text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
Zadumenie podzimné[1]Aká to cesta boha Hospodinana nočnom jeho nebislncami svetov vysypaná,tak sa už ligoce anjelmi vytkanýplášť tvoj, matuška naša, Slovensko,po svätých Tatrách rozostrený!V partách z diamantov ohnivýchuž idete sláviť deň božieho syna,vy dcérky Slovenska, lesy naše,majúc živôtky čisté, prepásanéstanom srieňovým v stydlivej velebe.Ale ty žalostíš, Hron náš, rieka milá!Už ťa sužuje mráz, už sa ťa chytá ľad,už priezračná tvoja, jak duša anjela,len kde-tu zažblnká vlnôčka von z ľadu,zdvihnúc hlávku svoju, očkom zableskoce.Už po tebe bosá nebrodí dievočkaz brehu na breh pod trávy bremenom;už stáda v skoku nehrnú sa k tebe,suché ležia plte prihúžvené k vŕbam,nad tebou surmuje zas víchor divoký,ako roj Mongolov s divým božím bičom.Zakryže sa, zakry štítom oceľovým,a ty bež, vlnôčka, pod mostom skleneným,žaluj sa tam, žaluj, ticho sa vyvzdychaj!Veď ty mrzneš, ale nevymrzneš;veď ty malieš, ale nevymalieš;veď ty tečieš, ale nevytečieš;veď ty hynieš, ale nevyhynieš.Hej, rozžiari sa východ vysoký,hej, rozhreje on oziablu krv tvoju!Hej, rozženú sa prívaly od moraa mocným hromom „Hospodin! Hospodin!“zlámu sa ľady tvoje, zhorí tvoj mráz:Vtedy sa vyrúti mocná voda tvoja,preláme úzke brehy, zborí hate,a bude z teba Hron rieka, Hron pratok!Ponesieš plte naše, lode našev Dunaj sivý náš, v Čierne more naše,tam staneš nosiť koráby naše. Hallelujah!Tak sa i teba chytá zas ľad, slovenský ľud!Už mrzne v tvojich synoch láska k tebe,utekajú od teba podlé deti tvoje.Mrznite, mrznite, synovia bez krvi!Zamrznete v ohni cudzej pece.Utekajte, utekajte, deti bez duše!Mŕtvoly vaše zožerú psi v poli.Ja za oblakmi vidím čisté hviezdy,ja za víchrom vidím milý pokoj,ja za hnevom osudu vidím božiu milosť,za službou hlúposti slobodu rozumu,i za hrobom krivdy spravodlivosti raj,vidím za potupou slávu. Hallelujah!Chytí sa i teba raz ľad, srdce moje,vydujú víchrice teplo života,vytleje oheň tvoj v tichom hrobe,nebude tebe večne žiť na zemi;neprichodí tu žiť, kde je žiť nie život.Uložíš sa pod kríž boha Spasiteľa,dosť skoro zložíš sa tam do skrehlej zeme;ale keď prejde noc tohoto stvorenia,keď zbĺknu svety tie v ohni súdu boha,keď novú zem stvorí všemohúce slovo,keď nové sa nebo nad nebom vysklepí,keď sa deň rozvodnie, deň večný bez noci:Vstaneš, duša moja, v oslávenom tele,a vo večnom speve z východu k západuvečný potečie hymn ten: Hallelujah![1]Zadumenie podzimné— R, dátum: r. 1860; pôvodný názov: Na
prechádzke pred Vianocami. Sokol, 1, 1860, č. 24; V, s. 88 — 90. | Kuzmany_Basne-zo-60-tych-rokov.html.txt |
Cestopis Štefana HorníkaOhlasVidím, ako deň po dni pilní a neúnavní mužovia, národa svojho milovníci, vychádzajú na to
veľké, ešte málo obrobené slovenské pole. Zvolávajú svojich krajanov a napomínajú ich, aby
každý vlastenec na toto široké pole vystupoval a do práce sa bral. Vidím tu mnohých mojich
spolurastencov, ako zaujímavo vo svojom predsavzatí pokračujú, ako zdarilo, bárs aj s veľkými
prekážkami ich práce idú. Mňa srdce bolí, keď len tak zboku hľadieť musím, lebo nemôžem
prinášať tie obete, ako by som chcel. Príčina je tá, že moje duchovné vychovanie v útlej
mladosti muselo prestať.Aby som ani ja nebol celkom vytvorený z prostriedkov mojich spolurastencov, umienil som si
aspoň nakrátko predniesť, čo som skúsil na mojej sedemročnej ceste. Azda by moje skúsenosti v
čase, v ktorom už takmer všade nedeľné školy zakladajú a naše milé Národné noviny čítajú,
mladých šuhajov povábili na také cesty sa vydať. Každý uzná, že cestovanie pre mladých ľudí je
vec pekná a neomylne aj potrebná, pri ňom sa môže zdokonaliť vo svojom kumšte a remesle, ale
vyskúmať aj mravy a obyčaje našich národov a zistiť, aké rozdielnosti sa v nich nachádzajú.Prv ako sa do opisu mojej cesty pustím, prosím drahých krajanov, aby radi prehliadli moje
chyby a nedostatky.Už v útlej mladosti napínalo ma baženie po cestovaní. Len aby ten čas skorej prišiel, že
by som raz tie kraje, v škole predkladané od učiteľov, vlastnými očami pozrieť mohol. Bolestne
som čakal na deň, v ktorom som mal vyraziť na tú cestu vytúženú. Prišiel aj ten tak túžobne
očakávaný čas.Posledná noc sa nachýlila odpočinúť si ešte v otcovskom dome. Bola to noc radosti, ale aj
noc smútku; radosti, že tie žiadosti letieť do šíreho sveta sa skoro vyplnia, ale smútku pre
to, že to bola posledná noc lúčenia sa od staruškého otca. Jeho šediny som polieval svojimi
slzami. Jeho srdce lámala skutočnosť, že ma už svetu odovzdať a zanechať musí.Už sa brieždi, zornička zachodí, ranná žiara nebo zapaľuje a slniečko sa spod Rokoša
vyťahuje, svojimi zlatými papršlekmi túto vŕškami ohradenú dolinku maľuje. Tu panuje ustavične
ticho, len hučanie potôčika a spev vtáčikov toto ticho preráža. Každá povetrová vlnka, ktorá
sa tu prestiera, prináša sladkú vôňu zelinkových vŕškov, ktoré sa ako nebeskí duchovia do
ľúbych nebeskosvetlých odevov kladú.Drahý otec plače, lebo hodinka sa blíži, tvár jeho rozžialenú slzy kropia. Neplačte, drahý
otče, neplačte, povinnosť ma k tomu núti vás tu zanechať. Ďakujem vám pekne za otcovskú lásku
a starosť, ktorú ste o mňa niesli od detinstva. Boh sám, ak ja viac môcť nebudem sa odslúžiť,
vám tu námahu odplatí. A ty, matka drahá, tam v tmavom hrobe zahrabaná, od teba už rozlúčený
syn tvoj, len od hrobíka tvojho sa odoberá, spi tam v pokoji…A vy, dedko drahý, prečože tak žalostne lkáte nad mojím lúčením? Vnúčku, bojím sa, veď ty
tam ideš do zvodlivého sveta, veď tebe sa tam veľké odpornosti postavia do cesty, mnoho
rodičov svoje dietky už tak vystrájalo a viac ich nezhliadlo.Nuž, dedko drahý, neplačteže, neplačte, však ste dosť drahých naučení, dobrých rád a
výstrah dali vášmu vnúčkovi, tých sa chcem držať, rady starších poslúchať, silne dúfam, že sa
podaria moje predsavzatia.Ešte raz objal vnúčka s požehnávaním, hlava belavá sa triasla, zo sivých očú valili sa
slzy ako perly a ruky hladili tvár moju, akoby naveky chceli pri mne zostať a mňa podporovať.
Ale darmo, musíme sa rozlúčiť, boh vás tu opatruj!Nuž, zbohom bratia, sestry, priatelia, susedia, žite tu v pokoji v tej milej dolinke, cez
ktorú ten staroveký podhradský zámok pyšne pozerá. Jeho výhľad bije na pekne obrobené roličky,
štepové záhradky a na dva potoky, ktoré z dvoch dolín sa vinú, stretajú a spájajú.Spájajte sa potôčiky, spájajte, až jeden veľký potok a potom rieka z vás budú, žeby ste aj
loďky uniesli a mňa ta do šíreho sveta odniesli. Vy, vlnky, pohrávajte sa a hučte, pohrávajte
sa a poprajte mojej loďke tichého plávania. A ty, vetrík, pohybuj, že skorej plávam, žeby som
skorej tie žiadosti, ktoré srdce moje žiada, si vydobyl. Len vy, ukrutné vetry, nezáviďte mi,
až loďka moja v pokoji sa po vlnkách hádzať bude, aby ste ma tam do hlbokých zákrut nezahnali,
lebo ja tu zanechávam staruškého otca. Zašanujte jeho šediny, veď on už tiež mnoho búrok
prežil, aby sa aspoň raz so synkom, keď sa mu zo sveta navráti, tešiť mohol. Sľúbte mi, že mi
nebudete robiť prekážky, s tým smelším duchom pôjdem do sveta. Sľúbte mi, sľúbte, že mne
prekážať nebudete, veď moje predsavzatie vám oznamujem. To z lásky ku staruškému otcovi vás
prosím, žeby som raz predsa z bledej jeho tváre slzy zotrieť mohol, žeby som jeho srdce
ľútosťou ranené zahojil a potešil. Chcem jeho starostlivú hlavu od všetkých starostí oslobodiť
a jemu dať náležitú poctu. Urobte to, urobte!A to slniečko, ktoré sa už celkom z tých hustých vŕškov hore vytiahlo, tým peknejšími
farbami maľuje tieto údolia. Čím milšími ich robí a čaruje ich, tým lúčenie tvrdšie padá. Čím
viac sa dvíha, tým väčšmi páli, akoby chcelo moje srdce skúvať s týmito horami, akoby chcelo
toto všetko vrezať do mojich rtov, akoby chcelo byť svedkom toho všetkého. Po vyjasnenom nebi
sa slniečko ťahá a mne lúčenie od drahých ťažko padá. Slzy kryjú zblednutú tvár, srdce klope,
ruky do rúk milých kladie a tak sa lúči.Zbohom brat, zbohom sestrička, neplačte za bratom, veď sa vám on navráti, veď on na vás
nezabudne. Potešte drahého otca a opatrujte ho v starosti. Objímuc sa ešte raz, postretali sa
slzy na tvárach lúčiacich sa. Zbohom, drahý otče, požehnajte vášho synka, veď sa on už
rozlúčiť musí.Zbohom synku, cestuj šťastne, cestuj šťastne!Už sa domček tratí, už nepočuť šplechot potôčika, ktorý cez záhradku tečie, už nevidieť
milých, len ešte niektoré kríčky, niektoré vŕšky vidieť, na ktorých som sa v chlapectve
bavieval. Už dolinku zavinujú vŕšky, z očú sa tratia, už len tu i tam uzrieť zďaleka vysoké
sochy, ktoré sa na horách vypínajú. Ach, už aj ten uhrovský kostolíček z mojich očí sa tratí,
už aj ten vrcholec vežičky, ktorý to jasné slniečko akoby zlato-striebornou korunou
osvetľovalo, z mojich očí zmizol.Tu v hlbokých citoch zahrúžený, svetu oddaný, sám v sebe opustený. Myšlienky sú naplnené
všelijakými radami a otázkami. Kdeže ideš? Čo tam robiť budeš? K akému cieľu to žalostné
lúčenie príde? Kde ťa vedie tvoja cesta?Už od dávneho času bolo vyžiadané moje mesto Prešporok, a tak toto bola moja najprednejšia
žiadosť, ktorú som videl, že sa skoro vyplní. Prešiel som cez mesto Trnavu, tam som si obzrel
aj ten dom, v ktorom som sa pred pár rokmi v maliarskom kumšte mal zdokonaliť. Zanechal som
Trnavu a moja žiadosť ma len do Prešporka tiahla. Už sa blížim, zďaleka vidieť tie ohromné
veže, ten velikánsky zámok prešporský, teraz v zboreninách stojaci.Toto je to mesto, ktoré mňa tak vábilo a ku sebe tiahlo. Už ho máš pred sebou. Už vidíš to
pole, na ktorom máš robiť. Čo si zaseješ, to aj budeš žať, trhaj si kvietky ako tá včelička, z
ktorých ona potom sladký med zhotovuje. Zaneprázdnený takýmito všelijakými myšlienkami dorazil
som do brán tohto mesta. Bolo to najprvnejšie veľkomesto, ktoré som videl, všetko mi do očú
vpadalo. Šťastný som bol, že sa môžem prechádzať v slávnom meste, v ktorom sa uhorskí králi
korunujú. Mesto leží roztiahnuté pri Dunaji, ktorý sa len tak ticho vinie medzi ostrovky,
akoby sa tu chcel baviť v tom peknom položení. Moje oči sa nemohli dosť nasýtiť, všetko mi
bolo nové, čo som kde zhliadol, chcel som si všetko popozerať. Prišiel som aj k takrečenému
Kráľovskému vrchu, na ktorom králi korunovaní bývajú. Z neho vidieť za Dunaj do Avy[1](Petržalky), cez rieku je upevnený pekný lodný most. Cez most Prešporčania na
prechádzku chodia, nachádzajú sa tam všelijaké zábavy, letné divadlo, jedna kaviareň. Táto
záhrada je okrášlená peknými topoľmi, rozličnými stromami a kvetinami. Z druhej strany Dunaja
je utešený výhľad do vŕškov a vinohradov, ktoré Prešporok obtáčajú a zavíjajú ako múry nejakú
pevnosť.Keď som si už mesto prehliadol, moja prvá starosť bola, aby som sa tu aj ďalej baviť
mohol, že by som sa mohol dostať do veľkých dielní. Šťastný som bol, že som prišiel medzi
tridsať robotníkov, kde sa veru všelijakí šikovní šuhajci nachádzali. To ma veľmi potešilo.
Hneď som sa do toho chytil, ako sa hovorí, ako Slovák do repy. Mal som tu peknú príležitosť
cvičiť sa v mojom remesle. Bedlivo som všetko sledoval, žiadnu príležitosť nezameškajúc, kde
som sa mohol niečo nového naučiť. Mal som tu príležitosť schádzať sa s mojimi spolužiakmi,
ktorí tu študovali a ktorí mne rozličné užitočné knihy na čítanie dávali. Aká to bola pekná
vec, však mne to nejednu hodinku skrátilo a milej zábavy poprialo. Kto čo hľadá, to aj nájde!Vo všetkých väčších mestách sú všelijaké príležitosti ako k dobrému, tak aj k zlému. Dávam
radu každému mladému šuhajovi, ktorý sa raz do sveta odobral, aby sa zlých príležitostí
varoval, lebo zlé príležitosti kazia aj dobré mravy. Ak človeka zlé raz polapí, ťažko ho
opúšťa, a už veľa mladých ľudí, ktorí sa nevedeli zo zlého vydriapať, upadlo do veľkej skazy.
Zvädol nielen ich drahý májový kvet mladosti, ale aj ich budúcnosť zlo navnivoč uviedlo. Kto
kde žije a má už skúsenosť, nech len upomína mladých ľudí a k dobrému vedie, oni to pocítia až
neskoršie a zaiste každý mu bude za to povďačný. I ja sa s radosťou rozpomínam na každého, kto
mne poslúžil dobrou radou.V Prešporku a jeho krásnom položení som strávil celé leto i zimu. Bohužiaľ, smutnú zimu
som tu dožil, lebo môj starušký otec po krátkej nemoci zomrel a ja ako sirota som zostal
opustený. Náramne ma to trápilo. Ten bôľ a žiaľ nad stratou drahého otca rozpálili moju
žiadosť presťahovať sa do cudzích krajov, čo sa aj hneď spočiatku jari stalo.Rozlúčil som sa s Prešporkom a dal som sa na cestu do Viedne. Pekný jarný deň poprial
môjmu cestovaniu utešeného času. Ohliadal som sa často naspäť na milé položenie tohto mesta,
ktoré akoby ma nechcelo od seba preč pustiť, lebo sa mi zdal každý vŕšok milším, ale nie je
možné už tam viac zostať.Už stojím na rakúskej hranici, obzriem sa ešte raz na milú vlasť. Lúčim sa s tebou, drahá
vlasť. Rozlúčil som sa aj s dedinkou, kde ma kolísali. Vy ste ma odchovali, a ja vás opúšťam.
Neopúšťam vás z nevery, nezabudnem na vás, len na krátky čas sa od vás odoberám. Chcem len
pozrieť cudzie kraje, aby som tam nazbieral potrebných vedomostí, žeby som sa vám zavďačil,
odplatil za vychovanie a vaším užitočným údom sa raz mohol stať. V čom len bude možné, hoci aj
v maličkostiach, ale z úprimnej lásky, prijmite tie obete, ktoré na váš oltár budem môcť
vložiť. Nech mi len nebesá poprajú zdarilého cestovania.[1]Ava— dnešná časť Petržalky (park Janka Kráľa v
Bratislave) | Hornik_Cestopis-Stefana-Hornika.txt |
VečeraMilan Cicko, predbežne ešte len malý bankový úradníček, má dvojtýždňovú dovolenku.
Skúsenejší človek vie, že dovolenka bez finančného podkladu nestojí za nič.Cicko za prvé dva dni využil všetky radosti bujného života, ktoré si možno dopriať bez
mimoriadnych výdavkov. S najväčším pôžitkom zostal ležať v posteli do desiatej, vycmuľujúc ako
jemný cukrík povedomie, že jeho kolegovia museli vstať už o siedmej a že sa im už teraz začína
v očiach meniť od pozerania na čísla tancujúce pred nimi.Ale o desiatej sa pánu Cickovi zdalo, že už leží prinajmenej tri týždne a že si už radšej
vôbec nikdy neľahne, i vstal po dôkladnom naťahovaní sa. Vybral zo svojej garderóby
nový-novučičký oblek, ktorý pozostával zo svetlejších širokánskych kockovaných nohavíc a z
tmavšieho kabáta, ako to prísne prikazovala každému bláznovi najnovšia móda. Po dôkladnom
uvažovaní a odhadovaní vybral z troch kravát tú, ktorá sa hodila k šatám. Obliekol sa a cítil
sa pánom, prezerajúc sa zo stolice v malom zrkadle nad umývadlom.Cítil sa pánom, kým neukladal rôzne drobnosti do vrecák. Človek s prázdnou, alebo i
nápadne tenuškou peňaženkou sa má zle. Je to čudné, ako zle… Môžeš mať všetko, čo ti treba:
milé dievčatko, do konca mesiaca zaplatený byt a stravu a zdravie, čo, ako nerozvážni ľudia
hovorievajú, je vraj hlavnou vecou. Máš i nový oblek a ak nie celkom nové, tak aspoň novo
podbité topánky a jednako, keď ti len niekoľko tých koruniek hrká v peňaženke, nadíde ťa
melanchólia. Si smutný. Myslím, že Spengler[1]má pravdu a Európu zakrátko vezme čert; boľševici zrežú celý svet a tvoja milá
pôjde s jemnými nôžkami bosá zemiaky kopať. Nebožiatko, ako bude nožičku nožičkou zohrievať a
červené oziable rúčky do zásterky zakrúcať.Hej, hej! Zle je na tomto svete!Milana tiež zaľahol cit melanchólie, keď kládol peňaženku do vrecka. Ani altruistická[2]predstava, že páni direktori jeho banky sú peniazmi hojne zaopatrení a že i on
môže byť nielen direktorom, ale i členom výkonného výboru Živnostenskej, alebo Eskomptnej
banky, ho nevedela rozohriať. Niekedy bol by vďačne predal možnosť mať Rockefellerove milióny[3]za efektívnu, ozajstnú tisícku.Čo je hodna dovolenka bez možnosti využiť slávne slobodný čas? Prechádzky mestom a okolím
Bratislavy sú zaujímavé a poskytujú krásne výhľady. Ale čo sú hodne všetky duševné pôžitky,
keď je tá dušička zavretá do telesnej schránky a keď tá telesná schránka tak vďačne vypije
litrík vínka, zaje si chutnú pečienku a keď jej tak nevýslovne dobre padne i oblapiť jedno z
tých krásnych detí, ktoré sám pán boh stvoril priam na ten cieľ?Ale zase celkom tak zle nebolo. Milan mal ešte dobrých tridsať republikánskych korún a
niekoľko drobných mincí. Do kaviarne teda môže ísť. Má i priateľov, ktorí v ostatnej núdzi
neopustia človeka len preto, že by mu nechceli zveriť niekoľko korún na nie celkom iste
dodržanú lehotu. Milan má totižto povesť trpezlivého dlžníka. Je v stave obdivuhodne dlho
odkladať splatenie dlhu. Grimasy, hlboké významné pohľady, vzdychy, narážky veriteľa, že ho
ešte dnes licitujú kvôli dani, ho naskrze nerobili nervóznym.O jedenástej šiel Milan do Astórie na raňajšiu kávu. Mal z toho viac pôžitkov. Kým prišiel
do kaviarne, obdivoval sa vo viacerých výkladoch a v kaviarni sa kochal pred veľkými zrkadlami
vo svojej elegancii pod zámienkou, že si napráva kravatu. Ako mladý bankár, ktorý chce
imponovať okoliu, zobral si rozličné svetové noviny bez toho, že by im rozumel — a študoval
kurzové správy vážne zmrštiac obrvy. Keby bol vedel, že starý pán žid, ktorý ho pozoroval a o
ktorom on predpokladal, že ho považuje za mladého, veľmi nadaného milionára, si myslí o ňom :
„So ein Nebochant, macht sich grosz!“[4]bol by odložil Daily Mail, Matin a Corriere della Sera a pozeral aspoň obrázky v
Journal amusant, v Jugende, Muskete[5]a v iných slovanských novinách.Parom ho bolo po burze! Veľkými novinami maskoval vlastne i to, že si obzerá, ako mu idú
krásne črievice a fialové pančuchy, špekulujúc pritom, že na obleky je dlžen ešte tristo korún
a ako by bolo možno nevyplatiť budúcu mesačnú rátu. Ale, krajčír je mršina, ťažko je sa mu
vybehať.čašník mu predložil kávu i zdvihol hlavu z novín. „Svätý Nabuchodonozor![6]Tá nie je celkom zlá,“ zamrmlal, keď zazrel mladú dámu, ktorá si prisadla k
tretiemu stolu. Bola to ružová blondýnka s krátkym noštekom. Ako sa na dobre vychovaného
mladého človeka patrí, nespustil z nej oči. A zdá sa, že ona tiež nebola z inej látky šitá,
ako statné dnešné mladé dámy, lebo jeho pohľady opakovala s chladnokrvnosťou, poukazujúcou na
dlhý tréning. Napokon pán Cicko začal klopiť oči pred tou Sirénou.[7]Čo je za jedna? rozmýšľal. Obyčajný, ťažný vták nie je. Je celkom inakšie vystrojená. Z
profilu je veľmi hodná, en face[8]má trochu priokrúhlu tvár, ale čerstvej ružovej farby: na zahryznutie! A aké má
gustiózne ruky: biele, mäkké ťapočky s dlhými prstíkmi.Rozmýšľal, že prejde k nej a vypýta si London News, ktoré ležali pri nej. Akou rečou ju
osloviť? Aha, číta Denník!Vstal, otriasol nohavice, aby sa mu poriadne vystreli a prešiel k nej. Dáma pila kávu,
zahrýzajúc si rožkom. Jedným okom hľadela do novín, druhým na Milana.Poklonil sa jej a vystrel ruku za London Newsom.— Ráčite dovoliť, milostivá?Dáma sa usmiala a riekla: — Nedám vám tie noviny, hoci mi nezáleží na nich, lebo viem, že
ste ich už dávno poprezerali.Milan sa zobral a vyškeril jej tiež svoje dobre opatrované zuby: — Nedbám. Máte pravdu, že
som už ten starý šalabachter[9]videl. Iste je veľa vecí na svete, ktoré ma zaujímajú omnoho viac. Škoda, že ich
nemôžeme tak poprehrabať a preštudovať ako noviny.Dáma sa nahlas zasmiala: — Bolo by vám to na osoh, myslíte?— Či na osoh, to neviem; na potešenie iste. Ináč za každý pôžitok musíme doniesť i obeť. A
ja som veľmi obetavý. Čo by ste na to povedali, keby som si prisadol k tomuto stolu? Denníkom
sa len nudíte, niet v ňom nič a ja sa tiež ukrutne nudím, lebo som na dovolenke. Keby sme sa
spolu nudili, padla by len polovica na jedného.— Ďakujem za úprimnosť. Sadnúť si môžete, kde sa vám páči, i tak už idem preč.— Keď si smiem sadnúť, kde sa mi páči, tak smiem aj ísť kde sa mi páči: pôjdem teda s
vami.— Idem do školy. Zdá sa mi, že by sa i vám tej školy ešte ušlo, — odvetila a smejúc sa
zaklopala ticho na stôl korunáčkou.— Z toho vidím, že ste učiteľka. Máte snubný prsteň, teda ste vydatá; chodíte na raňajky
do kaviarne, teda nemáte tu svoju domácnosť: váš pán manžel je za horami, za dolami! Hurá,
bitka je vyhratá!Dáma pokrútila hlavou. — Máte vy šťastie! Náhodou ste skutočne uhádli moje pomery. Ale
ohľadne bitky ste jednako utrpeli rozhodnú porážku, lebo popoludní o druhej príde môj pán
manžel. Aby ste boli s okolnosťami celkom na čistom, prezradím vám, že má štvortýždňovú
dovolenku, ktorú strávime tu spolu. Hahahahaha!Milan sa udrel rukou po čele: — Svätý Nabuchodonozor! To je do neba volajúci hriech! Aké
krásne obrazy budúcnosti, a to tej najbližšej, sa mi začali ukazovať. Prechádzky po opustených
hájoch, tenis, zavše večera v Petržalke atď., atď.! Ó, to je bolestné. Je tento úder osudu
neodvratný?— Pre mňa nie, lebo celý program, ktorý ste predložili, uskutočňujeme s mojím milým mužom,
— i pozrela naň koketne, čo ho neuspokojilo, lebo zahrešil.Zaplatili a šli spolu z kaviarne.— A kto ste vy vlastne? — spýtala sa učiteľka. — Aby ste o mne vedeli, kto som, čo som,
poviem vám, že môj muž je štátny inžinier a volá sa Roubela.— Ruky bozkávam za dôveru. Tak váš pán manžel je Troubela a vy len malá Troubelka.
Zvláštne. Iste sa volá František. Moje meno je Milan Cicko a som bankový úradník. Tu hla, moja
legitimácia.Milostivá sa zase zasmiala a to veľmi srdečne.— Podarené! Mýlite sa, pane! Moje meno je nie Troubela, ale Rou-be-la, bez T na začiatku.
Hahahahá! Tak bez špásu sa voláte — Cicko! A legitimáciu mi ukazujete, aby som videla, aký ste
na fotografii fešák. No, skutočnosť žiaľne klame, pán — Cicko. Hahaha!— Máte veľmi dobre naolejovaný orgán smiechu, — riekol Milan trochu urazene. — Vám je
ľahko smiať sa, keď ste odhodením T načisto skazili trúbelu. Ale, čo si mám ja počať so svojím
nešťastným menom?Prišli pred školu.— No, majte sa dobre, pán Cicko. Myslím, že sa dáme ani veľmi nesvedčí spomínať vaše meno.
Tešilo ma.Milan sňal klobúk z hlavy: — Ruky vám bozkávam. Dovoľte ešte otázku: Čo keby váš pán
inžinier o druhej náhodou neprišiel? Tak čo?— Keby neprišiel dnes o druhej, tak by prišiel celkom iste zajtra pred obedom.— Myslím, že Luciferík[10]nás nezviedol len preto, aby sme sa „takto“ rozišli. Iste má s nami nejaké
vážnejšie úmysly. Možno, že nás chce doviesť do nejakého pokušenia, ktoré my iste víťazne
prekonáme. Preto budem v každom prípade o druhej pred stanicou. Ak vás uvidím vykračovať
skormútene s vaším tyranom, tak zmiznem ako gáfor. Ak by ste sa však veselo obzerali sama kde
som, tak si stanem k vašim službám. Dobre?Milostivá trochu rozmýšľala a napokon riekla: — Dobre. — Myslela si totiž, že aj tak
urobí, čo chce. Keby si ten mladík chcel niečo — a čo i to najmenšie — dovoliť, jednoducho ho
nechá tak a odíde.Rozumie sa samo sebou, že pán inž. Roubela neprišiel, a tak sa pán Cicko pridružil k veľmi
chutne vyzerajúcej pani Kornélii. Dip. inž. Roubela vôbec nemal prísť o druhej. Celý jeho
príchod bol len flirt rafinovanej osoby, aby si zadovážila voči Milanovi slobodnú ruku. Potom
rozmýšľala, či sa má s ním pustiť do nejakého dobrodružstva, či nie. Popoludní nemala v škole
hodiny, deň bol krásny, bol máj! Nebála sa, že ju pán Cicko zje za živa. Napokon vynútiť od
neho lepšiu večeru za trochu flirtovania, ktoré aj ju bavilo, stálo za to. Pani Roubelová mala
rada lepšie večere, ale nerada za ne platila. Však za päťdesiat-šesťdesiat korún, ktoré stojí
i skromnejšia lepšia večera, si môže kúpiť hodvábne pančuchy, alebo rukavice, čo je
trvácnejšie.Myslela si, že keby si ten mladík chcel niečo — a čo i to najmenšie — dovoliť, jednoducho
ho nechá tak a odíde.Mali zo seba potešenie; obidvaja boli šumní a dobre oblečení. Idúc si urobili plán, ako
strávia popoludnie. Rozhodli sa na dlhšej prechádzke na pravej strane Dunaja, že pôjdu na
olovrant a prípadne na večeru do Petržalky, odtiaľ do kina a tak — domov.Odviezli sa električkou k Dunaju, pričom sediac si oproti, mali príležitosť pozerať si
rozpačito do očí, keďže zrak omnoho nápadnejšie prezradzuje city a myšlienky ako slová, najmä
v povedomí úspešnej práce luciferovej. V parku sa prechádzali tu i tu vzdychajúc a škriepili
sa kvôli zatajeniu vlastných, srdce im rozrývajúcich myšlienok, o rôznych feministických
otázkach, pričom bola situácia prevrátená, lebo pani Kornélia musela brániť voči Milanovi i
voľnosť ženskej lásky. Ten ju rafinovane napádal len preto, aby pani Kornélia čím hlbšie
zaliezla do močiara.Tak veľmi ľahko vohnal Kornéliu do úzkych, takže mu na príhodnom mieste, v húštinke,
musela dovoliť, aby ju bozkal. Myslela si: Dobre, ten jeden bozk mu dám, veď čože je na tom,
ale keby si ten mladík chcel niečo — a čo i to najmenšie — dovoliť, nechám ho tak a odídem.Z bozku urobila prázdnu formalitu, dotkla sa ho len perami.— No, čo máte z toho? Myslíte si, že je to nejaký zázrak, ten bozk?Milan ju chcel, pravda, bozkať s citom a pôžitkom a naskrze sa neuspokojil tým biednym surogátom[11]bozku, ktorým ho chcela odbaviť. Po chvíli ho na mnohé nahováranie bozkala zase.
Ale teraz ju Milan oblapil a bozkával i proti jej vôli. Napokon sa bozkávali obidvaja s
primeraným citom a porozumením.Pani Kornéliu trochu — veľmi málo — hrýzlo svedomie, keď si pomyslela, že tá večera bude
takto dobre zaplatená mužovou cťou, čím ženy často platia svoje dlhy. Väčšmi ju tlačilo
vedomie, že je veľmi ľahkomyseľná, keď sa milkuje s takmer úplne cudzím človekom už pri prvej
schôdzke. Čo si ten človek pomyslí o nej?— Počujte, my dvaja sme naozaj veľmi ľahkí ľudia. Prvý raz sa vidíme, nie sme spolu ani
dve hodiny a držíme sa ako starí zaľúbenci. Pravda, vašou vinou a následkom vášho násilného
pokračovania. Patrí sa to? Nehádže to na nás divné svetlo? Rozhodla som sa, že alebo sa budeme
odteraz držať korektne, alebo vás nechám tak a odídem. Cítim sa vaším pokračovaním jednoducho degradovaná.[12]Milan na to odpovedal: — Ako vždy, tak i teraz, je žena nelogická. Povedzte mi, prečo sa
ľudia bozkávajú? Koľko starých báb poznám už roky a ani jednu z nich som nebozkal a ani sa mi
to nežiada. Pre charakter alebo pre povolanie? Tiež nie. Lebo sa mi nežiada bozkať ani toho
najsvätejšieho kňaza, ani prezidenta Drobného, hoci jeho povolanie je veľmi pekné. Bozkávajú
sa ľudia, ktorí sa navzájom majú radi bez ohľadu na to, ako dlho trvá ich láska. Nuž, pokiaľ
ide o mňa, ja vás ukrutne rád vidím a strašne, nevýslovne sa mi vidíš, ty zlatá, drahá
Neluška. Tvoj bozk ma preniká nevýslovnou slasťou. Daj mi chytro ešte zopár.Pani, teraz už Neluška, krútila hlávkou a škrabkala čačanou topánočkou v piesku: — Viete,
vidieť sa mi ako tak vidíte, ale za vašou láskou mi duša veru nepiští. Som celkom spokojná,
keď môžem s vami besedovať a prechádzať sa. Ale už sa slnce veľmi kloní nadol, bude dobre, keď
sa poberieme naspäť.Milan vystúpil teraz s celou rozhodnosťou: — Dobre, poďme naspäť, ale len pod podmienkou,
že mi doprajete ešte niekoľko pyštekov.Pani Neluška si pomyslela, že keď mu odriekne, všetko jej terajšie ustávanie vyjde nazmar,
i nechala sa bozkať, pravda už i preto, lebo — apetít[13]prichádza s jedením — i ona začala v tom telocviku úst nachádzať záľubu. Pravda,
pomyslela si zase, že tomu mladíkovi tých niekoľko bozkov neodriekne, ale keby si chcel i to
najmenšie dovoliť, tak mu vyloží svoje presvedčenie a odíde.I bozkávali a oblápali sa s vytrvalosťou hodnou uznania. Napokon sa začala pani Nelušinke
(už bola Nelušinka) situácia pozdávať kritická a preto sa razom schytila a utekala napred.
Milan ju dohonil. Bol veľmi zamilovaný, ale všetko jeho modlikanie viac na pani inžinierovú
neúčinkovalo. Bez slova kráčala rýchlymi nôžkami po hladkom chodníku. Bola to osôbka múdra,
ktorá nestratila ľahko hlavu — celkom.Cestou ju však napadli isté pochybnosti: či je Milan ozaj finančne dosť pevný! Môže mať
niekto i elegantné šaty, ale peniaze mu môžu momentálne chýbať.— Počujte, Milan (držali sa Milana a Nelušky — Nelušinky a zamieňavo si tykali a vykali),
a či vás vaša banka slušne platí, — riekla hlasom, z ktorého vyznievalo, že sa pýta len preto,
aby hovorila niečo, čím by ho odviedla od myšlienky na milkovanie.Otázka Milana prekvapila, a to nemilo. I urobil, čo by v takom prípade každý mladý (a
starý) človek urobil. Nemohol predsa priznať mladej, peknej dáme, za ktorou nesmierne túžil,
že je chudák a má len niekoľko koruniek vo vrecku.— Veľmi dobre nás honoruje. Vôbec, naša banka je všeobecne známa svojou eleganciou. Ona
napríklad krásne platí i každú extra prácu. Ja som tiež dostal tieto dni veľmi slušný honorár
za jednu, môžem povedať, podarenú robotu. Bol to referát o našom zahraničnom obchode s — s —
eh — s pančuchami.I klepol si — nešťastník! — po bočnom vrecku, drgol pyšne hlavou a zadíval sa na šíry
Dunaj a mesto, ktoré sa rozprestieralo na jeho brehu. Pravda, preto, aby sa nemusel dívať do
očí Nelušky, hoci ich pokladal za omnoho krajší výhľad, ako ten, na ktorý hľadel.Pani Neluška, ktorá chcela dať najavo svoju spokojnosť s vyjadrením, sa mimovoľne (celkom
mimovoľne) dotkla okrúhlym plieckom jeho ramena. Milan chytil jej rameno a so sprostou
(zamilovanosť znázorňujúcou) grimasou si ho pritisol k prsiam, čo Neluška trpela s
mnohovravným pohľadom. Myslela, keď som riekla A, poviem už i B, ináč by celá moja doterajšia
obeť bola daromná. A potom, čože má z toho, že mi to rameno tak mäkuší? Veď keby si chcel
dovoliť čo i to najmenšie, tak ho nechám jednoducho tak a odídem.Sadli si v kaviarni blízko brehu Dunaja a hľadiac si do očí a telegrafujúc si Morseovou abecedou,[14]kratšími-dlhšími dotykmi kolien, rozprávali si, pravdaže farbiac, o svojich
rodinných pomeroch. Neluškin otec bol „vyšší“ administratívny úradník (bol „direktor“
kancelárie), jej muž, ako vieme, štátny inžinier. Milanov otec bol advokát. O tom, že starý
korheľ nemal nijakú prácu, nepokladal za vhodné hovoriť. Cítili, že sa im týmito neúprimnými
úprimnosťami zbližujú duše; pripadali si ako starí známi, poznajúci sa od detstva, lebo si
rozprávali i kadejaké príhody z najmladšieho veku, ktoré každý človek zvykne pri podobných
príležitostiach vykrámovať, často i viac ráz pred tými istými poslucháčmi, ktorí ich s
jedovatým opovrhnutím pretrpievajú, ľutujúc, že sa rozprávač pri prednesenej príležitosti
neutopil, neobesil, alebo že ho nezbili na smrť.Pani inžinierová sa cítila veľmi dobre. Milana však omínal jeden bolestný bod. Mal pri
sebe len tých tridsať korún, čo mohlo stačiť na skromný olovrant, na čaj so salámou a rožky s
maslom, ale na večeru? Nelušku nemohol osloviť, aby mu vypomohla, keďže sa pred ňou chvastal,
že má peňazí nazvyš. Túžobne sa rozhliadal po reštaurácii, či nezazrie nejakého známeho, od
ktorého by bolo možno vypožičať aspoň dvesto-tristo korún.Neluška mäkkými prstíkmi, s ružovými, vymanikúrovanými nechtíkmi, kládla salámu do
pyštekov, pričom vše tak ľúbezne prešmykla holým plieckom pred Milanovou tvárou, že by bol
vďačne doň zahryzol, keby ho nebola schladila výkrikom: — Aha, už majú jahody!— To sú len zo skleníka, — odmietal s nápadnou rýchlosťou Milan, ktorému prebehol mráz po
chrbte pri pomyslení, že jahody úplne vynesú z rovnováhy jeho súvahu.Ale pani Kornélia už od čašníka prevzala dve porcie jahôd a z jednej i zobkala s veľkým
potešením: — Sú delikátne! Koštujte!Milan vytiahol obrvy až k vlasom a vložil jednu jahodu do úst. Chutila mu hanebne. Bol zlý
a zračilo sa to i na jeho tvári. Pani Roubelová sa zaoberala svojimi jahodami a nevšímala si
Milana. Len keď bola hotová, pozrela naň:— Čože sa stalo, veď ste celkom premenený! — zašepkala a obzrela sa na susedov pri
okolitých stoloch.— Nič, — riekol Milan. Myslel si: do peknej omáčky ma tá osoba zamočila.Neluška sa obávala, že jej Milan ujde bez večere, keď už toľko naň vynaložila. Vyzerá, ako
keby chcel pod nejakou zámienkou ujsť, tak sa obzerá. Teraz, keď šla s ním tak ďaleko, nemôže
zastať. Dívala sa, ako keby hlboko rozmýšľala, na svoj tanier. — Hm, — riekla naraz, — bývam
ďaleko. Odprevadíš ma? Bojím sa ísť potme domov na Hausbergl.[15]Odprevádzanie Milana veľmi zelektrizovalo, ožil. Myslel si, eh, čo, však nejako len bude.
Musí prísť nejaký známy, a hoci ho i povrchne poznám, požiadam ho, aby mi vypomohol. V
najhoršom prípade prebehnem do mesta a už len od kamarátov zozbieram tých niekoľko korún.— Odprevadím ťa s radosťou až celkom — celkom domov, — odvetil jej trochu trasľavým
hlasom, hľadiac jej významne do očí.— Haha, — zasmiala sa trochu rozpačite, — až celkom — celkom domov? To myslíš až do môjho
bytu?— No, pravda. Veď nemôžem riskovať, aby ťa niekto napadol a ublížil ti.— Aký si ty len milý a starostlivý! — Neluška si zachytila vrchnými zubami peru a pomaly
ju hryzkala, hľadiac pritom hore. Rozmýšľala, že keby si ten mladík chcel niečo — čo i to
najmenšie — dovoliť, že mu povie, že býva s jednou kolegyňou a tak ho odošle spred dverí
svojej izby.— Nuž, čo bude? Celkom domov?Pani Kornélia kývla hlavou: — Áno, celkom domov.— Až — až do tvojho bytu?Pani Kornélia odvrátila hlavu a kývla ňou prisviedčajúc, pričom mu pod stolom jemne stisla
ruku.Milan by teraz bol dal i svoje spasenie za peknú paniu. I rozkázal dobrú večeru: ryby,
mladú hus, torty, jemné víno. Po večeri benediktínku, čiernu kávu, fajné cigarety, z ktorých
si Neluška tiež zapálila — zabávali sa veľmi dobre, žartovali, vtipkovali a robili šteklivé
narážky na najbližšiu budúcnosť. Víno zmylo na čas všetky starosti z Milanovej hlavy. Ale keď
hlavný čašník prešiel niekoľko ráz popri nich, razom mu zase zaľahlo na srdce, že je
zvrchovaný čas ísť po peniaze.Zrazu zamĺkol a zvážnel.— Čo ti je zase? — pýtala sa pani Kornélia.— Ale nič, však to prejde. — A zazdalo sa mu, že pri vzdialenom stole vidí známeho
advokáta.— Dovoľ, — riekol Neluške a stisol jej rúčku, — hneď prídem.— Len choď, — odvetila s úsmevom. Myslela, že musí vyhľadať miestnosť, v ktorej každý vždy
býva len sám. I usmiala sa a oprúc sa polovoľne o operadlo a fajčiac cigaretku, bavila sa
predstavou, ako strávia dnešný večer do konca. Či bude poctivá k Milanovi, alebo ho oklame?
Bol hodný šuhaj… Nevedela, čo urobí… Bol taký milý… Má také dobré oči ako baranček… Ale zajtra
príde jej muž… Eh, čo ako, ak si dovolí čo najmenej, tak — tak…Ťažko je byť človeku nemilosrdným, keď nemá na to povahu…Cicko prišiel pred advokáta. Bol to skutočne známy, pán doktor Belák. Vyzeral veľmi
namrzene. Držal obidvoma rukami pred sebou pohár piva a zamračene sa naň díval. Na pozdrav —
veľmi úctivý pozdrav — pána Cicku len kývol hlavou, ani nepozrel, kto ho pozdravil. Pán Cicko
si brúsil hrdlo: — Hsdrm, hrm, hrm.Pán advokát na to nič.— Pán pravotár, dovolíte, aby som sa obrátil na vás so snažnou žiadosťou, — prosil Milan
neistým hlasom, krútiac klobúk v rukách.Doktor Belák odsunul pohár, zdvihol hlavu a díval sa hore, ale nie Milanovi do očí: — No,
čo chcete?— Chrm, chrm, stala sa mi nehoda. Som tu so sesternicou na večeri a zabudol som si doma
peňaženku…— Zaiste prázdnu, — odvrkol fiškál.Milan sa zo zdvorilosti usmial, aj keď bolestne: — No, nie celkom. Ale som tu s tou dámou.
Som vo veľmi nepríjemnej situácii. Tristo korún…— No, pravda, ja mám platiť za vašu ľahkomyseľnosť! Mýlite sa, mladý pane. Zásadne som
proti každej nemravnosti!Milan hodil klobúk na hlavu: — Pravda, proti cudzej. Inak: Wie der Schelm ist, so denkt er![16]I odišiel aj keď rozpaprčený, ale čiastočne spokojný so sebou.Mladé, šumné čitateľky (teda všetky) sú iste na Milanovej strane: dobre urobil, že tomu
fiškálovi tak odsekol.A či vy, ctené čitateľky, viete, prečo bol pán fiškál namrzený? Pravdaže neviete. A tak
ani neviete, prečo nepožičal Milanovi preňho bagateľnú sumu.Pán fiškál čakal peknú Viedenčanku, ktorá mala celkom iste prísť vlakom o pol siedmej.
Teraz už bolo skoro osem a ešte neprišla.Doktor Belák bol len priemerný človek a priemerný človek nie je taký dobrák, aby vydal
svoje, v takomto prípade vždy „ťažko zarobené“ peniaze na financovanie zábavky cudzieho
človeka s prišlou dámou, keď jeho dáma neprišla.Toto ráčte uznať a neposudzujte ľudí ľahkomyseľne. Nato odskočiac so ženskou logikou od
vlastného predmetu, odpoviete: — Dobre urobila tá dáma, že neprišla. Nech taký starý, bruchatý
fiškál sedí doma a stará sa o ženu i deti a nekazí mládež zlým príkladom.Pýtam sa: — Odkiaľ ráčite vedieť, že pán doktor Belák je starý, bruchatý a ženatý? Nie je
to predpojatosť? Či nie je možné, že pán fiškál je ešte fešný, mladý a neženatý? Či je úplne
vylúčené, že čakal svoju snúbenicu, ktorá mala prísť s maminkou?Ráčte uznať, že všetko mohlo i tak byť. Jednako vám dám tentoraz v jednom-druhom za
pravdu. Pán doktor Belák je skutočne ženatý, ale je mladý, hoci trochu pridobre živený a
Viedenčanka, ktorú očakával, bola mladá, nápadne elegantná a duchaplná a mala prísť tentoraz
bez svojej drahej maminky. Pravda je i to, že pani advokátová nemala ani tušenia, že jej pán
manžel očakáva takú dámu, keďže bola celkom presvedčená, že večeria s bankovým direktorom
Schwertfegerom v Carltone, kde vyjednávajú o veľmi vážnej obchodnej záležitosti, a ak sa tá
vydarí, dostane pani advokátová novú krásnu bundičku a pôjde na leto do Františkových kúpeľov,
kde zase možno ona bude očakávať nejakého fešného Pražana, ktorý má prísť tiež bez otecka.Isté je, že sa, nebožiatko pani fiškálová, ten večer vrúcne modlila za zdar manželovho
podujatia.No fakt je, že hoci Milan ostro odsekol pánu fiškálovi, jednako bol zronený. Bol taký
zronený, že len rukou hodil, keď pán doktor Belák za ním zavolal: — Impertinentný hlupák!Lebo, čo teraz? Peniaze zohnať musí. V reštaurácii nemá nikoho. Zabehne do mesta bez toho,
aby Neluške niečo povedal. Však za krátku hodinku príde naspäť. Musí doniesť potrebné peniaze
aj keby musel niekoho zavraždiť.Milan utekal do mesta propelerom. Dvoch priateľov našiel doma. Sedkali doma na bidle, lebo
nemali ani halierika a v zúfalstve čítali najnovšie slovenské verše. Troch, ktorí mali
peniaze, nenašiel. Len rehliaci sa Mefisto[17]vedel, kde a s kým boli.Milan si skúšal požičať peniaze i od domovníčky. Ponúkol jej aj svoj druhý najlepší oblek
na predaj. Domovníčka povedala, že ho kúpi, a preto sa cítila oprávnená držať mu prednášku o
márnotratnosti, ktorou aj jej syn Alfréd vyšiel navnivoč. Keď mu rozprávala skoro hodinu a
strhala pritom i jeho oblek, vyrukovala, že dá zaň tristo korún, ale keďže sú časy teraz
ťažké, len na dvadsaťštyri mesačných splátok.Napokon sa Milan hodil oblečený na posteľ a hoci by mu pokánie nebolo škodilo, nemodlil
sa. Prisahal pomstu všetkým buržujom a zaprisahal sa, že zajtra vstúpi medzi komunistov.Čitateľ (skúsenejší čitateľ) si pomyslí, že Milan Cicko bol babrák. Nemožný babrák!Iste, babrák. Ale skúsenejší čitateľ musí uznať, že v určitom veku všetci máme bohom nám
daný dar babráctva a mnohí z nás i celý život. Prečo by bol Milan Cicko výnimka?Aby sme sa mohli s Milanom rozísť načisto, poznamenám, že celý polrok chcel každého prvého
poslať pani inžinierovej dvesto korún na pokrytie účtu. Teda cit on mal. Ale bolo by bývalo
hrdinstvo, keby bol zo svojho deväťstokorunového platu poslal dvesto korún a bol by zostal
mesiac ešte i bez tej zorky. Každý mesiac si prvý týždeň zožieral srdce, že zaplatí svoj dlh,
ale keď sa presvedčil o úplnej nemožnosti realizovať to, odložil výplatu na ten čas, keď bude
mať dvetisíc korún mesačne. Ale potom pošle pani Neluške i elegantný prezent.Pani inžinierová dlho čakala v hostinci na Milana. Nevedela si ani predstaviť, že by ju
tak hanebne opustil, lebo by si sama sebe bola musela povedať tú najtrpkejšiu pravdu. Napokon
jednako vyplatila stoosemdesiatsedem korún pomocou snubného prsteňa, ktorý založila u čašníka.
Ó, už včasráno ho pribehla vymeniť, dávno pred príchodom pána manžela.Prvé dni po udalosti si miernila bolestný hnev proti Cickovi predstavou, že ho obleje
vitriolom, neskoršie si stala na piedestál[18]šľachetnosti a uspokojila sa s tým najsilnejším opovrhnutím.[1]O. Spengler— (1880 — 1936), nemecký filozof, známy sa stal najmä
dielom Untergang des Abendlandes (1918 — 1922) — Súmrak Západu. Je to
filozoficko-historická štúdia, skúmajúca vývin spoločnosti z aspektu kultúry. Podľa
Spenglera charakterizujú spoločnosť tri stupne kultúry, posledný stupeň je úpadkový a
práve ten je príznačný pre dnešnú západnú Európu. Táto koncepcia, ktorá patrí medzi
katastrofické koncepcie, vyvolala veľké diskusie.[2]altruistický— nezištný[3]Rockefellerove milióny— J. Rockefeller, americký magnát a
petrolejársky kráľ, mnohonásobný milionár, zakladateľ rockefellerovskej milionárskej
dynastie.[4]So ein Nebochant, macht sich gross(nem.) — Úbožiačik, ktorý sa
robí veľkým.[5]Daily Mail, Matin, Corriere della Sera, Journal amusant, Jugend,
Musket— anglické, francúzske, talianske, nemecké noviny, vychádzajúce väčšinou
i dnes.[6]Nabuchodonozor— (Nebukadnesar), babylónsky kráľ (605 — 562 pr.
n. l.), jeden z najznámejších a najväčších panovníkov staroveku.[7]Siréna— sirény sú v gréckej mytológii dcéry riečneho kráľa
Achelóa, vynikali krásnym hlasom a spevom. Žili na ostrove neďaleko Skylly a Charybdy,
lákali plavcov na breh a tam ich usmrcovali. V prenes. význame Siréna — žena, ktorá láka
mužov[8]en face(fr.) — spredu[9]šalabakter— (i šalabachter), stará, obtrhaná, zodratá kniha
alebo zošit[10]Luciferík— diablik, čertík[11]surogát— náhradka, napodobenina[12]degradovaná— ponížená[13]apetít— chuť[14]Morseovou abecedou— S. Morse (1791 — 1872), vynálezca telegraf.
značiek r. 1837[15]Hausbergl— vŕšok nad Bratislavským hradom, dnes Mudroňova
ulica[16]Wie der Schelm ist, so denkt er(nem.) — Aký je huncút, tak
premýšľa.[17]Mefisto— Mefistoteles, postava diabla-pokušitela v Goetheho
diele Faust.[18]piedestál— podstavec na sochu; postaviť na piedestál: uctiť,
povýšiť | Nadasi-Jege_Vecera.html.txt |
UmelecNovelaIAko chlapec poznal som starú pani Beláničku, veď bývala u mojej tetky hospodou. — A čo
narozprávala sa nám ona o svojom vo svete vzdialenom synovi, ktorý bol jej nádej jediná!
Celé zimnie večery strávili sme načúvajúc nadšeným jej rozprávkam o jej jedináčkovi Samkovi
— maliarovi. Keď prišiel list od neho, hneď poslala pre mňa a ja som jej ho čítať musel
dva, tri, aj desaťrazí jedno za druhým, až kým nenaučil som sa ho nazpamäť. Potom, keď ho
už aj ona nazpamäť vedela, posadila si okuliare na nos, dívala sa na každú literu, dívala
meravo tak dlho, až pri tom liste zaspala. Znal som už pridobre jej obyčaj, vzdialil som
sa, a len na druhý deň som si prišiel pre štedrú odmenu za čítanie listu. Bol-li list
obsahu veselého: veselila sa aj stará pani Belánička; deň po deň opätovala si obsah listu a
slzy radosti pohrávaly jej v očach; bol-li však list smutného obsahu; nevravela celé dni s
nikým. V tak otupný čas zasadla si ku modlitebnej knižke a modlila sa, a spievala o kríži
celé dni. Pri tom mávala vám stará pani Belánička voždy akési tušenie, ktorým los svojho
drahého syna až na vlas predtušila. — Ona nám už vopred predpovedať znala, čo jej písať
bude syn jej milovaný; ba áno, obyčajne už i z adressy listu predpoviedala nám obsah jeho.Domáci posmievali sa jej, vraveli medzi sebou: že keby jej už radšej ten pán syn v
každom z tých listov aspoň stovku posielal; ale takto to len kedy tedy kvapne, a hľa,
predsa tak vzácne, ba var’ najvzácnejšie sú jej prázdne listy. A žartom, vtipkom, úšklebkom
na všetky strany nebolo konca kraja. — No, mňa to vždy na najvýš urážalo; lebo choval som
sa so zvláštnou úctou naproti starej panej, mal som s ňou velikú sústrasť, a nič ma tak
netešilo, ako keď ona bola dobrej vôle.Ona mávala v skutku najradšej len prázdne listy od svojho syna, keď prišiel peňažitý,
zavždy si vzdychávala: „to si už, chudáčik! zase sám od úst odtrhnul a mne poslal.“Domáci pravda vysmievali ju aj pri tom, lebo vám je to podivné smýšlanie každodenných,
obyčajných ľudí na svete. Oni si mysleli, že Samko nemal sa túlať po svete za akýmsi
„umením“, ale mal doma zostať pri remesle a živiť starú matku. Oni si mysleli, že teraz už,
keď šiel do sveta, že stať sa mal v ňom velikým a bohatým pánom, a matku i rodinu peňazmi
obsýpať. Prečo že túlať sa má vraj po svete, jestli mu je v ňom horšie nežli doma.Tak súdi obecný rozum o synoch vede, umení, a vôbec vyššiemu cieľu zasvätených; u neho
ťa nič, pranič neoslávi, iba — peniaze.Už je to raz taká obyčaj u nás, príjde-li zo sveta domov synak voják, učenec, umelec,
prvá otázka súsedov a známych je: či vám doniesol z toho sveta dačo, a čo doniesol? —
Doniesol-li: niet chvály konca kraja; nedoniesol-li: nieto tej hany na svete, ktorú by naň
nevykydali, nieto tých úražiek, ktorými by ho nepoctili.Súd tento zvyčajný u nás poukazuje ešte na našu nezkúsenosť a nezralosť svetovú. Nemec
by riekol: „Die sind auch noch nicht weit in der Kultur!“ Ač z inej strany, netajme, má i
tento obyčaj moc dobrého do seba.Ale mňa on často urážal hrubosťou svojou ohľadom na starú pani Beláničku a jej syna
Samka; zabúdal som ale chytro na to, keď som sa len mohol so starou paňou vyrozprávať a
vytúžiť; keď som mohol v radosťach s ňou sa radovať a v žalosti s ňou si zaplakať.
Nezabudnem nikdy na tú nevyslovnú lásku jej, ktorú dokazovala k synovi svojmu. Rád
prisvedčím utešenej básniJána Nerudy, ktorú v novovzkriesených
„Kvetoch“ uverejnil:„V sobě jen a mlčky nesu,Nechť zakusím čehokoli,Zamlčím i matce drahé,Co mne teší, co mne bolí.Jak to přijde matičko má,Že prec všechno uhodnete, —Když mne srdce v těle plesá,Zrak že jasne pozvednete?Jak to přijde, matičko má,Že tak všechno uhodnete, —Když mne srdce v těle pláče,Že si v kautek zasednete?“IIRužičková Anička bolo dievča sťa ten kvet, celé mesto závidelo ju starému Ružičkovi.
Starý Ružička bol si dobre povedomý pokladu svojeho, v nej žil, ona bola jediným predmetom
i jeho radosti i jeho starosti. Ja ako chlapec, znal som dobre Aničku Ružičkovú, chodil som
ako chlapec k ním, a býval som jej „lásky tajomníkom“, vzdialený syn starej pani Beláničky
bol jej milencom.Starý Ružička dobre vedel o tejto láske Aničkinej, ale ako rozvažitý starec hovorieval:
„Počkajme my len, čo zo Samka bude; dá-li Bôh, môžete byť jeden pár. Ale dobre je voždy
mladým ľudom čakať na to, čo čas so sebou donesie, a čo nám pán Boh požehná.“ —Anička bolo dievča dobré, celou vrelosťou detínskej lásky viselo na svojom staričkom
otcovi, ale listy milencové predsa rado ukrývalo pred ním. — Nie tak pred starou pani
Beláničkou. Túto považovala za matku svoju, a ona ju tiež za svoju dcéru drahú. Akože by
syna milujúca matka nemilovala i to, čo on miluje. Kedy len mohla, zabehla si Anička
Ružičková ku starej panej, a ja som jím obyčajne listy Samkové predčitoval. Prostredníkom
medzi oboma býval som obyčajne ja. Už som sa ja vždy dozvedel od Aničky, kedy bude môcť
navštíviť starú paniu, a hneď za tepla som to starej panej zdelil. S povedomím otcovým
totiž nebola by smela Anička navštevovať starú pani Beláničku, lebo on, ako vážný a rázný
muž, držal to za neslušnosť už vopred navštevovať matkubudúcehomanžela, a ešte od panny, — pán Bôh uchovaj! Ale sme my v tomto vždy znali starkého pána
previesť cez lavičku!Stará pani Belánička považovala taký deň, v ktorom navštívila ju Anička za sviatok. Ale
aj ku podivu krásne chovala sa tá naša Anička ku starej panej. To už keď prišla, všetko jej
poriadila, celú chyžôčku upratala, lebo stará pani mala osobytnú malú chyžôčku, so železnou
pieckou, s peknými maľbamí od syna ozdobenú. Naša Anička voždy, keď prišla najprv obrázky
na stene od prachu poutierala, tie zdaly sa jej obzvláštne vždy byť veľmi zaprášené. Darmo
jej stará pani dovrávala: „Netráp sa toľko s nimi dcéra moja!“ Ona by ani za celý svet, keď
prišla, nebola zabudla obrázky poutierať. I ostatnie všetko v chyžke, ktorú sme my s
domácimi obyčajne len „kamrlíkom“ nazývali — rada poutierala, upratala, poriadila; ale
obrázky — rozumie sa — vždy najprvšie boly. To verím, veď pochodily od milého Samka.Ako si potom priložily do piecky, ako sa utešily, uvravely spolu, to sa opísať nedá; a
kebych to i opísať chcel, nemohol bych, lebo som ja už tomu prítomným nebýval; mňa obyčajne
von poslaly, samy v sebe boly si ony najblaženejšie na svete.*V malých mestočkách a na dedinách vieme, že nič nezostane v tajnosti; roznesú to hneď
kmotričky so svrblavým jazýčkom, tieto rodzené — novinárky. Pomer Aničky Ružičkovej ku
Samkovi Belánich tiež nezostal v našom mestočku v tajnosti. A viete, ako to býva, že
milujúcim sa, len lepšie duše sčastie prajú, podlé jím závidia, a zo závisti jích ohovárajú
a všelijak pretriasajú; chlebárske ale, ako sa to i tu stalo, všelijak upodozrievajú, ako i
našu Aničku, že je pyšná, nechce sa jej robiť, a preto by vraj rada šla zapána. Najvyššieho stupňa však, dosiahly klebety o Aničke vtedy, keď
ju starý Ružička na dva roky z domu vypravil, aby vzdelala sa vo svete. Neviem, ale tušil
som, že Anička naša išla, ako vravelo sa u nás: „na nemeckú reč!“ Že stalo sa to všetko
budúcemu, vzdelanému manželovi k vôli, to neuhádnul u nás len ten, kto nechcel.No bolo tu reči!Jedni vraveli: „Daj sa svete! veď tá už len naberie tej múdrosti v tom svete. Škoda
groša! To jej starý mohol radšej dať do vena; veď ten učený Samko tiež moc bohatstva
nenasbierá v cudzine.“Druhí ubližovali: „Mohla len doma sedeť. Hodné dievča veru aj za pecou najdu. Tá vraj i
onná šla za kňaza, za pána notáriuša atď. a sedela pekne rúče doma. Sčastie človeka všade
najde a keď ho hľadať chceš, ani čo celý svet sbeháš, nesídeš sa s ním.“ A opakovali si pri
tom to staré príslovie: Sadni si pannenko do kúta, ak budeš hodná, najdú ťa. —Tretí jej krivdili: „Ba hanbiť sa mohla, tak na odiv sveta sa vystavovať; kým bola doma,
neprestajne, navštevovala mať svojho budúceho, akoby sa jej sama za syna nahovárala; a
teraz iste šla za ním — do sveta. Nesčastnica jedna, ešte si celé sčastie pokazí!“Takto a tomu podobne Aničku odsudzovali, krivdili jej a ubližovali, diviac sa pri tom
starému Ružičkovi, ktorý držal sa za najmúdrejšieho v meste, že predsa tak málo zdravého
rozumu má. —Anička naša šla z domu preč, z požehnáním starého otca, slzámi kamarátiek a družičiek, a
vzdychami starej pani Beláničky sprevádzaná, a klebetami stíhaná o nichž, chvala Bohu! ani
neznala. Ja vyplakal som sa veru tiež za dobrou Aničkou.IIIBol počiatok maďarskej revolúcie, roku 1848.S počiatkom nadarili sa naší súkenníci z R. pri jarmäku, v Pešti, medzi nimi bol aj môj
otec. V tedy to už v Pešti bol neobyčajný shon po uliciach; éljenovalo sa ako o závod na
každom rohu ulice, plakáty rozdávaly a čítaly sa, gárda parádu robila, dámy šily zástavy,
páni šablami brinkali a trikolorné kokardy už nosil každý chlapec; slovom, bolo už všetko
čím hore, tým dole. Naši súkenníci našli v ťažkých putách uväzneného nášho Samka Belániho!
— Aj rozprávali koľko funtov tie putá maly, ale veru nerozpamätám sa už na to. — Môžme si
predstaviť jaké to bolo shlädanie!Jedni, ktorí rozumeli sa do veci ako hus do piva, robili chudákovi ešte výčitky, že
mohol radšej doma pri remesle sedeť, že by ho takáto hanba nebola potkala; že doma utrápi
sa jeho mater staričká, keď toto počuje. Čo jím na takúto potechu odpovedal, neviem; lež
myslím, že nie inším, ako úsmechom poľutovania.Druhí, ktorí boli už precítnutí, znali čo to znamená,trpeť za
národnosť; oni cítili, že krajší veniec nemohol zdobiť čelo mladého umelca,
ako čestné väzenie a ťažké putá za národ svoj milý; títo inakším okom pozerali na stav
jeho, inakšími rečami zabávali sa s týmto mučedlníkom pravdy slovenskej, pokiaľ jim to od
strážnika dovolené bolo.Oni uctili si neohroženého mladého rodáka svojho, potešili ho ako vedeli, a obdarovali
ako mohli, lebo dobre znali, že to není prvé mučeníctvo za národ slovenský, že takýchto
nerestí a útrap ešte nejedna verná duša slovenská mnoho zniesť musí, kým roztvoria sa raz
predsa ľudu oči a on úsilne nastojiť bude na tom, aby prislúžila sa už i Slovákovi pravda a
spravodlivosť. —Podrobnosti o uväznení jeho dozvedel som sa pozdejšie od očitého svedka, opatrovníka
slovenských väzňov po čas revolucie v Pešti, od nášho nezapomenutedlného, barbarsky odtiaľ
vyštvaného pôvodcu smutnohry: „Šulek a Holuby.“Upovedomejší národovci dosť zakazovali tam prítomným rodákom, aby po návrate svojom
domov nikto neopovážil sa o stave syna, matke Beláničke smutnú zprávu podať; a hľa, predsa
musela sa chudina inou cestou, hneď za horúca o tom dozvedieť. — Nezjavili jej to nášho
umelca videvší súkenníci a mešťania; tí, česť jim za to, zostali si verní sľubu danému,
ktorým hneď z Pešti vracajúc sa, zaviazali sa boli jeden druhému vo Vacove. Ale akási
čvarga, kupec so súknom, bývalý roľník a odrodilec, priletel hneď z druhej dediny k nej, a
bľabotal čo vedel.„No stará mamka, poviem vám novinu o vašom pánu synovi.“ Tak prihovoril sa oplan k
ubohej.„Ach, dobrý človiečku! vari vás sám pán Bôh ku mne doniesol, tak ste: mi rovno akoby z
neba zpadli. Ach, veď som už dávno nič o ňom neslýchala, ani mi nič nepísal. Ach sadnite že
si, sadnite a rozprávajte mi o ňom, kde ste ho na vašich cestách stretli, akože sa má, čože
mi odkázal?“ —Tak toho diabla vítala ubohá, akoby aniela božieho, slzy si utierajúc od radosti.
Posadila ho k sebe a čakala, čo jej bude vyprávať o synovi.Medzitým shrkli sa zvedavosťou hnaní aj domáci okolo cudzinca, a netrpelive čakali za
nasýtením zvedavosti svojej. —„Nuž stará mamka, vášmu synovi je veľmi dobre, ani mu lepšie byť už nemôže na svete“ — s
potutelným diabolským úsmechom začal vypravovať cudzinec.„Ó ďakovať milému pánu Bohu! veď ja pevne verím, že on prosby matkiné rád vyslúcha, že
on starej matky jediné potešenie, jej syna drahého, sám vodí, stráži a v cudzom svete
opatruje!… A či je zdravý? čo mi odkazuje? či nepísal pár slov? Veď vravte, vravte, potešte
matku, akýže ste voliaký neshovorčivý!“„Váš syn, stará mamko, je v Pešti a veru ho tam dobre stráža i opatrujú. Ja som sa
vidíte voždy nazdával, že kto ide do sveta, že je to už celkom inakší človek, ako my
hriešne stvory. Mňa tiež náš pán farár nahováral, aby som si dal synov do škôl, ale ja mám
viacej rozumu, ako tridsať farárov. Dobre je mojím synom aj doma, a stará mamka aj vášmu
synovi by lepšie bolo bývalo doma pri poctivom remesle, ako tak na ľahko len žiť vo svete.“„Ale prečo že mi to dohovárate? k čomu kto má chuť na svete, nech sa toho chytí. Môj syn
mal od malička vlohy k umelectvu; ťažko mi starej matke, prichodí žiť bez neho, ale stala
sa vôla Božia, vo svete bude z neho iný človek.“„Docela iný ako doma! a povedať vám aký?“„Ale dobrý človek! nesužujte že ma ubohú mater a nedržte dlho na reči, radšej mi už
povedzte, čo viete o mojom synovi!“„Nuž a o kom že ja vravím, dobrá stvora? Veď od počiatku, ako som sem prišiel, vravím o
vašom synovi. Vidíte, stará pani! tam vedie tá vaša vysokomyslnosť; chcete vychovať odrazu
z detí pánov, a ono vychováte tulákov!“„Ale netrápte ma už toľmä, dobrý človek, ak že ste z Boha, prosím vás povedzte mi, čo
viete o mojom synovi.“„Ja sprostý človek som sa vždy domýšľal, že váš pán syn v tom svete ustavične štrngá s
dvadsiatníkami, toliarmi a dukátami; a ono toť! štrngá vám on tam v Pešti s podivnýma
ostrôžkami — putami.“„Pre Boha! čo to hovoríte?“ klesla starena.Oplan ako najhanobnejšie opísal stav jej syna, načo opovržlivo a úšklebne vysmievajúc sa
jej, zanechal ju.Dozvediac sa o tom mešťania hneď pribehli tešiť ubohú mater; ale bolo už pri pozde, —
dobrá stvora nemohla to preniesť — našli ju už mrtvú.IVCelé mesto R. bolo na nohách. Už od dvoch dní čakalo slovenských dobrovoľníkov, ktorí od
Hrkáča a Skerešova, tou úzkou dolinou hore šli a v planý čas veľmi pomali napredovali. —
Bolo to radosti, keď dobrovoľníctvo vtiahlo do mesta nášho. Pozde večer každý s lampášom
vyšiel v ústrety dobrovoľníkom. Bakulíny bol vodcom jejích, on držal na námestí k
shromaždenému mešťanstvu iskrennú reč. Medzi dôstojníkami vynikal i náš — Samko Beláni. Ako
by som ho dnes videl. V peknej vojanskej rovnošate a s červenou srbskou čiapočkou na hlave,
z nejž dlhá belasá kytka visela, so šabľou pri boku; — no, po junácky a bohatiersky vyzeral
náš mladý umelec a bojovník. — My chlapci — ba zdá sa mi, že aj dievčatá — pásli sme s
obzvláštnou obľubou oči svoje na ňom. Jednomu páčila sa šabľa, inému tá čiapočka srbská, a
tretiemu pozdávala sa rovnošata jeho. — A ja som s pýchou pozeral na tých, ktorých som
znal, že mu predtým, u jeho ubohej matky, kým žila, ubližovali, i na tých, ktorí Aničku
Ružičkovú ohovárali, keď vidiac ho, pokyvkávali si hlavami: že veru je z nášho Samka za
šuhaj. — Jeho rodina v ploštianskom hámre, dostala strach od neho; lebo keď ju šiel ta
navštíviť, popratala sa, Bôh vie! kam, všetko majstrom hámorským a jeho ženou k prijatiu a
k uhosteniu jeho pristrojené zanechajúc. Chýr tohoto, že tak velikí páni naľakali sa ho,
ešte viac povýšil ho v očach jeho prvších protivníkov a odporníkov. A ja dobre rozpamätám
sa ešte, akú som mával satisfactiu na tých kmotričkách, ako teraz divom sa nezašly, —Starý Ružička mal veliké potešenie zo Samka. „A už si mi ty len za šuhaja!“ obzerával si
ho; lebo mu len tykal. Anička bola radosťou bez sebä, hneď brala mu šabľu do ruky a ňou
štrngala, hneď si čiapočku jeho na hlávku staväla, hneď zase iné fígle vystrájala. Starému
sa len to nepáčilo, že sú časy tak nepokojné; a Anička bola veľmi starostlivá, ak sa vraj
nášmu Samkovi na tej vojne dačo stane. — A ja, lebo som tam bol prítomný, som bol vo
vytržení, keď mi Anička tú čiapočku na hlavu postavila, šabľu k boku pripásala; a ešte keď
shováral sa Beláni so mnou! nebol by som sa vám dal ani za ten celý svet. Dal som mu ruku,
že aj ja budem, keď vyrástnem „obhajcom národa“, ač, úprimne buď rečeno, nerozumel som ja
ešte tomu vtedy, čo je to za zver.Ešte som nikdy pred tým s takou pýchou a radosťou nič nevyprával mojím druhom, ako o
sídení sa mojom so Samkom Belánim, ktorý sa so mnou ajshováral. Keď
spomínali jeho čiapku, s akou pýchou a radosťou vyriekol som: „tú som ja mal na hlave“. Keď
prišla do spomienky šabľa, s ako pýchou a radosťou vyprával som jim, ako ju mne Anička
Ružičková opásala bola. —Za pár dní bavilo sa dobrovoľníctvo u nás, nikdy toľko radovánok a zábav; nikdy toho
veselého shonu, nikdy toľko spevu nebolo u nás, ako práve vtedy. Sčastné bolo mesto naše
návštevou dobrovoľníkov naších, sčastný bol starý Ružička, no sčastnejší som bol ja, — ale
viem, že najblaženejšia z nás v celom meste bola Anička Ružičková. A ja som jej to ani mak
nezávidel; neviem či nie iný?Neustaly klebety ani teraz. Nadovrávaly sa Aničke najviac jej vrstovnice a jích matky,
zvlášte tie, ktoré jej to sčastie závidely. —Čože vraj má Anička za radosť z vojaka? S ním ísť predsa nemôže? A potom, kto vie, vraj,
či sa mu ešte na tej vojne dačo nestane? môže, vraj, Anička ešte aj oň prísť.Iní zase voždy len to húdli: že sa jím ten Samko nepáči, že sa všetkého chytá. Hneď je
umelcom, hneď zas vojakom, na ostatok vraj, ešte nebude ničím! —Ale dosť už o ních! Chcel som len skutočný život ku boku ideálnemu postaviť, aby
protiviny vedľa seba lepšie v oči bily.*Je tichý, mesäčný večer. Dobrovoľníctvo hotuvalo sa zajtrá odcestovať ďalej, a preto
zamestknáva sa upratovaním svojích vecí na cestu, a včasnejšie ako inakedy dalo sa na
odpočinok. I dôstojníci všetci včasnejšie políhali, mimo jednoho, ktorý celú noc oka
nezažmúril. — —Na hrobe starej Beláničky kľačia dve postavy. Kto sú to? Kto by boli inší, ako dôstojník
Beláni, syn tam odpočívajúcej mamičky, a jeho milá Anička.Tam sa on lúči i s matkou i s milou; že lúči sa bolästne, to si domyslíme.Či vráti sa ešte raz ku hrobu matere?Či ešte privinie k sebe Aničku v rodičovskom dome?Záhadné otázky, niet na ne určitej odpovede nikde.Druhý deň odobralo sa slavnostne dobrovoľníctvo od nás so spevom národním poberajúc sa
preč. Horliví mešťania odprevádzali ho až hen doKämenian. V duchu a
so slzami v oku všetko šlo za nimi; najuprimnejšie žehnal jím starý Ružička, a
najsrdečnejšie plakala — naša Anička.VZatíchla búra vojny, len stopy ktoré po sebe nechala, — a boly ony veru niekde dosť
smutné a hrozné — upomínaly na ňu. — Všetko prišlo do starej koľaje ako keby nebolo sa nič
stalo. A predsa stalo sa veľa, veľmi veľa! Lež čože! svet je krátkozrakí; mnohí ani len to
nechápali, čo sa všetko stalo za tých 16 mesiacov. Jedni borili, druhí bránili, a predsa
obom jednako odmenené boly snahy jejich; jednym odmieňali sa tym, čím iných trestali; ba
neskôr ešte horšie. Tak pomaly zatíchly vlny búrok, a i naší dobrovoľníci zamenili meč
zase, ktorý s perom, ktorý s pluhom, každý dľa svojho povolania. —Len našej Aničke sa zle vodilo, a tak zdalo sa, akoby v jej živote len teraz počínala sa
búra a neresť.Starý Ružička odišiel k otcom. Anička ostala samotná, ako prst. Mať už od desiatých
rokov v hrobe, otca pochovala teraz — nevolná sirota! Keby len aspoň stará pani Belánička
bola zostala na žive, s ňou by sa potešila bola; ale i tá v hrobe, a milý ďaleko. Kto vie,
v ktorom sveta kraji; kto vie, či ešte živý?!Hrozné položenie! —Celý svet stal sa Aničke našej nemým hrobom, ľudom vyhýbala, akoby odumrela svetu. Hroby
milých boly jej jedinou potechou na svete. Ráno, večer — navštevovala jich. A keď prišla
jar vyzeraly hroby, ako pekné zahradky. Najkrajší z nich bol hrob matky jej milenca. —Krásne boly v čas jarní tie hroby, krásné ruže kvitly na nich; ale čože tak od razu
obľadly ruže líc Aničkiných v krásnom jarňom čase ružovej mladosti?Vyzeraly tie hroby ako živé; kto po pri cintoríne šiel, každý pozastavil sa pri ních, a
rád díval sa na jích krásu; ale prečo tá Anička mladá, predtým živá a veselá, vyzerala
akoby živý hrob? s nikým neshovárajúc, s nikým netešiac sa na svete, okrem tých hrobov?Hja, keď milí v hrobe — najmilejší — ďaleko.*Či by sme sa nepodívali k nášmu umelcovi, ktorý po prestatej búre zamenil meč svoj, ten
meč, ktorého opásanie mňa chlapca tak blažilo, ako hádam ani jeho samého — zas s maliarskym
štetcom. —Ako sa mu vodilo? —Neviete vy rodáci mojí, ako vodí sa naším umelcom? —Sčastný národ, ktorý má múdré hlavy, šikovné umelé ruky na synoch svojích. Sčastný
národ, ktorý má synov neohrožených, hotových položiť i život svoj i všetko za blaho jeho.A náš národ je dvojnásobne sčastný v tomto ohľade, bo vedú ho nie len múdré hlavy
šlechetné charaktery, no má — sláva Bohu! — i synov obetivých, ktorí vďačne i krev vylejú
za blaho národa; — len jedno je nesčastie, ktoré ale takmer toľko zaváži, ako tamtie dve
sčastia, a to je, že hlas tých múdrych hláv bez ozveny zaniká, že tie obete bez účinku
ostávajú. Ľud je hluchý; nečuje hlasu svojich spasiteľov, ba často ešte križuje jich. Ľud
je stelesnelý; pálenka milšia mu ako sláva a blaho národa. Ľud je zotročilý; ruku ľúba
tomu, čo ho mravne ubíja. Tych pár sto šlechetných obetivých, národovcov, osihotene
dovoláva sa slobody a práva, a planý svet — trebas i pravdu majú — nevšíma si slov jích, bo
vraj, čo nás po vás, keď nestojí za vami národ váš. A národovci, ktorí posvetili sa národu,
ktorí krvopotne vymáhajú mu spravodlivosť: miesto aby uznania dákeho dochádzali, na tomto
svete zriecť sa musia všetkých výhod, mieru, blaha, pokoja.Nesčastný národ ten, ktorý nesčastnými robí na celý život tých, ktorí jemu k životu
sčastiu a sláve dopomáhajú.A v tom dvojnásobne nesčastný je národ náš slovenský.Či napraví sa to u nás skoro?Dal by Bôh! Avšak ani vedomcom ani umelcom ešte v národe našom až po dnes veru ruže
nekvitnú. Nie je to aj div. Zošarpali protivníci celý život náš, — ťažko ho je zdobiť a
okrašľovať i vedou i umením. Preto u nás trvá povšechný diletantismus; preto u nás ešte
vedomci a umelci nie sú v cene, ba ani len — nevyžijú. Kto neverí, nech číta životopis
Hollého alebo Štúrov, abo nech opýta sa umelcov naších: Bohúňa i Klemensa. Tí to dosť trpko
zakúsili. —A kde je náš umelec, kde Aničkín milenec — a čo robí?Náš Beláni bol v Prahe. Umienil si po skončenej búrke dosiahnuť stupňa dokonalosti
umeleckej a z Prahy potom odcestovať do Mekky umelcov, do Ríma; a potom len, keď by za pár
rôčkov zo všetkým tým hotový bol býval, navrátiť sa do domoviny, postaviť sa na slobodnú
nohu a samostatnú postať života, a pojať drahú Aničku za vernú manželku svoju.Nič, ani litery nepísal domov, nič nedal znať o sebe, chcel milých svojich len potom, u
cieľa súc, príjemno prekvapiť.Avšak človek mieni a pán Bôh mení.*Kdeže najdeme o pár mesiacov už mladého, nádejného umelca nášho? Kdeže kvitne sláva
umelcová?V hrobe!Za živa nezná národ spasiteľov, oblažiteľov svojich: pozná jích len po smrti. Za živa
mučí najvernejších svojích, dáva jim korunu tŕňovú, — po smrti vije jim vence, pomníkami
ozdobuje kosti jích zotlelé.Úbohá to sláva, ale neide to ináč na tom našom svete.Homér žobral za živa — po smrti jeho hádalo sa sedem miest o jeho rodisko, a každé by si
ho rado privlastnilo bolo. —Koľko básníkov, umelcov hladovalo, zomrelo v nemocnicach?Po smrti radi by jich boli uznanlivejší potomci z hrobov vyhrabávali — keď už pozde
bolo. —„Tak to býva z mužmi, čo národu žijú:Svet jim býva vďačný, až keď v hrobe hnijú!!“Jedno číslo jediných toho času slovenských, avšak ozaistvýtečneredigovaných Lichardových novín, donieslo nám smutnú zprávu, že Samko Beláni umelec a
bývalý dobrovoľník zomrel, za ktorou trúchlivou zprávou nasledoval obšírny opis pohräbu
tohto nášho mladého, umeniu a národu privčas zosnulého rodáka.Mnohé oko zavlhlo nad touto smutnou vesťou, mnohé rodocitné srdce zachvelo sa; ale úbohé
srdce našej drahej Aničky Ružičkovej — puklo.Prijdúc ako študent domov na prázdniny, ukázali mi tichý, opustený hrob jej.Tam je rodinka naša drahá spolu v lone Krista Pána, ktorý tiež nosil korunu tŕňovú za
spasenie naše — blažená po nesčastí časnom, vo večnosti.Sám milostivý Hospodin ju osláv!*Cestujúc pred dvoma rokami krajom rodným, nezabudnúl som navštíviť v jeden tichý mesäčný
večer — hrob Aničkín.Našiel som ho. Pekný ker zakvitlý bielymi ružami strážil ho a slávik spevavý žalostne
nôtil si v ňom. —Nikdy nezabudnem prekrásny večer ten.Odtrhnúl som si jednu plno zakvitlú ružičku z hrobu Aničky Ružičkovej na pamiatku.Ako som ju trhal, vyletel slávik z neho, a letel bystro preč, akoby sa mrzel, že ruším
blažený pokoj mrtvých. — Ale vráti sa on ešte nôtiť pieseň svoju na hrob tichý; či uvidím
ho i já ešte kedy? — Bôh vie! — | Bachat_Umelec.html.txt |
Príde čas…Tvár Anči Jachtačky Riapeľovie ostávala vždy zamračenejšia. Čelo posiate vráskami,
naveky trúchle, ako by nikdy slniečka nevidela zasvietiť. Slova jej — pravda, i ťažko jej
je čo len jedno vysloviť: zajaká sa, preto ju i Jachtačkou volajú — sotva počuť v dome.
Robí, ako by bola onemelá. Jej dievke, Zuze, totiž pominuly už dvadsaťštyri roky, a nik ju
neberie. Druhé dievčence, i jej vrstovnice, sa dávno povydávaly, poniektoré sú už i
matkami, mladšie tobôž berú popri nej, a ona ostáva. Nik ju nevezme, a dosť je krásna. Jej
tvár je biela, vlasy žltkasté, a ústa keď otvorí, odhalí pekné červené ďasná, ako krv. Len
nos, veľmi prehnutý medzi očami, čo ju trochu špatí… Pekná je dievka Jachtačkina, sama to
vidí, smelá a veselá — a ostala predsa. Čo i boli pytači, nestáli za slovo. Ešte súsed
Ondro Chrenko zbavil, ale druhý, na príklad Paľo Bodorovie, keď ju pýtal, Ďuro, muž, temer
sa zašiel od jedu. Ani neverí Anča Jachtačka, aby nejaká kliatba nebola nad ich domom.Dnes zarmútila sa Anča zas. Páni dovolili mládencom ženiť sa bez písma v osemnástom
roku. Každý rodič ponáhľa sa použiť to; ženia synov o zlomkrky. Dievky len tak chycú, ani
sa nedostáva každému, i na vidiek idú za nevestami, ale o jej dievke nechce vedieť nik.
Niektorú i traja pýtajú. Tu spodných Mara práve stojí pri stole a chváli sa takto:„Ja neviem, čo mám robiť, tetka Anča. Dievča mi pýtajú i traja, a má ešte len pätnásť
rokov, — ono nechce ísť!“ Súseda drží hore hlavu. Na ľudí nehľadí, len kdesi pomimo do
povetria, von oknom.„Ako chceš, tak si sprav,“ odpovie Anča trúchle. Dávať rady nemá vôle. Súseda iste len
preto prišla, aby sa pochválila a ranila jej srdce. „Aj moju pýtali v pätnástom roku:
Ondrík Chrenkovie. Nedali sme ju; Ďuro nechcel, že je mladušká veľmi, a hľa…“ Na lavičke
pri peci sedel jej muž Ďuro a plátal širicu. Jeho tvár je samý vzdor. Kedysi bol v
hojnosti, i prišiel o všetko, a teraz už voly pasie. Zeme kúsok síce má ešte, no tá tŕním
zarastá zanedbaná. Ani do árendy neberie ju nik. Iba pýcha čo mu ostala — nič iného. Ako
odznely ostatné slová z úst ženy, trhol hlavou nazlostený. Hodil ostrým, sivým okom po nej,
ako by ju chcel prestreliť pohľadom. No Jachtačka nezacítila zavracajúceho zraku; vraví
ďalej: „Ak sa ti dievke triafa, dobre, len ju daj, čo je i mladušká. Keby ja moju bola dala
do Chrenkov, nebola by mi dosiaľ dievkou na hrdle!“Ďuro fločí zasa. Súsedu zunoval; každý deň je v dome a každý deň ho s čím-tým pokúša,
aby jej pomohol. Ich je v dome málo: ona s otcom a jej dievča. Pravda, že i ona má štedrú
ruku oproti nim, preto krotí seba Ďuro. Osopí sa len na ženu:„No, čože je zato? Nemá ešte štyridsať rokov! Veď sa môže ešte vydať, i mohla sa dosť
ráz.“„Veď sa mohla, mohla,“ povie Jachtačka trochu potešená, zajakajúc sa. Je pravda, že sa
mohla vydať i viac ráz. Ale Zuza je pyšná, ako tu jej otec. Akým spôsobom na príklad dala
košík Paľovi Bodorovi, čo býva na hornom konci, v drevenej chalupe, na tom smeje sa dosiaľ
celá dedina: Ba i ona sama s rozkošou i za pol roka rozprávala ženám pri každej
príležitosti: „Táto ti vám takto spravila: Bodor dnu na dvere, ona von dvermi. Ušla do
súsedov. A keď prišla domov, zastala si v pitvore a ztade zavolala na mňa: ,Mamo, či je ten
ešte tu? Hihihi!‘ Ta—ta—tak sa ten, pravda, hneď i bral domov!“ A Ďuro pohoršený povedal i
sedem ráz cez deň: „Ja moju dievku niktošovi?!“ I hrozil sa pritom, ako by mal vôľu komusi
hlavu rozštiepiť. „Ja moju Zuzu nedám za pol tejto dediny!“No teraz sa už viac nechlúbi tak ani on so Zuzou. A Jachtačke vzdychlo sa zhlboka.„Len ty daj dievča,“ rečie súsede, ktorej oči ponad stôl blúdia oknom kdesi. „Máš i
druhú ešte. Ja len jednu mám, a — a…“ Tu prišlo jej na um, že ju Ďuro zavrátil, i povie
rýchlo, zajakajúc sa: „Ale sa mohla vydať dosť ráz.“„Pravdaže sa mohla, hľa, na príklad i za Bodora,“ povie súseda, hlavou kývajúc. „Aj ten
ta zbavil…“„Čo, Bodor?!“ skríkne pyskatý Ďuro od širice a div že nevyskočí hore, oči strmo zabodnúc
do súsedy. A i teraz mal výraz, ako by chcel niekomu hlavu prebiť. „Kto by dal za niktoša
dievku? Daj si ty svoju!“Súseda prenesie oči z jedného okna do druhého. Tvár jej je pokojná, nevidno na nej, že
sa jej dotkol jeho krik, alebo že sa poľakala.„Čože by ste ju za Bodora nedali? Ľaľa, voloviari!“ pomyslí iba pohrdlive.„Prvého kupca nebolo treba opustiť,“ povie hladkým hlasom.„Ver’ nie!“ na to hneď Anča, rada, že súsedu krik Ďurov neurazil, ale že i druhý tiež
tak húta, ako ona, a môže podľa chuti odpovedať. „Ľa, ako je dobre Ili Slízekovie za ním.
Ale to už bolo, hádam, tak súdené, aby sa… A tú tvoju ktože chce?“ zahovorí rýchlo,
zajachtávajúc sa, aby sa zasa nepozabudla a Ďuro ju nezavrátil.„Ondrík Šuriakovie. Veď ju i traja chcú.“ Súseda postojí a blúdiace oči oprie na dlhú,
ovisnutú tvár Ančinu, čo tá. „Sýkorovie Paľko tiež a Jano Hríb…“Jachtačka kývne hlavou. Tvár jej je ako kameň. Keď srdce žiaľom umiera, nemôže tvár byť
veselá. Na ume jej je vždy len jej Zuza, čo sa čo vraví, že sa dočkala dvadsiatehoštvrtého
roku s vrkočom — a taká krásna. Veď spôsobnejšej dievky sotva bolo v dedine. Anča nevedela
sa dosť nakochať v jej kráse, keď sa vystrojila na príklad i do kostola. Ona, jej mať,
nikdy taká pekná nebola a sa i zajakávala (ako i teraz), a predsa sa vydala v osemnástom
roku… Ďuro viac sa nezastarie do vravy. Pláta širicu, s jedom ihlu vyťahujúc z nej, ale v
srdci mu vrie, ani v kotle voda.„A pohútajte si, tetka, že sa i Ondro Skalákovie ožení. Či ste počuli?“„Nie, nepočula.“ Anču ani veľmi nezaujímajú terajší mládenci, odpovedá bez účastenstva.
Ani jeden by jej dievku nevzal; všetci sú mladší, ako ona. Jeden je ešte pre ňu súci v
dedine, no ten je nie doma už tri roky. Ďuro šije zmužile, no málo chybí, že nepovie
súsede: „Či aj ten chce tvoje dievča?“ Ale sa zdrží.„Počula som, že i Števa Rebrinovie oženia, priam ako sa vráti s vojenčiny,“ zas súseda.
Pozrie na tvár Ančinu, zrazu ožitú a obliatu ľahkým rumencom. To je, ktorý by bol pre jej
dievku najlepší.„A… a či pri-príde už?“ spýta sa zvedavo.„Čakajú ho každý deň, že vraj vojny už nebude. To povedaly nevesty, na moje vlastné uši
som počula, že ho stará hneď ožení, ako príde. Viete, aká býva chorá. Že len za to prosí
Boha, aby jeho mohla dočkať a potom doviesť do človečenstva…“Anča vzdychla mimovoľne a rečie:„Kohože už len vytiahne?“„Neviem, koho mu stará rozkáže, a tá nechce pochabé dievčence. Viete, aké reči má, ako
kňaz na kancli…“ i pozerá vnímavo do očú Jachtačke, ako by ju vystríhala, aby nemala
daromné nádeje, lebo Zuza bola vždy rozvírená a i teraz je.Akosi zasekla sa im reč. Pyšný Ďuro síce má na jazyku sto zlostných rečí, no nepovie.
Šije, srdito ihlu vytrhajúc zo starej širice, dobre ju nedošklbe. Zajtra chce statok
vyhnať, voly — čas je tu. Paša sa už zelená. Starý Sochoš, s ktorým pásavajú voly, vravel
už tiež, že ísť treba. Preto pláta Ďuro širicu, ale ju vari nedopláta pre hnev. Ešte vraj
za Bodora dievku! Ktorého za nič nemá každý, z ktorého smeje sa každý, ktorého otec bol
tiež niktoš, neuctený od nikoho!…„Veď som prišla, tetka Anča, či by ste Zuzku nepustili zajtra pošatriť nám konopnicu.
Orať by ju bolo načim, čas je tu. Čeľadi nás je málo, a ja už musím ponáhľať šiť. Veď
nechcem darmo, a vy nemáte takej roboty. Nezamešká veľa…“Iba to bolo treba teraz Ďurovi, aby ho o niečo prosila Mara. Tvár zapálila sa mu ako
fakľa. Oči blčiace fľochajú po širici, ktorú plátal, ako by ho tá bola nahnevala.„Nepustím!“ rečie srdnato, predbehnúc ženu s odpoveďou. „Keď vám je čas konopnici a keď
vás je malá čeľaď, držte si sluhov!“ I trhne hlavou vzdorovite. Mara chce len, aby sa jej
darmo robilo, skuhráni, za to, čo vše hodí žene niečo do kuchyne.Anča zdúpnela, oči uprúc na Ďura, a Mara tiež nevie, čo počať od zadivenía. Hoci je Ďuro
prchký, ale proti nej sa takto ešte neopovážil nikdy. Veď ich zaretuje vždy, keď sú v
potrebe.„Zajtra vyženieme voly. Budú strečkovať, ako na prvo. Ani čert ich neupasie; bár by sme
boli pri nich i desiati,“ povie Ďuro, vysvetľujúc, aby zahladil ostrosť svojej odpovedi.
„Bačik Ondro sú hluchý, ako tĺk, s tými sa nedovraví ani jeden duch,“ povie ešte.„Veď… veď si povedal, že len na piatok budeme vyháňať?!“ jachtá Anča nesmelo a
očervenelá v tvári pozerá na Ďura. On mykol hlavou zasa.„Zajtra vyženieme!“„Ale veď bačik Ondro Hluchý ani doma nebudú zajtra,“ nadmieta ešte nesmelo Anča, ktorej,
ako i súsede, ani čo by bol nôž do srdca vrazil pre Ďurovu odpoveď. Ďuro zdvihol hlavu a
fľočil ostrým pohľadom po žene, že hneď zamĺkla. I súseda mlčí a nevie, čo si má počať.
Veľa im spomôže, zachráni, ako vie, o vrátenie ani nedbá, iba čo si vše Zuzu vypýta na
pomoc. A tu Ďuro ani čo by ju kyjom ovalil. Ani na rodinstvo nehľadí — sú rodina tak trochu
— ani na súsedstvo. Nevraviac slova, Mara odchodí. Anča vyprevadila ju predo dvere.„Zato sa nehnevaj, Marka,“ rečie jej tam hlasom smierlivým. „Vieš, aký je Ďuro, že je
prchký. Takého chlapa svojej hlavy ani nieto v dedine, ako je on. Aby mu ani slova na
priekor! Ja ti pošlem Zuzu, ale zajtra nie, až keď zabudne.“„Veď ja viem, tetka, že sú bačik prchký, že koľú a štopú, ako tie voly, čo pasú,“ povie
Mara Jachtačke, „a už i nemajú prečo byť taký — voloviar…“ chcela doložiť, no zamĺkla.Do izby sa vrátila Jachtačka, ešte ani dobre dvere nezatvorila, už skríkol Ďuro:„Že by som tú ženu dnes ostatný raz videl v svojej chyži! Ja sa za našu Zuzku ani teraz
nezahanbím!“„Čože by si sa zahanbil,“ nadmieta trochu zľaknutá Anča. Ona sa mu strojila robiť
výčitky, a on, hľa, ju predišiel. Ďuro akosi začína sa meniť. I proti nej prchkosť
dokazuje, čo predtým nikdy nezažila od neho. „Ale vieš, že nás Mara dosť ráz zaretuje,
zachráni…“„A neodrobíš jej to naveky? Malá čeľaď… drž sluhu! Veď sa jej nesvedčí, škrhlani, aj
otca držať v takom jarme… Moja dievka nebude darmo robiť nikomu, nie zato som sa trápil s
ňou, — nech leží radšej pod slivkami. Ona má robiť na cudzej čiastke, a naša prielohom
leží!“„Veď je to zle, že prielohom,“ povie Anča, tiež sa ozvúc. Bola kedysi majetnou; doniesla
do domu dosť — zato ju vzal Ďuro. „Veď sa nám vari zato dievka nevydáva. Ja som bola dosť
žobrák, a vydala som sa v osemnástom roku. Ona, krásna, dosiaľ je tu. Nie je na nej chyba,
ale na nás, lebo sme mali hojnosť všetkého, a nemáme už nič. Ty voly pasieš. Ktože ti ju
vezme? Nechybí Bodora…“ dokončí tichšie a čaká, ako sa nasŕdi Ďuro.Naozaj skríkol, ako čo by ho boli uštipli:„Čo, Bodor?!“ Líca očervenujú mu a horiacimi očami dobre neprestrelí ženu. Zdvihol ruku,
že sa zaženie proti nej, keď sa dvere otvorily a dnu vstúpila mladá, pekná dievka, Zuza.
Ide odkiaľsi od súsedov — gazdovstva nieto, roboty málo v dome, a čo i jesto, vôle do nej
nemá. Je pekná. Červené líca, biela tvár. Oči belasé, strmé a smelé, ako otcove. Žltkasté
vlasy pekne priliehajú jej na čelo, a keď sa zasmeje, červené ďasná ako stužka ukážu sa jej
v ústach. Len nos čo ju ako mak špatí, medzi očami veľmi prehnutý.„No, čože je — zasa o mne vravíte?“ rečie strmo a pozrie na otca i mať, zbadajúc ich
zatíchnutie. Dosť ráz ich tak pristihne v svade o nej — a hnevá sa zato. Ďuro nepovie nič.
Složí širicu na lavicu a ide si pre dratvu do komory. Sošije i remenec roztrhnutý na nej, a
k tomu treba mocnejšej niti.Jachtačka odpovie dievke:„A ver’ zas!“„Inšie ani neviete, len o mne sa doháňať. Radšej by ste si zápražku pomiešali, — vari
vám horí,“ povie Zuza.Anča skočí k mašine, odhodiac pradience priadze, čo chce namotať na cievku, ale nenechá
dievku bez odpovedi.„A ty si ho mohla radšej tkať doma, ako po súsedoch chodiť. Ženy plátno už i vybielily,
a nám sú krosná tu!“Ako dcéra „ostarela“, často sa na ňu oborí. Predtým by jej za svet nebola dala zlého
slova, ani muž nedopustil, čo by čo bola spravila Zuza.„Načo ste tak pozde navili?“„A kedyže som mala, keď sme musely čakať, kým si druhé otkaly?!“„Mohli ste krosná nepredať!“ odvrkne Zuza.Sadne za ne neochotne. Nikdy nebola vytrvalá v práci, rozmaznali ju, voľkali a slúžili
jej, ako princezne. Teraz každého za nič nemá.Starej ovisnuté líca zapálily sa hnevom. To je pravda, že krosná predali, lebo sa iného
chytiť už nemohli, keď bol Ďuro chorý a na doktora bol načim groš. No nejde vykladať
dievke, ako sa stalo, vie sama dobre; obrýkne sa za iné:„Veď nie čudo, že ťa nik neberie. Celé dni sa po súsedoch moceš. Ja som bola i chybná, a
vydala som sa v osemnástom roku.“Zuza pomece plecom. Je ako hus. Môžu jej vravieť, čo chcú, nedbá. Strasie sa, a kvapky
dažďa popadajú s peria.„Veď apa dosť boli vinovatí, že si vás vzali,“ rečie.„Čože by bol vinovatý býval?“ pohorší sa Jachtačka a dlhá tvár zapáli sa jej. „Veď som
mala peniaze, mala majetok!“„Takže ste ho kde podeli? Žili ste ako páni. Teraz je však dobre apovi i voly pásť.
Preto mňa nik nevezme…“„Či Ondro Chrenko nebol dosť súci čeľadník, že vraj preto! Ľa, ako je dobre Ili
Slízekovie za ním,“ volá Jachtačka, očervenievajúc od hnevu i námahy nejachtať.Do izby vstúpil Ďuro s dratvou v ruke. Pozrel strmo na očervenenú tvár ženinu i na
dievku, no nezastarie sa. Ony dve často sa schlpia v posledné časy, no Ďuro nemieša sa do
toho. Obe rád má, nevie, ktorej by mal stránku chytiť. Anča zatíchla, ako vkročil, no Zuza
povie nedbalo:„Ľa, mohli ste vy tajsť zaň!“ Ona nedbá nič. Bola naveky smelá, nekarhali ju, len vždy
chválili. „Vtedy ste mi nepovedali, že by šla. Čakali ste vari Paľa Fijalkovie. Keby bola
bohatá, bol by prišiel i ten,“ vraví Zuza hlavato.„Aj chudobné dievčence sa vydávajú. Likáčovie sú tri, nemajú nič tobôž, a po jednej ich
vynášajú z domu. Aj teraz sa jedna vydáva!“„Ja sa nemusím!“ hodí plecom nedbalo Zuza za krosnami.„A mohla by si sa, — stará dievka je každému tŕňom v oku.“„Nemusím tu byť. Sveta dosť — pôjdem slúžiť.“„Kdeže pôjdeš?“ ohlási sa Ďuro s vyhrážkou v hlase od širice, ako sošíval.„Slúžiť pôjdem!“ opätuje Zuza smelo a hlavato.„Čo!? Aby slúžiť šla moja dievka?“ skríkne Ďuro. Oko sa mu pyšno zalesklo, ako by mal
dosiaľ plné stodoly. „Ani jeden z mojej roty Riapeľovskej neslúžil ešte, ani ty nebudeš!“„Riapeľovské pokolenie — a voly pasiete,“ hodí mu slovo ona.„A sa nazdáš, že je to hocikto, na koho dedina sverí čriedu volov?“„Aj v službe len starou dievkou budeš!“ zastarie sa im Jachtačka zasa po svojom.„Pôjdem, kde ma nik nepozná — do mesta,“ rečie Zuza. „Složím sedliacke rúcho: panej
nepoznať, či je dievkou, či ženou.“V tej chvíli, ako to vyriekla, Ďuro opäť trhol hlavou a pozrel na dievku akosi divo.
Tvárou prešiel mu ľak a oči strnule hľadia na ňu.„Do mesta?“ zakríkne Anča, jachtajúc a očervenievajúc. „Nič nenačim dievčici, len aby
šla do mesta slúžiť. Na posmech vyšla ešte každá, čo ta šla…“Ďuro spamätá sa tiež. Oko mu blčí. Trhol hlavou a zavolá:„No, aleže by nepočul viac takú reč. Dám ti ja mesta poza uši!“Nastala tichosť. Zuza pomece plecami, no nepovie nič otcovi. Začne tlieskať bidly za
krosnami, ako len vládze najväčšmi. Ani Ďuro nevraví viac. Širicu doplátal, poskladal ju,
položil na lavicu a sedí pri nej bez slova. Deň sa už chýli k večeru. Cez okná padá ružové
svetlo zôr. Na stole večera navarená parí sa do povaly — práve ju Anča naliala. Vôňa
roznáša sa od nej po chyži. No Ďuro toho nezbadá. Ruky drží složené, tvár mu je zmenená,
oči upreté do zeme. V tej chvíli, nečakane a nežiadane, ako dievka spomenula službu v
meste, prišla mu na um Anka Pavkovie, ktorú tak rád mal za mládenectva a ktorej sľúbil, že
si ju vezme. Ona čakala na neho, kým sa vráti s vojenčiny, nevydala sa, hoci ju chceli i
druhí — a on ju oklamal. Ostarenú potom nechcel viac nik, ba na posmech bola každému v
dedine. Šla svetom, slúžiť do mesta, a to bola jej záhuba. Na to myslí Ďuro, na čo už dávno
bol pozabudol. Jemu bolo dobre v hojnosti, a Anka je už dvadsať rokov pod zemou tam na
cintoríne. A teraz prišly mu na um i jej slová, ktoré povedala mu s vyhrážkou, keď sa
ostatný raz shovárali spolu:„Ešte ti prídem na pamäť!“*Ráno ešte len svitalo, keď Ďuro Riapeľovie bral zaplátanú širicu s klinca, že ide voly
vyháňať do dediny. Vzal i trúbu s police a, prevesiac ju cez plecia, šomre medzitým:„Bude čas, a ja ti prídem ešte na myseľ.“Slová Pavkovkine, dávno povedané, ktoré od včera vždy sú mu na ume, nepokojac mu srdce,
že nespal čajsi celú noc.„A—a nedočkáš, kým ti uvarím fruštik?“ ozvala sa s postele žena, zívajúc a vystierajúc
sa s pôžitkom na perinách.Ďuro pozrel na ňu a teraz, po veľa rokoch, zadivil sa, akú ovisnutú, dlhú tvár má žena;
veď Anka Pavkovie mala okrúhle a usmievavé líčka, ako dieťa.„No, nedočkáš?“ opakuje ona otázku, zas len vyzivujúc. Spalo sa jej dobre, a len na jeho
šramot a šomranie sa prebudila.Ďuro hodil plecom. Tvár vyráža mu mrzutosť. Ostré oči skáču nepokojne s jedného miesta
na druhé. Kto by čakal na ňu? Kým sa ona zodvihne, naučená na pohodlnosť, ujde hodina. Veď
ju sám maznal vždy až dosiaľ. Vážil si ju, lebo ju bral majetnú, a miesto nej strčil sa sám
všade, kde bolo ťažšie. Zato je taká rozležaná. Ani ten dom nedrží ako treba, smetí po
členky, hľa, teraz vidí. A zato i jej dievku neberie nik…„Kým sa ty nahútaš s tej postele, ja budem na poli,“ povie s hnevom. „Majú mi gazdovia,
ako vlani, opomínať vždy, že pozde idem so statkom? A to všetko zato, aby ste vy, lenivice,
nemusely fruštik nosiť do poľa. Teraz nos!“Anči, počujúcej jeho reč, zrazu pretrhlo sa zívanie i driemoty. Pozrela naň zarazená.
Čože je to s Ďurom? Aký ostáva divný. I včera, keď ho volala na večeru, okríkol ju, ani
nejedol — a dosiaľ ešte nepočula zlého slova od neho.Ďuro vyšiel do pitvora. Odchýlil dvere na komore, kde spávala Zuza, a zavolal tej:„Zuzka, hore sa! Už je deň!“ Hlasu svojmu dodáva nežnosti, aby znel, ako dosiaľ, keď ju
oslovoval, no nejde mu. Slová vypovedá zhurta; hnevá sa i na ňu.„Óoov! Či už?“ zavyje tá tam v komore, tiež vyzivujúc, ako jej mať. „Veď sa ešte len
brieždi. Tma je v komore. Kto by vstal? Nech idú mama!“„Mama! Keby sa aj tej chcelo vstať! Druhé dievčence sú už na tráve, a tebe sa vidí
privčas!“ Ďurova duša je rozdráždená cele. I toto ešte nikdy nepovedal dievke, len:
„Oddýchni si, idem sám.“Zadiví sa i dievka tomu novému zvyku. No berie sa s postele, len čo vraví:„Keby sme mali kravu, šla by i ja na trávu. Ale keď nemáme, načo pôjdem? Iba ak vám.“Zaviazala strapatú hlavu do ručníka a smeje sa na tom, čo povedala v rozpustilosti.
Prehodí potom červenú sukňu na seba a ide von.„Och, či mi je už zunovaná táto vec!“ šomre, idúc dolu dvorom. „Voly vyháňať, voly
zavracať, jedlo nosiť!“ A vzdychnúc si tlmeno, šepce si: „Bože, donesteže už toho Števa s
tej vojenčiny, že by ma vzal!“Na prostred dediny stala si na skalu — otcova trúba zavznievala kdesi na hornom konci —
a obzerala sa dookola. Ráno je krásne, svieže. Na dedinu padajú odblesky ranných zôr a
osvetľujú zavreté dvory. Slivčiny sú samý kvet; biele stoja v záhradách, ako na Turíce
odetá dievka. Okolo nich ozýva sa bzukot včiel, hoci je ešte nie deň. Kde-tu vidno ísť
mladú ženu s batohom trávy, čo v cudzom vyžínala. V povetrí ozýva sa štebot lastovíc. Zuza
ožila tiež; driemoty jej prešly. Zazívala ešte raz a, hodiac okom na murovaný dom
Rebrinovie, čo stál od boku v prostred dediny, v rade s druhými, zakričala veselo a
vyzývavo, čo jej hrdlo stačilo, všetkým do dediny:„Daj statok, nech tu nestojím, dááj!“„Máš stihu!“ zavolal jej hneď, v druhej chvíli, ktosi za chrbtom.Zuza zvrtla sa na skale a obzrela sa. Pri dome Grňovie stojí nízka, ošarpaná postava
mládenca. Košeľu má učiernenú, hlavu strapatú a nohy v krpcoch špatne obuté. To je Bodor,
čo býva na hornom konci dediny v drevenej chalupe. On, ktorého si nik neváži, lebo jeho
otec bol niktošom.„A ty čo tu chceš?“ zavráti ho Zuza, zazrúc naň so zhnusením. Nieto dňa, čo by sa jej
kde-tu do cesty nepodplietol. A dosť sa hnevá, že sa ju pýtať opovážil.Bodor, mavší otca niktoša i sám niktoš, nenaľaká sa jej pýchy, ani z dobrej vôle
nevyjde, hoci mu taký košík dala, že sa na tom smeje celá dedina. Okrúhle oči, blýskajúce
falšou a šibalstvom, upiera na Zuzinu peknú postavu a zavolá jej:„Chcem ti povedať, že máš stihu!“„To!“ povie starý Ondro spodných Riapeľovie, ku ktorým Ďuro nepustil Zuzu konopnicu
šatriť. Dohnal voly dcéry-vdovice, ledva sa dovlečúc, a dopočul, ako sa Bodor so Zuzou
shovára. „Tak jej je, ako panej; v chládku vyseduje.“„Ani grófke!“ odvrkne Zuza, nič si z toho nerobiac. „Alebo ako princezne!“ I zasmeje sa.Starý Ondro sa nahnevá; rečie horlive:„Ba ver’ nech si mojou dievkou, nesedela by si celé dni pri ihle, ba ver’ by si robiť
musela!“On teraz musí konopnicu sám čistiť, a s ňou bola by skôr obšatrená.Zuza pomece plecami a, nedbajúc o starého, zavolá neveste Chrenkovie, Ili, čo nesie
batoh mladého listia na chrbte:„Zkade ideš s tou bučinou?“Ili Chrenkovie chvoje bučiny visia i nad oči z batoha. Je svieža, ako to ráno — pekná.
Líca omaľovalo jej čerstvé povetrie na červeno, oči skvejú sa jej, ako rosa v slnci.„Hádaj, že zkade!“ odpovie Zuze, so smejúcimi sa očami.Zuza prizerá sa jej, aká je šťastná, na mieste, kde ona mala byť. Dobrá vôľa len tak
žiari jej z tvári. A Zuza musí pritlmiť vzdych. V srdci túžba zas: keby skoro prišiel Števo
domov…Zuza sostúpi so skaly. Junčoviny i volov, ktoré ju už omrzely, nadoháňali ľudia so
všetkých strán. Apa a bačik Sochor ženú ich s horného konca dediny. Junce skáču, ako
spochabené. I Zuza i žena Sochorova musia pri nich byť v tento deň. A Zuza nemá vôle na to,
zavracia neochotne. Iľa Chrenkovie jej je na ume so svojou šťastnou tvárou. Oľutovanie jej
robí kríž, v srdci túžba, a oči vždy len na cestu obracia, čo vedie z mesta, zkade, ak by
prišiel, pôjde Števo. No darmo oči napína…Cez poludnie voly zahnali pod buky na meridzu. Chlapi si posadali vedľa nich pod stromy
a ženy odišly pre obed. Riapeľ tvrdo čaká; je lačný. Fruštik, čo doniesla žena, nebol
dobrý, zdal sa mu nedosoleným. Zrazu akosi ani to jedlo nechutí mu, ako chutievalo.„Čože nesieš?“ spýtal sa Zuzy, keď sa vrátila s obedom a dochodila k nemu s črepničkou.„Bôb!“Výraz tvári Ďurovej je pošmúrny. Ráno polievka, na obed tiež riedko, večer hádam zas len
lóra. Kdeže sa tie časy podely, keď naveky halušky, husté rajsy, medom dobre poliate,
rezance trojaké naraz, čo v masti plávaly, varievala žena. Tak je už s nimi, že ani dobrého
jesť sa im nedostane každý deň. A nič nemá človek (ako sa povedá), len to, čo užije!„Či je slaný?“ spýta sa mrzute. „Aby nebolo zasa, ako ráno!“Zuza hodí plecom. Že apa začínajú nové zvyky, a to zlé, sa jej síce nepáči, no k srdcu
si to neveľmi pripúšťa.„Solili ho mama!“„No, veď to! Lebo nemám ťažšej veci, ako dosáľať jedlo,“ povie Ďuro s príkrosťou. Složí
klobúk na pažiť k sebe, sníme pokrievku s črepničky a zamieša v nej lyžicou. Navrchu bôbu
masť a škvarky, ako palce veľké, čo on rád. Dosiaľ sa tešil, že mu žena tak vôľu hľadá,
teraz zašiel ho hnev. Hľa, ako ona vie gazdovať! Nie div, že vyšiel pri nej na mizinu.
Práve tak nič nemá, ako by nemal, keď by si bol Anku Pavkovku vzal… Rozhorčeno odvalí kus z
okruha chleba a začne jesť. Nepovie dievke, ako zvykol: „Sadkaj si, dievčička moja, — jedz
so mnou.“ Lebo mu dosiaľ len tak chutilo, keď i ona pomáhala. Zuza stojí pred ním s bičom v
ruke a šibe ním zem, ako by čakala. On povie:„Čo švižkáš tým bičiskom? Radšej zavráť vola, ide do Krajíkovie ďateliny!“ Akosi tvrdo
mu je strpieť i jej prítomnosť, ako spomenula službu v meste. Keby voly nestrečkovaly,
poslal by ju domov, nech mu je nie na očiach; vari ju i pošle… A predtým bolo inak s ním.
Keď len zďaleka videl dievku s jedlom prichodiť, jeho srdce radosťou rástlo a oči zaiskrily
sa mu hrdosťou, ako by nie voloviarom, ale aspoň len ministrom bol a k nemu princezná sa
sbližovala. Ver’ nie raz, ale i päť ráz denne povedal pred starým Sochorom Ondrom Hluchým:
„Bačik môj, nedám toto dievča ani za pol tejto čriedy!“ A hľa, už to všetko pominie, len
mrzutosť a žiaľ čo cíti.„No, ber sa! Nevidíš, že už i viac ide ta? Nech sa aspoň pri pokoji najem tej
chloptaniny,“ rečie ostro, keď sa ani nepohla na jeho príkaz.Zuza mykne hlavou. Nedbala nikdy na ich rozkazy. Rozmaznali ju, korili sa jej, slúžili,
— teraz ňou nevládze nik. Jej je jedno, čo priam celá črieda strepe sa do ďateliny
Krajíkovie a čo ju zdepsia, že stebielka zdravého neostane v nej. Nevľúdny spôsob, akým jej
vravia apa, iba jej vzdor dráždi. Po treťom napomenutí pohla sa predsa. Šibla bičom so
troch medzi oči, potom, zahodiac bič apovi k nohám, sobrala sa proti hore. Ide ta trochu
chodiť pomedzi rozvitú bučinu, a potom pôjde domov. Nebude tu apovi pomáhať, keď sú taký
neľudský… Ako došla k mladej hore, začula od potoka klopot kopýt sa ozývať. Obzrela sa, kto
si to tam kone napája, či nie od Rebrinov, niektorý z bratov Števových, no hneď odvráti
tvár. Tam je Bodor. Vedie chudé kone k vode od orania. On sám je, ako i jeho kone: zle
chovaný, bledý, otrhaný. Krpce rozčapkané, návlaky neporiadne obvité na nohách, ako
špagáty. Nevidno na ňom, že je mládencom, skôr je ako žobrák. Ani nie div: nemá nikoho.
Otec mu zamrzol pred piatimi rokmi, keď sa bol opil, mať pred štyrmi rokmi umrela, — je sám
Bodor v dome, ako prst. Zuza chcela zajsť za buky do hory, keď on zavolal:„A tebe je dobre prechodiť sa v chládku!“Zuza neodpovie, iba perou frkne opovržlive. Bodor zavolá:„Radšej by si mi šla pomáhať k oračke. Bola by si osožnejšia o groš. Sám sa katujem s
týmto statkom, bez pohoniča.“Zas že neodpovie Zuza, no skrútla sa predsa:„Iba sa tomu ufaj, že ja pôjdem!“ I zasmeje sa, pohrdlive pozrúc po ňom, umazanom.
„Zavolaj si Cigánku, tá ti lepšie pristane.“„A tyže si čo, že by si mi nepristala? Veľká pani, ľaľa! Naďšága, čo chodí za volmi,
hohoho! Vy ste boháči, vy! Ako si dvorí, vidíš ju!“ smeje sa on.„Dvor si i ty, keď mi závidíš!“ odpovie ona, za nič nemajúc jeho reči. No v srdci by
priam roztrhala Paľa za to, čo jej vraví. Azda jej ho už iba tí čerti do cesty trepú vždy.„A zem sa mi sama zorie? Či ju mam nechať tŕním zarásť, ako vy vaše?“ zavolá Bodor.„Veľa sa urodí aj tebe!“ na to ona s výsmechom, hoci jej líca vzbĺknu zahanbením.
„Neviem, či vyplatíš kňaza toho roku!“„Ostanem dlžen, ako vy, na tri!“ vráti on a smeje sa.Zuza sa červenie, ako by ju prútom švihali. Neodpovie už, ide do húštiny. Srdce jej je
vzbúrené, čajsi plače. Tak, hľa, akýsi niktoš, Bodor, môže jej navolať. Len prečo
potrovili, o všetko prišli otec a mať! Veď zato sa ona nevydala! Zuzu naozaj zalejú slzy.
No tu, dolu od chodníka, ozvalo sa veselé pohvizdovanie a zavznely chlapské kroky. Niekto
sa približuje hore bučinou. Zuza, pretrhnúc plač, cez vetvy kríkov pozerá, kto to ide. A
zrazu sa jej dych zatajil, do líc udrela krv a srdce jej zabúchalo. Vystúpi rýchlo a zavolá
s uveličením: „Ľaľa, Števo!“ Zuze ústa rozletia sa v smiechu, radosti. Na riasach slzy, aka
kvapky rosy, zabudla si ich poutierať. „Už ťa prepustili?“ Hlasom zvučí jej horúci cit.Hore chodníkom prichodí k nej vysokej, peknej postavy najmladší Rebrin. Na pleci nesie
kapseľku, klobúk má vystrčený s čela. Tvár mu je veselá, pohľad iskriaci, ako takému,
ktorého potká šťastie. Hvízda si, ani čo by bol sto korún našiel. Zastal pri nej.„Ty si to, Zuzka Riapeľovie?“ odpovedal nežne a podáva jej ruku, radostne prekvapený, že
vidí človeka zo svojej dediny, ktorú vyše troch rokov nevidel. „No, ako sa máš? Dobrý deň
ti!“Zuza sa zapáli šťastím. Chytí sa mu ruky a s akou len vie svodnosťou pozerá mu do očú,
medzitým, čo sa jej ústa smejú a odhaľujú pás červených ďasien nad drobnými zubmi.„Neviem, či ťa doma čakajú; nepísal si nič, že prídeš teraz!“„Nepísal. Nevedel som istotne, kedy ma pustia. Že mala byť tá vojna, sami oficieri
nevedeli o čase. Ale na šťastie Rusi všetko utíšili. Rus, to je najmocnejší. Rus, Prajs a
Angličan,“ rozpráva a vysvetľuje Števo milo.„A tak už nebude vojny?“ doptáva sa Zuza zvedavá.„Nie, to je už fest odtrhnuté!“„A aké strachy boly pre ňu!“ Zuza smeje sa váblivo. „Báli sa i za teba a plakali dosť.“„Kto?“ Števo pozrel na ňu zvedavo. „Iba ak mama!“„Možno, že i druhí,“ na to Zuza svodne, ukazujúc zuby a ďasná. „Môž’ to byť, že sa našla
taká, čo myslela, že by ešte škoda bola tvojim mladým kostiam hniť v zemi — v tom cudzom
svete!“„Kto ozaj?“ Števo veselo a teplo pozerá na nu. Kým neodišiel na vojnu, Zuza tiež sa mu
zaliečala, jemu páčila sa tobôž, ale ho odradili od nej. „Kata Hrkovie, čo som k nej
chodil, sa vydala.“„Aj okrem Katy Hrkovie bola, čo banovala za tebou.“„Kto — vari ty? Ľaľa, oči sa ti slzavé!“„Nuž ja!“ povie smelo Zuza. Rýchlo a zahanbená prejde dlaňou po očiach. Potom zasmeje sa
cvendžiaci, až sa hora ozvala, a oči sypú jej horúce lúče. Števo prizerá sa jej, usmeje sa,
potom čiaha rukou za jej ručníkom na hlave, ako by jej ho chcel vziať dolu.„Choď! Neviem, či sama už nemáš čepiec!“Zuza odskočila bystro. Števo usmial sa zas, hodil rukou, no nejde za ňou. Viac sa už
nemešká.„Veď ťa vidím!“ zavolá a stúpa rezko preč. Tri a pol roka nevidel si dedinu a svojich.
Netrpelivosťou mu líca až sčervenely.Zuza zadívala sa za ním túžobne a žiadostive. Oči jej horia takou mocou a ohňom, ako by
ho chcely začariť v tú minútu. On, ako by bol zacítil, hoci bol už hodne vzdialený, obzrel
sa zpät na ňu. Zuzine ústa šepcú vášnive:„Bože, dajte to, aby si tento mňa vzal!“Ani nezbadá, že Bodor volá od potoka na ňu už po tretí raz, s úmyslom, aby ju dráždil:„Zuza, nejdeš mi pomáhať? Krem špásu, poď! Nemám pohoniča — a ty roboty!“*Anča Jachtačka v nedeľu nasnášala hábov na stôl do izby celú kopu; dievčica Zuza ide sa
obliekať do kostola. Nebola už dávno. Ako je starou dievkou, nemá vôle ani ta chodiť, no
dnes ide. Dnes pôjde i Števo Rebrinovie do kostola, — vie o tom. Každý, čo sa vráti s
vojenčiny, ide sa ukázať hneď v prvú nedeľu v chráme božom, — pôjde i on. K tomu dopočula,
že sa Števo hneď ožení. Mať mu je chorá, slabá. Chce i tohoto syna do človečenstva doviesť
čím skôr, kým žije. Budú teda vyberať z dievčeniec nevestu.„Ten zlatohlavový brusliak mi dajte, mamo!“ vraví Zuza veselo. Oči živo jej trblietajú,
v srdci sladká nádej a túžba.„Ten zlatohlavový? Tento je vari krajší. A šnúrku si vezmi po geceli, tú belasú s
červenými kvetmi. Perly na hrdlo sú ti nie hlavné. Čože si si nekúpila od Žida? Napískal sa
dosť pominulý týždeň po dedine. Na krajci ti háčik odpadne; ten nevydrží do večera…“
rozpráva a naúča Jachtačka. I ju nádeja obživuje; i ona je lepšia, veselšia.„Prišite ho!“„Ešteže čo! Božechráň, aby žena šila v nedeľu do poludnia, do kázne! Nechcem, aby sa mi
päty sbieraly celé leto. Ak vydrží, dobre, ak nie — nie. Jeden háčik je nie svet… A líca si
zafarbi. Hneď je dievka obyčajnejšia, keď sú jej líca červené. I druhým budú…“Zuza všetko robí, ako mater prikazuje. Neodvráva, ako je jej zvykom. Od malička bola
svojhlavá — teraz mlčí. Inokedy bola by už so tri razy zahriakla mať: „Nože už nevravte
toľko. Ja viem, čo mi je načim, lepšie, ako vy. Nestarte sa!“„A v kostole sa pekne drž. Nešepci, nezvíjaj sebou, nesmej sa. Dievka je tak pekná, keď
stojí pravo, ako svieca na oltári,“ naúča Jachtačka. Počula, že sa Rebrinovie starej len
tiché dievčence ľúbia. Zuza však od malička bola rozvírená; ani v tom chráme božom nedržala
sa pekne. Jachtačka uhladila jej vlasy ešte raz, ponaprávala šnúry na vrkoči a dala knižku
do ruky. Zuza ako na strunách odchodí. Čižmy jej vŕzgajú, ani čo by húdol. Anča s potešením
hľadí za ňou. Tvár jej je prívetivá, ako kedysi pred 5-6 rokmi. Ako vtedy s potešením
pozerala na dievku, ide i teraz šťastná za ňou do kostola. Veď, ľa, Zuza je krásna, ako
páva! Ona nikdy nebola taká; ani nateraz nieto takej v dedine, ako je ona, len čamrva
nedorastená, väčšie sa všetko povydávaly. Zuza bude vynikať medzi nimi. Zapáči sa Števovi,
veď je i tak len ona súca zaň, druhá ani jedna…Pred kostolom pod lipami bolo už dievčeniec a neviest dosť, keď Zuza ta prišla. Pozrela
po nich strmým pohľadom a beztoho, aby sa bola niektorej prihovorila, zastala si pyšno
medzi ne. Vôľa jej však ako-mak spľasla. Koľko je dievok tu, vari všetky z dediny, a všetky
sú vyhrdené, ako by každá na Števa rátala. Ešte i súsedovie malá Anča, ktorú traja naraz
pýtajú, je tu. Od Zúbkov pehavá dievčica stojí tam tiež. Veľké, napnuté oči, bez výrazu,
ako voda, upiera kdesi do povetria. Pekná je nie; nezasmiala by sa za svet, oblečená tobôž
nešikovne, — sukne dlhé od mamy. Tej tak veľmi neľaká sa Zuza, ale tamto Behúňovie Marky,
čo stojí v bráničke kostola, oblečená do bieleho, je ako kvet.„Keď to doma nesedí,“ myslí Zuza nepriateľsky. „Keď sa to tisne a predchytáva miesto
starším, tieto žaby!“„Ideš i ty?“ povie sesternici Anči Haluškovie, ktorá prichodí so dvoma ešte a je pekná
tiež. V bielej tvári oči ako uhoľ čierne sa jej skvejú. A srdce Zuzino sviera zášť, čo jej
je Anča i rodina. Tu za jej chrbtom šepcú dve mladučké dievčence — žaby:„Ľaľa, Števo Rebrinovie!“„Aký je tučný, ach, jáj!“ šepcú. „No, tomu nebolo tvrdo v tom svete!“Zuze srdce zabúcha, no nezamešká zazrieť za seba, aby žaby zavrátila aspoň pohľadom. Či
sa im svedčí vravieť o mládencoch, veď nemajú ak po 12-13 rokov! Potom pozrie dolu na
cestu. Naozaj ide on s bratmi a švagrinami. Ba i stará, chorá mať jeho gracká za nimi,
pokašľávajúc. Celá rodina vyrukovala s ním. Na tvárach úsmevy, v očiach hrdosť, ani čo by
kráľa viedli. On pozdravuje sa na všetky strany, podáva ruku každému, čo mu príde do
blízkosti, a každý má k nemu slovo prívetivé. Zuze sa dych zastavuje, oči dobre jej
nevyskočia túžbou. Hľadí naň a špehuje, na koho pozrie, keď popri nich prejde do kostola.„Pane Bože, pomáhajteže mne!“ šepcú jej ústa skrúšene.Števo je už len tri kroky od nich. Ešte odpovedá a podáva ruku prístavkovi Boľkovie, zas
otrčí ruku ponad toho plece Janovi Šebovie, ktorý sa od boku k nemu tisne. Už ide popred ne
a obracia prívetivú tvár k dievčencom. Zuze hlava sa zatočí, tvár obleje sa jej plameňom
šťastia: Števo, vstupujúc do kostola, pozrel na ňu, a na druhú ani jednu…„Háby si nedám dolu!“ povedala Zuza materi po kostole, utierajúc ústa od jedenia. Iba
šnúry z vrkoča složila; jastrabie sa a ligoce sa tak, ako bola v kostole.„A — a — a…“ zajakala sa tá, zapálená radosťou, pozerajúc na dievku. Dosiaľ je natešená
ňou. V kostole držala sa Zuza najkrajšie; tak vravely i druhé ženy, čo pri Anči sedely. „V
kostolnom rúchu akože budeš?“„Tak, ako v druhom; nebojte sa!“ rozchichotala sa Zuza. Vybehne z izby ako vietor a
uteká veselo na preddomie. Tvár jej je červená, oči smelé len tak iskria. Pred domom
ponaprávala sa ešte, potom ide k Miškovcom, kde je jej kamarátka, Kata, vydatá. Ta
chodievala veľa a tam je sídené i viac ľudu, celý húfoček. Sedia po skalách podsteny i
brvnách tam naskladaných — Miškovci idú murovať komoru, — a odtiaľ tretí dom je Rebrinovie.Zuza pristúpila k ženám, volajúc veselo na ne:„Ale sa vás prisbieralo… to vás je i do sto!“„A s tebou stojeden,“ odpovedia jej na žart. „Načože si prišla, — ešte nás bude viac!“
Ženy s potešením hľadia na ňu a ona len tak kvitne radosťou. U Rebrinov, — hodila okom ta —
sú tiež ľudia vysadnutí pod stenou, — medzi nimi Števo.„Ľa, nuž veľká hŕba pýta viac!“ odpovie zľahka. Kamarátka Kata núka ju k nej si sadnúť,
no Zuza len stáť ostane. Takto, keď stojí, lepšie vidí do Rebrinov a ona tobôž lepšie padne
im do očú. No odtiaľ nik nepozerá sem, hoci Zuze srdce túžbou horí. So Števom sú zaujatí
dosiaľ. Obzerajú ho, vravia k nemu, počúvajú ho. Zuza im zavolá:„Počujete, vy od Rebrinov? Pošlite už toho Števa i sem, nech ho vidíme!“Od Rebrinov sa obzreli a ona sa rozosmiala.„Ty si smelá, Zuza!“ chvália ju ženy, tešiac sa.„A vždy vám je len krajšia, stvory,“ povedia si medzi sebou.Zuza sa zohla ku Kate, ktorá na lone držala dieťa, i tvári sa, že nepočuje chvály žien.„Daj sem to dieťa, odmením ti ruky,“ rečie jej. „Už si celá vysušená pri ňom.“„Ver’ nepoznať, že si jej vrstovnica!“ zastarejú sa ženy.Katka otrčí dieťa proti nej.„Na, ber!“ povie Zuze hlasom nedbalým. Je chorá už i dva mesiace. Tvár má bledú, úvädlú,
len oči čierne čo sa jej ligocú, ako plamene. „Sa nazdáš, že pôjde k tebe? Ani k otcovi si
nejde; len na mne čo visí vždy!“ I potrhne dieťaťom. Všetko ju omŕza. So závisťou prizerá
sa Zuze a pripomína si v duchu svoje dievoctvo so žiaľom. „Veď by si i ty nebola taká
krásna, aká si, keby si mala odvisok!“ rečie so zazlením.„Daj jej ho, nech ti ho povaruje!“ zavolajú jej ženy, od boku hľadiac na ňu a ľutujúc
ju. „Veď je, ani čo by dva roky malo!“„Ako klát ťažké!“ hnevá sa Kata.„A mohla by si ho odlúčiť!“ ohlási sa svokruša Katina, ktorá sedela na brvnách so
staršími ženami. Pozrie s odsúdením na nevestu. Ona je dosiaľ krajšia, ako tá. Stará je
tiež ešte nie, obratná a rezká je, preto za zlé má neveste, že je veľa chorá a často mešká
prácu.„Neviem, či mu je i dobré také choré mlieko od teba!“Mladej ženy skvúce oči vyčítavo zaletia k svokruši. Pritisne dieťa k sebe, ako by jej ho
brali.„Veď ešte ani rok zplna nemá, a odlúčiť! A nie som naozaj tak veľmi chorá, že by…“
Nedorečie, dusiac sa náruživosťou.Ženy pozrely na ňu a na ich tvárach vstáva nespokojnosť proti svokruši. Potešia Katu:„Pravdaže si nie veľmi. Čože by si bola? Že kašleš akomak, že si slabá, to že je čo?
Ktoráže z nás neprechorie? Neboj sa nič!“„Veď sa mama nazdajú, že…“„Čože by sa ja nazdala, ja len…“ Svokruša nezakončí tiež.„Ajaj!“ skríkne Zuza, ktorej nechcelo sa trúchle reči počúvať, keď ona pláva v radosti.
„Čo sa máte uháňať toľko? Tetka, dajte Katke pokoj, a ty, Katka, sa nehnevaj hneď… Ľa,
radšej volajte Števa, nech nám ide rozprávať, čo zkúsil za tri roky… Števo, Števo, poď!“Ženám vyjasnily sa tváre; smejú sa obveselené. I chorľavej Katine bledá tvár znežnela
úsmevom nad rozpustilosťou Zuzinou. Len svokruša na brvnách nepočúva na Zuzu. Šeptom
pokračuje pri nej sediacej žene ďalej o neveste.„Čajsi štyri a nie tri roky slúžil!“ napráva Paľo Kohút Zuzu o Števovi.„Nejde ti ten,“ povedia ženy. „Darmo ho svádzaš!“„Keď nejde — ostane!“ hodí Zuza plecom, ale v srdci už ledva strpí nepokoj. Líca jej
horia; bolo veru škoda líčiť ich na červeno.No tu od Rebrinov počali sa chlapi rozchodiť. Jedni šli domov, druhí prešli pred
Miškovcov. I ženy prišly odtiaľ a konečne prišiel i Števo.„No, tu som, prizerajte sa mi!“ rečie, zastanúc si pred nich. Na tvári má úsmev;
príjemné mu je, že sa toľko zaoberá ním každý. „Ktoráže ste ma to volali?“„Ja som ťa!“ zavznie i z piatich úst.Števo sa rozosmeje. Veselými očami pozerá po všetkých a pohľad jeho zastaví sa na tvári
rozohnenej Zuzy.„Ty si to volala, ty!“ riekol jej.Zuze sa hlava zas točí od jeho pohľadu. No premôže sa rýchlo — veď je zato smelá — a
rečie, zatajac:„Ja nie!“ Zasmeje sa pritom a smiech jej len tak zvoní teplým, letným predvečerom. Očú
blesk, ktorým hodí po Števovi, praží, ani slnce cez poludnie, že teraz už on čajsi sklopí
zrak pred ňou.„Ty nie?“ spýta sa.„Všetky ťa volaly, i ona!“ povedia ženy. „Či vidíš, čo ich je? Pre teba sú tu!“Števo sa obzrel dookola a Zuza udivená tiež. Iba teraz vidí, že dievčeniec i sedem stojí
tu pod stenou, pochytané jedna s druhou. Len kedy prišly sem a čo tu chcú? Ba ešte i Bodor,
špatne obutý, stojí na kraji pri brvnách a prizerá sa. Zuza, keď nemôže proti dievčencom
vystúpiť, aspoň na toho povie:„Choch, keď to hocikto príde sem!“Jej veselosť bola by spľasla, srdce by jej bolo zúrilo a zúfalo, keby nebola zbadala, že
Števove oči len vždy a vždy sa k nej vracajú, čo s kým sa shovára a čo o kom, k druhej ani
jednej…„Mamo!“ kričala večer Zuza, ako vstupovala do domu, celá vyhriata a rozohnená, „odkážte
Števovej mame, že ma ta dáte za neho. Ale skoro, skoro!“Jachtačka, ktorá práve naberala rezance na misku, že odnesie mužovi ku košiaru, otvorila
veľké oči od údivu a zastala v práci.„Nuž a — a — a či ťa on chce?“ vyjachce s chvatom.„Chce, chce! Páčim sa mu; ja to viem,“ vraví ona netrpelive. „Keď sme sa rozchodili,
šepol mi, že príde dnes na večer k nám.“Jachtačka pozerá na dievku, ktorá sa chveje, behá, skáče po izbe rozčulená.„Nuž keď príde, tak je dobre, dievka moja.“„Ale nech i tetka Kata vedia,“ vraví Zuza, „aby mu druhú nevyhľadali. Ponúkať sa ich
bude dosť. I teraz koľko ich bolo pred Miškovci — i Zúbkovie dievča!“„Zúbkovie dievča? Choďže, že by si tú streňu vzal?“ zasmeje sa Jachtačka, s úľubou
pozrúc na dievku. Tá však kričí:„Len odkážte, odkážte, kým druhej nesľúbia!“Anča ešte predsa rozvažito hlavou pokrúca:„Musím sa ti podovrávať s otcom. Odkazovať, ponúkať… Vieš, že vždy vraví, že rota
Riapeľovská nikdy dievky neponúkala.“„No, tak choďte, choďte k apovi!“ tisne Zuza mater, rozpálená od netrpelivosti. Srdce a
líca sú jej v ohni. Keby mohla, uchytila by Števa a nepustila z rúk, iba pred oltárom, keď
by jej už bol istý. Vybehne do komory, tam pri oblôčku, osamote, bude ho čakať a ľahšie ho
dočká.Jachtačka berie misku s rezanci; že ide s jedlom k mužovi. Ako vychodila zo dvier,
vrazila do domu chlapská postava. Anča zdúpnela, mysliac, že to už Števo, no bol to muž.
Pri voloch nechal Ondreja Hluchého a jeho ženu. Tí zamerkujú, kým sa vráti on. Prišiel si
krpce vybrať k Židovi.„Ľa, čajsi si sa búšil do mňa,“ rečie mu Anča so smiechom, obveselená, ako dávno nebola.„A čože je?“ na to on mrzute. Od Ďura vľúdneho slova nepočuješ v posledné časy. Ako
videl v ruke ženinej misku, riekol:„A Zuza je kde, že si sa zasa ty sobrala s jedením?“Hoci sa hnevá na ženu, dievkina nešetrnosť ho predsa mrzí. Anča neodpovie hneď; vracia
sa zpät k stolu, položí naň misku a vzdychne dojato:„Zuza dnes čaká kohosi — nemôže…“„Koho?“ Ďuro pozrel dúpkom na ženu. Potom hodí sa ustatý na lavicu. Kto by prišiel k
starej dievke? Čaká a nedočká. Ďuro pochopil a vžil sa do toho, že s jeho dievkou bude tak,
ako s Pavkovkou, aby on tým bol potrestaný. I tá jeho čakala, vyčkávala a — nedočkala…„Koho čaká?“ opakoval nevľúdne.„Števa čaká… sľúbil sa jej,“ povie Anča. Predloží pred neho misku s rezanci, nech sa
najie tu, keď prišiel, a prisadne k nemu s dôvernosťou. „Jedz, rezancov som navarila s
makom, ale ver’ len s cukrom, medu už nemáme… Števo sa jej sľúbil, Števo Rebrinovie!“
opakuje s uveličením.Ďuro berie vidličku do ruky, no nepovie nič.Nevyjasní sa mu tvár, hoci to i čaká jeho žena. Dá sa do jedenia zmužile, akoby toho
veľmi potrebný. I on kedysi sa sľuboval, a neprišiel, nepríde ani Števo…„Veď pre ňu just len ten je súci,“ rozpráva žena, keď nedostane odpovedi. „A jemu tobôž
len moja Zuzka,“ tvrdí a vezme so stola rezanec, čo spadol s vidličky Ďurovej, i položí ho
do svojich úst. „Jemu Zuzka tobôž!“Ďuro len prežiera makové rezance hltavo. Nazdal by sa, že nejedol tento deň. Myseľ tiež
mu zimnične pracuje. Veď keby vzal Števo jeho dievku, keby vzal! Či by sa zbavil, či by
shodil, či by sošmaril tiažeň za Pavkovku, ktorá nedá mu pokoja, dusí ho, — ktorá
prenasleduje ho ešte i z toho hrobu, kde leží už dvadsať rokov. Ale Števo ju nevezme…
Vzdychne zhlboka, dobre mu rezanec nezabehne pritom.„Ja nedbám; pošli k starej Kate do Rebrinov, azda ju vezmú,“ odpovedal, keď mu Anča
žiadosť Zuzinu predriekla. Potom, kašľúc a utierajúc slzy od zabehnutia, mrmoce ešte: „Keby
si ju vzal!…“*V tie časy tiež sedel Števo s domácimi u Rebrinov v izbe. Večeru odbavili, nevesty už i
poumývaly riad. Teraz sobliekajú nedeľné rúcho, hýbu si ho, skladajú… Chlapi sedia po
laviciach, hovejúc si po jedení. Stará gazdiná, mať troch synov, slabá a chorá, ktorá už
ani nerobí, len rozkazuje, sedí na peci nízkej, murovanej a pokašľáva vždy. Zima pominula,
ale jej kašeľ a slabosť neminuly. Je chorá stará Rebrinka, už nebude dlho žiť. No ďakuje
ešte Bohu, že je tak, ako je, a že si syna dočkala s vojenčiny. Neúfala sa už tomu, no
pomohli jej Otec nebeský, — syn tu zdravý a krásny. Vidia ho oči jej staré. Teraz už len do
človečenstva ho uviesť a potom, hoci v tú minútu, zavrieť oči na večnosť.Ako Števo prisadol k bratom na lavicu, ona spýtala sa ho hneď:„No, Števko, či si sa prizrel tým dievčencom v kostole?“Števo kývol plecom so smiechom. Červené ústa pritisne k remencu kabanice, akoby
zahanbený.„A ktoráže sa ti zvidela, povedz,“ zas stará, pokašľávajúc, a upiera drobné oči na
sviežu postavu synovu.On hodil plecom, smejúc sa zas, a len neodpovedal.„Hádam ani jedna…“ povie brat a nezdrží sa smiechu. „Ako vy to, mamo, slávne
predkladáte, ako kňaz na kancli.“„Alebo všetky,“ zastarie sa nevesta staršia, Ančou zvaná.„Povedz, Števko, nehanbi sa,“ núka mater i nežno, i ako predstavený podriadenému. „Ja ťa
chcem oženiť hneď — uviesť do človečenstva. Pozdala by sa ti Zúbkovie Marka?“„Tá?“ Števo sa zadivil, pozrúc hore za materou. Zúbkovie Marke sa ani neprizrel, ani
nevie, či tam bola. „Veď je to azda ešte maličká…“„Ja viem, koho by rád,“ ohlási sa druhá nevesta, skočiac mu do reči. „Zuzu Riapeľovie!“
Ona bola pred Miškovci, videla jastrenie Zuzino za Števom, počula i jej poznámku o
Bodorovi, s ktorým je trochu v rodine, i hnevá sa zato.Akosi nastalo ticho. Števo pozrel na švagrinú, no ani sa nebráni, ani neprisviedča.
Bratia pozerajú mu na tvár.„Riapeľovie Zuzu?“ zadiví sa stará. „Tú by si chcel?“Števo pohodí plecom zľahka a rečie:„Nuž hoc i tú.“Gazdiná neodpovie hneď. Kašeľ ju pochytil, musí ten najprv premôcť. Slezie potom s pece
dolu a ide rovno k synovi. Položí vychudnutú ruku na jeho plece, chce vravieť, no kašeľ
pristaví ju zas.„Syn môj, Števko môj —“ začne potom slávnostne, ani kňaz na kancli, „tú si nevezmeš! Nie
zato, že je chudobná, ani zato, že je už v rokoch, ale preto, že je nehodnica. Rod
Riapeľovský vždy bol lenivý. Ani jeden z nich nenagazdoval nič, len čo sa bohate ženili.
Cudzie mozole troviť, to vedia, a pýchy veľa pri nich naveky. Mal gazdovstvo i Ďuro —
skynožil. Čiastka zanedbaná, na nej dlhy. Žena lenivá a dievka nie lepšia od materi. Keď sa
druhé potia v práci, ona v chládku vyšíva… A preto si ty Zuzu nevezmeš!“Stará snížila hlas; dýchať jej nedalo — musí kašľať zasa. Ruky nesloží s pleca synovho a
on skláňa hlavu dolu.„Nič mi neodpovieš?“ spytuje sa stará, pre kašeľ ťažko vypovedajúc slová. „Či si ty
myslíš, že by bola Zuza ostala, keby bola hodnou dievčicou? Že by sa nebola vydala, ako
druhé? Ja ti dobre chcem…“Zas tichosť. Ostatní domáci zamĺkli tiež. Od slávnostného tónu starej ťažko je akosi
každému. Ani najstarší syn nemá v ňom viac radosti, vidiac Števa s tvárou zosmutnenou. No
nezastane sa ho, veď mater majú pravdu.Števo hľadí do zeme a v duchu vidí Zuzine horúce, vábne oči, od ktorých mu je dosiaľ
slasť. Ale neodvráva; uzná, že čo mať proti Zuze donášajú, je všetko pravda, a i jeho zle
sa dotkýňa.„Ani pokojne by umrieť nemohla, ak by si si tú vzal,“ vraví stará zasa. „Ani v hrobe
neodpočiniem, ak si tú vezmeš. Tak ma poslúchni. Ja som vybrala dievča súce pre teba…“„Ktorú?“ spýta sa Števo, akosi nepokojne pozrúc materi do tvári. Jemu už vybrali a
spytujú sa, ktorú chce!„Marku Zúbkovie.“„Tú?“ povie Števo a zas ovesí hlavu. Veď nie že by proti Marke Zúbkovie mal niečo, nie
že by bez Zuzy nemohol žiť, hoci sa mu zdala vždy a teraz ho začarila celkom, ale… a Števo
sám nevie, ako by to ,ale‘ vysvetlil.„Ja som si dvoch synov dobre oženila; oba sú spokojní, i teba tak chcem. Načože je žena
neochotná, ktorá nezavaruje a pri ktorej hynie hospodárstvo? K takej i ľúbosť ľahko
pominie. Ale cena ženy dobrej je nad perly… človeku vzácna…“„Keby len tak sväte nevraveli mama!“ myslia bratia, netrpelive čakajúc skončenie veci.
Ich omína, že sa robí smútok Števovi, po štyroch rokoch teraz navrátivšiemu sa domov. A
nevesta, ktorá so škodoradosťou vyzradila Števa, že sa mu Zuza páči, vychodí von, teraz ho
ľutujúc.„A že bude Marka Zúbkovie takou vzácnou, vy viete?“ povie Števo s trpkosťou.„Zúbkovci boli naveky gazdovia poriadni, usilovní a poprední v dedine,“ odpovie stará.
Ruku drží dosiaľ na jeho pleci s nežnosťou. Oči zpod opuchlých viečok upiera vnímavo na
jeho sklonenú tvár. „Vždy som ti dobre chcela, i všetkým,“ pokračuje hlasom tlmeným. „I pri
tomto len po dobrom hútam s tebou, ale ak nechceš na mňa počúvať, — nemusíš. Rob si, ako
chceš, Števko môj!“ dokončí, vidiac jeho zasmušilosť.Po odznení jej slov, ktorá riadila svoj dom s rozumnosťou a ktorej vôli málokto sa
zoprel, akosi všetkým sa uvoľnilo. I Števo zdvihol hlavu, čujúc: rob, ako chceš. Pozrel
dookola veselšie.Starej oko zašlo tieňom. Teraz už jej hlava odvisla, ako nalomený kvet. Števo ju
nepočúvne; pôjde za svojím srdcom, vezme dievku nehodnú a jeho pri šťastných bratoch čaká
planá budúcnosť.„Ako chceš, tak si rob, syn môj!“ mrmoce predsa oddano, utláčajúc vzdychy. „Ako chceš…“No tu povie Števo:„Boli ste nám dobrí vždy a vždy ste dobre hútali s nami…“ Zastal akomak a hlas zneje mu
priduseno. „Ja pristanem na vašu vôľu!“ dokončí rýchlo a vstane, odtisnúc chudú ruku
materinu s pleca, a vychodí von. Nevezme teda Zuzu, ale nik nezahatí a nik nezbráni, aby
nebanoval za ňou… Ide von do sadu a hodí sa tam niekde do trávy, kým mu prejde prvý žiaľ.*U Riapeľov je zas tak, ako bolo pred pár týždňami. Tvár Jachtačkina je opäť trúchlivá; v
dome svada a hádky každú minútu. Zuza viac nie je ani na strpenie. Od týždňa ako by sa jej
veselosť bola prepadla. Vždy dodieva do materi a trápi ju výčitkami. Vyhľadúva pretrovené
manie a hnevá sa, prečo otec zanedbal pole — a voly pasie. A to všetko zato, lebo Števo
neprišiel k nim v ten večer, ani ho nevidela odtedy, čo sa ako namáha. Raz stalo sa, keď sa
mali stretnúť, on ju obišiel.„Či ste tých tetku Anču Madajkovie poslali k tej Števovej mame?“ spýtala sa dnes, už
celá zúfalá, vstupujúc do domu. Pristúpila k stolu a shodila batoh na lavicu, že len tak
zdunelo izbou. Bola vo mlyne, mala sa stretnúť so Števom a on ju obišiel zas. Teda ani sísť
sa nechce s ňou! Miesto toho predišiel ju Bodor-niktoš a keď sa so zlosťou odvrátila od
neho, riekol jej:„Škoda ti je, Zuza, takou hrdou byť. Taký som ešte i podnes ta, ako ste vy — alebo
inakší. Mám kone — vy nemáte; mám kravu — vy tobôž nie. Mám zeme posiate — vaše čert tŕním
seje. Mohla by si ty za mňa ísť!“Na to obrátila sa ona, pozrúc so zhnusením naň, ošarpaného.„A čo by sa svet prevrátil čím hore, tým dolu, a čo by sa zem s nebom srovnala, nešla by
za teba!“„Ani sa svet prevracať nemusí, ani sa zem s nebom nesrovná, a šla by si!“ povedal jej na
priek on.A Zuze dosiaľ sršia oči jedom. Líca ani čo by jej ich bol vyštípal, srdce však plné
zúfania pre Števa.„Boli tá tetka u Rebrínov, či nie?“ zatúka na mať, dupnúc nohou.Jachtačka varí večeru. Tvár jej je červená od pále mašiny, oči od sĺz, tajne vyliatych.„Neviem…“ odpovie Zuze vyhýbavo. Skloní sa rýchlo nad hrniec a dúcha naň, aby nevykypelo
jedlo z neho. Že nevie — horký nie! Bola Anča Madajkovie u Rebrinov, povedala odkaz
Jachtačkin a doniesla túto zvesť:„Povedz Riapeľke, že je jej dievka poriadna i pekná, ale ja ju synovi vziať nemôžem.
Zuza nie je súca ku gazdovi, kde načim ťažko robiť, len k ihle…“To odkázali; ale či má srdce vyzradiť to dievke? Radšej zatají.„Neviem — hádam ešte nie…“ povie dievke, a tá, sotva vypovedala Jachtačka, naskočí na
ňu:„Neviem! A ktože má vedieť, keď vy nie? Ale sa vy o nič neťuchnete. Druhé mamy by ani
spávať nemohly, keď by maly dievku v mojich rokoch. Veď sa už hanbím na svet vyjsť. Bár by
sa ani neukázala medzi mladou čeľaďou, hneď na mňa volajú. Na Veľkú noc nik ma neoblial, na
Turíce nijaký duch nedoniesol mája. Na svadbách jamu vystojím; nik starú dievku neberie do
tanca. Všetky moje vrstovnice sú už dávno ženami, len ja som sa nevydala — pre vás!“„Pre mňa si sa ver’ mohla,“ odvetí Jachtačka ticho.„Akože som sa mohla, keď nič nemáme?“ zakričí dievka vždy väčšmi rozdráždená. „Či máme
voly, kravu? Či sa nám urodí na čiastke niečo? Ešte i ten najostatnejší Bodor má viac, ako
my. Aj o to, čo ste mali, ste prišli. Načo ste mi skynožili manie, čo po starých rodičoch
ostalo?“Jachtačka pilne miešala vareškou zápražku na panvici, no čujúc reči dievkine, rýchle
zdvihla hlavu, pozrúc na ňu zarazená. Ani nevie, čo zrazu odpovedať.„Moje manie skynožili…“ Či to bolo jej?„My sme tvoje nepotrovili, ale naše!“ rečie potom zajakovo i od premáhania hnevu. „Po
mojej materi azda ja som dedila, a nie ty?!“„Ale ste ho nemali premárniť; radšej k nemu dodať ešte. Čože vy mne ostavíte?“ kričí
Zuza náružive. Veď akože žili? Pamätá sa, ako robili i s ňou: ako princeznu ju držali, —
ona viac cukru zjedla, ako mnohé deti chleba.„Čiastka ti je tu!“ povie nesmelo Anča a pri spomienke doby, keď sa „kynožilo“ — ako
dievka vyčituje — vzdychne mimovoľne. Ej, žilo sa kedysi, žilo. Komora plná, dvor plný,
stavänia plné, ešte i včely držali. Ona čajsi po lakeť ruku zmáčala do medu. Tak dobre
nebolo žene v tejto dedine. Závidely jej mnohé. Do vôle mala všetkého, a teraz, ľa…„Čiastka ti je tu, a na nej tŕňa!“ posmieva sa Zuza roztrpčene. „Smeje sa na nás celý
svet. Vy ste vina môjmu nešťastiu, len vy. Ale to vám poviem, že ak ma Števo nevezme, ja v
tú minútu pôjdem svetom. Pôjdem do mesta, do služby, vám na priek!“„Veď tebe dá otec mesta a služby!“ zajakne sa Anča, od ľaku očervenelá.„Ba ver’ že pôjdem! Vezmem si panské šaty; na paniach nevidno, ktorá je žena, ktorá
dievka. V tejto dedine sa ja už neobstojím.“„Tak sa vydaj za Bodora.“„Za toho sa vydajte vy!“ odvrkne Zuza.„A kde ideš?“ spytuje sa Jachtačka, vidiac, že odchodí kamsi zas. „Pôjdeš otcovi s
večerou.“„Choďte si!“ hodí plecom Zuza a zmizne za dvermi.Jachtačke sa oči slzami temer zalejú. I hnevá sa na dievku, ale i ľutuje ju. Azda nejaký
zlý duch, či čo, sa stavia proti nim a hubí šťastie dievkino. Že vie pekne šiť, či je to
zle? Že schudobneli, či sa to i druhým nestane dosť ráz? Že by sa zato nebola vydala? A
Zuza vždy je horšia. Už ani s tým jedlom nechce chodiť, musí Jachtačka sama vždy. Uväzuje
črepničku do štverieň a ide k mužovi, dnes už po tretí raz… Keď prišla ku košiaru, voly už
boly všetky v ňom zahnaté a pred kolibou horel oheň. Dvaja chlapi: muž a Ondro Sochor
Hluchý sedeli pri nom, zhrievajúc sa a čakajúc ženy s večerami. Sedeli oba ticho. S Ondrom
Hluchým nedovraví sa nijaký duch; to je ako tĺk. Ale Ďuro ani nemá vôle vravieť. Pozerá
zahútaný ponad oheň do diaľky. Pred nimi dolu v dedine tečie voda. Šumot jej doráža i k
nim, ako by sa ktosi shováral. Za dolinou vŕšky, za vŕšky dediny, medzi nimi mesto, do
ktorého odišla Anka Pavkovie, keď ju on oklamal. Zďaleka svietia, ako slncia, jeho
elektrické svetlá — ako by horelo… Na blízku Ďura z bučiny zneje spev vtáčkov, na lúke
cvrkot cvrčkov. Je krásny večer.Ďuro je zlej vôle. Nielen to mu robí žiaľ, že dievka ostáva (ani Števo ju nechce,
povedala žena), ale ešte i dávna vina ho nepokojí. Nemôže oka odtrhnúť od svetiel
vzdialeného mesta, ktoré bolo Anke záhubou. Pred očami sú mu dávne časy, ako by to len
včera bolo bývalo. Anku Pavkovku tak vidí, ako by pred ním stála s horkým plačom na tvári,
keď sa ostatný raz sišli, a on, ako na posmech, radil jej ísť za Bodora, otca tohoto, ktorý
bol vtedy ešte mládencom — a niktošom tiež. A prečo ju i oklamal on? Po veľa rokoch teraz
spytuje sa seba. Dievča peknej tvári, milých líc a vľúdnej reči. Nechal tú a vzal ženu
odutej tučnoty, jachtavej reči. Len to manie, tá mamona čo bola pri nej, viac nič. Manie sa
minulo, lebo žili v hojnosti. Dobre ho kŕmila žena, aby ho pripútala k sebe. Manie preč,
ale ona ostala, a jeho dievka pôjde tým osudom, čo Pavkovka, za trest jemu, lebo:príde čas…„Ďu—Ďuro, tu je večera!“ zavanie nad jeho hlavou hlas ženy-Jachtačky, ktorá je tu, ale
majetok je už nie. Ďuro sa trhol. Oči strmo sňal s diaľky a pozrel na ovisnutú tvár ženinu.„Zasa si ty tu?“ povie zhurta. „Zuza čo neprišla?“ Nahneval sa, že prišla ona, ale by sa
bol nahneval, i keby Zuza bola doniesla jesť. Ženu nechce, lebo pre ňu nechal Pavkovku,
Zuzu tobôž nechce pri sebe, lebo myslí, že nešťastím jej on bude trestaný.„Čože nie?“ povie Jachtačka a slzy začnú jej padať dolu na bledé, odudlavené líca, ani
čo by im rozkázal. „Že s ňou nik nezvládze už; že si si mal dievku lepšie skazovať. Ale si
ty ani vetríka nedopustil na ňu, teraz máš!“ I sadá na pažiť k nemu, ako by útulok
hľadajúc.„A čože zas?“ vrkne Ďuro. Nie ho je ťažko nahnevať, napaprčený je naveky, a ešte si k
nemu sadá. „Vždy máš čo-to proti nej.“ Ďuro fľočí na ňu. Predtým, keď mu doniesla jedenia,
vždy popravil jej širicu na zem, aby si ľahla a oddýchla, kým sa on najie. Teraz mu je
ťažko i to, že sedí pri ňom. Ešte keby bohatstvo nebolo prešlo, tešil by sa čím-tým… I
siahne s rezignáciou za hrnčekom. (Ondro Hluchý odstúpil sa svedčno na stranu.)„Jedz, kým je čo-to teplé,“ povie Anča, vidiac to. „Dobrá je tá kapusta. Ale je ver’ už
ostatná; sud na dvore vyprázdnený.“„Veď je už čas, chvalabohu!“ odpovie on nasrdený. „Už bude pomaly kosba!“ Zamieša vo
vnútri črepničky lyžicou a tvár mu je nepriateľská. Dobrá kapusta — a mäsa nieto v nej!
Kdeže je táto proti niekedajším kapustám? Ani podošvou je im nie. Manie zmizlo, žena
nehodná ostala… a Ďuro zúfale strebe jedlo, ale by ho radšej psovi vylial. „Takže čo
spravila Zuza? I ty sa len žaluješ naveky!“Anči ešte hustejšie začaly padať slzy dolu tvárou. Aký je Ďuro nahnevaný vždy… čo mu
zavinila? Veď jej už dobrého slova nedá v posledný čas…„Ty mne neveríš, lebo si nie s ňou. Tebe je dobre za volmi!“„Mne je dobre!“ dosvedčí on s príkrosťou, že by hrnček čajsi o zem hodil od toho. I kýva
hlavou srdito: „Mne je dobre; uhádla si!“„Pravdaže ti je dobre! Ale ja: tráp sa, kedy čo naklochníš, — katuj sa! A ešte i Zuza
zlá…“„Mal som voly, kravu, kde si ich podela?“ povie on. Nič mu nechybí, len aby mu ona
vyčitovala, pre ktorú je všetko toto zlo s ním.„A ty si kde podel môj majetok?“ vyčituje mu i Jachtačka, napäté oči naň uprúc, ale tiež
srdito. Dosiaľ vážil si ju, šanoval, žili v láske. Teraz ako by čert bol vstúpil doň, ako
by sa všetko dobré bolo prepadlo z ich domu — i shoda. A Anči zasa zacedia sa slzy. A
teraz, po dávnych časoch, prichodí jej na um, načo odviedla tohoto človeka druhej, nech by
radšej inú katoval, než ju.„No, a tu sa mi nesopli, lebo…“ Ďuro nedokončí, ale pohyby, ako jie kapustu, sú mu
trhané, ani čo by ho pokúšalo priložiť jej lyžicou.K nim prišiel Ondro Sochor Hluchý.„Anička, moju ženu si nevidela ísť?“ spytuje sa Jachtačky. Už by bol jedol i on; najmä
ako vidí Ďura jesť a dobrá vôňa kapusty udrela mu o nos, — no ženy dosiaľ nikde.„Ne — nevidela!“ odpovie Anča i pokrútiac hlavou, ak by bačik nedopočul jej hlasu, teda
nech rozumie.V tej chvíli podával mu Ďuro svoj hrnček.„Bačik Ondro, tu máte; ja nechcem!“Bačik Hluchý sa zdráha. Nie zato sa spytuje, že by bažil od Ďura, ale sa strachuje o
ženu, prečo nejde: Naveľa však vezme črepničku, oprie sa o košiar plecom a chlípe, s
pôžitkom prežierajúc kapustu. Ďuro utrie ústa rukávom a šomre, aby ženu urazil:„Ani svine by ju nežraly!“ I odstúpi sa ďalej a ľahne, na zem sa shodiac, v širici
zakrútený.Anča naozaj sa urazila. Dlhá tvár zapálila sa jej celá.„Daj na lepšiu!“ povie so vzdorom. Aký je Ďuro človek, len teraz vidí. Keď jej majetok
prešiel, i jeho dobrota prešla. Ver’ škoda jej bolo vtedy domáhať sa zaň. Čo ho nenechala
Anči Pavkovie, no čo nie?!„Ak som mal také jedlo jesť, tak som si mohol aspoň poriadnejšiu ženu vziať, nie toto
jachtavé omelo tu!“ myslel on.Veď sa pre ňu nevydáva Zuza, a on, somár, myslí, že pre jeho vinu!„A ja som si tak pohútala o Zuze…“ začne Anča zmužile akosi, ako by, čo ide vravieť,
jemu na vzdory vravela.„Čože si si pohútala?“ pretrhne ju on s jedom, ani vravieť jej nedajúc.„Že ju za Bodora dám!“„Čo?!“ Ďuro zdvihol sa so zeme. Oči mu sršia ako vlkovi. Tak musí ešte i na to prísť,
aby sa na Bodora utisli, niktoša, čieho otca, tiež niktoša, z posmechu radil on Pavkovke?!
„Ja som pre Bodora dcéru nechoval!“„A pre kohože si ju choval? Števo ti ju nechce, ten si berie inú. Na vidiek nevzal ju
nik tobôž. Slúžiť jej nedáš, v dome, v dedine sa ti neobstojí, lebo sa jej posmievajú. A
tak ju prinúť, nech ide zaň… rozkáž! Nech má už ten čepiec niekedy… Ja neviem, čo je to,
prečo ju nik nevzal. Veď je dosť krásna. Ani čo by jej iba súdené tak bolo!“ A Jachtačka sa
rozplače. No teraz ju neokríkne Ďuro.„Veď jej je!“ zamumle trúchle a spytuje sa zmeneným, tichým hlasom: „Nechce ju Števo?“„No, nie! A či sa má túlať svetom, ako sirota Skupákovie, alebo Iľa Kríčkovie?“„Alebo kedysi Pavkovie Anka…“ pomyslel si on, vždy len na tú hútajúc. Ale Bodorovi ju
predsa nedá! Tak sa neponíži — toho ešte nezažije svet!… Vstal so zeme, širicu hodiac dolu.
Ku košiaru približuje sa chlap; iste pre voly ide si niekto. Ďuro poberá sa pomôcť ich
vyhnať. Keď bližšie prišiel a rozoznal príchodzieho, zastal na chvíľku. To Števo, ktorý
nechce jeho dievku vziať, čo ho práve prispomneli. Ďurovo srdce sa vzbúrilo, oči zaleskly
sa mu nenávistne. No nespraví nič Števovi. Veď ten nesľúbil jeho dievke, že si ju vezme, a
neoklamal ju, ako on kedysi oklamal, nemá príčiny, aby mu ublížil. No predsa nemôže k nemu
vravieť tak, ako by k inému vravel. Cez zuby povie: „Pre voly?“ Slová dve… Števo tiež
neprerečie veľa slov. Akýsi zamĺkly a neveselý i ten ide za ním do košiara…Medzitým zvečerilo sa celkom. Zuza, ostavšia doma, vyšla na preddomie; tvrdo čakajúc
mať. Cíti ľútosť, že dnes už po tretí raz nohy otĺka s jedlom otcovi, kým ona doma oblieňa.
Keby teraz bolo treba ísť, šla by úslužne a priam. No mater sa už vracajú. Vidno v nočnom
šere dve postavy v bielych obrúskoch zakrútené. Jedna z nich zabočila k ich domu — to mať.
Druhá ide ešte ďalej — žena bačika Ondra Hluchého. Po ceste však počuť ozývať sa tlmeno
paprčky statku. Zuza sostúpila s podsteny na pažiť, mokrú od rosy.„Už som vám chcela ísť naproti, mamo. Či ste zaveľa,“ vraví pokorne. „A to kto šiel s
vami, čo tie voly hnal?“„Števo Rebrinovie, bol si pre ne v košiari.“„S ním ste šli?“ spytuje sa Zuza zľaknutá a zastala ako stĺp. Dych sa jej pristavil a
krv vohnala sa jej do líc. Bože, ona nechcela ísť s jedlom apovi, a Števo tam bol! Bola by
sa s ním sišla, oslovila ho, prečo jej vyhýba, dohovorila sa, pripútala ho k sebe na
večnosť!…„S ním a s tetkou Sochorovie. On za nami šiel…“„Čo ste mňa neposlali ku košiaru!“ povie Zuza zjašená, osopiac sa na mať zúfale. Potom
schytí sa a uteká do domu.„Čo ste ma neposlali, — čo ste ma neposlali,“ povráva si Jachtačka, sama ostavšia na
dvore. „Či som ťa neposielala… a či si chcela ísť?!“Ide do domu; je ustatá — ľahne si hneď. No, vchodiac do pitvora, postála. Za dvermí
komory počuť udúšaný plač dievkin. Jachtačka sa zachveje. Srdcom prenikne jej žiaľ. Či jej
má ísť povedať, čo odkázala stará Rebrinka, nech nemyslí na Števa? Postála chvíľku, ako by
váhala, no keď plač Zuzin neutichoval, vstúpila k nej. Nech neplače po daromnici za takým,
čo ju nevezme, nech sa nekatuje.*Zuza Riapeľovie uväzuje si ručník na hlavu — ide preč z domu. Tvár má zamračenú, oči jej
vzdorom svietia a ústa tuho somknuté. Ako zvedela, že ju Števo nevezme, hneď na druhý deň
šla si do mesta službu hľadať. Ani vidieť nechce viac túto dedinu, kde ju nebral nik a kde
dali jej s vrkočom dožiť dvadsiatypiaty rok: Batôžtek s hábami je už prichystaný; len malý.
Veľa hábov nevezme — bude paňou… Zajtra ráno odíde. Našla si službu dobrú, s veľkým platom.
No ešte dnes večer ide sa podívať k Zúbkovcom, kde majú byť rukovačky Števove s pehavou
dievčicou. Jachtačka núkala Zuzu večerou, fučky dobrej navarila s vyprážanou cibuľkou, no
ona ani neodvetila materi, vyšla von. Hnevá sa na celý svet, najväčšmi na svojich. Srdce
jej je ako zabité, pre Števa. Vždy sa jej páčil, vždy rátala na neho, lebo zbadala i pri
ňom, že ju rád… Zuza vyšla zo dvora a ide krížom cez dedinu ha druhý rad. Večer je vidný.
Mesiačik pláva po jasnom nebi. Z ktorejsi záhrady znie spev slávika, plný citu a krásy. Ale
Zuzu všetko uráža… Dom Zúbkovie obtočený je veselým ľudom. Smiech, vrava, hurhaj zavznieva
teplým večerom. Z vnútra domu ohláša sa spev dievčeniec, kamarátok dievky Zúbkovie. Zuza
nejde blízo. Pod súsedným domom, na podstení stoja staršie ženy a také nevesty, ktoré
nechcú ísť medzi mládež, no zvedavé sú, čo sa deje okolo Zúbkov. Zuza stiahla ručník do
čela a zastala si k tým. No jednako ju ktorýsi rozpustilý chlapec-mládenec zazrel a
zavrešťal na ňu:„Ľaľa, ľaľa, aj stará dievka Riapeľovie je tu!“„Veď sa človek nedotisne k oknu…“ hneď zatým vraví nevesta Gombárovie Zuze, aby jej
pozornosť odtiahla. „Však nejdeš bližšie ani ty?“Zuza iba plecom kývne, ani čo by bola onemela.„Oblepili obloky, ako včely úľ,“ zamieša sa druhá, najmä k Zuze obracajúc okrúhlu tvár
ako jablko. „A vraj Števo len nasilu berie Marku…“ i pozrie bokom na Zuzu, či ju tým
poteší.„Vraj mama mu túto chcú,“ povie Mara Sitošovie, s tým istým úmyslom, aby Zuzu potešila.„Ba že ona nechce ísť za Števa,“ ohlási sa tretia. „Som počula, že ona Golíškovie Jana
chce. Súsedia sú, spoznali sa.“Zuza zuby stíska, aby v žiali neskríkla. Teda: on ju nechce, ona ho nechce, a predsa sa
soberú a — ona ostane…„A totože je kto, čo tu ide?“ zakričal ktosi, ukazujúc na panskú postavu, ktorá sa
približovala s jednou ženou.Pod súsedovie podstenou ženy tiež uprely oči na príchodziu. Pani mala úzku sukňu po
členky, na pleci šál žltkastej farby a vlasy napálené dolu na ušiach. Vo vlasoch ligotaly
sa jej ozdoby, vlasničky; zdalo sa, ako by mala hlavu hviezdičkami posiatu. Tvár pekná,
biela, na nej výraz znevažovania.„Však ju nepoznáte?“ povie Mara, Skupákovie, čo s ňou prišla, s úsmevom úľuby. Oči lisnú
sa jej hrdosťou. „To je naša Zuzka, sestrina dievka.“„Jézuš, tetka!“ hneď zatým vzdychne pani, oči vyvrátiac hore. „Už som vám povedala, že
som nie Zuza, ale Žuži!“„To je sirota Skupákovie,“ štoply ženy jedna druhú. „Čo pred troma rokmi odišla do Pešti
slúžiť. Ja som ju veľa ráz nachovala, podala chleba…“„Ty si to, Zuza, či Žuži? Hahaha!“ zakričali chlapci, smejúc sa. Boli trochu zamĺkli,
mysliac, že naozaj pani ide k nim. Teraz tým viac dali sa do škreku.Žuži nedbá na ich shon, ide proti ženám, kde stojí i Zuza Riapeľovie. Tam zazrela
nevestu Sitošovie, ktorá jej je rodina. Ide tej podávať ruku.„Cérus, Mariška!“ vraví, nešikovne sa približujúc na vysokých opätkoch, čo jej topánky
krášlily. „Či som ťa dávno nevidela, kedvešem! Akože sa, izé, máš?“„Dobre… a ty Zuz —,“ nedokončí, spamätajúc sa, že je už Žuži, a nie Zuzka, ako ju ona
chcela pozvať. „Kedyže si prišla?“„Včera. Ale majd meghalok od unalmu. Jaj, neprivykla by už tu na dedine, na parast
sokáše… Ördög vigye, ako mi zle vravieť prichodí vašou rečou!“„Ajáj!“ štoply ženy jedna druhá, zazlievajúc jej. „Či ju počuješ!“Žuži sa skrútla elegantne na vysokých opätkoch a zazrela druhú rodinu medzi ženami na
druhej strane. Chcela k tej, no do cesty prišla jej skala. Žuži ju chce prekročiť, ale
nemôže.„Fene egye meg túto úzku sukňu! Dobre sa nezabijem v nej,“ povie akoby s hnevom. „I na
železnici bola by spadla i tri razy, keby ma pani nebol’ dochytil’.“„Načože si si takú ušila, dieťa moje?“ spýta sa tetka starostlive. „Nedochodilo ti?“Žuži pohrdlive potrhla perou.„Že je taký divat, lelkem, nie aby nedochodilo! Ale čože by ste vy sedliaci vedeli, čo
je to!“„Ajaj!“ šepcú urazené ženy zasa. Ony koľko ráz ju nachovaly!„A tyže si čo?“ zavolal ktorýsi z mládencov. „Pani?“„Pravda, hát, že som pani, a nie ako ty, sprostý parast.“Na slová panskej Žuži nastal smiech. Nik sa neurazil, v nič berúc jej reči.Ďurko Šípkovie, ktorý bol veľmi žartovný čeľadník, prišiel pred ňu, schytil klobúk s
hlavy a začal sa jej klaňať:„Kezej čókolom — keď si pani!“„No, veď si pekná v tom vreci!“ zakričal druhý, závidiac Ďurkovi, že rozosmial ľudí.
„Bačik Ondro Maličký, podurteže ju, tam ste blízo pri nej, ako bude utekať!“„Čerta duriť!“ odvetí ten, zazlievajúc, a hľadí na Žuži pozorne. „Veď by v tú minútu
spadla na zem!“„Či by si nos odrazila!“ povie jeden.„Ba hlavu rozbila!“ smeje sa druhý s rozkošou.„Čože by ste mňa vy durili?“ zakričí ,pani‘ s hnevom a spustí nadávky. Jazyk sa jej už
nedrhne ich rečou, ako kričí: „Bodaj i taký móres, vy ničomníci!“„A kočiš ti je kde?“ odpovedali jej oni, na čo zasa nastal smiech, až sa dedinou
ozývalo.„No, vidíš,“ začne okrúhlej tvári Iľa, obrátiac sa k Zuze Riapeľovie, no ďalej
nepokračuje.Zuza totiž je už nie tam. Ako zvetrelá rútila sa domov krížom cez dedinu a zastavila sa
len pri otcovi, ktorý bol si záplaty na krpce kupovať u Žida, nechajúc voly s Ondrom
Hluchým.„Apo!“ skríkla, sotva dýchajúc. „Choďte k Bodorovi do Kachlišov, ale priam!“Ďuro pozrel na ňu a záplaty temer vypadly mu z rúk od zarazenia.„K Bodorovi? A načo?“„Vydám sa zaň. Ešte radšej to, ako slúžiť…“„No, čo sa nehýbete?“ kričí Zuza, keď on sedí a hľadí na ňu, ako omráčený. „Ja sa vydať
chcem, a druhý vám starej dievky nevezme.“„A či… či…“ preberá sa Ďuro a dvíha s lavice. Potom zrazu vstane a strmé oči zabodne do
rozčervenelej tvári dievkinej. „Zuza, naozaj to chceš?“ spýta sa ostro. Na tvári má výraz
vyhrážky a zúfalstva, ako by žiadala od neho, aby sa zabil.„Naozaj, naozaj! Choďte už!“ A Zuza vytrhne mu záplaty z rúk a tisne z domu.Ďuro predo dvermi postál a zaboril všetkých desať prstov do vlasov. Už je po jeho
hrdosti, po pýche! Ďuro z pokolenia Riapeľovského ide si ponúkať dievku Bodorovi,
neváženému od nikoho, otca ktorého, tiež niktoša, on kedysi z posmechu radil Pavkovke. No
nieto druhej cesty, len: alebo Bodor, alebo túlanie sa svetom, službami.Vrátil sa pre klobúk a, nepovediac ani slova dievke, ktorá ho okríkla, či je ešte tu,
ide dvorom do dediny. Hlavu drží sklonenú. Šťastie, že mesiac zašiel za oblak, nik ho aspoň
nevidí. Ide ticho popred domy, ako na prstoch, aby ho psi nezbadali a neprezradili jeho
cestu. Pri treťom dome od Bodorov stretli ho predsa noční strážnici. Chcel vyhnúť, — klobúk
stiahol na oči, — no jeden ho poznal a oslovil:„Kdeže bude, bačik, kde?“„Len sem…“ povie Ďuro temno. Vystúpil im a prešiel preddomie Sedlárovie. Potom obrátil
sa hore k záhumniu, kde stojí drevená chalupa Bodorova. Ako do dvora vošiel, zastal,
váhajúc, či by sa nevrátil zpät. No premohol sa a podišiel ku okienku (aspoň do domu
nejde!), i zaklopal naň.„Kto si?“ ozval sa hlas Bodorov z nízkej chalupy.„Poď von, Paľko, akomak, ja som!“„Nemôžem… Poď dnu, kto si!“Ďuro stisol zuby, zapálil sa a chcel sa obrátiť domov. No premôže sa, ide po podstení k
dverám a vstúpi do pitvora. Zápach nečistoty a zdusenosti ho zavial, ako by bol vkročil do
zemiakovej jamy. U Riapeľov je síce tiež nie veľká čistota, i dievka i žena lenivá, no tá
mu tak nebije do očú, na tú privykol, ale tu sa Ďuro temer vyrúti od ošklivosti. No ide;
ohmatá motúzik na dverách a vstupuje do izby. Vnútri je veselšie a teplo. Kde tma, kde
vidno od ohňa, čo horel na prípecku rozložený. Nízky Bodor, chlpatej hlavy a bosý, miesil
na čír — varí si večeru. Ďuro sa mu pozdravil, ale by ho radšej bol za strapatú šticu
potrhal.„Vy ste, bačik? Ja, že niekto iný…“ povie Bodor, uprúc pohľad od číru na Ďura. Okrúhle
oči trblietajú mu potuteľne, ako vždy, no nevie uhádnuť, prečo prišiel otec pyšnej Zuzy k
nemu. I neodtrhne zvedavého pohľadu od neho. Ďuro mimovoľne pozrie stranou.„Miesiš, Paľko, miesiš?“ prihováral sa vľúdne, hoci by ho radšej zastrčil.„Čože mám robiť, báčik? Nemám nikoho — súsedy za všetko vždy unúvať nemôžem.“ A Bodor
zas uprie okrúhle, trblietavé oči na jeho tvár. Ďuro pokyvuje hlavou. Pozrie po izbe
nečistej, nezametenej azda i štyri dni. Bokom hodí pohľad i na Bodora a pomyslí o ňom:„Just je taký, ako otec, ktorého som Anke Pavkovie ponúkol, ako na posmech: ošarpaný
niktoš!“„Zišla by sa tu ženská ruka…“ rečie nahlas. „Ako i porekadlo vraví: Dom bez ženy je ako
deň bez slnca. Tak je i tu. Ožeň sa,“ rozpráva Ďuro, premáhajúc sa, hladko a priateľsky, až
sa mu srdce trasie vo vnútri.Na bledej tvári zle chovaného Paľa pohral úsmev. Nerečie nič na to. Núka Ďura:„Sadnite, bačik, tuto na lavicu. Čože vás donieslo k nám?“„Sadať do toho chlieva?“ vzbúril sa v duchu Ďuro, zle dojatý, že na to: ,Ožeň sa‘
nedostal odpovedi. No rečie:„Nebudem tu zaveľa, syn môj, mám ísť k volom. Bačika Sochora samého som nechal pri nich.
No ale aby ti, ako sa vraví, spania neodniesol…“ Podíde k lavičke a sadá na kraj, hoci sa
mu oškliví. Potom pokračuje, pokyvujúc hlavou: „Iste pravda: Dom bez ženy — deň bez slnca…
Ožeň sa, Paľko, len to ti radím.“ Vraví, chodiac po izbe zrakom, ako by len tej osud ležal
mu na srdci. Pritom však čaká, že mu Bodor povie: „Veď by sa už bol i oženil, bačik, keby
ste mi boli dali dievku.“ Na to už ľahko bude povedať Ďurovi: „Dám ti ju, Paľko, neboj sa
nič!…“ Ale Bodor nepovie. Melí čír v hrubých prstoch, na ten sa prizerá, či veľké klocky
nenatrhal, čo zaťažia veľmi do žalúdka. V srdci Ďurovom povstáva vzbura. Nie dosť poníženia
preň, pre otca, že prišiel sem k niktošovi, a nie dosť zahanbenia i pre samého, že ide k
toho synovi, ktorého on Anke radil na posmech v jej žiali, aby mu teraz ponúkal svoju
dievku?!Po chvíli, keď sa premohol, vraví zasa:„Nie je to pre chlapa takto sa katovať, ako sa ty katuješ so všetkým. Však už budú so
tri roky, ako ti mater umrela?“„Ver’ už bude, bačik, i viac!“ dosviedča Bodor a tajný vzdych odzneje z jeho pŕs. Ide k
ohnisku, čír už domelil, aby zavaril do polievky cesto. Je lačný. Úhoril celý deň, sám, bez
pohoniča. Keď prišiel, musel opatriť prv statok, lačný tiež, potom dreva preťať a len tak
dať sa do varenia.„Čože ste prišli, bačik, ku mne?“ spytuje sa medzitým.Ďurova tvár sa zapaľuje. Hnev len tak lomcuje mu srdcom, že Paľo, akoby naschvál, nechce
o ženbe vravieť. Azda i to je tak súdené jemu pre Pavkovku? A Ďuro je už čajsi vzteklý.
Nie, už ho trpelivosť opustí. Dosť bolo ponižovania sa, ide preč.„Počul som, že predáš raž,“ povie, tajne zuby stískajúc. „Na chlieb by kúpil…“Paľove okrúhle oči zdvihly sa naň, podivne sa lisknúc (Ďuro musí nabok oči hodiť), veď v
dedine bohatých gazdov dosť, čo obilia majú na predaj…„Nemám, bačik. Predal som, čo som mal zbytočného, hneď z jari. Viete, že taký, ktorý si
nemá koho nechať doma, keď sa poľné práce začnú, musí i na to hútať, že ak by, nedajte
Bože, oheň povstal. Drevené stavänie, staré, spráchnivelé, ako je toto moje, zhorelo by so
všetkým činom.“Ďuro vstal s lavice, na ktorej sa mu hnusilo sedieť. Ledva sa vládal prinútiť, aby
vypočul Bodora do konca. Teraz už len čím skôr von z tejto koliby, kde sa mu srdce jedom,
hnusobou, ale i horkosťou naplňuje. Prešiel cez izbu, čosi šomrúc v odpoveď, ale ako kľučku
chytil, predstavila sa mu v duchu Anka Pavkovie, ktorú oklamal, ktorú nechcel nik potom,
keď ostarela, a ktorú on svojou nevernosťou vystrčil do sveta, kde našla svoju záhubu, aká
záhuba čaká i jeho dievku, pre jeho vinu… Ďuro postál pri dverách. Trhol hlavou. Nie
predsa! Čo ako sa poníži on, jeho dievkin osud nebude ten, čo bol Pavkovkin. Vzchopil sa
ešte raz a rečie Bodorovi:„Paľko! Ja ti poviem pravdu, ja som prišiel skrz moju Zuzku. Ty si ju pýtal, hral o ňu,
nedal som ti ju. Odradili ma od teba zlí ľudia. Ale teraz ti ju už dám…“Boli už na dvore. Večer bol vidný. Mesiac vyšinul sa zpod oblaka — svet zabelel sa v
jeho svetle… Nad chalupou rozprestiera sa sad, za tým cesta, za cestou cintorín, kde belie
sa kde-tu pomník medzi zelenými stromami a kde leží na pokoji i Anka Pavkovie, pre ktorú on
teraz, po dvadsiatichšiestich rokoch, znáša pokutu. Ona v pokoji, on trpí…Pred ním stojí bosý Paľo, v umazanej košeli, nepreoblečený hádam mesiac. Zápach potu ide
od neho. Vlasy nezacítily hrebeňa i štyri dni, tvár vody, kto vie, či každý deň. Po slovách
Ďurových v očiach zablysla mu iskrička na chvíľku. Neusmial sa, ani neodpovedal hneď. Uprel
do zeme belasé, okrúhle oči a potom sprostý, každým znevažovaný Bodor odpovie Ďurovi:„Bačik, vaša Zuzka mne, keď som ju pýtal, ani neodpovedala, ako poriadnemu človeku, ale
ako bláznovi. I teraz, kde sa koľvek sídem s ňou, ma potupí a mi ubližuje. Nieto toho mena,
ktorým by ma nebola prezvala… Prepáčte, bačik, ale by to nebolo dobre, keby šla za mňa. A
preto ja vašu dievku nevezmem…“Ďuro vyvalil oči na strapatú hlavu Bodorovu, dobre ho neprestrelil pohľadom. Div, že sa
nevyrútil od úžasu, a div, že ho neschváti a nevytrasie dušu z neho, div, že ho päsťou
nebúši po temeni.„Čo to vravíš?!“ jachtá vzbúrený. „Dievčence bľabocú do sveta, dve na tri, či to máš
brať hor’?“„Prepáčte, ale i vy, i tetka Anča naodkazovali ste mi, niktošovi, dosť zlého. Vaša Zuzka
mňa ani teraz nechce, a nechcela by ma nikdy, lebo by šla len, že ju iní nevezmú… a preto,
bačik, ja ju nechcem!“Ďuro zatne zuby a zaženie sa päsťou, no neudrie. Bez slova skrúca sa a ide preč. Za
dvorom tvár sa mu skrívila, zaseknuté pery zatajily ston, no tvrdé prsty čiahnu k očiam,
aby zatlačily slzu.Zuza teda pôjde svetom, po službách. Anka Pavkovka je pomstená — čas prišiel… | Slancikova-Timrava_Pride-cas.html.txt |
Spev prvníObsahOdvažití Bondor zasľišav, že Tatranci čudovské,Vipravené hojnú pre korisť k ňim, potreľi vojsko:Rozkaz dá prísní, abi pospoľe všecci, čokoľvekVáľečnú ľen uňésť móžú zbraň, v jedno sa zešľi.Otcovskému napred vikoná bohu Árovi poctu,Z vážňejšími potom ňemalé veďe starcami raddi:Jak bi do tatranskéj uďeriť maľi krajni: či jednímVšecci naráz místom? čiľi na troje zástúpi mnoztvomRozďeľením? Zebranú vpadnuť je uzavreno vládú.10Sám spolu už zešlích v ňezmerném počťe junákovNaščíví, a rečú ku hroznéj zbudzuje pomstve.V tom sa na krídlonohích zachopá do Tatranska nosákoch.V cesťe ze vistrojeních ke Slovákom ňekdi na lúpežDízaba postretnú. On obrinské všecko porádkemŇeščasťí a krutú viprává pohromu bratrov.I hňeď svím ku Tatrám za provadzača cesti sa dává.Než jako tam prijdú, rozpáľen ve hňeve BondorKáže na posľednú obráťiť skázu Tatransko.Ti hňeď všecko hubá: stavaňá, príbitki, veľebné20Chrámi, a posvatné boztvám sochi ohňami pálá.Vispevujem, jak SLÁV pribehlích do vlasťi na lúpežA strašní ľudu mord záhubcov na hlavu potrel;I svích od hroznéj tak ochráňil skázi rodákov.Umko, na tatranském bidlícá sídľe, čo každúNajľepšej pamatáš a ve svéj máš príhodu misľi!Aj včil zas prispej na pomoc, keď o dávno zabudlíchA z vedomosťi višlích zaumíňil sem si na srdciPrespevovať bitkách, i hlavné otca našéhoPozdňejším známé učiňiť víťaztvo potomkom,10Od ňeho sa zvúcím a slavné méno ďeďícím.Ťažká síce to vec, ťažká; aľe jestľi sa nahňeš,A mňa, čo sám ňeznám, poučíš, ducha v nútri horúcímRozplameňíš ohňem, siľi dáš, zrak a bistrotu zostríš:Lahko peseň zazňím, a ščastľivo konca dosáhňem.Aj čo to už cíťím? jaková mňa prudkota schítá?Ti hľe to prispíváš! jasňejším zrázu celéhoOsvecuješ svetlom, tmu a kalné mračno zaháňáš.Už prsa plápolajú, ohňivá vre na misľi horúčosť;Už zhola všecko viďím, zažatí sám od seba všecko20Chápe rozum, slavní čo konal náš v dávnoťe víťaz.Než ti čo najradšej starodávních príbehi otcovSlícháváš, a o ňích najradšej vždicki vipráváš;Čo proťi odporním častú za Sláva rodákovPótku veďeš stránkám, i plné víťaztvo dobíváš,Najdražšá dušo má a preveľká kráso Tatrancov!K tímto i navnukaním od vernéj Umki lahodníchPraj mňe uší pesňám, a hrďinské vojvodi SlávaI spolu ostatních poslúchaj číni junákov:Jak pluhem odhoďením hrozné zapopadnuľi zbrojstvo;30Jak napred vzdaľi česť a milú Svatovítovi žertvu;Jak pozatím hurtem do novéj pospíchaľi bitki,A vrahov ukrutních i ohavnú potreľi zberbu.Odvažití Bondor, v pustém král Čudsku, oďešlíchK tatranskím na korisť a na lúté vraždi SlovákomŇeskroťenú túžbú očekával spátki junákov.I prám jak ze sebú v ňepokojném srdci premítá,Koľko ľuďí, koľké bi domov podoháňali stáda;Jak z veľkú sa ťeší, čo pripadňe mu z lúpeže, časťú:Ejhľe Povesť doľeťí, to poďivné na sveťe zvíra,40Čo sto očí, pilních sto uší, sto vždicki hovorníchMá jazikov, nohi má a chitrejšé od streli krídla.Sem tam vždi brílá, na osadné místa sedává;Ňikdi aňiž ňespí; aľe jednostajňe bedlívá,A v širokém čo sa ľen kďe koná sveťe, všecko sa dozví;Ňikdi aňiž ňemlčí, na malú ťicho chvílu ňebívá,Oškereními porád meľe ustami: pravdu, ňepravduRoztrásá; aňi dosťi ňemá ráz jedno viprávať,Znásobovať to mosí, a po každé váhi dodávať,Až ze zajáca buják, ze maléj noh pinki virosťe,50Až ze Pľešivca Kriváň a širá z Blavi zostaňe Volga.Táto mu tehdi Povesť náramnú zvestuje bídu:Že krotkí a ňeobracaní ve zbrojstve TatranciVipravené pre korisť aj z vodcem potreľi vojsko;Zostavších aľe z najvatšéj pozajímaľi stránki,V trúchlé podrobeňí a kruté zavlékľi otroctvo.Částka že ľen skrovná ňezmernéj ušla porážce,A spaseňí po horách i dutích vihľedávala skríšách;Kďež posaváď blúďí, a ňemóže do vlasťi uhodnuť.Jak to sľiší Bondor, náramním sprudka fučící60Rozpálí sa jedem jako strážní v dúbrave medveď,Keď sa mu údatní opováží z ďéri vinášaťŠčence Kozák, abi jích naučil hore od zemi krepčiť,A zbehlému potom ľudu na zvuk skákať ukázal:Tak mu tuhé po žilách a po všech vrú plápoľi kosťách.Iskri horá na zrakoch, každím trase besnota údem.Až v posľed zahučí a také slova ustami rúkňe:„S túto-ľi tak hojnú sa domov navracáťe korisťú?Toľko ľuďí zajatích, toľké nám ťáhňeťe stáda?Tak veľkú sťe si česť, tak veľké získaľi méno,70A vlastnému takú podobívaľi národu slávu?Kam čudská zmužilosť, kam ohromná vláda, kam hibkosť,Kam chlapská a ňeohrozená ducha odvaha ušla,Keď sťe podlím sa mužom, ňeveďícím z mečmi zachádzať,Víťazkím aňi ľen zbrojstvom do včilka ve pótceEšče ňevalčícím, tak ohavňe dopusťiľi potreť?Ó špata! ó hrozná mrzkosť! Kďe si Edneku bratreIndá tak slavní a včil téj príčina hanbi,Keď si prví ku takéj dával svím lúpeži raddu?Sám hľe si už bohaté hľedající z druhmi korisťi80Z druhmi korisť zostal. Tatranskí ejhľe krkavciA psi budú sa na vás pásať; však predca ňemáloNad vami sa zmilujem: bez prísnéj pomstvi na cudzíchVás ňeňechám válať sa polách a ku posmechu slúžiť;Ňezmužilosť nahraďím a hnusnú odňesem hanbu.Ťešťe zatáď sa daním víťaztvom, ťešťe Slováci;Však draho zaň zaplaťíťe, cenú kúpíťe ho veľkú;Sám sa život za život, chlap sám buďe za chlapa čítať;Koľko našich v ňectnéj pozabíjano bitce junákov:Toľkí z vás na obeť pojdú; každého osobnú90Uspokojí sa krvú Čuda duch s Tatranca vilétú;Ostatních sputnám a v ukrutné pojmem otroctvo;Každi též, kďe jaki sa nachádzá, príbitek ohňemPodpálím, abi mesto hraňic posvíťil upadlím.“Tak búchá; i hňeď poručí, abi všecci, čokoľvekVáľečnú ľen uňésť vládnú zbraň, vjedno sa zešľi.Jak v čas vetra bežá po ňitranskéj rovňiňe sáťá,Buď sa zdá že bežá; aňi skór ňeuťíchňe metáňí,Skór sa baran za druhím baranem ňeprestaňe válať,Až sa duťí zarazí a všecko zasekňe fučáňí:100Tak Čudové, čím ľen vidaní zasľichnuľi rozkaz,Od všeľikáď sa berú, a na cvalních prudko ľeťícíŽrebcoch iní po iních sa valá, až k místu dobehnú,Kďež maľi poschádzať sa a ďálší rozkaz očúvať;I všaďe visk nad visk a dupot na dupot sa ozívá.Sám aľe král zachopiv sa do posvatného od otcovVáľečnému Čudov bohu, Árovi, hája ponáhlá.Tam jasními tuhé ňedochádzá prúhami slnko;Černá toľko šerosť a ďešícá večňuje hróza.Strašné, jak hovorá bližší toho súsedi místa,110Huhláňí a kruté vždi o pól noci brinkoti slíchať.Trávi ňeňí žádnéj, voňavé aňi kvítko ňerosťe;Stuchlá zem sa kaďí a hňilí púch z lóna virážá.Tam Vlkolák ňedlí, sám, čo strachu ľudstvu naháňá,Leš najďál uťeká, a bojí sa do nútra nakúknuť.Tam veselí ňikdá na milostnú dúčelu ňezňíPesňe Veľes; tam aňiž sa ve svích Vila hája milovnáŇekrúťí koľesách, zeľená aňi vlasmi RusálkaNad hadovú rékú a šerím sa ňehinčuje bahnom.Ptáctvo na rozklaďitích ňerobívá hňézda konároch,120Ľúbežními aňiž ňešerednú pustoti trúchlosťHlasmi ňerozveselí; jeďiní ľen havraňi kváčú,Ľen sovi prestrašním škaredé zňá pesňe hučáňím.Jestľi jaké na blíž príblúďí z náhodi zvíra:Lakňe sa naplašené a chitrí beh spátki zavráťí;Sám ano lúpežní sa ho vlk náramňe obává.V tem luhu tak hrozném zajatích a v honbe dopadlích,Všech též prespolních, ba došlích aj s cudzini hosťov,Hosťinské v žádném ňemající ohľeďe právo,Najviššému Čudov bohu zviknuľi dávno zabíjať,130Blázňi, jakož bi si boh ve ukrutních mordoch a ľudskíchObľuboval vraždách, ňešľechetňe ze bratra vilétúUkrocoval sa krvú; i ňe rádňej tímto ohavnímObrazení a na vác buďení bol ku hňevu čínem!Než jakoví je rozum, taková sa i pocta konává,Naproťi zrídka ľen už na obeť zaklávaľi žrebcovNajvác však zhubeních; i mosel boh toľko jeďinkúUspokojiť sa krvú, surové sami požraľi masso.Tam teda aj srďití a jedem náramňe fučícíVestúpí Bondor takovú konať Árovi poctu.140Mal krásného na tvár i na zrost mláďenca Tiráka,S tauriskéj čo mu bol popripadnul ňekdi korisťi;Na trikrát šéstí životem rok práve dochádzal,A z bradi už predné započínal chlpki visípať.Techto ňeľen sám on miloval; než i všecci napospolUkrutní Čudové na prví ho zaľúbiľi pohľed:Ačkoľvek naporád vistáť cudzinca ňemohľi,A zlobivú na všech, mimo vlastních, védľi ňenávisť.Keď kedi tu ďivoké zahlédnuli krásu Čudovki:Zmakli tedáž a na oblomeném povzdichnuli srdci.150Včil teho tak spaňilého zabiť rozkáže junáka.Žrec sa krutú, ňikdá tak švárné usta ňerúbav,Bár dva ťisíce mužov potrískal a ze sveta zňésol,Rozháňá sekerú; aľe v tom ruka stuhňe, a ťažkáZrázu padá na slín a tuhím buchem ozve sa ťešla.Túto ňenazdálú spatrící náhodu BondorŇehňe sa lútosťú; aľe prudším rozloben ohňemMeč vitasí, a do prs po samú až rúčku zarívá.Krv z mláďenca tedáž volajícá na vraha pomstvuHojňe sa viprúďí; on v tom, jako z náhodi besním160Odlomená vetrem na pomokléj hrádce fialka,Z noh sa na zem válá, a milostné údi na černíSkládá hľen. Zraki už hasnú, už rúže na kľeslíchObľedajú lícách; stuďenú ťelo všecko pomáľiTuhňe zimú, až duch viľeťí a do večnoti zajďe.Ukrutní aľe vrah, krvavím jak náhľe ho preklalKončárem, takovú z lútéj hubi prosbu vipusťi:„Váľeční bože náš! čo hrďinskú vždicki čudovskímRozpaluješ srdcám zmužilosť, a krivému ve pošváchPopripatích ňikdá ňedopúščáš zbrojstvu zahálať;170Čo s nami k pótce choďíš; i všech ňemilosťivo právášCudzincov, na kerích uďeríme, ve vojňe poťírať,A z hojním sa domov navracávať ľichvi bohatstvom;I preto aj veľká ťa ňemíňá lúpeže částka;Túto sa včil jednú, avšak mňe predca ze všeckíchNajdražšú, upokoj žertvú; aľe jestľi TatrancovDáš poraziť, márné ubehlích ve skríše dopadnuť,I všeckích polapať; s ňimi a z jích stádami ščastnúK nám sprovoďíš cestú: prisahám, že ňetoľko ťi jedna,Než sto duší s prednéj u Slovákov mláďeže padňe,180Sto spaňilozrostlích a ochotních do skoku žrebcov.“Keď takovú lútí dokoná modľitbu ukrutňík:Hňeď z luha vistúpí, a do svého sa šátora vráťí;Kďe s predňími dlhú na rozum bere starcami raddu:Jak bi na tatranskú uďeriť maľi krajnu: či jednímVšecci naráz místom? čiľi na troje zástupi vojskomRádňe porozďeľením vpadnú a do nútra sa vrúťá?Jedňi na tú a druhí sa na tú rozchádzaľi stránku.Ňesvora dlí; a na svéj sa porovnať misľi ňemóžú;Ľen mnoho medzi sebú čavocú jako na dreve kavki;190Až sa Losid s častích bohatí nad míru korisťíOhlásí, a takú predkládá ustami raddu:„Králu milí a prítomní tuto víbore starcov!Jestľi na tatranskích zebranú pohromadňe celéhoVojska silú v jednom virazíme sa mísťe Slovákov:Bližší síce dajú sa pobiť neb húžvami zvázať;Než ďálší uťečú; a s tích Horňáci po pustíchRozprchnú sa horách; ve kerích sú šíre ohromnéjĎéri a v náramnú sahajícé jaskiňe ďálu,Jak mi to viprával zajatí od Bundoka Víboh,200Keď ze svím do našéj se pritúlal končini krámem,Práva Čudov ňeznav, že toťiž každého, čo ľen k ňímPríjďe, ináka chiťá, a na slavnú žertvu prireknú.Sám však téjto ušel: nebo jak mal práve upadnuť,A hňevného na nás troročú pre zbrojstva zahálkuSvú zmeriť Ára krvú: náramní povstaňe víchor;V tom zahrmí; a jakísi tedáž ze šerého sa mračnaBoh spusťiv, kopiú a horícím ozbrojen ohňem,Na svój pojme ho vóz i do mútních odňese oblak.Od hromovéj Bunduk zabití streľi zostaňe žertva.210Než Dolňáci po svích ukrijú sa zas húščoch a bahnách:Buď na samé dno jazer neb hučícéj réki zahrúžá;Keďže i pod hlbokú, jako ten dosvedčoval úskok,Aj za celé ďňi vodú meškať sa bez úrazu móžú.I kdo sa po skalních peľechoch, po trňišča pichláčochTam buďe drať, po blatách a potočních pláskať hučákoch,I v tajnéj skovaních vihľedávať skríši nadarmo?Ľepšej tehdi ze troch buďe jích stran zrázu prepadnuť,A zhola ňezveďení na jeden čas a chvílu dať útok.Tak všech ubezpečeních krvavéj bez pótki chiťíme,220Bez vlastnéj strati vojsk; všeľiké tak stáda i každáOd ňích vizraďená do naších ruk príjďe majetnosť.“Tak hovorí. Na to hňeď zoranú už vrážami tvárú,A množším značenú, čo ve bitkách dostala, prúhemUdvíhá sa Lotond, a trasúcé údi na ťažkíŠčáp si podeprúci takovímito rečnuje slovmi:„Pravda je síc, žebi nás hojňejšé došli korisťi,Jestľi bi tak, jako sám to Losid mňí, všecko vipadlo;Hojňejšá bi sa též na množších vipravi cestáchI pre ľuďí i našich vinachádzala potrava žrebcov.230Než sila rozďeľená a na vácej od seba drobníchRozveďená časťí, je malá sila, málo čo móže;Však spojená veľká, veľké účinki vivádzá.Jak hluční buď Don, buď ohromnéj šíre Borisťen,Keď sa porozťekajú a ramenmi sa na struhi rózňá,Vládu traťá; keď však v jednom ľen toľko rečišči,Ľen v jedném ňeporozďeľenú vodu vímoľe ťisknú:Jak náramňe hučá a peňícé víľevi hádžú!Ťažko chitrím tu prepluť bívá, tam lahko nosákom.Čož kebi predca ňejak, ríchlá že samého koňíka240Popredsťihňe povesť, zveďení sa zbehľi Tatranci,Odďelenú zbiľi časť; i ňeňí vec táto ňemožná;Však ráz v tom hotové už jím poslúžilo ščasťí,Zdáľi potom smelší na druhé aj stránki ňepojdú?A prudšej bojovať, prudšej ňebudú-ľi potíkať?Zdáľiž i tam rovná prihoďiť bi sa skáza ňemohla?Než jednú uďeríce silú porazíťe doistaV odpor postaveních, a ušlé braňi zajmeťe zbitki.V tom na chitrích po všéj rozežeňťe sa krajňe nosákoch,Ostatních, skór než zbadajú, polapáťe Slovákov;250Pojmeťe ľichvu sebú, a celé vihubíťe Tatransko.Ľen škoda že zlomená s vami íť už ňepraje vláda!Ó keď bich takovú včil mal, jako ňekdi, obratnosť!Keď sme od utlačeních volaní ku príspeju MízovNaproťi údatním v ďivokém boji válčiľi Trákom.Koľkích sem tu pobil, ba samého i Bista, čo ze všechBol najsilňejší. On jak mnoho ve zbroji predníchUž porazil Mízov, do našého sa vojska rozehnal,Aj tam chcev rovnú krvavéj dať vraždi porážku;Však ňevidal: neb sotvaže ľen do Bikinda zamíril,260Já sem sa privaľil, jako černá z oblaku búrka,A hromovú do krutého vrazil jemu gágora píku.Už na mokrém sem tam rozprestren písku, ohromnúEšče koľem rúbal sekerú a strašľivo žúril.Jak pozatím, keď nám toľkú sa zdráhaľi částkuLúpeže Mízi vidať, koľkú sme požádaľi dostať:Všech najsilňejších, čo pozostaľi z bitki, na súbojSem vivolal. Ti na svích laklí sa strápiľi mislách;Žáden aňiž ňesmel se mnú sa do bitki oďevzdať;Než radšej po dobrém daľi hňeď, čo sa pítalo, všecko.270Keď bich i včil takoví bol chlap, tú čerstvoti hibkosť,Tú silu mal: skoro svój bi koňec vzala krajna Tatrancov;Než stuďená už krv, mdlá vláda a zlú radem údiLomcované starobú núťá doma naproťi vóľiZostať a násilní mňe milému dať oščepu víhosť.Tehdi vi súcejší na korisť sa viberťe; a jestľi,Jak hovorím, učiníťe a mú posluchňeťe raddu:Všecko sa vám podarí, na dobré vám všecko vipadňe.“Rozpovedá, a višlé si uťírá kapki na lícách.Na sňeme prítomním vidaná sa zalúbila radda:280Hňeď každí ano aj sám král na ňu bez bavi pristal.V tom do svích šľi sedľisk; a za súcích ešče do pótkiNa hroznú sa korisť i ukrutné chistaľi vraždi.Než jako čas dospel, na kerí všeckému na bordskú,Náramnú, veľkú, ňemajícú v rozľehu koncaPusťinu vojsku zeíť sa daní bol v prísnoťe rozkaz:Hňeď sám odvažití na krídlonohého visadňeŽrebca a ve hromovém zaľeťí tam poskoku Bondor.A hľe tu z obďálnéj už dá sa mu víški zahlédaťŇezmerní zebraní zástup, jako listu na podzim290V trenčanskích doľinách; neb jak častého za ďéžďaV ťeplú jar na polách novozámskéj rovňini sáťá.Toľké mnoztvo aňiž na Svatopluka, Sláva potomka,Po trikrát sto letách a po dvoch k tomu ešče ťisícochZ jednéj stránki Uhrov, ze druhéj sa ňenahnalo Ňemcov;A v ťesném spojeních Volgárov z Ňemcami zvazku.Toľko aňiž ďaľekích u samého sa Lipska ňezešloK pótce bojovňíkov tlačenú Európi sekvanskímMocnárem volnosť zastávať a zbrojstvami hájiť.Tak valná a do počtu uvésť sa svého ňemožná300Mužstva Čudov hojnosť bohopustú zastala Bordu;Od toľkéj ubitá až zem sa uléhala ťerchi.Vistavené, jak prám v najvatšém háji dubiska,Píki trčá a širím ľigocú jako strížava ostrím.Hrozní chlapstva huhlot, ňekoňečné koňstva rižáňíRozléhá sa na šír a ve veľkéj ďáľi ozívá:Jak more ňekdi hučí, keď ho smolní ze dna prepasťiRozbúrí a o skalnasté pere zábrehi víchor.Ach! beda úrodním tu polám! beda ľudstvu a ľichve!Kam tak náramné sa dorúťí vojsko na lúpež.310Než sám král, jako už k prednému sa zástupu zrázuPriblíží: chitrého tuhí cval žrebca zasekňe.Tam najsilňejší a prední vodci odevšáďPo hromadách sa valá, i koľem po porádku ho klíčá.On v tom ňezmerní jako už hluk mužstva uťíchel,I z najčelňejších vókol ho zatáčaľi všecci,Tak hovorí a krutími na boj podbudzuje slovmi:„Veľkoduchí Čudové! strach a černá hróza okolníchBidľitelov, čo jedenkaždí, do kerého sa koľvekVíťaznú púščáťe rukú, v boji potreťe národ;320Váľečním ba ňe ľen zbrojstvom, než i úťekem eščeUschopeného po vás ňepráťela víťe prevíšiť,Vistrojeních na potatranské už dávno pomedzáSpátki čekáťe bratov; na dopadlé statki, na tučnúĽichvu a ňezmerné v srdcách sa ťešíťe korisťi.Však dočekajťe na ňích, na prehojnú ťešťe sa lúpež!Ejhľe podlí národ, čo ňemá aňi vodca ve krajňe,Váľečnú aňi zbroj; ňezná aňi pótku, aňižtoJak sa je lahko živiť vojnú a korisťi donášať;Toľko sa otrockú z ďňa na ďeň ľen hrdluje prácú;330Hrúdnéj ňechce pokoj zemi dať, skriveními na brázdiPluhmi ju rozrívá, kovanim buď rílem a ťažkúRípe sa v ňéj motikú, a čo z násilnosťi viťíská,Tím sa chová, tím jak ňerozumná ľichva napásá,Ejhľe takí národ mární a na toľko ňičemníBídňíkov porazil na samého až Edneka bratra;Zostavších z vatšéj pozajímav časťi v ohavnéPodrobeňí a preukrutné zavlékel otroctvo.Ňeščastnéj skrovná pouchádzala hrstka porážce,A k pustím sa uťékla horám, aľe s tíchto vitúlať340A v rúčú vimotať do včilka sa cestu ňemóže.Čož si tu už každí, to sľišící, národ o čudskéj,Až dosaváď ňikdá ňepremohléj, vláďe pomislí?Včil teda tak škaredú, tak ohavnú hanbu našémuMénu danú, skór než v ďálšéj sa rozejďe povesťi,Vivráťiť, z ľudskéj povirážať celki památki,A slušnú za ňu vzať ze Tatrancov pomstvu mosíme.Berme sa tehdi na ňích; jednú uďeríme do krajniVšecci silú. Ňebráňících sa zbrojmi lapíme,A hroznú upatích za chrbátami sťáhňeme vazbú,350Než kdo sa buď ražním opováží bráňiť obuškem:Buď kameňím hádzať, buď ľen ruku naproťi dvihnuť:Ostrím padňe mečem, v žádném duša toľko jeďinkáVác ňeňechá sa živá; privedú sa stáda odevšáď;Všecko, čo móže horeť, besnému sa plápolu oddá.Tak všeľiké na samí ňiveč obráťivše a svéhoBez ľudu i statkov pusté zaňechavše TatranskoZ najmnožšú do miléj vráťíme sa vlasťi korisťú.Tak boh prislúbil, takoví boju vípad ukázal,Keď sem ho najdražšú poudobril v dúbrave žertvú.“360Rozpovedá. Oňi v tom besním srďitosťi sa ohňemRozplameňá, vibehlé až ven peni od hubi skáčú.Pospolu náramné do povetrá viskoti pusťá;Hroznú pomstvu hučá a posľednú skázu Tatrancom.Každí si prední uďeriť na Slováka, i predníBezbožními višlú s ňeho krv strebať ustami žádá.Jednosvorňe nové z odraních hlav a ze vlasov hustíchPlášče našiť si, nové naremesľiť z lebki pohárePrislubujú, na korisť sa ťešá a na lúpeže hojnosť.V tom jako pristavené za dlhí čas mračno ve Bílích370Ňekďe Horách, keď násilní podvihňe sa víchor,Hneď ďáľej sa valí a na rovňinu zhurta ponáhlá;Mrákota nastává, pošmúrné huhľe povetrí,Krížem sa blíská, strašľivé hromu praskoti žúrá,A hrozní ze celéj hukotá dolu oblohi príval:Tak sa naráz vichopá, a do rozkričaného na lúpežKrídlonohími ženú sa ochotní cvalmi Tatranska.Od toľkích upraná dupká zem podkov, a černíPrach sa metá, i celú zaobálá do mraku víšku.V cesťe ňeňí baveňá; pres pusté místa a hlúčné380Prúdami réki bežá; i chitrími ňetoľko za slnkaSkokmi ľeťá, prudkéj sa šerá noc chódzi pridává.Až v posľed k visokohlavním docválali Tatrám.A hľe tu z vipraveních ke Slovákom ňekdi na lúpežDízaba postretnú; i hňeď pred krála ho z veľkímŤáhnú vískáňím, a po cesťe sa premnoho tážú,Jak toľké privaľiť ňeščasťí vládalo bratrov.Než Bondor, jako zahlédá bídňíka, ochotníŽrebcovi beh priseká, a také slova ustami pusťí:„Kďež je korisť? kďe celá, na kerú sťe sa vibraľi lúpež?390Jak sa to stať? jaková sa nachádzať príčina mohla?Že ste sa vi zmužilí a veďící z mečmi zachádzaťŇezmužilím a ňevicvičením ve zbrojstve TatrancomTak hroznú v ňepravéj daľi zmárňiť válce porážkú.Jak lútím si ušel vraždám? či si napred uťékol?Rozpoveď a všeľikú s vami zbehlú náhodu oznám.“On zalká; i takím viprávať začňe porádkem:„Ščastnú všecci nohú k visokím sme sa dostaľi Tatrám.Krajna to prekrásná, bohatú živnosťi pľinúcáHojnosťú; robená všaďe zem ňezahálala pustá.400Roztomilé na polách sáťá, na stromcoch a plodníchEšče ňedozráté ovocá sa kňísaľi sádkoch.Zakvitlá po doloch, po vlažních járkami lúkáchBujňela tráva na víš, ba samé zaoďívala kopce.Ňezmerné sem i tam sa pasúcé blúďili stáda;I s každého temer premilostní dúčeľe ohlasHája sa dal slíchať; v pilních ľud veľmi robotníHíbal sa prácách, a práce si pesňami lahčil.Však skoro dospíval: neb jak sme sa pospolu zešľi:Hňeď sme tuhí na všecki radem strani pusťiľi útok.410Odpor ňikďe ňebol, závadná ňikďe prekážka.Sotvaže ľen páté vistúpilo nad horu slnko:Už sa na ustavené podoháňali místo korisťiNad náďej vatšé: mužov a mláďencov i chlapcov,I spaňilotvárních žen i belších od sňahu pannenŇezmerní zástup, na seďem stád žrebcov a mladšíchZe žríbatmi kobil, rožnéj vác lichvi o trikrát,Šestkrát toľko ovec, koz a bravcov bez všeho počtu.Ešče i vác bohatéj z veľkú sme zaháraľi túžbúLúpeže nazbírať; než prední bráňiľi vodci:420Dosťi že tá ťažkéj zavdá nám práce na cestách,Než do vlasťi miléj a do čudskích príjďeme končinTehdi napred zajatích ze všeckú pošľeme lichvú;Ozbrojení mi po ňích kráčáme a ťáhňeme v zápať,Od hlav abi sme naších všeľikú odvráťiľi skázu,Až bi sa rozlobení zehromážďiľi v jedno Tatranci,Zhurta vibehľi po nás, a krutú vzať žádaľi pomstvu.Obdlžní a dobrú sadoví na trávu bol úval,Od predu síc úzkí, napotom spoňenáhla sa volnúRozťahoval šírkú; nadutá šla po prostredu réka,430A chraplavozňící hrkotáňím dávala ohlas.Naproťivé od oboch sa na hvezdnú spínaľi víškuKopce bokov, hustú po visících od vrchu stráňáchObrostlé bučinú a sťínním chrasťini hájem;Než pati od spodnéj na spósob hraďbi vipuklímObklopené skaľičím a kamennú vstávaľi spustú;Tak že nosák hore vidrápať sa do konca ňevládal.Tehdi na ten ve treťí sme večer dostúpiľi údol;I hňeď víťaznú veľkému sa Árovi dámePoctu konať, že takú doprál nám lúpeže hojnosť.440Sedmoro černohrivích jemu žrebcov, sedmoro juncov,A trojo mláďencov na slavnú padnulo žertvu.Odveďenéj sami též zabitú časť lichvi ďelímeMedzi sebú, tučním a na rožňoch rádňe upéklímSkvostňe do pozdňejšéj noci až hosťíme sa massom.Než jako ukroťení už bol hlad a lačnota hodmi:Na trávni k vipočíváňú uložíme sa noclah.Keď však červeňavé podvihnula ďeňňica usta,A mrakovú ťemnosť i šeré pozaháňala sťíni:Sadnúcí na koňov pospešnú vezmeme cestu.450Sotva sa místo ňechá a do toľkéj ujďeme ďáľe,Koľko bi hvižďících trikrát šesť z lúka doňésloŠípov, keď bi jeden po druhém jích púščaľi strelci:Ejhľe naráz hluční podvihňe sa od zadu pokrik,Že schiťeních sa valí a blízko je zberba Tatrancov.Sekňeme beh žrebcom, spátečnú zhurta sa chódzúZavráťíme na ňích. Obratné kráčalo mnoztvoŇeprám tak veľké; aľe zrutní všecko chlapiskaJak dubi hor, neb jak pri kalužních jahňadi mlákách,Ozbrojení sekerú a opéklím v ohňi kijákem,460Časť aľe aj kopiú; meča žáden predca ňeňésol.Začňe sa bitka tuhá; údatní zbrojstvami padnúHňeď z jednéj, padnú ze druhéj též stránki junáci.Než jako veľkoduchí sa stred ňepráťelov EdnekNa spósob raňenéj od lovcov tigrice vedral,A strašní ľudu mord i padlích vražd kopce nakládal:Ustupovať začnú; aľe jak do dutého napospolÚvala dospíšá, kďe ve svém prestranstve sa úžil,A spodními na blíž pristávaľi kopce ramenmi:Zrázu na roh zahučá; v tom z obracaními sa naspák470Tvárami zavráťá, a do rovních naproťi v odporPostavajú sa radov; hrozná zase postaňe bitka.Než jako najľepšej zlobivích márňíme sedlákov:Náramné hrmeňí a kamenná strhňe sa búrka.Vikraďení od oboch kopcov stran z húšča TatranciNa príkrích sa patách spodnéj rozeprestreľi hraďbi:Ostré časť kremeňí a skálnú hádže drobázeň;Časť sahavími na ďál do prostredu šípami strílá.Prask na prask a fikot na fikot zňí. Prívaľem hustéDo hlav mračno hučí, a zrakom ďeň i svetlo viďírá.480Krem toho nastrojení v ďálších za chrbátami stráňáchZ úboč pozľezajú a krivého do úvala zejdú;I prudkí do naších pusťá vojsk od zadu útok.Jedni sa též vichopá, a ľeťá pokradomki za bratrí,Čo predkem zajatích z nabraním odháňaľi statkem.Tí strnutú badajíce mislú; i ňehádaľi darmo,Že sme pomordovaní: všeľikú hňeď lúpež opusťá,Do blízkích ujdú hor, a v ňích utočiščo naléznú.Tam ti poosloboďá chiťeních; časť lichvu poháňaťSpátki domov ňechajú; silňejším zbrojstvo a pevné490Drúki dajú; i po nás hurtem jak ikavci sa rúťá.Rozkaťení od tak náramnéj pohromi EdnekSťisklé osloboďiť čím skóršej zástupi snáživStrašľivo pokríká, a stred ňepráťela bivníKáže preťať chodňík; i ukrutnéj záhube vihnuť.Mi prudkí prudšú, vsťeklého jak od hladu besníchHajno vlkov, keď stádo ovec ňenadáľe prepadnú,Vác žúríme braňú a na zem váláme Tatrancov.Já dvakráte seďem zmužilích a na predku ve hroznéjNajtúž valčících porazil sem bitce junákov.500Sám aľe jak rosnú vibraná kosa trávu sekává:Tak stretaních ráňal; zrutní až zrázu sa naňhoZberbi voďec, najpredňejší teho úkladu póvod,Ménom SLÁV dovalí, a krutú život odňese jedlú.Mi sme nadarmo takú z ostatnéj snážili vládiSmrť pomstviť, chodňík a širú skór cestu prerúbať:Neb za malú tak nás popritláčaľi chvílu odevšáď:Že sme aňiž sa hnuť pravicú, aňi k úrazu ostríchNaprahovať kópií a vrahov ňevládaľi márňiť.Až v posled nás už, z najvatšéj stránki fičících510Od šípov raňeních, metaného do úvala z úbočOd kameňá dobitích pozajímaľi; od zadu pevnúSťáhľi tedáž vazbú, a na své odvédľi pomedzá.Mňa zdvihnuv skoro už polovic mrtvého JaroslavOdňésol; boďenú prostred pleca strelku viťáhnul,A v ľéčních ranu mil zeľinách; k tomu ešče jakésiMelňíval koreňí, a práškem často zasípal.Sotva sa ľen dvakrát patnásté zdvíhalo slnko:Už sem bol zhojení. Tu mi čas paďesáte mesácovUstanovil, za kerí bich mal jemu slúžiť a vernú520Prácu konať; po prešľém na mojéj ľúbosťi ňechával,Buď zostávať u ňích a slobodnú vólu požívať,Buď do miléj ke svím sa rodákom vlasťi navráťiť.Já aľe sem ňečekal: neb jak na Perúnovu slavnosťZe všeckú sa vibral čelaďú, sem ríchľe uťékol.Než vi tak ohromnú na Tatrancoch pomstviťe vraždu,A z hrozného jatích viprosťiťe bratrov otroctva.Já vás tam sprovoďím a známú cestu ukážem.“Rozpovedá; i hňeď predňejšé z rozkazu králaZástupi predbíhá a za vodca sa víprave dává.530Než jako už núter do Slovákov zhlukľi sa krajni:Rozlobení Bondor takovímito hurtuje slovmi:„Včil čas pomstvu viléť, včil ohavnú napraviť hanbu.Tehdi lapajťe korisť, spúrních triťe, bidla vipálťe,A všeľiké hroznú obráťťe na spustu Tatransko.“Tak zahučí. Oňi v tom sa chopá; i prvého bojovnímChválka mečem porazá, a z veľkú hňeďki ruvačkúUstami krv lokajú; i tedáž uhasíce čudovskúTak žízeň, jako keď ladoví s trúchlého na pohľedMračna kameň létá a strašnú skázu prinášá,540Všecko hubá, márňá, na popol, na prach ohňami trává.Dím sa koľem vznášá a plamenná bľeskoce žára.Najmnožší všaďe strach, najmnožšá ťiskňe sa hróza.Žádním boztva sochám, žádním sa chrámom a tíchtoKňaztvu ňeodpúščá, každí sa zhadzuje oltár. | Holly_Slav.txt |
RojkoNovela1Neraz som premýšľal o stave našich učilíšť v Uhorsku. Jako som ich sám zkúsil, sú ony
nie len v tom chybné, že ničím niesú iným, nežli propagandami Maďarismu; ale — a to nado
všetko, že tak uspôsobené sú, aby neznabohov a materialistov vychovaly. Volá sa smer tento
smeromreálnym. Krása — rozumiem duchovniu — tá nemá ceny: nám načím
len osoh; cit šlächtiť — k čomu je to? Nám načím brúsiť vtip, aby prebili sme sa životom!
Svedčí o tom dostatočne rozpočeť hodín jednotlivých vyučovacích predmetov. Keď týdenne dve
hodiny padnú na náboženstvo, pripadá na mathematiku 6 — 8 hodín. A potom aké je to
vyučovanie náboženstva?…Verte mi, že prvým a najhlavnejším základom nášho i národnieho i cirkevnieho nešťastia
sú naše maďarónske školy. — Počíname síce mať už i svoje vlastnie, — ale čo že je to pre
tak mnohé? Zasadíme-li sa horlive za školstvo svoje, pán Bôh nám ho zveľadiť pomôže!Nám treba výchova a to výchova docela našská, nie cudzinská. Do tedy budeme mať len oáze
národnieho života, a vodcovia ľudu a národovci naši budú vždy mučedlníkami, ktorí tak
pochodia ako i tento môj — rojko. —*Mirko Ľubinský bol za svojho času jeden z najlepších a najpilnejších študentov. Druhovia
jeho mávali ho veľmi radi, a ač aj často podohadovali sa o zásadách svojích, neporušili
nikdy s ním vrelé priateľstvo. — Vrúcnosť citu, zaujatosť Mirka nášho za všetko, čo bolo
dobré, pravé a krásné — to všetko muselo mu ak aj nie lásku, aspoň úctu vydobyť u
spoludruhov jeho. Pravda, že našli sa aj takí, ktorí vysmievali sa len z vrúcnosti citov
jeho; ktorí zásady jeho držali za bláznovstvo, nimiž nešťastným urobí sa v živote; ktorí
idey jeho držali za snárstvo a jeho samého nazvali — rojkom.Jedni z týchto ho ľutovali, druhí nenávideli. — Ale čo dbal Mirko na úšklebky, na
posmechy, na ľútanie spoludruhov svojích?Požehnané chvíle jeho blažených snov a vidín vynahradily mu všetko; vynahradily aj
družstvo jeho.On býval najblaženejší sám so sebou a sám v sebe.Keď predstavil si živo ďalekú budúcnosť svoju, keď rozvinúl sa čarokrásný obraz jeho
vidinného života pred zrakom duše jeho; keď videl sa v boji, v utrpení za pravdu ľudu
svojho, za dobro národa, za krásu po nejž túžil: — tu, aj jak úzky mu bol celý tento svet,
aby vmiestiť sa bola mohla doň veliká blaženosť srdca jeho, a toto zas hrozilo mu puknutím
v podobných posvätných okamženiach.Oj blažený svet vidiny! Z tých, pre níchž toto píšem, a ktorý riadky tieto čítať budú;
viem mnoho jest ktorý pochopia Mirka nášho, a ač ho z pomedzi ních niektorí aj poľutujú: že
by ho v nenávisť vzali, že by ho odsudzovali — neverím. Však odsúdili by život náš,
odsúdili by seba samých! —„Neodťahuj sa od kvetu lipy,Keď vidíš dub už s žaludom;Cudzie ťa nikdy nesmieria vtipy,S naším slovenským osudom!Náš život drieme ešte len v puku — ešte nerozvil sa; ešte v ovocie tak ľahko nedozraje.
A kto bude mať za zlé ruži, že sníva, sníva v puku o živote krásy? kto jej bude mať za zlé,
keď aj nesplní sa sen jej, keď ju vo kvete ešte nenadalý mráz spáli?Snívať o živote je primeraná vec, však je aj celý život ľudský — len sen. — Je síce
pravda, že by sme my už raz i menej mali snívať a viacej žiť a bdieť; žeby sme viacej mali
účinkovať, nežli len hútať a rozmyšľovať o klamných nádejach; ale kto zazlí srdcu
mladistvému, keď rojčí viacej, nežli chladnokrevne rozumuje, uvažuje, abo ako hovorí sa —
špekuluje? — Lebo:„Sú mohútnosti v mládenských dušachJako vranci tvrdopiskí,Kde len jeden zvuk zvoní nám v ušach,Jedny oko zajmú blysky:Nemožno ľudia! — Nezbúrite hoLebo nemá on smyslu žiadneho,Nemáte kde, zač ho chytiť:On za svojou si letí vidinou,A v nebi svojich dúhových stínov,Sám seba nezná pocítiť!*Blázon? oj, pekný syn blahaKtorému či vlasť, či deva draháJe svet jeden pozlátistý.2Náš Mirko chtiac postavenie životné také, v ktorom by najviacej ľudu svojemu slovenskému
osožiť bol mohol a zastupovať pravdu i zastávať pred odporníkami právo jeho — stal sa
pravotárom a zástupcom ľudu.Obratnosť a šikovnosť jeho našla skoro obdivovateľov, priateľov — no i závistníkov
svojích. —Dobré duše odporúčaly ho všade; zlostné podozrievaly pred každým, a zištné hľadely
vykoristiť, schopnosti jeho k svojemu prospechu. Keď ale nemaly pravdy, rázný náš Mirko
odsotil jich s opovržením od seba, čo mu tiež nezískalo priazeň jejich.On však o lásku nestál a hnevu sa nebál tam, kde bolo treba zastať ukrivdený ľud. Ľud
hrnúl sa k nemu, poznal verného svojho, zaľúbil si ho, a zdalo sa, že verne vo všetkom
nasledovať bude radu jeho.Náš Mirko Ľubinský ožil. Ideále jeho počaly sa razom a neočekávane uskutočňovať, — kto
bol blaženejší na svete ako on? Pravde, právu bude slúžiť, a dobro ľudu hmotné a skrze to i
mravnie napomáhať bude. —Tej myšlienke žil, tomu cieľu posvätil sa. —Ó jak málo podobá sa z tých, ktorí zaujímajú postať života svoju na svete, nášmu
Ľubinskému. Väčšinu vedie zisk, sebectvo; iných zas pohodlie, výhody, priazeň ľudí; — nie
tak nášho Mirka, — jeho viedla jedine pravda a na sebazaprení založené blaho ľudu. — On
chcel pracovať nie pre pohodlie svoje, ale pre pokoj spolubližních svojich; on chcel
bojovať a namáhať sa nie pre vydobytie si uznalosti a priazne sveta, ale pre dosaženie
skutočného blaha národa svojho. —„Krásny mládenec!“ vzdychly si devy ušlächtilé; „ein gescheidter Jüngling!“ robily si
laskominy koketky. —Kollegovia jeho kliali ho a nazvali „šlendriánom, pedantom!“ — Mládenci nazývali ho
„domasedom, filistrom!“Ľud prisvedčoval si hlavami: toho sa držme, to je náš pán! Židia zas šepkali si medzi
sebou: „Ein Hitzkopf, ein Schwärmer!“ On sám ale držal sa za toho najsčastlivejšieho
človeka na svete. —*Život náš malomestský každý z nás dobre zná. — Je to miešanina živlu nášho s rozličnými
živlami cudzími. Synak vychoval sa v dome rodičovskom po našsky, vyrastnúc však zpod ferule
rodičovskej, a idúc svetom, cíti sa byť slobodným v tom, keď robí čo mu doma nebolo
dovoleno, čo od cudzích vidí: — nevie a nechápe, že je to jeho škoda, nevie a nerozumie
tomu, že práve tam, kde cíti sa byť najslobodnejším, je ničím iným, nežli otrokom vôle
cudzej. Prijdúc potom domov, ožení sa, počne viesť remeslo a hospodárstvo na svoju ruku, —
sriadí si domácnosť, v nejž všetko nachodí sa, len nie bázeň božia, len nie úcta k svojeti
a láska k národu a materčine.Tí lepší po mestách naších sú len čestné výnimky, a predmet úšklebku ostatních. Nemáme
šlächty, mešťanstvo by nám ju ľahko nahradiť mohlo: ale čože, keď toto vedie len zvierací
materialismus? — Všetko jeho konanie, úsilie, namáhanie je výsledok jeho. — Sebäzaprenie,
obetovavosť — to sú veci neznáme. Len to vraj načím robiť, len to podujímať, čo sa vyplatí.
—Kedy zmení sa to? kedy spôsobia mestečká naše to, že „ráj v lone božom budú slovenské
stolice? —“Náš Mirko nepoznal túto tmavú stránku mestečiek našich; on nenahliadnul sa hlbšie do
nej, len zovnútorne súdil o povahe jejích. A jestli v čom, v tomto by som mu aj ja skoro
bol zazlil; jestli z ktorej príčiny, nepochybne z tejto by som skoro aj ja bol mal vôľu,
nazvať a štämplovať ho — rojkom. — Tak je to s idealistami na tom biednom svete!Kto ve snách žil a nikdy nebyl zbuzen,Ten zná jen svet, jak pěvci o něm bájí,A kletbau hříchu nikdy nevypuzenSám blažený i jiné tuší v ráji.On neviděl ty dlouhých věků hrůzy,Kdyby proudy krve bohatýrské tekly,A neslyšel ten vzteklý jasot luzy,Když mučenníky k popravišti vlekli.Však znám ten svět a tajné jeho děje,To mrviště všech běd a lží a klamůA znám ten lid, jenž za křížem se krejeA kalným okem hltá klenby chrámů.Těch bojte se. Neb každý z nich jest katemPosvátných citů lidstva, svaté viny,Již utlačili tisíckrát již zlatemA s ní i chudé její bohatýry.(Martinec.)Avšak vráťme sa k deju vypravovania nášho, vráťme sa k nášmu — rojkovi.3Zábavymilovné spanilé čtenárky moje viem, dosavádním suchým vyprávaním mojím už celkom
zunovaly sa — ja ale nedám sa v tomto ohľade napraviť, neľutujem túto chybu moju na ních
spáchanú; ale skoré polepšenie sľubujem; ba napravujem ju na skutku, som k službám — a
pokračujem zábavne. — Prosím, nech sa ľubí na soaré. — Podávam za dlhú chvíľu hneď milú
odmenu.Kupec Ritter — syn jeho volá a píše sa teraz už Lovagym, neznám či s dovolením otcovým a
či bez neho — má utešenú, duchaplnú dcéru, Irénu. Aspoň tak ju nazýva všetka „elita“ mladi
mešťanstva zmieneného. — Niet v celom meste, niet široko ďaleko v okolí zemänského,
mešťanského synka, ktorýby ju nechválil, nezbožňoval. — Všetko točí sa okolo nej, ona je
všade kráľovnou plesu, vývodí nad všetkými; dievčatká, ač jej to i závidia, predsa ochotne
podrobujú sa prevahe a víťazstvu spoludružky svojej, — medzitým aj Iréna, ač aj nedává to
na sebe znať, povedomá si je toho, a pyšná je na to. —Že pyšná je na to a že povedomá si je toho, zavieram aj z toho: že Iréna slepou robí sa
oproti všetkým zbožňujúcím ju mínam; hluchou oproti všetkým až do neba vychvalujúcim ju
rečiam. Darmo uchádza sa mnohí u nej len o jedno pekné slovo, len o jeden vrelý pohľad, len
o jedno jemné stisknutie ruky, — neobdrží ho. — Mnohí repcú na jej krásu, že načo jej ju
pán Boh dal, keď má srdce z kameňa, keď vraj nikoho na svete ňou oblažiť nechce. Iní zase
spomínajú: že je Iréna nie taká ako javí sa povrchne, že v dosť blízkom pomeru stojí s
istým šlächticom z okolia, bohatstvo hľadajúcim Rónaym. Ale to boly len prázdné reči, v
níchž málo videlo sa veci; boly to reči, ktorým málo kto veril, až konečne aj tyto zamĺkly.V mestečku X. nebolo interessantnejších osôb nad nášho Mirka Ľubinského a Irénu
Ritterovú; onen šikovnosťou svojou, táto zas krásou nad všetkých vynikajúc, napadli
každému, a tým viacej spomínali sa pospolu, že Mirko Ľubínský počal navštevovať dom
Ritterov, a ako vôbec spomínalo sa po meste — nie bez prospechu; nebol tam vraj
ľahostajným. —Chýr tento vyvolal poznovu proti nemu, všetkých dosavádnich nepriateľov jeho, zvlášte u
mládeži, a vieme, že na svete nieto hroznejšieho nepriateľa, nad soka. —Dnes je u kupca Rittera veliké soaré, je deň narodzenia Irény. —Deň slavný v rodine — predmet rozhovoru v celom meste — deň blažený pre Ľubinského.
Nedivme sa, že s chladnými paragrafamí do činenia majúci pravotár — zaľúbiť sa vie! Náš
Mírko sníval si, tvoril si ideále nie len o pravde a práve, ale aj o — kráse. —A Iréna Ritterovie zodpovedala jeho túžbam — stala sa uskutočneným mu ideálom. Stala sa
ním skutočne.Večer pred dňom jej narodzenín, teda včera večer, vyznal jej náš Mírko horúcimi slovami
vrelú lásku svoju, a tá — ktorá dosiaľ, tak zdalo sa, naproti všetkým mládencom zdala sa
byť chladnou, a ľahostajne chovala sa — neodmrštila o lásku ju prosiaceho junocha, — no,
padla mu do náručia.A v okamžení tom blaženom kto vyrovnal sa jemu? On všetky svoje ideále uskutočniť môcť
bude; všetko, všetko, tak ako by si ani sám nebol trúfal podarilo sa mu v živote. Pravde,
dobru ľudstva žije, a krása mu ten život blažiť a zdobiť bude! Ach! jak úzký mu bol celý
tento svet, aby vmiestiť sa bola mohla doň celá blaženosť srdca jeho. Nebe mu padlo na zem.
Kto nazovie ho včuľ — rojkom? Krásná to bola zábava, krásná spoločnosť na deň narodzenia
Iréninho. Hostí plno, skvosu mnoho. Najkrajšie ale bolo to jej zakončenie.Domový pán predstavil a odporúčal ku koncu dcéru svoju dámam — ako nevestu, ktorá dnes i
zasnúbenie svoje sláví.Dámy klonily sa, páni zvedaví, ako hromom omráčení, pýtali sa po šťastnom ženíchovi.Domový pán predstavil ím ho v osobe p. M. Ľubinského.Nastal všeobecný šuchot a šepot. Kollegovia ho kliali medzi sebou, že šlendrián, pedant
dostane takú krásu. Židia, kupci, ktorí tam boli, mrmlali na hitzkopfa a schwärmera. Mnohí
opustili dvoranu. Oddavky slávnostne skončily sa. Celé mesto žaslo, závidelo, abo žehnalo
Mirkovi.On sám ale držal sa za najšťastlivejšieho človeka na svete.4Svet časom na všetko privykne, so všetkým sa spriatelí. Tak to bolo aj ohľadom nášho
Ľubinského a Irény. Tí istí, ktorí od oddávok jejích preč utekali, tí istí dostavili sa, a
to v tom najlepšom rozmare, na skvostnej svadbe jejích. Tí istí, ktorí reptali naproti
mladoženichovi, nevedeli sa ho pri svadbe dosť vynachváliť, dosť sa mu navynšovať; tí istí,
ktorí mladej neveste krok tento pri zasnúbení za zlé mali, s velikou istotou tvrdili jej
teraz, že bude šťastná; ba áno, aj samí židovskí kupci boli už „zufriedengestellt!“ že vraj
kupecká dcéra za obratného pravotára — nenie tak „schlechte Wahl“.Tak sú stálé výroky svetské! A po svadbe mal náš blažený Mirko Ľubinský priateľov vyše
práva. Všetko, čo prv na slobodného vražilo, smierilo sa s manželom. Všetko, čo prv od
mládenca bočilo, shrnulo sa okolo ženatého.Tak smieri krása nepriateľský svet — myslel a bláhal si náš prešťastný Mirko Ľubinský.Zo dňa na deň postupoval on vo vážnosti a v priazni obecenstva, bol hlavním pravotárom v
mestečku; ba čo viacej aj pán Rónay a celá slavná família mena toho vyvolila ho za svojho
pravotára; čo vidiac pán župan a slavná stolica, tiež ho vymenovala hlavným stoličným
pravotárom.A všetko toto bolo od razu. Tak sa zdalo, akoby s Irénkou miera požehnania a šťastia
Ľubinského bola sa teprv doplnila.Tak sa stalo, že v krátkom čase bol dom nášho Mirka Ľubinského prvým domom, vynikajúcim
v celom meste; navštevovaným od všetkých zemänov, od celej „elity“ mešťanskej.Irénka, ako bola slnkom osvetlujúcim všetky zábavy za času pannenstva svojeho, tak
neprestala byť ním ani za času svojho manželstva, — ba práve tak zdalo sa, že pribylo slnku
tomu i tepla i svetla. Áno tak zdalo sa, lebo úprimní ctitelia a zbožňovatelia jej ako
trabanty okolo slnka, len teraz v pravom smyslu slova, točiť sa počali okolo nej.A ona si bola úplne povedomá toho. Že pyšná bola na to, a povedomá si toho, zavieral
svet odtiaľ, že Iréna slepou sa robí oproti všetkým zbožňujúcim ju mínam; hluchou oproti
všetkým až do neba ju vychvalujúcim rečiam. — Ona zostala milou, príjemnou hostiteľkou a
váženou domovou paňou — ale pritom vzornou manželkou.Darmo uchádzal sa u nej i na potom každý len o jedno vrelejšie slovo, len o jeden
významnejší pohľad; len o jedno jemnejšie stisknutie ruky, ako obyčajne dovoľuje to všetko
prísne odmerané priateľstvo — neobdržal ho.Ona zostala milá, príjemná hostiteľka, vážená domová pani — ale i verná manželka.Ľahkomyslní a mladší priatelia domácnosti jej reptali na jej krásu, že načo jej je, keď
má srdce z kameňa; keď nikoho ňou na tom svete, — mimo manžela — oblažiť nechce. Iní zase
klebetili, že je Iréna nie taká, ako javí sa povrchne, že dosť v blízkom pomeru stoji s
Rónaym, šlächticom; ale to boly len číre klebety, prázdne reči, v níchž málo videlo sa veci
— rečiam tým málo kto veril, až konečne aj tyto zamĺkly. Iréna Ľubinského, ako som povedal
zostala milá, prijemná a vďačná hostiteľka, vzácná vážená domová paní; — ale manželka
vzorná a verná.Aby sa šťastie jeho všestranne doplnilo, navštívili ho v terajšom skvelom položení a
stave jeho aj niektorí jeho bývalí súdruhovia zo škôl; tí istí, ktorí ho bláznom, ktorí ho
rojkom nazývali boli; jedni sa tešili, druhí mu závideli, tretí ho vystríhali, s tým
školským Solon-ovým: „Nemo ante mortem beatus!“Náš Mirko si nepovšimnúl toho, ale ani prílišne nezakladal si na sláve svojej, —
nezpyšnel, len zabudnúl na všetko na svete; jediná myšlienka: pravde a právu ľudu svojho na
nohy pomôcť, viedla a zamestknávala ho. Ľud ufal sa mnohému od hlavnieho pravotára
stoličného: ktorý tak, ako dosiaľ ešte žiaden, naklonený bol jemu. — A on práve tou
myšlienkou jedinou vo dne i v noci zaoberal sa: ako by mohol na nohy pomôcť ľudu tomuto?Ľud poddaný Rónayho bol krajanom jeho. — Náš Mirko Ľubinský narodil sa tiež na panstve
Rónayho — títo boli velice ukrivdení od slavnej famílii; teraz vyvolili si jeho za
zástupcu. On veľmi vďačne uchopil sa tejto dobrej príležitosti, ktorú uskutočniť môcť bude
už raz, a to tým viacej, že na priateľstve Rónayho mnoho si zakladal a ešte viacej si od
neho sľuboval. Bol istý, že podarí sa mu všetko.Krása ho blaží, pravdu a právo zastane — dosiahne úplne cieľa svojho. Rojko, rojko,
rojko!!!5Najkrásnejší deň života Mirka nášho Ľubinského zasvitnul dnes. Dnešní deň mal korunu
položiť celému životu jeho, mal uskutočniť túžby jeho mnohé, mal korunovať ustávanie jeho.
Dnes porovnať sa malo obyvateľstvo so stolicou a poddanstvo so svojou slávnou famíliou.On dobre bol už za drahný čas pripravoval ľud na krok tento — i nemohol on vypadnúť
ináč, len s najväčším zdarom, len s najväčším uspokojením oboch stránok, len s výsledkom
zdarilým pre pravdu a právo ľudu milého.Iréna vrúcnejšie nežli kedy indy lúčila sa dnes rano s manželom svojím, objala ho vrele,
akoby požehnávala dnešní veľavýznamný krok jeho. V stolici pokonávali sa veliké, zaujímavé
a dôležité záležitosti právné; pán podžupan predsedal, ostatní súdcovia záležali zo
stoličných pánov a úradníkov.Mnoho processov predôležitých už slavne bol vyhral náš Mirko Ľubinský, ale všetky
neuspokojily tak srdce jeho, akoby ho tieto dnešnie uspokojily boly. —Práca začala, Mirko zaujal miesto svoje, pokojne otočil zrak okolo po všetkých známých
tvárach i súdcov i stránok. Ale aký javí sa to výraz vo tvárach tých? zľaknúl a ztriasol sa
v hlbinách duše svojej — a zatmelo sa mu v očach. Premohol sa. Ešte raz otočil zrak do
kola, — to isté spozoroval, ten istý účinok to malo zase na dušu jeho. —Stoličný a súdný zapisovateľ počal čítať. Mirko uspokojil sa, pretrel si oči, myslel že
je nemocný; — premáhal sa všemožne. —Však čo to ten zapisovateľ súdný číta? On číta žalobu, hroznú žalobu na Mirka nášho,
žalobu podpísanú všetkými stránkami, tymi stránkami, ktoré on zastával.Obžalovaný bol ako klamár a zradca stolice, ktorý zpreneveriac sa pravde, právu a
spravedlnosti, opovážil sa úrady jej pred stránkami na cti pokaliť, stránky proti nej
búriť. Na základe obžaloby na vedomie dalo sa mu pospolu i to, že kým koľvek neospravedlní
sa zo zločinu svojho, úradu stoličného, jehož hodným (je-li obžaloba pravá) nikdy nebol, sa
týmto suspenduje. Poviedať Vám, ako nášmu Mirkovi bolo?… Zpadnúl z neba ideálov svojich! —
Div, že nezkamenel…Len slabo videl zakaleným zrakom svojím tie škodoradostné tváre i súdcov, prv priateľov
dobrých, a ako ho oni ujišťovali úprimných, i tých prv pokorných plaziacích sa pred ním,
teraz drzých, nahrávajúcich sa na nešťastí jeho stránok.Sobral a zmužil sa.Povstal a hovoril, hovoril nadšene, spravedlive; no tvrde… Pretrhli ho v reči.Oznámili mu: ponevádž obžalovaný zdá sa byť dnes chorým, odkladá sa vyšetrovanie
záležitosti tejto na pozajtra.Mirko schytil klobúk, a potočil sa neistým krokom ku dveriam. —*Doma si dal zapriahnúť a ponáhľal na panstvo. Tam trúfal naisť potešenie svoje.Pri slavnej famílii už boli shromaždené stránky, tam bol ten milý mu ľud, jehož
osloboditeľom on má byť dnes. Svojho drahého priateľa Rónayho nenašiel dnes doma; iba
lístok od neho bol mu doručený. V lístku tom prosí ho priateľ Rónay, že odcestoval do
Paríža, svoj majetok že všetok zpeňažil a ač pod processom stál, aby nedivil sa tomu, dnes
že vysvetlí sa mu všetko; ku konci ho prosí, aby neztratil trpelivosť. A že nevie, či vidia
sa ešte kedy? —Mirko náš šiel do dvorany, kde sa pojednávať malo. Vstúpil, len čo sa ukiazal, ohriakli
ho surove: „von s ním!“Len jeden starý pán, človek mierný a vzdelaný, ochránil ho pred surovou pomstou luzy.
Oznámeno mu, že ľud sám žaloval ho, ako ho búril a zvádzal proti panstvu a oproti slavnej
famílii. Família slavná že nechce sa pomstiť na ňom, nechce ho žalovať; len mu vraj
vypovedá z ďalšieho advokátstva u nej. Bol mu predstavený nový pravotár — ku podivu, tiež
jeden z jeho najúprimnejších bývalých priateľov.Vrhnúl sa do vozíka a kázal hnať kočišovi domov. Luza surová vyhrnula sa von z panského
dvora a hádzala za ním kamením, ktoré ako dážď do vozíka pršalo; Mirka na hlave poranilo —
tak, že ho polomrtvého domov, jeho tiež zakrvavený kočiš, doviezol.*Celý týdeň ležal náš Mirko bez sebä. Keď sa počal trochu zotavovať, pýtal sa po svojej
žene Iréne. Nik nevedel kde je.Pozdejšie vysvetlilo sa, že ona dávno už žila v nedovolenom a hriešnom pomere s Rónaym;
pravdivé boly i za panenstva i za manželstva jej, tie reči o tom; tak vzorná a verná bola
ona manželka. — Iréna ušla s Rónaym do sveta. — Jej rodičia vedeli veľmi dobre o pomere
dcéry, a s usrozumením Rónayho vidali ju za bohatého pravotára Ľubinského, z jehož mozolov
všetci koristili. — Nebolo na tom dosť. Rodičia Iréniní urobili falošný bankrot a tiež
zutekali, nechajúc mnoho nevyplatených úpisov na meno Ľubinského, dcérou popodpisovaných. —Bol úplne na mizine. — Tak odmenila sa mu v prevrátenom svete — pravda; tak ho samého
zničilo — právo; tak ho oblažila — krása v podobe Irény. —Zo všetkého toho ale nič ho tak nebolelo, ako tie kamene metané naň z rúk vlastnieho,
tak vrelo milovaného ľudu. Bolely ho údery tieto nielen na tele, ale aj, a to ešte viacej
na duši. Ľud ten bol vraj zagitoval proti nemu Rónay a švagor Lovagy. —To hľa mladých ideál — a tak vypadá v skutočnosti.Mirko náš zomrel, bol by to všetko mohol preniesť ako svedčí sa na muža; ale on nebol
duch otužený v boji života, jeho to stálo život, lebo bol — rojko. | Bachat_Rojko.txt |
Úvod„Slovensko literární od doby Bernolákovy“ mělo původně titul jiný: „Přehledné dějiny
slovenského písemnictví“. Tato forma vystala — nikoli z důvodů formálních.Na území Čech, Moravy, Slezska a Slovenska žila a žije ode dávna v souvislosti jednotná
literatura česká. Má-li pravdu Hettner, že totiž dějiny literární nejsou letopisy knih,
nýbrž jejichideía tvarů uměleckých, a má-li pravdu Šalda, že
literární historie není jen kronikou literárních dokumentů, ale také a především historií a
objevemhodnot— potom naštěstí podnes je neporušena jednotná vývojová
cesta národní literatury ve všech třech (nebo čtyřech) řečených spisovných oblastech.
Profesor Jaroslav Vlček, veliký zakladatel moderního českého dějepisu literárního, po
„Dejinách literatúry slovenskej“ přikročuje záhy k „Dějinám české literatury“, zahrnuje v
ně důsledně také spisovnou oblast na Slovensku a tak geniálně obnovuje v stav původní a
skutečný české dějiny literární.Na Slovensku žijenašeliteratura; vztah písemnictva na Slovensku k
mateřské literatuře české budiž dovoleno srovnat s písemnictvím kruhu félibristů a
mateřskou francouzskou slovesností: Hviezdoslav jest — a sice bez nadsázky — český Mistral.
Svérázné Slovensko literární leží ve skutečnosti jen několik kilometrů za rázovitou
literární Moravou: obojí oblast jest krajově zbarvenou součástkou české literatury, třebaže
Slováci svého spisovného nářečí užívají tradičně a pravidelně a Moravané pouze výjimkou.Písemnictví na Slovensku je tudíž pouhým doplňkem české literatury; zaujmout k němu
dobové stanovisko nebylo věcí nejlehčí. Není možno po vzoru staré metody bibliografické
pouze podle spisovného kroje soudit živé projevy a hodnoty literární, abys duše v nich
nezabil; a přec je nutno vyslovit i tento svéráz tak, aby ses vyhnul zdání separatismu,
abys netvořil obrazu neskutečného. Proto titul této knihy se vyhýbá nepřesnosti i
neskutečnosti, jež se tají v předmětném názvu „slovenská literatura“ a volí místo něho
raději název místopisný „Slovensko literární“, jež jest ovšem nepopěrnou skutečností. Je-li
v ní přesto druhdy řeč o „slovenské literatuře“, děje se tak v plném vědomí technického
termínu, zkratky, ve stručném smysle anebo zkráceném opise „literatury na Slovensku, psané
slovenským spisovným nářečím“: ideově a podle hodnot je všude považována za literaturu
českou. A z tohoto pojetí literatury odvětvenné vyplývá další důsledek: v monografický její
obraz velicí slovenští rodáci, Kollár a Šafařík, nejsou vsazeni literárně, t. j. výkladem
celého svého díla literárního, nýbrž ideově a pragmaticky, t. j. potud, pokud a kterak idey
jejich žily a žijí v slovenském dění literárním a kulturním.Rok 1844 je datum historické, ale ne tragické. Do roku toho jednotný — až na výjimku
Bernolákovců — proud české literatury od roku toho teče odděleně dvěma rameny: široký starý
žlab plní projevy a hodnoty literární, pěstované v spisovné češtině, užší a novější koryto
jeho písemnictví, pěstěné v spisovném nářečí slovenském. Obě ramena mají touž výplň a
patrně i touž snahu — vytvářejíce nyní mezi sebou ostrov spisovného separatismu — opět se
spojit v jediný literární proud. Nemají-li snahy té dosud, budou ji mít v budoucnosti —
kdy, na tom konečně nesejde. Nevím, lze-li populárněji a makavěji přesvědčit i méně
zběhlého čtenáře v dějinách naší literatury o jednotnosti českého písemnictví v Čechách i
na Slovensku, nežli tímto opsaným diagramem. —„Slovensko literární“ dělím od Bernoláka na šest hlav. Je to dělení přirozené; přibližně
tolik se vystřídalo literárních generací, z nichž každá přinesla aneb aspoň se snažila
přinést něco svého v společný poklad literární.O většině děl a spisů z období starších hovořím v „Slovensku literárním“ z vlastního
názoru: pouze několika tisků, ostatně nevýznamných, z doby Bernolákovy a dvou-tří raných a
vzácných spisů štúrovských nebylo mi lze se dopátrat. Zde i v jiných případech jest — a
musí být — vůdcem profesor Vlček: probádal tak Slovensko literární, „že již jiným sotvy
místa zbude“, podle slov jeho velikého slovenského rodáka, kde by, zvlášť v starší době,
mohli uskutečnit objevy. Doplňky a změny ovšem jsou nejen možny, nýbrž druhdy nutny; o tom
tuším i tato kniha podává svědectví. O všech spisech z doby novější (od r. 1881) píši pouze
z autopsie; hlavu pátou a šestou znovu jsem zpracoval podle příslušných míst v „Mladém
Slovensku“ (v Praze u Topiče 1918), jež vyvoláno předloni potřebou doby záhy bylo rozebráno
a nového prohlédnutí pro nový účel potřebovalo. Přílohy vzadu hledí čtenářům usnadniti
přehled po slovenském písemnictví.*Knihu svěřuji tisku v době, kdy působí na Slovensku ministr „unifikační“, jsa naprosto
přesvědčen o nutnosti sjednocení také obou literárních oblastí, české i slovenské, v jediný
obrozený a silný proud národního písemnictví zde i pod Karpatami. Uctívám jí skrovně
velikoupamátku Ľudevíta Štúra, idey pokroku bojovníka, bezděky
největšího svědka literární jednotnosti Čech a Slovenska.V Praze dne 29. února 1920.F. F. | Frydecky_Slovensko-literarni-od-doby-Bernolakovy.txt |
Náhla smrťMi rozum stáva, strachom tŕpne nútor,i mráz i hrôza kvári útrobu.Byť v zdraví žabcom, vysmiať chorobu,v raz prasknúť, ako obruč, dúžok útor,bez chystu umrieť, umknúť do hrobu!…Ach, srdce sviera, pot mi s čielca kanie —Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!Óh, krehký útvor! nezdolný vie ortieľ,preds’ ľahostajný, v cieli zviklavý.Sa v márnosť vrhá, v mrzké záplavy,zabúda lósu strašlivý na fortieľ…Vraz vtrhne habart, žitie zastaví,a vlečie ducha večnosti do stráne —Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!Óh, biedny blázon! pachtom brúsi, žbríľa,mdlú loví slávu, šialivú radosť.Nevšíma Správcu, zjesť chce chtíč, mladosť —V tom kradmo vpáli zkazonosná chvíľaa sudbe prísnej urobí zadosť…A česť a krivda v ríšu Sudcu vzplanie —Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!Netečný mokvan! hluchý, slepý, sprostý,vo tmách blúdiaci, zbožňujúci zem!Čo zlé, čo zákaz, vzdorne žížni: chcem!a škvŕn i nešpliech nezná kajúcnosti.Zavznie nadhviezdnej hukot surmy: sem!Ubehne rozkoš, túžby, čo mal, v pláne —Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!Nešťastný strečko! zmýli pravdy dráhu,prehýri skvelý účel života.Za fantom vábny pokľud rozkotá.Zavrhne roztoch, krásu, raja váhu,a sup sirý jak v púšti kolotá.Šľah slietne strielkou: ber sa k účtov bráne!Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!Óh, beda, beda! kto len smysly vie pásť,na ctnosti nelpí, dobrom na Bohu,vo priestupkoch zrie blažnú úlohu,čo stíhne — chviem sa — sitno, temná priepasť?čo stíhne bytnosť jeho úbohú?Mi pošli súžby, vláč po bôľa láne —Od náhlej smrti zachovaj ma, Pane!Dl. 26. IV. 1908 | Polsky_Quodlibet.html.txt |
OsobyŠTEFAN, gazdaZUZKA, jeho ženaANKA, slúžkaJANO, sluhaMARA, jeho ženaDIEVČAPRVÝ KOSECDRUHÝ KOSECPRVÁ HRABÁČKADRUHÁ HRABÁČKADej odohráva sa na dvore Štefanovom od poludnia do večera. | Tajovsky_V-sluzbe.txt |
ÚvodÚčasť Slovákov v légiách možno hodnotiť všeobecne jako výraz slovenského národného
uvedomenia, ktoré ožilo i v slovenskom vojakovi, a jako doklad prebudenia národnej
slovenskej duše, ktorú nezdolal odnárodňovací systém maďarský ani za mnohé desaťročia a
ktorá dvíhala sa k odboju, aby dosiahla svobody. Nezáleží na tom, že to nebolo prebudenie
masové. Hoci by počet Slovákov v légiách bol najmä v prvej periode nášho odboja čo ako
malý, fakt, že Slováci do legií vstupovali a že ako legionári na niekoľkých frontách
bojovali, znamenal sám o sebe ohromne mnoho.Význam jeho bol predovšetkým v tom, že ukazoval správnu cestu k osvobodeniu slovenskej
vetvi československého národa: cestu historických tradícií a prírodných ethnických
skutočností, cestu československej jednoty a že tým zobúdzal a upovedomoval Slovákov tiež
doma. Vedomie, že v tábore odboja stoja od prvých chvíľ tiež mužovia zo slovenského rodu,
že tu stojí rovnako v západnej Europe Štefánik a Osuský, jako v Rusku Markovič, Hurban a
Jesenský so všetkými ostatnými a že v legionárskych uniformách je mnoho Slovákov, nemohlo
konec koncov ostať utajené ani za tuhého vnútorného režimu maďarského. Zapaľovalo skrytý
oheň v dušiach slovenského ľudu a pripravovalo tak pôdu pre chvíle osudového prevratu.Táto účasť Slovákov v legiách spolu s vynikajúcou účasťou slovenských pracovníkov v
našej zahraničnej revolúcii bola ovšem i dôležitým faktorom pre celý politický obsah a
politické ciele tejto revolúcie. Dávala jej legitimáciu k tomu, aby pred oči štátnikov a
pred medzinárodné forá a na konec pred mierovú konferenciu stavala nie českú, ale
československú otázku, a aby pomáhala tým zjednaniu spravedlivosti pre národy uhorské
rovnako jako pre rakúske e pripravovala demokratickejší a spravedlivejší poriadok v
strednej Europe vôbec. Osvobodené Slovensko je v tom smysle svojim legionárom a svojim
zahraničným pracovníkom vďačné jako bojovníkom svobody rovnako jako osvobodené zeme české.Dr. Eduard Beneš. | GregorTajovsky_Sbornik-rozpomienok-ruskych-legionarov-Slovakov.html.txt |
Moja krvPútnik som vybledlý aj hltač ohňov Pane môjdo neba vystieram sa ako boží stromsom iskra a som smrť som zvyšok lásky svetazem moju požiar pochytil jak ženu v driekuSnáď mal som kúsok života a iný kus som oplakalsom prišiel trubadúri po vás neskorona očiach krv mám vašu rozliatu a epopejea neviem ja pre ktorý stredok hviezdy trpieť budemHľa za obzormi staré vesmíry sa peniahľa kde sú bledomodré sopky v azúretam povstal som na tvojom kopci láskaó viacej vzbúriť sa ó viacej poniesť fakľuČo to za lávy rudé čo to za gejzíry!milencov videl som po vrelom lásky vyznaníjak utečencov z ktorých besy vzaly chýrymy spolu v smútku lýru milujemeČo to za pieseň spieva alkoholik rojčivýsny sa mu staly naraz plavou mladuchoui ja sa ženiem zlatým vtáčkom vidinyza vami nepokoja deti deti síryJa poznám hĺbku sveta až do vašich sŕdcó veční tuláci ó svätci vášnivítak veľká nikdy nie je zem jak ľudské srdcečo miesto lásky splodí bolesť sčernalúPovedzte ktoré konce sveta nedovidieťpovedzte kde mám začať žiť na púšti!Prišiel som z hory Olivovej krvou spotenýó Kriste a ja neuvládzem kalich súmrakuMám polovicu slnka Pane vrchov hroznýcha pasiem v tvojich holiach oči chorédojatý bol som tvojím lejavcom až do smrtia s maliniarkou omdlieval som v lese ponuromOj všetko som už videl ponížené nahénemal som kde sa vrátiť v strašnom skľúčenípotom som zdvihol ruky suché k nebesámpre tvoje čaro Bože šlo mi do zúfaniaPrešiel som mestá kráľov krivolaké trasľavéi metropole ľudu na východ a na západmodlitby nové viem a nové božstvá vymenujemna zakladanie náboženstva nie som Pane môjPo kraji prorokov som rúcal modly škaredéa moje staré viny satan vyčítal mikto mocnejší je ako trpká slza v Ninivenech Jonáš donesie mu z mora slanostiJa smútok všetkých vôd som prijal do telaja oceány temné prebrodil som tvárouústami sal som horké obežnice nebaneviete jak ma utrápil ten povlak blankytuKeď lode ťažké tiahly v diaľky morskékeď obzor vzbĺkol parou rýb a múmiíja som sa ponáhľať chcel k brehom tajomnýmdo krčmy prístavnej vliezť som chcel ako vodníkPre malú zeme prsť a pre hlt vzduchu blúznil somnájsť krehké steblo trávy a zaň život daťčo som sa navolal keď hrebeň hviezdnych vrchov blčalmôj hlas po vodách zadŕhal sa v horúčkeBohvie na koľké fjordy vymrštil ma prílevbohvie za akých mrákot vzlykal som do vetrovmladosť ten ľúty šarkan rúbal sa mi s ďasmija chytiac jeho liace hnal som ho ku zorničkeOh všetok čas bol pre mňa preukrutnou mukouprebdel som hrôzostrašné narkotické ránazapísal som sa do hviezd a do fatamorgánydo rúk čo pohladia mi zapálené zrakyUjsť ujsť bo tichá nikde nie je táto smrťjak nekonečným zdá sa príchod anjelaó zem hľa ako poznám oči tvoje vo hmláchó ako cítim v srdci žhavý červený kvet!Potom som šiel po suchej zemi bosý kajúcnetá sláva mníchom stať sa nie je závideniahodnátisíce rúk som podal bleskom z Hory Sinaja ešte v matných očiach mal som bolesť hlodavúMôj mušt mal spodok temný ako polnoc žeravájak agonické hodiny a ako umieráka satan šiel do môjho domu tíško po palcochčervený krivý satan ako šabľa dragúnskaDo tmy a potme stál som jak prst boží úpornea jašter sa mi zjavil ihneď z kraja nocitá beštia si čistým hlasom vravieť počínalalež kto ju mohol menom volať pod slnkom!Ó teraz viete ako z trestu mal som ľúbiť zemhľaďte jak svietia galejníka zraky unyléktorá je cesta k tebe hviezda čo mu vyjdeš raza zaplače jak plakať možno v extáze!Nezlomte vo mne vieru nič sa nedá zlomiťlen sám sa môžem vyznať z iných ťažkých krížovi mladosť podivnú i srdce dal som potupiťniet smeru od teba stĺp hanby nieto cesty už?Všetko som hľadal dlho všetko preplakanéminúty oddýchnutia nemal som kde zmárniťmal som svet dotrhaný víchricou a zjaveníma vlákna neba sprerývané bolesťouObrátiť sklamania tie sochy zakliateomyly postojte ja iným hviezdam uverímpre lásku porodil ma meteór čo padáod vekov do vekov ho svety túžia poznaťJa viem ja viem pre kvety vznikla zemsnáď som už potuchlý jak sláva zapadlásnáď vyšľahol som prostred starých ruínotvorte oblok pre smutnejšiu ružuHoci som viacej nechcel ako chutnať korienkyvolal som po vízii Jána Krstiteľamilujte človeka hľa brat a Kristus bolestnýmilujte hľa zem v stromoch kvetných zbelieť máPotom som vzletel vyššie hlasu prorokačo som ja vydal za podivné slováz pŕs archanjela aké posolstvo som vypillen v túhe chrániť vás som vylial jeho vínoVykričať chcel som tvoje vety géniuszobuďte ľudí horí večer dohviezdnyo láske spievať budem ružovej a mrazivejo hymne Stvoriteľa o komnatách vznikuLen v túhe chrániť vás som vaše mená nepamätalkeď odišiel duch slepý do vôd ponorenývtedy ho preletel môj drahý letún rýchlejšieó augur vznešený ó nesmierny ó melancholický!Jak dlho lkal som za dňa tvojho albatrosty vták čo zázračne sa plavíš vzduchom dejínjak dlho vytrval som pri vás krídla šialenéach poranený predsa som ťa pálil svieca smutnáKde som na tento štít už viazal slovo sväté?kde ostal som pod vrchom Parakléta mdlýznova mi príde stavať oltár po vodácha počuť tvoju kázeň s ohňom eunuchEšte sa nerozodní ešte kameň temný jedrž anjel zloby plášť čo kocka padla oňniet zeme Kanaán? niet vodcu? iba lós?nepravý Cháron? tento somnambul?Nech teda padá do úst tmy tá špongianech vydávi svoj ocot ruža divokáaké má telo kvet čo porodíš ho ó zemkeď ruku nevystiera z bezdna tvojho Simeon!Lež svetlonos zlý v pekle mlčať naučil sapoď Kriste mŕtvy z hrobu prehovorja som ťa čakal tvárou k zemi Pane môjležal som Pane môj jak jablkoKonečne vstanem pôjdem Kde je azyl môj?Ja rúhal som sa dosť ja pil som Otčenášja drahou slzou platil som za slová modlitbyvšak nakoniec sa ozvi vlastná pera prekliataBože čo svietiš v tieto duše v tieto pohoriaa hľadíš do ich dejín úvalov a roklítu v jaskoch svojich predpíš mi hlt zákona a láskyhľa sčítaj peniaz sám keď vstanúc platím za vínoBože tu podávaný z rúk do rúk a z očú do očúvidený pretože už nevidený skrytý sioh vyslov slovo lúč do pôdy zrakov mojichjak strhaný mám vládnuť v tichom tvojom potoku!Nezahlaď svoje stopy mi ó veľkorysýty z raja sám ty z veľkých sadov ovocnýchja neviem z akých krajov dobehnuvší semv obrube tvojich šiat jak vietor trhám sebouA potom ustatý som zmeravene upelpadajúc v svätých katedrálach na zem chladivúPane môj ja som poznal sklony k mystikelež s chorým nepokojom som ťa vyhľadalJa neviem Pane odkiaľ si ma zavolalza štyri strany sveta som sa kajal strašnev tom mori ticha päť dní z týždňa som sa modliljak utopenec škvrnám luny podobnýBez okrás šepkal som len svoje ťažké slovájak Amos pri stáde keď padal vo víziemal som viac jasať prosiť orodovaťvy isté duše viete tento jazyk chápaťLež kým by som bol stihol sviecu dopáliťčerň ľahla mi na dušu triaška úzkostikde ujsť zo šera kade zahnúť Mefisto!kde uniknúť ti čierny duchu skrivenýJak šklbol čelo moje desný nepokojhľa zmietal som sa v prachu brata KainaViete že diabol jazyčiskom šľahal maviete že i do chrámu prišiel za mnou pekelník!Potom sa slial mi k nohám ako para sopečnážeravý satanáš ten dusný zmätenýjak stonoha jak háveď liezol mi po telejak šarlatán sa brodil so mnou v zápachuJežišu Kriste ktoré sväté miesto tiché je?na svete kde je strecha s božím nápojom?s krčahom v ruke zjav sa brat môj samaritánpri poľnej studni z ktorej kvíli vodaUkáž mi aký zázrak máš z rúk Spasiteľaa aké čaro vládne v svätej duši tvojejja som sa umáral dosť žiaľom bez tebavšak vedno s tebou by som chcel piť život bolestnýEšte raz v stánky Božie vkĺznuť škulinouó šaľba táto z perí mojich nevypŕchnechcel som sa dotknúť v chrámoch rúcha hojivéhosnáď aspoň kvetov na ňom rukou vyšitýchJa v svätyni som pálil hriechy napísanédno chrámu hlboké tak z diaľok stonalotam náhle maľoval som veľké modlitbya rukou hmatať som chcel vlastné srdceÓ nepopliesť už nikdy Otčenášekeby sa nemiešala do nich táto mladosťó keby nikdy nešly nazad roky rokykeby sa neobzrelo slnko z vlaňajškaLež ja som naozaj bol večne ako dieťatak rýchle spitý každým lúčom márnivýmbežal som za hocakým klamným blankytomtúžiac sa zvaliť v jeho penu horeznačkySnáď Ikar nepozná tak výšok volaniea osud veľkej čiary mliečnej na nebiMať svet pod krídlami a všetky zaklínadláa ešte v nociach pustých vodiť Veľký vozPotom jak ohnivák sa spúšťať dolu po sebespať v stromoch košatých a na dne jazeražil som už z odrobiniek lístia suchéhojesť a piť musel som vás vlny večne hučiaceJak často túžil som ťa objať rodný prahsbozkať ťa ešte domček s vôňou zemiakovtu dieťa bol som čiesi chladné špinavékeď mati piť mu dala prsia vyschnutéLež teraz nech som ja už strašný ktokoľvekTantal či Léthe čo sa zjaví tajomnesnáď som bol mlčanie snáď bázeň zarytápo všetkých výpravách som nebol vrakom Pane môjPrešiel som hory doly s ťažkou únavoukdesi na brale vlhkom stopu verša nechal soma iné stopy rozvial vietor rokľamia samého mňa hádzal v tlamu vodnáraTeraz som skláňal hlavu tam kde padalačo ja viem čo som mal za zvyšok oddychukeď z dúpät vyháňal som šelmy ohnivésám nepoznajúc iný čierny brlohPovedzte kde z tých špelúnok je vchod do mestapo ktorých uliciach sa nezakriví zrakkde spí a nespí úlisný sen podivnýv mrákotách čo ho vydávi štvrť perifernáPovedzte temní kamaráti z ktorej krčmy idemkým iná vášeň z trpkých brehov odplaví masnáď bol som tiež len z lásky kvapka na morisnáď jeden z anjelov čo absint vypijeHľa muky prestál som tých svätcov čudesnýchzpola jak blíženec a zpola Lazár malátnyja výkupné som dával panne z Magdalya spievať učil som sa žalmy uličnéUž spite po mne spite mladí rebelantiskrz naskrz prenikol som k tebe jazyk životaa mal som túhu nekonečnú všetko rozhlodaťja neodbytný bludár strach mám z neporiadkuVedel som rúcať dom a v hĺbke jeho pivnícmodlitbu alchymista šepkal do nádobniekomu ďaleko som poslal pozdravya zasadal som v šíku duchov podzemnýchÓ zurvalstvá vy bledé lejte spodok svojó sláva parenísk len zašli na nás senhľa duša zahorklá jak zašla v zákutiaa chlapec ošklivý bral do rúk veršov sošityNepoznám väčší smútok jak háv kométya riasy tvoje kropia nás už trudný básnikusám nemám spánku okrem miesta tejto pitkya v útrobách mi hučí mrivá metaforaOh koľko svetla lustrov v duši zažal somna slávnosť besov a na únik božstvaušiel som do hôr žil som v skrytých skaliskáchdo jaskýň strašných chodil som na polnočnúÓ krajné zúfanie ja nosím v sebe stáleto odrátanie všetkých dní na ceste k úplnkuKde vložiť zrak a nenájsť Janka Kráľa?Kde smútok dať a nebyť v ohni hviezd?I roky prejdú zatratenie neprejdečo komu vravieť mám o jednej bezsennosti!Človek si noci srdce otvára jak beženeca táto najistejšia horkosť mocne vládneKto mi to povie v pravej chvíli mlčaniaktože mi povie kto som ja ten záhadnejšíkto vysvetlí mi odkiaľ som a s akým nárokomkeď v noci svetlá nemal som rád ešte väčšou vášňou!Kde nadýchnem tú bezpečnosť čo stvorí deňjak ľahšie odpočiniete si v hroboch miliónyzhŕdli sme tichým miestom kde sa dúha slievavzdychol som cestou nech ma dúha zabijeNemám sa čoho báť vy nepokojné majákysvieťte do narodenia tohto súženiaprišiel som na svet ako láska krv aj slzaraz prišiel som a už viac nemám tichý pohľadJa navždy som chcel stopu seba v sebe pochovaťako kto vyhodený je po nebo samétu s dumou ostaň básniku tu ostaň a tu zomriz noci ťa vyloví stesk ktorým bdieš nad hodinamiAle noc zatiaľ pevne oprela sa o zem vínnujak dlhá veľmi dlhá ľútosť hriešnic starýchlen tento nápoj pil som hľadajúc si bratovpo tele vlastnou súžbou popálený na vekyHľa ľudia nespali keď mali v moci kvety poľnépre tento zázrak divný vždy ma srdce pobolievakto iný prihovorí sa mi v páli dlhej stepikde ľahol blankyt k mojim nohám v žialiKonečne vzdialiť sa a vyrásť znova k zroduvystrieť sa do trávy piť biele mlieko kvetínpotom vstať chodiť smutný tak jak vietor prúdia nikdy neodhaliť z pŕs znak blúdeniaÓ sestra noc ó láska moja najhroznejšiatrpel som jak si išla vôkol sama s hroznom v rukepre každú pieseň svet bol morom žalostisvoj pozdrav dal som tebe hore brat môj vesmírA ešte vstal som z pasiek v polohe jak námesačníktu-tam len kúskom mysle visel som jak zdrapy mračientej noci pri mne niekto bol a prežehnal ma spiačkyja čul som kríž z tmy trhane jak slovo v plačiPrečo je bolesť pri mne keď je ľudí miliónoh Bože zmiluj sa noc berie z duše kvety misom odhodlaný do smrti mať celý život jagavýa všetku perleť vidín vo vánku sám pochovávamNemal som lásky bratov sestier spanilýcha dedictvo som rozdal hrobom neznámymnezažal nikto svetlo malé vrúcne božskyvo vráskach mojich pŕs kde samy rastú moje básneA ešte z väčšej hrôzy slobodne som miloval jar svetatrpiac jak každý trpel veličiznou láskouz úst krvavých som spieval žalosť ponocnúnevraviac slova už môj osud stvoril slová donahaKtosi sa blížil náhle k toľkým tváram svojimktosi tak isto chorý ako temný oblúk nebaktosi čo nevie nikto viacej mlčať po ňomten hrozný ktosi po anjeloch svojichÓ nemať miesta na zemi len nosiť v očiach zemna kryhu mračna vyjsť a závidieť vlasť orlom vzduchulež vtáky v kráse zdesené a postrašené seboutie vymierajú z našich zrakov bolestnýchNo keď ja doznejem kto z týchto darov urvalnech ruve sa o končiar v mojich čiernych očiachPane môj znova kvíliť prichodí tým ženámčo pevec s nimi básňou liečil ružu šípovúJak silná ratolesť som padal šijou doluniet akolyta pre ňu a niet Kvetnej nedeleani keď pocítim dych plamenných už jablonítelo a dušu od hladu mi nevysloboď Pane môjZabudne srdce raz na úžasný smer očúzabudnú oči strasti bezmedzne ma bolieť?Ó neprezraďte chcel som kradmo žiť v tej hodinevidieť ten kúsok oblohy čo všetci vidiaČoho mi ľúto mohlo byť z vás milé drobnostivšetko sa minulo mám zimu v každom rúcha záhybev taký čas čul som svoje tichá dávnea oľutoval nahlas každý tajný osudKeď prišiel ranhojič lkať z otvorených očúpýtal sa či je život môj na roveň tohto zármutkua ešte ľudia pozrú z múru tohto vekučo v sebe stvoril som za veľké utrpenieAch výkrik len a bolí každé živé miestotrpiaci Jób sa chveje v svojej druhej krvimal priateľov lež oni boli z ríše duchovkoho viac môžu noci zabiť krídlami?Už tmy sa hrnú nízke k brehom lodníkovýmkaždého strážcu srazil som do súženiaaž vstane z prebudenia dopiť kalich horkýhviezdnatá noc ním bude trhať ako lámkaZ teba som vznikol večný oheň oblohykde melancholik zastal v kútoch horúcichkeď poznal veľkosti a maličkosti zemea keď tu s trasúcimi ústy pobudolPovie vám premnoho chmár nocí jak som klesalmyseľ som do bezosna vháňal jak do kráteruhľa seba lovil som z tej posadlosti celejodhrňte zem ten ťažký blankyt na spodkuBolo mi trúchlo z pádu toľkých obežnícruky som načiahoval na ich žhavý chrbátkde nocou poležia kde usnú na peľasti!kde zdanlivá je táto zem jak piesok morský!Ešte sa privinieme ticho k teplej jaskynió jedna step ó úfnosť ktorá obraňuješčas nemá poželenia s krokom ustatýma búrku neodženie z duše ničia slzaMne prísne bolo v samej prírode sa správaťa pri horúcom pohľade sŕn som sa ratovala mal som kolo šije skorocel čo krvácala oči spité vohnal som do vetrov ako boží synÓ Golgota jak som ku tebe priľnul pošepkyó snehy sirej trýzne ó vy kajúcnosti mnohéduch zlý šiel ku mne vravel stratený silež Peter kormidelník pristál k brehu v zalknutíI nechaj námorník môj toto vodstvo pre mňanečítaj v dúhe nič čo šľahla z mysle šialencalen jeden jediný si bol čo som ťa ľúbilz hukotu mora ty si vyslovený tichomMôj domov? Stúpať po tŕní a uniesť temné krížezlatokop môj ty každú rosu vynesžiť musím hľa ja neviem hrať sa na živéhov tajomstve smrti v strašnej pantomímeHrať budem na nástroj čo letí výškou zemetu anjel harfeník má prvej lásky kurzTy Bože poznačíš mi výšku na srdcea výšky tvoje Pane sú mi sviatkom dušičiekV tieto dni keď sa svinie môj čas do klbkaa z iných smerov prídu roky eremituv cele kde zakryl svet mu zraky múrom hlbokýmtú večnosť po veršoch si spieva lovec perálKajam sa potápači za váš každý odchodPán Boh má všetky lásky rokov rovnakékto zbledol pri kráse i ten sa najviac modlila stačil porozkvitnúť v malej samohláskePoznal som viacej slnka ty môj Fénix vrelýlen čo sa zabelel mi deň na vlnách nebakoho môj popol svliecť má ponad tieto púšte?koho jak dieťa malé opantať mám ružou?Nech zvoní na stôl čistý peniaz spaseniavám treba mnoho k dobrej vôli anjelovvy poviete že zákon a ja poviem láskaa v žalme svinutý mám sviatok samotyTak som sa poznal z raja von na hloží kľačiacbudeš mi čistý prameň bázne Bože stepnýtak prijal som ťa mračno vleklé na nebia cherub vstanúc držal veľkú pochodeňNech pozná drahú cenu lásky kajúcnikčo príduc svoje telo tŕním obložílen kvety sypať mohol som na Božie Telovšak neuvidím nikdy krajšej tváre zemeNie nemať oddychu nie nezadriemať pod vežouísť sinou nocou ísť na sviatok katakombtam dolu pod zemou som videl veľký pohreb martýraa knihu ľudských škvŕn som mal pod pazuchouHodiny išly ťažké ako kázeň veľkňazazvon bil a ja som hľadal teba Sibylapovedz jak more ešte malú penu vyvrhneuž zakončí sa sväté chleba dávanie?Loď dolu chránil som i panny palubnéach svätí musia sa dať mučiť smerom do rajatu vody Eufratu rozlialy sa viacejhad poplazil sa ďalej s krivým pohľadomLež ja som prijal z Boha miazgy pramenesutanu vzal som taký mladý nebezpečnev reholi prísnej mal som zraky v záklopeťažko som vysloviť smel meno Boha SabaothOdpútať som sa chcel od glóbu hriechovpo nociach v chóre som sa zmietal láskouplakal som ako by som videl Pannu Máriučo v závoji sa zjaviť ponáhľa len deťomÓ kto mal so mnou bedliť nad jablkom vierykto Kriste s tebou šiel keď vláčiš taký kríž!ja som do závoja vzal Dismas Zdravas tvojtvoj verím v Boha Longínus keď bežal siTam bola krása tejto zeme rozliataa kvitla ešte umom temným lebka Adamaja som sa díval z očú mŕtvych ktorí vstávalija som sa díval na Golgote z puklých rozvalínV tme tejto cítil som ťa v hlave horúčkaó Bože môj čo som sa napil zármutkudve noci tmavé jak dve sestry plakalya v plachte ľanovej Syn Boží trímal slnka zatmeniePoniže odplazil sa had ten démon cynickýčo spustošil zlou rečou hriadky ovocnéza vrchom a za vrchmi za pahorkom mdlôbnechal som teba spievať šansóny ó básnikuKto stvoril teraz kúzlo piesne na zemipastierky aké z lesov vyznať prídu ľúbosť!bol som sa dlho dívať panien týchto na múdrosťza jeden úsmev boží svet som oželelNech z lásky svojej vydá zvuk ten prsteň snubnýtak ohnivý že v tele mojom zomrie zarazveď v ďasnách zhýralcov som bol už roznesenýúbohý Rudolf Dilong kto ťa nemal pod nohou!Čas pobil ma keď lúč dňa skuhral stredok nebaja som však viacej slnka mal za dúhovkouna čelo tulácke ma bozkaj majster Villonty pozdravuješ šibeň slnka pravou baladouMáš slovo k starcom shŕblym čo ich drví hľuzalež v prvom slede zahynieme spoludívam sa na teba tak ako na húf morovýmáš v hrdle uviaznuté slovo nikohoTaký si priskromný ach vycivený bledýz väzenia vychádzaš máš život darovanýsi celý studený lež nakoniec zas v smrti vrelýjak hrdza vyjdeš časom na vrch svojho telaÓ samotár môj poznáš zákon zrodu každéhoprečo sa pýta pútnik v takýto čas na mŕtvychja som mal vskutku každú lásku priskoroniečo som hovoril a vyla MeluzínaŽena ja tento svet už nikdy nedovidímtu každá hviezda so sebou sa trápi mnohosbohom ja v náručí som nemal teplú zemó preto nepijem už blesky čo ich hádže v smiechuSbohom sa lúčim s vami mŕtvi z kola osuduhýriví temnotní a nevysloviteľnínemôžem luhať vlastnej stope tieto nocido smrti ktorá urve svoju trofej z prachu | Dilong_Moja-krv.txt |
Z listovNová Baňa dňa 19. júla 1945Vážený pán redaktor!Odpusťte mi, že som nedodržal sľúbený termín a že len teraz posielam dokončenú prácu.
