných
učencov, maľované sedemdesiatročným Tizianom. Ale maliarovu starobu veru na maľbe nepoznať,
je bystrá, rukou bezpečnou vyvedená. Kostolný chór stojí na samokamoch (monolitoch),
pochádzajúcich z Poly, z pohanského chrámu.Už to pravda — nielen čo sami veľkolepého tvorili Benátčania, ale aj čo slávneho bolo,
dovliekli zo všetkých strán sveta plody druhých národov na okrášlenie svojich
monumentálnych budovísk.Čo kostol, umom súdiac, najväčšmi zdobí, sú tri Tizianove obrazy: Ábelova smrť,
Abrahámova obeť a Dávid keď Goliáša zrazil.Celý kostol vystavala republika následkom učineného sľubu po hrozitánskom more, ktorý r.
1630 podrazil 44.000 Benátčanov.Okrem iných vecí vidno tu na stene zavesené kľúče mesta Padovy, zaujatého skrz knieža
Cararesa. Ešte tu veľa diel od Luca Giordana,[122]Giuseppe del Salviatiho, Tintoretta atď. — bez konca a kraja. Ale pretože my
koniec urobiť musíme, nuž zbežným okom prebehnúc veľa pekných predmetov, vstúpime ešte do
sakristie. Tam nám vytiahli ťažké parapety, spodný oltárny obklad uložený v kasniach, a len
v čas sviatkov na oltár pripravený. Sú to ťažké zlaté cizelované plitne, vykladané, hoc
nebárs vkusne, drahými kameňmi a perlami.Tento ťažký kapitál pod inváziou Napoleona I. zahrabali do zeme, a tak dlho tam ležal
uschovaný, kým jeho panstvo nebolo stroskotané. Ináčej by iste z neho, a to hodný počet
zecchinov, bol dal natlačiť. Vidieť tu i náhrobník Sansovinov s jeho poprsím, hotovený jeho
učeníkom Vittoriom.[123]Pri kostole stojí priestranný seminár a za kostolom záhrada. Slobodný priestor pred
čeľustím toho pekného chrámu veľmi dobre slúži, aby jeho pekné kupoly mohol obdivovať.Vstúpili sme zase do člnku a plavili cez Canal Grande hlbšie do mesta do chrámu Maria
Gloriosa dei Frari.[124]Toto je pohrebište výtečných, slávnych rodín a doslovne posiate je krásnymi
náhrobníkmi. Kostol bol stavaný od r. 1250 za osemdesiat rokov.V krátkosti pripomíname: náhrobník Tizianov (zomrel r. 1576 na mor). Jeho socha stojí
pri géniovi „il gran Tiziano Vecellio, imitatore de’ Zeusi e degli Apelli“.[125]Je vyhotovený z kararského mramoru oproti pomníku Canova pod profesorom Zandomeneghim[126]na rozkaz cisára Ferdinanda I. V susedstve toho jeho krásne obrazy, medzi
mnohými inými i jeho obraz prvý a posledný. — Ďalej pomník Almerica d’Este z Modeny,
generála republiky († 1660). Potom na treťom oltári sv. Hieronymus (Dalmatínčan), celá
socha od Alessandra Vittoria; povedajú, že ťahy a postava sv. Hieronyma predstavujú
deväťdesiatosemročného Tiziana.Pomník Jacopa Marcellu († 1484), od Bart. Vivariniho.Ďalej popolnica Jacopa Barbarigu († 1511). Pomníky Marca Zena († 1641), Giuseppe
Bottariho († 1708), Benedetta Bragnolu († 1505). Popolnica s telom sv. Pacifika († 1437). —
Socha republikánskeho vojvodu Paola Savelliho na koni († 1405).Vráta sakristie krášli pomník generála Benedetta Pesara, zomretého na Korfu r. 1503.
Sakristia sama je nadmier interesantná. Sakrárium je veľmi skvostné s relikviami. Rezba
mramoru je od Fr. Pensa Cabianca. Oltárny obraz, Panna Mária so štyrmi svätými, je od r.
1488. Napravo sú krásne drevené, ľudský život predstavujúce hodiny. Vpravo proti dverám je
pomník, vlastne náhrobník nešťastného dóžu Francesca Foscariho[127](† 1457). Oproti nemu je pomník dóžu Niccolu Trona († 1473), divné, pekné
obidve práce. Vyše podstaty pomník je podelený na štyri rady s devätnástimi veľkými
sochami.Obraz hlavného oltára pochodí od Salviatiho (1516), predstavujúc Vstúpenie, a je bohato
zdobený mramorom. Ďalej pomník generála Melchiora Trevisana († 1500).Vprostred chrámu pozoruhodný je chór so 124 sediskami krásnej rezbárskej roboty,
zhotovený r. 1468, mramorová obruba okolo neho, takže pekná, figurálna, pristavaná bola r.
1475. — Ešte tamto veľký mramorový pomník Girolama Veniera, zo XVII. storočia.Bočná kaplnka Di San Pietro má gotický, sochami a rezbou bohato zdobený oltár; pochodí z
počiatku XV. storočia. Popolnica medzi oboma oblokmi chová pozostatky biskupa z Vicenzi,
Pietra Miania († 1464).Na krstiteľnici sv. Ján Krstiteľ je dielo Sansovina v jeho sedemdesiatom piatom roku, a
veru sa mu excelentne vydarilo. Museli byť i Tizian, i Sansovino hustí chlapi, keď v tak
vysokom veku boli ešte vstave tvoriť také epochálne diela.Mauzóleum biskupa a — generála v jednej osobe, Jacopa Pesara († 1547). Predstavuje ho z
mramoru, akoby sa mu snívalo.Zase oltár s Tizianovými obrazmi.Mauzóleum dóžu Giovanniho Pesara, veľké, nevkusné. Povedá sa, že dlhé vlasy, krátky
rozum, no omnis comparatio claudicat,[128]ale čosi podobné, a nie bezprávne, môže sa povedať o pomníkoch veneciánskych
dóžov, a to, že čím slávnejšie knieža, tým skromnejší má pomník, a čím menej slávny
panovník bol duca, tým krikľavejší pomník. Dobré sa len samo chváli, cnosť vraj čuší a
hriech hrmot robí. Tu v cudzine prišli mi na um naše domáce pomery.Elegantný pomník je len Pietra Bernardiho († 1538). Tento pomník už bol opísaný roku
1864 v Pešťbudínskych vedomostiach v cestopise „Zo Slovenska do Carihradu“. Pretože to už
mnohí zabudli a mnohí nečítali, chcem o ňom pár slov prehovoriť. Veľká časť ľudí sa blázni
až do smrti, ale daktorí ešte i po smrti sa bláznia, a takýto kompán bol i Pietro Bernardi,
ktorý istotne mal viac peňazí ako rozumu, ako sa to veru často, prečasto stáva. Tento tu
pochovaný blázon r. 1515 závetne poručil, aby jeho telo po smrti najvyberanejším octom
poumývali, potom aby ho traja najvýtečnejší lekári mošusom v cene 40 dukátov zabalzamovali,
za čo každý z nich má dostať 3 nové dukáty. Nato majú mŕtvolu vložiť do olovenej truhly,
aloou a voňavým korením obložiť, túto olovenú truhlu majú zase ukryť do napotom neotvorivej
cyprusovej rakvy, a toto všetko vopchať do mramorovej šesťstodukátovej archy. Na čele
pomníka majú jeho skutky vypísať v ôsmich hexametroch, a to písmenami, aby ich každý bez
okuliarov mohol čítať na 25 siah! Básnik dostal za každé dva verše jeden dukát. Ej, bolože
by to našim pánom rechtorom funebrales![129]Nad jeho archou Boh otec a on sám v takej veľkej figúre, aby už na 25 siah
diaľky veľký vyzeral. Poručil ďalej, aby slávne skutky čeľade Bernardo boli osemsto veršami
ospevované. Sedem žalmov aby zložili na spôsob Dávidových a tieže každú prvú nedeľu mesiaca
ráno dvadsiati mnísi mali pred jeho rakvou i s druhými modlitbami spievať. Jeho ostatná
žiadosť medzitým nebýva škrupulózne plnená.Ešte nám v hlave vírilo, a už sme stúpali na iné pamätné miesto: San Rocco. Je to chrám
a hneď pri ňom stavanie Scuola di San Rocco. Stavanie započaté bolo r. 1490, pozdejšie
podstúpilo mnohé obnovy. Ako všade, tak i tu nakopené sú umelecké diela rozličných
majstrov, i Tiziana, ale najviac pracoval tu Tintoretto a jeho učeníci. Povesť totižto
rozpráva, že Tintoretto vyhotovil dóžovu podobizeň, ale ten ju ako nepodarenú odvrhol. Nad
tým rozhorčený Tintoretto primaľoval podobizni somárske uši a vystavil ju verejnému
ohliadaniu. A ľud s jasotom a smiechom poznal svoje knieža. Ale, Tintoretto, utekaj, lebo
bude zle! Ušiel do Asylu di San Rocco, tam bol zachránený, nikto sa ho nesmel dotknúť, kým
sedel v kláštore, a to že trvalo blízo sedem rokov. Boli by ho mole zjedli bez práce,
maľoval teda a vyučoval mládež v maľbe, a tak zaplnil kostol a Collegium velikánskymi
svetochýrnymi obrazmi. Možno ho preto mnísi tak dlho u seba chránili a možno mu preto tak
dlho duca nechcel odpustiť somárske uši, aby San Rocco okrašľoval. Taká býva politika.Scuola, čiže Collegium, pribudované ku kostolu, bolo skupštinou[130]bratstva sv. Rochusa zostavené z najmohutnejších rodín, ktoré sa združilo pod
časom moru, aby opustených chorých opatrovalo a mŕtvych pochovávalo. Činy toho družstva
vidieť najlepšie, a to drasticky na obrazoch, ako zakuklenci, v kuklách s dierami na oči a
ústa, chorých opatrujú a nočnou hodinou vláčia mŕtvych. Pravda, vznešená úloha a veľké
sebazaprenie.Povedám, že sa vyobrazenia vzťahujú zväčša na život sv. Rochusa a na účinky družstva. A
ako sám kostol je v tom pamätný, tak prekvapujúca je tá Scuola. Fasáda oproti kanálu je
korintská. Mramor tu upotrebený je krásny, orientálny a grécky. Celé stavisko je pevné,
skvostné a bohaté. V parterovej sále okrem iných padajú do očú: „Zvestovanie Márie“ a
„Vražda neviniatok“. Na oltári socha sv. Rochusa. Schody od poschodia od Scarpagnina,[131]stavané r. 1545, sú utešené, nie strmé a široké, boky lemované drahými
Tintorettovými obrazmi. Jeden obraz tu pochodí od Tiziana, a to „Zvestovanie Panny Márie“.Vrchná sieň, 122 stôp dlhá, 42 stôp široká a 31 stôp vysoká, je ako povalou, tak i
stenou vyložená napospol obrazmi. Spodkom okolo steny sú drevené sedliská pre družstvo,
rezba to elegantná. Dlážka pozostáva zo štvorhranných, 7 stôp dlhých kvádrov. Pohľad celej
sály je impozantný. Všetko dýcha usadlosťou, povedomím a bohatstvom. Tu družstvo sv.
Rochusa vydržiavalo zasadnutia, porady a slávnosti; ani veru primeranejšieho miesta na to
mať nemohlo. Družstvo sa pominulo, ale tieto diela ešte dlho budú hlásať svetu jeho slávu.
Keď sme my tam boli, stálo naprostred siene podnebie z červeného baršúnu, šperkované ťažkým
zlatom, ktoré malo stáť šestnásťtisíc dukátov. Šiesti chlapi ho nosia, a majú čo niesť.
Jednu žŕdku som podvihol a presvedčil som sa, že tomu vskutku tak môže byť. Plafón je
krajší nad palác dóžov.Na dverách do bibliotéky sú dva stĺpy z lastúrového mramoru; podivný, pekný kameň. Od
tejto siene ide sa do bočnej menšej sály, kde sme videli prestol Viktora Emanuela, keď v
Benátkach sa baviac navštívil toto stavanie.V kancelárii vidieť voskovú náličnicu kniežaťa Alonisa Moceniga,[132]ktorý tiež bol konfrátrom tohoto družstva.V Sale del Albergo vidieť Tintorettovu podobizeň, ktorú r. 1572 on sám vyhotovil.A zase sme sa dali na gondolu a hundali sme monotónne a zadumaným spôsobom po lagúnach,
hľadeli sme po vysokých, ale tichých, akoby zakliatych palácoch, hľadeli sme na začierajúce
veslá, ako chlpia morskú trávu, plávajúcu vždy a všade povrchu. Táto tráva, podobná šarine,
všade sa močí a ťahá po kanáloch, ale nielen tá, ale všetky odpadky tohoto mesta s 15.000
domami a 120.000 obyvateľmi. Odtok to všetko vynesie do šíreho mora, prítok je zas čistý,
ale zase sa nazbiera všakového neriadu, a tá hra trvá striedavo deň po dni. Pár ráz nám
nemilo pretrhli dumanie nezbední chlapci, ktorí neohliadnuc sa na mimo člnkujúcich a na
hustotu a akosť vody, skákali do kanálov a nás obstrekúvali. — K etnickým štúdiám patria i
pohreby; i tie sme videli. Mladého i starého pochovávali, oba chudobní, a preto sprievod
bol nepočetný, veľmi jednoduchý. Vprostred člnku rakev, gondolieri v červených ošumelých
kepeňoch; decko malo na truhličke kvetiny. Nikto ich nevyprevádzal; bohatých sprevádzajú
člnky a hudba. Tu nič, len veslá čľupkali melancholickým tempom. Vyvážajú ich von na
východnú pätu Isola di San Pietro,[133]kde teraz cintor majú v zemi, tak ako u nás. Predtým ich spúšťali do mora. Von
za mestom v lagúnach trčal stĺp z vody, na stĺpe kríž a okolo kríža — voda, do spodku do
múľu uložili Benátčanov, ktorí ani po smrti sa nemohli rozlúčiť s morom. Ale bohatých
pochovávali v kostoloch.Ój, talasi,[134]sivé talasi! Veslovali sme ďalej, obdivujúc vždy nové výtvory ľudského umu,
pýchy a nádhery. Krútili sme sa sem-tam, však sa máš kde krútiť po sedemdesiatich piatich
kanáloch, dlhých, krátkych, krivých, rovných, širších a užších. Canal Grande je do 18 stôp
hlboký, tie druhé 7 — 8 stôp. V lagúnach okolo mesta pod odtokom vody na mnohých miestach
vystupujú blatlivé, povedal by som omáčkové, od všakových plazivcov hemžiace sa sihote.Prejdúc z Canala Grande cez Rio di San Felice[135]do Sacca della Misericordia,[136]prišli sme na severný breh mesta, čiže do lagún, skade prišli sme do chrámu
hneď v susedstve: Chiesa St. Maria Assunta dei Gesuiti. Tento chrám, stavaný počiatkom
predošlého storočia, je elegantný, pekný, bohatý, ale na mňa urobil viac dojem novomódnej
modlitebnice než velebného chrámu. Na čeľusti sú drahne zastúpené rezby. Vnútri opodiaľ
stien sú stĺpy; ich kapitole som predtým videl zastreté červeným baršúnom, šperkovaným
zlatými kyckami; teraz boli odhalené, čo predsa lepšie svedčalo. Naozaj prekvapujúce veci
sú tu medzi mnohými inými a z mojej pamäti tak ľahko nevykĺznu. A to: na kazateľnici leží
biela, čipkami bohato obšitá plachta, nedbalo zahodená. Pri odchode musel ju kňaz zmyknúť,
lebo len toľko, že nespadla. A pred hlavným oltárom na schodoch je zahodený biely čalún,
pretkaný zelenými javorovými listy. Natiahneš sa na kanceľ, pravda, bojazlivo, aby si
nestrhol plachtu, skúmaš jemnosť čipiek, zohneš sa pred oltárom, aby si nahmatal prstami
mäkkosť utešeného čalúna — a chytíš chladný mramor, tam fajne prebíjaný, tu do bieleho
mramoru nevyrovnane umele vložené serpentínové listy. A tie záhyby sú tak prirodzene
hotovené, že sa cudzí deň po dni na týchto znamenitých napodobeninách klamú. Tabernákulum
je z lazúru. — Je tam ešte socha generála Orazia Farneseho († 1666). Hrob dóžu Pasquale
Cicogna († 1595). K tomu obrazy od Palma, Tintoretta, Tiziana atď.Stade, prejdúc popri Ospedale Civile,[137]vstúpili sme do chrámu Chiesa St. Giovanni e Paolo. Pod Niccolom Pisanom r.
1240 započatý a r. 1430 dokončený, krásny taliansky gotický sloh, vysoký a priestranný, na
desiatich stĺpoch spočívajúci. Po Chiesa St. Marco najhlavnejší chrám, pohrebište dóžov.
Medzi mnohými inými pamätihodnosťami pripomeniem náhrobník víťazného dóžu Pietra Moceniga
(† 1476) s pätnástimi sochami, rakvu „ex hostium manubiis“ (z nepriateľskej koristi);
pomník maliara Malchiora Lanza († 1674), hrob Marca Antonia Bragadina († 1571). Famagosta
sa na ostrove Cyprus dlho bránil oproti Turkom, potom mu zajatému za to, že sa statne
bránil, zaživa zodrali kožu, na osla ho vystavili a po ulici na posmech vodili. Tento dej
nám vysvetľuje hrozný obraz. Pomník senátora Al. Micheleho († 1509). V kaplnke sv.
Hyacintus, ako suchou nohou prekračuje potok, od L. Bassana. Náhrobník generála Niccola
Orsiniho († 1500).V chóre pomníky dóžov: Michela Massiniho († 1382) v gotickom slohu, Leonarda Lorenda (†
1521), Andrea Verdamina († 1478) od Alessandra Leoparda,[138]najkrajší v Benátkach, a gotický Marca Cernera († 1368).Pri vchode do ružencovej kaplnky mramorové skupenie od Antonia Danteho predstavuje sv.
Helenu, podávajúcu generálovi Vittorovi Capellovi veliteľskú palicu. Nad dverami pomník
dóžu Antonia Verniera († 1400).Capella del Rosaria bola kedysi pamätná a cudzími drahne navštevovaná miestnosť. Ja som
bol tak šťastný obidva predošlé razy vidieť tam menovite krásne basreliéfy od Bonazza a
Torcella, zhotovené z mramoru r. 1600 — 1732, deje Spasiteľa a Matky božej predstavujúce.
Videl som tam i svetochýrny obraz sv. Petra mučeníka, prepadnutého a zavraždeného v lese,
od Tiziana, ktorý bol tam vyložený na šraglách kvôli reparovaniu a či čisteniu. Teraz je po
všetkom. Smutne som sa začudoval spustlosti. Táto ružencová kaplica i so svojimi pokladmi
dňa 15. — 16. augusta r. 1867 zhorela. Kaplica bola vystavaná na oslavu lepantského víťazstva.[139]Keď dominikánov vyhnali, ponechajúc len dvoch akoby na ochranu chrámu, v tú noc
nato vzbĺkla. Povesť hovorí, že sami pohoršení mnísi kaplicu podpálili. Dosť na tom,
chýrečný obraz sv. Petra zhorel a krásne mramorové basreliéfy vidieť už len začadené vo
vyštrbených kusoch. Vzdor toho videli sme tam mladíkov umelcov napodobňovať tie, vždy ešte
pekné zbytky.Ďalej v kostole vidieť náhrobník ženy a dcéry dóžu Antonia Verniera († 1411) a sochu
Leonarda da Prata na koni († 1511). Tizianovo poprsie a oboch Palmovcov[140]zo XVII. storočia; mauzóleum dóžu Pasquala Malipiera († 1462), náhrobník
senátora Ronza († 1508), ležiacu sochu kniežaťa Michela Stena († 1413), Aloisia Trevisana
(† 1528), pomník a konnícku sochu generála Pompea Giustinianiho, pomník duca Tommasa
Moceniga († 1423), pomník dóžu Niccola Marcella († 1474), kópiu zhoreného obrazu
zavraždenia sv. Petra mučeníka, dar od kráľa Viktora Emanuela, konnícku sochu Orazia
Baglioniho († 1617). Konečne vidieť pomník markíza Chastelera († 1825), známeho z
tirolských bitiek, mauzóleum dóžu Giovanniho Moceniga, nad hlavným vchodom mauzóleum dóžu
Aloisia I. Moceniga so ženou, a duca Giovanniho Bemba († 1619). Celá táto strana patrí
rodine Mocenigovcov, tá veľkolepá kompozícia pochodí od Tullia Lombarda.[141]Pochybujem, že by som tu, a to len povrchne, bol pripomenul z uvedených pamätností jednu
desiatu čiastku. Kdeže by aj, však tu pomníkov a chýrečných obrazov viac sa nachodí ako na
bystrickom trhu hniličiek.Cítili sme už, že nám mysle nevládzu prijímať učinené dojmy, a preto sme už upustili od
návštevy kostolov a hľadeli sme dať zmyslom i iný smer.Vstúpili sme teda zase na gondolu a tu chcem spomenúť zvláštnu obyčaj. Kdekoľvek sa
pristaví člnok, priskočí starý bosý Benátčan, vycivený, v chatrnom odeve, s palicou asi na
meter dlhou a háčikom opatrenou, pritiahne člnok, stráži a drží ho pritiahnutý, kým sa zase
neplavíš ďalej. Sú to výsadní mestskí invalidi, čiže položobráci, ktorým za tú, ako sa mi
zdalo, nepotrebnú výsluhu vodič do klobúka hodí pár centesimov. Veľa je týchto chudákov
darebákov. Krútili sme sa zase sem-tam do Canala Grande pred Palazzom Barbarigo, kde pod
časom moru zomrel chýrečný, toľko spomínaný Tizian. Antonio Barbarigo stal sa z gondoliera
dóžom.V tomto starobylom paláci s peknými rezbami, schodmi a mnohými na jeho skvelú prešlosť
ukazujúcimi predmetmi — je teraz fabrika na sklené nádhery. Ako známo, Benátky boli
chýrečné na vyhotovovanie sklených perličiek. Dlhé časy vyrábanie toho tovaru bolo
tajomstvom Benátok a veľké množstvo ladného, jemného výrobku prichodilo do južných a
východných krajov ako prostriedok zakúpenia slonovej kosti, korenia a — otrokov. Tento
výrobok prestal už byť monopolom Benátok, ale tu dorábané sklené šperky ešte predsa
dosahujú vysoký stupeň dokonalosti.V prvom poschodí je rukodielňa. Prizerali sme sa robote, pri čom cudzincom za malú
odmenu pred očami veľmi spôsobne vykrúžlia takú guľôčku s kvetmi a menoznakom. Plynový
plameň fučí asi na päť centimetrov, v jednej ruke drží v ohni kovovú tyčku, v druhej tyčku
sklenú, takej farby ako mu vhod príde. Na plynovom ohni sklená tyčka sa topí a obkrúca sa
okolo železnej tyčky; potom dupká, hladí, krúti a guľka je farbistá, pruhovitá, opatrená
útlymi kvetinami lebo písmenami. Jeden robotník robil perly duté, prázdne, čo má byť
umeleckejšie nad plné perly. Tretí tam zase z veľkých morských slimákov, znútra hladkých,
ružových, vyrezával utešené náušnice a náprsnice (brošne), robota to ľúba, jemno tienená.
Jeden pár náušníc 15 frankov, čiže 6 zlatých r. č. Obzreli sme sklad; ten bol veru bohatý,
ale veci v ňom pre obyčajné vrecká takmer nedostižné. Najdrahší kus, čo sme mohli
obdivovať, bol sklený, kvetmi, vtákmi a zlatým emailom vykladaný stolík prostrednej
veľkosti za — 20.000 frankov, čiže 8.000 zlatých. — Akoby ma ten chlap dobrej vôle bol
päsťou rezol!Po náležitom občerstvení po obede šli sme do Palazza Ducale (to jest dóžov kniežací
palác). Leží on, ako už spomenuto, vbok námestia svätého Marka, na severovýchodnej strane,
a tak sa ťahá Piazzettou až na slaviansky breh (Riva degli Schiavoni), kde je oproti
Veľkému kanálu obrátený čelom. Spodok stojí na sto siedmich stĺpoch, kade sa ťahajú arkády,
vrch má podobu koruny; celok majestátnej, ale fantastickej podoby, akoby bol zastal západ s
východom. Z čela tohoto stavania možno čítať pyšnú slávu a minulosť benátskej republiky.
Každá skala na ňom nesie svoje deje.Vidieť sa to ešte len dá — ale opísať to veru, čo by ako, ťažko ide. Toho je veľa,
priveľa. Probujeme aspoň dačo.V IX. storočí vystavaný palác zhorel r. 976 po zavraždení dóžu Pietra Candiana. Jeho
nástupca Pietro Orseolo[142](Uroš?) ho zase vystaval. Ale z toho starého paláca nič viac nejestvuje. Tento,
vystavaný r. 1422, roku 1577 zhorel a zase rok nato, to jest teraz pred tristo rokmi, bolo
zase všetko napravené. Mnohé staré benátske obrazy zbĺkli. Medzi spomenutými sto siedmimi
stĺpmi vynikajú dva z červeného mramoru, skade býval ohlasovaný výrok smrti.Cez Porta delle Corta, kde vyvesúvali úradné ohlasy, vošli sme do dvora. Dvor, v XV.
storočí nie úplne dohotovený, je nesymetrický. V jednom z vysokých okien sedel roku 1822
gróf Silvio Pellico,[143]básnik, kým nebol odvedený do Spielbergu. Básnil v národnom duchu o zjednotení
talianskeho národa. Jeho uväznili, a hľa, idea zjednotenia talianskeho národa išla mu za
pätami. Vprostred dvora dve cisterny. Na fasáde hodinovej veže je umiestnená socha vojvodu
Fraňa Maria z Urbina, generála republiky roku 1625.Schody La scala dei Giganti,[144]zhotovené Sansovinom roku 1554, menované sú podľa kolosálnych Marsa, Neptuna,
Adama a Evy. Tam hore na schodoch bývali korunovaní dóžovia. Keď týmito schodmi vyjdeš
hore, nájdeš sa na krytom ambite, zdobenom všakovými poprsiami. Poberali sme sa hore vyššie
takzvanými zlatými schodmi, „Scala d’oro“, stavanými Sansovinom. Sú krásnej ornamentiky,
mocne pozlátené a nimi vtedy smeli prechodiť len do knihy šľachty, patricijov zapísaní. Pre
lepší poriadok obzerania vrátili sme sa Zlatými schodmi do prvého poschodia nazad a vošli
sme do Sala del Maggior Consilio.[145]Táto sieň je 25 m dlhá, 22 m široká a 14 m vysoká! Steny sú na všetky strany
vyložené obrazmi dejov republiky. Sú to obrazy veličizné a krásne. Predstavujú najviac
vojny. Zadná stena je jeden obraz, posiaľ najväčší vo svete, od Tintoretta; predstavuje
raj. Toľko hláv na ňom namaľovaných, že ich posiaľ ešte žiaden — Angličan nestačil počítať.
Je 22 m dlhý a 14 m vysoký; akože ho ten, a kde maľoval? — V tejto sále vydržiavali
šľachtici — nobili, v zlatej knihe zapísaní — veľkú radu, a dóža tu volil vyznačencov
uderením meča po pleci za republikánskych šľachticov. Pred tým veľkým obrazom je povýšené
lešenie, kde stálo kniežacie kreslo. Hore na límci siene 76 dóžovských obrazov, počnúc od
Angela Participocia († 827). Po druhých stenách je 21 obrazov od Bassana, Paola Veroneseho,
Tintoretta atď. Predtým tam boli obrazy najstarších benátskych majstrov, ale v ohni roku
1577 zhoreli. Tých 21 obrazov najviac sa krúti okolo dejov dóžu Sebastiana Zianiho (1173 —
1179), ku ktorému sa utiekal pápež Alexander III. pred Fridrichom Barbarossom, a okolo dóžu
Enrica Dandola (1192 — 1205), najsilnejšieho benátskeho kniežaťa. Medzi obrazmi, dóžu
Zianiho sa týkajúcimi, sú mi v pamäti bitka pri Pirane,[146]zničenie cisárskeho loďstva a zlapanie Ota, syna cisára Fridricha. Dóža
predstavuje pápežovi Alexandrovi III. lapeného Ota. Pápež posiela Ota k otcovi kvôli
zavedeniu pokoja. Fridrich Barbarossa kľačí pred pápežom pred vrátami chrámu sv. Marka.
Pápež oddáva Zianimu prsteň, aby sa zasnúbil s morom (1177), čo sa potom každoročne
opakovalo.Oproti týmto predstaveniam ukazujú sa nám obrazy dejov Enrica Dandola, mohutného dóžu
(1192 — 1205). Predstavujú opätné zaujatie Byzancie[147]v spoločnosti francúzskych križiakov, Zaujatie Zary, Korunovanie grófa Balduina
z Flandrie za gréckeho cisára v Aja Sofii v Carihrade, Grécky cisár Izák Angelos prosí za
svojho otca u Benátčanov, Zbitie janovského loďstva kroz dóžu Andrea Contariniho.[148]Tiež na povale samé víťazné bitky Benátčanov. V límci oproti ľavému rohu, v
rade už spomenutých 76 podobizní dóžov, chýba jeden obraz, a miesto neho je založený čierny
závoj s nápisom: Hic est locus Marini Falethri decapitati pro criminibus. (Tu je miesto pre
zločiny sťatého Marina Falethriho, čiže ináč Falieriho.)[149]A aký zločin spáchal tento chlap? Ten, že sa opovažoval zlomiť spupnosť a pýchu
republikánskej šľachty. Zato ešte len aj jeho obraz z radu druhých vyobcovali.Sala dello Serretinio. Límcom podobizne 39 posledných dukov, medzi nimi samý zadný
Lodovico Manin (1797). Krásny je obraz od Giovaniho Palmu — Súdny deň. Na stene obrazy:
Benátčania víťazia nad sicílskym kráľom Rogerom[150]r. 1148, Zaujatie Tyrasu[151]r. 1125, Víťazstvo Domenica Michieliho nad Turkami pri Jaffe r. 1123, Víťazstvo
nad Pipinom, synom Karola Veľkého, v lagúnach, jeho obliehanie Benátok roku 809. Oproti
dverám pomník dóžu Francesca Morosiniho, zvaného Peloponnesiacus (1684 — 1690), vydobyl
Moreu, Atény, ale aj pováľal mnohé pamätníky Akropoly delami. Obraz: Lazzaro Mocenigo zbil
Turkov pri Dardanelách; Bitka pri Lepante; Vydobytie Kotoru.Potom nasleduje bibliotéka. Mnohé knihy sú na chrbte značené písmenou N. To znamená, že
boli kroz Napoleona I. s nesčíselnými druhými vecami odnesené do Paríža. Po jeho pokorení
prešli nazad, opatrené hore udaným znakom. Pamätné, maľbami okrášlené Breviario Grimani,
dielo flanderskej školy z XV. storočia.Archeológium, ukoristené zo všetkých krajov víťaznými Veneciánmi, obsahuje pár sto
kusov. Rezby, najviac rímskeho a gréckeho pôvodu, rozložené sú v troch sálach — bývanie to
benátskych dóžov do konca XVI. storočia.V štvrtej sieni sú zemegule a zemevidy. Veľmi sa mi páčili tu dve veci. Svetovid
hotovený kamaldulským mníchom Fra Maurom v r. 1457 — 1459. Divné sú to tam pomenovania
mnohých krajov, nazdarboh. A nie menej podivné sú tabule, rezané na dreve kroz Hadgi
Mehemeta v Tunise r. 1559. Tie tabule majú srdcovú podobu. Vidieť tu i plány Benátok.Teraz zas vojdeme Zlatými schodmi do druhého poschodia. Z pitvora Atrio quadrato[152]vstúpime do Sala della Bussola, pred sieň troch štátnych vyšetrujúcich sudcov
(inkvizítorov). Zvonku z ambitu vidieť dve diery do steny. Tam boli predtým pripravené dve
levie hlavy s otvorenými papuľami: Bocca di Leone. Do tých vpúšťali udávacie lístky, alebo
udávali, denuncírovali ústne; vnútri našli sa vždy uší, hotové na naslúchanie a ruky na
poznačenie udaných žalôb. Keď Napoleon I. stroskotal republiku, rozhnevaný ľud pováľal
levie hlavy a ostali len diery.Sala del Consiglio dei Deci.[153]Ako predošlé a nasledujúce, tak i táto je vyfintená drahocennými obrazmi
najvýtečnejších maliarov. Jej zovňajšok je veselý, prívetivý, a predsa sa tu diali strašné
veci. Tu zasedával súd desiatich. Tu v búrnom zasadnutí bol v noci 15. — 16. apríla 1355
odsúdený benátsky knieža Marino Falieri a dva dni zatým sťatý. Sto rokov predtým zradca
vlasti generál Carmagnola[154]tu bol takže odsúdený na smrť.V kútoch sú dve skrine. Tam pod vyšetrovaním stála ukrytá stráž, z jednej skrine viedli
tajnou chodbou schody na prvé poschodie a druhou skriňou vodili nešťastníka väzňa do
olovených komôr a do temníc.Sala dei Capi.[155]Pekný mramorový kamín zo XVI. storočia.Arco quadrato.[156]Osem senátorských podobizní.Sala della Quttro Ponte.[157]Podľa rímskeho vkusu hotovené elegantné vráta. Obrazov sila, medzi nimi
zapamätal som si Perzské vyslanstvo u dóžu Cicogna r. 1585 od Carletta Caliariho, Príchod
kráľa Henricha III.[158]na Lidský prístav od Andrea M. Vicentina.[159]Obraz obsahuje mnoho podobizní, kroje vtedajších čias, podoby goliov, barkov a
slávnosť, všetko dopodrobna a verne vyobrazené. Je tam i obraz, ktorého význam len
prednedávnom uhádli. Sú to vyslanci mesta Norimbergu, ktorí prijímajú zákony benátskej
republiky z rúk dóžu Leonarda Loredana r. 1506.Sala dell’ Senato; Sala dell’ Collegio. Na povale a stenách všade velikánske obrazy.Pre milovníkov romantiky, a pretože skutočne architektúrou, maľbou a skulptúrou myseľ
človeka, aby neriekol, je takmer stlačená, dobre bude obzrieť i olovené komory — piombi, a
temnice — pozzi.Tesnou chodbou vyšli sme na most vzdychov (Ponte dei Sospiri). Ten most spája vysoko nad
vodou Palazzo Ducale so strechou olovených komôr, a je na boku jeho východnej strany. Je
krytý, pevný. Sem púšťali väzňov do žalárov olovených komôr a stade do vyšetrovania, do
spomenutej už Saly dei Deci. Bočnými oblokmi mosta vidieť dolu do závratnej hĺbky kanála a
na Riva degli Schiavoni. Kým bol väzeň prosto mostom do vyšetrovania ľavou chodbou vedený,
ešte choval úfnosť vyslobodenia, ak zabočili s ním na chodbu, vedúcu z mosta naľavo dolu do
pozzi, bolo po nádeji. Pred otvorom vchodu zapálili fakľu a viedli nás dolu až po hladinu
mora do tmavých, vlhkých temníc. Išlo to vždy nadol, tesným chodníkom, medzi čiernymi,
vlhkými, plesňou páchnucimi múrmi. Vše tu, vše tam vedie do múru, pravdaže tlstého,
štvorhranný nízky otvor, opatrený silnými dubovými, železom okovanými dvermi. To boli
žaláre. Do jedného sme vošli. Sklepený, nízky, naprostred múraná kocka, na tej sedel,
ležal, reťazou o spodok prikutý väzeň. Strašná existencia; tma a ticho ako v hrobe. Pri
najspodnejších žalároch býval predtým povýšený stolec, pripravený o stenu, kde vysadeného
odsúdeného zahrdúsili, založiac mu okolo krku žinôčku a krútiac kolovrátok. Toho
interesantného republikánskeho vynálezku už niet. Na samom konci chodby v kúte jestvuje
podlhovastá, pruhovitými dierami poprebíjaná skala; tu stínali väzňov a tou skalou stekala
krv. Malý otvor vbok slúžil na odvážanie mŕtvol. V noci priplavila v tichosti gondola,
mŕtvolu strčenú do mecha a skalou obťaženú vložili do nej, a poď s ňou do šíreho mora, kde
ju utopili. Tam hore pýcha, tuto bieda, a tak každá i tá najkrajšia vec má svoj tieň.A tak sme konečne opustili Palazzo Ducale, túto kopu zvláštností, drahotín a pamätností,
poberúc sa do blízkeho susedstva — chrámu sv. Marka, takže hromade umeleckých krás a
zvláštností, aké republika nazbierala či dobrým či zlým spôsobom doma a či po svete,
menovite na východe.Tak ako Palazzo Ducale, robí aj stavanie chrámu svätého Marka na obzerateľa dojem naozaj
fantastický. Ak možno povedať, tak je sloh jeho rímsko-byzantský, až márnotratne obsypaný
okrasami, čo človeka upomína na grécky vkus. I tu sa zase stykol západný vkus s vkusom
východným. Znútra a zvonku zdobí stavanie päťsto mramorových stĺpov, obsadených rozličnými
kapitolami sveta. Päť dutín sa vypína nad krovom chrámu. Predtým hlavným kostolom Benátok
bol chrám Pietro di Castello a len od r. 1807 sa stal katedrálnym. V ňom spočívajú kosti
sv. Marka, dopravené sem Benátčanmi r. 828 z Alexandrie. Roku 976 začali ho stavať a
dostavaný je r. 1071. Všetky stoletia dolu bol okrašľovaný maľbami, mozaikami, rezbami,
pomníkmi atď. a tak každý ľahko si môže predstaviť jeho veľkoleposť.Nad hlavnou bránou, nad vchodom, v čeľusti vysoko tam hore, padne ti do očí krásny
kovový štvorzáprah, rozchýrený po celom vzdelanom svete. Každý kôň v divom skoku v inú
stranu beží. Podľa terajšej všeobecnej mienky pochodí z doby Neronovej a zdobil jeho slávnu
bránu, pozdejšie Trajánovu. Konštantín dal ich previesť do Konštantínopolu, duka Dandolo
ich z Byzancie dopravil roku 1204 do Benátok a Napoleon I. roku 1797 ich preniesol do
Paríža. Francúzsky cisár ich dal r. 1815 doviesť nazad. Tak sa dosť tieto kone už
najachali.Čeľusť a predsieň sú vyložené majstrovskými mozaikami. Medzi mnohými inými je tiež
predstavený chrám sv. Marka, práve ako doň nesú pozostatky sv. Marka — z XIII. storočia.Atrio je tiež napospol okrášlené mozaikou, najviac predstavujúc scenérie evanjelia. Na
dlážke badať tri červené kamene, kde pod časom zmierenia cisár Barbarossa, pred pápežom
Alexandrom III. kľačiac, mal zvolať: „Non tibi, sed Petro!“[160]Na čo vraj pápež hrdo odpovedal: „Et mihi et Petro.“[161]Do vnútra ide sa kovovými vrátami, hotovenými počiatkom XII. storočia v slohu
byzantskom. Kostol je trojlodný, priekom trojlodne pretiahnutý. Tiež sklepenie piatich
dutín je zdobené živými mozaikami, predstavujúc zväčša deje zo života sv. Marka. Dlážka je
taktiež mozaika, ale sa kľakla na mnohých miestach, takže človek kráčajúc musí dať pozor,
aby sa nepotkol. Keď si si tak zastal do prostriedku tejto starej impozantnej svätyne,
dojem je veľkolepý. Obkľučuje ťa ozaj veľduch a úcta rozumu oproti bohu. Dlážka pochodí z
XII. storočia. Do očí padajú dva pekné bronzové svietniky.Hlavný oltár stojí pod baldachýnom (podnebím) z verde antico, na štyroch mramorových, z
XI. storočia pochodiacich stĺpoch. Oltárna podstata, pala d’oro, je vachovka, hotovená v
Carihrade z drahých kameňov na zlatých a strieborných plitnách r. 1105. Pod oltárom
spočívajú kosti sv. Marka. Za hlavným oltárom je druhý menší oltár so štyrmi krútenými
alabastrovými stĺpmi. Povedá sa, že pochodia z Jeruzalema zo Šalamúnovho chrámu. Prostredné
dva stĺpy, keď vodič založil za ne sviecu, stali sa priezračnými.V sakristii mozaiky, rezba, maľby a kovoliatiny. Dvere lial Sansovino r. 1556, hlava na
kľučke je podobizeň jeho samého, v uhle hlava Tizianova, Paola Veroneseho a Pietra Aretiniho.[162]Vráťme sa do kostola! V pravej lodi pekná krstiteľňa, navrchu socha Jána Krstiteľa z r.
1545, pomník dóžu Andrea Dandola († 1354). Na oltári skala z vrchu Tábor. Vľavo oltára
hlava Jána Krstiteľa z XV. storočia, pod ním kameň, na ktorom mu vraj zoťali hlavu. V
kaplnke Zeno veľký náhrobník kardinála Giambattista († 1501) z kovu; navrchu leží celá
kardinálova postava.Poklady „Tesoro di San Marco“ sú velikánske, uložené vo zvláštnej kaplici. Medzi mnohými
inými dve evanjeliá, zlatom a drahokamami vyložené, z chrámu sv. Sofie (Aja Sofia) z
Carihradu; krištáľová nádoba so Spasiteľovou krvou, strieborný stĺp s kusom stĺpu umučenia;
achátový kalich s kúskom črepu hlavy sv. Jána; meč dóžu Morosiniho; kyjové nápisy z
Persopolisu; biskupské kreslo zo VII. storočia, údajne sv. Marka. Ešte vidieť na severnej
strane pomník D. Maniniho, predsedníka republiky z r. 1848, donesený r. 1868 z Paríža.Na južnej strane dva štvoruhlasté stĺpy s gréckymi monogramami z r. 1256, donesené z
porúchaného chrámu z Ptolemais do Savy. Z porfýrovej skaly ohlasovali republikánske
nariadenia. Porfýrové reliéfy pri vchode do dóžovho paláca predstavujú štyroch byzantských
cisárov, ako sa objímajú s vytasenými mečmi. Pochodia z XI. storočia a sú sem prenesené
takže z Ptolemais.Ako vidno, Benátčania všade dobre kosili a domov hojne donášali.A tak sme toho dosť, až veľa už popísali, a predsa sme len kde-tu okom hodili a tak
veľkú väčšinu ani len nepripomenuli.Oproti teraz opísanému kostolu stojí vysoká veža, takrečená Campanile. Stojí celkom
osebe slobodne na námestí sv. Marka, je štvoruhlastá, r. 911 započatá a temer pol treťa sto
rokov stavaná, posledne r. 1511 opravená; je 98 metrov vysoká. Pôjdeme, už pre krásny
výhľad, hore. Je tá veža duplovaná, prostriedok prázdny, medzi oboma múrmi vedie hore
chodník, nie schody, voľne zboka-nabok tridsiatimi ôsmimi úvratmi. Asi v polovici veže
oblokom — až do XVI. storočia — v železnej klietke vystavúvali zločinných kňazov. Tam im
zhora dnu podávali chlieb a vodu. Tam hore pod zvonmi je strážnik; ochotný chlapík ti
donesie, ačkoľvek si nie priam chodením zunovaný, za dakoľko centesimov stolec a
ďalekohľad, a hotový je zodpovedať všetky tvoje topografické otázky.Ach, či to výhľad! Stojíš vysoko nad pyšnými Benátkami. Pod tebou palác dóžov, kostol
sv. Marka, Námestie sv. Marka, po ňom behajú mravce — ľudia. Tam perú dvaja vulkáni na
Torre dell Orologio perlíkmi o zvon — hodiny. Tí dvaja vulkáni stoja na plytkej veži
slobodne pod holým nebom, pod nimi zázračná šajba s 24 hodinami. Z námestia a ulíc
nepočuješ hrkot vozov ako po iných mestách; obkľučuje ťa zvláštna tichosť nadol i nahor.
Pod časom slávnosti, menovite keď dóžu vyvolili a on sa ukázal na palácovom balkóne ľudu,
zhromaždenému na Piazzette, zo závratnej výšiny vežového anjela hore na chlmci Campanile
spustil sa na pripevnenom povraze dolu na balkón smelý benátsky mornár, oddajúc mu uvitú
kvetovú kytku. Takto bývalo kedysi. Hľadím zadumaný na Venedig, pod nami prestrený v podobe
rozpukanej bôty. Taliani si obľubujú v geografických bôtových formách. Bôta je popukaná,
tie rozpukliny sú liskavé, sem-tam križujúce sa kanály, ktorými mihajú gondoly. Benátky
majú málo — ani nehodno pripomenúť ich záhrady. Teda len múry a vodu. Za mestom niet
záhumnia, niet záhrad, poľa, nivy. Hranice sú prísne a rovno kľúčené morom. Vyzerá to tam z
Campanile, akoby pán boh širokou dlaňou bol toto 15.000 domov počítajúce mesto z neba do
mora čapil. No je to unikum medzi mestami. — Keď nastane odtok, vydvihnú sa z lagún
blatnavé liskavé ostrovy. Tie ostrovy sa mrvia, akoby boli živé; a sú veru živé, lebo to sa
v nich chemrí ako v hnilej bryndzi — korytnačky, slimáky, hviezdice a aké len nie morské
potvory. — Prídu časy, pravda, nie tak hneď, a zmiznú lagúny, povstanú z nich močariny, a
potom nasledovať budú oráčiny, ak ich ešte bude ľudské pokolenie orať. — Benátky stoja
vystavané asi na osemdesiatich ostrovoch; pretože boli blatnavé a v čas prítoku postavené
pod vodu, vprali do nich koly, a tak stoja Benátky na samých, na milióny počítajúcich, do
mora vbitých koloch. Benátky sú teda moderne to, čo obdivujeme pri mnohých už dávno
zašlých, na koloch po všakových jazerách vystavaných kolibách, kolostavoch (Pfahbauten). Je
to teda prechod predhistorických kolových obcí do našej historickej doby.Počiatok Benátok zakladá sa v dobe sťahovania národov. Keď Ptuja, Altina, Aquileja boli
pováľané víchrom východných kočovníkov, splašené pozostatky ich obyvateľstva utiahli sa v
V. storočí na more, a tu založili Veneti Veneciu, ktorá tu chránená vodným elementom, tak
ako terajšia Británia, zmohla sa loďami. Prvý dóža bol Paolo Lucio Anafesto r. 697,
posledný Ludovico Manin r. 1789. Tento posledný bol stodvadsiate benátske knieža.
Najsilnejšie, najbohatšie boli Benátky v XV. storočí. Celý svet uháňal sa o ich priateľstvo
a podporu.Takto som tam hore na Campanile rozjímal. Prv, než sme zišli dolu, hodil som okom na
sever po vyčnievajúcich Alpách, po Eugenských horách pri Padui, na východ a na juh po
hladkom Adriatickom mori, kde akoby v hmle rozmyté istrijské vŕšky.Ťažko človek opúšťa taký velebný obraz prírody a velikánskych historických dejov.Na úpätí sme obzerali o vežu oproti Palazzo Ducale pristavené loggettá[163]z červeného mramoru. Krásne to krámce so sochami Apolóna, Merkúra a Pallas od
Sansovina. Tu bývali prokurátori, držali stráž a velili stráži, keď senát zasadal na rade v
Palazzo Ducale.A pustili sme sa zase kanálom hore k mostu Rialto. Tento most až po r. 1854 bol jediný,
čo sprostredkoval komunikáciu medzi západnou a východnou stranou mesta cez Canal Grande; je
r. 1588 — 1591 v jednej sedemadvadsaťmetrovej klenbe smelo a pekne vystavaný. Stojí na
12.000 koloch. Na moste ťahajú sa vo dvoch pásoch búdy, predtým zlatnícke, teraz čoraz
väčšmi spustnuté. Prostriedkom vedie jeden a pokraj mostu popri búdach vedú dva chodníky.
Výška mosta nad vodou obnáša 18 stôp. Z jednej i druhej strany mosta sú trhy, vpravo na
ryby, vľavo na ovocie. Z jedného i druhého sa tu predáva veľké množstvo; hneď nablízku je
Fabricche Nuove a Fabricche Vecchie, námestie, kde ležali republikánske továrne, zásoby a
byrá. Tam vidieť i malý, ale prastarý kostolík St. Giacometto di Rialto, stavaný r. 520,
teda najstarší teraz tu jestvujúci kostol. Na malom námestí stojí malý stĺp z egyptského
granitu, nesený kľačiacou figúrou; hore naň vedú kamenné schodíky. Z toho kameňa oznamovali
trhovníkom republikánske zákony. Povedá sa, že prví dukovia bývavali na tomto starom
námestí.Plaviac sa nazad na Piazzettu kanálom popri palácoch Manin, Dandolo, Loredan, Farsetti,
Pisani-Moretta, Grimani, Corner-Spinelli, Tiepolo, Mocenigo, Contarini, Moro-Lin, Grimani,
Bernardo, Barbarigo, Pisani, Balbi, Grimani, Grassi, Mallipiero, Giustinian-Lolin, Serigni,
Accademia di Belle Arti, Monzoni, Cavalli, Barbaro, Corner delle Ca Grande, Ferro,
Contarini, Zachelli, Zichy-Eszterházy, Da Mula, Venier, Emo Treves, Giustiniani, Seminario
Patriarchale, Dognua di Mare[164]atď. atď. — videli sme mnohé paláce pusté, ktorých okná boli poznačené
prilepenými bielymi papierovými tablami. Na otázku, čo to tak často opakované môže
znamenať, vodič mi odvetil, že sú to domy bez obyvateľov, opustené a na predaj vyhlásené.
Počet obyvateľstva že klesol až takmer na polovicu a paláce že v cene veľmi padli. Tak mi
ukázal istým Viedenčanom zakúpený pekný trojposchodový palác za 6000 zlatých r. č.:
pravdaže, viac ako toľko dal na jeho napravenie, ale bol dobre zriadený, pekný a pohodlný.
— Blahobyt Benátok od tých čias, ako sa vyslobodili z Rakúska, veľmi klesol, čo oni v
obecenstve napospol uznávajú. Predtým, keď boli tu pánmi naši, museli sme ich, my sami
banknótami kŕmení, zlatom a striebrom platiť, naše banknóty považovali ako cudzie, a teraz
ich noty sú biedne, až na pol franka znejúce; drobné strieborné peniaze nemajú žiadne, len
samé nemotorné medenáky. A naše papiere kupci radšej berú než svoje vlastné. Tomuto skutku
a svojmu zmýšľaniu, ako som od očitých svedkov počul, dali hlasitý výraz vtedy, keď náš
panovník pred pár rokmi v Benátkach — vtedy už talianskych — navštívil Viktora Emanuela, a
s ním na balkóne kráľovského hradu vyzeral na námestie sv. Marka. Tam kričal zhromaždený
ľud s okázalými výkrikmi: „O, nostro vecchio patrone Francesco!“ (Ó, náš starý ochranca
Fraňo!) Keď som istému kupcovi pri Procuratia Nuova platil v strieborných zlatníkoch,
pochytil zlatník sťaby dáku relikviu, bozkávajúc ho so srdečnými slovami: „O, mio caro
Francesco!“ (Ó, môj drahý Fraňo!)Vystúpili sme na Piazettu a šli sme popri Palazzo Ducale cez Riva degli Schiavoni. Tam
pohotove stál parník, ktorý každú hodinu odchodí a prichodí, a za dakoľko centesimov
zaviezli sme sa, na východ sa plaviac, na dlhý, úzky, pred Benátkami rozprestrený, mesto
pred návalom morských vĺn chrániaci ostrov Lido. Asi o pol hodiny vystúpili sme na ostrov.
V Lido vidíš, čo Benátky nemajú: záhrady a kone. Benátčanom vozenie na voze taký jux robí,
ako nám horniakom vozenie sa na člnkoch. Darmo je, človek vždy to žiada, čo nemá. Fiakristi
privítali obecenstvo náramným krikom, kliatbou a zlorečením, ale ten krik sa netýkal nás,
ale fiakristov samých. Druhého kolegove kone a kočiar ako len možno zhanobiac, vábi každý
pocestných do svojej lády, a keď ich už dnu natlačil, krik prestane; fiakristi najlepší
priatelia, ženú koníky akoby v oblakoch. Pár minút a už sme prebehli úzky ostrov a zosadli
na jeho východnom brehu. Ten výjav sa opakuje od rána do večera každú polhodinu denne.
Prejdeme široké šiance a pred nami leží most a krížom neho na vysokých koloch dlhý,
dlhočizný barak. To sú lidské morské kúpele. Komôrok na preobliekanie má do štyristo; v
priaznivý čas bývajú navštívené denne až 4000 hosťmi. Vymením kúpeľné lístky — kúpeľ,
komôrka a háby frank 10 centimov za osobu — a rozišli sme sa, ženské naľavo, ja napravo.
Vprostred budoviska stojí do mora vytrčená elegantná sála s pianom a pri nej otvorená
veranda, skade sa voľne čudujú na kúpajúcich sa hosťoch. Prv ako sme vošli do komôrok,
odobrali nám všetky drahocenné veci i peniaze a uložili ich do veľkej listovej obálky. Na
obálku musíš si vlastnoručne napísať adresu. Zapečatia ju, dajú ti do ruky znak a ten istý
na obálku. Je to pre bezpečnosť vecí. Preoblečený vliezol som dolu schodmi do vody, teplej
22°. Spodok bol zamúlený jemným pieskom; hravé vlny ho vždy prevaľovali. Dnu do mora boli
stĺpy a od stĺpa do stĺpa povrazy. Človek, držiac sa povrazu, mohol vniknúť, pokiaľ chcel;
ja som až po bradu vliezol. Smelí plavci pustili sa ta do šíreho. Okolo nás, menovite v
kruhu tých stĺpov, križovali pre istotu člnky. Veľmi príjemný pocit to bol, keď šumiaca
vlna, valiac sa z diaľky, podchytila chlapa a vydvihla hore, hojdala a zase uložila dolu.
Kúpačov bola sila, vo všakových, obyčajne v slamených čínskych klobúkoch. Keď človek zastal
vodorovne, vyzerala hladina mora ako tekvičné pole, toľko hláv všakového kalibru. A ďaleko
von na obzore, akoby na sklenej table, odmeraným letom plavili ta do neznámej diaľky
rozličné koráby. Po toľkom znojení sa padne kúpeľ nevyrovnane dobre a človek je akoby
znovuzrodený. Moja čeľaď, ktorá sa tvrdo odhodlala do toho elementu, keď okúsila jeho
príjemnosť, ťažko vychodila z neho, zbierajúc v piesku všakové lastúry. — Keď sme vymieňali
naše odpratané veci, bolo nám treba karotku napísať, či je to isté, to jest majiteľovo
písmo, čo na adresu napísal, a keď sa tomu rovná, dostane veci nazad. — Medzi bujnými
záhradami prišli sme pešo k prístavu, skade po západe slnca a východe mesiaca vrátili sme
sa nazad. Večer krásny, veselý večer strávili sme zase pri hudbe na živom, hlučnom Piazza
di San Marco.Nasledujúce ráno navštívili sme Campo e Chiesa di San Zaccaria.[165]Tento kostol je pololatinským, pologréckym slohom stavaný od r. 1456 — 1515.
Pri sakristii je náhrobník Alessandra Vittoria, chýrečného kamenára († l608 v osemdesiatom
druhom roku). Sčiastky robil sám vlastnou rukou ten náhrobník. Qui vivens vivos duxit de
marmore vultus.[166]Tento výtečný a veľmi plodný umelec bol učeníkom znamenitého Sansovina. Tento
kostol je na východnej strane neďaleko chrámu sv. Marka.San Giorgio Maggiore stojí na konci ostrova Giudecca. Prosto neho cez Canal della
Giudecca stojí Palazzo Ducale. Je to trojlodný chrám s dutinou a patril benediktínom.
Vystavaný bol r. 1560. Vnútri nad dvermi obraz pápeža Pia VII., ktorý tu 14. marca 1800
vydržiaval konkláve. Štyridsaťosem utešených, v dreve rezaných sedlísk v chóre. Prostred
chóru ohromný misál, vyložený na krútiacom sa pulte. Na druhom oltári sedemsto rokov starý
kríž od Michelozza. Mnoho iných obrazov od Tintoretta, práce od Bassana, Rizziho, Alberta
de Brole, Girolama Campagna atď. Náhrobník kniežaťa Maria Antonia Memma († 1615). V
blízkosti je Campanile — veža; bola to stráž na pozorovanie lodí, to jest vystavaná pre protizorstvo[167]cla dovezeného a vyvezeného tovaru. Obzor z nej na všetky strany je voľný. —
Stade sme šli popri Giardini Publici cez Canal di San Pietro popri podošve a päte mesta do
objemného arzenálu, benátskej zbrojnice.Arzenál so svojimi strojárňami, dokmi, bazénmi je veľmi priestranné stavisko, čiže
staviská. Objem zbrojnice vynáša dve miglie.[168]Pod republikou tu bol veľmi čulý život; pri lodiach, delách, zbrojoch pracovalo
do 16.000 ľudí, teraz ich je ledva 2000. Mnohé miestnosti sú spustnuté a prázdne. Veru i tu
do očí bije úpadok pyšných Benátok. Pri bráne, stavanej okolo r. 1304, nápadné sú štyri
levy. Najväčší pochodí z Pyrea, prístavu pri Aténach, s divným nápisom. Profesor Kopisch z
Breslavi považuje ten nápis (okolo hrivy, dolu a hore nohou) za runský, a to vagerský, teda
Slovanov, obydlených na Baltickom mori, pošlý z X. storočia, a znie vraj takto: Thisar —
Thair — Litorais — R… — Salionvathisithiu — … — Runarat — … — Ha… — Tilsvartiat — … —
Uaaftarin. No to tak znie, akoby kaša blbotala. Vo dvore sú staré veneciánske delá, ktorými
svet korili a povetrím zatriasli. Jedno dlhé staré delo je vrchom brázdité, čo iste pochodí
od nepriateľskej gule, ktorá ho pozdĺž šuchla.Vošli sme do zbrojárne. Pamätné sú brnenia podmaniteľov Cypru, Kandie a Morey,
generálov: Duoda, Morosiniho a Zena.[169]Strelky Benátčanov až po XVI. storočí. Všakové zbroje, Turkom odňaté v
lepantskej bitke. Šišaky dôstojníkov, víťaza Enrica Dandola po prvom zaujatí Carihradu r.
1204. Rozličné delá a gule z tých nekonečných vojenských ťažení benátskej republiky takmer
s celým svetom. Brnenie krásnej roboty, ktoré nosil dóža Sebastiano Ziani v bitke s cisárom
Barbarossom. — Dva železné širáky vjedno spojené s poprsím. Do toho inkvizítori —
pripomenutí v dóžovom paláci — dali vinníka strčiť a zavrieť. V šišaku boli klince, ktoré
vždy tuhším a tuhším priťahovaním šišaku do chudákovej hlavy sa vdierali. Na prsiach bol
hák, kde si vyšetrovač oprel komótne rameno, ucho priložil k malej ústnej dierke a načúval,
čo ten tamdnu stlačený bedár šeptal. Veru, pekná zábava, a tú malíciu volali benevolizáciou![170]Po skriniach nespočetná zbierka ozaj podivných, rafinovaných, surových a
hlúpych mučidiel. Je tam i jeden stroj, podobný kľúču s perom; keď to pero spustil,
vystrelil kľúč jedovatú ihlu a trafený hneď musel skonať bez toho, že by bol cítil bôľ.
Týmto špatným nástrojom vraj tyran Francesco Carrara z Paduy zmárnil benátskeho generála
Rusconiho z Bergama. Väčší diel tých kúsidiel pripisujú ukrutnej mysli menovaného už
tyrana.Ukazujú i železný šišak, ktorý vraj patril Atilovi.Vidieť tu aj brnenie francúzskeho kráľa Henricha III., ktorý pán sa Benátčanom veľmi
zaliečal. Vidieť i pomník Angela Ema,[171]hotovený Canovom.Zaujímavá je vzorka bucentaura. Bucentaurus bola skvostná, slávnostná loď, ktorá pri
istých príležitostiach vozila dóžu, menovite keď sa snúbil s morom, čo sa stávalo každý
rok. Cez celý čas trvania republiky boli vyhotovené tri bucentaury, zakaždým krajší.
Posledný počas francúzskej okupácie znivočil surový vandalský ľud. Tu je zachovaný jeho
model asi 4 metre dlhý. Bucentaurus bol znútra obtiahnutý červeným baršúnom, zlata sa na
okrasy spotrebovalo za 18.000 dukátov. Vesiel bolo 322 a pri každom vesle traja chlapi,
vyberaní, vyznačení mornári z arzenálu. Na palube, prehojne zdobenej rezbou, na zadnej
čiastke stál kniežací prestol. Keď vyšli do otvoreného mora, zostúpil dóža, odený najväčším
skvostom, z prestolu, nahol sa cez operadlo, vrhol prsteň do vĺn Jadranského mora — a
svadba s Adriou bola dokonaná.Ešte dačo som zabudol. Medzi starými vojenskými nástrojmi ukazujú dve, blízo tristo
rokov staré delá, upotrebované na benátskych lodiach, a to jedno s viac cievami, ktoré sa
dali krútiť, teda mitrailleuska, čiže revolver, a druhé zadovka. Sú to teda staré vynálezy,
a tak nič nového pod slncom. Opustiac arzenál previezli sme sa Canalom di San Marco a
Canalom Grande do Academie di Belle Arti,[172]bývalého stanu regulárnych kanonikov portuenských.V pitvore je nápis z r. 1377, ktorý v staroveneciánskom slohu poučuje, že tu bola Scuola
della Carita. — Je tu zastúpená stará i nová škola benátskych maliarov. V samej poslednej
sále sú novšie obrazy, zväčša komického obsahu.Je to zbierka obrazov, zachovaných zo spustnutých palácov, kláštorov atď. Obsahuje v
dvadsiatich sálach, okrem átria[173]a schodov, kde tiež sú obrazy vystavené, 612 kusov obrazov a mnohé kamenárske a
rezbárske diela.Z Accademie zaviezli nás šikmo Canalom della Giudecca na ostrov tohože mena do chrámu
Chiesa del Redentore Giudecca; ostrov bol vraj obývaný vyhnancami mesta Benátok v IX.
storočí, pozdejšie židmi. Predtým mal do 8000 teraz počíta ledva 3000 obyvateľov. Kostol
del Redentore bol založený r. 1577 dóžom Alvisom Mocenigom a vystavaný skrz Andrea Palladia.[174]Keď mor, zahrdúsiac do 50.000 Benátčanov, prestal, vystavali tento utešene,
triezvo a súmerne prevedený a podnes veľmi čisto zachovaný kostol, v podobe latinského
kríža. Nápis zreteľne poukazuje na pohnútku tohoto velebného diela: Salvata civitate ex
pestilentia, voto curavit senatus a. 1576.[175]Niektoré veci nie sú ešte dostavané, tak v oblokoch miesto kamenných sú drevené
sošky. Skulptúry sú od Massa de Bologna, obrazy od Giovanniho Belliniho[176](utešené anjeliky) a od Tiziana. Keď Napoleon chcel so sebou odniesť kovové
sochy apoštolov, a ako sa domnievajú, preliať na kanóny — čo však o takom veľkom ctiteľovi
umeleckých diel možno pochybovať — jeden smelý mních-kapucín dosvedčoval, že sú sochy z
dreva, a pretože jedna z nich je skutočne drevená a na podiv tým druhým na pohľad úplne
podobná, zarezal do nej na presvedčenie nožíkom a Napoleonovi ľudia odstúpili od prenášania
vraj drevených sôch — sic fabula narratur.[177]Večer sme sa ešte poslednýkrát príjemne zabavili na námestí sv. Marka.Ráno 23. augusta pobrali sme sa z Benátok preč. Pretože nám na železnicu ešte zvýšilo
času, dali sme gondolierom, čo nás mali odviezť na stanicu, dakoľko centesimov[178]darom, a tí nás viezli sem-tam po kanáloch, aby sme sa ešte poslednú hodinu
mohli kochať pohľadom na toto divotvorné mesto.Vystúpiac konečne z člnku, vošli sme do kostola Chiesa degli Scalzi, susediaceho so
stanicou. Nie je veľký, ale je to jeden z najbohatších benátskych chrámov. I zvonka i
vnútri je zdobený pestrým mramorom. Na oltári obraz Panny Márie od Belliniho. Na tento
oltár poručil prokurátor Soranzo 60.000 dukátov. V kostole je šesť úhľadných kaplniek. Celý
kostol, stavaný r. 1649, mal stáť 1,300.000 dvadsiatnikov.O ôsmej hodine päťdesiatpäť minút ráno pohli sme sa rýchlovlakom do Verony.Väčšia časť tohoto, 60.000 obyvateľov a 6000 mužov vojenskej posádky počítajúceho,
ohromne opevneného mesta leží na rovine, zadná časť s rozličnými tvrdzami, z ktorých
poniektoré siahajú až do tmavých vekov, opiera sa o dosť vysoké, malebne rozložené kopce a
hory. Potok Adige (Etsch) preteká mesto tak ako Canal Grande Benátky v podobe veľkého S.
Štyri väčšie mosty spájajú cez vždy pobelavomútnu Adižu ňou podelené čiastky. Po toľkých
rovinách sa človeku zase zažiada vyzerať na vrchy, a ešte keď tie vrchy sú rozličnými
novými a starobylými tvrdzami, vinicami, letohrádkami, slovom — rôznymi zelenobielymi
strakatinami okrášlené a temená vežami a baštami korunované. Veľa je toho tam a veru
všakove pestré. Ináč celé mesto je obohnané hrozitánskymi šiancami a pevnôstkami. Chýrny
taliansky pevnostný štvorhran, ako zvykli nazývať štyri talianske pevnosti, stál naše
mocnárstvo 30,000.000 zlatých konvenčnej mince. Tu, hľa, pri Verone vyľahúval kedysi náš
hrdina Štefan Pinka.[179]Viezli sme sa cez Porta Vescovile,[180]stretávajúc vozidlá na dvoch silných vysokých kolesách, dva — štyri kone po
jednom rad-radom zapriahnuté — voziť veľké náklady. Prečo to oni tak tesno a nadlho
priahajú, neznám. Vezúc sa bránou, videl som objem násypov. Zvonku by človek ani netušil,
že to šiance, skorej by to považoval za zelený kopec; však je kopec, ale kopený ľudskými
rukami. Od mesta hore škrabú sa mu po chrbte vojaci, a učupené delá zívajú papuľou do
šíreho okolia. Velikánska to katoveň.Zišli sme v hostinci Colombo d’Oro.[181]Tu som sa podľa obyčaje jednal o izbu. Táto obyčaj jednať sa vzťahuje sa i na obedy,
divadlá, bývanie v hostincoch atď. Za šesť frankov sme dostali priestrannú, peknú izbu.Po obede vzali sme si vodiča a prvé, čo sme šli navštíviť, bola chýrečná veronská aréna.Aréna je obyčajne ten predmet, ktorý ponáhľajú sa cudzinci prvý obdivovať. No i my sme
tak urobili, ale kým sa pustím do jeho opisu, chcem všeobecne dačo o Verone pripomenúť.Verona je veľmi staré, Galmi založené mesto; pozdejšie stala sa rímskou kolóniou
(osadou). Bola sídlom Longobardov, starými Nemcami Bern nazvaná. Pod vojnami ghibellinov s guelfmi[182]mnoho trpela, a len pod Scaligerovcami[183]sa zotavila. Scaligerovcov nasledoval Giangaleazzo Visconti,[184]skrze jeho vdovu pripadla Verona Benátčanom.Na najväčšom veronskom námestí, Piazza Bra (pôvodne rímske Praedium) stojí teda aréna.
Pochodí vraj z časov Diokleciána (r. 284 po Kr.), v nemeckých poviedkach nazvaná
Dietrichovým domom (Teodor Veľký), je 32 m vysoká, 166 m dlhá a 133 m široká. Objem dookola
je 480 m. Sedlísk odspodku stupkavo hore, to jest radov sedlísk 45, každá stupka, čiže
sedlisko je 148 cm vysoké a 187 cm široké, takže 25.000 ľudí mohlo sedieť a 70.000 stáť.
Zvonku toto impozantné, ale už i roznosené, pod hradskou ležiace kolo je pohľadu
pošmúrneho, z veľkých balvanov stavané a sem-tam porastené stromčekmi a trávou. Vojdúc dnu
od severnej strany, vstúpili sme do arkád. Navonok vysoké stĺpy, ale oproti centru
koldokola sú ležiace pyramídy alebo klinu podobné — koncom do stredu obrátené — chlievy,
čiže cely, kde chudákov gladiátorov a vôbec ľudské obete a divé šelmy zatvorené držali.
Medzi tými celami vedel nám náš vševedúci vodič ukázať strašnú dieru, kde boli zatvorení
martýri sv. Firmus a Rusticus pred krvavým zápasom s dravými zvermi. Sadli sme si na
mramorové sedadlá, skade sme mali výzor na otvorený priestor arény pod holým nebom. Tam
dolu na piesku, kde sa gladiátori mečmi borili a šelmy — levy, tigry, medvede sa medzi
sebou a s ľuďmi ruvali — stojí teraz chatrný barak, letné divadlo Verončanov. Koľký rozdiel
medzi dneškom a Rimanmi! Koľký huk tu bol vtedy, keď obecenstvo, palce hore zdvihnúc —
dávalo znak, aby na zemi ležiaci premožený gladiátor bol omilostený, alebo palcom dolu
obráteným, aby bol premožiteľom preklatý. Teraz tu ticho, hrobové ticho, len slnce takisto
páli ako za čias rímskeho panstva. Vyše pol druha tisíc rokov prebehlo ponad arénu, časy sa
zmenili, ale ona stojí, ako drzý pomník surových zábav rímskeho obecenstva. Sediac
zamyslený na mramorových stupkách tohoto ohromného krvavého divadla, zdvihol som zo škáry
vyrastenú tichú bylinku trávy, Eragrostis pilosa,[185]a akési Origanum.[186]V susedstve arény je hlavná stráž, Guardia Antica, a Municipio.[187]Pri bráne Portone stará veža Scoligerovcov.Najhlavnejšia a najživšia ulica je Corso Cavour s mnohými peknými palácmi. Veronské
paláce, napríklad Palazzo Cappuletti, majú čeľusť zdobenú obyčajne freskami. Asi v polovici
Corsa Cavour priekom stojí chýrečná brána, stavaná pod cisárom Gallienom[188]r. 265 po Kr. Je veľmi dobre zachovaná, čo je pri toľkých nepriateľských
nápadoch naozaj divné.Corsom prišli sme na Piazza delle Erbe, jedno z najinteresantnejších talianskych
námestí, plné ovociny a zeleniny, šiator na šiator; tam predávajú medzi inším veľkosťou a
dobrotou vynikajúce vičentínske broskyne. Kúpili sme tam za dakoľko centesimov (100 cent. =
1 frank = 40 grajciarov r. č.) päť kusov, a tie pospolu vážili kilo. — Piazza delle Erbe
bolo predtým fórum republiky. Mramorový stĺp na hornom konci námestia nosil až do konca
predošlého storočia benátskeho leva, ako znak veneciánskeho panstva. Na studni je kamenná
socha — Verona. Vprostred námestia je kazateľnica, chránená na štyroch stĺpoch stojacím
baldachýnom. Z tejto kazateľnice pod republikou bývali ohlasované zákony a nariadenia.
Vidieť tam ešte i kupecký Domo Casa dei Mercanti,[189]stavaný počiatkom XIV. storočia. Hneď za tým nasleduje 100 m vysoká mestská
veža.Námestie Piazza dei Signori je malé, štvorhranmi dláždené, veľmi pamätné, obklopené
palácmi. Pri spomenutej veži je mestský dom s divným dvorom, založeným r. 1183.Oproti tomuto v kúte stará radnica Palazzo del Consiglio (La Loggia).[190]Na streche čnejú sochy výtečných rodených Verončanov, nám dobre známych z
gymnaziálnych štúdií: Cornelius Nepos,[191]Catullus,[192]Vitruvius,[193]mladší Plinius Aemilius Macer, básnik a priateľ Vergiliov. Ovid spieva: „Mantua
Virgilio, Verona Catullo.“[194]Martial však: „Tantum magno suo debet Verona Catullo, quantum parva suo Mantua Virgilio.“[195]Prostred námestia stojí Danteho socha z mramoru. Dante, súc vyhnaný z Florencie r. 1316,
prvý čas vyhnanstva trávil u priaznivých mu mohutných Scaligerovcov. Oproti nemu stojí
starý súdny palác, dostavaný r. 1263.Blízo toho nachodia sa pamätihodné pomníky kniežat Scaligerovcov, čeľade della Scala,
ktorá nad Veronou panovala vyše sto rokov, a to od r. 1262 do 1389. Ich címer, rebrík,
nachodí sa často opakovaný na mrežkách obtáčajúcich pomníky. Prvý Scaliger bol kupcom s
rebríkmi (scala = rebrík).Najväčší z týchto pomníkov na uličnom rohu dal vystavať Can Signorio ešte za svojho
života († 1365). Na štyroch stĺpoch podlaha, na nej rakva (sarkofág), nad ním baldachýn, na
baldachýne jazdecká postava samého kniežaťa. Na druhej strane pri radnici pomník Mastiniho
II. († 1351), tiež na baldachýne socha s jazdcom. Medzi oboma pomníkmi štyri sarkofágy, tri
z r. 1311, ostatný z r. 1359 patrí Can Grandemu, ktorý bol toho roku od vlastného brata vo
dne na verejnej ulici zavraždený. Nad kostolnou bránou rakva a jazdecká postava Francesca
della Scala (Can Grande zomrel r. 1329), priateľa a obhajcu vyhnaného Danteho. Ďalej
pomníky Giovanniho della Scala († 1350), konečne Mastina I. († 1277). Tie prvšie pomníky
pod baldachýnom stoja pod holým nebom na námestí.Potom sme zašli ku kostolíku sv. Anastázie, započatému r. 1261. Vnútri sme neboli. V
susedstve pri kaplnke San Pietro Martire bývalý samostan,[196]aký, už neviem. Nad bránou do dvora, vysoko nad hlavou, ozaj na podivnom
mieste, akýsi čierny mramorový sarkofág grófa Castelbaria. Pod bránou na ľavú ruku tri
podobné sarkofágy — jeden z červeného mramoru.V kláštore, teraz premenenom na opatrovňu, počuli sme veselú vojenskú hudbu. Vošli sme
do chodby a tam stojaci žandári a výborníci nám povedali, že deti skladajú skúšku; poznajúc
v nás cudzincov, pokynuli nám vľúdne, aby sme vošli dnu. Ako sme vkročili do školy, horúcej
ako vápenica, hrnuli sa deti a obecenstvo na arkádami obohnaný dvor. Na prostriedku sedel
radom vyznačený pán (podľa môjho zdania nemohúc pre lámku nohami hnúť) na kolieskovom
stolci. Deti, chlapci a dievčatká, boli rozostavené vo vojenských radoch. Ženské v čiernom
habite, iste učiteľky, a kňazi riadili tento milý manéver. Pri speve sprevádzanom hudbou
robili všakové smiešnopekné evolúcie. Všetky tieto papľúchy boli oblečené v červenočiernej
kockavej rovnošate. Pod arkádami na stoloch boli rozložené rozličné, nimi hotovené ručné
práce. Stojac na stolci, prizeral som sa tomu zaujímavému špektáklu. Ale keď sa mi stolec
pod nohami prelomil, zakončil som sám špektáklom obdivovanie. Uspokojení týmto nápadným
etnickým výjavom dali sme sa na ďalšiu púť.Hlavný chrám (dóm) pochodí z XII. a XIV. storočia. Sloh je goticko-románsky. Na portáli
polovypuklé sochy paladínov Karola Veľkého: Rolanda[197]a Oliviera. Pod strechou erb terajšieho arcibiskupa, pes nesúci koštiaľ v pysku
— Canossa (Canis a os). Na hlavnom oltári obraz Nanebevzatia Panny Márie od Tiziana. Na
severnej strane chóru krstný kostolík San Giovanni in Fonte, bazilika z XII. storočia.Vedľa je biskupská rezidencia s bibliotékou, v ktorej sa nachodia Gaiove Institutiones.[198]Podvečer zastavili sme sa pred kaviarňou na námestí pred arénou. Oproti radnému domu
striekal kvetmi ohradený vodoskok. Prišlá vojenská hudba zabávala pestré obecenstvo a ku
uchvacujúcej romantike nechybel ani všetečný mesiac, ktorý tam nazeral na nás spoza tmavej
arény. Pravda, tento príjemný večer dlho netrval, lebo dakoľko hrubých dažďových kvapiek,
hrmotne padajúcich na prechádzajúce sa publikum, ukončilo zábavu.Druhý deň šli sme ešte obzrieť peknú záhradu grófa Giustiho. Prešli sme mostom bystro sa
ženúcu Adižu. Za mostom, kde vraj býval tiež Dietrich (Teodorich) z Bernu, vykopali nie tak
dávno základy neznámeho starého amfiteátra. Predná časť Giustiho záhrady je na rovine,
zadná dvíha sa hore strmým skalnatým vrchom. Na rovine povykopávali množstvo rímskych
starožitností: bôžikov, náradie atď.; to je tam vyložené v búdke a vložené v stenách. V
pekne ustrojených kvetných a kríkových hradách vypínajú sa krásne hrubé, 40 m vysoké
cyprusy, počtom asi dvesto, ak nie viac; aspoň päťsto rokov sú staré. V strmej časti
napravo je jaskyňa, vysoká a priestranná; jej pôvodný prirodzený útvar je ľudskou rukou
prihladený a ustrojený. Držia tam teraz mulice, a preto trusový zápach je prenikajúci; keby
ten nie, bolo by tam znamenite odpočívať, lebo jaskyňa je chladná. Prostred záhrady
strminou hore je veža, polo v skale, polo vypuklá. Tou vežou vedú slimačie schody na
najvyššiu časť záhrady; tam je letohrádok a z druhej strany medzi zápoľami malý, klietkami
opatrený zverinec. Z letohrádku je tak na mesto Veronu ako na okolie voľný výhľad.Na juh rovina s obcami Sommacampagna, Custozza[199]a Villafranca,[200]známych z bitiek z r. 1848 a z pozdejších rokov. Na sever vypínajú sa tirolskí
velikáši — vápennáky a dolomity, tvoriac celé labyrinty hrebeňov, chrbtov a dolín. Okolo
Verony žltý vápennák, ten istý, ako tie, čo pred sebou a pod sebou vidím, so zbytkami
roztrepaných lastúr; tam ďalej ukrýva v sebe skameneliny Rhynchonella bilobata.[201]O dvanástej hodine sedeli sme vo vozni. Obežný lístok znel síce z Verony na Alu a tak
bezprostredne v severnom smere do Tirolska, ale my sme si okrem tohoto smeru vymenili
lístky do Milána. — Naším spoločníkom bol mladý, ohnivý, ale príjemný vicentínsky statkár.
Veľmi sa nám stal úslužným pri upozornení a poučení o prebehnutom kraji.Zľava až po Miláno, s niektorými zriedkavými výnimkami nízkych nevýznamných kopčekov,
rovina, zase pekne bohato, ale jednotvárne vysadená. Zľava tá rovina, to bližšie — to
ďalej, je lemovaná lombardsko-benátskymi alebo tirolskými a či zase švajčiarskymi Alpami. I
na rozsiahlosť, i na výšavu, ozrutnosťou ony ďaleko prevyšujú naše Tatry. Naše Tatry sú
takmer len krtiny oproti týmto zaschnutým vráskam svetovej tváre. A kde sa vo výške tisne
dáky vodný prameň a okolo neho dačo sa zelenie, vidno bodky ľudských bytov. Každá minúta
donáša nové obrazy nehatenému oku. Na všetko nás upozorňoval galantný Talian.Rýchlovlak letel, horúčosť bola veľká, ale i suchota citlivá, a pretože je železná dráha
stavaná na drobnopieskovitej pôde Lombardských rovín, vietor, ktorý letiaci vlak i sám
tvorí, namiešal mnoho prachu. Obloky sme pre horúčosť zatvoriť nesmeli, a trebárs boli
zastreté závojom, napchalo sa do vozňov veľa tak cestovného ako i strojového uhliarskeho
prachu. Keď k tomu prirátame pot, nuž si môžete predstaviť výraz tvárí cestujúcich. Keď
teraz vstúpila do vozňa poctivá, solídna vyhladená tvár, o pol hodiny nebola na poznanie,
zamazaná ako generál Skobelev,[202]keď sa vrátil z dymového kúru pušného prachu pri Plevne.Náš galantný taliansky spoludruh ponúkol nás svojím, nim pestovaným znamenitým hroznom a
jednou obrovskou broskyňou, pričom celkom vážne nás uisťoval, že on dochoval broskyne, z
ktorých jedna váži obyčajne 500 gramov (pol kila). Podľa tých broskýň, čo som ja videl a
jedol, a podľa tej, čo nám daroval, sa to veru dá i veriť.Kraje mimo železnice sú i historicky pamätné; z týchto pamätností podajedny padajú i do
novšej doby a sú svedkami našich víťazstiev i našich strát. Tak Sommacampagna, Castel Nuovo
preslávil Radecký, tam ďalej na juh neďaleko železnice na výšinkách Solferino[203]a Villafranca. V Solferine na poli bitky stojí pamätný kostolík, ozdobený
mnohými lebkami a kosťami tam padlých bez rozdielu — Rakúšanov, Francúzov a Talianov. Sú
tam zbierky solferinskej krutej bitky: šiat, listov, radov, prsteňov, hodiniek, toboliek,
odznakov, a to všetko veci padlých vojakov. Chudáci, všetci pohromade, tí, čo sa ani
nepoznali, a ani neznali, prečo sa vraždia. Pre česť.Ukázal nám neďaleko Sommacampagne mimo železnice dovnútra rozťahujúce sa vysoké šiance,
kde on v horúcom potyku s husármi bol ranený guľkou do stehna. Tam, povedá, leží veľa
našich a vašich ľudí. — Chudáci, zďaleka prišli a ostali tam. Prebehli sme Mincio,
vytekajúci z jazera Garda (Lago di Garda), zazreli sme Peschieru a pri nej zazreli sme
Garda, krásne a pekné jazero. Jeho krásu opíšeme pri návrate z Milána, preplaviac ho až po
Riva. Potom nasleduje obec Lonato. Ďalej prebehli sme značné mesto Brescia, potom obce
Ospedaletto, Coccaglio, Palazzolo, Gorlago (náš Grlach = Görlach?) a veľké pekné mesto
Bergamo. Toto mesto leží na kopci a okolo pekného kopca pred Alpami medzi jazerami Iseo a
Como.Pri Gorlagu videl som taliansky vojenský cvičebný tábor, šiatre, priekopy, pohyby atď.
Náš pútny druh spal horeznak, na nepoznanie zamazaný prachom a znojom. Hoci sme cestovali
rýchlovlakom, mimoriadne zastal vlak na tejto skromnej nevýznamnej stanici. Zvedaví
cestovníci vystrčili von hlavy, lebo sa rozniesol chýr, že kráľovič — teraz už kráľ — Humbert[204]čaká na stanici i s celým vojenským komonstvom. A tak bolo vskutku. Náš mladý
ohnivý Talian sa zobudí a natiahnuc sa von oblokom, pýta sa s nevoľnou tvárou konduktora,
prečo stojíme. „Kráľovič Humbert,“ povedá šeptom konduktor, „má sadnúť do vozňa,“ a
napomenul nášho pasažiera, aby z úcty oproti vznešenému pasažierovi nerobil kriky. Tým ale
nášho ohnivého Taliana ešte viac dopálil. Ostentatívne vyrazil dokorán vozňové dvere a
vyhojdnúc sa na nich na perón, rezoníroval na neporiadok, že rýchlovlak stojí mimo predpisu
na malej stanici, a my pocestní tu čas márniť musíme. Rezoníroval a rezoníroval; konduktor
utiahol sa do svojej kutice a vlak len čakal, kým z Bergamo a či hen z Milána nedobehol
osobný vozeň pre Humberta a jeho komonstvo. A tak asi o pol hodiny zatým vlak sa pohol a
náš srdnatý kohút ľahol si zase, sám so sebou nanajvýš spokojný, a hovel si ďalej až po
Miláno. Od Bergama a okolia vstúpili k nám kňazi a medzi nimi jeden učený, múdry a pekný
človek, dr. teológie Carlo Locatelli, v Ríme dobre známy muž; zná i nášho Šimora[205]a Strossmayera. Náš rozhovor, po latinsky vedený, krútil sa okolo vecí
sociálnych a náboženských, bol veľmi zaujímavý, otobôž, že Locatelli vládol latinčinou
neočakávane dobre a Taliana málo mu bolo poznať. Jeho kolegovia, po latinsky rozprávajúc,
tak sa krútili v reči, akoby chodili v cudzích čižmách.Bergamo, statné mesto, stavané na kopci a okolo neho, nechali sme napravo. Má peknú
polohu na predhorí talianskych Álp, medzi riekou Oglio, vytekajúcou z jazera Iseo, a riekou
Addou, vytekajúcou z jazera Como. Prebehli sme popri obci Verdello a stanicou mesta
Treviglio, popri obciach Cassano a Limito; okolo piatej vrazili sme do Milána. Už v samom
okolí sme badali, že sa blížime k veľkému a priemyselnému mestu, lebo grand Milano[206]— rímske Mediolanum — s početnými fabrikami a 300.000 obyvateľmi. Ráz mesta je
vo všetkom, i čo do ulíc, i čo do obyvateľstva elegantný, výrazu — aspoň čo sa posunkov a
obyčajov týka — viac francúzskeho než talianskeho. — Stanica je veľká, pohodlná, čistotná a
maľbami vystrojená. Poriadok prísny a svedomitosť príkladná; to som pri mojom odchode sám
citlivo, ale príjemne pocítil, čo potom pospomeniem.Sadli sme teda do omnibusu hostinca „Tri Svizzari“ a viezli sme sa peknými živými
ulicami cez hlavné námestie pri hlavnom chráme, neďaleko kráľovského paláca a v blízkosti
pošty, do menovaného už hostinca „Troch Švajčiarov“ — Via Larga.I tu tak ako vo Verone zjednali sme si hospodu: uličnú, elegantne bútorenú[207]izbu v druhom poschodí s balkónom. Na tri dni a dve noci platili sme za ňu 21
frankov. Akonáhle sme sa oprášili, umyli a preoblekli, šli sme bez vodiča obzrieť
krížom-krážom mesto, bez programu, na výzvedy. Na druhý deň zjednali sme si vodiča.Čo cudzinca najprv a najväčšmi láka, je hlavný milánsky chrám. Však ho ešte i podnes
naši starí Gyulayovci,[208]ba snáď ešte i Bakonyovci spomínajú. Námestie pred hlavným chrámom je veľké,
ale nie pravidelné; zľava sú arkády, sprava vysoký, nádherný, sklený bazár, Galleria
Vittorio Emanuele. Viedenská firma Haas nemálo prispela k jeho dokonalosti; je to
svetoznáma firma chýrečných čalúnov, právom obdivovaných na svetovej viedenskej výstave.
Pod týmto krížodobným bazárom sú síce tie najskvostnejšie sklepy, ale ako skvelé, tak i
drahé. Ale čo si srdce zažiada, to tu máš zastúpené. Taktiež tu, ako všade po Miláne, je
nekonečný výber utešených hodvábnych vzoriek. Veru sú v tom majstri, tí Milánčania; krása,
vkus, farby a umelecká dokonalosť vývodia v tých tak veľmi rozmanitých hodvábnych
výtvoroch. A pomerne, proti našim cenám, sú lacné. Podľa možnosti a okolnosti sme si dačo z
toho tovaru kúpili, a v tom druhom kochali sme sa aspoň lacným pohľadom a pochúťkovaním.
Pozoruhodný priemysel, ba umelectvo väzí i v cukrárstve; ako je to vtipne poukladané,
poriadené, ako podarene vyvedené, je to naozaj až na smiech, a cena toho pomerne mierna.
Vôbec život je tu nie drahý, a kto sa v tom vyzná, lacný. Ak v hostincoch nechceš byť
ošudený, záleží na jednaní, ale tomu ľahko vyhneš, lebo je na oblokoch v hostincoch
vypísaná cena, za akú dostaneš jedlá, tak napríklad jedli sme budúceho dňa v poriadnej
jedálni blízo pri bazári: polievku, mäso s omáčkou, teľacie smidky s citrónom, syr, ovocie,
a to znamenité, múčne jedlo, čiernu kávu, buteľku červeného vína a k tomu podľa ľúbosti
chleba — za 21 franka, čiže zlatý r. č. Olovrantovali sme pod arkádou v tvári chrámu, kde
sa hemžil z radiálnych[209]ulíc došlý a odchádzajúci ľud, koče, vozy a omnibusy hrkotali. V Benátkach na
námestí sv. Marka tichosť, okrem šumotu reči a šumotu obuvi inšieho nečuť; tu opak toho,
stisk a ohlušujúci hrkot.Večer hudba na všetky strany a spev. Každý predavač vychvaľuje tovar spevom, kancelársky
človek ponáhľajúc sa z práce spieva, mladý či starý, všetko jedno, spieva a píska. Na
železnici sadne si k tebe šedivý starec, rozmýšľa, poobzerá spoločnosť a po chvíli spieva
si dáku operu, alebo ju píska, mne nič, tebe nič, ako dáky drozd.Domov príduc, vzdali sme sa vrchných šiat až na najpotrebnejšie, k čomu horúčosť nútila;
a v tom pohodlnom položení sadli sme si na balkón práve tak, ako to urobili nám oproti,
vedľa nás a vyše nás. Stade sme hľadeli na ulicou sa mrviace obecenstvo a vozy. I tu sme
boli ušitými svedkami talianskeho milovníctva hudby. Už hneď v útlom veku väzí im to v
krvi. Chlapci až po desať rokov starí tiahli v procesii hore-dolu ulicou, z čírej zábavy, a
tak pekne spievali opery, že to bolo do podivenia.Keď sme ráno raňajkovali na námestí, videli sme tiahnuť na čele s hudbou a so zástavami
zástupy sviatočne oblečených ľudí obojeho pohlavia. Boli to rozličné technické, náboženské
a politické spolky, ktoré tiahli, pretože bolo to v nedeľu, do kostolov. — Meštianky, čo
ako chudobné, chodia v hodvábnych šatách, a čo by hneď ony boli zašpinené, potrhané, a ženy
s bosými nohami v drevených kalapódiách. Kroje vidieckych žien boli národné a dosť malebné.
Videl som pri pestrom, tarkavom obleku pokryvu hlavy, podobnú tým lampovým plechom, aké
predtým upotrebúvali na odrážanie svetla. Druhé, domnievam sa, že slobodné, mali malý, v
konte priečky vtiahnutý šperk, podobný dvojačistej jedácej lyžici.Prvá naša starosť bola teraz vstúpiť do hlavného chrámu, tohoto mramorového vrchu. Tento
akoby z cukru stavaný, z číreho bieleho mramoru, neohádzaný, hladký, len kameň s kameňom
spojený chrám je veľkolepý a mal stáť asi 550,000.000 lír. Stojí slobodne, povýšený nad
rovným námestím natoľko, že sa k nemu vystupuje širokými schodmi. Venovaný je „Mariae Nascenti“,[210]ôsmy zázrak sveta; okrem chrámu sv. Petra v Ríme a hlavného chrámu v Seville je
vraj najväčší v Európe, 145 m dlhý, 56 m široký a 48 m vysoký. Objem plochy (okrem stĺpov)
8406 m. (Kolínsky chrám 6106, Svätoštefanský vo Viedni len 3236 m). Dutina je 68 m vysoká,
veža nad ňou 108 m. Krov je zdobený 98 utešenými gotickými vežičkami. Po vežiach, gzimsoch,[211]vôbec vonkajšok chrámu je krášlený asi 2000 sochami. Hrdý Gian Galeazzo
Visconti započal stavanie r. 1386, a pri rozličných staviteľských škriepkach stavali ho až
do XVI. storočia, ba Napoleon I. dostaval štíhlu najvyššiu vežu nad kupolou, za to i jeho
hlava medzi tými 2000 figuruje.Vstúpiac zázračne vysokou bránou (ktorá, keď ju celú chcú otvoriť, pohybuje sa istým
mechanizmom donútra), bol som veľkoleposťou chrámu naozaj ohromený. Pomyslite si tie
rozmery priestoru, 52 štvorradových, 16 stôp v objeme majúcich vysočizných stĺpov. A to
všetko hladký, liskavý, žltkasto-biely mramor. Farbistými oblokmi padalo svetlo šikmo do
mračného vnútra; osvietenie bolo báječné. Už som videl veľa pekného, ale v tom momente bol
som vo vytržení.Spamätajúc sa a preniknutý pobožným citom pokročím napred, pred čiaru, bežiacu šírkou
kostola a potom z oboch strán stenou, hore vytiahnutou asi do výšky 4 metrov; táto blýskavá
mosadzová čarodejná známka je milánsky meridián. — Vpravo, vbok zdvihnúc oči z
meridiánskeho pásma, zastavil sa mi zrak na rakve biskupa Heriberta Antimiana († 1045); na
rakve je vztýčený kríž, ktorý vraj tenže biskup pred Karolom (?) nosieval do boja. Gotický
náhrobník biskupa Marena Corella. Ďalej pomník bratov Giacoma a Gabriela de Medici,
postavený na rozkaz ich brata pápeža Pia IV.[212]Na stene vo veľmi starom rámci je umiestený menoslov všetkých milánskych
arcipastierov. Prvý biskup bol r. 51 po Kr. Anatalone, ostatný Bartholomeo Carlo Romilli,
zomrel r. 1859, a ten bol sto tridsiaty tretí. Prejdúc ešte dakoľko pamätných sôch,
náhrobníkov a pamätníkov, zastali sme pred sochou sv. Bartolomea. Túto podivnú sochu
hotovil Marcus Agratus, tak tomu svedčí naspodku umiestený nápis: „Non me Praxiteles sed
Marcus finxit Agratus.“[213]Sv. Bartolomej zo žltkastého mramoru svoju vlastnú odranú kožu nesie prehodenú
cez plece. Pán Agratus anatómiu dobre chápal a musel ju, ináč sa myslieť nedá, z mŕtvoly
kopírovať, lebo ťahy tvári, nosa, žily podkožné, vyduté svaly sú na odratom tele veľmi
prirodzene napodobnené. Na prehodenej koži — hlava nazadku sa holengá — poznať, hoci je
pokrčená vo vráskach a záhyboch, ťahy tvári, ktoré úplne zodpovedajú hlave. Tento podiv
chceli zakúpiť Angličania. Hrdí Milánčania im ho ale za žiadnu cenu nepredali. Kariatídy sú
síce unikum dokonalosti v prirodzenom, normálnom stave, ale tento sv. Bartolomej z kože
stiahnutý je veru podľa zákonov pitvy obdivovania hodný.Pravo neho blízo bočných dvier je podzemný vchod popod ulicu, čiže námestie, do
náprotivného arcibiskupského paláca. Keď je daždivo, môže nepozorovane a sucho prejsť touto
podzemnou chodbou do veľkého chrámu.Sakristia s gotickými dvermi ukrýva v sebe veľké poklady. Tento „tesoro“ obsahuje veľa
zlatých a strieborných vecí. Staré, zlatom obíjané knihy, velikánske misy, svietniky,
palice atď.; do očú padajú dve sochy životnej veľkosti z číreho striebra, sv. Ambróza a sv.
Karola Borromea.[214]Prsteň a palica tohoto. — Ďalej jestvuje v kostole čierny mramorový pomník
kardinála Marina Carraccioliho († 1538), vyslanca na korunovanie Karola V.; „Qui primam
Carolo V. Imp. ad Aquas Grani[215](ale nie v Garamsegu) coronam imposuit.“[216]— Socha sediaceho Pia IV. — Krásne sú maľby oknového skla. — Pred bočným
oltárikom Ukrižovania stojí pekný strom, predstavujúc strieborný svietnik, pochádzajúci z
XIII. storočia. Druhý oltár s obrazom sv. Ambrózia, ako oslobodzuje cisára Theodosia od
cirkevných pokút. V malej kaplici drevený kríž, čo r. 1567 nosil sv. Borromeus v čas moru,
keď sa bosý po ulici modlieval. — Krstiteľnica je tiež zvláštnosť; je to rakva z porfýru
sv. Dionysia, venovaná kroz sv. Borromea tomuto účelu. Keď sme takto okolo kostola
pochodili (nepripomínajúc menšie veci, len čo zväčšieho opísali), namierili sme kroky
doprostred lode pod kupolou. Tam je okrúhla, peknými mriežkami obohnaná diera, akoby
studňa. Okolo ohrady kľačí nábožný ľud. Keď sa nadhneš, vidíš pod zemou priestrannú kaplnku
s peknou striebornou rakvou. Okrem toho veľa tam zlata, striebra a drahých kameňov nakopené
jesto. Žiadal som si vidieť túto interesantnú kaplicu zblízka, a tak viedli nás oproti
sakristii zboku hlavného oltára popod zem cez kryptu. Je tam tma, ale bolo tam ešte lampami
osvietené; na všetky strany zívali nám oproti čierne vchody do dlhých podzemných katakomb.
Povetrie udusené, razí plesňou. Má tam byť pochovaných mnoho značnejších ľudí. Prejdúc
kryptu, prišli sme do kaplnky. Nad hlavou spomenutý otvor do kostola, pred nami oltár so
striebornou rakvou s pozostatkami sv. Borromea, okolo toho ťažké strieborné svietniky a iné
skvostné náradie. Tú rakvu obetovala cisárovná Mária Terézia. Práve pri našom príchode
čítal kňaz tichú omšu, za ním stáli a kľačali dakoľkí Milánčania. V tom ukrytom, tichom
podzemnom mieste služby božie upomínali ma na opisovanie prvého kresťanstva, s tou
výnimkou, že tie nemali toľkého skvostu kolo seba, ako pôvod a meno capella so sebou
donáša.Keď sme i to videli, ponáhľali sme sa na krov chrámu, čo nesmie nikto zameškať, kto
navštívi kostol a Miláno vôbec.Z viedenskej rotundy na Viedeň, z Campanile na Benátky, z galatskej veže na Carihrad, z
Občinej na Terst je výhľad pekný, ale výhľad z galérie milánskeho dómu na Miláno a jeho
blízke a ďaleké okolie hojne odplatí cestu, podniknutú na výšavu krovu milánskeho chrámu.Neďaleko sakristie znútra kostola je východ 194 stupkami. V slimačích zákrutách vyšli
sme na slobodné povetrie na galériu. Vyzeralo to všetko ako hladký vrch, stavaný z ľadových
kruchov. Tam ani dreva, ani tehly. I sám krov, po ktorom môžeš behať, pozostáva len zo
samých plytkých bielych mramorových balvanov. Nemyslite si, že to tam hore jednoducho
vyzerá. Ide to tam hore-dolu, von a dnu, pretkávané rebrinami, vypuklinami; ponad hlavu
ťahajú sa klenby od jednej gotickej veže k druhej, a tých je vyše deväťdesiat, štíhlych
akoby ich bol vytočil, každá z nich v kvetnej korune nesie sochu. Ako sa to zdola vidí byť
útle, je to masívne, ale súmerné. Popod, ponad a popri tejto skladnej všakovine prechádzali
sme sa, nohami chropkajúc, asi meter širokým chodníkom ku čeľustiu chrámu, to jest napred.
Tam vedú dosť strmé, ale široké schody mimo ohňomúru v dvoch skokoch na štít (do rohu)
krovu. Slnce hrialo, stupky sa leskli, a keď si kukol sem-tam stenovým okienkom von, videl
si sa v závratnej výške. Začnem rozmýšľať, či ísť hore, či nie. Vtom sype sa dolu tými
schodmi s druhým kýmsi druhom jeden čeľadník s krivou nohou o barle. To pohlo. Keď ten s
barlou tade skackať môže, hanba by nám bola nejsť hore. Šli sme teda zase 150 stupkami a
stáli sme na balkóne v štici (frontispicium)[217]ako v hniezde, v povetrí vysoko nad hlavnou bránou.Rovno pod nami čneli zo gzimsov a stien rozliční svätí a iné ornamenty, a široko pred
nami rozťahovalo sa námestie s celým svojím živým obchodom.Pred asi tridsiatimi rokmi bol tento balkón dejišťom hroznej príhody. Dvaja mladí ľudia,
Felice a Claudia, ľúbili sa veľmi, ale on, ako to v románoch, ale i v skutočnosti býva,
chudobný, bol rodičmi odpravený, a ona dostala sa za ženu bohatému kupcovi. Často a druhí
šarvanci, mysliac si, že je i viac dievčat, idú po svojom, a vec je dokonaná. V tomto
prípade ale nie, nevedeli sa zabudnúť. On vše prechodil sa tam po dlážke niže bazáru pravo
chrámu, kde nešťastná jeho milenica bývala, zazerajúc hore na okná. To ale manžela,
pracujúceho tam dolu v sklepe mýlilo, a vykonal u vrchnosti to, že zakázala mladíkovi pred
oknami kupcovými, vlastne jeho ženou zastávať a hore na ňu žmurkať. Dobre; to teda prestalo
a bol pokoj. Toto prvý oddiel románu. Ale horký pokoj.Tam dolu zľava pred rohom kráľovského paláca (vtedy cisárskeho) stojí granatier
Bakonyiho regimentu, z Osady pochodiaci, na stráži a zíva sa mu pod medveďacou čiapkou.
Príde mu pozrieť na krov chrámu a vidí jeden pár škriabať sa hore schodmi na štít — ach,
však to videl každý deň — no ale len hľadel, snáď mu nápadný bol červený šál okolo jej
krku. Vyjdú na balkón, i to každodenné, ale sa ti tu on vykrúti na poprsie balkónu, nohy
holengajú mu dolu. Štefan Pinka, náš granatier, rozdrapuje oči a nosové dierky; ale ešte
väčšmi natiahne hrdlo, keď zočí, ako šuhaj pomáha ženskej k sebe, a ona si tiež tak
závratne sadne. Kýho diabla! Vezme jej šál a obviaže ním seba a ju dovedna — Štefanovi oči
lezú; — hrmen bohov! — Už letia zo závratnej výšavy, frknú poza sochu anjela, takže šálom
zachytení bokom voľno dolu visia a sa holengajú — chvíľku, šál popustí, a obaja prask, na
tlč rozmrvení padli pred portál na tvrdú mramorovú dlážku. Koniec ich letenia Pinka už
nevidel, lebo veru, už ako ich videl bombáľať sa ani hrušky spoza chrbta svätého, už ležal
i on na dlážke, čiapka osebe, puška osebe, a on tiež osebe — zamdlel, chudák, jeho osadské
srvátkové granatierske srdce to preniesť nemohlo, zamdlel! Citliví, k takýmto ľudským
výjavom zmysel majúci Taliani vzkrieseného granatiera v plnom zmysle slova peniazmi
obsypali. Heroických zaľúbencov ale Milánčania podnes ešte spomínajú, a červený šál a
klobúky dlho pod menom „a la Felice“ a „a la Claudia“ v móde zachovávali.Vrchol, čiže štít alebo hrebeň krovu je široký asi 11 stopy, takže človek pohodlne po
ňom môže chodiť, a je takže z toho istého hladkého bieleho mramoru.Z balkóna sme zase vyšli naň a ako mačky v marci kráčali sme jeden za druhým, vyzerajúc
vľavo, vpravo — nazad ku kupole. Okolo dutiny vedie chodba a z nej oblokmi vidno do
kostola, prosto dolu do diery, čiže krypty sv. Borromea. Z kupoly vinie sa štíhla ako
minaret, ale fajná ani cukor a najvyššia veža, dostavaná pod Napoleonom I. Železné schody
medzi riedkymi a veľmi fajnými kamennými ciframi krútia sa tak smelo, že to vyzerá, akoby
to z pavučiny bolo hotovené. Ako keby ta do nekonečných nebies mienilo sa vyzdvihnúť a
odletieť. Slnce už tuho pálilo, a tak veru, bojac sa závratu, odstúpili sme od vyššieho
vandrovania, ačkoľvek sme nad naším temenom videli miesiť sa viac turistov (a medzi nimi i
ženské), opatrených ďalekohľadmi.Viseli oni tam viac v povetrí ako my, ale sotva viac videli ako my. — Počujte, čo z
tohoto miesta všetko vidno:Naľavo Monte Viso, ďalej Mont Cenis, medzi oboma Superga pri Turíne, Montblanc, veľký
St. Bernhard, Monte Rosa, najväčšmi čnie Matterhorn; ďalej Mischabelhörner, Monte Moro,
Fletschhorn, Monte Leone na Simplone, Bernské Alpy, St. Gotthard, Splügen, Bernina a ďaleko
východne Ortlerspitze. Na juh Certosa (naše Čerťaze?) pri Pavii, pri tom veže a dutiny z
Pavie, a zatým Apeniny (Kollárove Vápeniny).[218]Teda okrem iných zvláštností vyniká tento chrám i neobyčajne veľkým výzorom.Prejdúc námestie Scala pri ohromnom divadle toho mena, kde postavený stojí pekný pomník
Leonarda da Vinci, prešli sme do Palazzo Brera, bývalého samostanu jezuitov, teraz
obrazárne a múzea starožitností zvlášť mesta a okolia milánskeho. Na dvore veľká socha
Napoleona I., venčeného vavrínom. Obrazáreň (pinacoteca) obsahuje v trinástich sieňach
okolo 800 obrazov. Že sa pri toľkom kráme s opisovaním jednotlivých kusov nemôžem
zapodievať, ľahko mi uveriť. Dosť na tom, skvejú sa tam práce Rafaela; fresky lombardskej
školy. Figúry od Leonarda da Vinci. Diela Gentila da Fabriano.[219]Carlo Crivelli,[220]Tizian, Bellini, Bonifazio atď. sú tu zastúpení. Okrem toho je tam oddiel, kde
terajší maliari vystavujú kritike svoje náčrtky a vyhotovené diela. Prístup je dovolený len
na to oprávneným známym umelcom. Tam sme sa teda od dvier vrátili. Zbierka starožitností
nie je ešte úplne usporiadaná.Medzi týmito osemsto obrazmi prišiel som náhodou na obraz, ktorý mimoriadne pútal moju
pozornosť. Bol to obraz, vlastná maliarova podobizeň, nášho rodáka Slováka Jána Kupeckého
(Kupetsky), v Pezinku r. 1666 narodeného a v Norimbergu r. 1740 zomretého. Bol žiakom
majstra Klausa. Že je obraz znamenitý, znamená už jeho vystavenie v tomto slávnom mieste,
ale nie jeho podarenosť bradatá; však tam veľa krajších, slávnejších diel — ale radšej jeho
slovenský pôvod mi bol nápadný.Ešte sme navštívili Chieso di San Sebastiano a mnohé iné, viac pouličné, etnicky
významnejšie veci, a tak tretí deň o dvanástej odviezli sme sa nazad tou istou čiarou po
Desenzano, kde sme na jazere Garda sadli na parník.Na milánskej stanici pri veľkom návale cestovateľov zaplatil som pokladníkovi mylne o 10
frankov viac, ako prichodilo, čo som len pozdejšie spozoroval. Keď sa nával rozišiel,
pristúpim s malou úfnosťou prinavrátenia mi zvyšku k pokladnici; ale statočný pokladník,
akonáhle mi do očú pozrel, bez najmenšieho váhania prinavrátil mi zvyšok 10 frankov. Moje
srdečné vyvolanie „onesto uomo“[221]a pripomenutie talianskej statočnosti nech slúži za uznanlivosť a vďaku.O jednej hodine a desiatich minútach pohli sme sa rýchlovlakom z Milána a o tretej
hodine deväťaštyridsiatich minútach boli sme v Desenzane. Toto je mestečko neveľké, ale
peknej polohy, vystavané na jazere Garda, na juhozápadnom jeho rohu. Počíta asi 4000
obyvateľov. Zo stanice až ku parníku v Desenzane vozíš sa viac ako štvrť hodiny v omnibuse.A tu teda leží pred tebou Lago Garda (Laeco Benacus), jedno z najväčších
hornotalianskych jazier v podobe kyja, ktorého rukovať je medzi hoľami v Tirolsku, resp.
Rakúsku, široká hlava ale rozvalená na rovinách Talianska. V dĺžke má 60 km, v šírke od 3
do 24 km a je miesty 300 metrov hlboké. Jeho malá severná čiastka patrí k Rakúsku.Všeobecne nás upozorňovali na to, že jazero Garda býva búrne. „Fluctibus et fremitu
adsurgens Benace marino.“[222](Vergilius.) Keď na severných holiach pálčivým slncom snehy sa topia, pary sa
dvíhajú, ochladne povetrie, nastane pohyb vzduchu a náramným prúdom neočakávane z tých
skalnatých výšin vrazí do vĺn víchor a blboce v jazere sťa v kotle. No my sme mali šťastie,
povrch vody bol hladký, modrastý, hodvábu podobný. Vetrík vial, ale len natoľko, aby —
zahrávajúc sa nám vo vlasoch, miernil povetrie. Ako sa to dobre, ľahko dýcha tam na palube,
kde ťa horúčosť neunuje a do seba vťahuješ čisté povetrie bez prachu a smradu.Jedna plavba vedie západným od Desenzana, druhá z Peschiery východným brehom do Rivy.
Peschiera je väčšie mesto, ale pretože západný breh je interesantnejší, volili sme ten.Gardské brehy sú utešene malebné, a k tomu úrodné, takže sa tu v slobodnom dochovávajú
citróny. V zime ich však predsa pokrývajú rohožou. V sadoch všade vidieť — a už ďaleko z
jazera — čnieť snehobiele stĺpiky v tmavozelenom lístí. To sú tie gardské citróny, väčšie a
silnejšie od sicílskych, a dajú sa i dlhšie držať, len sú kus horkastejšie a ostrejšie.Po krátkom čase, ako sme sadli na loď, vyzdvihla loď kotvy.Najprv sme si rozkázali obed. K mäsu som pýtal uhorky. Zdalo sa mi, že sa hostinský pri
vyberaní uhoriek zo sklenice potuteľne usmieva. Zahryznem, preglgnem kus tej pomorskej
lahôdky — tristo hrmen! Myslel som, že som prehltol torpédo. Tá samé korenie, pekelný oheň
a koncentrovaná sirková kyselina. Ak pustím uhorku na zem, prežerie dieru do lode a
zahynieme. Ináč všetko bolo dobré, snáď i uhorky — ale pre mornárske žalúdky. Ja ich
nezabudnem.Prvé, čo sa nám sprava nás zjavilo vprostred južného brehu, siahajúc ďaleko do jazera,
bol polostrov, dlhý, úzky jazyk Sermione. Tento podivný zelený kus zeme je historicky
pamätný. Teraz tam jestvuje maličká rybárska ves, kde kedysi mocní Scaligeri vystavali
nádherné byty a skvostné kúpele. Pre utešený výhľad a zmiernené povetrie stálo tu i
tusculum Catullovo, kde svoje básne skladal „Sirmio, peninsularum, insularumque ocellus“.[223]Neďaleko brehu plávajúc, pohybovali sme sa počiatkom v čarovno idylických, ale potom
zázračne romantických krajoch. Prechodili nám na videnie to bližšie, to ďalšie obce, mestá,
letohrady, hrady bohatých talianskych šľachtických rodín. Paroloď v svojom behu z Desenzana
do Rivy pristavuje sa v Sale, Maderne, Gargnane, Piovere, Tremosine, Limone a tak v Rive.
Pri Sale a z druhej strany pri Forri započínajú sa ohromné vápenné vršiská, a hore sa
jazero čoraz väčšmi úži, takže výhľad na oba brehy je veľkolepý. Sediac na palube, pri
chladiacom vetre pohodlne sme obzerali meniace sa fantastické výjavy. Snáď najkrajší bod v
jazere je Gargnano. Tremosine sedí na vysokej, kolmo do jazera asi 60 metrov vpadajúcej
zápoli. Odspodku ho ani nevidieť, len podajedny vincúrske domky, kaplnky a letohrádky medzi
olivami a citrónovou hustinou napokraj skaly čupia prilepené v závratnej výške alebo tam v
dákej hlbine, priekotnej terase v bielom dolomite. Musí to tam byť strašné, keď im ponad
hlavy víchor hučí, krúpy bijú a pod nohami jazero duní, rozhnevané vlny o skaly trepe.
Každým krokom, každým zvrtom inší zákrut, inšie tvary, ale napospol, a kde len možno, pre
vyšší kontrast holých skál — zelené veselé sady citrónových stromčekov, vinice, a k tomu
spomenuté biele stĺpiky. Myslite si k tomu dlhú modrú hladinu jazera, tak mi uveríte, že sa
vozenie týmto jazerom ozaj odplatí.Z limonského prístavu vedie len chodník krkolomnými skalami hore dolinou do mestečka.
Ťažko by som bol veril, že to spájka s obcou, keby som nebol videl driapať sa pasažierov
ako kozy hore. Podobné čosi som ešte nevidel. Vôbec, celý dnešný deň bol mi interesantný.Vyše Limone, voľačo viac od polovice cesty stadeto do Rivy, je hranica rakúskeho
Tirolska (trientinská), priekom cez jazero, oproti Monte Altissimo. Pravým brehom od Rivy
dolu, do kolmej steny, nad vodou vyššie a vyššie sa dvíhajúcej, je vystrieľaná nová cesta,
ktorá zvrtnúc sa asi hodinu cesty dovnútra, tiahne dolinkou do Biacesa, Legos atď. až k
jazeru Ladro.Riva leží v strašnom žlebe. Pred ním jazero, vôkol neho sú nakopené ohromné hory, sprava
Monte Traversole, Monte Oro, Monte Peri, zľava ďaleko dolu až po St. Vigilio siahajúci
Monte Baldo. Riva v svojom alpskom hrobe už začala mrkať, keď sme sa pristavili. A kým ma
na tridsiatku vyzvárali, zatmelo sa. Zato ale pribehol mesiac s lučivom a prívetivý
Tirolčan, kupec surového tovaru a würtemberský kráľovský ekonomický správca, naši
spolucestovatelia, nás trpezlivo čakali, kým ma odbavili. Niesol som voľačo milánskeho
hodvábu, ten som oznámil, a po odvážení, ocenení, zaplatení, premieňaní, opakovanom
zapálení vyhasnutej sviece, zapísaní a konečnom poklonení — išiel som namrzený do hostinca.Na prívetivej terase sme s tými pánmi dlho do noci besedovali, rozprávajúc každý svoje
zažité skúsenosti. Zo samého mesta sme vlastne veľa nevideli; len toľko viem, že sme hore
schodmi, dolu schodmi, cestou a terasami, jedno nad druhou kráčali. A keď som na hostinci
obločnice zatváral, videl som, že mi nad samou hlavou delá trčali. Ako lastovičie hniezdo
hore na skale stála vylepená pevnôstka a z nej dolu zívali na nás krupovice.Tak vyzerá Riva v noci. Ráno o štvrtej boli sme už na nohách. Začalo svitať, keď sme sa
zase brali dolu k brehu. Domy sú horšie rozmetané ako v Štiavnici. Pred poštou sme
raňajkovali a na poštové káry (a či čo to bolo) sadali. Veľmi pohodlné to nebolo, ale
predsa dačo pohodlnejšie od trenčiansko-žilinského dostavníka. Pri rozodnení zjavovali sa
nám nad hlavami určitejšie, a akosi bližšie sa nám zdali pevnosti a delá nad rivanskou
skalinou. Pohotovo stáli privítať talianskych Italia irridente,[224]ak by sa im zachcelo urobiť vizitu hore Gardou a Rivancom. Nad mestom je stará
bašta, Scaligermi stavaná, v meste Castelo la Rocca kasáreň a minoritský kostol s maľbami
od Guida Reniho. — Brali sme sa smerom na východ brehom jazera. Spočiatku som sedel na
predku voza, potom som šiel peši; týmto spôsobom človek sa najlepšie môže oboznámiť s
novými predmetmi. — Cesta viedla nás už rovinkou, až do skalných stien vytesaná, kade stoja
domčeky finančnej stráže. Skupeniny malebné, interesantné. Ďalej nás viedla cesta cez malý
prístav Torbole. Od Torbole diali sa cesta od brehu Gardy do vysokého sedla ohromného Monte
Baldo. Toto sedlo vpadúva asi pod uhlom 30 stupňov na západ a vrch sedla môže vystúpiť asi
na 2500 stôp. Celé toto kusisko predstavuje velikánsku, sem-tam popukanú tablu a len v tých
rozpuklinách vykukáva, i to len kde-tu, kerčok divých fíkov alebo trávy. V perspektíve
vyzerá to, akoby bolo okresané. Keď som pod cestu alebo nad cestu vystúpil, šlo to tak ako
po krove, ale len drsnosť zvetraného nummulitového vápennáka udrží botu. Videl som po tom
úvale i čiernu kravu a kozy chodiť; tie len zvyk, hlad a pažravosť mohla nútiť takéto
prechádzky vystrájať. A kosom tejto kosmej tably vedie hradská z Rivy do Mori k železnici.V Torbole pripäli dvom poštárskym vozom po páre silných volov a tak pomaly slimačím
krokom hýbalo sa to nahor. Ja som hneď medzi vinicami zišiel dolu a jachal som už po Nago
na vrch sedla pešo.Moja raňajšia prechádzka sa mi veru zavďačila. Za Rivou som videl od štice až po odtlaky
dolu mohutný Monte Gicemella, na juh hladinu Gardy.Dolina od Rivy na sever delená je prostriedkom akoby sihoťou vo dvoje bralatým kopcom.
Na tom kopci sedí hrad v rumoch. Z oboch strán dolinou ponáhľajú sa zelenými nivami a
olivovými sadmi dva potoky do jazera; sú to žriedla Mincia, oba belavomútne, tak ako ich
neďaleký sused, mohutná rieka Adige (Etsch). Tam ďalej na obzore, slncom pozlátené, divnou
trhanou formou a vôbec rozmanitosťou vynikajúc, kopia sa hora za horou. Kraj to veľmi
hrbatý a rapavý, ale interesantný. Keď som takto i pred seba, za seba, okolo seba i nad
seba pozeral, skúmal a kochal sa — blízo samého hrebeňa priblížili sme sa k pevnôstke,
malému Šipka-pasu,[225]blízo pod hrebeňom sedla. Stavaná je tak, že musíš prejsť cez jej brány, a flankírovaná[226]je z oboch strán baštami. Tie bašty majú podobu bosmana (baba), čo ku káve
dávajú; lenže miesto hrozienok sú špikované delami. Uhorský pechúr, puška v ruke, si na
tomto, čo sa výhľadu týka, krásnom, ale ináčej nudnom hniezde vytieral oči. Po malej chvíli
vyšli sme na sedlo, na rovinu s bujným porastom a veselým okolím, a tam medzi stromami,
figami, hroznom, olivami atď. hovie si Nago.Obec Nago musí byť v zdravotnom ohľade veľmi príhodná. Pre milovníka romantiky a
prírodnín ozaj vítané miesto. Pri ceste stojí široký dom na poschodie; prízemím toho domu
sú tmavé arkády, kde sa stenou prúdi do primeraného kamenného džbaru čistá chladná voda.
Ako príjemne, chladno to tam. Z bokov naťahujú sa révy, rozličné kvety a ovocné krovy.