Zdržali ma školské povinnosti, ktorých sa obyčajne koncom roka veľa nahrnie. Tak isto mi
nezazlievajte, že prácu posielam poštou. Osobne do Martina prídem sa pozrieť inokedy, keď
ma nebudete čakať a keď si nebudem musieť robiť protekciu. Teraz len toľko: Vydanie
pripravte tak, ako za najvhodnejšie uznáte. Keď ste boli u mňa, spomneli ste, že to bude v
októbri, i s tým súhlasím. Dielo venujem pánu doktorovi Gejzovi Bočovi celkom zo súkromných
dôvodov, preto venovanie ani širšie nerozvádzam. Keby ste boli azda v niečom na
pochybnostiach, ráčte mi napísať.Ako vidíte, názov som znova pozmenil. Nie je to ani Nevesta hôr, ako som bol Vám ja
posledne oznámil, ani Nevesta z hôr, ako ste pravdepodobne oznámili do tlače, ale Nevesta
hôľ, lebo dielo chcelo byť ódou na moje hole, tam okolo Brezna, ktoré mi skrášľovali
mladosť. (Nemôžem veru zato, že vznikla vlastne dráma hôľ.) Aby som Vás poinformoval: Dielo
sa počas tejto doby, čo som na ňom pracoval, neustále menilo, ako sa musí meniť každá
nedokonalá vec. No, a táto nestálosť prejavovala sa aj na názve. Pôvodne sa malo nazývať
jednoducho rozprávkovo Vlkolak, nakoľko som vychádzal z rozprávky, potom Tavo, istú dobu aj
Biela lasica, ďalej Zakliata mladosť a nakoniec Nevesta hôľ. Hole tam musia byť, lebo sú
hlavnou jednajúcou osobou, sú hrdinom, ktorým dielo dýcha a chce žiť. Viem, budú mi
vytýkať, že miesto toho, čo by som sa mal vhĺbiť do problematiky dnešných čias, zaoberám sa
iba starizňou, ukájam sa prežitým romantizmom. Odpuste mi, mám svoju vlastnú problematiku.
Najprv sa pokúšam vyriešiť tú a nazdávam sa, že problematika človeka nevzniká len v ňom
samom, ale aj, a častokrát väčšou mierou, v prostredí, v ktorom je odkázaný žiť, a s ktorým
tvorí celý život, náplň života, preto mám tak málo psychológie, alebo lepšie, preto nemám
psychológiu človeka, ale psychológiu prírody, lebo aj taká je. Nedostatok, sám sa
priznávam, že som sa trochu pripozdil. Knihu som chystal k jeseni v štyridsiatom štvrtom a
mala byť mojím skromným prípitkom života vtedy, keď ostatní pripíjali smrti, mala to byť
malá oslava čistej človečiny práve v tom čase, keď táto človečina všadiaľ smrdela a
rozkladala sa. No medzitým fantom nákazy zaplienil i moje hole, tie nepoškvrnené miesta,
kde som sa do tých čias utiekal, aby som v pokoji vypočul pieseň svojej krvi a veľké slovo
boha, a tak nestačil som už vypiť celý dúšok vody živej, preto i tento prípitok nie je už
taký rýdzi, taký tuhý, ako by som si ho predstavoval, preto tiaž dielo ma už omŕza a
posielam Vám ho, hoci potrebovalo ešte pečlivosti.Mimochodom, ohľadom tej autorskej dovolenky, ktorú ste minule boli u mňa nadhodili, sa
ešte rozhodnem. Snáď, ako sa pomery vyvinú. I Vy si to azda ešte rozmyslíte. Nateraz chcem
trochu športovať v škole. Tých pár noviel, ktoré mám pre najbližšiu dobu na mysli, aj popri
takom zaneprázdnení budem stačiť pripraviť. Hlásiť sa o ne nemusíte. Keď budú hotové,
pošlem Vám ich pre Pohľady.S úctou:František ŠvantnerNová Baňa dňa 25. novembra 1947Správa Matice Slovenskej Turč. Sv. MartinIstotne sa už na mňa dobre pomŕzate, že nedávam o sebe znať, a hlavne, že som sa Vám
nebol ešte predstaviť, ako by sa mi patrilo podľa všeobecne platných spoločenských
zvyklostí. Nebudem sa vyhovárať. Času i príležitostí bolo dosť, len ochoty z mojej strany
málo. Poviem pravdu: nechcelo sa mi. Ešte tak na posedenie do niektorej krčmy by som vari
aj zaskočil, ale keď si človek pomyslí, že sa treba vyobliekať, chodiť po návštevách ku
vysokým hodnostárom, vôbec ľuďom neobyčajným, slávnym a výtečným, podávať spôsobne ruky,
tváriť sa príjemne, viesť v spoločnosti samých doktorov so zlatými cvikrami na ostrých
nosoch premúdre rozhovory, tak ma schystáva už teraz hrôza. Predovšetkým nestačil som
dosiaľ prelistovať žiadnu bibliu o spôsobnom chovaní a s mojou múdrosťou sa nedá počítať.
Myslím si teda, že by som Vás zbytočne iba vyrušoval z roboty. Viem, že sa taká neslušnosť
dá ťažko ospravedlniť. No nech Vás upokojuje aspoň vedomie, že nie ste postihnutí len sami.
Bol som vždy čudák, ktorý bočil od poriadnych ľudí, a taký vari už aj zostanem. Teraz niečo
o mojej robote. I tu sa musíte uskromniť, ak ste mali nejaké nádeje. Nazdám sa, že
oľutujete, keď ste sa so mnou zapodeli. Neprebieha totiž tak, ako by sa dalo predpokladať.
Ako som Vám bol oznámil a potvrdil i pánu doktorovi Kusému, mal som pripravený román z toho
istého prostredia ako Nevesta, malo to byť vlastne ucelenie mojej doterajšej tvorby a
zároveň zapojenie na ďalšiu. Čas ma však predbehol, ako vždy dosiaľ, aká škoda, že nežijem
za Márie Terézie. Príčin bolo možno i viacej. Nespomínam ich preto, že nemusia byť práve
opodstatnené. Sám si ich vari prekorigujem, keď budem zasa tvoriť pomaly v ústraní, pre
svoje potešenie, a nie na objednávku pre Vás. Skrátka jedného dňa sa mi námet tak zhnusil,
že sa mi chcelo radšej ísť pomáhať mosty stavať, než sliniť ceruzku a čarbať nemilobohu po
papieri. Zanietenie i chuť do práce bola preč. Mal som potom prázdnu hlavu, a, pravdaže,
dlhý čas. Pôvodný plán sa musel takto meniť. Pomýšľal som na novely, z ktorých niekoľko sa
mi podarilo aspoň čiastočne sformovať.Ale nezdá sa mi, že by Vás mohli uspokojiť, a potom bol predsa záväzok na román. Pauza
sa teda predlžovala. Iba v júli pustil som sa do novej roboty. Nič priebojného. Stará
myšlienka, ktorá mala vari nejaký čas ešte dozrievať, a pre ktorú budem vari musieť ešte
niekedy ukuť ohnivko, aby mala súvislosť s mojou doterajšou tvorbou. Je to tiež román, a
tak, chvalabohu, podarilo sa mi zachrániť reputáciu. Ako vidíte z priloženej kapitoly, má
už aj pomenovanie: Život bez konca. Áno, chce to byť pokojné a jednoduché rozprávanie o
živote. Zaiste povážlivé podujatie na malého majstra. No dal som sa do toho a teraz už
pracujem pravidelne a usilujem sa aj pokojne od rána do večera medzi štyrmi múrmi, o hlade
a smäde, ako sa patrí. Len neviem, ako budem hotový do stanoveného času, keď som toľko
premeškal hlivením. Zatiaľ má asi 250 strán Vášho formátu, ale je to iba tretina, lebo celé
dielo rozvrhujem na 700 až 800 strán a krátiť sa mi nebude vidieť. Nuž hotová kronika. Ak
sa Vám nepozdá, budete mať aspoň čím na druhú zimu podkurovať. Druhú kapitolu z románu
prikladám na ukážku.K listu prikladám i odpis žiadosti o predĺženie mojej dovolenky na ďalších šesť
mesiacov. Riadne vystrojenú žiadosť v origináli posielam zároveň úradnou cestou na
Povereníctvo školstva. Ak ešte trváte na našej zmluve, ráčte ju, prosím pekne, tam
odporúčať.S úctou:František Švantner | Svantner_Z-listov.html.txt |
Žaby v reči a poverách ľuduSo žabami stretáme sa veľmi často v prísloviach, podobenstvách, bájkach, povestiach a —
poverách ľudu slovenského, práve tak, ako aj u iných národov. Hoci všeobecnou mienkou je,
aby sa deťom prv, nežby prvý rok veku zavŕšily, názov „žaby“ nedával, lebo že vo vzraste
zaostanú a zakrpatejú: jednak niet nič obyčajnejšieho, než prestupovanie tohoto pravidla,
lebo malé deti, keď sa s nimi maznáme,„žabkami“nazývame. Ba počul
som často malé deti nazývať aj„hlaváčmi“, tedy žabami ešte
nevyvinutými, záležajúcimi z neohrabane veľkej, s bruchom srastenej hlavy, v dlhom chvoste
sa končiacej, akých na jar po krajoch močidiel a barín celé hromady vídavame. „Žabou“
nazývajú viac potupne než žartovne odrastajúcu mládež pre všelijaké nechvaľné vlastnosti;
najčastejšie dostáva sa tohoto nepochlebného titulu, dosť nezdvorile, slabšiemu pohlaviu, a
čoby hneď už aj za čepcom túžilo. Ak je takáto osôbka ešte k tomu prílišne bledej tvári,
alebo ak od hnevu razom zbledne — čo sa, ako známo, hocikomu môže prihodiť — môže byť istá,
že ju ľud pomenuje„zelenou žabou“. Osoba staršia, nízkeho vzrastu, k
tomu tučná, široká, s hlavou akoby bez krku medzi pleciami sediacou, záhadných rozmerov
tela, tak že na prvý pohľad nevybadať, či je šírka, a či výška tela väčšia, musí sa mať
veľmi na pozore, aby si nikoho nerozhnevala; lebo náhle sa to stane, už si utŕži titul„ropuchy“.Nie je to ani pekné, ani zdvorilé, keď sa také názvy s
podivuhodnou zručnosťou a dôslednosťou rozdávajú, a to v holubičom národe slovenskom; ale
takéto rozdávanie rozličných žabäcích titulov naskrze nie je špecialitou slovenskou, ale
nachodí sa aj u iných národov, menovite u našich švagrov Nemcov. Koľko ráz počul som v
Prešporku nadávať:„Tu Krod’n!“(du Kröte), a nadávajúci usiloval sa
čím najvernejšie napodobniť aj ropuší škrekľavý hlas, čo sa Slovákovi nikdy tak dôkladne
nepodarí, lebo keď sa nadávka „ropucha“ tiež prvou syllabou hodne hrubo začína, tak cez
druhú, neutrálnu syllabu, končí sa v tretej veselým a smejúcim sa „cha“. Pritom všetkom
neznám príkladu, žeby si to dakto bol za česť pokladal, keď ho týmto ráznozvučným menom
oslovia.Plešivý, a keby mu hneď aj zvyšky páperia medzi čelom a tylom ostávaly, má „hlavu ako
žaba“. Zle je tomu k muzike chodiť, ktorý má „toľko peňazí, čo žaba chlpov!“ Človek býva
„studený, ako žaba“; „žmurká, ako žaba z prachu“; ťarbavý, alebo lenivý „kvačí, ako žaba“;
hlúpy na všetko „vyvaľuje oči, ako žaba“, jestli nehľadí „ako teľa na nové vráta“; pyšný sa
nadúva, ako „žaba na orechu“, a o jednom veľmi hrdom človeku, ktorý si mnoho na tom
zakladal, že v peknom, avšak ním nestavanom, ale len lacno kúpenom dome býval, počul som,
že „nadúva sa, ako žaba v syslovej ďúre“, ktorú ona len zaujala, keď už sysel-staviteľ bol
z diery vyliaty. O šuhajovi krátkeho, pripľašteného vzrastu hovorí sa, že je „žabe po oko“;
a kto sa pri kúpaní bojí hlbokej vody, nejde ďalej, len tam, kde je „žabe po koleno“; kto
má veľké ústa, o tom hovorí sa, že „má hubu ako žaba, od ucha po ucho“.Bájkyo žabe, nadúvajúcej sa, aby sa vyrovnala volovi, až do
rozpuku, a zase učiacej sa od orla lietať, známe sú aj slovenskému ľudu. A nejeden z
trpelivých čitateľov azda rozpomenie sa na to slávnostné okamženie, keď po skončenej zkúške
v prítomnosti pána dekana a pánov patrónov, ako cenzorov, a pri všeobecnej napnutej
pozornosti zarečnil a pritom oháňal sa rukami:„Okolo jazera,z večera,chlapci sem tam behalia na žaby hádzali“atď.Furman urobil si na jarmoku dobrú vôľu, a aby aj na ceste niečo lepšieho zažil, kúpil si
na rynku pečienky. Už sa hodne stmievalo, keď vybral sa domov. Na ceste vytiahol z kapsy
pečienku, a idúc vedľa voza, po kuse si z nej odtŕhal; v tom mu spadla na zem. Furmanovi
zašerelo sa čosi pod nohami, zdvihol to, a počal trhať, ale tá pečienka ohlásila sa mu:
„krk, krk!“ „Eh, krk nekrk,“ riekol furman, „keď som ťa zaplatil, nuž ťa aj zjem!“ — Touto
nechutnou anekdotou hnevávajú na Považí furmanov. Cigánov však hnevajú inou, že keď raz
Cigánka na večeru halušky varila, dostala sa do hrnca akosi aj žaba, ktorú malý purde
vychytil a zjedol a potom opýtal sa otca: „Dade, má haluška oči aj pažúrky?“ — Nemci majú
inú verziu tejto anekdoty, lebo nechávajú chlapca miesto hrušky žabu zjesť a potom pýtať sa
otca: či má hruška nožičky?Aj v botanickej nomenklatúre musia žaby vypomáhať. V Reussovej „Kvetne“ nazýva sa rod
Callitriche „žabivlasom“, Alisma ale „žabníkom“, ktoré mená som však z úst ľudu nikde
nepočul. Zato však menuje ľud „žabäcím mydlom“ rastlinku Anagallis arvensis L. všade po
roliach rastúcu, ktorou si deti, v rukách užmolenou, ruky umývajú. „Žabäcie očko“ je
krásna, na pramenitých miestach a brehoch vôd hojne rastúca nezabúdka (Myosotis palustris
L.), ktorú len v Kocúrkove menujú „fergismajníkom“. V stojatých vodách zhusta nachodiace sa
vláknité, všelijak popreplietané riasy (algy), ako Spirogyra, Vaucheria a iné, menuje náš
ľud „žaboškrečinami“ a domnieva sa o nich, že je to žabami vykrkaná, hustá slina.„Žabydráčom“ menujú vreckový nožík na zavieranie, akými moravskí nožikári zaplavujú naše
kraje, predávajúc kus po 3-4 krajciare. Taký žabydráčik je pýchou našich maličkých
dedinských žiačkov, ktorí ho ako drahocennosť nosia na pevnom špagáte priviazaný o
gombíkovú dierku. Nemec má zase svoj „Krod’nstecher“ (Krötenstecher), lenže pod tým menom
nerozumie nožík, ale lajtnantský, rovný a úzky meč.Žaby daly mená aj obciam. Spomeniem len Žabínec v pravo Trenčína, Žabokreky pri
Kochanovciach a Nitrianske Žabokreky.Daktorí ľudia majú nepochopiteľnú idiosynkraziu proti žabám, alebo nemôžu počuť ich
krkanie. Na vlastné oči videl som neraz jedno 4-5 ročné dievčatko, ktoré keď v záhrade žabu
uzrelo, muselo dáviť. Komu sa žaby hnusia, tomu radím, aby si opatril dakde obrazy žiab,
kreslených povestným batrachologom Steindachnerom. On totižto kreslí žaby veľmi krásne v
rozličných polohách, často v skoku, aby bolo čím najviac z tela žabinho vidno, tak, že sa
človek nevie do syta nadívať na tieto užitočné a bez všetkej príčiny nenávidené zvieratká.
Steindachnerove obrazy žiab nie sú dajaké šablonovité mazanice, ale majstrovské, umelecké
diela; a keď si Mind pre svoj zvláštny spôsob maľovania mačiek získal meno Rafaela mačiek,
môžeme Steindachnera nazvať Rafaelom žiab. Mnohí divia sa tomu, ako je to možno, že sa taký
vzdelaný a sveta zkúsený muž s takou záľubou a s takým zápaľom a s takou vytrvalosťou môže
zapodievať so žabami! Čo by teprv povedali na toho anglického učenca, ktorý vydal obšírne,
dôkladné, skvostnými ilustráciami opatrené, veľmi drahé dielo pod názvom: „Monografia vší“?
Zoologovi nesmie sa žiadny živočích hnusiť, ani sa mu nehnusí.Niet nič zábavnejšieho nad žabäcie koncerty v teplé, jarné večierky, ale len vtedy, keď
ich ideme sami počúvať, nie však, keby nám okolo domu neprestajne vyspevovaly. Počas svojho
bývania v Skalici vychádzal som veľmi rád na Kalváriu, aby som sa pobavil počúvaním týchto
vodných kantorov. Okolo rieky Moravy je celé eldorado žabäcie s mnohými mŕtvymi ramenami
rieky, barinami a močarinami, a tie všetky obydlené sú nepočetnými, cis- a translajtánskymi
žabami. Náhle počalo mrkať, už robily prípravy ku koncertom; najprv len trhano a pojedine,
akoby hľadaly tón a hlasy štimovaly, alebo si odkašľávaly a hrdlo i jazyk čistily; razom
však, ako na komando, strhol sa škrekot po celej moravskej doline, z ktorého len jednotlivé
silnejšie, pravdepodobne vybrúsenejšie a preto aj smelšie hlasy vynikaly. A z toho chaosu
žabäcích tónov bez veľkého namáhania vybadať tóny vospustnej veselosti, drzej dotieravosti,
prosby a nariekania, hnevu a dráždenia, vyzývavosti a samochvály, nariekania a zúfalstva,
škodoradosti a posmechu… a všetky fázy, cez ktoré prechádzajú zaľúbenci románoví aj s
„vrávoraním a padaním na stoličky“ alebo na kolená, vybadať možno medzi tónami tých
státisícov žabäcích koncertistov! Najväčšia čiastka škrekotu však tak nám prichodí, akoby
len z dlhej chvíle pochádzala, a upomína veľmi na ľudí, ktorí z dlhej chvíle klebetami čas
zabíjajú a tárajú len tak vospust do sveta.Vtip ľudu rozoznáva žaby aj podľa národnosti z ich škrekotu. Slovenská žaba krká: „Čože
je toto? čože je toto?“ Nemecká: „Wart, wart!“ A maďarská, prirodzene najohnivejšia a
najsmelšia: „Adta teremtette! Adta teremtette!“ Má toto však aj smysel. Slovenská žaba sa
len čuduje a nechápe, čo sa to s ňou robí: ale viac nič. Nemecká už strojby stvára; ale,
nech by len prišlo do živého, uvidíte, že bude volať na pomoc policiu. Maďarská žaba však
ešte ani v barine nezapre svoje hrdinstvo.Zo škrekotu žiab rozoznávajú deti slovenské na brehu Moravy nasledujúci rozhovor, ktorý
si tie deti recitativo odriekavajú:Prvá žaba: „Kmotro!“Druhá žaba: „A co?“Prvá ž.: „Umrel!“Druhá ž.: „A kto?“Prvá ž.: „Kmotr Jan.“Druhá ž.: „Plačme zaň!“Tutti: „Ryby, raky! Ryby, raky! Tak!“Ropuchysa ľud bojí, a kde ju vidí, obyčajne ju zabije alebo aspoň
kameňom po nej hodí. Parížski záhradníci však každoročne za drahé peniaze mnoho ropúch
kupujú a do záhrad púšťajú, aby im hriadky od slimákov, chrobákov a iných článkovcov
čistily. Ropucha je, pravda, špatná, ale v záhrade veľmi užitočná. I v mojej záhrade bola
sa raz zahniezdila ropucha na uhorkovej hriadke, a že farba jej tela je temer rovná farbe
pokopanej zeme, nezbadaly ju pri pletí, až k nej samej prišly. I vyskočily dievčatá a daly
sa do kriku, akoby ich vlk naháňal; ropucha však zostala flegmaticky na mieste sedeť, akoby
toho kriku ani nebola počula. Nedal som jej ublížiť, a za viac týždňov vídaval som ju vo
dne na tom istom mieste. Len raz ju akosi pes vyňuchal a chcel ju do zubov chytiť, tá však
striekla mu plnú hubu ostrej šťavy, tak že pes so skučaním odbehol a celý deň si z huby
peny vylizoval a nikdy viac neopovážil sa ropuchu znepokojovať. Táto ropušia šťava hrávala
v bosorstvách veľkú úlohu a bývala jednou z ingrediencií čarodejných vôd a zvarov, ktorými
predlievaly sa kolá na preškodenie tomu, kto to prekliate kolo prvý prekročil. Ale aj k
bosorským mastiam, filtrám a liekom potrebovávali šťavu ropušiu.Že Egypt bol navštívený pliagou žiab, ktoré rozliezaly sa po palácoch a domoch, po
izbách, posteliach, po peciach, a po potravinách, a že aj egyptskí čarodejníci svojimi
čarami vedeli vyvolať množstvo žiab, známe z II. Mojž. kap. VIII. 3 — 7. Žaby boly Židom
zvieratá nečisté, a všetky druhy žiab bolo im zakázané jesť, ako čítame v III. Mojž. XI.
29. U nás „páni“ jedia žaby. Na Trenčianskom Považí je jedna dedinka, v ktorej chotári je
veľký močiar a v ňom hojne žiab. Dakedy pre zábavu nalapajú a nasmažia ich a pri veseliach
alebo iných hostinách o tom nevediacim hosťom predložia. Ak si hosť nedá pozor, zje žabu
miesto vysmážaného kuriatka. Ostatní sa mu potom smejú a krkajú, a výsledok toho býva
rýchlejší a lepší, než po požití hojnej dózy ipekakuány. Raz som sa prizeral takému lovcovi
číkov a žiab. Lapenú žabu hneď rozrezal cez poly, prednú polovicu s hlavou odhodil, so
zadnej stiahol kožu, ako nohavice, a tak odretú šupol do kapsy. Predná polovica žaby ešte
dlho vo vode plávala. Takáto ukrutná vivisekcia sa mi z celej duše zhnusila. Že v tej
dedinke žaby lapávajú, za to dostalo sa im mena „žabiari“. Sami ich však, ako som riekol,
len žartom vysmážajú a nechávajú túto maškrtu „pánom“, napodobňujúcim Kitajcov, ktorí
pojedia žaby, ropuchy, jašterice, pandravy, netopierov, a všetko, čo pláva, lezie, skáče a
lieta!Všeobecne je rozšírené to domnenie, že dakedyžabami pršieva. Keď
sa po teplom jarnom daždi zjaví po cestách a po trávinách mnoho žiab, povyliezaných z barín
alebo zo skrýš: hovorí sa, že s dažďom napršaly. Stať sa však môže, že krútňava, t. j. keď
sa dva silné protivné vetry stretnú a vír spôsobia, cez bariny ženúca sa vytočí s vodou
kde-tu aj žabu hore do povetria, ktorá potom s dažďom na zem padá. Pred dakoľko rokami
uháňala taká krútňava neďaleko Viedne, ponad park, naplnený množstvom fidélnych výletníkov,
s takou rýchlosťou, že títo nestačili ukryť sa do sucha. Krútňava schytila mnoho cylindrov
výletníkom s hláv a odvliekla ich ďaleký kus so sebou, kde potom s dažďom aj cylindre na
zem padaly. To bol, tuším, jediný prípad na doskách historie zapísaný, kde cylindrami
pršalo, k veľkému potešeniu klobučníkov.Že sa vkameňolomoch, v dutinách skál kde tu našla žaba alebo
ropucha, z toho povstala bájka, akoby tie žaby od tisícročí tam zarastené a živé ostávaly.
S touto bájkou stretáme sa často v starších prírodovedeckých spisoch, ktoré nezakladajú sa
na vlastnom, striezlivom a bedlivom pozorovaní, ale sú len bezsúdne kompilácie starých,
fabulóznych spisovateľov. Nemožné to nie je, že sa žaba cez škáru alebo dieru dostane do
dutiny skalnej, a ak tam len má dostatočný pokrm, vlahu a vzduch, aj za dlhý čas tam
vydrží; ale aby žaba od tej doby, keď ešte terajšie vápenné skaly boly blatom a múlom, za
tisícročia bez pokrmu a vzduchu v tých skalách zarastenou ostávať mohla na žive, je povera,
a to učencami cestou spisby rozširovaná a za dlhé časy udržiavaná. Práve takou, všade v
ľude rozšírenou poverou je, že kto s vodou vypije hlaváčov, tomu tí hlaváči v žalúdku pekne
rúče, postupom vývinu vyrastú v dokonalé žaby, a mu tam ako po barine veselo poskakujú a
pokrkávajú, zakiaľ sa ich dávením nesprostí. Aj pre ľud písaná„Kniha bídy a
pomoci“, všade po Slovensku rozšírená, má rozkošný, akoby v rukaviciach
rezaný obrážtek chlapa, veľké žaby dáviaceho. Pre tento obrážtek nazývali sme, súc ešte
deťmi, celú knižočku len „grcákom“. Nechybäli ani figliari, ktorí sa dávením žiab
produkovali, aby divákov pohli k milosrdenstvu a tak niekoľko grošov získali. Udám aspoň
dva príklady. Istá Henrietta Pfennigova v Lautenthale Hercýnskom r. 1834 pobúrila nielen
ľud ľahkoverný, ale aj vzdelané vrstvy obyvateľstva celého okolia, zvlášte lekárov, svojou
nemocou, v ktorej žabami dávila, až zellerfeldský lekár dr. Sander prišiel klamu na stopu.
On totižto jednu, práve vydávenú žabu rozrezal a našiel v jej žalúdku celkom ešte
neporušené inzekty (hmyz), akých si žaba v žalúdku Pfennigovej nemohla nalapať. Konečne
žena priznala sa, že si tie žaby, keď dávila, tajne do úst dávala. Hneď na počiatku svojej
simulovanej choroby nosila na holom tele priviazané dve žaby, a keď tieto začaly pokrkávať,
pretvarovala sa, akoby jej bolo veľmi zle, prítomní ale domnievali sa, že jej tie žaby v
žalúdku krkajú. (Berliner Medicin. Central-Zeitung. Augsb. 1834, pag. 727.)Roku 1839 zase narobilo sa mnoho hluku s jednou ženou z užhorodskej stolice, o ktorej
rozpisovaly sa politické noviny a lekársky časopis „Orvosi Tár“, že po predchádzajúcich
bôľoch vyšlo z nej, po viacej, až 14 dní trvavších prestávkach, niekoľko žiab, keď užila od
istej baby podaný prach. I viacej lekárov bolo svedkami týchto zázračných pôrodov. Opatrný
redaktor berlínskych medic. centrálnych novín ale dokladá: „Možnosť klamu však, napriek
lekárskym rozprávkam a svedectvám, nie je vytvorená; dalšie, celkovité izolovanie tej ženy
a prísne pozorovanie predovšetkým bolo by potrebné, aby sa ten prípad mohol konštatovať.“
(Tamže, 1839, p. 996.) Ako sa táto otázka skončila? Neviem. Ani tých lekárskych svedectví v
„Orvosi Tár“ som nečítal. Niet však pochyby, že tieto pôrody boly šikovne nastrojeným
klamom. Keď sú ešte za našich časov takéto otázky možné, nebudeme sa diviť našim národným
povestiam, ktoré i žaby a korytnačky nechávajú v kútoch ležať alebo žaby zo žien sa rodiť.Žežaby k vešťbámupotrebované bývajú a batrachomanteia (žabäcia
vešťba) aj nášmu ľudu je známa, k tomu uvádzame nasledujúce dôkazy. Ľud náš veľmi nerád
počuje žaby krkať pred Jurom (24. apríl), lebo: koľko dnípredJurom
krkajú, toľko dnípoJure budú mlčať. Smysel tejto výpovedi je zdravý;
lebo keď sa jarpriskorootvorí, obyčajne chodievajú jej za pätami
pozdné, škodné mrazy. — Vo vlhkých izbách zdržujú sa dakde pod dlážkou žaby; ich temné,
ťahané krkanie predzvestuje dážď. —Zelenú žabkuchovávajú ako živý
barometer vo fľašiach, do poly vodou naplnených, s rebríčkom pre pohodlie zvieratka tohoto
do nich postaveným. Čím vyššie sedí žabka nad vodou, tým krajšie počasie predzvestuje.
Záhradníci a hospodári v dlho trvajúcej suchote sú tomu veľmi radi, keď začujú krkot
zelených žiab, so stromov sa ozývajúci, lebo za isté pokladajú, že nezadlho bude pršať.
Nikdy som nepočul, aby dakto zelenú žabku bol bez všetkého cieľa zabil, lebo to ľud práve
tak za hriech pokladá, ako zabitie lastovičky alebo chrobáčka, „pánbožkova kravička“
zvaného. Pravda, videl som aj dievčatá láskať sa so zelenou žabkou, hoci pred každou inou
žabou, alebo práve ropuchou, s krikom utekajú. — Za starodávna potĺkalo sa mnoho
všelijakých vešťcov a hadačov po Ríme, ktorí za dajaký ten obolus alebo za iný dar podľa
chuti vedeli ľuďom budúcnosť predpovedať alebo tajnosti vyjavovať. Medzi týmito hadačmi
boli aj takí, ktorí z čriev rozpáranej žaby svoje veďmá vyslovovali. Veľmi drasticky
opisuje Juvenál v III. satire život rímsky, keď hovorí, že do Ríma nepôjde, lebo že tam
nemá čo robiť, keď lhať nevie, zlú knihu chváliť nemôže, beh hviezd nezná… do čriev žabám
sa nikdy nepozeral[1]… kmínom slúžiť nebude atď. Skutočne to musela byť zvláštna chasa v tom
svetovládnom Ríme, v tom prototype všetkých veľkých miest!Ovid básni, že žaby z bahna sa rodia:„Semina limus habet virides generantia ranas,Et generat truncas pedibus; mox apta natandoCrura dat, utque eadem sint longis saltibus apta.“Metam. XV. 375 — 377.Tak ďaleko však sotva siaha Ovidova obrazotvornosť, žeby tiesemená, z ktorých sa v bahnách žaby rodia, nechával povstávať z bahna
samého; ale tie„semina“sú žabäcie vajcia, po barinách plávajúce.Horácova čarodejnica Canidia k svojim čarom potrebovala medzi inými vecmi aj škaredú
žabu (turpis rana). (Horat. Epod. V. 19.)Plinius rozpráva, že kto malej, po stromoch krkajúcej žabe do huby napľuje a potom ju
prepustí, má byť vyliečený od kašľa. (Plin. Nat. XXXII. 29.) Čo Wierus hovorí o kôstkach
zelenej žaby, v mravenisku obžraných a k ľúbezným čarom potrebovaných, že posotenie, alebo
dotknutie sa dakohoľavoukôstkou vzbudzuje ohnivú lásku,pravouvšak odpor a nenávisť: to som sa dozvedel v Bošáckej doline
oveľa dôkladnejšie. Pred Jurom lapenú zelenú žabku dávajú v úplne novom, ešte
nepotrebovanom hrnci — pri ktorého kúpe nesmie sa jednať, ale žiadanú cenu bez odporu dať —
práve tak novou a kúpenou škrydlou pokrytom, rýchlo (aby žaba medzitým žiadneho hlasu
nevydala, ináč ten, kto hrniec so žabou nesie, ohluchne) do mraveniska a tam ju pospešne
zahrabú. Po čase sa hrniec vykope, a zo žaby najdú sa v ňom len dve kôstky, jedna akovidličky, druhá akoohrabielko. A týmito
kôstkami dievky alebo vdovy, a hoci aj nedievky a nevdovy čarúvajú v ľúbezných veciach. Ak
sa im odporného a dotieravého záletníka nemôžu striasť, hľadia, aby ho nepozorovane touvidličkovitoukôstkou čo len troška pichly: tak im nikdy viac ten
protivný záletník nepríde zavadzať; ak si však chcú dakoho pričarovať, čakajú vhodnú
príležitosť, aby ho nepozorovane touohrablupodobnou kôstkou čo ako
ľahúčko pohrabaly alebo poškriabaly: a už je lapený navždy a nikdy sa im nespreneverí. —
Wierus (de praestigiis Daemonum, pag. 341) uvádza aj iné čary s obhryzenými žabäcími
kôstkami, u Nemcov robené. Tieto kôstky, na vodu hodené, jedny po vrchu plávajú, iné sa
ponorujú. Ponorené vynímajú a do bieleho plátenka zavinuté na tele zavesené nosia, aby
vzbudzovaly lásku; dotknutím však po vrchu plávajúcimi kôstkami vzbudzujú nenávisť.Avšak aj kupci s dobytkom potrebujú k celkom prozaickým a materialistickým cieľom pred
Jurom lapenú zelenú žabu. Takúto žabu držia za deväť dní vo fľaši, vodou naplnenej, potom
ju vytiahnu a živú zakrútia do onuce pravej nohy, až sa udusí a usuší. Pri každej kúpe a
predaji dobytka túto suchú žabu nosia pri sebe, aby rýchlo a dobre kupovali a predávali.
Voda však, v ktorej sa tá žaba za deväť dní močila, slúži k umývaniu, k zvýšeniu krásy
tela, a vnútorne ako univerzálny liek proti všetkým chorobám, zvlášte však proti urečeniu,
na ktoré každú chvíľu trpievajú do seba zaľúbené a za láskou pachtiace osoby bez rozdielu veku.[2]Neraz som počul povedať o dakom, kto dobre kúpi alebo predá lichvu: „Hja, dobre
je tomu do jarmoku ísť, keď má žabu vo vačku.“ Že toto nie je len vymyslená povedačka, ale
skutočne dosiaľ tak žabami sa čaruje, o tom mám istú vedomosť. Na každý pád prekvapí, že
ľúbezné čarovanie so žabäcími kôstkami na Slovensku, a podľa svedectva Wierusovho u Nemcov
jednako sa deje, a že furor amatorius neustáva v experimentoch, len aby došiel cieľa!Usušenéropuchynosievali Nemci na prsiach ako amulety (ochranné
prostriedky) proti zimnici a čarodejstvám, klin klinom vyháňajúc; a v stredoveku boly v
apatiekach za mierny peniaz k dostaniu takéto mumifikované ropuchy pod menom „bufones
exsiccati“; upálené však a na prach potlčené predávaly sa pod menom „bufones exusti“ ako
špecifičný liek, vodnatieľku vyháňajúci. Podľa svedectva Gisberta Horsta, veľmi zkúseného
lekára, stalo sa, vraj, v Ríme, že istú ženu omrzelo svojho muža, vo vodnatieľke od dlhého
času ležiaceho, opatrovať a lekárov i lieky platiť, preto umienila si ho prachom v hrnci
upálenej ropuchy otráviť. Ale, ako dala mužovi tohoto prachu vypiť, počal pacient silno
močiť; a aby tým skôr umrel, podala mu žena hojnejšie dózy toho prachu, od čoho však muž, k
veľkému prekvapeniu travičky-ženy, úplne ozdravel, lebo — ako hovorí Wierus — aj ropucha
rozrezaná a na ľadvenice priložená vodnatieľku močom vyháňa. (Wierus l. c. p. 335.) Sám som
počul v Skalici, že ktosi v plechovici nad ohňom živú, hrozne vreštiacu ropuchu na uhol
upaľoval, na liek proti istým chorobám. — Ani sto rokov nie je tomu, čo Nemci zaháňali
zimnicu tretiačku nosením na tele živej žaby s vylúpanými očami. — Aj u mexikánskych
Indiánov je obyčajom živú ropuchu na žalúdku priviazanú nosiť proti horúčke (typhus). KeďJuarezstal sa prezidentom republiky mexickej, podržal v
ministerstve aj svojho najúhlavnejšieho protivníka Doblada. A keď sa ho priatelia pýtali,
či nevie, že ho Doblado pomocou intervencie chce zrútiť a seba prezidentom dať spraviť,
odpovedal Juarez, že má o tom všetkom známosť. A na otázku, že prečo ho tedy v ministerstve
podržuje, odpovedal: „Viete, v našej krajine je obyčajou na horúčku chorému, ako domáci
liek, ropuchu na žalúdok priväzovať; je to síce odporné, ale má byť osožné; a Doblado je tá
moja ropucha!“ (Gartenlaube, 1867, p. 175.) Akby hnusoba mala dajakú chorobu vyliečiť, tak
sa k tomu, pravda, mexické ropuchy výborne hodia! Nože sa spamätajte, milí čitatelia, či z
vás tiež nejeden nenosí takú ropuchu na žalúdku? Ba, že nosí! Nuž ale nech vám to len
osoží!Samým počiatkom minulého storočia vyšla vo Frankobrode n. M. knižočka pre ľud, preplnená
najpodivnejšími predpisami liekov proti rozličným chorobám. (Curieuse Hausz-Apothec.
Frankf. a. m. 1700.) Stojí to, veru, za prácu, poprezerať ju, lebo sa z nej môžeme poučiť,
akými ohavnosťami sužovávali i diplomovaní lekári, i nediplomovaní diletanti, nemocných!
Uvediem tu len ako na ukážku, proti ktorým chorobám žaby a ropuchy musely poskytovať lieky.
Bolesti zubov zaháňa trenie boľavých miestkôstkouz pravej prednej
nohy ropušej. Ropucha s dvoma pečeňami za živa roztrhnutá, vloží sa do mraveniska, pečene
však na drobno posekané dávajú sa v polievke človeku, akýmkoľvek jedom otrávenému: a keby
už aj umieral, ozdravie. — Koho uhryzol jedovatý had alebo pichol škorpion, tomu radili
usušiťjedovatúropuchu na slnku, v zakrytom hrnci upáliť na popol,
tento rozotrieť na jemný prášok a ním ranu uhryznutím alebo pichnutím povstalú posypať: tak
jed stane sa neškodným! — Ropucha, na drevenom ražni napichnutá a na slnku usušená, do
ručníčka zavinutá a v ruke tak dlho držaná, zakiaľ sa nerozhreje, platila za výborný liek
proti akémukoľvek krvácaniu. — Proti moru prikladali končitým drevom cez hlavu prebodnutú,
na vzduchu usušenú, kladivom utlčenú a teplým ružovým octom zvlaženú ropuchu, na morové
vredy, jednu za druhou tak dlho, zakiaľ všetok morový jed nebol vytiahnutý. — Ba ešte aj
tajnosti ženské musela ropucha zvedavému mužovi vyjavovať, a to nasledovne.Srdce
z ropuchy, priložené na hruď ženinu, malo ju prinútiť všetky svoje tajnosti
vyjaviť. Mne sa všetko vidí, že tieto, so žabami robené ukrutnosti, aby ich vykálaním očí,
prepichovaním a pálením za živa uspôsobili k hnusným liekom, u nemeckého pospolitého ľudu
boly bežnými, a tak sa mohly dostať do tej, ozaj že kurióznej „domácej apatieky“.Mizaldus tvrdí, že sa každému pitie vína sprotiví, komu dajú vypiť víno, v ktorom
zelená, v prameňoch zdržujúca sa žaba bola zatopená. Škoda, že to neplatí o pijákoch
pálenky. Tak by nebolo treba mnoho papieru popísať o spolkoch striezlivosti, akých ani
vlastne niet: v pálenke zatopená žaba viac by vykonala než všetky paragrafy očakávaných
stanov centrálnych a filiálnych spolkov striezlivosti. Aj náš ľudtopí
žaby, a jak tekutinu, tak aj žabu potrebuje na všelijaké čary.Istý Hans Vater z kraja thuringského zarážal sa po nemeckých mestách, udávajúc, že v deň
Jána, práve keď zavčas rána voly kŕmil, Mikulášom Gottlom (potom upáleným) bol počarovaný,
a to chlebom modrej farby, zo sedmorakej krvi zhotoveným, totiž z krvi dieťaťa nekrsteného,
hada,ropuchy, ježa, líšky a vlka, tak že ho diabol už od dvanástich
rokov ukrutne trápi. Na tých potulkách zvedavým a pôverčivým ľuďom rozprával dopodrobna, čo
všetko diabol s ním stvára. Ale keď prišiel do Norimbergu, dal ho magistrát zatvoriť a v
žalári pozorovať, či diabol skutočne takú neplechu bude s ním vystrájať? Konečne sa Vater
priznal, že že si všetky tie fabule sám navymýšľal. Za to ho dal magistrát dňa 9. mája 1562
na polhodinu na pranier posmechu ľudu vystaviť. Tým fabulóznym rozprávkam toho prešibaného
figliara sadali aj učení ľudia na lep, lebo Vaterove lhárstva ako skutočné udalosti vyšly
kdesi v Nemecku aj tlačou. (Wierus, l. c. pag. 427 — 429.)Laponci a Fini platia tiež za veľmi pôverčivý ľud. Vo Finsku robily sa a bezpochyby
robia sa dosiaľ rozličné čary s takrečenýmitýr-ami, z jasnej,
žltkavej vlny, asi ako orech veľkými, o ktorých domnievali sa, že sú živé a môžu sa
pohybovať v tú stranu, kde ich majiteľ mať chce, a že tam hadov,ropuchy, myši a iné škodlivé živočíchy na ľudí uvádzať sú vstave.
Saxo Grammaticus svedčí, že kto sa chce u Laponcov a Finov o stave hocijako vzdialených
priateľov alebo nepriateľov niečo dozvedieť, odíde k čarodejníkovi a dá si mu za prinesený
dar niečo zaveštiť. Čarodejník utiahne sa s jedným spoločníkom a so ženou do izby a tammedenú žabualebohadakladivom na nákove
tlčie a medzi šomravým odriekaním istej zaklínajúcej formule sem i tam obracia, konečne
upadne do vytrženia a na zem sa svalí, ako mŕtvy. Medzitým bdie spoločník nad ním, aby sa
ho ani komár, ani muška, ani žiadne, čo jak maličké zvieratko nedotklo. Veria, že mocou
toho zariekania jeho duch z ďaleka donesie isté znaky, prsteň alebo nožík, že posolstvo sa
vykonalo; a keď so zeme vstane, vykladá tie znaky a rozpráva, ako sa tí vzdialení majú, na
ktorých sa ho dotazovali. (Wierus, 1. c. pag. 156 — 157.)Z aktovbosorských procesovznáme, že za isté držali všeobecne,
akoby sa pri vychýrených bosorských schôdzkach diabol dostavoval nielen v svojej vlastnej
podobe, ale aj v podobe žaby, ropuchy, psa, capa, bledého muža, aby holdovanie prijímal. V
arrasskom, roku 1459 vedenom procese, hovoril inkvizítor, že „masť na lietanie bosoriek
robená býva z ropuchy, kŕmenej posvätnými hostiami, z potlčených na prach kostí obeseného,
z krvi detskej a z istých rastlín.“ (Soldan, Gesch. d. Hexenprocesse. Stuttg. u. Tübingen,
1843, pag. 206.) A tomuto neopovážil sa nikto protirečiť, aby sa sám nevystavil tortúre.
Nedivme sa tomu. Veď to nie je ani za našich časov čímsi nevídaným, že sa mnohý neopováži
verejne svoj zdravý a spravedlivý úsudok vysloviť, aby si na krky nenaštval tých, ktorí
netrpia pravdu. — Tých bosorských rákošov mávali sudcovia plné hlavy. Diabol rozposielal
účastníkov špinavých hodov s tým naložením domov, aby ľuďom na zdraví a na úrodách všemožnú
škodu robili. Aby to i mohli stvárať — hovoria tie isté aktá — mávali prachy a tekutiny
zhotovené zošťavy ropušej, a každý čarodejník a bosorka, hneď pri
prijatí do bosorského cechu, musel mať pri sebe ropuchu, ba že tá ropucha bola vlastne
diablom! (Soldan, 1. c. pag. 225.) Ba, sudcovia od mučených na tortúre dozvedeli sa i to,
že diabol bosorkám na rozoznávajúci znakzlatým peniazom podobu
ropuchydozreteľnice oka kreslí, a nováčkom, do cechu
prijatým, dávaropuchu, aby sa jej pomocou neviditeľnými urobiť, po
povetrí lietať a ľuďom všelijako škodiť mohli. Ropuchy vôbec často spomínajú sa v
bosorských procesoch anglických, francúzskych a nemeckých, a — ako niže ukážeme — aj v
trenčianskych. Vo Vestfálsku panovala obyčaj, že súsed k súsedovi dňa 22. februára pred
východom slnka dobiehal, sekerou na dvere búchal a bežné tam zariekanie podľa taktu
odriekal: „Herut, herut, Sullevogel“ atď. (Heraus, heraus, Schwellenvogel!) Pod tým
podpražným vtákom (Schwellenvogel) však rozumeliropuchy, hadov a inú,
ľuďom škodiť majúcu zlezbu. Tým tlčením na dvere a zariekaním domnievali sa na jeden celý
rok zachrániť dom pred preškodením. (Soldan, 1. c. p. 249.)Nie bez príčiny uvádzam tu povery nažabysa vzťahujúce a nimi
robené čary u Nemcov. Urobil som to na porovnanie ich so slovenskými podobnými poverami a
čarami, aby sa vedelo, že žaby a ropuchy v poverách slovenských ďaleko nedosahujú toho
stupňa ošklivosti a hnusoby, na akom ich nachádzame u Nemcov. Možno, žeby som bol aj vo
svojom najbližšom okolí aj jedno druhé špatnejšie upotrebovanie žiab u ľudu našiel, keby
som sa na to bol pilnejšie dopytoval.Podľa Ovida (Metamorph. VI. 341 — 381) premenila Latóne (Diana) v Lycii sedliakov v
žaby, preto, že jej bránili vodu piť. O takých metamorfózach môžu aj naše národné povesti
mnoho rozprávať. Pri tejto príležitosti ako mimochodom spomeniem, že tieto povesti náš ľud
nemenuje nikdy povesťami, alehádkami. Či nám toto slovo nepoukazuje
na to, že ľud náš tie povesti pokladal za takémysteria, ktoré inšie
hovoria a inšie znamenajú, a že ichzáhadnýsmysel trebauhádnuť?I dnes ešte pôverčiví ľudia veria, že sa bosorka premieňa vropuchu(strnišťnú žabu), aby sa v takejto podobe nepozorovane doplazila do maštáľ ku kravám, na
ktorých cicia a tak im mlieka uberá. Zjavenie sa takej ropuchy v blízkosti maštale alarmuje
celý dom. S istým zhrozením rozprávala mi jedna ženička, že videla takú, pri maštaľných
dverách postiženú ropuchu rýľom rozťať, a že z nej len tak tieklo mlieko! Znám jednookú
ženu, o oslepnutí ktorej mi rozprávali, že sa raz premenila v ropuchu, aby susedinej krave
mlieko počarovala. Sotva sa však doplazila k maštaľným dverám, zbadala ju suseda, práve z
humna cez dvor idúca, a pochytiac jasenovú, v hrade zastrčenú palicu, vybodla ropuche oko:
na druhý deň videli však bosorku s poviazaným okom! — Iná, veľmi robotná, utiahnuto žijúca
ženička, ktorá hneď z jari, náhle sneh sa stopí, vychádza do hôr na rozličné korene a
cibule, a tieto kravám, aj ináče dobre opatrovaným a chovaným, do pokrmu pridáva, platí
tiež zavedomkyňu, lebo že jej kravy hojne mlieka dávajú, a v
blízkosti jej domu často vídať„strnišťné žaby“. Je totižto v
blízkosti toho domu kamenný sklad na vlhkej pôde, a tak veľmi príhodné miesto pre žaby.
Strach má veľké oči, a tak koľkoráz videli ľudia pri tom dome žabu neobyčajnej velikosti,
ktorá sa jednému zdala toľkou, ako slamenica, inému však práve ako — opálka!Ako môže ropucha, len lenivo sa pohybujúca, ľuďom strachu nahnať, toho príklad udal sa
asi pred ôsmimi rokami v B. Jedna žena, idúca prostriedkom dediny, okolo plota, zrazu
zbadala na chodníku veľkú ropuchu. Aby ju zahnala, vytrhla z plota prút a šibla chuderku
žabu po chrbte, načo žaba, vraj, „kričala ako dieťa, vyvaľovala oči a poskakovala za
ženou“. Ale aj žena dala sa od strachu do náramného kriku, tak že sa mnoho ľudí sbehlo.
Medzitým žaba zaliezla dakde pod kameň alebo do plota, a keď jej nenašli, vysvetľovali si
jej zmiznutie tak, že to bola bosorka, ktorá urobila sa neviditeľnou. — Tedy ani nášmu ľudu
nie je neznámo, čo sme z nemeckých bosorských procesov už spomenuli, že ropucha pôsobí
neviditeľnosť.Ropuchu-bosorkunemožno tak ľahko zabiť. Ešte najskôr zabije sa,
keď jujasenovýmklinom na zem prikujú, aleboklokočovým(Staphylea pinnata) zrnom prestrelia; lebo akojasen(Fraxinus excelsior) tak ajklokočzhusta užíva sa v čarodejstve.V dome trpená ropucha donáša, vraj, šťastie; pravda, ale len tým, ktorí vedia čarovať. O
jednej Židovke počul som, že v svojom špinavom skliepku mávala ropuchu a nazývala ju svojou
„gazdinou“, ani slúžke nedovolila jej ublížiť alebo ju vyhodiť. V nečistote, potuchline a v
smetiach, plných chrobače, mohla sa ropucha dobre cítiť, a kramárka tiež, keď jej žaba
jak-tak čistila skliepok od chrobákov a stonožiek.Raz, vraj, prišla na lúku ku koscom ropucha obrovskej veľkosti. Jedni sa schopili, aby
ju zabili, avšak akýsi milosrdný kosec ujal sa jej, a nielen že ju nedopustil zabiť, ale
dal jej aj chleba a syra. Keď tento kosec pozdejšie ďaleko od svojho bydliska bol vo
výžinku, postretol tam starú ženu, ktorá sa mu priateľsky prihovorila, jeho menom ho
oslovila a štedre uhostila. Zadivený žnec pýtal sa babky, ako ho ona zná, keď jej nikdy ani
nevidel? Tá mu však odpovedala: „Či ste už zabudli na ten chlieb a syr pri lanskej kosbe?“
Až teraz otvorily sa žencovi oči, že je bosorkiným hosťom. A podobných rozprávok hockoľko
môžeme počuť z úst ľudu.Ropuchu-bosorku odháňajú od dobytčích maštalí potieraním dverí a ich rámov na štedrý
večercesnakoma vrazením 4 klinovjasenovýchdo
somíkov (rámov, podbojí) dverí. To má byť najistejší ochranný prostriedok proti akýmkoľvek
čarom.Palicu, ktorou rozbránili hada, požierajúceho žabu, veľmi bedlivo opatrujú. Kto má súd,
a tú palicu nepozorovane nosí sebou v sáre alebo v rukáve, musí na súde vyhrať. O takejto
konkurencii sotva kedy zasnívalo sa advokátom.Mnohé pŕšky sú veľmi nepríležité tehlárom a pastierom oviec. Aby si načarovali trvale
jasný čas, vezmú tehlárižltkavú žabu rosnačku, vložia ju do pecňa a
zakopú hodne hlboko na také miesto, kam slnko nedosvieti, pod okvap medzi steny domov alebo
stodôl, a myslia, že tak dlho bude pekné, jasné počasie, zakiaľ sa tá rosnačka neprežerie
na denné svetlo. Ovčiaci však berúzelenú žabu, vložia ju do pecňa
chleba, schválne k tomu cieľu upečeného, a zakopú ju do mraveniska. Tehlári preto berúžltkavúžabu, lebo hlina, s ktorou pracujú, má podobnú farbu;
ovčiaci všakzelenú, lebo zelená je paša oviec. Tak tedy i tu vidíme
signatúru, pravda, len vo farbe.Ešte aj nevyliahnutévajcia žabäcie, akých vídať v jari po barinách
celé hromady, musia slúžiť k čarom. Pred Jurom nájdenými žabäcími vajciami žmolia si ruky.
Takto pristrojené ruky majú šťastie pri mútení masla a pri liečení chorého dobytka. Keď sa
lichva zduje, dostačí, vraj, takými žaboškrečinami predjurskými presiaknutými rukami lichve
boky potrieť, a lichva ozdravie. Takými rukami čiahajú v páde potreby aj do živého hoväda,
lebo sa domnievajú, že aj na slzinový úpaľ uhynutú lichvu môžu bez ublíženia odrábäť a hoci
samotnú slzinu na dlaň brať.V bosorských procesoch, od r. 1716 do r. 1747 v Trenčíne vedených, z ktorých osemnástich
mám aktá v rukách, len v troch spomínajú saropuchy. Mám aktá iba v
Trenčíne stoličnou vrchnosťou revidovaných procesov. Aktá procesov, vedených pred mestskou
vrchnosťou, nemohol som v archíve vyhľadať, a procesy, ktoré ani neboly posielané na
revíziu stolici, sú mi neznáme: tie treba najprv vyhľadať v privátnych archívoch. Aktá
akéhosi monštrózneho procesu bosorského, ako som z hodnoverného prameňa počul, majú kdesi v
stoličnom dome celú debnu zaplňovať. Moje dopytovanie sa po nich bolo dosiaľ marné. A
predsa rád by som nahliadnul do čím najviac takých súdobných výsluchov, lebo v tých
punktoch interrogatórnych a v odpovediach na ne dávaných spomínajú sa rozličné zvieratá a
zeliny, k čarodejstvám užívané.Andrej Prileszky, trenčiansky boženík, vyslýchal 2. apríla r. 1723 v Beluši 14 svedkov
proti Zuzanne Ščedroňovej, z bosorstva obžalovanej. Traja svedkovia spomínajúveľkú žabu, ale ani jeden netrúfal si Ščedroňku obviňovať z toho,
akoby ona bola tú žabu tam dočarovala. Tak svedčila Dorota, manželka Jána Nemčeka z Beluše,
že „keď raz pálené lajtrovali u matky, našli tam jednu žabu velikú na džbáne sedeť a ako
pálené rúrami do džbánu tieklo, tá žaba to pálené pila“… ale svedkyňa nevie, či to
Ščedroňka urobila, alebo iný. Iná svedkyňa hovorila, „že keď už čisté pálené tieklo, našla
na džbáne žabu pálené piť, a keď tú žabu drúkom uderiť chcela, zmizla“. V podozrení mali
Ščedroňku, lebo bola ich spoločnicou pri pálení pálenky, a kedykoľvek sa pohnevaly, vždy
mala svedkyňa zlé pálené. S istotou ale nechce to tvrdiť o Ščedroňke, len hovorí, že o nej
taký chýr ide, akoby bola bosorkou. Po štvrťroku bolo zase 7 svedkov nových v Trenčíne
vyslýchaných, a hoci Ščedroňka všetko tajila, len k tomu priznala sa, že istému Češkovi
zariekacou formulou od choroby pomohla, vynesený bol konečný výrok: aby k vyjaveniu ďalších
svojich čarodejství a spoluvinníkov bola daná na tortúru, a jestli viac vyzná alebo
svedectvá svedkov za pravdivé uzná, má byťza živa upálená, ak však
bude tajiť, má byť najprvsťatá a potom upálená.Mnoho starosti a strachu narobila trenčianskej súdnej stolici aj zemanka Katarína
Gyurcsánszky, ktorú súdili dňa 25. februára r. 1739. Hlavný jej zločin záležal v tom, že
isté čary do močiara zakopala, od čoho, ako tvrdil magistratuálny fiškál, ťažko onemocnel
istý Ján Húdek. Obžalovaná priznala sa k tomu na tortúre (tieto punkta tortuálnej
inkvizície sa však ztratily z aktov), ako aj jej sestra, tiež pre čarodejstvo v Trenčíne
uväznená, menom Čarapatka, na tortúre tiež doznala, že Húdkovi bolo „zapravenô“ („eiusmodi
maleficium cortae paludi caespite tectae infodisset…“). Aké to bolo „zapravenie“,
odpovedala Čarapatka na tortúre takto: „Že keď sa Zuza z Ledníc so sestrou sobrala pred jej
domom, ona vyšla, čo sa radia? a ona povedala: že keď jej škodu robia, žeby rada, aby sa
takým niečo porobilo; a ona dala jej radu, žeby tých zedkov[3]žabedo úst nakládli a zapravili do pece, — že to v Handlovej
slyšala.“ Druhý raz povedala, že kázala zedkov doniesť, a tá Zuza jej druhý raz doniesla a
pred domom jej dala, a onažabe do ústvopchala a do komína u Zuzinej
sestry zavesila. Šľapaje ľudské však sobrala a pri odriekaní zariekacej formule do trasidla
(močariny) zakopala… Stoličný žalobník žiadal obvyklý trest; výrok však chýba v aktách.
Sotva však ušla so životom.R. 1740 dňa 9. mája vyslýchal v Drietome Ladislav Kőszeghy, stoličný boženík, svedkov
protiAnne Lazovanovejzo Záriečia pri Kostolnej. Svedkov predvolaných
bolo 12. Siedmy svedok, Ondrej Škyta, medziiným svedčil, „že keď mu boli ovce pokradli,
odišiel k Lazovankinmu bratovi o radu, ale ho nenašiel doma, len jeho ženu. Táto mu
poradila, abyna strnisku veľkú žabuhľadali, nájdenú rozpárali a do
nej to blato, čo zlodejovi z nôh odpadlo, postrkali, že sa ten zlodej aj do roka musí
váľať.“ Jedenásta svedkyňa, Anna Škytová, hovorila medzi inými pletkami, „že Lazovanka pred
ňou tvrdila, že sa jej (ukradený) jačmeň musí navrátiť, lebo že ona s kľúčmi, s kosierom a
s orným železom na tom mieste, kde jej jačmeň skapal, cengala. Keď jej ovce skapaly, učila
ju Lazovanka: aby tie šľapaje, kade zlodej chodil, sobrala a doprašivej
žaby, ktorú na strnisku nájde, zapravila, a to do nového hrnca a do pece
položila, že jak tá žaba sa rozpučí, aj ten zlodej v krátkom čase musí sa rozpučiť. To sa,
vraj, od svojho brata naučila.“ Pri autentikácii doložila tá istá svedkyňa ešte, že „keď tú
žabu do pece s hrncom položí, musí sa hneď rozpučiť, a keď ju do močariska vloží, musí sa
tak dlho trápiť, zakiaľ to (t. j. žaba) v tom hrnci nezhnije.“ Na osobitnom hárku priložený
je doplnok toho svedectva, nasledovne znejúci: „Testis vyznala, akoby od nej počula, že
keby žabu v hrnci suchú položila s hrncom do ohňa, že tá žaba musela by sa rozpučiť, aj
ten, ktorému by urobené bolo, musel by sa rozpučiť; ale keď do močiarneho miesta a vlhkého
(sa vloží), tedy že ten človek rovne tak dlho musel by sa trápiť, zakiaľ by tá žaba
nezhnila; ale jej brat že ešte lepšie vie, než ona (t. j. čarovať).“ Táto Lazovanka musela
byť veľmi trápená na tortúre, keď sa potom bola aj obesila, ale ju ešte zavčasu odrezali.
Hoci stoličný fiškál žiadal, aby bola upálená, súd ju osvobodil od pokuty, lebo že ani na
tortúre nebola usvedčená z tých čarov, a hoci pre vyhrážanie sa smrťou mala byť pokutovaná,
ale z ohľadu na pretrpený za dlhší čas žalár na hrade trenčianskom a podstúpenú tortúru,
bola prepustená, ale reverzom sa musela zaviazať, že sa na nikom nikdy nebude pomstiť. — V
ostatných tých procesoch sa žaby nespomínajú.Z týchto svedectví vidíme, že v bosorských procesoch trenčianskych nachádzame síce žaby
a ropuchy na čary preškodenia, ale o takých oplzlých a priveľmi hnusných veciach, pri akých
sa v nemeckých procesoch žaby uvádzajú, niet nikde reči.V Lubine, mojom milom rodisku pod Javorinou, bolo prostriedkom dediny rad radom mnoho
hlbokých močidiel, a v nich, prirodzene, veselé shonby žiab, prerušujúcich z jari svojím
zvučným krkaním nočné ticho. Do školy a zo školy idúci chlapci cvičievali sa v trafovaní
kamením tých nočných spevákov. Alepred Jurommálo ktorý chlapec
opovážil sa k močidlu, vtedy si oboma rukami už z ďaleka ústa zakryl, a ani za svet nebol
by pri močidle slova prehovoril alebo sa usmial: aby mužaba zuby
nepočítala; lebo komu pred Jurom žaba zuby počíta, ten behom roka umre!Teraz už tých, tichú dedinku oživujúcich močidiel viac niet v Lubine, a kde kedysi
chlapci pred Jurom len so zakrytými ústami bojazlivo obchádzali, dnes si na jarmoku drumble
a trúby kupujú.Konečne bolo by na mieste prehovoriť aj o tých službách, ktoré vedomcom preukazujúžabypri rozličných, nimi robených experimentoch. To však nepatrí
do rámca mojej rozprávky. O tom prehovoriť patrí fyzikom, fyziologom a lekárom.(1888)[1]„… ranarum viscera nunquam Inspexi…“ Juven. sat. III.[2]Prehovoril som o takýchto čaroch v článku: „Die Reptilien im Zauberglauben der
Slovaken in Nord-Ungarn“, vo „Verhandl. d. Ver. f. Natur- u. Heilkunde zu Pressburg“,
1884, p. 65 — 78.[3]Išlo aj o preškodenie koňom, ktoré v poli škodu robily. Slovo „zedky“ nepočul som
nikdy, a domnievam sa, že to azda excrementá konské môžu byť. | Holuby_Zaby-v-reci-a-poverach-ludu.html.txt |
Lelio[1]Ta hynoucí tvář je tvá; utrpení ji označilo a na čelo její položilo stín křivd, dosud
nesplacených. Její rty jsou zvadlé zlo a zkaženost, a víčka jsou sklopena, protože není již
na světě ničeho, na co by tyto oči chtěly pohleděti.Naposled, znovu a nadarmo vracející se pohnutí! Úzkost svrchovaná a bezpříčinná
odloučila tuto ubohou duši ode všech radostí a unesla ji, bezmocnou, plačící palčivou
trýzní a rozeznělou jediným tónem nezadržitelné bolesti, do středu nicoty.Vše, co žiješ, je bázeň a zjitření, a již nemáš ničeho svého. Duše, spící prázdným snem,
a necitlivá těla, rozpjatá na operačních stolech, vy budete vzkříšeny,já však
nejsem uspána žiji stonásobnou úzkostí! Chloroform jsou tyto čtyři prázdné
zdi, chloroform je němá skvělost nehybně letního žáru, chloroform je žalný zvuk varhan,
tajemná dvouhlasá virgule, hřbitovním vápnem, zsinalými sloupky a stupnicemi bílí jejich
hudba stěny tohoto interiéru, odloučeného od celého světa. Já však nejsem uspán a můj duch
vzlyká bázní, odnášen z pravé tvářnosti světa na temných křídlech smutku. Tvá přítomnost
jest jen poslední bolest hynutí a odcházení, a kde jsi přebýval v radosti, květiny jsou
zvadlé, tvoje nástroje jsou opuštěny a na tvé knihy se uložil prach.— Štíhle vyrůstá, zelené listy se rozvíjejí a sklánějí k zemi, vzhůru zvolna se rozvíjí
a vznáší smutná škála, lomená, mrtvě nyvá a slavnostní svou vznešenou neradostností, a na
útlé lodyze již rozkvétá, živí se z napětí tvého fascinovaného srdce, ach, zvolna trhá ti
duši ten němý hypnotický rytmus, zvolna rozvíjí se bledý květ lilie. Kéž by jí nebylo, kéž
by nerostla, kéž by byla v některé daleké zahradě nebo kdesi na oltáři, kéž by byl ten květ
ze zinku a natřen bělobou! To zjevení vyrostlo z tvé úzkosti, již nemáš síly a přál by sis
umříti.— Když jsi byl malý chlapec, tiskl jsi čelo na okenní tabule, dole hrály si děti a ty
jsi plakal… Lidé přicházeli a blahopřáli ti… Jsi již stár a ta hynoucí tvář je tvá…Procházeje propastí života jsem zmrazen v zakletí mezi míjejícími stěnami šťastného
bytí, kterých nevidím, pohlížeje v beznaději na marný a nepřekročitelný závěr svého života.
Tu osud se naplňuje a uzamyká. Tu je místo běd a ztroskotání a ničeho již není přede mnou.
Když všechen duch je jasný a myšlenka se rodí světlem, já zde jsemstrašně
izolován, zavržen do klína nicoty, zastíraje si oči před podobami zmaru,
bolesti a zoufalství.— Z úzkosti té duše se zjevila smutná tvář, její ústa byla truchlivě skloněna a z jejích
očí, zářících němou něžností, zvolna, nezastavitelně a bez konce se řinou slzy, a nehnutá
tvář té nejlaskavější milenky je hoře a útrpnost nad tvou bídou, a ona ústa, jež toužil jsi
líbati vždy v lásce a radosti, byla mrtva a zavřena, protože nechtějí vyslovit lítost a
beznaději, a ty oči byly truchlivé a plakaly němě a palčivě, a ty rty byly smutně skloněny
a milovaný půvab té tváře byl proměněn v samu žalost a tesknotu věčné ztráty.Kéž by sestoupily zářivé bytosti, mužní andělé v jasném šatě a ušlechtilého výrazu
tváře, a jejich příchod by vzbudil v tomto pokleslém duchu paprsek rozsvěcující se naděje.
A kéž by zvolali:Zvítězil jsi! Jsi vysvobozen![1]Lelio— postava v divadelní tradici, již utvářela od 16.
století commedia dell’arte: jeden z milovníků — nápadníků Isabelliných. Rovněž název
skladby Hectora BerliozeLélio, ou le Retour a la vie (Lelio aneb Návrat do
života, 1831, prem. 1832). Kompozice propojující recitaci a symfonickou
hudbu byla zamýšlena jako pokračováníFantastické symfonie. S
využitím principu idée fixe, tj. vracejícího se hudebního motivu představujícího
milovanou bytost, tematizuje umělcovo překonání sebevražedné krize z milostného
ztroskotání prostřednictvím hudby a literatury. O autobiografickém podnětu skladby v
milostném vztahu k Miss Smithsonové píše H. Berlioz v knizePaměti. Cesty
po Itálii, Německu, Rusku a Anglii 1803 — 1865(Státní nakladatelství
krásné literatury, hudby a umění, Praha 1954, přel. Jaroslava Pippichová). | Capek_Lelio.html.txt |
Osoby, které v této komedí rozmlouvajíCRESUS, boháč[1]ANNA, manželka jehoPARMENO, služebníkSYRUS, pacholeBratří a přátelé boháčoviABRAHAMLAZAR, žebrákMICHAEL, RAFAEL, dva anjeléKNĚZ PETR, farářSMRTRARAŠEK, KVASNIČKA, dva čertí[1]Cresus— zovšeobecnené meno lýdskeho kráľa, povestného svojím
bohatstvom | Kyrmezer_Komedia-ceska-o-bohatci-a-Lazarovi.html.txt |
I. Kliatba„Pod časom vojny mám vystúpiť z vojska? Nie, otče! nie; to sa jakživo nesmie stať;
šľachetný Beňovsky to nikdy nemôže radiť svojemu synovi.“„Neradím ti ja to, ale rozkazujem,“ vykríknul v operacom vysokom stolci sediaci starý
pán, ktorému, bielým obočím zastínené veliké oči hnevlivo hľadely na mladého pred ním
stojiaceho muža, ktorého krásna šľächetná tvár sa medzi milosrdenstvom a žalosťou hupala.
„Áno,“ opakoval hnevivým hlasom starec, „nechcem to predpokládať, že by syn grófa Samuela
Beňovského, mal bezočatú smelosť, v protivu sa postaviť s rozkazamí svojeho otca.“„Lež neni možné otče,“ odpovedal smutne mladý muž; „ja nemôžem uposlúchnuť tieto
rozkazy.“Starec sa triasol, a s takým hnevivým výrazom uprel oči na svôjho syna, že sa tento
celkom preľakol a prosebno vystrel sopiate ruky oproti otcovi.„Nemôžeš uposlúchnuť moje rozkazy?“ hovoril trasavým hlasom starec, ostrý dúraz kladúc
na každé slovo; „povedz prečo nie?“„Lebo nemôžem byť neverným k svôjmu práporu,“ vykríknul náruživo mladý muž; „lebo
nemôžem uvaliť na seba podozrenie, že som zbabelec. Lebo by ma držali za zbabelca, kebych
teraz, keď sa vojna s Pruskom započala, chcel vystúpiť z vojänskej služby. Oh, otče,
povážte vy sami! Pomyslite, že podľa vašej žiadosti a vôle som zvolil vojänskú života púť
za svoju. Vy drahý otče môj! sami ste ma pred pol rokom odviedli do Pešti. Vašemu
primlúvaniu, vašeho mena blesku môžem ďakovať, že ma hneď prijali do cisárskeho vojska, a
že ma hneď i v pluku Siebenšeina vymenovali za poručníka. Vtedy ste ma otče objali;
láskavým boskom ste ma odprevadili na novú púť života; vtedy ste mi vy za povinnosť
uložili, abych kráľovnej Uhorska milostnej i peknej Mariji Tereziji verný a poslušný
poddaný a chrabrý vojín bol; abych za ňu, keď to už pán Boh tak bude chceť i zomrel. A
teraz, otče, keď od tých čias uplynulo sotvaj šesť mesiacov, keď kráľovná je prinútená
vojnou brániť svoje práva následkom vladobážnosti pruského kráľa, — teraz, keď na vyzvanie
kráľovnej celá zbrane schopná mládež pod prápory sa ubiera: teraz vy chcete, abych žiadal
za prepustenie a zbabele sa utiahnul — preto, abych tu v úkryte našeho hradu lenil, abych
pred nebezpečenstvámi vojny, skrz sobáš bohatej dedičky prchnúl; a to ženskej, ktorú neznám
a nasledovne ani nemilujem; ktorú mi len tak ponúkajú, jako núka a predáva kupec dakomu za
drahie peniaze kus tovaru. Nie, otče! neni možné; — nemôžem vyplniť vašu žiadosť.“Starec tupo vykríknul, jeho vyschlé ruky krčovite sa zalapily do operadla stoličky, a
jako keby ho vňútorný hnev bol potisnul, zodvihnul sa zo stoličky. Do žlto premovaného
tmavého župana zavinutá vysoká vyschlá postava jeho s iskriacími očami, — za okamženie
takto stál jako nejaký vyhrážajúci strašiak, a potom jakoby zlomeno upadnul do stoličky a z
jeho pŕs ozvalo sa boľästné stonanie.Syn kľaknúc k otcovi, chytil tohoto bezvládnu pravicu, pritisnul ju k ústam i srdcu.„Odpusť šľächetný, milovaný a dobrý otče môj, odpusť!“ lkal syn z láskyplným a trasúcím
sa hlasom. Nemilosrdný osud môj tak chce, abych ti trápenie zapríčinil, lež nemôžem iné
učiniť, nemožno mi iné učiniť. Oh, otče, buď shovievavý so synom svojím, pohliadni na mňa,
čítaj z ťahov obavu mojej duše, poznaj v sľzavých očiach mojích bôľ, ktorý mi zviera srdce.
Pohliadni na mňa otče, a potom rozprostri svoju náruč, i riekni: „len na skúšku som ťa
chcel vystaviť, len to som chcel vedeť, si-li verný syn otca tvojeho, či viac ceníš česť,
nežli bohatstvo, než majetok, ba viac než otcovskú lásku! na skúšku som ťa chcel postaviť,
a ty si ju mužne vystál. Poď tedy na moje srdce synu, som spokojný s tebou.“Lež starec zo všetkého tohoto ani slova nepovedel. So sklopenýma očáma, chrčajúcima
prsáma, bez vládnou na zad ovislou hlavou ležal v operacom stolci. Roztvoril pomály oči
svoje, a pohliadnul na voždy ešte pri jeho nohách klačiaceho syna, ktorého peknú sviežu,
mládeneckú tvár bohaté sľzy pokrývaly.Dlhý, skušujúci zrak to bol, ktorý starec uprel na tvár syna svojeho, lež zrak tento
zostal studený, zašmúrený a hnevivy; z jeho čela strašné mračná nezanikly, lež zdálo sa, že
ony sa ešte hustejšími staly.„Zapáčilo sa môjmu pánu synovi divadelný výstup zapríčiniť,“ preriekol so studenou
satyrou. „Medzitým ja som nie herec, a neberiem na seba úlohu útleho otca, ktorú mi pán syn
venoval. Staň hore, a poneváč chceš byť mužom, drž sa jako muž, a nekľač tu i neplač, jako
dajaké neodrostlé decko, ktoré s prutom vyšľahali.“Mladý človek skočil, a jeho ústa sa už otváraly na nejaké náruživé slovo, lež mal toľko
sily, udusiť ho v sebe. „Ó,“ vzdýchnul si, „otče hovor takto ku mne.“„Áno, tvoj otec,“ rieknul slávnostne starec. „Ešte raz si žiada starý Samuel Beňovsky
gróf ako otec, ako priateľ a jako radca hovoriť ku svôjmu synovi mladému grófovi Moricovi
Beňovskému. Sadni si v oči so mňou na onen stolec, a čuj ešte raz, čo ti povedať mám.“Mladý muž si pomály sadnul na stoličku, a svoje veliké, čierne, bôľ vyrážajúce, lež
rozhodnosť javiace oči uprel na otca.„Otče počúvam vás,“ preriekol so vzdýchom.„Vyhodil si mi na oči,“ prerieknul starec tichým a ťažkým hlasom „že pred pol rokom som
ťa sám odprovadil do Pešti, že sám som ťa odviedol k Siebenšteinovému pluku, abys’ vojakom
bol. Je pravda, ja som to urobil, lež nepoznal som budúcnosť, nevedel som jaké nešťastie,
jaké utrápenie táto uvalí na mňa. Z onej cesty navrátiac sa sem do môjho hradu do Vrbového,
dcéry mi s plačom prišly v ústrety. V tereme predkov našich rakva stála, obklopená
sviecamí, buzálkamí a čerstvými kvetinamí. Videl som síce, že v nezakrytej rakve mrtvola
leží, bielmramorová tvár obtočená kaderamí vlasov, lež nepoznal som tvár, bo bola celkom
zošklivená od rany, z ktorej na čele krv sa ešte tiskla. Dcéry voždy plakaly; moji dvaja
zaťovia tiež plačúc a upomínajúc ma, abych silný bol a mužne zniesol to, čo Boh na mňa
dopustil, z oboch strán popodpazuchy ma blíž k rakve doviedli. A teraz som stál pri
mrtvole, a zahľadel som sa na žltomramorovej barvy tvár, ktorú som ešte voždy nepoznal, a
predca sa mi tak zdálo, jako by sa mi ostrého noža konec dotýkal očí, jako keby mi plameň
obšľahoval srdce. Kto je toto? som vykríknul a hneď počul: „Tvôj syn, najstarší, najmilší;
Koloman, dedič tvojeho mena a majetku. Pred troma dňami ho mrtvého doniesli do hradu. Kôň
ho zhodil; svôjmu miláčkovi môže pripísať svoju smrť. Pozri na jeho rozžierajúcu sa ranu na
čele. Je to stopa Almansora, ktorou si svôjho pána zabil. Na ceste samotný, opustený zomrel
tvôj syn. Koloman Beňovsky zomrel!“ Zomrel! Toto slovo tak účinkovalo na mňa, že som sa
nazdal, že mi modzgy vypadnú; jako keby mi boli nože píchali do očú tak silno a tak
strašno, čomu podobného som nikdy necítil. Vykríknul som a v tom hneď zomdleno klesol k
mrtvole svojeho miláčka. Keď som sa prebral, môj syn už bol pochovaný; ja sám ale som bol
pošinutý človek, ktorý sa nevládal pohnuť. Mrtvica ma zastihla, a poviazala všetky moje
údy. Duch ostal zdravý, lež telo na večné časy nezdravé. Tento operací stolec je od pol
roka mojím žalárom a mojich žiaľov žalárnym ztrážcom; od pol roka sa tu v hneve a mrzutosti
trápim; každé božie svitanie s hnevom a s nevoľou čakám, presvedčený súc, že každý nový
deň, nové trápenie a nové boľasti mi donesie. Lebo bieda vo všetkých svojich rozmeroch sa
rozprostrela nadomňou, a krkavci obletujú okolo dedičného hradu Beňovskovcov. Nebolo dosť,
že som utratil syna, ktorý mal byť mojim potomkom, ktorý bol môj miláček, lež musel som
škodu utrpeť ešte i v majetku, v imaní. Istý nesvedomitý bankier, na ktorého som zveril
celý svôj majetok hotových peňazí, utiekol s peniazmí; správca mojeho paňstva, na ktorého
som hospodárstvo na mojich majetkoch zveril, ma oklamal, a od jednoho mojeho paňstva mi
ukázal darovacie písmo. Dvaja moji zatia, veno svojich manželiek ľahkomyslne premárnili vo
Viedni a teraz sa navrátili sem do Vrbového bývať. Žiadali, abych ich s manželkamí sem
prijal, a dal im panovať ako synom. Musel som prehliadnuť všetko, bo veď ja som bol ubohý,
chorý človek. Musel som trpeť, že sa môj hrad od veselých piesní a náruživej vôle ozýval;
pod ktorým časom som ja vo svojej smutnej chyži plný rozhorčenosti a boľästi sám sedel,
alebo najviac, s úžerníkmi, ktorým som svôj majetok kus po kuse za mizerné peniaze
odpredával. Teraz som pomyslel na môjho syna, na potomka mojeho mena, na ostatnieho
Beňovského. On sa musel teraz prinavrátiť do hradu svojich predkov, on mal teraz svojeho
otca opatrovať, potešovať a padajúcu slávu jeho mena, na novo vydobyť. Istý okolitý bohatý
zemský pán mi ponúknul ruku svojej jedinej dcéry, pre mojeho syna. Zaviazal sa, že pol
milióna zlatých dá veno so svojou dcérou, aby sa na mojom majetku väziace dlhoby zotreť
mohly, a aby sa Beňovskovci zase mohli dústojne ohľadom ich postavenia svetu objaviť.
Občanský zemský pán aspoň vedel pochopiť postavenie našeho domu a pol milióna zlatých
nedržal za veľkú cenu na to, aby svoju dcéru mohol povýšiť za grófku Beňovskú. Ja som s
radosťou prijal nabídnutie; v mene svôjho syna zasľúbil som tohoto ruku, a v ten deň, keď
som toto urobil, dostal som dvadcať tisíc zlatých od otca budúcej mojej nevesty, abych s
tým mohol aspoň tých najočatejšich veriteľov svojích uchlácholiť, a aby môj dom zase
dústojné miesto mal. Tieto na budúcnosť sa poťahujúce prajné výhľady obľahčovaly moje
trápenia, a kojily boľästi. Začal som úfať a veriť, že som kalich nešťastia už vyprázdnil a
že zlaté dni radosti zase zasvitnú nadomňou. K sebe som povolal syna, rozpovedal som mu,
jak skvelého výhľadu budúcnosť som mu pripravil; hovoril som, že on je povolaný stať sa
dedičným otcom jednoho blahého rodu, že on, ostatní Beňovsky, novú slávu, nový význam môže
dať tomuto domu. Všetko toto som mu rozpovedal, a čakal som, že môj syn preplnený
povďačnosťou zkloní sa predomňou a s radosťou prejaví, že so všetkým je usrozumený, čo som
v jeho mene urobil; že všetko vykoná, čo som v jeho mene prisľúbil. Chcem zapomneť, akou
nevďačnosťou môj syn odvetil. Chcem veriť, že nie včera, lež dnes, v tejto hodine prišiel
ku mne, a ja že som po prvý raz urobil teraz vyslovené osvedčenie, že po prvý raz som mu
povedal: „Synu! česť otca tvojeho, sláva domu tvojeho, sestier a tvojich budúcich dietok
šťastie je závislé od tvojeho osvedčenia. Musíš vystúpiť z vojska, lebo je potrebné abys’
na Beňovského statkoch prebýval, aby sa dohľad viedol na jeho úradníctvo, aby si usporiadal
spravovanie jeho imania. Musíš sa sosobášiť s bohatého Brenkovou dcérou, lebo ona pol
milióna zlatých donese čo veno, a po otcovej smrti ešte raz toľko zdedičí. Ty si musíš
vziať za ženu Rozinu Brenkovú, lebo tvôj otec už „áno“ povedal vo tvojom mene, a vena jednu
čiastku i zodvihol.“„Čiastku kúpnej ceny, chcete povedať otče,“ prerieknul mladý muž s mrzutosťou. „Ráčili
ste ma predať za pol milióna, za pol milióna zlatých ruku svojeho syna. Lež k tejto ruke na
nešťastie, i jedno srdce ešte patrí, a toto srdce sa nedá reťazou prikuvať za mizerné
peniaze.“„Románová fráza,“ vykríknul s rozhorčenosťou otec; „podobná reč sa dobre vyníma v
románe, lež nie v pravdivom živote. Neni to otázka, či je uspokojené tvoje srdce, lež či
činíš podľa múdrosti, podľa potreby a statočnosti pravidiel. Múdrosť nakladá zchudobnelémugrófovi, aby sa obzrel po neveste s veľkým venom, lebo udržanie
jeho domu neobchodným činí takéto veno; statočnosť mu rozkazuje, aby otcom dané slovo
zamenil a také sväte zachoval pred svetom. Teraz som všetko rozpovedal, čo bolo potrebné
rozpovedať, teraz odpovedaj.“„Oh otče, prisahám, žiaľ i smútok preplňuje moje srdce, a predca nemôžem iné povedať,
len to, čo som povedal, a predca opakovať musím: teraz vúbec nemôžem zanechať svoj pluk,
lebo od vojaka by to zbabelosť a nečestnosť bola, práve v čas vypuknutia vojny zanechať
prápor svojeho pluku. Nemôžem si vziať za ženu dievča, s ktorou ma chcú dovedna sjednať,
lebo nikdy nepredám za peniaze svoje meno, svoju slobodu, svoju lásku. Oh, otče, nehľaďte
na mňa s takým hnevom, nevypovedzte slová, ktoré sú na vašich pernách, a ktoré snáď
nemožným môžu učiniť vyrovnanie medzi namí. Dopusťte, abych prv i ja mohol rozpovedať
všetko; vyočúvajte ma, nie s pýchou urazeného grófa, ktorý žiada všetko uhnutým vidieť pred
sebou, — lež s prehliadajúcou láskou otcovskou, ktorá žiada nie len bohatstvo, ale i česť a
blaho pre vašeho syna. Lež otče, kto by ma ctil, kto by ma vážil, kebych vyplnil to, čo vy
žiadate?“„Ty tedy nečestnosť vyhadzuješ na oči otcovi?“ vykríknul s trasúcim hlasom starec.
„Opovážiš sa mi to vyhodiť na oči, že to, čo ja žiadam, nesrovnáva sa s počestnosťou a
vážnosťou?“„Ja vám otče nevyhadzujem na oči, len to hovorím, že sa vec tak má. Vojak, ktorý opustí
svôj prápor, keď bojovať treba, je zbabelý. Muž, ktorý si pre veno vezme ženu za manželku,
je nečestný, lebo nie na svoju vlastnú silu a zásluhu stavia blaho i budúcnosť, ale na
peniaz svojej ženy. Statoční mužia odvrátia od neho svoje tváre, šľächetné ženské opovrhnú
ním, deti prstamí budú ukazovať na neho, a vysmejú za peniaze kúpeného otroka. Nie otče,
nech sa to nikdy nestane. Keď sa to má stáť, tedy nech sa zrúti v rumy dom mojích predkov,
nech som prinutený v potu tváre hľadať svôj chlieb, nech mi neni dopriano iné svojim
menovať, ako šablu a rovnošatu, — o mnoho lepšie je toto, než zívať v hojnosti jako
odpredaný otrok, o mnoho lepšie, jako byť zaplateným mužom jednej bohatej ženy. A potom keď
aj žobrákom budem, budem mať dačo, čo je viac hodno než peniaze, než majetok — budem mať
nezašpinenú statočnosť, čisté svedomie.“„Tedy pri tomto ostaneš?“ vykríknul starec. „Nechceš pýtať svoje prepustenie? nechceš sa
navrátiť k svojemu otcovi, ktorý potrebuje opateru a podporu?“„Musím sa toho pridržiavať, čo som povedal. Nie len dľa mojej náklonnosti ale i
následkom vôle otcovej som sa stal vojakom. Statočnosť nakladá, abych pri svojom prapore
zostal.“„A nechceš si vziať za ženu oné dievča? opovrhneš ju pri tom všetkom, že ja som slovo
dal, že si ju za ženu vezmeš?“„Opovrhnem. Ja neznám oné dievča, tedy nemôžem ho milovať, a nezadám svoju ruku bez
lásky.“„Toto je tvoje ostatnie slovo?“ pýtal sa starec oprúc sa rukama do operacieho stolca, a
zbľädnutý, trasúci pozdvihnul a klopítal sa jako trstina na vetre. Toto je tvoje ostatnie
slovo!?“ opakoval s hromovým hlasom.„Áno,“ odvetil mladý muž, k nebu pozdvihnúc svoje ruky, „áno; nech mi Boh odpustí, že sa
prehrešujem proti poslušnosti, ktorou som svojemu otcovi podlžen, lež svedomie mi hovorí,
že nemôžem ináč robiť. Áno, toto je moje ostatnie slovo.“„Nuž tedy čuj i moje ostatnie slovo. Lež nie, nie len ty sám to máš počuť, ale nech sú
toho i svedkovia; nech to počuje celý svet. Rozina, Julija, poďte k vašemu obrazenému
otcovi!“Na hromovitý hlas starého pána sa otvorily dvere, ktorými rýchlym krokom vstúpily dve
mladé ženské sprovádzané dvoma pánmi, oblečenými v bohatých uhorských šatoch.„Otče, ubohý otče!“ vykríkli boľästne mladé ženské, kľaknúc si z oboch strán stoličky,
do ktorej starca zase chcely svojimi objemamí usadiť. Lež otec jich náruživo odtisol od
seba.„Nodotýkajte sa ma,“ vykríknul, „dokiaľ neznám, chceteli dcéramí byť vašeho otca, alebo
radnej sestramí tohoto človeka, — tohoto človeka, ktorý zaprel svojeho otca a v posmech
uvádza božie a ľudské zákony. Pohliadnite, jako stojí tu, s pyšnou tvárou, nepohnutelný, a
nôž zapychol do srdca svojeho otca a stal sa vražedelníkom. Áno, Vražedeľník, lebo ja
neprežijem tento deň, jestli v tejto ostatnej hodine neodvolá svôj výrok. Proste ho vy
sestry a švagrovia jeho, proste ho, by sa nestal vrahom svojeho otca, aby sa nerúcal sám do
nešťastia.“„Móric, brat môj drahý!“ preriekla Julija, priblížiac sa k nemu, „maj milosrdenstvo s
namí; urob čo náš otec žiada.“„Pomysli na to bratu, čo sväté písmo nakladá,“ riekla Rozina, na srdce pritisnúc ruku
bratovu: „Premôž svoju pýchu, a buď poslušný svojmu otcovi.“„Nevraždite svojho otca, Móric,“ dokladali dvaja švagrovia, priblížiac sa k mladému
človeku. „Oh tak mnoho trpel, majte milosrdenstvo s ním, a urobte čo žiada od vás.“„Oh, Bože!“ vzdýchnul Móric celkom zúfale, — „ale či viete, čo žiada odomňa?“„Ja rozpoviem,“ vykríknul starý Beňovsky, „ja vám poviem, čo žiadam od neho. To žiadam
od neho, aby prišiel domov, a aby zostal pri mne, v otcovskom hrade, to žiadam, aby
bezúhonného chýru, veľkého majetku a krásne, mladé dievča si vzal za ženu, a aby zamenil
slovo, ktoré jeho otec Samuel Beňovsky, gróf, zadal otcovi dievčaťa. A on toto uprel,
opováži sa znevážiť mňa opovrhnúc dievčaťom, ktoré som pre neho vybral.“„Nemožno, nemožno,“ vykríkli dvaja zatia starcovi s výrazom hlbokého dojatia. „Nie, tak
nevďačný, tak bez všetkej lásky nebude náš drahý švagrík; on nemôže chceť aby se bieda,
haňba i posmech uvalily na hlavu jeho drahého otca.“„Povedc, drahý brate, že to nechceš,“ hovorila Julka.„Podaj sa vôli otcovej,“ doložila Rozina, buď predovšetkým dobrým a poslušným synom.“„Nech odvolá svoje slová,“ chrypom hovoril starec, bez dechu upadnúc do operacej stolice
— „povedcte mu aby odvolal.“„Odvolaj braček,“ prosily dve sestry.„Odvolajte,“ hovorili mužskí skoro veliteľsky.„Nemožno, neslobodno; ja nechcem odvolať,“ skríknul náružive mladý Beňovsky. Boh mi je
svedkom, že bych polovic svôjho života radnej obetoval, kebych mohol uposlúchnuť drahého
otca v tejto veci. Lež to je nemožné; nemôžem to učiniť.“„Dobre; teraz tedy načúvajte sem všetci,“ vykríknul starec, pozdvihnúc sa zo stolice
neobyčajnou silou, a bez všetkej podpory rovno si zastanúc. — „Iď, Móric Beňovsky, ja sa
lúčim od teba; nie som ti viac otcom, ty nie si viac mojím synom. Nechceš diaľ zostať pri
mne, tedy iď — lež na večnosť. Neopováž sa viac prekročiť prah tohoto hradu, lebo ťa mojimi
sluhami a psami vyhnať dám. Preklínam ťa, nech je prekliata tá hodina v ktorej si sa
narodil; nech je…“„Otče,“ vykríknul mladý Beňovsky, k nemu sa poponáhľajúc a kľaknúc pred ním, „otče,
buďte milosrdný k vášmu nešťastnému synovi!“„Nie, žiadne milosrdenstvo oproti tomu, kto sám nebol milosrdný,“ hrmel starec,
zodvihnúc obidve ruky ako keby tyma chcel na hlavu synovu uderiť. — „Žiadno milosrdenstvo!
Nech je prekliaty tvôj život. Túlaj sa po svete bez vlasti, nenachodiac nikde pokoja. Buď
prekliaty vo všetkom, čo ku tebe patrí; nech je prekliatá tá ženská, ktorú na tvoje ňádra
privinieš; nech sú prekliaté tie dietky, ktoré ťa dakedy otcom budú zvať, a nech sa
vypomstia raz na tebe za to, čo jich otec so mnou urobil. Odprac sa z mojích očú, lebo tvôj
pohľad —…“Slovo mu primrelo na pernách; smrtná bľädosť pokryla jeho tvár, a s tupým boľastným
chrpotom upadol do operacieho stolca. Jeho otvorené veľké oči ale, voždy ešte s plamennou
nenávisťou, s výrazom vyblkujúceho jedu boly na syna upreté, ktorý pri jeho nohách klačiac
do rúk si zakryl svoju tvár.Smrtobľädno, jakoby od úžasu zmeravené stály ženské, neopovážiac sa priblížiť ani k
otcovi, ani k synovi.So zasmušilým zrakom pohliadali švagrovia na otca a syna, i zdalo sa jako keby
škodoradosť žiarila v ich očiach, keď pozerali na syna, ktorý, ako keby v nivoč obrátený
nariekal na zemi pred nimí.Starec, ktorý na okamženie prevalil sa v stolici, pozdvihnul teraz pomáli hlavu a
otvoril usta, lež ani jedno slovo nevyšlo z nich, len nezrozumitelné hlasy.„Veliký Bože! utratil hlas!“ vykríkli obidvaja zatia k starcovi poponáhľajúc.„Otče, náš drahý otče! prehovor k nám,“ prosily dve dcéry vrhnúc sa na neho a objímajúc
ho.Starec ostal nemým, lež bolo pozorovať s akou zúfalosťou sa usiloval slová vyriecť z
hlbky duše, avšak ústa sa mu roztvorily len na nerozumné mrčanie.„Otče!“ prosil mladý Beňovsky, „sober všetky svoje sily. Odožeň od seba daemona hnevu,
ktorý ťa ovládal, a hovor. Hovor a odvolaj kliatbu, ktorú si vyslovil na moju hlavu. Hovor
a povedc, že hnev hovoril z tebä, nie ale srdce, a že tvoja otcovská láska odpúšťa! Oh,
vypovedc toto jedinké slovo; nedopusť abych sa vzdialil odtiaľto obťažený otcovskou
kliatbou!“Starec neodpovedal, lež výraz víťazoslávnej satyry prelietnul po jeho tvári, a zdal sa
hovoriť: Nenávidím ťa, preklínem ťa! nikdy ti neodpustím.Pohľad sa mu potom pomály odvrátil od syna na dcéru Rozinu, ktorá bola vždy jeho
miláčkom, a ktorá teraz klačiac pri jeho stolci, so sľzamí pokrytou tvárou pohliadala na
neho. Pokúsil sa zase hovoriť, avšak len nezrozumitedelné hlasy sa vyronily z jeho prsú.
Avšak mal toľko sily, že mohol svoju ruku položiť na pleco dcéry a pritisnúť ju, jako keby
tejto zvláštnu pozornosť chcel vzbudiť. Potom, vidiac, že táto má svôj zrak k nemu
obrátený, pomály obrátil zrak na stôl pri stene stojací, na ktorom pero, papier a iné k
písaniu potrebné veci stály. Na tento stôl sa mu uprel zrak; velikou napnutosťou síl
zodvihnul pravicu, a ukázal vo smere stola.„Mám dačo sem doniesť zo stola?“ pýtala sa Rozina.Starec ticho prisvedčil hlavou.„Pero a papier? Chceš písať?“Otec jej zase prisvedčil. Rozina sa poponáhľala ku stolu a doniesla k písaniu potrebné
veci. Jej muž sa zase poponáhľal stolík doniesť, ktorý pred samí stolec svôkrov postavil.
Rozina postavila písacie veci na stôl.Starec pomaly zodvihnúc svoju pravicu, položil ju na stôl. Rozina, dobre vysvetľujúc
význam silného trasenia na jeho prstoch, medzi tieto vložila pero tintou omočené, a pod
toto čistý papier.Sviatočné ticho nastúpilo. Dcéry a zaťovia okolo a za stolcom stáli a s napnutou
zvedavosťou pohliadali na žltú, kostnatú ruku, ktorá pomály a merave práve písať započala.
I mladý Beňovsky blíž pristúpil k otcovi, a stojiac za svojimi sestramí, s bľädou od
boľästi trasúcou sa tvárou hľadel na otca.Starec, často oddychujúc, ustanúc vo velikom namáhaní, ktorým sa usiloval svoju slabosť
premôcť, lež voždy sa zase schápuc, ukladal jednu literu ku druhej na papier, a pri každom
takto utvorenom novom slove mladý Beňovsky sa od boľästi a strachu triasol; dcéry bľädly, a
po tvároch zaťov prelietnul úsmev spokojenosti.Teraz výkrik bolo čuť z úst mladého Beňovského a stlpom stojace oči merave hľadely na
zapísaný papier. Starec pomály k nemu obrátil svoje oči, z ktorých zraku nenávisť, hnev i
opovrženie šľahalo do bľadej od trápenia zsinalej tváry. Potom pozrel na dcéru Rozinu, a
konečne na papier, pod ktorým časom sa mu perny ticho pohybovaly, ako keby hovoriť boly
chcely.„Chceš abych to prečítala, čo si napísal?“ pýtala sa Rozina smutne.Starec dosvedčil, a zase na syna uprel svoj zrak, ako keby v toho ťahoch tváre skúmať
bol chcel ten dojem, ktorý učiní naň prečítanie.Rozina s ľútostným a trasúcim hlasom čítala: „Chcem, by môj syn Móric hneď opustil tento
dom. Vytváram ho, zaklínam ho, bo je vrahom svojeho otca. Samuel Beňovsky.“Sviatočné ticho nasledovalo za tymíto slovamí, ktoré sa jako nejaký výrok smrti, úžasne
a strašne ozývaly po tereme, a každú tvár zbľadily, každé srdce otriasly.Otči starcove ešte voždy s výrazom víťazoslávnej nenávisti merave tkvely na synovi; dve
mladé ženské so sklopenými očami stály, lež výrazy ich mužov tváre boly rozhodné, vážne a
nejavila sa ani stopa dajekej spoluútrpností alebo žiaľu v nich.Jeden z nich pristúpil ku stolu a ticho i sviatočným ťahom zodvihol z neho papier.„Drahý náš otec tuto rozkaz vydal, a nech je poslušnosť na jeho vôľu,“ preriekol
vysokým, rozhodným hlasom. „Nehovorím súd nad tým, čo previnil syn oproti nemu. Boh nech
súdi medzi otcom a synom, a nech vo svojom milosrdenstve odpustí tomu, ktorého Samuel
Beňovsky svojim vrahom menuje. Lež do tých čias, dokiaľ on žije, nech je pánom vo svojom
dome, a každý ho má ctiť v ňom.“„Ja som prvý, ktorý sa tomuto podrobí,“ riekol mladý Beňovsky s výrazom smutnej, lež
odhodlanej tváre, pri čom vystúpil z poza svojich sestier a približoval sa k otcovi.
„Švagor Jemník má docela pravdu, otec je pánom v tomto dome, a dokiaľ on žije, nech je
poslušnosť jeho vôli. Bože daj, by dlho žil, a utratiac mluvu, daj Bože, by sa zase naučil
mluvu lásky, žeby prvé slovo, na ktoré sa otvoria zase jeho ústa, bolo slovo odpustenia. Ja
medzitým už teraz chcem vysloviť slovo odpustenia a lásky. Áno, otče, ja odpúšťam tvoju
prísnosť, odpúšťam kliatbu, ktorú si na moju hlavu vypovedal, a ktorá je večitým bôľom i
nešťastím na mne. Nič si mi nezanehal len nenávisť, ale ja ti tu zanehám svoju lásku a
odpustenie! Modliť sa budem za teba každé ráno a každý večer, a šťastný budem, keď počujem,
že môj otec má šťastnejšie dni než jeho syn. Ži šťastne, otče! Snáď sa nevidíme viac v
tomto živote; tedy dopusť, abych ti ešte raz na ostatok boskať mohol ruku.“Mladý Beňovsky takto prerieknúc, kľaknúc si k otcovi, a tohoto ruku, prv než by ju bol
mohol odtiahnuť, boskal.„A teraz,“ preriekol potom, ztanúc z kolien, „nech ide do sveta vysúdený syn, aby
proboval kliatbu, ktorá väzí na jeho hlave, s počestnými skutkamí na požehnanie premeniť.
Idem, švagrovia! z vašich očí čítam, že sa vy tomuto radujete, a že vy ste boli
zapríčiniteľmí nenávisti, ktorá opanovala srdce mojeho otca! Vám medzitým neodpúšťam ako
jemu, a svitne deň, v ktorom sa budem rátať s vamí za trápenia tohoto dňa.“„Pán švagor nám ráči vyhrážať?“ vykríknul náruživo Jemník.„Nie,“ odpovedal mladý Beňovsky, „nie; ja ráčim len pravdu hovoriť, lež ponímam, že toto
vo vašich očiach za vyhrážku prichodí. Idem; robím vám miesto, lež hovorím, prídem nazpät,
a potom nebudem ja, ktorí zanechá tento hrad. A teraz, sestry moje, ku vám prehovorím.
Srdce mi túži za ľúbezným slovom; vypoviete ho vy? Oproti sestrám vystrem rameno — dáte vy
vášmu bratovi sestrinský bosk na rozlúčenie?“„Rozina, jako muž, zakazujem ti to,“ vykríknul Jemník.„Ale ja,“ vykríkla oslovená ešte lepšie, „ale ja si to nedám zakázať, abych pri odchode
bratovom tohoto neboskala.“Medzitým ruka otcova sa takou silou zadrapila do jej ramena, a oči taký najedovaný zrak
uprely na ňu, že mladá ženská sa uľakla a neopovážila si napred postúpiť.Nastúpilo trapné mlčanie. Starec zase pozrel temným hnevom na syna, a v nepohnutom
krčovitom postavení, s bľadou, bezbarevnou tvárou podobal sa skôr z vosku shotovenej soche
nenávisti, jako živému ľudskému tvoru. Pri stole z oboch strán stály jeho dcéry; jedna si
zakryla tvár, aby zahalila sľzy, druhá k zemi zklopila oči, netrúfajúc si stretnuť sa s
pohľadom bratovým, o ktorom vedela, že je na nej upretý. Pri mladých ženských stáli týchto
manželia, obidvaja zraky nenávisti a zaťatosti metajúc na švagra.Lež mladý Beňovsky nepozoroval na nich. Videl len otca a svoje sestry, len na týchto mal
upretý svôj zrak, a pomály kráčajúc nazpät, približoval sa dverám. Tam postál, ešte voždy
snáď v nádeji, že jedna zo sestier príde k nemu, by mu za sprovodiča dala sestrinsky bosk
na rozlučné.Sestry ale zostaly obydve nepohnuté. Ani jedna sa neopovážila priblížiť sa k nemu.„Žite šťastne, a nech vám Boh odpustí!“ preriekol boľästne mladý Beňovsky, a otvoriac
dvere rýchle odišiel.V predsieni stál jeho sluha, verný starý Kilian; zasmušilé ťahy tváre mu prezradzovaly,
že mal tušenie o smutnom výjave, ktorý sa dnu v chyži starého Beňovského udal.Pristúpil k svôjmu pánovi a doručil mu veľký zapečadený list.„Sláva Bohu,“ riekol, „že ráčite raz prichodiť. Štvrť hodiny už čakám tu na vás, lež dnu
vstúpiť som sa neopovážil. Posol generála Nádašdyho doniesol tento list.Mladý Beňovsky kvapne roztvoril list. Bolo to vlastnoručné písmo generála a len
nasledovné slová obsahovalo: „Ponáhľajte sa, mladý priateľu! Tu je najzvrchovanejší čas k
tomu. Boj sa započína a každého rytiera pod zástavu volá! Váš otec mi písal, pýtajúc
jednoročné dovolenie pre vás. To nemôžem dať, a dobre viem, že by ste to vy ani neprijali.
Pohnite sa rýchlo! Čakám vás, svojho pobočníka. Nádašdy, generál.“Mladému Beňovskému, čítajúcemu tento list, sa zo zapírenej tváre výraz ľútosti pomaly
tratiť začal.„Bože! si dobrotivý,“ hovoril, iskriace oči k nebu obrátiac. „Vďaka tebe šlächetný
generálu môj, za tento napomenucí preslov. Toto je balzam na ranu, ktorú moje srdce
podstúpilo. Vojna sa započína, ktorá mi lebo smrť, alebo slávu a česť donese! Hor sa, starý
Kiliane! priprav všetko k nášmu odchodu! Musíme odísť! Generál Nádašdy čaká na mňa. Za
jednu hodinu musíme na ceste byť.“Po uplynutí jednej hodiny, tí ktorí boli shromaždení v chyži starého Beňovského, počuli
rýchly rachot vozíka, ktorý sa zo dvora vzďaľoval.Starec, ktorý ešte voždy nepohnute a bezslovne sedel vo svojom stolci, uprel zrak na
dcéru Rozinu. Táto porozumela otázke, ktorá v tomto pohľade väzela.„Áno otče,“ prehovorila s plačom, „zanehal kaštiel.“„Áno, zanehal,“ zmrmlal jej muž Jemník, ktorý v obloku stál a víťazoslávnym zrakom
pohliadal za odchádzajúcim vozíkom. „Zanehal hrad, a že sa nikdy doň viac nenavráti, ručí
za to tento papier, na ktorý mu otec poslednie slová rozlúčenia napísal. Jako svôj
najdrahocennejší majetok ochránim tento papier, lebo je on dedictvom mojej ženy, a snáď aj
o nekoľko dní ma spraví pánom tohoto hradu. Potom sa mladý pán môže prinavrátiť. Budem
vedieť, ako ho mám privítať — ako sa sluší privítať prekliateho syna a vraha svojeho otca.“ | Muhlbach_Moric-Benovsky.html.txt |
Zakrývame sa…Už tridsať odbilo… Troje detí… Žena zmučená… Robíš od rána do noci, a ledva vyžiť… Chalupa
letí na hlavu… Novou slamou aspoň posošívať… Ale čo bude potom na zimu krave?… Musíš sa inak
obrátiť!Takto si prehutoval Miško Koreň, a on už i vedel, ako sa inak obráti…Mara, žena, čítala mu s tvári, že sa trápi a, tisnúc najmladšie decko, chlapca, k prsiam,
dlho nevravela nič, ale len chodila za ním očima. Konečne sa ozvala:„Ty si na niečom lámeš hlavu, Mišo, a mne nepovieš…“„Aspoň nech teba nebolí. A keď chceš, tráp sa. Možno, že sa budeš niekedy ešte horšie
musieť, ak by som zle obišiel… O tom premýšľam, koľko mi dajú na túto našu čiastku pôžičky… Ja
by za vodu…[1]Skúsiť šťastie ako iní…“„Za vodu, za vodu,“ povedala žena a pomyslela si, že sa tam už nejednému dobre povodilo,
ale nejeden i život tam položil, nik nezná, kde. „Ale ak sa ti niečo stane, spredajú nás… Ty
tam, kto nás ochráni?“ zažialila žena.„Pánboh,“ vzdychol Mišo a svoje slová rozumel tak, že nikto na svete, iba ak by pánboh…Mara sa presvedčila, že ozaj, hľa, tu bude ešte pánboh, ona ako by bola pozabudla naň, a
teraz už spokojná, „v mene božom“ pustila muža vyzvedať sa do banky, koľko by dali na intabuláciu.[2]Či dajú, čo bude na cestu…Dali. I viacej by boli. Veď k chyžke patril i kúštik záhradky, záhumnia, i ešte nejaká
lúčka. A v akom stave je chyžka, to neprišli pozerať, len že ju hneď tam musel dať Mišo
poistiť. „Nová porcia,“ pomyslel si, a zaplatil.*Do Ameriky pošiel Mišo v zlé časy. Na to sa nehľadí, to sa darmo vraví, píše. „Kto sa ako,
kam dostane a aké mu dá pánboh šťastie…“ Ide národ, ako motýľ do svetla.Do roka predsa preživil sa a poslal dvestoštyridsať korún.Mara tým vyplatila skoro polovičku dlžoby a úfala sa: ešte rok, a vyplatia sa cele, a
potom už zas ich bude chyžka, záhumnie i lúčka. Otec zarobí, pošle, a nikto, ani banka nesmie
položiť ruky na ich majetok! Bude deťom. Deťom! Veď, bože, Miško ju s piatym v ťarche nechal.Lenže, bože, Miško na druhý rok písal, že sú štrajky, nerobia, ale úfa sa, že na jeseň
predsa len bude môcť zarobiť a poslať ako vlani. „Len zaplať z niečoho do banky interes, aby
ti a deťom nevzali strechu zponad hlavy… A len i ty, žena moja, gazduj, gazduj. Ja sa tu veľmi
trápim, ktorý deň nerobím, ani nejem, len práve aby som bol živý…“„Bože, ešte sa mu niečo stane, ochorie náš otec dobrý,“ a nepomyslí Mara, ako sa ona
prebije s deťmi, ale „otec náš, otec…“ Ale naňho zle tam, tu zas ich nešťastie stihlo, a má
interes zaplatiť… Už sa mu musí priznať… Napíše mu, darmo je… A píše:„Drahý muž a otec náš starostlivý! Už sa tak netráp pre nás, neodtŕhaj si od úst, aby si,
bože, neochorel. My sa už akosi preživíme s deťmi, aj interes zaplatím, a ty nám nič
neposielaj, radšej si kúp mäsa, i si vypi, aby si bol mocný do roboty, keď sa vám otvorí. Nám
netreba. Cez zimu ako bolo, už je jar, leto, deti nanosia zeliny, húb, ovocia, predáme, i
šalátu som nasiala, podlupky i zemiačik sa ešte nájde v jame a nové už kvitnú. Rohaňa nám tiež
pojavila, ako jej trávy môžeme našklbať; i tvarohu odhrejem, i masla predám, a máme s deťmi
cmaru, polievočky zo srvátky. Janičko sa už tak nachlipká sám lyžicou, oči by si na ňom nechal
a druhé deti nesmú mu do misky ani kuknúť, hneď chropne, kade zachytí… Jačmeň je krásny…
Všetko som sama s deťmi spravila, spriahly sme sa s Mrvovou a kravičky pooraly i naše i jej, i
sme samy posialy… Ak Pán Boh od škody zachráni, chlebíka budeme mať.Ale, otec náš, otrubky, komuže otrubky dáme? Veď ťa nechcem zarmútiť, ale akože ti to
zjaviť, aby si na mňa vinu nezvalil? Veď som jej robila, čo len ľudia poradili… I v apatieke
som bola… prachy dali… a nič, nič nespomohlo. Tam je naša mašička krásna. Čo ti tu už svíň
zdochlo od jari u nás i po dedinách… strach a hrôza. Ale ešte sme šťastliví, že nás nezavreli,[3]že sú trhy, a tak ľudia, keď je zle, predajú či na trhu, či mäsiar príde do
dediny, a už čo i za čo chce, ale predsa, keď nás Pán Boh tak navštívil, lepšie vziať i menší
peniaz… Ja som schybila, že keď mašica ochorela, že som ju nepredala. Ale akože som mohla, veď
som sa úfala prascom. Vieš, mávala po desať, po dvanásť, a teraz ti len prestala žrať,
osvetlela, triasla sa ako list, nič ani do pysku. Iba vari tie v nej — deväť ich mala — ju
držaly za tri dni v trapiech, kým mi ju kmotor nedoklal. Ľudia strašia, že pochorieme, ale keď
iní nie, čo tak spravili, i nás Pán Boh ochráni. Upiekla som, i kmotor jedol, i ja som
okúsila, a potom som i deťom po kúsku nadelila, a tak sme vyprobovali… a ja sa úfam, že nám
teraz už nič nebude. A Cigáni…? A sú predsa len takí ľudia, ako my a katolíci. Napražila som
masti — na celý rok. Mäso je v soli, to bude nám na celé leto po kúsku. Naše deti nemaly nikdy
takej hostiny, ako teraz mávajú. Ale i Janíčko je taký ako klát a deti ho naučily volať do
okna „ťaťa“, a keď nejaký chlap ide popred okno, hneď volá: „ťaťa…“Všade tak robia. Ešte nikto v našej dedine nezakopal. Ani po doktora nikto nebol, a už ich
zdochlo, len čo ja viem, i vyše dvadsať kusov, a veľké. I doktora doviezť, i mu ešte zaplatiť…
a čože ten…? „Zakopať!“ A náš richtár je nie taký človek. Ani richtár, ani susedia nevyjavia.
Každý myslí: dneska mne, zajtra tebe, a my ticho, i baby, ako by nikto nič neznal, tak sa
pekne zakrývame, len čo na pašu ide svíň so dňa na deň menej… „Pomôž si, Mara moja, ako vieš,“
povedal mi richtár. „Ak zakopeš, bude škoda, zješ, nemusíš sa trápiť, čo variť…“ Dobrý človek,
Pán Boh mu daj zdravia, že nás tak zakrýva pred pánmi, chudobných ľudí… Masti vezmem i predať
do mesta a kúpim mašičku druhú. Sú lacné. Šesťtýždňové dostaneš i za piatku… Vinšujeme si,
aby, keď sa nám bude mať oprasiť, si už doma bol. Je to pri takej veci vše len dobre, keď je
gazda doma… Nezabudni na to, a tak sa chystaj. I Rohaňa sa má o Michale oteliť, ak Pán Boh od
škody zachová. Keby bola jalovička, prichovala by som ju, čo by som sa ako s deťmi bez mliečka
trápila za pár čias… Pozdravujeme ťa…“Na osobitnej kartičke:„Ach, muž môj, už som mala list do mesta na poštu zaniesť, už bola i adresa, a rozdriapala
som kovertu, aby som ti mohla napísať, že teraz mi pribehla povedať kmotra, že prídu k nám
žandári, že sme sa tak zakrývali pre tie podochnuté svine… Niekto, bohdaj pokoja nemal, nás
predsa oznámil vrchnosti. Trasiem sa na celom tele, ak nám ešte poberú mäso, alebo nás do
pokuty zaženú. Keby si bol bližšie a keby bolo za čo, či by som utekala i s deťmi za tebou…
Matička levočská, ktože mi dá porady, kto pomoci…? Teraz sa už vraj i richtár vyhováral v
krčme, že on nedovolil, a keď mu bolo nás hlupákov zakríknuť: ,Nesmieš, taký zákon!‘ vtedy bol
mäkký a ,Mara moja…‘ Čo to už len s nami porobia…? Podajedni už zamykajú chyže a utekajú do
poľa…“[1]Ja by za vodu, rozumej do Ameriky. Naši Slováci pod veľkou vodou,
skrátene len vodou, rozumeli more, za ktoré museli emigrovať zo sociálnych príčin.[2]Koľko by dali na intabuláciu(lat.), koľko peňazí by požičali v
banke vo forme hypotekárnej pôžičky (pri nej sa pozemnoknižne zaťažil nehnuteľný majetok
dlžníka).[3]Že nás nezavreli, že totiž nenariadili zátvor na obec
(kontumáciu), pri ktorej neslobodno z obce nič vyvážať, ani z nej odísť alebo prísť do
nej. | Tajovsky_Zakryvame-sa.html.txt |
Seidlitzove prachyObsahVstupnéClimaxConcessioDubitatioPraeteritioCommunicatioAbruptioPeriphrasisOxymoronAllusioAnaphoraApostropheEpiphonemaInterrogatioZáverka[1]pre tých, čo na politicko-národnéindigestie trpia, k lepšiemuužitiu do obálok rétorickýchzavinutéNačo tie hnevy? Čo konám, to všetko pre vaše dušnie spasenia.RuttkayMôjmu ľúbemu Samkovi Medvecký ako závdavok k ďalším výtvorom jeho.Vstupné[2]Majte pravdu ako domy,v prsiach hlasy ako zvony,srdcia ako holubicei vlastenské nohavice —čo vám to pomôže v súre?Ja som Kubo, ak sa hnetev koľaji, tak na tom svete,ktorý je už scela chorýlen od samej metafory,myslí, koná vo figúre.[3]Probuj, ak neveríš, začni!Dlho veru budeš lačný,ak z úprimnej ideš vôle,bez trópov[4]a hyperbole(!)svetu pravdu odkrývať.Ale keď tu i tu v reči,tak ako na múdrych svedčí,vedľa synekdochy[5]— ver to —incertum povieš pro certo:Keď položíš majiteľaza to, s čím nevládze veľa,kaput namiesto pánika, —ako učí rétorika[6]—budú ťa napospol vzývať.Climax[7]V ošúchanom kabátiku,Slovák v reči, Slovák v zvyku,sokolov a Tatry vzýva,[8]o národe šírom sníva.Vo snách zbadá cudzie kraje,krajšie hory, milšie háje, —v horách bane, zlaté rúdy,v dolách inokrajných ľudí,ľahký život, ľahké mravy,i úložné cesty slávy —vedľa toho myseľ tvorív srdci túžbou novou horí,máme vinše i výhľadymenia vieru i zásady, —až bez rázu v mravnej biedestane, chudák, v cudzej gliede.[9][10]Concessio[11]Pekné to slová i krásne reči,čo nám, pánovia, hlásate,keď jednu vieru v jednom ovčienci[12]i sabadšák spomínate.Vážne to slová,[13]to každý vyzná,v srdce ich prijme, za svoje uzná,vzdychne, neprieči na mále:Potom však prejde časy v prešlostia vidí čiaru v túžbach, radostia — reservatum mentale.[14]Za našu ľúbosť čože my chceme,za ľúbosť našej krajiny?Len to, že keď my za ňu zomrieme,by nepísali dejiny:Toto vykonal národ z Kaukazu,[15]plný hrdinstva, práva i rázu,to vykonali Maďari;ale nech píšu: Tú účasť malii tí, čo vďačne pod Varn[o]u stáli,[16]synovia Slovenska jarí.Za našu ľúbosť čože my chceme,za ľúbosť našej krajiny?Len to: nech vždy sa bratia zoviemea nech sme láskou spojení;a keď si jeden stavia Valhalu[17]pre svoje meno i povesť stálua dvihá sa do výšiny —nech i my máme znaky života,nech i nám svieti božia dobrota,nech i my máme — dejiny!Dubitatio[18]Či mám zamlčať, bratia, pred vamia či vykríknuť v nevoli,ako križujú brázdou, skerkami[19]bezbožní po svatej roli?Či mám odokryť jašterov plemä,sluhov mamony, pokrytcov semäbez citu,[20]pravdy a rázu?Ktorí bez hanby, keď z ľudu žijú,v jarmo nevoľnú tisnú mu šijuna časnú i večnú skazu?Či mám vyčítať zberby tej mená,[21]čo kážu svaté známosti,čo zohýnajú často kolenáa vedú „slovom“ ku cnosti?Mená tých, ktorých [veľmi] je veľa,čo by predali i Spasiteľa,keby im zvýšili štóly?[22]A tak by mohli! Tak im prislúcha!Keby neboli otroci brucha,synovia márni — nevoli!Praeteritio[23]Ale nepoviem, by ste zvedeli,ako v mestečku jednom sedeliv chráme svatom na poradei sluha boží i cirkev celái iných [ľudí] prespoľných veľa —a premýšľali o sade:[24]„S akou výnimkou[25]do obce veľkej,[26]kde reč i kroje čisto slovenské,majú povolať rektora[27]? —“Po dlhej mysli, ťažkej rozvazepán farár takto napísať kážeprísne hneď do vokátora:[28]„Jestli sa zrečie slovensky písať,v reči tej knihy, noviny čítaťa reverz na to v písme dá —tak je prijatý a má výhľady,že ak objíme nové zásady,cirkev neskúpi[29]— viacej dá.“Communicatio[30]Vašu múdrosť, páni, radu!Svedčiť prosím bez odkladu:či to není pravda holá,kde je v reči väčšia štóla,kde patrónstvo[31]na koledezadrží ťa pri obede,kde je čistá sýpka[32]v žite,stojak[33]zdarma na koryte,kde ťa prijmú s „von“[34]po pansky,nie s tým sprostým „vy“ po našsky,kde spoločnosť vyberaná,v rečiach, mravoch cifrovaná,kde sa vrchom na vždy meriaetcetera etcetera, —či tam není povinnosťopovrhnúť národnosť?Abruptio[35]„Vy ste soľ zeme[36]“ — avšak nechajmevec túto, čo nás nepáli, —k stolu nezvaní nepresedajme,bojsa,[37]žeby nás prehnali.Len toto, rogo,[38]mi je na mysli,prečo duchovní nato neprišli,zaviesť zas dišputu[39]novú:Či brat náš slávny, keď robí zmienkuo soli zeme — značí varienku[40]a či len takú — zvánovú?[41]Periphrasis[42]Stojí lipa v šírom poli,v planej zemi, na skaline,z jej koruny list za listomletí svetom, až zahynie,až zahynie tam na vodáchVáhu, Hrona i Moravy,kým sa k brehom vyžiadaným,zasľúbeným nedoplaví.Každý lístok má písmeny,na každom je ruka známa:„Poďte, deti moje, ku mne,mati vaša stojí sama!Či vám zato láska hynie,že ma víchry kolísajú,či vám za to stydne srdce,že mi kvietky oberajú?Kto sa hanbí za krú svoju,beda tomu, tri ráz beda!Ten sa hanbí nielen za mať,ale i za otca z neba!“Oxymoron[43]Kde treba sadu vyvrátiť,zakašle vtedy zhlboka,keď nechce poznať dakoho,padne mu vlákno do oka;keď musí nechať úradyi tam sa, figliar, šikuje,[44]popredku — pre zlatú žilu —pekne-krásne zaďakuje,keď sľúbi niečo, už lyhá,[45]keď hrozí, už nemá sily,keď ako ruža prekvitá,vtedy sa ku hrobu chýli —keď nosí bibliu v ruke,vtedy s diablami šantuje,[46]keď oko zapiera v smútku,vtedy mu duša tancuje —a iné mnoho, — veď známeovocie z lohyne[47]kríkov!Slovák to zovie huncútstvom,[48]iný zase — politikou.Allusio[49]V bizotmáni[50]peroroval,chválil by ho sám Cicero,a to všetko za reč našuslovo jeho až hrmelo.Potom mu voľačo dali,už neviem, — čo-akú lieku.[51]I premenil, chudák, všetko,aj charakter — za mentieku.A páni naši sa smialia mali k tomu príčinu:zišiel im na um sivý kôň,[52]čo zaň kúpili krajinu.Anaphora[53]Keď na zvolenskom konvente[54]podkovičkami sklopalikňažkovia naši nevdojak,boli to strašné škandály!Keď v Bratislave neskoršie[55]náhodou[56]dogma zabudli,tak išiel svet ako predtým,smädní pili, lační jedli. —Apostrophe[57]Na vás sa, hory, údolia krajny,na vás odvolám v žalobe.Dajte dokument pre synov slávny[58]z života otcov v útrobe:Ako ste vernú krú ich prijali,keď sa zástavy k zbrani rozvialiproti Džingisu-Chánovi;keď sa Muhamed v siedmom seraju[59]strašne zadušil proti Dunaju[60]a proti nášmu kráľovi.Na vás ja volám, homole Varny,[61]či pamätáte na boje,keď zo Sarmatov[62]panovník švarný[63]na Carhrad šikoval voje?Tisíce chlapcov, ako jelina,stratila si tam ľúba krajinaod Váhu, Hrona, Torysy;nezabudli vás srdcia rodiny,ani zbielené kosťmi roviny,hoc vás zabudli zápisy!Koho si prijal na tvoje ruky,okrúhly Turiec, mohutné,keď zatemnili Tatárov luky[64]roviny naše ukrutné?Koho si ľúbil, keď ho rodinanechcela prijať za svojho syna,že už nemal na útrovu?A nad Dunajom pre vieru svätú[65]ktože vylieval krú začernetúhrdinu ináč — Kupovu?[66]A duch Mateja[67]na Vyšehradekeby [v]stal zo sna dávneho(a začal volať radom po radehrdinov z pluku Čierneho![68]Nejedno meno by ste počuli,čo ho nosili dávno usnulíod Tatier i od Moravy;a i výzvedy by ste slýchali:že kde Liptova knieža[69]bývalý,kde mu leží pochovaný?)…Staňže ta s berlou na Vyšehrade,[70]čo pravda s tebou zhynulaa zvolaj ešte radom po rademlaď, čo ti veniec uvila;zavolaj čisto každých po mene!Nech vidí pyšné Uhorska plemä,[71]kto v Čiernom pluku bojoval,ktorý v ňom padnul za vlasť hrdinaod pevných Tatier a či Devína,kto sa tebe obetoval.Nech vidia milí bratia Maďari,že im Slovák neublížil,že tam neprešla zrada po tváriod tých čias, ako s nimi žil —a hoc len vždycky na konci stola,nezdvihla predsa nikdy nevoľaprsia mu verné ku vlasti:Dobre on vedel, i teraz verí,že má tu život a i hrob šerý,krivdu i smútok i — slasti!Epiphonema[72]Takto, hľa, sami stojímemedzi svojimi siroty:keď druhým svetlá ligocú,nás chmúrne desia mrákoty,ale v tom mraku, kto vidí:pozná kríž Syna božiehoa z neho prúdy blaženstvačasného a i večného.A kto tu stály zostanea v biede vieru nestratí,tomu ten Ukrižovanýtisícnásobne navráti.Interrogatio[73]Jestli je múdrosť i v tom zložená,konať z rozumnej príčiny,ktorú vložila vôľa nezmennái do najmenšej byliny,majte tú lásku, povedzte verne,by nás obidvoch mrákoty čiernenepriateľstva nemámili:Prečože ste sa od rodu Slávy[74]ako potôčky z lesnej dúbravyk cudzej rieke preplavili?Jestli je láska i v tom zložená —láska, čo prenáša veľa,cnosť tá nad pevnú vieru zvýšená —milovať i nepriateľa:Akéže máte vážne príčinyhľadať na vlastnej rodine viny,nenávidieť si vlastnú mať?Veď máte múdrosť, máte učenia,inteligentní zväčša pánovia,ľahko môžte zodpovedať.„I zodpovieme!“ zaletia hlasya zhlboka sa zakašle,v módnu figúru uvedú vlasydo patriotizmu mašle,[75]k tomu šabličkou[76][zvučne] zacvendžia!Skúsení títo dávno už vedia,čo treba robiť cum plebe,[77]ktorý nechodil toľko do školya neučil sa súdiť v nevoli,ibák by[78]hádam o chlebe.„I zodpovieme, hoc nie povinní!“Prvú tú máte príčinu:U vás len biedne vídať ruíny,inde ku sláve výšinu;u vás k ničomu človek nepríde,od hladu temer zo sveta zíde,ak ho fília[79]— z lásky — daktorá —(: i to len môžte vravieť o štestía o velikom dakom náveští :)nezavolá — za rechtora.“„Veď len probujte, ak ste Slovácia seba vidíte radi,keď zasa príde čas k reštavráci,[80]uchádzať sa o úrady.Môžte sa chlúbiť vášmi hlavami,naplnenými hoc pandektami,[81]umom ostrým ako kosa:Predsa len máte — (: skúsenosť stará:) —výhľad na pána niekde „cestára“,alebo gór[82]za „kapoša“.“[83]„A tak je pusto všade len s vami,všade ste na konci v súre, —takí ste s vedou i so školami,na posmech v literatúre:Kde iný píše — národ veliký —opery dávno, „szomorjátéky,“[84]Thálie našej chrám hluchý!Len jedno dráma písali vaši,i to by mali hrávať v salaši,tie „Dva buchy a tri šuchy!““[85]„A či vám rátať teraz tých mená,hoc z vašej pošlých rodiny,ktorí zabudli Tatier temenáa zaľúbili roviny?Nieto na dačo súceho pána,čo priam spod zámku Mojmíra kráľa,ani vzdelanca vo školách,čo by sa vášho nestránil roda,keď taká všade biedna úroda,ako na snehových holiach.“„Sama reč vaša, aká nemilá!Uráža sluch i cítenie,akby ju boli stvorili braláa víchrov divých krútenie.Nenie spôsobná myseľ vyraziť,ani predmety stručne vyvážiť,ani krásy nemá ona:Len slovo jedno a hneď poznáte,v „slanine“ menšie obrazy máteako v tom nežnom „szalona“.“[86]„Hlavná nás ešte ďaleko stránivec u nás svatá, u vás nie:skrz nás sa blaho „otčiny“ chráni,u vás len blaho „národnie“.My ten dobrobyt vlastenskej vecilen v jednej navždy vidíme reči,budúcnosť v tejto len slávnu:prameň slobody ona vzkriesila,synom nezvädlých vencov navilaa ona stvorila krajnu!“„Keby ste znali krásu kvetiny,na odiv sveta spanilú,a mali pritom čujné orgánypocítiť vôňu jej milú —keby ste znali, že tá nerastietam, kde sa šíra šedivé chrastea chladné Kriváňa steny:keby ste znali, čo sa nás týkai vlasť rovnako i politika,boli by sme zjednotení.“„A naposledok, kto nám zakážetým byť i zostať, čím chceme?Kto nám reťazmi vôľu poviaže,krásny to poklad tej zeme?Rozumných ľudí sloboda značí,my tam ideme, kde sa nám páčiv cirkvi, tak i v národnosti.Inde podobné výjavy ctíte,voľnosť človeka hlasne bránite,len tu vidíte hriešnosti?“Ó, časy dávne, hrdinstva časy,hoc vás tmavými menujú,nebolo slýchať o vás ohlasy,jakové[87]teraz panujú —nehanbili sa vaši synoviaza jednotlivých ako orloviazaletieť v turnýr[88]o závod.Teraz tu máte iné príklady:Ktože sa teraz na tom zavadí,hanbiť sa za celý národ?Hanbiť sa za to — počujte svety,počujte háje, skaliny! —že sme na seba samých opretísynovia biednej rodiny.Za to do cudzích vstupovať šíkov,že sa tam ľahšie meniť v pánikov,že u nás bolesť, tam úsmech —hanbiť sa za to, verte, pánovia,hocby i väčšie bolo dônovia,hanbiť sa za to — veľký hriech!Však pravdu máte, nik vám nežiada,čo vám nedáva vlastný cit,pravda sa hocjak utvoriť nedá,tá sa musí v duši zrodiť —a zadržať ju, charakter treba,tento veliký boží dar z neba —a za koho? Len za biedu!Oj, pravdu máte! Horký to skutok,každý deň učiť slabý žalúdokako Mithridat[89]ku jedu.Ťažko je konať chválne bez chválya ponížiť sa k nízkemu,ťažko prežívať slávnym bez slávyslúžiť sluhovi núdznemu —veľké bremeno slúchať svedomia,keď slová sveta v ušiach zazvoniaa kráčať za srdca súdom:nemožnosť púha, idea číraza chudých obliecť šatu martýra,však nemožnosť — nízkym ľuďom.Len veľkých duchov sú tie vlastnostia mužov veľkého rázuvynášať z nížin biedy, nízkostidrahé perly bez úrazu:zanechať výšku, do hlbín [v]stúpiť,kliatbou zmorený národ vykúpiť,hriech jeho prejať na seba,príkladom toho, čo z Nazarétuspasenie hlásal celému svetu,génia pošlého z neba!Lebo v nížinách, kde tmavé šachty,skryté sú svetlé kamene,tam z tvrdých svieťa žúl diamantyi drahých kovov pramene,lebo v nízkosti verného ľudubožiemu slovu a jeho súduveľké leží zasľúbenienavrchu, ako šata na slnci,pri krivej zblednú civilizácicnosť, viera — ba aj spasenie.A čo sa týka tej našej reči,vy ju neznáte — nač vadu?Dávno skončený súd o tej veci,avšak prijmite poradu.Verne sa učte našemu hlasu,akby v dišpute dokázať krásuvašej reči ste snáď chceli —aspoň aby vám nechýbal vtedykoreň potrebný do propovedi,aby ste neonemeli.Aj to prijmite, ak sa vám volí:že pľuvnuť na chlieb znamená— len tak zo žartu, [z bujnej] svevoli —darmo brať božieho mena:nuž a čože je ten každodenný,hoc priam v horkosti sĺz vyrobenýchlieb, proti reči výrazu?A ten, kto sa tu oprie takému,či sa nerúha Duchu božiemu,jeho svatému obrazu?Že v reči našej dosaváď není,čo v inej vídať — opery?To je velikej pre národ ceny —Kto pochopí — ten uverí.Načože siliť po sklených domách,čo môže vyriasť voľno po horách,nač tak priečiť sa prírode?Načože dusiť génia rodu,aby porodil nejakú ódu,alebo systém po móde?Privčasné sú nám ešte dramatá,privčas smutné elégie,ladom tu leží zem — neposiata,doliny v kliatbe i háje.Nám treba pieseň, čo sa tak lúdi,ako keď matka zosnulé budíku ránu dietky milené:Nám treba slovo, ktoré tak voláako v slávnostný deň do kostolapobožných tiché zvonenie.Ktoby tu začal s Kantom vyzváňať,tajnými k tomu monadý,[90]toho by mohli slušne preháňaťza tak prepiate náhľady:To je len pre ľud, čo potrebuje,to, v čom si myseľ sám zobrazňuje,čo jeho nesie ústrojnosť,a ten, kto svaté tieto potreby,mysli národa spája do vedy,ten tvorí jeho slovesnosť.Zavčasu vedieť, čo ináč slušíčloveku neskôr len skúsiť,môže mu večne škodiť na dušii myseľ docela skrušiť:Tak môže národ — to moja viera —zahynúť ľahko, keď si začieranie z vlastného prameňa vied —keď vedy prišli včaš’[91]akby mali,nevlastným svetlom sa mu zjasali:Ony v život mu vliali jed.Čo tam tak múdre o vlasti znejeproti nám, od vás, pánovia?Spravodlivé to dokážu deje,že sme jej verní synovia.Lenže musíte prekladať mená,ktoré skrútila zájmov ozvena,zájmov cudzinstva ľúbosti:potom, ak sa vám rozhľadia oči,poznáte v krajny poliach, v úbočíi našich zbielené kosti.Mali sme za to chválne výsady?!Boli sme v krajne čítaní,mali len k tomu verné výhľady,že nás spomenú pri dani:Turiec i Liptov, Orava celámohla vypraviť chudoby veľa,aby dvíhala, jak patrí,hate na vodách [búrnych] bezpečné,lebo budovy národa(!) večné:múzeá, slávne teátry.A keď sa vrátil otec strápenýobjať si milého syna,ktorý bývaval v jeho súžení,nádeja ešte jediná,mal právo zobrať peniaz mozoľný,aby pripravil beh žitia voľnýškolami aspoň synovi:a tak sa tešiť, že prídu doby,kde sa vytrhne z večnej porobyza tieto nové útrovy.A v škole chlapík nevoľný sedel,načúval okom, ústamia ničoho nič sa nedozvedel,čo rozkladali tí páni.A keď sa druhí vo vedách našli,jemu sa oči slzami zašlipri cudzom výraze, slove:tak išiel vnivoč život mu mladý,tak jeho šumné sveta výhľady —tak šli nádeje otcove.Mali sme ešte privilégiá?!Brať účasť pri rokovaní,keď bola slávna kongregáciamedzi stoličnými pány:obzerať steny, na nich obrazyi rozumovať, ako ich kazímoľ i prísny časov prevrat —i pekne tvrdiť pravdu hlavamiv ľúbeznom spánku, odpočívaní,aj tu i tu si zakašlať.I to nám nikto nebránil hlasneprivolať „Sláva!“ našemu,že nám budúcnosť maľoval krásne,vyslancu do krajny snemu:okom túžobným naňho pohliadnuť,aby neráčil na nás zabudnúť,keď budú robiť zákony —že tuná žije opovrženýnárod pre krajnu velikej cenyhoc v tmavej Tatier zátoni.I nevzdelanej reči poprialipriestor z veľkej humanity,keď dereš z ciene vyťahovali,občiansky znak „ekvality“:[92]Tu mohol kričať chudák vystretýv reči, aká mu prišla v ústretyi v slovenskej perorovať.Drotár tiež mohol detto v krajinekričať po mestách vo slovenčine:„Dajteže hrince drotovať!“A predsa — predsa vlasť si ľúbime,mnoho ráz tuhšie jak mnohí,čo za jej slávu horia pri vínea iskry krešú z ostrohy:celosť koruny svätej Štefana,[93]krajna jak roľa nerozorvaná —naša to túžba i snaha —tu máme život i otcov hroby,a hoc i znaky ťažkej poroby,predsa nám zostáva drahá.Lenže my srdcom národa chcemeprísť k srdcu milej otčiny,my z nášho blaha riasť vinšujemei blahu našej krajiny —lebo to vieme, že biedou ľudunik neposvätí studenú hrudu,ani jeho porobami:len ten ju v oltár prerába svatý,ktorému zriastol živôt bohatýv nej okrášlený vedami.A z toho ide ako z prameňa,čo sa vás tak bôľne týka,tá pod stenami Tatier zrodenádivotvorná politika:dľa ktorej chceme v krajne záhradevšakové chovať zrastliny v radepri jednom zhrievaní slnca,by tak z nich pošlé rozličné kvetydali sa uviť v krásne bukrétyi do spanilého venca!Ešte horeká berme ostatnýdôkaz vášho sa stránenia,ktorý sa mnohým zdá byť nezvratný:„Slobodné zásad velenia.“A máte pravdu, že v takej veci,ktorá nepatrí ani do reči,voľno brať tú, hneď tú stránku:Máme — napríklad — prácu s ordovom,tam všetko jedno, či sa s lopovom[94]spúšťa víno, či na vránku:[95]Ale vo veciach vážnej povahyneústupná je dilema:Tu ak má človek za voľnosť snahylen tým smie byť, čím si byť má:Čo boh zakázal v slove, v svedomí,môžeš to voliť, nik neprelomípodivnú tvoju hrdinskosť:ale volením stratils neslávnymnárodom drahé — novým i dávnym —stratil si právo na voľnosť!Vytknuté jesú[96]večné zákonyna nebi tak jak na zemi,nimi sa vedú blesky i hromyi sveta celé systémy:Vložené jesú i v srdce ľudu,voľné od všeho mudrákov súdužitia pravidlá, zásady:vložené jesú i v slove Syna,a kto sa nimi k činom pohýna,ten je účastný slobody!Načo nás tedy delia ohrady,z akýchže príčin deľba tá?Nadšene krajnu vidíte radi —i nám je ona presvatá:K jednému jdeme oltáru všetci,či nás tu majú rozdvojiť rečialebo pôvod koreňa?Za tieto dvojby v svetodejináchšla by v ohlase ako po niváchhanby to našej ozvena:„Tu žili dávno šumné národy,rozmanitých mien aj rečí,Bôh im požehnal, dal im úrody,pomáhal im v nebezpečí —lebo sa kedys verne ľúbiliv milej, odpornej i v každej chvíliláskou spojené rodiny:Potom začali deliť sa sami,brat už bol cudzí medzi bratami,až sklesli posled v nížiny!“Záverka[97]Dones mi ešte, dievčina,ak ľúbiš hosťa dávneho —v nádobe tu z našej dielnetoho z Uhier červeného:Nech sa zasmejem nad láskoumŕtveho vína a hliny —i nech zaplačem nad hrobomživej — nesvornej krajiny![1]Seidlitz— Július Seidlitz (Issak Jeitelles 1814 — 1857)
nemecký novinár[2]Vstupné— Vstupnô — Vstup[3]vo figúre— figúra je tvar, podoba; v štylistike a rétorike nemení zmysel slova, len jeho tvar a usporiadanie, opakovanie osviežuje.[4]bez trópov— trópy sú zástupky, zamieňajú slovo a jeho význam, zaraďujú ho do nového radu.[5]synekdochy— synekdocha je spolurozumenie: zamieňa (číselne) časť za celok, celok za časť; druh za rod, rod za druh, incertum… pro certo — neisté za isté.[6]v rétorike— rétorika je náuka o rečníctve v najširšom zmysle, v užšom zmysle je náuka o reči (próze) a rečnení[7]Climax— rebrík, stupňovanie[8]sokoly a Tatry vzýva— v skratke charakteristika štúrovských a levočských básní študentských s národnými symbolmi sokolov a Tatier[9]gliede— glieda, člen, oddiel, zástup (z nem. Glied)[10]vedľa toho…— v Dobšinského odpise: Hneď dľa toho, v
rukopise B:a tak sa mu mysli tvoria,v srdci túžbou novou horia,[11]Concessio— povolenie[12]ovčienci— ovčinci, ponechávam liptovský tvar pre rým[13]slová— v odpise B: isto[14]reservatum mentale— reservatio mentalis, myšlienková rezerva, iné hovorím a iné si myslím[15]národ z Kaukazu— jedna z teórií o príchode Maďarov do Uhorska[16]pod Varnou— mesto pri Čiernom mori, tu v nešťastnej bitke proti Turkom r. 1544 padol Vladyslav, kráľ uhorský a poľský, zvaný Varnenčík[17]Valhala— podľa Dobšinského val — mŕtvola; halla — miesto, nebesá; dľa nordickej mytológie slávne miesto prebývania padlých v boji[18]Dubitatio— pochybovanie, váhanie[19]skerkami— skärkami (od kiar, a to od kehren) čiže zákrutami, kiarami[20]bez citu— v odpise B: bez ducha[21]zberby tej mená— iný text: neverných mená[22]štóly— farársky príjem za úkon cirkevný (z latinčiny)[23]Praeteritio— to, čo hovoríme mimochodom[24]o sade— o vete, o výpovedi, o myšlienke (z nemčiny: Satz — veta)[25]výnimkou— v origináloch všade „výminkou“[26]veľkej— v odpise B: veľké (pre asonanciu: slovenské)[27]rektora— riaditeľa školy, po dedinách zvaného „rechtor“[28]do vokátora— vokátor bola povolávacia listina, kde sa kazateľovi a učiteľovi určili práva, povinnosti a najmä príjem v peniazoch a prírodninách[29]neskúpi— nebude skúpa[30]Communicatio— oznámenie, ústny alebo písomný
rozhovor[31]patrónstvo— patróni boli mecéni, ktorí sa starali o kostol, faru, školu, kazateľa, učiteľa, o hmotné zaopatrenie[32]sýpka— zôsyp zrna ako príjem zaručený vokátorom (pred Novým rokom)[33]stojak— brav[34]s „von“— nemecké „von“ značí „z“, pôvod šľachticko-zemiansky[35]Abruptio— pretrhnutie, prerušenie[36]soľ zeme— narážka na citát z Písma[37]bojsa— z pôvodného boj sa, nebodaj[38]rogo— z latinského: žiadam, spytujem sa[39]dišputu— dišputa z latinského disputatio — učená vedecká rozprava[40]varienka— soľ jemná, biela, na varenie[41]zvánová— soľ v kusoch, tmavšej beláskavej farby, pre statok a ovce[42]Periphrasis— perifráza, básnický opis. Text v odpise B
chýba. Incipit Stojí lipa v šírom poli upomína na ľudové piesne.[43]Oxymoron— zdanlivo protirečiaci si prívlastok k
substantívu[44]tam sa, figliar, šikuje— hodí sa, sich schicken (z nem.)[45]už lyhá— v origináli: už lihá, značí asi: už luhá[46]šantuje— šantí, robí žarty[47]z lohyne— z kra s červenými plodmi; podľa neho mal básnik aj pseudonym: Lohynský[48]huncútstvom— beťárstvom, doslova: psou besnotou (z nem. Hundswut — psia besnota)[49]Allusio— narážka; báseň chýba v rukopise A i v odpise B,
má ju len Dobšinský[50]bizotmán— výbor, porady stoličné[51]lieku— vnadidlo[52]sivý kôň— vlastne biely kôň, za ktorého vraj Svätopluk predal kočujúcim Maďarom svoju krajinu, čím sa vysmievali Slovákom[53]Anaphora— opakovanie tých istých slov na začiatku
veršov[54]Na zvolenskom… konvente— na zhromaždení cirkevníkov, farárov; v Dobšinskom: Zv. l… skom[55]v Bratislave— v odpise B: tam v Prešporku, v Dobšinskom: v Br…slave[56]náhodou— v odpise B: v prísahe[57]Apostrophe— oslovenie osoby, oživenej veci i neživých
predmetov[58]slávny— v odpise B: asonancia — hájny[59]Muhamed v siedmom seraju— Muhammad v siedmom nebi. Tu nepriateľ kresťanstva a Uhorskej krajiny.[60]proti Dunaju— možno proti Viedni, ktorú južní Slovania volajú aj Beč a Dunav[61]homole Varny— znova narážka na Varnu[62]zo Sarmatov— Sarmati alebo Sarmáti sa pokladali za slovanský kmeň (najmä v Poľsku) ako Sauromati, vraj potomci Assarmota[63]panovník švarný— Vladyslav Varnenčík[64]Tatárov luky— narážka na útek kráľa Belu IV. do Turca (Kláštor pod Znievom), čo ospieval pred r. 1808 aj kňaz Ján Valentíny[65]A nad Dunajom pre vieru svatú— týmto veršom sa končil prvý hárok rukopisu A, ďalšie preberám z odpisu B a Dobšinského rukopisu pre tlač[66]krú… Kupovu— Kupa, dávny vojvodca; Dobšinský odkazuje na Kollárovu poznámku v Národných zpievankách, z ktorej vyšiel aj S. Chalupka a napísal (1875) Odboj Kupov[67]Duch Mateja— kráľa Mateja (v 15. storočí), ktorého Sládkovič ospieval podobnou strofou pred Čajakom[68]z pluku Čierneho— má na mysli ten istý Čierny pluk ako Sládkovič v Detvane[69]Liptova knieža— má na mysli knieža Liptovského Starhradu, ktorého opísal i Ján Kalinčiak[70]na Vyšehrade— myslí asi na Visegrád — Vyšehrad v dnešnom Maďarsku pri Ostrihome[71]pyšné uhorské plemä— Maďari, ktorých udatnosť („virtus“) vychvaľovali šľachtickí a zemianski potomci, najmä liptovskí Szentiványiovci; Maďarov nazýva „milí bratia Maďari“ a obraňuje odstrkovaných Slovákov pred vlastizradou.[72]Epiphonema— Epifonéma — dospev. Osihotené a osirotené
postavenie Slovákov tu rieši ako Hroboň a Hodža — mesianisticky. Dobšinského odpis
pre tlač nemalEpifonému, ale pokračoval novým rétorickým
názvomInterrogatiov deržavinovsko-sládkovičovskej strofe
(počtom 38) a na konci bola krátkaZáverkainým
veršom.[73]Interrogatio— otázka, výsluch, úsudok[74]od rodu Slávy— od Slovanov, Slovákov[75]od patriotizmu mašle— od vlasteneckého ozdobného rúcha[76]šabličkou— šablička bola odznakom zemianstva a šľachticov, prípadne husárov[77]cum plebe— s ľudom bez politických práv, s davom[78]ibák by— iba ak by[79]fília— z latinského filia — dcéra, ide o dcérocirkev v pomere k hlavnej cirkvi (matkocirkvi)[80]čas k reštavrácii— čas volieb pri obnovení stoličných (župných) úradníkov, ako v Kalinčiakovej Reštavrácii[81]pandektami— pandekty, latinské, právnické knihy[82]gór— v panskej a neliptovskej reči gar = vôbec, ba i (z nem.)[83]za „kapoša“— od kapu = vráta: za vrátnika (z maď.)[84]„Szomorjátéky“— smutnohry, tragédie[85]„Dva buchy a tri šuchy“— známe extempore, veselohra z pera profesora Jiřího Palkoviča (1800 a 1810), kde je po prvý raz slovenčina v komédii a ľudové, zbojnícke postavy, ktoré neskôr použil aj J. Chalupka v Kocúrkove (scénu študentov a zbojníkov)[86]„szalona“— slanina, tak ako vyše 1000 ďalších slov prebrali menej kultúrnejší nomádi za Arpáda[87]jakové— zvyšok češtiny a bibličtiny — aké[88]turnýr— turnaje, (z nem. Turnier) preteky v obratnosti a udatnosti v rytierskom stredoveku[89]Mithridat— grécky vojvodca a štátnik, Mithradatés, kráľ pontský, ktorý bojoval s Rimanmi aj v Malej Ázii a žil v r. 132 — 63 pred n. l.[90]monády— v Leibnizovej filozofii jednoduché čiastočky[91]včaš’— skrátené zo: včaššie[92]„ekvality“— z latinského aequalitas — rovnosť (fr. égalité), jedno z revolučných hesiel: rovnosť, voľnosť a bratstvo (égalité, liberté, fraternité)[93]celosť koruny svätej Štefana— Uhorsko pokladalo za prvého korunovaného kráľa sv. Štefana, na ktorého plášti slovenskí národovci spomínavali starosloviensky nápis, svätoštefanská koruna bola uhorská, preto aj vlastenectvo alebo patriotizmus vládnucich tried a vnútené aj ostatných bol územný a štátny, uhorský, iba neskôr maďarský.[94]s lopovom— s košťúrom. Dobšinský objasňuje: „nástroj, (podlhovastá s tenkým hrdlom láhvica) na vyťahovanie vína dychom z vrchu suda.“[95]na vránku— Dobšinský tamže vysvetľuje: „príprava na spúšťanie vína zospod suda.“[96]jesú— sú, užívané viacej v Turci ako v Liptove, kde je najčastejšie „sa“[97]Záverka— Dokončenie, záver. Verše sú 8ABCB (dve
strofy). | Cajak_Seidlitzove-prachy.html.txt |
IPaľo Ročko ochorel. Ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krokom vojsť svojej
materi lebo ho ničím nepodporovala, ba žiadala ešte, aby ju on opatril, on, biedny a
chudobný — začalo ho klať vo vnútornostiach a ľahol do postele.Zuza, jeho žena, mladá, pekná, ale vždy sa žuhriaca, pozerala nevľúdne na jeho
polihovanie a povedala:„No, ver’ sme pekne! Dom nový, dlhov po samé uši, a ty ideš ležať. To je just pre
chudobného človeka, aby hlivel!“Paľo zazrel na ženu a zakríkol:„Aleže čuš! Lebo aj ty pôjdeš predo dvere ako mater. Či ležím z gvaltu, z rozkoše?“ A už
by priam pochytil niečo a hodil do nej.Zuza upratuje po izbe — je ráno. Roboty má plné ruky, ako vždy, no slová Paľove nenechá
bez odpovede. Ju vystrčiť?! Či sa nenarobila pri dome toľko ako i on? Či nebehala za
robotníkmi, za furmanmi, či nezmárnila polovicu háb, aby platila nájomnice, lebo peniaze
nedostačovaly — a ešte vraj predo dvere!„No, vieš, to mi viac nepovedz!“ povedala rozhorlene s veľkým dôrazom v hlase. „Dom je
tak môj, ako tvoj. Keď si si ty mater vyhodil predo dvere, ja za to nemôžem, ale mňa
nevyženieš nikdy!“„Že nikdy?!“ A Paľo sa dvíha, ako by hneď chcel dokázať, že to môže spraviť, no padne
zpät na posteľ bezvládne. „Tvoj dom? Ani nebol, ani nebude,“ povie zlostne. „Spravím
testament… na chlapca dám prepísať!“„Testament?“ skrútne sa Zuza od práce k nemu a zasmeje sa. „Vari sa umrieť sberáš, či!
čo? Hahaha!“Paľo stisne zuby a neodpovie. Skrútne hlavu k stene, aby ženu nevidel. Odporný mu je jej
hlas, jej smiech i celá ona. Ba i jej prítomnosť, šum jej kroku a zvuk jej práce ako by ho
dráždil. Akože jej má ísť robiť, keď nevládze stáť na nohách?!Zuza odboku pozerá na neho. Ona tiež má v srdci proti nemu zlosť. Paľo bol vždy nechytrý
do práce, iba čo ho ona do nej posíľa. Je zo záhaľčivej famílie a slúžil vždy. I teraz, že
je dom hotový, bár’ by sa už len ležalo. Na tvári mu, pravda, badať akúsi osinetosť, možno,
že mu je i niečo, ale zato človek nemá sa dať hneď ovládať chorobe. Jajaj, ak by tak robila
aj ona! Ale ona niekedy je už čajsi v pažeráku smrti, a ešte sa predsa chamre hore. I povie
Paľovi:„Ja nedbám: lež, polihuj a trebárs nech nám huby narastú na hlavách.“Paľo sa strhol a schytí sa s postele. Čierne oči zablysly mu hrozive a nenávistne. Výraz
tváre, ako by šiel človeka zabiť. I stŕpla Zuza a uchýlila sa ďalej k sporáku. No Paľo
nejde k nej, ale rúti sa dverami von.„A kde ideš?“ volá ona už za ním. „Najedz sa skôr a potom choď, kde chceš ísť. Fruštik
sa hneď dovarí.“„Neobzrie sa ten…“ vraví si, keď Paľo len ide, ani neodpovediac. „Už bude trucovať aj za
dva dni a jedla sa mi nedotkne…“„Aspoň si chleba odkroj. No, akože ideš bez všetkého!“ zavolá za ním smierlivým hlasom.
Ale Paľo nepodbá. Už vari minul ten čas, keď zvuk jej hlasu zdal sa mu ako hudba váblivá,
za ktorou bol by šiel za hory, cez vody, cez oheň a každú prekážku. Vezme v pitvore pucku
na plece, ide kubíky tĺcť a nevráti sa domov do večera. Klobúk stiahol celkom na oči, aby
čím menej videl zo sveta. V krčme kúpil si dva deci rumu do fľaštičky. Keď nebude jesť, aby
mu čo-to dušu držalo v tele. Prešiel z dediny asi na pol kilometra, kde bolo nakraj cesty
na tri kubíky nanosené skálie, čo on so ženou nasnášal… Tie treba podrviť, a ešte len pol
kubíka má potlčeného. Paľo nedá sa hneď do práce. Sadne najprv na skaly; ukonal sa, kým ta
prišiel — musí si oddýchnuť. Chorý je Paľo už týždeň. Cíti bolesť vo vnútornostiach, tak
proti srdcu. Nezná Paľo, čo je to. Či sa pretrhol pri tom dome, či čo. Doktor — bol včera
štepiť drobnice deťom v dedine — povedal, že mu je to na pečeni chyba, ale čo by doktor
vedel? Peniaze darmo brať! On, Paľo, vie, že mu je to od roboty. Žena hnala ho do nej ako
koňa… Paľo vyňal fľaštičku a koštoval z rumu.Tá žena! Ako si ju vzal, päť rokov tomu, hneď prvý deň položila mu kantár na plecia a
rajtuje na ňom, nedajúc mu oddychu. Ver’ si inak myslel, keď si ju bral, že bude s ním. Ako
sa radi mali! Takej lásky nebolo ani na troch dedinách. Chýr jej šiel. Na celom vidieku ich
spomínali. Jej bránil otec, mať i celá rodina, sužovali i bili ju, a predsa sa nedala od
neho odvrátiť, a on, keď ho odobrali, aby nemusel ísť za vojaka, dal si okaličiť pri rúbaní
v hore pravú ruku — dva prsty sú mu odtrhnuté — lebo sa bál, že kým bude vojakom, dotiaľ ju
vydajú za iného. Sobrali sa potom, a čo je z toho? Láska pri biede sa minula a oni stoja
proti sebe ako nepriatelia… Paľo sosbiera sa so skál a chytá pucku. Ak bude len sedieť, to
nespraví nič a žene neuhovie tobôž tak, ako keby doma ležal. Lebo ona nevie inšie, len
duriť do roboty. Ako bohatí ľudia, tú náturu má aj ona, z domu si ju doniesla, nemá ani ona
pokoja, len by sháňala, shrabovala, a ako boháči, tak aj ona naveky sa bojí, že hladom
umrie, že nevyžijú; vždy je v súžení, že veľa ráz ani spať nemôže preto. On však bol
naučený tak pracovať, aby mu robota neuškodila zdraviu, a žena ho ešte i chorého do práce
ženie. Už ho celého znivočila. By to kto slýchal: z holých rúk vyrástol dom po piatich
rokoch!… Paľo položí pucku a sadne zasa na kubík, poutierajúc si lejúci sa mu pot s čela. V
ramenách vlády nemá ani odrobinu — robota nejde. Vytiahne fľaštičku z vrecka, aby si glgol
z toho rumu a posilnil sa trošku. No sily nepribúdalo ani od toho; v boku bolesť sa zmáha.
A Paľo cíti rastúci hnev proti každému. Srdce naplňuje sa mu reptaním. Načo je chudobný
človek? Načo je svet, či len aby bieda bola? Načo sú takí rodičia, čo nenechajú nič deťom,
ako s ním spravili jeho rodičia? Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať — inému…Vstane Paľo, že sa chytí do práce zas. Aspoň tento začatý kubík keby dokončil čím skôr.
Peniaze sú treba, bár by už tu boly zaň. Ale ako tlčie a telo sa striasa, bolesť zväčšuje
sa tým väčšmi. Paľo zas sadá, z úst odznela mu zloreč.„Aj so ženou!“ Či je ozaj hodna, aby sa on takto ničil? Či má ona ľútosť nad ním? A mala
voľakedy? Hneď, ako sa zaň vydala, obanovala svoj krok, a odvtedy vždy na ňom sa vŕši…!Paľo zapil si z rumu, aby horkosť prezrel. Lebo už to vie: obanovala svoj krok, že
prišla z hojnosti do biedy, že nechala dobrobyt, statky, svoju slávu, a hneď, ako ju
zaviedol do drevenej chalupy, ktorá sa onedlho zrútila, zmizla jej láska k nemu!…Paľo posedel si asi za pol hodiny, a ako si oddýchol, bolesť sa mu zmiernila a začal
lepšie premýšľať o žene. Pravda, veď mu nevyčitovala nikdy nič. Trpela bez slova, i keď
nemali kde bývať, keď sa museli po hospodách potĺkať. Trpela biedu, hanu, krivdu. Otec jej
nedal nič, ani sa nesmieril dosiaľ; bratia o nej nechcú počuť. Ba ešte veselo znášala svoj
osud a koľko ráz povedala: Neboj sa, Paľo, nič, ešte môžeme mať aj my všetko, čo nám treba.
Ja ukážem svetu, že aj z práce rúk a šanovlivosti môže sa nadobudnúť majetok. Veď len dobre
chcela vždy. Hnala sa za robotou ako oheň. Ona, hrdá, šla na zárobky, nedbala, že sa jej
vysmievajú. Chcela, aby šiel slúžiť, a všetko by bolo dobre, keby jeho nebola tak priahala
a keby nebol ochorel úmorne…Slnko už vyšlo nad hlavu Paľovu — je poludnie. Valasi zaháňajú ovce do košiarov. Od
dediny, belejúcej sa medzi stromami, zaznel hlas zvona. Paľo podvihol klobúk a pozrel k
ceste. Ztade približuje sa strojná, vysoká postava ženská. Vari to Zuza ide mu s obedom.
Oľutovala svoju planú reč? Vždy tak robieva… Paľo sa dal do tlčenia skál zas, aby ho našla
pracujúceho. Lebo ju len to teší, keď hluší tú robotu. Veď jej je on sluhom, nájomníkom,
zlostí sa zas Paľo, ako tlčenie spôsobilo mu ostrú bolesť. A mohol si vziať dievča z
chudobného rodu, ktorej on by bol pánom; tejto je len poddaným. Ech…! Odhodil pucku a
vystrel sa, zlostne pozrúc hore.„Pamodaj šťastia!“ klania sa k nemu došlá mladá ženská. Paľovi tvár sa zdĺžila a ožltla
ešte väčšmi.„Pán Boh daj aj tebe, Anka!“ odvetil. Žena nebola jeho, ale cudzia.„Či iba sám, Paľo?“ spýta sa ho ešte vľúdne cudzia.„Sám,“ odpovie Paľo vľúdnym hlasom tiež a sadá na kubik. Vytiahol fľaštičku, aby si upil
a zahnal mdloby, čo ho okružujú.„O hlade ma nechá! Poriadny človek si aj statok opatrí, ona nedbá, nech len robím…“
šomre pobúreno. „A tomu všetkému sú len moji rodičia na vine. Oni boli hocakí. Otec
premárnil všetko, čo ostalo po starých rodičoch. Mať nedbanlivá, neskazovali otca, keď
pili. Temer každý deň na posmech váľali sa po ceste, aj našli tam svoj koniec. Voz prešiel
cez nich. Poriadna žena muža si skáže. Nechže by som sa ja opovážil dať na tie cesty, čo
otec, čo by Zuza robila! Tá by mi aj oči vyškriabala. Mať nedbali nič. Nič im nebolo, či
dáku pamiatku budem mať po nich, či nie. No ale nech len raz ešte do môjho domu…!“Paľo stane ku práci zas, hoci ani dobre nevidí, ale teraz ide tĺcť v jede. Pred očami
stavia sa mu hmla. Vytiahol fľašu a vypil ostatok na dúšok. Potom chytí pucku, ale ako raz
udrel ňou, stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem.Zuza medzitým bola na tráve pre kozy i po dva razy. Doniesla dva veľké batohy, že sa
temer prelamovala pod nimi, z panských rúbanísk. Tak musí ona cez leto zbíjať po poli, aby
mali čím vyživovať kozy, keď lúk nijakých nemajú. Trávu rozmetala po dvore, aby uschla,
potom zmútila mlieko a navarila fučky zemiakovej, čakajúc Paľa. Keď ho nemohla vyčkať,
vzala dieťa z kolísky na lono a prisadla k stolu k mise. Naliala si cmaru do hrnčeka, že sa
naobeduje a potom pôjde pohľadať muža niekam.„Hm, môj Paľo by si už len voľkal,“ myslí medzitým, jediac fučku, omastenú vyprážanou
cibuľkou, a zapíjajúc si ju cmarom. Rád toto jedlo Paľo, ale aj ona. Zato ho i uvarila a
zmútila mlieko k nemu, čo nebolo ešte ani dobre sadnuté. „Ako sa nahneval, že som mu
dohovárala.“ Zuza si povzdychla nad tým. Nesmie mužovi nič naproti povedať, hneď je ako
sršeň. Bože, ver’ sa ani ona nenazdala pred piatimi rokmi, keď šla zaň, keď si nedala
zabrániť nikomu, keď nechala bohatstvo kvôli nemu — ľa, rodina jej je dosiaľ nie smierená
krem matky, i tá len čo nik nevie o tom — že sa takto škriepiť bude s ním a že v takomto
nesváre budú žiť. Veď on nikdy s vďačnosťou nerobí, ako čo by ani nerobil sebe, ako by
dosiaľ bol sluhom, a ak by ona nenástojila, nemali by nič. Paľo je zo záhaľčivého rodu,
zato vyšli aj jeho rodičia na mizinu. Otec mu len pil a mať nijaká, i teraz sa len po
hospodách potĺka, lebo o všetko prišli. Paľovi nenechali, ani čo by sa za necht spratalo,
okrem fundusa, kde si postavili dom. Ale Paľovi ani ten príklad nie je dosť. Rád si poleží
do bieleho dňa, rád záhaľku — ľa, aj teraz chcel vari celý deň ležať, že ho trochu v boku
kole. Teraz už, keď je dom hotový, aby so založenými rukami sedel? „To je nie tak!“ myslí
Zuza horlive a upije z hrnčeka cmaru s pôžitkom, ako bola prežrela za lyžicu fučky. „Budeš
aj ty?“ prihovorí sa dieťaťu, ktoré trepotalo ručičkami a načahovalo sa zakaždým, keď si
Zuza podniesla jedivo k ústam. Dieťa má len pol roka, je pekné, belovlasé, s čiernymi
očami, ako otcove. Je v kabanke a bez duchničky. Zuza dá mu cmaru, nech privyká aj na zlô —
ono sa soškvarilo — vrhne aj mačke, tam okolo nôh sa jej obtierajúcej, kus fučky na zem.
„Ešte len teraz prichodí nám pracovať, rukávy vysúkať, aby sme očistili dom od dlhov a
nechali ho dieťaťu bez ťarchy. Veď vari nechce i on, ako jeho rodičia, nenechať nič
chlapcovi, aby mu zlorečilo, ako on zlorečí svojim a berie si hriech na dušu?!“ Ani
nezbadala v horlivom rozmýšľaní, že niekto prešiel popod okno, len keď ktosi otvoril dvere.
To sused, bačik Ondro hrubej gamby, zastal na prahu.„Doma si, Zuzka? Hybaj von akomak,“ vraví, „ale sa nezľakni!“„Čože je?“ skočila ona s lavičky ako bez duše. Hrnček s mliekom odstrčila od seba, dieťa
hodila na posteľ a rúti sa von. Do dvora vstupovali chlapi a niesli niečo v plachte. „Čo to
nesiete?“ skríkla ona a zastala ako primrazená.„Ľa, muža ti!“ povie bačik hrubej gamby. „Ale ti vravím: nezľakni sa, nie je umretý. Tam
sme ho našli, kde kubiky tĺkol, vyrúteného.“Chlapi složili ho na dvor na pažiť a ona sa s krikom hodila k nemu, v hrôze mykajúc ním.„Paľo, Paľo, Paľo môj!“Paľo na jej ostrý krik prebral sa z mlôb. Otvoril oči, pozrúc okolo, a vidiac ženu,
navrátilo sa mu vedomie a už ju zavracia:„Čo robíš taký shon? Ešte sa svet sbehne!“Paľa odniesli do izby a uložili do postele. Zuza nasnášala hlavníc, koľkokoľvek mala,
obložila ho nimi, aby sa rozohrial, spytujúc sa, kde ho čo bolí, a nasnášala i liekov, aby
čím skôr ozdravel. Veď, hľa, jesto roboty moc… A on, ležiac ako drevo, neodpovedal jej nič
na jej príhovorky. Zapieral oči do bielej novej povaly, trápený nielen telesným bôľom, ale
i druhými ťažkosťami. | Slancikova-Timrava_Skon-Pala-Rocku.html.txt |
Na jarmok!Čože sa robí tomu gazdovi Turákovie? Veď hlásnik ešte len toť pískal prvú, a on je už
hore. Sedí si pri obielenom kozube, na ktorom kmitá sa slabé svetlo rozštiepaných triesok.
Plamienok uhýba sa sem-tam sťa tanečnica; hneď zas poskakuje vozvysok, ani čo by túžil oddeliť
sa od triesok, ktoré ho živia, a hore kozubom na pôjd vyletieť. Tu, hľa, so slabým ohníkom
pohráva si víchrica, čo tamvon zúri. Silný oheň nedal by sa víchrici ani dvojnásobnej
prevládať. Poznať, že ten mladý gazda, Turákovie Janko, iba teraz vyskočil z postele. Keď
predrapil oči, skočil na rovné nohy, lebo sa zľakol, že už odbila štvrtá. Prežehnal sa len tak
mimochodom, akoby z obyčaje, a spolovice oblečúc sa, chytil sa do rozkladania ohňa. Včera
večer už o deviatej si bol ľahol, lebo dnes treba mu ísť do Teplej na jarmok. Mal úmysel, že
hneď o polnoci vstane, veď ešte mnohé treba priprávať na cestu. Volky, ktoré ta vedie, si už
včera dobre obriadil síce — lebo tie sú prednejšie — nasypal im do žľabu medzi sečku vzdor
horlivým protestom svojej polovičky hojne ovsa. Áno, áno, on zo sypárne vzal čistého ovsa, ani
čo by ho boli holuby naoberali, a dal ho svojim volom. Turák je dobrý gazda: keď sa na humne
mláti, nesmie sa žiadne zrnko stratiť; keď niektoré vyfrkne pred vráta, on ho hneď a zaraz
zdvihne a do humna hodí. Nevymlátený klas neťaží sa mu veru osobitne cepíkom raz-dva udrieť.
Hej, a nech mu len ešte „gazdinej“ husi do humna sa vkradnú a klas uchvátiac, oň vo dvore
hašteria sa, tu pochytí metlu a durí bezočatých pažravcov, až iba niekde v potoku zastanú.
Niekedy ale i vyhodí do nich metlou alebo iným.V domoch našich gazdov je medzi gazdom a jeho ženou prísne rozdelená práca; každý má svoj
okruh účinkovania, ktorý jeden druhému neprekračujú. Drôbež patrí gazdinej, preto Turák, čo by
aj všetky husi hladom pokapali, nedal by im hrsť niečoho. On husi nepovažuje ani za svoj
majetok: to je „gazdinej“. Niekedy, keď stojí so ženou na najlepšej nohe, teda v slabších
chvíľach svojho života, alebo keď sa jej chce zaliečať, zažmúri oko nad husami, keď mu z humna
chcú niečo uchytiť. To je najvyšší stupeň lásky oproti žene. Ale ak je medzi ženou a mužom len
malá diferencia, vytrpí to hyd, lebo vtedy husi sa nesmú vo dvore ani len ukázať. Sliepky, tie
už nahliadli bezvýslednosť svojich pokusov niečo z humna zdrapiť, preto sa tam ani len
neukážu.Keď ale „stará“ predá husi a sliepky, plátno a iné jej patriace veci, peniaze ani nepýta
Turák od svojej ženy, a čo by aj pýtal — nedostal by ani haliera. Tie sú už ktoviekde! Turák
síce vídava v sypárni truhlu, ustavične zamknutú; ej, dobre on vie, že v jej priečinku by sa
niečo našlo, ale je nie zvedavý. Vlani prišla tvŕdza naňho veľká, keď musel bratovi mnoho
peňazí vyplatiť ako odstupnô z domu a majetku; všetky peniaze vydal, čo mal nahotove, a ešte
vyše stovky mu chybovalo. Už chcel bratovi podpísať zmenku na svoj dlh, keď hodná jeho žena
vyčítala hotové na stôl. Kde to ona vzala? Z domu jej mať nič nedala, lebo bola veľmi
chudobná. Hja, to je z priečinka. Ešte by sa tam dosť hodne našlo, nuž ale Turák sa o to
netrápi. Majú iba jedného chlapca, Janka. Keby mal i dievča, veruže by inakšie dozeral na
priečin do truhly, aby ta primnoho nevchodilo, lebo mamičky už len najradšej dievkam svojim
odkladajú; ale takto veľmi dobre vie, že čo koľko tam bude, to všetko „jeho“ Jankovi zostane.
Teda ešte aj deti medzi sebou rozdelia, jestli majú dvoje.Niekto by myslel, že takéto rozdelenie práce domácej je prameňom hnevu v rodinách našich.
Avšak by sa veľmi mýlil. Práve to sú najporiadnejšie domy, kde takýto zvyk panuje. A to malé
hašterenie, to je len dôkaz obapoľnej zhody a lásky u gazdov našich. Práve mladé páry
manželské takto rady sa naťahujú, a to bez najmenšieho zlého následku.Turák má v maštali tri páry volov. Čo ešte okrem toho tam jest, o to pramálo sa stará;
voly sú jeho radosť i potešenie. Keď ide na jarmok, srdce mu stisne úzkosťou, čo a ako budú
tie ostatné bez neho. Čo by ich gazdiná ako riadila, predsa požiadavkám jeho nevyhovie. Vlasy
mu dupkom vstanú, keď potom na ten neporiadok pozrie. A ako by aj nie? Tiesk[1]a vidly, ktoré majú byť v kúte opreté, pohodené sú na moste,[2]pavučín na povale hrúza, a v žľabe? Nevôľa sadne mu na čelo. Tam leží už päťdňová
sečka, a to aká sečka! Veru nie krátka, pekná, rovná, akú on nareže, ale dlhá a nepravidelná a
medzi ňou ani stebla ďateliny. Voly zdajú sa mu byť kostrami; uchlpené sú na posmech, lebo
gazdiná ich ani len nečesala. Na toľkéto prehrešenie zo strany ženy nasleduje mužova
spravodlivá pomsta. Vyhrnie starú uslinenú sečku zo žľabu do veľkého koša a vsype to krave.„Na, žer ty, čo tvoja chýrna gazdiná volom dala!“Až teraz mu na srdci odľahlo, keď takéto skvelé zadosťučinenie vzal si od svojej ženy.Dnes už hodil po prvý raz volom, dal im zas ovsa; teraz ale pri ohni hreje im vodu do
pitia, aby od studenej nedostali kašeľ. Keď voly obriadil, sadol k ohnisku, aby si všetko
prichystal na cestu.Turák má na kolenách krpce, ktoré strojí sa na cestu poplátať. Krpce — obuv primitívna,
chatrná to ochrana pred dažďom a snehom. V lete sa veľmi dobre hodia, lebo noha nepotí sa v
nich; ale v zime hneď vody do nich najde, takže celá noha preziabne. Mladá vrstva pochytila
teraz už črievice, ktoré švec z remeňa ušije. Tie si pripevnia remencami na nohu. To je už
značný pokrok. Turák ale na takéto novoty nič nedá; nemohol by on ani spať, keby ešte i na
obuv peniaze rozdával. On si kúpi remeňa, z neho si sám ušije krpce a ak sa poderú, popláta.Ach, ale aká to robota to plátanie! Gazda náš krčí sa pritom a naťahuje, až mu pot tečie z
čela. Hrubé prsty Turákove nemôžu ihlu nijako do pysku na krpci dopraviť. Keď ale ihlu cez
remeň prevlečie, s veľkým zadosťučinením naťahuje dratvu a zakaždým zastene až k poľutovaniu.
Náš Turák si rád zastene; to jeho obyčaj.Práca je už, chvalabohu, skončená. Očistené a namastené remence už ležia pri ňom na
lavici. Vykrpcoval sa on, ani čo by šiel na sobáš. Spomedzi remencov vídať tu i tu bielu
ľanovú onucu vykukávať; lebo gazdiná stará sa o to, aby jej muž čisto medzi svetom chodil. Pri
toľkom krčení upotil sa Turák až strach; horúco mu je ani v peci, ale zato on nezhodí kožúška.
S tým vstáva i líha, v zime ako v lete; v zime ho hreje, v lete ale vraj chladí.Hlásnik už druhú pískal. Turák vstal z lavice, utrel pot z tváre širokým rukávom a kročil
k obloku. Pozerá, či už niekde svietia, ale nikde nič. Ešte všetko spí; ale predsa oproti
sused už musel vstať, lebo rozkladá oheň, už malé svetielko oblokom sa kmitá. Kročil teda
Turák k posteli a položil dlaň na plece spiacej ešte tam ženy.Na slabé zakývanie na rovné nohy skočila ženská z postele. Tam si odfukuje ešte malý
Janko, ktorému mamička pohladí dlaňou chlpatú hlavičku a prikryje ho ťažkou perinou.„Už je neskoro, Jano; čo si ma nezobudil zaraz, ako si ty vstal? Už mala byť misa na stole
a ty na ceste. Oneskoríš sa!“„Nepleť nič po nič! Ešte sú len dve; ani len cengnúť som nepočul. Ale pôjdem ja prvý? Veď
som var’ nie blázon! Tamto Chujan si myslí, že zasa ja mu pôjdem cez záveje chodník prerábať;
hoj, nech si to, oplan, von z hlavy vyhodí.“ (Chujan bol sused Turákov, ale sa neráčili
spolu.)Žena, sotva sa obliekla, už k ohňu hrniec pristavila, aby v náhlosti niečo uvarila. U
sedliakov sa včas raňajkuje, a to ešte keď sa ide na jarmok!Medzitým, čo gazdiná sadla pod kúdeľ, šepkajúc svoju rannú modlitbu a dlhé nite z ľanu
zasukujúc, vzal Turák do ruky veľký lampáš a šiel svoje statky obriadiť. On nikdy darmo
neposedel, ale sa vždy okolo niečoho krútil; podobne žena vždy robila. U nás v zime chlapi
oddychujú, ale ženy večer i včasráno vstávajú a pradú, lebo len tak dá sa tu vyžiť a ešte pre
toho strapatého parobka v posteli niečo usporiť.Gazda už voly si okrášlil. Rohy im maslom vymastil, na hrdlá ale spiežovce zavesil.
Cvengot sa až do izby ozýval. To Turák veľmi rád počúva; bez spiežovcov by ani nechcel na
jarmok ísť; myslel by si, že sú to nie jeho voly, ale že ich niekde ukradol.Vojdúc dnu, prisadol k stolu a raňajkoval z veľkej misy. Žena jeho ale sňala z klina
tvrdú, širokú, ale tľapkavú kapsu a usiluje sa do nej vložiť mužovi niečo na cestu. Bez kapsy
nepôjde náš Turák na jarmok, lebo ta kladie on za voly utŕžené peniaze. Hej, keby mal všetky,
čo v tej kapse už boli! Ale by bol z neho hrubý gazda! Prihotovila mu aj kožuch s rukávmi a zo
žŕdky sňala i čiernu halenu červeným saténom pekne vyšívanú, lenže šnúry už značne pobledli.Gazda zložil na stôl lyžku, prežehnal sa a odel si kožuch a na hrdlo popod pazuchu zavesil
si kapsu. Preskúmal jej obsah, natiahol sa nad oblok a odtiaľ z poličky sňal malú knižočku,
vpustiac ju do tvrdej kapsy. Do tejto si vloží utŕžené peniaze, lebo v kapse by sa mohli veľmi
ľahko s inším vytrhnúť a stratiť. Tobolku ale dosiaľ si ešte nekúpil. Teraz na kožuch si ešte
zahodil halenu, zapnúc si ju na prsiach o šnúrku na nej uviazanú.Mať kročí k posteli a zobudí tam spiaceho chlapčeka. Ten na posteľ sadne, pretiera oči,
škrabe sa po hlave a nechutne sa vyťahuje a zíva.„Staňže, Janko, staň; chytro, lebo otec už ide preč!“Chlapec vyskočí, nie žeby sa od otca odobral; on chytí do ruky hrnček plný vody, ktorý mu
mať podala, a naprostred izby stojaceho otca obíde s ňou do troch razov. To je prvá podmienka
dobrého predaja. Ak by niekto v dedine Turáka s prázdnym prešiel, to by sa on neomylne nazad
vrátil, vediac, že by sa mu veľmi zle tam vodilo. Preto teraz, kým ľudia do jarmoku idúci
neprejdú celkom dedinu, žiadna dobrá žena nepôjde po vodu na potok, aby niekoho s prázdnym
neprešla, lebo patričný by na ňu sa sťažoval aj do roka ako na príčinu zlej kúpy alebo
predaja. Malý Janko je už poriadne zasvätený do týchto obyčají, preto tak ochotne berie sa s
hrnčekom. Vie on, že otec jeho príduc domov, istotne mu donesie od kupca rohovô[3](dva grajciare), aj v kapse biely koláč.Teraz sa už Turák pobral z izby von. Pri dverách sa ho pýta žena jeho:„Máš, Jano, pre šťastie?“„Dobre, žes’ napomenula, bol by som to už zabudol,“ poškrabúc sa za uchom, odpovedá Turák
a chce sa už do kasničky po groš vrátiť.Každý predavač ber sebou groš, grajciar daj žobrákovi, a istotne dobre predáš; druhý ale
grajciar vydáš kupcovi z ujednanej sumy. Jestli by si tento grajciar nechcel mu vydať, zbadal
by kupec hneď, že si ty neprajný človek, od ktorého kúpený statok pohodiť sa[4]nemôže. Preto teda Turák sa tak chytro po dva grajciare ku kasničke vracia.„Jaj, Jano, nevracajže sa, nevracaj, nebude sa ti veru dobre vodiť. Tu počkaj; hneď sama
pohľadám ten groš. Druhý raz nezabúdaj na tak pilnú vec!“ a s tým napomenutím hľadala Turáková
vo svojich kešeniach a oddala tak žiadaný groš mužovi.Ešte jeden pohľad po izbe, potom druhý flegmatický na ženu a trochu útlejší na chlapca, a
Turák poberá sa z izby von. Medzi dverami pozdvihne pobožne svoj širák a pošepne si: „Pane
Bože, postretajže!“ a žena tiež takým hlasom vzdychne: „Pane Bože, uslyš!“ S tým opustí
čeľadný otec svoju rodinu na dva dni. Odíde tak, že by si si myslel, akoby z omrzelosti šiel
sa povyraziť, akoby ho doma netešilo, akoby pred domácnosťou svojou hľadel sa niekam ukryť. A
predsa tento istý človek miluje svoj dom, svoju rodinu, on je hotový za ňu až do krajnosti
pracovať a lopotiť sa. To je u nášho Slováka už taký zvyk. On je ideálny, ale nie
sentimentalista. Pred svedky neobjíme svoju ženu za svet, a pobozkať ju! To by bolo
prehrešenie sa proti dobrým zvykom. Tu panujú teda starorímske prísne mravy.Gazdiná položí lampáš na pitvorný prah a čaká muža, ktorý šiel do maštale po voly.
Privedie ich k podsteniu pred svetlo, aby obzrel, či im niečo nechybí. Sú biele, závodia s
padlým snehom, rohy sa im ligocú v svetle lojovej sviečky. Náš kupec pozrie najprv na rohy.
Nech budú biele ako mlieko a dorovna čnejúce, a iste zaplatí dobre za ne, jestli nemajú
nejakej veľkej chyby. Jestli sú voly mladé, s peknými údmi, rohy ale sú krivé, takým sa rohy
naprávajú k tomu zhotoveným prístrojom, keď sa im vopred vriacimi hustými krúpami jačmennými
dokonale zahriali. Toto remeslo výdatne i náš Turák prevádza, preto voly jeho majú krásne,
rovné rohy.Voly si obzerá ešte raz náš gazda. Ale i radosť pozrieť na ne. Tučné sú, až sa im lýtka
len tak trasú, keď ich gazda potľapká. Nakŕmené sú tiež dokonale, lebo na slabine niet žiadnej
priehlbiny. Na šijach zavesené je jarmo, o ktoré je priviazaná vo vreci sečka. Remene
spiežovcov čierne, vymastené, takže sa biela spiežová pracka milo od ich žúžoľa odráža. Ale
vôdzka stará, špatná. Či im už nemohol uviazať vôdzku novú, konopnú? No, to by ste mu dali!
Mal by sa ten nakupovať povrázkov! On keď voly predá, musí s nimi i vôdzku tadať, a to vďačne,
bez všetkej nechuti. Hej, len by ukázal kyslú tvár kupcovi pre toho kus povrázka! Nechal by mu
všetko tak; kto nedá vďačne vôdzku, ten nedá vďačne ani voly, a od takého sa kúpený statok
„nešikuje“.Voly stoja teda už pred domom. Gazda chytí krídlo halienky a utrie ním chrbát podsebného i
náručného. Vôl uhne svoj objemný driek pod rukou svojho gazdu a pohodí hlavou, až zvonce
zacengajú. Gazda i so ženou popľuje každého, aby im z očú neprišlo. Potom si gazdiná stane
medzi ne a posype ich spakruky do troch razov soľou, aby ich gazda predať mohol ľahko ako
slané žemličky.Gazda chytí vôdzku a skrúti voly do troch razov do kolesa. On to robí na to, aby tieto
šťastlivo predal, ale aby ani bez druhých neprišiel. Tu v kolese tomto spadnú z nich všetky
choroby a druhé neprídu na ne.Ešte raz podvihne klobúk, vzdychne k Bohu, a žena otvorí mu vráta. Volky veselo si
harcujú, až spiežovce tak sa ozývajú. Gazdiná vyjde na môstok a pozerá za mužom, pripojivším
sa už k dlhému radu idúcich na jarmok. Keď už zašiel za uhol ulice a jej spred očú sa stratil,
zavrie vŕzgajúce vráta a zmizne v malej izbičke svojej.[1]tiesk— nástroj na zhrabúvanie hnoja v stajni.[2]na moste— na mostinách, na dlážke v stajni.[3]rohovô— prídavok pre dieťa pri kúpe na jarmoku.[4]pohodiť sa— vydariť sa, byť na úžitok. | Kukucin_Na-jarmok.html.txt |
Milan a VelenkaByli král a královna, měli syna Milana. Maminka mu vybrala pěknou nevěstu, ale Milanovi
se do svatby nechtělo, řekl, že chce napřed jet do světa, poznat, jak lidé žijí. Tak ho
rodiče vypravili, jezdil dlouho po skvělých dvorech, bohatých zámcích, všudy ho vítali
slavně, strojili hostiny, turnaje, jezdili s ním na hon, krásné dívky ho vábily.Ale Milanovi se to všechno zmrzelo, jel pořád dál, až dojel do neznámé cizí země. Přejel
širé stepi pod horkým, modrým nebem, neviděl než stáda koní, až dojel konečně k podivnému
hrádku. Věže měly zlaté a barevné báně, ve velikých zahradách s kamennými ploty stály nízké
domky s rovnými střechami, kolem dokola se táhly lány kukuřice, tabáková pole a zahrady
vinné révy.Když Milan dojel až ke hrádku, vyběhlo na něho hejno žlutých psů, hubených, zlých, div
mu nesplašili koně. Milan se jim bránil, tu slyšel hvizd, až ho píchl v uších, psi utekli a
na dvůr vyšel Samojed, pán toho hrádku. Měl kolem hlavy ovázaný zelený šátek, oči na koso,
nos rozpláclý, nohy ohnuté jak turecké šavle a byl celý hnědý, jako očazený. Zasmál se na
prince, až mu zasvítily bílé tesáky, zablýskl očima a volal:„Vítej, poutniče, jestli pak víš, co tě u nás čeká?“Princ Milan mu pověděl, že neví. Samojed ho dovedl do světnice, posadil ho na zem na
polštář, sedl si mu naproti, nohy křížem a povídal:„Kdo sem k nám přijede cizí, každého zabijeme, protože je vyzvědač. Ale žes tak mladý,
je mi tě líto, uložím ti tři práce: když je vykonáš, budeš svobodný; když nevykonáš, pak tě
utratím.“Potom ten Samojed zatleskal a nízkými dveřmi vešla dívka, Milan také dívky neviděl. Měla
copy, rudé jako měď, pleť průsvitnou jako jabloňový květ a když zdvihla dlouhé řasy,
svítily jí v černých očích zelené ohníčky. Přinesla na tácu žluté víno, sladké cukroví a
když pojedli, popili, zavřel Samojed Milana do komory, kde byl jen koberec místo lůžka.Na druhý den ráno vyšli spolu na procházku zahradami, až na skalní stráň, kde zem suchem
praskala. Nad strání stály borovice, horkem se jim loupala kůra, s větví kapala smola, jak
do nich žehlo slunce. Tam se Samojed zastavil, rozhlédl se po tom holém úbočí, pravil:„Tady by byla pěkná vinice, chyba, že tu není vody. Do rána najdeš pramen, rozvedeš vodu
po stráni, aby tu pěkně rostla réva. Když toho nesvedeš, budeš zítra viset za žebro na háku
pod zlatou bání.“ S tím tam nechal Milana samotného. Milan si sedl pod borovici, dal hlavu
do dlaní a vzdychl:„Kde já, ubohý, tady naberu vody v té suché poušti!“Tak tam seděl až do poledne, horko se jen jen slévalo, žízní div nezašel. Po poledni
viděl jak dole ze zahrad vychází dívka, nese na hlavě džbán, v ruce misku, jen tančí po
skalách, až jí chřestí zlaté kroužky na nahých kotnících. Když přiběhla k němu, podala mu
mísu, v té míse byly pečené ještěrky, smažené žáby a vaření hadi. Dívka dala džbán s hlavy
a dívala se lesklýma očima, jak bude princ jíst. Milan zahodil mísu a dívka se smála,
vyňala ze záňadří datle a fíky, sedla si k němu, nabízela mu jíst a pravila:„Maminka říkala, že tam u vás jste zlí lidé, jíte jen ještěrky, žáby a hady, však jsem
si myslila, že se mýlí.“ Milan jedl, ptal se dívky, jak se jmenuje a když slyšel, že
Velenka, řekl jí:„Velenko, tvůj otec chce, abych tady našel pramen vody, sic mne pověsí zítra na hák pod
zlatou bání.“Velenka se zasmála, že to je lehká věc. Upila ze džbánu, dala Milanovi napít, co zbylo,
vylévala zvolna do suché půdy. Kam padly kapky, vytryskly z prachu bublavé pramínky,
sbíhaly stružkami po úbočí a horká žíznivá země pila čistou vodu, měkla, vlhla, černala,
bobtnala jako žírné pole.Milan zatím vyprávěl Velence o svém zámku, o své zemi a Velenka poslouchala, položila
rusou hlavu na jeho rameno. Ale když ji chtěl Milan obejmout, vyskočila, sběhla a zmizela v
zahradách, Milan marně bloudil, hledal ji až do večera. Večer ho Samojed zas dovedl do jeho
komůrky, ráno s ním vyšel na stráň a když viděl celé úbočí svlažené vodou, pramínky
rozběhlé po zemi jako stříbrná síť, zaklel a blýskal kosýma očima. Pak řekl Milanovi:„Dobře se vyznáš, jen teď ať tady vysázíš vinici, aby do rána dozrála.“S tím ho tam nechal, ale Milan na vinici ani nepomyslil, jen čekal, kdy přijde Velenka.
O polednách přiběhla, přinesla mu datle a fíky, mandle ve skořápkách a černé rozinky. Milan
se jen na ni díval, zapomínal jíst, Velenka se k němu přitulila, vyprávěla, jak u nich lidé
žijí, jaký je tatínek mocný vládce, má stáda koní a nesčetně černého lidu. Nakonec se
ptala, co tatínek po něm žádá a když Milan vzdychl, že má vysázet vinici, jen se usmála.
Sňala s hlavy vínek z vinné větévky, zasadila ji do země a z větévky vypučely hned
šlahouny, plazily se mezi hrudami, zachytávaly se kořínky, rozrůstaly listím, zelenaly,
šířily se dál a dál, ve chvíli byla stráň plná révových keříků, jako by prostřel zeleným
kobercem a na keřích pučely mezi listím hrozníčky květů, zrály v bobulky, průsvitněly,
nalévaly se žlutým vínem, až vyrostly v těžké, masité hrozny. Milan radostí vyskočil, objal
Velenku, ale než ji mohl políbit, Velenka seběhla, zmizela v zahradách, marně ji běžel
hledat. Když šel spát, nemyslil než na Velenku. Ale na druhý den Samojed zas ho vyvedl na
stráň, skřípal zuby, když uviděl to zelené moře, plné zlatých hroznů, a poručil mu, do rána
nalisovat z hroznů starého vína. Milan slíbil, ale žádal, až vykoná i tu třetí práci, aby
mu dal Samojed svou dceru Velenku za ženu. Samojed se mu smál a řekl:„Jen lisuj, uvidíme, co bude zítra.“Milan čekal dlouho na svou Velenku, ale nešla, až večer přišla zvolna, měla slzy v
lesklých očích, nechtěla říci, proč plakala, jen se ptala, co mu otec uložil. Když
uslyšela, že má lisovat víno, vykřikla jako sokol, na vinici se vyrojilo hejno černých
chlapíků, hrozny mizely, jako by je odvlál vítr, vozíky jezdily, z lisů se prýštilo, v
kádích to šumělo, mladé víno vonělo, kypělo v sudech. Velenka šla tiše s Milanem hustým
houštím vinných kmenů, pak se zastavila, objala jej bílýma rukama, políbila jej na červené
rty. Milan jí prosil, aby zítra byla jeho ženou, povídal jí, co řekl otci. Velenka jen
vzdychla:„Jak je mi líto tvé mladé hlavy.“Pak ho vzala za ruku, vedla ho do hrádku do kuchyně. Tam hořel na očazeném ohništi oheň,
nad ohněm visel kotel, v kotli se vařila zelená šťáva. Velenka vzala píst, míchala tou
šťávou, až se vařila klokotem, pak pravila:„Vidíš, můj milý, tenhle jed ti chystá tatínek zítra na zásnuby. Až ho vypiješ, budeš
samý vřed, ztratíš rozum a pak tě nechají jíst se psy, válet se pod schody mezi žebráky.“Milan prosil Velenku, aby ho schovala v kuchyni do kádě, že v noci spolu ujedou. Velenka
jej schovala, ale musil ji přisáhnout, že na ni nikdy nezapomene, nepolíbí své matky, dokud
ona nebude jeho ženou. Milan slíbil a tak čekali spolu, až starý Samojed usne. Slyšeli ho,
jak přechází po světnici, jí, chrčí, vypravuje ženě o tom cizím zmetkovi, jak na něj
nalíčil. Chvílemi volal ze světnice:„Velenko! Mícháš?“A Velenka odpovídala:„Míchám, míchám, po svém milém vzdychám.“Konečně šel Samojed se ženou spát, slyšeli je chrápat. Milan vyšel tiše, osedlal koně,
Velenka poručila koštěti zametat kuchyni, pístu míchat v kotli, přiložila na oheň, vyšla na
dvůr, a tak spolu odjeli, jen letěli stepí.Samojed spal tvrdě až do rána, ale vzbudil se časně a hned volal:„Velenko! Mícháš?“Koště mu odpovídalo:„Míchám, míchám, prachem sotva dýchám.“Samojed byl rád, že může ještě chvíli si pospat, potom zvolal znova:„Velenko! Mícháš?“Píst mu odpovídal:„Míchám, míchám, jedem sotva dýchám.“Samojed přemýšlel, nemá-li Velence pomoci, ale ještě si chvíli poležel, pak zavolal
znovu. Oheň zatím dohasínal, koště ustalo, píst se zastavil, tak nikdo neodpovídal. Samojed
vstal, vyšel do kuchyně, ale Velenky nebylo. Když nenašel ani Milana, zaklel, až řičel,
skočil na koně, chytil svou palici a vylétl na step, žlutí psi mu hledali stopu.Ale Milan s Velenkou jeli celou noc, byli už dávno z jeho moci. Když dojeli až k
princovu zámku, nechal Milan Velenku pod vrbou u studánky, řekl, že pojede napřed, oznámit
mamince, že si veze nevěstu, přinést jí šaty, jak se sluší na princeznu. Velenka slezla s
koně, řekla jen:„Pamatuj, co jsi slíbil,“ a sedla si u studánky. Sotva Milan přijel na zámek, vyběhla mu
maminka naproti, vzala ho do náručí a políbila. V tu chvíli Milan zapomněl na svou Velenku,
na zámku na něj čekala jeho nevěsta, hned strojili svatbu, odešli po hostině na zahradu se
poveselit. Když se nejvíc veselili, přišel služebník, že tam venku stojí cikánka, chce
panstvo pobavit. Princ ji kázal vyhnat, ale jeho nevěsta byla zvědavá, nikdy cikánů
neviděla, žádala, aby ji přivedli.Přišla dívka, krásná jako letní noc, nesla na hlavě měděný džbán, rudé vlasy měla
opleteny kolem hlavy, a v černých očích jí hořely zelené ohníčky. Poklonila se všemu
panstvu sedla do trávy, vylila ze džbánu vodu na zem a ze země vytryskl vysoký pramen.
Princ si cikánky nevšímal, hleděl jen na svou nevěstu, ale jak vytryskl pramen, obrátil
hlavu. Cikánka sňala s kadeří vínek z révy, zasadila šlahoun do země a ve chvilce vyrostla
u pramene réva, nasadila listy, květy, vyzrála v zlaté hrozny. Princ, jak spatřil révu,
vstal, mnul si rukou čelo.Dívka utrhla hrozen, vymačkala ho do džbánu, míchala větévkou a zpívala:„Míchám, míchám, žalem sotva dýchám.“Princ k ní seběhl, dívka mu podala džbán a sotva se napil, chytil ji do náručí, nesl si
ji na rukou k trůnu a řekl všem:„To je moje pravá nevěsta.“ | Tille_Milan-a-Velenka.html.txt |
Svojmu synoviKeď si niečo myslíš,nech sú ti myšlienkyčisté ako prameňpohorskej studienky.Keď niečo hovoríš,nech sú tvoje slovájasné ako nočnápieseň slávikova.A keď niečo konáš,nech sú tvoje činyskvelé ako perlyvytiahle z hlbiny.Strýčko Slavoš(Kytka z Tatier 1885, str. 24 — 25.) | Rizner_Z-poezie.html.txt |
Prvá kapitolaDrobnými a presnými pohybmi pokračovala žena v práci. Umyla riad, poutierala stôl,
zamietla hlinenú podlahu, schránila smeti pod ohnisko. Nadvihla pokrývku na panvičke a
priložila na dotlievajúcu pahrebu dve triesky. To všetko vykonala s istotou a jemnou
presnosťou, pripomínajúcou jemnú presnosť citlivého stroja. Potom, keď všetko bolo hotové,
zdvihla ruky nad hlavu a naprávala si vlasy v zátylí. Súčasne hľadala pohľadom okolo seba
niečo, čím by sa zamestnala, kým príde jej muž.Bola to mladá žena (žena Šimona Jariabka), a ako tam stála s rukami v zátylku,
vystupovali jej boky, prsia a plecia v okrúhlych a pevných tvaroch. Bola bosá a nohy, útle
v chodidlách, dvíhali sa priam od členkov oblým a pružným obrysom ku kolenám. Zohla sa nad
ohnisko a pokúšala sa rozdúchať oheň. Pod popolom ukázali sa dva-tri žeravé uhlíky a
osvietili jej našpúlené ústa žiadostivým červeným svetlom. Náhle vyskočil z pahreby úzky
plamienok, olizol triesku, roztancoval sa a temer zavýskal plachou radosťou zo života. Žena
neodtiahla tvár a jej tvár vyzerala na chvíľu ako odliata z červeného bronzu: planula
pokojným, upriameným svitom v polotme teplého súmraku, ktorý sa pred chvíľou pretiahol
pomedzi odchýlené dvere, vlečúc za sebou čierny chvost: máčik, čo sa celý deň túlal po
záčinoch a pleviencoch a teraz na mraku sa priplichtil zohriať na teplý prípecok.Súčasne s večerným šerom vnikal sem cez otvorené dvere i večerný chlad a všetky večerné
zvuky v pravidelnom a plynulom slede. Najprv bol to gagot husí vracajúcich sa z poľa, potom
cengot zvoncov spomedzi čriedy kráv, čo prichádzali k večernému pôdoju. Nato bolo počuť
hrkot kolies oneskorených vozov, a keď sa už celkom zotmelo, ozval sa štekot prvých trlíc.
Súčasne zakňučala kdesi v treťom dvore ufňukaná harmonika.Všetky tie zvuky vystriedali sa v každodennom, cez veky sa opakujúcom slede. A predsa
žena, schýlená nad ohniskom, zbystrila od istej chvíle sluch a začala načúvať pozornejšie.
Až doteraz zostávalo všetko pokojné a na svojom mieste, no jej sa zazdalo… postihla vari v
povetrí nečakaný rozruch. Predmety v kuchyni akoby boli vzpriamili šije a stali si na
prsty. Plamienok na ohnisku nepokojne zablikal a stúlil sa pod pahrebu, akoby sa cítil
zbytočným a nepotrebným. Žena znehybnela a načúvala. Nevedela však postihnúť nič určitého,
ničoho sa nemohla chytiť. Nad strechou oproti dverám vyšiel mesiac a rozprestrel cez prah
neskutočný koberec. Stala si tam a videla, že všetko, čo je za prahom: dvor, domy a hrebene
striech, ponorené je do nehybného, mrazivého prísvitu. Drevo na dvore, prázdny voz s
vytrčeným ojom, viazanice plavého ľanu: všetko pláva na studenej, lesknúcej sa hladine.
Akoby na dvore bolo rozliate živé striebro. Chytila sa trámu vo dverách a skúšala bosou
nohou dotknúť sa ligotavej, mrazivej plochy. Čakala vari, že keď sa jej to podarí, rozvlní
sa tichá hladina v sústredných, zväčšujúcich sa kruhoch. Nič sa však nestalo a žena
ustúpila zamyslene naspäť. Rozpustila si na chrbát oba ťažké vrkoče, vzala hrebeň a
prečesávala ich dlhými hladkými pohybmi, pričom jej nad sluchami s tichým praskotom
vyskakovali celkom zreteľne drobné iskierky.A teraz si vlasy znovu zapletá, lenže miesto dvoch pletie si len jeden vrkoč. Ku koncu
zaväzuje doň úzku stužtičku a necháva ho voľne splývať cez prsia až dolu, poniže pása. Je
to krásny vrkoč, slušiaci mladej žene, a jej obratné prsty môžu sa v ňom prepletať s
opravdivou rozkošou vo chvíli, ako je táto, keď nad domom odpočíva večerné ticho, keď dym z
komína stúpa úzkym pramienkom rovno do neba, keď je už všetka práca hotová a kury na
pántoch ticho spia a keď sa treba prichystať k spánku, ktorý nasleduje potom, keď sa všetky
večerné zvuky vystriedali v správnom a utišujúcom súzvuku.Áno, lenže… Lenže práve z tohto súzvuku čosi dnes vystalo. Čosi nesmierne dôležitého sa
doň nedostalo. A preto nenachádza vari žena pôžitok v rozpletaní a zapletaní ťažkého
vrkoča. Znovu prikláňa tvár k ohňu, znovu sa pozorne sústreďuje na prácu, ale oheň sa
nechce rozhorieť, izba zostáva tmavá a predmety na policiach zanovite mlčia.A zrazu zašiel i mesiac za hustú chmáru. Vyzrela ešte raz dverami a videla, že domy
celkom znehybneli, akoby v ich útrobách vyhasli všetky ohne, a celá dedina že je náhle
tichá a pripravená na to najhoršie. Trlice prerušili hašterivý džavot a nebo — podívala sa
na nebo — nebo sa unížilo a nebolo na ňom jedinej hviezdy. Dokonca potok… napäla sluch…
dokonca aj potok, čo tečie poza dvory, zdá sa, celkom onemel, a voda sa zastavila v jeho
koryte. Žena stŕpla, placho sa obrátila do pitvora a bezradnými očami hľadala na stenách a
pod povalou nejakú zmenu v známom usporiadaní predmetov, ktorá by jej povedala viac o tom,
čo sa práve stalo a našlo ju tuná bezradnú a nepripravenú. Stála uprostred pitvora celkom
nehybne, s uchom nastaveným oproti čiernemu, mlčiacemu štvorhranu dverí. Stála tak dlho,
kým sa len nepohol ťažký pravý pondus na stenových hodinách a kým sa v ich útrobách neozval
hrčivý zvuk koliesok, ktoré sa vyrušili zo zamretého ticha a po krátkej príprave uviedli do
pohybu drobné kladivko. Narátala deväť úderov.A vtedy, sotva odrátala, vybuchol spod pahreby ticha divoký, splašený zvuk. S prenikavým
štekotom rozletelo sa ticho na tisíc črepov, a to tak náhle, že sa chvíľu nevedela spamätať
a musela napäť všetky zmysly, aby pochopila, že to zvon bije na poplach. Chvatne vybehla na
priedomie a dívala sa hore i dole cestou. Na nižnom konci ktosi zakričal „horí“ a tesne
popred ňu prebehol chlap, zdalo sa jej, so sekerou v ruke. Kdesi nablízku ozvali sa zmätené
hlasy a zhora i zdola rozbrechali sa psi. Celá dedina sa náhle zježila a vystrčila tisíc
tykadiel oproti neviditeľnému nepriateľovi.A vtom — práve tak náhle a nezmyselne — prestal zvon biť na poplach, zmĺkol na chvíľu a
rozhojdal sa potom celkom pravidelne.Z druhej strany cesty počula utišujúce zakliatie a nadávky na zvonára: — Korheľ akýsi,
celú dedinu vyplašil…Že by to bolo naozaj len toto? Zvonár sa opil a zabudol na večiereň? Žena zodvihla ruku
k čelu a pokúšala sa rozpamätať, ako nasledovali jednotlivé úseky toho večera za sebou.
Snažila sa nájsť utíšenie v presvedčení, že naozaj len porušený sled večerných zvukov
vyvolal jej doterajší stav. Rozmýšľajúc a zrovnávajúc si v hlave ešte raz všetko od
začiatku, vrátila sa pomaly do pitvora a spriatelila sa s vysvetlením, ktoré sa jej
ponúklo. A hoc nebol práve čas na pradenie, vzala potom kúdeľ, pretože práca pod kúdeľou je
utišujúca, a sadla si na prah, kam zasa svietil mesiac.Čierna ovčia vlna sa jej poddajne šúľala medzi prstami, vreteno sa ticho hojdalo na
pradene a jej naklonená šija odrážala sa v pokojnej krivke oproti čiernemu rámcu dvier.
Bosé nohy, na ktorých pocítila chlad večernej rosy, vtiahla pod sukňu, kde čupeli vedľa
seba ako dve blizňatá — ako dve krotké blizňatá. Troma prstami pravej ruky zvŕtala vreteno,
ktoré sa poslušne hojdalo a ticho vrčalo na pribúdajúcom pradene (ako sa na dobré vreteno z
javorového dreva patrí), a tými istými prstami na ľavej ruke vyťahovala z kúdele vlnu,
rovnala ju a šúľala, dotknúc sa chvíľami miesta, v ktorom sa vlna práve mala zvinúť v
nitku, vlhkými perami. Pretože kúdeľ mala vo večernom súmraku takú istú mäkkú podobu ako
jej tvár, vyzeralo to zdiaľky, akoby sa čochvíľa nahýnala k počernému milencovi a bozkávala
ho krátkymi dotykmi pootvorených perí stále na to isté miesto uprostred čela pod čiernymi
vlasmi, odkiaľ vymoká tenký prúd krvi. Dotýkala sa tohto miesta prstami, láskala ho a
prikladala naň mäkké a vlhké obklady bozkov. A on sa opieral tíško a nepohnute o jej plece
a znášal jej láskanie, kým pramienok krvi vymokal z jeho čela pod čiernymi vlasmi.*Dostala sa v spomienkach na príbeh, ktorý sa odohral pred rokmi, práve k tomuto miestu
(keď jeho hlava, opretá o jej plece, krvácala z úzkej rany na čele a keď ona bozkávala toto
miesto, namáčala obrúsok do vody a prikladala ho na ranu), keď odrazu, ako už toľkokrát
predtým, vyrušil ju z myšlienok na neho krok toho druhého, čo zasahoval vždy vtedy, keď
už-už zabúdala, že všetko je inakšie, než si predstavovala, že nie tamten, ale tento, Šimon
Jariabek, patrí k nej. Počkala, kým sa priblížil na päť krokov, potom vstala, pritiskla sa
k dverám a sklopiac zrak, nechala ho prejsť popri sebe. Vedela, že ako vždy, ani dnes ju
nepozdraví a nepodíva sa na ňu. Sadne si za stôl a bez slova začne chlípať polievku, ktorú
ona položí pred neho práve tak ticho a bez slova. Za celý čas nezodvihne hlavu a
neprihovorí sa jej. Počká ešte na jeho rozkaz pre zajtrajšok, ktorý vysloví vždy, až doje,
až sa zodvihne od stola, urobí tri kroky smerom k izbe, kde spávajú. Vtedy, dotknúc sa
kľučky a skloniac hlavu medzi plecia, povie spoza chrbta: „Zajtra presúšame na Blatách.“
Alebo: „Zajtra treba zvážať.“ Vypočuje jeho rozhodnutie, odprace zo stola a vyčká, kým
zaspí. Potom sa nehlučne odstrojí v pitvore a vojde do izby, do svojej postele, ktorá stojí
v druhom kúte, oddelená od jeho postele lavicou, stolom a stoličkami. Od prvých čias, kým
si ešte trúfal navštíviť ju, ak sa predtým dostatočne potúžil v krčme u Baumhorna, naučila
sa počúvať jeho oddychovaniu. A dodnes, i keď už nečakala výbuchy, čo ju často vyhnali do
komory, na pôjd, na šop alebo kde sa práve mohla ukryť, napínala sluch, pripravená každú
chvíľu vyskočiť, keby pocítila, že sa jeho dych podozrivo stíšil.Stála preto i tento večer, dokiaľ jedol, chrbtom k nemu a zamestnávala sa vecami, ktoré
už dávno boli vykonané. A keď vstal a obrátil sa aj on chrbtom, pozrela na neho ponad plece
a videla, že jeho hlava sklonená je dnes ešte nižšie a ruky visia popri tele ešte
bezvládnejšie a že sú celkom, celkom prázdne. A potom, keď sa už dotkol kľučky a ona uprela
zrak do jamky na jeho šiji, kam stekal úzky pramienok plavých vlasov, videla, aký je
bezmocný a slabý až na poľutovanie. Čakala na jeho hlas, no trvalo dlho, veľmi dlho, kým sa
ozval, suchý a priškrtený, akoby otvor, ktorým sa dral, bol úzky a vypálený dlhotrvajúcou
suchotou.— Vrátil sa ti… (urobil dlhú pomlčku, akoby mu hrdlo zovrel kŕč)… vrátil sa Drak. —
Ostatné slovo vytisol s najväčšou námahou a len-len že sa za ním nezadusil. Potom stisol
kľučku, vošiel od izby a dvere sa za ním zavreli.A ona zostala stáť uprostred pitvora, dívala sa na kľučku, ktorá za ním zapadla, a nič
nechápala. Pohybovala naprázdno perami, a nepodarilo sa jej zopakovať jeho slová. Počula
ich ešte, prichádzali z veľkej diaľky, ale zneli neskutočne, neuveriteľne a nemohla ich
pochopiť. Do hrdla tlačila sa jej akási gundža, ktorú chcela, ale nemohla preglgnúť.
Sústredila sa celkom na tento pocit, no nech sa akokoľvek namáhala, gundža ju dusila a
nemohla sa jej zbaviť. Chytila sa dlaňou za hrdlo pod bradou a dotackala sa k lavici konča
stola. Nohy pod ňou celkom zvoľna podklesávali a ona padala, pridŕžajúc sa hrany stola, do
akejsi hlbokej, bezodnej priepasti. | Chrobak_Drak-sa-vracia.html.txt |
1. Švejk v transportu ruských zajatcůKdyž tedy Švejk, považovaný omylem v ruském plášti a ve furažce za ruského zajatce,
uprchlého z vesnice před Felštýnem, psal své zoufalé výkřiky uhlem na stěny, nikdo si toho
nevšímal, a když chtěl v Chyrówě na etapě všechno dopodrobna vysvětlit nějakému důstojníkovi,
který šel právě okolo, když jim rozdávali kousky tvrdého kukuřičného chleba, tu ho jeden z
maďarských vojáků, hlídající transport zajatců, uhodil kolbou do ramene s poznámkou: „Baszom
az élet, lezeš do řady, ruská svině!“Tohle všechno bylo v rámci, jak zacházeli Maďaři s ruskými zajatci, jejichž řeči
nerozuměli.Švejk se tedy vrátil do řady a obrátil se k nejbližšímu zajatci:„Von ten člověk koná svou povinnost, ale vydává sebe sám v nebezpečí. Což kdyby náhodou
měl nabito a votevřenej fršlus? Tak by se mu mohlo lehce stát, že jak mlátí člověka do ramene
a lauf má proti sobě, že by mohl kvér spustit a celej náboj by mu vletěl do huby a von by
zemřel ve vykonávání své povinnosti. Na Šumavě v jedněch lomech kradli skaláci dynamitový
zápalky, aby měli zásobu na zimu na trhání pařezů. Hlídač v lomech dostal rozkaz, když jdou
skaláci z práce, každýho šacovat a von to dělal s takovou láskou, že chyt hned prvního skaláka
a začal mu plácat tak náruživě po kapsách, až tomu skalákovi dynamitový zápalky v kapse
vybouchly a voba i s hlídačem vyletěli do povětří, takže to vypadalo, jako by se ještě v
poslední chvíli drželi kolem krku.“Ruský zajatec, kterému to Švejk vyprávěl, díval se na něho s plným porozuměním, že z celé
řeči nerozumí ani slova.„Ne ponymat, já krymsky Tatárin, Allah achper.“ Tatar sedl si, zkříživ nohy na zem, složiv
ruce na hruď, začal se modlit: „Allah achper — Allah achper — bezmila — arachman — arachim —
málinkin mustafír.“„Tak ty jseš tedy Tatar,“ soustrastně řekl Švejk, „ty jsi se vydařil. Pak mně máš rozumět
a já tobě, když jseš Tatar. Hm — znáš Jaroslava ze Šternberka? To jméno neznáš, ty kluku
tatarská? Ten vám natřel prdel pod Hostýnem. To jste vod nás jeli, vy kluci tatarský, z Moravy
svinským krokem. Patrně vás ve vašich čítankách neučejí, jako nás to učívali. Znáš hostýnskou
Panenku Marii? To se ví, že neznáš — ta byla taky při tom, však voni vás, kluky tatarský, tady
v zajetí pokřtějí.“Švejk obrátil se na druhého zajatce:„Ty jseš taky Tatar?“Oslovený porozuměl tomu slovu Tatar; zavrtěl hlavou: „Tatárin net, Čerkes, rodneja Čerkes,
golovy režu.“Švejk měl vůbec štěstí, že se octl ve společnosti různých příslušníků východních národů.
Byli tu v transportu Tataři, Gruzíni, Osjetínci, Čerkesové, Mordvini a Kalmykové.Tak měl Švejk neštěstí, že se nemohl dohovořit s nikým, a s ostatními vlekli ho do
Dobromil, odkud se měla spravovati dráha přes Přemyšl na Nižankovice.V Dobromilu, na etapě v kanceláři, jednoho po druhém zapisovali, což šlo velice ztěžka,
poněvadž ze všech 300 zajatců, které od Dobromilu přihnali, nikdo nerozuměl ruštině
šikovatele, který tam seděl za stolem a který se přihlásil kdysi, že umí rusky, a jako
tlumočník vystupoval nyní ve východní Haliči. Dobře před třemi nedělemi objednal si
německo-ruský slovník a konverzaci, ale dosud mu to nepřišlo, takže mluvil místo rusky lámanou
slovenštinou, kterou si bídně osvojil, když jako zástupce vídeňské firmy prodával na Slovensku
obraz sv. Štěpána, kropenky a růžence.Nad těmito podivnými postavami, s kterými se vůbec nemohl smluvit, byl celý vyjeven. Vyšel
tedy ven a zařval do skupiny zajatců: „Wer kann deutsch sprechen?!“Ze skupiny vystoupil Švejk, který se hnal s radostnou tváří k šikovateli, který mu řekl,
aby šel hned za ním do kanceláře.Šikovatel posadil se za lejstra, za haldu blanketů o jménu, původu a příslušenství zajatců
a nyní začal zábavný německý rozhovor:„Ty jseš žid, viď?“ začal na Švejka.Švejk zavrtěl hlavou.„To nemusíš zapírat,“ pokračoval s určitostí šikovatel-tlumočník, „každý z vás zajatců,
který uměl německy, byl žid a basta. Jak se jmenuješ? Švejch? Tak vidíš, co zapíráš, když máš
takové židovské jméno? U nás se nemusíš bát přiznat se k tomu. U nás v Rakousku se nedělají
pogromy na židy. Odkud jsi? Aha, Prága, á to znám, to znám, to je u Varšavy. Taky jsem tu měl
před týdnem dva židy z Prágy od Varšavy a tvůj pluk, jaké číslo? 91?“Šikovatel vzal schematismus, listoval se v něm: „Jednadevadesátý pluk je eryvanský,
Kavkaz, kádr má v Tiflisu, to koukáš, co, jak my tady všechno známe?“Švejk opravdu koukal na tu celou historii a šikovatel pokračoval s velkou vážností,
podávaje Švejkovi napolo dokouřenou svou cigaretu: „To je jiný tabák než ta vaše machorka. —
Já jsem zde, židáčku, nejvyšším pánem. Když já něco řeknu, tak se všechno musí třást a
zalízat. U nás ve vojsku je jiná disciplína než u vás. Váš car je ksindl, ale náš car je
otevřená hlava. Teď ti něco ukážu, abys věděl, jaká je u nás disciplína.“Otevřel dveře do vedlejší místnosti a zavolal: „Hans Löfler!“Ozvalo se: „Hier!“ a dovnitř vstoupil volatý voják, Štajeráček, s výrazem ubrečeného
kreténa. To byla na etapě holka pro všecko.„Hans Löfler,“ poručil šikovatel, „vezmi si tamhle mou dýmku, strč si ji do huby, jako
když pes aportuje, a budeš po čtyřech běhat kolem stolu tak dlouho, dokud neřeknu halt! Přitom
musíš štěkat, ale tak, aby ti fajfka nevypadla, nebo tě dám uvázat.“Volatý Štajeráček dal se do lezení po čtyřech a do štěkání.Šikovatel vítězoslavně podíval se na Švejka: „Co, neříkal jsem ti to, židáčku, jaká je u
nás disciplína?“ A šikovatel s potěšením díval se na tu němou vojenskou tvář z nějaké alpské
salaše. „Halt!“ řekl konečně, „nyní panáčkuj a aportuj dýmku. — Dobře, a teď zajodluj.“Místností ozval se řev: „Holarijó, holarijó…“Když bylo po představení, šikovatel vytáhl ze zásuvky 4 sportky a velkomyslně je daroval
Hanzimu, a tu jal se Švejk lámanou němčinou vykládat šikovatelovi, že u jednoho regimentu měl
jeden důstojník takového poslušného sluhu, že ten udělal všechno, co si jeho pán přál, a když
se ho jednou optali, jestli by sežral lžíci, kdyby mu jeho pán poručil, i to, co vykadí, že
řekl: „Kdyby mně to můj pan lajtnant poručil, sežral bych to dle rozkazu, ale nesměl bych v
tom najít vlas, to si strašně ekluju, to by se mi udělalo hned špatně.“Šikovatel se zasmál: „Vy židi máte podařené anekdoty, ale to bych se chtěl vsadit, že
disciplína ve vašem vojsku není jako u nás. Abychom tedy přišli k jádru věci, já tě ustanovuji
nad transportem! Do večera sepíšeš mně jména všech druhých zajatců! Budeš pro ně fasovat
mináž, rozdělíš je po deseti mužích a ručíš za to, že nikdo neuteče! Kdyby ti někdo utek,
židáčku, tak tě zastřelíme!“„Já bych chtěl, pane šikovateli, si s váma promluvit,“ řekl Švejk.„Jen nesmlouvej,“ odpověděl šikovatel. „To já nemám rád, nebo tě pošlu do lágru. Náramně
brzo jsi se u nás v Rakousku nějak aklimatizoval. — Chce si se mnou soukromě promluvit… Čím je
člověk na vás zajatce hodnější, tím je to horší… Tedy se hned seber, tady máš papír a tužku a
piš seznam…! Co chceš ještě?“„Ich melde gehorsamst, Herr Feldwebl…“„Hleď se ztratit! Vidíš, co mám práce!“ Obličej šikovatelův vzal na sebe výraz člověka
úplně přepracovaného.Švejk zasalutoval a odešel k zajatcům, při čemž si pomyslil, že trpělivost pro císaře pána
nese ovoce.Horší to ovšem bylo se sestavováním seznamu, než pochopili zajatci, že mají jmenovat své
jméno. Švejk prožil mnoho v životě, ale přece jen tahle tatarská, gruzínská a mordvinská jména
mu nešla do hlavy. „To mně nikdo nebude věřit,“ pomyslil si Švejk, „že se někdy někdo moh tak
jmenovat jako ti Tataři kolem: Muhlahalej Abdrachmanov — Bejmurat Allahali — Džeredže Čerdedže
— Davlatbalej Nurdagaljev atd. To u nás máme přeci lepší jména, jako ten farář v Živohošti,
kterej se jmenoval Vobejda.“Zas chodil dál vystrojenými řadami zajatců, kteří postupně vykřikovali svá jména a
příjmení: „Džindralej Hanemalej — Babamulej Mirzahali“ atd.„Že si nepřekousneš jazyk,“ říkal každému z nich s dobráckým úsměvem Švejk. „Jestlipak to
není lepší, když se u nás jmenuje někdo Bohuslav Štěpánek, Jaroslav Matoušek nebo Růžena
Svobodová.“Když konečně Švejk po hrozném utrpení sepsal všechny ty Babula Halleje, Chudži Mudži,
umínil si, že to zkusí ještě jednou a vysvětlí tlumočníkovi-šikovateli, že se stal obětí
omylu, a jak už několikrát po cestě, když ho hnali mezi zajatci, marně se dovolával
spravedlnosti.Šikovatel-tlumočník, který již předtím nebyl úplně střízlivý, mezitím pozbyl úplně
soudnosti.Měl před sebou rozloženou inzertní část nějakých německých novin a zpíval inzeráty na notu
Radeckého pochodu: „Gramofon vyměním za dětský kočárek! — Skelné střepy, bílé tabulové i
zelené kupuji! — Účtovati a bilancovati naučí se každý, kdo prodělá písemný kurs účetnictví“
atd.Na některý inzerát nehodil se pochodový nápěv, šikovatel však to chtěl vší mocí přemoct,
proto mlátil si pěstí do taktu do stolu a dupal nohama. Oba jeho kníry, slepené kontušovkou,
trčely po obou stranách tváře, jako kdyby mu vrazili do každé strany zaschlé štětce od arabské
gumy. Jeho opuchlé oči zpozorovaly sice Švejka, ale nenásledovala žádná reakce na tento objev,
jenom to, že šikovatel přestal tlouct pěstí a dupat nohama. Přebubnovával si na židli na nápěv
„lch weiss nicht, was soll es bedeuten…“ nový inzerát: „Karolina Dreger, porodní babička,
doporučuje se ct. dámám v každém případě.“Přezpěvoval si to tišeji a tišeji a tichounce, až konečně umlkl, nehybně se zadíval na
celou velkou plochu inzerátů a dal příležitost Švejkovi, aby se rozpovídal o svém neštěstí, ku
kterémuž povídání Švejkovi dostačovaly jen tak tak věty v lámané němčině.Švejk začal tím, že měl přeci jen pravdu, jít na Felštýn podél potoka, ale že za to
nemůže, když jeden neznámý ruský voják uteče ze zajetí a jde se vykoupat do rybníka, kolem
kterého on, Švejk, musel jít, poněvadž to byla jeho povinnost, když šel nejkratší cestou na
Felštýn jako kvartýrmachr. Rus, jakmile ho uviděl, utekl a nechal všechnu svou uniformu ve
křoví. On, Švejk, že slýchával, jak třebas na pozici používá se k výzvědné službě uniformy
padlých nepřátel, a proto že na zkoušku se převlékl do zanechané uniformy, aby se přesvědčil,
jak by se mu v takovém případě v cizí uniformě chodilo.Vysvětliv tento svůj omyl, tedy Švejk seznal, že mluvil úplně zbytečně, poněvadž šikovatel
již dávno spal, ještě než došel k tomu rybníku. Švejk důvěrně přikročil k němu a dotkl se jeho
ramene, což úplně stačilo, aby šikovatel spadl se židle na zem, kde spal klidně dál.„Vodpustějí, pane šikovatel,“ řekl Švejk, zasalutoval a vyšel z kanceláře.Časně ráno změnilo vojenské stavební velitelství dispozice a usneslo se, že ona skupina
zajatců, ve které byl Švejk, bude dopravena přímo do Přemyšlu k obnovení trati Přemyšl —
Lubaczów.Zůstalo tedy vše při starém a Švejk pokračoval ve své odyseji mezi ruskými zajatci.
Maďarské hlídky hnaly to všechno bystrým tempem kupředu.V jedné vesnici, kde byl oddych, srazili se na návsi s oddělením trénu. Před skupinou vozů
stál důstojník a díval se na zajatce. Švejk vyskočil z řady, postavil se před důstojníka a
zvolal: „Herr Leutnant, ich melde gehorsamst.“ Víc ale neřekl, neboť hned tu byli dva maďarští
vojáci, kteří ho pěstěmi do zad vrazili mezi zajatce.Důstojník hodil za ním nedopalek cigarety, který jiný zajatec rychle zvedl a kouřil dál.
Potom důstojník vykládal vedle stojícímu kaprálovi, že v Rusku jsou němečtí kolonisté a ti že
také musí bojovat.Potom už se po celé cestě do Přemyšlu nevyskytla Švejkovi příležitost někomu si
postěžovat, že je vlastně kompanieordonanc 11. marškumpanie 91. regimentu. Až teprve v
Přemyšlu, když je navečer zahnali do jedné rozbité pevnůstky ve vnitřním pásmu, kde byly
uchovány stáje pro koně pevnostního dělostřelectva.Byla tam navrstvena tak zavšivená sláma, že krátkými stébly vši tak pohybovaly, jako by to
nebyly vši, ale mravenci, odtahující materiál ku stavbě svého hnízda.Také jim rozdali trochu černé špíny z čisté cikorky a po kusu trupelovitého kukuřičného
chleba.Potom je přejímal major Wolf, vládnoucí tou dobou nad všemi zajatci pracujícími na
opravách v pevnosti Přemyšlu a okolí. To byl důkladný člověk. Měl u sebe celý štáb tlumočníků,
kteří vybírali ze zajatců specialisty ku stavbám podle jejich schopností a předběžného
vzdělání.Major Wolf měl utkvělou představu, že ruští zajatci zapírají svou gramotnost, poněvadž se
stávalo, že na jeho přetlumočenou otázku: „Umíš stavět železnice?“ odpovídali všichni zajatci
stereotypně: „O ničem nevím, o ničem takovém jsem neslýchal, žil čestně a poctivě.“Když tedy stáli již sešikováni před majorem Wolfem a celým jeho štábem, otázal se zprvu
major Wolf německy zajatců, kdo z nich umí německy.Švejk rázně vykročil, postavil se před majora, hodil mu čest a hlásil, že on umí německy.Major Wolf, zřejmě potěšen, ihned se Švejka optal, zdali není ižinýrem.„Poslušně hlásím, pane majore,“ odpověděl Švejk, „že inžinýrem nejsem, ale ordonancí 11.
marškumpanie 91. regimentu. Upadl jsem do našeho zajetí. To se stalo takhle, pane majore…“„Cože?“ zařval major Wolf.„Poslušně hlásím, pane majore, že se to má takhle…“„Vy jste Čech,“ řval dál major Wolf. „Vy jste se převlékl do ruské uniformy.“„Poslušně hlásím, pane majore, že to všechno úplně souhlasí. Já jsem opravdu rád, že pan
major se hned vžil do mý situace. Možná, že už naši někde bojují, a já bych tady zbytečně
proflákal celou vojnu. Abych jim to, pane majore, ještě jednou pořádně vysvětlil.“„Dost,“ řekl major Wolf a zavolal na dva vojáky s rozkazem, aby ihned toho muže odvedli na
hauptvachu, a sám ještě s jedním důstojníkem ubíral se pomalu za Švejkem, přičemž rozhazoval v
rozhovoru s důstojníkem rukama. V každé jeho větě bylo něco o českých psech a zároveň z jeho
řeči vyciťoval druhý důstojník velkou radost majorovu, že svým bystrozrakem objevil jednoho z
těch ptáčků, o jejichž velezrádné činnosti za hranicemi vydávány byly již po kolik měsíců
velitelům vojenských částí tajné rezerváty, že totiž je zjištěno: jak někteří přeběhlíci od
českých regimentů, zapomínajíce na svou přísahu, vstupují do řad ruského vojska a slouží
nepříteli, prokazujíce mu zejména platné vyzvědačské služby.Rakouské ministerstvo vnitra tápalo ještě ve tmách, pokud se týkalo zjištění nějaké bojové
organizace z přeběhlíků na ruskou stranu. Neznalo ještě nic určitého o revolučních
organizacích v cizině a teprve v srpnu na linii Sokal — Milijatin — Bubnovo obdrželi velitelé
bataliónů důvěrné rezerváty, že bývalý rakouský profesor Masaryk utekl za hranice, kde vede
proti Rakousku propagandu. Nějaký pitomeček od divize doplnil rezervát ještě tímto rozkazem:
„V případě zachycení předvésti neprodleně k štábu divize!“Major Wolf v té době ještě neměl zdání o tom, co vlastně všechno chystají Rakousku
přeběhlíci, kteří později, setkávajíce se v Kyjevě a jinde, na otázku: „Co tady děláš?“
odpovídali vesele: „Zradil jsem císaře pána.“Znal jenom z těch rezervátů o těch přeběhlících-špiónech, z nichž jeden, kterého odvádějí
na hauptvachu, tak lehce mu padl do pasti. Major Wolf byl trochu ješitný člověk, představoval
si z vyšších míst pochvalu, vyznamenání za svou ostražitost, opatrnost a nadání.Nežli došli k hauptvaše, byl přesvědčen, že tu otázku: „Kdo zná německy?“ dal schválně,
poněvadž se mu již hned, jak zajatce prohlížel, právě ten zdál podezřelým.Důstojník jej provázející kýval hlavou a řekl, že bude třeba oznámiti zatčení na
velitelství posádky k dalšímu řízení a předvedení obžalovaného k vyššímu vojenskému soudu,
poněvadž to rozhodně nejde, jak říká pan major, vyslechnout ho na hauptvaše a pak ho hned za
hauptvachou pověsit. On bude pověšen, ale právní cestou podle vojenského soudního řádu, aby
docíleno bylo spojitosti s podobnými jinými zlosyny podrobným výslechem před pověšením. Kdo
ví, co se ještě z toho nevyklube.Major Wolf byl jat náhlou neústupností, vjela do něho doposud skrytá zhovadilost, takže
prohlásil, že toho přeběhlíka-špióna dá ihned po výslechu pověsit na své riziko. On si to
ostatně může dovolit, poněvadž má vysoké známosti, a jemu že je to všechno úplně jedno. Je to
zde jako na frontě. Kdyby ho byli chytli a objevili hned za bojištěm, tak by ho vyslechli a
také hned pověsili a nedělali by s ním taky žádných cavyků. Ostatně přece snad zná pan
hejtman, že velitel ve válečném území, jakýkoliv velitel od hejtmana nahoru, má právo všechny
podezřelé lidi věšet.Major Wolf si to ovšem trochu popletl, pokud se týká pravomoci vojenských hodností na
věšení.Ve východní Haliči čím blíže k frontě, tím více tato pravomoc sestupovala na nižší a nižší
šarže, až konečně stávaly se případy, že třebas kaprál, vedoucí patroly, dal pověsit
dvanáctiletého kluka, který mu byl podezřelý tím, že v opuštěné a vydrancované vesnici vařil
si v rozbořené chatě slupky od brambor. —Také hádka mezi hejtmanem a majorem se stupňovala.„Nemáte na to práva,“ křičel rozčileně hejtman. „Ten bude pověšen na základě soudního
rozsudku vojenského soudu.“„Bude pověšen bez rozsudku,“ sípal major Wolf.Švejk, kterého vedli napřed a slyšel celý zajímavý rozhovor, neřekl nic jiného svým
průvodčím než: „Pěšky jako za vozem. To jsme se vám jednou v hospodě ,Na Zavadilce‘ v Libni
hádali mezi sebou, jestli máme nějakýho kloboučníka Vašáka, kerej vždycky dělal při zábavě
neplechu, vyhodit hned, jak se vobjeví ve dveřích, nebo ho vyhodit, až si dá pivo, zaplatí a
dopije, nebo mu vyndat boty, až přetančí první kolo. Hostinskej, ten zas navrhoval, abysme ho
vyhodili až v půli zábavě, až bude mít nějakou útratu, pak že musí zaplatit a hned že musí
ven. A víte, co nám ten lump neproved? Nepřišel. Co tomu říkáte?“Oba vojáci, kteří byli odněkud z Tyrol, odpověděli současně: „Nix böhmisch.“„Verstehen Sie deutsch?“ otázal se klidně Švejk.„Jawohl,“ odpověděli oba, načež Švejk poznamenal: „To je dobře, aspoň se mezi svejma
neztratíte.“Během těchto přátelských rozmluv došli všichni na hauptvachu, kde major Wolf pokračoval
dále s hejtmanem v debatě o Švejkově osudu, zatímco Švejk seděl skromně vzadu na lavici.Major Wolf konečně přece jen přiklonil se k hejtmanově názoru, že tento člověk musí viset
až po delší proceduře, které se říká roztomile: právní cesta.Kdyby se byli Švejka optali, co on o tom soudí, byl by řekl: „Mně je to moc líto, pane
majore, poněvadž voni mají vyšší šarži než pan hejtman, ale pan hejtman má pravdu. Vona každá
ukvapenost škodí. U jednoho okresního soudu v Praze se jednou zbláznil jeden soudce. Dlouho na
něm nebylo nic pozorovat, až to takhle u něho propuklo při líčení pro urážku na cti. Nějakej
Znamenáček řekl panu kaplanovi Hortíkovi, kerej při náboženství nafackoval jeho klukovi, když
ho potkal na ulici: ,Vy vole, ty černá potvoro, ty nábožnej blbečku, ty černý prase, ty farní
kozle, ty przniteli učení Kristova, ty pokrytče a šarlatáne v kutně!‘ Ten bláznívej soudce byl
moc nábožnej člověk. Měl tři sestry, a ty všechny byly farskejma kuchařkama a jejich všem
dětem byl za kmotra, tak ho to tak rozčililo, že pozbyl najednou rozum a zařval na
obžalovanýho: ,Jménem Jeho Veličenstva císaře a krále odsuzujete se k smrti provazem. Proti
rozsudku není odvolání. Pane Horáček!‘ zavolal potom na dozorce, ,vezmou tady tohodle pána a
pověsejí ho tam, vědí, kde se klepají koberce, a potom sem přijdou, dostanou na pivo!‘ To se
rozumí, že pan Znamenáček i ten dozorce zůstali stát jako zkoprnělí, ale on si na ně dup a
rozkřikl se: ,Poslechnou, nebo ne!‘ Ten dozorce se tak lek, že táh už pana Známenáčka dolů, a
nebejt obhájce, kerej se do toho vložil a zavolal záchrannou stanici, nevím, jak by to bylo
dopadlo s panem Znamenáčkem. Ještě když pana soudce sázeli do vozu záchranné stanice, křičel:
,Nenajdou-li provaz, pověsejí ho na lajntuchu, potom to vyúčtujem v půlročních výkazech…‘“Švejk byl tedy pod eskortou dopraven na velitelství posádky, když byl podepsal protokol,
sestavený majorem Wolfem, že jako příslušník rakouské armády vědomě a beze všeho nátlaku se
převlékl do ruské uniformy a byl za frontou zadržen polním četnictvem, když Rusové ustoupili.To všechno byla svatá pravda a Švejk, jako poctivec, nemohl proti tomu protestovati. Když
se pokusil při sepisování protokolu doplniti protokol nějakým výrokem, který by snad mohl
objasnit blíže situaci, byl zde hned pohotově rozkaz pana majora: „Držte hubu, na tohle se vás
neptám! Věc je úplně jasná.“Švejk potom vždy zasalutoval a prohlásil: „Poslušně hlásím, že držím hubu a že je věc
úplně jasná.“Potom, když ho přivedli na velitelství posádky, odvedli ho do nějaké díry, kde bylo dřív
skladiště rýže, zároveň penzionát pro myši. Byla zde ještě všude po podlaze roztroušená rýže a
myši se nikterak Švejka nebály a vesele běhaly kolem, paběrkujíce zrnka. Švejk si musel dojít
pro slamník, a když se ve tmě rozhlédl, shledal, že se do jeho slamníku stěhuje ihned celá
rodina myší. Nebylo žádné pochyby, že si zde chtějí udělat nové hnízdo ve troskách slávy
zpuchřelého rakouského slamníku. Švejk počal bouchat na zamčené dveře; přišel nějaký kaprál,
Polák, a Švejk ho žádal, aby byl převeden do jiné místnosti, poněvadž by mohl zalehnout myši
ve svém slamníku a udělat škodu vojenskému eráru, poněvadž co je ve vojenských magacínech, je
všecko jeho majetkem.Polák částečně porozuměl, zahrozil Švejkovi pěstí před uzavřenými dveřmi, a zmíniv se
ještě něco o „dupě zasranne“, vzdálil se, bruče něco rozčileně o choleře, jako by ho bůhvíjak
Švejk neurazil.Noc strávil Švejk klidně, poněvadž myši nečinily si veliké nároky na Švejka a patrně měly
svůj noční program, který dodržovaly ve vedlejším skladišti vojenských plášťů a čepic, které
prokousávaly s velikou jistotou a s bezpečím, poněvadž až teprve za rok vzpomněla si
intendantura a zavedla do vojenských skladišť erární kočky bez nároku na penzi, které byly
vedeny v intendanturách pod rubrikou: „K. u. k. Militärmagazinkatze“. Tato kočičí hodnost byla
vlastně jen obnovením této staré instituce, která byla zrušena po válce v šestašedesátém roce.Dříve, ještě za Marie Terezie, v dobách válečných zaváděny byly též kočky do vojenských
skladišť, když páni z intendantstva sváděli všecky své šmejdy s mundúry na nešťastné myši.C. a k. kočky v mnohých případech nekonaly však svou povinnost, a tak stalo se, že jednou
za císaře Leopolda ve vojenském skladišti na Pohořelci na základě výnosu vojenského soudu bylo
oběšeno šest koček, přidělených k vojenskému skladišti. Já vím, že se tenkrát pěkně usmívali
pod vousy všichni ti, co měli s tím vojenským skladištěm…*S ranní kávou strčili k Švejkovi do díry nějakého člověka v ruské furažce a v ruském
vojenském plášti.Muž ten mluvil česky s polským přízvukem. Byl to jeden z těch ničemů sloužících v
kontrašpionáži při armádním sboru, jehož velitelství nalézalo se v Přemyšlu. Byl to člen
vojenské tajné policie a nedal si ani příliš záležet na nějakém rafinovaném přechodu k
vyzvídání na Švejkovi. Začal zcela jednoduše: „To jsem se dostal do penkneho svinstva svou
neopatrností. Já jsem sloužil u 28. regimentu a hned jsem vstoupil k Rusům do služby, a pak se
dám tak hloupě chytit. Přihlásím se Rusům, že půjdu na forpatrolu… Sloužil jsem u 6. kyjevské
divize. U kterého ruského regimentu jsi ty sloužil, kamaráde? Tak se mi zdá, že jsme se někde
v Rusku museli vidět. Já jsem v Kyjevě znal mnoho Čechů, kteří šli s námi na frontu, když jsme
přešli do ruského vojska, nemůžu si teď ale vzpomenout na jejich jména a odkuď byli, snad ty
si vzpomeneš na někoho, s kým jsi se tam tak stýkal, rád bych věděl, kdo tam je od našeho 28.
regimentu?“Místo odpovědi sáhl mu Švejk starostlivě na čelo, pak mu prozkoumal tepnu a nakonec ho
odvedl k malému okénku a požádal ho, aby vyplázl jazyk. Celé té proceduře se ničema nijak
nebránil domnívaje se, že se snad jedná o určitá spiklenecká znamení. Potom Švejk počal bušit
na dveře, a když se ho hlídka přišla zeptat, proč dělá rámus, žádal česky i německy, aby ihned
zavolali doktora, poněvadž toho muže, kterého mu sem dali, chytá se fantaz.Nebylo to však nic platné, pro toho muže si hned nikdo nepřišel. Zůstal tam zcela klidně a
blábolil dále cosi o Kyjevu, a že Švejka tam rozhodně viděl, jak mašíroval mezi ruskými
vojáky.„Voni se museli rozhodně napít bahnitý vody,“ řekl Švejk, „jako ten mladej Týneckej od
nás, člověk jinak rozumnej, ale najednou se pustil na cesty a dostal se až do Itálie. Taky vo
ničem jiným nemluvil než vo tej Itálii, že jsou tam samý bahnitý vody a nic jinýho památnýho.
A taky dostal z tý bahnitý vody zimnici. Chytalo ho to čtyřikrát do roka. Na Všechny svatý, na
svatého Josefa, na Petra a Pavla a na Nanebevstoupení Panny Marie. Když ho to chytlo, tak
všechny lidi, úplně cizí a neznámý, poznával zrovna jako voni. Třebas v elektrice oslovil kde
koho, že ho zná, že se viděli na nádraží ve Vídni. Všechny lidi, který potkával na ulici,
viděl buď na nádraží v Miláně, nebo s nimi seděl ve Štýrském Hradci v radničním sklepě při
víně. Když v tej době, kdy přišla na něho ta bahenní horečka, seděl v hospodě, tu všechny
hosty poznával, všechny viděl na tom parníku, kterým jel do Benátek. Proti tomu nebyl však
žádnej jinej lék, než jako to udělal ten novej ošetřovatel v Kateřinkách. Dostal na starost
jednoho nemocnýho na hlavu, kterej celej boží den nic jinýho nedělal, než že seděl v koutě a
počítal: ,Jedna, dvě, tři, čtyři, pět, šest,‘ a zas od začátku: ,Jedna, dvě, tři, čtyři, pět,
šest.‘ Byl to nějakej profesor. Ten ošetřovatel mohl zlostí vyskočit z kůže, když viděl, že
ten blázen se přes šestku nemůže dál dostat. Začal to napřed s ním po dobrým, aby řekl:
,sedum, vosum, devět, deset.‘ Ale kdepak! Ten profesorskej na to nedbal ani za mák. Sedí si v
koutečku a počítá: ,Jeden, dva, tři, čtyři, pět, šest,‘ a zas: ,Jeden, dva, tři, čtyři, pět,
šest!‘ Tak se dožral, skočil na svýho ošetřovance a dal mu, když řek ,šest‘, pohlavek. ,Tady
je sedum,‘ povídá, ,a tady je vosum, devět, deset.‘ Co číslice, to pohlavek. Ten se chyt za
hlavu a optal se, kde se nalézá. Když mu řek, že v blázinci, upamatoval se již na všechno, že
se dostal do blázince kvůli nějaký kometě, když vypočítával, že se objeví napřesrok 18.
července v 6 hodin ráno, a voni mu dokázali, že ta jeho kometa shořela už před několika
milióny let. Toho ošetřovatele jsem znal. Když se profesor úplně vzpamatoval a byl propuštěn,
vzal si ho k sobě za sluhu. Von neměl nic jinýho na práci než každý ráno vysázet panu
profesorovi čtyry pohlavky, což on vykonával svědomitě a přesně.“„Já znám vaše všechny známé z Kyjeva,“ neúnavně pokračoval zřízenec protišpionáže, „nebyl
tam s vámi takový tlustý a jeden takový hubený? Teď nevím, jak se jmenovali a od kterého byli
regimentu…“„Z toho si nic nedělejte,“ těšil ho Švejk, „to se může každýmu stát, že si nezapamatuje
všechny tlustý a hubený lidi, jak se jmenujou. Hubený lidi je ovšem těžší si zapamatovat,
poněvadž je jich většina na světě. Voni tedy tvořejí většinu, jak se říká.“„Kamaráde,“ ozval se naříkavě c. k. padouch, „ty mně nevěříš. Vždyť nás čeká stejný osud.“„Vod toho jsme vojáci,“ řekl Švejk nedbale, „kvůli tomu nás matky porodily, aby nás
rozsekali na hadry, až nás oblíknou do mundúru. A my to rádi děláme, poněvadž víme, že naše
kosti nebudou zadarmo práchnivět. My padneme za císaře pána a jeho rodinu, za kterou jsme
vybojovali Hercegovinu. Z našich kostí se bude vyrábět špódium pro cukrovary, vo tom už nám
před lety vykládal pan lajtnant Zimmer. ,Vy svinská bando,‘ povídá, ,vy nevzdělaný kanci, vy
zbytečný indolentní vopice, vy těma haksnama pletete, jako by neměly žádnou cenu. Kdybyste
padli jednou ve vojně, tak z každého vašeho hnátu udělají 1 kg špódia, z muže přes 2 kg, hnáty
i pazoury dohromady, a budou skrz vás filtrovat v cukrovarech cukr, vy idioti. Vy ani nevíte,
jak ještě po smrti budete užitečný svým potomkům. Vaši kluci budou pít kafe voslazený cukrem,
kterej šel skrz vaše hnáty, hňupové.‘ Já jsem se zamyslel a von na mne, vo čem přemejšlím.
,Poslušně hlásím,‘ povídám, ,tak si myslím, že špódium z pánů oficírů musí bejt vo hodně
dražší než ze sprostejch vojáků.‘ Dostal jsem za to tři dny ajnclíčka.“Švejkův společník zatloukl na dveře a vyjednával cosi se stráží, která volala do
kanceláře.Za chvíli přišel nějaký štábní šikovatel pro Švejkova společníka a Švejk byl opět sám.Při odchodu řekla stvůra hlasitě k štábnímu šikovateli, ukazujíc na Švejka: „Je to můj
starý kamarád z Kyjeva.“Celých 24 hodin zůstal Švejk o samotě kromě těch chvil, kdy mu přinesli jíst.V noci dospěl k tomu přesvědčení, že ruský vojenský plášť je teplejší a větší než rakouský
a že očichává-li myš v noci ucho spícího člověka, že to není nic nepříjemného. Švejkovi to
připadalo jako něžný šepot, ze kterého ho ještě za šera probudili, když přišli pro něho.Švejk nedovede si dnes představit, jaká vlastně soudní formace to byla, před kterou ho to
smutné ráno vlekli. Že to je vojenský soud, o tom nebylo žádné pochybnosti. Zasedal dokonce
nějaký generál, pak plukovník, major, nadporučík, poručík, šikovatel a nějaký pěšák, který
vlastně nic jiného nedělal, než druhým zapaloval cigarety.Švejka se také na mnoho netázali.Ten major mezi nimi jevil o něco větší zájem a mluvil česky.„Vy jste zradil císaře pána,“ vybafl na Švejka.„Ježíšmarjá, kdy?“ vykřikl Švejk, „já že jsem zradil císaře pána našeho nejjasnějšího
mocnáře, pro kterého jsem už tolik trpěl?“„Nechtě hloupostí,“ řekl major.„Poslušně hlásím, pane majore, že zradit císaře pána není žádná hloupost. My, lid
vojenský, přísahali jsme císaři pánu věrnost a přísahu, jak zpívali v divadle, co věrný muž
jsem splnil.“„Zde to je,“ řekl major, „zde jsou důkazy vaší viny a pravdy.“ Ukázal na objemný svazek
papírů.Muž, kterého posadili k Švejkovi, dodal hlavní materiál.„Vy se tedy ještě nechcete přiznat?“ otázal se major, „vy jste přece již potvrdil sám, že
jste se dobrovolně převlékl do ruské uniformy jako příslušník rakouské armády. Ptám se vás
ještě naposled: Byl jste k tomu někým nucen?“„Udělal jsem to bez přinucení.“„Dobrovolně?“„Dobrovolně.“„Bez nátlaku?“„Bez nátlaku.“„Víte, že jste ztracen?“„Vím, vod 91. regimentu mne už jistě hledají, ale jestli dovolíte, pane majore, malou
poznámku vo tom, jak se lidi dobrovolně převlíkají do cizích šatů. Roku 1908 někdy v červenci
koupal se knihař Božetěch z Příčný ulice v Praze na Zbraslavi ve starým rameni Berounky. Šaty
si dal do vrbiček a náramně si liboval, když později vlez k němu do vody ještě jeden pán.
Slovo dalo slovo, škádlili se, stříkali po sobě a potápěli se až do večera. Potom ten cizí pán
vylez z vody napřed, že musí k večeři. Pan Božetěch ještě chvíli zůstal sedět ve vodě a pak si
šel pro šaty do vrbiček a našel tam místo svých rozbitý vandrácký šaty a lístek:,Dlouho jsem se rozmejšlel: mám — nemám, když jsme se spolu tak krásně bavili ve vodě, tak
jsem utrh kopretinu a poslední otrhaný lístek bylo: Mám! Proto jsem si s nimi hadry vyměnil.
Nemusejí se bát vlézt do nich. Vodvšivený jsou před tejdnem u okresu v Dobříši. Podruhy si
dají lepší pozor na toho, s kým se koupají. Ve vodě vypadá každej nahej člověk jako poslanec,
a je to třeba vrah. Voni taky nevědí, s kým se koupali. Za vykoupání to stálo. Teď je voda
navečír nejlepší. Vlezou si tam ještě jednou, aby se vzpamatovali.‘Panu Božetěchovi nic jiného nezbývalo než čekat, až se zešeří, a pak se oblékl do těch
vandráckých hadrů a namířil si to ku Praze. Vyhýbal se okresní silnici a šel přes luka po
pěšinkách a setkal se s četnickou patrolou z Chuchle, která vandráka zatkla a odvedla druhého
dne ráno na Zbraslav k okresnímu soudu, neboť to by moh říct každý, že je Josef Božetěch,
knihař z Příčný ul. v Praze, čís. 16.“Zapisovatel, který více česky nerozuměl, pochopil, že obžalovaný udává adresu svého
spoluviníka, a proto se ještě jednou otázal: „Ist das genau Prag, No 16, Josef Bozetech?“„Jestli tam ještě bydlí, to nevím,“ odpověděl Švejk, „ale tenkrát tam v roce 1908 bydlel.
Náramně hezky svazoval knihy, ale dlouho, poněvadž je napřed musel přečíst a podle obsahu je
vázal. Když dal na knihu černou ořízku, to už to nikdo ani nemusel číst. To hned věděl, že to
moc špatně v tom románě dopadlo. Přejete si snad ještě něco bližšího? Abych nezapomněl:
sedával denně u Fleků a vyprávěl obsah všech knih, které právě si dali k němu vázat.“Major přistoupil k zapisovateli a šeptal si s ním, ten potom ve spisech přeškrtával adresu
nového domnělého spiklence Božetěcha.Potom pokračoval tento podivný soud na způsob náhlého soudu, který aranžoval předsedající
generál Fink von Finkenstein.Jako má někdo koníčka sbírat krabičky od sirek, tak zase koníčkem tohoto pána bylo
organizovat náhlé soudy, ačkoliv ve většině případů bylo to proti vojenskému soudnímu řádu.Tento generál říkával, že žádných auditorů nepotřebuje, že to sezve dohromady a za tři
hodiny že každý chlap musí viset. Dokud byl na frontě, tak u něho o náhlý soud nikdy nebyla
nouze.Jako někdo pravidelně musí si denně zahrát partii šachu, kulečníku nebo mariáš, tak tento
znamenitý generál sestavoval denně náhlé polní soudy, předsedal jim a hlásil s velkou vážností
a radostí mat obžalovanému.Kdyby člověk chtěl být sentimentálním, tak by napsal, že tento člověk měl na svědomí hodně
tuctů lidí, zejména tam na východě, kde zápasil, jak říkal, s velkoruskou agitací mezi
haličskými Ukrajinci. Z jeho stanoviska nemůžeme však mluvit, že by měl někoho na svědomí.To u něho neexistovalo. Když dal pověsit učitele, učitelku, popa nebo celou rodinu na
základě svého náhlého soudu, vracel se klidně do své ubikace, jako když se spokojeně vrací z
hospody domů vášnivý hráč mariáše a přemýšlí o tom, jak mu dali „flek“, jak on dal „re“, oni
„supre“, on „tuti“, oni „boty“ a jak on to vyhrál a měl sto a sedmu. Považoval věšení za něco
prostého a přirozeného, za jakýsi denní chléb a při rozsudcích dosti často zapomínal na císaře
pána a už ani neříkal: „Jménem Jeho Veličenstva odsuzujete se k smrti provazem,“ ale pronášel:
„Odsuzuji vás.“Někdy nalézal ve věšení i komickou stránku, o čemž také jednou psal své manželce do Vídně:
„… nebo např., má drahá, nedovedeš si představit, jak jsem se předešle nasmál, když před
několika dny odsoudil jsem jednoho učitele pro vyzvědačství. Mám vycvičeného člověka, který to
věší, má již větší praxi, je to jeden šikovatel a ten to dělá ze sportu. Byl jsem ve svém
stanu, když po rozsudku přišel ten šikovatel ke mně a ptá se mne, kde má toho učitele pověsit.
Řekl jsem mu, že na nejbližším stromě, a nyní si považ tu komičnost situace. Byli jsme
uprostřed stepi, kde do nedozírna nic jiného jsme neviděli než trávu a na míle cesty ani
stromečku. Rozkaz je rozkaz, proto šikovatel vzal učitele s sebou s eskortou a jeli hledat
strom. Vrátili se až večer, opět s učitelem. Šikovatel přišel ke mně a ptá se mne opět: ,Na
čem mám pověsit toho chlapa?‘ Vynadal jsem mu, že přece můj rozkaz byl: na nejbližším stromě.
Řekl, že se tedy ráno o to pokusí, a ráno přišel celý bledý, že učitel do rána zmizel.
Připadalo mně to tak směšné, že jsem všem odpustil, kteří ho hlídali, a ještě jsem udělal
vtip, že se ten učitel patrně sám šel poohlédnout po nějakém stromě. Tak vidíš, má drahá, že
se zde nijak nenudíme, a řekni malému Viloušovi, že ho tatínek líbá a že mu brzo pošle živého
Rusa, na kterém bude Vilouš jezdit jako na koníčkovi. Ještě ti, má drahá, si vzpomínám na
jeden směšný případ. Věšeli jsme onehdy jednoho žida pro vyzvědačství. Chlap se nám připletl
do cesty, ačkoliv tam neměl co dělat, a vymlouval se, že prodává cigarety. Tedy visel, ale jen
několik vteřin, provaz se s ním přetrhl a on spadl dolů, hned se vzpamatoval a křičel na mne:
,Pane generále, já jdu domů, už jste mě pověsili, a podle zákona nemohu být za jednu věc
dvakrát pověšen.‘ Dal jsem se do smíchu a žida jsme pustili. U nás je, má drahá, veselo…“Když se generál Fink stal velitelem posádky pevnosti Přemyšlu, neměl již tolik
příležitosti pořádat podobné cirkusy, proto s velkou radostí chopil se Švejkova případu.Švejk tedy stál před tím tygrem, který, sedě v popředí za dlouhým stolem, kouřil cigaretu
za cigaretou, dával si překládat výpovědi Švejkovy, přičemž souhlasně kýval hlavou.Major podal návrh, aby telegraficky byl učiněn dotaz na brigádu kvůli zjištění, kde se
nyní nalézá 11. pochodová setnina 91. pluku, ku které obžalovaný patří dle svých údajů.Generál proti tomu vystoupil a prohlásil, že se tím zdržuje náhlost soudu a pravý význam
tohoto zařízení. Je zde přece úplné doznání obžalovaného, že se oblékl do ruské uniformy, a
potom jedno důležité svědectví, kde se přiznal obžalovaný, že byl v Kyjevě. Navrhl tudíž, aby
se odebrali k poradě, aby pronesen mohl býti rozsudek a ihned vykonán.Major trval však na svém, že je třeba zjistit totožnost obžalovaného, poněvadž celá
záležitost jest neobyčejně politicky důležitou. Zjištěním jeho totožnosti může se přijít na
další styky obviněného s jeho bývalými kamarády z oddílu, ku kterému patřil.Major byl romantický snílek. Mluvil ještě o tom, že vlastně se hledají jakési nitky, že
nestačí člověka odsoudit. Odsouzení že je jedině výslednicí určitého vyšetřování, které
zahrnuje v sobě nitky, kteréžto nitky… Nemohl se z těch nitek dostat, ale všichni mu rozuměli,
souhlasně kývali hlavou, dokonce i pan generál, kterému se ty nitky tak zalíbily, že si
představoval, jak na majorových nitkách visí nové náhlé soudy. Proto také již více
neprotestoval, aby u brigády bylo zjištěno, zdali Švejk skutečně přísluší k 91. pluku, a kdy
asi přešel k Rusům, v době kterých operací 11. marškumpanie.*Švejk po celou tu dobu debaty byl střežen na chodbě dvěma bajonety, potom byl opět
přiveden před soud a ještě jednou otázán, ke kterému pluku vlastně patří. Potom ho
přestěhovali do garnizónního vězení.Když se generál Fink po nezdařeném náhlém soudu vrátil domů, lehl si na pohovku a
přemítal, jak by vlastně urychlil celé jednání.Byl pevně přesvědčen, že odpověď zde bude brzo, ale že už to přece nebude ta rychlost,
kterou jeho soudy vynikaly, poněvadž ještě potom přijde duchovní útěcha odsouzence, čímž se
rozsudek zbytečně zdrží o dvě hodiny.„Je to jedno,“ pomyslil si generál Fink, „můžeme mu poskytnout duchovní útěchu napřed před
rozsudkem, než přijdou zprávy z brigády. Viset bude stejně.“Generál Fink dal zavolat k sobě polního kuráta Martince.Byl to jeden nešťastný katecheta a kaplan, odněkud z Moravy, který měl takového neřáda
faráře nad sebou, že se raději dal na vojnu. Byl to doopravdy nábožensky založený muž, který s
lítostí v srdci vzpomínal na svého faráře, který pomalu, ale jistě propadá zkáze. Vzpomínal,
jak jeho farář chlastal slivovici jako duha a jak mu jednou v noci mermomocí strkal do postele
nějakou potulnou cikánku, kterou našel za vesnicí, když se potácel z vinopalny.Polní kurát Martinec představoval si, že, jsa ve službách duchovní útěchy raněným a
umírajícím na bojišti, vykoupí i hříchy svého zpustlého faráře, který vraceje se v noci domů,
nesčíslněkráte ho vzbudil a vypravoval mu:„Jeníčku, Jeníčku! Macatá děvka — to je můj celý život.“Jeho naděje se nesplnily. Házeli ho po garnizónách, kde vůbec neměl nic jiného na práci,
než v garnizónním chrámu jednou za čtrnáct dní před mší kázat vojákům z posádky a odolávat
pokušení, které vycházelo z důstojnického kasina, kde vedly se takové řeči, že v porovnání s
nimi byly macaté děvky jeho faráře nevinnou modlitbičkou k andělu strážci.Obyčejně teď býval volán ke generálu Finkovi v době velkých operací na bojišti, kdy se
mělo slavit nějaké vítězství rakouské armády; tu se stejnou zálibou jako náhlé soudy aranžoval
generál Fink slavné polní mše.Potvora Fink byl takový rakouský vlastenec, že se nemodlil za vítězství říšskoněmeckých
zbraní nebo tureckých. Když říšští Němci někde vyhráli nad Francouzi nebo Angličany, opomenul
to úplným mlčením od oltáře.Nepatrná vítězná rakouská šarvátka výzvědné rakouské hlídky s ruskou přední stráží, kterou
nafoukl štáb na ohromnou mýdlovou bublinu porážky celého armádního sboru, dala podnět generálu
Finkovi k slavnostním bohoslužbám, takže nešťastný polní kurát Martinec měl dojem, že generál
Fink je současně též nejvyšší hlavou katolické církve v Přemyšlu.Generál Fink také rozhodoval o tom, jaký pořad bude mít při takové příležitosti mše, a
nejraději by si byl vždy přál něco na způsob Božího těla s oktávou.Měl též ve zvyku, že když při mši bylo již ukončeno pozdvihování, přicválal na cvičiště na
koni k oltáři a zvolal třikrát: „Hurá — hurá — hurá!“Polní kurát Martinec, duše zbožná a spravedlivá, jeden z těch málo, kteří ještě věřili v
pánaboha, nerad chodíval ke generálovi Finkovi.Po všech instrukcích, které mu dával velitel garnizónní posádky, dával vždycky generál
Fink něco ostrého nalít a potom mu vypravoval nejnovější anekdoty z nejblbějších svazečků,
které pro vojsko byly vydány v „Lustige Blätter“.Měl celou knihovnu takových svazečků s pitomými názvy jako: „Humor v tornistře pro oči i
uši“, „Hindenburgovy anekdoty“, „Hindenburg v zrcadle humoru“, „Druhá tornistra plná humoru,
naládovaná Felixem Schlemprem“, „Z našeho gulášového kanónu“, „Šťavnaté granátové třísky ze
zákopů“ nebo tyto hovadiny: „Pod dvojitým orlem“, „Vídeňský řízek z c. k. polní kuchyně. Ohřál
Arthur Lokesch.“ Někdy mu také předzpěvoval ze sbírky veselých vojenských písní „Wir müssen
siegen!“, při čemž naléval neustále něco ostrého a nutil polního kuráta Martince, aby pil a
hulákal s ním. Potom vedl oplzlé řeči, při kterých kurát Martinec se steskem v srdci vzpomínal
na svého faráře, který si v ničem nezadal generálovi Finkovi, pokud se týkalo tlustých slov.Kurát Martinec pozoroval s hrůzou, že čím více chodí ke generálovi Finkovi, tím více
mravně upadá.Počaly nešťastníkovi lahodit likéry, které tam pil u generála, a takové generálovy řeči
začaly se mu pomalounku zamlouvat, dostával zpustlé představy a kvůli kontušovce, jeřabince a
pavučinám na lahvích starého vína, které mu předkládal generál Fink, zapomínal na pánaboha a
mezi řádkami breviáře tancovaly mu holky z vypravování generálova. Odpor k návštěvám u
generála pomalu se zmírňoval.Generál oblíbil si kuráta Martince, který se mu prvně představil jako nějaký svatý Ignác z
Loyoly a pomalu přizpůsoboval se generálovu okolí.Jednou pozval generál k sobě dvě sestřičky z polního špitálu, které tam vlastně ani
nesloužily, jenom byly tam připsány kvůli platu a zvětšovaly si své příjmy lepší prostitucí,
jak to bývalo zvykem v těch těžkých dobách. Dal zavolat polního kuráta Martince, který již
upadl tak dalece do osidel ďábla, že po půlhodinové zábavě vystřídal obě dámy, při čemž tak
říjel, že poslintal celou podušku na pohovce. Potom dlouhou dobu vyčítal si toto zpustlé
jednání, ačkoliv to nemohl ani napraviti tím, když tu noc, vraceje se domů, klečel omylem v
parku před sochou stavitele a starosty města, mecenáše pana Grabowského, který získal si velké
zásluhy o Přemyšl v letech osmdesátých.Jenom dupot vojenské hlídky míchal se do jeho vroucích slov:„Nevcházej v soud se služebníkem svým, neboť nižádný člověk nebude ospravedlněn před
tebou, nedáš-li ty mu odpuštění všech hříchů jeho, nechať mu tedy, prosím tebe, není těžký
výrok tvůj. Pomoci tvé žádám a odporučuji v ruce tvé, pane, ducha svého.“Od té doby učinil několikrát pokus, kdykoliv ho zavolali ke generálovi Finkovi, zřeknouti
se všech pozemských rozkoší a vymlouval se přitom na zkažený žaludek, považuje tuto lež za
nutnou, aby jeho duše nezakusila pekelných útrap, neboť současně nahlížel, že disciplína
vojenská vyžaduje, když feldkurátovi řekne generál: „Chlastej, kamaráde,“ aby ten chlastal již
ze samotné úcty k představenému.Někdy se mu to ovšem nepodařilo, zejména když generál po slavných polních bohoslužbách
pořádal ještě slavnostnější žranice na účet garnizónní pokladny, kde potom v účtárně to
všelijak stloukali dohromady, aby také z toho něco trhli; tu si vždy potom představoval, že je
morálně pohřben před tváří Hospodinovou a třesoucím se učiněn jest.Chodil potom jako v mátohách, a neztráceje v tom chaosu víru v boha, zcela vážně už začal
přemýšlet o tom, zdali by se neměl každodenně pravidelně mrskat.V podobné náladě dostavil se i nyní na pozvání generála.Generál Fink vyšel mu vstříc celý rozzářený a rozradostněný.„Slyšel jste již,“ volal mu jásavě vstříc, „o mém náhlém soudu? Budeme věšet jednoho
vašeho krajana.“Při slově „krajana“ podíval se polní kurát Martinec utrápeně na generála. Již několikrát
odmítl domněnku, že by byl Čechem, a vysvětlil již bezpočtukráte, že k jejich moravské
farnosti patří dvě obce, česká i německá, a že on kolikrát musí jeden týden kázat pro Čechy a
druhý pro Němce, a poněvadž v české obci není žádná česká škola, jenom německá, proto že on
musí vyučovat v obou obcích německy, a proto on není žádným Čechem. Tento logický důvod dal
jednou podnět jednomu majorovi u stolu k poznámce, že ten polní kurát z Moravy je vlastně
obchod se smíšeným zbožím.„Pardon,“ řekl generál, „zapomněl jsem, není to váš krajan. Je to Čech, přeběhlík, zrádce
od nás, sloužil Rusům, bude viset. Zatím však, jaksi kvůli formě, zjišťujeme jeho identitu, to
nevadí, viset bude hned, jakmile dojde telegrafická odpověď.“Usazuje polního kuráta vedle sebe na pohovku, pokračoval generál vesele: „U mě když je
náhlý soud, musí všechno odpovídat také skutečně náhlosti tohoto soudu, to je můj princip.
Když jsem byl ještě za Lvovem na počátku války, docílil jsem toho, že jsme chlapa pověsili za
tři minuty po rozsudku. To byl ovšem žid, ale jednoho Rusína jsme oběsili za pět minut po naší
poradě.“Generál se dobromyslně zasmál: „Oba náhodou nepotřebovali duchovní útěchy. Žid byl rabínem
a Rusín popem. Tento případ je ovšem jiný, zde se jedná o to, že budeme věšet katolíka. Přišel
jsem na kapitální myšlenku, aby se to potom nezdržovalo, že mu poskytnete duchovní útěchu
napřed, jak říkám, aby se to nezdržovalo.“Generál zazvonil a poručil sluhovi: „Přines dvě z té včerejší baterie.“A naplňuje za chvíli polnímu kurátovi sklenici na víno, pravil přívětivě: „Utěšte se
trochu před duchovní útěchou…“*Ze zamřížovaného okna, za kterým seděl Švejk na kavalci, ozýval se v tento hrozný čas jeho
zpěv:„My vojáci, my jsme páni,nás milujou holky samy,my fasujem peníze,máme se všady dobře…Cá rárá… Ein, zwei…“ | Hasek_Osudy-dobreho-vojaka-Svejka-IV-Pokracovani-slavneho-vyprasku.html.txt |
I. RozprávkyObsahSusediaNevinné rukyCigánikSlovenská vytrvalosťTrpezlivosť„Snadníť jsme my…“Dieťa a sliepkaZachránenýSandálkySusediaK bohatému naďlackému Slovákovi-gazdovi prišiel večer sused, človek chudobný, ktorý
však predsa mal skladom s bohatým pásik roličky.„Báťa Jano, keby ste ma počuli, čo vás chcem prosiť.“„Sadni, brat Mišo, a vrav!“ posmeľoval ho gazda, mysliac, že prišiel niečo požičať,
ako susedia vše prichodia.Zapálil si do veľkej tajtíčky-fajky a sadol za stôl, odtiahnuc hosťovi stoličku.Sused sa odo dverí nepohol a nevedome krútil si na chudom bruchu z hlavy zložený
klobúk. Gazda pozrie a už vidí, že sused Mišo prišiel s nejakou neobyčajnou vecou. Hádam
chce si peňazí požičať. Ale ponúkol ho ešte raz stoličkou.Mišo sadol pod pec na lavicu a zostal v tôni. Lampa na stole bola guľou i papierom
zaclonená, lebo báťa Jano rád čítal.„Teda vrav, čo máš.“„Báťa, vy ani neviete, alebo i viete a robíte sa, že neviete. Ja som si umienil
prestúpiť na pravú kresťanskú vieru…“„Počul som… Vraveli ženy, že ťa tam videli v Nazarénskej ulici a chyži… Nuž a čože?
Tá naša otcovská sa ti zunovala?“„Nie preto, ale chcem byť spravodlivým človekom, ak mi Boh bude na pomoci.“„Spravodlivým… to je pekne, ale takými môžeme byť i v našej starootcovskej viere.“„Ja neviem byť. Takto som si už i zaumienil, ale keď som vošiel do kostola a videl
tam tú pýchu, rozdiel bohatých a chudobných, uvažoval reči a skutky kňaza a učiteľa…
nie, ja už prestúpim. Vošiel som do nazarénskej modlitebnice raz, dva, a tak ma ta ťahá,
takí tam všetci rovní, bratia, ozaj bratia, deti božie. Modlia sa, spievajú, slzy im v
očiach… Plakal by si. Nehnevajte sa, báťa Jano.“„Čože by sa, každý hľadá spasenie svojej duše, ako vie. Teda to si mi prišiel
povedať, aby som už nikdy nezavolal na teba cez plot: ,Miško, zvonia tretí raz, poďme!‘
To mi bude onakvô, i sa možno pomýlim, starý človek. Nemaj mi to niekedy za ublíženie…“„To nie, báťa, vás poznám. Ale, báťa môj, v druhej, a to hlavnej veci som ja k vám
vošiel. Ani nemyslíte.“„Povieš, budem vedieť.“„Poviem, lebo dlžen som to obrodenému svedomiu a dlžen vám. Báťa, jedenásť rokov mám
skladom s vašimi záhonmi svoje ostredôčky.“„Chceš mi ich vari predať a kúpiť od brata?“ pomyslel chytro gazda Jano. „A veru by
kúpil, lebo aby čeľaď a statky nenarobili na susedovom záhončeku škody, musím z roka na
rok nechávať hodne širokú medzu.“„Možno, že už celá moja roľa, keď si porátate, vám prepadne,“ zavzdychol Mišo.„Ako?“„Tak, báťa. Ja už celých jedenásť rokov som planým vaším susedom. Ja som vás
okrádal.“„A nikdy sme ťa nechytili.“„To bolo moje nešťastie. Hádam by sa bol už skorej prebudil k milosti božej.“„Akože si ma teda okrádal?“„Tak. Vy ste mali veľa, a vše skorej, vše lepšie, vše krajšie. Nenarástlo, neurodilo
sa vám ničoho, z čoho by ja či prvý, či už aspoň za vašou čeľaďou nebol bral. Kravu som
choval vaším krmom, slamienky som plietol z vašej raži, sviňu choval vašou kukuricou,
deti vaším makom, vašimi dyňami.“„A že sme my na to neprišli,“ čudoval sa gazda a krútil hlavou. „Ej, ej, teda tak si
mi ty pomáhal gazdovať. No, no.“„Čeľaď spala, psi ma poznali, ani nezaštekli, a ďaleko váš salaš a moja chyžka
chrbtom o vašu medzu… Len si porátajte, a ja nedbám, i keď mi tak vyjde, že mi hneď
príde vám ostredky oddať,“ presvedčivo hovoril Mišo.„Akože ja to porátam, keď neviem, koľko si bral. Keď si sa priznal potiaľ, priznaj
sa, i koľko si bral.“„Ak ma pamäť nesklame… Vezmite papier a píšte…“ Mišo prešiel k stolu na stoličku.Jano pozrel naň a Mišo mu hľadí rovno do očú. Zlomený je, visia na ňom všetky údy;
trápil sa, poznať mu, ale oči úprimne hľadia.Jano zapisoval: na drobno od roku 1895 kedy dva-tri snopy raži, kedy pol kríža
pšenice, vrece maku, kukurice atď., pekne po poriadku. Zapísal celý hárok, ale vyrátať
ceny, to by trvalo do polnoci. Jano riešil, že to poráta so synom a že mu odkáže…Mišo odišiel, Jano odložil hárok, zapálil si ešte na sen do fajky, ľahol a premýšľal,
ako sa to zobudilo v Mišovi svedomie; proboval i rátať, koľko to ročne asi činí, ale len
vše sa vracal k Mišovi a trápilo ho, prečo už teraz, keď bude poriadnym človekom, musel
starú vieru nechať. Nuž ktoráže viera dovoľuje kradnúť, žeby statočný človek musel z nej
prestupovať do druhej? Ani židovská — dumá gazda. — Čo Mišo vzal, to ho netrápilo, veď
by mu toľko bol na zaprosenie i vari daroval; veď on viacej nemilobohu prefajčí… A keď
vzal, choval deti z toho, Mišo to neznivočil, nezmrhal…Ráno sa gazda Jano zobudil, na okne našiel hárok. Vzal do ruky, hľadí, počtuje. Veľa
je toho, ký parom to poráta, kedy čo za čo bolo… Syn by vari. Ale ešte by si syn mohol
pomyslieť, že ho otec bude zľahčovať, keď za jedenásť rokov zbojníka nechytil. Dobre, že
je na salaši a že ženy boli v kuchyni. Nevie nik. Len aby sa Mišo nedotrepal, keď budú v
chyži. Gazda schoval hárok medzi písma do almarky a kľúčik hrk do „žabky“-peňaženky.Na tretí deň stretli sa na ulici. Mišo išiel rovno k báťovi Janovi.„Ešte sme neporátali…“Mišo prosil, aby čím skorej, lebo nemôže medzi „bratov“, húta si v duši.O týždeň klope v podvečer zas Mišo na dvere.„Nemôžem nájsť toho hárku… A veď nám to neujde…“O tri týždne zas došiel Mišo.„Ale už ani nechoď a ži, ako ti svedomie káže. Ja už budem tiež spokojný, že mám
statočného suseda,“ a podal Mišovi ruku. „Ale ak ideš prestúpiť a potrebuješ nejaké
písmo pred tých nových „bratov“, ja ti ho podpíšem, že sme vyrovnaní, ja v starej viere
a ty v novej… v skutkoch s božou pomocou obidvaja spravodliví. Iď zdravý, slúž Bohu a o
hárok sa netráp…“A susedia sa schádzajú: ten starej viery a ten novej; ale to medzi nimi do reči
nepríde. Len tak si po starom vravia „brat Mišo“ a „báťa Jano“, a keď sa na medzi
stretnú, jeden povie: Pánboh pomáhaj, druhý: uslyš pánboh.Nevinné rukyVôkol mestečka na pažitiach vídaš od prvej trávičky do jesene na tisíce husí a
kačiek. Obhajujú ich staré ženy a deti.Otec slúži, mať trápi sa doma so štyrmi deťmi, a dve už pochovali. Sú dvanásť rokov
spolu, robia, neprepijú, a čo zgazdovali? Iba deťmi ich Pán Boh obsýpa. Zbožie, čo otec
vyslúži, len by bolo na chlieb toľkým ústam; čo na groši dostane, to ide za háby, za
obuv. Čo mať vyrobí po šichtách, to je na drobnosti: za mlieko, soľ, olej, cukor atď.Otec býva u gazdu; chodí iba raz za dva týždne na pol dňa domov, preobliecť sa. Mať s
deťmi kutí sa na kraji mestečka v nízkej, nedláždenej komôrke, prerobenej zo stajne na
chyžku, a v pitvorci takom úzkom, že kto nevie spôsobu, nevopchá lopaty do pece. A
jednako i taký kvartielik stojí do roka dvadsať zlatých. Ale pri usilovnosti a
striezlivosti žijú a opatrujú sa Zvolenskovci spokojne, len aby Pán Boh zdravia dal.Ale čože! Žena Mara, deťmi oslabená, robotou pretiahnutá, má už do smrti chybu:
pretrhnutú slabinu. Chlieb miesiť stojačky nemôže, ale musí si sadnúť a tak sa trápiť. A
koľké roboty tak vŕši! Je telesne strápená, ostarená, bez farby, iba čierne vpadnuté oči
hľadia na človeka ako strašidlo na mraku.Otec Jano rád vidí i ženu i deti, dá im, čo vyslúži, ale viac nemôže. Myslel už i do
fabriky ísť na väčší zárobok; ale tam robota neistá: vše robotu skracujú, vše plácu
znižujú, vše robotníkov rozpúšťajú. A gazda len inak hľadí na človeka. Dá i napredok, ak
si inak rady nevieš. A u Zvolenských sa to stalo i tej jari. Umrela im Judka, najstaršie
jedenásťročné dievča.Vyležalo, chúďa, osem týždňov a odtiahlo od zárobku ešte i mater.Jar bola chladná, suchá, vetry, a potom mrazy ešte i v pol máji také, že lístie
zaškrelo a potom pršalo zo stromov ako v jeseni.Vtedy zhynula i Judka.Zvolenská, i aby sa mimo otcovej pláce nejaký groš do rúk dostal, i že tie deti,
dievčatá, budú dorastať, každú jar i dochová i nakúpi kuriatok, kačičiek, husičky, a že
sú tie deti, voda, pažiť za chyžou, kuble to a predáva s väčším-menším šťastím, i piera
zbiera.Tam, na pažiti, ochorela Judka. Chodila do školy i s mladšou deväťročnou Markou, ale
včasné zrána alebo podvečer odmieňali menšie deti, chlapcov: Ondriška a Ďurka. Keď bolo
chladno, prihodili sa vše otcovou starou širicou, Marka materiným kabátom; bosé nôžky
pokrčili pod sukničky ako Cigánčatá…Také tenké, vyhúknuté, chudé dievčatko bledých líčiek, čiernych ako trnka očú. Na
mater. A aká žiačka dobrá! Ale to už žiaľ spomínať. Hoci jej roky nevychodili, bol by ju
pán učiteľ, aby sa zo školy čím skorej vydriapala materi pomáhať, pripravil už k
spovedi. Lebo Judka bola múdra, štebotná, milá dievčička, materi slúžka, sestričkám a
bratom mať. Spievať, rozprávať — ani na vydaj dievka alebo stará mať pod pecou! Z
knižiek školských ona toho síce veľa nezískala, lebo boli maďarské; ale gazda, u ktorého
slúžil otec, tiež mal deti v škole, a dobrý Slovák, majetný, i novinky predplácal, i
deťom slovenské knižky kupoval. Z tých jej dávali, požičiavali deti gazdove. Tam vše
nakukla Judka i do istej knižky, hrubej, peknej, obrázkovej, so zlatým chrbtom.Boli to „Slovenské povesti“, z ktorých potom Judka rozprávala doma, že vše mater,
alebo keď otec prišiel, aj ich vraj „uši zboleli“ od počúvania.Ale deti boli dobré, počúvali ju ako proroka a poslúchali. Boli ste už v takej
rodine, kde sa všetko láskou odbavuje? I toto bola taká. Otec síce veľa nerozprával,
málo domov chodil, ale keď došiel, tešili sa mu všetci.Judka ochorela tak počiatkom marca a hneď i ľahla. Prišlo dievčaťu so zimou, vydrvilo
ju, počal ju kašeľ dusiť, dievča oslablo, jesť mu nedalo a Judka musela meškať i školu,
ani nemohla odmeniť Marku, ani bratov, tým menej mať.Zvolenská premáhala chorobu, čím len ľudia poradili.„Prechladlo. Len mu zelín, semenca, ukrútiť, upotiť, prejde mu,“ radili susedky.Mara robila všetko, potom už i kadila i mastila, ale dievčaťu neprechodilo. Žltlo, že
v belasých perinkách bolo akoby z vosku. Žilky v sluchách a po rúčkach zbelaseli, očká
vysadli, reč posipľavela; Judkina živosť uvädla. Prišiel otec a usúdili s matkou, že
treba zavolať doktora.Doktor prišiel a prezrel dievča; rodičov však zarmútil. V chyžke počalo byť živšie od
nariekania, vykladania a plaču, a na dvorci pišťali, čipčali kuriatka, húsky. Deti ich
málo vyháňali na pažiť, opatriť ešte nevedeli a museli obsluhovať Judku: podávať lieky,
keď mať šla do roboty kaliť, prať a iné.Judku kukli vše i žiačky-kamarátky; jedna jej doniesla jabĺčko, druhá zavárané ovocie
a rozprávali, čo v škole nového, a mali veľkú radosť, že na sobotu pôjdu do hostinca
také obrazy pozerať, čo po stene lietajú; tma je, a jednako ich vidieť. Treba päť
grajciarov, Judke by vyprosili doma i všetky, len by mohla ísť.Tak nebolo v dome smutno. Veď Judka ani to nevravela, že by ju niečo bolelo. Len bola
nevládna, oblieval ju studený pot, zima, kašlík a slabosť. Marka a bratia tešili sa
hosťom a ich darom, ba i tým liekom. Lebo keď mali Judke podať liek a jej to nechutilo,
vďačne nedali, alebo ak bolo sladké, popili sami; vše bola i škriepka, kto viac medicíny
chlipol — Ďurko či Ondriš.Tak to trvalo dva, tri, štyri týždne. V dome na Judku ako na chorú privykli. Mať jej
vše z roboty nejaké osobitné jedlo priniesla, ale dievčaťu nič nechutilo. Keď deti pásli
a ostala v chyžke sama, čítala si knižky školské, učila sa, čo žiačky povedali; mučila
sa maďarskými čítankami, učila spamäti történelem, földrajz,[1]a ako všelijako deti tie knižky volali, a zberala sa zo dňa na deň do školy.