Pekný taliansky obraz. — Na sever a na juh vystupujú hore vysoké Alpy s mramorovými lomami,
farby to červenej, to žltej a podoby trhanej alebo hladkej, obrastené krovmi: tie najživšie
kontrasty. Pred nami na východ kloní sa cesta mnohými kľukami dolu do tesnej doliny,
obkľúčenej zázračnými zápoľami.Kým sa pohneme ďalej, umienil som si preriecť o Monte Baldo a jeho vrstovníkoch dačo z
odboru prírodopisu.Monte Baldo je treťohorný, kriedového útvaru, v ohromných stupkách ako pri Ferrare di
Monte Baldo. Dolomity sú veľmi zhusta zastúpené, ale rozpukané; v tých hrozných
rozpuklinách sa roztekajú potoky v podobe vejára.Ďalej pri Adiži sa nachodí dolomit a červený amonitový vápennák.[227]Všetko to v ohromných rozmeroch. V dolných vrstvách nachodí sa riolit.[228]V južnom Tirolsku objavuje sa na vápennáku i spiriferina.[229]Dačo som zodvihol i z tu zastúpenej kveteny, tak asi: Stachys recta,[230]Calamintha officinalis,[231]Physalis alkekengi,[232]Centranthus ruber,[233]Scabiosa suaveolens,[234]Artemisia pontica,[235]Eryngium amethysticum,[236]Funica saxifraga.[237]V ďalších holiach na východ vo Vall di Fassa rastú: Saxifraga oppositifolia,
Saxifraga androsacea, okolo Boce (Botzen): Saxifraga squarrosa, Trioidea decumbens,[238]Calamagrostis montana,[239]Daphne petraea.[240]Hneď za Nagom medzi skalinami a zákľukami viezli sme sa hladkou cestou nadol. Príprahu
volov sme nechali na vrchu, a tak pri vkusných, na príhodných miestach stojacich kaplnkách
a ovenčených sochách, tu i tu násilnú smrť značiacich krížoch, zišli sme do kotla; spodok
toho kotla vyplnený bol malým, ale pekným romantickým jazerom Loppio (líška). Z jazera
dvíha sa zelený kužeľovitý kopec, na ňom navrchu vidieť akési rumy. Ešte to chvíľu išlo
tesnými, myseľ človeka zabávajúcimi priesmyky, až sme vošli do obce Mori. Tam zastala
pošta, zložila, čo zložiť mala, nás ale zaviezla na asi štvrťhodinu od mesta vzdialenú
stanicu Mori. Tu sa už dolina na pol hodiny rozšíri, kade tečie rieka Adiža a kade hrnuli
sa od pravekov čaty barbarských národov za korisťou teplého Latia a za pokladmi vysokého
umenia a vied rímskych národov. Touto cestou tisli sa rímske légie, predierajúc sa vždy
diaľ do odľahlých vrchovatých krajov, podmaňujúc si národy rozličných jazykov a všakových
zvykov. Toto teda bola brána víťazov a premožených národov. A vidieť tu stopy všetkého
toho, všetkých storočí, až po najnovšie časy. Tu zanechal odjakživa lakomý človek zreteľné
znaky svojej povahy: „bitie pre bytie“.O pol deviatej sadli sme si s Tirolcom, známym od plavby na jazere Garda, a
Würtenberčanom do vozňa a viezli sme sa v severnom smere na Franzensfeste. Od Franzensfeste
vedie dráha ďalej cez Brenner na Innsbruck; ale my sme sa viezli odtiaľ na východ až po
Lienz, kde sme došli večer pred šiestou.Ačkoľvek som sa na tomto dlhom kuse cesty na staniciach a okolím len práve natoľko
obzeral a bavil, nakoľko to dopúšťal chod vlakov, predsa pre veľké krásy prírody a inšie
pamätnosti túto trať dačo bližšie opíšem.Prvá stanica od Verony v Tirolsku je Ala, veľmi zaujímavej polohy. Potom nasledujú
Serravallo a tak Mori. Poniže Mori, chýrečný pre tam pestovaný dobrý chresť, pri St. Marko
vidieť silný úšust zvaleného Danteho vrchu „Inferno“,[241]ktorý vraj r. 883 zasypal celé mesto.Povyše Mori nasleduje zámok Lizzana, obývaný r. 1302 Dantem ako ghibellinským vyhnancom.
Isera s pekným vodopádom a vinicami, ktoré vo Val Lagarine všade bývajú pestované. Víno je
červené, dobré, ako je znamenité i všetko druhé ovocie.Reveredo, pekné mesto s 8000 obyvateľmi; tu ročite produkujú do 120.000 funtov hodvábu.
Dosť na šlepy. Starý kaštieľ na námestí Piazza del Podesta je hodný videnia.Villa Lagarina, Calliano, Matarello. Pred Callianom na výšinke zámok Beseno grófa
Trappa. I tu sutiny pripomínajú, že sa tu dakedy pováľal celý grúň. Pred Trientom dedina
Sardagno s vodopádom.Nad Adižou, popri ktorej sme spechali, s tými všakovými prítokmi z tirolských velikášov,
tie najpodivnejšie podoby hladkých, strmých, drsných, zeleno porastených alebo bielych,
suchopárnych, červených, čiernych, žltých vrchov; za nimi a nad nimi vykukávali
strašnopekné, snehom pokryté, nad organickými ústrojmi vyvýšené hole. — Tu dolu záhrady,
vinohrady sa smejú, ľudia sa prplia, chrámy, hrady, smutné alebo veselé v nivách, na
zápoliach viesky a mestá, každé okamihnutie nový a nový obraz. Ja som opravdivý Slovák, syn
hornatých krajov — ale veru oproti tomu množstvu a ohromnosti sú naše Karpaty len krtince.
Keď to tak pozdĺž a priekom prejdeš, a hrb za hrbom pred očami máš, veruže to tak vyzerá,
akoby tam svetu rebrá von vychodili. Alebo — ak má svet tvár, a hnevať sa vie, tak sa mu
ona v Tirolsku škaredo zmraštila. Desať hodín železnicou sme ich istotne mnoho videli, a
koľko sme ich nevideli!Trento (Triento, Tridentum) so 17.000 obyvateľmi, podľa povesti stavané Etruskami,
Strabom, Pliniom a Ptolemaiom pripomenuté. Leží medzi velikánskymi skaliskami. Vyniká
vežami, mramorovými palácmi a mnohými pováľanými hradmi. Nad mestom panuje kasáreň, kedysi
arcibiskupské sídlo, pod menom Buon Consiglio (dobrá rada). Hlavný chrám založený roku
1048, stavaný od r. 1212 do XV. storočia, obsahuje porfýrový pomník benátskeho táborníka
Sanseverina, ktorého Trenťania r. 1487 pri Calliane (železničná stanica oproti Rovereta)
úplne zbili a jeho samého zahlušili.V rokoch 1545 — 1563 sa tu vydržiavalo často spomínané Concilium Tridentinum, v St.
Maria Maggiore. Na severnej stene sú závojom zakryté podobizne členov toho koncilia, a to:
7 kardinálov, 3 patriarchov, 34 arcibiskupov a 235 biskupov.Mestské múzeum chová pamätné starožitnosti rímske a keltské.Na pravom brehu Adiže vidieť kopec podoby bašty, vrch rovný, boky zápolisto-strmé. Stade
býval najvoľnejší výhľad na okolie; od r. 1857 ho opevnili a teraz návšteva tohoto bodu je
vojenskou správou obmedzená.Vyše Trentu vteká z doliny Voal di Cembra do Adiže. Tadeto cez viac ramien vedie 920 m
dlhý most. Povyše neho je stanica Lavis.Za tým vidieť prastarý brod, vedúci cez Adižu, Nave St. Rocco, do Nonsbergu.St. Michele (Wälsch Michael, čiže Adler) s priestranným kláštorom otcov augustiniánov z
r. 1143. Zľava priesmyk Rochetta, vedúci ďalej do Nonsbergu.Mezzo Tedesco a Mezzo Lombardo, obce delené potokom Noce. Tadeto behom Adiže bola dolina
voľakedy celkom zaplavená močarinami; teraz, keď vody spustili, je to kraj ako slušný tak i
úrodný.Salurn, prvá nemecká stanica. Pri nej rumy starého hradu, stojaceho na končistej
neprístupnej skale.Nasledujú obce Margreid, Kurtatsch a Tramin. Po Salurn vládne talianska národnosť, a to
je ten kraj trentský, ku ktorému Taliani z ohľadu národnosti, bratstva čoraz väčšmi dávajú
najavo toľké sympatie. Nápadné sú však tichému pozorovateľovi tie mnohé slovanské mená
obcí, dolín, hôr a potokov. Hole oproti vrchom Monte Baldo menujú sa Lasini. Vyše Bozen
dolina Windschgau (Vindi), Primiero, Predazzo, Meran, Kurtatsch, Perdonig, Sirmian,
Prisian, Tramin atď. Lež hore ďalej v taurských vrchoch, Dolomitoch a Karavankách hore
Drávou a Iselou nájdeme ich viac.Dolina až sem prekonaná, ako i ďalší jej beh, je takmer výlučne, nakoľko som to mihom
mohol pozorovať, vápenná, ale badal som i vrútne (eruptívne) skaliny a sčiastky i
kryštalické horniny.Od Trentu naľavo v ďalekých dolinách vykukávali cúcore Giudikánskych Álp, od Traminu
Ortlerské hole. Sprava, menovite z okolia Bozen, nazerajú fassanské snežníky. Fassanská
dolina je geológom chýrečná, tam sa utešený epidot,[242]fassait a mnohé iné nerasty nachádzajú.Za Traminom nasleduje obec a stanica Neumarkt, taliansky Egna, zväčša nemecká. Leží na
ľavom brehu Etschi (Adige). Vyše Neumarktu prekračuje železnica rieku Eisack, ktorá tu
vteká do Adiže. Riečište Eisacky je veľmi svojvoľné, strmé, nánosom zatrepané, široké, čo
je znakom toho, že Eisack zosilnená vodami hôľ, búrna letí tuhým prúdom. Zo všetkého
vidieť, že tu rozuzdená príroda robí hrozné búrky. Odtiaľto železnica ide na brehu Eisacky
ďalej na sever, kdežto Etsch (Adiža) zvrtne sa naľavo a tečie cez Windschgau (ako Windischdorf).[243]Windischdorf pochodí bez otázky od Vindov a je zreteľný etymologický dôkaz
rozsiahlosti pravekých Vindov, čiže Slavianov. Adiža tečie pri Merane a vychodí z jazera
vyše Glurnsu z Oetzthalerských hôľ neďaleko dlhej, celé Tirolsko preťahujúcej Innskej
doliny. Adiža je napospol mútna, farby popolavo-bielej, tak asi, akú vidíme vytekať zo
Štiavnických stúp.Bozen (Bolzano), mesto s 9000 obyvateľmi, so zvláštne peknou polohou, medzi Eisackom a
Adižou, ktoré sa hodinu nižšie spájajú, na potoku Talfer, prišlého z dolinky Sarnthal —
leží na predhorí, v teplom úrodnom kraji. Tu a v okolí sa dobré vína rodia a kaktusy a
granáty (Punica granatum) divo rastú. Do päť hodín vzdialeného Meranu a hodinu ďalekého
Griesu lekári posielajú na prsia nedužných. Zdvihnúc zrak hore vo východnú stranu, vidno od
neba trčať fassánske dolomity, jeden strašnejší od druhého: Schlern, Rosszähne,
Rosengarten, Rothe Wand — vo svojom spôsobe hrozitánske. Kotlina, v akej leží mesto, je v
lete veľmi teplá, a preto zámožnejší, aby vyhli pálčivostiam, bývajú na takzvaných Ritten
(lazy) po okolitých romantických vŕškoch.Okolie mesta je zaujímavé. Kamkoľvek sa obzrieš, všade nájdeš interesantné predmety,
menovite hrady, zámky, kostoly a kláštory.V stredoveku bolo Bozen strediskom obchodu medzi Benátkami a severnými krajinami.Hlavný chrám pochodí zo XIV. storočia a má podľa lombardského zvyku na portáli dvoch
levov.Nachodí sa tu i záhrada arcikniežaťa Rainera.[244]Za oltárom v hlavnom chráme stojí náhrobník. I jeho pekná a dobrosrdečná pani v
Bozen zomrela.V blízkosti mesta stojí hrad Kuebach, majetok grófov zo Sornthein, v peknom položení, s
pekným výhľadom. Ďalej kúpele Radl, zámok Kampen, hrad Runkelstein s freskami, vzťahujúcimi
sa na starú baladu „Tristan a Isolda“.[245]Rumy hradu Karneid. Interesantná je Sarnská dolina s potokom Talferbach. Vedie
tu cesta popri a popod staré hrady, bohatými na povesti, a to: St. Anton, Rendelstein,
Runkelstein, Ried, Wangen.Zápoľa Kofel je strmá, asi 140 metrov vysoká skala, na nej stojí pútnický kostolík. Zo
Sarntheinu vedie chodník cez 1973 m vysoký Kreuz-Jochom do Meranu, známeho to sanatória,
kde chorí na prsia bývajú liečení príjemným letným povetrím a hroznom.Neďaleko Neumarktu stojí ďaleko viditeľný, arcikniežaťom Sigismundom r. 1473 stavaný
hrad Sigmundskron. Na tom istom mieste nad Adižou stála rímska tvrdza Formigaria. Potom pri
dedine St. Paul rozpadnuté hrady Wart a Altenburg, Fuchsberg a Boimont a najhodnejší zámok
Hoch-Eppan.Tu v Bozen nás opustil spolucestovateľ Tirolčan. A tu kúpili sme hrozno a inú ovocinu,
lacnú a výbornú. Tu v Bozen v žalári sedel vtedy povestný Heinrich Tourville, čo svoju ženu
dolu strčil z brehu grúňa Stilfzerjochu. Akýsi špekulatívny mešťan, majúci svoj byt oproti
Tourvilleho žalára, všetečných turistov púšťal za peniaze, aby sa vrahovi mohli do jeho
chyžky nazerať a mohli jeho myšlienky načúvať. Vo Viedni, keď dakoho odpravia šibenicou,
pečú Galgenpretzln,[246]predávajú Armensünderwürstln[247]a Francesconibinden,[248]nuž, hľa, našiel sa tiež v Bozen kšeftmacher a našiel bláznov.Od Mori počnúc, a čím ďalej tým viac, ale najviac, pravda, vo Franzensfeste, kam sme
dobehli na obed — badali sme z celého sveta pošlých turistov, obojeho pohlavia, medzi nimi
najviac takých, čo sa škriabu po holiach, takzvaných Alpenfekserov[249]opravdivých a — afektovaných. Rád som sa im prizeral, a ako som tých skutočných
fekserov obdivoval, boli mi tí všakoví naprúžení a afektovaní rytieri veľmi smiešni.Tam na stanici z tej alebo onej doliny prišlí posadia sa do vozňov — dámy v krátkych
tesných sivých šatách, s tmavými okuliarmi a rozpustenými vlasmi. V rukách nesú železom
obité palice, dlhé ako oje, ledvaže sa to priekom vozňa vprace, a ty v ustavičnom strachu
čupíš, že ťa po nose chropnú.Dámy to obyčajne vysoké ako tá Kleopatrina ihla, nedávno privezená z Egypta do Anglicka.
Ich bledá pehutinavá pleť, červenasté vlasy a seriózne natiahnutá tvár dokazujú, že ich
nosičky sú — Britaniky.[250]A tí mužskí fekseri! — Štajerský, podperený, pohúžvaný klobúk so zelenou šnúrou a
kyckou. Krátky huňavý tmavý kabát, pléd[251]v remeňoch, ďalekohľad, palica a okuliare. Keď sa ho vľúdne pýtaš, ako sa tam
onen snehový končiar volá, nepozrie na teba a nedá ti odpovede. Vytiahne mapu a chodí
prstom po nej, prehodí pár slov k druhovi, z ktorých rozumieš asi toľko, že včera večer
raňajkovali na chlme Ortlera a zajtra ráno že budú obedovať na Grossglockneri. Títo
mlčanliví opovrhovatelia nás povšedných bedárov sú tí opravdiví Alpenfekseri, členovia toho
alebo onoho Alpenvereinu.[252]Pred tými že rešpekt, tých som obzeral, akoby boli z neba padli.Tí pretvorení, maškarní, veľkomestskí Alpenfekseri, obyčajne takrečení „pudelspringeri“,[253]keď pár krtičných kopencov prešli, napchajú si za širák hôľne kvety, menovite
Gnaphalium leontodon,[254]a sú vyberane, švihácky vyfintení, pravdaže, v tirolskom národnom kroji. V ruke
tiež nesú neodbytnú „rennstangu“. Ale aby vystrojenie srdnatého chlapa bolo úplné, siahajú
mu nohavice vyše a pančuchy niže kolien, takže mu holé kolená von vyzerajú. Opravdivého
tirolského horniaka, ktorý je prinútený šúchať sa na nebezpečných pochodoch po kolenách, sú
ony ohorené a rapavé ako brest; ale takýto omáčkový fekser ich má biele a mäkké ako dažďová
hlísta. A to na všetkých staniciach prichodilo, odchodilo, mrvilo sa, že by človek myslel,
že už tie ohavné vršiská na drobkoch roznesú.Od Bozen hore sa dolina úžila, vody poskakovali, čím menšie, tým bystrejšie, ráz
všetkého okolia stával sa vrchovatejším a chladnejším, dochodili ihličnaté stromy, úpusty,
hrable, píly, samokovy, maše, strelnice, rízne, skoky, plavačky, kde-tu ešte poriedko
pltnice.Pokiaľ sme ešte videli bozenskú červenú vežu, je dolina široká, a povyše viníc
rozprestiera sa pekný gaštanový les. Potom ako sa dolina zúži, nasleduje stanica Blumau.Stanica Atzwang. Vpravo od nej vyteká potok Finsterbach. V jeho doline medzi Langmoos a
Mittelberg sú mnohé pyramidám podobné zosutiny brehov. Okolie je tu porfýrové.Stanica Waidbruck. Pred Rollmannom vteká do Eisacku Groedenbach. Nad Groedenbachom v
doline čnie nad priepasťou hrad grófa Wolkensteina: Trostburg.V týchto divých, romantických dolinách videl som podivný spôsob spúšťania dreva,
takzvané rízne, na pevných telegrafických stĺpoch nahor do strmín natiahnuté drôty, čiže
drôtové povrazy. Na takom povraze visiaci klát letí do doliny.Železnica tiahne úzkou dolinou po strmých porfýrových stenách pri klokotajúcej živej
Eisacke. Vysoko nad ňou nad strmými, drsnými stenami rozložené kvitnú nivy a na nich
ľudnaté dediny.Stanica Klausen. Vo všetkých vojnách bol tento priesmyk predôležitý. Napravo, na
skalinách sedí benediktínsky kláštor, známy pod menom Seben; bol pôvodne rätským castellom[255]Sabiona, do X. storočia biskupské sídlo a potom rytiersky hrad. Tadiaľto kedysi
tiahli bojovní Cimbri[256]proti Rimanom, poraziac rímske légie päťkrát jedno za druhým, kým 640 rokov po
vystavaní Ríma pri Verone kroz Gaia Maria predsa raz neboli Cimbri zbití. Na prednej stene
veže nad priepasťou namaľovaný je kríž, skade sa r. 1809 do hlbiny zhodila Francúzmi
prenasledovaná mníška. — Kapucín Joachim Haspinger († 1858), známy z odporu Tirolcov oproti
Napoleonovým vojskám, r. 1809 bol otcom tohoto kláštora.Nasleduje mesto Brixen (569 m nad morom), taliansky Bressanone. Cez deväť storočí hlavné
mesto r. 1803 zaniknutého biskupského kniežatstva. Leží v peknej zelenej doline. Hoci ešte
i tu vidno gaštany a vynútené révy, je toto okolie na orbu a zväčša už na chov dobytka
odkázané. V tomto meste bol internovaný bystroumný a slobodomyseľný český publicista a
redaktor „Slovana“, Karol Havlíček. Vidno tu veľký seminár a biskupskú rezidenciu. V
kostole, pošlom z XV. storočia, spočíva rytier a básnik Oswald z Wolkensteinu († 1445).Pri Franzensfeste vbehúva železnica zase do hlbokej tesnej doliny. Je to obraz dolín,
akých v našich Tatrách často nachodíme. Tu sa železnica delí: jedna na sever cez chýrečný
Brenner do Innsbrucku, druhá na východ Pusterthalom do Lienza atď. Pred ústim doliny stojí
silná, hoci nepatrná tvrdza Franzensfeste, okrúhlej podoby, vylepená na brehu Eisacky,
ktorá tam v hroznej škuline blboce priepasťou. Popri pevnosti vedie hradská do Pusterthalu
48 m vysokým, r. 1178 vystavaným mostom ponad Eisacku.Asi štvrť hodiny vyše tvrdze nachodí sa veľká koleseň i s hostincom. Tu sme vystúpili a
obedovali. Vlaky prichodili z troch strán, dovážajúc hostí všakového kalibru. Po obede som
vyšiel na perón obzerať cestovateľov, pospiechajúcich do Talianska. Ako vlak odbehol, čujem
krik a zhon. Poskočím i ja ku koľajam, aby videl krásneho poľovného psa s odťatou hlavou.
Zadné koleso posledného vozňa mu cez krk prebehlo. Ešte tri razy pysk dokorán otvoril. Či
to samovražda bola, nevedieť.Cesta do Franzensfestu na Brenner je preslávená z časov francúzskej vojny pod statným A. Hoferom,[257]spomenutým už Haspingerom a inými tirolskými junákmi.Odbila hodina i nášmu odchodu. Tiahli sme nazad k tvrdzi, tam vysokým závratným železným
mostom prestúpili sme priepasť nad Eisackou a poberali sme sa do krajov Rienzi, najdlhšej
tirolskej doliny Pusterthalu, ktorá prebehnúc vodnú hrádzu medzi Rienzou a Drávou pri
Toblachu, končí sa až hen pri meste Lienzi.Tu zase — ako to sami nemeckí cestopisci a dejepisci dopúšťajú — nápadné sú slovanské
miestne mená dolín, riek a hôľ, čo ukazuje na slovanských praobyvateľov a ich dávnovekosť.
Naozaj, nepredpojatý človek sa zadiví, v akých končinách, kútoch a výšinách starej Európy
nájde stopy prepočetného národa slavianskeho. Nebolo by to na verenie, kam ten národ sa
roztiekol, a predsa je to nad všetku pochybnosť povýšenou pravdou.Dlhá dolina Pusterthal bola pustou dolinou, kade sa Vindi (Slaviani), terajší
krainsko-štajersko-korutánski Slovinci tisli na západ. Oni dali meno i potoku Rienz
(Riečka). Tam máte Taurské (Turské) hole, tam Venediger, tam vyše Lienza Vindisch-Matrey.
Tam na výšinách (12.000 stôp) Grossglocknera pastviny „Pasterce“ rečené. Ďalej v
Soľnohradsku Pinzgau (= Vindsgau), tam dolina, potok, mesto a priesmyk Gerlos, dolina Zem.
V okolí Grossglocknera mená vrchov, obcí, dolín, potokov: Kreml, Sventek, Zlap, Tremul,
Petzek, Devant, Gösnitz, Pregraten, Mohvitz, Welzeloch atď. Pozrite na mapu a zahľadíte sa,
ako ďaleko ťahá ten slovanský polyp. Teraz po ňom zostali už len slovanské mená. Za čias
Julia Caesara býval vraj v Pusterdoline kmeň Pyrustov, ktorí robili výpady až po Aquileu.O slavianskej topografii písali i sami Nemci, tak menovite prof. Biedermann: „Die Slaven
in Tirol“.[258]Bože, bože, čo sa tam národa prehemžilo pod úpätím tých prepevných pravekých svedkov
ľudských dejín: Rätských, Julských a Taurských hôľ. O tom nám pripaľuje svetlo Hellwald,
ktoré svetlo však rozumieť a chápať práve len Slavian je vstave.Keď sme z tvrdze Tranzensfest presadili železným, 190 m dlhým a 80 m vysokým mostom
Eisacku, prešli sme pri Aiche — stále vo východnom smere — 250 m dlhý jask. Napravo dvíha
sa velikáš Sohlern. Pri Schabse vyše Brixenu prerýva priekopa spomenutý klinovitý hrb,
hranicu deliacu Rienzu od Eisacku. Cez Fallerbach vedie železný most. Tam naľavo dedina
Spinges známa z vojny r. 1797. Stanica Mühlbach, mestečko pred dolinou Valser, ktorá sa
odtiaľ hore ťahá päť hodín až po Zillerthalské snežníky.Za Mühlbachom dolina sa sťahuje; priesmyk bol r. 1809 proti Francúzom bránený násypom.
Stanica Unter Vintl a hneď zase dosť dlhá dolina Pfundersthal ťahá sa do Pfitschthalu.Po prekročení Rienzi nasleduje St. Sigmund, pravo vbok malý sirkový kúpeľ Illstern.
Stanica Ehrenberg s kaštieľom grófa Künigla.Prešli sme popri drsných skalnatých kútoch do mestečka Lorenzen. Tu mostom sme prešli z
doliny Enneberg tekúci potok Gader. Stoja tu oproti sebe pováľaný samostan Sonnenburg a na
zápoli Michaelsburg.Brunneck, hlavné miesto tejto doliny, pred dolinou Ahren lebo Taufer. Chorý cisár Karol V.,[259]prenasledovaný kniežaťom Móricom Saským,[260]našiel tu r. 1552 útočište; tu pri oddychu zajedol si knedlí. Z Innsbrucku
bežal cez Brenner sem. Snáď stade pochodí nemecké porekadlo: „Er ist durchgebrennt“.[261]Tauferská dolina od Mühlbachu je divá. Daktoré z tých hôľ Riesenfernergruppe nakúkali z
diaľky troch až šesť hodín až na nás. Tak napríklad Stuttenock, Grauenock, Hochgall,
Schnebige Nock, Ruthnerhorn od 8000 do 10.000 stôp vysokí šuhajci.Stanica Olang pred dolinou Antholz. Nasleduje stanica Welsberg pred dolinou Gsies so
starým hradom, pochodiacim z XII. storočia. Vyše Niederndorfu otvára sa interesantná dolina
Prax s krásnym zeleným Wildsee na podnoží mohutného, 2808 m vysokého Seekofela. Hneď za
Welsbergom prekvapila nás vidina podivných Dolomitov. Patria ony k dlhočiznej reťazi
(rätských) takzvaných „Južných vápenných hôľ“. Ony sú severnou hranicou Veneciánskej
provincie, skade pyšno nazerajú cez roviny lombardsko-benátske do talasov Jadranského mora
a nazerali doň už i vtedy, kým sa ono rozprestieralo až po samé tieto bralá, zaplaviac celú
teraz bohatú rovinu. Ešte sa vlny veľkého vtedy Jadranského mora trepali o päty tvrdých
Dolomitov, keď už rovina terajšieho Uhorska ležala na suchu a Blatné jazero, ostatok
stečených vôd, blýskalo sa na svojom terajšom mieste.Cukrovo biele, hranavé, nad zelenými vrchmi a v modrine nebeskej, ačkoľvek ešte len
ďaleko, nakrátko predstavili sa majestátne Dolomity a vyniesli ma do nadšenia, tak
veľkosťou ako i bielou neškvrnenou farbou.Čím ďalej sme sa viezli a do výšky vystupovali, tým viac nadobúdali kraje alpský obraz.
Celý vzduch, všetko, čo ťa obkľučovalo, páchlo hoľami. Pastviny, lúky, lesy, ľud, domy,
krása prírody, chudoba ľudu, ale pritom predsa usporiadanosť. Ženský tmavý kroj nezdal sa
byť vkusným. Krovy sú skalami obťažené. Hoci blízo pol septembra, a ľud ešte žatvou
zamestnaný. Lichva je dobre opatrovaná.Pri stanici Niederndorf pod vrchom Dűrrensteinom kúpele Majstadt. Tuto poslednýkrát
prekračuje železnica Rienzu, ktorá vyteká z doliny Ampezzo.Stanica Toblach je významná svojou polohou. Stadeto sa ťahajú Toblašské hole do vysokých
Taurov na sever, na juh otvára sa prepamätná dolina Ampezzo s Rienzou. Touto dolinou je
priechod medzi a cez nesčíselné Dolomity do rovín veneciánskych. A poloha Toblachu je
pamätná ešte tým, že stojí na rozhraní Rienze — neskôr Eisack — Adiže a Drávy. Hneď niže
osamotenej stanice Toblachu vyteká nepatrný jarček Dráva, ktorá ďaleko, ďaleko s Dunajom a
v spoločnosti s veľa, veľa prítokmi vteká do Čierneho mora. Nuž, hľa, taký drobček je tu
Dráva, kým sa diaľ, skalami skackajúc predráva. Močaristé lúky sú jej prameňom, s
medokýšovou kožkou na povrchu práve tak ako na tom našom malinkom Hrone, tam vyše Telgartu
pod Kráľovou hoľou.Vznešená panoráma! Pravda, dolina Ampezzo z toblašskej stanice je len po kuse viditeľná
— vedie cez Belluno do Benátok — rok po rok navštevovaná húfmi cestovateľov; z boka na bok
sa točí pretekaná Rienzou. Riečište a cesta lesknú sa bielym vápennákom. Zem tu dolu je
živo červená a fialková, pravdepodobne pochodiaca z červeného ležiaka (Rothliegend). Údolie
je zarastené zeleným, tu tmavým, tam veselším lesom, a ponad to do blankytu okomodrého neba
vystupujú vo fantastických formách jeden spoza a sponad druhého cukrovo biele hranaté
Dolomity. Je to pekný, pekný, velebný chrám boží, a pobožným citom hľadel som do svätyne
chrámu otvorenými dverami Toblachu.Keď sme sa viezli z Toblachu dolu popri Dráve, sprava celkom nad nami dvíhali sa vždy
iné a iné 8000 — 10.000 stôp vysoké Dolomity, meniac formy až po Lienz, kde ich už večerné
šero zakrylo tmavým závojom.Sneh, ktorý ležal na tých ohavách, ťažko bolo rozoznať od brál; kamenné mrvy a sneh boli
takmer rovnaké, len žltkastou farbou (od prachu) sneh sa dal rozoznať od podlahy.Niže Toblachu pri spešnej Dráve leží stanica Innichen, kde bavorský vojvoda Tassilo I.,[262]utratiac vlastného syna Garibalda v zúrivej bitke, Slovincov (Vindov) porazil a
zatlačil do dolín Cilje (Gail) a Isly. Pri Innichen otvára sa dolina Sexten s kúpeľom
„Innicher Wildbad“. Južne pekný výhľad na Dolomity, menovite na takzvaný Dreischusterspitz
(3074 m), teda ešte mocne vyšší od našej Lomnice. — Stanica Silian. V ústí doliny
Villgratenthal rozvaliny hradu Heimfels. Južne dolina Kartič (Krtič) s priechodom do doliny
Zilja (Gail). Stanica Abfalterbach. Stanica Mitterwald. Tu prechodí železnica do údolia
Lienzer Klause. Tento priesmyk bol opakovane statnými Tirolci r. 1809 oproti Francúzom
bránený.O piatej hodine štyridsaťpäť minút došli sme do Lienza; tu sme nocovali.Lienz je okresné mesto v brixenskom kraji s 2000 obyvateľmi; leží v romantickom kraji na
vtoku Isly do Drávy. Na juh čnejú 6000 — 8000 stôp vysoké Rauchkofl a Spitzkofl, holé,
drsné, roztrhané zápole. Vidno, že do oblakov siahajúc, s hromami sa bavia. Od Lienza na
sever vedie dlhá dolina až pod veľaznámy a často už spomínaný Grossglockner s jeho
„Pastercami“ a v doline rozkošne, hrúzno-romanticky uloženým Windisch Matreiom. Za mestom
nad Islou hrad Bruck, predtým rodisko grófov z Lurnu a Pusterthalu. V XV. storočí dostal
Lienz i so zámkom Bruckom od cisára Fridricha III. za odmenu služieb, čo mu vykonal, český
šľachtic Jan Vítovec,[263]ktorý ho pozdejšie predal svojmu príbuznému Ondrejovi z Višprijan
(Weissbriach). — Lienz bol v VI. storočí po Kr. pod menom Loncium rímskou vojenskou
stanicou (mansio). Podľa domnenia túto osadu založili Slaviani prišlí od juhu. Tunajší
chrám je gotický.Lienz je na východnej hranici posledné mesto Tirolska. — Hoci je hostinec priestranný,
predsa bol preplnený hosťmi, výhradne cestovateľmi, ktorí odtiaľ lezú na všetky strany
hlbokými dolinami a driapu sa na impozantné končiare.Ráno som včas vstal a vyzeral von oknom. V čistom vzduchu za pekného rána sa to príjemne
vyzerá v medzihôľnych krajoch. Temperatúra voľná, zrak rosivý spočíva tam — myslíš, že to
rukou dosiahneš — na Rauchkofle, Rosentaberle. Dolu rodí sa ešte i pšenica. Ba na štakétoch[264]pod strechami videl som i révy. Zišiel som potom na námestie s úradským domom.
Prešiel som i dakoľko ulíc, no s tým všetkým skoro som bol hotový. Vyšiel som i do doliny
Isl, na cestu do Windisch-Matrei, kade práve na koňoch pospiechali turisti pod
Grossglockner, na hole sa škriabať a tu i tu sa zahlušiť.No a tak s pamätnosťami Lienza hotoví, 29. augusta o deviatej hodine štyridsaťdeväť
minút ráno brali sme sa na hostinského dostavníku na stanicu.Tu hneď, ako sme vstúpili do vozňa, zažili sme veselé malé intermezzo. Vozne už boli
turistami nadobro zaplnené. Konduktor vmiestil nás do vozňa, obsadeného troma osobami, a
štvrtá, ktorá na chvíľku vyskočila, mala sa navrátiť. Sadli sme si, a ja obsadnem miesto
neprítomného pána. A nastal krik a odpor, ani proti okupácii Bosny. Vtom prirukoval i
úskok, a tu sekali do nás pani matka s dcérou. Nemohli nás už deposidovať,[265]lebo medzitým vlak prišiel do behu, ale vrelo to medzi nami ako zlô v oblaku.
Konečne jeden usmievavý bruškatý pán vzal kufrík na lono, lebo „dobrých ľudí sprace sa
veľa“, a uhniezdili sme sa. Ale myseľ nadlho ešte nebola ukrotená. Zazerali sme z kútov
jeden na druhého ako z hniezda vybrané líšky. Po chvíli rozpráva pán — čo som mu miesto
zaujal a z ktorého fyziognómie vyčítal som lekára — že istý sedemdesiat ročný pán tú a tú
hoľu precestoval bez zunovania. Ja, zamiešajúc sa do rečí, odseknem: „Ten istotne ešte v
lekárskych rukách nebol.“ Myk tebe, reku. Pozriem na účinok mojej filipiky[266]— uštiplo. Obrvy stiahnuc, môj odporca hodil na mňa žeravý zrak. Aha, myslím
si, ty si lekár. Po malej prestávke pokračoval ďalej, že i on rád po vrchoch kráča, ale že
si presilil svalový zväzok na nohe, ako i nervus ischiadicus.Ja na to z kúta stranou: „Pane! Vy tak hovoríte, akoby ste boli lekárom.“„Tým som!“„Ja tiež,“ odpoviem zase, „a toť moja žena.“„A toť moja. A táto tu jediná moja dcéra.“„I ja mám len tú jednu,“ odvetím ja. „Ale, pane, ak máte hemoroidy, tak ste trojaký môj
kolega.“„Mám!“ Podá mi priateľskú ruku a zamenili sme si karôtky.Bol to c. k. zdravotný radca z Ľubľany. Známosť bola hotová a prúd rozhovoru v týchto
krajoch zbehlého pána bol v toku, a my, čo sme sa pred chvíľou pre sedisko skoro pochlpili,
stali sme sa priateľmi. Naša v letku usnovaná známosť odznela ešte len po mojom návrate do
domu v tom, že som jemu posiaľ neslýchaný slovenský výrobok, bryndzu, poslal, čo mu vraj
znamenite chutilo; on mne ale navzájom poslal krainské klobásky, a tá vzájomná posielka tu
tiež došla zaslúženej pochvaly.Za Lienzom nasleduje stanica Dölsach a Nikolsdorf, posledná to stanica v Tirolsku. Hneď
za Nikolsdorfom prekročili sme hranicu Korutánskeho kniežatstva.Stanica Horný Drauburg. V blízkosti jeho stoja tri staré hrady. Sprvu v rukách grófov z
Gorice, prešiel pozdejšie do imania grófov Cillských. Od r. 1475 — 1524 boli v držaní
korutánskych kniežat, konečne pripadli kniežaťu Porzia.Greifenburg leží asi v polovici horného Podrávia. Drávska dolina je tu tesná, najviac
pol hodiny široká; beží od západu na východ. Južný svah v úslní je plodnejší než
náprotivný, ležiaci v tieni.Touto dolinou r. 1552 bol v nosidle vlečený cisár Karol V., keď z Innsbrucku cez
Brunneck, kde si vydýchol, do Villachu utekal.Tohoto veľkého mocnára, v ktorého ríši nikdy slnce nezapadlo, prepadol chytrý Móric,
vojvoda saský. Móric obsadil dajedny tirolské priesmyky, keď práve cisár Karol V. v
Innsbrucku na lámku bedákal. Choroba nechcela poslúchnuť veľkého pána, pedále mu vypovedali
službu, a pretože lámka a strach plané sú, popchol v nosidle cez Brenner a Pusterskú dolinu
do Villachu. Tam si oddýchol, kým ho prestala pichať podagra, choroba, na ktorú veľkí páni
často trpievajú.Stanica Kleblach Lind. Stanica Sachsenburg stojí zavrznutá na juh a sever medzi vysokými
horami; Dráva v polkole prediera si cestu a objíma ohradné múry. Sachsenburský priesmyk bol
v divých časoch vojenských ťažení a vpádov veľadôležitým, a preto bol z dvoch strán už pred
dvesto rokmi strážený rozváľanými — hradmi. I r. 1809 vo francúzskej vojne bol opevnený.Stanica Lendorf. Stanica Spittal. Pochodí od pánov z Ortenburgu, ako mnohé obce toho
mena na len cieľ vystavané, aby pútnici, menovite tí, čo putovali do Svätej zeme alebo
proti Turkom na Východe bojovali, nachodili prístrešie a opateru. V XII. storočí toto
mestečko bolo významné.Je tu i hrad, o ktorom pripomínajú nasledujúcu povesť. R. 1524 dostal sa pod
arcikniežaťom Ferdinandom do rúk Gabriela Salamanka, baróna z Freyensteinu. Ten ho
okrášlil. Tohoto vnuk Juraj zomrel na lámku, zanechajúc syna a vdovu Katarínu, divú, surovú
to saňu. Synaka vychovávala vo veľkopanských zábavách: ľudí a zver trýzniť. Tohoto mladého
pána potom vraj mäsiarski psi vo Villachu roztrhali. Jeho pani matka tým ešte väčšmi
nenávidela ľud; čím staršia, tým neprajnejšia, a aby jej poklady neprišli cudziemu do rúk,
všetky dala zamúrať do akejsi hlbokej pivnice. Aby to murár nezradil, zahlušila ho a
zatvorila k pokladom. Hja, ale ešte komorná bola svedkom vraždy a pokladu, tú teda v spaní
pantofľou zahlušila.Ľud povedá, že ešte podneska megera[267]máce, nesúc v jednej ruke kľúče, v druhej zodvihnutú papuču. Na výstrahu ženám,
čo pantofľou vládnu.Od r. 1662 je v držaní kniežat Porzia.Asi pol hodiny odtiaľ na kopci stál kedysi hrozivý hrad Ortenburg. Jeho grófi pilných
villašských obyvateľov prenasledovali, ale i obraňovali. Teraz sú tam len rozvaliny. Pred
osemsto rokmi vystaval ho gróf Fridrich Sponheim a celé, 40 štvorcových míľ obsahujúce
okolie volalo sa župou Ortenburg. V XIII. storočí gróf Fridrich III. stratil jediného
mladého syna, on ale pri veselom obede otráveným jablkom skrze vlastnú manželku bol
pripravený o život. Tak sa dostal Ortenburg i so všetkým aj tak už mocnému, i nám Slovákom
z dejepisu vlasti dobre známemu Ulrikovi z Celje. R. 1456 po smrti Ulrika išlo to i s
Ortenburgom dolu. Ešte r. 1666 sa ubytovala v hrade cisárova nevesta[268]Margita, prejdúc cez Korutánsko do Viedne; bol teda ešte dosť skvelý. Ale od
tých čias upadúval vždy viac a viac, a materiál z neho bol upotrebovaný na stavanie
samostanu na úpätí zámockého kopca; dneska ten kláštor tiež už leží v rumoch. — Tiež asi
pol hodiny od Spittalu je na kopci St. Peter drevený kostolík. Pred tisíc päťsto rokmi
stála tam rímska tvrdza a okolo nej veľké mesto Teurina.Stanica Peternion Feistritz. Všetky tu časté obecné mená Feistritz sú nemecky pokazené
„Bystrica“.Nasleduje stanica Gummern a stanica Biljak (Villach). O tomto meste sa obšírnejšie
zmienime pri našom návrate z Vrby. Tu vo Villachu sa železnica križuje, a to z
Franzensfestu (Tirolska) cez Celovec (Klagenfurt) do Mariboru (Marburg) v Štajersku, a od
juhu na sever: z Videmu (Udine) cez Biljak (Villach) do Lubna (Leoben).Stanica Föderach a stanica Velden (Vrba). Tu sme zišli, bo tu sme sa mali zísť s mladším
pánom Pavlom Kuzmánym, naším úprimným priateľom. Od stanice išli sme medzi záhradami, sadmi
a peknými sem-tam malebne vo švajčiarskom slohu stavanými letohrádkami nadol do
takrečeného, z dakoľko domov záležajúceho Veldenu, po slovinsky Vrba. Pre idylickú polohu a
pre čerstvé kúpele v Otolickom jazere (Werder), na ktorého západnom kruhu leží táto malá
obec, býva z roka na rok hojnejšie navštevovaná. Keď sme prešli obec, záležajúcu z dakoľko
domov, a hospodu márne dovedovali, poslali sme, neznajúc pomoci, po pána Kuzmányho, ktorého
ulovili v hostinci. Po krátkom dopytovaní vykonal nám v byte samého hostinského dve izby a
bolo nám spomožené.Vítanie s tak dobrým a starým priateľom, tak ďaleko od laribus paternis[269]vzdialené, bolo, ako sa samo sebou rozumie, srdečné. Staré víno a staré
priateľstvá sú obe dobré.Non solum ex verbo sed etiam ex pane vivit homo.[270]Akonáhle sme sa ogabali, zišli sme dolu úvalinkou do hostinca, kde nás privítal
príjemný zápach.Augurie[271]boli v poriadku. Prejdúc dvorec vošli sme do drevenej verandy. Východná strana
bola otvorená a obrátená k jazeru. Predný rad stolov stál už nad jazerom. Pekný, utešený
výhľad — nadovšetko na pokryté stoly. Pred nami jazero Werder, čiže Otolické, brehy
ozdobené všakovými skupinami stromov, dolinôk, kopčekov, domov, letohradov, starých i
nových zámkov, kostolov, dvíhajú sa zvoľna; ďalej vyššie lesnaté vrchy v rozmanitých
tieňavých farbách, v úzadí snehobieli skalnatí velikáši, hrozní vo formách, ponad hlavy
nižším lesnatým vrchom odrážajú sa bielou farbou v zelenej hladine celovského jazera. Nie
je to ľúbezný obraz? A nad tým čisté jasné nebo. Slnce osvecuje tú božiu velebu tam od hole
Grlice nad Ossiašským jazerom. Báječná krása!Ako sme hľadeli cez operadlo verandy, pritiahli celé obláčky strieborných rýb z tajných
hlbín jazera, a keď sme im vrhli objedené omrvy, leskli sa im boky ani piky postupujúceho
vojska.Po obede tašli sme ku pána Kuzmányho rodine na poklonu pod košatými stromami. Pán
Kuzmány chodieva sem od viac liet s celou rodinou, kochajúc sa v podivuhodnej prírode a
jazerných kúpeľoch.Podvečer sme sa šli kúpať.On, jeho pani, moja dcéra a ja sme sa kúpali. Tí vošli do šíreho, strmo zbehujúceho
jazera, menovite pani smelo a ďaleko plávala. My sme sa len kúpeľnej búdky a schodov
pridržiavali. Voda bola čistá, čerstvá, ba pričerstvá, tak veru, že ma po krátkom čase
vydurila na sucho. Veľký to rozdiel medzi Lidom a Otolickým jazerom, čo sa teploty týka.Večer bol nad očakávanie krásny. Večerali sme na spomenutej verande. Miestnosť bola
hojne navštevovaná hosťmi, živá a dobre osvetlená, takže blízke okolie jazera odrážalo sa
červeným svetlom. Pozadie len pri ostrom pohľade v tajnom šere sa dalo vynímať. Vtom akoby
ohnivý vrch z vody soptil: prosto nás v rovnej čiare, to jest pozdĺž jazera vystupoval
červený mesiac a od jedného konca celou dĺžkou jazera po verandu ako ohnivý meč ťahal sa
rovný pruh, kým sprava a zľava bolo mračno. Len poskakujúce ryby a ladný vetrík vlnil ten
ohnivý meč. A aby sa obraz stal tým dokonalejším, nuž vše z jednej, vše z druhej strany,
raz bližšie, raz ďalej cez ohnivú čiaru mihali člnky.Ale i ráno je tam pekné. Sadli sme si pred obloky a pásli oči na vidinách. Pred nami
vykukáva z húštiny červený letohrad, s krovom ozdobeným rezbami. Tam ďalej na kopci
Sternbergu biely kostolík, tamto — „Á, dobré ráno!“ Priateľ náš tu; spiechame raňajkovať.
Potom sme šli na stanicu; tam som telegrafoval a oznámil náš príchod do Bleibergu
priateľovi Edmundovi Makucovi.[272]Vrátiac sa nazad, začali sme bumlovať.[273]Popri valche a dubokôrových stupách, kde nám skutočná Margarita Maultasch[274]vysvetľovala stroj, stúpali sme na západ a po krátkej chvíli stáli sme pred
mlynom. Mlynár, pekár a jeho majetník je vyslúžený plukovný lekár. Povyše mlyna je malé
jazierce; ono je vlastne hýbadlom predrečeného mlyna. V jazierku videli sme sa potáčať dosť
veľké šťuky vo vode čistej ako krištáľ.V jarku zarastenom trávou našiel som zdivočenú bylinu Aster panniflora.[275]Jazierko je odzadu obrúbené sosnovým lesom, zemina lesa porastená je hustým
zeleno-ružovým baršúnom, i u nás známou Calluna vulgaris (vres).Keď sme sa k poludniu vrátili domov, práve priplavil s pasažiermi parníček z Celovca.
Okolo celého brehu tohoto jazera, kde sa nájde na to pohodlné miesto, vystavané sú vily a
kúpeľné komôrky, a tento parník z brehu na breh všade robí vizity: nuž ale menšie stvorenie
toho druhu som ešte nevidel. Varechou, takou ako halušky načierajú, by ho vyhodil na sucho.
Ale službu koná statočne, ačkoľvek monitor[276]z neho nikdy nevystane. A predsa i ten drobizg vodu namútil a keď chvostíkom
krútiac s pyšným čľupkaním odbehol (zdalo sa mi, že bral kurčatá na palubu), vytiahol som
za ním vodnú bylinu Myriophyllum verticillatum[277](krocen).Pravo hostinca v húštine stojí vlačcom (Hedera helix) zarastený ošarpaný zámok kniežaťa
Liechtensteina. Tam je teraz pošta. Zámok ten patril voľakedy barónom Khevenhüllerovcom,
títo ale, v reformácii zapletení a prenasledovaní, utratili zámok s mnohými inými
panstvami. Rodina Khevenhüllerovcov v predošlých storočiach hrala v Korutánsku slávnu
úlohu.Po obede v spoločnosti Kuzmányovcov vybrali sme sa pešo na Sternberg. Je to asi hodinu a
pol od Vrby. Najprv sme prešli pohančené a kukuričné šikmé polia, potom striedavo luhy,
lúky, dolinky a briežky až ku železnici. Železnica na našej púti prerazila opuku
(Glimmerschiefer) tmavoliskavú s grafitom.[278]Odtiaľ potom peknými nivami, luhmi a popri roztratených lazoch stúpali sme
ustavične, ačkoľvek voľne, po samom bielom mramore dohora. Pod samým Sternbergom bolo
strmo. Všade naokolo obývané sú tieto kraje Slovincami, ale ich reč je premiešaná nemčinou
ako kapusta s bryndzou. Dorozumieť sme sa dorozumeli, ale namáhavo. Keď sme premohli
najstrmší kus, stáli sme na temene dubinou a bučinou obklopeného vŕška, pred vrátami
tichého, múrom obhradeného kostola. Krásny trávnik a sem-tam košaté lipy s lavicami vítali
nás k odpočinku.Na severovýchod predstavili sa nám hoľa Gerlica, vysoká 6020 stôp, pod ktorou skryté
rozťahuje sa Ossiašské jazero so starobylým, r. 766 založeným kláštorom. Od Gerlice proti
juhu Paualpe (6557 stôp), Korhola (6759 stôp), Pecen (6678 stôp), Obir (Obor, 6751 stôp),
Oušová (6094 stôp), Raducha (6489 stôp), Harlouz (5817 stôp); ťah vysokých skalnatých
vrchov: Košuta-Ortača (6918 stôp), Kočna (6913 stôp), ďalej na juh Poludník (7358 stôp),
Kamenný Vrch, Saiský Vrch, Čierny Vrch, Plenge (7435 stôp), Rosskofel. Ďalej tam na
juhozápad z hŕby roztrepaných drsných končiarov vyťahujú hrdlo Triglav (9036 stôp), teda
ešte hodne vyšší od našej Lomnice; ďalej Mangert (8462 stôp), Viš (8421 stôp); tuto
Karavanky podávajú bratské ruky bielym Dolomitom, tej istej podivnej, strašne-krásnej
podoby. Tieto ale okom ďalej nasledovať bráni Bleiberg a pekný, pre výzor pohodlne
postavený Dobrač s domkom a kaplnkami.Toto boli hranice nášho ďalekého obzoru a vyzerali ako ozrutné biele stĺpy, povolané
držať modrú klenbu nebies. Priestor medzi týmito holými obry vyplnený bol vŕškovatými,
všakovak pretkanými a popremetovanými dolinami a údoliami. Základná farba je zelená
rozličného stupňa so všakovými podriadenými bakmi:[279]hradmi, obcami, majermi, kostolmi, a v tých zelených nivách krútili sa blýskavé
potôčky a hrdá Dráva, obrúbené listnatou košatinou a čerstvými lúkami, a do týchto zátok
vtierali sa blýskavé zrkadlá — korutánske jazerá. Žlté krivé čiary sú cesty, bezohľadne
rovné čiary — železnice. A z nich sa kúri a vlak uháňa; a kúri sa i z ľudských bydlísk,
kúri sa i z hustých tmavozelených lesov ďaleko na obzore, z uhlísk a samokovov. A ten dym
sa dvíha pomaly v jednom smere až po temená Karavanôk, kde v nekonečnom vzduchu mizne.Vidíme 21 míle dlhé Otolické jazero so šírkou asi Dunaja, ale tá sa mení, prerušená
mnohými polostrovmi a jazykmi, siahajúcimi doprostred jazera. Jeho výška pri Vrbe je 1326
stôp nad hladinou mora, na dolnom jeho konci ale 1320 stôp, teda o 6 stôp nižšia.Na juhozápad usalašený leží Biljak (Villach), pilný mravčienec.Sternberg ťahá sa znenáhla do vyššieho vrchu ostrým chrbtom; grúne z oboch strán
porastené sú listnatým lesom. Na vlnistom chrbte dobre vyše Sternbergu hľadí do doliny
žltobrnavý hrad Hohenwarth.Ešte raz krútim zrakom po celom širokom obraze, obdivujúc jeho modrú klenbu, biely
kamenný rámec a zelený usmievavý stred. Ale máme sa na čom kochať, keď i predmety nablízko
okolo nás poobzeráme. Skromný, z mramoru — látka, na ktorej stojíme — stavaný kostolík
nazerá do šíreho okolia; v stene sú vmúrané starobylé mramorové podobizne svätých. Pri
kostole neveľká, ale čistotná fara. Fara a kostol ohradené múrom. Von z ohrady na nižšej
terase v zelenom trávniku škola, na ten čas takže ako vymretá. V pekných skupinách
rozostavané stoja lipy a pod nimi lavice. Všetky tieto staviská a trávniky krajom strmého
vŕška sú lemované hustými listnatými stromami. Na západnej strane je asi 12 m dlhý a 2 m
široký, krajom obrastený výbeh podobný jazyku. Tam je strašná kolmá priepasť. Je to
vyrobenisko mramorového kameňolomu. Hlboko pod nohami kníšu sa vrcholce starých stromov; tu
i tu ostrou bielou skalou pretrhnutá húština.Či nablízo či naďaleko všetko je interesantné a všetko napína a prúži myseľ.Rozsiahle kameňolomy svedčia o tom, že tu od pradávna na dobývaní mramoru bolo
pracované, pravdepodobne za Rimanov, keď pomyslíme, že od Julium Carnicum cez Biljak
(Villach) mimo Ossiašského jazera asnáď za, i pred Juliom Caesarom viedla hradská cesta.A veru možno, že i tamto ten biely bod ďaleko na blýskavom Otolickom jazere, z úzkeho
dlhého polostrova do hladiny nazerajúci kostol, pochodí z tohoto lomu. Maria Werd, ako sa
ten kostol i s obcou nazýva, už od r. 891 krášli brehy jazera.Farby krajobrazu mäkké, večer letný, všeobecný pokoj, v mieri harmónia! Len cvrček v oči
tých veľa Obirov sa nadrapuje. — Po okolitých lazoch cengali červené kravy. Chladné snehové
končiare ďaleko za sebou ťahali tiene, pes brechal — a ja, nepovšednou vidinou snáď
najväčšmi preniknutý, napomínal som k odchodu. A tu padne mi zrak na jednoduchý síce, ale
okolím a obsahom vznešený pomník slovinského národovca.Nápis znie nasledovne:„Tu počivata! — Časti, vredna županika — St. Jurske fare, sorodna — po slovinski krvi,
veri, upanju, ljubezni.“[280]Škoda, že som meno tohto po krvi súrodného Slovinca pre mrak a náhlosť nestačil odpísať.Keď sme sa vrátili na hospodu, bolo deväť hodín a tma.Ešte na poludnie mi bol doručený telegram priateľa Edmunda Makuca v správnej našej
slovenčine, v ktorom vyjavuje radosť nad naším očakávaným príchodom na budúci deň.Druhý deň (30. augusta) rozlúčili sme sa s Kuzmányovcami a šli sme rýchlovlakom nazad do
Biljaku. Cez Drávu zaviezli sme sa na dostavníku do hostinca rečeného „Post“.[281]Prv, kým sme sa odviezli ďalej do Bleibergu, poprezerali sme toto živé,
obchodné, starodávne a dejepisne interesantné mesto.Jeho meno Nemci odvodzujú z doby rímskej: Villa na Ache (Ach = Bach = potok). Už za
Konštantína Veľkého r. 334 osadil sa vraj kmeň slobodných Slavianov počtom 300.000 hláv od
Terstu hore až po Julské Alpy, po doliny Manhartu a hoľu Triglav. Pozdejšie za časov
Dagoberta II.[282]tisli sa Ziljou a Drávou, dolinou Pustou (Puster) do Taurských hôľ. Bezpochyby
ale oni boli tu praobyvateľmi. Do historickej známosti len potom prišli, keď sa potýkali s
Tassilom Bavorským pri Innichen vyše Lienza. — R. 979 daroval cisár Oto II. Villach
Alboinovi, brixenskému biskupovi. Keď ten 8. decembra 983 zomrel, pripadol Biljak zase
cisárovi. Cisár Henrich r. 1006 — 7 založil bamberské biskupstvo, kam pripadla i veľká časť
Korutánska s Biljakom. — Ku cti panenskej manželke cisára Henricha II., šumnej dcéry grófa
z Luxemburgu Siegfrieda II., po r. 1197 vystavaná bola v biljackom hrade kaplica. R. 1229
biskup Eckbert založil tu hospitium[283]na česť sv. Katariny. Susední páni rozličných hradov, menovite rytieri z Rasu,
napadávali továrne a sklady villašských kupcov, ale r. 1238 boli prepadnutí a pobití.Vo františkánskom kláštore sv. Margarety bola škola, na ten čas chýrečná, kde mladí
rehoľníci tohože rádu boli vyučovaní, horliac proti učeniam dominikánov. — Podľa legendy
kláštorskej žil tu cez dakoľko rokov sv. Bonaventúr (Doctor Seraphicus), ktorý v tomto
úkryte spísal život sv. Františka de Assis, zakladateľa rádu. — Sv. Bonaventúr svojimi
spismi a rečou pohol mnohých misionárov k sťahovaniu sa do Afriky. Navštívený vraj bol sv.
Tomášom z Aquiny. — Rod Rasovcov len napadával bamberské panstvá a hoci už viac ráz
karhaný, zase dvíhal zbojnícku ruku proti pilným Biljačanom. R. 1286 premožený, prinútený
bol k pokoju: k tomu cieľu pritiahol r. 1300 do Biljaku knieža Leopold.Roku 1301 prekvitalo mesto kupectvom. Počet židov obnášal voľačo vyše sto hláv. R. 1311
urobilo bamberské biskupstvo u Henricha, kráľa Poľskej, Čiech a vojvodu Korutánska, dlh
8000 hrivien (mariek), za čo sa zaviazalo medzi druhými poplatky z banských dôchodkov (tak
menovite z Bleibergu) polovicu splácať veriteľovi.Právo kuť peniaze potvrdil cisár Ľudovít IV. r. 1331. Mesto Biljak chcel si podmaniť
gróf z Ortenburgu.Konrád z Auffensteinu prepadol Biljačanov, lúpiac kupcov a plieniac biskupské panstvo.
Wernhard ho i so spojencami pokoril a lapil 4. septembra 1334.R. 1335 zomrel Henrich, vojvoda Korutánska a Tirolska, zanechajúc dcéru Margitu, nazvanú
Maultasch, špatnú, hroznú, surovú a veľmi bojovnú to ženu. S veľkou silou, jazdiac a
mávajúc mečom, zaujala veľkú časť panstiev a hradov bamberského biskupstva a zastala pri
Biljaku. Nepripravený, poddal sa r. 1336. Keď poplienila i hrad Dietrichstein, vrátila sa
nazad do Tirolska. — R. 1348 bol Villach zborený zemetrasením, keď sa zvalila i hoľa
Dobrač, o čom prehovoríme pozdejšie.R. 1350 utvorili v Biljaku mohutný spolok grófi: Henrich z Gorice, Herman z Cilje a
Fridrich z Ortenburgu. — Roku 1360 začali stavať farský kostol. — Pod kapitánom Konrádom z
Himmelbergu bolo mesto opevnené múrom a strážené dobre ozbrojenou milíciou.R. 1360 vojvoda Rudolf (Habsburský) vyslal Fridricha z Kolníc, slovinského zemana,
pokoriť neposlušných mešťanov. Títo si zaumienili pod svojím chrabrým kapitánom Konrádom z
Himmelbergu brániť sa do posledného chlapa. Čo z mesta utekalo, bolo Kolnicom zrúbané. Po
dvoch útokoch, keď jeden z posádkových ozbrojencov obliehateľom otrčil zadok, rozhnevaní
preborili hradby. Obklopený kapitán Konrád z Himmelbergu bol Kolnicom dva razy ranený do
hlavy, ale predsa s dakoľkými ozbrojenci uvrzol. Načo Kolnic dal porúbať všetkých
obyvateľov, okrem tých, čo do kostolov zutekali, mesto spáliť a pováľať, takže po ňom
nezostalo len pohorenisko a hŕba zborenín.R. 1365 panoval tu a v okolí veľký mor. Pretože sa zaslepený ľud domnieval, že studne
potrávili židia, mnoho týchto popálili. Počet spálených židov obnášal v ten čas v celom
„vzdelanom“ Nemecku do 12.000!Kapitulský Dietrich z Abensbergu dal vystavať pri takrečenej Stubici kaplnku sv. Anny
(r. 1377), kde pochovávali prednejšie biljacké rodiny.R. 1423 napadával Biljak pán z Landskronu, Herman gróf z Cilje, a pozdejšie to isté
robili páni Khevenhüllerovci, majetníci Landskronu.R. 1433 prislúchal Biljak biskupovi Antonovi z Rottenhanu. Nakoľko sa pamätám, bol
kedysi v XVII. storočí pánom na našom Ľupčianskom zámku tiež istý Rotthan (Rubingallus).R. 1451 prisťahovali sa k baníctvu mnohí podnikatelia z Benátok a Friaulu: Della Grotta,
Manote del Gambro, Marco Benaglio, Raserolla atď. Della Grotta stali sa pozdejšie čelnými
grófmi z Grottenecku.R. 1454 tiahol gróf Ulrik Cillský s vojskom proti Biljaku a vyrovnal sa s ním
prostredníctvom záhrebského biskupa Baltazára. Medzi inším sa Biljačania vyhovárali, že oni
Čechov, ktorých gróf Cillský nenávidel, „ani neznali, ani im nehoveli“.12. októbra 1476 dojachalo z Bosny 4000 peších a 6000 konných Turkov, rozľahnúc sa
villašskou rovinou. Jedna časť z nich tiahla popri Ossiachu k Feldkirchenu, druhá riekou
Krkou (Gurk) hore, tretia časť ich čakala pri Biljaku. Keď sa títo naši „bratia“ navrátili
z plienov, spojili sa v dolnom Korutánsku a odtiahli Sávou do Bosny. Túto „bratskú“ vizitu
nazval vtedajší kniežací námestník „Der Türken Inzug Anno 1476“.[284]Dva roky nato vybrali sa naši dobrí susedia zase na zboj tou istou cestou, ale ešte
výdatnejšie pustošili, vraždili a do otroctva zajímali. Obrátili sa na Goricu, dňa 26. júla
1478 prešli cez Prediel do Tarvisu. Gróf Ortenburg sa im tu postavil v cestu, no nadarmo;
310 z jeho ľudí padli, Turci sa sypali ďalej a 27. júla 1478 stáli zase pred Biljakom.
Strach a hrúza! Pamätajúc na neresti utrpené pred dvoma rokmi, okolitý ľud a mešťania
zutekali do hôľ a lesov. Ich prázdne horiace byty, dobyté horiace hrady a mesto Biljak
osvecovali v noci smutné bralá okolitých hôľ. Iluminácia[285]a hrúza tureckých víťazstiev. Keď už nebolo čo brať, vrálili sa Turci s plienom
a s 10.000 otrokmi nazad do svojej domoviny.Turci majú dobrý apetít. Po štrnástich rokoch, to jest r. 1492 vybrali sa zase Biljak
navštíviť. Ale vtedy im tu pripravili dokonalú hostinu. Cisár Maximilián I. poslal 200
jazdcov a 5000 kopijníkov; k tomu pridružili sa zblízka a zďaleka ozbrojenci, lebo videli,
že len spojenými silami možno odolať. Veliteľstvo nad kresťanskou armádou vo Villachu
prejal statný Rudolf z Khevenhülleru. Turkom velil Hallil paša. A stala sa na poliach
biljackých zrážka. Keď ľavé krídlo Turkov začalo cúvať, za chrbtom Turkov väznení kresťania
udreli na divochov a osmanské vojsko bolo rozprášené. Hallil paša Khevenhüllerom dohonený,
bol zahlušený. Turkov padlo 10.000, ranených bolo 7000.Za tým už potom plných tristo rokov, to jest od r. 1492 do 1797 malo mesto Biljak pred
nepriateľmi pokoj.V Biljaku prebýval za čas výtečný muž, i teraz často spomínaný Theophrastus Bombastus
Paracelsus, v mnohom ohľade veľmi praktický lekár. Bol výtečný chemik, ale i alchymista.
Hľadal „kameň múdrosti“ a nenávidel ženské. Narodil sa r. 1493 v Einsiedeln vo Švajčiarsku
a zomrel po opätovnom navrátení sa do Biljaku r. 1541 v Soľnohrade.Býval pod č. 18/64 a v jeho laboratóriu ešte pred pár rokmi bolo vidieť jeho podobizeň.
Už jej niet, kúpil ju za 5 dukátov jeden Angličan.Pod cisárom Fridrichom I. r. 1496 sa židia zase do Biljaku prisťahovali; r. 1535 ich ale
zase pre akési nepríjemnosti, že sa do všetkého miešali, vypudili. Tohože roku kúpil
mestský sudca Andreas Halfinger synagogu, pravda, bez židov, za 120 zlatých. R. 1497 bol
Biljak skladišťom tovaru, prevážaného medzi Augsburgom, Nürnbergom a Benátkami.R. 1513 následkom vydržiavaných svadobných hodov vyhorel.Cisár Karol V., ktorého viac ako peniaze lámka trápila a ktorého sme už pripomenuli pri
opise hornej drávskej doliny, prebýval tu za istý čas r. 1552. Za preukázané mu služby
obdaroval mesto erbom, a to orlom, nie celým, ale len s jedným pazúrom, čo toľko znamenalo,
že mesto nie je samostatné. K tomu dostali vysoké cisárske povolenie: smieť pečatiť
červeným voskom. Lacné, ale i lačné to cisárske odmeny.R. 1559 kázali už v Biljaku kňazi ev. a. v., sprvu potajmo, bez značnej reakcie.13. októbra 1567 bola veľká povodeň.R. 1572 zase bolo veľké zemetrasenie.Patriarcha Fraňo Barbarus r. 1585 nespoľahlivých kňazov znovu zaviazal k viere,
odpadlých ale prenasledoval. Biljacký ľud sa vzbúril a málo chýbalo, boli by ho zavraždili,
keby došlý biskupský námestník, Georg zo Stadionu, nebol ľud upokojil (1595).R. 1600 nastali protestantom smutné časy. Arciknieža Ferdinand zaumienil si ich
vykoreniť. Poslal ozbrojenú komisiu do Biljaku, ktorá početných vyznávačov tohoto nového
učenia mala poučovať cum argumentis ad hominem.[286]Biljačania sa nadurdili a postavili na odpor. Sedliaci a bleiberskí baníci
zatarasili hlboký tesný priesmyk pod Dobračom, kade sa komisia mala poberať.Komisia ale predsa, nie silou, ale sľubmi a krotkým zachádzaním sa do mesta dostala dňa
24. októbra 1600 ráno. Sprvu mešťania nechceli ustúpiť, ale potom zunujúc znepokojovanie,
vrátili sa k starému náboženstvu. Načo protestantské knihy verejne na námestí boli spálené.
Ľud v odľahlých dolinách pod hoľami zostal až do času cisára Jozefa potajmo verný svojej
viere, a potom verejne mohol svojmu presvedčeniu žiť.Ďalej prišiel rozkaz, že tí, čo sa nechcú zrieknuť protestantského náboženstva, po pol
roku majú byť vyvedení na hranicu Štajerska, Korutánska a Krainska. Mnohí sa vysťahovali,
medzi nimi i vážna rodina Fuggerovcov.[287]Mnohí baníci sa vysťahovali do našich banských miest, čím mnohé bane celkom
zapustli.R. 1606 zhorelo pol mesta. Na pamiatku tej smutnej nehody vystavali na námestí sochu Sv.
Trojice.Keď r. 1619 cisár Ferdinand nastúpil prestol, bolo veľmi lacno: jedna kila zrna[288]stála 12 grajciarov, 2 holby istrijského vína 4 grajciare.R. 1641 v tridsaťročnej vojne so Švédmi preniesli do Biljaku biskupské klenoty.R. 1660 dal biskupský námestník Peter Fil. z Dernbachu mladého Petra z Pekerna vrhnúť do
temnice hradu Waldenstein a nechal ho hladom zomrieť. Nápis v tomto zmysle toho nešťastníka
nachodí sa tam na stene.R. 1690 bolo tretie zemetrasenie. Potriaslo i farskú vežu dokonale a zasypalo mnoho
ľudí.Ako rok 1619 sa vyznačoval lacnotou, tak rok 1701 bol drahý, lebo pod španielskou
následníckou vojnou tadeto tiahlo vojsko a mesto i okolie veľmi vyjedlo. R. 1713 zase
zbĺkla veľká časť mesta.R. 1735, keď terstský prístav bol vyhlásený za slobodný, vzala kupecká svetová dráha
nový smer, a kvet blahobytu mesta Biljaku začal upadávať.R. 1759 bol Biljak so všetkými biskupskými panstvami predaný eráru za 1,800.000 zlatých,
a tak nad bamberským panstvom v Korutánsku panovalo kniežatské biskupstvo za pol siedma sto
rokov.Po obede hľadali sme príležitosť; zjednali sme kočík, podľa obyčaje jednozápražný, do
Bleibergu — za 3 zlatky.Prv, ako sme odcestovali, poprechodili sme celé mesto. Je pekné a obchodné. Pod
francúzskou okupáciou dobre sa cítilo a francúzsku stranu držalo, kdežto neďaleký Celovec
(Klagenfurt), hlavné mesto Korutánska, bolo v držaní nášho mocnárstva. Obyvateľov počíta
4528. Hlavný chrám má mnoho náhrobníkov z XV. storočia dolu. Vyšli sme na vežu. Zvrchu je
ďaleký obzor. Vežový strážnik v XVI. storočí mával tú hodnosť, že pred vyvoleným
mešťanostom, odeným v čiernom baršúnovom rúchu, v španielskom kepienku a trojrohom klobúku,
nosieval do jeho bytu palicu, odznak hodnosti. Tento predtým historický muž vyzeral na
tento čas hystericky.Popri záhradách a fabrikách na železný a olovený tovar viezli sme sa smerom na západ.
Prešli sme mimo obce St. Martin, popletenej s osudom mesta Villachu v predošlých
historických dobách. Už pod cisárom Karolom Veľkým bol Svätý Martin veľkou farnosťou. Ďalej
viezli sme sa vŕškami hore, vŕškami dolu, ale vždy vystupujúc popri Villachu dobrou cestou
do poľa. Vľavo od cesty leží Heiliger Geist.[289]Sprava tiahla sa kedysi cesta do Bleibergu vysokým brehom mimo Kadučov a volá
sa podnes Knappenstegom a pole Knappenacker. Medzitým načim pripomenúť, že dobývanie olova
v prastarých rímskych časiech dialo sa v okolí Svätého Ducha a len pozdejšie prebíjali sa
hľadači dolinou hore pod Dobrač do takrečeného oloveného vrchu. Asi o pol hodiny, keď sme
vošli do doliny, výzor do okolia sa úžil. Sme v lese, v hustom čiernom lese. Nevidieť len
pred sebou umele stavanú cestu, pod sebou a nad sebou zarastené strminy, často prerušené
ohromnými bralami; v doline stupkavo skáče a šumoce po bielych a popolavých vápennákoch
bleiberská riečka. Stretávame káry s cinkovým šlíchom (drobným pieskom), tam v polhore
vidíme osamelú krčmu, a už, už — známy nám domorodý obraz: zazreli sme cez cestu, pod a nad
cestou banské násypy a čím diaľ tým častejšie sa opakujú, tu prastaré, staré, tu nové a
teraz v práci stojace bane. Raduč, malá obec vysoko vo vrchu, stála predtým v spojitosti s
baníctvom. V aktoch z r. 1346 pod vojvodom Albrechtom sa už Raduč pripomína. Z toho by sa
dalo uzatvárať, že vtedy bol významnejší ako teraz. — Doviezli sme sa potom na miesto, kde
svet nie síce doskami, ale skalami zabitý zdal sa byť. Zo dvoch strán chcú sa dvaja kamenní
obri objať, a voľakedy sa objímali, ale roztápajúca voda túto vápennú hať pretrhla a teraz
z nej strapy sťa dvaja strážcovia škeria sa nad dolinou. Hradská, vtipne a múdro zákľukou
hore vedená, vysokým múrom podopretá, bez veľkej ťažkosti prekročila prírodou nakopené
prekážky. Tento kus cesty, pretože sa zákrutom šmotle, má cestovateľ chvíľu pri vhodnom
zapozdení sa obdivovať krásy tvorivej a bujnej prírody. Tu, hľa, r. 1597 zatarasili
sedliaci a baníci priesmyk; ozbrojení stáli po zápoliach, očakávajúc arcikniežaciu
ozbrojenú komisiu, vyslanú nútiť protestantov na starú vieru. Tu ich tisíce čakali s
otvoreným náručím, v náručí držiac kuše a balvany, aby ich slávnej komisii na kapucne
pospúšťali. Ešte chvíľku sme sa viezli tesnou hlbokou dolinou, bielo vysypanou cestou, a už
vystupuje nám pred nosom modrý hutnícky dym a divný potuchlý banícky pach, aký obyčajne
býva v banských závodoch, tlačí sa ti do nozdier. Už hálne, stupy, sypárne, krámy, veža,
domy a tak jedno za druhým vyrastajú nám pred očami. — Ako sme práve do Bleibergu vtiahli,
prepadne nás silný muž najlepšieho veku, zastaviac nám cestu. Čo robiť, reku, darmo je,
podrobme sa mu — a ležal som v náručí od pár rokov nevideného priateľa Edmunda Makuca,
správcu banských závodov a lesov celého bleibersko-greutského obvodu.A tak ocitli sme sa v pohostinnom príbytku úprimného priateľa. — Kým prejdem na
objektívny opis tohoto zaujímavého banského závodu, chcem ctených čitateľov oboznámiť s
jeho predošlosťou.Aktmi dokázané je bleiberské baníctvo z časov vojvodu Albrechta r. 1346, ale bez otázky
bolo staršie ako ten vydaný akt, lebo v ten čas aktmi nerozhadzovali tak ako teraz,
ačkoľvek a bezpochyby pre lepší prístup olovo bolo vyrábané sprvu z východnej strany tohoto
pásma už pod Rimanmi. Sotva sa prehreší proti pravde, kto, stopujúc kultúrny vývin
človečenstva, povie, že dorábanie olova v biljackých vrchoch staršie bolo ako Biljak a
tomuto mestu základ dalo, tak ako napríklad zlato, striebro dalo podmienky jestvovania
našim uhorským banským mestám. Rimania iste mali potrebu na olovo, a tam, kde ho dorábali,
pristrojili mu ochranu a vystavali stredisko castellum — Biljak. Prisťahovavšie sa
talianske rodiny, medzi inými zaslúžení Della Grotta a Fillaferro, vprostred XV. storočia
tu a v okolí až do Raibla pozakladali veľké banské závody. R. 1492 nakukli do bleiberskej
doliny Turci, ale netrúfali si od priesmyku ďalej, lebo na holiach stáli ozbrojení
kresťania — a tak odfárali preč. I rodina Fuggerovcov, pochodiacich z Augsburgu, mala tu r.
1495 čiastky a jej členovia bývali v Biljaku, Bleibergu a pri Arnoldsteine, kde dorábali
meď. Fuggerovci vtedy i u nás dobre známi boli, i v Španielsku, pozdejšie i v Mexiku.
Kremnický archív má na tri prsty hrubú knihu, ako Obmann[290]oddáva bane v banskobystrickom okolí Fuggerovcom. Jeden z nich má i náhrobník v
bráne nemeckého kostola v Banskej Bystrici. — Doctor medicinae Theophrastus Bombastus
Paracelsus, z rozkazu Fuggerovcov prebývajúc v Biljaku, navštívil olovené bane a o
bleiberskom olove chválitebne sa zmienil vo svojej „Chronica“, kde povedá, že toto olovo
nielen do Germánie, ale i do Panónie a Turcie sa vyváža.V tretej štvrtine XVI. storočia topili olovo v malých pieckach a odvážali strminami —
keďže vtedy ešle cesta dolinou nejestvovala — do Biljaku, čo bolo spojené s útratami.R. 1600 museli Bleiberčania lebo vieru ev. aug. odprisahať, alebo sa vysťahovať. Jedni
urobili tak, druhí inak. Tí, čo boli stáli, opustili Bleiberg a presťahovali sa do Uhorska
do banských miest; týmito skúsenými baníkmi vyhrali uhorské banské mestá veľa. Mnohé mená,
ktoré tam ešte nachodíme, prešli vtedy k nám, napríklad Raner, Treitler, Lutz atď. I bohatí
Fuggerovci z Fuggerau zanechali bane a svoje bydlisko na Gailici (Ziljici) a vysťahovali
sa.R. 1632 navštívil Bleiberg biskup Ján z Bambergu. Dal povolať baníkov a gverkov a tí mu
pod banským sudcom Fridrichom Schwarzom prisahali vernosť, a to podľa vtedajšej baníckej
obyčaje so zdvihnutými päsťami.Evanjelici, ktorí pod cisárom Jozefom mohli dať svojmu presvedčeniu voľný výraz, a to z
Bleibergu a Gereutu, spojili sa pod Nečovskou farou. R. 1747 dostal Bleiberg banského
sudcu, plateného 600 zlatými skrze biskupské panstvo.Ako s mnohými inými banskými závodmi, tak dialo sa to i tu, vše totižto klesali, to zase
sa dvíhali, raz pre nedostatočnú silu vyrábania, raz pre padanie ceny tovaru. Markus Fugger
od svojich vysťahovavších sa príbuzných kúpil banské čiastky za 11.000 zlatých. Bezcenný
Bleiberg hodlal predposledný bamberský biskup darovať. Ale r. 1732 zase boli nájdené nové
žily a pod cisárovnou Máriou Teréziou so všetkým iným bamberským majetkom kúpený prišiel do
imania eráru i banský závod. Pred pár rokmi predal ho erár zase súkromnej, v Biljaku
bývajúcej spoločnosti.Keď im najlepšie bohatstvo vytopili vody, začali na odtláčanie dotieravších vôd r. 1798
podbíjať hlavnú dolňu od západnej strany za sedlom Gereutu. Ľahostajnosťou a škriepkami
gverkov s erárom vždy bola práca pristavená, kým sa nedostala do rúk pána Makucových, ktorý
jemu vrodenou vytrvalosťou dňa 18. augusta 1878 toto osemdesiatročné dielo skvele dovŕšil.
Z tých, ktorí ho započali, nikto nebol prítomný na slávnosti ukončenia tohoto veľkého
diela.Najstarší akt, týkajúci sa oprávnenia závodníkov na dolovanie, znie z r. 1662. V
predošlých časiech nebol tu známy banský výmer (Grubenmaass), akým sa teraz udeľuje právo
dolovania s ohraničením podzemného priestoru. Namiesto rádiusa bol takrečený
Schachtelmaass. V istej forme prizmu, 56 siah širokú a 21 siah vysokú, mohol do vrchu kopať
napospol do nekonečnej diaľky, alebo kým by z druhej strany vrchu nevyšiel zase dierou tej
istej formy von. Ale nad seba, pod seba, vpravo, vľavo z miery vystúpiť nesmel. A tak jeden
podnikateľ pri druhom mohol robiť ako v stolovine, alebo lepšie povedané ako v dzierzonskom kláte,[291]pozdĺž sa týkajúcom. Pravdaže, museli, kde sa už viacerí nahniezdili, pre
bezpečnosť proti zrúteniu povaly steny nechať stáť. Roku 1750 počali na banské streľby
upotrebovať pušný prach, teda sto dva rokov pozdejšie ako v Kremnici. R. 1717 tiahli mnohí
bleiberskí baníci s kniežaťom Eugenom[292]na obliehanie Belehradu; keď sa tam vyznačili, dostali ukoristenú tureckú
zástavu; tá býva nosená pri banských slávnostiach. Taktiež dostali zástavu r. 1809, keď
kopali pri Sachsenbergu šiance proti Francúzom.Keď sme sa teda uvítali, potešili a poobedovali tak po našsky, ako pri domácom kozube,
tu pod 6814 stôp (ako náš Ďumbier) vysokým Dobračom a 5164 stôp vysokým Bleibergom, tu v
ďalekom Korutánsku, v cudzine a predsa doma — vyviedol nás priateľ obzerať miestne
pamätnosti.Bleiberg leží v úzkej doline pod menovanými už horami; myslel bys’, že rozpiatymi rukami
grúne oboch hôľ môžeš dosiahnuť.Zdĺžosť bleiberskej doliny a vlastne rozťahaného Bleibergu trvá asi dve hodiny, a len
južná strana Bleibergu (vrchu) je skoro výnimočne prevŕtaná dolňami a až vysoko hore
preplnená násypmi. Tu i tu prilepené sú ako lastovičie hniezda banícke domky. A všetko to v
bielom a plavom vápne. Oproti na severnej strane Dobrača lezú až hore jedle a smreky,
pretrhnuté strminami a bralami; vrch sám je lysý a tam stoja nemecký a slovinský kostolík a
okrem toho hostinec s telegrafom. Žltkasto-biele strminy zhora nadol sa šíria, strašné
pohľadom, posypané skalami a podrúzganým drevom — hrozné to prechádzky nám z našich hôľ
dobre známych úšustov.Za Bleibergom ukázané nám bolo miesto, kde kedysi stála kaplnka, rozmrvená úšustom.
Samotné podajedny domy pekného vzhľadu, predtým obývané gverkmi, značené sú nad vchodom
vmúranými, niekoľko kíl ťažkými olovenými kovmi. Vtipná to myšlienka, inde som ju ešte
nevidel. Po štvrťhodine cesty doviedol nás priateľ na to osudné miesto, kde sa predošlú
zimu strepal velikánsky úšust. Föhnom (južným vetrom) zmäknutý sneh, letiac dolu strminou,
bral skálie, česal stromy a bokom neho poveterný nátlak drúzgal jedle; a to všetko zhŕklo
na dolinu, tam akýsi mlyn zmlelo a robotnícke domy zvalilo atď., a už čiahala chladná
beštia proti nemocnici, vyvrhla zo základov pokryvu studne, ale na šťastie vyšla jej pri
samej stene para a tam zdochla. Zakrútila do seba i dakoľko ľudí. Po namáhavom dolovaní
dajedni boli nájdení živí, druhí mŕtvi a niektorých našli len pozde na jar. Ale úšust musel
v rukaviciach a kapcoch zbehnúť, lebo ho do Bleibergu ani nepočuli. — Keď sme sa vrátili
domov, zachodilo slnce, osvecujúc na rozlúčku temeno Dobrača.Z priestranného poschodného bytu pána banského správcu pekne sa vynáša Dobrač; stade
vidno i čiaru cesty do hôľ. Výhľad z 6841 stôp vysokého Dobrača je utešený, a preto býva
často navštevovaný; a to sme si zaumienili i my. Ako už spomenuto, sú hore na temene tri
staviská: slovinský a nemecký kostolík a hostinec, kde cez leto pracuje i telegraf, a to
kvôli častým turistom. Všetok materiál museli na chrbte vynášať, aj teraz vynášajú hore
proviant na chrbte alebo na vrchovom koni. Cesta, driapajúc sa strminou, trvá štyri hodiny.
Najaté kone sú náramne drahé (pár, tuším, 18 zlatých); živnosť v hôľnom hostinci, ako sa
samo sebou rozumie, je — slaná. Jeden pán, čo tam večeral, nocoval a raňajkoval, platil 14
zlatých, a nevidel nič, lebo zaľahlo hmlou, a pri obede vraj tiež bolo málo vidieť. Tej
drahote sa niet čo diviť, keď tam dakedy pre daždivé počasie i cez týždeň hosť nepríde a
čerstvé jedlá predsa vždy napohotove zdola musia donášať. Hostinec vystavali len pred pár
rokmi. Keď kráľovič Rudolf[293]vystúpil na Dobrač, jeho pričinením zariadili tam i telegraf. Cez zimu tam,
pravda, nieto živej duše. Stavanie hostinca stálo hôľsky spolok (Alpenverein) 20.000
zlatých. Prenájomník platí ročite 600 zlatých árendy, k tomu drží tam kuchárku, ženskú i
mužskú výsluhu. A tých pod nebom istotne dobre platiť a chovať treba, lebo tí sa pre
obzeranie peknej panorámy ta hore nevyšikovali. Pani Makucka mi rozprávala, ako to tam hore
býva dakedy veselo.Raz pod časom búrky sklepník (Kellner) z dlhej chvíle hral na gitare a len keď mu po
prstoch pichalo a pomedzi nohy akoby pištoľou strieľalo, upustil od ďalšieho cimbalovania,
a voľky-nevoľky nohami — bo ho v nich štichalo — mrvil. Kuchárka hromom preľaknutá vybehne
pred dvere, zablysne sa, prask — a kuchárka zamdletá vyvalí sa vo dverách; srdce zmäklo jej
na omáčku. — Do telegrafu už tiež dvakrát hrklo.Kostolík na vrchu, teda asi na výške nášho Ďumbiera, vystavaný bol r. 1692 na česť
Nanebevzatia Panny Márie skrze milodary baníkov a závodníkov bleiberských olovených baní.
Každý rok 15. augusta vychodí ta procesia a veselosť okolitého národa býva spojená s
pôžitkom utešeného výzoru. Pravdaže, to musí byť poetická prechádzka.Z vrchu tohoto korutánskeho Rigi — rozumie sa, pri prajnom počasí — vidieť zôkol-vôkol
do 277 pamätnejších predmetov. Z týchto predmetov je asi 101 vrchov, vyznačujúcich sa
formou, polohou a inou zvláštnosťou a z tých sú vyše 2000 stôp — dva; vyše 3000 stôp — tri;
vyše 4000 stôp — dva; vyše 5000 stôp — sedemnásť; vyše 6000 stôp (ako náš Ďumbier) —
dvadsaťtri; 7000 stôp — dvadsaťpäť; 8000 stôp (naše Tatry) — dvadsaťjeden; 9000 stôp — dva;
10.000 stôp - päť; vyše 11.000 stôp - dva a vyše 12.000 stôp — jeden, a to Grossglockner.
Tých druhých 176 predmetov sú doliny, jazerá, potoky, obce, mestá, hrady atď. Na ukážku
podávame i mená poniektorých vyšších hôr: Grebence, Sirbic, Verdice, Mošelice, Mirnok,
Gamarica, Rosenik, Karek, Kovesnok, Hochnarr, Grossglockner, Čekalnok, Žarnik, Gradlice,
Gorča, Lača, Polinik, Zelou, Paludnik, Ostrnik, Šinoue, Lasnice, Usec, Lušnar, Viš, Predil,
Priezel, Jeluc, Travnik, Princa, Kanjoue, Triglav, Razur, Škrenoterca vrh, Dobrze vrh,
Stou, Gradšica, Ortač, Kočna atď.Dobrač, ktorý ako temer celé z neho videné Alpy, patrí do útvaru kamenouhoľného,
obsahuje skamenené koraly, a na samom vrchu nachodia sa od pár gramov do pár lótov uhladené
ťažké kusy železnej rudy, takzvanej Raseneisenstein. Kamenčoky v ruke miešané hrkajú.
Podoba a ich úhľadnosť pravdepodobne pochodí od vplyvu atmosféry a snáď od tam usilovne
hašteriaceho mluna (electricitas). A prečo nie? Keď tvorí v žabičnom piesku[294]hromové cievy (Blitzröhren), prečo by nevedela dovedna spliesť zrná roztratenej
železnej rudy. Len, pravda, že by potom sotva zostala rudou, ale by sa zmenila na železo
(meteorovo?).Druhý deň 31. augusta ráno vybrali sme sa ďalej obzerať predmety oloveného závodu.Obec Bleiberg s poštou a telegrafom leží 2825 stôp nad hladinou mora. Nie sama vysoká
poloha Bleibergu, ale blízkosť vysokých hôľ, to jest hĺbosť doliny sú faktormi, že pre málo
vnikajúce slnce stojí rastlinstvo veľmi v pozadí. Ovocie sa tu nepestuje; okolo domov
vidieť pre okrasu kraja divé gaštany. V poli sú hlavne zastúpené kapusta a zemiaky. Ale ako
všade v banských miestach tak i tu existencia ľudu zakladá sa na banských závodoch, a nie
na poľnej ekonómii. Dobrač, ktorý celou svojou šírkou a výškou stojí proti juhu, zavadzia
slncu od polovice novembra do polovice januára. Cez ten čas, ako plavci na severnej točni,
nevidia tu svietiť ani slnce ani mesiac. Pána Makucove deti sviatočne slávili obnovený
príchod slnca, keď pomedzi tri zuby spoza Dobrača prebleslo zase po uplynutí dvoch
mesiacov. Kým sa vydvihlo nad tie tri štrbiny, tri razy denne vyšlo a zašlo.Spod toho boku Dobrača, skade zbehol opísaný úšust, majú podzemným vodovodom narazenú
vodu na náprotivnú stranu priekom doliny. Následkom tuhého nátlaku v cievach ženie stroj
Rudolfovej jamy, stojacej v brehu asi pol hodiny od Bleibergu. Vošli sme do jamy, až po
hĺbku 13 siah, kde pekný stroj dvíha predmety z jamy von, tak dnu. Tesaniny (cimra) vidieť
málo; pevná vápenná skala zväčša stačí sama steny udržať v poriadku.Vyrábajú olovo a zinok. Olovo je čisté bez striebra, a preto hľadané. Teraz do roka ho
vyrobia okolo 40.000 centov; okrem toho zinok. Jeho zvyšky, ktoré sa dosiaľ tratili bez
osohu v šmuntách, lapané, dobre sa hodia na farbenie.Keď pán Makuc, povolaný z Kremnice, sem prišiel, celý komorský závod, kúpený súkromnými
podnikateľmi — zväčša kupcami z Biljaku — bol v rukách rozvratu a šudierstva. Tomu ale
urobil krátkym procesom koniec: nespoľahlivých úradníkov odprášil, a bolo po všetkom. Ale
oni pobúrili baníkov a tí, v počte asi tisíc, prvý raz od tureckej a francúzskej vojny zase
sa zdvihli a pána Makucovi povybíjali okná, vyhrážali sa jeho čeľadi a len na vlase
chýbalo, a boli by ho zmleli. Energický muž nedal sa zľakať a vydržiac všestranný útok, vec
prelomil. Keď sa po odstránení rozvratných úradníkov a namáhavo premožených intrigách
svojich predstavených o stave veci presvedčil, umožnil robotníkom pri uvedení robotných
hodín do poriadku a regulovaní pláce lepšie jestvovanie — získal si konečne po nespočetných
trudoch dôveru tak u svojich robotníkov ako u predstavených, a ide to teraz ako po masle.
Ako sme pripomenuli, keď v auguste toho roku dal prebiť hlavnú dolňu, uľahčil a zabezpečil
tým na veľa rokov zväčšený výrobok kovov, dôchodky baní a jestvovanie banského ľudu.
Strenuus labor omnia vincit.[295]Dr. Theophrastus Bombastus Paracelsus už pred tristo rokmi vychvaľoval dobrotu olova,
ktorého osoh on ako lekár možno viac len v pilulkách zveleboval; teraz ale z toho istého
olova fabrikujú iné pilulky, ktoré pacienti neradi berú a aké Čiernohorci, Bosniaci a
Hercegovinci štedrou rukou rozdávali. Veru, Bleiberg už mnohých okaličil a mnohým život
vyfúkol. Veruže ma divné nadišli myšlienky, keď som videl v pristrojených vymývadlách ženy
a deti malými prštekmi vymývať z rudy olovené zrná — toho kovu, čo bol po svete puškami
rozmetaný v krutom boji, v ľudskom tele zaseknutý a chýrečným lekárom Nelatonom[296]Garibaldimu z päty vybraný. Tam dr. Theophrastus Bombastus Paracelsus, tu dr.
Nelaton mal s olovenými pilulkami do činenia. Bleiberg čudným spôsobom ľudské pokolenie
blaží.Olovo tu, ako i v Raibli, v Obiri a inde v Karavankách, nachodí sa vo vápne, a to v
bývalých jeho škárach. Ako som videl v znamenitej pána Makucovej zbierke, skamenená
korytnačka Isocardia bola oblepená oloveným leštencom.[297]Je to zaujímavý dôkaz jeho neptunického pôvodu. Olovo bolo totižto v
rozpustenom spôsobe obsažené v triasovom (trias) mori,[298]pokrývajúcom Korutánsko a umiestilo sa chemickým spôsobom zmenené ako usadlina
oloveného leštenca (Bleiglanz) do vápenných skalín a okolo pospolu uložených mäkkýšov
(Molluscum). To isté, pravda, drastickejšie, dokázané je v provincii Utah, v Severnej
Amerike, kde v baniach nájdený bol olovom obložený mamutový zub. To, hľa, opravdu
blombovaný zub mamuta! Kovy vydobývané z Bleibergu sú teda olovo a zinok v rozličných
formách, ako: galmei, olovený leštenec (galenit), ceruzit,[299]olovený biely a žltý kov vulfenit, Korallenerz,[300]Bergleder (zinok v podobe bielych remenných trhancov) atď. Tieto náchody kovov,
ako iné skameneliny triasového útvaru sú pekne zastúpené v zbierke pána Makucovej. Táto
zbierka sa honosí popri domácich i vzácnymi prespolnými mineralogickými kusmi.Olovo a zinok sa teda nachodia vo vápennáku, a to triasového útvaru, kam patrí veľká
časť korutánskych vápennákov a menovite Karavanky. Trias delí sa na viac vrstiev v užšom
zmysle. Z tých v Bleisbergu ako kovonosné pásmo je Wetterstein-vápennák, s ním a kolo neho
lastúrový vápennák (Wellenkalk?). Táto vrstva vápennákov je chýrečná obsahom skamenelín,
ktoré pre svoj opaľujúci lesk brúsené ešte v predošlom storočí sťa šperky boli hľadané a
platené aj na tisíc zlatých. Teraz sú milovníkmi skamenelín hľadané len ako pekný kameň a
prírodná zvláštnosť. Svetu učenému a šperkovnému známe sú tieto kamene pod menom lastúrový
vápennák: lumachelle alebo helmintholit (hlístokameň). Lastúrový vápennák je usadenina
tichého hlbokého mora ako počernastý, často opukastý, do dolomitu prechodiaci vápennák. Je
bohatý na skamenené morské zvieratá — na počet nie, ale na rodzaje. Najviac sú zastúpené
Ceratites nodosus,[301]Encrinites lilioformis[302]a Terebrutala vulgaris.[303]Vrstvy bleiberského vápna ležia vyššie ako hallstattské. Obsah ich skamenelín
okrem už rečených je: Ammonites floridus, Arcestes cymbiformis, Phylloceras Jarbas,
Nautilus Sauperi,[304]Wulfeni, Halobia rugosa. Ďalej v triasových vrstvách bleiberského vápna
nachodia sa: Nautilus subsulcatus, Enomphalus catillus, Productus giganteus,[305]Spirifer bisulcatus,[306]Orthis crenistria,[307]Rhynchonella pleurodon, Terebratula sacculus atď. Ak sa dobre pamätám, v
bleiberskom triasovom vápennáku nachodí sa do osemdesiat rodov fauny.Keď sme peknú, a pod zemou i nad zemou dobre zariadenú jamu opustili, vošli sme do
pisárne, kde nám boli predložené vidy a vzorky závodov, kovov a banských vrstiev. Zo
všetkého vidno, že budúcnosť závodu je na dlhé roky zabezpečená. Stade sme šli na návštevu
k lekárovi závodu, dr. Maričićovi. Ten mi predložil svoju zbierku bylín, zväčša
bleiberského okolia; z nej som si jeho láskavosťou — pozdejšou zámenou a tiež vlastným
zbieraním — zadovážil dakoľko bylín.Závodný ránhojič, ale zaoberá sa skúmaním a zbieraním chrobákov, a tak títo pestovatelia
prírodných vied ruka v ruke zastávajú a vymieňajú si jednotlivé a vždy zaujímavé odvetvia
milej matky prírody. Komu by sa ľúbilo do styku prísť s týmito pánmi, vďačne to ct.
redakcia „Orla“ skrz mňa vyprostredkuje. Popoludní sme sa viezli do doliny (Gailthal),
okolo a za Dobrač. Ako sme sa viezli od Biljaku hore, viezli sme sa teraz v tom smere, ale
protivne na juhozápad dolu. Roztratené domy a časté závodné stavania úzkou dolinou menujú
sa Gereuth (Kreutz). Z hút vystupuje dym a tu ústi sa hlavná, vtedy v auguste dokonaná
podbitá dolňa. Trvalo to hodnú chvíľu, kým sme, vbehnúc do údolia Cilje, zase mali voľný,
ba impozantný výhľad i naďaleko i nablízko. Sem-tam hadiacou sa dolinou prešli sme napospol
drsné vysoké, nahé vápennáky, hallstattské vrstvy,[308]Werfener a Guttensteiner, pestrý piesočník, Grauwacke,[309]a ako pozdejšie vyrútený dolerit.[310]Na viac miestach pozoroval som v samom zelenokameni vpečené kusy susedného
vápennáka, ktoré kusy pri svojom silnom vyrazení mäkká roztopená ohnivá látka zdrapila so
sebou a objala. Od tmavého doleritu živo sa odráža tento dnu vpečený dolomitový kameň. Akú
premenu podstúpilo toto vypálené a atmosferickým vplyvom vystavené vápno?V údolí Cilje, kde sa nachodí opuka s odtlačkami bylín, nachodí sa i takrečený
fusulínový vápennák.Ciljské údolie sa ťahá od východu na západ od Biljaku po Kečach na hranicu Tirolska,
pretekané potokom Cilje. Medzi Drávou a Ciljou ako ostrov ležia bleiberské hole a Dobrač so
svojím komonstvom. Ciljské údolie, hoci len asi hodinu cesty od Bleibergu, predsa leží
toľko nižšie a chránené je kolmými vrchmi proti veterným búram, tak že sme tu už videli
bujne pestované ovocné stromovie a kukuricu. Dolina je široká, lúčnatá a obcami posiata; na
sever lemovaná ohromným Dobračom, na juh ešte ohromnejšími Karavankami a Dolomitmi. Pekná,
krásna panoráma. Na hornom konci Hermagor s neďalekou hoľou Kühveger, kde na dvoch miestach
dosť husto, ale jedine tu na svete rastie bylina Wulfenia carinthiaca.[311]Môžete si myslieť, že ta botanici radi putujú. V Lesiackej doline pri Mýte, čo
ale z našej cesty vidieť nebolo, viedla stará, ale veľmi umele cisárom Juliom stavaná
hradská cesta do Forum Julium (Friaul). Ešte podnes badať jej pevné základy. Vpravo od nás
Bistrica, potom v miešanine skalnatých Karavanôk vyťahuje sa drsný Manget a ešte drsnejší
Triglav; ten istý, čo som na jeho trojčitú ostrohranatú hlavu nazeral z Chrastu (Karsu) a z
Jadranského mora. Zľava nad nami z južnej strany Dobrač. Odvrchu dospodku, vprostred vrchu
pod kostolíkom vidíš svetlejší, žltobiely široký kolmý pás. Je to zvláštnosť hroznej
prírody, ktorú musíme pripomenúť.25. januára r. 1348, keď mnísi tamto oprotivného, čarovne uloženého arnoldsteinského
hradu a opátstva v chóre spievali — zdunela zem. Skala puká, dub sa láme a tá zem sa
trasie. Zemetrasenie rozpolilo chrbát Dobrača, povetrím rachoce, pôlt odvrchu sa delí,
stromy strminou sa klátia a s veľkým druzgom letí masa nezvážiteľných zápoľ do doliny.
Okolie zhrkotalo, akoby sa zemeguľa napoly roztresla, a zvony samy zvoniť počali. Po
hromovom huku krátky jakot, desný výkrik splašeného ľudu, zatým ale nastalo ticho a okolím
zaľahol červenožltý dym. Čo bolo pod Dobračom ľudského, to je pochované. Mnísi, splašení
buchom, očakávali súdny deň, a veľmi sa nemýlili. Opát, držiac v ľavej ruke kríž, pravou sa
bil kajúcne v prsia. Jeho síce nepritislo, ale pritislo druhých. Dolinu zasypalo priekom.
Cilja sa spätila a zatopiac dolinu s obcami, po dakoľkých dňoch si prežrala cestu násypom.
Zvalená masa tvorí teraz dlhý chrbát do ciljskej doliny, porastenej smrekmi a peknými
letohrádkami; pod tým kopcom šestnásť zasypaných majerov i s ľuďmi čaká na súdny deň.Napravo a nižšie dolu, na listnatom zelenom kopci prívetivo nazerá malebný hrad a bývalé
opátstvo bamberského biskupstva, Arnoldstein. Tento hrad vystaval v IX. storočí šľachtic z
Arnoldsteinu. Potom pripadol bamberskému biskupstvu. Opátstvo počítalo do predošlého
storočia štyridsaťdva opátov a bolo správne a múdro opatrované.Dňa 11. októbra 1476, keď sa kráľ Matiáš s cisárom Fridrichom harkali, vtrhlo 4000
peších a 600 konných Bosniakov hore Sávou pod vodcom Vallumoni (či nie Váli?) Markečeviča,
popálili okolité dediny a dvakrát surmovali hrad Arnoldstein, ale mnísi so svojimi ľuďmi ho
statne bránili.Strassfried a Foederevo pre bezpečnosť okolia a továrnych ciest opevnili.R. 1494 bývali Fuggerovci povyše Arnoldsteinu, kde v majetku trímali medené bane a
sčiastky i Bleiberg.R. 1659 rozhnevaní sedliaci Slovinci, ktorí už zápustom boli prestúpili k
protestantizmu, opátom Nonnosusom nie priam vľúdnym spôsobom nútení navrátiť sa k pôvodnému
náboženstvu — len-len že opáta nezahlušili, pred čím sa jedine útekom spasil.Po tolerančnom edikte zjednotili sa pozostalí evanjelici pod farou Neč.Až na úpätí Dobrača v hladine príjemnej Ciljskej doliny zatiahli sme v obci Sak do
hostinca. Je to hostinec obecný, ale poriadny, s dobrou výsluhou a navštevovaný častými
turistami. Ležali tam po stole i rozličné noviny a či stariny, ktoré sme ešte dakde hen v
tretej krajine čítali. Ináč čistota po dedine i v hostinci. Ľud tu napospol slovinský,
pekný, silný a pilný, a líši sa i čo do tvári, i čo do kroja od susedných Nemcov.
Bleiberskí baníci sú miešaní, ale zväčša Nemci a ponemčení Slovinci.Kusom peško a zväčša na jednozápražných vozíkoch, ako to tu vo zvyku, vrátili sme sa pri
zaujímavom rozhovore v spoločnosti zdvorilých Makucovcov večer domov.Druhý deň zavčas rána bola určená lehota vyžiadaného vystúpenia na Dobrač. Ale večer bol
mimoriadne sparný a nebo po veľa jasných dňoch začalo sa od Jadranského mora zaťahovať. Z
Dolomitov na Karavanky, z Karavanôk na Taurské hole preťahovali sa ohromné konce
nebieleného plátna. A v noci taká blýskavica, taká hrmavica, až som myslel, že praveký
Dobrač vyskočil z kože, a dobre som sa vedel namyslieť do položenia arnoldsteinských
mníchov, keď parturiunt montes,[312]Dobrač sa pred päťsto rokmi škeril. Ráno si Dobrač utieral sivým ručníkom nos,
zem mokrá, nebo vlhké, vrchy hmlou zaobalené, a našu cestu na Dobrač a krásny výhľad museli
sme odložiť na — lepšie časy.Videl som dvoch pánov a jednu paniu, ktorí bledí, nevyspatí, s dlhou tvárou a fialkovým
nosom zliezli z Dobrača. Musela to byť tam hore noc! Bisťusvete! Tí si museli cestu hustou
hmlou nožmi krájať.Deň 1. septembra sme vybavili pri priateľskom rozhovore; a keď sa Dobrač neprestal
smokliť, vybrali sme sa 2. septembra domov. Naši neúnavní priatelia nás vyprevadili až po
Biljak; a tak na dvoch príležitostiach tiahli sme dáždnikmi opatrení do Biljaku. Tam na
stanici sme sa lúčili s priateľmi — do videnia, povďační za ich útly cit a priateľskú
obetivosť oproti nám. Zbohom!Keď sme prebehli cez stanicu Vrbu (Velden), pýtal som sa strážnika, či je pán Kuzmány
ešte tam. Povedal mi, že sa zberá budúci deň na cestu. Kázal som mu vykonať pozdrav; či ho
vykonal, neznám.Bežali sme celou dĺžkou Otolického jazera (Werder-See), ktoré hoci nie je ani také
široké ani dlhé ako Blatenské, okolie má predsa krajšie, trebárs nie viničné. A tak po
krátkom čase dobehli sme k Celovcu (Klagenfurt). Toto hlavné mesto Korutánska so 14.000
obyvateľmi leží na peknej rovine, bezpochyby na pôde niekdajšieho zväčšeného Oteckého
jazera, s ktorým teraz je spojené pomocou zálivu. Úrodná celovecká dolina obklopená je
veľkými vrchmi, zväčša snežníkmi. Pri meste tečie potok Glan a možno, že odtiaľ jeho
nemecké meno (Glanfurt). Pôvod Celovca siaha od rímskych dôb, ale jeho vtedajšie meno nie
je isté; jedni ho nazývajú Claudia, druhí Adundrina. R. 1395 vzbúrili sa mešťania oproti
zemskému hajtmanovi Kreygrovi, ale ich Miklúš Liechtenstein pokoril; taktiež povstanie roku
1465 bolo potlačené mocou. Roku 1472 drancovala ich rodná krv Maďarov — Turci, ktorí v ten
čas i k Biljakovcom na vizitu chodievali. R. 1518 cisár Maximilian ho daroval korutánskym
stavom.Okolie Celovca je plné zvláštností: Krainburg, veľký samostan Viktring, zámok Maria
Loreto, hrad Freienthurm, rumy hradu Seeburg a Leonstein — oba skryté vysoko v lese.Kraje od Celovca do Mariboru (Marburg), kade nás viedla železnica, veľmi menia podobu,
sú však zväčša vrchovaté.Prešli sme potoky Glanu a Krku. Pod malebným kopcom, Škarbín rečenom, stanica
Grafenstein s kniežacím Rosenberským hradom. Drávsku dolinu, ktorú bola železnica opustila,
zase sme nastúpili pri Kühnsdorfe; oproti stojí zámok Neidenstein. Stanicou Kühnsdorf vedie
cesta na sever do Volkermarktu, južne od Vindickej Kaply a cez pekné kúpele Vellach do
Krainburgu.Stanica Bleiburg, mesto a malebný hrad. Výzor je prekvapujúci. Severne vyrastajú
spomedzi vrchov vysoké hole Saualpe, a na juh Kora, Karavanky s čipkatými vrcholci; medzi
nimi Obir 2134 m a Grintouz 2556 m vysoký.Stanica Prievali leží na rovine; má náramne veľké a pekné železné závody. Za stanicou
dvíha sa hoľa Pecen, v ktorej pravdepodobne dorábajú železnú rudu a pod ktorou za rímskeho
panovania stálo rímske selce[313]Juenna (teraz Jauernthal, slovinsky Javer, čiže Javor). Prievali boli založené
na vyrábanie zinku, keď sa to ale neodplácalo, r. 1823 vystavali na to miesto rafinírové
závody; ťahajú koľaje atď. Neďaleko potom prechodí železnica z údolia Drávy do doliny Miesy
a prekročí ju trikrát železnými mostami. Nablízu pod vrchom sv. Uršuly leží mestečko
Guttenstein so zámkami Streiteben a Gamseneg. Železnica ďalej ide pustou hlbokou dolinou
medzi lesmi pri hrmotnom potoku. Tu, kde len vyzrieš, vidíš účinky lesníctva: píly, hate,
fľúdre, míle, hrable, spusty, rybníky, žleby, krčmy, kolkárne a strelnice, ale všetko
malebné a odené v štajerskom kroji. Vyzerá to v týchto odľahlých lesných dolinách, akoby ťa
starého známeho, ukazujúc priateľskou rukou, volalo na širokú, chmeľom otienenú lavicu:
poď, bratku, sadni si medzi nás!Stanica Unter-Drauburg; stadeto vedie cesta do Windischgrätzu (Slovinský Hradec) cez St.
Leonhard, Weitenstein do Celje. Od Unter-Drauburgu[314]sme prešli dedinu Kienberg, ležiacu vysoko na výbehu Korhole. Na Bistrici
oproti Vysoké Mýto, Mahrenberg s hradom a rumami starého kláštora. Na brehu Fresen
úbočinami Veľkej Kappy (1538 m) vedie železnica do stanice Lorenzen. Tam nablízku pútnický
kostol Márie v púšti.Dolina sa úži, Dráva tečie hlboko; potom prejdeme 210 m dlhý jask popod romantický hrad
Fall, a z druhej strany jasku sme prešli cestovod s troma otvormi nad potokom Lobnicou.Nasleduje Bistrica (Freistritz), Mariarest, jemu oproti zámok Wildhaus. Tu sa už zase
zjavujú dobre obrobené vinice, za Drávou obec Gams, obtočená vinicami. Napravo na úvale
bacherských vrchov zámok Rothwein. Z desných vrchov, sem-tam všakovak sa krútiacich dolín
prestúpili sme na voľnú šírinu, bohatú, úrodnú, viničnú, stráženú v ďalekých kruhoch
zôkol-vôkol hoľami. A v tej hrdej šírine rozprestiera sa dnešný zámer našej cesty: Maribor
(Marburg). Asi pol hodiny pred mestom rozprestierajú sa mestu podobné železničné dielne.
Dlhými komínmi, akoby chceli dieru do neba preboriť, v škótskom kvadrilírovanom
pristrojení, sa čmudí. Zem okolo smutných dlhých stavísk je čierna a ľudia olejom a
uhliarskym prachom zamazaní s čiapkami ovisnutými do krku, s kliešťami a kladivom v ruke
mocú sa v tomto strojárskom labyrinte. Že to velikánsky závod, uveríte mi, keď vás uistím,
že tu hotovia stroje pre skoro všetky rakúske železnice.O šiestej hodine tridsaťosem minút sme došli do Mariboru, teda z Biljaku sme sa viezli
asi šesť hodín. Už začalo mrkať, keď sme v hostinci v blízkosti železnice zosadli.Maribor počíta vyše 13.000 obyvateľov, má vyššie gymnázium a je od r. 1859 biskupským
sídlom. Ako neďaleká Ptuja (Petovium), ako proti Štajerskému Hradcu ležiaca Lubnica bola
Rimanom známa sťa Mureola, bezpochyby i Maribor medzi týmito mestami v peknom úrodnom kraji
obývaný bol už pod Rimanmi. Historicky známejším stal sa on ale r. 1481, keď ho obliehal
kráľ Matiáš. Ale kráľov odporník, ostrihomský arcibiskup, v spojení s Václavom Vlčkom[315]zobrali 7000 — 8000 chlapov a Korvína oddurili het. R. 1529 mali sa Turci
trikrát doň, ale statný Žigmund z Vyšnej Hory rozprášil týchto bratov po krvi čertovej.Pretože som toto mesto nevidel vyše trinásť rokov a tadiaľto som voľakedy i vozmo
cestoval, vybrali sme sa ho obzrieť hoci pri lampovom svetle. Teplo bolo, ale chmúrno.
Mesto sa od tých čias následkom železničného obchodu značne zväčšilo. Dlhou širokou ulicou
a pod stromoradím prišli sme až k námestiu, kde pred chrámom stojí pomník husárov, padlých
r. 1809, menovite statného Čecha Karlíka. Počalo kvapkať, vrátili sme sa teda nazad. Idúc
počuli sme v jednej verejnej, živo osvetlenej záhradnej miestnosti hudbu, vravot tisnúceho
sa ľudu. Pýtam sa, čo to za slávnosť. Odvetili mi, že robotnícka železničná hudobná banda
hrá. Keď som sa dozvedel ďalej, že prístup je za peniaze voľný, predstúpili sme ku kase.
Členovia železničných robotníkov platili po 10 grajciarov, cudzinci 30 grajciarov. Veľká
dvorana v záhrade bola dupkom naplnená. Na vysokom lešení sedeli hudobníci v modrej
rovnošate so zlatými ozdobami a červenými výložkami. Stoly boli tak zaujaté, že sme ledva
dostali miesta a piva; toto sa tu tak doručovalo, že si musel pri prijatí pohára vtisnúť
sklepníkovi ihneď peniaze do päste. V tomto ohľade, možno veľmi primeranom a praktickom,
nezdalo sa ale obecenstvo požívať veľkej dôvery hostinského.Túto dobre cvičenú bandu založil len pred pár rokmi jeden vyslúžený vojenský trubač,
teraz železničný obsluháč. V prázdnych hodinách pritiahol okolo seba dakoľko patentovaných
pľúc svojich plnolícich druhov, a tak kameň ku kameňu, a či lepšie fuk ku huku a vznikla
táto, teraz v každom ohľade zriadená banda. Vstupné takýchto verejných predstavení obracia
sa v prospech spolku, na zakúpenie hudobných nástrojov, rovnošaty, not atď.Toto nám s hrdým povedomím vysvetľoval pri našom stole jeden, podľa napuchnutých,
poškrabaných a načernastých prstov súdiac, bezpochyby tiež zámočnícky pomocník velikánskej
železničnej strojárne.Po všakových etnografických štúdiách prebehli sme domov.Ráno 3. septembra sme šli na železnicu, o deviatej sme sa pohli, o chvíľočku sme boli v
Pragerhofe, teda už na stanici, ktorou sme pred osemnástimi dňami frčali do Terstu — na tú
istú krvilačnú stanicu, kde nás vtedy nočnou hodinou prepadli červení bašibozuci a stante
pede prinútili ku reterírovaniu[316]nie síce do Doboju — bo s nimi do boja púšťať sme sa nechceli — ale do Terstu.Z Pragerhofu delí sa železnica vo troje: do Viedne, Budína a Terstu. Bolo nám čakať na
terstský vlak. Kým ten dobehol, sedeli sme asi pol hodiny v čakárni. Cestovateľov bolo
dosť. Tam bola i rodina, myslím, z kúpeľov došlých törzsökös Maďarov;[317]ich hlava, podľa výrazu a krikľúnskeho chovania sa, čisto čudského pôvodu,
obzerajúc nás pilno prehovoril k svojim: Ezek oroszok, már pofájokból is látszik.[318]Bolo to v ten čas, keď v Pešti začali kvitnúť sofisterie.Ledva to vyriekol, uštichla ma osa nešeredne na malý prst. Tešil som sa tým: Ist nicht
das schlechteste Obst, an dem Wespen nagen.[319]— Vstúpili sme do vozňa a o pol druhej hodine boli sme na hranici vlasti.[1]Anton Grassalkovič(1694 — 1771) — rodom z Urmína[2](nem., lat.) Lúčny (lepšie povedané Svinský) kút.[3](nem.) Bratov.[4]Steinbruch(maď. Köbánya, kamenný lom) — X. okres Budapešti,
obývaný hlavne robotníctvom[5]Slarafie(nem.) — vybájená krajina, kde bez akejkoľvek práce
„pečené holuby lietajú do úst“[6](lat.) Odpytujem.[7]Bazalt— čadič. Uplatňuje sa ako výborný kameň na dláždenie
ciest.[8](lat.) Na tento cieľ poverenému.[9]Gil Baba(pôvodne Gül-baba) — legendárny turecký svätec,
pochovaný je v Budíne[10]Štefan Horvát(1784 — 1846) — profesor pomocných vied
historických, neskôr maďarskej reči a literatúry na peštianskej univerzite[11]Sicambrická légia— rímsky vojenský útvar (asi ako pluk).
Sigambri boli bojovný germánsky kmeň.[12]A to bolo to miesto…— malý omyl: básnik Samo Chalupka sám
situuje udalosť k Petrovaradinu (Acumincum, Spevy… 1868, str. 170)[13](lat.) Horné Teplé vody.[14](nem.) Nositeľmi kultúry.[15]Vyšehrad(Visegrád) nad Dunajom aStolný
Belehrad(Székesfehérvár) v Zadunajsku. Vyšehrad mal najslávnejšiu dobu
za Karola Róberta a Mateja Korvína. Stolný Belehrad bol cez tristo rokov kráľovským
sídlom.[16](tur.) Nech dlho žije![17]Karol Lotrinský(1643 — 1690) — víťaz nad Turkami, rakúsky
generál[18]Gentzi— správne Hentzi (Heinrich, 1785 — 1849), zahynul pri
obrane Budína, lenže nie s celou posádkou, ale väčším počtom obrancov[19]Do časov Jozefa I.— ktorý vládol v r. 1705 — 1711[20]Leopold I.(1657 — 1705) — povýšil Pešť na slobodné kráľovské
mesto[21]Jozef(1776 — 1847) — syn Leopolda II. Bol 51 rokov uhorským
palatínom a zaslúžil sa o rozkvet Pešti.[22](lat.) Cestami — necestami.[23]Pred toľko a toľko rokmi— autor študoval v Pešti päť rokov
(1841 — 1846)[24]Dikasteriálnych palácoch(z gréc.) — patriacich najvyšším
štátnym úradom (správnym i súdnym)[25]Medzi Don Miguel granatierov— uhorský peší pluk č. 39, ktorý
mal veliteľstvo v Petrovaradine. Granátnici tvorili v ňom dve kompánie (stotiny) a
vyberali sa z najmohutnejších a najodvážnejších mužov pluku[26](lat.) Poludník.[27](lat.) Chtiac — nechtiac.[28]Cannu indiku— cievnik indický[29]Zea Mays— kukurica[30]Hedera— brečtan[31](lat.) Bez páru; doslov.: Nieto nad to.[32](lat.) Najvyšší zákon.[33](maď.) Od hlavy po päty.[34](maď.) V Národnom divadle.[35](nem.) Bombové námestie.[36](nem.) Tulák.[37]František Deák(1803 — 1876) — maďarský politik, za maďarskej
revolúcie umiernený liberál. Potom ako vodca maďarskej kompromisnej strany dojednal s
Habsburgovcami vyrovnanie r. 1867, zabezpečujúce v rakúskej polovici ríše nadvládu
Nemcov a v uhorskej Maďarov.[38]Michal Vörösmarty(1800 — 1855) — maďarský básnik a plodný,
mnohostranný spisovateľ[39]František Kazinczy(1759 — 1831) — významný maďarský
spisovateľ, reformátor maďarskej literatúry[40](lat.) Tri stánky.[41](tal.) Bedár, povaľač.[42]Gölisov prach— prášok proti žalúdočným chorobám[43](z nem.) Bozkával.[44](lat.) Aj vtedy, keď sa líška, spôsobuje bolesť.[45](nem.) Nová budova.[46]S uchaciusami— delami, nazvanými podľa bar. Franza Uchatiusa
(1811 — 1881), rakúskeho podmaršala, delostreleckého odborníka[47](maď.) Šípkový lekvár.[48]Mudrc krajiny— maďarský politik Fr. Deák[49]Horatio Nelson(1758 — 1805) — anglický admirál, preslávený
víťaz vo viacerých námorných bitkách[50]Gabriel Báthory(1587 — 1613) — v r. 1608 — 1613 vládol ako
turecký vazal v Sedmohradsku. Odstránili ho vraždou.[51](lat.) Kvíliace ženy (nariekačky).[52](lat.) Blaho štátu je prvým zákonom.[53]Ján Ladislav Pyrker(1772 — 1847) — arcibiskup v Jágri
(Eger), nemecký básnik[54](maď.) Fialová rieka.[55](z nem.) Potĺkali sa.[56](z maď.) Sivkami.[57](nem.) Okružný cestovný lístok.[58](z maď.) Pečiatkou.[59]Hanžabeg— vlastne Erd, veľká obec v Belehradskej stolici v
Zadunajsku. Býval v nej síce za tureckých čias beg Hamža, ale obyvateľstvo nebolo
tureckého pôvodu.[60]Anton Vetter(1803 — 1882) — maďarský revolučný generál,
dobrý stratég. V bitke pri Velence 29. IX. 1848 boli síce Maďari porazení, ale
Jelačić sa necítil dosť silným, preto prijal ponúknuté prímerie a ustúpil smerom na
Viedeň.[61](chorv.) Ste vy Chorváti?[62](chorv.) Veru sme.[63]Majetkom grófa Festetiča, Juraja (1815 — 1879) — uhorského
ministra v r. 1867 — 1871. Festeticsovci boli chorvátskeho pôvodu, ale sa
pomaďarčili.[64]Obstarný už chlap— gróf Janko Drašković (1770 — 1856),
chorvátsky buditeľ, prvý predseda Matice Ilirskej (1842), založenej na jeho podnet.