Keď bola zima a mať naložila jej mladšie z izby nepúšťať, rozprávala im slovenské
povesti… A deti tak držala v chyžke, že na nejaké zhony ani nepomysleli.„Čo ti je, dievka moja? Čo s tebou bude?“ nahla sa v nedeľu nad ňu mať, keď dievča
preobliekala a videla, že je už ako triesočka, a rúčky, nôžky sotva si už vládze.Zaliali ju slzy a šla k doktorovi, do apatieky.„Ani sa netrovte, už nič nebude z nej,“ vyjavil doktor, ktorý sa na druhom, treťom
raze naisto presvedčil, že Judka má suchoty, a to teraz materi povedal.Mať vrátila sa domov a dievča oplakali. Plakali všetci s ňou, len otec bol v službe,
ten to nevidel, iste by bol i on zaplakal nad nešťastnou dcéruškou.„Čo ti dám, dievka moja, kde ti pôjdem lieky hľadať, aby si mi vyzdravela, bože môj!“
nariekala mať.„A Marka vravela, že tetka Bora povedali, že nám Judka umrie, že ju zahrabeme do
zeme,“ žaloval Ondriš.Mať, spomenúc si na susedu Boru, ktorá jej povedala, aby sa už ani netrovila, ešte
viac zaplakala, a deti pustili sa nariekať za ňou.„Mamička moja, neplačte. Čo i umriem. Veď mňa nič nebolí,“ tešila Judka mater. „Len
mi je dlho ležať, všetko ma tlačí,“ zažialilo dievča.„Máš handričky, máš knižočky, s tými sa zabávaj. Ja by som rada bola pri tebe, ale
musím do roboty,“ tešila ju mať.„Už som všetky prečítala. Ale, mamička moja,“ vhuplo dievčaťu do umu, „keby ste mi
kúpili ešte jednu knižku… Viete, ja by som potom vydržala s ňou i do roka ležať,“
sľubovala Judka, a materi bol tým väčší žiaľ.„Kúpim, dievka moja, len mi povedz, akú?“„Viete takú, ako má Anka. Viete, tie rozprávky…“„Veď si tú už mala; druhú ti kúpim na pľaci vo štvrtok,“ sľubovala mať.„Nie, mamička, len mi takú. Viete, že mi ju boli vzali… Nedočítanú… Že ju Ďurko s
Ondrišom pofúľali a Marka nalepila do nej obrázkov; keď sme v zime piera párali.“„Dobre, kúpim ti ju, kúpim,“ sadla mať na posteľ a objímajúc hladkala Judkinu hlávku.
„Na štvrtok. Zajtra pôjdem po dva dni do židov prať, nuž budú peniaze. Čo všetky dám za
ňu, ale ti ju kúpim, oj, kúpim,“ sľubovala mať.„Viete, kde majú knižky? Pán účtovník v banke, kde som bola tie tri koruny nosila…“Mať už vedela, že to bolo v slovenskej banke. Mali z nej pár zlatých na zmenku.
Videla tam i ona na polici veľa kníh, to iste na predaj.„Pôjdem, kúpim ti, ako mi zaplatia,“ ubezpečovala mať.„V tej sú i obrázky,“ zastarala sa Marka a spýtala sa Judky šeptom, či dá i jej
pozerať.Ďurkovi aby nedala, lebo že ten rozdrapil kartu, živo si spomínala, a Ondriš
dosvedčil.„Ja si spravím bič, a budem mať,“ mykol plecom Ďurko. „Ale ti nedám puknúť,“
zastrájal sa Ondrišovi.Vo štvrtok ráno s osemdesiatimi grajciarmi v ruke, ktoré Mara za pranie dostala,
vošla do banky a predniesla svoju žiadosť. Bolo jej ísť do domu účtovníka, ktorý knihy
predával.„Žena vám ,Povesti‘ vyberie, len choďte,“ odbavil ju skrátka, lebo mal robotu.Judka padla do triašky, ktorá stíchla, len keď mať doniesla knižku.A skoro prišla bez nej. Lebo Slovenské povesti stáli viazané päť korún šesťdesiat
halierov. Účtovníčka Zvolenskú nepoznala, bála sa knižku na „veru“ dať a ponúkala druhé,
lacnejšie. Ale keď mať zaprosila, že korunky donesie, že to pre choré dievča a že len tú
chce mať, nie inú, knižku vydala.Zvolenskej nikdy nebolo v mysli tak ľahko o štyri koruny, ako teraz. Bola rada, že
knižku dostala, že ju môže zaniesť chorému decku. Po ceste ju roztvorila, kukla obrázky
a, spomenúc si po tých, že je skutočne taká, ako v zime mali deti požičanú od gazdov,
rýchle ju zavrela, zakrútila do šatôčky a ponáhľala sa, akoby bola niesla všetko zdravie
v rukách.„Tu máš, dievka moja, čítaj a nájdi si liek v nej. Donesiem ti ho čo zo
sedemdesiatejsiedmej krajiny,“ a vykrútila knižku.Judkine očká zasvietili. Vzpružila sa na postieľke, rúčkami sa opierajúc, s plačom
sadala a ustatá vzala knižku do rúk.„Tá je, mamička moja,“ a pustiac knižku na perinku, objalo dievča mater a bozkávalo
ju, kde zachytilo.Deti sa zhŕkli okolo Judky a jedny brali do rúk, druhé nazerali pod obálku, a strhol
sa plač, že Ďurko nevidel obrázok. Judka mu ho ukázala a Ďurko, vyhikujúc, prestával
plakať.„Nerozdriapte, deti moje. Judka bude čítať a vám rozprávať,“ tíšila mať, a
nepomysliac na cenu knižky, tešila sa s deťmi, že im takú radosť spravila.„O čom?“ spytuje sa Ondrík.„O Valivrchovi ti budem.“„Miesiželezo, Lomidrevo! Tú ja viem!“ ponáhľal sa Ondriš.„I ja!“ kričí Ďurko, a hneď by bol začal rozprávať.Judka celý deň čítala, v noci nespala, a keď aj, zo sna rozprávala, v horúčke
blúznila. Knižočku hrubú, viazanú nevládala už v rukách držať, položila ju na perinku a
podoprela kolienkami a tak čítala a čítala o zlatej priadke, zakliatej panne… a vše
poriadkom a vše skokom.Celú knižočku Judka jednako neprečítala. Oslabla a ležala celé dni nepohnute, len keď
ju kašeľ podusil, a potom ešte tichšie. Oči tratili lesk, vše sa slabo privreli, na
znak, že už mizne jej krátky život… Judka zaspala. Takto ešte večer čítala povesť
„Pamodaj šťastia, lavička“, a ráno ju už nič nemohlo zobudiť. Nesplnila sa jej túžba —
môcť dočítať celú knižku. Keby nebola začala odpredku, len tie, ktoré ešte nebola
čítala, mohla skončiť, takto zostala knižka nedočítaná, a mať v žiali chcela jej ju
pochovať. Ale susedky rozsúdili, že sa nepatrí, keď je vraj knižka nie modlitebná.
Odložili.Otec hneď po pohrebe šiel do služby, dohovárajúc žene, že keď nehľadí na seba v
žiali, aby aspoň na tie tri deti zhliadla a utíšila sa v mene božom. Tak jej i ostatní
priatelia:„Pomodli sa radšej otčenáš!“Mara o pár dní prala hábočky Judkine a v plači pri prekladaní prišla jej pod oči i
knižka.„Bože, ešte i tam som dlžná štyri koruny! Kde ich vziať?“ trápila sa, spomínajúc, že
doktor, lieky a pohreb Judkin bude stáť vyše tridsať zlatých, ktoré vybrali sčiastky na
otcovu službu, sčiastky sú ich dlžní.Do jesene už groša nedostanú. Z čoho budú žiť, sa šatiť? Čo ona zarobí, len by bolo
na mlieko, soľ. I tam, i tam sú ešte dlžní… gazda sa zaručil, len tak dali. Hydina sa
potratila, nedostane, čo dala za ňu. Z čoho zaplatiť?Pomyslela si mať, zakrútila do šatôčky knižku a pobrala sa k pani účtovníčke.Vítala ju v dobrej vôli.„Ja že ste už zabudli…“„Ach, prepáčte, pani moja, nenesiem štyri koruny. Nemám ich. Dievča mi umrelo,
zadĺžili sme sa… Ak by ste mohli, vezmite si knižku späť. Veď ju ani neprečítalo všetku,
chúďatko. A keby ste to boli videli, ako ju chytilo do tých suchých ručičiek! Spávalo
vám s ňou! Vždy mu tam musela byť…“„Chúďa, teda umrelo,“ povedala účtovníčka, obzerala knižku, či je celá, zachovaná.
Bola, ale predsa… „Mali by ste si ju nechať na pamiatku…“ z úprimného súcitu mienila
mladá pani.„Ale ako vám zaplatiť? Veď vám to tiež darmo nedali…“„Netrápte sa… Tu máte i osemdesiat grajciarov, čo ste…“„Tie si nechajte, zafúľali ju predsa deti, zafúľali…“„No, len si vezmite peniaze. Načim sú vám skorej, ako mne. Ja detí nemám…“ vypadli
panej slzy.Žena vzala a chcela jej bozkať ruku.„Nechajte, nechajte,“ bránila pani. „A čože jej už bolo? Akože sa volala?“„Judka naša, Judkou sme ju volali. Nuž čože jej bolo? Dlho nevedeli pán doktor, alebo
nechceli povedať, až potom už vyjavili, že vraj malo suchoty. Prechladla na pažiti a
dostala suchoty. Ani osem týždňov, a už je tam…“ utierala si mať slzy ručníkom.Pani ustrnula, zbledla.„Suchoty!“ blyslo jej mysľou.Bacily! Vstala, pozlátka na knižke jej v očiach skrvavela, podala knižku, trhla
rukami a utrela si ich do zástery.„Tak suchoty… To sa chytá,“ utajeným dychom šeptala si preľaknutá… „Načo ste ju
doniesli?! Ta na oheň s ňou!“Schytila a hodila knižku do sporáka prv, než Zvolenská stačila sa spamätať a povedať:„Dali ste mi ju na pamiatku…“Pani kročila umývať si ruky, žena neisto postávala za ňou.„Bacily, huby… Treba všetko po dievčatku v lúhu vyvariť, spáliť, aby vám neotrávili i
ostatné deti… Upokojte sa pre knižku. Knižka bola a bude, ale tú zamorenú vám dať bola
by nesvedomitosť odo mňa. Príde muž, dá vašim deťom inú, novú…“„Ach, ďakujem ponížene, ale to som ešte nepočula… drahá pani moja…“ utierala v plači
zastavená mať stolec, na ktorý ju bola pani usadila, a nevedela, ako sa odporúčať, ako
zmiznúť z domu, do ktorého ju nevolali, do ktorého, hriešna, doniesla vec, ktorú hodili
do ohňa…Idúcej domov predstavila sa jej horiaca knižka v ohni a na nej nevinné ručičky jej
drahej, nešťastnej Judky…„Čo len pre tie ruky… nemuseli páliť,“ pomyslela si nakoniec, „a knižka nás mohla
pretrvať všetkých…“CigánikBývame v Prešove. Nie dávno, a preto vychodíme si so ženou za mesto, aby sme poznali
okolie.Včera podvečer sme sa prešli smerom k Župčanom, po ceste, po ktorej chodil spisovateľ
Jonáš Záborský.Obzerali sme si domy, vŕšky a všetko, čo pozornosť môže zachytiť. Ja zbieral som
vedomosti svoje o Záborskom a rozprával ich žene.Za mostom za Torisou sú podľa cesty ešte ktorési domy, potom záhrady a tehelne vari
tri.Predbehlo nás niekoľko vozov, zodvihli prach z cesty a vietor niesol nám ho pod nos.Svietilo ešte slnko a na ceste a popri nej bavilo sa niekoľko detí a robili krik, nás
si ani nevšímajúc.Do veselého kriku detí, hrmotu vozov vmiešal sa z diaľky detský plač. Ale nikde sme
nič nevideli, nevšimli si ho.Ba žena sa predsa upozornila, a iba keď sa rozbehne po ceste a beží dolu brehom z
cesty do priekopy.„Kam bežíš?“„Či nevidíš, ako to dievča kope tam druhé?“ a rozpálená hodí sa dolu z cesty a nech
nezavolám na ňu: „Spamätaj sa, Anička!“ a bola by narobila z jedného plaču dva.V priekope ležal asi trojročný Cigánik, polonahý, strapatý, uzimený, zaslzený a pre
kašeľ, ktorý ho dusil, nemohlo, chúďa, ani plakať, len sa tak zajíkalo.Z detí, dvoch dievčatiek, päť-šesťročných, dobre oblečených, obutých do panských
topánočiek, jedno potrhlo druhé, že ho žena tak prekvapila, stálo a sa neisto smialo
proti žene.Žena len, že ho nechmatla za ruku a neubila. Ale zmiernil som ju a tak potom už len
spýtala sa dievčatka:„Čo ti spravil Cigánik, že si ho kopala?“„A nič,“ odpovedalo dievča, uškŕňajúc sa i ďalej a čakajúc, čo bude.Bolo by hádam odbehlo, ako to druhé, ale že videlo, že som sa zastavil i ja, že by
som ho chytil, nebežalo.„Či je to pekne — kopať? Či ty nevieš, že to bolí? Počkaj, pánboh ťa potresce, ty
zlá, ty zlá…“ chcela žena udrieť na cit decka, ale to sa len stále uškŕňalo.„To takého slova od rodiča iste nepočulo, darmo sa namáhaš, nerozumie ťa. Také by
bolo treba len poriadne vysekať. V tom nebudia rodičia, okolie ľudské city, to vie iba,
čo ho bolí, keď dostane od mocnejšieho, a toho sa jedine bojí…“ poučujem ženu.Dievča z nohy na nohu, račkujúc, odchádza.„Ale veď ti to bolo hrozné, ako ho kopalo. Ako sme z mosta zišli, dívam sa, že čo sa
raz zodvihlo, zas ho do chrbátika tou topánočkou… Ale som nemyslela, že by to bolo
dieťa, a zdalo sa mi, že plač ozýva sa z inej strany. A potom viem, aký si nervózny,
hneváš sa, keď ťa v reči pretrhujem,“ vysvetľovala žena.Cigánik, stále drhnúc a plačúc, si sadol.Dať mu grajciarik, prišlo mi na um, ale to by nebolo po ľudsky. Ešte by si pomyslel,
že to bol bolestne zaslúžený rožtek, ktorý by mu zaň kúpili, a museli by mu slzy naň
padať, keby ho jedol. Čo mu teda? Nič mu nemôžem pomôcť, iba že ľutujem človiečika a
spytujem sa, kde sa tu vzal, čí je.Pred tretím domom ďalej stojí žena. Blížime sa k nej.„Ja sa už chvíľu dívam, čo tie deti s tým Cigánčaťom robia — kopú ho, ako psíča.“„Nuž a kieže ste ho šli obrániť?“ dohovárala žena.„Ja som z dediny, ale to som ja ešte nevidela také deti, a panské, ako tu… Bola by
som šla, ale ja som veľmi prudká, bola by dievča ubila, nuž zgalibím sa s rodičmi jeho,“
vyhovára sa žena.„Ja som už tiež, že ho dobijem,“ dokladá moja žena.„A kde mu bývajú rodičia?“„Tu v tomto dome,“ ukazuje prstom a tichším hlasom suseda.„A čie sú?“„Remeselník, čižmár. Ale on pijan a ona ich má štvoro…“Vtom došli k nám po ceste Cigánky.„Je to vaše dieťa?“ spytuje sa žena, ukazujúc na Cigánča, ktoré sa už driapalo hore
brehom z priekopy.„Naše, žaba naničhodná!“„Kieže si ho opatríte. Prečo ho necháte na ceste? Tam ho teraz tie dve dievčatá
kopali, len mu tak hučal chrbátik.“„Potvora. My robíme tu na tehelni, a ono podvečer vždy sa ukradne a príde proti nám.
Vše ho na ceste stretneme.“A stará Cigánka zohla sa poň, chytila dieťa za ruku a hodila mu niekoľko rukou na
premrznutý, ukopaný chrbátik.Cigánik znova zaplakal.Dievčatká bežia do poľa, druhá Cigánka hrozí za nimi rukou a vykrikuje.My ideme ďalej prechádzkou. Ja nadpriadam niť o Záborskom, ale neviem jej nájsť, lebo
biedne Cigánča neschodí mi z umu…Ono, chúďa, prešlo takú skúšku, kopanie, a mať, ktorú keď zazrelo, nechalo plač,
chápalo sa na cestu štvornožky, ako mačiatko, a mať, mať ho za lásku ubila…Vrátili sme sa domov, nesúci do bezstarostnej besedy. Hovorili sme, a Cigánik nám z
umu neschodil…Slovenská vytrvalosťPriateľ Dovský rozprával mi:V komasácii vydelili gazdíkovi v ktorejsi dedinke pod Kriváňom miesto role — medzu. A
keby len medzu! Ale na medzi velikánsku hrobľu drobného kamenia, navyhadzovaného za stá
rokov z role jednej i druhej strany.Gazdík spočiatku božekal, spieral sa, ale na obci mu povedali, že darmo je, keď ho
taký lós zašiel. Dostal nato miesto niečo viac.Komasácia bola v lete. Na jeseň, keď sa obrobili, chytil sa sedliačik do roboty:
zapriahol koníky, zachytil ženu a synka a poď hrobľu do jarku odvážať.Vozili do týždňa, za dva, na hrobli ani poznať — všetka ešte tam a chlieb sa jednak
každý deň minul a do komory nič nepribudlo a grajciara do truhly tobôž nie. Vyviezli
ešte za sto vozov, očistili, ako na stôl, ale chleba už zas nebolo a jesť sa chcelo.Už si mysleli, že hrobľu neprevládzu. Je aj iná robota, i na zárobky treba ísť; lebo
z humna, z komory sa vyvláči, a nebude ani role, ani čoho jesť. Šiel teda otec so synom
do hory na zárobky, a mať hneď bola spokojnejšia, lebo na sobotu doniesli peniaze za
furmanku. Ale otcovi, čo raz vyšiel na roľu, len nedala hrobľa pokoja.Žena však vraví, aby už tak nechali, že jej neprevládzu. Chlapec, čo vše ustatý i
nariekal, úfal sa otcovi, a otec sa nepoddal, neklesol na duchu. Keď bol čas, šiel na
zárobok, keď nepohoda, šiel prplať do hroble a zachytil i syna. Hnala ho myšlienka, že
vyrobí kus novej pôdy, a keď peniaze za furmanku sa vždy minú; ak môže odpredať kus
statku — to treba dávky poplatiť, to hábu kúpiť a tak i tie sa len minú: ale ak vyrobí
nový kus poľa, to ostane naveky!Týmto oduševňoval malomyseľnú ženu i syna a na jar na vyčistený fliačik zasial
jačmeňa. Bol krásny, až ho povalilo. To dodalo im všetkým novej chuti, a tak potom v
jeseni a na jar vyviezol konečne otec posledný, azda už dvetisíci voz skália. Porovnal,
zasial chlebíkom a vzdychol k Bohu, že pri ťažkej, dlhej práci dal mu zdravia,
vytrvalosti.Tešili sa všetci, čo tu bude chleba!No aby nebol bez soli, prišla v lete búrka a bolo po ružovej nádeji.Na druhý rok zasadili zemiakov; svet híkal, závidel a zjedol im ich očami — v kvete
počalo ich čosi podžierať a v jeseni nakopali menej, ako na starej roli.Až keď sa zem vyžila a bola ako ostatné vôkol, mohli zasiať ovsík, na ktorom sa
víchor nezastavil, zasadiť zemiačik, ktorý chrobák nenašiel, lebo bol riedky a malý.A náš sedliačik potil sa iba, keď sa za skalkou milión ráz zohýňal. Teraz, pri
zberaní úrody, ľahko sa vypotí.No jemu, čoraz pozrie na novú roľu, vždy sladký úsmev preletí tvárou v tom vedomí, že
vykonal, čo mu sily stačili, a ostatné je v rukách božích…TrpezlivosťV Turci je skorej žatva ako na Kysuciach.Štyria chlapi požičali si od žida po zlatke, že idú do Turca na žatvu. Zlatovku
vrátia a za požičanie budú židovi po jednom dni odrábať. Pobrali kosy a šli na stanicu.
Keď si kupovali kartičky, pristúpili k nim dvaja žandári.„Kam idete?“„Do Martina na žatvu.“„Kde máte knižky?“„Aké?“„Robotné!“„Nemáme.“„Poďte so mnou!“ a jeden šiel vopred.„Nuž ale nás takto železnica nechá,“ mienil jeden z chlapov.„No, ber sa!“ strčil ho druhý žandár.Odviedli ich pred slúžneho a ten ich pokutoval na dve zlaté každého, že nemali
robotných knižiek.Vyhovárali sa, prosili a jeden konečne odvážil sa povedať, že on bude apelovať.„Nie ste spokojní?“ osopí sa na neho slúžny.Ostatní traja kývali mu hlavami, rukami: ,Nechaj, radšej zaplatíme.‘„Nech ho čert vezme,“ odľahčili si za dverami, vrátili sa domov, požičali si ešte po
dve zlaté, zaplatili pokutu, šli k notárovi o knižky, ale kým ich im vydali, začala sa
žatva i na Kysuciach. Mali už po tri zlaté vracať a po tri dni odrábať.„Ale sme len predsa mali apelovať, čo by nám bolo vyšlo,“ hovoril štvrtý, keď židovi
odrábali.„Keby ti to vyšlo, ale keď ti to — vyšlú,“ pretrhol ho druhý. „Už aj zo súdu dávno
páni pravdu vyklali.“„A keď je, vieš, vraj taký poriadok,“ zamiešal sa tretí, „nech ho tam čert vezme aj s
našimi troma zlatkami…“A veselo kosili, cítiac v svaloch dosť sily i odrobiť i zarobiť na čierny chlebík.„Snadníť jsme my…“Na Čabe za slovenské mozole postavený a udržovaný kostol chcelo zopár zradcov
pomaďarčiť, a vrchnosť im v tom pomáhala. Zvolali konvent a prišli naň všetci sluhovia
sveta, vydávajúc sa za sluhov božích. Prišli i takí, čo od krstu, sobáša v kostole
neboli.Zostal však i národ v kostole: tisíce ľudí, a každý s Tranosciusom v ruke.Vrchnosť predniesla, že konvent má povoliť maďarské služby, vlastne odstúpiť od
slovenských.„Komu?“„Spoluveriacim bratom Maďarom.“„Kde sú ti Maďari? Tu ich niet, a páni do kostola aj tak nechodia, a tí všetci vedia
slovensky. Nepovolíme!“ ozvalo sa z tisíc hrdiel. „Komu sa nepáči, nech si postaví
kostol a platí kňaza.“A keď páni tíšili, hrozili, zodvihlo sa tisíc Tranosciusov: „Ešte slovo — zahádžeme
vás!“ A len žandárom a bočným dverám mali páni čo ďakovať, že nestihol ich zaslúžený
trest pod ťarchou tisíc po čabiansky okovaných Tranosciusov.Tento príklad obrany prišiel mi na um, keď som čítal, ako podobne statočne obránili
si kovačickí evanjelickí Slováci svoj kostol od maďarského boha. Zahnali ho nábožným
spevom, ako katolíci zaháňajú čerta krížom.Tretí príklad obrany slovenčiny v kostole rozprával mi starý baťko Cablk, pre
slovenčinu úradu zbavený a od žitia nevôle za morom tráviaci posledné dni života svojho.Rozprával mi, ako dlho, za tridsať-štyridsať rokov, bránili sa evanjelickí Slováci
proti pánom, ba protivlastným deťom,a len smrť ich zlomila…Slovenská dedinka N., kdesi vo Vesprímskej, viete, kde už roku 1827 na smrť
palicovali, žalárovali Slovákov preto, že nechceli odstúpiť od slovenskej reči pri
službách božích — táto dedinka postavila si bola kostol a školu. Zôkol obtočení Maďarmi,
držali sa ako hrad prepevný a za sto rokov nič nemohli im ublížiť.Premýšľal však čert, ako by ich otrávil, a vynašiel spôsob. Začal im odberať deti.
Najprv vzali, pomaďarčili im školu. Učiteľ, farár sa zohli. Ba farár len sa chcel
ohýbať, ale ho vystreli. Škoda, že nie aj učiteľa. Na tohoto zabudli, keď o deti, o
školu sa neobzreli.Spočiatku teda zaviedli im len pre deti maďarské služby; o desať rokov aj pre deti aj
pre mládež; o dvadsať už aj pre rodičov — ktorí chceli.Tu sa starí spamätali, ale — bolo už neskoro. Predsa, ako mohli a vedeli, bránili sa.
Keď sa spamätali, boli už nedbanlivosťou popustili polovičku: jednu nedeľu boli služby
slovenské, druhú maďarské. Na jedny chodili starší ľudia, rodičia, na druhé mladší a
deti.O pár rokov predstavenstvo už razom chcelo zakrútiť starým krk: naložilo kňazovi
odbavovať len po maďarsky. Ľudu sa ani neopýtali.Kňaz — maďarón — slúchol. Na budúcu nedeľu miesto slovenských služieb, začal po
maďarsky. Svet si myslel, že sa pomýlil; ale keď na druhú, tretiu nedeľu zase len po
maďarsky a dedinou rozniesla sa zvesť, že to už tak bude bývať, zohriala sa v starých
Slovákoch vplyvom okolia zastudená krv a nešli viac do kostola, ale pomodlili sa,
zaspievali si doma, v komore, pri statku.Tak prišla jar. Bolo načim farárovi role obrobiť, potom kosiť, žať. Kostolníci
chodili rozkazovať, ale na roľu prišlo málo ratajov a všetko iba mladí.„Čo je to?“ divil sa farár a spytoval sa niektorých už oddelene žijúcich synov, kde
sú otec, strýc atď.„Odkázali, že neprídu. Komu vraj slúžite, ten nech vám obrába, vás platí.“Deti napraviť už nevládali; strhla ich maďarizácia ako povodeň, ale starí vydržali.
Opozdene obrobené role vydali slabú úrodu. Z jarných kureniec tiež chýbala polovička, z
cirkevného zosypu ešte viac; tu kosba, žatva — videl farár, koľko má a koľko ešte bude
mať škody, ak to tak ďalej pôjde.Deti držali s farárom, proti svojim rodičom; ale čo nesvoji gazdovia nesmeli vyviesť
farárovi ani vecheť.Rozmyslel si to farár — a poď ten pekne z dom do domu, že „len mi poďte porobiť, bude
tak, ako bolo, po starom: raz slovensky, raz maďarsky“.Keď ho v prvú nedeľu skúsili, šli mu porobiť a dali, čo patrilo.A tak ešte chvíľu, pätnásť-dvadsať rokov, kázal farár a spieval i po slovensky.
Vrchnosť o tom nevedela a myslela si, že je dedina už dávno zmaďarčená. A ono horkýže!
Ešte potrvalo, kým bolo badať, že slovenský spev už tak hlasne sa neozýva z kostola, ako
kedysi… Starší ľudia vymierali.Ale ešte i potom, keď už zaviedli čisto maďarské služby, pred nimi alebo po nich
probovali vše staručké ženy a chlapi zaspievať bojovnú: „Hrad přepevný jest Pán Bůh
náš!“ Srdcia kypeli im citom, oči svietili svätým ohňom, ale na pľúcach už sedel záduch.
Ustali, uznojili sa, kým vše dospievali. A keď už v istú nedeľu nedovládali iba po:
„Nástroj lidský jest v tom špatný, snadníť jsme my k zmožení…“, hoj, či im smutná,
bolestná mohla byť tá chvíľa… a tisíc ráz smutnejší pohľad na nemé tváre vlastných, umom
i srdcom tupých detí…Dieťa a sliepkaKeď sa sused Slabko druhý raz oženil, mal už po prvej žene šesťročné dievčatko.Pred svadbou dieťa nikomu neprekážalo, ba i nová macocha chovala sa k nemu láskavo.
Na svadbe Zuzku s ostatnými deťmi posadili, uhostili ešte viac, ako ostatné deti z
rodiny, a otec bol rád, že zapustené dievčatko bude mať zas matku, veď sa druhá žena so
Zuzkou láska ani s vlastnou.Trvalo to asi tak do roka, kým žena Slabkova nemala svoje dieťa.S dieťatkom prišlo do domu viac práce, viac starostí. Sedemročná Zuzka mala byť
slúžkou v dome, varovkyňou dieťaťa i žiačkou… a ona nevedela a nevládala ešte ani seba
obriadiť a do školy mala doniesť zapísanú tabuľku i písanku. Pri tej robote dieťa v
poduške jej na rukách plakávalo a Zuzka s ním; keď bolo staršie, zvrátilo sa jej v
slabých rúčkach, na potok tiež ho nemohla macocha poslať, lebo Zuzke brala voda
plienočky…Počala macocha dievča nenávidieť, ustrkovať, buchnátovať, za trest nedala mu vše
„žrať“ a žalovala otcovi, že je nepozorné, nepočúvne, sprosté.Dohováral a potom vybil ho aj otec.Ešte Zuzke nebolo osem rokov, vyhnala ju macocha do služby.„Čo sa ja budem s cudzím pankhartom zlostiť a ho chovať, obchodiť a vši po ňom
zbierať…“O tom čase naučila sa susedovie sliepka prelietať do Slabkových záhrady a pripojila
sa k Slabkových sliepkam, ale večer s vajcom šla domov.Žena Slabkova to hneď zbadala, zrnom, pekným slovom vovábila cudziu sliepku do
komory, uklokala ju a chytila. Mala vajíčko. Zaprela ju, striehla, kým znesie vajce,
zase jej pohodila zrna a tak sliepku priúčala…Sliepka privykla a macocha brala z komory vajcia, a videlo sa jej zo sliepky viac
osohu, ako z osemročnej Zuzky, ktorá už spokojne pásla u gazdu húsky a domov nešla ani
nazrieť, lebo macocha a popri nej i otec nemali pre ňu ani toľko láskavého slova, ako
pre tú cudziu sliepočku…ZachránenýSnúbenica moja nevedela, že som lovcom, a keď som ju doviezol do nášho manželského
hniezda, bolo už neskoro robiť vydaju podmienky. Ale strachovať sa o mňa, to som jej
nemohol zabrániť, ani vyhovoriť.Čo ako opatrný, predsa len doniesol som vše na kapse, na šate zaschlé krvavé škvrny,
a tie ženu až desili, i keď boli zo zajaca alebo jarabičky, ktorá žene ináče veľmi
chutila, hoci šklbala ju so žiaľom, najmä mladú.„Chudiatko, ešte to nie je ani poriadne operené, a už ho zjeme. Sme my len predsa
dravci… ale ja budem vegetariánkou a ty tiež, a nemusíš zvieratká zabíjať a ja sa báť,
že sa ti pritom niečo stane.Tak žena, najmä keď sa robili väčšie hony, v poli, v lese sa nocovalo, brala sa do
ploskej sklenky slivovička, na prípadné ovlaženie úst, ak by človek k vode neprišiel…„Ty za fľaštičku, druhý za väčšiu, tretí bohatí, čo sa im doma rodí, donesú aj liter,
a bude nešťastie… A ja nebudem celú noc spať, aby si vedel, a budem sa báť a plakať…“Viete, ako to také mladé, nežné stvorenie straší-plaší, prosí, tuľká, že keby si sa
nehanbil kamarátov, starých ženáčov, ostal by si ozaj doma.„A ja pôjdem tiež! Ja ťa chcem mať na očiach, aby sa ti pri streľbe niečo nestalo…“„Netáraj, dievča; akože, kdeže ty, keď tam ženy nebudú, a počasie, a zima a dážď,
vietor, a v horách hromy bijú…“Strašíš ženu, tá ťa objíma, že ťa do takej nepohody nepustí; nie, ani nie.„Ale veď ešte nebijú. Ja len, že môže sa stať, zajtra, pozajtre…“„Tak iď, ty tvrdohlavec; ale aby si vedel, že budem aj plakať, ak si pomyslím, že sa
ti niečo stalo.“„Ty moja naiva,“ utuľkal som ženu, nasľuboval všetkých sľubov opatrnosti, aby sa
vyprostil.„Ale keď pôjdeš sám, pôjdem s tebou!“„Pri najbližšej príležitosti ťa vezmem.“Nadišla onedlho. Zberal som sa na zajačka pod Háj. Chodili ta od jari z lesa, na
mladú ďatelinku a kapustu, i čo v ostredkoch pre seba našli. Pravda, v celom našom
chotári bolo ich málo.„Teda poď, aby si videla, ako sa to strieľa, i aký som opatrný.“Bolo teplé odpoludnie počiatkom októbra, žena vzala olovrant do košíčka a šli sme v
besede.„Teraz však ticho! Aby ďaleko nevyskočil. A ty jednou brázdou, ja druhou.“Milá žienka tíško sa kolísala na vysokých podpätkoch po brázde, zarastenej starou
trávou, a v briežku pod Hájom iba keď spiští:„Jaj, ako som sa ľakla,“ a chytila sa za srdce.Vyskočil jej spod nôh zajac.„Mladoch!“ volám a mierim; ale zajko stiahol ušká a krútil sa, nevediac, kam bežať.„Nezastreľ ho, chudáčika, nezastreľ!“ spamätala sa hneď z ľaku žena a prosí tak
dojemne, že som nespustil. Zajko sa vymotal zo starej trávy a uháňal do Hája…„Si dobrý, že si ma počúvol,“ pribehla žienka a vykrútila mi z košíčka kúsok sladkého
kapustníčka.„Ja si zapálim; zjedz ty.“Zjedla; zjedla ešte niekoľko kúskov, ja som si zapaľoval cigarety, motali sme sa čím
ďalej, tým usilovnejšie popod Háj, až slnce sadlo; ale zajačka sme viac nesplašili. Žena
ustala, sadli sme si.„Vidíš, nazdávaš sa, že tu zajacov ako myší,“ s malou výčitkou hovorím žene.„Nazbieram húb pod Hájom. Poď! Ja len, že chudáčik maličký… Keby bol starý býval, nuž
zastreľ; ale mladúšika sa mi uľútostilo…“„Dobre, no. Teda do Hája. Ty pôjdeš napravo, ja naľavo a tak sa stretneme,“ nedal mi
zajac pokoja.Žene sa nevidelo v blížiacom sa šere samotnej ísť, ale šla. Ja som išiel kradmo
naľavo popod Háj, že azda vyjde z neho zajac na večernú pašu, alebo že ho pohne žena,
keď sa bude na druhej strane motať za hubami. Posedával som, postával za kružinami, žena
obišla celý Háj, ale nenahnala zajka ani volaním, krikom, keď ma dlho nestretla a od
strachu odvážila sa volať nežne v zdrobnelej forme moje meno. Konečne musel som sa
ohlásiť a ísť jej oproti.„Jaj, tam ti čosi šustlo,“ držala sa za srdce, „iste niečo veľké… skoro som omdlela…
Samú ma pošleš, a ani sa mi neohlásiš… Rýdziky ti zbieram, razom akoby všetok suchý list
sa zodvihol…“A žena celou cestou mi domov obrazne vykladala, ako sa tam neďaleko nej zodvihol
všetok list…Na večeru spravila nejaké masláčiky s vajíčkom, a keď videla, že ma už prešla
myšlienka na zajačka, pritúlila sa mi k boku, kamarátsky položila ruku na plece a
spýtala sa:„Tak to bol mladoch, ten zajko?“„Hej.“„Chudáčika, bol by si ho zastrelil…“„Čože preto? Na to je.“„On, chudáčik, ešte ani nežil, a už by… Hľaď, on sa ožení, budú mať detičky, veľa
detičiek, a keď pôjdeme do Hája na kvety, na jahody a na huby, a nás tam vidia všetci,
si pomyslia: to sú tí dvaja lovci, čo nám otecka zachránili…“„To len o tebe si pomyslia. Ja by ho bol spálil, nebyť tvojej prosby…“„Nebol by si ho.“„Bol!“„Tak ja už s tebou nepôjdem, keď si ty taký ukrutný človek… A ešte ako ma nohy bolia…
A čo som sa nastrachovala, keď si ma pre toho chudáčika samotnú vyduril okolo Hája…“Viac ráz žena na poľovačke ozaj nebola. Pomaly zmierovala sa s tým, keď som doniesol
zajaca, len keď som o každom tvrdil, že je už starý, sedemročný… Ale vášeň zachraňovať,
čo slabé, maličké, choré, drží ju celý život.SandálkyMuž-otec, robotník na panskom dvore v Čechách, poslal na cestu.Mať len to čakala. Zohriala vody do diežky a šesťročnú Lórku postavila, pokrčila do
nej a neľutovala mydla.Dievčatku šli mydliny do očú, i bol plač.„Akože by si šla taká zašubraná pred pána doktora. Veď to ako keby si k pánkovi šla.“Lórka vo fare u „pánka“ ešte nebola, ale pozná ho z kostola a najmä z koledy: pánko
jej dal prstienok.Včas ráno zobudila mať Lórku, vytrela jej mokrým uterákom očká a obliekla čistý
rubášik, vyšívané rukávce. A že bolo chladno a daždivo, priodela dievča plachtičkou.
Bolo ako biela húska v krpčekoch.Dom a menšie dve deti zverila mať kmotre a s Lórkou sa pohla do Žiliny a Bratislavy.Bola jeseň. Za džberík dažďa, za voz blata. Šli dve hodiny do Žiliny a Lórkine biele
onučky a krpčeky zablatili sa do kolienok. Mať ju i okrikovala i cez väčšie kaluže
prenášala, ale nedalo sa blato obísť.„Akože pôjdeš do sveta a pred pána doktora takáto?…“ trápila sa mať a v Žiline
premyslela…Vošla do obchodu a kúpila dievčatku tvrdé, ale pevné, neohybné žlté sandálky a
červené pančušky. Preobula dievčatko z mäkkých krpčekov akoby do dreváčkov, že Lórka
nemohla chodiť, sťa by jej nôžky v kolienkach boli zmeraveli.„To sa naučí. Len kým si noha zvykne,“ uspokojoval kupec, a mať s dcérkou šli na
stanicu a že do Bratislavy.Sandálky po asfalte pekne klopkali a to Lórku zaujalo, len sa potkýňa, a mať ju
okrikovala, aby dvíhala nohy…Tým vlakom prišlo viac žien i chlapov z okolia žilinského do Bratislavy a strážnici
mali dosť roboty na stanici a na počiatku Štefánikovej ulice vyrozumieť podľa choroby
alebo žiadosti a rozdeliť, upraviť babky i chlapov na patričné nemocnice. Jedni šli ako
chorí — sami nevedia kam; druhí na návštevu svojich chorých detí, tretí po uzdravených.Lórka mala na železnici zo sandálkov takú radosť, že premáhala i plač, keď ju mať i
cudzí pripravovali na to, že zostane v Bratislave.„Bez mamky?“„Neplač; hľaď, aké máš krásne sandálky. Ako nikto v dedine!“„Sandálky,“ opakovalo dievčatko, kuklo si na nôžky a stíchlo v plači na chvíľku.„A že sú ti dobré?“ prihovárali sa jej tetky a mädlili Lórke nôžky.„Tlačia ma… Tuto… Aj tuto…“ ukazovalo dievča a mrvilo sa na lavici.„Len kým si noha zvykne,“ opakovala mať, čo povedal kupec. „Pochoď si troška,“
postavila mať dievča na nôžky.Ale ani nebolo kde sa prechádzať, ani to Lórke nešlo v sprostom, tvrdom, však lacnom
fabrickom výrobku.Mať a cestujúci sa zhovárali a Lórka sama, posadená k oknu, hľadela na svet, a bola
by sa spytovala: čo je toto a toto, ale mať i cudzí zunovali jej odpovedať, bavila sa
sama a celá myseľ a oči boli na sandálkoch, ktoré čím ďalej, tým viac cítila vo
vykúrenom vagóne.„Sandálky, sandálky,“ opakovala si Lórka nové slovo, i boli by pekné, akých nikto
nemá, keby… Omakávala ich ručičkou na miestach, kde tlačili; chcela tajne i vyzuť, ale
tvrdé spinky nemohla hnúť jednou rukou. A druhou?Tú mala Lórka zaviazanú do plachtičky a pod plachtičkou na prskách, lebo už vyše roka
nemôže ju vystrieť v lakti, a práve preto ide mať s ňou do Bratislavy na kliniku prof.
Chlumského, ako dáva čítať, kto čítať vie, kartičku, na ktorú jej napísal doktor adresu.
Je tam ešte i nejaké iné slovo: „or-tho-ped“ — „klin-ika…“ čítajú všetci a myslia, aby
ich to slovo nejak nezamotalo, že by šťastlivo došli…„Ale… Za jazykom potrafíš včuľ aj na koniec sveta,“ poučuje nejaký skúsený občan.
„Teraz i na železnici i v meste všade naša reč alebo česká, a to je tiež ako naša…“„Čože sa jej to stalo?“ spytujú sa cudzie ženy.„Čože sa jej to stalo,“ vykladá mať, „sami nevieme. Len ako nám ona povedala. Malo sa
jej to stať minulej zimy. Kĺzali sa deti na rieke i spúšťali sa dolu bokom za riekou. A
ono, na nešťastie, tiež ušlo z izby, hoci náš otec je prísny na deti i na mňa ako
žandár. Ale bol v humne, mlátil, a dievča sa mi vykĺzlo z chyže. Tam sa zháňali
chlapčiská a ono sa im podplietlo. Schytil ju niektorý galgan za ruku a odsotil. Už to
bolo! Iba keď mi príde dievča s plačom. A ja, hlúpa, okríknem, dievča: ,Čuš, lebo ak ti
otec zvie, ešte ťa zmláti a mňa s tebou.‘ Dievča stíchlo, lebo otec je prísny. Nedá
dieťaťu ani zaplakať. Hnevá sa, že sú už tri a že všetko pojeme, čo zarobí vo svete, a
nikdy nám nie dosť do jari a musí dlžoby robiť. Nevšimla som si ja, hriešna mať,
dievčaťa. Ale keby bolo zaplakalo alebo povedalo, už by som si len bola, čo mi ako ťažko
pri našom otcovi; veď hoci prísny, ale dobrý je na deti. Až keď on zase po fašiangoch
odišiel do roboty, obzrela som si viac deti, a tu vidím, že dievča nevystiera ľavej
rúčky a že do nej nič chytiť, zodvihnúť, podať. Prežehnávalo sa pravou, jedlo pravou,
tak ktože si ľavej všimne. ,A tebe že je čo?‘ A dievča mi teraz už povedalo, čo sa jej
stalo v zime. A to už bolo svätého Jozefka… Ak ti to otec zvie… prešla ma hrôza. Lebo
ich má rád, že sú podarené, čo aj nakričí, že nestačí posielať nám do hrdla.“„Hja, deti, veru zjedia, akoby pálil,“ jednohlasne prisviedčajú si všetci.„Aby o ničom nezvedel, poď ja s dievčaťom k starému Miškovi. Ten napráva u nás
zlomené, vychlopené údy. Bola som ja u toho aj tri razy, ale nenapravil. ,Zastarané,
zrastené, iba zlomiť‘, hovorí. Dieťa sme utrápili, a keď dotiaľ ešte aspoň koľko-toľko
pohlo rukou aspoň k ústam, čo jej ju starý Miško ponaťahoval, teraz už nič, nosí mi ju
ako drevenú. Bože, čo ja hriešna mať robiť? Ak mi to muž zvie, ešte pribehne z roboty a
tu nás pobije, a mňa prvú, že som nedozrela. Má ich rád. Aby mu to nedoniesli nejak
cudzí ľudia, čo sú tam na robote, sadni ja sama a napíš, čo sa dievčaťu stalo a že idem
k doktorovi do Žiliny… ,Aby si mi dieťa ratovala,‘ napísal i naodkazoval mi a poslal sto
korún. ,Bež, a ani ma doma nečakaj, ak to dieťa má byť mrzákom.‘ A ja som chodila i s
dievčaťom i sama k doktorom a platila. Oni naťahovali, ja som naťahovala ruku, mastila,
parila, ale celé leto nič nespomohli, a otcovi sme čoraz napísali, že je ruka lepšie…
Myslím, je jeseň, otec príde z robôt, bude zle s nami. A tak som poprosila doktora, aby
nás poslal k múdrejším doktorom, ako sú u nás. Nuž dnes ideme,“ pritúlila k sebe
dievčatko, „s mojou holubičkou ubolenou…“ a materi vypadli slzy, a utreli si ich aj iné
ženy.„Trápenia na tom svete,“ vzdychla si mladá tvárou, krojom biela mať a vykrútila z
batôžka biele koláčiky.Lórka kúštik zjedla a potom prosila vyzuť sandálky a hneď usnula, opretá o mamičku.Ostatní sotva dočkali konca rozprávky, začali vykladať svoje biedy a choroby, a tak
sa im minula noc. Došli do Bratislavy.Bolo včasné ráno. Pre zobudenú Lórku nevídaný svet a ruch. Ako keby si kuriatko
vyložil. Sotva ju mať zniesla a postavila na nôžky, Lórka spadla. Vzrušená mať postavila
ju zase a vykrúcala kartičky. Lórka, zababušená v plachtičke, potkla sa a spadla medzi
koľajnice. Nič to! Vstala a prvé bolo zastaviť sa, ako naprostred izby, a kuknúť na
sandálky. Jeden sa zamazal. Zohlo sa dievčatko a utrelo si ho holou zdravou ručičkou a
zase kráčalo na stĺpikoch ďalej popri mamke, ktorá ho jednou rukou chránila pri
hlavičke, držiac v druhej uzol batoha i kartičky.Na hlavnom východe hrmotiace autá, krik, lomoz; nestačila mať financom rozpovedať, čo
má v batôžku, púšťali ju von. Dievčatko držalo sa sukne materinej, ale idúc dolu
schodmi, spadlo zase i sa udrelo, lebo sa nemohlo rukami podchytiť. Začalo plakať, ale
vtom si pozrelo na nôžky a spokojné, že sa sandálkom nič nestalo, stíchlo razom a,
pustiac sa sukne materinej, utieralo dlaňou jeden i druhý sandálik.Strážnik medzitým vykladal príchodzím, kam sa im hýbať. Na Štefánikovej spýtali sa
pre istotu znova…„Vy máte najbližšie,“ súdi z kartičky strážnik. „Tu za uhlom, veľká budova naľavo…“Napoďakúvali sa všetci a šli.Lórka dupkala popri materi v krásnych sandálkach zase len neisto, ako včera v Žiline.„Jej, ty máš nové, krásne sandálky,“ obdivuje schválne istý pán, ukazujúc materi
neďalekú nemocnicu. „Predaj mi ich. Dám ti…“„Jejda, vás by tlačili,“ prerušuje mu reč dievča. „Aj som už spadla,“ vyhŕkne s
plačom.„To len kým sa jej na nohu vezmú,“ rozpráva mať, zhýba a napráva rukou, ako by inak
umiestniť v nich nôžky…“„Hej… Keby vás tak tlačili…“ bije si Lórka päsťou po sandálkach.„Ty by si vari krpčeky chcela?“ spytuje sa pán.„Dajte mi ich, mamka, lebo ešte zase budú schody, spadnem.“„Vyvediem ťa za ruku,“ berie mať Lórku a kráčajú proti klinickým schodom.„Tak, čo ti je, dcérka moja?“ spytuje sa otcovsky pán profesor.„Tlačia ma sandálky, potvory!“ hľadá bystré dievčatko v prvom rade pomoci od týchto a
prv, než by mať mohla začať rozprávku o vychlopenej ruke.[1]Dejepis, zemepis. | Tajovsky_Uhrabky.txt |
Výjav 1.Žigmundovo[1]družstvoŽIGMUND:Vy, druhovia mí, rozpovedzte mi,čo to tu za kraj a čí to chotár?Či pod vášho je kráľa a zákon,či našim rukám lakotná korisť?Okolie mne je z tohto pozorišťaaspoň zbla cudzie; nepomniem,či by tu naše krížané cestyboli sa zahli.BOLEHLAV:Oku je cudzí,však ušiam, vodca, dobre znaný kraj,známejší ešte svojím vladárom,s ktorým sa náš spor a jeho rvačkastretli neporáz, jak pes a mačka.Pamätáš Sivka,[2]bujného rumáka,koho step žírna schovala Kolchidy,[3]na ktorom v poliach války si jazdiljak búrka a smrť? Pomnieš jeho skona loskot sudby nás s ním dočiahlej?!ŽIGMUND:To vše pamätám a nežiadanáspomienka len ma zachmúri.Bo na Perúna,[4]jeho slávny hrom,nikdaj taký stín k mej cti sa neskmotrila žlčnú obidu nič tak nerozhrialo,jak tá nenadálosť.Ten charý, zhrošilý, pošinutý pencel,vyziabla plánka, zmrzlá babečka,okleptavený lopúch, vysmradlý chren,starigánsky stargáň, vystarený Staraj![5]A sprepadená s ním i udalosťkľud mi v žiar honí — a číra spomienkarobí, že hanba a hnev mi zo žílvyteká a lomozí stavbou mých údov.BOLEHLAV:Nie jeho chrabrosť, premysel — náš neduhspôsobil ten špľach a s ním omrzlosť!Nebe to samé — a nepredzretášaľba osudu, čo s človekom si hrá —Dávid nepatrný zráňa Goliáša,nezbytná mucha leva podrážaa veľkosť sama pre svoju veľkosť,nespracúc v sebe sa na malom štrbí,ktorej by tá časť ho jak prach zdúchla.MELÁK:Ani premudrovať, ani prehnevaťnad spôsob mužu sa nesluší,kým spamätanej krivdy sa hnev žúria ľutovaním hanba sa morí —tadiaľ muž času, nedbajúc prešlé,slepo neveriac budúcnosti klamnej:konajúc myslí a mysliac konáa tak nezdaru úklad obhráva!Sem ruku v ruku! Tamto Staraja hrad,s ním jeho telo — a ak chce boh — i duch!Len vtipno a rezko!Na váľacej púti s nami hrom jazdí —len nie viac vtipu, jak z vôle vystane,a jak z vôle vstáva nie menej srdu!ŽIGMUND:Čakaj! Ó, jak je duch k pestve hotovýsnadno — a vážnosť jak vďačne šaškuje.Na moju bytnosť nič mi nie milšie,jak že ten Všadebol raz sa z svej ochotyprekotí a že Macka[6]hudby bažnéhonaučím húsť, jak hodno učňav štepe kálanom — a tón dávaťpo škále mých kyjov.SLIVOŇ:Ja prajem len,by náš žart žrebec bol s mrskným kopytom,jeho netrebnosť psom, čo ho chytá.ŽIGMUND:Na tom sme rovní! Čo fígeľ, to groš!Nech žije voľnosť, vtip, žart, dobrodružstvo!Včuľ každý, čo máš fígľov zásobu,vysvieť z dužného vynálezov krámu!MOHÁR:Starý srd a mladá pomsta! Dávny ženích a mladá drnda. Kým pomsta srd na medovej nitke
vodí, srd čuší; ako kým nevesta ženícha s turáčoky, pagáčoky, pišťoky a lišťoky drží sa
šmúriť a neveseliť, kotácať, a nie ukľudňovať, hrešiť, a nie tešiť — je vina múdrosti a
dobrej brucha kuchyne. Za to myslím, že by pomsta v žiali a nevesta netrúfom do svojho muža
schopnosti znivieť, zmoriť a zabiť sa nemala; a že by naša múdrosť dostačila reznou čiernou
pomsty polievkou naliať, až by od nej zmámorený stržeň svojho vyhrážania vysilil.ŽIGMUND:Tvoja múdrosť je ako hlbkosť morskáa tvoja výrečnosť ako vysokosť nebeská!Dľa tvojich dôsledkov more sa v nebi zrkadlí a tvoje slová, hladina morská zrkadlená,
tratia sa v nedočiahlej výstrednosti tvých pochopov. Máceš, láceš, pláceš! Máceš za
rozumom, ako pes vetrí za misou halušiek; láceš svým výpraskom chrbát druhých a stavíš
svoje bydlo telové na príkrov kyjového dažďa, buchnátového krupobitia a plamenných medzi
oči praskov; a pláceš — pláceš svoj ako mesiac prepodobňujúci kabát, na ktorom záplata
záplatu drží.SLIVOŇ:Tak ako časom dakoho zodratý vtip!ŽIGMUND:Dakoho, Slivoň dakoho? A predsa, keď sa spýtať smiem — koho, prekristoverany, azdaj len
seba nemyslíš?SLIVOŇ:Myšlienky moje sú ďaleko odo mňa.ŽIGMUND:Och, až priďaleko — tak jak východ od západu.T.:Oj, ďalej — bo kde západ, tam bol aj východ; a kde niet východu, niet ani západu. Ďaleko
stojí — ako byť od nebyť — a sneh od teploty.SLIVOŇ:Viete, kto je blázon najväčší?T.:Kto dôjde mieru tvoju!SLIVOŇ:A kto druhých potvára, keď svoju múdrosť dosvedčiť chce, keď podsotený padá znovu — tak
ako vy; a keď sa s pominutými háda — tak ako ja včuľ s vami!(Obráti sa a píska si.)ŽIGMUND:Grobianstvo slávi hlúposti,pozlátka chce rýdze šľachtiť!BOLEHLAV:Nášho raráša slovmi nezabijeme,a plodnosť vtipu, čo sa len páči,kým neprehnaný z prameňov duchasa váži, melkým a jalovýmnezmarme puchom durmania.ŽIGMUND:Ťažko je líšku z dúpäťa vyhnať,a za to radno na lupe klepecpostaviť, v čáke kým sa ulapí.Jeho ložište mátrať nebudeme,bo zlé vyškiera zuby von z diery,jazyk červený pajedom lechce,srsť sa ohnivá jak šidlo ježí.Ale v úlisnej’ od samej líškyúlisbe, v vábnom pretvare sebazosnujme sieť mu rietnu jak štvereň,na ktorej podvod povedie lakomosťa dobádaný smäd soľou spojí.Kto má jak herec obleky rázovna premenu dosť — ten zná byťjak sám žiaľ smutným, tvrdým právnikom,ženbárom kol žien a karas v hodách,tur v válke, v chátre jazyk sprostosti,obradný v paláci, jak kňaz u oltára,veľkojavný mudrák, náročný veriteľa na pošpás i šašo a morus.To bude nášho podniku víťaza paskudníctva uznalosť vyhrá.Pôjde do zámku a tam nasadítú sovu nočnú proti nám,kýž by ten, čo pôjde, bol namidakde na púti idúcej k zámkuprepaden, zmláten jak kás svých peniaz.Ten samý, upiac, nech vyzve jehohrdinnosť v obraň biednych pútnikov,namítaných všetectvom zákerníkov,obchod okolia plašiacich, že krajsa stal zverincom z vľúdnych prívetova smidka chleba požernou žvamou.Keď tak vylákaný z svojho steliskavyjde na honbu, ho zaklieštimea útočište mu zatarasíme,tak vytvoríme pred vyviaznutím —bude nám v hrsti — si ukúsimez celého v chuť.SLIVOŇ:Za strašidlo, bubon, durkáč, za poctivého remeselníka napašmania, za majstra
nastrojenia, za Prométhea bábok, kráľa lútok, za vecheť vytuchlých vatier, za poškrabníka
svrbiacej hlavy, za honca, volavca a výsadníka — privolením mojej voliacej vôle volím,
menujem a porúčam nášho dobre troviaceho, nezdrhlavého, po smelom postavení svojho chrbta
na partačkách výborne známeho stálca, zaťatého rytiera, pána na všetkých drobtách,
výmäskoch a pozostatkoch s nevyčitateľným prímením, s nevymenovateľným menoviskom
menovaného a dlho-dlho vyslovovaného, pána pána Nechtohryzel Urputovič Bolehlava.ŽIGMUND:Nech žije hora, túreň a rumy,tak budú drozdy, vrany a sovy!Vivat, Bolehlav, tak v nedojepeneumrie zdar a vážište bez šťastia.Teraz čo každý máte dar zľaknutia,pre milosť všetci — ta mu ho prepusťte.Bo, ač by trafil, či sic netrúfam,miesto zajaca jak jastrab zhrmieť,my by sme boli jak pes na vode,čo z zisku druhej prvú kosť tratí!BOLEHLAV:Výborne vyčačkaný som ja vám, to je pravda. Však ale aký pán, taký krám. U vetešníka
svetlo nevidevší rukopis nehľadaj! Ja idem, kde ma vaša lakomosť ponúka, moja pomsta núti
ísť. Z celej výpravy radšej by som plakal, ako sa s vami radoval. Ale pomsty mojej smäd je
väčší ako prúdivosť mojich sĺz. Keď tam zájdem v tom tmele, rieknite: „Dobrý, nebohý
Urputovič, ktože už bude námestníkom našich bôľov hlavy?“ŽIGMUND:Kebych ja bol kňaz, ver by v rozchod ťa pomazal.SLIVOŇ:Kebych bol more, dal by ti brod lodí.MOHÁR:Kebych bol hromom, dal bych ti úder.T.:Kebych ti bol trest, stal by sa ti med.BOLEHLAV:Ale že ste všetci holomci a neznabohovia,tak ste iba na krkavcov dobrí!VŠETCI:Aha, jarabých, hrmenných a okovaných sto hromov sa prepálilo!(Preč s laním.)[1]Žigmund— Autor meno uvádza dôsledne v skratkách: „Žig.,
Ž.“ Podľa kontextu by mohlo ísť o historickú postavu neskoršieho českého kráľa a
nemeckého cisára Žigmunda, známeho najmä podlou účasťou pri martýriu majstra Jana
Husa v Kostnici 6. júla 1415. — Vozár však mohol mať na mysli aj Zápoľského syna
Jána Žigmunda, ktorý sa za pomoci Turkov v 16. storočí chcel stať uhorským kráľom
(vybojoval však len Sedmohradsko).[2]Sivko— meno koňa, pripomínajúceho legendárneho Šaraca kráľoviča Marka zo srbskej hrdinskej epiky (sivý — šerý)[3]Kolchida, Kolchis— krajina na východnom pobreží Čierneho mora, v ktorej sa ryžovalo zlato; z gréckych bájí je známa v súvislosti s legendou o nadobudnutí „zlatého rúna“ — bohatstva[4]Perún, Parom— staroslovanský boh hromov a bleskov — iné jeho meno: „Eliáš“ (nie známy židovský prorok); v kontexte vo význame „naboha!“ — používané aj ako nadávka: „doperúna! — doboha!“[5]Staraj— z kontextu hradný pán: historicky nepodložená postava[6]Macko— medveď na retiazke potulných komediantov (tak medzi dedinskými deťmi aj neskôr, ba vlastne až donedávna) | Vozar_Fragment-dramy.html.txt |
Na úvodBolo to kedysi uprostred šesťdesiatych rokov, keď som sa pustil do písania bábkovej hryBotafogo– žil som vtedy na voľnej nohe a aj moja žena ešte iba
študovala. No hoci sme už mali jedno dieťa, nehladovali sme: uživili nás tantiémy z mojich
prekladov pre divadlo. K divadlu som inklinoval aj ako autor. Hoci od hryMahujá,
krásna Cigánka, uvedenej v Slovenskom rozhlase v roku 1957, som sa už pomaly
desať rokov z uvedenia nijakej svojej novej hry neradoval, väčšina toho, čo som v tom
medziobdobí napísal, aj keď to vyšlo iba v časopise, knihe, alebo vôbec nevyšlo – mierila
na javisko. K divadlám som mával blízko aj topograficky. Z podnájmu na Vysokej ulici, do
ktorej sa dívalo nielen naše okno, ale aj okná divadla Nová scéna, sme sa v roku 1963
presťahovali do domu na rohu Cintorínskej a Francisciho ulice, a odtiaľ to zas bolo iba na
skok do Štátneho bábkového divadla sídliaceho na Dunajskej. V ňom ako dramaturg a režisér
pôsobil vtedy môj priateľ Vlado Predmerský, a tak sa stalo, čo sa malo stať: to on ma
nahovoril, aby som napísal hru pre bratislavské bábkové divadlo.Jeho návrh bol veľkorysý, ničím ma vopred neobmedzoval. V dobrom slova zmysle mi prácu
skomplikovali len vlastné úvahy. Nepochyboval som o správnosti zápasu dobra so zlom, ktorý
nikdy v bábkových hrách nechýbal, no zároveň som bol presvedčený aj o správnosti zápasu s
čierno-bielou „estetikou“, ktorá sa pokúšala zotročiť naše umenie najmä v päťdesiatych
rokoch minulého storočia. Ako štít proti nej si moja básnická generácia vytvorila program
zmyslovo-konkrétnej poézie. Ako dramatik som si vytvoril ešte aj ďalší štít, ktorý som si,
len tak pro domo sua, pomenoval hrou na hru. Výzva Vlada Predmerského ma nadchla o to viac,
že práve v hre pre bábkové divadlo som videl príležitosť tú svoju hru na hru hravo
predviesť.Čakanie na hravosť sa však trochu pretiahlo. Dnes si už nespomínam, kde to viazlo, viem
len, že hru o figliarovi, ktorému som dal meno Botafogo, som začínal písať zas a znova a zo
zbytočnej netrpezlivosti som ju napísal nie v jednej, nie v dvoch, ale aspoň v desiatich
verziách. Vlado Predmerský umožnil ich prečítanie aj mladému žilinskému režisérovi Jánovi
Hižnayovi, ktorý si potom vypýtal odo mňa súhlas, aby z nich smel urobiť koláž. Tú koláž
uviedlo žilinské bábkové divadlo dokonca o pár dní skôr než bratislavské bábkové divadlo
hotovú hru.To, že je hra hotová, som skonštatoval až vo chvíli, keď sa mi podarilo nájsť pre ňu to
správne aj-aj riešenie, čiže zároveň postaviť aj zrúcať jej dramatický konflikt. Nájsť ho
mi pomohla maličkosť – protirečivá súhra slov zajať a zaujať.Napokon, 18. mája 1966, nastal deň tej pravej, čiže bratislavskej premiéry. Hru nazvanú
tentorazFigliar Botafogonielen dramaturgoval ale aj režíroval
Vladimír Predmerský. A odvtedy až dodnes putuje po rôznych javiskách. Nehrajú ju iba
bábkové divadlá – medzi najvydarenejšie uvedenia patrilo napríklad predstavenie VŠMU, v
ktorom exceloval živý Botafogo. A napriek tomu, že princíp tejto hry tkvie v zdanlivo
nepreložiteľnej zámene slov, dokázali si s ňou poradiť aj prekladatelia v iných krajinách.Ľubomír Feldek | Feldek_Botafogo.html.txt |
OsobyBORIS GODUNOV, cárMÁRIA, jeho manželkaFEDOR, ich synKSENIA, ich dcéraGRIŠKA OTREPIEV, samozvanec pod menom DimitrijaMARFA, cárica-mníška, matka ubitého DimitrijaJÓB, patriarcha moskovskýGRIGORIJ, SEMEN, IVAN GODUNOVCI, príbuzní BorisoviDIMITRIJ ŠUJSKÝ, švagor cárovEKATERINA, jeho manželka, sestra Márie[1]VASILIJ MOSAĽSKÝ,[2]PETER BASMANOV,[3]VASILIJ GOLICIN,[4]TATEV,[5]BOROŠIN,OGAREV; bojari ruskíKORELA, hejtman kozákovNIEBORSKÝ, vodca družiny poľskejJAKUB MARŽERET, zeman francúzsky v službe ruskejVALTER RÓZEN, zeman livonský, náčelník nemeckého plukuNIKIFOR, LEONID; mnísiREITLINGER, lekár a astrologSERGIJ MOLČANOV, potomný druhý samozvanecŠČEKIN, jurodivýGLIEB, sedliakTIMOVSKÁ, sedliačka[6]Vyše týchto mešťania, vojaci a žilci ako osoby nemé.(Dejište Moskva a Putivľ r. 1604 — 1605.)[1]Ekaterina,manželka Dimitrija Šujského, vykreslená
shodne s autorovým prameňom.[2]Vasilij Mosaľský,mal takú úlohu, akú mu autor
dáva.[3]Peter Feodorovič Basmanov,zradil Fedora Godunova a
prešiel s vojskom k samozvancovi. Zavinil, že samozvanec dal odsúdiť na
smrť Vasilija Šujského, ktorému však potom — na svoju záhubu — dal milosť.
Basmanov márne vystríhal svojho pána (Lžedimitrija I.) pred hotovým
sprisahaním a zahynul s ním v paláci 16. mája 1606, lebo ho prebodol
Tatiščev.[4]Vasilij Vasiljevič Golicyn,po Borisovej smrti
prestúpil k samozvancovi, ale potom bol z prvých účastníkov pri jeho
svrhnutí. Za Lžedimitrija II. bol druhým vojvodcom vojska Šujského, ale r.
1608 pri prvej srážke sa dal zbabele na útek. Zúčastnil sa na svrhnutí
Šujského a bol členom posolstva do Žigmundovho tábora pri Smolensku, kde ho
s ostatnými ruskými poslami ponechali v zajatí.[5]Tatev, Borošin, Ogarev, Korela, Nieborskýsú
vykreslení podľa autorovho prameňa.[6]Nikifor a Leonid, mnísi, sedliak Glieb a sedliačka
Timovskáasi nie sú historické osoby. Sú to vedľajšie osoby,
potrebné pre dej. | Zaborsky_Pad-Godunovcov.html.txt |
MottoHVRRÁ!IVNOŠI KORVNY VAIKOVEI!VIKVITLAŠIESTEHO MESIACA, ŠIESTEHO DŇASLOVENSKEI LIPENOVÁ SLÁVA! | Sladkovic_Svatomartiniada.html.txt |
Rád by ja…[1][2]Rád by ja činom ožiarené čelávenčiť — Bože môj — ale pusto všade!Nekvitnú kvety po tom rodnom sade,Dodola ešte ku nám nedospela.Len viera slnkom nech tú pôdu zhreje,a vôľa dobrá jarným vetrom veje:životná sila zahrá v mŕtvej hrude,i čoho nieto, to, dá Boh, že bude.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Dobšinský prepísal atramentom na list B str. 2 cez pôvodný, ceruzkou písaný Bottov
text. Uverejnil v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 458. | Botto_Rad-by-ja.html.txt |
1Kto nezná pána Šúplatu? A jeho šmatlavú ženičku kto nevidel na rínku v Bruchoslaviciach?Hop, ale hop! Čože sú to za otázky v zábavníku Nitra?Tak je, páni moji a panie moje, prosím za odpustenie. Ja som veru myslel, že som v
bruchoslavickom kasíne,[1]a medzitým to nie je tak, lebo stojím teraz pred veľacteným slovenským
obecenstvom, najmä tým, ktoré číta Nitru.Musím teda ab ovo začínať, aby aj moje láskavé obecenstvo vedelo tak, ako každý
bruchoslavický obyvateľ — či je ženského, či chlapského pohlavia — vie, ako sa pán Šúplata
oženil a ako sa to stalo, že si priam na Tri krále tohto roku pojal za svoju vernú a úprimnú
manželku terajšiu teda pani Šúplatovú.Náš nastávajúci dej pripadá na koniec minulého a počiatok prítomného — nie storočia, ale
roku. A zato táto prvá slovenská noveletka je dačo najčerstvejšie v našej literatúre tohto
nielen roku, lež aj — očúvajte — tohto storočia! A preto ja viem, čo už čakať môžem od
láskavého čitateľstva: samú úctu, samú poklonu, samé uznanie, samú chválu, lebo ja samý prvý
podávam slovenskú noveletku na ukážku a na pochválenie.To očakávam, vopred sa osvedčujúc, že už raz bez chvály spisovateľom byť nemôžem, ale
najmä spisovateľom takým zaslúžilým, spisovateľom prvej slovenskej noveletky.Náš dej sa začína na Silvestra a skončí sa na Tri krále. Naša noveletka bude teda: Od
Silvestra do Troch kráľov.Ecce — aká to novitas![2]A ešte keď pomyslíme, že je to čas, čo len priam teraz odišiel, zadivíme sa, ako
Nitra k takejto novinke prísť mohla. A to všetko nielen nám, ale aj pánu redaktorovi na nemalú
česť slúžiť musí. Nech pritom mlčím o najväčšej výhre láskavého čitateľstva, ktoré sa tak
zabaví pri prvej slovenskej noveletke ako pri nijakej inej.Ale, aby nám dakto nepovedal, že sa len sami chválime, bár sme ináč presvedčení, že dobré
sa samo chváli, pristúpime už radšej len k samej historke.*Na Silvestra večer sedel vo svojej chyži pán Šúplata Ďorď, aspoň sa on takto podpisúval,
keď komu maličké napomenutie ohľadne zloženia interesu alebo kapitálu posielal. Bol to, ako už
teraz každý šípiť môže, slovenský kapitalista.Toto bude náš hrdina, takže sme mohli bezpečne aj po jeho mene našu noveletku pomenovať a
ani kritici zo Včely by nám to neboli mohli nadhadzovať ako zlé; ale máme pätnásť príčin, pre
ktoré sme túto prvú slovenskú noveletku len tak pomenovali, ako stojí už na jej čele napísané.Teda nášho Šúplatu znali celé Bruchoslavice ako bohatého kapitalistu, všetky
bruchoslavické panny ho mali vo svojich lajstroch ako mládenca zapísaného, klebety kmotier ho
každú jeseň a každý fašiang ženili a páni Bruchoslavičania, čo dolu Váhom išli, znali ho tiež
dobre a vyhýbali mu na ulici jeden pred druhým.Mal on všetkého dosť, len jedného sa mu nedostávalo, len jedno nešťastie ho naháňalo, a to
bolo — neborák Šúplata nemohol sa oženiť!— Hí, — zhíklo razom sto na vydaj súcich panien.— Hí, to je zázrak — pokračujú v začatej piesni udivené Klebietkoviech tetky.[3]Ale ináč je nie, náš Šúplata, hoc priam bol bohatý ako rarášok, predsa sa nemohol oženiť a
i teraz, na Silvestra večer, nachádzame ho v rozpakoch lásky a ženby.Bol on zavčerom už ako na isté u Kačenky Kriklákoviech, ale že tatko nechce Kačenke viacej
ako päťtisíc vyčítať, odišiel náš hrdina nahnevaný a teraz sa priam pristrojil a vystrojil k
druhej, lebo čože je jemu nájsť si frajerku? Tisíce má, dom má, všetko má — milý pán boh vie,
čo je to, že sa len oženiť nemôže!Oholil sa teda na Silvestra tak hladučko, že hoc priam ten ostrý čas dosť bol sporý v
oraní jeho okrúhlej tváričky, predsa tak ulízane vyzeral, ako čo by ešte len k štvrtému
krížiku sa poberal, bár kto ho dobre znal, vedel, že dnes o polnoci vhabe do piateho.
Doťahoval on teda priam päťdesiateho roku svojho života.V tomto teda okamihu, v ktorom mu čas toho päťdesiateho Silvestra na chrbát vytína,
rozmýšľa usilovne o tom, ako by už predsa raz mohol zlomiť tie reťaze mládeneckej slobody.
Lebo to povedať musíme, že sa bol pánu Šúplatovi tento stav slobodný už celkovito spríkril a
znechutil. Tak to obyčajne býva pri tých starých mládencoch, že sa im aj to, po čom prv
pachtili, naposledy zneľúbi.Pán Šúplata sedel pred zrkadlom, a my, aby sme sami nemuseli opisovať nášho Ďorďa,
postavíme len to zrkadlo pred láskavé čitateľstvo, aby ho samo vidieť mohlo. Ale zrkadlo
musíme opísať.Cez prostriedok beží hrubá čiara, a to je rozpuklina skla — vari bolo veľmi silné a od
sily sa puklo. Jeho rámiky a malý fioček boli z hrubého papieru, pooblepované pekným,
kvietkovaným papierom. V tomto puknutom zrkadle vidieť krivý nos a nadrapené oko. Ale to sa
len tak zdá, lebo Šúplata má nos ešte dosť rovný a jeho oko je tiež na svojom mieste. Vlasy sa
mu na hlave trochu pobelievajú, ale čo sa ktorý len trochu väčšmi zabelie, hneď ho pán Šúplata
čímsi potiera, takže keď vstal od zrkadla, jeho hlavička ani len nemyslela na šediny. Ale aké
sú oči, to sa v zrkadle nedá dobre vidieť. Už neviem, či sú ozaj také akési pomútené, a či je
sklo na ňom zaprášené a pomastené, keď ho Šúplata vždy prstami utieral, aby len dobre mohol
všetky biele vlásky vidieť a tak každý natrieť. Zuby má pekné, čierne ako havran a komu sa
také páčia, nemá nič nad ne krajšieho. Postava sa celá síce v zrkadle nevidí, lebo nevážilo
päť centov a neviselo na dvoch klincoch od povaly až po zem, ale nakoľko sa dá súdiť podľa
hlavy, ktorá celé zrkadlo zapĺňa, nie je malá.Naveky sedieť nemohol, to sa vie, najmä keď sa kamsi strojil. Zato hybko skočil zo stolice
a dal sa prechodiť po svojej chyži a sám so sebou rozprávať.— No ale ad animam[4]ma už viacej Silvester nenájde v tomto stave! Akokoľvek, ale ak by s tou Ľudmilou
Hovorkoviech tiež nič nemalo byť, pojmem si za ženu tú najchudobnejšiu meštiansku dievčinu v
Bruchoslaviciach na truc všetkým tým bohatým frajlám! Ale seba predsa nedám za päťtisíc
zlatých! Ebugatta![5]Ja mám len na hotových veksľoch stotisíc a Kriklák sa mi nehanbí päťtisíc so
svojou dcérou dávať. A keby nemal, už by som ani slova nepovedal, ale takto — mohol by si za
šťastie pokladať, že som sa otrel o jeho dom a len za to jedno päťtisíc odrátať!Tu zamĺkne a trie si čelo tak, akoby chcel z neho jednu tisícku vyvalchovať. Po dlhšom
rozmýšľaní, prechádzaní sa sem-ta, krútení hlavy, vyvalil sa na posteľ prikrytú kobercom, z
ktorej ale odrazu vstal a akoby tým hodením sa na posteľ šťastná myšlienka bola do jeho veľkej
hlavy vletela, takto sa dal o nej nahlas rozmýšľať.— Hm, hm, to je pravda, že Ľudmilka sa vraj za kýmsi iným blázni. Toho sú už plné
Bruchoslavice. Ale akože by aj nie! Mladé je to, pekné je to, ohnivé je to, a Šúplata Ďorď bol
už vtedy do sveta súci šuhaj, keď ktosi pánbohvie kde bol! To je všetko pravda, ale, ebugatta,
za stotisíc veksľov sa čosi len môže a ktosi by rád bol, keby toľko hárkov papieru na
spisovateľské čarbaniny mal, ako ja tisícov mám. Nuž a naposledy, ebugatta, čože chce aj sama
Ľudmila! Nechže sa probuje najesť tej svojej krásy — a inšie čože má? Keď sa Hovorková
nahnevá, nuž vnučka pôjde do služby. Že je ona dedička, to je pravda, nuž ale priam zato musí
tak tancovať, ako jej babka hvízda, a keď by sa mi takto stará naklonila, vnučka si veľa
nepomôže.Hore sa teda, Ďorde, hore sa, len okolo starej sa zakrúť! A táto sa mi pozdáva, ebugatta,
len toť nedávno sa mi pekne na ulici prihovárala! Že vraj —,Herr von Šúplata,[6]prečo sa nepáči aj k nám dakedy? Ej, ej, už hen do Kriklákov vedia nazerať?‘ — A
držiac ruky vo vreckách na zásterke, tak sa ku mne tvárou nakláňala, až to radosť bola! ,Nech
sa páči, nech nás navštívia‘, tak ešte zďaleka na mňa volala. Ani raz nepoviem, že táto osoba
dačo nezmýšľa. A čo sa bohatstva týka, to viem, že ak lepšie nestojí ako ja, tak ako ja iste
stojí. Role má všade tam kde ja, bola by komasácia hotová; a mimo toho má v Mlákach, pod
Šibenicami, v Lašidovej, a všetko hodné fľaky lúk a nivy a v horách tiež pekný táľ. — No, ad
animam, to by bolo, to bude, Ďorde, hore sa!Celý naradovaný, vysmiaty, vytešený, držiac pravú ruku na brušku, ľavou rozhadzoval v
povetrí a prechodil sa po chyži, chvíľami zas si svoje vymastené vlasy uhládzal, k lícam
pritláčal, až naposledy pekne potíšku si aj širák na hlavu postavil, nový kaput[7]vykefoval, čižmy ručníkom trochu pooprašoval, trstenicu so strieborným okutím vzal
do ruky, až sa takto šťastne namyslený a nacifrovaný na nové vohľady vystrojil. Len chvíľa
ešte a — nik by ho nebol viacej doma našiel. Ale vtom ho jeho vlastná kuchárka musela zabaviť
a zadržať.Bol to pekný domáci výjav zo života jedného bruchoslavického boháča a priam zato škoda by
bola nevidieť ho celý celučičký.Náš Šúplata nedržal veľa na kuchyňu a ako dôsledný Bruchoslavičan nasledovne ani na
kuchárku. Jeho Ilona bola kus obyčajného človiečika s tým, pravda, neobyčajným znamením, že na
jednu nôžku trochu zatŕhala, pritom ale hrbatá nebola, aj zuby ešte dosť husté mala,
sprostučká bola tiež, to je síce pravda, ale keď si pomyslíme, že bola zas veľmi schránlivá,
verná a spravodlivá, teda aj to ta ušlo a pre pána Šúplatov tichý a pokojný dom mala aj tú
krásnu cnosť, že bola už väčšmi stará ako mladá a mladá chasa nemala sa za kým vláčiť.Priam na Nový rok, teda zajtra podľa nášho vyprávania, minie sa dvadsať rokov, čo
spravodlivo u Šúplatov slúži, a tak je už celkom zrastená s domom nášho Ďorďa vystrájajúceho
sa do vohľadov.Teraz teda, ako chcel Šúplata na zálety ako krahulec zo svojho hniezda vyletieť, plný
myšlienok, ktorými bude strieľať do srdca babky a vnučky, otvoria sa dvere dokorán a dnuka
vojde jeho dvadsať rokov spravodlivá kuchárka Ilona. Vpálila dnuka tak hybko, ako čo by nikdy
nebola na jednu nohu šmatlala. Ukrývajúc dákysi kúštik papieru pod zásterou, počala skoro
detinskou radosťou štebotať.— No, kamže, kam, takto vystrojený, mladý pánko? Neviem, či už takto do druhého Silvestra
svoji budeme, oni už čosi naozaj zmýšľajú, a dobre majú. Hovorím, prvý raz teraz od dvadsať
rokov, že dobre majú, lebo veru mne sa už tiež odnechcieva toho služobníckeho chleba. Prv som
sa bávala tej panej, ale teraz, ako hovorím, nech len spánombohom hľadajú si dáku.Pri týchto rečiach tak zaľúbene hneď na svoju ruku, hneď na svojho pána pozerala, že sa
naposledy samému pánu Šúplatovi, ktorý sa ináč k Ilone ukazoval mrzutý, zachcelo zvedieť, čo
sa Ilone porobilo.— Nuž, hovorteže, Ilona, hovorte, čo vás také dobré nadišlo, že ste takej dobrej vôle? —
prihováral sa Ilone Šúplata, nepokojne prekračujúc z nohy na nohu a usilovne po kuchárkinej
ruke okom strieľajúc.— Ej, nie tak, mladý pánko, — odpovedala Ilona, — nie tak chytro, ja mienim tajomstvo
svoje…— Á — tajomstvo! Teda tajomstvo, — pretŕhal pán jej reč.— Áno, áno, tajomstvo moje chcem u seba zadržať až do istého času, ktorý nie je ďaleko.
Oni nech len idú, kam sú tvárou obrátený, ako hovorím, prv som sa tých ich záletov čosi-kamsi
bávala, ale teraz už tie časy pominuli a ja ich sama k frajerke vystrojím.A pozrúc na zavretú ruku, rozosmiala sa.— Hehehe, mladý pánko, nebudem ja tak dlho s touto ceduľkou chodiť a na sobáš čakať, ako
oni s tými ich papierikmi za ženou chodia a sobáš hľadajú.— Nože, no, nerob daromné histórie, a povedz, čo to máš v ruke, vari si dáku šajnu[8]našla! — a hľadel akosi závistne na ruku.— Aha, šajnu, — skočila mu do reči Ilona, — veď šajnu, hej, hej, šajnu, ale akú šajnu!
Keby také šajny mali, sami by im boli radi. Len neviem, či mi túto šajnu budú môcť, mladý
pánko, premeniť, už čo sú priam aký bohatý, ale premeniť ju — a vtom si čosi rozmyslí a s
tajomstvom vybúši, akosi víťazoslávne pred Šúplatom rozvinujúc žreb z veľkej lutrie.Šúplata, zazrúc žreb, ani nevedel čo robiť od veľkého hnevu, hneď sa chcel smiať, hneď
hrešiť, čo mu to nijako do rozumu nešlo, ako jeho kuchárka môže tak nemilobohu peniaze do
lutrie vyhadzovať, čo i tak za svojho života ani len raz neurobila.— Nuž ale kieho čerta sa vám porobilo, veď ste vari len nedali päť zlatých v striebre za
tento kúštik daromného papiera?Ilona počala už z krivej nôžky na rovnú prestupovať, keď tieto slová očula, pomaly aj oči
vypliešťala na svojho pána a nevedela si nijako vysvetliť ani tých päť zlatých v striebre, ani
ten kúštik vraj daromného papiera, lebo si ona ani ináč myslieť nemohla ako tak, že v tom
slova pravdy niet. Dala za papierik šesť zlatých v striebre, a to si môžeme myslieť, že by ich
za daromný papierik nebola dala.Musí byť dačo vo veci! Ilona, bár bola už trochu poľakaná, predsa ešte nevypadla celkom zo
svojho humoru a začala, rozumie sa, so smiechom:— Hehehe, mladý pánko, nedala som päť, ale šesť zlatých v striebre za tento papierik; ale
to si — hm, to si veru vyprosím, aby mi ho daromným papierom menovali! A dvestotisíc zlatých,
ktoré zaň dnes-zajtra dostanem? — Čo — dvestotisíc zlatých? Myslia si, že neviem, čo mi banka
vyplatí za túto ceduľu?— Hahaha, och, ty biedna šmatlinoha, ešte mi banky bude spomínať! Ktože ťa to takými
bankovými nádejami nakŕmil? Veď ja viem, že je to lós na dvestotisíc zlatých, ale ty, hus
sprostá, musíš si pomyslieť, že takýchto lósov je nekonečné množstvo, z ktorého teba veru
sotva vytiahnu.— Ale veď mne ten strapatý žid Renzef s istotou povedal, že akási banka vo Viedni bude
túto ceduľu vari pozajtrajšku, či kedy, ale iste dosť skoro vyplácať. A to je žid statočný! —
Takto odpovedala Ilona, ale Šúplata chytro odsekol:— Renzef je taký kmín ako jeho druhý kamarát a žid ako žid! Lež tajdi mi — keď si sa dala
kmínskemu židovi ošudáriť, nuž maj si teraz! — Ale toto je hrozná vec — v týchto časoch
všeobecnej biedy, hladu, drahoty a nahoty tak nemilobohu — koľkože, koľko? päť a či, hľa, vari
šesť zlatých v striebre vyhodiť — a to pre nič za nič! Za kúštik papierika! A abys’ ešte aj to
vedela, že sa takéto papieriky len za päť zlatých v striebre predávajú, ináč ani tento
papierik, čo by sa ti priam kupec naň trafil, taký blázon ako ty, nepredáš! — Ale pätnásť
zlatých takto vyhodiť! Tajdi, tajdi mi, nech na to ani nemyslím!Ale Ilone svitla pri týchto rečiach myšlienka, či by takto jej pán tento žreb od nej
neodkúpil, lebo už bola plná strachu, že svojich pätnásť zlatých stratí, i tak aj ináč veľmi
rozžalostená nad tým, že jej tak ľahko dvestotisíc z hlavy aj z vrecka pán Šúplata vyfúkol.— Nech si kúpia, mladý pánko, teda oni tento nešťastný papier, veď vari skôr ich ako mňa
vytiahnu vo Viedni, a čo aj nie, nuž oni skôr znesú tú škodu ako ja! — Takto Ilona prosila
Šúplatu, ale tým urobila reči koniec, lebo Šúplata div že sa neprevrátil spiatkom, čo sa mu
tak hlava zakrútila a odrazu sa chytal za vrecko, aby vytiahol kľúč a zaprel chyžu.— Nedomŕzaj ma teraz, ty hus sprostá, čo ti to ide na rozum! Hahaha, no, to by som si
pomohol!A tak sfúknuc sviečku horiacu na stole, pratal sa aj so smutnou Ilonou von.Po temnom pitvore ohlasovalo sa ešte dlho „pätnásť zlatých, pätnásť zlatých“, bár sa
Šúplata už dakde po bruchoslavických uliciach šúpal. Keby v pitvore nebola tma, videli by sme
tam skormútenú Ilonu, videli by sme ju, ako narieka nad dvestotisícmi a stará sa o svojich
pätnásť zlatých. Ale takto pri tme čože poviem o jej parsúne, keď ho sám nevidím. Necháme ju
teda, neborku, so žrebom pod žľabom a pôjdeme o jednu kapitolu ďalej.[1]kasíno— (z tal.) spolková miestnosť, spoločenský dom. V
štyridsiatych rokoch minulého storočia sa podľa príkladu Budapešti zakladali kasína aj v
slovenských mestečkách. Schádzavala sa sem panská spoločnosť na debaty a zábavu.[2]Ecce — aká to novitas!— (z lat.) Hľa, aká to novina![3]Klebietkoviech tetky— klebetné tetky[4]ad animam— (lat.) namojdušu[5]Ebugatta!— (maď.) zahrešenie[6]Herr von Šúplata— (nem.) pán Šúplata (von pred menom znamenalo
šľachtický titul)[7]kaput— starodávny zvrchník[8]šajna— (z nem.) druh mince | Hurban_Od-Silvestra-do-Troch-kralov.html.txt |
Dva listy. Juraj Rebro na vojneIAdresa:Pánovi Vendelínovi Rebrovi, môjmu otcovi, v páde, že by
nebol doma a na lichvací jarmok odišiel, vtedy mojej matke, Katerine Rebrovej, rodenej
Kocúrková, ak by ale aj tá bola na kopačke cukrovej repy, vtedy pánovi Jozefovi Rebrovi
môjmu bratovi pohunkovi v malom domku blízo potoka, hneď na pravo, ako sa začína dedina pri
moste. Cisárstvo Rakúske, krajina Uhorská v Europe.Milí rodičia a brat Jozefko!Pozdravujem Vás všetkých na stotisíckráť rázi i na zlatú nitku. Ja som chvála Bohu
zdravý, ktorého zdravia aj vám vinšujem a tešilo by ma, keby vás tieto moje riadky pri
dobrom zdraví natrafiť ráčily. Konečne po dlhom cestovaní som už pri mojom regimente, ktorý
je veľmi pekný, len do tých úzkych nohavíc sa mi driek a zadok nemohol nijako vmestiť;
kamaráti ma s tým tešili, že však sa mi on onedlho vmestí v rajčuli. Klobásku a tvaroh, čo
ste mi na cestu dali, sme s kamarátmi sjiedli. Prvú noc mi ľúto bolo za vami aj za
ližičkou, ktorou som jedával, i plakal som v tichosti pod pokrovcom tak, že ma žiaden
nevidel, ani nepočul, lebo ba ma boli vysmiali, že aký to husár bude zo mňa. Pozdravujem aj
tetku Doru, tú dobrú dušu, tú dobrú! ktorá mi sľúbila, že mi suchých hrušiek pošle.
Pozdravujem na stotisíckráť aj môjho ujčeka feldčiara a okresného miškára, pána Cvajfúsa,
ktorý bol tak láskavý mi jeden mechúr poslať na tabak. A nezabudnite súsedovej Aničke
povedať, by na mňa čakala, kým sa z vojny vrátim po troch rokoch, že si ju istotne vezmem.
Jestli by ale čakať nechcela a triafal by sa jej lepší vydaj, nemusí čakať a rád budem, keď
sa vydá. Tento list Vám preto posielam, aby ste vedeli, že som zdravý a nemám sa čo
ponosovať. Ale aj Vy aby ste sa nadarmo nestrachovali a hlavne, že nepotrebujam peniaze,
čo, ako úfam, Vám veľmi milé bude, lebo mi tu všetko hojne dostaneme, čo nám je potrebné k
vyžitiu. Keby ste mi ale vzdor tomu chceli poslať dve-try korunky, tak ja Vášmu dobrému
rodičovskému srdcu nechcem predpisovať, ale Vás to nemusí mrzeť a ženírovať, ináče povedzte
to Jozefovi, môjmu bratovi, či by mi on nemohol pár šestákov poslať. Znám aj dobré srdce
môjho ujčoka Cvajfúsa, aj ten by bral do povahy moju žiadosť; keby ste mu poviedali, on mi
istotne pošle jednu korunu a jestli mu miškárske remeslo dobre ide teraz v jaseni, tak ani
jeho šľachetnému srdcu nepredpisujem. To by ma na každý pád tešilo… ale Vás to preto nemusí
mrzeť a ženírovať, lebo my, čo potrebujeme, máme tu všetko dostatočne… prosím Vás, nech Vás
to len nemrzí… keby Vás to ale malo mrzeť a ženírovať, povedzte to radšej bratovi
Jozefkovi, že ho to nemá čo mrzeť, mne dve korunky poslať.Ja ležím tu v garnizóne, ako to snáď už aj viete; ale Vás ešte raz prosím s týmto mojím
pisemkom, aby ste nezabudli, keď mi onedlho písať budete. Tu sa vo vinohradoch mnoho vína
rodí, preto ho aj lacno môže každý dostať, kto má peniaze. Čo sa týka tých troch koruniek,
to mi je ľúto, že ich Vy viac potrebujete nežli ja. A brata Jozefa dávam prosiť, by ho
nemrzelo, mne dačo poslať na vix a na gombíky pucovať; keby ho ale mrzelo, radšej mi Vy
pošlite a nech Vás to neženíruje.A už sa krava „ružena“ otelila? a či sa oprasila už sviňa? a koľko má prasiec? Prosím
Vás odpíšte mi. Nuž som Vám už všetko odpísal, čo by Vás malo zaujímať. Píšte mi čím skôr
jednu dobrú interesantnú odpoveď.S Bohom, milí rodičia! Až do smrti Váš milujúci syn:Juro Rebro, honvédsky husár v 2. husárskom regimente, 3. eskadrona, tretí od ľavého
krýdla v druhom rade.Nota bene. Vec som dobre rozmyslel: keby brat Jozef a tetka Dora nemali tie tri korunky,
mne by vlastne milšie bolo, keby ste ich Vy mne poslali.IIPánovi vojákovi husárovi Jurovi Rebro, môjmu synovi v 2. regimente 3. eskadrone, v ľavom
krýdle, tretiemu z druhého radu, ku dozvedeniu u svojho regiment-kommanda.Môj milý synku náš!S radosťou a veľmi pohnutým srdcom dávam Ti na vedomie, že list Tvoj o tých troch
korunách, ktoré by si tak súrne potreboval, sme v hotove a skutočnosti prijali. Predo
všetkým Ti srdečne ďakujeme za prosbu, aby Ťa to nemrzelo a sa neženíroval za tie tri
korunky. Ony by ma vskutku neženírovaly, ani nemrzely ešte ani vtedy, keďby sa mal mrzeť a
ženírovať Tebe tie peniaze poslať. Včera sme kúpili kravu, ktorá ešte nenie celkom
zaplatená — však vieš, že nám koza zdochla. Tvoja tetka Verona hneď začala plakať, ako som
jej Tvoj list prečítal, aj sa hneď ponúkla Tebe tie tri korunky poslať, keby ich mala; ale
— bohužiaľ — ich ona nemá, aj slivky jej tento rok húsenice sožraly. Tvoj brat Jozef ich
má, ale hovorí, že ich sám potrebuje.Medzi takýmito okolnosťami nám nič inšieho nepozostáva, ako pri najbližšom otelení tej
celkom nezaplatenej kravy na jej budúce teliatko, keď sa uliahne, tie peniaze u Icika
vypožičať a Tebe ich potom aj hneď poslať.Teraz Ti chcem niečo aj o našom zdraví sdeliť. Sviňa naša prasná mala ružu, aj tetku v
hlave štiepalo, ležaly obidve. Čo sa týče nášho zdravia, prišlo to veru až ku seknutiu žily
a to tri razy: totižto krave. A Tvojej matke tiež lepšie neide, lebo ona má zase čosi v
tých nohách a v ľavom kolene. To ja Tebe nežiadam, ale najlepšie zdravie, k čomu sa
pripojuje aj tetka Verona, aj Dora, sesternica Tvoja, ktorá tiež toľko prosila, že by sme
Tie tri korunky poslať sa neženírovali, tá dobrá, milá duša tá!Chcem ti aj z dediny našej sdeliť niečo nového. Rychtára shodili, veľmi pil a po krčmách
sa býjal. Pán slúžny aj boženíkov pozaháňal, však vieš, pre tú korhelicu; hájnik sa nám
utopil, opil sa a spadol do vody, — celý úrad je už nebohý. Dedinskému pastierovi a
hlásnikovi ukradli trúbu, keď ležal opitý. Ak by ste Vy pri regimente mali takú nepotrebnú
vec v magazíne, tak by si dobrý skutok spravil, keby si takú zbytočnú trúbu chudákovi
starému poslal. Rozumie sa, že by si poštu Ty zaplatil, lebo ten starý nemá babky ani len
šnops. Pozdravujú Ťa všetci z domu aj Anička súsedová, že aby Ťa to nemrzelo tri roky tak
dlho čakať, že sa ona vydá; akýsi kadlecký tovaryš ju pýta.Už som Ti všetko napísal, čo by Ťa zaujímať mohlo a zostávam s tou žiadosťou, že by si
tie peniaze aj skutočne dostať mohol.Tvoj milovaný ľúbý otec až do smrtiVendelin Rebro.Nota bene! Poneváč sme sebe vec celkom zrele a vážne rozmysleli, tie peniaze Tebe radšej
nepošleme, by si do zbytočných výdavkov nepadol. Tvoja tetka Verona, ktorá Ťa veľmi rada
má, myslí tiež tak, že by si potom za inšími mohol behať; aj ujček Cvajfús nemá čo
miškovať, teda tomu vyrozumieš. | Gaspar-Zaosek_Dva-listy-Juraj-Rebro-na-vojne.txt |
Vstup. Ľudské povedomieObsah1. Diely a zjavy povedomia2. Vonkajšie zjavy sebavedomia a vedenia1. Diely a zjavy povedomiaĽudské povedomie má dva diely: „sebavedomie“ a „vedenie“. Človek sebavedomím vie o
sebe, t. j. o svojej vlastnej povedomej podstate; vedením vie on o vonkajších veciach,
t. j. o „podstatách, ležiacich von z jehopovedomejpodstaty“.Ľudské povedomie javí sa hneď v sebavedomí, hneď vo vedení jednotlivými zjavmi.Jednotlivé zjavy sú „vnútornými“ a „zovnútornými“ a majú formu činnosti (dejstva).
Ony „povstávajú“, „dejú sa“ a „prestávajú“.Zjavy povedomia sú výkonami nejakej činnosti.Otázka je: akej činnosti, aká podstata, akými nástrojami, akou mocou, akým pohybom
vykonáva tú činnosť, ktorej výsledkami ony sú?Odpoveď na túto otázku dávajú nám zjavy, ktoré vidíme na povedomí a v povedomí, keď
spolu povážime jich.Zjavmi povedomia sú nielen spomenuté jednotlivé zjavy sebavedomia a vedenia, no tiež
zákony, podľa ktorých povedomie jestvuje a ktoré sú veľmi určité. My nazveme jich
stálymi zjavmi povedomia.2. Vonkajšie zjavy sebavedomia a vedeniaJednotlivé zjavy čili výkony povedomia, a to či výkony sebavedomia, či výkony
vedenia, sú najprv vnútornými zjavmi, poneváč vo vnútri povedomej podstaty dejú sa; ony
však i vonkajšími zjavmi môžu byť, a sú vtedy, keď ony tam pôsobia isté účinky.Tieto sú nasledujúce:a) Účinky sebavedomia[1]Účinky sebavedomia sú: „Vláda nad všetkými duchovnými a telesnými mocami a
spôsobnosťami, ktoré prináležia človeku, obdarenému patričným povedomím.“Človek vládne svojimi veškerými duchovnými a telesnými mocami a spôsobnosťami; on
užíva jich, nakladá nimi; on vykonáva činnosti a pohyby, akých jeho moci a spôsobnosti
schopné sú, a aké on chce:no on činí to len vtedy, keď on sebavedomý je,
ináče nikdy nie; tak na príklad vo spaní nie, kde on nie je sebavedomým.Keď on nie je sebavedomým, tedy on nemôže konať vonkajší zjav sebavedomia a bez
tohože zase nemôže vládať nad svojimi mocami a spôsobnosťami.Vonkajší zjav sebavedomia je nejakým „takým“ výkonom povedomej podstaty, ktorým
človek vládne svojimi všetkými duchovnými, telesnými mocami a spôsobnosťami.[2]b) Účinky vedeniaSú narábanie s vonkajšími podstatami, menenie, doplňovanie jich, alebo odberanie z
nich, podľa určitého spôsobu a k určitému vmeru: „práca“.Každá práca je výkonom vedenia.[3]Človek nevykoná žiadnu prácu, akže nevládne „vedením“, t. j. akže on spí alebo akže
je duševne chorý.On nevykoná žiadnu prácu, ku ktorej on nemá tých známostí, ktoré ona vyhľadáva a
potrebuje; ani vtedy, akže on aj má potrebné známosti, no neupotrebí jich v dostatočnej
miere (nepozornosť) pri prevádzaní práce; i vtedy pokazí prácu.Práca je „pretvorenie“ nejakej „suroviny“ na nejaký „výtvor“ (dielo). Ona má dve
stránky: „ustanovenie spôsobu práce“ a „prevedenie“.Prvé je cele vnútorný výkon povedomia, druhé zčiastky vnútorný, zčiastky vonkajší.
Prevedenie koná sa či pohybami údov, či pohybami pomocných nástrojov (strojov). Tieto
pohyby sú vonkajším výkonom: no jích riadenie či dávanie jim smeru a držanie jich v ňom
je „vnútorným“ výkonom vedenia.Ako vonkajšími pohybami údov a pomocných strojov práca prevedie sa, to pre naše
pojednanie je bez váhy. Niekedy ona prevedie sa pridaním surovine chybujúcich
vlastností, niekedy odstránením zbytočných.Hlavnou vecou pri práci je„ustanovenie spôsobu práce“.Ono stáva sa nasledujúcim spôsobom: Človek pomocou vedenia a v ňom obsažených
„známostí“ predstaví si v svojom duchu výtvar (dielo) a surovinu spolu a prirovná jich
jedno s druhým.V takom prirovnaní vidí on, ktoré vlastnosti spoločne s dielom surovina už má a ktoré
ešte nemá a tiež ktoré zbytočné má.Aby zo suroviny dielo povstalo, on ustanoví k surovine pridať chybujúce vlastnosti,
spoločné podržať, zbytočné odstrániť.Aby on mohol to, musí mať ďalej známosti o tom, kde, na akých veciach chybujúce
vlastnosti nachodia sa, ako ztadiaľ k surovine môžu pridať sa a tiež ako zbytočné zo
suroviny dajú sa odstrániť. (Známosť práce.)To, čo o tom vie, ustanoví on za spôsob patričnej práce, t. j. za smer pohybov
svojich údov, alebo pomocných strojov, ktorými mieni vykonať prácu.Akže všetky známosti, ktoré pri tom použil, pravé, t. j. „úplné“ boly: práca zdarí
sa. To je: surovina prerobí sa na to dielo, ktoré chcel z nej mať; k vlastnosťam
surovine s dielom spoločným chybujúce pridajú a odstránia sa zbytočné od nich.Akže však čo len jedna známosť neúplná bola, dielo nezdarí sa, a to tak dlho, pokiaľ
človek tu neúplnú známosť nedoplní a dľa jej úplnosti nepremení spôsob práce.Práca tedy je v hlavnej svojej čiastke „v dávaní smeru pohybom telesnej alebo
strojovej sily a v držaní jich v ňom“; vo „vynalezaní a upotrebení spôsobu práce“,
výkonom tej druhej čiastky povedomia, ktorú sme „vedením“ nazvali.*Vedenie, ako z jeho účinkovania v práci vysvitá, je taká moc alebo vlastnosť
povedomia, ktorá človeku v povedomí tak sprítomní vonkajšie podstaty (t. j. vonkajšie
veci), ako čoby ony samy do neho preložené boly, lebo čo on vo svojom povedomí ustanoví
(na jíchže známosťach) o nich, to potom i vo vonkajšku na ne samé (patričné veci, na
jíchže známosťach niečo ustanovilo sa o nich) hodí sa, a to cele a úplne. Rozumie sa, že
len v tom páde, keď známosti sú úplné.Že úplné známosti o veciach v povedomí
cele shodujú sa so samými veciami vo vonkajšku: toho dokladom sú všetky „diela“, t.
j. zdarené práce.Že na veciach do povedomia preložených a nie na nich samých, vo vonkajšku,
človek určuje spôsob práce: toho dokladom sú všetky nezdary.Lebo čože je „nezdar“?Výsledok nevhodnej, pomýlenej práce. Čože však je takáže práca? Tá a taká, ktorej
spôsob nezodpovedá samému predmetu vo vonkajšku (surovine), osnovaná na neúplnej miere
vlastnosti tohože predmetu.Nezdar zapríčiňuje sa vzatím neúplnej miery prerábať sa majúceho predmetu.Ako možno však neúplnú mieru vlastnosti patričného predmetu na ňom samom vo vonkajšku
vziať? Nijako, lebo veď taká pravá miera „jeho“ a „jeho vlastnosti“ nenachodí sa nikde,
ako práve na ňom samom vo vonkajšku.To možno iba na jeho „podvojku“ v povedomí, na „známosti“ o ňom, akže je ona neúplná.Sredstva, ktorými človek z patričného predmetu berie mieru, tiež nemožno obviniť z
nepravidelnosti a „netočnosti“; lebo veď tieže takým obrazom robily by omyly všade a
nielen v istých, ľahko určiť sa dajúcich pádoch. V pádoch totižto neúplnej známosti o
patričných predmetoch.Že však iba v týchto pádoch nepravá miera vezme a nezdar zapríčiní sa: to preukazuje
tá skutočnosť, že nezdar prestane, akonáhle doplní sa známosť o patričnej obrábanej
podstate.Prečo však človek na vonkajších veciach bezprostredne mieru k práci neberie?Nemožno mu.Preto človek s neznámymi predmetmi ani nepodujme prácu, čo mu tie i pred očima budú
ležať. Na pr. nelučbár z lučebnými atď. Čuje, že nemá známosti k nim, t. j. že nemá
zkadiaľ mieru brať k spôsobu práce, ktorý ony vyhľadávajú, a tak že nemôže ňou ani
riadiť tie pohyby, ktorými taká práca prevádza sa; čuje tiež, že zo samých vecí to činiť
nemôže.Keď človek chce nejakú prácu samostatne prevádzať, musí sa ju prv učiť. Nemožno
človeku z veci samej bezprostredne brať mieru práce.Pokiaľ známosť prerábaného predmetu nie je úplná, človek, čo mu i pred očima patričný
predmet ležať bude, vezme nepravú mieru o ňom, osnuje nevhodný spôsob práce a zapríčiní
nezdar voždy: no akonáhle doplní svoju známosť o tejže veci, prestane nezdar.Keď človek má úplnú známosť o patričnej veci, vezme o nej vždy pravú mieru a osnuje
pravý spôsob práce a zapríčiní zdar, čo od jeho očí sama patričná vec i ďaleko vzdialená
bude.Nezdar je tedy dokladom, že človek nie na veciach, ale na jích známosťach berie mieru
k práci. Zdar zase toho, že úplná známosť úplne shoduje sa s vecou, ktorú v povedomí„podvojuje“.*Také hľa vonkajšie zjavy má ľudské povedomie.Otázka je, či možno ľudskému bádaniu tak hlboko vniknúť do tajen ľudskej podstaty,
žeby sme mohli poznať, čím sú tieto zjavy?Na túto otázku dávajú nám stále „zjavy povedomia“ odpoveď.[1]Srovnaj I. 3. c); II, II. C), 4.[2]Vláda sebavedomia vystiera sa, ako sme riekli, na „moci“, „sily“ a
„spôsobnosti“ tela:no nie na jeho jestvovanie.Sebavedomím človek nezastaví ani tok krve, ani tok iných štiav, ani nepreloží
čiastočky svalov, čuvov, kostí atď., no on „sebavedomím“ ani nezná o nich, ovšem
„vedením“. To jest: on „sebavedomím“ nevládne „jestvovaním“ a „podstatnosťou“
tela; no ovšem „mocami“, „silami“ a „spôsobnosťami“. Čo v tom vyjadruje sa, to
ďalej uvidím.[3]Srovnaj poznámku v diele II. „K podstate pudu.“ | Laucek_Ludske-povedomie-I.html.txt |
1. Všeličo sa blyští„My stojíme stále pevne ako múry hradné,čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne.“Tento veršík asi dvadsať šuhajov s ohňom svätého presvedčenia opakovalo večer dňa 20. júna
1846 na takzvanom Batzenhäusli[1]v Požoni.„Tak je, bračekovci!“ ujal sa slova Samko Dolanský, keď búrlivá pieseň zatíchla. „My
stojíme a pevne budeme stáť ako žulové Tatry naše, keď rozkúria sa nám nad hlavami blesky
nepriateľov a smelým čelom prelomíme sa cez víchrice a kúrňavy k hviezdnym výšinám slávy a
spasenia. Len pevnú vôľu majme a niet tých ťažkostí na svete, ktoré by sa nedali premôcť. Len
svorní buďme a niet tých neprajných úkladov, ktoré by sme víťazne nepremohli! Nech žije medzi
nami, v nás a pri nás svornosť, odhodlanosť a nezlomná vôľa! Hanba slabochom, skaza
odrodilcom! Sláva, sláva verným Tatier synom!“Hromovité ,sláva!‘ a ,sláva!‘ ozvalo sa z dvadsiatich hrdiel naraz na zápalisté slová
Dolanského, ktorého prenikavý hlas až sa triasol od iskrenného nadšenia. Poháre s penavým
pivom zabrinkali a hneď nato ozvala sa pieseň:„Tatier kto synom zostať chceš verným,bratskú podaj pravicu nám;päsť nad odrodilcom zatoč čiernym,vlastným putom kosti mu zlám.Oj, skaza im, a sláva nám!Oj, skaza im, a sláva nám!Slávie, Slávie synom!“ — —V jednom kúte pri stole, na ktorom sa dva takrečené ,rozprádle‘[2]s cibuľovým zápachom kúrili, sedeli dvaja bystrí šuhajci utiahnutí kus od ostatnej
spoločnosti. Tmavobrnavá hlava prvého z nich, na ktorej si pyšne trónil srbský fez, svedčila,
že jej majiteľ je synom dolnej zeme uhorskej, synom ohnivého plemena juhoslovanského. Bol to
Srb Marek Popovič. Vedľa neho sediaci belohlávok s krásnym modrým okom, s otvorenou jasnou
tvárou bol žiak z katolíckych škôl a menoval sa Štefan Tišina.Že dráždivo gustiózna pečienka obom znamenite chutila, mi tuším ani dokladať netreba, lebo
kedyže nechutí žiakom ,rozprádel‘ alebo bryndzové halušky?! Istotne len vtedy, keď ich nemajú.Pieseň zase zatíchla. Šuhajci pripíjali našim slávnym veteránom na zdravie, poháre
brinkali a plamenistým zdraviciam nebolo konca kraja.„Nuž a ty, Štefko, ešte vždy tú koňacinu odŕhaš?“ pýtal sa Dolanský, pristúpivší k
stolíku, páchnucemu škvarenou cibuľou.„Hja, braček, dajme i žalúdku, což jeho jest,“ vetí s ľúbym úsmevom Tišina.„Ja som si to už odbavil. Ponáhľal som sa trochu, aby som spev, zdravice a tanec
nepremeškal.“„Vidím, že si dobrej vôle!“ poznamenal Popovič.„Ako obyčajne v takejto spoločnosti. Braček môj, duša smeje sa mi radosťou a plesá vždy,
kedykoľvek zídeme sa takto dovedna. Ja v tejto nádejnej mládeži vidím krásnu budúcnosť
Slovenska.Koľko tu hláv, toľko je odhodlaných hrudi žiť i mrieť za milený národ náš slovenský!“„Dal by pán boh, aby tak bolo.“„Čo, ty pochybuješ?“„Hja, Samko môj, škola je len škola, číry zárobok a nie ovocie. Všelijak to potom v živote
býva,“ vzdychol si Tišina.„Never, brat môj! Kto tu s nami žije, ten zocelí si prsia proti všetkým zvodným a vábivým
výhodám časného sveta. Ten po celý čas svojho života podriadi svoj osobný zisk dobru a spáse
národa. Toho neopustí a neochromí viac ani ťažký boj života, nezvedie ho ani svetská sláva,
ani brink zlatého plechu.“„A už to je pravda,“ sloví Tišina, „že náš Ľudovít vie rozžať svätý oheň rodoľubstva v
prsiach synov svojho národa. A skutočne takmer nemožno veriť, žeby ten, kto počul nadšené jeho
reči a zahorel raz svätou láskou k svojmu rodu, mohol kedy zabudnúť na svoj opustený, svetom
zaznávaný a bezprávím šliapaný národ slovenský. Medzitým — v živote to predsa všelijak býva.
Aj mládenecký oheň dusený a ničený chladmi sveta tu i tu hasne a vytuchne a sväté nadšenie, v
ktorom teraz len smelé slávolety vidíme, rozplynie sa ako ranná hmla, keď vychodí slnce života
na obzore verejnej činnosti.“„Hahaha! Ty si pesimista,“ skríkne Dolanský. „Pozri len do života a presvedčíš sa, že tí,
ktorí tu boli pred nami, zostávajú dosiaľ vždy verní zásadám života, čo si tu osvojili. A tak
to bude i s nami. Ja ti prisahám, že kadenáhle prídem do verejného postavenia, štvrtú čiastku
svojich dôchodkov každoročne obetujem na národné ciele. A to isté učiní každý u nás. Bol by
čert, aby sme ešte aj my ochladli, ktorí sme tuná zo samého prameňa vodu pravdy a života pili,
ktorí sme sa od Ľudovíta učili milovať svoj národ.“„A už že ty neochladneš, o tom som presvedčený,“ hovorí Popovič, „no za všetkých dobre
stáť, by predsa bola vec trochu ťažká a krušná.“„Ale, brat môj, Samko!“ prejal slovo Tišina, „veď si len pováž, že keď raz do verejného
života vstúpime, nebudeme sa len vždy učiť, spievať a zápalisté rodoľubné reči počúvať, lež
práve naopak. Celé mesiace nepočuješ slova o láske k národu, no celý rok, ako je dlhý, počúvaš
len večné špintanie na sväté presvedčenie, neustále osočovanie rodoľubných snáh a skutkov
svojich. Ak chceš byť stoličným, nedostaneš úrad, ak budeš kňazom, patrón fary ochladí tvoj
oheň. Ak sa staneš advokátom, každú pravotu prehráš, ak sa oženíš, bude žena vždy za ušima
húsť, že z tej slovenčiny žiadneho osohu niet, že deti čižmy potrebujú, a ty že samé Nitry a
Pohľady a Tatranky.“[3]„Hahaha! Vravím, že si pesimista a uisťujem ťa, že alebo nevieš zápal našej mládeže
dostatočne oceniť, alebo pre nedostatok podobného zápalu nemôžeš pochopiť svätosť a s ňou
nepochybne úzko spojenú stálosť týchto citov. Ej, prial by som si, vy malomyseľní bratia moji,
Marko a Štefko, aby zišli sme sa aspoň raz v živote, keď už nie ako žiaci v škole, ale keď
budeme žiť vo verejnosti ako mužovia, aby som vás oboch potom mohol zahanbiť, aké nepodstatné
bolo roku 1846 vaše pochybovanie o stálosti rodoľubných citov našej mládeže.“„Hurá, nech žije Ľudovít!“ ozvalo sa naraz z dvadsať hrdiel. „Sláva mu, sláva!“ bo vo
dverách ocitla sa krásna mužská postava, ktorej jasné oko s výrazom otcovskej radosti hľadelo
po nádejnej mládeži, kvetu to mladého Slovenska. I Ľudovít Štúr totižto, poctil bol posledný
tohoročný spevokol šuhajov požonských svojou nimi vítanou prítomnosťou. Prišiel aj on
rozveseliť sa, potešiť a odobrať sa od svojich milovaných vychovancov.Ľudovít náš bol vtedy pól života slovenského, okolo ktorého točil sa celý ten úzky, malý,
no krásny svet tatranský. Bol nám všetkým. Bol spisovateľ, politik, kňaz, profesor, redaktor,
bol vychovávateľ, bol brat, bol otec, bol ideál mládeže slovenskej. Neznal on rozdielov
kmeňových, ani rozdielov náboženských, a mladík, ktorý v Požoni študoval, či bol Slovák, či
Čech, či Srb, či Chorvát blaženým cítil sa v jeho prítomnosti, bo v Štúrovi mohol obdivovať
opravdivéhoSlovanaa kresťana. Čo Ľudovít Štúr bol svojmu národu, čo on
vykonal, koľko spiacich prebudil, chladných ohrial a slabých utužil, s akými prekážkami
potýkal sa nezdolným duchom, to vieme všetci, ktorí poznáme jeho život. Bez toho, že by som
snáď prisviedčal istému odpadlému synovi nášho národa, ktorý mi raz roku 1849 povedal, že
,Slovensko len Ľudovít stvoril‘, pretože osudy národov spočívajú nie v ľudských rukách, lež v
rukách Hospodina; bez toho, žeby som i najmenej prisviedčal istému preveľkému zvelebovateľovi
nebohého Štúra, ktorý roku 1845, keď nás viacej išlo so Štúrom na plti z Mikuláša do Turca,
nadšene zvolal, že ,na plti tej sa Slovensko nesie‘, bo svätá vec národa nemôže byť priputnaná
k životu a smrti jednotlivca; bez toho, hovorím, žeby som bol slepým zbožňovateľom jeho iste
milej a drahej nám osoby, už vtedy s hlbokou úctou a láskou ľnul som i ja k nemu ako k
veľkému, prozreteľnosťou božskou vzbudenému géniovi národa, ktorého sväté povolanie bolo budiť
a kriesiť dlhým otroctvom ducha i tela omámorený, v mdlobách smrtného spánku pohrúžený národ
náš slovenský. A že tejto svojej úlohe slávny náš Ľudovít Štúr dôstojne a skvele dostál, je
pravda, ktorú nikto neodškriepi.*Po obyčajných pozdravoch nastal zase veselý rozmar. Spevy a zdravice striedali sa s
národnými tancami, ba ani stereotypný Abrahám, ktorý miesto koňa haluz predával, nechýbal. Aj
Ľudovít okrial tuná, rozveselil sa. Zraky jeho milo žiarili, keď mu šuhajci zanôtili jeho milú
pieseň:„Veje vietor po doline,moja mladosť len tak hynie,len tak hynie, aj tak zhynieako lístok v dúbravine.Hynie, vädne, dolu spadne,nikto na ňu neohliadne,ani otec, ani mati,ani sestra, ani brati“atď.O polnoci nastalo bôlne, žiaľne lúčenie, bo zajtra a pozajtra sa šuhajci mali rozísť v
štyri strany sveta.I rozišli sa.Požehnanie Ľudovíta ich sprevádzalo.Mladíci ním vychovaní osvojili si to požehnanie v živote, avšak, bohužiaľ, i takí boli,
ktorým čas a okolnosti žitia vymazali z pamäti jeho prorocké slová.[1]Batzenhäuzl— ide o hostinec na mieste Púčkových domov v dnešnom
Horskom parku v Bratislave.[2]Správne der Rostbraten, (nem.) roštenka[3]Nitra, Pohľady, Tatranka— štúrovské literárne časopisy a
almanachy. Almanach Nitru vydával Jozef M. Hurban (I, 1842; II, 1844; III, 1846; IV, 1849;
V, 1853; VI, 1876). Slovenské pohľady za redakcie J. M. Hurbana vychádzali v rokoch 1846
až 1848 a 1851 — 1852. Tatranku vydával v rokoch 1832 — 1837; 1841 — 1842; 1843 — 1847
Juraj Palkovič. | Pauliny-Toth_Skola-a-zivot.html.txt |
BrankoVo Zvolene zvony zvonia,za Zvolenom Branka honia:honia, honia durným honompo doline hore Hronom.„Prečože to, Branko, prečo:či si im zavinil niečo?“— „Majú oni do mňa vinu,ale ja mám do nich inú.Bulo dobre — ale dávno:žil na svete Slovák slávno;oj, žil si on vo slobode,ako ryba v tichej vode.Cudzí zbojom na nás padol,o vlasť našu nás okradol;došliapal nám naše práva,zašla rodu nášho sláva.Idú roky zo sta do sta,zem cudzinou nám zarostá;kto slovenskej pravde žije,pekelná ho krivda bije.A ja neraz v ťažkom bôlistál som na vysokej holi:stál som nad tým pekným krajommedzi Tatrou a Dunajom.To zem, dedom mojim vzatá,to vlasť a mať moja svatá:a ja sirotou tu stojíma vo svojom nie som svojím. —I plakali moje oči,že môj ľud mi je v otroči:i čakal som — ale darmo,kto by zlomil naše jarmo.“A v Bystrici zvony zvonia,za Bystricou Branka honia:honia, honia durným honompo doline hore Hronom.„Hojže, Branko! Nože ty mne —nože povedz mi úprimne:či sa ti krv nebúrila,keď ti krivda pravdu bila?“— „Hoj, búrila sa krv mojaa hnala ma ta do boja:hnala ti ma ona, hnala,ta na hory, ta na bralá.A od Matry až na Tatryzasvietili moje vatry:kto ich videl, vedel, čo je,a poberal sa do zbroje.A z hôr a brál junač smelá,šabľu v pästi, vdol udrela.Deti slovenského roduleteli v boj za slobodu. —Skvitli dobrí ako kvieťa,ked ho jarné dni osvieťa:zlí padali omarení,ako lísťa v čas jeseni.Bulo dobre — lež za málo;— Ako Boh dal, tak sa stalo. —Ľud môj, junač moja padlaa nádeja tvoja zvädla.Zvädla — ale sa zotaví,a vykvitne kvetom slávy:dozrú raz i tvoje časy,príde víťaz, čo ťa spasí.“A na Brezne zvony zvonia,a za Breznom Branka honia:honia, honia, durným honom,po doline hore Hronom.A tamhore vyše mestazarúbaná mocne cesta:bude ti tam, Branko, beda:tá záruba diaľ ti nedá. —A zlí zlé si našli rady:postávali poza klady,i padli naň zhora, zdola,ako vrany na sokola.Strelami ho postrieľali,šabľami ho porúbali,lež kým Branko hlavu sklonil,dvanástim on hlavy zronil. —„Hojže, bože! staň do súdu,prislúž pravdu môjmu ľudu:mňa zabila podlá zrada,slnko moje už zapadá.Pravde žil som, krivdu bil som,verne národ môj ľúbil som:to jediná moja vina,a okrem tej žiadna iná.A vy, bratia, tak urobte,berte šable, jamu kopte:jamu kopte dohlboka,hrob mi sypte dovysoka.Na hrob kameň mi vyvýšte,moje meno doň mi vpíšte:nech vie, kto sa naň podíva,že tam Branko odpočíva.“ | Chalupka_Branko.html.txt |
Nenašel jsem pravou láskuNenašel jsem pravou lásku.
Neztratil jsem sen.
Jsem jeho pejskem na provázku.
Jak zachránit se všem?
Jednou jsem šel po ulici
a hladil očima kolemjdoucí.
Potom prišla lavina.
Nedosáhl jsem ještě dna.
Odpusť mi, nevinná,
žes byla stržena.
Sám spadnu do vody.
Nikomu na škody. | Karvas_Intimna-lyrika.html.txt |
Život Štefana MoysesaNáš slovenský národ patrí iste k národom obdarovaným, duchovnými silami hojne nadeleným.
Všetka zášť, veková intriga, utlačovanie zhora, záujem z unižovania nášho slovenského ľudu
koristiť, snaha vyhášaním jeho svetla svoje svetlo robiť vidným, umele skonštruované pauperizovanie,[1]schválne zanedbávanie a bohzná aké ešte nástrahy nemohli zahlušiť chýr o jeho
telesných i duchovných daroch. Ľud náš z nezmiešaného, čisto slavianskeho plemena,
autochtón a držiteľ pôdy,[2]obyvateľ krajov hornatých a vŕškovatých, náklonný k premýšľaniu i fantazovaniu,
od vekov produkoval talenty vo všetkých odboroch ľudského vedenia a zamestnania.Dôkazov tohto skytá prehojne naša literatúra, žurnalistika i každodenný život a reálna
skúsenosť. No pri tomto všeobecne uznanom, potešiteľnom fakte, natíska sa druhý, veľmi
smutný, ba priamo osudný… Z tých talentov a darov sám národ a ľud náš berie najmenej osohu.
V dvoch smeroch vylieva sa voda živá z nášho slovenského plesa — nečudovať sa, že pleso
nezveličuje sa, čudovať sa prichodí, že neúži sa, ba že celkom neobracia sa v hnilú kaluž,
alebo vôbec že nevysychá. Len božia milosť je tu udržovateľom a spásou!Jedným splavom národ náš tratí obdarených synov svojich tak, že hrnú sa slúžiť iným,
zabúdajúc na vlastný národ, druhým žľabom uchádzajú, aby po boku najhorších nepriateľov
pracovali na vyhubení slovenského národa. Možno predstaviť si hroznejší osud? A k týmto
dvom hriešnym prúdom prichádza ešte tretí arcinevinnejší, ale tiež boľavý a smutný.Myslíme na tú stratu, ktorá rezultuje z dobrovoľného alebo i menej dobrovoľného
odchádzania hotových už ľudí z lona národa slovenského. Porodila synka slovenská mať,
slovenský otec potil sa za pluhom, aby mu dal výchovu, a keď už mal slúžiť svojim, odvial
ho vietor ďaleko, ďaleko! Takíto nevoľní vyhnanci, pravda, nerobia zle národu pozitívne, ba
naopak, robia mu tam ďaleko česť a slávu — no veľmi platonickú. Pravda, srdce naše vrelo
zabúcha, keď spomínajú nášho človeka ako svetlo vedy, ako dvíhateľa myšlienky, pracovníka
vo svete duchovnom, bádateľa prírody, matematika, kriesiteľa súplemenného národa. Táto
radosť je peknoduchá, nezištná, ale predsa spojená s trápnym vzdychom: kde by sme už mohli
byť, keby ste doma zostali, najlepší synovia národa nášho!! Či už súdeno je národu nášmu,
uspokojiť sa s nami, ľuďmi strednými, a všetko, čo vyrástlo vyše lokťa prostrednosti, musí
zúriť proti nemu, alebo zanechať ho a slúžiť cudzím, alebo aspoň pokrvným síce, ale
ďalekým?Táto, konečne, už neraz jasno vyslovená myšlienka ponúka sa do pera môjho, keď mám podať
príležitostný, slabý nástin veľkej postavy prvého, čisto slovenského preláta, biskupa
Štefana Moysesa. Po tieto dni minie sa stoletie od požehnaného okamihu, v ktorom uzrel
svetlo sveta…[3]V našej novej histórii je to veľké obdobie! Jemu dostalo sa údelom doháňať
zameškania premnohých periód a století… Ono videlo počiatky národnej i kultúrnej renesancie
národa, pochovaného v rozvalinách stredoveku, nám tak strašne neprajného. Keď iné národy, v
ňom kryštalizovali sa, my ostali sme konglomerátom,[4]masou bez organických členov, udržovanou istou kohéziou…[5]Posledné stoletie až zatriaslo nehybnou, zdravou ináč matériou, a umné oči
videli, že to predsa nenie tak bezživotná „pigra massa“,[6]ako zdalo by sa a že možno z nej vzkriesiť oheň životný, ako z kremeňa iskru…
Ale nie bez ocele! Nie bez duchovných síl jednotlivcov, bez žertvy[7]a práce jednotlivých mužov…Moyses patrí k najväčším zjavom slovenského znovuzrodenia, trebárs osudom hore vyššie
spomínaným zachytený, päťdesiattri roky vzdialený od národa svojho, na slavianskom juhu
pracoval, myslel i trpel uprostred pobratimského národa chorvátskeho. Až na sklonku života
svojho, už starec, prácami presilený, navrátil sa k nám. Otvorená, silná činnosť jeho za
slovenský národ počala sa vlastne, až keď mu bolo už 63 roky! Premnohí vtedy už zakľučujú
svoju činnú kariéru, a túžiac za mierom, oddávajú sa retrospektívnym[8]dumám staroby.Sviežosť ducha, mladý oheň, blesky veľkého umu, radosť v činnosti, neúnavnosť ruky,
oduševnenie, spojené s rozvahou mužnou a silnou — venoval Moyses Chorvátom práve v časy ich
preporodenia a najbritkejšej borby s násilníckym maďarizmom. A on bol najjasnejšou hlavou
slovenskou, on mal erudíciu[9]umovú i životnú takú veľkú, že ostatní naši znamenití činitelia bez odporu
poddávali sa pod jeho krotké, ale určité velenie. Koľko zameškal a nevoľno utiahol ľudu
svojmu tento boží vybraník, čo zostal dlžen u nás, u svojho národa, tak súrno potrebujúceho
práve hlavu takú jasnú, diplomatickú, postavu takú reprezentatívnu a kvalifikáciu takú
autoritatívnu?! Veď ohňa bolo dosť u nás, i idey boli, i činnosť bola, bola hotovosť k
obetiam, boli i talenty spisovateľské, politické, rečnícke, básnické, vedecké, bol
entuziazmus i vozvýšenosť citov, vzlet umu i obrazotvornosti, túžba po činnosti; ale takej
vysokej, len veľkým talentom a príležitosťou obcovať vo sférach nám neprístupných dosiahnuť
sa dajúcej erudície nebolo u nikoho z našich ľudí… Jemný formou, hebký ako aksamiet, bol a
zostal čírym, čistým Slovákom bez podmienky, bez oslabujúceho odtienku alebo nejakého oportúnneho[10]prifarbenia! Ani najradikálnejší Slovák nebol viac Slovákom ako on. On bol
celou, zakončenou, vykryštalizovanou, jednoliatou osobnosťou, a tá bola slovenská do
posledného nervu. Nič ho nehatilo v slovenstve: ani biskupstvo, ani tajné radcovstvo, ani
konfesia, ani svet, ani výhľad na vyššie hodnosti, ani láska, ani nenávisť, ani neprajnosť
osudov; nehatil ho v slovenstve úbohý stav ľudu, bezvýhľadnosť okázalej slávy, konečne ani
dlhý čas prežitý pod južným nebom! Vrátil sa takým intímnym, čujným i vrelým Slovákom,
akoby nikdy nebola noha jeho opustila drahú, slzami a potom, a neskôr i mučeníckou krvou
zmáčanú zem slovenskú. Moyses vedel vo svojej ideálne zostavenej osobnosti spojiť dve
vlastnosti, ktoré vedno jestvujú len u ľudí najrozvitejších: olympickú dôstojnosť,
arcikňazskú distingvovanosť[11]s pravou, vrelou, povedome demokratickou láskou k ľudu a národu nevzračnému,[12]potlačenému, pohanenému. Pocítili to ľudia vždy a všade. Ja pamätám sa z dôb
chlapčenských, ako zmrazený, omámený, sladkým lipnutím chvel som sa v stoličnej dvorane
svätomartinskej, keď Moyses z predsedníckeho stolca krotko, ale s vysokou dôstojnosťou
povedal slová „môj drahý národ slovenský“. Vo mne vzbudila sa i hrdosť, i láska a
neohraničená oddanosť k tomuto mužovi neobyčajnému (dňa 3. augusta 1864).Postrádali sme ho v časoch veľmi dôležitých, keď koncom rokov dvadsiatych a počiatkom
tridsiatych zem slovenská žíznila po talentoch a jasných hlavách… On bol už vtedy zrelý
muž: ako mnoho dôležitých diel bolo by sa mohlo zarodiť vtedy? Starší boli ustali,
rozhostila sa duchovná púšť… Len jedného muža bolo treba obživiť bernolákovskú zaspávajúcu
éru… Boh nám ho dal — ale oddialil…Krátky pobyt jeho doma, na slovenskej pôde, preplnený je intenzívnou prácou a starosťou
o slovenský národ. Ako muž vysokého, pozitívneho umu, nezapodieval sa nevyplniteľnými
plánmi, nestaval veterné, čo i krásne zámky, ale počal stavať od samej zeme, znášať kvádre
k základom pre nádejnú budovu, solídnu a pevnú, vypočítanú na stoletia. Prirodzene, že
musel myslieť o školstve ako o základe národnej vzdelanosti. Muž pedagóg, videl prázdnotu v
tomto ohľade, i oddal sa do ťažkej práce, školy zakladať, už založené reformovať, aby mohli
byť nazvané školami slovenskými a nie fabrikami zrady, bezcharakternosti a odrodilstva. „Na
mládeži svet stojí“, citoval chorvátsku poslovicu[13]v liste na Kuzmányho od 8. mája 1865. (Slovenské pohľady 1897, č. 3, str. 185.)Bystrým zrakom prehliadol hrdzavý stroj nášho celého života a prišiel k presvedčeniu, že
národ nemôže čakať na rezultáty nových, alebo preobrazovaných[14]škôl, ale musí sa mu podať vyššia aréna práce čím skôr, trebárs nebol ešte
náležite pripravený. Národ musí mať ohnište musí mať istú reprezentáciu. Moyses z týchto
ohľadov namáhal sa čím skôr utvoriť široko založený spolok literárny. Tento spolok mal
okrem čisto vzdelanostných cieľov vozvýšiť, upevniť, do povedomia inteligentných kruhov
vštepiť národnú spolupatričnosť a tú životodarnú myšlienku, že národ náš zákonne smie
siahať po najvyššom ovocí kultúry a vzdelanosti. Len holá existencia ľudových más, trebárs
verne chrániaca prvú podmienku žitia, jazyk, ešte nenie národom. Treba tej mase dať vysoký
cieľ, centrum, predstaviteľstvo. Podarilo sa! Založená bola Matica slovenská. Prvý raz od
vekov Slovák videl úspech! To bolo niečo priamo omamujúceho. Čistý slovenský úspech bez
kompromisov, dosiahnutý slovenskými ľuďmi, na ktorých čele stála vysoká, svetlá postava
vysokého cirkevného hodnostára!Nie div, že Moyses zjavil sa nám všetkým ako Ján Krstiteľ,[15]ako predchodca a zvestovateľ konečnej, už blízkej spásy. Všetko na ňom jasalo
mocným apoštolstvom. Vysoká hodnosť a zriedkavá náklonnosť monarchu mohla len oprávňovať
smelé výhľady a očakávaniam našim dodávať reálnosti, nádejam temer apodikticky[16]istú postať.Radosť bola nesmierna, i ona zvádzala k prepínaniu: ale tu zase cítime nežnú, avšak
pevnú ruku Moysesovu, ako zaťahuje kantár prismelej fantázii a nedovolí národnému
oduševneniu vybočiť z dráhy. Jasnota umu jeho nebola ani minútu zakalená úspechom, radosťou
a oduševnením, ačkoľvek ducha neuhášal, oduševnenie nehatil. Z každého jeho slova pri
zhromaždeniach veje určité, silné slovenské presvedčenie, no jeho výraz a prispôsobenie k
praktickému životu má pečať triezvosti, premyslenosti a životnej praktiky. Slováci po prvý
raz mohli pozerať hodne do výšky a vidieť tam svojho rodáka, nielen po tele a krvi, ale
svojho duchom, srdcom i umom. Pre ubitý a utlačený národ taký pohľad má niečo unášajúceho.Bez predchodcu, žiaľ, aj bez následníka preletel behom krátkych 19 rokov ponad národ náš
tento veľký, krásny, ideálny zjav! Ľudia hovoria, a či už len básnia, že občas zjavujú sa
na oblohe veľké hviezdy, nik nevie, skadiaľ vynorili sa, svietia tuhým svetlom, zahanbujúc
susedky, a potom zmiznú a stratia sa do svetov nevidomých a nevedomých…Čas slovenského znovuzrodenia nebol chudobný na veľké talenty, na mužov teórie,
myšlienky a na systematických pracovníkov i praktických činiteľov. No praktika,
objímajúceho celý národ, organizátora celej národnej práce, stojaceho nad všetkými
prenikajúcim umom, integerným[17]charakterom, samostatným, vysokým postavením, spoločenskými stykmi — takého
nebolo; lebo, ako každá veľká, pravdivá idea spočiatku volí si rybárov a colníkov za učeníkov,[18]tak i veľká a pravdivá myšlienka oživotvorenia polomŕtveho národa slovenského
vyšla z nížin a skromných príbytkov farských, učiteľských, alebo z komôrky úbohého
študenta.V Moysesovi našla si slovenská myšlienka už muža mocného, jasného, vplyvného, ktorý mal
za sebou školu ilýrskeho preporodenia[19]a tuhých bojov za národnosť, ktorý jej mohol pomôcť na krídla k vyšším letom.
Bez predchodcu chytil sa do práce, veľkým a mocným pred oči postaviť tri milióny
slovenského národa: ajhľa, tu jestvuje národ, o ktorý dosiaľ nestaral sa nikto, ale vy
musíte sa starať, ak nechcete hrešiť proti Bohu a ľuďom! Opravdivý Mojžiš, šiel viesť národ
svoj z poroby, ale klesol, prv než by bol z výšiny uzrel zem zasľúbenú. Naopak, videl
hromadiť sa čierne mrákavy.Sto liet minulo, čo narodil sa nám Štefan Moyses, a my v časoch súženia a odstrkovania,
pod bremenom ťažkého prenasledovania, rozpomíname sa touto knižočkou na neho a jeho diela.
Po sto rokoch takým mužom stavajú národy bronzové, nie papierové pomníky! Duch jeho spasený
odpustí nám, že to urobiť nemôžeme. On vie, že ani len lokeť zeme nejestvuje teraz na
slovenskom kraji, ktorý bysmelniesť ťarchu jeho mramorovej hermy,[20]že niet mesta a dediny, ktorá by surovou premocou nebola hatená postaviť v
chotári svojom pamätník Slovákovi, slovenskému mužovi, ba skoro smelosť patrí k tomu, aby i
takáto bledá rozpomienka, ako je prítomná, uzrela svetlo bieleho sveta.No duch nezná hraníc a zákazov! Národe náš, postav veľkému Štefanovi svojmu nerukodielny[21]pomník v duši svojej vyšší než Kriváň, trvácnejší než oceľ a bronz! Nezabúdaj
na proroka svojho, aby oči tvoje videli spasenie. Tma a dusno okolo nás! Nech osvieti a
osvieži nás rozpomienka na prvého priameho následníka apoštolských učiteľov Cyrila a
Metoda! Pomodli sa, národe, aby zhliadol Hospodin z výšin na tvoje uníženie, a poslal ti
vodcov a otcov, kráčajúcich v stopách veľkého slovenského biskupa Štefana Moysesa![1]pauperizovanie(lat.) — ochudobňovanie[2]Ľud náš z nezmiešaného, čisto slavianskeho plemena, autochtón a držiteľ
pôdy— (autochtón, z gr. = pôvodný obyvateľ, praobyvateľ). Vajanský
prízvukovaním autochtónnosti slovenského, resp. slovanského obyvateľstva v Uhorsku
vyvracia nesprávne tvrdenia oficiálnej maďarskej historiografie, ktorá v službách
vládnúcej maďarizátorskej politiky tvrdila, že pôvodnými obyvateľmi Uhorska boli
Maďari, a preto „privandrovaní“ Slováci nemôžu mať s nimi rovnaké práva. Spor o
historické právo Slovákov na vlastné územie a národnú suverenitu má svoje začiatky už
v prvej fáze slovenského národného obrodenia na sklonku 18. storočia a bol súčasťou
národnoobranných, národnoemancipačných a národnozjednocovacích snáh Slovákov už od
začiatku 18. storočia.[3]Po tieto dni minie sa stoletie od požehnaného okamihu, v ktorom uzrel
svetlo sveta— Vajanského „Život Štefana Moysesa“ bol napísaný a
uverejnený v roku 1897 z príležitosti 100. výročia Moysesovho narodenia. Knižne
vyšiel v zborníku „Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa… 1797 — 1897“ (pozri
fotografiu titulného listu na str. 6). V zborníku okrem Vajanskeho štúdie sú práce:
Ján Francisci: Črty z doby Moysesovskej; Dokumenty (Matičné reči biskupa a predsedu
Štefana Moysesa, ukážky z úradnej a súkromnej korešpondencie); Doslov — báseň od
Hviezdoslava. Zborník má 191 strán.[4]konglomerát(lat.) — zlepenina, zhluk[5]kohézia(lat.) — súdržnosť[6]„pigra massa“(lat.) — lenivá, neschopná masa, dav[7]žertevník(rus.) — obetište, oltár[8]retrospektívny(lat.) — do minulosti obrátený[9]erudícia(lat.) — učenosť[10]oportúnny(lat.) — prospechársky, prispôsobujúci sa
pomerom[11]distingvovanosť(lat.) — ušľachtilosť, jemnosť[12]nevzračný(rus.) — nevzhľadný, nerozhľadený[13]poslovica(rus.) — porekadlo[14]preobrazovaný(rus.) — pretvorený[15]Moyses zjavil sa nám všetkým ako Ján Krstiteľ— novozákonná
postava Jána Krstiteľa, ktorú Vajanský priliehavo prirovnáva k Moysesovi,
symbolizovala v slovenskom národnom hnutí čas očakávania príchodu národnej spásy,
akýsi národný advent, po ktorom by malo nasledovať národné znovuzrodenie a
vzkriesenie. Symbolika Jána Krstiteľa, predchodcu a zvestovateľa spásy, ktorý sa sám
nazýval „hlasom volajúceho na púšti“ (Mk 1, 3n) má v našom prípade aj iný zmysel.
Moyses, ktorý je pre Vajanského reprezentantom vyšších spoločenských vrstiev národa,
bol v tomto ohľade na Slovensku ozajstným „hlasom volajúceho na púšti“.[16]apodikticky(gr.) — nezvratne[17]integerný(lat.) — čistý, neporušený, celistvý[18]veľká, pravdivá idea spočiatku robí si rybárov a colníkov za
učeníkov— Vajanského paralela medzi prvopočiatkami kresťanstva, ktoré
vzhľadom na jednoduchý pôvod jeho prvých šíriteľov — Kristových učeníkov (napr.
učeníci Ondrej, Šimon-Peter, Jakub a Ján boli rybári, Matúš bol mýtnikom), bolo
ideológiou chudobných a ubiedených, a medzi slovenským národným hnutím, ktoré
reprezentovala majetkovo chudobná inteligencia a stredné vrstvy obyvateľstva, je
výstižná v slovenskej spisbe tých čias a vyskytuje sa dosť často.[19]mal za sebou školu ilýrskeho preporodenia— Moyses prišiel na
Slovensko z Chorvátska, kde sa aktívne zapájal do národnozjednocovacieho hnutia
južných Slovanov, nazývaného ilyrizmus podľa mena Ilýrov, starovekého slovanského
kmeňa sídliaceho na Balkáne. V dobách rímskej nadvlády sa západná časť balkánskeho
polostrova volala Ilýriou (Illyricum). Pojem „Ilýri“, popri našom „Juhoslovania“ sa v
našej staršej spisbe používa ako spoločný názov pre južných Slovanov vôbec.[20]herma(gr.) — busta, poprsie (vo výtvarníctve)[21]nerukodielny(rus.) — nesmrteľný, nevytvorený ľudskou
rukou | Vajansky_Zivot-Stefana-Moysesa.html.txt |
Myjava a kozáci1Poslyšte, kresťané, noviny pravdivé,co vám chci zpívati i vypravovati:2o mordu, pálení dědiny Myjavy,i o její škodě skrz Němce tyrany.3Velkú pověst měli v Uherském království,majíce junákův, také statku množství.4Častokrát vítězi, ti Uhri[1]a Němci,pred těmi junáky museli utěcti.5Trojnásobné zbroje Myjavané měli,ručnice[2]a kosy, potom také cepy.6Když kozáci[3]prišli, do Moravy vpadli,i hned jich Myjavané náhle privítali.7Hať[4]sú učinili u Strážnice[5]městakozáci junáci, kde byla silnica.8Od Strážnice města nedaleko hať ta,k Moravě ležící, Rohatec[6]jméno má,9kde sú Myjavané kozáků pobilia tam žilinského richtára odňali.10Mohli povědati ti zrádci kozáci,že sú Myjavané tak dobrí junáci.11Pán velikomožný Nádaždy pán Pavel[7]sotva v svojém panství takých junákův měl,12jako Myjavané dědináci byli,když sú na kozáky obrátili strely.13Nebyla kr(a)jina, než jedna dědina,nediviž se tomu, že jest splundrována[8].14Mnohýkrát z tábora, když ležel u Broda[9],vojáci se ptali: Co jest ta Myjava,15zámek nebo město? — že tak se protiví,všeckému táboru na odpor se staví.16Hned kníže krnovské[10]ze země své Čechov,Slezákův svých dobrých, statečných vítězův,17po jednom vybraných poslalo Němcov svých,chtělo se pomstiti, Myjavu zhladiti.18Hnedky na svitání radu sobe dali,od Turéj[11]dědiny, kde sú nocleh měli,19s velikým dost vojskem oni sú vytáhli,aby tak Myjavu ze všech stran oblehli.20A varta[12]myjavská, jak jich uhlídala,hnedky jest nazpátek k dědině bežala.21Všeckým Myjavanom, radě i richtáromna vežu kázali, by se tam bránili.22Tak sú se bránili, Němcom odpírali,za své milé statky raději zemreli.23Půlčtvrta tisíce bylo jich, i více,okolo kostela, okolo kostnice.24A hned muškatíri strelbu svú pustili,kostel co nějaký zámek dobývali,25co k ňákému městu šest šturmů[13]sú hnali,ale Myjavané všeckým odolali.26Tak velmi stríleli, ze trech stran pálili,že dve tuně prachu sú tam vystríleli.27Oni se bránili, Němcom odpíralia ze svojich ručnic mnoho sú zabili.28Strelba ze všeckých stran byla jest veliká,nebo Němci byli vybráni zdaleka.29Taková tu bitka byla pri kostole,od rána zpoledna byla jest toho dne.30Ze trech stran sú kostel ohněm zapálili,aby Myjavanů z veže ven vyhnali.31Oni byli stálí, šindel odbíjali,a tak jejich zlosti predce odpírali.32Pán Bůh všemohoucí, jenž má vše v své moci,ráčil jich chrániti a opatrovati.33Richtár té dědiny byl tu prostrelený —u dverí cinteru jest jisté znamení —34však prvé než upad, paměti dobré byl,z své ještě ručnice jednoho prostrelil.35Po poli, v kostele kterých sú pobili,osob osemdesát tam jich načítali.36Hajtman pak tých Němcov[14], jsúce v své zbroji,hlasem velkým volal, aby se poddali,37ale hned v ty časy jeden ho prostrelil,když proti veži stál, očima naň patril.38Nebylo vetšího, divu hroznějšího,než kterých pobili, co v kostele byli.39Již jim velké muky v kostele dělali,mučili, stínali, divně mordovali.40Němcov, kterých oni na vozy pobralia do svého vojska nazpátek odvezli,41na deseti volích sotva odvézt mohli,kterým sú Myjavci do pekla pomohli.42Potom všecky statky brali i dobytky,naplnivše vozy sbehli sú se hnedky.43Zas sú zapálili, vniveč obrátilia co najhoršího, to jsú jim činili.44Velký plač, kvílení učinili ženy,když svojich manželův našli zmordovaných.45Politujže, Bože, Myjavanův v núze,neb jim žádný jiný krom tě nespomůže.46Ať v tomto údolí živi sú k tvé vůli,a po téjto smrti dej do ráje vjíti.47Tu, kdež ty prebýváš s svým synem Ježíšem,Pán Bůh všemohoucí dej nám dojíti všem.48Svätej Kateríny byl den znamenitý,když se ta věc stala, vskutku vykonala,49roku tisícého také šestistého,k tomu dvadcátého a počtu prvního.[1]tu značí asi Maďarov[2]pušky[3]vojaci z východného Polska v žolde cisára Ferdinanda[4]zásek, prekážka[5]mestečko na Morave[6]obec na Morave[7]syn Františka Nádaždyho a smutne známej Alžbety Bátoryčky, mal majetky na juhozápadnom Slovensku[8](z nem. plündern) spustošená[9]Uherský Brod?[10]kníže krnovské prišlo sa Myjavanom pomstiť za ich napadnutie cisárskeho vojska pri Strážnici a Rohatci[11]Turá Lúka[12]stráž, hliadka[13]šturm — útok[14]hajtman… Němcov — krnovské knieža | Anonym_Myjava-a-kozaci.html.txt |
I. ÚvodNajstaršie deje Slovákov. Veľkomoravská ríša a jej králi. Pád Veľkej Moravy.
Vznik feudálneho Uhorska za sv. ŠtefanaPoniektorí naši malomyseľní slovenskí rodáci si myslia a tvrdia, že keď slovenský národ
nemá za sebou vlastnú históriu, že sa nedopracuje ani k svojskému samostatnému politickému
a kultúrnemu životu, keďže pre samostatnosť niet vraj historickej právnej kontinuity a na
základe prirodzeného práva niet vraj možnosti a moci organizovať malé národy do štátnych
samostatných celkov.Ale na to, aby sa slovenský národ k istej politickej samostatnosti dopracoval,
historické právo netreba. Už jeho etnická mravná bytosť oprávňuje ho na to, aby svoj
politický, vzdelanostný a hospodársky život zariadil primerane svojim potrebám, a na to sú
potrebné len vyvinutý cit národnej spolupatričnosti, národné povedomie, mravná sila a
zriadenie hospodárskeho života na základe vzájomnosti.Národ, majúci silné národné povedomie, úprimnú, teplú a srdečnú lásku k svojeti, zriadi
si v prvom rade svojím národným potrebám primerané elementárne, stredné, vyššie a odborné
školstvo. Z týchto dostane inteligentný dorast, založí a usporiada svoj ekonomický život
tak, že ani jeden z jeho príslušníkov nezostane bez zamestnania, bez práce, bez zárobku; do
svojho verejného života dá svoj duševný i hmotný kapitál, veľadiac nimi i svoj i všeobecný
verejný blahobyt. Štátnik Bismarck, organizátor politického života, a stratég Moltke,
organizátor vojenstva, nie sú na to absolútne potrební, aby i malý národ obránil svoj
národný život pred diplomatickými a vojenskými útokmi. Mravná sila národa je väčšou mocou
než Bismarck a Moltke, lebo bez mravnej a hmotnej podpory svojich pruských rodákov by ani
títo nič neboli vykonali.Mravne silný národ stvorí a usporiada si svoj parlament (národný snem), svoje
zákonodarstvo sám, vynesie, dá si zákony, ktorými sám zariadi svoj verejný život na
všeobecnú spokojnosť na základe mravnosti a práva.Na toto teda netreba historickej minulosti.Ani Maďari nevymohli si svoj terajší politický život na základe historického práva, lebo
náuku o historicko-politickej individualite uhorského štátu, vlastne maďarského národa,
vymysleli si v novšej dobe sami s cieľom prekaziť federatívne zriadenie Uhorska na základe
rovnoprávnosti.Maďari v rokoch 1000 — 1848 práve tak nemajú históriu, ako ju nemajú Slováci. Lebo
vznikom feudálneho štátu skrze prvého uhorského kráľa sv. Štefana politickým národom
Uhorska stalo sa len zemianstvo a toto si uhorskí králi regrutovali zo všetkých uhorských
národností a cudzozemcov. Maďarský sedliak bol do roku 1848 práve takým bezprávnym otrokom
ako slovenský a slovenský zeman práve takým pánom ako maďarský. Zemianstvo bolo v Uhorsku
internacionálnou kastou, ktorú spájali latinská diplomatická reč a privilégiá. Iných
mravných spojív nebolo. A dejiny Uhorska od roku 1000 do roku 1848 nie sú nič iné ako
dejiny borby zemanov za ich feudálne práva a výsady, ktoré uhorskí králi podľa potrieb
obstrihávali alebo rozmnožovali. Aj genetický maďarský národ mal v tejto borbe len tú
úlohu, že musel svojim feudálnym pánom bezplatne slúžiť a za ich výsady bojovať.Príčinu toho, že doteraz len veľmi nepatrná čiastka slovenského národa prišla k
národnému povedomiu, treba hľadať v jeho minulosti a prítomnosti. Do roku 1848 slovenský
sedliak bol telesným poddaným svojho zemského pána; slobodným je len od 57. rokov. Akože sa
teda mohol duševne slobodne vyvíjať, keď nebolo ani osobnej slobody? Slovenský národ bol
síce etnickým, mravným celkom, bol národnou individualitou, osobnosťou i vtedy, ale bez
slobody, sputnaný zemianskymi okovami osobného nevoľníctva. Tak nemohol žiť samostatným
politickým životom. To je príčina jeho mravnej a hmotnej zaostalosti, jeho surového
materializmu, lebo pre mnohé pozostatky urbáru len teraz usporaduje si i majetkové pomery,
kde je totiž v takom priaznivom položení, že môže odkupovať zemianske majetky. Ale
zemianske latifundiá a majetky zverenské, takzvané fideikomisné panstvá, prekážajú mu i
dnes a držia ho horami a hôľnymi pasienkami v ustavičnej závislosti.Slovenský ľud dostal sa do poddanstva práve takým spôsobom ako iné národy Európy.*IX. storočie je pre Slovákov najpamätnejším, ba jediným, keď Slováci mali svoju vlastnú
históriu, keď sami pre seba žili a jestvovali. Ich prvotné národné meno znelo vlastne
Sloveni, lebo i teraz slovenská reč nemenuje sa slováckou, ale slovenskou. V IX. storočí
žili pri Váhu, Nitre, Hrone, Ipli a na rieke Morave, ba i v dávnej Panónii za Dunajom. Či
tam boli od nepamäti a či sa ta presťahovali súčasne s Čechmi spoza Tatier, nedá sa úplne
dokázať. Ale súdiac podľa veľkej rozmanitosti a odchodnosti slovenských nárečí, je
pravdepodobné, že Slováci prekročili Tatry v menších zástupoch a v rozličných časoch.
Dŕžava veľkomoravská, ktorej príslušníkmi boli, siahala k Pešti, k Vacovu a k Toryse a tu
susedili s bulharskými Slovanmi. Najprv vystúpili proti nárokom Frankov, že ich cisári majú
právo nad celým svetom panovať, a ani porážky ich nezronili. Po každej porážke zbierali
sily na nové povstanie, kým sa im nepodarilo vydobyť si úplnú nezávislosť. Po celé IX.
storočie neprestajne zápasili so svojimi potlačiteľmi, ktorí im chceli s kresťanstvom
nanútiť otroctvo. Ale to sa Frankom nepodarilo, lebo Slováci, sídliaci na sever od Dunaja,
založili mohutné, do udalostí toho veku silne zasahujúce kráľovstvo, ktorého jadro bolo na
rieke Morave.Kedy a ako sa to stalo, nie je známe. Prvým zberateľom a zjednotiteľom Slovanstva bol
Samo, ktorý prišiel zo západu, hrdina neznámeho pôvodu, a ktorý vyslobodil z avarského
jarma nielen Korutáncov a Čechov, ale pravdepodobne i Slovákov. Vďační Slovania vyvolili si
ho teda okolo roku 627 za kráľa. Jeho slovanská dŕžava siahala od štajerských Álp až ku
rieke Spréve, na západe až ku Mohanu a Radnici. Po premožení Avarov bojoval s Frankmi a
viac ráz porazil ich vojská. Ale po jeho smrti roku 662 sa mohutný slovanský štát zasa
rozpadol. Pravdepodobné je, že dŕžavu na Vyšnej Morave založil niektorý z jeho početných
synov. Toto bola tá Veľká alebo Vyšná Morava, rozdielna od Nižnej, bulharskej Moravy.O jej vnútornom zriadení niet určitých, jasných správ; nie sú nám v nej známe ani
dŕžavné spôsoby, občianske poriadky, správne, súdne a rodinné záležitosti.Najvyšší panovník, ktorý sídlil na Velehrade, v terajšom Hradišti na Morave, menoval sa
podľa slovanskej obyčaje prvotne veľkým kňazom, pozdejšie kráľom. Panujúca rodina pokladala
vládu za svoje dedičstvo, v ktorom sa jej údovia delili. Okrem veľkého kňaza bolo viac
údelných kňazov a kniežatstiev; veľký kňaz dával a odnímal ich svojim príbuzným, z čoho v
panujúcej rodine povstávali večné nepokoje. V dobe historickej je známe už len jedno
mohutné údelné kniežatstvo považské so sídlom v Nitre. Keď Svätopluk opanoval i zadunajskú
Moravu, bolo ešte i kniežatstvo blatenské.Obsadenie kráľovského prestola nebolo určené u Slovanov jasným a nemenným zákonom.
Prestol patril obyčajne najstaršiemu z panujúcej rodiny, z čoho v dŕžave vznikali ešte
väčšie zmätky. V ríši Veľkomoravskej pridružila sa k tomu ešte aj iná nehoda. Franskí
panovníci osobovali si právo dosadzovať a zosadzovať moravských panovníkov. Z toho povstali
také silné otrasy, ktoré dŕžavu, nádejné jadro celého Slovanstva, vyvrátili zo základov.Moc veľkých kňazov a kráľov bola obmedzená vôľou národa; národ ju vyslovoval v dŕžavných
snemoch, ako to obyčajne býva pri vládach z národa prirodzene vyrastených.Stáleho vojska Slováci nemali; v čase potreby schádzalo sa mužstvo podľa žúp. Obranná
sústava zakladala sa na týchto tak ako pozdejšie v dávnom Uhorsku. Každá župa mala svoj
hrad, svoju správu, svoje cesty, svoje súdy, svoju zástavu, pod ktorou išlo mužstvo do
boja. Ale slovenskí panovníci mali okrem toho i svoju stálu, väčšiu-menšiu družinu, ktorá
im bola k službám v čase pokoja i vojny. Aj župy museli mať ozbrojené služobníctvo,
udržiavať bezpečnosť, vyberať daň a vykonávať súdne výroky.Slováci Veľkej Moravy zapodievali sa roľníctvom, chovom stád, kupectvom a trhovaním.
Otvorených miest nemali pre ustavičné nájazdy lúpežných Nemcov. Mali len hrady, ktoré boli
spolu i mestami, lebo tam bývali remeselníci a kupci. V týchto hradoch hľadalo ochranu,
nakoľko bolo možné, i ostatné obyvateľstvo.Prvým známym slovenským panovníkom bol Mojmír I., ale kedy začal panovať, o tom niet
správy. Bol už pokrstený s celým svojím domom skrze Urolfa, biskupa pasovského. Ale v tom
čase uznávali Moravania ešte vrchnú vládu Frankov. Vidno to z toho, že na sneme roku 822
nemecký cisár Ľudovít prijímal deputácie s darmi všetkých východných Slovanov, medzi nimi i
Moravanov. Toto podanie stalo sa nasledovne: Po vyvrátení avarskej ríše rozkladali
Moravania svoje sídla vždy ďalej a ďalej po severné poriečie Dunaja a od hôr Manhardských
až po vtok Hrona, vyženúc odtiaľ niekoľko avarských kniežat, ktoré svoje panstvá dostali od
Karola Veľkého. Aby ich mocný nemecký cisár preto vojnou neprenasledoval, pokorili sa
moravské kniežatá samy.Mojmír I. počínal si vôbec veľmi bojazlivo. Len keď videl, že Nemci sami vedú medzi
sebou vojny, vypovedal im poslušnosť. Ale Nemci, ukončiac svoj spor rozdelením veľkej
dŕžavy na Francúzsko, Itáliu a Nemecko, vtrhli roku 846 s veľkým vojskom pod kráľom
Ľudovítom Nemcom na Moravu a Mojmíra zhodili.Kráľ Ľudovít urobil nástupcom Mojmírovým Rastislava, muža hrdého a ušľachtilého, ktorý
nepokladal si za šťastie byť nástrojom Nemcov, ale chopil sa myšlienky oslobodiť svoj
národ, pokračujúc pritom omnoho odhodlanejšie a ráznejšie než jeho predchodca. Hneď ako
dosadol na trón, už sa hotovil na zápas, staval hrady, cvičil mužstvo v zbroji, hľadal
spojencov, menovite už poslovančených Bulharov.Prípravy trvali osem rokov, ale roku 855 vtrhol zlý sused Ľudovít zase na Moravu, aby ju
podmanil. Vtedy mu však šťastie už neslúžilo, lebo nielen že ho Rastislav zahnal za Dunaj,
ale Rastislav vyhnal i nemeckých duchovných, lebo držali s nepriateľom. Tým bol zväzok
poddanosti roztrhnutý, a keďže Rastislav víťazne odrazil všetky potom nasledujúce nájazdy
Nemcov, v dôsledku čoho u neho ochranu hľadali nielen Lachovia českí, ale i Nemci, medzi
nimi i Ľudovítov syn, kráľovič Karolman, Morava požívala pod ním úplnú, všeobecne uznanú
nezávislosť.Badajúc, že cirkevná závislosť na Nemcoch napomáha i závislosť štátnu, Rastislav chopil
sa myšlienky oslobodiť sa od nemeckého kňazstva. Vystrojil poslov ku gréckemu cisárovi
Michalovi III. s prosbou, aby mu poslal v slovanskej reči zbehlých učiteľov-misionárov.
Cisár vybral na túto úlohu dvoch bratov, apoštolov Cyrila (Konštantína) a Metoda, rodákov
zo Solúna (Thessaloník). Cyril, vtedy ešte Konštantín, bol mužom, od ktorého učenejšieho a
životom svojím svätejšieho nemal v ten čas ani Carihrad, ani Rím; Metod sa zas už bol
preukázal i ako správca krajiny. Cyril zostavil pre Slovanov písmo, zo všetkých neskorších
najdokonalejšie, duchu slovanského jazyka najprimeranejšie, a začal prekladať Písmo sväté a
bohoslužobné knihy do slovenčiny.Na Velehrad, do Rastislavovho sídla, bratia Cyril a Metod prišli roku 863 a Rastislav
ich prijal s veľkou úctou. Naši slovenskí predkovia počuli hlásať Kristovo učenie v reči im
zrozumiteľnej. Účinok bol omnoho väčší než do tých čias pri nemecko-latinských kňazoch.
Nemci začali dvíhať žaloby proti slovanskej liturgickej reči, proti organizovaniu
slovanskej cirkvi na Morave, a pápež zavolal slovanských apoštolov do Ríma. Oni šli. Ich
prijatie v Ríme bolo slávnostné, lebo Cyril niesol so sebou ostatky sv. Klimenta, ktoré
našiel na svojej misionárskej ceste v Chersone. Pomery práve boli také, že rímskej stolici
dvojnásobne záležalo na tom, aby si získala mladý, mohutnejúci slovanský štát na strednom
Dunaji: pápež Hadrián najprv požehnal, potom potvrdil slovanský preklad Písma svätého i
slovanské liturgické knihy a dal vysvätiť z Moravy privedených učeníkov Cyrilových a
Metodových. V bule, vydanej Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi Hadrián odvolával sa na
slová Písma svätého, že „všetci budú hlásaťrozličnými jazykmivelikosť božiu“, naložil však, aby sa pri omši epištola a evanjelium čítavali najprv po
latinsky, potom po slovansky. Pozdejšie pápež Hadrián odlúčil Slovákov úplne od
soľnohradského arcibiskupstva a pasovského biskupstva a založil im nové moravsko-panónske
arcibiskupstvo, aby patrili bezprostredne pod apoštolskú stolicu.Slováci vyhrali tým veľmi veľa, dostali národnú hierarchiu, lebo im Metoda vymenovali aj
za arcibiskupa. Chorľavý Konštantín zostal v Ríme, vstúpil do kláštora (vtedy prijal meno
Cyril), kde o krátky čas dokončil svoj bohumilý život. Pochovali ho s cirkevnými poctami,
aké sa preukazovali len samému pápežovi, v chráme sv. Klimenta, pri jeho ostatkoch, ktoré
on doniesol do Ríma.Ale závisť Nemcov nedožičila Rastislavovi času, aby mohol uviesť do života vymoženosti
horlivých apoštolov. Roku 869 Nemci vystúpili proti Slovanom s veľkou silou, značnú časť
Moravy a Svätoplukovho kniežatstva spustošili, Velehrad dobýjali, ale podmanenie sa
nepodarilo, ba odišli so strachom, že im Rastislav odplatí nájazd. Uzavreli teda roku 870
pre Rastislava výhodný mier.Teraz by sa už Rastislav bol mohol bezstarostne starať o vnútorný rozvoj svojej dŕžavy,
keby mu v tom nebol prekážal jeho bratovec Svätopluk, považský údelný knieža. Tento mladý,
v duchu latinskom vychovaný muž zmužilo bojoval vo vojne, vedenej roku 869 proti
kráľovičovi Karolmanovi, vojvodcovi korutánskemu, ale Nemci si ho pozdejšie získali svojou
ľstivou politikou. Hneď po dokončenej vojne Svätopluk oddal sa so svojím kniežatstvom
Nemcom, uznajúc ich nadvládu. Rastislav, jeho strýko, skúsený starec, pritom panovník hrdý,
mal teda dostatočnú príčinu vojnou stíhať svojho nehodného bratovca; vtrhol do jeho
považského kniežatstva, ale spoliehajúc sa na svoje dobré právo, s malou silou. To umožnilo
Svätoplukovi nový zločin: zajal strýka a vydal ho okovaného jeho najväčšiemu nepriateľovi
Karolmanovi. Karolman poslal Rastislava, ako verejného zločinca, do Rezna. Tu ho dal kráľ
Ľudovít súdiť súdu zohnanému z Bavorčanov, Frankov a z akýchsi tam náhodou prítomných
Slovanov. Súd vyniesol výrok smrti, ale kráľ mu dal z milosti len oči vyklať a potom ho do
akéhosi kláštora zatvoriť, kde dokončil svoje dni.Panovníkom Veľkej Moravy sa teraz stal už Svätopluk, ale pokorený a z milosti Nemcov,
lebo Karolman opanoval Moravu s nemeckým vojskom pre Nemcov a obsadiac Velehrad a iné
dôležité pevnosti, ustanovil tam za správcov zeme Engelschalka a Viliama.Údelné považské kniežatá domáhali sa akejsi pochabej samostatnosti. Už prvý dejepisne
známy údelný kňaz Pribina mal spory s veľkým kňazom Mojmírom, následkom ktorých bol roku
830 z Nitry vyhnaný, a roku 861, keď do nej vtrhol s nepriateľským nemeckým vojskom, ho
Rastislav zabil. Okrem toho je o považskom kniežatstve známe len to, že okolo roku 830
soľnohradský arcibiskup vysvätil v Nitre ku cti sv. Emerana kostol a tu bol biskupom
zlopovestný Nemec Wiching, úhlavný nepriateľ Metodov. Z Nitry vyhnaný Pribina našiel
útočište v blatenskom kniežatstve za Dunajom. V tomto kniežatstve medzi Rábou, Dunajom a
Drávou bola Blatnica, Mosburg, sídelným mestom, vystavená roku 840 Pribinom, a odhora jeho
obyvateľmi Slováci. Blatenskí kňazi boli vazalmi Nemcov. Ale Pribinu zabili roku 861
Moravania a jeho nástupcom sa stal jeho syn Koceľ, ktorý vystavil mnohé chrámy. Roku 869 z
Ríma vracajúci sa Metod i tu uviedol slovanskú liturgiu.Svätopluk zaujal veľkokniežací prestol roku 870, ale Nemci ho krátko potom zosadili a
zajatého poslali Karolmanovi na hrad Krajnu, kde ho žalárovali. Moravu spravovali nemeckí
miestodržitelia Engelschalk a Viliam. Nad toľkou neprávosťou rozhnevaní Moravania začali
proti Nemcom pod vodcovstvom Slavomíra takú úspešnú vojnu, že Morava bola pre Nemcov už
stratená. Karolman vypustil teda Svätopluka zo žalára, zohnal naponáhle vojsko a zveriac ho
Svätoplukovi, vypravil ho s ním roku 871 na Moravu, aby pokoril Slavomíra a Moravanov. Ale
Svätopluk, stúpiac na moravskú pôdu, dorozumel sa so Slavomírom a s národnými vodcami,
zničil pri Velehrade Engelschalka a Viliama a zaujal Moravu pre seba ako úplne nezávislý
panovník.Znajúc, že pre vyhlásenie nezávislosti očakávajú ho kruté boje s Nemcami, usiloval sa
pod svoju ochranu postaviť rýdze slovanské kmene za Tatrami a na západe okolo Labe, Odry,
Sály, Baltického mora, Poliakov, Slezanov, Srbov, Ľuticov, Bodricov, začleniť ich do ríše
moravskej a proti Nemcom s nimi sa brániť. K tejto slovanskej federácii pristúpili
najsamprv susedstvom, rečou a povahou najbližší Česi. Svätopluk, nakloniac ich kňaza
Bořivoja ku krstu, vzal si jeho sestru za manželku. Morava stala sa takto hotovým jadrom
slovanskej jednoty, s ktorou Svätopluk pozdejšie tvoril divy.A táto jednota bola prepotrebná, lebo kráľ Ľudovít zohnal proti Svätoplukovi už roku 872
veľké vojsko, naložiac svojmu synovi Karolmanovi, aby ho viedol na Moravu. Svätopluk bránil
sa tak, že dal plieniť mečom a ohňom krajinu, a hľadiac dostať sa nepriateľovi do chrbta,
obišiel ho s čiastkou vojska, zapálil mu loďstvo, a tým ho donútil k rýchlemu úteku.
Nasledujúceho roku 873 vyhľadal Karolmana v jeho vlastnej zemi, stiesnil ho v nej natoľko,
že Karolman odkázal vo veľkej súre otcovi, že zahynie, ak mu nepošle rýchlu pomoc. Ľudovít
nemohol mu poslať pomoc, preto uzavrel so Svätoplukom mier, v ktorom uznal nezávislosť
Moravy.Ale v cirkevných záležitostiach Svätopluk sa spreneveril záujmom Slovanstva a úmyslom
svojho múdreho strýka Rastislava. Postavil síce veľké slovanské mocnárstvo, ale zbožné
dielo Metodovo, ktorým stavba mala byť zavŕšená, ničil a hubil sám. No „dielo meča“, hovorí
Palacký, „mladý štát moravský, zahynulo hneď v pohromách veku nasledujúceho; dielo ducha,
vykonané Metodovou apoštolskou horlivosťou, odporuje ešte i tisícročiam“.Nemecké duchovenstvo nedalo Metodovi pokoj. Osočovalo ho, že rozširuje bludné učenie. V
Ríme žaloval na neho i sám Svätopluk a roku 879 bol Metod povolaný pred pápeža. Ale v Ríme
bránil sa čestne a s úspechom. Pápež Ján VIII. v liste poslanom Svätoplukovi dosvedčuje
úplnú pravovernosť Metodovu a potvrdzuje ho znova v arcibiskupskej hodnosti. Slovanské
písmo, „Konštantínom filozofom vynájdené, aby ním chvála božia povinne sa ozývala, právom
schvaľuje (iure laudamus)“. Výslovne hovorí, že „ani zdravej viere, ani učeniu nič nevadí v
slovanskom jazyku spievať omše alebo čítať sväté evanjelium, či božie učenie Nového a
Starého zákona dobre preložené a vysvetlené… lebo kto učinil tri hlavné jazyky, totiž
hebrejský, grécky a latinský, ten stvoril i všetky ostatné k svojej cti a sláve“. Ale pápež
nariadil i teraz, aby sa v chrámoch evanjelium čítalo najprv po latinsky a potom po
slovensky, a ak Svätoplukovi je milšia latinská omša, predpisuje vykonávať mu ju po
latinsky.Metoda pápež poslal naspäť, na nešťastie s Nemcom Wichingom, ktorého na žiadosť
Svätoplukovu vysvätil na biskupstvo nitrianske, lebo Metodovi podriadený biskup umoril
svojho arcibiskupa zlostným priekorím, podnecujúc proti nemu ľud, veľmožov a kráľa. Sám
kráľ Svätopluk ukázal sa voči nemu veľmi nemilostivým.Potom sa Svätopluk zaplietol do vojny s korutánskym vojvodcom Arnulfom, nemanželským
synom Karolmanovým, lebo v spore Engelschalkových a Viliamových synov s Aribom, rakúskym
miestodržiteľom, Svätopluk podporoval Aribu, vyplieniac pritom Rakúsy. Aby sa na
Svätoplukovi vypomstil, Arnulf prenajal si vrahov, ktorí mali Svätopluka zbaviť života. To
podnietilo Svätopluka k vojne, v ktorej vtrhol do Panónie, porazil roku 883 Arnulfa pri
rieke Rábe a zaujal Panóniu pre seba. Nemci boli v tom čase prislabí vyrvať mu ju silou,
lebo dŕžava franská upadla do mdloby. Bolo síce jej veľkou výhodou, že sa v ruke Karola
Tučného, syna Ľudovíta Nemca, zase celá spojila, ale Karol Tučný a jeho potomkovia boli
panovníci slabí, v dôsledku čoho Karol nepustil sa so Svätoplukom do vojny, ale pozval ho
roku 884 na zhromaždenie do Monte Comiano (teraz Königstätten) v Rakúsach, kde mu predložil
návrh, aby Panóniu prijal od neho do léna; Svätopluk dokázal sa tu krátkozrakým: lebo
prijmúc návrh Nemcov, prisahal ohľadom Panónie vernosť nemeckému cisárovi, a tým vliezol
naspäť do nemeckého jarma. Panónia bola síce skutočne k ríši moravskej pripojená, takže
meno Moravy vzťahovalo sa i na ňu, ale i toto spojenie trvalo len krátky čas.S Panóniou prešlo i kniežatstvo blatenské pod nadvládu moravskú.Keď Svätopluk zaujal Panóniu, Koceľ už nežil; kniežací prestol zaujal jeho syn Braclav,
o ktorom je známe, že cez jeho zeme, ležiace medzi Drávou a Sávou, museli ísť poslovia
Arnulfovi nahovárať Bulharov, aby nepredávali soľ Moravanom. Braclav uznal naoko
Svätoplukovu nadvládu, ale o krátky čas stal sa jeho najväčším nepriateľom.Pripojenie Panónie k Veľkej Morave bolo by Metodovi uľahčilo úradovanie na oboch brehoch
Dunaja. Ale nebolo národnej zhody a zápalu za slovanskú jednotu. Svätopluk nadržoval
cudzote, pohŕdal slovanskou liturgiou. V kniežatstve blatenskom Nemci požívali i pod jeho
nadvládou veľké výhody, ako to vidno z majetkov, darovaných tam biskupom soľnohradským. Nad
toľkým nerozumom rozžialený Metod umrel na Velehrade roku 885.Veľké jeho dielo ostalo bez obrancu. Nový pápež, Štefan V., nebol Hadriánom II. ani
Jánom VIII. Listom, poslaným Svätoplukovi, „kráľovi Slovanov“ (regi Sclavorum), zakázal
slovanskú bohoslužbu a za Metodovho nástupcu ustanovil Wichinga. Pomocníkov a učeníkov
veľkých apoštolov Cyrila a Metoda, Gorazda, Klimenta, Vavrinca, Nauma a Angelára, asi s
dvesto inými slovanskými kňazmi a diakonmi pod vplyvom Wichingovým dali najprv do žalárov,
potom ich vypovedali a vyhnali z krajiny. Utiahli sa do Bulharska, kde ich účinkovanie
priviedlo k rozkvetu cirkevno-slovanskú písomnosť. Vo Veľkej Morave slovanská bohoslužba v
nasledujúcej búrke zanikla, a ani v Čechách a v Poľsku sa neudržala.Sväté dielo slovanských apoštolov v Svätoplukovej krajine vyšlo nazmar, no akoby v
súvise s tým blížil sa už i žalostný pád samej Moravy.Vojvodca korutánsky Arnulf nepristúpil k zmluve königstättskej z obavy, že dostane za
suseda mohutného panovníka. Ale cisár Karol Tučný, nemajúc zákonitých potomkov, len
nemanželského syna Bernarda, zamýšľal tohto urobiť dedičom ríše. To Arnulf vedel, preto si
zaumienil odstrániť neschopného strýka násilne, na čo potreboval Svätoplukovu pomoc. Roku
885 dal teda i on svoje privolenie na odstúpenie zadunajskej Moravy Svätoplukovi,
uchádzajúc sa všemožne o jeho priazeň. A Svätopluk bol zasa taký krátkozraký, že sa dal
Arnulfovi preľstiť, lebo Arnulf, dosiahnuc svoj zámer, dal Svätoplukovi hneď pocítiť svoju
prednosť a moc.Z toho povstala roku 890 medzi Svätoplukom a Arnulfom krutá vojna, ktorá Moravu posotila
do hrobu. Ale uvalila i na Nemcov úžasné, storočné pohromy. Zradca svojej krvi,
dolnopanónsky knieža Braclav, šiel po ruke Arnulfovi, ktorý viedol celú nemeckú moc proti
Svätoplukovi a proti svojmu národu podporoval Nemcov radou i mečom. Vojenské šťastie
jednako slúžilo viac Svätoplukovi.Arnulf povolal si teda na pomoc — Maďarov.So zadunajskými Bulharmi viedli carihradskí cisári ustavičné vojny, a práve v tých
časoch povolali proti nim Maďarov, ktorí pod nadvládou krymských Kozarov kočovali okolo
ústia Dnepra. Maďari, ako kočovníci, boli hneď všade doma a prijmúc pozvanie, usadili sa so
ženami, deťmi, vozmi a s dobytkom v terajšej Románii a v južnom Rusku, pritlačiac tam
Bulharom poddané obyvateľstvo slovanské. Odtiaľ robili nájazdy za dobrú plácu i za Dunaj.
Arnulf počul o nich a zavolal ich, ochotných za plácu slúžiť každému, proti Svätoplukovi a
jeho Moravanom. Maďari boli udatní a vycvičení jazdci; dobytok, ich celé bohatstvo,
opatrovali im otroci; oni žili po celý život na koňoch.Ale Svätopluk nezľakol sa ani tohto nového nepriateľa; roku 892 zahnal ich do akýchsi
horských úžin a bol by ich úplne zničil, keby im Arnulf a Braclav neboli prišli na pomoc.Medzitým, keď doletela im zvesť, že na Čiernom mori ich tábor je zničený, utiahli sa
naspäť. Za nimi tisli sa totiž od severu Pečenekovia, od juhu striehli na nich Bulhari,
hľadajúc príležitosť vypomstiť sa na nich. Keď teda Maďari vtrhli pod Arpádovým vodcovstvom
do Panónie, spojili sa Pečenekovia a Bulhari, udreli na pozostalých starcov, otrokov, ženy,
deti Maďarov a čo nerozprášili, to odvliekli do zajatia. Maďarom neostala teraz už len
cesta na západ; na severe nemohli sa osadiť pre Pečenekov, na východe pre more, na juhu pre
Bulharov. Zobrali teda zvyšky, zaplavili nimi Sedmohradsko a odtiaľ posunuli sa do Potisia,
vyhubiac tam slovanské kmene.Z nových bydlísk na Tise a v Sedmohradsku podnikali potom lúpežné výpravy a nájazdy na
všetky strany i nevolaní a koristiac z nesvornosti národov, stali sa postrachom Európy. O
krátky čas dali sa do Nemcov, ktorí ich povolali, lebo roku 893 bola veľká vojna medzi nimi
a Bavorčanmi.Do Svätopluka zajedený Arnulf podnecoval potom proti nemu Bulharov. Ale Svätopluk
zhromaždil proti nemu roku 894 takú silu, že na jednom mieste prechádzali jeho pluky
neprestajne od rána do večera. Borba bola tuhá a jej výsledok bol pre Svätopluka priaznivý.Ale tento udatný panovník umrel už roku 894. „Vrah svojho veľkého strýka Rastislava,
ctižiadostivý politický intrigán, nepriateľ slovanského obradu“ bol pri všetkých svojich
veľkých chybách a pokleskoch panovníkom veľkým. U nestranných susedov a u svojich zanechal
po sebe takú dobrú pamiatku, že ľud v jeho smrť ani veriť nechcel.Po ňom ostali traja synovia: Mojmír II., Svätopluk II. a Svätoboj, ktorí však žili v
ustavičných sporoch. Na to poukazuje i bájka o zväzku Svätoplukových prútov.Ríšu podelil medzi nimi podľa slovanskej obyčaje, ustanoviac za veľkého kňaza čiže kráľa
najstaršieho Mojmíra II. so sídlom na Velehrade, mladšieho Svätopluka II. za knieža
Panónie, Svätoboja za knieža Považia. Smrť Svätoboja dala bratom podnet k sporom. Mojmír
chcel zaujať Považie pre seba, čomu sa Svätopluk protivil.Arnulf zaujal sa mladšieho brata, Svätopluka. Keď sa ukazovalo, že Svätopluk II. nemôže
prevládať staršieho brata Mojmíra, poslal mu Arnulf roku 898 na pomoc nemeckých grófov
Luitpolda a Aribu, ktorí plienili Moravu ohňom a mečom. Potom nasledovali ešte dve výpravy;
posledná záležala v tom, že bavorské vojsko oslobodilo Svätopluka, ktorému už len jedno
mesto ostalo, a odviedlo ho i s jeho družinou do Bavorska. Mojmír zvíťazil teda nad
odbojným bratom, a hoci sa Cechy vymanili zo zväzku s Moravou a prišiel aj o Panóniu, bol
ešte vždy dosť silný vzdorovať celej nemeckej moci. Dokazujú to cirkevné poriadky pápeža
Jána IX., ktorý na žiadosť Mojmírovu roku 899 vysvätil Moravanom nového arcibiskupa Jána a
dvoch biskupov Benedikta a Daniela, čím bola potvrdená nezávislosť arcibiskupskej metropole
Metodovej i proti ľútym protestom bavorských biskupov.Roku 901 Maďari obnovili útoky na ríšu Veľkomoravskú a nemeckú, vpadli i do Korutánska,
odkiaľ ich však vyhnali; toho roku i Mojmír odrazil ich útoky; áno, ešte i roku 902, keď
jednu čiastku ich vojska Bavori zničili, držal sa mladý kráľ Veľkej Moravy víťazne, ba ešte
i roku 906 boli Maďari porazení Moravanmi. Ale od tej doby miznú odrazu všetky správy o
Morave; nešťastnú zem pokrýva hustá tma, a keď sa i objaví zraku, už niet kniežaťa a národa
veľkomoravského… A nik nevie povedať, kedy a ako nastala záhuba.V auguste roku 907 strhla sa pri Prešporku (Bratislave), v kraji moravskom, medzi
Maďarmi a vojskom kráľa nemeckého Ľudovíta IV. krutá bitka s nesmiernymi následkami.
Pravdepodobne v nej zahynul i Mojmír ako spojenec kresťanov proti barbarom, hroziacim
záhubou osvete v Európe. Bitku vyhrali Maďari, rozlievajúc sa od tohto času po celej Európe
bez prekážky, vraždiac a mečom i ohňom pustošiac všetko, kdekoľvek zasiahli. Meno Veľkej
Moravy zmizlo úplne z histórie na celé jedno storočie; ríša stala sa korisťou Maďarov a len
jej západné kraje pripadli Čechám; ba i väčšia časť markrabstva moravského ostala v rukách
Maďarov vyše päťdesiat rokov (Palacký).Udalosti, ktoré potom nasledovali, opisuje slovenský dejepisec František Sasinek v úvode
svojich Dejín nasledovne: „Vládychtivá politika Frankov, predpojate pripisujúca franskej
dynastii cisárstvo nad celým kresťanstvom, po mnohých nespravodlivých borbách prekotila
trón Svätoplukovičov. Génius západných Slovanov ešte raz sa zotavil pod poľským Boleslavom
Chrabrým, ktorý z územia Poliakov, Slovákov, Moravanov a Čechov chcel utvoriť drievnu
svätoplukovskú dŕžavu západoslovanskú. Medzitým, aby jeho plán bol zmarený, pápež Silvester
II. pristúpil k plánu západnej politiky, a naklonený nemeckými cisármi Ottom i Henrichom,
potvrdil založenie kráľovstva uhorského, k západnej politike pristúpivšieho. Takto nielen
kniežací prestol Štefana I. bol povýšený na kráľovský trón, lež v Uhorsku začal sa utvárať
nemecký centralizmus a feudalizmus. Vazali nemeckého cisára hrnuli sa zo všetkých strán do
Uhorska a akonáhle sv. Štefan upevnil sa na tróne, nadviazal priateľské pomery s nemeckým
cisárom Henrichom, ktorý hneď podujal vojnu proti Boleslavovi Chrabrému, kráľovi poľskému,
aby i jeho urobil vazalom nemeckého cisára. Korisť, ktorú sv. Štefan v tejto vojne uchytil,
bolo naše Slovensko.“Tak nasledovali pre národ slovenský tie osudné časy, o ktorých v novembri 1862, keď
ohlasovali povolenie Matice slovenskej, jeho výteční synovia Ján Francisci, Viliam
Pauliny-Tóth, Ján Gočár a Ján Palárik napísali tieto pravdivé slová: „Pod bremenom osudného
tisícročia, v ktorom národ slovenský po páde Veľkej Moravy, vinou — ako nejaká kliatba — v
plemeni našom zúriacich sporov, sial a nežal, mozolil, a predsa chudobnel, bohatieril a
neoslávil sa, mudroval a zmúdrieť predsa nemohol — pod bremenom tohto tisícročia národ náš
slovenský utratil svoje národné povedomie a s ním vytuchol i jeho národný život.“ Z ríše
Veľkomoravskej utvorilo sa čisto feudálne, zemianske, kastové Uhorsko, v ktorom pre národné
individuality nebolo miesta. Ale v ňom zahynula i individualita národa maďarského. Do roku
1848 nemajú ani Maďari prejavov politického života genetického národa maďarského, lebo v
štáte feudálnom borila sa uhorská, internacionálna, národne bezfarebná aristokracia ako
jediný politický činiteľ len za svoje výsady. Tak je i s národom slovenským. Do 10. mája
roku 1848 — do slovenského národného zhromaždenia v Liptovskom Sv. Mikuláši — ani v
dejinách národa slovenského niet príznakov nejakej národnej politickej manifestácie,
svedčiacej o národnom povedomí Slovákov, ako národnej jednoty a politického celku, lebo to,
čo sa doteraz o Matúšovi Trenčianskom popísalo, nezakladá sa na dejepisnej pravde. „Matúš
Trenčiansky,“ píše o ňom Jonáš Záborský (pozri jeho dejepisný úvod k smutnohre Bitka u
Rozhanoviec), „a povstalci na východe neboli nejakí horliví, za národnosť slovanskú a jej
práva zaujatí Slovania. Myšlienky takéto boli tomu v modloslužbe latinstva úplne
pohrúženému veku naskrze cudzie. Vtedy si nikto u nás nepomyslel na národnú reč. Stránka
jeho bola politická, nie národná.“ Len v literatúre, ale i to značne pozdejšie, zjavia sa
tu i tu svetielka národného povedomia. No i tu pridružila sa ešte i tá nehoda, že tí, ktorí
umom a perom vládli, zahodili v literatúre reč ľudu slovenského, lebo rečou zemanov bola
latinčina, a prijali za spisovnú reč českú, ktorá sa od panovania kráľa Žigmunda udomácnila
na Slovensku i v živote verejnom. Ján Jiskra a Pankrác z Liptovského Sv. Mikuláša písali si
roku 1445 a 1446 s rôznymi osobami a mestami hornouhorskými po česky; mesto Rajec viedlo od
roku 1485 mestskú knihu po česky; kráľ Matej Korvín písal roku 1483 mestu Trnava, Štefan
Zápoľa roku 1492 mestu Prešporku po česky; zmluvu medzi Vladislavom a Maximiliánom čítali
na uhorskom sneme po česky atď. Tým utratil národ slovenský svoju individualitu i v
literatúre, ale, chvalabohu, len na čas, lebo uvedením spisovnej reči slovenskej ožila i
myšlienka národnej osobnosti slovenského národa. Táto vážna okolnosť ukazuje nám jasne na
jeden z tých prostriedkov, ktorými možno zachrániť naše národné povedomie a tak naše
národné jestvovanie.Zrejmé prejavy národného povedomia v slovenskej literatúre sú len od roku 1792 hustejšie
a častejšie. Stačí teda — nakoľko ich politické deje Uhorska umožnili — započať rozprávanie
týchto prejavov od roku 1792.Pramene:Jonáš Záborský: Slováci a ich deje v IX. století(Letopis
Matice slovenskej, ročník X., zväzok 1.) —František Palacký: Dejiny národu
českého, zväzok I. — V. Jagić: Zur Entstehungsgesckichte der kirchenslawischen Sprache,
I., II. | Botto_Slovaci-vyvin-ich-narodneho-povedomia-1.txt |
Biela ružaBolo to roku 187*. Krásny letný deň vyvábil ma od písacieho stolíka von do utešenej
prírody. Šiel som navštíviť dávno nevideného priateľa Ľudevíta.Bystré vlnky Váhu v milom šepote naháňaly jedna druhú a pod nimi v čistokryštálovej vode
myhotaly sa strieborné rybky. V zelenej tráve cvrkaly kobylky a na kvietkach bzučaly
mädonosné včelky. Áno, aj jemný vetríček povieval a ochladzoval pálčivosť slnečných
papršlekov.Zadumený a pohrúžený v obdivovanie tak krásnej prírody, ani som nezbadal, že priblížil
som sa k dedinke P., kde hneď na kraji dediny úhľadný domec upútal moje zraky a nevídaný
obraz predstavil sa zraku môjmu. Obloky domca ako aj pred ním ležiaca zahrádka posiate boly
pestrými kvetami, v jich barevných kalíškoch kúpalo slnce svoje lúče a tichý vetrík
pohrával si so sviežozelenými lístkami. No, a medzi týmito peknými dietkami matky prírody
prechodil sa šedinami pokrytý starec; tu uväzujúc sklonené, tu obstrihával zakvitnuté, tam
zas z malej kupky polieval zvädnuté kvietky.Som priateľom kvetov a rád pobavím sa pri utešenej hriadke týchto nevinných dietok
prírody; ale čoby aj nebol priateľom týchže, už pohľad na šedivého sviežimi kvietkami
obkľúčeného starca, už ten krásny obraz, kde staroba s mladosťou v jedno sa spájala,
nevyslovnými citami bol by naplnil moje srdce. I priblížil som sa k nemu a nadpriadol
rozhovor.— Máte pekné kvietky, otče! — prehovorím dôverno. — Opatrujete ich sám?On pozdvihnul hlavu a vážny pohľad oprel na moju postavu. Pravidelné ťahy ačpráve už
vráskami prerytej tváre; jasný blesk oka, hoc aj hlava posiata kvetinami hrobu, a trochu
síce nachýlená, ale pritom mužná postava naplnily ma obdivom. Neočakával som pri asi
70-ročnom starcovi najsť to, čo mnohoráz dvadsaťročnému šuhajovi chybí. No, a keď otvoril
svoje ústa, a milý, zvučný hlas, ako aj duchaplná reč predviedla mi pred duchovný zrak
bystrosť jeho umu a bohatosť zkúseností, tu obdiv môj vystúpil na najvyšší stupeň.Jeho pohľad dosť dlho spočinul na mne, akoby snáď chcel prezkúmať vnútro srdca i ducha
môjho. A zkúška táto, ako sa mi zdalo, dosť dobre vypadla pre mňa, lebo prívetivým hlasom
zodpovedal otázku moju.— Som milovníkom kvetov! — rečie on. — Samotný na tomto svete, a už beztoho aj dosť
hodným počtom rokov zhŕbený, nemám nikoho, len tieto moje kvietky. Opatrujem a strážim si
ich ako pečlivá matka dietky svoje.— A nenie vám to priťažko, otče? Zo svojej vlastnej zkúsenosti znám, že pestovanie
kvetín, jestliže majú tak zdarné byť, ako vaše, je s mnohým sebazaprením a s mnohým
namáhaním spojené.— Pravdu máte, ale nie mi je to obťažným: lebo trebárs už vyše 70 rokov preletelo ponad
hlavu moju a všelijaké neresti duše i tela zapríčinily šediny tieto: predsa pestovanie a
ošetrovanie kvetín považujem len za milú zábavku. Verte mi, pane, pri dobrej vôli a ochote
bárs jak ťažká práca dá sa ľahko preniesť a zdarne vykonať. Áno, s radosťou pestujem tieto
kvietky, lebo vidím, že namáhanie moje nenie daromným. Zelenosť lístkov sviežostou
rozličných bariev popretkávaná radostnými citami naplňuje srdce moje; tá sviežosť krásy
upomína ma na dni mojej mladosti, a ten k zemi padnutý, zvädnutý lístok stavia mi pred oči
nestálosť môjho života. Ach, kdeže môžem zreteľnejšie videť, kde väčmi obdivovať múdrosť,
moc a lásku Stvoriteľa neba i zeme, ako pri mojich milých kvietkoch? Tu mám otvorenú knihu,
knihu to rukou Všemohúceho písanú, knihu tajemstvaplnej prírody. Mojím srdcom nezatrasie
neistota trápnej budúcnosti; ono smele ide hocjakým udalosťám v ústretí; lebo keď aj
niekedy malá pochybnosť v lepšie a priaznivejšie časy zaklope na moje srdce, vtedy jediný
pohľad na tieto kvietky zapúdi čierne mračno, ktoré na oblohe môjho ducha začalo sa
rozťahovať a slniečko novej nádeje jasnejším svetlom osvieti cestu môjho pozemského
putovania. Tu si vždy tak myslím: keď Otec nebeský z tak malicherného semienka vyvedie tak
utešenú bylinu, ju sýti a tak krásne odieva: prečo že by zabudnul na nás, na svoje pozemské
dietky, ktoré ku svojmu obrazu stvoril a pánmi celej prírody ustanoviť ráčil?Ach, s jakou nadšenosťou, s jakým zápaľom hovoril tento starec! Jeho oko žiarilo
mládeneckým ohňom a v tvári zračila sa láskyplná a detinská oddanosť do vôle toho
Najvyššieho. Uchvátený citom visel som na jeho pernách a z pomedzi nich vychodiace mravné
naučenia ssal som do môjho srdca, keď pokračoval ďalej:— Moje zamestknanie s kvietkami priviedlo ma aj k tomu, že rozmýšľal som o tom, čo
nejasným zdalo sa byť oku môjmu. Videl som na príklad ružu, v jej utešenej kráse, s
príjomnou vôňou a ostrými tŕňami; i predstavil sa mi v nej náš pozemský život. Môžu nás
obkľučovať radosti, blaženosti a pohodlia sveta, predsa kedy-tedy do tela a duše našej
vryje sa aj ostrosť tŕňa, predsa trápenie, bolesť, kríž a žalosť urobí nám mnohoráz príkrou
aj ružami vystlatú cestu nášho života. No, ale to musí tak byť. Veď len tak poznáme
sladkosť blaženosti, jestli okúsili sme aj príkrosť trápenia; len vtedy ceníme zdravia,
tento najväčší poklad na zemi, keď aj nemoc zaklope na telo naše; len vtedy poznáme, jak
sladká je radosť, keď aj horký kalich žalosti a kríža ovlažil náš jazyk. Alebo pozrite na
tento tulipán, jak krásny, jak pyšný je on, ale kalich jeho nezúrodňuje ovocia, vôňa jeho
neobčerství smysly naše. Viete, čo hovorí mi on? Márna tvoja pýcha na tvoje bohatstvo, keď
ovocia nepožívaš z neho a keď ním nesotieraš horké slzy utrápených vdôv a opustených sirôt.
Naproti tomu hľaďte na fijalku. Vidíte ju? Utiahnuto, pod trávou žije ona, ale vôňou svojou
obveseľuje mimoidúcich. Dobre čiňte, hovorí mi ona, ale nech nevie ľavica, čo robí pravica.
No, a viďte tú bielu ľaliu, ako obracia svoj bielušký kalich hor k belasému nebu; slniečko
sa nazerá, dážď padá do neho a predsa stojí čistá, krásna, nepoškvrnená; akonáhle ale
dotknem sa prstom jej kalicha, už zmizne nevinná belosť a tmavá škrvna objaví sa na ňom.
Tak je aj so srdcom naším. Všetko, čo pochádza od Boha, čo srovnáva sa s jeho zákonami,
môže ono prijať vďačne, lebo to nepoškvrní jeho nevinnosť; čo je ale ľudské, protizákonné,
toho sa strež, lebo večitá škvrna bude lipnúť na tvojom srdci!V takomto rozhovore prišli sme až na koniec zahrádky. Tu chcel som mu poďakovať za jeho
múdre naučenia a kráčať svojou cestou ďalej, keď ma chytil za ruku a prehovoril milo:— Vidím, pane, že ste priateľom kvetov, buďte teda tak láskavý aj do mojej izby podívať
sa. Mám tam tiež niektoré, pravda útlejšie, ktoré ostré povetrie nášho podtatranského
kraju, alebo pálčivosť slnka vydržať niesu v stave.Nebolo ma k tomu ponúkať treba. Ochotne prijal som pozvanie a prejdúc cez malý ale
úhľadný dvorec, vnišli sme do izby.— Toto je moje bývanie, — hovorí otvoriac dvere — a tu komôrka na spávanie.Izba, do ktorej sme vstúpili, bola dosť priestranná. Náradia v nej nebolo mnoho. Na
prostriedku stál stôl a okolo stien lavice, na ktorých stály rozkvitnuté a odkvitnuté
kvetiny, prázdne kvetníky, všelijaké cibule, zahradnícke nože a malé na polievanie kupky v
tom najlepšom poriadku poukladané.Rozmanité barvy kvetov ma zanímaly a obzvlášte pozornosť moju pútala v bohatosti kvetov
postavenábiela ruža. Zo sviežosti kvetov a tmavozelených listov
zatváral som, že starček zvláštnu pozornosť a opateru venuje ružovému kríčku tomuto.Starec vodil ma od kvetníka ku kvetníku. Ukazoval mi svoje hyacinty, kamelie, hortensie,
tulipány a mnohé iné, ochotne vysvetlujúc pri tom, ktorý ako treba opatrovať, do jakej
zeminy presádzať a podobné. Vyznať ale musím, že teraz počúval som ho len uchom, lebo môj
duch, moja myseľ bola vždy pri krásnej bielej ružičke. Tiahlo ma k nej čosi. Už som ho
chcel na ňu aj upozorniť, ale on, akoby schválne ukazoval všetko, hovoril o všetkom, len
pre ružičku nemal jediného pohľadu, nemal jediného slova. Konečne ale schválne zastal som
pri samej ružičke, oprel svoj zrak o jej krásne kvety a kochal som sa na jej kráse.Starec o chvíľu pristúpil ku mne, položil svoju ruku na moje plece a preriekol:— Ako vidím, páči sa vám táto ružička.Ale jaký to neznámy hlas udrel o ucho moje? To nenie ten zvučný hlas šedivého starca,
ktorému som načúval dosiaľ. Tento hlas je dutý, temný a akoby z pod zeme vychodiaci. Obzrem
sa a — zatriaslo sa srdce moje. To nenie viac ten starec, ktorý ma voviedol do svojho domu.
Postava síce tá istá, muhútna, nachýlená; no chybí jej tá predošlá sviežosť, tá milá
spokojnosť a bystrý zrak oka. Predo mnou stojí len mŕtvola, povstalá z hrobu! Blesk oka
zhasnul, hrobová bľadosť pokryla tvár a to trhanie čuvov ukazuje na hrozný duševný boj.Starec opakoval svoju otázku.— Áno, páči sa mi, — v rozpakách konečne rečiem, — a čosi tiahne ma k nej. Táto
blädožltá barva, dolu sklonené kvietky a podivná vôňa ruže naplňuje ma obdivom. Odkiaľ máte
túto ružu?— Odkiaľ ju mám? Touto otázkou dotkli ste sa struny, ktorej otrasy otrásajú aj srdcom
mojím.— Odpusťte zvedavosť moju. Slza vo vašom oku vraví mi zrejme, že dotknul som sa rany,
ktorú priestor a čas nemohly dosiaľ zahojiť.— Už sa stalo! Túto ružu mám z hrobu.Nie slovo „z hrobu“, ale ten hlas, jakým ono vyslovené bolo, účinkoval na mňa mocne.
Meravo hľadel som na starca, ktorý so sklopenou hlavou stál predo mnou nemo. Konečne
pozdvihnul zaslzené oko do hora a smutno pokračoval ďalej:— Začal som, dokončiť musím. Verím ale, že nehodnému nesverím to, čo na tomto trápnom
spočíva srdci. Ráčte si sadnúť a čujte pôvod tejto ruže.I sadnul som si. Starec utrel si slzu a hovoril:— Som zámožných rodičov jediné dieťa. Môj otec bol kupcom, moja matka bohatého majiteľa
cukrovárne jediná dcéra. Rodičia moji milovali sa, kupectvo jim dobre išlo, — i boli
šťastní. Na mňa vynakladali mnoho, chcejúc zo mňa vychovať poriadneho a užitočného člena
človečenstva. Bol som jim najväčším pokladom na zemi.V domácom pokoji plynú dni a roky rýchlo, a človek v šťastí a blaženosti postavený ani
nemyslí na to, že môže zkrižovať blesk a zaromoniť hrom, ktorý na zrúcaninách nášho šťastia
postaví kríž bôľu a neresti. Tak sa stalo aj s mojím otcom. V jeden deň doletela zvesť, že
priateľ jeho tiež kupec, za ktorého on bol zaručený velikou summou, padnul, a že môj otec
musí platiť. I obrátil sa k starému otcovi, k otcovi to matky mojej, s prosbou, aby mu v
tejto biede pomôhol. Ten ale miesto toho, aby sľutoval sa nad ním, začal ho karhať, že
prečo ručí sa za takého bedára. Môjmu otcovi nebolo mnoho treba, i nahneval a povadil sa so
starým otcom, áno v hneve aj odišiel preč. — Sotva že ale príde domov, tu ho stráž lapí a
odvedie do žalára. Na naše dopytovanie, že prečo ho zavreli, dostali sme za odpoveď, že je,
vraj vrahom. Môj otec — a vrahom! Môj otec a vrahom: vlastnieho testa, vrahom otca matky
mojej! —Kto opíše bolesť, kto vysloví žiaľ a trápenie matky mojej? Kto v stave je vyobraziť jej
rozorvané srdce. Tu vidí milovaného manžela v žalári, — tam mrtvoľu vlastného otca; — tu
krváca jej drahý otec, — tam stojí jej manžel so zakrvaveným nožom! —O, nie som vstave vám vyobraziť, čo dialo sa vtedy v našom dome! — Bol som vtedy
dvadsaťročný. Zničenie nášho majetku, zhanobenie poctivého dosiaľ mena, zúfalstvo matkino,
nešťastie otcovo, ó to rozbúrilo moju horúcu krv. Vrhnúl som sa medzi stráž, aby som došiel
k otcovi, no, bol som odsotený.Mať moja zúfala, a ja som zúril.Vyšetrovanie proti otcovi zaviedlo sa. Pri zavraždenom nájdený bol nôž môjho otca:
svedkovia, domáca čeľaď, svedčili, že v ten deň, keď stala sa vražda, pri starom otcovi
nebol len môj otec; že počuli ich vadiť sa, a že po odchode otcovom našli starého otca v
krvi. Posledné slovo zavraždeného bolo vraj meno môjho otca. Všetko teda svedčilo proti
nemu a na základe všetkého toho bol môj neborák otec k dvadsaťročnému ťažkému žaláru
odsúdený; k tomu náš majetok na dlžobu odpredaný, matka v ťažkej nemoci a ja v zúfalstve. —
—Ovesil hlavu starec a hojné slzy zrosily jeho oči. — Ó, videl som plakať deti, čul som
náreky matiek nad mrtvolami drahých dietok: ale nepreniklo ma tak nikdy, ako keď tento
šedinami pokrytý starec nad svojou strastiplnou mladosťou vylieval horké slzy. Zaplakal som
aj ja, — no, nehanbím sa za tú zlzu, lebo veď to bola slza spoluútrpnosti, slza
priateľského súcitu.Ach, pravda je to, že slza uľahčí bôle srdca. Uľahčila ona aj šedivému starcovi, keď
pokračoval ďalej:— Moja matka nepreniesla tak ťažký kríž; od žiaľu puklo jej srdce a chladná zem prijala
drahú mrtvolu. Otcovo odvolanie sa na na vyšší súd, tvrdenie jeho nevinnosti bolo daromné;
on sedel v žalári, trpel a chradnul, a po roku sprostila ho smrť ťažkých pút. Ani mi
nedovolili, aby som ho pochoval ku matke. Tam v trestnici, medzi zločincami spočívajú jeho
chladné pozostatky. Ja nemal som teraz nikoho a nechcel som nikoho mať, lebo veď aj o syna
zločincovho neobzrel sa nikto. Chodil som sem a ta, putoval som od jednoho hrobu k druhému
a v srdci sprevádzal ma zúfalý bôľ.Keď som kľačal pri otcovom hrobe, zašeptal mi vždy neznámy vnútorný hlas: tvoj otec bol
nevinný! — a keď kľaknul som na hrob utrápenej matky a predstavil si jej boľasti, prelietla
myšlienka mojou hlavou: „to obeť otca tvojho!“ Tak som sa klátil medzi neistotou: vinný či
nevinný? vrah a či len obeť neznámej zločinskej ruky?Upadnul som aj do nemoci; žiadal som si smrť, ale neprišla. Vyzdravel som, a to
dobrodenie mal som z toho, že duch môj bol pokojnejší, myšlienky čistejšie.Prvý môj krok po nemoci bol ku hrobu otcovmu. A hľa, jaké prekvapenie očakávalo ma tu!
Otcov hrob, ktorý predtým ako aj hroby ostatné tam pochovaných cele holý býval, pokrývala
sviežo-zelená tráva a na vrchu v bohatosti kvetov leskla sa krásnabiela
ruža.Moje zadivenie môžte si predstaviť. Kde býva tá priateľská ruka, ktorá hrob môjho čo
vraha odsúdeného otca takto okrášliť mohla! Vypytoval som sa strážnikov v trestnici, aby
som neznámemu dobrodincovi za tento jeho skutok keď nie odmeniť, aspoň poďakovať sa mohol.
No, strážnici tvrdili to, že to neurobila žiadna ľudská ruka, a že oni sami nemálo zadivili
sa, keď videli, že ostatné hroby ostávajú holé, kdežto tento tak krásne zarastá trávou.Tento prípad utvrdil vo mne tú myšlienku, že môj otec trpel nevinne; veď biela ruža,
ktorá vykvitla na hrobe otca môjho, dokazovala mi to zrejme. I odtrhnul som z nej konárik,
zasadil som si ho doma, pestoval a ošetroval som ho, ako dve oči v hlave, lebo som veril:že duch nevinne trpiaceho otca v podobe bielej ružičky vystúpil z hrobu, aby
potešil utrápené svoje dieťa!Ach, ale ružičky neklonily vtedy hlávky svoje k zemi! Teraz ich klonia dolu, lebo veď
duch nevinne trpiaceho otca smúti nad hriechom, nad zločinom nezdarného syna.Zase umĺknul starec. Sbieral sily ducha i tela, aby pokojne rozpovedal, čo nasledovať
malo.— Od tých čias, ako nevinnosť môjho otca stala sa vo mne presvedčením, nemal som nikde
pokoja. Vo dne i v noci myslel som len na skutočného vraha, ktorého vynajsť bolo mojou
snahou, mojou povinnosťou. No, pátranie a hľadanie moje bolo daromné. Bol som v ustavičnej
rozčulenosti, v ustavičnom nepokoji.Neďaleko od môjho rodiska rozprestiera sa utešená hôrka. Pomedzi hustým sihličím
nachodia sa kde tu aj malé kvetnaté lúky, ktoré svojím zeleným površím vábia k tichému
odpočinku; áno aj holé balvány skál nad hlbokými priepasťami vznášajú svoje plešivé hlavy.
Tu v tejto tichosti hôrnej, balsamovým výparom svrčín naplnenom vozduchu nachodila duša
moja dávno žiadaného pokoja. Ľúbil som miestečko toto a mnohoráz, keď náruživosťami
zmietané srdce búrilo v prsiach mojich, vybehnul som do tichej hôrky, kde ševelením stromov
a džavotom spevavého vtáctva ukolimbaný zabudnul som na svoj trápny život, zabudnul aj na
samého seba.V jeden deň vyrušený som bol zo svojho pokoja strašným výkrikom. Niekto volal o pomoc. I
šiel som za hlasom a o chviľu našiel som nešťastníka. Ležal pod skalou ubohý, a z hlavy
cedila sa mu krv. K blízkemu prameňu bežať, ranu jeho vyumývať a obviazať bolo činom pár
okamihov. Kto ale opíše moje zadivenie, keď v nešťastnom poznal som bývalého sluhu môjho
úbohého starého otca!V tom opustily ho smysly. I vzal som ho na ramená a horko ťažko zaniesol do najbližšieho
domčeku. No, podarilo sa mi ho priviesť ku sebe, ale len na krátky čas. Bol to len posledný
blesk zhasíňajúcej sviece. — Prvý jeho pohľad padnul na mňa. Poznal ma a — zatriasol sa na
celom tele. Nevyslovný strach zračil sa na jeho tvári; studený pot porosil jeho telo. Na
moje otázky odpovedal len tým vzdychom: Bože, tvoj súd! — Konečne, keď už aj sám cítil, že
blíži sa jeho posledná hodina, zakýval na mňa, a tu došly moje túžby splnenia: tu pri
smrteľnej loži nešťastníka vyšla na javo nevinnosť môjho ubohého otca.Áno, vyznal: že ako sluha bol istým Robertom S., tamejším statkárom podplatený, ktorého
on v ten istý deň, keď môj otec bavil sa u starého otca, pustil tajnými dvermi do jeho
pracovnej izby, a on že ten hanebný zločin vykoval. Príčinu mi udať neznal. „Ba, áno“,
trhaným doložil hlasom, „aj moja smrť je skutkom jeho, lebo dnes, keď po toľkých rokoch
náhodou sišiel som sa s ním, bojac sa prezradenia, valaškou mi zadal ranu do hlavy, tak že
som omračený ostal na zemi ležať.“Zomierajúci hodil posledný zrak na mňa; v ňom bola obsažená prosba za odpustenia, a ja
zatlačil som mu oči.No, teraz vedel som, kto je vrahom starého a kto katom môjho vlastného otca a matky
mojej; znal som, kto zničiteľom mojho poctivého mena, otraviteľom môjho života: a v prvom
okamžení otupelosť zmocnila sa mojej duši i tela. Lež netrvalo to dlho. Krv začala sa
búriť, srdce mi búchalo, zimničnosť lomcovala telom, modzog mi horel. Bôl, hnev, ľútosť,
žiaľ, rozhorčenosť búrily vo mne, a ja týmito hnaný leteľ som na krýdlach pomsty, vodral
som sa do príbytku vraha a vražedlný nôž vrazil do jeho čierneho srdca.Čin bol vykonaný a za ním nasledovala pokuta. Chytili ma a čierne múry tmavého žalára
prijaly ma do svojho lona.Pri vyšetrovaní oznámili mi, že mnou zavraždený Robert v poslednej hodine soznal všetko.
On prostopašným životom premrhal svoj majetok, a jedným z jeho najväčších veriteľov bol môj
starý otec. Aby si ešte nejako spomôhol, uchádzal sa o ruku jedinej dcéry môjho starého
otca, o ruku to mojej matky, bol ale aj so strany dcéry, aj so strany otca odmrštený. Môj
starý otec vidiac, že je Robert tak veľmi zadlžený, požadoval požičku nazpät; tento ale
nemohol platiť; oslatní veritelia oborili sa tiež na neho: nasledovne majetok jeho
odpredali, a on stal sa žobrákom. To už preniesť nemohol, a preto z pomsty, že ho môj starý
otec načal, umienil si zavraždiť ho. Podplatil sluhu, ktorý myslel, že len o krádež sa
jedná, tajnými dvermi vošiel do jeho pracovnej izby, a práve po odchode môjho otca vykonal
ten hrozný skutok. Nôž s menom môjho otca, ktorý neznámym spôsobom zaopatril si, slúžil mu
za vražedlný nástroj.Jeho pochovali a mňa z tej príčiny, že som ho v pomätenosti rozumu zavraždil, odsúdily k
dvadsaťročnému žaláru. Uspokojil som sa s výrokom, poneváč som uznal sám, že zaslúžene
trpím; jedine prosil som, aby mi dovolili môj ružový kríčok so sebou do žalára vziať.
Dovolili mi, a on od týchto čias stal sa mojím jediným spoločníkom. Ošetroval som ho ako
vlastné dieťa; polieval som ho slzami; bdel som nad ním viac, ako nad vlastným životom,
lebo som veril, že v ňom prebýva duch môjho zvečnelého otca.Ach, vtedy veril som aj to, že môj otec je už pomstený, že odteraz bude spokojne
spočívať vo svojom tmavom hrobe; myslel som, že duch jeho usmievave diva sa na mňa, lebo
pomstil som jeho vraha, a preto aj trpel som všetko vďačne! Ach, ale jaké bolo moje
sklamanie; jak ťažko priľahlo na mňa prebudené povedomie spáchaného hriechu! Ružička mi
vykvitla… áno, vykvitla v žalári, ale jej kvietočky klonily sa k zemi.Duch
nevinne trpiaceho otca smútil nad nezdarným, nad hriešnym synom svojím!Koľké túžby, koľké nádeje lomcovaly mojím srdcom, keď nový púčok rozvíjať sa začínal,
ach, čakal som, že pozdvihne hlávku svoju k nebu a zvestuje mi odpustenia otcovo; no, darmo
tiekly slzy, darmo drely sa bolestné vzdychy zo stiesnených pŕs: každá ružička klonila
hlávku svoju k zemi! —Pokojne vysedel som svoj trest, ale duša moja nenašla pokoja. — Oddialil som sa od môjho
rodného kraja, zanahal som aj posvätné mi hroby. Prišiel som sem a ružička nasledovala ma.
Už toto piaty pníčok, piata zaštepená ratoliestka, ale každá ružička dol kloní hlávku
svoju. Moja duša ani po toľkých nerestiach a utrpeniach nenašla dosial pokoja, lebo duch
nevinne trpiaceho otca neodpusti hriech synovi. —Umlknul starec. Porosené oko zanoril v chladnú zem. Plakal som aj ja, a duch môj
pozdvihnul sa pred trón Pána neba i zeme prosiť o smilovanie.*Chladná zem už objíma telesné pozostatky šedivého starca a biela ružička, na jeho hrobe
zasadená, nechýli viac hlávku svoju k zemi. Duša strápená už dosiahla smilovania Božieho aduch nevinne trpiaceho otca odpustil nezdarnému, ale kajúcemu
synovi, a objíma sa s duchom jeho tam v tých blažených končinách neba. | Uram-Podtatransky_Sedmoro-rozpoviedok.html.txt |
VeštbaLetí orol šírym nebomv zlatom svetle zory,duní pod ním valný Dunaj,šumia Balkán-hory.Letí k moru, a nad moromkolesá si točí:div predivný zobáčilijasné jeho oči.Či to tu ten blažený raj,zeme božej krása?Bielo more, čierno moreokol neho hrá sa.Z výšin kvetoháje dýšuľúbymi vôňami,pod nimi sa mesto vežípyšnými vežami.Na mesto sa vo dne, v nocimladý mesiac díva;a ten mesiac nedorastá,ani neubýva. —Sedí víla, vedomica,na brale vysokom;doďaleka-neďalekaveštím hľadí okom.Nehľadí na hory, čo saza morom mihajú,ale hľadí na tie časy,ktoré prijíť majú.Ani nehľadí na lode,čo po mori bežia:lež na deje, ktoré v lonebudúcnosti ležia. —Zatočil sa orol nad ňoutri razy dokola,vílu bohom sestruje si,a zvysoka volá:Biela vílo, bohom sestro,nože ty mne povedz;Čo to za hrad, čo to tam naňsvieti ten obnovec? —Biela víla, vedomica,orlovi odvetí:Ten hrad, orle, čo to tam naňten obnovec svieti,to Carohrad. — Oj, býval onniekdy sveta hlavou;a Boh zveľadil ho mocoua ovenčil slávou.Ale on sa Boha spustila ťažko previnil;znal Carohrad pravdu božiu,ale ju nečinil;znal Carohrad, človek božíže je syn slobody,ale on do pút otrockýchokúval národy.Preto Boh naň kliatbu hodila dal ho v moc ľudu,ktorý pravdy božej nezná,ale slúži bludu.A ten mesiac zlé má svetlo,bo kam ono padne,tam ti každý výkvet duchačlovečieho vädne.A čím ono padať budena tie krásne kraje,z Carohradu žiadna moc túkliatbu neodkľaje. —Jesto tomu rokov, jesto,vo dva razy dvesto,ako svieti ten obnovecna nešťastné mesto.Ale Boh sa už zľutoval,dni spásy sa blíža,už ho vidím — ide víťazpod znamením Kríža;víťaz ozbrojený Bohom,dieťa toho rodu,ktorý — byvši sám otrokom —dá svetu slobodu.Bolo to — chlieb krivdy i onjedával za mladi:bude to — na večný prestolon pravdu posadí;pravdu tú, zaznanú svetom,ale pošlú z neba:miluj Boha celou dušou,blížnych ako seba. —Udri, orle, bohom brate,krielami bystrými;zaleť ta, kde stojí víťazčatami chrabrými.Tam saď na kríž, čo sa blyštínad jeho práporom,a volaj — a hlas tvoj šírymozvi sa táborom;volaj, volaj hlasom hromu:Vstaň, víťaze boží!Boh ti vrahov tvojho rodupod nohy položí.Pred tebou do prachu kľaknúveže Carohradu;zablysne sa kríž, — a mesiacskloní sa k západu;skloní sa a zájde za tenkraj sveta ďaleký: —zájde — a nevzíde viacejaž na vekov veky. | Chalupka_Vestba.html.txt |
IŠtefan Lastovička sa narodil v poslednej noci roka, asíce v tej hodine, v ktorej dľa
viery pôverčivých ľudí je dobre pozrieť prvý raz do sveta. Tak pôverčiví ľudia veria, že
keď sa niekto narodí, dobrý duch a zlý duch stoja tam pri kolíske, aby metali lós nad jeho
životom. Jestli dobrý duch zvíťazí, tak lapí prvé slzy dieťaťa do diamantovej šáločky a
postaví je ich nebo za hviezdu. (Táto hviezda potom stráži nad jeho celým životom.) Jestli
zlý duch zvíťazí, tak si okrášli vlastné háby perlami so sĺz dieťaťa obrátenými. Hovorím,
že tak myslia pôverčivé duše ba i to ešte prikladajú, že ani preto je nie dobre sa v
Sylvestrovú noc narodiť, lebo že v ten čas dobrý duch pomáha novému roku vstúpiť, tak z tej
príčiny nemôže lapiť slzy do diamantovej šáločky, nemôže ich na nebe pripevniť a stanú sa
len okrasou šiat zlého ducha, alebo sňahom.Nedostatok nehol ten čas v sňahu po celom veľkomadarášskom chotári. Všade ho bolo, kade
len oko pozrieť mohlo na šúch vysoko, niekde ale i na láchtor vysoké hromady.A predsa i tadeto bývajú ľudia. Kde ani vták nechodí toho času, človek si urobil
hniezdo. Dym sa ťahá z vnútra zeme a ďalej to vidno ťahať sa, ako čierny závoj po rovnom
vidieku. Z koliby vychodí, ktorú sňah tak zakryl, že sotva sa dá jej koch vidieť. Gazda
koliby je Pavel Lastovička, ktorý žehná sňahu, lebo nielen, že teplotu drží nad siatim, ale
ani nedovolí do koliby hroznej zimy sa tak ľahko dostať. Gazda Lastovička nemnoho myslí na
starosť, ale keď nastrúhal niekoľko lyžíc z dreva ľahne si na bundu ku peci. Jeho manželka
odloží z cesty fajku, poukladá ľižice vyrezujúce a ku pleteniu košov upotrebujúce nástroje
a práve chce olejový kahanec zahasiť keď zbadá, že niekto ticho klope na hore sa otvárajúce
dvere.Snáď je to nie ani človek, ktorý tak tichunko a bojazlive klope? Možno, že je to
zatáraný sa vták, ktorý takto prosí v tejto zlej, nepríjemnej chvíli o malý, teplý
príbytok? V kom ale prebýva pobožná duša, ten vyslúchne i žiadosť vtákom. Žena tedy ta šla
k dverom a probovala. Slabá bola ale k tomu, lebo nejaké telo tislo ich dnu. Volala tety
gazdu, ktorý už usnúval, ale na prvé vysvetlenie hneď sa tam octnul a dvoma mocnými
ramenami doplnil chybu. Dvere popustily a dve dobré duše dívali sa do sňahovitej búrnej
noci.Jedna žena ležala v sňahu. Nevedela o sebe nič. Kahanec svietil na jej smrti bledú tvár,
ktorá plná bola výrazom hroznej boľasti. Táto postava tak smutný cit zbudila v každom,
ktorý na ňu pohľadol, že pán Lastovička a jeho verná polovička by sa do ista do plaču boli
pustili, keby im nebolo hneď na rozum prišlo, že viac je hodné za hrsť dobrej porady ako za
sud plaču. Chytili rýchle úbohú zamdlenú a sniesli ju do vnútornosti koliby.Veru, nebol to zlý duch, ktorý sem odprevádzal úbohú Pinťovú. Môžem povedať, žeby to ani
dobrý duch nebol lepšie previedol. Hneď ju položili do mäkkej postele a láskou opatrovali,
doniesli sem najchýrečnejšiu babu Imriku Čoka, ba i krivého kirurgusa.K svitaniu malý Štefan tam sa kopal pri boku jeho matky v posteli. Nevedel múdrejšie čo
urobiť, ako práve vtedy prísť na svet, keď jeho rodič z tadeto mieni odísť. Lebo čo že
osoží víchrícou ztrhanej laliji, keď by ju čo ako mile, opatrne opatrovali, rosou
polievali? Ukrutná víchrica ju predsa len usmrtila. I Pinťová úsmevom sa poďakovala za
opatrovanie, potom ale odišla na odpočinok ta, kde nič nebolí, kde nepoznajú boľasť
oklamanej lásky.Oblaky zakrývaly nebo, víchrica zúrila po pustatine divo, keď niesli najkrajšiu ženičku
madarášskú pochovať. Na jar kvety hnevlivej barvy vyriastly ale z jej hrobu; snáď i tieto
sa hnevaly na zlého ducha manžela?Veru je to smutná história, ktorú úbohá Pinťová prežila. Netreba veľa slov k
rozpovedaniu tohto. Zamilovala sa do najkrajšieho mládenca a šla k nemu za manželku. Ale
aký poriadny, štihlý bol Bálint Pinťok, tak bolo ľahké jeho srdce, duša a každý jeho cit. O
dva mesiace to rozprávali už o ňom, že vdovica Hatvanová, tá „veselá vdovica“, ho chytila
do svojej sieti. Pravda to veru bola! Tá lepšie vedela omámiť, ako pobožná, poddaná
manželka, ktorá vedela len milovať verne a oddanosťou, omámiť a klamať ale ona nevedela.
Bálint Pinťok trávil dni a noci von z domu a pretrovil svoj i manželkin majetok na vdovicu.Jeho malá manželka trpela, prenášala a nepovedala dlho nič. Ale raz keď jej manžel domov
prižiel neskoro v noci s cigáňskou hudbou a priviedol so sebou i jeho milenku, hnev sa
rozjatril i v malej, útlej láliji. Chopila sa, utiekla do noci — a viac neprišla nazad. V
tej noci sa i Štefan narodil a dobrodušná ženička sa oddialila na večný pokoj.Bálinta Pinťok tento chýr predsa veľmi zronil. Nebol on základne zlý, ale len preveľmi
ľahký. Hatvanová na darme mu ponúkala tej noci bozky — veľmi horké mal Bálint vtedy ústa.
Sadol na koňa a odjazdil na ňom ku Lastovičkovi. Sosadol s koňa, priviazol ho ku studni a
prestúpil vonkajší prah s ťažkým srdcom, sklonenou hlavou, ako kto pred sudcu ide. Chýrečný
Bálint Pinťok, o ktorom sa rozprávalo, že sa ani slúžneho nebojí len tak sa červenal, keď
požiadal pána Lastovičku, aby mu dovolil, svojho syna pozrieť.Lastovička sa veľmi nahneval. Vyskočil a surovým uštepačným hlasom skríkol na Bálinta:— Akého tvojho syna? Dľa akého práva tvojho syna? Že si zničil jeho matku? Ideš ho z
tadeto, alebo ti prejdem cez tvoju dušu, ty bezbožný ženský vražedlník!A chýrečný Bálint Pinťok ta sa oddialil, ako zbitý pes. Len za malou horou, kde sa už
počínalo jeho pole, započal jednu smutnú nótu.Ale i túto nechal nezadlho lebo mu hrdlo veľmi suché bolo a veľmi ho niečo trápilo tam z
dnu. Kto vie, čo to mohlo byť? | Cecotka_Trpel-za-svoje-viny.html.txt |
O Tompjerovi1Pobožní kresťané, račtež poslyšeti,noviny, ktoré vám já budu zpívati.2Zbouril ďábel mníchy, školu jezovitskou,chtěli vyhladiti víru evanjelickou.3. . . . . . . . . . .. . . . . . . . . . .4Tu na svého koňe sedl Tompír zrádce,o svém zahynoutí nevedel nakrátce.5Tisíce šestýho roku dvadcátéhotu vzalo skonání telo Tampíra zlého.6Pojal sebou tábor, chtěl Prešporek vzíti,uhorskou korunu pod zradou dostati.7Obnechal tábora[1]mezi vinicámi,také opatrený silnými vartámi,8dvadcet muškatýrov[2]silných sebou pojal,uprímě se k němu, k zámku Prešporku bral.9Uherští junáci z zámku se dívali,puškárům[3]statečně, pilně přikázali.10Puškár strielal, zrádce, chtěl zradu konati,. . . . . . . . . . . . . . .[4]11. . . . . . . . . . . . . . .Na Tompjera zlého všecko se hýbalo.12Uherští vítezi, když jsou to spatrili,puškára . . . . . . . . .13Tu hned o zem padol, Nemci utíkali,uherští junáci k zámku pospíchali.14Od rána celý den Nemci se honili,v vinohradiech, v horách mnoho lidu zbili.15Právě v devátý den, (v) svatého MichalaTampírova hlava své skončení vzala.16Uherští junáci ven z zámku vypadli,Tampírovo telo mezi sebe vzali.17Vnáhle hlavu jeho s tela odrezalia telo za nohy do zámku jsou vlekli.18Pánu Révaymu[5]hlavu darovalia pánu Pálfymu[6]též ji ukázali.19Když pán Pálfy hlavu Tampíra uhlídal,žalostive plakal, jeho jest litoval.20Potom kázal hlavu zas k tělu přišiti,Tompírovmu telu pohreb učiniti.21Nebyl hoden toho pohrebu slavného,Tompjer jest napáchal v svete mnoho zlého.22Ó, jak o tom mnozí již nerádi slyší,naši protivníci — jezuiti, mníši.23Dosti Tompjer zlosti Moravě učinil(a) Uherskou zemi zrabovati mínil.24S ďábly čary strojil, popálil krajiny,že byl vítez slavný, o tom šly noviny.25Než jeden uherský, vítezský dobrý pán,Rákovci Ďurík[7]jmenem přišel k Prešporku sám.26Od mostu zaskočil, počal Němcův biti,z domů a kvartýrů naporád honiti.27Kozáci Tompjerovi[8]utíkat museli,na cestách dost lidu dobrého pobili.28Ráčil milý Pán Bůh svou moc ukázatia Tompjera zlého s sveta sprovoditi.29Pane Jezu Kriste, rač sám zpomáhati,uherskému králi dobré štesti dáti30i s jeho junáky, by mohl bojovati,tu Uherskou zemi v pokoji držeti.31Amen, ať se stane, všemohoucí Pane,ať tvého království všem se nám dostane.[1]1;opustil tábor?[2]2;vojakov s muškami, puškami[3]3;delostrelcom[4]4;10—12 Väčšia medzera bola už v Holkovom rukopise[5]5;asi Peter Révay, od r. 1622 strážca kráľovskej koruny[6]6;ide asi o Štefana Pálffyho, strážcu kráľovskej koruny a veliteľa bratislavského hradu[7]7;Juraj Rákóczi (1591—1648), sedmohradské knieža[8]8;vojaci z východného Poľska ako Dampierrovi žoldnieri | Anonym_O-Tompjerovi.txt |
Prvá kapitolaDrobnými a presnými pohybmi pokračovala žena v práci. Umyla riad, poutierala stôl,
zamietla hlinenú podlahu, schránila smeti pod ohnisko. Nadvihla pokrývku na panvičke a
priložila na dotlievajúcu pahrebu dve triesky. To všetko vykonala s istotou a jemnou
presnosťou, pripomínajúcou jemnú presnosť citlivého stroja. Potom, keď všetko bolo hotové,
zdvihla ruky nad hlavu a naprávala si vlasy v zátylí. Súčasne hľadala pohľadom okolo seba
niečo, čím by sa zamestnala, kým príde jej muž.Bola to mladá žena (žena Šimona Jariabka), a ako tam stála s rukami v zátylku,
vystupovali jej boky, prsia a plecia v okrúhlych a pevných tvaroch. Bola bosá a nohy, útle
v chodidlách, dvíhali sa priam od členkov oblým a pružným obrysom ku kolenám. Zohla sa nad
ohnisko a pokúšala sa rozdúchať oheň. Pod popolom ukázali sa dva-tri žeravé uhlíky a
osvietili jej našpúlené ústa žiadostivým červeným svetlom. Náhle vyskočil z pahreby úzky
plamienok, olizol triesku, roztancoval sa a temer zavýskal plachou radosťou zo života. Žena
neodtiahla tvár a jej tvár vyzerala na chvíľu ako odliata z červeného bronzu: planula
pokojným, upriameným svitom v polotme teplého súmraku, ktorý sa pred chvíľou pretiahol
pomedzi odchýlené dvere, vlečúc za sebou čierny chvost: máčik, čo sa celý deň túlal po
záčinoch a pleviencoch a teraz na mraku sa priplichtil zohriať na teplý prípecok.Súčasne s večerným šerom vnikal sem cez otvorené dvere i večerný chlad a všetky večerné
zvuky v pravidelnom a plynulom slede. Najprv bol to gagot husí vracajúcich sa z poľa, potom
cengot zvoncov spomedzi čriedy kráv, čo prichádzali k večernému pôdoju. Nato bolo počuť
hrkot kolies oneskorených vozov, a keď sa už celkom zotmelo, ozval sa štekot prvých trlíc.
Súčasne zakňučala kdesi v treťom dvore ufňukaná harmonika.Všetky tie zvuky vystriedali sa v každodennom, cez veky sa opakujúcom slede. A predsa
žena, schýlená nad ohniskom, zbystrila od istej chvíle sluch a začala načúvať pozornejšie.
Až doteraz zostávalo všetko pokojné a na svojom mieste, no jej sa zazdalo… postihla vari v
povetrí nečakaný rozruch. Predmety v kuchyni akoby boli vzpriamili šije a stali si na
prsty. Plamienok na ohnisku nepokojne zablikal a stúlil sa pod pahrebu, akoby sa cítil
zbytočným a nepotrebným. Žena znehybnela a načúvala. Nevedela však postihnúť nič určitého,
ničoho sa nemohla chytiť. Nad strechou oproti dverám vyšiel mesiac a rozprestrel cez prah
neskutočný koberec. Stala si tam a videla, že všetko, čo je za prahom: dvor, domy a hrebene
striech, ponorené je do nehybného, mrazivého prísvitu. Drevo na dvore, prázdny voz s
vytrčeným ojom, viazanice plavého ľanu: všetko pláva na studenej, lesknúcej sa hladine.
Akoby na dvore bolo rozliate živé striebro. Chytila sa trámu vo dverách a skúšala bosou
nohou dotknúť sa ligotavej, mrazivej plochy. Čakala vari, že keď sa jej to podarí, rozvlní
sa tichá hladina v sústredných, zväčšujúcich sa kruhoch. Nič sa však nestalo a žena
ustúpila zamyslene naspäť. Rozpustila si na chrbát oba ťažké vrkoče, vzala hrebeň a
prečesávala ich dlhými hladkými pohybmi, pričom jej nad sluchami s tichým praskotom
vyskakovali celkom zreteľne drobné iskierky.A teraz si vlasy znovu zapletá, lenže miesto dvoch pletie si len jeden vrkoč. Ku koncu
zaväzuje doň úzku stužtičku a necháva ho voľne splývať cez prsia až dolu, poniže pása. Je
to krásny vrkoč, slušiaci mladej žene, a jej obratné prsty môžu sa v ňom prepletať s
opravdivou rozkošou vo chvíli, ako je táto, keď nad domom odpočíva večerné ticho, keď dym z
komína stúpa úzkym pramienkom rovno do neba, keď je už všetka práca hotová a kury na
pántoch ticho spia a keď sa treba prichystať k spánku, ktorý nasleduje potom, keď sa všetky
večerné zvuky vystriedali v správnom a utišujúcom súzvuku.Áno, lenže… Lenže práve z tohto súzvuku čosi dnes vystalo. Čosi nesmierne dôležitého sa
doň nedostalo. A preto nenachádza vari žena pôžitok v rozpletaní a zapletaní ťažkého
vrkoča. Znovu prikláňa tvár k ohňu, znovu sa pozorne sústreďuje na prácu, ale oheň sa
nechce rozhorieť, izba zostáva tmavá a predmety na policiach zanovite mlčia.A zrazu zašiel i mesiac za hustú chmáru. Vyzrela ešte raz dverami a videla, že domy
celkom znehybneli, akoby v ich útrobách vyhasli všetky ohne, a celá dedina že je náhle
tichá a pripravená na to najhoršie. Trlice prerušili hašterivý džavot a nebo — podívala sa
na nebo — nebo sa unížilo a nebolo na ňom jedinej hviezdy. Dokonca potok… napäla sluch…
dokonca aj potok, čo tečie poza dvory, zdá sa, celkom onemel, a voda sa zastavila v jeho
koryte. Žena stŕpla, placho sa obrátila do pitvora a bezradnými očami hľadala na stenách a
pod povalou nejakú zmenu v známom usporiadaní predmetov, ktorá by jej povedala viac o tom,
čo sa práve stalo a našlo ju tuná bezradnú a nepripravenú. Stála uprostred pitvora celkom
nehybne, s uchom nastaveným oproti čiernemu, mlčiacemu štvorhranu dverí. Stála tak dlho,
kým sa len nepohol ťažký pravý pondus na stenových hodinách a kým sa v ich útrobách neozval
hrčivý zvuk koliesok, ktoré sa vyrušili zo zamretého ticha a po krátkej príprave uviedli do
pohybu drobné kladivko. Narátala deväť úderov.A vtedy, sotva odrátala, vybuchol spod pahreby ticha divoký, splašený zvuk. S prenikavým
štekotom rozletelo sa ticho na tisíc črepov, a to tak náhle, že sa chvíľu nevedela spamätať
a musela napäť všetky zmysly, aby pochopila, že to zvon bije na poplach. Chvatne vybehla na
priedomie a dívala sa hore i dole cestou. Na nižnom konci ktosi zakričal „horí“ a tesne
popred ňu prebehol chlap, zdalo sa jej, so sekerou v ruke. Kdesi nablízku ozvali sa zmätené
hlasy a zhora i zdola rozbrechali sa psi. Celá dedina sa náhle zježila a vystrčila tisíc
tykadiel oproti neviditeľnému nepriateľovi.A vtom — práve tak náhle a nezmyselne — prestal zvon biť na poplach, zmĺkol na chvíľu a
rozhojdal sa potom celkom pravidelne.Z druhej strany cesty počula utišujúce zakliatie a nadávky na zvonára: — Korheľ akýsi,
celú dedinu vyplašil…Že by to bolo naozaj len toto? Zvonár sa opil a zabudol na večiereň? Žena zodvihla ruku
k čelu a pokúšala sa rozpamätať, ako nasledovali jednotlivé úseky toho večera za sebou.
Snažila sa nájsť utíšenie v presvedčení, že naozaj len porušený sled večerných zvukov
vyvolal jej doterajší stav. Rozmýšľajúc a zrovnávajúc si v hlave ešte raz všetko od
začiatku, vrátila sa pomaly do pitvora a spriatelila sa s vysvetlením, ktoré sa jej
ponúklo. A hoc nebol práve čas na pradenie, vzala potom kúdeľ, pretože práca pod kúdeľou je
utišujúca, a sadla si na prah, kam zasa svietil mesiac.Čierna ovčia vlna sa jej poddajne šúľala medzi prstami, vreteno sa ticho hojdalo na
pradene a jej naklonená šija odrážala sa v pokojnej krivke oproti čiernemu rámcu dvier.
Bosé nohy, na ktorých pocítila chlad večernej rosy, vtiahla pod sukňu, kde čupeli vedľa
seba ako dve blizňatá — ako dve krotké blizňatá. Troma prstami pravej ruky zvŕtala vreteno,
ktoré sa poslušne hojdalo a ticho vrčalo na pribúdajúcom pradene (ako sa na dobré vreteno z
javorového dreva patrí), a tými istými prstami na ľavej ruke vyťahovala z kúdele vlnu,
rovnala ju a šúľala, dotknúc sa chvíľami miesta, v ktorom sa vlna práve mala zvinúť v
nitku, vlhkými perami. Pretože kúdeľ mala vo večernom súmraku takú istú mäkkú podobu ako
jej tvár, vyzeralo to zdiaľky, akoby sa čochvíľa nahýnala k počernému milencovi a bozkávala
ho krátkymi dotykmi pootvorených perí stále na to isté miesto uprostred čela pod čiernymi
vlasmi, odkiaľ vymoká tenký prúd krvi. Dotýkala sa tohto miesta prstami, láskala ho a
prikladala naň mäkké a vlhké obklady bozkov. A on sa opieral tíško a nepohnute o jej plece
a znášal jej láskanie, kým pramienok krvi vymokal z jeho čela pod čiernymi vlasmi.*Dostala sa v spomienkach na príbeh, ktorý sa odohral pred rokmi, práve k tomuto miestu
(keď jeho hlava, opretá o jej plece, krvácala z úzkej rany na čele a keď ona bozkávala toto
miesto, namáčala obrúsok do vody a prikladala ho na ranu), keď odrazu, ako už toľkokrát
predtým, vyrušil ju z myšlienok na neho krok toho druhého, čo zasahoval vždy vtedy, keď
už-už zabúdala, že všetko je inakšie, než si predstavovala, že nie tamten, ale tento, Šimon
Jariabek, patrí k nej. Počkala, kým sa priblížil na päť krokov, potom vstala, pritiskla sa
k dverám a sklopiac zrak, nechala ho prejsť popri sebe. Vedela, že ako vždy, ani dnes ju
nepozdraví a nepodíva sa na ňu. Sadne si za stôl a bez slova začne chlípať polievku, ktorú
ona položí pred neho práve tak ticho a bez slova. Za celý čas nezodvihne hlavu a
neprihovorí sa jej. Počká ešte na jeho rozkaz pre zajtrajšok, ktorý vysloví vždy, až doje,
až sa zodvihne od stola, urobí tri kroky smerom k izbe, kde spávajú. Vtedy, dotknúc sa
kľučky a skloniac hlavu medzi plecia, povie spoza chrbta: „Zajtra presúšame na Blatách.“
Alebo: „Zajtra treba zvážať.“ Vypočuje jeho rozhodnutie, odprace zo stola a vyčká, kým
zaspí. Potom sa nehlučne odstrojí v pitvore a vojde do izby, do svojej postele, ktorá stojí
v druhom kúte, oddelená od jeho postele lavicou, stolom a stoličkami. Od prvých čias, kým
si ešte trúfal navštíviť ju, ak sa predtým dostatočne potúžil v krčme u Baumhorna, naučila
sa počúvať jeho oddychovaniu. A dodnes, i keď už nečakala výbuchy, čo ju často vyhnali do
komory, na pôjd, na šop alebo kde sa práve mohla ukryť, napínala sluch, pripravená každú
chvíľu vyskočiť, keby pocítila, že sa jeho dych podozrivo stíšil.Stála preto i tento večer, dokiaľ jedol, chrbtom k nemu a zamestnávala sa vecami, ktoré
už dávno boli vykonané. A keď vstal a obrátil sa aj on chrbtom, pozrela na neho ponad plece
a videla, že jeho hlava sklonená je dnes ešte nižšie a ruky visia popri tele ešte
bezvládnejšie a že sú celkom, celkom prázdne. A potom, keď sa už dotkol kľučky a ona uprela
zrak do jamky na jeho šiji, kam stekal úzky pramienok plavých vlasov, videla, aký je
bezmocný a slabý až na poľutovanie. Čakala na jeho hlas, no trvalo dlho, veľmi dlho, kým sa
ozval, suchý a priškrtený, akoby otvor, ktorým sa dral, bol úzky a vypálený dlhotrvajúcou
suchotou.— Vrátil sa ti… (urobil dlhú pomlčku, akoby mu hrdlo zovrel kŕč)… vrátil sa Drak. —
Ostatné slovo vytisol s najväčšou námahou a len-len že sa za ním nezadusil. Potom stisol
kľučku, vošiel od izby a dvere sa za ním zavreli.A ona zostala stáť uprostred pitvora, dívala sa na kľučku, ktorá za ním zapadla, a nič
nechápala. Pohybovala naprázdno perami, a nepodarilo sa jej zopakovať jeho slová. Počula
ich ešte, prichádzali z veľkej diaľky, ale zneli neskutočne, neuveriteľne a nemohla ich
pochopiť. Do hrdla tlačila sa jej akási gundža, ktorú chcela, ale nemohla preglgnúť.
Sústredila sa celkom na tento pocit, no nech sa akokoľvek namáhala, gundža ju dusila a
nemohla sa jej zbaviť. Chytila sa dlaňou za hrdlo pod bradou a dotackala sa k lavici konča
stola. Nohy pod ňou celkom zvoľna podklesávali a ona padala, pridŕžajúc sa hrany stola, do
akejsi hlbokej, bezodnej priepasti. | Chrobak_Drak-sa-vracia.txt |
Na úvodProglasъ jesmь svętu jevangelьju.Takto sa v staroslovienčine začína báseňProglas, ktorej autorstvo
pripisujú bádatelia svätému Konštantínovi.Solúnski bratia Konštantín a Metod k nám prišli v roku 863 — do obdobia po ich príchode
situujeme aj vznikProglasu, prvého pôvodného básnického diela
napísaného v staroslovienčine — predchodkyni slovenčiny aj iných slovanských jazykov.
Viaceré slovanské národy pokladajúProglasza základný kameň svojho
písomníctva — my, Slováci, to robíme s hrdosťou o to väčšou, že vznikol na našom území.Proglasobjavil v roku 1858 A. F. Hilferding, ale až v roku 1908 bulharský bádateľ Jordan Ivanov zistil, že tento text má
veršové členenie a prepísal ho do podoby stodesiatich dvanásťslabičných veršov —
stojedenástym je slovoamen.Ako súčasné ekvivalenty názvuProglassa v slovenčine núkajú rôzne
možnosti. Profesor Ján Stanislav uprednostňoval názovPrívet. Profesor
Eugen Pauliny vo svojej prozaickej interpretácii, a v súlade s ním aj Viliam Turčány vo
svojom nerýmovanom prebásnení, dali zas prednosť názvuPredslov. Sú to
korektné riešenia, no ak sa zhodneme na tom, že to bol text určený na spievanie (jeho
miesto v liturgii určuje hneď jeho prvý verš), potom nemôžeme vylúčiť, že už svätý
Konštantín chápal jeho názov vo význame Predspev.*Dvanásťslabičný verš je široký pojem — jeho rôzne podoby nachádzame nielen v rôznych
epochách a jazykoch, ale aj v rôznych prozódiách.Prečo je taký obľúbený?Určite aj preto, lebo je to ideálny verš na jeden výdych, a ľudia odjakživa a všade na
svete dýchajú rovnako. Navyše dvanásťslabičný verš akoby už vopred rátal s ucelenou vetou
pozostávajúcou zo štyroch vetných členov.Rovnakými argumentmi síce môžeme zdôvodniť aj obľúbenosť veršov o jednu-dve slabiky
kratších alebo dlhších (napríklad obľúbenosť desaťslabičného blankversu), no faktom ostáva,
že dvanásťslabičný verš nielenže si obľúbenosť udržuje dodnes, ale má aj najslávnejšiu
minulosť.Už v staroveku totiž, keď sa grécki a rímski dramatici usilovali, aby sa jedna replika
rovnala jednému veršu, stával sa dvanásťslabičný verš aj štandardným výrazovým prostriedkom
veršovanej divadelnej hry.Vzdelaný Konštantín tieto hry zaiste poznal — otázku, kde vzal a odkiaľ aj k nám
priniesol dvanásťslabičný verš, máme teda vyriešenú.Dvanásťslabičný jambický trimeter — typický verš antickej drámy — bol však veršom, ktorý
sa správal podľa pravidiel časomernej prozódie.Prozodická povaha staroslovienčiny bola iná a časomerné pravidlá sa v nej nedali
uplatniť. Dvanásťslabičný veršProglasusa teda musel prispôsobiť
podmienkam staroslovienčiny a vznikol nový druh verša, v ktorom bol rozhodujúci už len
počet slabík. Z jambického trimetra sa stal sylabický dvanásťslabičník, ktorý si ešte
nepotrpel na symetricky umiestnenú polveršovú dierézu. Môžeme si to overiť už na prvom
verši:Proglasъ jesmь svętu jevangelьju.. Aj ten, kto sa nezaoberá
prozódiou, si bez problémov všimne, že „polveršová“ prestávka je už po piatej slabike.Neskôr, keď sa Konštantínov sylabický dvanásťslabičník u nás udomácnil, splynul zrejme s
dvanásťslabičným sylabickým veršom našej ľudovej poézie. Jeho typické črty: dieréza
umiestnená presne uprostred a polverš, ktorý sa mohol skladať raz z dvoch daktylov a
inokedy zase z troch trochejov. Overiť si to môžeme napríklad na tomto dvojverší:Zahučali hory, zahučali lesy,kamže sa podeli moje mladé časy.Ľudový sylabický dvanásťslabičník si obľúbili aj štúrovci, na básnický vrchol ho
priviedol najmä Ján Botto vSmrti Jánošíkovej, a preto ho niekedy
nazývame aj štúrovským sylabickým dvanásťslabičníkom. Príklad naň:Horí ohník horí na Kráľovej holi.Ktože ho nakládol? Dvanásti sokoli.Vývoj šiel ďalej a ukázalo sa, že nielen časomerná, ale ani sylabická prozódia
nezodpovedá ideálne prozodickým vlastnostiam slovenčiny. S Hviezdoslavovou generáciou
nastúpila sylabotonická prozódia, ktorá sa už neuspokojovala s tým, aby sa na organizácii
verša podieľal iba počet slabík a umiestnenie dierézy, ale trvala na pravidelnom striedaní
prízvučných a neprízvučných slabík.Ani pri Hviezdoslavovi sa vývoj nezastavil — s modernou poéziou dvadsiateho storočia
prišiel voľný verš, ktorý sa zas, naopak, zbavil prísneho prozodického diktátu a slobodná
myšlienka sa v ňom dávala unášať slobodným rytmom.O to väčšiu úctu však pociťujeme, keď zisťujeme, že na počiatku tohto vývoja bol a
anticipoval ho už v deviatom storočí svätý Konštantín a verš jehoProglasu.*Dnes — vďaka vyše tisícročnému vývoju — jestvuje aj na otázku, akým spôsobom si môžeme
preložiťProglasdo modernej slovenčiny, niekoľko odpovedí. Jeho
prozaický preklad a takisto nerýmovaný preklad dvanásťslabičným veršom máme už dávnejšie —
rozhodol som sa teda využiť ďalšiu možnosť a preložil som Proglas desaťslabičným veršom a
rýmovane.Desaťslabičným veršom preto, lebo moderná slovenčina sa pri jeho preklade dvanástich
slabík nedožaduje. Konštantín ešte používal dva jery, tie časom zanikli a so zánikom jerov
súvisí, že dĺžka verša, ktorý som použil, je obsahu básne primeranejšia a nenúti
prekladateľa pomáhať si slovnou vatou, ktorá k pôvodnému obsahu nepatrí.A rýmovane preto, lebo nepochybujem o tom, že naši predkovia poznali rým už aj v
deviatom storočí.Keď sa k nám vtedy blížili solúnski bratia Konštantín a Metod, neprichádzali z
absolútnej cudziny a nečakala ich tu kultúrna púšť.Už vo svojom rodnom Solúne (Thesaloniké) sa naučili nielen po grécky, po latinsky a po
hebrejsky, ale ovládali aj slovanskú reč, ktorá musela byť veľmi blízka reči našich
veľkomoravských predkov. (Veď keby to bolo inak, keby sa po starosloviensky naučili iba
krátko pred svojím príchodom, spoznali by to bádatelia podľa kostrbatostí v preložených
biblických textoch — a tie texty sú preložené dokonale, nijakých kostrbatostí v nich niet.)Podobne to platí aj o reči našich predkov — nemala síce pred príchodom Konštantína a
Metoda spisovnú podobu, no inak to musela byť reč dokonale rozvinutá a bohatá na folklórne
klenoty. Veď staroslovienčina bola v tej chvíli najmodernejším vývinovým štádiom
praslovančiny (ktorá sa kedysi vydelila z indoeurópskeho prajazyka) a mala už za sebou
vývoj, čo trval tri tisícročia!So slovanským folklórnym bohatstvom sa teda Konštantín a Metod museli stretnúť už vo
svojom rodisku. Keď prišli k nám, museli sa s ním stretnúť znova — a uvedomili si, že
prichádzajú dať písmo a spisovnú reč národu, ktorý si to mimoriadne zaslúži, pretože je to
národ nielen so široko-ďaleko najväčším rozprávkovým bohatstvom, ale aj národ široko-ďaleko
najspevavejší. A hádam si len nebudeme myslieť, že naši staroslovienski predkovia spievali
vo voľnom verši? Kde bola pieseň, tam určite bol aj rým.Bádatelia chcú mať na všetko písomný dôkaz, a preto svoje poznatky o literatúre
deviateho storočia opierajú predovšetkým o písomné pamiatky. Kde však vezmeme písomné
dôkazy, že tu už predtým prekvitala slovesnosť, udržiavaná ústnym podaním? Nebolo vtedy
zvykom písomne ju zaznamenávať, ani Konštantín a Metod sa o to nepokúšali, no nepochybne tu
bola a obe tie slovesnosti tu museli žiť súbežne. Nestretali sa síce, veď jedna bola
pohanská a druhá kresťanská, no zrejme si ani neprekážali. Vieme si celkom dobre
predstaviť, že keď sa náš starosloviensky predok vrátil z bohoslužieb, kde spieval nábožné
piesne, ktoré mohli mať aj písomnú podobu, napil sa doma medoviny a zanôtil si len tak z
hlavy nejakú pohanskú ľudovú.Po zániku Veľkomoravskej ríše, keď sme pol tisícročia zdanlivo nejestvovali,
staroslovienska spisovná slovesnosť takmer vyhynula, no odolnejšia ľudová bez úhony
prežila. Určite najmä vďaka tým odolným Slovienkam, či neskôr Slovenkám, ktoré vždy tak
chválil profesor Štolc aj za to, že neprišli o svoje meno — na rozdiel od nás, neodolných
chlapov, čo sa môžu hanbiť, že podľahli tvaroslovnej zmene a zo Slovienov sa stali
Slovákmi. Iste práve ženy už nad kolískami malých Slovienov spievali ľudové piesne a
rozprávali ľudové rozprávky, a tak sa postarali, aby sa cez nevľúdne poltisícročie spolu s
nimi prerozprával a prespieval celý národ.Nemôže byť teda náhoda, že aj pieseň a rozprávka sú znova pri tom, keď sa, akoby
zázrakom, znova vynárame z historických temnôt v písomnej podobe. Stačí lepšie si všimnúť
kratučký slovenský zápis, čo v Elifandovom kódexe z roku 1432 zanechal ako lusus calami
veselý benediktín Ján z Lefantoviec:Amen, zabil babu kamen.Nie je
vari táto veta prvým, hoci len telegrafickým, zápisom slovenskej rozprávky?Som totiž presvedčený, že Ján z Lefantoviec musel poznať rozprávkuBračok-vtáčok, ktorú nájdeme aj v DobšinskéhoProstonárodných slovenských povestiach(podáva ju tam Ján Botto).
Macochou zavraždený a do vtáčika prevtelený braček zhadzuje v tej rozprávke zo strechy dary
— sestričke zhodí na hlavu šatku, otcovi klobúk a macoche kameň, čo ju zabije.No nielenže je to naša prvá písomne zaznamenaná rozprávka. Veď Ján z Lefantoviec si aj
zarýmoval, veď sa to dá aj spievať — veď je to zároveň rozprávka aj pieseň!A tak sa konečne, aj vďaka nežičlivému poltisícročiu, obe slovesnosti stretajú. Za to,
že Konštantín a Metod dali našim predkom tú spisovnú, podporili naši predkovia ich dielo
svojou ústnou — vlastne si tak navzájom obe slovesnosti pomohli prežiť, jedna druhej nedala
zahynúť.To je dôvod, prečo som dostal chuť preložiťProglasrýmovane, a tak
súčasne vzdať poctu obom veľkomoravským slovesnostiam, písomnej aj ústnej — veď z oboch
vyrástla a dodnes svoju živú silu čerpá aj súčasná slovenská poézia.*Toľko na úvod. Zhrniem svoje úvahy už iba jednou vetou — veršom zProglasu. Je to verš-podobenstvo. Verš, ktorý si veľmi cenil aj sám
Konštantín Filozof a dodnes patrí k našim najkrajším básnickým výrokom.Nazi bo vьsi bes kъnigъ języci.Ľubomír Feldek | Filozof_Predspev.txt |
Na úvodZ dlažby až k hviezdam„Ešte teraz má hrču na hlave od toho, ako pred siedmimi rokmi vypadla zo svojej matky
rovno na ulicu de Beleville,“ predstavuje malú Edith svojmu publiku jej otec, Louis Gassion,
pouličný artista — a hoci som si to iba vymyslel a nechal som ju, aby svojho otca sama
citovala v mojej divadelnej hreSmrť v ružovom, určite som nebol ďaleko
od pravdy.Edith — pôvodne Édith Giovanna Gassionová — ktorá sa neskôr preslávila pod umeleckým menom
Piaf (a ešte kompletnejšie znie jej prezývka „la Môme Piaf“ čiže Vrabček) — sa narodila 19.
decembra 1915 v Paríži naozaj takmer na dlažbe.Nikdy nepoznala materinskú lásku — matka ju opustila hneď po narodení. Aj otca videla prvý
raz až ako trojročná, keď sa — našťastie živý — vrátil zo zákopov prvej svetovej vojny.Keďže to bol pouličný artista a dlažba bola aj jeho osudom, takisto z dcéry sa spočiatku
pokúšal vychovať pouličnú akrobatku. Rýchlo však prišiel na to, že jej prípad je iný, pretože
„to dievča nemá v nohách nič — no v hrdle všetko“. Nemôžeme Louisovi Gassionovi uprieť
zásluhu, že správne odhadol talent svojej dcéry už v jej najútlejšom veku.To, že sa kariéra Edith Piaf začína na dlažbe, sa pri spätnom pohľade javí ako jej síce
trochu kruté, ale predsa len šťastie. Za to, že sa z nej stala najlepšia šansoniérka svojej a
nielen svojej doby, vďačí nielen talentu, ale aj „konzervatóriu ulice“.Detstvo ju nepochybne poznačilo — a tým poznačením aj predznačilo.Nielenže sa jej nepošťastilo zažiť v detstve materinskú lásku, ale veľmi krátke bolo aj
jej vlastné materinské šťastie. Jej jediná dcéra Marcelka zomrela ešte v dojčeneckom veku na
zápal mozgových blán.Nedarilo sa jej ani vytvoriť si trvalejší partnerský vzťah, hoci — podľa vlastného
tvrdenia — mužov vystriedala neúrekom. Keď sa jej už-už zdalo, že stretla toho pravého —
majstra sveta v boxe Marcela Cerdana — pripravilo ju oňho letecké nešťastie, ktoré navyše
dávala za vinu sama sebe, pretože to bola ona, kto ho nahovoril, aby z Paríža do Ameriky letel
lietadlom, hoci už mal kúpený lístok na loď.Ani jej samej sa nevyhýbali havárie a úrazy, ničila sa alkoholom aj inými návykovými
látkami, a čo si nestihla spôsobiť sama, to dokončili choroby, opakovane sa ocitala na
operačnom stole, opakovane aj na hrobárovej lopate. Ak by jej v detstve to „konzervatórium
ulice“ ostalo náhodou niečo dlžné, nezabudol jej to neskôr dať život, ktorý jej síce dožičil,
aby vystúpila na umelecký vrchol, no inak sa s ňou ani trochu nemaznal. Tú zázračnú schopnosť
získavať si spevom ľudské srdcia netreba teda hľadať len v jej hlasivkách — treba ju hľadať aj
v jej zážitkoch a emóciách. A vedela si ňou naozaj získať každého. Francúzsky ľud i Ameriku,
ktorú opakovane dobýjala (so skupinou Les compagnons de la chanson ale i sama) na svojich
zaoceánskych turné. Osem ráz vystúpila v Ed Sullivan Show a dvakrát (v rokoch 1956 — 57) aj v
Carnegie Hall. Za druhej svetovej vojny dvíhala svojím spevom morálku francúzskeho odboja a po
vojne patrila k umelcom, ktorých hlas bolo počuť aj na druhej strane železnej opony. Milovala
ju nielen ulica — aj anglická kráľovná bola šťastná, že je môže podať ruku. Získala si trvalú
priazeň hudobnej kritiky, Charlie Chaplin sa cítil poctený, keď jej mohol zahrať na husliach,
a básnik Jean Cocteau o nej napísal: „Hľaďte na tú osôbku s rukami ako jašterička na
rozpadávajúcom sa múre! Pozrite sa na to napoleonské čelo, na tie oči slepca, ktorému sa práve
vrátil zrak! Ako bude spievať? Ako nájde silu vyjadriť sa? Ako z chudučkej hrude vyrazí ten
veľký nárek noci? A vtom — už spieva. Alebo skôr — tak to robia aprílové sláviky — najskôr
svoj spev lásky ladí. Sledovali ste niekedy tú nesmiernu slávičiu prácu? Ten vták sa namáha.
Váha. Len tak povrzguje a chrčí. Vyrazí hlasom do výšky — no hlas mu hneď zas padá. A tu zrazu
chytí tón. Spieva! A všetko rozospieva!“O čom spievalaNebola by sa však dostala tak vysoko, ako sa dostala, keby sa na jej vzostupe nepodieľali
aj iní. Nestačilo, že jej talent objavil už na ulici jej otec — musel ju ešte, ako neznámu
speváčku, vystupujúcu v malom parížskom kabarete Gerny’s, objaviť aj Maurice Chevalier. Musel
ju objaviť aj Raymond Asso, ktorý bol nielen autorom jej prvých úspešných piesní, ale — ako
jej milenec a impresário — ju dotiahol až do varieté s veľkým V — do varieté ABC na Veľkých
bulvároch.A boli to aj ďalší básnici a skladatelia, čo sa pousilovali, aby melódie a texty, čo
spievala, vytvárali pravdivý súzvuk s jej dušou a speváckym prejavom. Dobre si rozumela so
skladateľkou Marguerite Monnotovou — autorkou hudby k slávnemuChudákovi Jeanovi (La
goulante du pauvre Jean)či k ešte slávnejšiemuMilordovi—
tu skladateľka zhudobnila básnicky mimoriadne vydarený text Georgesa Moustakiho (inak takisto
skladateľa, speváka, a jedného z Piafkiných milencov). Krásny je aj príbeh, ako ju — v čase,
keď už bola hviezdou — navštívil neznámy mladý muž v uniforme a ponúkol jej svoju pieseň.
Edith nemala práve náladu vypočuť si ju, kázala mu prísť o týždeň. No keď jej vojačik povedal,
že o deň už môže byť mŕtvy, pretože v noci jeho jednotka odchádza na front, dojatá dcéra
vojnového vyslúžilca Gassiona ho posadila ihneď za klavír. Bol to Michel Emer a zahral a
zaspieval jej vtedy pieseňHarmonikár (L’Accordéoniste), z ktorej sa
potom stalo jedno z vrcholných čísel jej repertoáru. Netreba zabudnúť ani na to, že si vedela
napísať text aj hudbu sama. Jej zásadou bolo, že dobrá pieseň musí byť o láske, a tak nečudo,
že lásku najdeme už v názve jednej z jej najúspešnejších autorskýuch piesníHymna
lásky (Hymne a l’amour). Takisto je láska témou nesmrteľného šansónuŽivot v ružovom (La vie en rose), pri ktorom je uvádzaná ako autorka
textu, no zasvätení vedia, že z jej hlavy pochádza aj jeho melódia. Iba byrokracia hudobného
priemyslu ju donútila, aby ako skladateľa uvádzala Louisa Gugielmiho.Edith Piaf, svätica i hriešnica v jednej osobe, myslela na ružový dážď i na dážď ruží, keď
sa modlila k svojej oľúbenej svätici svätej Terezke z Lisieux. Ale takmer všetky šaty, v
ktorých vystupovala, boli čierne. Ružovočierny bol aj príbeh jej smrti.Chcela zomrieť v Paríži — bolo to jej posledné želanie, no život chcel inak: zomrela 10.
októbra 1963 v Plascassier (prímorskom satelite mesta Grasse). Jej najbližší — najmä jej mladý
manžel Théo Sarapo, za ktorého sa vydala na sklonku života — predsa však chceli splniť jej
posledné želanie, a tak sa rozhodli na dvadsaťštyri hodín zatajiť jej smrť a v noci ju
previezť do Paríža. Bol to čin na hrane zákona, nuž, aby sa poistili pred prípadnou cestnou
kontrolou, prevážali ju v sanitke a mŕtvola Edith mala nasadený kyslíkový prístroj. Prevoz sa
podaril, takže na druhý deň mohli svetu oznámiť, že Edith Piaf zomrela v Paríži 11.októbra
1963. Hoci ich mystifikácia bola neskôr odhalená a v životopise Edith Piaf ju nahradili
správne údaje, občas sa s ňou ešte stretneme.Hľa, tak ako každý okamih života Edith Piaf by bol námetom na šansón — nádherný šansón by
mohol vzniknúť aj o jej smrti.Edith ako divadelná postavaNo iba šansón? Tak ako Edith spievala o námetoch, čerpaných zo života iných ľudí, aj jej
vlastný život bol veľkou inšpiráciou — a nie iba na šansón. Prežila život priam volajúci po
tom, aby mu dal niekto aj románovú alebo filmovú podobu. Sama ho vyrozprávala v autobiografiiMôj život (Ma vie). Z nezrátateľného počtu biografii, vychádzajúcich po
jej smrti, sa napopulárnejšou stala knha Piaf, ktorú napísala jej nevlastná sestra Simone
Berteautová. Vo filmovej podobe — popri vzácnych dokumentárnych filmoch — najviac zaujal
publikum Piafkin portrét, ako ho vytvorila herečka Marion Duvillardová. Nuž, a čo sa týka
divadla, tu musím byť už osobný.Ako dramatik som si totiž ani ja nemohol nevšimnúť, že Edith Piaf svojím životom napísala
veľkú — s veľkosťou Sofoklovej Antigony či Shakespearovej Kleopatry porovnateľnú — postavu.
Postavu, ktorá je už vopred hotová, a teda je takpovediac zadarmo: stačí len chopiť sa jej a
usilovať sa pri písaní nič nepokaziť.Do písania hry o Edith Piaf som sa pustil v roku 1994 a dokončil som ju vo februári 1995,
teda v roku jej nedožitej osemdesiatky. Krátko predtým som videl na scéne pražského Národního
divadla Krobotovu inscenáciuRoku na dedine. Postavu mníšky Amáty v nej
hrala Bára Hrzánová. Keď som ju videl stáť, celú v čiernom, uprostred javiska, nadobudol som
zrazu dojem, že sa dívam na Edith Piaf. A tak som neváhal a hru o Edith Piaf som hneď po
dopísaní zaniesol rovno Báre Hrzánovej. Keď som jej ju dával, zvolala: „To je náhoda! A já
zrovna včera jdu po Jungmance kolem Supraphonu a zahlédnu svůj portrét. ‚Copak mi vyšlo nové
cédéčko a ani o tom nevím?‘ vykřikla jsem. Jdu blíž — a byla to Piafka.“O dva mesiace, 3. mája 1995, mala Smrť v ružovom premiéru v Divadle Na zábradlí — a do
tých dvoch mesiacov sa zmestil aj Jan Gogola, ktorý prekladal hru do češtiny. Na rekordnej
rýchlosti uvedenia sa podpísala zhoda priaznivých okolností, no pre priateľov, ktorí nad tým
žasli, som aj tak mal hlavne jedno vysvetlenie: „Hru treba ponúknuť herečke.“Bára Hrzánová si našla na jej naštudovanie nielen čas, ale aj kľúč. Zbytočne som
rozmiestnil v hre Piafkine šansóny ako stĺporadie, na ktorom mala spočívať jej klenba.
Zbytočne som si zakladal na ich prebásnení. „Po Piafce se zpívat nedá,“ vyhlásila Bára a
šansóny šli von. Namiesto nich nechal režisér Karol Spišák na niekoľkých miestach hry zaznieť
Piafkin autentický hlas — ten hlas vítal divákov už v šatni, desať minút pred začiatkom
predstavenia.Hra sa však rozbehla po ďalších javiskách, a predsa v nej zazneli aj šansóny naživo. V
Divadle West, ktoré prvé uviedlo hru na Slovensku (1996, v réžii Ľuba Ronana), si ich síce
Jana Hubinská zaspievala ešte po francúzsky, no neskôr prišli k slovu aj moje prebásnenia. Vo
zvolenskom DJGT (2002, v réžii Michala Náhlika) si ich na premiére zaspievali Katarína
Feldeková a Vladena Škorvagová. Tá prvá z nich síce zakrátko otehotnela, tá druhá však
zvolenskú Piafku spievala rekordných jedenásť sezón. Aj Katarína Feldeková sa však k postave
Piafky ešte raz vrátila — v inscenácii Divadelného štúdia Bibiana (2008, réžia Pavel Uher,
celú inscenáciu nájdete aj na YouTube) — a dodnes spieva Piafkine šansóny aj koncertne so
svojou skupinou Kafeband.Práve s nimi, s Katkou a jej Kafebandom, som aj ja oslávil storočné narodeniny Edith Piaf
v bratislavskom V — klube. Zavinšoval som jej pri tej príležitosti nielen k storočnici, ale aj
k nesmrteľnosti piesňouPadám, padám. Tam, kam odišla v roku 1963, niet
už jazykových bariér, a tak ju tam, dúfam, potešíílo, keď zistila, aký pekný zmysel dostáva to
jej francúzskePadam, padam, keď sa to zaspieva po slovensky.Padám, padám(Norbert Glanzberg / Ľubomír Feldek)Môj tón poletí ako vták,
môj tón do neba poletí,
môj tón poletí presne tak,
aj keď storočie preletí.
Merci, že som ja žila na dne,
že som žila len ako klaun!
Môj tón ako Boh teraz vládne.
Môj tón bezo mňa, iba sám,
vládne vám aj nebesám.
Padám, padám, padám,
manažérovi zas bledne tvár.
Padám, padám, padám,
zase mám koňakov v sebe pár.
Padám, padám, padám,
zas budem titulkou pre bulvár.
Strhla som oponu,
padá aj mikrofón --
hlavne že stúpa môj tón!
Môj tón poletí ako vták
aj keď storočie preletí!Takýto spev nestarneTakýto bol teda prípad Edith Piaf. Iba v dokonalej súhre talentu a emócií mohla nadobudnúť
svoj nádherne prirodzený štýl. Iba tak sa dá pochopiť, prečo aj dnes — sto rokov od svojho
narodenia — je Edith stále tu. Taká veľká umelecká pravdivosť jednoducho nepodlieha sezónnym
módam, takýto spev nestarne.Bodaj by to platilo aj o mojej hre!V Bratislave, 19. decembra 2015Ľubomír Feldek | Feldek_Smrt-v-ruzovom.html.txt |
Hnevník„Akože sa držíte?“„Nuž my len vari ako vždy,“ odpovedal mi dôverník našej slovenskej strany.„Koľkí sú za maďarčinu?“„Traja: richtár, podrichtár a žid.“„To by teda za slovenčinu bolo osemnásť.“„Nie, len sedemnásť.“„A ktože chýba?“„Všetci sú doma; ale starý Tvrdoň že nepôjde.“„Netárajte. Iba ak by chorý bol. Dosiaľ bol predsa vždy prvý.“„Nič mu je; ale že nepôjde, lebo že mu náš kandidát, už ako advokát, prehrali akúsi
pravotu.“„Čože má voľba s pravotou? Na snem nevolíme advokáta, ale Slováka lebo Maďara! Iné ohľady
tam nepatria.“„Choďte k nemu, uvidíte, čo vám povie.“Šiel som hneď.„Počkajte, počkajte! Ak sa chcete so mnou shovárať, najprv ma vypočujte. Rozpoviem vám
moje pravoty,“ pretrhol ma starý Tvrdoň, keď som sa pustil doň, že či by pre takú daromnicu,
čo to ani sem nepatrí, chcel vari odpadnúť od slovenskej strany. Ale najprv vám poviem pár
slov o jeho povahe, lebo by sme to s tou voľbou veľmi chytro skončili a dakto by to uveril,
dakto zase nie.Tvrdoň má do sedemdesiat rokov, ale aj dnes — a bodaj by bol aj ďalej — je ešte rezký ako
päťdesiatnik. Dobrý gazda a vie aj, že čo má, to je jeho a hodne pár tisíc zlatých. Stojí na
svojich voči komukoľvek.V šesťdesiatom šiestom roku bol v pruskej vojne,[1]síce len kuchárom, ale sa mu aspoň nič nestalo a jednak veľa skúsil. Potom kupčil
s koňmi, aj teraz si vše ešte zájde na jarmok. Len tak pre pasiu. Tam, na jarmokoch, naučil sa
vari aj tak chytro a sekano hovoriť.Tvrdoň vyzerá dobre; je okrúhly, červený. Aj kroj má taký voľaký, čo si sám smyslel; preto
ho prezývajú belaskárom.[2]Ráno na lačnô píjava studenú vodu, do pása sa každý deň umýva, za mladi sa strihal, teraz
zrednuté vlasy začesáva si od pravého ucha k ľavému. Má ich žlté ako starý sneh. Fúzy v týždni
mydlom, do kostola pomádou vykrúca. Stačí; lebo on sa už veľmi nenamáha. Preháňa viac ženu,
syna, nevestu a čeľaď. Na nose kostené okuliare s motúzom; kuká však popod ne, ponad ne na
ľudí. Cez ne hľadí iba do novín a knižky; na ľudí len vtedy, keď ich rečiam neverí — aby ich
lepšie pozrel. Nefajčí a pije len vínko, málo, ale musí byť dobré. Hovorí hlasne, neposedí a
keď stojí, trhá celým telom. Žene, deťom, čeliadke vždy je za pätami. Majetok je celý na jeho
meno, a nedal by na ženu, dcéru a syna prepísať kus poľa ani za božemôj.„Ja som zdravý chlap ešte. Môžem dožiť deväťdesiatich rokov, a potom si ja pôjdem od teba
pýtať? Ha?! Modli sa, aby som sa skorej vyvrátil, ak chceš mať majetok; alebo sa tráp naň, ako
som sa ja musel. Tento ti neujde.“Zarmucoval, trápil ženu aj deti takýmito rečami, ale v srdci bol dobrák. Taký chvíľkový
človek; preto ženy ešte, ale syn si nerobil nič z toho, ani sa nezastarel, keď vše takto krik
robili.S cudzími bol Tvrdoň mlčanlivý, so známymi ako s bratom.Hostí svojich napájal vychváleným „pravým ruským čajom“ aj na ruský spôsob: cukor medzi
zuby a preliať cezeň za hrnček horúcej vody. On sa ho tak nabumbal aj tri razy cez deň.„Sadnite si“, potisol ma za stôl k malému samovaru a prisadol. „Teda takto sa vec má:
počúvajte dobre a poviete, že to musíš vyhrať aj bez fiškála a — ono už som to dupľom prehral
a zaplatil k tomu ešte dvoch fiškálov. Veď keď mi to na um príde,“ a stiahol pravú ruku, ako
by ma bol chcel cez zuby prasknúť, a ono to len chcel povedať, že „nikdy…“Tri roky pred voľbou požičal bol mladému kamarátovi — čo mu takto vše aj kone pomohol
dohnať — raz na jarmoku sto šesťdesiat zlatých.Mladý kamarát nemal žiadneho svojho majetku, len čo zarobil; lebo gazdovstvo držal v ruke
ešte otec. Ale ako kone na najbližšom jarmoku predá, sto šesťdesiat zlatých mu vráti aj s
úrokmi. Starý Tvrdoň si síce myslel, keď nemáš peňazí, nekupuj; ale zase veď ho ešte
neoklamal. Toto je prvý raz, čo pýta. Dal.Kamarát šiel a predal; ale sa mu zase trafilo kúpiť, peniaze nevrátil, chýbaly mu do ceny.„Nuž ešte ti ich do jarmoku nechám, ale poď k otcovi tvojmu, doma bude aj brat, aby o tom
vedeli.“Kamarát totiž nebýval pri otcovi. Netajil; ale tí povedali, že čo zarobí, to je jeho, žije
so ženou oddelene, aby teda požičané vrátil.Ten už ale peniaze nemal. Dva-tri jarmoky, a prídeš aj o košeľu, len sa daj s koňmi na
kupectvo. A od zlosti počal piť, spúšťať sa.Sľúbil, že po čiastke. Nesplácal. A keď raz starý Tvrdoň naň doliehal, že vie, že zarobil,
odštekol mu, že on má dosť, aby počkal. Pohnevali sa a náš Tvrdoň premýšľal, ako si od neho
sto šesťdesiat zlatých vymôže, čo už aj bez úrokov. Zašiel k pravotárovi.„Kde nieto, tam ani smrť neberie,“ hovoril mu. „Ale keby vám dal aspoň dlžobný úpis,“
radil advokát, potom kandidát slovenskej strany.„Čože mi je z toho, že mi povie: dlžen som ti, a ja tuto nič,“ podložil dlaň a druhou
rukou mlel prstami, ako sa peniažky čítajú. „To je nič nie isté. Radšej by mu ešte dáku
zlatovku a čo aj dve daroval, nech by to už čert vzal, len keby sme ho mohli priprieť, aby mi
to dáko odfrckal.“Pravotár sa vyzvedal, že či zhola nič nemá?„Nemá, nuž ale po otcovi bude mať,“ odpovedal ďalej na otázku.„No, tak sa potom zaintabulujeme na jeho čiastku.“[3]„A bolo by najmúdrejšie ju hneď aj predať,“ pomáhal advokátovi a tešil sa, že z toho dačo
bude.„To sa nedá, len po smrti otcovej.“Krútil hlavou, ale konečne pristal, ač sa mu to nijak nevidelo, tak dlho čakať.Tvrdoň chodil za dlžníkom, až mu ten naveľa podpísal dlžobný úpis. Dlžník však prv, než by
bol podpísal, poradil sa druhého fiškála a ten mu naradil, aby sa zjednal s bratom a prepustil
mu čiastku, čo po otcovi dostane. Tomu to prišlo vhod, že bude môcť ďalej sám kupčiť a nie —
ako teraz — hajčiariť.[4]Zjednal sa lacno s bratom, spravili písmo a potom sa už podpísal Tvrdoňovi.Prešiel rok, dlžníkov otec skutočne zomrel.„Chytro intabulovať!“ priletel Tvrdoň k pravotárovi.Iba keď vysvitne, že je všetko bratovo. Fiškál nemohol nič. Tvrdoň mal ešte trovy a preto
sa tak nahneval na pravotára, že bežal mu nadať, že čiastku nepredával, kým bol čas.„Nedalo sa.“„Eh, horký nie! Len by ste sa boli zavrtli; ale šanovali ste ho, alebo zabudli. Takô to
bude. Naberiete od kadekoho, a potom pre babské klebety (keď on žalobu podával, boly tam práve
ženy, čo si nadaly, a Tvrdoň si to zapamätal) aj spravodlivá vec prepadne. Keby som si bol
vzal druhého advokáta, bol by sa toho inakšie chytil atď.,“ aj mrzko mu povedal.Zanedlho sišiel sa na dedine s mladým kamarátom, nadal mu verejne do cigáňov, zbojníkov a
kadejakých ešte horších. Ten ho žaloval, bežal náš Tvrdoň k starému svojmu advokátovi (uznal,
že sa onehdá neslušne choval, nuž aby ho usmieril), aby ho aspoň v tejto veci poriadne
zastúpil.„Tá vám tiež tak vypadne, ja to ani neprijmem. To je isté, že prehráte.“„Veď keby bolo isté, že vyhrám, nepotreboval by som vás,“ čo najúctivejšie chcel povedať
starý Tvrdoň.Advokát dosť prekrúcal, vyhováral, že bol a mal byť prečo nazlostený a že bol aj kus
podpitý (ač práve to nebol), ale jednak ho len posúdili, ba skoro sa aj do áreštu dostal, aj
fiškálom, aj svedkom musel zaplatiť.„Ja — ja — jáj!“ od zlosti len mu už tak sipelo a keď advokátovi: „Za to vaše veľké
ustávanie, že ste ma tak obránili,“ hodil, nepovedal nič, len schytil palicu pod pazuchu,
čiapku do hrsti a vo dverách sa zvrtol, zaškúlil a päsťou pohrozil, že ďakujem ti — — —
(advokát už, pravda, ďalej hľadel do písma).Kliať mu nedalo, vravieť nie, len palicu stískal v hrsti, tou by si bol vari najskorej
odľahčil.Zanevrel na súdy, že aj tie často pravdu vykolú odtiaľ, kde by mala bývať, aj na advokáta
svojho nazlostil sa dupľom, že by ho bol do týždňa vari ani nepoznal, ač ináče znali sa už
dobrých štyridsať rokov.Tvrdoň odjakživa bol na slovenskú stránku, ale teraz, keď tento jeho planý fiškál
vystupuje, nebude, nepôjde. Ba keby vedel, že by mu poškodil, išiel by na maďarskú stránku
hlas oddať.„Lebo mňa to veľa stálo! A to ešte k tomu to, že som prehral. Tisíc okovaných! Ja som tuhý
Slovák,“ a búšil sa do pŕs, „čo by ktokoľvek druhý bol, aj o polnoci, ale za toho, ani jeho
meno nevyslovím, kým žiť budem… Za tú hanbu, čo som si do vrecka vopchať musel. A ani ma
nezačnite prehovárať, lebo sa ešte viacej nazlostím, a to mi škodí, sedemdesiat chvalabohu už
tu!“„Tak sbohom!“„Sbohom!“Boli za mnou uňho ešte so traja z našej strany, ale tých odbavil ešte kratšie ako mňa; ani
čaju im nedal.*Je voľba.Tvrdoň sa zamkol, lebo teraz akosi viac vstúpila doň zlosť, než jej predtým bolo v ňom.Do obeda neprišiel. Voľaktorí voličia sa už vrátili domov.„No, akože? Bude dačo z nás?“ Posiela od nich dovedať sa syna, ženy a usmieva sa nad
dobrým chýrom.Eh! Raz ho to poprechodí, nepovie nič, ani sa ho nikto nespýta, len sa soberie a ide.„Hlasovať? Hlasovať, strýčik, krstný otec?“ a už každý mu inak, voličia, známi, s ktorými
sa po ceste stretal.„Ach, ja som už starý na to, idem súkna kúpiť do mesta.“„Keby ja len jeho meno nemusel vysloviť. Ale poviem, keď sa ma spýtajú, na koho hlasujem,
že na slovenčinu!“Už bolo podvečer, keď došiel a odhlasoval:„Ako sa voláte? Odkiaľ ste?“„Tak a tak. Odtiaľ.“„Na koho hlasujete?“„Na slovenčinu!“„Ale meno kandidáta?“„Nuž veď sami viete, že sa Maďar ani žid Slováka nezastane.“„Ale meno, meno povedzte.“„Meno?… Hrom a peklo!… Nuž nech žije N. N.“ a menoval slovenského kandidáta, toho jeho
nanič advokáta.Chýr, že je Tvrdoň tu a že už aj odhlasoval, sa rozniesol; šli sme mu naproti, aby vošiel
na pohár vína. Tešili sme sa mu a podávali, stískali mu ruky.„Nič, nič,“ odtískal rukami a robil chladnú tvár, ač sa mu usmievala a staré oči ešte
iskrily. „To len, že mi nesišlo toho Maďara meno na um, tak čo som už mal potom robiť?“Už mal pohár s vínom v ruke, ešte sa chcel nahnevaným ukázať. Štrngli sme si.„Dosť som chcel, a keď ja to nemôžem inak, ako mi srdce káže…“[1]V šesťdesiatom šiestom roku bol v pruskej vojne.R. 1866 bola
krátka prusko-rakúska vojna, ktorú Rakúsko prehralo. Jej následkom bolo, že v Nemecku
(vtedy ešte nesjednotenom, rozbitom na viac samostatných krajín) dostalo Prusko voľnú ruku
a Rakúsko prestalo vplývať na nemecké veci. Ďalším následkom prehratej vojny bolo
pokonanie sa cisára Fraňa Jozefa I. s Maďarmi r. 1867, v smysle ktorého dostali v Uhorsku
voľnú ruku proti Nemaďarom, tvoriacim väčšiu polovicu obyvateľstva.[2]Preto ho prezývajú belaskárom,podľa belasých vojenských šiat,
ktoré nosil ako vojak[3]Tak sa potom zaintabulujeme na jeho čiastku,totiž na čiastku
nehnuteľností v pozemkovej knihe. Intabulácia (lat.) ju vklad záložného práva na dlžníkovu
nehnuteľnosť, zapísanú v pozemkovej knihe.[4]Hajčiariť,hnať za plácu dobytok iného | Tajovsky_Hnevnik.html.txt |
PredslovVšetko má svoj koniec, prišiel aj koniec môjho účinkovania v rubrike Dnes píše. Stalo
sa to 9. júna 2020. Môj posledný fejtónŠtrngnutie pri Óde na
radosťvyšiel už vedľa nej. Bolo to tesné, chýbalo iba pár centimetrov,
ale chýbalo.Prirodzene, nestalo sa nič fatálne. Milo mi napísali, že to súvisí s transformáciou
rubriky, no inak sú moje príspevky ďalej vítané, a ja som sa potešil, že už aspoň
nebudem musieť dávať pozor, či dodržujem predpísaný počet slov. Ale potom sa zrazu stalo
čosi, s čím som nerátal. Dostavila sa ľútosť. Nie ľútosť za rubrikou, ale ľútosť za
klobúkom.Pri všetkých fejtónoch, čo som napísal pre rubriku Dnes píše (a bolo ich za štrnásť
rokov neúrekom), bola v záhlaví uverejnená moja fotografia v klobúku. Nenosím klobúk
bežne, iba občas, do hustejšieho dažďa. V ten deň v roku 2006, keď sa v kaviarni v
starej radnici konalo fotografovanie autorov práve vznikajúcej rubriky, zrejme husto
pršalo. Bol som vtedy ešte mladý, iba sedemdesiatročný, a klobúk som si pred
fotografovaním švihácky posotil — komu by nebolo za takou fotografiou ľúto? Keď som sa
pozrel na svoj posledný fejtón bez fotografie, zrazu som pochopil, čo ma čaká po smrti.
Nikdy si už neposotím klobúk. Veď hoci by som ho mal aj po smrti, na popol si ho už
nenasadím. Patrí sa teda, kým je čas, aby som tým klobúkom ešte naposledy zamával svojim
čitateľom.A rád by som sa nielen s nimi, ale aj s ním, s tým svojím klobúkom, rozlúčil jednou
jedinou vetou, vhodne vybranou z tej za štrnásť rokov navŕšenej hromady viet. No ktorou?