On zblížil chorvátsku šľachtu s národnodemokratickou mládežou a zjednotenej ukázal
novú cestu, totiž vzdelávanie ľudu.[65]Gallus— starší brat Juliana Apostatu, pre ukrutnosť dal ho
cisár Constantius II. (nie Konštantín) uväzniť a potom v Pole popraviť[66]Serapis— egyptský boh, ale ctili ho hlavne v rímskych a
gréckych mestách[67]Isis— egyptská bohyňa plodnej zemskej sily, ctili ju ako
bohyňu Mesiaca[68]Bela, syn Štefana kráľa— chybne, lebo uhorský kráľ Bela IV.
(1235 — 1270) bol synom kráľa Ondreja II.[69](nem.) Rímsky kúpeľ.[70](nem.) Kamenné Alpy.[71]Claudius Ptolemaios(asi 90 — 160) — jeden z najvýznačnejších
starovekých hvezdárov a matematikov[72]Narses— slávny vojvodca Justiniana I., ktorému vydobyl celú
Itáliu a spravoval ju ako exarcha (miestodržiteľ) až do smrti r. 567[73]Otakar Český— kráľ Přemysl Otakar II. (1253 — 1278)[74]Ľubľanský sjazd— sjazd európskych diplomatov, ktorý vyslovil
právo intervencie v krajinách so straníckymi nepokojmi[75]Carpinus orientalis— hrab[76]Asparagus orientalis— asparagus, inak špargľa[77](nem.) Pohľad.[78](tal.) Veľké námestie.[79](tal.) Veľký kanál.[80](tal.) Chrám sv. Antona Nového.[81](lat., gr.) Svätému Antonovi Divotvorcovi.[82]Peštianskych softov— predstaviteľov maďarskej šovinistickej
mládeže. Softa je ináč tur. názov pre žiakov teológie a práv niektorej medresy
(vysokej školy). Softovia bývali zarytými nepriateľmi všetkých reforiem, zavádzaných
v Turecku.[83]Abd-ul-Kerim paša(1811 — 1885) — bol r. 1876 veliteľom
tureckej armády vo vojne proti Srbom. Pri vypuknutí rusko-tureckej vojny (1877 — 78)
maďarská mládež mu darovala čestnú šabľu.[84](tal.) Námorná akadémia.[85](tal.) Chrám sv. Márie najväčšej.[86](lat.) Akoby.[87]Theodorich Veľký(475 — 526) — kráľ Východných Gótov,
Germánov, usadených v Itálii[88]Dagobert I.(622 — 638) — kráľ Frankov, posledný mocný
panovník z rodiny Merovingovcov[89]Jerôme Bonaparte(1784 — 1860) — brat Napoleona I., kráľ
Vestfálska, prechodného štátneho útvaru[90]Joachim Murat(1771 — 1815) — švagor Napoleona I., francúzsky
generál a v r. 1808 — 1815 kráľ Neapolska[91]Riva dei pescatori(tal.) — Rybárske nábrežie[92]Hanseatmi— príslušníkmi Hanzy, v stredoveku veľmi mocného
spolku severonemeckých miest (od 13. stor. asi do 16. stor.), ktorý aj vojny
viedol[93](nem.) Kazematná loď Jeho Veličenstva.[94]Z bessemerskej ocele— podľa sira Henryho Bessemera (1813 až
1898), anglického vynálezcu, ktorý zaviedol hromadnú výrobu plávkového železa a
ocele[95](nem.) Strojárenská dvorana.[96]Korveta— vojnová loď s troma stožiarmi, ktorá mala menej než
26 diel[97](nem.) Dunaj.[98]Hibiscus, ibišek — rastlina z rodu slezovitých, rastie aj u
nás[99]Aby on stratil život, ona rozum— Maximiliána zastrelili v
Mexiku r. 1867, ako sa už spomenulo. Jeho manželka Šarlota (1840 — 1927), dcéra
belgického kráľa Leopolda I., bola od manželovej tragédie stále pomätená.[100](nem.) Posádkovej nemocnici.[101]Kameňoolejové svetlo— petrolejové[102]Jaroslav Čermák(1831 — 1878) — známy český maliar, maľoval
obrazy s historickými námetmi a portréty[103]Bar. August Eynatten— vo vojne r. 1859 riaditeľ rakúskej
vojenskej administrácie, bol r. 1860 náhle zatknutý a odovzdaný vojenskému súdu, kde
sa priznal k zneužívaniu úradnej moci. Potom sa v noci obesil na šnúru zo svojej
ulánskej uniformy.[104]Bar. Karl Ludwig Bruck(1798 — 1860) — riaditeľ rakúskeho
Lloydu (plavebnej spoločnosti) v Terste, potom rakúsky minister financií. Pri
Eynattenovom procese náhle prepustený z úradu podrezal si žily.[105](lat.) Obľúbená osoba.[106](lat.) Tak sa míňa prázdna sláva sveta.[107]Zoophyty— zastaralý názov pre živočíchy, ktoré svojou
podobou pripomínajú rastliny[108]Palazzo Publico(tal.) — dosl. Verejný palác[109](tal.) Dóžovský palác.[110]Flyšové vrchy— horniny z pieskovcov a bridlíc, v ktorých
nieto skamenelín[111]Orsiniho bomby— narážka na Felice Orsiniho (1819 — 1858),
talianskeho revolucionára, popraveného za atentát na Napoleona III. (pokladal ho za
najväčšiu prekážku talianskeho zjednotenia).[112](z franc. bandouliere) Pásy.[113]Z obliehania Benátok— vtedy ovládaných talianskymi
revolucionármi. Obliehalo ich rakúske vojsko.[114]„Kugelhupfy“(z nem.) — bábovky[115]Už tretí raz… som navštívil Benátky— prvý raz tam bol roku
1856 (Vlast. živ. II, 82). Druhý raz to bolo r. 1864, keď sa vydal na cestu 17. III.
a vrátil sa 26. IV. (Vlast. živ. II, 85). Tretí raz bol so ženou a dcérou Mariškou.
Pohli sa 13. augusta a vrátili sa v polovici septembra 1887. (Vlast. živ. II,
307).[116](tal.) Chodbách.[117](franc.) Spoločný obed v hostinci.[118]Hazardne hralo.[119]Andrea Grittibol veliteľom benátskeho vojska a v r. 1523 —
1538 dóžom.[120]Candiu— Krétu[121]Chiesa St. Maria della Salute— Kostol Panny Márie
Spásnej[122]Luca Giordano(1632 — 1705) — taliansky maliar, zanechal
mnoho obrazov[123]Alessandro della Volpe Vittoria(1525 — 1608) — taliansky
staviteľ a sochár[124]Maria Gloriosa dei Frari— Chrám slávnej Panny Márie u
bratov[125](tal.) Veľký Ticiano Vecelli, napodobňovateľ Zeuxa a Apella.[126]Luigi Zandomeneghi(asi 1779 — 1850) — sochár. Jeho hlavné
dielo je práve Tizianov náhrobník, ktorý autor spomína.[127]Francesco Foscari— dóža v r. 1423 — 1457. Pre intrigy ho
pozbavili hodnosti, načo umrel od žiaľu.[128](lat.) Každé prirovnanie kríva.[129](lat.) Odmena za pohrebné verše.[130](chorv.) Zhromaždením.[131]Antonio Scarpagni— zvaný Scarpagnino (zomrel r. 1558),
benátsky staviteľ[132]Aloisio Mocenigo(1701 — 1778) — dóža od r. 1763. Za neho
boli Benátky už bezvýznamnou krajinou.[133]Isola di San Pietro— Ostrov svätého Petra[134](srb., z gréc.) Vlny.[135]Rio di San Felice— Rieka svätého Felixa[136]Sacca della Misericordia— Zátoka milosrdenstva[137]Ospedale civile— Občiansky špitál[138]Alessandro Leopardo(zomrel r. 1512) — benátsky staviteľ,
sochár a lejár[139]Lepantského víťazstvazo 7. októbra 1571 — keď tu Don Juan
d’Austria, veliteľ talianskeho a španielskeho loďstva, porazil Turkov[140]Oboch Palmovcov— rozumejú sa tým Jacopo Palma il vecchio
(starší, 1480 — 1540), Tizianov súper, a jeho synovec Jacopo Palma il giovane
(mladší, 1544 — 1628), benátsky maliar a rytec[141]Tullio Lombardo(1478 — 1559) — staviteľ a sochár v
Benátkach[142]Pietro Orseolo I.bol dóžom r. 976. Potom sa zriekol, stal sa
mníchom, askétom. R. 1731 ho vyhlásili za svätého. Autorovo odvodzovanie od Uroša je
pochybný dobový romantizmus.[143]Silvio Pellico(1789 — 1854) — taliansky básnik a vlastenec,
pre príslušnosť k revolučnému spolku karbonárov väznený bol od r. 1820. Na Špilberku
v Brne sedel v r. 1822 — 1830.[144](tal.) Schody obrov.[145](tal.) Dvorana Veľkej rady.[146]Bitka pri Pirane— prístave v Istre, kde Benátčania premohli
spojené cisárske a janovské loďstvo[147]Zaujatie Byzancie— za tzv. štvrtej križiackej vojny r.
1203[148]Andrea Contarini— dóža v r. 1367 — 1382, víťazne zakončil
storočnú vojnu medzi Janovom a Benátkami v prospech Benátok[149]Marino Faliero(1274 — 1355) — bol dóžom zakrátko, od r.
1354. Popravili ho pre snahu zmeniť aristokratickú ústavu.[150]Roger II.(1096 — 1154) — normanský dobyvateľ, od r. 1130
sicílsky kráľ[151]Zaujatie Tyrasu(neskoršie Akermanu pri ústí Dnestra).
Benátčania sa tam boli zahniezdili za križiackych vojen.[152](tal.) Štvorcová predsieň.[153](tal.) Dvorana Rady desiatich.[154]Francesco Bussone, zvaný Carmagnola(1390 — 1432) — bol
najprv vojvodcom Filipa Viscontiho, pána Milána. Keď mu ten zhabal majetky a chcel ho
aj o život pripraviť, ponúkol svoje služby Benátkam. V prvej vojne proti Viscontimu
víťazne postupoval, ale v druhej (1431) prehrával, preto ho prilákali do Benátok, tam
zatkli, mučili a potom odsúdili na smrť.[155]Sala dei Capi— Dvorana pohlavárov[156]Arco quadrato— Štvorhranný oblúk[157]Sala della Quattro Ponte— Dvorana štvrtého mosta[158]Henrich III.(1574 — 1589) — francúzsky kráľ[159]Andrea de Michelis Vicentino(1539 — 1614) — maľoval mnoho v
Benátkach aj mimo nich[160](lat.) Nie tebe, ale Petrovi.[161](lat.) Aj mne, aj Petrovi.[162]Pietro Aretino(1492 — 1557) — taliansky spisovateľ, povestný
satirickými básňami. Vyvyšoval svojich priaznivcov a nedôstojne znižoval ich
protivníkov.[163](tal.) Menšie stĺpové chodby.[164]Dogana di Mare— Úrad pre námorné veci[165]Campo e Chiesa di San Zaccaria— Pole a kostol svätého
Zachariáša[166](lat.) Kým žil, viedol živých s prísnou tvárou (akoby z mramoru).[167]Kontrolu (zastar.).[168](tal.) Míle (míľa = 1000 siah = 1896 m).[169]Carlo Zeno(ok. 1334 — 1418) — benátsky štátnik a vojvodca,
vyhnal z Cypru Janovčanov[170](lat.) A tú zlomyseľnosť nazývali dobrovoľnou výpoveďou.[171]Angelo Emo(1731 — 1792) — benátsky admirál, vyhnal zo
Stredozemného a Jadranského mora pirátov a víťazne bojoval proti Tunisu[172]Do Academie di Belle Arti— Akadémie krásnych umení[173](lat.) Predsiene.[174]Andrea Palladio(1518 — 1580) — patril medzi najvýznamnejších
talianskych staviteľov[175](lat.) Po záchrane mesta od moru odhlasoval postaviť senát r. 1576.[176]Giovanni Ballini(1426 — 1516) — pokladá sa za pravého
zakladateľa maliarske] školy benátskej. Jeho obrazy sú skoro vo všetkých
významnejších európskych galériách.[177](lat.) Tak sa o tom rozpráva.[178](tal.) Halierov (v pomere ku korune).[179]Náš hrdina Štefan Pinka— autorova postava (Por. II. zväzok
jeho diela.)[180]Porta Vescovile(tal.) — Biskupská brána[181]Colombo d’oro(tal.) — Zlatá holubica; zastaralý tvar[182]Ghibellinov s guelfmi— cisárskych s pápežskými. Neskoršie
tie mená označovali boháčov na jednej a demokratov na druhej strane.[183]Scaligerovci— príslušníci rodiny della Scala, ktorá panovala
vo Verone v r. 1260 — 1387[184]Giovanni Galeazzo Visconti(1347 — 1402) — bol od r. 1395
milánskym vojvodom. Štedro podporoval umenie a vedy.[185]Eragrostis pilosa— milota, rastlina z rodu tráv[186]Origanum— pamajorán[187]Municipio— Mestský dom[188]Publius Licinius Gallienus— rímsky cisár v r. 259 — 268,
podporoval vedy a umenia. Mal toľko proticisárov, že jeho doba sa volá dobou
tridsiatich tyranov.[189]Domo Casa dei Mercanti— Obchodný dom[190]Palazzo del Consiglio (La Loggia)— Radničné námestie
(Arkády)[191]Cornelius Nepos(žil asi v r. 94 — 24 pr. n. l.) — rímsky
spisovateľ. Z jeho spisov hojne čerpali neskorší rímski autori.[192]Gaius Valerius Catullus— slávny rímsky básnik (satirické
verše a lyrické básne)[193]Marcus Vitruvius Pollio— žil asi za Caesara a Augusta,
jediný rímsky spisovateľ o staviteľstve. (Výkresy k jeho dielu sa stratili.)[194](lat.) Mantua Vergiliovi, Verona Catullovi.[195](lat.) Verona je natoľko dlžná svojmu veľkému Catullovi, nakoľko malá Mantua
svojmu Vergiliovi.[196](chorv.) Kláštor.[197]Roland— hrdina stredovekého francúzskeho eposu z 12. stor.
Padol v priesmyku Roncesvalles v Pyrenejách, kde Arabi roku 778 porazili zadný voj
Karola Veľkého. Olivier bol Rolandov rozvážny druh, mal sa oženiť s jeho sestrou.
Padol aj on s priateľom. Paladmi boli v stredovekých románoch rytieri, druhovia
Karola Veľkého.[198]Gaius— slávny rímsky právnik, žil za Hadriána a Marca
Aurelia. Jeho dielo, nazvané Institutiones (Ustanovenia), slúžilo za základ
Justinianovým Institúciám.[199]Sommacampagna a Custozza— pri nich v júli 1848 Radecký s
Rakúšanmi zvíťazil nad sardínskym (piemontským) vojskom.[200]Villafranca— mesto, kde bol dohovorený preliminárny mier
medzi Rakúskom a Napoleonom III. r. 1859[201]Rhinchonella bilobata— rod zubatých ramenonožcov[202]Michail Dimitrievič Skobelev(1843 — 1882) — ruský generál.
Vyznačil sa pri dobýjaní bulharského Plevna v rusko-tureckej vojne r. 1877. Skobelev
bol horlivým panslavistom.[203]Solferino— mestečko v Lombardii. Pri ňom utrpeli Rakúšania
24. VI. 1859 porážku od spojených francúzsko-piemontských vojsk.[204]Humbert, Umberto(1844 — 1900) — taliansky kráľ po Viktorovi
Emanuelovi II., panoval od r. 1878. Padol za obeť anarchistom.[205]Ján Simor(1813 — 1899) — kardinál, od r. 1867 ostrihomský
arcibiskup[206](tal.) Veľké Miláno.[207](z maď.) Nábytkom vystrojenú.[208]Gyulayovci— niekdajší vojaci uhorského 33. pešieho pluku,
Slováci (Zvolenci). Pluk mal sídlo v Zadre a jeho príslušníci slúžili v
Taliansku.[209](lat.) Okružných ulíc.[210](lat.) Márii Rodičke.[211](z nem.) Rímsach.[212]Pius IV.(Giovanni Angelo Medicis, pápež v r. 1559 — 1565).
Pochádzal z jednoduchej rodiny, ale príbuznej florentským Mediciovcom.[213](lat.) Nezhotovil ma Praxiteles, ale Marcus Agratus.[214]Karol Boromejský(1538 — 1584) — synovec Pia IV., arcibiskup
milánsky. Bol prísneho života a sociálneho zmýšľania. Už r. 1610 bol vyhlásený za
svätého.[215]Ad Aquas Grani— podľa lat. Aquisgranum, mesta Aachena, ktoré
bolo až do r. 1531 korunovačným mestom nemeckých cisárov[216](lat.) Ktorý vložil prvú korunu na Karola V. pri vodách Granu.[217](lat.) Priečelí domu.[218]Kollárove Vápeniny— narážka na pochybné etymologizovanie
(odvodzovanie slov), k akému mal sklon aj sám Zechenter[219]Gentile da Fabriano(ok. 1370 — 1450) — taliansky
maliar[220]Carlo Crivelli(zomrel asi r. 1493) — benátsky maliar z 15.
stor.[221](tal.) Čestný (poriadny) človek.[222](lat.) Z prívalov a hrmotu povstávajúce jazero Benacus.[223](lat.) Sirmio je očkom polostrovov a ostrovov.[224](tal.) Neoslobodené Taliansko (hnutie za zjednotenie a oslobodenie celého
Talianska).[225](z nem.) Priesmyku Šipka (v Bulharsku, známemu z rusko-tureckej vojny r.
1877).[226](z nem.) Obkolesená.[227]Amonitový vápenák— vápenec, v ktorom sú skamenelé ammonea
(vymreté hlavonožce)[228]Rhyolit(liparit) — mladovulkanická rozliata hornina žulovej
magmy[229]Spiriferina— rod vymretých hlavonožcov[230]Stachys recta— čistec rovný[231]Calamintha officinalis— marulka z rodu meduníc, používaná
pre chuť a vôňu na spôsob máty[232]Physalis alkekengi— machovka, židovská čerešňa, ľuľkovitá
rastlina, rastie vo viniciach[233]Centranthus ruber— mavuň červená[234]Scabiosa suaveolens— chrástava[235]Artemisia pontica— palina[236]Eryngium amethysticum— máčka, kotúč[237]Saxifraga— lomikameň[238]Triodia decumbens— trojzubec, z rodu tráv[239]Cala magrostis montana— patrí medzi rákosovité
rastliny[240]Daphne petraea— lykovec (kry, aj stromky)[241](tal.) Peklo.[242]Epidot(augit, pyroxén) — je podstatnou súčiastkou mnohých
rozliatych vyvretých hornín[243](nem.) Vendická (slovanská) dedina.[244]Arciknieža Rainer(1827 — 1913) — vnuk Leopolda II., rakúsky
podmaršal, často zastupoval panovníka pri verejných audienciách[245]Tristan a Isolda— starobretonská romantická báseň. Jej
obsahom je láska princa Tristana k Isolde, manželke jeho strýca, cornwallského kráľa.
Tému spracovali temer všetky európske literatúry.[246](nem.) Šibeničné praclíky.[247](nem.) Párky úbohých hriešnikov.[248](nem.) Francesconiho (= katovské) pásky.[249](z nem.) Alpských koscov.[250]Britky, Angličanky; slovná hra, britaniky bol druh cigár.[251](angl.) Vlnená prikrývka.[252](nem.) Alpského spolku.[253](nem.) Obchodní pomocníci; doslovne: preskakovači truhlíc (pultov).[254]Gnaphalium leontodon— púpava[255](lat.) Hradom.[256]Cimbri— národ germánsky. Porážali Rimanov, až kým ich Marius
definitívne nezničil aj s ich spojencami Teutonmi.[257]Andreas Hofer(1767 — 1810) — pôvodne hostinský, vodca
Tirolcov v ich oslobodzovacom boji proti Francúzom a Bavorom za Napoleonových čias.
Vyzradeného Francúzi chytili a v Mantove zastrelili.[258](nem.) Slovania v Tirolsku.[259]Karol V.(1519 — 1556) — cisár nemecký a kráľ španielsky, pán
svetovej ríše Habsburgovcov[260]Móric Saský(1521 — 1553) — vojvoda a kurfirst saský. Najprv
sa spriahol s Karolom V. a keď dosiahol, čo chcel, obrátil sa proti nemu.[261](nem.) Je prehorený. Slovná hra v súvise s útekom Karola V. a Brennerským
priesmykom.[262]Tassilo I.(595 — 609) — vojvoda bavorský, r. 595 vtrhol do
Korutanska a vydrancoval ho[263]Ján Vítovec— český vojvodca v 15. stor., pôvodom chudobný
zeman (zomrel asi r. 1463). Mal za manželku sestru Ondreja Weisprachera, o ktorom sa
autor zmieňuje.[264](z nem.) Drevených, hore zaostrených koloch v plote.[265](z lat.) Zosadiť.[266](z gr.) Tu: útočnej reči.[267](gr.) Zlá ženská.[268]Cisárova nevesta— Leopolda I. Bola to Margita Terézia, dcéra
španielskeho kráľa Filipa IV. (zomrela r. 1673)[269](lat.) Z domu; doslov. od otcovských bôžikov.[270](lat.) Človek nežije len zo slova, ale aj z chleba.[271](lat.) Predzvesti (veštby).[272]Edmund Makuc— pôvodne banský úradník v Kremnici, bol vtedy
správcom olovených baní v Bleibergu. (Por. o ňom Vlast. živ. II, 318.)[273](z nem.) Túlať sa.[274]Margarita Maultasch(nem.) — hubatá. Historická osoba toho
mena bola dcéra Henricha Korutánskeho, za krátky čas českého kráľa, a panovala v
Tirolsku (zomrela r. 1366).[275]Aster paniflora— astra[276]Monitor(lat.) — menšia pancierová vojnová loď[277]Myriophyllum verticillatum— stolístok, bahenná, vodná
bylina[278]Grafit— tuha, čistý uhlík. Vyskytuje sa samostatne, alebo
tvorí mocné žily, najmä v kryštalických bridliciach.[279]Škvrnami.[280](slovin. s chybami) Tu odpočíva — ctený, pracovitý farár — svätojurskej farnosti,
príbuzný — podľa slovinskej krvi, viery, nádeje, lásky.[281](nem.) Pošta.[282]Dagobert II.— franský kráľ v r. 674 — 679[283]Hospitium(lat.) — malý kláštor, určený hlavne na prijímanie
cestujúcich spolubratov[284](nem., lat.) Vpád Turkov roku 1476.[285](lat.) Slávnostné osvetlenie (tu má posmešný význam).[286](lat.) Rukolapnými dôvodmi (palicami a pod.).[287]Fuggerovci— ako banskí podnikatelia náramne zbohatli. Na
Slovensku im začas patril Červený kameň a výnos z niektorých stredoslovenských
baní.[288]Jedna kila zrna— merica (prešporská 62,49 litrov, peštianska
až 93,74 litrov)[289](nem.) Svätý Duch (obec).[290](nem.) Predseda (cechu?), starosta.[291]V dzierzonskom kláte— včelom úle s pohyblivým dielom,
nazvanom podľa vynálezcu Jána Dzierzona (1811 — 1906), farára v pruskom
Sliezsku[292]S kniežaťom Eugenom— Savojským (1663 — 1736), významným
rakúskym vojvodcom[293]Kráľovič Rudolf(1858 — 1889) — syn Františka Jozefa I. V
manželstve bol nešťastný, skončil samovraždou i s milenkou.[294]V žabičnom piesku— oblom kremeni[295](lat.) Horlivá práca všetko premáha.[296]Auguste Nelaton— francúzsky chirurg, vytiahol r. 1862
pomocou osobitného prístroja Garibaldimu guľku z nohy[297]Olovený leštenec(galenit) — najdôležitejšia olovená
ruda[298]V triasovom mori— pochádzajúcom z druhohornej doby, skladá
sa zväčša z rôznych vápencov, dolomitov, sadrovcov, pieskovcov a bridlíc[299]Cerussit— bieloba[300]Korallenerz(nem.) — ruda so zvyškami koralových
skamenelín[301]Ceratites nodosus— patrí do rodu ammonoíd, vymretých
hlavonožcov[302]Encrinites lilioformis— čeľaď morských ľalií, patrí medzi
hlavonožce[303]Terebratula vulgaris— ramenonožce (druh morských
lastúr)[304]Nautilus— lodenka, patrí medzi hlavonožce[305]Productus giganteus— vymretý rod ramenonožcov s vápenitými
miskami[306]Spirifer bisulcatus— rod vymretých ramenonožcov[307]Orthis crenistria— rod vymretých ramenonožcov[308]Hallstattské vrstvy— v ktorých je už hodne železných
nástrojov, kým šperky sú ešte bronzové. V strednej Európe hallstatt tvorí už začiatok
železnej doby.[309]Grauwacke(nem.) — hnedý čadič hlinný[310]Dolerit— farbou sa ponáša na zelenokam (diorit, diabáz), ale
čo do zloženia je len odrodou čadiča (bazaltu)[311]Wulfenia carinthiaca— rod rastlín rozrazilovitých[312](lat.) Vrchy vajatajú, pripravujú sa rodiť.[313](chorv.) Osada.[314](nem.) Dolného Drávskeho hradu.[315]Václav Vlček z Čenova(zomrel asi r. 1510) — význačný český
vojvodca a spisovateľ o vojenskom umení[316](lat., fran.) Okamžite donútili na ústup.[317](maď.) Korenných Maďarov (posmešne).[318](maď.) To sú Rusi, už aj z tváre im to vidno.[319](nem.) Nie je to najhoršie ovocie, keď ho osy obžierajú. | Zechenter-Laskomersky_Zo-Slovenska-do-Talianska.html.txt |
I. Slovensko, domov a vlasť Slováka, jeho časy a osudySlovensko náš domov, Slávia naša mať:My pri nich i v búrkach budeme verní stáť!M. Ch.1. Domov SlovákaKde domov môj, kde domov môj?
Kde sa pne Kriváňa hlava,
Kde bystrý Váh zpod skál vstáva,
Dcéry kde Sláva rodí,
A spev srdciam ľahodí:
A to je tá spanilá zem,
Zem slovenská domov môj!
Zem slovenská domov môj!
Kde domov môj, kde domov môj?
Znáš, kde kraj ten krásny leží,
Po ňomž Váh, Hron, Nitra beží,
Kde hrdé Tatry čnejú,
Kde slávske hlasy znejú:
A to je tá spanilá zem,
Zem slovenská domov môj! :,:
Kde domov môj, kde domov môj?
Kde slovenský vetrík veje,
Svatopluka slavné deje,
Oživujú v srdci svých
Potomkov, rodu verných:
A to je tá slavná krajna,
Na Slovensku domov môj! :,:
Kde domov môj, kde domov môj?
Bože, velký Hospodine,
Ruka Tvoja svetom kynie,
Teba vzýva národ môj,
Veľký Bože pri ňom stoj;
Svetovládny Hospodine
ChráňSlovensko, domov môj! :,:2. Vlasť mojaKde dom je môj? kde vlasť moja?
Či znáš ten kraj utešený,
Kde sa Hron, Váh, Nitra pení?
Kde Kriváňa veleba
Pne sa k modrinám neba:
Ach to je ten rozkošný kraj,
Zem slovenská, vlasť moja!
Kde dom je môj? kde vlasť moja?
Či slyšíš tie milé spevy
Plynúť z duše švárnej devy?
Toho chrámu milosti,
Dobroty, lásky, čnosti:
Táto vlasť anjelských spevov
Je Slovensko, vlasť moja!
Kde dom je môj, kde vlasť moja?
Či znáš, kde spevec dunajský,
V piesni objal svet slovanský,
A hlasom harfy svätej
Odklial hroby zakliate:
Táto zem vzkriešenia Slávy
Je Slovensko, vlasť moja!
Kde dom je môj, kde vlasť moja?
Kde Piešťanské, Sliacke vary,
Kde nejeden hrad prastarý,
Pomníky dávnej slávy
Skloňujú svoje hlavy:
Táto zem pamiatok žialnych
Je Slovensko, vlasť moja!
Kde dom je môj, kde vlasť moja?
Kde Štiavnica zlatorudá,
Kremnica, Bystrica hrdá,
Nitra Svatoplukova,
Trenčín tvřdz Matúšova:
Toto je môj rodinný kraj,
Zem slovenská vlasť moja!
Kde dom je môj, kde vlasť moja?
Kde z hôr dumný šum zavieva,
Kde sa fujara ozieva,
Kde je mravov prostota
A pohostinstvo cnota;
To je ten kraj premilený,
Zem slovenská vlasť moja!(Aug. Krčmery v „Živene“ na rok 1853.)3. To je moja otčinaTam, kde dobrota panuje
S uprimnosťou spojená,
Kde klam, faleš nebytuje
A zloba je vzdialená:
Tam, kde ešte nevina,
To je moja otčina!
Kde sa hory, háje, doly
Krásne oku zjavujú,
A prostriedkom sa stodoly,
I s domami zdvihujú:
Tam, kde prostá rodina,
To je moja otčina!
Ba tam, kde mi mysel letí
K tým slovenským skalinám,
Tam, kde kvitnú moje svety,
K tým čarovným výšinám:
Ta moja noha pohýňa,
Tam je moja otčina!
Tam, kde hlas slovenský očuť,
A pekne sa shovárať,
Kde veselé žarty počuť
A milo sa zabávať:
Tam sa chytro čas míňa,
To je moja otčina!
Tam, kde radosť javia spevy,
Ale javia i žalosť,
Kde sú driečne, švárne devy,
Až to páčit len radosť:
Tam ma všetko spomína,
To je moja otčina!
V dolinočkách utešených,
V peknom malom domčoku,
V krajinočkách vždy zelených
A Slovenky pri boku:
Tam mi býva rodina,
To je moja otčina!(Kar. Zorkóczy v „Slov. Pozorníku“ na r. 1859.)4. Slovák ve své vlastiSlovák, Slovák, odkuďs rodák?
Však si bystrý jako ten pták!
„Já jsem ztade, kde to troje:
Hory, vrchy a údolie,
Tam je bydlisko moje!
Tam po horách v hustém háji
Chodím jako v krásném ráji,
Tu jahôdky — tu malinky,
Tu černice, čučoriedky,
Nalezám si lahôdky.
Lipy kvitnou po údolí,
Jarky hrčia z strmé holi,
Slávik pěje v husté chrasti,
On je se mnou v jedné vlasti,
Nedá se pryč odvésti!
Kde Slovenka jedna bývá,
Zpěvěm ten kraj se ozývá,
Zpívá velký, zpívá malý,
Zpěvný Slovák hoden chvály:
To i cizí uznali.
Nechci širé pustatiny,
Můj kraj je mně vždycky milý!
Já chci umřít, kde to troje:
Hory, vrchy a údolie,
To je bydlisko moje!“(Mich. Chudovský vo „Fejérpatak. Kal.“ na r. 1855.)5. Túžba po rodiskuTam za tými vrchmi
V tmavej ďalekosti, —
Tam som ja zanechal
Tie moje radosti.
Keď zora večernia
Vrchmi zlato seje:
Vtedy moje oko
Za rod slzy leje.
Aj táto dolina,
Tieto vrchy lesy, —
Pekné sú pre toho,
Ktorý sa v nich teší:
Ale moja duša
K rodním krajom letí, —
Kde sú krajšie háje,
Krajšie rastú kvety.
Ja len moje Tatry
Zo srdca milujem, —
O jich slavnej kráse
Sebe prespevujem.
Zavejže ty, vetrík!
Tatrám pozdravenie: —
Že ma žiadosť veľká
Ta — pod Kriváň ženie!(Sam. zpod. Vepra v „Priat. šk. a lit.“ II. 1860.)6. Pod KriváněmHej pod Kriváněm to jest krásný svět,
Tam rostou chlapci bystří jako květ;
Nebe tam jen jasně svítí,
Tam má každý vesel býti
Pod Kriváněm!
Pod Kriváněm!
Pod Kriváněm!
Tam rostou švárné, bystré děvčata,
Šuhajkům věrné jak holoubčata,
Jich milé slovenské zpěvy
Veždy jen veselost jeví
Pod Kriváněm! :,: :,:
Tam žijí bujní, smělí valaši
V lesnatých horách na svém salaši;
Mají másla, sýra dosti
I žinčice do sytosti
Pod Kriváněm! :,: :,:
Tam hámorníci železo kují,
Peněz majíce, pak se radují,
Muž na poli pilně oře
Žena přede len na dvoře
Pod Kriváněm! :,: :,:
Když trouba hlasná zove do pole,
Brániti milé otcovské role:
Každý se paloše chopí,
Švihne na kůň, bere kopí
Pod Kriváněm! :,: :,:
Když volá dále Králův svatý hlas
Do boje za vlasť jít ve hrozný čas,
Každý spěchá hned tam jíti
Za Krále, za vlasť zemříti
Pod Kriváněm! :,: :,:
A když ukrutní hrozí tyrani
Potupit slávu a dát jí rany
Chrabrý šuhaj za ní vylej
Věrně i ostatní krůpěj
Pod Kriváněm! :,: :,:7. NitraNitra milá, Nitra, ty vysoká Nitra:
Kdeže sú tie časy, v ktorých si ty kvitla?
Nitra milá, Nitra, ty slovenská mati!
Čo pozrem na teba, musím zaplakati.
Ty si bola nekdy všetkých krajín hlava,
V ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava;
Ty si bola bydlo kráľa Svatopluka,
Keď tu panovala jeho mocná ruka;
Ty si bola sväté mesto Methodovo,
Keď tu našim otcom kázal božie slovo.
Teraz tvoja sláva v tôni skrytá leží:
Tak sa časy menia, tak tento svet beží!(V „J. Kollárov. Národn. Zpiev.“ I.)8. Pomněnky z Děvína(Nápev: „Nitra milá, Nitra“)Děvín milý, Děvín, hrade osiralý,
Povezže nám, kedy tvoje hradby stály?
„Moje hradby stály v časech Rastislava:
On byl vašich otců, on mých hradeb sláva.
Sláva moje, sláva, kdeže mi spočíváš?
Ach darmo větříčku prachy jej rozvíváš!“
Děvín milý, Děvín, hrade osiralý,
Kýmže se tvé hradby ještě slávívaly?
„Slávívaly se ty otci mé krajiny,
S nimiž kvitlo štěstí milé mé rodiny.
Šťastný věk jí svital nyní jí nesvitá:
V cizím poli kvítek a v stínu nezkvitá!
Když si na to myslím, oko mé pozírá
Na hrob Svatopluka, na prach Slavimíra.
Na ty se zanáše, želem ošedívám,
A když na mou dávnou ríši se podívám:
Dolů hradby slzy mutné mi padají,
Ony mutnou sestru Moravu dělají.
Proto ona teče kalná do Dunaje:
Já padám a se mnou zapadají kraje.
Tam ten vrch mne želí, když mne padat vidí,
Již hle lysým zůstal, — snad jej žel ten sklidí!
I slunečko za tou horu když se skrývá,
Veždy mutným okem na mne se podívá.
Jen synové moji k trýzně nepřichází:
Tak se v světě děje, když štěstí zachází!“(Ľud. Štúr v „Hronke“ na r. 1837. I.)9. Žal(Nápev: „Przy sviotďe, które“)U proudů valných Dunaje šírého,
U žalné řeky Moravy zpěněné,
Ach tam na rumích hradu Děvínského,
Tam smutí srdce Slováka raněné:
„O vlasti věčná mých praotců slavných,
Ty divadlo hlučné dnů a boju dávných,
Tu ležíš tiše v šírém svém pomezí,
Šíp časů zlostných ve srdci tvém vězí.
Už tvoje věky, už tvé časy zhasly,
Sláva tvá v věčném utichla dřímání,
Synové jenom stíny slávy našli,
Nitra i Děvín v prach se žalně sklání.
Zerzaven dřímá někde meč Mojmíra,
Přílbu Svatopluka skála i rum zvírá,
Jen zde a onde ze zapomenutí
Zpomínka v písni k nebesům se kroutí.“(J. M. Hurban v „Nitre“ na r. 1842.)10. Zadůmění u břehu HronaPoď, o má harfo, ty mé potěšení
Jediné, jenž mé krotíš hněvy, žale,
Ty v mou vypřáhlou mysl rozvlažení
Při Dunaji si líla i při Sále:
Poď, milá, sednem na břehu si Hrona,
A sluchat budem, jak si on to stoná.
Když v jeho vlnách luna se umývá,
A zrakem vlhkým olšiny prozírá,
Vtehd’ ach, mi blaze, tam neb se usmívá
Na mne dlícího dávná otců víra:
Až srdcem žhoucím chladno blahé táhne,
Slza se příští, — ruka v struny sáhne.
Nuž, poď má harfo, v olšinách těch důmných
Slyš hovor hravý světla luny stínů,
Slyš, zdaž ohlasy kola Vil to šumných,
Vábících muže k plesům víchrovírů?
Neb Rusalky to dráždí snad Vodana?
O ne, již báj to zmizlá slovem pana.
Tam hle již Sitno, k pomstě zle činícím,
Pusté, nekoná soudy spravelnosti;
Na žádné více Vysočiny k čnícím
Trebnicem nejde lid želat milosti:
Pohroním pustým již jen skazky vlají,
A v rumích hradů smutné důmy lkají.
Hrone náš, Hrone, o ty řeko stará,
Ty jsi viděla Mojmírovo rámě,
Tvá někdy vlna pokřestila jará
Temena otců v duchu pravdy chrámě:
Věrný Slováků příteli ty milý,
Na tvých mne ňádrách prvé sny se snily.
Snily se, snily, a ještě se snějí,
Ač jiný předmět, po čem srdce touží;
Vtehdy jen v noci, teď i ve dne chvějí
Se sny mi v mysli, a má ňádra souží:
Žal neb ode všech časů mi zavání,
Z prošlých, z nynějších i z očekávání.
Ai po tvých břehách již tvé plémě visí,
Nad hrobem, předce o nic se nesnáží;
Darmo ho loutna Kollárova křísí,
Ach ona hluchým sluchy neproráží,
Ve mně se svírá, ty přeč klidně spěcháš:
Hrone můj, Hrone, pročže zde mne necháš?
Znáš čas ten, když jsem ve tvých vlnách bystrých
Koupal se chlapec, aneb rybky lovil,
Pak malou dlaní načra sobě čistých
Vod tvých razem vše trudy mé zahojil:
Neznal jsem zašlosť, budoucnosť netušil,
A čelko jasné nikdy nezasmušil.
Znáš potom, jak jsme na tvých břehách volných
V soumraku tichém s Hankou sedávali,
Já lásku zpíval, ona z kvítků polních
Věnečky vila, vlny dolů pluly,
Než zpěvy, věnce, vlny dolů pluly,
Dál a dál pluly a tak zahynuly.
Teď slzy cedím na tvém břehu sedě,
Slzy pohřební rodu slovenského
Tuchnoncím okem do vln hravých hledě,
Ač v nich krásnější studu pannenského
Září se lesknou luny zraky cudné,
Probírám city srdce mého trudné.
Máš zhynout, rode? hoj! co to mnou bleslo! —
A zpěvy tvoje komuže poručíš?
Jiného nemáš nic, v otroctví kleslo
Vše, proto lehce s životem se loučíš:
Hah! slyšíš zpěvy, jenž tví nepřátelé
Co na tvém kaře zpívají veselé?
O harfo, harfo, proč tak, smutně lkaješ?
Ještě Hron teče, žijí děti jeho!
Nech, nech tvé žale, veselým provlaješ
Ty ještě zpěvem mládce Pohronského:
Buď v obět padnem my moci bezbožné;
Tvé náděje jsou věčně nepromožné.
Nuž s Bohem Hrone, spějž jen měkkým proudem,
Zvlaž mysl bratrů, pozdrav pobratence;
Přijde i doba souděna osudem,
Sláva nebo skon pro tvoje milence.
Než hlas můj hyne, harfy znění hynou,
A vlny Hrona plynou jen a plynou.(K. Kuzmány v „Hronke“ na r. 1838. II.)11. Bitka za Štefana kráľaStála bitka, stála, za Štefana kráľa,
Takej viac nebude, kým svet svetom bude.
Stála bitka, stála, v tej uhorskej zemi,
Bili sa junáci, s pohanmi Slováci;
Bola bitka, bola, výše Ostrihoma,
Červená krv tiekla polovicou Hrona.
Červená krv tiekla k bielemu Dunaju,
Tých kliatych pohanov kresťania rúbajú.(V. „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.)12. Synek Slovenska v zajetíVlasti moje, vlasti, tam za vrchy ležíš!
Tam si ty, otče môj, snad i nyní slzíš;
Roníš horké slzy, za synem tvým jedním,
Kdože by neronil nad losem tvým bídným.
Bojoval sem za vlasť, také za národ svůj,
I za vás přátelé i za ťě, otče můj;
Vděčně bych byl zemřel, ale mi nedali,
Ukrutní pohané raděj mne zajali.
Zajali, retězy tuze povázali,
Do turecké země zlým Turkům prodali.
Tam bydlíš národe můj, za dolinami
Daleko, daleko za tými horami. —
Ta Tatra vysoká, tam nad tebou strmí,
Nade mnou pak Balkán se střelami hrmí.
Po Tatrách sem někdy písně si zpívával,
Když sem naše ovce tam tade pásával.
Nyní si v Turecké zemi písně pějem,
Kolkokrát jich začnem, povždy slzy lejem.
Dědina má milá, tam ležíš při Hroně,
V mojí milé vlasti, tam ve jejím loně.
V údolí tichounkém, tam chaloupka bílá
Stojí, v které bydlí má dívka spanilá.
Dědina, dědina, jediná dědina,
Již svého věrného víc neuzříš syna.
Neuzříš, neuzříš, ani já víc tebe,
Polituj se Bože, polituj se z nebe.
Milenko již tvojí víc nevidím tváře,
Sotva více pro mne vyjde jasná záře!
Tatro! již na tebe nebudem zpívávat,
Ani bílé ovce tam tade pásávat!(V „Slov. Pozorníku“ na r. 1845.)13. BelehradBelehrad, Belehrad, turecké pomezia,
Nejednej mamičky synkovia tam ležia.
Ktorí dorúbaní, ktorí dostrielaní,
ktorí nebožiatka koňmi pošliapaní.(V „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ I.)14. BelehradBelehrad, Belehrad, tá turecká skala,
Nejedna mamička synka oplakala.
Plakala, aj plače, slzy jej padajú,
Na tvrdom kameni jamy prebíjajú.
Oplakáva milá též svojho milého,
Že sa jej nevracia zo sveta širého.
Mati sa ju pýta: čo je ti dcéra má?
Jakú to bolesť máš, že neodpovedáš?
„Ach mamička milá! však ma nič nebolí;
Lež to mi chybuje, že milý nechodí.“
Jaj! skríkla mamička: sedlajte koníčka!
Jdzte pre farára, zomdlieva Anička.
Sedlajte druhého, idzte pre milého,
A on v nej zadrží sám ducha živého.
Bežali, bežali, videli z ďaleka,
Že milý s ostrohou pobodá koníka.
Bežali, bežali zo všetkej svej sily,
S touto novinečkou Aničku kriesili:
Anička, srdečko, povstaň hore z lože,
Už ten lekár ide, ktorý ti pomôže.
„Vždycky mi noviny za novinami šly,
Že môjho milého na vojne zabili.
Ale včul mi prišla novinečka istá,
že môj milý ide od Nového Mesta.“15. Žal nad SlovenskemV rumech Slovensko, žáden ho nekvílí,
Osirelá vlasti hyneš každou chvíli.
Máť nám zemírá ode smutku strasti;
Kdeže tě nájdeme, drahá, milá vlasti?
„Od toho času, co jsem opustená,
Lkala jsem sama, teď již umorená.
Nárekem zcházím, nevolné siroty,
Plačte nade mnou a na své trampoty.
Nad smutkem zešlou saďte jivu smutnou,
Jej šum nech přednáší mou třízeň loutnou:
Nebo nebude jiný ji sláviti,
Mati nemá v svojich synech zemou hniti.
Milé moje děti s Bohem ve svornosti
Sami jste, mať vám skoro zloží kosti,
Před hrobem je to posledné žehnání,
V hrobě umlkne matkino volání!“
V rumech Slovensko, žáden ho nekvílí,
Osirelú vlast plačme bratři milí:
Ona nám zemírá od žalu, od strasti,
Nikde nám mati, nikde druhá vlasti!16. Rozželení(Nápev: „V šírom poli holubička.“)Časy, časy, časy dávné,
Doby rodu nášho slávné!
Ach kamže ste se poděly?
Kam pryč od nas odletely?
Bože, Bože! vy Slávové,
Slávnych praotců synové!
Zdaž vás slza nezaleje
Od Nitry když větřík věje?
Děvín, Nitra v rumích leží
A čas neustále běží,
Nitra v slzách zatopená,
Tatra v smútku oblečená.
Nitra, Děvín, Tatro smutná,
Slávská ještě zněje loutna,
Dost už smútku, vyjasnite
Čela, Slávům věnce vite.(V „Slov. Pozorníku“ na r. 1851.)17. Bolo — bude(Nápev: „Mladosť moja, mladosť.“)Veje vetrík, veje, od Tatry k Dunaju:
Smutne hlasy idú po slovenskom kraju.
Po slovenskom kraju také idú hlasy:
Že sa pominuly tie slovenské časy: —
Časy naše, časy, časy našej slávy,
Keď nad Nitrou vialy slovenské zástavy.
Hoj Nitro, zlatý trón kráľa Svatopluka,
Čo raz naň pomyslím srdce vo mne puká. —
Boli sme my, boli, medzi národami,
Ako ten náš Kriváň nad tými Tatrami.
Bol ten náš kraj v kvete, ale ten kvet svadol:
Dobrú noc, Slováci, váš deň už zapadol.
A čo aj zapadol, veď on zase svitne,
Ten náš slovenský kraj v nový kvet vykvitne.
Hore sa Slováci, hore sa! — a Boh dá,
Bude Slovák ešte, čím býval inohdá.
Stojí, ešte stojí Kriváň nad Tatrami:
Bude Slovák čím bol medzi národami.(Ch. v „Sokole“ z r. 1861.)18. MaďaromaniaNad Tatrou sa nebe kalí,
Kalí mrakmi hromovými,
Mutne sa Váh i Hron valí
Medzi brehami žialnymi.
Váh i Hron Slovensko rosí,
Slováci doň slzy ronia,
Matka Tatra smútok nosí,
Jej rodu do hrobu zvonia.
Hrob ten pre nás ruka čierna
V tu svätú zem vykopala,
Ktorej krv slovenská verná
Neraz v obeť už sa liala.
Nesmuť Tatro, milá mati,
Zlož zo seba šat ten tmavý,
Bude rod tvoj okrývati
Krídlom svojím vták dvojhlavý.
Pod ním kraj náš sa osvieži
A vykvitne kvetom novým,
Čisto Váh i Hron pobeží
Spevným polom Slovákovým.(V. „J. Kollár. Nár. Zpiev.“ II.)19. SmutekNad Tatrou se nebe kalí,
Kalí mraky hromovými;
Mutně se Váh i Hron valí
Mezi brehy slovenskými.
Slovenskou tvář slza rosí,
Slza ta Váh i Hron kalí,
Matka Tatra smutek nosí,
Že se Slovák v rumy valí.
Nad Tatrou to nebe hněvné
Bude lít a hromy metat,
Ale naše kraje zpěvné
Krásnej budou potom zkvětat.
Zkvětat budou s rody svými,
Matka Tatra smutek svleče,
Mezi břehy slovenskými
Vesel Váh i Hron poteče.(Sam. Chalúpka v „Plodoch.“)20. Vatra nad KriváněmSlávorodným nad Kriváněm vatra hoří,
Vatra hoří,
Vatra hoří;
Od vatry se nad Slovenskem nebe zoří,
Nebe zoří,
Nebe zoří.
Zoř se nebe, svěť na Tatru, i rod její:
I rod její:
I rod její:
Aťže rostne aťže květe veselejí.
Veselejí.
Veselejí.
Dejž nám Bože žizn, Bože dejž míru nám,
Dejž míru nám,
Dejž míru nám,
Mlaď slovenská na Kriváni tebe vzývám!
Tebe vzývám!
Tebe vzývám!(V „Hronke“ z v. 1838. III.)21. Tatránsko(Nápev: „Už sa Tatier chlumy.“)Tatránsko, Tatránsko!
Ty čarovný kraju,
Jaké v tvojich hájoch
Duše dorastajú?
Či si sa zbudilo
Už z dávnej driemoty?
Či sa už rozlietly
Znad teba mrakoty?
Hoj už v mojich krajoch
Duše dorastajú,
Čo sa slovenskému
Rodu priznávajú.
Považia, Pohronia
Už mi synov chová,
Z ktorých rodu môjmu
Zkvitne sláva nová.
Tito z bleskov, ktoré
Na rod z mrakov bijú,
Pre junácke čelo,
Vence si uvijú.
Považia, Pohronia
Už mi dcérky chová,
Z ktorých rodu môjmu
Zkvitne radosť nová.
A ony si s bratmi
Rúčky podávajú,
A vzkriešenia pieseň
Rodu zaspievajú.
Rastú mi už, rastú
Dietky v milom kvetu,
Verné rodu svojmu,
Slovenskému svetu.(V „Dom. Pokladnici“ na r. 1847.)22. Lúčenie s Dunajom(Nápev: „Tatránsko. Tatránsko.“)Dunaju slovenský
Už ťa zanecháme,
Keď na tvojich brehoch
Ústavu nemáme.
My vždy ostaneme
Verné tvoje deti:
Nik ťa Slovákovi
Nevytne z pamäti.
Hej vy naše Tatry!
Ta my poletíme,
Tam našich rodákov
Zo sňa prebudíme.
Keď sa zatemnilo
Slniečko nad nami,
Ono nám zasvieti,
Veď je Pán Boh s nami!
Nermúťte sa bratia,
Veď už skoro svitne,
Tam na našich hroboch
Nová sláva zkvitne!
Smutní rodičovia
Zaplačú nad nami,
Ale my nedbáme —
Však je Pán Boh s nami!
S Bohom! Česi, Srbi,
Chorváti, Poliaci,
S Bohom! bratia naši
Dunajskí Slováci!23. Ve Zvoleně(Nápev: „Voda bystrá, voda bystrá.“)Ve Zvoleně, ve Zvoleně,
To Slováci od kořene:
Bystří jak jich vody bystré,
Věrni jak jich hole čisté.
Hronem dolů, Hronem dolů,
letí lehké pltě spolu,
Slováci je kermenují,
O milenkách prozpěvují.
Tam ve stínu, tam ve stínu,
V bystré vodě za krovinou,
Kde se tichá vlnka houpa,
Tam se i mé děvče koupá.
A na holi, a na holi,
Na té nebenosné holi
Tam si valach fujaruje,
A od zeme poskakuje.
A na Březně, a na Březně
Kdo tu švárnou Hanku vezme?
Ta Slovenka roztomilá
Srdce moje poranila.
Má Bystřice, má Bystřice
Krásne domy a ulice,
Slovák s Němcem tu bytuje,
O Slovanstvě přemyšluje.
Ve Zvoleně, ve Zvoleně,
To Slováci od kořene:
Bystří jak jich vody bystré,
Veřni jak jich hole čisté.(S. T. v „Sl. Pozorníku“ na r. 1843.)24. Pohľad na Slovensko (1847)Kalí sa čierňavou to slovenské nebe,
Letia hromy, blesky, Slávo k tebe!
Hromy sa rozletia, strašne zemou zburia,
A plemeno Slávy ku životu zduria.
Sedím v chládku šumném na tichém Považí,
Duch môj po slovenských krajoch baží;
Lebo hviezdu jasnú rodu svietiť patrí;
Bohom vzbudené smejú sa mu Tatry.
Už slovenské deti bystrým mysle letom
Za svätú budúcnost válča svetom;
Ba sa už plnia spevom háje, hory.
Myšlienka plodí veličizné tvory.(Zvest. Jur. Bulla. v „Sokole“ za r. 1860.)25. Upomienky na rok 1848 — 1849Kolo Tatier čierňava
Blýska, bije hrom!
Stená Váh i Orava,
Mutný tečie Hron; —
Už zvonil vrah v tú dobu
Slovákovi do hrobu,
Už mu zvonil, zvonil, zvonil do hrobu!
Lež nad Nitrou zástava
Našich rodákov,
Kráľ do boja zvoláva
Hodných junákov;
Chlapci kone sedlajú,
A paloše chytajú;
Už paloše, tie paloše chytajú!
A šabličky štrngajú,
Bubny rachocú,
Tu dievčatká fikajú,
Kone dupocú;
Neplač dievča, Kráľ volá,
Jak bude božia vôla,
Prijde Milý tvoj na krídlach sokola!
Zpoza Tatier vychodí
Zora červená,
Čože nám s ňou prichodí?
Slávy odmena;
Sláva hodným junákom
Pokoj svätý rodákom,
Sláva, sláva, sláva hodným junákom!(S. T. v „Sl. Pozorníku“ na r. 1854.)26. Ohlas(na Vörösmartyho „Szózat.“)Slovenský brat! objim si mať,
Ľúb verne objatú;
Zem slovenská je tvoja mať,
Miluj zem tú svätú.
Zem tá je krásna, slavná časť
V sveta desatine:
Ak dá trpeť, zhynúť nedá
Boh toľkej rodine.
Pred tisíckou vtrhly k tebe
Árpádovcov voje:
Svet nepamätá odkedy
Máš ty meno svoje.
Tvoji dedovia sadali
K prestolu Štefana,
Ich junač pri Ostrihome
Ubila pohana. —
Sloboda! hej, aké časy
Ty si tu už mala,
Keď priateľskú ruku do pút
Nevďaka sbíjala!
Chceli, by jich veľa bolo,
Nás nič, lebo málo:
Národ náš sa rozveľadil,
ich málo zostalo. —
A svet národov našinských
Hlasom hromu vetí:
Kdo chce žiť, nech vloží ruku
V ruku mojich detí.
Za mnohú krv rozlievanú,
Za toľké vzdychanie —
Výbojcov synovia už raz
Učiňte pokanie!
Žije Boh, večne verná je
Svätá jeho vôľa:
Kľatba rabstva pravde jeho
Navždy neodolá!
Svitne — hej, zasvitnúť musí
Tam lepšia hodina,
Milionov sto kde za to
Prosí Hospodina:
Bo keď by raz veľnároda
Predca ztiekly žily,
Prúdy krve jeho by svet
Celý zaplavily:
A kto veľkému národu
Potom hrob vykope,
Keď ľudstvo celé utonie
v sĺz vlastných potope? —
Nuž k Bohu oko povďačné
A modlitbu svätú!
Slovenskú zem, tú svoju mať,
Žehnaj, ľúby bratu!
Sveta šíreho ona je
Slavná desatina:
Trpeť môže, lež zhynúť — nie,
Slovenská rodina!(And. Sládkovič.)27. HymnaOtče národov mocný Pane sveta!
S rachotom hromu v blesku čo chodievaš,
Zem ti je podnož, večné tvoje letá
A v plameň jasný slnka sa odievaš.
Víchru dať krídla — slovo Tvoje stačí,
Cesty riekam a hrádze okeánu,
Búrky hroznej zmer — Tvoj prst mocný značí,
A keď pohrozíš — vlny morské stanú.
Národy sveta Tys’ jak piesok morský
Rzložil, by vlasť v dedictvo si vzali,
V nej mravy otcov a reč — dar Tvoj božský —
V úcte posvätnej verne zachovali.
Otče národov! Tatry prevysoké,
Kolíska rodu, dedictvo sú naše,
Tie rumy hradov, bašty tisícroké:
Otcov dielá — — tam vládly jich paloše.
Kde od pravekov nápady hord divých
Svety boriacich — vždy sa odrážaly
Naspak, jak čoby od múrov žulových;
A mravy predkov rydzé pozostaly;
Kde Mojmír slavný, Rastislav bojovny,
Svatoplukovci moćní vývodili,
Kde Nitra, Devín, Velehrad dústojný;
Kde Cyrill, Method a Vojtech krstili;
Kde svätý Štefan, ten viery hrdina
So znakom kríža zlomil moc pohanov,
A kde mohutný Matúš od Trenčína
Dobyl slávy pod slovenskou zástavou!
Kde proti Turkom junácki predkovia
Hruď ocelovú smelo nadstavili,
Kam neprenikli voje Solimana,
Keď s polmesiacom Uhry ujármili!
Bože daj zdaru našej domovine,
Slovenské slávne Okolie nech zkvetá;
Žehnaj ten náš kraj! slovenskej rodine
Daj miesto čestné na dejišti sveta.
Daj nám pevne stáť medzi pohromami,
Mrákavy husté keď zajdú ten náš kraj;
Nátisk odrážať smelými prsami,
Nad zlobou sveta víťaziť Bože daj!
Zem, ktorá predkov prach posvätný kryje,
Dedictvo otcov Slovák v úcte chovaj,
Pamiatka dejov Slovenska nech žije
Do konca sveta, Bože daj, Bože daj!(Sam. Tomášik v „Sokole“ z r. 1862.) | Chrastek_Veniec-narodnich-piesni-slovenskych.html.txt |
UmelecNovelaIAko chlapec poznal som starú pani Beláničku, veď bývala u mojej tetky hospodou. — A čo
narozprávala sa nám ona o svojom vo svete vzdialenom synovi, ktorý bol jej nádej jediná!
Celé zimnie večery strávili sme načúvajúc nadšeným jej rozprávkam o jej jedináčkovi Samkovi
— maliarovi. Keď prišiel list od neho, hneď poslala pre mňa a ja som jej ho čítať musel
dva, tri, aj desaťrazí jedno za druhým, až kým nenaučil som sa ho nazpamäť. Potom, keď ho
už aj ona nazpamäť vedela, posadila si okuliare na nos, dívala sa na každú literu, dívala
meravo tak dlho, až pri tom liste zaspala. Znal som už pridobre jej obyčaj, vzdialil som
sa, a len na druhý deň som si prišiel pre štedrú odmenu za čítanie listu. Bol-li list
obsahu veselého: veselila sa aj stará pani Belánička; deň po deň opätovala si obsah listu a
slzy radosti pohrávaly jej v očach; bol-li však list smutného obsahu; nevravela celé dni s
nikým. V tak otupný čas zasadla si ku modlitebnej knižke a modlila sa, a spievala o kríži
celé dni. Pri tom mávala vám stará pani Belánička voždy akési tušenie, ktorým los svojho
drahého syna až na vlas predtušila. — Ona nám už vopred predpovedať znala, čo jej písať
bude syn jej milovaný; ba áno, obyčajne už i z adressy listu predpoviedala nám obsah jeho.Domáci posmievali sa jej, vraveli medzi sebou: že keby jej už radšej ten pán syn v
každom z tých listov aspoň stovku posielal; ale takto to len kedy tedy kvapne, a hľa,
predsa tak vzácne, ba var’ najvzácnejšie sú jej prázdne listy. A žartom, vtipkom, úšklebkom
na všetky strany nebolo konca kraja. — No, mňa to vždy na najvýš urážalo; lebo choval som
sa so zvláštnou úctou naproti starej panej, mal som s ňou velikú sústrasť, a nič ma tak
netešilo, ako keď ona bola dobrej vôle.Ona mávala v skutku najradšej len prázdne listy od svojho syna, keď prišiel peňažitý,
zavždy si vzdychávala: „to si už, chudáčik! zase sám od úst odtrhnul a mne poslal.“Domáci pravda vysmievali ju aj pri tom, lebo vám je to podivné smýšlanie každodenných,
obyčajných ľudí na svete. Oni si mysleli, že Samko nemal sa túlať po svete za akýmsi
„umením“, ale mal doma zostať pri remesle a živiť starú matku. Oni si mysleli, že teraz už,
keď šiel do sveta, že stať sa mal v ňom velikým a bohatým pánom, a matku i rodinu peňazmi
obsýpať. Prečo že túlať sa má vraj po svete, jestli mu je v ňom horšie nežli doma.Tak súdi obecný rozum o synoch vede, umení, a vôbec vyššiemu cieľu zasvätených; u neho
ťa nič, pranič neoslávi, iba — peniaze.Už je to raz taká obyčaj u nás, príjde-li zo sveta domov synak voják, učenec, umelec,
prvá otázka súsedov a známych je: či vám doniesol z toho sveta dačo, a čo doniesol? —
Doniesol-li: niet chvály konca kraja; nedoniesol-li: nieto tej hany na svete, ktorú by naň
nevykydali, nieto tých úražiek, ktorými by ho nepoctili.Súd tento zvyčajný u nás poukazuje ešte na našu nezkúsenosť a nezralosť svetovú. Nemec
by riekol: „Die sind auch noch nicht weit in der Kultur!“ Ač z inej strany, netajme, má i
tento obyčaj moc dobrého do seba.Ale mňa on často urážal hrubosťou svojou ohľadom na starú pani Beláničku a jej syna
Samka; zabúdal som ale chytro na to, keď som sa len mohol so starou paňou vyrozprávať a
vytúžiť; keď som mohol v radosťach s ňou sa radovať a v žalosti s ňou si zaplakať.
Nezabudnem nikdy na tú nevyslovnú lásku jej, ktorú dokazovala k synovi svojmu. Rád
prisvedčím utešenej básniJána Nerudy, ktorú v novovzkriesených
„Kvetoch“ uverejnil:„V sobě jen a mlčky nesu,Nechť zakusím čehokoli,Zamlčím i matce drahé,Co mne teší, co mne bolí.Jak to přijde matičko má,Že prec všechno uhodnete, —Když mne srdce v těle plesá,Zrak že jasne pozvednete?Jak to přijde, matičko má,Že tak všechno uhodnete, —Když mne srdce v těle pláče,Že si v kautek zasednete?“IIRužičková Anička bolo dievča sťa ten kvet, celé mesto závidelo ju starému Ružičkovi.
Starý Ružička bol si dobre povedomý pokladu svojeho, v nej žil, ona bola jediným predmetom
i jeho radosti i jeho starosti. Ja ako chlapec, znal som dobre Aničku Ružičkovú, chodil som
ako chlapec k ním, a býval som jej „lásky tajomníkom“, vzdialený syn starej pani Beláničky
bol jej milencom.Starý Ružička dobre vedel o tejto láske Aničkinej, ale ako rozvažitý starec hovorieval:
„Počkajme my len, čo zo Samka bude; dá-li Bôh, môžete byť jeden pár. Ale dobre je voždy
mladým ľudom čakať na to, čo čas so sebou donesie, a čo nám pán Boh požehná.“ —Anička bolo dievča dobré, celou vrelosťou detínskej lásky viselo na svojom staričkom
otcovi, ale listy milencové predsa rado ukrývalo pred ním. — Nie tak pred starou pani
Beláničkou. Túto považovala za matku svoju, a ona ju tiež za svoju dcéru drahú. Akože by
syna milujúca matka nemilovala i to, čo on miluje. Kedy len mohla, zabehla si Anička
Ružičková ku starej panej, a ja som jím obyčajne listy Samkové predčitoval. Prostredníkom
medzi oboma býval som obyčajne ja. Už som sa ja vždy dozvedel od Aničky, kedy bude môcť
navštíviť starú paniu, a hneď za tepla som to starej panej zdelil. S povedomím otcovým
totiž nebola by smela Anička navštevovať starú pani Beláničku, lebo on, ako vážný a rázný
muž, držal to za neslušnosť už vopred navštevovať matkubudúcehomanžela, a ešte od panny, — pán Bôh uchovaj! Ale sme my v tomto vždy znali starkého pána
previesť cez lavičku!Stará pani Belánička považovala taký deň, v ktorom navštívila ju Anička za sviatok. Ale
aj ku podivu krásne chovala sa tá naša Anička ku starej panej. To už keď prišla, všetko jej
poriadila, celú chyžôčku upratala, lebo stará pani mala osobytnú malú chyžôčku, so železnou
pieckou, s peknými maľbamí od syna ozdobenú. Naša Anička voždy, keď prišla najprv obrázky
na stene od prachu poutierala, tie zdaly sa jej obzvláštne vždy byť veľmi zaprášené. Darmo
jej stará pani dovrávala: „Netráp sa toľko s nimi dcéra moja!“ Ona by ani za celý svet, keď
prišla, nebola zabudla obrázky poutierať. I ostatnie všetko v chyžke, ktorú sme my s
domácimi obyčajne len „kamrlíkom“ nazývali — rada poutierala, upratala, poriadila; ale
obrázky — rozumie sa — vždy najprvšie boly. To verím, veď pochodily od milého Samka.Ako si potom priložily do piecky, ako sa utešily, uvravely spolu, to sa opísať nedá; a
kebych to i opísať chcel, nemohol bych, lebo som ja už tomu prítomným nebýval; mňa obyčajne
von poslaly, samy v sebe boly si ony najblaženejšie na svete.*V malých mestočkách a na dedinách vieme, že nič nezostane v tajnosti; roznesú to hneď
kmotričky so svrblavým jazýčkom, tieto rodzené — novinárky. Pomer Aničky Ružičkovej ku
Samkovi Belánich tiež nezostal v našom mestočku v tajnosti. A viete, ako to býva, že
milujúcim sa, len lepšie duše sčastie prajú, podlé jím závidia, a zo závisti jích ohovárajú
a všelijak pretriasajú; chlebárske ale, ako sa to i tu stalo, všelijak upodozrievajú, ako i
našu Aničku, že je pyšná, nechce sa jej robiť, a preto by vraj rada šla zapána. Najvyššieho stupňa však, dosiahly klebety o Aničke vtedy, keď
ju starý Ružička na dva roky z domu vypravil, aby vzdelala sa vo svete. Neviem, ale tušil
som, že Anička naša išla, ako vravelo sa u nás: „na nemeckú reč!“ Že stalo sa to všetko
budúcemu, vzdelanému manželovi k vôli, to neuhádnul u nás len ten, kto nechcel.No bolo tu reči!Jedni vraveli: „Daj sa svete! veď tá už len naberie tej múdrosti v tom svete. Škoda
groša! To jej starý mohol radšej dať do vena; veď ten učený Samko tiež moc bohatstva
nenasbierá v cudzine.“Druhí ubližovali: „Mohla len doma sedeť. Hodné dievča veru aj za pecou najdu. Tá vraj i
onná šla za kňaza, za pána notáriuša atď. a sedela pekne rúče doma. Sčastie človeka všade
najde a keď ho hľadať chceš, ani čo celý svet sbeháš, nesídeš sa s ním.“ A opakovali si pri
tom to staré príslovie: Sadni si pannenko do kúta, ak budeš hodná, najdú ťa. —Tretí jej krivdili: „Ba hanbiť sa mohla, tak na odiv sveta sa vystavovať; kým bola doma,
neprestajne, navštevovala mať svojho budúceho, akoby sa jej sama za syna nahovárala; a
teraz iste šla za ním — do sveta. Nesčastnica jedna, ešte si celé sčastie pokazí!“Takto a tomu podobne Aničku odsudzovali, krivdili jej a ubližovali, diviac sa pri tom
starému Ružičkovi, ktorý držal sa za najmúdrejšieho v meste, že predsa tak málo zdravého
rozumu má. —Anička naša šla z domu preč, z požehnáním starého otca, slzámi kamarátiek a družičiek, a
vzdychami starej pani Beláničky sprevádzaná, a klebetami stíhaná o nichž, chvala Bohu! ani
neznala. Ja vyplakal som sa veru tiež za dobrou Aničkou.IIIBol počiatok maďarskej revolúcie, roku 1848.S počiatkom nadarili sa naší súkenníci z R. pri jarmäku, v Pešti, medzi nimi bol aj môj
otec. V tedy to už v Pešti bol neobyčajný shon po uliciach; éljenovalo sa ako o závod na
každom rohu ulice, plakáty rozdávaly a čítaly sa, gárda parádu robila, dámy šily zástavy,
páni šablami brinkali a trikolorné kokardy už nosil každý chlapec; slovom, bolo už všetko
čím hore, tým dole. Naši súkenníci našli v ťažkých putách uväzneného nášho Samka Belániho!
— Aj rozprávali koľko funtov tie putá maly, ale veru nerozpamätám sa už na to. — Môžme si
predstaviť jaké to bolo shlädanie!Jedni, ktorí rozumeli sa do veci ako hus do piva, robili chudákovi ešte výčitky, že
mohol radšej doma pri remesle sedeť, že by ho takáto hanba nebola potkala; že doma utrápi
sa jeho mater staričká, keď toto počuje. Čo jím na takúto potechu odpovedal, neviem; lež
myslím, že nie inším, ako úsmechom poľutovania.Druhí, ktorí boli už precítnutí, znali čo to znamená,trpeť za
národnosť; oni cítili, že krajší veniec nemohol zdobiť čelo mladého umelca,
ako čestné väzenie a ťažké putá za národ svoj milý; títo inakším okom pozerali na stav
jeho, inakšími rečami zabávali sa s týmto mučedlníkom pravdy slovenskej, pokiaľ jim to od
strážnika dovolené bolo.Oni uctili si neohroženého mladého rodáka svojho, potešili ho ako vedeli, a obdarovali
ako mohli, lebo dobre znali, že to není prvé mučeníctvo za národ slovenský, že takýchto
nerestí a útrap ešte nejedna verná duša slovenská mnoho zniesť musí, kým roztvoria sa raz
predsa ľudu oči a on úsilne nastojiť bude na tom, aby prislúžila sa už i Slovákovi pravda a
spravodlivosť. —Podrobnosti o uväznení jeho dozvedel som sa pozdejšie od očitého svedka, opatrovníka
slovenských väzňov po čas revolucie v Pešti, od nášho nezapomenutedlného, barbarsky odtiaľ
vyštvaného pôvodcu smutnohry: „Šulek a Holuby.“Upovedomejší národovci dosť zakazovali tam prítomným rodákom, aby po návrate svojom
domov nikto neopovážil sa o stave syna, matke Beláničke smutnú zprávu podať; a hľa, predsa
musela sa chudina inou cestou, hneď za horúca o tom dozvedieť. — Nezjavili jej to nášho
umelca videvší súkenníci a mešťania; tí, česť jim za to, zostali si verní sľubu danému,
ktorým hneď z Pešti vracajúc sa, zaviazali sa boli jeden druhému vo Vacove. Ale akási
čvarga, kupec so súknom, bývalý roľník a odrodilec, priletel hneď z druhej dediny k nej, a
bľabotal čo vedel.„No stará mamka, poviem vám novinu o vašom pánu synovi.“ Tak prihovoril sa oplan k
ubohej.„Ach, dobrý človiečku! vari vás sám pán Bôh ku mne doniesol, tak ste: mi rovno akoby z
neba zpadli. Ach, veď som už dávno nič o ňom neslýchala, ani mi nič nepísal. Ach sadnite že
si, sadnite a rozprávajte mi o ňom, kde ste ho na vašich cestách stretli, akože sa má, čože
mi odkázal?“ —Tak toho diabla vítala ubohá, akoby aniela božieho, slzy si utierajúc od radosti.
Posadila ho k sebe a čakala, čo jej bude vyprávať o synovi.Medzitým shrkli sa zvedavosťou hnaní aj domáci okolo cudzinca, a netrpelive čakali za
nasýtením zvedavosti svojej. —„Nuž stará mamka, vášmu synovi je veľmi dobre, ani mu lepšie byť už nemôže na svete“ — s
potutelným diabolským úsmechom začal vypravovať cudzinec.„Ó ďakovať milému pánu Bohu! veď ja pevne verím, že on prosby matkiné rád vyslúcha, že
on starej matky jediné potešenie, jej syna drahého, sám vodí, stráži a v cudzom svete
opatruje!… A či je zdravý? čo mi odkazuje? či nepísal pár slov? Veď vravte, vravte, potešte
matku, akýže ste voliaký neshovorčivý!“„Váš syn, stará mamko, je v Pešti a veru ho tam dobre stráža i opatrujú. Ja som sa
vidíte voždy nazdával, že kto ide do sveta, že je to už celkom inakší človek, ako my
hriešne stvory. Mňa tiež náš pán farár nahováral, aby som si dal synov do škôl, ale ja mám
viacej rozumu, ako tridsať farárov. Dobre je mojím synom aj doma, a stará mamka aj vášmu
synovi by lepšie bolo bývalo doma pri poctivom remesle, ako tak na ľahko len žiť vo svete.“„Ale prečo že mi to dohovárate? k čomu kto má chuť na svete, nech sa toho chytí. Môj syn
mal od malička vlohy k umelectvu; ťažko mi starej matke, prichodí žiť bez neho, ale stala
sa vôla Božia, vo svete bude z neho iný človek.“„Docela iný ako doma! a povedať vám aký?“„Ale dobrý človek! nesužujte že ma ubohú mater a nedržte dlho na reči, radšej mi už
povedzte, čo viete o mojom synovi!“„Nuž a o kom že ja vravím, dobrá stvora? Veď od počiatku, ako som sem prišiel, vravím o
vašom synovi. Vidíte, stará pani! tam vedie tá vaša vysokomyslnosť; chcete vychovať odrazu
z detí pánov, a ono vychováte tulákov!“„Ale netrápte ma už toľmä, dobrý človek, ak že ste z Boha, prosím vás povedzte mi, čo
viete o mojom synovi.“„Ja sprostý človek som sa vždy domýšľal, že váš pán syn v tom svete ustavične štrngá s
dvadsiatníkami, toliarmi a dukátami; a ono toť! štrngá vám on tam v Pešti s podivnýma
ostrôžkami — putami.“„Pre Boha! čo to hovoríte?“ klesla starena.Oplan ako najhanobnejšie opísal stav jej syna, načo opovržlivo a úšklebne vysmievajúc sa
jej, zanechal ju.Dozvediac sa o tom mešťania hneď pribehli tešiť ubohú mater; ale bolo už pri pozde, —
dobrá stvora nemohla to preniesť — našli ju už mrtvú.IVCelé mesto R. bolo na nohách. Už od dvoch dní čakalo slovenských dobrovoľníkov, ktorí od
Hrkáča a Skerešova, tou úzkou dolinou hore šli a v planý čas veľmi pomali napredovali. —
Bolo to radosti, keď dobrovoľníctvo vtiahlo do mesta nášho. Pozde večer každý s lampášom
vyšiel v ústrety dobrovoľníkom. Bakulíny bol vodcom jejích, on držal na námestí k
shromaždenému mešťanstvu iskrennú reč. Medzi dôstojníkami vynikal i náš — Samko Beláni. Ako
by som ho dnes videl. V peknej vojanskej rovnošate a s červenou srbskou čiapočkou na hlave,
z nejž dlhá belasá kytka visela, so šabľou pri boku; — no, po junácky a bohatiersky vyzeral
náš mladý umelec a bojovník. — My chlapci — ba zdá sa mi, že aj dievčatá — pásli sme s
obzvláštnou obľubou oči svoje na ňom. Jednomu páčila sa šabľa, inému tá čiapočka srbská, a
tretiemu pozdávala sa rovnošata jeho. — A ja som s pýchou pozeral na tých, ktorých som
znal, že mu predtým, u jeho ubohej matky, kým žila, ubližovali, i na tých, ktorí Aničku
Ružičkovú ohovárali, keď vidiac ho, pokyvkávali si hlavami: že veru je z nášho Samka za
šuhaj. — Jeho rodina v ploštianskom hámre, dostala strach od neho; lebo keď ju šiel ta
navštíviť, popratala sa, Bôh vie! kam, všetko majstrom hámorským a jeho ženou k prijatiu a
k uhosteniu jeho pristrojené zanechajúc. Chýr tohoto, že tak velikí páni naľakali sa ho,
ešte viac povýšil ho v očach jeho prvších protivníkov a odporníkov. A ja dobre rozpamätám
sa ešte, akú som mával satisfactiu na tých kmotričkách, ako teraz divom sa nezašly, —Starý Ružička mal veliké potešenie zo Samka. „A už si mi ty len za šuhaja!“ obzerával si
ho; lebo mu len tykal. Anička bola radosťou bez sebä, hneď brala mu šabľu do ruky a ňou
štrngala, hneď si čiapočku jeho na hlávku staväla, hneď zase iné fígle vystrájala. Starému
sa len to nepáčilo, že sú časy tak nepokojné; a Anička bola veľmi starostlivá, ak sa vraj
nášmu Samkovi na tej vojne dačo stane. — A ja, lebo som tam bol prítomný, som bol vo
vytržení, keď mi Anička tú čiapočku na hlavu postavila, šabľu k boku pripásala; a ešte keď
shováral sa Beláni so mnou! nebol by som sa vám dal ani za ten celý svet. Dal som mu ruku,
že aj ja budem, keď vyrástnem „obhajcom národa“, ač, úprimne buď rečeno, nerozumel som ja
ešte tomu vtedy, čo je to za zver.Ešte som nikdy pred tým s takou pýchou a radosťou nič nevyprával mojím druhom, ako o
sídení sa mojom so Samkom Belánim, ktorý sa so mnou ajshováral. Keď
spomínali jeho čiapku, s akou pýchou a radosťou vyriekol som: „tú som ja mal na hlave“. Keď
prišla do spomienky šabľa, s ako pýchou a radosťou vyprával som jim, ako ju mne Anička
Ružičková opásala bola. —Za pár dní bavilo sa dobrovoľníctvo u nás, nikdy toľko radovánok a zábav; nikdy toho
veselého shonu, nikdy toľko spevu nebolo u nás, ako práve vtedy. Sčastné bolo mesto naše
návštevou dobrovoľníkov naších, sčastný bol starý Ružička, no sčastnejší som bol ja, — ale
viem, že najblaženejšia z nás v celom meste bola Anička Ružičková. A ja som jej to ani mak
nezávidel; neviem či nie iný?Neustaly klebety ani teraz. Nadovrávaly sa Aničke najviac jej vrstovnice a jích matky,
zvlášte tie, ktoré jej to sčastie závidely. —Čože vraj má Anička za radosť z vojaka? S ním ísť predsa nemôže? A potom, kto vie, vraj,
či sa mu ešte na tej vojne dačo nestane? môže, vraj, Anička ešte aj oň prísť.Iní zase voždy len to húdli: že sa jím ten Samko nepáči, že sa všetkého chytá. Hneď je
umelcom, hneď zas vojakom, na ostatok vraj, ešte nebude ničím! —Ale dosť už o ních! Chcel som len skutočný život ku boku ideálnemu postaviť, aby
protiviny vedľa seba lepšie v oči bily.*Je tichý, mesäčný večer. Dobrovoľníctvo hotuvalo sa zajtrá odcestovať ďalej, a preto
zamestknáva sa upratovaním svojích vecí na cestu, a včasnejšie ako inakedy dalo sa na
odpočinok. I dôstojníci všetci včasnejšie políhali, mimo jednoho, ktorý celú noc oka
nezažmúril. — —Na hrobe starej Beláničky kľačia dve postavy. Kto sú to? Kto by boli inší, ako dôstojník
Beláni, syn tam odpočívajúcej mamičky, a jeho milá Anička.Tam sa on lúči i s matkou i s milou; že lúči sa bolästne, to si domyslíme.Či vráti sa ešte raz ku hrobu matere?Či ešte privinie k sebe Aničku v rodičovskom dome?Záhadné otázky, niet na ne určitej odpovede nikde.Druhý deň odobralo sa slavnostne dobrovoľníctvo od nás so spevom národním poberajúc sa
preč. Horliví mešťania odprevádzali ho až hen doKämenian. V duchu a
so slzami v oku všetko šlo za nimi; najuprimnejšie žehnal jím starý Ružička, a
najsrdečnejšie plakala — naša Anička.VZatíchla búra vojny, len stopy ktoré po sebe nechala, — a boly ony veru niekde dosť
smutné a hrozné — upomínaly na ňu. — Všetko prišlo do starej koľaje ako keby nebolo sa nič
stalo. A predsa stalo sa veľa, veľmi veľa! Lež čože! svet je krátkozrakí; mnohí ani len to
nechápali, čo sa všetko stalo za tých 16 mesiacov. Jedni borili, druhí bránili, a predsa
obom jednako odmenené boly snahy jejich; jednym odmieňali sa tym, čím iných trestali; ba
neskôr ešte horšie. Tak pomaly zatíchly vlny búrok, a i naší dobrovoľníci zamenili meč
zase, ktorý s perom, ktorý s pluhom, každý dľa svojho povolania. —Len našej Aničke sa zle vodilo, a tak zdalo sa, akoby v jej živote len teraz počínala sa
búra a neresť.Starý Ružička odišiel k otcom. Anička ostala samotná, ako prst. Mať už od desiatých
rokov v hrobe, otca pochovala teraz — nevolná sirota! Keby len aspoň stará pani Belánička
bola zostala na žive, s ňou by sa potešila bola; ale i tá v hrobe, a milý ďaleko. Kto vie,
v ktorom sveta kraji; kto vie, či ešte živý?!Hrozné položenie! —Celý svet stal sa Aničke našej nemým hrobom, ľudom vyhýbala, akoby odumrela svetu. Hroby
milých boly jej jedinou potechou na svete. Ráno, večer — navštevovala jich. A keď prišla
jar vyzeraly hroby, ako pekné zahradky. Najkrajší z nich bol hrob matky jej milenca. —Krásne boly v čas jarní tie hroby, krásné ruže kvitly na nich; ale čože tak od razu
obľadly ruže líc Aničkiných v krásnom jarňom čase ružovej mladosti?Vyzeraly tie hroby ako živé; kto po pri cintoríne šiel, každý pozastavil sa pri ních, a
rád díval sa na jích krásu; ale prečo tá Anička mladá, predtým živá a veselá, vyzerala
akoby živý hrob? s nikým neshovárajúc, s nikým netešiac sa na svete, okrem tých hrobov?Hja, keď milí v hrobe — najmilejší — ďaleko.*Či by sme sa nepodívali k nášmu umelcovi, ktorý po prestatej búre zamenil meč svoj, ten
meč, ktorého opásanie mňa chlapca tak blažilo, ako hádam ani jeho samého — zas s maliarskym
štetcom. —Ako sa mu vodilo? —Neviete vy rodáci mojí, ako vodí sa naším umelcom? —Sčastný národ, ktorý má múdré hlavy, šikovné umelé ruky na synoch svojích. Sčastný
národ, ktorý má synov neohrožených, hotových položiť i život svoj i všetko za blaho jeho.A náš národ je dvojnásobne sčastný v tomto ohľade, bo vedú ho nie len múdré hlavy
šlechetné charaktery, no má — sláva Bohu! — i synov obetivých, ktorí vďačne i krev vylejú
za blaho národa; — len jedno je nesčastie, ktoré ale takmer toľko zaváži, ako tamtie dve
sčastia, a to je, že hlas tých múdrych hláv bez ozveny zaniká, že tie obete bez účinku
ostávajú. Ľud je hluchý; nečuje hlasu svojich spasiteľov, ba často ešte križuje jich. Ľud
je stelesnelý; pálenka milšia mu ako sláva a blaho národa. Ľud je zotročilý; ruku ľúba
tomu, čo ho mravne ubíja. Tych pár sto šlechetných obetivých, národovcov, osihotene
dovoláva sa slobody a práva, a planý svet — trebas i pravdu majú — nevšíma si slov jích, bo
vraj, čo nás po vás, keď nestojí za vami národ váš. A národovci, ktorí posvetili sa národu,
ktorí krvopotne vymáhajú mu spravodlivosť: miesto aby uznania dákeho dochádzali, na tomto
svete zriecť sa musia všetkých výhod, mieru, blaha, pokoja.Nesčastný národ ten, ktorý nesčastnými robí na celý život tých, ktorí jemu k životu
sčastiu a sláve dopomáhajú.A v tom dvojnásobne nesčastný je národ náš slovenský.Či napraví sa to u nás skoro?Dal by Bôh! Avšak ani vedomcom ani umelcom ešte v národe našom až po dnes veru ruže
nekvitnú. Nie je to aj div. Zošarpali protivníci celý život náš, — ťažko ho je zdobiť a
okrašľovať i vedou i umením. Preto u nás trvá povšechný diletantismus; preto u nás ešte
vedomci a umelci nie sú v cene, ba ani len — nevyžijú. Kto neverí, nech číta životopis
Hollého alebo Štúrov, abo nech opýta sa umelcov naších: Bohúňa i Klemensa. Tí to dosť trpko
zakúsili. —A kde je náš umelec, kde Aničkín milenec — a čo robí?Náš Beláni bol v Prahe. Umienil si po skončenej búrke dosiahnuť stupňa dokonalosti
umeleckej a z Prahy potom odcestovať do Mekky umelcov, do Ríma; a potom len, keď by za pár
rôčkov zo všetkým tým hotový bol býval, navrátiť sa do domoviny, postaviť sa na slobodnú
nohu a samostatnú postať života, a pojať drahú Aničku za vernú manželku svoju.Nič, ani litery nepísal domov, nič nedal znať o sebe, chcel milých svojich len potom, u
cieľa súc, príjemno prekvapiť.Avšak človek mieni a pán Bôh mení.*Kdeže najdeme o pár mesiacov už mladého, nádejného umelca nášho? Kdeže kvitne sláva
umelcová?V hrobe!Za živa nezná národ spasiteľov, oblažiteľov svojich: pozná jích len po smrti. Za živa
mučí najvernejších svojích, dáva jim korunu tŕňovú, — po smrti vije jim vence, pomníkami
ozdobuje kosti jích zotlelé.Úbohá to sláva, ale neide to ináč na tom našom svete.Homér žobral za živa — po smrti jeho hádalo sa sedem miest o jeho rodisko, a každé by si
ho rado privlastnilo bolo. —Koľko básníkov, umelcov hladovalo, zomrelo v nemocnicach?Po smrti radi by jich boli uznanlivejší potomci z hrobov vyhrabávali — keď už pozde
bolo. —„Tak to býva z mužmi, čo národu žijú:Svet jim býva vďačný, až keď v hrobe hnijú!!“Jedno číslo jediných toho času slovenských, avšak ozaistvýtečneredigovaných Lichardových novín, donieslo nám smutnú zprávu, že Samko Beláni umelec a
bývalý dobrovoľník zomrel, za ktorou trúchlivou zprávou nasledoval obšírny opis pohräbu
tohto nášho mladého, umeniu a národu privčas zosnulého rodáka.Mnohé oko zavlhlo nad touto smutnou vesťou, mnohé rodocitné srdce zachvelo sa; ale úbohé
srdce našej drahej Aničky Ružičkovej — puklo.Prijdúc ako študent domov na prázdniny, ukázali mi tichý, opustený hrob jej.Tam je rodinka naša drahá spolu v lone Krista Pána, ktorý tiež nosil korunu tŕňovú za
spasenie naše — blažená po nesčastí časnom, vo večnosti.Sám milostivý Hospodin ju osláv!*Cestujúc pred dvoma rokami krajom rodným, nezabudnúl som navštíviť v jeden tichý mesäčný
večer — hrob Aničkín.Našiel som ho. Pekný ker zakvitlý bielymi ružami strážil ho a slávik spevavý žalostne
nôtil si v ňom. —Nikdy nezabudnem prekrásny večer ten.Odtrhnúl som si jednu plno zakvitlú ružičku z hrobu Aničky Ružičkovej na pamiatku.Ako som ju trhal, vyletel slávik z neho, a letel bystro preč, akoby sa mrzel, že ruším
blažený pokoj mrtvých. — Ale vráti sa on ešte nôtiť pieseň svoju na hrob tichý; či uvidím
ho i já ešte kedy? — Bôh vie! — | Bachat_Umelec.txt |
Zpěv I.[1]Obsah:Žáci ve dvoře Orlínského. Anna nakládá na vůz a rozmlouvá s Orlínským.
Žáci odcházejí. Řeč k nim Velenského. Orlínský si zasedne pod lípy, k němu přichází Horský.
Orlínský jej vítá. Běla donáší dýmky. Opis jejich. Rozmluvy. Orlínský vítá Milnova. Večeře.
Žerty a smíchy. Běla hrá na harfě.Příteli, o zlobivé nezpívám války pochodnia Francouz kterakými divý divě láme ratištmipersa mužů otců, přemilého i ňádra jinošstva;ne zbroje lesk, boje ryk, ni lomoz, co dělohromy ráz rázměsta boří pracně stavěná, dým, pára se kouříze krevavých zbořenin; davem, aj, tamo rychle utíkáměšťan, vlast zanechav, pilný, rád, zdráv-li ušel preč!Přemnoho let jeho pot krevavý již vrah mu sežírá,selzu strach příčí mu, neb, aj ohniště je město,též ohniště pole, plamenem jenž oblaky líže.Tam své selzotokem si v chaloupce hlavně zalíváovdovělá, no leží zabitý syn, ránu ve ňádrách;tam smutný kráčí rolník, osení jeho na prach,ve dvoře též hle do půl shořený pluh, stádo bučícíven mu ženou, lačné mu naříká dítě malounké;preč klidné holuby, slunce skroze oblaky mutné!Barthélémy[2]to ať zpívá, jenž serdce železnémá i radost, vzteklý když zůří v zlosti Pařížčan:Aj, můj zpěv je tichý, co tiché zvonění večernípo klidných dědinách nebo píšťala ovce pasoucípo stinných dolinách, kde slávík v houšti naříkáa v bystrém vluna čistolepá se potůčku ponáhlíse zpěvavým klokotem, no větýrek v ní se lehounkýhoupá, též i větev ve její sobě ňádra zarývátvář svou, k ochlazení, co rusalka[3]by písně pějící.Nuž tedy, ty druhu můj, dokonáš když práci si denní,pak si budeš hle na lůžku milém očekávati již sna;(znám obyčej tobe tehd’ číst ješte stránku nebo dve)vem skrovnou vzdelanenku tu též a na přítele pomni!Již třesavý v doliny slétnul mrak, slunce na Tatryjen se ozíralo pableskem svým růžobarevným,když ve svém, mesta přemilý učitel to Melína,stál dvoře Orlínský, vůkol neho pak jeho žáci:májnice[4]neb veselé svecené mely býti nazítra.Než na voze strojném vzhůr Anna, to matka tichounká,nástroje buď k vaření ukládá, buďže batožkyžáků, jimžto i již ve samém zahrávaly písnehrdle. Jako v nedeli, krávy když i velkovemennéspešne večer podojí čeleď, u vrat pak si zasednoucs sousedovou čeledí, očekává hudby začátek,dromluje písne tiché neb tajne v mysli si nótí,nezbednou i nohou potřásá ve kroky tance:tak byly hračky milé zítřejší tem vždy na mysli;z nichž tam jedni vzhůr hle podávali Anne batožky,zas tu jiní, spolu s Orlínským, rozejímali moudřezpůsob, na kteraký zachoval by se zítra pořádek.Tehdy zočí zde malého Lacíka, to modrookého(byl kaderovlasatý zlatníka to Parnova synček),Anna tichá, a razem rozželí ňádra její se;neb Kazimírko její na pameť jí náhle došel byl,poslední to její přemilý syn, náhle co zemřelpřed dvema již roky, verstevník tomu aj hle Lacík byl,s nímž si ve obšírném dvoře časteji buďže na loptu,buďže opet na kone hrával neb i též na vojáky.Anna toho hle zočíc, počne hned i takto žalostit:„Orlínský, duše má, pojď sem, nevidíš-li Lacíka?Anť kaderovlasatý zlatníka je Parnova synček,nášmu vekem rovný Kazimírkovi, náhle co zemřel,odcizený od nás již, bázlivě na mne pozírá,jakby se doptával, Kazimírko že kam by pošel byl,s nímž si ve obšírném dvoře časteji, buďže na loptu,buďže opet na kone hrával, neb i též na vojáky.Ach, kdyby ten živ byl posavád a tímto se chystalk hračkám zítřejším! Nesvítí však tomu víceslunce milé, ani víc již v háj on s námi nepůjde;neb v chladné hle leží zemi tam, zelená se pažit zasna hrobci přemilém, mne alevšak smutno na to zřít.“Řekla tak Anna tichá, mnoho bolným žélem upící,pak na počerných selzy se jí pozaderžely řasách,lesklých ve kropejích, ona tam co hloub ode serdcevzdechnula, pak bílým ručníkem utírala víčka.Než jí Orlínský, přemilý učitel to Melína,řeknul zas, potešit ji chtev, sám ačkoli težcesmert Kazimírka nesol, litoval však více milou choť,on ku samému vozu přistoupil promluve takto:„Nechtejž, Anno milá, na tolik v svém žéli žalostit!Ňádra tichým projatá želem ač nejlépe hojí seselzami mírnými, snadno však serdce tiché sioblíbí smutek, an s vášní snad v náruživost ivzrůstne, milé i kazí telo, mír pak též ducha líbý.Nechtěj též litovat Kazimírka malého, že víces námi na májnice on k radovánkám nikdy nepůjde;on v večných žije tam radovánkách, v ráji nebeském,kdež ho teší spasitel přemilý, tam u otce milosti,jenž si ho sám povolal, by co andel v kůru radostnémsvetloodenců on se tešil, kamo též i my jednoupůjdeme, večné ve blaženosti to sídlo nebeské.Nuž tedy, Anno, milá duše má, sobe více neteskliž!Všakť i to bůh učinil, co pak on kdy činí, to sama znáš,veždy že dobré jest, by to buď nemilé bylo nekdy,často neboť tajná rada jest boha, otce milosti;než hle veleslavný jest v skutcích večnoveký ten,jenž tobe dal Kazimírka na čas, pak zas ti ho odjal;i rciž: Tvé, bože, buď pochváleno jméno ode mne.Neb snad nic ti již Konrád, v umení co mu žádnýse v škole vídeňské nevyrovná ze spolužáků,jak slavný to lékař Štift mi psávati ráčí;nic snad též ti je bystrooká Bela, má dcera dobrá,co vždy ti buď v vaření, buď v záhrade pilne pomáhá —mne však zvlášte milá vtedy jest, když dojdu unávenze školy, aj šetrnosti její nebo nic neuchází!“Řeknul i Annu milou potěšil choť; zas ona nazpět,naň zraky své zahodíc přemilostné, ozve se takto:„Orlínský, ty milá duše má, však já hle nereptám,cožkoli buď se zdá naložit tomu otci milostina mne; aniž Konráda milého ze serdce vypouštím,též i milá mi je bystrooká Běla, má dcera dobrá;však nebohý Kazimírek i též hle mi velmi milý byl:no poněvadž mi ho ten vzal, jenžto zná, co je lépe,říkám: Tvé, bože, buď pochváleno jméno ode mne!“Řekla tak Anna tichá, s voza pak sestoupila náhle,nástroje již co na něm k vaření byly, též i batožkyžáků pokladené, nade řebřiny až se horem pnulverch, jako v indických krajinách, ode přístavu mocnýkdyž si ponakládá na hřbet svým těrchu sosíkemslon, cotě ze všechněch zvířat má rozvahy nejvíc,pak co stermící by nesol verch, sám jde do města,tak tam ten stál vůz, bílá pak poňva zatáhlavšecko to, až co se tam vůkol ponevírali žáci,bezpečnou noc i Orlínskému ve pokloně davše,tleskali ve dlaně, pak se domů odebírali řádně.I mnoho, co šli, razem tu jeden ku jinému se ozval:„Máš-li valašku ty již? Já mám a břitva co ostráť,jíž zítra snadno hle naroubám třísky na vatru,náhle co lísku suchou i suchý nebo zazru konárek;než prozatím též chvojky malé z stinného dubiska,buď z zelené též lípy milé na kolébku si odtnu.“Zas, všechněm žákům cotě býval vůdce, Velenský,když se někam mělo jít ke hrám a na zábavy líbé,nad vše jiné nebo byl hle věkem, též vzrůstem i sílou,též způsobnosti ke hrám, ale ve škole ne vždypervý, neb v umění byl pervý veždy Miloslav —hlasně se ven z domu již ke všechněm takto tam ozval:„Nechže no jen každý včas ráno se dostanoví sempřed šestou hodinou, nebo ač by se někdo opozdil,nech doma zůstane ten! My alevšak půjdeme rychle;niž my čekat hle budem jediného, dokud by mu mamkakávičky sladké nedala s mastnými koláčky!“Řeknul, pak se ti tam se smíchem všickni porůznurozběhli hle domů, z voňavé jako loučiny hejnavčel, zaprší deštík když, každá v svůj se ubírás podnožkou oulec medový a spěšně utíká.Než co došel nejeden si domů a přemnoho výskal,nemnoho on pojedel z večeře, však takto ku matceřeknul a ji přemilou přeradostně v líčko políbil:„Jen mne, maminko milá, vzbuditi včas ráno ty ráčižpřed šestou hodinou! Nebo ač by se někdo opozdil,ten doma zůstane věr; no jiní ale rychle ta půjdou,též ni čekat nebudou na jiného, pokud by mu mamkakávičky sladké nedala s mastnými koláčky.“Tak doma tam nejeden řeknul, pak i rychle na lůžkosvé lehnul si a sen líbý jemu víčka zatevřel.Již ti pozaspali tam, no alevšak v svém domě ještěOrlínský nespal, v dvoře neb podle lípy si sednul,jichžto sedem bylo outlonovým zase zakryto listem,jež zasadil v kolo Orlínský tam v den to památný,do svého kdy domu přivedol hle si Annu tichounkou;též stůl okrouhlý ze desek, ba lavičky i vůkolon tam upevnil třech na nohách podle lípy milé ty,kde, když přišlo jaro přemilé, večerávali častoOrlínský, Běla bystrooká, ba i Anna tichounká;tam sobě ten hle i teď pozasednul, než k němu Horský,kněz sešlý to věkem, ta došel jest z vesnice Rájku,Annin jenž byl brat přemilý; toho uctivě rychlevítal Orlínský, v perutá slova ozvě se takto:„Vítej, švagre milý, Horský, pak sem si zasedni!Neb, to věřím, ustals, semo pěšky ze vesnice Rájkudojda, nebo klesavá kolena jsou tvá již i bedry;aj co těšit se ti Anna bude, tvá sestra tichounká,též Běla má přemilá, kdy tě uzří, k nám že došel jsi:než semo sadni si teď; přemilé zde je chladno večerní.“Řeknulť Orlínský, usadiv tak starce miléhove dvoře ke stolu tam podle lípy; no tento alevšakodlože hůl pevnou dolu sednul: aj k němu rychlebystrooká přiletí Běla, rychle na mať svou,Annu tichou, volající: „Spěšně, spěšně, maminko!Semže se měj, neb ujec dobrý teď k nám hle došel jest!“Tak ta volá i letí přeradostně a pak tomu líbájiž třesavou pravici; vroucně však ten ji obejma,k svým přivinul ňádrám, a na jasné čelko políbiv,řeknul: „Živ tě mi bůh, ten otec náš, všech milující,jenž tě živil posavád, žes osem teď i též hle deset letdnem dnešním přežila, k čemu já semo, ačkoli těžce,sem teď z Rájku došel, potěšit se ze této radosti.“Tehdy ta dojde také s dvěma svícemi Anna tichounká,pak, jakž postavila dvě svíce pode skla lucerní,vítala se s Horským, k Běle pak se i ozvala takto:„Nuž, ty milá Bělo má, poněvadž ujec sám hle došel jestk vůli tvé, dobrou večeři, jdiže, rychle nachystej!Víš ty, co rád jídá ujec i tvůj, tvůj i otec též!“Než dřiv Orlínský zavolá spěchavou za děvečkou:„Dřív nám dýmky dones, s voňavým též líbě dohánem[5]štítnickým, cotě dar mi milé od sestry Libušky.“Nuž když i dýmky milé těm oboum Běla náhle donesla,maškovskou,[6]stříbrem zdobenou, dala otci milému,v níž si on obliboval nejvíc, že ze Maškovy on byl;než zase bezškvernou, pěnovou to, co někdy ji VojtičZrínimu[7]byl vyřezal, Svatopluk zruta jak hle udatnýohromným kálal palošem leby, v útoku valnémhrozným vzkřiknuvších Bavorů, kdy dobýjeli Nitru.Zríni svému synu hle tu dal; zase tento ji dal bylBornoviči Štefanu, přemilému příteli svému,zas zeti svému ji ten, Milobójovi, dal zmužilému;ten Rákocimu zas; ji potom však tento ale hledal zas Zborlomovi, strašnému to; od vnuka tohtodostal ji Slavomil, co ji za zdařilé vychovánísvého syna, vděčnou podal Orlínskému památku:nuž Horskému dala hle tu ta, zpět rýchle utekší.Než kdy ti dýmky milé sobě tam pozapálili, Horskýroztoužen láskou k přemilému švagrovi řekne:„Ó jak, švagre milý, šťastným jsi ty, buď bohu díka!Máš nebo aj zdařilého syna, zdařilou i dceřečku,v nichž se ti serdce kochat veselou věru může radostí;neb veselou nadějí ve budoucnost jesť tobě patřit,když v pokoji přemilém na loně svém líbě kolébatsám vnuky své ty budeš, ba vodit za milé i ručičky.Ó, kdyby dal mi to bůh, že bych asnad ještě sobášitněkdy mohel Bělu sám přemilou a ji tehdy požehnal:vděčně by věr šedivou hlavu svou země lůnu odevzdal.“Zas tomu Orlínský pověděl zpět promluvě takto:„Horský, švagre milý, jakové slovo teď jsi vyřeknul!Snadže nevíš to, že jestli kerá v Běle, mé dceři dobré,jest zdařilost, tvé dílo to jest, nebo sám ty si ji hlenám vychoval ve tiché a milé tobě vesnici Rájkua v ňádrách outlých vzbuzovals stud a lásku a víru:Tys ji učil poznávati sám toho otce milosti,jakož nám otce toho spasitel zjevil, on hle boží syn,z Marie anť narozen, bludnou aby mrákotu zahnal,nesmyslných pohanů to bohů, zpode zákona hříchatéž i vykoupil nás, ba i zázraky mocně dokázalslávu svou v zemi té, kdež Jordán tíše tekoucí;ten hle, že láska je bůh, vyučil svět, lásku že mítizákon nejvyšší; ale jej svět tento nepoznal,až i lapen, trýzněn, ba na Golgatě ukřižován jest.Aj, toho tys v učení vychoval ji, z lásky to ke mně,z lásky též k své sestře milé zvlášť Anně tichounké.Nikdy ti já, ani Anna tichá, ni milá Běla nikdyodměnu dát hle nemůžme jakou za ty zásluhy tolké.“Tak ten. Než Horský zase řeknul, promluvě takto:„Hah, výborně! Věřím, že ze serdce si ta slova vyřknul,Orlínský, jsa milý učitel hle ty města Melína,anť pracuješ věrne v škole ve své náhrady velkénesčislných to darů, rodiče co donášejí častožáků, nie si ty nevšímáš; nebo zásluhy sám svépřemnoho větších ještě darů mníš býti ty hodné;ni skrovným spokojen jsi darem, no ty veždy a veždymít chceš více darů velikých, veliký ty lakomče!“Řeknul, pak levicí pravici hle švagru milémutisknul, zas tváří veselou k němu promluvě dále:„Ó, ty milý, pozvol, veselost mi ve serdci zavívá,pozvol žertu ty teď, nebo sám hle ty žert započal si;nahraditi mně že zásluhy mé vy všickni nemůžte,ni hle ty sám, ani Anna tichá, ni milá Běla nikdy.Dobře to vím, ty milý, že ty laskavo uznale cítíš.Taktě že sem vychoval Bělu já, ale matky tichounké,otce i moudrého příklad zdokonálily dílo;neb dobrá návka mnoho může věr, jestliže moudřes láskou upřímnou vštěpována ve serdce dětinskébývá, než příklad dobrý všudy prospěje nejvíc.Jen po čase zraje návka ve serdci, když zraje um též;často i též do toho hle mysel času návku vypouští;často se též všickni klameme v tom, serdci co zdá se,vyčreli že sme to již, ve pamět jen co sme poverchněpoznali, že sme to již dokonále vyvážili celkem.Takť o pravdě boží cele víry a zouplna nikdopřesvědčen být v serdci nemůž, než vskutku věřící;tak, jakové jest slunce milého světlo nebeské,znát jen můž ten, svým co okem na světlo to patří.“Než co ti tam rozjímali tak ve besídce, tu Milnov,dobrý to mládenec, vzdělaný zištném při kupectví,jenž mnoho po slávském putoval světě Polska i Ruskaa Krakovo[8]smutné, mrzutou ba i Varšavu[9]uzřel,též Lvovo,[10]též i Odessu,[11]také ba i Moskvu matičku,[12]v Petrově než slavném, širuličném u břehu Névy,národové kam všickni jedou, aby uzřeli Slávu,přes hle celý dlev rok, zase do Prahy on mnohověžné,kdež ty, Tomíčku[13]milý, s přemilými přáteli bydlíš,vrátil se k sešlým rodičům své matky Milušky;odkud, když do vlasti milé zase města Melínazpět došel on, smutná zvonila hrana matce jeho hle.Tehdy no ten mládec vzdělaný sblížil se k oboum těm;však no, co by zazřel Horského, to starca milého,poklonu on zdvořilou učinil hned a takto se zeptalOrlínského, otec nebo křestný byl jemu moudrýOrlínský: „No vy račte mi říci, kdož je to tentokněz vážný, zdaleka přišlý, nebo tamto uzírámvůz veliký, snad z Polska je on, neb z Russie dálné?Jenže ne tak vozy jsou nemotorné tam, tak i těžkétěm, dalekou cotě cestu konat jest; zlehka letí tamrychlopaté v drožkách spřežení těkavým co povětřím:nuž, křestný přemilý vy otíčku, to račte mi řeknout!“„To hle je, můj přemilý synu Milnove, to hle je Laslav,můj brat, sem přišlý, by Bělu přemilou mi s sebou vzal,nebtě strýc je její dobrý, by mu sládila sešlost;než ty si sadni semoť, potěšuj křestného si otce,jenžto na čas dlouhý teď opustiti má dceru dobrou.“Tak řekl Orlínský, stroje žert, aby Milnovo serdcezkormoutil, ruměnou nahnal též v tvář jeho barvu;on neb znal, kteraký záměr mělo navštevováníMilnova tak časté, zahořel k Běle že hle milostí;i v radu Orlínský byl všel též s Milnova otcem,neb moudří rodiče chtěli šťastné dítky ty míti,ni překazit chtěli jim tu radost; ale Anna tichounká,též Běla usnesení, ba ani Milnov neznali ještě,tak, by se serdce jejich samovolně a rádo ve láscesrostlo tiché, spanilé, a radost jim hojně doneslopřekvapení, co ve mysli své obmýšleli dítkám.Než jarní osení vypráhlá v tužbě po dešti,když nebe od Dunaje mračnem se započne zanášet,v svých ve všech bylinách radujíce se, náhle alevšakkdyž hle sever, vždy suchý, plaše oblaky zas doletí ta,v náději jak prázdné zklamaná rmoutí se a vadnou:v Milnova tak ňádrách se žalost rozlíla po serdci,ohromeném heslem nemilým, i zbledla jeho tvář.Než kdy ti tam dleli tak, večeře strojena hle bylať již,obrus pak, v Slezsku Tverdoň řemeselně co utkal,z příze, již Anna tichá, Běla též upředly, tenučké,ozdobný tam prostřela již na stůl Dora dobrá,jež dvakráte deset služila v dome tomto tu jednémlet, Konráda a pak Bělu též byla pěstila věrně.Než Běla též tu sama z kuchyně hle donášela jídlapřistrojená, pirohy s tvarohem, pečené i kohouty:všickni tu jedli ti pak, veselé ba i rozmluvy vedli;smutný jen Milnov zde seděl, slova též ni neřeknul,až ho zas Orlínský probudil, k němu takto se ozvav:„Nuž, ty milá Bělo má, ponalívej sklenky pořádněmělnickým,[14]všehněm napořád, ale Milnovu nejdřív,neb smutný zde sedí jako dítě, když chleba kus muslépka vyterhne z ručky malé svým spěšně zobánkem.Nechže se rozveselí teď i on, vzhůr zdvihna kalištěk,zazdravkav tomuto přišlémutě hosti milému!“Hned ta nalíva všem napořád, ale Milnovu posléz;jí na tvář ruměný zaletěl stud, záře co ranní,když mu nalívala nakloněná, ni zdvihla očí svých;pak dole sedla opět, k Horskému se rychle utúlíc.Než Horský pervý hle plný vzhůr zdvihna kalištěkvstalť a pozazdravkal, k přemilé Běle takto se ozvav:„Živ tě mi bůh, Bělo má, ten otec náš, všech milující,jenž tě živil posavád, žes osem teď i též hle deset letdnem dnešním přežila: živ, živ mi tě bůh ten i déle,živ ten bůh mi i vás, co milými přáteli vás zvu!Ach, já modlívám se za vás tomu otci milostikaždého dne pořád, nebo nad vše mi vy hle milí ste.“Řeknul a pak, prázdný posadiv zpět na dno kalištěk,sednul si, přemilé Běly jasné čelko políbiv,ježto mu vděčnosti vroucí ruky líbala dobré.Tehdy si serdce nabyl, se stolce svého i povstalMilnov, pak se sklenky chopiv, vzhůr zdvih ji a řeknul:„Živ vás, Laslave, bůh, ten otec náš, všech milujícíjenž na tolik vás on miluje, šťastnou že i sešlostdal vám, stříberné se hrnou kadeře hle neboť vám!“Tak ten. Než tu smích veliký se hlasno ozývalod všech, jenž slyšeli, v keraký blud byl pozavédolMilnova Orlínský; kalina však jak ruměná jest,tak zarděl neborák se tu Milnov a pak dole sednul.Než tomu Orlínský zase řeknul, promluvě takto:„Aj to není brat můj, přemilý můj Milnove, Laslav;Horský to, brat jest přemilý mé Anně tichounké,jenž vychoval Bělu nám, co osem teď i též hle deset letdnem přežila dnešním, semo pak teď z Rájku došel jest,by z Běly své se těšil, zvelebil naše též i radosti.Nuž, ty milá Bělo má, poněvadž již noc je tu černá,stříberný pak vůz je vidět, též slépku, kuřátka:jdiž no, dones svou harfu si sem, pak ještě zapěj námzkázku tu, jenž pohanů ze časů se zaderžala ještě,tvůj pak slýchával ji ujec rád od tebe často;než my potom si na lůžko milé poodejdeme každý,pak si budem veselé strojiti včas májnice zítra.VODAN:Větřík zavívádolinou,žalost rozvíválučinou:A děva u skály rozželená sedía rozpiatá toužbou do hlubiny hledíi upí: „Vodane! Vodane zradný!Proč si zachvátil milého v hrob chladný?“Než voda s rykem se o skálu bije,hlutavým oušklebkem checht v pěny vije,víry se vaří a vluny se bořía řeka dme se a v hloubí se noří;i upí jen děva: „Ó vodane zradný!Proč si zachvátil milého v hrob chladný?On tě vždy modlitbou oslovila nikdy tvé rybky nelovila nikdy pro zisk neploval;on vždy jen k své milé vesloval.“I upí jen děva: „Ó vodane zradný!Proč si zachvátil milého v hrob chladný?“Než voda s rykem se o skálu bije,hlutavým oušklebem checht v pěny vije,víry se vaří a vluny se bořía řeka dme se a v hloubí se noří;a z hloubí se šumot co tajný sen vznášía libý milého hlas děvu volá,a v děvě se ztřese a v děve se snážía nebe se nad ní točí dokola;a v děve se sepne a v děve se svírá:a nad děvou mokrá se vluna zavírá.Větřík zavívádolinou,žalost rozvíválučinou…[1]Vzdělanenka; obrázek z měšťanského života v pěti zpěvíchBěla I. — V.— Hronka, 1, 1836, 1, s. 20 — 34; 2, s. 7 — 38; 3,
s. 10 — 40; V, s. 1 — 63. Hexametre a piesňové vložky v ľudovej nôte. Autor k Běle
pripojil podrobné „vysvětlivky“ a „vysvětlení slov českých Slovákům a slovenských Čechům
nesrozumitedlných“ (V, s. 160 — 174): preto tak, lebo ako vydavateľ Hronky v češtine
predpokladal početné české čitateľstvo svojho opusu; s úpravami, vo výbere, v zostručnení
a v preklade vysvetlivky uvádzame (podľa autorovho poradia k jednotlivým spevom a veršom v
nich).[2]J. J. Barthélemy(1716 — 1795) — francúzsky spisovateľ a historik; Kuzmány pripomína jeho „hrdinozpěv“, báseň na deň 10. augusta 1792 (vtedy Ľudovíta XVI. zbavili trónu a uväznili) s názvom Le peuple-roi (Ľud-kráľ)[3]Rusalky— mytologické vodné panny; Kuzmány v obsiahlom texte cituje o nich z pera Šafárika, Kollára, Kajsarova, Kohliusa, Kissa; nakoniec zhŕňa, že sviatky rusaliek sa slávili približne v čase terajších svätodušných sviatkov — preto ich aj kresťania často pomenúvajú „rusadelnými sviatkami“[4]májnice— sviatok mája, majáles[5]dohán— tabak; pre Slováka dohán je na fajčenie, tabak sa smrká (šňupací tabak)[6]Mašková— obec asi pol hodiny od Lučenca; vyrábajú tu povestné červené fajky; miešanie a príprava hliny na fajky je tajné[7]Zríni— alebo Zrínsky Mikuláš; chorvátsky hrdina, ktorý Siget (pevnosť v Šimegskej stolici dolných Uhier) proti nesčíselnému tureckému vojsku s 2500 mužmi dlho zmužilo bránil; keď už bol hrad až taký rozbúraný, že ho nebolo možné ďalej brániť, urobil so šesťstovkou mužov výpad; hrdinsky zomrel 7. septembra 1566.[8]Krakovo— niekedy slávne hlavné mesto poľského kráľovstva, sídelné mesto poľských kráľov; teraz pohrúžené do smútku (1836!)[9]Varšava— hlavné mesto terajšieho poľského kráľovstva, patriaceho pod berlu ruského cára (znova ide o rok 1836!)[10]Lvovo— hlavné mesto v Galícii (Halič)[11]Odesa— ruské mesto na brehu Čierneho mora[12]Moskva— starodávne a doteraz prvé hlavné mesto ruského cárstva; preto ju pospolitý ľud v Rusku nazýva „matičkou“[13]Slavomír Tomíček— spoluredaktor časopisu Jindy a nyní, redaktor Čechoslava a iných časopisov[14]mělnícke víno— od Mělníka v Čechách, červené, výborné, slávne | Kuzmany_Bela-Vzdelanenka-v-peti-zpevich.html.txt |
PrievoznéBol som vtedy v V. triede reálky v moravskom mestečku L. — začal rozprávať pán F. — a
ako sa patrí na takého študenta, bol som už aj zamilovaný. Moja Helenka bolo dievča pekné
ako makový kvet a pri tom štebotavé, a čo je hlavné, mala ma veľmi rada. Na prechádzke po
aleji raz v nedeľu dopoludnia dohovorili sme sa, že popoludní pôjdeme do blízkého kúpeľného
mesta J. na výlet. Hneď po obede začal som sa cifrovať. Obliekol som si čierne salónne
šaty, cylinder postavil som si na hlavu a zvedavý, aký dojem urobím na Helenku, začal som
sa obzerať v zrkadle. Šaty a cylinder mal som síce od brata, ale pristaly mi výborne. Šaty
boly mi síce trochu pritesné, lebo už aj vtedy, bol som šuhaj objemnejší a cylinder,
napriek tomu, že som ho papierom vyfutroval, padal mi až na uši, ale predsa som bol veľmi
spokojný so svojím zovňajškom. Dokončiac toaletu zapichnutím červeného klinčeka do
kabátovej dierky, pobral som sa do kuchyne požičať si od domácej panej korunu, lebo nemal
som vo vrecku ani krajciara.— Ale, Ferda, neviem, čo povie na to váš otecko, keď prijde a počuje, koľko máte
navypožičiavané.— Nič nepovie — povedal som neistým hlasom.— Ja nedbám, ale vy ste veru nie dobrý syn. Korunu vám tedy požičiam, ale aby ste ju
nepremárnili — podotkla domáca pani, vyňala z pudilára korunu a prenesúc ju na dlani
viackráť popred okuliare, podala mi ju.Opatrne vložil som ju teraz ja do pudilára a zdvorile som sa odporúčal.Helenka čakala ma už na ulici v nových belasých šatách a s novým červeným slnečníkom.Slniečko nám tuho svietilo po ceste. Keď sme vyšli z nášho chotára, bolo nám treba
prejsť cez horičku. Dúfal som, že nájdeme v háji studničku alebo potôčik a že zahasím veľký
smäd, ktorý ma nepokojil už po celej ceste, poneváč bolo teplo. Schodili sme celú horičku,
ale vody sme nenašli.Za hájom žblnkotal široký potok, a na brehu stál starý prievozník, celý zarastený, ako
by večne stál len na prievoze a vôbec neprišiel inde medzi ľudí.Radostne bežali sme ku člnu.— Koľko sa platí? — spytujem sa a siaham rukou do vačku.— Po dva krajciare.Pyšne podal som mu celú korunu a on vydal mi štyridsaťšesť krajciarov.Už na člne predstavoval som si, ako si budem v J. hasiť smäd výborným plzeňským pivom.Keď sme sa blížili ku kúpeľnému parku, oprášil som si vreckovkou cylinder a topánky, a
Helenka si svoje črievičky vyšúchala o punčochy.V parku bol vojenský koncert, a nezbývalo mi tedy nič iného, len kúpiť dve vstupenky po
šestáku. Keď som zaplatil, mal som vo vrecku ešte dvadsaťšesť krajciarov.— Pivo za to ešte kúpim — myslím si a vediem Helenku ku prázdnemu stolíku v parku.Kellner, vidiac pána v cylindri, hneď priskočil a odoberal mi paličku aj cez ruku
prehodený svrchník.— Čo ráčite rozkázať, pane?— Helenka, čo sa ti bude páčiť? — spytujem sa.— Malé pivo.— Tedy doneste nám jedno veľké a jedno malé pivo.Sadli sme si ku stolíku a obzerali sme sa.Šla okolo predavačka s pomarančami a zabočila k nám.Najprv tváril som sa, že ju nevidím, hoci nebola taká nepatrná, ale keď s núkaním
neustávala, spýtal som sa Helenky: — Chceš pomaranč, Helenka? — (Bol som si totiž temer
istý, že Helenka pomaranč nebude chceť a ak by konečne aj chcela, kúpiť ho môžem, lebo bude
stáť najviac päť krajciarov a tak mi predsa zostane dvadsaťjeden krajciarov, z toho
zaplatím pivo, moje bude stáť desať krajciarov, Helenkino šesť a kellnerovi dám päták, aby
videl, že som gavalier.)— Kúp mi jeden — povedala Helenka skromne. Vybral som najmenší a spytujem sa predavačky:— Čo stojí?— Šesták, mladý pán.— Dával som jej šesták, ale poviem bez okolkov, že bol by som ju radšej búšil do chrbta.Keď už pivo stálo pred nami, odchlipkával som len po trošíčke a každú chvíľu odbehoval
som z parku ku studni, vypil som zakaždým snáď aj liter vody a akoby nič, vrátil som sa
zase ku Helenke a chlipol som si piva, lebo vedel som dobre, že dnes mi je nemožné zahnať
si smäd pivom.Keď sme vyprázdnili poháre, volal som na kellnera:— Platím.Priskočil.— Jedno malé a jedno veľké pivo.— Jedno malé a jedno veľké plzeňské pivečko, to je šestnásť krajciarov, prosím úctive.“Vyčítal som mu na stôl šestnásť krajciarov, nie viac, ani menej.Keď videl, že pán v cylindri nenechal mu ani krajciara diškrécie, opovržlive na mňa
pozrel a nepodal mi ani kabát, ani paličku.Ale mne na tom ani nezáležalo. Šťastný som bol, že už ideme domov, že som s korunou tak
dobre vygazdoval a už žiaden výdavok ma nečaká.Vo veselom rozhovore prišli sme ku potoku.— Prievozné! — preletelo mi mysľou, a hoci bol už studený podvečer, obliala ma horúčosť.