Najlepšie urobím, keď pred svojimi výrokmi uprednostním vetu svojej ženy, zaznamenanú vo
fejtóneO aforizmoch a bilbordoch:„Netráp sa, bolo to dobré.“ | Feldek_Rozlucka-s-klobukom.html.txt |
Nová rozprávka o PerinbabeUž je to tuším vyše štvrť storočia, čo ma oslovila dramaturgia Slovenskej filmovej tvorby
a režisér Juraj Jakubisko, aby som napísal scenár na motívy rozprávky bratov GrimmovcovFrau Holle.Napísal som ho celkom voľne, čo vidno už z toho, že v grimmovskej rozprávke vystupujú iba
štyri ženy, zatiaľ čo v scenári je hlavným hrdinom muž; v grimmovskej rozprávke niet dvoch
rôznych časových rovín a pod. Z koprodukčných dôvodov (film vznikal v spolupráci s nemeckou
filmovou spoločnosťou) sa však musela grimmovská rozprávka uvádzať ako predloha a muselo sa
zdôrazňovať, že meno Perinbaba je iba substitúcia nepreložiteľného mena starogermánskej
bohyne.Ako to už pri tvorbe filmového scenára býva zvykom, jeho spoluautorom sa stáva režisér,
ktorého dielom býva najmä tzv. technický scenár. Technické scenáre Juraja Jakubiska bývajú
osobitne pekné — tento režisér, skôr ako ide filmovať, zvykne celý film vopred nakresliť. Do
literárnej stránky veci, do tvorby deja, postáv a dialógov, mi Jakubisko nezasahoval.Film s Giuliettou Masinou v hlavnej úlohe bol úspešný a dodnes je veľmi obľúbený. Takmer
neprejdú Vianoce, aby sa neobjavil na niektorom televíznom kanáli v najatraktívnejšom
vysielacom čase.Po skončení nakrúcania Giulietta Masina posledný večer v Bratislave, pár hodín pred
odletom do Ríma, strávila u nás — bývali sme vtedy na Partizánskej 12. Samozrejme, nechýbal
ani Juraj Jakubisko. Zachytil som ten večer v básniPianto e bello, ktorá
vyšla potom v zbierkePlakať je krásne(Bratislava: Smena 1987, 1990; dve
vročenia uvádzam preto, že v roku 1987 bola zbierka, len čo vyšla, zošrotovaná).Pianto e bello„Prečo, Juraj,
ste ma nenechali vPerinbabeaspoň raz
usmievať sa i plakať odrazu?
Mám predsa práve za to Oscara!“
hovorí Giulietta Masina,
zajtra,
nie zajtra,
je jedna v noci,
už dnes odchádza od nás
všetkými cestami do Ríma,
jedným okom sa smeje,
druhým plače.
„Pianto e bello!
No, musí sa to vedieť!
Aj Federico tvrdí,
že slza je dielo,
a keď padá, nie je už nikdy
taká krásna,
ako keď sa iba zaleskne…“
„Vráťme čas!“
volá Jakubisko,
vstáva, chce vybehnúť,
ale beží na mieste,
koberec času uteká pod ním obráteným smerom,
priváža z detskej izby malú Oľgu,
čo hrala Hildegardu v Tisícročnej včele,
usmieva sa zo spánku jedným okom,
druhé sa jej leskne,
netuší, čo je Oscar, nesie si pamätníček:
„Snívalo sa mi, že chcem autogram!
No, rýchlo, lebo aj ja odchádzam,
koberec ide o minútu ďalej —
a nepoviem vám kam…“FilmPerinbabasa potom premietal aj na 42. festivale v Benátkach,
kde získal jednu z neštatutárnych cien. (V tom čase, keď ju získal, sa to v ateistickom
Československu tajilo, pretože to bola cena „za humánnu myšlienku“, ktorú udeľoval Vatikán.)
Bol som vtedy s filmom v Benátkach aj ja, zdieľal som tam v hoteli manželskú posteľ s
richtárom zPerinbaby, s dnes už, žiaľ, nebohým Paľkom Mikulíkom, a jeden
z benátskych zážitkov som zaznamenal aj vo fejtóne, ktorý vyšiel nedávno v kniheO
nákazlivosti šťastia(Bratislava: Ikar 2009).Strelené BenátkyDočítal som sa, že talianska vláda, zvrchovaná majiteľka benátskeho filmového festivalu,
sa chystá do svojho rodinného striebra investovať. Festivalovú budovu čaká prístavba, vzniknú
v nej nové kiná a iné priestory… Viem si tú budovu predstaviť.Sedel som totiž v jej hale krátko predtým, ako sa mala na benátskom festivale premietaťPerinbaba, s ktorou som sa tam ocitol ako Jakubiskov scenárista. Hala
bola plná reportérov striehnucich na hviezdy. A vtom sa už aj jedna zjavila — nebol to nik iný
ako macocha z našejPerinbaby, Sonička Valentová.Graciózne, v dlhých šatách a elegantnom klobúku, zostupovala do haly, nuž nikto z
reportérov ani na okamih nezapochyboval, že má skvelý úlovok — všetci sa k nej vrhli, kamery
vrčali, spúšte cvakali, a Sonička zasnene kráčala tým smerom, kde sa hala otvárala k moru. Pár
krokov po piesku — a už jej more špliechalo pri nohách. Sklonila sa, nabrala vody do dlane, a
zas ju nechala vytiecť pomedzi prsty. Pár ráz to zopakovala, obrátila sa a rovnako zasnene sa
vracala do haly.Bol som jej v pätách spolu s desiatkami kameramanov a fotografov, ktorým neunikol jediný
jej krok, jediný pohyb, jediný záchvev v tvári.Vždy keď sa stretneme, spomíname na to. „Ach,“ smeje sa Sonička, „len čo sa ku mne vrhli,
vedela som, čo mám robiť. Vychutnala som si tých päť minút slávy…“Tak tento areál sa teraz radikálne zmení! Ktovie, či cestička, ktorú k moru a späť
vyšliapala v piesku Sonička, nebude teraz prikrytá dlažbou, či sa z nej nestane už len ulička
v kine, alebo nebodaj chodbička k novým toaletám.Až mi z tej predstavy prišlo clivo. Ale nie, veď ešte nemusí byť všetko stratené. Ešte je
čas tomu zabrániť. Stačí poradiť premiérovi Berlusconimu, aby strelil celý areál nejakej
svojej sesternici — s podobným šarmom sa oňahdy naša vláda zbavila filmových ateliérov Koliba.
Aj Taliani by sa mohli vyhnúť zbytočným starostiam a zároveň urobiť čosi pre taliansku
kultúru, keby to neboli takí Taliani a učili sa od Slovákov.*Ale vráťme sa k našej hre. Kto videl film, vie, že jeho hrdina Jakub sa dostane na nejaký
čas do ríše Perinbaby, odkiaľ neskôr zas utečie. Vo chvíli, keď Jakub z Perinbabinej ríše
odlieta späť na svet, je to malý chlapec, ale počas letu, v priebehu niekoľkých sekúnd, sa z
neho stane a na zem už dopadne dospelý muž. Bol to nezmysel, za ktorý nik z nás nemôže. Stalo
sa to z vyššej moci: koprodukčná nemecká firma nominovala do filmu dvoch svojich hercov, okrem
Giulietty Masiny ešte aj herca, ktorý mal hrať dospelého Jakuba. Tento herec pricestoval do
Bratislavy práve v predvečer nakrúcania spomenutej scény — a na druhý deň, keďže už bral
honorár, musel aj hrať. Režisérovi neostávalo nič iné, len nechať malého Jakuba za tých pár
sekúnd letu prudko zostarnúť. Pôvodný scenár to však poškodilo: nakrúcala sa potom vlastne
úplne iná rozprávka.V pôvodnom scenári to malo prebiehať celkom inak! Ak v ríši Perinbaby čas stojí a na svete
čas beží, a ak detský hrdina, ktorý sa ocitne na návšteve v stojacom čase, sa dostane do
časového sklzu — prečo by mal cestou nazad na svet dospieť v muža? Musí ostať aj po návrate
malým chlapcom, ktorý zistí, že časový sklz sa útekom nevyriešil a že mu počas jeho
neprítomnosti na zemi unikla do dospelosti jeho detská láska!Mimochodom, aj keď je to rozprávka, je to zároveň metafora reality. Chlapci a dievčatá
nedospievajú rovnako rýchlo — všetci vieme, že také rozprávky sa v živote naozaj stávajú a že
na všetkých ľudí striehnu takéto priepasti času.S tým, že tá pôvodná rozprávková metafora zanikla, som sa nevedel zmieriť: rozhodol som
sa, že sa k svojmu nápadu ešte raz vrátim a napíšem divadelnú hru, v ktorej nebude chýbať
tento dôležitý motív — táto „priepasť času“, ktorá nás v puberte, keď naše spolužiačky
začínali zrazu chodiť s oveľa staršími chlapcami, uvádzala do zúfalstva. A keď už som dostal
do hry priepasť času, nič ma nenútilo, aby som sa sústredil iba na Jakuba a Aničku — vtiahol
som do „priepastnej“ hry citov aj Perinbabu. Musel som tým činom zabudnúť na sympatickú
starenku, ktorú vytvorila Giulietta Masina, a postavu Perinbaby som napísal ako síce zrelú,
ale ešte vždy príťažlivú a po láske túžiacu dámu.Nové spracovanie rozprávky, samozrejme, nechce a ani nemôže zatajiť svoju sfilmovanú
predchodkyňu: hneď v úvodnej anotácii sa k nej prihlasujem. Som si istý, že diváci sa k tej
filmovej Perinbabe vždy budú radi vracať a vždy ostane slávnejšia než akákoľvek ďalšia verzia.
Takisto ja vždy budem rád spomínať na krásne obdobie, keď som mal príležitosť spolupracovať s
takými umelcami ako Juraj Jakubisko alebo Giulietta Masina.Vždy sa však poteším, keď nejaké divadlo uvedie aj túto divadelnú Perinbabu. A tí, čo sa
nedostanú do divadla, nech si aspoň prečítajú jej knižné vydanie, ktoré vychádza vďaka
vydavateľstvu Tranoscius.Ľubomír Feldek | Feldek_Perinbaba.html.txt |
PostavyCyranoKristiánRoxanaDe GuicheRagueneauDe ValvertLe BretMníchTraja malí nezbedníciRiaditeľ divadlaBufetárkaPestúnkaMužský chór(diváci v divadle, kadeti a pod.)Ženský chór(preciózky, mníšky a pod.)Zmiešaný chór(personál v Ragueneauvom obchodíku a pod.) | Feldek_Cyrano.txt |
KožušníciKožušník Pavel Dolán sa zobudil jedného rána na to, že mu vtiahol do dediny konkurent.Ešte za mladi prevzal od otca dielňu s malým hospodárstvom. Odvtedy vyrábal bez
konkurencie so svojimi pomocníkmi kožuchy pre celé okolie. Každý kúsok, ktorý tak šikovne a
pekne vyhotovený vyšiel z jeho dielne, pôsobil mu nesmiernu slasť. Bol veľmi pyšný a tešil sa,
že temer na celom okolí nosia ľudia jeho výrobky. A nie s malým napätím čakal, aké stanovisko
zaujme konkurent.Ten sa zo začiatku správal veľmi skromne. Bol to jeho bývalý učeň, ktorý, vyučiac sa u
neho, prešiel do maďarského kraja, aby videl trošku sveta a získal skúsenosti. Po prevrate sa
vrátil späť do svojho rodiska a otvoril si dielňu.Nevrátil sa ako novotár, aby pomocou svojich skúseností znemožnil svojho starého majstra.
Kožuchy šil len tak, ako sa to od neho naučil. Nechcel ho zničiť, len túžil za značnou
čiastkou jeho kupcov. A ten mu to mohol dopriať. Bol už zámožný, deti, okrem najmladšej dcéry,
mal v poriadku. Zmenšený príjem neznamenal pre neho do života siahajúcu stratu. A ich
priateľský pomer sa nepokazil. Ba, keď nový kožušník, Matej Dark si vzal ženu z príbuzenstva
Dolánovej manželky, ešte sa i upevnil. A časom sa stali aj kmotrami.Možno až do konca by boli žili v svornosti a v pokoji, keby sa nebol usalašil v dedine
tretí kožušník, Miroslav Voda.Vodu tiež viedli do dediny staré zväzky. Jeho starý otec totiž pracoval kedysi ako tovariš
u Dolánovho otca. Potom sa presťahoval do mesta, kde sa oženil.Vycvičil sa za mestského človeka. A s namyslenosťou malomešťana, trošku zhora spomínal na
dedinských ľudí a na príbehy, ktoré prežil medzi nimi. Podceňujúc ich, s povýšenosťou
rozprával o nich synovi a neskoršie vnukovi, z ktorých, keďže sa nechceli učiť, vychoval tiež
len kožušníkov.Najmladšiemu Vodovi bolo už tesné malé mesto. Keď sa vyučil, pobral sa skúsiť sveta.
Pochodil celé Rakúsko. Náklonný k dobrodružstvám, nespokojne vandroval z miesta na miesto, kým
nevypukla svetová vojna.Z vojny sa šťastlivo vrátil, ale už mu nechutilo pokračovať v remesle. Zachytil ho
ziskuchtivý zhon poprevratových chvíľ. Zo začiatku sa snažil loviť v mútnom, ale keď sa mu nič
lepšieho nepodarilo, prešiel do dediny, kde voľakedy pracoval jeho starý otec. Z rozprávania
starého otca uzatváral, že sú tam takí primitívni ľudia, že ich ľahko bude môcť využiť k
svojim špekuláciám.Otvoril si dielňu aj on a dal sa do roboty. Podľa toho, čo videl v cudzine, obnovil formu
a ozdobu kožuchov.Ľudia najprv len zďaleka obdivovali novotné kožuchy. Ale keď žena, ktorá mala rada novoty,
si jeden kúpila a pristal jej, zachytilo čaro novoty aj ostatných a vždy viacerí kupovali od
neho.Druhí dvaja majstri sa zarmútili a stále s väčšou horkosťou pozorovali, že ich tovar nie
je už hľadaný. No Dolán to trpel len so smutným ustúpením starých ľudí pred mladými, ktorí
viac vedia a sú zbehlejší. Ale Darka zmocňovalo sa pokušenie povstať. V duši sa mu ozývali
nové sily a schopnosti a prinucovali ho rozmýšľať, aby mohol odplašiť nebezpečného konkurenta
z dediny, ba z celého okolia.*Matej Dark začal chápať, že keď nechce, aby ho Voda zničil, a vyžral z rodiska, musí ho
prekonať.Začal rozmýšľať aj on o novotách. U svojho bývalého maďarského majstra videl, že
vynachádzal vždy nové vzorky a formy.„Ani to nie je taká ťažká robota, ako sa zdá,“ — poučoval ho vtedy. — „Každá forma, či už
strižná alebo dekoratívna, pozostáva len z čiarok. A len čiarky ináč treba ťahať a formovať,
aby utvorili harmonický celok, potom ináč treba vyfarbiť vzorky a novota je hotová.“Oproboval teda i on podľa toho predpisu vytvoriť niečo nového. A tak pekne sa mu to
podarilo, že sa aj on sám začudoval. Keby ho Voda nebol pobádal, ani by si nebol uvedomil,
čoho je schopný. Dostal sa úplne do moci slasti tvorenia. Vynašiel vzorku za vzorkou.
Dekoráciou dal svojim kožuchom celkom nový ráz. Boli naozaj veľmi rozkošné.Hoci prišiel kupec do jeho domu alebo opraviť starý kožuch, ani za svet by nebol ukázal
nové kožuchy.Na novembrový výročný jarmok sa všetci traja vytiahli. Voda s víťaznou škodoradosťou, ako
ten, kto je istý, že docieli úspech. Dolán bez vôle, Dark s tajným úsmevom, ako ten, čo sa
chystá pripraviť prekvapenie a už vopred prežíva účinok.Postavili šiatre na rínku. Dolánov šiator stál na prostriedku, Vodov zľava, Darkov sprava.
A začali vykladať svoje výrobky, ukradomky pozorujúc jeden druhého.Dark, keď už všetky kožuchy vystavil, ďaleko znejúcim hlasom ich ponúkaval ako novoty
slovenských a nie cudzích vzoriek.Ľudia sa zvedavo zhŕkli pod Darkov stánok, prečo robí taký krik. A keď uvideli novotné
kožuchy, nevedeli sa prečudovať. A hneď sa začal jarmok.Vodove oči zlostne vzplanuli. Prekonal ho a k tomu ešte hanobí jeho výrobky ako cudzie
ten, ktorý sám len s tým predstupuje, čo sa od Maďarov naučil. Pochopil, že sa môže stať pre
neho ešte nebezpečný.Medzitým Dark zbadal, že jeho bývalý majster smutne, skoro s výčitkou pozerá na neho.
Starého trafilo do srdca, že jeho kožuchy už nebudú mať odbyt. Na hanbu bude musieť zastaviť
remeslo, v ktorom čestne zostarel. A práve ten, ktorého vyučil a mal rád, ho dorazí. Sotva by
bol vedel vynájsť viac nových vzoriek. Jeho novota bola by stratila pôvabný účinok vo zvyku.
Ale Dark odrazu veľa nového preukázal, čo znamená, že je ešte schopný aj na viac. Voči nemu
nebude môcť obstáť.Darka pod účinkom jeho pohľadu opanovala nespokojnosť. V horlivosti, aby prekonal Vodu,
zabudol na to, že tým bude škodiť aj Dolánovi. Začala ho tá vec veľmi znepokojovať. Akosi ináč
by to bolo treba urobiť. Bolo by treba zaviesť do svojho plánu aj Dolána a prepustiť mu
niektoré nákresy. Teraz by sa spolu mohli tešiť zdaru a zabávať sa nad Vodovou zlosťou.Akoby sa cítil vinný, neopovážil sa ešte raz pozdvihnúť oči na Dolána. Ani sa nepozrel
viac na neho. Trápne napnutie sa votrelo medzi nich. Dark akoby sa bol hanbil za niečo, Dolán
akoby zazlieval.Voda to zbadal a horiac pomstou mrmlal:— Počkajte len!*Voda rozmýšľal. Prezrádzalo to, že sa správal veľmi nespokojne. Nemal pokoja ani vonku,
ani dnu. Nervózne sa prechádzal.Milá ho v chladnom liste napomínala, aby sa už pousiloval, lebo ona už zunovala slúžiť.
Rada by už paniu hrať. Keď je takým hlupákom, že ešte ani na dedine nevie nič ďalej priviesť,
ona sa veru vydá za druhého.Vedel, že vyhrážku netreba brať vážne, jednako ho to mrzelo a hanbil sa, že je ešte vždy v
takom položení, že sa mu to mohlo vyčítať. A podnecovala jeho pomstychtivosť voči Darkovi.Pocítil, že len vtedy by sa mohol vymaniť z toho stavu, zakoreniť a byť šťastný na okolí,
keby odstránil toho nového kožušníka, ktorý nerešpektuje jeho svetovú skúsenosť, namáha sa,
aby ho prekonal, opováži sa ho hanobiť a naťahovať sa s ním. Keby toho znemožnil, so starým,
ktorý ho lepšie rešpektuje, ľahko by si dal rady.Uvažoval o spôsoboch a prostriedkoch, ktorými by mohol Darka znemožniť. Pretože bol
vybitým človekom, nemusel si dlho hlavu lámať. Návodom mu bolo Dolánovo rozhorčenie voči
Darkovi. Keď mal plán hotový, napísal dva listy. Upokojujúci milej a dráždiaci Dolánovi. Prvý
odniesol na poštu, druhý hodil Dolánovi do dvora.*Prvý raz snežilo…Dolán stál podľa starej obyčaje vo dverách pitvora a kochal sa v hre prvého snehu. Každý
rok sa to opakovalo a jednako vždy v ňom videl niečo obdivuhodné. Skoro až k zemi sprevádzal
očami chumáče snehu. Naraz zbadal, že sa na dvore belie akýsi list. Napochytre šiel preň a
vrátiac sa do dvier, začal ho čítať.Dychtivo čítal list, lebo podľa jeho srdca, citlivo sa v ňom opísalo, že jeho nevďačný
bývalý učeň, ktorého vyučil a ako vlastného syna mal rád, ho chce priviesť k pádu. Nedopraje
mu ešte ani to, aby podľa starootcovskej obyčaje, bez pádu, čestne sa utiahol na odpočinok.
Pre svoju ziskuchtivosť chce dosiahnuť, aby on hanobne padol vo svojom remesle. A keď sa
nebude brániť a konať, to sa mu aj podarí. Preto pisateľ listu, ako tajný dobroprajník,
navrhuje mu spôsob, ktorým by mohol toho svojho nepriateľa ľahko a bez toho, aby budil
podozrenie, zneškodniť…Keď prečítal list, obzrel sa okolo seba, či to niekto nevidel. Potom skryl list do vrecka.
Dojem, ktorý urobil na neho jeho obsah, prinucoval ho, aby to zatajil.List ho lákal, ale súčasne aj uvádzal do pochybností. Potešilo ho, že jestvuje spôsob,
ktorým by mohol zneškodniť svojho nebezpečného konkurenta. Ale pritom zachytili ho aj
pochybnosti, či by bolo čestné konať podľa rady bezmenného dobroprajníka.V rozpakoch sa začal prechádzať po dvore. Chumáče snehu ihrajúc sa bili mu do tváre, ale
on si ich teraz ani nevšímal. Hovoril sám so sebou, prezrádzajúc, na ktorú stranu sa viac
kloní:— Hoci by to nebol celkom čestný postup, jednako má pravdu…Pravdu má a ako trefne a krásne ju vysvetlil. Musí byť veľkým dobroprajníkom. Zaslúžil by
si, aby bez váhania prijal jeho dobroprajnú radu.Zaslúžil by si. Ale jeho povaha cítila ešte potrebu potvrdiť radu. A poobzeral sa po okolí
svojho domu, akoby hľadal to potvrdenie. Nazrel i do stajne a chlievov.Všetko, živé bytosti, aj neživé veci svedčili o poriadku, zdarnej práci, blahobyte a
šťastí. Žena a dcéra s radostnou tvárou sedeli pri obloku a zhovárali sa. Tovariši v dielni
veselo spievali. Zvieratá spokojným pohľadom pohliadli na neho, akoby ho uisťovali, že je im u
neho dobre. V sklade naplnené debny čakali na pozajtrajší jarmok.A pociťoval potrebu, aby to všetko len tak ostalo, ako je. Veď zastaviť remeslo by mu i
tak ťažko padlo, keby to mohol urobiť čestne. I vtedy by chýbalo niečo v tom dome a
znepokojovalo by ho to.Keby však hanebne padol v remesle, to by všetko pokazilo a prevrátilo. Dôchodok by sa
citeľne zmenšil. Uletela by povznášajúca česť prospešnej práce a remesla z okolia jeho domu.
Vtiahla by nespokojnosť, nevôľa a neporiadok. Nespokojní ľudia radi zanedbávajú svoje
povinnosti. Žena a dcéra, ale ani on by nemohol hore nosiť hlavu s takým hrdým šťastím ako
posiaľ. V dielni neznel by spev tovarišov. Musel by ich rozpustiť. Sklad by bol prázdny a
zbytočný. Kone by museli predať, veď, nechodiac na jarmoky, nepotreboval by ich. Všetko by
vyšlo navnivoč.Zdalo sa mu, akoby ho živé bytosti aj neživé veci bezhlasne prosili, aby predišiel tomu
nešťastiu a neporiadku, čo sa chystá zvaliť na nich. A on bol už ochotný na to, len pre
uspokojenie svedomia, rád bol by aspoň v mysli videl šťastné následky úkladu. A že to chcel,
aj sa mu to podarilo.Uspokojoval sa tým, že nemusí natoľko prehnane ďaleko viesť konanie, aby úplne a navždy
zničil Darka. Bude veľkodušnejší ako on. Len ho pokorí. A keď už vstúpi do seba a bude sa
kajať, bude mu ešte na pomoci, aby sa zotavil. A nešvár sa šťastne skončí pre oboch. Bude
všetko po starom, ako bolo na začiatku Darkovho návratu. Môže sa teda spokojne odhodlať a
potešiť tým aj svojich.Ale keď vstúpil do izby, jednako ho začalo niečo znepokojovať a nemohol prísť k slovu.
Akoby sa predsa len bolo skrývalo niečo vo veci, čo prinucovalo ho zatajovať. Sadol si k peci
a mlčky počúval, čo si rozprávajú mať s dcérou.*Darka veľmi trápilo, že pokazil dobrý pomer medzi sebou a medzi Dolánom, hoci neúmyselne.
Rád by bol napravil všetko a zmieril sa s ním. Odhodlal sa, že mu požičia svoje dekoratívne
nákresy, aby ich použil, ale neodvážil sa mu ich ponúknuť. Obával sa, že sa oneskoril a ani
tým by už nemohol odvrátiť podozrenie, že i jeho chcel zničiť.Aká veľká teda bola jeho radosť, keď Dolán na najbližšom jarmoku v susednom meste prešiel
pod jeho šiator, prívetivo sa mu ozval, pomáhal mu vybaliť a vyložiť kožuchy a obdivoval,
chválil ich.Od radosti ani dobre nevidel, čo sa vlastne deje. Nevzbudilo jeho podozrenie, že sa Dolán
vyhýba jeho pohľadu. A nezbadal, že kým obdivoval kožuch, rukou pohrabal sa vo vrecku svojho
kožucha. Potom mastne sa lesknúcimi prstami pohladil spodný okraj obdivovaného kožucha. Ani to
nespozoroval, keď už všetky poobdivoval a vrátil sa pod svoj šiator, zhodil zo seba starý
kožuch, skryl ho do debny a obliekol nový, akoby to robil len pre reklamu.Ale Voda všetko dobre videl a radostne si trel dlane.Začal sa jarmok. Kupci sa zhŕkli k Darkovmu stánku a hneď predal niekoľko kusov.Voda netrpezlivo striehol na psov. Ešte Dark vypredá zásobu a úklad nebude mať taký
zahanbujúci účinok, ako predpokladal. Pravdaže nebude daromný, hoci Dark vypredá kožuchy. Psi
i neskoršie zavoňajú, že kožuchy sú psím lojom natreté. A vec sa skončí tak, ako keby to na
jarmoku boli počuli. Lenže vtedy Dark nebude pred celým jarmočným zástupom verejne zahanbený.Dolán tiež vyhľadával psov, ale bol celkom zmätený. Čakal psov, ale súčasne sa aj radoval,
že sa nezjavovali.Naraz však prišiel k Darkovi chlap so psom.Pes najprv len zďaleka ňuchal. Ale keď jeho gazda sňal vyvesený kožuch a obzeral ho,
strčil nos až do kožuchu a bručal.Vtom prišiel aj druhý pes. Najprv len pozoroval, akoby ho zaujímalo, čo robí jeho priateľ.
Potom i on začal ňuchať, podišiel bližšie a radom oňuchával kožuchy.Prišli ešte dva psi a chovali sa podobne.Ľudia sa najprv len smiali, že i psom sa páčia kožuchy. A pýtali sa ich, či i oni chcú
kúpiť. Ale keď sa už nasýtili žartu a psi im zavadzali, hnali ich preč. Tie na chvíľu
odskočili, aby sa vyhli bitiu, ale zas a len vrátili sa, ďalej ňuchali. Jeden z nich podišiel
ku kupcovi, ktorý práve proboval kožuch a vrčiac trhal ho z neho.Ľudia začali upodozrievať. Čo vošlo do tých psov?! Na chvíľku sa jarmok zastavil. Tí, čo
už probovali, s krikom odháňali psov.Voda videl, že je načase, aby i on zakročil. Vtisol sa medzi kupcov a pošepkal im, že
preto sú psi také nespokojné, lebo cítia, že Darkove kožuchy sú zhotovené zo psej kože.O niekoľko chvíľ rozšíril sa tento chýr okolo šiatra. Tí, ktorí ešte len kožuchy obzerali,
zaraz ich zložili. Tí, ktorí už probovali, zobliekli ich a hodili späť. A ktorí už kúpili,
vrátili ich a prosili späť peniaze. Nik si neprial, aby ho psi ňuchajúc sprevádzali. Voda
dobre predpokladal.Dark sa díval hlúpo. Čo sa tu vlastne robí?! Koža zdala sa byť dobrou ako vždy. Jednako
boli by ho oklamali vo fabrike?!Hľadel na svojich susedov s pudovým podozrením.Dolán sedel so sklonenou hlavou. Hrýzlo ho svedomie, hoci sprvu sa aj on smial zo psov.
Ale naoko sa zdalo, že len preto smúti, že je jeho šiator prázdny. A Dark ho ešte poľutoval.Vodova tvár žiarila hrdosťou, že to tak huncútsky vymyslel a škodoradosťou, že sa to tak
dobre podarilo. A Dark bleskurýchle pochopil, že akýmkoľvek spôsobom, len on je jeho
záškodníkom.Aby mu pokazil radosť, nedbajúc, že tým i svoj tovar zneváži, ďaleko znejúcim hlasom
kričal za vzďalujúcimi sa kupcami:— Kupujte len od starej, vyprobovanej firmy…Ľudia, akoby im to bol radil podľa ich srdca, v ktorom sa už sklátila dôvera k novotám,
všetci šli pod Dolánov šiator.Dark víťazne hľadel na Vodu. Všetko jedno, ktorýkoľvek z nich znemožní konkurenta, len
nech sa stane neschopným škodiť im.Voda horko-ťažko videl, že vrtoch kupcov je nevypočitateľný. Ale preto nestratil ducha,
len zbadal, že aj Dolána musí zničiť, a to nielen pre vrtoch kupcov, ale aj pre Darka. Veď,
keď zničí len Darka, od toho vystane, že bude podnecovať a podporovať Dolána proti nemu. A ten
mu podľahne. Veď ako ľahko sa dal podviesť i jemu. A zaumienil si, že príležitostne aj
Dolánovi nejako podkúri.*Kožušníci sa pripravovali na trh do susedného mesta.Svitalo.Na dvore u Dolánovcov stáli železné debny naplnené kožuchmi. Dolán ich chcel práve
zamknúť, keď zbadal, že nedobré kľúče doniesol. A ponáhľal sa ich zameniť.Voda striehol pred domom, či by mu svitanie pred trhom nedonieslo čakanú príležitosť. A
cez štrbinu vrátok videl, čo sa deje na dvore u Dolána.Keď sa Dolán vrátil po kľúče, polozohnutý podišiel k veľkým debnám, schovajúc sa zdvihol
vrchnáky a dych zatajujúc, nasypal medzi kožuchy prášok na kýchanie. Potom zavrel debny a
vyšiel.Vonku počkal, či vracajúci sa Dolán niečo nezbadá. A keď videl, že bez podozrenia zamkol
debny, uspokojene sa vrátil domov.*Na trhu Dark, aby odplatil srdečnosť, ktorou mu Dolán minule pomáhal pri vykladaní a
zároveň dokázal, že sa nehnevá preto, že jeho kupci prešli k Dolánovi, vyhľadal ho pod šiatrom
a aj on mu pomáhal.Vzal kľúče a zdvorile otvoril debny. Ale keď vybral prvé kožuchy, čosi udrelo mu do nosa a
začal kýchať. Usmievavo povedal:— Dostanem nádchu.Dolán prevzal od neho kožuchy, že ich on vyloží, nech sa len dobre vykýcha, veď je to
zdravo. Ale keď mal už kožuchy pri sebe, aj jemu udrelo niečo do nosa a začal tiež kýchať. I
on len usmievavo poznamenal:— Ako sa zdá, i mne sa ujde z nádchy.— Aby sa vám nekrivdilo, — odvetil mu žartovne Dark.Viac sa nemohli zhovárať, lebo kým vykladali kožuchy, tak usilovne kýchali, akoby boli
závodili. Dark myslel, že akiste sa stala akási nehoda s tými kožuchmi, že tak šteklia nos.
Ale nič to preto, však sa len prevetrá. No Dolána zachytilo podozrenie.Keď už vyložili kožuchy, Dark sa vrátil pod svoj šiator.Voda zápasil so sebou, aby sa nechechtal.Čoskoro sa približovali kupci. Tí, ktorí vedeli už o Darkovej príhode, obišli ho. Tí,
ktorí ešte nevedeli o nej, chceli vstúpiť do jeho šiatra, ale predošlí ich ťahali späť,
rozprávajúc, že on vyrába kožuchy zo psej kože. A viedli ich k Dolánovi, veď on je
najspoľahlivejším, vyprobovaným majstrom a jeho výrobky sú najlepšie.Keď však vzali do rúk tie najlepšie výrobky, potriasli a oprobovali ich, i oni začali
kýchať. Najprv sa len smiali, že čo to znamená? Ale keď ustavičné dráždenie nosa pôsobilo
skoro neznesiteľne, zmocnilo sa ich podozrenie. Ľahko sa stali podozrivými, keď tak zle
pochodili s Darkom.Kričiac, hodili Dolánovi kožuchy späť. Nech si ich nosí sám, keď aj on ich šije z akejsi
vyhodenej kože, ešte horšej ako Dark. Veď koža Darkových kožuchov je protivná len psom, ale
koža jeho kožuchov je aj ľuďom protivná, ba škodlivá.A s krikom šli pod Vodov šiator.Dolán podozrievavo skúmal svojich susedov. Továrnika ani na chvíľočku nemohol
upodozrievať, veď kým šili kožuchy, ani raz nekýchol. Ale Darka mohol, lebo mu pomáhal pri
vyložení. A zo skúsenosti vedel, čo všetko sa môže vykonať pri tom, keď je človek šikovný.
Prišiel mu na um i jeho neznámy dobroprajník. Skúmal, hádal, ale sa nedozvedel nič.*Voda bol šťastný.Dobrá povesť konkurentov bola už pošpinená. Bez chuti k práci prechádzajú sa a lámu si
hlavy nad tajomstvom ich nehôd.Predvídal, že im musí, aby ešte neuhádli pravdu, rozriešiť to tajomstvo spôsobom pre seba
osožným. Podnecuje ich vzájomne proti sebe, aby si potom už len nad pomstou lámali hlavy a v
divosti bojov zanedbali remeslo. Keby potom niekdy pre nedostatok nápadov zastali v boji,
mohol by ich dobroprajne upraviť na ďaľšie.Pritom sa však pousiluje, získa si dôveru kupcov a uloží základ svojej budúcnosti. A
potom, keď už bude pevne stáť a nebude mať nebezpečných konkurentov, môže sa venovať svojej
ziskuchtivosti.A napísal dva anonymné listy. V jednom udal Darkovi, čo spáchal proti nemu Dolán. V druhom
svojou vinou obvinil Darka pred Dolánom. A dobroprajne im radil, aby sa nedali a neuspokojili,
kým udaného zlomyseľníka neodstránia z cesty.Uspokojený, s úfnosťou, že všetko sa tak stane, ako to predpokladá a ako im radil, vložil
listy do obálok, zalepil ich. A ponáhľal sa s nimi do blízkeho mesta na poštu, aby si mysleli,
že im to posiela niekto z mesta. Veď obe príhody odohrali sa v tom istom meste.*Vodov úmysel by sa bol zaiste podaril, keby život nebol vychoval z pani Dolánovej ženu
„lepšieho rozumu“. Ona sa za svojho života veľa ráz dostala do situácie, ktorá ju prinútila
mať lepší rozum. Takže konečne navykla konať vždy podľa zákonníka lepšieho rozumu.Práve sa pripravovala mútiť, keď jej manžel dostal anonymný list. Spokojne pracovala ďalej
a trpezlivo čakala, kým muž prečíta list, aby jej to mohol so svojimi poznámkami porozprávať.Ale Dolán neukazoval na to ochotu. Odul ústa a začal sa prechádzať po kuchyni.Len preto mlčky chodil hore-dolu a neponáhľal sa k Darkovi, aby sa s ním porátal, že ani
on nemal čisté svedomie voči nemu. Preto nemohlo prosto vybúšiť jeho pohoršenie. Lebo veľké
rozhorčenie ho ovládalo, hoci on začal honbu a podľa listu Dark len odplatil jeho ochotu.
Darkovu vinu pokladal za ťažšiu ako svoju. Veď on chcel Darka len pokoriť a aj to len zo
sebaobrany, ale ten ho chce úplne zničiť.List položil na stôl, na znak, že dovolí, aby ho i žena prečítala, keď chce. Nebol schopný
jej porozprávať, čo je v liste. Akoby obvinenie proti Darkovi obsahovalo obvinenie aj proti
nemu. A vyrieknutím Darkovej viny, vyznal by aj svoju.Ale pani majstrová pokladala za zbytočné prečítať list, keďže to jej manžel už urobil.
Nech jej povie, čo má vedieť. A čo nie je dôležité, to ju nezaujíma.Keď márne čakala, aby prehovoril, opýtala sa:— Nuž, čo je v tom liste?Manžel na znak, že sa hnevá, vybúšil:— Prečítaj si ho, keď chceš vedieť.Dolánová bola zvedavá, čo mohlo tak vzrušiť jej krotkého muža a prečítala list.Dolán posmešne povedal:— Tu máš, čítala si, čo si chcela o tvojom drahom kmotrovi…A spupne pozeral na ženu, akoby jeho odsudzujúce slová sa netýkali len Darka, ale aj jej.Ale žena sa nepohoršila, ani nevzrušila, ani nevybúšila. Rozpomenula sa na chvíľu údajného
prípadu a neuveriteľne krútila hlavou:— To nemôže byť pravda. Ja som bola tiež tam. A chvála pánu bohu, ešte dobre vidím a
všetko uvidím…Ale Dolán, vedomý si svojej viny, považoval za možné a uveriteľné, z čoho sa Dark
obviňoval. A využijúc príležitosť, že pred ním stojí osoba, ktorá nevie o jeho vine, takže sa
môže pohoršiť pred ňou pre Darkovu vinu, celou mocou vybúšiac, uľahčoval si.Márne. Pani Dolánová sa nedala presvedčiť. Len ďalej sa divila záhadnej veci. Konečne sa
rozhodla, že ju musí nájsť.*Keď domútila, pobehla do Darkov.Pani Darková bola len sama doma. Keď vkročila Dolánová, odula ústa a veľmi neprívetivo ju
privítala.Dolánová sa zarazila. Podľa listu ona by bola mala príčinu hnevať sa, a hľa, kmotra sa
durdí. Azda jednako len sú vinní?! Keďže bola žena lepšieho rozumu, nečudovala sa dlho. Nerada
okolkovala a prosto prejdúc na vec, spýtala sa:— Nemáte nejakého neprajníka?Darková si vzdychla:— Oj, veru máme, a akého! Ani sme to nemysleli…— A ktože?Darková predložila list, čo dostal jej muž, a posmešne povedala:— Toto hľa! Prečítajte si list a budete vedieť.Dolánová si sadla za stôl a nahlas čítala list, aby ho lepšie porozumela. Keď ho
prečítala, dlho sa dívala naň, akoby neverila svojim očiam.Darková sa posmešne spýtala:— No, čo poviete na to?Dolánová sa spamätala. Aby mohla zastať svojho muža, musela predložiť vzájomné obvinenie.
A odozvdala Darkovej list, čo oni dostali.— A ty, čože povieš na to?Keď Darková prečítala list, zdesene vykríkla:— Či by to mohla byť pravda?!S úžasom zopäla ruky a bez rady stála pred týmto obratom vecí.Ale Dolánová nestratila hlavu. Rozumkujúc, začala vec vyšetrovať.— Či by boli naši muži takí hlúpi, že ak už spáchali vinu, zavesili by ju na nos inému a
obaja práve tomu istému, aby ich mohol prezradiť?! Keď už i taký tretí vie o tom, musel i on
mať účasť vo veci, keď už nie ako páchateľ, aspoň ako pôvodca. A to mohol byť len ten, ktorému
záleží, aby sme žili v nepriateľstve a snažili sa vzájomne zničiť. A kto by to bol iný, keď
nie Voda?!Hlas sa jej zdvihol:— Ale my ženy nedovolíme, aby zvíťazil. Keď už podviedol našich mužov, my musíme mať lepší
rozum. A ukážeme, že ho i máme. Zmierime mužov a budeme sa usilovať, aby sa všetko napravilo.— To pôjde ťažko, — pochybovala Darková, — stratili sme dôveru kupcov a tú je ťažko
získať. A vtedy bude našich mužov vždy hrýzť podozrenie.Dolánová nedala sa nastrašiť.— Nič nie je nemožné, čo sa musí stať. A to sa musí stať, keď nechceme vyjsť na mizinu.— Ale ako?— Nejako už len prídeme na to, keď už i Voda vedel hútať a vykonať, čo chcel. Nie sme
hlúpejšie ako on…S tým odišla.Rýchlo kráčala, akoby ju hnali mimoriadne udalosti dňa. Na polceste naraz zastala s
výrazom, akoby jej bola napadla dobrá myšlienka. Chcela sa vrátiť, ale si to rozmyslela.
Uznala za múdrejšie dať sa len sama do veci. Kmotra vo svojej neskúsenosti by iste nenašla
súce slová premôcť nepoddajnosť mužov.Pani Dolánová sa ponáhľala domov s úmyslom, že najprv podrobí výsluchu svojho manžela, ako
sa má vec. A zamýšľala, že priamo zaútočí na neho, akoby o všetkom dobre vedela. Keď ho tak
nečakane prichytí, ľahšie sa prezradí a ona bude vedieť, ako sa mu prihovoriť.Išla rovno do dielne a sotva otvorila dvere, už začala:— Ó ty, ty! Ako si sa mohol dať naviesť na takú podlosť?! A ešte ty môžeš zazlievať
niekomu, keď sa usiluje o tvoju skazu.Dolán zastavil šijací stroj, aby ju mohol porozumieť. Keď počul, o čom je reč, sklopil
oči. Rozpačite začal upravovať stroj a aby získal čas, opýtal sa:— No, čo je zasa?Žena prísne odpovedala:— Čo?! Natrel si psou masťou kmotrove kožuchy, aby si mu pokazil dobrú povesť. A ty mu
môžeš ešte výčitky robiť, keď sa ti aj on podobne odplatil?!Dolán sa začervenal a sklonil hlavu. Odkiaľ to vie žena? Ale nepokoril sa úprimným
priznaním. Keď už nemôže odtajiť vec, aspoň sa ju pokúsi ospravedlniť. A spupne riekol:— Ja som nezačal boj. On začal šiť krajšie kožuchy, aby odvábil mojich kupcov a všetko len
k sebe zhŕňajúc, sa zmáhal.Ale žena bola neúprosná.— A ty, miesto toho, aby si ho bol prekonal, alebo aspoň dostihol, dal si sa podviesť
proti nemu Vodovi. Posmelil si ho, aby to i s Darkom urobil. A keď ste mu tak ochotne vleteli
do klepca, udal vás jedného druhému, aby vás nahuckal proti sebe a aby ste sa ďalej
prenasledovali. A on premohol vás a radoval sa nad vašou skazou. Jeho úklad by sa bol veru
úplne podaril, keby sme my ženy nemali viacej rozumu.Dolán zašomral. Tá žena len háda. Hoci by to tak bolo, ako ona hovorí, kto to vyhútal,
záleží na tom, aby to ostalo v tajnosti. Teda len háda, ale ako múdre háda. Vyznala sa v
zmätkoch, kým on tak hlúpo sa dal zaviesť. Oprávnene sa teda chváli, že má lepší rozum. Hoci
to uznal, nebol ochotný sa natoľko znevážiť pred ňou, aby jej prezradil, že to musel uznať.
Len ďalej odporoval. Pod dojmom listu bol zlej vôle. A ešte sa i posmieval:— Mohli ste skorej prísť na to a dať z toho lepšieho rozumu aj Darkovi, aby sa slušnejšie
choval. Teraz je už neskoro. Veď čo sa pokazilo, nedá sa napraviť.Žena ostro odvetila:— Nielen Darkovi, ale i tebe by sa bolo zišlo z neho. Veď keby si mal z môjho rozumu, bol
by si prehliadol úmysel zlomyseľníka a nebol by si mu vletel do pasce. A keďže sa už stala
nehoda, teraz by si neodporoval, ale začal rozmýšľať a vynašiel spôsob, ktorým by sa všetko
mohlo napraviť. A ušil by si krásny kožuch pre kmotru, ale taký, že by ho ľudia s otvorenými
ústami obdivovali. A ja by sa postarala, aby sa dozvedeli, kto spravil ten krásny kožuch…Trochu si oddýchla a skúmala účinok svojich slov. Potom pokračovala krotkejším hlasom,
nahovárajúc:— A ľudia by tak rozumkovali: — Jednako len musí byť ten Dolán dobrý a spoľahlivý majster,
keď si i pani Darková od neho kúpila kožuch a uzná za hodné, aby ho nosila a hľa; nekýcha sa
jej v ňom. Nemôže teda byť pravda, že on len z akejsi vyhodenej kože šije kožuchy. A pomaly by
sa ich dôvera navrátila k tebe. A ty by si sa snažil, keď už nie krajšie, aspoň také kožuchy
vyrábať ako kmotor. Pozoroval by si, aby ich nik viac nemohol zašpiniť. A ty by si sa znovu
povzniesol a Voda by musel skrotnúť. Keby sa mu nepáčilo s nami v rovnosti, musel by sa
odpratať.Dolánovi sa páčilo navrhované riešenie. Bolo by to múdrejšie, príjemnejšie a pohodlnejšie,
ako ustavičný boj a s tým spojené ťažkosti. Ale nechcel sa ešte podrobiť, cítiac, že by
predĺžením odporu ospravedlnil aspoň príčinu, pre ktorú sa dal zaviesť. A podceňujúc radu,
riekol:— Ženské rozumkovanie…Ale žena rýchle odsekla:— A tebe, ako mužovi, predsa len neprišlo lepšie na um. Preto do nedele nech je ten kožuch
hotový!— Ehm, — mrmlal manžel, — myslíš, že to ide len tak…A bral klobúk.Dolánová na to spokojne pozerala. Pochopila, že to už znamená polovičnú kapituláciu.
Ponáhľa sa preč, aby neprezradil, kým neuzná za vhodné, úplné ospravedlnenie a utiahne sa.
Odíde, ale čoskoro sa vráti a po krátkom váhaní dá sa do roboty.Počkala, kým odišiel, a potom, istá vo svojej veci, išla do Darkov.Dark bol už doma.Keď dostal anonymný list, zúrivo bežal k Dolánovi, aby ho hnal na zodpovednosť. Jeho
nedržalo späť nečisté svedomie a vedomie vlastného hriechu. A jednako sa nemohol so svojou
oprávnenou divosťou vrútiť do Dolánovho domu. V bráne ho zastavila úcta k svojmu bývalému
starému majstrovi. Vrátiac sa, zúrivo chodil hore-dolu po dedine, kým sa trošku uspokojil.
Potom sa vrátil domov.Doma mu manželka porozprávala, čo počula od Dolánovej. Veľmi sa mu uľavilo. Bol nevinný i
dobre mu padlo uveriť, že ani Dolán nie je vinný, že Voda aj Dolána tak nevinne osočoval ako
jeho a sám vykonal všetko. Bojovná nálada ho však neopustila, len sa obrátila proti Vodovi.Vtedy vošla pani Dolánová.Miesto toho, aby sa bola vyhovárala, prosto vypovedala, čo chcela. Jej náhľad bol, že
výhovorky nemajú konca-kraja a veľa ráz ešte väčšmi spletú ľudí. Dark už vie, ako sa veci majú
a môže sa podľa toho držať.— Syn môj, — oslovila ho, — prišla som ťa prosiť, aby si mi ušil pekný kožuch, aký len
vieš ušiť.Dark z opatrnosti, ktorá bola pozostatkom nahnutej dôvery, omrzene namietol:— Máte majstra lepšieho ako som ja…Dolánová trošku karhavým hlasom pokračovala:— Ale keď ja práve od teba chcem kožuch, pekne a šikovne ich vieš vyhotoviť, že sa mi
zachcelo.Dark trošku zmierene zamrmlal:— No… no… môžete z nich ešte mať…Nevedel odolať lichotivým účinkom chvály.— No, veru i chcem mať do nedele, — odvetila Dolánová.— A nech bude krásny, aký ešte ľudia nevideli. Nech sa čudujú a hovoria: — Jednako len je
ten Dark dobrý majster, keď ešte i stará Dolánová si od neho kúpila kožuch. Iste veľmi dobré a
krásne musia byť jeho kožuchy. Nemôže byť pravda, že ich šije z psích koží. Veď psi sa za ňou
ani neobzrú.Darkova tvár sa vyjasnila. Čím ďalej, tým menej mohol odporovať vábivým slovám starenky.Ona ho len ďalej nahovárala:— Nech bude teda hotový do nedele. A ja donesiem zaň kožuch pre kmotru, ktorý môj starý
ušije pre ňu. Nech vidia ľudia, že si vzájomne vážime robotu. A že môžu mať dôveru k výrobkom,
ktoré si i sami majstri oceňujú. A keď to budú vidieť, aj oni si nás budú vážiť a podľa
hodnoty oceňovať naše výrobky. Budú kupovať zas od nás a my budeme môcť ďalej čestne pracovať.
A záškodník Voda nech pukne od zlosti, že sme mu prešli cez rozum. Bude tak dobre?— Dobre… dobre… — odpovedal Dark, celkom obmäkčený.Hlas sa mu chvel od radostného rozčúlenia, že sa nemusí nepriateľsky cítiť a chovať voči
Dolánovcom.— Teda bude ten kožuch do nedele? — spýtala sa Dolánová.— Bude… bude… len nech mi dá pán boh zdravia.— Teda zbohom. V sobotu večer prídem poň…A s vedomím, že dobre vykonala svoju úlohu, odišla.*V nedeľu šli spolu do kostola v nových kožuchoch. Vopred kráčali ženy, za nimi muži.Keď ich videli ľudia približovať sa, pošuškávali si. Mali o čom šepkať. Dolánová im
rozprávala celú ich príhodu. Vedela teda, o čom si pošepkávajú. Tešila sa, že si môžu
pošepkávať o ich dohode a zmierení a nie o ich bojoch. A s radostným srdcom šla vzdávať chválu
bohu, že jej dal „lepší rozum“. | Cirbusova_Kozusnici.txt |
1Hoľúšovci v slávnom kráľovskom meste boli uveličení, že sa ich Mária ide vydať za
Zábora, slova božieho kazateľa v Badišove. Dievka vo veku na vydaj neschybí, keď nedá ujsť
šťastiu, ak zaklope na oblôčik komory. Keď ho raz pustíš, ktovie, či ho dolapíš, alebo či
sa ohlási u teba ešte raz v inom dolománe.Iba mama dusila v sebe tajnú starosť. Čeľadník takto sa jej páčil, i jeho postavenie,
hoc by bola radšej, keby bol farárom v Bystrici, ako kdesi na brdárke v Badišove, ale sa
jej znepáčilo, čo jej povedala o ňom veľmi skúsená osoba, vdova po profesorovi na chýrnom
lýceu, že Zábor sa zaplietol do veľmi zlej spoločnosti. Ak bol prvej dobrý, pokazil sa na
školách v Prešporku. Poriadne meno Teofil — prevrátil na Bohumil a k nemu si pribral V., čo
znamená, kto chce vedieť, Valizlosť.[1]Naľakala sa veľmi toho mena, lebo do tých čias neslýchala o ňom. Pre lepšiu
istotu hľadala ho po kalendároch, ale ho nenašla nikde, ani len u starovercov. Vtedy
uverila, že to meno nedýše dobrým, matrikou rodených a krstených, ale tajnými schôdzkami po
prešporských vŕškoch a viniciach, kde prerábali dobrých čeľadníkov na nezmestných ľudí.
Vdova počula od priateľky, tiež profesorovej ženy zo samého Prešporka, že jej muž neraz
bedáka nad novým duchom, čo sa rozmohol na školách medzi mládežou a podrýva pokoj a
svornosť medzi žiactvom. Bola by hádam i odpravila takého vohľača z domu, ale sa bála zasa,
že dievke pokazí šťastie; tak len radšej čušala a modlila sa Bohu, aby poblúdených na
lepšiu cestu obrátil. Spoliehala sa trochu i na Máriu. Je veľmi rozumná a spôsobná, nedá si
azda pomútiť hlavu od nerozvážneho muža, skôr mu napraví ona jeho na lepšiu cestu, ak by sa
nenapravil sám.Dala si vyrátať dôchodky. Neboli ako v Nyiregyháze alebo na Čabe,[2]ale zasa mala na zreteli, že Badišov je nie na Dolniakoch, ale v Rubárskej
stolici.„Nebude veľká hojnosť,“ naúčala Máriu, ktorá o tých veciach hádam nerozmýšľala, ako by
bolo bývalo treba, hľadiac viac na osobu, ako na to, čo položiť do úst, „ale ani my
nerozhadzujeme; ak budeš gazdovať, nebude vám nič chýbať.“„Vyjdeme, mama,“ sľubuje Mária veľmi vážne ustarostenej. Jej okrúhla tvár i tak bola
vždy vážna, ale teraz sa v nej odbleskuje i vôľa i odhodlanosť. Belasé oči pozerali
opatrne, hľadiac do nových krajov za ľahké ružové hmly dievčenských zlatých snení. Či
zazreli v nich niekde i kŕčie a bodľačie denného života? Hádam zazreli čosi: hoc sú mladé,
majú i skúsenosti toľko, aby tušili, že rodinný život nie je samá veselosť a kratochvíľa.„Varovčivosti nie sa ti treba učiť,“ dotušovala jej starostlivá mať. „U nás bola vždy v
zácti. Keby nie jej, nebolo by ani nám, ako nám je.“V tie časy materi i dcére skočili pred oči mrcha roky, ktoré zavisli nad domom i celým
mestom, keď sa stratila odrazu tenká žilka, o ktorej žilo všetko. Baníci prestali fárať,
museli sa obrátiť k iným remeslám i zárobkom po iných baniach, ba i po horách a v poli.[3]Starý otec Márie bol úradník pri baniach. Keď prišiel o službičku, založil si
skliepok: na ňom sa zarobilo, čo bolo treba rodine, že deti odchoval i odložil čosi do
truhál a na dobré interesy u pobožných hospodárov.Slobodné kráľovské banské mesto, hoc malo veľké výsady a slobody od kráľov, že mohlo dať
i obesiť, koho odsúdili na ratúze,[4]i to na vlastných šibeniciach na vŕšku: pri všetkej rozsiahlosti výsad a slobôd
bolo predsa len malé. Po meštianskych domoch sa v tie časy moc hovorilo o Hoľúšovcoch, o
Márii, o jej svadbe i šťastí, ktoré sa jej trafilo. Bohumil Valizlosť prišiel dva razy po
sľube navštíviť zasľúbenú, zoznámil sa s niektorými mešťanmi, a tí všetci vynášali jeho
učenosť i pekné vystupovanie. Bol vraj veľmi prívetivý, zhovorčivý, z reči vycítili, že
mladý kňaz pozerá na svet z akéhosi vyššieho pánta ako oni. Bolo im ľúto, že je nie
tučnejší, lebo takého, aký je, sotva vyvolí daktorá mastnejšia cirkev za farára. Páčilo sa
im, že nehovorí len o úrodách a zosype, o cenách na trhu, o biede a veľkej skúposti
farníkov, ale i o veciach, ktoré plávajú kdesi ponad biedy tohoto života. Najviac sa s nimi
zhováral o školách, o výchove detí a jej veľkej dôležitosti, zasa o veľkých právach a
výsadách meštianstva, ako by ich mali využiť pre dobro sebe a pospolitosti.Pri jednej takej návšteve domáci pán farár bol ochorel znezrady, lebo bol už starec,
vystavený neduhom; poslal mu kostolníka, tuším v samu nedeľu ráno, aby ho odmenil. Bohumil
Valizlosť kázal nie veľmi dlho, ale tak mocne, že ho celý kostol počúval veľmi pozorne.
Nezadriemal vraj ani starý Snopko, ktorý, ako vieme, pod kázňou prikyvuje a neprebudí sa,
kýmkoľvek sa neozve ,Amen‘. Jeho slovo malo moc. Preniklo hlbšie než obyčajné slová, a
premiešalo i tú osadlinu kdesi po kútoch, že poslucháči vychodili z chrámu rozjarení,
zhovárajúc sa cestou nie o bežných veciach, ale o kázni a predmetoch, ktorých sa kázeň
týkala.Sám otec po kostole predvolal si Máriu a zahrozil jej:„Aby si nezabudla, dievča, že tvoj muž bude chlúba cirkvi, ako je jeho otec chlúba
školy!“„Nezabudnem,“ sľubovala mu Mária celá vzrušená.Jej sivé oko bolo akosi hlboké, pozeralo veľmi vážne na otca. Videlo cez ružové hmly i
akési povinnosti, o ktorých nevie nič určitého, ale tuší, že čakajú tam kdesi. Zasľúbila sa
Záborovi, lebo ju pútal jeho stav, hádam väčšmi ako osoba. Nebol pekný, aby bol mohol
okúzliť svojím zjavom. Bol dosť vysoký, ale chudorľavý. Mal zvlnené gaštanové vlasy najmä
nad čelom a okolo slúch. Keď mlčal, tmavosivé oči pozerali vážne, časom v nich hrali
zelenkavé záblesky. V rozhovore sa rozhovorili i oči, začali sa usmievať, ale niekedy sa
sypali z nich i iskry. Jeho slovo z kazateľnice prejalo ju vtedy hlboko, osvojilo si ju
navždy. Do očí sa jej tisli slzy. Na otca pozerala odhodlane, sľubujúc mu, čo čakal od nej.
Keď prišiel pozdejšie Bohumil Valizlosť z fary, srdce jej búrne zabúchalo od veľkej
radosti. Cítila vtedy, že je nesmierne bohatá a šťastná.Keď sa priblížila svadba, naľahli na dom veľké starosti.„Ako si poradíme?“ radila sa ustarostená mať. „Prídu na vozoch: kde nájdeme hospodu
statku a voziarom?“Dakoľko dní pred svadbou prišli na troch vozoch po veci. Naložili na ne všetko: riad do
izieb, do kuchyne a hospodárstva. Mať vyberala čo lepšieho i z komory a štokov.[5]I po sklepe zhľadávala, čo môže byť dievke do gazdostva aspoň na prvé časy.
Otec videl, čo sa robí v sklepe po policiach a všakových šuplíkoch; nepovedal ani slova,
iba si stal do dverí a pozeral na ulicu.,Zíde sa im všeličoho po troche,‘ hútal, pozerajúc na zelenú makovicu kostolnej veže, do
ktorej bol zasadený veľký pozlátený kríž. ,Nadobudnúť toľké veci za hotový groš, kým sa dom
nenaplní, hádam by nevystačilo. Veľmi učení ľudia majú plnú hlavu, ale najviac prázdne
vrecká.‘S mladuchou má ísť osobitný voz s perinami a truhlami i riadom, ktorý ešte neodviezli.
Rysuľu odviedol spoľahlivý človek do Badišova veľmi opatrne, aby nestratila mlieko v dlhej
ceste.Dom Hoľúšovcov je dosť pohodlný a priestranný, nebude ťažko urobiť miesto mladému
zaťovi, starejšiemu a družbovi, ale pri dome nebolo dvora prijať toľké vozy so statkom. V
iných domoch tiež ho nebolo ľahko nájsť. Staroslávne banské mesto Tesná Baňa malo ulice
úzke, domy husto jeden pri druhom; nezvyšovalo mnoho miesta na dvory a záhrady, keď dolina
je i tak úzka, popratať toľké domy, aby nezavadzali jeden druhému. Keďže je strán hradskej,
furmanov sa nepremáva mnoho; nieto hostincov ani pájt, kde by sa mohli uchýliť furmanské
vozy. Ale i keby boli pajty a hostince, sotva by ctilo vysúdiť do nich vozy, na ktorých
prišli vzácni hostia s mladým zaťom. Dosť sa natrápili Hoľúšovci, kým našli dva dvory, do
ktorých sa môže vpratať po furmanskom voze. Keď premerali bránu, vysvitlo, že cez ňu by sa
mohol pretisnúť vozík, ak by nebol veľmi bruchatý.Pred večerom zavítali hostia. Furmanské vozy odviedol Vendko na ich kvartieľ. Farársky
vozík hrabovského farára Ďorďa Dechtiara premeral sám domáci pán rífom[6]a našiel, že by mohol prejsť dosť dobre cez bránu a popod sklepenie do dvora.
Hostia i domáci čakali na schodoch, ako prejde vozík. Ďorď Dechtiar ostal na najspodnejšom
schodíku, pozerajúc do dlhej chodby, pochybujúc, či vykeruje ako svedčí, keďže sa nemá kde
obrátiť pred domom v tesnej, strmej uličke. Hrabovský kurátor[7]držal koníky za uzdu, viedol ich opatrne, aby nezavadil o prahy a nedolámal
niečo.„Dávajte pozor, kurátor!“ hrmel Hrabovský z prvého schodíka. „Kde sa vám to žriebä
tisne? Nože ho podurte napred alebo nazad!“Hača sa tislo k materi, podsebnej kobyle, ľakajúc sa, že sa mu dakde podeje v pošmúrnom,
tesnom priechode a ono ostane opustené pred bránou.„Hača nič nenaduríme, dvojictihodná milosť, pán farár, lebo sa nedá odohnať od matere, a
kobyla by sa darmo zaťala a začala zvŕtať.“„No, nech sa nezvŕta teraz,“ hromží Ďorď Dechtiar, „keď ste na najhoršom mieste.“Očervenel, otvoril oči a rozpajedil sa, že ho Michal Skokan zavrátil tak nakrátko.„No, mohli ste sňať i tú putňu,“ okríkol ho farár, trochu po nečase, keď putňu zadržal
prah, odtrhnúc ju z drabinky, na ktorej visela o sťahančeku. Putňa odpadla na zvariakovú
dlažbu hneď za hačaťom, ktoré podskočilo od ľaku, tisnúc sa materi pod samý chomút, najmä
keď putňa podskakovala za ním ani dáka lopta. „Povedám, mohli ste ju sňať, kurátor,“
upozorňoval ho pán farár, keď putňa prestala preskakovať a ľahla si pokojne na plochastý
bok.„Nebude jej nič, dvojictihodná milosť pán farár,“ uspokojuje ho kurátor. „Dobre som ju
pobil. Nerozsype sa ľahko.“„Veď už, ale lepšie dávať pozor,“ naúča ho pán farár. „Škoda je škoda.“„Obruč nepustí,“ pechorí sa Michal Skokan. „Pod Hvezdúľovou hôrkou nad lazmi rastú
liesky, že im železo nechytí: len ich vedieť vybrať a vyrobiť, dvojictihodná milosť pán
farár.“„Veď už viem, že ich viete vyrobiť, kurátor. Ale keď sa tak buchne do nej, opukne i
železná.“„A kto by dával železnú, dvojictihodná milosť pán farár,“ odpovedal neústupný kurátor,
mykajúc podsebnú tuho za uzdu, lebo sa bála pod ťažkým sklepením, kde vozík hurtoval po
zvariakoch, ani čo by sa celý dom rúcal. I hača sa jej plietlo jednostaj okolo nôh.
„Netreba železnej veru, keď máme pod Hvezdúľovou hôrkou liesky netakšie od železa. I sudy
nimi pobíjame a trvajú od roka do roka. Len ju vedieť vyrobiť.“„Ja o voze, a vy o koze, kurátor!“ zahriakol ho už mrzute. „Sám vidíte, že nemáte
pravdu, ale uznať nedajbože.“„Prečo by neuznal, dvojictihodná milosť pán farár, duchovnej osobe,“ udobruje ho Michal
Skokan, bojujúc s kobylou, „keď vie viac driemačky, ako ja pozerajúc. Ale zas pri lieskach,
kto ich nevie vybrať a obriadiť, opukne sa sud ako nič a kapustnica vytečie.“Dechtiar by mu bol mal ešte čo povedať, ale vozík na šťastie prešiel tesninami do
dvoríka. Chudé mršiny kurátora mohli tu byť ako doma. Kurátor začal vypriahať, tak i
Dechtiar hodil rukou a obrátil sa chrbtom k dvoríku a tesninám. Najspodnejší schodík veľmi
škrípal pod ním, lebo Dechtiar je chlapisko na mieste, zažitý i plecitý. Mali veru čo ťahať
kurátorove mršiny, kým ho doredikali týmito vŕškami do samej Tesnej Bane. Bol zemianskeho
pôvodu, preto nerád mal, hoc duchovná osoba sa vie ozbrojiť trpezlivosťou, keď mu sedliak
odvrkuje, najmä keď sa vynáša, že sa rozumie lepšie do dačoho ako zeman a farár. Ale
zabudol chytro i na tú hádku, lebo keď sa obrátil navrch schodov, zazrel celú rodinu
Hoľúšovskú, akoby ju bol nastýbal. Pani farárka predišla muža dvoma schodmi, kým sa on ešte
len driapal dohora, ona už stála navrch schodov pred mladuchou a obzerala si tú mladú,
okrúhlu tváričku.Bola by jej povedala vďačne, že je hodná, lebo tvár je ozaj pekná, okrúhla. Okolo úst,
keby sa usmievali, bolo by, hádam, i jamôčok, ale im je nie do smiechu. Zavreli sa tak
rozhodne, že sa neotvoria tak chytro. Ale tmavosivé oči pozerajú zato veľmi vľúdne a akoby
sa i smiali. Bola by jej povedala, že je milá: ale ktorá mladucha nie je hodná a milá?
Mária by jej povedala tiež niečo veľmi milého, ale dvoma schodmi nižšie sa teperí ten,
ktorého mocný hlas rozbúril celý dom. Tak si nepovedali celkom nič, iba čo sa bozkali v
náhlosti tam kdesi popri kútikoch.Teraz už stál na vrchnom schodíku sám domáci pán v dlhom zelenkavom kabáte a pod bradou
pekný uzlík z hodvábnej kosičky. Zložil ruky pred seba, oba palce búchajúc jeden do druhého
bruškami, akoby sa chceli biť sťa barany. Sám nevie dobre, čo robí, je celý nastrašený, že
sa strhla v dome taká zvada, akej v ňom ešte nikdy nebolo, i to pred samou svadbou staršej
dievky. A ktovie, čo ešte nevykvitne z nej?„A čo si sa tak rozkričal, starký?“ zastarela sa pani farárka, keď sa i muž uviedol ako
svedčí do domu, pozdraviac všetkých rad-radom. „Daj si s ním pokoj. Vieš, že musí mať
ostatné slovo.“„Veď ho ja naučím odvrávať!“ zastrája sa Dechtiar ešte s hnevom.Jeho pani pohla plecom, že ho už sotva naučí, keď ho nenaučil dodnes. Muž by sa bol
oboril i na ňu, že pochybuje, ale jeho červená tvár sa rozveselila. Mal pred sebou celú
rodinu: pani Agnesu v bielom čepci z dobrých starohorských čipiek, okolo kyčky čierna
stužka, nie veľmi široká. Domáci pán varuje pravú ruku, lebo mu ju stisol tuho, a v pleci
mu podskakuje dosiaľ radosť, že z neho nevytrhli celé rameno. Pred ním sa červenala strojná
mladucha. Tmavosivé oči pozreli dva razy kdesi dohora, lebo bol hádam o dve hlavy vyšší od
nej, že jej prišlo pozrieť naň ako na zvonicu. Oči musela hneď sklopiť, lebo mu prečítala v
tvári: „Nuž tento cintľavý kvietoček ideme presadiť do rubárskeho seniorátu!“Bolo pre ňu šťastie, že ozorný hosť mal i iných pred sebou. Bola tu mladšia Emka, ktorá
len podkľakla pred ním trošičku, veľmi hrdo, a už sa schovala za chrbát iných. Mala za
koho. Boli tam traja strýčni bratia, Hancko, Nácko a Vendko: prví dvaja odpoly Viedenčania.
Prišli do Tesnej Bane sesternici na svadbu, alebo, možno, skôr ukázať, aký je pravý
viedenský švihák. Dechtiar ich uctil veľmi, dal im miesto ruky ukazovák, aby si pačky
nepresilili na jeho ručisku. Hoci zeman, neznevažuje žiaden stav, ale títo Viedenčenia ho
mrzia. Načo majú šúchať rukami a stáť pred ním ani tie stĺpiky pri ceste, ktoré ukazujú,
kadiaľ sa ide do Bystrice?„Keď sme sa len dohegali!“ vzdychol si, vyzliekajúc bekeš,[8]do ktorého by sa spratala celá rodina Hoľúšovská. „Šťastie, že ten mudrc od
východu nevytriasol z nás dušu.“„Poháňal dobre, starký!“ tíši ho pani, naprávajúc mu krásnu bielu mašľu pod
dvojnásobnou, okrúhlou bradou.Bekeš ju ochránil cestou, aby neosivela, ako i pekný čierny oblek z tenkého súkna o
veľmi uzučkých šnúročkách na obšírnom kabáte i na nohaviciach za sárami.Domáci pán, keď sa rozhliadol izbou, kde uviedol hostí, s vďakou si pripomínal predka,
ktorý ju dal stavať, že ju urobil priestrannú, aká je, inak ako by bol mohol uhostiť v nej
ľudí, ako je hrabovský Dechtiar? I družba Peter Spevák, farár z Posadiny, je vysoký ako
jedľa, iba že sa ešte nerozrástol. Jeho zať Zábor, hoc nie nízky, je pri nich ako slamka.
Ale keď pozrel na biele stoličky v červenom brokáte o štíhlych nožičkách s pásikmi zlata,
bolo mu všakovak od starosti, či unesú takýchto hostí. Biele riedke záclony nikdy
neprepúšťali svetla na takýchto hostí, na ktorých ledva stačilo i veľké zrkadlo v
pozlátenom ráme medzi oblokmi, aby ich mohlo prijať ako jeho v skrátenej podobe, súc na to
naklonené trochu napred. Darmo je, bolo v nich moc ešte zo starej veľkosti a sily, ako v
postavách tam na obraze na protivnej stene, ktoré držia vytasené šable a kričia: ,Vitam et sanguinem!‘…[9]Z tých starostí ho prebudil hrabovský pán farár. Videl ho, ako drgol paniu lakťom,
hovorí jej tichučko a ukazuje na dvere. Pani farárka sa nachýlila pozrieť ako do chodby.
Domáci pán sa tiež obrátil dakoľkými opatrnými krôčkami k dverám. Otvoril oči naširoko.
Videl tam rozvažitú, tichú Máriu pri mladom zaťovi. Stála, stála, ale veľmi blízko pri ňom.
Iste v tej haravare sa vykradol predo dvere a ona prišla za ním, možno, akoby idúc do
kuchyne. A stojí, pozabudla sa akosi. Položila hlávku na prsia, kdesi niže pleca. Pružné
omôtky gaštanových vlasov ľahli si pekne na tmavé súkno kabáta. Nerozvažité stvorenia
zabudli, kde sú, čo sa robí okolo nich. Mladý zať sklonil veľmi hlavu, rukou jej podobral
briadku, okrúhlu tváričku obrátil trochu dohora a pozerá, pozerá veľmi pilne. Iste sa chce
presvedčiť na vlastné oči, či je tá tvárička taká, ako ju vídal vtedy, keď sedával vo
včelíne, počúval, ako hučia včely, a mysľou sa túlal po divných, rozkvitnutých nivách. V
také časy prichádzala k nemu. Strávili spolu nejednu hodinu.Pani farárka len hodila okom do chodby, znepokojila sa a ťahala muža za rukáv, kým ho
neodtiahla.„Ale, ale, starký!“ vytýkala mu veľmi pohoršená, krútiac hlavou.I domáci pán sa chytro utiahol.Dechtiar zastal pred ňou, ruky vo vačkoch nohavíc, a pozeral na ňu posmešne dolu.„Či sa hneváš, Anna?“ spytuje sa jej. „Ja sa nehnevám veru. Zišlo mi na um, vieš, keď
sme my tiež takto pod chabzdou…“Zobzerala sa, či ich nepočúva dakto. Boli sami, uspokojila sa trochu i zasmiala sa. „Ale
si ty len motovidlo, Juríčko!“„Keby to henten videl, tiekli by mu slinky,“ riekol veľmi ticho žene, ukážuc na Petra
Speváka.Bol vysoký, pekný chlap, čierne vlasy sa vlnili okolo peknej tváre, ktorej veru málo
chýbalo, že ju neozdobuje ozajstný helénsky nos, keby sa na konci nebol zaokrúhlil väčšmi,
ako prislúchalo. Ale takto je, možno, lepšie. Apolónska tvár[10]by bola prísna, kým takto je veselá, lebo čierne oči hľadia veselo na svet a
zažiaria neraz dobrotou.Pani Anna nevedela, či by tiekli Spevákovi sliny. Vie len toľko, že Spevák je už inde
zapletený. Zato domáci pán rozväzoval, ako Mária sa spúšťa na svoje vlastné krídla. Ešte
ich len skusuje na nesmelé podlety, ale onedlho rozšíri ich naširoko, široko a zmizne z
dohľadu rodičovských očí. Ostane im už len Emka, i to dokedy?Domáca pani videla na čiernom kabáte hrabovského farára veľký sivkastý fľak. I on ho
zbadal a dáva mu veľmi vážne prstami frčky. Pochodí z prachu, ktorý sa naukladal cestou cez
veľkú rozpáraninu na bekeši, nechanú prázdnou, miesto aby boli všili do nej poriadne
vrecko. Nie je súca na nič, iba aby cez ňu padal prach na kabát, a len niekedy na to, aby
farár mohol vstrčiť ruku do nej až po lakeť, keď šibe dážď, alebo zaduje poliak.[11]Zišlo pani Agnese až teraz na um, že sa hosťom nedala ešte ani umyť.Chlapi išli všetci traja do jednej izby, pani Annu odviedla mladucha a jej mama do inej.
Mama musela odbehnúť do kuchyne, postarať sa o olovrant. Išla s ňou i Mária utierať riad,
ako indy robievala. Ako sa jej kuchyňa smiala veľkou čistotou a svetlosťou, odrážanou od
vybielených stien a cínových mís, rozmohol sa v nej cit, že je tu už nie na mieste. Mäkká,
teplá jamôčka, ktorú si tu vyležalo detstvo a panenské časy, zasype sa, ak si ju nezaberie
iný. Bolo by jej veľmi ľúto, hádam by sa bola rozplakala: ale zišlo jej na um iné miestko,
tiež veľmi teplé a mäkké, pod ktorým počúvala búchať roztúžené srdce tak búrlivo, i
uspokojila sa. Dvoje miest odrazu nemôže si osobovať. Bolo by priveľa i pre jej veľké
šťastie.Keď hostia vstúpili do svetlice vyumývaní, že sa im tvár až ligoce, najmä plná, zdravá
tvár Dechtiara, vošla i domáca pani s kávou a obe dcéry s kúchňami, zaliepancami. Medzi
koláčmi sa belie i plášť panenského medu, čo bol doniesol mladý zať z Badišova, keď bol tu
predošlý raz.Emka bola trochu zamračená. Mať jej dohovárala pred chvíľou, že nebola k hosťom
prívetivá a srdečná, ako by sa patrilo. „Ohovoria ťa, dieťa, od Tesnej Bane až po Posadinu
a Hrabovec.“ A potom už naúčala obe dievky, hroziac im na rozváženie prstom:„Zachovajte si, nie sú hostia za chrbtom takí, ako sa ukazujú do očí. Do očí sú vždy
samý med, ale za chrbtom hm, vyrusajú každú nitku, ak nie je dobre vtkaná.“„Ani my, mamka, nie sme im za chrbtom to, čo do očí,“ ozvala sa Emka trochu urazená, že
ju mať bola prvej vzala na hrabky. Jej jasné sivé oči blysli škodoradostne, že sa vyvŕšila.„O nás nehovorím, ale o nich,“ zahriakla ju mama dosť rozhorčená. „Maj sa na pozore!“
Zasa jej hrozila prstom. „Najväčšmi si hľaď jazyk.“Teraz sa trochu mračila, jasné, sivé oči hľadeli ostrejšie. Bola vyššia od Márie, bárs
mala vari o dva roky menej. Mala sa dosiaľ za veľmi peknú. Mať jej i preto musela často
zrážať rožky. ,Čo ma do nich?‘ búrila sa v sebe, núkajúc koláče. ,I tak sa mi nepáčia. Bolo
by najlepšie, keď pôjdu spať, poodstríhať im z kabátov, čo zvyšuje. Vystalo by Vendkovi na pulidery[12]a hádam i na kabát.‘Ale za stolom bolo veselo, hoci sa Emka fúkala. Mária sa akosi stratila; nevedela, kde
je, keď zazrela Bohumila Valizlosťa. Nie je veľký a pekný ako Spevák, ale niže pleca, nad
srdcom je také dobré miestko, kde hlava sama od seba padá.„Marienka, nie sú tu naši ľudia?“ spýtal sa jej Bohumil Valizlosť, keď prišla k nemu s
koláčmi.Zadíval sa do tmavosivých očí, v ktorých sa zapálili akési zázračné svetlá a šibali k
nemu. Oči zablúdili k tým plameňom, nevideli chutné koláče. Ruka siahla na ne poslepačky a
vyňala z hŕbky miesto kus opuchnutého kúchňa[13]zaliepanec s lekvárom, do ktorého sa zaborili nemotorné prsty.„Nevidela som ich veru,“ priznala sa. I hanbila sa trochu. Kde je on, ona druhého už
nevidí. Ako to len bude, ak budú takto?Bohumil Valizlosť odtrhol oči od veľkých rozžiarených svetiel. Znepokojil sa veľmi. „Kde
ostali, Marienka? Mali by tu byť!“ Pozrel i na spoločníkov, ustarostený.„Budú okolo statku. Nestratia sa ti, neboj sa!“ posmieval sa mu Dechtiar. Nemal rád, že
Bohumil Valizlosť i cestou veľmi sa staral o ľudí. Dať im, čo treba, proti tomu nemá nič,
ale nejsť nikdy až po takéto výstrednosti.„Môže ísť pozrieť Vendko,“ riekla znezrady Emka veľmi vľúdne a úslužne. Jej jasné oči
pozerajú krotko a nevinne, ale tamdnu sa raduje, chichoce. Uhovela mame, k hosťom je
prívetivá, ale tak, že prívetivosťou mohla uškrabnúť ozorného faráriska v čižmách.Prekvapilo všetkých jej slovo. Dechtiar hodil na ňu pohľad z veľmi vypleštených očí; ním
vyslovil: ,Skadiaľ pravda vyšla!‘ Ale ostatní pozreli na ňu veľmi uznanlivo. Spevák si ju
obzrel trochu lepšie a súdil: ,Pekná dievčina, biela ani ľalia.‘ Mária akosi išla do
úzadia, pozabudlo sa na ňu. Jej to nebolo na ujmu. Keď nik nepozeral v tú stranu, prikradla
sa k Bohumilovi Valizlosťovi a podstrčila mu čistý rožtek uteráčika, čo mala v rukách.
Bohumil Valizlosť len toľko, že nepochytil miesto neho rožtek zásterôčky. Utieral si prsty
veľmi dôkladne. Keď prišla k nemu, práve bol rozmýšľal, či by ich nebolo najlepšie oblízať.
Mama sa radovala, mama! Pomyslite, čo nezdolie poriadna výchova! Len čo jej okom mihla
trochu, slúchla na mieste, nebožiatko!Vendko sa podvihol úslužne od stola, odsotil stoličku prudko, že buchol ňou o trojnohý
stolík a či stojan, kde bol krčiažok o dvoch uškách a úzkom hrdielku, v ňom tri veľké ruže,
niečo belasých zvončekov a päť-šesť veľkých makových kvetov. Všetci podvihli tvár od šálok,
keď sa stojan sknísal, čo urobí: či sa prevalí i s krčiažkom a ružami, alebo sa len ustáli
na mieste. Na šťastie dolapil ho Vendko oboma rukami, práve keď sa už prestal knísať.Keď obchodil veľký stôl, napomenul mu Dechtiar:„Povedia im tam, aby sa im páčilo. Bez nich nikam.“Jeho pani videla, že začne zadrapovať do mladého zaťa: nevedela si inej rady, ako stať
mu tuho na nohu. Chlapisko na nežné dotknutie podskočil, bolo ho trafilo na citlivé miesto.„Nieže tak…“ Chcel jej povedať, hádam, aby ho neurážala po prstoch, ale zbadal, že sú
nie sami v svetlici. Naklonil sa k nej nežne a riekol jej skoro do ucha: „Netýkaj boľačky,
starká. Viem, že si pri mne, viem, môj majerán ľúbezný.“„Nezapáraj, Juríčko,“ odpovedala mu tiež veľmi ticho. „Badišovský pán brat má pravdu.
Ľudí opatriť najprv a najlepšie.“„Pre mňa, starká,“ zastrájal sa jej Dechtiar, šepocúc, „nech sedí hoďas pri tebe (ale
nie z mojej strany!) providus Michael Skokanus, curator ecclesiae Hrabovecensis.“[14]Mladý zať, hoc ešte utieral vždy tie prsty do toho uteráčika, zbadal predsa, že sa
Dechtiar posmieva z jeho starosti o furmanov. Držiac v pozabudnutí uteráčik za rožtek,
vysvetlil Dechtiarovi, že Ondrej Hamuľovie a Janko Drozdíkovie sú prví mládenci v Badišove
a jeho Skokan zaslúžilý kurátor cirkvi. Treba mať pred očima, že meškajú pilnú robotu, keď
ledva prehúlilo po toľkých dažďoch. Slušná vec, že im musí preukázať uznanlivosť.„Veď je i tak,“ uznáva i sám Dechtiar. „Všetci musíme spustiť niečo kvôli tebe. Tu tvoja
budúca dom a rodičov, ja môj Hrabovec, tuto pán brat Posadinu a — a — ako sa ona volá?“
obrátil sa k Spevákovi. Vtedy ho i žena drgla lakťom. „Dobre, starká, dobre, dáme jej
pokoj. Najhoršie, že si ty musela nechať kurčatá; najskôr ti ich poodnáša krahulec, keď
nikto nestojí nad nimi s omelom. A Michal Skokan tiež svoju rodinu, rozvážajúc ma na
mršinách.“Emka sa chichotala kdesi sama. Zišli jej na um Skokanove kobyly, ktorým by nebolo ťažko
rebrá čítať, i durné, milé hačiatko. I vozík jej bol veľmi smiešny. Sedadlá obliekli do
bieleho plátna a prešili červenými kystkami, že tam sedia v priehlbinkách ani červené
motýle. Košinky a drabinky natreli na zeleno, takže celý poriadok je v krajinských farbách,
ako Tesná Baňa ešte nikdy nevidela.„Hej, všetci ste opustili čo-to,“ uznal mladý zať a oči mu svietili, ako vtedy, keď ho
Mária videla prvý raz kázať v kostole. „Ale od ľudu je mnoho, že opustí pilnú robotu za
priateľstvo, hádam i dobrú furmanku. V tom vidím pevný bod, na ktorom sa dá niečo stavať.“Dechtiar zvážnel. Pozrel na mladého zaťa s výstrahou.„Má i dobré hnutia, nemôžeme tajiť. Ale zasa nestavaj, amice,[15]na tej uznanlivosti bašty, čo majú čnieť až hen do neba. Sedliacka oddanosť má
svoje medze. Ak má prejsť na záhonček, kde pestuje sebectvo veľmi pečlive, dá ti frčku po
nose, ani sa nenazdáš.“Bohumil Valizlosť sa mu nedal. Začal mu dokazovať, že i my staviame medze proti nemu.„Ako žiadať, aby on potisol svoje o toľko nazad, keď my držíme naše tuho proti nemu?“„A v čom ich držíme? Povedz!“„Hneď pri tejto pletke, že mi zazlievaš, keď ich chcem uctiť.“ Oko mu zasvietilo
veselými blesky, i okolo úst sa mu potuloval úsmev. „Viem, že by si ťažko niesol, keby ti
prišlo sedieť s nimi za jedným stolom.“„Za jedným stolom!“ vykríkol. Jeho čierne oči sa rozšírili a pozerali na mladého zaťa
ako na piaty div sveta. A to je vraj pletka! Pekná pletka. To už neznamená potískať medze
nazad, ale rozhadzovať ploty, rúcať priehrady. Ak i zabudne na svoje zemianstvo, nemôže
zabudnúť, že dral nohavice toľké roky po školských laviciach, kde podajedni myslia, že
pochlípali všetku múdrosť. Tak i tento tuná. „Ty by si ich naozaj usadil za tento stôl, ako
my tu sedíme!“ riekol s údivom i nahol sa tuho k nemu, či sa mu rozum čistí. Oči mu vysadli
ako plánky.„Ja by ich vďačne usadil; srdce ma pobáda v tento môj šťastný deň, ale i rozum. Mám ich
za rovných, iba čo sú zaznaní. Usadil by ich, ale sa bojím uraziť domácich i veľmi milých
priateľov.“Na domácich sa neobzeral, ale pozeral veľmi úprimne na Dechtiara. Videl mu nad mohutnou
hlavou zožltnutú psiu kožu a na nej cifrovanými literami napísané ,de Matesina‘.[16]Kúria sa zrútila, ostali len akési škvarky, ale psia koža dobre je schovaná v
truhle.„Uraziť sa ja?“ odhŕňal sa Dechtiar. Začal sa i smiať, ale smiech bol pokazený. To
žriedlo bolo zarútené, z ktorého sa môže perliť zdravý, veselý smiech. „Ja ti radosť
nepokazím. Ty si principál, osoba, ktorá rozkazuje dnes, zajtra a kým ťa nedovezieme do
Badišova.“ Tu sa rozveselil. Hodil samopašný pohľad na Máriu, ktorá stála za stoličkou
mladého zaťa pre ten uteráčik, lebo ho ešte vždy držal za rožtek. „I tak doskáčeš. Sláva ti
prestane, keď prídeš do Badišova.“ Pozrel zasa na mladuchu potmehúdsky a dodal: „Budú
rozkazovať iní.“Darmo sa odvolával na mladuchu. Ona sa nezastrájala rozkazovať, keď príde do Badišova.
Dubec nechá tak, aký je, rozrastený, výhonky ho nešpatia. Jej celá bytosť sa ťahala k nemu,
do jeho tône. Uteráčik jej bol milý, zaň ju priťahoval k sebe.Zato domáca pani sa rozpamätala na reči vdovy Agáty, na Bratislavu a jej vŕšky a vinice,
na mrcha kamarátstvo. Čo to bude? I domáci pán stál, ruky zložené; palec búchal častejšie o
palec. Veď sa on má za roveň sedliakovi! Nepomýlili sa zveriť mu svoje podarené dieťa? Že
je z osvedčenej rodiny latinákov a učencov: a tu sa vykľuje taká prevrátenosť! Ak sadnú
sedliaci za jeho stôl, čo mu povedia opatrní páni na ratúze?Vendko prikvitol a doviedol všetkých troch. Na spodku stola bolo dosť miesta. Bohumil
Valizlosť vypustil uteráčik a pobral sa na chodbu. Ďorď Dechtiar pohol plecom a usmieval
sa. Jeho pani hútala, či nenapomenúť pani Agnese, aby im dala doniesť mocnejšie stoličky.
Ešte sa polárnu pod nimi tie poskrúcané, tenké nôžky.Chlapi sa zarazili, keď nakukli dverami, kde ich idú voviesť. Bohumil Valizlosť ich
núkal, ba vyšiel proti nim i domáci pán. Zodeli si radšej haleny a zavesili k panským
kabátom, aby neporúcali všetko v zapratanej svetlici. Mládenci opreli široké klobúky o
stenu na zemi, kurátor Skokan na dienko jedného zatisol svoju čiapku, ktorá držala oba
rožky, aby neochloptaveli. Prihládzali si oboma rukami vlasy, ak by boli pochlpené.
Naostatok zjavili sa vo svetlici. Boli by radšej vonku niekde, alebo aspoň v kuchyni, ale
mladý zať ich nasilu nútil medzi pánov. Tu sa trochu skrúcali; obzerali sa, kde sú lavice
alebo stolčeky sadnúť si, keď už má byť. Kurátor Skokan, ako najskúsenejší, napravil si
opasok, aby šajby[17]hľadeli napred, a pokročil k stolu.„Prejdite, prejdite,“ ponúkol ich Ďorď Dechtiar. „Sadnite si.“ I pomkol sa, akoby chcel
robiť miesto. Domáci pán prikladal stoličky, kde majú sedieť. „Nie!“ zakázal mu Dechtiar.
„Kurátor, henka!“ ukázal na miesto oproti sebe, pri družbovi Spevákovi. Tí, čo boli nižšie,
museli sa popomkýnať, aby sa urobilo dobré miesto. Hancko a Nácko museli sa pomknúť
naspodok. Bolo im ťažko. Čo by povedali u ,Tučnej šunky‘, keby ich videli zacviknutých
medzi sedliakmi?„Provincia je provincia,“ šepol Hancko Náckovi po nemecky. „Nie sme pred Burgom,[18]Nácko. Necnej si.“„Čo by povedali, čo by povedali!“ bedákal Nácko. „Ešte by vychytili na nás, že sme sa s
nimi pokmotrili: dali by nám za strynú daktorú tam v kožuchu. Jedno dieťa má v plachte,
druhé na rukách, tretie sa jej drží sukne, nesúc vážky na maslo a na mrkev.“„Sadnite si, ľudia, sadnite,“ núka ich, nerozhodných, ešte raz Dechtiar.Tak si sadli. Kurátor podišiel vyberaným krokom na miesto a spustil sa veľmi obozretne
na stoličku.„Ďakujeme ponížene, dvojictihodná milosť, za úctu,“ obrátil sa kurátor k svojmu
farárovi, keď si už sadol ako-tak. Až vtedy zbadal, že mal zapekačku v ústach. Vyňal ju
chytro, pritlačil vrchnáčik, lebo veľmi ľahko, že v nej tlie. Vložil ju za opasok.
„Neustali sme, ďakovať bohu. Mali sme si kedy odpočinúť.“„A kedy, kurátor?“ zadivil sa jeho farár.„A veru cestou od zavčerajška, prosím ponížene, dvojictihodná milosť pán farár.“„To keď sme sa viezli!“ zhíkol Dechtiar. Mimovoľne si položil dlane na boky, v ktorých
ho už i klalo. Ale i údy mal, akoby ho bol domlátil.„Nuž veru sme nemali od čoho ustať,“ vysvetľuje mu kurátor, pozerajúc na findžu,[19]v ktorej je čosi ako mlieko, ale nie je mlieko. Keď sa veľmi prizeral, čo to má
pred sebou, Mária sa zmilovala nad ním. Pošepla mu:„To je káva a pije sa s koláčmi.“„Už sa len mohli neustávať,“ odhŕňal sa trochu. Ale si vzal vďačne kus opuchnutého
kúchňa. Bol by sa šmýkal dolu hrdlom i nasucho, ale keď zapíjal tým panským výmyslom, bolo
mu onakvejšie. Ale keď prežrel prvý kúsok a chcel odhryznúť druhý, zazrel pána farára, ako
pozerá naň v očakávaní. Zišlo mu na um, že nedopovedal, čo mu bolo na jazyku, keď ho začali
núkať. „Ako povedám, nemali sme od čoho ustať. Sedeli sme celou cestou ešte i hore
Dúbravinou, bodaj ju tam…“ chcel jej zavinšovať, aby ju tam čerti vzali, ale videl, že sú
tu duchovné osoby i panie, nechcel ostať nemóresný a napravil: „aby ju bodaj odniesli
stadiaľ tí s rožkami.“Dechtiar sa zasmial, ako Skokan obchádza slovo, ktoré sa mu núkalo. Chcel ho nahnať do
pomykova a nadhodil:„To ako čerti, kurátor?“„Tak hovoria, že on odnáša, kde čo zavadzia, i že má rohy a kopytá,“ potvrdil mu
kurátor. „Ak zlyhali tí, čo to povedali, pomáham im i ja. Lebo, prosím ponížene,
dvojictihodnú milosť pána farára, nemal som s ním nikdy do činenia, žeby ho bol za rohy
držal.“Emka so dusila od smiechu. Skokan nebol o nič nižší od svojho farára, iba že bol
chudorľavý. Vlasy mal veľmi rovné, temer po plecia, akoby zrebné, obočia boli veľmi ohnuté
a oči okrúhle, srvátkovej farby. V nich sa neraz mihol úsmev, keď ho farár podchytával.
Najsmiešnejší sa jej ukazoval nos. Bol končitý, ale nevisel dolu, trčal, ale dosť hodne
nakrivo. Emka nemohla spustiť z neho oka. Nedala by neviem za čo, že majú takého nečakaného
hosťa za stolom.Dechtiar sa tiež zahniezdil. Bol zachytil i on ten smiešok v očiach, pod ostatnými
slovami šípil skrytú narážku. Skokan by ich nebol vypovedal, keby nebol chcel cieliť na
dakoho. Začalo v ňom vrieť, či hádam kurátor nezapára rovno doňho, a teraz si ujedá zasa
hodný kus kúchňa, zapíjajúc kávou. Oboril sa teda rovno naňho, že kurátor prestal i žuvať
chvíľku, otvárajúc i tak veľké oči.„Akože to zasa hovoríte, kurátor: akoby ho bol dakto spomedzi ľudí držal za rohy.
Rozpovedzte, ako svedčí, ako to myslíte?“ Oprel sa na operadlo a pozeral naň vyzývavo.„Ja neviem, dvojictihodná milosť pán farár,“ začal sa vykrúcať kurátor, tušiac, že nejde
byť dobre. „Tak si mívam, že ak má rohy, najlepšie by ho bolo chytiť za rohy, kto ho chce
mať. Vola tiež lapajú za rohy; i ja som ho chytil neraz a nevypustil, čo ako sa vykrúcal.
Ako robia s tým s rožkami, veru neviem povedať.“ V očiach mu zasa prelete] úsmev, keď
doložil: „Dačo viac by mohli vedieť takí, čo sa s ním pasovali.“„Veď to povedzte, ak viete, kto sa s ním pasoval,“ okríkol ho pán farár.Skokan vložil do úst ostatný kus kúchňa i chlipol rozvažite z findže. Žuval dosť dlho,
očima behal po izbe, akoby hľadajúc pomoc. Potom sa osvedčil:„Najskôr tí, prosím ponížene, dvojictihodná milosť pán farár, čo ho premáhajú.“Kurátor skrútil vec podivne, i jeho okrúhle oko dotklo sa pána farára zboku, že sa
zhniezdil prudko, hoci sedel veľmi pohodlne.„To padá ako na nás,“ podskočil pán farár napajedený, „lebo my kážeme premáhať diabla.“„Ja nepovedám,“ ohradil sa Skokan, položiac si dlaň na prsia i slinu prežrel akosi veľmi
hlasno. „Len, reku, ak by ho prišlo lapať, žeby najľahšie padlo za rohy.“Emka vedela dobre, na koho čo padá. Kurátor Skokan sa jej veľmi zapáčil. Keď sa vyšmykol
farárovi zo samej hrsti, schichotala sa. Nemohla sa zdržať. Spevák pozrel na ňu, tiež sa
usmial. Aká veselá dievčina, i väčšia od Márie, i krajšia, veru hej. Vznáša sa, ani čo by
sa netýkala zeme. Vlasy má ako ľan, oči jasné, dakedy šantovné, indy veľmi hrdé. Neurobil
dobre Bohumil Valizlosť, že si ju neodviedol do Badišova miesto privážnej, nepatrnej
staršej? Nemať Žofíku v Boradiach, nevie veru, či by si ju on neodviedol do Posadiny. Keď z
nej vybúšil smiech, mama pozrela na ňu s výčitkou, i otec sa obrátil, čo sa jej stalo. Ona
schytila misy s koláčmi, pozerala veľmi hrdo. Šla rovno ku kurátorovi a ponúkla ho babou.
On veľmi ďakoval, vybral si ešte kus. Tu ona schytila svojou rúčkou dva tvarožníky, ktoré
sa najkrajšie usmievali, a položila ich Skokanovi na tanier.„Toľko ani neuvládzem,“ riekol jej, obrátiac k nej svoj nos, „ale keď je to z ich ruky,
neodhŕňam sa a ďakujem ponížene.“Od neho išla k mládencom, ktorí sedeli tíško, popíjali z findže to, o čom v Badišove
málokto slýchal. Ondrej Hamuľovie je už mládenec na mieste, i sveta skúsil čosi po
furmankách. Má veľmi husté tmavé vlasy, na okrúhlej tvári už dobre poznať na brade a na
lícach, kde sa holí. Obzerá si dobre obe dievky, i jemu sa Emka väčšmi páči. Má sa dosť
dobre okolo ľudí. Tá druhá má peknú tváričku, okrúhlu ako na medovníku, ale ručičky aké!
Kde sa podeje s nimi v Badišove? Zuzka Strakovie je už inakšia. Má ramená ako váľky a
vrkoče do pol kolien. Hej, Zuzka veru…Janko Drozdíkovie prihládza si len vlasy, svetlé skoro ako Emkine, napráva si podchvíľou
opasok. Nenosí ho oddávna, preto je naň taký hrdý. Tvár je ešte holá. Bola by ako u dievky,
keby nebola ohorená. Je ešte veľmi mladý. Neopovažuje sa prezerať a posudzovať dievky ako
Ondrej. Keď mu ponúkla Emka koláčov, ruka sa mu triasla, majúc medzi prstami lekvárnik. Ale
keď ho nik nevidí, pozrie ukradomky tu na jednu, tu na druhú. Otec ho vypravil s vozom po
mladuchu, ale mať sa ho bude vypytovať na každú vec, čo videl v Tesnej Bani.Keď ich ponúkla, Emka si stala k stojančeku a začala viť perečká z rozmarínu, klinčekov
a nevädze. Uvila ich tri, neveľké. Vyšla do pitvoríka a zastrčila ich za široké klobúky a
na čiapku za stužku. Klobúky vzala do ruky i čiapku, pred nimi rozostrela uteráčik tak, že
z hostí nemohol nikto zazrieť, čo nesie v ruke. Ale Hancko sedel proti zrkadlu. V ňom
zazrel na chvíľku, čo zastiera uteráčik. Vytreštil oči ako hánky, keď videl, ako sesternica
vešia čiapku s perom i klobúky na stojanček s kvietím na horné konce troch nožiek, ktoré
trčia okolo krčiažka. Keď sa obrátila k stolu, stretla sa so zadiveným pohľadom Hancka.
Otrčila mu pery a odvrátila sa hrdo od neho. Bola veľmi vzrušená, lebo medzi kurátorom
Skokanom a Dechtiarom ešte sa neskončila hádka.Dechtiar bol napaprčený; cítil, že mu kurátor hádže frčky. Neostáva iné, ako pozavracať
ho rúče. Vie, na koho padalo, že chytá diabla za rohy, hoc nechce povedať doprosta.„Vy vždy najväčšmi skrúcate, kurátor, kde najväčšmi drgá,“ začal mu vytýkať. „I pri
tejto veci vykrúcate, ako keď idete s vozíkom po najhorších skalách a jamiskách. A ešte sa
vynášate, ako sme si odpočinuli, keď ste nás dotĺkli ani hniličky.“„Ja som ich nerobil, prosím ponížene, dvojictihodná milosť pán farár, cesty do Tesnej
Bane, ani ich nevyprával,“ ohlásil sa hneď kurátor; v oku mu zas mihlo zelenkavé svetielko.
„Iba čo platíme i robíme na ne. Čo sú vidiecki páni a čo chodia na kongregácie,[20]oni bedlia na cesty. Ich je poriadok, aký je.“Dechtiara napaprčilo ešte väčšmi. Jemu strcať pod nos nič po nič roboty a porcie na
cesty, vyhadzovať mu na oči vidiek a kongregácie.„Chodím na kongregácie na vidiecky dom, to je pravda,“ uznal veľmi ochotne. „Ale
nevyberám dávky na cesty, ani nemám čo bedliť na ne.“ Oprel sa pohodlne o operadlo, lebo ho
zavrátil.„Ja nedochodím nikoho, dvojictihodná milosť pán farár, ani mi neprislúcha. Nechodím na
kongregácie.“Mihlo mu zasa zelenkavé svetielko v očiach, keď sa dotkli pána farára. Potom trafil
pozrieť po izbe a zazrel hrdú pannu, ktorá mu položila tvarožníky na tanier, ako pozerá naň
jasnými očima i dusí sa od smiechu. Popravil si opasok, jeho nos akoby sa bol ešte väčšmi
hodil nabok.„Vy zas len hádžete všetko do jedného vreca, kurátor, i šmálky i huby i črtenia. Akože
je to?“„A keď sme nechodili do škôl, dvojictihodná milosť pán farár. Nevedomý nič nenapreberá.“Bol by ešte spomenul dačo i o škole, že on nedozerá na ne, ako v nich učia, ale trafil
pozrieť na domáceho pána, ako pozeral bojazlivo naňho. Čakal podchvíľou, že sa strhne veľká
zvada. Vstal z miesta, poďakoval za seba i chlapcov, že ich tak uctili. Opatrnými krokmi sa
vyplietol spoza stola. Za ním sa poberali i chlapci.Prehodili si haleny, popodhadzovali ich v pleciach. Pozerali po zemi na všetky strany,
ani čo by hľadali ihlu, ale klobúkov nikde nevideli. Pozreli jeden na druhého: čo to má
byť? Ukradol ich niekto? Ale načo by mu boli, keď tu nosia nie také? Prekryl ich niekto?
Ale prečo? Iba ak zo závisti, že boli s pánmi za stolom.Kurátor Skokan klopal si na čelo. Pravdaže to musí byť; závistlivá kuchárka, možno,
slúžka vykradla sa z kuchyne a, hybaj, pojala klobúky. Na prstoch sa zakrádal do kuchyne
vyjednávať so slúžkami. Boli tam tri ženy, ani jedna veselá. Trvalo dlho, kým vyzvedeli, čo
hľadá u nich.„Len si hľadajte, kde ste si položili,“ odpravila ho najstaršia. „Mali by sme sa na čo
lakomiť!“Emka stála medzi stojanom a dverami. Jej široká, nadudaná sukňa svetlastá, ani kvet
orgovánový, s bielymi bukvičkami, rozhádzanými v hŕbočkách, zastierala hodný kus svetlice.
Skokan, vracajúc sa z kuchyne dosť zahanbený, pokrútil hlavou, že sa darmo ta ustával, na
mládencov, ktorí stáli v pitvoríku cele zmútení. Čo to bude, ak im príde kúpiť úzke
klobúčiky v Tesnej Bani? Ako sa v nich ukážu v Badišove? Ale kurátor, keď prišiel k dverám,
pozrel i do svetlice, i prihrnul sa, pozerajúc po zemi, či sú klobuky nie opreté niekde o
stenu. Emka držala šatôčku so zúbkovanými krajmi na ústach, aby nevybúšila v smiech.
Kurátor jej bol veľmi smiešny s krivým, končitým nosom a okrúhlymi očima; v nich už nie
zelenkavé svetielka, ale veľká starostlivosť. Neostalo mu iné, ako vojsť do svetlice a
poprezerať lepšie po kútoch.Hostia boli pri stole, obrátili sa všetci k nemu, čo tu hľadá v halene, ktorá kratšia od
badišovskej, v pleciach sa väčšmi nakuklala.„Čo sa stalo, kurátor?“ spýtal sa ho Ďorď Dechtiar starostlivo. Zabudol na prudkú hádku,
ktorú mal len toť s ním. „Hačaťu vari dačo?“„Hača ako hača, dvojictihodná milosť pán farár,“ odpovedal nie s toľkou ochotou a
pohotovosťou ako indy. „Iné okolostojičnosti nás zašli, že prichodí pozerať,“ obišiel
otvorené dvere, trochu ich pohol a pozeral za ne, „veru i po kútoch. Ale kde nič, tu nič.“„A čo hľadáte, kurátor?“ znepokojil sa Ďorď Dechtiar. Hoc ho jedovalo, že na otázky
dostáva vykrúcané odpovede, starosť kurátora dotkla sa i jeho citlivo. „Čo nepoviete?“Hancko sa dusil od smiechu. Vedel, čo hľadá sedliak, videl, čo zastiera Emka širokánskou
sukňou, ale by nebol prezradil za svet, čo vedel.„Povedať by sa povedalo ľahko, dvojictihodná milosť pán farár,“ odpovedná kurátor
Skokan, prikrčiac sa a pozerajúc pod stôl, „ale nájsť nie je lahodne, keď sa vec zapotroší,
akoby ju boli,“ chcel povedať ,čerti odniesli‘, ale mu zišlo na um, že sú tu duchovné osoby
i dievky, z ktorých idú byť farárky, „akoby ju boli odniesli tí s rožkami.“Dechtiar sa rozpajedil. Zasa mu strká pod nos toho s rožkami, o ktorom prvej vymyslel,
že ho farári držia za rohy. Bol by naň zahrmel teraz už naozaj. Ale kurátor, ako sa krčil a
krútil, zazrel svoju čiapku na zemi. Emka sa stavala medzi neho a stojan, a ako sa on
hýbal, tak sa i ona pomkýnala. Pri tých pohyboch sa široká sukňa najskôr dotkla kurátorovej
čiapky a zhodila ju na zem. Kurátor ju schytil a ukázal ju farárovi.„Nuž tu je, dvojictihodná milosť pán farár.“„Videl som ju dávno,“ odpovedá mu Dechtiar. „Ešte som sa divil, že je podperená. Čo ste
hneď nepovedali, čo hľadáte?“„A kto by bol pomyslel, dvojictihodná milosť pán farár! Chlapci, nate klobúky!“ zavolal
na mládencov.Tí sa tiež ukázali vo dverách. Voľky-nevoľky museli vojsť do svetlice. Vzali klobúky a
vytriešťali oči, keď ich našli podperené. Perečko stálo, kde stuha tvorí mašličku,
priviazané galúnikmi, ktoré sú tam na to prišité. Od klobúka pozerali na prítomných,
zmätení, čo sa stalo.„A kurátor hneď na toho s rožkami!“ hromžil Dechtiar. „Či ten podperuje, kurátor?“„To veru sotva,“ uznáva i Skokan. „Ale vraj púšťa kúr zo živého ohňa, dvojictihodná
milosť pán farár. Ide vraj do nosa a do očí. Preto sa mu nemohol nikto prizrieť ako svedčí,
hovoria, čo skúsili.“Bol by mu dodal, že on to neskúsil, lebo nemal s čertom do činenia, ale sa zahľadel na
perečko, naprával ho dorovna. Čo by povedala stará, keby zvedela, že ho podperili až hen v
Tesnej Bani? Nebodaj by mu išla s čmudiacou hlavňou rovno do očí.I mládenci pozerali na perečko. Ondrej ho dostáva od týchto fašiangov každú sobotu od
Zuzky Strakovie. Čo by povedala, keby mu ho videla za klobúkom nie zo svojej ruky? Janko
Drozdíkovie hľadí na svoj klobúk, akoby sa nemohol priznať. Nikdy mu ho dosiaľ nik
nepodperil. Bolo mu horúce, divné nepokoje sa zvírili v prsiach, že, hľa, prišiel rad i na
jeho klobúk. Obzeral sa nesmelo naokolo, červený ako pivónia. Jeho sivé, hanblivé oko
dotklo sa panny o jasných očiach. Nepozerali chladno a hrdo, usmiali sa nesmelému.„Doniesla som ja klobúky,“ vysvetlila im, pozerajúc na mamu. Vždy jej dohovára, že je
pyšná k ľuďom. „Keď je svadba, treba podperiť svatov.“[1]… pokazil sa na školách v Prešporku. Poriadne meno Teofil prevrátil na
Bohumil a k nemu pribral V., čo znamená, kto chce vedieť, Valizlosť—
maďarónsky náhľad na štúrovský zvyk pridávať k svojmu menu ešte nejaké výrazné
slovanské meno. Štúrovci robievali slávnosti na pamiatku významných historických
udalostí. Pamätnou ostala najmä vychádzka na Devín 24. apríla 1836. Účastníci
pamätného výletu a po nich potom aj iní štúrovci priberali k svojmu menu ešte
slovanské meno, ktoré im po celý život pripomínalo ich národný záväzok. V tomto
prípade sa naráža na hlavnú postavu románu: Timoteus Cochus si poslovenčil meno na
Ctiboh Zoch.[2]dôchodky neboli ako v Nyíregyháze alebo na Čabe— t. j. v
bohatých osadách v Maďarsku, v ktorých žili slovenskí osídlenci[3]mrcha roky, ktoré zavisli nad domom i celým mestom (Tesná Baňa), keď sa
stratila odrazu tenká žila, o ktorej žilo všetko. Baníci prestali
fárať…— Tesná Baňa, pravdepodobne Banská Štiavnica, od r. 1588
slobodné kráľovské mesto, ktoré malo v dávnej minulosti bohaté bane na zlato,
striebro a olovo. Po úpadku baníctva sa občania zaoberali obchodom a remeslom.[4]ratúz(z nem.) — radnica[5]štok(z nem.) — truhla s priečinkami na uskladňovanie múky,
obilia, šrotu ap.[6]ríf— stará dĺžková miera, lakeť (0,779 m)[7]kurátor(z lat.) — hospodársky správca nejakej inštitúcie,
napr. evanjelickej cirkvi[8]bekeš(z maď.) — dlhý kabát s kožušinovou podšívkou[9]Vitam et sanguinem!(lat.) — Život a krv! (t. j. vyliať za
vlasť); slová, ktoré povedali zemani Márii Terézii (1717 — 1780) českej a uhorskej
kráľovnej, rakúskej cisárovnej, ktorá panovala v r. 1740 — 1780, na sneme, hoci vraj
doložili: „sed avenam non“ (ale ovos nie)[10]helénsky nos… apolónska tvár— t. j. pekný človek, ktorý má
nos ako Helén (Grék) a tvár ako Apolón. Helénmi sa menovali všetky grécke kmene.
Apolón bol grécky boh svetla a básnického umenia.[11]poliak— t. j. severný vietor[12]pulidery— nohavice[13]kúcheň— druh koláča[14]providus Michael Skokanus, curator eeclestae Hrabovecensis(lat.) — opatrný Michal Skokan, kurátor hrabovskej cirkvi[15]amice(lat.) — priateľu[16]de Matesina(lat.) — z Matešinej[17]šajba(z nem.) — kruhovitá kovová ozdoba[18]pred Burgom(z nem.) — pred hradom, t. j. tu vo Viedni[19]findža(tur.) — čaša, šálka[20]kongregácia(z lat.) — vo feudálnom Uhorsku župné
zhromaždenie | Kukucin_Bohumil-Valizlost-Zabor-I.html.txt |
Otroci v 19. storočíPrestaly krajom viať milé vánky juhu, mrazivé dychy severu zavialy stromovím a mĺkve
sožlklé jeho skvosty smietly do vädnúcej trávy. Umĺkly po krovinách ľubé selanky pevcov
hajných, odznely milé, hravé trávnice, a po poliach v šir a diaľ zavládla temná duma, nemé
ticho. No oživly za to trochu svätyne domácich krbov. Však mnoho jich je takých, kde s
jasennou dumou ťažký trud zasedá na čelo domácich, trud, ktorý nejedon vzdych lúdi z
ubolenej hrudi a od starostí skľúčenú hlavu skláňa do mozolovitých, prácou zmorených dlaní!Toto sa stáva každého októbra obzvláštne u tých ľudí, o ktorých by si darmo hľadal
nejakú zmienku v zákonoch abo v dákej inej ustanovizni; ktorí v očiach mnohých svojich
phánov i pánov sem i tam menej platia než to nerozumné hoviadko: u uníženého, zneužívaného
služobného ľudu po dajedných majeroch.Škoda temer, že tých ľudí Pán Boh ani jednoho nejakým gubatým pinčlom nestvoril, bola by
si snáď čo len nejaká obstarná dáma na nich spomenula: ale takto budú už dávno sriadené
penzionáty pre staré kadeaké herky, pre oprašivelé kočky a kadeakú drôbež, no títo ľudia,
keď jich svet využíva a staroba jich urobí práce neschopnými, budú porád len hladom mreť po
tom šírom diaľnom svete…Nuž podívajmeže sa do majera Árona Drapáka. Podľa mena: Áron, uhádne každý, že
veľkomožný pán Drapák pochádza z vyvoleného pokolenia. Drapákom ho pomenoval ľud pre jeho
zdierstvo, jako si vôbec ten ľud podobných ptákov značieva, aby jich každý hneď aj dľa mena
poznal.V komôrke, trochu odchodnejšej od potuchlých, vlhkých dier bírešských, sedí humeník
Juraj Šimko. Husté, hojnou šedinou prekvitlé vlasy rozstrapatené mu stoja na utrápenej
hlave a pár jich zasahuje až do očú, z ktorých plynú celé prúdy trpkých, bôlných sĺz po
bľadej, hojnými vrásky rozrytej tvári. Ubolená hlava spočíva mu v mozoľovitých, prácou
zmožených dlaňach a z pŕs vinú sa žalostné, zúfalé vzdychy.Naproti nemu, hlavu tiež v dlane o stôl opreté složenú majúc, sedí starká družka jeho
života. Milá, dobrá to starucha. I ona plače…Nuž čože tak strápilo tieto dve starké, dobré duše, prečože plačú? Zomrel jim syn na
vojne, či sa jim s dcérou zle povodilo? Uvidíme, lenže sa trochu prizrime na jích minulosť. | Matzenauer_Otroci-v-19-storoci.html.txt |
1844 — 1849ObsahK bratomLúčenie junákovKolumbusPiesnikNa kare Gabriela Kováč-MartínyhoŽiaľ nad SlovenskomNa BrančiNajmladší synPieseň bez koncaSedmoro dolínPrví a posledníZrak a videnieAmeň vlnobitiaHviezdaOpustený hrobSudcaVečný ŽidSmelý mladý pánDuch a prírodaMôj spevVíla NitryŽiadosťMilá mojaZjavy božstvaZmenaNebeská láskaSlečne AnneSpokojnosťNepokojNepokoj IISlovenčinaNa životJarmilaPosledný spevecMoc láskyŽiaľŽiaľ IINajkrajšia pieseňHarfaSlovenka v cudzineSlovoRod a miláOrech a lipaVtáčkova smrťPavúk a včelyRozpomienkaNapoleonidovciVečernáJánošík s milouVzdychnutieHrabovSpravedlivosťPozor, Slováci!SlováciSpievajmePovesť svobodySen láskyKu mneK harfe mojejKu svobode 1848VyzvanieNový zákonPrevraty a zvratySláva nám!Hor’ sa!DobrovoľníckaDo bojaTušenieLúčenieUmierajúci dobrovoľníkRušaj!Osvietenému Pánu Indrichovi LevartovskémuBitka pri ŽilineK bratomKto si rodom Slovák, rodom šuhaj,slovenskej sa ty reči zlobive nerúhaj;v nej ty oslov hory, doly,v nej ľudu vrav, čo ho bolí.Hoj, bratia, v božom meneznova žiť budeme!Ajhľa, zas nám divý, čierny bludárkaziť chce rod i jazyk, milý boží to dar.Ta dolu s ním na dno pekla,by sa mu tam reč zasekla.Hoj, bratia, v božom meneznova žiť budeme!Sem od Choča, Sitna, Javoriny,bratské si dajme ruky na junácke činy.Nesvorného škrek satananech orúti hrom Kriváňa.Hoj, bratia, v božom meneznova žiť budeme!Doba je tu, hurá, hurá, hurá,svodníci vôľu našu pevnú nepobúra!Ona stvorí veľké činy,len sa držme slovenčiny.Hoj, bratia, v božom meneznova žiť počneme!V Bratislave 1844.Lúčenie junákovNa vlnách Dunaja hmla sa rozknísala,keď Mati do sveta synov vystrájala;na pätách Karpatov vŕšky očerňaly,keď sa deti Slávy ztadiaľ odberaly,a klenutie modré tiež sa zatemnilo,keď sa kolo bratov k lúčeniu strojilo.„S Bohom, bratia naši, s Bohom sa tu majte,o slovenský Ústav dobre sa starajte!“Tak nás drahí naši bratia oslovili —ach, a s tými slovy v diaľke sa ztratili.Rozišli sa bratia vo dve sveta strany,milý, mocný Bože, čo to bude s nami?!Nezúfajme, bratia, však mladosť má sily;my to dokonáme, čo tí neskončili.Prácou zaplníme naše mladé časy,bo len pevná vôľa a čin ducha spasí.— — —Plače kukulienka na dube vysokom,brat na brata hľadí pomúteným okom.Clivé, smutné „s Bohom“ duše im preniká,bolesť rozlúčenia, bolesť je veliká.Trhajú sa sväzky, čo nás spojovaly,opúšťajú nás tí, čo nás milovali.S Bohom, hory, doly, s Bohom háje šumné,s Bohom, vy devínske hradby tiché, dumné,s Bohom, Dunaju náš, ty mutný, penavý,čo si bol slovenskej niekdy svedkom slávy.S Bohom iďte, bratia, ta do spišských krajov,spomeňte si na nás z tých svobody rajov.— — —Na modrej oblohe slnce sa usmieva,Slovák pri Dunaji na rozlučnú spieva.Prečo si sa, slnce, prečo usmievalo?Prečos’ nad lúčením tiež slzy nelialo?„Slzy som nelialo, bo ja vidím ďalej,vidím to ovocie z tej bolesti malej;vidím tam pri vlnách Váhu bystrunkéhoa vidím pri Hrone brata slovenského,brata slovenského na národnom poli,ako on pracovať za svoj národ volí;ja vidím Lomnice sneživé temeno,pod nímž sejú bratia slovenské semeno,ja vidím i diaľné štyri sveta strany,v nichž sú bratia vaši v duchu vždy len s vami.Rozlúčili ste sa, ale iba telom,duch váš spojen’ bude roda spasiteľom.“A Dunaj dial beží, vlny zašumely,bôľné slzy bratov v tom sa skamenely.K práci zdvihli ruky, aby skutkom žili,mužným činom ducha národ svoj spasili.V Bratislave 1844.Kolumbus(Ľudovítovi Štúrovi na mena.)„El mondo es poco.“Na siné more čierňava sa valía v temnej diaľke zdunia blyskov hromy,pena sa morská vlnobitím zvarí,na čelách skál sa klokot vĺn rozlomí.A v nich križujúci blesk sa nebom zjasá,čo zenit i nadir strašne pozatriasa.Na sinom mori pláva loď zrúchaná,mráskaná víchrom o skalín kopone,ba dlhou púťou dopoly zlámaná,stred morskej peny bez pomoci tone.Zem tu neni stará, zem tu neni nová,a loď, čo tu hynie, loď je Kolumbova.A bližšie mračná ťarchavé zavisnú,víchrica k čiernym vlny dvíha mrakom,zem a nebesá dovedna sa tisnúpri hromov durkote tisícorakom.Ako by vykypieť chcela, tak hurtujepena morská, v nejžto zem s nebom bojuje.Na lodi zmätok. V zúfalstve ľud hrešiac,na vodcu hromží a smrť jeho žiada:„On nás podviedol, bo už tretí mesiaczem, ktorej nieto, zem novotnú hľadá.A už mesiac tretí svoj ľud tým len chová,v západnom že kraji musí zem byť nová.“Hrozné divadlo!… Ľud v zúfalstve svojomverného vodcu zamárniť už strojí,a trebas mraky blyskovým závojomtrojloď[1]obtiahly — hrešiť sa nebojí.Ľud o pomstu volá, vodcovi smrť hlása,keď zenit i nadir hromoblesk zatriasa.Svitol deň druhý, a svitol deň krásny,no trvá vzbura ľudu hladového,a v moci buričov vodca nešťastnýpomoc od Boha čaká láskavého;a do diaľky hľadiac z prvého hajova,zrazu blednúc volá: Priatelia, zem nová!Čo to za city, čo za okamženianastaly teraz pre vodcu slávneho!Ňadrá nebeskou radosťou sa speniaa slza z oka kradne sa tmavého.Po toľkej teda len neresti a biedesyn človeka vo stán večnej slávy vejde!No poď, Španielsko, poď sem, svete celý,hľaď a čuduj sa proroctvám plavca tu,shŕňaj poklady, ku ktorým ti smelýKolumb pripravil cestu vám bohatú.A oni prídu sem, oj, a shŕňať budú;lež či pri pokladoch plavca nezabudú?Utíchla vzbura, a radosť nastáva,veselo šumí žblnkot vĺn ihravý,v nich porúchaná ku brehu loď pláva,na ktorom kraj sa báječný objaví.Na palube kľačí chasa Kolumbova,Boha chváliac volá: Zem nová, zem nová!V Bratislave 25. augusta 1845.Piesnik(Ľudovítovi Štúrovi.)Nad jazerom zticha stonajúcimzo kroviny strmí skala sivá,na nej šuhaj so zrakom hasnúcimdo nížin sa tohto sveta díva.V citoch čáky na žiaľ hneď zabýva,hneď sa vráti žitia do koľaje,oko slziace rukou zakrývaa žiale svoje, márné nádejedo tónov dumnej piesne preleje:„Veje vietor po doline, moja mladosť len tak hyne,len tak hyne, aj tak zhyne, ako lístok v dúbravine.Hyne, vädne, dolu spadne, nikto sa naň neohliadne,ani otec, ani mati, ani sestra, ani brati.“V šumiacej pieseň stíchla ozvene,ruka s harfou klesla junákovi,zrak žiaľny sa v nebesá rozženea slávy túžby zvrú v piesnikovi.Ako vetrík hlestiaci vo kroví,tak pieseň jeho bez líčieb a krásv citoch rodolásky sa obnoví,tichý jej v ozvenách zašumí hlasa tíchne, a šumí, a zatíchne zas.V Bratislave 1845.Na kare Gabriela Kováč-Martínyho(učbára prírodnej vedy v Požoni.)Nad Dunajom, nad Tatrami krkali havrani,dumné zvony zahučaly od dunajskej strany.Čo tie zvony, čo havrani, čože oznamujú?Čo sa hory zatemnily? Čo tak víchre dujú?Všade ticho, sťa by všetko bolo onemelo,sťa by mrazivá noc bola schladila, čo vrelo,smútok vyhostil veselosť; aká to premena?Pre Boha, za kým smútite? Čo toto znamená?A zas ticho; iba vzdychy bôľné tu stenajú,ako vlny ďaleké keď na skaly šplechtajú.Plač prevládal spevy hlasné; ó, aká to zmena!Pre Boha, za kým plačete? Čo toto znamená?Zas len ticho. — Tam hen letí sedem húsok divých:„Vy, husičky, čo nosíte sedem hlávok sivých,vravte, odkiaľ vy letíte, vravte, kam hodláte?Snáďvymi o veľkom smútku dáku zprávu dáte?“„My letíme od Dunaja, od päty karpatskej,po Uhorsku do Moravy, do Čiech, do Horvatskej,my letíme tou novinou zarmútiť rodiny,že už umrel otec vedy, že umrel Martíny.Už ten, čo vám synov učil, neni medzi nami,Bože dobrý, Bože svätý, čo to bude s vami?Ešte v ten deň smrti svojej ako ruža kvitol,lež zapadol deň mu časný, by mu večný svitol.Striasol sa ľud nad novinou, jak vy sa trasiete,machaté sa striasly skaly, i náš „Orol“ v lete.A ľud bežal s každej strany, neveriaci slovu,bežal pozrieť clivú rakev, tešiť smutnú vdovu.Tvár jeho sa podobala mesiačku bledému,keď sa lúči s tichou nocou ku ránu novému.Oči jeho boly ako vatry vyhasnuté,keď ich vyhasia lejavy a búrlice kruté.Vôkol neho a okolo vzdychy, plače znely,ba niektorí od úžasu sťa by skameneli.Smutný, smutný pohľad to bol, smutná to novina.Ó, nejedna ver’ zaplače, nejedna rodina.Dobrota i láska jeho i veľké schopnosti,to zmarené tam ležalo pre sveta časnosti.Toho, ktorý z toľkých mladých už mužov vychoval,toho um, vedu Boh svätý pre svet náš pochoval.Chvíľa táto teraz nám to opäť pripomína,čo bol Martíny mládeži a čo s ním zahýňa.Žiaľboh, čo s ním zahynulo, viac sa nenavráti,lebo Dunaj beh svoj večný nikdy neobráti.Ale slávné jeho meno nikdy nezahynie,dokiaľ pod Požonom vlna dunajská poplynie. —Poďme, húsky, ďalej hlásať novinôčku smutnú,ktorá tisícom vyvábi z oka slzu mutnú.“Húsky divé, húsky sivé, zarmútily ste nás,verte, že tiež zaplačeme za Martínym neraz.Rieky vyschnú, hory padnú, čo časné, pominie;no pamiatka jeho nikdy, nikdy nevyhynie.V Bratislave 1845.Žiaľ nad SlovenskomTatra nemá — stojí sama,v dolinách jej víchre stonú,homole jej svätostarév mutných slzách Tatier tonú.Slováci! to dielo vaše,vy si sami hrob kopete,vy maríte sily vaše,vy sa sami zničiť chcete.Pozri, syn Tatry ztratený,hľaď, jak Dunaj mutno beží,tam nad ním mohyla stojí,v tej mohyle ktože leží?Ja neviem — a bár bych vedel,čo poviem, ti nevyhovie;lež spýtaj sa mohyly tej,kto v nej leží, nech ti povie.„Prach a popol otcov tvojich[2]s kosťami tvojho národa!“Takú zprávu ti mohylao poklade skrytom podá.Jasala sa sláva tvoja,ty Tatra, Tatra šedivá!A teraz sa svet širokýna tvoju hanobu díva.Kam, kam zapadly ste, veky,dávné veky, slávné časy?Zhynuly ste; slávu vašuiba spevec Tatre hlási.[3]Lež ľud spevca nepočuje,na skale Tatier stojí sám,jeho spev kde vzniká, hynie,vzniká a zasa hynie tam.Kam, kam zapadly ste, veky?spevcov hlas zo skaly zuní.„Zhynuly ste!“ tak v kryptovomtichu ohlas Tatier duní.Zhynuly?… ach, ba zhynuly?Miesto slávy hana holá,smrť špatná miesto života:tak skutočnosť strašná volá.Chladnosť vaša, ó, Slováci,vaše svady a nemravy,tie sú hrobom šedej Tatry,tie sú kliatbou matky Slávy.Matka Sláva v hrobe leží,tam, kde mutný Dunaj beží,tam mohyla nad ním strmí,pod ňou naša mati leží.Tak sa stalo, vy to viete,viete, že klesla naša vlasť,a predsa nemáte duchaza ňu žiť, za ňu život klásť.Darmo je, darmo; tvrdší stenežli sama skala sivá,ktorú nepohne víchrica,ani blýskavica divá.Na mohyle matky Slávyni trávka sa nezelená,lebo ju nezrosí slzoužiadna duša rozžialená.Dajte skalu na mohylu,nech tá skala plače nemá,keď národ v sne hlivejúcisám nad sebou slzy nemá.A tá skala plakať bude,bo má ona viacej citu,nežli Slovák zotročilý,spiaci v nociach bezo svitu.A tá skala zaplakala,na mohylu slza padla,na tom mieste ruža zkvitla —lež od žiaľu i tá zvädla.V Bratislave 1845.Na BrančiStojí zámok zakliatypomedzi horami,v zámku poklad je zlatýmedzi skaliskami.Hoj, vysoký to zámok,všetko sa naň díva,a zámok ni šedivouhlavou nezakýva;bo mu deň tu zapadol,vietor do škár duje. —Kto ten vietor utíši?Kto deň vycituje?Hoj, k tej práci obrovskejtreba duch horlivý,a ten, čo to vykoná,večne bude živý.A poklad tam schovanýpre budúce časy:meno vykupiteľanárodu vyhlási;hej, vyhlási národu,spásu mu zvestuje —Nuž kto vietor utíši?Kto deň vycituje?Na Branči 1845.Najmladší synTam v siedmej doline stojí domček malý,pod strapatou strechou žije otec starý.Otcovi starému na kolenách vnúča,trasavý hlas starca piesňam ho priúča.V piesni tej pokojnej tichá radosť žije,aká staručkého otca líce kryje.A zasa rozpráva vnúčaťu malému,ako rozprávali dakedy i jemu.Vraví mu o sklených vrchoch prevysokých,o zámkoch zakliatych, studniach striebrotokých;opisuje sady, čarovné záhradya pozaklínané sivých skál poklady;a zas husté hory a vetrov jaskyne,z nichžto noc vychádza a tu sa rozplyne;tam zas dlhé púšte, na nich slnce zlaté,ako odpočíva, keď je priustaté;jak sa shovárajú vetry v šumnej hore,ako tátoš letí a povetrie ore;jak kŕdle havranov držia slávne rady,ako ožívajú kamenia hromady;ako najmladší syn draka silou kazí,ako mocou ducha nad svetom víťazí.Takto vraví dedko vnukovi malému,a vnuk zas prechová povesť splodenému.Tie zapadlé svety Slávie sú kvetya duch jejich z otcov na synov vždy letí.Svety sú to staré a predsa vábivé,jak kvetov na lúke hlávočky menivé.A teraz tie svety ľudia odkrývajúa staré proroctvá teraz ožívajú.Proroctvo tých svetov také ťa zarazí,že najmladší synok nad svetom víťazí.V Modre 1845.Pieseň bez konca„Nuž a či je nekonečná?Hej, bo je to pieseň večná.“Hora, hora, sklená hora, každý sa ťa bojí,keď ti na klzkom končiari sedem chlapcov stojí.Na sklenom vrchu rakyta, pod ňou spevcov sedem,starí, starkí sú to spevci, jarý iba jeden.Sklená hora, svet díva sa na výšiny tvoje,ako siedmi divní spevci držia harfy svoje.Spevci siedmi, spevci boží, už ľudia čakajú,čo nám zvuky hlasov vašich, čo nám zaspievajú?Prvý spevec harfu chopil, ústa pootvoril,lež prvého Boh náš večný ku spevu nestvoril.Chce on spievať — lež nemá čo; začal a dokonal,a miesto spevu, nešťastný, len ťažko zastonal.Druhý spevec harfu chopí a počína spievať,a stromok na sklenej hore počne zašumievať.Keď dokonal, začal tretí; spieva citov plody,hlasy jeho vyzrubily na sklený vrch schody.Štvrtý spevec bystro spieval, city sa mu lialy,až sa na divnom stromčeku halúzočky chvialy;a hlasy spevca po svete tak sa roznášaly,ako by ich zvuky večne v ozvenách žiť maly.Od neho sa učil piaty ľúbozvučne spievať,blahé city, sladké dumy do spevu prelievať.A šiesty sa chopí harfy. Spieva zádumčivo,zvuk piesne sa svetom vlní tíško, dumne, clivo.A slniečko na oblohe pláva nad rakytou,a stromok pri jeho speve krásne si rozkvitou.Konečne onemel spevec, pesničku dokonal,a keď so svetom sa lúčil, bolestne zastonal.Spevec siedmy je najmladší; či tiež bude spievať?Hoj, ten veru strojí svety spevom rozohrievať.A keď bystré vloží prsty na zvučiace struny,pieseň jeho nesmrteľná po svete rozduní.Ako zvon, keď zavčas rána ľud k životu budí,tak pieseň jeho k životu povoláva ľudí.A keď spievať len počínal, slniečko zastaloa z kvetov divného stromku ovocie sa stalo.A spevec len ďalej spieva, až zahučí tema,oj, a krásna pieseň jeho ani konca nemá!V Bratislave 1845.Sedmoro dolínOd vekov už stoja sedmoré doliny,v nich žijú národov veľkoduché činy.Len prvá dolina ako pusta zieva,v nej večný duch boží nikdy nezavieva;jarky, púšte, skaly stoja v tej doline,no to, hľa, všetko sa v jedno „nič“ rozplyne.Od vekov už stoja sedmoré doliny,v nich žijú národov veľkoduché činy.Na druhej doline tichá rieka plynie,ale šumot rieky vo večnosti hynie.Človek umom svojím prírodu tu krášli,no ducha božieho raje tie nenašly.A v tretej doline čo sú to za výšky?To nebesiam hrozia štíhle obelisky.Šíre labyrinty, mocné pyramídya veľké chrámy tu oko ľudské vidí.Vidí nakopené balvany žulovie,no to, hľa, ti všetko ešte nič nepovie.Hen v štvrtej doline krásna socha stojí,lež ni tá ti túžby ducha neukojí.Telo predstavuje, ale ducha nemá,bo vždy socha bola i zostane nemá.Kameň je bez citu, slzy nevyroní,sochy tie, to sú vraj skamenelé tóny.A v piatej doline čože ťa zarazí?Pestré, nemé farby a krásne obrazy,čo ti jedno hnutie života sdeľujú,jedno okamženie živo predstavujú.Oko sa tu pasie, sluch tvoj iba túži,bo mu krásny obraz hlasom neposlúži.Sluch tvoj čosi tiahne do šiestej doliny,tam už hlasy počuť, tam už znejú činy;tam sa trasie struna, city v dušu vlieva,sladké city srdca lutna ti ospieva.Sluch tvoj pasie sa tu, no duch ďalej túži,k uspokojeniu mu ešte to neslúži.Tam v siedmej doline, tam sa duch rozvinie,s prírodou objíme a nikdy nezhynie.Tam slovo počuješ, slovo z ducha vzaté,slovo od počiatku do večnosti sväté.Tam ti slovanský hlas utešene spieva,a v tých spevov hlase boží duch zavieva.V Bratislave 1845.Prví a posledníNuž vedzte, vy milionyhľadajúcich život v nemej noci,oj, vedzte vy, že zazvoníi Slovanstvu raz doba pomoci.Odsúdili ste nás k smrti,mudrlanti, z kola vytvorili,že my vraj ducha nemáme,vy starí umci ste hovorili!Oj, lež pamätajte na to,že kto súdi, tiež bude súdený,váš život i smrť Boh určí,by bol osud ľudstva doplnený;lebo svätá je to pravda,čo Kristus, Syn Boží, hlásal ľudu,že prví budú poslední,a poslední, tí že prví budú!V Bratislave 1845.Zrak a videnieČo tak letia tie mrákavyod severných krajov?Či len strašiť, či len splašiťchcú smelých šuhajov?Junáci, čo ducha majú,mrakov sa neboja,a potiahnu do krutéhoproti vrahom boja.Zem zatíchla; nebo vravieťhromobitím stroji:na tej zemi, pod mrakami,slávny cisár stojí.Dumne hľadí ta do mrakov,oko túžbou horí,vtom pristúpi ta arcikňaz,k pánovi hovorí:F.Vám akoby samovoľnevšetko do rúk letí,vy pod svoju zdrobiť vláduvšetky chcete svety.Vy chcete panovať tunánad svetov živlami,no nezapomeňte, že jestPán jeden nad nami.Vy svet celý, svet širokýpodmaniť si chcete,a o tisíc nepriateľochsvojich nič neviete.Čujte, pane, ak vás vašešťastie raz opustí,vy zhyniete a zajdetelen ako sen pustý.N.Neverte, bo vyššie mocivodia kroky moje,a ja smele voždy kráčamv ľúté s svetom boje.Či vidíte? Tu, hľa, horestojí jedna hviezda;či ju vidíte?F.Nestojí,aspoň mne sa nezdá.N.Dobre sa prizrite!F.No niet!To iba mraky, dym —N.Teda vy jej nevidíte,ale ja ju vidím!V Bratislave 1845.Ameň vlnobitiaV Korzike na brehoch morastáva šuhaj mladýa túžobne ponad vlahuv hmlivé diaľky hľadí.Svet môj, duch môj, duša moja,ty nemáš pokoja,ďaleké sú lety tvoje,úzky svet zem tvoja.Tam nad okeány hmlivéa nad morá bezdné,ba nad slnca púť zlatého,nado svety hvezdné:ta by som si ja zamerilducha svojho lety,nad mrakami zeme tejtoobjímal bych svety.Nuže, vy vetry večernéa vy vlny morné,čo ma neschytíte na tiekrýdla svetoborné?Všakver’ kto lietať chce, k hrudeprikovaný stojí,kto túžiac vzniesť sa nad svety,závratu sa bojí:ten nikdy ta nevyletía nehne sa s miesta,lebo ponad svety vedieiba duchov cesta. —Oj, svoboda, svobodienka,veď si zhanobená,svet ten široký ťa poználen dľa tvojho mena;i na vás už, okeány,drak pazúr vystiera,čo mu v dlabách zaseknutásvoboda, um, viera.No vy zbúrte živly svojea zalejte svety,nechže vyhynú raz ľudstvokaziace tu snety.Ty okeán sveta s modrouklenutinou svojou,ty koryto divých bojova svätých pokojov:ty si obraz duše mojej;ona rozvlnenáneraz je sťa variaca satvoja v búrach pena.A ako keď víchor blyskovdo lona ti duje,tak mi to v ňadrách romonía v duši lomcuje.A keď stíšia sa ti vlny,nastane hladina,pod ktorou voždy bezodnázíva hlbočina.I môj duch tak uspáva sav tichá vidomoké,no v lone ho rozrývajúmyšlienky hlboké. —Ty, okeán sveta modrý,ty si mi chrám svätý,medzi svetom tys’ jak Kristusna dreve rozpätý;dunenie vĺn rozihraných,to sú sväté spevy,durky hromov, to sú vrelérečníka výlevy.Vo dne jedna veľká lampaožiari záclonya v noci ti jasných iskiersvietia miliony.Ty more a vy nebesia,rovný chrám kde je vám?Človeka tu nieto, no Bohzjavuje sa tu sám.Ach, môj Bože, duchu večný,ty myšlienko svetov!Ty daj túžbam duše vrúcimčinných slávy letov.Daj mi krýdla, čo ma vznesúnad zem kolotavú,ach, to učiň pre svoj triumfa pre rodu slávu.Vravel. A tie morské vlnymu odpovedaly,ako keby „ameň, ameň“boly zaspievaly.V Bratislave 1845.HviezdaTmavé mraky zahalily nebeskú širinu,oblaky sa rozohnaly na frankskú dolinu.Nočný víchor zastenáva: „Či nebude rána?“A z oblakov vyjde hviezda; duch to Korzikána.Živly smiešané sa búria, ale nevíťazia,druhých chcejú silou skrotiť, a len seba kazia.Blesk tej hviezdy ligotá sa v rozbúrenej noci,a muž nad Franciou stane neslýchanej moci;delí živly, usporiada, do boja sa dáva.Kam len pozrie, rukou hodí, všetko prekonáva.Kto ťa vyvýšil, človeče, kto ti dal tú slávu?…Sám ty, sám si položil si korunu na hlavu.Sám si v boje išiel s vojskom, sám si viedol rady,sám sis’ slávy nadobudol, sám zo svojej vlády.Ale padols’! Kto ťa zrútil? či Moskal mrazivý?Nie. Boh života i smrti, Boh náš večne živý.Padols’! Ale či nežiješ? Telo zem schováva,ale hviezda tvoja s neba sa poligotáva.V Bratislave 1845.Opustený hrob(Rozpomienka na Máchu.)Popri vode cinter, v ňom kopčekov hŕba,na jednom kríž čierny, a pri kríži vŕba;a na kríži čiernom veniec visí malý —Kto ho ta zavesil, komu ho ta dali?Milá ho vešala, milému ho dala,pesničkám milého veniec venovala.V jeho piesni city lásky zavievaly,ako keď zasvieti slnko po prívali.No nikto ho nečul, neslúchali ľudia —teraz by ho radi, už ho nezobudia.Na hrob osamelý vŕbu zasadili,by spevca pamiatku časy nezhladily.Načo mu tá vŕba?… Časom zvädne, zhnije,s „Májom“ večne živým ona neožije.A ktože hrob spevca, kto ho navštevuje?Milá s vetierkom, čo od polnoci duje.A ledva tri roky aj tri dni minuly,už kvety na kopci i s vŕbou zhynuly.Popri vode cintor, v ňom kopčekov hŕby,na spevcovom nieto ni kríža, ni vŕby.Kto teraz hrob spevca, kto ho navštevuje?Víchor nočný len, čo od severa duje.V Modre 1845.SudcaTrón hriešnikov stojí, a hlukveľkej tlupy ľudímladého zločinca z trápnychmyšlienok zobudí.Ako kvet sparnom zmĺkvenýk zemi hlávku kloní:tak on, výrokom zronený,bôľnu slzu roní.S dušou je už vo večnostiza ohradou zeme,no kde a v akých tam krajoch:to, ľudia, nevieme;telom ešte prikovanýk zemi, prachu, hrude,no i to hrešivšie telohneď duše pozbude.V tele jeho, v ňadrách čiernych,v srdci rana zieva,rana tá sú hriechy jeho:smrť ich priodieva. —A čuj, už mu sudca čítavýrok smrti jeho;a hľaď, ako priväzujeuž odsúdeného.Palica zlomená — mladíksmysly svoje tratí,hneď je mysľou vo večnosti,hneď sa k matke vráti.Kat mu oči zaväzuje,modlí sa mních čierny,tíško hlestí šepot jeho,sťa vetrík večerný:„Neuvoď nás v pokušenie,lež zbav nás od zlého,amen.“ Vtom dokola všetkozfarbí krv sťatého;šarha hlavou mu zatočí,zbehlosť ukazuje,ale sudca slová hubysťatého počuje:„Čo Boh dá, ty neber, pokýmhviezdy nepokynú;vo vine netresci ľudí,ale v ľuďoch vinu.“Huba dovravela; škraneešte zklepotaly,ale ústa sudcu tohoviac sa neusmialy.V Bratislave 1845.Večný Žid(Zlomok.)Hore strmým vŕškom pred mnoho rokamikráčal Syn človeka s krížom Spasiteľa,a ustatý zastal pred Žida dverami —od smädu zomdlela sila jeho tela.„Človeče, smiluj sa, daj mi kvapku vody:viď, že div nezhyniem od smädu, nehody.“„Tajdi, burič ľudu, tajdi, kráľ židovský,v mojej svätej chyži pre teba niet vody.Keď si kráľ — nuž vydaj rozkaz si kráľovský,by ťa ochránili od smädu, nehody“,odvetil Žid starý, Židia sa rehtali,a Ježiša bledé pery zašeptaly:„Jak ja teraz túžim vody za kvapôčkou,ktorou si ty nechcel moje pery zvlažiť,tak ty túžiť budeš s bolesťou najväčšouza pokojom hrobu — ty budeš večne žiť“,povedal a kráčal s krížom dial pomaly —Ahasver obledol, Židia sa rehtali.— — —Na brehoch Gangesa, cez zelené stráne,proti temnej noci kráča človek starý,a vždy kráča ďalej, nikdy nezastane,a predsa nikdy pot netečie mu s tvári;zamerí si drlé kroky proti nocia slzu utiera zo zapadlých očí.Preletí kolísku ľudstva rýchlym krokom,od jedného pólu k druhému sa šinie,a zas navráti sa k Eufrata tokom,k cedrom Libanona žalostne sa vinie;na vŕšku zastane, k ňadrám siahne ruka,hviezdičky myslely, že mu srdce puká.A keď sa mu pery rečou rozknísaly,hviezdičky verily, že sa modlí k Bohu,ale pery jeho číslami rátaly,duša radovala s’ čistému osohu.Pritom jazyk jeho divné slová reční,zo slov reči jeho Žid sa javí večný.Vrelými homoky vstred púšti Saharyproti žhavým vetrom s bradou ovesenouzasa ďalej kráča jeden človek starý,čo nezatúži za oazou zelenou.Pri neznaných tokoch Nigery a Nílapyskami hýbajúc neustajne žbríľa.Nad vlnami Misisipa, Amazona,tam po novosveta stepách divých, pustých,starec zasa diaľnu svoju cestu konáa sa pustí do hôr širokých a hustých,s ľadom oboch pólov starec je ten známy,i s Quitom i s vrúcou úžinou Panamy.Brehami Dunaja, brehom Volgy mutnejčlovek s ovesenou bradou dial putuje,nikdy nesperlí s’mu pot na tvári smutneja pery na veky zľahka pohybuje;shrbený, vychradlý, s tvárou rozoranouk ľútosti pohýňa citlivých občanov.Nie len tok Dunaja, ale všetky rieky,nie len pády Níla, ale všetky vody,nie len Libanonom, ale celé svety,a po všetkých mestách divný starec chodí.A všade len ráta, všade jednak reční,zo slov reči jeho Žid sa javí večný.Divný starec; bo on vody nepíjava,ani chleba nejie. — A z čohože žije?Mozole on ľudu nesvojho jedávaa pot on národov nežidovských pije.Shrbený, vychradlý, po svete putuje,na ľud biedu kydá, a svet ho ľutuje.— — —Emancipovať, vraj, načim raz pútnika,všetky práva dať mu občana voľného,taký hlas k národom Evropy preniká,požiadavka to vraj času terajšieho.Avšak keď ten národ bez mäsa, bez kosti,rovným byti nechce ostatným národom,keď vo svojej pýche, v svojej nadutostiseba len obzvláštnym drží nebies plodom,za nečisté keď má všetko okrem seba,opovrhujúc vždy nesvojské národy:ako bratsky deliť s ním krajíček chleba,spoločnými zrobiť požitky svobody?Daromné to kriky! Kto chce voľnosť zlatú,najprv sám nech zvrhne otroctva reťazi;kto požívať túži pravdu Boha svätú,sám nech strasie najprv lže a klamu vazy.Až keďtosa stane, rovnosť možnou bude,keď Hebrej sám v sebe uvoľní človeka,keď večný Žid kliatby — —V Bratislave 1845.Smelý mladý pán„Prievozník, prevez ma na beckovskú stranu,dostaneš odmenu veľkú, nevídanú.“Tak mladý pán volá, vietor slová schytá,do speneného ich metajúc koryta.„Mladý pán môj, my si radi zarobíme,lež teraz pokúšať Boha sa bojíme.Povodeň len včera važinu zalialaa teraz víchrica vlny rozknísala.“„No, len ma prevezte ta na druhú stranu,veď vám dám odmenu veľkú, nevídanú.Nuže, odbíjajte — hľa, už vás aj prosím,bo dnes na poludnie v Beckove byť musím.Musí: je veľký pán, to viete i sami.“„I nu, poďme teda; nech je Pánboh s nami.“Odbili už člnok, pritiahli k úboči,a smelý mladý pán veselo doň skočí.Je to čln dlhoký, úzunký, vysoký,a vietor je veľký a Váh je široký.Oba prievozníci klobúky s hláv sňali,tíško sa modlili a sa prežehnali.Čo vidiac mladý pán, zaraz smelosť ztratil,už by sa bol radšej i do Mesta vrátil;avšak už od brehu člnok odrazilia tak veslovali, čo sily stačily.No víchor bol veľký a Váh bol široký —s Bohom, mladý pánko, šuhaj sivo-oký!A chlapi veslujú, čo im sila stačí,no čln voda berie, a smelý pán kľačí.Kľačí na člnočku, úzkostlive vzdychá:pery sa mu hýbu, var’ sa modlí zticha.Na beckovskej strane prievoz odpočívaa šuhaj sa na Váh rozbúrený díva.Ide dial a ďalej, na Váh pokukáva,poktorúc ho vidí, vždy si povzdycháva.No keď mladé očká Váhu nevidely,razom prestal vzdychať, a bol opäť smelý.V Novom Meste 1845.Duch a prírodaKrásna deva z okna hľadí,milého vyzerá,čaká teskno, čaká dlho,čaká do večera.Na večer jej milý prišielcelý zamyslený.„Ver’ si ty, môj premilený,ver’ s’ ty pre mňa neni.Ty rád blúdevaš po nociach,nevieš sám, čo hľadáš;moja láska čo si žiada,milý, ty nebadáš.Keď si myslím, že si pri mne,ďaleko s’ odo mňa;verže mi, môj premilený,ver, že nie si pre mňa.“A keď mesiačik zasvietil,milý ju odišiel,túži, hľadá, lež sa nevie,čo si hľadať išiel.A ráno zas milá hľadíz okna na frajera,premilého zas vyzerá —či toho, čo včera?A keď zlaté slnce vyšlonad tichou dolinou,prišiel šuhaj spievajúcik milej, s rozmarínou.„Nie si ty ten môj včerajšíšuhaj zamyslený,v tvojej duši nepokoja,ni svíjania neni.Takého ja milého chcem,jak ty, duša moja!Tvoj duch tichý, krása mojaľúbosťou sa spoja.“Junák bystrý objal milú,milú večne mladú,teraz im božie osudyruku v ruku kladú.Šuhaj v svej milej ožíval,ona v ňom ožila,a životu miláčkovmuzáklad položila.Bože daj, by blahé dni imvečnej lásky svitly,by na jejich strome láskyumenia rozkvitly.V Senici 1845.Môj spevNie od vás, Múzy, ja prosím vnadypre neličné junstva svojho spevy,nech nenadchnú ich Helikonady,ni šumné Hippokrény výlevy;ja keď Vesny mladej slávim zjavya keď zdumám Slávy nad márami,ja keď svojej spievam krásu devy,nech nelietam Pegaza krielami,lež jej krásou vznesený nad svetami.„Nespievaj!“ hlas mi osudný vraví,a ja predsa siaham za struninou.Lež čo spievať? činy mladej Slávy?Ach, junný rod môj nemá hrdinov,nežil on ešte, nemá on činov.A keď zduní harfa rozžialená,ledva zbudiac spiacich Slávy synov,žiaľom iba hlbším mi zastená,strelami bleskov jasných ovenčená.Nespievať, keď ľud Tatier spevavývo človeku zabúda človeka?Nespievať, keď od stoliet rod Slávyreťaze ducho-rabstva nezvlieka?Ba spievať dovoľ, Bože, sťa riekapo búrke, v ktorej sa strela zjasá,sťa skala keď rúca sa predveká,nech spev môj z pŕs junných vyvíňa sa.A dušami bratov nech pozatriasa!Nespievať, keď krásna Nitry dcéraoka zenitom na mňa pozrela?Nespievať, keď jak hviezda zvečerai mne láskou duša rozhorela?Ba spievať dovoľ, Bože, sťa bielakeď na tichej Nitre hlestí pena,nech šumí spev môj, sláviac anjela;sťa mesiacom rieka ožiarená —láskou nech spev môj bôľne si zastená!V Skalici 1845.Víla NitryPieseň jednu, pieseň svätú, VílaNitry, vdýchni ty do strún milého,pieseň jednu, čo by nadzemskéhozápalu mocou, vchodu voľnéhodostala k srdcu a — k Tebe, moja!Ja spieval už, lež hlasu jemnéhonemá tvoj milý jak pieseň tvoja,nuže pieseň jednu, ty Víla moja!Vzdychá vietor nad vlnami Nitrymutnej, bo rod slovenský tie časy,čo vlastnou jeho vinou odkvitly,silou ducha vymôcť nehľadá si.Ach, lež prečo v otroctve sa plazí?Či snáď verí, že z božej milostihrdza mu zožerie kov reťazí?Hej, zožerie hrdza, lež len kostia špik národa, spiaceho v mladosti!Nitra, čo smútiš? Čo tak bolestnýmzastenávaš v riečišti hlesotom?Dosiaľ želieš nad kňazom povestnýma nad sboreným Tatier životom?No, len plač, a vĺn svojich glgotomvyplač raz už lepšie z výšin doby;ty ich vymodlíš, a potom… potomvyrúť vlny na dietky porobya uveď ich v slávu, abo zas… v hroby.V Nitre 1845.ŽiadosťPekná, krásna si ty, Mína moja,ako mesiac nad Tatrami bľadý,zahalený mraku do závoja,na sivé keď s výšky grúne hľadí.Ňadrá tvoje sťa dva vodopády,čo dol letia so skalín trávnatých,duniac, sťa spev sirén večne mladý.Mína moja, na tých ňadrách, na týchdovoľ snívať v citoch lásky svätých!Snívať?… Nie — nežiadam snov blažiacich,lež mi ohňa vdýchni z nich svätého,čo by sa mi vlial do žíl variacich,do krvi a života celého.A tým ohňom, Bože, za mojehodaj mi zahorieť národa spasu,a tým ohňom svätým budiacehozo smrti spania udeľ mi hlasu,abych ním odklial tatranskych hôr masu.V Modre 1845.Milá mojaKrásna si ty, Javorina sivá,keď nad tebou zavisnú mrákavy,končiar tvoj zrosený sa hor’ dívas tichou bolesťou v nebies výšavy —tíško trpiac hrom blyskov ťarchavý.Aj milá moja, keď lós ošinieneprajný života jej prístavy,nereptáva, v zúfalstve nehynie,s tichou sa slzou k mojim ňadrám vinie.Utešená s’, Nitra, rieka mutná,keď v tichom šume vĺn nad časamižiaľne nariekaš, sťa mati smutnánad mrtvými plačúca dietkami,ktoré padly Nitry pod múrami.Aj milá moja, jak vlny tvoje,vzdychá, keď rozhorí sa túžbami,a túžby a žiale, to obojev šumiace vleje zticha piesne svoje.Milá si ty, Javorina naša,keď sa t’ zrána žiar slnca usmieva,šumný tichý vetrík keď zanáša(úbočia čo ti zelené previeva)štebot vtáčka, čo si v kríku spieva.Aj milá moja, jak zelenavékeď lístky šepocú tvojho dreva,k úsmechu otvára pery hravéa veselosťou hľadia zraky plavé.Velebná si, rieka, svoje spevykeď šumiace, víchrom rozpenená,v brehoborné popremieňaš hnevy,keď ti víchor vo hroboch vĺn stená,hrozná si ty, rieka rozvlnená!Aj milá moja, jak tvoje stony,velebná je hnevom rozhorlená,a jak smeť každú vyhodia ony:nezblížia sa k Míne klebetníkov shony.Na Myjave 1845.Zjavy božstvaKňazom Nila sa v Izi zjavilatvárnosť božstva, v ohni Zerdušovi,v Olympe sa Grékom zobrazila,v Jupitera bleskoch Rimanovi;svitá zas jedným zo sôch Canovy,abo z Rafaela krás predmetov,iným zasa sťa Korsikánovizo smelých mohutnej slávy letov:len mne z oka Míny hľadiacich svetov.V Bratislave 1845.ZmenaRád som hľadel na slnka západy,pozdných mrakov na barvy dúhisté,rád som videl sivé hôr výhľady,rád počul, jak šumia toky čisté;a rád driapal som, sa na skalistéhrady, v nichžto vanú rozpomienkyv tichých vetroch cez škáry neisté,acítilsom v tichu večerienky:no city moje boly bez myšlienky.Rád myslel som o slohoch jazykov,o národoch žijúcich svetami,rád do jejich zanoril sa zvykov,rád myslel som nad ľudstva dejami,a nad časo-ducha pokrokami,čo tak neskoro tvár zanovitúvyjasniť prichodí nad Tatrami,a myslel som od mrku do svitu:no myšlienky moje boly bez citu.Avšak osud kynul. Vietor tichýzavial nad tokom Nitro-Moravy,a rozpeniac vĺn sivé kalichy,penu ich bielu vietor ihravýzaniesol pod múry Bratislavy.Na vlnách Dunaja sa pohýňačlnok z bielej peny, bez zástavy,na ľavej strane k brehu pripínaa z neho vystúpi: krás dcéra — Mína.I zastane nad Dunaja tokoma túžobne sa vôkol obzerá,ja v zraky jej svojím pozriem okom,ako keď prvá hviezda z večeraz temných výšin hľadí do jazera.Túžbou sa ona bôľnou usmiala,sivé jej oko slasťou zamiera,dvojná ňadier vlna sa zdýmalaa bielu mi ruku Mína podala.Počuj, večerienko bledo-zlatá,čo tak krásne svietiš nad horami,počuj, ty hodina noci svätá:cit nový môjmi búri ňadrami.Počuj, ty rieka, s svojimi vlnami,čujte, nebies ľúbiaci cherubim:i ja rozhorel lásky citami —v nich oslávim sa, abo zahubím,počuj ma, Bože: ja ľúbim, ja ľúbim.No, hľa, láska je vraj slepá; spevyvečné scholastikov tak mudrujú;a to možné, jestli v krásach devyvädnúcu len krásu obdivujú.Jestli ľúbiac devu, k nej sa majúako husi k plným zbožia snopom;ňadrá moje, odvtedy čo znajúlásky cit, nehľadia slepým okom,ale Heršelovým už teleskopom.Rád hľadím ja na slnka západy,na pozdných mrakov barvy dúhisté,rád vidím ja sivých hôr výhľady,rád načúvam šumieť toky čisté;rád driapem sa na hrady skalisté,v nichžto slávy vanú rozpomienkyv tichých vetroch cez škáry neisté:acítimpri tichu večerienky,a city moje nie sú bez myšlienky.Rád myslievam o slohoch jazykov,o národoch žijúcich svetami,rád do jejich zanorím sa zvykov,rád myslím nad ľudstva dejinami,rád nad časo-ducha pokrokami,ktorý tak pozde tvár zanovitúvyjasniť prichodí nad Tatrami;myslím často od mrku do svitu,a myšlienky tie nie sú už bez citu.V Bratislave 1845.Nebeská láskaZlatorohý mesiac zorničku zaľúbila šepmo jej svoju večnú lásku sľúbil.A slnko za zorou šepot počúvalo,hneď sa medzi milých, hneď sa rozohnalo.Nepoprialo milým šťastia, nepoprialo,bo svetlom horúcim svety rozohrialo.A na večer mesiac vzdychá za zornicou,jak holub za sivou plače holubicou.Tiekly mu slzičky, zmenené v iskričky,slzy mesiačkove sú zlaté hviezdičky.Slnko ich zbudilo, slnko to už tuší,preto ich každý deň plameň slnka suší.A dennica jasná keď slniečko zhliadne,od bôľnej spomienky na celý deň zbľadne.V Bratislave 1845.Slečne Anne(Do pamätníka.)Milá s’, panna,… sviežosť tvári Tvojejsťa keď púčok ruže rozvíňa sa;no milšia mi sviežosť duše Tvojej,keď v láske národa rozkochá sa.Vnadná s’, deva,… žiara zraku Tvojhosťa blysk dvúch hviezd v noci tmavej;no peknejšia vnada srdca Tvojho,dostupného rodoláske pravej.Krásna s’, panna, i keď sa rozsmútiš,slzou bôľa zmočiac oko čierne;no krásnejšia, keď nad rabstvom roduzaželie Ti srdce slávoverné.S Bohom, deva! Miluj vlasť a národ,miluj vždy tak, jak miluješ teraz;v láske tejto nájdeš blaha zárod,v láske tejto stretneme sa neraz.V Sobotišti 1845.SpokojnosťHora, hora, tichá hora!Tichá duša moja,ticho tvoje, city mojedovedna sa spoja.V tvojom tichu city svojespokojne ukryjem,plyňte, leťte okamženia,nech vás viac zažijem.V Prietrži 1845.NepokojDuša, vrav, za čím túžiš stajne,čo vo všetkých hľadáš zjavoch sveta?Či zo zeme chceš mať nebodajnékraje, do nichž duch tvoj si zalieta?Ach, duša, raj je pustá klebeta,vo svete tom blaha, pokoja niet;až keď súdny deň svety rozmetáa nový dá nebies plameňom let:snáď potom rozkvitne pokoja svet.V Bratislave 1845.Nepokoj IIKolíše sa čln na jazere sinoma búrlivá vlna tam ho metie,neni karmánu, neni vesla pri ňom,ni vetridlá nie sú rozostreté.Ach, tak ja tiež v tom rozvlnenom svete,v divých vlnách ako člnok plyniem,neraz myslím, kam, vlny, ma nesiete,život či nájdem tam, či zahyniem.Plynie dosiaľ čln prostred šumnej peny,podáva ho vlna vlne hravej;zavial tichý vetrík, ten premeníosud malej loďky zatúlanej.Ten ju voháňa do choboti teraz,našla malá loďka už pokoja —vetrík zaveje, oj, zaveje neraz,kým svoj prístav nájde duša moja.V Bratislave 28. mája 1845.SlovenčinaSlovenčina moja, krásné ty zvuky máš,Slovenstvo vzbudzuješ, život mu dáš!Slovenčina moja, dcéra Tatier tichá,za tvojimi hlasmi Kriváň vzdychá!Slovenčina moja, reč zápalu plná,krásné tvoje zvuky ňadrá zvlnia!Slovenčina moja je život i viera:s ňou len Slovák žije aj umiera!*A kto ju miluje, nech žije, nech žije,kto sa jej odrieka, sám seba zabije!Slovenským hlasom privykať sa učte,slovenské piesne, svetami zahučte!V Hlbokom 25. júla 1845.Na životSmrť je život mladý, keď on ohňa nemá,v otroctvo svoboda bez života padá,reč je bez zápalu a bez ohňa nemá,darmo v nej ľudský duch živé slovo hľadá.Život s ohňom mladým večný život stvorí,zápal osvobodí z reťazí otroka,za rečou zápalnou milion zahorí,v živom slove vidí večného proroka.Život, život drahý, bystré tvoje letysboria a vystavia svety nado svety!*Nuže von, črviaci, v knihách zanorení,hurá, von sa z kníh už, von sa do života!Nuže von, rodáci, v chyžiach zotročení,von, vy, na prsiach čo omdlievate ženských,von, ak máte ešte v sebe síl mládenských:hurá, von sa z chyžiek, von sa do života!*Tisíce krajanov mŕtvy život majú,tisíce na vašu pomoc len čakajú,no keď vodcom zápal chybí,bez ohňa keď stoja,keď si svoje brániť práva,keď sa smrti boja:beda vtedy krajne, ľudu,so životom psota,miesto svobody mať budúživot bez života.*Hoj, hore sa, čo si driemal,pretriže si oči,nech ti myseľ od životačinného nebočí!Hor sa, hor, čo ste mlčali,ako v kliatbe večnej,rozviažte si už jazykyraz k reči skutočnej.Hor sa, čo ste zaháľalibez činov v samote,sprobujte raz sily svojev žijúcom živote.Hor sa, čo ste hodovali,už raz otriezvitea so zápalom mládenskýmživý život žite!*Chlebár žaluje na sveta zlosti,načo by vraj on sial nepokoje,keď sa ohlási a zúrivostiho vetrík ovanie, tu vo svojeskrýva sa kúty a skladá zbroje.Iba duch smelý smelo si lieta,cez búrok sa prerúti závoje,z bleskov, ktoré naň mece zlosť sveta,večných si slávy vencov naspletá.To, hľa, život môže, to zápal a vôľa,keď sa do síl ona mládenských preleje,svety nové stvára, kde pustota bola,duchom svojím riadi človečenstva deje.Život, život drahý, bystré tvoje lety,sboria a vystavia svety nado svety!*Ľud sa nezná, a nezná život jeho,človek je, vraj, tôňa, život jeho sen,bledá, vraj, z hviezd zlatých padla iskra len,čo dať mu nemôž’ bytu skutočného.Áno, človek bez ducha, srdca len tieň,a sen je život mladý bez umu a citu,kto krem pokoja iných nehľadá vien,kto si v bruchu nosí hlavu zašitú:tomu život nie je sen, lež noc bez svitu.No kto duchu žije, hriechu sa chráni,kto z tohto života večný život tvorí,ten ako Kristus zrúti pekla bránya kľúčami pekiel nebo si otvorí.A letiac, púť mliečnu na dvoje rozborí,a päsťou ctnosti v barisko zem zrúti,keď sa naň žiara slnka rozvíchorí,z rúk jeho lúče žeravé vykrútia po večnej bude letieť duchov púti.Život, život drahý, bystré tvoje letysboria a vystavia svety nado svety!*Živý mŕtvym život dali,živé činy večne žijú,živé reči tak sa v skalyako v srdcia ľudské vryjú.Živý život život dáva,živé večne žijú hlasy,živý čin po smrti vstávaz hrobu — živá viera spasí.V Bratislave 14. októbra 1845.JarmilaŠuhaj dumný, mladý dievča v srdci nosí,no darmo dievčinu o lásku on prosí;šuhaj žiale spieva, z hlbín duše vzdychá,v jeho mutnom oku slza neusychá.Hynie mladosť jeho, ako ten prvý máj,keď mraky zaclonia kvetnatý tichý háj.Láskou opútaný, sťa väzeň v žalári,umrel. Hľaď, už kladú šuhajka na máry.Onemely piesne, umĺkly na veky,sťa keď ľady stiahnu šumot bystrej rieky.A šum spevu svojho, spevu láskavého,obetoval spevec Jarmile cudzieho.Sláva zaplakala; a či i Jarmila?Ach, ona zo spevov krámy založila.V Bratislave 7. novembra 1845.Posledný spevecStoja hory, stoja, i vrchy skalnaté,stoja sveta grúne ľudstvu sväto-sväté.Na jeden vždy končiar slnko zvlášte svieti,a s vrchu čin ducha k svetlu svetov letí.Ale dokiaľ svetlo?… Kým Boh nepokynie,bo s jeho kynutím žiara svetov hynie;zhynie pre vrch jeden a na druhý svieti,a tu zas čin ducha k svetlu svetov letí.Tak už nižším vrchom slniečko svietilo,lež tie vyššie vrchy ešte nežiarilo;na ktoré svietilo, tie sa už vyžily,iba hmlivé majú k životu dosť sily.*A slnce zas klesá, slniečko zapadá,tu svietiť nebude, bo svet nový hľadá;život s ním tiež vymrie, so svetlom odletí,pamiatka zostane a mesiac zasvieti.„Mesiačik tichučký, svieťže poľahúčky,bo je cesta dlhá a život krátučký!“A mesiačik vyjde, a slnce zachodí,ešte jeden pohľad na starý vrch hodí;a keď zachádzalo za hory vysoké,ticho zaujalo svety hôr široké.*Na najvyššom vrchu slávny človek stojí,tuším slnku spievať na rozlučnú strojí.Tvár má ako mesiac, keď deň svitá biely,oči jeho ako klesajúce strely,vietor nočný chladný vo vlasoch mu vzdycháa na zbledlom líci slza mu usychá.I pozrie ta dolu s vrchu vysokého,pozrie na doliny sveta širokého:„Tam som sa vyšinul, kam som žiadal neraz,tu som nad svetami — ale kamže teraz?Či ešte dial letieť ta do výšok hmlivých,a či vryť sa do čriev hory tej strašlivých?Či sa k hviezdam dvíhať, ako slnce z rána?Či sa do bytov vtrieť najvyššieho Pána?“Zamyslí sa. Oko horí, srdce vzdychá,a na bledom líci slza mu usychá.A pozrie ta dolu s vrchu vysokého,pozrie na doliny sveta hlbokého:„Ľud môj, ľud môj drahý! Slnce ti zapadlo,čo kvitlo, odkvitlo a teraz uvädlo;čo teraz uvädlo, to viac nerozkvitne,už ti to slniečko božie viac nesvitne.Iba mesiac bledý, ten ti svietiť bude,no svet činy ducha tvojho nezabude.Kebych vedel činy tvojho ducha spojiť,tým bych hľadel dušu ubolenú kojiť.Hej, spojím ich, spojím, obetujem vlasti,spojím ako prsty svoje v jednej pästi.“Povedal a spojil činy svojho ľudu,ktoré sťa duch boží večne živé budú;a pero, sťa kľúče, oddal víťazovi,[4]on svet nemý zavrel, už nastáva nový.Ešte raz dotkne sa svej harfy slziacej,ešte raz zaspieva, by nespieval viacej:„Dobrú noc, dobrú noc, ľud môj dávnoveký,dobre spi, sladko sni, i budúce veky!Zapadlo ti slnko, viacej ti nesvitne,iba keď večný deň raz svetu rozkvitne.“Slza slovo dusí,duch sa Nemca striasol,a spevec posledný,jak hviezda v rozední,hasol — — zhasol.V Bratislave 22. marca 1846. (Deň smrti Goetheho r. 1832.)Moc láskyLoďou bez vetra na tichom moriľudské žitie sa bez lásky stáva,sťa tá nezajde v diaľné priestory,tak život bez lásky nelietava.No ako keď vetrík pofukávado vetridiel, režúcich vĺn bitia,sveta oceány loď prepláva:tak i city lásky ľudské žitiaku mohutným slávy letom schytia.V Bratislave 1846.ŽiaľJavorina, ty hora zelená —farbou pokrytá hravej nádeje,k tebe letí duša rozžialená,keď sa jej tu dľa vôle nedeje.Sťa keď vetrík tvoj tichý zavejea v úbočinách ti rosnatých vzdychá:tak i mne pre sklamané nádeje,ako tebe, Javorina tichá,slza v mutnom oku neusychá.Nitra milá, Nitra rozpenená,hlestiaca šumom nádeje spevov,k tebe letí v dumách ponorenáduša, priateľka nebeských zjävov.Sťa keď do tvojich vdýchne výlevovvečne slziacich vetrina tichá,a zplače hlasom sirény spevov:tak i mne za čímsi srdce vzdychá,ako vlny tvoje, žiaľ môj nevysychá.V Nitre 1846.Žiaľ IIKde je radosť, potecha kde?V predošlosti niet radosti,národ hlivel v nečinnosti,svoj si chváliac starý svet,driemal vo snách od stoliet,a syn smúti, žalmy spieva,radosti že nikde niet.Kde je úfnosť, nádeja kde?V prítomnosti niet úfnosti,národ žije v nesvornosti,zanedbáva žitia kvet,nepúšťa sa v bystrý let,a syn smúti, žalmy spieva,nádeje že nikde niet.V Skalici 13. júla 1846.Najkrajšia pieseňNa Trenčíne ticho; bo pán neodvislý,pán slávny, je smutný — Matúš dumá, myslí.Čože trápi pána? hja, to nikto nevie;láska asnáď? či vlasti osudy levé?A hneď oko ťažkým omdlieva mu žiaľom,hneď sa ziskrí, ako blysky nad prívalom.„Hejsa, spevci traja, sem sa ko mne majte,pána rozveseľte, pánovi spievajte!A kto mi najkrajšiu z vás zaspieva pieseň,boháčom ho spravím ešte v túto jeseň.“A spevci s harfami pred Matúša stalia jeden za druhým menivo spievali.Spevec prvý:Láska, láska, dcéra neba,čože by bol svet bez teba?To by bol svet bez dievčiny,jak záhrada bez kvetiny.Dievča, dievča, dievča sem —dievčatká ja milujem!V láske človek zapomínana to, čo ho tu omína;v láske radosti bývajú,v nej sa duše roztápäjú.Dievča, dievča, dievča sem —dievčatká ja milujem!Spevec druhý:Víno, víno, dieťa neba,čože by bol svet bez teba?To by bol svet bez rieviny,čo šuhajček bez dievčiny.Vína, vína, vína sem —vínko ja obľubujem!V víne človek zapomínavšetko, čo ho tu omína;v ňom radosti prebývajú,v ňom sa duše roztápäjú.Vína, vína, vína sem —ja len vínko milujem!Spevec tretí:Rod môj drahý, syn ty neba —čo by bola vlasť bez teba?A bez vrelej lásky k vlastizlé by domov kryly strasti:vlasť svoju a rodnú zema v nej rod svoj milujem.Láska k vlasti povytínato, čo rod môj tu omína;v citoch tých radosti vlajú,v nich sa duše roztápäjú —vlasť moja a rodná zem,tebe sa obetujem!Zatíchli speváci. Pán Váhu tretiemuspevcovi veľkú prisúdil odmenu.No spevec odvetí: „Bohatstva nehľadám,len v háji nad Váhom žiť v pokoji žiadam.Z lístia, nie zo zlata si ja vence vijem,v blahom miere duše piesňam svojim žijem.A keď mraky stanú nad vlasť milovanú:vyvolaj ma z hája, nech tiež umriem za ňu.“Diví sa pán slávny a na spevca hľadí —teraz čosi myslí, čo nikdy nemyslel;ešte spevca medzi háje vyprevadí,a v zámok sa vrátiac, hlbšie sa zamyslel.V Bratislave 9. septembra 1846.HarfaŽiješ-li, Mína? žiješ, vlasť moja?Vlasť a Mína, ako vy žijete?Či nad vami jak nado mnou stojazimné mrákavy po krásnom lete?Ty, Mína moja, keď na tom svetez krás tvojich viacej neostalo by,len hŕstočka prachu, popri kvetehrobovej ružičky — ach, v tie dobyžiaľné spevy bych vylial v ich hroby!Ale ty, vlasť moja, ty žiť musíš,tebe otvára sa skutkov brána,ty slasť svetoživota zakúsiš,hoj, ty žiť máš — tá je vôľa Pána!Dvíhať sa máš ako slnce z rána,kvitnúť máš kvetom slávy, pokoja,bo — ach, kebys’ ty, vlasť milovaná,padla snáď vinou bratského rozbroja:v rumy bych sa ť vryl, vlasť moja, vlasť moja!Počuj, Mína, keby duša tvojazaletela v tamtie kraje tôní,keby, sprostiac sa krásy závoja,let duší nastúpila pokonný,za večnosti sa skryjúc opony,a mňa bys’ samého ostavila:žiale prelial bych v bolestné tóny,z krás by sa tvojich harfa složila,a v harfe znovu Mína by ožila.Z tých ramien bych složil drevá dvoje,z ňadier dno, odrážajúce hlasy,na klinky bych prsty zmenil tvoje,na zvučné struny belavé vlasy,namiesto rezby tvých očí krásy;a harfou tou zavznely by spevy,čo by zapadlé odklialy časy,a harfy tej duniace výlevyživot by vrátily milej mi devy.S harfou bych ja tou chodil po svete,a spieval bych lásky svojej žiale,ktorú los v jarnom ošinul kvete;a harfou tou od Volgy ku Sálezobúdzal by som city zaspalé,a od vĺn Baltu k Adrie stonom,piesňou smyl bych hriechy zastaralé,a velebným harfy barytonomzmŕtvychvstania hlasy vychytil bych zvonom.V Belehrade 1846.Slovenka v cudzineSvieť, mesiačku zlatý, na hrob mej mamičky,povedz jej, že tečú dcére jej slzičky.Tečú slzy, tečú, ale v cudzom kraju,ach, a potešenia pre mňa tu nemajú.Ako tomu kvietku na skale tam sivej,tak mne v cudzom kraji, viac mŕtvej než živej,viac mŕtvej než živej v cudzine klamlivej.Ako kvet na skale nevie, kam sa skláňať,keď búrlica počne lístočky mu ráňať:tak ja v cudzom svete, medzi cudzím ľudom,neviem kam sa ukryť smutným pred osudom.Iba mesiačkovi žiaľ v cudzine spievam,a bolesťou večnou a túžbou omdlievam,ja túžbou omdlievam, v cudzine umieram.V Pešti 20. septembra 1846.SlovoNa počiatku bolo slovo —jak svätý Ján hovoril —u Boha to slovo bolo,ním on svety otvoril.I na konci bude slovo,veľumy tak hovoria;ale ktoríže tým slovomzas tie svety zatvoria?Deje svetov.V Pešti 1846.Rod a miláRod a milá — láska to spojená,duch je to a duša môjho žitia,a tá láska, v jeden cit sovrená,búri v ňadrách sťa vôd vlnobitia.Tu i tu vlny tie ma zachytia,v najvyšší ma duchov vyšinúc byt,a čo mi vtedy prsia pocítia,to mrakom zeme dáva nebies svit,nadzemský je to ľudských ňadier cit.Mína, ty kochanka duše mojej,ty si vonný môjho života kvet,ráno mi svitá len v kráse tvojej,citov si ty mojich nezmerný svet.Ty daj mysliam duše nadzemský let,nech ony slasti rajov pocítia,tvej duše oko na púti im svieť,keď sa k letom milosti vychytia,Mína moja, hviezda môjho žitia!Rod môj, ty kochanok duše mojej,ty ovocný môjho života kvet,deň mi svitá v budúcnosti tvojej,myšlienok s’ ty mojich nezmerný svet.Ty daj mysliam duše nadzemský let,nech ony city duchov pocítia,tvej slávy hviezda na púti im svieť,keď sa k letom činnosti vychytia,drahý národ môj, slnce môjho žitia!V Pešti 1846.Orech a lipaPri mocnom orechu mladá lipka stála;keď vetry fučaly, orech sa nepohnul,a lipka sa malá voždy len knísala,najmenší ju vetrík v ktorý chcel bok ohnul.Pán orech ju vysmial, chichotal sa veľa;lipka len mlčala, posmešky trpela.Naraz, búrka prišla, vetry zaskučaly,a zkade zaduly, všetko porúcaly.Teraz v tú sa stranu divé vetry ženú,kde orech-pán lipku vysmieval zelenú.No lipka sa opäť pred víchrom len zohla,keď tá búrka orech s koreňom vytrhla.V Pešti 1846.Vtáčkova smrťČo to za hrmot v klietke zelenej?Vtáčika snáď kočka honí?Len dnes ho chytil vo vystavenejsklopči šuhaj pri zátoni.Ah, vtáčika tam nehoní mačka,pazúry doň nezatína,ani ho decko teraz nemadžgá,lež žiaľom vtáčik zdochýňa.I vystiera si nožičky drobnéa žltý pyštek otvorí,sťa by volal na časy svobodné,sťa lúčil by sa od hory.Nie len na časy tie si spomína,nelúči sa len od lesov,lež tuším i vtáčnika preklína,čo ho do väzenia vniesol.A hľaď, ako zaťal pyštek malýv prsia, čo ich bolesť duje,jak mu všetky pierka povstávaly,jak nôžkami zalamuje.A krýdelká zdvihne a zas spustí,hneď žiaľné oči roztvorí,hneď mu ich fáteľ zakryje hustý,keď sa v prsiach bôľ rozhorí.Pri ňom vo válovci jesto veľazrna, semenca, vodičky,všakových maškrtôk hŕba celá,i cukru kus nemaličký.Lež vtáčik teraz o to nestojí,nač mu zrno, cukor, voda?Jeho nič už teraz neukojí,len smrť alebo svoboda.No svobody nikto mu nevracia,preto sa hruď bôľom zduje,pestré krýdelká dvíha, obraciaa nôžkami zalamuje.A mutné očičky hneď roztvorí,hneď ich zľahka zavrie bôľom,nevidí lesov, nevidí hory,ni jarček, čo tečie poľom.A hľaď, teraz jak sa hodil, zdvihol,jak si vystrel kŕčovitechvostik a krýdla, a okom mihol,zatnúc nôžky zanovite.Ešte raz zdul sa, hodil, pyšťokyotvoril a s bôľnym stonomzduly sa napokon ešte boky.Vydýchol — a bolo po ňom.V Príbelciach 1846.Pavúk a včelyJeden pavúk starý kamsi sa zatúlaa nenazdaj vojde k včeličkám do úla;a keď v úle videl tie krásné poriadky,tie priečinky rovné a v nich medík sladký,tú pilnosť večitú, svornosti plat veľký,veľmi sa zadiví a pýta sa včelky:„Povedz mi, včelička, prečo z vás ni jednaosve nepracuje, lež všetky dovedna.My síc’ tiež pradieme, lež nie pre druhého,každý život shŕňa do domku vlastného;my sa zabíjame, pôtkami kazíme,vojna u nás trvá jak v lete, tak v zime.“A včelička na to: „Hja, môj milý bratku,veď my tuná máme kraľujúcu matku.“V Modre 1845.RozpomienkaČi vieš, Mína, keď sme sa lúčili,vrhla s’ kameň do tichého plesa,vlny sa nad ním sovrúc spenily,v trasavé sa meniac vôd kolesá;a kolo rastie a rastúc klesá,a keď najďalšia jeho širina:vtedy slabne, vtedy pominie sa.I lásky našej krásna vidinav osudnej diaľke pomaly vyhýňa.V Príbelciach 1847.NapoleonidovciOn umrel, a umrel vo väzení,v zemi cudzej, od vlasti vzdialenej,on umrel šarhami utrápený,na sihoti divej, opustenej.A keď s mysľou na rod, vlasť vzdialenúklesal, keď hodina smrti sa blížila:nik mu neľúbal ruku studenú.Ni choť, ni dcéra mu oči nestlačila.On, ktorý vlasti žil, mrúc, v nej nedokonal,nie v lone národa, zaňž slávne bojoval.On umrel — — a roky pominuly,slávy jeho kriela krajmi svetašíro, ďaleko sa rozšinuly,v povesti čo nesmrteľnej lieta;áno, v šírom svete človeka niet,čo neznal by činy veľkého mocnára:a predsa — ó, hanba, bojácny sveta nevďačná vlasť víťazného cisárazákon spravily hanobný, dľa ktoréhopo vyhnanstve žiť musí rodina jeho! —A spýtate sa, čo on urobil,že z krajiny vyhnali mu rodinu?Či zákony občianske zhanobil?Či snáď vlastnú zapredal krajinu?Či bol zradca a či hriešnik dáky? —Ach, hej, hriešnik bol on; bo v očiach tyranovhriešnik je najväčší človek taký,čo svätý smer vierouky a zákonovžiada; hriešné sú žiernikom také plody,od nichž zničen býva bojovník svobody. —A on za svobodu Europydvihnul šabľu v pästi mu zvoniacu!On osvietil stemnené pochopyľudo-práva; on pánov strašiacumešťanom dal Francie ústavu!On úzkej vlasti svej rozšíril hranice,nie krajny, lež sveta si zástavuniesol v boj Marenga, Jeny, Austerlice,zo sveta chcel telo sliať, z Galie hlavu,sebe vzal triumfy, národu dal slávu.To on urobil, to činy jeho!A rodina vo vyhnanstve žije,vysúdená od ľudu vlastného —a brat, čo mu srdce za rod bije,ktorý v polovici žitia prvejchcel za Franciu umrieť, v druhej polovicichce vo Francii mrieť: kmeť ten do tej,čo brat oslávil, vkročiť nesmie hranici.Počuj, Francúzsko, príduť ešte hodiny,že v prachu ľúbať budeš purpur tej rodiny!V Príbelciach 14. júna 1847.VečernáVej, vetierku, vej, večerný,ofúkaj mi žiale moje;ty môj priateľ, ty môj verný,vlož na ne balzamy svoje.Balzam tvoj, ach, ten zahojí,ten bolesti srdca ruší,vánok tvoj tichučký spojívzdychy dvoch túžiacich duší.Svieť, mesiačku, svieť, tichučký,vy, hviezdičky, pomáhajte,túžby moje poľahúčkyvy aspoň vypočúvajte.Život môj je túžba samá,bez nich duša mi umieraa duch letí za túžbama,v nich mu nádeja je viera.Keby nebo bola knihaa litery tie hviezdičky,ešte nevypíše nikdalety túžiacej dušičky.Hoj, dolinka, dolinôčka,úzke mi úbočie tvoje,ľahké sú mi krýdeločká,ďaleké sú lety moje.Nad Lysicou, nad vysokou,húska sa tam kolembala,nad dolinkou úzkobokoutúžobne si zagágala:hoj, dolinka, dolinôčka,úzke mi obočia tvoje,ľahké sú mi krýdeločká,ďaleké sú lety moje.Jak tej húske na dolinke,tak mne v mojej chyži malej:ztratila sa húska v diaľke,ach, len ja nemôžem ďalej.Keby nebo bola knihaa litery tie hviezdičky,ešte nevypíše nikdálety túžiacej dušičky.V Príbelciach 21. júna 1847.Jánošík s milouČo to za jedľa tam na skale v tôni?A čo to pri jedli za osika?A panoha jedle k osike sa kloní,k vysokej čo jedlici privyká.Oj, nie je to jedľa, nie je to osika,milú to objíma ruka Jánošíka.Víchor stromy kláti, stromy sa knísajú,a rúčky milencov, tie sa objímajú;hlávky jejich láskou dovedna sa klonia,a v diaľnej dedine na podvečer zvonia.On:Čuj, čuj, ako hviždia víchre v borovine!Či nie strach, nie hrúza milej mi dievčine?Ona:Nech, milý, nech skučia v borovine víchre,však v tvojich objemoch dievčina nesychre;a trebas i šarkan grúne poprelieta,keď ma ty objímaš, neľakám sa sveta.On:Odíď, milá, odíď: strašné mám tušenia —blíži sa krutá smrť, smrť to bez spasenia;a nepokoj hrozný šeptavo mi vraví,že ma šarhy ruka zo žitia vypraví.Odíď milá… večne opusť nešťastného,odíď, z objemu sa vyviň posledného!Ona:Ach, milý, nevravže, s tebou som ja žila,ty si mňa a ja som teba oblažila;s tebou som ja žila, s tebou i umieram,na zdrnelé kosti seba povystieram.On:Seba? — Ver’, pravda je! Za mnou sas’ pustila,jak za orlom divým orlica nad bralá,do môjho života celkom si sa vžila,v odvažných si letoch vždy so mnou lietala.Či vieš, keď som ja z hôr vyšiel krásno-divých,keď sme sa poznali: zľakla si sa lotra,zľakla si sa skutkov zlosyna strašlivých,a dievka nešťastná — zaľúbilas’ lotra!Ona:Nie lotra, nie lotra, lež chlapca bystrého,priateľa života, života voľného.Ruku svoju, milý, v krvi si nemáčal,za peniaze s’ ľuďom krky nevytáčal.Kde bolo, tam si bral, kde nebolo, dával,chudobe, žobrote vďačne pomáhaval.Milý môj, počuj ma, vráť sa do dediny,v svätom kostole sa staň mužom dievčiny.On:Hoj, čo je mne, žitie bez hory a skaly?Čo mne život taký vo večnej porobe?Mysli mi k svobode už poprivykaly,mám-li tam s tými žiť, to už radšej v hrobe.Lež tys’, milá moja, ľud svoj zanechala,a rodina tvoja, tá ťa oplakala.Miesto domku svojho z listia máš tu šopu,miesto chrámu Boha: vysoké skaliny.Namiesto priateľov: divých zverov kopu,a miesto priateliek: divoké zeliny.Nuž povedz mi, milá, nešťastná dievčina:čo ťa viaže k lotrom, čo k srdcu zlosyna?Ona:K srdcu srdce viaže, láska ide z neba!Ach, nie som nešťastná, dobre mi je s tebou;ja ni u rodiny nechcem byť bez teba,divno tam byť musí, kde by si ty nebou.Tu mám miesto chyže: širokú prírodu,miesto večnej služby: bezkrajnú svobodu,miesto svätej knihy: nebo s hviezdičkami,miesto mäkkých perín: skalu machovitú,miesto svätých spevov: spev vtáctva nad nami,čo tiež Boha chváli do mrku od svitu.Mám tu, milý, všetko, čo mi je len treba,a mne nič netreba, keď mám, milý, teba!On:Lež koniec je tomu, strašné mám tušenia,blíži sa krutá smrť, smrť to bez spasenia.Hej, dosiaľ čo som mal, to som mal pre teba;ale smrť: odpusti — tú zdržím pre seba.Ja sa vrátim medzi svoje nočné skaly,a ty k milým svojim, čo ťa oplakali.Pánboh ti daj šťastia, zabudni zbojníka,ak môžeš zapomnieť: zabuď Jánošíka.On ťa miesto ruky objíme povrazom,na jeho krku si šibenicu najdeša zatratíš telo, ba i dušu razom,jak on šarhy rukou hanoblive zajdeš.S Bohom že ostávaj, vidíme sa sotva,bo ak v nebi budeš, ach, tam nieto lotra!Utiekol. A milá na zem klesla chladnú,jak keď s bledej ruže lístočky opadnú;a keď o tri týždne milého vešali,zrútilo sa dievča do Váhu so skaly.Miesto svätých spevov: víchre zaskučaly,miesto smutných zvonov: hory zahučaly,miesto truhly, plachty: mutná Váhu pena,miesto plaču sestár: vlna rieky stena.*Čo to za šuhaja tam na skale v tôni?A čože to pri ňom za bôžika?A rameno jeho k dievčine sa kloní,k smelému čo chlapcovi privyká.Oj, nie je to dievča v rukách Jánošíka,jedľa to tam stojí a pri nej osika.Víchor stromy kláti, stromy sa knísajú,dvúch stromov panohy sa tam objímajú;vrchovce zelené dovedna sa kloniaa v diaľnej dedine na podvečer zvonia.V Príbelciach 21. júla 1847.VzdychnutieBože, jenž si tiež k obrazu svojmustvoril národ náš holubičí:výslychu popraj i ľudu Svojmu,keď pomoc prosiac volá, kričí.Veľký si, Pane, v Svojej milosti,no mocný i Svojmi trestami;v rabstve Slovák tisíc liet žalostí,Otče náš, smiluj sa nad nami!Od tisíc liet tlačia ľud Tvoj vernýťažké väzy hroznej poroby,od pravekov socia vrah ten čiernyľud náš do duchovnej choroby.No nezhynul on z Tvojej milosti,lež krváca tisíc ranami:popraj nám, Pane, popraj voľnosti,Otče náš, smiluj sa nad nami!V Príbelciach 20. augusta 1847.Hrabov(Národná povesť.)Vo slávnom hrade Hraboveu zemäna Hrabovskéhobolo veľké hodovanie,a boly veľké kvasy.Veľa pánov a zemänovokolo stola sedelo,čo červené pili víno,a muzika oblokamizatriasala vysokými. —Na prestole vyšívanomzasadol si pán Hrabovský,vedľa neho sedí smutnáBožena, choť ukradená.A manžel pozdvihol hlasu,vraviac k pánom zemänom:„Hejsa, páni a zemäni,na zdravie mi pripíjajte,a mojej choti Božene!“ —A tuná povstali razom,razom páni a zemäni,a na zdravie pripíjaliBožene a Hrabovskému:„Nech Boh živí Hrabovského,zemäna najbohatšieho,a jeho krásnu Boženu,v krajine celej najpeknejšiu!“A keď pohármi štrngali,poháre sa rozpukaly,rozpukaly Hrabovskémua jeho žene Božene,a víno červené tieklo,na zemi sa v krv zmenilo.A krv na zemi volala:„Beda Hrabovskému, beda!“ —Všetci páni a zemäniako ohromení stáli,a ruky ich s poháramina obruse poklesaly.Od obeda všetci vstali,všetci páni aj zemäni,a rozišli sa mrzutí,rozišli na štyri strany. —A než prvšie ráno svitlo,tam, kde Hrabov stál velebný,stály múry zarastenéa pri bráne drak veliký,a pod hradom je pivnica,v pivnici hlboká studňa,a v tej studni oko morsképreširoké, prehlboké.V oku morskom škarupina,v škarupine sklená izba,v tej izbe šije Božena,dosiaľ čaká vykúpenia.V Kremnici 30. októbra 1847.SpravedlivosťZnám ja pannu — pred domom sedáva,bo ju z chyže ľudia vyhnali,v dome pre ňu miesta nemali,ach, a nik jej, bydla nik nedáva.Oči šatkou zaviazané máva,zlaté do rúk vážky jej dali —veľký v jednej funt, v druhej malývietor nočný sem-tam kolembáva.Ona nepije a nejedáva,a trpí jak syn osiralý,čo nemá tu len zlostnú macochu.Ona nežaluje, nevzdycháva,bo si ľudia uši zapchali,lež od bôľu — zmenila sa v sochu.Ohavné je, čo sarobí, svet zkazený!Ctnosť vyhnaná preto,že chrám pravdy svätýv bahno je srazený,spravedlivosti nieto!Ukrivdená dušažiaľne postonáva,a Ctibor ohavnýskvostné hody dáva.Ľud je opustený —on v stave mizernomuž práva nehľadá.Načo by ho hľadal?Veď v pánovi čiernomnajde si len hada.Ľud je navyknutýuž k večnej porobe,on pomoci nemáv studenom len hrobe.Keď kto žiada, čo jejeho, a keď prosípravdu kolenačky —darmo ju ten hľadá,ak sebou nenosípreplnené vačky.Kým právo nečujezlatého cveng pľachu,dotiaľ žalujúcimsvojho nedá dachu.Nuž ty, spravedlivosť,kde si sa podela?Z domu ťa vyhnali —trebas nepočula,trebas nevidela,predsa sa ťa báli.Lebo duša čiernapred slncom keď stojí,keď sa nazad obzrie,svej sa tône bojí.Ach, ty, spravedlivosťnie si ty tá stará! —lež ty podloženáv domy nám maškara.Nebojíš sa Pána?Keď sa ty nebojíš,nech sa tí ľakajú,čo si krvou ľuduv pohároch brinkajú.Nech sa tí ľakajú,čo pravdu vyziabluzrútili do blata,čo neslúžia pravde,ale tomu diabluza omrvu zlata.Nechže sa ľakajú,bo tá panna tichá,z domu vysotená,stonavo si vzdychá.Nad Dunajom zámoka v zámku Pán slavný,berlu drží v rukách,on zná, čo tu stváraCtiborec ohavný,vie o ľudu mukách.A okom sa s trónurozžialeným díva,on pravdu zastáva —a socha ožíva.V Kremnici 31. decembra 1847.Pozor, Slováci!Pozor, Slováci, blíži sa nový deň,bo mrákavy Tatier už sa tratia!Hor’ sa, zavŕšme otroctva dlhý sen,deň slávy nám svitá, drahí bratia.Kto teraz ešte ďalej snívať žiada,ten z rodu Slávy zradne už odpadá.Pozor, Slováci, zbrane sa lapajme,nabime pušky a brúsme kosy!Hor’ sa do šíku, brat k bratovi staňme,sem k nám, Slováka meno kto nosí.Kto teraz ešte ďalej hlivieť žiada,ten z rodu Slávy zradne už odpadá.Pozor, Slováci, hurá, ku zástave:nech zvonia šable, nech brinčia kosy;nech slávsky prápor vedie nás ku sláve,nech krv vrahov slávske polia zrosí!Kto teraz ešte ďalej trpieť žiada,ten z rodu Slávy zradne už odpadá.V Kremnici 1848.SlováciSlováci, Slováci, národ holubičí,celý svet ľúbite, a vám nik nežičí!A vám nik nežičí, každý vás sužuje —Bože môj, ktože sa nad vami smiluje?Slováci, Slováci, národ utrýznený,v nešťastí vám páru na tom svete neni.Na tom svete neni; zmoril vás ťažký sen:no Boh dá, že svitne aj vám slovenský deň!Slováci, Slováci, národ bohabojný,kynoží aj vieru vrah váš nepokojný.Vrah váš nepokojný pravdu božiu kazí:no nezúfaj, rod môj, veď ona zvíťazí!V Kremnici 12. januára 1848.SpievajmeČo si trudiť máme mysle,prečo tváre robiť kyslé?Krátky život je, krátky čas;dosť skoro príde smútok zas;nuže do piesne sa, bratia,nech sa žiale vše potratia!Čo sa o ďalej báť máme,tým či niečo vystaráme?Kým si mladý, nestaraj sa,bo starosti život kazia.Hojže, do piesne sa, bratia,nech sa starosti potratia!Čo sa pred zlým triasti ľudom?Čo nariekať nad osudom?Tatár smelých zbiť nemôžea osudy duch premôže.Hurá! do piesne sa, bratia,nech sa slabé mysle tratia!V Kremnici 9. februára 1848.Povesť svobodyOsud kynul — zatriasly sa trúny,reťazi brinčia, národy vstaly;zatmelá žiara mnohej koruny,sťa slnca blesk keď búrka zahalí.A hrom bije, jeden dom zapáli —o chvíľu horí dedina celá:tak i národy, čo dlho spaly,povesť keď svobody doletela,chcejú mať voľnosti veľa — priveľa.V Kremnici 29. marca 1848.Sen láskySen mal som krásny, láska to moja,milá ma doň krásou učučkala,vlasy belavé miesto závoja,ňadrá miesto podušky mi stlala.a piesne milosti keď spievala,prsia citami lásky zovrely,ruka s rukou pevne sa objala,ústa ku milej ústam primrely,a svety pod nami nízke mizely.Sen to bol krásny, avšak pominul,v ňadrách Míny už láska vymrela,cit milosti v nich každý vyhynul,sťa padlého v prsiach ctnosť anjela.A láska, čo sa ledva roztlela,dajúc rajského dušiam pokoja,jak sen zmizla, večne onemela.Dve duše už rozorvané stoja —Ach, sen mal som krásny, láska to moja!V Kremnici 12. apríla 1848.Ku mneKončiar Tatry bystro k nebu hľadí,keď mu búrky po níž hlavy zúra,keď ho oviňuje oblak tmavo-bľadýsťa hlavu mnícha rímska tonzúra.I ty, šuhaj Slávy, keď zabúriavôkol teba kriky nepriateľov,keď sa t’ blesky nad hlavou rozkúria,s tvárou v nebesá pozri veseloua pohrdni sberbou sveta celou.V Kremnici 24. septembra 1848.K harfe mojejPoď sem, harfa, prachu zo starého,nech vložím prsty nové na struny;nie city srdca skrvavenéhospievať budeme pri blesku luny —o sláve zbrani skvelej koruny,vprostred streľby a bubnov šromotu,nech mi ohlas strún tvojich zaduní,vernosť Tatier a Tisy slepotuospievaj pri diel víťazných durkotu.A spievaj, harfa, i voľnosť svätú,svobodu ľudstva, svobodu sveta,ale smyselne svetom tým pojatú,sťa keď sa ihrá s bibliou dieťa.Zmizla voľnosť, po svobode veta!Bo ľud nečul nebeský hlas Pána —on si myslí, keď sťa Ikar lieta,pre seba že zlatých hviezd naráňa,o ktorých začul v hradbách Vatikána.Pri Prešporku 31. októbra 1848.Ku svobode 1848(V čas zničenia urbáru.)Svoboda, ty cherub nebies svätý,oj, vitaj nám v hmlivách biednej zemi,žes’ raz došla putá stroskotati,ktoré nosil ľud náš zotročený!Svätý duch tvoj v ctnosti nech premenípokolenie hriechov nešerednô,nech upomne na pôvod vznešenýa na slová Krista ľudstvo biedno,ktorý vraví: „Ja a Otec môj sme jedno!“(O pol roka pozdejšie.)Človek zabudnúc na pôvod boží,i poslednú iskru v sebe zdusí,vášňam žijúc, vlastné hriechy množí,zhynúť časne i večne on musí.Svoboda! riekni, načože tu si,načos’ k ľudskému došla plemenu?Či sa ti biedny človek nehnusí,ktorý chápať nezná voľnosť vznešenú,hanbu robiac sebe i tvojmu menu?V Kremnici 1848.VyzvanieZastaňte, ľudia, dosť je svevoli,dosť dlhé boly bez práce hody:sem sa, bratia, sem ruku, ktokoli,v pravej chceš vstúpiť kolo svobody,nehľaď na Rím, na parížske módy,dokáž svetu, že znáš svobodu tiež,že nechceš z cudzej bohatnúť škody,že za voľnosť žiješ, za voľnosť mrieš,lež i vernosť k rodu zachovať vieš.V Pešti 5. januára 1849.Nový zákonDunaju mutný, bôľne šumiaci!Čo tak žialnym postenávaš tónom?Sťa by žľab tvoj smútkami slziacis Váhom sa lúčil, s Nitrou a Hronom.Nie pre to žiaľnym duním ja stonom:môj je Hron i Váh i Nitra bľadá —lež preto, že najnovším zákonomTisa do mňa viac vlny neskladá,lež do Tisy vraj starý Dunaj padá.V Pešti 1848.Prevraty a zvraty(Kedysi.)Ledva päťdesiat minulo rokov,búrné čo morá dejov zaspaly,zlámané čo reťazi otrokovľudstva vidinám nový let daly:a človek v obci svej zastaralýstredovekých práv shadzuje smeti,hrad samopanstva stoveký spáli,víta Orla, s Korziky čo letína rumoch starých nové stvárať svety.Sťa keď po búrke slnce zasvieti —a dažďa klopot bleskom zahluší,blažiacim teplom zahreje svety,bahien smrdutých blata vysuší:tak búrka tá velikánskej dušisborila staré práva, pomery,ona hreje, ona temnosť ruší,ona zničila bahno nevery,bo čas vážny mal veľké charaktery.(A teraz.)A teraz znovu svet ten sa búri,od západu zasa víchre dujú,sťa pred polstoletím nebo zúria strašlivé ho blesky križujú,lež čo daromné kriky vysnujú?Miesto hradu iba stolec horí…Miesto orlov sovy poletujú —kráľ sa jeden s poklonou pokoría Frankfurt Nemcom pleták nahovorí.Sťa keď po búrke hmla na zem sletí,hustou mrákavou svetlo zahluší,chladný preletuje víchor svätýa stúlený v hniezde slávik čuší:tak búrka táto neveľkých dušímalicherné sháňajúc zámery —nezahreje, temnotu nezruší,ona doplní bahno nevery,bo čas smutný mal malé charaktery.V Pešti 1848.Sláva nám!Tatier kto synom zostať chceš verným,bratskú podaj pravicu nám;päsť nad odrodilcom zatoč čiernym,vlastným putom kosti mu zlám.Záhuba im, a sláva nám!Oj, sláva Ugrie synom.Národ kto zastávať chceš slaviansky,zachovať vernosť povinnú:s nami na tábor rúť sa pohanský,odbojnú zdláviť družinu.Záhuba im, a sláva nám!Oj, sláva Slávie synom.V Trnave 24. februára 1849.Hor’ sa!Kto Tatier syn, pozdvihni z jarma hlavu,za práva rodu bojuj, pracuj a čiň!Okrádal dosiaľ Hunskyt matku Slávu;no hlási sa k svojmu už aj Tatry syn.Hurá, na vraha!Už odbila hodina;znie voľnosti hlas,prišiel i náš čas:hor’ sa, hor’ sa,ty slovenská rodina!Za národ svoj strýznený, Tatier synu,obetuj všetko, bojuj, pracuj a trp;vediac, že s tebou žijú, s tebou hynúrodní ti bratia: Horvat, Rusín aj Srb.Hurá, na vraha!Už odbila hodina;znie voľnosti hlas,prišiel i náš čas:hor’ sa, hor’ sa,verná Slávy družina!V Trnave 26. februára 1849.DobrovoľníckaJa som smelý dobrovoľník, veselo si žijem,dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.Poďte, chlapci, poďte so mnou dolu ku Komárnu:dostanete ostrú šabľu aj dievčinku švárnu.Ja som smelý dobrovoľník, veselo si žijem,dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.Neraz som si veru myslel, čo len z teba bude?Či len budeš knižky vláčiť a či čušať v búde?Napokon som šabľu chytil, bežal do táboru,doma nechal štvoro detí aj starú barboru.Ja som smelý dobrovoľník, veselo si žijem,dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.Včera len sme pod Komárnom v prudkom ohni stáli,na bubon k útoku bili a delá durkaly;a dneska už zas v tábore veselý deň máme;mäso v hrnci, víno v sude a šunky na slame.Ja som smelý dobrovoľník, veselo si žijem,dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.Pod Komárnom 14. apríla 1849.Do bojaHurá, do boja!Berte pušky, berte kosy,sedlajte vraných!Nech tatárska krv porosílúky, pole, brázdy, role.Poďmeže na nich! Hurá, hurá!Hurá, do boja!Neplač, milá, nenariekaj,že šabličku mám,ešte raz mi rúčku podaj,o rok, týždeň zasa prijdem,zas ťa pobozkám. Hurá, hurá!Hurá, do boja!Svoboda nás vlastná zovek pomste nad zradou,kým sa pluky buntošoveneroztratia, poďte, bratia,staňte do radov. Hurá, hurá!Hurá, do boja!Skokom napred, koník vraný,trúby zneje hlasa diel durkot rozihranýz bojotrmy, čo k nám hrmí,v bitvu zove nás. Hurá, hurá!V Martoši 20. apríla 1849.TušenieK odchodu junáci znak dali zpolnoci,Marinôčky sivé zaplakaly oči.Neplač, milá moja, nesmúť, netrápže sa,radšej k Pánu Bohu za mňa pomodli sa.Keď ma, milá, budeš čakať tam pri lese,vraný môj ma k tebe viacej nedonese;a keď budeš túžiť, vzdychať od žalosti,víchor ti priveje moje mladé kosti.Víchra sa vyspytuj, čo sa tam dol’ dialo,čo sa s tvojím milým na vojničke stalo.A on ti odpovie: Tam, kde Dunaj beží,tam tvoj premilený v čiernej zemi leží!V Áči 21. apríla 1849.LúčenieHory, hory, čierne hory,však nad vami smutno stojí!Mamička syna pohládza,do vojny ho vyprevádza;jednu ruku mu podávaa druhou ho požehnáva:Ach, synak môj premilený,kedyže mi prídeš z vojny?Mati moja premilená,nečakaj viac svojho syna;koník sa mi potknul vraný,tam ja budem pochovaný!Ach, synak môj premilený,len mi ešte prídi z vojny:bielu hlávku ti umyjem,vranka sama ti prikryjem.Vraného mi noc prikryje,hlávku moju dážď umyje,tŕň ma učeše pichľavýa víchor ma skučeraví!Pod Komárnom 24. apríla 1849.Umierajúci dobrovoľníkZavievaj, vetierku, po tej puste šírej,azda mi priveješ túžby mojej milej.A keď hor’ poletíš ta pod Javorinu,pozdravže tam pod ňou drahú mi rodinu.„Koníček môj vraný, od kráľa mi daný,už ma neponesieš, už som dorúbaný.“Koníček môj vraný bolestne si vzdychá,už ťa viac nevidím, dedinko má tichá.„Neumriem na slame, lež umriem na koni,keď s koňa poletím, šabľa mi zazvoní.Šabľa mi zazvoní, trúba zaspieva mi,jamu mi vykopú Slováci šabľami.“Na tichom mi hrobe jahody rásť budú,a vtáci doletia a zobať ich budú.Vtáci tí doletia z rodného mi krajua krásnu mi pieseň o ňom zaspievajú.“Pod Komárnom 1849.Rušaj!Rušaj, bratku, rušaj rezkona vraha svobody,do boja nech vstáva všeckoz ohyzdnej poroby.Krepko, rezko, vpred rušajme,priahať sa mu viac nedajme!Hor’ sa, bratia, za rod milý,zničme tých, čo nás kazili,hor’ sa, bratia, drahí, milí!Vstaňme, poďme: tu je čas!Svitol aj nám už deň slávya zmizla noc bludu;žiadon vrah už nezadlávinárodný cit v ľudu.Rezko, krepko, vpred rušajme,priahať sa už viac nedajme;hor’ sa, bratia, za rod milý,vrah nech padne odrodilý;hor’ sa, bratia drahí, milí,vstaňme, poďme: tu je čas!V Stupave 1849.Osvietenému Pánu Indrichovi Levartovskému(— svobodnému pánovi z Levartova, veliteľovi sboru slovenských dobrovoľníkov r.
1849.)Víchrami spenený Váh sa nadol valí,ťažké špliecha vlny z plytkého koryta,ako by ozorné rozrúcať chcel skaly —No, beda ti, Besná, beda ti, Margita![5]A obloha čierna, rozrytá bleskami,tuším sa smiešať chce s penou a vlnami.Pri sučianskom[6]moste sedmoro je pltí,[7]s nimi sa šuhajci pred búrkou ta skryli,víchor strašne s nimi sťa trieskami vrtí,hoci duplom každú húžvami pribili;a pltníci mladí hľadia so slzami,ako rozpenený mece Váh plťami.A s víchrom na koni pán jeden doletí,tu i tu ho bleskov osvecuje žiara,a vidiac sedmoro zpopod Tatier detí,k nim sa prívetivým hlasom prihovára:„Čože tu, pltníci, smútiaci stojíte,a prečo sa ďalej nadol neplavíte?Či snaď pred búrkou strach? Nebojte sa búrky!Vo víchrici, blesku sa len dobre plaví,keď svetom striasajú divých hromov durky,vtedy duši smelej kynie palma slávy;bo schytá bijúce do čela jej bleskya uvije veniec slávy z nich nebeský!“Oj, pane, mladí sme, búrky sa bojíme,bo sme k durkom hromu ešte nezvyknutí,po prvý raz nadol teraz sa plavíme,akože sa pustiť na Váh penou zdutý?A nás nestrašia tak ani vlny tieto,ako to, že pri nás faktora už nieto.„Faktora nemáte? No, nič sa nebojte,ja vám budem teraz vo víchri faktorom,iba pevne v búrkach pri vodcovi stojtea sa sprobujeme nie s Váhom, lež s morom.Nuže nech sa každý vesla svojho chytá,hej, vás vysmejeme, Besná i Margita!“A šuhajci bystro plte odviazali —na prvej pochytí faktor nový veslo —trebas víchre duly a hromy trieskaly,spokojne sa nadol sedem pltí nieslo.Na strednej zástava bystro nad vlnamivo víchrici vlaje so Slávy farbami.Plynú plte nadol, už ich Trenčín víta,do víchru a hromov zavinul si slová —Ej, už zastrája sa Besná i Margita,že sedmoro pltí vo vlnách pochová.Lež darmo sa ony na šuhajov stroja,veď majú faktora, búrky sa neboja.Za faktorom drahým pltníci veslujú,s vôľou pevnou idú i pomedzi skaly;trebas hromy bijú, trebas víchre dujú,i zpopod Margity šťastne vyplávali.Teraz nadol letia, jasno už na nebi —a spevom si mládež faktora velebí.Käruje sedmoro pltí do prístavu,faktor, čo ich viedol, od nich sa odberá,rozžialeným okom Slávy na zástavu,na šuhajov mladých bolestne pozerá:„S Bohom už, junáci, s Bohom sa tu majte,na vodcu svojeho sa rozpomínajte!“Ďalej vravieť srdca žiaľ mu nedovolí,len bolestne stíska ruky mu podané,a junáctvo slzí, bo lúčenie bolí,keď priateľské trhá sväzky zastarané.„Oj, ver nám, vodca náš, kým len žiť budeme,faktora slávneho my nezabudneme.On nás viedol verne cez búrky, víchrice,bránil proti zlostiam padnutých anjelov;do nás namerené hromov blýskavicepochytal a nimi krotil nepriateľov.Hej, kým státi bude Kriváň náš kráľovský,po Tatrách znieť bude meno:Levartovský.“V Bratislave 21. novembra 1849.Bitka pri ŽilineStála bitka, stála, za Štefana kráľa,stála pri Žiline, v slovenskej otčine.Stála bitka, stála, za Štefana kráľa,bili sa Slováci s pyšnými Poliaci.A Štefan kráľ v predku vedie svoje čaty,popri ňom zástava, na nej Ďuro svätý.Bystrého má koňa a britkú šabličku,Štefan ztratil šabľu, koník podkovičku.„Neboj sa, Štefane“, Slováci volajú,zastanú si kráľa, Poliakov rúbajú.Červená krv tiekla do Váhu bystrého,pri ňom ubil Slovák Poliaka pyšného.Všetko sa raduje, všetko plesá, spieva,uhorská zástava veselo povieva;len Štefan kráľ smúti, že ztratil šabličkua jeho koníček zlatú podkovičku.Nesmúť, Štefan kráľu, príde raz taký čas,že čo si utratil, to si uvidíš zas.Bude taká vojna, oj, aká nebola,zastanú si celé tri svety do poľa.Ja vtedy tretí raz na tom svete budem,s bieleho sa koňa na to dívať budem.Červená krv zfarbí Váh i Dunaj Biely,ako by ho listím ružovým zastreli.Červená krv tiecti bude potokami,milý, mocný Bože, smiluj sa nad nami.Koho postrieľajú a koho zabijú,kone podkovami ten tvoj meč vyryjú.Vyryjú šabličku, zlatú podkovičku,modli sa, Štefanko, za svoju dušičku.Od východu prídu tri rytierske šíky,čo budú mať v rukách herské korbáčiky.A keď sa objavia, zacengá im zvonec,a tej hroznej bitke razom bude konec.Budeme mať pokoj aj milú svoboduod Tatry ku Matre až po Bielu Vodu.Kto tomu uverí, ten dobre pochodí,čo by aj zahynul, on sa znovu zrodí;a kto neuverí, príde v večný plameň,pochválen Pán Kristus až na veky, ameň.[1849.][1]Kolumbus mal tri lode. — Znovuzrodenie Slovenska slovenčinou umožnili Štúr, Hurban a Hodža.[2]slovenské knieža Svätopluk, porazený pri Bratislave dňa 20. augusta 907[3]Ján Hollý[4]Pero, ktorým Goethe písal „Fausta“, daroval Mickiewiczovi.[5]„Besná“ a „Margita“, pre pltníkov nebezpečné skaly v hornom Trenčíne.[6]Sučany, mestečko v Turci[7]Dobrovoľnícky sbor mal spočiatku sedem stotín. | Pauliny-Toth_Basne.html.txt |
IVšeobecnú pozornosť obrátil na seba na prvom meštianskom mäsopustnom plese v Pešti mladý jurát[1]s peknou hnedou briadkou a nevelikými bajúzikmi. Nikto zaiste netancoval tak
ohnive a udatne ako ten príjemný fickoš.[2]A to ľudia vedia ceniť, zvlášť ženy. „Kto to?“ tázaly sa jedna druhej. „Jurát
Legenyei, Legenyi Károly,“[3]odvetila zvedavým Paulína Dínerová, dcéra zámožného kupca, ktorá sama vynikala
medzi tanečnicami a bola i pekná i vkusne oblečená a vyšperkovaná.Ju si vybral do páru Legenyi, keď prišel rad na mazúrku. Tento poľský tanec dopúšťa medzi
všetkými najväčšiu bravúru; a tú naši tanečníci ukázali. On víchril ako plesajúci Jánošík, ona
sotva zeme sa dotýkala ľahunkými nôžkami ako víla.„Bravo! Charmant!“[4]tlieskali im diváci.So sladkou radosťou hľadeli na to otec Díner, muž obtlstlý, rumenný v líci, a tetka, ktorá
pri poloosirelom dievčati zastupovala miesto matky. Sedeli vedľa seba pri stene na
vypchávanej, červenou látkou obtiahnutej lavici.„Bolže by to párik,“ poznamenala táto. „A majú sa radi. Vidz, ako sa usmievajú jedno na
druhé, ako vrele ju túli k sebe. Znali sa už predtým?“„Jurát,“ vetí otec, „býva často v sklepe. Zdá sa, že kupovanie slúžieva mu len za zámienku
a príležitosť prehovoriť s dievčaťom. Ale mne sa neľúbi jeho vtieravosť.“„Prečo?“„Hja!“ hodil otec rukou, „juráti, študenti a vojaci, vieš, čo hľadajú pri dievčatách.“„Ako príde,“ položila si tetka ruky do lona. „Nejedna meštianska dcéra už pošla na vidiek.
To by bolo predsa trochu inakšie šťastie než s tým zelinkárom Ferdinandom, tým kuchárom
nemocných. Pozri, aký tam stojí. Je zachmúrený ako černokňažník.“„Práve to ma znepokojuje,“ smrkol otec žltého tabaku zo zlatej tabačnice. „Jurát je panský
syn. Len zmúti dievčaťu hlavu a odpudí oddanca, ktorý sa pre ňu hodí.“Oddanec sa skutočne mračil medzi divákmi. Povedali mu, že k jeho oddanici, s ktorou mal
ísť ešte toho mäsopustu k oltáru, zachodí akýsi jurát. Keď teda videl na vlastné oči, ako
škeria zúbky jeden na druhého, k sebe sa túlia, tu i tam šepcú, to ho bodalo. Uzatváral z
toho, že alebo v jurátovi našiel nebezpečného soka, alebo jeho oddanica je osoba ľahkých
mravov.Bol srazený, dusil to však v sebe, premáhal sa, ba i tancoval hneď potom s Paulínou
nemecký vrtihlav.V čas polnočného odpočinku a občerstvenia pojme Legenyi svojho tovariša juráta Lajoša, za
ruku: „Požič mi, barátom, sto zlatých.“„A!“ pozrel tento na neho s úsmevom, „len sto? Ty taký plaťač! Na čo ti sto zlatých?“„Len mi ty požič,“ súril Legenyi. „Vynaložíme to s úžitkom.“„Pre teba,“ ukázal mu Lajoš figu. „Chceš počastovať Paulínu.“„A okázale,“ prisvedčil Legenyi, „ale každý zlatý prinesie nám stovku. Díner má peňazí ako
pliev. Ak uvidí, že sme boháči, teda požičia. Bude potom život. Rozumieš?“„Tys’ prehnaný figliar,“ vyňal Lajoš pugilár. „To moje droždie. Obráť ich, keď môžeš, na
víno.“„Na tokajčinu,“ mlsol Legenyi. „Len sa mi do ničoho nemiešaj,“ pohrozil a skryjúc
banknóty, odkvapil.Čoskoro odviedol za Lajošom do jedálne Paulínu, Dínera, tetku, i lekárnika Ferdinanda.„Ráčte si rozkázať,“ hovoril s úklonkami, „na moje účty, čo má hostinský najlepšie a
najdrahšie a čo kto ráči. Ja teraz budem vaším hostiteľom, vy mojimi vzácnymi hosťmi. Zvlášť
svoju drahú spolutanečnicu musím uctiť a posilniť,“ posadil Paulínu ľahunko na lenošku.
„Zaslúžila by, aby pre ňu zvláštna manna padla s neba. Ba možno, že skutočne táto veterná
postava len akúsi mannu požíva ako, vraj, poľné kobylky rosu. Či máte, panna, spoločnú stravu
s vílami?“Tak lichotil svojej kráske jurát, ale pozvaní zdráhali sa použiť jeho štedrosť. Keď si nič
nechceli rozkázať, rozkázal on, trojakú pečienku, dvojaké víno, červené budínske a šampanské,
cukrové veci, tortu, zapravovanú ovocinu, limonádu, zmrzlinu a podobné lakotinky.Medzi jedením a pitím rozprával o svojom majetku.„Hlavné sídlo našej starodávnej rodiny,“ hovoril, „je Legeň, dedina veliká a dobre
stavaná. Chceme jej vydobyť právo mesta, výročné trhy. Máme tam osemdesiat celých sedliakov,[5]všetko zámožní gazdovia, majú i po šesť volov jeden. Lebo chotár je nadmieru
úrodný a my radi dáme žiť i pracujúcemu na nás sedliakovi a chalupníkovi. Okrem Legene je ešte
dvadsať menších dedín. Vo všetkých býva vyše päťsto sedliakov. Celé panstvo spravuje jeden
direktor, osem úradníkov, dvadsať kasnárov.“[6]„A páni rodičia žijú ešte?“ vpadol mu do reči Díner.„Odumreli ma ešte v detstve,“ vzdychol jurát. „Stojím ešte doposiaľ pod poručníkom. Ten
sbiera pri kope klasy. Ale už ide čas, keď mu zazneje do uší: „Vydaj počet z vladárstva.““„Rozsiahlosti majetku bude odpovedať i počet statku,“ poznamenal ďalej Díner, krájajúc
srňaciu pečienku.„Prirodzená vec,“ prisvedčil jurát. „Ale počet udať neviem. Zaujímajú ma len ovce, čo je
teraz hlavným prameňom gazdovských dôchodkov. Tých je na stotisíc, všetky birky najtenšej vlny.[7]Máme tristo takých španielskych pepinierov,[8]čo jeden stojí tisíc dukátov. Chodia zaobalení do plátna, na paprčkách nosia
papučky.“„Papučky! Aj, to musí byť pekné!“ tlesla Paulína s detinskou radosťou do dlaní.„A žrebčínec tiež bude,“ ozvala sa tetka.„Nie veliký,“ mrdol Legenyi ústami, „päťsto kusov. Ale zato je vybraný. Chováme len
anglické a arabské plemeno. Toto mi tiež pôsobí radosť. Meškám rád medzi tými pyšnými
zvieratmi a rád si pohuliam na vetronohých behúňoch. Skrotím odrazu najdivšieho, keď sa mu raz
vymrštím na hnáty, a to bez sedla.“„A kaštieľ?!“ tázala sa Paulína. „Ten musí byť väčší ako tu v Pešti naše domy.“„Do šírky, pravda,“ zasmial sa ľúbezne Legenyi a vystrčil po pansky nohy, „ale nie do
výšky. Vy tu musíte hospodáriť s miestom, preto sa tisnete k nebu, driapete ako na veže,
chodíte jeden druhému po hlave. My máme priestoru dosť, preto staviame domy len o jednom
poschodí, ale rozkladáme ich naširoko. Náš kaštieľ je vystavaný na spôsob zámku. Na uhloch sú
štyri veže, vprostriedku štvorhranu tak široký dvor, že by sa tam mohol cvičiť celý pluk
vojakov. Vcelku je väčších, menších palôt a chýž, koľko v roku týždňov.“„Záhrada bude pri ňom veliká,“ ponúkla Paulína k ďalšiemu rozprávaniu.„Náš park?“ opravil ju Legenyi. „Ten obnáša vyše sto kablov.“[9]„Sto kablov?“ tlesla Paulína s detinským podivením do dlaní, hoci o tej miere nemala ani
predstavy.Legenyi hovoril ďalej: „Náš park je zriadený celkom po anglicky. Jedna vec by tam paničku
prekvapila,“ naklonil sa ľúbezne k nej, „eremitáža.[10]Pustovník kľačí pred krížom a modlí sa. Ústa mu idú ako živému. Náhle kto vstúpi,
pustovník vstane, ide mu v ústrety, pokloní sa, riekne: ,Pax tecum!‘[11]dá pobozkať ruženec a vráti sa zase na svoje miesto.“„To celý div!“ tlesla zase Paulína do dlaní uradovaná. Kochala sa v opise majetku tak, ako
čo by do jeho vládnutia vstúpiť mala. Vmyslela sa do toho stavu, ako by to bolo, keby ona
stala sa paňou takého majetku. A nie div. Mladý pán prehodil daktoré slová, ktoré ona síce za
plnú mincu nebrala, ale predsa jej uviazly v duši.Žiarlivý Ferdinand urážal sa i jej radosti a otázok, sedel zamyslený, hľadel nemo pred
seba, ani nejedol, ani nepil.Lajoš prisvedčoval s úsmevom na všetko, čo hovoril pajtáš Károly a pritom zapíjal často
husiu pečienku červeným budínskym.Keď prišlo na platenie, hoci všetko rozkazoval Legenyi, predsa kupec Díner chcel zaplatiť.„To by bolo,“ vyňal kupec pugilár, „aby ste si pre nás robili také nákladky!“„Daj mi Bože!“ smial sa Legenyi. „Čo je mne pár sto mizerných zlatých? Keby som chcel,
celú Pešť by som zakúpil.“Aby ukázal ako málo si váži peňazí, vytiahol banknótu na desať zlatých a zapálil si ňou
dymku, pravda len naoko, bo podstrčil iný papier.„Keďže tak, teda už len plaťte,“ zasmial sa tučný Díner a batolil sa so svojimi do
tanečnej dvorany.Po ich odchode vzal ho za ruku Lajoš: „Ty, pajtáš, predsa sa chceš dotisnúť k tomu
dievčaťu.“„Nie k dievčaťu,“ opravil jeho omyl Legenyi, „lež k Dínerovmu mešcu,“ a zaplatiac účty,
bežal i on za odchádzajúcimi.Pri jeho príchode kupec a tetka sedeli zase na červenej lavici pri stene, Paulína držala
sa za ruku s lekárnikom. Hotovili sa k štvorplesu.Jurát sa im postavil voči a pokloniac sa s ľúbezným úsmevom, riekol: „Prosím, slečna.“Uradované dievča, nemysliac mnoho, rieklo: „Odpusť teraz, Ferdinand,“ a vletelo jurátovi
do náručia.Párik sa postavil do kola, ale zapýrený Ferdinand pochytil svoj pinč a kvapil z dvorany.„Kam, Ferdinand?“ bežali za ním otec i tetka, ktorí videli, čo sa stalo.Lekárnik sa ani neohliadol, pošiel ako vyzauškovaný.Ale takým zostal i kupec.„Nepovedám,“ trepotal, smrkajúc mocne tabak, „že z toho nič dobrého nevykvitne? Pre šašky
ošemetného pánika stratí ošialené dievča počestného, spoľahlivého oddanca.“Náhle jurát postavil dievča s hlbokou poklonou na miesto, hneď odišla celá rodina domov.[1]Jurati(lat., prísažní) — boli pred r. 1848 v Uhorsku skončení
právnici, ktorí po odbavených skúškach ešte nemali verejný úrad a zaoberali sa zatiaľ
advokátskou praxou (mali približne úlohu neskorších advokátskych koncipientov).[2]Príjemný fickoš— švihák, parádnik[3]Legenyei Károly(maď.) — Karol Legenyei z Legene. Bol to
zemiansky predikát, ktorý pochádzal obyčajne od dediny, v ktorej sídlila príslušná rodina.
(Napr. Benický z Beníc, Rakovský z Rakova a pod.) Rozvetvené rodiny mávaly i po dve dediny
v predikáte (napr. už spomenutý Ľudovít Beniczky mal predikát „z Beníc a z Mičinej“).
Niektoré mestá (nie však slobodné kráľovské) sa tiež dostaly do predikátov, najmä u vyššej
šľachty (Esterházyovci mali napr. predikát „z Galanty“).[4]Charmant!(franc.) — príjemný, pôvabný[5]Máme tam osemdesiat celých sedliakov— totiž takých, ktorí majú
celé sedliacke sedenie. (Por. o tom vyššie: Pol úreku, poznámka k práci Dva dni v
Chujave.)[6]Dvadsať kasnárov— hospodárskych úradníkov, správcov[7]Všetky birky najtenšej vlny(maď.) — ovce s krátkou, kučeravou
vlnou[8]Tristo takých španielskych pepinierov— Slovo pochádza z franc.
pépiniere (škôlka na stromy) a vzťahuje sa na najhodnotnejšie plemenné zvieratá (v tomto
prípade baranov).[9]Ten obnáša vyše sto kablov— totiž meríc. Rozumie sa tým plocha,
ktorú možno obsiať zbožím zo sto meríc. Prešporská merica mala 62,498 litrov a peštianska
až 93,747 litrov.[10]Eremitáža— Toto franc. slovo (eremitage) značí pustovnícke
obydlie. Bývala to častá záhradná ozdoba v 18. storočí, pravda, len v parkoch
boháčov.[11]„Pax tecum“(lat.) — pokoj s tebou | Zaborsky_Jurat.html.txt |
OsobyJANO VLČIAK, starý kopaničiarMARA, jeho ženaANČA, susedaAGNEŠKA, ZUZKA, ĎURKO, jej deti osem-päť-trojročnéNEMLUVŇAKŇAZ, starýDej odohráva sa v marci od poludnia do večera.(Javisko predstavuje chudobnú, dopoly začadenú izbu u Vlčiaka. V úzadí naľavo
(divákom) dvere nad vysokým prahom. Napravo kozub, ohnisko, nad ním drevený dymník. Nado
dvermi na žrdiach haluze na sušenie. V úzadí naľavo v kúte sud s kapustou. Pri ľavej
stene posteľ z kresaníc, na nej belasé periny. Vpravo podľa steny lavica od samého
ohniska. Na lavici dva-tri čierne hrnce, misky, ďalej žarnovník, nad ním — viac do
popredia — okienko. Vpredu, v pravom kúte stôl, pod ním štiepanicami zakrytá jama na
zemiaky, nad ním lampa na drôte, začadená, bez klobúčka; svieti ako kahanček. Nad stolom
na stenách sväté obrázky. Adama a Evu, idúcich z raja, rozoznať. Dva stolčeky,
prekladané podľa potreby, i klátik na sedenie. Nad sudom na kline pod haluzím píla,
pílka, halena, klobúk Janov. Od postele dopredku, na lavici, Marine i Janove šaty,
kabáty, kožuchy, obrúsky, plátno, kapce, handry v úplnom neporiadku. Lúče slnca padajú
kolmo do okienka a osvecujú Jana.) | Tajovsky_Tma.html.txt |
1861 — 1870ObsahList 1. S. Hurban J. M. HurbanoviList 2. J. M. Hurban S. HurbanoviList 3. J. M. Hurban S. HurbanoviList 4. S. Hurban J. M. HurbanoviList 5. J. M. Hurban S. Hurbanovi, Vladovi HurbanoviList 6. J. M. Hurban S. Hurbanovi, V. HurbanoviList 7. S. Hurban J. M. HurbanoviList 8. S. Hurban J. M. HurbanoviList 9. S. Hurban Anne Hurbanovej a Samuelovi JurkovičoviList 10. S. Hurban Samuelovi JurkovičoviList 11. S. Hurban J. M. HurbanoviList 12. F. Zekely S. HurbanoviList 13. J. M. Hurban S. HurbanoviList 14. S. Hurban J. M. HurbanoviList 15. J. Hanuš S. HurbanoviList 16. S. Hurban J. M. HurbanoviList 17. S. Hurban J. M. HurbanoviList 18. S. Hurban J. M. HurbanoviList 19. J. M. Hurban S. HurbanoviList 20. Krahner S. HurbanoviList 21. S. Hurban J. M. HurbanoviList 22. S. Hurban J. M. HurbanoviList 23. S. Hurban J. M. HurbanoviList 24. S. Hurban J. M. HurbanoviList 25. S. Hurban J. M. HurbanoviList 26. S. Hurban J. M. HurbanoviList 1. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!Len tak napochytro. Bou som Ti síce pred dvoma týždňami písal, a pre istotu, či si
i list prijal, píšem Ti zas. Šaty mi vychádzajú — lebo som ešte u krajčíra nič nie
dlžen — čomu sa nečudujem. Obuvou som zaopatrený. Nohavice sa mi na takom mieste
rozdrali, kde ich i sama pani krajčírska dokonalosť — nespojí. Hornikov kabát tiež
idie ad inferos.[1]Ale dosť tej prózy.Tuná sme mali zle obstáť, mali nás alebo všetkých vyhodiť — abo prísno potrestať.Boh vie, čo si Ty myslíš, keď toto čítaš — či azda, že sme gymnázium podpálili?,
či potĺkli celiemu Tešínu okná?, či potrepali prof.?, či čím a bo[h] sám vie čo!?Oj nie.Už skoro ohluchli uši čo nie, onemeli ústa, a duch sa plazil v nízkosti denných
obratov, v jednom, od počiatku až doteraz nebolo počuť piesne slovanskej![2]A tak daktorým srdciam sa zažiadalo pretrhnúť jednotvárnu prózu, a vyšli na
slobodu oživenieho poľa — a pospievali pár národných piesní ako: „Hej, Slované“,
„Vyšlo slnko“, „Kde domov můj“, „Lecą liście z drzewa“ atď.A tu, čo sa z toho narobilo, že demonštrácie, že „Babel“, „Slavizmus“ atď.No ale sa im zastúpila cesta — a nie je z toho všetkieho — (nič). Ale už konec.
Bozkávam M. srdečneSom v TešíneSvet. Mil.Ešte raz! Alumnea sa nám na leto kazí, a hladu viac — chlieb sa nám premenieva — a
keď toho nie, tak čo máme. Ešte to ale ujde.Dňa 29. dubnaPozdravujú Ťa srdečne Jano Konár, Štúr, Lojko, Beňo Ruman[3]atď.(LAMS)List 2. J. M. Hurban S. HurbanoviMilý Svetuško môj!Príduc z Viedne, našiel som Tvoj lístok už doma jako odpoveď na môj list, Tebe
písaný z Viedne. Chcem Ti len pár slovy odpoviedať, abys’ v nekterých vecach snad
nepochybil.Knihy, které Ti pán profesor, aneb snad p. direktor dal, musíš si nechať a
poďakuvať sa za ne, jestli ich len zretedlno nemáš požičané; pakli si ale v
pochybnosti, opýtaj sa ho, či Ti ich daroval, či len požičal. Potom mi nepíšeš mená
tých p. p. profesorov, i tie mi oznám.Môj naslov písavaš chybne „Theologii Doctor“,[4]preto budúcne píš taktoSeiner Hochwürden
Herrn Herrn Dr. theol. J. M. Hurban
Ew. A. C. Pfarrer und Consenior
zu
zr. Szenitz HlubokaV inšom píšeš dobre, čo ma teší. Že chodíš do kostela, chválim Ťa za to; to ale
vedz, že právo nemá žiadon kňaz na svete kázať inšie Evanjelium jako to, Krista
Ježiša Pána našeho! Jestli tedy kto proti náukam Evanjelium, které nám Sv.
Katechizmus verně vykladá káže, ten podobne proklete činí, proto ale do chrámu
Božieho chodiť nesmieme zanedbávať, avšak on zloží z toho počet pred Synom Božím.
Keď Kristus Pán praví o ďáblovi, nepraví tam, že to byl človek zvodivý, ale ďábel,
nebo satan. A víc sluší veriti a poslúchati Boha jako ľudí.Ty máš Bibliu, Katechizmus a Kancionál, tam jedine pravda viery a cirkve našej
leží uschovaná.Jestli zbadáš někde pokušenie od viery pravej, poznač si Tvoju myšlienku do
denníčka, nahliadni o tom predmete, ktorý sa Ti pochybným nebo bludným bude zdát, do
Kancionála, Katechizmu, lebo Biblie svatej. V týchto knihách nájdeš dostatočné
poučenie. Nad to lepšieho Ti nikto nedá.Píšem Ti po slovensky. Ty mi len vždy píš po česky, aby si ze cvičenia nevypadnul,
ale na pravopis lepšie pozoruj: „horlý“ píšeš, 3. osobu od horlím-íš-í, píše sa len
s í; „každou neděly“ má byt i; „direktorovy“, komu? direktorovi, vieš jako chlapovi,
mužovi atď. Ostatne, toto sa mi zdajú viac chyby pera byť, ináč dosť dobre píšeš.
Čiarky ale často vynechávaš.Jestli teraz nebudeš do školy chodiť, nakladaj si sám úlohy nemecké, píš a
prepisuj a často sa s domácimi zhováraj, najmä ale dobre sa konjugácie naspamäť uč a
resolvuj si sady. Mnoho slov sa uč nemeckých naspamäť. Latinčinu a řečtinu
nezameškávaj. Latinské úlohy, kratušké totiž výpravky, opisy atď. si pre cvičenie
píš.Že Ti plávanie dobre ide, to je mi milé očuť, len sa usiluj, aby darmo si ani tam
neplatil, ale dobrý plavač z plavárne prešpurskej vyšiel. To Ti bude na pamiatku z
Prešporku, kde jako hovoríš, máš veľa nepriateľov; to ale nie sú Tvoji nepriatelia,
lež Tvojho národa. Ty sa usiluj, aby si časom moholcnosťou,vierou, učenosťou apevným rázomči
charakterom porážať týchto nepriateľov. Teraz sa len vo svojom srdci teš na ten čas,
keď budeš môcť hodne ozbrojený povstávať proti vrahom národa Tvojho. Dobre robíš, že
nedbáš nič na tých, čo Ti vravia „Tót“ lebo „Schlovak“. I na Krista Pána vykrikovala
luza jeruzalemská všelijako. Pozdravujú a bozkávajú Ťa mamuška, bratri i sestry
Tvoje. Vzorku ku forme listu si vezmi z tohoto. Služby vykonaj od nás u pani
Biermanskej a maj sa dobre.V Hlbokom dňa 11. júlia 1860Tvoj úprimný otec Dr. J. M. Hurban(LAMS)List 3. J. M. Hurban S. Hurbanovi[5]V Hlbokom dňa 21. mája 1861Milý náš Svetuško!Mám trochu pokojnej chvíle po sviatkoch, ktorú užívam k týmto pár riadkom. Z
listov Tvojich posledných na mamušku a Vladuša písaných pozorujem skliučenú myseľ
Tvoju. Mrzutosť to na všetek spôsob bola, i pre nás, i pre Teba; ale čože je už
robiť, malá chyba nedorozumením sä vätšou stáva s tým je trápnejšia, keď musí byť
dlhým dopisovaním vyrovnávaná. Už nech je ale konec. Tvoj milý básnik Sládkovič,[6]ktorého spisy Ťa čakajú doma, spieva v „Kĺzačke“„Sladko je lietať po hladkom ľade,
Sladko žiť v klzkých radosťach.
Ale nezabudni sa!
Múdry prelietne bezpečne všade,
Surový v hlave, netrebný v kosťach
Padne, raní sa.“Tak, vidíš syn môj, tak čaká na Teba kĺzačka života; čerstvo sa kĺzať na nej
môžeš, len sa nezabudni nikdy a kosti i všetko telo vycvič si mohutne. Boh nebeský
Ťa obdaril hlbokým živým citom, nepopúšťaj sa mu prílišne, ale otužuj činy, aby si
časom mohol poslúžiť stále a platne národu nášmu, zastanúc na postať a do šlapy
otca.To možno ale len ochotou z viery v Krista a lásky k národu dosiahnuť. Slovana
žiada svet i slavianstvo mať pravdy milovného a ochotou živého. Naši nepriatelia
môžu sa vyznačovať bujnosťou, lžou, nespravedlivosťou, my im to nesmieme závidieť;
príde čas, kde za to vezmú odplatu náležitú.Radím Ti, abys’ dákou nedôverou nenaplnil srdce svoje ohľadom dobrého priateľa
môjho a Tvojho pána dr. Kalinčáka;[7]preto navštevuj ho a voždy sa nezapomeň opýtať či? a kedy zas môžeš
prísť? A na kedy Ti dovolí prísť, ten termín maj v pamäti a prídi. To je spôsob
žiaka dobrého ku z/v/láštnemu priateľovi otca jeho.Boženka[8]ani nám už dávno nepísala. Ale ani my jej nestihneme písať. My sme boli
skoro všetci chorí. Po mamuške som ja zaľahol, Želmíra[9]ležala, Vladuš[10]— ako vieš — ešte kríva a to už od Jura! Konstantin[11]je zdravý a čiperný chlapček, Ľudmila[12]je už tiež dieťatko zábavné! Všetci sa tešíme na Tvoj príchod na
prázdniny.Svatomartinskí mešťania zvolávajú schôdzku národniu ke dni 6. júnia. Na tú sa
tešíme, lebo doteraz sme my, Slováci, ešte nič solidárne neučinili k vysloveniu
túžob a žiadostí nášho národa.Dá-li mi milostivý pán Boh zdravia, pôjdem i ja do Sv. Martina.[13]My sme tu prežili doteraz časy dosť tráplivé, o ktorých som Ti
nepísaval, nechajúc Ti pokoj potrebný k štúdiám, na ktorých mne ohlädom Teba
nekonečne veľa záleží.S tým už končím. Srdečne pozdravujem Gustava,[14]ktorý Ťa opatroval, ako aj druhých priateľov Tvojich mladých, ktorí Ti
pomáhajú k lepším známostiam a sladia horké snáď orechy trápneho štúdium. Proti
hladu na chutnú žemľu a sladkô mlieko prikladám Vám 1 zlatý; očuť napospol, že tam
máte akosi draho. No aj u nás nie je lepšie.Porúčam Ťa Bohu a Slovu Milosti jeho a somTvoj úprimný otec Hurban(LAMS)List 4. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!Posielam Ti moje svedectvo.[15]Som dosť spokojný, neviem, ako Ty budeš, len tá laatia[16]ma nemilo prekvapila. N/a/ dr. Sem.[17]to bude lepšie. Direktor[18]sa žení, dneska ho posledný raz ohlašovali, bere si akúsi veľmo bohatú
Hamburgčanku.Rád by ti dačo viac písau, ale mi môžeš veriť, neviem čo.Som v Strelcach 2. MärzSvetozár(LAMS)List 5. J. M. Hurban S. Hurbanovi, Vladovi HurbanoviV Hlbokom dňa 13. brezna 1862Chlapci moji milí!Vaše lístky a svedectvá sme prijali a potešili sme sa nad pokroky Vašimi. V ohľadu
prekážok, ktoré premáhať máte pri týchto počiatočných štúdiách, je to dosť dobre.
Verím v pomoc Božiu a vo Vašu pilnosť, že budete oba zrastať v dobrom. Pri Tvojom
svedectve, Svetozár, neviem pochopiť tie zanedbané 4 hodiny. To mi vysvetliť v
budúcom liste nezanedbaj, lebo tie 4 hodiny sú naveky stratenie a škoda jedrahéhočasu života.Nuž, a jakože tá maďarčina ide? Len už aj v tejto reči sa pilno cvičte, my,
Slováci, musíme veľa vedeť, ale nado všetko musíme my hľadeť svietiť sa vierou živou
v Krista pred Bohom a bezúhonným životom pred týmto svetom zlým a prevráteným.
Jestli máte kamarátov dákych nemravných, tých sa nepridŕžajte a posilňujte sa v
modlitbách proti zvodcom a utekajte od rečí špatných, ktoré porušujú srdce
mladíkovo.My sme zdraví, až na kašeľ, ktorý mňa trápi. Máme u nás pekné časy a tešíme sa
jaru. Deti chodia už, ako obyčajne v pôste, na vyučovanie.Literatúra slovenská sa jak-tak hýbe, ačkoli porád s velikými prekážkami jest nám
čo bojovať. Usilujte sa, chlapci moji, aby ste miesta naše voľakedy i na tomto poli
statočne zaujať mohli. My sa o to, aby Vás Pán Boh učinil nástrojami Milosti svojej
na poli svatom cirkve a Vy národu Vášmu sa stali užitočnými, každý deň na kolenách
modlíme. Nedá-li Vám to za jisté Boh, usilovanie všetko Vaše a útraty naše márne
budú. I Vy teda proste o to Spasiteľa nášho J. Krista.A s tým, keď Vás ochrane Najvyššieho porúčame, pozdravujeme a bozkávame Vás oboch.
Konstantín a Ľudmilka veľmi dobre rastú, rozviňajú sa dary Božie u nich a oni oba
robia nám veľmi mnohé radosti. I v jejich teda mene Vás pozdravujem a zostávamVáš úprimný otec dr. Hurban J. M.(LAMS)List 6. J. M. Hurban S. Hurbanovi, V. Hurbanovi[19]Milý synové!Již Vám může i divno býti, že nepíšeme, i samým nám je velmi bolestné, že sme Vás
tak dlouho nechat museli bez potešení rodičovského aspoň listovného, ale nebylo
jinak, ja sem byl neodbytnými prácemi zaměstknán a mamuška měla též svoje běhaní
okolo domu.Váš list sme přijali, potešení sme byli zvláště nad tím, že předce zahanben je
nepravý a zlostný Tvůj, Světozare, nepřítel Gazda,[20]a že si na vzdor tešinské dvojky skoušku přestál. Věru sem velikou měl,
chlapče žalost nad Tebou, ale sem Tě jen Bohu poroučel na modlitbách, můžeš si tedy
predstavit, jak sem byl potešen, když si mi oznámil prechod Tvůj do III-tí třídy. Z
toho vidím že Tešín Tobě krivdu učinil a Bůh sám napraviti ráčiž zlou vůli hloupé
bezbožnosti. Ale to sám vidíš, kde víry není, jako ji není v Tešíně, tam nemůže býti
ani pravé spravedlnosti k studujícím žáčkúm.Zhovadlý zyskovný človek nemá spravedlnosti Boží. Kdybys Kazdovi, či Gazdovi byl
dal utržiť 20 zlatých, byl by Tě dobre klasifikoval. Nu ale zapomenmež na neštestí v
jakovem sme oba byli, ja i Ty. Vímť zajisté, že si rád, že si již ven z toho.Než teraz, šuhaju, nežádej si podobného stavu více. Prosím Tě konej dílo své, k
němuž povolán jsi, mne se zdá, že Ti dal Bůh dobrý hojné dary, jimiž posloužíš
stísněnému národu svému a zbedované, umučené církvi Paně: ale, synku můj, zachovej
si to, že musíš především po stupních kráčeti a známost dúkladnou sobě nabývati,
abys’ nebyl jednou polovičákem a bezcharakterným tlučhubou, jakoví jsou všickni,
kteří ledabylo studia svá odbavili. Vyšší není k dosažení bez prejítí nižšího
stupně. Práce si sám neukladej, ale vyhovej panům profesorům, kteří Tobě jiste jen
tolik naloží, kolik duchovně i tělesně uneseš. Šetřiti tělesného zdraví jest potřebí
především v mladosti, kdo v mladosti své vydá tělo buď v žádosti nečisté a
nestoudné, buď také přesilí ho nezřízeným studiom, nočním bdením atd. bude v 25.
roku, kdy by mu kvetnout měli dny žebrákem a otupelým, churavým, mrzutým stariganem!
Uč se a cvič telesně. Budeš šuhajem bystrým vždy.Nuž i Tebe, Vladuško můj, zasílám pozdravení otcovské, mamuška Tě též dá
pozdravovat a bozkávat. Kostuš Ta velmi časte zpomína, a plakal keď sme mu v
stereoskope ukazali obrazek náš! „Kde je Vladuš, kde je Vladuš?“ sa spytuval. Raz
zobudiac sa rano stal a obzeral sa velmi okolo, „no kde je Vladuš?“ sa spytujúc, „tu
bol, včil tu bol, kde je?“Jako Ti ide učenie, Vladuško môj? Či sa prace do hlavy nemecká reč? Len buď
trpelivý a pilný, všetko Pán Bůh dobrotivý pomůže.Svetuško, pomáhaj Vladimírovi, vysvetľuj mu častejčie čo nebude on rozumet a Tebe
známe bude. Jeden druhého bremená neste, jako nám písmo sv. nakladá. A odpíšte mi,
či sa často vadíte spolu a ve hneve stojíte? Abych Vás mohol napomenúť. Ste tam len
sami, teda spolu držte a jeden proti druhému kamarátov neverbujte; najlepší kamarát
je brat, lebo je jedna krev i kost. Rozumie sa, dobrý, pobožný brat, dobrému,
pobožnému bratovi. Lump je lump a jeho brat je zas len lump a darebák.Dievčence nám dosavad nič nepísaly, ale ani my jim. Dnes píšem i Vám i Jim.Pozdravuje Vás deduško, tetka Milka[21]a ujec Turolúcky.[22]Píšte oba, keď písať budete mať, mne slúbil pán direktor, že každé tri
tydne jeden lebo druhý písat budete, chcem totiž vedet, jaké Vladuš tiež pokroky
robí. Tvoj list, Svetuš, bol poriadnejší, lež z Tešína. Z toho zavieram na školu,
len si profesorov váž, cti ich a miluj.Píš i buducně o obyčajoch, poriadkoch a stud/i/ach Vašich. Vladuš nech buducne
opíše denní poradok v pensionate, v škole, v gymnastike atď. Ty píš, o čom budeš
vedet. Na formu listu pozoruj, dla formy slušnej súdi i cudzí človek na šuhajovho
ducha.Milost Pana Ježiši Krysta budiž s Vami, AmenV Hlubokem dne 23. oktobra 1863.[23]Váš verný otec Dr. Hurban J. M.[24]List 7. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!Posielam Ti moje vysvedčenie. Neviem, či Ťa bude v stave uspokojiť, bo nevypadlo
ani tak ako poslednie, ani tak, ako by som si bou mysleu. Že svedectvá prvieho
semestra vždy sa prísnejšie sporiadané ako v druhom, čoho sú moje dve loňajšie
svedectvá dôkazom, takže sa toto lonskajšiemu z prvieho polroka s prevahou porovnať
môže. Čo ma ale hryzie, je v latinčine „Kaum genügend“,[25]že bych sa radšej nevideu. Lebo viem, že to i Teba mrzieť a hnevať bude,
keď som predošlý rok I. S. Befr. a II. S. fast Lobenswerth mal.[26]Lež toto bolo u rediteľa a teraz je u Scherffa,[27]a to bolo pred rokom a toto je teraz. Musím uznať, že som si v latine i
sám chybiu s nedbale robenými penzami! Ale ako to prišlo. Na prvie dve penza som po
štyroch hodinách pracuvau, každô slovo v Lexikóne vyhľadau podľa gramatiky, tak ako
sommohounajlepšie sa riediu — čo som dostau — male. Na druhô
podobne rezultát bou male. Nemohou som sa od plaču zdržať, abych si jed utíšiu.
Každý punkt rátau za chybu (nie len mne, ale i všetkým spolužiakom), zau som imp. na
miesto perfektum, nuž narátau i štyri chyby. Kde som n. pr. nepostaviu praezens
alebo infin. historicus, kde mohou stáť, nuž bou celá rada zle. Nuž mi tak celú chuť
odobrau k latinčine, a robiu to ešte s posmechy, nadávaním, utŕhaním. Ako si Ty
rediteľovi písau o mojou odchode,[28]akoby čert doňho bou vliezou. Ani jesť nemôžem s pokojom. Pri obede
nadáva, pichá. S Nemeckom mi hrozí, že mi veru celú hlavu pomútiu, takže ani sám
neviem, čo chcem. Že ma do druhej klasy (t. j. kvinty) dajú, že ani tam neprejdem
dobre, čo sa umučím a. i.Už som i na tú myšlienku prišiou, abych si ma tento rok tu dokončiť nahau, ale mne
je teraz všetko jedno, aj si myslím, že bude predsa lepšie, keď teraz pôjdem, aspoň
sa pripravím na budúce roky! Tak prosím Ťa, odpíš mi, kedy budem môcť zanahať
Strelce. Tvoj dopis v „Pešť-Budinských“[29]sme čítali.Pozdravujem a bozkávam mamušku — a všetkých.Zostávajúc v Strelnici[30]dňa 27. február[a] 1863Tvoj verný syn S. M. H.(LAMS)List 8. S. Hurban J. M. HurbanoviDeň 19. Brezňa 1863[31]Po širokom sa okeáne plaví
Na loďke krivej plavec bystrozraký
Nad ním sa nebo, pod ním živel dravý
klenie s žiadnymi inožitia znaky
Kruhy čo veslo jeho vôkol tvorí
Na celom jednou výminkou sú mori
Slnko vynorí sa, aj zas zanorí
A ešte žiadna neprišla priemena
zrasavie, veselo kruhy ďalej tvorí
Silou vedenô plavcovho ramena
A túžba vznikne v prs jeho útrobe
Aj po inakšej, sladšej žitia dobe
A hľa, čo sa to na kruhu obzora
Len ako loďka malá objavilo
Či to strieskaný koráb je od mora
Či to povetria si šiaľ utvorilo
Oj, nie to ani loď morská strieskaná
Ani povetria mdlá fatamorgána.
Lež ostrov je to ostrôvčik zelený
Čo naňho čaká s radostným vítaním
Tu mu sledujú radostnie priemeny
A pokoj svätý vráti sa milený
Zo vďaky vlnám, slzu im posvätí
Krásnym hodinám do náručia letí
Aj my sme sa už zase doplavili
Na vlnách dňou, a na mori roku
Ku dňu, čo sme vždy s radosťou svätili
A vážili jak zrenicu si v oku
Deň hodný slávenia i celého kmena
Deň to je Tvojho, drahý Apko, mena!
Nehľadz na slabosť nášho vyslovenia
Veď Ty dobre vieš, čo nám srdco cíti
Na cenu dárkou maj len slabô zrenia
Veď vôľa z iskry veľkú vatru zníti
A vinša môjho vôľa je a snaha
Nech Ti Boh jako pru, tak aj vždy pomáha.Svetozár(LAMS)List 9. S. Hurban Anne Hurbanovej a Samuelovi JurkovičoviV Drážďaniech dňa 11. apríla 1863Drahá Mamuško, milý Deduško!Apko sa holí a ja Vám píšem. Sme v Dražďaniech, krásnom meste. Z Hodonina sme
prišli do Breclavi, (Lundenburg) stadiaľto do Brna a z Brna do Prahy. Tam sme sa
bavili celý deň. Boli sme na Hradčanoch u p. Ružičku, apko šiou k garnizonskému kazateľu,[32]ktorý je Slovák, a ja som ho čakau v Slovanskej kavárni. Potom prišli
oba a my sme išli na pivo — a tak domou. O 8-mej išiou ťah do Dráždian, my sme si
ale zali biletu len do Aussigu (Ouští), a tuto sme vystúpili na paroloď. Naša plavba
trvala 6 hodín. Radosť je to cestuvať. Nemusí človek sedieť ako drevený, čo je na
železnice ten pád, ale má slobodný pohyb.Loď sa plaví cez krásnie doliny saskieho Šveicarska (Sächsiche Schweiz) pre
romantiku jeho tak menovanô. Vysokie skaly (700 — 900 Strevicou vysokie) sú akoby
popukané a v rozsedlinách tých sa usadili kríky, stromy, nižej tu i tu vykúka malý
domec, alebo sa pnie velikánsky hrad, a tichô ináč Labe, teraz ale rozpenenô
špľachotom kolies okrášľuje svojimi vážnymi vlnami celý ten zjav. Pri mestečku
Bastei vystúpi krása tých krajov na svoj najvyšší stupeň. Niet krajšej maľovky na[d]
túto, čo sa tu zjavuje. Podlä rieky, na pravom brehu leží rozstriekanô mestečko,
jeho domky sú veľmi vkusne po návršiach, skalách porozdeľovanie. Pár krokov ďalej od
brehu pnie sa ako stena va\breh a prechádza v stenorovné skaliská. Balvany na balvany, jako by ich bola ruka
umelca riedila, sú spôsobom nasadlivým (schichtenartig) pováľané a čnia jako ohromme
múry na 749’[33]nad hladinou Labe. V rozsedlinách ich, jako aj okolo vidno zelenie bory,
a na temene najvyššej skaly je vežička (Schauturm), odkiaľ sa krásne výhľady
objavujú. Ďalej poskytuje pekný pohläd hrad Königstein, a druhých viacej.Vyplujúc z sachského Schvajčarska, prišli sme do Sasska — Sachsen! — nie — oj vaj
— to sú Schábi, Švábi, tí ľudi[a] sú celkom inakší ako v Česku, hneď po tvárach
zbadá sa, že sme hádam v Česku — nie v Uhorsku a v Sassku — á Sachsen meine Herren Sachsen.[34]Tie vkusnie stavby okolo rieky, všetko malie paláce k menovaniu ukazuje,
že sme nie hádam v Česku, lebo v Uhorsku, ale in Sachsen meine Herren in Sachsen.
Tie velikánskie evang. (a nepatrný jedon katolický) kostely ukazujú, že nejsme hádam
v Českej Prahe, abo v Uherskej Pešti, ale in Sachsen meine Herren in Sachsen. A čo
zajtra počujeme v kostele pri kázní p. Lan[g]beina[35]to nepočujeme v kostele v Uhorsku, v Senici, v Brezovej, na Osuském (u Tesáka,[36]Hroša,[37]Ďuru[38]), ale in Sachsen, meine Herren in Sachsen. —No! už som sa do vôle načiarau, však vám to deduško[39]prešľabikujú. Zostávajte zbohom, čo sa mňa týka, ja to urobím v
Draždaniech 11. apríla v sobotu 1863, Na hostinci u mesta Veimaru, Nro 7Váš Svetozár H.(LAMS)List 10. S. Hurban Samuelovi JurkovičoviStendal dňa 26. apr. 863Drahý Deduško!Už som tu celkom usiadlený. Bývam s jedným Nemcom u jednej panej, kde i frištuk
dostávam. Na obedy chodím do 7 domov, každý deň inde. V nedeľu u dr. a profesora
Härter-a, pondeli u Geheimratha[40]Siebera, uteri u pastora Štaude-ho, vo stredu u superint. Borgarda, vo
štvrtok u mad. Grosse kníhkupcovej, v piatok u dr. et dir. Krahnera, a v sobotu u
Lignera. To sa všetkо najvybranejšie domy v Stendale. Večeru nemám, ale
zato v mojej kasni obligatnô nemeckô jedlo — chlieb s maslom a už som sa naň naučiu,
takže mi chutí, čo na počiatku ten pád nebou.Som teda v Untertercii, aby ste to ale pochopiť mohli, rozvrhnem tie jejich klasy
podľa našich:Unter klassen:
I. Gymn = Sexta 1 rok
II. Gymn = Kvinta 1 rok
III. Gymn = Kvarta 2 roky
moja IV. Gymn = Tercia 1 rok
Ober Klassen:
V. Gymn = Tercia II-hý rok
VI. Gymn = Sekunda 1 rok
VII. Gymn = Sekunda II-hý rok
a Príma je ôsma u násVI.[41]budem nezadlho tiež písať. Mnoho tie listy koštujú. Tri groše — 15 kr.
po každý raz. Všeliakie novoty. Nedávno sa tu akýsi vojak obesil, tu zas zDómumurár spadol a zabil sa, tu napadli vojaci v noci
svojho oficiera a — odrezali mu uši. —Mne ide doteraz v škole dobre. Práce veľa — času málo. Tie obedy mnoho času berú.Geheim. — Sieber je veľmi milý človek, býva v tom dome, kde ja. Má dvoch malých
chlapcov, jednoho v kvinte a druhého v Unter-kvarte, títo chodia k nám dole, za čo
je ich otec veľmi vďačný, že sa majú s kým zaoberať, a musí ich von púšťať.Je tu šesť kostolov, čak je to mnoho na 10 000 duší? Profesorov sám všetkých
neznám. Najviac máme ordinariusa Härtera. Veľmi prísny učiteľ.Pozdravujte našich Turolúčanov. Išiou Roy[42]do Nemiec a kde?Mamuška! uteráky sa mi zošli, ale servítky boli nazbyt. Bozkávajúc všetkých, som v
Stendale v nedeľu, dňa 1863Váš poslušný vnuk Svetozár HurbanDir.[43]mi hovoriu, že sa viacej núkalo dobrodincov ako dňov v týdni mi obedy
dať chcejúcich.(LAMS)List 11. S. Hurban J. M. HurbanoviDňa 31. kvetňa 1863 v StendaleDrahý Apko!Divím sa, že si mi ešte ani raz nepísal. Domou si už len prišiel a lista nič. S
príležitosťou lista nášho drahieho Dr. Rediteľa Ti píšem, čo by som bou už i tak
dávno urobil, keby som na stretnutia našich listov, čo často mrzutô býva, nebol bál.Tak spokojne som sa ešte v cudzine nikdy necítiu ako tu. Vo škole mi dobre ide,
vyjmúcpísebných prácívo škole, na čo neprivyknutý mnoho chýb
robím. V latinskej práci, vo ktorej ten najlepší 5, a najhorší 32 chýb mal, mal som
ja 13. My sedíme podľa tých chýb, a tak mi prišlo do prostriedka 4. lavice, mezi
9-ti lavicami sedieť, v réckom som prišiou na piatu a v ústnych odpoveďach povýšiu
ma na tretiu. Toto je len mezi prostrednými. Zdeľujem Ti tu i môj poriadok školskýPond.1/ Relig. Dr Härter 2./ Latein Dr. H. 3./ Latein Dr. H.
4./ Ovid Methamorphosae[44]Dr Müller. Popoludní 1./ Mathem. Dr. A. Eitze 2./ Deutsch Müller.Utorok1./ Relig H. 2./ Griech. Gramm 3./ Lateinische Syntax
všetko Härter. 4./ Geschichte 1. Wilke.Mittv.[45]1./ Deutsch Dr. Müller 2./ Gr. Lesen Dr. Härter 3./ Mathematik Dr. Eitze
4./ Poesis Dr. Müller.Donnerstag[46]l./Gesch. Wilke 2./ Griech. Gramm. Härter 3./ Französ. dr. Berthold 4./
— Popoludní 1./ Syntax 2. Gr. Gramm, obidve u Härtera.Piatok1./ Caesar 2./ Gr. Lesen 3./ Latein Syntax všetko
Härter. Popoludní 1./ Französ. 2./ Deutsch Müller.Sobota1./ Gr. Vocabeln, 2./ Caesar Härter 3./ Französ
Barthold 4./ Geopraphie, Dr. Wilke.Zbohom, majte sa všetci dobre, bozkávam mamušku, deduška, sestry a bratovSom v StendaleTvoj verný syn Svetozár M.(LAMS)List 12. F. Zekely S. Hurbanovi[47]Lieber Swetozár!Es wird Dich wol freuen, auch von uns einige Worte zu hören und freundliche Grüsse
zu erhalten, darum füge ich Deines Bruders[48]Brief diese paar Zeilen bei. Wie Du weisst, ist Dr. Sillern nach Hamburg
zurück und ich habe das Direktorat übernommen und damit die arme Anstalt in ziemlich
derutem Zustande. Mit Gottes Hilfe soll es damit aber bald besser werden. Das
Seminar und die Praeparandie sind wol schon jetzt wieder in gutem Stande, auch die
Realschule wird sich bald heben, nur das Gymnasium ist sehr schwach besucht. Doch
vielleicht gelingt es uns einen katholischen Religionslehrer und damit viele kath.
Zöglinge und Schüler zu bekommen. Mein Fridolin ist in dem 6. Gymnasium in Hermannstadt,[49]einfach an den Gymnasisten Fr. Z. zu adressieren. Robert ist in dem 5.
Gymnasium in Graz bei Dr. Leidensnot, evang. Pfarrer zu erfragen. Beide werden sich
sehr freuen ab und zu mit Dir zu correspondieren. Von Deinen alten Bekannten sind
nur noch wenige hier. Bei allen stehst Du aber in gutem Andenken. Sei auch fernerhin
brav und mach Oberschützen und Deinem guten Vater Ehre!Dr. Fr. Zekely DirektorDen 5. Oktober 1863(SAPL)List 13. J. M. Hurban S. HurbanoviMilý Svetuško môj!Dávno som Ti nepísal, lebo som, ako vieš, sám porád prácami zanesený bol, lenže
nemáš pochopu o rozhojnení prác mojich. Nestihnem ani všetko pokonať. Nuž tak si to
vysvetli, že tak dlho ani Tebe som nepísal.Mamuška Ti písala v septembri, okolo 26., keď som ja do Bavorska s devčenci odišiel,[50]a hovorí, že jej nerobíš zmienku v Tvojom poslednom liste o ňom. Ten by
teda bol stratený. Mamuška ho nerekomendovala.Nuž Ty, syn môj, žalostíš tiež už dosť, to je náš lós, ty isté smutné príhody,
ktoré spomínaš, iste i nás veľmo skormútili. Nad Mathildou i Ľudmilou my sme úprimne
žalostili a učili sme sa nanovo, že nič nemáme za svoje považovať, všetko je len
načas nám požičané k radosti, aby sme za to chválili Pána. Lež aj kríž a súženie je
také, i to dochodí a robí místo radosti. Najväčšie nás čaká tam, kde konec konečný
bude smrti, peklu, biede, neresťam a počiatok večný s večným trvaním a neprestáváním
radostí u Ježiša Krista. Ty, syn môj, buď dobrej mysli, veď Ti Pán Boh toľko milosti
už dokázal, že môžeš v ňu veriť, že Ťa dľa svojej divotvornej moci zachráni od
zlého. My sme všetci, Bohu buď chvála, zdraví. Mamuška i deduško Ti čosi tuná
napísali. Mamuška stred svojej práci len chytro písala, abys’ aj od nej dačo čítal.Moje modlitby a práca za Tvoju milú v popel ľahnuvšiu dedinku[51]neboli darobné. Už vyše 2000 zl. str. som im vykonal! Z Nemecka samého
už vyše 1000 zl. prišlo. Vlastnoručný list panujúcej kňažny Reuss v Greizi[52]som dostal a 30 dukátov s ním i jeden pakel drát ide pre pohorelcov.Z Hannovru, z Meklenburgu, z Hamburgu, z Bavorska prišli a idú pomoce.[53]Pán Boh budiž pochválen za dobrodenia jeho. Slovník dostaneš, kadenáhle stihnem ho
kúpiť. Palkovičov[54]bych Ti poslal, ale to je už zastaralý.Fotografie nás tešia, škoda, že ich viac nieto, každý by ich rád mať. Perse[55]to stojí groš. Posielam Ti aj moju fotografiu, jestli ju nemáš, a jestli
ju máš, oddaj ju p. direktorovi.Garmanna[56]znám, to je výborný šuhaj. Aj syn môj, budeš mať po otcovi známosti
pekné, len zachovaj česť otcovho mena vo svojom mene.Čáčovania budú z jari kostol staväť, dňa 22. novemb. budem inštalovať p. Borbisa.[57]Slovensky hodne zapomeneš do prázdnin, no ale niečo, zmysel Ti predsa ostane, čo
znám — i prízvuk stratíš. Len srdce nestrať. Pán pomôže všetky ťažkosti premôcť, ako
ťažkosti cudzích rečí tak i ťažkosti odvyknutia vlastnej sladkej materčiny.Ľudmila senská[58]dostala týfus následkom pôrodu a nezomrela ani doma, ale vo Veličnej u Brózika[59]farára. Pani Brózička Ťa dala na Matičnom zhromaždení pozdravovať a
invituje Ťa, abys’ ju navštívil, že sa Ti teraz jejich kostol už zapáči, keď si vraj
tak škamral na ten starý jejich kostol kedysi, keď si tam so mnou bol. Smiala sa
veľmi, že si vraj len stodolou menoval ten chrám jejich bývalý.Ja som pre Vendov[60]v Bavorsku značnú pomoc vyzískal. Pochválen buď Pán Boh za to. Pre
Hlbočanov dostanem aj písmo Lut. darom, veľa Kancionálov, Biblií a Katechizmov
pohorelo, ale väčší diel sa im navráti z dobrotivosti zvlášte nemeckých bratov v
viere.Deti sú zdravé, Bohuš[61]bol dlho nemocný. Zabudol bežkať, ale už zas sa nanovo učí. Kosta je
čiperný chlapček, Ľudmilka je jako váleček, Vladimír sa dobre učí a je nádeje, že
odbaví tretiu klasu toho roku. Tomu Tvojmu bývalému Gazdovi v Těšíne som po jeho
švagrovi Pellarovi, farárovi v Przne na Morave, odkázal, že mi Silber na Tvoje zlé
svedoctvo dal skázať. Aj Kalinčákovi som dohováral, i ten na Gazdu všecko uvalil! No
nech mu Pán odplatí. Teda predsa neuškodil, bárs Ti aj chcel ublížiť!Borbis i Kubiš sú zdraví.No už viac nestihnem. Cenzúru Tvoju posielam mnou podpísanú p. direktorovi.Dvojct. p. Hermannovi[62]sa poďakujem za pohostinstvo Tebe dokázané. A ostatné, ako Pán Boh dá.
Kebych len stihol.Maj sa, syn môj, dobre. Porúčam Ťa Milosti Boha nášho. Modlievaj sa i za nás, ako
my Teba na modlitbách Bohu porúčame.Srdečné pozdravenie na všetkých a z[v]lášťp. direktora, sup.
Boghardta, p. učiteľov a tajného radcu![63]Majže sa nám dobre. A či čítavaš Šafárika? Latinskí spisovatelia sú Ti už k
rozumení? Tvoja recká práca ma uspokojila, len písmo trochu nezretedlné mi dalo
prácu. Nuž ale to je napochytro! Zbohom!V Hlbokom dňa 12. novemb. 1863Tvoj verný otec Dr. Hurban(SAPL)List 14. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!Pán direktor[64]chcel Ti moju cenzúru poslať, preto som ja nechcel písať, očakávajúc
nadto list od Teba a obávajúc sa nepríjemného setknutia sa. Ja som preložený do Ober
— Tercie[65]— mosím ale — jako z cenzúry vidieť budeš, exámen vo francúštine robiť.
Ale čo Härter s tou Unachtsamkeit[66]mi je nie dobre jasnô, azda že som dva razy moje eksercitia neskoro
oddal, čo z zábudli[vo]sti stalo. No ja som vinný na každý pád a neidem sa
vyhovárať, ale budem hľadieť po druhý raz takýmto poznamenaniam vyhýbať. Odpusti mi,
apko môj, a nemysli viacej o tom, ako je — čo by sa ľahko stať, keď neznáš povahu
našeho gymnázia. To najmenšô, čo sa prihodí, píšu na cenzúru, takže málo cenzúr je
slobodných od takýchto poznamenaní. Pokáraj ma — ale nech Ti to len žiadne
hlavybolenia nezapríčiní. No myslím, Ti to aj Krahner vysvetlí.V Ober — Tercii sa mi zas inakší život otvára. V latinčine čítame Caesar de bello civili[67]a Ovide Metamorphosi u dr. Hölzera. V réčtine čítame Xenophona Anabesis[68]a Homérovu Odysseu[69]u Härtera, po ktorej básni som už oddávna túžil, začíname hneď s prvým
spevom. V nemčine máme tri hodiny. V jednej prednáša Hölzer estetiku, v druhej
rétoriku, v tretej Schillera a daktorých nových básnikov nemeckých. V dejepisu máme
nemeckú históriu u dr. Schötensacha, ordinariusa unter, francúzštinu máme u
Liebholda. Náboženstvo máme u D. Jakobiho a čítame Starý zákon (jedna z
najinteresantnejších hodín mojich, Jakobi je znamenitý chlap). Tu pracujem s novou
chuťou, ktorá trochu pri suchých prednáškach Härtera, Wilckeho a Müllera prchá.
Nemecká práca, ktorú sme naloženú dostali „Auf welche Weise u. wie fern hat Caesar
die Veranlassung zum Bürgerkriege gegeben“.[70]Tie férie veľkonočné som strávil v Stendale v nádeji, že Mocko[71]ma v tomto čase navštívi — ináč bych bol azda odcestoval. Repetoval som
francúštinu, bol som viacej razy hneď tu, hneď tam do famílií invitovaný — bol každý
deň u direktora a tu i tu si zabásnil. Moje posledné pokusy zrostli podľa mojej
mienky na zralosti[72]a dobrote — len môj štýl zostáva vždy hrbatý — mne sa zdá, že próza
naskrze nie je môj element. Naše veľké vakácie sa začínajú okolo 6. a 7. junia —
najpodobnejšie v prvú stredu v junii a trvajú 4 týdne. Ked budem môcť asi týdeň viac
dostať, bude ma veľmi tešiť. O moju cestu[73]nemaj žiadnej starosti — nestratím sa a taký drahocenný klenot nejsom,
aby ma židia ukradli a o ostatnô sa postará Boh. Radujem sa na moje Hlboké, na
všetkých Vás nekonečne. Mocku očakávam. Písal mi, ako si mu kázal. Moje hodinky idú
znamenite — a budú mi iste výtečným sprovoditeľom na mojej ceste. Düpelskie šiance
sa vždy ešte držia a naši pred tridenciou medzi ....... znaku a pohybu. Príde čas,
kderakúske bodáky(die österreichischen Bajonette) (tuná
panujúco príslovia, ktorô sa na zmužilosť našich chlapcov vzťahuje) dostanú čo
chvíľa roboty.Pan superintendent Geheimrath Sieber, Staude Ťa dajú pozdravovať a ja Ťa bozkávam
a, prajúc Ti všetko dobrô z neba, zostávamTvoj verný syn SvetozárV Stendale 13. apríla 1864(LAMS)List 15. J. Hanuš S. HurbanoviMilený příteli!Můj Světozáre!Tedy jsi na mne ještě nezapomněl?Teší mne velice! Já jsme zdráv záležili Ti co na tom a nezapomněl na Tě. Tvůj
bratr jest můj přítel. V prázdninách Svatodušných jsem četl „Nitru“[74]„Hystorii povstanja slovenskjeho“[75]a. j. — Před tím jsem četl během roku vícero českých kněh: „Hus, Žiška,
Poslední Táborita“, od Herloše.[76]„Dvě Modly“. „Kindžali“. „Přivitan, kmet staropražský“. — „Švedové v
Polště“ od Czajkovszkého,[77]a. j. — Tak se vzdělávám v této poušti prázdné naší slavské řeči; tak
upevňuji slovanského ducha ve mne a činím k jeho vzrůstu. —Mám zde více „slovenských“ přátel, t. j.Zbavitelz Německé
Lupče, Orgon a Huszágh z Modry. Tito 3 jsou Seminaristé. (Hospitanté). Mimo toho
jsou zde Moravané: Dvořáček (Seminarist) Kadlec Fr. a K. Jos. Šabacký, Totušek, (Präparandi).[78]A jeden Čech: Soukup. Slovák: Szomora. (Präp!)Co ti mám více psáti; v tomto jednotvárném životě se nepřihodí nic zvláštního.Zatím, můj drahý M. Svetozáre, s Bohem!Tvůj upřímný přítel Josef Hanuš.H. L. 18. 22/5. 64.Zelená barva tohoto listu znamená „naději, že mi brzce odepíšeš“.(SAPL)List 16. S. Hurban J. M. HurbanoviDna 24. septembra 1864 StendalObneskorený!Drahý Apko!Ja som sa zase dostal do tej starej, na čas pretrhnutej koľaje — vžil sa zase do
pravidelnosti meranej tečením piesku. Ten skalolomný výbuch Vulkána skrátiu svoje
nebetyčné rameno ohňa a dymu a buble a chromotí pokojnejším ohníkom v jeho neistých
prsiach. Hej — nuž prišiou dážď trvanlivý, poslaný dobrým nebom, a udusiu polahúnky
plamene nepravidelné, a nahau iba malým ohnivým potôčkom práve v istých
obmedzujúcich brehách dolu stekať. A tak je dobre!Druhý štvrťrok prvého pouletia sa končí a prináša úzkostlivie okamihy skladania
počtov zo trojmesiačného konania či nekonania. Bol si neprestajno pilný? Bol si
neprestajno usilovný? Nenahal si silám tvojim lenivého odpočinutia, namiesto čo by
si im bol mal dať pole cvičenia sa in artibus bonis?[79]Tak mi to vrčí v hlave a v svedomiu, ktorô dobre vie, že nejedno „nie“
by v pravdivých odpoveďách smutno zavznelo. Ale tá hlava, tá špekulujúca kotrba by
rada to pravdivô „nie“ ohlušila, bo ona dobre vie, že nejednomu „áno“ krky zlomila:
A v túto hádku sa aj srdce zamiešalo a zmiernilo požiadavky svedomia a zľavnilo viny
hlavy — a oni zase len harmonizujú. Slabô zviera je to ten človek, to ja teraz cítim
tak dokonale jako ešte nikdy!Stendal sa pohybuje ešte vždy v jeho starej tvári, a ten život tunajší — to je
taký vymeraný, vyprogramovaný actus. Ale dobre je to, na mňa to má aspoň dobrie
účinky. A čo mi tu i tu len Sládkovičov osamelý havran[80]na um príde, nedopraje mu mašina tohoto života. A dlhotrvanlivé hniezdo
v mojej hlave — zaškrípu kolesá — zapíska parostroj, a splašenô zviera rozprestrie
jeho čierne brká — a huš — tamten! A mne je tak dobre jako tým hajnám tých
voľnoletých sokolov. Azda Ti bude takýto postoj trocha filisteriózne vyzerať — ale
čo si pomôžem, s pravdou von!Náš starý dedko Homér sa na mňa usmieva so svojou starou jarou tvárou a podáva mi
nejedon pekný pôžitok, ktorý mi len jedna vec trochu kalí — a tá je, že máme trochu
pedantickieho učiteľa — ktorý nieto súci vysvetľovať takého básnika, a mne sa
pozdáva, že jako ja s ním, tak ani on so mnou neni na veľmi spokojnej nohe, čo
poslednô by ale predsa pri všetkej jeho pedantérii a všetkom suchárstve len moja
chyba bola.Ten ľachtikársky Ovid je mi taká maľovaná dorta po chutnom, ale tvrdom mase
Homérovom a ja sa rád bavím s jeho peknými barevnými maľôvkami. On mi prichádza jako
dráždivé echo mocných hlasov kráľovskieho barda Hellénov. Ale toto echo stratilo
silu a jednoduchosť — a tak aj mnoho z krásy pôvodnej. To ale, čo — mi cenu tohoto
mäkieho Rimana zväčšuje, je, že nám ho prednáša ná[š] nevyrovnatedlný dr. Krahner!
Živ ho Boh a mne daj sily, abych aj Homéra uňho počúvať mohél! (v prime).Za tie peniaze, čo mi zostali, kúpil som si Goetheho básne[81]a druhie podrobnosti, ktorie mi veľmi vhod prišli. Tento starý spevák mi
mnoho pôžitku donáša a má pre mňa tú zásluhu, že ma z nečistých [s]párov Heineho,[82]u ktorieho som tak dlho svine pásel, vymohél, bár aj nie dočista, ale
aspoň veľkým dielom, že to, čo hejnovského na mne ostalo, mi len k dobriemu slúžiť
môže. Má táto ohava aj dajednie peknie ťahy.Ty si budeš, apko môj, iste myslieť podľa mojich listov, že žiadny chmár nekalí
nebo môjho života Stendalskieho. No to aj nie, keď vezmem vec zvonka, a z tejto
strany sa ona bráva obyčajne. Ale sú okamihy niektoré v živote mojom, kde ma jakási
divná úzkosť obkľúči — (taký slabulilinký tienik, bojím sa to vysloviť —
hypochondria) pri myšlienkach na seba samieho. Potom nasleduje Grille n. Lanenhaftigkeit,[83]ktorie neraz mne a najviac mojim priateľom nepríjemnosti spôsobujú, a
kdo ma nezná, povedal by, že som zlostný. No ja viem, že nejedon nepríjemný kúsok,
čo som doma tu i tu spáchau, boli plody takiehoto neštastnieho naloženia. Najlepší
liek proti takiemuto detinskiemu (?) hlupáctvu je — samotná prechádzka. Keď vidím v
prírode, jako okolo mna všetko dobrom a harmóniou krásnou dýcha — nemôžem sám
disharmonickie tóny vypúšťať, a ja sa potom hanbím sám za ne.Und neue Nahrung, neues Blut
Saug’ ich aus freier Welt,
Wie ist Natur so hold und gut
Die mich am Busen hält.[84]Potom cítim pravdu týchto riadkov s celou, vrelou dušou. Pred dvoma týdni som
dostal list bez mena s týmito jedinými slovami: „Vatra zbĺkla — a smutné zostalo len
pohorenisko.“ On je daný v Sv. Mikuláši na počtu. Boh vie, komu to napadlo mňa
menovať smutným pohoreniskom! No jestli má príčinu, mohou si meno podať a to
pohorenisko by mu blklo bolo voľačo teplého do tvári. Môže byť ale, že to len dáky
vtip mojich priateľov! Včera som dostal jeden veľmi milý lístok — z Thurnau, zo
grófskieho zámku famílie Ciech-ovskej[85]od sestier, ktorým som hneď odpísal! Oni sa znamenite zabávajú v jejich
vakáciách, no čo by aj nie! A to im iste dobre padne, chuderkám, najmä tej malej
šipulenke. Boh požehnaj priateľskú pohostinnú rodinu Giechovskú. Škoda, že mi oni
nevedia dokonalejšie opísať miesto jejich sa zdržovania! Ja o Giechovskej famílie
viac nič neviem, jako že gr. Giech je sestra nášho Bismarcka, a že má utešenie tri
dcéry (to druhô najdokonalejšie). Pri Lulmbachu na peknom grófskom statku s milými
priateľkami bývať je vec do závidenia. Ja im to ale prajem z celého srdca. Na adresu
grófkinu som písal Erlaucht![86]Je to dobre?? Zbohom!!Bozkávam mamušku, deduška a šetkých ostatných! Nächstens schreibe ich nach Tura-Luka![87]Tvoj verný syn SvetozárStendal dňa 25. septembra 1864!Je Vladimír ešte doma? Keď je, nuž ho pozdrav!! Nech mi on prvý píše!!!!! Nehnevaj
sa, apko môj, že tak nečasto píšem, zato píšem naraz viacej! V nastávajúcich
michalských fériách zostanem v Stendale. Píš mi, apko, čo skôr, ja Ti skoro
odpoviem!Odpusti toto postscriptum(toto som sa naučiu od tej
Želmírinej učiteľky). Teraz prišou jedon priateľ ku mne — a ja som mu z istej
príčiny povedal, že je veľmi nekonzekventný! „Áno“ povie on, Ty sa mýliš — ja som
konzekventný, ale v nekonzekvencii! Spiegelberg ich kenne dich![88][LAMS]List 17. S. Hurban J. M. Hurbanovi[89]Lieber Vater!Wenn ich mich anschicke Dir einen Brief zu schreiben, so überfällt mich jedesmal
eine Scheu, ja eine Art von Aengstlichkeit. Ich bin mir nicht ganz klar bewusst,
woher sich solches Gefühl sch schreiben mag, ich theile dir aber dieses Bekenntnis
mit, weil ich mir selbst heilig versprochen habe, ein in meinen Briefen an dich
irgend eine Unoffenheit mercken zu lassen, was auch der Grund war, warum ich dir
meinen Tagebuch[90]geschickt habe. Ich müsste mir wünschen-ja ich fühle eine Noth in mir,
eine Seele zu haben, mit deren ich so recht ohne Scheu und ohne die Worte auf die
Wagschale setzen zu müssen, hin und her schreiten, mein Herz erleichteren, die Lücke
in meinem, Wesen ausfüllen, und mich in einen gemässigteren Zustand versetzen könte;
und glaube mir, dass sich bei derartigen Gedanken dein Bild so lebhaft vor meinen
Augen stellt, dass ich nicht umhin kann, dir Alles zu sagen. Aber neu betroffen
fühl’ ich mich manchmal, wenn du in mein Schwalbengeschrank mit deinem Donnerkeite
hinein—schmetterst! Vernichtend und alle Wege abschneidend peitschst du mich mit
deinen Wahrheiten, mit dein grossen Worten, an denen das dumme blöde Kind höchstens
die Grosse bewundert, sie aber selbst nicht in mindenstens fassen kann! Ich fasele
Dir fromm und unbefangen manches vor, und du zerhaust schraff und mit einem
Prizenarm den gordischen Knoten, andern das Kind so gerne hätte noch etwas knappern
mögen. Meine kindischen Fantasereien eine unmässige Übertreibungen hältst du für so
unendlich gefährlich, dass ich ganz entsetzt zurückpralle, und gern wissen möchte,
was ich denn Alles dir vorfantasiert habe. Ich weiss es sehr wohl, dass du dies aus
reinem Wohlwollen gegen mich thust, und werde mir deine goldene Ermahnungen tief ins
Herz einprägen. Was aber die erotische Gefühle angeht, so will ich dir offen
bekennen und meine Worte bei Gott und Allem Achtbaren Triebe, die in mir sind,
bekräftigen, dass mein Herz von solchen so rein ist, wie es mit Dankbarkeit gegen
dich und meine süsse Mutter überfliesst, obgleich, um offen zu sein, mir solche
nicht für so verderbensvoll vorkommen wollen, wie du dich darüber auslässt. Im
Gegenteil ich kann dir heilig versichren, dass mich der Umstand nicht mehr Zeit
gekostet hat, als ich dir das Märchen niedergeschrieben habe. Ich will damit
durchaus nicht behaupten, dass solche Ausgüsse keinen Grund und Boden hätten, Gott
behüt, das wär’ eine unverschämte Lüge und eine strafbare Lästerung, aber dass kann
ich mit freie Stirn sagen, es waren nur vorüberfliegende Eindrücke des erhitzten
Herzens (was die Umstände deutlich bezeugen. Grosse Reihe bei Gedichte zur…) welche
sich dann meine Fantasie, die einen ziemlichen Theil meines Wesens ausmacht, so bunt
ausgemalt hat. (Übrigens ist nicht zu vergessen, dass ich kurz vorher Goethes
Wahrheit und Dichtung[91]gelesen habe, wonach auch der letzte Theil meines Tagebuches riecht.)Ja ich muss dir sagen, dass ich bei meinen Mitschülern, ganz anders aufgefasst
werde. Sie pflegen mir vorzuwerfen, dass ich ein gefühlloser Pflock wäre, wen ich
ihre lächerliche Liebeleien auslache, und hie und da bei-ssende (?) Bemerkungen auf
die Schultafel male. Ja noch schlimmer bellen die klugen Pudelhunde, sie sagen
nämlich, ich wäre ein sarkasticher Cyniker. Einem gewissen Oberterzianer Heinrich
Schulz, einem stets vertiebten Helde, habe ich durch ein Spottrgedicht in Hexametern
den Namen Weiberheld beigelegt, welcher Name nun, zu seinem grössten Verdruss, an
ihm kleben blieb.Ich habe aber das, was ich hier geschrieben habe, noch einmal durchgelesen und
komme eben auf den Gedaken, dass Du irgendeinn Ton von einem leisen Worwurf
entdecken köntest und darum bitte ich dich, es ja nicht so aufzufassen, und mir,
wenn ich irgendwo allzu kühn gewesen bin, es zu verzeihen. Anfangs wollte ich dein
Brief kassierein, aber ich meine, dass dies dir gegenüber eine alzu grosse
Ängstlichkeit von mir wäre, was ich mir um alles in der Welt nicht zu Schulde kommen
lassen will. Shreibe mir ja recht bald wieder, wann’s dir möglich ist, denn ich bin
unruhig, sehr unruhig!Grüsse die Unsrigen recht herzlich, besonders našu mamušku (to Mutter mi je pri
prisucho) Ich wünsche euch allen glückliches Weihnachtsfest) Adieu.Stendal, 20. Dez. 1864SvetozárP. S. Eben bin ich bei Herrn Sup. gewesen, in Anwesenheit von Pastor Staude und
mehreren anderen, die auf den Gedanken gekommen sind, sich direkt aus Ungarn guten
Ungerwin bestellen zu lassen. Sie wandten sich auf mich und baten mich, ich möchte
Dir schreiben, ob Du ihnen dabei nicht behülflich sein köntest. Sie würden sich
zusammen verbinden (?), und um einen guten reinen Wein bekommen zu können, Dich mit
der Bitte belästigen, ihnen bei ihrem Vorhaben behülflich zu sein, sowohl durch die
Auswahl des Weines hals auch durch die Expedition, sei es im Faße oder in Flaschen.