— Prievozné! Kde ho vziať? — hučalo mi v hlave neprestajne. — Ako som mohol na to zabudnúť!Ale rýchle som sa vzpamätal. Prehľadal som vrecká a vravím s pretvárkou: — Helenka! Stal
sa mi malér! Ztratil som pudilár. Prosím ťa, zaplať ty za prievoz.— Ježiš Maria! — spustila s plačom. — Ja nemám ani krajciara!— Ty nemáš ani krajciara?! Čo teraz?Ale Helenka mi neporadila. Sadla si neďaleko na brvná a zúfale nariekala. Ja, ako verný
milovník, sadol som si ku nej a bolo mi tiež do plaču. Chcel som si uľaviť v bozkoch, ale
Helenka nebola teraz takej nálady a odsotila ma od seba.Sobral som sa ku prievozníkovi a prosil som ho úpenlive, aby nás zadarmo previezol, že
zajtra iste, na moju česť, prijdem a donesiem mu peniaze aj dohánu.— Povedzte si to takému bláznovi, ako ste vy — a obrátil sa mi chrbtom.V tom vidím na hradskej dvoch elegantných pánov prichádzať ku prievozu. Bežím im oproti,
složím cylinder a doslovne žobral som od nich štyri krajciare.Odohnali ma, pohroziac mi palicou. Prievozník ich previezol, a oni odišli.O chvíľu, pre mňa veľmi dlhú, prišiel ku prievozu biedne odetý robotník so sekerou na
pleci.Pár slovami vysvetlil som aj tomu celú vec a prosil som ho pre Boha, aby mi požičal
štyri krajciare.Tento chudobný človek uveril mi, videl som mu to na tvári.— Vďačne, mladý pán, na môj dušu, vďačne, ale nemám, len tieto dva krajciare pre seba.
Idem zajtra do roboty, toto sú moje posledné dva krajciare, verte mi.Veril som mu, ale to mi nespomohlo. Beznádejný prišiel som ku Helenke. Ešte vždy sedela
na brvnách a dobre si oči nevyplakala. Stmievalo sa čím ďalej, tým väčšmi, a my uznali sme,
že tak lebo onak, ale domov treba sa nám dáko dostať.— Vieš čo, Helenka, nájdeme si plytké miesto a prebrodíme.— Ale moje nové šaty…— Ja ťa prenesiem.Šli sme povedľa potoka a obzerali sme, kde by bolo plytké miesto. Hádzal som horlive
kamene do potoka, skúmajúc hĺbku vody, ale všade bolo hlboko.Po dlhom hľadaní našli sme konečne súce miesto na prebrodenie.Vyzul som sa, ponožky strčil som do topánok, topánky som šnúrkami sviazal a prevesil na
paličku cez plece. Potom som sa zohol, Helenka okúňavo vyštverala sa mi na chrbát, oblapila
ma okolo hrdla, ja vzal som jej slnečník do ruky a kráčal som so svojím sladkým bremenom do
potoka.Nebol som milovníkom kneippovania, preto musel som potlačiť výkrik, keď vstúpil som do
studenej vody.Voda bola bystrá, kamene pichaly ma do nôh, mal som tedy s čím bojovať. Ale premáhal som
všetko hrdinsky.Už sme boli skoro na druhom brehu, tu ma ostrý kameň tak bodol do nohy, že pozdvihnúc
ju, pokĺzol som sa, a boli by sme iste spadli, keby som sa nebol zadržal Helenkiným
slnečníkom.Slnečník nás síce zachránil, ale sám sa zlomil, ku veľkému žiaľu Helenky.Keď sme už boli blízko domu, Helenka bola zase smutná. Bála sa veľmi, že dostane od
rodičov, že tak neskoro ide domov a k tomu s polámaným slnečníkom.— Helenka moja, ja počkám pred vás: ak by ťa veľmi hrešili, zavolaj ma, pôjdem ťa
brániť.Dobre Helenka vnišla bojazlivo dnu a ja stál som pred domom a čakal som, čo sa bude
diať. Dlho som čakal, už som chcel odísť domov, ale práve vtedy počul som voľajaký krik z
izby. Dom bol síce prízemný, ale obloky boli vysoko, tedy nemohol som nič videť cez ne.Odo dvora na stene zazrel som zavesený rebrík. Sosňal som ho potichu, pristal ku stene a
liezol som hore. Rebrík zdal sa mi byť prislabý, nuž nešiel som vysoko, len asi do
prostriedku a odtiaľ načahoval som sa k osvetlenému oknu.Ako sa tak načahujem, rebrík sa sošmikne a bác aj so mňou na zem.Odrel som si kolená a dlane, ale to by ma nebolo mrzelo, keby sa mi neboly aj šaty, moje
salónne šaty, potrhaly na rebríku. Cylinder našiel som v jarku celý zablatený.V takomto smutnom stave prišiel som domov na byt a koho tam nájdem — otca!Prišiel ma navštíviť a čaká vraj na mňa od poltretej popoludní, lebo mi chce „kapitolu
vyčítať“ pre žaloby pani domácej.Na tú „kapitolu“ nezabudnem nikdy. | Petrovska_Prievozne.html.txt |
OsobyPAVEL BYLOVSKÝ, majiteľ pílyVOZÁR, bohatý sedliakMARIENA, rod. Machnová, jeho ženaMARKA, ich dcéraŠTEVKO PETÁK, Vozárovej sestry syn, juristaPANI MACHNOVÁ, rod. Váloghová, statkárka, vdovaBERTA, jej dcéraONDRIŠ MACHNA, obecný kováčONDREJ NÁHLIK, paholok u VozárovĎURICA, richtárJURO VODAČKA, hajtmanKATRENA, vdova, nájomnica u VozárovMIŠO POŤKO, obecný hájnikDej v Mlyníku | Kukucin_Komasacia.html.txt |
IŠkola a fara v Čierniciach boli za nebohého pána farára Vranku vo veľmi priateľskom pomere; ale potom, za jeho syna, pána farára Vrankayho, ktorý asi pred ôsmimi rokmi stal sa nástupcom svojho otca, rozladil sa pomer z roka na rok väčšmi a nebolo veru výhľadov, že by sa kedy navrátil do starej koľaje. Pán rechtor Lemjak bol skúsený, starosvetsky prísny a trochu tvrdohlavý starý človek; pán farár Vrankay bol z novej školy, nasiaknutý moderným patriotizmom, snažiaci sa čím ľahšie chápať svoje kňazské povinnosti a čím príjemnejšie stráviť život, v čom nemálo utvrdzovala ho jeho žena, pani pekná, požívajúca pre svoje elegantné maniere významného postavenia v svojom spoločenskom kruhu.Ako cirkevníci zmýšľali o preinačených poriadkoch vo fare, o to sa tam málo starali. Nebohý Vranka bez zvláštneho prehovárania zabezpečil synovi nástupníctvo v svojej výnosnej cirkvi; vďačný, dôverčivý ľud pristal na to, lebo myslel, že syn nebude mu horším farárom, než bol otec. Po synovom nastúpení (otec onedlho umrel) bolo počuť nespokojné hlasy, no nik nevšímal si toho, na fare hádam nevedeli ani o nich — a ľud napokon navykne na všetko. Pomer medzi farárom a cirkevníkmi stal sa chladným, obmedzeným na najnevyhnutnejšie styky. Vrankayho pracovňa nebola navštevovaná cirkevníkmi, hľadajúcimi poradu vo verejných alebo súkromných veciach, ako to bývalo za jeho otca; no jemu neprišlo na um potrudiť sa preto, tým menej jeho panej, pod ktorej správou priestranná čiernická fara dostala podobu elegantného panského domu. Pani farárka zakaždým pocítila nervóznu nevôľu, keď sedliak v krpcoch alebo vymastených čižmách stúpal po čistej dlážke chodby a pitvora, keď mu treba bolo prísť po akomsi vykonávaní do fary. Obyčajne nepremeškala napomenúť muža:— Prosím ťa, Lajoš, odbavže toho čím skôr, aby som zasa nemusela vyvetrávať izbu po jeho mastených čižmách a vlasoch!Ľudia, chudáci, dobre cítili cudzosť a pýchu farárkinu a neprišli jej zbytočne zavadzať...Navykli i na ten chladný pomer, ale ich predsa omínal. Najmä keď z kostola išli, neopomenuli hádam ani raz pripomínať si nebohého pána farára. Keď toho dobrá, vyholená tvár, s polokruhom brady okolo spodnej čeľusti, zjavila sa na kancli, všetko pripravilo sa na zbožnú, povznášajúcu reč. On kázal v čistej bibličtine[1]a svedomite vypracoval každú kázeň. Jeho syn nestará sa o to, hľadá chlúbu v tom, že ide nepripravený na kanceľ. Keď sa myšlienky zastavujú, vykrúca si prstami neobyčajne veľké plavé fúzy, ktoré pestuje na vyholenej tvári — a myšlienky zasa prídu. A ešte keby tá „prekliato neohebná“ slovenská reč neprekážala! On síce od tých ôsmich rokov svojho úradovania utvoril si už svoju vlastnú kancľovú reč, akúsi miešaninu bibličtiny s miestnym dialektom, prepletanú vlastno vynájdenými slovami, hranatými a nevhodnými, a v tej pohybuje sa s istou virtuozitou. Ale zhromaždenie prestalo očakávať povznášajúci účinok od jeho kázne, príde ju počúvať zo starého zvyku a ide domov v uspokojivom povedomí, že so sebazaprením vykonalo kresťanskú povinnosť navštívenia chrámu. Pán farár je i tak spokojný, veď ľud nevie, čo je dobrá kázeň, drieme i pri najlepšej. Pani farárka nerada chodí do kostola, hovorieva, že keby oni boli v cirkvi, kde aj maďarsky odbavúvali by sa služby božie, na tie že by pilnejšie chodila. Vrankay však tak je zaľúbený do tých vlastno vynájdených slov, že úprimne odporúča ich aj iným v slovenskej reči podobne necvičeným kolegom.Čiernická cirkev má zo štyri fílie[2]. Jedna z nich je ďaleko a má svoj kostolík; do tej každú tretiu nedeľu chodí farár odbavovať služby božie, tak je ustanovené od nepamäti. V Čierniciach vtedy má kázeň pán rechtor. Za nebohého pána farára v túto osirelú nedeľu obyčajne menej ľudí išlo do kostola, ba ešte i menej sviatočne sa poobliekali, čo pán rechtor Lemjak nie bez ťažkania pozoroval. No bolo i to starým zvykom, panujúcim už za predchodcov. Avšak za farárovania Vrankayho prestávala i táto obyčaj. Trvalo síce i posiaľ, že dievky povpletali si „podlejšie“, šedivšie stužky do vrkočov, ,kod lem pán rechtor majú kázati´, ale ľudu v tú nedeľu nahrnulo sa do kostola viac než k pánu farárovi, a keď vážna postava starého učiteľa zjavila sa na kazateľni, všetky oči v očakávaní utkveli na ňom, mysle pripravili sa na poňatie rozumných, poučných slov v čistej, plynnej reči. Vzletným rečníkom Lemjak nebol, ale hovoril jasne a presviedčavo. Na kanceľ vystupoval s istou oprávnenosťou už i preto, že bol kedysi aj teológom.Ale posledné roky už veľmi ťažko mu padlo odbavovať tieto služby božie, kde musel i organovať, i kázať. Vekom síce nebol ešte taký celkom zošlý, ale moril ho záduch, ktorý mu zostal po prestátej ťažkej chorobe. Najmä v zime trpieval ním veľmi.Rodina jeho pozostávala zo ženy, syna a dcéry. Syn Samuel bol od niekoľkých rokov farárom v Peškove, v susednom senioráte[3]; dcéra Johanka bola ešte doma pri rodičoch. Lemjak už bol by pomýšľal vzdať sa obťažného povolania — mal výhľady na niektoré penzie, i sám zo svojich síl uhospodáril si niečo na staré dni — ale nechcel to urobiť, aspoň kým dcéru nevydá.No zatiaľ aspoň natoľko chcel si poľahčiť, že rozhodol sa vziať pomocníka do školy: avšak i to len na naliehavú žiadosť rodiny, najmä syna, ktorý hneď i podobral sa na to, že mu toho pomocníka sám obstará, keď má viac známostí vo svete než otec.Ako prichodilo studené, vlhké počasie pozdnej jesene, Lemjak cítil sa čo deň horšie. Pred rodinou nesťažoval sa, to nebolo jeho obyčajou, ale synovi písal, aby mu toho pomocníka obstaral čím skôr, keďže to už raz tak má byť, a temer obratom pošty dostal z Peškova odpoveď uspokojivú.Zariadili sme vec tak —bolo v liste— že náš mladší učiteľ, Pavel Mikuš, pôjde k Nim za pomocného učiteľa. My si nájdeme iného na jeho miesto. Ja som hneď na neho myslel, ale obával som sa, že nebude chcieť ísť z Peškova do Čierníc, lebo tu je už udomácnený, v každom ohľade dobre opatrený; všetci si ho vážime. Ale on má zvláštne náklonnosti — vidí sa mi, akoby sa tešil, že zasa môže ďalej ísť. Toto je už tretie miesto, na ktorom učiteľuje, a Čiernice budú štvrtým. Preto však nech sa neobávajú, že je to nestálosť povahy u neho: on tým sleduje isté ciele. S veľkou záľubou totižto študuje ľud, chce ho poznať, nakoľko možno, vo všetkých krajových odchýlkach. Začal toto privátne štúdium vo svojom rodnom kraji pod Tatrami a teraz pomaly dostáva sa už dolu k nám, kde slovenský ľud hraničí s Pálocmi[4]. Ktovie, kde sa on kedy na stálo usadí, či ho ešte dlho bude tešiť viesť taký kočovný život. Už zo dva razy ponúklo sa mu slušné, výhodné postavenie, a neprijal ho, nechcel sa viazať. Ale preto nech ho neodsudzujú; okrem tejto neobyčajnosti je on cele normálne a rozumne ustrojený človek a výtečný učiteľ. Môžu byť istý, že dostanú dobrého pomocníka; verím že budú spokojný s ním v každom ohľade. Že by im však dlhšie zostal tam, než za jeden školský rok, na to im nádej dávať nemôžem. No o ďalšie potom sa postaráme. Kedy majú poslať naproti nemu do Lužovca, Im iste sám odpíše; myslím, bude to už po tieto dni.— Ja by som nedbal, keby to hoci už zajtra bolo! — povedal Lemjak po prečítaní listu a naložil žene a dcére, aby zajtra na každý prípad pripravili dvornú izbu pre očakávaného.Mali totiž v náprotivnom dvornom stavaní pri drevárni neveľkú poriadnu izbicu, v ktorej predtým cez vakácie vždy syn Samko býval. V posledné roky, keď on už neprichodil domov, zaujala ju Johanka pre seba, a teraz musela ju postúpiť pomocníkovi.* * *Bolo v škole po večeri. Von zavýjal vietor a dážď tĺkol o obloky, bolo nepríjemne, ako len v pozdnú jeseň býva.Lemjak bol samotný v izbe. Sedel tam potme v svojom stolci pri peci, z ktorej prelamovanými dvierkami dosť jasne sa svietilo. Stonal a pokašliaval, bol napred nahnutý, ruky držal dlaňami na kolenách a zamyslene díval sa do svetla na dlážke pohyblivo ihrajúceho. Zdal sa dosť statným, keby nie to nahrbené držanie tela. Tvár nemal opadnutú, ale plnú, bledú a veľké vaky pod očami. Vlasy a brada hodne šediveli.Keď takto na pokoji, v čistom povetrí mohol si posedieť, vtedy cítil sa najlepšie; ale takého odpočinku dostávalo sa mu len večer. Vo dne musel byť v škole pri deťoch, a to bolo pre neho už nesmierne namáhavé. Dcéra Johanka mu síce výdatne pomáhala pri vyučovaní detí, ale preto on nemohol sa odtiahnuť od školy, lebo celú ona spravovať nebola by vládala.Postonával, keď spomenul si na námahy zajtrajšieho dňa, a želal si v mysli, aby ten pomocník len čím skôr prišiel.Jeho rodina a čeliadka zhromaždená bola v kuchyni pri lúpaní bôbu. Zo steny svietila lampa nad dlhým úzkym stolom, na ktorom pani rechtorka preberala nalúštený bôb. Najbujnejšie zrná dávala na osobitnú kôpku, to malo byť na sadenie na budúcu jar. Jej ruky bystro sa otáčali a svojou podobou svedčili o mnohom pracovaní. Na hlave mala tmavú šatku, vlasy nad čelom hladko pričesané, tvár dosť mladistvú, líca zdravej farby. Lemjaková pracovala, chodila po dome od rána do večera, i keby nebolo bývalo roboty, ona si ju našla. I rada si na tú robotu posťažovala, ale keby na to prišlo, nevedela by, čo si počať bez nej. Všetka starosť o hmotné potreby domu a rodiny bola na jej hlave, najmä v posledné roky si navykla ušetriť chorľavého muža od akéhokoľvek namáhania. Len prísne, poriadne doháňať svoj plat od cirkevníkov, pozostávajúci zväčša v obilí, bolo vždy jeho starosťou. V tom netrpel neporiadku a neznal žartu. Ľudia to vedeli a poriadne donášali svoju povinovatosť.V kútiku pri stole na nízkom stolčeku sedela Johanka, domáca dcéra, zamestnaná lúskaním bôbu, ktorý mala na lone v slamienke. Len jej hlavu bolo vidieť ponad stôl. Bola to dobrá mladá tvár; líca jemne zaokrúhlené a málo farby v nich, oči sivozelenkavé, tmavými hustými riasnicami rúbené, obrvy, tiež husté, vo dvoch tmavých, tenkých prúžkoch líšili sa od bieleho čela. Ústa javili náchylnosť spustiť kútiky máličko nadol, čo pri sklopených očiach dávalo jej tvári náter akejsi nežnej melanchólie. Keď však oči pozdvihla, ten dojem zmizol, lebo jej pozor bol jasný. Na zármutok posiaľ nemala príčiny, okrem choroby tatuškovej, ktorá však, chvalabohu, aspoň zatiaľ neznebezpečovala jeho život. Vlasy mala jasnohnedé, v lesklých vrkočoch okolo hlavy upravené.Pri sporáku na lavičke sedela baculatá slúžka Mara s mendíkom[5]Mišom, a v spoločnej slamienke lúpali bôb.Oproti stolu na drevenom stolci sedí suseda Chrenčíčka, mendíkova matka, a pradie zrebnú kúdeľ[6]. Pre usporenie svetla zájde si či do školy, či do druhých alebo tretích susedov so svojím pradením a odmieňa sa domácim aspoň tým, že rozpráva rozličné príbehy z dedinskej kroniky. I teraz rozprávala v svojom rodnom dialekte obšírne, napodiv názorne a zaujímavo, so všetkými podrobnosťami, ako Furdíčka a Benkovka, dve gazdiné, boli sa povadili o konope pri močidlách. Mali ich v jednom močidle, Benkovka svoje prv vyťahala a Furdíčka urážala sa, že i z jej konopí vzala jeden snôpok, z čoho potom povstali strašné kriky a hnevy.— Furdíčka be sa teraz už dos´ kcela pomeriti — doista si tode lem snope bola zle prečítala — ale Benkovka hu nekce ani videti, že kod ´ej tak vedela do poctivosti stúpiti. Že jej tak ešte nikdá žiadom človek na svete neublížiu a že jej to nikdá nezabu´ne, — dokončila Chrenčíčka svoje rozprávanie.— Ale keď Furdíčka uznáva, že jej ublížila, mala by sa aj Benkovka udobriť, veď sa vari naveky hnevať nebudú, — riekla pani rechtorka. — V nedeľu videla som ich spolu sedieť v kostole; mohlo im aj tam prísť na rozum, že si majú jedna druhej odpúšťať previnenia, ako pán boh prikázal.“— Dos’ sa ja čudujem, ako sa tej mohle tak dove’na dostati do tej stolice — iba ak po slepiačky! — hovorila zase Chrenčíčka. — A potom iba čo zazerale e´na na druhú. Ani sa nepotisle dove´na, kod si Macíčka kcela k nim sa´núti — misela inde mesto zháňati po kostole.Odpľuvla chĺpok pazderia, ktorý zubmi odtiahla od snujúcej sa niti. Keď z chuti rozpráva, vtedy najbystrejšie otáča vreteno, pravá ruka i bez dozoru očí koná svoju úlohu, ale ľavú, ktorá vyťahuje vlákno z kúdele, Chrenčíčka pozoruje bedlivo. Jej hlava v bielom čepci, nad čelom čiernou pôločkou[7]pripevnenom, v jednej miere drží sa trochu bokom nachýlené, len pri rozprávaní tu i tu sa pohne. Vlákenká praskajú, ako vyťahujú sa z kúdele, a drobná pazderinka padá do lona na tvavobelasú šatu.Johanka díva sa na chutnú prácu Chrenčíčkinu — temer jej ju závidí.— Maminka, kedy my začneme priasť? — pýta sa matky.— Čím skôr. Máme ešte lanské povesná[8], — vetí matka.— Ver’ nakže sa ponáhľajú chystate do láde. Diovka narias’la, ani nezvedia, lem kod pjtači prídu! — hovorila Chrenčíčka.— Či prídu alebo nie, plátno sa dorábať musí, — vetila pani rechtorka; ale narážka na pytačov nebola jej protivná. Jej dcéra je driečna, dobrá a aj v hmotnom ohľade nie najbiednejšie opatrená — pytači sa nájdu. No na to ešte času dosť.Maru pri teplom sporáku nadchodili driemoty, všetky zaujímavé rozkladania Chrenčíčkine nemohli jej ich prebrať. Ruky v slamienke začali ustávať, viečka zaťahovali sa na oči a hlava neodolateľne ťažela nadol. Chvíľami schytila sa a bystro zašuchotala v slamienke, akoby zameškané nahradiť chcela, ale o chvíľu zas prevládala sladká driemota. Mišo zo susedského priateľstva zavše kutol ju lakťom a strúhal posmešné grimasy, no ani to nemalo stáleho účinku. Na šťastie, pani rechtorka chrbtom bola k nej obrátená a Johanka dobrosrdečne stavala sa, akoby ničoho nebadala. Ale Mišo pomyslel si, že keď malo nalúpajú, bude i na neho zle, preto keď Marine ruky v slamienke zasa zatíchli a hlava bokom sa skláňala, úlisne pomykol ju od chrbta za vrkoč. Ona zjašeno sa vypriamila a on jej kľuckaním hlavy a prižmurovaním očí znázornil jej vlastný obraz. Zazrela na neho.— Čo mi nedáš pokoj, te papľuh? — šepla zlostne.— Žebe si sa mohla vyspati? — vetil on tiež šeptom. — Počkaj, poviem ti Mišovi Galkoje, aká si te dremľa[9], — dodal, falošne na ňu požmurkujúc.- Ojaj, pre mňa môžeš aj hneď bežati!Mačka sedela na múriku nad sporákom a ospalo dívala sa na šarvátku tých dvoch. Taro, bielo-žltý domáci pes, uložil sa na kopu prázdnych lupín, dobre vediac, že dnes, podľa príslovia, ani jeho nie je hodno von vyhnať. Ale teraz zrazu zdvihol hlavu, napriamil uši a potom s brechotom vyskočil proti dverám. Zvonku ozvali sa kroky, šúchanie nôh: dvere sa otvorili a ktosi v kepeni[10]zahalený vošiel.Johanka už bola skočila od svojej práce a držala Tara za dlhú srsť na krku, aby príchodzieho nechmatol. Ten zosňal namoknutý klobúk z hlavy, rýchlym pozorom orientoval sa, do čej spoločnosti sa dostal, a pozdravil sa takým nenúteným spôsobom, akoby už bol známy tu, hoc ani Lemjaková ani Johanka sa nepamätali, že by ho kedy boli videli.— Som Pavel Mikuš, váš opovedaný pomocník, — predstavoval sa Lemjakovej.— Ale, ale! — zadivila sa, stľapnúc ruky. — Nuž akože sa sem dostali? Prečo nám nepísali, kedy prídu, že by sme boli naproti nim poslali do Lužovca?— Nebolo toho treba, — hovoril bodro. — Od vášho pána syna som vedel, že je dnes trh v Lužovci; spoliehal som sa teda, že nájdem tam Čierničanov. Aj tak bolo. Belianovci vzali ma na voz, aj ešte pred dažďom pokrovcami ma opatrili.— Oni si veru vedia poradiť, — usmiala sa Lemjaková.— Bolo by všetko dobre, ak som len vám neprišiel nevhod. Ale pán farár v Peškove hovoril, že je tu už potreba na mňa; preto som sa zobral čím skôr.— Veru môj muž bude rád, — uisťovala domáca pani. — A batožiny nemajú?— Už mi ju nesú, — hovoril a šiel otvárať dvere.Báťa Belian v namoknutej širici[11]naozaj vnášal veľký kufor a za ním paholok akúsi debnicu.— Johanka, chytro vína Belianovi! — pošepla matka dcére.Johanka skočila do komory, vyniesla fľašu vína i pohár a počastovala Beliana, ktorý najprv trochu sa zdráhal, a potom aj jeho paholka, ktorý skromne držal sa v úzadí za svojím gazdom. Obaja ponáhľali sa preč, aby kone s vozom nestáli dlho na ceste v daždi.— Zajtra prídem k vám vyrovnať sa s vami, — riekol Mikuš Belianovi, podávajúc mu ruku.— Nakže lem prídu, nak! Veď sa azda bez vade do’e’náme, — prikývol ten hlavou a odišiel, prajúc všetkým dobrú noc a dobrého zdravia.Lemjak zjavil sa vo dverách, ostrým pozorom a priateľskými slovami vítajúc Mikuša. Avšak usiloval sa, aby prílišne nedal najavo svoju radosť nad jeho príchodom. Lemjaková starostlivo vystierala Mikušov kepeň ku sporáku, aby sa presušil.Páni vošli do izby, kde Johanka už medzitým bola rozsvietila lampu.— O večeru sa postarajte! — nakladal Lemjak dcére.Mikuš to začul.— Za večeru dnes už ďakujem, jedol som v Lužovci, — ohlásil sa hneď. — Ale akže je dovolené, prosil bych pohár teplého čaju.— Hneď to bude! — prikývla ochotne Johanka a zmizla do kuchyne.Mikuš prechodil sa po izbe, zakaždým zastal pri peci a trel si skrehnuté ruky. Bol strednej plecitej postavy a pohybov trochu hranatých. Mal nevysoké, ale široké čelo, tmavé husté obrvy nízko nad samými očami. Oči boli hnedé, prijasnej farby proti tmavým vlasom, fúzom a brade. Jeho zrak viac ráz utkvel na starom klavíri, stojacom po jednej strane dosť priestrannej izby.— Je ešte dobrý? — pýtal sa pomedzi začatý rozhovor.— Mal by byť dobrý, lebo nemal sa ako skaziť, — hovoril Lemjak. — Syn Samko cvičieval sa predtým na ňom, ale teraz bude rozladený, nik ho nepotrebúva.Johanka priniesla čaj, rum, cukor; aj zákuska sa našla.— Nech sa vám páči! — ponúkla vľúdne Mikuša a myslela pritom, ako je to pekne mať niekoho v dome, komu sa môže vykať. Mikuš ďakoval zdvorilo a prisadol hneď k podávanému.Lemjak bol dobrej vôle, dávno nepotešil sa niečomu tak, ako dnes príchodu svojho pomocníka.Páčilo sa mu hneď na ňom, že si tak beznáročne počínal, ale i okrem toho bolo čosi pri ňom, čo na prvý pohľad budilo dôveru. ,To je človek, ktorý si je na čistom so sebou i so svetom´, myslel o ňom hneď v tento prvý večer.Dopytoval sa ho na jeho rodinné pomery, a Mikuš zakrátko vyrozprával mu priebeh svojho doterajšieho života. Bol meštianskym, remeselníckym synom, otec odumrel jeho i staršieho brata ako malých chlapcov. Matka pokračovala v remesle, farbiarstve, ako mohla, i staršieho syna dala na to isté remeslo, aby mohol prevziať domáce dedičstvo. Jeho, mladšieho, dala na zámočníctvo, ale on nemal chuti do nijakého remesla — chcel chodiť do škôl. Svoju prácu s nechuťou konal, lipol za knihami, majster žaloval na neho, matka ho napomínala i karhala, ale on nemohol odolať túžbe po učení. Napokon po niekoľkých zmarených rokoch učňovstva na prehováranie miestneho učiteľa, ktorý neprestal pozorovať svojho bývalého žiaka, matka zvolila, že dá ho do škôl, avšak len na takú dráhu, ktorá čím skôr vedie k cieľu a stojí čím menej peňažných nákladkov — tedy na učiteľskú. Syn pristal i na to, pilno chytil sa doháňať zameškané, za dva roky končil tri triedy, šesť tried bolo skutočne odbavených, keď išiel na preparandiu[12], a vedomostí mal za všetkých osem tried. V školách a najmä v prípravovni zakusoval mnoho príkoria preto, že netajil sa so svojím slovenským zmýšľaním.— Nuž a neľutujú všetkých tých námah, keď s nimi nemôžu dôjsť k inému cieľu, ako k rechtorstvu? — pýtal sa Lemjak.— Neľutujem. Bol síce čas, keď tiež bol by som si prial vyššie sa vyšvihnúť, mal som také nejasné, vysokorúbajúce sny; no to prešlo, keď som sa lepšie rozhľadel vo svete: ja som cele spokojný so svojím stavom. Mnoho pekných úloh zmestí sa do zdanlivo biedneho učiteľského povolania, a ja cítim v sebe sily aj chuti plniť ich. Moja žiadosť nejde vyššie, než stať sa napokon učiteľom na dedine. Viem, že mnohý útrpne sa usmeje, ale ja to ináč chápem.— Aj ja som toho presvedčenia, že človek v každom stave môže dôjsť uspokojenia a vážnosti, keď mu sám robí česť. Ja tiež nemohol som závidieť iným ich vyššie postavenie, naproti tomu takí sa našli vždy, a to i medzi spolubratmi, ktorí mne závideli moje, hoc len od ich vôle záviselo utvoriť si podobné.Lemjaková vrátila sa do kuchyne k svojej práci, Johanka šla usporiadať dvornú izbu a Mara s Mišom prichytili sa odniesť ta Mikušove veci.— Malô je, a ťažkô je — čože je v ňom? — pozastavila sa prvšia, keď dvíhali debnicu.— Samej knihe, — vetil Mišo, ktorý už bol škárkou kukol do debny.— Teľko kníh! — divila sa Mara. — To misia beti múdre pomocník.— Veď sa to už ni taký mladý — už be aj za pána rechtora ta boli, — hovorila Chrenčíčka, ktorá dobre bola sa prizrela príchodziemu.Lemjak odviedol Mikuša do jeho izby. Tam Mišo rozduchoval oheň v železnej piecke, až sa mu líca nadúvali a oči vysadúvali. Johanka usilovala sa dotiahnuť stolík bližšie k obloku, aby pre kufor získala miesta.— Prosím, slečna, neráčte sa namáhať! — pristúpil hneď Mikuš a priložil ruky na stolík. — Ja si to sám zariadim.— Áno, áno — nech si to pán Mikuš sám zariadi podľa svojej vôle, — svedčil Lemjak. — A, — tu obrátil sa k Mikušovi, — moja dcéra volá sa Johanka. Aj oni nech ju tak volajú. V domácom kruhu netreba robiť ceremónií.Mikuš sa usmial.— Ja vďačne, keď slečna Johanka dovolí.— Johanka musí dovoliť, keď otec tak káže.— Ale tomu primerane, ja podobne mal by som žiadať, aby mňa slečna Johanka tiež len po krstnom mene oslovovala.— To je iné; oni sú jej pán Mikuš. Už je to tak vo svete, že mužský má vždy väčší význam, dievča vo všetkom má sa učiť čím menej si osobovať. A keď ju oni aj len prosto po mene budú oslovovať, ako ostatní domáci, to, úfam sa, nebude im prekážkou, aby vždy zachovávali k nej šetrnosť, akú poriadna panna právom očakáva od mladého človeka. Za mojich časov tak bolo: nech je v mojom dome aj teraz tak.Tu nedalo sa nič povedať, len prisvedčiť. Johanku trochu do rozpakov priviedlo to rokovanie; krátko, letmo pozrela na Mikuša. Ohlásiť sa proti otcovi jej neprichodilo, bola navyknutá podrobovať sa vo všetkom jeho príkazom.Otvorila prázdnu skriňu na šaty a ponúkla Mikušovi, aby ju vzal do upotrebenia, potom odišla i s otcom.Mišo ešte zvedavo podíval sa oblokom na pána pomocníka; videl, ako sa prechodil po izbe a potom ako sa pribral vyberať knihy z debny.— Lem čo to bude za e’neho? — podumal a premýšľal, ako najlepšie by si asi získal jeho priazeň.— Mne sa vidí, že to bude poriadny človek, tento Mikuš, — hovoril Lemjak svojim.To bola veľká vec, on málokedy zmienil sa pochvalne o niekom.— Keby ho Samko neznal ako takého, nebol by nám ho tak odporúčal, — podotkla jeho žena.— Tatuška, prečo oni pánu Mikušovi tiež nevykajú, keď im on vyká? — osmelila sa Johanka brať otca na otázku. Ju mrzelo, že Mikuš môže si myslieť, akoby oni ešte ani len to nevedeli, že slovenčina vyžaduje vykanie a nie neforemné onikanie. U neho tak pekne, ľahko zneje to vykanie.- Ale, s tým mne ty daj pokoj! — hovoril otec. — Odo mňa aj onikanie musí vďačne prijať, starému človeku je ťažko zanechávať starý zvyk.- Ale vykať je krajšie než onikať, — dovolila si ešte namietnuť. — Aj Samko vyká, komu netyká.- Nuž vy mladí majte si vykanie, keď je tak krajšie a lepšie, — ja teraz už nebudem sa priúčať, čomu som od mladi nenavykol.* * *Ráno Mikuš zaspal dlhšie, než si prial, a kým usporiadal si veci, prešlo ešte trochu času. Mišo ponúkol sa mu na pomoc. Pri náhlení zatiahol nevdojak bielu záclonu na obloku, že skoro sa nadrapila.— Tú záclonu musíme alebo celkom zosňať, alebo hore vypnúť aby sa neskazila, — hovoril Mikuš a myslel pritom, že to bola veru zbytočná pozornosť ozdobiť jeho obloky záclonami.— To sa firhange, — poúčal Mišo. — To Johanka tatam pripravili, kod tu bejvali.— Tu bývali Johanka?— Áno. Niekode tu aj deti učievali — prváčence a druháčence, — rozprával Mišo ochotne. — Aj ja už viem deti učiti, — dodal sebavedome; — ja rectúvam knižkárov, kod pán rechtor nieokde nemôžu pre kašeľ.Lemjakovci boli už po raňajkách, izba dávno oriadená, keď Mikuš, vyhovárajúc sa, že sa opozdil, vošiel medzi nich. Starý pán prechodil sa po izbe, Johanky tam nebolo. Otvoril dvere a volal na ňu.— Ale nechaj ju, je v škole pri vymetaní. Ja dám pánu Mikušovi raňajky, — povedala jeho žena, vstávajúc od práce.— Ty nechoď, Johanke sa patrí, aby obsluhovala, — zastavil ju, a Johanka musela prísť doniesť Mikušovi raňajky.— Odpusťte, že máte so mnou oštaru, — riekol jej. — Druhý raz obslúžim sa sám, keď mi ukážete, kde čo býva.— Ale, to je nie oštara! — odvetila ona. Mala prepásanú širokú zásterku, hlavu oviazanú v perkálovej[13]šatke proti prachu v škole a na sebe akýsi zimný kabát. Jej tvár sviežo, milo vyzerala z toho zakuklenia.Medzitým deti schodili sa do školy. Po dvoje i po viac cupkali chodbou popod obloky; každé ponáhľalo sa, že bola mu zima. Chlapci chúlili sa do svojich kabaníc z bieleho alebo čierneho surového súkna, z ktorých prázdne rukávy opálali sa im po bokoch. Nohavíc nemal ani jeden, malí chlapci i najtuhšiu zimu musia prestáť len v plátenných gatkách. Z dievčeniec boli niektoré v kožúškoch, i to priveľkých, aby z nich skoro nevyrástli, a niektoré mali kabátiky z hrubého domáceho plátna. Bosé boli temer všetky, do blata vraj škoda je obuvi. Zato však i počuť v škole ustavičné kašlanie a odŕhanie vo všetkých tónoch. Dievčence boli napospol prostovlasé, vlasy v jednom vrkoči spletené viseli dolu chrbtom. Chlapci niesli si školské knihy len v ruke alebo pod pazuchou, dievčatá mali ich poriadne uviazané v pestrých perkálových ručníčkoch. Ku knižkám bol priložený v každom takom štvorhrannom uzlíčku i okrušok čierneho chleba, čo mamka dala dieťaťu, aby mu v škole od hladu zle neprišlo. Chlapci svoje okrušky mali v kabanicových rukávoch.Ako každodenne, tak i dnes pod dozorom Johankiným dvaja chlapci a dve dievčence boli školu povymetali a lavice vlhkou handrou od prachu poutierali. Mišo usilovne prikladal do pece; deti tisli sa okolo nej, keď knižky si uložili na miesto. Dvere ustavične sa otvárali a zatvárali, v nich zjavovali sa malé postavy a pri dverách každé prihladilo si hlavu. Čosi-kamsi boli všetky poschodené; proti zákazom prišli vždy radšej včaššie než pozdejšie, lebo tá voľná zábava pred začatím školy bola pre ne veľmi vábivá. Jedno donieslo nejakú zaujímavú novinku, druhé akýsi verš, čo na priadkach počulo, tretie obrázok alebo kus pozlátky a štvrté vytasilo sa s akýmsi šibalským kúskom alebo s novým senzačným vtipom, ako napríklad. „Deti, a viete, kto sa obesiu?“ Všeobecná napnutosť. „Ihla na cvernu“, hlásil vtipkár a tešil sa zo všeobecného sklamania.Dievčatá zas doniesli si na vzájomné poobdivovanie, pozávidenie a prípadne i pozamieňanie pestré handričky pre báby. Ba niektoré doniesli aj samú bábu z handričiek ušúľanú, s hlavou riedkym mušelínom obtiahnutou, na ktorej sú oči, ústa, nos ceruzou namaľované a líca podložené červenou vlnkou. Toto všetko je náramne dôležité a zaujímavé. Horlivý hovor detí o chvíľu zostupňoval sa do hluku a ich pohyblivosť vyhnala kúr prachu dohora.Mišo začal ich tíšiť, hoci sám hodne pomáhal rozprúdiť veselosť.— Citte, deti, budú vás biti! — napomínal.Na túto mnoho ráz počutú výstrahu neboli by deti podbali, ale keď začal:— A viete čo? Ja viem voľačo, čo vy neviete! — všetky zatíchli, i tie čo štverali sa po laviciach, zastali v okamžitých napnutých pózach.— Ja viem, kto včera prišou, — veličil sa ďalej Mišo.Ale Marka Števkovie razom prekazila mu všetku slávu.— Aj ja viem, aj ja: pomocník prišou, čo nás bude učievati, — sponáhľala sa zvestovať. — Kod som smeti vynášala, vyšou z dvornej chyže, a Johanka povedali, že je to tem pomocník.— Ale ja som sa už aj zhovárau s ním, aj som mu čižmy vyčistiu, - snažil sa Mišo prekričať ju. — Pekneže sa držte, posadajte si, lebo už príde. Vy, prváčence, pakujte sa do lavíc — iba čo zavadziate!Čo menšie deti začali sa usádzať do lavíc a s očakávaním pozerali na dvere. Väčší chlapci nechceli ukázať zastrašenosť, ale novina ich predsa omínala. Začali uvažovať medzi sebou, čo to asi bude zaň ten pomocník.Z pitvora bolo počuť kroky a pokašlávanie pána rechtora. Deti bystro poskákali na svoje miesta, socajúc jedno druhé. Ked kľučka zašťukala, doznieval posledný náhlivý hurt; keď sa dvere otvorili a starý i mladý učiteľ vošli, každé so zatajeným dychom sedelo na svojom mieste a usilovalo sa dodať si výrazu čím nevinnejšieho. Ale všetky oči zvedavo upreté boli na pána rechtorovho sprievodcu, ktorý so svojou temnou pleťou a čiernou bradou zdal sa im byť dosť strašným a pováženiahodným.— Koľko prachu vybúrili! — dudral Lemjak a prudký kašeľ ho vychytil.Mikuš prehliadal si rady detí. Boli až na malé výnimky zdravé, otužené, v očiach mali bystrý výraz.— A teraz počúvajte, celá škola! — preriekol starý pán rechtor slávnostne. — Tu som vám doviedol nového pána učiteľa; odteraz vás aj on bude učievať. Vy sa budete pilno učiť, budete sa vždy poriadne správať a budete ho vo všetkom poslúchať tak ako mňa samého: to si všetci zachovajte! Keď budete zlí, bude vás trestať, ako si zaslúžite.Deti čušali a dívali sa na Mikuša.— Ja sa úfam, že si trest nebudete chcieť zaslúžiť, — hovoril zatým on. — Keď vy budete dobrí, budem k vám dobrý i ja.To sa deťom páčilo, uspokojené pozerali jedno na druhé. Jeho hlas budil dôveru v nich.Bol teda uvedený medzi svoje žiactvo.Deti svojimi vysokými hlasmi zaspievali „Aj, již vychází slunéčko“, pričom jedno zo starších dievčat predriekalo každú vetu, aby vedeli spievať aj tí, ktorí ešte nemajú Kancionálu. Páni učitelia prechodili sa po sieni a ticho zhovárali sa čosi. Po modlitbe začalo sa vyučovanie, starý pán rechtor vovádzal mladého do všetkého, a všetko šlo dosť dobre, deti boli dnes tiché a pozorné, preto, že mali nového učiteľa. A ten pekne, vľúdne opýtal sa každého dieťaťa, ktoré prišlo mu rectovať, čie je, ako sa volá.Keď na poludnie deti šli domov, živo vymieňali si úsudky o „pomocníkovi“, aj doma rodičom o ňom rozprávali.Popoludní naložené bolo Johanke, aby na hodinku spravovala školu; Lemjak s Mikušom išli do fary na povinnú návštevu. Keď sa odtiaľ vrátili, Lemjak bol rozhnevaný; ťažko dýchajúc, sadol si do svojho operadlového stolca, aby sa zotavil. Mal hádku s Vrankaym, to ho tak rozčúlilo.Rozvinula sa medzi nimi debata o stave školstva v Uhorsku; Vrankay chválil ho bezmierne, i starostlivosť vlády oň, a Lemjak chladnokrvne, základnými dôvodmi podvrátil tie chvály. Vrankay uštipačne poznamenal, že to len páni učitelia zo starej gardy nie sú spokojní s terajšími poriadkami a vzpierajú sa vyučovaniu maďarčiny v ľudových školách, lebo im je to nepohodlné; dúfa však, že mladí učitelia, ktorí vyšli z terajších prípravní, lepšie pochopia, ako poslúžia blahu krajiny, keď vynasnažia sa, aby ľud všade osvojil si krajinskú reč.Tu potom Lemjak vysvetlil mu, akú úlohu hrá maďarská reč v slovenských ľudových školách, ako nesvedomitý učiteľ môže si ňou zásluhy vydobývať na úkor ostatných dôležitejších predmetov, môže ňou zakrývať všetky nedostatky zo svojej lenivosti a neschopnosti pochodiace, lebo školská vrchnosť len o ňu stojí. A najsmutnejšie je, že terajší mladí farári proti všetkému svedomiu napomáhajú tento smer, lebo s jeho pomocou dúfajú dôjsť čím skôr tej vlasteneckej zásluhy, že budú môcť zavádzať maďarské služby božie v čisto slovenských cirkvách.Vrankay, nervózne obrábajúc si fúzy, pýtal sa ironicky, či pán rechtor pokladá tie maďarské služby božie ozaj za také nešťastie pre ľud a či ozaj myslí, že pán boh len slovenskú modlitbu vyslyší? Lemjak potom náležite, chladnokrvne a vážne objasnil mu svoju mienku o takomto zmýšľaní u farára; pohovoril mu do svedomia ostré, trpké pravdy, na ktoré Vrankay červenal sa hnevom a azda i studom.— Ja som iných náhľadov, a svedomie nerobí mi výčitky, — riekol zvysoka na Lemjakove závažné slová, z ktorých ani jedno nemohol podvrátiť. — Vo vlasteneckom zmýšľaní, ako vidím, veľmi sa rozchádzame — a ja som ich, pán rechtor posiaľ vždy bral do ochrany, ked som počul upodozrievať ich z panslavizmu.[14]- Ak rozumné a svedomité ponímanie práv slovenského ľudu i zastávanie ich podľa možnosti proti nerozumnej a nesvedomitej streštenosti je panslavizmom, tak som panslávom i ja, a prosím, nech sa nabudúce neustávajú brať ma do ochrany predkýmkolvek: čo vyznal som tu pred nimi, to vyznám, keď na to príde, hoci i pred samým ministrom.Vztýčil sa, akoby tiaž choroby a zošlosti bola spadla z neho, a pokojným pozorom pristavil sa na tvári Vrankayho. Ten uhol očami v stranu a vynútil na tvár akýsi nezdarený úsmev.— Na to azda nepríde, že by sa pred ministrom museli zodpovedať. V Uhorsku, v našej krásnej, slobodnej vlasti, každý smie mať i hlásať svoje presvedčenie, — povedal grandiózne. — A tak i my každý podržme a zastávajme si svoje — uvidíme, ktorý zvíťazí.— To, žiaľbohu, my neuvidíme, — povedal Lemjak. — Oni bojujú s presilou za nepravdu — to je pohodlné, bezpečné a príjemné. Ja proti presile bojujem za pravdu, hoci viem, že ešte ani zďaleka niet výhľadov na víťazstvo pre ňu. Ktorý z nás je pravým, posväteným bojovníkom, rozsúdia niekedy iní, keď nás už tu nebude.Rozišli sa v hneve, so slovami povrchnej zdvorilosti.— Nuž, hľa, — hovoril Lemjak, keď prišli domov, — toto je duchovný pastier slovenského ľudu! A takí sú všetci jeho kolegovia z novšej doby. Prekrúcajú pravdu tak, ako prekrúcajú otcovské mená. Cit a svedomie zaniká u tohto pokolenia, len za svetskou slávou a za svetským prospechom idú. Mňa zakaždým zabolí srdce, keď tohto vidím a pomyslím si na jeho nebohého otca.I Mikuš nanajvýš nemilý dojem odniesol si z fary. Výstup s Vrankaym, vysokomyseľná chladnosť jeho ženy, maďarské štebotanie detí pri maďarskej pestúnke — to všetko ukázalo strašnú prevrátenosť v slovenskej fare.Lemjak nemohol ísť do školy, vybral sa ta Mikuš sám. Tam bolo napodiv ticho; mimovoľne postál pri dverách, keď začul tamdnu slová:— Ale lem se’liaci sa Slováci?— Všetci sme Slováci, čo po slovensky vravíme, — odvetil hlas Johankin. — Aj môj tatuška je Slovák, maminka i ja sme Slovenky. A jesto aj väčší páni, čo sú Slováci: farári, fiškáli, doktori.— Ale náš pán farár sa ni? — prerušil ju predošlý.— Aj pán farár je popravde Slovák, ale nechce sa priznať, lebo sa nazdáva, že je krajšie Maďarom byť.— A pán učiteľ, čo čera prišli? — pýtal sa iný detský hlas.— To je dobrý Slovák, — hovorila Johanka, a to takým tónom, akoby tú otázku za veľmi zbytočnú bola považovala. — Môj tatuška by takého ani nechceli za pomocníka, čo sa drží za Maďara, lebo taký by vás len po maďarsky chcel učiť. Ale tento bude vás učiť tak ako treba, a bude vás aj rád vidieť, ak sa mu budete dobre držať, preto, že je aj on Slovák, aj vy ste slovenské deti.Mikuš usmieval sa tomuto rokovaniu, osviežilo mu ťažkú myseľ, prinesenú z fary.— Vidíš ti ju, tú nezhovorčivú Johanku. Tu medzi deťmi aká rečnica z nej! — podumal a otvoril dvere.Johanka sedela neďaleko učiteľského stolíka a pred ňou v polkruhu stáli najmenšie deti, ktoré po prvý rok chodili do školy — teda „prváčence“, každé so šlabikárom v ruke. Väčšie deti sedeli a postávali roztratene, písali do písanky alebo maľovali po bridlicových tabuľkách; každé zaoberalo sa niečím, ani jedno nerobilo nezbedu. Niekoľkí chlapci stáli blízo Johanky a pozorne hľadeli na ňu: iste predošlí zvedavci. Niektoré dievčatá vzájomne častovali sa chlebom, každej lepšie chutil susedin než vlastný, a iné popod stôl zamieňali si handričky pre báby. Ale to všetko malo nádych pokoja a poriadku.Ako deti zbadali Mikuša, naskutku nastal rýchly ruch, každé čo najnebadateľnejšie pošuplo sa na svoje miesto a bralo knihu do ruky. Všetky k učeniu nepatriace veci šmahom zmizli z očí. Johanka vstala, aby mu urobila miesto, jej líca zradne sa zafarbili, keď tak znenazdania stál tu ten, o ktorom práve bola reč.— Prosím vás, ak môžete, dokonajte úlohu s malými, — oslovil ju. — Mne dnes už primálo času zvyšuje a pán rechtor sa zle cíti.Pristala ochotne a umiestila sa so svojím oddelením ku druhému obloku. O chvíľu bola cele pohrúžená do svojej úlohy, jej strojná hlava, venčená jasnohnedým vrkočom, skláňala sa k uprihládzaným i strapatým hlávkam detí, ktoré ešte strašne pasovali sa s poznávaním písmen. I s trpezlivosťou a vytrvalosťou obdivuhodnou pomáhala im na pravú stopu a vracala sa vždy k písmenám, ktoré najťažšie dali sa zachytiť. Veľmi dôkladne pritom pokračovala, neprepustila ani jedno dieťa, kým akýsi pokrok nezistila pri ňom. Bolo vidieť, že túto úlohu nekoná po prvý raz.Mikuš mal pred sebou „knižkárov“ — totiž starších žiakov, ktorí sú už oprávnení Kancionál nosiť do školy. Rectovali naspamäť pieseň, ktorú nadnes mali uloženú.— Nie tak rapotať! — napomínal a vysvetľoval im zmysel piesne, čo niektorí veľmi pozorne počúvali. Podľa jeho vysvetľovania zdala sa im byť omnoho krajšou.— Kto šepce, naskutku pôjde kľačať! — prihrozil dôrazne, a všetci, ktorí z priateľstva alebo z márnomyseľnosti šeptaním vypomáhali zabŕdnuvšiemu kamarátovi, Jožovi mlynárovie, zatvorili ústa a stali si do nehybnej pozitúry[15]. Stiesnený kamarát, ktorému pred príchodom pána učiteľa príjemnejšie bolo maľovať na tabuľu fúzatých pánov, než prečitovať si pieseň, predarmo obracal o pomoc prosiace oči vpravo i vľavo: jeho nepripravenosť nemilosrdne vyšla najavo. A pán učiteľ nehrešil, len celkom bez hnevu povedal:— Choď na miesto a uč sa pozorne, o chvíľu ju musíš vedieť — veď je to známa pieseň.Jožko poslúchol, s ovesenou hlavou odišiel z kruhu žiactva. Mišo musel mať obzvláštne potešenie z jeho nehody, spravil mu škodoradostný posunok, keď prešiel popri ňom. Ale to už Jožko nemusel strpieť.— Prosím ponížene, pán učiteľ, veď sa mi Mišo naškiera, — žaloval pozdvihnutým hlasom.Pán učiteľ obrátil sa k Mišovi, nepovedal nič, len pozrel na neho, a Mišo jednako spustil oči k zemi a začervenal sa, akoby bol dostal ktovieaké pokarhanie, lebo pozor pána učiteľa mu zreteľne hovoril: ,To by som tiež nebol uveril o tebe!’Žalobník spokojne utiahol sa do lavice, založil päste na uši, uprel oči do knihy, čelo zvraštil od úsilia a pery sa mu pohybovali. O krátky čas už pozeral chvíľu do knihy a chvíľu ponad knihu — skusoval sa naspamäť. Ešte neboli všetci knižkári vyrectovali, už postavil sa medzi nich, a keď prišiel rad na neho, vedel pieseň bez chyby.— Ty, Jožko, vždy takto musíš vedieť svoju lekciu — z teba to vystane! — riekol mu pán učiteľ určite, bez lichotenia.Keď rozpustil deti, Mikuš išiel do Belianov, ako sa včera bol sľúbil. Od Belianov chodili deti do školy, tie ho zaviedli, i mu cestou ukazovali, kde kto býva. Do Belianov zišlo sa viacej susedov, ako zvedeli o ňom; zahovoril sa s nimi, prišiel domov až na večeru.— Nuž akože sa dojednali o tú furmanku? — spýtal sa ho Lemjak.— Ako najlacnejšie, — usmial sa Mikuš, — Belianovci nič nechceli prijať, ešte sa ponúkli, že ma vďačne zavezú aj druhý raz, a síce naschvál, nielen „idúcky“, keď budem chcieť niekam ísť.— To sa na nich ponáša — oni sú takí. To je jeden z najporiadnejších, najslušnejších domov v dedine.* * *Keď prešiel týždeň, Mikuš už privykol v čiernickej škole, a domáci privykli s ním. Hľadel sa vo všetkom prispôsobiť domácemu poriadku, poriadne dostavoval sa i na spoločné raňajky, nebolo ho viac treba osobitne obslúžiť.Deti v škole už neprizerali sa mu s otvorenými ústami; ale tichosť ešte veľkú zachovávali v jeho prítomnosti, hoci dôvera k nemu vzrastala u nich každým dňom.Lemjak tiež uznával, že je lepšie s pomocníkom než bez neho. Lemjaková zas bola rada, že Johanka viac nepotrebuje ísť deti učiť, ale môže sa chytiť do šitia, ktorého sa mnoho nazbieralo. I vyšívať, pomaly chystať si, všeličo do výbavy potrebné je dievčaťu. Posiaľ každú zimu mnoho času zmarila tým učením detí — ale otec tak chcel a ona rada poslúchla. Ona vôbec rada vidí tie sedliacke deti a rada zaoberá sa s nimi.Teraz už bola vytvorená z toho odboru účinkovania a ľúto jej bolo za ním. Prichytila sa do šitia, do ktorého už dávno sa strojila, ale zdalo sa jej omnoho nudnejším sedieť v izbe osamote, než učiť deti v škole. Keď prvý deň bola pomohla Mikušovi učiť „prváčence“ a on jej potom za pomoc ďakoval, ona povedala mu, že vďačne urobí to i druhý raz, keď bude treba; ale on ju viac neoslovil. Ju mrzelo, že to neurobil. Vyučoval zväčša sám, otec tiež dosť málo pomáhal. Mišo jej rozprával, ako pán učiteľ vždy vie dať zaneprázdnenie každému oddielu, akoby každý mal osobitného učiteľa.Bolo predpoludním, čo takto premýšľala, otec bol v škole a matka v kuchyni. Šitie jej nechutilo, začala sa nudiť pri ňom. Prišlo jej na um, či ozaj Mara dobre poriadila pomocníkovu izbu — prach veru iste neutrela. Vstala od šitia, vzala prachovku a šla do dvornej izby. Obloky našla otvorené, v izbe zima, ako na dvore. Pozatvárala ich, schúlila sa do teplej šatky, ktorú bola na seba prehodila, a začala prach utierať.Na Mikušovom stolíku bolo mnoho kníh v rade poukladaných, to ju lákalo: začala ich prezerať. Boli všetko náučného alebo pedagogického obsahu. Johanka pristavila sa pri akejsi mluvnici a počala ju prezerať; iné knihy roztvorené nechala ležať. Zo začiatku len prehadzovala listy, a potom prichytila sa naozaj do chápania obsahu. Najprv len stála nahnutá nad knihou — potom si prisadla a pohrúžila sa do nej.Hodnú chvíľu tak presedela, keď tu zrazu zaznejú kroky predo dvermi, dvere sa otvoria a Mikuš náhlivo vkročí. V prekvapení zastal pri dverách. Johanka rýchlo zdvihla sa zo stolca, očervenela po celej tvári a nevedela v rozpakoch, čo počať a čo povedať. V jeho očiach zakmitol sa utajený úsmev.— Odpusťte, že som vás tak prestrašil. Prišiel som si pre jednu knihu, — prehovoril, pokročiac bližšie. — Prišli ste navštíviť svoju bývalú izbičku, a ja, hľa, pokazím vám i tú chvíľu.— Ale nie, nie, — začala vyhovárať; — ja som prišla len prach poutierať, a tu som videla tých mnoho kníh, nuž nezdržala som sa pozrieť do nich.Mikuš pozrel na otvorené knihy.— To sú zväčša také, ktoré vás nebudú zaujímať. Mám niekoľko i zábavných, ale ešte nie sú vyložené. Tými vám vďačne poslúžim.— Ďakujem — čiže prosím potom, keď vám bude vhod; ale ja som práve na tieto bola zvedavá.On udivene pozrel na ňu.— Z akého ohľadu vás zaujímajú?— Dávno som si priala dostať do ruky knihy, z akých učia sa na preparandiách: chcela by som vedieť, či je ťažko učiť sa z nich.— Vari by ste vy mali chuti na to? — spýtal sa rýchlo.— Vlani, aj predtým, by som veľmi bola chcela ísť na preparandiu, keby mi rodičia boli dovolili. Ale nechceli o tom ani počuť.— A mali pravdu; to je ani nie pre vás.— Myslíte, že by som nebola schopná prekonať to? — spýtala sa váhavo, trochu akoby urazene.— Nie to; ale myslím, že niet v tom nič oduševňujúceho a lákavého stať sa učiteľkou tu v Uhrách. Veď vy azda nechcete maďarizovať slovenské deti?— Veď ja by som si nežiadala byť už samostatnou učiteľkou a na štátnej škole už celkom nie, ale diplom dosiahnuť chcela by som len preto, aby som mohla byť tatuškovým pomocníkom. On je chorľavý, ťažko mu padne deti učiť, a nijako nechcel si vziať pomocníka, kým napokon Samkovi nepodarilo sa prehovoriť ho. Preto som sa ja chcela stať jeho právoplatným pomocníkom.— To je iné — to už chápem od vás! — riekol on s povyjasnenou tvárou. — No keď tatuška konečne odhodlal sa na pomocníka, vy nepotrebujete sa turbovať[16]s preparandiou.— Veď áno, teraz je všetko dobre; ale — vy nebudete chcieť zostať dlho u nás, a potom bude zasa zle.— Potom nájde sa iný na moje miesto.— Veď áno, ale tatuška s každým nebude spokojný — najmä po vás. Ja viem, že to budú zasa dlhé nepokoje.— A to vás už teraz trápi? Nebojte sa, nájdeme takého, s ktorým tatuška bude spokojný, a vy tej myšlienke s preparandiou dajte pokoj. Veď by to vôbec nemalo zmyslu pripravovať sa za viac rokov, vynakladať toľko času, námahy a peňazí; zapríčiniť nepokoj v rodine — a prečo? Preto, aby ste potom rok, keď veľa poviem, dva roky mohli u tatuška pomocníkovať.— Nie rok, dva, ale kýmkoľvek by tatuška žil, — riekla ona, splna pozrúc na neho.On máličko sa usmial a pokrútil hlavou.— Teraz si to tak myslíte, ale potom by prišlo inak. Pravde najpodobnejšie je, že by ste sa prv vydali, než by ste vôbec preparandiu vychodili.Odvrátila sa a začala usporadovať knihy.— Ja by som radšej tatuškovi pomáhala, ako sa vydala, — riekla polohlasne a akási neodôvodnená slza zaleskla sa jej v očiach.On prišiel bližšie.— Teraz trochu nahnevali ste sa na mňa, ale ja viem, že príde čas, azda i dosť skoro, keď mi dáte za pravdu, — riekol mäkko, akoby odprosoval.— Ja som sa nenahnevala, ale trochu som sa úfala, že vy budete mi na pomoci — a vy ma vysmievate.— Nie! — zvolal temer rozhorčene. — Ja chápem vaše pohnútky, uznávam, že sú dobré, pochodiace z detinskej lásky: tu niet z čoho sa vysmievať. Ale svoje presvedčenie som vám jednako musel povedať.— Ja som si myslela, — pokračovala ona, posmelená jeho uznanlivými slovami, — že by ste mi vy azda pomohli pripravovať sa pomaly doma — lebo ináč k tomu nikdy neprídem.On odstúpil na krok.— To neurobím, v tom na mňa nerátajte, — riekol temer príkro.Ona preľaknuto hľadela na neho.— Odpusťte! — zvolala zrazu. — Veď by ste potom ozaj ani oddychu nemali u nás. Celý deň učiť deti a potom ešte trápiť sa so mnou — to bola veľmi neskromná žiadosť odo mňa, — skrúšene vyznávala.— Nie preto, Johanka, — hovoril on vážne, — ja by som vás ináč rád učil, ale mi je odporne vmyslieť si vás do tej úlohy. Hovorím vám: dajte tomu pokoj — pre vás je to nie!Ona smutne zvesila hlavu, poutierala prach do konca a chytala sa kľučky. Mikuš pozeral do mluvnice, ktorú nechala otvorenú.— Povedzte mi, prosím vás, — obrátil sa zrazu za odchádzajúcou, — či viete poriadne písať po slovensky?Ona zarazila sa nad tou otázkou.— Veru nie, — odpovedala zahanbene. — Predtým prosievala som Samka, aby ma naučil, ale to vždy len pri strojení ostalo. Celkom zle azda nepíšem, ale celkom dobre tiež nie.— Nedivím sa tomu, Slovenky nijako nemajú príležitosti naučiť sa pravopisu svojej reči. Akže si prajete, rád budem sa s vami učiť. Večery sú dlhé, mnoho času s tým nezmaríte, keď každý večer prekonáme niečo z tej úlohy. Chcete?— Budem vám veľmi povďačná.Dohodli sa a rozišli sa v dobrej vôli.Popoludní nebola škola, bola sobota — Mikuš pribral sa rozobrať klavír a prezrieť, či je ešte súci na čo, i videl, že je ešte dosť dobre zachovaný. Naladil ho, nakoľko sa dalo, rozumel sa i do toho remesla, a klavír dožil sa svojho znovuzrodenia. Večer už proboval prehrávať na ňom niektoré piesne, a šlo to. Lemjak prikyvoval hlavou na znak spokojnosti a Johanka v mysli tešila sa, že majú hudobníka v dome.[1]názov pre češtinu 15. storočia. Je to jazyk, ktorým bola napísaná Kralická biblia. Dodnes sa používa ako bohoslužobná reč u evanjelikov[2]pobočky väčšej evanjelickej obce[3]seniorát- evanjelická cirkevná oblasť, ktorá podlieha kňazovi s hodnosťou seniora[4]Palóci- maďarský kmeň, hovoriaci odlišným nárečím (bývalí Polovci)[5]mendík- (zastaralé), chudobný žiak, v evanjelickej cirkvi služobný pomocník kňaza[6]pazderie[7]pôločka- plátená alebo batistová šatka na zavitie hlavy, časť čepca dedinských žien[8]viazanice ľanu[9]tu spachtoška[10]v dlhom plášti bez rukávov[11]širica- široký, skoro až po pás dlhý kabát z hrubého súkna s golierom, vzadu siahajúcim po pás[12]preparandia- (lat.) učiteľský stav[13]perkál- hustá, veľmi jemná bavlnená tkanina. Používa sa väčšinou na bielizeň[14]panslavizmus- nacionalistické heslo, ktoré zakrývalo imperialistické snahy ruského cárizmu; stúpenci panslavizmu chceli zjednotiť slovanské národy na čele s Ruskom. Slovenský panslavizmus vychádzal z predpokladu, že slovenský národ sa nemôže oslobodiť spod rakúsko-uhorského útlaku vlastnými silami. Panslávi sa pasívne spoliehali na pomoc Ruska. Najvýznačnejším predstaviteľom u nás bol Vajanský. V tých časoch však za panslávov označovali všetkých národovcov.[15]pozitúra- tu vo význame pozícia[16]znepokojovať sa | Marothy-Soltesova_V-ciernickej-skole.html.txt |
Predmluva k prvému vydaniu knihy „Za presvedčenie“Keďže u nás všeobecnou je domnienka, akoby práve kresťanstvo nedalo sa spojiť s láskou k
svojeti a národu, pokúsila som sa v tejto rozprávke ukázať, ako a čo cítime my, dietky
Božie, ktorým Kristus ide nadovšetko. Predostrela som naše túžby i naše nádeje do
budúcnosti ohľadom toho národa, ktorému náležíme, ktorý milujeme a ktorého krivdy a bolesti
sú našimi krivdami a bolesťami.Je síce pravda, že novozákonný ľud Boží vo všetkých národoch tvorí organický celok,
majúc za hlavu Krista, a že Otec náš je v nebesiach, i naša otčina nad horami tejto zeme. I
to je pravda, že duchovné sbratanie jeužšímzväzkom, než spojenie
krvi; napriek tomu naše modlitby, snahy a práce v prvom rade patria vždy tomu ľudu a tej
krajine, z ktorej sme pošli, a tak všetko záleží i nám na tom, aby nášmu milovanému národu
natrvalo sa pomohlo. Najvyššie zlo, hubiace všetky národy, a najťažšie otroctvo zaviera sa
v slove:hriech. Zdroj časnej i večnej slobody spočíva v jedinom mene:
JEŽIŠ. A tak my spásu a pomoc pre drahý náš národ slovenský čakáme a vidíme jedine v
osobnom spojení s Kristom, ktorý právom povedal a neodvolal:„Daná je mi všetka
moc na nebi aj na zemi.“Mojou túžbou je, aby mnohí peknoduchí slovenskí synovia a dcéry vybrali sa spolu s nami
z Mezopotámie do Kanaánu; tak príde sloboda i spása aj zotročeným, pošliapaným Slovákom.Kristína Royová, Stará Turá v roku 1912 | Royova_Za-presvedcenie.html.txt |
MojžíkStarého gazdu Jána Mojžíka tak asi od Vianoc morila tajná túžba. A ako sa začaly snehy
topiť, jar približovať a sused dolný, Maco Dlháň, vyhnal prenikavo bľačiace jahnence na
dvor, už páľu tej túžby ani strpieť nemohol. V jeden deň, ako zazrel šedivieť sa vŕšok nad
dedinou, vystával na dvore celý zahútaný. Ani jesť nejedol, ako by mal, ba ani pálenka
neprišla mu na um, ktorá ináč bola mu na mysli každú minútu, ešte i keď spal. Ani ľudí
nezbadal, čo šli po ceste, len keď sa mu prihovorili. Odpovedal jedným slovom, ako by to
ani nebol známy, shovorčivý a vľúdny Mojžík.„Už je nie inak, ja salaš musím mať!“ šomral si v ten deň i sto ráz. Zavzdychal zhlboka
pritom, že tú žiadosť potlačiť nemôže. Mojžík chcel ísť na ovce. Ovce a salaš musí mať, len
to je chyba, že peňazí nemá, a ani nevie, kde ich vziať. Zadĺžený je po uši. Pred troma
rokmi zhorel jeden rad dediny, práve ten, kde stojí i jeho dom. Nevie Mojžík, prečo bolo
súdené zhorieť práve tomu, a nie druhému radu. Oheň zničil mu všetko stavanie. Musel odnova
strechu dvíhať (ešte Bohu vďaka, že dnu neprehorelo!), drevo kupovať, škridlu… a vie každý
človek, aká je teraz veľká drahota vo všetkom. I materiál drahý, i robota. Vtedy predal
vyše štyridsať hlávok — od tých čias nemá salaša a ešte i zadĺžil sa hodne. Do jedno troch
bánk je dlžen — ani nevie takto napochytre koľko; po 2 — 3 stovky bude toho, ak nie viac. A
nieto horšie, ako byť dlžný bankám. Banka, to je ani čert. Nepočká minúty. Musíš na termín
dať interes… A Mojžík všetko rád zvoľna robí, i platiť dlhy. To by len, keď mu dobrá vôľa
príde, platil. Radšej by sa obesil Mojžík, ako s bankou mal robotu ešte viac.Zle sa dlhy platia v terajšom čase, zle. K tomu ver’ i stroví sa veľa. I na nápoj tajde
groša moc — nemôže odtajiť. Mojžíkovi i piť sa žiada (nielen ovce mať), a to nielen jemu,
ale i synovi. Nieto dňa, aby si nemuseli ovlažiť hrdlá. Už tak navykli na to ako na chlieb.