Das nähere später! Sie lassen dich herzlich grüssen und wünschen Euch allen
glückliche FesteSvetozár(LAMS)List 18. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!Myslím si, že už doma budeš, a preto Ti písať chcem. Férie sú na konci a škola sa
zasdobrezapočala. Direktor bol zase v Halle, viedol tam
svojho mladšieho syna k jednomu lekárovi, ktorý ho má operovať na sluchu. P.
direktorka je teraz trochu veselšia, chodí na prechádzku a vraví i o druhých
predmetoch so mnou ako o jej Mathilde.[92]P. Grosse[93]sa veľmi tešila a ďakovala mi veľmi, že som Teba k nej doviedol. Starý
Burgmeister Frommhagen vyhrešiv svoju paniu, že apenka neposlala do ratúzu, keď si u
neho tú vizitu robil. Ostatnô je všetko v tej istej koľaji, jako tedy bolo, keď si
odchádzal. Božena mi písala z Dettelsavy,[94]s jakýmsi veľmi nepokojným srdcom, no ona Teba čakala a nevedela wie,
wann, wo! Ja som jej neodpísal, bo som vedel, že v ten deň, v ktorý som ja jej list
dostal, už ona svojho арkа, inakší list, objímala.
Želmírin list prišiol včera, v ktorom mi ona Tvoj príchod do Norimberku a Dettlsavy oznamuje.[95]Ale viac aj nič, veď vieš, akie listy tie naše šipulenky písať sú
zvyknuté. O jej poporciách (chcel som povedať verhältnisse,[96]ale neviem, jako je to po slovensky) ani slova. Píšem jej. Od Vladimíra
už od trištvrte roka ani zbla. Nože ho pohni. Lojkovi tiež píšem, tak i Mockovi,
preto tento list len tak nakrátko a napochytre. Teraz francúzštinu drvím. Rečtina
ide dobre, aj latinčina ma teraz viac zaníma u Härtera jako u toho sprostáka
Hölzera. My čítame teraz v latinčine dvoch klasikov Curtiusa[97]a Caesara,[98]Caesara privatim. Toto leto započnem zaze kreslenia, v zime mi chcedať slečna Grosse anglické hodiny!no či to mám prijať? Ja
mám veľkú chuť, niekedy mojeho Shakespeara v púvodine čítať môcť. Teším sa na
Cirkevnie listy, no či skoro prijdú. A ten článok o Záborského pseudoshakespearizme?[99]Ja bych Ti bol mohol voľačím napomôcť, mám veľmi dobrô pojednania
Shakespeare-ho Hamleta, z toho by sa mohla dobrá paralela tiahnuť k tým blázninám.
Na to ale však Ty ho i sám vyšľaháš! Na pána Lešku[100]článok sa tiež veľmi teším. Ja som sa čudoval, že Härter tak málo
hovoril, keď sme uňho boli, a teraz viem príčinu. Mal chudák Katzen-jamer od
predošlieho dňa, na ktorom jedno krštenie a jednu svadbu odbavil.Môj milý pudlík sa dobre spravuje, poslúcha a je pilný. Ja mu dávam zadarmo
hodiny, bo jeho otec je chudobný. Zato mi mosí vysluhovať.Ja stávam včas ráno. O pol piatej som hore, o piatej hotový. Potom idem do záhrady
i s knihami. 8 — 12 škola. 12 — 2 moja… 2 — 4 škola, od 4 — 6 pracuje[m], o 6 — 7
kúpem sa, od 7 — 10 mám slobodný čas. Teraz, keď bude Boženka doma, očakávam
častejšie list z domu, bo keď Ty nebudeš času mať, môže si Boženka kuchynskú
zásterku odopať a pero do ruky chytiť. Je mamušenka zdravá, čo robí, jako sa má.
Bozkávam ju sto ráz.Je to len ťažká vec z nemčiny do slovenčiny prekladať. Tu ti podáva[m] jedo[n]
pokus.lebendig:
Anmuthig Thal, du imergüner Hain
Mein Herz begrüsst euch wieder aus das Beste
Entfaltet mir die schwerbehaugnen Aeste;
Nehmt freundlich mich in euer Schatten ein
Erquickt von euern Höh'n, am Tag der Lieb u. Lust
Mit frischer Luft und Balsam meine Brust
Goethe[101]matt:
Ľúba dolina, večnozeletný háj
Moje ťa srdco pozdravuje sto ráz
Nože mi Tvoje konáre rozvíjaj
Nože ma prijmi do tvojich stinných krás
Nože mi rozžen, v deň krásy a lásky
Z pŕs chmúry tmavé, z čela dumnie vrásky
Svetozár HurbanNo Zbohom, majte sa dobre, pozdravenie deduškovi, tetke Milke, ujčekovi atď. atď.Stendal auf der faulen Uchte.[102]Nedeľa 21. mája.Pozdravte Kovára[103]a Čobrdu[104]biblistu!!!SvetozárČo je s Miloslavom Slobodom?[105]Boženke dávam tiež jedon bozk v duchu.(SAPL)List 19. J. M. Hurban S. HurbanoviHluboká d. 6. dubna 866Milý Svetozár!Pôjdeš teda domov. Ja som si to ináč predstavoval s Tebou. Myslel som, že budeš v
stave preliezť tú hlbšiu rieku vedy. Nuž ale vidím, že Ti to neide. Nad to, necítiac
k teológii povolania, nemôžeš ďalej používať dobrodenia len k cieľom kresťanskej
teológie vyloženie.Posielam Ti k p. rediteľovi desať zlatých, ostatnie prosím, aby Ti vypožičal, čo
potrebovať budeš po Bodenbach.[106]Od Bodenbachu do Hodonína Ti postačia tyto peniaze. Ja už nemôžem to
zniesť, aby potom, keď si sa odhodlal nie za teológiu, zase na Teba oni nakladali.Pôjdeš na Magdeburg, Lipsko, Drážďany k Podmoklí (Boden-bach). Musíš si veľmi na
všetko pozorovať. Na ceste pri rukách málo mať, len kabáty a kapsičku s knižkou
notice zapisovať. Účty s vydaní viesť. Opatrne dobre zapakuvané, oddaj do Magazínu.[107]Svedectvo si daj podpísať, pas totiž starý nech je vidimovaný od Mesta. Na
svedectvo si nezabudni.U všetkých poďakuj sa a bez Boha necestuj.Tvoj list prišiel pozde, preto i toto pozdné moje ustanovenie. Stollman bol u
Teba? Kedy sa pohneš ze Stendalu[108]— abych pre Teba mohol do Hodonína poslať, odpíš. Všetci sme zdraví. S
Bohom cestuj a buď myseľ Tvoja obrátená na Boha.Tvoj úprimný otec Hurban(LAMS)List 20. Krahner S. Hurbanovi[109]Svetozár Hurban, geb. d. 17. Jan. 1847 zu Hluboké bei Senitz, Sohn des Herrn
Predigers Hurban zu Hluboké, evangelischer Confession, trat Ostern 1863, nachdem er
zuerst das Gymnasium in Oberschützen besucht hatte, im die Unter Tertia des hiesigen
Gymnasiums ein und wurde Michaeli 1865 auch welcher Sexta er bis jetzt angehört hat.
Während dieser Zeit’ war sein Benehmen fast ohne Ausnahme gut, namentlich warb er
sich durch ehrerbietiges und gehorsames Gestalten die Zufriedenheit der Lehrer.
Ausgestattet mit guter Fassungskraft, vermochte er nicht allein dem Unterrichte mit
Leichtigkeit zu folgen, sondern er förderte auch seine allgemeine geistige
Ausbildung und nahm zu an Urteilsfähigkeit, aber er wendete seinen Fleiss nicht
gleichmässig allen Lehrgegenständen zu. Da er ungleich vorgebildet war und
namentlich in der Grammatik der lateinischen, griechischen und französischen Sprache
noch unsicher war, so kam es besonders darauf an, sich immer mehr in der Grammatik
zu befestigen und diesem Teile seiner Aufgabe wandte er nicht immer den nötigen
Fleiss zu. Diese Unsicherheit nötigte ihn recht gleichmässige Fortschritte zu
machen; ein Übelzustand, welcher in der oberen Sexta, in die er Michaelis v. J.
gesteckt wurde, umso fühlbarer hervortrat. Seine Leistungen waren zuletzt folgende:
in den Übersetzungen aus denalten Sprachen(Cicero, Tassius,
Livius, Ovid, Xenophon, Homer) in das deutsche leistete er im Allgemeinen
Befriedigend, weniger in den schriftlichen Arbeiten namentlich den Extemporalien; wo
es daher auf grammatische Sicherheit ankommt. Dasselbe gilt vomfranzözischen. Imdeutschenist sein
schriftlicher Gedankenausdruck gut. DemReligions unterrichtewendete er stets eine befriedigende Aufmerksamkeit zu und in derGeschichte, GeographieundMathematikso wie in derPhysikwaren seine Leistungen im ganzen ziemlich
befriedigend.Sein Autenthalt an dem hiesigen Gymnasium war an die Bedingung geknüpft, dass er
sich zum Studium der Theologie vorbilden solle: da es sich aber bei den weiteren
Fortschritten seiner geistigen Entwicklung herausstellte, dass die Wahl dieses
Berufes seiner Neigung nicht entsprach, so nahm der Vater ihn von unserem Gymnasium
wieder zurück. Wir entlassen ihn, indem wir ihn auf seinem ferneren Lebenswege mit
unseren herzlichen Segenswünschen begleiten.Stendal, d. 14. April 1866dr. Krahner Direktor des Gymnasiums.(SAPL)List 21. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!Posiaľ som nepísal pre dve príčiny. Po prvé nevedel som ešte nič o mojom exámente,
po druhé p. Baltík[110]bol písal moje ostatnie zaležitosti.Bývam teda u organára p. Kyseľa.[111]Znamenitý dom, v ktorom sa veľmo dobre cítim. On je horlivý Slovák a ona
dobrá, znamenitá pani. Pomysli si, i její duchny a plachty mi dala! Kúpiť tu podobné
veci za jedno ani nemožno a za druhô nie je radno. Lež jedna zmena, ktorá sa stala.
Ponevadž i tunajších maď. tá cholera hrdúsiť počína, odročený je školský počiatok do
1. novembra. Čo tu robiť? Nič, ako čakať! Do 8-mej má[m] silnú nádeju. Hrdúsil som
po tento čas tu basomateremtetčinu“,[112]filozofiu, fyziku. Na mathemate som už ferzveifloval.[113]Sedel som od bieleho rána až do tmavej noci. Ale mi to neslúžilo. Hlava
ma bolela. Tak som ted[y] každý deň o pou piatej na prechádzke. Obyčajno idem do
Radvani k Sládkovičovi.[114]Milý človek do zaľúbenia, a tá jeho pani zdá sa na synovi dvakrát
vynahradiť, čo pri otcovi zanedbala! Dajú Ťa všetci pozdravovať, a tá jeho Oľga[115]Boženu veľmi bozkávať. Zdá sa veľmo rada mať, lebo povedala, že keď je s
ňou, že nestojí o celý Martin. Pýta sa jej, či dostala jej list, ktorý jej ona
písala. Ľaľa, abych nezabudol, Krčméry,[116]ten kupec, Ťa dá úctive prosiť o fotografiu! Ale že len dobrú. Snáď chce
s Tvojou tvárou kšefty robiť. Nože mi ale píšte, jako sa máte!Celá Bystrica je v úzkosti. To dobre. Aspoň tie blbé maďarónske larvy, v ktorých
žiadneho výrazu nebolo, výraz dostali, a síce = strachu. Ja mám v tom hroznú
satisfakciu. Zomrelo ich tu už pár na choleru. Ale to neni ešte ani spomenutia —
hodno. Ja som teraz taký zdravý jako nikdy, a dá Boh, že aj ďalej tak bude. Ale pre
Boha, čo Vy? Nože už len aspoň taký couvert so slovíčkom „chválabohu“ a budem mať
dosť. I tak na inšô nejsom zvedavý, iba ak bych sa po srniati pýtal.Dneska popoludní idem so Sládkovičom do Ľubietovej prevetriť sa troška. I tak mám
teraz viac času. Keby si za dobrô uznal mi tie Geržove klapky poslať? Mohol bych
snáď pomôcť ľuďom našim, ak by sa im dačo stalo! Nože! I tak tu majú jakýchsi
babrákov doktorov!Bývam v novej ulici a mám interesantnô susedstvo. Tull-ov brat tu býva. Je hrnčiar
a statočný človek! Ale že vraj nepochádza zo Svinnej. Včera tu horelo. A v tom ľaku
zaľahlo viacej ľudí na choleru. Novum testimonium![117]Ja som sa veru neľakal. Bo mi nemá čo zhoreť. Ak iba moja fajka!
Predvčerom som hral s Čulenom[118]na kolky! To je človek do zaľúbenia!Čo ma bude stáť hospoda, to ešte neviem. Baltík vravel, že on myslí, že 12. — 14.
zl. str. mesiačne. Pritom už všetko! Tu mi všade hovoria, ako viem dobre nemecky, že
som chlap. Voľajaký Loose[119]je zaľúbený do humánnych štúdií nemeckých. No a tam som doma. Len ten Klamárik[120]s tým - a +. Či ma ten nesklame! No ale mám môjho Čuleňa! Živio Čuleň! Červeň,[121]Čierny![122]To sú tri dobré Č! No ale Pánu Bohu Vás porúčam všetkých! V B. Lojnici[123]v sobotu, 30. septembra 1866.Svetozár(LAMS)List 22. S. Hurban J. M. Hurbanovi15. Dec(e)mbra 66Drahý Apko!Vinšujem Ti aj mamuške aj všetkým ostatným šťastlivie vianočné sviatky!Moje tunajšie postavenie (chcem o tom vraveť, bo sa mi zdá, že som o tom ešte nič
nepísal) naplňuje mňa s úplnou spokojnosťou. Čo sa školských vecí týka, ide to
posiaľ dobre, a daktorých čiastkach i veľmi dobre. V nemčine a rečtine môžem sa
medzi prvších pociťovať, v latinčine ma Loos vždy chváli, v matematike som bol raz
vyvolaný a odpoviedal som na všetky otázky. Vo filosofii taktiež. Najviac práce mi
dá fyzika a matematika. Celý boží týždeň ich deriem. Že som v slovenčine dobrý,
rozumie sa samo sebou (už i pre meno). Maďarčina ide síce pomaly, ale už čím diaľ,
tým viac rozumiem prednáškam v tejto reči barbarskej vydržiavaným. Ten Klamárik,
ktorieho som sa tak bál, neni taký oplan. Keď mu človek vie, nuž je dobre, môže byť
aj Chinenčan. Ale Szakmáry[124]je sekantná mršina, ale sa ma bojí. Pán Boh vie, jako to je, ale majú tí
maď. učiteli jakýsi respekt predo mnou.Obcujú so mnou so zvláštnou zdvorilosťou. Loos ma má už preto rád, že som bol v
jeho ideálnom Nemecku. Keď už nikto nič nevie, tak príde ultima ratio[125]Hurban. Keď sa zrovnávam s mojimi spolužáky, tak nabývam istoty, že ked
polovička z nich maturku zloží, tak hu neomylne aj ja ta zložím, jestli zvláštno
neštestie nenastúpi. No maďarčinu má Červeň, a ten ma iste nehodí.Máme tu na gymnáziume „slovenský vzdelávajúci spolok“, ktorého zápisníkom a
výborníkom som ja. Na Ondreja zavďačil sa spolok jednou mojou básňou Sládkovičovi.[126]Keby nebola pridlhá, poslal by ti hu. Vydržava on každú sobotu svoje zhromaždenia,[127]kde sa reční, čítajú práce a kritiky držia, noviny „Vedomosti,[128]Sokol,[129]Obzor,[130]Praha,[131]Zukunft,[132]Naše Gore,[133]list Dannica,[134]Soobran,[135]Illustrierte Familienzeitung,[136]Képes ujság“[137]sú naše noviny. Ch(c)eli ma za podpredsedu vyvoliť, čo ale pár maďarónov
intrigami a vínom prekazili. Predseda nám je Emil Černý a Čulen ochranca spolku. Je
nás do 40.Ked sa už cez týdeň nasedím a nabüfflujem, zájdem si v nedeľu popoludní do Radvane
k Sládkovičovi. V Bystrici navštevujem iba Baltíka. Na Vianoce máme 5 dní
slobodných. Trochu si oddýchnem a tú maďarčinu zrepetujem. Mám tento rok ešte veľa,
veľa práce. Ale to pôjde s božou pomocou.Včera som prechladou a dnes trochu kašlem. Veď sa vo feriách vylížem. Tu u Kysela
som tak opatrený so všetkými života a tela tohoto potrebami, jako snáď nikde inde.
Pani Kyselka je naozaj jako mama. Mám peknú, priestran(n)ú, dobre kúrenú, jupkami,
stoliciami, stolami, klavírom ozdobenú izbu, jakou ani jedon žiak v B. chlúbiť sa
nemôže. No som úplne spokojný. Kost hojný, chutný, zdravý, opateru až
pristarostlivú. Ked sa len požalujem, že sa nedobre cítim, hneď mi dá moja pani
teplej vody nahriať, abych si nohy vymočil, čaju navarí, abych se vypotil atď. atď.Vladimír nič nepíše. Čo robí nôtre(?) Zelmire? A Kosta s tými svetlými očami či sa
učí „Čas radosti“ a Babúš či vyplatí dakdy sestry s polenom? Čo je s Čobrdom? V tom Krajane[138]písal ten huncútsky Ilacsik Samo. Takto asi: „To to panslavi vedja hned
volačo zlýho na toho našího féišpána, to čo sa dobrýho ale spraví — to nevedja.“ Či
stojí kde vo vedomostjach že dal 1000 zl. na vežu radvancom, a k tomu i hodiny? (N.
B. R. dal 10 zl. a na veži radvanskej ani hodín nenie) A do Budína na organ 100
zlatých (ani babky) a do Dubrovýho mechy na organ? atd. atd. Bolo to smiechu. No on
sa odslúžil s tým Mezarošovým táraním o ženbe kňazov B. Bystrických. To je ale slabý
vtip. Medzitým ale zbohom. V Král. m. Lojnici pri Krupine (kde sú povestní radní
páni a víno)Svetozár M.Neponukujem zo známych príčin!(LAMS)List 23. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!„те deum laudamus“.[139]Som „cuncta maturus“!.[140]V ostatnom tiež dobre, iba hrozne slabý a trochu chorý. Matúrka šla s
veľkou prísnosťou, 6 ich prepadlo (každý po 4 — 5 — 6 sekúnd) a 5-ti prešli s
otázkou. Ja bez všetkej pochyby a bezotázočne. Vo fyzike výborne. V matematike
trochu slabšie, ale ponevádž som mal vo fyzike matematičný dôkaz, tak dobre. Včera o
dvanástej nám povedali výrok.[141]Bolo veľa radosti aj škrípaní zubuv. Tri dni, od 8 — 2 a od 2 1/2 — 7
nás mordovali. Už som ledva na nohách stál. K tomu ma trápil špachotný kašeľ a na
druhý deň matúrky i hlavy bolenia.V noci človek spať nemohol, ani poriadne jesť, ani nič. No ale je to už tam!Najprv som sa vyspal, potom umyl, vypotil, až potom som bol súci písať.
Telegrafovať som chcel, ale ma úradník telegraficky odhováral, že keď to neni na
stanici, že dlhšie ide jako po počte. Nuž tak dobre! Posielam tu kontá. 14 zl. na
mesia[c] kostu a okrem toho tu priložené výdavky 11. zl. 7. kr. Čo sa tých
nefrankovaných listov týka, tak si, apko, musel zabudnúť, že si mi v jednom liste
sám kázal, aby, keď by chceli habať, aspoň si i zaplatiť museli!Skoro samá Slovač padla. Klamarik a Szakmáry najviac hádzali. Zato ale i Červeň
šibou jejich pánov.Krcsmery[142]príde do Martina. Keby si, apko, tam sa o tom mojom dlhu zhováral.
Najsúrnejší je šuster a knihár.Pozdravenie od všetkých. Naši professores ani panslávi prv neboli oproti. Teraz
rozhorčenosť panuje veľká. No ale dosť. Čo mám robiť proti kašľu?Ján Kyseľ[143]zložil tiež šťastne matúrku v Prešove. Teraz je doma. Nože mi odpíš,
jako mám písať. Pred 6-tym sa na žiadny pád nepohnem.ZbohomSvetozár cuncta maturus.Do Kyselo[v] som prišou 14. septembra. Teda október, november, december, január,
február, marec, apríl, máj, jún a julius(SAPL)List 24. S. Hurban J. M. HurbanoviNa deň Jozefa, dňa 19. brezna 1868Drahý môj Apko!Chcejúc Ti radosť nejakú spôsobiť a sladkú pamiatku Mena Tvojeho bár len skrovnou
lineou v denníku mojej činnosti zaznačiť, posielam Ti tu prácu moju:[144]ovocie to tichých hodín večerných, v ktorých som sa vždy v blízkosti
Tvojej cítil. Pripojujem k nej všetke tie priania synovského srdca, ktoré od
detinstva srdcom mojím hýbali, a predstupujem pred Hospodina s vrúcou modlitbou, za
blaho všech nás, a za naše spasenie. Pri[j]mi to odo mňa vďačne a zabudni v
sviatočnej tejto chvíli na mnohé slabosti moje a poklesky, ktoré iste neraz
starostlivé srdce Tvoje v žiale uvrhli. Ja Ti sľubujem nezlomne, po stezkách, na
ktoré ma napravila milá ruka Tvoja, kráčať. Bože náš, zmiluj sa nad nami!Prítomná práca je d[i]elo ešte nedokončené, a len na prehliadnutie Tvoje
spoliehajúc sa, opovážil som sa Ti dačo neukončeného poslať! Myšlenka, v básni
vyvinutia dôjsť majúca, dávno už bola povstala vo mne. Je to ideálna postava
kajúceho Svatoboja, predmet, ktorý sa už viac básnikov feriruvať[145]pokúsilo — no ale všetko je to slabé! Asi pred troma týždni vzal som si
pred seba predmet tento, do devatenásteho v báseň zložiť. Plán bol rozvrhnutý —
začal som pracuvať. Jaj, ale matéria natoľko zriastla, že na dohotovenie nebolo ani
pomyšlenie. Ja som chcel kratšu baladu, a ona mi nechtiačky zrostla v celý epos. No
jak v práci mojej kde-tu iskerka poézie živorí — ja viem, že Ty hu z popola vydúchaš
a mňa k ďalšej práci posilníš.Čo je v nej temné, to sa len neskôr objasní, a nechcem Vám vyjavením plánu ten
kúštik interesu, ktorý asnáď peseň moja pre Vás mať bude, zničiť! Len to
poznamenávam, že môj pustevník ešte nieto v štádiume opravdového pokánia. Naopak, v
beznádejnom zúfalstve a v oslobodení od tohoto, obrátenie sa k opravdivému
kresťansko-morálnemu pokániu, bude sa zakladať básnické ukončenie a opravdivá poézia
básni mojej. Či toto psychologicky budem vstave vyvinúť, to je, pravda, ešte otázka,
ja aspoň s obzvláštnou obľubou a s pravým nábožným oduševnením k práci sa chytám,
jako som to i v predspeve povedal.Teda prijmi, apko môj premilý, toto dietko mojej mladej múzy, a spoj otcovské
srdce s prísnosťou kritika. Ja túžebne očakávam Tvoj najbližší list. Ešte raz Ti
zavolávam plamenným srdcom: Živ Ťa milý pán na mnogaja i blagaja ljeta!Na Veľkú noc, jako som úfal, nebudem môcť domov prísť, lebo nemáme ani len jednoho
dňa krome sviatkov. Zato nám dajú o pár týždňov neskôr ale štrnásť dní. No potom
prijachám.S Mudroňom[146]nenie pravda dobre, ale o dákej zvláštnej udalosti my nič nevieme. To
bude dáka valovičovská nitrianska klebeta. Má vraj veľa dlhov a to je stará vec.Bobula[147]písal Červeňovi, aby mu dopisoval z Prešporku. Ten mu odpovedal, že
nemôže: 1/ nemá času 2/ ale a hlavne, že on z jeho pobalamutenou politikou v ničom
nesúhlasí. To je náš chlapina!Všetky Vaše listy som poriadne prijal a svedectvo frekventatívne per recepiss[148]poslal. Myslím, že ste ho poriadočno dostali.Čo sa zdravia týka, to mi dobre slúži, len dakedy ma taká divná slabosť napadá,
najmä keď dlžej jedno po druhom sedím.Bôrik[149]Ťa dá pozdravovať, taktiež Kutlík[150]a dr. Peukert.[151]S Bôrikom obedúvam v jednom a tom samom pajzli.Ani sám neveríš, jako ma to mrzí, že mosím ešte všetko od Teba žiadať. Už som aj
hľadal, aj našiel hodiny, ktoré boli s veľmi dobrými vymienkami — ale všade sa žiada
perfektibilita v maďarčine. Tak som nič nemohol prijať.Vedomosti latiny, gréčtiny, francúzštiny, literatúr, filozofie to sú mŕtve
kapitále, jedine zlaté teľa, z ktorého sa peniaze kujú: je maďarčina.Bozkávam mamušenku, moje dva kramfleky a celú ostatniu kompániu.A Tebe, apenko, vinšujem z celého srdca všetko požehnanie dobrého neba!Požoň dňa 17. brezna 1868Tvoj verný syn Svetozár Miloslav(LAMS)List 25. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!Už sa mi myseľ, rozbúrená všakovými dojemy, pomaličky usadávať počína. Preto sadám
k listu, aby som i Vám aspoň tieň mojich radostí a milých rozpomienok nakreslil.V sobotu, dňa 23. mája, ráno o 6. som sadol na paroloď s uradostneným srdcom a
čulými nád[ejami]. Povetrie bolo pekné. Ranný vozduch vial valným Dunajom a srdcom
mojím tichá pokojná radosť. Pobožnou mysľou pripravoval som sa na budúce veľkolepé
výjavy. Pluli sme pod hradby nášho Devína. Ja v rozjarenom citu spieval som si pod
bajúz „U prúdu valných“.[152]Lúče slnka osvecovali staré hradby. Z nich počulo ucho duše mojej zvuk
zbrojstva — drs(n)ý ozón mužského hlaholu. Cez zvetralé okno svietila pozlatistá
prilbica a z najvyššej väže kmital sa biely ručník devy, ktorá na rozlúčku svojmu
bohatieru kynie…… „das kann wohl so Klaftes hoch sein!“[153]vmieša sa do mojich fantázií podľa mňa stojace židisko. Zaraz prestal
zvuk zbrojstva a zlatá prilbica sa premenila v kus kameňa!Naozaj krásne je to Podunaje. Zvláštne pri Hamburgu dosiahne maľôvka najväčšej
pestrosti. Starý hrad na vysokom kopci a pod ním novomódne mesto. On jako deduško a
ono jako pri jeho nohách sa hrajúce vnúča.O 12 1/2 sme dorazili do Beču.[154]Ja som bol tak sprostý a vzal som si confortabla.[155]Ten tak pomaly sa vliekol, že z toho bolo pol hodina cesty a ja som 50
kr. platiť mosel. Miloslava nebolo doma, ale Hrehuš, techniker a Slovák, s ním
bývajúci, ma privítal. Potom sme šli do Lorenzov Mila hľadať, kde sme ho aj najšli.
Pani Lorencová je príjemná stará osôbka, ktorej, jako vraví, ešte ten krik v ušach
zneje, ktorý som ja 1849 roku na Rusave[156]robieval, keď ste mňa do škopa namáčali. Víťaz Lorenc[157]sa stal počas môjho pobytia vo Viedni mojím najintímnejším priateľom. Na
to sme išli falangovať po Viedni. Ukázali mi Ringstrasse, v nej Opernhaus, Bazár,
Kasíno zemanské atď. Večer som išiel do slovenského spolku Tatrana.[158]Tam som poznal našich šuhajcov slovenských. Gežku medicinera, teológov
Žambokretyho, Krnu, Rohoňa[159]atď. Bavili sme sa pri pive milo, pripíjalo sa, rečnilo až milá vec.
Milo tam nebol, bo musel jako výborník slávnosti pri zasadnutí komitétu byť. Neskoro
sme sa dostali do postele. Na druhý deň ráno, jakožto v nedeľu, sme išli do
Schwarzenbergovej záhrady na fruštik: na vodu a na kus chleba. Voda výborná, lenže
si tu musí človek kúpiť. O pol 11-tej [sme] išli do pravoslávnej kaplnky. Prvý raz
som tu počul omšu slovanskú. Sprvu mňa to veľmi dojalo, ale neskôr, keď som len samé
maštrancie videl, začalo mi to byť smiešnym. Spev je tam utešený. Po omši som sa
predstavil Rajevskému,[160]oddal fotografie. Len pár slov som mohol prehovoriť, lebo ho čakalo
hrúza ľudí. Tam som sa poznal aj s fürstom Gagarin-om,[161]čo bol tiež v Prahe. Veľmo populárny chlap. Snáď sa naňho budeš pamätať.Po kostole sme šli k obedu. Po obede k Lorencom, bo u nich nebola taká horúčosť
jako inde! Tam som zase poznal veľa šuhajcov našich. Rusína Haninčáka[162]a potom rozličných Čechov a Moravcov. Potom sme šli spolu na pivo do
Likeja. Skvostnejšeho voľačo som ešte nevidel, jako einrichtung tohoto Likeja. A to
ľadové pivo!!! Ale to neidem veľmi opisovať, lebo by Ti mohli, apko, takto slinky
prísť naň. Ale o piatej sme išli s Miloslavom k frizérovi. Potom domov robiť
toaletu. O pol siedmej sme boli už pripravení a na omnibusi do Schwendra. Jak si už
bol, apko, v miestnosťach Schwendrových, tak si len predstav tú náramnú sálu, celú
zaplnenú. Všade slovanský hovor — známe hlasy — ale všetko tváre neznáme. Mne tam až
trochu priúzko bolo. Milo mal roboty jako archivár s nôtami. Každý sa staral len o
seba, a ja som cudzí. Do 4000 hosťov tam bolo. Už sa malo začínať spievať. Tu
vstúpil do sály Palacký[163]so Šemberom.[164]Ohromné sláva sa mu ozvalo. Koncert sa počal. Jako ouvertura slúžil Förchtgottov.[165]— — — — — Na to kvinteto z opery „Cosi fan tutte“[166]od — — — — — prednášal Förchtgott. Goldenstein, Koniakovsky — — — — —
upkova a Tiefensee.[167]Na to prišiel Večer — — — — — . Potom Miserere z Trovatora,[168]predniesla Tiefensee (a Konia)kovsky. Na to nasledoval sbor Križkovského
„Pastýř a poutnici“. Na toto nasledujúce Sextetto museli speváci opakovať. Taktiež
poslednú krásnu peseň slovinskú „Zbor vojšakov“. Po koncerte sa počal tanec. Ja som
netancoval, bo mne to nerobí žiadnu radosť, keď nikoho neznám. Šiel som s Fürstom
Gagarinom do kúta a zabávali sme sa pri pive. Až po prvej pauze sa počala moja
zábava. Lorenc ma predstavil:Svobodovi,[169]slávnemu maliarovi českému.Förchtgottovi, slávnemu
hudebníku,Scherz-ovi.[170]Križkovskému,[171]ktorý mňa veľmi srdečne privítal!Šemberovi, ktorý
ku jednote s nimi, Čechami, napomínal.Palackému, ktorý sa tiež
tešil, a nevedel pochopiť, že už Hurban takého syna môže mať.Dokupilovi.[172]Potom som tam najšolČipku[173]z Brezna, Valáška[174]z Fraštáku i s paňou. Všetky tieto [známosti] boli len také okamžikom
spravené! — — — — — a prúd spoločenský zase nás roztrhal — — — — — Z pekného
pohlavia som poznal dve céry maliara Svobody, pekné jako víly, vykŕmené duchom
slavianskym a peknotou umeleckou jejho otca. Staršia Anna, mladšia Thekla. Ponevadž
ony pre smútok netancovali, tak som sa s nimi od 11-tej až do troch duchaplným
rozhovorom zabával.Asi päť hodín bolo už, keď sme sa od Schwendra pobrali. Šli sme pri svitaní slnka
po uliciach viedenských s hlasitým smiechom, vo veľmo dobrom humore. Jednoho pekára
sme celkom zo všetkých salzštanglov vyrabovali. Potom každý svojou stranou. Do
11-tej sa spalo. Popoludní som išiel s Lorencom na vizitu do Svobodov. Tam sme sa
bavili so spevom a hovorom slavianskym až do — — — — — obrazy má ten Svoboda. Či ho,
apko, poznáš?[V pondelok] som chcel teda ísť ďalej. Lež mňa zdržali na Mühlfeldov pohrab.[175]Bol on ozaj velikolepý, no nás, Slovanov, to pranič nezaujímalo.Neviem, čo to je — ale mi jakosi schádza elasticita pera, odpusti mi, apko,
jarejšie opisy to budúce najskôr.V utorok večer som bol v Besede, tam som poznal veľa mužov, redaktorov,
spisovateľov, básnikov. Zvlášte so Šemberom a Palackým som sa dlhšie zhováral. Tam
sme boli do — — — — — Potom sme išli do „Moravy“ spolku.[176]Tu sa vydržiavalo slávnostné sedenie ku cti profesoraLamanského. Ja som sa mu tiež predstavil a pozdravoval od
Teba. V Morave krásny spev. Zvláštne slovanské pesničky sa Lamanskému páčili. Morava
je spolok čulý-slovanský, a nám prajný. Chyba bola, že som už bol veľmi zunovaný od
tých veľkých horúčostí.Toto by bola, len tak nachytro hodená [zpráva z] pobytu vo Viedni. Doniesol som
[si] plné prekypujúce srdce a hlavu a [prázdny] vačok. Prežil som tam chvíle
nezapomenuteľne krásne.V pondelok ideme na Devín. I Viedeňáci sľúbili, že prídu! Ja musím
ísť!Lorenc Miloslav a Svetozársa uzrozumeli vo Viedni urobiť vo
prázdninách pešú cestu do Karpatov! Apenko môj, viem, že nebude/š/ nič mať proti
tomuto mladistvému jarému predsavzatiu, bo i on sa už v starosti rád rozpomína na
svoje pútnické časy.Bozkávam Vás všetkých.Požuň 29. mája 1868Váš syn Svetozár(SAPL)List 26. S. Hurban J. M. HurbanoviDrahý Apko!Tvoj lístok som dostal v Trnave od Kutlíka.[177]Včera večer sme dorazili do Požuňa. Divadlo vypadlo dobre,[178]„novoškoláci[179]sú veľmo zahanbení“ „Už tí naši chlapci sú len čo sú“ hovori[a]
sedliaci, idúc z divadla. Lež čo Ťa istotne prekvapí, je to, že som ja hrdina dňa.
Mal som komickú rolu, jednoho biedneho básnika, čo prišiel svoje služby kniežaťu
ponúkať! Pod pažou veľký manuškript, dráma jedno. Rola bola síce dosť sprostá, ja
som si hu ale spracoval sám, okorenil mojimi kompanskými vtipy, ktoré celý dom do
nesmierneho chachotu donášali. Najviac som Palárika perzifloval.[180]Chválil som moje dráma jako klasické, že sú v ňom zapletenia
shakespearské, lebo že mi to jedon Čech povedal. Palárik vyšiel z lóže. Tu máš!
Chytaj sa ty s mládežou za prsty! Nakoniec som spieval, kočka leze díru, pes oknem!
Vyvolali ma a ja som musel všetky variácie pospievať [kički lizi dir, kačk. atď.].Na zábave si Ty veľmo chyboval, aspoň mi to mnohí hovorili. Doviesť ideu do zábavy
nenie v stave ani Kutlík, ani Mudroň a ani jedon netvorí také centrum jako naša
rodina. Keď som večeral, priplichtil sa mi Chovanec[181]a kam sa mi líška, tam sa mi líška. Chváli a vyzdvihuje. To sú ľudia!
Viem pozitívne, že by ma bol z bühny[182]dolu zhodil, keby to bolo v jeho moci! Vôbec boli veľmo devótni. Aj ten
jeho brat sa mi strkal do tváre. Palárik ale nebol ani na zábave! Tomu som tak
zapražil, že to v živote nestroví, jestli nemá konský žalúdok. Sám som si nemyslel,
že bych taký eklat[183]bol spravil. Bola tomu veľa i toaleta na príčine, ktorá celú potvoru zo
mňa spravila. Mal som červený starý dáždnik, s ktorým som šermoval. Keď som s ním
len pohol, celý dom sa smial. Mnoho razy som musel čakať, až sa vychlachali. Keď som
stál v úzadí, nemajúc čo hovoriť, a pohol som len nohou alebo zatriasol dlhú kozú
bradu, strhol sa tleskot, takže spoluhráči museli na chvíľu prestať. Pri próbach som
si malý kašeľ utŕžil. Bola tam zima. Trokanova[184]bunda mi výborne poslúžila. Platili sme tretiu klasu, ale sme išli na
druhej, dajúc konduktorovi po šestáku. Tomaškovič[185]má zbierku trnavskú na Tvoju pravotu, tak odráta, čo si dlžen za víno, a
ostatné dá mamuške. Pozdravenie zo všetkých strán! Valáška Fraštackého som na pekný
spôsob dostal, aby Ti víno poslal! Že by to bol už aj urobil, lenže myslel, že to
niet dovolené! Peniaze sa veru veľmo míňali v tej Trnave, ba aj pomíňali! Nuž
zbohom!M. spoluväzenku mamušenku bozkávam vrúcne a prosím za odpustenie!Včera, keď som zaspával, bolo mi veľmo úzko okolo srdca! Neviem, prečo! Modlil som
sa vrúcne za Vás! Na zábave som prejal mamuškinu úlohu: zabávať Mudroňku! Bola by
osamelá sedela. Hosťov bolo málo, ale zato divadlo plné!Zbohom!Prešpork 1/2 70Tvoj syn Svetozár(SAPL)[1]Ad inferos(lat.) — do pekla[2]O národnostnej situácii v Tešíne pozri bližšie v práci dr. AlbertaPražáka, Studentská léta Svetozára Hurbana
Vajanského, Sborník Filosofické fakulty University Komenského
v Bratislavě, ročník III, č. 35/9/, v Bratislavě 1925, 16 — 25 (Ďalej ibaStudentská léta…).[3]Vajanského spolužiaci v Tešíne. Z nich neskôr významnejšie zasiahol do
kultúrneho životaGustáv Hostivít Lojkо(1843
— 1871) — gymnaziálny profesor v Revúcej.Gustáv Štúr—
syn Karola Štúra(1843 — ), pôsobil v Rusku a tam aj umrel. Mená oboch
ďalších spolužiakov sa nám nepodarilo identifikovať.[4]Jozef Miloslav Hurban dostal doktorát teológie 6. mája 1860 v Lipsku za
prácuDie kirchlichen Parteien in Ungarna za iné
cirkevné spisy.[5]Adresa: Svetozár, Vladimír Hurban, Strelce[6]Andrej Sládkovič(1820 — 1872) — ev. farár v
Hrochoti, neskôr v Radvani, jeden z najvýznamnejších štúrovských básnikov.
JehoSpisy básnickévyšli r. 1861 v B. Bystrici
nákladom bystrického kníhkupca Eugena Krčméryho, báseňKĺzačkaje na str. 23 — 24. Citovanie
Sládkovičových veršov je presné.[7]Ján Kalinčiak(1822 — 1871) — riaditeľ gymnázia v
Tešíne v čase Svetozárových štúdií, známy slovenský spisovateľ,
prozaik[8]Božena Hurbanová(1848 — 1928) — sestra Svetozára
Hurbana[9]Želmíra Hurbanová(1852 — 1878) — sestra Svetozára
Hurbana[10]Vladimír Hurban(1850 — 1914) — Svetozárov
brat[11]Konštantín Hurban(1858 — 1924) — Svetozárov
brat[12]Ľudmila Anna Hurbanová(1860 — 1886) — sestra
Svetozárova[13]6 — 7. júna 1861 bolo v Turčianskom Sv. Martine slávnostné zhromaždenie,
ktoré sa uznieslo na politicko-kultúrnych požiadavkách známych ako
Memorandum.[14]Zrejme ide o Svetozárovho spolužiakaGustáva Hostivíta
Lojku(1843 — 1871).[15]Svetozár Hurbanpokračoval v Oberschützene — Horných
Strelciach (mestečko v dnešnom Rakúsku) v štúdiu v rokoch 1861 — 1863. Bol
zapísaný do tercie. Vysvedčenie bolo za prvý polrok.[16]Laatia— latinčina[17]Na dr. Sem.— t. j. na druhý semester[18]Dr. W. Sillern[19]Na osobitnej strane doplnok J. M. Hurbana k listu č. 6.Lieber Svetozár!Gehe zum Herrn Director Dr. Sillern und bitte Ihn, er wolle dir einen Rock
machen lassen, denn die Mutter sagt mir eben, du hättest keinen
Sonntagsrock, wir liessen dir einworts keinen solchen machen, weil wir
dachten, für dich zu Oberschützen einen Uniformsrock machen zu müssen. Beim
Scheiden von euch vergass ich aber darauf.Endlich, sollten euch beiden euere Sommerstiefeln zu schwach sein für
euere Winterausflüge, so bittet beide den Herrn Director er wolle euch
starke Winterstiefel machen lassen, damit euch die Füsse bei eueren
Schleifen am Eis und Winterspaziergängen nicht erfrieren möchten.Sehet, wie euere Mutter und ich um euch besorgt sind! Seid dafür Ihr beide
recht brav, fleissig und gottfürchtig.Gott sei mit euch!Euer treuer Vater Dr. HurbanPreklad:Milý Svetozár!Choď k pánu direktorovi dr. Sillernovi a popros ho, aby Ti dal láskavo
urobiť kabát, lebo mať mi práve vraví, že nemáš vôbec nedeľný kabát; my sme
Ti, slovom, nedali takýto kabát urobiť, lebo sme mysleli, že Ti musíme dať v
Horných Strelciach spraviť kabát rovnošatový. Pri rozlúčke s Vami zabudol
som totiž na to.Konečne, keby mali Vám obom byť Vaše letné topánky prislabé pre Vaše zimné
výlety, potom poproste obaja pána direktora, aby Vám dal láskavo urobiť
silné topánky zimné, aby Vám nemohli premrznúť nohy pri Vašom kĺzaní sa na
ľade a na zimných prechádzkach.Vidíte, ako Vaša matka a ja sme ustarostení o Vás! Buďte zato obidvaja
naozaj statoční, usilovní a bohabojní!Nech je Boh s Vami.Váš verný otec dr. Hurban[20]Gazda— prof. nemčiny v Tešíne, prenasledoval
Svetozára[21]Emília Jurkovičová(1860 — 1894) — manželka Juraja
Jurkoviča. Pozri cyklostylovaný Rodokmeň Samuela Jurkoviča. Zostavil … inž.
Miloš Jurkovič, Bratislava 1946, str. 2. Údaje o rodine Jurkovičovskej
čerpáme z tohto prameňa.[22]AsiJuraj Jurkovič(1827 — 1903) — manžel Emílie
Jurkovičovej[23]Nesprávne datovanie, správne má byť asi 1862, keďže podľa listu Svetozár
študuje ešte v Horných Strelciach; v októbri 1863 bol už v pruskom
Stendale.[24]*[25]Kaum genügend(nem.) — sotva dostatočný[26]I. S(emester) Befr(iedigend) a II. S(emester) fast
Lobenswerth(nem). — I. semester uspokojivý a II. semester
skoro chválitebný[27]Scherff— bol profesorom latinčiny na gymnáziu v
Horných Strelciach[28]Riaditeľom namiesto dr. W. Sillerna sa stal F. Zekely. (Pozri list č. 12.)
Keďže S. Hurban mal ťažkosti v štúdiu u niektorých profesorov, otec ho po
dohode s riaditeľom stendalského gymnázia dr. Krahnerom odviedol 8. 4. 1863
na štúdium do Stendalu.[29]V Hlbokom dňa 3. februára. Pešťbudínske vedomosti III (1863), č. 16
(Besednica).[30]Oberchützen— prekladal Svetozárov priateľ
pribilinský farár Daniel M. Bachát ako Strelnica, a tak to použil aj sám v
liste. Pozri A. Pražák, c. š., str. 25.[31]Na obálke poznámka J. M. Hurbana: Svetozárov Vynšík k menu môjmu 1863.
Jozef Hurban.[32]Nepodarilo sa zistiť, o koho ide.[33]749’— t. j. 749 stôp[34]In Sachsen meine Herren in Sachsen(nem.) — v Sasku,
moji páni v Sasku[35]Langbein— dvorný kazateľ v Drážďanoch[36]Samuel Tesák(1799 — 1866) — evanjelický farár a
senior v Senici[37]Ide oTomáša Hroša(1808 — 1874), evanjelického
farára na Brezovej.[38]Ďuru— asi narážka naAndreja
Ďurčeka(1816 — 1878) — katolíckeho farára v Osuskom[39]Samuel Jurkovič(1796 — 1873) — učiteľ v Novom Meste
n/Váhom, v Sobotišti, notár na Brezovej — zakladateľ slovenského
družstevníctva. Jeho dcéru Annu (1824 — 1905) mal za manželku Jozef Miloslav
Hurban. Samuel Jurkovič bol teda Svetozárovým starým otcom.[40]Geheimrath(nem.) — tajný radca[41]Vladovi Hurbanovi.[42]Pavel Roy(1839 — 1909) neštudoval v Nemecku.
Teologickú fakultu absolvoval v Bratislave a vo Viedni. Neskôr bol farárom v
Kochanovciach.[43]Dr. Krahner— riaditeľ gymnázia v Stendale, veľký
priaznivec Svetozárov[44]Ovidius Publius Naso(43 pred n. l. — 18 n. l.) —
rímsky básnik. JehoMetamorphoseon libri (Premeny)obsahujú vyše 250 gréckych a rímskych bájí, ktorých spoločným znakom je
motív premeny. Bližšie pozri vDejinách svetovej
literatúryI, Bratislava 1963, 212.[45]Mittvoch(nem.) — streda[46]Donnerstag(nem.) — štvrtok[47]Preklad:Milý Svetozár!Určite Ťa poteší počuť niekoľko slov aj od nás a obdržať srdečné pozdravy,
preto pripojujem k listu Tvojho brata týchto pár riadkov. Ako vieš, dr.
Sillern sa vrátil do Hamburgu a ja som prebral riaditeľstvo a tým aj celú
budovu v značne zničenom stave. S božou pomocou čoskoro bude lepšie. Seminár
a preparandia sú už teraz v dobrom stave, aj reálka sa bude vzmáhať, len
gymnázium je veľmi slabo navštívené.Avšak snáď sa nám podarí dostať katolíckeho učiteľa náboženstva a tým aj
mnohých zverencov a žiakov. Môj Fridolín je v 6. tr. gymnázia v
Hermannstadte. Listy treba adresovať jednoducho na gymnazistu Fr. Z. Róbert
je v 5. tr. gymnázia v Štajerskom Hradci u Dr. Leidensnota, ev. farára k
dopytu. Obaja si budú z času na čas s Tebou dopisovať. Z Tvojich starých
známych sú tu už len máloktorí. Všetci Ťa milo spomínajú. Buď aj naďalej
hodný nášho Oberschutzenu a Tvojho dobrého otca!dr. Fr. ZekelyriaditeľDňa 5. okt. 1863[48]Vladimíra Hurbana(1850 — 1914) — študujúceho v
rokoch 1862 — 1863 v Horných Strelciach[49]Hermannstadt— t. j. Sibíň, mesto v dnešnom
Rumunsku[50]J. M. Hurban odvádzal dcéry Boženu a Želmíru do diakoniského ústavu v
Dettelsau. Ich výchova v ústave, zásluhou Hurbanových nemeckých priateľov,
bola bezplatná.[51]t. j.Hlboké— Požiar vypukol v pondelok ráno 11.
nov. 1863 a zhorelo pri ňom 26 stodôl.[52]Hurbanovská rodina mala priateľské styky s knažnou Karolínou von Reuss. J.
M. Hurban navštívil ju roku 1863 v jej sídle v Greizi a získal jej sympatie
k Slovensku.[53]Pozri o tom bližšie v štúdiiA. Pražáka,Studentská léta…, 46.[54]Juraj Palkovič— (1769 — 1850) — prof.
československej reči a literatúry na ev. lýceu v Bratislave. Ide o jehoBöhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch…Erster
Band а — N. Prag 1820; zweiter Band O — Ž. Pressburg 1821. Na
Vianoce mu otec darovalRankov Česko-nemecký
slovník.[55]Per se(lat.) — samo sebou, pravdaže[56]Germann— nepodarilo sa zistiť, o koho ide, azda o
syna pastora Hermanna z Melkova, kde trávil S. Hurban vianočné prázdniny r.
1863[57]Ján Borbis(1832 — 1912) — najprv ev. farár v Čáčove,
potom na rôznych miestach v Nemecku, naposledy v Hameln. Bol
sprostredkovateľom medzi evanjelikmi v Uhorsku a v Nemecku. Borbis
pripravoval J. M. Hurbanove cesty po Nemecku, ba pričinil sa aj o to, aby
Lipská univerzita udelila čestný doktorát J. M. Hurbanovi.[58]Ľudmila Senská— nepodarilo sa zistiť, o koho
ide[59]Ondrej Brózik(1814 — 1883) — evanjelický farár vo
Veličnej[60]Vendovia— t. j. Lužickí Srbi[61]Bohuslav Jozef Ľudovít Hurban(1862 — 1889) — brat
Svetozárov. Študoval neskôr teológiu a orientalistiku. Zomrel pred ukončením
vysokoškolského štúdia.[62]U pastora Hermanna trávil Svetozár vianočné prázdniny r. 1863 a Veľkonočné
sviatky r. 1864.[63]t. j. Siebra[64]Dr. Krahner— posielal pravidelne zprávy J. M.
Hurbanovi o štúdiu jeho syna Svetozára[65]Obertercia— piaty školský rok nemeckého
deväťstupňového ústavu[66]Unachtsamkeit(nem.) — nepozornosť[67]Gaius Julius Caesar(100 — 44 pred n. l.) — rímsky
vojvodca. Tu ide o jeho prácuCommentarii de bello
civili(Zápisky o vojne občianskej).[68]Xenofón(430 — 354 pred n. l.) — grécky historik. Ide
o dieloKýrova anabáza.[69]Homéros— grécky spisovateľ, autorIliady a
Odysey. Žil asi v 9. stor. pred. n. l.[70]Auf welche Weise u. wie fern hat Caesar die Veranlassung zum
Bürgerkriege gegeben(nem.) — Ako a nakoľko dal Caesar podnet
pre občiansku vojnu.[71]Ján Mocko(1843 — 1911) — významný cirkevný historik.
Študoval v rokoch 1863 — 1867 teológiu v Rostocku a Erlangene (pozri SP
1911, 511).[72]O Svetozárovej tvorbe pozri v práciA. Pražáka,Studentská léta…, 81. Išlo o básne zhrnuté do
spoločnej zbierkyPiesne.[73]Prázdninovú cestu nastúpil začiatkom júla. Išiel cez Norimberg, zastavil
sa po sestry Boženu a Želmíru v Dettelsau a ďalej pokračoval v ceste cez
Viedeň domov do Hlbokého.[74]Pravdepodobne ide o Nitru V, 1853.[75]Mikuláš Dohnányi(1826 — 1852) — slovenský
spisovateľ. Jeho práca má názovHistoria povstaňja slovenskjeho z
r. 1848. V Skalici 1850. Písmom a tlačivom Fraňa X. Škarnicla
a Sinou.[76]Karel Jiří Herloš(nem. Herloszohn) — česko-nemecký
spisovateľ (1804 — 1849). Písal väčšinou nemecky. O jeho spisochJán Hus, Ján Žižka, Waldsteinova prvá láska, Dcéra
Piccolominiho, Waldsteinovi vrahovia, Venecián, Posledný
Táboristaatď. pozri v Sokole VII. (1868), 128.[77]Michal Czajkowski(1804 — 1886) — poľský spisovateľ,
na konci života prijal ruské občianstvo. O jeho tvorbe pozri bližšie v práci
KarlaKrejčího,Dějiny polské
literatury, Praha 1953, 326.[78]Preparandista(lat.) — žiak preparandie, t. j.
učiteľskej prípravky[79]In artibus bonis(lat.) — v dobrých umeniach[80]Narážka na Sládkovičovu báseňHojže, Božea v nej na
dvojveršie:V osamelých sa havranov zmenil kŕdeľ
sokolov.[81]O vzťahu mladého študenta Svetozára k nemeckému básnikovi Johannovi
Wolfgangovi Goethemu (1749 — 1832) pozriA. Pražák,Studentská léta…, 62 — 63.[82]Henrich Heine(1797 — 1856) — Do zošitu s nadpisomLiedersi Svetozár zapísal nasledujúce Heineho
básne: Du bist wie eine Blume. Frühlingslieder. Die Lotosblume. Lilie. Das
Leegespenst. Loreley. Frieden. Sehnen. Du hast Diamanten. Wenn ich in Deine
Augen sehe. Und wüssten die Blumen. Bergidyllen. Das Meer. Tragoedie. Es war
ein alter König. A. Pražák, c. d, 63.[83]Grille u. Lauenhaftigheit(nem.) — vrtochy a
náladovosť[84]Und neue Nahrung, neues Blut…preklad v próze:Novú potravu, novú krv
získavam zo slobodného sveta,
aká je príroda milá a dobrotivá,
keď ma drží vo svojom náručí.Ide o prvé štvorveršie z básne Johanna Wolfganga GoethehoAuf
dem See (Na jazere), ktorá vznikla v júni 1775 za básnikovho
pobytu vo Švajčiarsku. Za údaj ďakujem prof. dr. Walterovi Dietzovi z
Leipzigu.[85]V diakoniskom ústave v Dettelsau študovali Svetozárove sestry Božena a
Želmíra s grófkou Annou v. Giech. Prázdniny r. 1864 trávili obidve sestry na
grófskom Giechovskom majetku neďaleko Thurnau.[86]Erlaucht(nem.) — osvietenosť[87]Nächstens schreibe ich nach Tura Luka(nem.) —
Najbližšie píšem na Turú Lúku.[88]Ich kenne dich(nem.) — poznám ťa[89]Preklad:Milý otec!Vždy, keď sa rozhodujem napísať Ti list, pociťujem ostýchavosť, druh
bojazlivosti. Nie som si celkom vedomý, odkiaľ ten pocit vyviera, ale sa Ti
priznám, lebo som si sväto sľúbil, že vo svojich listoch (písaných) Tebe dám
Ti vycítiť akúsi uzavretosť, čo tiež bolo príčinou, prečo som Ti poslal svoj
denník. Prial by som si, potrebujem mať nejakú dušu, s ktorou by som mohol
bez ostýchania a bez toho, žeby sa o slovách muselo uvažovať, sem-tam
blúdiť, obľahčiť svojmu srdcu, vyplniť medzeru v svojej bytosti a dostať sa
do pokojnejšieho stavu, a ver mi, že pri takých myšlienkach vynorí sa mi
pred očami živo Tvoj obraz, že sa nemôžem zdržať, aby som Ti všetko
nepovedal. Cítim sa ale niekedy znovu dotknutý, keď do môjho lastovičieho
hniezda zatrúsiš svoje rozkazy. Zadržiac a prerežúc všetky cesty, bičuješ ma
svojou pravdou, veľkými slovami, v ktorých hlúpe dieťa obdivuje nanajvýš ich
veľkosť, ale ich pripustiť nemôže. Zbožne a úzkostlivo rozpoviem Ti všetko a
Ty vladárskym ramenom rozsekneš gordický uzol, na ktorom by dieťa rado bolo
aj naďalej panošom. Moje detinské fantazírovanie, mierne povzbudenie k práci
považoval by si za tak krajne nebezpečné, že som sa úplne zhrozil a rád by
som vedel, čo som Ti všetko nefantazíroval. Dobre viem, že to robíš z čistej
priazne ku mne a Tvoje zlaté napomínania si vryjem hlboko do duše.
Čо sa týka erotických citov, priznávam sa Ti otvorene, a moje
slová v mene Boha a všetkých, vonkajšie pudy, ktoré sú vo mne, premáham, že
moja duša je čistá od takých vecí a mňa nepokazia, ako si sa o tom bol
vyjadril. Opačne svato Ťa uisťujem, že mne ten pomer ani nezabral čas, len
toľko, čo som Ti to vyprával. Vonkoncom nechcem tvrdiť, že také výlevy
nemajú podklady. Božechráň, to by bola nestydatá lož a trestuhodné
obťažovanie, ale úprimne môžem vyhlásiť, že to boli len letmé dojmy raneného
srdca (Čо dokazujú jasne okolnosti. Celý rad básní ku… vytvorila
moja fantázia, ktorá je značnou súčasťou môjho bytia a tak pestro všetko
vylíči.) Nemôžem konečne zabudnúť, že som krátko predtým čítal GoethehoPravda a básnictvo, pokiaľ aj siaha posledná stať
môjho denníka.Musím Ti povedať, že ma celkom ináč chápu moji spolužiaci. Oni mi
vyčítajú, že som bezcitný drzúň, pretože sa vysmievam ich smiešnym
milkovaniam, a keď ich na tabuli namaľujem s vhodnými poznámkami, ešte viac
štekajú, tvrdia, že som sarkastický cynik. Henricha Schulza, stále
zaľúbeného hrdinu, som nazval v posmešnej básni písanej v hexametroch
sukničkárom, čo sa k jeho najväčšej mrzutosti naňho prilepilo.Čo som napísal, ešte raz som si to prečítal a napadá ma, že by si mohol v
tom objaviť nejaký tón jemných výčitiek, a preto Ťa prosím, nepochop to tak
a odpusť mi, ak som bol niekde príliš smelý.Na začiatku som chcel dopis skasírovať, ale myslím si, že by to bola
príliš veľká bojazlivosť voči Tebe. Nechcem si všetko v živote pripísať za
vinu. Napíš opäť rýchle, ak Ti to bude možné, ja som veľmi nespokojný, veľmi
nespokojný!Pozdrav našich veľmi srdečne, obzvlášť našu mamičku (to Mutter mi je
prisucho). Prajem Vám všetkým štastné Vianoce!Zbohom, SvetozárStendal 20. dec. 1864P. S. Práve som bol u pána sup. v prítomnosti farára Staudeho a iných,
ktorí prišli na myšlienku objednať si dobré maďarské víno priamo z Maďarska.
Obrátili sa na mňa a prosili ma napísať Ti, či by si im pritom nebol
nápomocny. Oni Ťa chcú spolu poprosiť, aby si ich v predsavzatí dostať sa k
dobrému, čistému vínu podporil a pomáhal jednak vo výbere vína, ako aj v
expedícii, buď v demižóne alebo vo fľaškách. Bližšie neskoršie!Srdečne Ťa zdravia a všetci Vám prajú štastné sviatky.Svetozár[90]Denník Svetozára Hurbana, vedený v Stendale nad Labem v rokoch 1863 —
1864. Spomína ho AlbertPražákv štúdiiStudentská léta…, 55.[91]Dichtung und Wahrheit (Básnictvo a pravda)—Goethehopráca vyšla v štyroch dieloch (1811, 1812,
1814 а 1833).[92]Mathilda Krahnerová— dcéra riaditeľa dr. Krahnera.
Umrela mladá. Tu narážka na žiaľ jej matky.[93]Jedna z nemeckých rodín, kde Svetozár obeduval.[94]V Dettelsau študovali od r. 1863 v diakoniskom ústave vedenom riaditeľom
Johannom Konrádom Wilhelmom Löhem Svetozárove sestry Božena a Želmíra. Ich
výchova v ústave bola bezplatná.[95]Bola to štvrtá cesta J. M. Hurbana do Nemecka. Navštívil z cirkevných
dôvodov Drážďany, Roztok, Zverin, Stendal a Dettelsau. List Vajanského
sestry sa týka tejto cesty.[96]die Verhaltnisse(nem.) — pomery, vzťahy[97]Quintus Curtius Rufus(písal asi v rokoch 69 — 79 n.
l.) — rímsky básnik[98]Caesara privatim(lat.) — Caesara súkromne[99]J. M. Hurbanzrejme zamýšľal napísať recenziuZáborského Básní dramatických(Vydal Jozef
Viktorin. V Budíne 1865. Tlačou Martina Bagó). Recenzia v Cirkevných listoch
nevyšla. SvetozárovaHurbanovastaťShakespearebola odtlačená v Národných novinách z
23. 10. 1873.[100]Leška Ján(1831 — 1909) — ev. farár-senior na
Brezovej, cirkevný spisovateľ[101]Ide o úryvok zGoethehobásneIlmenau am 3.
september 1783. Vajanský prepísal text básne presne.
Skontrolovali sme ho podľa vydaniaGoethes Werke Illustriert von
ersten deutschen Kunstlern Herausgeber H. Duntzer, Erster
Band Stuttgart und Leipzig. Deutsche Verlagsanstalt vorm. Ed. Hallberger
1882 (177).[102]Stendal auf der faulen Uchte(nem.) — Stendal na
lenivej zátoke[103]Kovára— nepodarilo sa zistiť, o koho ide[104]Pavol Čobrda(1845 — 1931) v tom čase študoval v
nemeckom meste Heilbron, neskôr evanjelický farár v Smrečanoch[105]Miloslav Sloboda(1844 — 1920) — syn Daniela Slobodu,
ktorého manželka Juliana Jurkovičová bola sestrou Vajanského matky[106]Bodenbach— bývalé Podmokly pri Děčíne[107]t. j. do skladu, úschovne, v danom vyznáme podaj ako spolubatožinu[108]S. Hurban odcestoval zo Stendalu 14. apríla 1866.[109]PrekladSvetozár Hurban, narodený 17. januára 1847 v Hlbokom pri Senici, syn pána
kazateľa Hurbana v Hlbokom, evanjelického vierovyznania, pristúpil na Veľkú
noc 1863 po absolvovaní gymnázia v Oberschutzen do tercie tunajšieho
gymnázia a na Michala 1865 sa dostal do sexty, do ktorej doposiaľ patril. Za
toto obdobie bolo jeho chovanie skoro vždy dobré, získal si spokojnosť
svojich učiteľov, najmä úctyplným a poslušným chovaním. Vybavený dobrými
rozumovými schopnosťami vedel nielen hravo sledovať vyučovanie, ale rozšíril
tiež svoj všeobecný duševný horizont, jeho posudzovacia schopnosť rástla.
Nevenoval sa rovnako usilovne všetkým predmetom. Jeho predbežná vzdelanosť
nebola rovnomerná, zvlášť v gramatike latinského, gréckeho a francúzskeho
jazyka bol neistý. Záležalo na tom, aby sa zvlášť venoval gramatike, a túto
svoju úlohu nezvládol vždy rovnako usilovne. Tento nedostatok ho prinútil k
tomu, aby sa pravidelne venoval svojmu štúdiu; vždy zjavnejší bol ten
nedostatok v sexte, do ktorej postúpil na Michala minulého roku. Jeho
posledné výsledky boli takéto: v preklade zostarých
rečí(Cicero, Cassius, Livius, Ovid, Xenophon, Homér) do
nemčiny mal vo všeobecnosti uspokojujúce výsledky, menej však pri písomných
prácach, zvlášť pri extemporáliách, kde sa vyžaduje gramatická istota. To
isté platí o francúzštine. Po nemecky sa vedel písomne dobre vyjadriť.
Vyučovaniu náboženstva venoval patričnú pozornosť a v dejinách, zemepise a
matematike, ako aj vo fyzike boli jeho výkony vcelku uspokojujúce.Jeho pobyt na tunajšom gymnáziu sa viazal na podmienku, že sa má pripraviť
na štúdium teológie; keďže sa ale pri ďalšom postupe jeho duševného vývinu
ukázalo, že voľba tohto povolania jeho sklonom nevyhovuje, vybral ho jeho
otec z nášho gymnázia. Prepúšťame ho, želajúc mu na ďalšiu životnú cestu
naše srdečné blahopriania.Stendal 14. apríla 1866.Dr. Krahner, riaditeľ gymnázia[110]Fridrich Baltík(1834 — 1919) — bol od r. 1857
profesorom evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici. Vyučoval náboženstvo,
latinčinu a nemčinu. Jeho pričinením vznikol i študentský slovenský
vzdelávací spolok, ktorý dokonca vydával svoj časopis Sitno. Roku 1870
prešiel za farára do Lipt. Mikuláša, r. 1890 bol vyvolený za biskupa.
Teologická fakulta v Roztoku ho poctila čestným doktorátom. Ako biskup
podliehal v cirkevnej politike maďarónskym vplyvom.[111]Michal Kyseľ— organista v Banskej Bystrici[112]Ironická narážka na maďarčinu.[113]z nem.verzweifeln— zúfať[114]Andrej Sládkovič— bol od r. 1856 ev. farárom v
Radvani, S. Hurban ho často a rád navštevoval[115]Oľga Braxatorisová— dcéra A. Sládkoviča. Vydala sa
neskôr za Jána Mocku.[116]Eugen Krčméry— kníhkupec v Banskej Bystrici,
vydavateľ slovenských kníh. Jeho nákladom napr. vyšli SládkovičoveSpisy básnické.[117]Eugen Krčméry— kníhkupec v Banskej Bystrici,
vydavateľ slovenských kníh. Jeho nákladom napr. vyšli SládkovičoveSpisy básnické.[118]Martin Čulen(1823 — 1894) — riaditeľ a profesor
katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici. Bol blízkym priateľom J. M. Hurbana
a ochrancom Svetozárovým.[119]Jozef Loos(1839 — 1878) — gymn. profesor v B.
Bystrici, neskôr v Budapešti[120]Ján Klamarik(1832 — 1898) — profesor gymnázia v B.
Bystrici, maďarón[121]Florián Červeň(Cherveň; 1840 — ) gymn. profesor v
Banskej Bystrici, potom v Budapešti[122]Emil Černý(nie Čierny!, 1840 — 1914) — gymn.
profesor v B. Bystrici, neskôr v Rusku[123]Humorná narážka na choleru v B. Bystrici — B. Lojnici.[124]Jozef Szakmáry— profesor fyziky na gymnáziu v B.
Bystrici[125]Ultima ratio(lat.) — posledný dôvod, za ktorým už
nič nenasleduje[126]Či sa rukopis básne zachoval, nepodarilo sa zistiť.[127]Spolok vydával i svoj časopis Sitno. PozriA. Pražák,Studentská léta…, 92.[128]Pešťbudínske vedomosti— noviny pre politiku a
literatúru. Vychádzali od r. 1861 dvakrát týždenne v Budapešti za redakcie
Jána Francisciho a v rokoch 1863 — 1870 za redakcie Mikuláša Št. Ferienčíka.
Časopis bol „tribúnou politiky slovenskej buržoázie“.[129]Sokol— časopis pre krásno, umenie a literatúru.
Vychádzal v rokoch 1860 — 1869 v B. Štiavnici, Budapešti a Skalici za
redakcie Pavla Dobšinského.[130]Obzor— noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci
život. Vychádzali trikrát do mesiaca v rokoch 1863 — 1886 v Skalici za
redakcie Daniela G. Licharda.[131]Praha— vlastne Zlatá Praha (1864 — 1865). Redigoval
ju Vítězslav Hálek[132]Zukunft— Nepodarilo sa zistiť bližšie údaje o
časopise. (V rokoch 1877 — 1878 vychádzal časopis Die Zukunft s podtitulom
„Socialistische Revue“, redigovaný Carlom Manzonim. Tento však neprichádza
do úvahy.)[133]Naše Gore— zábavno-poučný časopis. Vychádzal v
rokoch 1861 — 1866 v Záhrebe.[134]Dannica— časopis pre zábavu a umenie. Vychádzal v
rokoch 1860 — 1872 v Novom Sade.[135]Srbobran. Političke novine— Vychádzali v Novom Sade
v r. 1861 — 1867 za redakcie P. Ninkoviča a E. Čakra.[136]Illustrierte Famillienzeitung— vychádzalo ich
viacero. Najstarší bol týždenník Illustrierte Zeitung, vychádzajúci v Lipsku
od r. 1843. Na Slovensku z nemeckých obrázkových rodinných časopisov bol
najznámejší týždenník Gartenlaube. Začal vychádzať r. 1853 v Lipsku. V
rokoch 1853 — 1878 ho redigoval Ernest Keil.[137]Képes ujság(1864 — 1867) — maďarský ľudový obrázkový
časopis. Roku 1866 ho redigoval György Illésy.[138]Krajan— obrázkový slovenský časopis uhrofilskej
orientácie. Vychádzal v Pešti každý štvrťrok v rokoch 1865 — 1868.
Zodpovedný redaktor Leopold Thull.[139]те deum laudamus(lat.) — Teba
Bože chválime.[140]Cuncta maturus(lat.) — celkom zrelý[141]S. Hurban— maturoval 26. júla 1867 v Banskej
Bystrici[142]Ide asi o Eugena Krčméryho.[143]Kyseľ Jano— neskorší švagor S. Hurbana. Mal za
manželku Hermínu Dobrovitsovú, sestru Vajanského manželky Idy
Dobrovitsovej.[144]BáseňSvatoboj— mala byť, podľa Pražákovho tvrdenia,
veľkým eposom a mala v postave kajúcnika vyjadrovať vnútorné intelektuálne
krízy mladého Svetozára. A. Pražák, c. š., 102 — 103.[145]feriruvať(z franc. férir) — udrieť, v prenesenom
význame zápasiť s témou, zbásňovať[146]Dr. Michal Mudroň(1835 — 1887) — advokát v
Bratislave, obhajca slovenských národovcov. Jeho manželka pochádzala zo
starej, ale skrachovanej rakúskej dôstojníckej šľachty von Siegenfeldovcov.
Jej dvaja bratia dôstojníci narobili veľké dlhy a Michal Mudroň ich splácal.
Tieto trampoty spôsobili, že umrel mladý, 52-ročný. Údaje z rukopisu dr.
Pavla Halašu v Martine.[147]Ján Nepomuk Bobula(1844 — 1903) — staviteľ v
Budapešti, jeden z politických predstaviteľov tzv. Novej školy[148]per recepiss(lat.) — na základe potvrdenky[149]Karol Bôrik(1820 — 1896) — notár v Beckove[150]Vendelín Kutlík(1834 — 1904) — advokát v Trnave,
neskôr v Bratislave[151]Nepodarilo sa zistiť, o koho ide.[152]Nepodarilo sa nám zistiť, o akú báseň ide.[153]das kann wohl so Klaftes hoch sein(nem.) — môže to
byť vysoké asi siahu[154]t. j. Viedne[155]confortable(franc.) — pohodlný, v danom význame
pohodlného fiakristu[156]V Rusave na Morave bol farárom Daniel Sloboda (1809 — 1888) — ktorý mal za
manželku Julianu Jurkovičovú (1822 — 1866), sestru Anny Hurbanovej. V
revolučných rokoch 1848 — 49 sa Hurbanova rodina uchýlila k Slobodovcom. Tu
sa dokonca narodila Svetozárova sestra Božena 22. sept. 1848. Svetozár
Hurban bol vtedy sotva dvojročný.[157]Inž. Viktor Lorenc(1843 — 1915) — neskôr Vajanského
švagor. Roku 1871 si vzal za manželku Svetozárovu sestru Želmíru
Hurbanovú.[158]Tatran— slovenský akademický spolok vo Viedni.
Oficiálne vznikol 18. marca 1870. Od r. 1862 združoval slovenských študentov
a existoval ako súkromný spolok najprv pod názvomOkolieaHron(1862 — 1864) a
potom pod názvomTatran. Bližšie pozri vPamätnici, ktorú z príležitosti 20-ročného jubilea
účinkovania vydal Slovenský akademický spolok Tatran vo Viedni. Vyšla v
Turčianskom Sv. Martine r. 1890.[159]Jaroslav Rohoň— bol v tom čase medikom vo Viedni a
pracoval aktívne v Tatrane. Bol členom prípravného výboru; Ľudovít Ladislav
Zsambokréthy, v tom čase ev. teológ, neskôr ev. farár v Púchove; Peter Krno
uvádza sa tiež medzi členmi Tatranu v rokoch 1864 — 1868.[160]Michail Fedorovič Rajevský(1811 — 1884) —
pravoslávny duchovný ruského vyslanectva vo Viedni[161]Ivan Sergejevič Gagarin(1814 — 1882) — tajomník
ruského vyslanectva vo Viedni[162]Nepodarilo sa zistiť, o koho ide.[163]František Palacký(1798 — 1876) — český historik,
organizátor národného života[164]Alois Vojtěch Šembera(1807 — 1882) — český historik
a filológ[165]Arnošt Förchtgott(Tovačovský; 1825 — 1874) — učiteľ
hudby vo Viedni, dirigent spevu pri ruskom pravoslávnom chráme, český
skladateľ. Mimo pôvodných sborov harmonizoval najmä juhoslovanské národné
piesne.[166]Cosi fan tute— opera nemeckého skladateľa Wolfganga
AmadeaMozarta[167]Goldstein, Koniakovsky… a Tiefensee— nepodarilo sa
údaj identifikovať[168]Trovatora— t. j. zTrubadúra(Il trovatore) — z opery talianskeho skladateľa GiuseppeVerdiho(1813 — 1901). Opera mala premiéru v Ríme
r. 1852.[169]Karel Svoboda(1824 — 1870) — český maliar, od r.
1851 žil vo Viedni[170]Je možné, že ide oKarla von Scherzera(1821 — 1903),
rakúskeho cestovateľa a prírodovedca.[171]Pavel Križkovský(1820 — 1885) — český hudobný
skladateľ[172]Antonín Dokoupil(1851 — 1921) — česky stredoškolský
profesor[173]Štefan Čipka— neskôr notár vo Zvolene, syn
breznianskeho Jána Čipku[174]Michal Valášek(1825 — 1891) — hlavný slúžny v
Hlohovci[175]Eugen Megerle von Muhlfeld(1810 — 1868) — rakúsky
politik[176]Morava— akademický spolok moravských študentov vo
Viedni[177]Vendelín Kutlík(1834 — 1904) — advokát v Trnave,
národný vodca trnavského kraja. Roku 1868 sa oženil s dcérou M. M. Hodžu
Boženou. V ich dome bol r. 1869 založený odbor Živeny. Aktívne sa podieľali
i pri ochotníckych divadelných podujatiach v Trnave.[178]Nepodarilo sa zistiť, ktorú hru bratislavskí a trnavskí ochotníci hrali,
mohla to byť niektorá z hier Jána Palárika.[179]novoškoláci— t. j. prívrženci tzv. Novej školy,
politického smeru proklamujúceho spoluprácu s pokrokovou maďarskou
buržoáziou a liberalistickou šľachtou[180]Išlo pravdepodobne o improvizovaný text Svetozára Hurbana, v ktorom
ironicky narážal na Palárikovu dramatickú tvorbu a najmä na jej ideovú
koncepciu vychádzajúcu z politických zámerov Novej školy.Persiflovať— zosmiešniť.[181]Štefan Chovanec(1840 — 1878) — profesor v Trnave,
katolícky farár, od r. 1871 v Semerovciach[182]z buhny(z nem. die Buhne) — t. j. z javiska[183]éclat(franc.) — hurhaj[184]Ján Trokan(1810 — 1894) — ev. farár, senior na
Myjave, slovenský kultúrny pracovník[185]Martin Tomaškovič(Tamaškovič; 1803 — 1872) — národne
činný trnavský mešťan | Vajansky_Korespondencia-Svetozara-Hurbana-Vajanskeho-I-Vyber-listov-z-rokov-1860-1890.html.txt |
Čertův švagrPetr byl chlapec na ženění, když mu máma umřela. Říkává se, když si chce Pánbůh hodného
blázna udělat, že vezme starému muži ženu. To přísloví se dokázalo na Petrovu otci;
zbláznil se a vzal si místo růžence mladou ženu. Ta mu život sladila, takže za rok samou
dobrotou umřel. Co byla macecha v domě, neměl Petr utěšené chvíle; ale do služby nechtěl,
protože si myslil, aby mu tatík přece něco odkázal, když mu až do smrti věrně sloužiti
bude.Ale ubohý chlapec se zmejlil! Macecha si tatika dobře obcházet znala, a když starý oči
zavřel, shledalo se, že nedostal Petr kromě několika hadrů ani co by za nehet vlezlo. I ten
podíl po nebožce matce mu macecha upřela. Když se to Petr dověděl, zmocnila se ho zlost a
lítost, a s chutí byl by macechu zabil. Ale po chvíli si to rozmyslil, vylezl na podnebí,
sebral své šaty a složil je do truhly.Když byl s tím hotov, sepial ruce přes kříž, postavil se před tátovu truhlu a pravil sám
k sobě: „Mám si vzít ten svůj podíl anebo nemám? — Ne, nevezmu ho; když mne ta zlá žena o
všecko ošidila, ať si i ty hadry schová. Ale jedno jí přece nenechám.“Přitom otevřel truhlu a vyndal stříbrný prsten s granátem. „Ten mi dala máma a povídala
přitom, abych ho dal svému děvčeti. Ó má zlatá mamičko, kdybyste mohla vstát, vy byste
koukala na ten pořádek.“Strčil prsten do kapsy a slzami ho polil, potom uchopil truhlu, snesl ji dolů, tam ji
položil na široká ramena, jda zahradou do třetího statku. Selka byla nebožky mámy sestra a
ráda ho přijala.Tu chvíli, když Petr ze statku otcova ušel, vyprovázela macecha dobrého známého. Když
přišla a děvečky jí řekly, že byl Petr doma a že si truhlu odnesl, vylítla na podnebí jako
drak a všecko všudy přehlížela. Našla všecko, i tátovy šaty nechal, jen prsten byl z truhly
pryč, po kterém sama dychtila.Chvilku stála plna zlosti, potom se ale ušklíbla, vše uzavřela, ustrojila se a běžela na
zámek k panu vrchnímu. Petr jí byl dávno již sůl v očích, jenže se nemohla se žádné strany
k němu dostat; nyní šla žalovat, že ji okradl. Nedlouho předtím, než se vdala, sloužila u
pana vrchního za děvečku, věděla tedy dobře, jak to chodí. Nejdříve šla k paní, několik
slovíček s ní promluvila, paní zase promluvila s pánem, a když vešla k panu vrchnímu do
kanceláře, poklepal jí na plné rameno, ptaje se: „No, Dorotko, co děláte, jak se máte?“„Jak náleží dobře, milostpane, jen kdybych se nemusela s tím nezdárným klukem zlobit,“
odpověděla pětidenní vdova a začala panu vrchnímu své stížnosti přednášet.Pan vrchní ji jak se sluší a patří vyslechl, vzal šňupec, poklepal jí zase na druhé
rameno a odpověděl: „Nemějte žádnou starost, Dorotko, však my mu hlavu napravíme, a nedá-li
si ji napravit, máme ještě jiné prostředky, aby zkrotnul.“Dorotka poděkovala a s plnou důvěrou se do vsi vrátila. To bylo odpoledne, a večír
přišel biřic pro Petra. Ubohý zůstal, jako by do něho uhodilo, a tetka spráskla rukama nad
hlavou, když biřic poroučel, aby s ním tu chvíli na zámek šel a to dobrovolně, sice že mu
položí pouta na nohy.„Nešťastný chlapče!“ zvolala stará, „cos učinil? Jakou hanbu to na mne uvaluješ?“„Mlčte, tetko! Jakou hanbu bych na vás uvaloval? Vždyť jsem před žádným ani vody
nezkalil.“„Nadarmo by páni s pouty pro tě neposlali.“„Kdož ví, co jim napadlo.“Přitom vtiskl svou tchořovku na hlavu, oblekl šarkový kabát a podal tetce ruku, která tu
s sepiatýma rukama stála a plakala.Petr šel vedle biřice s hlavou sklopenou a pro živý svět by se byl okolo sebe nepodíval.
Stud, zlost, lítost, všecko to se střídalo v duši jeho a kdyby se byl nestyděl, byl by
plakal, až by se byly hory zelenaly. Když ho přivedl biřic na zámek, poručil pan vrchní,
aby jej dali do šatlavy, protože dostal hosti a nemá kdy vysléchat. To okamžení se rozkaz
vyplnil. Sotva se dvéře za biřicem zavřely, hodil sebou Petr na slámu, a hořce plakal —
hořčeji než o pohřbu vlastní matky. Pozdě na noc usnul, ale celou noc ho děsily strašné
sny, v nichž nejstrašlivější osobou zlá macecha byla.Časně ráno byl předvolán k panu vrchnímu a tam se žaloba přednesla.„V hrdlo lže, milostpane!“ zkřikl Petr, doslechnuv křivé obžalování macešino. „Prsten je
můj, já ho po mámě zdědil, o to druhé věno, co jsem měl dostat, o to o všecko mne
připravila. A nyní se opováží říci, že jsem ji okradl! I aby jí jazyk uschl!“„Takovou notou zná každý zpívat,“ odpověděl hněvivě pan vrchní. „Pověz, kde máš prsten,
a nedělej dlouhé caparty, sice ti dám deset vysázet.“„Milostpane! neradil bych žádnému, aby se mne křivě dotknul. Zdravé oudy by jistě
neodnesl.“„Ty se opovažuješ mně vzdorovat? Chopte se ho!“Biřic a ještě jeden chtěli Petra odvést, ale on je tak nerázně od sebe hodil, že daleko
odletěli, a bezmála by i pana vrchního byli na zem porazili. Pan vrchní běhal po pokoji a
biřicové stáli jako dva hafani. Petr měl pěstě zaťaté a brzy bledl, brzy červenal. Najednou
dostával zmodralý nos pana vrchního svou přirozenou pivoňkovou barvu a nadutá huba se
ušklíbla. Poručil, aby Petra odvedli, sám sedl ke stolu a psal. Ráno když se přišla macecha
ptát, jak to dopadlo, povídal pan vrchní, že dal Petrovi — bílý kabát.Zatím vezli Petra svázaného k městu. Ležel jako bez smyslů, a teprv když ho na místo
přivezli a odevzdali, viděl kde je a co se z něho státi má. Odjakživa měl zášť proti
vojenskému stavu, a nyní měl být sám vojákem; tu si může každý pomyslit, s jakou chutí
šarkový kabát svlékal a vojenský šat oblékal! — A což se mu teprva vnitřnosti kroutily,
když ho pan desátník cvičil. — Často skřípal Petr zubami, tiskl prsty do zbraně a panu
desátníkovi by se bylo vedlo jako tupým roháčům, kdyby si nebyl zpomněl na uličku, které se
bál co smrti.Jednoho dne dostal na několik hodin dovolenou a šel ven do pole. Dávno se necítil tak
blaženým, jako tu chvíli, shodil se sebe těsný šat, pověsil ho přes rameno, a vesele
kráčel, jako by šel na posvícení. Na jedné straně šlo šest sekáčů volným krokem po poli
jako morová rána, a plné klasy skláněly zlaté hlavičky pod ostrými kosami. Druhá strana
byla živější. Vprostřed poli stál žebřinový vůz s voly, a pacholek, na jehož klobouku se
hodná kytka červenala, nakládal na něj mandele, chlapci a děvčata vázali, ta nosila, ona
podávala. S každé tváře se pot jen lil, každá měla ruce krvavé a opuchlé od strniště a
vedra slunečního, ale nikdo se na to neohlížel, všickni chvílemi vesele zpívali a po poli
dováděli.„Pomáhej Pánbůh!“ pozdravil Petr, když přišel blíže nich.„Dejž to Pánbůh, pojďte nám na pomoc!“ křičely děvčata.Petr hodil hbitě kabát na zem a pustil se do práce, a přitom si zpíval a děvčata
pokoušel. Ty se zprvu divily, ale za malou chvíli s ním zacházely, jako by odjakživa mezi
nimi býval. Když byl vůz plný, položily navrch pavuz, jedna vylezla nahoru a pověsila na
přední konec věnec z klasů, charpy, koukole a divokého máku, pacholek práskl do volů,
děvčata a chlapci vzali na ramena hrábě, podávadla a jiné nářadí, Petr svůj kabát, a
zpívajíce brali se všickni za vozem. Doma povídala čeládka hospodyni, jak jim pan voják
pomáhal, a selka mu přinesla hnedle hrnek dobré smetany s chlebem. Petr to milerád přijal,
potom dal s Pánembohem, a šel, ale ne k městu, nýbrž k lesu. Slunce bylo již dávno zapadlo
a Petr ještě kráčel, až přišel po půlnoci na vršek, odkud viděl vesnici, v které byl
zrozen. Byl rád, že si bude moci oddechnout, neboť na celé cestě ani nezastavil, a pořád
strachem trnul, jako by ho desátník za krk držel. Ve vesnici ještě všecko spalo, jen štěkot
psů a pění kohoutů rušilo ticho. U tetčina statku skočil Petr přes plot do zahrady, tiše se
kradl přes dvůr až ke dveřím. Černý začal vrčet, ale Petr řekl: „Lež, černý, lež!“ a pes se
pokojně položil, neboť poznal hlas bývalého pána, který s ním začasté na poli oběd sdílel.„Tetko, otevřete!“ šeptal tiše Petr a klepal na okénko.„Každý dobrý duch chválí hospodina,“ zajektala tetka a udělala kříž.„I nekřižujte se a pojďte mně raději otevřít; vždyť já to jsem, váš Petr.“„Jdeš na dovolenou?“ ptala se stará, když závoru oddělala.Ale Petr jí neodpověděl a vklouzl do sednice. Tetka šla za ním, vzala s pícky troudník,
a když rozkřesala, rozžehla louč a posvítila Petrovi do očí, který po sednici přecházel.
Viděla, že je celý uřičený, bez kabátu a bez čepice.„Chlapče, ty divně vypadáš, copak se to s tebou dělo?“„Utekl jsem z vojny, protože mne tam trýznili. Věřte, kdybych tam byl déle zůstal, že by
mne byli oběsili. Teď mně dejte jen brzo moje šaty, já se převléknu a půjdu dále. Tuten
oděv ukliďte, aby jej žádný u vás nenašel, kdyby mne tu přece hledali, což se však nestane,
protože jsem hodil čepici do řeky, aby myslili, že jsem se utopil.“„Svatý Jene Nepomucký, čeho se na tobě dočkám!“ Tak se tetka křižovala a šla napřed do
srubu, kde měl Petr stát truhlu, potom udělala na krbu ohníček a uvařila chlebovou polívku.
V malé chvíli přišel Petr přestrojen v selském šatě a při jídle vypravoval stařeně své
nehody. Konečně si posadil široký klobouk na hlavu, do kapsy vzal kus chleba, a rozžehnav
se s plačící tetkou, která mu ještě na cestu dva krony přidala, zlehoučka jak přišel, zase
odcházel. Pohladil černého po hřbetě, skočil přes plot, ohlídl se truchlivě na statek
zemřelých rodičů, v kterém jedovatá macecha spala, a pak se ubíral do světa službu hledat.Dokud byl v bližších krajích, neptal se po žádné službě, až přišel dále. Tu se zastaví v
jedné vesnici a zamíří do velkého statku. Sedlák stál na záspi, čtvrt bochníku chleba v
ruce, kus pomazánky a svačil.„Pochválen buď Ježíš Kristus, hospodáři!“ pozdravil Petr.„Až na věky; co bys rád?“ ptal se plnou hubou sedlák.„Jestli byste nepotřeboval pacholka. Já přišel z vojny a hledám si službu.“„Vysloužilý voják! Tak mladý? Tys byl asi dobré kvítí, když s tebou ani na vojně obstát
nemohli! Ráno aby ležel na sudni chléb, ve stole karty a za stolem děvče, to mají ti páni
nejradši. Já bych musel dělat pacholka a ty bys dělal hospodáře. Jdi s Pánem Bohem.“Petr začínal sedlákovi špatné domnění vymlouvat, ale ten ho poslal „k čertu“, obrátil se
a šel dovnitř. Petrovi tváře jen hořely, jak se styděl, že ho sedlák tak zhaněl, ale co měl
říci? V druhé vesnici umínil si, že půjde k správci o službu žádat a že o vojně ani
necekne, aby se mu zase tak nevedlo. Přijde k vratům, vezme za kliku, těžké dvéře se
otevrou a pronikavý zvuk zvonku nad nimi ozve se po celém domě. Z kuchyně vyběhne
hospodyně, za ní tři kočky. I ptá se Petra, co chce?„Chtěl jsem se zeptat pana správce, zdali by nepotřeboval pacholka. Táta mi umřel, na
mne se málo dostalo, musím jit sloužit.“„Zeptám se,“ odpověděla hospodyně a šla do pokoje, kde pan správec s dvěma hostmi v
karty hrál.„Venku je selský chasník a ptá se po službě; zdá se být pořádný hoch. Na druhý týden
půjde náš pacholek pryč, myslila jsem, kdybyste s ním ráčil promluvit.“„Teď mi dala pokoj, ať jde k čertu; alifer!“ odpověděl pan správec, vyhodil kartu a
hospodyně se hnala ze dveří. Petr zaslechl správcovu odpověď až venku i dal s Bohem a
nevrle dveřmi bouchl. „Již vidím, že nedostanu ve vesnici službu, půjdu raději do města,“
pravil sám k sobě a šel k městu. Ale i ve městě se mu lépe nevedlo, neboť ho poslal i ten
nejbohatší kupec k čertu a ještě mu nadal selských hlupáků.„Kdybych jen věděl, kudy do pekla, šel bych tam rovnou cestou a možná že bych dostal u
čerta lepší službu než u těch nemilosrdných lidí.“ Tak naříkal Petr v lese na trávníku,
kamž si byl celý utrmácen lehl. Krony byly ty tam, co nyní počít? I bylo inu toho již líto,
že utekl z vojny. Tu jde kolem pěkně oblečený pán. „Pochválen buď Ježíš Kristus!“ pozdravil
Petr a pozdvihl klobouk, ale pán neodpověděl a šel dále, než zase se obrátil a ptal se
Petra, co se mu stalo, že se zdá býti smutný a mrzutý.„Kdož by se nezlobil,“ odpověděl Petr a zvolnička vstával, „vždyť je na světě čím dál,
tím hůř. Na třech místech jsem prosil o službu a všude mě poslali k čertu. Věru bych k němu
šel, kdybych věděl, kudy tam.“„A nebál bysi se ho?“ ptal se pán.„Nebojím se ani celého pekla,“ odpověděl lhostejně Petr.„Tedy se na mne podívej, já jsem, koho hledáš,“ řekl pán a proměnil se v čerta. Ale Petr
sebou ani nehnul a pokojně si čerta prohlížel. Nato mu černý povídal, aby šel k němu do
služby, že nebude míti mnoho co dělat a že se mu dobře povede, bude-li přitom poslušný, že
ho za sedm let pustí a štědře obdaruje. Petr podal čertu ruku, ten ho vzal v polo, zvedl se
s ním do povětří, a než se Petr zpamatoval, byli v pekle. Tam mu dal čert kožené šaty a
vedl ho do jedné síně, kde stály tři kotle, pod nimiž hořelo. I řekl čert Petrovi:„Tvá práce po celých sedm let bude, pod ty kotle přikládat. Pod první kotel dáš za den
čtyry polena, pod druhý kotel dáš osm, pod třetí dáš dvanáct. Jen se měj na pozoru, aby ti
oheň nevyhasl, a nikdy se do kotlů nedívej, sice tě bez platu vyženu. Budeš-li ale poslušen
mých slov, nebudeš pykat.“Kdyby to nebylo v pekle, mohl Petr říci, že se má jako v nebi. Jíst a pít měl do sytosti
a práce málo; když chtěl, procházel se po zahradě, když nechtěl, sedl k černým kamarádům, a
ti povídali takové kousky, že mohl až smíchem puknout. Pod kotle přikládat nezapomněl a
víka odkrýti mu ani nenapadlo. Jedenkráte mu bylo, jako by v kotli něco zabručelo, i běžel
k čertům s vyřízenou, ti mu ale odpověděli, že to není jejich starost, a Petr šel zase ke
kotli řka:„Nu, pro mne, ať se to tam na škvarek spálí, já se tam nepodívám.“Již se to zdálo být Petrovi hodně dlouho, co ho čert do služby přijal, i ptá se ho
jedenkráte, jak dlouho má ještě sloužit?„Zejtra dojde sedm let, co jsi u mne,“ odpověděl čert.Petr byl rád, neboť se mu poslední čas přece po světě stejskalo. Druhý den nato vejde
čert k němu, právě když přikládal a pravil: „Dnes, Petře, máš vyslouženo; abysi se nemusel
s tolika penězi vláčet, vezmi tuten měšec, kdykoli ho rozevřeš a řekneš: „Syp, pytlíčku,“
vysype ti tolik dukátů, co budeš chtít. Měj se dobře, Petře; myslil jsem, že u nás ještě
zůstaneš, neboť na světě beztoho mnoho neužiješ, lidé se tě budou bát, proto že jsi se už
sedm let nemyl, sedm let vlasy ani nehty nestříhal.“„Ba na mou věru, na to jsem ani nezpomněl. Ale toť je pojednou, voda a nůžky všecko
spraví. U vás přece nezůstanu.“„Od té černoty si nepomůžeš, leč bych já ti dal dobrou radu. Prozatím zůstaň jaký jsi a
jdi na svět, až budeš chtít, pomohu ti. Kdyby se tě lidé ptali, kdo jsi, řekni, žes čertův
švagr, a nebudeš lhát.“„Ale poslechni, pane čerte, když jsem ti vše tak pořádně obstaral, mohl bys mně teď
povědět, co v těch kotlích vězí.“„Podívej se tedy,“ řekl čert a odkryl první víko. Petr viděl svou macechu.„Máš štěstí, že jsem to dříve nevěděl, sice bych byl místo dvanácti čtyry a dvacet
polínek přiložil,“ zkřikl Petr zuřivě. V druhém kotli byl pan vrchní, v třetím pan
desátník.„Vidíš,“ pravil čert a přiložil na oheň, „v těchto kotlích se vaří nemilosrdné srdce.“
Nato se Petr s čerty rozloučil, pán ho vzal na záda a donesl opět do lesíka, v kterém před
sedmi lety seděl. Když na zem stoupil otřásl se, strčil měšec do kapsy a šel do blízké
vesnice. Ale jakmile přišel k první chalupě, začaly děti křičet, jako by je na nože bral,
všecko se to rozutíkalo a volalo: „Táto, mámo, čert, čert!“ Lidé vybíhali z chalup, ale
každý hned zase hlavu schoval, křižoval se a dvéře zavíral. Petr zamířil do hospody;
hospodský i jeho žena stáli na záspi, když Petr vcházel do vrat. „Spaste duši! to je čert!“
Tak zkřikli oba, chtěli utíkat, ale v strachu a spěchu vrazili jeden do druhého a oba na
zem padli; než se zase sebrali, stál Petr u nich a smál se. „Pít mi dejte!“ poručil a šel
do sednice. Ale hospodský se bál jíti za ním; teprva když se trochu zpamatoval a Petr
neustále pít žádal, šel na stáj, kde vázal pasák seno, a zavolal ho dolů. Dal mu do ruky
žbánek a řekl: „Jiříčku, dones ten žbánek piva do sednice, sedí tam ošklivě zarostlý
člověk, ty se ho ale nemusíš bát.“Jiříček vzal žbánek a šel, ale když otevřel dvéře a Petra zhlídl, upustil pivo na zem a
dveřmi práskl, až se okna otřásly. „Hloupý kluku!“ řekl zlostně hospodář, „jdi hned, kam tě
posílám, sice dostaneš výprask, a žbánek ti srazím na mzdě.“ Jiříček byl ubohý sirotek a
sloužil hospodskému za stravu a tři zlaté ročně. I natočil třesoucí rukou opět piva, v
duchu si zpomněl na svého patrona a otevřel dvéře.„Pojď, jen hochu!“ volal ho Petr, „já ti nic neudělám, jsem člověk jako ty.“Těmi slovy uchlácholen dodal si Jiříček srdce a přikročil až k samému Petru, ale do očí
se mu nepodíval a nohy se pod ním třásly jako osika. Petr se ho začal vyptávat, odkud je, u
koho slouží a jak se má. Zprvu mu vypravoval Jiříček zajíkavým hlasem svůj příběh, ale dál
a dál se osmělil, zapomněl, že je u čerta a bez bázně se na nebo díval a povídal. Petr ho
litoval, že tolik zkusí a poručil mu, aby sundal čepičku. Jiříček poslechl a Petr mu ji
nasypal plničkou dukátů.„A co počnu s tolika penězi?“ ptal se Jiřík, neznaje jich velkou cenu.„Dělej s nimi co chceš,“ odpověděl Petr.„Já vím co udělám, Kudrnovic a Bartošovic skotákům dám trochu, oni nemají ani boty ani
kamizolu na zimu a často se mnou plakávají, to ostatní donesu panu kantorovi. Když mně
matka umřela, povídal, že by si mne nechal a naučil mne psát a číst, kdyby jen neměl sám
tolik dětí. Teď mu dám všecky ty peníze, a on mne naučí číst a psát a já u něho zůstanu.
Bude to dost, pane čerte?“„Nebude-li, přidám ti.“Jiřík skákal po sednici, a vyběhna ven, všem lidem to ukazoval. Hospodský a hospodyně a
ještě mnoho jiných, když to spatřili a od Jiříka slyšeli, jak s ním čert mluvil, a že nemá
ohnivý jazyk ani rohy, ulakomili se, dodali si smělosti a šli k čertu o peníze prosit. Ale
Petr se k tomu neměl. Zůstal v hospodě přes noc. Sotva usnul, popadl ho někdo za ruku, a
když prokoukl, poznal čerta, bývalého pána. „Vstaň a jdi do srubu, hospodský chce zabíti
sirotka skrze ty peníze.“Petr vyskočil, otevřel dvéře a vletěl do srubu, právě když chtěl hospodský do hocha nůž
vrazit. Jak se ale ulekl, když viděl Petra před sebou stát. „Ty hříšníku!“ křičel tento,
„připrav se, půjdeš se mnou do pekla, kde se ve žhavém oleji vařit budeš.“Hospodský omdlel a Petr ho odvlékl do sednice; když přišel k sobě, klekl před Petrem a
pro všecko na světě ho prosil, aby mu to odpustil, že se polepší.Petr ale řekl: „Od té chvíle musíš Jiříka jako vlastního syna chovat; dej ho učit a
dobře s ním nakládej. Pakli tak neučiníš, tu chvíli tě do pekla odnesu, neboť znám tvoje
myšlenky a v okamžení se octnu u tebe, kdybych byl jakkoliv daleko.“ Hospodský slíbil
všecko a také to držel, od té doby byl hodným člověkem a Jiříkovi pravým otcem.Brzy se dověděl také kníže o Petrovi, že rozdává samé dukáty. I zkázal mu, aby k němu
přišel, ale Petr ho pozval k sobě a ptal se hospodského, co je za člověka.„I což, náš kníže by nebyl nejhorší, ale má dvě dcery po nebožce první paní, ty
rozhazují hrůzu peněz, a chce-li jim vyhovět, musí lid utiskovat, protože je tuze zadlužen.
Druhá paní také již umřela a zanechala dceru Angelinu, to je holka, nic jinače než jako
anděl, tak libná, tak hodná, že by člověk pro ni do ohně skočil. Té aby se do smrti dobře
vedlo, ale ty dvě kdyby chtěl čert vzít.“ Tak řekl hospodský, ale honem se plácl přes hubu,
neboť zapomněl, že u něho stojí.„Nic si z toho nedělej, vždyť já sám čert nejsem, ale jeho švagr.“ Hospodský si ale
myslil, že to je skoro jedno.Když kníže přijel, lekl se, vida ošklivého Petra, přece s ním ale jednal jako s
největším pánem, zval ho k sobě do zámku a konečně ho prosil o nějaké peníze. Petr řekl
knížeti, že mu dá peněz, co bude chtít, svolí-li, aby si jednu z jeho dcer vybral. Kníže se
zamyslil, konečně ale se zeptal, kterou by chtěl?„Kteroukoliv,“ odpověděl Petr, a slíbil, že se přijde na nevěstu podívat.Kníže byl chytrý, neřekl dcerám ani slova, že peníze dostal, a když se ptaly, jaká to
obluda ten čertův švagr a dal-li mu peníze, odpověděl jim takto: „Chcete-li zem udržet a
mne šťastného učinit, musí jedna z vás jeho ženou být, jinak peníze nedostanem. Není sice
tak ošklivý, a kdyby si vlasy a nehty ostříhal a trochu se umyl, byl by i hezký.
Nedobudem-li peněz, tak mne vojsko opustí a lid se zbouří.“Starší dvě kněžny se zakohoutily, ústa ohrnuly a pyšně prohodily: „Z nás dvou, otče, si
žádná takovou obludu nevezmeme. My jsme knížecí dcery a nezahodíme se, kdyby i celá zem
pojit měla.“„A co počnu?“„Otče! když v tom tvoje blaho a blaho celé země záleží já se obětuji a Bůh mi síly
popřeje.“ Tak řekla tichým hlasem s bledou tváří Angelina, nejmladší dcera.„Mé dobré dítě!“ pravil kníže a s pláčem políbil dceru svou. Sestry se jí vysmály a
uštěpačnými slovy srdce její rozrývaly. „Kdyby to byl přece Lucifer, aspoň bys mohla být
kněžnou, ale jeho švakrovou, to nestojí za to.“Angelina raději odešla, by neslyšela bohaprázdnou rozprávku svých sester. Byly to tak
prostopášné dívky, že jim nebylo daleko široko roven. Druhý den ráno přišel Petr do zámku;
když ho starší sestry viděly, byly rády, že k sňatku nepřivolily, ale Angelina náhle
omdlela, a když ji přivedli k sobě, byla bílá a studená jako z mramoru. Kníže ji vedl sám k
ženichovi, který si lehce pomyslil, proč se nevěsta tak třese a bledne, i řekl přívětivým
hlasem: „Mohu věřit krásná kněžno, že se vám nelíbím, ale nebojte se mne, však já budu
hezčí a milovat vás budu, jako oko v hlavě.“Angelina poslouchala ráda jeho příjemný hlas, ale když se na něho podívat musela, bylo
jí, jak by po ní smrt sahala. Petr to dobře pozoroval a proto se také dlouho nezdržel, dal
otci peníze, mnoholi jich žádal, umluvil s ním, že bude za osm dní svatba, a pak odkvapil.
Ze zámku pospíchal do lesíka a volal co hrdla měl na čerta. Ten ho sotva zaslechl, již stál
u něho. „Co žádáš, švagre?“ ptal se.„Abysi mne udělal, jakým jsem byl dříve; co bych z toho měl, že jsi mi pomohl ke knížecí
nevěstě, když by nemohla na mne pohledět.“„Pojď se mnou, švagříčku, za chvíli budeš jako výlupek.“Chutě se Petr čerta chopil, a ten ho odnesl, Bůh sám ví, do které země a postavil ho u
malé studánky. „V té studánce se uměj, a budeš hezčí než jsi byl kdykoli předtím.“ Petr
skočil do ní celý a vylezl krásný jako panna. „Švagříčku, za ty peníze ti tak neděkuji,
jako že jsi mne tak hezkého udělal. Teď mne bude mít Linka ráda.“ Samou blažeností padl
čertu okolo krku a oba letěli do velkého města, kde si Petr nakoupil krásného šatstva,
kočárů, koní, najal sloužících a jako nějaký princ k nevěstě se vrátil.Bylo to den před svatbou; nevěsta chodila po pokoji jako stín a se strachem pokukovala,
jestli ženich nejede. Sestry byly z okna vyloženy, mluvily bezbožné řeči a čekaly, až věno
přiveze. Tu jede celá řada vozu, koňů a lidstva, v čele ale překrásný kočár, v němž sedí
skvostně přistrojený mladík. Vyskočí z vozu, běží nahoru, a když vejde do pokoje, vezme
Angelinu za ruku a prosí za odpuštění, že ji tak dlouho trápil a v té příliš ošklivé
postavě se jí okazoval. „Ale tím radši tě budu mít, moje Angelinko, protože vím, jak jsi
předobrá.“Že se Angelince hezký ženich líbil a že mu nyní políbení neodepřela, to nemusím ani
psát, každý to sám uhodne.Sestry stály u okna jako přimrazené.Najednou je vzal ze zadu někdo v polo, ony sebou trhly, ohlídly se a viděly mezi sebou
čerta. „Jen se nelekejte, nevěsty spanilé, vždyť nejsem žádný poběhlík, jsemť kníže sám. Co
jsem řekl, Petře, že budeš mým švakrem! Vidíš, teď mám za jednu dvě.“ Tak řekl kníže
pekelný a zmizel s bezbožnými sestrami.Petr byl hodným, bohatým knížetem a Angelina byla matkou svým poddaným. | Nemcova_Certuv-svagr.html.txt |
Púť za šťastímBezmála päť rokov bola Milka na Spiši.Tam prežila i rušné časy revolúcie (1848 — 49), ale okrem všeobecného hospodárskeho
úpadku a trochy strachu inej pohromy nepocítila.Keď „fräulein Relly“ spoznala — a to bolo hneď na začiatku — že jej v Milke prišla dobrá
pracovná sila do obchodu, umienili si, že si ju tak ľahko nepustí od seba. S nemalým žiaľom
si musela priznať, že jej pribúda rokov a ubúda zručnosti, že sú jej prsty podobné dreveným
kolíkom, i to nie rovným, že sú meravé a neohybné — a že jej už ani tá povestná spišská
dôkladnosť, čiže akuratesa nepomáha. Naopak, pri takom jemnom a vzdušnom remesle, pardon,
umení, ako je šitie klobúkov, je prílišná dôkladnosť viacej na ujmu ako na osoh.Nuž veru, stará slečna musela, hoci i so zármutkom, uznať, že tie mladé pršteky inak
pracujú, a že keď napríklad Milka prišila kvet medzi všetky tie moderné stuhy, šlupfne,
čipky a perá, vyzerá, akoby bol živý alebo práve stade narástol, tam i vykvitol — a tam
chcel kvitnúť i ďalej.Preto pridáva slečna Aurélia Milke na „honorári“. Stálo ju to síce nemalé sebazaprenie,
ale strach pred konkurenciou mal veľké oči, radšej teda doplatila.Tak sa stalo, že si Milka jedného pekného dňa uvedomila, že je majiteľkou slušného
kapitálika.Usporené peniaze alebo posielala, alebo ich po čiastke sama odniesla domov, keď z času
na čas navštívila svojich. Za usporené groše jej dobrá mať kupovala a nadobúdala tie
najpotrebnejšie veci do výbavy. Lebo ona, mamička, podobná iným matkám, pevne verila, že sa
jej Milka vydá, a dobre vydá. Nielen maminka, ale i Milka začala rozmýšľať o svojej
budúcnosti. Roky utekajú ako vlna na vode, mladosť a krása večne nepotrvá, nuž čo robiť? U
slečny Aurélie nemôže ostať naveky, zostať starou, roztrpčenou pannou.Dobre by bolo vydať sa už i preto, aby rodičia mali radosť, aby mali menej starostí, aby
urobila miesto dorastajúcim sestrám. I tie prídu do toho roku, keď budú čakať, kedy príde
ten „nevídaný nikdy — a predsa tak známy“, ako to básnik krásne povedal.Keď tak dumala nad svojou budúcnosťou, prišla Milka i na tú myšlienku, prečo by sa
nemohla osamostatniť, prečo by mala pracovať pre druhých, keď by mohla a vedela pracovať na
svoju ruku.Čudno, v ten čas už i rodičia uvažovali o Milkinej budúcnosti. Zhrnulo sa to odrazu — a
Milka sa ocitla na rázcestí. Otec jej napísal svojou zvláštnou biblickou slovenskou rečou[1]a originálnym slohom nasledovný list:„Drahá dcéro! Ja a Tvoja mať Ti dávame na vedomie, že sa Ti trefuje štěstí a to
ne jenom jedno, ale dvoje odrazu. Nejprvé tu boli vzácní přátelé a sl. mestečka R. vážni
mešteninové — a to na vohledy. S nimi prišiel i nádejný ženích čili mladý zeť v osobe
vlídného a výborne učeného pána Mateja Sopúška, na tento čas učitele brdárskej
dcérocirkve (tam, kde sa tie výborné čerešne rodia). Tento pán Matej Sopúšok je na tento
čas hlboko zarmútený vdovec so štyrmi dítkami a hľadá pre seba milujúcu a vernú manželku
— a pre své dítky láskavú matku. On i jeho příznivci, čo s ním prišli ako po známosti,
velice ľutovali, že Teba, o ktorej dobré chýry počuli, doma nenašli, ale kochajú sa tou
nádejou, že skoro prídeš domov a potom dostavia sa i oni, aby sa „ústy k ústum“ umluvili
s Tebou.O niekoľko dní nato bol tu istý pán Kožuch Marci, na tento čas šafár pri železnej
maši. Tento pán je dobre platený úředník so zaistenou penziou a že je k tomu gazdovlivý
a střízlivý, pritom i zralého veku — ako sa povedá — v najlepších rokoch — má už i
usporené groše, a to v striebre i v zlate (čo je najistejšie). I pán Kožuch prišiel
rekomendáciou, ako po známosti — a tiež náramne ľutoval, že Ťa doma nenašiel. Rozumie
sa, že by Ťa nesmierne rád poznať, aby sa jeho vrúcí túžba vyplnila a on Ťa ako svoju
manželku domov odviezol.Tak, ak máš vôľu vydať sa, keď je tomu čas, poděkuj sa Tvojej panej za službu a
za všetko dobré, čo Ti vykonala — a navráť sa domov. Špeditér, ktorý vozí pánu Gy.
papier do Pešti, mešká na tento čas na Spiši, má budúceho mesiaca nastúpiť cestu na naše
strany a do Pešti. Ten Ťa sem bezpečne dovezie.Mať, ktorá akosi nie je spokojná s tým, čo som tu písal, Ti odkazuje, že je to
vše jenom na Tvé vůli a že radšej, akoby si sa mala proti svojej vôli vydať, aby si
začala pracovať na vlastnú ruku. O tom všetkom sa pozhovárame ústne, keď Ťa pánboh
šťastlive domov donesie.“Pri čítaní otcovho listu bolo dievčatku i do smiechu i do plaču. Oboje, plač i smiech,
bývajú v srdci ako najbližší susedia — a najmä pri Milke zamieňali sa často veľmi citeľne.
Po podobnom zamieňaní začala Milka uvažovať o tom, čo jej otec píše.I myslí si, hľa — ozvena na moje starosti! Ďakujem pekne! Že vraj šťastie! A odrazu
dvoje! Či ten otec, chudák, nedal voľnú uzdu svojmu známemu vtipu, ktorý dakedy prechodí i
do takrečeno šibeničného humoru? Akoby videla svojho drahého, vždy vážneho otca, ako píše a
pritom ako mu okolo fúzov poihráva figliarsky úsmev. On, i keď predniesol dajakú anekdotu,
nikdy sa sám nezasmial a len ten jeho zvláštny úsmev svedčil, že svoj vtip pokladá za
vydarený.Milka si predstavila v duchu oboch pytačov. Vidí ich pred sebou. Toho utrápeného,
skľúčeného, „po šlechetnej matróne Y. X. pozustalého vdovce“ (tak to počula pri pohreboch v
parentácii) i s tými štyrmi detičkami, sirôtkami. Napriek slzám, ktoré sa jej tisli do očú,
musela sa usmiať. Ach, ten dobrý otec!Ale darmo jej spomínať smutný osud vdov a sirôt. Opis osobnosti „výborne učeného a
vlídného brdárskeho pána rechtora“ nijako nezodpovedal predstavám, ktoré si Milka vo
vnímavej duši utvorila o svojom budúcom. A úprimne si priznala, že ona veru nemá vôle —
otec píše, že ju nik nenúti — ísť za týmto pánom ako jeho milujúca a verná manželka niekam
do zastrčeného kútika pánubohu za chrbtom — a tie malé sirôtky srdečne ľutuje, i slzu
vyroní nad ich osudom, i pomodlí sa za ne, ale netúži po tom, aby sa im stala láskavou
matkou. Nie, to nemôže! Nemôže luhať, ani nebude ukazovať city, ktorých nemá! Keď príde na
to čas, chce predstúpiť pred svätý oltár s čistým, úprimným srdcom a vrelou, nefalšovanou
láskou!Ten prvý bol už teda odparentovaný.A druhý! Iste to otec nemyslel vážne. Akoby stál pred ňou ten pán Kožuch Marci: oblečený
do uhorských šiat s atilou, so striebornými (ak nie len postriebrenými) gombičkami, s
vykrútenými bajúzami a sebavedomým zjavom. Ale ani on nenašiel milosti u tejto prieberčivej
dievčičky. Mohol byť i gazdovlivý — Milka usúdila, že je skúpy, môže byť v najlepších
rokoch — iste je starý mládenec, môže mať i peniaze v zlate i v striebre — dievča súdi, že
má hŕbu strieborných tvrdých toliarov, mariášov, dvadsiatnikov a zo šesť dukátov v starej
pančuche po matke, niekde v kútiku starobylej truhlice starostlivo ukrývaných a strežených.
Milku s nimi nedostane.Trochu sa rozčúlila a potom sa aj vyplakala, kde ju nikto nevidel. Zato ju upokojil a
potešil koniec otcovho listu. Drahá, dobrá mamička. Tá vycítila, že jedno i druhé „šťastie“
nebolo pre jej dcérku opravdivým šťastím, a ako Milka, prišla i jej mať na myšlienku, že by
sa mala osamostatniť. Otázka je len, kde a ako?O tom rozhodnú rodičia. Prečo nie i doma? Nemusela by platiť byt, aj iné výdavky by
usporila. Mesto je na dosah ruky. Zámožné meštianky a „urodzené“ manželky úradníkov a
statkárov tiež milujú „modestné klobúky“ a prekrásne čepce. A tamdolu sú už bohaté dediny,
gazdovia sú zámožní, ich ženy nosia sukne z drahého menistého hodvábu a taftu, kabátiky
(najmä v zime) z jemného súkna so striebornými gombičkami a okolo hrdla retiazky
strieborné, ba i zlaté — i také na tri rífy — a čepce samá nádhera! Tých nemá ani jedna
mladá nevesta dosť. Hľa, u Bottov kedysi, keď sa Julkina mať vydávala, tancovala mladá
nevesta od radosti, že má dvanásť prekrásnych čepcov, „jeden krajší od druhého“! Tak, práce
bude dosť — a konkurencie sa Milka nebojí.Odpísala hneď domov a ako poslušná dcéra dala rodičom úctu a titul, aký im prináleží:„Drazemilovaní páni rodičové!“Potom píše, aby apuško obom tým pánom pytačom, pánu Matejovi Sopúškovi i pánu Kožuch
Marcimu odpísali, že ona, Milka, ďakuje za preukázanú úctu, ale že sa na tento čas vydávať
nestrojí. Nech to apuško tak napíšu, aby ich tie košíky neboleli… Ba môžu i tak napísať — a
tentoraz si i Milka dovolila malý vtip — aby to „nepripisovali nevdečnosti, ale rádej
nemožnosti“.A napokon Milka prosí, aby aj o tom, čo drahá mamička odkázali, doma premýšľali, a ako
oni rozhodnú, tak bude dobre. Ona sama je hotová slečne Aurélii vypovedať a prísť domov.A skoro nato Milka skutočne vypovedala s výhovorkou, že ju rodičia volajú domov.Fräulein Relly začala bedákať, že práve teraz na začiatku sezóny, keď mala veľkolepý
plán zájsť si s ňou do Pešti, kde sa teraz v obchodoch zjavili nádherné modely klobúkov,
ako jej známi odkazujú — a že si chcela niekoľko modelov vybrať a podľa nich tvoriť nové
klobúky — do obchodu.Milka, aby jej tú bolesť trochu zahojila, jej sľúbila, že ak to bude možné, pôjde s
fabrikantovým špeditérom do Pešti a obstará jej, čo bude treba. Isteže pán Gy, pôjde teraz
sám so svojím tovarom do Pešti a ona by sa s ním i ta i naspäť zviezla. Nebude to príliš
drahá cesta. Slečna bola spokojná a dala jej značnú sumu na zakúpenie rozličného jemného
tovaru v Pešti. Milka si zabezpečila miesto v priestrannom špeditérovom voze a koncom
septembra dostala sa domov.Týmto spôsobom vykonala tú krásnu cestu už viac ráz. Bolo to cestovanie vtedy dosť
nebezpečné i pre mladé dievčatá, ako bola ona. Špeditér Roth, statný popradský občan,
chodieval väčšinou sám na svojich koníkoch. A to už bola záruka, že sa cestovateľom nemôže
nič zlého prihodiť.Nebola to cesta veľmi dlhá. Zavčas ráno sa pohli z Novej Vsi a večer bola Milka už doma.
V meste ju čakal otec, s ktorým išla domov peši. Špeditér ďalej nešiel. Mal prácu v meste a
najmä v papierni musel naložiť niekoľko balov papieru.Neopísateľná radosť rozhostila sa v rodičovskom dome, keď Milka zavítala doň. Bolo už
neskoro večer, ale nikto ešte nespal. Tešila sa dobrá mať — a tešili sa väčšie i menšie
dietky. Väčší chlapci neboli doma. Ľudovít bol ako domáci učiteľ vo Sv. Jáne,[2]Imrich v učiteľskom ústave v Modre[3]. Julka, ktorá nasledovala za Imrom, dorastala a nápadne opeknela. Podobala sa
Milke, ale povahou bola veľmi tichá, ba zádumčivá. A tu sa Milka dozvedela, čo ju veľmi
prekvapilo, že Julka je — akoby spolovice — už zasnúbená.Pán Kožuch Marci košík neprijal, ale poslal na Pílu jednu veľmi vážnu tetku s dôverným
odkazom, a tá referovala: „Ež (že) pán Kožuch Marci košík neprijíma, ale ež koj počkal
dosiav, bude čekať ešte rok alebo dva a príde si po tú mladú. Ež mu dosť núkajú na druhej
doline i mladé i staré, i také, čo majú groša, ale starý jastrab tiež radšej letí za mladým
kuriatkom ako za starou sliepkou — a pán Kožuch Marci nehľadí na penaze, ale na dievšä.“Nuž, chúďa Julka, dočkala sa i ona. Nemala veľké nároky, vydala sa potom za toho mladého
pána v najlepších rokoch. Neskôr písavala smutné listy domov. Neponosovala sa, ale nejeden
list končil sa slovami:„… nech mi ich, drahí páni rodičové, pánboh zdravých uchová, lebo keď mám to povedomie,
že ich mám, tak sa nazdám, že mám všetko bohatstvo na svete!“Druhého dňa zasadla domáca rada, ku ktorej privolali i pani kmotru Ambrózyčku i pani
farárku. Praktická pani kmotra dodala váhy myšlienke, aby sa Milka začala zaoberať
„mašamódstvom“ na svoju ruku. Veď i ženy vedia samostatne myslieť a pracovať. Hľa, ona
sama, pani Juliana, vedie obchod so zbožím a dobre sa má pritom i ona i celá família.K tomu náhľadu pripojila sa i pani farárka, hoci ona ako „neučená“ nevyzná sa v
obchodných veciach.I to bolo rozhodnuté — zo strany energickej kmotry, aby sa neotáľalo, ale keď je taká
príležitosť, aby sa Milka „štando pede“ vybrala pod ochranou božou a všeobecne váženého a
dobrého pána Pavla Gy. do Pešti, a nech si tam nakúpi pre začiatok potrebných vecí do
„šeftu“. Lebo tam sa práve teraz dá lacno nakúpiť, lenže treba vedieť, kde. — A nedaj sa
prekabátiť, Mila, poslúchaj pána Gy., on ťa zavedie, lebo on vie všetko, čo sa kupectva
týka. Zachovaj si, že na Kerepešskej ceste sú najlacnejšie sklepy — a ďalej do mesta sú
panskejšie, ale aj drahšie. A na peniaze si daj pozor!Nasledujúceho dňa, ešte ani nesvitalo, bola už Milka v otcovom sprievode pri krčme na
hradskej — a čakala svoju „príležitosť“. Nečakali dlho. Čoskoro bolo počuť odhora hrmotiť
ťažký voz, krytý silnou plachtou, ťahaný silnými, dobre kŕmenými koňmi. Pred krčmou voz
zastal.Kone poháňal sám statný Roth, ktorému na tejto ceste veľmi záležalo. Vo voze sedel
spomínaný pán Gy. a pri ňom mladušké dievčatko, jeho švagrinká. Mala s nimi cestovať do
Lučenca, kde ostane pri sestre, vydatej za cukrára Jaucha, rodom zo Švajčiarska.Keď si prisadla Milka s otcom, povedal pán Gy., veliteľ tejto expedície, že v Sobote
prisadne si k nim pán Apfelstingel, veľkoobchodník s plátnom. Toho poznal otec i dcéra.Voz bol hodne obťažený, ale pán Roth uisťoval, že od Soboty bude ľahšie, lebo tam že
oddá dajaký ten súdok pravej, nefalšovanej belanskej borovičky,[4]niekoľko vriec pravého popradského, spišského hrachu, niekoľko malých vriec
kežmarskej geršničky a dakoľko balíkov jemného podolínskeho damasku. Všetky tieto
špeciality idú na objednanie — a bude ich treba len oddať a peniaze inkasovať.Milka nemala mnoho „bagážie“, len hodnú drevenú škatuľu, už ako na tie modely, ďalej
akýsi objemný „céger“ so šatami a proviantom na cestu. Balík, ktorý jej dali na fare, mala
oddať v Lučenci. Milka posadila sa chrbtom k pánu Rothovi. Otcovi patrilo miesto pri pánu
Gy.— A tak ve jméno božie, poďme![5]Pán špeditér švihol bičom ponad bujné kone, tie potiahli — a ťažký voz herbeľoval
hradskou dolu dedinou a dolinou vždy na juh.Ešte nebolo desať hodín, keď prišli do Soboty. Tu museli kŕmiť, i naši obchodníci
vybaviť si prácu.Naši po starej známosti hneď pri ev. kostole zišli z voza a zašli na chvíľu do Balážov.
Odvtedy, ako tu bola Milka prvý raz na „edukácii“, neocitla sa v tom dome, ale rodičia,
najmä páni, udržiavali obstojne priateľský a kolegiálny pomer. Teraz, ako Milka s otcom
vkročila do známej izby, Balážka ju nepoznala, len podľa otca uhádla, že je to Milka,
ktorej sa u nich tak zle viedlo. Preto bola veľmi milo prekvapená. Veď ona sama vlastne
Milke neublížila, len uverila tomu, čo jej miláčik Fricík húdol a po ňom i tí druhí. Hneď
sa pustila s milou návštevou do reči — a keď vyrozumela, kam cestuje a aké má plány toto
pekné dievča, bola celá uveličená, a ako matka, ktorej alfou a omegou je jej jediné dieťa,
začala uvažovať, čo by sa dalo z toho vyviesť pre jej modlu, pre Frica! Ako blesk preletela
jej hlavou myšlienka, že by bolo veru dobre, keby sa Milka usadila tu v meste a keby takto
Fricík priženil sa k nej. Aké šťastie by to bolo pre Milku, no i pre všetkých. Lebo ten jej
drahý jedináčik (i šibeničník) začína akosi od istého času bujne kopýtkami vyhadzovať —
rodina už temer nevládze s ním, ale Milka, tá je energická, tá ho bude krotiť a držať na
uzde. V úžasne krátkom čase niekoľkých minút bola nežná matka s celým plánom hotová.Milka chcela odísť, naznačila aj otcovi, aby sa odporúčali, ale v tej chvíli zjavil sa
Baláž, akoby tušil, že ho čaká milá príležitosť zabaviť sa — a hrmotne vítal vzácnu
návštevu. Obaja manželia sa hneď jednomyseľne usilovali zadržať otca aj dcéru na obed. Že
sa poponáhľajú, aby bol obed zavčasu hotový, keďže vzácni hostia majú dlhú cestu pred
sebou… veď to i oni uznajú, že taká príležitosť nečaká.Na Balážov pokyn priniesla jeho lepšia polovička obvyklé občerstvenie, „papramorgó“, ako
sa vyslovil Baláž — a potom šla nachystať obed. Ešte kým odišla, manželia sa predbehovali v
chválorečení o svojom miláčikovi. A potom sám otec vychvaľoval synátora, ako sa hovorí, od
neba do zeme. Zo všetkého bolo vidno, že Frico je hlavná osoba, ba všetko v dome: radosť i
žalosť rodičov.— A keby ste vedeli, aký je to vtipný šuhaj, — chválil ho otec, — akú ten má výbornú
pamäť! Keď začne anekdoty rozprávať, všetci prítomní chytajú sa za boky, ba váľajú sa od
smiechu, dobre sa nepodusia. Preto sa radi s ním zabávajú, rógo. A jeho písmo! Kaligrafia,
to je šuvix oproti písmu. Nie mi je celkom po vôli, že ostal tu pri meste, ako vravím,
mohol inú kariéru spraviť, ale nám je aspoň doma a môže ešte postúpiť, máme priateľov, ale,
— a tu sa poškrabal za uchom, ako keby mu bol vliezol dajaký chrobáčik do hlavy.— Áno, počuli sme, počuli, hm, — poznamenal Milkin otec, ale neprezradil, čo počul. Išla
totiž povesť o Fricovi, že len z núdze zakotvil na mestskom dome, aj to len s protekciou,
ktorá nebola lacná. Ale darmo je, „kto sa chce voziť, musí mastiť“.Chvíľkami vošla dnu i Balážka, zazrela na muža, no čo hovoril o synovi, to dosvedčila
kývnutím hlavy. Vtedy sa jej vrásčitá, ustarostená tvár trošku vyjasnila, ako keď na smutné
strnisko zasvieti ešte jasné slniečko. Hneď zatým si aj vzdychla.Milka poľutovala niekdajšiu „néniku“ a ponúkla jej pomoc pri chystaní obeda. Zbadala, že
pani veľmi ostarela a že ju čosi trápi.Ale i Baláž ostarel. Šedivel nielen od uší, ale i od bajúzov… Váhu a objem tela mohol
mať asi ako voľakedy, ale inak mal nezdravý výzor, bol akoby nadúchaný, aj dýchal chvíľami
ťažko a neisto.Napokon prišiel i ten vychválený Frico. No, muselo sa mu dať, že nielen narástol, ale i
opeknel, no jeho vystupovanie sa nezošľachtilo. Bolo badať, že všetky sklony, ktoré ho
charakterizovali ako chlapca, nezmizli, ale zosilneli. Z malého nezbedníka sa stal veľký
nezbedník. Milka to hneď vycítila.Keď uvidel a spoznal Milku, bol naozaj veľmi milo prekvapený. Na privítanie jej podal
ruku, chcel ju i k sebe pritiahnuť, ale Milka cúvla — a on, zahodiac klobúk do kúta,
vybuchol:„Eeeeeejnynye Mimillala kisssaszony, ddde szszszép llleány mmagga!“[6]A ďalej, či to vraj na Spiši dievčatá tak opeknejú.Milka sa musela premáhať, aby mladíka neurazila a s ním aj zaslepených rodičov. Jeho
poznámka jej síce lichotila, preto sa usmiala prívetivo, ale i zdržanlivo, ako sa usmievali
starí.Baláž, nadšený slovami syna, štuchol svojho kolegu do lakťa a poznamenal:— Či nie je figliar ten čeľadník? A má gusto, to je pravda, nie div, veď je môj syn!Jeho utrápená manželka zase zazrela na muža, ale nepovedala nič. Prikryla na stôl —
Milka jej pritom pomáhala — a potom doniesla polievku.Frico si hneď vymohol miesto pri Milke a počas obeda zahrnoval ju svojimi ľúbeznými
rečami — a stával sa čím ďalej tým dotieravejším, ohnivejším. Milka sa musela veľmi
premáhať, aby ho udržala v slušnej vzdialenosti od seba a zároveň aby rodičov neurazila. V
duchu trpko ľutovala, že sa dali zdržať na obed, lebo sa bála, že ten šuhaj začne jej tu i
lásku vyznávať. Gurážu, ako vidno, mal dosť.Ale na šťastie obed sa chýlil ku koncu a od ulice bolo počuť hrmotiť ťažký voz, ktorý aj
zastal pred školou.Milka radostne vyskočila. Poďakovala sa za obed, panej pobozkala ruku, potom si zháňala
veci. Obliekla si svoj „vikler“ — na hlavu posadila nový pekný kapišon, ktorý jej tak pekne
pristal, že Frico nemohol z nej oka odtrhnúť. Vybehla, aby ho už stratila z očú…I páni vstali od stola. Milkin otec povedal svojím furtáckym spôsobom:— No, cesta na voze, musia sa ponáhľať.Voz stál na hradskej a pri ňom traja páni a tá mladá slečinka. Vedľa pána Gy. stál už
spomínaný Apfelstingel a akýsi mladý, slušne oblečený človek.Ako Frico zazrel toho mladého človeka, zachmúrila sa mu tvár, ale preto pozdravil:
Servus, Baróthy barátom,[7]kam cestuješ? — Povedal to so svojou známou výrečnosťou a oslovený odpovedal,
že cestuje do Pešti.Milka a jej otec boli prekvapení, že tu našli taký prírastok spolucestujúcich.— Kto je ten pán? — opytuje sa Milkin otec pána Apfelstingla, lebo tušil, že je to
Apfelstinglov známy.— Prosím, to je veľmi poriadny človek, krajčír, ale z veľmi dobrej rodiny, — šeptal pán
veľkoobchodník s plátnom a odtiahol starého pána nabok. — Je to, prosím, absolútne statočný
a solídny mladý človek, za toho môžem smelo kavírovať! — uisťoval a pritom si položil ruku
na prsia.Z veže kalvínskeho chrámu bila jedna hodina.— Čas príchodu a čas odchodu, — pripomenul pán Gy. a pokračoval: — V Lučenci sa
zastavíme, mám i tam skladať papier a vyrovnať účty. Okrem toho oddať i túto maličkú, kam
patrí.Milka sa rozlúčila s Balážovci. Svojmu oteckovi pobozkala ruku a nakladala mu, aby
pozdravil doma všetkých. Začali sa usádzať.Vnútro voza bolo útulne pripravené, ako sa len dalo. Od vetra a dažďa chránil voz a jeho
náklad pokrov zo silného plátna. Všetok náklad bol umiestený v zadnej časti voza. V Sobote
toho niečo i ubudlo. Sedadlá boli kryté kobercami a filcami, ktoré už vyradili z papierne.
Na zadné sedadlo posadil ten dobrý pán Milku, doprostriedku svoju malú švagrinkú a sám si k
nej prisadol. Oproti nemu sedel pán Apfelstingel a pri ňom Baróthy.Keď už sedeli, pribehla ešte Balážka a doniesla Milke v papieri zabalenú štvrtku pečenej
tekvice („panskej“) a v škarnicli pukanej kukurice. Oboje sú špeciality sobotského trhu ako
i ten chutný sobotský chlieb.— Prijmi vďačne, nezabudla som, že si to rada mala, — povedala s milým úsmevom „nénika“.
Milka prijala podarúnok s poďakovaním a uložila ho k ostatným podobným veciam. Neskôr si s
Mariškou na tom pochutnali.— No tak, ve jméno božie, poďme! — povedal pán Gy., Milka ešte raz vykukla za otcom,
ktorý mal ísť domov peši, ako bol zvyknutý. Ešte jej privolal, aby si dala na všetko pozor
— a voz sa pohol. Za vozom pozerali ešte i Balážovci a volali: „Šťastlivú cestu!“ Frico
vyzeral trošku sklamane, lebo keď si žiadal mať lúčenie trochu srdečnejšie, Milka ho
energicky odstrčila od seba.„Dobre mu tak,“ pomyslel si otec (Milkin, nie Fricov), a pomyslel si to i niekto druhý.Veľký voz začal svoju prerušenú púť nadol, najsamprv iba k „Zelenému stromu“, potom k
Sobotke, na Ožďany, teraz trošku ďalej na západ, potom na juh.Po dokonalom usalašení začali si páni rozprávať. Milka s Mariškou sa ticho zabávali, tu
i tam sa zasmiali. Ich detinskej zábave prizeral sa s tichým, skromným úsmevom i Ondrej
Baróthy.Páni si najsamprv pochvaľovali počasie, vymenili si obavy a dohady, ako bude zajtra a v
budúce dva dni, a potom prišli na pretras i denné alebo len nedávno sa odohravšie udalosti
zblízka i zďaleka. Prišla do reči i katastrofa mesta Lučenca.Mladý Baróthy sa na tejto debate nezúčastnil, ale načúval pozorne a so záujmom. Zdalo
sa, že bol od prírody málovravný — a či len nesmelý? Teraz v tomto tesnom priestore bol
skutočne „tichým“ pasažierom.Tak prišli ešte za dňa do Lučenca. Všetci, čo boli vo voze, mali tu prácu.Pán Roth zastavil svoje kone a voz pred veľkým hostincom na námestí. Tam už čakal malý
dedinský vozík. Pri ňom stál mladý farár a s veľkým záujmom nazeral do voza. Bol veľmi
podobný mladému Ondrejovi, nedarmo boli bratranci.Radostný úsmev zjavil sa na ušľachtilej, trochu úzkej tvári toho človeka, keď uvidel
svojho bratranca na ulici. Rezko zoskočil, vzal neveľký balík, ktorý mal vo voze, pozdravil
svojich spolucestujúcich a o chvíľu sa už dvaja bratranci objali a pobozkali. Boli ako
bratia, a keď zastali vedľa seba, jeden druhému nápadne podobní. Farár bol trochu silnejší,
jeho tvár tmavšia, azda trochu ohorená, ale ťahy mali tie isté a oči takej istej farby,
rovnaký úsmev a výraz.Keď Milka odprevadila dievčatko do známej cukrárne a odovzdala i jeho malú batožinu,
išla navštíviť bývalé principálky, ktorým doniesla a odovzdala balík, čo im pani sestra
farárka poslala. Obe panie prijali Milku s veľkým krikom a hneď si pripomenuli tie „dobré
časy“, keď Milka bola u nich. Teraz, tak vykladala jedna pred druhou, všetko sa „popsulo“,
zahrmelo na ne, lebo následkom rabovania a ohňa v čase revolúcie prišli aj ony o všetko.
Ľud schudobnel, i veľké panie gazdujú a nosia staré alebo prerábané klobúky. Tak je len
samozrejmé, že im je každý podarúnok, pochodiaci z prajnej ruky, veľmi vítaný.Milku vďačne prijali i na noc a sľúbili jej, že ju včasráno zobudia, aby o pol piatej,
ako prikázal pán Roth, bola na mieste.V ustanovenú hodinu zišli sa všetci pútnici, ba ešte ich aj pribudlo. Pán Apfelstingel,
dôverujúc v dobrotu svojho priateľa, doviedol si ako spolucestujúcu jednu mladú paniu.
Doprevadil ju i jej muž a táto okolnosť vopred vytisla všetky podozrivé domienky ohľadom
pána veľkoobchodníka. Mladá pani mala cestovať len do Ďarmôt. Neskôr vysvitlo, že táto pani
dlhuje väčšiu sumu pánu Apfelstinglovi za plátno, a keď si ju on včera vymáhal na mužovi,
ten odoprel platiť, nech si vraj platí sama, a keď nemá z čoho, aby si šla pýtať od matky v
Balážových Ďarmotách. Preto táto nedobrovoľná cesta pani Vargovej, na ktorej bolo poznať,
že sa akoby obáva matky…Usadila sa teda, ako vedela, i so svojou krinolínou do kútika, kde dosiaľ sedela Milka.
Pán Gy. chcel svoje miesto prepustiť Milke, ale ona si sadla oproti mladej a Baróthy k
Rothovi.Pani Vargová nebola v pomykove. Hlavná vec, že ona dobre sedela, o iných sa nestarala.Ráno bolo chladné, šedivá hmla stlala sa po rozsiahlych poliach, kde sa miestami
zelenela ozimina. Po stranách na úslní vidno už vinice s bohatou úrodou, ešte nezobranou.Je pred oberačkami. Keby toho krásneho ovocia nebolo, bola by príroda už pustá, všetkej
nádhery a krásy pozbavená. Neskôr začal duť ostrejší vietor a rozohnal mraky. Slniečko
zasvietilo, ale nezohrialo. Chladný severák pokúšal sa vniknúť i do voza, najmä nemilosrdne
dodieval do Ondrejka, ako ho pán Gy. priateľsky oslovoval.Tento dobrý pán čoskoro zbadal, že si Ondrejko vytiahol golier svojho pekného síce, ale
nie dosť teplého kepeňa na uši a že sa mimovoľne túli k pánu Rothovi, ktorý vo svojom
hrubom kabáte necítil nárazy vetra. Poľutoval teda pán Gy. mladého šuhaja a rozhodol, že
musí prísť medzi nich. Pani Etelka sa musela pomknúť a krinolínu potiahnuť podľa možnosti k
sebe, aby sa aj Milka zmestila.Kým si presadúvali, rozhodol veliteľ výpravy, aby si otvorili košíky, kapsy, cégre s
proviantom a občerstvili sa doma pripravenými lahôdkami, lebo čo vraj požili v Lučenci, tá
kvapka kávy, nestačí zahriať človeka v ceste postaveného. Milka, hneď hotová, vyberala zo
svojej zásoby, čo bolo treba. Najlepšie boli zásobení oni dvaja: pán Gy. a ona. Dobrá
mamička zabalila jej toľko, že jej malo zvýšiť aj na spiatočnú cestu. Pochutnali si všetci,
i tá hrdá Lučenčanka i sám Apfelstingel, ktorý bol slabo zásobený, lebo počítal na známe
pohostinstvo priateľovo, ktoré sa, pravda, osvedčilo, a preto mu i „neobyčajne“ chutilo.
Ondrejka vybavili jedlom na fare — a pustili sa teda všetci do hodovania a nezabudli ani na
Rotha, ktorému pán Gy. zo svojho kulača nalial i dobrého vína. Všetci chválili výrobky
Milkinej mamky a pán Gy. povedal, že tá pani je známa svojou dobrou kuchyňou. Milka bola na
toto uznanie hrdá, a nie div, lebo pevne verila, že taký chlieb, ako maminka piekla,
nevedel napiecť nikto na svete. Všetky deti až do svojej staroby by boli na to i prisahali.Po tomto hojnom hodovaní dostavila sa príjemná nálada. Hneď i slniečko jasnejšie
svietilo, i vietor nebol taký dotieravý, i kraj, ktorým herbeľoval ťažký voz, bol
zaujímavejší. Ba Milka videla i kvietky vedľa cesty — a bola nimi celá nadšená. Ondrejko sa
jej spýtal, či miluje kvety, a ona povedala, že ich zbožňuje, a keď bude sama sebe
gazdinou, bude ich mať plné obloky.Občerstvená spoločnosť stala sa akousi zdielnejšou. Každý povedal o sebe, čo pokladal za
potrebné. I skromný Ondrejko prezradil jedno-druhé zo svojho na roky ešte nie dlhého, ale
na neveselú mladosť a smutné skúsenosti bohatého života.Bol synom remeselníckym. Otcovi bratia a ich synovia sú všetci vzdelaní, učení ľudia,
farári a učitelia. Jeho otec nemohol študovať a on tiež nie — pre chudobu, najmä keď ešte
otec dosť mladý umrel a matka ostala s malými deťmi bez akejkoľvek podpory. Jeho predkovia
boli kedysi zámožní a vplyvní zemania, ale v nepokojných vojnových časoch, v ktorých žili,
ich família upadla a nikdy viacej sa nezmohla na predošlý stupeň majetnosti.— Veru to boli smutné časy, keď nejedna stará zemianska família stratila svoje majetky a
práva, — poznamenal pán Gy. — Nebolo by to také smutné, keby z toho bol mal osoh pracujúci
ľud, ale smutné je to, že koristili tu nečisté živly, dobrodruhovia a zradcovia. Viem,
počul som o vašej kedysi slávnej famílii, ktorá mala svoju kúriu a majetky vo Veľkom Honte.
Barovce sa zvala tá osada. Famíliu skrivodlivo obžalovali bývalí priatelia, že drží s
rebelantmi, následkom čoho jej skonfiškovali majetky a darovali ich ďalekým príbuzným,
ktorí spolupracovali na zrade bývalých priateľov a svojich dobrodincov. Tak boli i moji
predkovia ešte za reformácie zámožní a mocní zemania, ale v protireformácii upadli, majetky
im zhabali a museli sa vysťahovať zo svojho sídla z Horniakov na Dolnú zem,[8]a ak chceli žiť počestným životom, museli sa chytiť práce, remesla… Rodinné
majetky dostali tí členovia rodiny, ktorí sa pridali k panujúcej triede. Tí dostali aj
tituly a hodnosti.Milka načúvala, lebo vždy rada počúvala rozprávať starších ľudí o dávnych, zašlých
časoch. Keď rozprával pán Gy. o Barovskom a jeho predkoch, pozrela na Ondreja skúmavým
pohľadom. V jeho jemných ťahoch zračil sa tieň smútku a rezignácie. Milka podumala: ako sa
podobá tomu bratrancovi! I tamten má taký istý zduchovnený výraz tváre, lenže farár je iste
smelší a má viac sebavedomia. A oči, majú asi rovnaké, ani nevidieť, či sú belasé, či
tmavé, sú asi sivé, ale hlboké ani morské oko. Veru, veru, tento človek nevyzerá na
obyčajného remeselníka, v tej tvári je čosi — vznešeného.V tú chvíľu pozrel aj Ondrej na dievčinu a Milka sa zľakla. Obaja sa začervenali a boli
v pomykove, akoby ich pristihli pri zakázanom čine. Milka cítila, že jej akási horúca vlna
udrela do tváre. Preto pozrela rýchle nabok a snažila sa spod plachty pozerať na okolie.
Bývala vždy hovorná a veselá najmä v spoločnosti svojich vrstovníc a známych. Teraz, keď sa
rozhrkotal voz, keď ich všetkých triaslo a hegalo, i tak sa nedalo ďalej besedovať a tým
menej mohla rozprávať ona. Rozhovor udržovali temer výlučne páni, a najviac — kvôli
Apfelstinglovi — v nemeckej reči, ktorá vtedy v obchodných kruhoch všade panovala. Sám pán
Gy. neovládal dobre maďarskú reč, ale predsa lepšie ako pán veľkoobchodník s plátnom. Keď
ten začal hovoriť, poslucháči sa skoro popukali od smiechu nad jeho zvláštnym prízvukom a
gestikulovaním, takže aj zdržanlivý Ondrej sa musel usmiať.V Ďarmotách museli zas pobudnúť pár hodín. Vystúpili všetci, páni šli za obchodom, i pán
Roth musel odovzdať nejaký ten súdok a vrecia. Za ten čas ponúkol sa Ondrejko, že bude
strážiť voz.Apfelstingel pomohol svojej dlžníčke z voza a držal sa jej, aby mu z očú nezmizla.— Hja, — povedal potom, — kšeft je kšeft a na túto sumu som vopred počítal. — Počítal,
ale nedostal všetko, naopak, pani matka ho veľmi nemilosrdne prijala.Milka v Ďarmotách nemala prácu, ale išla s pánom Gy. až po obchod, kde mal dostať
peniaze. Potom sa prešla po ulici, nemusela sa báť, že zablúdi. Na trhu si kúpila hrozno —
a vrátila sa k vozu. Ten bol v pajte, pri pajte krčma. Pán Gy. jej radil, aby si zašla do
hostinca na tanier teplej polievky. V krčme sedel aj pán Roth a obedoval. Milka však
stratila chuť do jedla, ako vkročila do kuchyne. Videla tam stáť krčmárku, tučnú a
vypasenú, ale od spodku po hlavu špinavú a zamastenú. Okolo nej sa tmolilo niekoľko
neogabaných detvákov, zvedavo si obzerajúcich Milku a Ondreja, ktorý prišiel za ňou.Milka bola hladná, ale tam jesť nechcela. Už i preto, lebo sa bála, že by musela sedieť
s Ondrejkom a že by — prípadne — on chcel za ňu platiť. Išla radšej do voza, vytiahla svoje
zákusky a ujedala si. Po chvíli prišiel aj on. V ruke mal drobnú kytičku kvietkov, ktoré
kdesi v ošarpanej záhradke našiel. Bolo ich málo, ostatné spálil mráz. Ostýchavo podal
Milke kvietky a sadol si na Rothovo miesto.Milka prijala kvietky vďačne a usmiala sa im. Potom spolu obedovali a nakoniec zobkali
hrozno.A zhovárali sa. Rozumie sa, v rozhovore dotkli sa i svojich spoločných známych,
Balážovcov. A zasmiali sa i zosmutneli, keď Milka rozprávala, ako jej tam bolo pred
desiatimi rokmi. Ondrejova tvár zvážnela, ba zachmúrila sa. Povedal, že spozoroval, ako sa
Frico nešetrne choval k Milke, a doložil:— Frico je nanič chlap, nehoden, aby sa dotkol vašej ruky. — Z toho vidno, že Ondrej
zbadal, ako ho musela odstrčiť.Viac nepovedal, protivilo sa mu o neprítomných viac hovoriť.Prišli aj druhí páni, i Roth. Obedovali v meste u známych. Keď sa pán fabrikant
dozvedel, že Milka nemala nič teplého na obed, robil jej dobromyseľne výčitky. Obával sa,
že ochorie, a čo potom? Ale sľúbil jej, že kde budú najbližšie kŕmiť, musia ísť všetci do
hostinca a on sám im uvarí kávy alebo dobrého punču. Potrebné prípravy k tomu, ako opatrný
človek, má vždy so sebou.Pán Roth povedal, že im to tej noci bude veru aj potrebné. Aby mohli v dobrý čas prísť
do Pešti, musia i nocou cestovať. Oh má aj tak čas vymeraný. Po tejto ceste nasleduje
druhá. V meste počul, že sa na okolí potuluje ešte mnoho podozrivých ľudí, ako to býva po
každej vojne, najmä v tomto kraji. On sa síce nebojí, lebo má svoje pištole nabité, ale
opatrnosť je vždy osožná. Pán Gy. sa tiež nebojí, on má svoje pištole tiež na dosah ruky,
ale kto sa bál, bol pán veľkoobchodník s plátnom. Zbledol, chrbtom prebehol mu mráz,
zachvel sa, akoby ho bola začínala trápiť akási „tajomná zimnica“.Pri usadzovaní si pochvaľovali, že im je pohodlnejšie. Teraz mal každý svoj kútik, kde
sa mohol oprieť, keby si chcel aj zdriemnuť, ako pán Apfelstingel čoskoro aj urobil.Páni si tam i na fajočky pripálili. Len čo sa pousádzali a upokojili, oddal sa každý
svojim myšlienkam a plánom pre budúci deň.Voz bol zas hodne ľahší, cesta dosť dobrá, mierne návršie zamieňalo sa so strmšími
výbežkami takrečeného Čerhátu, dolinou tiahli sa úrodné polia, lúky a vinice.Dobre opatrené koníky čerstvo klusali — a hrkot kolies znemožnil na istý čas besedovanie
vo voze. Každý sa zapodieval v mysli len vlastnými záujmami.Milka bola rozčúlená, čosi ju znepokojilo, ani sama nevedela, prečo jej je teraz temer
do plaču. Azda preto, lebo si uvedomila, že zajtra o takomto čase bude v Pešti nakupovať.
Má adresy spoľahlivých firiem, ale má tých „komisií“ aj mimo svojich nákupov dosť a dosť.
Ešte aj lučenské panie jej naložili nakúpiť veci, ktorých v Lučenci niet.Len či všetko dobre vykoná? Prišli jej na um slová, ktoré jej povedala pani krstná, ale
miesto uspokojenia ešte viac otriasli jej sebadôverou. Obava a neistota zajali jej dušu,
horúčka ju obliala a v hlave cítila bolesť.Deň sa chýlil ku koncu, večer bol sychravý. Hustá hmla prestierala svoje závoje na zemi.
Vietor ustal — a vo voze bolo dusno. Na Milku išla akási únava. Oprela sa do svojho kútika
a zatvorila oči. I spať sa jej chcelo, ale v hlave začali sa jej preháňať možné i nemožné
predstavy, všetko, čo po tieto dni prežila, hemžilo sa a tiesnilo jej mladú dušu. Hlava ju
čoraz väčšmi bolela. Dosť sa usilovala zahnať starosti a obavy, snažila sa nemyslieť, ba
radšej zaspať, ale akosi sa mrvila — zastenala — a vtedy už jej neúnavný sused spozoroval,
že Milke je nevoľno.— Miluška je chorá, — povedal s účasťou. — Toho som sa bál, chúďatko, nie je navyknutá
na takýto život. Ale hneď pomôžeme. — I dal sa zhľadúvať lieky. Dal Milke užiť dajaké
kvapky a vody z fľaše, ktorú naplnil v Ďarmotách. Bolo to i horké i tuhé, ale osožilo na
chvíľku. Potom ju starostlivo pozakrýval, pod hlavu jej upravil mäkké vlnené šatky ako
dobrý otec. Nebol síce ešte starý, ale mal doma paniu a dve vrúcne milované dcérky, vedel
teda, čo je nežná starosť o také krehké osôbky, ako je mladá pani a menšie i väčšie
dievčence.— Mali by sme nadlhšie zastaviť len vo Vacove, ale dobre bude, keď ešte skorej zastaneme
pri hostinci a Milke doprajeme trošku odpočinku a niečo teplého, — rozhodol dobrý veliteľ.Bola to len akási pustatina, a nie osada, kde neskoro večer vtiahol voz do pajty. Pajta
i krčma stáli tesne vedľa hradskej pod neveľkou, ale hustou horou.Pán Gy. rozkázal, aby sa tu kŕmilo. Videl, že je Milka nepokojná, a usúdil, že si tu
musí oddýchnuť. S Milkou sa teraz naozaj krútil celý svet, keď schádzala dolu do krčmy.
Viedol ju jej starostlivý otcovský priateľ, ale s ním ponáhľal sa i pán veľkoobchodník s
plátnom. Usúdil v duchu, že tamdnu je bezpečnejšie ako tu v tej tme, kde len malý lampášik
trošku preniká hustou tmou pozdného večera.Pri voze ostal Roth a Ondrej.Onedlho vrátil sa pán Gy. a doniesol Ondrejkovi za veľký pohár horúceho punču, ktorý sám
navaril. V krčme nebolo nič dostať. Vybral z vaku i chlieb a studenú pečienku, oddelil z
obojeho Ondrejkovi a ostatné vzal si sám na večeru.— Ostaňte, prosím vás, tu, kým sa navečerieme. Musí ísť so mnou i pán Roth, aby sa
občerstvil na ďalšiu cestu. Miluška sa zotavila, sedí pri ohnisku v krčme, tá má len jednu
miestnosť. Miluškine líčka sú zas ružové a očká jej svietia ako dve hviezdičky. Ani by
človek nepovedal, čo všetko ide od žalúdka. Tak ostanete? Nebojíte sa?— Nie, — povedal Ondrejko. — Ani neviem, čoho by som sa mal báť. Veď ste tu blízko, keď
zavolám, prídete, ak bude treba. Ostatne, veď je dokola ticho a tma.Roth sa síce vyhováral, že je nie radno nechať voz a kone osamote, ale sám pocítil
potrebu posilniť sa na ďalšiu púť. Uspokojil sa, že tam ostal aspoň Ondrejko.Obaja vedúci výpravy odišli i s malým vreckovým lampášikom. Ondrejko ostal sám — a
potme. Bol rozhľadený vo tme, nebolo mu teda ťažko i navečerať sa i upratať veci, ktoré pán
Gy. povyťahoval. Nahol sa a videl, ako obaja vošli do krčmy, ale to nevidel, že o chvíľu
zas tými istými dverami vyšli dvaja parobci a stratili sa v tme.Občerstvený chutnou večerou usadil sa na miesto, ktoré pred chvíľou opustila Milka.
Oprel si hlavu tam, kde odpočívala jej hlávka. Bolo mu, akoby bol bližšie k nej. Oddal sa
blúznivému rojčeniu, veď i on mal právo zatúžiť po láske a po šťastí, bol mladý. Pre neho
bol život dosiaľ taký skúpy, bolo v ňom málo radosti, tým menej šťastia — či budúcnosť bude
štedrejšia? Jeho myšlienky obotkávali osobnosť mladého dievčatka, ktoré sa mu zjavilo na
ceste života ako vidina, ponúkajúca mu čašu potechy a lásky. Podmanila si ho hneď pri prvom
stretnutí, je jeho prvá láska a — ako pozná sám seba — i jediná. Ale čo ona? Či ním
nepohrdne? Iste si môže nájsť lepšieho, krajšieho, a čo najviac na váhu padá, aj učeného
muža… Dosiaľ bola k nemu chladná i zdržanlivá, sotva preriekla k nemu niekoľko prívetivých
slov, ale prijala kytičku od neho a má ju pri sebe, videl, že si ju pripäla na svoj už tiež
nie nový vikler.Tak dumal mladý človek, ako zvyknú všetci mladíci, keď sú zaľúbení. Bolo mu i bôľne i
voľne, ako každej poeticky naladenej duši. Nebol básnikom, nepísal verše, ale jeho
myšlienky boli vzletné, boli dobré a ušľachtilé a jeho reč bola príjemná…Zrazu cítil, že sa ktosi opatrne blíži k vozu. Pozrie pred seba a vidí siluety koní, ako
si chutne chrumkajú ovos. Nie stade šiel ten tlmený zvuk, lež za vozom si šepkali dvaja,
ale tak, že ich bolo počuť.— Čo vezú? — opýtal sa prvý.— Nič pre nás. Papier. Počul som, keď to ten chlap hovoril krčmárovi, — povedal druhý.— Inšie nič?— Neviem, ale možno sa nájde aj inšie, dačo pre nás. Azda vo voze, i kočiš odišiel.Ondrej cítil, ako sa voz otriasol. Dakto nadvihol plachtu a vopchal ruku naspodok voza.— Súdok, — zvolal ten prvý. — Nie je veľký, vytiahni ho, iste je v ňom borovička, chytro
prerež povraz, hneď je von, a potom hybaj!Ondrej sa narovnal a zvolal:— Hej, čo tu hľadáte, lotri? — Jeho hlas znel tak silno, že sa ho sám naľakal. Ale tí
vonku sa nenaľakali, lebo žiadosť, ktorú v nich vyvolal súdok, bola silnejšia ako
prekvapenie, keď spoznali, že voz nie je celkom opustený.— Neboj sa, — povedal prvý, — je len sám. Ťahaj súdok a ja s ním spravím poriadok.— Berte sa, lebo strelím! — skríkol Ondrej a siahol na pištoľ, ktorú nechal pán Gy. vo
voze. A vtom i zavolal, ako len vládal:— Hej, pán Roth, pomoc, sem sa, zbojníci!— Udri ho! — počul ešte hlas jedného zlodeja a už pocítil pádny úder, namierený iste na
jeho hlavu, ktorý mu však dopadol na ľavé plece. Zbojník iste i vo tme videl, ako sa pod
plachtou hýbe hlava — a svojím fokošom namieril na ňu.Baróthy zaúpel, ruka, ktorá zvierala pištoľ, mu klesla nabok. Ale jeho jemný sluch už
rozoznal hlasy, idúce od krčmy. Počul, že Roth kričí: „An Wonder, an Rettung!“[9]a že beží prvý ku koňom. Za Rothom išli aj druhí, i krčmár so svetlom. Zároveň
bolo počuť dupot lotrov, utekajúcich von pajtou a ubitou cestou do hory.Statný furman vzal s radosťou na známosť, že sa koníkom nič nestalo, ba že sa ani
vyrušiť nedali z večere. Len za vozom ležal na zemi súdok, ktorý lotri v náhlivom úteku
nemohli vziať so sebou.Ondrejka sa ujal dobrý pán Gy. Vošiel do voza, a keď pri slabom svetle lampášika videl,
že tam sedí bledý ako stena, začal ho vyšetrovať. Ondrejko cítil síce veľkú bolesť, ale sa
premáhal.Uisťoval, že to prejde, že jeho silný plášť a trojnásobné goliere zmiernili silný úder
nebezpečnej zbrane. Pán Gy. zbadal pištoľ v ruke mladého človeka. Opatrne mu ju odňal a
položil na svoje miesto.— Dobre, že ste nestrelili, pri strieľaní človek nevie, kam guľka poletí. A načo robiť
väčší poplach; najlepšie bude, keď pôjdeme podľa možnosti čím skorej odtiaľto. Ukážte ranu!
— rozkázal, a Ondrejko, čo ako sa zdráhal, dovolil, aby mu pán Gy. rozopäl kabát a košeľu a
posvietil na ranu. Nebola nebezpečná, ale veľmi bolestivá. Rozkázal krčmárke, aby priniesla
vodu, namočil ručník, na vyžmýkaný ešte nalial vína a priložil ho na zapálené a opuchnuté
miesto. Potom pacienta opatrne usadil na svoje miesto, on že si sadne oproti nemu. Ale
Milka, ktorá stála pri voze preľaknutá, ale už takmer zdravá — protestovala.— Nie, nie, drahý pán ujček, len si vy, prosím vás, sadnite na svoje miesto a pán
Baróthy na moje! Prosím vás ponížene, — prosila temer s plačom, — urobte mi to kvôli, veď
všetko to zavinila som vlastne ja, nehnevajte sa!Dobre, že nepripojila k tomu i sľub, ktorý prikladajú potrestané deti: „Už to viac nikdy
neurobím!“ To mohla celkom bezpečne sľúbiť, lebo také cesty sa málokedy opakujú… Vošla i
ona do voza a sadla si na Ondrejkovo miesto.Pán špeditér ešte napojil kone, vpratal do voza osudný súdok, beztak už posledný,
pripevnil povrazy a sám sa usadil na miesto. Pán Apfelstingel sa tiež uvelebil a
pochvaľoval si svoju opatrnosť, ako vraj dobre, že išiel aj on do krčmy, lebo tu ktovie čo
by sa mu bolo prihodilo. S mimovoľným úsmevom dosvedčili mu to aj ostatní.Pán Gy. vyplatil krčmára a s čiapkou v ruke ďakoval pánubohu, že sa to aspoň takto
skončilo.Voz sa pohol, koníky klusali rezkejšie a vo voze sa všetky mysle utíšili. Nebezpečenstvo
pominulo, okrem Ondrejkovej rany nestalo sa nič zlého. A i tá rana doniesla dačo dobrého,
aspoň niekomu. Teraz už pokojne môžu putovať k cieľu, ku ktorému sa stále viac približujú.Okrem Rotha a Milky driemali všetci. Ondrejko dostal ešte na posilnenie akéhosi
liečivého vína a nato zaspal tichým spánkom.Aj Milka by bola chvíľami zdriemla, ale jej v tom prekážali zvuky, vychodiace z úsť
veľkoobchodníka. Ten pán chrápal vo všetkých variáciách od tichého hvízdania až po silné
vyvrcholenie v najhlbších tóninách… Vôbec mu nevadilo, že jeho samého vynieslo fortissimo z
rovnováhy, až sa mu hlava rozkývala. On len zažmurkal, zasa si oprel hlavu hneď o Rothovu
huňu, hneď o vystlaný bok a začal odznove. Milka mala silne vyvinutý zmysel pre všetko
smiešne, a preto ju tento koncert aspoň z tej stránky bavil. Aj pán Gy. chrápal, ale to
bolo iba slabé šelestenie vetríka oproti burácaniu rozpútaného orkánu. Ondrejko spal veľmi
ticho, takže sa zdalo, ako keby ani nedýchal. Len kedy-tedy sa strhol, otvoril oči, usmial
sa a zas ich zatvoril. Milka to pobadala, keď po dlhých nočných hodinách sa vonku začalo
brieždiť. Pozrela na nemocného, videla, že je ešte bledý, ale že sa mu pomaly líca sfarbili
ružovým nádychom zdravia. Aj teraz sa podobal bratrancovi farárovi, ale bol ešte
zduchovnenejší. Práve spal a zo spania začal hovoriť:— Anjel môj, drahá, krásna milenka moja! Oh, či som ťa hoden, ty z nebies poslaná
bytosť…Milka počúvala. Tak on už má svoju vyvolenú. Aká mu musí byť drahá, že i vo sne na ňu
spomína! Kto môže byť tá dievčina, ktorá zapálila toto zdanlivo chladné srdce? Musí byť
pekná, dobrá, možno i bohatá, keď ju tak miluje. Milka bola trochu zvedavá, a pritom ju
čosi v duši zabolelo.V tom okamžení, keď skúmavo hľadela na neho, čakajúc, že povie viac, prebudil sa i on a
s veľkým údivom pozrel na ňu. Bol už deň a akoby ju dnes videl po prvý raz. Obaja sa
zarazili, obaja sčervenali ako tie ranné zore, ktoré tam nad návrším oznamujú nový deň. V
pomykove sa usmiali obaja, pohli hlavami nabok — a zas obrátili tváre a ich oči sa stretli.
Milka cítila, že jej srdiečko akosi nepokojne zatrepotalo, ale nechcela si priznať, že viac
ako tie vypočuté slová lásky ju znepokojila okolnosť, že ju azda pri tom pristihol. Tu
upadla do nových rozpakov, čo sa jej stávalo len zriedkakedy. Ondrejko sa usmial:— Hovoril som niečo? — opýtal sa ticho, že to len ona počula.— Áno, — odpovedala Milka.— Snívalo sa mi tak krásne, škoda — bol to len sen.— Prihovárali ste sa komusi, azda svojej snúbenici, — osmelila sa Milka.— Nemám snúbenicu a tá, ktorej som sa prihováral, je pre mňa skoro nedosiahnuteľná, ako
tá hviezdička, čo tamvon práve zapadá.Milka kradmo pozrela na mladého človeka a vrelý záblesk jeho očí vyvolal v nej rozpaky.
Možnože by Ondrejko bol pokračoval, ale náraz voza na skalu zobudil oboch driemajúcich
pánov. Čudovali sa, že je už deň, a chválili si krátky, ale osviežujúci spánok.Milka sklonila hlavu a pomodlila sa skrúšene svoju krátku raňajšiu modlitbu. Bola rada,
že vidí svetlo nového dňa. Nebola vyspatá, ale bystrá ako vždy, a chcela vidieť, ako je
vonku. Zatúžila po chvíli, keď voz zastane a ona si bude môcť vystrieť údy. Pozorne, aby
nezavadila o pána Apfelstingla, obrátila sa k Rothovi. Ten i teraz mal svoju fajočku v
ústach — iste ju celú noc tam mal — a keď videl Milkinu tváričku, uškrnul sa na ňu a ukázal
bičom do kraja:— Da ist schon die Donau.[10]Milka temer vykríkla od radostného prekvapenia. V raňajšej hmle videla širokú, lesklú
hladinu ako plochu ohromného zrkadla, pohyblivú, večne sa meniacu, a predsa vždy takú istú
od vekov — a po veky!Aké je to krásne divadlo! Počula o Dunaji rozprávať, i učila sa o ňom — a hľa, teraz ho
vidí, ten náš ospievaný „valný Dunaj“.Obzrela sa do voza. Všetci so záujmom pozerali na veľrieku. Pán Gy. sa bol práve vrúcne
pomodlil, pán Apfelstingel sa tešil, že ich Dunaj už nenechá, čiže oni jeho, že hneď im je
temer po boku, hneď obíde ich zákrutou a oni ho začas nevidia. Ale sprevádzať ich bude až
po hlavné mesto.Baróthyho oči leskli sa akýmsi vnútorným nadšením, chcel čosi aj poznamenať, ale jeho
sused sa ho spýtal, ako sa cíti. Ondrejko odpovedal, že celkom dobre, že bolesť mu temer
pominula, len v noci že bol nepokojný. — Tuším, — pokračoval, — že som i blúznil, — a
pozrel sa spýtavo na Milku.— Áno, hovorili ste čosi, — odpovedala Milka zdržanlivo, ale nemohla zabrániť istému
vzrušeniu, ktoré jej sfarbilo líčka do červena. Zato sa „zatvrdila“, pozrela zase von, aby
nemusela vidieť pohľad mladého človeka, a v duši si povedala ako malá divoška: — Čo ma je
po tom?Čaro včasného rána zmizlo s raňajšou zorou. Milka bola zase tá ako včera, tichá a
chladná. Ondrejko mlčanlivý a — smutný.Roth poznamenal, že sú hneď vo Vacove.Tu voz zastal, aby si koníky oddýchli a pocestní tiež. Zišlo sa už všetkým vystrieť sa a
uviesť si do poriadku zovňajšok. Občerstvili sa dobrou kávou a pochutnali si ešte aj na
zákuskoch, čo mali so sebou.Roth musel zasa čosi oddávať, lebo aj tu bol známy a mal tu odberateľov na vzácne
výrobky podtatranské.Ako študenti pred skúškou opakovali si naši, čo všetko majú povybavovať v hlavnom meste.
Pán Gy. prízvukoval, že sa všetko musí diať podľa vopred ustáleného plánu — a jeho plán sa
začína tým, že odvedie Milku do rodiny známeho veľkoobchodníka s papierom, kde ostane i na
noc. Tam ho vždy volajú, ale on nerád ide na privátny byt, kde je viazaný, lebo má toľko
práce, že nevie, ako vyjde s časom — potrebuje voľnú ruku.I Baróthy mal svoj plán. Jeho obchodné veci mu nerobia starosti, lebo je v Pešti známy,
ale má prácu aj u zlatníka — a tam sa tak dobre nevyzná…— Mám kúpiť obrúčky, čiže snubné prstene, — povedal Ondrejko.Všetci pozreli na neho prekvapení a s veľkou otázkou na jazyku. Milka sa domnievala, že
to pre neho — a pre tú „drahú“, čo spomínal v noci.— Ej, ej, aký ste vy potmehúd, ani sa nám nezveril, že sa chce zasnúbiť, — prekáral ho
pán Apfelstingel.— Ach, nie pre mňa, — odpovedal Baróthy s veselým úsmevom. — Je to pre bratranca Janka,
pre toho, ktorý ma v Lučenci čakal. Neviem, prečo ich nekúpil sám v Lučenci. Na budúcu
nedeľu bude sláviť svoje zasnúbenie. Príde ta i moja sestrička Nelka — ja tiež tam ostanem,
aby som sa zúčastnil na tejto milej rodinnej slávnosti.Zvedavosť pána Apfelstingla ešte nebola utíšená. Chcel vedieť, kto je snúbenica, čia
dcéra a ako sa menuje. Baróthy ochotne prezradil, že je dcérou istého dedinského farára, že
je pekná, poriadna a že je tiež Milka. (Ako vieme, vtedy bola na každej fare jedna Milka.)Tu sa pán Apfelstingel zmohol aj na poklonu, keď povedal: — Všetky Milky sú pekné,
poriadne a milé, — a potom blysol čiernymi okáľmi na dievča, ktoré prišlo do nemalých
rozpakov. Milka sa teraz vyhýbala ešte viac tomu, aby pozrela na Ondrejka, vycítila v jeho
očiach čosi, čo ju znepokojovalo, ale — ona už nebude hľadať v jeho tvári podobnosť s tým
bratrancom a nebude na neho viac hľadieť.Lenže Ondrejko mal ešte prosbu — tie prstne, tie ho ešte trápia. On totiž nemá mieru.
Pre bratranca miera nie je potrebná, lebo obaja sú si tak podobní, že i ruky a prsty majú
rovnaké (Milka musela uznať, že pekné), ale pre nádejnú snúbenicu, ktorá je asi taká veľká
ako Milka, nemá miery — a tak či by nedovolila, aby sa skúsila obrúčka na jej prst.— Ale áno, — rozhodol za Milku pán Gy. — Zajtra ráno pôjdeme po Milušku, zavedieme ju do
obchodov, kde má prácu, a cestou zájdeme aj k zlatníkovi.Ako pán Roth predpokladal, prišiel jeho koráb i s nákladom šťastne a v najlepšom čase do
Pešti.V predmestí, a či v Novej Pešti zatiahol voz do dvora istého skromného, ale slušného
hostinca, kde zosadali aj inokedy. Páni si tu zaistili izby, aby pri svojich prácach mali
voľný prístup k vozu a mohli si nakúpené veci zas dobre umiestiť.Po náležitom občerstvení a upravení zovňajšku odviedol pán Gy. Milku do známej rodiny.
Bola milo prijatá paňou a jej dcérou. Tam si aj oddýchla a po včerajšej nemoci úplne sa
zotavila.Roth odovzdal svoje spišské špeciality, kam patrili, prijal peniaze a nakúpil, čo mal
naložené kúpiť pre známych. Aj pán fabrikant odovzdal svoj papier, inkasoval peniaze a
nakúpil rozličné „špecies“, potrebné k výrobe papieru, ako aj veci pre paniu, pre celú
rodinku, pre domácnosť a pre početných priateľov, ktorí nemôžu zameškať podobnú
príležitosť, aby neobťažili i tak už dosť obťaženého priateľa, aby im kúpil a obstaral
veci, ktoré vlastne môžu dostať i doma v takej istej akosti a temer za tú istú cenu ako v
Pešti.Mal teda pán Gy. dosť práce, kým všetko vybavil, ale pritom nezabudol na Milku a na jej
nákupy. Spolu s Baróthym viedol ju po obchodoch, kde mohla nakúpiť ten najkrajší, najnovší
a pomerne nie drahý tovar, ktorý potrebovala pre obchod. Milka sa už tak podivuhodne
vyznala vo všetkom, že i dámy, u ktorých kupovala, chválili jej dôvtip, zručnosť, a najmä
vkus. Pritom bystro pozorovala všetky finesy vtedajšej módy. Všetky podrobnosti „odkukala“,
a tým už veľa získala.Okrem týchto nákupov boli vybrané aj osudné obrúčky. Baróthy si vyberal z predložených
prsteňov, a keď položil vybraný prstienok na Milkin „zlatý“ prštek,[11]pocítila, že ju prebehol akýsi mrázik a dušou prešumela jej otázka, kedy a kto
jej položí podobný skvost na prst. Ku komu ju pripúta obrúčka, ktorá svojou podobou značí
symbol nekonečnosti, v láske na celý život? Keď zlatník aj obaja prítomní povedali, že
prsteň zodpovie, stiahla si ho Milka rýchle z prsta a položila na pult. Zlatník sa s
úsmevom pozrel na dievča — a ona si pomyslela:„Vari si ten čudák nemyslí, že je to pre mňa?“ a zamračila sa.Tak bez akejkoľvek nehody alebo dobrodružstva vybavili všetci všetko, čo vybaviť mali —
a chystali sa na spiatočnú cestu domov.Temer v poslednej chvíli prekvapil pán veľkoobchodník Rotha aj spolucestujúcich, že ich
bude o jednu osobu viac; ak nič proti tomu nemajú, je to istá stará slečna.— Je to moja stará tetka, — hovoril v rozpakoch, ale istý, že vec je už napoly vybavená.
— Tante Elis, ktorá len preto prišla loďou z Prešporka, aby mohla ísť so mnou k nám. Chce
vidieť chlapcov, svojich krstných synov, nemôžeme si ju rozhnevať, a je tak smiešne maličká
a útla, že by sme ju mohli vpratať — napríklad — povedzme — i do Miluškinej škatule na
klobúky, he, he, he! — zasmial sa, oddýchol si a trel si ruky.Voz bol dobre naložený, nový pasažier teda nebol veľmi vítaný, ale špeditér, ináč
dobrák, ponechal rozhodnutie tiež na takého dobráka, pána fabrikanta, a ten by nebol
odoprel, ani keby bola slečna Elis bývala ešte raz taká objemná, ako bola. Keď ju ráno
priviedol, museli sa všetci smiať, taká bola mamzel Elis maličká, suchučká ako vysušená
plánočka. Ale plánkou nebola: z jej drobnej tváričky svietil dobrý, láskavý úsmev a z očí
nielen bystrý, vnímavý duch, ale i svieži, prirodzený vtip. Nuž pomestili sa. Pán Gy. sedel
si vo svojom kútiku, slečne Elise dali druhý kútik a Milku zobrali doprostriedka.A potom bolo vo voze živo. Hlavné slovo mala už teraz slečna Elis. Vedela rozprávať, a
rozprávala o všetkom na svete. Zvlášť o starom a novom Prešporku toľko, že na konci cesty
poznala Milka celý Prešpork naspamäť, aspoň sa tak domnievala. A ešte o Viedni! Veď do
Viedne bol od nich iba skok — a človek sa tam dozvedel všetko, čo sa na cisárskom dvore
robí. Tante Elis vedela všeličo aj o povestnej kamarile a škandáloch, ktorých hrdinkou bola
„die alte Žofa“[12](cisárova matka).Keď to meno vyslovila, zarazila sa, či ju nepočuje dáky zlý človek, čo by ju udal pre
urazenie veličenstva… ale upokojila sa, že tu takého niet.Cesta sa rýchlo míňala. Prešli i miestom, kde ich tí lotri prepadli, ale nezastavili sa
tam. — Načo? — usúdil pán Gy. — Len čo by sme sa omeškali.V Ďarmotách prenocovali. Včasráno sa pohli a predpoludním už boli v Lučenci. Tam musela
Milka oddať veci, ktoré nakúpila svojim bývalým paniam, a tu čakala zas Baróthyho
sestrička, dievča Milkinho veku, šumné, s bledou oválnou tváričkou. Ondrejko a jeho sestra
Milku odprevadili. A on bol veľmi vážny — a keď sa lúčil so svojou spolupútničkou,
nepovedal jej nič, len sa jej spýtal, či jej smie písať. Milka mlčky prisvedčila.Odtiaľto jej už netrvala cesta dlho. Večerom boli v Sobote. Tu ju našiel otec. Milka sa
zľakla, lebo tušila, že tentoraz má pre ňu dajakú vážnu novinu.Mala pravdu, lebo jej oznámil, že fräulein Relly im napísala list, v ktorom nalieha, aby
Milka bezodkladne prišla naspäť, že majú strašne mnoho objednávok a že dámy čakajú len na
Milkin návrat a na nové modely. Teraz má Milka príležitosť mnoho si zarobiť, najmä keď bude
mať svoj vlastný materiál. Aspoň do Vianoc keby ostala, prosí slečna Aurélia.Milka zosmutnela. Akýsi zvodný hlas jej šeptal, aby už nešla, ale ten hlas bol
nespoľahlivý, neobstál pred otcovým úsudkom a pred úsudkom vlastného rozumu.Hľa, je to otázka životná, otázka chleba. Vie, že v Novej Vsi bude mať práce a zárobku
toľko, že ani nebude stačiť. Aspoň do Vianoc, vzdychla si, lebo pobyt v Novej Vsi ju už
nelákal.Rozhodla sa ísť. Neskoro v noci prišla s otcom domov a nasledujúceho dňa musela ísť
ďalej.Bolo zima. Ostrý severák sprevádzal voz a Milka nemala bundičky ani kapcov… Okolo
Pustého Poľa a ďalej začalo aj snežiť. A Milka cítila nárazy vetra, lebo sedela sama a už
to nebol ten teplý a útulný kútik, aký vedel pripraviť dobrý pán Gy.Milka je sama a rozmýšľa. Sprítomňuje si niektoré momenty z cesty… a spomenie si i na
toho tichého a snivého suseda. Prečo je vlastne smutná? Prečo musí na neho myslieť? Či by
mala z jeho ruky prijať to vysnívané šťastie? Či nemôže byť šľachticom ducha i pritom, že
je remeselník? A hoci jeho ruka zarába ihličkou, či by jej nemohla zabezpečiť šťastie a
spokojnú domácnosť? Tieto myšlienky ju sprevádzali aj do spánku. Utúlená, uzimená zaspala —
a prebudila sa, len keď voz zastal pred domom slečny Aurélie. Milke bolo horúco, mala
rozpálené líca — a slečna Aurélia sa zľakla.Ale Milka nesmela byť chorá. Hneď druhého dňa sa rozchýrilo po meste, že fräulein Relly
dostala nové klobúky z Pešti, a objednávky chodili zblízka aj zďaleka. Milka musela
premáhať svoju nemoc, musela pracovať, lebo videla, že si v túto jeseň toľko zarobí, ako po
iné časy ani za rok. Vďaka svojmu zdravému organizmu premohla nemoc a pomaly dostavila sa i
radosť z práce a z krásneho úspechu.Písala domov — a ako odvetu na svoj list dostala i ona zaujímavý, ba vzrušujúci list od
otca.Dobrý otec jej písal:„Drahá dcéro! Nemalým nepokojom naplnil naše rodičovské srdcia Tvoj list, kde
píšeš, že si nemocná. Maminka narieka, že to bola pre Teba priveľká štrapácia konať
toľkú cestu a zas naspäť do tej roboty ako do jarma byť zapriahnutá. Keby mohla tá mať,
iste letela by k Tebe, ale ja ju utešujem, že Tvoja zdravá nátura Ti pomôže a že ktovie,
k čomu je to všetko dobré. Pri tom všetkom šetri sa, ako môžeš, aby si nás čím skôr
potešila správou, že si už zdravá.Teraz Ti musím oznámiť dôležitú pre Teba vec. A to, že pominutú nedeľu bol u nás
pán Ondrej Baróthy, s ktorým si cestovala. Čo chcel u nás, to Ti sám napíše. Iste
uhádneš, prečo prišiel a koho tu hľadal, a že nenašiel, bol veľmi zarmútený. Hovoril, že
si nespomínala, že odídeš z domu. Vari by bol išiel za Tebou? Keď Ti bude písať, budeš
vedieť sama, čo máš robiť. My, ako Tvoji Teba úprimne milujúci rodičia, Ti len tú radu
dávame, aby si konala, ako Ti hlas srdca diktuje. Že je on len remeselník a že je nie
bohatý (ale ani chudobný nie je), na to nehľaď. Remeslo má zlaté dno a poctivá chudoba
je krajšia ako hriešne bohatstvo. To, čomu si sa vyučila, by vám mohlo poslúžiť k
blahobytu, a keď budete v bázni božej spolupracovať a Pán vám udelí svoje požehnanie —
dopracujete sa k slušnému imaniu.Pánboh Ťa opatruj! Tvoji rodičia Jur a Katarína.“Hneď za týmto obsažným listom prišiel neveľký, na jemnom papieri písaný list. Adresa
bola písaná francúzsky (bolo to vtedy v móde). Milka tušila, kto ten list písal — chytro ho
ukryla v záhyboch svojich šiat. Len keď bola samotná, ho vyňala, prelomila pečať, rozvinula
ho a čítala:„Drahá, zbožňovaná slečna Milka!Ako Vám pán otec iste už napísal, bol som u Vás, ale ach, tú, ktorú som hľadal, po
ktorej som túžil, tú mne nadovšetko vzácnu a milovanú bytosť som nenašiel, nebolo jej doma.Či si, drahá, viete predstaviť pútnika, putujúceho po púšti, ako smädom morený hľadá
prameň a balzam pre dušu a srdce… a keď tenže pútnik miesto prameňa nájde len opustené a
bezútešné miesto, zakvíliť musí vo svojom sklamaní. Ach, akým nešťastným som sa cítil! A
predsa nebol som celkom bez potešenia! Poznal som Vašich drahých rodičov, poznal som to
miesto, kde moja spanilá dievčinka rástla, kde sa ako dieťa bavila, učila a potom ako pilná
včelička pracovala a mamičke pomáhala. Všetko ma na Vás upomínalo, nielen vzácni páni
rodičia, sestričky a malí bračekovia, ešte i tie neživé predmety, ktorých sa Vaša rúčka
dotýkala, ale ach, to všetko nemohlo uspokojiť moju túžbu po Vás. Len to ma teší, že som
našiel u Vašich pánov rodičov úprimnú sympatiu — o láske neosmeľujem sa ešte hovoriť — a to
dovolenie, že sa Vám smiem aspoň listovne priblížiť.Drahá, vrelemilovaná Miluška, či ste Vy to netušili, čo sa deje v mojej duši, keď po
celé hodiny som Vás pozoroval? Či ste nevycítili z môjho pohľadu ten vrelý cit, ktorý dušou
hýbe? Neuvedomili ste si, že ten, ktorý v svojom kútiku sedí, myslí a dumá len o Vás, vidí
len Vás, a to aj vtedy, keď sú jeho oči sklopené alebo inam obrátené? A že ten o Vás sníva
aj blúzni, čo ste i počuli, ale, ach, vari počuť nechceli!Od prvého okamženia, ako som Vás videl, keď nestydatý Frico — nárokujúc si akési
starodávne právo — chcel Vás k sebe pritiahnuť a Vy ste ho odstrčili — moje srdce plesalo
nad tým… už som vás miloval, a čím ďalej som Vás poznával, Vaše krásne vlastnosti, moja
láska sa len stupňovala. Vaša sestrička Julka, o ktorej páni rodičia tvrdia, že sa na Vás
ponáša, pripomínala mi Vás, mne nadovšetko vzácny zjav, ale to všetko bola len bledá
spomienka, len tieň toho, čo je pre mňa môj zbožňovaný anjel, moja Miluška! Tú mi nenahradí
nikto na svete!Drahá, vrelomilovaná Miluška, prosím, odpíšte mi a potešte ma svojím slovom, že
Vás smiem ľúbiť, že smiem po Vás túžiť, že moja láska našla ozvenu vo Vašom srdiečku! Že
smiem túžobne čakať ten deň, keď skutočne — a nielen na próbu — budem môcť položiť na
Váš štíhly prštek ten lesklý krúžok, symbol nekonečnosti, aby nás spojil na celý život.
Áno, pre mňa bude táto láska nekonečnou, lebo sa pominie len vyhasnutím môjho
života.Píšte, drahá, ľúbezná Miluška! Potešte Vášho v neohraničenej láske a úcte Vám
oddaného Ondreja Baróthyho.“Milka, ako len mohla, skoro odpovedala na Baróthyho list, a čo mu napísala, vidno z
nasledujúceho listu:„Milá, anjelská duša, moja Miluška!Vaše riadky boli balzamom pre moje srdce. Slová, ktoré plynuli z Vašej
ušľachtilej, cudnej duše, sú síce ešte vždy veľmi zdržanlivé a chladné ako ten pramienok
čistej chladnej vody, ktorá vyviera z neznámych hlbín. Ďakujem Vám za ne a žehnám Vás na
každom kroku, lebo tie slová predsa dovoľujú mi úfať vo veľké blaho a všetko, čo pre
tento život čakať môžem. Čisté srdce má čisté myšlienky a čistá láska sa len v čistom
srdci rodí. Príde čas, keď otvorí sa i Vaše srdiečko láske, ako otvára sa krásny nežný
púčok ružový svetlu, keď ho vrelý lúč slnka poľúbi, zobudí a zohreje.Keby mi bolo možné, ponáhľal by som sa k Vám, aby som sa potešiť mohol pohľadom
na Váš spanilý zjav. Ale nielen okolnosti, i Vaši páni rodičia odrádzajú ma od tohoto
kroku. Uznám, že majú pravdu, ale len ja sám viem, ako ťažko mi je ich rozumnú radu
poslúchnuť. I náš obapolný priateľ a priaznivec, pán Gy., ktorý ma nedávno navštívil, mi
radil „trpezlivosť“. Zato mi sľúbil, že pred Vianocami — lebo ďalej ako do Vianoc
nebudem čakať — pôjdeme po Vás. Ach, čítať budem dni, ba i hodiny do toho času, kedy
budem môcť privinúť Vás k sebe ako svoju snúbenicu — a potom, dá pánboh, skoro i družku
svojho života.Dovtedy budú Vaše milé listy mojou jedinou útechou i jediným pokladom. Vo svojich
zas kochám sa v myšlienkach s Vami, do nich vlievam svoje vrelé city, túžby a nádeje.
Vtedy cítim, že som blízko, že naše duše sú v úzkom spojení krásnej a čistej lásky,
ktorá nám i potom bude svietiť na cestu života, keď ruka v ruke budeme spolu kráčať k
nám určenému cieľu.Nezabúdajte, drahá, na Vášho, Vás vrele milujúceho a Vám navždy oddaného ctiteľa
Ondreja Baróthyho.“[1]Otec jej písal biblickou slovenskou rečou— aj po uzákonení
spisovnej slovenčiny r. 1843 používali ešte v evanjelických kruhoch hlavne pri písaní
biblickú slovenčinu, známu do tých čias ako bohoslužobnú reč slovenských
evanjelikov[2]Ľudovít ako domáci učiteľ vo Sv. Jáne— Ľudovít Vansa,
najstarší brat Milky Vansovej (1835 — 1873), bol hudobným skladateľom, študoval hudbu
v Prahe a stal sa profesorom hudby na tamojšom známom Prokschovom ústave. Vydal
„Piesne sokolov tatranských“ a zharmonizoval aj iné ľudové slovenské piesne. Zomrel
na choleru. Spomínaný Sv. Ján, kde bol Ľudovít Vansa prechodne domácim učiteľom, je
Lipt. Sv. Ján[3]Imrich v učiteľskom ústave v Modre— druhý brat Milky
Vansovej, Imrich, po skončení štúdií stal sa učiteľom v Málinci[4]súdokbelanskejborovičky — výrobok zo Spišskej Belej, obce v
Kežmarskom okrese[5]A tak ve jméno božie, poďme— továrnik Gyürky z Tisovca
používal citáty v biblickej slovenčine[6]Ejnye, Milá kisasszony, de szép leány mága!— Ej, slečna
Milka, aké ste len pekné dievča! (maď.)[7]Servus, Baróthy barátom!— Servus, priateľ Baróthy! (maď.)
Spomínaný Ondrej Baróthy, vlastne Maróthy, neskôr manžel Emílie Vansovej, zomrel
mladý na tuberkulózu[8]Za reformácie zámožní a mocní zemania v protireformácii upadli a museli
sa vysťahovať zo svojho sídla Z Horniakov na Dolnú zem— autorka naráža
na rušné časy náboženských bojov v 16. a 17. stor. S tým súviselo aj hromadné
sťahovanie sa obyvateľstva z hornatých krajov na Dolniaky pre veľkú biedu[9]An Wonder, an Rettung!— Ratujte, pomôžte! (nem.)[10]Da ist schon die Donau— Tu je už Dunaj (nem.)[11]Zlatý prštek— štvrtý prst, na ktorom sa obyčajne nosí
prstienok — prsteník[12]die alte Žofa— stará Žofa (nem.), dôverné pomenovanie starej
cisárovnej Žofie Habsburskej, matky Františka Jozefa I. | Vansova_Put-za-stastim.html.txt |
1. Přes UhryKonečně se všichni dočkali toho okamžiku, kdy je nacpali do vagónů v poměru 42 mužů k 8
koním. Koním ovšem se jelo pohodlněji než mužstvu, poněvadž mohli spát vstoje, ale to
nevadilo. Vojenský vlak vezl do Haliče opět novou skupinu lidí hnaných na jatky.Celkem však se ovšem těm tvorům přece jen ulehčilo; bylo to něco již určitého, když se
vlak hnul, ale předtím to byla jen trapná nejistota, panika, zdali se pojede již dnes, nebo
zítra, či pozítří. Některým bylo jako odsouzeným k smrti, kteří očekávají se strachem, kdy si
pro ně přijde kat. A potom nastane uklidnění, že už to bude odbyto.Proto jeden voják řval z vagónu jako pominutý: „Jedeme, jedeme!“Účetní šikovatel Vaněk měl úplnou pravdu, když říkal Švejkovi, že není žádný spěch.Nežli se dospělo k tomu okamžiku, aby se vlezlo do vagónů, uplynulo několik dní a přitom
se stále hovořilo o konzervách a zkušený Vaněk prohlásil, že je to jenom fantazie. Jaképak
konzervy! Takhle ještě polní mše, poněvadž i při předešlé maršce tak bylo. Když jsou konzervy,
tak polní mše odpadá. V opačném případě polní mše je náhražkou za konzervy.A tak se objevil místo gulášových konzerv vrchní polní kurát Ibl, který zabil tři mouchy
jednou ranou. Odsloužil polní mši najednou pro tři pochodové prapory, dvěma z nich požehnal do
Srbska a jednomu do Ruska.Měl při tom velice nadšenou řeč a bylo znát, že bral materiál z vojenských kalendářů. Byla
to taková dojemná řeč, že když ujížděli na Mošon, Švejk, který byl pohromadě ve vagónu s
Vaňkem v improvizované kanceláři, vzpomněl si na ten proslov a řekl k účetnímu šikovateli: „To
bude moc fajn, jak povídal ten feldkurát, až den se skloní k večeru a slunce se svýma zlatejma
paprskama zapadne za hory a na bojišti bude slyšet, jak von říkal, ten poslední dech
umírajících, hejkot kleslých koní a sténání raněných mužů a nářek vobyvatelstva, když mu
hořejí chalupy nad hlavou. Já mám moc rád, když tak lidi blbnou na kvadrát.“Vaněk souhlasně kývl hlavou: „Byl to zatraceně dojemný případ.“„Bylo to moc hezký a poučný,“ řekl Švejk. „Já si to pamatuju velmi dobře, a až se vrátím z
vojny, tak to budu vypravovat u ,Kalicha‘. Von se, když nám to pan kurát vykládal, tak pěkně
rozkročil, že jsem měl strach, aby mu jedna haksna neuklouzla a von nespad do polního oltáře a
nerozbil si kokos vo monstranci. Von nám dával takovej pěknej příklad z dějin naší armády,
když ještě sloužil Radeckej a s večerními červánky slučoval se voheň, jak hořely stodoly na
bojišti, jako kdyby to byl viděl.“A týž den vrchní polní kurát Ibl byl již ve Vídni a opět tam jinému maršbataliónu vykládal
dojemnou historii, o které se Švejk zmiňoval a která se mu tolik líbila, že ji nazval blbostí
na kvadrát.„Milí vojáci,“ řečnil vrchní polní kurát Ibl, „tak tedy si myslete, že je rok
osmačtyřicátý a že vítězstvím skončila bitva u Custozzy, kde po desetihodinovém úporném boji
musil italský král Albert přenechati krvavé bojiště našemu otci vojínů, maršálkovi Radeckému,
jenž v 84. roce svého života dobyl tak skvělého vítězství.A hle, vojáci milí! Na výšině před dobytou Custozzou zastavil se kmet vojevůdce. Kolem
něho jeho věrní vojevůdcové. Vážnost okamžiku zmocnila se celého kroužku, neboť, vojáci, v
nepatrné vzdálenosti od maršálka bylo pozorovat vojína, jenž se smrtí zápasil. S roztříštěnými
údy na poli cti pociťoval zraněný praporečník Hrt, jak na něho hledí maršálek Radecký. Hodný
zraněný praporečník ještě svíral v tuhnoucí pravici zlatou medaili v křečovitém nadšení. Při
pohledu na vznešeného maršálka oživl se ještě jednou tepot jeho srdce a zchromlým tělem
pronikl poslední zbytek síly a umírající pokoušel se s nadlidskou námahou plížiti se vstříc
svému maršálkovi.,Popřej si klidu, můj hodný vojíne,‘ zvolal k němu maršálek, sestoupil s koně a chtěl mu
podati ruku.,Nejde to, pane maršálku,‘ řekl umírající vojín, ,mám obě ruce uraženy, ale o jedno
prosím. Sdělte mně plnou pravdu: Je ta bitva zcela dobyta?‘,Docela, milý brachu,‘ pravil laskavě polní maršálek, ,škoda, že tvá radost je zkalena
tvým zraněním.‘,Ovšem, vznešený pane, se mnou je konec,‘ temným hlasem řekl vojín, příjemně se usmívaje.
,Máš žízeň?‘ otázal se Radecký. ,Den byl parný, pane maršálku, měli jsme přes 30° horka.‘ Nato
Radecký, chopiv se polní láhve svého pobočníka, podával ji umírajícímu. Tento se napil, učiniv
mocný doušek. ,Zaplať bůh tisíckrát,‘ zvolal, namáhaje se políbiti ruku svému veliteli. ,Jak
dlouho sloužíš?‘ otázal se tento. ,Přes čtyřicet let, pane maršálku! U Ošper dobyl jsem zlaté
medaile. Také u Lipska jsem byl, dělový kříž mám rovněž, pětkrát jsem byl smrtelně raněn, ale
teď je se mnou dočista konec. Ale jaké štěstí a blaho, že jsem se dožil dnešního dne. Co mi
záleží na smrti, když jsme dobyli slavného vítězství a císaři vrácena jeho zem!‘V tom okamžiku, milí vojáci, zazněly z tábora velebné zvuky naší hymny ,Zachovej nám,
Hospodine‘, mocně a vznešeně nesly se po bojišti. Padlý vojín, loučící se se životem, ještě
jednou pokusil se vzchopit.,Sláva Rakousku,‘ zvolal nadšeně, ,sláva Rakousku! Nechť pokračuje se v té skvostné písni!
Sláva našemu vojevůdci! Ať žije armáda!‘Umírající sklonil se ještě jednou k pravici maršálkově, kterou poceloval, sklesl a tichý
poslední vzdech vydral se z jeho šlechetné duše. Vojevůdce stál tu s obnaženou hlavou před
mrtvolou jednoho z nejhodnějších vojínů. ,Tento krásný konec je věru záviděníhodný,‘ pravil v
pohnutí maršálek, skláněje obličej do sepjatých dlaní.Milí vojíni, i já vám přeji, abyste se všichni dočkali takového krásného konce.“Vzpomínaje na tuto řeč vrchního polního kuráta Ibla, mohl ho opravdu nazvati Švejk, aniž
by mu v nejmenším ubližoval, blbem na kvadrát.Potom Švejk počal mluvit o známých rozkazech, které jim byly přečteny před vstoupením do
vlaku. Jeden byl armádní rozkaz podepsaný Františkem Josefem a druhý byl rozkaz arcivévody
Josefa Ferdinanda, vrchního velitele východní armády a skupiny, kteréž oba týkaly se událostí
na Dukelském průsmyku dne 3. dubna 1915, kdy přešly dva batalióny 28. pluku i s důstojníky k
Rusům za zvuků plukovní kapely.Oba rozkazy byly jim přečteny třaslavým hlasem a zněly v českém překladu:Armádní rozkaz ze dne 17. dubna 1915:„Přeplněn bolestí nařizuji, aby c. k. pěší pluk čís. 28 pro zbabělost a velezrádu
byl vymazán z mého vojska. Plukovní prapor budiž zneuctěnému pluku odebrán a odevzdán do
vojenského muzea. Dnešním dnem přestává existovat pluk, který, otráven mravně z domova,
vytáhl do pole, aby se dopustil velezrády.“František Josef I.Rozkaz arcivévody Josefa Ferdinanda:„České trupy během polního tažení zklamaly, zejména v posledních bojích. Zejména
zklamaly při obraně pozic, ve kterých se nalézaly po delší dobu v zákopech, čehož použil
často nepřítel, aby navázal styky a spojení s ničemnými živly těchto trup.Obyčejně vždy směřovaly pak útoky nepřítele, podporovaného těmito zrádci, proti těm
oddílům na frontě, které byly od takových trup obsazeny.Často podařilo se nepříteli překvapit naše části a takřka bez odporu proniknout do
našich pozic a zajmouti značný, velký počet obránců.Tisíckrát hanba, potupa i opovržení těmto bídákům bezectným, kteří dopustili se
zrady císaře i říše a poskvrňují nejen čest slavných praporů naší slavné a statečné armády,
nýbrž i čest té národnosti, ku které se hlásí.Dřív nebo později zastihne je kulka nebo provaz kata.Povinností každého jednotlivého českého vojáka, který má čest v těle, je, aby
označil svému komandantovi takového ničemu, štváče a zrádce.Kdo tak neučiní, je sám takový zrádce a ničema.Tento rozkaz nechť je přečten všemu mužstvu u českých pluků.C. k. pluk číslo 28 nařízením našeho mocnáře jest již vyškrtnut z armády a všichni
zajatí přeběhlíci z pluku splatí svou krví těžkou vinu.“Arcivévoda Josef Ferdinand„To nám to přečtli trochu pozdě,“ řekl Švejk k Vaňkovi, „velice se divím, že nám to četli
až teď, když už císař pán ten befél vydal 17. dubna. To by mohlo tak vypadat, jako kdyby z
nějakejch důvodů hned nám to nedali přečíst. Já bejt císařem pánem, tak bych si takový
odstrkování nedal líbit. Když vydám befél 17. dubna, tak se taky sedmnáctýho musí číst u všech
regimentů, i kdyby šídla padala.“Na druhé straně vagónu proti Vaňkovi seděl kuchař okultista z důstojnické mináže a cosi
psal. Za ním seděli sluha nadporučíka Lukáše, vousatý obr Baloun, a telefonista, přidělený k
11. marškumpačce, Chodounský. Baloun přežvykoval kus komisárku a vykládal uděšeně
telefonistovi Chodounskému, že za to nemůže, když v té tlačenici při nastupování do vlaku
nemohl se dostat do štábního vagónu ku svému nadporučíkovi.Chodounský ho strašil, že teď přestává legrace, že za to bude kulka.„Kdyby bylo už jednou toho trápení konec,“ bědoval Baloun, „už jednou jsem měl namále na
manévrech u Votic. Tam jsme šli vo hladu a žízni, a když k nám přijel bataliónsadjutant, tak
jsem vykřik: ,Dejte nám vodu a chleba!‘ Von votočil na mne koně a řek, že kdyby to bylo ve
válce, že bych musil vystoupit z řady a že by mne dal vodstřelit a teď že mne dá zavřít na
garnizón, ale měl jsem veliký štěstí, poněvadž když to jel voznámit ke štábu, tak na cestě se
mu splašil kůň, von spad a zlámal si, sláva bohu, vaz.“Baloun těžce vzdychl a zakuckal se soustem chleba, a když se vzpamatoval, žádostivě
podíval se na dva vaky nadporučíka Lukáše, které opatroval.„Fasovali, páni oficíři,“ řekl trudnomyslně, „játrové konzervy a uherský salám. Takhle
kousíček.“Díval se přitom tak toužebně na ty dva vaky svého nadporučíka jako ode všech opuštěný
pejsek, který je hladový jako vlk a sedí, vdechuje páry z vařící se uzeniny, u dveří
uzenářského krámu.„Neškodilo by,“ řekl Chodounský, „kdyby nás někde čekali s nějakým dobrým obědem. To když
jsme my na začátku vojny jeli do Srbska, tak jsme se přežrali na každé stanici, jak nás všude
hostili. Z husích stehýnek jsme vyřezali špalíčky toho nejlepšího masa a hráli s nimi ovčinec
na plátech čokolády. V Oseku v Charvátsku nám přinesli do vagónu dva páni od veteránů velký
kotel pečeného zajíce, a to už jsme nevydrželi a vylili jsme jim to všechno na hlavu. Po všech
tratích jsme nic jiného nedělali, než blili z vagónů. Kaprál Matějka v našem vagóně se tak
přecpal, že jsme museli dát mu přes břicho prkno a skákat po něm, jako když se šlape zelí, a
to mu teprve ulevilo a šlo to z něho horem dolem. Když jsme jeli přes Uhry, tak nám házeli do
vagónů na každé stanici pečené slepice. Z těch jsme nic jiného nejedli než mozeček. V
Kapošfalvě házeli nám Maďaři do vagónu celé kusy pečených prasat a jeden kamarád dostal celou
pečenou vepřovou hlavou tak do lebky, že potom toho dárce honil s íbršvunkem přes tři koleje.
Zato už v Bosně jsme ani vodu nedostali. Ale do Bosny, ačkoliv to bylo zakázané, měli jsme
různých kořalek, co hrdlo ráčilo, a vína potoky. Pamatuji se, že na jedné stanici nás nějaké
paničky a slečinky uctívaly pivem a my jsme se jim do konve s pivem vymočili, a ty jely od
vagónu!Všichni jsme byli jako v mátohách po celou cestu, já neviděl ani na žaludské eso, a než
jsme se nadáli, najednou rozkaz, karty jsme ani nedohráli a všechno ven z vagónů. Nějakej
kaprál, už nevím, jak se jmenoval, ten křičel na svoje lidi, aby zpívali: ,Und die Serben
müssen sehen, dass wir Oesterreicher Sieger, Sieger sind.‘ Ale někdo ho zezadu kop a on se
převalil přes koleje. Potom křik, aby se daly ručnice do pyramid, a vlak hned otočil a jel
nazpět prázdný, jen, to se ví, jak to v té panice bývá, odvezl nám s sebou frpflégung na dva
dny. A jako odtud k tamhletěm stromům, tam už začaly praskat šrapnely. Přijel z druhého konce
bataliónskomandant a svolal všechny na poradu a potom přišel náš obrlajtnant Macek, Čech jako
poleno, ale mluvil jen německy, a povídá, bledý jako křída, že se dál nemůže ject, trať že je
vyhozena do povětří, v noci Srbové že se dostali přes řeku a jsou nyní na levém křídle. Ale to
je ještě daleko od nás. My prý dostaneme posily a pak je rozsekáme. Nikdo aby se nevzdal,
kdyby k něčemu došlo, Srbové přej zajatcům uřezávají uši, nosy a vypichují oči. Že nedaleko
nás praskají šrapnely, z toho abychom si nic nedělali. To se prý naše artilerie nastřeluje.
Najednou ozvalo se kdesi za horou tatatatatatatata. To prý nastřelují naši mašínengevéry.
Potom bylo zleva slyšet kanonádu, my jsme to slyšeli ponejprv a leželi na břiše, přes nás
přelétlo několik granátů a zapálily nádraží a z pravé strany nad námi začaly hvízdat kuličky a
v dálce bylo slyšet salvy a rachocení ručnic. Obrlajtnant Macek poručil rozebrat pyramidy a
ládovat kvéry. Dienstführender šel k němu a řekl, že to není vůbec možné, poněvadž nemáme s
sebou žádnou munici, že přece ví dobře, že munici jsme měli fasovat až u další etapy před
pozicí. Před námi že jel vlak s municí a ten že už patrně se dostal Srbům do rukou.
Obrlajtnant Macek stál chvíli jako ze dřeva, a pak dal rozkaz ,bajonet auf‘, aniž by věděl
proč, jen tak ze zoufalství, aby se něco dělalo. Potom jsme zas stáli v pohotovosti hezkou
chvíli, potom zas jsme lezli na pražce, poněvadž objevil se nějaký aeroplán a šarže řvaly:
,Alles decken, decken!‘ Pak se objevilo, že je to náš, a byl také omylem naší artilerií
podstřelenej. Tak jsme zas vstali a žádný rozkaz rút! Z jedné strany hnal se k nám nějaký
kavalerista. Ještě zdaleka křičel: ,Wo ist Batalionskommando?‘ Bataliónskomandant vyjel mu
naproti, ten mu podal nějaký list a zase už odjížděl dál napravo. Bataliónskomandant si to po
cestě četl a pak najednou, jako když se zblázní. Vytasil šavli a letěl k nám. ,Alles zurück,
alles zurück!‘ řval na důstojníky. ,Direktion Mulde, einzeln abfallen!‘ A tu to začalo. Ze
všech stran jako by na to čekali, počali do nás pálit. Po levé straně bylo kukuřičné pole a to
bylo jako jeden čert. My jsme se plížili po čtyřech do údolí, ruksaky nechali na těch
zatracených pražcích. Obrlajtnant Macek dostal to ze strany do hlavy a neřek ani švec. Než
jsme utekli do údolí, bylo plno zabitých a raněných. Ty jsme tam nechali a běželi jsme až do
večera a krajina byla od našich již před námi jako vymetená. Jen jsme viděli vyrabovaný trén.
Až konečně jsme se dostali na stanici, kde už se dostaly nové rozkazy sednout do vlaku a ject
nazpátek ku štábu, což jsme nemohli vykonat, poněvadž celý štáb padl den předtím do zajetí, o
čemž jsme se dozvěděli až ráno. Pak jsme byli jako sirotci, žádný o nás nic nechtěl vědět a
přidali nás k 73. regimentu, abychom s ním odstupovali, což jsme s největší radostí udělali,
ale napřed jsme museli mašírovat kupředu asi den, než jsme přišli k 73. regimentu. Potom
jsme…“Nikdo ho již neposlouchal, neboť Švejk s Vaňkem hrál tahaný mariáš, kuchař okultista z
důstojnické mináže psal dál obšírné psaní své manželce, která za jeho nepřítomnosti počala
vydávat nový teosofický časopis, Baloun dřímal na lavici, a tak nezbylo telefonistovi
Chodounskému než opakovat: „Ano, na to nezapomenu…“Zvedl se a šel kibicovat k tahanému mariáši.„Aspoň kdybys mně zapálil fajfku,“ řekl Švejk přátelsky na Chodounského, „když už jdeš
kibicovat. Tahaný mariáš je vážnější věc než celá vojna a než to vaše zatracený dobrodružství
na srbský hranici. — Takovou blbost udělám, měl bych se fackovat. Že jsem ještě chvíli
nepočkal s tím králem, zrovna teď mně přišel filek. Já hovado.“Kuchař okultista mezitím dokončil své psaní a přečítal si ho zřejmě uspokojen, jak to
pěkně složil kvůli vojenské cenzuře.Drahá ženo!Až dostaneš tyto řádky, budu se nalézati již po několik dní ve vlaku, poněvadž
odjíždíme na frontu. Netěší mě to příliš, poněvadž ve vlaku musím zahálet a nemohu být
prospěšným, neboť se nevaří v naší důstojnické kuchyni a jídlo se dostane na staničních
etapách. Rád bych býval našim pánům důstojníkům uvařil mezi jízdou Maďarskem segedinský
guláš, ale sklaplo mně. Snad až přijedeme do Haliče, budu mít příležitost uvařit šoule,
pravé haličské, husu dušenou v kroupách nebo v rýži. Věř mně, drahá Helenko, že se opravdu
snažím co nejvíce zpříjemnit našim pánům důstojníkům jich starosti a námahy. Byl jsem od
pluku přeložen k maršbataliónu, což bylo mým nejvroucnějším přáním, abych mohl, byť i ze
skromných prostředků, důstojnickou polní kuchyni na frontě uvésti v nejlepší koleje.
Pamatuješ se, drahá Helenko, žes mně při narukování k pluku přála, abych dostal hodné
představené. Tvé přání se splnilo, a nejenže si ani v nejmenším nemohu naříkat, naopak
všichni páni důstojníci jsou našimi pravými přáteli, a zejména ke mně se chovají jako otec.
Co nejdříve Ti oznámím číslo naší polní pošty…Toto psaní bylo vynuceno okolnostmi, když kuchař okultista nadobro si rozlil ocet s
plukovníkem Schrödrem, který mu dosud držel palec, ale na kterého se při večeři na rozloučenou
s důstojníky maršbataliónu opět, nešťastnou náhodou, nedostala porce rolované telecí ledviny,
a plukovník Schröder ho poslal s marškumpačkou do pole, svěřiv důstojnickou kuchyni pluku
nějakému nešťastnému učiteli z ústavu slepců na Klárově.Kuchař okultista přelétl ještě jednou, co napsal a co se mu zdálo velice diplomatickým,
aby se udržel přece jen trochu dál bojiště, poněvadž, ať si říká co kdo chce, přece jen je to
ulejvárna i na frontě.Napsal sice, když byl ještě v civilu redaktorem a majitelem okultistického časopisu pro
vědy záhrobní, velkou úvahu, že se nikdo nemá bát smrti, úvahu o stěhování duší.Přistoupil též dělat kibice k Švejkovi a Vaňkovi. Mezi oběma spoluhráči nebylo v tom
okamžiku žádných rozdílů vojenské hodnosti. Nehráli již ve dvou, ale mariáš ve třech s
Chodounským.Ordonanc Švejk nadával sprostě účetnímu šikovateli Vaňkovi: „Já se vám divím, že můžete
tak blbě hrát. Vidíte přeci, že von hraje betla. Já nemám žádný kule, a vy neobrátíte
vosmičkou a házíte jako nejpitomější hovado žaludského spodka a von to, trouba, vyhraje.“„To je řvaní pro jednoho prohraného betla,“ zněla slušná odpověď účetního šikovatele, „vy
sám hrajete jako idiot. Já si mám vycucat z malíčku kulovou vosmu, když vůbec žádný kule taky
nemám, já měl jen vysoký zelený a žaludy, vy hampejzníku.“„Tak jste měl hrát, vy chytráku, durcha,“ s úsměvem řekl Švejk, „to je zrovna tak jako
jednou u Valšů, dole v restauraci, taky takovej jeden nekňuba měl durcha, ale nehrál ho a
vodložil vždycky ty nejmenší do talónu a pustil každýho na betla. Ale jaký měl karty! Vod
všech barev ty nejvyšší. Jako teď bych z toho nic neměl, když vy byste hrál durcha, tak taky
tenkrát ne, a nikdo z nás taky nic; jak to šlo kolem, platili bychom mu furt. Já konečně
povídám: ,Pane Herolde, jsou tak laskav, hrajou durcha a neblbnou.‘ Ale von se na mne utrhl,
že může hrát co chce, abychom drželi hubu, von že má univerzitu. Ale to mu přišlo draze.
Hostinský byl známej, číšnice byla s námi až moc důvěrná, tak jsme to tý patrole všechno
vysvětlili, že je všechno v pořádku. Předně, že je to vod něho sprostý, rušit noční klid
voláním patroly, když někdo před hospodou sklouzne na náledí a jede po nose po něm, až ho má
rozbitej. Ze jsme se ho ani nedotkli, když hrál falešně mariáš, a když byl vodkrytej, že tak
rychle vyběh, až sebou kecnul. Hostinskej i číšnice nám to potvrdili, že jsme se vůči němu
chovali skutečně až moc džentlmensky. Von si taky nic jinýho nezasloužil. Seděl od sedmi hodin
večer až do půlnoci při jednom pivě a sodovce a hrál si na bůhvíjakýho pána, poněvadž byl
univerzitní profesor, a mariáši rozuměl jako koza petrželi. — Tak kdo má teď rozdávat?“„Zahřejme si kaufcvika,“ navrhl kuchař okultista, „šesták a dva.“„To raději nám vypravujte,“ řekl účetní šikovatel Vaněk, „o stěhování duší, jako jste to
vykládal slečně v kantýně, když jste si rozbil nos.“„Vo tom stěhování duší jsem už taky slyšel,“ ozval se Švejk, „já jsem si také jednou
umínil před léty, že se, jak se s vodpuštěním říká, sám budu vzdělávat, abych nezůstal pozadu,
a chodil jsem do čítárny Průmyslové jednoty v Praze, ale poněvadž jsem byl roztrhanej a
svítily mně díry na zadnici, tak jsem se nemohl vzdělávat, poněvadž mne tam nepustili a
vyvedli ven, poněvadž myslili, že jsem šel krást zimníky. Tak jsem si vzal sváteční šaty a šel
jsem jednou do muzejní knihovny a vypůjčil jsem si takovou jednu knížku o tom stěhování duší
se svým kamarádem a tam jsem se dočet, že jeden indickej císař se proměnil po smrti v prase, a
když to prase zapíchli, že se proměnil v opici, z opice stal se jezevcem a z jezevce
ministrem. Potom na vojně jsem se přesvědčil, že něco pravdy na tom musí bejt, poněvadž kdekdo
vojáky, když měl nějakou hvězdičku, jmenoval buď mořskými prasaty, nebo vůbec nějakým zvířecím
jménem, a podle toho by se dalo soudit, že před tisíci léty tyhle sprostí vojáci byli nějakýma
slavnejma vojevůdci. Ale když je vojna, tak je takový stěhování duší náramně hloupá věc.
Čertví kolik proměn člověk prodělá, než se stane, řekněme, telefonistou, kuchařem nebo
infanteristou, a najednou ho roztrhne granát a jeho duše vejde do nějakého koně u artilerie a
do celý baterie, když jede na nějakou kótu, práskne novej granát a zabije zas toho koně, do
kterýho se ten nebožtík vtělil, a hned se přestěhuje ta duše do nějaké krávy u trénu, z který
udělají guláš pro manšaft, a z krávy třebas hned se přestěhuje do telefonisty, z telefonisty…“„Já se divím,“ řekl telefonista Chodounský, zřejmě uražen, „že zrovna já mám být terčem
pitomých vtipů.“„Není ten Chodounský, co má soukromej detektivní ústav s tím vokem jako trojice boží, váš
příbuznej?“ otázal se nevinně Švejk. „Já mám moc rád soukromý detektivy. Já jsem taky jednou
sloužil před léty na vojně s jedním soukromým detektivem, s nějakým Stendlerem. Ten měl tak
šišatou hlavu, že mu náš feldvébl vždycky říkal, že už viděl moc šišatejch hlav vojenskejch za
dvanáct let, ale takovou šišku že si ani v duchu nepředstavoval. ,Poslouchají, Stendlere,‘
říkal mu vždycky, ,kdyby nebyly letos manévry, tak by se vaše šišatá hlava ani na vojnu
nehodila, ale takhle se bude alespoň podle vaší šišky artilerie nastřelovat, když přijdeme do
krajiny, kde nebude žádnej lepší punkt k orientaci.‘ Ten vod něho zkusil. Někdy, při marši,
poslal ho na pět set kroků napřed a pak poručil: ,Direktion šišatá hlava.‘ Von měl vůbec ten
pan Stendler, i jako soukromej detektiv, náramnou smůlu. Kolikrát nám v kantýně o tom
vyprávěl, jaký měl často trápení. Von dostával takový úlohy, jako kupříkladu vypátrat, zdali
se manželka nějakýho klienta, který k nim přišel celej bez sebe, s jiným nesčuchla, a jestli
už se sčuchla, s kým se sčuchla, kde a jak se sčuchla. Nebo zas naopak. Nějaká taková žárlivá
ženská chtěla vypátrat, s kterou se její muž fláká, aby mu mohla doma dělat ještě větší rámus.
Von byl vzdělanej člověk, mluvil jen vybraně o porušení manželský věrnosti a vždycky div
neplakal, když nám vyprávěl, že všichni chtěli, aby zastih ji nebo jeho in flagranti. Jinej by
se třebas z toho těšil, když najde takovej párek in flagranti, a voči by si mohl vykoukat, ale
ten pan Stendler, jak nám vyprávěl, byl z toho celej pryč. Von říkal velice inteligentně, že
se už nemoh na ty voplzlý prostopášnosti ani koukat. Nám kolikrát tekly sliny z huby, jako
když pes kaní, když kolem něho nesou vařenou šunku, když nám vyprávěl o všech těch různejch
pozicích, jak ty párky natrefil. Když jsme měli kasárníka, tak nám to vždy kreslil. ,Takhle
jsem,‘ povídá, ,viděl paní tu a tu s tím a tím pánem…‘ I adresy nám řek. A byl takovej
smutnej. ,Těch facek,‘ říkal vždy, ,co jsem dostal vod vobojích stran; a to mne tak nemrzelo
jako to, že jsem bral úplatky. Na jeden takovej úplatek nezapomenu do smrti. Von nahej, vona
nahá. V hotelu a nezarýglovali se, pitomci! Na divan se nevešli, poněvadž byli voba tlustí,
tak laškovali na koberci jako koťata. A koberec byl celej prošlapanej, zaprášenej a po něm
válely se nedopalky z cigaret. A když jsem vešel, tak voba vyskočili, von stál proti mně a
ruku si držel jako fíkovej list. A vona se otočila zády ke mně a bylo vidět na kůži, že má
vobtisknutej celej vzorek toho mřížkování z koberce a na páteři jednu přilepenou hilznu z
cigarety. ,Vodpuste,‘ povídám, ,pane Zemku, já jsem soukromej detektiv Stendler, vod
Chodounskýho, a mám ouřední povinnost vás najít in flagranti, na základě oznámení vaší paní
manželky. Tato dáma, s kterou zde udržujete nedovolený poměr, jest paní Grotová.‘ Nikdy jsem v
životě neviděl takovýho klidnýho občana. ,Dovolte,‘ řekl, jako by se to samo sebou rozumělo,
,já se obléknu. Vinna je jedině má manželka, která bezdůvodnou žárlivostí svádí mne k
nedovolenýmu poměru, kteráž puzena pouhým podezřením uráží manžela předhůzkami a mrzkou
nedůvěrou. Nezbývá-li však pochybnosti, že hanba nedá se víc zatajit… Kde mám podvlíkačky?‘
otázal se přitom klidně. ,Na posteli.‘ Zatímco na sebe natahoval podvlékačky, vykládal mně
dál: ,Jestli hanba se nedá zatajit, tak se řekne: „Rozvod.“ Ale tím se skvrna příhany
nezatají. Vůbec jest rozvod věcí povážlivou,‘ mluvil dál oblékaje se, ,nejlepší je, když se
manželka ozbrojí trpělivostí a nepodává podnět k veřejnému pohoršení. Ostatně dělejte, jak
chcete, já vás zde nechám s milostpaní o samotě.‘ Paní Grotová vlezla si zatím do postele, pan
Zemek mně podal ruku a odešel. — Já už se dobře nepamatuji, jak nám dál vykládal pan Stendler,
co všechno potom mluvil, poněvadž von se bavil s tou paní v posteli velice inteligentně, že
jako manželství není ustanoveno k tomu, aby každýho zhola přímo vedlo ku štěstí, a že každého
je povinnost v manželství pokořit chtíč a tělesnou svou část vytříbit a oduševnit. ,A přitom
jsem se,‘ vyprávěl pan Stendler, ,pomalu začal vodstrojovat, a když už jsem byl vodstrojenej a
celej zmámenej a divokej jako jelen v říji, vešel do pokoje můj dobrej známej Stach, taky
soukromej detektiv, z našeho konkurenčního ústavu pana Sterna, kam se vobrátil pan Grot o
pomoc, co se týká jeho paní, která prý má nějakou známost, a víc neřek než: ,Aha, pan Stendler
je in flangranti s paní Grotovou, gratuluji!‘ Zavřel zase tiše dveře a odešel. ,Teď už je
všechno jedno,‘ řekla paní Grotová, ,nemusíte se tak rychle voblíkat, máte vedle mne dost
místa.‘ ,Mně se, milostpaní, právě jedná vo místo,‘ řekl jsem, a už jsem ani nevěděl, co
mluvím, jenom se pamatuji, že jsem něco mluvil o tom, že panují-li sváry mezi manžely, že tím
utrpí taky vychování dítek. Potom ještě nám vyprávěl, jak se rychle voblíkal a jak vzal roha a
jak si umínil, že to hned řekne svýmu šéfovi, panu Chodounskýmu, ale že se šel na to posilnit,
a než přišel, že už to bylo s křížkem po funuse. Zatím že už tam byl ten Stach z nařízení
svýho šéfa, pana Sterna, aby dal ránu panu Chodounskýmu, jaký to má zřízence svýho soukromýho
detektivního ústavu, a ten zas nevěděl vo ničem lepším, než poslat rychle pro manželku pana
Stendlera, aby si to s ním spravila sama, když je někam poslán v úřední povinnosti a najdou ho
z konkurenčního ústavu in flagranti. ,Vod tý doby,‘ říkal vždy pan Stendler, když na tohle
přišla řeč, ,mám ještě šišatější palici.‘“„Tedy hrajeme pět — deset?“ Hráli.Vlak zastavil se na stanici Mošon. Byl již večer a nikoho nepouštěli z vagónů.Když se hnuli, ozval se z jednoho vagónu silný hlas, jako by chtěl přehlušit rachocení
vlaku. Nějaký voják z Kašperských Hor v nábožné náladě večera opěvoval hrozným řevem tichou
noc, která se blížila k uherským rovinám:„Gute Nacht! Gute Nacht!Allen Müden sei’s gebracht.Neigt der Tag stille zum Ende,ruhen alle fleiss’gen Hände,bis der Morgen ist erwacht.Gute Nacht! Gute Nacht!“„Halt Maul, du Elender,“ přerušil někdo sentimentálního zpěváka, který umlkl.Stáhli ho od okna.Ale pilné ruce neodpočívaly až do rána. Stejně jako všude ve vlaku pod světlem svíček, tak
i zde ve světle malé petrolejové lampy, zavěšené na stěně, hráli dál čapáry a Švejk, kdykoliv
někdo tam spadl při rabování, prohlašoval, že je to nejspravedlivější hra, poněvadž každý může
si vyměnit tolik karet, kolik chce.„Při kaufcviku,“ tvrdil Švejk, „musí se rabovat jenom eso a sedma, ale pak se můžeš vzdát.
Vostatní karty rabovat nemusíš. To už děláš na svoje riziko.“„Dejme si zdravíčko,“ navrhoval za všeobecného souhlasu Vaněk.„Červená sedma,“ hlásil Švejk, snímaje karty. „Každý po pětníku a dává se po čtyřech.
Dělejte, ať něco uhrajem.“A na tváři všech bylo vidět takovou spokojenost, jako kdyby vojny nebylo, a oni nenalézali
se ve vlaku, který je veze k pozici do velkých krvavých bitev a masakrů, ale v nějaké pražské
kavárně za hracími stoly.„To jsem si nemyslel,“ řekl Švejk po jedné partii, „že když jsem šel na nic a měním
všechny čtyry, že dostanu kočičáka (eso). Kampak jste se hrabali na mne s králem? Přebiju
krále na to tata.“A zatímco zde přebíjeli krále kočičákem, daleko na frontě králové mezi sebou přebíjeli se
svými poddanými.*Ve štábním vagóně, kde seděli důstojníci pochodového praporu, panovalo ze začátku jízdy
podivné ticho. Většina důstojníků byla zahloubána do malé knihy v plátěné vazbě s nadpisem:
„Die Sünden der Väter. Novelle von Ludwig Ganghofer“ a všichni byli současně zabráni do čtení
stránky 161. Hejtman Ságner, bataliónní velitel, stál u okna, v ruce držel tutéž knížku, maje
ji taktéž otevřenu na stránce 161.Díval se na krajinu a přemýšlel, jak vlastně by všem co nejsrozumitelněji vysvětlil, co
mají s tou knihou dělat. Bylo to vlastně nejpřísněji důvěrné.Důstojníci zatím přemýšleli o tom, že se plukovník Schröder zbláznil nadobro. Byl sice už
dávno potrhlý, ale přec nedalo se očekávat, že ho to chytne tak najednou. Před odjezdem vlaku
dal si je zavolat k poslednímu „bešprechungu“, při kterém jim sdělil, že každému patří po
knize „Die Sünden der Väter“ od Ludvíka Ganghofera, které dal odnésti do bataliónní kanceláře.„Pánové,“ řekl se strašně tajuplným výrazem, „nezapomeňte nikdy na stránku 161!“
Zahloubáni do té stránky, nemohli si z toho ničeho vybrat. Že nějaká Marta, na té stránce,
přistoupila k psacímu stolu a vytáhla odtud nějakou roli a uvažovala hlasitě, že obecenstvo
musí cítit soustrast s hrdinou role. Potom se ještě objevil na té stránce nějaký Albert, který
neustále se snažil mluvit žertovně, což, vytrženo z neznámého děje, který před tím předcházel,
zdálo se takovou hovadinou, že nadporučík Lukáš překousl vzteky špičku na cigarety.„Zbláznil se, dědek,“ myslili si všichni, „s ním už je konec. Teď ho přeloží do
ministerstva vojenství.“Hejtman Ságner se zvedl od okna, když si to v hlavě všechno dobře zkomponoval. Neměl
přílišného pedagogického nadání, proto mu tak dlouho trvalo, než sestavil si v hlavě celý plán
přednášky o významu stránky sto šedesáté prvé.Než začal vykládat, oslovil je: „Meine Herren,“ jako to dělal dědek plukovník, ačkoliv
dřív, ještě než vlezli do vlaku, říkal jim „Kameraden“.„Also, meine Herren…“ A jal se přednášet, že včera večer dostal od plukovníka instrukce
týkající se stránky 161 v „Die Sünden der Väter" od Ludvíka Ganghofera.„Also, meine Herren,“ pokračoval slavnostně, „zcela důvěrné informace, týkající se nového
systému šifrování depeší v poli.“ Kadet Biegler vytáhl zápisník a tužku a řekl neobyčejně
přičinlivým tónem: „Jsem hotov, pane hejtmane.“Všichni se podívali na toho hlupáka, jehož přičinlivost ve škole jednoročních dobrovolníků
hraničila s blbostí. Šel dobrovolně na vojnu a vykládal hned při první příležitosti veliteli
školy jednoročních dobrovolníků, když se seznamoval s domácími poměry žáků, že jeho předkové
se psali původně Büglerové z Leutholdů a že měli v erbu čapí křídlo s rybím ocasem.Od té doby ho pojmenovali po jeho erbu a „Čapí křídlo s rybím ocasem“ bylo krutě
pronásledováno a stalo se rázem nesympatickým, poněvadž to nijak nešlo dohromady k poctivému
obchodu jeho otce se zaječími i králičími kůžemi, ačkoliv ten romantický nadšenec se poctivě
přičiňoval, aby sežral celou vojenskou vědu, vynikl pilností a znalostí nejen všeho, co se mu
k učení předkládalo, nýbrž ještě si sám hlavu zabedňoval čím dál tím více studiem spisů o
vojenském umění a historii válečnictví, o čemž vždy navazoval rozhovor, dokud nebyl usazen a
zničen. V důstojnických kruzích považoval sám sebe za rovnocenného s vyššími šaržemi.„Sie, Kadett,“ řekl hejtman Ságner, „dokud vám nedovolím mluvit, tak mlčte, poněvadž se
vás nikdo na nic neptal. Ostatně, vy jste zatraceně chytrý voják. Nyní vám předkládám zcela
důvěrné informace, a vy si je zapisujete do svého zápisníku. Při ztrátě notesu očekává vás
polní soud.“Kadet Biegler měl ještě ke všemu ten zlozvyk, že se vždy snažil každého přesvědčit nějakou
výmluvou, že to myslí dobře.„Poslušně hlásím, pane hejtmane,“ odpověděl, „že i při eventuelní ztrátě zápisníku nikdo
nerozluští, co jsem napsal, neboť to stenografuji a mé zkratky nikdo po mně nepřečte. Užívám
anglického systému stenografie.“Všichni se na něho podívali opovržlivě, hejtman Ságner máchl rukou a pokračoval ve své
přednášce.„Zmínil jsem se již o novém způsobu šifrování depeší v poli, a jestli vám snad bylo
nesrozumitelným, proč právě vám byla odporučena z novel Ludvíka Ganghofera ,Die Sünden der
Väter‘, strana 161, jest to, pánové, klič k nové šifrovací metodě, platné na základě nového
nařízení štábu armádního sboru, ku kterému jsme přiděleni. Jak vám známo, je mnoho metod
šifrování důležitých sdělení v poli. Nejnovější, který my používáme, jest číselná metoda
doplňovací. Tím také odpadají minulého týdne doručené vám do štábu pluku šifry a poučení k
jich odšifrování.“„Erzherzogs Albrechtsystem,“ zamumlal pro sebe snaživý kadet Biegler, „8922 = R, převzatý
z metody Gronfelda.“„Nový systém jest velice jednoduchý,“ zněl vagónem hlas hejtmanův, „osobně obdržel jsem od
pana plukovníka II. knihu i informace.Máme-li např. dostat rozkaz: ,Auf der Kote 228, Maschinengewehrfeuer linksrichten,“
obdržíme, pánové, tuto depeší: ,Sache — mit — uns — das — wir — aufsehen — in — die —
versprachen — die — Martha — dich — das — ängstlich — dann — wir — Martha — wir — den — wir —
Dank — wohl — Regiekollegium — Ende — wir — versprachen — wir — gebessert — versprachen —
wirklich — denke — Idee — ganz — herrscht — Stimme — letzten.‘ Tedy náramně jednoduché bez
všech zbytečných kombinací. Od štábu po telefonu na batalión, batalión po telefonu na
kumpanie. Obdržev velitel tuto šifrovanou depeši, rozluští ji tímto způsobem. Vezme ,Die
Sünden der Väter‘, otevře si str. 161 a začne seshora hledat na protější straně 160 slovo
,Sache‘. Prosím, pánové. Poprvé jest ,Sache‘ na straně 160 ve větném pořadí 52. slovem, tedy
na protější straně 161 vyhledá se 52. písmeno seshora. Všimněte si, že je to ,A‘. Dalším
slovem v depeši je ,mit‘. Jest to na stránce 160 ve větném pořadí 7. slovo, odpovídající 7.
hlásce na stránce 161, písmene ,u‘. Potom přijde ,uns‘, tj. sledujte mě, prosím, bedlivě, 88.
slovo, odpovídající 88. písmence na protější 161. straně, kterým jest ,f‘, a máme rozluštěno
,Auf‘. A tak pokračujeme, až zjistíme rozkaz: ,Na kótě 228, řídit oheň strojních pušek
nalevo.‘ Velice důmyslné, pánové, jednoduché a nemožné rozšifrovat bez klíče: 161. strana
Ludvík Ganghofer: ,Die Sünden der Väter‘.“Všichni mlčky prohlíželi si nešťastné stránky a nějak se nad tím povážlivě zamyslili.
Panovalo chvíli ticho, až najednou vykřikl ustaraně kadet Biegler: „Herr Hauptmann, ich melde
gehorsam: Jesus Maria! Es stimmt nicht!“A bylo to opravdu velice záhadné.Ať se namáhali, jak chtěli, nikdo kromě hejtmana Ságnera nenašel na stránce 160 ona slova
a na protější straně 161, kterou začínal klíč, jemu odpovídající písmeny.„Meine Herren,“ zakoktal hejtman Ságner, když se přesvědčil, že zoufalý výkřik kadeta
Bieglera odpovídá pravdě, „co se to jen stalo? V mém Ganghoferovi ,Die Sünden der Väter‘ je
to, a ve vašem to není?“„Dovolte, pane hejtmane,“ ozval se opět kadet Biegler. „Dovoluji si upozornit, že román
Ludvíka Ganghofera má dva díly. Račte se, prosím, přesvědčit na první titulní straně: ,Roman
in 2 Bänden‘. My mámeI.díl a vy máteII.díl,“
pokračoval důkladný kadet Biegler, „je proto nabíledni, že naše 160. i 161. stránka neodpovídá
vaší. My tam máme zcela něco jiného. První slovo rozšifrované depeše má být u vás ,Auf‘ a nám
vyšlo: ,Heu‘!“Všem bylo nyní zcela jasno, že Biegler není snad přece jen takový hlupák.„Já mám II. díl ze štábu brigády,“ řekl hejtman Ságner, „a patrně se zde jedná o omyl. Pan
plukovník objednal pro vás I. díl. Dle všeho,“ pokračoval tak, jako by to bylo přesné a jasné,
a on to věděl už dávno před tím, než měl svou přednášku o velmi jednoduchém způsobu šifrování,
„spletli to ve štábu brigády. Neudali pluku, že jde o II. díl, a tak se to stalo.“Kadet Biegler se mezitím díval vítězně po všech a poručík Dub pošeptal nadporučíkovi
Lukášovi, že to „Čapí křídlo s rybím ocasem“ sjelo Ságnera jaksepatří.„Podivný případ, pánové,“ ozval se opět hejtman Ságner, jako by chtěl navázat rozmluvu,
poněvadž to ticho bylo velice trapné. „V brigádní kanceláři jsou omezenci.“„Dovoluji si podotknout,“ ozval se opět neúnavný kadet Biegler, který opět se chtěl
pochlubit svými rozumy, „že podobné věci důvěrného, přísně důvěrného rázu neměly by od divize
jít kanceláří brigády. Předmět týkající se nejdůvěrnější záležitosti armádního sboru mohl by
být oznámen přísně důvěrným oběžníkem jedině velitelům částí divizí i brigád, pluků. Znám
systémy šifer, které byly používány ve válkách o Sardinii a Savojsko, v anglo-francouzské
kumpanii u Sevastopolu, při povstání boxerů v Číně i za poslední rusko-japonské války. Systémy
tyto byly předávány…“„Nám starého kozla na tom záleží, kadete Bieglere,“ s výrazem opovržení a nelibosti řekl
hejtman Ságner; „je jisto, že systém, o který šla řeč a který jsem vám vysvětloval, je nejen
jeden z nejlepších, ale můžeme říci nedostižitelných. Všechna oddělení pro protišpionáž našich
nepřátelských štábů mohou jíti na hrnec. Kdyby se rozkrájeli, nepřečtou naše šifry. Jest to
něco zcela nového. Tyto šifry nemají předchůdce.“Snaživý kadet Biegler významně zakašlal.„Dovoluji si,“ řekl, „pane hejtmane, upozorniti na knihu Kerickhoffovu o vojenském
šifrování. Knihu tu může si každý objednat ve vydavatelstvu ,Vojenského naučného slovníku‘.
Jest tam důkladně popsána, pane hejtmane, metoda, o které jste nám vypravoval. Vynálezcem
jejím je plukovník Kircher, sloužící za Napoleona I. ve vojsku saském. Kircherovo šifrování
slovy, pane hejtmane. Každé slovo depeše se vykládá na protější stránce klíče. Metoda ta
zdokonalena nadporučíkem Fleissnerem v knize: ,Handbuch der militärischen Kryptographie‘,
kterou si každý může koupit v nakladatelství vojenské akademie ve Vídeňském Novém Městě.
Prosím, pane hejtmane.“ Kadet Biegler sáhl do ručního kufříku a vytáhl knížku, o které mluvil,
a pokračoval: „Fleissner udává týž příklad, prosím, račte se všichni přesvědčit. Týž příklad,
jak jsme slyšeli:Depeše: Auf der Kote 228, Maschinengewehrfeuer linksrichten.Klíč: Ludwig Ganghofer: ,Die Sünden der Väter’. Zweiter Band.A podívejte se, prosím, dále: Šifra: ,Sache mit uns das wir aufsehen in die versprachen
die Martha…‘ a tak dále. Právě jak jsme před chvílí slyšeli.“Proti tomu se nedalo nic namítat. To usmrkané „Čapí křídlo s rybím ocasem“ mělo pravdu.Ve štábu armády si někdo z pánů generálů ulehčil práci. Objevil Fleissnerovu knihu o
vojenském šifrování, a už to bylo hotovo.Po celou tu dobu bylo vidět, že nadporučík Lukáš přemáhá jakési divné duševní rozčilení.
Kousal se do pysku, chtěl něco říct, ale nakonec počal mluvit o něčem jiném, než bylo jeho
prvním úmyslem.„Nesmí se to brát tak tragicky,“ řekl s podivnými rozpaky, „během našeho pobytu v lágru v
Brucku nad Litavou změnilo se již několik systémů šifrování depeší. Nežli přijedeme na frontu,
tak zas budou nové systémy, ale myslím, že v poli není čas na luštění takových kryptogramů.
Než by kdokoliv z nás rozluštil podobný šifrovaný příklad, dávno už by bylo po kumpanii,
bataliónu i po brigádě. Praktického významu to nemá!“Hejtman Ságner velice nerad přikývl hlavou. „V praxi,“ pravil, „alespoň pokud se týče mých
zkušeností ze srbského bojiště, neměl nikdo času na luštění šifer. Neříkám, že by šifry neměly
významu při delším pobytu v zákopech, když se zakopáme a čekáme. Že se šifry mění, je také
pravda.“Hejtman Ságner ustupoval na celé čáře: „Velkou část viny na tom, že se dnes od štábů na
pozici čím dále tím méně používá šifer, je to, že naše polní telefony nejsou přesné a
nereprodukují, zejména při dělostřeleckém ohni, jasně jednotlivé slabiky. Vy prostě neslyšíte
ničeho a způsobuje to zbytečný chaos.“ Odmlčel se.„Zmatek je to nejhorší, co může být v poli, pánové,“ dodal ještě prorocky a odmlčel se.„Za chvíli,“ řekl, dívaje se oknem, „jsme v Rábu. Meine Herren! Mužstvo zde dostane po 15
dkg uherského salámu. Půl hodiny rast.“Podíval se na maršrútu: „Ve 4.12 se odjíždí. Ve 3.58 všechno ve vagónech. Tedy vystupuje
se po kumpaniích. Jedenáctá a tak dále. Zugsweise, Direktion Verpflegungsmagazin No 6.
Kontrola při vydávání: kadet Biegler.“Všichni se dívali na kadeta Bieglera s pohledem: „Budeš mít vojnu, holobrádku.“Ale snaživý kadet Biegler vytáhl již z kufříku arch papíru, pravítko, nalinkoval si arch,
rozdělil na maršové roty a tázal se velitelů jednotlivých rot po stavu mužstva, z kterých
žádný to nevěděl nazpamět a mohli Bieglerovi dát požadované číslice jen dle nejasných poznámek
ve svých notesích.Hejtman Ságner mezitím počal ze zoufalství číst nešťastnou knihu „Hříchy otců“, a když
vlak stanul na nádraží v Rábu, sklapl přečtené stránky a poznamenal: „Tenhle Ludwig Ganghofer
nepíše špatně.“Nadporučík Lukáš první vyřítil se ze štábního vagónu a šel k vagónu, kde nalézal se Švejk.*Švejk i ostatní již dávno přestali hrát karty a sluha nadporučíka Lukáše Baloun měl již
takový hlad, že se počal bouřit proti vojenské vrchnosti a vykládat, že ví velice dobře, jak
páni oficíři si dávají do mouly. Je to horší, než když byla robota. Dřív, že tomu tak na vojně
nebylo. To že se ještě, jak jeho dědeček říkává doma na výměnku, oficíři za šestašedesáté
války dělili s vojáky o slepice a chleba. Jeho nářku nebylo konce, až konečně Švejk uznal za
dobré pochválit stav vojenský za nynější války.„Ty máš nějakýho mladýho dědečka,“ řekl přívětivě, když dojeli do Rábu, „kerej se dovede
pamatovat jen na tu vojnu v 66. roce. To já znám nějakýho Ronovskýho a ten měl dědečka, kerej
byl v Itálii ještě za roboty a sloužil tam svejch dvanáct let a domů přišel jako kaprál. A
neměl žádnou práci, tak ho vzal, toho dědečka, jeho otec k sobě do služby. A tenkrát jednou
jeli na robotu svážet pařezy, a jeden takovej pařez, jak nám vykládal ten dědeček, co sloužil
u svýho tatíka, byl jako habán, a tak s ním nemohli ani hnout. A von jako řek: ,Nechme ho
tady, potvoru, kdo se s ním bude dřít.‘ A hajnej, který to slyšel, začal křičet a zdvih hůl,
že musí ten pařez naložit. A ten dědeček toho našeho Ronovskýho neřek nic jiného než: ,Ty
mlacáku jeden, já jsem starej vysloužilej voják.‘ Ale za tejden dostal vobsilku a musel
rukovat zas do Itálie a tam byl zas deset let a psal domů, že toho hajnýho, až se vrátí, bácne
po hlavě sekyrou. To bylo jen štěstí, že ten hajnej umřel.“Ve dveřích vagónu se vtom objevil nadporučík Lukáš.„Švejku, pojďte sem,“ řekl, „nechtě si vaše pitomé výklady a raději mně pojďte něco
vysvětlit.“„Beze všeho, poslušně hlásím, pane obrlajtnant.“Nadporučík Lukáš odváděl Švejka a pohled, kterým ho sledoval, byl velice podezřívavý.Nadporučík Lukáš během celé přednášky hejtmana Ságnera, která skončila takovým fiaskem,
dopracoval se k jisté detektivní schopnosti, k čemuž nebylo třeba mnoho obzvláštních
kombinací, neboť den před odjezdem hlásil Švejk nadporučíkovi Lukášovi: „Pane obrlajtnant, na
batalióně jsou nějaký knížky pro pány lajtnanty. Vodnes jsem je z regimentskanclaje.“Proto když přešli druhé koleje, nadporučík Lukáš přímo se otázal, když zašli za vyhaslou
lokomotivu, která čekala již týden na nějaký vlak s municí: „Švejku, jak to bylo tenkrát s
těmi knížkami?“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že je to moc dlouhá historie, a vy se vždy ráčíte
rozčilovat, když vám všechno dopodrobna vypravuju. Jako tenkrát, když jste mně chtěl dát ten
pohlavek, když jste roztrhal ten připiš týkající se válečné půjčky a já vám vyprávěl, že jsem
čet jednou v něj akej knížce, že dřív, když byla vojna, tak lidi museli platit z voken, za
každý vokno dvacetník, z husí taky tolik…“„Takhle bychom nebyli hotovi, Švejku,“ řekl nadporučík Lukáš, pokračuje ve výslechu,
přičemž si předsevzal, že to nejpřísněji důvěrné musí být přirozeně úplně skryto, aby ten
holomek Švejk nedělal zas z toho nějakou potřebu. „Znáte Ganghofera?“„Čím má bejt?“ otázal se Švejk se zájmem.„Je to německý spisovatel, vy chlape pitomá,“ odpověděl nadporučík Lukáš.„Na mou duši, pane obrlajtnant,“ řekl Švejk s výrazem mučedníka, „já žádný německý
spisovatele osobně neznám. Já jsem znal jenom jednoho českýho spisovatele osobně, nějakýho
Hájka Ladislava z Domažlic. Von byl redaktorem ,Světa zvířat‘ a já mu jednou prodal takovýho
voříška za čistokrevnýho špice. To byl moc veselej pán a hodnej. Chodil do jedny hospody a tam
čet vždycky svoje povídky, takový smutný, až se všichni řehtali, von potom plakal a platil za
všechny v hospodě a museli jsme mu zpívat: ,Domažlická brána pěkně malůvaná, kdo tu bránu
malůval, ten panenky milůval… Ten huž tady není, huž je zahrabaný…‘“„Vždyť nejste na divadle, řvete jako operní zpěvák, Švejku,“ ulekaně ozval se nadporučík
Lukáš, když Švejk zazpíval poslední větu ,Ten huž tady není, huž je zahrabaný‘. „Na to jsem se
vás netázal. Chtěl jsem jen vědět, zdali jste si všiml, že ty knížky, o kterých jste se vy mně
sám zmiňoval, byly od Ganghofera. Co je tedy s těmi knížkami?“ vybouchl zlostně.„S těmi, co jsem odnesl z regimentskanclaje na batalión?“ otázal se Švejk. „Ty byly
vopravdu vod toho sepsaný, vo kterým jste se mě ptal, jestli ho neznám, pane obrlajtnant. Já
jsem dostal telefonogram přímo z regimentskanceláře. Voni totiž chtěli ty knížky poslat na
bataliónskanclaj, ale všichni tam byli pryč i s dienstführendem, poněvadž museli bejt v
kantýně, když se jede na frontu, a poněvadž žádnej neví, jestli bude ještě někdy sedět v
kantýně. Voni tedy tam byli, pane obrlajtnant, byli a pili, nikde po telefonu ani od všech
druhejch marškumpaček nemohli nikoho sehnat, ale poněvadž vy jste mně přikázal, abych zatím
byl jako ordonanc u telefonu, než k nám přidělí telefonistu Chodounského, tak jsem seděl,
čekal, až došla taky na mě řada. Z regimentskanclaje nadávali, že se nikde nemohou dozvonit,
že je telefonogram, aby si maršbataliónskanclaj vyzdvihla v regimentskanclaj nějaký knížky pro
pány oficíry od celého maršbaťáku. Poněvadž vím, pane obrlajtnant, že se na vojně musí jednat
rychle, tak jsem telefonoval na regimenstkanclaj, že sám ty knížky vyzvednu a že je odnesu do
bataliónskanclaje. Tam jsem dostal takový ranec, že jsem to stíží vodtáh k nám do
kumpaniekanclaje a prohlídl jsem si ty knížky. Ale to jsem si pomyslil svoje.
Regimentsrechnungsfeldvébl v regimentskanclaj mně totiž povídal, že podle telefonogramu na
regiment už vědí u bataliónu, co si mají z těch knížek vybrat,kerej díl.
Voni totiž ty knížky byly vodvou dílech. První díl zvlášť, druhej díl
zvlášť. Nikdy v životě jsem se tak tomu nezasmál, poněvadž jsem už v životě přečet mnoho knih,
ale nikdy jsem nezačal číst něco vod druhýho dílu. A von mně tam ještě jednou říká: ,Tady máte
první díly a tady máte druhý díly.Kerej dílsi mají číst páni oficíři,
to už vědí.‘ Tak jsem si pomyslil, že jsou všichni vožralí, poněvadž když se má kniha číst vod
začátku, takovej román, jakej jsem přines vo těch ,Sünden der Väter‘, poněvadž znám taky
německy, že se musí začít sprvním dílem, poněvadž nejsme židi a nečtem
to pozpátku. Proto jsem se vás taky ptal, pane obrlajtnant, po telefonu, když jste se vrátil z
kasina, a hlásil jsem vám to o těch knížkách, jestli snad teď na vojně je to převrácený a
jestli se nečtou knihy v obráceným pořádku, napředdruhýa potom teprveprvní díl. A vy jste mně řek, že jsem vožralý hovado, když ani nevím,
že v Otčenáši je napřed ,Otče náš‘ a potom teprve ,amen‘.Je vám špatně, pane obrlajtnant?“ otázal se se zájmem Švejk, když bledý nadporučík Lukáš
zachytil se stupátka k vodojemu vyhaslé lokomotivy.V jeho bledé tváři nejevil se žádný výraz zlosti. Bylo to něco zoufale beznadějného.„Dál, dál, Švejku, už je to jedno, už je dobře…“„Já jsem byl, jak povídám,“ zněl na opuštěné koleji měkký hlas Švejkův, „taky téhož
mínění. Jednou jsem koupil krvák vo Róžovi Šavaňů z Bakonskýho lesa a scházel tam první díl,
tak jsem se musel dohadovat vo tom začátku, a ani v takovej raubířskej historii se neobejdete
bez prvního dílu. Tak mně bylo úplně jasný, že je to vlastně zbytečný, kdyby páni oficíři
začli číst napřed druhý díl a potom první, a jak by to vypadalo hloupě, kdybych u bataliónu
byl vyřídil to, co říkali v regimentskanclaj, že páni oficíři už vědí,kerej
dílmají číst. Vono mně to vůbec s těma knížkama, pane obrlajtnant, připadalo
strašně nápadný a záhadný. Já věděl, že páni oficíři vůbec málo čtou, a když je vřava
válečná…“„Nechte si blbiny pro sebe, Švejku,“ zasténal nadporučík Lukáš.„Vždyť já jsem, pane obrlajtnant, se vás taky hned ptal po telefonu, jestli chcete hned
voba díly najednou, a vy jste mně řek, zrovna jako teď, abych si nechal ty blbiny pro sebe,
ještě přej se tahat s nějakejma knihama. A tu jsem si pomyslil, když je to vaše mínění, že
musejí taky ty vostatní páni se tak na to dívat. Zeptal jsem se taky na to našeho Vaňka, ten
má přece zkušenosti z fronty. Von povídal, že napřed každej z pánů oficírů myslel, že je celá
vojna nějaká srandička, a vez si do pole celou bibliotéku, jako na letní byt. Dostávali
dokonce vod arcikněžen dárkem celý sebraný spisy vod různejch básníků do pole, takže
pucflekové se pod tím prohejbali a proklínali den svýho narození. Povídal Vaněk, že ty knihy
nebejvaly vůbec k potřebě, pokud se tejkalo kouření, neboť byly na moc pěkným papíře, tlustým,
a na latríně že si člověk s takovejma básněma vodřel, s dovolením, pane obrlajtnant, celou
zadnici. Na čtení nezbejvalo času, poněvadž se muselo pořád prchat, tak se to vodhazovalo, a
potom byl už takovej zvyk, že jakmile bylo slyšet první kanonádu, že pucflek hned vyházel
všechny zábavný knížky. Po tom, co jsem slyšel, chtěl jsem ještě jednou slyšet, pane
obrlajtnant, vaše mínění, a když jsem se vás optal po telefonu, co má být s těmi knížkami, tak
jste řek, že když mně něco vleze do mý blbý palice, tak že nepopustím, dokud nedostanu jednu
přes hubu. Tak jsem tedy, pane obrlajtnant, vodnes do bataliónskanclaje jenom ty první díly
vod toho románu, a druhej díl jsem nechal zatím v naší kompaniekanclaji. Měl jsem ten dobrej
úmysl, až si páni oficíři přečtou první díl, že pak se jim vydá druhej díl, jako z knihovny,
ale najednou přišlo to, že se jede, a telefonogram po celém bataliónu, že všechno zbytečný se
má dát do regimentsmagacínu. Tak jsem se ještě zeptal pana Vaňka, jestli druhej díl toho
románu považuje za něco zbytečnýho, a von mně řekl, že vod doby těch smutných zkušeností v
Srbsku, v Haliči a v Uhrách se žádný knihy pro zábavu nevozejí na frontu, a ty schránky v
městech, aby se sbíraly vodložený noviny pro vojáky, ty že jsou jedině dobrý, poněvadž do
novin se dá balit dobře tabák nebo seno, co vojáci kouřejí v dekunkách. Na batalióně už
rozdali ty první díly vod toho románu a ty druhý díly jsme vodnesli do magacínu.“Švejk se odmlčel a hned dodal: „Tam vám je různejch věcí, v tom magacíně, pane
obrlajtnant, dokonce i cylindr budějovického regenschoriho, jak s ním narukoval k regimentu…“„Já vám něco řeknu, Švejku,“ s těžkým povzdechem ozval se nadporučík Lukáš, „vy vůbec
nejste si vědom dosahu svého jednání. Mně se samotnému už hnusí nadávat vám blbů. Pro vaši
blbost není vůbec slova. Když vám řeknu blbe, tak vás nazývám ještě laskavým jménem. Vy jste
provedl něco tak hrozného, že ty vaše nejstrašnější zločiny, kterých jste se dopustil za tu
dobu, pokud vás znám, jsou proti tomu pravou andělskou hudbou. Kdybyste, Švejku, věděl, co
jste udělal… Ale vy se toho nikdy nedozvíte… Ale jestli by snad někdy přišla řeč na ty knížky,
tak se nevopovažujte kecnout, že já jsem vám po telefonu něco říkal, aby se ten druhý díl…
Kdyby někdy přišla řeč na to, jak to bylo s tím prvním a druhým dílem, nevšímejte si toho. Vy
o ničem nevíte, nic neznáte, na nic se nepamatujete. Ne abyste chtěl mne do něčeho zaplést, vy
jeden…“Nadporučík Lukáš mluvil takovým hlasem, jako by se o něho pokoušela horečka, a toho
okamžiku, když umlkl, využitkoval Švejk k nevinné otázce: „Poslušně prosím, pane obrlajtnant,
za prominutí, proč se nikdy nedozvím, co jsem vyvedl hroznýho? Já, pane obrlajtnant, jsem se
vopovážil na to zeptat jenom kvůli tomu, abych se příště mohl takový věci vystříhat, když se
všeobecně povídá, že se vod chyby člověk učí, jako ten slejvač Adamec z Daňkovky, když se
vomylem napil solný kyseliny…“Nedokončil, poněvadž nadporučík Lukáš přerušil jeho příklad ze života slovy: „Vy troubo
jedna! Vysvětlovat vám nic nebudu. Vlezte si zas do vagónu a řekněte Balounovi, až bude
Budapešť, aby mně přinesl do štábního vagónu nějakou housku a potom tu játrovou paštiku,
kterou mám dole v kufříku ve staniolu. Potom řeknete Vaňkovi, že je kus mezka. Třikrát jsem ho
žádal, aby mně udal přesný stav manšaftu. A když jsem to dneska potřeboval, tak jsem měl jen
starý štand z minulého týdne.“„Zum Befehl, Herr Oberleutenant,“ zaštěkal Švejk a vzdaloval se pomalu k svému vagónu.Nadporučík Lukáš prošel se po trati, přičemž si pomyslil: „Měl jsem mu přece dát pár
facek, a zatím se s ním bavím jako s nějakým kamarádem.“Švejk lezl vážně do svého vagónu. Měl sám před sebou úctu. To se každý den nestane, aby
provedl něco tak hrozného, že se nikdy nesmí dozvědět, co to bylo.*„Pane rechnungsfeldvébl,“ řekl Švejk, když seděl na svém místě, „pan obrlajtnant Lukáš zdá
se mně dnes být ve velmi dobrý náladě. Dává vám po mně vzkazovat, že jste mezek kvůli tomu, že
už třikrát vás žádal, abyste mu udal pravý stav manšaftu.“„Hergot,“ dopálil se Vaněk, „já těm cuksfírům zasolím. Copak já za to mohu, že každej
takovej obejda cuksfíra dělá si co chce a neposílá mně štand cuku? Mám si štand vycucat z
malíčku? To jsou poměry u naší kumpačky. To se může stát jenom u jedenácté marškumpačky. Ale
já to tušil, já to věděl. Já o tom ani minutu nepochyboval, že jsou u nás nepořádky. Jeden den
schází u kuchyně čtyry porce, druhý den zas přebývají tři. Kdyby mně ti lotři alespoň
oznámili, jestli někdo není ve špitále. Ještě minulý měsíc ved jsem nějakého Nikodéma a teprve
při lénunku jsem se dozvěděl, že ten Nikodém zemřel v Budějovicích v nemocnici na rychlé
souchotiny. A pořád se na něho fasovalo. Mundúr jsme na něho vyfasovali, ale je u boha, kam se
to podělo. Potom mně ještě pan obrlajtnant řekne, že jsem mezek, když on sám nedovede
dohlédnout na pořádek u své kumpanie.“Účetní šikovatel Vaněk chodil rozčileně po vagóně: „Já být kompaniekomandantem! To by
všechno muselo klapat. O každém maníkovi bych měl přehled. Šarže by mně musely dvakrát denně
podávat štand. Ale když šarže nejsou k ničemu. A nejhorší je u nás ten cuksfíra Zyka. Samý
žert, samá anekdota, ale když mu oznamuji, že je Kolařík odkomandován z jeho cuku k trénu,
hlásí mně druhý den zas týž samý štand, jako by Kolařík dál se válel u kompanie a u jeho cuku.
A když se to má opakovat denně a potom ještě o mně říct, že jsem mezek… Takhle si pan
obrlajtnant nezíská přátely. Rechnungsfeldvébl u kumpanie není žádný frajtr, s kterým si každý
může vytřít…“Baloun, který poslouchal s otevřenou hubou, pronesl nyní za Vaňka sám to pěkné slovo,
které Vaněk nedořekl, čímž chtěl snad se také vmíchat do rozhovoru.„Vy tam kušujte,“ řekl rozčilený účetní šikovatel.„Poslyš, Baloune,“ ozval se Švejk, „tobě mám vyřídit, abys panu obrlajtnantovi, až
přijedeme do Pešti, přines do vagónu nějakou housku a tu játrovou paštiku, co má pan
obrlajtnant dole v kufříku ve staniolu.“Obr Baloun svěsil zoufale své dlouhé ruce šimpanze, prohnul hřbet a setrval v té pozici
hezkou chvíli.„Nemám,“ řekl tichým zoufalým hlasem, dívaje se na špinavou podlahu vagónu.„Nemám,“ opakoval úryvkovitě, „já jsem myslel… Já ji před odjezdem rozbalil… Já jsem k ní
čichnul… Jestli není zkažená…Já ji vochutnal,“ zvolal s takovým upřímným zoufalstvím, že všem bylo úplně jasno.„Sežral jste ji i se staniolem,“ zastavil se před Balounem účetní šikovatel Vaněk, jsa
tomu povděčen, že nemusí dál zastávat svůj názor, že není sám mezek, jak mu dal vzkázat
nadporučík, ale že příčina neznámého kolísajícího Standu X má hlubší základy v jiných mezcích
a že nyní rozhovor se přesunul a točí se kolem nenažraného Balouna, kolem nové tragické
události. Vaněk dostal takovou chuť Balounovi říct něco nepříjemně mravoučného, když vtom ho
předešel kuchař okultista Jurajda, který odložil svou zamilovanou knížku, překlad
staroindických súter Pragnâ-Paramitâ, a obrátil se na zdrceného Balouna, který se ještě více
shrbil pod tíhou osudu: „Vy, Baloune, máte bdíti sám nad sebou samým, abyste neztratil důvěru
v sebe samotného i důvěru v osud. Nemáte připisovat sobě na svůj účet to, co je zásluhou
jiných. Kdykoliv se octnete před podobným problémem, který jste sežral, vždy se ptejte samého
sebe: ,V jakém poměru jest ke mně játrová paštika?‘“Švejk uznal za vhodné doplnit tuto úvahu praktickým příkladem: „Sám jsi mně, Baloune,
předešle vykládal, že budou u vás zabíjet a udit, a jen co budeš znát, až budem na místě,
číslo polní pošty, že ti hned pošlou kus šunky. Teď si představ, že by tu šunku z feldpošty
poslali k nám do kumpačky a my jsme si s panem rechnungsfeldvéblem každej uřízli kousek, a
vono by nám to zachutnalo, tak ještě kousek, až by to s tou šunkou dopadlo jako s jedním mým
známým listonošem, nějakým Kozlem. Měl kostižer, tak mu napřed uřízli nohu pod kotník, potom
pod koleno, potom stehno, a kdyby byl včas neumřel, byli by ho vořezali celýho jako prasklou
tužku. Představ si, tedy, Baloune, že bychom ti byli tu šunku tak sežrali, jako ty jsi panu
obrlajtnantovi zblafnul játrovou paštiku.“Obr Baloun podíval se na všechny smutně.„Jedině mým přičiněním a zásluhou,“ řekl účetní šikovatel k Balounovi, „zůstal jste buršem
u pana obrlajtnanta. Měl jste být přeložen k sanitě a odnášet raněné z gefechtu. Pod Duklou
šli od nás saniteráci třikrát za sebou pro jednoho ranShého fénricha, který dostal bauchšus
před dráthindrnisama, a všichni tam zůstali, samý kopfšus. Teprve čtvrtý pár ho přines, ale
než ho odnesli na hilfsplac, byl fénrich nebožtíkem.“Baloun se již nezdržel a hlasitě zavzlykal.„Že se nestydíš,“ opovržlivě řekl Švejk, „to jseš voják…“„Dyž já nejsem pro vojnu dělanej,“ zahořekoval Baloun, „já jsem, pravda, nenažranej,
nedožranej, poněvadž jsem vytrženej z pořádnýho života. Vono je to u nás v rodu. Nebožtík
tatínek, ten se sázel v Protivíne v hospodě, že sní na posezení padesát buřtů a dva bochníky
chleba, a vyhrál to. Já jsem jednou vo sázku sněd čtyry husy a dvě mísy knedlíků se zelím.
Doma si vzpomenu po obědě, že bych chtěl ještě něco zakusit. Jdu do komory, uříznu si kus
masa, pošlu si pro džbán piva a splivrm dvě kila uzenýho. Měl jsem doma starýho čeledína
Vomela a ten mě vždycky napomínal, abych jen tak nepejchnul, necpal se, že von pamatuje, jak
mu jeho dědeček vypravoval dávno vo jednom takovým nedožerovi. A potom když byla nějaká vojna,
že se nerodilo nic po celejch vosům let a že pekli chleba ze slámy a z toho, co zůstalo z
lněnýho semene; a to byl svátek, když mohli do mlíka nadrobit trochu tvarohu, když nebylo
chleba. A von ten sedlák, hned jak nastala ta bída, za tejden umřel, poněvadž ten jeho žaludek
nebyl zvyklej na takovou selskou bídu…“Baloun zvedl svůj zarmoucený obličej: „Ale já si myslím, že pánbůh lidi potrestá, a přeci
nevopustí.“„Pánbůh nedojedy přived na svět a pánbůh se vo ně postará,“ poznamenal Švejk, „jednou užs
byl uvázanej a teď bys zasloužil, aby tě poslali do první linie: když já jsem byl buršem u
pana obrlajtnanta, tak se mohl na mne ve všem spolehnout a ani ho nikdy nenapadlo, že bych mu
byl něco sežral. Když se něco fasovalo zvláštního, tak mně vždycky řekl: ,Nechte si to,
Švejku,‘ nebo: ,A co, já o to tolik nestojím, dejte sem kousek a s ostatním si dělejte co
chcete.‘ A když jsme byli v Praze a on mne poslal někdy pro oběd do restaurace, tak aby si
snad nemyslil, že mu nesu malou porci, poněvadž jsem polovičku na cestě sežral, sám jsem ze
svých posledních peněz, když se mně zdála být porce malou, přikoupil ještě jednu, aby se pan
obrlajtnant najed a vo mně si nic špatného nemyslel. Až takhle jednou na to přišel. Musel jsem
mu vždycky nosit z restaurace jídelní lístek a on si vybral. Tak si vybral ten den nadívané
holoubě. Já jsem si myslel, když mně dali půlku, že by si snad mohl pan obrlajtnant myslet, že
jsem mu druhou půlku sežral, tak jsem ještě jednu porci koupil ze svýho a přines takovou
nádhernou porci, že pan obrlajtnant Šeba, který ten den sháněl oběd a přišel právě před
polednem na návštěvu k mýmu obrlajtnantovi, se taky najed. Ale když se najed, povídá: ,Tohle
mně neříkej, že je to jedna porce. Na celým světě nedostaneš na menu celý nadívaný holoubě.
Když seženu dneska peníze, tak si pošlu do tý tvý restaurace pro oběd. Řekni to upřímně, že je
to dvojnásobná porce.‘ Pan obrlajtnant se mě zeptal před ním, abych dosvědčil, že dal mně
peníze jen na jednoduchou porci, poněvadž nevěděl, že přijde. Odpověděl jsem, že mně dal
peníze na vobyčejný oběd. ,Tak vidíš,‘ řekl můj obrlajtnant, ,tohle ještě nic není. Předešle
mně přines Švejk dvě husí stehna k obědu. Tedy si představ: Polívka s nudlema, hovězí maso se
sardelovou omáčkou, dvě husí stehna, knedlíků a zelí do stropu a palačinky!‘„C-c ta-ta, sakra!“ mlaskl Baloun.Švejk pokračoval: „To byl kámen ourazu. Pan obrlajtnant Šeba poslal skutečně druhýho dne
svýho pucfleka pro oběd do tý naší restaurace a von mu přines jako příkrm takovou malinkou
hromádečku pilafu ze slepice, jako když se šestinedělní děťátko vykaká do peřinky, tak asi na
dvě lžičky. A pan obrlajtnant Šeba na něho, že polovici sežral. A von, že je nevinnej. A pan
obrlajtnant Šeba mu dal přes hubu a dával mne za příklad. Já že nosím porce panu
obrlajtnantovi Lukášovi. A tak ten nevinnej zfackovanej voják se druhej den v restauraci, když
šel pro oběd, na všechno vyptal, řek to svýmu pánovi, ten zas mýmu obrlajtnantovi. Sedím já
večer za novinama a čtu si zprávy nepřátelskejch štábů z bojiště, když můj pan obrlajtnant
vešel, celej bledej, a hned přímo na mne uhodil, abych mu řek, kolik těch dvojnásobnejch porcí
jsem v restauraci platil, že ví všechno, že mně vůbec žádný zapírání nepomůže, že už dávno ví
o tom, že jsem blbec, ale že bych byl blázen, to že mu nenapadlo. Udělal sem přej mu takovou
vostudu, že má největší chuť zastřelit napřed mě a potom sebe. ,Pane obrlajtnant,‘ řekl jsem
mu, ,když jste mě přijímal, ten první den jste o tom mluvil, že každej pucflek je zloděj a
podlej chlap. A když v tej restauraci dávali vopravdu tak malinký porce příkrmu, tak byste si
bejval moh pomyslit, že jsem vopravdu taky jeden z takovejch podlejch chlapů, že jsem vám to
sežral…‘“„Můj bože na nebi,“ zašeptal Baloun a shýbl se pro kufřík nadporučíka Lukáše a odcházel s
ním dozadu.„Potom se nadporučík Lukáš,“ pokračoval Švejk, „počal šacovat po všech kapsách, a když to
bylo marný, sáhl si do vesty a dal mně své stříbrné hodinky. Byl takovej pohnutej. ,Až dostanu
gáži, Švejku,‘ řekl, ,tak mně sepište, kolik jsem vám dlužen… Tyhle hodinky si nechtě zvlášť.
A podruhy neblázněte.‘ Potom jednou udeřila na nás voba taková bída, že ty hodinky jsem musel
vodnest do zastavárny…“„Copak tam děláte vzadu, Baloune?“ otázal se vtom účetní šikovatel Vaněk.Místo odpovědi se nešťastný Baloun zakuckal. Otevřel si totiž kufřík nadporučíka Lukáše a
cpal se jeho poslední houskou…*Nádražím bez zastávky projel jiný vojenský vlak odshora obsazený dajčmajstry, které
posílali na srbskou frontu. Ještě se nevzpamatovali ze svého nadšení při loučení s Vídní a
řvali bez oddechu od Vídně až sem:„Prinz Eugenius, der edle Ritter,wollt dem Kaiser wiedrum kriegenStadt und Festung Belegrad.Er liess schlagen einen Brucken,dass man kunnt’ hinüberruckenmit der Armee wohl für die Stadt.“Nějaký kaprál s výbojně nakrouceným knírem, nahýbaje se ven, opřen jsa lokty o mužstvo,
které klátilo ven z vagónu vystrčenýma nohama, dával takt a hulákal na celé kolo:„Als der Brucken war geschlagen,dass man kunnt’ mit Stuck und Wagenfrei passier’n den Donaufluss.Bei Semlin schlug man das Lager.Alle Serben zu verjagen…“Vtom však ztratil rovnováhu a vylítl z vagónu a plnou silou narazil v letu břichem na páku
u výhybky, na které zůstal nabodnut viset, zatímco vlak jel dál a v zadních vagónech zpívali
zase jinou:„Graf Radetzky, edler Degen,schwur’s des Kaisers Feind zu fegenaus der falschen Lombardei.In Verona langes Hoffen,als mehr Truppen eingetroffen,fühlt und rührt der Held sich frei…“Nabodnutý na hloupou výhybku, bojechtivý kaprál byl již mrtev a netrvalo dlouho, stál již
u něho na stráži s bajonetem nějaký mladičký vojáček z mužstva nádražního velitelství, který
pojímal svou úlohu velice vážně. Stál vzpřímen u výhybky a tvářil se tak vítězoslavně, jako by
to bylo jeho dílo, naražení kaprála na výhybku.Poněvadž byl Maďar, řval po celých kolejích, když přicházeli sem se dívat z ešalonu
bataliónu 91. pluku: „Nem szabat! Nem szabat! Komision militár, nem szabat!“„Má to už vodbytý,“ řekl dobrý voják Švejk, který byl také mezi zvědavci, „a má to tu
výhodu, že když už má kus železa v břiše, alespoň ví všichni, kde byl pohřbenej. Je to zrovna
na dráze a nemusejí jeho hrob shánět po všech bojištích.Nabod se akorát,“ řekl ještě Švejk znalecky, obcházeje z druhé strany kaprála, „má střeva
v kalhotech.“„Nem szabat, nem szabat!“ křičel mladičký maďarský vojáček, „komision militár bahnhof, nem
szabat!“Za Švejkem ozval se přísný hlas: „Co tady děláte?“Před ním stál kadet Biegler. Švejk zasalutoval.„Poslušně hlásím, prohlížíme si nebožtíka, pane kadet.“„A co jste zde ved za agitaci? Co tady máte co dělat?“„Poslušně hlásím, pane kadet,“ s důstojným klidem odpověděl Švejk, „že jsem nikdy žádnou
za agitaci nevěd.“Vzadu za kadetem se dalo několik vojáků do smíchu a kupředu vystoupil před kadeta účetní
šikovatel Vaněk.„Pane kadet,“ řekl, „pan obrlajtnant poslal sem ordonanc Švejka, aby mu řek, co se stalo.
Byl jsem teď u štábního vagónu a bataliónsordonanc Matušič vás hledá z nařízení pana
bataliónskomandanta. Máte hned jít k panu hejtmanovi Ságnerovi.“Všechno se rozcházelo do svých vagónů, když za chvíli ozval se signál k nastoupení do
vagónů.Vaněk jda se Švejkem řekl: „Když je někde víc lidí, tak si nechte, Švejku, svoje rozumy.
Mohlo by vás to mrzet. Mohlo by se stát, když ten kaprál byl od dajčmajstrů, že by se to mohlo
vykládat, jako že máte z toho radost. Ten Biegler je strašný čechožrout.“„Vždyť já jsem nic neřek,“ odpověděl Švejk tónem, který vylučoval každou pochybnost, „než
to, že se ten kaprál nabod akorát, měl střeva v kalhotech… Von moh…“„Tak už o tom, Švejku, přestaňme mluvit.“ A účetní šikovatel Vaněk si odplivl.„Vono je to jedno,“ poznamenal ještě Švejk, „mají mu lézt střeva pro císaře pána ven z
břicha zde nebo tam. Von vykonal stejně svou povinnost… Von moh…“„Podívejte se, Švejku,“ přerušil ho Vaněk, „jak si to zas nese bataliónsordonanc Matušič k
štábnímu vagónu. To se divím, že se ještě nenatáh přes koleje.“Krátce předtím byla mezi hejtmanem Ságnerem a snaživým kadetem Bieglerem velice ostrá
rozmluva.„Já se vám divím, kadete Bieglere,“ mluvil hejtman Ságner, „proč jste mně hned nepřišel
oznámit, že se nefasuje těch 15 deka uherského salámu. To teprve musím já jít ven a sám se
přesvědčit, proč se mužstvo vrací od skladiště. A páni důstojníci také, jako by rozkaz nebyl
rozkazem. Řekl jsem přece: ,Do skladiště zugsweise po kompanii.‘ To znamenalo, když ve
skladišti nic jsme nedostali, že se má také jít zugsweise po kompanii do vagónů. Vám jsem
přikázal, kadete Bieglere, abyste hleděl udržet pořádek, ale vy jste nechal všechno plavat.
Byl jste rád, že se nemusíte starat o počítání porcí salámů, a šel jste se klidně podívat, jak
jsem viděl z okna, na nabodnutého kaprála od dajčmajstrů. A když jsem vás potom dal zavolat,
tak nemáte nic jiného na práci, než ze své kadetské fantazie žvanit o tom, že jste se šel
přesvědčit, zdali se tam u nabodnutého kaprála nevede nějaká agitace…“„Poslušně hlásím, že ordonanc od 11. kumpanie Švejk…“„Dejte mně pokoj se Švejkem,“ zakřičel hejtman Ságner, „nemyslete si, kadete Bieglere, že
budete dělat nějaké intriky proti nadporučíkovi Lukášovi. My jsme tam Švejka poslali… Tak se
na mne díváte, jako byste si myslel, že jsem si na vás zased… Ano, zased jsem si na vás,
kadete Bieglere… Když neumíte respektovat svého představeného, snažíte se ho blamovat, tak vám
udělám takovou vojnu, že vy, kadete Bieglere, si vzpomenete na stanici Ráb… Chvástat se svými
teoretickými vědomostmi… Počkejte, až budeme na frontě… Až vám poručím jít na oficírspatrolu
přes drátěné překážky… Váš raport? Ani ten raport jste mně nedal, když jste přišel… Ani
teoreticky, kadete Bieglere…“„Poslušně hlásím, pane hejtmane,[1]že místo 15 dkg uherského salámu obdrželo mužstvo po dvou pohlednicích. Prosím,
pane hejtmane…“Kadet Biegler podal veliteli bataliónu dvě z těch pohlednic, které vydávalo ředitelství
vojenského válečného archívu ve Vídni, kde byl náčelníkem generál pěchoty Wojnowich. Na jedné
straně byla karikatura ruského vojáka, ruského mužika se zarostlou bradou, kterého objímá
kostlivec. Pod karikaturou byl text:„Der Tag, an dem das perfide Russland krepieren wird, wird ein Tag der Erlosung fúr ganze
unsere Monarchie sein.“Druhá pohlednice pocházela z německé říše. Bylo to dárek Němců rakousko-uherským vojínům.Nahoře byloViribus unitisa pod tím obrázek, jak na šibenici visí
Sir Edward Grey a dole pod ním vesele salutují rakouský i německý voják.Básnička dole byla vzata z knížky Greinzovy „Železná pěst“. Žertíčky na naše nepřátele, o
kterých říšské listy psaly, že verše Greinzovy jsou rány karabáčem, přičemž obsahují pravý
nezkrocený humor a nepřekonatelný vtip.Text pod šibenicí, v překlade:GREYNa šibenici, v příjemné výši,měl by se houpat Edward Grey,je na to již nejvyšší čas,však třeba upozornit vás,že žádný dub své nepropůjčil dřevok popravě toho Jidáše.Na dřevě visí osikyz francouzské republiky.Hejtman Ságner nebyl ještě ani hotov s přečtením těchto veršů „nezkroceného humoru a
nepřekonatelného vtipu“, když vrazil do štábního vagónu bataliónní ordonanc Matušič.Byl poslán hejtmanem Ságnerem do telegrafní centrály vojenského nádražního velitelství,
jestli snad nejsou jiné dispozice, a přinesl telegram od brigády. Nebylo však třeba sahat k
žádnému klíči šifer. Telegram zněl prostě, nešifrován: „Rasch abkochen, dann Vormarsch nach
Sokal.“ Hejtman Ságner povážlivě zakroutil hlavou.„Poslušně hlásím,“ řekl Matušič, „velitel stanice dá vás prosit k rozmluvě. Je tam ještě
jeden telegram.“Potom byla mezi velitelem nádraží a hejtmanem Ságnerem rozmluva velice důvěrného rázu.První telegram musil být odevzdán, třebas měl obsah velice překvapující, když je batalión
na stanici v Rábu: „Rychle uvařit a pak pochodem na Sokal.“ Adresován byl nešifrovaně na
pochodový batalión 91. pluku s kopií na pochodový batalión 75. pluku, který byl ještě vzadu.
Podpis byl správný: Velitel brigády: Ritter von Herbert.„Velmi důvěrné, pane hejtmane,“ řekl tajuplně vojenský velitel nádraží. „Sekretní telegram
od vaší divize. Velitel vaší brigády se zbláznil. Byl odvezen do Vídně, když rozeslal od
brigády několik tuctů podobných telegramů na všechny strany. V Budapešti uvidíte jistě nový
telegram. Všechny jeho telegramy patří přirozeně anulovat, ale ještě jsme žádný pokyn v tom
ohledu nedostali. Mám, jak říkám, jedině příkaz od divize, aby nešifrované telegramy nebyly
brány v úvahu. Doručovat je musím, poněvadž v tom ohledu neobdržel jsem odsvýchinstancí odpovědi. Prostřednictvímsvýchinstancí informoval jsem se u velitelství armádního sboru a je se mnou zavedeno vyšetřování…Jsem aktivní důstojník staré ženijní služby,“ dodal, „byl jsem při stavbě naší strategické
dráhy v Haliči…Pane hejtmane,“ řekl po chvíli, „s námi starými chlapy od piky jen na frontu! Dnes je těch
civilistů-inženýrů od dráhy s jednoroční zkouškou dobrovolnickou jako psů v ministerstvu
vojenství… Ostatně, vy za čtvrt hodiny zas jedete dál… Pamatuji se jenom na to, že jsem jednou
v kadetce v Praze vám pomáhal na hrazdu, jako jeden ze staršího ročníku. Tenkrát jsme oba
nesměli ven. Vy jste se pral s Němci ve třídě.[2]Tam byl s vámi také Lukáš. Vy jste bývali spolu nejlepší kamarádi. Když jsme sem
dostaU telegram se seznamem důstojníků maršbataliónu, kteří projíždějí stanicí, tak jsem si
jasně vzpomněl… Je už to hezkých pár let… Kadet Lukáš býval mně tenkrát velice sympatickým…“Na hejtmana Ságnera celá rozmluva učinila velice trapný dojem. Poznal velice dobře toho,
který s ním mluvil a který vedl v kadetce opozici proti rakušáctví, což z nich později
vytloukla snaha po kariéře. Nejvíce mu byla nepříjemnou zmínka o nadporučíkovi Lukášovi, který
byl z jakéhokoliv důvodu proti němu všude odstrkován.„Nadporučík Lukáš,“ řekl důrazně, „je velice dobrým důstojníkem. Kdy jede vlak?“Velitel nádraží se podíval na hodinky. „Za šest minut.“„Jdu,“ řekl Ságner.„Myslil jsem, že mně něco řeknete, Ságnere.“„Tedy nazdar!“ odpověděl Ságner[3]a vyšel před budovu nádražního velitelství.*Když se hejtman Ságner vrátil před odjezdem vlaku do štábního vagónu, našel všecky
důstojníky na svém místě. Hráli ve skupinách čapáry (frische viere), jedině kadet Biegler
nehrál.Listoval se spoustou načatých rukopisů o válečných scénách, neboť chtěl vyniknout nejen na
poli válečném, ale i jako literární fenomén, popisující válečné události. Muž podivných křídel
„s rybím ocasem“ chtěl být vynikajícím válečným spisovatelem. Jeho literární pokusy začínaly
mnohoslibnými názvy, ve kterých se sice zrcadlil militarismus té doby, ale které nebyly ještě
propracovány, takže na čtvrtkách zůstaly jen názvy prací, které měly vzniknout.„Charaktery vojínů z velké války. — Kdo počal válku? — Politika Rakousko-Uherska a zrození
světové války. — Válečné poznámky. — Rakousko-Uhersko a světová válka. — Naučení z války. —
Populární přednáška o vypuknutí války. — Válečné politické úvahy. — Slavný den
Rakousko-Uherska. — Slovanský imperialismus a světová válka. — Dokumenty z války. — Dokumenty
k dějinám světové války. — Deník o světové válce. — Denní přehled světové války. — První
světová válka. — Naše dynastie ve světové válce. — Národové rakousko-uherského mocnářství ve
zbrani. — Světový zápas o moc. — Mé zkušenosti ve světové válce. — Kronika mého válečného
tažení. — Jak bojují nepřátelé Rakousko-Uherska. — Čí je vítězství? — Naši důstojníci a naši
vojáci. — Pamětihodné činy mých vojáků. — Z dob velké války. — O bitevní vřavě. — Kniha
rakousko-uherských hrdinů. — Železná brigáda. — Sbírka mých psaní z fronty. — Hrdinové našeho
maršbataliónu. — Příruční kniha pro vojáky v poli. — Dny bojů a dny vítězství. — Co jsem viděl
a zkusil v poli. — V zákopech. — Důstojník vypravuje… — Se syny Rakousko-Uherska kupředu! —
Nepřátelské aeroplány a naše pěchota. — Po bitvě. — Naše dělostřelectvo věrnými syny vlasti. —
I kdyby šli všichni čerti proti nám… — Válka obranná a útočná. — Krev a železo. — Vítězství,
nebo smrt. — Naši hrdinové v zajetí.“Když hejtman Ságner přistoupil ke kadetovi Bieglerovi a prohlédl si všecko, optal se, proč
to udělal a co tím myslí.Kadet Biegler odpověděl s opravdovým nadšením, že každý ten nadpis znamená knihu, kterou
sepíše. Kolik nadpisů, tolik knih.„Přál bych si, když padnu v boji, aby po mně zůstala památka, pane hejtmane. Mým vzorem je
německý profesor Udo Kraft. Narodil se roku 1870, nyní ve světové válce přihlásil se
dobrovolně a padl 22. srpna 1914 v Anloy. Před svou smrtí vydal knihu: ,Sebevýchova pro smrt
za císaře‘.“[4]Hejtman Ságner odvedl kadeta Bieglera k oknu.„Ukažte, co ještě máte, kadete Bieglere; mne strašně zajímá vaše činnost,“ s ironií řekl
hejtman Ságner: „jaký sešitek zastrčil jste za blůzu?“„To nic není, pane hejtmane,“ s dětským uzarděním odpověděl kadet Biegler; „račte se,
prosím, přesvědčit.“Sešitek měl nadpis:Schémata vynikajících a slavných bitevvojsk rakousko-uherské armády,sestavená dle historických studiíc. k. důstojníkem Adolfem Bieglerem.Poznámkami a vysvětlivkami opatřilc. k. důstojník Adolf Biegler.Schémata byla strašně jednoduchá.Od bitvy u Nördlingen 6. září 1634 přes bitvu u Zenty 11. září 1697, u Caldiera 31. října
1805, přes bitvu u Ašprů 22. května 1809 a bitvu národů u Lipska v 1813, přes St. Lucii v
květnu 1848 a bitvu u Trutnova 27. června 1866 až po dobytí Sarajeva 19. srpna 1878.V schématech a nákresích plánů těch bitev nic se neměnilo. Všude nakreslil kadet Biegler
obdélníčky na jedné straně prázdné, kdežto nepřítele znázorňovaly vyčárkované. Na obou
stranách bylo levé křídlo, centr a pravé křídlo. Potom vzadu rezervy a šipky sem a tam. Bitva
u Nördlingen stejně jako bitva u Sarajeva vypadala jako rozestavení hráčů na jakémkoliv
fotbalovém zápase při zahájení hry a šipky, kam má ta která strana vykopnout míč.To také ihned napadlo hejtmana Ságnera, který se otázal: „Kadete Bieglere, vy hrajete
fotbal?“Biegler se zarděl ještě víc a zamrkal nervózně, takže dělal dojem, jako když nabírá
moldánky.Hejtman Ságner s úsměvem listoval dál sešitkem a zastavil se na poznámce u schématu bitvy
u Trutnova za prusko-rakouské války.Kadet Biegler napsal: „Bitva u Trutnova neměla být svedena, poněvadž hornatá krajina
znemožňovala rozvinutí divize generála Mazzucheliho, ohrožené silnými pruskými kolonami,
nalézajícími se na výšinách obklopujících levé křídlo naší divize.“„Podle vás bitva u Trutnova,“ řekl s úsměvem hejtman Ságner, vraceje sešitek kadetovi
Bieglerovi, „mohla být svedena jedině v tom případě, kdyby Trutnov byl na rovině, vy
budějovický Benedeku.Kadete Bieglere, je velice hezké od vás, že jste se za tak krátkou dobu svého pobytu v
řadách vojska snažil vniknout do strategie, jenže to u vás dopadlo, jako když si kluci hrajou
na vojáky a dávají si tituly generálů. Sám jste se tak rychle povýšil, až jedna radost. C. k.
důstojník Adolf Biegler! Než dojedeme do Pešti, tak z vás bude polní maršálek. Předevčírem
jste ještě někde doma u tatínka vážil kravské kůže. K. u k. Leutnant Adolf Biegler!… Člověče,
vždyť vy ještě nejste žádný důstojník. Jste kadet. Visíte ve vzduchu mezi fénrichem a
poddůstojníky. Jste vzdálen toho jmenovat se důstojníkem, jako když si dá někde v hospodě
říkat frajtr ,pane štábní šikovateli‘.“„Poslyš, Lukáši,“ obrátil se k nadporučíkovi, „máš kadeta Bieglera u své kumpanie, tak ho,
hocha, cepuj. Podpisuje se, že je důstojník, ať si to v gefechtu zaslouží. Až bude
trommelfeuer a my budem atakovat, ať se svým cukem střihá dráthindrnisy, der gute Junge. A
propos, dá tě pozdravovat Zykán, je velitelem nádraží v Rábu.“Kadet Biegler viděl, že je rozmluva s ním skončena, zasalutoval a celý červený v obličeji
prošel vagónem, až se ocitl na samém konci v příčné chodbě.Jako náměsíčník otevřel dveře klozetu, a dívaje se na německo-maďarský nápis: „Upotřebení
klozetu dovoleno pouze při jízdě“, zavrněl, zaštkal a dal se do tichého pláče. Potom si sundal
kalhoty… Potom tlačil, utíraje si slzy. Potom upotřebil sešitku s nápisem: „Schémata
vynikajících a slavných bitev vojsk rakousko-uherské armády, sestavená c. k. důstojníkem
Adolfem Bieglerem“, který zmizel zneuctěn v díře, a dopadnuv na koleje, poletoval mezi
kolejnicemi pod ujíždějícím vojenským vlakem.Kadet Biegler umyl si v záchodku v umyvadle zardělé oči a vyšel na chodbu umiňuje si, že
musí být silný, setsakramentsky silný. Bolela ho hlava a břicho již od rána.Šel kolem zadního kupé, kde hrál bataliónsordonanc Matušič se sluhou velitele praporu
Batzerem vídeňskou hru šnopsa (66).Dívaje se do otevřených dveří kupé, zakašlal. Otočili se a hráli dál.„Nevíte, co se patří?“ otázal se kadet Biegler.„Nemohl jsem,“ odpovědi sluha hejtmana Ságnera Batzer svou strašnou němčinou od
Kašperských Hor, „mi’ is’ ď’Trump’ ausganga.“„Patřilo se mně hrát, pane kadet, s bubny,“ pokračoval, „s vysokými bubny a hned nato nést
zeleného krále… To jsem měl udělat…“Kadet Biegler neřekl více ani slova a zalezl si do svého kouta. Když později k němu přišel
fénrich Pleschner, aby mu dal připít z láhve koňaku, kterou vyhrál v kartách, podivil se, jak
kadet Biegler pilně čte v knize profesora Udo Krafta: „Sebevýchova k smrti za císaře“.Než přijeli do Pešti, byl kadet Biegler tak opilý, že nahýbaje se z okna vagónu, křičel do
pusté krajiny nepřetržitě: „Frisch drauf! Im Gottes Namen frisch drauf!“Potom ho na rozkaz hejtmana Ságnera bataliónsordonanc Matušič odtáhl do kupé, kde ho se
sluhou hejtmana Batzerem uložili na lavici, a kadet Biegler měl tento sen:Sen kadeta Bieglera před BudapeštíMěl Signum laudis, železný kříž, a byl majorem a jel na obhlídku účastku brigády, která mu
byla přidělena. Nedovedl si sice vysvětlit, když má pod sebou celou brigádu, proč je neustále
jen majorem. Měl podezření, že měl být jmenován generálmajorem a to „generál“ že se někde v
návalu na polní poště ztratilo.Musel se v duchu smát tomu, jak ve vlaku, když jeli na frontu, hejtman Ságner mu
vyhrožoval, že bude muset přeřezávat drátěné překážky. Ostatně, hejtman Ságner byl už dávno na
jeho návrh u divize přeložen k jinému pluku i s nadporučíkem Lukášem. K jiné divizi, k jinému
armádnímu sboru.Někdo mu také vypravoval, že oba bídně zahynuli někde v močále na útěku.Když jel automobilem na pozici na obhlídku účastku své brigády, bylo mu všechno jasno. Byl
vlastně vyslán z jenerálního štábu armády.Kolem táhli vojáci a zpívali píseň, kterou četl ve sbírce vojenských rakouských písní „Es
gilt“:„Halt euch brav, ihr tapf’ren Brüder,werft den Feind nur herzhaft nieder,lasst des Kaisers Fahne weh’n…“Krajina měla týž ráz jako na obrázcích „Wiener Illustrierte Zeitung“.Po pravé straně bylo vidět u stodoly dělostřelectvo, jak střílí do nepřátelských zákopů
vedle silnice, po které projížděl s automobilem. Vlevo stál dům, ze kterého se střílelo,
zatímco nepřítel snažil se kolbami ručnic vypáčit dveře. Vedle silnice hořel nepřátelský
aeroplán. Na obzoru bylo vidět jízdu a hořící vesnici. Potom zákopy pochodového praporu s
malou vyvýšeninou, kde střílely do nepřátel strojní pušky. Dál potom táhly nepřátelské zákopy
podél silnice. A šofér jede dál s ním k nepříteli po silnici.Řve sluchátkem na šoféra: „Nevíš, kam to jedeme? Tam je nepřítel.“Ale šofér klidně odpovídá:„Pane generále, to je jediná pořádná cesta. Silnice je v dobrém stavu. Na těch vedlejších
cestách by to pneumatiky nevydržely.“Čím více blíží se k pozicím nepřítele, tím se oheň stává silnější. Granáty vyhazují kolem
dokola nad příkopy po obou stranách švestkovou alej.Ale šofér klidně odpovídá do sluchátka:„Tohle je výborná silnice, pane generále, po té se to jede jako po másle. Kdybychom
odbočili do polí, tak nám zařve pneumatika.Podívejte se, pane generále,“ křičí šofér do sluchátka, „tahle silnice je tak dobře
stavěná, že ani třicetapůlcentimetrové moždíře nám nic neudělají. Silnice je jako mlat, ale po
těch kamenitých cestách v polích zařvaly by nám pneumatiky. Vrátit se stejně nemůžeme, pane
generále!“„Bzzz-dzum!“ slyší Biegler a automobil udělal ohromný skok.„Neříkal jsem vám, pane generále,“ řve šofér do sluchátka, „že je to po čertech dobře
stavěná silnice? Teď právě těsně před námi vybouchla jedna osmatřicítka. Ale žádná díra,
silnice je jako mlat. Ale zaject do polí, tak je po pneumatikách. Teď na nás střílí z dálky
čtyř kilometrů.“„Kam to ale jedeme?“„To se uvidí,“ odpověděl šofér, „dokud bude stále takováhle silnice, já za všechno ručím.“Let, ohromný let a automobil se zastavuje.„Pane generále,“ křičí šofér, „nemáte štábní mapu?“Generál Biegler rozsvěcuje elektrickou lampičku. Vidí, že má štábní mapu na kolenou. Ale
je to námořní mapa helgolandského pobřeží z roku 1864 ve válce rakousko-pruské proti Dánsku za
Šlesvik.„Je zde křižovatka,“ povídá šofér, „obě křižovatky vedou k nepřátelským pozicím. Mně jde o
pořádnou silnici, aby neutrpěly pneumatiky, pane generále… Já jsem zodpovědný za štábní
automobil…“Potom rána, ohlušující rána a hvězdy veliké jako kola. Mléčná dráha je hustá jako smetana.Vznáší se vesmírem na sedadle vedle šoféra. Celý automobil je těsně před sedadlem
ustřihnutý jako nůžkami. Z automobilu zbývá jen výbojný, útočný předek.„Ještě štěstí,“ povídá šofér, „že jste mně přes záda ukazoval mapu. Přelít jste ke mně a
ostatní zařvalo. Byla to dvaačtyřicítka… Já jsem to hned tušil, že jakmile je křižovatka, tak
silnice stojí za starou belu. Po osmatřicítce mohla to být jen dvaačtyřicítka. Nic jiného se
dosud nevyrábí, pane generále.“„Kam to řídíte?“„Letíme do nebe, pane generále, a musíme se vyhnout vlasaticím. Ty jsou horší než
dvaačtyřicítka.Teď je pod námi Mars,“ řekl šofér po dlouhé pomlčce.Biegler cítil se již opět klidným.„Znáte dějiny bitvy národů u Lipska?“ otázal se, „když polní maršálek kníže Schwarzenberg
šel na Liebertkovice 14. října roku 1813 a když 16. října byl zápas o Lindenau, boje generála
Merweldta, a když rakouská vojska byla ve Wachavě a když 19. října padlo Lipsko?“„Pane generále,“ řekl vtom vážně šofér, „jsme právě u nebeské brány, lezte ven, pane
generál! Nemůžeme project nebeskou branou, je zde mačkanice. Samé vojsko.“„Jen z nich někoho přejeď,“ křičí na šoféra, „však se vyhnou.“A nahýbaje se z automobilu, křičí: „Achtung, sie Schweinbande! Je to dobytek, vidí
generála, a nemohou udělat rechtšaut.“Šofér klidně ho konejší: „Těžká věc, pane generále, většina má uraženou hlavu.“Generál Biegler teprve nyní zpozoroval, že ti, kteří se tlačí u nebeské brány, jsou
nejrůznější invalidi, kteří ztratili ve válce některé části svého těla, které měli však s
sebou v ruksaku. Hlavy, ruce, nohy. Nějaký spravedlivý dělostřelec, tlačící se u nebeské brány
v rozbitém plášti, měl v baťochu složeno celé své břicho i s dolními končetinami. Z jiného
baťochu nějakého spravedlivého landveráka dívala se na jenerála Bieglera půlka zadnice, kterou
ztratil u Lvova.„To je kvůli pořádku,“ ozval se opět šofér, projížděje hustým davem, „je to patrně kvůli
nebeské supravizitě.“U nebeské brány propouštěli jedině na heslo, které ihned generálu Bieglerovi napadlo: „Für
Gott und Kaiser.“ Automobil vjel do ráje.„Pane generále,“ řekl nějaký důstojník-anděl s křídly, když projížděli kolem kasáren s
rekruty-anděly, „musíte se hlásit na hlavním velitelství.“Jeli dál kolem nějakého cvičiště, kde se to jen hemžilo rekruty-anděly, které učili
křičet: „Alelujá.“Jeli kolem skupiny, kde rezavý kaprál-anděl měl právě jednoho nemotorného rekruta-anděla v
parádě, mlátil mu pěstí do břicha a řval na něho: „Rozevři lepší svou držku, svině betlémská.
Takhle se volá ,Alelujá‘? Jako kdybys měl knedlík v hubě. To bych rád věděl, který vůl tě sem,
ty dobytku, pustil do ráje. Zkus to ještě jednou… Hlahlehluhja? Cože, bestie, ještě nám tady v
ráji huhňáš… Zkus to ještě jednou, cedre libanonský.“Ujížděli dál a za nimi ještě dlouho bylo slyšet úzkostlivé řvaní huhňavého anděla-rekruta:
„Hla-hle-hlu-hjá“ a křik anděla-kaprála: „A-le-lujá, A-le-lu-já, ty krávo jordánská!“Potom ohromná záře nad velkou budovou jako Mariánská kasárna v Českých Budějovicích a nad
ní dva aeroplány, jeden po levé, druhý po pravé straně a uprostřed mezi nimi natažené obrovské
plátno s ohromným nápisem:K. u. K. GOTTES HAUPTQUARTIERGenerála Bieglera vysadili z automobilu dva andělé v uniformě polního četnictva, vzali ho
za límec a odvedli ho do budovy nahoru do prvního poschodí.„Chovejte se slušně před pánembohem,“ řekli mu ještě nahoře před jedněmi dveřmi a strčili
ho dovnitř.Uprostřed pokoje, ve kterém po stěnách visely podobizny Františka Josefa a Viléma,
následníka trůnu Karla Františka Josefa, generála Viktora Dankla, arcivévody Bedřicha a šéfa
generálního štábu Konráda z Hötzendorfu, stál pánbůh.„Kadete Bieglere,“ řekl pánbůh důrazně, „vy mě nepoznáváte? Já jsem váš bývalý hejtman
Ságner od 11. marškumpanie.“Biegler zdřevěněl.„Kadete Bieglere,“ ozval se opět pánbůh, „jakým právem jste si přisvojil titul
generálmajora? Jakým právem jste se, kadete Bieglere, projížděl štábním automobilem po silnici
mezi nepřátelskými pozicemi?“„Poslušně hlásím…“„Držte hubu, kadete Bieglere, když s vámi mluví pánbůh.“„Poslušně hlásím,“ zajektal Biegler ještě jednou.„Tak vy tedy nebudete držet hubu?“ rozkřikl se na něho pánbůh, otevřel dveře a vykřikl:
„Dva andělé sem!“Vstoupili dva andělé s ručnicemi, zavěšenými přes levé křídlo. Biegler v nich poznal
Matušice a Batzera.A z úst pánaboha zněl hlas: „Hoďte ho do latríny!“Kadet Biegler někam padal do hrozného smradu.Naproti spícímu kadetovi Bieglerovi seděl Matušič se sluhou hejtmana Ságnera Batzerem a
hráli stále „66“.„Stink awer d’Kerl wie a’ Stockfisch,“ prohodil Batzer, který pozoroval se zájmem, jak
sebou spící kadet Biegler povážlivě vrtí, „muss’ d’Hosen voll ha’n.“„To se může stát každému,“ řekl filozoficky Matušič, „nech ho být, převlíkat ho stejně
nebudeš. Rozdej radši karty.“Nad Budapeští bylo již vidět záři světel a nad Dunajem přeskakoval reflektor.Kadetovi Bieglerovi se již zdálo opět něco jiného, poněvadž mluvil ze spaní: „Sagen Sie
meiner tapferen Armee, dass sie sich in meinem Herzen ein unvergangliches Denkmal der Liebe
und Dankbarkeit errichtet hat.“Poněvadž se opět při těch slovech počal obracet, zavonělo to Batzerovi intenzívně pod nos,
takže poznamenal odplivuje si: „Stink wie a’ Haizlputza, wie a’ bescheissena Haizlputza.“A kadet Biegler vrtěl sebou čím dál nepokojněji a jeho nový sen byl velice fantastický.
Obhajoval Linec ve válce o dědictví rakouské.Viděl reduty, retranchementy a palisády kolem města. Jeho hlavní stan byl proměněn v
ohromnou nemocnici. Všude kolem váleli se nemocní a drželi se za břicho. Pod palisádami města
Lince projížděli se francouzští dragouni Napoleona I.A on, velitel města, stál nad tou spoustou a držel se též za břicho a křičel na nějakého
francouzského parlamentáře: „Vyřiďte svému císaři, že se nevzdám…“Potom jako když to bolení břicha najednou z něho spadne a on se řítí s bataliónem přes
palisády ven z města na cestu slávy a vítězství a vidí, jak nadporučík Lukáš zachycuje svými
prsty ránu palaše francouzského dragouna, která platila jemu, Bieglerovi, obránci obleženého
Lince.Nadporučík Lukáš umírá u jeho nohou s výkřikem:„Ein Mann wie Sie, Herr Oberst, ist nötiger als ein nichtsnutziger Oberleutnant!“Obránce Lince odvrací se s pohnutím od umírajícího, když vtom přiletí kartáč a uhodí
Bieglera do sedacích svalů.Biegler mechanicky sáhne si dozadu na kalhoty a cítí mokro, něco lepkavého se mu maže po
ruce. Křičí: „Sanität! Sanität!“ a padá s koně…Kadeta Bieglera zvedl Batzer s Matušičem z podlahy, kam se svalil s lavice, a položili ho
opět na jeho místo.Potom došel Matušič k hejtmanovi Ságnerovi a oznámil, že se s kadetem Bieglerem dějí
podivné věci.„Není to asi po tom koňaku,“ řekl, „mohla by to být spíš cholera. Kadet Biegler pil všude
ve stanicích vodu. V Mošoni jsem ho viděl, že se…“„To tak rychle s cholerou nejde, Matušič, řekněte vedle v kupé panu doktorovi, aby se šel
na něho podívat.“K bataliónu byl přidělen „válečný doktor“, starý medik a buršák Welfer. Znal pít, rvát se
a přitom měl medicínu v malíčku. Prodělal medicínské fakulty v různých univerzitních městech v
Rakousko-Uhersku i praxi v nejrozmanitějších nemocnicích, ale doktorát neskládal prostě z toho
důvodu, že v závěti, kterou zanechal jeho strýc svým dědicům, bylo to, že se má vyplácet
studujícímu medicíny Bedřichu Welfrovi ročně stipendium do té doby, kdy obdrží Bedřich Welfer
lékařský diplom.Toto stipendium bylo asi čtyřikrát větší než plat asistenta v nemocnicích a MUC Bedřich
Welfer poctivě se snažil oddálit své jmenování doktorem všeho lékařství na dobu co
nejvzdálenější.Dědicové mohli se vzteknout. Prohlašovali ho za blba, dělali pokusy vnutit mu zámožné
nevěsty, aby se ho zbavili. Aby je ještě více dopálil, MUC Bedřich Welfer, člen asi dvanácti
buršáckých spolků, vydal několik sbírek velmi slušných básní ve Vídni, v Lipsku, v Berlíně.
Psal do „Simplicissimu“ a studoval, jako kdyby se nechumelilo, dál.Až přišla vojna, která vpadla MUC Bedřichovi Welfrovi hanebně vzad.Básníka knih: „Lachende Lieder“, „Krug und Wissenschaft“, „Märchen und Parabeln“ zcela
sprostě vzali na vojnu a jeden dědic v ministerstvu vojenství přičinil se o to, že bodrý
Bedřich Welfer udělal „válečný doktorát“. Udělal ho písemně. Dostal řadu otázek k vyplnění,
které všechny zodpověděl stereotypně: „Lecken Sie mir Arsch!“ Za tři dny oznámil mu plukovník,
že dostal diplom doktora všeho lékařství, že už byl dávno zralý pro doktorát, že vrchní štábní
lékař ho přiděluje k doplňovací nemocnici a na jeho chování, že záleží rychlý postup, že sice
měl v různých univerzitních městech souboje s důstojníky, to všechno že se o něm ví, ale že
dnes ve vojně se na všechno zapomíná.Autor knihy básní „Džbán a věda“ kousl se do pysků a šel sloužit.Po zjištění několika případů, že choval se k vojákům-pacientům neobyčejně shovívavě,
prodlužuje jich pobyt v nemocnici, pokud to bylo možné, kdy bylo heslo: „Má se to válet v
nemocnici, nebo chcípat raději v zákopech — má to chcípnout v nemocnici, nebo ve švarmlinii,“
doktora Welfera poslali s 11. pochodovým praporem na frontu.Aktivní důstojníci u praporu považovali ho za něco méněcenného. Rezervní důstojníci si ho
také nevšímali a nenavazovali s ním nijakého přátelství, aby se nerozšířila ještě více propast
mezi nimi a aktivními důstojníky.Hejtman Ságner cítil se přirozeně strašně povýšen nad toho bývalého MUC, který sesekal za
dob svých dlouholetých studií kolik důstojníků. Když doktor Welfer, „válečný doktor“, prošel
kolem něho, ani se na něho nepodíval a hovořil dál s nadporučíkem Lukášem o něčem zcela
bezvýznamném, třeba že se pěstují u Budapešti dyně, načež nadporučík Lukáš odpověděl, že když
byl v třetím ročníku kadetky, že s několika kamarády „v civilu“ byli na Slovensku a přišli k
jednomu evangelickému faráři Slovákovi. Ten že jim dal k vepřové pečeni zelí z dyně a potom že
jim nalil vína a řekl:„Dyňa, sviňa,chce sa jej vína,“a on že se strašně urazil.[5]„Z Budapešti mnoho neuvidíme,“ řekl hejtman Ságner, „vezou nás kolem. Dle maršrúty máme
zde stát dvě hodiny.“„Myslím, že šíbují vagóny,“ odpověděl nadporučík Lukáš, „přijdeme na překládací nádraží.
Transport-Militär-Bahnhof.“Kolem prošel „válečný doktor“ Welfer.„Nic to není,“ řekl s úsměvem, „páni, kteří aspirují během času stát se důstojníky armády
a kteří se vychlubovali ještě v Brucku svými strategicko-historickými znalostmi v kasině, měli
by být upozorněni, že jest nebezpečno sníst najednou celou zásilku sladkostí, kterou mu
maminka posílá do pole. Kadet Biegler, který od té doby, když jsme vyjeli z Brucku, snědl
třicet kremrolí, jak se mi přiznal, pil všude na nádražích jen převařenou vodu, pane hejtmane,
připomíná mi verš Schillerův:,…Wer sagt von…‘“„Poslyšte, doktore,“ přerušil ho hejtman Ságner, „nejde o Schillera. Co je vlastně s
kadetem Bieglerem?“„Válečný doktor“ Welfer se usmál. „Aspirant na důstojnickou hodnost, váš kadet Biegler, se
posral… Není to cholera, není to úplavice, prosté a jednoduché posrání. Vypil trochu více
koňaku,váš pan aspirant na důstojnickou hodnost, a podělal se… Byl by se
patrně podělal i bez vašeho koňaku. Sežral tolik kremrolí, které mu poslali z domova… Je to
dítě… V kasině, jak vím, pil vždy jednu čtvrtku. Abstinent.“Doktor Welfer si odplivl. „Kupoval si linecké řezy.“„Tedy to není nic vážného?“ ozval se hejtman Ságner, „ale přece taková věc… kdyby se to
rozšířilo.“Nadporučík Lukáš vstal a řekl Ságnerovi: „Děkuji za takového zugskomandanta…“„Trochu jsem mu pomohl na nohy,“ řekl Welfer, kterého neopouštěl úsměv, „pan
bataliónskomandant zařídí další… To jest, předám zde kadeta Bieglera do nemocnice… Vydám
vysvědčení, že je to úplavice. Těžký případ úplavice. Izolace… Kadet Biegler přijde do
dezinfekčního baráku…Jest to rozhodně lepší,“ pokračoval Welfer s tímže protivným úsměvem, „buď posraný kadet,
nebo úplavicí stižený kadet…“Hejtman Ságner obrátil se ke svému Lukášovi čistě úředním tónem: „Pane nadporučíku, kadet
Biegler od vaší kumpanie onemocněl úplavicí a zůstane v ošetřování v Budapešti…“Hejtmanovi Ságnerovi se zdálo, že Welfer se směje strašně výbojně, ale když se podíval na
„válečného doktora“, viděl, že týž se tváří strašně lhostejně.„Tedy je vše v pořádku, pane hejtmane,“ odpověděl Welfer klidně, „aspiranti na
důstojnickou…“Máchl rukou: „Při úplavici se každý podělá do kalhot.“Tak se stalo, že statečný kadet Biegler byl odvezen do vojenské izolační nemocnice v Új
Buda.Jeho podělané kalhoty ztratily se ve víru světové války.Sny o velkých vítězstvích kadeta Bieglera byly uzavřeny do jednoho nemocničního pokoje
izolačních baráků.Když se dověděl, že má úplavici, byl tím kadet Biegler opravdu nadšen.Má být raněn, nebo onemocnět pro císaře pána, vykonávaje svou povinnost?Potom se stala s ním malá nehoda. Poněvadž všechna místa pro onemocnělé úplavicí byla
přeplněna, kadeta Bieglera přenesli do cholerového baráku.Nějaký maďarský štábní lékař, když kadeta Bieglera vykoupali a dali mu teploměr pod
rameno, zavrtěl hlavou: „37°!“ Při choleře je nejhorším příznakem povážlivé klesnutí teploty.
Nemocný stává se apatickým.Kadet Biegler opravdu nejevil žádného rozčilení. Byl neobyčejně klidným, opakuje si v
duchu, že stejně trpí za císaře pána.Štábní lékař poručil vsunout teploměr kadetovi Bieglerovi do konečníku.„Poslední stadium cholery,“ pomyslil si štábní lékař, „příznak konce, nejkrajnější
slabost, kdy nemocný ztrácí smysl pro okolí a jeho vědomí je zastřeno. On se usmívá v
předsmrtných křečích.“Kadet Biegler za této manipulace se opravdu usmíval mučednicky, dělaje hrdinu, když mu do
konečníku strkali teploměr. Ale nehnul sebou.„Příznaky,“ pomyslil si štábní lékař, „které při choleře vedou pozvolna k smrti, pasívní
poloha…“Optal se ještě maďarského sanitního poddůstojníka, zdali kadet Biegler vrhl a měl průjmy
ve vaně.Obdržev zápornou odpověď, zadíval se na Bieglera. Když při choleře pominou průjmy a
dávení, je to opět, jako předešlé příznaky, obraz toho, co se stává při choleře v posledních
hodinách smrti.Kadet Biegler, úplně nahý, vynesený z teplé vany na postel, pocítil chladno a zajektal
zuby. Také mu vyskočila husí kůže po celém těle.„Vidíte,“ řekl štábní lékař maďarsky, „velká jektace, končetiny jsou studené. To je
konec.“Nakláněje se ke kadetovi Bieglerovi, optal se ho německy: „Also, wie geht’s?“„S-s-se-hr-hr-gu-gu-tt,“ zajektal zuby kadet Biegler, „…ei-ne De-deck-ke.“„Vědomí dílem zastřeno, dílem zachováno,“ řekl maďarský štábní lékař, „tělo velice hubené,
pysky a nehty mají být černé… To je třetí případ, kdy umřeli mně na choleru bez černých nehtů
a pysků…“Naklonil se opět nad kadeta Bieglera a pokračoval maďarsky: „Druhá ozva nad srdcem
přestala…“„Ei-ei-ne-ne De-de-de-deck-ke-ke,“ zajektal kadet Biegler.„To, co mluví, jsou jeho poslední slova,“ řekl štábní lékař k sanitnímu poddůstojníkovi
maďarsky, „zítra ho pochováme s majorem Kochem. Teď upadne do bezvědomí. Listiny jsou o něm v
kanceláři?“„Budou tam,“ odpověděl klidně sanitní poddůstojník.„Ei-ei-ne-ne De-de-de-deck-ke-ke,“ jektal za odcházejícími kadet Biegler.V celém pokoji bylo na šestnácti lůžkách pět lidí. Jeden z nich byl nebožtíkem. Zemřel
před dvěma hodinami, byl pokryt prostěradlem a jmenoval se jako objevitel cholerových bacilů.
Byl to hejtman Koch, o kterém se štábní lékař zmiňoval, že bude míti zítra pohřeb s kadetem
Bieglerem.Kadet Biegler zvedl se na posteli a viděl ponejprv, jak se umírá za císaře pána na
choleru, neboť ze čtyř zbývajících dva umírali, dusili se a modrali, při čemž vyráželi něco ze
sebe, ale nebylo poznat, co a jakou řečí mluví, bylo to spíše chrčení potlačeného hlasu.Druzí dva s nápadně bouřlivou reakcí na uzdravení připomínali lidi stižené tyfózním
deliriem. Křičeli nesrozumitelně a vyhazovali z pokrývky hubené nohy. Nad nimi stál vousatý
saniterák, mluvící štýrským nářečím (jak poznal kadet Biegler), a uklidňoval je: „Já už měl
taky choleru, moje zlaté panstvo, ale nekopal jsem do pokrývky. Teď už je s vámi dobře.
Dostanete dovolenou, až…Neházej sebou tak,“ zařval na jednoho, který kopl tak do pokrývky, až se mu přehnula přes
hlavu, „to se u nás nedělá. Buď rád, že máš horečku, aspoň tě odtud s hudbou nepovezou. Už
jste oba z toho venku.“Podíval se kolem sebe.„Tamhle už zase dva umřeli. To jsme čekali,“ řekl dobrácky, „buďte rádi, že už jste z toho
venku. Musím dojít pro prostěradla.“Vrátil se za chvíli. Přikryl prostěradly zemřelé s úplně černými pysky, vytáhl jim ruce s
černými nehty, které si drželi v poslední agónii udušení na ztopořeném přirození, snažil se
jim zastrčit jazyk do úst a pak si klekl u postelí a spustil: „Heilige Marie, Mutter Gottes…“
A starý saniterák ze Štýrska díval se přitom na své uzdravující se pacienty, jejichž delirium
znamenalo reakci k novému životu.„Heilige Marie, Mutter Gottes,“ opakoval, když vtom mu nějaký nahý muž zaklepal na rameno.Byl to kadet Biegler.„Poslyšte,“ řekl, „já jsem… se koupal… Totiž mě koupali… Já potřebuji pokrývku… Mně je
zima.“„To je zvláštní případ,“ řekl půl hodiny nato týž štábní lékař ke kadetovi Bieglerovi,
který odpočíval pod pokrývkou, „vy jste, pane kadete, rekonvalescent; zítra vás pošlem do
záložní nemocnice do Tarnova. Vy jste nositelem cholerových bacilů… Pokročili jsme tak daleko,
že to všechno známe. Vy jste od 91. regimentu…“„13. pochodový prapor,“ odpověděl sanitní poddůstojník za kadeta Bieglera, „11. setnina.“„Pište,“ řekl štábní lékař: „Kadet Biegler, 13. pochodový prapor, 11. pochodová setnina,
91. pluk, na pozorování do cholerových baráků v Tarnově. Nositel cholerových bacilů…“A tak se stal z kadeta Bieglera, nadšeného bojovníka, nositel cholerových bacilů.[1]Všechny rozmluvy důstojníků s důstojníky se přirozeně konají v jazyce německém.[2]V německém rozhovoru, který ti dva vedli mezi sebou: „Sie haben sich damals auch mit
den deutschen Mitschülern gerauft.“[3]V rozhovoru: „Also: Nazdar!“[4]Udo Kraft: „Selbsterziehung zum Tod für Kaiser“. C. F. Amelang’s Verlag,
Leipzig.[5]Rozmluva hejtmana Ságnera s nadporučíkem Lukášem byla vedena v českém jazyce. | Hasek_Osudy-dobreho-vojaka-Svejka-III-Slavny-vyprask.txt |
Prvý odielRobinson odíde z domu bez vedomia a dovolenia svojich rodičov a ide
na more.V Amsterdame, v hlavnom meste Hollandska žil za dávna jeden nemecký kupec, ktorý sa
Robinsonom menoval. Ešte v mladom svojom veku sa ta vysťahoval a skrze šťastné podujatie si
veľký majetok získal. Neskoršie sa navrátil do svojej vlasti a tam sa v svojom rodisku
osadil. So dňa na deň sa jeho dobrobyt zväčšoval a keď sa mu po niekoľkých rokoch syn
narodil, myslel si že je blažený.Dieťa sa pekne vyviňovalo a i rodičia všetku svoju nádeju v tohto chlapca skladali,
poneváč on bol jediný, ktorý meno otca svojho nosil; a z tej príčiny vo všetkom dobrom sa
súčastňoval, ba i jeho najtajnejšie myšlienky sa vykonať usilovali. Chlapec riastol a
výborné vedomosti jeho sa so dňa na deň rozmnožovaly, tak že i radosť ich sa tým vždy
zväčšovala. Všetky zlé hry ale aj navymýšľal a jeho najmilšie zamestnanie bolo, keď s inými
deťmi sem a tam blúdiť mohol.Pravda učiť sa nechcel a práve zato v škole on len v somárskej lavici sedával. Jeho
samopašnosť neskoršie ho k mnohým ľahkomyslným a nemúdrym skutkom priviedla, čím on neraz
hanbu a trpkosť svojmu otcovi spôsobil.A práve z tejto príčiny určil otec, že svojho syna na kupectvo dá; poslal ho do
Amsterdamu k svojmu dobrému priateľovi, aby sa tu kupectvu priučil. Otec sa nazdal, že keď
jeho syn medzi cudzých ľudí príde, tam sa premení. Ale Robinson k tomuto vôle nemal a
zvlášte to, že on celý deň v sklepe bude musieť stáť a robiť, mu od tohto natisnutého
povolania i ďalšiu vôľu odobralo. Pre jeho veľkú ľahkomyslnosť ani jeho pán s ním nebol
spokojný a neraz otcovi prinútený bol toto oznámiť. Otec jeho mu hrozil, že od neho on
svoju otcovskú ruku odvráti na ten pád, jestli sa nepolepší a jeho zlé skutky nezanechá,
ale veru všetky dobré slová, napomenutie alebo hrozba od neho tak odfrkli, jako od steny
hrach.Najväčšiu čiastku svojho slobodného času v prístave strávil, kde s nevýslovnou radosťou
na príchod a na odchod lodí sa dívaval. Jedinká jeho žiadosť bola, keby vnútro lodí poznať
mohol; a ešte tým viac by bol prejavil radosť svoju nad tým, keby i on s loďou na more isť
mohol.Už dávnejšie sa obznámil s istým Horn námorníkom, ktorému žiadosť svoju, poneváč tento v
jeho veku bol, zo srdca vyjavil. Horn s radosti vyplnil jeho žiadosť a zvedavého chasníka
do člnku vzal a s ním na loď trojsťažnovú, ktorá len nedávno ta priplula, šiel.S nevýslovnou radosťou vstúpil Robinson do člnku a nezadlho sa už na palube lodi
nachodil. Námorník chytil sa hneď do roboty a tak prinútený bol Robinsona samého nechať,
tento sem a tam chodil a nevedel sa dosť naprizerať na veci rozličné, ktoré sa mu tam pred
oči stavaly. Námorníci sa mu až veľmi zdali, keď títo jako mačky po sťažňoch sem a tam sa
driapali. — Každý ich pohyb s tak nevýslovnou nadšenosťou pozoroval, že i on dostal vôľu
sprobovať to isté vykonať. Na neho nikto nepozoroval, lebo veď každý svoju povinnosť konal.
Z jeho zamyslenia ho výstrel dela vzbudil, toto bol znak pohnutia sa lode; ponevač Robinson
na lodi dlho bol. Z prístavu loď vetor nevdojak vyhnal na šíre more. Teraz mu len prišlo na
rozum, že on už dávno doma mal byť. Čo že má teraz urobiť? Vrátiť sa už nemohol. Horn,
ktorý ho na loď priviedol, tešil a ujisťoval ho, že loď po niekoľkých dňoch zas sa nazad
vráti.Robinson sa predsa obával a vyznal svojmu priateľovi, žeby on svojho pána vďačne
opustil, ktorý už snáď i tak upovedomil jeho otca o jeho odídení a že upovedomenie toto
doista doma nespokojnosť a hnev spôsobilo, následkom ktorého jeho už i tak nič dobrého
neočakáva. Najlepšie bude teda, keď sa on do Amsterdamu už ani nevráti. — Horn s radosťou
počul odhodlanie sa Robinsona a poznamenal, že on na mori i svoje šťastie založiť môže.— Zprvu, — riekol tento, — budeš lodný chlapec, potom matróz, neskoršie kormidelník,
naposledy ale náčelník a pri tomto si toľko peňazí môžeš usporiť, že si potom i sám loď
budeš môcť kúpiť, čo je i mojím predsavzatím.Zrazu ich rozhovor o založení budúceho šťastia hrubý hlas pretrhol.— Kto rozpráva tu o náčelníkovi? — spýtal sa odrazu správca lode, ktorý práve vtedy k
ním došiel a slová ich dopočul. — Čo je toto za chlapca? bola jeho druhá otázka.Horn už pokynul Robinsonovi aby mlčal, a sám takto odpovedal náčelníkovi:— Nevdojak na lodi ostal a teraz by lodným chlapcom chcel byť.— Aha, teda jeden sem a tam sa potulujúci chlapčisko! odpovedal náčelník, a keď sa o
najpotrebnejších vecách jeho pôvodu presvedčil, zazdajúc sa mu jeho vysoká, mocná postava,
takto riekol očakávajúcemu:— No hore sa tedy chlapče, sprobuj sa vydriapať; do sťažňového koša! Robinson pristúpil
k hlavnému sťažňu a k veľkému podiveniu náčelníka a tam sa nachodiacich matrózov s tou
najväčšou rýchlosťou a obratnosťou sa vydriapal na určené miesto. Keď sa nezadlho dolu
spustil, náčelník potlapkal mu na plecia a riekol, že ho za čas sprobuje.Tedy Robinson od tohto času k lodným chlapcom patril. | Defoe_Robinson-Crusoe.html.txt |
1Za tých niekoľko rokov, čo sme boli naostatok v Rakytove, máločo sa tam zmenilo.
Pribudlo niekoľko nových domov i azda nové dláždenie v niektorej ulici. A ,pokrok‘ je tiež
tu: čo rok viac žiactva meštianskych škôl maďarskou rečou napĺňa ulice slovenského mesta.
Ale na domorodé obyvateľstvo nemá to zatiaľ ešte nijaký narušujúci vplyv.Za pekného septembrového dňa zavládlo sviatočné vlnenie myslí u ,vlasteneckého‘ a dusné
kvasenie myslí u slovenského obyvateľstva v Rakytove. Vzdelávací spolok hornouhorských
vlastencov toho dňa mal v meste svoje výročné valné zhromaždenie.Po novinách dávno rozhlásili, s akou slávou sa to bude diať, a teraz napli všetky sily,
aby to zodpovedalo vzbudeným očakávaniam. Všetko úradníctvo bolo na nohách, štátne
učiteľstvo a žiactvo tiež tak, lebo malo pri tejto slávnostnej príležitosti prázdniny.
Zástavy v krajinských farbách pestreli sa na všetkých verejných budovách, na bytoch
úradníkov a Židov, i na dvojitom improvizovanom stĺporadí od železničnej stanice k mestu.
Oslavovaní hostia čo ako neboli by mohli poblúdiť, ale museli nájsť priamu cestu k
vlasteneckým srdciam v Rakytove. Ak kde prijali ich s veľkoleposťou, tu tým menej smela
vystať — práve napriek tuhoslovenskému meštianstvu.A toto poznalo cieľ i hodnotu celej tej parády. Správalo sa pokojne, zväčša utiahnuté vo
svojich bytoch a s akousi pohŕdavou ľahostajnosťou čakalo, čo sa bude robiť, hoci také
pokojné nebolo, akým sa zdalo byť. „Toto všetko je proti nám, úder namierený na nás. Prišli
si nás pozrieť a akoby dojednať na zmaďarizovanie…“ toto povedomie sa nevdojak dostavilo u
všetkých, hoci ich protivná strana, nakoľko bola aspoň v nevyhnutných slabých stykoch s
meštianstvom, horlivo uisťovala, že ten spolok má na zreteli jedine vzdelanostné záujmy na
horných krajoch, maďarčinu podporuje len natoľko, nakoľko je potrebná pre každého
vzdelaného človeka v Uhorsku a tak podobne, a vôbec že je to spolok taký blahodarný, že
každý človek na horných krajoch, bez rozdielu národnosti, vo svojom vlastnom záujme mal by
ho všemožne podporovať. Len hlúpi ľudia nevedia ho oceniť a panslávi-podrývači ho
zatracujú.Podvečer pred týmto bolo vidieť po meste, ako ešte tu i tam, povyrážajúc diery do
striech, vystrkovali niektorí posledné zástavy, kde si vynútili na to ohundrané, nevďačne
dané dovolenie od majiteľa domu.Ľudia, čo išli ulicou alebo námestím, postávali a spytovali sa medzi sebou, čo toto má
znamenať, i vysvetľovali si to rozličnými spôsobmi.„Že akísi veľkí páni majú prísť — vicišpáni i čajsi grófi…“ bolo základným heslom
všetkých domnienok.„A načo sem prídu? Čo tu budú robiť?“„Že nás vraj všetkých budú na Maďarov prevracať.“„Hm — na to ich tu veru treba. Pánboh i Slovákov chce mať na svete, keď ich raz stvoril,
nielen Maďarov.“„A ktože to povedal, že nás budú prevracať?“„Študenti z polgárky rozprávali, že vraj len potom bude dobre v krajine, keď všetci
budeme Maďari, a že čo by Slováci čo robili, že sa tak musí stať.“„A akože nás to budú? Či nás to vari budú prekrstievať?“„A pánboh ich tam vie — však sa nahľadíme. Ujdem im pred tou birmovkou.“„Na mne si veru tiež darmo budú zuby lámať, či malí, či veľkí páni,“ osvedčil sa jeden z
rokujúcich, chlap urastený, takým tónom, akoby ľutoval tých, čo sa budú s ním darmo
namáhať…Bol v nádenníckom obleku, fúzy mal spustené nadol a líca sa mu zdravo červeneli spomedzi
podrasteného strniska brady.„Ale že vraj i platia takým, čo sa im dajú za Maďarov. Čo by ste urobili, Kalina, keby
vám tak ponúkli tisíc zlatých?“ nadhodil mu ktosi.„Povedal by som: Zadržte si, ja ich nepotrebujem! Viem, čím mám byť, za Maďara mňa
nedostanete…“ odvetil ten s presvedčením.„Ale s tisíc zlatými by ste si pomohli, to je veľký groš…“„A čože? Také judášske peniaze jednako neboli by požehnané. Keby mne bolo súdené byť
majstrom, mal by som už svojich spravodlivo zarobených tisíc zlatých i viac, ale mne nie je
súdené byť majstrom…“„Však vám je takto lepšie, nemusíte sa starať o druhých, ale druhí sa starajú o vás.“„A ty si čo: Slovák či Maďar?“ examenoval zámočnícky učeň stolárskeho.Oba stáli uprostred cesty a pilno sa dívali, ako na náprotivnom dome rozvinujú
impozantnú zástavu s veľkými strapcami.„Čože som: Slovák; ale ak ma spravia vicišpánom, dám sa za Maďara,“ odvetil tento,
nespúšťajúc oči zo zástavy.Nadišla ho akási túžobná chúťka po takejto sláve. Na tvár zámočníckeho druha vystúpilo
pohŕdavé opovrhnutie.„Aj ty si len taká pačmaga, čo ťa dar zvedie!“ vyhlásil netajene a dal ctižiadostivému
druhovi frčku do nosa, zanechajúc na ňom zrejmú stopu svojich začiernených prstov.Strhla sa z toho medzi nimi rezká bitka, ktorej stoličný hajdúch, čo bol zástavu
doniesol, čosi-kamsi urobil koniec. Keď ich roztrhol, dôrazne posotiac každého v inú
stranu, pohundrával za nimi:„Aké pliagy! Poškrtili by sa preto, že jeden chce byť Maďarom, druhý Slovákom. A ja som
i Slovák i Maďar, kedy ako príde, a s nikým sa nebijem…“ pochválil sa ešte, keď už šiel
svojou cestou.Opretý o uhol svojho domu stál pekár Matejko a čítal čosi z najnovšieho čísla Feldvidéki
Hazaöru, ktoré mu jeho chlapec doniesol zo štátnej školy. Tam vraj kolovalo dnes viac
takých čísel. Mal ešte červenú tvár od patálie, ktorú pred chvíľou mal so svojím
árendátorom, štátnym učiteľom, keď mu nechcel povoliť vystrčiť zástavu na dom, ani mu
nepovolil, takže ten, vyhrážajúc sa, že v najbližšom čase vysťahuje sa z Matejkovho domu,
musel sa nateraz uspokojiť s tým, že ju vystrčí len nad samý vchod svojho domu.Okolo Matejku nazhromaždilo sa viacej známych, pred ktorými uľahčil si srdcu. Na jeho
počínanie hľadeli ostatní, on bol jeden z najprebratejších i najráznejších mešťanov. Potom
im čítal a prekladal (po maďarsky vedel obstojne z časov vandrovky) ,vzdelávajúcich
vlastencov‘ vítajúci, frázovitý článok Hazaöru, i náramne lichotivú správu o účinkovaní
Vzdelávacieho spolku. Bolo tam so záľubou vypísané, koľko detských opatrovní — rozumie sa
maďarských — spolok nastaval po slovenských krajoch, koľkú sumu vydal žiactvu na odmeny za
usilovné cvičenie sa v maďarčine, a najmä veľmi bolo prízvukované, ako mnohých, za
maďarčinu zvlášť zaujatých učiteľov, honoroval podľa možnosti za tú ich krásnu horlivosť.
Nakoniec správa naliehavo vyzýva vlastenecké obecenstvo, aby ochotne skladalo čím hojnejšie
obete na tento blahodarný vlastenecký spolok, lebo hoci sú značné jeho hmotné prostriedky,
predsa ešte ďaleko nestačia na dosiahnutie predsavzatého cieľa.Pomedzi čítanie a prekladanie zhusta miešali sa hnevlivé poznámky poslucháčov, ktorých
pomaly naprispárala sa hodná skupina.„A za to im mámemyvystrkovať zástavy na naše domy i pomáhať
chystať ktovieakú oslavu!“ zvolal rozhorlene stolár Závora, „kde nám pre skutočné, vážne
potreby nedovolia ani raz zhromaždiť sa!“Pravotár Laskár a doktor Boháč šli práve povedľa cestou. Prvý pozdravil sa mešťanom pred
Matejkovým domom a posledný, vždy do žartu hotový, volal na nich:„Čo to za zhromaždenie národov — ha? To nie je s kostolným riadom, treba žandárov
upozorniť!“„Nech sa páči, pán fiškál, ak ste ho ešte nečítali,“ Matejko podával Laskárovi Hazaöra.Laskár podíval sa naň, pokývol hlavou a odvetil:„Čítal som už, aj iné noviny sú toho plné. Kedyže majú svoje zásluhy vypočítavať ak nie
pri takejto príležitosti!“„A my to musíme trpieť tu, v slovenskom meste?“„Veď im práve na nás záleží. Maďarov vari len nepôjdu pomaďarčovať.“„Že sem prídu odbavovať svoje valné zhromaždenie, tým samým nás ešte nepomaďarčujú, a
tak ani nemôžeme sa im spurne postaviť, len musíme si pozor dať na seba, aby sme boli
stáli,“ hovoril Laskár.„Ale budú sa tu radiť, ako by nás najlepšie mohli dostať, a budú sa huckať do toho! A
keď sa my máme radiť, ako by sme sa mali brániť, to nepripustia. Či je to nie ohavnosť?“„Ale ich rady sú daromné a márne ich huckanie, ak sme my pevní a vedomí svojej
povinnosti.“„Brániť by sme sa mali, lebo toto je útok na nás!“ trval Matejka na svojom.„Nepoddať sa je najlepšou obranou,“ trval na svojom aj Laskár.Stolár Závora bol pri Matejkovi, ale neprotirečil z úcty proti Laskárovi.„Ééj — ja by aspoň týmto zástavám vedel rady…“ obrátil sa zníženým hlasom k Boháčovi.„To je tak: strhať, podriapať a dolámať — však? Ale potom pokuta — to nestojí za to.“„Noc je dlhá — keby sme sa pochytili do toho ja s mojimi dvoma tovarišmi — aj viac je
takých — ani jednej zástavy by ranné slnce tu nezastihlo. Nech by si hľadali na nižemestí,
ak by z pahreby trčali ešte kúsky červeno-bielo-zelených tyčiek…“„Žart by to nebol zlý, ale pridraho by ste ho museli zaplatiť, ak by vás prezvedeli.
Radšej to nechajte, vy ste nám viac hoden ako ten žart.“„Neprezvedeli by, veď sme nie baby! A keď…“ hodil hlavou, „upiecť by ma len neupiekli…“Laskár začul, o čom tu bola reč.„To nerobte, pán Závora!“ obrátil sa s vážnym a srdečne úpenlivým výrazom k nemu. „Tie
zástavy nech vás nemrzia. Ublíženie, ktoré mohli by ste si tým pritiahnuť pre ich
odstránenie, bolo by nám na väčšiu škodu.“Závora neochotne počúval; bolo vidieť, že nie je presvedčený. Videl to i Laskár.„Dajte mi ruku na to, že nič neurobíte, ani druhov nepodnietite na to, aby sa so
zástavami niečo stalo.“Závora, chtiac-nechtiac, vložil svoju ruku do Laskárovej; tento ju priateľsky stisol.„Len nikomu neublížiť, nikomu neublížiť — a nám vždy ubližujú. Viem, že by nám Šavelský
inak kázal, keby tu bol. Keby len všetci naši boli jeho a mojej mysli, však by sa na nás
svet inak pozeral!“ pohundral Matejko po odchode dvoch pánov, a ďalej sa rozumovalo o tom
medzi meštianstvom.„Aký to buričský časopis ten Hazaör!“ pokrúcal hlavou Boháč, idúc ďalej s Laskárom. „Mal
by som vôľu poslať toto číslo štátnemu zástupcovi s obžalobou, že v Rakytove zapríčinilo
kvasenie myslí a temer i zjavnú vzburu, ktorú šťastnou náhodou utlmil len jeden z
obozretných a krotkých vodcov rakytovských panslávov.“„Veru bojachtivosť rastie pomaly medzi naším mužstvom, takže ju my ,vodcovia‘ musíme
tíšiť. Naše mužstvo už nie je spokojné s nami, že sme priústupčiví, chce mať bojovnejších
vodcov, za ktorými by išlo schuti.“„Aj si ich stvorí takých a vás starých pekne-krásne dá do penzie.“„A my s uspokojením zložíme opraty do rezkejších rúk, len nech sú i schopnejšie, a
povieme: tu máte, zveľaďte a zvelebte vy, čo sme my cez krušné časy zachovali.“A druhého dňa ráno zástavy skutočne našli sa nepohnuté na svojich miestach, iba čo ich
vietor pomotal okolo tyčiek. Závora, zubmi škrípajúc, dodržal sľub daný Laskárovi.Meštianstvo málo sa ukazovalo na ulici; koho povinnosť volala z domu, hľadel to vybaviť
čím rýchlejšie, čím menej zdržiavať sa von. Akýsi tlak zaľahol na mesto, i keď okamžité
nebezpečenstvo nehrozilo nikomu. Rakytovské meštianstvo cítilo celú tiaž tejto špatnej
pohromy, bolestnú i potupnú. Cítilo dusenú stiesnenosť, akú vždy vyvoláva útisk moc
majúceho proti bezbrannému, ktorá je ľahko náchylná hľadať si pokútne zadosťučinenie, keďže
priame nijako nedostáva.Pri tejto slávnej príležitosti všetko žiactvo štátnych meštianskych škôl v Rakytove
komandovali ku stanici na uvítanie prevzácnych hostí. A medzi týmto žiactvom, hoci prevažne
židovským a maďarónskym, bolo jednako i mnoho domorodých meštianskych detí. Po prvom
prirodzenom vzpieraní sa meštianstva proti školám, ktorých hlavnou úlohou je maďarčenie,
začali niektorí uvažovať o veci z inej strany a našli nasledovníkov. Kde v Uhorsku nájdeš
inakšiu školu? Či nájdeš takú, ktorá by maďarčiacou tendenciou nebola naskrze presiaknutá?
Nič nenapreberáš. Svojskú potravu nesmieš mať, ak nechceš hynúť hladom, musíš prijať
potravu cudziu — ak nechceš ostať bez školy, musíš prijať školu odnárodňujúcu. Inú ti
nedajú, to ti už všemožným spôsobom ukázali. Tak teda len zahryzni do trpkého jablka; ak si
zdravý, strovíš ho, čo sa neotráviš. A tak slovenské meštianske deti vstupujú do polgárok,
berúc na seba možnosť pomaďarčiť sa, hoci v srdci rodičov hlodá vedomie ukrivdenosti, že
nesmú mať školu svojskú — svojskú rečou i duchom.Žiaci z niektorých povedomých slovenských domov nešli na profesorské komando ku stanici
na rozhodný zákaz otcov, ktorí na seba brali zodpovedať to pred profesormi. Iní však, bojac
sa pre svoje deti nasledovných školských sekatúr od učiteľstva, nedržali sa tak rozhodne,
ale s pocitom malomocnej protivne pustili synov za rozkazom učiteľov. I to sa však stalo,
že niektoré matky urobili svojich chlapcov chorými už deň predtým, zadržiac ich zo školy.Po uliciach a po námestí od samého rána preháňali sa koče a vozíky, čo páni poprichodili
na nich. Kto mal koľko-toľko poriadnejší povoz, dostavil sa s ním, aby i tým napomohol
impozantnosť oslavy.Kedy-netedy, dobrú pol hodinu po prijachaní čakaného osobitného vlaku (vítacie
rečňovanky pri stanici zaujali veľký kus času, hoci prichádzajúci vraj s ohromným Eláll!
nechceli ich ďalej počúvať, ako jednému z vítajúcich podarilo sa povedať: „Vítam vás na
starodedičnej zemi panslávov!“), začali sa objavovať prvé skupiny hostí; ale tí dávno s
hrdosťou oznamovaní župani, podžupani a iní hodnostári i snemoví poslanci priviezli sa
priamou cestou od stanice na najparádnejších povozoch a voviedli ich do stoličného domu.
Ostatný príliv, akoby sa už nemal kade pratať, prichodil bočnými uličkami, po viacerých
oddeleniach, hoci priamou cestou bol by mal miesta dosť. Rozličné zjavy: páni
inteligentného výzoru, vyholení i bradatí, pochmúrne, nepriateľsky hľadiaci, i figúry
karikatúrne, vyzývavo pozerajúce, akoby už svojím vzhľadom chceli znázorniť svoju výbojnú
vlasteneckú misiu. No nebolo nikoho, kto by sa im bol náležite poprizeral.Šli napred so znechutenými, neoživenými tvárami, ako ľudia, ktorí nevedia, načo vlastne
prišli, kam sa majú obrátiť a čo si počať. Hovorili medzi sebou, niektorí čosi hundrali —
iní i kliali potichu. Ľudí na uliciach nebolo, ani len obyčajná nevdojaká zvedavosť ich
nevítala, tým menej akési éljenovanie. Iba čo si oni sami zaéljenovali pri vchádzaní do
mesta, a či domáci, oficiálni ich vítači, ale vynútenosť toho nedala sa zmôcť. Len zástavy
pestreli sa im oproti, znamenia umele nastrojenej vďačnosti. Šťastie, že Závora bol
pomýlený vo svojom včerajšom zámysle s nimi. Pozorujúci seriózny človek nemohol nájsť
zmysel toho, že títo ,vzdelávajúci vlastenci‘ prišli sem v takomto počte a spôsobe, keď z
domorodého obyvateľstva v mene priateľstva a pohostinnosti nik ich nežiadal, a pre ten
cieľ, za ktorým prišli, každý musel pozerať na nich ako na nepriateľov i žiadať ich čím
ďalej preč od seba. Bol to zástup ľudí pre vystatovačnosť pozháňaný úradným nabádaním a
nalákaný použitím lacného cestovania, ubezpečený, že všetko musí mu dobre dopadnúť, keďže
drží s vládnucimi. Do veci nezasvätený pozorovateľ bol by ich mohol pokladať za akýchsi
turistov, na to však bol ich počet priveľký. Obzerali sa síce po Rakytove, veď Rakytovo je
jedno z vykričaných panslávskych hniezd, tým samým teda pamätné, ale jednako len preto, aby
Rakytovo videli, neboli by sa sem ustávali. Čože i vidieť na ňom: malomestské domky,
väčšie-menšie, niektoré i len s dvoma oblokmi. Bolo by to predsa čudné, žeby tieto a
podobné chatrné príbytky mali skrývať v sebe nebezpečenstvo pre celý panujúci, v palácoch
si hovejúci národ… Rakytovo obzreli skoro, hlavná starosť bola, aby prichádzajúci dostali
sa do akéhosi príchylku a k akémusi občerstveniu po obetavej vlasteneckej púti. Hostinský
Bieleho havrana mal dnes horúci deň, i po iných hostincoch robili sa prípravy.Žiactvo, ktoré s celým zborom vyrukovalo ku stanici, teraz sa roztratene vracalo domov.„Milo, poďže sem!“ volala pani Šimúnka, hodinárka, na svojho asi štrnásťročného synka,
ktorý s druhými žiakmi prišiel na preddomie a tam ešte spolu besedovali o práve prežitých
veciach.Dostavil sa pred matku.„Ale si nekričal s druhými éljen?“ prezvedala sa ho a pritom do svedomia prenikajúco
pozerala mu do očí.Šuhaj pokrútil hlavou, z jeho jasného pohľadu bolo vidieť, že má čisté svedomie.„Z nás ani jeden nekričal,“ odvetil, mieniac druhov, stojacich nablízku, v čom mu i
prisviedčali.„Chvála pánubohu!“ vyriekla uľahčene, zložiac spolu zacestované ruky.Mala opásanú zamúčenú bielu zásteru, vybehla pred dom od váľania chleba, so žeravým
nepokojom čakajúc synov návrat.Keď žiaci už boli odišli, dozvedela sa, že suseda svojho syna nepustila, a bolo jej
krušno, že i ona neurobila tak. Ona, i mnohá druhá matka s ňou hlboko cítili, aká v tom
podlosť, keď kto vrahovi svojho národa volá na slávu, preto že mu je vrahom, ale zjavne
postaviť sa na odpor proti nátlaku, na to nemala odvahy. Dobrí ľudia zväčša bývajú
nevládnymi, akokoľvek bolestne cítia neprávosť, proti ktorej mali by sa postaviť. Tu
slovenské deti boli nútené na slávu volať tým, ktorých úhlavnou snahou je odnárodniť ich.„Rudassy, Fercska a Blumenthal budú nás profesorom udávať, že sme neéljenovali,“
pripomínali si slovenskí šuhajci, mieniac tým niektorých vlasteneckých spolužiakov, ktorí
nad iných robievali si zásluhy udavačstvom.Slovenskí žiačikovia vedeli, že si zle ustlali, že dostanú štvorky do klasifikácií, no
od mlada učili sa trpieť za svoju pravdu.Po ulici prechodila sa väčšia skupina sedliakov v kroji tých krajov, kde slovenský živel
tesno susedí s maďarským. Široké gate, vysoké čižmy, vygombičkované lajblíky a malé
klobúky. Pekné, oku lahodiace postavy. Sprevádzali ich traja ,kabátoši‘, jeden v
prechvievajúcom sa širokom kepeni, druhý v zvrchníku prehodenom cez plecia a tretí v pléde.
Nemálo zakladali si na svojom peknom dôvtipe priviesť sem na zhromaždenie maďarizačného
spolku práve slovenských sedliakov a predstaviť ich tým v svetle účastníkov a napomáhateľov
toho spolku. Aká v tom mravnosť, nech súdi každý zdravej duše človek. Ich vlasteneckí
vodcovia znášali bedlivú starosť, aby akosi neprišli do styku s tunajším slovenským
obyvateľstvom.Cestou vedľa nich na košinovom ťažkom vozíku viezol sa dedinčan v tmavosivej halene.
Pridŕžal kone a bystro sa prizeral skupine v neznámom kroji, načúvajúc, akou rečou hovoria.„Odkiaľ ste, zemkovia?“ prihovoril sa im, keď sa presvedčil, že sú Slováci.Všetci sa obzreli na neho.„Z Nongrádskej!“ odvetili ochotne viacerí.Dobre im padlo, že sa im niekto tunajší prihovoril.„A vari ste sa už i vy dali za Maďarov?“ prezvedal sa domáci halenkár z voza.„Prečo?“ pýtal sa jeden z nich v nedorozumení.„Nuž lebo tí všetci, čo sa teraz sem poschodili, sú takí, čo sa zo Slovákov na Maďarov
poprevracali a prišli sa radiť, ako by ešte i druhých na to dostali,“ vysvetľoval halenkár.„To nie je pravda, to len panslávi vymýšľajú a ľudí tým mámia!“ ozval sa náhlivo vodca v
širokom kepeni. „My, čo sme sem prišli, sme všetko dobrí vlastenci, či sme Maďari, či
Slováci, a sme dobrí bratia Maďarov, našich na svete najlepších priateľov!“„Tak sa ešte i skamarátime,“ mienil halenkár, „lebo i my tu, hoci sme čistí Slováci, sme
dobrí vlastenci a chceme byť Maďarom i dobrými bratmi, ak sa oni nebudú špatne držať k nám
— len Maďarmi nechceme byť. A vy, zemkovia, tiež sa tak držte, nedajte si svoju reč za
cudziu — lebo je to predsa tak nastrojené, že vás chcú o ňu oklamať.“„To je pansláv, hoci je v halene! To sú panslávske povedačky, neverte mu! Panslávi ho
napravili!“ ozývalo sa od všetkých panských sprievodcov sedliackej skupiny a ich
nepriateľské pohľady oborili sa na uvedomelého halenkára.„Ak vy každého pravého Slováka voláte panslávom, nuž nechže som vám i ja pansláv. Ak ma
panslávi napravili, nuž ma na dobré napravili — viem, čo viem. A vy, zemkovia z Novohradu,
keď ste sa dali na to prísť sem teraz, ľutujem vás, lebo z toho nič dobrého nebudete mať.
Ale urobte vy takto: cestu už znáte, príďte sem po druhý raz, keď budeme sami doma. Azda sa
to niekedy stane, že panslávi budú tu mať zhromaždenie. Potom sa vám tu lepšie zapáči ako
teraz — potom len budete vedieť, že ste medzi svojimi. A môžete prísť bez týchto pánov,
medzi nami sa vám nič zlého nestane. Budem tu i ja; viem, že mi do cigánov nenadáte.“Páni v kepeni, zvrchlíku a pléde zlostne posunkujúc obrátili sa proti smelému
halenkárovi, ktorý sa nedal pomýliť ich zlostným výstupom. Až keď dopovedal svoje, dostali
sa k slovu oni.„Čo sa to opovažujete? To je buričstvo, idem vás zažalovať!“„Buričstva v mojich slovách niet, ani čo ho s lampášom budete hľadať. No ak chcete,
žalujte: som z Krajčian, moje meno je Ján Sekerka. Poznajú ma dobre i v Rakytove, a vy sa
spýtajte, či poznajú ma po dobrom a či po zlom,“ odvetil sebavedome halenkár, a pán v
kepeni naozaj poznačil si jeho meno do knižočky.Chlapi novohradskí pre rýchlosť výstupu neboli by mohli prejaviť, ku ktorej z dvoch o
nich zápasiacich strán sa klonia, ba iste ani sami to nevedeli, ale bolo vidieť, že slová
Jána Sekerku neobyčajne vzrušili ich pozornosť. Pozerali na neho a hovorili si čosi medzi
sebou, ale tichým hlasom, aby to ich vodcovia nepočuli. Takéto reči od halenkára mocnejšie
zaúčinkovali na nich, ako by boli zaúčinkovali čiernokabátnikove.Medzitým, čo sa na námestí odohrávalo toto, na kraji hornej ulice začínalo sa čosi nové.
Šavelský práve prišiel do mesta, a ako jeho dobre známy povoz — biele čiernohrivé kone —
objavil sa pri prvých domoch, zrazu ozvali sa odkiaľsi asi dva silné hlasy: „Sláva
Šavelskému!“ a akoby na dané heslo zrazu začala ožívať zatíchnutá ulica. Z najbližších
domov vyšli dosiaľ utiahnutí obyvatelia a zo stiesnených pŕs ako výkrik vyslobodenia
zaznievalo jedným hlasom: „Šavelský — nech žije Šavelský!“On sprvu trochu prekvapene hľadel na búrlivo pozdravujúcich ho mešťanov, naddvihoval
klobúk, ďakujúc za pozdravy, až konečne ho už ani nepostavil na hlavu, ale stále ho držal
naddvihnutý. Ďuro, s nesmierne hrdým pocitom, ktorému dal výraz ešte neobyčajne vzpriameným
držaním sa, dobre musel zadržiavať kone do pomalého kroku, lebo čím diaľ viac ľudí zbieralo
sa vôkol povozu. On bral toto búrlivé vyznačenie akoby i jemu platiace, lebo, už najmä keď
viezol svojho pána, pokladal sa neodlučne zajedno s ním.Dav ľudí rýchle rástol a volanie na slávu Šavelskému ozývalo sa tak, že vnikalo do
všetkých okolitých domov a ľudia tým viac hrnuli sa z nich na ulicu. Po biede došiel povoz
na námestie, ale tam už nikam ďalej. Ďuro koniec koncov musel pristaviť kone. Šavelský
chcel zísť z koča, ale ľudia boli tesno natisnutí okolo neho, takže musel ostať hore.„Predovšetkým vám ďakujem za neobyčajné privítanie — rozumiem, čo vás k tomu primälo!“
prehovoril zvučným hlasom, takže ho všetci počuli.„Blahorodý pane, nejeden raz mohli ste už spozorovať, že nám je vždy veľkou radosťou
vidieť vás tu, teraz stonásobne vám ďakujeme, že ste prišli k nám v tomto našom ťažkom
navštívení. Vy ste s nami a vy sám jediný máte väčšiu váhu ako tí všetci dohromady, čo
tamto kujú rady proti nám!“ odvetil mu Matejko plný ohňa a mnohí hlasno prisviedčali.„Mne dnes práve tak bolo potrebné vidieť vás, ako azda vám vidieť mňa, a upokojený som,
že som vás našiel v takomto rozpoložení mysle, lebo z toho najlepšie vidím, že zamýšľané
násilie už nemôže dôjsť úspechu, akého žiadajú si páchatelia. V tom, že sa oni pri svojom
úmysle nazdávajú, že dosiahnu taký ľahký a istý úspech, je veľká potupa pre nás; držia nás
za hlúpu a nevoľnú masu, ktorá je len na to, aby ju ako materiál pre svoj osoh mohli
použiť: ale na nás je ukázať im, že sa základne mýlia - a vidím, že ukázať im to sme i
hotoví — vďaka vám, bratia moji!“„Veľkomožný pane, povedzte, čo treba robiť: my sme hotoví na všetko, čo nám vy poviete.
Kážte do ohňa: pojdeme do ohňa; kážte do vody: skočíme do vody. Povedzte len slovo, že
týchto (kynúc ku stoličnému domu a hostincu) treba vyhnať z nášho mesta a uvidíte, že ich
vyženieme. Chuti do toho máme stonásobnej. Ba ani slova nám nepovedzte, lebo to by vám
mohlo zle poslúžiť, len znak nám dajte. My chceme len vaše odobrenie, vina nech je všetka
na nás!“Bol to Závora, čo takto hovoril v nezadržateľnom rozohnení. Ponad hlavy ostatných hľadel
na Šavelského, pre nich nemohol sa dotlačiť bližšie k nemu.Šavelský obrátil k nemu pohľad, v ktorom nevdojak zračila sa záľuba, no potlačovaná
vážnosťou položenia.„Vaša rozhorčenosť je oprávnená, len tupý človek mohol by vám ju zazlievať. Keby v našej
vlasti panovala aspoň najmiernejšia rovnoprávnosť medzi národnosťami, vtedy takýto spolok,
aký teraz tu ide mať svoje valné zhromaždenie, nesmel by nájsť strpenie v nej — iba ak by,
ako zvláštny výrastok mnohorečovosti Uhorska, každá jednotlivá národnosť vystavila taký
svoj spolok pre zápolenie medzi sebou, čo, pravda, urobilo by našu vlasť hotovým blázincom
rečového zápolenia. To si nežiadame a ako ľudia, vedomí si svojej ľudskej a národnej
hodnosti, máme nielen právo, lež i povinnosť z celej sily postaviť sa proti takým špatným
nástrahám, akou je i tento takzvaný ,Vzdelávací spolok hornouhorských vlastencov‘ proti nám
Slovákom — práve preto, že nastrojený je zo strany vládnúcej, ňou podporovaný všetkými
prostriedkami, a teda i uchránený od toho, aby sme ho cestou a prostriedkami rovnoprávnosti
pre seba neškodným urobili. A tak opakujem: vaša rozhorčenosť a pobúrenosť je celkom na
mieste, zaiste mali by ste právo vyhnať ich zo svojho mesta, tak ako gazda domu nielen
smie, lež i má v samej nevyhnutnosti sebaobrany vyhnať škodcu, ktorý sa natisol a ktorý ho
chce olúpiť o drahocennosti domu!“Búrlivý súhlas a výkriky rozhorčenosti pretrhli na chvíľu Šavelského reč. Mladší ľudia,
všetko z remeselníctva, prichodili do pohybu, obracali sa proti námestiu a niektorí,
hroziac, dvíhali päste proti stoličnému domu, z ktorého oblokov hľadeli zvedavé i užasnuto
napnuté tváre najznámejších pánov Vzdelávacieho spolku. V oblokoch Bieleho havrana bolo
tiež plno hláv s napnutým pohľadom. I na námestie schádzali sa skupiny ,vzdelávajúcich
vlastencov‘, ktoré si dosiaľ ešte po uliciach roztratené obzerali Rakytovo. Rozšírilo sa po
celom meste, že na námestí deje sa čosi, všetko sa ta náhlilo, domáci i cezpoľní,
Novohradčania, proti námahám svojich vodcov, už boli sa tesne vbili do zástupu,
obtáčajúceho Šavelského povoz, a pozorovali i počúvali zvedavo i v začudovaní. I richtári z
niektorých blízkych dedín, pre štafáž úradne nazháňaní, i niekoľko zástupcov najnižšej
zemianskej vrstvy tiež tak cítili sa pritiahnutými k zástupu. Príliv rástol sám od seba,
nikto ho nerozširoval vypočítavo.Šavelský pozeral na zástup, jeho neohrozený pohľad dotkol sa každého i každého si
podmanil. Potom, zdvihnúc ruku k utišujúcemu posunku, pokračoval:„No jednako vás rozhodne prosím, aby ste svojej oprávnenej pobúrenosti nedali výraz
spôsobom násilia, lebo by to pre nás samých malo zlé následky. Nám…“„A ako sa teda brániť?“ ozval sa strmý hlas, v ktorom bola zjavná nespokojnosť nad
posledným obratom Šavelského reči.„Dokedy mám trpieť násilie od nich? Radšej nech ma zavrú, a predsa im chcem ukázať, že
to nestrpím!“ dodal ešte strmšie z druhej strany.„I na to príde, i taká skúška nás nájde, i našla už nejedného z nás. Ale v tomto prípade
netreba sa nám brániť násilím, do akého máte chuť; jedinou platnou obranou nám je
nepoddajnosť proti ich úmyslom s nami. Že na takú obranu sme dosť silní a už pripravení,
dokazuje i vaše terajšie správanie. Nebojte sa, my už nepodľahneme nijakému odnárodňujúcemu
náporu, keď máme takýto povedomý odpor proti nemu! Vy samým svojím dnešným správaním dali
ste dostatočnú mravnú porážku tamtým — už či sa jej priznajú, a či nie. Keď svoj odpor
proti každému ich útoku vždy takto dáme najavo, o krátky čas vymôžeme si to, že utiahnu sa
so svojimi útokmi.“„My sme hotoví! Nás nič neskláti! Keď ste vy s nami, my sme odhodlaní na všetko!“
privolávali mu a rozjasané tváre všetkých obracali sa k nemu.Ani Kalina tam nechýbal, jeho privolávania boli najsmelšie. Bol vo vytržení, oči mu
žiarili. Chcel ku Šavelskému, sám nevedel načo, ale nemohol sa predrieť, lebo všetci po
krajoch stojaci ho odtískali, keď sa chcel vovŕtať medzi nich. Pritom, rukami i tvárou
posunkujúc, opakoval: „My sme všetko samí čistí Slováci, aj budeme — my sa im nedáme!“
Podarilo sa mu konečne dostať sa ku Šavelského koču, vyliezol na kozlík a začal Ďura
objímať.„Ďurík môj, i ty si ešte náš statočný človek, keď u takého pána slúžiš…“ uľavoval svojmu
návalu nežnosti.Ďurovi to lahodilo, usmieval sa, poškuľujúc na strany, či sa ľudia dívajú na to. Bol by
si i ďalej dal tak podvoriť, keby pána nebol čul za chrbtom, takto však začal sa
vystatovačne brániť:„Ale čože sa vám robí? Dajte mi pokoj, veď sa mi kone zduria!“ odtískal Kalinu.„Ale nieže, nie — veď my sa dávno poznáme. Veď ja iba to chcem povedať…“No Ďuro ho teraz bez žartu odsotil a celú pozornosť obrátil na kone, zaťahujúc opraty.
Odsebný začal znepokojene prestupovať a zlostne pohadzoval hlavou. Toho neobyčajného pohybu
a hluku okolo seba bolo mu priveľa. Vtom však už chytil ho za ohlávok Ján Sekerka z
Krajčian, ktorý tu stál od začiatku objavenia sa Šavelského. Potom i desať iných pomocných
rúk sa vystrelo, chytili i druhého koňa a nehoda bola znemožnená. | Marothy-Soltesova_Proti-prudu-Druha-cast.html.txt |
OsobyZUZA JAVOROVÁ, vdovaANIČKA, jej dcéraJANO MALECKÝ, uhliarMARA, jeho žena a sesternica ZuzinaMIŠKO, ich syn, regrútDORA KALINOVÁ, vdova a susedaŠTEVKO, sluha u JavorovMLÁDENCI, DIEVČATÁ, DETI, MUZIKANTIDej za našich časov u Kordikov. (Odohráva sa: I. dejstvo počiatkom októbra, II. o dva
týždne, III. o osem a IV. na Štefana o Vianociach.) | GregorTajovsky_Zensky-zakon.html.txt |
DivočkaRomán mladého dievčaťaVo veľkom meste Pr., v izbe svojho neveľkého bytu na druhom poschodí, ležala nemocná
pani Hvozdinská. Jej nemoc bola vleklá — a nevyliečiteľná; už od niekoľko rokov nemocná
pani slábla. Lekári zkusovali na nej svoje umenie, ale darmo a teraz k jari blížila sa čo
deň, to rýchlejšie ku hrobu.Telesné boľasti trávily zoslabené telo, ale duša jej rovne ztížená utrpením, nevládala
vzdorovať. Rok pred dobou, v ktorej začína sa povesť táto, začalo sa nešťastia rodiny
Hvozdinských.Muž pani Hvozdinskej bol jedným z tých ľudí, ktorí ani v dospelom veku nenaučili sa brať
život vážne. Pri tom bol priateľský, prajný ku svojim priateľom a známym — a tak viac razy
požičiaval peniaze — svoje i ženine, kým trvaly; potom podpisoval i smenky a žiroval mnohé
tisíce. Tí, takzvaní priatelia, nadužívali jeho slabosť už dávnejšie a niektorí z nich
stali sa insolventnými, následkom čoho veritelia brali žirantov — zvlášte Hvozdinského.
Jedon z dlžníkov dokonca vzal si život, keď videl, že doniesol svojimi podnikami na mizinu
seba, rodinu a Hvozdinského zvlášť.Nad to vyskytly sa v banke, v ktorej bol Hvozdinský účtovníkom, veľké nesprávnosti a
ztraty. Vtedy hovorilo sa medzi zasvätenými, že toho neporiadku boli príčinou viacmenej
všetci úradníci banky, ale po vyšetrovaní ostalo to na Hvozdinskom. Vzali mu úrad a veľkú
časť vkladov. Dom, ktorý vlastnila pani po rodičoch, musel byť predaný, aby sa veritelia
uspokojili.Tak pokorený, zbankrotovaný človek nevedel si rady a podobne onomu priateľovi aj on si
chcel siahnuť na život, ale zbožná žena jeho prehovorila ho; ona, vzdor svojej telesnej
slabosti ukázala, že je silnejšia duchom a vierou.Boli temer úplne na mizine. Mali len toľko, čo jemu postačilo na cestu do Ameriky — a
jej na krátky čas na živobytie doma.Hvozdinský sľuboval žene, že v Amerike začne nový život, že bude pracovať a že akonáhle
zarobí toľko, čo stojí cesta do Ameriky, pošle jej lodný lístok — a peniaze pre ňu a pre
malú dcérku, aby prisť mohly za ním.Ale ťažko zkúšaná pani poberala sa na tú ďalekú cestu, ktorou sa nikto viac nevráti. —
Smrť jej nebola desivou, ale desila ju len myšlienka, ako nechá tu svoju jedinú dcérku,
jedenásťročnú Justínu.Veď keby bola Justína dieťa, ako sú iné dievčatká jej veku! Ale ona bola i rozmaznaná, i
povahy tak urputnej, neskrotiteľnej, že i rodičia, potom i učitelia mali s ňou veľký kríž.
Učitelia ju už chceli i vypovedať zo školy, lebo bola ona do bitky hneď hotová, ba, keď sa
jej spolužiak, alebo spolužiačka postavila na tuhý odpor, ona i škriabala i hrýzla — ako
mladé mača. Ľudia žasli nad tým nezbedným dievčaťom — a tak sa stalo, že nenachodila nikde
lásky, len u matky. Táto súc už i telesne, i duševne slabá nezvládala s ňou, ale tým viac
ju milovala, lebo videla, že tak, ako ona, Justínu sotva dakto milovať bude.Ešte kým otec bol doma, bola Justína pokornejšia, ale ako v lete minulého roku odišiel,
nebála sa nikoho viac.V marcový jeden predvečer ležala úbohá pani dlho samotná. Slúžku už nedržala, len
domovnica prichodila ju vyslúžiť. V ten deň poslala nemocná posluhu naproti Justíne, aby
táto cestou zo školy opäť nebila sa s deťmi na ulici, alebo inšie nevykázala.V izbe bolo chladno a pusto. Mnohé pohodlia, ktorému zvyklá bola pani Hvozdinská,
chýbalo už a ona to dvojnásobne cítila, že nemohla sa pohnúť, že odkázaná bola na pomoc
cudzích ľudí.Na chodbe ozval sa krik a smiech. — — Justína prichodila domov. Ačkoľvek nemocnej matke
každé buchnutie, každé hlasné slovo pôsobilo boľasť, nepovedala nič, ale privítala dcéru,
ktorá vtrhla hurtom do izby, ako vždy láskave: „Ty si to, dieťa moje?“„Veď ma azda vidíš a počuješ, mama, že ja!“ zasmiala sa dievčina hlasno a pristúpila ku
posteli. „A hladná som, kde mi je svačina?“ „Ale slečinka, jako to hovoríte?!“ zavrátila ju
domovnica Anka; „vidíte, že maminka sú veľmi chorá. Tu máte chlieb a maslo, vezmite si.“„Nič inšie?“ opýtala sa Justína. „Ver’ ti mi je to za olovrant! Keby aspoň káva bola!“Napriek tým slovám chytila sa s chuťou do jedenia.Nemocná sotva že dcérku mohla na okamih k sebe privinúť, aby ju poľúbila — musela ju
pustiť od seba. Vzdychla a složila ruky na prsiach. Oči zatvorila — a zpod mihalníc draly
sa slzy. Ústa jej čosi šepotaly. Bola to modlitba? Modlitba za nešťastné toto dieťa, ktoré
nemá a nechce mať zpôsob získať si lásku ľudí. Čo bude z nej, keď vyschne ten jediný zdroj
lásky, keď prestane biť to srdce materinské?!Medzitým Anka pristúpila ku posteli, vyložila na kasničku lieky a jeden list a
predniesla tiško a šetrne:„Milosťpani, či ráčia spať? bol u mňa listonoš a nechal tento list.“„List? O, daj sem!“ Prosila nemocná — a dychtive otvorila oči. „Zapáľ mi i lampu, lebo
sa zotmieva, — sem, tak.“ Anka vyplnila žiadosť nemocnej panej. S veľkým namáhaním chorá
žena s pomocou Ankinou posadila sa na posteľ a čítala list. Bol od muža. Čo písal, nebolo
potešiteľné, dosiaľ stálej práce nemal, lebo pre neznalosť angličtiny do úradu k
zamestknaniu jemu primeranému sa dostať nemohol. Ale uisťoval svojich, že má skvelý výhľad
dostať sa ďalej na západ s podnikavými ľuďmi, ktorí potrebujú kancelársku silu a vedomosti,
akých oni postrádajú. Úspech je zaručený. — Adresu posiela, aby písala hneď, lebo
pozdejšie, keď odcestuje, by ho list nenašiel. Ale bude im i tak písať; akonáhle to bude
možné, pošle i peniaze na cestu. Úfa sa, že netrpia núdzu — a teší sa nádejou, že sú obe
drahé duše zdravé…„Vždy ten istý, vždy ten ľahkoverný, ba dobrodružný,“ povedala z ticha Hvozdinská a
vzdychla. „Vidím, že Justína musí isť ku kmotre.“Predtým, kým Hvozdinskovci boli majetní, keď žili v hojnosti, mali i priateľov, i
príbuzní sa hlásili často, i návštevy neboly zriedkavé, ale ako upadli do nešťastia a potom
do núdzi, neobzrel sa o nich nikto. Sama Hvozdinská utiahla sa a túžila byť sama so svojou
dcérou — a so svojím zármutkom, ale povedomia, že snáď skoro musí opustiť svet tento a
milované dieťa, nútilo ju k tomu, aby listovne vyhľadala svojich bývalých priateľov a
príbuzných. K vôli Justíne musela sa ináč hrdá pani, prosiť.Najprv písala sesternici pani Rozhodnej, bývajúcej na svojom neveľkom panstve v
trenčianskej župe, aby vzala Justínu k sebe. Na jej list dostala čo skoro odpoveď, ale
nebola uspokojivá. Medzi iným písala p. Rozhodná: „— ja sama mám veľa detí a práce viac,
ako čo zvládzem. Uznať musíš, že vziať si ešte jedno a to také dieťa ako — odpusť — je
tvoja Justína, (dobre vieme o nej všetci) — presahovalo by moje sily. Tak odpusť. Konečne
veríme a úfame sa, že ty čo skoro uzdravieš — alebo že tvoj muž postará sa o vás —“ atď…„Frázy,“ trpko usmiala sa nemocná.Druhá príbuzná, švägerina Berná písala: „Ja a môj muž rozmýšľali sme o tom — a neboli by
sme od toho vziať Justínu k nám, keby sme sa nebáli, že je tak nezkrotená, ako ju poznáme.
Ja som ešte mladá — a nemám ani zkúsenosti, ani trpezlivosti vychovávať cudzé deti, — môj
muž je dobrý, ale slabý — a nervózny… a tak bojím sa, že by sme pre Justu oba upadli do
nemoci — a snáď i do hrobu…“„I tu nič. Pravda, ona je mladá, jej muž, môj nevlastný brat, je už starší. To je isté,
že niet „zkúsenosti“, ani „trpezlivosti“ — ale čo najviac je potrebné: nieto lásky.“
Rozjímala Hvozdinská, zklamaná i na druhom mieste.Len krstná matka Justínina písala toto:„Vieš dobre, že som vdova a matka dvoch synov, mám tedy sama dosť starostí, ale
pamätlivá som sľubu, ktorý som pri krste svätom učinila, sdeľujem ti, že v páde potreby
vezmem Justínu k sebe. Ty vieš, že som prísna, ako dievča som už bola takou, preto
požadujem od mojich detí — a to isté budem žiadať aj od tvojej dcéry, aby sa vpravila do
poriadku, aký u nás vládne. Disciplína, to je hlavné pri výchove detí — a preto sa úfam, že
pod mojím prísnym dozorom polepší sa tvoja Justína a stane sa čestným členom ľudstva. Prísť
osobne mi je nemožné, lebo trpím na lámku.“„Tak, do Košíc pôjde moje dieťa. Kmotra síce zo všetkých má nejmenej opravdovej lásky k
deťom, srdce jej je chladné, lebo u nej prevláda rozum, ktorého potrebuje pri jej
rozsiahlom obchode… A možno, že je toto práve pre Justínu potrebné… a predsa, predsa, ona
potrebuje lásku, ako kvietok slnca!“ rozmýšľala utrápená matka. — Na kasničke mala príručnú
bibliu, siahla po nej a hľadala v nej potechu pre srdce ubolené. Často to konala a vždy sa
aj uspokojila.V ten večer, keď list od muža dostala, bola cele vysilená a keď Justína prišla, aby si
aj ona list prečítala, šeptala nemocná:„Ano, vezmi si a prečítaj, ale schovaj list, lebo inú adresu nemáme a nemohly by sme mu
písať, keďby sa list ztratil.“Justína list čítala len zbežne a potom vzala ho, že si odlepí známku. Potom Justína
prišla ku Anke, ktorá upratúvala po izbe — a rozložila do peci oheň.„Čo to zase boly za žaloby na vás, Justína? Tu boly dve panie a silou mocou chcely isť
ku maminke a žalovať na vás, že ste ubili a poškriabali ich deti, ale ja som ich ku maminke
nepustila.“ Vyšetrovala Anka po tichu.„Nuž čo? Každého nabijem, kto mi ublíži. Ony, tie deti, ma nahnevaly, urazily mňa, aj
otca, že je zlodej,“ Justína zaťala päste — „a ja som ich za to vybuchnátovala!“„Ale čo bude s vami? Tie panie pôjdu ďalej, budú žalovať u profesorov a tí vás vylúčia
ze školy.“Justína uhla plecom. „Nedbám, nebudem sa učiť.“„Ale čo potom?“ dotazuje sa starostlivá Anka.„Pôjdem do Ameriky za oteckom. On si tam odloží veľa peňazí a pošle mi na cestu.“„Nuž a maminka, ak ona do tedy zomrie?“Justína sa zarazila na chvíľu, potom so svojou obvyklou nešetrnosťou povedala:„Čože mi je z chorej mamy? Ona už i tak nič nemôže, ani šiť, ani variť…“„Pre Pána Boha, ako to hovoríte?!“ zhrozila sa Anka. „Predsa ste len bezbožné dieťa. Či
neučíte sa katechizmus, neznáte štvrté Božie prikázanie?!“„To sa neučíme,“ odpovedala Justína.„Čo že sa učíte, keď to nie, čo je najprednejšie?“ užasla prostá žena.„Učíme sa mnoho iných vecí: zemepis, dejepis, prírodopis, písať, čítať, rátať a inšie,
učíme sa spievať a deklamovať, k pätnástemu marcu, takto,“ i postavila sa, že ide spievať,
ale Anka chytila ju jednou rukou a druhou zapchávala dievčaťu ústa.Justína sa zapálila, oči jej zablisly hnevom a vypínajúc sa, chcela sa brániť obvyklým
zpôsobom, ale Anka ju mocne držala a ticho, ale dôrazne k nej hovorila:„Hanbite sa Justíno, vy ani neviete, čo každé sedliacke dieťa vie v mojej dedine. Ej,
príde čas, kde s plačom pripomínať si budete túto hodinu, ale bude pozde!“„Nechajte ma,“ sipela Justína, „čo si myslite, vy sprostá, podriadená osoba, že mne
budete rozkazovať?!“Od posteli ozvalo sa pritlumené, ale boľastné zastonanie… Anka skočila, podišla ku panej
a našla chorú v kŕčoch…Preberala paniu liekami k povedomiu, ale od tej chvíli blížila sa Hvozdinská rýchlo ku
cieľu…„Oj, to dieťa, to moje dieťa, ono zahynie!“ zaplakala často.„Neráčte sa báť, milosťpani, jej divokosť ju zachráni.“„Ale kto ju bude milovať takú nezkrotenú?“„Život ju pomaly zkrotí a potom najde i lásku,“ tešila tá dobrá duša, ač nie veľmi
verila tomu, čo hovorí.Justína, trošku zostrašená a zahanbená prišla k matke a ticho si sadla ku nej. Matka ju
hladkala, nežno pozerala na ňu a keď videla, že je dieťa unavené, poslala ju spať… Ankine
slová ju patrne utíšily.Potom ešte prosila Anku, aby niektoré veci ona vzala k sebe dotedy, kým Justína nebude
vedieť tieže náležite oceniť. Boly to menej cenné drobné veci; ich cena bola len v tom, že
ich matka denne potrebovala — a nosila. K nim pripočítala i svoju bibliu a iné knihy.„Vieš, Anka,“ šeptala nemocná, „moja kmotra je statočná, dobrá pani, ale tomuto,“ pri
tom položila ruku na bibliu, — „nerozumie a — neverí. Ja ale verím, v tom žijem i —
umieram.“ Po krátkej prestávke pokračovala:„Ešte ťa prosím, odnes tento list pánu advokátovi Košinskému, aby on písal do Ameriky.“Pravotár Košinský bol dávny, dobrý priateľ ešte i Hvozdinskej rodičom, bol starší pán a
neženatý.Ráno sa panej stav zhoršil, očividne slábla. Vzdor tomu Anka chcela list odniesť, ale
Justína ho nevydala. Chcela ho sama odniesť, lebo Košinského rada mala, preto, že jej často
dal niekoľko korún na cukríky. Anka zvolila, lebo mala inej práci viac, ako druhý raz, ale
keby bola vedela, čo sa stane s listom, bola by radšej všetko tak nechala a sama s ním
bežala.Justínu napadly na ulici deti a s krikom a nadávkami oddaly sa do nej, lebo ich bolo na
počet viac — a utekaly za ňou. I naháňaly ju až do druhej ulice, dostaly a bily ju, vzdor
tomu, že ona sa udatne bránila. Naostatok jedon uličník i psa zahuckal na ňu a ten ju
podriapal, a keby neboli mimoidúci Justínu zachránili, bola by bývala nebezpečne zranená.Pomocou iných vstala, lebo ju pes povalil na zem, a plačúc hnevom a zahanbením, obrátila
sa k domovu. Ale listu už nebolo. Ten bol ztratený, snáď i dotrhaný.Nemocná matka o tom nezvedela viac, lebo už vtedy ležala bez vedomia — a v nasledujúcu
noc dokonala.Justína sdelila preľaknutej Anke, čo sa jej prihodilo a táto zažialila nad nehodou,
ktorá sa mohla ešte horšie skončiť. Celý deň bola Justína zamlklá, do seba uzavretá. Bol to
hnev, túžba po odplate, či bolo v jej mlčaní ešte aj inšieho čosi?Sedela chvíľu pri matke, pozerala na tú strhanú, dakedy peknú a vždy milú tvár trpiacej
a čakala, kedy sa preberie, kedy sa otvoria tie oči, ktoré na ňu vždy len s láskou a
nežnosťou hľadely.Ostýchave vzala matkinu ruku do svojej; cítila ako slabé stisknutie, videlo sa jej, že
sa ústa pohybujú, ale iného prejavu života viac nebolo badať, len to ťažké, trapné
dýchanie.Justína bola konečne tak unavená, že ju musela Anka uložiť. Zaspala, ako by ju do vody
hodil, ale sa zase i strhávala, ba častejšie i vykríkla zo spania, iste zdalo sa jej, že
zápasí s deťmi a s tým škaredým psom…Ráno ju Anka zobudila a premáhajúc sa, sdelila Justíne, že už nemá mamy viac. Dievča sa
zachvelo, zbledlo a zakvílilo. Bol to čudný, temer neprirodzený tón, ktorý sa vydral z
mladých pŕs. Popošla k matkinej mrtvole a so zdesením hľadela na tú nehybnú, teraz hladkú
tvár, na ktorej sa zjavil akýsi odblesk — pokoja a blaženosti. Anka ju napomenula, aby
poľúbila ruku voskovej bledosti, ale Justína, ako chytila ruku, vykríkla a hodila sa Anke
na prsia.„To je nie moja mama, Anka, to je nie moja mama, lebo keby bola ona, musela by sa
prebudiť a pozreť na mňa — — a tá ruka — studená, ako ľad, to je nie mamina ruka — mamina
ruka by ma pohladkala.“A Justína zakvílila, plakala trhano, ale žalostne.Anka by jej druhý raz snaď bola dohovárala, ale teraz poľutovala a odviedla ubohú,
nevoľnú, ale i sebevoľnú sirotu dolu, do svojej izbičky, ktorú obývala s mužom —
domovníkom. Ankin muž bol vyučený knihár a vo voľnej chvíli i teraz viazal knihy.Anka zaplakala nad osiralou divočkou.„Nešťastné dieťa! Beda sirote, ale storazy beda sirote takejto, nevoľnej, sebevoľnej!
Oj, keby matky ani neumieraly, ej, keby aspoň mohly vziať i deti svoje so sebou, lebo kto
matku ztratil, ten ztratil všetko!“*Na pohrab pani Hvozdinskej prišla i tá už spomínaná kmotra. Bola to pani vysokej, chudej
postavy, tvári súmernej, s očima sivýma ako farba ocele a vážnym výrazom tváre.Pohrab bol skutočne smutný a tichý. Nebolo vencov, ani náreku, len čo Anka zaplakala,
keď položila kytičku sviežich fialôk na rakev jednoduchú.Justína bola tichá, bledá a ustrnutá. Nevedela pochopiť, čo sa s ňou stalo — a hádanka
života a tajomstvo smrti dotklo sa jej po prvý raz tak krutým spôsobom, že bola priamo
vyrazená zo svojho myšlenkového sveta.Po pohrabe pani Rakšínová, Justínina krstná matka, mala nedlhý rozhovor s pánom
pravotárom Košinským. Tento pán úprimne želel za dobrou Hvozdinskou i poľutoval samého
Hvozdinského, ktorý ani tušenia nemá, čo sa tu prihodilo.I Justínu mal troška rád, lebo nepoznal ju tak, ako iní, nevidel v nej malú divočku, ale
len dcéru bývalého priateľa.Keď odchodil od pani Rakšínovej, odprevadila ho Justína dľa starého zvyku až na schody.
On zastal v domových dveroch, napomínal dievčatko, aby sa dobre správala a vytiahnuc
tobolku, vsunul jej do rúčky bankovku „na perá a na ceruzky.“ Justína chytro schovala
peniaze, aby ich nemusela ukázať krstnej matke a len pozdejšie videla, že je to desiatka.Rakšínová nemala nazbyt času a preto sa ponáhľala domov. Pobalila s pomocou Ankinou
potrebné veci, nábytok ponechala v opatrovaní domáceho pána pod dozorom advokátovým — a v
sprievode Justíny odcestovala.Justína sa i tešila tomuto odchodu. Tu zanechá len známu Anku a dobrého otcovského
priateľa a teraz tútora, ktorý sa o ňu zvláštne starať nemohol — a tak Justína, ako každé
mladé dievča zvedave hľadelo v ústrety tomu, čo ju má potkať v živote. Veď mládež čaká vždy
len niečo zvláštneho, pekného, veľkého pre seba. Pre ňu ešte pesimismus nejestvuje.Cestou malá divočka vypoznala svojím bystrým pozorovacím nadaním, že krstná mať je v
každom ohľade pravá protiva tej, ktorú zanechala tam v Pr. cintoríne… U matky samá nežnosť,
láska, pokora a shovievavosť. Že u nebohej tie krásne cnosti často prechádzaly v slabosť,
nebol div, že tým trpela výchova a vývin duše jediného dieťaťa.Pani Rakšínová sama domnievala sa, že Justíne spomôže len disciplína — a dôsledná,
neuprosná prísnosť. Ona zakladala si na tom, že svojím prenikavým rozumom uživí seba a
deti. Mužom zanechaný majetok zveľadila, veľký dom dala prebudovať, viaceré byty a obchodné
miestnosti dala do prenájmu a všetko udržovala vo vzornom poriadku.Synovia učili a správali sa dobre, išlo tedy všetko tak, ako si sama žiadala. Jej slovo
platilo v dome toľko, ako zákon, proti ktorému niet odvolania ani milosti.Chlapci prijali Justínu chladno, ba s netajeným opovržením. Najmä starší, Kornel, ktorý
ako sedmoklasník mal už svoje názory na život a cítil sa povýšeným nad poklesky iných ľudí.
Oba boli samozrejme dobre vychovaní šuhajci, ktorým matkina vôľa bola zákonom, ale Aurel,
mladší Rakšín, netajil troška zvedavosti. Počul on, veď shovárali sa o tom i predtým, že je
Justína hotová divočka a preto ho zanímala. Lebo on by tak rád podstúpil nejaké
dobrodružstvo, rád by cestovať po takých zemiach, kde ešte „rastú“ Indiáni alebo iní divosi
— a keď tých nemohol mať, tak aspoň s jednou, čo i malou divočkou sviedol boj, samozrejme
že pre neho víťazný a slávny.Tento pekný a vnímavý chlapec mal srdce prístupné nežnosti, ale matka zo zásady nikdy
nemazlila sa s deťmi a tak Aurel venoval svoju náklonnosť Puffovi, napolo slepému a
hluchému psíkovi, ktorý, chudák, sám sebe na ťarchu sa len popletal popod nohy a každému
zavadzal.Keď to videla Justína, poznamenala so svojou obvyklou úprimnosťou, že nepochopuje, ako
možno takého psa trpeť, nie to ešte milovať a s ním sa mazliť! A tu hneď bola prvá
príležitosť ku srážke, ale nad deťmi vznášala sa prísna dohliadka a obaja zatichli skorej,
než prišlo k prejavu nepriateľstva.Pozdejšie zdalo sa, že Justína skutočne krotne. Konala všetko, čo jej krstná mať
vymerala, keď aj nie so zvláštnou radosťou, ale bez reptania. Do školy nechodila, ale
dostala každý deň primerané úlohy a prácu.Raz večer, bolo to už v aprili, tam von pršalo a bolo chladno, sedely deti okolo stola a
pracovaly na svojich úlohách. V izbe bolo príjemne teplo, nad stolom visiaca lampa vydávala
svoje žltkavé svetlo a v tom pritlumenom svetle bolo tak útulno v tej peknej, priestrannej
izbe.Pri deťoch, nad svojími knihami a denníkmi sedela i pani Rakšínová a zapisovala i
porovnávala svoje účty, príjmy a výdaje. Bola v tej práci cele pohrúžená, lebo jej čosi
chybovalo.Kornel mal pred sebou knihu, ale nebol tak upútaný četbou, aby nebol pozoroval všetko
okolo seba. Aurel bol tiež roztržitý a pozeral hneď do knihy, hneď na Justínu, ako by mal
čosi na srdci a nevedel sa odhodlať ku otázke.Konečne sa odvážil a šeptom sa opýtal dievčaťa pri ňom sediaceho:„Ty, povedz, je tvoj otec skutočne v Amerike?“Justína s nemalou hrdosťou prikývla, že áno.„A — kde je? Videl už Indiánov?“„To neviem, ale čo písal, je veľmi zábavné.“„Či mi budeš o tom rozprávať? — Ja, vieš, ja by som veľmi rád“ — — pokračoval, ale
nedokončil, lebo Kornel mu vpadol do reči:„Ty by si rád tam bol? Počkaj si, až tu dačo nečestného vyparatíš, tak budeš musieť tam
utekať.“Justína cítila, že tie slová znamenajú urážku a narážku na otca. Strhla sa, narovnala,
oči jej vzplanuly hnevom, bola hotová k boji. Ale vtedy pani Rakšínová pozrela na „deti“
svojim chladným, ako oceľ pohľadom a deti okamžite ztíchly a sklopily zraky ku knihám.„Aurel,“ riekla, zachlopiac veľkú knihu, pani Rakšinová — „ja badám, že od jedného času
primnoho čítaš dobrodružné knihy, ako Cupera, Werneho a všelijaké príhody amerických
zálesákov. Jestli budeš v tom pokračovať, poberiem ti všetky podobné knihy a vôbec — vezmem
ťa na kratšiu svorku.“Aurel neodpovedal nič, ale v jeho duši pracovala silno istá predstava, ktorá sa pomaly
menila v túžbu — z tej na žiadosť, ktorá si podmanila slabú ešte energiu chlapcovu.Ohľadom Ameriky predsa raz interpeloval Justínu — a tá mu všetko, čo čítala v otcových
listoch, ba i čo nečítala, s prídavkami vlastnej fantázie rozprávala.Jar pokročila, chlapci chodili sa učiť do záhrady a na lúky. Aurel od jednoho času
uzavrel tuhé priateľstvo s istým Gustom Laukom, synom železničného úradníka. Gusto bol
známy ako planý žiak a vôbec nepekného držania — a preto, ako to kamarátstvo zbadala, pani
Rakšínová hneď vyslovila svoju nevôľu nad tým, že Aurel, dosiaľ žiak pilný a snaživý, s
takým spolužiakom obcuje. Ale Aurel si to nedal vyhovoriť a keď nemohol slobodne, schádzal
sa s Gustom tajne. Doma býval často nevrlý, roztržitý a učenie mu nijak nešlo. Profesoria
ho napomínali i matke poslali svoje obvinenie nad Aurelovým zaostaním. Z toho vyzeralo, že
dostane špatné svedectvá.Začiatkom mája, keď pani Rakšínová znovu prezerala svoje knihy a stav kasy, zbadala, že
jej chybí veľká časť peňazí. Zprvu bola nerozhodnutá, čo podujať, či ďalej pátrať po
nejakej chybe alebo nesrovnalosti v účetnej knihe, ale po mnohom pátraní prišla na to, že
asi 30 korún jej chybí.Vyšetrovala najprv čeľaď, ale nenašla ničoho. Kuchárka, i tak vždy nevrlá a na pánov
šomrajúca, spustila hneď prúd sekľavých rečí, že ona živí sa od malička poctive a statočne,
ale že mnohé panské deti sú horšie, než deti chudobných robotníkov, tak aby si pani
veľkomožná skorej robila poriadok medzi deťmi.Chyžná, dievča ešte mladé, s plačom odhŕňala podozrenie od seba, hovoriac, že ona nemá
len svoju statočnosť — a keď jej tú niekto pokalí, to aby ju radšej zabil.Obrátila sa pani teda viac pre formu a spravedlivosť, ako z presvedčenia, k deťom.
Kornel bol tiež hlboko urazený; on cítil už svoju blízku „dospelosť“, veď o rok mal
maturovať i dokázal a vykázal svoju nevinu. Aurel ale s plačom ubezpečoval matku, že on
nie, že nevie, kde sa peniaze mohly podeť, vôbec, on bol cele zdrtený a nervózny, takže
matka i jemu uverila.Na ostatok prišlo na Justínu. Tá neriekla nič, ba z prvu ani nechápala, že by ju mohol
dakto z krádeže upodozrievať. Ale kuchárka, potom i chyžná — a naostatok i Aurel dokazoval,
že si od jednoho času Justína primnoho kupuje. Hneď nožík, hneď ihlice, ba i pekné obrázky
si kúpila a možno i cukrovinky…Pani Rakšínová vzala Justínu pred seba:„Kde si vzala peniaze na tie veci?“ opýtala sa prísno.Do Justíny ale vstúpil starý vzdor a duch vysokomyslnosti a nedovolil jej, aby povedala
pravdu, že dostala peniaze od pána advokáta Košinského. Hodila vzdorovite hlavou a
povedala:„Do toho je nikoho nič!“„Tak?! Ty zaťatá žaba. Hovor, kde si vzala tie groše po dobroty, lebo budeme myslieť, že
si ich ukradla!“„Ja som nekradla, ja som nie zlodej!“ vykríkla Justína temer so vztekom. A pri tom
ostala ako koľvek dopierali do nej. Vztekajúcu Justínu zatvorili do tmavého hambára na deň
o chlebe a o vode. Tým sa ale ani ona nenapravila ani sa peniaze nenašly.Odvtedy Justína zahorela nenávisťou oproti všetkým v dome a najskorej si to odniesol
nevinný, úbohý psík Puffo. Raz totiž potkla sa oň, on žalostne zaskučal a Justína ho ešte
udrela, ale nie veľmi. Videl to rozdráždený Aurel a skočil ku Justíne:„Čo ty máš biť môjho psíka!“Justína v srdci poľutovala nevinné zviera, ale za celý svet to ukázať nechcela, ale
odpovedala tiež tak zpurne:„Načo mi stojí v ceste, potvora?!“„Ty nemáš práva doň, ty — pobehlica!“„Kto?! Ja pobehlica?“ Zkrikla a skočila.„Ty, ty, si, ano, áno, si, si, si,“ dorážal Aurel bez seba hnevom a rozhorčením.Na to vzchopila sa Justína a vrhla sa na šuhajka takou obratnosťou, že neuspel sa ani
obrániť. Ale, na nešťastie boli sami, bili sa, klbčili sa, ako vládali. On päsťami, ona čím
vedela, to päsťou, to nechtami i zubami. Na veľký krík konečne pribehli domáci a roztrhli
ich. Justínu zase hodili do hambára, Aurela ale museli uložiť do postele, lebo bol veľmi
dokaličený. A nie len to, ale tá hanba, že dievča ešte nie ani dvanásťročné, zprotivilo sa
mu, ba ho ešte i premohlo. To chlapca náramne škrelo a nevedel sa uspokojiť.Matka bola veľmi znepokojená telesným, ale nie menej i duševným stavom svojho miláčka,
lebo darmo je: matka je matka. Neodchádzala od synáčka dokiaľkoľvek sa neuspokojil a
neupadol do občerstvujúceho spánku. Keď zaspal, skláňala sa nad ním a z jej ináče chladných
očí svietila čistá materinská láska. Na peknú tváričku svojho synka kládla svoju chladnú
ruku, ale tak nežne, tak pozorne, že ten chlad tišil a hojil, ako najlepší liek.Nepozorovane vošiel dnu Kornel a keď videl tú útlu materinskú nehu, zastal a díval sa
ako na zázrak. Temer svojím očiam neveril, že jeho ináč prísna a herská mama je schopná
toľkej nežnosti.Zo spania hovoril Aurel všakové nesmysly. Hneď mal šíré more pred sebou, hneď ho búrka
na mori ľakala, takže dostal morskú nemoc od nej, hneď zase vyjednával s kapitánom lode,
hneď zase driapal sa na vysoký sťažeň. A pri tom sa hádzal a stenal striedave — až konečne
utíšený pečlivosťou mamičkinou, zaspal spánkom uzdravujúcim.Justína bez nároku a bez kriku vytrpela svoju pokutu. I ona dostala nejedon úder, i jej
tielko bolo pokryté sinými škvrnami, ale ona sa neponosovala. Nebolo tu nikoho, komu by sa
požalovala. Keď ju pustili, chytila sa práce, ako by sa nič nebolo stalo. Vedela, že jej
nikto nepríde na pomoc.Aurel sa zotavil a chopil sa učenia, ale to šlo ťažko, veľmi ťažko. Na dlhší čas bol
pokoj v dome, ako by sa nič nebolo prihodilo, len to vedel každý, že pri bližiacich sa
zkúškach Aurel odnesie, alebo prinesie najmenej dve-tri sekundy.Znepokojená matka zašla i ku riaditeľovi gymnázia, radila sa i s druhými profesormi, ale
tí krčili ramenami a nevedeli nič inšie poradiť, len to, aby aspoň teraz zakázala Aurelovi
obcovanie s mladým Laukom, lebo ten, darebák, iste Aurela odvádza od učenia.Avšak to už bolo pozde.Jedného rána Aurela nebolo v dome. Zprvu hľadali ho v meste, potom v záhrade, že ak sa
utiahol s učením — a — i to je možné, že dakde zaspal… a zase myslela zúfajúca si matka, že
povedomie zlého svedoctva dohnalo citlivého chlapca — k samovražde.Konečne jej napadlo poslať k rodičom Laukovým, či tí, alebo sám Gusto, nevedia dačo o
ztratenom Aurelovi. Ale Laukovci boli v tom istom trápení, lebo i Gusto — zmizol bez stopy.
A behom dňa dozvedelo sa toľko, že títo dvaja šarvanci — odišli na Rieku — do Ameriky!Otec Gustov, inšpektor Lauk predniesol ešte tak dosť cynicky, že si to veru dosť opatrne
zariadili, lebo do Hamburgu je ďalej a treba i pasy. Rakšínová zalomila rukama.„Oj, on mi ta šiel, ja ho nenajdem, nedostanem viac!“„Horký že nie!“ povedal Lauk. „Veru, my tých dochrapíme ešte v Rieke. V tom sa, huncúti,
prerátali, že loď do Ameriky odišla prv, než ju mohli zastihnúť a druhá tieto dni neide. —
Idem telegrafovať.“Tak telegrafoval Lauk nie len do Rieky, ale i na väčšie stanice.Medzi tým oba mladí „cestovatelia“ mali pred sebou temer 24 hodiny a cestovali, ako sa
vyzvedelo, s rýchlovlakom.A kde vzali peniaze na cestu? Nuž, vzali si: Lauk obkrádal otca už dávno, tak i matku a
kde koho „pumpoval“ (bol starší a zkúšenejší ako Aurel) — ba, posledne vzal otcovi polovicu
platu — a Aurel návodom Gustovým od dlhšieho času „zvyšoval“ a z matkinej kasy bral kedy
koľko mohol.Justína dopočujúc všetko, zvlášte od čeľadí, predstúpila pred krstnú matku a povedala
nešetrne, vyzývave:„Hľa, kam sa vám podely peniaze?! Kto je teraz zbojník, kto pobehlica, alebo pobehlík!“„Nešťastné dieťa!“ zvolala zúfalá matka. „Len od vtedy, čo si ty k nám prišla, začalo sa
naše nešťastie! A jestli sa mi Aurel nevráti, jestli ho nezastihnem ešte na pevnine, pôjdeš
i ty, kam ťa oči povedú! Nebudeš ani hodinu v mojom dome, lebo ty, len ty si všetkému
príčina!“Patrne, nešťastný, zúfalý človek, človek bez viery, upadá tak často do nespravedlnosti.Potom sobrala sa zarmútená matka v spoločnosti Laukovej do Rieky, aby ubehlíkom
zamedzila nerozmyslenú plavbu po mori. Nikdy nekonala tak dlhú cestu, teraz tým dlhšiu, že
bola to cesta plná hrozného nepokoja a utrpenia.Po stope ubehlíkov prišla Rakšínová a jej sprievodčí do Rieky až do hostinca, v ktorom
chlapci sosadli. Avšak tých už tam nebolo. Hotelier im rozprával lámanou nemčinou, že včera
prišli skutočne dvaja mladí páni do hostinca. Jemu boli troška i nápadní, ale nestaral sa
ďalej o nich. Tam prenocovali; zavčas ráno ale že jedon z ních opustil hotel, ten druhý ale
len okolo ôsmej odišiel, vyplatiac všetko, čo strovili.„Oh,“ zvolala pani Rakšínová, „ten ranostaj bol istotne Aurel.“„To verím,“ dotušil Lauk, „lebo môj Gusto je leňoch.“Nato pobrali sa na policajný úrad, kde oznámili vec a prosili o pomoc. Pridelený im bol
zkúsený úradník, aby pomohol stopovať ubehlíkov ďalej. Najprv navštívili pristav. V úrade
znali dobre, že dnes mali odísť dva parníky, jedon do Port Saidu, druhý na Carihrad do
Odessy. Ten do Odessy stál ešte v prístave zakotvený. More bolo tiché a krásný ten kolos
húpal sa len slabo na ihravých vlnách a jagal sa v svetle slnečnom v celej svojej nádhere.
Na palube lodi a vôkol nej bolo živo. Molá boly preplnené ľuďmi čakajúcimi na odchod
parníka.Bez svojho sprievodčího naši zarmútení cestovatelia neboli by sa vynašli, ani by sa
nemohli dostať na palubu. Úradník, ktorého poznali veslári a majitelia člnkov, dal seba a
svojich chránencov preplaviť na parník. Tam sa tiež legitimoval a žiadal kapitáňa o
rozhovor. Kapitáň mal veľmi na spech, vzdor tomu ochotne vyslyšel úradníka-detektiva a
postavil mu listinu cestujúcich k nahliadnutiu. I prehliadku lode dovolil. Ale po mladých
pánoch nebolo stopy.Vrátili sa tedy sklamaní rodičia na breh.„Niet ho!“ Horekovala Rakšínová. „Ja som hneď vedela, že on tu nebude, lebo on by sa na
túto čiaru nedal.“ Úbohá matka temer omdlievala.„To je isté,“ dotušil úradník temer so súcitom. Mladí páni sú lebo v meste alebo odišli
s „Aglajou.“„Aglaja“ bol parník, ktorý odplával do Port-Saidu. Vyzvedali sa tedy, kedy odišla
„Aglaja“ z prístavu? Odpoveď znela, o siedmej ráno.„Tak je môj Gusto nie tam,“ riekol Lauk s nemalým uspokojením.„Ale Aurel, kde je Aurel?!“ bedovala Rakšínová. Trápením i útrapami cestou v noci a
teraz úpekom južného slnce, bola tak zmorená, že musela byť odvedená do hotelu, v ktorom sa
ubytovali, a musela si ľahnúť. Lauk a detektív kutali ďalej. K večeru skutočne našli Gusta
ponevierajúceho sa po meste. Peniaze, ktorých i tak nemali veľa, potrovil a nemal ani na
cestu domov, ani na trovy do hostinca. Zahanbený a pokorný vyznal všetko, ako spolu s
Aurelom kuli plány na cestu do Ameriky, ako si oni to predstavovali a ako ušli z domu.
Cestou ale dozvedeli sa, že jedon deň prepásli, nezastíhli loď odchádzajúcu do Ameriky,
lebo práve pred ich príchodom odplávala. To ich zvrátilo, ale potešili sa, že odídu s
najbližším parníkom kamkoľvek a akokoľvek: konečne do Ameriky vedú všetky cesty. — Ráno
Aurel skutočne vstal, ale Gustovi sa nechcelo a Aurel rozžialený nezdarom, povedal, že on
už nemôže vrátiť sa domov, lebo že by sa mu doma ešte i tá divočka vysmiala. —A tak pravdepodobne on odišiel do Port-Saidu.Rakšínová bola pri počutí týchto výpovedí Gustových temer bez seba. Len teraz poznala
celú hĺbku svojej lásky ku tomu drahému synovi. Doma ho mala vždy pri sebe a nedržala sa
nezbytné oddávať sa nežnosti voči deťom. Teraz ale myslela, že sa jej srdce túžbou po tom
miláčkovi rozskočí a ona tú ztratu neprežije. Krem toho našla poznámka Gustova, že Aurel sa
bál prísť pre posmech „divočky“ domov, ozvenu v roztrpčenom už i tak srdci vdovy a tak
uvalila príčinu tohoto nešťastia na hlavu nič netušiacej Justíny.V takom duševnom stave vrátila sa domov.Doma dostavila sa u nej akási nervová nemoc. Plakala, zúrila a oddávala sa takej
malomyslnej beznádejnosti, že priatelia a jej známi báli sa o jej život a o rozum. Nikto by
nebol myslel, že tá chladná, vždy rozumná žena môže tak ztratiť rozvahu a duševnú silu, aby
sa oddávala naprostej zúfalosti. Privolaní lekári predpisovali lieky na utíšenie mysle a
nervov, i radili utíšenie, absolútny duševný i telesný pokoj — a vyprávali ju do kúpeľov.
Všetci tešili nemocnú tou istotou, že sa Aurel neztratí, nemôže sa ztratiť, že ho najdu,
kamkoľvek by zašiel, aj nazpät ho dovedú, veď telegraf preletí všetky prístavy, než on tam
príde.Ale to bolo všetko daromné, alebo len na čas.Justína sa inštinktívne stránila krstnej matky, lebo kedykoľvek nemocná pani len z
diaľky zazrela Justínu, upadla do kŕčov. Neláska k dievčaťu stupňovala sa na odpor a
nenávisť. Vo svojej zaslepenosti pridávala rozžialená matka celú vinu nešťastia vplyvu
Justíninmu — a pri jednom z tých desných záchvatov kričala zúrivosťou bez seba:„Pakuj sa mi z očú! Preč! Ty rozrývaš rany môjho srdca! Odveďte ju k rodine, kamkoľvek,
nech sa druhí trápia s ňou, keď už mňa pripravila o pokoj, zdravia, o rozum, oh!“Nešťastná pani bola tak vzrušená, že by sa bola hodila na dievča a jej ublížila, ale
Kornel zavčasu zbadal nebezpečia a odviedol zostrašenú Justínu von a preč z dosahu matkinej
ruky.Na radu lekárov usniesli sa pribuzní, že Justínu pošlú do Trenčína. Mal ju doprovodiť
Kornel, ktorý i teraz skvelo prešiel cez zkúšky.„Tak,“ pomyslela si Justína, zpola zarmútená, ale i uspokojená: „tak pôjdem zase ďalej.
Tam budem azda mať viac slobody, tam bude hora, lúky, dedina a viac dobrých kamarátov.“ — A
tak vypravili Justínu do Záskalia.*Záskalie je neveľká dedina. Na konci dediny v stínu starých topolov a líp, zátišno leží
panský dom, majetok pána Rozhodného. Majetok tento kúpil otec terajšieho majiteľa, lebo v
ten čas zdala sa mu byť výhodnou kúpou, ale pozdejšie poznal, že sa zklamal. I nežil dlho
za tým a syn musel opustiť školy a venovať sa hospodáreniu. Nemal veľa chuti k tomu, ale
majetok predať nemohol a čo viac, musel vychovávať mladšie deti a živiť ovdovelú matku.Behom času sa oženil, sestry sa povydávaly a mamička zomrela.Za to ale rodinka riastla, požiadavky sa množily — a detičiek v dome bolo v ten čas
šestero.Zvesť, že príde Justína do domu, nebola vítaná. Kornel, keď doviezol Justínu do
Záskalia, uisťoval síce, že Justína neostane tu dlho, lebo že i jej tútor, i všetci iní
príbuzní sú na tom, aby sa otec postaral o svoju dcéru; už ho i upovedomili o tom. Ale toto
všetko Rozhodnovcov neuspokojilo. Pani Rozhodná bola osôbka útla, nežná matka a už pri
pomyslení na nepokoj, ktorý dostaví sa s príchodom malej divočky, bála sa o svoje deti. Ale
pri tom pri všetkom, poľutovala opustenú sirotu a umienila si, že bude mať s ňou
trpezlivosť a že nedá jej cítiť sirobu.S ľahkým srdcom opustil Kornel Záskalie, kde zbavil sa nenávidenej divočky. On sa síce
nikdy nedostal s ňou do hádky, ani nemal príčinu žalovať na ňu, ale rád bol, že sa jej
striasli. V duši svojej sa priznal, že nebolo to celkom korektné jednanie od nich, že
ťarchu, ktorá im bola nemilou, zvalili na iného. Ale čo bolo robiť? V Košiciach ostať
nemohla, to je isté — a tak potešil sa sám a tešil sa svojím prázdninám.Justína sa skoro udomácnila. Octla sa v kruhu detí a pocítila ovzdušie dedinskej
volnosti. Deti hľadely na ňu zprvu placho a s nedôverou, ale čo ďalej lepšie zvykaly na ňu.
Bola ona umná a vedela deti i seba zabávať.Betuška, najstaršia dcérka Rozhodných bola staršia od Justíny a líšila sa nie len svojím
milým, detinským zovňajškom, ale i celou povahou od Justíny. Bola to tichá, skromná,
usilovná dievôčka; pomáhala matke nie len okolo menších detí, ale i v kuchyni a v izbách.Za Betkou nasledovali dvaja chlapci, starší bol Janko, mladší Petrik. To boli Justíne
vítaní kamaráti. S tými skoro uzavrela priateľstvo, lebo oni vedeli oceniť pri nej
obratnosť, silu a prirodzený vtip. Jej vynalezivosť v nachodení zábav a rozličných športov
malým dedinským chlapcom imponovala — a Justína bola k nim dobrá, lebo sa jej nestavali na
odpor ani neurážali otca a ju. Možno, že to ani nevedeli. Skoro po jej príchode preliezali
chlapci s Justínou všetky blízke háje a briežky a nebolo stroma, na ktorý by sa Justa
nebola vyškriabala. Dľa toho vyzeraly potom i jej šatočky a obuv. Dakedy sa také výpravy
končily i plačom a bitkou, ale to tých troch neodstrašilo.Za Petrikom boly dvojčatká-sestričky: Lujzínka a Martička. Boly ešte len 5-ročné a tak
podobné jedna druhej, že ich krem mamičky málo kto rozoznal. Len Martička mala očká o niečo
tmavšie a zdalo sa, že i smutnejšie. Tieto dve detičky boly miláčkami celej rodiny.Najmladšie dievčatko, Elenka, mala len pol druha roka. Bolo tedy práce a starostí v dome
dosť a dosť.Leto sa skoro minulo, bolo treba dať detí do školy. Uvážil pán Rozhodný, že pri toľkých
školopovinných deťoch najlepšie bude, keď vezme do domu svedomitého domáceho učiteľa. Už i
pre Justínu, za ktorú platil tútor určitú čiastku, ktorá ale nekryla všetky potreby. Pre ňu
by bol býval najlepší nejaký ústav, ale kto bude na ten nakladať? Otec? Možno, že časom
postaria sa o ňu, ale kedy? A či bude mať z čoho? A nechať ju riasť bez výchovy, to sa
priečilo spravedlivosti dobrého Rozhodného; čo aká ťažká to obeť pre čeľadného otca, on ju
musí priniesť — a Justínu ponechať u seba.Na radu starého pána farára v Zárubnom, povolal istého mladého kandidáta do domu. Mladý
muž osvedčil sa čo výborný vychovávateľ. Deti lnuly k nemu, ešte i Justína neubránila sa
jeho vplivu a pod jeho vedením učila sa pilne, s radosťou. Jej bolo učenie temer hračkou. A
táto okolnosť nemálo imponovala Justíniným spolužiakom.S učiteľom podnikaly ešte z jaseni a na podzim väčšie, menšie výlety. Keď prišla zima,
chodily sa kĺzať na malé jazierko na konci zahrady. Jazierko to bolo malé ako dlaň, v lete
to bola len kaluž, ale v jaseni vyliala sa voda a zamrzla, tak maly deti vítanú zábavu.Justína, keď len mohla, umkla von, to do zahrady, to ďalej, do blízkej horičky, ktorá
jazierku vodu dodávala. Rada túlala sa po tej hore, po poli — a bola by vnikala i ďalej do
neznámych ešte kútov, ale nechcela to konať proti príkazu pána Rozhodného, len to jazierko
ju pútalo.Zavčasu na jar začalo slniečko neobyčajne prihrievať. Množstvo nakopeného sňahu topilo
sa úžasne rýchlo — a potoky i Váh, — naplnil a vylieval sa na brehy, zaplavujúc ich svojími
kalnými vlnami. Justína ľúbila dívať sa v taký čas na vodu, ale ani ku Váhu, ktorý tiekol
asi hodinu cesty od dediny, ani ku potoku nesmely ísť deti samotné — a tak kedy koľvek len
mohla, ušla Justína ku jazierku. Dívala sa na jeho kalnú hladinu, ktorá prítokami prameňov
zčerená, bývala v ustavičnom pohybu. Jej myseľ predstavovala si hladinu tú o mnoho, mnoho
razy väčšiu — až z toho bylo more, to veliké more, ktoré ju delí od otca. A pri tom
pomyslela i na Aurela — o ktorom nepočula, či sa vrátil, či nie, aj Aurel tak túžil po
mori, po plavbe a po dobrodružných cestách.Vedela Justína, že predbežne cestu prez more ona tak skoro nepodnikne, lebo ako jej
tútor sdelil, otec nie je vstave poslať peniaze na cestu — a ani sám prisť nemôže… Vôbec,
nemal ani v Amerike šťastie…Justína v čas samoty a volnosti zašla si zavše ku jazierku. Sadla si na kraj starého,
dávno už nepotrebovaného člnka a dívala sa v zasnení na hladinu vody. Od hôr vial svieži
jarný vetor; s mierneho svahu hôrky stekaly potôčky a bystriny a rozprúdily vždy znovu a
znovu hladinu jazera, ktoré riastlo, riastlo, až vystúpilo zo svojho rámca a vlnky dvíhaly
starý čln, ktorý od dávna odpočíval tu neupotrebený v húšti kríkov a podrostu.Justína, ktorá sedela na okraji člnka, cítila slabé, ale zrejmé zakolísanie. To ju
náramne prekvapilo a priviedlo na myšlienku, ako dobre by bolo previezť sa na člnku po
vode, aká to zábava, neočakávaný, nový sport!Bola by bývala hneď hotová sadnúť na čln a pustiť sa na vodu, ale člnok bol pripevnený
reťazou u silného kola. I rozhodla Justína, že počká, kým chlapci prídu. Títo práve boli so
svojím učiteľom podnikli výlet k rodine kamsi na okolí. V dome ich nepotrebovali, lebo bolo
i tak dosť neobyčajného ruchu. V noci zavítal čáp do domu a doniesol deťom malého bračeka.Betka mala na starosti malé sestričky a tak sa o Justínu nikto nepostaral — a nikdo
nezbadal, že má šatočky zablatené a nohy premočené. Ponechaná na seba, chodila po dome ako
v snení. Tá voda, tá kaluž, jej nedala pokoja. I v noci snívalo sa jej o nej.A akonáhle chlapci prišli, a mohla sa s nimi o samote poshovárať, sdelila im tú velikú
novinu, že hladina jazierka je svobodná — a žeby mohli zkúsiť previezť sa v člnku po nej.Chlapci vypočuli Justínu s náramnou účasťou. Ím to dosial nenapadlo voziť sa po vode.
Pre nich to jazierko nebolo inšie len kúpeľ v lete a revír pre domáce husy a kačice. I na
kúpeľ sa vlastne nehodilo, lebo v lete bolo tak malé a plytké a plné hlienu, že nebolo
príjemné okúpať sa v ňom!Zo začiatku nedôverovali Justíne, ale čím dial, tým viac oduševňovali sa za jej návrh,
konečne rozbehli sa, obzreli si pole „účinkovania“ — a dali sa do práce.Starý člnok kolísal sa na vode. Dávno, iste ešte za predošlého majiteľa býval v potrebe
a len zo zapomenutia ešte tu jestvoval. A teraz opäť mal ukázať svoju spôsobnosť ku plavbe.Keď že chlapci s pomocou Justíny člnok z reťazi osvobodili, vyškriabala sa Justína prvá
do neho. Úzka doštička, odtrhnutá z plota, slúžila im za mostík. Za Justínou poskákali i
chlapci do člnka. Miesto vesiel doniesli si akési podopierky zo sadu.Prvý tento raz nepustili sa ďalej od brehu. Chlapci mali strach, že ich niekto zastihne.
Ale na druhý deň vábilo ich krásne počasie a túžba zase ku jazierku. Ako mohli, tak rýchlo
opustili izbu, kde sa učili, a učiteľa a bežali ku vode.A tento raz pustily sa za inými i Lujzinka a Martička. Videly chlapcov bežať do zahrady,
i zachcelo sa aj im nejakej novej zábavy.I teraz bola Justína prvá, ktorá skočila do člnka. Za ňou Janko — a Petrík. Ako chceli
odraziť od brehu, nahnul sa Petrík a volal na malé detičky:„Šak by ste chcely aj vy?“„Aj my, aj my!“ kričaly dievčatká vystierajúc rúčky.Justína ale zkríkla na nich:„Nie, vy nepojdete, vy ste ešte malé, neber ju, Janko, neber ju!“Ale Janko vrátil sa na breh, vzal Martu na ruky a položil ju do člnka. Člnok sa
zakolísal, Martička sa zľakla a počala kričať.Lujzku tiež pojal strach, rozplakala sa — a nechcela sa dať Jankom preniesť na člnok,
ale zostrašená, bežala do domu.„Poď len sám,“ volala Justína netrpelive, „lebo ona pobúri celý dom, dovtedy sa aspoň
raz previezeme.“Janko skočil do člnka, Justína veslom odrazila člnok od brehu. Petrík mal druhé veslo v
ruke — a keď mu ho Janko chcel vziať, Petrík sa bránil, i oprel sa o okraj člnka. Čln sa
nahol. Petrík naľakaný, pustil veslo z ruky a prv, než ho mohol Janko zachytiť, veslo bolo
ve vode — a ako sa Janko načiahol, tak sa člnok prevrátil a vysypal deti do vody. Chlapci
sa skoro vynorili z vody a chytajúc sa okraja člnka, pritiahli sa ku brehu. Horšie bolo
Justíne, ona dostala sa priamo pod prevrhnutý čln — Martička tiež. Ale silná Justína
vypracovala sa z popod člnka a hľadela sa dostať ku brehu. Strach pred zaniknutím dodával
jej sily a odhodlanosti. V takom okamihu je temer každý človek sobecký, ona nepomyslela na
malé dievčatko. Nohy viazly jej v hustom hliene — už už i ona nedovladovala, lež sa snažila
dostať sa ku brehu. A v tom okamihu cítila, že sa jej šiat chytily rúčky malej Martičky ako
jedinej záchrany… a Justína, sama v nebezpečí… striasla slabé rúčky zo seba!…Obzrie sa a ešte raz vidí na špinavých vlnách rozčechraného jazera hlavičku a tváričku,
z ktorej zračí zdesenia… a z očí svieti ako prosba: „neopusť ma, neopusť ma…“Justína už sama klesala a s nadľudským úsilím držala sa nad vodou. Člnok, ktorého sa
chcela zachytiť, už nesie voda do prostred jazierka. Chlapci boli už zachranení.Na šťastie už prišli ku brehu ľudia. Betka upozornená Luizkiným plačom, išla pozreť, čo
sa robí a s ňou prišla i služka a pacholok. Po chvíli boly deti na brehu. Chlapci a Justína
živí, ale Martičku už nebolo možno priviesť k životu.Naplnil sa dom zase neobyčajným ruchom, teraz ale smutným.Pán Rozhodný, ťažko zasiahnutý týmto nešťastím, prísno zakázal zmieniť sa o ňom pred
slabou paňou, ale hneď poslal po svoje sestry, aby pomáhaly v tomto neočakávanom velikom
zármutku.A pri tom každý obviňoval zase len Justínu, najmä čeľaď, ktorá si pred pánom chcela
zásluhy nadobudnúť, tá dudrala, že iste to len Justína vymyslela, že veď člnok ten býval
tam od dávna a nikomu nenapadlo previezť sa po vode, len jej, tej divočke.Justína sa nevyhovárala; čakala, že chlapci sami povedia, že ona bránila Jankovi, aby
vzal Martu na člnok, ale chlapci mlčali, boli zostrašení a čakali ešte i trest.Martičku odniesli do domu, čeľaď i deti poodchodily; nestaral sa o Justínu nikto viac.
Ona cítila, že ju tu každý obviňuje a obviňovať bude a to povedomia ťažilo na jej ináče nie
priliš citlivej duši.Deň chýlil sa ku konci, ona ešte vždy tu von. Chveje sa zimou a vlhkosťou. Ide ako
omráčená do domu. Chlapcov preobliekli, vzali ich do teplej obývacej izby, Justína utiahla
sa do komory, kde stál veľký mangel. Učupila sa na malú lavičku a pokrčila sa. Išlo na ňu
spania, ale pre zimu nemohla zdriemnuť. Čudná nehybnosť sa jej zmocňovala, ale pri tom ju
trápilo to povedomie, že tam v tých kalných vlnách nechala to malé, krásné dieťa bez
pomoci…Už bol tmavý večer, keď sa prebrala z toho čudného polospánku, pomyslela si, že sú asi
teraz všetci pri večeri, vyšla i ona von. Ale neboli v jedálni, boli v hosťovskej. Dvere
hosťovskej boly otvorené. Videla Justína, že na stole leží Martička v bielom ustlaní,
všetká biela ako mladucha. Všetci domáci krem panej sú tu. I cudzí ľudia; tu je i jeden
starý pán farár, ktorý dakedy sem chodí, i sestry pánove. Z izbe nesie sa šepot a
polohlasný rozhovor. Kto vie, či aj o nej nerozprávajú a zle myslia o nej. —Justína priblížila sa ku dverom, akoby ju tiahlo dačo ku tej malej, tam na stole. Videla
tú bielu tváričku, ten utkvelý úsmev, veď sa zdá, že Martička len spí! Oh, keby len spala!
Justínino srdce pocítilo zrazu ten istý žiaľ, ktorý pocítila prvý raz pri mrtvej mamičke.
Zasiahol v jej vrelé srdce, ako keby čiasi tvrdá ruka dotkla sa ho a chcela ho pridusiť.
Ako vo sne hľadela na to všetko; videla, že k nej bliží sa jedna z pánových sestier, ale
nepohla sa. A tá pani so strašným pohľadom vzala dievča za ruku, ztrhla — a bez slova
vystrčila zo dverí — a zatvorila ich.Justína, ani sama nevedela, ako, octla sa zase na chodbe. Oblokom svietil dnu mesiac a
vrhal dlhé stíny na dlážku i na steny. Ona nevedela, čo je to bázeň, a predsa sa ztriasla.
Dnes po prvý raz poznáva pocit desnoty a úžasu. Akoby jeden z tých stínov doliehal na ňu a
ju chcel dusiť, udusiť. A prišla jej na um tá malá rúčka, ktorá sa zadrapila do jej
šatočiek — a tie očká, teraz zatvorené ako by prosily: neopusť ma! Ale Justína sa začala
brániť pred samou sebou: ak sa jej nestrasiem, zahyniem i ja…Ale predsa, predsa… Cítila Justína, že táto desná predstava ju bude sprevádzať, i kam
koľvek sa obráti, že pôjde s ňou i do jej postieľky — a preto otvorila dvere domovné, vyšla
na dvor, odtiaľ na ulicu, na hradskú. Preč, preč, kde nevidí tú tichú tváričku, tú nehybnú
malú postavu.Kam! Nemyslela na to, len to vedela, že s tou ťarchou na duši nemôže viac ostať v dome,
kde zavitala smrť a s ňou zármutok a žalosť…Na jej cestu svietil mesiac; bolo ticho a chladno. Možno, že bol i mráz, ale ona to
nevedela. Ona necítila nič, len čo ďalej stávaly sa jej malé nohy ťažšie a ťažšie… Zprvu
kráčala rezko, ale čo skoro ubývalo jej sily. V očiach jej mrkalo, sladká únava prebehla
tielkom. Zatúžila po odpočinku, — i sadla si na kraj cesty a svesila hlavu. Podivné šumenie
ju obkľúčilo, skloniac hlávku na bok, oprela sa na hŕbu kamenia a zaspala.Vo sne zdalo sa Justíne, že šumenie blíži sa a rastie v akýsi hrmotný rachot prosto po
nad jej hlavu prechádzajúci. A vtom hrmotení počula hrubý hlas:„Hop, tu ktosi leží!“ A druhý hlas odpovedal:„Jozefe, postoj, veď je to akési dievča! Vari je to tá malá od Rozhodných? A šaty sú jej
vlhké a akoby ztuhnuté. Čudné, nešťastné dieťa!“I cíti Justína vo sne, že sa ktosi skláňa nad ňou — a že ju dvíhaju. Ona sa chce brániť,
čože, ani toho spania jej nedožičia?! Veď jej začínalo byť tak dobre, tak sladko! Ale
brániť sa nevládze. Šumenie, hlasy a pohyb, všetko spletie sa dovedna, všetko splýva, ona
už nič nepočuje, len ešte cíti, že ju nesú, uhrievajú a že sa vezie — a potom už nič.*Konečne sa prebudila. Počuje hlahol zvonov. Áno, zvonia; ako krásne znejú tie zvony!
Ešte nikdy taký hlahol nepočula. A tak blízko. Ona otvorí oči — a nevie sa zpamätať, že kde
je. Díva sa vôkol seba. Leží v teplej, mäkkej, bielej posteli, nad sebou vidí poval —
strop; tmavé hrady, ako bývajú v dedinských domoch.Steny sú bielušké a na jednej vidí obraz Ukrižovaného. Skoro taký, aký visel nad maminou
posteľou. Boľastný, pri tom ale lásky plný pohľad Pána a Spasiteľa hľadí zrovna na ňu. A
pri tom sa Justína začína rozpomínať a myslí, že On preto tak smutne hľadí dolu na ňu, lebo
Martičku opustila.Justína zastenala.Na jej ston prichodí ktosi. Je to staričká akási pani, i pristúpi k Justíne a sohýňa sa
k nej. Má na hlave čierny čepček, je v čiernych šatoch oblečená, len zástera je modrá. Z
jej malej, útlej tvári hľadia na ňu láskavé modré oči.„Kde som?“ opytuje sa dievča. Medzitým zvonenie prestalo a tá milá starenka hovorí: „Si
u nás, na zárubianskej fare, milé dieťa. Náš otecko ťa našiel spiacu na ceste, i doniesol
ťa k nám. Bola si veľmi chorá, avšak, jestli budeš dobrá, s pomocou Božou zase vyzdravieš.“Justína sa pohla, chcela sa posadiť, ale nevládala. Chorá? Ona nebývala chorá, veď i
mame neverila, že človek môže byť tak chorý. K jej necnostiam patrila i tá, že nemilovala
starých — a chorých ľudí, ale teraz, pri tejto milej starej panej cíti sa tak dobre, tak
voľno — a len jedneho sa bojí, že ju i odtiaľto vyženú… Či ozaj vedia títo, čo ona
vykonala? A keby ešte aj to vedeli, čo len ona — a Martička a sám Pán Bôh vie, že odstrčila
tonúce dieťa, aby seba samú zachránila!Oh, to povedomie! Iste, keď sa to dozvedia, zanevrú na ňu — a vyženú ju. Ale oni sú
láskaví, — teraz, hľa, prichodí i druhá pani do izby, podobná tej starkej, ale o mnoho
mladšia. I tá má smútok, — je veľmi vážna. Nesie jej v šáločke niečo k jedeniu.„Ako sa cítiš, milé dieťa?“ opytuje sa tá mladá.„Dobre,“ odpovedá Justína, „ale nevládzem vstať.“„Nemusíš vstávať, ale snaď užiješ niečo polievky?“„Prosím“ — zaprosila Justína pokorne — ako nikdy pred tým. Podoprely ju, i nakrmily ju
tie dobre panie a pri tom sa shováraly. Mladšia sdelila staršej, že otecko už odišiel do
kostola a že ona ide tiež.„Je nedeľa?“ opytuje sa Justína.„Nie, je Veľký Piatok!“„A — kto ste vy?“ táže sa znovu so svojou starou prostorekosťou.„Ja som tunajšia farárka a táto je moja dcéra. Kým tu budeš, budeš ma volať starou mamou
a moju dcéru tetou Ludmilou. Ona je vdova — a nad to jej umrel i malý synček, jediný, za
tým ona veľmi smúti.“Mladej panej oči zvlhly a boľastný úsmev zjavil sa okolo úst.„A či Vy viete, kto som ja?“ vyšetruje Justína akosi dojatá.„Vieme, povedal nám to náš otecko. On chodí do Rozhodných, keď ho tam cesta zavedie — i
v ten večer tam bol. Ale je to dosť ďaleko od nás.“„A — nevyženiete ma i vy?“ vyzvedá dievča s akousi smelou rozhodnosťou.„Teba vyhnať? Nie. Ale musíš byť dobrá a odložiť chyby, ktoré ťa robia nešťastnou a
prijať naučenie, aby si bola šťastná v živote.“Justína vzdychla si, akoby jej veľká ťarcha spadla so srdca… mimovoľne chopila sa ruky,
ktorá ju ukladala… a ani sama nevedela ako — pritiskla na ňu svoje ústa. Potom s pocitom
bezpečnosti, usnula.Mnoho rozmýšľala Justína potom, mnoho uvažovala. Veď už bola dvanásťročná a poznala už i
trampoty života, viac ako druhé deti v tom veku. A čudno, v tom rozjímaní poznávala celú
hĺbku svojho nešťastia. Láska, ktoré ju teraz obklopuje — a ktorú nezaslúžila —
ľahostajnosť a neláska, ktorú medzi príbuznými zakúsila, budila v nej rôzné reflexie a
úvahy.Ale pri tom si musela uznať, že tam, u tých — ani viac — nezaslúžila, veď nesnažila sa
byť dobrou, milou — a laskavou ani ona…Ale láska, ktorá ju obklopovala v Zárubnom, nebola slepá. Pán otec vzal milú Justínu do
svojej školy a učil ju ako malé dieťa poznávať dobro a nenávideť zlo.Keď ozdravela, Justína musela sa naučiť poslúchať, poriadku — a pracovať primerane jej
veku a jej silám. Ešte i tu viac razy vzbúril sa starý vzdor a nej, ale on pokorený, musel
ustupovať a konečne po ťažkom cvičení Justína naučila sa premáhať svoju prchkú povahu. A
odplácala poskytnutú jej lásku tiež láskou a oddanosťou. Bola šťastná, keď mohla sedeť pri
svojich hostiteľoch, keď ich mohla vyslúžiť, ich poslúchať. Doba táto bola pre ňu tou
najšťastnejšou. Keď pripravoval ju pán farár ku konfirmácii, ona otvorene vyznala i to, že
by snaď bola mohla Martičku ratovať, ale jej nepomohla. Či jej to odpustí? Vážne dohováral
jej pán otec, i sľúbil odpustenie v mene Spasiteľovom, ale i ona musí sľúbiť polepšenie a
bohumilý život.Kedy tedy prišla zvesť od otca. Tútor jej písal, že sa otcovi ešte vždy nevodí tak, ako
by sa očakávalo, vždy len výhľady k lepšiemu, ale v skutočnosti je život jeho dosť biedný.
Tútor napomínal Justínu, aby už aspoň v Zárubnom vytrvala a na jej výživu posielal jej
dobrým hostiteľom aspoň malú čiastku peňazí.Minulo viac než dva roky. Toto bola Justínina opravdivá, krásna mladosť. Neposlali ju
preč — i bez tej podpory by si ju boli ponechali. Boli chudobní, ale Justínu si podržali,
aby ju vychovali pre život.Posledniu zimu ale často zavítal smútok a obava do domu. Stará pani bola nemocná, slabá
a nebolo nádeje k vyzdraveniu. Všetci museli byť pripravení na to, že ten drahý život skoro
unikne. Justína verne pomáhala pri ošetrovaní nemocnej, ako i v dome konala, čo len mohla.
A často prosila nemocnú, aby sa len čo skorej uzdravila, aby ich neopustila, lebo čo bude
zase z nej, opustenej siroty?Vtedy, ako už i predtým často zpomínala si svoju mamičku a horko zaplakala, keď si
zpritomnela ostatné dni jej života a svoj vlastný nevďak…Ale prišiel ťažký úder, na ktorý neboli pripravení. Na svatodušnú nedeľu žaloval sa pán
otec na bolenie hlavy. Domáci ho prosili, aby nešiel do kostola, on ale rozhorlený vzpieral
sa i len tej myšlienke, aby mohol zameškať služby Božie v taký veľký sviatok. Šiel — a tak
sa stalo, že po čas kázni, keď povedal tie slová: „po tretie a naposledy“, — sklonil hlavu
na ruky složené — a ostal bez vedomia. Ľud preľaknutý, zdvihol, splašil sa, ženy zakvílily,
kostolníci odniesli bezvládneho pastiera svojho na faru. Kriesili ho, ale nadarmo. Jeho
šľachetná duša už bola opustila telesnú schránku svoju.Koľký zármutok vtiahol do domu tichým, beznárokým blahom naplneného! Justína bola znovu
zasiahnutá touto krutou ranou a to priamo do srdiečka, ktoré počínalo sa tešiť mladému,
bezstarostnému životu. Bola ako zabitá, neplakala, nekvílila, ale po prvý raz pocítila celú
ťarchu svojej opustenosti. Po prvý raz si predložila tú ťažkú otázku: „vari za mnou tiahne
sa nešťastie a smrť? Vari ja budem večne postrkovaná, vyháňaná?“Na pohrebe po prvý raz od smrti Martičkinej videla pána a paniu od Rozhodných. Nehnevali
sa na ňu — ale — nevolali ju k sebe.Stará pani farárka ten úder neprežila dlho. I tak smrť nerozdvojí na dlho pár takých
ľudí, ktorí väčšiu časť svojho života spolu ztrávili. Skoro zažialila dcera Ludmilka aj nad
rakvou matičky — a Justína cítila, že teraz po druhý raz a celkom osirela.Jej tútor, dosial o všetkom upovedomený, písal, že najlepšie bude, keď Justína pôjde k
rodine Berných do Králic. Pán Berný je i tak najbližšia rodina. K tomu doložil, že pravde
podobne Justína neostane tam dlho, lebo že otcov finančný stav sa zlepšil, že má výnosný
úrad a — že skoro príde po svoju dcérušku. Onedlho že bude o Justínu otec sám písať a ju
uvedomí o svojom príchode.Ludmila ale predbežne nechcela pustiť Justínu od seba. Bola síce nemajetná, ale umienila
si isť do väčšieho mesta, kde či šitím, alebo inou prácou vyživí sa skorej ako na dedine. A
Justína že jej bude pomáhať a pri tom sa tiež dačomu učiť.I ostaly pospolu a tak so žiaľuplným srdcom, ale so živými nádejami v budúcnosť tiahly
do mesta.Prvú zimu sa im nedarilo. Šitia nemaly dosť, lebo boly ešte neznáme — a dievčatá na byt
a na stravu tiež hneď nedostaly.Justína vžila sa s ľahkosťou mladosti do nových pomerov. Mesto ju zanímalo, videla tu
mnoho nového, ľudi, rušný život po ulici, ako dakedy doma v Prešporku.A čo skoro bola i ona pozorovaná. Často zbadala, že sa mladí páni obzerajú za ňou, ale
teraz jej to bolo nemilé, lebo držala to za drzosť a urážku. Bez toho, aby ju bol dakto
upozornil, držala sa na ulici bezvadne a korektne. Na zvedavé alebo dotieravé pohľady mala
len chladný odpor. Cítila, že je nie viac malým dievčatkom, akým bola, keď išla do Košíc,
ale i to cítila, že z tej malej divočky ešte niečo ostalo — a síce pohotovosť ku obrane
oproti urážlivým nápadom.Raz videla Justína v obchode s rukavičkami dievčatá jej veku. Pozorovala ich a myslela
si, že je to veľmi príjemná práca a pravdepodobne i dobre platená. Mohla by raz aj ona
zkusiť svoju zručnosť, veď to nemusí byť ani tak ťažká práca.A predniesla to Ludmile. Ale Ludmila sa protivila tomu, aby Justína chodila do závodu za
prácou. Dokiaľ len možno, nedá ju preč; tak myslela dobrá Ludmila.Ale jej úmyseľ bol skoro prekrižovaný. Už od dlhšieho času zaujímal sa ktosi — nie o
Justínu, ale o Ludmilu — a so slušnej diaľky pozoroval mladú vdovu, keď kráčala s Justínou
uliciami. Zbadala to už aj Justína a bola veľmi nevraživá na toho pána, ktorý tak dôsledne
stretával obe v smútku oblečené postavy — a konečne sa i pozdravil — — ba i predstavil!Bol to nie mladý už profesor — a pozdejšie sa dozvedelo, že dávny ctiteľ Ludmilkin… A
tento pán teraz vstúpil medzi dve osamelé, ale spokojné duše.Profesor Marek začal chodiť do domu.Justína ale zanevrela naň, prečo, ani sama nevedela, len časom si uvedomila, že on ju
olúpil o veľkú časť lásky Ludmilkinej.Marek konečne vyslovil svoju prosbu — aby Ludmila stala sa družkou jeho života.Ludmila postavila mu podmienku, že si vezme Justínu so sebou, ale Marek krútil hlavou —
a po dlhšom rozhovore o tom, sama nahliadla, že by to nebolo možné.Justína postavená pred otázku, či chce ostať s Ludmilou, teraz tvrdo a odhodlane
povedala, že nie, že — čo ako jej ťažko padne, radšej pôjde do Králic k ujcovi, ako čo by
sa mala deliť s iným, „cudzím“ človekom o lásku Ludmilkinu.Ludmila vzdychla, ale nemohla inač: ona, sama opustená, predsa v Marekovi najde oporu,
najde svoje určenie, snaď i šťastie.Odhodlala sa, že vyprevadí Justínu do Králic a uvidí, ako tam bude prijatá… veď, i tak
to nemá byť na dlho, ak otec povolá si dcéru k sebe.*Bernovci bývali v stoličnom meste. Pán Berný bol prisediacím súdu, človek už nie mladý,
náchylný k tučnosti, ale zovňajšku veľmi príjemného, dobráckeho. Jeho pani, menom Malvina,
bola mnoho mladšia, pekná a elegantná dáma.V dome bolo veselo, vždy plno hostí, lebo Berný rád mal spoločnosť a hlučný život.
Prichodili tam mnohí mladí páni a len niekoľké — tiež mladé dámy.Ludmila bola zarazená, že i v ten večer, keď tam došla s Justínou, bola veselá kompánia
pospolu. Niečo sa jej nevidelo tam, snáď že spoločnosti mestských pánov nebola zvyknutá.Pán Berný prijal Justínu doslovne s otvoreným náručím. Bolo vidno, že je jeho radosť
úprimná, že on s Justínou dobre mieni a že na jeho lásku a ochranu môže počítať za každej
okolnosti. Hneď oslovil Justínu otcovským tónom a prikázal jej, aby i ona mala dôveru k
nemu a na znak toho, aby mu tykala a oslovila ho ujcom.To Justíne dobre padlo — aj Ludmilkine obavy čiastočne zaplašilo.Ujec hneď ukázal Juste, že má i „tetu Malvinu považovať za vlastnú mať, hoci je ona ešte
veľmi mladá“ — dodal s gavalierskou poklonou oproti svojej manželke.Justína sa uklonila a obrátila sa k tete Malvine. Táto pozerala na ňu s prekvapením a
zkúmave; usmiala sa — Ludmile sa zdal ten úsmev strojený, a tiež objala a pobozkala Justínu
ako príbuznú svojho manžela.Ludmila by bola najradšej vzala Justínu so sebou, ale už bolo nemožno, — bolo by to
nápadné — a neprípustné. Veď aj ona už nebude dlho samotná a nie viac sama svojou paňou. O
niekoľko týždňov potom vydala sa za profesora Mareka.Justína bola zprvu ako oslepená. Odrazu ocítila sa vo víre života. Laskavé prijatie
ujcovo zaplašilo jej smútok, i tetka Malvina zdala sa byť potešená jej príchodom, ale
pozdejšie, ako sama Justína začala ožívať, tetka akosi nepriaznive hľadela na Justínu. Lebo
Justína sa začala vyvinovať — a keď sa pomocou ujcovej štedrosti začala krajšie obliekať,
bola čo deň krajšia a pôvabnejšia. Mala k tomu i ducha a prirodzený vtip, ktorý jej pomohol
tam, kde vedomosti nedostačovaly.Následujúce leto ztrávili Bernovci na dedine. Panina matka mala majetok neveľký, ale
stačilo na výživu a zvlášte cez leto.Aj tam dochodili hostia. Justína musela tu i pri kuchyni pracovať, čo ale rada konala.
Len to nemala rada, keď si daktorí páni chceli dovoliť nejaký žart, alebo keď chceli s ňou
laškovať ako s malým dievčatkom. Vtedy Justína zase ukázala, že dakedajšia divočka ešte
vždy v nej žije… Za každou sebaobranou vyvinul sa tým veselší rozhovor a čo ďalej venovali
jej mladí, ba i starí páni viac pozorností.Ujec na také „škádlenie“ sa usmieval dobrodušne. On rád mal pohodlie a pokoj v dome.
Dakedy bol veľmi nervózny — a dakedy taký milý, veselý a veľkodušný, že to až prekvapilo.Keď sa vrátili do mesta — a mal viac peňazí pri sebe, zobral paniu i Justínu — a zvolal:
„Poďte, kúpte si čo chcete, dnes platím!“ A keď Justína nechcela nič kupovať, dal jej
peniaze, aby si pozdejšie kúpila sama, čo potrebuje.V zimnom období chodila pani Berná na plesy a na večierky. Justína ostávala doma a rada
si o samote spomínala tých, ktorých dakedy milovala — i tých — s ktorými sa v hneve
rozišla. Ludmile písala listy… i tá jej odpovedala, ale Justína so žiaľom cítila, že
Ludmila má už cele iné záujmy — a že je i šťastná dosť — tak že nepostráda už Justíninu
neprítomnosť.Justína často pomyslela i na krstnú matku, na Aurela, či ozaj vrátil sa domov — alebo či
došiel do tej Ameriky… a či tam ostal — a či sa nesišiel s jej otcom?! Nemyslela Justína,
ako skoro dozvie sa o ňom a o jeho bratovi.Vo fašiangoch — Justína stala sa práve šestnásťročnou, — nachodila sa u Berných zase
väčšia spoločnosť. Justína v taký čas pomáhala kuchárke — a prišla ku stolu len vtedy, keď
už boli všetci hostia pousádzani. Jej miesto bolo na konci tabule pri boku domáceho pána.
Nestačila si ani sadnúť a sa rozhľadieť, keď jej ujec povie:„Justína, dnes uvidíš starého známého. Pozri, poznaš ho? Poďteže, braček, bližšie!“Pred Justínu sa postaví mladík štíhly s tmavými vlasmi a s hrdým úsmevom. — Zľakla sa
Justína, lebo už ujcove slova, že „starý známy“ vohnaly jej akúsi obavu do srdca. Ti starí
známi — ti sa hnevajú na ňu…„Kornel!“ hovorí dievča po tichu cele zmätené v pomyslení na to, čo sa odohralo pri
poslednom pobyte v Košiciach a potom u Rozhodných. Nemyslela inšie, len to, že sa on i
teraz hnevá na ňu.Ak sa aj hneval, aspoň to neukázal. Uklonil sa a podal jej ruku. Sadol si blízko nej a
ujca. Sotva, že to bolo možné, opýtala sa Justína, kde je Aurel, čo je s ním?„Aurel? Ten figliar! Dosiahol cieľa: došiel do Ameriky, ale po koľkých okľukách! Najprv
dostal sa do rúk akémusi závratníkovi — ešte v Rieke. Ten ho vzal na loď, potom mu odobral
peniaze — v Carihrade vystúpil a ztratil sa. Aurel musel konať práce ako posluha; v tej
istej hodnosti dostal sa na druhú loď — a po sem tam premávaní, trmácaní dostal sa do
Ameriky. Ale tam ho už čakal náš splnomocník od konzulátu. Vtedy už bol vycivený, ztýraný —
ale vyliečený. Chlapca vzali na konzulát — a konečne poslali domov.“Justína si vzdychla. Aká rada bola tomu. Ona ho síce nemala na svedomí — a predsa ťažko
jej bolo, že odišiel.„A — ako ste vy prišiel sem?“„Jednoduchým spôsobom. Som právnik — o nedlho budem doktorom práv — a tu som v
kancelárii pravotára Lubiniho. Dnes sišiel som sa s ujcom Berným a on ma pozval na večeru.“Veselo hovoril Kornel a Justína ho obdivovala, ako si smelo počína. Áno, veď Kornel bol
vždy taký hrdý, sebavedomý…Od vtedy chodil Kornel častejšie do Berných a raz písal matke v liste i toto: „ani by si
neverila mama, aká je teraz tá naša bývalá divočka pekná. Je krotká a tichá, skoro by som
povedal, že taká krotká ako malá, biela, pekná ovečka!“A Justína sa cítila menej opustenou a na duši jej bolo ľahko a voľne. Keby sa mohla
vratiť aj Martička, tak, ako sa vrátil Aurel… ale odtiaľ nazpät návratu niet… Kornela
považovala Justína za brata, napriek tomu, že sa po čas jej pobytu v Košiciach nedržal ako
brat ku nej. Ale stáva sa, že sú bratia nie vždy laskaví a nežní, ba že sa so sestričkami i
pobijú, vždy predsa tú sestričku každý brat zastane. Justína teraz začala dôverovať ľuďom,
i milovať ich a preto i ju milovali.Jedno ale Justínu trápilo. Teta Malvina bývala k nej často nevrlá, podráždená. Často bez
najmenšej príčiny ukázala svoju antipatiu. Čo bolo toho príčinou, dozvedela sa len hodne
pozdejšie.Jeden z častých návštevníkov začal sa nápadne zaujímať o Justínu — zvlášte vtedy, keď
bol i ujec Berný prítomný. Ten sa tomu tešil, lebo ho tá laškovná hra bavila — a možno,
chudák, myslel, že by dakedy Stanislavský — takto — si vzal Justínu, najmä, ak sa podarí
jej otcovi v Amerike sohnať nejaké veno…Stanislavský bol štátny zástupca, bol z dobrej poľskej, emigrantskej rodiny. Teraz bol
všeobecne obľubený mladý gavalier. Mal skvelé postavenie, ľudia ho vyznačovali, sľubovali
mu peknú budúcnosť. Zovňajšku bol pekného, uhladených mravov, duchom a vtipom vynikal nad
iných.A nielen v prítomnosti ujcovej, ale i keď videl Justínu samotnú, usmial sa jej,
priblížil sa, hľadal jej rúčku a tichým, lichotivým hlasom predniesol nejaké ľúbeznosti,
ktoré Justína práve z duše nenávidela. Ona cítila proti tomu lišiakovi veľký odpor, ktorý
sosilnel od vtedy, ako prišiel Kornel do mesta. Tušila, že to, čo Stanislavský hovorí k
nej, je len faleš a mámenie — a čo viac, zbadala, že teta Malvina striehne na ňu a na
Stanislavského. V prítomnosti p. Bernej Stanislavský v tú stranu, kde bola Justína, ani
nepozrel.Po celú dobu, čo tu bola, čakala túžobne otcov list a jeho návrat. Tešila sa na cestu do
Ameriky s otcom, ktorého milovala viac ako predtým, ale ostatné časy boly zvesti od neho
veľmi sporé.Jar prišla a s ňou nové zábavy a výlety. Bernovci ako v zime zábavy, tak v lete
navštevovali a usporiadovali rozličné výlety. Jeden taký výlet ostal Justíne navždy
pamätným.Bolo to začiatkom mája, keď chystala sa nie veľká ale vyberaná spoločnosť do „Hája“.
Pred samým odchodom ale pani Berná odpovedala, sťažujúc sa na prudké bolenie hlavy. Ujec
Berný chcel tiež doma ostať, ale keď ho pani k vôli Justíne nahovárala, dal sa nahovoriť —
a poslúchol. Pani vyzerala skutočne ako veľmi nemocná, mala oči vpadnuté, líca bledé a
úsmev smutný.Väčšina výletníkov išla pešky. Berný sa dal odviezť — a s ním viezla sa i Justína.
Cestou vzali na koč i Kornela, ktorý bol tiež medzi pešími a Justíne bolo veselo s ním, ako
ešte nikdy.V hore pripojil sa k ním i Stanislavský. Teraz zjavne škádlil Justínu, hneď pýtal si od
nej kvietok, hneď chcel vedieť na koho myslí, keď si trhá liestočky z králika a šepce:
„ľúbi ma vrelo, nesmelo…“Berný sa prizeral na nich a cítil sa pri mládeži veľmi dobre, akoby sám omladol… Sedel
pod bukom na vystretom koberci, pri ruke mal fľašku vína, pohárik a brindzovníky. Keď
Stanislavský neprestával Justínu dopaľovať, vzal si i ujec Berný jeden králik do ruky a
trhal z neho lístok po lístoku, odriekajúc formulku dievčeniec „ľúbi ma“.Vyšlo mu že: nič. Všetci, čo boli okolo neho, sa zasmiali — a škádlili ho. — On zasmial
sa tiež, ale potom vzdychol, podumal — a odhodil lístočkov zbavený pahýlik…Justína ale zbadala ujcovo zvážnenie. Čo si má ujec trhať králik, načo jemu takéto
orakulum, ktoré vlastne nič neznamená a je snáď len prežitok prastarých zvykov. Veď ujec
môže byť šťastný, keď má — takú krásnu paniu a vie, že ho rada má!Spoločnosť — vlastne tí mladší, tančili — ale Justína nepohla sa od ujca. Sedel s nimi i
Kornel — a keď ten nešiel tančiť, Justíne sa nechcelo, lebo dosiaľ ešte nikdy netančila…
Dosť ju nahováral Stanislavský, že ju on hneď naučí, ale ona sa nepohla od ujca.Akýsi nepokoj — a zmätené výkriky doliehaly na našich výletníkov. Jedna mladušká pani
ostala zle — a omdlela. Naľakaný manžel hľadal lekára, ale takého tam nebolo. Panie, čo tam
boly, radily, aby ju čo skoro odviezli domov. Dobrodušný Berný ponúkol svojho fiakra, on že
pôjde peši, kým sa fiaker nevrátí. Justína i s druhými odprevadila mladú paniu ku koču. Tam
stál i Stanislavského elegantný vozík. Kočiš sotva udržal bujné kone hrabajúce netrpezlive
hôrnu pôdu. Ako mladú paniu odviezli, pobral sa i Stanislavský, lebo že má odcestovať a
treba mu ešte poriadky porobiť. I vyšvihol sa na kozlík, vzal kočišovi opraty z rúk a
naklonil sa ku Justíne, povedal: „Poďte so mnou!“Justína urazená obrátila sa od neho. Keby bola mohla, za to slovo, za ten pohľad, by ho
bola udrela v tvár… Zachmúrená vrátila sa ku ujcovi, kde už i Kornel sedel. I ten bol zlej
vôle. — Ale o krátky čas, rozveselili sa všetci traja — a oddali sa radosti, šťastiu v
tomto teplom, voňavom vzduchu. I neboli by dbali, keby deň bol trval ešte hodne dlho. —Ale už aj druhí výletníci sa rozchádzali — i Berný sa zodvihol, aby nastúpil cestu pešky
domov. „To má človek z toho, keď je prajný,“ zastenal, keď si narovnával údy so smiešným
posunkom. K nemu pridružili sa ešte aj iní starší páni a tak kráčali z nohy na nohu.Kornel a Justína sa tešili, že idu peši. Im bol pohyb radosťou, pôžitkom. Smiali sa — a
nevedeli z čoho; rozprávali o nepatrných veciach — a to tvorilo pre nich, ale len pre nich
toľko zaujímavosti. Cítili sa byť deťmi, tak že ako sišli so stráni, hodne pred ujcom,
pobehli smerom ku lúke na boku a začali sa predbehúvať. Potom zadychčaní, vysmiati zastali
a pozreli jeden na druhého a nevedeli, že čo sa im robí, odkiaľ tá veselosť, tá nálada?
Zase sa zasmiali bez všetkej príčiny. Radosť zo života len kypela z nich, ani sami
nevedeli, čomu sa tak tešia. Chviľku postáli, počkali Berného, ale ten mal zase iných
spoločníkov a tak Justína a Kornel išli vopred.Večer bol chladný, nebo bolo zamračené, ale z poza mrakov tu i tu pozrel mesiačik.
Justína necítila chladu, jej bol celý svet plný jasu, tepla a vône. Jar so svojou
prelestnou silou ju ovanula a našla v srdci pôdu pripravenú. Justínina mladá duša po prvý
raz cítila radosť, že žije, že dýcha, že je zdravá — a že pred ňou je ešte život, snaď dlhý
a pekný, snáď — kto že vie…Nevedela, že okamihy velikého šťastia bývajú krátke — a vratké.Ani nezbadali, že sú už v meste. Tam napadlo Justíne, že mali počkať ujca. Ale práve
vtedy prebehol vedľa nich fiaker — ktorý popoludní zaviezol Berného do hory — a len teraz
sa vracal… Iste si kočiš dakde pripustil deci — lebo dva — ku srdcu. Preto tak hnal úbohé
kone…Kornel chcel odprevadiť Justínu do Berných. I pohovorili si o tom, že Kornel tam počká
na ujca, veď možno, že už i pani Berná bude zdravá.Justína bola spokojná. Ale ako vošli do dvora, čosi ju zarazilo, znepokojilo. Vôňa
jemnej cigarety zavadila o jej jemný noštek. Zastala, poobzerala sa. V dome nebolo svetla,
ale Justína videla dverká na záhrade otvorené — a ona vie, že ujec pedantne na to dolieha,
aby sa dvere vždy pevne zatváraly; mal tam svoje štepy, svoje teplé hrady… Ak ich najde
otvorené, on sa nahnevá. I popošla ku dverkám, aby ich zatvorila. Kornel chcel isť za ňou,
ale ona ho chytila za ruku a — odtisla — lebo v tom okamihu svetlo mesiaca preblesklo
mračnom a osvetlilo časť záhrady. Na širokom chodníku stála pani Berná a tesne vedľa nej —
Stanislavský. Ona mala tvár k nemu obrátenú, hľadela na neho tak milo, temer s trpiacim
pohľadom. On naklonený troška pozeral na ňu tým svojím záhadným a nebezpečne svodným
pohľadom. Hovoril jej čosi, čo len ona počula. Potom kráčali pomaly ďalej ku plotu záhrady,
kde, ako Justína vedela, boly ešte jedne, na tichú ulicu vedúce dvere…Justína sa zľakla, ako keby ju samú bol dakto pristihol na veľkom prečine. Ocítila v
sebe a vôkol sebe chlad, zimu, ako zavanutie ostrého severáka. Pred ňou zatemnil sa svet,
kvety, ktoré začaly pučiť, povädly. Mimovolne pozrela na Kornela pohľadom sdeseným a keď
jej podával ruku — nevidela ju… ale ako prchajúci stín vbehla do domu. V ten večer ju už
nikto nevidel.I v nasledujúce dni bola zamlklá a keď len mohla, vyhýbala sa ľuďom. Pani Berná, ako by
čosi tušila, pátrave a s podozrením pozorovala Justínu a dozvedala sa o príčine jej
mlčanlivosti. Ale Justína nemohla povedať to, čo ju trápilo, — ona len cítila, že takto s
povedomím toho, čo videla, — nemôže tu ostať…Zase ďalej isť, ďalej, keď sa už tak šťastnou cítila, keď jej bolo tak dobre. Odísť? —
Áno, ale nemôže to urobiť bez istej príčiny, nemôže ujca uraziť — povedať mu tiež nič
nemôže.Nie, to povedať nikomu nemôže, ako len — Kornelovi.I ten teraz málokedy zavítal do domu; vyhováral sa, že má veľa práce, že sa má
pripravovať na doktorát — a skutočne, o nedlho odcestoval domov…Pán Berný bol nemálo prekvapený, keď ho Justína prosila, aby jej nemal za zle, keď sa
bude pripravovať na obchodnú školu. Do jäseni sa bude privátne učiť — a potom by odišla…„Čo, dievča, či ti je u nás nie dobre? Veď ťa milujeme ako svoju vlastnú — a nerád by ťa
prepustil, len ak by prišiel otec po teba…Ale naostatok nahliadol, že dobre bude, keď sa Justína niečomu naučí, veď kto vie, či to
nebude potrebovať — ak otec nepríde — alebo zapadne tam kdesi na Západe. Ba sľúbil jej, že
ju sám odvezie do Pr. a postará sa, aby bola prijatá a dobre zaopatrená.Tak sa Justína začala učiť, pilno, vytrvale. Tým viac, že v dome panovala tíchosť. Teta
Berná odišla do kúpeľov, ujec ju chodil navštevovať každú nedeľu, ba, zabavil sa i dlhšie,
do domu neprichádzal nikto. Len Justína bola doma, stará kuchárka — a chyžná. Ako tešila
sa, že bude samostatnou… Iste, hrdosťou naplní sa jej srdce, že sama svojou silou domôže sa
niečoho. Nebude odvislá od niečoho, ani od príbuzných — ani od… nikoho. A na otcov príchod
už temer prestala mysleť, kto zná čo je s ním, keď už dávnejšie ani nepísal…Leto ubehlo, ani sama nevedela, ako. Len keď začaly priletúvať ťažné vtáčky opäť na
zpäť. Prišla najprv pani Berná i so svojím manželom, potom prišiel i Kornel — a druhí.
Kornelovi prichodilo blahoželať, veď složil zase jednu zkúšku — doktorát bude nasledovať, —
ale Justína nenašla už ten tón dôvery, akým v ten osudný výlet besedovali…Justína sa domnievala, že teta Malvina bude láskavejšou k nej, keď po čas tetinej
nepríjemnosti sama spravovala dom. — Ale sklamala sa, lebo pani Berná bola zovňajškom
Justíniným nemilo prekvapená. Justína teraz počala zastiňovať krásu peknej, ale už predsa
nie celkom mladej panej. Iste, uvedomila si to pani Berná, ktorá dosiaľ platila za
krásavicu, že v jej dome vyrastá jej nebezpečná — mladá, pôvabná, bystroumná kráska. A ako
taká povrchná žena, ktorej najvyšším blahom je zovnajšia krása, zanevrela na tú, ktorá jej
uchytila, alebo môže uchytiť prvenstvo krásy.Justína si nebola toho povedomá, tým ťažšie dopadla na ňu tetkina nemilosť. I ona sa
stala mlčanlivou, i ona sa uťahovala od spoločnosti tetkinej.A s Kornelom sa už akosi nemohla tak shovárať ako v ten milý, jarný deň. A žeby mala s
ním bežať o závod zarosenou lúkou teraz, to by bolo pre ňu hlúpe, smiešne, detinské. Aspoň
ona vo svojom skrytom zármutku tak ponímala stav veci. A medzi tým sa pilno pripravovala ku
zkúškam. Koncom augusta mal ujec ísť s ňou, tak jej bol sľúbil a ona si umienila, že mu
bude za to večne povďačnou.Do domu chodily zase obvyklé návštevy. Čoho sa Justína bála — stalo sa tiež. Ona si tak
túžobne žiadala, aby Stanislavský viac neprišiel do domu, tým viac, že počula, že má byť
preložený. Ale on prišiel a jeho hra so ženskými sa znovu začala. Kto vie, koľko ich bolo,
ktorým dvoril a koľké hlavičky pobalamutil — i v meste…Deň odcestovania do Pr. sa blížil. Justína, vďaka ujcovej štedrosti, mala už svoju malú
výbavu, ktorú pečlive poukladala do kufra, hotovú.Večerilo sa, keď sedela samotná v jedálni pri obloku. V salóne bola návšteva. Pani Berná
tam zabávala svojich hostí.Justína nepočula, čo tam hovoria, ani ju to nezanímalo. Ona bola zabratá vo svoje
vlastné myšlienky. Pri nej stál stolík s ozdobným kvetníkom, v ktorom živorila pekná palma.
Milovala Justína túto palmu a pestovala ju. Rada posedela u nej.Nezbadala, že do jedálne vstúpil Stanislavský. Po mäkkom koberci priblížil sa ku
Justíne. Len keď blizko bol pri nej, pozrela na neho. Cítila s odporom zápach akejsi
panskej voňavky a cigaret. Vstala, narovnala sa.On dotknul sa jej ramena a riekol:„Nebojte sa, dušinko! Prečo pozeráte tak placho na mňa, ako malé, naľakané vtáča!“„Prosím, odstúpte!“ prosila Justína, ale jej hlas a jej pohľad — neprosil, ale
rozkazoval.„Naozaj?“ usmial sa mladý pán — „ale — nie bez všetkého.“Jeho hlas znel cele blizko — pri Justíne, ač bol tlumený, ona cítila z neho urážku,
ktorá jej vohnala krv do tvári a hnev do duše. Chcela ho obísť, ale on sa držal jednou
rukou stolíka, druhým ramenom ju chcel k sebe pritiahnuť.Jedným vzpružením tela Justína vymkla sa mu, pravou rukou udrela samopašníka rovno do
tvári, až mu cviker spadol — druhou — ale na jej veliký žiaľ — prevrhla stolík s palmou.
Ozdobný kvetník spadol a rozbil sa — a palma sa zlomila. — Divočka v Justíne sa zobudila.Na hrmot pôsobený pádom kvetníka, otvorily sa dvere na salóne a v nich zastala pani
Berná.Skoro súčasne ale v druhých dverách zjavil sa veselý a rozjarený pán Berný, za ním
Kornel. Pán Berný vracal sa zo svojej obvyklej precházky a ztretnúc Kornela, pojal ho so
sebou.Justína sa chvela zlosťou a zahanbením.„Hanbite sa,“ zvolala, „keby ste totiž mal kus citu a statočnosti, vy…! Najprv
sklamávate dôveru a dobrotu, zneužívate priateľstvo šlechetného muža — a vkrádate sa medzi
manželov!“„Justína!“ zkríkla pani Berná, skočila ku dievčaťu, ktoré bolo hnevom skoro bez seba.
Jednou rukou potriasla pani Berná plece Justínino, druhou jej zapchávala ústa.„Áno, — tak je, — on je… nestydatý.“„Ty šalieš,“ okríkla ju tetka.„Nešaliem, čo hovorím je pravda, vie to každý, i slúžky…“„Zlý duch hovorí z teba, ty nevďačnica,“ kričala Berná — „pakuj sa!“„Ostaň!“ zavolal ujec Berný a pristúpil ku obom rozvadeným, — bol bledý, ústa sa mu
triasly, — „opakuj svoju obžalobu!“Justína ale sa zľakla — nevedela, že je v izbe — poľutovala ujca, — och, že pôsobila
boľasť tomu najlepšiemu priateľovi, ba dobrodincovi, ktorého mala!„Hovor!“ dopieral ujec chraptivým hlasom. „Dosvedč, čo si nadpovedela!“Ale Justína viac nič nepovedala. Akoby hľadala pomoc, blúdily jej zraky priestornou
izbou. Zablúdily ku Kornelovi, ale ten stál sám v nedorozumení, tiež bledý a zasmušilý.Návštevy zo salóna sa vytratily… sám Stanislavský sodvihol si cviker — a utiahol sa ku
dverom a von.„Nuž hovor,“ začala tetka, keď videla, že Justína mlčí a mlčať bude. „Prečože
nepokračuješ? Veď je to vari tvoje určenie, aby si všade, kam prídeš, doniesla rozbroj, aj,
to je tvoja vďačnosť za preukázané dobrodinie. No,“ zasmiala sa nervozno, „od teba sa
nedalo ani inšie očakávať. Veď kamkoľvek si zavítala — zápäť ťahal sa rozbroj, utrpenie a —
smrť!“„Oh!“ zaúpela Justína, lebo cítila, že skutočne za ňou ako by sa vliekol dáky nešťastný
osud.„Ber sa mi z očí, nevďačnica,“ teraz už zúrive kričala pani Berná, keď videla, že už
všetci hostia, ba i Stanislavský s nemou poklonou opustili izbu. „Nie len, že narušila si
krásný mier nášho domu, ale pohanila si čestného, vysoko postaveného muža, chcejúc ho vydať
posmechu celého mesta, ty, ty, ty, jedovatá zmyja!“Justína stála tu zdrtená — zo žalobkyni — obžalovaná… Ľutovala, úprimne ľutovala, že to
tak ďaleko došlo, ale či mohla tomu predísť? A ako? Pozrela hore, po pritomných; zdalo sa
jej, že vidí Kornela, ako pri posledných slovách vztekajúcej panej chcel skočiť, prehovoriť
— ale nomohol, lebo v tom okamihu zavznel od stola ťažký ston, podobný chrapotu raneného
zvera. Stolička praskala pod ťažkým telom pána Berného, ktorý klesol bezvládne na ňu a
sklonil hlavu na stôl.S výkrikom sdesenia skočila pani Berná k nemu a zodvihla jeho hlavu. Tvár jeho bola
nakrivená, oči sdesene hľadely na prítomných. Kornel, ktorý zadržal pána Berného od pádu,
oprel ho nežne — a bežal po lekára. Zatým s pomocou kuchárky a chyžnej, bol nemocný pán
odnesený do spálni. Lekár prišiel hneď — a použil najúčinnejšie prostriedky lekárskej vedy…
a o hodinu mohlo sa zistiť, že je život pána Berného zachránený — a že o niekoľko dní bude
úplne zdravý.Justína vzrušená, predesená znovu a znovu obviňovala svoju prudkosť a slová, ktoré
predniesla, by bola už rada vziať nazpät, ale, to už nebolo možné. Vyrieknuté slovo ide do
sveta, tu urazí, tu poteší, ale nikdy nevráti sa ta, odkiaľ pošlo.Justína nesmela ísť do izby, aby videla nemocného. Bola pri ňom len sama jeho pani — a
tej sa podarilo uspokojiť muža a vyvrátiť i to najmenšie podozrenie. Uisťovala svojho
manžela, že bude zase všetko dobre, že aby jej dôveroval — a nikdy nepochyboval o jej
láske…Justína ale, ako sa presvedčila, že je ujec von z nebezpečia, zatvorila sa do svojej
izby a na kolenách ďakovala Pánu Bohu, že odvrátil od nej ten veľký zármutok.Potom sa utíšila, ale po celú noc nemohla spať. Jedno je isté: ona tu ostať nemôže.
Nebude čakať, kým ju preč pošlú, musí ísť sama. Ale kam? Kde sa octne? Pomyslela si s
trpkosťou v duši. Už i po jej učení je veta, aspoň predbežne.„Nuž dobre,“ podumala, „keď mám odísť, tak odídem kam najskorej. Pôjdem a prekliesním si
cestu životom samotná, nikomu viac nechcem ztrpčovať život… odídem…“I vyňala svoju sporiteľničku — vďaka ujcovej štedrote dosť dobre zásobenú — a uspokojila
sa, že jej predbežne dostač, — na cestu — a ešte aj ďalej. Predbežne pôjde k tútorovi do
Pr. Tam poradí sa, čo podnikne ďalej. Snáď bude mať zvesti od otca, — aby mohla ísť za ním
do širého sveta. Že taká cesta je pre samotné dievčence i neobyčajná, i nebezpečná, na to
Justína nepomyslela. Ona cítila, že má dosť odvahy k sebaobrane a dosaženiu cieľa.Keď sa rozhodla, napísala ujcovi list. V ňom ďakovala za jeho lásku, za obete, ktoré
priniesol a ochranu, i prosila ho, aby jej odpustil všetko, čímkoľvek by ho, čo i nevedome
zarmútila. Ďalej uisťuje ho, že sa vynasnaží dôjsť cieľa a že vždy chce byť čestným údom
spoločnosti ľudskej, aby sa nikdy a nikto za ňu hanbiť nemusel.Potom doniesla si veci do poriadku. Veľký koš, v ktorom mala svoju výbavu pre školu,
zamkla a ponechala v izbe, len malý príručný kufrík s najpotrebnejšími vecmi si vzala so
sebou.Vedela, že o štvrtej ráno odchodí rýchlik z Kralic, s tým, jestli bude dobré spojenie,
môže byť popoludní v Pr., vo svojom rodnom meste…*Cestou neprihodilo sa jej nič zlého. Bola vážná, pozorná, ale cestovateľov si nevšímala.
Pohrúžená do smutných myšlienok, ani nepozorovala, ako rýchlo ubieha čas.Mladosť nesmúti dlho, — nová nádej presvitne ako raňajšie zore zvestujúce nový deň po
noci búrlivej. A každý nový deň donáša so sebou nové povinnosti — ale aj nové radosti. I
Justína prestala smútiť, ale začala jasne rozmýšľať.Na nádraží v Pr. najala si povoz, aby ju zaviezol na byt advokáta p. Košinského, svojho
tútora.Tu ale potkala ju nová, nepredvidaná nehoda: pán pravotár nebol doma. Domovník, u
ktorého sa ohlásila, jej sdelil, že pán odcestoval dnes predpoludním i s nejakým cudzím
pánom, ale kam, to že nevie — a dal Justíne radu, aby šla do kancelárii sa opýtať, kedy sa
pán advokát vráti. Justína ale nechcela; čo jej povedia, dozvie sa i pozdejšie, — ona
prosila domovníka, aby jej odložil kufrík do večera, že si lebo príde sama poň, alebo
niekoho pošle.Umienila si, že vyhľadá slušný hostinec. Prv, než tam šla, zachcelo sa jej vidieť tie
miesta, kade chodila, tie domy, v ktorých bývala. Šla známymi uliciami, stretávala ľudi —
všetko cudzí, možno, že i známi, ale ona po nich nepátrala. Zamerila tam, kde bývali skorej
— to bol ich dom — kým ho nepredali, i tam, kde bývala s matkou už nemocnou — kde tá drahá
trpiteľka dokonala púť svojho života. So zaroseným zrakom pozerala k oblokom, ach, darmo,
veď tá milá, dobrá tvár matkina neukáže sa jej viac odtiaľ, ako vtedy, keď ju túžobne
čakávala domov zo školy, tie drahé, jasné oči nepozrú viac na ňu láskave nikdy, nikdy viac!
Napriek tomu zdalo sa Justíne, že je tej svojej mamičky bližšie ako bola, ako by teraz po
rokoch vracala sa domov a hľadala matku. Lebo po prvý raz od toho času ako odišla odtiaľto,
začala si opravdu spomíňať všetko, čo bolo, čo zažila, len teraz, keď už začala poznávať,
čo je žiaľ, sklamania — a sebaobžaloba, pocítila, že je osirelá, že nemá tej, na ktorej
srdci by sa mohla vyplakať, vyžalovať.Pred večerom boly ulice mesta oživené, — elegantným svetom naplnené. Mnoho ľudí
prechodilo tade, ako pestrý prúd, tak plynuly zástupy ľudí — a predsa bola Justína medzi
nimi osamotená.Zamyslená prišla až na breh velerieky a z tade vykročila na veľký — ešte nový most.
Tadiaľto chodila dakedy s rodičmi na prechádzku do „Zeleného“. Na moste zastala; dávno
nevidela túto milú, mohutnú rieku, i tieto lode, člnky, propelery — a vôbec tento živý
ruch. Vždy tak rada pozerala na vodu, vždy ju čosi ku nej vábilo, veď i malé jazierko, v
ktorom našla Martička smrť — bolo jej preto tak prítažlivé… A teraz, ako hľadela dolu zo
zábradlia, na ten večne živý pohyb vĺn, nevdojak si pomyslela: jeden skok — a všetkému je
koniec. Ale nie, nie, tá myšlienka je ošklivá, je hriešna a protiví sa zásadám a učeniu
nadobudnutým u svojho milého učiteľa na zárubňanskej fare.Preto odvrátila Justína hlavu od vody, aby išla ďalej. A v ten moment videla, že pri nej
stojí akási žena. Žena z nižšieho stavu, iste nejaká práčka, lebo mala kôš s prádlom na
ruke.Justína vycítila, že ju tá žena pozoruje. Vari sa nazdá, že prechováva samovražedlné
úmysly?! Hrdo odvrátila sa dievčina od ženičky, ale tá ju pokorne zadržala.„Prosím za prepáčenie, slečinko, ale prichodíte mi známou, podobáte sa jednej panej — a
jej dcéruške, — prosím, neráčite byť slečna Justína?“„Anka!“ zvolala Justína s radostným prekvapením, keď prizrela sa lepšie ženičke…„Tak predsa! Oj, ďakovať Pánu Bohu, dožila som to, že vás ešte vidím a že vám oddám
odkaz vašej maminky. Iste, vy ste ma nepoznali hneď — zmenila som sa, — bola som dlho, dlho
chorá, ani som už nie domovnicou; môj muž zomrel — a ja som teraz práčkou.“„Úbohá Anka, čo ste všetko zkusila!“ povedala Justína so sústrasťou a pohladila tú
uvädnutú tvár Ankinu…„Ach, nie, nie som ešte tak úbohá,“ ponáhľala sa Anka opraviť Justínin výrok. „Chvála
Bohu, som zase zdravá a vládzem pracovať, to je to najhlavnejšie! Ale teraz poďte so mnou,
slečinka, ko mne, nebojte sa, mám čistú izbičku. Cestou odnesiem prádlo — a potom vás
odvediem domov, ko mne!“Vďačne šla Justína s Ankou.Izbička Ankina bola veľmi maličká, v nej bol i taký malý sporák, ale všetko bolo v nej
čisté a v poriadku. Vidno tu sidli počestná chudoba. Poznala Justína jednotlivé kusy
náradia ešte z tých čias, keď bol Ankin muž domovníkom. Poznala i obraz, na ktorom klesá
zastrelený cisár Maximilian, i zrkadlo žltým flórom obtiahnuté.Justína bola i unavená, i dojatá. Sadla na stoličku u stola — a oprela hlavu do rúk.„Budete ustatá — ba i hladná, slečinko,“ trápila sa Anka. „Hneď uvarím kávy, veď azda
nepohrdnete?“ Anka uhádla, Justína bola aj — hladná. A za ten čas, kým Anka varila kávu,
rozprávala Justína svojím stručným, úprimným spôsobom všetko, čo sa s ňou dialo. Nič
neokrašľovala, nič neospravedlňovala, čo sa týkalo jej osoby.Anka načúvajúc hneď kývala, hneď krútila hlavou, ba i rukama zalomila.„Ach, ach, Bože milý, aké to príhody! Vždy predsa máte čo ďakovať Pánu Bohu, že vás tak
predivne ochraňoval, viedol a spravoval! Oj, iste tomu dopomohla modlitba vašej oslávenej
maminky!“Káva bola hotová; Anka ju predložila Justíne na stôl, i nejakú žemľu k nej. Anka
nedovolila Justíne, aby rozprávala ďalej, kým sa neobčerství. Potom, keď Justína utíšila
svoj zdravý hlad, Anka doniesla malú skrinku. V nej uschovala predmety umierajúcou paňou
Hvozdinskou jej opatere sverené. Poznala Justína každú viecku, od drobností k ručným prácam
potrebných po menej cenné šperky — drahé veci im boly už skorej zabavené — — a nadovšetko
starú, rodinnú Bibliu. Túto prvú vzala do rúk a otvorila. Hneď vypadol lístok papiera
ceruzkou popísaný. Zprvu pekným, rovným písmom, akým písavala mamička, kým bola zdravá,
potom stávalo sa písmo neznateľným, patrne ruka pisateľky nevládala ďalej. — Justína začala
čítať:„Ó, Pane! Ja biedna, umorená až k smrti, blížim sa ku Tvojmu presvätému trónu. V Tvojich
rukách je šťastie i život náš! Ty blažíš, i tresceš — ale milosť Tvoja je nekonečná! Oh,
Otče! Tvojej otcovskej starosti oddávam dieťa moje, onedlho opravdovú sirotu! Ty buď jej
otcom a ochrancom, vzbuď dobrých ľudí, ktorí by to nešťastné dieťa vzdor jeho chybám
pritúlili, milovali, vychovávali, a ku Tebe privádzali! Zachráň dcéru moju pred mravnou
záhubou, aby nezahynula, ale stala sa čestným členom ľudskej spoločnosti.Chráň i jej otca, môjho dobrého manžela, na jeho púti, pomáhaj mu čestne pracovať, daj
zdaru jeho práci, aby sa ráz mohol vrátiť do svojej otčiny a posledné dni svojho života
prežiť mohol v pokoji. Veď Si Ty Otec všetkých nás. Syn Tvoj nevinný i za nás vylial krev
svoju — buď Jeho meno pochváleno na veky, amen!“Justína pre slzy sotva mohla dočítať.„Oh, mama, mamička, ty svätica, ty trpiteľka! Áno, áno, cítim to, že len tvoja modlitba
ma zachránila!Plačúc pritiskla lístok ku ústam a ku srdci.Justína, tá bývalá divočka, plakala! Ale tie slzy boly dobročinné. Anka ju nevyrušovala,
cítila, že tým slzám nevoľno brániť, lebo ony zmyjú s duši devušky všetko to, čo je na nej
ešte nejasného, nezošlechteného.Konečne utíšila sa Justína, vydychla z hlboka — a začala vyberať všetky tie maličkosti,
tešiac sa im, že to všetko mala mamička každý deň v rukách…„Ó, Anka, ako ti mam ďakovať!“„Neďakujte, slečinko, ja sama som taká šťastná!Ešte do roka by som bola čakala, potom by som to bola odniesla k pánu advokátovi. Teraz
predbežne ostanete u mňa.“„Ó, Anka, či ty nevieš, že kamkoľvek som prišla, nasledovalo ma pohoršenie, ba i smrť!
Nebojíš sa toho?“„Nie,“ odpovedala Anka proste, „lebo verím, že bez dopustenia Božieho sa nam ani vlas na
hlave neskriví…“Potom uložila svojho vzácneho hosťa do čistých nových perín, poslala nosiča po Justínin
kufrík.Justína kým zaspala, vrelo poďakovala Pánu Bohu za milosť, jej dosiaľ preukázanú. Ona
teraz cítila sa bezpečnou. Poznala, že láska a požehnania matkino je s ňou a že bude ju
sprevádzať i ďalej. Verila pevne, že sa všetko na dobré obráti.Ráno mala Anka mnoho práce, preto jej i Justína pomohla, v čom bolo možné. Ale popoludní
poprosila Anku, aby šla s ňou do cintorína. Šly rozprávajúc si o minulých časoch.
Stretávaly ľudí, no, nevšímaly si ich, ačkoľvek Anka mnohých poznala a rada prizrela sa
každému. Len v samom hrbitove stretly jednoho starého pána a ten Anke tak napadnul, že
ostala stáť. Aj on zastal — a obzrel sa, ale nie na Anku, lež Justínin pekný zjav ho na
chvíľku upútal.„To je nejaký cudzinec, ten je z ďaleka!“ poznamenala Anka premerajúc pána od päty do
hlavy.Justína si kľakla na hrob a zaplakala. Na hrobe boly svieže kvety a — konča hrobu
jednoduchý kameň, na ňom meno a deň narodenia a smrti nebohej panej.„Kto postavil ten kameň?“ opýtala sa Justína.„Hovoril hrobár — raz, — že peniaze naň prišly z Ameriky — a tieto kvety — neviem,“
odpovedala Anka.Obzrela sa, — ten cudzí starý pán ešte tam stojí a čaká.„Slečinko, pozrite, prosím, ale nenápadne, ten pán tak upreno hľadí na vás — či vám je
nie známy, možno, že jeden z tých, ktorých ste poznali tam, kde ste boli.“Justína vstala, pozrela na neznámého. Nevedela sa rozpamätať, že by ho bola dakedy
videla, aspon nie v poslednom čase, ale cítila, že jej srdce bije silno, stiesnene. Tie
ťahy sú jej známé, milé, „Bože môj,“ pomyslela, „vari by to bol on? Ale taký starec?! Veď
on bol krásny, silný muž, temer kavalier — a tento starec, temer podlomený, či sa ho
opýtať?“Odobrala sa od hrobu a podišla k východu. Pri cudzincovi zastala. On pozeral na ňu
nežným, zaroseným pohľadom, usmieval sa, ale neisto…„Hľadáte niekoho?“ opýtala sa Justína zdvorile neistým hlasom.„Áno, hľadám svoju dcéru, Justínu, niet jej tam, kde bola pred troma dňami.“„Otecko!“ zkriklo dievča a hodilo sa mu v náručie. I on ju privinul a ona cítila, ako
jeho slzy padajú na jej tváričku.„Moje drahé, milované dieťa! Láska tvojej drahej matky spojila nás znovu. Neboj sa! Už
ostaneš u mňa! Viac sa nerozlúčime… Hľadal som ťa v Králiciach i s tútorom, — tam sú v
starosti o teba, — neboj sa, ujec je temer zdravý a spokojný. — Kornel mi všetko rozprával,
ten sa tiež trápil za teba — a preto ma sprevádzal až sem…“„On je tu?“ tázala sa Justína.„Áno, on mi sľúbil, že nás doprevadí až k lodi, veď azda pôjdeš so mnou?“Justína ochotne prisvedčila, ale podumala, že prečo je tu na zemi každej radosti
primiešaná kvapka žiaľu? Ako sa tešila tej ceste a tej Amerike — a teraz: — Kornel ich
odprevadí až k lodi — a potom sa položí celý Oceán medzi nich a nikdy viacej ho neuvidí!
Veď je on nie ako Aurel a netúži za Amerikou! —„Snažil som sa,“ pokračoval otec cestou Justíne a Anke, ktorá kráčala po boku
Justíninom, „usporiť si toľko, aby som tu doma kúpiť mohol majetok, čo len menší a žiť v
tvojej blizkosti v pokoji dni mojej staroby. Ale dlho sa mi nedarilo dobre. Od dvoch rokov
som predsa niečo usporil. Ale ďalej som čakať nechcel: túžba po tebe, dieťa moje, ma niesla
sem. Mohol by som síce už aj tu ostať, dalo by sa vyžiť, ale tam za morom by som mohol
prave teraz môj kapitálik zdvojnásobniť!“„Úbohý otec!“ pomyslela Justína a stiskla vďačne rameno, do ktorého bola zavesená. Čo
všetko musel snášať! Núdzu i nemoc, poníženie, nedostatok, nebezpečie medzi zlými
podvodnými ľuďmi. Len keď sa od tých oslobodil, mohol prísť k nejakému výhodnému podniku…Išli ku pánu Košinskému. Tam čakal Kornel. Ako videl Justínu, radosťou zažiarila mu
tvár, chytil jej ruku — a hľadel na ňu so skutočnou náklonnosťou. Bolo vidno, ako sa tešia
shliadaniu obidvaja, tí, ktorí sa ako deti nemali radi.Oba starí páni tešili sa, že Justínu bez dlhého hľadania tak šťastlive našli.Pred svojím odcestovaním do Ameriky chcel Hvozdinský s dcérou ponavštevovať všetkých
známych, zvlášte tých, u ktorých Justína za čas bývala. „Slušno je — sa im poďakovať…“
povedal teraz šťastný otec.Justína išla… a kam prišla, tam bola teraz vďačne vítaná. Teraz si hneď naklonila srdcia
veľkých i malých. Krstná mať ju vrelo pobozkala. Ona bola teraz zdravá a telesne hodne
silná, Aurel už skorej bol pochoval a oplakal svojho starého Puffa a teraz tak po
kamarátsky, ako žiak vyššej obchodnej školy, ju pozdravil. Jeho zanímajú teraz známky,
zvlášte zámorských krajín — a krásna sbierka je na tento čas jeho veľkou chlúbou. —V Trenčíne čas zahojil ranu Martičkinou smrťou spôsobenú. Od vtedy i ten najmladší
chlapček zomrel, ale na jeho miesto prišiel druhý, tak že sa počet detičiek doplnil.I Bernovci sa usmierili. Veď dobrému ujcovi záležalo na tom, aby poriadok v dome a jeho
pohodlie neutrpelo veľkú štrbinu. Pani Berná sa vynasnažovala byť vzornou ženou a domácou
paňou… A Stanislavský — že na svoju vlastnú žiadosť bol preložený. Škrelo ho len to, že
celé mesto vedelo, ako bol potrestaný za svoju drzosť mladým dievčatkom.Zašli si i na zárubniansku faru. Tam už býval mladý farár so svojou mladou ženičkou.
Justína s radosťou, ktorej bolo primiešané i troška smútku, poznala vo farárovi svojho
bývalého učiteľa u Rozhodných.Na pamiatku svojich dobrodincov udala Justína farárovi väčší obnos peňazí na základinu
pre chudobných, o ktorých oslavený starý pán tak starostlive pečoval.Návštevami minula sa jaseň, — bolo nutno odložiť cestu na jar — zvlášte preto, že
Hvozdinský prechorieval.Ale na jar vyskytla sa zase prekážka! Tento raz to bol Kornel, ktorý ju postavil. Pilne
študoval, jedno za druhým skladal zkúšky, i doktorát už mal, len advokátska mu chybela… A
jedného dňa v povedomí svojej doktorskej hodnosti predstúpil pred Hvozdinského a žiadal nič
iného, len aby dovolil, žeby sa on a Justína zasnúbili! Že sa úprimne radi majú — a inšie
netreba, len počkať, keď dr. Kornel Rakšín otvorí svoju vlastnú kanceláriu a potom si
odvedie Justínu k sebe — a nie na loď do Ameriky.A tak Justína nepotrebovala ísť za more.Aj otca si nepustila, ale sriadili si útulnú, tichú domácnosť, kde Anka šafári a Justína
otca opatruje a potešuje — a večierkom po dokončenej práci prečituje si listy Kornelove.
Čaká jeho príchod a deň, v ktorý sa stane mladá, dakedy dávno — neskrotená divočka dobrou a
nežnou ženou Kornelovou. | Vansova_Divocka.html.txt |
I. Pätorka„Nič nového pod slncom, všetko už raz bolo,“ riekol Ondrej Vrana, nevolený, ale mlčky
uznaný starosta ondrejovského krúžka, muž asi štyridsaťročný, ktorého všetci radi mali,
hoci i strašne ľúbil príslovia, okrýdlené slovcia, loci communes a málo kedy pochopil jadro
veci zase len pre samé príslovia, okrýdlené slovcia a loci communes. Preto, že hovorí sa:
„mulier taceat in ecclesia“, Vrana primeral výrok na všetky ženské pomery, tak že dľa neho
žena mala byť nemou. Preto, že hovorí sa: „vrana vrane oka nevykole“, tvrdil, že rovný
rovnému nikdy neublíži. Ale všetci okolo neho dobre vedeli, že veru žena nemlčí ani in
ecclesiasticis, a nejedna vrana vrane už i obe oči vyklala. On hľadal zrno pravdy na
nepravom mieste, rozťahoval smysel príslovia nedovolene široko. Druhovia jeho šípili, že je
v tom istá rozumová nerozvitosť, akú často nachádzame u samoukov. No radi ho mali pre jeho
dobré srdce a tiché mravy. Fráz jeho nik zle nerozumel.Dnes ich sedelo šestoro v jeho začadenej izbičke. K piatim pribudol hosť, mladý človek,
Ján Durný, ktorého všetci len krátko a povrchne poznali, a len toľko vedeli, že je
supplentom na istom gymnáziume. Nedávno zjavil sa vo Varovciach, dedinke pol hodiny
vzdialenej od mesta, usalašil sa v sedliackej izbičke, málo vychádzal, mnoho mlčal. Bol
chudý, nahrbený a neobyčajne bledý. Tvár jeho nebola príjemná, zato oči veľmi výrazné a
jasné. Do krúžka dostal sa náhodou. Dobrý Ondriš pritiahol ho nie zo zvedavosti, prosto z
dobroty srdečnej, keď zbadal jeho osamelosť. Ostatne ťažko bolo dostať sa k pätorke
Ondrejovcov; oni len zriedka pripúšťali medzi seba niekoho. No Ondreja radi poslúchli, a
Janko Durný bol už niekoľko ráz hosťom „pätorky“. Prekvapilo všetkých, že práve mlčanlivý
Janko — členovia krúžka uspeli ho už nazvať „Divným Jankom“ — ozval sa na Ondrejove
okrýdlené slová:„Ako môžete opätovať slová starého rabína? Divno, niektoré krátko vyslovené lže pletú sa
svetom, ako zdedený hriech… ako rozumová nákaza. Ony zatemňujú pravdu.“Všetci pozreli na nového známeho. Ich prekvapil jeho stručný, správny jazyk a nadovšetko
príjemný tón reči a silný prízvuk. U nás i vzdelanci často hovoria akoby v nedbalkách,
miešajú nepotrebné cudzie slová, pomáhajú si s „toto“, „oné“, „tento“ — nový druh
Ondrejovho krúžka hovoril presne, mohols’ hneď dať sádzať jeho plynné, pravidelné sady.„Vari nesúhlasíte so starým Ben Akibom?“ ozval sa Jaroš Strela, nedokončený študent,
veselý, „voždy peniaze majúci“. Nik nevedel, zkade berie svoje pekné dôchodky. Bol
volontérom u veľkokupca, ale málo sedával v komptoári. Boli mu všetci dlžni, okrem Ondreja.„Nesúhlasím. V tomto židovskom prísloví väzí zúfalstvo. Že slnko každodenne vychádza a
zapadá, že človek narodí sa a umiera — to sú, pravda, staré kúsky. Ale medzi východom a
západom, medzi narodením a smrťou objavujú sa vždy nové a nové veci až do nekonečna… Rad
nových zjavov je bezhraničný, ako sám vesmír. Možno, formy podobajú sa, ale i to len keď na
ne povrchne hľadíme. Rabbi lže.“Podivili sa ohňu, s akým hovoril chúlostivý, ako všetci nazdávali sa, nerozvitý, len
odborne, úzko vzdelaný Janko. Ondreja podrážily jeho slová.„A ja zostávam pri Ben Akibovi,“ riekol; „všetko, čo vidíme a zkusujeme, bolo už raz tu:
láska, nenávisť, zlosť, dobrota, náruživosť, všetky druhy ctností a hriechov! Možno, formy
sa menia — teda práve naopak, milý pane! Ale i formy, len keď na ne povrchne hľadíme. Ani
len fantázia poetov a veľum filozofov nič nového nám nepodáva!“„Odpusťte, milostivý pane, duch ľudský nie je prežúvajúcim dvojkopytným hoviadkom a svet
nie je nudným repertoárom niekoľkých kusov. Jestli by tak bolo — len chabec, alebo blázon
volil by žiť… áno, len blázon!“A pri týchto slovách zajasaly sa jeho výrazné oči akýmsi žltkastým, podivným ohňom. Jeho
neúhľadná tvár opeknela.„Príklady, príklady!“ zavolal Ondrej; „hic Rhodus, hic salta!“„Duch ľudský je nevyčerpateľný,“ pokračoval ,Divný Janko‘, „on vynachádza neustále nové
tvorby, nové formy! Konečne veď ani len náš slnkový systém so slnkom a planétami nestojí na
jednom mieste, a tak neopätuje sa ani jednou cestou mesiaca okolo zeme — ale je každú
sekundu nový a nový; ani centrálne slnko, okolo ktorého krúži sa náš celý slnkový systém,
nestojí pribité v äteri, ale pohybuje sa so všetkými systémami slnkovými zase okolo
arci-centrálneho slnka — a tak do nekonečna samý pohyb, samá novota! Boh nie je plagiatorom
samého seba. Preto je večný a stály a jeden, že večne pohybuje sa, obnovuje a tvorí. ?????
???!“„Odpustite,“ ozval sa Karol Babka, matematik, sofist a pri tom človek dosť cynický. Dlhé
vlasy splývaly mu až na chrbát, hodne zamastený prirodzenou mastnotou vlasovou, „sú veci,
ktoré stoja pevnejšie, než vaše nové ,arci-centrálne‘ slnko. Na príkladakvadrát plusbkvadrát je rovnýckvadrátu. A to bolo tak odakživa, ba pred stvorením, pred
večnosťou, a nepohlo sa dodnes.“Tvár Durného zasmútila sa. Takej námietky nečakal. Bodla ho priamo do srdca poznámka
čisto sofistická; on myslel, že smiať sa chcú z neho. Mlčal.„Príklady, príklady!“ opätoval neúnavný Ondrej Vrana. „Exempla trahunt.“Nemiestne použité príslovie ešte viac rozsmútilo Durného… Utiahol sa do kútika a čušal.„Pobili toho potmehúda,“ pomyslel si Ludvik Kapusta, dlhý, neskladný šuhaj, ktorý držal
voždy s väčšinou, a s menšinou klebetil a šuškal po kútoch.Apatekársky pomocník Jožko Milani ani nič nepomyslel si, ani nič nepovedal. To bol pravý
tajnostkár ondrejovského krúžka. Voždy mal niečo za lubom a pritom jeho fantázia natvorila
obrazov, ktorým nik neveril, len on sám. Ale on veril dôkladne svojim fantáziam. V apatéke
žil skutočnosti a bol pilný a akurátny. Mimo pudle, keď zanechal aromatické miestnosti
apatéky, prestala preňho skutočnosť a otváral sa svet nereálny, len v jeho hlave
jestvujúci. On na príklad pevne veril, že pani sudcová Černeková, prvá krásavica mesta i
okolia, zaľúbená je do neho smrteľne; veril, že u Kráľovej Hradca zahnal sám celý regiment
(ale vojakom nikdy nebol); veril, že on zachránil Viedeň pred povodňou a tak ďalej.Nastalo nepríjemné ticho. Ondrovi bolo už ľúto, najmä keď Janko Durný zdvihol sa a
hľadal klobúk. No zadržať ho nevládal.Piati priatelia zostali a počali hrať v karty; Kapusta robil, ako vždy, kibica. Nuda a
nepríjemné kartové ovzdušie naplnilo staro-mládeneckú chyžu Vranovu. | Vajansky_Podivini.html.txt |
Tajna„Na vaše zdravie, rytieru.“„A na váš úžitok.“„A na zdravie krásnej Ľubiše Silnickej.“„Eh, dajte mi pokoj s ňou! Pomiatol jej hlavu hladkolíci Janko Krbický z Myšohostia. Počujem, že sa už o nezaveľa i svadbiť majú.“„A vy to dopustíte? vy Jozef Ježko gróf Dohnanský? Hahaha! nedajte sa vysmiať. Kebych ja bol na vašom mieste, pred jej očami bych toho belohlávka rozštvrtil.“„Však som mu ja priekoru už dosť narobil. Vloni som mu najkrásnejšieho koňa dal odviesť, pred polrokom dal som mu tri dediny vypáliť, a minulého týždňa pristavili ho v horách moji ľudia, idúceho z Miešna s rodinou. Bola to vraj pekná zábava, pri ktorej krom troch zbrojnošov i jeho vlastná sestra švárna Borica o život prišla.“„Hahaha! teda mu jeho láska dosť draho prijde!“„Draho veru! a počkajte len, čo ešte ďalej bude.“„A nebojíte sa Tajny?“„Hahaha! že vraj Tajny! vari na Dohne?! nech prijde sem a nech dovŕši na mne svoj výrok. A v najhoršej prípadnosti mám švagra v Uhorsku, kam výroky tajného nemeckého súdu iste nesiahajú.“„To je síce pravda, že vaša Dohna je mocný a pevný hrad; no, prosím vás, spojené sily i proti pevným hradom mnoho vykonať môžu.“„Nech sa pokusia. A prosím vás, rytieru, s kýmžeby takto Jano z Krbíc svoje chatrné sily spojiť mohol? Na Polabí sú už iba nemeckí rytieri mohútní, ktorí o nás pojediných vendských odrostkov veru neveľmi dbajú; ba radi sú, ešte, keď hašteríme, prenasledujeme a ničtožíme sa vzájomne. Som svojej veci istý; tu niet sa čoho báť. Na vaše zdravie, rytieru Ľudieku.“„Spoločne i na vaše, rytieru!“ a čaše brinkly, a junáci pili.Tento rozhovor viedli o novom roku 1402 pri strieborných čišách a kupách vína dvaja rytieri spolu obedovavší na Dohnanskom zámku. Starší z nich, asi 33 — 35ročný mohutný muž náširokej, nepeknej barnavej tvári a desného krutého, niekedy až divokého vzhľadu bol domový pán Jozef Ježko, pán Dohny, Väzeňova a Kráľovej. Mladší rytier, Ľudiek z Travny bol šuhaj asi 26 až 27 ročný, driečny, pekný a vôbec na oko obdivovateľa milo pôsobiaci zjav, jehožto tvári istý výraz, akoby premáhanej melancholie, zvláštnej zaujímavosti a príjemnosti dodával. Došiel on z Miešna — ako hovoril — a vystrojený bol na návštevu k jednomu bratrancovi svojmu, ktorý vraj ešte asi deň cesty od Dohny bývať mal.Zámok Dohna vtedy ešte jak tak nachodil sa v kvete svojej starej slávy. Stál on na vršku, ktorý strmo vypína sa teraz už nad mestečkom toho istého, po hrade zdedeného mena, od Draždian asi na tri hodiny vzdialenom. Teraz už z mohutného niekedy zámku málo čo vidno; a na tom mieste, kde voľakedy mocné valy a nedobytné hradby jeho stály, nachodí sa teraz strelnica mestečka Dohny.Sotva vstali rytieri od stola, bral sa Ľudiek preč.„Ale zostaňte, rytieru! kamže pôjdete v tejto otupnej zime proti noci. Dnes k bratrancovi svojmu už i tak nedôjdete.“„Ďakujem vám za pohostinstvo, rytieru; no, je mesačno, zima nie tak ostrá a skutočne nemožno mi pobaviť sa ďalej, bo ešte dnes mám tuná asi na tri hodiny cesty jednu súrnu záležitosť pokonať.“„Keď ja tak, to je iná. Ale veru, by ma bolo tešilo —“„Srdečne vám blahodarím.“Ľudiek z Travný, odoberúc sa od hostiteľa svojho, ktorého dnes po prvý raz videl, nešiel, ako udával bol, k návšteve svojho bratranca, lež zmiznúc i so zbrojnošom svojím za Dohnou v lese, obrátil koňa a zamieril do pôvabnej, teraz pravda len sňahom a srieňom posiatej a mrazom skľúčenej doliny, ktorú rusá Myhlica preteká.Vyše dvoch hodín išli naši jazdci únavnou cestou pomedzi horami, hore k takzvanému Fridrichovu, vcele opustenému to lovohrádku ktoréhosi nemeckého vojvody, od nehožto i meno svoje dostal.Po dvojhodinovej púti s mrkom dňa dorazili na vršok, na ktorom osamelý lovohrádok stál. Na nižnom konci bujného, k lovohrádku vedúceho stromoradia zastali jazdci a sliezli s koní; stály tam len na pár krokov od cesty sňahom pokryté kopy sena.„Viliame,“ slovil Ľudiek k zbrojnošovi, „tu ma dočkáš. Odhrň si sňah s daktorej kopy sena a zrob si stánok, ako budeš môcť najlepšie, bo asi za dve hodiny pobavím sa tuná,“ a s tým odišiel smerom ku lovohrádku. Na vyšnom konci stromoradia bola medzi dvoma ozrutnými dubami nízka brána; pri tejto bráne, na ktorú Ľudiek tri razy zaklopal, zostal stáť a čakal. Asi po štvrťhodinovom čakaní konečne čuť bolo strmé, na zamrznutom sňahu vrždiace kroky, blížiace sa od lovohrádku, a po chvíli octol sa pred Ľudiekom rytier so spusteným šišakom, ktorý vytasiac meč z pochvy, končiar jeho na prsia príchodzieho namieril.„Kto si a čo žiadaš?“„Som rytier Ľudiek z Travny, ten istý, čo tu bol pred štyrma týždňami a osvedčil sa, že stať sa chce vedomcom tajny.“„Dobre,“ vetil člen tajného súdu, vytiahnul z kapsy ručník a pevne ním zaviazal Ľudiekovi oči, hrozívým hlasom doložiac: „Synom smrti,“ a s tým odišiel, o samote nechajúc zimou a nedočkavosťou trasúceho sa rytiera.Po hodnej, trápnej chvíli čuje opäť kroky a hneď na to rozkazujúce slová: „Poď za mnou!“Člen tajného súdu chopil Ľudieka za rameno a viedol ho napred smerom k lovohrádku. Toľko znal Ľudiek, že išli križom krážom všeliakými chodišťami, v ktorých čuť bolo každé homokové zrnko rozšliapnuté pod jich — dutým sklepením hrúzne ozývajúcimi sa krokami; išli hore i dolu schodmi, dlho, dlho, až konečne došli do jednej zdanlive podzemnej svetlice, vo ktorej vždy len neistým krokom napredujúceho Ľudieka teplejší vozduch ovanul.Tuná doprevadivší ho sem zakuklenec strhol mu ručník z očú, a desný zjav rozvinul sa pred očima jeho.Vo velikej troma kahancami slabo osvietenej sieni stál na prostriedku kamenný stôl, na stole umrlčia hlava s krucifixom. Okolo stola sedelo deväť rytierov so spustenými šišakmi, nepohnute, akoby to len špiežové sochy boly.Za pár minút bolo hrobové ticho; Ľudieka mráz prechodil.Konečne zdvihne sa predseda súdu a položí pravicu na krucifix. Na toto znamenie povstali ôsmi prísedníci tajny, odhodili plášte s pravého pleca a v rukách jim zablisnuly sa krvou zrosené dýky. Naraz všetci pristúpili k prišlému novákovi, a dýky svoje na prsia jeho opreli.„Prisahaj, že pravdu vraveť budeš!“ ozval sa predseda súdu.„Prisahám na svoju rytiersku česť, na svoje dušné spasenie.“„Ty si Ľudiek z Travny, 27 rokov starý, slobodný; pochodíš zo zákonného loža kresťanských rodičov. Či je tak?“„Tak je.“„Nevedomo o tebe, žeby si dosiaľ bol dajakú nešľachetnosť spáchal, nám zdáš sa byť rytierom bezúhonným, ktorý česť a pravdu miluje. Či je tak?“„Tak je.“„Pred piatimi roki zaslúžil si si rytierské ostrohy pri turnaji vo Miešne. No, s porazeným tvojím protivníkom veľkodušne si nakladal, požiadajúc ho o jeho priateľstvo. Či je tak?“„Tak je.“„Pri tej príležitosti čestne oboznámil si sa so šľachetnou pannou Adelajdou z Riečnic. Chcel si si ju pojať i za manželku, no, ona dvoma týždňami pred sobášom k tvojmu velikému žiaľu umrela. Či je tak?“„Tak je.“„Predniesol si nám žiadosť, že stať sa chceš vedomcom tajny; či sú ti dokonale známe všetky povinnosti s hodnosťou tou spojené?“„Sú mi dobre známe.“„Či sľubuješ, že svoju česť a česť tajny, že pravdu nado všetko na svete milovať budeš a pri vestiach a zprávach tomuto súdu prinášaných nikdy žiadnymi ohľadmi, ani prosbami, ani darmi, ani hrozbami s cesty svojho presvedčenia a s cesty svätej pravdy sviesť sa nedáš; sľubuješ-li to?“„Sľubujem.“„A či sľubuješ, že zasedania tajny vždy pilne navštevovať chceš, a ku každému splnmesiacu, ak ti to len choroba abo dáke súrne povinnosti hatiť nebudú, vždy ochotne sa sem dostavíš? Sľubuješ-li to?“„Sľubujem.“„A konečne, či sľubuješ nikdy nevyzradiť sa, že si vedomcom tajny ani nikdy nikde nezminieť sa o tom, čo pojednávalo a konalo sa tuná? Sľubuješ-li to?“„Sľubujem.“„Keď takto vzdor svojmu mladému veku cítiš v sebe uspôsobilosť k zastávaniu najvážnejšej hodnosti na svete a sľubuješ vždy verným zostať svätým pravidlám tajny: my na tvoju, pred štyrmi týždňami prednesenú a dnes opakovanú žiadosť prijímáme ťa za vedomca nočnej tajny. Kľakni tu pred posvätný kríž Spasiteľa a prisahaj: Ja Ľudiek prisahám na živého Boha, Máriu, Matku Božiu, i všetkých jeho Svätých, že všetko, čo som tu sľuboval, po svoj celý život verne zadržím, svätú tajnu nikdy neprezradím, lež ju vždy a všade verne napomáhať budem. Nezmienim sa o nej ani pred ženou ani pred dieťaťom, ukrývať ju budem pred otcom, materou, sestrou i bratom, ohňom i vetrom, pred všetkým, čo slnce osvecuje, dážď zvlažuje, pred všetkým, čo je medzi zemou a nebom. Tak pomáha mi Pán Boh, Mária Matka Božia a všetci jeho Svätí. Ameň.“Keď túto predriekanú mu prísahu rytier Ľudiek dokončil, priniesol mu doprevodivší ho sem rytier zvláštny oblek, aký vedomci tajny pri zasedaniach súdu nosili, a daný mu okrúhlý spiežový znak, predstavujúci chvost si hryzúceho hada, v prostriedku so znakom kríža, aby ním vzájomne poznával sa s členami tajny.Nato vykázáno mu naraz miesto vo vedľajšej svetlici medzi vedomcami tajnej jednoty, a nato súd pokračoval v úradovaní svojom.V drievnom veku mohutným nemeckým cisárom milšie boly Vlachy, nežli Nemecko; — zčiastky pre príjemnosť talianskeho podnebia, zčiastky aby rimanskych potomkov ľahšie udržali v nenávidenom germanskom jarme; cisária zväčša udržovali sa v Taliansku, len kedy tedy pri príležitosti zvláštnych slávností navštevujúc svoju vlasť, v ktorej veľmožní rytieri svevoľne šafárili, neveľmi všímajúc si ani vlastenských zákonov o bezpečí osoby a imania, ani kresťanských príkazov o láske k bližným svojim. Dlhou touto opustenosťou nemeckých, bez bezprostredného vladárskeho dozoru zo dňa na deň mravne upadajúcich krajín, krádeže, únosy, zderstvá, zbojstvá a vraždy natoľko rozmohly sa v Nemecku, že už nikto, ani sedliak, ani kňaz, ani pán istý nebol osoby a majetku svojho. Mohutní rytieri už na vidomoči zdierali ľud, zbíjali slabšie hrady, napadali obce a mestá, unášali device i ženy, plienili a vraždili — slovom robili, čo chceli, a žalovať nebolo kde, bo pravdy a spravedlivosti nikde nebolo. Žaloval-li dakto tu i tu, žaloval — ako vôbec hovorilo sa, u vlka na barana t. j. tí, ktorí ako verejní sudcovia spravodlivosť prisluhovať mali, boli tiež len takí nesvedomití zdercovia ľudu, naskrze nie lepší od veľkomožných zbojrytierov, s ktorými obyčajne v najlepšom porozumení boli, ba zväčša s nimi i samú korisť delili. Smutná vec to, keď človek, ktorému deje sa zrejmá krivda, darmo chodí, žaluje, ukrývá sa a nikde spravedlivosti nenachodí, ba ešte ho vysmejú abo pre smelosť ponosovania sa i pokutujú; presmutná to vec, keď smilstvo a zderstvo pod záštitou vrchnosti stojí, keď krádež a vražda pácha sa beztrestne. Šťastliví my, že žijeme v devätnástom století, vo „veku slobody a humanizmu“, kde každému bez ohľadu na rod, vieru a stav prislúži sa spravodlivosť, kde pred blažiacim svetlom pravdy zmiznúť musí všeliká krivda, kde pre každého rovné povinnosti, ale i rovné práva vymeriava svätosť nedotknuteľného zákona; no, uznajme, jak prešťastliví my, že v terajšom veku evropskej osvety a voľnosti žijeme. Za starodávna to ináč, ale cele ináč bolo; kto bol mocnejší, ten mal právo — pravda, len päsťové, no, všetko jedno, i to dobré, keď je len osožné, — kto bol slabší, ten mal krivdu — a jakú krivdu! — A takýchto slabších ľudí vtedy v Nemecku nie na stá, ale na mnohé tisíce bolo. Nie div teda, že zčiastky tíže krivdení, zčiastky i jiní, ktorým ešte nevytuchla v ňadrách posledná iskra statočnosti a pravdoľubstva, usniesli sa na to, že cieľom ostrého trestania tých nesčíslných krívd a početných zločinov založia pfeymu[1]čili tajný trestný súd, ktorý záležať má zo šľachetných, no, nikým nepoznaných ľudí a úplnú moc mať bude na životom i smrťou jednoho každého človeka. Sotva započal prvý taký súd svoje svedomitoprísné dejstvovanie, rýchle povstaly za ním i druhé, a onezaveľa celé Nemecko zaplavené bolo tajnami, ktoré bezohľadne súdily a trestaly mohutných rytierov, ba nie nečasto stávalo sa, že predvolaly pred svoj súd i vojvodov a panujúcich vladárov. A tuná nemožno mi zase si nevzdychnúť, šak šťastliví my, že v devätnástom století žijeme, kde už naskrze niet potreby pfejmy a podobných výrostkov stredovekého barbarismu; prešťastliví my, že opováží-li sa dakto teraz kohokoľvek z nás nejak ukrivdiť, ideme pred súd verejne, smele, žalujeme a istí sme toho, že skvelé zadosťučinenie dostaneme, istí sme toho, že drzí urazitelia práva rukou spravodlivosti ostro káraní, ukrivdení, ale mohutným ramenom pravdy blahodajne zaštítení budú. —Členovia takéhoto stredovekého tajného i slobodným čili neodvislým nazývaného súdu menovali sa vedomci; z vyzkúsených vedomcov volení boli prísedníci súdu a dovršníci výrokov; predsedníkom tajny bol najšľachetnejší a najvážnejší člen jednoty, zvolený väčšinou hlasov, a menoval sa „slobodný pán“ čili Freigraf; dohľad nad všetkými tajnými súdnymi stolicami mal sám vladár krajiny. Pozdejšie nastalo ešte rozdelenie na tajny denné čili verejné a na tajny nočné čili tajomné. Tamtie „vo dne pri lúčach slnca“ pod slobodným nebom zasedaly a rozsudzovaly občianské pravoty, tieto ale súdily nad kacírstvom, čarodejstvom, násilím, krádežou, zbojstvom a vraždou. Každého vedomca svätá povinnosť bola vo svojom vidieku bedliť nad skutkami obyvateľstva a každý prečin a zločin zaraz tajnému súdu oznámiť. —Na tretí deň po prijatí rytiera Ľudieka za vedomca tajny bol spln mesiaca; jednota slobodného súdu v známej nám sieni opusteného myhlického lovohrádku zasadla k úradným pokonávaniam. Deväť zakuklených rytierov zase sedí okolo kamenného stola, predseda súdu pozdvihne sa a dôrazným hlasom predloží otázku: „Kto má ponos, nech ho predloží, kto zná krivdy, nech žaluje.“A vedomci jeden za druhým prichodili z vedľajšej svetlice a prednášali súdu na spôsob verejných žalobníkov krivdy a zločiny v jich vidieku spáchané.Medzi poslednými vedomcami stál pred súdom i rytier Ľudiek z Travny.„Jest žaloba?“ tázal sa predseda.„Jest.“„Čujme.“„Jozef Ježko Dohnanský, rytier dosiaľ nepremožený a preto odvážlivý, smelý, ba i drzý, spoliehajúc sa na svoju silu a svoj pevný hrad od jednoho času nemilobohu zúri a búri; ľudia boja sa ho a preto nežalujú. Vlani Jánovi Krbickému ukradol koňa, pred polrokom mu tri dediny vypálil a minulého týždňa mu i jeho sestru Boricu, navracajúcu sa z Miešna zavraždil. Myslím, že zaslúži, aby od tajny dľa zásluhy potrestaný bol.“„Prisaháš na pravdivosť svojich slov?“„Prisahám!“ a zodvihol tri prsty.Nastalo krátke ticho. Predseda súdu ohliadol sa dookola, či nikto nevytasil dýku na znak toho, že obžalovaného zastávať mieni. No, nikto ani len nehol sa z prísedníkov tajny.„Vedomče,“ slovil predseda, „opakuj obžalobu tvoju.“A rytier Ľudiek od slova do slova opakoval obžalobu. Zase ticho.„Poneváč na čutie tejto obžaloby,“ hovoril po chvíli predseda súdu, „nikto nevytasil dýku, nikto nehlási sa za obrancu obžalovaného rytiera Jozefa Dohnanského: nutné je súdu ako platnú prijať.“ Nato trirazy buchol na kamenný stôl, a z bočnej izby vystúpili dvaja poslovia tajny čili takrečení krvobratia s vytasenýma mečami, očakávajúci rozkazy tajného súdu.„Znáte rytiera Jozefa Dohnanského?“ tázal sa predseda.„Známe,“ vetili poslovia.„Známy vám i jeho byt?“„Známy.“„Nakladá sa vám menom tajny predvolať ho na dnes štyri týždne sem pred slobodný náš súd.“„Stane sa,“ riekli poslovia, švihli mečami, položili jich na kríž a odišli.Na tretiu noc po tomto výjave čul rytier Jozef Dohnanský na bráne svojho hradu silné klopanie, ktoré dvarazy opakovalo sa. Ráno našli na bráne pribitý pergament s troma červenými krížami a rozkazom, aby dostavil sa pán Jozef Dohnanský v ten a ten deň bez sprievodu pod velikým bukom v háji, ktorý stojí pri vtoku Myhlice do rieky Labe, aby ztadiaľ predvedený byť mohol pred neodvislý tajný súd.*V Dražďanoch veselo; je veliký ples, ktorý Miešňanský gróf, jednooký Viliam, tuná na staromestskej radnici každoročne dával okolitej, pod saskou záštitou postavenej šľachte. K tejto zábave zo všetkých strán hrnuli sa rytieri so svojimi ženami, sestrami a dcerami, a skvost a nádhera podávaly si vtedy v Dražďanoch ruky s krásou a veselosťou. Od časov „vznešeného“ Indricha, ktorý r. 1270 s dvorom svojím presídlil sa bol do Dražďan, nebývalo tuná tak veľkolepých slávností, ako za terajšieho miešňanského grófa. Čiernobrnení inokedy rytieri mali teraz na sebe baršúnové, zlatom a drahokamy vyšívané obojky a kazajky, a miesto ťažkých ocelových šišakov sedely jim na kaderavých hlavách čierné biarety s vlajúcemi perami. A ženštiny mali drahocenné, pevne pristávajúce sukienky s dlhokými povlekami, v ktorých si hrdo jako tie pávy vykračovaly. A keď zavznela hudba, ľavou rukou ponášaly si povleky, pravou obkľúčily bujarého tanečníka a s najlepším rozmarom požívaly radosti tancu, bo bol to čas všeobecnej veselosti, pokoja a mieru. Rytieri, ktorí v obecnom živote hašterili sa jeden s druhým, prenasledovali sa a válčili jeden proti druhému, tuná v najlepšej shode zabávali sa, bo keď hudba plesu zavznela, zatíchnuť musel šramot zbrane; tak to chcel mať drievny zvyčaj rytiersky. Nie div teda, že tuná nachodíme i známych našich, Jána Krbického s Jozefom Dohnanským pospolu, ktorí — ač vzájomne neuisťujú sa síce o svojom iskrennom priateľstve, predsa zdvorile majú sa jeden naproti druhému jak pri čašach, tak pri tanci.Vo výklenku posledného okna skvostného teremu osamotele stojí známa nám postava — Ľudiek z Travny. Zadumeným zrakom hľadí po tmoliacej sa pred ním pestrej spoločnosti, — jeho tanec neteší; myslí na drahú Boricu svoju, ktorá stala sa obeťou krutosti Jozefa Dohnanského.„Čo ty vždy tak zadumený, môj ľúby priateľu?“ oslovil ho pristúpivší k nemu rytier Ján Krbický.„Bračok, nečuduj sa. Keď vás tu veseliacich sa šťastlivých vidím, tým lepšie cítim úder, ktorý zadala mi podlá ruka Ježkova.“„Verím, bračok,“ vetil hladkolíci belohlávok, „Borica bola opravdivý anjel; to ja, ako jej brat, najlepšie znám. No, darmo je, staté neodstane sa, hľaď sa premáhať aspoň tuná na plese.“„Ah, Janko môj, že vraj premáhať sa, tuná, keď toho lotra mám pred očami, keď pokterúc len pozrem naňho, klokotem zvrie mi krv v žilách. No, blíži sa čas pomsty; tvoja rada bola znamenitá a vcele vydarila sa.“„Teda si vedomcom?“„Som, a obžaloba za platnú prijatá.“„A čo, jestli nedostaví sa?“ šeptavo tázal sa Krbický.„Tým samým smrti prepadne.“„Zaslúži ju, lotor. Pováži si, dobre vie, v akom pomere stojím k Ľubiši, a drzec ten predsa opovážil sa ju svojím dvorením naviť, ba, jestli som dobre začul, jej i ľúbostné osvedčenie urobiť.“„Pozri, pozri,“ zvolal Ľudiek, „tuším práve teraz vyzýva ju k tancu.“„Ha! podliak! to je predsa primnoho!“„A ona ide.“„Prosím ťa, čo má robiť!? Ha, počkaj, pokazím ti trochu tvoju radosť.“ A s tými slovy, nechajúc Ľudieka vo výklenku, išiel a sadol medzi ženské na jednu z lavíc, ktoré v celej dvorane okolo stien rozostavené stály.Ľudiek nevedel, čo jeho žiarlivosťou rozsrdený priateľ vykonať chce, a bojac sa dákeho pohoršenia, hnul sa už, že pôjde za ním a odvedie ho do bočnej svetlice; — — no, pozde: práve keď Jozef Dohnanský tancujúc so švárnou Ľubišou, s hrdým pohľadom opovrženia na Krbického hodeným točil sa v blízkosti tohto, Krbický vystrel nohu, Ježko potkol sa na ňu a spadol — spolu s krásnou tanečnicou svojou — na zem. No, v okamihu vzchopil sa, skočil na rovné nohy a vylepiac uraziteľovi svojmu poličok, prv, než by sa tento prebral bol z omámenia svojho, zmizol z dvorany. Rozumie sa, že po tomto pre všetkých prítomných trápnom výjave rozchádzať sa počali hostia a v krátce na to bolo po zábave.Rytier Jožko, nespokojný so zadosťučinením, ktoré si sám vzal na plese, o týždeň neskôr s početnými čatami dostavil sa pod Krbicou a útokom hnal sa na hrad, šťastlive ho dobyl a podpálil tak, že Ján Krbický ledva s holým životom ušiel z hradu, ktorý týmto činom, dľa vtedajšieho zvyku a práva, stal sa majetkom Dohnanského.Ján Krbický utiekol sa k miešňanskému grófovi Viliamovi, který vďačne použil naskytnuvšej sa príležitosti k pokoreniu smelca Dohnanského a hotoval velikú výpravu proti nemu. Dočujúc sa o tomto rytier Ježko, za dobré uznal veci svoje aspoň s tajným súdom usporiadať a pri práve nastalom splnmesiaci vybral sa na vyznačené mu miesto, pod buk v háji, ktorý pri vtoku Myhlice stojí. S mrkom dňa dorazil do tichého hája a postavil sa pod ozrutný starý strom, netrpelive očakávajúc tuná poslov tajny. Pri podobných pútiach taký zvyk panoval, že prijímač predvolania o hlade a smäde vybrať sa musel na nepoznanú cestu, s nikým slova prehovoriť, od nikoho ani kúska chleba ani kvapky vody prijať, ba si po čas celej púti ani len sadnúť nesmel. Na vykázanom mu mieste bez zbrane, s ramenama — na znak pokory a poslušnosti — na kríž preloženýma čakať musel, kým nedostavia sa poslovia tajny, aby ho pred neodvislý súd zaviedli. Takéto dlhé a trápné čakanie zle padlo hrdému rytierovi; no, znajúc prísnosť predpisov tajného súdu, s pokorou podrobil sa nutnosti.Konečne čuje blížiace sa kroky, a po chvíli octnú sa pred ním desní krvobratia, z nichžto jeden slova neprerečúc dotkol sa ho ocelovou rukavicou na znak, aby jich nasledoval, druhý ale vytiahnuc z kapsy ručník Ježkovi oči poviazal. Nato poslovia tajny vzali rytiera Ježka medzi seba a pomaly šli s ním k Fridrichovu.Keď dorazili pred zasadnuvšiu k poradám tajnu, strhli poslovia Ježkovi ručník s očí a postavili ho pred súd.„Si ty rytier Jozef Ježko, pán Dohny?“ tázal sa prísnym hlasom predseda tajny.„Áno, ja som rytier Ježko.“„Obžalovaný si, že si vlani Jánovi Krbickému koňa ukradol, že si mu tri dediny podpálil a nedávno i jeho sestru zavraždil. Tajný súd následkom prednesenej mu obžaloby vyšetril vec a otázna obžaloba dokázala sa byť cele pravdivou. Jestli máš čo k obrane svojej predniesť, hovor.“„Žaloba proti mne u tajny prednesená je len zdanlive pravdivá; bo neverím, že by rytieri za skutky čatníkov svojich zodpovední boli. Uznávam, že moji ľudia ukradli Jánovi Krbickému koňa —“„Kôň ten je ale podnes v tvojej stajni.“„Je; no, mám úmysel vrátiť ho Krbickému,“ vyhováral sa rytier Ježko.„Pozde. Kto vypálil dediny?“„To stalo sa náhodou. Moji čatníci išli tými dedinami a nepozorlivosťou pri rozkladaní ohňa —“„Podivné! v troch dedinách nepozorlivosť. Z vyšetrovania tajným súdom prevedeného zrejme vysvitá, že to z tvojho návodu podložené bolo.“„To mi nik nedokáže.“„Soznal to pred dvoma vedomcami tajny zbrojnoš Blažej, jemuž si za tú službu dal dve kravy, ktoré po dnes má.“„Tie som mu dal za iné služby,“ zajakavo vyhováral sa rytier Ježko.„Čo je so zavraždením Borice?“ tázal sa po malej prestávke predsedník.„O tom neviem, bo som tam nebol. Moji čatníci mi len rozprávali, že stretli sa so sprievodom Borice v horách za Miešnom; že ani jedna strana v úzkom priesmyku vyhnúť nechcela, následkom čoho sa vraj bitka strhla, v ktorej, ako neskôr počuť bolo, i Borica z Krbice poranená byť mala.“„Teda ty si nebol tam?“„Nie.“Na pokynutie predsedovo poslovia tajny doviedli do siene kastelána hradu Krbického.„Bol tento rytier pri srážke, v ktorej Borica Krbická poranená bola?“ tázal sa ho predseda.„Bol; zakuklený síce, no ja som ho poznal po jeho meči a neskôr i po hlase.“„Prisaháš na pravdu svojich slov?“„Prisahám!“„Odstúp!“Kastelán odstúpil.„Rytieru Ježko Dohnanský,“ ozval sa nato predseda vážnym hlasom, „všetky tri obžaloby dokázaly sa byť pravdivými. Máš ešte dačo povedať?“„Milosť prosím,“ modlikal zlomeným hlasom Ježko Dohnanský.„Milosť je u Boha!… Nech koluje popolnica.“Poslovia súdu doniesli popolnicu a čašu s gulkami a obe nádoby položili na stôl za krucifix. Prísedníci tajny siahali do čaše, v ktorej deväť bielych a deväť čiernych guliek bolo, a mlčky hádzali dľa ľúbosti vybrané guľky do popolnice. Keď všetkých deväť odhlasovalo, vzal predseda popolnicu, vyberal z nej guľky a čítal jich; načítal deväť — — čiernych.„Výrok súdu je smrť!“ riekol predseda, a na slová jeho v Ježkových žilách stydla krv; mohutný rytier Dohnanský zbľadol, triasol sa jako osika.„O štyri týždne buď pripravený… S Bohom!“ kynul poslom, a títo zaviazali mu oči a odviedli ho pod buk na pobreží Myhlice.*Bol 19-tý jún r. 1402. Pod Dohnou živo; početné voje jednookého Viliama, ktoré od troch dní dobýjaly hrad Dohnu, dnes chystajú sa k hlavnému útoku.Ježko nezúfa; dôveruje v nedobytnosť mohutných hradieb Dohnanských, chodí a behá, všade prizerá a podpaľuje čatníctvo svoje k statnej obrane dedičného sídloviska. No, mnohí z čatníkov a zbrojnošov neveľmi dbajú na pokorenie pána svojho, ktorý s nimi vždy po tyransky zachodil. Kto ľudu len vtedy lichotí, keď ho potrebuje a inokedy ním pohrdá, obyčajne oklamaný býva; kto nenávidí svoj ľud, nech naň v čas nebezpečia nestavia. A Ježko naň staval a veľmi sklamal sa; jeho vlastní ľudia ho zradili, usnadniac Viliamovým čatníkom prístup k hradu.Keď slnce zapadalo, zapadla s ním i sláva Dohny na veky. Ježko vidiac, že neudrží sa tuná ďalej, použil večerné šero a utiekol z hradu s holým životom. Ešte v ten večer vzdal sa hrad, ktorý o pár dní nato cele rozborený a so zemou rovným učinený bol.Z Dohny utiahol sa rytier Ježko na Väzeňovo; a keď sa ani tuná udržať nemohol, na svoj tretí hrad Kráľovú. No, šťastie mu už ani tu viac neslúžilo; konečne aby aspoň život ratoval, potajomne uskočil do Uhier a stal sa — obecným zbojníkom. S hrúzou spomínali kupci a cestovatelia meno ukrutného Ježka, bo banda jeho so dňa na deň zmáhala sa a nemilobohu lúpila a zbíjala jak cestujúcich tak chrámy a kláštory. No, i tento jeho spôsob života netrval dlho; v októbri toho samého roku na takzvanom Turecku, cez ktoré voľakedysi cesta z Nového Mesta do Trenčína viedla, našli včas ráno ľudia zavraždeného rytiera, — vedľa ktorého do zeme vrazená bola dýka s troma krížikami a v kapse trupa našli pergament s nápisom: Rytier Ježko na smrť odsúdený výrokom polabskej tajny.[1]Pfeyme, neskôr Féme a Vehme — trest (poena) | Pauliny-Toth_Tajna.html.txt |
Blúznivé sny vo voľnom čase na jar roku 1627Otii vernalis anni M. DC. XXVII. aegrisomniaBlúznivé sny vo voľnom čase na jar roku 1627,[1][A1]horlivo a usilovnemagistrom Jakubom Jakobeom atď.,predtým služobníkom českej cirkvi v Prahe atď.,v siedmom roku jeho vyhnanstvazložené a uverejnenéAutorovo upozornenie čitateľomJar mi dáva voľný čas, dáva sny, starosti, básne.Toto — ja vyhnanec — všetko nazývam: blúznivé sny.Komu budú príliš dlhé, nech ochutná z nich lenzačiatok alebo koniec, alebo radšej snáď nič.V KošiciachVytlačil Daniel Schultz[2]Roku 1627|Najosvietenejšieho grófa a vznešeného bohatiera i pána, božského Juraja Rákócziho[3]atď., urodzeného, najšľachetnejšieho a najvzdelanejšieho pána Alexandra Kapyho[4]atď., hviezdy najbohabojnejšieho a najstarobylejšieho Kráľovstva uhorského,
najchvályhodnejších priaznivcov borby a tvorby,[5]svojich najmilostivejších pánov, srdečne pozdravujem.[A1b]Odhodlal som sa ponúknuť Vám, ó chvála i skala bojujúcej cirkvi, vo vhodnú chvíľu veniec
týchto blúznivých snov, uvitý z byliny bazalky[6]začiatkom tejto jari, ako živé svedectvo o mojom veľmi pohnutom osude. Keď sa
totiž s touto bylinou zaobchádza jemne, vydychuje a vydáva preľúbeznú vôňu, ak sa mliaždi a
silno roztiera, nielenže zapácha, ale aj sám mozog trávi a hubí jeho šťavy. Také sú kocky
môjho osudu, na dráhe môjho vyhnanstva hodené a pohodené!Keby sa totiž osud môjho vyhnanstva správal ku mne jemne a láskavo, moja Múza by bola
priviedla na svet umnejší plod a v tomto jarnom vánku by bola vypučala skvostnejšie. Pretože
však vyhnanstvo mňa samého i môjho ducha gniavi sedemročným protivenstvom a násilnosťami,
okrem blúznivého snívania nemá nič, čo by ponúkla v tejto kráse znova sa skvejúcej jari.Vám pánom a dobrodincom božej cirkvi však neprináša nič smrtonosného, nič skazonosného, ba
naopak, v mojom mene prosí, aby Vaše Urodzenosti prekvitali, rozkvitali aj v tejto terajšej aj
v onej budúcej nesmrteľnej a nebeskej jari, ktorú nám obnovil Kristus.|[A2]Znova a znova Vás prosím, aby ju Vaše Urodzenosti ráčili prijať do lona podporovateľky
priazne a zahrnúť obvyklým prejavom lásky.Napísal som zo svojej pracovne 13 mája,[7]keď si pripomíname, že Ježiš Kristus, ktorý kvôli nám vzal na seba skutočné
telo, vstúpil na nebesá. Roku 1627.Magister JakobeusRýmovaná ďakovná óda za šťastné zachovanie božského rákócziovského dvora,[8]ktorý je v Pataku atď.Nová jar[9]sa skveje! Bôľov,ba i búrok dosť už bolo,po súmraku treba zaszrieť jasný čas!Nová jar sa skveje! Trebakrepčiť, piesňou tknúť sa neba,bo deň žiari, čo sto rázkto vzýval z nás!Vládca neba, buď ti sláva,bo tá zima plná zla varzašla, ó nech zájde v tíši krutý kríž!Anjelmi si Rákócziholôžko — otca láskavého —ako kruhom obkľúčil,i ochránil!Ó vzývané knieža mieru,Kriste, zástanca náš, veruodraz ten lós žalostný,daj radostný!|Kráľ si? Ó nech šťastne Bethlen[10][A2b]vládne, milú radosť nech lenz želaného mieru v dartak Uhrom dá!Mocný víťaz neba si ty?Daj, by padli jebuziti[11]pod vojakmi jeho skôr —ten dobrých mor!Svetlo si? Mrak sudby odraz,odraz ten lós smrti od nás,nech tým morom ovce snáďti nemrú, hľaď!Vyhnanec si? Kvíliacich násvyhnancov ty sám sýť teraz,predsa svojim stúpencomsi pokrmom!Pastier si? Ty stádo svoje[12]poteš slovom, sväté čo je,lebo si nám určený,nám zrodený!Tvojou priazňou ochránení,zla i nástrah pozbavení,oslávme ťa spevom týmver’ ľúbezným!Na deň narodenín najosvietenejšieho grófa a pána, božského Juraja Rákócziho, 23.
apríla tohto roku napísanéHor sa blahopriať, moja Múza, pánuláskavému, čo má hruď požehnanúkruhom učených mužov obklopenú!|Hoci totiž tu iní pôvabnejšie[A3]verše skladajú, ba i šikovnejšie,-----File: blu0265.png---\simona.resekova\ida.paulovicova\viera studenicova\za súhlasného tľapkania i chvál ichprianí, predsa však sotva ucho vľúdnenenastaví a pozdravom tým zhŕdne.Zdravá teda buď, vzácna fakľa otcov!Kvitni, kvitnúca nádej svojich predkov!Ži nám, živúca myseľ bohoslovcov!Boh nech konanie tvoje požehnávaa nech upevní slávu tvojej vlasti!To dnes rečou i veršom Rákóczimu,ochrancovi a grófovi, rád želám.Alkajská óda najurodzenejšiemu a najvzdelanejšiemu pánu Alexandrovi Kapymu
atď.[13]Nuž tíško![14]Máj už víťazne kráča k náma šíri radosť nad blahú radosť; tamsa Nymfy[15]hrajú, Flóra (verže!)teplo zas vezúc i farby vezie.[16]A radujú sa spevom i piesňamii vtáci v poliach, na stromoch — hláskami,a každý svojím; zver, čo bývav lesoch, sa pripája k tej, čo živáje mäkkou trávou.[17]Na kance vznešenáver’ hŕstka pánov poluje; starenatá prostá vreteno z rúk skladá,vdychuje slnečné teplo, rada,že prešiel fujak severný.[18]Zlatistýlúč, Alexander Kapy, vždy pýchou ty|buď sladkou mojej Múzy, bo ctia,[A3b]ochranca dobrý, ťa vďačné srdcia!Ty novej jari darom mi vskutku hneďbuď, Alexander Kapy, hviezd hodný kvet,ty zo mňa bremä vyhnanstva snímláskavou ochranou, by mi strastnýmzlom Osud zlobne nesúžil Bohyňu,[19]tak žiaľnym smútkom chorú, ba jedinúlen dožič vec: skrz teba nech dosťdostane vzletu i vonnú sviežosť!Tak biednu hlavu vysoko k nebesámhneď zdvihne, krásna kráčať si bude tam;tým šťastnejšou sa ona stane,sotva sťa nad hviezdy hviezda vzplanie.Tam v nebi Kráľ, Boh, Otec, daj, blahé dniby žil skrz teba ochranca ten môj ctný,žič, nech tu jeho blahom skveloprekvitám, rozkvitám, stojím smelo!Na distichon ctihodného pána Gregora Vacziho atď.Vo mňa dokiaľ úfaš, vždy s radosťou úfaj, bo úfnosťvo mňa vložená sklamať nesmie. Nuž dobre sa maj!OdpoveďUčený otče, buď zdravý,[20][21]buď zdravá, šesťstonásobnáúfnosť moja![22]Buď zdravý, vyhnanstva mocný môj liek!Chcel som i pevne som rozhodnutý ti vo veršoch zložiťveľa básní i vďačne za tvoju báseň ich dať.Čo sa mi stalo však (sotva to, sotva raz stalo sa, myslím):Foibos mojim veršom nechcel ver’ na pomoc prísť.Z bohýň jedna[23]mi riekla, keď príčinu hľadal som: „Zdrž sa,vycibrené básne totiž si písaval prv!|No ak verné a láskavé Kamény Vacziho takým[A4]svojím príhovorom stojčostoj vyrušiť chceš,do mora leješ vodu a ryby v povetrí lovíš;[24]učené básnictvo[25]tak až ovláda Vaczi, to ver!“Riekla a potom náhle sa vrátila do rýchlych vánkov,[26]pobúrená celkom opustí takto môj dom.Stŕpnem. By nevravel však nik, že celkom som nemý a stojímbokom, distích pár hádam za tvoju báseň ja dám,distích, čo v noci som prijal od Foiba diktujúceho,zatiaľ čo Bakchov sviatok[27]slávil tu dedinský ľud.Vaczi, ak ty si budeš chcieť s otcovským srdcom ich prezrieť,azda si vyberie raz posmrtná sláva i tie!Pochýb niet vôbec: ak myseľ úfa a želá si veľmi,na čo sa upriami sama, váhu to prianie aj má.Čo riecť viac? Vaczi, ó môjho vyhnanstva priaznivý prístav,mojej Minerve rád pomáhať naďalej hľaď!Kristus nech teda ťa rád má, muž ctihodný, teba i tvojeKamény chrániť teda anjelským sborom nech dá!Píšem v roku, v ktorom žije Gregor Vaczi, sluha boží.[28]Elegidion tomuže pánu Vaczimu, najzaslúžilejšiemu predstavenému svätého kolégia v
Zemplínskej stolici, O živote a hodnosti duchovných[29]Zbožným kňazom byť, vždy poznať a povedať pravdu,dôkazom mravného žitia Boha tu velebiť vždy,nikdy sa nezmeniť, ani sa nerútiť v pletky snov všetky,ktorými človeka-krta[30]vábieva klamlivý duch,s nemnohými byť múdrym, a — nie, čo klamný blud dáva,iba, čo správne je, riecť, iba, čo správne je, chcieť,|nič si nežiadať, s malom byť spokojný, život viesť čestný,[A4b]večné bohatstvo ducha jedine hľadieť si nájsť,neodtrhnúť sa od Krista — pevný — ni hrobom ni hrozbou,k nebešťanom vedieť úzučkou cestičkou spieť,ba i s nebojácnym srdcom tu vedieť vždy znášať,cez úskalia i búrky, vyhnanstva žalostný kríž —tvrdý to zákon je, boží dar i obrovské bremäči skôr: dosť neprimerané povahe človeka snáď!Bdelý a múdry duch, zbožný, rozvážny, horlivý, pevný,pre Krista odhodlaný do ohňa hranice vojsť —vzácny vták na zemi![31]V ktorých by horel nadšený zápalbožstva a svätého Ducha, takých tu neveľa je.Terminus nevie sa líškať a v ľstivého Protea meniť,[32]ten ani pred Jupiterom necúvne, hockto je On.Aká však skazonosná je teraz tá pochabosť sveta,hoci duch nerozvážny nechce, no predsa to zrie.Väčšina vysväteného sboru (právom tak poviem)vo všetkých krajinách je, čím ver’ i sama byť chce,lebo (tak ako bohoslužby raz konala v chrámoch)veľa je nemých hoviad v arkádskej zemi dnes,[33]hľaď:bruchá pohromou vína a bremenom neužitočným,zajacmi, ktoré plen chcú, žravými sviňami sú!Otroci hriechov (hoci nosia tak vysoko hlavy,predsa slepí) vlečú do temnôt celý ten dav.[34]Plutos[35]je pre nich ochranným plotom,[36]Mamona mannou,[37]v pôžitkoch šťastné dni trávia, s nijakým úžitkom však.Veru humná a Jakchove tajomné riečičky[38]tunánad dych a plienočky Krista v belčove milšie im sú!Ó zdroj hriechov! Je trikrát sedem duchovných zásad,[39]bráni riecť Harpokrates,[40]koľkými správaš sa dnes!Veľký ver’ chaos je život; ako kto koná, tak skoná,krásny deň[41]všetkých čaká — alebo pochmúrna noc!|Lepší než tieto maškary, Vaczi, vznešené hľadáš,[A5]lebo ty po vyššom túžiš, lebo ty o krajšom sníš.Ostražitý sa v žití tej všetkej hnusoty chrániš,Bohu duchom i dychom úplne oddaný súc.Strážca si? Stráž! Sám si pôvodom z neba? Nuž spoj sa zas s nebom![42]Takto chrám už i Múzy spravuješ? Pravda, muž si!Mužovi nad mužov, pánu Michalovi Suriovi atď., prvému bohoslovcovi patackej cirkvi,
srdečný pozdrav[43]O kom myslieť si mám:[44]srdce sťa Kaukaz má,z neho nevydrie plač ani rad terajšíchudalostí, čo dnes biedne sa za sebouvalia žalostným prívalom!Kruto trácky Mars tam zúri, tu zavrčíhrozbou prihrozná Smrť, vrtkavý Osud zas,kolo bláznivé on krútiac, tam buráca,stíha záhuba záhubu!Preto zlomený duch klesne? Nie! Osuduvzdať sa chorobou len slabého ducha je.S čelom smelým však kto znáša, čo znášať má,ten je celkom sťa Herkules!Dravý Kaurus však tým zúrivým vetriskommore búrlivé vždy nevzdúva, pošmúrne.Slnce v mrakoch sa nám neskrýva stále, ležzlaté čoskoro zažiari.Jar už skveje sa, hľa! Bohu už sláva buď!Nevydáva ver’ svit, v ktorom niet radosti,lebo núti nás tu pamätať na Boha,pýcha kresťanstva, Surius!|Div, že toľký až bôľ z lámky rúk,[45]toľký bôľ[A5b]z lámky nôh ti tu už nesklátil hlavu, veďdosiaľ bez ujmy je! Koho však nebeskýOtec chráni, ver’ nezhynie!Veru odvrátil On od teba besnenieDita z Tartaru priam, ba i tých nástrojovjeho, preto mi tak tlkoce srdce, čoostne radosti vzrušili.Nech dá božstvo, by nám radostné svetlo tejjari vždy viac a viac potechy prinieslov roku hocktorom! Hlas prosebný obmäkčíBoha: prianie to vyslyší.Tomuže[46]Aké máš pero, aký dar reči a akú len lásku,učený Surius, k právu! Stále to na mysli mám.Celkom právom ti totiž lýru[47]Foibos dal poznať,umenia láskavá Pallas, výrečnosť kyllenský syn![48]Pozri sa s láskou i na tieto moje veršíky vzletné,medzi ostatných pevcov nechci ma zaradiť však!Ostatní dávajú jačmeň, ja plevy; vyber si zrná,nechcem, by si sa sýtil smetím a kúkoľom snáď.Len to si želám, by lámka nôh v kĺboch, ni ukrutná lámkarúk ťa nemorievala odteraz nikdy už viac!Veľmi ctihodnému a najslávnejšiemu pánu Štefanovi Tolnaeiovi atď., najhorlivejšiemu
kazateľovi patackého dvora[49]Za pletky mávajú sny, ja za pletky všetky sny nemám,bo viem, že niektoré sny môžu i pravdivé byť:|tieto sny veru, čo mne sa o tebe prisnili v druhú[A6]májovú noc; ty si, prosím, prečítaj o mojich snoch.Mne sa sen o tebe prisnil, že kŕmiš spevavú labuť,[50]v zobáku táto labuť zelenú ratolesť má.Za pletky sny nech mávajú. Nie sú však všetky len pletky,skutočnosť potvrdzuje často tie prisnené sny.Veštím, že šťastného manželstva labuť[51](ak dožičí osud)Tolnaeiovi teda tieto sny prinesú v dar!Na šťastný začiatok posvätného kazateľského úradu ctihodného a najvynikajúcejšieho
pána Štefana Caroliho, druhého spolukňaza patackej cirkvi atď.[52]Odmena že sprevádza vždyťažkú prácu, povinnosť,potom aspoň nech vieš každý,keď ťa schváti zatrpklosť!Za Kristovho sluhu slávneCaroli bol zvolený.Mocne svätou žiarou planie,z božej vôle, uver mi,[53]cez ukrutné ohne, vody,cez dav nepriateľov, ľstirovno do šťastia on vchodí,do slávy a veľkej cti.Keďže prísnym slovom variblesky[54]zahnal stadeto,nakopené silou jari,poznaj meno takéto!|Urodzenému a najvzdelanejšiemu pánu Benediktovi Bodorovi atď., obzvláštnemu
priaznivcovi[A6b]Enoch najzvučnejšou bol surmou sveta hneď v jehomladých rokoch a Noe záchrancom jeho i cťou.Vodcom hebrejského ľudu, čo gniavilo jarmotyrana faraóna, Mojžiš a Áron sa stal.Po smrti Mojžiša Jozue vládol, a Kálef hneď druhýzasľúbenej zeme hranice prekročil s ním.Učenie proroka Elizea i Eliáš boliv rozkvete, keď zlý Achab prorokov zúrivo štval.Izaiáš v Jeruzaleme a v Ninive boží jas Jonáš,v Jeruzaleme zas Dávid, Amos a Nátan sa skvel.Daniel,[55]čo počul veštbu pri vodách, obtekajúcichBabylon, božie srdcia v zármutku spravoval raz.Napokon zažiaril spomedzi kňazov kňaz najvyšší, Ježiš,podsvetného Vlka pelech on rozdrviac prv.Keď ten Víťaz dal jarmo na šiju styžského Draka,[56]svätého mystéria[57]strojcom i bojcom sa stal.Vystúpiť chcejúc[58]tam na zlatý Olymp[59]mocného Otca,v srdciach učeníkov vyvolal triašku a strach,lebo vraj očakávanou vládou priam nad svetom zhŕdol,lebo aj ukrutným vlkom[60]korisťou ostali tak.Aby však útecha nechýbala tu biednemu húfu,aby tiež vyhnancov kríža nestíhal smrteľný strach,sľúbi teda ten oživujúci dych[61]svätého Ducha,ktorý opusteným silu i múdry um dá;družinu apoštolov on rozpošle po ríšach sveta,len to učenie spásne hlásať im prikážuc tam.Len to Skýt,[62]to Gal[63]i ohorený Maur[64]velebí, Duchasvätého prijmúc, čo títo velebiť zvyknutí sú.[65]|Potom cirkev priaznivý rozmach tu zaznamenala,[A7]mužov zrodila pravých: významných, zbožných a ctných.Potom cirkevní otcovia[66]Augustín,[67]Bernard[68]a Gregor,[69]potom zas učeníci z Kristovho zástupu, hľa,porozsievali posvätné semä tam po celom svete,semä, čo večný Otec z náručia nasypal im.Anglia Viklefa[70]potom a Husa[71]bohaté Čechy,Francia Kalvína[72]zasa velebiť príčin dosť má.Meissensko Luthera,[73]Zwingliho[74]prach i Bucerov[75]prach všakŠvajčiar, i Angličan azda, spomínať príčinu má.Svätá ríša[76]priam za tvojho učiteľovania, božskýFilip Melanchton,[77]hlavu dvíha až k nebesiam hor.Statoční Švajčiari, Peter Martyr,[78]sú na teba pyšní,o tvoje údy v hrobe, mŕtvy, sa starajú vždy.Spisy, čo zanechal Oecolampadius,[79]Bazilejčanovvýkvet,[80]čo Hyperius,[81]Marburg zas chráni si tu.Skutky ver’ Teodora Bezu,[82]čo kňazom bol, mestoŽeneva úprimne má vo veľkej vážnosti vždy.Heidelberská cirkev a Pieridka však v láske[83]pietne Pieridky Františka Junia[84]má.Spisy, čo písal Abrahám Scultetus,[85]doktor, čo písalJakub Martini[86]váš, Brémy, tu zamlčím var.Akadémia šťastná, ni o tvojich otcoch, čo terazFraneker[87]vo svojom lone chová, sa nezmienim, nie.|Uhier výkvet, čo obdivujem totiž tak veľmi,[A7b]tuná posvätnú múdrosť, horlivosť povznáša dosť?[88]Učený Bodor, len niekoľkých vidím; ja poznám dve svetlá,ktoré si ctím a vždy budem s úprimným srdcom si ctiť:jedno — Gregor Vaczi a druhé — Surius onen,ktorý v Pataku správcom posvätnej katedry[89]je.Právom im patrí sláva i meno pamätihodné,ktoré nemôžu zničiť nijaké besy ni vek!O pražskej bitke, prehratej roku 1620 pre zlato a zradu[90]„Za blaho utláčanej vlasti a za šťastie ľudumeče tasíme my!“kričal zradca, súc na stolci vysokom uvelebený.Láska vravela však:„Lužeš, ničomník! Teba, ver’ teba naviedlo zlato,by si zahubil vlasť!“Onen pre zlato zahubil vlasť. Kto zahubí jeho?Sudca nebeský sám.Hrdinovia, tak veľmi teda neverte svojim,ktorí kričia sto ráz:„Za blaho utláčanej vlasti a za šťastie ľudumeče tasíme my!“Najctihodnejšiemu a najvynikajúcejšiemu pánu Zachariášovi Dobaimu, konseniorovi
svätého užhorodského synedria atď.[91]Bohosloveckej Výrečnosti[92]nie neslávna pýcha,Dobai, i svätého Písma nadaný vykladač náš,voda je boží dar. Mne nič milšieho nad vody nie je.Rozhnevaného Boha korbáčom neraz však sú!|Čože to teda nám veštia v jarnom čase tie vodstvá,[A8]ktoré sme videli tuná štyrikrát dvíhať sa hor?Ktokoľvek predpovedal, že mnohé vodstvá vraj značiamnohé vojská, ten nebol falošným prorokom var.Vravím to zo skúsenosti. Ty uver tomu, kto pravduvraví. Krajina česká za príklad poslúži nám![93]Najctihodnejšiemu a najvzdelanejšiemu pánu Jurajovi Baccaimu, spolukňazovi patackej
cirkvi atď.[94]Milá je tvoja duša i myšlienky v srdci sú milé,milý už sám výzor, Juraj náš učený, máš.Milé je na tebe všetko (tú pravdu pravdúcu vyznám),božím nech hlaholíš hlasom, alebo hovoríš sám.Nech Boh Otec ti dá ver’, čo zasluhuješ si za cnosť,mnoho nových veršov druhí kiež napíšu raz!Epilóg Blúznivých snovOdchádza noc[95]a kohúta trikrát čul zaspievať v domegazda a svoje kone Fosfor[96]už zapálil dnes.Odchádza tma? Sny blúznivé, ďalej len leťte a zbohombuďte, vy, starosti, svitá cez hviezdy žiarivý deň!Čitatelia, vzdávajte chválu! Za chmáru žiarudá nám jar a z nebies zavanie miernejší van.|Blúznivému sneniu najctihodnejšieho, najslávnejšieho a najučenejšieho pána magistra
Jakobea atď., najneochvejnejšieho vyhnanca Kristovho atď.[A8b]K mužom, knižtička, múdrym ponáhľaš sa?[97]Zlého jazýčka ľudí nebojíš sa?Hroznej uštipačnosti nebojíš sa?Strašnej kritiky sveta nebojíš sa?Kniha smelá a nepoznajúca strach!Knižtička odpovedá:Báť sa, cibrená rukou Jakobea!Toho nactiutŕhač nech sa bojí.Za mňa bojuje právo, Boh i pravda.[98]Nikto beztrestne netupí ten podnet!M.[99]Koniec[1]Blúznivé sny…— Blúznivé sny (aegrisomnia — podľa Horácia: De
arte poetica 7) neoznačujú len „neumnú“ poéziu (predstieraná skromnosť), ale aj „jarné“
nádeje, ktoré svitali protestantom v novom roku 1627 (po uzavretí bratislavského mieru
medzi Bethlenom a Ferdinandom II. v decembri 1626)[2]Daniel Schultz— zakladateľ levočskej tlačiarne, ktorá sa okolo r. 1623 presťahovala do Košíc[3]Juraj Rákóczi— Juraj Rákóczi I. (1593 — 1648), predstaviteľ
uhorskej šľachty bojujúcej proti Habsburgovcom, ochranca protestantizmu, od r. 1630
sedmohradské knieža. Rákócziovci boli majiteľmi rozsiahlych majetkov v Šarišskej a
Zemplínskej stolici. Jakobeus pôsobil na území ich panstiev v Zemplínskej stolici
(Kučín, Soľ).[4]Alexander Kapy— príslušník zemplínskej a šarišskej zemianskej
rodiny, veľký ochranca protestantizmu[5]borby a tvorby— v origináli: Martis et artis[6]bazalka— voňavá liečivá bylina (Ocimum basilicum)[7]13. mája— v deň Nanebevstúpenia Pána[8]rákócziovský dvor— Sídlo rákócziovského rodu bolo od r. 1617
na hrade v Sárospataku (Patak) v Zemplínskej stolici. Sárospatak je na území dnešného
Maďarska.[9]Nová jar…— Celá báseň sa nesie v duchu nádejí na usporiadanie náboženských pomerov v Uhorsku po podpísaní bratislavského decembrového mieru r. 1626[10]Bethlen— Gabriel Bethlen (1580 — 1629), sedmohradské knieža, inšpirátor stavovských povstaní proti Ferdinandovi II. (1619 — 1637) v rokoch 1619, 1623 a 1626, ochranca protestantizmu. Mikulovským mierom r. 1622 si zabezpečil sedem východouhorských stolíc, medzi nimi Zemplínsku a Abaujskú stolicu na východnom Slovensku a mesto Košice.[11]jebuziti— jezuiti, nazvaní posmešne jebuzitmi podľa hebrejského bojovného kmeňa Jebuzejcov, obyvateľov Jeruzalema[12]ovce… stádo— veriaci[13]Alkajská óda— chválospev zložený tzv. alkajskou strofou (dva
alkajské jedenásťslabičníky, jeden alkajský deväťslabičník a jeden alkajský
desaťslabičník)[14]Nuž tíško!— v origináli: Favete linguis! (Horatius, Ódy III, 1), t. j. Zachovávajte ticho![15]Nymfy— grécke mýtické bohyne prameňov, riek, stromov, lesov a hôr[16]farby vezie— Flóra ako bohyňa jari okrášľuje zem pestrofarebnými kvetmi[17]zver… trávou— v origináli nejasné miesto[18]fujak severný— v origináli: hyperboreosque caestus („hyperborejské“ remence na pästný zápas, „severné údery“)[19]Bohyňa— Múza[20]Na distichon…— Jakobeus dáva básnickú odpoveď na Vacziho elegické distichon (dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra)[21]Gregor Vaczi— predstavený zemplínskeho kolégia (pritanea) kňazského sboru[22]šesťstonásobná úfnosť— obľúbená hyperbola z antickej literatúry[23]Z bohýň jedna— Euterpe, múza lyrického básnictva[24]do mora leješ vodu a ryby v povetrí lovíš— obľúbené obrazy z antickej literatúry (Ovídius, Žalospevy V, 6)[25]učené básnictvo— písanie veršov bolo prejavom učenosti[26]Riekla a potom náhle…— obraz z Vergíliovej Aeneidy (II, 790 — 791)[27]Bakchov sviatok— fašiangy (slávnosti na Bakchovu počesť sa konali v prvých mesiacoch roka)[28]Píšem v roku…— verš obsahuje chronogram (rok 1627)[29]Elegidion— žalospev menšieho rozsahu[30]človek-krt— človek „slepý sťa krt“[31]vzácny vták na zemi— obľúbený zvrat z antickej literatúry (Juvenalis VI, 165)[32]Terminus nevie sa líškať…— Terminus, rímsky boh medzí a hraníc, nesklonil šiju ani pred najvyšším z bohov, pred Jupiterom: neuvoľnil mu miesto pre nový chrám. Morský boh Proteus, nadaný vešteckým duchom, mohol sa premieňať v rôzne zvieracie podoby. Kňaz má byť pevný v zásadách a charakterný: nesmie ustúpiť ani pred veľkými pánmi.[33]veľa je nemých hoviad v arkádskej zemi…— Väčšina duchovenstva žije ako nerozumné tvory: stará sa len o brucho (grécku krajinu pastierov, Arkádiu, ospevovali básnici pre jej jednoduchý, patriarchálny život a mravy)[34]celý ten dav— veriacich[35]Plutos— grécky boh bohatstva[36]je ochranným plotom— záštitou (pluteum bol plot na násypoch, vežiach a lodiach na ochranu bojujúcich vojakov)[37]Mamona mannou— bohatstvo, peniaze (Mamon, chaldejský boh bohatstva a zisku) lahodným pokrmom (manna, pokrm Židov na púšti)[38]Jakchove tajomné riečičky— riečice na čistenie obilia, ktoré sa nosievali v sprievode pri tzv. eleuzínskych slávnostiach (po skončení žatvy) na počesť bohyne úrody Demetry (rím. Cerery), bohyne podsvetia Persefony (rím. Proserpiny) a boha Bakcha (Jakcha)[39]Je trikrát sedem— veľký počet (hyperbola s obľúbenými „posvätnými“ číslami)[40]Harpokrates— egyptský boh Horus, zobrazovaný s prstom na ústach (odtiaľ „boh mlčania“)[41]krásny deň…— podľa náboženského chápania spasenie alebo zatratenie[42]Väčšina… sviňami sú!, Je trikrát… dnes!, Sám si… s nebom!— v origináli nejasné miesta[43]Michal Surius— protestantský duchovný, absolvent nemeckej
univerzity v Heidelbergu. Ako predstavený sárospatackej cirkvi sa spomína už r.
1612.[44]O kom myslieť si mám…— staršia báseň z tlače Poean z r. 1615 (vtedy venovaná Zigmundovi Švantlemu), v ktorej Jakobeus spravil len niekoľko nepatrných zmien[45]bôľ z lámky rúk… z lámky nôh— obľúbené „podagrické“ motívy v staršej literatúre[46]Tomuže— Michalovi Suriovi[47]lýra— básnické umenie[48]kyllenský syn— grécky boh Hermes (rím. Merkur), posol bohov, boh obchodu a darca výrečnosti, nazvaný kyllenským podľa arkádskeho pohoria Kyllene, ktorá bola jeho rodiskom[49]Štefan Tolnaeius— Tolnai († 1642), protestantský duchovný.
Študoval na nemeckých univerzitách v Marburgu a Heidelbergu. R. 1623 bol rektorom v
Sárospataku a r. 1626 duchovným na dvore Juraja I. Rákócziho (1594 — 1648). Od r. 1629
pôsobil v Zemplínskej stolici. Od r. 1639 bol hlavným duchovným a inšpektorom kolégia v
Sárospataku.[50]spevavá labuť— druh labute (Cygnus musicus), ktorá vydáva „spevavé“ zvuky[51]labuť— v prenesenom zmysle nevesta, manželka[52]Štefan Caroli— Károly, protestantský duchovný, odchovanec
nemeckej univerzity v Heidelbergu. R. 1629 pôsobil v Sárospataku ako druhý duchovný.
Zomrel v Sedmohradsku.[53]mocne… uver mi— v origináli nejasné miesto[54]blesky— trpké chvíle, zlé dni[55]Enoch… Daniel— postavy zo Starého zákona. Enoch, Járedov syn, siedmy z biblických patriarchov, bol nadaný prorockým duchom (bol „najzvučnejšou surmou“, t. j. trúbkou hneď po stvorení sveta). Noe, ktorý prežil potopu sveta v korábe, zachránil svet od záhuby. Mojžiš, vodca a zákonodarca izraelského (hebrejského) ľudu, a Áron, Mojžišov starší brat a najvyšší kňaz, vyslobodili izraelský ľud z otroctva egyptského faraóna a viedli ho do zasľúbenej zeme (do Kanaanu v dnešnej Palestíne). Mojžišovým nástupcom bol Jozue, ktorý prišiel do zasľúbenej zeme s Kálefom (maloverní zahynuli na púšti). Proroka Eliáša prenasledoval kráľ Achab (877 — 854 pred n. l.), ktorý si uctieval boha Baala. Eliášov nástupca Elizeus však pôsobil až za kráľa Jorama (853 — 842 pred n. l.), Achabovho syna. Prorok Izaiáš, ktorý žil v Jeruzaleme, bol hlásateľom dôsledného monoteizmu. Poslaním proroka Jonáša bolo vzbudzovať pokánie v obyvateľstve asýrskeho mesta Ninive. Dávid, druhý izraelský kráľ (1011 — 972 pred n. l.), je autorom početných žalmov. Prorok Amos, pôvodne pastier, bol horlivým bojovníkom proti modloslužobníctvu u Izraelitov. Prorok Nátan je známy ako smelý kritik nemravného života kráľa Dávida. Prorok Daniel, ktorý žil v babylonskom zajatí u kráľa Nabuchodonozora (604 — 561 pred n. l.), vypočul si vraj pri rieke Tigris veštbu anjela o vyslobodení izraelského ľudu.[56]podsvetný Vlk… styžský Drak— Satan, vládca pekiel (Styx bola podľa gréckej mytológie rieka v podsvetí alebo podsvetie samo)[57]sväté mystérium— tajomstvo obety a vykúpenia[58]Vystúpiť chcejúc…— Nanebevstúpenie Krista Pána[59]zlatý Olymp— nebesia (v prenesenom zmysle)[60]ukrutným vlkom— nepriateľom Kristovho učenia[61]oživujúci dych…— zoslanie sv. Ducha[62]Skýt— príslušník starovekého kočovného kmeňa na území dnešnej Ukrajiny[63]Gal— príslušník starovekého kmeňa na území dnešného Francúzska, severného Talianska a v alpských krajoch[64]Maur— obyvateľ severného afrického pobrežia na území dnešného Maroka a západného Alžírska[65]Len to Skýt… zvyknutí sú— v origináli nejasné miesto[66]cirkevní otcovia— cirkevní učitelia a spisovatelia, ktorých spisy sa považovali za prameň pravoverného učenia[67]Augustín— Augustinus Aurelius (354 — 430), biskup, cirkevný spisovateľ, autor diela De civitate dei (O božom štáte), v ktorom sa zdôvodňuje svetové panstvo cirkvi[68]Bernard— Bernard z Clairvaux (1090 — 1153), opát, iniciátor druhej krížovej výpravy r. 1147[69]Gregor— pápež Gregor I. Veľký (590 — 604), reformátor cirkevného spevu (gregoriánsky chorál)[70]Viklef— John Wickliffe (1324 — 1384), anglický reformátor, hlásateľ návratu kresťanstva k biblickej prostote a apoštolskej chudobe, bojovník proti svetskej vláde pápeža a duchovenstva[71]Hus— Jan Hus (1371 — 1415), rektor pražskej univerzity, kazateľ v Betlehemskej kaplnke, kritik duchovenstva a feudálnej cirkvi, autor apologetických náboženských spisov, upálený v Kostnici[72]Kalvín— Jean Calvin (1509 — 1564), francúzsky reformátor, zakladateľ reformovanej cirkvi, kazateľ v Bazileji, neskôr v Ženeve, autor učenia o predestinácii (predurčenie ľudí k spaseniu alebo zatrateniu)[73]Luther— Martin Luther (1483 — 1546), nemecký reformátor, profesor teológie vo Wittenbergu, zakladateľ umierneného smeru v reformačnom hnutí, luteranizmu[74]Zwingli— Ulrich Zwingli (1484 — 1531), švajčiarsky reformátor, kazateľ v Zürichu, spoluzakladateľ reformovanej cirkvi[75]Bucer— Martin Bucer (1491 — 1551), nemecký a anglický reformátor, stúpenec Lutherovho učenia, profesor na cambridgeskej teologickej fakulte v Anglicku[76]Svätá ríša— Svätá rímska ríša nemeckého národa (názov nemeckej ríše v rokoch 962 — 1806)[77]Filip Melanchton— Melanchton (1497 — 1560), Lutherov hlavný spolupracovník, autor augsburskej konfesie, reformátor nemeckého školstva[78]Peter Martyr— Petrus Martyr Vermilius (1500 — 1562), taliansky reformátor, profesor teológie v Strassburgu, Oxforde a Zürichu[79]Oecolampadius— Johannes Oecolampadius, vlastným menom Heussgen (1482 — 1531), švajčiarsky reformátor, kazateľ v Bazileji, reorganizátor tamojších škôl a univerzity, náboženský spisovateľ (De ritu paschali 1518, Canonicorum indoctorum Lutheranorum ad J. Eccium responsio 1519).[80]výkvet— poprední muži[81]Hyperius— Andreas Gerhard Hyperius (1511 — 1564), protestantský teológ, profesor na nemeckej univerzite v Marburgu, náboženský spisovateľ (De formandis concionibus sacris 1553, De recte formando theologiae studio 1556)[82]Theodor Beza— vlastným menom De Beze (1519 —1605), kalvínsky reformátor, od r. 1559 kazateľ a profesor teológie v Ženeve, po Kalvínovej smrti najvýznamnejší teológ kalvínskej cirkvi[83]Pieridka však v láske…— učený Heidelberg si váži učeného Junia[84]František Junius— vlastným menom François du Jon (1589 — 1677), germanista, narodený v nemeckom meste Heidelbergu[85]Abrahám Scultetus— Scultetus (1566 — 1625), profesor teológie v Heidelbergu, autor mnohých náboženských spisov (Idea concionum in Esaiam, epistolas Pauli ad Rom. et Hebr. et psalmos; Observationes in hist. J. C.; Observationes in epistolam ad Timoth.)[86]Jakub Martini— Martini (1570 — 1649), doktor teológie, profesor logiky a metafyziky vo Wittenbergu, autor viacerých spisov (Institutiones logicas libri VII; Vindicias ecclesiae lutheranae contra Valerianum Magnum)[87]Franeker— mesto v Holandsku s chýrnou univerzitou (akadémiou), ktorú založili tamojšie stavy r. 1585[88]Uhier výkvet… dosť?— v origináli nejasné miesto[89]katedra— kazateľnica, chrám[90]pražská bitka— bitka českých vojsk s cisárskymi na Bielej hore
(neďaleko Prahy), ku ktorej došlo 8. novembra 1620. Skončila sa porážkou českých vojsk a
víťazstvom armády cisára Ferdinanda II. Znamenala koniec českého stavovského odboja a
českej politickej samostatnosti. Pravda, príčiny porážky boli hlbšie, než uvádza Jakobeus
(„pre zlato a zradu“).[91]Zachariáš Dobai— konsenior užhorodského synedria (zástupca
seniora, duchovného, ktorý stál na čele seniorátu, t. j. cirkevných sborov)[92]Výrečnosť— Suada, personifikácia presvedčivej výrečnosti[93]Krajina česká…— narážka na boje českých a cisárskych vojsk v českom stavovskom odboji (1618 — 1620)[94]Juraj Baccai— Bakai, protestantský duchovný v Maďarskom Žipove
(1619), v Trebišove (1620) a neskôr v Sárospataku[95]Odchádza noc— alegória krajšej budúcnosti uhorského protestantizmu[96]Fosfor— Svetlonoš (Lucifer, Zornička), hviezda, ktorá vychádza pred Zorou (podľa Jakobeovej predstavy na ohnivom, žiariacom voze)[97]K mužom, knižtička, múdrym ponáhľaš sa?— k adresátom básní[98]právo, Boh i pravda— podnet pre napísanie Blúznivých snov[99]M.— možno iniciálka mena Mikuláš (Jakobeov syn) | Jakobeus_Bluznive-sny.html.txt |
Plán kompozícieI. Hľadanie vôdky omladzujúcejČachtická pani. — Dcéra Lilithy.Túžba po prirodzenej kráse…Nástin boja Jákobovho.Tradície o omladnutí.Slovenská rodina.Májová pažiť pred zámkom.Kolo „Hoja, Ďunďa, hoja“.II. ZločinyUkrutnosti a povery pri Čachtickej panej skrze svedkov dokázané…Osoby zabité: dve Žilinky,mladšia sestra pánova Nádašdička.Pomocnice: Helena, dojka (relicta Stef Nagy)Dorvália, osleplá pozdejšieDorna, Katarína (Benický, žena Jana Bada), práčka.Kubanovič, Antalovič — obyvatelia.III. Súdvedľa zákona (pozitívneho) spoločenského,vedľa zákona prírody a zákona Božieho1. Súd prírody — Výhľad do jarnej prírody.Slabosť — putá — vidí sa.2. Súd zákona — Dávid, Thurzo — pal., Drugeth, Zrínsky, Tatran; Švabka, Ruma, Zadruga,
Sukuricha — matky. Slavka.Ariel, Dorna, Helena.Predposledné dejstvo, posledné scéna — zločin na skutku dochytený: podzemná sieň.3. Súd Boží — Posledné dejstvo — súd Boží. Temnica.Posledný výstup.Monológ. Zjavenie.Chór diev povraždených a znovu žijúcich.Hrob — tmy večnej otvorený.Hlas: lasciate ogni speranza!Kňaz nesie pokoj Boží.Pozde… | Botto_Cachticka-pani.html.txt |
FaustiádaFantastická hrdinská báseňVydanie tretie, lenže prvé a druhé ešte nevyšloMotovidlá:„Bojím sa ohňa, molí a bryndziarky.“Knižka„Oleum et operam perdidi.“[1]Šustrov papagáj[1]Oleum et operam perdidi(lat.) — utratil som aj olej, aj prácu | Zaborsky_Faustiada.html.txt |
ImrichČrta z „Drobných zápiskov“„Slniečko ,sa obzrelo‘ — ešte bude pršať,“ preriekol môj sprievodca Imro vzpriamiac sa v
člne a snímuc klobúk, otriasol z neho dažďové kvapky, čo nastekali za nízky okraj. Tu i tu
ešte padne kvapka z rýchle prchajúcich oblakov, ale od západu už slnko upiera na nás teplé
pablesky, akoby chcelo prispieť nám ku pomoci z nemilého, dažďového kúpeľa. Zavriem
premoknutý dáždnik a prekvapená náhlou premenou, s úľubou ohliadam sa dookola.Ako jasná, vyumývaná plocha v najkrajšej, bledosvetlej farbe javí sa obloha z oboch
strán; na západe ako obrovským štetcom pretiahnutý pás, tiahne modrasté mračno, medzi ním a
nebosklonom žiari usmievavé, akoby omladnuté slnko. Jeho pablesky odbleskujú sa na hladine
rieky, meniac ju v plamennú, zľahka rozkolísanú lávu.Ako obruba k tomuto, svetlom slnečným vykúzlenému obrazu temnie sa les z oboch strán
rieky; v korunách vŕb ševelí to akosi rozmarne, kde-tu vyčnievajúca štíhla osika potriasa
lístočkami, akoby náročky chcela striasať dažďovú sprchu na nižšie svoje spolusestry.V húštine lesa ako na povel rozšveholil sa spev slávičí: z tisíc hrdielec znie to
štebotavé, rozmarné, veselo-roztomilé scherzo lesnej spevavej kompánie. Ako panoráma,
meniaca svoje obrazy jediným obratom kľuky, dažďom zachmúrené okolie razom zmenilo sa v
krajinu farbistú, usmievavú, plnú krásy, vône, lahody. Všetko akoby omladlo, rozveselilo sa
— len spoza lesa ako výstražná upomienka do toho jasania a rozmaru zneje sentimentálne,
žalostné hrkútanie poľnej holubice.Imro prestal veslovať a položil veslo cez okraje člnka. Ten sa zľahka zakolísal, posunul
sa kupredu a potom sotva znateľne pohyboval sa na tmavozelenej hladine rieky. Ako vo
velikánskom zrkadle z oboch strán odbleskuje sa v nej obruba lesa, svetlastým odtienkom
odrážajúca sa, akoby i tam dolu bol obraz, krajinka podobná tejto tu hore.Imro sadol na úzku, cez člnok preloženú dosku a vytiahnuc meštek s dohánom, ozdobený
nesčíselnými strapcami a remienkami, počal nabíjať do malej, na žlto vypálenej fajky s
kratučkou, usmolenou pípkou. Jeho hrubé prsty zručne pohybujú sa pri tej práci a čochvíľa
nie práve príjemný zápach dohánu prerazí vôňu lesa. Starostlivo zobral vytrúsené byľky
dohánu, vložil do mieška, zručne zatočil remienky, opäť zastoknul meštek za pás a potom sa
zadumal. Štipľavý dym chvíľami zahaľuje jeho tvár belasým obláčkom, ktorý keď odfúkne, jeho
osmahlé líca zdajú sa proti žltému mokrému okraju slameného klobúka ako sfarbené temne
medenou farbou. Tým väčšmi napadnú tu jeho jasnomodré, trochu do hĺbky zapadnuté oči, v
ktorých vždy vidno kus holubičej krotkosti, tak protirečiacej výrazu jeho tváre a voľnému,
ba ráznemu chovaniu sa.Pravda, tá ráznosť nie je stálou, charakteristickou črtou jeho povahy: tu prevezme iba
vtedy, keď, ako teraz, vyjde si so svojím člnom na rieku, kde cíti sa neobmedzeným pánom.