Ani žiť nemôžu bez toho. Ale on len pod spôsobom: pol alebo jeden litrík denne. Syn, ten by
ako dúha pil vždy. Často Mojžík len od žiaľu pije, v horkosti a v rozhorčení. Syn je
darebák… môže sám povedať, a neublíži mu, lebo je pravda. Len piť a biť sa. A, Bože, ako ho
choval! Vychoval ho, ako len najlepšie mohol. Ako vzácnu vec, tak si ho držal. Jedinkej
žiadosti nebolo, ktorej by mu nebol vyhovel. Ba koľko ráz ženu udrel, keď mu niečo nechcela
spraviť po vôli. Čo by bol zažiadal mesiac s neba, i ten by mu bol azda doniesol Mojžík, a
on aký vyrástol, hľa. Za ženu nevzal tú, ktorú mu on chcel vziať, a pominulú nedeľu mu,
svojmu otcovi, čajsi zuby vybil. Nie je hodno k deťom dobrým byť — radšej k štencom.Rád si zapije a zalieva žiaľ Mojžík i pre ženu. Nie je spokojný s ňou, hoci už ošedivel,
zuby potratil. Taká je to žena, že nehodno na ňu pozrieť — a hlúpa k tomu… I ten oheň
predtrojročný ho omína. Veľa mu pohltil. Predtým mal dva domy: jeden po otcovi, druhý po
žene, na ktorú nehodno pozrieť. Keby toho domu nebola mala, ani by nebol pozrel na ňu
nikdy. Ale ten dom pozdal sa mu veľmi v tie časy. Bol pekný, 19 rokov bývala v ňom pani
poštárka na hospode — tak sa jej v ňom páčilo. I ztade šiel osoh dobrý. Ale teraz kam sa
koľvek obrátiš, všade holota. Dom ženin predal, nebol ho vládal schystať po ohni — ledva
svoj otcovský mohol… A predsa Mojžík bez oviec nebude, lebo nemôže byť bez nich. Dosť, čo
za tri roky je bez salaša. On, ktorý čajsi celý život bačoval. Od malička rástol s tým
statkom. Za chlapčenstva trškával, za mládenectva pásol, potom bačoval. Ale kde vziať
peniaze?…Mojžík i teraz veľmi zahútaný sedí v izbe. Oboma lakťami sa podopiera na stôl a v
dlaniach drží hlavu obťaženú. Žena kuchtí pri mašine a obzerá sa podchvíľou i tri razy naň,
vrhajúc pohľady od začadených hrncov, začadená sama. Ako zaznel ťažký vzdych z úst
Mojžíkových, nezdržala sa slova. Pľasla dlaňami, tvrdými ako drevá, o zamastenú, ťažkú
zásterku a povedala: „Ale čo je tebe, Jano?!“Žena je odporná, zle je pozrieť na ňu (len na jej dom bolo dobre hľadieť). Veľká ako
palica, chudá ako tŕň. I čo povie, i ako povie, nieto v tom zaľúbenia. Tvár jej je úzka,
čierna, nepríjemná, bez kvapky krvi. Oči maličké, čierne ako broky, nepríjemné i tie. Nie
je hodno pozrieť na ňu, a preto Mojžík ani nepozrie k nej, ale nabok kdesi. Pošklbe si
vrkôčiky na ušiach a zavzdychá zhlboka.„Čo by si sa ty do toho rozumela? Žena, sprosté stvorenie, nerozumie múdreho človeka,“
povie tichým a vľúdnym hlasom, ako vždy vravel s každým a čokoľvek povedal. Taká bola jeho
obyčaj. „Počuješ, Anča? Rozhutujem, už minulo štvrť roka, že by som si mal ovce kúpiť. Bez
nich ja viac nebudem!“„Ovce?“ Ženina nemilá tvár neprezradila citu, len oči sa jej bystrejšie zablyšťaly,
upreté na okrúhlu, rozžialenú tvár mužovu. „A peniaze na ne kde?“„Veď toto, baba, že peňazí nemám!“ zvolá on panovite. Potom pokračuje zhovievavým
hlasom, smierlivým: „Ani to neviem, kde ich dostať. Ale ty nerozumieš tomu!…“Žena si je povedomá svojej nehodnosti, i skloní hlavu nad hrnce. Nepovie nič, lebo vie,
že všetko, čo povie ona, zle povie a nebude s tým spokojný nikto. Ale ovce i ona rada. Dom
zaopatria nielen syrom, mliekom, ale i vlnou. Od troch rokov i v zime čajsi bosá chodí. Ako
vyhoreli, nemala dobrých kapcov. Ver’ nedbala by ani ona, čo je aká hlúpa, keby gazda kŕdeľ
oviec doviedol do dvora.„Či by ti švagor Nosúr nepožičal?“ povie nesmelo.„Švagor?“ Mojžík by päsťou buchol na hlúposť slov ženiných, keby nebol taký mierny. „Ten
by mne dal, škrhlák? Veď by sa nazdal, že mu ich požijem a nevrátim nikdy.“Žena zamĺkla a sklonila hlavu. Mojžík hodil rukou. So ženou, vidí, ani shovárať sa nie
je hodno. Nechcejúc viac ani tam byť, kde je ona, vyšiel z izby. Sobral sa do stajne
obzrieť, ako syn opatruje statok. Je nedeľa — vie, že zle. Ani inokedy neopatrí poriadne,
ale teraz vie Mojžík, že je lačné a smädné všetko. Statok vskutku stál, keď prišiel do
konice. Ako vrzly dvere, obracal hlavy, trúchlym zrakom pozerajúc na gazdu. Nežral — nemal
čo. V jasliach pár chĺpkov slamy, ako tŕň tvrdej, od rána ostavšej. Od tých čias iste ani
nejedol. Mojžík šiel ráno na chvíľku do Čižmárov, mal tam s kmotrom robotu, a sám nevie,
ako sa tam pribavil do večera. Syn každú nedeľu hajdúsi, žena, hlúpa, nedomyslí sa, a
nevesta nesúca. Robiť nechce, len rozkazovať. Do vady je hotová vždy a štípe ako sršeň
každého v dome.Gazdovi padly oči na mladé, pekné voly (i tie hľadely k nemu žalostne) a Mojžík pokrúti
hlavou, pošklbe vlasy a zavzdychá. Má jednu myšlienku a tá sa mu ustavične pletie umom.
Ešte ju nevyslovil a netrúfa si myslieť na ňu. I teraz striasa hlavu nemilo — myšlienka sa
tisne nasilu a ide k cárku, aby nabral miešaniny a nakládol statku do jasieľ:„Krásne sú to voly, to je pravda! Neviem, či jesto len troje takých v našej dedine,“
rozpráva si medzitým. „Škoda, veľká škoda bola by zbaviť sa ich a predať!“ Mojžík strasie
hlavou — zas tu bola myšlienka, ktorej sa bojí. Položí teľcom sena v kúte stajne, a
zabudnúc sa zas, myslí ďalej:„Krásny statok! Chváli mi ho celá dedina. A naša dedina je nie hocaká dedina. Nieto
takej dediny na vrchoch vychýrenej. Do 200 gazdov nás je, a tej čamrvy, želiarov čo!…
Švagor Nosúr takých volov nikdy nemá ako ja… Dostal by som za ne jedno 850 — 900 korún.
Štyri stovky by som požičal k nim, tak s 800 zlatými mohol by ísť do Ardiela. Ani by mi
veľmi neprebehovalo. Ovce - všetko priedražina. Nech berie čert i toho, kto tú drahotu
vymýšľa naveky! Nechcem zle povedať, ale ak to robí cisár — zle robí! Veď azda prichodí
zahynúť gazdovi!…“„Niže 400 zlatých ich nedám,“ vraví si hneď zatým Mojžík, na tom sa už nepohoršiac, že
sú i voly priedražina. I hladká im srsť s láskavosťou. „Keď ich predať musím, aspoň ich
predám dobre… Salaš musím mať! Odjakživa boli Mojžikovci salašníkmi, bačom ma prezývajú v
dedine, lebo som vždy bačoval — i teraz chcem. Nemôžem ďalej bez oviec byť!“ Mojžík oprel
sa o jasle a dá sa už teraz horlivo a bez krotenia seba do uvažovania, medzitým čo
chrúmanie statku ozýva sa celou konicou… Ovce musia byť, lebo kde ovce jesto, tam je
všetkého hojnosť. Pri nich lepšie sa žije človeku. I groš má gazda vždy pri nich. Príde za
vlnu, maslo, syr, jahnence.Tu skríkol na vola, ktorý začal klať druhého. Vystrie ruku, no neudrie. Mojžík je i ku
statku láskavý, neublížil by ani muške, len hlúpu ženu čo bíjaval, keď syna vychovávali.„Rohy si povyvaľuj, tak budeš odpredajný!“Musí kúpiť Mojžík ovce, lebo keď ich mal, raz toľko užil ako teraz. Pri nich i zapiť
dostane sa viac človeku. Keď sa strihajú, keď sa vlna predá, jahnence, syr, naveky sa
naskytne príjemná príležitosť. Napríklad, ako by sa mu i teraz piť chcelo, a príčinky
nieto. Síce i takto sa napije, bez príčinky a príležitosti, i dnes ešte bude piť, ale tak
sa lepšie popíja. Pred svetom a ženami jesto čím sa vyhovoriť… A nieto zimného odevu. Ani
on, ani syn nemá poriadneho rúcha, ako zhoreli. Ani do kostola nemôže chodiť, i dnes sa
obrýkli pán farár naň, keď sa stretol s nimi na ceste. Nedôjde súkna kúpiť, ba ženám ani na
kapce nemohol — čajsi bosé chodily. A ženy — vie všetok svet, aké sú, že len mučiť človeka.
Stará ešte strpí, lebo je hlúpa; ale nevesta, ten sršeň, tá mu celú zimu hlavu pílila.Mojžík podal ešte statku do jasieľ a vychodí z konice už cele rozhodnutý. Na dvore hral
sa 7-ročný vnuk. Chlapec má bledú tvár, peknú - vlásky belavé. I toho „dobre“ vychovávajú
Mojžíkovci. Čo zažiada, všetko hneď má. Nech sa neponosuje nikdy, že mu planí boli. Vše ho
i napoja, aby bol mocnejší. Najmä ako začal do školy chodiť. Chlapec má rozum dobrý,
fiškálom ho volá otec, lenže sa nevie v škole nič naučiť. Jar tu, a ešte nepozná všetky
litery. Nevie sa prenadiviť na tom celý dom. Mojžík poslal vnuka do krčmy za otcom, že sa
bude statok napájať, a on šiel do izby. A ako prekročil prah, oko jeho sa zablyslo
radosťou. Tam pri stole na lavici sedí jeho švagor Nosúr, tenký, chudý chlapík s boľavými
očami. Mojžík vo chvíľočke chytil sa mešteka, ktorý nosil vždy na motúze na hrdle uviazaný
— hosťa patrí sa počastovať…„Choď, stará, dones!“ rozkázal žene, dajúc jej peniaze, a sám prisadne ku švagrovi na
lavičku. Potom pri skleničke rozvraveli sa a on vytasil sa i s tým, že predá voly a pôjde
na ovce s ovčiarmi druhými, okolo Veľkej noci.„Oračky tak veľa nebudem mať. V jeseni som veľa oziminy nasial. Potom na jeseň kúpim
také menšie z osohu, čo príde z oviec,“ rozprával prívetivým hlasom.Švagor Nosúr pokrúcal malou hlavou, ako by neschvaľoval jeho úmysly. Zaklipkal boľavými
očami, no nepovedal hneď. Ale gazdiná, zvlášte nevesta Mara, pekná biela žena, ktorá
štípala ako sršeň každého, otvorily i oči i ústa, na reč gazdovu temer skamenelé. Voly
predať? Nevesta sa zapálila a málo chýba, že neskríkne na starého; no tu je i bačik Nosúr,
zadržala jazyk za zubmi.„Nuž a akože budeme bez volov?“ povie gazdiná.„Ty hlúpa stvora, veď vravím, že bez volov budeme len do jesene! A pre krajný prípad i
tie junčeky narastú dotiaľ.“„Tie teľce?“ ozve sa už nevesta, hoci sú i bačik tam. Mojžík preslyšal slová nevestine,
nedbajúc o ňu, a nalievajúc pálené do skleničky, rozpráva švagrovi vľúdnym hlasom:„I v tom poli sa mi viac urodí, keď budem košarovať. Vieš to sám, že od troch rokov
úrody dobrej nemám. A akú som mával!… Rozumejte ma, keď múdre hovorím,“ obrátil sa k
domácim: „ja len dobre chcem!“,Najmä sebe!‘ odpovie zlostná nevesta, no len v duchu.„Či si i tej zimy čajsi bosá nechodila?“ obrátil sa Mojžík k žene rovno.,Keď všetko prepijete!‘ šomre nevesta, ale zas len pre seba, no hádže zlostné pohľady ku
stolu. Hej, keby nebol tu bačik Nosúr, ale by sa sekala. Ešte voly predať!„Na Hrade bude jarmok na druhého — ta pôjdeme s nimi. Už sme sa s Paľkom pohodli o tom.
Však, syn môj?“Paľo, syn, už mal hlavu ťažkú a oči privreté. Docengal sa v krčme dokonale. No nespal
zato ešte. Driemal i pil, i počúval. Nevedel o predávaní volov dosiaľ nič, no pokyvuje
hlavou otcovi a prisvedčí:„Ahm, ja pristávam!“Nosúr pokrúca hlavou akosi rozpačito, ako by mal v hútke čosi povedať. Tu vpadla do
rozhovoru nevesta:„Veď to viem, že ty pristaneš na všetko, kde sa piť môže!“ osopí sa vzbúreno na muža.
Nezdrží sa aspoň tomu zavaliť, keď druhému nemôže. I oči by mu vyškriabala. Otvorí ústa, že
vykydá z nich ešte mnoho rečí potupných, ale gazda riekol k nej:„Dievka moja, ty čuš a nestar sa, keď sa chlapi shovárajú,“ vraví miernym, ale rozhodným
hlasom. „Poriadna žena neohlási sa v taký čas. Čože by si sa i ty miešala? Tu som ja
čeľadným otcom, hlavou, pánom. Čo ja chcem, to sa stane — a voly nepredáva nik preto, aby
sa napil. Ty si nedoniesla do môjho gazdovstva nič, vzal som ťa ako lipu, a už chceš mať
slovo… Pite, švagor, a prepáčte, že som sa musel okríknuť tu na nevestu — nemajte za
bánosť.“ Obráti sa k Nosúrovi nežne.Nevesta zamĺkla, iba čo si pery dohryzie. Je z rodu veľmi zvadlivého. Dychtí za
bohatstvom, bieda sa jej zošklivila — rástla doma s ňou. Teraz by už chcela byť v hojnosti,
preto sa hnevá, že chlapi vždy pijú. Chlapca fiškála, ktorý jej zaspal na lone, odniesla do
komory, a keď sa inak nemohla vypomstiť, aspoň materi, cítivšej svoju malomocnosť, a preto
poníženej pred každým, idúc zasipela zlostne:„Mamo, ak dopustíte, že voly predajú chlapi, ja v tú minútu odídem od vás!“Medzitým chlapi ďalej vedú svoj rozhovor, nič nepomýlení, že nevesta s jedom ušla z
chyže. Mojžík núka pitím švagra s veľkou nástojčivosťou. Ten bráni sa piť.„Nelievajte! Dnes som už pil i tak, a pre oči mi doktor zakázal nápoj,“ vraví Nosúr,
klipkajúc boľavými očami. „Len to chcem povedať, švagor, prepáčte, aby ste sa nedávali do
oviec, kým sa dlžôb nestrasiete. A peniaze za voly vám nebudú dosť… tak nový dlh vezmete na
hlavu.“„Nebudem piť, nedávaj, Paľko,“ povie tomu medzitým.„Len vezmite, ba-bačik Ďu-Ďuro,“ núka mladý Mojžik, opitý, ináč peknej, len veľmi bledej
tváre. Je vďačný i on ako otec. Preto by každého napájal; dnes i chlapca napojil dobre,
nech sa nežaluje.,Ten sa už bojí, že po jeho peniazoch čiahnem rukou, že od neho budem požičiavať,‘
pomyslí si Mojžík na rady švagrove.„Viete, švagor, kto bol od malička naučený salašníčiť, tomu je od toho zle odvykať,“
rečie nahlas Nosúrovi. „Taký som bol ako zabitý po tie tri roky, čo oviec nemám. Nič ma
netešilo. Ani to pole, ani druhý statok. Kúpim si ich, nebudem bez toho. Čo mi bude chybieť
groša, požičiam od pána farára. Tí spomôžu, sú dobrý človek. A zas i za syr popredku
vezmem…“Nosúr akosi veselšie pozrel, vzdychol zľahka a usmial sa nezbadane. Už sa nazdal, že si
švagor od neho bude pýtať peniaze, a nerád mu dáva. Zlý je platec Mojžík. Nemožno od neho
vytrhať groš, len sľubmi odbavuje a hladkými rečami. Sľubmi celý svet by dal i so sebou na
prídavok, ale ku skutku mu nikdy nedôjde, iba na pitie. Predsa pokrúca Nosúr hlavou.„Veď sú dobrý, dobrý pán farár, len keby sa tak radi neobrykovali, a poriadok tiež
chcú.“„Radi sa obrykujú,“ uznáva i Mojžík, „pravda je. I dnes ráno — ja som šiel trošku do
krčmy, oni do kostola — taký krik spustili na mňa, že som sa dobre neprepadol od ľaku a
hanby. Ale zato veľa ľudu spomôžu, švagor môj. Veď tak ideme k nim ako naozaj k otcovi; a
pekne i kážu v kostole. Pomôžu i mne k tým ovciam; viac ráz ma už zaretovali.“,Veď zato,‘ myslí Nosúr. ,Pýtaš na rok peniaze, vrátia o osem.‘„A že popredku vezmete od bryndziara? To je nie dobre, švagor môj. Viete, aký je to
človek, že je Žid. Pri rátaní berie syr po tej cene, ako sám chce,“ vystríha Nosúr ešte.„No, darmo je. Ja som si to tak rozhútal, i spravím tak, švagor môj. Dosť ľudí tak robí,
že vezme popredku peniaze od bryndziara. Ak tretina pôjde na ovce, čo si nepožičia peňazí
koľko-toľko. Žena, dones ešte pol litríka!“„Nenoste, švagriná,“ ohlási sa Nosúr hneď, pozrúc na gazdinú, a vstane, že odíde. „Ja
piť nebudem.“„Čoby ste nie! Musíte, keď ja poviem. Viete, ja som taký človek, že by i dušu dal —
vďačný, i dobrý, muške by neublížil. Pol litríka vypijeme spolu dvaja — Paľo už chrápe. Ak
odídete, nahnevám sa.“Nosúr jednako sa bral. On má peňazí dosť, mohol by piť, koľko by sa mu spratalo; mohol
by ísť i na ovce, no nepôjde. Malá je ich čeľaď, v dome zanedbal by iné pre salaš. Ani piť
nebude. Žil vždy mierne, hľadel zachrániť, ba i rozmnožiť, čo po otcovi dostal. Ako si ruky
podávali so švagrom na rozlučné na dvore, povedal ešte Mojžíkovi:„Ja by si voly neodmárnil pre salaš. Voly sa tvrdo nadobúdajú. Ale ako sami chcete…“„Mám junčeky v konici, dorastú tie, ak by sa na druhé zmôcť nemohol,“ odpovie Mojžík
švagrovi. Od toho kroku nik ho už neodvedie.Ani Nosúr sa viac nenamáhal. Odchodí a Mojžík ostal na dvore opretý o stenu. Oči jeho
zaletia na šedivý vŕšok, zpoza neho vychodí mesiac. Noc nastáva. Predstaví si košiar s
kolibou. Pod kolibou vatra a nad ňou kotlisko s mliekom, hustým, ovčím — jemu v ruke
varecha. Mieša, kľagá, kuchtí — okolo ozýva sa čvrkot svrčkov, ako by malé retiazky
štrkotaly, a mesiac, okrúhly ako tanier, hľadí s neba…Mojžík pretrhne si predstavy a vracia sa do domu uveličený. Je opitý, ale i od sladkých
nádejí. Ani nevie, ako ide, len keď stúpi na psa, ležiaceho na zemi. „Ideš preč, Cukrin!“
zvolá naň, keď pes zakvičal. „Stal som ti na nožičku? No, nič to! Neboj sa! Aj ty onedlho
pôjdeš na lepší kost a povetrie. Budeme mať salaš!“*Gazda Mojžíkovie od toho času kŕmil voly, ako by ich hotovil na mäsiara. Ďatelinu,
ľadník a čo dobrého zachytil, všetko odniesol im do jasieľ, kým druhé statky trúchle
hľadely od miešaniny. Voly stučnely; mäso triaslo sa im na lýtkach, ako by blata nacápal na
ne. Srsť liskla sa im ani vlasy Mojžíkove, keď si ich v nedeľu masťou namaže. Každý deň s
potešením, ba s pôžitkom hľadí na ne a shovára sa s nimi v konici, za čo ich dá alebo nedá.Deň jarmoku v Detve hneď ráno ukazoval sa dobrý. Bol čas pekný; príde kupcov veľa — voly
sa dobre predajú. Mojžík popredku natešený trie si ruky. Ide so synom. Ženy, hoci sa mu
ponúkaly obe, nevzal ani jednej so sebou. Lebo žena, tá iba zavadzia a je len na pokušenie,
kričí veľa a vždy sa ponáhľa. A Mojžík rád voľnosť nadovšetko a vo všetkom. Predpoludním o
deviatej hodine už stáli s tučnými volmi na jarmočnisku, naprostriedku, na najlepšom
mieste. V susedstve stála Pliešovčanova chudá krava s teľaťom, na druhej strane chudé voly.
Mojžík videl, že jeho voly sú medzi nimi ako dve labute, biele, tučné a krásne. Srdce mu
rástlo radosťou a tvár mu je uveličená. Ale tiež zbadal, že z kupcov, prechodiacich pomedzi
statok a ešte len prezerajúcich kusy, každý zastaví sa okom na nich. Ešte nič nevravia, no
vie už Mojžík, že myslia vážne na jeho voly. Syn Paľo bol kúpiť páleného a začal ho merať
na fruštik, sadnúc na viazaničku sena pri volových hlavách. Ako prišli, nepili ešte; hrdlá
sú im už celé zaschnuté, jazyk tiež suchý ako drevená lopata. Mojžík práve niesol skleničku
k ústam vábne voňajúceho nápoja, keď zastal vrchovský chlap, peknej rovnej postavy, s
klobúkom, širokým ako vahan. Prižmúril oči, pyšne hlavu držiac a pozrúc tiež pyšne po
voloch, povie cez zuby:„Za čo tie voly?“Mojžík zvoľna preglgne rozhrievajúci nápoj, zvoľna odštipne chleba z bielej bochničky,
čo im gazdiná upiekla na cestu, a zvoľna pristúpi ku spytujúcemu sa.„Za čo voly?…“ I tľapká im rukou chrbty. „Hehej! čo sa načahuješ na cudzie?“ skríkne
vtom na jedného, ktorý sa načahoval na seno chudej kravy. „Radšej daj zo svojho… Paľko, daj
im tej ďateliny. I tej krave hoď chlp, nech nebaží… Za čo voly, švagre? Iba 950 korún, nič
viac.“„Len?“ na to kupec potupne. Pyšne stiahne klobúk na samé oči, ale zrak jeho žiadostive,
ostro upiera sa na krky volov. „A tisíc korún nebude? To je okrúhlejší počet,“ povie s
posmechom, ale ostrého, vnímavého zraku neodtrhne od volov. A Mojžík, zbadajúc ten pohľad,
pomyslí si falošne:,Ty si môj!‘Kupec poobzerá hlavy, chrbty omlatá, zuby obzrie, nohy, i všetko, čo sa dá. Haní, ako
vie — medzitým Mojžík chváli tiež, ako vie — pohodí hlavou hrdo a odchodí. Mojžík sa usmeje
a ide k synovi, sediacemu pri hlavách volov na viazaničke a zabávajúcemu sa tam, žartujúc
so známymi.Ide fruštikovať i on. Odkrojí si slaninky, posolí, popaprikuje a zvoľna, pekne, nie
hltavo, hoci je potrebný, kladie do úst. Ani kúštika neprežrel dobre, keď zas prišli kupci.
Mojžík nechal fruštik a berie sa jednať, chváliť. Ústa jeho sú ľúbezných slov plné a malé
usmievavé oči šibnú vše i nabok, kde stojí vysoký prvý kupec, ako by hľadel inde, ale
striehne a počúva jednačku Mojžíkovu. „Vidíte, že sú mladé, pekné, mocné. Preveďte ich, ako
krásne idú, ako si nohy pravo kladú. Ver’ nezakáša ani jeden, ani kolená sa im dovedna
nebijú. A mocné! Čo som ja tých nadral v pominulom lete, jojój! Ani by ste nehútali, čo
všetko som ja s tými zrobil! A mladušké sú ako kurence; narastú ako slony… Rohy krásne im
stoja! Ale čože mám rozprávať, milý človeče, veď vidíte sami!“„Ostatnú cenu povedzte,“ nadhodia kupci, obchodiac voly.„Prvú a ostatnú som povedal, lebo ja sa nerád jednám.“Kupci hodili rukami, zazlorečili, ako je to potrebné pri jednačke, a šli ďalej. Mojžík,
pozrúc dookola, i na vrchovca vysokého, čo tam obstával naboku, vracia sa k synovi a ku
slaninke. No kupci nedajú mu jesť. Mojžík musí nechať fruštik a ísť k nim. Trhuje sa ako
Žid. Prišiel i pekne urastený prvý kupec a spytuje sa o ostatnú cenu tiež.„Už som povedal 950.“„Menej nebude?“ jeduje sa ten a zazlorečí tiež.„Nie, nemôžem, sladký človiečik,“ odvetí temer smutne Mojžík, ako by samému bolo ľúto
toho.„Akože vás zovú, zkade ste?“ spytuje sa medzitým lichotivým hlasom.Pyšný kupec povie cez zuby, že ho Šebom volajú, i zkade je. Odíde, no prišiel zas. Dali
sa zápasiť s Mojžíkom, už teraz cele vážne. Kupci dochodia i druhí. Vrchovan sa červenie od
jedu, Mojžík od horlivosti. Dlane ich rozbolely, čo si plieskaly na ne. Predsa naveľa a po
veľkých borbách dohodli sa na 880 korún. Mojžíkovi kvitla tvár radosťou, keď kládol
štyristo štyridsať zlatých do vrecúška, uviazaného na krku na žinčičke. Štyristo štyridsať
zlatých! Toľko dostať naozaj ani nerátal. Oči iskria mu ako uhlíky — syn šiel doniesť
páleného na oldomáš. Už budú ovce a salaš. Tu je istota toho!Práve, ako odkladal peniaze za kožuštek, prišiel k nemu chlap s vyhrnutým nosom a
rapavým obličajom. Hodí pohľadom ako náhodou, kde skrýva Mojžík mešec, a prejdúc dlaňou
chrbtami volom, spýta sa:„Za čo dáte tie voly?“Mojžík sa celý roztápa radosťou a dobrou vôľou. Od vďačnosti i dušu by si vyložil na
dlaň, keby mohol. Lichotí kupcovi, vinšuje, chváli jeho kúpu — v duchu svoj predaj, a ako
meštek odkladá, vraví:„Takto si treba peniaze opatriť. Veľké bankovky preč od malých odložím, malé na trovu do
pudelárika do kožúška dám. Ja sa ti vám iba kabátošov bojím, keď mám pri sebe peniaze. To
ti vám je také, že chvatne k tebe, a už si zbavený všetkého — šikovní ako čerti. Môjmu
nebohému starému apovi, chudákovi, sa tak stalo, že im taký šklban vytrhol peniaze, čo za
obilie utŕžili. Tí naveky len to vravievali: ,Kabátošovi sa odstupuj, svojho sa neboj!‘
Nebolo, bratia moji, nad široké opasky. Ztade sa peniaze nestratily, ani neukradol nik. I
chlapi boli súcejší, mocnejší ako teraz… Už sú predaté, dobrý môj človiečik,“ odpovedal
tomu, čo mal nos vyhrnutý, na otázku, za čo sú voly, ľúbezným hlasom. Ako sú predaté, už
toto piaty, čo sa spytuje o ne.„Už predaté?“ rapavý pokrútil hlavou a zdá sa veľmi nespokojný. Poobchodil ich, pozeral
nohy, hlavu, krk a zas krútil hlavou. Pozrel zpod obŕv letmo na kožuštek Mojžíkov, kde ten
pozorne odkladá mešec, a spýtal sa, za čo ich dal.„900 bez 20 korún.“„Ej, ej, ej, ach!“ pokrúca hlavou kupec s rapavým obličajom a nanovo sa prizerá volom,
podoprúc si boky. Mlčí, vážne upretý zrak držiac na jednom bode, potom povie:„Počujete, dám vám ešte desiatku, ak ich mne prepustíte.“Mojžík si potrhá vrkoče, škumáty na ušiach a hodí pohľadom k vysokému vrchovcovi, ktorý
sedel na viazaničke sena so synom pri sklenke. Vrchovec počul slová rapavého kupca a už
fľočí očima naň nahnevaný.„Nemôžem, sladký človeče, už sú predaté. Peniaze, hľa, tu za ne vyčítané,“ odvráva
Mojžík, priložiac si dlaň na bok, na kožuštek. „Ak vám ich títo ľudkovia prepustia, ja
nedbám,“ riekol s ťažkým vzdychom pre tú desiatku.„Čo?“ ohlási sa jedovatý vrchovec. „Mohol si ich kupovať od rána — tu stály. Teraz na
vyjednané nabíjať sa budeš, a ja hľadaj, jednaj druhé?! Že by ti…“ — Vrchovec jedom
očervenel. Jeho sprievodca, sluha či čo, zamumle tiež s hnevom:„Ani, ani… ani za svet ich nedáme!“ vypovedal horko-ťažko závažné slová.„Za svet viem, že nie,“ smeje sa človek s nosom vyhrnutým. „Ale keď 15 zlatých dám?“„Ani tak; nijak! Ja som nie priekupec, mne sú voly načim!“S vyhrnutým nosom chlap sa odvráti a tisne sa k Mojžíkovi, ktorému tvár horí radosťou
ako kvet slepého maku. Ešte takto volov nepredal, čo by tak, ako sa vraví, na ruvačku šly.„Švagre, ak ste pasy neoddali, môžete vrátiť peniaze — ja vezmem voly,“ šeptal mu, k
nemu sa nahýnajúc.Mojžík šklbe si hlavu rozpačite. O pätnásť zlatých viac! Keď nie na iné, aspoň na trovu,
na pitie by boly. Už čiahal za meštekom rukou, práve i rapavého ruka nenazdajky chcela sa
ta o kožúšok otrieť. Vtom skočí vrchovec a pochytil Mojžíka za rukáv. „Pasy mi dajte! Ja
som vám veril ako poriadnemu človeku, preto som ich nevzal od vás hneď. Vyplatil som
statočne, i vy statočne sa držte! Lebo —“„No, no. Veď je nič, veď je nič!“ povie Mojžík krotkým, chlácholivým hlasom. „Ja nové
kupectvá nejdem začínať, nebojte sa, lebo i ja viem, čo je statočnosť a slovo. Spýtajte sa,
ak sa sídete s niekým z našej dediny, aký som ja človek. Zlého ver’ nič nepočujete o mne…
No, tak. A pasy vám dám. Veď ešte neprebehlo. Nedotisneš sa k priepisu i tak…“Rapavý, s nosom vyhrnutým, postavil sa, ani čo by ho chcel biť, no nik si ho viac
nevšimol. Vrchovec berte si voly. Mojžík, šklbnúc si tajne vlasy, ide s ním. Rapavý
nasledoval ich obďaleč. I pri priepise tam stál neďaleko búdy a díval sa, ako sa lúčil
Mojžík s vrchovcom. Potom, keď Mojžíkovci šli do krčmičky zapiť si ešte trochu, prišiel
ešte raz. Mojžík sedel na lavici v kúte a on prisadol hneď k nemu. Upiera smutne oči naň
vtieravo, ako by chcel nimi začarovať. Syn bľaboce čosi s inými; je stisk a vrava hlučná.„Tak banujem ako pes za tými volkami,“ vravel rapavý Mojžíkovi. „Dávno som nevidel
statku spôsobnejšieho… Nekúpil som nič, 600 zlatých nesiem nazpät, tak ako som ich
doniesol. Tu sú mi zašité — ja tak nosievam; lebo vo svete sa všakový nájde. Ej, ej…“
vzdychne zas za volmi. „Taký som oželený!“„Nermúťte sa, človiečik, ale boly pekné voly i druhé,“ povie vľúdne a zhovievavo Mojžík.
„Napríklad, čo stál odo mňa jeden Zvolenčan, mal tiež volky, ako sa náleží, hodné! Čo ste
si tie nekúpili? Viedol ich nazpät nepredané… Paľko, hádam čo by sme sa domov brali,“
obrátil sa k synovi.„Domov? Ja… ja nejdem ešte. Veď sa azda aspoň raz najem a napijem za voly. Ktože ich
opatroval?“ odpovie syn nešikovným jazykom, pletie sa mu medzi zuby, pil už dosť, a ešte
len vždy chce piť. „La-lačný vám po-pôjdem domov?“„No, dobre, dobre, patrí sa posilniť človeku, aj sa zabavíme, ale nie tu.“ Mojžík sa
poobzeral dookola. Kabátoša nie veľmi vidno, tak veľmi báť sa teda o peniaze ani nemusí.
„Mne neprichodí veľa piť,“ riekol rapavému oželenému. Ten kývol hlavou, že rozumie, prečo
nemá piť Mojžík, a spýtal sa, kde budú nocovať a či sú zďaleka.„Tu budeme nocovať u jedného vargu, Mikles sa volá. To mi je dobre známy — nie jeden
krpec som od neho kúpil. Tam oddám peniaze gazdinej na noc do opatery a potom, Paľo,
nedbám, čo sa i zabavíme.“„Aj ja ta pôjdem na noc!“ povie chlap s nosom vyhrnutým. „Ten varga mi je priateľ.“Mojžík sa dvíha od stola — pol litrík už vypili — ale syn spustil krik. Jemu je to nie
dosť, on sa nepohne. „Paľko, Paľko, veďže tichšie!“ tíši ho vľúdne Mojžík, veľmi sa
hanbiac, že syn pred toľkým svetom kričí naň. A aby predišiel posmechu väčšiemu — lebo syn
hneď len zuby vybiť — rozkázal porcie mäsa praženého a pálené červenej farby. Prvej myslel,
že on nebude len svrchu sklienok piť, no dal doniesť i rapavý, akési veľmi tuhé, zvláštnej
chuti nápoj — ponúkal ho na všetku silu, i neodolal.,Ej, čo, veď sme len svoji tu…‘ myslel si, po izbe a po prítomných hodiac pohľadom.
,Kabátoša nieto a nik nevie, kremä tohto statočného človeka, že mám 880 korún u seba.‘
Jednako ruka jeho drží vždy motúzik, na ňom mu je mešec so stovkami uviazaný. O štvrť
hodiny sa mu už oči ligotaly ako iskry, jazyk melie sladké reči, chváli každého — najviac
seba. I rapavý rozveselil sa — lichotí i ten. Oblápa plecia Mojžíkove, tisne sa mu a musí
mať tiež dobré srdce, lebo Mojžíkovcom ešte viac nalieva ako sebe. Zabavili sa do mrku.Mojžík upadá do bezpovedomého stavu, no ruka jeho stíska vždy meštek a žinčičku za
kožúškom. Ani čert neroztvoril by mu prsty. Hlavu podoprel si dlaňou druhej ruky — ťažká mu
ostala. Zavrel oči, tiež ťažké, a ako ich zavrel, obtočily ho krásne sny. Sníva Mojžík o
tom, po čom túži a čo si žiada. Je bačom — má kolibu, postavenú na šedivom vŕšku. Neďaleko
na zemiach košiar so spiacimi ovcami: zápach vlny príjemný ide od nich. Pred kolibou vatra
nakladená; raždie puká pod kotliskom; plamene žlté oblizujú ho dookola. Neďaleko Cukrin spí
na čerstvom povetrí. V húštine spievajú svrčky, kedy-tedy i vták zapiskne. On sa vrtí kolo
ohňa a mesiačik s neba sa mu prizerá, ako varí žinčicu… A tu zrazu odnekiaľ zaznely zvuky
gájd. Obráti sa od kotla prekvapený: azda sa vrátily časy prešlé, keď starý otec žil ešte,
gajdúval pri kolibe a on je zasa mládencom, a nie mužom ošklivej Anče? Vskutku, tam je
starý otec. Položil gajdy a ide k nemu, kým oči jeho ostro hľadia mu do tváre. I kladie mu
ruku na prsia ku kožúšku a potrhne ho… Mojžík strhol sa a prebudil. Šuchá si oči a pozerá
dookola, kde je.„Ej, či som zdriemol!“ riekol rapavému, a nevidiac ho zrazu, ako pudom hnaný, čiahol
rukou za kožuštek. Mojžík skočil, oči mu vyliezly a ostaly upreté na jednom bode od hrôzy.
Skamenel temer. Jazyk jeho nemotorný vystene slová po chvíli:„Jaj, moje peniaze!“Ľudia, ktorí boli blízko neho, obrátili sa k nemu zvedaví a on, ako hromom udretý,
prevalil sa na zem. Prišiel i krčmár, ľudia obstali ho, nahli sa naň, a vidiac motúziky s
odrezanými koncami, porozumeli, čo je s ním. Nastala vrava a šum. Zodvihli ho a vzkriesili.
On ledvaže otvoril oči, začiahol oboma rukami do vlasov, stenajúc:„Jaj, moje peniaze! Jaj, nešťastie, nešťastie!“„A koľko vám skapalo?“ spytovali sa ho, no Mojžík len stene, neodpovedá a nevidí nikoho.„880 korún,“ zamumlal opitý syn. „Dobre sme predali voly…“„Jaj, moje peniaze!“ lká Mojžík osinelý, lomiac rukami. Tam sú voly, tam je salaš, tam
je všetka radosť… a ženám, ženám čo povie?!Začali hľadať peniaze po zemi, dookola popod stôl, jemu za kožuchom, v širici a v
rukávoch haleny. Zavolali policajta, no peniaze sa nenašly. Celú noc sa potuloval, za tri
dni hľadal rapavého, chcel sa obesiť — nič nepomohlo. Peňazí nikde.A tak je teraz Mojžík i bez volov i bez oviec, a sotva ich kedy bude mať. Ale od tých
čias rozum si nikdy neprepije. | Slancikova-Timrava_Mojzik.html.txt |
I. PiesneObsahTo more…Je láska…Tie bojazlivé tvoje oči…Fujaru ja lacnú mám…Natiahli na prštek…Hviezdy pozerajú…A ten prst môj…Padol kameň…Nespievajte…Maľovaná zora…To more…[1]To more z nitiek vláskov plavé
mne v jednu mení myslí moc.
Pre oči tvoje popolavé
nerozoznávam od dňa noc.
Pre ústa tvoje, hovor tichý
ja zabudol som hovoriť,
pre potajomné tvoje vzdychy
lžou musím svoju dušu kryť:
že nemriem jednou dumou vrúcou,
že od dňa noci rozpoznám;
ak uverím ťa milujúcou,
neveriac v márnosť, faloš, klam,
a duša sa ti rozosmeje —
bolo by krušno bez nádeje.Je láska…[2]Je láska ako vetra šum,
tou chladnou dušou teplom zvanie,
vylietne z hniezda hajno dúm,
v nich slza slasti lícom skanie.
Lež ako chytiť vetra van,
ach, ako letieť s ním do diali?
On odšumí a prázdnu dlaň
prikladáme na tvár vo žiali.
A žiaľ za ním je vlny žbln,
hľa, vidno ju a ďalej plynie
a za ňou celá čiara vĺn
sa tvorí, celá čiara hynie.
Ach, ako prikázať jej: stoj!?
Nech na vlnu sa vlna zbiera.
Ó, zlatovlasý anjel môj,
už v žití všetko odumiera!Tie bojazlivé tvoje oči…[3]Tie bojazlivé tvoje oči
zrak zachytil dávno môj
a s tvojím letí a sa točí.
Ó, neodvracaj pohľad svoj!
Rtov tvojich detských tichej piesni
do duše prekliesnil sa báj
a spieva s ňou o láske tiesni.
Ó, decko drahé, nezmĺkaj!
Tie tvoje nežné držiac ruky,
mne tiahne mysľou dávny sen.
Ó, dopraj mrvy z jeho muky
a z jeho šťastia chvíľky len!Fujaru ja lacnú mám…[4]Fujaru ja lacnú mám,
do nej srdca piesne dujem,
o dievčati ďalekom
fujarujem, fujarujem.
Povznášali žltú raž,
steblá citov v snopky snujem,
o tých vlasoch ďalekých
fujarujem, fujarujem.
Zora nebo sfarbila,
kedyže ja namaľujem
líca, čo sú ďaleko
a o ktorých fujarujem?
Podvečerný zvoní zvon,
vraví, — a ja nepočujem
ústa, čo sú ďaleko
a o ktorých fujarujem?
Nebo hviezdy zblyšťalo,
predsa hviezdy vyhľadujem,
o tých očiach ďalekých
fujarujem, fujarujem.
Padla rosa na trávu,
tvár si slzou oplakujem,
o tých rukách ďalekých
fujarujem, fujarujem.
Kedy miesto fujary
tvoje líca pocelujem,
v náruč vezmem pieseň, čo
fujarujem, fujarujem?Natiahli na prštek…[5]Natiahli na prštek tenučkú obrúčku,
obkrútili prštek, zaputnali rúčku;
zaputnali rúčku, srdce zaviazali,
moje potešenie do klietky mi dali.
Do klietky mi dali piera trblietanie,
očiek ligotanie, piesne štebotanie.
Ústa sladké cudzím bozkom spečatili,
chodník zakázali, vrátka zatvorili;
aby sa už viacej nikdy nezviazalo,
čo bolo zviazané, čo sa rado malo:
aby ma už viacej nikdy neobjala
najkrajšia obrúčka — rúčka tvoja malá.Hviezdy pozerajú…[6]Hviezdy pozerajú,
sťaby milovali.
Keby takto tvoje oči
na mňa pozerali!
Pred samými dvermi
vtáci švitorili.
Keby takto ústa tvoje
ko mne hovorili!
Sivá holubička
zrnce zobe z dlane.
Kebys’ ty tak ko mne zlietlo,
vtáča maľované!
Lícom by ťa hladkal,
ústami napájal,
dychom zohrial, bozkom kŕmil,
srdce láskou spájal:
aby tvoje oči
na mňa pozerali,
aby tvoje sladké ústa
ko mne vravievali.
Aby tvoje srdce,
tvoje srdce malô,
že je pri mne najteplejšie,
môjmu šepotalo.A ten prst môj…[7]A ten prst môj malý prstienoček tisne,
sto ráz ho ja skrútim, sto ráz sa on blysne,
sto ráz začervenie červený kamienok,
sto ráz si pomyslím, že to tvoj prstienok.
Sto ráz by ho stiahol, sto ráz by ho vrátil
a natiahol na prst, ktorý predtým zlátil,
keby som ho zasa sto ráz mohol snímať,
na teba sa dívať, tvoju rúčku trímať!Padol kameň…[8]Padol kameň, padol,
žblnkol potok čistý,
fúkol vietor, fúkol vietor,
zakývali listy.
Zapískal som nôtu,
spísklo vtáča v hore,
zavolal som do hôr čiernych,
ozvalo sa v hore.
A ten potok žblnká,
a ten list sa kýva,
a to vtáča píska v hore,
hora sa ozýva.
Ozvala sa hora,
ozvala sa skala,
len tá moja najmilejšia,
tá sa neozvala.Nespievajte…[9]Nespievajte moju pieseň,
nie je viacej pre mňa sladká,
už tie tóny nevýskajú,
z každučkého slza kvapká.
Nehrajte mi moju pieseň,
nohy viacej neposkáču,
už tie husle nezapletú,
už tie husle horko plačú.
Neštrngajte pri tej piesni,
aby ste ma podnapili,
cvengne pohár a mne zdá sa,
že na pohreb zazvonili.
Netancujte pri tej piesni,
nevolajte, darmo zvete,
mne sa zdá, že pri organe
v cintoríne tancujete.
Nezdŕžajte, domov pusťte,
široká je moja tieseň,
už len doma v rozpomienkach
nájdem svoju starú pieseň.Maľovaná zora…[10]Maľovaná zora na náš hájik sadá,
na naše záhumnie jasná hviezda padá,
z nášho potôčika upíja si dúha,
kamže ma to vedie,
kamže ma to vedie
moja márna túha?
Belavý obláček cez to nebo brodí,
pod našimi okny biele dievča chodí,
belavé má vlasy, belavé má líca,
belavý má driečik,
belavé má sukne —
ako holubica.
Ani sa nepozrie, čo by pozeralo,
ani neusmeje, čože by sa smialo,
ani neprerečie, čo by hovorilo,
ani nezastaví,
načo by sa ono,
načo zastavilo?
Na tom nízkom kopci blyští okien mnoho,
nepozrie, nepozrie, nemá sa na koho,
murované schody k vysokému domu,
brána maľovaná —
čože by sa smialo,
keď sa nemá komu![1]Lipt. Mikuláš 4. V. 1902; SP XXII, 1902, 367 s názvom To more pod záhlavím Z
básní Janka Jesenského.[2]V. Bytča 7. I. 1901; SP XXI, 1901, 89 s názvom Pieseň pod záhlavím Z básní
Janka Jesenského. — R. v. 2 — 4:Tou srdca púšťou teplom vanie
prináša hajno sladkých dúm
až slza slasti lícom skanie;R, SP, V I/1 — 2) v. 9 — 12:A žiaľ za ním je vody žblun
hľa vidno ju a už rozplynie
a za ňou celá reťaz vĺn
sa tvorí, celá reťaz hynie.[3]Lipt. Mikuláš 18. II. 1902; SP XXII, 1902, 190 v cykle Verše sentimentálne s
názvom Pieseň, s podpisom Ján Jesenský. — Oľga Wrchowská-Fialová spomína (JKS,
str. 103), že Jesenský už asi v roku 1891-92 recitoval jej verše „Tie nežné tvoje
modré oči zrak zachytili dávno môj…“ Nevedno, či išlo o starší variant básne Tie
bojazlivé tvoje oči…, alebo o celkom novú báseň. — R. v. 9:Tie tvoje drobné držiac ruky.[4]Pravdepodobne Martin leto 1902; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, bez
názvu, s podpisom Ján Jesenský. — Rukopisné znenie je s predrážkou:Mám fujaru ja lacnú mám
zo srdca do nej piesne dujem.
To dievča moje ďaleko —
a fujarujem, fujarujem
Už povnášali žltú raž
ja steblá citov v snopky snujem
tie žlté vlasy ďaleko —
a fujarujem, fujarujem.
Už zora nebo zfarbila
hoj, kedy že ja namaľujem
tie líca, čo sú ďaleko —
a fujarujem, fujarujem?
Už podvečerný zvoní zvon
ach Bože a ja nepočujem
tie ústa, ktoré ďaleko —
a fujarujem, fujarujem.
Už nebo hviezdy zblišťalo
ja predsa hviezdy vyhľadujem
tie oči, oči ďaleko —
a fujarujem, fujarujem.
Už padla rosa na trávu
tvár svoju slzou oplakujem
tie ruky, ruky ďaleko
a fujarujem, fujarujem.
Hoj kedy miesto fujary
ja tvoje líca pocelujem
do náruč vezmem pesničku
čo fujarujem, fujarujem.[5]Martin 8. I. 1903; ĽN VII, 16. I. 1903, č. 3 s názvom Pieseňka, s podpisom Ján
Jesenský. — V rukopise je báseň v šesťslabičných veršoch:Natiahli na prštek
tenučkú obrúčku,
obkrútili prštek
zaputnali rúčku… atď.[6]Martin 22. I. 1903; ĽN VII, 4. II. 1903, č. 11 s názvom Hviezdy pozerajú s
podpisom Ján Jesenský. — R. v. 17:aby tvoje očká.[7]V. Bytča 16. XII. 1900; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, s podpisom
Ján Jesenský. V rukopise venuje ju autor „Slečne F. M. do Duhopoľa“ (Fanka
Mičurová) a je v takomto znení:A ten prst môj malý prstienoček tisne
Storazy ho skrútim, storazy sa blisne.
Storazy sčervenie červený kamienok
storaz si pomyslím, že to váš prstienok.
Storazy ho stiahnem, storaz by ho vrátil
natiahol na prštek, s ktorého sa stratil,
keby bol blízenko aspoň na chvílenku,
keby som uvidel moju krčmárenku!Druhý variant, ktorý sa tiež zachoval v rukopise, pochádza pravdepodobne z leta
1902 a zhoduje sa až na pravopisné odchýlky s textom vo Veršoch 1905. Terajšie
znenie je už v II. vydaní Veršov roku 1922.[8]Martin 7. IX. 1902; ĽN VI, 17. X. 1902, č. 43 v cykle Pesničky, s podpisom Ján
Jesenský.[9]Martin 14. X. 1902; ĽN VI, 17. X. 1902, č. 43 v cykle Pesničky, s podpisom Ján
Jesenský. — R. v. 13: Netancujte podľa piesne; R. v. 15: mne sa vidí pri organe;
R. v. 18 — 20:veliká je moja tieseň
doma nájdem v rozpomienkach
svoju najveselšiu pieseň.[10]Pravdepodobne Martin leto 1902; ĽN VI, 5. IX. 1902, č. 37 v cykle Pesničky, s
podpisom Ján Jesenský. — R. v. 4 — 5:kde že ma to vedie
kde že ma to nesie;Rukopis posledný verš: čo by sa usmialo. V ĽN chýba náš tretí verš,
pravdepodobne chyba tlače. | Jesensky_Verse.html.txt |
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.