(Možno sa pýši, že zásobuje stôl „pánov“ chutnými rybami.) Akonáhle príde domov, pokojný
výraz jeho tváre zmizne, ustúpi akosi rozpačitému, sliedivému, voľnosť v pohyboch a reči
taktiež sa stratí — a náš smelý, sebavedomý rybár zmení sa v skromného, takmer nezručného
sluhu.Imro totiž je sluhom dozorcu nad opevnením brehov rieky, pridelený hlavne k obsluhe
„pána“, majúc čestný titul domového strážcu — no jeho postavenie je cele samostatné: je
ženatý, má svoju domácnosť, a služba jeho naskrze nevyžaduje tej pokornej úzkostlivosti, s
akou chová sa voči predstavenému. Preto vždy radšej vidím ho tak ako teraz, v jeho malom,
rybárskom člnku, opretého o veslo a akosi prísne hľadiaceho do diaľky. Jeho územčistá,
zavalitá postava, v množstve rias bieleho plátna zakuklená, so svetlou zásterou a v
krátkej, cez plece prehodenej kabanici z akejsi hrubej vlnenej látky zdá sa v tomto
postavení akosi väčšou, významnejšou, žlté fúzy vždy starostlivo vykrútené čnejú s akousi
vojenskou prísnosťou na obe strany — — len oči zostávajú tie isté, s tým istým krotkým,
holubičím výrazom. Na prvý pohľad prezradia ti jeho tichosť a dobrotu, pre ktorú je skoro
obľúbeným — —Na tichej hladine rieky tu i tu zašplechoce dačo, striebristo zableskne sa nad vodou a
opäť sa zanorí: to rybka, výhľadom na korisť vyvábená, vymrštila sa do výšky. Imro preberie
sa zo zadumania.„Škoda, že nieto siete,“ vraví naprávajúc tlejúci dohán, „ryby ihrajú…“„Vidíte, zabudli ste vziať!“„No — akoby som zabudol?! Ale nemožno lapiť — je deravá. Ak i chytíš dačo, vykĺzne
pomedzi nite. Najprv sa musí opraviť — ináč nechytíš. Nuž ale nieto času…“Napadá mi, že tu i reč Imrova je inakšia ako doma. Tam vraví veľa a obyčajne usmieva sa
akosi rozpačito, tu vyslovuje sa nakrátko a vážne. Ťažko ho priviesť k dlhšiemu rozhovoru.„Tak teda dajte ju opraviť,“ vravím, chtiac nadpriasť rozhovor a s interesom sledujúc tú
znateľnú premenu v jeho spôsoboch, „to ju zaiste musíte zaniesť do mesta —“„No — to by sa vyplatilo — takú pletku!“ usmial sa dobrodušne. „Keby len bolo času,
spravím i sám — a ešte ako! V meste pobabre, popletie — vyjde raz-dva — rozlezie sa ti v
čerty. Ja — to už inakšie!“„A ako to robíte?“ spytujem sa s úsmevom, badajúc, že sa rozhovára.„Nuž tak: zoberiem žene konope, čo najkrajšie, napradiem nití, z tých nasúkam mocné
šnúry a pletiem… Zima dlhá, na rieku nemôžeš — času dosť! A nenáhlim sa ako tí… Pekne očko
po očku, rovnaké, akoby zastrihol. A nepretrhne sa, ani čo bys’ čo urobil!“„Vy ste majster, Imro!“ pochlebujem, baviac sa na výklade jeho vedomostí. „Hľa, i mne
akú stoličku ste spravili!“„Hm,“ usmial sa samoľúbo, a už akosi živšie vraví: „Prečo by som nespravil — takú
pletku?! Ja aj inakšie veci… Nebohému pánovi (nech spočíva v pokoji) spravil som kôš do
bričky. A aký kôš! Keď vyšli do mesta, páni sa len tak obzerali, že kto sa to vezie v takej
peknej bričke. I pán slúžny spytovali sa, a nechceli, nechceli uveriť, že by som to ja
spravil. Že, prečo by som nespravil — takú pletku! A pán majú radosť…“Vidno, ešte i teraz ho teší, že pán mal radosť z jeho práce — hoci spôsob jeho
rozprávania je taký, že pochybujem o pravdivosti jeho tvrdenia — hoci Imro nezvykol luhať.„I panej urobil som vše dačo: tu stolček, pekne slamou prepletaný, a zase takú dlhú
stolicu s operadlom, do záhrady — tuším ,kanapé‘ to volajú. A našej Marienke kolísku…“„I to ste vy robili?“ spytujem sa a už nepochybujem o jeho schopnosti. Hneď na prvý raz
napadol mi ten pekný kúsok v prostej, jednoducho zariadenej Imrovej chyži, prezrádzajúci
vycvičenosť a vkus majstra-zhotoviteľa.„Pravdaže ja! Však je cifrovaná? Nuž: Marienka bola prvá, a ja, blázon, myslel som, že
princezná… Dnes by som sa už toľko nebabril!“ rozosmial sa, iste spomenúc si tie štyri
drobné detváky, ktoré sotva jedno druhému dopraje odkolísať sa do roka…„Ba kde ste sa to len naučili? Veď je to majstrovská práca!“ obdivujem ho už
úprimnejšie.Imro tuho bafnul dva-tri razy, pohliadol akosi úkosom a miesto odvety nútene sa
rozkašlal. „A len tak — — vo svete,“ preriekol dívajúc sa stranou. Zrazu sa však rozpačite
usmial: „Ako väzeň,“ doložil už s plným smiechom… Ako sa zasmial, tie jeho modré oči
zažiarili takou nelíčenou krotkosťou, že jeho odveta a jej zmysel zdal sa veľmi žartovný.„Ba ešte čo! Ako by ste sa vy do väzenia dostali?!“„A len tak, prosím pekne,“ vraví už celkom veselo. „Zo žartu a celkom nevinne, na moj
pravdu! Bili sme sa — nuž tak!“„Bili ste sa? A s kým?“„A tu s jedným z N…,“ pomenoval najbližšiu dedinku, „aby ho bolo vychytilo prv, než som
ho spatril! Pre také ledačo sedieť štyri roky!“Štyri roky! Pre „ledačo“ sotva sedel by štyri roky! Udivene pozerám na Imra, no sedí si
pokojne, iba akýsi nový, ostrý výraz jeho tváre svedčí o záujme, s akým sa rozpomína na tú
dobu.„Vlastne, my všetci sedeli sme štyri roky. Boli sme traja kamaráti, nuž podelili nás. A
to všetko pre toho akéhosi… bodaj ho!“ Odľahčil si novou kliatbou, hoci inokedy nezvykol
kliať: ak i dakedy, podľa všeobecného zvyku, spomenul „zlého“, rýchlo zažehnal ho do
podzemia. „Tak vysedeli sme si každý svoje; ja iba dva roky.“Ibadva roky! A vraví to tak pokojne, akoby to dva-tri dni. Tá jeho
ľahostajnosť dojíma nepríjemne.„A veľmi ste mu ublížili?“„No dobre sme ho ,obokovali‘!“ vraví veselo, akoby šlo o fašiangový žart. „Boli sme
traja a on iba sám… No keby mňa nie, nebol by toľko odviezol! Nuž, dopálil ma.“„A prečo ste sa pobili?“ spytujem sa, premôžuc prvý nepríjemný dojem.„A len tak… Bolo to priam na Veľkú noc, boli ,oblievačky‘, nuž a tu u nás taký zvyk, že
mládenci nedopustia, aby im cudzí zachádzali za dievčatmi.Tendobre
to vedel, a predsa prišiel a rozťahoval sa ,na muzike‘ ako doma. Mne to nedalo pokoja.
Chlapci — povedám — to by sme reku nemali dopustiť! Tí, pravda, nechceli robiť ,škratu‘,
vraj čo nás po ňom, ale mne predsa nedalo to pokoja. Čo, reku, bude sa nám tu rozťahovať?!
Vedia: bol som len taký ,papľuh‘, ale nedal som sa nikomu! Avšak vtedy nechcel som robiť
hriech; najprv len po dobrotky povedám: čo ty tu chceš, reku, choď si domov, a nás nechaj
na pokoji. A on hneď oproti mne ako kohút: že vraj taký škriatok nebude mu rozkazovať. Je
pravda, bol som mu iba do pása, ale myslím si, uvidíme, kto z koho! Skočím k nemu a
povedám, reku, pakuj sa podobrotky, lebo ináče… A on hneď do mňa… Nuž tu veru už nedbal
som, keď sa reku chceš biť… čert ťa dbá! Ja som nezačal… Ale, reku, keď chceš… Ech, bodaj
ťa…!“Posledné slová patrili fajke: okrem obyčaje Imro tak zahrúžil sa do vypravovania, že ani
nezbadal, že bafá naprázdno. „Zlý dohán!“ odvráva, štárajúc vo vrecku za zápalkou a škrknúc
pripaľuje polovyhorené zbytky, zatieňujúc planúcu zápalku obidvoma dlaňami. Keď si zapálil,
jeho tvár bola opäť taká ľahostajná ako inokedy. Akoby bol zabudol nedopovedané, mlčky
zahľadel sa do diaľky. Výzor okolia medzitým opäť sa zmenil; slnko zmizlo z obzoru,
nebosklon žiaril ružovým svitom zory, zhliadajúc sa v hladine rieky a odrážajúc sa v nej
bledým, slabunko kolísajúcim sa odbleskom. Vôkol nás tichá, potemnelá hladina, za nami
ľahká šedastá hmla, zdvihnuvšia sa nad samou vodou. Schladilo sa citeľne.„Tak teda bili ste sa,“ opäť zavádzam rozhovor, zvedavá dozvedieť sa ďalšie osudy môjho
sprievodcu.„Bili… Ale ja som nezačal, ako povedám. Keby nie on, mohlo byť bez všetkého. Ale reku,
keď ty chceš, ja nedbám…“ Zase zamlčal sa na chvíľu a zadíval sa do diaľky. „A tak potom
ukázal som mu, ako je to!“ Vzpriamil sa zrazu a rozosmial veselým, podivným smiechom, tak
veselo, až ozvena lesa zopätovala jeho smiech. „Nuž, rozumel som sa do toho: v troch
chotároch nebolo mi rovného. A báli sa ma ako ,zlého!‘ Šiel som, kam som chcel — a nikto
nemal smelosti zadrapiť do mňa, lebo znali ma už po mene… A bol som skoro najmenší!“
doložil s hrdosťou. „Ale ,guráž‘ som mal — a to je hlavné. Ak nemáš ,gurážu‘, môžeš byť ako
hora, ubije ťa každý oplan. I silu som mal — tu, hľa!…“Rozjarený rozpomienkami na svoju udatnosť, Imro jediným pohybom vyhrnul široký rukáv,
objaviac silné, žilovité rameno. Ako zaťal päsť, svaly vystúpili na zálaktí: vidno, Imro
nechvastal sa naprázdno. Nevdojak môj zrak utkvel na čiernom kruhu vypálenom na jeho
ramene. V kruhu černeli sa počiatočné litery jeho mena a akéhosi čísla… Známka raba!
napadlo mi a mimovoľne zachvela som sa pozerajúc na jeho postavu, akosi hrdo, odbojne
vzpriamenú. Nebol to Imro, náš úslužný, vážne usmievavý sluha. Bol to zjav človeka vyšlého
z väzenia, s ráznou stopou tam stráveného času. Hla, ako chvastá sa príhodou, ktorá ho
urobila poznamenaným zločincom!… Avšak tento dojem bol iba okamžitý. Pozrúc k nemu, Imro už
opäť pokojne sedel na svojej lavičke, kedy-tedy zanoriac veslo do vody, s tým istým známym,
pokojným výrazom v tvári a krotkým svitom v modrých očiach. Možno zbadal nepríjemný dojem,
vyvolaný jeho slovami, lebo už i jeho hlas zmenil sa v tichý, obyčajný.„Nikdy neublížil som zo zlosti ani muške,“ vraví, dívajúc sa kdesi stranou; vidno, mrzí
ho, že snáď vzbudil zlú mienku o sebe. „Ale ak ma dakto dopálil… A on ma dopálil, naozaj ma
dopálil! Nuž zaplatili sme to obidvaja — on, pravda, drahšie ako ja… A len trochu som ho
,otiahol‘!“„Zabili ste ho?!“„Zabili… to jest nie hneď, ale predsa… Požil si on ešte, požil, ale predsa ho to
uložilo. A len trochu som ho ,otiahol‘ — a čo som vytrpel preto!“Hlas Imrov znel ticho, a smutne sa zahľadel na hladinu. Sedí sklonený a skrúšený —
vidno, trápi sa, súži výčitkami svedomia. Cíti sa vinným, ľutuje spáchaný čin — a už tým
zmazaný je jeho hriech. Prišlo mi ho srdečne ľúto.„Netrápte sa, Imrich,“ vravím súcitne a pokúsim sa usmiať tomu — a hľa, i jeho tvár sa
vyjasňuje a hladí vďačne, akoby ďakoval, že ho neodsudzujem. „Vidno, oželeli ste, i trest
vytrpeli, zaiste nechceli ste, aby sa tak stalo, a ľutujete toho neboráka…“Imro prekvapene vzhliadol hore a usmial sa dobrodušne.„Ale toho?!… Nie ja ver!“ vraví ľahostajne, vyjmúc fajku z úst a vytriasajúc popol na
dlaň. „Mal mať rozum a nezačínať. Veď som ja nezačal — ale keď on, prečo by som ho
ľutoval?! On bol väčší, mal sa nedať. Prečo by som ľutoval? Bol korheľ, i vtedy bol ,ako
dúha‘. A chcel byť onakvejší ako ja! Nuž dobre sa mu stalo. Mal mať rozum…“Počúvam ho sklamaná — ale už neodsudzujem ho pre jeho zmýšľanie. Zdá sa mi, že už som mu
porozumela… A opäť vidím v ňom kus tej holubičej krotkosti, čo prv. „Mal sa nedať — kto z
koho, ten z toho —“ to hľa jeho logika. A nielen jeho, ale i iných. A nielen jednotlivcov,
ale celých spoločností, národov. A nedivím sa, že pri takomto chápaní neľutuje, že spáchal
zločin, lebo urobil to tak, ako vojak vraždiaci nepriateľa: v povedomí svojho práva. Preto
spí on pokojne — ba rozpomína sa na spáchaný skutok ako na čin hrdinstva, osobnej cti. Pri
takomto ponímaní hriech prestáva byť hriechom, a porotci, porozumiac duševný stav
obžalovaného, smelo mohli by vyriecť „nevinný“ — a vypustiť ho na slobodu — keby nie obavy,
že odchovajú zástup poctivých zločincov. Imro, aspoň podľa jeho náhľadu, je úplne nevinný.„Ale predsa oželeli ste —“ znovu klopem na jeho zatvrdlivé svedomie.„Oželel — oželel,“ odvráva, pokyvujúc hlavou. „Akoby som neoželel — — keď toľko vytrpel
som pre to! I chova planá, i slobodu mi vzali, a to všetko pre jednu babu, sprepadenú!“Aha, romantika! Kus idyly, vyznevšej tragédiou! Hľa, moje tušenie neklamalo:teniste stal sa obeťou nevraživosti, žiarlivosti soka — Imricha.
No Imro záporne pokrúca hlavou.„No — to by sa vyplatilo!“ vraví opovržlivo. „Ale babka kási — čertova mater — nadhodila
sa a priznala ma, že ja som začal. I prisahala — a tak pre ňu som vytrpel. Keby nie ona —
mohol som nevytrpieť. Nuž ale, veď ja konečne nedbám — aspoň som skúsil. I kôš upletiem —
za čo mi to stojí! I svet poznám…“ Imro sa cele rozhovoril a so zjavným potešením rozpráva
svoje žalárne skúsenosti. Vraví s istou hrdosťou; tak ako vyslúžilý vojak rozpráva o svojom
hrdinstve vo vojne. Tu i tu musím sa usmiať jeho naozaj vtipným poznámkam. Už zase vidím v
ňom iba nášho úslužného, poctivého Imra: trápny dojem, aký vyvolalo povedomie, že je
zločincom, cele sa rozplynul. Možno i on tuší ten obrat, lebo neobyčajne sa rozjaril.„Ale mne i tam bolo veselo, najtiaž som sa len oboznámil. Strážnik mal ma rád a
polahodil, kde mohol. Ani som nesedel vždy tam ,dolu‘, ale vzali ma do práce, ku pleteniu
košov a bolo mi dobre. Ba ani tam nedržal ma ako iných… No i ja polahodil som mu, nakoľko
som mohol… Vedel, že o mňa sa nemusí báť, nuž nechal ma cele voľne — boli sme ako kamaráti.
A jeho žena — — čo navyvádzali sme sa neraz! Nuž, pekná bola, na moj pravdu. A ,starý‘
nebol hundravý…“Rozosmial sa veľmi veselo a chutne bafá si k tomu, pritláčajúc tlejúci dohán palcom…„Neraz hovoril mi strážca: ,Teba, chlape, nie dva, desať rokov bolo by treba! Škoda ťa,
že odchodíš…‘ I mne samému bolo ľúto…“„Tak teda ani nežiadalo sa vám z väzenia?“„Žiadať sa mi predsa žiadalo. Hana jednostaj doliezala a plakala, nuž kvôli nej. Bolo mi
jej ľúto.“„Tak vy ste už vtedy boli ženatý?“„Nie, ale vzali ma takrečeno od oltára. Práve o dva týždne mali sme mať svadbu, už i
ohlášky boli — a svadba až o dva roky.“„No vidíte, Hana čakala — nevydala sa, a vy ste žartovali s inými. Vidíte, aký ste vy!
Keby sa tak bola vydala!“„Hoho!“ zasmial sa chutne, až sa rozkašlal z toho.„Ja ver nedbám…“„Nedbáte, teraz. Ale vtedy!“„Ani vtedy som nedbal, ani teraz nedbám. Ja vždy len tak, reku, urob si, ako chceš.
Aspoň by som nemal sídlo na krku ako takto…“„Čo chcete?! Hana je dobrá gazdiná, nepochodili ste s ňou zle,“ vravím, vediac, že Imro
je dobrý manžel a až veľmi nežný otec. Len stavia sa tak ľahostajným… Hana síce nie je na
zaľúbenie… suchá, o hlavu vyššia od Imra, v tvári pehavá a ustavične zamračená, ale dobrá
gazdiná, a viem, Imro je úplne spokojný.„Nemáte sa čo ponosovať,“ dovrávam znovu. „Keby ste tak druhú!“„Veď, veď,“ posotil klobúk do tyla a škriabe sa rozpačito. „Všetko je to jednako mrcha
plemeno — prosím za odpustenie!“ doložil rýchle.„Vari máte dajakú chybu na nej?“ spytujem sa, tajac smiech. No Imro mlčí; bez rozkazu
obrátil čln a pilne narába veslom. Už sa úplne zvečerilo, zore zhasli, zanechajúc iba
žltkastý svit na nebosklone. Ako zúbkastá krajka rysuje sa na jeho úzadí lesná obruba s
vrcholcami vŕb a štíhlych osík. Z húštiny veje citeľný chlad. Na malej čistinke na brehu
šereje sa búdka — náš prístav. Ešte pár úderov vesla a čln pristane ku brehu, zakolíšuc sa
na hladine. Množstvo drobných žiab, ktoré si vyšli na výlet do buriny, vyrušené naším
príchodom, o prekot skacká ku rieke, tam hľadajúc svoju spásu. Imro zobral veslá a rýchlo
sa zberá ku domovu; na pleci kolembá sa mu kabanica a jeho nerozlučná pípka ako ozdoba trčí
mu za okrajom klobúka. Je už cele šero, cestičky nevidno; voslep sa brodíme zarosenou
pažiťou, rúbaniskom lesa. Pribavili sme sa do mraku — pre tie rozprávky Imrove zabudli na
návrat — — Čím viac blíži sa Imro k domovu, tým viac chúli sa akosi, postupuje rýchle a
nezručne. Zo dvora vybehol Dunčo a zlostne zaštekal — no poznajúc známych, umĺkol okamžite.
Z besiedky počuť rozhovor a vidno žiariaci bod: horiacu cigaru.„Kade sa túlate?“ počuť hlas domového pána.„Šťastlivý, dobrý večer vinšujem,“ želá Imro a s podivením badám, že jeho hlas je už
cele iný: voľný rybár, smelý hrdina zmizol — to opäť náš pokorný sluha Imro.Zatvárajúc oblok zbadám akúsi postavu plúžiť v tieni jedličky na dvore vyrastajúcej.
Zvedavo pozerám na pozdného chodca.„A to ste vy, Imro? Čo by ste radi?“„Ja, prosím pekne. Len tak som prišiel: reku cez noc opravím sieť, nuž ráno možno vyjsť…
Bude krásne; nuž, reku, ak by sa páčilo so mnou, keďže ráčia vravieť, že radi ryby…“ vraví
nesmelo, pokašliavajúc rozpačite. Toto je prvý raz, čo ponúkol sa k rannej vychádzke. Hoci
zná, že je to moja záľuba vyjsť si zavčas rána na rybolov, vždy vykradol sa potajomne.
Teraz iste náš rozhovor vykonal mi tú výhodu…„Pôjdem, Imro, pôjdem,“ sľubujem radostne. A akosi milá mi táto pozornosť drsného syna
pusty. | Podjavorinska_Imrich.html.txt |
Povedzže mi…Povedzže mi, môj milenký, povedz,čí že je to pod hájikom oves?— Teraz je môj, a potom bude náš,keď mi rúčku pred oltárom podáš.Povedzže mi, holúbok môj šumný,čia že je to pšenička za humny?— Teraz moja, a bude aj naša,keď pôjdeme spolu od sobáša.Povedzže mi, šuhaj, duša moja,čie že to tam vrané kone stoja?— Teraz moje, a naše tiež budú,keď na svadbe hudci nám zahudú.Povedzže mi, môj milenký, povedz:čí je to tam pod lipami domec?— Teraz je môj, a keď nás Boh spojí,budeme v ňom prebývať v pokoji.Povedzže mi, duša moja sladká,jaká to tam v úbočí záhradka?— To je cmiter, — a v ňom keď pomreme,v jednom hrobe spolu spať budeme.(1865) | BellaHoral_Piesne-lubostne.html.txt |
OsobyELENA IVANOVNA POPOVÁ, vdovička s jamôčkami na lícach, statkárka.GRIGORIJ ŠTEPANOVIČ SMIRNOV, statkár.LUKA, lokaj u Popovej, starec.Javisko predstavuje hosťovskú izbu v kaštieli Popovej. | Cechov_Medved.txt |
PrispôsobenieHlboko medzi horami v ľúbeznom údolí ležalo malé mesto.Bolo to mesto starodávne. Od rokov sa vyvíjal jeho vnútorný život v typický svojský ráz.
Dávnejší obyvatelia, ktorí už podľahli jeho vplyvu, požadovali od všetkých nových
prisťahovalcov, aby sa im bez odporu prispôsobili. Kto sa podrobil, toho prijali medzi seba,
ale kto sa opovážil odporovať, toho svojím naháňaním skoro pošliapali. A ako vyobcovaného
predstavovali ho v najnepriaznivejšom svetle pred novými prisťahovalcami, aby vedeli, čoho sa
držať.Málokto im odporoval. Noví prisťahovalci prichádzali v malom počte. Nemohli pretvoriť
vnútorný život celého mesta. Podľahli nátlaku prevahy. Ale sa ani veľmi nepriečili. Vnútorný
ráz mesta pôsobil na nich, ako schválenie a povýšenie ľudskej slabosti, obmedzenosti a
nízkosti na namyslenosť dokonalosti. A to veľmi lahodí ľudskej prírode ťažko uznávajúcej svoju
nedokonalosť…I pritom všetkom sa prihodilo, že naraz až pri dvoch nových prisťahovalcoch nejavila sa
náklonnosť prispôsobiť sa.Jedným z nich bola krásna, mladá kancelistka okresného súdu. Nemala ani tušenia, čo chcú
od nej. Žila utiahnuto, pracovala ticho, spokojne, pričom budila dojem, akoby sa bola z vyššej
hodnosti ponížila do života malej úradníčky a vznešenými vlastnosťami tejto vyššej hodnosti
snažila sa povzniesť svoju malú rolu. Nezamiešala sa do zábav dievčat, primeraných jej
postaveniu. Svoje postavenie nepokladala za konečne platné, lebo nemohlo uspokojiť jej
osobnosť. Zaujímala voči životu očakávajúce stanovisko nádeje, prezrádzajúc, že viac úfa a ako
žena chce to ďalej priviesť. A riadila sa len perspektívami svojej nádeje.Mešťania jej nerozumeli. Zdala sa im veľmi zvláštna. A keďže bola dcérou len malého
úradníka, jej zvláštnosť ich veľmi dráždila, hnevala a tým smelšie a bezohľadnejšie ju
posudzovali a napádali…Druhá bola schudobnená, vznešená vdova. V chudobe zanechala veľkopanský spoločenský kruh,
kde žila v blahobyte za života svojho muža. Jeho smrťou rozpadol sa majetok a ona sa utiahla
do malého mesta, skrytého medzi horami.Žila celkom uzavretá, oddaná len svojmu smútku a minulosti. Blúdila vždy iba po lesoch.
Uspokojila sa spoločnosťou prírody, vtákov, stromov a rastlín. Príroda bola veľká na to, aby
mohla dať prístrešie spomienkam na jej starý, vznešený, v retrospektíve stonásobne zväčšovaný,
skrášlený a cenný život. A vtáci, stromy, rastliny dokázali byť dobroprajnou spoločnosťou.
Nemýlili ju v rozpomienkach.Mešťania sa i ňou priveľa zaoberali. I ona sa im zdala zvláštna. Ale, pretože pochádzala z
veľkopanskej rodiny, jej zvláštnosť im imponovala. A i pri svojich obyčajoch, len zďaleka
obdivovali prejavy jej veľkopanskej výchovy a bývalého nóbl života. Vrele si priali, aby sa
uponížila medzi nich. Ale márne…*Stalo sa, že Alfréd Bihary, najprednejší a najbohatší človek mesta, mal na okresnom súde
menšiu pravotu, ktorej zápisnicu písala krásna kancelistka Ružena Kroková.Bihary bol milý, ale veľmi ľahkomyseľný a namyslený mladík. Bol si vedomý svojho významu v
meste. Jeho najmilšou zábavou bolo budiť všeobecný obdiv neobyčajnými fígľami a skutkami. Pri
súdnom pojednávaní, odvrátiac svoju pozornosť od príbehu pravoty, začal sa strnulo dívať na
Ruženu. A keď ho sudca oslovil, vo veľkom tichu pri všeobecnej pozornosti vyhlásil:— Niekto je veľmi krásny…Keďže si Ružena ani nevšimla poznámku, dodal:— Ale i veľmi hrdý a nemilosrdný…Budilo to všeobecnú veselosť. Ako najprednejšieho v meste, ani ho nenapomenuli k poriadku.
Len sa smiali. A po skončení procesu, sudca a advokáti gratulovali Ružene, že upozornila na
seba najprednejšieho a najbohatšieho mladého človeka mesta.Ružena ostala ľahostajná. Ako rozumné dievča nepreceňovala Biharyho zaujímavosť. Tým ho
len väčšmi dráždila. A umienil si, že skrotí toho hrdého divocha.Bol by to mohol urobiť i riadnym, spoločenským spôsobom. Lenže jeho povahe lepšie
zodpovedalo vykonať bláznovstvo. Skúsil už, že ženským veľmi lichotia a ľahko ich pohnú
bláznovstvá, vykonané kvôli nim… Niektoré nadchnú až k nadšeniu, iné zas ledvaže sa zachvejú.
Ale ani jedno neostane ľahostajné.Po krátkom rozmýšľaní pokladal za výborný žart zbližovať sa s ňou pri ďalších súdnych
pojednávaniach a dať sa pre ňu odsúdiť. Okričal svojho drevorubača urážlivými nadávkami. Potom
ho vyzval, aby ho zažaloval. Drevorubač sa naľakane zdráhal, ale on ho uisťoval, že sa mu nič
nestane. Chce byť odsúdený a keď mu to vymaže, ešte ho i odmení. Keď drevorubač i potom váhal,
rozkázal mu, aby ho zažaloval, ináč ho vyhodí.Vec sa dostala pred súd. Žaloba bola podaná riadnym, formálnym spôsobom. Museli ju prijať.
Ale každý vedel, o čo tu vlastne ide. A šlo to, ako vo veselohre. Nik nemohol premôcť smiech.
Ešte i Ružena zdala sa byť milšou a usmievala sa. Veď sa to odohrávalo kvôli nej, aranžovaním
najprednejšieho a najbohatšieho mládenca mesta. A lichotilo jej to, ako by to bolo lichotilo
hociktorému dievčaťu.Bihary, vidiac vzbudenú priazeň, neodstúpil od nej. So súdom sa končili i úradné hodiny. Z
budovy okresného súdu odišiel spolu s Ruženou.Od toho času celkom prirodzene hľadal jej spoločnosť a dvoril jej, ako by tým, že sa dal
pre ňu odsúdiť, získal na to právo. Ružena sa neprotivila. Úfaná perspektíva budúcnosti
sľubovala sa sprítomniť. A mimovoľne, nevedomky pokročila smerom k životu lepšej mestskej
spoločnosti.*Vznešená dáma Eliza Vozárová nasýtila sa spoločnosti prírody. Znepokojovalo ju neprestajné
šveholenie vtákov. V samote sa zimomravo triasla i pod horúcimi lúčami slnka. Trápili ju
ďaleké, abstraktné rozpomienky. A túžila späť do skutočného života a medzi ľudí. Vädla túžbou
po zabudnutí.Pani sudcovej sa podarilo, aby ju pri istej slávnostnej príležitosti privítala ako hosťa
vo svojom dome.Zišla sa veľká spoločnosť. Bola prítomná celá mestská smotánka. Cudziu vznešenú dámu sprvu
pozorovali s napnutou úctou. Keď ich oslovila, prišli trošku do rozpakov, natoľko sa líšil
spôsob jej reči od ich spôsobu. Ale pomaly si privykli na jej prítomnosť a vpadli do
obyčajného spôsobu svojho besedovania. Pritom robili dojem, akoby sa boli z nižšieho
postavenia vyšvihli do svojej hodnosti bez vnútorného povznesenia.Keď dámy spolu s niekoľkými mladými ľuďmi prešli po obede do salónu, kým mužskí ostali v
jedálni fajčiť a ďalej piť, začali posudzovať druhú prisťahovanú: devu. Nenútene bľabotali,
aby dokázali vznešenej dáme, že i ju považujú za člena spoločnosti, ktorá má právo nazrieť do
zákulisia.Žena hlavného slúžneho, ako zainteresovaná stránka (pre svoje dcéry), vzrušene začala:— Niekto vystal spomedzi nás. Ten zlý chlapec nás od istého času často zanedbáva.Po krátkej prestávke, kým sa poobzerala po spoločnosti, hľadajúc súhlas, obrátila sa s
výčitkou k pani sudcovej:— Nijako si ho nemohla privábiť?Pani sudcová sa trošku mrzuto ospravedlňovala:— Veľmi sme ho rozmaznali a teraz si nemôžeme dať s ním rady.Mladý advokátsky koncipient sa rozosmial:— Je na príjemnejšom mieste. Blúdi niekde okolo okresného súdu…Na to mešťanostová rozhorčene vybúšila:— To sa jednako len nepatrí, aby sa jeden Bihary potuloval pred okresným súdom a čakal na
kancelistku!Pani doktorka s ľútosťou podotkla:— Zviedla ho ženská prefíkanosť. Mali sme pravdu, keď sme nepokladali jej chovanie za
prirodzené, ba skôr za veľmi podozrivé. Chovala sa, skoby nemala inú žiadosť len prežiť život
ako pracujúca žena. A teraz vyšlo najavo, že to bola prefíkaná pretvárka. Len preto žila
uzavreto, lebo z jej kruhu jej nebol nik dobrý. Len najprednejší a najbohatší mužský sa jej
ľúbi…Advokátka posmešne poznamenala:— Myslí si, že je krásna a má právo vyšvihnúť sa.A posmešne blysla na druhú advokátku, ktorá sa tiež len pomocou svojej krásy vyšvihla do
ich spoločnosti.Tá vzdorovito odvetila:— A jej sa to aj podarí…Škodoradostne sa poobzerala po spoločnosti, ktorá jej často dávala pocítiť, hoci len
zaobalene a priateľsky, že je nižšieho pôvodu. Zazlievajúce pohľady sa upreli na ňu. Ale ona
sa len škodoradostne usmievala nad ich mrzutosťou.Nálada sa stávala napnutou. Pani sudcová, ako domáca pani, považovala za svoju povinnosť
uspokojiť ich a znevažujúc tú, o ktorej bola reč, pretrhla rozhovor:— Ale, nechajte ju, úbohú! Nech jej okrašľuje život spomienka, že kedysi jej dvoril
Bihary. I tak nebude z toho nič vážne. Čo sa týka Alfréda, je celá tá láska len dočasnou
zábavou. Nakoľko ho poznám, má oveľa jemnejší a panskejší vkus, než by sa vážne zamiloval a
vzal si dcéru malého úradníka.Žena hlavného slúžneho rozhorčene vyriekla:— Nesmieme dovoliť, aby sa zobrali!Bol to najvyšší príkaz a stal sa záväzným pre každého člena spoločnosti, ak nechcel byť
rušiteľom poriadku. Všetci sklonili hlavu pred príkazom. A podľa toho pokračovali v rozhovore…Cudzia vznešená dáma ich zo začiatku pozorovala s antipatiou. Úplne precítila rozdiel
medzi sebou a spoločnosťou.Neskoršie počúvala rozhovor s mimovoľným záujmom. Dozvedela sa, že je v meste dievča, s
ktorým sa títo ľudia nijako nemôžu uspokojiť a zmieriť. Vyvoláva ich úsudok, lebo sa nesnaží
prispôsobiť ich vkusu. A ešte zväčšuje svoju vinu tým, že si podmaňuje ich miláčika, ktorého
by si radi podržali.Kus skutočného života sa jej ukázal v tejto udalosti. A hoci nesúhlasila s chovaním
rozprávajúcich, udalosť ju po dlhej osamelosti jednako len lákala a zaujímala.Postupne akoby sa bola vždy viac priblížila spoločnosti. Zdala sa jej vždy známejšou a
známejšou. Akoby to všetko život bol už raz predložil pred ňu, lenže jemnejším, vkusnejším a
diskrétnejším spôsobom.A cestou domov s mimovoľnou zvedavosťou skúmala či neuvidí niekde tú devu. Už ju aj
zaujímala.Neskoršie už tak často neblúdila v hore. Niekedy sa zjavila aj v mestskom parku.V parku sa raz pripojila k nej pani poručíková. Niekoľko ráz sa prešli. Medzitým pani
poručíková skúmavo sliedila očami sem a tam. Potom zaviedla svoju družku k lavičke. Sadli si.Na lavici oproti nim sedelo dievča v spoločnosti mladého mužského.Pani poručíková s významným úsmevom upozorňovala paniu:— Pozrite ta. To je ona: Ružena Kroková.Vozárová pozrela označeným smerom. Kritickým okom začala skúmať.Najprv skúmala dievča. Bola to zlatovlasá krásavica, vysokej, štíhlej postavy. Na tvári
jej prebýval výraz duchaplnosti a šľachetnosti.Paniu náhle zachytila sympatia príbuznosti. Pocítila, že tá deva jej je bližšia ako všetci
ostatní. A necítila sa už takou opustenou v meste.Pani poručíková poznamenala:— Ako vyzývavo ho vábi, všakže?Tvár jej zaliala závisť voči deve, ktorá rozumnejšie chápala život a múdrejšie sa
pripravuje naň, ako to urobila ona. Veď si vyvolí a získa najbohatšieho muža v meste.Ale Vozárová nezbadala v chovaní devy vyzývavé namáhanie. Jej tvár nevyjadrovala ešte ani
lásku.A oči mimovoľne uprela na mužského. Tvár mu planula láskou, ale jeho chovanie prezrádzalo,
že láska sa mu prispôsobila v duši ľahkej, obyčajnej povahe. Keďže sa mu podarilo prebrať
Ruženu z ľahostajnosti, javila sa v jeho láske akási neslušnosť. Akoby si voči deve trošku
viac bol dovolil, ako voči žene primeranej jeho postaveniu.Zbadala ten malý rozdiel, ale prezrela i to, že daromná je všetka rozháňajúca intriga
spoločnosti. Keď i dievča bude chcieť a bude vedieť zachádzať s mládencom, získa si ho. Život
už i ju zvádzal prispôsobiť sa, a to tak, že jej predložil veľké šťastie. Bolo sa čoho obávať,
že sa podrobí.Ale deva sa nechovala primerane k požiadavkám. I ona pocítila ten rozdiel. Zmocnil sa jej
prvý zarážajúci dojem. Jeho obyčajná láska vzbudila v nej odpor. A jej držanie nebolo
zvádzajúce, ale urazenou hrdosťou odmietajúce.Vozárová pochopila, že deva v duši odvrhuje Biharyho lásku. A zmocnila sa jej povznášajúca
radosť. Akoby sa bol obrat jej života spojil a rovnobežne napredoval s chystajúcim sa obratom
devinho života. A devino odporujúce víťazstvo nad všednosťou znamenalo i jej víťazstvo.Skoro zajasala v duši, keď videla, že deva vstala, nechala mládenca a on ako obarený bežal
za ňou.Nespustila z nich zrak, kým nezmizli.Keď ich už nebolo vidieť, pani poručíková obrátila svoju pozornosť k prechádzajúcim sa. A
rozprávala o nich historky, podľa mestskej miery, dodajúc k nim aj svoju mienku.Vdova ju roztržite počúvala. Jej duša nasledovala devu. Neodolateľne ju lákala
príbuznosťou. Pociťovala, že len táto jediná bytosť je jej hodna. A jedine jej historka je
hodná medzi udalosťami mesta, aby ju sprevádzala so záujmom.*Potom Vozárová už sama vyhľadávala príležitosť, aby aspoň zďaleka mohla skúmavo sprevádzať
vývin devinej milostnej historky. Utiahla sa do takej vzdialenosti, odkiaľ mohla spokojne
pozorovať výraz tváre a posunky oboch a súdiť z toho o ich duševnom a citovom stave a
náhodných premenách.S radosťou badala, že po istom čase sa na tvári dievčaťa neústupne zračila odporujúca
hrdosť. Ale jednako často sa ukazovalo v spoločnosti mladého človeka, ako i ona vyhľadávala
spoločnosť, hoci tá jej nebola hodná. Akoby Ruženu bol pripútaval k mužovi aj cit združujúcej
sa ľudskéj povahy, ktorý aj ju zaviedol do mestskej spoločnosti.*Istého dňa sa deva ukázala s veľmi zmenenou tvárou.Neodporovala už. Smutné, pokorné podrobenie sa zatienilo jej tvár. Prinútené podrobenie sa
krásnych, ale chudobných dievčat nepriaznivému osudu, ktorý im nedovoľuje vyvoliť si muža
podľa svojich snov, no núti ich — keď sa chcú ako víťazné ženy prebrodiť cez život — prijať a
milovať toho, ktorý mi donáša hmotné a spoločenské šťastie, hoci by sa zjavil pred nimi v
akejkoľvek bytosti a povahe.Hlavu už nenosila tak hrdo. Pokorne sa jej sklonila. Vyšmykla sa zo životného smeru, ktorý
jej predpisovali duševné vlastnosti: len vo výške svojej duševnej úrovne, podľa svojich
spôsobov hľadať šťastie a chcieť zvíťaziť. A v tom akomsi vykoľajení nemohla tak sebavedome
zodvihnúť hlavu. Pokorné bolo jej držanie. Počúvala mladého človeka a oči jej blúdili v
diaľke.Srdce panej sa bolestne zovrelo. Cítila, akoby sa chystala zrútiť nejaká cenná budova.
Bola by ju rada rukami zadržala. Akoby jej ochabnutosť viacej znamenala pre ňu, ako
ochabnutosť niekoho iného. Akoby bola len ouvertúrou jej nevyhnutnej, neodolateľnej
ochabnutosti.*Dni utekali.Vznešená pani čoraz väčšmi priľnula k paniam lepšej mestskej spoločnosti. Čoraz
domáckejšie sa cítila medzi nimi. Už i v jej duši zavládlo podrobenie sa obratom života.Ale necítila sa byť vo svojom zmierení taká ponížená, ako sa cítila deva vo svojom. Akoby
sa ich spoločný úpadok nebol pohol zo spoločnej výšiny a nebol rovnakého druhu. Akoby ona bola
upadala len k sebe primeraným. Ešte hrdšie sa vzpriamila, hrdšie sa chovala. Vždy viac sa
rovnala prednej spoločnosti mesta.Menil sa jej náhľad i voči deve. Skoro, požadujúc, číhala v jej tvári na odraz, ktorý by
dokazoval pokračovanie v jej prispôsobovaní, cítiac, že by ju urážalo, keby vymanila svoj osud
zo spoločného behu s jej osudom. A ako zadosťučinenie účinkovalo na ňu, keď sa javilo v tvári
devinej, že jej pokonanie so životom nie je už tak smútkom zatemnené. Obveseľuje ju potecha,
pochádzajúca z vedomia, že pre ten skutok bude skvele odmenená a veľmi jej budú závidieť.Pani jej dala za pravdu. Schválila chystajúce sa ukončenie. Akoby prispôsobenie devino
napravilo a ospravedlnilo i jej prispôsobenie.*Deva sa znovu menila. Na tvár sa jej vždy viac vracal predošlý výraz. Ešte vždy ju bolo
často vidieť v spoločnosti Biharyho, ale sa ovládala. Ukazovalo sa, že sa, povznášajúc blíži
ku konečnému rozhodnutiu. Len potrebuje ešte príhodnú chvíľu.Vozárová ju vzrušene pozorovala. Napnuto číhala, s akým prekvapením znova predstúpi.Nemusela dlho čakať. Konečné rozhodnutie odohralo sa pred jej očami v parku.Bihary najradšej býval s Ruženou v parku, aby to videli dámy patriace k spoločnosti a aby
sa veľmi zlostili, ako sa patrí. Sedeli obaja v chládku na lavičke.Vdova sedela oproti nim. Vyčítala z mužovej tváre, že ešte ani raz si nebol taký istý
víťazstvom ako v túto chvíľu. S otvorenou dôvernosťou nachýlil sa k deve a s vábivou
zaľúbenosťou jej pošepkával.Deva ho zádumčivo počúvala. Naraz sa zarazene strhla. Potom vstala, hrdo sa narovnala a s
povýšenosťou dívajúc sa na neho, s hrdou dôstojnosťou ho odvrhla.Vozárová nepočula, čo povedal muž a čo mu odpovedala deva. Ale z ich tvárí vyčítala, že sa
muž v svojej namyslenosti neopanoval a už sa i slovom prezradil a vyjavil svoju neslušnosť.
Tým konečne odstrašil devu od seba. A vdova vytušila, že čokoľvek mu deva povedala, tým jeho
palác a celý rad domov hádzala k jeho nohám.Roztvoriac oči naširoko, dívala sa na ňu s nesmiernym zadivením.Kým sa poddávala, bola krotká, pokorná a teraz, keď sa napokon vymanila z jeho vplyvu, tak
sa dôstojne postavila. V tvári jej zažiarilo zosilnenie a povznesenie sklátených duší.Pani nebola už schopná kochať sa v jej povznesení. Nemohla už s ňou cítiť. Zdalo sa jej,
že sa tým obratom deva nielen od Biharyho, ale i od nej celkom vzdialila.A rozhorčujúc sa, pozerala, ako odchádza. Čo si myslí? Je šialená, či nadutá?! Najbohatší
a najprednejší človek mesta ponížil sa k nej a ona sa tak nehodne k nemu zachovala. Pravda, je
krásna, ale je chudobná a je len dcérou nižšieho úradníka.Nemohla sa uspokojiť s jej zneucťujúcim zrieknutím sa. Akoby tým bola uponížila nielen
Biharyho, ale i ju.Už sa cítila bližšie jemu ako deve. Predtým pokladala devu za seberovnú. A jeho za
nižšieho od nich. Teraz už jeho uznávala za primeraného svojej vznešenosti. A dievča zosadila
do nižšieho stavu.*Lepšia mestská spoločnosť žiarila radosťou. Bihary sa kajúcne navrátil k nim. Mysleli, že
je to výsledok ich rozlučujúcej horlivosti. A tváriac sa nevinne, rozmaznávali ho, aby ani
netušil, že i oni majú účasť vo veci, a aby sa zo samého vzdoru nevrátil k opustenej deve.Čím ďalej, tým lepšie a voľnejšie sa cítil Bihary vo svojej bývalej spoločnosti. Akoby
spod úzkostlivo pôsobiaceho čara prepustený, sa navrátil tam, kde môže hovoriť a konať podľa
svojej chuti, veď ho nepozorujú prenikavým pohľadom deviným, neskúšajú ho jej povýšenosťou,
ale ho zbožňujú. Trošku ho pokorovalo vedomie, že sa musel navrátiť, lebo ho deva poslala od
seba. Ale o tom nik nevedel. A smelo mohol dať veci taký náter, akoby bol devu zunoval a
zanechal.Spoločnosť v škodoradostnej pomste obrátila devu na všeobecný posmech.Vznešená dáma sa smiala spolu s nimi. Aj ona mala radosť z toho, že sa rozišli. Ani ona už
nedopriala deve Biharyho a nepokladala ju za hodnú jeho.Ten smiech ju úplne spojil s tými, s ktorými sa smiala na úkor devy a úplne ju odtrhol od
nej. Vo veľkopanskej výchove a v podobnom živote nadobudnutá vznešenosť stratila svoju
nadpriemernosť a prevahu v ustavičných stykoch s mestskou spoločnosťou. A úplne sa
prispôsobila.Deva ju nemohla nasledovať. Ju vnútorná akosť a duševná prevaha oddeľovala od mestskej
miery. A nemohla sa prispôsobiť zjednoteniu. Zostala zvláštnou, nadpriemernou. A to jej nikdy
neodpustili. Navždy ju odsúdili. | Cirbusova_Prisposobenie.txt |
ÚvodOj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prsov vypustiť von!
Ej hej! vypustiť — ach! ale ako?
vy rozkoše, žiale moje!
keď to od srdca k srdcu deľako —
a tým svetom tak chladno je!
Keď nemá slová — šatočky súce,
pre vás, deti, úbohá mať!
Či vás v zodraté prózy onuce,[1]vás zlatovlásky, mám odiať?
Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi, —
než by ste mali žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!
„Netráp sa, mati, o naše šaty,
len košieľky nám daj biele;
však dobrí ľudia budú nás znati
po hviezdach zlatých na čele.
Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste príjmu radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi!
Tam nás už čaká jedľa šedivá,
už z diaľky náruč vystiera:
„Vitajte, deti!“ k nám sa prizýva,
„ja vám budem za matera!“
Na mäkké lono si nás usadí,
zavinie do tieň-pláštika,
povesťou bájnou o svojej mladi
v sen milučký učičíka.“ —
Jaj! deti, to tam zakliate lesy,
tam mne vy večne zaspíte!
„Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi
lastovička na úsvite.
Abo donesie Pán Boh k nám včielku,
abo dcéru šumiacich hôr,
čo spevné ústka pritkne nám k čielku
a na ruky pojme nás hor’.
Abo nás zbudí dupot jeleňov,
čo na čistý idú potok;
abo, čo chodia horou zelenou,
bystrých chlapcov duniaci krok:
„Kto to?“ — No — ľaľa! — či nás neznáte?
Veď sme my tiež tak ako vy
zhodili biedy jarmo[2]prekliate,
poddanstva striasli okovy!“
„Tak? tedy dobre, to sme si svoji“ —
povedá — „no poďte s nami!“ —
„A my pôjdeme s nimi po zboji
hore-dolu dolinami. —
Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,
bárs sa ich ten svet aj bojí;
keď aj v zápale časom poblúdia,
krajšie to, než hniť v pokoji.
Nesúď ich! Čistá duša ich mladá —
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.
Mladosť každého objíme rada,
kremä hada a tyrana.
Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy:
to voľné deti prírody.
Hrdí jak ten ich Kriváň vysoký;
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky —
a jak vetor svojej vôle.“
Oj vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený! — —
On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie — ku šibeni.
„Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí —
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;
keď sa im mladé krídla rozviažu,
ich let mrákavy prebrodí:
oni, sokoli, svetu ukiažu
cestu ku slnku slobody!
Nebanuj, mati, s tou chasou mladou
musíme von v slobodnú diaľ!
Zbohom! — čujeme huk vodopádov,
pieseň chlapcov z vysokých brál.“
Tak len necháte tú chalup úzku —
idete ta hľadať drusov?![3]—
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku
odvisnete kritikusov![1]onuca— kus látky na ovinutie chodidla pred obutím sa, kedysi používanej ako ponožka[2]jarmo— drevená konštrukcia na zapriahanie dobytka, obyčajne volov[3]drus— druh, priateľ | Botto_Smrt-Janosikova.html.txt |
Zakrývame sa…Už tridsať odbilo… Troje detí… Žena zmučená… Robíš od rána do noci, a ledva vyžiť… Chalupa
letí na hlavu… Novou slamou aspoň posošívať… Ale čo bude potom na zimu krave?… Musíš sa inak
obrátiť!Takto si prehutoval Miško Koreň, a on už i vedel, ako sa inak obráti…Mara, žena, čítala mu s tvári, že sa trápi a, tisnúc najmladšie decko, chlapca, k prsiam,
dlho nevravela nič, ale len chodila za ním očima. Konečne sa ozvala:„Ty si na niečom lámeš hlavu, Mišo, a mne nepovieš…“„Aspoň nech teba nebolí. A keď chceš, tráp sa. Možno, že sa budeš niekedy ešte horšie
musieť, ak by som zle obišiel… O tom premýšľam, koľko mi dajú na túto našu čiastku pôžičky… Ja
by za vodu…[1]Skúsiť šťastie ako iní…“„Za vodu, za vodu,“ povedala žena a pomyslela si, že sa tam už nejednému dobre povodilo,
ale nejeden i život tam položil, nik nezná, kde. „Ale ak sa ti niečo stane, spredajú nás… Ty
tam, kto nás ochráni?“ zažialila žena.„Pánboh,“ vzdychol Mišo a svoje slová rozumel tak, že nikto na svete, iba ak by pánboh…Mara sa presvedčila, že ozaj, hľa, tu bude ešte pánboh, ona ako by bola pozabudla naň, a
teraz už spokojná, „v mene božom“ pustila muža vyzvedať sa do banky, koľko by dali na intabuláciu.[2]Či dajú, čo bude na cestu…Dali. I viacej by boli. Veď k chyžke patril i kúštik záhradky, záhumnia, i ešte nejaká
lúčka. A v akom stave je chyžka, to neprišli pozerať, len že ju hneď tam musel dať Mišo
poistiť. „Nová porcia,“ pomyslel si, a zaplatil.*Do Ameriky pošiel Mišo v zlé časy. Na to sa nehľadí, to sa darmo vraví, píše. „Kto sa ako,
kam dostane a aké mu dá pánboh šťastie…“ Ide národ, ako motýľ do svetla.Do roka predsa preživil sa a poslal dvestoštyridsať korún.Mara tým vyplatila skoro polovičku dlžoby a úfala sa: ešte rok, a vyplatia sa cele, a
potom už zas ich bude chyžka, záhumnie i lúčka. Otec zarobí, pošle, a nikto, ani banka nesmie
položiť ruky na ich majetok! Bude deťom. Deťom! Veď, bože, Miško ju s piatym v ťarche nechal.Lenže, bože, Miško na druhý rok písal, že sú štrajky, nerobia, ale úfa sa, že na jeseň
predsa len bude môcť zarobiť a poslať ako vlani. „Len zaplať z niečoho do banky interes, aby
ti a deťom nevzali strechu zponad hlavy… A len i ty, žena moja, gazduj, gazduj. Ja sa tu veľmi
trápim, ktorý deň nerobím, ani nejem, len práve aby som bol živý…“„Bože, ešte sa mu niečo stane, ochorie náš otec dobrý,“ a nepomyslí Mara, ako sa ona
prebije s deťmi, ale „otec náš, otec…“ Ale naňho zle tam, tu zas ich nešťastie stihlo, a má
interes zaplatiť… Už sa mu musí priznať… Napíše mu, darmo je… A píše:„Drahý muž a otec náš starostlivý! Už sa tak netráp pre nás, neodtŕhaj si od úst, aby si,
bože, neochorel. My sa už akosi preživíme s deťmi, aj interes zaplatím, a ty nám nič
neposielaj, radšej si kúp mäsa, i si vypi, aby si bol mocný do roboty, keď sa vám otvorí. Nám
netreba. Cez zimu ako bolo, už je jar, leto, deti nanosia zeliny, húb, ovocia, predáme, i
šalátu som nasiala, podlupky i zemiačik sa ešte nájde v jame a nové už kvitnú. Rohaňa nám tiež
pojavila, ako jej trávy môžeme našklbať; i tvarohu odhrejem, i masla predám, a máme s deťmi
cmaru, polievočky zo srvátky. Janičko sa už tak nachlipká sám lyžicou, oči by si na ňom nechal
a druhé deti nesmú mu do misky ani kuknúť, hneď chropne, kade zachytí… Jačmeň je krásny…
Všetko som sama s deťmi spravila, spriahly sme sa s Mrvovou a kravičky pooraly i naše i jej, i
sme samy posialy… Ak Pán Boh od škody zachráni, chlebíka budeme mať.Ale, otec náš, otrubky, komuže otrubky dáme? Veď ťa nechcem zarmútiť, ale akože ti to
zjaviť, aby si na mňa vinu nezvalil? Veď som jej robila, čo len ľudia poradili… I v apatieke
som bola… prachy dali… a nič, nič nespomohlo. Tam je naša mašička krásna. Čo ti tu už svíň
zdochlo od jari u nás i po dedinách… strach a hrôza. Ale ešte sme šťastliví, že nás nezavreli,[3]že sú trhy, a tak ľudia, keď je zle, predajú či na trhu, či mäsiar príde do
dediny, a už čo i za čo chce, ale predsa, keď nás Pán Boh tak navštívil, lepšie vziať i menší
peniaz… Ja som schybila, že keď mašica ochorela, že som ju nepredala. Ale akože som mohla, veď
som sa úfala prascom. Vieš, mávala po desať, po dvanásť, a teraz ti len prestala žrať,
osvetlela, triasla sa ako list, nič ani do pysku. Iba vari tie v nej — deväť ich mala — ju
držaly za tri dni v trapiech, kým mi ju kmotor nedoklal. Ľudia strašia, že pochorieme, ale keď
iní nie, čo tak spravili, i nás Pán Boh ochráni. Upiekla som, i kmotor jedol, i ja som
okúsila, a potom som i deťom po kúsku nadelila, a tak sme vyprobovali… a ja sa úfam, že nám
teraz už nič nebude. A Cigáni…? A sú predsa len takí ľudia, ako my a katolíci. Napražila som
masti — na celý rok. Mäso je v soli, to bude nám na celé leto po kúsku. Naše deti nemaly nikdy
takej hostiny, ako teraz mávajú. Ale i Janíčko je taký ako klát a deti ho naučily volať do
okna „ťaťa“, a keď nejaký chlap ide popred okno, hneď volá: „ťaťa…“Všade tak robia. Ešte nikto v našej dedine nezakopal. Ani po doktora nikto nebol, a už ich
zdochlo, len čo ja viem, i vyše dvadsať kusov, a veľké. I doktora doviezť, i mu ešte zaplatiť…
a čože ten…? „Zakopať!“ A náš richtár je nie taký človek. Ani richtár, ani susedia nevyjavia.
Každý myslí: dneska mne, zajtra tebe, a my ticho, i baby, ako by nikto nič neznal, tak sa
pekne zakrývame, len čo na pašu ide svíň so dňa na deň menej… „Pomôž si, Mara moja, ako vieš,“
povedal mi richtár. „Ak zakopeš, bude škoda, zješ, nemusíš sa trápiť, čo variť…“ Dobrý človek,
Pán Boh mu daj zdravia, že nás tak zakrýva pred pánmi, chudobných ľudí… Masti vezmem i predať
do mesta a kúpim mašičku druhú. Sú lacné. Šesťtýždňové dostaneš i za piatku… Vinšujeme si,
aby, keď sa nám bude mať oprasiť, si už doma bol. Je to pri takej veci vše len dobre, keď je
gazda doma… Nezabudni na to, a tak sa chystaj. I Rohaňa sa má o Michale oteliť, ak Pán Boh od
škody zachová. Keby bola jalovička, prichovala by som ju, čo by som sa ako s deťmi bez mliečka
trápila za pár čias… Pozdravujeme ťa…“Na osobitnej kartičke:„Ach, muž môj, už som mala list do mesta na poštu zaniesť, už bola i adresa, a rozdriapala
som kovertu, aby som ti mohla napísať, že teraz mi pribehla povedať kmotra, že prídu k nám
žandári, že sme sa tak zakrývali pre tie podochnuté svine… Niekto, bohdaj pokoja nemal, nás
predsa oznámil vrchnosti. Trasiem sa na celom tele, ak nám ešte poberú mäso, alebo nás do
pokuty zaženú. Keby si bol bližšie a keby bolo za čo, či by som utekala i s deťmi za tebou…
Matička levočská, ktože mi dá porady, kto pomoci…? Teraz sa už vraj i richtár vyhováral v
krčme, že on nedovolil, a keď mu bolo nás hlupákov zakríknuť: ,Nesmieš, taký zákon!‘ vtedy bol
mäkký a ,Mara moja…‘ Čo to už len s nami porobia…? Podajedni už zamykajú chyže a utekajú do
poľa…“[1]Ja by za vodu, rozumej do Ameriky. Naši Slováci pod veľkou vodou,
skrátene len vodou, rozumeli more, za ktoré museli emigrovať zo sociálnych príčin.[2]Koľko by dali na intabuláciu(lat.), koľko peňazí by požičali v
banke vo forme hypotekárnej pôžičky (pri nej sa pozemnoknižne zaťažil nehnuteľný majetok
dlžníka).[3]Že nás nezavreli, že totiž nenariadili zátvor na obec
(kontumáciu), pri ktorej neslobodno z obce nič vyvážať, ani z nej odísť alebo prísť do
nej. | Tajovsky_Zakryvame-sa.txt |
I. Pri západeUž len zapadni, ty slnco, za horu!Darmo milostným na mňa okom hľadíš,darmo vežičky zlátiš na obzoru,ach! marným bleskom darmo blen mi sladíš!Len si zapadni, nenatískaj sa mi,nezvábia laňku plače krokodíla;zradnes’ hralo sa neraz s nádejami,čo moja duša pri tebe zrodila!Zapadni, slnco, po nádeji stratách,mne slnce iné v oblakoch vychodí,čo sem sa tiahnu v Solimana[1]čatách —to v mojej krvi k sláve sa prebrodí.A to mi aj má svietiť bez západu,na ňom sa budú potomci zohrievať,historik, junák, básnik, muž úradu,jednako v jeho má blesku okrievať.Veď ja viem, kto to na vlasť sa zastrája,znám opachu tú, znám dravca východu,i sám som meral u Tisy, Dunajameč s ním i čúvam novom pochodu!Dobyl Temešvár[2]a Pätikostolov,[3]zarúcal valy a zváľal Ostrihom,[4]Belehrad,[5]perlu kresťanských prestolov,chvostom konským zhyzdil okamihom!Cieli na Viedeň a v torbe má Paríž,i cirkev svätá mu je už pod koňom,i symbol viery bohočloveka — kríž,pod alkorána[6]má zblednúť zákonom!A do pásma tých plánov si vosnovaldravec východu ešte i Zápoľu,[7]aby s kresťanskou krvou si budovalpanstvo háremov a ľudu nevoľu!Biedny Jan Žigmond![8]turských bašov[9]lovec,po horách našich Osmanom[10]poľuješ,pýšiac sa menom, že si Zápoľovec,meno kopova[11]Turkov zasluhuješ!Aby si pánom stal sa Sedmihradov[12]a ľud vycical ako pijavica,ta zadals’ dušu neslýchanou zradou,paholok bašov, polopoturica.[13]Neprenikla ťa láska boha večná,ani hlas vlasti polopoturčenej,ani budúcnosť národov konečná,ani stonanie Európy učenej.Darmo zomieral tebe boh na krížia smrťou vlastnou otvára ti nebe,tebe je Kristus i vlasť ovca v stríži,zisk, vládybažnosť dušu tvoju strebe.Pekné kresťanstvo! V ďalekých storočiachna zapľuvanie bude len potomkom!Soliman veľkým bude sluť v mešitách,pidimužíckym ono len holomkom!Tak, hľa, tá dravá sa šelma východumocou, ľsťou, zradou na nás vyzbrojila,aby nám vieru, dŕžavu, sloboduna odrobiny márne rozdrvila!A pán môj, kráľ Max,[14]Turka pažravostipodhodil túto hŕstku ku zábave,hŕstku junákov, korisť malú dosti —ale, zdá sa mi, podobnú otrave!Pätnásť sto mužov sic na Solimanaa hniezdo toto proti delám jeho,nezdá sa múdrym byť inšie, než ranasmrteľná v tele kráľovstva padlého!Možná! No boh má ešte i tajnosti,ktoré hriešnemu človeku nezjavil:neraz On už pád v chatrnej krepostia v hŕstke hrdín tyranom pripravil!V bohu je skrytá i moja sudbina,v dôvere v Neho i sudba dŕžavy,Šubičov[15]naňho spolieha rodina,i jeho verní spoločníci slávy!Chorváti moji, statní vojvodovia,súdelné deti osudného boja,kdeže si toľko vaše srdcia hovia,kým v mojom toľké myšlienky sa roja?Kde kosec Turkov, jarý Praputovič,kade sa tára Drak, Bosniak, Potocký?Sokoli moji, Potoš, Ochárovič,Juranič — bez vás pustý hrad Sihotský![16]Niet ich! Dobre, veď dosť nám času zbudespolu byť na tom skalnatom ostrove,na ktorý našich sotvy viac pribude,kde hostia budú bomby Osmanove.Zapadni, slnce, bez môjho súcitu,jako bez tvojho moje zvädli kvety,na krásu rána, večera dvojitúnedbám, keď vražda s poludním doletí!Obeť jednoho, osoh miliónov,rana jednoho, celých dŕžav sláva,smrť bohatierska, hrob je Solimanov!Z pádu Sihote vlasť vnove povstáva.To, hľa, môj počet, som so svetom hotový,nezbýva mi nič, iba budúci veka v ňomže položí veniec vavrínovýna tieto skaly slaviansky potomek.Nuž dobýjaj sa Soliman do hradu,ktorý junácka Chorváta hruď chráni,však ho nemáš mať, kým jeden muž v radua jeden tlie lunt[17]v sihotskej prachárni.Driev ty sa skrútiš do prachu ako hada zhynieš v tôňach čiernych bášt sihotských,než Šubičových ustúpi hrdín rad,než zlomíš myseľ hrdinov chorvátskych![1]Soliman— Sulejman (Süleyman) II., turecký sultán v r. 1520 — 1566. Za jeho vlády dosiahlo Turecko najväčší mocenský rozmach. Upevnil tureckú nadvládu na Balkáne a prenikol do strednej Európy (bitka pri Moháči r. 1526, obliehanie Viedne r. 1529, dobytie Budína r. 1541 a i.).[2]Temešvár— mesto v rumunskom Banáte[3]Pätikostolie— dnes Pécs, mesto v juhozápadnom Maďarsku[4]Ostrihom— najstaršie mesto v uhorských dejinách. Od roku 1708 bolo slobodným kráľovským mestom a od roku 1750 ho dostali do daru arcibiskupi, ktorí tu od r. 1279 korunovali uhorských kráľov.[5]Belehrad— srb. Beograd, v stredoveku pevnosť, r. 1521 obsadený Turkami; kľúčová pevnosť na juhu[6]alkorán— korán, základná náboženská kniha moslimov[7]Zápoľa— Ján Zápoľský (1487 — 1540), sedmohradský vojvodca, od r. 1526 uhorský kráľ súčasne s Ferdinandom I., bol pod „ochranou“ Turkov[8]Ján Žigmond— syn Jána Zápoľského. Keď r. 1540 J. Zápoľský zomrel, vystúpil sultán ako ochranca jeho rodiny. Žigmund sa stal sedmohradským kniežaťom a vazalom Turkov.[9]baša— paša, pôvodne titul vojenských veliteľov, neskôr aj iných hodnostárov v Osmanskej ríši[10]Osmani— Turci, podľa Osmana I., zakladateľa tureckej ríše[11]kopov— druh poľovného psa; prenes. špehúň, vyzvedač, konfident[12]Sedmihrady— Sedmohradsko (Transylvánia, rum. Ardealu), historické územie v severozápadnom Rumunsku. V prvej polovici 16. stor. za bojov o uhorský trón medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským, ktoré sprevádzal turecký vpád, Sedmohradsko sa stalo samostatným kniežatstvom pod tureckým protektorátom.[13]polopoturica— poturica, poturčenec; prenes. každý, kto sa odcudzil vlastnému národu[14]kráľ Max— Maximilián II. Habsburský (1527 — 1576), cisár rímsky, kráľ nemecký, český a uhorský (od r. 1564). O osudy Uhorska sa veľmi nezaujímal, nepodnikal opatrenia na organizovanie boja proti Turkom.[15]Šubič— Mikuláš Šubič Zrínsky (1508 — 1566), príslušník starého feudálneho chorvátskeho rodu, chorvátsky bán a hrdinský bojovník proti Turkom, od r. 1561 kapitán hradu Sigoť[16]Sihotský hrad— Sigoť (maď. Szigetvár), známa protiturecká pevnosť juhozápadne od Pécsu, ktorú r. 1566 proti Solimanovi II. hrdinsky bránil Mikuláš Šubič a jeho hradná posádka[17]lunt— lunta, zápalná šnúra, knôt | Hurban_Zrinsky-na-Sihoti.html.txt |
IChytro nastala zima. Už počiatkom novembra ležala na zemi hrubá snehová pokývka. Ešte
ani neprišla ozajstná zima a chudobní ľudia, ktorí žijú ľahko, ako vtáci, a pretože sa
spokoja s málom, nenashromaždia si ničoho, — už obkrádali suché lodyhy slnečníc veľkých
gazdov na palivo.Dani Turi hnal cez dedinu svojím mlčanlivým mrzutým spôsobom, ktorému sa naučil od leta.
Nedíval sa naľavo, ani napravo, len medzi kone a na koniec oja. Sedliacke sane s hrubými
sanicami hrčaly po nevľúdne nezasneženej a zamrznutej ceste. Podkovy koní cvendžaly na
hrudách.— A zvonec, Dani! — zakričala naň jedna z neviest, ktorá s vysúkanými rukávmi a vo
vykasaných sukniach vybehla s diežou vody, aby ju vyliala a bola veselá, svieža od
horúčnatej práce naplnenej parou; — kde je hrkalka, Dani? Tvoj kôň sa hanbí!…Dani neodpovedal. Jeho čelo sa o stín viac zachmúrilo. Sedel na predku voza v obnosenej
čiernej huni, v baranici stiahnutej do tvári, ako by ani nevidel, ani nepočul; len sa díval
strnule pred seba, na hrudy, ktoré letely koňom pod nohami, na špinavú zahnojenú cestu, na
ktorej všetko bolo zamrznuté na roh, ako v jeho duši.Nevidel rady domov na obidvoch stranách, ani ľudí, ktorí sa shovárali s fajkami v ústach
tu i tam: vo vrátach, ani žien, ktoré sa aj teraz obzeraly po Danim Turim.— Nuž, a čo je len tomuto človeku? — opytoval sa jeden z gazdov svojich výrečných
súsedov, s ktorými dobre zababušený nadával na zimu, leto, vládu a Boha.— Ajaj, tomu je veľa. Nemôže odrazu prežreť kiskaraiskú vežu. To mu je.Dani sa od leta zmenil v neuveriteľného skupáňa, v shromažďovaní, v práci, v
rozmnožovaní majetku. Teraz pracoval za desiatich ľudí s tou neúnavnou náruživosťou, ktorou
strávil všetko, do čoho sa len pustil ako oheň. Nestaral sa už ani o ženu, ani o deti, ani
o ženy, ale iba ako by nadobudol peniaze. V lete bol každý deň u pravotára, no preca
nemohol dostať dedictvo nebohého nájomcu. Gróf odcestoval do Afriky, grófka nechcela už
viac ani počuť o panstve v Kiskare; a gróf László vyhlásil otvorene, že je proti sedliakom.
A tak sa nestalo nič. Zatiaľ nebola vec ani súrna, na Nový rok sa však mala rozhodnúť.Ako sa blížil Dani ku koncu dediny, k zámčeku, napadlo znovu všetko aj jemu.Odrazu len mimovoľne zodvihol zrak a pozrel sa vpravo do ulice. V jednej bráne stála
Bora. Chcela vkročiť, ale k vôli Danimu sa obrátila majúc ruku na kľučke. Dani sa roztržite
pásol pohľadom na peknej dievke, o ktorej sa dalo tušiť, keď bola aj v hrubej šedivej
šatke, že je štihlá, nervózna osoba. Len že sa na seba pozreli. Nestalo sa nič. Nepovedali
ani slova. Ba ani sa len očima nepozdravili. Len sa obzreli. Bora svojimi nervóznymi,
smyselnými, veľkými očami, ktoré sa prisávaly, Dani svojím vážnym, mužným a skúmavým
pohľadom. A Daniho odvážaly sane, neobrátil ani hlavy za dievčaťom. Díval sa zase vopred,
dolu, na zem. Bora zase otvorila bránku z dosák a praskavými tichými sviežimi krokmi vošla
pitvorom do domu.Ostrý vietor šibol Daniho do očí; baranicu stiahol hlbšie, zohol hlavu a rýchlejšie sa
hnal proti vetru. Stromy pokrývala hrubá inovať, celý svet bol biely a z hrubého bieleho
listia agátov vietor sosypával snežný prach. Kone sa parily a na koniec srsti namrzol im
srieň; veľké čierne vrany posilňovaly sa tu i tam na akomsi odpadku a lenivo vyletovaly
pred koňmi.Dani zodvihol oči, pozrel sa na stromoradie, ktorým pádily jeho sánky. Je to podivný
obraz, cesta hojne zasypaná inovaťou, tisíce vrcholkov bielych pocukrovaných stromov.
Zamrznutá ríša víl, ktorá vo svojej smrti je novou krásou. Dani prižmúril oči, nechal ich
odpočinúť, potom zase sa pozrel na kone a pociťoval pichanie vetra, ktorý ho šibal do
tvári.Pri moste cez priekopu rýchle sa obrátil s cesty na pole, na cestu necestu, kde pod
snehom nebolo ani stopy po úvoze. Sane letely, krútily sa na hladkom snehu, ktorý zmrzol na
tvrdo, že kopytá rýchlych koní ani nezapadávaly.Vpadly doprostred veľkej, veľkej samoty. Cítil len tichý šustot vetra vo svojich ušiach,
a ostrý vŕzgavý hlas saní, ako sa šuchaly, rovnomerný klusot, odfukovanie koní, ale na
veľkom šírom poli nevyletel nikde žiadon zvuk. Snehové pole lesklo sa do modra k západu,
pichľavým dráždivým žltým svetlom na východ. Rané slnce sa predralo voľným opálovým nebom,
ktoré svietilo kol dokola práve tak rovnako, mdlo ako sneh.Dani roztržite pozoroval zajačie stopy; tadiaľ chodil ušiak ešte v čerstvom snehu, v
hlbokom snehu a boril sa v ňom po brucho.Dobré kone letely vopred, len tak na slepo. Tu i tam trčala lodyha kukurice a s ovislými
krídlami vláčila sneh, ktorý na ňu napadol. Zo vzdialeného dvorca sa ozýval brechot psa,
zvláštne sa ozýval, cudzo, ale hlboko.Takto pádily dobrú polhodinku. Kone, ako keby boly chcely vykopnúť z kopýt strnulosť
stajní, letely ani vietor. Daniho tvár očervenela a stále ubúdalo z nej mrzutosti.
Rovnejšie si sadol na doske a pod huňou vystieral driek, že mu zapraskaly kosti v chrbtovej
kosti. Ocítil sa a divo stiahol oči. „Hijó, ty kôň!“ Povrch snehu sa zmenil v prach. Vietor
je mu príjemný. Čiapku vytisne vyššie, aby ho vzduch plnšie ovanul a rýchlejšie rýchlejšie
priťahuje uzdu. „Hijó, hijó, psí kôň!“ Čo sa má starať o život. Čo sa trápiť. Ktože môže
škodiť? Kto za čo stojí? Čo sa má človek o koho starať! Cesta je hladká, sane letia, nech
sa mu postaví do cesty, kto si trúfa. Skôr či neskoršie dosiahneme všetkého, keď nezomreme.
A prečo by sme nemali žiť, keď je žiť dobré, krásne, a preca stojí za to žiť. Človek má
túto jedinú radosť, že žije a pracuje a letí! „Hijó, ty kôň! Nech vám psi pijú krv. Len
hijó! Hijó! Hijó! Hijó!“Konečne sa mu objaví pred očima veľká hruška a podľa tej poznáva, kade chodí a čo chce.
Prekvapene sa pozerá okolo seba. Roľa, jeho roľa je prázdna. Nikde ani stopy po stohu zo
slnečníc; preto teraz prichádza, aby ho poodvážal, kým ho nerozkradnú a hľa, gazdovi
nechali len šľaky, len umazané miesto v snehu podupané a zamrznuté.Z Daniho vybuchuje hrozný hnev a kliatba, ktorou krstí zlodeja, pretína vysoké nebesá.
Ale všetko márne, lodyhy sú preč… Nedávno ich odvláčali; teraz, čo prituhol sneh. Dnes! tu
sú čerstvé stopy po čižmách; sneh potlačený saňami je tak čerstvý, ako keby v tejto minúte
bol tu zlodej chodil.Poobzerá sa a v diaľke vidí veľkú čiernu škvrnu, kopu, ktorá sa pohybuje. To je on.
Zlodej.Za ním.Chytí bič a šibne do koní. Ohnivé zvieratá nervózne kopnú do vzduchu. Ešte raz ich udre.
A ešte raz. Vyleje si zlosť; bičom ich šibe po slabinách, po bruchu, že kone letia, ako by
ich hnal čert.Potom popustí opraty a kone letia ako fučiaci víchor. Dani zastrčí bič na miesto, na
bočnú stenu saní a pustí ich. Za zlodejom. Letia cez priepasti, do priehlbiny a zase hore.
Niekedy sane vyskočia, že sa skoro prevalia ponad hlavy koní, niekedy sa tak odierajú
bokom, že skoro prevrátia kočiša. Ale len vopred. Nevyhýbajú sa ničomu.Dnes je práve veľmi príjemný tento boj, tento beh. Dani vystrčí klobúk na vrch hlavy a s
blýskajúcimi očami špehuje sane, ktoré prenasleduje. Tie netušia ničoho. Kľudne a
rovnomerne sa vlečú a vzdialenosť prudko sa medzi nimi skracuje. Dani dúfa, že zlodeja
schytí skôr, ako by došiel do stromoradia na hradskej. Ale bude zle. Keby to bol sám Boh
otec, ani vtedy by sa nad ním nesmiloval! Obzre sa a jedným okom zmeria železné vidly. Budú
mať čo robiť. Keď sa už skutočne približuje, obráti sa a vezme do ruky vidly. Tak mu lahodí
vziať ich do ruky, v každom svale cíti, ako sa mu svaly napínajú mužnou silou. Už je celkom
iným človekom, ako keď sa pohol z domu. Už nie je unavený, ani odporný, nie je ľahostajný,
nedbanlivý. Krv v ňom vzkypela.Závod sa koná bezo slova. Nie je to ani závod, len prenasledovanie. Prvé sane kľudne
pokračujú na ceste s veľkým nákladom, ani si nevšímajú, že je im gazda v pätách. Pečlive a
pomaly sa vlečú sane a opatrne sa kolíše na nich kopa suchých lodýh. Obídu všetky prekážky
a nestúpia ani na snehom zasypané miesta, aby sa nepreborily. Daniho tento kľud strašne
zlostí a uráža. Ani nekríkne na zbojníka, z ktorého nevidí nič, ani jeho koní a len udržuje
výbuch. Keď ho už dobehol, utíši kone, zamieri vedľa zlodeja a kríkne naň:— Hej, zastaňže!Ten zadrží kone a zastane. Dani soskočí so saní so železnými vidlami v ruke a prikročí k
nemu.V nasledujúcej chvíli zahanbene ustúpi.Vlastný otec sa naň díva so saní…Chvíľu mlčali. Dani, zabudnúc na všetok hnev myslel, ako jeho otec ostarel. Jeho tvár je
zamračená a hlboké vrásky sa tiahnu po nej. Zpopod odratých a plochých obrví ostro hľadia
modré oči a z celého človeka sa rozlieva zlostná trpkosť.Dani stojí, ako vždy pred svojím otcom, krotko a díva sa bokom, vyhýbajúc sa jeho
pohľadu, ako keby sa cítil pred ním hriešnikom. Hoci bolo jeho jediným hriechom, že
zbohatol a jeho rodičia podnes žijú v starej biede. Nebol svojej rodine na ťarchu, skôr im
v mnohom vypomáhal, kedysi aj peniazmi, pôžičkami, ktoré sa nevracajú, ale novšie, čo
zbohatol a vie si peňazí viac ceniť, je im len akousi mravnou oporou. Ale vždycky cíti, že
je ich dlžníkom, a preto, aby nemusel videť ich núdzu, radšej sa im vyhne. Obľúbenou vetou
starého Turiho bolo, že „dám ti zaucho aj vtedy, keď si budeš fúzy okolo ucha obtáčať!“ Ale
veru, preca mu narástli synovia nad hlavu, len on zostal v starej nádeníckej biede, hoci
mal veľmi panské sklony, ktorých Boh vie, kde nadobudol. Nerád robil, radšej špekuloval,
chodil sem i tam a na drobné obchody strovil, čo si vedel zarobiť, alebo vyžobrať od synov.Starý pocítil, že je v prevahe nad synom a so schválne stupňovanou trpkosťou sa naň
rozkríkol:— Mohol by si sa hanbiť i pred psom…Daniho náhle zachvátila ľahostajnosť a pohodil plecom.— Hanba a posmech. Človek ich vychová, ale potom, keď odídu z domu, ani jeden sa nepríde
ukázať. Môžeme tam všetci pomrznúť. Staráš sa o to? Nedonesie ani za voz slnečníc, aby
povedal: tu máte!… Tvoja matka zdochýňa, vieš o tom? Hej…Šibol do koní, ktoré sa tešily, že si trocha oddýchly a opatrne ťahaly sane s naloženým
palivom zo slnečníc.Dani zostal a pozeral za otcom, vzdychol, sadol si do saní a po chvíľke zamyslenia
obrátil kone zase na pole. Bol rád, že celkom nestratil dobrú vôľu, skôr sa mu motalo v
hlave akési huncútstvo, ktoré ho celkom zelektrizovalo.— Ba, som ja to blázon, — myslel si pre seba, — že sa vrátim bez slnečníc domov. Veď len
zostaly ešte nejaké na poli.Veľmi sa zaradoval, že zanedlho uvidel hromady slnečníc; a ešte sa viac rozveselil, keď
vypočítal, že teraz ukradne slnečnice Gyuriho Takácsa. Veselo sa do nich pustil a poriadne
si naložiac pouväzoval ich a bezstarostne sa pohol domov.Už ho neopustí veselý pocit, ktorý sa vkradol do jeho srdca ako pieseň vetra na rovine.
Niečo ho zdnu napínalo, lahodilo mu a cítil sa, ako už dávno nie. Bol by sa rád vystrel a
stále sa len usmieval, že teraz obkradol švagra Gyuriho. Od leta bola medzi nimi tajná, ale
stále ostrejšia revnivosť a nebolo maličkosti, s ktorou by sa neboli usilovali vydráždiť
jeden druhého.Danimu prišla na um Bora, o ktorej vedel, že Gyuri Takács začína za ňou chodiť. Zasmial
sa, lebo jemu by stačilo povedať jediné slovo, len pohnúť malíčkom, len raz zamrkať a
dievča by sa hneď za ním spochabilo, ako by rozum stratilo…A pomyslel si, že Gyuri chodil aj za jeho ženou. A pre Daniho skočila do studne.Prišla mu na um jeho prezývka, ktorú mu vietor pošeptal. Vedel, že mu ju švagor prilepil
a v tejto chvíli mal zadosťučinenie, že toto slovo vyjadruje všetok jeho úspech v láske a
všetku závisť Gyuriho.A prišly mu na um aj iné veci, všetky sebe podobné a všetko len proto, aby mohol pre
nich pohŕdať Gyurim, ktorý neznamená nič, je biednik, blato: proti takému Danimu Turimu!A preca struna, ktorú rozzvučala v ňom púha pamiatka na ženu, — zvučala ďalej a
vzbudzovala v ňom mučivé pocity.Akú to má cenu, keby aj stokrát vyššie hľadel preto, že je Danim Turim; akú to má cenu,
keď nemá moci nad vlastnou ženou. Erzsi, jeho žena, hynie pred jeho očima, ubúda z nej ako
z mesiaca, stráca sa jej mäso s kostí, zpod kože mäkkosť a už je ako živá mŕtvola… Niet
spôsobu, ako jej prinavrátiť niekdajší život, niekdajšie city. Len keby mohla skôr zúčtovať
s týmto životom. Ale žiť s mŕtvolou je viac, ako môže muž pretrpeť. Danimu prebehne mráz po
chrbte, kedykoľvek pozre na svoju ženu a pomyslí na ňu… Nuž umre. Nech umre. Keď nechce
žiť, bude to aj lepšie. Žiť však, že každou minútou niečo v nej umiera… Ale to, že odnáša
so sebou do hrobu silu a náladu svojho živého a silného muža, to je hrozné. To je to
hrozné. Keby sa bola v lete vo svojom zúfalstve utrápila, a vyliezla z tohoto sveta, boli
by ju od tých čias oplakali, zabudli. Bolo by všetko v poriadku. Bol by deťom hľadal novú
matku… A prichádza mu na um Bora, ako tam stála aj dnes v bráničke, ako sa dívala
zamilovaným, muža obdivujúcim pohľadom.Vzdychol zhlboka.Kone unášaly sane ticho a rytmicky dopredu. Onedlho došly k stromoradiu a zatočily na
hradskú. Zase bežaly na skvelej ako by vysnenej ceste.Dani zaťato trhol obrvou. A čo, ešte dnes pripraví na kone zvončeky. Nestojí za nič
tento smútočný život.Díval sa pred seba s nútenou hrdosťou a zaspieval niekoľko slov z ktorejsi fašiangovej
pesničky.Akási roztrhaná postava kráčala pred ním a už hodne ďaleko odstúpila s cesty do snehu.
Bol to starý podomný obchodník, Žid.Danimu čosi prišlo na um.— Halt! — zakríkol na Žida.Tento udivene a trochu poľakane sa zadíval na sedliaka, ktorý zastavil kone a z veľkej
hune hrozivo sa naň díval.— Tak čo máš v batohu, Mojše? — zareval naň Dani.— Čo si len žiadate, prosím ponížene.— No, raz-dva, von s tým.— Ale…— Chytro, lebo ti šibnem po hrdle týmto bičom.Špinavá šedivá brada starcova sa hýbala, ale slovo nevyšlo z jeho úst. Nepoznal ešte
tento kraj, nevedel, s kým má čo robiť, čo môže očakávať. Bol to veľmi drobný, rezký
človiečik, z jeho súkennej čapice s ušima žmurkala jeho pustovčia tvár s červenými očami,
tvár chyteného vtáka. Svojimi špinavými trasľavými prstami zahnutými ako háky chytro, a
preca bez úspechu rozväzoval veľký kostkovaný plátený obrus. Medzi tým múdro striehol
sedliakovu tvár, skúmajúc, s akým človekom má čo robiť. Aj dnes bol úbohý starec tak
zbabelý, ako keď mu v detstve psi povystrihovali nohavice. Ale pri tom sa odvážne pustil do
sveta s vysokým batohom, aby sa naľakal každého šustotu v kroví, či sa neobjaví za ním vlk,
alebo lúpežník. Keď došiel domov k svojej rodine, ďakoval vždy zvlášť za to Bohu a sotva si
trochu oddýchol v kruhu panských synov a veľkomožných neviest, zase sa pustil do sveta a
ďalej chodil po domoch a núkal sklenené perličky, malé zrkadielka po groši a lacné hodvábne
šatky.— Ponáhľaj sa už, tatko!— No, a keď sa nebudem ponáhľať? Práve pre teba nie. Ešte si aj zatancujem. Čo?Dani sa smial a vyhýbajúc sa kopcu zo slnečníc, veselo sa díval, jako si starec fúka pod
nehty, ktoré mu zmodraly, kým držal konce batoha. Ináče bol starec celkom vyhriaty a na
jeho chudej a tenkej koži sa objavovaly rudé škvrny.Sedliak si dal poukazovať celú zásobu a do oka mu padla krikľavá hodvábna šatka.Starec sa pozrel na sedliaka, čakajúc, či si niečo vybere. Bol veľmi zle naladený, nebol
si istý, či si s ním len nezahráva.— Potreboval by som nejakej hodvábnej šatky… — povedal Dani, ako by predával slová —
takú hodnú veľkú, na hrdlo, pre dievča…Starec pochopil a chtivo, trasľavými prstami sa prehŕňal vo svojich veciach. Jednu
vytiahol.— Táto bude fajn.— Tá nie je pekná! — váhal Dani, ktorý sa ešte nikdy nemiešal do takýchto vecí.— Keď ja poviem, tak je pekná.Dani sa neopovážil ozývať proti rozhodnej odpovedi starého, ktorá vyjadrovala prevahu.
Obracal, ohmatával, prezeral šatku v ruke.— A čo by stála táto?— Pätnásť zlatých.— Hjaj! Máte svedomie toľko povedať?Starec si ho premeral a čakal. Dani sa pokúšal jednať. Zahriakol ho.— Len ju vráťte, priateľu, nepotrebujete peknej, ale lacnej šatky.Dani temer sa začervenal.— Ja veru chcem peknú šatku, ale táto nemá viacej ceny, ako desať zlatých.— Prosím, choďte do obchodu, žiadajte si takúto, budete vedeť, akú má cenu, keď ju
dostanete lacnejšie jako za dvanásť zlatých, napľujte mi do očí.Dal ju za jedenásť. Dani mal vždy peniaze u seba. Dal mu desiatku a päť zlatých. Starec
mu vrátil drobné. S rozmyslom počítal šestáky, „omyl bol vylúčený“.— Osem a dve je dvacať…— Hm…— Totiž desať…Dani sa veľmi dopálil, že ho chcel oklamať, preto zahučal. Ale keď prepočítal peniaze,
ktoré dostal zpäť a videl, že nechýba nič, šesták hodil starcovi.— O tento si ma chcel ošudiť, tu máš, nech je tvoj. Starec pohŕdavo odkopol peniaz do
snehu.— Nepotrebujem od teba daru. Daj svojmu otcovi, aby nezomrel hladom.Dani sa ukrutne dohneval. Div, že nehodil železnými vidlami do starého Žida, ktorý
ľahostajne balil svoj batoh. Ale prehltol preca svoj hnev, hodvábnu šatku strčil pod huňu a
šibol do koní. Kone sa už skoro triasly zimou a veselo poskočily a za chvíľku ďaleko
zanechaly za sebou starého Žida, ktorý presne a pečlivo skladal dovedna svoje haraburdie.Dani sa s úsmevom díval pred seba a pískal. Nebol si istý, čo urobí s hodvábnou šatkou.
Už sa vynoril okraj dediny a zasnežená veža kaštieľa sa predierala medzi stromami.Odrazu vidí, že Bora vychádza vrátmi, ktorými ju videl vojsť. Toto dievča čakalo na
neho, lebo sa ponáhľalo dolu dvorom. Iste ho vyzeralo oknom a vyšlo v tej chvíli, keď sánky
došly pred vráta. Zase sa naň pozerala užasle a snivo, ako to robievala, kedykoľvek uvidela
Daniho; ako keby vložila celú svoju dušu do tohoto pohľadu.Dani zastavil sane.— Bora!— Čo.— Poďže len.Dievča ochotne k nemu pribehlo.Danimu sa zdalo, že sa pokúša o nejakú smelosť. Dievča neprijme šatku. Pred očima celej
dediny! Už má aj diváka z tretieho súsedstva. O hodinu bude vedeť o tom celá dedina.
Rozčúlenie sa v ňom zmnožilo a temer zahmlilo mu oči. Na chvíľku zahľadel sa do hlbokých
ako orech hnedých očí Boriných, ktoré sa opieraly oň s horúčosťou, ktorá by vedela
podpáliť, potom sa odhodlal, bez slova vytiahol hodvábnu šatku a vložil ju dievčaťu do
ruky.— Tu máš.Bora ju prijala. Ani slovom sa nevzpierala.Daniho to veľmi prekvapilo, prižmúril oči a skúmajúc, hľadel do očí dievčaťa. Nenašiel v
nich nič zvláštneho; nedivila sa, ani neprišla do rozpakov, neprekvapila sa, ani
nespierala. Bora prijala dar kľudne, prirodzene a prijala ho ako dar. Len sa jej veľmi
zmenil výraz. S tvári jej zmizla zasnenosť, pekelná hĺbka jej tvári ako by sa jej bola
sústredila v očiach a premenila v plochú čistotu. Namiesto rozrušujúceho tajomného
odovzdávania objavilo sa na nej prosté pochopenie. Miesto poníženia vedomie prevahy, v
pätách otroctva sa usadilo vedomie rozkazujúcej ženy. Ale to všetko bolo len jediným
tieňom, ktorý nezazrel a nepocítil muž zbláznený náhlou láskou krvi. Daniho čosi mýlilo a
to pramenilo z neho samého, z neobyčajnosti jeho skutku a situácie. Parodiou bola preň
chvíľa, v ktorej sa mu každý obdivoval. Parodiou čin, ktorý ako by ho bol vyvrátil z
dosavádneho poriadku života.Pocítil, že sa dopustil veľkej chyby. Temer prekvapene hľadel dievčaťu do tvári a
spomenul si, že túto ešte nikdy neuštipol, nebozkal. Tohoto dievčaťa sa ešte nedotkol ani
prstom a ani na ňu nesiahol. A za krátky čas, ktorý prežil pohľadom zahrúženým do jej očú,
so strnulým smiechom na pol úst, s temer ochromeným sebavedomím i vôľou, si určite
uvedomil, že sa poškodil, keď nezačal ranou, — ale darom.Bol by na ňu rád zakríkol, ale hanbil sa. Cítil, že múdre, ľstivé oči dievčaťa, — aké sú
teraz iné, než predtým, — vidia do neho naskrze.Trhol za opraty a kone sa pohly.A zahorelo v ňom veľké rozčulenie, ako sa vzďaľoval od dievčaťa; chcel sa obzreť, čo
robí tá záletnica. Ukazuje šatku všetkým rad radom? Snáď si ju už prestrela na plece… Na
druhom boku ulice prichádzal proti nemu pešo Gyuri Takács. Hm. Aj tento uvidí čochvíľa…Zase za mrzute díval na koniec oja, na zasnežené, špinavé hrudy, ktoré sa kotúľaly koňom
pod nohami a v jeho duši sa všetko zachvievalo ako pri zemetrasení. Búrily v ňom veľká vôľa
a rozhorlené pocity; hanbil sa a srdce mu svieralo jakési poníženie; cítil svoju nemužnosť
a chcel ju odčiniť. Bol zlostný, zlostil sa na Boru, nenávidel ju, opľul ju, bol by ju
chcel premôcť, zadláviť do blata. A vrelo v ňom ako v spochabenom vnútri zeme a chcelo sa
mu dáviť oheň.Dedinčania, ktorí ho videli sedeť mrzute vo veľkej huni, s baranicou vtiahnutou do čela,
ani by si neboli pomysleli, že tento Dani Turi je celkom iný človek, ako ten, ktorý ráno
uháňal na pole. | Gollnerova-Gwerkova_Zsigmond-Moricz-Zatratene-zlato-II.html.txt |
I. Obrázky novéObsahNápisNečakaný obratNa kolieskach„Já již patrona mám…“VčelárV „nefajčiarskom“PomstaČesi priekliati…Prehriali…Bytový agentBetlehemNápisPliaga maďarónstva chytala sa už i dediny slovenskej. Ba tisla sa maďarčina už i na
hrobitove. Koľko Ištvánov, Jóžefov, Miháľov atď. odpočíva v Kristu Pánu po šírom
Slovensku! Tak to svetu napísal kňaz, tak učiteľ, tak to bolo hrdšie… A mne sa srdce
triaslo, že neni už úcty, neni ani na hrobitove, ani k zemi, ani k mŕtvym…Aby ujsť pohoršeniu a bolesti, utekal som už do hôr, k pastierom, do hlbokých dolín,
k zverom a vtákom, aby som nepočul ani hvizdu železnice, najmä v prvé mesiace svetovej
vojny, keď maďarčina po slovenskom kraji až zúrila.Dnes.„Čas vše mění, i časy.K vítězství on vede pravdu.“Čas zmýva i maďarské náhrobné nápisy nad Slovákmi a nové sú slovenské. Milé je už
prejsť sa po tej záhrade rovnosti a pošepotať si, hoci len srdcom, mysľou, s priateľom,
známym…Ba nedávno zvítal som sa tam s ujčekom Baďurkom tak srdečne, že od citu zvlhla mu
tráva na mohyle rosou-slzou. Poznali sme sa po tridsiatich rokoch ako včera, ako dnes.Ujček Baďurko neskoro sa bol oženil. Neviem, prečo. Vari že bol chodil do latinskej
školy, potom však štúdie nechal, či už pre chudobu a či prečo, a vyučil sa tesárstvu.
Keď napokon do otcovského domu mohol doviesť ženu, doviedol z mesta hutnícku dcéru. Mal
už okolo štyridsaťpäť rokov.Detí u nich rodilo sa ako u nás: mnoho. Rástli sme spolu, spolu sa ihrali, besy
robili, do školy dedinskej i mestskej razom chodili, pravda, ktorý do jednej, ktorý do
druhej, ako buď vôľa a schopnosť bola, alebo kam rodičia usúdili a zaviedli.Tie maďarské školy a spoločnosť, ich výchova rozdelili nás, rozdelili v povolaní, v
názoroch. Ja som sa prebudil v láske k národu, štyria chlapci Baďurkovie prebúdzali sa
tiež pod dobrým vplyvom otcovým, ktorý čítal Národného hlásnika, Raráška, býval
richtárom, notárom, salašným gazdom a zostával i zostal verným Slovákom až do smrti, ale
synovia jeho nevydržali, ľakli sa boja, ústrkov, ktorých počiatok videli na mne. Heslu
môjmu, že radšej budem suché zemiaky jesť, ako by som mal zradiť národ, ktorý som už raz
poznal, nešlo im do hlavy a po jednom sadali na módny voz maďarónstva. Ja, dvadsaťročný,
zvedavý snilko, otec ich, temer sedemdesiatročná múdra hlava, ktorá pamätala veľké deje
v národe, roky štyridsiateôsme až deviate, šesťdesiate až sedemdesiate piate minulého
storočia, veľkých ľudí našich, o ktorých som ja len tu i tam niečo čítal, do rozprávky
doniesol s ujčekom Baďurkom a dával výraz lásky k nim v piesni, v básni, ktorú oni
skladali — to vrstovníkov mojich nevábilo, len strachom naplňovalo pred farárom, novým
notárom a cudzími pánmi z mesta. Šli za veselou zábavou, kde sa o slovenčine nehovorilo,
ale kde sa varil guláš, narážal súdok piva, kde nechybeli karty a kde vše viac zneli
piesne od Debrecína, ako od Kriváňa…Synovia Baďurkovi volili praktické, obchodné povolanie: šli do mesta do kancelárií a
jeden sa stal kňazom. Z dcér jedna vydala sa až do Pešti.„Synovia moji,“ hovorieval starec, keď sme sa vše v lete zišli na návšteve v dedine,
„vy nie ste Slováci… Tuto Miško je Slovák, ale vy nie!“„Ale ba, tata, sme aj my Slováci,“ smiechom prerušil najstarší, a s poľutovaním
hladkali synovia hlavu otca, starca, ktorý už nerozumie dnešnému času.„No, nie ste Slováci,“ opakoval starec, ale zavreli mu ústa sľubnými rečami, veselým,
zahlušujúcim smiechom, dobrou vôľou a hostinou, kde pre samé vynukovanie a svoje
rozhovory nestačili počuť reči otca a nepripustili vážnejšieho slova.„Nepočúvajte ho, otca, už je starý. Už ani hlavou, ani očami… Len ho nechajte,
nehádajte sa s ním, nech si hovorí, čo chce. Vypočujte, prisvedčte, a bude rád, že váš
hlas počuje,“ tak naúčala i sama mať „chlapcov“ a bola šťastná, že im ani sama
nerozumie, lebo len všedné reči šli slovensky; keď niečo z obchodu, z úradu si začali,
to už šlo slovo tak, slovo inak.Synovia Baďurkovi v maďarsko-židovských službách zapreli otca, aby sa dobre mali;
nevesty, dcéry rodili už vnúčatá, s ktorými sa starý otec už ani slovensky nedohovoril.
Ale deti, vnúčatá, utuľkali jednak naďpapu (starého otca) ako milú hračku, ako staré,
dobré zvieratko, že mu až slzy tiekli od lásky k nim, nevinným, a od hriechu rodičov, to
jest jeho vlastných dietok. Koľko dúm predumal, koľko slov nevyslovil, iba tajne, mne,
keď sa deti rozišli.„Ako som sa vám úfal, detičky… Márne! Ale ja už umriem, a vy sa nebudete musieť
hanbiť za mňa, keď ste tak svetu a chlebu podľahli, a deti vaše, tie si už ani nespomenú
na túto dedinu, že tu bol ich koreň.“Synovia, zaťovia, dcéry sa trochu cítili dotknutí, ale už nevedeli, čo robiť, a tak
želeli starca, že je už ako dieťa, má skoro osemdesiat rokov, bolo by mu už lepšie tam…„I mama by si oddýchli,“ priložili skorocel materi a žartom, želaním zdravia,
zastieraním pravdy lúčili sa všetci s otcom, zvali ho naoko k sebe, že oni zase prídu,
aby ho zdravého našli.„Už mne je to jedno, deti moje, či zdravého, či chorého, či živého alebo mŕtveho ma
tu nájdete. Ja viem, na čom stojím s Pánom Bohom, a vy pre mňa spokojne žite. Ja už z
domu nepôjdem; nebojte sa, hanby vám pred svetom, pre malú lásku, nespravím.“Nespravil. Nikde pred nedôvernými ľuďmi pre „malú lásku“ detí nespomenul, slova toho
na širšie nerozvádzal, deťom, vnukom, ani zbaláchanému svetu slovenčinu a rodolásku už
nevykladal.„To je už nie do tohoto sveta,“ zlomene mi šeptal, keď som ho tiež vše navštívil a
tešil, že bolo lepšie Slovákom i zase bude…Zoslabený zrak, sluch; telo túlilo sa na stolčeku u piecky do slimáčka. I počul niečo
a — nehovoril, i videl niečo — slepý bol, akoby v inom už svete, v oblaku dymu, ktorý
spravil si fajočkou, večne teplou „štiavničiankou“, a v robote, ako bolo fazuľku, hrach
pučiť, lyžicu, vahanček strúhať, jahniatka, teliatko opatriť.Nekonečne ma obtuľkal, keď som už o národe a jeho dejoch i ľudoch viac vedel, ako on
prežil a videl, a keď plietol si epizódy, roky, osoby a ja som ho vedel upamätať.„Keď nie moji synovia, spomeň si niekedy na mňa ty, v duchu našom, lebo ja už pôjdem
k otcom,“ šepkal mi, ľúbajúc mi v suchých dlaniach hlavu, keď som ho v roku, v dvoch
mohol raz navštíviť.I tak umrel. Nezvedel som, kedy; synovia jeho mi neoznámili. Možno obávali sa
niekoľkých mojich slov, ktoré by som bol im a svetu povedal.Len po svetovej vojne, keď som išiel pozrieť tých, čo mi v mladosti milí boli, druhov
detskej hry, chlapčenských výčinov, mládeneckých spevov a túžob, nadšenia národného a
slovenských spevov milovníkov, mnohých predčasne onemelých — našiel som i hrob ujčeka
Baďurku.Stojím v stráni hrobitova a hľadím a neverím očiam svojim. Dusím cit, ktorý mi
oblial, hrdúsim myšlienku, ktorá ma upamätúva na starca, na tie jeho suché dlane a
zaslzené fúzy, ktorými ma objímal a bozkával.„Itt nyugszik Bagyurkó József. Élt 1836 — 1912.“[1]Tak čisto po maďarsky. Ó, rozkoš života, ó, mamon! Tak ste zatemnili duše ľudské, že
ani mŕtveho nepoznali vlastné deti, učené, vzdelané, ale bez srdca, bez lásky k duchu a
pravde. Či by som mal hriech, keby som ten kríž vylomil a udrel ním po hlave v prvom
rade toho syna-kňaza? Nevylomím. Pomodlím sa: dobrí otcovia naši, ktorí ste nás v potu
tvári učili jesť chlieb svoj, aby sme vernosť zachovali; svätí mučedlníci a vojaci boží,
ktorí ste vykúpili krvou a smrťou svojou i Slovensko, živte duchom svojím, moju vieru,
že „čas k vítězství vede pravdu“.Prešli dva roky. Dnes je maďarská tabuľka z kríža sňatá. Vinu za ňu má niesť
zmaďarčená dcéra v Pešti. Synovia pochopili veľkosť ducha svojho otca i bôľ jeho
výčitiek času i deťom a vracajú národu, čo sa ešte vrátiť dá.Syn-kňaz napísal na novú tabuľku správne meno otcovo, odmaďarčil svoje a slovensky si
ho píše i sám.A mne sa zdá, že spod zeme veje dobrý duch otca na celú širokú rodinu a dedinu, a
zaveje azda i na tú dcéru v Pešti, ak sa niekedy vráti aspoň v mysli navštíviť otca a
svoj rodný dom i slobodnú slovenskú vlasť.Nečakaný obratSúdny sluha Janko Smida býva na dedine a včelári. Iba tretie leto, a už z jedného
roja vyšiel na päť klátov. A akých klátov! „Amerikánov“, ako že v našej dedine všetko
novotné a veľké radi nazvú „amerikánskym“.Smidove „amerikány“ majú rámiky ozaj veľké, ako tably na farských oknách. Keď o
Jozefe prvý med vyberal, ani kmotrovi nemohol poslať celý plášť medu, lebo sa nevmestil
na tanier. Rozkrojil ho na štvoro a vďačil sa rodine i susedom, aby nepovedali, že sa
jeho včely po ich záhradách lacno pásli, i deti poštípali, ba i tetka Dora v jeseni, keď
hrušky triasli, tiež bola stúpila bosou nohou na Smidovu včelu, za čo jej sľúbil
„bolestné“. Teraz však predsa pozabudol dať, ako sa to stalo ešte niekoľkým, ktorým
dostalo sa iba Smidovej poznámky, že včely med v hrnčíčkoch nenosia…Prvé dva roky totižto nebolo medu, nikto ničoho nevidel, včiel Smidových nikto si
nevšímal. I býva v uličke, ktorou svet málo chodí. Ale potom na Jozefa, keď chlapec po
dedine roznášal v litrovke medovec, na tanieri v bielom uzlíku med, ani žiaci o
Vianociach oplátky, upozornili sa na nevďačného suseda a skúpeho priateľa všetci, ktorým
medu a medovca neuštedril.„Aj vlani nám ovocie jeho včely načínali, hubili horšie od osí…“„A čo ho vraj mal! Za koryto pekárske. Ona ho umývala z múky na potoku. ,Má môj starý
troška medu, aby sa neskysol, umývam korýtko…‘ A to korytisko na šesť chlebov!“„Ráno leteli po mašinu do mesta a potom tri dni točili, a to v pivnici. Dvere
zavreli, okienko zakryli. Tajne, iba deti vyniesli novinu, keď počuli mašinu hrkotať… Sa
mu my nelakomíme naň! A keď nevesta zľahne, uvaríme hriateho s cukrom a zázvorom, to
bude inakšia vôňa, ako z jeho medu,“ urážala sa tetka Dora, čo mala v jeseni tri dni
nohu opuchnutú, že skoro kapca nemohla obuť.„Zhlc si ho, keď nedáš!“„Ani čo by len na Vianoce, na oplátky…“„Už čo by omelinku krave, keď sa otelí…“„Bodaj sa mu prekysol, aby sa mu prekysol!“Takto a všelijako inak šomrali bližší-ďalší susedia, na ktorých Smida nepomyslel, že
by tiež čakali…„Tvojich oplachov, čo sa deti babrili, napi sa sám, nebude ti pilúl treba,“ narážali
na medovec.A hnevy, fuky.Medu a medovca dostal i nerodina, nesused, ale dôležitý faktor — dedinský
stolár-naturalista, čo Smidovi kláty robil. Len tak, podľa obrázkov, ktoré Smida z
rozličných časopisov navystríhal. Miery bolo-nebolo, ale majster Bečka,
šesťdesiatpäťročný starý praktikus, i od oka uhádol, a konečne — doska nepustí. A čo na
jeden si Smida dreva doniesol, každý inak zafarbil, aby si ho včeličky poznali. Už
vyfarbil každú farbu, čo v meste predávali. Modrú (to už ako že je Smida dobrý Slovák),
bielu, červenú, žltú, zelenú. A dopoly úľa tak, odpoly inak, že radosť a krása…„Akože budeme miešať farby na leto, ak nás Pán Boh a včeličky rozmnoží?“ zakladá si
majster na svojej schopnosti, a jednak ustarostene myslí pol rokom napred, a Smida nevie
poradiť.„Premyslíte do leta,“ teší ho iba.„Premyslím, premyslím, ale mysli i ty.“Keď sa zase stretli, majster už mal premyslené. „Ja bych maľoval kvety, zvery, baču a
— vieš koho? Jánošíka! Tol bol Slovák!“ oduševňoval sa starý majster.„Viete čo, ujček? Ja som premyslel!“ hovorí Smida a už má iba obavu o majstrovo
umenie. „Keby ste vy uhádli namaľovať — viete čo? Erb, viete, našej Československej
republiky…“„Erb, a čože by to malo byť, syn môj?“„Nuž kríž, aj lev, aj…“„To sa mýliš. Kríž je, braček drahý kresťanský erb…“„Veď, veď, ale je tam aj inšie ešte. Kríž, ale nie ako kríž, ale dva kríže…“„Tak to bude apoštolský…“„Nie, slovenský! A lev český!“Stolár pritvára oči, mrští obočie, dumá a rozhodne povie:„Mám šesťdesiatpäť rokov, ale to som ešte nevidel.“„Ja vám ho donesiem na obrázku.“„To bude najmúdrejšie. Dones z mesta, ukáž, prizreme sa. Bol by čert jarabý, aby sme
nenamaľovali! Môjmu Kristu Pánu, čo som ja vyrezal, zamaľoval a do obrázka pod sklo
vložil, klania sa i dnes päť dedín na Krížnych mostoch!“ pýši sa starý majster, že
kedysi pred štyridsiatimi rokmi, po istom nešťastí, na Krížnych mostoch priali si ľudia
mať Krista, a on, Bečka, ho tam zdarma postavil pre lepšiu opatrnosť paholkov a opilcov.Smida skutočne doniesol veľký znak našej republiky, namaľovaný zlatom, striebrom,
modrou, červenou a bielou farbou, ako si ho požičal od pisára sponad hlavy predsedu súdu
(ktorému i tak nechybel, lebo bol privyknutý na uhorský címer).Starý stolár nepovedal viac, iba:„Krása, tá naša republika, synku, krása! Teraz ja už vidím: kto sme my, čo sme my!
Ďakujem Bohu, Otcu nebeskému, že som sa toho dožil. I tú obrátenú (obratovú) daň už
vďačnejšie zaplatím, keď viem, komu. To sa musíme pochlapiť! A poviem ti hneď: tu treba
mať nielen farby, ale i modličky.[2]Modličky si ja vyrežem, ale farby, farby — tie budú drahé!“„Tie ja kúpim, čo budú čo stáť! Patrí sa mi ukázať, keď som pri štáte zriadencom.
Nech svet vidí, že som Slovák a republikán.“„Neboj sa, budeš aj amsdínerom, len pozhov, si mladý,“ pamätal si majster starý názov
kancelárskych sluhov.Smida každý večer z mesta čo-to doniesol na úľ, stolár rezal modely a maľoval.
Zavretí, ani ukázať, iba oni dvaja a chlapec Smidov, čo med roznášal a ide do druhej
latinskej. Ten nosil špiritus na hriato a ujčeka Bečku poučoval, ako to oni majú v
škole.„Ja som si už v hlave rozmeral. Teraz len keby si ty mne vedel po letáč toho leva
ľahkou rukou nahodiť… Na kríže ja už modličku mám. Ostatné by som od oka… Nie hračka ani
pre učeného maliara, a ja som len naturalista. Ale sa ešte nezahanbím, keď chcem! Môjmu
Kristu Pánu sa päť dedín na Krížnych mostoch klania už štyridsať rokov! Len pomôž, keď
si žiak.“V tej dôvere k synkovi rástol i otec Smida, a tak všetci traja pretláčali, kreslili,
zväčšovali, zmenšovali na rozmery úľa, maľovali na „modličky“ z lepenky vyrezané, schnúť
nechávali, zase maľovali a pili hriato s medom, že po týždni, keď už i Smidová bola
zvedavá a vážila čas i peniaze, vyšiel z roboty nádherný obraz. Krása! Republikánsky
znak, skoro ako na obrázku, len trocha v inej rozlohe. Po letáč do pol úľa bol lev a tie
„orlice“, ako ich študent Smida poučil: jedna z Moravy, druhá zo Sliezska; nad letáč tri
kopce („Tatra, Fatra, Matra“), pamätal si zo školy i starý Bečka, a na nich dvojitý
kríž. Medveďa karpato-ruského dajú na iný klát; ostatné „nevyšlo“.Pod kríž vymaľoval Bečka ešte korunu a z koruny vypína sa nielen dvojitý kríž, ale
plápolá z nej i zlatá žiara nebeská, ako i z uhlov ramien krížových sálajú zlaté i
strieborné lúče, podľa príkladu, ako si ho starý majster pamätal a našiel v starej
svojej českej modlitebnej knižke.Bolo to teda trochu inak, ešte dokonalejšie, ako na obrázku, čo Smida do kancelárie
vrátil, aby nechýbal z inventára. Spokojní, ba šťastní boli všetci traja, a hrdá bola
ešte i študentova mať, keď chlapec ukázal, čo je na tom jeho práca.„Bože, keby žili naši… otec, mama!“ želelo sa Smidovej mŕtvych rodičov, že nemôžu
vidieť svojho vnuka, ktorý nielenže sa dobre učí, ale už i maľuje.„Len aby klát voľne uschol,“ obával sa majster, keď kládli úľ do včelína. Smida však
čakal roje a už bolo prichystané „republikánovi“, ako nový úľ svorne nazvali, miesto vo
vrchnom rade, uprostred včelína.„Nech svet vidí, že som Slovák a republikán,“ hrdil sa Smida, súdny zriadenec, keď
vyplácal majstra a spočítal trovy.„Ba bude procesia na Božie telo,“ dokladá Smidová a od radosti nevie dopovedať
myšlienku, čo svet na Božie telo u nich uvidí.„Ozaj! Žena moja… Len by ten roj zatiaľ vyšiel,“ zohrieva sa i Smida ešte viac a želá
si roja i procesie dvojnásobne a čím skorej.Novému úľu podivovali sa i včelky vôkol, ba skusovali i do letáča.„Len sa berte von, do roja, uvidíte,“ poháňal ich gazda.Roj slúchol, vyšiel. Osadili a povymetali i uličku popred dom, ako vždy pred
sviatkami a tobôž pred procesiou, ktoré bývali iba tri či štyri do roka.Tak prešiel sviatok Božieho tela, a šla procesia i uličkou popred Smidovcov, kde v
záhrade síce trochu bokom od cesty a viac do slnca stál nový úľ a celý včelín, ktorý by
dnes radi otočiť všetci Smidovci viac do uličky, svetu na oči.„Azda ho len toľký národ zbadá,“ želal si Smida, Smidovka, majster i gymnazista,
každý pre svoju zásluhu, a Smida nadto ešte i pre svoj republikánsky cit.Úľ naozaj zbadali, a hneď na procesii sa začali chvály.„Hľaďte, ľudia boží!“ a údiv nedal dopovedať.„Čože je toto?“„Ach, tento sviniar!“„Takto sa rúhať Pánu Bohu v prevelebnej sviatosti.“„Tomu sa ti už potom musia dariť včely…“„Ale nečudo, že je v súde, kde sa všetky hriechy schádzajú!“„Taký republikán pohanský!“„Pohan a publikán!“„Socián!“Sviniar, pohan, publikán, socián a republikán šlo z úst do úst, že to bolo badať i na
nábožnej piesni, lebo sila hlasu tam pred Smidovci, ako vlna na mori, klesla, veď všetky
ženy miesto spevu — reptali.Smidovka hneď tam chcela muža brániť a vykladať, že je to erb republiky, ale šepmo
nedalo sa stá ľudí utíšiť, a tak hneď tam zvalila vinu na muža a sama si nebola istá, či
je na úle erb republiky a či, bože, by aj ju bol muž oklamal…? A či by to hriato bolo im
zmiatlo rozumy?… Ale veď chlapec nepije. I medzi chlapmi nastala vrava. Oborili sa na
Smidu, že dal velebnú sviatosť namaľovať. Vyšla z toho škriepka. Ale farár počul,
pozastal, vážne sa otočil — stíchol.Procesia prešla, služby božie sa skončili, a v dedine bolo veľké pohoršenie, ktoré sa
roznieslo, ako oheň. Niektorí horlivejší katolíci by boli najradšej bežali včelín i
Smidu zapáliť pre rúhanie sa Bohu.Však predsa sa doradili inak. Žalovali ho farárovi, a aby mali hneď hlavného svedka,
zachytili starého Bečku. Ten sa však na svoju starú kresťansko-katolícku dušu dušil, že
velebná sviatosť v reči nebola. On iste nevie, ale Smida s chlapcom stále tvrdili pri
robote, že maľujú erb Československej republiky.„Nevravte ,Česko‘… A keď už musíte povedať to slovo, tak pomlčte, rozdeľte. Takto:
,česko-slovenskej‘,“ poučoval farár Bečku i žalobníkov.Bečka žiadal, aby kvôli jeho cti, ktorú chce si zachrániť až do hrobu, šli
korporatívne a prvý pán farár — presvedčiť sa, či je na úle erb republiky a či velebná
sviatosť.„Ja nejdem!“ vyskočil a vykríkol farár, že všetci ustrnuli a čakali, čo povie, lebo
sa už triasol. „Seďte!“ a všetci si rýchle zase sadli a farár sa hneval. „Ešte nepoznáte
môjho ducha?! Keby, panebože, bola velebná sviatosť!“ dvíha farár oči k nebu a spína
ruky. „Ale ak je tam skutočne erb republiky? Veď včeličky sú posvätné zvieratká.
Hovoríme, že umierajú, čo iba o nich a ľuďoch…“„To je pravda,“ prisviedčajú žalobníci a všetkým, okrem Bečkovi, sa uľahčuje na duši.„Ale, milí moji veriaci, na republikánsky erb ja pozrieť nemôžem, nesmiem. Ja toho
českého leva ani vidieť! A kto ho má, alebo nosí, nemá viery katolíckej, lebo Česi sú
husiti, horší od luteránov… Choďte si, ja nejdem! Ja som kresťan-katolík, ja len náš
kríž svätý, ktorý nám navalili Česi, ako… ako… Židia Kristu Pánu!…“Žalobníci povstali, a všetci si utierali oči, že nám Česi navalili kríž.Farárovi sa nedalo takto ďalej pokračovať i skončil:„Ale bez jednej prašivej ovce bude salaš…“„To bude,“ utešovali sa žalobníci, a hľadiac jeden na druhého, rozchádzali sa, ale
predsa ich čosi v duši miatlo. Je to ozaj velebná sviatosť, či erb republiky?Farárom takto nečakane obrátení, len tajne chodili okolo Smidovho včelína nazerať: či
je toto, či onô? Jedni vraveli, že je to predsa len akoby velebná sviatosť nad letáčom,
druhí, že kdesi-čosi videli, že treba na celé hľadieť, a vtedy nevychodí… Zložili sa,
tajne kúpili veľký erb republiky a zrovnali s Bečkovou maľbou. Nemohli inšie, dali
Smidovcom priezvisko „Republikán“. Smida prestal byť „Jankom“, a je „Smida-Republikán“.„Ale hriešny je i Bečka…“„Čože on, chudák starý… A spomeňte si Krížne mosty…“Tak skoro by bol dostal i Bečka nejaké prímeno, zachránil ho iba jeho Kristus Pán na
Krížnych mostoch.Na kolieskachListy, telegramy, telefóny — volajú i tisnú ma do okresu. Bratia oznamujú mojím menom
zhromaždenia, čakajú ma.„Musíš sa ukázať!“Vzal som kufrík a poď. Veď som tak neraz prešiel Slovensko. Pravda, vtedy len kradmo
a zastaviac sa iba tam, kde práve žil povedomý Slovák, ktorý sa odvážil byť členom
Muzeálnej slovenskej spoločnosti, alebo opovážil sa odberať niektorý časopis, kúpiť
knižku. To sa chytro obišlo. Teraz, na slobodnom Slovensku, pred voľbami k tomu, voľno
mi vojsť do každej dediny, mesta, do každého domu.,Koľkože je to dedín? Koľko miest? Koľko domov?‘ Rátam si v mysli a vychodí, že
volebný okres, tri župy, neobídem ani do Vianoc.,Ukázať sa! Nuž, reku, kým podrážky vydržia, zostanem. Aspoň poznám obnovený svet
slovenský. Ved som ho päť rokov nevidel, vysotený ďaleko do Ruska a na Sibír, odkiaľ
často zapochyboval som, že nebude pre nás návratu.‘Ale tajný sen sa splnil!Vezú ma na československej železnici, lístok mi dali na slovenské slovo, stanice
zmyli si maďarskú farbu i meno; slovenské a české slovo smelo, ako doma, znie na
staniciach, vo vlaku, z úst cestujúcich i zamestnaných.Nový svet! Ktože by ho nevidel, neprecítil v hĺbke srdca, kto zrovnáva predvojenné
časy, keď sme za slovenské slovo vždy dávali nervy, reskírovali zrážku, neraz i pokutu.
Kto už z toho samého nemá radosti a necíti oslobodenia spod klady, ten si pod Maďarmi
nikdy po slovensky lístka železničného nekupoval.Po staniciach noviny, knižky našské vyložené celkom otvorene, hrdo; ba i chlapec do
okien vytŕča, do vozňov lezie a jarmočnícky vykrikuje mená časopisov. ,Keby si ty to,
synku, bol zavolal osemnásteho roku na jar, boli by ťa obesili,‘ dumám si v mysli, ,a
teba iste dnes mrzí, že časopisov ešte málo predáš.‘ „Sem daj, z každého čísla po
jednom!“ Natešený do odchodu vlaku sčitúva, koľko mu za ne príde peňazí,
československých peňazí, na ktoré hľadím, hľadím a neviem sa nadívať. Nie pre hodnotu,
ale pre to československé slovo. Veď na starých maďarsko-nemeckých nebolo slovíčka
nášho! Obecenstvo je akoby oživené, obrodené: každý hovorí a zná slovensky; kšeftári so
svojou nemčinou alebo maďarčinou sú tichí, utiahnutí, akoby cítili, že nehodí sa to už
pre tento číry slovenský kraj. Dosť bolo! — Veď svieti slnce, nový život strojí i
príroda, nového ducha zbiera, hľa, i tento, tu vo vlaku národ, a vôkol celý svet
slovenský. Dosť bolo potupy! Čušte kuvici! A stíchajú, lámu sa v mysli, lámu náš jazyk,
ktorý dosiaľ každý zaznával.Pozorujem besedujúcich, čítam — cesta uletí a prichodí mi vystúpiť. Zišla mi na myseľ
povinnosť. Tri župy, kde začať, ako, kedyže vás prejsť?Začneme v meste. Ale ľudia mesta, ktorí žili z ruky do úst a nikdy nepozreli na
Tatry, nikdy neprežili bôľov rodenia sa národnej slobody — nedali mi hovoriť. Oni už
mali svojich „ruských“ prorokov… A bol by som azda niečo nového povedal i z Ruska, na
vzor ktorého chceli by zariadiť i našu republiku.Keď nie v meste, zájdem na dediny, tam sú azda nie ešte všetci takí múdri ako v
Ružomberku, a poprajú mi sluchu.Do týždňa obišiel som iba niekoľko dedín. Strašne zastaralým spôsobom: pešky, čím
zmámil som hodiny a celé poldni na cestách. Chlapci, bubeníci obecní zvolávali mi svet,
a svet neprišiel. Bolo to v týždni, tak chlapi a mladý národ bol v robote, v poli.
Prišli starci, babky a deti.„Čo vám, starkí a deti, hovoriť o politike? Rád som, že vás vidím, že ste zdraví, na
slnci! Opatrujte dobre deti; prídu do školy, dostanú knižky, naučia sa čítať, bude potom
už v dedine knižnica, beseda, prídu im do rúk časopisy, azda pán učiteľ, azda niekto iný
prichodiť bude k nim s prednáškou, porozprávajú sa, rozhľadia — a bude možno hovoriť i o
politike. Ale vy, starkí a babky, sa už toho nedožijete. Budem vám teda čítať rozprávky,
zapáľte si do fajočiek, posadajte si na podstenia vôkol.“ Zarazia sa nad touto rečou a
niektorí sadnú, niektorí nie a chlapci nazerajú mi do knižočky. Počúvajú, potom z ničoho
nič začnú pokašlávať, deti drobné sa mrštiť a babky i starci posunkami, očami, šuškaním
vyrušovať ma.„Čože sa vám nepáči? Je to veselé,“ myslím na humoresku a sám sa jej smejem.„Ach, to sú len také taľafatky!“„A o nás!“„My to dávno vieme!“„Povedzte nám, čo sme ešte nepočuli.“„Nám tak ľahko hlavu neprekrútite. Tu už boli všelijakí páni, čo by chceli naše
hlasy. Darmo nedáme!“„Povedzte, za koho stojíte!“„Ak ste za chudobu…“„Na nohách som k vám prišiel.“„Mohli ste sa doviezť.“„Radšej by som vám bol doviezol vagón múky a voz slaniny.“„Niečo hovoríte! To je už reč! Tak povedzte svoj program.“Povedal som. Spomenul slobodu, slovenčinu, zeme, fabriky… Páčilo sa všetkým. Chválili
do očú. Deti hľadeli, ako si starkí utierajú tu i tam oči, najmä keď som hovoril o
slobode a slovenčine v časoch predvojenných a dnešných.„Vy ste náš!“„Za vás naše hlasy!“A starkí a babky mi prišli ruky podávať, rukáv hladkať. Deti, chlapci vyskakovali ako
barance na pažiti.Keď som sa porúčal a zberal preč, šli za mnou na koniec dediny, podávali mi ruky,
dôverne sa ma spytovali:„A koľko vy máte koliesok?“Málokedy bol som tak zmätený, ako na túto otázku. Prebehli mi vari všetky porekadlá o
„kolieskach“ mysľou.„Ľudia moji, prepáčte, ale ja nie som blázon!“„Božechráň! Počuli sme vás. My chceme vedieť, koľko koliesok máte?“„Kde?“„Na voze.“„Akom?“„Nuž čo vás zvezieme do snemu…“Vydýchol som si.„To ja neviem, moji milí.“„Tak akože vám budeme hlasy oddávať?“„Po mene.“„Po mene, po mene… My nevieme všetci čítať,“ dohovárali mi s výčitkou, ako môžem byť
taký nevedomý, keď to dosiaľ každý rečník vedel, a iba ja — nie.Zaslúžene dostal som v tejže dedine dva hlasy a do snemu sa nezviezol.„Já již patrona mám…“Hľadím na kalendár.„16. máj. Sviatok. ,Hej, vtedy bolo dobre, keď bolo päť-šesť sviatkov do týždňa a
každú sobotu výplata.‘“ povedajú v Tajove. „Ktoréhože predsa nechali tí socialisti?“„Svätý Ján Nepomucký.“„Ale to je český svätý,“ upozorňuje ma prednosta. My budeme robiť. Niekedy to mohol
byť sviatok i na Slovensku, ale čo sme boli pod Maďarmi, dostali vrch kráľovskí svätí:
Ištván, Imre, Lásló kiráľ… Čo máme republiku, sme my Slováci bez svätých. Ba z nášho
rodu vraj ani jedného dosiaľ nebolo.„Tak teda: Slováci vyhlasujú Čechov za bezbožných, a predsa oni svätých majú a my
nie,“ omína ma rozkaz, že budeme robiť.„Ináč bolo niekedy, pred stá rokmi, keď sme boli zajedno s Čechmi. Slávieval sa i na
Slovensku Ján Hus, a keď sa ten ľuďom zunoval a roku 1729 postavili si nového patróna,
Jána Nepomuckého, i my Slováci sme sa tiež bratom Čechom naň utisli.“Koľko Slovákov bolo v Prahe na procesiách, keď pred dvesto rokmi vyhlasovali Jána
Nepomuckého za svätého, neviem, ale isteže tam boli aj s hudbami, keďže sa dedom našim
tak zapáčil, že si ho postavili na každý most, aby upomínal: pozor, tu je voda!Zamýšľam sa, spomínam.„Ba na mnohých miestach, ako napr. v Trnave, v Bratislave stojí na moste, a pod ním
ani kvapky vody.“„Chceli ho mať, nuž prosto nasklepili most a sv. Jána Nepomuckého postavili naň. To
bola bratská československá láska! Kým takej nebude, budeme vždy na 15. mája robiť a
Česi budú svätiť,“ skončil prednosta a vchádzal do svojej izby. „A to všetko zavinili
nám Maďari a teraz ľudáci!“ a tresol zlostne dverami, lebo práve by sa mu tiež bolo
hodilo na tri dni odísť do Liptova pstruhov lapať…„Keď ľudáci nechcú, nech nesvätia, ale ja som Čechoslovák a robím si na sviatok Jána
Nepomuckého historické právo, ktoré v mojom rodnom Tajove nie je ani tak dávno
prerušené.“Za môjho detstva bývala v predvečer procesia na most, kde z jednej strany stál sv.
Ján Nepomucký a z druhej sv. Florián s džberíkom, z ktorého sa mu namaľovaná voda liala,
lebo ho krivo držal. Chodievali sme ich prosiť, aby nás chránili pred požiarom a
potopou. I chránili verne, iba sv. Florián bol — bohvie prečo — trochu zabudol na dedinu
a dopustil, aby ju pred pätnástimi rokmi oheň spálil. (Ktorí nevyhoreli, tí teraz
ľutujú, že majú staré domy.) Svätý Ján Nepomucký drží sa verne. Od nepamäti potopy v
Tajove nebolo. A mal by sa čo i hnevať na našich dedinčanov, lebo ho po prevrate akýsi
zaťatý autonomista preto, že bol sv. Ján Nepomucký Čechom, z kaplnky vystrčil do potoka,
aby šiel domov. Ale sv. Ján nie, iba si pri páde rozbil nos, čoho znak dosiaľ znáša, aby
učil, že Česi majú trpezlivo od Slovákov všetko zniesť v mene pokory a bratstva.Okrem procesie s litániami k sv. Jánovi Nepomuckému (z ktorých sa však už nepamätám
ani na jednu prosbu a nemám ju ani z čoho vypísať, lebo „Zlatého nebe klíče“ našiel som
už iba polovičku v starootcovskom dome) ctili si naši starí Jána Nepomuckého ešte aj
ináč. Tak tajovský rechtor, dobrý Slovák, pred tridsiatimi-štyridsiatimi rokmi, keď ho
maďarón-farár vytískal do predčasnej penzie, že neučí dostatočne maďarsky a farár sa
nemôže šplhať, každý týždeň raz, ledva dočkajúc pondelka, pustil ticho organ a tým
hlasnejšie spievaval po pol omši sólo:Boha svého vzývam,píseň si zaspívámk potěšení;k radosti ctitelůma svým neprátelúmk zahanbení.Ja již patróna mám,a to jest svatý JánNepomucký.A že mu česť skrze zlých ľudí a bezbožné jazyky odňatá jest.Bolo to „nevlastenecké“, že sa rechtor utiekal pod ochranu svätého Čecha, a nie
Maďara, farár tým viac zatvrdol a učiteľ predsa len musel ísť do penzie. Nebol v tých
dobách sám, čo tak pochodil.Dávnejšie dávali i krstné mená chlapcom po sv. Jánovi Nepomuckom. Tak i posledný
riečanský farár, ktorý okolo roku 1820 umrel v Podkoniciach, menoval sa Ján Nepomucký a
jeho nástupca tiež tak.Ba tiež moji dvaja ujčekovia, hoci obidvaja boli Štefanovia, ako dobrí Slováci dali
si doniesť z Prahy ešte i hodiny na stenu s obrazom sv. Jána Nepomuckého na pražskom
moste. Neviem, či by také teraz kto v Čechách ešte mal, ale jedny ešte štrkajú náhodou u
môjho brata v Tajove. Ako chlapec vídal som ich u ujčeka v tmavom kúte vysoko pod
povalou so štyrmi pondusmi a motúzkom, za ktorý, keď — na veľké prosenie — ujček
potiahol, bili mi na jeden zvonček štvrte, na druhý hodiny, čo sa mi zdalo neslýchanou
hudbou a zázrakom. Takých viac v tej dobe v šírom okolí nebolo, keďže hodín i tak mnoho
na dedinách nebývalo, lebo starí naši držali sa v robote hodín slnečných: „Ráno svitne a
večer príde sám.“ Tieto nepomucké hodiny trochu ostarli, ako ujčekovi už asi pred
dvadsiatimi rokmi odbili poslednú. Štvrte nebijú, ani hodiny; už iba ukazujú, lebo
olovené pondusy vystrieľali sa cez vojnu na líšky a srny. I ciferník stmavel celkom, iba
biela košeľa (alba) sv. Jána pod XII. hodinou a čierny biret, fúzy a brada vyrážajú sa
ešte určite, no sv. Ján už starobou naklonil hlavu a rád by už vari aj s hodinami do
múzea, lebo má veľmi ťažkú službu. Stráži totižto nového gazdu, aby nebýval dlho v
hostinci, od čoho už ustáva horšie ako od služby na moste, lebo na most chodia ľudia
predsa len opatrnejšie ako do krčmy.Ale vydrží i tu i na mostoch po Slovensku. Vie, že keď budeme lepšími Čechoslovákmi,
aspoň takými, ako boli dedovia naši, že znova zaspievame mu k pocte aspoň 15. mája s
bratmi Čechmi piesne, ktoré sú i dnes ešte po povalách a v starých modlitebných knižkách
už i roztrhané, myšiam na pospas nechané, ale strašne dojemné, ako sú napríklad tie, čo
som ja našiel v starootcovskom dome.Už pred dvadsiatimi, dvadsiatimi piatimi rokmi poslal som zbierku nábožných piesní do
martinského múzea; teraz znova som zduloval kúty a povaly i našiel ešte dve knižočky
rozličných nábožných piesní náhodile zošitých. V jednom zväzočku mali byť štyri ku cti a
chvále sv. Jána Nepomuckého, ale dve chybia celkom, tretia sa začína tretím veršom a
znie i so všetkými tlačovými chybami takto:3.Viveden si bil ven z města,abis život stratil z mostaponajprv Tě zvázali,zvázali, do Moldavi hodili4.Domníval se Venceslav kral,že Ti život tvůj odobral,než když videl zazraki,zazraki, jine počal misleti.„Čtwrta“ pieseň je celá a má pätnásť veršov. Začína sa:Ja na světe zarmutení,odevšech sem opustění,nemám v světe žádneho,žádneho krome Jana svatého.Aby za mne orodoval,Memorial Bohu podal,proti Utrhačům mím,bezbožním, ukrutním, bohapraznim.Piata pieseň je tiež celá, tá, čo tajovský rechtor spievaval v pondelok, a šiesta je
vytlačená v Skalici, 1835, a má štrnásť veršov, začína sa: „Tisíckrát buď pozdravený“,
ale ja uvádzam verš 6:V tom světě se nynější časvšecko na opak děje,Bratr sestry nelituje,v neštěstí se vysměje;nechť jest známý, přitel dobrý,nevšíma si chudého,ten kdo s koho jen může být,šidí jeden druhého.Veľmi prípadný verš i po sto rokoch.Je isté, že sa tieto a iné piesne rozliehajú v tieto dni po Čechách a Morave, ale
najmä v Prahe po kostoloch i uliciach a menovite pri hrobe sv. Jána Nepomuckého na
Hradčanoch a na moste nad Vltavou. Konečne možno, že ešte alebo už niekde i na
slovenskom moste ozval sa čo len veršík, a tak sa nevedome-vedome nadväzuje na starú
spoločnú československú kultúru, ktorá postavila i na Slovensku iste tisíce sôch a
obrazov sv. Jánovi Nepomuckému a v Prahe ho uložila, ako mi stará mať zbožne rozprávala,
do trojnásobnej zlatej, medenej a striebornej truhly…Včelár„Sto kartárov, sto rybárov, sto muzikantov, sto jágrov, sto včelárov — sto žobrákov,“
hovorieval ded Štefan, keď jeho zať, otec Lojzo, zjavne šiel, alebo tajne sa vkradol vše
do včelína vyše dediny a meškal robotu, najmä v kosbe, kedy sa i včely roja.Bývalo z toho dosť mrzutosti, ktorú nevedela premôcť a zakryť ani testiná, ani dcéra,
žena Lojzova, hoci sa dosť naklamali deda, že predali už toľko a toľko funtov medu, z
čoho nebola ani desiata čiastka pravdy.„Nevidel som ja z toho ešte paklík dohánu,“ pochyboval ded, ako by bol šípil, že ho
ženy klamú.Robili totižto tak, že nachystaný hrniec medu predávali do mesta i sedem ráz a
navraveli rečí o tom, ani keby kravu šli predávať, a hrniec s medom tajne doma vyložili,
a keď ded zase šomral na včely, zase šli med predávať a radili sa, čo zaň zapýtať.„Nevidel som ja z toho ešte grajciara,“ opakoval si ded zase.Ale keď hrniec tak husto predávali, bol ded predsa len vše v neistote, či hádam
neubližuje zaťovi, keď ženy toľko medu do mesta vláčia, a potom už iba pre zvyk opakúval
vše „paklík“, vše „grajciar“.„Nevidel, ale hriateho s medom si sa už dosť napil,“ sekla mu žena na obranu zaťa.„Nemusím. Iba čo ma brucho bolelo,“ tvrdo sa lámal ded a vše nepil, že on s medom
nemôže, len s cukrom. „A najradšej len čisté s korením. Ostatné je pre baby!“„Čo je Lojzo u nás, ani na Vianoce nikdy medu nekupujeme, ako druhé domy. I deťom i
kravám sa dostane, a odbavili sme už i nejeden olovrant medom, keď šichníčky hnoj
vynášali…“A starká dosekala muža-deda za sto ôs, nieby včiel, keď sa ohlásil proti zaťovi a
jeho včelám.Lenže dedko získal si pomaly podrastajúcich vnukov a tí mu dôverne vše inak povedali,
čo počuli alebo videli, ako ženy, lebo držali, ľahtikári, s dedom, a nie s otcom, ktorý
ich posielaval roje striehnuť vtedy, keď chlapci radšej by sa boli ihrali na pažiti,
hláče chytali, alebo sa túlali za vtáčkami a ovocím po svojich i cudzích záhradách.Zať, otec Lojzo, na dedove reči mlčal a iba toľko povedal pred ženami, že si tú pasiu
vziať nedá, a ženy vynaložili celé jazyky, aby ho mohli obrániť a deda zakríknuť.Jednak v istom nedorozumení pre včely ded i umrel a gazdom v dome na štvrť stoletia
stal sa otec Lojzo, a mohol by si bol teraz už spokojne a smelo zavčeláriť. Ale
porekadlo dedovo v dome žilo, a trúfal si ho povedať otcovi najstarší syn, keď ho otec
nechal vše v robote, v radku, a on si „zabehol“ do včelína „kuknúť“ včeličky a v kosbe,
v žatve roje chytať. Ba podudrala už teraz vše i žena, že veď tam sú chlapci, strežú, a
keby čo bolo, prišli by povedať. Škoda robotu meškať. To potom i robotníci sa iba
obzerajú, kedy bude večer a nerobia, ako by mali, keď je gazda preč…„Tam je, nech si vedie,“ hodil otec hlavou na syna a „zbehol“ do včelína, čo, pravda,
trvalo neraz do večera.„Nechajže ho, nech si vyplní vôľu. Veď sa ho ten otec dosť nahamoval. Neraz mi ho
bolo ľúto, že len ukradomky sa dostával do včelína… Každý chlap by mal mať takú nejakú
,nevinnú pasiu‘, nešli by do krčmy,“ opakovala testiná slová zaťove o „nevinnosti“, a
bránila ho starenka až do smrti, za čo jej prvej ponúkal zať Lojzo medu, keď v lete, na
jar vyrezal ozaj nejaký ten pláštik.A keď starenka chorľavela tri roky potom na záduch, sám jej dával do všelijakých
odvarkov med, a voľky-nevoľky musela mu prisviedčať, že sa jej ľahšie dýcha… až napokon
nepomohol ani med a zaťova vďačnosť.„Proti veku — nieto lieku, Lojzík môj, syn môj,“ a starenku záduch dodusil.Umrel v nej veľký priateľ včelárstva a ešte väčšia testiná-mať, ktorá neraz na
výčitky dedove povedala: „Ale veď porobíme!“ Trúfala si za dvoch a pritisla sama hrable
bystrejšie k zemi, ako jej to len dovoľovali vyše sedemdesiatročné zrobené údy.Umrel tedy nepriateľ i priateľ včelárstva Lojzovho; úlohu deda prevzali teraz
žena-mať i deti väčšie-menšie, na úlohu starenky — nenašlo sa nikoho.„Prsty z medu si oblizovať — to hej! Ale roje striehnuť — to ani jedno. Hrom do vašej
materi!“ káral naoko prísne otec synkov-chlapcov, už nie tých odrastených, ale čo ešte
do školy chodili, v poli málo pomohli i mohli byť od rána do večera pri včelách, keby
boli vydržali.„Ale kdeže by, keď i mať znevažuje moju nevinnú pasiu. Ale aby si vedela — začnem do
krčmy chodiť,“ vypínal sa otec Lojzo, ale hrozbu nikto nebral vážne.„Dosť som sa ťa nazakrývala, kým ňanka žili… že pánbohvie koľko osohu z tvojich
včiel, a ono…“„A či si nepredala aj na Vianoce osemnásť funtov? Há!? A ja za tri zlaté vosku. A po
hrnčíčku v dedine koľko predáš, či chorým, či statku?“Z toho ja aj poznám — štyri grajciare. To ti je nie ani na dohán, čo vo včelíne
vyfajčíš…“„Otcova si ty, Pán Boh im daj slávu večnú. Nečudo. Ale… tvoju ženskú obyčaj!“
zastrájal sa žartom i vážne otec Lojzo, „aby si vedela — med si budem zamykať a ti
dokážem, že mi na dohán zarobia, a to na celý rok.“„Ale robota sa mešká…!“„Ja som už starý! Nech si robí, kto chce mať viac,“ narážal otec na synov, ktorí
konečne vyše šesťdesiatročnému otcovi počínali už i tak voľkať v robote, lebo on inak
robil, po starom, oni inak, po novom, a vše boli hádky. Lepšie, keď otec pôjde do
včelína. Lenže, ako mu to neopatrne povedali, otec sa zoprel, že už zase chcú „po
svojom“ lúky i s koreňom driapať, aby mach zničili, a ono i trávu vyšklbú, a to iba zle
vypáli. A tiež: dosiaľ hnoj, drevo, seno, zemiaky, kapustu, repu odvláčili sami na
saniach, na chrbtoch, na dvoch kolieskach — hjaj, teraz už syn, čo s otcom gazduje,
stále koníka spomína. Ba už bol vyjednal starého „Liptáka“ za štyristo korún, ale otec
radšej daroval závdavok. Ani otec, ani mať do smrti koňa medzi kravy a ovce do stajne
nechcú a nepustia.„Ako sme zrábali za päťdesiat rokov, tak budeme,“ rozsúdil otec. „Čože, už ťa plece,
chrbát bolí!?“Podobné novoty musel otec Lojzo vykarovať, a preto všade byť, kde synovia, aby neduli
kameň proti nemu. Veď už nie kosu, ale mašinu na sečku by chceli…A tak si štepárenie a včelárenie otec Lojzo nechával len na nedele a sviatky. A čudná
vec, tak si vycvičil svoje včeličky, že sa mu rojili iba v nedeľu, vo sviatok, alebo
večer, keď prišiel z poľa, našiel roj na haluzi. Koľko ich ušlo, vedel Pán Boh
vševedúci. Vše mu cudzí svet prišiel povedať, že tam alebo tam roj letí, a otec Lojzo
behal za ním po záhradách, preskakoval ploty a striekal vodu, hádzal zem a
chytil-nechytil, prišiel domov ako bez duše, spotený, umorený. I zato sa zase mať vadila
s ním, že ešte ochorie pre pľuhavstvá…„Včeličky sú nepoškvrnené panny, a nie pľuhavstvá. Akože to hovoríš?“Nedeľa a sviatky, od jari do jesene, boli najslávnejšie dni otca Lojza a jeho
nepoškvrnených panien-včeličiek.„Deťom“, hoci to už boli veľké deti, ktoré už mali svoje deti, stará mať pohovela,
otec si práve privstal. Bolo tým menej svedkov pri zrážke s materou. Lebo taký bol starý
poriadok: mať s dievčatami zostane variť — pre dvanásť-štrnásť úst treba! — ony pôjdu na
litánie; synovia a vnuci so starým otcom mali by ísť do kostola. Tak býva v zime.
Pravda. Ale v lete nedá to dodržať sama božia príroda, ktorá volá do svojho lona najmä
mládež. Ale stará mať je prísna.„Čože z vás bude, ked vás Bohu nevychovám,“ a vystrája všetky deti i najmenšie
dva-tri ročné vnúčatá do kostola — počúvať, a väčších na kázeň. A že by chlapci,
loptoši, neklamali, pri obede stará mať kontroluje. Rozložia taniere na stôl, mať začne
naberať polievku, deti už ledva čakajú, na ktorom je rad sa pomodliť, aby skorej
odrapotal, chlapci húlia oči, a vtom mať:„Tak, nože mi ty, Milko, povedz, čo bolo dnes v evanjeliume.“A vyvolanému odpadá chuť od jedla, lebo sa kdesi s vrstovníkmi za pstruhmi túlal,
druhý bol na hubách, tretí na jahodách, štvrtý s flintou tajne atď. Vypomôže Janko,
ktorého určila mať za kňaza a ktorý chodí do piatej latinskej, i musí katechétovi
doniesť od pána farára potvrdenie, že bol v kostole.„Ale aký príklad vidíte od otca…“Otec Lojzo totižto už o siedmej ráno je sviatočne vyobliekaný, nakľačal, namodlil sa
z hodinu, aby azda mať nemohla zapárať, potom štiavničianku do úst a tíško, ani v
krpcoch, sa chystá a tratí do včelína. Mať ho dochytí jednak.„Zlý príklad deťom, otec, otec…“Nedopovie, aby tým viac mal o čom myslieť otec Lojzo, že či ozaj zlým príkladom slúži
deťom a vnukom svojim.Celý týždeň je v robote, nestačí. Bože, tak má rád tie včeličky a štiepky celý život,
od mladosti. Či ozaj hreší, že do kostola nejde? — spytuje svoje svedomie, a láska a
radosť jeho skalená je výčitkou. ,Pane Bože, veď ja nič robiť nebudem, ani búchať; je,
viem, svätá nedeľa, hej; ja len jedným okom na včeličky a druhým i celým srdcom budem sa
modliť.‘A skutočne niet horlivejšieho kresťana, ako je otec Lojzo, lenže vo včelíne, od jari
do jesene, každú nedeľu a sviatok, ak neprší.Pri obede otec Lojzo vie, že časť materiných výčitiek padá i na neho. Musí sa brániť.„Mati, keby si sa ty len raz prišla presvedčiť, čo ja robím, ak sa práve roj nesype…
Ver, našla by si ma skrúšenejšie sedieť a modliť sa ako v kostole. Vieš, že tá kázeň
býva všelijaká. Čo pán farár do týždňa napočúva, to nám v nedeľu hádže z kancľa na
hlavu. Ale pod svätou omšou sa ja modlím, oj, modlím, ešte viac ako je v knižke.“„Veď už som videla, že tam máš nejakú starú knižku: len či ozaj…“„To-to-to,“ potešil sa otec, „na poličke pod hriadkou býva. Otcovská, a či je po
strýcovi. Od palca sa už papier rozpadáva. Boli mi ju aj myši načali, ale som im prešiel
cez rozum. Spravil som poličku na drôty. Teraz sa spúšťaj! A majú knižka a mechúr s
dohánom pokoj. Začal som do kláta, ale tam mole, pľuhy…“A bol by otec materi vykladal o moľoch a tak ďalej, o celom včelárstve svojom, ako
vše z ničoho začal:„Som ho vykúril! Počkaj, nebudeš ty jabĺčka vysúšať! Ja sa budem trápiť: sadiť,
štepiť, od zajaca chrániť, a ty mi ich budeš vysúšať. Plno!“Ten „niekto“ bol pavúk, ktorý sa vraj tajne vopchal pod kôru štepu a tam z miazgy
stromu žil aj so svojimi drobnými pavúčikmi a tak štep skoro vysušil.Otec Lojzo popri včelárstve bol i veľkým štepárom, z čoho už viac osohu poznala i mať
i deti, a preto všetci i synovia i dcéry s obdivom hľadeli na otca, keď zase o
„pavúkovi“ vykladal a kvôli nemu služby božie v kostole vymeškal. A ako on liečil taký
strom! Ba „fľajster“ mu dával, a to v hline rozmiešaný trus, a handrou pekne obtočil a
zaviazal. Takýchto „invalidov“ — štepov mal otec každý rok niekoľko a bol nesmierne rád,
keď „pavúka“ prevládal a strom sa vymladil.„Dvetisíc som ich zahlušil dnes!“ pribehol na obed spotený otec. „Ba viac! Už ma ruka
bolí.“A deti zase s údivom hľadeli na otca, že „pomohol“ zabiť včelám dvetisíc trúdov.To, pravda, až po rojení.Ale najviac roboty mával otec v čase rojenia. Roboty, hovorím, lebo bohchráň toho v
dome, kto by bol túto „robotu“ otcovu nazval „zábavkou“, hoci všetci na to mysleli. Ale
tu treba bolo skutočne mu uznať.O Jáne, keď sa ukazovalo, že sa včielky budú rojiť, mal otec dosť roboty skutočnej.
Nahobľovať dosák, nazbíjať nových klátov, ešte len aj okienka do nich a do tých tabličky
pilníkom zarezávať, nebola veru ľahká robota, keďže otec Lojzo nebol ani stolárom, ani
sklárom. Kláty zafarbiť a prichystať, a čo okrem toho bolo treba. Vŕbového práchna
navytínať nad potokom, nasušiť a nachystať do „dymiaka“ s mechom, z ktorého sa potom už
zakúrilo ani z fabrického komína včeličkám, ak otca Lojza neslúchali. A v rezerve na ten
cieľ boli i dva zabité odrotované hrnce, napchaté suchým lajnom kravským.„Človek nevie, kde sadnú (roje).“ Mať musela poobšívať sito, akže myši vyhrýzli
diery, alebo obšiť novou plachtovinou, čím vážilo sitko aspoň dva kilogramy; no i vypilo
ľahko dva litre potu. Ale včela ho neprepichla! Rozsušenú a opukanú striekačku
pozatierať gitom a zapučiť, to tiež dalo roboty. Ale to, pane, bola striekačka! Ako
špricňa na jadernice, a z bezy. Tej sa niečo bol otec navŕtal; celú jednu zimu, lebo sa
mu boli — zo tri — už skoro hotové rozštiepili, čo ich vopred odrotoval.Ráno v nedeľu vychodil otec už o siedmej do včelína. Ešte slnko bolo za horou, po
tráve rosa, včelky ešte sa len budili.„Nože sa, nože!… Kedyže si nanosíte?“ poháňal ich do roboty, vzdychol k Bohu, a
prezrel kláty, ktorému sa úfať.„Z teba by ešte mohol byť chlap. Ej, ty že sa čo nezbieraš? — Kedyže? Na Všechsvätých
nevyletíš,“ a chválil kláty, do očú, i hanil. Jemu to boli akoby živé bytosti, ktoré
však ten vrtoch majú, že iba ukazujú a nehovoria.Potom prezrel modlitebnú knižku. Tam bola na poličke. S fajočkou v zuboch sadol na
širokú lavicu, lebo rosa ešte, i škoda trávu dláviť okolo stromov. Však sa ukazuje,
videl už dávno. Bude i jabĺčok i slivák. Hrušky — grmáne. Tie sa mu nedarili. I v
maslovke — piesok. Nebude ich štepiť.Sadol na širokú lavicu, na ktorej sa váľal od rokov starý kožuch, z ktorého si myši a
sýkorky robili hniezda, že už bol cele opĺznutý, ale predsa mäkší ako doska. Pod hlavu
poleno. Mohol spať alebo čítať. Veď vrchom ponad kláty i od bokov cez dosky svetla
prišlo dosť. Ale otec Lojzo nemienil ešte ani čítať, a tým menej spať. Jeho trápila
chvíľa. Čo budú robiť „oblačníci“? To sú v predstave slovenského ľudu akýsi zloduchovia,
ktorých Pán Boh poveril robiť počasie, a tí vše robia svetu na zlosť, aby ľudia hrešili
a tak do pekla prišli. Ale otec Lojzo veru nebude hrešiť. To pri včeličkách nejde.
Slniečko sa ukazuje, zaťahuje, oblaky prídu, idú, ale do dvoch odpoludnia ešte môže byť
i pekne. Ak nebude? Bude zajtra, pozajtre, ale bude, veď je leto. Len vetra nedaj, Bože!Keď zazvonili, otec Lojzo odložil fajku a vzal starý „Zlatý nebe klíč“ a ešte
necengali na pozdvihovanie, už sa bol pomodlil všetky modlitby i si zaspieval pieseň:Bože, pred Tvú velebnostína kolená padáme.Zapáli v srdcích svú milostíoheň lásky, žádame.Pieseň jemu veľmi milú, lebo mohol v nej uplatniť i svoj bas i diškant, že v kostole
„prespieval“ i rechtora. Ak sa čas jasnil, slnko hrialo, otec Lojzo vychodil kukať na
letáče a žiaril radosťou; ak sa oblačilo, vetrík podúchal, vyhľadal v starej knižke
modlitbu a skrúšene čítal:„Všemohúci večný Bože! ponížene teba prosíme, propůjč nám časy pohodlné k vydání
dobré úrody zemské…Ó, milosrdný Bože! jenž po búri činíš utíšení, a po pláči zase dáváš potešení, ráč
nás k tobě volajíci milostivě uslyšeti a pohodlných časů nám nehodným služebníkum svým
popríti…“Bývalo mu neraz ľúto, že je modlitba nie dlhšia, ba dlhá, najdlhšia v celej knižke,
lebo pohodlnej chvíle tak málo býva… Premodlieval sa ju znova a znova a dokladal sám o
slnku a zamodlieval vietor, najväčšieho nepriateľa včelárov.Zazvonili na poludnie, otec pobral sa na obed. Už vyzvonili všetky tri verše a otec
Lojzo cestou ešte nesie klobúk v ruke. Bohvie či sa ešte modlí a či myslí na roje.
„Bude, azda, bude, dá Pán Boh. Možno i dva-tri,“ odzbrojuje zbožným slovom mať.„Aby ste sa nerozpŕchli, bude mi treba pomôcť,“ obracia sa k synom.„Veď sa nám ty už len nasľubuješ tých rojov! Každú nedeľu dva-tri, a ono už je po
Jáne, a ešte nič,“ nedaruje mu mať poznámku, predsa len nespokojná, že otec už tri
nedele v kostole nebol.„No, len mi hoď niečo na tanier — pôjdem. Aj tak sa už dnes vysypú,“ odráža otec.Synovia voľky-nevoľky, hoci mali namierené ktorý na kolkáreň, ktorý do záhrady s
dievčatami, ktorý s flintou na veverice alebo s udicou na pstruhov — aspoň jeden už musí
zostať s otcom. Spravili sa na poriadky.Roj i dva jednu nedeľu skutočne vyletel. Bola sa dívať i mať s dcérami, ba boli už i
vnuci a vnučky, so sto otázkami o mede, o včeličkách a kráľovnej. Tie zase starý otec
duril preč, aby ich včely nepoštípali, a len v pokojnom čase ukazoval im cez okienka med
a sľuboval im ho na jeseň.Roj sa krúžil po záhrade, ženy, deti sa rozpŕchli, a zostali iba víťaz otec a
niektorý syn. Nastal zhon. Letelo sa do dediny po dve-tri čisté postelné plachty, otec
striekal z veľkej síkačky ponad včely a hádal, kde sa usadia. Syn robil kúr do dymiaka i
do hrncov.Jedny sadli na halúzku, druhé na kmeň, tretie na svrčinu a kde ktoré.To bolo ceremónií! A tých rebríkov! Kdejaký najdlhší v dome, v dedine. Halúzku otec
odpílil a zniesol ako strapec hrozna a oprel pod otvorený klát na plachte. Všetky do
večera vmašírovali. To bol roj! Ak vyletel roj na kmeň, ktorý škoda bolo píliť, alebo
bol neprístupný, dymili im do zadusenia a včely preháňali na lepšie miesto; ak sa nehli,
čo robiť? — ťahali klát na povrazoch, ako murári hrady, pod roj a čím bolo, z konára
opätkami, z kmeňov krídlom i rukami schraňoval otec Lojzo roj do kláta a spúšťal na
plachtu. To bol roj! — Zaslúžený! — lial sa pot z otca od roboty, zo syna od strachu a
od žihadiel, že od bolesti už viac klial, ako hovoril.Otec mu sľuboval „bolestné“ — medovca, alebo medového vína a keď syn dudral ešte, ta
ho poslal preč, lebo pri včelách hrešiť — nebude požehnania. „Choď! Vojak, a bojí sa
včiel…“ šomral za ním otec.„Nech naraz pichne, keď má,“ pätil sa syn. „Budem za tri dni ako sova,“ odchádzajúc
vyškrabúval žihadlá.Podvečer doniesli ženy olovrant otcovi. Medového vína a praženice s múkou na
škvárkách a s cukrom.„Ani šestonedieľke,“ usmieval sa otec Lojzo, víno vypil, praženicu rozdal deťom —
vnúčatám, keď matere i bránili, že deti už mali.Pomaly zašlo slnce, včelky sa utíšili, povchodili do klátov.„Toho tam a toho tam,“ hľadal otec miesta novým čeliadkam a ukladal ich tíško „ve
meno Boha Otca i Syna i Ducha svätého“ do včelína.Nebolo toho dňa šťastnejšieho človeka na svete, hoci sa upracoval horšie ako v kosbe
alebo pri dreve v zime.Tak šli roky. Niekdajšiu tajnú lásku otcovi už nikto nebránil, veď si ju vybojoval
celým vekom a zaslúžil, aby sa cele zjavne a oddane mohol jej oddávať od jari do jesene,
ba i v zime, hobľujúc dosky, zbíjajúc kláty, okienka a stružlikajúc trámiky. Jeden-dva
kláty cez zimu predsa spravil a staré sčrvotočené zrušil, najmä ak z nich včielky
vypadli, čo sa stávalo každú zimu, že totižto z dvanástich zišiel vše na šesť, zase sa
driapal hore, vše i na šestnásť a zase dolu, podľa toho, aký bol rok, aké leto, aká
zima. Ale udržal ich bez jedného celých päťdesiat rokov a synom nechal štrnásť čeľadí.O Jáne ležal smrteľne vekom chorý, keď navštívili ho priatelia z mesta. Na vozíku.
Radi posedeli vo včelínci raz do roka pri vínku a speve.„Lojzko, doniesli sme pohár vína, poď do záhrady.“„Choďte, priatelia, užite i za mňa. Ja už nevládzem,“ zodvihol sa z drevenej kanapy,
keď sa vítali a mu ruky podávali.„Ej, čo by si len nevládal. Však ťa odvezieme. Máme koč!“„Tej jari som nebol ak dva razy. Vylihujem, ako moje včielky, ak…“ nedalo mu
dohovoriť, lebo sa domýšľal, že včielky „nevylihujú“, lebo nebolo, kto by ich opatril.
Synovia len tak nasilu šli a spravili, čo kázal.„Letia, sedia,“ bola obyčajná ich odpoveď.„Poď si ich pozrieť, či ozaj vylihujú ako ty, a či niečo robia,“ a brali otca Lojza
na koč.„Fajočku mi dajte.“„Cigarku ti dáme.“„Nie, fajočku. S cigarou by ma nepoznali.“A otec Lojzo sa zviechal, zodvihol a vyložili ho na koč.Zazrúc včelín, späl ruky k nebesám a pokročil do včelína.Sveta, ako na dedine, do záhrady zišlo sa hodne, i na ceste postávali a hľadeli ženy,
deti, že starý, chorý včelár vyšiel ešte raz do včelína.Za chvíľu vyniesol otec Lojzo na rukách veľký plást medu, bieleho ako novopílená
doska a za ním hrnul sa celý roj včiel.„Zavri, synku, klát,“ kázal synovi a sám zodvihnúc ruky s medom, podložený tenkou
doštičkou, podával med matke: „Rozdeľ, mati, deťom, všetkým deťom… Všetkým…“Deti prihŕkli, mať delila a starým chlapom — priateľom Lojzovým padali tajné slzy do
naliatych pohárikov vína, z ktorých jeden podávali tiež otcovi a ten s trasúcou rukou ho
rozčrpkával a blaženým úsmevom hľadel na zástup výskajúcich detí.O dva-tri týždne starý včelár odišiel k svätému Ambroziusovi, patrónovi včelárov,
ktorý v biskupskom rúchu visel nado dvermi včelína a chránil včelín od nehody a škody.Dosiaľ.Ale potom, že vari nebolo, kto by ho vzýval a včielky s láskou opatroval, začali
čeliadky po jednej padať, aby sa splnilo, že za včelárom hynú i včielky.Za necelé tri roky odišla i mať k dedom, včielky osireli úplne a vymreli.Tam si hádam povedali s dedom Štefanom a testinou celú pravdu, koľko to tých hrncov
medu mohli nanosiť v nepriaznivom, drsnom kraji zvolenskom, v úzkej doline, kde slnce
vychodí v lete o deviatej a o tretej už zachodí za kalváriu, aby sa viac neukázalo.Synovia, rozídení svetom, dedičstvo si podelili i predali čiastočne. Včelín dostal sa
synovi, ale — nevčelárovi. Dnes stojí ešte, ale s prázdnymi kláty, len ako smutná
pamiatka otcovskej pilnosti a lásky.Či sa kto ešte kedy pomodlí zo starej českej knižky za „propůjčení nám časů
pohodlných“, a či ju zahodí kto do potoka, alebo spáli, — neviem, bože, neviem to
predpovedať.V „nefajčiarskom“Na poludnie v pondelok, po trhu v Bystrici, sotva stačil dobehnúť strýčik z Hiadla na
hlavnú stanicu. Na pleci s hombáľajúcim košom na valaške predieral sa národom, čo sa
tisol od kasy, i priamo z ulice na perón.„Pusťte ma, bisťu! Ja mám retúrku!“Mašina už odfukovala, len sa hnúť.Strýčik nosil židovi oštiepky. Keď predal, vošiel si zajesť studena; od údenára išiel
do krčmy omáčať jazyk do deci slivovičky, a spoliehajúc sa na „retúrku“, zapálil si do
zapekačky a sa zahovoril. Iba keď v krčme sveta zredlo, zbadal sa a musel bežať ulicou,
páckajúc z fajky, ani tá mašina, čo sa, hľa, obzerá naň, či už vysadol. Rád, že dobehol,
vovalil sa s ostatným svetom do najbližšieho vozňa, a to do oddelenia nefajčiarov. Kôš
vopchal pod seba, valašku medzi kolená, na ostrie obe ruky a bradu na ne. „Fú, fú,“ duje
strýčko dym svetu do tvárí.„Strýčko, tu sa nefajčí. — Chytia vás. — Bude vás to stáť päť korún.“ Poučujú ho
najbližší.„Len sis’ sedím… Panské nosy! Teraz vari skočím hľadať druhý vagón, aby som ostal na
ľade.“„To nemusíte; ale vám poradím: fajku vopchajte do vrecka.“„Ba! — Aby sa mi bok chytil… Veď ešte nejde,“ myslí na sprievodcu vlaku a pätí sa
rozpálený strýčik, vyfúkne kúdeľ dymu a srkne si pod nohy riedku slinu, utrúc však hneď
dlaňou ústa a krpcom dlážku.Vlak sa hnul, a v tom už sprievodčí i otvára dvere, vidí dym i strýca s fajkou.
Zastane pred ním, spustiac obe ruky na mašinku, ktorou preštíka kartičky.„Víte vy čítať?“ ukazuje na tabuľku, zavesenú na okne. Spytuje sa slovensky, ale po
reči poznať, že je Čech.„A čo by nevedel!? Aj písať viem!“„Aj počítať?“„?“ hľadí strýčko.„Či aj rátať?“ pomáhajú mu porozumieť otázku.Neisto prikyvuje, vytiahne čútorku z úst a mykajúc jedným, druhým plecom, odvracia
hlavu a díva sa preč, akoby mu bolo už dosť rečí.„Tak narátajte päť korún a odložte fajku,“ rozkazuje sprievodčí.„Ale ja, bisťubohu, nie!“„Tak vás v Šalkovej vyložím.“„To už radšej v Ľupči. Zo Šalkovej ešte ďaleko k nám,“ berie strýčik žartom.„Tak skryte fajku!“„A už keď päť korún zaplatiť, aj ma vyložiť — tak do Lučatína neskryjem. Nie ja!
Bisťubohu, nie! A čo všetci Česi prídu. Za pol oštiepka mi moja chuť a tá komejdija bude
stáť. Ale si vezmite aspoň dvoch, čo ma budú vykladať, lebo ak sa mi nohy spriečia…“
drží strýčka slivovička na koni.Svet sa smeje a zasmeje sa „siláctvu“ starého strýčka i sprievodčí a ide ďalej,
doložiac:„To ste statný Slovák! Takí by ste mali byť všetci niekedy proti Maďarom, a teraz
húkať si na niekoho iného, nie na mňa, služobníka štátu a poriadku.“„Na židov, pane, na židov,“ ľúbi sa strýčkovi reč sprievodčieho, „lebo tí nám dávajú,
čo chcú, za naše mozole…“Mnohí prisvedčia a železnica pomaly hrkoce s nimi hore Hronom.„Mali ste povedať, že neviete čítať,“ poučuje nejaký chytrý človek strýčka, ktorý
dymiacu fajku už bol vložil do opaska. Rozľahlo sa mu v hlave, že päť korún a dve-tri
hodiny kráčať a keď má zaplatené, predsa len vari nestojí za fajku dymu, a i tá poznámka
sprievodčieho zavŕtala mu do hlavy.„Klamať. Akože sa to svedčí na starého človeka? Nemal som sem liezť, pane. Ale keď mi
bolo náhlo,“ vyhovára sa strýčik.„Blíži sa stanička.“ Pozná po horách i že kolesá stišujú.„Šalková!“ volá sprievodčí.,Čo bude so mnou?‘, dumá strýčik a kosom hľadí na dvere.Nič. Nikto ho nejde sťahovať. Železnica hne sa ďalej. ,Hádam v Ľupči…‘ myslí si a
obracia sa k tomu, čo mu radil klamať, že nevie čítať.„Kým bolo napísané ,nekuráci‘, mohol si sa vyštekať, že nerozumieš, ale huncúti Česi
prešli nám močkárom cez rozum. Napísali ,nefajčiari‘, — tak akože povieš, že nevieš
slovensky, keď si Slovák… a musel si rozumieť, keď nebolo ani tak, ani tak, ale ,ňem
doháni‘ (maďarsky). Zákaz je zákaz. A keď prestúpiš, to je, ako keď ovca alebo krava
vojde do zahájeného. A ty si nie ovca, ale človek, teda dbaj zákazu. A keď nie, daj sa
poučiť za päť korún, ako ja, sprostá hlava. Ale nie, už nebudem piť. Sto ráz som sa už
zapovedal, že iba doma, v ceste nikdy nie, a zase som sa nezdržal,“ žmolí strýčko
opasok, kde cíti korunky, utŕžené za oštiepky, za ktoré slúži.Vojde sprievodčí a vidí, že strýčik už nefajčí.„Tak už nefajčíte, strýčku?“ spytuje sa žartom.Strýčik pozrie úkosom naň a vytiahne päťkorunák.„Tak tu máte hájovné. Ale ma neskladajte, iba v Lučatíne. Mohlo by ma to v Ľupči stáť
viac, ak by som sa musel zastaviť, aby nohy posilniť… A práve teraz sa zriekam piť.“„Tak si zapáľte,“ a sprievodčí sníma tabuľku z okna (aby ju azda prevesil do
oddelenia, kde náhodou napchali sa samé ženy), a neberie peniaz.„Nie ja! A päť korún si berte,“ podáva, ba tisne mu do ruky.„Pobafčite si, keď vám chutná, a päť korún nechajte deťom na knižky.“„Ja už detí (rozumie: drobných) nemám, iba vnukov,“ hodí plecom a pchá, ako ohrdený,
peniaz do opaska. Keď sprievodčí popreštíka dve-tri kartičky, ide skutočne ďalej, akoby
sa nič nebolo stalo. Svet sa čuduje. Je ticho, šepce. Až strýčko preruší hlasne:„Predsa sú len tí Česi poriadni ľudia,“ a hlása strýčko až po Hiadeľ dobré meno
Čechov a znáša príklady zo svojho valaského a kupeckého života: kedy si vypili četníci
Česi kyslej na salaši, kedy hľadali a nič nenašli; čo, kedy a ako Čechovi v Bystrici
predal, a to nielen maslo, oštiepky, ale i barance, ovce, ba i sviňu, a statočne mu
zaplatili…V Lučatíne ešte šiel podať sprievodčiemu ruku a že sa mu pekne poďakúva, a sľúbil mu,
že keby ho tak raz viezol dolu do Bystrice, dal by mu oštiepok, keby ho poznal…PomstaDlhé roky zbierali na oferách i vyrubovali na duše, kým napokon pred štyridsiatimi
rokmi mohli si stahovski farníci zavolať maliara a prvý raz dať vymaľovať kalváriu a
obnoviť všetky sochy a kaplnky, ktoré za stáročia povstali.Zavolali Adama Pačku, po šírom bystrickom okolí veľmi pochvalne známeho maliara,
ktorý učil sa kedysi maľovať iba izby. Ale mal talent a početnú rodinu. Aby mohol talent
rozviť a rodinu uživiť, v lete maľoval izby, v zime však strúhal, lepil a maľoval
betlehemy, sošky svätých a svätíc božích a konečne i boží hrob do ich dedinskej kaplnky.
Predával to pobožným a majetnejším kresťanom a niečo vzali i do kostolov. Lebo
slovenským valachom do betlehema vedel pán Pačko vykrútiť také fúzy a také krpce im obuť
a návlakmi do kolien obtočiť, ani keby si bol všetkých detvianskych bačov na „mustru“
bral, a on to robil všetko „z hlavy“. Jeho rímskych vojakov, ich okáľov jastrabích, sme
sa, chlapci, báli, i keď sme zvoniť chodili, a štyria rímski vojaci od božieho hrobu tam
pod vežou, i hoci poopieraní o stenu, gánili na nás a čakali na novú Veľkú noc. Na
doline od Bystrice po Staré Háje premaľoval z lásky a zbožnosti dva-tri obrázky pri
ceste, a keď sa to svetu zapáčilo, za peniaze dávali mu páni farári premaľúvať kríže,
obnovovať obrazy v kaplnkách, ba i v kostoloch. Pán Pačko radom rokov sa vypracoval za
povestného kostolného maliara a izby už ani nemaľoval, iba ak farské alebo panské,
notárovi, lesnému a bohatému krčmárovi. A predsa robil lacno: „Len aby som sa so svojou
štetôčkou zabávať mohol,“ hovorieval si sám. A potom už, keď sa lacno chytil na nejakú
cirkevnú maľbu, sám chodil po dedine zbierať vajcia, mlieko, vraj do — farby. Známi
robili si z neho žarty, že majú len kyslé mlieko. Prisadol, pojedol a, dymiac zo svojej
po brade spustenej veľkej nemky, rád pobesedoval o svojom kumšte a poučoval sedliakov,
že on nie je „pán majster“, ako každý čižmár, ale „pán maliar“, alebo aspoň „pán Pačko“
(keď mu sprostí inak povedať nevedia). Pritom neodvrhol ani kalištek slivovice, ako že
ju rád vypije i natierač, nie by taký skutočný „maliar“. A najmä keď už síl ubýva, ako
nášmu pánu Pačkoví, lebo roky letia a už mu je ťažko po rebríkoch a lešeniach driapať sa
za svätými, a svet všetko by to chcel mať čím vyššie, ba „v oblakoch“, ako i nejedného
svätého namaľoval už na všelijaké sklepenia a podnebia.Nie div, šesťdesiatpäť rokov tu. Žena umrela, deti sa rozišli. Žije i varí si v
dedinke Podanovej sám, pravda, iba v zime, ináče od jari do mrazov po dedinách pri
svojom maliarstve. Robotu rád preťahuje a dá času vidieť a posúdiť ju všetkým ľuďom. Rád
prijme radu od, kňaza, i s učiteľom naším sa zhováral odborne, lebo učiteľ bol, na
pochvalu Pačkovú, premaľoval sochu sv. Jána Nepomuckého a sv. Floriána na moste, a nikto
si ich nesplietol, nezamenil.Ako som spomenul, keď Stahovčania dvanásťsto zlatých po grajciari a šestáku zložili,
zavolali pána Pačku, či to bude dosť na farby. Koscovi platia šesťdesiat grajciarov na
šichtu, jemu budú platiť tri šichty a stravu u učiteľa. Postavia mu i „na poriadky“
rebríky a lešenia. Chlapcov, čo mu budú farby trieť i miešať a posluhovať, tých je plná
škola. Keď sa spravili, durili pána maliara nie tak pre tie tri šichty a stravu, ale že
sa blížila Veľká noc, kalvária musí byť! Márne sa Pačko vyhováral, že sú ešte mrazy,
fujavice, že farby neschnú, doniesli dreveného uhlia na plechu a vysúšali. Náhlil sa i
Pačko sám, lebo na Starých Hájoch mal tiež ešte do Veľkej noci premaľovať opršané kríže
na kalvárii, tohoto veľkého pútnického miesta.V sobotu pred Kvetnou nedeľou náhlil domov, pod Staré Háje, ani nie cestou na
Bystricu, ale chodníčkami cez hory, hoci bola pľušť, dážď so snehom a vietor.A večer v tú sobotu, bohvie či ho kto videl, ale akiste pomaly šiel od Kremnice na
Bystricu i druhý akýsi maliar neznámeho mena, ale akoby blíženec Pačkov. Nedošiel však
do mesta, ale vyše vojenského skladu „na žliebku“, pri vodičke dokonal a spadol k válovu
pod žliebkom do mláky a blata, rozmieseného ľudmi a napájaným statkom. Našli ho tam
zaviateho snehom strážni vojaci ešte v noci, keď si boli na žliebku po vodu. Ohlásili do
mesta a svetu, čo tadiaľ včas ráno šiel, povedal, že je to veru chudák pán Pačko, ktorý
maľoval v Stahove.Policajný kapitán hneď vystrojil strážmajstra mestských hajdúchov a spýtal sa ho, kto
by ešte Adama Pačku poznal.„Ktože lepšie ako pán Pavlička a Cipciar,“ hovorí strážmajster, „tí už tridsať rokov
píjavajú spolu ,dva deci‘, od soboty do pondelku, keď Pačko ide na Bystricu domov.“„Dajte zapriahnuť a že ich prosím,“ rozkázal kapitán, a v polhodine na mestskom koči
vyviezli sa všetci traja „na žliebok“ poznávať Adama Pačku, a ľúto im bolo starého
kamaráta veľmi.„Od náhlej a nenadálej smrti zachovaj nás, Pane!“ vzdychli hlasne všetci traja, keď
zastali nad válovom, nad mŕtvolou, zaviatou od večera prudkou snehovou fujavicou.„On je!“„On.“„Pačko, Pán Boh ti daj slávu večnú!“„Zaslúžil si ju za svoju svätú prácu.“„Nejedna obec má pamiatku po ňom.“„Čo si sa nám nasľuboval, že nás ženám našim vymaľuješ… Už si vymaľoval…“„Pačko, Pačko, že ti Pán Boh nedoprial ani zabiť sa z lešenia, ale tu si sa musel
zatopiť v blate a vo vode… Teraz sa už pustí farba tvojich šiat… keď ťa nemal kto oprať…
Ba sám bol hrdý na ňu, na farbu!“Vojaci odtiahli ho na briežok, prikryli šedivú bradu spadnutým klobúkom, strážmajster
pozrel i do kapsy, ktorú starý Pačko vždy nosieval na boku, a našiel v nej kúsok
chlebíka, škvarku slaninky, ale ináče plnú surových zemiakov.„Že sa mu to chcelo niesť zo Stahova do Podanovej. Zemiaky,“ divili sa priatelia.„Nech ich nevlečie, možno by sa bol dotiahol do mesta medzi nás. Veď už bol tak
blízko. A žilu seknúť…“„Hádam nechcel ublížiť, nuž prijal i tie od niektorej pobožnej stahovskej gazdinej,
vďačnej, že im tak pekne maľuje.“„Ba či mu zaplatili?“„Nie; ak mu nikto neukradol, vo vreckách nemá ničoho,“ zistil strážmajster, a sadli
si na koč, ponáhľajúc sa oznámiť, že skutočne umrel starý Adam Pačko.„Poznali sme ho. Naozaj je on, on sám, a nikto iný.“Kapitán hneď rozkázal mŕtvolu dať do truhly a doviezť do mesta, a priatelia, najmä
Jozef Pavlička, mešťan a povestný pernikár, odkázal bratovi Pačkovmu na Staré Háje, čo
sa stalo a či ho prídu pochovať do mesta, alebo či si ho dajú previezť domov. Aby prišli
hneď!Posol narobil iba žiaľu na Starých Hájoch a nevediac nič o podrobnostiach, šiel späť.
Brat Pačkov sa hneď schystal do Bystrice, ale hoci mu prichodilo zabočiť, stavil sa
jednako v Podanovej povedať rodine a priateľom, čo sa stalo.Podanová. Dom bratov, Adamov. Z komína sa dymí. „Kto cudzí v bratovom dome?!“ zarazí
sa. Habne na kľučku — a brat Adam vstáva od pece.„Ty žiješ?“ objíma brat brata ako nikdy.„Chvalabohu!“ bráni sa Adam. „Hoci čertovsky zlá cesta bola včera večer zo Stahova
horami.“„Ale ja ti idem na pohreb,“ usmieva sa mladší brat.„Len aby som ja tebe nešiel,“ uráža sa Adam.„Krome všetkých žartov…“A brat rozpráva Adamovi, čo o jeho smrti vie, čo doniesol posol.„A ktože ti to odkázal?“„Nuž Pavlička.“„Pohanský žart. To už, že som sa nezastavil včera v meste na ,dva deci‘ do pondelku.
Plno. Je pôst, a ja mám ešte tento týždeň vymaľovať Krista Pána i dvoch lotrov u vás na
kalvárii.“„Sme ťa čakali… Nuž ja už neľutujem chôdze, idem im povedať, že planý žart vymysleli.
To sa nerobí ani na fašiangy, nie by vo veľkom pôste.“Šiel a všetko sa vyjasnilo. Neznámeho pochovali, a pán Pačko ešte dlho maľoval. Tento
týždeň práve spomenuté kríže, na ne Krista a dvoch lotrov.Kým maľoval Krista, stále myslel na sv. Písmo, krútil hlavou a šepkal si: „Ale mňa
nepoznať… mňa nepoznať… ty, Jozef Pavlička… Na koryte by sme sa už mohli splaviť do
Dunaja, čo sme my už spolu vína vypili, a ty že si ma nepoznal? Lotor si ty, Jozef, a ja
ti to nedarujem, už len za tú zlosť, čo sa ľudom naduplikujem, že veď, hľa, žijem a
chcem ešte Bohu i svetu poslúžiť svojou hlavou i rukou…“ zmárnomyseľnel starý maliar a
zišla mu na um lotrovská myšlienka.„Keď si ty mňa nepoznal, ja ťa poznám, a ja ťa trafím, čo sa ani dívať nebudem na
teba!“ a starý maliar na rebríku zatiera na kríži lotra jedného i druhého, aby ich
premaľoval.„Dám ho na ľavicu! Na ľavicu ho dám. Áno, hej, ten sa porúhal Kristu Pánu, keď s ním
visel a nepoznal, neuznal Spasiteľa…“Pačko zatiera lotra na pravici Kristovej, aby ten na ľavici zatiaľ uschol a myslí:
,Dal by som ho na ľavicu, lenže som kresťan-katolík… Nemôžem ho tak zatratiť… večne; veď
bol kamarát dobrý. Klobásku uvaril, po vínko poslal, keď som sa len ukázal v meste, po
farby zbehol… A keď sme si zašli pod „Zelenú lipu“ k nebohému Krížikoví… To bol tiež
vták dobrý… Tých fígľov a kuchárok, čo vie pospomínať, keď sme mladí boli a remeslu sa
učili… Hanba na to i pomyslieť. Je pôst. Počkaj, budeš sa kajať i so mnou… Akože je to?
„Pane, rozpomeň sa na mne, když prídeš do království svého…“‘A starý Pačko z vďačnosti, že ho Boh zachránil od náhlej smrti, i aby sa po
kresťansky, mierne pomstil Pavličkovi, chcel namaľovať lotrovi na pravici pol svojej
tvári a pol Pavličkovej, ale veru nikto ich nerozoznal, a len keď sa po Veľkej noci v
meste zišli a všetci traja ohliadači „jeho“ mŕtvoly vypili po „dva deci“ na večnú slávu
neznámemu maliarovi a na dlhé zdravie Pačkovi, rozprával im Pačko, aké hriešne úmysly
mal s Pavličkom, ale že „sa mu srdce pohlo… nad tebou, i nad sebou… za naše hriechy.
Vieš…“„Keby to nie, bol by si tam, na lavici, naveky.“„Len kým by to dážď nezmyl. Dávaš málo firnajzu…“„No, či si nie lotor, Jozef? Nech nás Pán Boh živí!“ a štrngli si na ďalšie bratstvo…Česi priekliati…Starká Greškovie tiež sa hnevá na Čechov. Ona chodila iba dve zimy do školy a vie sa
z knižky pomodliť i sa porátať so slúžkou za mlieko, ovocie a čo sa z domu predáva. A
vnúčatá, čo by jej teraz, keď má už vyše sedemdesiat rokov a z domu nemôže pre lámku a
záduch, iba do kostola a na záhumnie, čo by — reku — starkej mali pomáhať, aspoň
kurence, húsky dozrieť, za žíhľavou pod ploty zabehnúť, nie; ona sa musí hrbiť a deti si
sedia pekne v škole, hoci je už dávno po Ďure. Čosi sa jej síce marí v mysli, že potom
bolo prísnejšie, že už i ona musela chodiť za svoje deti prosiť pána učiteľa. Ale vtedy
púšťali; keď bolo dieťa treba, zanieslo sa pol funta masla učiteľovi a už bolo dieťa
doma od Ďura do Všechsvätých. A teraz čo by si mu dva funty poslala, nevezme, nepustí.
Bol syn, bola nevesta — nie a nie. Šla starká sama a ukázala skľavené ruky i sa dusila.
Ale učiteľa to nepohlo.„Ja by vám deti pustil, ale zákon nepustí…“„Akýže je to už zákon, že dva-tri týždne nepopustí. Len čo by sme posadili. Veď ja
musím variť, keď sú mladí v poli… a nemá mi kto ani vody doniesť. Že to len tí Česi
vymysleli taký zákon!“ vyhŕkla starká, keď videla, že ani ona učiteľa neuprosí, aby
vnúčatá zo školy pustil.„Česi, Česi,“ povráva si učiteľ, ktorý by tiež radšej bol od Ďura do Všechsvätých v
záhrade, vo včelíne, ako v škole.„Bodaj sa prepadli!“ kľaje Čechov i starká, ako iných počuje okolo pri všetkom kliať
Čechov, farára v kázniach, syna pri daniach, suseda pri odvode, a každého temer Slováka,
ktorý sa do štátnej služby a práce dostať nemôže.„Česi! Prekliati Česi! Idete mi ho von!“ schytí starká haluz a týmito slovami vyháňa
kvočku z hriadok, húsky z priesady, kde zabehli, kým ona zašla do školy k učiteľovi.A kurence, húsky sa skutočne ľakli tohoto novotného kriku a utiekli zo záhrady… Ale
starká ešte, i keď sa cez plot pretisli, kričala:„Česi, prekliati Česi!“Sotva sa takto na jar s hydinou potrápila, doniesli vnúčatá, Miško a Anička, novú zlú
zvesť, že pán učiteľ im hovoril, že veru od septembra budú už aj siedmy rok chodiť do
školy a na rok i ôsmy.„Či by to bolo možné, deti moje?!“ zalomila proti deťom staré svoje ruky Grešková.
„Veď takto sa ty, dievka moja, nevymôžeš z tej školy do vydaja. Ach, Česi, prekliati
Česi! Ale ja to už ani veriť nemôžem, že by to už bolo možné na svete… Ja už radšej
umriem, ako sa toho mám dožiť, aby si ty, dievka moja, celý svoj mladý vek mala v škole
zmámiť. Nuž kedyže sa naučíš robiť? Čože z vás bude? Veď zleňošíte nadosmrti. Takto my
vyjdeme na mizinu. Takto nás tí prekliati Česi o všetko pripravia. Len porcie navaľovať,
deti osem rokov mučiť! A keď vás iba slovensky učia, akýže z vás páni budú?“ Nejasne
spomína Grešková, že keď už chodili deti toľko do školy, ako teraz, že sa zhovárali
aspoň s pánom farárom, s učiteľom, notárom tak, ako ona nerozumela. To už bolo niečo!
Ale teraz iba slovensky, slovensky. „To nemôže byť, to ste vy zle rozumeli,“ nedopustila
zlú novotu starká, a deti ju nemohli presvedčiť.Na nedeľu počuli to však všetci rodičia z kancľa, od samého pána farára, ktorý
zvolával školský výbor, aby sa poradil, ako, kde popchať deti do siedmeho ročníka, keď
je škola malá a príde o dvanásť detí viac než vlani do prvej triedy.„Vláda nariadila,“ vykladá pán farár.„Bohdaj sa prepadla!“ dudrú chlapi, ženy i stará Grešková hneď do kázne a jedna
druhej šepce: „To tí Česi, prekliati Česi…“Na druhú nedeľu prišiel agent ľudovej strany, zahrmel na ministra, zahrmel, že vláda
neuvážila, či obce, cirkvi majú dosť miesta pre toľké deti; zahrmel na vládu a Čechov
tak, že sa to všetkým páčilo a celá dedina i Grešková dala sa zapísať do ľudovej strany
a agenta pozvala na kyslé mlieko a dobré masielce.„Ja už nič, nič nežiadam, len keby ste tie školy prekazili tým Čechom prekliatym!“„Aj to máme v programe. Mnoho je škôl, a ani jedna katolícka!“ spustil veľkým hlasom
ľudový agent. „Česi nám berú vieru, berú porcie, berú školy, berú, berú… Ale keď vy
budete s nami: Čechov vyženieme a bude, ako si sami budete žiadať.“Grešková s celou dušou pridala sa k agentovi, a teraz už trpezlivejšie bude čakať
nový prevrat a zrušenie vlády i jej nariadenia o večnej škole, akou sa jej zdá už
dnešná, nie to, bože, keby mala trvať až sedem-osem rokov.Práce má stále plné ruky, hoci v dome vstávajú o štvrtej ráno, ale s letom pribýva i
roboty. Syn, nevesta, slúžka v poli, deti v škole, na starkej je varenie, hydina,
prasce, teliatko, ba ešte i mačka sa okotila a pod chvíľou pýta mlieka, a hocičo
nezožerie… Drie ako Cigánka. Trápenia vyše práva, v ktorom by sa jej zišli Anička i
Miško, ale — sú v škole.„Prekliati Česi!“Do toľkej práce a starosti nová bieda. Zamykaj všetko. Do dediny prišli Cigáni.
Nasýpajú cesty, tlčú skálie vyše dediny. Žijú v kolibách, s rodinami, deťmi. Ale predsa
vše, ako duch, príde bosá Cigánka a pýta:„Dajteže, dajte, gazdinka.“„Dajteže, dajte,“ posmieva sa jej Grešková, že nevie inak zaprosiť.„Máme kŕdeľ detí, musíme im zaniesť do našej dediny. Stará mať im málo vyžobre…“„No, ja nedám. Deťom dám, ale vy si zarobíte na cestách… Keď prídu deti pýtať…
potom.“„Nemôžu, prosím vás. V nedeľu sa nepatrí… Iba ak v sobotu popoludní…“„Tak nech prídu na sobotu!“ okrikuje Grešková Cigánku. „A daj mi pokoj, mám robotu.
Nestoj, choď. Ja pred tebou nebudem zamykať. Mám dosť druhej roboty!“ Kúskom chleba
odpráva Cigánku…Na sobotu prišli cigánčatá a pýtali.Dostali, hoci boli tri.Na druhú sobotu prišli štyri.Dostali tiež.Na tretiu sobotu prišiel Cigánčat celý kŕdeľ.Vošli tri. Dostali. Druhé tri. Dostali. Tretie tri.„Vy ste už boli. Nedám viac.“„My sme neboli, to boli iné…“Grešková sa neškriepi, nestačila sa im veľmi prizerať. Dáva, veď deti prišli pekne:
„Pochválen Ježiš Kristus“!„Ale dosť. To by ste vy mne za pekársku pec chleba zjedli.“Na sobotu prišli deti cigánske zase, veď chodili naproti svojim rodičom a rodinám,
ktoré robili cesty a na nedeľu sa vracali do susednej dediny.„Pochválen Ježiš Kristus!“ a Cigánča stojí, ako v známom dome, smelo.„Pánboh zaplať,“ a beží s kúskom chleba.„Pochválen Ježiš Kristus!“ a druhé Cigánča stojí, vyvaľujúc bielka očú z pitvora do
kuchyne na Greškovú, ktorá zavára halušky, lebo im nosia hnoj ženy.„Teraz som ti dala!“,Možno, že bolo toto, možno, že iné‘, myslí starká a hodí smidku chleba.„Pánboh zaplať!“Nové Cigánča. Ešte jedno. Ešte dve.„Nedám! Už som vám pol chleba rozkrájala.“„Prosím pekne…“ pýta Cigánča.„Prosím pekne… Ale či sa vieš modliť?!“„Ve meno Boha Otca i Syna i Ducha… Otčenáš… Zdravas…“ a Cigánča sa modlí, ani keby
hrachom sypal.Dostane okružtek chleba.Iné Cigánča začína sa hneď v pitvore modliť.Dostane i to.Prídu dve-tri naraz a modlia sa.Greškovej sa chlieb minul, a Cigánčatá sa ešte modlia. Už sa trochu i pomiešali,
prišli i po druhý raz.„Tu máte poslednú smidku. Už nedám ani kúska! Berte sa von!“„Otče náš, ktorý si na nebesiach…“ začína malé Cigánča, a Grešková hľadí bokom, či
ozaj vie i to. Veď to kedysi kdeže by Cigánka modliť sa! Len skorej „dajte, dajte“, a
toto i deti znajú…„A ktože vás naučil modliť?“„Pán učiteľ v škole!…“Grešková, ako zúfalá, zalomí rukami a iba vzdychá: „Ach, teda ešte i Cigánov poberú
do školy. Ach, tí Česi, prekliati Česi… Nuž kdeže už potom nemá takéto naše dieťa chodiť
sedem-osem rokov, keď i Cigánčatá tisnú do školy… Stará som, ale čo sa to robí na tom
svete, to je už vyše mojej hlavy…“Prehriali…Pán Jozef Palička, mešťan a kanonier, Banská Bystrica.Drahí rodičia! Na Štedrý večer prídem na štyri dni domov. Dostal som dovolenku.
Chvalabohu!V Lučenci 23. decembra 1924. Verný synAdam Palička, delostrelec.*Adam, októbrový regrút, bol tri-štyri razy písal, že dovolenky nedostane, lebo mu
jazdenie na koni ťažko ide, a pán rotmíster sa osvedčil, že takému delostrelcovi
dovolenú nedá. Preto Adam vrúcne doložil tú „bohu chválu“.„Z kanonierskeho je rodu, a nevie sa na koni nosiť!“ búchal otec Jozef päsťou a
nemohol pochopiť. „Mám šesťdesiat rokov a ešte by som rád vidieť toho koňa, na ktorom by
som neobsedel, keď dva deci vína prežriem.“„Veď už ty, pýcha kanonierska! Chlapec je slabý, tichý. Ale si vymýšľal: za kanoniera
ho, keď mohol byť v kancelárii,“ žialila mať, že Adam môže ešte i z koňa spadnúť, keď je
slabý a tichý…„To nie je vojak, kto sedí v kancelárii. Kanonier! Pozri si ma, mama, na obšite,“
ukázal otec na stenu, „že sa ti ešte i teraz páčim?! A preto i žiadam, aby mi môj syn
písal ,mešťan a kanonier‘. Do smrti!“„Ale sa ti, tata, smejú, aj ujček, aj strýc, aj…“„Smejú sa, aby zakryli svoju hanbu, že boli iba honvédi,“ odrazil starý Palička
poznámku osemnásťročnej dcérky Zlatice.*Keď Zlatica kartu nachvat prečítala, mama pustila sa do radostného plaču a otec
vybehol za listonošom podať mu cigaru a sľúbiť pohár vína.V kuchyni nastal nový zhon, mama so Zlaticou sa objímali, že večer príde milý Adam;
slúžku Anku rozháňali po meste, lebo Zlatica vytiahla hneď receptnú knižku sladkostí,
aby bratovi ešte nejakých novotných cukroviniek namiesila.Tata vkĺzol do kuchyne, do komory a v tichej radosti snímal ešte jednu klobásku do
kapustnice. Keď to mama videla, rozcítila sa znova do sĺz a povedala s radostným plačom:„Tata náš, koľkože je hodín? Choď ty tomu chlapcovi naproti.“„Na stanicu?“„Keby si až do Zvolena, tata drahý…“„Tata, práve na večeru dôjdete; my vám prídeme na stanicu v ústrety.“„Aj Anka aby prišla po kufrík,“ rozkazoval tata, uchytil zimník, palicu a bežal.Na rínku pozrel na hodiny. Pol štvrtej. O pol piatej vo Zvolene, o pol šiestej nazad
v Bystrici. Najlepšie! Ešte budem stačiť vziať u Petráňov vína. Koľkože? dumal, keď hnal
rínkom k svätému Jánu (Nepomuckému), ako on, nábožný človek, nazýval dôsledne „malú
stanicu“, ležiacu poblíž kaplnky.Ulicou bol by ho chcel zastaviť i ten i onen, ale tata Palička fúkol na každého iba
kúdeľ dymu z cigary, hodil napravo-naľavo rukou a s radostným krikom opakoval:
„Nezdržujte ma! Idem do Zvolena! Svojmu kanonierovi oproti. Príde! O pol šiestej prídeme
spolu…“*Starý kanonier sa vezie do Zvolena a takto premýšľa: ,Aby ja teba, synku, na veľkej
stanici neprepásol, lebo tam bude tma, stisk, zhon na všetky strany, dočkám ťa ja na
malej mestskej stanici. Prisadnem a o pol šiestej sme doma, len čo toho vínka vezmem. A
že je chladno, mama ho musí uvariť a tak si štrngneme s naším, s naším delostreleckým
kanonierom,‘ nepúšťal tata Palička starý názov a tak chytal i nový, československý.
„Delostrelecký kanonier,“ šepkal si, sám sebe sa usmieval, rozkladajúc známym-neznámym,
že takého má syna a beží mu oproti do Zvolena — mesta, zakrúcajúc si biele fúzy na
plnej, červenej vyholenej tvári, necítiac nijako šesťdesiat rokov.*„Adam! Palička! Adam! Československý kanonier Palička! Delostrelecký kanonier
Palička!“ vykrikoval starý kanonier na dva-tri vagóny.Ale tam bol stisk ani na radvanskom jarmoku, krik ešte väčší, tma, ľudia skákali a
vyskakovali po pamäti a vlak sa hnul, tata Palička zostal, lebo sa mu syn Adam neozval.
Možno, v poslednej chvíli ho zadržali, že hádam na tom koni neobsedel… Zašiel ho žiaľ a
nahneval sa na všetkých Čechov.„Bohdaj ste ani jeden Štedrého večera nemali, ak ho môj chlapec mať nebude!… Ale keď
čisto napísal ,prídem‘, už by ho len nezdržali. Iba ak sa k tomuto vlaku nedostal z
Lučenca…“Bolo treba chytro myslieť, chytro konať, lebo sa tmilo, večer sa blížil, a kdeže je
Bystrica! Zabehne na veľkú stanicu a tam sa prepýta. Veď i on pozná i jeho znajú. Z
malej stanice na veľkú je behom štvrť hodiny. Starý kanonier sa vypotil, lebo i na
chodníku grieždilo sa blato, no a potme beží dobre iba zver, a ešte ho pristavovať
chceli, čo sa mu stalo.„Syna som stratil!“ nedomyslel ani sám, akú strašnú vec hovorí, ale v srdci skutočne
cítil, ako keby mu bol ranený kdesi ďaleko vo vojne.„Alebo ma už čaká na hlavnej.“Vytrčí oči môj milý Adam!Utierajúc pot z hlavy a rozopnutý na košeľu, behá starý kanonier po stanici a spytuje
sa vojakov, železničiarov, hostinského a kdekoho, či nevideli delostreleckého kanoniera
Adama Paličku, jeho syna, ktorý mal prísť z Lučenca na dovolenú a nedošiel.„Keby to otca, toho poznáme,“ zalichotili mu mnohí „ale pána syna Adama sme nevideli.
Možno, že i šiel, ale v tom návale vojska ktože by ich všetkých poznal, keď sú ako
jeden. Najlepšie bude, keď starý pán Palička sadne na železnicu a zabehne do Lučenca
presvedčiť sa, či syn skutočne dovolenku dostal a odišiel.“Tak urobí. To bude najmúdrejšie, keď je už vo Zvolene, a Lučenec nie je na tri svety.
Prv však vbehol starý kanonier ešte do kancelárie a s veľkým rozčúlením vykladal a
telegrafoval domov:„Adama som vo Zvolene čakal, ale nedošiel.“*Starý pán chytal sa až za srdce, keď stačil ešte na vlak do Lučenca, premáhajúc sa
nádejou, že syna tam nájde, vyprosí si ho od pána kapitána čo len na tento Štedrý večer
a zajtra že mu ho pošle, aby sa učil nosiť na koni.Na telegram nepomyslel doložiť, že ide do Lučenca.Kým v Lučenci chodil po kasárňach, u pána kapitána a zvedel, že syn Adam dostal
skutočne štyri dni dovolenej a že ani v tej jazde nie je najhorší, ináče že je dobrý,
tichý, poslušný chlapec — chválil ho pán kapitán — že starému pánovi i ukonaním i
vďačnosťou zalievali sa oči, došiel do Zvolena hostinskému na hlavnej stanici tento
telegram:„Adam došiel, nech sa otec hneď vráti.“Letel na nádražie hostinský, pobehal všetky čakárne a nenašiel nikde priateľa
Paličku. Telegrafoval do Bystrice.„Otca už tu niet.“*Mama, Zlatica a Adam prečítali telegram a potešili sa, že keď otca vo Zvolene niet,
iste už bude na ceste do Bystrice. Šli behom na stanicu k sv. Jánu a len Anka, slúžka,
mala znova prihrievať kapustnicu a dbať, aby koláče v rúre neprihoreli, lebo keď tata
príde, budú večerať. Veď akože by to bolo, aby oni večerali a tata, chudák, pánbohvie
kde sa o nich trápi. Iba stojačky brali po kúsku, aby zúrivý už hlad zadusili, lebo od
rána, ako dobrí katolíci, nejedli a pripravovali štedrú večeru. Ošomrali i Adamovi
preto, že tatu vo Zvolene nevyzeral, ale utiahnutý čertvie v ktorom vozni na veľkú
otcovu lásku nepomyslel.Bola už noc, pol desiatej, a tak keď vlak dojachal, roztrhli sa na troje a kričali,
ako tata vo Zvolene:„Tata! Palička! Jožko!“A mladý delostrelec, že už bol i doma i sýty, dovolil si vykrikovať:„Kanonier! Kanonier Palička!“*Starého kanoniera nikde nič. Vrátili sa domov a od žiaľu si ľahli. Ale mama nemohla
zaspať od trápenia, „kde je ten starý blázon?“„Neprezývaj, mama, lebo ty si poslala tatu. Dobre, že si od radosti sama nešla. To by
si nám bola navarila kašičky…“„Tata je už, možno, niekde vo Vlkanovej na utierni,“ vtipkuje Adam.„Tam ani kostola nieto,“ zakrikuje ho Zlatica.„Ježiško môj milý, čože ma tak trápiš? Veď si ty maličký a ja som ti celé srdce
obetovala,“ nariekala v slzách mama a nespali, počúvajúc na každý šum na ulici, či im
tatu nejaký osobitný vlak alebo voz nedoviezol. Nie.*Starý kanonier bežal v Lučenci na stanicu, ale vlak na Zvolen už nešiel. Preváľal sa
tam v jedálni pri poháre vínka s ľuďmi, ktorí nemajúc svojej strechy a rodiny, tam
smutne sedeli, popíjali, driemali. Aby im nadelil zo svojej radosti, zaplatil liter
vína, rozdával cigarky a rozprával im svoju príhodu so synkom, delostreleckým
kanonierom, a o jednej po polnoci mohol sa pohnúť do Zvolena.Vo Zvolene v hostinci bolo ešte otvorené. Priateľ hostinský podal mu telegram.„Keď je len už doma môj Adam, môj syn dobrý! Ja už dôjdem, keď nie na utiereň, aspoň
na pastiersku (omšu),“ a skutočne o tretej ráno u Paličkov pod oknami bolo počuť
zachrípnutým hlasom nôtiť starodávnu československú pieseň:Čas radosti veselosti svetu nastal nyni…Delostrelecký kanonier, syn Adam, vyskočil a ešte vo dverách sa objali, zbozkávali,
na radosť sebe i „malému pacholiatku na zime“, ktorá drgľovala už i starého kanoniera.Ženy skákali z postieľ prihrievať štedrú večeru.Bytový agent,Dvadsaťpäť rokov, a už si mám zaviazať svet s jednou… Tri roky som bol na vojne…
ničoho neužil. A toto už zase tri roky, čo som zaťažený ako mula u guľometčíkov…‘Takýmito dumami vyrušuje sa posledné tri mesiace poručík Lajko Černý i v spoločnosti
veselých druhov „pod viechou“, i v kaviarni, kde Cigáni hrávajú i tú:… keď jednu opustím, desať ich mám!A sediac celý opadnutý, s ovesenou hlavou, s opustenými dlhými rukami na tenkom
bruchu, trhne sebou, prebudí sa iba, keď doň „zaryjú“, dlbnú. Trie si dvoma prstami
zholené fúzy od nosa po ústa, odráža podozrenie, pričom však červenie mu bledá tvár i
uši. Spoločnosti často prichodí, akoby iné hovoril a iné myslel. Osamote hľadí oknom od
stolíka na živú ulicu hlavného mesta, a vlastne nevidí. Krásny živý ženský svet
prechádza sa po korze, a Lajkovi akoby šli iba tiene po biografickom plátne. I ten mladý
ženský svet, vymaľovaný v rozličných humoristických časopisoch, ktoré prehŕňa v
myšlienkach, pripadá mu, akoby čítal — politiku, o ktorú sa jakživ nestaral. Proste:
nerozumie, nevníma; ani obrázky „holušiek“ ho nevzrušujú.Čo je s ním?Vyšívaný slovenský kožuštek, oravská čiapka s čertovými rožkami stavajú sa mu pred
oči… Z ulice, z obrázkov hľadí naň vážna, pobledlá, ustrašená tvár slečny Anči, ktorej
ústa mlčia, ale úprimné oči vyčítajú… hoci je na tisíc kilometrov od neho. Však vždy
nebola.Pred troma rokmi preložili Lajka, ešte poručíka, do Bratislavy. Bytov nebolo. V
službe v kasárni, mimo služby býval a spával čertvie kde všade. Spočiatku i v hoteli v
spoločnej izbe s dvoma dôstojníkmi, staršími, ženatými, rozdelenými v čas rodinných
návštev posteľnými plachtami — záclonami, ako u chudobného holiča. Teda, rozumie sa, že
Lajko zo šetrnosti nechodil vtedy na sprelámaný diván, ale prežíval svoj voľný čas v
kaviarni s kamarátmi a po kanapách u jedného, u druhého priateľa, vše každý týždeň a vše
i každú noc inde a najviac v kasárni, kde konečne otvoria kedykoľvek. Pomáhal si i tak,
že hodne času rozmárnil „pod viechou“, vo vinárni, v parku, na korze a ulici vôbec. A
ľahko bolo sa mu spoznať s úradníčkami, pisárkami, ktoré tiež bytov nemali, alebo
tri-štyri v jednej izbe sa museli zniesť a zo zdvorilosti podobne dve-tri museli na
ulicu, keď jedna mala návštevu. Kaviareň, ulica, park, divadlo a zase kaviareň, a tak,
chcej-nechcej, zaväzovali sa nové známosti.V takej bytovej núdzi, čisto z tej družby, aby sa mohli požalovať, že ani jeden, ani
druhý nemá svojho bytu, priľnuli k sebe Lajko a Anča, banková úradníčka, dvadsaťročná
deva, jedna z prvých absolventiek nových slovenských škôl. Zvyk stretať sa a z bytovej
núdze robiť si vtipy, stal sa im každodennou potrebou a zábavou. Veď sú sami, opustení a
bez bytu. Užijú aspoň ulice, parku, kaviarne, biografu, vychádzky za mesto. Dievča milé,
Lajko vďačný, zaľúbili sa oddane. Mohli by sa i zobrať, ale — niet bytu. Ony bývajú
štyri spolu, on je so svojím divánom len akoby na milosti u dvoch kolegov, nijak
nevymyslíš, ako z týchto dvoch izieb uvoľniť jednu manželom tak, aby ostatní, či
slobodní, či ženatí, zostali bez úhony.Ale veď Lajko s Ančou bavia sa i tak, ako chcú, nuž tým sladšie čakanie, Lajko svadbu
nenáhli. Sľúbili si, že sa vezmú, keď sa nájde predbežne aspoň jedna izbička s kuchynkou
bez odstupného, lebo peňazí nemajú. Veď pri všetkej šetrnosti strovia i jeho i jej
plácu, a to i bez bálov a toaliet zbytočných, drahých.Lenže Anči známosť poškodila. Opozdievala sa do úradu, podriemkavala, v úrade
roztržitou bývala.,Prečo?‘ háda sekretár.Bratislava je veľké mesto, ale s tajnou láskou sa neskryješ ani v Amerike.„A je to vážna známosť?“ spýtal sa slečny Anči otcovsky direktor.Anča mala odpovedať, že „vážna“, hoci je Lajko poručík, vojak; že len čo byt nájdu,
aby bol pán direktor milostivý pre tých päť minút a jednu-dve chyby v korešpondencii.
Anča, chcejúc byť veľkomestskou slečnou, zaprela Lajka a povedala, že to len taká
známosť nevážna, z divadla, z koncertu a prednášok… Direktorovi však doniesli, že Anču
vlastne vídajú v kaviarni, vo vinárni, v biografe, v parku, na ulici a menej, kde ona
hovorí… Dal Anči otcovské naučenie. Prísny tajomník po čase zase oznámil direktorovi, že
slečna Anča chybne korešponduje, že istú firmu proti naznačenej úprave dva razy uznala
za stotisícovú splátku, že pozde chodí do úradu a potom už náhli, rada odbehne a často
privátne telefonuje — s mužskými hlasmi, ako to počuť z telefónu.„Dva razy uznala za stotisícovú splátku!“ direktor sa zhrozil a s náležitou školou, v
ktorej bolo i slovo „prepustenie“, preložil Anču do filiálky užhorodskej.Anča si poplakala, ale keď Lajo sľúbil, že sa tiež dá ta preložiť, bolo dobre, šla.Či žiadal preloženie, či nie, to neviem, ale je stále v Bratislave, skoro slobodný
ako vtáčik už dva roky. Užíva mládeneckej slobody a nahrádza vo vojne stratené tri roky.
Raz polročne na dovolenej sa schodia, a Lajo Anči sľubuje manželstvo, len by tá bytová
núdza popustila. Inak žije si v nových známostiach, verný síce sľubu, ale tie tri roky
na vojne, tie nemôže dohoniť, nahradiť si všetku sladkosť, čo mu ušla na frontoch. A že
bytová núdza ešte trvá, ľahko sa zoznamuje s dievčatami, so spoločnosťou, vysúdenou na
ulicu, park, kaviareň, viechu, a nezmohol sa na izbu, iba že býva s kolegom v jednej
izbe, i to na kanape a zo šetrnosti jeden k druhému často v kasárni.Anču Užhorod už dávno omrzel. Píše, že tí sekretári sú všade rovnakí grobiani, a že
rada by už variť, starať sa o domácnosť, o Lajka, v tom že vidí svoje povolanie. Že iste
mu je už zle od stravy vojenskej, hostinskej. Ústav znížil platy, Lajo však postúpil a
pri jej šetrnosti a kuchárskom umení, čo ju ešte mama učila, budú sa mať dobre, len ten
byt aby hľadal, hľadal, hľadal…Lajo posiela jej všetky výstrižky, čo číta o bytových núdzach z celej republiky, o
zbojníkoch, keťasoch bytových, odstupnom… len aby predĺžil svoj mládenecký život. Veď
nemá ešte dvadsaťpäť rokov a tri roky bol na vojne. A kamaráti sú takí milí, vtipní,
najmä starší páni, čo bez rodín tiež musia s mládežou krátiť si čas tu i tam, pri vínku,
pivci, vo veselých spoločnostiach.Anči, pravda, píše, že stojí jej v slove, čo by dokiaľ mali na byt čakať.„Hej, tebe je ľahko čakať, keď ti je len dvadsaťpäť, ale mne už bude dvadsaťtri,
budem stará… Tak dokiaľ, dokiaľ čakať?…“A slečna Anča začala hľadať byt z Užhorodu v Bratislave sama.Teraz v jeseni si vzala dovolenú a prišla do Bratislavy presvedčiť sa o láske
Lajovej…„Som muž a dôstojník, slovo držím, len by sa byt našiel.“Pod tým sľubom strávili spolu krásne tri dni, direktorovi a zlostnému sekretárovi sa
ani neukázali. Lajo Anču vodil po predmestských uliciach, kde stavajú, a v meste, ako si
Anča žiadala a v novinách našla, po bytových kanceláriách.Konečne Lajo Anču vyprevadil na stanicu, posadil do vozňa a čakali odchod vlaku.„Kedy, Lajko drahý, kedy?“ spytuje sa Anča, hľadiac mu do očú tak mäkko ako dieťa.„Len čo byt nájdem, milá Anča,“ i Lajo tak úprimne hľadí, že Anča, i keď sa vlak
pohol a zostala sama, prvé čo pomyslela, bolo: ,Ľúbi ma, ľúbi.‘Pomyslela, ako ochotne vodil ju po novostavbách, keď i bez výsledku, i po agentoch. A
celé tri dni nepohol sa od nej z hotela. Nechodí vraj nikam, iba do divadla na vážne
činohry. ,Vojenská služba je pekná, ale ťažká. No, až bude plukovníkom… to bude byt!
Inakší, ako teraz hľadáme,‘ uvažuje Anča. Vytiahla notes a hľadela na agentúrske adresy,
že im ešte sama napíše, aby, ak čo nájdu, i jej oznámili. Veď nebude toho Laja už toľko
trápiť; čo aký kútik bude dobrý. Veď Lajko tak vážne zmýšľa. Všetky tri večery šiel o
polnoci spať. V sladkej dume vezie sa Anča do Užhorodu.Lajovi zišlo sa po tie tri noci vyspať, lebo, ako i Anča zbadala, od tej služby v
daždi, v blate je bledý, chudý. I tie veľké dobré oči má podbehnuté…Tri dni stačil si Lajo oddýchnuť, a potom na rodinný byt a agentov zase „predbežne“
nepomyslel. Anča ho videla, bude trpezlivejšie čakať na sľub, ktorý splní, ale tak… tak,
až mu bude okolo tridsať. Ak by sa Anča dotiaľ vydala, no boh s ňou, poželá jej všetkého
šťastia, lásky a pohodlia. Nech užije, čo svet dáva.A pošiel medzi starých kamarátov, ktorí si ho doberali, ale ľahko ho prijali zase do
kruhu. Lajo adresy agentov, všelijaké reklamy vyhodil z vrecka, aby mu nič
nepripomínali.Anča poslala tri pozdravy z cesty, jeden z Užhorodu a potom dlhší čas nepísala. Azda
sa na ceste obznámila s nejakým príjemným človekom, možno dôstojníkom… ,Ale ona nie je
taká, ako ja…‘ doznal si Lajo. ,Dobré dievča. Seriózne chápe úlohu ženy, kuchárky a tak
ďalej… Ako vypočítala, že z mojich tisíc päťsto korún lepšie vyjdeme dvaja, než ja sám.
Poznať, že je v banke. Ale nepíše. Či by sa bola na niečo nahnevala v duši, či by jej
nejaký kamarát niečo… Ale veď som ju ani neukázal nikomu.‘Na desiaty deň dostal Lajo od Anči list, z ktorého vynímam: „…Dostala som už tri
nabídky, ale si nemysli, že k sňatku. Oj, to nie, môj drahý! Okrem Teba nikto mi tej
nabídky nespraví! Ale som dostala nabídky na náš rodinný byt. Iď hneď pozrieť a
presvedčiť sa: Štefánikova ulica číslo 23, Palackého sady 21, Nový svet 526. Už by som
Ti tak rada halušiek s bryndzou navariť, takých, akých v nijakom bratislavskom hostinci
nedostaneš! Takých, čo Ti budú chutiť, ako keď Ti pucer Mišo navaril za frontom, keď ste
utekali z Ruska a dva týždne zelenú ďatelinu a surovú kapustu jedli… ako si mi
rozprával. Hrozné, Lajko drahý, keď si na to pomyslím, čo si Ty, chudáčik, vystál na
vojne. Ale ja Ti všetko nahradím, zabudneš i tie hrozné tri roky… Len tie byty choď hneď
a hneď pozrieť, a čo budú len ako škatuľky, najmi. Ja podľa toho napíšem rodičom… Ba už
im píšem…“Dosiaľ ani jej, ani jeho rodičia o ničom nevedeli. Ich láska bola ich tajnosť.,Moji rodičia sú poctiví… Iste i jej rodičia…‘ ,Nasľuboval si, synak, dodrž slovo,
ber. Tráp sa.‘ To mám isté, že mi tak povedia. Veď áno, ale až by som bol aspoň
kapitánom, štábnym… Akýže to vojak! Taký mladý, a už ženatý, a ak budeme mať deti jeden
rok, druhý, tretí…‘ Vedie samomluvu Lajko, ale list sa nedá odkladať. Ide pozrieť aspoň
jeden ten byt.Chvalabohu! „Novostavba — mokrý!“Tak to Anči napísal a vytiahol dva týždne mládeneckého života.„Choď pozrieť druhý!“ znie rozkaz z Užhorodu. Hospodine! „Starý dom — byt tmavý!“Vytiahol dva týždne ďalšie.„Tretí!“ hučí z Užhorodu.Panebože! „Suchý i vidný, ale pre nás — drahý.“O dva týždne dostal novú ulicu, nové číslo od Anči a súrne pokyny, aby nepremeškal.Bol by šiel podplatiť agenta, ale čerthovie, ktorý je taký ochotný, a je ich plné
mesto. Šiel pozrieť byt.Zaspievalo vtáča na kosodrevine;čo komu súdené, veru ho neminie…hvízdal si pod nos Lajo, zastavil sa pred bytom a, chytiac nádobu múdrosti do dlaní,
pritláča si sluchy, čo si počať.„I suchý, i vidný, i cena primeraná.“Sedí zlomený v kaviarni, nevidí, nečuje, iba tupo myslí: ,Bože, čo si počať, aby som
sa v dvadsiatom piatom roku veku svojho… Veď je umrieť žiaľ v tom veku, nie sa oženiť.
Veď ja čestne chcem splniť slovo, ale tak… okolo tridsiateho…‘Tri byty, čo našla Anča, zmaril. Čo bude s tým štvrtým?Myslím, že nadporučík Lajko je už v slepej uličke…BetlehemDávno to bolo… alebo len tento týždeň. Očami duše svojej rozhŕňaš záclonu času a
vidíš ako pred polstoročím…Do mesta šla dnes stará mať, a Zuza s najatými mládencami, Mišom a Ondrom, na dvoje
saniach do lesa po drevo. Doma zostal starý otec a šesťročný vnuk Janko. Je sanica,
mrzne, až sa inovať iskrí v rannom slnci a vrabci a sýkorky i ďatlík tisnú sa až do
kurína nad chlievcom na svinské zemiaky, z ktorých sliepky povyberali tlč a otruby a
teraz nejdú sa ani prejsť po bielej záhrade, ale sťahujú hlavy medzi krídla a nedbajú
ani, že z ich žrádla, čo im starý otec hodil, keď bravcov kŕmil, požívajú sa tí drobní
speváci „Činčarara!“, „Čip, čip!“, „Ťuk, ťuk, ťuk!“„Ale sa mi z izby ani nehni,“ nakladá starý otec vnukovi Jankovi, „lebo nás stará mať
oboch vyčepčí, ak budeš kašľať, že sme vymysleli…“Starec štopne si do fajky a ide do záhrady pod cieňu. Píli, strúha na „koni“
oberučným nožom a Janko, vopchatý do okna, vidí z toho niečo a kombinuje, ako len bude z
toho — betlehem. Bojac sa, že starý otec spraví všetko na dvorku, pod cieňou, klope na
okno a volá:„Starý otec, či vás neoziaba? Poďte dnu robiť.“A starý otec skutočne ide. Vnesie „koňa“ do izby, pílku, nôž, kladivko, nebožiec,
šúch, tesársky „pľajbajs“ — tuhu, dosky, laty, a sporák je stolom: i stojí blízo okna a
že sa v ňom ráno kúrilo, je ešte teplý a rýchle na ňom schnú dosky, laty a potom farba i
cesto, ktorým bude starý otec lepiť…Dosku rozmeria, tuhou naznačí a vŕta dierky i diery; Janko drží, vyfukuje z dierok
rez, starý otec pritláča oboma rukami okuliare, aby videl a neprevŕtal dosku skrz.„Načo to bude?“ piští zvedavosťou duša chlapcova.„Počkaj, uvidíš…“„Ale ja by som to už chcel vedieť, starý otecko,“ modliká Janko.„To bude na tom stáť maštaľka a túrne.“Túrne! Bože, i na kostole v dedine je túrňa, ale len jedna, a ani na tú Janko ešte
nesmie, lebo že ho zmlátia, ak spadne, sľubujú mu; a tu — dve túrne, a tie budú jeho…Starý otec napíli latiek, strúha ich na „koníku“ a vtĺka do dier; hľadí, primeriava
šúchom, cez okuliare i bez nich, a z múdrej hlavy starého otca vychodí, čo vyjsť malo —
zruby, väzba kostola i veží.Starý otec vyjde a dlho prehadzuje polená pod strechou, čo Janko čuje, ale nevidí; až
konečne vnesie okrúhle a „javorové“ vraj poleno i reže malé klátiky; dva z nich i
ostruhuje, ostruhuje… až sa ukáže, že to budú báne, no celkom ako na ich kostole.„A krížik kde bude? A zvony?“„Všetko bude, synku môj,“ zdržanlivo, len ako práca speje, prisviedča na sto otázok
starý otec. „Len by stará mať prišla z mesta,“ dáva tušiť chlapcovi nové veci.„A čo donesú?“„Hm. Sa nahľadíš…“Chlapec beží k oknu od cesty, vybehne von po chvíli, že „na potrebu“, a ono — vyzerať
starú mať.Kým starý otec tesárskym červeným kyndrusom zafarbí podstament — dosku, báne a spraví
krížiky na ne — tu je stará mať.„Čo sme my spravili!“ — kričí chlapec starej materi do dvier, a nedal by sa jej ani
zložiť, aby skorej videla — túrne!Stará mať vedela, čo sa chystá, preto šla do mesta. Robí drahotu a stavia sa
chladnou, tajomnou.„A vy ste ešte nič nepostavili na obed, ani oheň nekladiete… Čože budeme jesť?“Skladá sa stará mať a chlapec, ktorý vždy čakával mastný rožok z mesta, teraz si má
oči vyočiť a odhŕňa obrus z koša, či by niečo nezbadal, o čom stará mať hovorí, že bola
až v dvoch sklepoch, kým nakúpila, čo jej starý otec naložil a čo konečne vykladá.Nie, oči Jankove neveria, čo vidia, lebo berie všetko poznovu do rúk a kuká, prezerá,
smejúc sa i plačúc radosťou. Ale vážna a ustatá stará mať ich odoženie od sporáka, že
treba variť, prídu aj tí s drevom. Janko zbiera jej triesky a chcel by posluhovať, ale i
rozkrúcať papiere, z ktorých kukajú nové, nevídané veci. Ešte len i farbičky v škatuľke!Starý otec odnesie sa zo sporáka na stôl; stará mať mu dá múky do mištičky, narobí
cesta a začne maľovaným papierom obliepať maštaľku i túrne. Strechu žltým — to vraj bude
slama; steny červeným — to vraj bude hlina; túrne zeleným — to múry… Prijíma všetko s
obdivom fantázia chlapcova, a keď starý otec roztvorí knižočku pozlátky a káže Jankovi
nefúknuť, to zapchá si rukou i nos, zatají sa v ňom i dych a chodí na prstoch, hroziac i
starej materi prštekom, aby ticho chodila okolo sporáka.„Stará mama,“ a chlapec zapcháva jej ústa, keď sa priblížila a kukla, čo to už robia.A to starý otec nožom krája tenučkú pozlátku! Jankovi káže prstom dobre posliniť
všetky krížiky a on nožom podberá pásky pozlátky a trasúcou starou rukou prikladá ich na
naslinené už krížiky.„Tá stála šesť grajciarov. Aby vám jej dosť bolo!“ nakazuje stará mať.„Dosť, aj zvýši,“ odpovedá starý otec stranou a Janko sa poteší, že bude mať „zlato“,
čo dosiaľ nevidel iba v kostole na oltári. Všetci chlapci budú mu závidieť, keď im ho
ukáže. Budú si pýtať. Či dá, či nedá? — myslí a vychodí mu, že ak dá, tak len po
kúštičku, lebo to stálo šesť grajciarov, peniaz preň veľký, čo nemôže dať iba jeho starý
otec a stará mama, lebo oni majú štyri kravy, a inde len jednu-dve.Betlehem bol by hotový, len ešte jasle, Ježiška, vola a oslíka, aby Ježiškovi zima
nebolo a valachov, ovce i Dunča. Skúša starý otec i stará mať od sporáka, čo si
zapamätal z rozprávok predvianočných, a tak Janko zháňa po detskom rozume a skladá meno
k menu, a keď si spomenul na meno panenky Márie, na starú mamu, svätú Annu si nemohol.
To mu odpustila stará mať, ale Janko nijak nemôže prísť ani na meno pestúna. Na stene,
na obrázku mu ho ukážu, píli práve dosku, — nie, nič nepomáha.„No, no — papľuch. Pôjde do školy, a nebude nič vedieť,“ zahanbuje Janka stará mať.
„Teraz odložte a poďte obedovať. Ale keď bude všetko, sa ťa vyspytujem, či budeš vedieť,
čo je čo.“„Budem! Zuza ma naučí,“ stavia sa chlapec.„A keď nevieš meno svätého pestúna…“„Ja viem, len mi nemôže na rozum zísť,“ narieka chlapec a nemôže ani jesť.„No, spomeň si, ako sa volá strýc,“ pomáha starý otec.„Jano!“ vykríkne chlapec.„Nie ten, ale bačovkin.“„Jozef!“ vie už istotne chlapec, že sa pestún Ježiška volal Jozef.„Už to nezabudnem,“ ubezpečuje starú mať, „vždy si pomyslím na strýca bačovkinho,“ a
nedá sa mu ani dojesť, pomáha zbierať starému otcovi riad tesársky a sebe napchať vrecká
ostrižkami farbistých papierov, ale hlavne iskrami pozlátky, ktorá sa mu roztiera pod
prstami. Predsa niečo z nej zachytí. Hľadí oknom na ulicu a vykrikuje všetkým chlapcom
čo prejdú popod okno:„Ja mám betlehem! Mne spravili starý otec betlehem!“„Ukáž!“ volajú mu chlapci z ulice a prídu sa dívať oknom a čo smelší i do izby.„A valachov aj ovce mi namaľujú Mišo a Ondro od Horných, čo chodia k našej Zuze!“
pýši sa chlapec, že taký mládenci, čo boli aj „betlehemci“, chodia za ich Zuzou a budú
mu maľovať, keď dovezú drevo. Opakuje, čo napočúval a ako mu to starý otec sľúbil.A skutočne večierkami potom celý týždeň prichodili obidvaja a maľovali, vystrihovali.
Starý otec spravil ešte jasličky, mládenci zdokonalili túrne, to jest ľahkou rukou
vyrezali do „zelených múrov“ okná, do jednej vežičky pripravili zvonček z jahniatka,
ohradili celý betlehem krajom dosky modrým maľovaným plôtkom, doniesli suchého machu a
stavali doň a do maštaľky celý posvätný salaš, pospiechajúci k Ježiškovi, tak, ako
figúrky stačili maľovať a priliepať na podnôžky. Tu bača z hrudou syra, tam valach s
ovcou na pleciach, valáša s barancom na rukách, bačovka s košom jabĺk a orechov, valaška
— maslo na rukách v košíku, iný valach nesie za ľagvicu žinčice, deva hrdličky a za nimi
plno poskakujúcich beličiek, okaniek, kornutok, jahniatok, kôz, kozleniec, oslice,
kravy, Dunčo, Zahraj, Dolesa.Medzi ovcami ešte valasi a honelníci. Jeden gajduje — du-du-du, druhý na píšťalke
preberá — ti-ti-ti, tretí fujaruje:Ďuro, fujaru!Veď ty vieš, ktorú.Čo tvoj otec na nej hrával,keď žinčicu odváraval.Preberaj prsty,Ježiška ucti.Do jasieľ Ježiška; nad ne mamu jeho a starého pestúna, ktorému toť nemohol prísť
Janko na meno, i troch čierno-zlatých murínov-kráľov od východu s darmi a na maštaľný
krížik postavili veľkého anjela na jednu nohu, akoby len v letku zachyteného.V tých dňoch, pri tej milej robote mládenci učili Janka veršíky, pesničky o tom
všetkom, čo robili.O bačovi naučili ho spievať:Vivat, bača, vivat v lete,ako ruža kvitne v lete.O Kubovi:Sedí Kubo za bukom,číta ovce klobúkom.Tuto jedna, tuto dve,a tá tretia bude mne.Stachovi že ani čert nechybí, len mu každý závidí.Fedor že je svižný paholík, čo vyskočí na kolík. Na žinčičke nežije, len si vínka
popije.O Kubovi ešte i druhý:Dobre bolo Kubovi, Kubovi, pokým bol mladý.Preskakoval pníčky, pníčky aj klady.Len to zle urobil, že sa neoženiltento pes starý, pokým bol mladý.Mládenci ukázali chlapcovi i odzemok pri speve týchto a iných piesní a starý otec
musel spraviť ešte plieškami vybíjanú a štrkotavú palicu. Valašku vraj, až keď bude
starší, keď sa naučí odzemok. Teraz by mohol ešte spadnúť a sa porezať. Janko pristal a
spytoval, učil sa, čo budú všetci hovoriť, keď pôjdu oferovať Ježiškovi veci, ktoré
nesú.Bača povie:Ja ti nesiem syra, mliečka,by zohriali tvoje líčka.Pred tebou padám,dar svoj ti skladám.Fedor:Ja ti oferujem za čiapku slivák,aby si nepovedal, že som všivák.Stacho:Ja ti oferujem takú klobásu,čo ťa trikrát ňou opášu.Sebe hryz!Kubo:A ja, môj Ježiško, ako ľudia vravia,keď ničoho nemám, vinšujem ti zdravia!Aby mládenci hnevali Zuzku, naučia chlapca, keď sa spýtal, čo budú deti hovoriť, nuž
vraj Zuzka bude:A ja malá častitujem,každú noc sa zasikujem.A Janko:A ja, bratku, tiež som taký,každé ráno žmýkam gaty.Chlapec pochytí, ale ráno zastarejú sa do toho starí rodičia, a mládenci sú
zahanbení.Na Štedrý deň stará mať so Zuzou piekli koláče. Janko vylizoval misky, starý otec
šiel odťať stromček. Zavešali ho jabĺčkami, pozlátenými orechmi a medovníkmi a podeň na
kasňu postavili betlehem. Iba keby už skorej bol večer, aby sa mohli zapáliť v betleheme
sviečky a zazvoniť…Stmievalo sa. Janko duril starú mať i Zuzu, aby už prikrývali stôl v hornej izbe,
ktorú starý otec už tri dni vykuroval bukovými pňami a hrčami, zatierajúc lekvárom
zelené popukané kachle. V hornej izbe páchlo dymom, voňali koláče a bolo už teplo ani
pod perinou.Kým sadli k večeri, poďakovať Bohu za všetky dary do roka, Janko so Zuzkou zapálili
sviečočky na stromku a v betleheme; chlapec vzal za ruku starého otca i starú matku a
ťahal ich k betlehemu. Pustil ruky, tri razy za nitku zazvonil, a starí rodičia, majúc
slzy v očiach nad detskou radosťou, šlabikovali nápis, ktorý držal v rukách anjel na
maštaľnom krížiku:Sláva na výsosti Bohu![1]Tu odpočíva Jozef Baďurko. Žil 1836 — 1912.[2]Modely. | GregorTajovsky_Obrazky.html.txt |
Dačo o zemiakochPotravných látok je veľká sila, a predsa sú, často pri všetkej svojej rozmanitosti,
nedostatočné utíšiť hlad celých národov. Čo o tomto čítame, počujeme, a čo sme skúsili
napríklad na Orave, v Trenčíne v rokoch štyridsiatych tohoto storočia, potom v nešťastnom
Írsku, je hrozné! Čím sa však viac a viac rozmnožujú železničné čiary vyhladzujúce
výstrednosti úrodnín, tým menej je sa obávať v istých krajinách všeobecného hladu. Neúroda,
nedostatok nebývajú obmedzené po celých čiastkach sveta, ale len na väčšie-menšie kraje;
ale ta, kde jestvujú železnice, ľahkou premávkou zbožie i z ďalších požehnaných krajov
možno dopraviť. To sa predtým pri planých a ďalekých cestách i za drahé peniaze stať
nemohlo. A preto ľahko sa prihodilo, že bohatý človek na svojej zlatom preplnenej truhle
mohol umrieť hladom. To, čo v nedostatku inej potravy odpomáhalo a odpomáha od hladu, sú
zemiaky.Nuž teda, pretože zemiaky na Slovensku medzi potravnými článkami a vôbec hospodárskymi
hrajú jednu z hlavných, a pri utlmení — aby nepovedal národného — hladu temer najhlavnejšiu
úlohu, umienil som si podať ich krátky pôvod a opis.Zemiak bol pod krátkym časom po svete široko-ďaleko až na 70° severnej šírky rozšírený,
čo je dôkazom jeho prítulnosti a jeho všeobecnej užitočnosti pre ľud a zver. Varený,
pečený, smažený, pálený, raz sám, raz ako prídavok, všakovak sa pripravovať dá, natoľko, že
takmer pôvodnosti zvlečený stáva sa na nepoznanie premeneným. Táto vlastnosť dala príčinu
nasledujúcej anekdote. Istá vzdelaná pani, navštevovaná kruhom učených mužov, počula, ako
jeden mudrc horlivo bojujúci oproti zemiakom dokazoval, že človek jedením zemiakov hlúpne.
Keď raz učení mužovia, sediac okolo pohostinného stola vzdelanej a štedrej panej, chutne si
zajedali, pýta sa ona filozofa, nepriateľa zemiakov: či ozaj jedlo, z ktorého si už po
tretí raz nabral, zná. Nie! povedá, ale je jedlo znamenité. Hľa, povedá pani, sú to
pristrojené zemiaky, následkom užívania ktorých má byť hlúposť. Pravdaže, odvetí filozof,
už hneď teraz som sa stal hlúpym, nevediac ani to, čo jem.Kupec otrokov, sir John Hawkins,[1]opísal po prvý raz r. 1565 zemiaky patriace do radu cievokvetných a rodiny
ľuľkovitých (ordo: Tubiflorae, familia: Solanaceae), ktoré potom Fraňo Drake[2]r. 1573 doniesol do Anglickej.Zemiak (Solanum tuberosum) pochodí pôvodne z teplých krajov Peru a Chile, ale od času
vynájdenia týchto krajov sa rozplienili v Severnej Amerike až po 65° severnej šírky. Do
Anglickej uvedené sú r. 1586 kroz Waltera Raleigha,[3]a hoci v Chorvátskej a druhých našich južnejších krajinách len ešte v XVIII. a
XIX. storočí viacej uznanlivosti došli, až posiaľ v Európe sadené bývajú po 70° severnej
šírky. Pri vynájdení Ameriky našli ich už v rozličných druhoch sadené v Chile, Peru a Novej
Granade; stadiaľto prešli do Mexika a o 92 rokov pozdejšie našiel ich Raleigh už v severnej
Karolíne, skade potom doniesol buľvy do Európy. Mnohí cestujúci uisťujú, že oni divý koreň
zemiakov raz tu raz tam videli, najbezpečnejší svedok je istý Darwin, ktorý zemiaky v divom
stave často vídaval; ale je veru základná otázka, či to neboli práve len zdivené zemiaky,
lebo v tých krajoch rastú zemiakom príbuzné druhy ľuľkovitých, z ktorých to jeden to druhý
bol vyhlásený za prameň zemiakov. Tak napríklad Solanum commersonii rastúce od Valparaisa
po Buenos Aires. I v Mexiku nachodia sa buľvité druhy Solana, tieto ako Solanum verrucosum
nosia síce malé, ale chutné buľvy, a predsa nie je možné, žeby z týchto naše zemiaky
pochodili; pretože tieto, ako je dejepisne dokázané, sú k nám dovezené od juhu. — Profesor
Henslov sa snaží dokázať totožnosť Darwinom nájdeného Solana s našimi zemiaky; ale tak sa
zdá, že kultúra, a to kultúra dávnoveká, pôsobila v tejto byline veliké premeny; Hooker[4]rozoznáva päť druhov zemiakov, divo rastúcich v Chile a Peru a i tieto
najskorej povstali len následkom a vplyvom kultúry. Kdeže je teda pôvodná kmeňová zemiaková
rastlina?Aby sme zemiak ako stravu mohli posúdiť, treba nám poznať jeho lučbárske čiastky. Sú
ony: 72 % vody, 15 % škrobu, 1,4 % bielkoviny, 4 % škrobovej glingy (gumy), 7 % bunkoviny
(skliepkovina), 1 % soli (tie isté ako v raži). — Ďalej treba pomerným primiešaním iných
látok obracať ich na zúžitkovanie.[5]Ale počujmeže úsudok učeného Moleschotta[6]v jeho knihe o živnostiach ľudu: „Čo máme“ — píše — „držať o takých
živnostiach, v ktorých bielkovina a tukotvory práve v opačnom stoja pomere k tuku a
bielkovine obsaženej v krvi? Telo síce môžu tukom preplniť, ale ako prv len biedne
zaopatrujú bielkovinou, tak i svalom nedodávajú sily; mozgom však nedodávajú ani bielkovinu
ani kostík obsahujúcu masť. — A čo by boli toho za následky, keby sme toľkú koľkosť
zemiakov užili, ako by bolo potrebné, by sme jedine ich pomocou chceli zaopatriť krvi
požadovanú bielkovinu? Následok by bol, že by skrz veľké množstvo užitých zemiakov alebo
ich strovenie do celku bolo pristavené, alebo by sa toľko tuku v organizme nakopilo, že by
kyslíkom nepremožený tuk odobral krvotvorcom možnosť jestvovania. — Toto je, čo nátlak
chudoby natoľko zväčšuje! Zle vyhovenej potrebe by sa ešte dáko vyhnúť dalo. Silné rameno
smie úfať, že si nadobudne lepšiu živnosť. Úfnosť nesie robotu, robota nesie mzdu. Ale či
lenivá zemiaková krv dá ramenu silu, či dá mozgom oživujúcu pružnosť nádeje? Biedne Írsko
(doložiť môžeme — sčasti i Slovensko) tvoja bieda — biedu plodí. Ty vskutku nemáš príčiny
novému svetu blahodariť za dar, ktorý tvoju biedu zväčšuje! A keď Hawkins (kupec otrokov)
doniesol zemiak bielym otrokom, my jeho druhý statočný úmysel môžeme schvaľovať, ale tvojím
dobrodincom sa nestal.“Takto o našich dobrých zemiakoch, našom požehnaní, Moleschott. Nám sa vidí jeho súd byť
stranný a priostrý. Áno, dopúšťame, že zemiaky nie sú dostatočné. Ale oproti hladu sú,
pravdaže, surogátom dobrým. A čo by ten ním tak oľutovaný národ (alebo národy) jedli, keby
tých tukotvorcov, tých zemiakov, nebolo? Kdeže máme iného takého — výdatnejšieho a spolu
úrodnejšieho, v širokých, ďalekých krajoch a podnebiach rozneseného surogátu? Vzdor takým enunciaciám[7]však málo sa nájde pochybujúcich o tom, že zemiaky sú dobrodinstvom
človečenstva. Ako by ten vo svojom súde chybil, kto by pre poklesky niektorých jednotlivých
nedbanlivých lekárov zatracoval štepenie osýpok, tak chybí i ten, čo pre isté nedostatky
zemiaky za dobrodinstvo uznať nechce.Nazrime do mnohých dolín Slovenska, chlapi ako jedle, a ich hlavný pokrm? Zemiaky,
redšie chlieb; i toho nieto vždy nadostač. Čo by to bol za obrovský ľud pri primeranej
chove: chleba, mäsa, vína, piva! Nuž ale keby tých hanených zemiakov nebolo, čo by bolo z
toho ľudu. Už by dakoľko ráz bol prišiel na pokraj záhuby.Kde sa dobré a dobre zemiaky rodia, plodia sa hojne i ľudia. Či prvé druhé, či druhé
zapríčiňuje prvé?Reich ide vari ešte ďalej ako Moleschott. „Ako má štát položiť medze záhubnému vplyvu
zemiakov? — Keď štát chorých robotníkov opatruje liekmi, plní len ledva štvrtú čiastku
svojej povinnosti; on má samému pochoreniu predísť, ale to sa prevedie tým, keď vystavá
jedálne, kde chudobný robotník za ľavnú cenu obsiahne chutné, zdravé a dostatočné jedlo na
ráno, obed a večeru. Pri dobrej chove sú robotníci silní, pilní a zdraví, hľadia sa
vzdelať, nenávidia nemravnosť, žijú dlho, deti svoje dobre vychovávajú, nadobúdajú si
majetok a stávajú sa poriadnymi občanmi. Všetky kázne oproti zemiakom a pálenke sú však
daromné, lebo slovami nevykonáme nič.“Konečne ešte toto poznamenáme pre hospodárov. Zemiaky podľa svojich lučbárskych čiastok
potrebujú na vzrast málo dusíka. Netreba teda zem pod zemiaky veľmi hnojiť, to nielen že by
bolo darobné márnenie dusíkového hnoja, ale tým by sa priskorilo vyvinutie pliesne
obsahujúcej dusík a napomáhajúcej hnilobu zemiakov. Privčas vykopané, nezrelé zemiaky
užívať je zdraviu škodné. — Lupiny zemiakov obsahujú jed, nazvaný solanín. Keď je zemiak
odhrabaný a slncu vystavený, lupina ozelenie a zhorkne. Varením a pečením, teda horúčosťou,
solanín mizne, preto je prospešné nedávať statku zemiaky surové. O čom nás raz poučil i „Obzor“.[8]Na uschovanie zemiakov hodí sa suché, dobre prevetrané miesto, ktorého spodok je
posypaný miešaninou zo žabicového piesku a dobre prepáleného popola. Toto miesto má byť
síce chladné, ale nikdy nie niže 40°R.[1]Sir John Hawkins(asi 1520 — 1595) — Angličan, obchodoval s
otrokmi. S Drakem bojoval proti Španielom v Západnej Indii, ale bezvýsledne.[2]Francis Drake(1545 — 1597) — anglický plavec, dlho úspešne
bojoval proti Španielom[3]Walter Raleigh(1552 — 1618) — anglický dvoran, spisovateľ a
dobrodruh[4]Sir William Jackson Hooker(1785 — 1865) — anglický botanik,
profesor botaniky, neskôr riaditeľ kráľovskej záhrady v Kewe[5]Pozri Letopis Matice slov., roč. VI., zv. 2., r. 1869, str. 31 atď.[6]Jacob Moleschott(1822 — 1893) — nemecký fyziológ,
univerzitný profesor v Zürichu, Turíne a Ríme, filozoficky patril medzi systematikov
materializmu[7](lat.)výrokom[8]Obzor— hospodársky časopis Daniela Licharda. Vychádzal v r.
1863 až 1882 pod jeho redaktorstvom a do r. 1886 ešte pod redakciou kat. farára
Romualda Zaymusa. Časopis vychádzal trikrát za mesiac. | Zechenter-Laskomersky_Daco-o-zemiakoch.html.txt |
K Životu[1][2]Pusto všade, temno všade, mŕtvo,mŕtvo v celej sveta priestrannosti;všetko hnije, leží v tmavom hrobe,v tmavom hrobe pod studenou zemou:keď hromovým krídlom nestrepoceš,nestrepoceš nad ním praskom strašnýma nepustíš svoje ostré strely,strely zlaté do hnijúcich údov.Život! ty vieš vzbudiť tisícveké,tisícveké kostnaté múmie!Ty lietavaš s vekami široko,s vekami od národa k národu,od národa zapadajúcehok národu len v hrobe hnijúcemu —vytrhne sa z náručí lahodných,z náručí to hrobu studeného,treskom krídla tvojho hromového,a horúcou strelou upichnutýako spiaci orol na Kriváni,keď zahviždí vetrisko na skalách!Ty vyvádzaš z hrobu ľudstvo mŕtve,ty mu do žíl z tvojho moku vlievaš,z tvojho moku, divy tvoriaceho.Ty vodievaš slávu blyštiacu sa,blyštiacu sa ak slnce na nebi —zelenými venci ozdobenú;ty na hrude zemskej tvoríš raje,raje milé krásnej blaženosti,ty prírodu zo smútku vyvádzaša robíš ju milou, divnej krásy.Oj, ty Život, vpúšťaj šťavu divnú,šťavu divnú do žíl našich mladých,vypusť strely z kuše oceľovejdo sŕdc našich, do sŕdc mládeneckých!Doveď slávu národu biednemu,dones vence nikdy neuvädlé![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K
mladosti.[2]Život I, 1846, č. 18, 22. marca 1846, str 161 — 2, cudzí rukopis. Vyšlo ako pozdrav
tomuto zábavníku na úvodnom mieste. Tlačou nevyšla. | Botto_K-Zivotu.txt |
Druhá ženaMotto:Dom a majetok sú dedičstvom po otcoch, ale od Hospodina je rozumná
žena.Pr. 19,14.Láska sa láskou kupuje a platí.A keď sto rokov žiť budeš a všetko spravíš, aby len ľudia s tebou boli spokojní, predsa
všetkým nevyhovieš.Keď ovdovel Martin Mráz a hneď sa neženil, tetky a strynky i kmotričky veľmi sa starali
o neho, čo len bude robiť s tými neodrastenými deťmi, ak im skoro nedá druhú matku a
nedovedie do domu gazdinú. Pritom, pravda, každá dokladala, že by mu veru ona dcéru nedala
trápiť sa s takými nezbednými deckami, ako sú tie jeho, počnúc od najstaršieho šibeničníka
až po to najmenšie piskliatko. Veď — vraj — Betka Mrázová nemusela ešte zomrieť, keby ju
najskôr svokra a po jej smrti on, muž, nebol sužoval. Druhé síce hovorili, že veď aj on pri
nej dosť vystál. Mužovia, keď sa ho ten-ktorý zastal, tvrdili, že si za to zaslúžil nebeské
kráľovstvo, že s ňou vydržal šestnásť rokov.Ale keď po tri minulé nedele ohlasoval pán farár Martina Mráza s akousi Ilenou
Ozorovskou z Malotína, netak bolo v kostole ticho; aj tie ženy, ktoré pol kázne
predriemali, už ani voňačky[1]nepotrebovali, tak im všetky driemoty prešli. Kto to len mohol byť?! Cezpoľnú
si dovedie — akoby nebolo dosť vdov a dievčat v Zálužanoch! Len by sa ktorási bola našla,
čo by išla za neho. Bol múdry, išiel dobre ďaleko, kde ho ľudia neznajú a kde nemá kto
porozprávať jeho vyvolenej, aký je ešte od toho ohňa zadĺžený a pritom zlý, neľudský
človek, pohnevaný s celou rodinou.„Nezávidím jej,“ hovorila kmotra mlynárka; „no, však sa len príde niekto podívať, do
čoho to vojde.“Ale neprišiel. A v utorok po poslednej ohláške čakala už stará tetka Katuša — ktorá od
smrti gazdinej u Mrázov dom viedla — gazdu domov.„Chuderka Katuška!“ ľutovali ju ženy, „keď ste sa roky trápili v tom dome, ťažko vám
padne na staré kolená, ktozná koho poslúchať. Nebohú gazdinú ste od mala znali, ctila si
vás ako matku, teraz už len slúžkou budete.“ No, tetka Katuša tvrdila, že to sa gazda mýli,
keď si ju tak za chrbát postavil; ani jej len nepovedal, koho si berie a kedy nová gazdiná
príde; ale že mu ona vyvedie: ani deti neobriadi, ani stavanie neobzrie a keby jej nebolo
ľúto toho hydu a tej nemej tvári, ešte dnes by odišla; takto dočká na gazdinú; ale hneď,
ako táto prah domu prekročí, už aj ona päty z neho vytiahne.Tešili sa ženy. Tetka naozaj všetko nechala tak, ako stálo a ležalo. Deťom navarila
melencovej polievky, aby vraj vedeli, keď sa im otec ženil. Porozprávala im, čo ich čaká
pri macoche. Netaký hnev, áno zlosť zobudila v ich srdci oproti tej cudzej osobe, ktorá
dnes mala prísť do domu. Dobre si pamätali, ako im otec pohrozil: „Nebudem sa s vami
zlostiť, dovediem vám kazára;[2]beda tomu, kto by ho neposlúchal.“Paľko Mráz sľúbil si hneď vtedy, že sa dá radšej otcovi zabiť, akoby mal macochu
poslúchať, a keby sa ho táto opovážila udrieť, že jej takú vráti, čo si dlho bude pamätať.Anička Mrázová tvrdila, že jej tetička Zálužanská povedala, že ona ju biť nedá, aby sa
len k nej utiekla. Jožko sa vyhrážal, že on, keby ho bila, tak ju vraj pokúše, ani no!
Malá, šesťročná Betka sľubovala, že keby sa jej len prstom dotkla, tak bude kričať, že sa
všetci susedia zbehnú. Už tu bol len trojročný zakrpatený Ondriško. Ten nič nesľuboval;
zato v malom srdiečku bolo toľko strachu, že ho bolo vidno i vo veľkých, hlboko ležiacich
očiach.„Bude tá mať ustlané,“ tešili sa samopašné ženy. Netak to cudzej votrelkyni dopriali.
Lebo aj keď ani jedna za toho zazeraja Mráza nechcela ísť, hnevali sa predsa, že ani jednu
nepýtal, že nimi pohrdol. Nuž, tak hľa, nikdy ľuďom dosť po vôli neurobíš.Bol zamračený októbrový večer. Vietor až tak lámal konáre stromov ovešané ovocím, keď vo
dvore u Mrázov zastal voz. Gazda zišiel a bez slova podal ruku žene, ktorú čakali s takým
hnevom a strachom. Lampášom svietiaca tetka Katuša videla, ako sa vo voze narovnala vysoká
štíhla postava, ako ľahko zoskočila z vysokého voza.„Dajte to svetlo bližšie,“ zavolal Mráz.„Akú mladú si to doviedol,“ myslela zamračená žena. „Však by mu mohla byť dcérou.“Ach, bol to smutný príchod do nového domova. Nikto, ale nikto mladú gazdinú nevítal.
Deti síce prišli, keď otec na ne skríkol. Jožko vypriahal kone, Paľko pomáhal skladať
truhlu, Anička koše, Betka ručníky, ale ani jedno nepozdravilo. A keď Mráz svoju ženu deťom
nepredstavil, nemohla sa táto k nim hlásiť.O chvíľu boli všetci v nezametanej kuchyni, plnej neporiadku. Teraz, keď všetko z voza
do nej ponosili a pohádzali, vyzerala horšie ako maštaľ.Mladá gazdiná zhodila ručník i kabátik a osvietená začmudenou lampou stála uprostred tej
spúšte. Jej pekné, tmavomodré oči pozreli dovôkola, utkveli na tvárach špinavých detí,
potom vzhliadli na mužov zamračený obličaj, akoby sa ho chceli dač spýtať.„No tak,“ povravel v tom gazda, „to sú moje deti; dávam ti ich pod moc; beda tomu, kto
by ťa neposlúchal. Mne ženu netreba, stačila mi tá jedna, ale ony potrebujú, aby ich niekto
riadil. Aj v dome išlo všetko zle bez gazdinej. — Katuša, pomôžte aj s deťmi spraviť nejaký
poriadok a dajte nám večeru. Ja musím za koňmi.“„Nevedela som, kedy prídete, my sme už večerali,“ zadrdlala žena, „a“ — dodala s hnevom,
„moje veci mám už v noši, je neskoro; idem preč, kadekomu cudziemu slúžiť nebudem.“Mrázovi na sluchách nabehli žily. Čierne oči mu zaiskrili, ale premohol sa.„Môžte ísť,“ riekol krátko. „Počkajte na mňa, prídem hneď,“ obrátil sa prívetivejšie k
svojej mladej žene. Deti zostali samy s novou matkou — keď otec i tetka vyšli. — Ukradomky
hľadeli na ňu. Tak si ju nepredstavovali. Bola taká pekná, mladá, štíhla ako jedľa.„Deti moje,“ povravela konečne — hlas mala ako hudba, alebo keď v hájoch bory hrajú,
„som tu taká cudzia, neviem si poradiť, pomôžte mi. Váš tatíčko ma prosil, aby som išla za
neho, že už tri roky nemáte mamičku. Mne vás bolo ľúto, lebo aj ja som bola malá, keď mi
moja mamička umrela a veľmi nám potom bolo zle s mojím bračekom; volal sa tiež Paľko. Chcem
vás mať rada, majte aj vy mňa. Vy nemáte nikoho, ani ja nikoho nemám.“„A ten tvoj brat?“ namietol Paľko.„Umrel mi, keď bol toľký ako ty.“„A tatíčka nemáš?“ nesmelo sa odvážila Betuška.„Ten zomrel vlani.“„A nejaké sestry alebo bratov?“ spytuje sa Anička.„Nemala som už vlastných.“„A u koho si bola, keď nikoho nemáš?“ prikradol sa Jožko bližšie.„U tatíčkovej tetičky. Tak čo, prijmete ma? Nechcem, aby ste mi hovorili mamička; som
mladá, aj ma ešte nepoznáte; nazývajte ma tetička Ilena, budeme dobrí kamaráti. Ty, Paľko,
buď mi namiesto toho môjho Paľka; či áno?“ Podávala chlapcovi srdečne ruku. Vložil váhavo
tú svoju špinavú do nej.„A prečo nechceš, aby sme ti hovorili mamička?“ ohlásila sa Anička.„Viete, deti, keď sa môj tatíčko oženil, doviedol nám cudziu ženu do domu a my sme jej
museli hovoriť „mamička“. Veľmi nám to bolo protivné. Ona bola na nás zlá. Aj vám by to
bolo také protivné. Však až by ste privykli na mňa a mali ma rady, keď potom budete chcieť,
môžete ma tak menovať, ale napred si to meno musím zaslúžiť. Ale teraz mi pomôžte, aby to
tu nevyzeralo ako po rabovke.“Deti sa srdečne zasmiali a veselo pomáhali nosiť do izby i do komory.„Ten kôš, Paľko, nechaj tu. A ty, Anička rozlož v sporáku; Jožko donesie drevo; pravda,
spravíme si dobrú večeru.“O polhodinu, keď sedliak vošiel do kuchyne, akoby to už ona nebola. V sporáku veselo
blkotal ohník, šíril príjemné teplo a tiež aj vôňu zohrievanej pečene. Betuška dávala pozor
na mlieko. Anička priam očistila lampu; keď už nebola začmudená, netak jasne osvecovala
kuchynku. Jožko odpratal kadejaké haraburdie zo stola. Mladá gazdiná naň prestrela pekný
obruštek, rozložila nové tanieriky a lyžičky, nadrobila na misu tvrdý koláčik, naliala
horúce mlieko. Paľko doniesol z komory chlebík, z izby stoličky.Mráz postál vo dverách, hľadí na svoju mladú ženu i na deti. Rozospatého Ondriška niesla
Betka. Dieťa sa chcelo rozplakať, nemalo kedy; nová tetička mu dala kus makovníka, ktorý
práve krájala. Nebrala ho na ruky, aby sa jej nenaľakal. Hovorila práve deťom, že tanieriky
sú ich, aj lyžičky. Paľko mal na svojom mlyn, Anička košíček s ružami; a každý niečo iné:
kurčiatka, vtáky, srnku a malý Ondriško holubičku.Deti sa jedno viac ako druhé radovali. Paľko prvý išiel umyť si ruky, aby neušpinil
tanier. Anička si umyla i tvár, ba aj druhé deti upravila.Istý pocit spokojnosti vkradol sa do tvrdého mužovho srdca, a keď ho mladá žena tak
prívetive volala k večeri, mimovoľne vyjasnil tvár a zdal sa hneď o päť rokov mladší.Medzitým tetka Katuša u mlynárky už piaty raz rozprávala susedám, ako našla mladá
Mrázová dom, ako jej ona zakúrila; a ženy ktorá čo prorokovali, aký bude ďalší život tej
sprostej osoby, ktorá sa do toho domu vydala bez toho, aby sa bola presvedčila. A
dokladali: „Tak je to, keď si človek kúpi mačku vo vreci.“ — Nuž, čo sa medzitým svet tak
staral a tešil, navečerala sa rodina u Mrázov tak, ako čo by sa už boli roky znali. Potom
vodili deti tetičku Ilenku (,Ilena‘ nezdalo sa im dosť pekné) po stavaní. Mali tri izby:
prednú, zadnú a tretiu až za bránou.„Tú tatíčko pre babičku postavil,“ rozprávala Anička, „ale ona tam už nebývala, lebo
ochorela; najradšej ležala v kuchyni, a potom umrela; tam máme len také všeličo.“Nuž, ono to „všeličo“ bolo po celom stavaní. Keď gazda s Paľkom opatril dobytok, išiel
si ľahnúť. „Správajte sa ako viete, ja som ustatý,“ povedal žene.O chvíľu si aj ony políhali a v dome stíchlo.Ba, čo by povedali ženy, ktoré tvrdili, že mladá Mrázová netak teraz kdesi narieka, keby
ju videli, ako sladko spí zdravým snom unavenej mladosti, a ako malý Ondrejko kaderavú,
bielovlasú hlavinku k nej túli. Nevideli — a dobre. Mali ony aj tak dosť čo rozprávať, keď
na druhý deň Martin Mráz zapriahol svoje biele kone, na ktorých si netak zakladal, do voza,
naloženého hruškami a odišiel, ako mal úmysel, až hen za Pešť,[3]kam každý rok chodieval.„Bude ten tej stvárať ešte horšie ako nebohej,“ rozprávali si pri studni, „tak hneď po
svadbe ju odbehne, takú cudziu. Čo si ona len počne v takom stavaní? Ešte keby Katuša tam
bola zostala; — ale takto s tými rozpustenými deťmi, to sa jej rozuteká kdekade.“Ba, čo by povedali ženy, keby daktorá na svitaní mohla vkročiť do Mrázovie stavania! Keď
si gazda ošetril a opatril kone, prichystal na voz čo treba a vkročil do kuchyne,
pripravila mu už jeho mladá žena teplé raňajky, a tak mu pekne prestrela, ako čo akému
pánovi. Pozrel zase na ňu tak ako včera, keď si mu sadla oproti.„Prečo si vstala? Bola si iste po ceste ustatá a neskoro si išla spať,“ hovorí skoro
prívetivo. Zamračená tvár sa mu vyjasnila.„Dosť som sa vyspala. A ako by som ťa nechala odísť bez raňajok?“ usmiala sa pekne. „Som
rada, že deti spia, môžeš mi v pokoji rozkázať, čo máme porobiť, kým sa vrátiš.“„Porobil som, čo treba, zemiaky vykopeme až keď prídem. Sú ešte zelené. Videl som hneď
včera, že si čistotná osoba; budeš iste chcieť stavanie uviesť do poriadku; dosť budeš mať
s tým, veľmi je zapustené. Až som sa včera hanbil pred tebou, keď si prišla do takej
neplechy. Katuša mi to spravila schválne, no nebanujem, však jej čistota i tak nič nestála.
A že išla preč, tomu som len rád, nezhodli by ste sa. Deti veľmi kazila. No, sama by si si
neporadila, nebudeš iste ani vedieť, z ktorého konca začať. Pošli Aničku k mojej strynkej —
to je vdova po strýcovi Mrázovi, poriadna, tichá ženská — že som ju dal pekne prosiť, aby
ti prišla pomôcť.“„Som ti veľmi vďačná, že sa tak staráš. Nevedela by som si naozaj rady; vaša strynká mi
poradí, kde čo máte, aj pomôže.“Mladá gazdiná ukladala do košíka kus koláča a celý makovník. Rozkrojila pol pecňa chleba
na štvrtky, vložila medzi údené mäso, priložila pár na tvrdo varených vajec, do papiera
soli.„Čo mi to chystáš?“ podivil sa muž, keď položila košík k jeho halene na lavicu. „Prečo
mi dávaš tie koláče? Nechaj to radšej deťom,“ hovorí vážne.„Mám ešte aj pre deti, neboj sa; no i tebe dobre padne po ceste,“ svedčila mladá žena
srdečne.„Sadni si ešte trochu,“ privolal ju muž. Poslúchla rada. „Chcel som ťa spýtať,“ začal po
chvíľke, „prečo si vlastne išla za mňa, obstarného vdovca? Ako vidím, pristala by si do
inakšieho domu ako je môj a k inakšiemu mužovi.“ Hľadel na ňu tak akoby jej chcel pozrieť
až na dno duše. Medzi hustým, čiernym obočím utvorili sa mu mračná.Pekný rumenec polial jej švárny mladý obličaj až pod zlaté vlasy. Pozrela na neho
veľkým, priamym pohľadom.„Smiem ti všetko povedať, čo ma k tomu pohlo, aby som si ťa vzala, hoci som ani teba,
ani tvoj dom neznala?“„Áno, všetko mi povedz, však práve to chcem.“„Len o jedno ťa pekne prosím; vysvetli mi najprv, čo si pod tým myslel, keď si včera
povedal, že tebe ženu treba nebolo, že si mal jednej do smrti dosť.“ Peknú tvár mladej
gazdinej pri posledných slovách zastrela starosť.„Nechcel som ti tým ublížiť,“ ospravedlňoval sa, „a aby si vedela, koho si si vzala,
poviem ti, nech sa dozvieš radšej odo mňa, ako od cudzích. Bol som od svojho detinstva vždy
nešťastným človekom. Najväčšia príčina môjho nešťastia bola však moja vlastná matka.
Tatíčko musel robiť len to, čo moja matka chcela. Bolo nás päť detí: tri sestry a dvaja
bratia. Brat Paľko bol mamičkin miláčik. Sestry smeli robiť čo len chceli, len ja som nikdy
nesmel mať svoju vôľu. Ľúbilo sa mi staviteľstvo, chcel som za učňa k murárskemu majstrovi.
Tatíčko by mi bol privolil,[4]ale mamička nie a nie; dcéry že sa povydávajú, Paľko že nie je súci za
sedliaka, a kto bude potom hospodárom? Nuž, musel som zostať a drieť rok po roku na
všetkých. Sestra jedna po druhej sa vydali. Každá dostala plnú truhlu šiat, za voz perín a
ešte čiastku. Brat zo troch remesiel prišiel naspäť; nikde sa mu neľúbilo. Keď sa
najmladšia sestra vydala a odišla s mužom do Ameriky, išiel s nimi a ani raz sa rodičom
neohlásil. Peniaze, požičané v banke na cestu, museli sme dlho splácať a netak drieť, kým
sme ich splatili. Keď prišiel čas pre mňa, aby som sa oženil, veľmi som prosil rodičov, aby
mi dovolili vziať si tú, ktorá mi z celého srdca bola milá. Zas mi tatíčko chcel pomôcť. Aj
sa ma zastal — no keď mamička videla, že si s nami dvoma nepomôže, toľko mojej milej
naodkazovali, že keď sa to jej otec dozvedel, odkázal mi, aby som sa mu neopovážil prísť do
domu, že mi Aničku nikdy nedá. Aby nás navždy rozlúčil, vydal dcéru za strýčneho brata, a
hneď po svadbe vystrojil ich do Ameriky. Mne potom mamička našla nevestu po svojej chuti.
Nebol by som si ju vzal, ale tatíčko ma prosil — keď v dome bol každý deň hriech a on chcel
mať pokoj. Nuž, spravil som mu po vôli; a mal pokoj. On umrel ešte tej jari. — Ale ja! Ani
tomu najhoršiemu nepriateľovi by som neprial to, čo som skúsil za tých štrnásť rokov. Čo
som sa ako nútil, na ženu som nemohol ani hľadieť. Mamička si ju najprv získala na svoju
stranu a celkom mi ju odcudzila. Vo dne v noci, nemal som od oboch pokoja. Keď sa nám
narodil Paľko, veľmi som si to dieťa obľúbil; ale keď chlapec urobil zle, a chcel som ho
potrestať, bolo zle. A keď som musel vidieť, ako kričí, keď som sa mu len blížil, nechal
som im ho. Viem, že to dobre nebolo. Ale je pravda, netešil som sa, keď ktoré z mojich detí
prišlo na svet; vedel som, že ani jedno nebude moje, že mi ich všetky odcudzia.A hoci sa ony dve spolu neznášali — a neraz len tak v dome hučalo daromným krikom — ale
keď prišlo na to, mňa trápiť, vtedy boli vždy zajedno. Ver mi, neraz som celý deň ani z
maštale a stodoly nevykročil. Stal sa zo mňa tvrdý, zlý človek. Potom prišiel oheň, zničil
nám stavanie i stodolu. Ako to býva, dostali sme sa do dlhov. Mamička pri tom ohni
nachladla. Sužovala ma, že jej musím za bránou postaviť izbu, že ona s nami bývať nebude.
Nuž, vystavil som, ale nechcela v nej bývať, že je tam vlhko. A bolo aj, ako v novom
stavaní. Zomrela náhlo, že sme sa ani nenazdali. Zostali sme teda sami.Myslel som, že bude už u nás tichšie a že sa nejako so ženou udobríme, ale nestalo sa. S
každým dieťaťom pribudlo práce. A hoci tie staršie boli už dosť veľké, boli neposlušné a ja
som ich nesmel pokarhať; všetka práca zostala žene; ja som zas mal svojej vyše hlavy.Trápenie a súženie trvalo ďalej. Mňa tlačili dlhy. Prosil som sestry, aby mi pomohli;
nechcela ani jedna. Cudzí ľudia zľutovali sa nado mnou. Do smrti ich budem za to
požehnávať. So ženou som o svojich starostiach hovoriť nemohol, lebo mi hneď vyčítala, že
som aj jej čiastku pregazdoval. Neraz som myslel, že prídem o rozum. Veď som ani nepil, ani
nefajčil. V krčme sedieť a hlúpe reči počúvať sa mi nikdy nechcelo. Nuž ľudia ma nemali
radi, a ja ich tiež nie. Áno, neraz mi bolo do zúfania. Dobrý Pán Boh — že ma predsa
ochránil, že som sebe alebo žene neublížil. Že by som ju bol bil, ako ľudia hovoria, nie je
pravda. Bol by som tak urobil, len keď ma do veľkej zlosti dohnala, a vtedy by som ju bol
istotne zabil. Keď mal Ondriško pol roka, zahriala sa, napila sa studenej vody a za štrnásť
dní umrela na zápal pľúc. Zostal som s deťmi sám. Ondriška mi vzala strynká Mrázová a
vyopatrovala ho, kým nezačal behať; potom sama ochorela, musel som ho vziať. Katuša mi
riadila domácnosť. Bolo to veľké trápenie. Videl som, že už pre to najmenšie musím sa ešte
raz oženiť. Na jarmoku v P. povedali mi o tebe. Nuž, tak som si ťa išiel vypýtať. A teraz
už znáš všetko a nebudeš sa mojim slovám diviť.“Sedliak si odkašlal a podoprel čelo do dlane.„Nie, už sa ti nedivím, ale veľmi pekne ti ďakujem, že si sa mi tak úprimne vysťažoval,“
povravela mladá žena s vrelou sústrasťou. „Tak aj ja ti dôverne všetko požalujem, ako sa
mne vodilo na svete: Ja som mala veľmi dobrú mamičku a poriadneho tatíčka. No mamička nám
umrela, keď som mala šesť a Paľko štyri roky! Tatíčko sa oženil a doviedol nám macochu. Ako
vkročila do nášho domu, začalo sa naše nešťastie. Veľmi zle nám bolo na svete, už sme ani
tatíčka nemali. Keď som vychodila školu, išla som hneď do služby. Dovtedy som bola
pestúnkou macochiným deťom. Ony smeli mne aj Paľkovi spraviť, čo chceli. Keď sme sa len
ohlásili, už nás bili. Tú prvú službu mi našla mamičkina tetička. To sa macoche neľúbilo,
vraj je tam málo roboty, že tam zleniviem. Dala ma k svojmu ujcovi. Ach, tam mi bolo ako v
pekle; ani vo dne, ani v noci žiadneho pokoja. Konečne som po roku ušla k svojej tetičke, a
keď Paľka dali do Z. na remeslo, prosila som, aby mi tam ona našla službu, aby sme sa mohli
aspoň vidieť.Ach, dobrý Pán Boh má len predsa starosť o siroty. Paľko dostal dobrého majstra, zvlášť
veľmi poriadnu majstrovú, ktorá ho mala rada ako matka; a ja som dostala veľmi dobrú paniu.
Čo som sa naučila, za všetko len jej ďakujem. Päť rokov som bola u nej, a keby tetička
nebola ochorela, nikdy by som nebola od nej odišla; takto som si tetku išla opatrovať. No
nielen ju — ach, aj môj braček prišiel chorý domov. Tatíčko nám už nežil, k macoche ísť
nechcel, nuž tak som si ich oboch opatrovala. Tetička už bola sedemdesiatpäťročná, keď
vyzdravela, a on šestnásťročný, keď zomrel. Tetička si ma potom už nechcela pustiť. Aj
dcéra, aj vnučka jej zomreli, bola už celkom sama. Zostala som u nej rada. Keď prišla
správa o tebe, že by si ma chcel za ženu, pretože sa musíš oženiť kvôli deťom, prišlo mi
tých tvojich detí veľmi ľúto. Myslela som si, keď nepôjdem ja, pôjde druhá, a ak bude taká
ako moja macocha, čo sa s nimi chudiatkami stane! Za tie týždne, čo sme boli v sľuboch, tak
som si tie tvoje deti obľúbila, že som sa nevedela dočkať, kedy prídem za nimi. Ty si si ma
bral kvôli deťom, aj ja som išla za teba len kvôli tvojim deťom“.„Ďakujem ti, Ilenka,“ podal zrazu sedliak ruku žene. „Nech ti Pán Boh pomôže. Maj so
mnou trpezlivosť. Ver, budem si ťa opatrovať, akoby si mi bola najstaršou dcérou. No už
musím ísť, aby nesvitlo, než sa vystrojím.“„A ako dlho budeš preč? Kam by som ti mohla písať, keby ťa niekto potreboval?“„Písať? No, to bude dobre, keď napíšeš, ako sa máte.“ Udal jej adresu. „Za tri týždne
iste prídem, ak dá Pán Boh zdravia, lebo musím kone v P. na jarmoku predať; cez zimu sa
obídeme a na jar nejaké lacné kúpim.“„Tie pekné koníčky?! Nemáš snáď čím kŕmiť?“„Mal by som, ale v decembri mi vyprší zmenka,[5]chcel by som sa už tých dlhov sprostiť. Za koňmi mi je netak ľúto; no aká
pomoc!?“„Martin, nepredávaj. Prosím, predĺž zmenku, budeme sa usilovať, pri Božom požehnaní sa
dlh zaplatí. Ty ešte nie si starý a ja som mladá.“„Dobre. Teda ťa poslúchnem. Uvidíme, ako mi budeš pomáhať. No tak, dobre sa maj!“Ach, čo by povedali ženy, keby počuli tento prvý rozhovor manželov Mrázovcov! Veď roky
nepočuli ľudia toho zlostného škaredohľada Mráza toľko hovoriť a od detinstva nevideli sa
ho usmiať. Ba, tak srdečne, ako ešte v bráne podal žene z voza ruku, nepodal ju posiaľ
nikomu.Ony, keď ho počuli viezť sa dedinou, mysleli len, ako bez citu opúšťa svoju mladú ženu,
keď zvalil na jej plecia bremeno, ktoré jeho prvú ženu sklátilo do hrobu… Nevedeli ony, čo
sa dialo v tom vychladnutom, usužovanom mužovom srdci, že mal taký pocit, ako keď ranenému
človeku niekto naleje na ranu hojivý balzam, a ona na chvíľu prestala bolieť.Nad mužovou hlavou povieval studený októbrový vietor, ale do jeho srdca vkrádal sa cit
teploty. Vedel, že to teplo nielen do stavania, ale aj do tohto zatvrdnutého, ubitého srdca
priniesla tá pekná žena. Veľmi sa mu uľahčilo na duši, keď sa jej mohol vyžalovať a keď ho
tak srdečne ľutovala. Ona mala nádej, že ešte prídu aj pre jeho majetok lepšie časy. Tým
akoby aj jeho bola posilnila k očakávaniu lepších vecí.Obdivoval ju, ako múdro si to začala s tými jeho nezbednými deťmi. Dobre urobila, že
nechcela byť macochou; takto si ju skôr priľúbia. Veľmi jej bol vďačný, že sa tak o neho
postarala. Každý rok išiel s hruškami: nikdy ho nikto nevystrájal; vzal si chleba a syra —
a bolo; a ako mu to ona pekne čisto naukladala do koša! Cítil, že s ňou bude môcť o
čomkoľvek hovoriť. Keby veľmi nepotreboval za tie hrušky peňazí, aby mohol deti zaobuť,
najradšej by sa vrátil a pomohol jej, aby sa sama netrápila v tom jeho pustom stavaní.Tak premýšľal on. A čo myslel Paľko Mráz, ktorý — kým Ilena muža po bránu vyprevádzala —
vošiel do maštale a pilne pracoval okolo kráv. Tuším sa aj tí roháči divili, čo sa to s
chlapcom stalo, že ich nebije, nezlorečí a nekričí na ne. Poslušne sa mu vyhýbali, aby
mohol očistiť pod nimi a nastlať čistú slamu.Vypočul Paľko celý rozhovor. Veď ležal v kuchyni a len sa robil, že spí, ale nespal.
Skoro svojho otca ani nepoznal. Nemal ho rád; keby sa ho nebál, ešte by ho viacej hneval
vzdorovitosťou. Cítil teraz, že sa jeho tatíčkovi stala krivda, že ho tento tatíčko mal rád
a že mu chcel dobre. No, keď počul, prečo tetička Ilena prišla k nim, netak sa zahrialo
chlapcovo srdce. Ona ich ľutovala. Nechcela, aby dostali takú zlú macochu, ako bola tá jej;
no tak si radšej ona vzala tatíčka. A nedala im tie pekné kone predať. Nebude len ona
tatíčkovi pomáhať, aj on sa chce usilovať, aby ich tie dlhy tak veľmi nesužovali.Netak sa Paľko usiloval, aby — keď Ilenka príde dojiť — našla všetko čisté. Ona bola
taká čistá, pekná, veru naozaj nepristala do ich stavania.Len práve čo bol hotový, vošla skutočne a netak sa potešila i pochválila.„Ty mi budeš naozaj ako pravá ruka, Paľko. To ja môžem ísť dovnútra za deťmi. Keď
napojíš, prídem podojiť.“„Áno, tetička, o maštaľ sa nemusíte nič starať, to ja všetko spravím; vy si len po dome
robte.“Snáď by Mráz ani deti nepoznal, keby sa asi o hodinu vrátil a našiel ich okolo stola pri
dobrej, teplej polievke. Dievčatká i chlapci boli hladko učesaní, čisto umytí a pritom
veselí. Malý Ondriško, čistunký v košieľočke a novej zásterke, sedel na kolenách novej
mamičky a túlil k nej kaderavú, bielovlasú hlavinku.„Tak, deti, keď sme sa už pomodlili, ešte si rannú pesničku zaspievame. Doneste knižky,
a potom mi všetci budete pomáhať. Ktorý mi pomôže?“„Ja! Ja!“ volali všetci.Nuž, zaspievali si:„Díky Bohu vzdejme,“[6]a že budú všetci robiť. Anička pôjde pre strynkú; Betuška umyje riad; Jožko
zametie dvor, aby bolo pekne, čisto; Paľko poukazuje tetičke, kde čo majú.Nebola to žiadna maličkosť pre čistotného človeka pustiť sa čistiť Mrázovo stavanie
zvonku i vnútra; ale prišla láskavá, dobrá strynká Mrázová, doniesla štetky i vápno, veď si
domyslela, že tu dosť vápna nebude, aj to bude iste nečisté. Netak sa s mladou gazdinou
zhodli; mali obe rady okolo seba ako v škatuľke. Obe si vedeli poradiť; čo jednej
nenapadlo, napadlo druhej.„Vieš čo, dievenka moja, začnime od komory,“ hovorí strynká. „To akoby ruky človeku
poutínal, keď má v komore, na výške a v kuchyni neporiadok, veľa času zmrhá márnym
hľadaním.“A začali. Ach, a čo tam našli, perom neopíšeš: špinavé, ešte aj dosť dobré šaty; i
vrchné i spodné, medzi starými handrami a vrecami. Deti museli nanosiť vodu do koryta, a už
to len tam namáčali.Keď komoru vybielili a dali do poriadku, Paľko opravil rozhegané police čo aký stolár;
Anička s Betkou ich vydrhli. Rozbité okno sklár zasklil; priam prišiel ako na zavolanie.
Vniesli ta nádobu na múku a menšiu debnu na potraviny, väčšiu na obilie. Zem strynká pekne vymôlila.[7]Všetko prišlo na svoje miesto. Také veci, čo v kuchyni a izbe zavadzali — najmä
v tej za bránou — našli si tu svoj kútik.Z komory viedli schody do pivnice; tú Paľko sám vyčistil. Jožko už len vyvážal jedny
táčky za druhými už roky nahromadeného haraburdia a prachu. Paľko pozhľadával dosky, kázal
Aničke poumývať a spravil dva rady políc na ovocie, tak ako kázala Ilenka. Oni dvaja sami
pivnicu pekne usporiadali, a mali z nej netakú radosť, keď už bola hotová. Povnášali do nej
všetko, čo ležalo rozhádzané po dvore a v podnávratí. Keď sa budú zemiaky kopať, ovocie
oberať, už sa to bude mať kam vysýpať.Po komore prišla na rad kuchyňa. Ba ani by si neveril, čo z tej obe ženy spravili. Ešte
aj okná a odrené rímsy natreli farbou. Nenatretú policu si mladá gazdiná pomaľovala sama.
Namiesto starej, rozheganej postele darovala strynká novú, bielu posteľ po dcére, že ju aj
tak nemá kde mať; aj tú pomaľovali. Namiesto starého otlčeného riadu rozvešala mladá
gazdiná svoj nový, ktorý si priviezla. Pokúpila aj hlinené hrnce a rajnice; zašla si s
Aničkou kvôli tomu do N. na trh. Zaniesli ta maslo, syr, vajcia i ovocie, a za to
zadovážili všeličo potrebné. Keď potom na stôl prestreli ružičkový obrus, na okno dali
ružičkovú záclonu, veru aj gróf by sa mohol najesť, tak tu bolo pekne.„Dievka moja,“ hovorí strynká, „do tej postele dám Paľkovi periny; má chudiatko vždy len
také vrecia. Neraz by som im to bola už dala, ale do takého neporiadku som nemohla.“Ach, netaký šťastný a hrdý bol Paľko, keď si prvý raz ľahol do takej peknej a dobrej
postele. Hneď sám rozhodol, že budú spávať spolu s Jožkom.Po kuchyni prišli na rad izby. V prednej bolo pekné panské zariadenie. Kúpil ho bol
sedliak, ktorý odchádzal ďaleko a nemohol sa až ta s ním sťahovať. Pristalo do toho
neporiadku ako päsť na oko. Mladá gazdiná však izbu krásne vybielila, nábytok celkom ináč
porozostavovala a stôl zakryla čistým, bielym obrusom s červeným okrajom; v izbe nechala
len jednu posteľ, nastlanú len jednými perinami prikrytými bielym prikrývadlom. Na zavesenú
policu dala svoje aj mužove knižky, po zemi poprestierala vlastnoručne natkané pokrovce, a
na steny rozvešala pekné obrázky. A tu deti izbu skoro ani nepoznali.Najviac si však dala záležať na zadnej izbe, kde rodina bývala pohromade. Tam postavila
tri postele: jednu menšiu pre obe dievčatká, jednu pre gazdu a tretiu pre seba a malého
Ondriška. Izba mala dve okná; pod nimi bol stôl s lavicou. Bola tam i stará zásuvková
truhla, samý kvet. Vešiak na šaty umiestila za kachle, ktoré boli ešte z tých veľkých a
mali okolo lavičku. Že bola aj tu dlážka, pozakrývala aj tú staršími, ale ešte dobrými
pokrovcami. Na okná dala ružové záclony z prednej izby; tam vraj pripraví biele. Na stôl
dala ružový, bavlnený obrus. Na postele ušila z ružového perkálu[8]pokrývky. Ba tak tu bolo pekne, až radosť, keď neviseli už nikde po žrdiach
špinavé periny, rozodrané kabáty a nohavice, alebo ako zem čierne onuce.[9]Deti dostali svoj kútik pri kachliach. Tam mala miesto Betuškina panna, Ondrejkove
drevká a kamienky. V rohu pri oknách na lavici mal Jožko svoje školské knihy. Tatíčkove
veci boli uložené v stenovom výklenku. Všetko si tam mohol nájsť, čo potreboval, počnúc od
klinca a mlatočka až po hoblík a píločku na orezávanie stromov.Napokon zostala izba za bránou. Tá dala mnoho práce. Bola značne orúcaná, ale s pomocou
Božou i to sa spravilo. Tam stála truhla po babičke, aj posteľ; v nej ocitli sa periny,
ktoré zostali po Betke Mrázovej, a v babičkinej truhle všetky lepšie Betkine šaty, jej
plátna, aby sa z toho nič nemíňalo. Anička i strynká boli za svedkov, že mladá gazdiná len
staršie obnosené šaty vzala, že z nich deťom čo-to poupravovala. Boli, chudiatka, veľmi zle
na tom, či hore, či dole.Po skončení veľkej práce dali sa ženy prať. Anička musela pomáhať; chlapci nosili vodu;
Betka varovala Ondriška a hydinu; mali jej u Mrázov veľa. Vyzvárali,[10]poprali všetko, čo kde aký špinavý knútik našli; však dobrého a čistého tu aj
tak veľa nebolo.A prišiel taký pekný deň, a v noci zavial taký vietor, že všetko, ale všetko poschlo.
Ešte bol len štvrtok druhého týždňa, a už bolo prádlo ktoré vymangľované, ktoré vyžehlené a
to, čo odložili na opravu, poukladané v izbe za bránou.Anička pomáhala strynkej robiť blato; keď zajtra gazdiná napečie ešte chlebíka, strojili
sa očistiť aj kuchyňu vo dvore. Zostala ešte zo starého stavania, keď dom zhorel; nechali
ju tak. Bol tam kotol, pec, ohnisko, nemusela sa nečistota v novej kuchyni robiť. Netak si
to mladá gazdiná pochvaľovala.„Vidíš, dcéra moja,“ vzdychla strynká, „čo sa Martin, chudák, o to nahneval, keď chcel,
aby sa tu v tejto kuchyni varilo ošípaným, pieklo i pralo, že nebude para novému stavaniu
škodiť. Ani žena, ani matka mu to nechceli urobiť po vôli, a tak všetko hneď zašpinili;
sotva murári odišli, aj pre ošípané radšej v hrncoch varili, len aby nemuseli kotol umývať
— a ty ako si to chváliš.“„Veru, chválim, strynká moja. Veľa času usporím. A keď to teraz pekne tu spravíme, bude
to ani v pekárni.“Veľmi sa stará Mrázová synovcovej žene divila, a netak si ju za to ctila. Všetko našla
tak, ako nemalo byť: prišla — neprirovnávajúc — ako medzi ošípané, ale ani jedným slovom
nezaprela ani do nebohej ženy, ani do mužovej matky.Nech Pán Boh požehná toho človeka, ktorý ju Martinovi naradil, myslela sama v sebe.Keď sa deti začali medzi sebou hašteriť a jedno druhé prezývať, len už medzi ne vošla,
pohladila raz jedno, raz druhé: „Budeme sa mať radi, pravda,“ povedala im pekne; dala
jednému tú, druhému inú prácu a krik stíchol. A čo bola aká ustatá, večer si s nimi sadla a
niečo im rozprávala, buď čo videla, alebo čo z knižky čítala. Ondriško jej zaspal na
kolenách a ostatní sedeli ako peny. Do školy mal ísť Jožko a Betka, až keď sa otec vráti;
nemali šaty ani obuv.Strynkej sa zvlášť ľúbilo, ako si ich pridŕžala, aby samy mysleli.„Deti, ako si podelíme zajtra robotu? Toto a toto musí byť spravené: kto bude čo robiť?“Že im nič nerozkazovala, mali do všetkého chuť. Anička bola veľmi bystrá, ale rada
postávala a niekedy sa z práce vytiahla. No keď sa večer o tom rozprávalo, čo kto robil a
ona len málo mohla preukázať, mrzelo ju to; na druhý deň sa už nechcela dať chlapcom
zahanbiť.Najpilnejší bol Paľko. Ten by aj do vody skočil, len aby sa zaľúbil mladej mamičke.Nezdalo sa to deťom, aby Ondriška učili hovoriť „tetička“, keď sám „mama, mama“ volával;
keď s ním hovorili o Ilenke, menovali ju „mamička“.Na konci druhého týždňa povie zrazu Jožko:„Však už ťa dosť známe, nie si nám cudzia, už by sme ti mohli hovoriť aj „mamička“.„Ak ma máte radi, áno,“ usmiala sa pekne. „Vašu mamičku by som vám rada nahradila, ale
macochou vám nechcem byť.“„Veď my ani macochu nechceme, nikdy ťa tak menovať nebudeme,“ ohlásila sa Anička.„A ty, Paľko, čo povieš?“„Ja myslím,“ hovorí chlapec vážne, ani čo by si jeho otca počul, „keď si sa kvôli nám za
tatíčka vydala, a keď si raz jeho žena, patrí sa, aby sme ti hovorili „mamička“.„Áno, budeme ti hovoriť mamička,“ žobronila Betuška. „Však to nebola pravda, ty nás
nebudeš biť, pravda?“„Nebudem, Betuška; radšej by som seba uderila.“ Potom bolo objímania, a strynká Mrázová
s plačom hľadela, ako si deti konečne privítali svoju novú mamičku. Potom si okolo nej
posadali a ona im rozprávala, ako má tatíčko veľkú starosť, a že mu táto leží na pleciach
ako hora, a že sa musia spolu poradiť, ako by mu ju pomohli niesť. Ľutovala pekné koníčky,
ktoré chcel predať na dlhy, ale že ho ona prosila, a že keby jej všetci pomohli, tak by sa
ten dlh spoločnými silami vyplatil. Radila sa strynkej; tá hovorila, že v takom gazdovstve
sa dá všeličo zhospodáriť. Že aj toho ovocia pod stromami ide veľa na skazu. Keby Paľko s
Jožkom navozili suchého dreva — však horu majú dosť blízko — Anička s Betkou by mohli pilne
zbierať. — Keby sa to posušilo, nejeden groš by sa dostal. Zo slivák by uvarila lekváru, sú
netak zrelé. Keď sa aj ošípané chovajú, a kravy majú hodne mlieka, od jednej je dosť pre
dom, od druhej by sa mohlo maslo a syr predávať. Za to by sa kúpilo, čo treba pre dom, a čo
sa z obilia odpredá, mohlo by ísť na dlh. Z hydiny nechať na zimu len tie sliepky, ktoré
nesú, ostatné predať, a na tie, ktoré si nechajú, dávať pozor, aby vajcia netratili.Chlapci boli ochotní dreva doviezť, aj ho porúbať. Betka chcela mať starosť o sliepočky
a vajíčka. Anička so strynkou že budú ovocie zbierať a sušiť.„Mňa musíte nechať šiť a obšívať, aby ste neboli viac takí otrhaní, keď príde tatíčko,“
hovorila veselo mladá gazdiná. „Dobre, že mi už môj šijací stroj poslali.“Dva razy písala Ilena mužovi, hoci ani nič nebolo treba. On jej tiež odpovedal. Chválil
sa, že hrušky dobre predáva a že v H. kúpil ešte na niekoľko stromoch idúc cestou, tak že
príde až k Všechsvätým. Písal tak prívetivo. Dal deti pozdravovať všetky menom, aj strynkú.
Všetci mali radosť.Október chýlil sa ku koncu. U Mrázov mali celý deň plné ruky práce. Po čistučkom dvore
len tak rozváňalo sušienkami. Anička vyhrabovala suché ovocie. Paľko napájal dobytok,
zastavil sa s putňami[11]pri nej. Boli oba v práci, ale ani jeden špinavý. Šaty mali poobšívané. Jožko
dával prasiatkam slivkové kôstky; tešil sa, ako chrúmajú. Z kotla vyberala strynká pekný
lekvár do hodného súdka a pri sporáku v kuchyni stála varením večere zamestnaná mladá
gazdiná, keď zrazu do dverí vbehla Betuška.„Tatíčko už ide, poznám naše zvonce,“ a už aj schopila malého bračeka a bežala s ním
naproti.Aj mladá gazdiná odtiahla jedlo z ohňa, aby neprihorelo, pozrela na prestretý stôl a
vybehla tiež v ústrety mužovi na dvor.Ach, jakživ ešte Martina Mráza tak doma nevítali. Deťom bol ten prichádzajúci tatíčko
ako nový. Vyše týždňa usilovali sa, aby mu pomohli ťarchu niesť. Tak sa s ním zblížili.
Paľko mu odobral kone. Prichádzal s prázdnym vozom, ale viezol tri merice kukurice; ostatné
niesol v peniazoch a zložil ešte dosť hodné vrece s obuvou.Bolo už tma, len čo svietili lampášom; no predsa videl, aký je dvor čistý; a čo potom,
keď vkročil do kuchyne so svojou mladou ženou, ktorá — nesúc Ondrejka na rukách — radostne
sa ho dopytovala na cestu. Veru ten svoj dom ani nepoznával, ani tie svoje deti; a tak to
na neho účinkovalo, že vzal Ondriška na ruky a vybozkával dieťa, ako kedysi robieval s
Paľkom.„No, sem už skorej pristaneš,“ zasmial sa na ženu.Ach, bola netak dobrá večera: kuracia polievka so slivkami, slivkové pirohy posypané
syrom a čerstvý, dobrý chlebíček. K tomu pekná, prívetivá ženina tvár, príjemný, starý
obličaj strynkej a šťastné tváre detí, veselo jediacich. Túžil veru už domov, čakal, ako
všetkých nájde, no takú dobrotu nečakal.„Čo ste také hody pripravili?“ usmial sa nezvyklo. „Ako pre nejakého vzácneho hosťa.“„Pravda, deti, tatíčko je pre nás hosťom najvzácnejším,“ pozreli ženine modré oči
dovôkola.„Áno, mamička,“ úprimne prisvedčil Paľko.Po večeri nastalo probúvanie[12]obuvi. Dobre sa každému hodila. No tatíčko doniesol Jožkovi hotové šaty;
Paľkovi súkno na kabát i na spodky; Aničke, Betke a Ondriškovi na šaty a dva kúsky plátna
na spodné prádlo.„Viem, že už nič nemajú, a keď si povedala, že sama pošiješ, nebral som hotové,“
vyhováral sa.„Pravdaže pošijem; a tie budú stálejšie,“ prisvedčila radostne mladá žena.„Tebe, keď viem, že máš rada knihy, kúpil som tieto dve.“„Knižky? Ach, ďakujem.“ „Cesta kresťana z mesta Skazy do mesta Spásy“ — čítala nadpis
hrubšej. „To bude iste niečo pekné. Idú dlhé večery, budeme si z toho spolu čítať.“Deti od radosti nad otcovými darmi boli ako vymenené. Nikdy ešte nedovolili si toľko
dôvernosti, ako dnes. Nedali pokoja, že veď tatíčko sa musí ísť podívať, ako pekne majú v
celom stavaní. A on? — Okríkol ich? Zaškaredil sa? Ach, nie! Vstal a dal sa tak vodiť, ako
pred troma týždňami nová gazdiná. Jej bol vtedy dom nový; no aj jemu bol nový, ani ho
nepoznával. Neraz v horkosti myslieval, že veru škoda bolo tak sa namáhať, toľko premýšľať,
keď ten pekný dom — ktorý bol stavaný podľa jeho plánu — obe ženy premenili celý na chliev,
tak že nič, ale nič nebolo tak, ako malo byť. Dnes bol rád, že ho má, a že ho má v tých
najlepších rukách.Len sa nevedel nadiviť, ako tie divy čistoty a poriadku mohli byť vytvorené za taký
krátky čas.„Či ste si ešte niekoho najali, aby vám pomáhal?“ spytoval sa detí.„Nenajali, tatíčko, my sme všetci pomáhali.“„A Ondriško pomáhal tiež, keď nás nevyrušoval,“ vysvetľovala Betuška.„A nikto z rodiny za vami neprišiel?“„Nikto, len tetuška Zálužanská hľadala kurča v našom dvore a pýtala sa, kde je mamička.
No, ona bola vtedy v meste kupovať riad. Mňa sa pýtala, či nás už bila.“ Dievčatko sa
pohrdlivo zasmialo. „Mamička nikam inam neišla. Však ani nemala kedy; ani v kostole nebola.
Nás nemala do čoho obuť a obliecť a bez nás ísť nechcela, že až s vami naraz pôjdeme.“„Veľmi pekne ti ďakujem, Ilenka,“ povedal Mráz žene, keď už deti a strynká pospali a on
s ňou sedel v kuchyni pri stole, „že si tak ten môj dom doviedla do poriadku; už sa zaň
nemusím hanbiť. Od detinstva som túžil, keby som mohol mať okolo seba pekne. Myslel som, že
v starej chalupe je málo miesta, že sa to nedá: no, postavil som väčšiu — a bolo ešte viac
neporiadku. Vidím už, ten poriadok musí mať človek v krvi, ináč ho nespraví. No videl som,
že si niečo aj kupovala; peniaze som ti nenechal, lebo som ich nemal; dám ti hneď, aby dlh
nezostal.“„Mýliš sa,“ bránila sa mladá žena „ešte ja ti dám, čo sme nagazdovali spolu s deťmi.“
Odbehla do izby, priniesla neveľkú knižočku. „Pozri si, čo sme prijali a vydali, mám to
všetko zaznačené.“„Bála si sa,“ zamračil čelo „že ti nebudem veriť, keď si si značila?“„Ach, prečo?“ zadivila sa. „Tomu ma naučila moja pani. Tam som musela každý grajciar,
ktorý mi dali a ktorý som vydala, zaznačiť. Ona sama tak robila; ver Martin, to bolo
šťastie pre pána doktora. Lebo hoci mali pekné príjmy, pán doktor musel pomáhať celej
svojej rodine; matke, sestrám, a moja pani mala zase brata na školách, na ktorého veľa
nakladali. Iste by sa boli dostali do dlhov. Takto sme vždy na konci týždňa tie naše
knižočky prezerali, a tu ona hneď povedala: „Vidíš Ilenka, toto sme nemuseli kúpiť; aj toto
mohlo vystať, druhý raz si dáme pozor.“ Neraz mi povedala: „Nekupuj nikdy to, čo musíš mať,
len to, bez čoho sa nemôžeš obísť; lebo neraz, keď sa ti niečo ľúbi, myslíš, že to musíš
mať a ak si si to nemohla kúpiť, obídeš sa.“ Nuž, tak aj ja som značila všetko a prosím,
aby si sa podíval.“„Tá tvoja pani je múdra osoba,“ pochválil Mráz a pritom myslel, čo všetko daromné jeho
matka alebo žena pokúpili, keď išli na jarmok; koľko peňazí pomíňali a predsa to, čo bolo
najviac treba, vždy chýbalo.Prezeral knižočku, až sa podivil, čo všetko jeho mladá žena zadovážila, ale aj čo všetko
predala, tak že nielen dlh nespravila, ale ešte aj zhospodárila.Rozprávala mu radostne, ako sa deti usilovali, aby len pomohli ratovať tie koníčky, a
prosila muža, aby im to dal na vedomie, že je s nimi a s ich pomocou spokojný.Napadlo mu, čo by on bol za to dal, keby ho mamička len raz bola pochválila, keď sa
hodne usiloval, no jej nikdy nebolo dosť toho, čo spravil. Nepovedal síce ani slova, ale v
hlbinách rozochveného srdca, ktoré sa radovalo nad tým pokusom detí, pomôcť mu jeho ťarchu
niesť, vznikla túžba, byť im dobrým, uznanlivým otcom. Dodnes zakúsili od neho málo lásky.
Vedel síce, že len jeho mladá žena ich naviedla, ale už to bolo veľa, že sa dali. Boli
vskutku ako vymenené, ani si ich nepoznával.„A ešte voľačo by som ťa prosila, Martin,“ začala nesmelo mladá gazdiná.„Rád ti urobím po vôli, ver,“ prisvedčil ochotne.„Strynká mi povedala, že si tie peniaze dlžen židovi a musíš platiť veľké úroky. Keby si
si radšej inde požičal a žida vyplatil.“Zamračil sa.„Myslíš, že by mi niekto požičal? Ja viem, že ma žid zdiera, no aká pomoc?“Položila pred neho vkladnú knižku.„Toto je moje, čo som dostala po mojej mamičke aj po Paľkovi a čo som si vyslúžila za
päť rokov. Nie je toho mnoho, len jeden tisíc šesťsto korún a strynká hovorila, že zmenka
je na tritisíc. Myslela som, keby sme niečo z tej junčoviny predali. Však kravy máme veľmi
dobré, a s koňmi poorieš, snáď by sa tých štyristo korún zobralo a tú tretiu tisícku by môj
pán rád požičal. Spýtala som sa ho o to v liste. Včera mi pani písala odpoveď, tu je, sám
si môžeš prečítať.“Mráz vzal knižku i podávaný lístok, prezrel a čítal. Pekný bol list pani doktorky.
Vidno, ako materinsky starala sa o bývalú slúžku. Mnohé dobré rady boli v ňom; jedna
najlepšia: aby sa čím skôr hľadeli vymaniť z úžerných židovských rúk. Jej muž že vyzdvihne
v banke, čo tam majú uložené a rád im požičia na štyri percentá a vraj to môžu splácať v
stokorunových čiastkach — bude im tak ľahšie.Keď tak muž prezeral vkladnú knižku a videl, ako tam boli peniaze skladané po 50
korunách, myslel: „Tam to je dedičstvo, ale toto sú jej mozole a ona mi ich prináša a tak
mnoho dobrého mi chce učiniť. Tuším mi ju sám Pán Boh poslal do domu, aby nás všetkých
zachránila.“Dakedy vo veľkom súžení nečakaná pomoc privedie človeka do plaču, skôr ako nečakaný
zármutok. Neplakal Martin Mráz, keď mu dom zhorel, neplakal od smrti svojho otca, nech sa
čokoľvek cez neho valilo — teraz zaplakal, len si ruky vyložil na stôl a hlavu na ne. Netak
sa mladá jeho žena naľakala.„Čo ti je, Martin? Prečo plačeš? Však som ťa len snáď niečím nepohnevala, alebo
nezarmútila?“Ustal po chvíli, zotrel slzy, vzal jej teplú ruku do svojich mozoľovitých a pozrel na ňu
zvláštnym pohľadom.„Do smrti ti nezabudnem,“ hovorí vážne, „že máš takú dôveru ku mne; všetky svoje mozole
si mi priniesla. Keď som sa ženil, hľadal som len chudobnú, aby mi nemohla moje dlhy na oči
vyhadzovať a spomínať, že som jej pomíňal. Nikdy by som si nebol pomyslel, že mi s tebou
dobrý Pán Boh pošle do domu takú pomoc. Veľmi pekne ti, Ilenka, ďakujem, ale len tak tie
tvoje peniaze prijmem, keď mi ich požičiaš, keď ti na ne budem smieť dať obligáciu.“[13]„Ale prečo, Martin? Som tvoja žena! Či nepatrím medzi vás? Či som ti nesľubovala vernosť
v každom kríži?“„To áno, Ilenka; no aj ja som ti ju sľuboval. Som už obstarný, ty mladá. Keby som umrel,
deti sú ešte malé, majú dvojitú čiastku a právo na majetok i dom, mohla by ťa vrchnosť
ukrivdiť, takto dlhy idú na predok. Dosť, keď mi bez úroku požičiaš.“„Nuž, nedbám, sprav ako vieš; veď ty tomu lepšie rozumieš, než ja. Keď si trochu
odpočinieš po ceste, hneď sa obidvaja vyberieme do K. pre tie peniaze. Ak by sme tam našli
u kupcov mne známych stálych odberateľov na maslo a syr, mohli by sme im ho posielať
poštou. Vzali by sme aj toho sušeného ovocia a lekváru, ktoré nasušila a navarila strynká s
deťmi.“„Dobre, Ilenka. No tvojim pánom musíš pripraviť netaký kôš. Veľa sme im podlžní: že teba
tak vyučili a že nám chcú pomôcť zo židovských rúk.“Dlho do noci radili sa Mrázovci; hoci bol sedliak netak z cesty ustatý, ani sa mu
nechcelo spať samou nádejou na lepšie časy. Nemyslel veru, že by sa ich ešte mohol kedy
dožiť.Na druhý deň, keď do kostola prišla celá rodina Mrázovcov — okrem Ondriška, ktorý zostal
doma so strynkou — netak zhíkli Zálužania. Dievčatá išli za oltár, chlapci k organu. Mráz
doviedol ženu k lavici, kde pred tým sedávala nebohá žena, sám sa posadil na svoje obyčajné
miesto.Bol netak zamračený. Vedel, že mnoho očí hľadelo naňho a to on nemohol vystáť; a tak si
ženy len ďalej mohli myslieť svoje.Mužovia kukali bokom do ženských lavíc.„Akú si ju doviedol! Tá však veru pristane k nemu ako voňavý klinček k bodliaku.“ Kroj
mala málo rozdielny od Zálužanského, len čipka na naškrobenom čepci bola širšia, takže tá
milá, pekná tvár z nej vykúkala ako obrázok z rámu. Kabátik bol nie modrý, ale čierny a
gombíky na ňom menšie, strieborné. Aj okolo hrdla bola čipka širšia, než nosili ženy v
Záluží.Keď vychádzali z kostola, ani sa mladá žena nenazdala, len keď už bola obklopená
susedami.„Musím povedať,“ hovorila potom dolná mlynárka, „je to pekná osoba a taká úctivá,
prívetivá. Kdeže ju len vypriadol? Keď som sa jej spytovala, či jej nebolo smutno takej
samej, keď ju cudziu ešte muž hneď odišiel, povedala, že nie, že nemala kedy smútiť, keď
bolo treba stavanie uviesť do poriadku. Ju to tuším ani nemrzelo, že prišla do takého
neporiadku. Ba, ako len bude žiť s tým škaredohľadom!“*„Martin, nezaviedol by si ma odpoludnia k svojim sestrám?“ prosila mladá Mrázová pri
obede. „Ak ti ukrivdili, môžeš im to odpustiť. A nech nemajú na mňa zlé oko, rada by som sa
zachovala ako Sväté písmo učí:„Ak je možné, nakoľko to závisí od vás, majte
pokoj so všetkými ľuďmi.“Strynká pozrela skoro naľakano na synovca, čo len odpovie svojej mladej žene. Nehovoril
chvíľu nič, len záhyb na čele sa mu ešte hlbšie stiahol. „Keby si ma nikam nezaviedol,“
prosebne pokračovali ružové pery mladej ženy, „bude to tak vyzerať, akoby si sa za mňa
hanbil a zostanem tu vo vašej dedine taká sama a cudzia.“„Aby si si také niečo nemyslela,“ vstal sedliak, „zavediem ťa radšej k Zálužanskej, však
tam iste aj druhí budú; poznáš celú našu rodinu, ktorá sa nás tak pekne zaujala, keď sme
potrebovali jej pomoc. Ver, nebude ti to na osoh. Tak málo medzi nich pristaneš, ako do
toho nášho stavania, prv než si si ho po svojej chuti usporiadala.“„Veru, synku, dobre urobíš, keď všetky hnevy pochováš,“ radostne prikývala strynká. „Keď
on do teba kameňom, ty do neho chlebom. Ľudia s ľuďmi, hory s horami. Taká horkosť škodí
najviac tomu, kto ju v srdci prechováva. Ilenka má pravdu: bola by tu dlho cudzia. Aj tak
je cezpoľnému človeku ťažko privykať, kým si miesto nezahreje.“Svojej smrti skorej by sa bola stará Zálužanská nazdala — tak ju každý menoval, odkedy
sa jej syn Adam oženil — keď v to nedeľné odpoludnie sedela v kuchyni pri stole, s
Tranosciusom na kolenách a čistila si okuliare, aby lepšie mohla vidieť v knižke, keď zrazu
otvorili sa dvere a vbehla jej vnučka Mariška so slovami:„Babička, ujček Mráz ide, aj tá nová ujčinká!“„Ej, joj, čo nepovieš! Videla si dobre?“Dievčatko už nestačilo odpovedať — počuť kroky, hlasy. Adam otvára dvere a vedie ujca i
jeho mladú ženu.Vedela Zálužanská, že sa brat hneval, a že mal na to právo. Keď teraz tak znenazdania
prichádzal a viedol novú švagrinú ukázať, netak sa ponáhľala ich privítať. Veď keď on za
ňou išiel, zostalo to jej na vrchu.Doviedla hosťov do izby. O chvíľu prišla nevesta, Adamova žena; nebola dnes v kostole,
nuž tak sa neupravila a bola hodne zašpinená. Aj dieťa na rukách, malý dvojročný Miško, bol
by sa mohol o stenu prilepiť. Zvedavo obzrela pekná, aj keď nečistotná žena, novú ujčinú a
akoby sa bola trochu zahanbila, vyšla von a prišla až o chvíľu už koľko-toľko upravená i s
dieťaťom spolovice umytým, keď aj neprezlečeným.Trochu sa pozhovárali, Ilenka mnohé otázky švagrinej zodpovedala, Mráz rozprával so
synovcom — a už prišla Anna Ľubietovská, mladšia jeho sestra, aj s mužom. Vedeli už, koho
tu nájdu, napriek tomu padlo im ťažko začať rozhovor s bratom a švagrinou. Za nimi dobehli
spolu Zuzka Ľubietovská, dievčina ako v horách kvet, taká bielučká a ružová, mladší brat
Adamov, Zálužanský. Po nich vošli oba Zuzkini bratia, Šimon a Imrich a nakoniec prišiel
ešte starý richtár Ľubietovský aj so ženou, svokrovia Anny Zálužanskej.Tí starí netak si Martina nadchádzali, mladých mala Ilenka čochvíľa všetkých okolo seba.
Vedela tak pekne rozprávať, tak úprimne, milo, čochvíľa sa ti zdalo, že si ju už dávno
znal.Nebavili sa Mrázovci dlho, no keď odchádzali, urobil Mráz dačo nečakané: pozval celú
rodinu na budúcu nedeľu k nim na večeru, keď — vraj — ich nemohol na svadbu povolať, nemal
mu kto pripraviť, čo treba.Čochvíľa bola toho plná dedina, že sa Mráz s celou rodinou pomeril. Iste vraj mu už
prihára. Snáď chce predsa sestry naprosiť, aby mu pomohli, alebo sa zaručili, alebo samy
požičali, no to sú tvrdé husi na šklbanie.No prišla i druhá nedeľa. Dostavila sa rodina v plnom počte. Eva Zálužanská prišla netak
vyparádená, aj deti mala čisté. Nevedeli, na čom prv oči nechať, taký bol ten Mrázov dom
teraz chýrny; čo aký pán mohol v ňom bývať.A švagriná i ujčiná pripravili hostinu napodiv. Deti mali pekne prestreté v kuchyni.
Strynka zostala pri nich; posadila si z jednej strany Miška Zálužanského, z druhej
Ondrejka.Mužovia sa po večeri skorej pobrali, pravda, nie domov; starší šli ešte k Áronovi
Abelesovi. Tam čakalo ich veľké prekvapenie: oznamoval im žid plný zvedavosti, že mladá
Mrázová musí byť bohatá, veď — vraj — Mráz k nemu dnes ráno prišiel, zmenku na tritisíc
korún nepredĺžil, ale aj s interesom vyplatil.Povedali mužovia ženám, keď prišli domov: „Však to na nej aj poznať, že musí byť z
dobrého domu, hneď som to videla, keď som na ten prestretý stôl pozrela, ako u pánov. Tomu
sa dobre povodilo. Minulý týždeň boli Mrázovci dva dni preč, iste pre tie peniaze chodili.
Aj krosná[14]priviezli a hodne priadze na tkanie. Postavili krosná v izbe za bránou, tam
bude mladá gazdiná tkať a sľúbila aj Zuzanku Ľubietovskú učiť.“*Bol taký krásny novembrový deň, že by sa ani september zaň nezahanbil. Jesenné,
slniečkom prežiarené hmly stlali sa po horách, padali do dolín. Stromy spúšťali si všetku
svoju okrasu k nohám. Ba také bohatstvo farieb vládlo nimi, akoby si sa na vyšívané oplecko
Zálužanských dievčat podíval. A týmto krásnym, jesenným svetom, ktorý veľmi upomínal peknú
starenku krátko pred smrťou, kráčala smerom od T. Ilenka Mrázová. Niesla na chrbáte dosť
veľký, v bielučkej plachte zabalený kôš. No kráčala s ním rovno, ako taká pekná, mladá
jedľa, ktorá hore za slnkom rástla. Išla z trhu. Že rýchlo obsah z koša predala a čo treba
pokúpila, skoro vracala sa domov. Ostatné ženy ešte aj dve-tri hodiny jedna s druhou sa
zabavia.Nebohá Mrázová nikdy pred obedom z trhu neprišla. Snáď preto šla mladá žena tak skoro,
že bola cudzia v tomto kraji? Ach nie, veď ju už znali a že tak pekne, prívetivo ľuďom
odpovedala, veľmi rád by ten a onen s ňou postál, ale ona nechcela domácu prácu zanedbať,
nuž tak sa nebavila.Dnes kráčala veľmi zamyslená. Napriek tomu videla, že pred ňou na hrobli niekto sedí a
odpočíva. Obzrela sa a pozdravila. Sediaci bol obstarný muž.„Idete už z trhu, Mrázová?“ prehovoril zadivene, ďakujúc za pozdrav. Prevesil si nošku
na plece, pokročil s ňou. Poznala v ňom až teraz murára, ktorý bol u nich predvčerom a s
ktorým sa jej muž čosi dlho radil. Nepovedal jej ešte, o čo sa radili.„To vy, pán Užovič? Ani som vás hneď nepoznala!“„Nie div, však ste ma len málo videli,“ prívetivo vetil. „Rád by som sa vás voľačo
spýtal, Ilenka. Nemajte mi za zlé, že vám len tak po mene vravím: ste ešte mladá a sme tak
trochu v rodine, čo vy ani snáď neviete.“„Ste tiež rodina môjho muža? Neznám ju ešte celú.“„S Mrázom nie sme v rodine, len s vami: Vaša matka bola Staňková, pravda!“„Mamička? Áno. A vy?“„Ja som jej vlastný bratanec po matke, vašej babičke, a tak vám ujec. Keď ma predvčerom
váš muž vyprevádzal a povedal mi vaše meno, potešil som sa. Sme tu s mojím bratom, panským
horárom, cudzí v Zálužanoch. Videl som vás z vŕšku schádzať a dočkal som. Rád by som vedel,
či ma chcete za ujca.“ Muž podával ruku mladej žene. Vložila srdečne svoju do nej. V očiach
zaihrali jej slzy.„Vítam vás, ujček Michal! Neraz vás mamička spomínala, hovorievala, že ste boli dlhé
roky preč.“„Bol, dcéra moja, aj by som tam už iste bol zostal a kosti zložil, ale môj mladší,
nevlastný brat Ján nechcel zostať pri dome, musel som sa vrátiť doopatrovať našu starú
matku. Vysokého veku sa dožila, ešte len päť rokov, čo ju Pán Boh k sebe povolal. Mňa už tá
ďaleká cesta mrzela, tak som zostal. Čo sme mali, predal som a bývam teraz u brata. Je nám
spolu dobre. Prídi sa na nás podívať. Ján však ti už rodina nie je, ale bude rád, to viem,
a jeho deti ešte radšej, zvlášť Mariška.“„Prídem, ujček. Išla by som najradšej hneď, ale dopoludnia nemám času. Poprosím strynkú,
aby ma k vám zaviedla. Veľmi sa z toho teším, verte.“„Verím, dcéra moja: krv nie je voda; ono to človeka vždy predsa k rodine ťahá, zvlášť
keď je v cudzom svete. Ty však si už tu privykla, pravda?“„Ešte len privykám; ale dá milý Pán Boh, privyknem skoro, majú ma radi.“„Verím,“ prikývol šedivou hlavou, usmial sa dobrotivo. „Netak si im všetko do poriadku
doviedla. Keď sme ten dom Mrázovi stavali, sám som sa s ním tešil, že to bude všetko mať
také pekné, po svojej chuti. Zostala nám ešte jedna stena neobhádzaná, prišli sme na jar —
ach, chudák Mráz, kde bola jeho radosť! Tie dve ženy všetko, ale všetko boli schopné do
jari tak zašpiniť a do neporiadku doviesť, že som sa až podivil. Moja matka bola stará
osoba, no tá do smrti nestrpela okolo seba špiny, ani na sebe a deťoch; tak aj nás
vychovala. Ty si sa na ňu podala, dcéra moja, len tak pokračuj, uvidíš, aj z Mráza bude
časom iný človek. Videli sme pri tej stavbe, koľko trápenia ten človek mal s tými
neporiadnymi ženami. On je už dnes inakší ako býval. Aj veľký strom, keď ho do lepšej zeme
presadíš, ináč vyženie, ako kým bol zakrpatený v zlej zemi. Dobre si urobila, že si sa nad
tými jeho deťmi zľutovala, no aj nad ním. Veď on je ešte mladý človek. Keď ho oženili proti
jeho vôli, mal len dvadsaťštyri rokov; dnes mu iste ide na štyridsiaty. Čo je to u muža?
Ešte si môže dvadsať i tridsať rokov požiť, keď si ho tak dobre budeš opatrovať. Nahradíš
mu všetko to, čo stratil.“„Verte, je mi ho neraz ľúto, keď sedí taký zamračený, zamyslený. To, čo prežil, leží na
ňom ako hora. Je mi tak dobre, keď ho vidím usmiať sa. Zálužanská mi povedala, že to už
akoby ani on nebol. Nechcela som jej dovoliť, aby o ňom pred deťmi rozprávala. Viem, že sa
k nemu po sestersky nezachovala, no vás sa, ujček, pýtam: aký bol predtým?“„Veľmi zlý, dcéra moja. Krik nerobil, lebo však tie dve by nebol prekričal, no hľadel,
akoby deväť dedín vypálil. Deti mu ani nekročili po chuti. Keď sa zaťal, celý deň slova
neprehovoril, len už gánil. My však sa nemôžeme žalovať, že by nás bol ukrivdil alebo
obrazil. Spočiatku nám bolo až protivné s ním stavať, ale keď sme privykli naňho a keď sme
jeho kríž poznali, už sme sa ani trochu nedivili. Jeden z murárov povedal, že by sa radšej
do Ilavy dal zavrieť, akoby mal s jeho matkou bývať. Nieto väčšieho trápenia na svete nad
zlú ženu, a stará Mrázová bola zlá žena, to môžem povedať; aj muža utrápila, aj syna celého
skazila. No, dcéra moja, tu sa nám cesty rozchádzajú. Mám ešte prácu u Horákov. Nech ti Pán
Boh pomáha v dobrom tvojom predsavzatí. Nemáš to ľahké, viem, ale — čím väčší kríž, tým
bližší Ježiš! Lež skoro by som bol zabudol, čo som sa ťa chcel spýtať: Miluješ ty Pána
nášho Ježiša Krista?“Krásne, modré oči mladej ženy otvorili sa veľké úžasom.„Či Ho milujem?“„Áno. Miluješ Ho? Premýšľaš o Ňom, čo všetko pre teba opustil, aj ako veľmi ťa On
miluje? Robíš veľa dobrého; myslel som, že z lásky k Nemu, a že ti Jeho láska dodáva silu.“
Mužov hlas zaznel skoro sklamane a veľmi smutno.„Ja vás, ujček, nerozumiem. Vy nemáte času a ja tiež nie. No však až k vám prídem, potom
mi to vysvetlíte, však.“„Rád, dieťa, ale čo na tom treba vysvetľovať? Znáš predsa, žetak Boh miloval
svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal
život večný. Že ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí povýšený byť Syn človeka, aby
každý, kto verí v Neho nezahynul, ale mal život večný.Ja som tú pravdu až na
starosť poznal. Ty si ešte mladá; keď ti ju Pán Boh zjaví, netak Ho budeš milovať.“ Než sa
mladá žena nazdala, bola sama.V diaľke vidno už veže katolíckeho i evanjelického kostola a hmlami objatú peknú
dedinku.„Či ona miluje Pána Ježiša?“ Divná otázka. Modlievala sa k Nemu, verila všetko, čo bolo
o Ňom písané v Svätom písme alebo v postile, z ktorej teraz na jej prosbu každé nedeľné
ráno Martin čítaval výklad; ale milovať Ho? O tom veru ešte nikdy nepremýšľala. A vraj — že
On miloval ju! Ju? Nemožno!Mimovoľne pozrela k slnečné jasným, modrým nebesiam. Tam bol On na tróne Otca svojho,
ako práve včera Martin čítal — v takej sláve! A že miloval ju? Ba, skutočne: čo všetko On
musel opustiť, keď prišiel na zem a čo Ho tu čakalo! Ba, nikdy jej to ešte tak pred očami
nestálo ako teraz. Bola z nej dobrá žiačka, v škole znala mnoho z evanjelia spamäti, áno,
skoro celé pašije.Ak On naozaj to všetko preniesol z lásky za všetkých ľudí — keď za všetkých, teda aj za
ňu — to ju skutočne miloval. Ale to bolo dávno, veľmi dávno — a ujec hovoril, že ju miluje
dnes. Boli to naozaj divné slová, musela mladá žena celou cestou domov myslieť na ne a
netaká túžba sa jej zmocnila po skorej návšteve ujca.Doma našla všetko — ako sa hovorí — hore nohami. Deti sa pobili, robili krik, nahnevali
otca. Chlapci dostali každý pár zaúch počnúc od Paľka. Anička trucovala v kuchyni, Jožko
rumádzgal na dvore, Paľko gánil v maštaľných dverách. Betka s malým Ondriškom čupeli v
starej kuchyni. Strynká nebola doma. Mráz sedel zamračený v prednej izbe. Mal pred sebou
papier, čosi písal a rátal.Nuž, bolo všetko hore nohami a nechcelo sa tak hneď na nohy postaviť. Deti vinili jedno
druhé, a keď Ilenka žiadala, aby sa pomerili, odpovedala Anička drzo: „Jožko nechcel
poslúchnuť a ísť pre vodu, čo indy[15]tak rád robieval.“Ilenka nepovedala viac ani slova, vzala putne, priniesla si vodu, rozložila sama oheň,
ktorý Anička odmietala urobiť. Keď Paľko bez rozkazu priniesol dreva, poďakovala mu, ale
nezačala rozhovor ako inokedy so žiadnym z detí, ani s Betkou, ktorá bola prvou príčinou
celej zvady, iba malého Ondriška vzala na ruky a dala mu prinesený rožtek. O chvíľu bolo v
celom dome tak ticho, akoby tu detí ani nebolo. Pozaliezali kam ktoré a cítili sa veľmi
nešťastné.Ilenka vošla za mužom, našla ho sedieť s hlavou sklonenou do dlaní.„Netráp sa tak veľmi, Martinko, však to zase bude dobre. Nehnevaj sa, prosím, na deti,
veď aj my veľkí nerobíme všetko vždy tak, ako by sme mali. Musíme mať s nimi trpezlivosť.“Zdvihol hlavu.„Dosť málo si bola von z domu,“ povráva mračno, „a už čo ťa čakalo. Už som sa začal
tešiť, že sú inakší, ale je to všetko darmo: čo je raz skazené, už sa nenapraví, ani ony,
ani ja.“ Vstal a vyšiel z izby. Počul kone erdžať, išiel pozrieť za nimi. Ako stojí pri
náručnom, ozve sa nesmelo vedľa neho:„Tatíčko prosím vás, odpustite mi, že som vás rozhneval.“Bola to prvá prosba z úst najstaršieho syna. Skorej smrti nazdal by sa Mráz, ako že ho
Paľko odprosí. Pozrel na chlapca. „On je lepší ako ja,“ myslí pritom, „on sa ešte môže
napraviť.“ Podal chlapcovi ruku.„Nehnevám sa. A daj koňom obrok a povedz mamičke, že idem do mlyna.“Pri sporáku stojaca Ilenka zotrela si práve slzy, ktoré skanuli z modrých očí na ružové
líca, prvé v tomto dome, keď zrazu hlasité zaplakanie primälo ju obzrieť sa.„Čo ti je, Paľko?“ zľakla sa.„Ach, keď sa vy na mňa hneváte. Radšej by som bol pod zemou. Tatíčka som odprosil, aj mi
odpustil; odkazuje vám, že išiel do mlyna, ale čo mi je to platné, keď vy sa na nás
hneváte!“„Paľko, veď ja sa nehnevám! Čakala som len, kedy sa vy prestanete hnevať.“ Pritúlila
kaderavú chlapcovu hlavu k sebe, bozkala ho na čelo. „Neplač, medzi nami je už všetko
dobre: tatíčka si odprosil a my sa máme radi, pravda!“„Ach, ja vás mám veľmi rád, keď sa len už nehneváte.“„Paľko, však to predtým často u vás tak bolo ako dnes, a ty si neplakal.“„Bolo každý deň, no ja by som to už tak nevydržal. Ja nechcem, aby ste vy plakali nad
nami. Povedzte mi, čo mám robiť, aby som bol lepší. Tak som si umienil, že už vždy budem
dobrý, aj som bol, však? — a zas toto!“Ilenka cítila s chlapcom. Hľadela ho potešiť, ale poradiť, mu nemohla. Veď ľahšie bolo
uviesť do poriadku spustnutejšie stavanie, ako srdcia, keď pustli od kolísky. Len sám Pán
Boh to mohol. „Však sa oni polepšia,“ tešila sa peknou nádejou mladosti; „budú oni ešte
radosť robiť otcovi, budú.“Pri obede boli deti zamĺknuté. Anička ešte vždy trucovito hľadela do taniera. Betka sa
robila, že akoby nič, no bokom predsa kukala na tatíčka; zhováral sa len s Paľkom a
mamičkou. Hovoril, že si dali murárovi Užovičovi vymerať miesto pre sušiareň, lebo že chce
cez zimu upliesť lesy[16]a spraviť ich, i na jar potom narobia tehál a spolu s Užovičom postavia
sušiareň. Deti vyrozumeli, že im to poradil mamičkin pán, aby ovocie skupovali a sušili,
keď majú horu blízko, že tak všetko nepôjde na ten jed a židom do rúk. Mamička sa tešila,
Paľko tiež; strojil sa hneď zajtra ísť do úbočiny na prútie. Bolo ho tam celá hora. Anička
i Števko by sa boli radi zamiešali do rozpravy, ale nešlo to.„Na teba sa tatíčko nehnevá, ani mamička,“ drdlal[17]Jožko, „a na nás áno.“„Ja som oboch odprosil. Prečo aj vy neodprosíte?“Do večera vydržali deti, potom s plačom odprosili najprv mamičku; ona doviedla ich k
tatíčkovi. Netak sa pred ním triasli, ale on naozaj odpustil.Až večer dostala sa Ilenka k ujcovi. Mráz ju tam sám zaviedol. Bolo to hodný kúsok od
nich. Horáreň dvorom opierala sa už o dubové háje. Nad nimi dvíhala sa pekne udržiavaná
panská hora, ako taká pevnosť; strom a skaly a zase stromy a skaly.Horár sa nedávno vrátil; celá rodina sedela v peknej, hoc jednoducho, ale po pansky
zariadenej izbe. Mariška, osemnásťročná Užovičova dcéra, ktorá už dva roky od matkinej
smrti viedla domácnosť, vyšívala bratovi košeľu; nosieval slovenské, hoci chodil do škôl.
Najstarší syn Andrej vyrezával píločkami krásny rám na obrazy. Ich otec, krásne urastený
človek — ako tie hory, po ktorých chodieval a strážil ich — čítal noviny a ujec Michal
plietol z trsti košík.Ani nezbadali, že im idú hostia; Ilenka mohla sa netak na nich na všetkých nadívať. No
keď zbadali, veľmi sa im potešili.„Nevedel som, že tu moja žena má rodinu,“ vážne prehovoril Mráz. „No som tomu rád,
nebude tu medzi nami taká samotná.“„Rodina mi je len ujček Miško, ale ak ma aj vy ostatní Užovičovci prijmete, budem
vďačná,“ skromne mienila Ilenka.„Radi ťa prijmeme Ilenka, ak aj mňa chceš za ujca a moje deti za sesternicu a bratanca,“
prisvedčil horár. „S Mrázom sa budeme švagrovať, lebo za synovca by nám nepristal.“
Netrvalo to dlho, sedela už rodina pohromade. Mužovia pustili sa do politiky, Ilenka s
Andrejom a Mariškou rozprávali sa o vyšívaní a rezbe. Andrej priniesol na Mariškinu
žiadosť, čo všetko mal už vyrezané. Rozprával, že je murárom zo záľuby, a že mu mladší brat
Miško, študent, obstaráva knihy, z ktorých sa pripravuje na skúšku. Rád by do staviteľskej
školy, aby mohol podnikať väčšie stavby. Ukázal jej celú knihu vlastných plánov. Podľa
daktorých sa už aj stavalo; a tiež kresby ozdôb na priečelie domov. Bol rád, že ho tak
pozorne počúvala a tak dobre všetkému rozumela.Mariška musela zase doniesť krásne výšivky. Ovládala i biele i strakaté vyšívanie, či
hodvábom, pamukom,[18]alebo zlatom, to jej bolo všetko jedno. Neučila sa od nikoho, mala k tomu od
Boha dar. Andrej jej kreslieval vzorky. Mali sa s bratom veľmi radi; nebol div, kto nevedel
by Marišku Užovičovú nemilovať. Bola nielen veľmi pekná, ale aj veľmi milá. Len sa Ilenke
zdalo, že tie krásne, čierne oči akýsi zármutok tajený hlboko v srdci prezrádzajú. Aj keď
sa ružové ústa usmievali, ony zostali vždy smutné.Dobre sa obom Mrázovcom u Užovičov ľúbilo. Zdržali sa až skoro do desiatej večer a
všetci išli ich kus vyprevadiť. No k tomu, kvôli čomu Ilenka ta išla, neprišlo. Až keď už
po boku ujcovom kráčala — Martin s Andrejom ich v rozhovore kúsok odbehli — vzala muža za
ruku.„Ujček, nemohli ste mi vysvetliť.“„Nemohol, dieťa, nedalo sa. Ján je ináč dobrý človek, ale pred ním o tých veciach
hovoriť nesmiem, a tak by som rád už aj pre tých mladých. Oni sú všetci poriadni a myslia,
že je to dosť, ale to nestačí. Však aj ja som bol poriadny, nikto mi nič nepekného
nedokáže. Dobre si nás naši rodičia vyučili, ale to pred Pánom Bohom nestačí. Videl som,
tam u vás knižku „Cesta kresťana“; čítaš ju, dcéra moja?“„Ešte som nečítala, chcem, až keď budeme večer sedávať pri práci, aby nám ju Martin
všetkým čítal.“„Potom aj ja prídem k vám na posedenie. Je to veľmi dobrá knižka. Potom si viac povieme,
teraz som len rád, že ste prišli oba spolu. Martin potrebuje, aby išiel medzi ľudí.“
Dohonili oboch, a tak v reči ďalej neprišli.Napriek tomu myslela Ilenka, kým zaspala, o výroku ujcovom, že pred Pánom Bohom — keď je
človek i poriadny — to nepostačí. Čo to teda žiadal Pán Boh?*Ba, kam sa to len tie časy podievajú? Kam letí deň za dňom, týždeň za týždňom? Než si sa
nazdal, uletel kus roka. Tak by sa bol nejeden človek spýtal i v Zálužanskej doline.Veď sa to ešte len včera zdalo, čo Ilenka Mrázová prišla do Zálužian a hľa, už tretí
mesiac končil, čo žila v tejto tichej dedinke. Ba, tak sa mnohým zdalo, že tu s nimi bývala
odjakživa priam ako slniečko, ktoré deň čo deň svietilo do okien cez tú krásnu bielu zimu.Priľúbila si mladú ženu najprv celá mužova rodina. Už od Mrázovho domu nik viac nebočil.
Ach, veď tá mladá žena mala pre každého srdce; s každým cítila, radila, tešila, pomáhala
ako najlepšie mohla.Stará Ľubietovská, richtárka, nevedela sa jej vynachváliť, aký dobrý liek poradila jej
proti lámke. Richtár zas dostal akési nemecké písma, nemusel s nimi chodiť k židovi; aj mu
ich prečítala, vyložila, aj odpoveď napísala. Jej páni boli vraj poldruha roka medzi
Nemcami, ona s nimi. Tam sa tej reči naučila,[19]aj písať a čítať ju naučili. Zálužanským zas vyopatrovala malú Betušku, keď si
dieťa pádom ublížilo. Zuzka Ľubietovská naučila sa od nej tkať, aj šiť na stroji. Ona jej
vymohla od richtára, že vnučke kúpil stroj, a od babičky, že jej dala zo svojho ľanu, aby
si smela natkať uteráky. Zálužanskej — to ako švagrinej — vždy s niečím poslúžila. Mala
Zálužanská viacej kmotričiek: ženil sa krstný a krstná zas vydávala. Také koláče, ako ona
vtedy tam doniesla, ešte v Zálužanoch nejedli; len sa tak rozpadávali v ústach, také boli
krehučké. Hanka musela pomáhať, aby sa naučila, keď ich Ilenka u nich piekla. O čokoľvek ju
ľudia požiadali, všetko spravila, na všetko mala čas.Naučila gazdiné ako si majú samy mydlo variť, a ktovie, čo všetko iné.Zvlášť mládež z oboch rodín — Zálužanskej i Ľubietovskej a tiež Užovičovci — lipla k nej
veľmi. Zuzanka Ľubietovská bola u ujčinej viac než doma, a ani matka, ani babička sa na to
nehnevali. Aj Mariška Užovičová chodila často pomáhať Ilenke šiť, ktorú mala ako za
sesternicu, prv než sa pustili do tkania, lebo potom zase ona ju učila tkať farebným
pamukom. Betka s Aničkou zošívali kadejaké farebné kúsky. Jožko, keď mal chuť, im pomáhal.
Paľko plietol s tatíčkom a ujcom Užovičom lesy. To však len po večeroch priadli, alebo
motali priadzu.Bola ich po večeroch plná kuchyňa. Každý mal nejakú užitočnú prácu. Po Vianociach
preniesli sa už do izby, lebo kuchyňa nestačila. Každý večer čítali knižku „Cesta
kresťana“. Sám Mráz každý večer povedal Užovičovi: „Švagor, čítajte, tam a tam sme
prestali.“ Potom sa o tom, čo čítali, rozprávali. Vtedy býval už medzi nimi aj Andrej
Užovič. Ten si vždy čosi vyrezával z dreva a Šimon Ľubietovský strúhal vretená a kolesá na
kolovraty. Len Imrich, jeho starší brat, neprišiel, hoci dopoludnia neraz dobehol. Bol
vyučený krajčír. Mal veľmi veľa roboty, ani ľuďom nestačil. Okrem toho býval vždy
málovravný; medzi chasu nechodil rád. Ale rád čítal a mal dosť kníh vo svojom kufri. Celé
nedele pri nich presedel.„Prečo nedovediete Imricha niekedy so sebou?“ pýtala sa raz strynká. „Nie je to zdravé,
tak celé dni sedieť pri tom stroji.“„Keď nechce ísť,“ pokrčila Zuzka plecami.„Ba, načo by sa nám tu mal mračiť, však celý deň i tak iné nerobí,“ žaloval na brata
Šimon.„Však predtým nebýval zamračený,“ pozastavil sa Mráz. „Bez príčiny iste to ani teraz
nerobí, musí mu niečo chýbať.“„Viete čo, ujčinká? Spýtajte sa ho vy, keď k vám príde, snáď sa vám skorej prizná,“
žobronila Zuzka. Zuzka mala brata veľmi rada. Keď bola ešte malá, neraz spolu vyvádzali
pestvá. Mrzelo ju, že je už od jari taký nesvoj. Všetci tvrdili, že to Ilenka najskôr môže;
no tak sľúbila.Keď sa všetci rozchádzali, zdalo sa mladej žene, akoby krásne, smutné Mariškine oči jej
chceli dačo povedať, no skryli sa pod dlhými riasami.Hneď na druhý deň stretla sa Ilenka, hľadajúc sliepočku, so synovcom v sade. Hraničil
sad Ľubietovských s Mrázovcami. Pozdravil prívetivo ako vždy, keď sa zišli. Bol to pekný
štíhly mladík. Jeho biela, ušľachtilá tvár niesla odlesk akejsi hrdej uzavrenosti.„Ako sa máš, Imrich?“ spytuje sa mladá žena prívetivo. Až sa tak srdce zahrialo, keď ona
podobne s tebou povravela. Do šuhajových líc vohnala otázka prchavú vlnu červenosti.„A len tak — ako obyčajne s prácou,“ vetil vyhýbavo.„Máš mnoho šitia?“„Dosť; a vždy nové prichodí. No ak by ste vy niečo potrebovali, ušijem vám rád.“„Skutočne? To som rada. Ak máš kedy, poď sa, prosím, podívať: kúpila som nedávno pekný
kúsok súkna, rada by som vedela, či by to bolo dosť Martinovi i Paľkovi na šaty.“„Môžem hneď ísť s vami. Aj tak Zuzka zametá, nemám kde šiť; nič nezmeškám.“O chvíľu boli už v prednej izbe u Mrázov, prezerali pekné modré súkno. Mladý krajčír
chválil dobrý tovar i farbu; i cena sa mu zdala lacná. Vymeriaval:„Vesta Paľkovi sotva vyjde,“ vraví, „ale to nič nerobí: mám doma podobné, len máličko
tmavší kúsok, priložím k tomu.“„Vieš čo, Imrich? Mamička povedala, že chce tento týždeň bieliť izbu. Mohol by si zatiaľ
tu šiť. Dáme ti sem preniesť tvoj stroj, ak ti môj nepostačí, aspoň nestratíš čas.“Na šuhajovej tvári bojuje bledosť s rumencom.„Tuším sa ti nechce k nám prísť, Imriško!“ ruka mladej ženy spočinula na pleci
rozosmúteného šuhaja.„Veľmi by som rád prišiel, verte, ale nemôžem.“„Ale prečo?“„Ach, nepýtajte sa ma, prosím!“„Hneváš sa niečo na nás?“„Na vás? Prečo by som sa hneval? Ste taká dobrá. Ale vy tu vždy niekoho máte, nikdy nie
ste sama doma.“„Ale veď tu okrem rodiny nikoho nemám a keď aj, sme len v zadnej izbe. Nemusíš nikoho
vidieť, keď nechceš.“„Že nechcem? Ach, ba veľmi chcem, ale nesmiem,“ vošiel si šuhaj oboma rukami do vlasov,
skryl tvár v dlaniach.„Imriško, povedz mi, čo ťa trápi? Som tu cudzia, nikomu nezradím, s čím sa mi zdôveríš;
ver, bude ti ľahšie.“Spustil ruky; chvíľu hľadeli smútkom zastrené čierne oči na peknú tvár mladej ženy,
potom si hlboko vzdychol. — „Ach, veď ja to už aj tak sám nevydržím, tak vám to poviem; vy
ma nezradíte; čo by ste z toho mali?“„Nie, nezradím, a predsa ti dajako pomôžem.“„Pomoci mi nieto, no keď mi len uveríte, hneď sa mi uľahčí. — Máme sa veľmi radi s
Mariškou Užovičovou. Užovič mi bol sľúbil, že keď si toľko zhospodárim, aby som sa mohol od
našich oddeliť, že mi ju dá, a teraz mi ju už nechce dať.“„Nechce? A prečo?“„Ach, len si pomyslite; v horách, neďaleko nášho lesa, našli zabitého jeleňa; mlynárov
Tomáš žaloval na mňa, že som ho ja zabil. — Na nešťastie som bol tú noc na postriežke, mali
sme poľovačku v árende,[20]a zajace nám veľmi kazili oziminu. Tie som strieľal, ale panského jeleňa som sa
nikdy nedotkol, ani som ho len nevidel. Darmo som sa horárovi vyhováral; keď nemám svedka,
nechce mi veriť, a že dokiaľ svoju nevinu nedokážem, nesmiem sa k Mariške priblížiť. Tak to
trvá už od jari. Písal som mu, prosil, všetko márne, on mi nechce veriť. Nuž, ona sem k vám
chodí, bola by tam v izbe — ja by som sa nezdržal, musel by som ju vidieť, počuť, veď mi
div srdce za ňou nezomrie.“„A nikto nevie o tvojom zármutku?“ pýta sa mladá žena sústrastne.„Nikto. Naši nevedeli, že som s Mariškou v sľuboch, neboli by mi dovolili, keď nie je
sedliačka a nemá role a lúky. Preto Užovič stál na tom, aby som si ju vzal, až keď budem
môcť ženu vychovať, aby jej naši nekrivdili, že nič nepriniesla. No, čo mi to osoží, že mám
už dosť zhospodárené a že som vo vašom susedstve kúpil aj Filkov dom. Ujec Miško mi ho
sľúbil opraviť; keď ju nedostanem, čo mám z toho?“„A prečo by si nedostal, Imrich? Ver, tvoja krivda vyjde ešte raz najavo, nemusíš celkom
tratiť nádej.“„Myslíte, ujčinká?“ viditeľne sa potešil šuhaj; „no keď neviem, či ona, Mariška, mi ešte
verí, či na mňa myslí a či ma dočká?“„Ja myslím, že ona je preto vždy taká smutná, keď za tebou žiali; keď budeme raz samy,
opýtam sa jej a potom ti to poviem. Nevolám ťa už k nám šiť, bude lepšie, keď sa až potom
zídete, keď tebe jej tatíčko uverí. No, čo si robil, aby si sa dozvedel okolo toho jeleňa?“„Ja nič, ale deduško ako richtár hľadal, aj bol s horárom v dedine; museli sme každý
odovzdať svoju zbraň — no, že všetky pušky boli jednaké, nikomu sa nedokázalo.“„A prečo teba obžaloval mlynárov Tomáš u horára?“„Neviem, nikdy sme spolu nič nemali.“Príchod Jožka, volajúceho mamičku, pretrhol rozhovor; šuhaj odišiel.Dosť dlho túžila Ilenka po samote s Mariškou, lež márne. Konečne raz v nedeľu vybrali sa
spolu na cintorín. Tam, ako sa hovorí, slovo dalo slovo, a dievčina sa priznala mladej žene
so svojím zármutkom. Ona verila Imrichovi, žialila nielen za ním, ale aj nad ním, nad jeho
krivdou. Márne vraj presviedčala otca, on nechcel ani počuť o jeho nevine, keď mnoho proti
nemu svedčí. Tomáš tvrdil, že Imrich strieľal z lúky; jeleň ležal práve na dostrel a bol
práve tak obrátený a tak trafený. „Tatíčko len tvrdí, že ma zlodejovi-pytliakovi nedá,“
plakala dievčina. „Ujček Miško hovorí, že vraj Pán Boh všetko vidí, aby som len prosila, že
On Imrichovu nevinu vyvedie na svetlo. Ale keď sa ja tak neviem modliť ako on; ale Boh
nepočúva a nepomáha mi, keď je On len veľmi ďaleko a vysoko, a my sme hlboko pod ním.“Potešovala Ilenka, ako vedela a mohla, no domov sa vrátila veľmi zamyslená. Bolo to
divné, ale pravda, že mnoho ľudí si veľmi zamilovalo Mrázovu mladú ženu. Každý, keď išla po
ulici, ju pozdravil, a mnoho dobrého si o nej tu a tam rozprávali. V dome všetkým — počnúc
od jej muža až po tú nemú tvár — netak bola vzácna. Len jedna osoba nijako nemohla byť s
ňou spokojná; áno, každý deň bola nespokojnejšia — ona sama.Odkedy tú knižku čítali, akoby jej ktosi beľmo snímal z jej pekných, modrých očí.
Kedykoľvek išla na trh alebo na jarmok, alebo kdekoľvek sa ocitla medzi ľuďmi, počúvala ich
často nečisté a škaredé reči, hrešenie, zlorečenie, prísahy, povery a čary medzi nimi; ako
človek očerňoval, ohováral, okrádal, krivdil. Tu vždy len musela myslieť na to mesto
Márnosti a Skazy, z ktorého ten kresťan tak utekal, aby v tej skaze nezahynul. Keď všetko
pospalo, čítavala sama ešte v tej knižke, vyhľadala v Písme citáty, výpovede, ktoré ten dej
vysvetľovali. — Máličko z toho rozumela, no to jedno cítila, že aj ona žije v tom meste
Márnosti, — a že keď neutečie, zahynie s tým svetom, ako tá Lótova žena. Jej sa nezdalo, že
je Boh vysoko a ďaleko, ba ona sa Ho chvíľami až bála; tak jej bol blízko. Michal Užovič
jej povedal, keď ju Pán Ježiš Kristus tak veľmi miloval, že sa dal pre ňu na kríž pribiť,
že by mala aspoň Jeho Slovo čítať.Nuž, tak si ho čítala a čítala, a to kamdiaľ s väčšou láskou — ale keď tam len boli
ťažké veci. Pán Ježiš žiadal, aby človek aj ľudí miloval — to by ona musela milovať aj
svoju macochu a modliť sa za ňu; ona to nemohla, nie, nemohla! Nikomu na svete nič zlé
nepriala, ale keď počula, že macoche jej deti robia mnoho žalosti, že sa s nimi netak
natrápi — z celého srdca jej to dopriala, veď tak to bolo spravodlivé; nech jej len
odplatia za všetko to zlé, čo ona im dvom robila.Ona chcela byť dobrá, aby ju každý musel mať rád, už aj preto, že macocha vždy
hovorievala tatíčkovi: „Z tvojej Ileny jakživ nič nebude.“ Áno, chcela byť dobrá, však Pán
Boh ju aj takto bude mať rád. Prečo, keď nikto nemiluje nepriateľa, ona by mala milovať
svoju macochu? — Keď sa aj na chvíľu takto uspokojila — a chvála žien, ba celej rodiny ju
tešila — ona nebola so sebou spokojná. Bolo jej ako dieťaťu, ktoré si sladko spalo, a tu ho
ktosi tak spolovice zobudil a ono už nie a nie usnúť.Tak sa ten čas troch mesiacov pominul, ani sa ľudia nenazdali — bol tu už február. A
akoby sa bola zima s jarou dohovorila, že si ju skoro privolá, začalo slniečko tak teplo
svietiť, že pohýbalo celým veľkým bohatstvom snehu a ľadu po horách. Potoky, ktoré boli
predtým zamrznuté, naplnili sa vodou. Mali mlyny veľa zbožia aj hojnosť múky. Hospodári
ostrili pluhy, opravovali brány; vymieňali voly po jarmokoch, kupovali statok, ktorý vie
ťahať. — Židia behali po chalupách i jarmokoch, kupovali, jednali, nadhadzovali a klamali,
kde ako sa dalo. Tvrdili s prisahaním, že so škodou kupujú a so škodou predávajú, a keď
prišli domov, sedeli so ženami a deťmi, rátali koľko zarobili a pritom si spokojne
mliaskali. Sedliaci behali za nimi, robili u nich dlhy, predlžovali zmenky, sladúčko sa im
klaňali: „Jonáško môj, vy ste už len ten najlepší človek;“ alebo: „Abrahámko môj, kto by
nám pomohol, keby vás tu nebolo.“ Židovi bolo pritom, akoby ho pomastil. Vedel, že sedliaka
ošudil, ako sa len najlepšie dalo. A oni, keď vyšli od neho, povedali jeden druhému: „Smrad
židovský! Oklamal nás, ale aká pomoc; kto ti pomôže, keď on nepomôže. Máme síce všelijaké
banky, ale sú tam samí veľkí páni a panie, hoci niektorým ešte len mlieko po brade tečie;
nevieš im prísť na titul, nevieš či im máš ruku bozkať, alebo čo? Žid sa s tebou aspoň
porozpráva, a nemusíš sa báť, že mu dlážku zamažeš, keď je u neho všade maštaľ. On ti
dočká, keď ti aj pripíše; bolo by bez nich predsa zle.“Tohto roku bol krátky fašiang.[21]Pre mládencov bolo málo času, svadby museli byť rýchlo. Bola to vraj výhoda pre
menej pekné dievčatá; aj tie sa povydávajú, ktoré by inokedy nikto nevzal, keď by mali
ženísi kedy vyberať. Každý deň zneli husle a dudlala basa po ulici — a rozvážania bolo, až
voda a blato na všetky strany fŕkali — pritom krik a hulákanie polospitej chasy. Deti
prišli každý deň domov umazané, keď chytali z voza hádzané koláče, a v tom blate sa o ne
ruvali. Medzi nimi rozumie sa aj Mrázovie deti, veď každá tá svadba išla okolo ich domu;
všetku tú parádu mohli vidieť a počuť ten vrnkot[22]a piskot.Na dvoch svadbách boli aj oni. Kedykoľvek sa Ilenka na to všetko dívala a zvlášť keď
sama bola medzi svadobníkmi a videla všetko to rozpustené, zlé a škaredé, čo sa na svadbách
robilo popri svätých obradoch — vždy musela myslieť na toho kresťana, ako uteká z toho
mesta Márnosti — s veľkou nošou na chrbte, a pritom sa jej zdalo, že aj ona má každý deň
väčšiu tú svoju nošu, áno, že si každý deň do nej pridáva.Bola zase nedeľa. Mrázovci boli sami v prednej izbe. „Zavolal som si ťa preto sem,“
hovorí Mráz žene, „lebo by som sa rád poradil s tebou o jednej veci.“ Sadli si k oknu, on
pri nej zastal, slniečko si ho osvietilo; mal nové modré šaty, snehobielu košeľu. Ilenka
hľadela na muža, aký on bol pekný človek. Na rovnom čele nevidno už mračno a vrásky, krásne
čierne oči plné pokojných myšlienok, statná postava, vidno na ňom, že sa mu vrátila
mladosť. Líca neboli už vpadnuté, ani kosti nevystupovali ostro. Bol on teraz muž v
najkrajšej mužskej sile. S radosťou pozorovala tú zmenu.„Čo si teda žiadaš, Martin?“ spýtala sa dobrým hlasom.„Ujec Michal mi urobil ponuku; má, ako vieš, stavať v A. mestský dom; chcel, aby som sa
k nemu pridal. Chcel by si ma spolu s Andrejom dať pripísať za tovariša. Sľúbil som mu to
už predtým, len neviem — keď tá jar tak akosi skoro ide, či budem môcť s nimi vytrvať pre
roboty. Nuž, o tom sa chcem s tebou poradiť.“„Ó Martin, tým sa nedaj zadržať, však si my s pomocou Božou poradíme. Siatia nie je tak
mnoho, Paľko už dosť poorie aj sám. Poprosíme švagra Ľubietovského alebo Adama, oni nám
pomôžu. Však my zase im pôjdeme pomôcť, keď budú potrebovať. Viem, ako rád by si staval,
prečo by si sa mal zriecť tej radosti.“„Máš pravdu, rád by som staval, od mala som po tom túžil, ale keď mám pravdu povedať,
nechce sa mi na týždne z domu, nechať sa vás tu samých trápiť. Bojím sa, že to tebe bude
mnoho.“„Nebude, Martin, neboj sa; však nám Pán Boh vzbudí dobrých ľudí, oni pomôžu, len sa ty
vystroj. Je pravda, že nám všade budeš chýbať — ale však A. nie je tak ďaleko, sprav si to
tak, aby si nedele mohol tráviť doma; aspoň sa vždy čisto prezlečieš, aj si odpočinieš a
poradíš nám, čo a ako ďalej máme konať.“„Vidíš, Ilenka, ty si ako taký verný dobrý kamarát,“ usmial sa sedliak nezvyklým,
šťastným úsmevom. Vzal ženinu ruku a hladil ju svojou rukou. Jeho ruky neboli už také
vyrobené, mozoľovité, tvrdé ako drevo, ako boli predtým. Veď od detinstva sa im dostávalo
len hnojných vidiel, oprát a pantoka,[23]len najhrubších prác. No teraz aj hodiny boli v nich, knižka, krieda alebo olovko.[24]Aký to bol život proti predošlému!„A kedy pôjdete?“„To ešte neviem,“ vetil Martin.„A ako sa tam budete chovať?“ pýtala sa ona.„Vezmeme si z domu; Tomášová ide s mužom, tá nám bude variť. Byt máme už nájdený.
Pravda, nebude to také ako doma,“ — rozhliadol sa sedliak po svojej bielunkej, peknej izbe.„Vieš čo, Martin,“ — vstala zrazu Ilenka. „A. je len pol hodiny od M., ty by si mohol
bývať u mojej tetičky; ona má dosť miesta, však si videl a pekne čisto; ona by vás aj
všetkých troch, ujca, Andreja aj teba prijala do prednej izby, však je len sama. Aj by vám
uvarila, má kravičku; mäsa by ste si vzali z domu, a na polievku aj tam dostať kúpiť.
Nejakú tú buchtu aj chleba by sme vám poslali, alebo by ste si po nedeli vzali so sebou.“„Ba, na čo všetko ty prídeš,“ úprimne sa podivil sedliak, „to bude ozaj veľmi dobre, tú
polhodinu — a keby bolo aj viac — ľahko prejdeme, a ak nás tvoja tetička prijme, dobre nám
poslúži. No, čo sa tých nedieľ týka, sotva raz-dva bude nám možno domov prísť. V sobotu sa
dlhšie pracuje, nedošli by sme ani do rána; železnica ide len na kúsku.“„A keď vás tam naše koníčky dočkajú, ani tak nie?“„Čo tebe nenapadne! Kone budú narobené, v sobotu je najviac práce.“ Mráz — ako každý
sedliak — šanoval[25]viac kone ako seba. „Vieš čo, Ilenka, ak nám čas a práca dovolí, zober Aničku a
dvoch chlapcov, ktorí budú najporiadnejší, a dovezte sa vy za nami; nech len Paľko dobre
prezrie koňom podkovy, a nech si pre ne vezme dosť krmu.[26]Tebe sa tetička poteší; keby pršalo, žeby sme nemohli stavať, potom zase ja
prídem domov.“Nuž, plány boli nielen spravené, ale aj uskutočnené. O týždeň odišiel Mráz z domu, a už
tri týždne staval s murármi. Bývali v M. veľmi dobre a stará Ozorovská sa o nich dobre
starala. Starenka bola dobrá, milá osoba, a oni — akoby jej boli synmi. — Niečo perín aj
prikrývku si každý priniesol, lebo toľko ona nemala, postele mala i dopožičala. V nedeľu sa
mali kam v tichosti utiahnuť; čítali si v Biblii, ujec Michal — keď mu nik neprekážal —
nakoľko mohol, vyložil im nedeľné evanjelium alebo epištolu. Tetička ho veľmi rada počúvala
a skladala tie slová v srdci.Prvú nedeľu prišiel za nimi Paľko, doniesol im chlebík aj koláčov za plný kôš, k tomu
čisté prádlo; špinavé vzal so sebou. Porozprával, ako sa za ten týždeň mali, čo robili, on
že už všetok hnoj vyvozil; — Adam Zálužanský chcel vraj orať na prielohoch,[27]ale sa ešte nedalo.Na budúcu nedeľu — bolo asi 10 hodín — zastal voz pred chalúpkou; všetci traja murári
vybehli von. Z voza zoskočili Ilenka aj Mariška, Paľko s Jožkom skladali koše. Mráz sa žene
tak veľmi potešil, že sa až sám nad tým zadivil; keby sa neostýchal, tak by si ju objal,
ako Andrej objímal sestru. Milí hostia oprášili aj umyli sa po ceste, museli prijať
raňajky. „Počuli sme, že ste si tu minulú nedeľu prežili tak ako v kostole,“ povedala
Ilenka, tak sme si doniesli aj knižky, aby sme mohli spievať.„Veru, dcéra moja drahá, bolo to netak pekné,“ prisviedčala tetička; ja stará osoba veru
už nevládzem pár hodín ísť do chrámu Božieho. Tak som tomu rada, že tu doma môžem počuť to
Božie slovo, lebo človek žije ako tá nemá tvár, prečítať si už nevidím. Keď si ty odišla,
boli mi tie nedele dlhé a smutné.“Nuž, tá dnešná nedeľa nebola smutná. Aj sa naspievali, aj sa pomodlili. Ujec Michal
čítal, ako Pán Ježiš vzkriesil mŕtveho mládenca. A rozprával im, že aj on bol ako ten mŕtvy
mládenec, dokiaľ ho Syn Boží nevzkriesil svojím slovom. Mužova tvár až žiarila svätou
radosťou. Tešil sa, že môže toľkým rozprávať o tej veľkej láske Syna Božieho, o tom, ako aj
on slabý, hriešny človek smie Ho milovať; a mal veľkú radosť z toho, že ho všetci tak
pozorne počúvali. Zvlášť tie pekné Ilenkine oči — modré ako nebo v predvečer — sa z neho po
celý čas ani nespustili.Aj pri obede ešte viedli samé vážne rozhovory; až potom sa Užovičovci aj Mráz vypytovali
na svojich domácich. O štvrtej museli milí hostia zase sadnúť do voza, ale všetci traja
mužovia išli ich kus vyprevadiť.„Dievka moja, to bola pekná nedeľa,“ — povedala tetička nahlas, keď sa s Ilenkou lúčila;
ostatní si to len mysleli, no nepovedali nič.„Na budúcu nedeľu, ak dá Pán Boh prídem zase ja domov,“ — sľuboval Mráz. Bol už večer,
taký krásny, mesačný, jasný večer, keď odchádzali domov. Jožko spal, Mariška mala zavreté
oči, Paľko hlavu sklonenú, len Ilenka hľadela pred seba, ďaleko, ďaleko.„Mamička,“ ozval sa vtom Paľko.„Čo chceš, Paľuško?“„Myslel som, keby Pán Ježiš aj nám chcel prísť oproti a dať aj mne ten nový život, ktorý
ujček spomínal; potom by som iste bol už vždy dobrý. Myslíte, že by sa On pri takom zlom
chlapcovi pristavil?“„A či si ty taký zlý?“ ohlásila sa potichu Mariška.„Ach, veľmi zlý, Mariška. Vieš, ako to ujček povedal, že ten hriech v nás, to je tá
smrť, že sme my pre Boha mŕtvi. — Aj by sme chceli dobre robiť — nemôžeme, aj by sme
nechceli zle robiť a musíme. Nuž, aj ja musím.“„Máš pravdu, Paľko, aj mne sa tak vodí.“„Vám, mamička?“ chlapec sa zadivený obrátil do voza; hľadel do bledej, smutnej
mamičkinej tvári; „veď vy ste vždy dobrá.“ — Ilenka sa bolestne usmiala.„To sa len tebe zdá, no ja nie som dobrá. Pán Ježiš káže milovať nepriateľov, a ja
nemôžem milovať svoju macochu,“ Ilenka na to horko zaplakala.„Počuj, Ilenka,“ objala sesternicu devuška, „ten mládenec už nič nemohol, veď bol mŕtvy;
keď však Pán Ježiš prišiel k nemu a vzkriesil ho, potom všetko mohol. Snáď keby sme išli k
Nemu, ako ujček radil a prosili Ho, — aby prišiel aj k nám, dal by nám ten nový život.“„Aj ty chceš prosiť, Mariška?“ zvolal Paľko.„Chcem, Paľko. Zdalo sa mi vždy, že je Boh veľmi ďaleko a tam v tej chalúpke nám bol tak
blízko. Aj teraz akoby išiel s nami,“ povedala Mariška.„Máš pravdu. On naozaj ide s nami,“ narovnala sa Ilenka. „Paľko, zastav kone, zídeme a
budeme Ho prosiť, ako ujček prosil, povieme Mu každý všetko.“Pri borovej hore voz zastal; zišli po zelenom, vlhkom trávničku, tam si pokľakali. Nikto
ich za ruku nepojal, ani neviedol — ale že ich Boh zobudil, že On ich oči otvoril, trafili
k Nemu a On ich prijal.Ticho, bez slova sa doviezli najprv k horárni, tam nechali Marišku, potom prišli domov.„Dobrú noc, Paľko,“ objala Ilenka chlapca. Uprel svoje krásne oči, tatíčkovým podobné a
teraz zvláštnou žiarou obostreté, do jej radostnej tváre, ovinul ruky okolo jej šije, oprel
si hlavu o jej hruď: „Mamička, On tie máry[28]zastavil, On prišiel k nám.“Pohladila chlapca po vlasoch a zamyslene povedala:„Prišiel, Paľuško, a my spolu utečieme z toho sveta márnosti a budeme Ho milovať,
pravda?“„Áno, spolu. Keby nebola noc, ja by som najradšej spieval.“ Nuž, ústa spievať nemohli,
zato srdce spievalo i teraz, i keď telesná únava privolala sladký sen mladosti.V tú istú noc, keď už začali zore opovedať ráno, stál hlboko v horách sám Užovič. Zas mu
nedávno ukradli dve srny, starú aj mladú, vybral sa na celú noc striezť zlodeja. Aby
zlodejov — ak sú domáci — previedol cez lávku,[29]zaviezol sa do M., kone nechal tam, chodníčkami vrátil sa hneď do hory. Márne
čakal celú noc v horách. Ticho ako v zakliatej krajine, len čo kedy-tedy zver ľahúčko okolo
neho prebehla. Poznať, že ju nik nenaháňal, že je bezpečná. Stojí horár, ako zo skaly
vytesaný, ticho; štyri mocné buky skrývajú jeho mohutnú postavu. Zrazu v diaľke zapraskalo
raždie a jeho bystrý sluch poznal, že sú to ľudské kroky. Položil sa rýchle na zem, ani
najbystrejšie oko nemohlo by ho zbadať. Po hodnej chvíli blížil sa hlas krokov a žiarivé
oči horárove videli kráčať chodníčkom dve štíhle postavy práve sem. Už zďaleka počuť v
tisine tlmené hlasy, rozoznať slová: „Dobre, že starý odišiel, sme aspoň bezpeční; keď
kocúr nie je doma, môžu myši tancovať. Počuj, Tomáš, to bolo múdro narafičené na jar s tým
jeleňom.“„Veru, Mišo, aj sám som sa divil starému, že mi tak hneď uveril. Richtár sa netak
škriabal, že nemohol dokázať vnukovu nevinu,“ vravel Tomáš.„Ale ako to bolo vlastne, že ten jeleň ležal k lúke obrátený, veď si ho od brezy trafil?
A ani neležal ďaleko z revíru.“„A načo mám ruky? Odvliekol som ho až potiaľ a obrátil tak, aby sa zdalo, že bol trafený
z lúk. Počul som tam Imricha strieľať. Myslel som si: „Vrana vrane oko nevykole,“ keď na
Imricha padne podozrenie, toho dedo vyplatí; aj bolo tak; jemu nik ani zlého slova nedal.“„No vieš, nebolo mu to všetko jedno; chodí od tých čias ako zarezaný, ani sa medzi
mládežou neukáže. Poľovačku nechal celkom tak; nie je to poriadnemu mládencovi jedno, keď
sa nijakým spôsobom nemôže očistiť od takej veci. My dvaja by sme si toľko z toho nerobili.
Onehdá mi ho až ľúto bolo, keď som ho videl v kostole, ako by to ani on nebol, bledý,
prepadnutý, smutný.“„Ale, hlúposti! Máš snáď vôľu ísť sa priznať?“„To skorej ty, môj drahý, však ja som toho jeleňa nezastrelil.“„Toho nie, ale druhého; aj tá srnka nedávno bola dobrá.“ Posledné slová tratili sa v
diaľke. Štíhle šuhajské postavy zašli; každému visela na pleci puška, z kabely vykúkali
nohy a uši zajacov.Ešte chvíľu ležal horár nepohnuto; potom sa narovnal, oprel mohutnú postavu o staroveký
dub a sklonil hlavu. Užovič bol prísny, bezúhonný človek, nikdy nikomu neublížil — a naraz
sa na neho zvalilo vedomie, že veľmi ublížil nevinnému mladíkovi; zlí ľudia mu ukradli jeho
dobré meno. To sa ešte dá napraviť; ale kto napraví a nahradí Imrichovi Ľubietovskému
mesiace krutého žiaľu? Videl Užovič, ako sa mladík sužuje; a nielen on trpel, trpelo aj
jeho — Užovičovo dieťa. Toto vedomie hlboko pokorovalo hrdého, samospravodlivého muža, že z
jednej strany dal sa oklamať zlodejovi — z druhej, že do zlého svetla postavil nevinného
človeka. Keby mu on bol veril, tak ako Mariška verila, to sa stať nemuselo. Inokedy by bol
jasal, že vypátral konečne zlodejov, ktorí mu panstvo okrádali, ponáhľal by sa skôr pre
žandárov — dnes trápila ho jeho vlastná vina. Išlo mu o to, aby Imrichova nevinnosť vyšla
najavo, no ako zastať pred ním a zniesť výčitku: „Ty si mi vzal dobré meno, veď ty si moju
česť neobhájil.“Pomalým krokom navrátil sa Užovič k domovu; bol len rád, že dcéra, po ceste ustatá, ešte
dobre spala. Díval sa chvíľu na svoje pekné dieťa, ktoré tak poslušne nieslo rozlúčenie s
miláčikom a nikomu sa nepožalovalo, ale ktoré neraz v noci počul ticho plakať. Teraz
neplakalo. Ach nie, snáď sníval sa mu pekný sen; ruky malo zopäté, akoby bolo usnulo s
modlitbou. Horár išiel tiež na odpočinok, no i keď usnul, unavený ako bol, snívali sa mu
nepokojné sny. Tomáš Kulich strieľal v horách a on sám mu ukázal pekného srnca a povedal:
„Toho zastreľ!“ Keď Tomáš vystrelil, nebol to srnec, ale Imrich Ľubietovský. Hľadel
zomierajúc tak, ako hľadeli srnce, a hovoril: „Čo som ti urobil, že si ma dal zabiť?“V tom týždni mali si ľudia v Zálužanoch čo rozprávať. — Prišli v stredu žandári, chodili
po domoch a našli u dolného mlynára, kde si hneď začali, v šope[30]jelenie rohy a peknú srnčiu kožku; a u kolára Vanku vyrobenú kožu zo srny,
štyri veľké zajace a niekoľko jarabíc.Veľmi sa tomu ľudia divili, lebo hoci Tomáš Kulich a Mišo Vanko boli najrozpustenejší
mládenci v dedine, nikto by to predsa na nich nebol veril. Keď ich žandári odviedli, vyšlo
najavo, že ich horár počul v hore, preto si potom na nich počkal a priamo k nim poslal
žandárov.Bola sobota podvečer. Cestou pod horami, vedúcou medzi borovými hájmi, kráčala Ilenka
Mrázová. Išla mužovi oproti, keď sľúbil, že dnes príde. Kráčala ľahkým krokom, akým len
pekná, zdravá mladosť môže kráčať. No, kto by sa podíval do tej zamyslenej, dobrej tváre —
do tých hlbokých svetlých očí — mimovoľne by sa spýtal: „Čo si taká zamyslená?“V horách všetko dýchalo novým vzkrieseným životom. No snáď nikde tak veľmi nevidíš tú
peknú jar, ten dôkaz, že zem sa zobudila zo spánku smrti, ako v celom zjave mladej ženy. Ak
bola kedy pekná, milá, bola priam[31]dnes ako ten jarný svet vôkol nej. Nielen ten svet, i ju osvecovala žiara
jasného slniečka; no z vnútra svietilo jasnejšie ako to vonku.Premýšľala Ilenka, ako prešiel ten celý týždeň, koľko v ňom ona s Paľkom zakúsila
radosti. Vždy si mali spolu čo rozprávať o tom drahom Božom slove; raz ona tam niečo krásne
našla, inokedy zas on. Aj práca im išla, akoby hral. V tom týždni toľko poorali, posiali,
že sa gazda netak zadiví. Nemuseli nikoho prosiť z rodiny, jeden cez druhého sa im
usilovali pomáhať. No však aj oni pomáhali, čo mohli. Strynká dva dni bielila u
Ľubietovských. Anička zaniesla tetičke Zálužanskej syr a vajcia na trh do mesta, dobre
popredala, aj pokúpila, čo jej kázali. Jožko vodil Ľubietovským junce, keď orali; Betka
varovala spolu s Ondrejkom aj malého Miška Zálužanského. Áno, veľa sa porobilo toho týždňa;
na druhý už málo zostane. Vedela Ilenka, že muž sa poteší, tak to aj ju tešilo. Hoci od
rána zdolala[32]kus práce, takže ju až všetko bolelo, predsa rada išla mužovi oproti; veď aj on
ťažko pracoval, a miesto odpočinku musel ísť veľký kus pešo.Ba tak sa jej dobre kráčalo, akoby jej rástli krídla. Nezastavil Pán Ježiš len tie máry,
nepovedal len „vstaň“. Nie, On zostal s ňou, ona Jeho krásnu blízkosť cítila na každom
kroku. Keby sa jej ujec Michal spýtal, či miluje Pána Ježiša, s radosťou by mu prisvedčila.
Mal on pravdu, keď hovoril: „Ty Ho budeš musieť milovať.“ Lež podivné! Veď ona mala každého
človeka i predtým rada, a málo ľudí bolo, ktorých nemohla vystáť; no teraz všetko, ale
všetko milovala! To krásne, zorami poliate nebo, tie tiché, slnkom osvietené háje, tie prvé
drobné kvietky pri potoku, tú spievajúcu vodu — ktorá utekala pri jej nohách — všetko, ale
všetko. Celá mužova rodina jej bola taká milá, každý sused, áno každý, koho postretla. Keby
naraz tam tým chodníkom išla oproti jej macocha, tuším by sa aj oproti nej rozbehla. Kde sa
len tá horkosť, ten hnev podeli? — Nebolo ho v jej srdci.Prv než vošla do hája, keď ešte lúkami išla, zastavil ju Imrich Ľubietovský; išiel z M.
od súdu. Vrátili mu tam poklad na zemi najdrahší — česť a dobré meno. Mladík bol ako
vymenený; oči mu žiarili, ústami hral úsmev. „Pomyslite si, ujčinká, on ma odprosil tam
pred všetkými za to, že mohol o mne dačo také uveriť. Len mám teraz veľkú starosť, že
deduško sa nahneval na Užoviča; — keby vraj jeho nie, naše meno nebolo by bývalo potupené.“„Neboj sa, Imrich! Pán Ježiš počul Marišku, keď Ho prosievala, aby tvoju nevinu vyviedol
na svetlo, On vám aj ďalej pomôže; budeme Ho za to prosiť.“ — S tým sa rozišli; a Ilenke
tak ľahko padlo uveriť, že On, jej Boh a Pán, všetko dobre spravil, Imrichovi aj Mariške
pomôže.Ponorená do týchto myšlienok kráčala radostne napred, až prišla po prekážku. Cesty sa tu
delili až na troje; ktorá z nich bola tá pravá? Keby tak zblúdila a nezišla sa s Martinom!
Radšej si tu pri ceste sadne na odťatý strom a počká. Urobila tak, prestrela si vlniačik,
aby nezašpinila čistú sukňu, položila vedľa seba uzlíček, podoprela čelo do dlaní — a
trpezlivo čakala.Medzitým kráčal rázne Martin Mráz horami. Bol už netak ustatý a hladný; — myšlienka, že
je už blízo domu, dodávala mu sily. „Ba, čo sa len tak ponáhľam“ — myslel — „je pravda, že
ma doma iné čaká, než predtým čakávalo; — no predsa, veď tak som kedysi dávno pospiechaval,
keď som chodil za Aničkou. Čo sa mi robí? Som starý na také veci. — Či som jej hneď v prvý
večer nepovedal, že mne žena netreba? A potom, či som jej nesľúbil, že si ju budem
opatrovať, akoby mi bola najstaršou dcérou? Ona ma ozaj opatruje ako dobrá dcéra.“Zamračil sa sedliak, stíšil krok, pritom pozrel pred seba, a — zabudol, že je už na také
veci starý. Srdce sa v ňom zahrialo náhlou, veľkou radosťou — vidí, že neďaleko na zoťatom
strome sedí dakto — je to ona, ona — priam sa narovnala, je to jej štíhla, pekná postava.„Martin! Už ideš?“ letí mu radostne v ústrety. Mráz zrýchlil krok — ona tiež — a v tej
radosti, že ako sľúbila, prišla mu naproti — objal a privinul svoju mladú ženu k sebe. Ona
to nečakala, no neutiahla sa; mala srdce plné lásky; dobre jej padlo, že ju smie dokázať
jemu, veď bol jej najbližší, jej muž. Ovinula mu ramená okolo šije, oprela si hlavu o jeho
mužnú hruď. — „Vitaj Martin!“ Nemohol sa zdržať, aby nepoceloval[33]tie vítajúce pery; ony mu bozk vrelo oplatili. Tak stáli chvíľu v tých šírych
horách, ktoré jar zobudilo zo sna smrti, objatí čarovnou tíšinou a zhasínajúcimi zorami.
Kratučký to bol okamih — no nikdy naň Martin Mráz nezabudne.„Že si mi naozaj išla naproti, Ilenka!“ žasol.„Išla, ale nie ďaleko, neznala som cestu ďalej; bála som sa, že sa minieme, tak som
radšej chcela čakať; no, len čo trochu sedím, už ideš. Sadnime si na chvíľu, si iste ustatý
a hladný.“ Poslúchol rád, priznal sa, že už sotva ide, a že má netaký hlad.„Dobre, že som ti niečo priniesla,“ tešila sa Ilenka rozväzujúc ručníček, a keď si
sadol, podala mu dva krajíčky maslom potreného čerstvého chleba. Netak vďačne po ňom
siahol; ale prv než začal jesť, vytiahol z vrecka hodný makovník. „To vám poslala tetička;
dali aj mne dva veľké na cestu, ale jeden mi vypadol do voza, keď som sa na kuse viezol s
uhliarom.“„Prečo si tento nezjedol, keď si bol hladný, Martin?“ kárala ho láskavo. „Ale, bol som
rád, že vám niečo prinesiem. No, odkroj si.“ Poslúchla, vzala podaný nožík, odkrojila
kúsok, ostatný koláč zakrútila do ručníčka a sadla na nižšie drevo k nemu. Vidiac, ako si
chutne ujedá z prineseného chlebíka, oprela svoje biele zuby do dobrého koláčika. Hľadel na
ňu s radosťou. A kde sa vzalo, tam sa vzalo — napadlo mu slovo z Biblie, včera čítané:„Majetok je po rodičoch, ale manželka dobrá od Hospodina.“Aká to
bola veľká pravda! Len sám Pán Boh mohol jemu, ktorého nik nemá rád, dať takú manželku.„Ako ste sa mali cez týždeň?“ spytoval sa, keď už kráčali po ceste krytej tôňami večera.
V radostnom úžase počúval, keď mu milo rozprávala, čo všetko zdolali za ten čas. Tak, to
bol len predsa iný život, keď sa človek s nikým nehneval. Pravdu mala vtedy strynká, keď
povedala: „Dobre urobíš, keď všetok hnev pochováš; ľudia s ľuďmi a hory s horami.“ On ho
pochoval; už sa na nikoho z rodiny nehneval, a bol im teraz netak vďačný, že tým jeho tak
pomáhali; bude sa im hľadieť odslúžiť. Keď ich Ilenka všetkých tak chválila, videli sa mu
to celkom inakší ľudia.„No, Martin, my dvaja — Paľko a ja — mali sme sa ešte aj ináč veľmi dobre,“ začala mladá
žena, keď už kráčali lúkami. A keď sa on na ňu podíval s otázkou, uprela svoje krásne,
modré oči na neho tak žiarivo, že až užasol.„Pamätáš sa, ako nám ujec Michal rozprával o tom naimskom mládencovi a o tom novom
živote, ktorý dáva Pán Ježiš?“„Pamätám,“ prisvedčil, „veď sa mi vtedy pritom zdalo, že ten mŕtvy mládenec som ja sám.“„Aj nám obom sa tak vodilo, Martin. Ale my sme ujca poslúchli a šli sme k Pánu Ježišovi.
Prosili sme Ho a On nás vzkriesil; On nám dal ten nový život. Boli sme obaja takí šťastní,
a preto všetko, ale všetko sa nám darilo.“Mráz počúval ženu bez slova, keď mu opisovala, ako sa týždne trápila a sužovala nad
sebou, keď poznala, aká je zlá, nezmierlivá, a keď si nemohla pomôcť. Spomenula tiež, že ju
trápilo aj to, že deťom to nemôže nijako dať, ani ich naučiť, aby boli vždy poriadne a
dobré. Teraz im vraj už rozumie. Zlé sa z nás odstrániť nedá, lebo hriech je tá smrť, a
mŕtvy človek si nepomôže; keď však príde Pán Ježiš, keď On vzkriesi a dá nový život, potom
to dobro príde do srdca samo.V hlbokom zamyslení Mráz ani nezbadal, že už ide okolo vlastnej stodoly. Vytrhol ho až
jasot detí: „Tatíčko, tatíčko ide!“ Nerozumel dobre v nedeľu Užovičovi; Ilenke rozumel.
Videl, že mala čosi nové, dobré, dačo, čo on nemal. A keď sa vítal s deťmi, ešte aj vtedy
myslel, že celý jeho minulý život bol preto taký strašný, pretože to bola samá smrť. Preto
sa teda nemohol nijako polepšiť, aj keď sa v poslednom čase dosť usiloval, a hoci cez roky,
kedykoľvek išiel ku spovedi, úprimne sľuboval polepšenie. Hriechy, tá smrť, boli v ňom a
len Kristus Ježiš mohol vzkriesiť aj jeho priam ako syna naimskej vdovy.U Mrázov bolo veľa radosti: deti sa tešili z koláča, aj z toho, že si mamičkina tetička
zmyslela na nich. No najväčšiu radosť mali z toho, že im to doniesol tatíčko. Strynká
dávala skôr večeru.„Po večeri ti ukážeme, čo sme si zadovážili,“ veselo rozprávala Ilenka. „Snáď nám budeš
aj dohovárať, že to sedliakom netreba; no ja myslím, že na dobrú vec máme my priam také
právo ako páni.“„Som zvedavý,“ usmial sa sedliak, „môžete mi to aj popredku povedať; chcem vidieť, v čom
sa máme podobať pánom.“„V čistote, Martin; ona je pol života. Ako vieš, odišiel Weiss preč. Bola som u nich na
rozpredaji a kúpila som peknú, ešte málo potrebovanú vaňu. Bol ju dal spraviť pre svoju
matku a tá za niekoľko týždňov zomrela. Oni ju snáď ani neupotrebili. Pán doktor vravel, že
pre ustatého človeka niet lepšieho lieku nad dobrý kúpeľ. Nuž, Anička ti pripravila taký
letný kúpeľ. Dali sme do neho aj materinu dúšku a sennú mrvu. Netak nám budeš vďačný, keď
sa vykúpeš.“Mráz si myslel, že také dačo veru pre sedliaka netreba; ten že sa vyspí a odpočinie si
aj bez kúpeľa. No za nič na svete by žene a deťom radosť nepokazil. Vaňa na kúpanie bola
dobrá vec. Keď tatíčko ležal chorý, nariadil doktor kúpanie; ale že nebolo v čom, museli ho
len tak nechať, hoci by mu to iste bolo pomohlo.Len preto, aby ženu a deti nezarmútil, i keď mu to bolo smiešne, ba protivné, išiel sa
po večeri vykúpať do letnej kuchyne. Len ich láske sa podvolil. Najťažšie bolo vojsť do
vody; von z nej išlo dosť aj tvrdo. Tak sa mu v nej zdalo, akoby z neho spadli všetky
ťarchy. Pravdu mala Ilenka, na také niečo dobré mal sedliak práve také právo ako pán!Vody bolo dosť; dreva tiež. Deti sa mohli kúpať v potoku, starší nemali kde. Keď asi o
pol hodiny ležal už v posteli a Ilenka ho poukrývala, priznal sa, že veru ani nepomyslel,
že by jestvovala taká dobrota. Ani nestačil povedať „dobrú noc“ a už aj spal. Deti, hoci
boli bosé, chodili po prstoch; aby ho nezobudili. No mohli aj v čižmách behať, nebol by ich
počul, tak tvrdo spal. Ráno potešil všetkých priznaním, že je taký čerstvý, akoby mu nalial
novú silu do údov.„Počkajte, deti,“ sľuboval im, „keď ste mi tak dobre urobili, až len ujec Michal príde,
potom spolu niečo vymyslíme, čo tiež ku kúpeľu patrí; keď sa už máme pánom podobať, nech to
stojí za to.“Ilenka sa bližšie nepýtala; deťom nechcel povedať, len strynkej povedal, že sa postará o
také čosi, aby bolo možno vodu z potoka napustiť a ju von vypustiť. Nemohla si síce starena
predstaviť, ako by taká vec bola možná, ale si myslela, keď sa oni do toho dajú, že naozaj
spolu niečo vymyslia. Dopriala by to Ilenke už preto, že sa tak o muža starala.*„Počuješ, Imrich, dokiaľ mieniš ešte tak zostať? Už sa kadejaký trhani poženili, škuľavý
Jožo mal včera ohlášku a ty taký pekný mládenec, aj dobrý majster vždy len sám ani taký
mních.“Týmito slovami vítala Anna Ľubietovská syna, keď vošiel do svojej izbietky, kde naňho
čakala už hodnú chvíľu. Idúc z kostola, stavila sa u kmotry Malkovej, počula, že je akási
chorľavá. Tam sa ženy do nej tak opásali[34]až no! Prečo vraj ona nevystrojí synom svadbu? Veď sú už obaja súci na ženenie,
zvlášť Imrich. Aj jej hneď radili, ktorá by najlepšie k nemu pristala. Jedna vedela tú,
druhá inú. Nakoniec sa zhodli, že Anna Smolíčková najviac pristane do Ľubietovských. Má aj
hodnú čiastku po nebohej matke, aj otec ju neukráti, veď je jediná dcéra. A ešte aj po
babke dostane čiastku. Dievča je pekné, do sveta súce; trochu je síce parádnica, ale pritom
robotná; a Imrich potrebuje takú, ktorá by ho rozveselila.Zaľúbilo sa to Ľubietovskej. Bola síce rada, že obaja synovia podnes nespomínali ženbu,
nestála o to, trápiť sa s nevestami; no, vysmievať sa ona, dobrá gazdiná, predsa nedá, že
sa jej synovia nemôžu oženiť, hoci sú aj pekní, aj múdri, aj majetní. Preto hneď za horúca
prišla za Imrichom, čo jej povie.Očervenel až po vlasy a netak sa potešil, no len na chvíľku.„Oženil by som sa rád, mamička moja,“ hovoril úprimne, „ale len keby ste mi dali tú,
ktorá sa mne ľúbi a na ktorú vo dne v noci myslím. Ak ju nedostanem, potom mi o ženbe ani
nevravte.“„No, len povedz, ktorá je to,“ zadivila sa Ľubietovská. On mal už nájdenú, a ona neznala
o tom.„Ak sa kedy ožením, vezmem si len Marišku Užovičovú; a ak mi tú nedáte, o druhej mi
nehovorte.“„Marišku Užovičovú?“ spytuje sa tiahlo matka. „A načo by ti bola? Veď tá nič nemá! To
nie je nevesta do nášho domu.“„Veď viete, že sa nestrojím bývať s vami,“ hrdo narovnal sa šuhaj. „Do vášho domu
nepristane, do môjho áno.“„A z čoho budete žiť? Lásky sa ešte nikto nenajedol.“„Myslíte, keď Pán Boh požehná, že dvoch nevyživím? A či ona nevyrába šitím a všelijakým
pekným vyšívaním? A čo môžete proti nej povedať.“„Čo by som mohla? Dievča je pekné aj poriadne. No len povedz otcovi a dedovi, koho chceš
do rodiny doviesť, netak sa obaja na teba nahnevajú. Či si nebol považovaný za zlodeja
toľký čas, a to len pre starého Užoviča? Tvoj dedo mu to nikdy neodpustí, že nás tak
pošpinil.“„A či neodvolal svoje slová pred všetkými a neodprosil ma?“„Však sa mu aj patrilo. No to si, synku, vyraz z hlavy, lebo my Užovičovu dcéru za
nevestu veru neprijmeme.“„Ach, mamička moja, prečo chcete moje nešťastie? Nikdy som vás nezarmútil, vždy som vás
poslúchal. Načo ste mi dali život? Prečo ste ma nenechali umrieť, keď som bol od mala chorý
— keď ma chcete utrápiť na smrť? Od jari som sa sužoval; ani som nespával, ani som nejedol
od žalosti, keď mi Užovič povedal, že s Mariškou nesmiem ani hovoriť, kým sa nedokáže moja
nevina. Teraz začnete vy. Môžete mi zabrániť, aby som si Marišku vzal, lebo bez rodičovskej
vôle ženiť sa nebudem, ani Mariška by za mňa nešla, a Užovič by mi ju nedal, keby len
začul, že ste proti tomu; nuž, môžete mi prekaziť. Poslúchnem vás, nezhreším proti Božiemu
prikázaniu, ale vy proti prikázaniunezabiješzhrešíte, lebo ma
doženiete do hrobu. Keby ste ma mali tak radi ako Zuzanku, iste by ste mi tatíčka
naklonili, deduška by som si naklonil sám s Božou pomocou. On ma má rád; je tvrdý, ale
dobrý človek, poľutoval by ma. No, vy ste priam ako nebohá babička, a tak ma chcete na celý
život učiniť nešťastným, ako ona ujčeka Mráza. No ja sa vám nedám. Nikto na svete ma
neprinúti k ženbe, keď Marišku nedostanem.“Šuhaj vzal klobúk a než sa Ľubietovská nazdala, vyšiel von.Hovorí sa, že tiché vody brehy berú. Imrich bol vždy tichá voda; no keď sa raz zaťal,
potom už nikam uhnúť. To matka dobre vedela. Chcela mať kedysi z neho stolára, no on toľko
deda a babičku spracúval, až mu dovolili ísť na krajčírske remeslo. Ináč bol poslušný aj
poriadny, nemala čo na neho žalovať. Keď si dač umienil, ani prosbami, ani hrozbami si ho
od toho neodviedol. Bola to nepoddajná Mrázovská krv, on bol pravý vnuk svojej babičky.
Vedela Ľubietovská, že už môže so ženbou synovi ani nezačínať. Len ju veľmi prekvapilo, že
jej syn vyhodil na oči matku i brata a jej lásku k dcére. Ak myslel, že Zuzanke by dovolila
za kohokoľvek ísť, tak sa mýlil; s tou si ona poradí a vyhľadá jej muža po svojej chuti.
Len jedno zabudla, že si Zuzanka od detstva všetkých v dome okolo malíčka obkrútila počnúc
od deduška a babičky až po ňu.Medzitým bežal šuhaj von do sadu. Neďaleko plota boli tri bory,[35]pod nimi lavička. Tam si ľahol, skryl tvár do rúk a pustil sa do horkého plaču.
Tak plakáva mladosť, keď jej pomrzli všetky kvety peknej nádeje.„Synku, čo robíš? Čo plačeš?“ Zaznelo nad ním. Stará Ľubietovská skláňala ustaranú tvár
k vnukovi.„Nechajte ma, babička, však mi nepomôžete, lebo mne niet pomoci. Nikoho nemám na tom
šírom svete, všetci ma len do hrobu chcete odprevadiť.“„Ej, jój, čo len hovoríš, synku, také reči! Sadni si a povedz mi, nad čím tak nariekaš!
Či som ti už neraz nepomohla?“„Tuto mi nepomôžete, aj vy sa postavíte proti mne.“„To nemôžeš vedieť, kým mi neoznámiš svoju žalosť.“ Všelijako prehovárala babička
vnuka-miláčika. Konečne si sadol a povedal jej, čo ho tak veľmi trápi.Nebolo jej to po chuti. Nemala Užoviča rada, stúpal vždy sedliakom po prstoch a
richtárovi robil hanbu. Ľubietovský občanov zastával. Vravieval, keď panská zver robí na
sedliackych roliach škodu, že to nie je hriech, keď si z nej sedliaci tu a tam niečo
zastrelia. Užovič zase stál na svojom, že panské brať je krádež. Prv než on prišiel, bývalí
horári aj obe oči prižmúrili a bolo všetko dobre. Preto mali páni dosť zveri a dosť sa
nakazili obecných rolí, keď mávali veľkú poľovačku. Za Užoviča boli vždy akési trenice
medzi panstvom a dedinami.Starena — tak ako všetci sedliaci — nemala horára rada a dostať sa s ním do svatovskej
rodiny nebolo jej po chuti. Ale dívať sa na vnukovu horkosť a zármutok — to nemohla. Viac
ho ona vyopatrovala ako mať. Neraz neveste dohovárala, že sa len s dcérou mazná a že synovi
krivdí. Nie, ona sa nemohla postaviť proti nemu.„Nežiaľ tak veľmi, synku a netrať všetku nádej. Nikto ťa nesmie nútiť, aby si sa oženil
proti svojej vôli. Ste ešte oba mladí; dočkajte až sa to s tým jeleňom zabudne, potom ti ja
pomôžem, a ešte všetko môže byť dobre.“„Ach, babička…!“„No, synku, veď ma neudus, kto ti potom bude pomáhať! A ako si to myslel? Kedy by si sa
to oženil?“„Myslel som už tejto jari. Ešte prv, než by som sa oženil, presťahoval by som sa do
svojho domu. Všade vám tu zavadziam; strihať nemám kde, stroj si v tej mojej komore kazím,
a keď tak dlho sedím, oči i plecia ma bolia. Tam je pekná, svetlá izba; ujec Michal mi
sľúbil, že mi opraví, čo treba, až sa vráti. Chcel som poprosiť, aby ste mi dali Zuzanku
hospodáriť; nech by sa priučila robiť sama bez vás. Bude to pre ňu dobré, keď sa vydá do
domu, kde nie je svokra. Keď som si dnes mamičku nahneval, sotva mi ju dajú. Poprosím teda
strynkú Mrázovú, ak bude môcť od ujčinkej odísť, aby ona prišla ku mne, aspoň mi spraví
pekný poriadok aj udrží. Len keby som vám i Užovičovcom dokázal, že môžem ženu vychovať,
potom by som si chcel pýtať Marišku. Nechcel som ju doviesť do hocijakého a do prázdnej
komory.“„A či my ti ju nemôžeme naplniť synku? Musíš si ty, vnuk richtára Ľubietovského, najprv
vyrobiť, aby bolo čo do hrnca?“„Viete, babička, celá Mariškina chyba je len tá, že je ona chudobná. Ja som ozaj váš
vnuk Ľubietovský a nedám si nikomu na oči vyhadzovať, že musíte chovať moju ženu. S pomocou
Božou vychovám si ju sám.“ Šuhaj sa hrdo narovnal. „Aj tak mi tatíčko povedal, že zbieram
klasy pri kope. Nechcem ich už ďalej zbierať. Viem, že ma vychovali; chcem sa im do smrti
odsluhovať ako budem môcť; ale už nechcem byť nikomu na ťarchu.“„Veď si to tak nemusíš pripúšťať k srdcu. Nikomu si na ťarchu nebol, veď si náš! Čo je
naše, to je aj tvoje, a celý dom si zaodieval. Už po celý rok si si sám zaslúžil každý
kúsok chleba; mohlo to aj ďalej tak zostať. Ale keď chceš byť už na svoju ruku a chceš
bývať vo svojom, nedivím sa ti. Strynkej nevrav nič, však Zuzka rada pôjde k tebe, a je už
čas, aby sa prestala len ihrať; máš pravdu, nech sa priúča. To ja s tvojou mamičkou
spravím. A komoru ti my naplníme. Ženiť sa ešte hneď nemusíš. Pre ženu si potom sám
prichystaj, aby si teda svojim rodičom a jej otcovi dokázal, že ženu vychováš.“Do mládenca akoby vošiel nový život.„Babička, smiem povedať Mariške, ak by som sa s ňou zišiel, že aspoň vy nám doprajete
naše šťastie?“„Smieš, synku; mne sa dievča ľúbi. Videla som ju dva razy u Mrázov. Zdá sa bystrá, pekná
a múdra; len je taká akási smutná. — To ona asi za tebou smútila, chuderka. Jej otca nemám
rada. No ty s ním bývať nebudeš. A keby odo mňa záviselo, mohli by ste sa čím skôr zobrať,
aby som ťa videla veselého a šťastného.“„Ďakujem vám pekne, babička; keď už len aspoň dakto so mnou cíti a má ma rád!“Babička odviedla vnuka opäť do stavania a do večera mu pripravila všetko, aby sa mohol
nasťahovať do svojho. Zuzka až tak vyskakovala od radosti, že pôjde s bratom. Mala ho vždy
rada, ešte keď jej pre bábiky šil pekné šaty. Bola si netak dôležitá, že mu bude gazdinou.
Bo keď doma chcela pomôcť, už či babičke alebo matke, len ju sem-tam posielali.„Počuj, Imrich, tak ti to všetko budem čisto opatrovať, ako u ujčinkej. A variť sa u nej
naučím. Nebudeš tak vždy vyzerať, ako by sme ťa len trávou chovali.“Inokedy by Anna Ľubietovská svokre protirečila, ale cítila sa vinná oproti synovi, tak
sa zdržala. Snáď, keď si na Zuzanku pekne privykne, zabudne na Marišku Užovičovú.Vybrali sa spolu brat so sestrou k Mrázovcom. Imrich sa chcel spýtať, kedy sa vráti ujec
Michal, aby s ním prehovoril o dome. Ilenka nebola doma. Mráz čítal, no potešil sa
sestriným deťom. Vravel, že sa žena čochvíľa vráti aj s deťmi. Zobrala vraj všetky so
sebou, vraj na to teplé slniečko.Imrich rozpovedal vec ujcovi. Chcel sa aj s ním poradiť.„Vieš čo, Imrich, poďme sa ta pozrieť, koľko toho je. V A. nemáme dosť materiálu, preto
by nás staviteľ prepustil asi štyroch na týždeň. Ujec Užovič aj tak chcel domov; snáď by
sme ti to rýchlo spravili.“Zuzanka bežala pre kľúč a o chvíľu už prezerali stavanie.„Dom je dosť dobrý,“ pochvaľoval Mráz, „len pár sto kusov škridlice bude treba na
strechu. Piesok na omietku mám aj ja, nemusíš ho obstarávať. Maštaľ ti hneď netreba; aj tak
nie je dobrá. Zo starého mestského domu sú okná na predaj; staré, ale ako zo železa. Mohol
by si ich kúpiť, aj dvojkrídlové dvere. Keď sa natrú, budú ako nové.“„Ujček, nemohli by ste mi poradiť, kde vziať zariadenie aspoň do jednej izby?“ spytuje
sa rozradostený šuhaj.„Aké myslíš? Sedliacke či panské?“„Mal by som radšej panské,“ úprimne priznával sa šuhaj. Veď som nie sedliakom — ani ním
nikdy nebudem — ale remeselníkom.“„Mohol by som ti kúpiť pekný panský nábytok. Náš staviteľ býva v A.; žena i dieťa mu
umreli, preto tam nechce zostať. Nedávno sa nás pýtal, či by sme nevedeli kupcov. Židom to
predať nechce, má ich veľmi v nenávisti. Ondrej si už niečo povyberal. Sú tam krásne veci,
prídi si pozrieť.“„Ach, veľmi pekne vám ďakujem! A koľko tehly mám obstarať? A ako tie okná dodať? Či po
železnici?“„To by bol dvojnásobný náklad. Vezmi si dva vozy a Paľko nech ide tretí, odveziete
všetko.“Tak a podobne radili sa mužovia. Keď sa vrátili, bola už Ilenka s deťmi doma a priviedla
si i Marišku so sebou; zišli sa na cintoríne. Imrichovi netak zrumeneli[36]líca radosťou, že ju nielen vidí, ale že jej smie i ruku podať i vravieť s ňou.
Našla sa chvíľočka samoty. Ilenka išla dať deťom olovrant. Mráz vošiel pozrieť kone, akosi
veľmi erdžali. Zuzanka vybehla za ujčinkou, a šuhaj s dievčinou zostali sami.„Pravda, nehneváš sa na môjho tatíčka,“ prosila dievčina. „Veľmi ho to trápi.“„Nehnevám, Mariška, ja nie; ale naši sa hnevajú a nechcú mi dovoliť, aby som si ťa vzal.
Veľmi sa nad tým trápim. Proti tebe mamička ani babička nemajú nič, len proti tvojmu
tatíčkovi sú namrzené. No babička mi radila, aby sme dočkali, kým sa tá vec s tým jeleňom
zabudne. — Mariška, budeš čakať na mňa?“„Budem, Imrich, neboj sa. Ja ti budem verná. Keď mi teba nedajú, za iného nikdy
nepôjdem. Len keď sa už smieme rozprávať, a keď len tvoja nevina vyšla na svetlo; ja už na
nič nedbám.“Potešil sa šuhaj a vzdychol zhlboka. Slniečko zlatej nádeje vrátilo sa mu do srdca.A Mariška? Tá si myslela, keď Pán Ježiš vyslyšal jej prosby vtedy, keď bola tak ďaleko
od Neho, či by ju nevyslyšal dnes, keď na každom kroku chodil s ňou!? Len to jej bolo ľúto,
že nemohla Imrichovi povedať o tom svojom veľkom šťastí; k tomu neprišli.A hoc sa dni dĺžili a večery krátili, predsa ten čas len rýchlo utekal. Ani sa A.-skí
nenazdali, len už bol ich mestský dom dostavaný. Bolo ho len treba nechať vyschnúť.Rozišli sa murári za inou prácou. Michal Užovič vrátil sa so svojimi tovarišmi. A ešte
celý týždeň strávili pri prestavbe Imrichovho domu a netak pekne mu to sporiadali. Dobre
radil Mráz: okná i dvere sa hodili. Ondrej Užovič spravil pekné cementové okrasy na prednej
stene. Šimon upravil bratovi peknú záhradku. Zuzanka za Ilenkinej pomoci ju pokopala a
vysadila. Konečne si mala kam kvietky zasadiť, keď doma jej to nedali, alebo len s veľkým
hriechom jej kúsok oddelili, a to len tam, kde bola najhoršia zem. Bude mať kvety na
slniečku! Aj do okien nanosila si štepy. Imrich jej z A. od záhradníka všeličo priniesol.Celé Zálužany obdivovali pekný Imrichov dom. Celá Ľubietovská rodina sa tešila s ním, že
to bude mať také pekné. Len matka mlčala. Až tak v nej vrelo, keď si zmyslela, že sa ta raz
dostane Mariška Užovičová. Keby jej syn nebol babičku a matku na oči vyhodil, bola by už
zradila otcovi a dedovi, čo zmýšľa; takto akosi nemala smelosti. Okrem toho videla, že
svokra mu drží stranu. Iste sa jej vyžaloval. Dala mu do komory zo svojho, čo oni, starí,
mali oddelené. Z ich zásob ocitlo sa tam len to, čo si Zuzanka vypýtala. Imrich nič
nepýtal. No ani nemusel. Otec mu sám vydelil zbožie na chlieb, keď videl, ako sa babička
delí s vnukom.Zuzanka bola šťastná ani také malé vtáčatko; behala z domu do domu. Netak si pripadala
dôležitá, že bude gazdinou. Ona bývala v prednej, Imrich v zadnej izbe. Táto bola dlhšia a
mala veľké okná. Lepšie sa mu do nej vmestil krajčírsky stôl. Kuchyňu si dievča tak krásne
vyzdobilo, že bolo radosť dnu vnísť. Mamička by jej také niečo doma nedovolila. Imrichovi
sa to ľúbilo; mal rád pekné veci. Páčilo sa to aj Andrejovi Užovičovi, a na tom Zuzke
záležalo. Kedykoľvek v zime zišli sa u Mrázov, vždy dievčina bokom pokukovala po švárnom
šuhajovi, no on ju nevidel, bo len s ujcom Mrázom alebo s ujčinkou viedol rozhovor. Ale
teraz, keď staval a krášlil Imrichovi dom, a ona im varila a obsluhovala ich, ba, keď
jedno-druhé pre okrasu chcela mať na dome spravené, všimol si ju šuhaj konečne. Sám jej
vykreslil a potom vystrihol vzorky, podľa ktorých mohla maľovať kuchyňu, a keď ju pritom
našiel, pomohol jej spraviť i čiaru na tlo. Od tých čias sa už vždy spolu rozprávali,
kedykoľvek prišiel.Prichádzala pekná jar. Minul sa pôst, prišla Veľká noc. Prichádzala jar nielen do hájov
a na lúky, nielen do sadov a seči, vkrádala sa i do ľudských sŕdc, a nikde ju tak nepoznať,
ako u Mrázov. V tom inokedy tak neprívetivom dome, z ktorého každý utekal, a ktorému každý
vyhol, schádzala sa denne šťastná, veselá mládež. Slniečkom, ktoré všetkých priťahovalo,
bola druhá žena Mrázova. No ani Mráza, toho pred tým tak obávaného škaredohľada, už
neobchádzali. Teraz mal pre každého dobrú radu a pomoc. Chodil k Mrázovcom Imrich so
Zuzankou, Marienka a Andrej Užovič, s nimi prišiel aj ich Miško, brat-študent cez
prázdniny. A prichádzal i Šimon Ľubietovský a Jurko Zálužanský.V nedeľu a vo sviatok všetko sa tam schádzalo. Čítali spoločne knižky, ktoré obstaral
Michal Užovič; čítaval zvlášť on. Doniesol tiež pekné pesničky, a hoc bol už starším
človekom, hlas mal dobrý. Ktoré piesne sám vedel, tie ich naučil, a druhé ich učil
Miško-študent podľa nôt. Mráz vždy žiadal, aby ujec dačo prečítal aj z Biblie.A keď si tak na Veľký piatok čítali, začal zrazu Paľko, po ňom Ilenka a Mariška
rozprávať ujcovi, že ich Pán Ježiš práve tak vzkriesil, ako toho naimského mládenca. Stará
richtárka, ktorá často prichádzala, a i teraz medzi šťastnou mládežou sedela, dala sa
dopytovať, aký to bol príklad, ktorý rozprával ujec Michal. Ona Užoviča veľmi rada
počúvala. Užovič čítal a ešte raz vyložil udalosť o mŕtvom mládencovi. Mal tu pred sebou
mládencov, za ktorých sa denne modlieval, aby ich Pán Ježiš vzkriesil. A nie je možné, aby
človek nezískal dakoho pre vec dobrú, či zlú, keď ju odporúča so zápalom, vložiac do nej
celé srdce. V ten večer rozišli sa od Mrázovcov všetci hlboko zamyslení.Andrej s Mariškou zaostali za ujcom a Miškom. Zrazu začal šuhaj: „Nielen tebe, Mariška,
aj mne vtedy v Malatíne bolo jasné, že som mŕtvy. No, ja som to zhodil z pliec. Teraz už
týždne badal som pri tebe a Ilenke, a zvlášť pri tom chlapcovi, že máte čosi, čo ja nemám.
Prečo si mi to, čo ste vtedy zakúsili, už prv nepovedala? Ujec má pravdu. Toho mŕtveho
mládenca niesli do hrobu; mňa nesú moje hriechy do večnej záhuby.“„Mala som ti povedať,“ sklonilo dievča hlavu, „ale som sa neodvážila; odpusti mi.“„Odpustím, no ešte dnes musím hovoriť so strýcom.“U Mrázov osameli oba manželia. Deti zobrala richtárka so sebou, že pošle Ilenke orechy
na sviatky. Mráz si sadol za stôl a podoprel hlavu do dlaní. Bola mu akási ťažká.„Čo ti je, Martin?“ položila Ilenka svoju teplú ruku na jeho plece. Nezdvihol hlavu.
„Povedala si, že tá veľká noša hriechov — ktorá ležala na tebe ako na kresťanovi, ktorý
opustil mesto márnosti — už viac nespočíva. Tebe ju sňal Syn Boží. No teraz tlačí mňa, a je
veľmi veľká,“ povedal smutne. „Od tých čias, čo som od teba počul tú radostnú zvesť, a
pritom videl, aký je môj chlapec dobrý, poslušný a milý, som nešťastný. Kedykoľvek nám ujec
čítal Slovo Božie — a v Malatíne čítal ho každý deň — zneli z neho pre mňa len samé hrozby.
Už týždne sme doma. Ja som tú myšlienku, že som veľmi hriešny človek, vždy odtískal od
seba, no ona sa odtisnúť nedá. Nebol som dobrým synom svojej matke. Prisahal som žene
lásku, hoci som dobre vedel, že ju nikdy nebudem milovať. Je pravda, mal som sa s ňou zle,
ale nebola len ona na vine; nemal som sa dať prinútiť. — Bol zo mňa neverný muž: po jej
boku som myslieval na tú druhú. — Bol som zlý, závistlivý brat — zlý sused. Ľudia sa
nepremenili, sú tí istí; — prečo môžeme s nimi dnes tak žiť, ako žijeme? Vidím, vina leží
na mne. A sú to veci, ktoré sa už nikdy nenapravia. — Ilenka, ako to bolo tam o tom
kresťanovi? Ako sa on zbavil tej ťarchy?“„Keď pozrel na kríž, Martin, a keď uveril, že Ježiš Kristus bol tam usmrtený i za jeho
hriechy,“ ticho vravela mladá žena.„Aj ja tomu chcem uveriť; nechcem sa s tou ťarchou vláčiť, ani už obviňovať; nie,
zhrešil som, pôjdem si pýtať milosť, odpustenie.“Sedliak vstal; bez ďalšieho slova odišiel do izby za bránou a zamkol za sebou dvere.Sotva odišiel, ovinul dakto ruky okolo šije zamyslenej mladej ženy. Dakto prisadol k nej
na lavicu. „Ujčinká, povedzte mi, ako to mám spraviť, aby ma Pán Ježiš vzkriesil.“„Ach, Zuzanka,“ zľakla sa mladá žena, keď sa náhle objavila neter, ktorá len pred
chvíľkou odišla. „Kedy si prišla?“„Práve teraz, keď ujček odchádzal. Prosím vás, povedzte mi: vzkriesi On aj mňa?“„Pravdaže!“ pritúlila Ilenka radostne dievča k sebe. Bola sama ešte len také dieťa v
tých Božích veciach, no to jedno vedela, že Boh ju veľmi miluje, že jej dal svojho Syna, a
že tento Jeho Syn zomrel nielen za Zuzanku, ale aj ju — predtým mŕtvu vo vinách a hriechoch
— vzkriesil k novému životu, že ona ten život má. Preto už mohla milovať Boha aj ľudí. Je
napísané v Slove Božom:„A malé pacholiatko ich povedie.“Aj dieťa,
keď raz vkročilo na dobrú cestu a túto cestu už zná, môže zablúdeného človeka uviesť na
pravú cestu a zachrániť.Ľútostila Mariška nedávno a dnes znova, že nemala smelosti rozpovedať Imrichovi, aké
šťastie ju postretlo. Zuzanka nebude musieť ľútostiť; ona, keď dobehla domov a našla brata
sedieť na násype, kde na ňu čakal, prisadla k nemu: „Imriško, aj ja som sa už vybrala s tým
kresťanom do toho zlatého mesta. Prosím ťa pekne, ak som ťa kedy rozhnevala, odpusti mi.
Zajtra odprosím mamičku aj všetkých. Keď som si od Pána Ježiša vypýtala ten nový život, s
tým starým musí byť koniec. Viem, že mi Pán Ježiš odpustil. Prosila som Ho, a čo On sľúbil,
iste splní, veď je Boží Syn; no aj vy mi musíte odpustiť.“„Ja ti ľahko odpustím, Zuzanka,“ vetil šuhaj vážne. „Nepamätám sa veru, žeby si ma bola
kedy urazila. No ty si myslíš, keď Pán Ježiš človeku dáva to, čo druhí už majú — pokoj a
odpustenie — že taký človek musí najprv ľudí odprosiť?“ Z hlasu šuhaja vyznela teskná
starosť.„Ach, nie, mne to predtým ani nenapadlo; až keď mi On odpustil, potom som iste vedela,
že sa musíme aj s ľuďmi zmieriť. Keď sme kedykoľvek išli ku spovedi, či sme jeden druhého
neodprosovali? A toto je niečo iné. Vtedy sme išli, keď sa patrilo, ale toto priamo k Nemu,
aby nás vzkriesil.“„Vieš čo, Zuzanka, ja potrebujem niekoho, kto by ma k Nemu doviedol. Nosiči, ktorí
mŕtveho mládenca niesli, priniesli ho k Pánu Ježišovi, hoci ho niesli do hrobu. Keby tak
mňa niekto k Nemu priniesol!“„Ja som išla za ujčinkou. A keď som vnišla do izby, počula som hovoriť ujca Mráza, aký
je on hriešny. Čo všetko povedal, neviem; myslela som na svoje hriechy. Len toľko viem, že
nakoniec povedal: Nebudem sa s tou ťarchou vláčiť, ani na nikoho vinu klásť. Zhrešil som,
pôjdem si pýtať milosť a odpustenie. — Potom šiel, do izby za bránou. — Jeho nik neniesol,
išiel sám. Snáď keby si sa potom jeho opýtal…“„Je už neskoro,“ narovnal sa šuhaj. „Poďme si odpočinúť. Mňa čaká zajtra mnoho práce.
Dnes už šiť nebudem — je veľký svätý deň — a mám ešte došiť troje šiat. Zvlášť Ondrejove
musia byť hotové.“„Aj ja mám prácu,“ vravelo dievča, „budem pre vás piecť koláčiky u ujčinky. Musím skoro
vstať, aby na mňa nečakali. Riadiť nič nemusím; včera som si všetko dokončila. A rada by
som pomohla aj mamičke.“Ešte chvíľočku radili sa brat so sestrou. Potom sa rozišli a v dome stíchlo. No nie tak
v šuhajovom srdci. Dávno už spala dievčina, ktorá sa dnes pomodlila svoje obvyklé modlitby
ako ešte nikdy, zvlášť Otčenáš. Imrich ešte vždy sedel pri okne. Hľadel na sady krásne
osvietené mesiacom, a cez ne k blízkym horám. Vysoké, k nebesiam čnejúce skalnaté vrchy
poliate tekutým striebrom, akoby ho tiahli vyššie od zeme za Ježišom, ktorý za neho
prebolestne zomieral. Chcel šuhaj myslieť na svoju prácu, no nemohol. Chcel premýšľať o
svojom ďalekom šťastí, nedalo sa. Ani čo by mu dakto hovoril: „Na to bude inokedy času
dosť. Teraz sa musí vykonať to najdôležitejšie.“„Pre mŕtveho človeka niet budúcnosti,“ vravel ujec Michal, „pre neho je všetkému koniec,
veď on nežije. Tak aj pre mŕtveho hriešnika niet večného života, niet budúcnosti. Syn Boží
nielen že vzkriesil naimského mládenca, On potom šiel na Golgotu a zomrel tam za jeho
hriechy. On ho tak miloval. A miluje tak aj mňa, aj teba…“Nikdy ešte nemyslel Imrich Ľubietovský na tú strašnú Ježišovu púť, hoc dobre o nej
vedel. Dnes počul skoro celé pašije. Utrpenie Baránka Božieho zjavilo sa pred jeho očami
ani v obrázkovej knižke — obraz za obrazom tiahol sa v mysli. Hľadel do sadov a videl
Olivový vrch, ako ním kráča Boží Syn s učeníkmi do záhrady Getsemane, ako sa tam ľaká, cíti
úzkosť, modlí sa a krvavým potom sa potí. Učeníci spia. On nevinný čaká svojho zradcu, čaká
smrť. Nebolo pre Neho pomoci. Nikto ho neochráni pred falošnými súdmi. — Tam po horách ide
zástup s fakľami a so zbraňou. Zviazali Ho, vedú, súdia, mučia, pribíjajú na kríž; On
zomiera, ale nezlorečí. Ešte i v smrti modlí sa za svojich nepriateľov. —Mňa len očiernili, hoc vinu mi dokázať nemohli, a ako ma to trápilo! Moja nevina vyšla
najavo, Jeho nie! — Svätý Boh vedel, že nie som vinen. On znal tiež, že Jeho syn je
nevinný, a predsa Ho nechal tak potupiť a usmrtiť. — On šiel dať sa zabiť za toho naimského
mládenca. Miloval Ho. On miluje aj mňa — išiel sa dať zabiť aj za mňa. — No ja som nič také
zlé neučinil! Bol som vždy poriadny, statočný. Nikoho som neoklamal ani ako učeň, ani ako
tovariš. Všade ma mali radi. Rodičov som poslúchal. Prečo by sa bol musel Syn Boží tak za
mňa obetovať? To nerozumiem.Hlava šuhajova klesla k hrudi. Pocítil tieseň a driemotu. O chvíľu ležal a spal už v
posteli. No i vo sne videl tú pašijovú cestu; videl, ako Ježiš Nazaretský kráča pod ťažkým
krížom, ako sa zrazu obzerá na dcéry jeruzalemské, ktoré za ním idúc plakali:„Neplačte nado mnou, ale nad sebou a nad svojimi deťmi,“povedal,
sklonil hlavu a kráčal ďalej pod svojou ťarchou.Šuhaja zmocnila sa divná žalosť, až sa zo sna pretrhol.To platilo mne; ja mám plakať nad sebou. Nevedel by povedať, čo to bolo, čo sa s ním
zrazu stalo; len mu na srdce zaľahla veľká ťarcha. Vedel zrazu, že je pred Bohom veľký
hriešnik. Ľudia síce nič naňho nevedeli, ale Boh sa na neho hneval, a on tú hroznú ťarchu
Božieho hnevu cítil. Schúlil sa najprv pod perinu; zima začala ním triasť a studený pot
vystupoval mu na čelo.Iste preto sa Boh tak veľmi na mňa hnevá, že som povedal, že za mňa Jeho Syn nemusel
zomrieť — preletelo šuhajovou mysľou. Zrazu cítil s veľkou hrôzou Božiu blízkosť, ako
spaľujúci oheň. V ohni Božom rozplynula a zhorela jeho nevina, dobrota, poriadnosť i
statočnosť, ach, všetko. Vedel, že aj on je stratený, zahynutý.„Synu Boží, Pane Ježišu Kriste, skry ma v svojich ranách! Keď si ma miloval, ako toho
mládenca naimského, ó, zmiluj sa nado mnou a pomôž mi!“ skríkol vo svojej hroznej úzkosti.
— „Verím už, že som veľmi hriešny človek, verím, že si aj za mňa musel byť odsúdený.
Odpusti, odpusti a pomôž mi!“V izbe sa zotmelo. Oblak zakryl na chvíľu mesiačik. No zrazu zjasalo zase tekuté
striebro mesiaca. Nevedel šuhaj, či to bolo toto svetlo nebeské, či aj iné vyššie,
jasnejšie, ktoré osvietilo ho zvnútra.„Ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby
každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný,“znelo mu zrazu v
mysli. Kedysi učil sa toto evanjelium, keď ešte chodil na katechizmus. Roky na ten verš
nemyslel, dnes ho mal pred očami, dnes mu rozumel. Vedel, že Ježiš Kristus visel za neho na
tom kríži, za jeho viny, a že v Neho verí. No vedel i to, že pristavil sa Ježiš pri tých
jeho márach, na ktorých on ležal mŕtvy, a že ho vzkriesil.Vyskočil z postele a hlasito ďakoval tomu, ktorý ho zachránil pred spravodlivým súdom a
Božím hnevom.Myslela Zuzanka, ktorá sa o štvrtej ráno vykradla z domu k susedovcom, že brat ešte
tvrdo spí; no on ju počul. Zobudil sa, spravil svetlo, a keď sa najprv odovzdal do rúk Pánu
Ježišovi, prečítal si dnešné bielosobotné evanjelium o zapečatenom Ježišovom hrobe,
stráženom žoldniermi. Potom sa dal do šitia. Chvíľami neodvážil sa ani obzrieť, tak veľmi
cítil blízkosť vzkrieseného Syna Božieho. Už mal aj on to, čo včera Paľko radostne
spomínal: všade a vždy prítomného, živého Spasiteľa. Mohol už s Ilenkou jasať: „Rozumiem,
čo to znamená:Hľa, ja s vami som po všetky dni až do skonania sveta.On je s nami pri všetkých našich prácach.“„Pane Ježišu, neopúšťaj ma,“ opakoval si polohlasne, bo vedel, keby ho Pán Ježiš
opustil, že sa ocitne v tej slávnej, Božej blízkosti, a to žeby nezniesol. Začal si spievať
pôstnu pieseň:Když se mých hříchů bojím,ó, můj Jezu Kriste,dej, ať se jen tím kojím,že’s umrel zajisté.A všecky mé nepravosti na dřevě kříže tvéhoshladil’s svou milostí.Ó div nad všecky divy;platit cizí dluhy!Pán se dal spravedlivýmučit za zlé sluhy.Sám Bůh pravý za bídného zločincena smrt ťěžkou dal sebe samého.Ďalej neprišiel. Z očí kanuli mu slzy. Zložil prácu, položil ruky na stôl a tak plačúc
hovoril prerývane pieseň ďalej:Což tedy má zlost mnohá,ó, jak mi ublíži?Ja mám milost u Boha.Kristus na svém křížikrvi svou za mne zaplatil,abych já hříšný v peklověčně se neztratil.Protož z celé duše své,pokud jsem na světě,za bolest a muky tvéchválím, ó Jezu, tě,za tvůj strach a naříkání,za tvou smrt velmi drahou,za tvé milovaní!Bola to prvá krásna chvíľa, strávená so živým, vzkrieseným Spasiteľom, ktorú šuhaj
zažil. Už nikdy na ňu nezabudne, aj keď na púti života ho čaká ešte nejedna slávna. Táto
naveky mu zostane pamätná.Čo si Imrich Ľubietovský raz vzal do hlavy, od toho už nijako nebolo možno ho uhnúť. Ako
by ho bolo možné odtrhnúť od toho, čo uchopí celým srdcom a celou dušou?Poznal, čo má v Ježišovi Nazaretskom, a tak oddal sa celý trvale a večne.Keď prišla za ním Zuzanka s čerstvými koláčmi a raňajkami, mal už vykonané veľa práce.
Neušlo bystrému, sesterskou láskou zostrenému zraku dievčaťa, že je brat zmenený; ale keď
sám nezačínal, rýchlo porobila prácu a ponáhľala sa domov za mamičkou.Na poludnie prišla plná radosti s obedom. „Všetkých som odprosila,“ zvestovala mu.
„Babička plakala, mamička sa mi divila, že čo začínam. Tetička ma pohladila po čele a
deduško povedal, že keby každému bolo tak málo čo odpúšťať. — Nuž, oni tomu nerozumejú,
lebo sú ešte mŕtvi. Ale Pán Ježiš aj ich vzkriesi; potom porozumejú. — Ty však si bol už
pri Ňom, Imriško.“„Bol, Zuzanka, a On ma vzkriesil.“„Vidíš, chvála Bohu. My sme sa za teba ráno s ujčinkou modlili. Ona bude netak rada, až
jej poviem.“Nemohla sa dievčina ďalej zdržiavať. Odbehla, ako keď odletí také malé švitorivé
vtáčatko.Keď sa už slniečko strojilo zapadať, odložil Imrich Ľubietovský žehličku. Bol hotový.
Ešte nikdy za taký krátky čas toľko nezdolal. Iste preto, že ho nik nemýlil a zvlášť, že mu
Pán požehnal. Upratal, šijací stroj zakryl, ušité šaty zavesil na vešiak, zmietol kúsky po zemi,[37]aby nemala Zuzanka veľa práce, až príde — a vtom otvorili sa dvere. Čohokoľvek
na svete skôr by sa bol šuhaj nazdal, ako že na prahu zastane horár Užovič.„Nediv sa, idem za tebou,“ hovoril muž, usadajúc na ponúkanú stoličku. „Cítim, že medzi
nami nie je ešte všetko v poriadku.“ Užovič stiahol hrdé čelo. „Ja som ťa síce odprosil, no
ty nemôžeš zabudnúť, ani odpustiť.“„Ja?“ užasol šuhaj. „Neverte, pán Užovič, všetko som vám rád odpustil, keď ste ma
prehlásili za nevinného a uverili mi.“„Tak? A prečo si od tej doby u nás nebol?“Tvár šuhajovu pokryli rozpaky. No vedomie, že Pán Ježiš mu i teraz pomôže, dodalo mu
nebývalú odvahu.„Ja som vám odpustil, pán Užovič, ale môj dedo, otec a matka nie. Povedal som mamičke,
že si chcem Marišku vziať, no ona sa na vás hnevá, že ste na mňa, na naše meno uviedli
potupu. Tak som ani tatíčkovi, a tým menej deduškovi, nič nehovoril. Chodiť k vám bez toho,
aby som si Marišku od vás nevypýtal, nemôžem a proti vôli rodičov a bez ich požehnania
vziať si ju tiež nie. Tak sme si povedali s Mariškou, že dočkáme, kým nám Pán Boh pomôže.“V izbe stíchlo. Muž hľadel na pekného šuhaja, ktorý tak krotko, bez horkosti a hnevu
oznamoval mu, že zase len on je prekážkou jeho šťastia. Konal i zmýšľal šľachetne.Užovič musel uznať, že keby jeho Andrejovi dakto bez viny tak vyše pol roka na cti
ubližoval, on by mu to tiež nikdy neodpustil.„A ty ma skutočne nepreklínaš, že som ťa tak nechtiac doviedol do nešťastia?“„Nepreklínal som vás ani vtedy, keď ste tak ukrutne so mnou naložili, že ste mi nijako
nechceli uveriť. Nikdy som nezabudol, že ste Mariškiným otcom. Dnes by som to už tým viac
nemohol ako kresťan.“„Ver, Imrich, veľmi ma to trápi, že nemôžem nič napraviť. Veľa som si na tom zakladal,
že som ešte nikdy človeku neublížil — a teraz som predsa ublížil tebe.“ — Tvár mužova
prezrádzala vnútorné trápenie.„Napraviť nemôžete, pán Užovič, no dajte si to Pánu Ježišovi odpustiť, bude vám ľahšie.
A ak ma chcete dáko odškodniť, za stratený rok života, sľúbte mi, že sa na mojich rodičov
nenahneváte, keby vám aj v hneve krivdili, a že nás dvoch vy neroztrháte. Dajte mi ruku na
to, že mi Marišku dáte, keď si prídem pre ňu s rodičovským súhlasom. Však vidíte, mám už
svoj dom, nedovediem ju k svojej rodine, lebo by tam nepristala, keď nie je sedliačka.
Chcem sa s Božou pomocou usilovať, aby som si ju statočne vyživil, bez akejkoľvek
rodičovskej pomoci. Budeme obaja jednako chudobní a jednako bohatí. Sľúbte mi to, pán
Užovič.“Oči mužove zažiarili vrelou láskou. „Za tieto posledné slová ti ju sľúbim. Viem, že
tvojim rodičom nebude po chuti, aj keby sme sa my starí pomerili, keď nemá kopanice. No tam
si ju neodvedieš, a sem ti ju dám. Som tvrdý, pyšný človek, je pravda, ale sľubujem ti
sväto, že sa ničím od vašich uraziť nedám, aby som tebe ešte raz mal ublížiť. Uznávam za
dobré, že k nám neprídeš. Prídi, až ti tvoji dovolia. Veď ste ešte obaja mladí a mne by i
tak ťažko padlo obísť sa bez Marišky. Keď sme len sami, musel by sa Andrej oženiť, a on na
to nemá chuť, keď chce ešte do škôl. Pekne ti ďakujem, že si to tak otvorene povedal, a že
sa nehneváš.“„A ja vám ďakujem za daný sľub. To ostatné ukladám do Božích rúk. Prosím vás, pošlite
dakoho pre Andrejove šaty, sám ich niesť nemôžem a nikoho nemám. Po sviatkoch vezmem si už
učňa.“„No, pekne si mu ich spravil. Tvoja robota je čistá, to ťa odporúča, a potom i to, že
držíš slovo.“O chvíľu vyprevadil Imrich horára na ulicu. Tam sa rozlúčili. Okrem dakoľko detí bola
ulica ako vymretá. Nebude sa nik čudovať, čo robil on u Imricha Ľubietovského, ktorému tak
bez príčiny ublížil.*Keď raz Veľká noc prejde, potom sa už jar na bieložltom, zeleno-ružovom voze dovezie,
ani sa nenazdáš.Tak bolo aj v Zálužanoch. Všetko kvitlo, nezaostal ani ten najposlednejší kríček bieleho
tŕnia na medzi. Kvitli čerešne v sadoch, fialky a babie kľúče na lúkach, sirôtky, záružlie
i vŕby pri potokoch. Rozvíjali sa slivky, jablone i hrušky. Ach, krásny bol ten Boží svet a
každým dňom mu pribývalo[38]krásy. A pre hospodárov prišlo také priaznivé počasie, že všetko ľahko
porobili, či na poli alebo v sadoch a na záhradách.Zvlášť u Mrázov sa tak všetko skončilo, ani sami nevedeli ako, hoc mi práce pribudlo.
Strynká sa k nim celkom presťahovala. Práce mali dosť a dosť. Nevolávali na nich ľudia
darmo: „Pán Boh vám pomáhaj!“ On im naozaj pomáhal, aj keď deti ani raz zo školy nevystali
a hoci Aničku zaviezol Mráz k pani doktorovej N. do služby. Napísala ona Ilenke, že sa im
vydáva slúžka, či by nemohla im dáku nájsť. A tu Anička veľmi prosila, že ona pôjde. Ilenka
by bola radšej dcérku doma nechala, ale keď i strynkej sa to ľúbilo a Mráz hovoril, že
treba pani doktorovej pomôcť, zvíťazila Anička.„Viete, mamička,“ objímala dievčinka matku, „ja chcem byť tiež taká ako ste vy.“Ujednali, že Anička pôjde len do tej doby, kým si nájdu druhú slúžku. No dievčaťu sa
miesto ľúbilo a páni boli s ním spokojní, ujednali sa tedy do Nového roku. Chýbala síce
Anička v dome, ušlo sa viac práce Betke i Jožkovi, no to bolo pre nich len dobre. Však tu
bola strynká, tá veľa zastala, bo bola zdravá, hoci stará.Mrázovi sa podarilo predať veľmi dobre voly aj dva kusy junčoviny.[39]Keď priložil k tomu murársku mzdu, kus dlhu si odrazil. Kravy dávali hodne
mlieka, bo boli lepšie chované, keď ubudlo tých niekoľko kusov statku. Jedna stačila pre
domácu potrebu, od dvoch predávali maslo i syr.„Ja len neviem, čo to ty ako robíš,“ hovorila Zálužanská švagrinej. „Toľko vás je v dome
ako nás, lepšie jedávate ako my — mám tri kravy, ale taký úžitok z nich nemám ako ty z
tvojich. A ty ešte k tomu aj tomu dáš a pomôžeš, kto potrebuje.“„Komu Pán Boh, tomu všetci svätí,“ zasmiala sa tam prítomná richtárka.Neraz, zvlášť v nedeľu si ženy poklebetili o rodine Mrázovej, že ju Pán Boh tak
viditeľne požehnáva.„Oni sa predsa len darmo nemodlia,“ mienila dolná susedka. „Pri každom pokrme, či vo
dne, či večer, aj keď my ostatní sme už boli na roli, oni prv neišli, dokiaľ si Sväté písmo
neprečítali, pesničku nezaspievali a sa nepomodlili. A hoci preto prišli o pol hodinu
neskôr na roľu, keď sme zemiaky sadili, oni boli prv hotoví.“„Len sú to akési novoty, čo oni zavádzajú,“ mračila sa kolárka. „Nedávno povedal hrobár,
ktorý má v S. dcéru vydatú, že je tam akási nová viera. Aj v našom evanjelickom aj v
katolíckom kostole netak proti nej kážu, a tá sa tiež len takto začala.“„Ba, tetička, kto by to bol o Imrichovi Ľubietovskom povedal, že aj on sa tak do tých
Svätých písem dá!“ krútila hlavou Betka Horáková. „Každý večer zídu sa u Mrázov v prednej
izbe, posadajú si okolo stola ako v kostole — a robia to aj v nedeľu odpoludnia — a potom
ujec Užovič alebo Imrich číta a vykladá im Písmo.“„A kto tam všetko chodí?“„Mrázovci, Imrich, Zuzanka, mladí Užovičovci, ujec Michal, Šimon Ľubietovský a
richtárka. V nedeľu je tam aj kde kto druhý.“„No, však to nič také zlé nie je,“ ohlásila sa horná mlynárka, „aj ja som tam minulú
nedeľu bola. Zavolala ma richtárka. Keď sme prišli, už spievali. Potom Imrich čítal, ako
Syn Boží plakal nad Jeruzalemom; a veru musím povedať, tak nám to pekne vyložil, že som sa
sama musela pýtať, či nemá Syn Boží príčinu, aj nad nami tak plakať.“„Kde to len ten mladík vzal, takú múdrosť?“Nuž, tak a podobne rozprávali sa ženy. Jedny chválili, druhé hanili a všetky vyslovovali
len tú jednu obavu, aby to nebola tá nová viera, lebo takú neplechu v Zálužanoch — kde sú
samí statoční a poriadni kresťania — netreba.Rozprávali si, pravda, aj iné; divili sa tomu, že sa Imrich nežení. Mysleli, keď sa do
svojho nasťahoval, že hneď bude svadba.Bol dobrým majstrom, mal už dvoch učňov a už celé dva týždne šil u neho nejaký starý
cezpoľný tovariš. Prišiel si hľadať prácu, bol celý ošúchaný a chorľavý. Imrich ho prijal
aj zašatil. Od tých čias je u neho a dobre sa drží. Zuzanka si ho chváli, že je pilný. Keď
nevidí už šiť, nachystá jej drevo a nanosí vodu na polievanie.Hovorili ženy: „No, dievča, aké je mladé, také je bystré. Tak ten dom bratovi riadi a
všetkých opatruje, ani čo by si Ilenku Mrázovú videl. Nedarmo k nej vždy behá. No Imrich si
ju aj váži a ťažkú robotu jej robiť nedá. Je to pekné, keď sa tak majú brat so sestrou
radi. On taký vážny, ona taká veselá.“Rozprávali sa ženy aj o Anne Ľubietovskej, že je vždy nahnevaná. Dala Zuzanku Imrichovi
a teraz šomre, že jej dievča všade chýba. Iste sa hnevá, že sa Imrich nechce ženiť, keď má
už aj nevestu pre neho nájdenú. Nuž, nech mu sestru nedá, tak najskôr syna prinúti, aby si
počal sám a sám…Nebola to pre Annu Ľubietovskú maličkosť, keď sa tak križovali všetky jej plány. Bola
ona pravá dcéra svojej matky. Zvykla si na to, že ju nielen deti, ale aj muž, statočný
dobrák — ktorý sa nerád s myslením namáhal — poslúchali. Aj svokrovci, aby mali v dome
pokoj, veľmi jej ustupovali. Preto sa v dedine hovorilo, že richtárom je vlastne ona. Kto
sa jej privďačil, tomu nejednu vec vykonala; ale kto s ňou mal mrzutosť, ten nech sa o
obecné pasienky nehlásil. A teraz toto s Imrichom! Hnevala sa Ľubietovská, že syn robil, čo
sám chcel. Muž behal za ním a keď mal čas, aj hodiny u neho vysedával. Ešte aj tá žaba —
Zuzka — uplatňovala len svoju vôľu. Keď jej čo poradila, nič tak nespravila. O všetko
behala len za ujčinou. Tá bola pre všetkých Sväté písmo. Ešte aj Šimon začínal, že toto a
takto nie je v dome dosť čisté, a že by aspoň v nedeľu nemusela byť taká mrzutosť, že u
Mrázov majú práve také hospodárstvo aj hyd nasadený, ba už aj vyliahnutý, je ich v dome
viac — sú aj deti — a nie je taký krik a o všetko také peklo. U nich že niet odpočinku ani
v piatok, ani v sviatok. Keď sa s ním začala vadiť a hrešila ho, zakríkol ju richtár, že
vnuk má pravdu, že ani on to veru trpieť nebude, aby jeho dom bola len taká chalupa.„Každý nemôže mať z domu kostol,“ odsekla mu. „Vy len všetci rozťahujete; mamička už
mnoho nevládze; ako ja to mám sama zastať? Prinútili ste ma, aby som dala Zuzku Imrichovi;
no ja bez nej nebudem. Musí domov a Imrich nech sa ožení, ako sa patrí na poriadneho,
statočného mládenca.“„No, však aj tomu príde čas,“ chlácholila svokra. „Nechajte ho, nech si trochu
zhospodári; s prázdnymi rukami nie je dobre začínať.“„Však aj taká za neho pôjde, ktorá by mu niečo doniesla; nepotrebuje si chudobnú brať,“
namietol richtár.„Ja viem, koho by on chcel; vy to, mamička, tiež viete, a predsa držíte mu stranu proti
mne.“„No, čo sú to aké rozprávky,“ zamračil sa svokor, „nepotrebujem, aby si robila hriechy a
hovorila tak s materou.“„Nechajme to,“ radila richtárka, „však až Anču hnev prejde, potom sa porozprávame.“„Mňa hnev neprejde. Keď si zmyslím, že si môj syn, a to ešte ten najstarší, proti mojej
vôli chce vziať dcéru toho zbojníka Užoviča, ktorý ľudí o dobré meno okráda, vždy sa budem
hnevať. Vy však by ste mu ju dopriali. Dievča sa vám zalieča. A chodí k Mrázovcom, aby sa s
ním zišlo.“„Kto?“ udrel richtár päsťou na stôl. „Kto chodí za Imrichom? Koho si chce vziať?“„Nikoho, starý,“ vpadla richtárka neveste do reči. „Imrich má rád Marišku Užovičovú; rád
by si ju vzal. Ale keď vie, že sa ty a Anna na starého hneváte, pekne sa s dievčaťom
rozišiel. Ilenka je Mariške rodina. Keď sú tam obaja, nikdy sa sami nerozprávajú. Anna to
dobre vie, však jej syn povedal, že sa bez našej vôle a bez rodičovského požehnania ženiť
nebude.“Richtár zamrmlal čosi pod fúz a odišiel.„Si ty mať,“ začala richtárka, keď muž vyšiel, „prečo ty dráždiš deda proti vlastnému
synovi?“„A vy že ho prečo učíte nezachovávať Božie prikázania? Čo sa chodíte modliť k Mrázovcom?
A keď syn vlastnú matku — ktorá sa s ním natrápila — trucuje, prečo ho v tom podporujete?“„V čom ťa trucuje? Keby si staval hlavu, že si dievča vezme, to by bolo iné. Takto ti
nič nerobí, len chce trpezlive čakať!“„Ale ja nechcem, aby čakal. Ja chcem, aby sa moji synovia poženili, a sama im nevesty
vyberiem, ako mne moja mamička muža vybrala. Aj ja som si mohla druhého vziať; dosť som
plakala, keď mi kázali ísť za vášho Paľa, nuž, a je dobre. Zálužanská aj k babičke ušla, že
za neho nepôjde a potom poslúchla — a mali spolu dobrý život. Keby bol Martin s nebohou tak
zaobchodil, ako s touto, mohol tiež byť šťastlivý. Ona bola poriadna osoba. My sme znali
piate prikázanie a naša babička nám ho ešte pridupľovala.[40]Nerobila tak, ako vy robíte. Aj moje deti musia poslúchať, ja si ich po svojej
chuti požením a povydávam.“„Imrich sotva poslúchne. On je tvoj syn, ako si ty dcéra svojej matky. Rob si, dievka
moja, ako rozumieš. Ja sa ti do toho miešať nebudem. Že mi je chlapca ľúto, je pravda. A
keby som mu mohla pomôcť, ešte dnes by som to dala, čo z celého srdca miluje a viem, že do
smrti milovať bude, a čo k nemu pristane ako kvet k stromu. No, keď myslíš, že sa to Pánu
Bohu ľúbi, tráp si svoje dieťa. Ja som to ale nikdy v knižke nenašla, ani v kostole
nepočula. Zato som neraz počula a v postile čítala:„Vy, otcovia, nedráždite
svoje deti, aby nestratili smelosť a vôľu.“Nevidela si ty Imricha, ako
zúfale plakal, ani si ho nepočula, ja áno. No, ak sa ti lepšie ľúbi, keď si bude syn zúfať,
ako keby ťa od radosti na rukách nosil a z vďačnosti ti aj miesto fúkal — ja nedbám: rob si
ako vieš…“A richtárka odišla. Keď večer sama s mužom zostala a on sa jej pýtal, či je to ozaj
pravda, že ten sprostý chlapec chcel by si vziať dcéru nenávideného Užoviča, vyrozprávala
všetko mužovi, aj ako sa vnuk od minulej jari trápil, ako ho ona našla plakať a čo jej
povedal. Aj to mu porozprávala, že Užovič bol ešte raz u neho a ešte raz ho odprosoval, aj
že ho to veľmi trápi, no pomôcť si nemôže. Nepriložila k tomu ani slova. Znala dobre svojho
muža. Čo sám neprehútal, na to ho nikto nenahovoril. Neprosila, aby Užovičovi odpustil a
tak vnukovi pomohol. No že ju bezo slova vypočul, mala nádej, že bude nad tým premýšľať. —Na druhý deň po obede strihal Imrich látku na kabát. Tovariš a učni šili. Zrazu vnišla
Anna Ľubietovská.„Vitajte, mamička,“ potešil sa syn.„Kde je Zuzanka?“ začala matka hneď po pozdrave. Sadnúť si nechcela. Syn videl, že bez
príčiny neprišla.„Zuzanka suší bielizeň, mamička. No, prosím, poďte do prednej izby, dávno ste už u nás
neboli.“ Vyhovárala sa síce, že nemá kedy sedieť, ale išla predsa. V kuchyni sa rozhliadla
ako vždy, keď sem prišla.„Ako si to tá žaba pekne drží; ešte je len po obede a už má riad umytý, poprataný,
zametené, ani čo by nebola varila,“ myslela s materinskou pýchou. „Doma mi len tak čas
prechodila.“„Čo som prišla, nebude sa ti ani ľúbiť,“ začala, keď ju syn usadil v prednej izbe. „No,
pomôcť ti nemôžem. Musíš sa dáko ináč opatriť, mne je práce priveľa. Naši chlapci mi frflú,
že je všetko špinavé a ja sama nestačím. Babička už nevládze robiť, ako kedysi, Zuzanka nám
všade chýba, musí ísť domov.“„Už?“ zľakol sa šuhaj. „Škoda! Bolo nám tak dobre spolu. Mamička moja, nemohli by ste si
vziať slúžku na hrubšie práce? Veď na tie je Zuzanka aj tak prislabá, ani by ste jej ich
robiť nedali. Zase by to najťažšie len vám zostalo. Viem, že tatíčko už v jeseni chcel
vziať slúžku. Verte, rád jej z môjho zaplatím, čo bude žiadať, len mi Zuzanku nechajte.
Viete, že ja ako slobodný si nemôžem vziať slúžku do domu. Strynkú Mrázovú by som už
nedostal, keď sa s ujcom už spojili, zvlášť keď ujec Aničku dal do služby.“„Eh, čo ty potrebuješ, aké cudzie slúžky! Ožeň sa a bude ťa mať kto opatriť.“Keď syn hneď neodpovedal, pozrela matka strmo na neho. Hľadel von oknom; predtým jasná
tvár zvážnela.„Oženiť sa nemôžem, to viete. No budem prosiť Pána Boha, aby sa o nás postaral, vie, že
sme štyria,“ odvetil mierne. „Uznám, že Zuzanku potrebujete nielen pre prácu, lež aj pre to
teplo, ktoré šíri. Ona je ako opravdivý vtáčik, ako slniečko. Je mojou sestrou, mám ju rád,
veľmi rád, ale vy ste jej matka, a tak ju máte ešte radšej. Len mi, prosím, povedzte,
dokiaľ by ste sa ešte bez nej obišli.“Ľubietovskú veľmi škrela synova krotká uznanlivosť; priviedla ho do veľkej ťažkosti. Ako
si pomôže on, slobodný šuhaj, keď sa nechce ženiť. A on tak uznanlivo jej pristal na jej
žiadosť.„Nuž, do Ducha sa nejako s biedou obídem,“ odpovedala po chvíľke.„Ach, pekne vám ďakujem, mamička,“ potešil sa syn. „A aby som nezabudol, musím vám vziať
mieru.“„Mne? A načo?“ užasla.„Hovorili ste v jeseni, že nemáte poriadnu kabaňu.[41]Podarilo sa mi kúpiť priam také modré súkno, aké ste si vždy žiadali.“Syn vyňal zo skrine v papieri zabalené súkno, ligotalo sa ani hodváb.„Ale, čo nepovieš! Kde si to kúpil? Veľa si za to dal?“„Koľko, nepoviem. Hrešili by ste ma, že som sa nejednal. Ľúbilo sa aj druhým a obchodník
mal ho len na dve kabane; bál som sa, že mi ho dakto predchytí. Dal som, čo kupec pýtal,
len aby ste ešte raz mali kabát po chuti. Aj podšívku som dostal peknú, aj šnúrky a sponky,
len gombíky také neboli. Vzal som len tieto. Myslel som, že vám ich na tú staršiu kabaňu
prišijem a tie strieborné sem; to bude netak pekné.“Syn hľadel na matku. Videl, že sa jej dar ľúbi a potešil sa.„Prečo si mi to kúpil, synku,“ začala zrazu, „však sa máš dosť čo oháňať, keď si už na
svojom.“„Dávno som si umienil, že až budem sám, z prvého zárobku vám spravím ten kabát. Dosť ste
sa o mňa od malička nastarali. Veľa som vás stál práce aj peňazí, kým ste ma vy opatrovali;
to vám odplatiť nemôžem, ale chcem vám byť vďačným synom. — No tak už som odmeral; až
ušijem, môžete ísť v ňom na sviatky do kostola. V celých Zálužanoch nebude mať ani jedna
žena krajšiu kabaňu.“Syn uschoval súkno zase do skrine. „Pekne ti ďakujem,“ podávala mu matka ruku, „že si mi
spravil takú radosť. Ale ty dobre vieš, čím by si mi ešte väčšiu radosť spôsobil: keby som
si ťa mohla oženiť a na tvojej svadbe tú kabaňu obliecť.“„Ach, mamička moja,“ zvážnel syn a objal matku okolo hrdla, „to odo mňa nežiadajte.
Nemôžem ísť do chrámu Božieho hrešiť; a hrešil by som veľmi, keby som tam skladal prísahu
jednej a na druhú vo dne v noci myslel. Nehovorte mi, prosím vás, o tom.“„Ale, Imrich, či ozaj chceš zostať sám na svete? Či chceš byť starým mládencom?“„Nechcem, mamička. Vo dne, v noci prosím Pána Ježiša, keď On na svadbu v Káne
Galilejskej prišiel, a tak manželskému zväzku požehnal, aby aj mne pomohol, aby vás
všetkých naklonil. Ja verím, On ma počuje.“„A veríš naozaj, že On ťa počuje? Veď taká modlitba v knižke nie je,“ zažartovala
Ľubietovská. „Na to, čo my nebudeme chcieť, ani Boh nás nenakloní.“„Ó, nakloní! Ako, to ja neviem. Ale ja Mu verím.“„No, budeme vidieť, kto má pravdu, či ty, či ja. Ale už musím domov. Chcela som volať
Zuzku, aby mi pomohla prichystať do mlyna, no keď má robotu, neposielaj ju.“„Poslal by som vám učňov.“„Nedbám, ak nezmeškajú. Hneď prísť nemusia, až asi o hodinu.“Keď matka odišla, šuhaj si sadol. Podoprel čelo do dlaní. Na jeho srdce zaľahla ťarcha
starostí. Bol rád, že je s matkou vyrovnaný, že neodišla od neho v hneve, no čo bude robiť,
až mu Zuzku vezme? Žialil nielen nad sebou, ale aj nad sestrou, že musí od neho preč. Veď
im bolo tak dobre spolu. Mali peknú domácu pobožnosť ráno i na poludnie. Ona sa každú
pesničku naučila a učila aj jeho, aj učňov, ba ani tovariš sa jej neubránil; musel spievať
s nimi. Keď sem príde dáka cudzia osoba, všetko bude ináč.Nezbadal šuhaj, že sa otvorili dvere a že vnišla Zuzanka, nesúc čistú snehobielu
bielizeň. Postala, pozrela zadivene na brata. Pred oknom zazrela matku, ako ide po ceste
domov.„Bola tu mamička? Čo chcela?“ zložila bielizeň na stôl.„Imriško, čo ti je? Prečo si taký smutný?“Šuhaj pozrel do ružového obličaja svojej peknej sestričky.„Ach, Zuzanka, keď mi ťa chcú už vziať. Len do sviatkov budeme sa spolu tešiť.“„Čo nepovieš!“ sprasklo dievča rukami. „Nuž — a prečo?“Imrich rozpovedal sestre rozhovor s mamičkou. Uznával, že má pravdu. No Zuzanka sa iba
usmiala, pohodila hlávkou.„Nestaraj sa, Imriško, veď sú ešte týždne do sviatkov. Ja sa i naďalej od mamičky
vypýtam. Poprosím tatíčka, aby vzal k nám tetkinu Katušu; tá bude len veľmi rada, keď sa
dostane z domu. Babička s deduškom si to dávno žiadajú, veď jej je zle u toho otčima. Veru,
bez tej roboty, čo som ja doma porobila, náš dom nespadne. Katuša má už dvadsať rokov, je
silná, tá ináč mamičke pomôže. A potom ju dostaneme k nám, počuje o Pánu Ježišovi. Ona si
Ho iste zamiluje.“Imrich sa mimovoľne usmial. Ťarcha mu na slniečku Zuzankinej nádeje spadla z pliec.„Máš pravdu; Pán Ježiš vraví:„Nestarajte sa o zajtrajší deň.“Ani
ja sa nebudem na týždne starať. Idem radšej do práce, začať mamičkinu kabaňu.“„Už si jej to ukázal? A čo ti povedala?“„Ľúbila sa jej; vedel som to.“„Veď sa jej aj mohlo ľúbiť. Bude netak pekná. Je to dobre, keď má človek peknú mamičku.“„A tatíčka akého?“ zaznelo od dverí.„Tatíčko! ale — vitajte!“Ľubietovský sadal si na stoličku. Zuzanka zotrela mu pot z čela.„Čo robíte, deti? Dajte mi trochu vody.“„Kde ste boli, tatíčko?“„Bol som v meste, synku, predal som junca. Zle sme sa so židom porátali. Dal mi o
päťdesiatku menej. Na šťastie som mal svedkov; bol by ma ošialil. Dobre má Martin, že sa
židom celkom vydral z rúk. Žalovali sa mi, že im už nechce ani predať, ani od nich kúpiť.
Aspoň ho už neokradnú.“„Tatíčko, vy ste iste ešte neobedovali,“ staral sa syn.„Však mi mati dá, keď prídem.“No Zuzanka už bežala a o chvíľu už priniesla tatíčkovi mlieko a čerstvú buchtu. Bola si
ešte včera cesto zarobila, ráno upiekla, aby nemusela dnes variť. Dala všetkým len mlieko a
buchty. Netak si pochvaľovali. Ani tatíčko nepohrdol, ba ešte si druhý hrnček mlieka
vypýtal.„Dobre si napiekla,“ chválil otec dcéru, hľadiac na ňu s láskou. Mal všetky svoje deti
rád, ju najradšej, lebo zo troch dievčat zostala mu len ona.„Dobre mi je tu u vás v chládočku sedieť, ale musím už domov.“„Prečo by ste už išli? Odpočiňte si; veď ešte dosť porobíte,“ namietal syn.„A čo ste mať spomínali? Bola snáď tu?“„Bola, tatíčko. Ja som ju už nenašla, zberala som bielizeň. Ale nás veľmi nepotešila,“
sklonila Zuzanka hlavu na tatíčkovo plece.„A čo ste spolu mali?“ pohladil ju po líci.„Že už musím po sviatkoch domov a Imricha nechať samého, že ona na všetko nestačí.“„Ale, čo nepovieš?“ divil sa otec, „mne nič o tom nehovorila.“„Tatíčko môj, vezmite si Katušu a mňa nechajte Imrichovi. Oveľa viac sa tu naučím, ako
doma.“„Ja ťa rád nechám, dievča. A ak bude mati chcieť, veru by som Katušu veľmi rád mal u
nás, aby jej už raz bolo dobre na svete. Musím sa s babičkou o tom pozhovárať. A dáko sa to
spraví. Ty len pekne popros, ona sa dá ohnúť.“Ale, synku, ani som ti nepovedal, prečo sa ponáhľam. Ktosi žaloval na deduška. Ja
myslím, že notár. Notár sa mu bol nedávno vyhrážal, keď nechcel pri voľbách hlasovať na
vládneho kandidáta, ale išiel s pánom farárom, a tak strhol pol obce. Je obžalovaný, že pri
vojenských odvodoch pomáhali mládencom od vojenčiny, a že Malkove siroty akosi ukrátil. Ale
najhoršie je, že je obžalovaný preto, že bránil pytliakov a hromžil na pánov. Za svedka je
aj Užovič napísaný. Ten veru dobre svedčiť nebude. Neraz deduško na panské poľovačky
hromžil, aj na škodu, ktorá sa v obci deje. Židia to všetko znajú. Reich má syna pri súde,
ten mi to porozprával. Hovoril mi, že iste dnes alebo zajtra dostaneme predvolanie. Nuž,
musím čím skôr za deduškom.“„Nebojte sa, tatíčko, pán Užovič na deduška žalovať nebude,“ tvrdila Zuzanka. „On nie je
taký zlý, akým ho robia; že si svoje zastáva, je pravda, ale čo má robiť? Je panským
úradníkom.“„No, máš veru koho obhajovať,“ zamračil sa Ľubietovský. „Či nášho Imricha nevláčil po
súdoch? Neposielal nám žandárov na krk? Celý rok nás kde-kto tupil pre neho a bez viny. To
mu jakživ nezabudnem.“„Tatíčko môj,odpúšťajte a bude vám odpustené, hovorí Syn Boží.
Niet človeka, ktorý by sa nikdy nepotkol a nepomýlil. Pán Užovič ma schválne netupil. Druhí
boli na vine, že mi toho jeleňa narafičili a podozrenie bolo príliš veľké. Je pravda, nemal
to pán Užovič o mne veriť. Ale ja som mu odpustil, keď ma prosil. Aj tu u mňa bol; veľmi ho
to trápi, že mi tak ublížil. Mnoho by za to dal, keby dáko mohol vec odčiniť. On deduška
neobžaluje, o tom som presvedčený. Prosím vás, keď som ja odpustil, odpustite aj vy; však
moja nevinnosť vyšla najavo. Aj Pána Ježiša krivo obžalovali a súdili, aj odsúdili a
usmrtili, a On na kríži volal:„Otče, odpusti im, lebo nevedia, čo
činia.“„No, ja nedbám,“ zmäkol sedliak. „Keď ty si sa s ním pomeril, mohol by si ta ísť a
rozpovedať mu, ako a čo je vo veci. Snáď kvôli tebe deduška nezamočí.“„Pôjdem, tatíčko, hneď, keď sa zvečerí. Za vidna nechcem, keď inokedy nechodievam.“„Pravdu máš, synku, bolo by to ľuďom nápadné.“Zuzanka i bielizeň tak nechala. Vyprevadila tatíčka až domov; mala starosť o deduška.
Doma našli už predvolanie. Richtár sedel nad ním celý zronený. Vedel, že je nevinný. Čo sa
týka Malkových sirôt, mohol sa preukázať. No tá tretia žaloba bola háklivá. Páni tu mali
veľké slovo — a vrana vrane oko nevykole. Keď páni začnú na sedliaka žalovať, musí prehrať,
zvlášť keď je ešte aj obecným predstaveným. Ľahko by ho mohli tak zamotať, že by ho aj
zavreli, keď sa povie, že búril proti pánom. Od mladosti bol Ľubietovský richtárom; znova a
znova si ho obec volila — a teraz takto musieť službu stratiť, i česť i dobré meno. Kto
jediný by mohol trochu pomôcť, bol Užovič; no ten ako prvý svedok ešte ho lepšie do blata
potisne.Predstavilo sa richtárovi pred oči, ako pri súde, keď horár odprosil Imricha, pokročil
aj k nemu; chcel snáď aj jemu čosi povedať. No on, Ľubietovský obrátil sa k nemu chrbtom a
spravil sa, že ho nevidí. Teraz to Užovič jemu odplatí.Bolo toho odpoludnia netak smutno u Ľubietovských. Asi dvadsať sedliakov dostalo tiež
predvolanie. Bolo teda ešte do večera v Zálužanoch rozruchu dosť. Pán farár a učiteľ prišli
richtára navštíviť a dlho sa spolu radili. —„Ach, Ilenka, zle je s nami!“ Tými slovami vítala Ľubietovská švagrinú.„Neboj sa, švagrinká, veď Pán Boh je vševedúci. On nevinu vášho svokra privedie najavo,“
srdečne povedala mladá žena. Zašla za richtárkou; potešila a pozdvihla obe ženy, uspokojila
Šimona i švagra. Keď sa vrátil richtár, vyprevádzajúci pánov, sadla si k nemu na lavicu.
Bolo mu veľmi milé, že prišla. Vyrozprával jej všetko, čo mieni zajtra pánom povedať, prečo
sa hneval na tie poľovačky atď. Vypočúvala ho pozorne, potom povedala: „Smela by som vám
niečo poradiť?“„Pravdaže, dcéra moja, len poraď, rád tvoju radu prijmem.“„Nehovorte celkom nič sám za seba, len tým pánom na ich otázky dajte krátku odpoveď.
Čítavala som u mojej panej dlhé slánske procesy. Daromné boli všetky pekné reči a pravdivé
obrany; len slepý pravdu nevidel a hluchý nepočul. Keď jedného chceli odsúdiť, odsúdili ho,
nič nepomohlo. Aj s tým vaším procesom tak bude. Ak vás o tie voľby žalujú, našli si druhé
príčiny, len aby vás mohli odsúdiť. No my im nedáme!“Pozreli všetci zadivene na mladú ženu. Hovorila posiaľ tak múdro a teraz táto reč.„Kto im nedá?“ spytuje sa švagor Pavel.„Necháme, švagor, zajtra všetku prácu tak a budeme sa modliť. Uvidíte, Svätý Boh nás pre
svojho Syna vyslyší. Koho použije, aby vás, ujček, zachránil, zná len On sám, ale učiní tak
iste.“„Dal by Pán Boh, dcéra moja,“ rozplakala sa richtárka. Na richtára spravili slová mladej
Martinovej ženy prekvapujúci dojem; potešili ho. Ukázala mu, že pre neho niet pomoci, len u
Boha. Mimovoľne sťa topiaci uchopil sa tejto jej viery. Keď potom vzala Bibliu a prečítala
text o Petrovi, stráženom žoldniermi, až sa podivil, ako mu to pripadalo všetko inakšie,
nové, keď to ona čítala svojím jasným hlasom. Apoštolovi, ktorý už išiel na smrť, nikto
nemohol pomôcť. A modlitba jeho priateľov predsa mu pomohla.„Oni boli takí ľudia, ako sme aj my,“ hovorila Ilenka. „Verili v toho istého Boha, v
ktorého my veríme; On nás vyslyší.“„Ak ma vymodlíte,“ podal richtár prívetive ruku mladej žene, „potom budem chodiť medzi
vás i ja, nielen moja stará.“Medzitým zaklopal Imrich Ľubietovský na dvere horára Užoviča. Keď ich otvoril, letelo mu
radostne oproti: „Imrich ty ideš k nám?“ A hneď pribehla aj Mariška a hodila sa miláčikovi
do roztvoreného náručia. Chvíľu stáli tak spolu mlčky, príliš šťastní, aby mohli hovoriť.
Potom prvý zbadal sa šuhaj. Oznámil, že ide za otcom vo veľmi vážnej a smutnej veci.Užovič kamsi vyšiel. No vrátil sa dosť skoro. Privítal znova radostne šuhaja. No keď mu
tento celú vec rozložil a prosil, aby na jeho deduška on nežaloval, sedel chvíľu s hlavou
do dlaní podopretou.„Ja žalovať nebudem,“ hovorí vážne, „ale žalovalo sa už. A keď nás budú brať na prísahu,
klamať nemôžem. Sú tu druhí, ktorí tiež počuli; jeden povie to, druhý iné. Tvoj dedo si
neraz mnoho dovolil povedať. Ak to hovoril pred druhými ako predo mnou a oni ho zradia, zle
sa mu to bude vykladať. Viem, že je statočný ako pravý chlieb, že bol v práve, keď obec
bránil, tak ako ja, keď som bránil panské. Mali sme oba zodpovednosť a službu a každý ju
chcel verne zastávať. Sľubujem ti, že sa ho zastanem, nakoľko budem môcť, i keby som mal
prísť o chlieb. Či to ale bude platné, neviem!“Napriek tomu odchádzal Imrich potešený, hlavne preto, že sa v Užovičovi nesklamal.Nebolo toho veľa, čo Imrich získal, predsa však odchádzal šťastný vo vedomí, že Užovič
slovo dodrží. On deduškovi nepoškodí! Veď keby sa tak stalo, vtedy by medzi ním, Imrichom a
Mariškou otvorila sa navždy neprekročiteľná priepasť. Veril však, že Pán Ježiš pomôže. Dnes
ho už tatíčko sám poslal za Užovičom. S jeho dovolením smel navštíviť Marišku. Ach, Pán bol
dobrý!*Tam, kde začínala horská seč, pri veľmi bohatom malinisku a svahu, mali Mrázovci lúku a
veľký kus role, ktorú si boli od strynkej prenajali. Nad touto lúkou v tôni borových
stromčekov, bohato zakvitnutých červenými šiškami, sedela Ilenka Mrázová. Bol svätodušný
pondelok, a ona splnila deťom sľub už dávno daný: vyšla s nimi na prechádzku. Vzala so
sebou aj Zálužanských deti. Pridala sa k nim aj mládež, synovci a netere: Zuzanka, Mariška,
Šimon, Imrich, Jurko, Andrej a Miško. Pred chvíľou boli všetci okolo nej. Spievali, trhali
jarné kvietky, veselili sa, ako len šťastlivá mládež veseliť sa môže, keď ju nič nebolí a
netlačí.Jar bola vôkol nich aj v nich. Aj tá duchovná jar, bo už aj Šimon a Jurko túžili po tom
Božom vzkriesení. Ilenku tiahlo srdce do samoty. Ako tak na nich všetkých hľadela a na tie
veľké Božie veci myslela, zatúžila poďakovať Pánu Ježišovi, že si ich tak prišiel hľadať a
že všeličo už použil, len aby sa zobudili. A už poďakovala; teraz premýšľala o tých
minulých týždňoch, ktoré prežili.Čo sa nad Ľubietovským domom znieslo, bolo ako taká prudká búrka, ktorá preletiac
všeličo síce poláme, ale povetrie prečistí. Bolo tak, ako ona richtárovi povedala:
nepriatelia chceli ho odsúdiť, ale svätý Boh im nedal. On prosby svojich nesmelých detí
počul a vyslyšal. A práve Užovič to bol, ktorého použil na richtárovu záchranu. Páni ho
mali v láske, ctili si ho, vedeli, že vždy s richtárom stál na bojovej nohe, preto jeho
svedectvo malo platnosť. Že sa richtár ani slovom nebránil, len každú otázku pravdivo
zodpovedal, tiež mu poslúžilo. Nevyzeral ako burič, len ako človek, ktorý to, čo mu obec
zverila, spravodlive bráni. V obci sa nenašiel nik, ktorý by čo len málo proti nemu
svedčil. Svedectvá niekoľkých trhanov, ktorých notár zohnal, v poslednej chvíli sa tak
zamotali, že richtárovi len poslúžili. Richtárova nevinnosť ohľadne vojenčiny a Malkových
sirôt vyšla hneď najavo. Len o tie poľovačky sa to tiahlo týždne. No Užovič pochodil po
všetkých pánoch svojho panstva a dotiaľ neustal, kým ich k tomu nepriviedol, aby richtárovi
uznali. Kde on nebol, tam zase ujec Michal — ktorý práve u jedného staval — povedal dobré
slovo.Hrozilo horárovi nebezpečenstvo, že si pánov pohnevá a príde o chlieb, ale Pán Ježiš to
nedal. A tak panstvo od žaloby ustúpilo. Len notár tú voľbu dvíhal a zamotával do toho aj
pána farára i učiteľa. Ale stalo sa niečo nečakané. Richtár žiadal, aby prišla komisia
vyšetrovať na mestský dom, a tu ten, kto inému jamu kopal, sám do nej upadol. Notárovi
chýbali peniaze. Dokázalo sa, že richtár má pravdu. Ale splnilo sa aj porekadlo: „Malých
zlodejov vešajú a veľkých púšťajú.“ Notárovi sa nič nestalo; nechali ho ujsť, ale bol aspoň
koniec procesom a richtárova nevinnosť vyšla úplne najavo. Videli Ľubietovskí, no i celá
obec, že sú veľkými dlžníkmi horárovi Užovičovi. Keď videli, ako on richtára bránil a
ratoval, a s pánmi proti obci nestál, uctili si ho všetci.Dodržal richtár daný sľub. Prišiel sa k Mrázovcom poďakovať Pánu Bohu a netak sa mu
medzi tou šťastnou rodinou Božích detí ľúbilo. Ilenke bol za jej radu veľmi vďačný. Všetci
páni, ktorí mu dobre priali, povedali, že si múdro počínal. No vďačný bol i Mrázovi. Tento
ho posmelil: „Žiadajte, aby prišla komisia prezrieť obecné účty. Ukáže sa hneď, či ste za
obecné kortešovali alebo nie, a kto kortešoval.“ Dokázalo sa naozaj to, čo nik z pánov
nečakal.Potom sa vybral richtár aj so synom k Užovičovi poďakovať sa; a že Ľubietovskí neradi
bývali ľuďom dlžní a ničím odplatiť nemohli, vypýtal Ľubietovský Marišku pre svojho vnuka.
Vedela Anna Ľubietovská, kam svokor a muž idú, aj čo stroja, ale nebránila. Nikto sa jej
nebude v dedine vysmievať, že takú chudobnú nevestu dostala. Keď je len Imrich spokojný,
však ona s nimi bývať nebude. A prišlo to už tak ďaleko, že včera a dnes mali Imrich s
Mariškou už dve ohlášky, a keď civilné vypršia,[42]bude svadba.O tomto všetkom premýšľala Ilenka. Veľmi sa radovala s radujúcimi, tak ako bola žialila
s plačúcimi a niesla ich ťarchy. No prečo klonila zrazu mladú hlavu do bielej dlane?
Poletujúce vtáčatko sadlo si na proťajší peň, opierajúc na ňu smutne očká, ako by sa jej
chcelo spýtať: „Prečo si smutná?“ Ach, nevedela by sama povedať, prečo smúti. Bola zdravá
na tele i na duši, deti mala tiež zdravé; milovali ju, no nie len ony, celá rodina mužova i
jej. Všetko, čo len začala, sa jej darilo. Pán Boh dával požehnanie. Nikdy by si ani vo sne
nebola pomyslela, že by jej kedy tak dobre mohlo byť na svete.Ten divný smútok a tesknota začali včera, keď pribehli za ňou Imrich a Mariška. Bola s
nimi sama. Videla ich veľkú a peknú lásku. Ďakovali jej, že ich tak v ich zármutku a žiali
potešovala. Keď odišli, ucítila zrazu, že je i ona ešte mladá a že je krásne byť tak
milovaná. Vydala sa bez lásky kvôli deťom. Muž ju opatroval, akoby mu bola najstaršou
dcérou. Ak bol na ňu dobrý predtým, čím viac teraz, keď spolu začínali a končili každý deň
modlitbou. No on raz tiež tak miloval ako Imrich. Priznal sa sám, že po boku Betkinom len
na Aničku myslel. A myslel na ňu snáď ešte i dnes. Ju nikdy nebude milovať.Hneď prvý večer jej povedal, že pre seba ženu nepotrebuje, že on potrebuje iba gazdinú
do domu a matku pre deti. Nuž, tým a len tým bola mu ona posiaľ; a bude i do smrti? Ba,
prečo zdal sa jej zrazu život taký dlhý a pustý?Nevedela, že už chvíľu nie je sama, že neďaleko o dub opretý stojí jej muž a díva sa na
ňu. A čím dlhšie sa na ňu díval, tým väčšia vráska tvorila sa mu medzi čiernym obočím. Ba,
čo on myslel? Ach, keby to ona znala!„Počuj, Martin, tá tvoja žena je len predsa primladá pre teba. Keď sa tak s tými tvojimi
deťmi zapodieva, je ako jedna z nich. Nie je dobre, že sa tá mládež u vás schádza.
Ktorýkoľvek z nich by k nej skorej pristal ako ty. Keby jej tak napadlo, žialiť nad tým, že
si s tebou život zaviazala,“ — tak nedávno povedala Zálužanská. Chcela ho iste pichnúť za
to, že nechcel jej švagrovi ručiť, keď si požičiaval peniaze. Vtedy si to tak nevšimol, ale
od tých čias kedykoľvek sa u nich mládež zišla, vždy mu to napadlo. No darmo dával na
Ilenku pozor. Bola vždy jednako milá, vždy jednakým slniečkom. Len včera chodila taká
smutná — a dnes toto!Teda takto ona sedáva, keď je sama? Žiali iste nad tým — myslel sedliak — že si so mnou
život a svet zaviazala. Vydala sa kvôli mojim deťom; so srdcom nerátala. Mňa rada mať
nemôže; som jej pristarý, a druhého, kým ja žijem, milovať nesmie. A ja som zdravý, pevný
človek. Mojej smrti sa tak ľahko nedočká, na to ma príliš dobre opatruje. Keď je po mojom
boku taká nešťastlivá, veď mne tým len zle robí. Ja ju mám tak rád, že ani Aničku som tak
nemiloval. Už som jej to koľko ráz chcel povedať, no ako jej to poviem, keď je so mnou
nešťastlivá? —Zrazu strhla sa mladá žena. Dakto ju objal. K jej hlave pritúlila sa kučeravá hlavička.„Mamička moja, čo ste taká smutná?“Mráz by najradšej odstrčil Paľka od svojej ženy, že ten smie to, čo on by tak rád a čo
nemôže.„To si ty, Paľuško?“ bozkala Ilenka chlapca a stiahla ho k sebe. Zostali tak sedieť k
sebe pritúlení.„Prečo ste smutná?“„Veď už nie som,“ usmiala sa medzi slzami.„Vieš, prišlo mi teskno; myslela som na Aničku, keď je už v službe. Snáď aj ty pôjdeš
skoro na remeslo, keď ono má zlaté dno. Jožko, až školu vychodí, pôjde za učňa. Betka
narastie, bude sa tiež pýtať preč. Už len malý Ondrejko mi zostane, potom nebudem mať čo
robiť medzi vami.“„A tatíčko?“ užasol chlapec.„Počul si, že si ma len kvôli vám vzal; on by sa potom bezo mňa popri strynkej aj
obišiel.“Z hlasu mladej ženy vyznela taká teskná žalosť, že sa chlapec skoro rozplakal. No
podivné: z Mrázovho čela zmizli vrásky. Pocítil, že je jar, že vtáci spievajú a kvieťa
rozváňa.„To nie je pravda, mamička, také niečo nemyslite,“ vyhováral chlapec vážne, „veru by
tatíčko ani deň bez vás nevydržal. A že by som ja od vás odišiel? Nebojte sa, to by sa
stalo len, keby ma na cintorín vyniesli. Odkedy viem, že sa Pán Boh sám nazýva hospodárom,
od tých čias mám ešte väčšiu chuť byť len sedliakom. Ja ľúbim tú čiernu zem, ktorá nás
všetkých živí, keď Pán Boh požehná. Sedieť tak hodiny v izbe, deň čo deň, ako chlapci u
Imricha sedia, to by som ja nemohol. Nemá len remeslo zlaté dno, aj hospodárstvo ho má. —
Mám rád tie naše koníčky, našich roháčov. Je to len nemá tvár, ale je to živé, má mňa rado
a všetko okolo nás žije. Pozrite tie jariny, tie stromy a tie naše pekné hory! Mamička,
myslíte, že tam, kam Pán Ježiš ľudí berie, je krajšia zem, ako tu?“„Iste krajšia, keď je tam to, čo oko nevídalo.“„Ja si teda prajem do vôle Božej tu na tejto našej peknej zemi s vami žiť a potom — aby
si ma vzal On k sebe.“„Spolu sme sa, Paľuško, z toho mesta Márnosti vybrali, bárs by nám Pán Ježiš dal, že by
sme spolu smeli doputovať do mesta Spásy.“„Však to aj tak iste bude, veď aj tá kresťanka všetky svoje deti so sebou vzala, aj vy
nás tak všetkých Pánu Ježišovi dovediete. Škoda, že sa ešte všetci nevybrali!“„Musíme mať trpezlivosť, Paľko. Na nás Pán Ježiš dlhšie čakal.“„Imrichovi chlapci chcú ísť obaja.“„Povedali to?“„Včera som s nimi hovoril, aj sme sa potom spolu modlili. Ujec Michal povedal, že tých
snáď Pán Ježiš mne dá, aby som Ho prosil. A On ich dal, vyslyšal ma, ako vždy, On je
dobrý.“„Tak mu spolu poďakujme.“„A už nie ste smutná?“„Nestaraj sa, už mi to prešlo. Rozveselil si ma ty, zlatý braček.“Sedliak hľadel na ženu a na syna, ako sa spolu modlili; modlil sa v duchu s nimi. No,
keď potom Ilenka poslala Paľka pozrieť, čo robia Ondriško s Mišenkom, či dáva na nich Betka
dobrý pozor, a keď chlapec poslušne odbehol, vystúpil spoza stromu. Raždie pod nohami mu
zaprašťalo. Ilenka sa obzrela.„Martin, ty si tiež tu?“ zadivila sa úprimne.„Myslíš, že mi nepristane miešať sa medzi vás mladých?“ vetil s úsmevom, no, predsa
vážne.„Nemyslím; viem, že sú vždy všetci radi, keď prídeš medzi nás.“„A ty, Ilenka?“ Pritiahol si ju k sebe.„Ja najradšej.“ Jej modré oči zažiarili radosťou.„Ilenka, musím sa ti k niečomu priznať,“ začal a hlas mu zlyhal. Pozrela temer preľknuto
na neho. Chcela sa mu vymaniť, ale ju nepustil.„Vzal som si ťa kvôli deťom. A povedal som ti, že mi žena netreba. No, mýlil som sa
veľmi. Tak ako teba dnes milujem, ani Aničku som nemiloval. Po tvojom boku nikdy mi ona
nenapadne. Presvedčil som sa, že nielen deti potrebujú matku a dom gazdinú, ale i ja
potrebujem ženu, ktorú by som mohol milovať a ktorá by milovala mňa. No som starý muž
oproti tebe. Ak ma môžeš mať rada len čo dcéra, dodržím sľub: budem si ťa len ako dcéru
opatrovať. No keby si ma aspoň trochu mohla milovať, na týchto mojich rukách by som ťa
nosil. Veď ja tak ako ten môj chlapec len to si prajem: do vôle Božej tu s tebou žiť a
potom ísť ta, kde Pánu Bohu poďakujeme za to, že mi ťa dal. — Ilenka, či mi chceš ďalej byť
dcérou — či ženou.“„Ženou, Martin; veď ja ťa mám tak rada, ako nikoho na svete,“ priznala sa úprimne.Vtáci spievali, kvieťa rozváňalo. Bola jar. No, najkrajšie bolo vo dvoch ľudských
srdciach, ktoré boli ako pre seba otvorené, umné, nadané a schopné verne milovať.Dávno nebola taká chýrna svadba, ako keď ženil richtár Ľubietovský najstaršieho vnuka.
Mali Zálužiania na čom oči nechať: na peknej, po pansky oblečenej, bielučkej neveste, na
švárnom, šťastnom ženíchovi, na šumných družičkách a družboch. Družička, ktorá viedla
ženícha, bola ako jarný kvietok a družba ako štíhly v horách bor.Šťuchali sa ľudia, že to by bol druhý pekný pár, len si ich nechať k oltáru kľaknúť. Aj
tretí k sebe pekne pristal. Jurko Zálužanský povedal potom mamičke, že on si na Aničku
Mrázovú dočká, druhú aby mu ani nespomínali. Bolo dievčatko už teraz netak pekné, a čo
potom za tri — štyri roky! On mal čas čakať, veď bol ešte len druhý raz pri odvode.Po ženíchovi a neveste bol predmetom všeobecného obdivu a pozorovania Mráz a jeho druhá
žena. Ešte nikdy ju ľudia nevideli takú peknú. Mala na sebe svoje svadobné šaty a svadobný
čepiec so širokou čipkou.„Len sa pozrite, čo žena z muža spraví! Ten Mráz vyzerá, ako čo by ani nebol otcom
pätnásťročného syna! A ako si tú ženu vedie, ani čo by oni dvaja išli na sobáš! Len slepý
by nevidel, ako ju má rád! No, kto by tú rád nemal? A ako si ho vystrojila! Ani čo mládenec
sa tak pekne nenosil a nebol taký švárny, ako dnes. No, doprajte mu, chudákovi, že mu je
konečne dobre; dosť sa natrpel. — Ale ani jej s ním nebude zle. Na rukách by ju nosil!“ —
Tak vraveli ľudia.Svadba bola panská. Pozvaná bola len rodina, no však tej bolo dosť, a trvala dva dni.
Večera bola pred sobášom u nevesty a obed po sobáši u richtárov. Ba, kto by to bol kedy
uveril, že obaja Ľubietovskí, dedo aj otec, tak svorne si pôjdu s Užovičom! Keďže svadbu
poriadal richtár a richtárka, bola aj Anna Ľubietovská v kostole. Netak si vykračovala po
mužovom boku v krásnej novej kabani. Každému povedala, že jej ju syn kúpil a ušil z vďaky
za to, že ho tak dobre vychovala. Nejedna netak závidela jej takého syna a nejedna dievčina
nedopriala Mariške takého ženícha. No aká pomoc, už bol jej a nikto ho už od nej neodlúči.
Do pekného si ju doviedol hniezda.Nevzala Anna Ľubietovská hneď Zuzanku domov. Mala v Katuši Uličných, mužovej neteri,
veľmi dobrú pomoc. Dievčina bola silná, navyknutá na robotu. Nakladali u otčima na ňu ako
na hoviadko, a ona už len ťahala. Čo teraz babičke a strynkej na očiach videla, všetko im
spravila. Mariška sľúbila Zuzanke, že ju naučí šiť bielizeň i šaty. Zíde sa jej, keď si
bude vedieť porobiť sama pre seba i pre domácich. A tak Imrich nestratil ani svojho
spevavého vtáčika. A dostal aj to, po čom jeho srdce už tak dlho túžilo. Rodičia mu
požehnali, a tak do toho najvážnejšieho zväzku nemusel vstupovať s hnevom. Anna Ľubietovská
spočiatku len naoko prívetive privítala nevestu. Ale Mariška vedela si jej lásku získať.
Keď dačo dobré spravila na obed, vždy jej a babičke buď poslala alebo sama priniesla; aj
jej darovala krásne vyšité rukávce. A čo potrebovali šiť pre mužov, všetko im so Zuzankou
pošila. A o všetko sa prišla pekne poradiť, hoci už dva roky sama viedla otcovi dom.
Nemohla si ju svokra neobľúbiť. Okrem toho bola taká dobrá, milá ku každému, aj pokorná.
Muži ju mali radi hneď, zvlášť Imrichov otec; Šimon a Zuzanka si ju tak obľúbili, akoby im
bola sestrou odjakživa. A babičkina láska mala skutočne o jednu vnučku viac.V horárni osmutnelo. Po sestrinej svadbe odišiel aj Ondrej zároveň s bratom-študentom
skladať skúšky. Mal potom na rok ísť do staviteľskej školy, aby mohol dostať osvedčenie, že
smie ako vyučený staviteľ a podnikateľ budovať väčšie stavby.Na svadbu prišla dcéra po Užovičovej sestre, ktorá s mužom žila len dva roky. Muž jej
náhle zomrel a tiež aj chlapček, ktorého s ním mala. Od tých čias slúžila ako gazdiná u
panstva, kde on bol horárom. No keď ju ujec volal, rada k nemu prišla a netak dobre mu
viedla domácnosť. Bola rada, že sa už nemusí túlať medzi cudzím svetom, že je u rodiny.
Bola ešte mladá, osamelá. Keď ju prvý raz priviedla Mariška k Mrázovcom, netak sa jej
pobožnosť — ktorú tam mali — zapáčila. Nemuseli ju druhý raz volať; prišla aj sama a rada,
tým viacej, že aj Užovič, keď mu čas dovolil, prišiel s ňou.Prv než odišiel Andrej Užovič z domu, zašiel si k Ľubietovským. Poprosil rodičov i
starých, aby mu dali Zuzanku. Až skončí školu, dakde sa usadí ako staviteľ. Boli tak veľmi
prekvapení, že ani sami nevedeli, ako k tomu prišla; — sľúbili. Keď sa potom sťažovala
Ľubietovská pani farárke, že sa dala na to naviesť, prichválil jej to pán farár: „Z Užoviča
bude niečo. Je to otvorená hlava; píše mi, že skúšky zložil s vyznamenaním. Dobrý staviteľ
má celý svet otvorený — je ich málo — za krátky čas zbohatne.“ A pani farárka dodala: „Zo
Zuzanky bude pekná pani staviteľová.“Zapáčil sa Ľubietovskej ten titul. A Zuzanka je aj tak na sedliačku priútla; bude dobre,
keď sa nebude musieť tak trápiť, ako sa ona od malička trápiť musela. Okrem toho vyšlo až
po Imrichovej svadbe najavo, že Mariška neprišla s prázdnymi rukami k Imrichovi. Mala po
matke odloženú peknú čiastku v sporiteľni, tak ako ostatné deti. Užovič nemíňal nič z toho,
čo mu žena doniesla. Vklad rástol; dcérinu výbavu zaokryl zo svojho. Imrich nakúpil za to
súkno a iné látky na šaty. Zašiel si kvôli tomu do Viedne a do Brna. Môžu si ľudia u neho
priamo na šaty vyberať. Pán farár si prvý vybral a že dobre pochodil, kde-komu Imricha
odporučil. S Užovičom boli známi všetci panskí úradníci; tí sa tiež k jeho zaťovi obrátili.
Bolo dobre, že vedel ušiť po chuti sedliakom i pánom a že mu Mariška mohla v tom tak dobre
pomáhať.Musela Ľubietovská uznať, že bolo dobre, keď si vzal Marišku. Keby bol ju poslúchol a
vzal si bohatú sedliačku, ktorá by mu bola dom priniesla, nevedel by si s tým čo počať.
Remeslo a gazdovstvo nedalo sa dobre spojiť; jedno alebo druhé by bol musel zanechať.No vráťme sa k tomu, čo žiadal Andrej Užovič. Až keď dostal mladík od Ľubietovských
súhlas, vyhľadal Zuzanku v sadoch, kde hrabala čerstvo nakosenú trávu. Tam spýtal sa
dievčaťa, či na neho dočká, tak ako Mariška na Imricha čakala, a či s ním pôjde, keby bolo
treba, šírym svetom. Stála chvíľočku akoby ju vymaľoval, ružová až po zlaté vlasy, ktoré
jej vykúkali spod ručníka.„A keď tú školu vychodíš, bude z teba potom pán?!“ spýtala sa zrazu a uprela na neho
svoje krásne oči.„Prečo sa pýtaš?“ zarazil sa. Takú otázku od nej nečakal.„Preto, lebo až budeš pánom, ja k tebe nepristanem. Som sprostá sedliačka; nikde by si
sa nemohol so mnou ukázať a nakoniec by si sa ešte musel za mňa hanbiť.“„Ba, čo tebe nenapadne! Buď ako ujčinka Mrázová, ani kráľ sa za teba nezahanbí.“„Hja, môj drahý, takej druhej niet. Učím sa od nej, čo môžem, ale čo ona má, len sám Pán
Boh jej dal; to sa naučiť nedá.“„Ani to sa naučiť nedá, čo tebe dal, ty moje spevavé vtáčatko. Veľa si sa už naučila,
odkedy ťa znám. Za rok sa mnoho naučíš, veď si ešte mladá.“„Myslíš? Dobre tedy; keď po roku prídeš a uvidíš, že sa za mňa nezahanbíš, potom ti
sľúbim, že pôjdem za teba.“„No jedno mi musíš povedať, ak nechceš, aby som veľmi smutný odchádzal: máš ma aspoň
trochu rada? Zuzanka, nepovieš?“ úzkostne naliehal šuhaj.„Mám ťa veľmi rada, Andrej. Nevydám sa za druhého, toho sa neboj, veď mi je takto
najlepšie na svete. No, už to nechajme,“ prosilo dievča a podalo obe ruky šuhajovi, no
objať, ani bozkať sa mu nedalo.„To až potom, keď sa presvedčíš, že k tebe pristanem,“ bránila sa vážne. „Uvidíš tam iné
dievčatá, aj panské, mohol by si ľutovať, že si si so mnou svet zaviazal. Ak to Pán Ježiš
chce, aby sme boli svoji, stane sa to, no my to dnes ešte nevieme.“V šuhajovom srdci, keď potom na tie slová myslel, vznikla úcta k jeho mladučkej neveste
— bo za nevestu ju považoval — majúc súhlas rodičov. Začal sa modliť, aby mu ju Pán Ježiš
dal a vychoval. Veď bolo napísané:Budú všetci učení od Boha.On si aj
ju vyučí.*Toho roku bývali často búrky. Raz v piatok valili sa od hôr také čierne mračná, že ľudia
hľadeli so strachom na nebo, zvlášť už preto, že mali krásne seno posušené. Každý sa
ponáhľal, dať ho aspoň do kôp.Paľko Mráz sa netak usiloval. Tatíčko viezol fúru domov, on mu chystal na druhý voz.
Mamička sľúbila doviesť junce, snáď ešte príde prv, kým začne pršať. Okolo lúky, ktorá bola
pri seči, tiekol potok; veľa vody v ňom nebolo. Keď chlapec ako-tak naložil plný voz sena,
išiel sa pozrieť, prečo voda v potoku tak hučí. Až sa zľakol, keď uvidel, že potok bol
zrazu plný. Na horách veľmi pršalo. Blesky lietali po nebi ako ohnivé hady. Bralo sa to
viac k západu, preto tej vody toľko pribudlo; bola kalná a len sa valila. Keď jej pribudne,
vyleje sa voda z koryta a zrúti sa to všetko zase na Červených mlyn.Pamätal sa Paľko, že keď mal osem rokov, ten mlyn skoro zvalilo, aj dve deti sa im tam
vtedy utopili, keď to tak rýchlo prišlo a nikde nebolo pomoci. Úzkostne rozhliadol sa
chlapec dovôkola. Pri potoku ležali brvná a voda prinášala k nim veľký klát. Keby sa
chlapcovi podarilo zvaliť to brvno do potoka krížom a ten klát položiť naň, odrazila by sa
voda a letela by šírinou po lúkach, alebo by stiekla pri kameňolome na pusté úhory.
Neprišla by tak zrazu všetka na mlyn a do Červenej doliny. V jedinom okamihu bolo to všetko
premyslené a v druhom podarilo sa chlapcovi klát zachytiť a potiahnuť k brehu. Vytiahol z
voza oje, podvážil tak, že mu ho voda dvíhala; išlo to, mal ho čochvíľa na brehu. Ale teraz
to brvno! Drevo bolo ťažké a on naň slabý. Keď aj oje podstrčil, brvno sa ani nepohlo.
Zrazu hodil sa chlapec na kolená: „Pane Ježišu, Ty si dal Samsonovi takú veľkú silu, že
roztrhol ľva; daj ju aj mne! Oni tam o ničom nevedia a keď sa potopia, musia zahynúť; tak
rád by som ich zachránil.“S vierou v pomoc veľkého Boha, ktorý všetko môže, napäl chlapec všetky sily — a hľa —
brvno sa pohlo. V tej chvíli šľahla voda podeň, a tak ho nadvihla ako obor. Zrovna tam sa
skotúľalo, kam Paľko chcel. Teraz už len ten klát k nemu. No voda klát brala a brala.
Chlapec skočil do nej a celou silou tisol drevo, až konečne podarilo sa mu ho preložiť cez
brvno tak, že z polovice spravil silnú hať. A bol zvrchovaný čas, bo prišlo také množstvo
hustej kalnej vody, že sa len tak valila cez brvno. Klát smerom ku kameňolomu tislo už len
to, čo pod brvnom vytekalo. Mlyn bol zachránený, bo voda doniesla ešte dva kláty a sama si
ich k hati svojou ťarchou privalila.No ona učinila ešte dačo. Zovrela chlapca, ktorý tratil pôdu pod nohami. Aby ho voda
nebrala, chytil sa dreva medzi dvoma brvnami. No teraz nemohol ani hore ani von. Voda
siahala mu už po ramená; keď jej pribudne, prevalí sa cez neho. Dal sa chlapec kričať o
pomoc, ale jeho úpenlivý krik zaznieval hlucho, prehlušený hučaním vody. Musel prestať.
„Pane Ježišu, pomôž mi ty sám!“ zavolal ešte, oprel hlavu o klát a vedomie ho opustilo.
Zdalo sa mu, že počuje volať svoje meno, no bolo to kdesi ďaleko, ďaleko. Potom ucítil, že
drevo povolilo, že ho voda zdvihla, potom ho dakto zdvíhal a nič viac. Nevedel, že tá,
ktorú na zemi najviac miloval, začula jeho volanie, prišla a s nasadením vlastného života
ratovala ho z vody. Nevidel, necítil, ako ho s plačom bozkala a kriesila. No keď všetko
bolo márne, zhodila seno z voza a silou, akú len veľké nebezpečenstvo dáva, sama ho na voz
vyložila, a nakoľko junce stačili, utekala s ním domov. Tam mala už len toľko sily, že
mužovi povedala, čo sa stalo a zostala mu bez života v rukách.Ej, nechodí žalosť po horách, ale po ľuďoch. Nad Mrázovým domom zapadla ako ťažký mrak,
keď celé slniečko skryje. Dozvedeli sa ľudia, čo urobil Paľko Mráz, že nielen mlyn, ale
všetky dolné chalupy zachránil, a pritom krásne lúky a polia. Len nemohli pochopiť, ako
taký slabý chlapec mohol také brvno pohnúť bez ľudskej pomoci. Sám Pán Boh mu ten rozum dal
a On mu pomohol. Zvedeli aj to, že Ilenka Mrázová zachránila pastorka, no nevedeli
pochopiť, ako ho mohla z tej vody vytiahnuť aj na voz naložiť. Ľutovali veľmi Mráza, že to,
čo mal najdrahšie, stojí mu nad hrobom. Veď na jednej posteli ležal Paľko vo veľkej
horúčosti a na druhej jeho dobrá mamička. Privolaný lekár urobil všetko čo mohol, ale krčil
plecami. Obaja majú silný zápal pľúc, a obaja si ublížili; len Boh môže ich zachrániť.Telegraficky povolaný prišiel aj dr. G., Ilenkin pán. Dlho nezdravých prezeral; potom si
odviedol Mráza stranou a povedal pravdu: chlapec je stratený a pre Ilenku niet mnoho
nádeje.V tom čase sedeli v kuchyni všetci Ilenkini priatelia a plakali tak, že už viac ani
nemohli. Zrazu zotrel si richtár slzy z rias a hovorí: „Keď bolo so mnou zle, povedala ona,
že vy ma nedáte odsúdiť; ani ste nedali — vyslyšal vás vtedy Pán Boh. Keď ona nie je medzi
nami, či nikto z vás nezná sa modliť? Načo ste k tomu Slovu Božiemu chodili, keď neveríte?“„Máte pravdu, pán richtár,“ vstal ujec Michal, „zídeme sa u Imricha a budeme tak prosiť,
že by musel mať Duch Svätý veľký dôvod, keby nás nevyslyšal.“„Áno, áno, ujček, my si ich vymodlíme,“ zajasala Zuzanka. Ale zdalo sa, akoby Boh
nepočúval a nechcel uzdraviť tú, ktorá tak ochotne obetovala svoj život za dieťa, kvôli
ktorému sa bola vydala za Mráza, akoby chcel splniť to, čo si oni dvaja raz povedali: keď
spolu z mesta Márnosti vyšli, že aj spolu do mesta Spásy vojdú. Ale Ilenkini priatelia len
prosili ďalej a verili; preto im ju Pán Boh nechal a nielen nechal, ale aj veľmi rýchlo
uzdravil. Ach, bolo to veľmi dobre, veď kto by bol mohol Paľka tak doopatrovať, ako to ona
učinila?Prešiel zápal chlapcovi. Bol už pri sebe, mohol vidieť, cítiť, ako veľmi miluje ho
tatíčko, ba všetci ľudia, ktorí za ním chodili. Keď mu s plačom Červenovci ďakovali,
povedal im, prečo to urobil a prosil ich, aby sa dali Pánu Ježišovi zachrániť. Rozhlásilo
sa dedinou, že je Paľkovi lepšie. Mnohí prišli ho navštíviť a veľmi sa nad tým divili.
Mnoho rozprávať nemohol, aj to len veľmi tichúčko, ale hovorili si potom ľudia, že všetko,
čo povie, je ako sväté Písmo.Anička, Jožko a Betka mu sľúbili, že nechcú zostať mŕtvi, ale že sa tiež dajú vzkriesiť
Pánu Ježišovi a že budú veľmi poslúchať tatíčka a mamičku. Zuzanka spievala bratancovi, keď
on sám nemohol, a s ňou všetci ostatní. Ležal v prednej izbe, aby mohol byť prítomný, keď
sa k Slovu Božiemu zišli. Keď prvý raz zase Ilenka za ním prišla — tatíčko ju ale ešte viac
niesol ako viedol — rozplakal sa; a keď sa ho naľakaný otec spytoval, prečo plače, povedal:
„Ako by som neplakal, tatíčko, mamička sa za mňa obetovala ako Pán Ježiš. Keby bola
zomrela, čo by ste vy mali? Ako by ste boli bez nej?“„Neplač, Paľuško, my sme sa obetovali obaja. Ty si chcel zachrániť susedov, ja teba. Ty
si zachránil celkom, ja len spolovice.“Ilenka verila, že Pán Ježiš vyslyší ich prosby, ktoré s mužom odosielali, že aj Paľka
uzdraví, keď ju už zo smrti vytrhol; ale nevyslyšal.Za krásneho nedeľného rána, keď priam do kostola na oboch vežiach zozváňali, musela ho
vidieť tichučko usnúť. Držala si ho v náručí. Na jej srdci, ktoré s tým jeho tak úzko bolo
spojené, odpočívala jeho tmavovlasá hlava. Bledá, priesvitná ruka ležala zavretá v otcove
ruky. Veľký, vďačný posledný pohľad hlboko odpočívajúcich, nebeskou žiarou naplnených očí
patril otcovi.„Mamička moja dobrá, zlatá, veľmi som vás mal rád, ach, tak veľmi! Ešte raz ma
bozkajte,“ šepkali bledé pery. A keď mu žiadosť vyplnila, vydýchli si blažene naposledy a
otvoria sa až na pieseň Baránkovu.Splnili sa túžby chlapcove nečakane. Žil v tej peknej zemi otcov, ktorú miloval. Žil s
ňou, ktorá jeho bezradostný život zmenila v raj. Žil síce kratučko, no do vôle Božej a
potom si ho vzal Pán Ježiš — o ktorom dňom i nocou premýšľal — hore k sebe a ukázal mu tú
krásu, ktorá nevstúpila na ľudskú myseľ.„Ach, Martin, už ho nemáme, nášho drahého synáčika! Že som ti ho predsa len nemohla
zachrániť!“ plakala Ilenka. Zotieral slzy jej i svoje.„Nám bol milý, Bohu milší. Preto si ho vzal k sebe. Ty si urobila pre neho všetko, čo
človek pre človeka môže urobiť — ale ja mu už nikdy nenahradím, čo som cez roky zmeškal.“ —Dávno nebolo takého pohrebu v Zálužanoch, aký mal Paľko Mráz.Svedčili ľudia, že tak kázať pána farára ešte nepočuli. Keď išli z cintorína, každý sa
ponáhľal, aby podal ruku Mrázovi a zvlášť Ilenke, ktorú až teraz zase po prvý raz videli
von z domu.Neplakala pri hrobe, len sa smutne dívala na ovenčenú rakvu. Ale všetky ženy vedeli, že
chlapcovi dokázala viacej lásky ako vlastní rodičia. Inde, keď deti dostanú macochu,
dostanú aj otčima. Mrázove deti až vtedy dostali otca, keď Ilenka vkročila pod ich strechu.
Preto sa tak k nej túlili i teraz ako kuriatka plačúc za bračekom.Nevšíma si neraz človek človeka, až keď ho smrť skosila; potom začne mu chýbať. Netak
Paľko Mrázov chýbal v dome i v dedine; ešte i tie sivé koníčky, ktoré pomáhal verne
tatíčkovi vyplatiť, aj tá ostatná nemá tvár obzerala sa ku dverám, kedy konečne príde. No
obzerala sa márne, bo on už nepríde z tej ďalekej krásnej krajiny. A prečo by prišiel! Veď
aj Boh s ním vykonal, čo s ním vykonať chcel, a Paľko vykonal, čo na zemi vykonať mal.
Poznal seba i Pána Ježiša, zamiloval si Boha i ľudí, slúžil im verne a nakoniec obetoval
seba za nich, aby ich zachránil od večnej smrti.Väčšej lásky nad túto nemá nikto, než aby položil svoju dušu za svojich
priateľov.Zostal Paľko ako krásny príklad v rozpomienke tým, ktorí v Zálužanoch patrili medzi
vzkriesený ľud Boží, no aj celej dedine. Pamiatka spravodlivého je požehnaná.Nemohli u Mrázov zostať bez pomoci, bárs im ľudia pomáhali, zvlášť Ľubietovskí. Nechceli
vziať Aničku zo služby, keď ju pani doktorová dobre mohla potrebovať; aj tak by im bola
Paľka nenahradila. Chystali sa teda dakého sluhu hľadať. Zrazu prišla Ilenke nečakaná
návšteva. Ako tak raz pri obede sedeli, otvorili sa dvere a vnišiel chlapec asi toľký ako
nebohý Paľko, no otrhaný, špinavý a zaprášený od cesty.„Peter! Ale, si to ty?!“ zavolala Ilenka a už viedla chlapca k mužovi, predstavujúc mu
nevlastného brata.„To z tých macochiných detí,“ zagánil na neho Jožko, „ktoré tak zle mamičke robievali.“Dali mu obed. Potom im nesmelo a s plačom rozprával, že ho dala mamička k tomu ujcovi,
kde Ilenke bolo tak zle. Mal u neho slúžiť. No tento je vraj už teraz veľký opilec. Chlapca
veľmi bil, že mu až rebrá polámal, musel preto do nemocnice. A keď ho stadiaľ vypustili,
doputoval pešky k sestre, aby ho matka zase nenútila u ujca slúžiť. Prišiel sa k Ilenke
ochrániť. Bol ešte slabý a z cesty vyhladovený.Nachovali, obriadili, okúpali ho a uložili do izby za bránou, aby si odpočinul.„Prosím ťa, Martin,“ hovorila potom Ilenka mužovi, „dovoľ mi, aby som si ho smela trochu
tu nechať. Tak veľmi je na ňom poznať, že ho veľmi bili, že mu posiaľ bolo zle na svete.“„Ak sa to dá dáko spraviť, budem len rád, keď zostane. Veď to nie je len syn tvojej
macochy, ale aj tvojho otca. Ste z jednej krvi.“Tak zostal Peter u sestry.Mráz písal sám macoche, že je chlapec u neho; aby ho nechala u nich. Do Vianoc vraj bude
u nich len ako rodina, od Vianoc, ak sa do ich poriadku vpraví, že mu dá službu. Pýtal, aby
mu vymohla služobnú knižku.Ozorovská prosila sama, aby sa Petra Mráz zaujal, že ju nechcel poslúchať, ani ujca, a
že tohoto popudil k hnevu, keď bol opitý; preto sa vraj stala s ním tá nehoda. Ona že
nechce, aby jej prišiel domov, že má dosť trápenia s tými tromi, ktorí sú ešte doma. Tak
zostal chlapec u Mrázov.Medzitým priľúbili sa deti mamičkinho Petra, ako ho menovali — a on? Ach, on ani
nevedel, či je na zemi, alebo už v nebi. Nemohol sa Mráz žalovať, žeby ho neposlúchal.
Usiloval sa ako najlepšie vedel a mohol. Vážna prívetivosť Mrázova mu veľmi imponovala.
Ilenke hľadel spraviť všetko, čo jej len na očiach videl. Dali mu po Paľkovi šaty.
Nevadilo, že bol o rok od neho mladší. Bol väčších kostí, dobre sa mu hodili. Keď trochu
zosilnel a bol čistý ako všetci u Mrázov, stal sa z neho taký pekný šuhaj, až radosť! Oči
mal po tatíčkovi ako Ilenka, aj ináč tvárou sa jej podobal. Nešlo to ľahko odučiť ho
všetkému zlému, čo vídal od mala doma i u ujca, ale že rád počúval Slovo Božie a teplé
slniečko lásky roztopilo ľady na jeho ešte mladom srdci, roztúžil sa aj on vyjsť z toho
mesta Márnosti.Deťom prišla s ním náhrada za Paľka, za ktorým veľmi žialili. Mráz, nakoľko mohol,
nahrádzal cudziemu chlapcovi to, čo cez roky zostal dlžen vlastnému. Ilenka milovala ho
skutočne ako brata; kamdiaľ viac cítila, keď sa k nej túlil, že sú z jednej krvi — ale
Paľka jej on nahradiť nemohol. Raz našiel ju muž tak plakať; obšívala košeľu po Paľkovi pre
Jožka. Prisadol si k nej a hovoril: „Už zase plačeš, Ilenka? Ako je to: Ja si pomaly
privykám bez neho, hoci som ho mal veľmi rád — Boh mi svedok — a bol môj; a ty ho nemôžeš
oželieť?“„Nemôžem, Martin. Dosť sa premáham, ale keď mi len všade chýba tá jeho milá tvár, tie
pekné, múdre oči. Vždy sa mi zdá, že musí ku mne kdesi prehovoriť. On tým Božím veciam z
nás najlepšie rozumel. S nikým som sa tak nemohla pozhovárať, ako s ním. Keď ti chcem niečo
pomôcť, vždy sa mi zdá, že sa musím za ním rozbehnúť a poradiť. Aj keď Peter prišiel, hneď
som si myslela: Keby on tu bol, iste by ho k Pánu Ježišovi doviedol. Aj na to si vždy
zmyslím ako tam stál v tej vode; už len kúsok pleca mu bolo vidieť; hlavu mal na kláte
položenú, rukami sa držal dreva. Bol taký bledý, ale tichý ako baránok. Veľmi bolo na ňom
vidieť, že sa už celkom položil do rúk Božích. Ver, Martin, ťažko by som bola privykla u
vás, nebyť jeho; on mi od prvého dňa stál verne po boku. Vždy počujem tie jeho posledné
slová: „Veľmi som vás mal rád, mamička!“ Keď myslím na neho, vždy ti v srdci ďakujem,
Martin, že si si ma vzal a že som jemu smela byť matkou.“Mráz objal ženu, privinul ju k mužnej hrudi.„Ach, Ilenka, ani pomyslieť si nemôžem, čo by bolo bývalo dodnes z nás, keby si ty
nebola prišla k nám. Boh svätý sa zmiloval vtedy nad nami, keď mi teba daroval. Mala si
Paľka veľmi rada, viem to. On teba nie menej. Ale aj my ostatní ťa máme radi. Jemu je už
večne dobre; málo, ale pekne žil a krásne dokonal. Nás tu na zemi ešte všeličo čaká, buď
tedy aj naďalej naším svetlom a mne tou ženou statočnou, o ktorej Šalamún píše. My všetci v
mojej i v tvojej rodine denne Pánu Ježišovi ďakujeme, že ťa nám zachoval pri živote.Ilenka skryla tvár na mužovej hrudi; zaplakala znova, no tentoraz samou blaženosťou.*„Videli by sme,“ hovorili ženy, „či by tá Mrázová aj potom tie deti po prvej žene tak
opatrovala, keby mala svoje.“Nuž, dožili sa v Zálužanoch aj toho, že namiesto veľkého, už osláveného, prišiel krásny,
malý Paľuško k Mrázovcom. Ani si nájomné nezjednal, nič platiť nesľúbil, a netak ho, počnúc
od šťastného otca až po stokrát šťastnejšiu jeho peknú mamičku, všetci v dome vítali. Keby
nebol Pán Ježiš obrátil Martinovo srdce, keby nebola v tomto srdci pochovaná pamiatka na
prvorodeného, o lásku ukráteného syna, iste by aj on, ako mnohý druhý muž, dal prednosť
synovi ženy milej pred deťmi ženy nemilej. Takto boli mu už príliš drahé, aby ich malý,
milunký Ilenkin synáčik zatienil a vytisol. Konečne smel ale sedliak svojmu dieťaťu ukázať
celú lásku. Nikto mu v tom neprekážal a nik sa mu nedivil.Nezávideli deti Paľuškovi otcovu lásku, veď ony samy veľmi milovali malého bračeka. Mal
toľko pestúnov a pestúnok, že bol div, keď zostal celý.Presvedčili sa ženy, že Ilenka k mužovým deťom neochladla, ani keď už mala svoje krásne
dieťa. Všelijaké rady — možné i nemožné — musela počúvať, no ona sa zachovala len podľa
toho, čo jej poradili pán a pani doktorovci: ako má dieťatko chovať, aby bolo zdravé, a muž
ju v tom verne podporoval.Anička prišla po roku domov a veľmi pekne zastávala mamičku. Dobre jej bolo u pána
doktora, ale doma predsa lepšie. Peter obsluhoval ju ako dáku princeznú. Do Vianoc sa bol
tak vpravil do práce, že mu švagor sľúbil od Vianoc službu. Pri tom aj zosilnel a spevnel.
No chlapec plačúc prosil: „Nič mi nedávajte, švagorko, všetko vám budem robiť zadarmo, len
ma majte radi ako rodinu. Nechcem byť vaším sluhom, len ma od vás neposielajte.“„Neplač, chlapče,“ usmial sa Mráz, „veď ty preto budeš naša rodina; zadarmo robiť
nemôžeš. No, aby si bol spokojný, dám ti šaty a stravu ako svojim deťom a menšiu službu;
celú ti uložím do banky, ak u nás zostaneš dlhšie, aby si s prázdnymi rukami od nás dakedy
nevyšiel.“Malý Ondrejko, ktorý už začínal behať, veľmi ľúbil svojho Peterka, preto že ho na chrbte
nosieval a vždy so sebou vzal na voz, keď niečo dakam viezol. Nemusela sa Ilenka nikdy o
chlapca starať, keď ho mal Peter so sebou.Tak žila si rodina v pokoji a šťastí. Mali sa spolu radi a robili jeden druhému dobre.
Kde-kto sa k nim prišiel vyžalovať. „Už len za tebou všetci chodíme, Ilenka,“ povedal raz
Adam Zálužanský, „ani čo by si nám všetkým bola mamičkou. Ty s každým cítiš, potešíš aj
poľutuješ človeka, vieš sa aj s každým poradovať; nedivím sa, že tí mladí tak za tebou
chodia.“„Veru sa ani nediv, synku,“ usmiala sa strynká; „však aj richtár, richtárka, švagriná
Anna, švagor, pán Užovič, aj ja, my všetci k nej sa utiekame. Len tvoja mamička ešte vždy
sa nás stránia, a veru by vám všetkým neškodilo, keby ste všetci medzi nás chodili, zvlášť
k tomu Slovu Božiemu. Lepšie by ste sa mali.“„Viem to dobre, strynka, ale pomôcť si nemôžem.“„Ešte nám to Pán Ježiš môže dať,“ láskave zahovárala Ilenka, „že aj ona sa raz vyberie s
nami z toho mesta Márnosti do mesta Spásy. A Pán Ježiš ich požehná.“ —*A bolo zas nedeľné odpoludnie. U Imricha Ľubietovského sedeli v prednej izbe okolo stola
všetci tí, ktorí opustili mesto Márnosti a vydali sa na cestu s Kresťanom do mesta Spásy.
Bol ich už pekný rad: starí i mladí, a boli medzi nimi aj takí, ktorí sa ešte len
rozhodovali. Za stolom sedel ujec Michal, ktorý už dlho nebol medzi nimi, bol mal veľkú
stavbu. Konečne zase on vysvetľoval im Sväté písmo. Dnes čítal o tom, ako Mária Betánska
vyliala drahú masť na hlavu Pána Ježiša, tak že tej vône bol plný dom, a ako ju Pán Ježiš
pochválil, že čo mohla, to pre Neho učinila.„Ja by som myslel,“ hovoril skromne muž, keď skončil výklad, „mohli by sme to aj tak
rozumieť, že máme tak žiť, aby po nás zostala dobrá vôňa všade tam, kamkoľvek prídeme; až
potom ten náš život dobre strávime pre Neho. Ten najmladší spomedzi nás skutočne tak žil,
preto si ho milostivý Boh vzal k sebe. On čo mohol, to pre Pána Ježiša učinil. Nasledujme
ho. Svet sa nám už veľmi vysmieva; nazýva nás mátohami a svätými, že vraj chceme akúsi novú
vieru začať. Nič sa toho nebojme, len keď bude s nami spokojný Syn Boží. Veľmi ma to teší,
že vás tak pribudlo, odkedy som bol preč, a že aj ty, brat môj drahý, si už medzi nami.“Ujec Michal vztiahol ruku a horár Užovič vložil svoju do nej.„Nechcelo sa mi zostať samotnému v meste Skazy,“ hovorí vážne, „keď ma všetky deti
predišli za Pánom, chcem ísť s vami.“„Viete čo, svat, pôjdeme spolu,“ so slzami v očiach rečie Pavol Ľubietovský. „Tatíčko a
mamička nás už predbehli.“„Ďakujem vám, ujec Michal, že ste nás pozvali za Pánom Ježišom,“ vážne mienil Mráz.
„Požehnaná to bola nedeľa vtedy v Malatíne; vtedy si nás začal Pán Ježiš kriesiť jedného po
druhom.“„Možno, ujček Mráz,“ ohlásila sa Zuzanka, sediaca po boku Andreja Užoviča už čo jeho
nevesta; „no ja myslím, že zmiloval sa Pán Ježiš nad nami i nad vami už vtedy, keď ste nám
doviedli našu ujčinku. Nebyť jej, vy by ste sa nikdy neboli dostali do Malatína.“„To máš pravdu, Zuzanka,“ ohlásil sa Imrich, o tom svedčia pekne dve výpovede zo Slova
Božieho; jedna znie:„Čo si ty urobil s nami, robil si tak na naše
dobré“— a druhá:„A tak ich privádza k vytúženému
brehu.“„Neraz som o tom premýšľala, aj sme si o tom s Mariškou hovorili, že až pôjdeme domov
pred Pána Boha, a knihy budú otvorené, že tam potom poznáme, kde začínalo všetko to zlé
alebo dobré, čo nás stretlo v živote. A budeme aj my Pána Ježiša chváliť za to, že všetky
veci dobre učinil. On hluchým rozkázal počuť a nemým hovoriť.“Tak sa rozprávali medzi sebou. A chválili svätého Boha najprv len rozhovorom, potom
spevom a nakoniec modlitbou.A On ich požehnal.[1]vonačka(voňačka) — malá kytička kvetín, ktorú kedysi ženy a
dievčatá nosievali obyčajne do kostola[2]kazár— prísny, neúprosný človek[3]Pešť— v minulosti samostatné mesto na ľavom brehu Dunaja —
teraz súčasť Budapešti (Buda-Pešť)[4]privoliť— súhlasiť[5]zmenka— druh dlžobného úpisu,zmenka
vyprší— zmenka stratí platnosť[6]Díky Bohu vzdejme— ranná duchovná pieseň z Tranoscia[7]vymôliť— blatom ručne upraviť hlinenú podlahu[8]perkál— veľmi jemná bavlnená látka[9]onuca, onuce— kus látky na ovinutie holej nohy do čižmy
alebo do topánky namiesto ponožiek[10]vyzvárať— vyvariť bielizeň[11]putňa— nádoba z dreva na vodu[12]probovať— skúšať, vyskúšať[13]obligácia— dlžobný úpis[14]krosná— domáci ručný tkáčsky stroj — stav[15]indy— inokedy[16]lesa— z prútia upletená podložka na sušenie ovocia[17]drdlať— šomrať, hundrať, odvrávať[18]pamuk— bavlnená niť[19]naučiť sa reč(„aby sa dievča naučilo reč“) — dej sa odohráva
pred 1. svetovou vojnou. Úradnou rečou v Uhorsku bola maďarčina, v Rakúsku nemčina.
Do miest sa chodili slovenskí chlapci a dievčatá naučiť po maďarsky (či po nemecky),
aby sa mohli uplatniť vo verejnom živote[20]árenda— nájom, prenájom; poplatok za prenájom; prenajatý
pozemok[21]fašiang, fašiangy— obdobie od Troch Kráľov do Popolcovej
stredy[22]vrnkot— vrnenie, vrndžanie, vrčivý zvuk[23]pantok— ťažká sekera[24]olovko— olovená ceruza, ktorou sa písalo na bridlicovú
tabuľku[25]šanovať— chrániť, dávať pozor na niečo; ľutovať[26]krm— krmivo[27]prieloh— neobrobená, nezoraná zem; roľa ležiaca
úhorom[28]máry— drevené nosidlá na rakvu[29]previesť cez lávku— oklamať[30]šopa— hospodárske stavisko na uchovanie hosp. náčinia[31]priam— práve[32]zdolať— prekonať, vykonať (napr. prácu, úlohu)[33]celovať(básn.) — bozkávať[34]opásať sa do niekoho— pustiť sa do niekoho[35]bor— borovica, sosna[36]zrumenieť— očervenieť, zapýriť sa[37]zem— hlinená podlaha[38]pribývať— pribúdať[39]junčovina— mladý hovädzí dobytok[40]pridupľovať— zdôrazniť[41]kabaňa— časť ľudového odevu, zimný kabátik zo súkna[42]vypršať— uplynúť, skončiť sa, stratiť platnosť (zmenka
vyprší) | Royova_Druha-zena.html.txt |
Z tých krajších časovArabeskaInakší to bol svet, keď mladistvá hruď snívať znala o pekných hodinkách priateľstva, keď
medzi nami panovala oduševnená revnivosť nie pre lichú samochválu, lež z čistej národnej
snahy, keď srdcia naše horeli horúcim plameňom lásky k nášmu ľudu, tomu potupenému
popolvárovi medzi národmi, keď sa krídla ducha smelo rozprestierali, opovrhnúc všetkými
prísnymi a rozvážnymi kalkulmi,[1]k medziam pobratimstva slovanskej vzájomnosti. Inakší to bol svet — svet
poetický, svet krásny, ktorého obzor obrúbený bol krvavou žiarou ranných zôr.Teraz by si tú junač, verabože, ani nepoznal. Rozpŕchla sa, roztratila sa po všetkých
kútoch vetrovej ruže, ako medoústy básnik hovorí: „Každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia
nevôľou, v osamelých sa havranov zmenil kŕdeľ sokolov“. Roztratili sa a už sa vám skoro ani
nepoznajú. Už ich nespája v jedno „Kolo“[2]ani bledá rozpomienka na to posvätné žertvište, na ktorom k nebu šľahával
združený plameň ich nadšených hrudí.Snáď žiaden z nich nepomýšľa na pominulé blažené hodiny dôverného priateľstva, ale ani
nie div: na „chlebovej postati“ starať sa im treba o inakšie priateľstvá. Namiesto
šľachetnej revnivosti zaujala ich prsia prekliata letargia; lež skoro by som bol
neuznanlivým: znajú oni ešte i závodiť — o slamený veniec ľahostajnosti. Ak z ich národnej
lásky pozostala ešte aká-taká pahreba, tá nesiaha ďalej od babského vzdychu nad nevýslovnou
biedou národa.Vravím, inakší to bol svet. Vtedy inakšie slnce svietilo.Aké príjemné je teda ponoriť sa v rozpomienky na zlaté časy bujarého mládenectva. Jednej
takej rozpomienke nevyrovná sa často ani najvyšší pôžitok, aký doba prozaická je vstave
poskytnúť. I myslím, že nebudete mať za zlé, keď si o jednej-druhej z tých sladkých
rozpomienok pobesedujem.Keď zahraničná politika Uhorska neplávala ešte v takých ružových farbách, v akých ju pod Andrássyho[3]„mnohovplyvným“ ministerstvom zahraničia máme šťastie zhliadať v tie časy sa
vážne pomýšľalo na opevnenie hraníc rakúsko-uhorských proti Rusku. Odvtedy sa, pravda,
pomery zmenili. — Zahraničná taktika grófa Andrássyho zbytočnými urobila všetky strachy
pred nápadmi severného kolosa. Teraz už i vrabce čvirikajú v maďarských časopisoch, že je
pomer Rakúsko-Uhorska k Rusku najpriaznivejší, najpriateľskejší. Ba niektorí premrštenci,
ktorým na priateľstve tom nevýslovne mnoho záleží, idú tak ďaleko, že onedlho môžeme od
nich očakávať také chválospevy o ruskej civilizácii, o ruskom cárovi a o podobných
nedotknuteľných kvietkoch, akými chválospevmi neohrozovali existenciu Uhorska nikdy ani
naprepiatejší emisári[4]a agitátori. Nuž, tomu sa niet čo diviť — časy sa menia a ľudia sa menia v
nich.Dosť na tom, že Rakúsko-Uhorsko zamýšľalo pred piatimi rokmi opevňovať svoje hranice na
severe proti možnej invázii ruskej.Prišiel i do Prešova takrečený geniecorps[5]za tým cieľom, aby kreslil plány pre citadely, ktoré sa na okolitých vŕškoch
mali stavať, a aby konal iné, s opevňovaním spojené predpráce. Na lúkach šebešských
zhotovené boli i násypy a valy, aby sa synovia Marsa[6]austrijsko-uhorského aj v tom pocvičili, ako sa treba pred guľkami ruskými —
ukrývať.V spomenutom sbore ženistov zamestnaní boli vojaci zväčša českí, šuhajovia, prirodzená
vec, v kreslení zruční a v počtoch i v merbe zbehlí, čo do šarže, väčším dielom
poddôstojníci.Medzi nimi vynikal nevšednou národnou uvedomelosťou Václav Hájny. Niektorí zo slovenskej
študujúcej mládeže prešovskej priľnuli sme k nemu úprimným priateľstvom, lebo bol muž
nielen vzdelaný, lež aj za vzájomnosť kmeňov slovanských nadšený. V obcovaní s ním naučili
sme sa, aká mohutná je príťažlivosť kmeňových sympatií a v nejednom z nás vzbudené bolo to
pevné presvedčenie, že sú sympatie kmeňové, ako to i Kossúth povedal, mohutnejšie, než aby
zo sŕdc vymazané byť mohli či nátlakom neprajným či útlakom divokým či mačím blyskom
skvelých sľubov.Ako spomenuté, stáli sme k Václavovi Hájnemu v pomere úprimného priateľstva, lež doložiť
musím, že korene tohto pomeru nespočívali natoľko v osobnej náklonnosti ako skôr v
totožnosti národného presvedčenia.Ako sme sa spriatelili s ním? Tak, ako mladé priateľstvá zväčša povstávajú — pri pohári.Akým spôsobom sme sa dostali k pohárom — rozumie sa nie prázdnym, lež pivovým — to tiež
zaslúži spomenutia ako vec, ktorá u nás nebývala každodenná.Náš druh Záboj Gemerský má zásluhu na tom, že sme sa jedného novembrového večera dostali
do hostinca k Neumannovi, ktorý toho času najlepšie pivo meriaval. Záboj mal totiž popri
iných podivínstvach aj tú zvláštnu obyčaj, že ak dostal z domu „recepis“,[7]nemohol dovtedy pokojne spať, kým si celomesačné „dlžôbky“ nevyplatil a zvyšok
s veselými priateľmi nestrovil. On sa toho držal, že kto peniaze má, ten je ich otrokom;
ale sťa červený republikán bol zaťatým nepriateľom každého otroctva.Tuším bolo ku koncu novembra, „recepis“ obyčajne koncom mesiaca dochádzal, keď náš Záboj
s tvárou uradostenou vstúpil do bytu svojho a, vyskočiac na tri stopy a potom zohnúc sa
takmer až k zemi, skríkol v sprievode olympijského úsmevu: „Duša moja!“Toto „duša moja!“ malo veľký, lež tajnejší význam než Zábojova báseň „Čierna duma k
Európe“. Ale kto výrazu tomu rozumel, ten sa pri jeho počutí ozaj mohol potešiť. (Ak si
rozumel obsahu básní Zábojových, našiel si v nich tiež opravdivý pôžitok.)Zábojov výkrik „duša moja!“ v obyčajnej reči asi toľko znamenal: „Kamarát, dorazil tvrdo
čakaný, ,recepis‘, môžeme sa ísť trochu zabaviť.“Výkriku Zábojovmu všetky „duše moje“ s radosťou porozumeli, čoho konzekventným výsledkom
bolo, že sme sa onedlho zhliadnuť mohli pri Neumannovom okrúhlom stolíku, červeným obrusom
prestretom. Pred nami stáli poháre penivým pivom naplnené.Už sa nerozpomínam, o čom sme debatovali, len to viem, že Záboj bol zadumaný. Snáď
rozmýšľal o „čiernom dome“, v ktorom sa strojil, keď bude milionárom, vydržiavať
slovenských spisovateľov. Alebo lúštil tú filozofickú otázku, prečo je to, že je červené
víno u Zboraya, takrečené „požehnané“, príjemnejším nápojom než Neumannovo pivo?Nie. Náš hostiteľ teraz nedumal ani o „čiernom dome“, ani nefilozofoval o „požehnanom“.
Myseľ jeho iným predmetom bola zaujatá. Počúval s napnutosťou rozhovor dvoch vojakov, ktorí
neďaleko nášho stola v ohnivú dišputu boli ponorení. My ostatní nevšímali sme si rozhovoru
toho.Tu zrazu vyskočí ti náš ľúby Záboj zo stolca, sťaby strela bola vpálila do neho, a v
okamihu držal ruku jedného z hádajúcich sa vojakov v svojej ruke. Oči Zábojove horeli ako
drahokam pri lúčoch osvetlenia.Nemali sme času vynášať úsudok nad prenáhlenosťou nášho druha, ale iste každý z nás si
pomyslel: „Kamaráti, nebude dobre!“Sklamali sme sa. Záboj nemienil sa biť ani nebolo príčiny k tomu.„Priateľu!“ riekol Záboj vojakovi, ktorého ruku bol lapil, „boh vás živ!“ Ten druhý
vojak s nevôľou pohliadol na Záboja.„Národ, ktorý si vychoval takých horlivých obrancov ako ste vy,“ pokračoval Záboj,
snažiac sa so zrejmou námahou myšlienku svoju dosť zrozumiteľne vysloviť, „duša moja, národ
taký je hoden, aby sme si jeho synov uctili. Prijmite moju úctu, šľachetný syn Čiech, odo
mňa, podtatranského Slovana. Som Záboj Gemerský.“Vojak ten bol Václav Hájny.Takto, hľa, poznali sme sa s ním. Na vyzvanie Zábojovo nechal nemeckého soka osamote, s
ktorým sa o právach svojho národa dohadoval, a zasadol si v kolo naše. I viedli sme
rozhovor o tom našom veľnárode. Spomínali sme jeho utrpenia a vzájomne potešovali sme sa a
kochali sa v nádejach na veľkú budúcnosť rodiny slovanskej.Rozpomienka na tie milé hodiny, ktoré som v kruhu Václava Hájneho strávil, zostane mi
navždy požehnaná.Verný syn Čiech naučil ma —dúfať nezdolne v lepšie časy národa.Podivné bývajú rozmary osudu alebo, keď tak chcete, cesty božie v ľudskom živote. Pre
rozum smrteľníka, pravda, všetko jedno, či riekneme „rozmary osudu“ a či „riadenie božie“.
Rozmarnosť nemá žiadnych ustálených pravidiel — práve v tom záleží jej podstata; riadenie
božie nespravuje sa tiež podľa žiadnej Aristotelovej[8]logiky — veď ho práve preto menujeme riadením božím… Vec je teda jedna, len jej
meno je dvojaké. Háčik ale v tom väzí, že ak hovoríme o rozmaroch osudu, v tom prípade
predstavujeme si osud čo osobu, lebo len osoba môže byť rozmarná. Zosobňovanie osudu je
však názor pohanský. Nuž a kresťan sa nemôže dopustiť takého nekresťanstva. Otázka je: či
teda ani kresťanský novelista nesmie zosobňovať slepý osud a spomínať jeho rozmary? Na
žiaden pád nesmie to činiť, ak je, notabene, perzonifikácia[9]Cnosti, Noci, Chýru (napríklad u Hollého) atď. kacírskym priestupkom proti
svätým náukám kresťanstva.Medzitým nechajme stranou takéto suchopárne úvahy, ktoré sú tým zbytočnejšie, čím
nepodvratnejšie stojí, že nežijeme v časoch privilégií, ale v aranjuezských pekných dňoch[10]rovnoprávnosti, že nasledovne ani básnik ani novelista nemôže mať za dní našich
žiadne privilégium pred inými dobrými kresťanmi k nasledovaniu pohanských názorov…Skutočne sú cesty božie v ľudskom živote nevyspytateľné a krátky rozum človeka ani
poňatia nemá o pohnútkach, podľa ktorých spravodlivosť božia rozhodúva nad lósom
pozemšťanov. Ľudská krátkozrakosť sa domnieva, že by už i v živote tomto výsledkom cnosti
malo byť vždy požehnanie a výsledkom hriechu vždy záhuba a pád. Lež čo vidíme? Na krídlach
prečinov povznáša sa svet do lona zemského šťastia, kdežto cnosť alebo zabudnutá alebo
potupovaná… bedáriť, žobrať musí. Za zradu na národe spáchanú uložia ťa v ríši jasavej
slávy…; naopak — za vernú lásku k národu odmenia ťa hladom a na čelo udrú ti čierny biľag
potupy.Takto odmenil svet i vernú rodolásku grófa Rudnického — vyhnanstvom, potupou a hladom.
Ó, trpký výsmešok osudu!Ale musím od prvopočiatku vec rozložiť.Prv než by som rozprával, musím ešte o prepáčenie prosiť, že vás opäť chcem zaviesť do
svätyne Bakchusovej. Musím vás ta voľky-nevoľky zaviesť, hoci viem, že sa častým uvádzaním
krčiem a hostincov môžem stať podozrivým. Nuž ale mňa nebude ženírovať, ak ma za vrúcneho
zvelebovateľa Gambrinusovho[11]a zvelebovateľa Bakchusovho budete držať. Len prosím vás, potom nezabúdajte na
rovnú mieru, ale pamätajte, že veľkí duchovia bývajú veľkými pijanmi — dôkazov celá kopa —
preto i veľkí pijani musia byť veľkými duchmi. Zo svojej strany vďačne prijmem titul
veľkého pijana, spojený s titulom veľkého ducha, jeden bez druhého ale nikdy!Dvaja druhovia z prešovského kolégia, medzi ktorými som ja tiež bol, sedeli v hostinci
Zborovského pri pohári. Boli veselí, veď práve zložili poslednú polročnú skúšku. Ak sa i
nejaký zármutok vmiešal do ich radosti, ten iba stade mohol pochádzať, že na zasvätenie
radosti mali primálo grošov. Aspoň „pfiffy“[12]pred nimi postaveného, s „kvasnou“ vodou vyše miery preriedeného vínka
prizrejme dokazujú, že tí šuhajovia nebodaj posledných sedem grajciarov obetovali na oltár
dobrej vôle.Jednému zo šuhajov sa však po čase národné svedomie začalo búriť. Dešperátny, catonský[13]výraz jeho tváre prezradzoval to zjavne. Klasicko-sarkastický úsmev mu pohrával
vôkol jeho úst a malé jeho oči žmurkali s akousi nespokojnosťou spoza okuliarov. V úsmeve
úst a v žmurkaní očú vyzradená bola asi nasledovná námietka: „Chlape, my sme fatálni,
nesvedomití lumpi! Tých posledných sedem grajciarov sme radšej na Maticu mohli obetovať.“
Námietka to, pravda, základná, ale myslím niečo opozdená. Škoda, že sa ona neozvala vo
svedomí šuhajov prv, než sa ku Zborovskému zatárali.Ten druhý z baviacich sa junušov vonkoncom nedal sa mýliť enigmatickou,[14]tajuplnou mlčanlivosťou svojho kolegu, ale o rozličných predmetoch
strako-rapotal s mysľou veselou. Na perorácie[15]dostal od druha za odpoveď zväčša ľúby, klasický úsmev, v najlepšom páde
krátku, jadrnú, mnohovýznamnú poznámku.Spoločnosť, záležajúca z dvoch osôb, ktorých povaha v jednom alebo druhom ohľade nápadný
kontrast tvorí, spoločnosť taká býva obyčajne zaujímavá. Naši dvaja študiózi boli jeden pri
druhom tiež dosť zaujímavými figúrkami.Možno, že tejto okolnosti mohli pripisovať ten fakt, že istý šedivý pán, ktorý pri tomže
stole sedel, obrátil na nich svoju pozornosť, trpezlivo naslúchajúc mnohorečného a zvedavo
skúmajúc mlčanlivého syna múz. A keď ten mnohorečný začal sa i v politike prplať, spomenúc
pritom s akousi pýchou kde-tu i Slovanstvo, šedivý starček nemohol sa zdržať, aby sa v
besedovanie nezamiešal.„Vy Slovania, pánovia?“ spýtal sa jasno cvendžiacim hlasom v šumne plynnej poľštine.„Áno, sme Slováci a tak aj Slovania,“ odpovedal naponáhle mnohorečný. Ten mlčanlivý
pohliadol na cudzinca mnohovýznamne, a hlavou kývnuc, dosvedčoval.I začalo sa besedovanie medzi tromi. Starček rozprával výrečne o svojej nešťastnej „ojczyzne“[16]a hromžil proti „Moskáľovi“.[17]Keď spomínal ojczyznu, mnohokrát si vzdychol a hlas jeho bol až do zaplakania
elegický. Ak mu však prišlo na jazyk slovo Moskáľ, tak premenili sa slová jeho v hnevlivý
rachot hromu. Lež prednáškou jeho i pri náruživosti previevala akási elegancia.Šuhajovia slovenskí naslúchali rečiam šedivého Poliaka s rozkošou. Tvár mlčanlivého
zjavne stávala sa mnohovýznamnejšou. Mnohorečný, ktorý sa rečami starcovými cítil byť
inšpirovaný vyššou mocou, začal paralelu ťahať medzi stavom Poľska a Slovenska a dôraz
kládol na solidaritu Slovanstva. Starček proti týmto náhľadom nemal námietky, až na jeden
dodatok: „Áno, solidarita musí byť medzi nami,“ poznamenal, „ale na žiaden pád nie pod egidou[18]Moskáľa.“ Ku klauzule[19]tejto nebol síce nútený náhľadmi mnohorečného, ale predsa za potrebné uznal
zvlášť vyzdvihnúť, že „na žiaden pád nie pod egidou Moskáľa.“A aby klauzulu svoju odôvodnil, prešiel k líčeniu svojich osobných pomerov…„Som emigrant z Poľska,“ hovoril hlasom zlomeným. „Po svete cudzom potĺkať sa musím,
lebo som sa opovážil proti tyranovi rameno pozdvihnúť za slobodu nešťastnej otčiny. Mal som
majetok, odňali mi ho; mal som dvoch synov, odvliekli mi ich ako hovädá na Sibír a neviem,
či im ešte kedy počujem chýru; mal som i kvitnúcu dcéru…, ale o tej nejdem rozprávať, jej
prach o pomstu volá… Samotný ako prst utiekol som do šíreho sveta, sotva niečím odiaty, a
utisol som sa na milosť cudzích ľudí ako biedny žobrák. A akýže bol môj hriech? Láska k
národu a vlasti. Úbohé Poľsko, úbohé!… A ľudia vravia, že to brat, ktorý ťa tak týra a
súži!“Pri slovách týchto i mnohorečný šuhaj zamĺkol a mlčal ako ryba vo vode; s ľútosťou
hľadel na šedivého starca, v ktorého očiach zahrávali sa perly horúcich sĺz.Onedlho po žiaľnych slovách starcových treba bolo rozlúčiť sa šuhajom. Zvala ich
povinnosť. A veď slov útechy krem toho nemali, — tie im na perách primreli.Rozlúčili sa. Vyhnanec pobozkal ich sťa pobratimov.Nedopili ani „pfiff“. Snáď sa báli, že im víno zhorklo od sĺz, čo sa z oka i jednému i
druhému vykradli do pohára…Pred rozlúčkou prosili si navštívenku emigrantovu.„Navštívenku nemám,“ odpovedal on, „ale vďačne vám do tobolky zaznačím svoje meno.“ I
zaznačil ho.Iste nemalý bol údiv šuhajov, keď doma nasledovné čítali v tobolke:„Na Rudniku hrabia z Bechczyc, Antoni Rudnicki, emigrant.“„Z grófa žobrák!“ poznamenal kolega mlčanlivý, hľadiac na písmená.„A to pre lásku k rodu a vlasti!“ dodal mnohorečný.Tužkou načiarané písmená grófa Rudnického sťa relikvie strážim i teraz v tobolke.
Mnohokrát zahľadím sa na ne aučím sa z nich trpieť za národ.Lekcia Rudnického je, pravda, niečo ťažšia než Hájneho úloha![1]kalkul— (z lat.) úvaha, výpočet.[2]„Kolo“— študentský krúžok v Prešove, založený r.
1870.[3]Andrássy,Gyula (1823 — 1890) — od r. 1871 minister
zahraničia Rakúsko-Uhorska, známy nepriateľským postojom proti Rusku.[4]emisári— (z lat.) politickí agenti.[5]geniekorps— (z fr.) stavebný sbor (voj. termín.)[6]Mars— v starorímskej mytológii boh vojny.[7]recepis— (z lat.) tuná peniaze.[8]Aristoteles(384 — 322 pr. n. l.) — grécky filozof a
učenec.[9]perzonifikácia— (z lat.) zosobnenia neživých
predmetov.[10]aranjuezské dni— blažené dni, krásne dni.[11]Gambrinus— vybájený flanderský kráľ, údajný vynálezca piva,
patrón krčmárov.[12]pfiffy— poháre; z nem. die Pfeife — fajka (pohár vo forme
fajky).[13]catonský— Cato bol prísny rímsky mravokárca; prísny.[14]enigmetický— (z gr.) záhadný, tajomný.[15]perorácia— (z lat.) rečnenie.[16]ojczyzna— (poľ.) vlasť.[17]Moskáľ— prezývka Rusa.[18]pod egidou— (z gr.) pod ochranou, pod mocou.[19]klauzula— (z lat.) dodatok. | Bansell_Z-tych-krajsich-casov.html.txt |
ŽiaľChodí šuhaj po hájičku,bielu hlávku k zemi kloní;a po jeho bledom líčkujedna slza druhú roní;Jajže, čo sa to len deje,že ten šuhaj slzy leje? —Nad hájikom skala stojí,na tej skale mladý dúbok;na tom dúbku dvaja svoji,holubička i holúbok:Holúbky od svojej mladimali sa vždy verne radi.Čo nik nevie, po stebielkuna hniezdo si nanosili,a v tom hniezde si postieľkusvojím perím popravili:manželskú to postieľočku,svoj’ nádeji kolísočku.Dobre tomu holúbkovis holubičkou v jednom páre:dobre bolo šuhajovi,mal on dievča krásnej tváre:ale dievča už v hrobe je,preto šuhaj slzy leje. | Chalupka_Zial.txt |
Z Bošáckej doliny6. júna (1891). Naša dolina ťahá sa od Považia až na hranicu Moravy a leží v
juhozápadnom kúte stolice trenčianskej, susediac s rovnobežne tiahnúcou sa, ale živšou,
dolinou moravsko-lieskovskou. Na doline bošáckej ležia dve obce: Bošáca a od tej len asi
300-400 m vzdialené Zem. Podhradie; niekedy krásnym veľkým kaštieľom a nádhernou záhradou s
krásohájom (parkom) honosiacich sa Bohuslavíc, menšia čiastka, takzvané „Kopanice“, hľadia
síce tiež do našej doliny, ale druhá hlavná čiastka obce rozprestiera sa už na Považí, a
preto Bohuslavice nemôžeme brať do Bošáckej doliny.Chotár bošácky je veľký; on ťahá sa od Bohuslavíc až po Moravu a zo všetkých strán otáča
chotár zem. podhradský, takže Podhraďania ani len na kúsku nehraničia s okolitými chotármi.
Obyvateľov, zväčša pekne zrastených, má Bošáca i s rozsiahlymi kopanicami (lazmi) hodne
vyše 3000 a Podhradie vyše 700, takže pomerne neveľká dolina živí okolo 4000 obyvateľov; že
ich ale všetkých dostatočne vyživiť nemôže, vidíme z toho, že každú jar najmenej 600
práceschopnejších obyvateľov obojeho pohlavia poodchodí čiastočne do Rakúska a čiastočne do
stolíc mošonskej a prešporskej po výrobkoch, odkiaľ sa len okolo Všechsvätých navracuje.
Ale i Budínpešť pozná robotníkov našej doliny. Žeby mnohí z týchto, v iných úradnejších
krajoch nádennícku prácu hľadajúcich, neboli museli takto svetom chodiť, keby o zdedené po
predkoch majetky neboli svojou ľahkomyseľnosťou a zderstvom iných „dobrých priateľov ľudu“
prišli, netreba ani dokladať, lebo vieme, že ľud náš za posledných štyridsať rokov všade
hmotne (materiálne) klesá, z príčin nielen už spomenutých, ale aj mnohých iných, každému,
kto si ten náš ľud náležité všíma veľmi dobre známe.Obyvateľstvo Bošáckej doliny, s malou výnimkou, živí sa roľníctvom, lebo to kupectvo,
aké jednotlivci (s hrnčiarskym a bednárskym riadom, metlami, ovocinou atď.) po obciach
pridunajských, ležiacich až po srbské hranice, prevádzajú, nezasluhuje ani spomenutia, lebo
vidíme, že všetci s cudzím kupčia grošom, nasledovne zarábajú pre iných. Pomerne lepšie
obchody robia tí, ktorí kupčia s rôznym dobytkom, lenže je takých teraz tu málo.Naše poľné úrody sú dosiaľ — okrem niektorých raží a štajerok či červených ďatelín —
chválabohu pekné. Z týchto vyhynula asi tretina; tie, ktoré zostali, veľmi napravili sa
minulého mesiaca, ktorý bol u nás vynímajúc pár dní, i teplý i mokrý a také počasie vždy
býva prajné pre vývin rastlín. Raží a štajerok, jestli ešte na ne dajaká nepríde skaza,
budeme mať len asi o tretinu menej než vlani, kdežto koncom apríla ani na polovicu nemali
sme nádeje. Lucerny a pšenice sú zväčša pekné. Jariny stratili peknú svoju zeleň prez
chladné a mokré sviatky svätodušné ale i tie teraz očividne prichádzajú k sebe a tiež môžu
časom dobrú vydať úrodu. Okopávaniny sú vôbec pekné. Len už aby Pán Boh všetko milostive
zachrániť ráčil.V Zem. Podhradí sú i vinice; v Bošáci posledný vinohrad bol asi pred pätnástimi rokmi
vyklčovaný. Tieto keby sa lepšie obrábali, nuž by zaiste i hojnejšie a dobré víno rodili.
Za príklad slúžiť nám môžu vinohrádky kováčskeho majstra a mnohoročného zaslúžilého
richtára pána Ondreja Kozica, ktorý od pár rokov také dobré a aromatické (voňavé) dorába
víno, že sa i chuťou i silou k lepším stolovým vínam počítať môže. Nuž ale v Podhradí nikto
tak viničky svoje neobrába ako on. Minulej zimy vinice naše veľmi mnoho trpeli, takže je
malý na oberačky výhľad. I pri múroch pestované révy zväčša pomrzli, a to i také, ktoré
boli slamou pootáčané; len druhy dávno na podnebie naše navyknuté či aklimatizované, sa
trochu lepšie zadržali. Viniče pomrzli ešte o Vianociach, lebo vtedy mali sme za niekoľko
dní i vyše 18 stupňovú zimu podľa Réaumura[1]a zo skúsenosti vieme, že takúto zimu vinič nemôže prestáť.Ovocinárstvo Bošáckej doliny je tak rozsiahle, že sa mu snáď v Trenčianskej stolici
jedine Púchovská dolina prirovnať môže. V požehnanom roku vyvezie sa od nás ovocia za veľké
tisíce sčiastky v stave sviežom, ale zväčša v stave sušenom, lebo sušiarní je tu veľmi
mnoho. I tohto roku zakvitli všetky stromy ako mlieko; nuž ale hrozná pliaga, húsenice, tak
nám ich zničili, že deväť desatín kôstkového a jadrového ovocia je preč. Krásne inokedy
stromy vyzerajú teraz ako metly a my so žiaľom hľadíme na veľké a zhumplované sady naše,
lebo vieme, že ani budúceho roku neprinesú nám úrodu. A koľko tisíc stromov následkom toho
čiastočne a koľko docela vyschne! Smelo sa môže povedať, že tohoročná húsenčia skaza na
ovocí a stromoch najmenej stotisíc zlatovú zapríčinila nám škodu. Už takto rok predvídali
sme, čo nás očakáva, lebo miestami bolo už vlani tejto neplechy mnoho. Ale nekynožilo sa to
tak, ako by sa bolo malo. Na vrchnostenské nariadenia málo dbalo sa, hniezda húseničné a
neskôr samé húsenice oberal len ten, komu sa chcelo, následkom čoho z húseníc povstal,
motýle, tzv. belásci a prstienkovci, nakládli toľko vajíčok, že toho roku už veľmi ťažko
bolo nielen hniezda a prstienky oberať a odrezovať, ale zvlášť veľké milióny húseníc
kynožiť. Kto nikdy predtým skazu podobnú nevidel (a u nás na takú ani najstarší ľudia
neznajú rozpamätať sa, ten si to predstaviť nenie vstave. Húsenice beláskov, ktoré sa
zväčša v septembri liahnu, by nám pomerne málo boli uškodili, lebo naši pomocníci,
hmyzožraví vtáci nútení v tuhej zime neskrotiteľným hladom, skoro všetky z pozakrúcaných
lístkov (hniezd) povyzobkávali: ba myslíme, že mnoho húseníc i zimou skazu vzalo. Ale čo
môže slabý zobáčik silnému urobiť prstienku! Z týchto vyliahnuté húsenice teda zapríčinili
u nás tie ohromné škody.Bedlivejší gazdovia (lenže takých v ohľade tomto bolo pomerne málo) zachránili si predsa
aspoň niečo stromov, pravda, s veľkou len námahou; ale keby sa radom všetci boli prichytili
do boja, nuž by aspoň prídomové záhrady a sady (u nás humnami zvané, poneváč v nich humná,
či stodoly stoja) boli ako tak ochránili. Najlepším a najprospešnejším ochranným
prostriedkom osvedčilo sa predsa len častejšie namazávanie pňov stromových niektorými
masťami napr. kolomazou a inou masťou, na vozy v drevených škatuľkách predávanou, s
primiešaním do nej trošku petroleja. Keď sa tohto nepoužije prostriedku, nuž sa nič
nezachráni, lebo húsenice, keď požrali stromy ovocné (okrem orešiakov), vrhli sa na vŕby,
jelše (olše), topole, šípy a iné kry, ba i na ďateliny, viky, trávy atď., všetko žerúc
akoby pálil. A videl som, že mnohí robili týmito masťami kruhy na dlaň široké na samú kôru,
čo zaiste škodlivé môže mať následky, zvlášte pri stromoch mladších, ktoré majú kôru
hladkú. Takýmto spôsobom nikdy nemá sa tento ochranný používať prostriedok, ale masť, nech
by ona už akákoľvek bola, má sa vždy len na priviazaný kolo pňa papier nalepovať. Po
zapupení húseníc (teda teraz) by mali tí, ktorí na holé potierali pne, zvlášte kolomaz,
túto teraz dajakým spôsobom, bez poškodenia jemnej kôry zdrhnúť. Radil by som, aby to
urobili so suchou hlinou, pomocou slameného vechťa. I petrolejom ničiť dali sa hnusní
pažravci títo, keď boli do chumáčov posťahovaní, lebo keď taký chumáč potrel sa trochu
štetkou v petroleji namočenou, nuž všetky húsenice, na telo ktorých dostalo sa niekoľko
kvapiek petroleja, usmrtené boli. Len škoda, preškoda, že takéhoto a podobného kynoženia
nechytili sa všetci. Už teraz vieme, čo bude s našimi sadmi ďalej: a jestli len Hospodin
nezmiluje sa a neprispeje nám svojou láskavou pomocou, nuž naše slabé sily napozatým už
zaiste nebudú vstave mnoho proti takýmto pliagam vykonať.Jeden náš hospodár i predo mnou „mudroval“, že však tá škoda z obžrania ovocných stromov
povstala a ešte skôr povstať majúca, nemôže vraj byť tak veľká, ako sa všeobecne o nej
rozpráva. Tomuto a rovno s ním zmýšľajúcim platia riadky nasledujúce: Náš gazda spomínal,
že bude predsa mnoho ešte stromov, medzi tými obožranými, ktoré dajakú podržia ovocinu; ja
však tvrdím, že ovocina táto, s malou výnimkou poodpaduje poneváč obožraný strom nemôže tú
ovocinu vyživiť, keď skoro všetku životnú silu k vyhnaniu nového lístia spotrebuje. A keby
aj jeden, druhý kúsok ovocia udržal sa na takomto strome, predsa ovocinka ani takej
veľkosti, ani takej chuti dosiahnuť nemôže ako ovocie na strome neobžratom. Okrem škody,
akú už teraz máme tým, že obožratý strom neprinesie toho roku skoro žiadnej úrody, musíme
ale i na to myslieť, že on i za tri roky stáva sa neúrodným, lebo keď koncom júna druhé
nastáva vyháňanie stromu, to vždy na skazu budúceho roku deje sa. Ovocný strom teraz i tie
puky pohne, ktoré by sa boli prez leto na kvetové vyvinuli puky, ba on pohne ešte i tzv.
spiace puky, ktoré ku tretiemu pripravujú sa roku, nasledovne jedným silným obžraním stromu
ovocného zmarená je úroda na tri roky. Kto požije, skúsi. Ale ešte niečo nášmu hospodárovi.
Či strom opätovane húsenicami zničený nevychádza na skazu? Pochybujete? Nuž vysvetlíme si
to príkladom. My dýchame pľúcami a strom svojím lístím; nuž ale obožraný strom je pozbavený
tohto svojho dýchacieho ústroja, kdežto strom zelený lístím svojím značnú čiastku svojej
potravy z povetria prijíma, ba i také látky, ktoré sú k udržovaniu jeho života zbytočné,
tým istým lístím zo seba vydáva; nuž tu, veru, nemôže iného nasledovať, keď strom týchto
dýchadiel (listov) nemá, než jeho vyschnutie, čo by aj počasie vlhké panovalo, lebo pri
vlhkej povetrnosti udusí sa vo svojej vlhkosti, poneváč tú vlahu, ktorú mu korene dodávajú,
nemôže zužitkovať — pri suchej povetrnosti, ale vyhynúť musí z nedostatku potravy. Len v
tom páde môžeme vyhnúť tejto škode, jestli bude povetrnosť prajná. Nuž pýtam sa: či to
nenie veľká škoda? Ej, veľká veru a veľmi citlivá. Ona snáď naučí nás lepšej bedlivosti.[2]Rzn(Ročník III. Marec 1891. Číslo 6. str. 84 — 87.)[1]Čítaj Réomyra. Poznámka zostavovateľa: 18 stupňov Réaumura = 22,5 stupňa
Celzia.[2]Poznámka zostavovateľa: Trochu skrátené o niekoľko odstavcov, v ktorých sa píše o
objednávkach vajec nových druhov kačíc, zeleniny a o pestovaní bôlhoja. | Rizner_Clanky-z-casopisu-Obzor.html.txt |
Osoby:ZUZA JAVOROVÁ, štyridsaťpäťročná, vdovaANIČKA, jej dcéra, sedemnásťročnáJANO DLHÝ, starý uhliar na odpočinkuMARA, jeho žena a staršia sestra ZuzinaMIŠKO, ich syn a regrút, dvadsaťtriročnýĎURKO, štrnásť-pätnásťročný, kraviar u JavorovNOTÁRREGRÚTI, MLÁDENCI, DIEVČATÁ i DETI(Javisko predstavuje priestrannú izbu u Javorov. V úzadí dvere, naľavo od
obecenstva pec, na nej široké kachle. Napravo kasnička a na nej police s kuchynským
riadom. Vôkol kachieľ, ako i sprava povedľa steny, lavica. Zľava hneď od kachieľ dvere
do malej komôrky, ďalej posteľ a truhla. Oproti truhle sprava stôl zakrytý obrusom; pod
ním stolec. Nad posteľou a truhlou žrď s perinami a hábami. Na stenách obrázky svätých.
V pravej stene dva obloky, pod nimi krčiažky na ráme. Zľava vedľa truhly hodiny. Pri
obloku zrkadlo.) | Tajovsky_Sluby.txt |
Tajní boháčiNavštívil som priateľa lekára na Čadci.Zavolali ho k nemocnému. Šiel som aj ja s ním.Po ceste vo vagóne a zo stanice do dediny rozprával nám posol, starík okolo
šesťdesiatročný, nízky, zarastený, bystrých drobných očiek, neobyčajne dôverný a shovorčivý,
fajkajúc si pritom, asi takto:„Už by sme vás (lekára) aj neboli ustávali, ale pán kaplánko, keď ho včera zaopatrovali,
povedali: ,Už môžete poslať po doktora.‘“Ďalej súdil starík:„Veľa ten… onom toto…“Starík vyňal čútorku, do hrsti utrel si ústa, pomlčal, zarazený, že skoro sa mu vymĺzlo z
jazyka zľahčujúce slovo, ale ešte sa včas spamätal a, odpľujúc si, začal znovu a sladšie:„No, dakedy predsa len aj pomôže… ak je nie ešte veľmi zle. Ale ak má človek zomrieť,
jednak zomrie. Božej moci sa nič nenaprotivíš. Iba hriech — pokúšať Pána Boha. Či je nie tak?“
chcel mať prisvedčené, že neublížil.„Že však dá aspoň na posilnenie.“ Tak sme všetci, hoc nemocný už nikoho nechcel.„Už viem, že sa mi priblížila posledná hodinka, a tak teda s tým lebo bez toho, všetko
jedno je mi zomrieť.“ Ale jeho krstná: „Len prejdite, strýčik, aby svet nepovedal, že som taká
lakomá, len pobrať a ich ta, zahrabať čím skorej. Nešlo mi o to, keď prišli ku mne s celou
stovkou. Majú ešte — totiž nemocný,“ vysvetľoval starík, „trinásť zlatých, truhla je už v
komore, háby tiež prichystané, azda im to vyjde aj doktorovi ešte, aj za pohreb.Viete, on mal dvesto zlatých zgazdovaných z drotárčiny. Ale stovku požičal Maruniakovcom
na Prednom kŕči — trocha sú mu rodina — a len tak na dobré slovo. Tí sa síce netaja, ale že
teraz nemajú. Že ju složia na fundáciu za jeho dušu. Vie o tom už aj veľkomožný…[1]S druhou stovkou uchýlil sa k tej krstnej. Ale horký vaša krstná. Pán Boh vie, kto
ju odriekal. Dotkla sa žihľava plota… Ale to sa už takí ľudia nájdu, a po Bohu všetci sme
rodina. Taká nešťastná ženská; však ju uvidíte. Nemá ničoho, ako na tej dlani, len tú chalúpku
a čo si rukami zarobí… A to dieťa, tak na štvrtý rok mu bude. Nuž ale povedal, že čo po ňom
zostane, to bude jej za opatrovanie, a čo by mal zajtra zomrieť… to už ako že v jeseni rok
minul.Prišiel zo sveta chorý a že už nevládze sa túlať, dýchať nedá…„Veď sme hádam ľudia,“ hovorí ona, „a keď ste ku mne mali dôveru, zostaňte, opatrím vás.“Chyža neveľká, ale chlap vo svete alebo už aj Pán Boh vie kde,“ rozkladal nám voľne
starík, „zmestili sa. Viete, taký nečlovek, ten jej chlap… Nažila ho s ním,[2]a nevzal ju. Že ide dačo zarobiť, aby bolo za čo svadbu vystrojiť…My sme jej hneď: „Agnesa, parom vás tam po hostine, len sa vy dajte aj pred Bohom oddať;
akože je to? Nepusť ho, kým ťa nevezme; nebude ti mať dieťa ani mena.“ Zaslepená ženská!
Pustila ho. Teraz už tri roky preč, čo sa nevracia, ani nikto o ňom nechyruje, kde je, čo je…
tulák! Ale možno, že sa mu to aj svedomie naložilo túlať svetom, aj ona aby bola potrestaná.
Všelijako to Pán Boh rozsudzuje. Žandárovi hej, ale svedomiu neujdeš. Mohli sa vziať a žiť,
ako druhí ľudia žijú. Teraz ani on ničím, ani ona. A čože on, ale na nej to každý vidí. A
starý hriech, nová hanba.Teda táto, taká osoba ho pritúlila, rovno ako zo sveta došiel. Tak ho to už vari vnuknutie
k nej zaviedlo. A ona povedá:„Dreva si donesiete, múky, masti si kúpite a čo si dáte, to vám uvarím. A na peci nespáva
nik… Ak vám bude vysoko vychodiť, postelte si na lavici. Za to mi, keď pôjdem do roboty,
prizriete dieťa. Inšie od vás nežiadam.“„Dobre, dcéra moja,“ hovorí on, „ja som prišiel domov zomrieť. Ale ak sa budem vládať ešte
začas, budem ti takým strážcom domu aj decka, ak sa ma nebude báť,“ a poslal hneď po koláč, a
dievča ho volá „ťaťo“ a vinie sa k nemu ako ozaj k otcovi. A akú mu pamiatku spravil! Onehdy
dal zavolať richtára aj celý úrad a spravili písmo, že tejto sirote porúča tamtú stovku. Jedni
mu to,“ prikývol starík hlavou, „že mal radšej na svoju dušu pamätať, druhí zase, že však
veľkomožný má dosť! Aj je pravda, že veru má…“ prikývol ešte hlbšie. „To že za jej lásku a
opateru.“Takto poriadna osoba, keby nie tá chyba.Veď ono by sa bolo viac ľudí chytilo na tú opateru, keby tak do týždňa, za dva, a čo za
pol roka, no… Lenže smrť istá, ale hodina neistá. A stovka sa môže minúť, s druhou nevedelo
sa, čo urobí… no zabiješ ho kyjanicou a či vyložíš na cestu? Dnes, prosím vás, všelijaký svet,
našli by sa aj takí. Ale Agnesa nie je tá stvora! V jeseni popustila mu posteľ a teraz od
Vianoc len čo ho prekladá, už dvanásť týždňov. Ale už pôjde. Marec, poberaj sa starec. A on už
vyše šesťdesiat rokov. Starší ako ja, starší. Ale nech by tak ja uľahol, či mňa moje deti tak
opatria? Starého vola len obuškom po hlave… Načo je na svete, keď ťahať nevládze? Tak aj
človek. Ja len prosím Boha všemohúceho, aby mi nedal dlho ležať, toť, ako tomu. To je človek
ešte aj po smrti zunovaný deťom, ešte ich ruky bolia, že ťa musely dvíhať. Ty že si ich za
roky nosil, na to nepomyslia. Aj potom, ako by ťa ešte vždy obchodily. Najlepšie: ľahnúť si,
spraviť s rodinou a svetom poriadok, porátať sa s Pánom Bohom a zomrieť. Ale nie každému je to
dané. Koľkí aj po dva-tri razy prijmú Pána Boha,[3]a zomrieť len nemôžu… To ide všetko, ako si si zaslúžil od Boha za tvojho
živobytia. Veru tak!Adam, hovorí svet, nebol síce taký planec, lenže zase — božia vôľa. Alebo aj to možno, že
mal Pán Boh doň vinu. Nebol, viete, nikdy ženatý… a takým že vraj budú na druhom svete čerti
hrach na chrbte mlátiť… A keď si tu vynosí z toho kríža koľko-toľko, bude mu tam ľahšie.Ale ťažké on mal remeslo aj tu. Skoro ako by človek po žobraní šiel. Ak si kúpiš za svoje,
nezostane ti deťom, žene… a pánom, kňazovi, rechtorovi že čo? Aj tí nám slúžia. A na staré
dni, keď ti žily stŕpnu, tiež aby si pamätal. Lebo tam ti nedôjde, lebo tu nezvýši. Preto sa,
hádam, Adam neženil, aby nemusel nikomu nič dať. A teraz ho Pán Boh prividel, a musí dať
všetko. Ale aspoň na seba pamätal. Dve stovky zgazdoval za tie roky. Neveľa za
tridsať-štyridsať rokov, ale práve koľko mu bolo dosť, a to je tá najväčšia výhra… Viete, v
tej poslednej chvíľočke, aby si mohol pokojne… že totiž neťahajú handry zpod teba, že nie sú
tvoje…“Striasol sa starík, utrel si päsťou slzu, vydýchol a pokračoval:„Ale robotník že bol dobrý! Ktože ho vie. Vravia, čo ho vo svete stretali, lebo on len
vždy sám, ako ten palček, že takto poriadne žil. Lebo domov len aj za päť-šesť rokov raz
došiel. Nie je to pekne, tak zabudnúť na svoju dedinu, neprísť sa podívať na tú vežičku, pod
ňou ťa krstili, a tú chalúpku, kde si sa zrodil. A potom, čo aj v hrobe, ale vari že to ten
prach nevie? Dobre on to vie, kto po ňom chodí, a patrí sa už len, predsa patrí sa ti
rozpomenúť na rodinu, otca, mater a známych, aby zase na teba dakedy nezabudli, keď budeš
hniť… A svetu, čo ťa odchoval, alebo ti chleba podal, dobré slovo… patrí sa tiež aspoň
pozdravenie prísť vše povedať. To potom taký človek, ako by mu srdce obmrzlo.Tak tu sme. Ja idem ohlásiť skrz tú príležitosť,“ a posol — starík zvrtol sa zpät.My vošli sme pod cestu do chalúpky, čo zvonku vyzerala, ako by jej už všetky sruby boly
kľakly: nizučká, naklonená, okienca skoro nerozoznáš. Steny upchaté machom a obložené na kuse
lístím suchým a v priechode lieštím, palivom.Naproti nám vyšly dve baby: Agnesa a stará jej suseda.Agnesa okolo tridsaťročná, strápená, vychudnutá, takmer ožlknutá ženská s veľmi ostrým
nosom a prenikavým pohľadom. Bola zakrútená v bielej plachte, vítala nás suchým sipľavým
hlasom a obe nám chcely ruky bozkávať. Nemo vprevadily nás dnu.V chyžke skutočne bolo tak tesne, že ani nemožnej veci. Vidí sa ti, že ovca by sa tam
nemohla obrátiť, k tomu oblôčik zapchatý machom, v izbe tma.Na peci sedelo, nakoľko som sa stačil rozhľadieť, učupené a zahúlené tučné, biele, veľkých
čiernych očú dievčatko, v bielej plachtičke. Nosievam sebou cukríky; hneď som mu podával, ale
nevzalo, iba skrz susedu. Na posteli, sbitej z hrubých dosák, ležiac sedel nemocný, starček v
čistej plátennej košeli, len kosť a koža a dlhočizné čierne vlasy.Keď sme vošli, chápal sa, zohlo ho dopredku, oči mal meravé, vystúpené z jamiek, po brade
dlhé riedke kostrnky šedivé, a dýchal otvorenými ústami, ťažko, že sa mu celá hlava dvíhala, a
ako vdýchol, zase ukloňovala. Hľadel, čo to doktor vykladá, rozkrúca, ale nič, že by dáke
zvláštnejšie pohnutie, oživenie, ako to býva v prítomnosti lekára. Hovoriť mu už nedalo.
Odpovedala zaň Agnesa, a čo tá nevedela, to suseda. Na všetko pristal, prikývol hlavou, hodil
rukou, len keď sa lekár opýtal, koľko má rokov a Agnesa odpovedala, že vari šesťdesiatštyri,
zakýval prstom, pokrútil hlavou a na ruke vystrel dva prsty. Hádam, že by do šesťdesiatich
štyroch mal ešte dva roky života. Lebo ináč čo by mu bolo záležalo na proteste… Doktor pozrel
mu však srdce a povedal, že umiera. Adam sa zodvihol, pozrel naň, ako by nemohol pochopiť, a
lekár položil ho nazpät na posteľ. Hľadel nehybnými veľkými očima, aj mu tak ostaly stĺpkom
stáť, dych rednúť, ale hlbším byť.Náš posol už bol tíško došiel, teraz pristúpil k nemu a, vidiac, čo sa robí, vzal mu ruku
do svojej a prihováral sa mu:„Tak už ideš, Adamko náš? Pozdrav tam moju Katru, ženu, aj kmotra, Jana brata, aj celú
rodinu od všetkých nás aj detí. Že sa opatrujeme s trápením… Tak v mene božom,“ a bral mu ruku
do svojej a oči podlialy mu slzy.Agnesa nato ticho fikajúc vzala s pece dievča, postavila ho na nôžky a viedla k
umierajúcemu ruku bozkať, že „ťaťo idú tatatá…“Dievčatko naplašené, obzerajúc sa po nás, chytilo sa mu ruky, ale bálo sa, lebo nevedelo,
čo je to bozkať.Ozval sa posol: „Bokaj, bokaj, máš mu začo.“Agnesa nežne pritisla hlavičku decka k ruke umierajúceho, ona mu ju tiež poľúbila a
vyložila dieťa na pec, a to ťahalo sa do kútika.Suseda so založenými rukami stála zatiaľ u nôh a šepkala modlitbu. Doktor si už bol
pozakrúcal inštrumenty. Agnesa zaplatila mu za cestu, a doktor tiež pristúpil k Adamovi a
hlasne mu volal:„Sbohom, sbohom, starký!“Ale ten už nepohol ani okom, len kedy-tedy ešte dýchol, už dokonával.Agnesa vzala s kozúbka svätenú vodu, suseda priniesla horiacu sviecu, vtisly mu ju do
ruky, kľakly a začaly sa modliť za umierajúcich…Svetlo sviečky na červeno zapálilo mu čiernu tvár, a bol strašný, ale už pokojný… Už bol
zomrel, ani som isto nepostihol, kedy.Suseda vstala, otvorila dvere, aby duša mohla vyletieť…[4]Vyšli sme aj my, dojatí tajnými duchovnými bohatstvami týchto drobných, opustených
ľudí.[1]Vie o tom už aj veľkomožný,miestny katolícky farár[2]Nažila ho s ním,výraz sa vzťahuje na dieťa, ktoré Agnesa
„nažila“ s tým „jej chlapom“, ako ho spomína starec[3]Aj po dva-tri razy prijmú Pána Boha,totiž v hostii, z
príležitostí katolíckej spovede[4]Aby duša mohla vyletieť…,druh povery | Tajovsky_Tajni-bohaci.txt |
Mária MorevnaV ďalekej krajine žil Ivan-cárevič; mal tri sestry: jedna bola Mária-cárevna, druhá
Oľga-cárevna a tretia Anna-cárevna. Otec a matka umreli; a keď umierali, prikázali synovi:— Kto prvý príde pýtať tvoje sestry, za toho ich vydaj — u seba ich dlho nenechaj!Cárevič pochoval rodičov a zo zármutku šiel na prechádzku so sestrami do zeleného sadu.
Skoro sa zamračilo a strhla sa hrozná búrka.— Poďme, sestričky, domov, — povedal Ivan-cárevič.Ledva vošli do palácu, udrel hrom, povala sa otvorila a do izby vletel krásny biely
sokol; udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca:— Boh ťa pozdrav, Ivan-cárevič! Predtým som k vám chodil ako hosť, avšak teraz
prichádzam ako mladý zať; chcem sa uchádzať o ruku tvojej sestry Márie-cárevny!— Jestli ťa moja sestra má rada, ja jej nebránim, nech ide s Bohom, — povedal
Ivan-cárevič.Mária-cárevna privolila; sokol sa s ňou sosobášil a odniesol ju do svojho kráľovstva.Deň sa míňal za dňom, celý rok sa minul, ani čo by rukou pľasol. Šiel Ivan-cárevič s
dvoma sestrami na prechádzku do zeleného sadu. A nastala hrozná búrka.— Poďme, sestričky, domov, — povedá Ivan-cárevič.Ledva vošli do palácu, udrel hrom, povala sa otvorila a do izby vletel krásny orol,
udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca.— Boh ťa pozdrav, Ivan-cárevič! — povie mládenec. — Predtým som k vám chodil ako hosť, a
teraz som prišiel ako mladý zať.A pýtal si Oľgu-cárevnu za ženu. A Ivan-cárevič zas odpovedal:— Ak ťa moja sestra má rada, vezmi si ju, ja sa jej vôli neprotivím!Oľga-cárevna vydala sa za orla; a orol ju odniesol do svojho kráľovstva.Prešiel zasa rok. Povedal Ivan-cárevič najmladšej sestre:— Poďme trocha na prechádzku do zeleného hája. Prechádzali sa trocha a zasa sa
zamračilo, prišiel víchor a búrka.— Vráťme sa domov, sestrička! — radí Ivan.Vrátili sa domov a ledva si sadli, udrie hrom, povala sa otvorila a dnu vletel havran;
udrel sa o podlahu a premenil na krásneho mládenca. Potom povie:— Dobrý deň, Ivan-cárevič! Predtým som chodil k vám ako hosť, ale teraz prichádzam ako
mladý zať: vydaj za mňa Annu-cárevnu.— Ja sestre nebránim; ak chce, nech ide.Anna-cárevna vydala sa za havrana a havran ju odniesol do svojej ríše.Teraz zostal sám Ivan-cárevič; celý rok žil bez sestár, i začalo mu byť clivo.— Pôjdem — hovoril — hľadať sestry.Sobral sa, a šiel, šiel dlho.Tu raz vidí, že leží na ceste mnoho pobitého vojska. I zavolá Ivan-cárevič:— Kto je tu živý, ozvi sa. Kto pobil toto vojsko veliké?Odpovedal ktosi zo živých:— Všetko toto veľké vojsko pobila Mária Morevna, krásna kráľovná.Pustil sa Ivan-cárevič ďalej, i prišiel k bielym šiatrom, tu vychádza mu v ústrety Mária
Morevna, krásna kráľovná:— Vitaj u nás, cárevič! Čo ťa k nám doviedlo, dobré, či zlé?— Dobrí ľudia neprichádzajú so zlým!— Ak sa neponáhľaš, pohostíme ťa u nás v šiatroch. Ivan-cárevič bol tomu veľmi rád. Len
za dva dni a dve noci bol Ivan-cárevič hosťom u krásnej kráľovnej — zapáčila sa mu a vzal
si ju za ženu.Mária Morevna vzala si ho do svojej ríše a dlho tam žili v radosti a v láske, až
zachcelo sa Márii Morevne isť zasa do vojny. I oddala celé gazdovstvo Ivanovi-cárevičovi a
prikázala mu:Všade môžeš vojsť, na všetko dozeraj, ale do tej komory, čo je železnými dvermi
zatvorená, sa neodváž nazrieť!On však nezdržal sa a čakal len kým Mária Morevna odišla, hneď šiel ku komore, otvoril
dvere, pozrel — a tam vidí, že na stene visí Koščej Nesmrteľný, prikovaný na dvanástich
reťaziach. Prosí Koščej Nesmrteľný Ivana-cáreviča:Sľutuj sa nado mnou, daj sa mi napiť vody. Desať rokov sa tu mučím, nejedol, nepil som —
mám už vyschnuté hrdlo!Cárevič podal mu celé vedro vody: on ho vypil a ešte prosil:— Jedným vedrom nemôžem si uhasiť smäd, daj mi ešte!Cárevič podal mu druhé vedro; Koščej vypil i to a prosil tretie, a ako vypil tretie
vedro — dostal predošlú silu, a razom pretrhol všetkých dvanásť reťazí.— Ďakujem ti, Ivan-cárevič! — povedal Koščej Nesmrteľný, nikdyviac neuvidíš Márie
Morevny, ako svojich ušú! — a strašným víchrom vyletel oknom, dohonil na ceste Máriu
Morevnu, krásnu kráľovnú, uchytil ju a odniesol k sebe.Ale Ivan-cárevič horko zaplakal a vybral sa na ďalekú cestu s tým predsavzatím, že Máriu
Morevnu na každý spôsob najsť musí. Ide, ide jeden deň, druhý, na tretí deň na úsvite
zazrie krásny zámok, pri zámku stojí krásny dub a na tom dube sedel sokol. Keď sa
Ivan-cárevič blížil, sokol sletel s dubu, udrel sa o zem a razom stal sa z neho krásny
junák a zavolá:— Ach, švagor môj drahý, vitaj u nás, akože sa máš? Vybehla hneď i Mária-cárevna,
privítala Ivana-cáreviča radostne, dopytovala sa, či je zdravý, a rozprávala mu, ako sa jej
vodí. Ivan-cárevič pobavil sa u nich za tri dni. Potom povedá:— Nemôžem ďalej, idem si hľadať svoju ženu, Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú.— Tú ty ťažko najdeš, — povedá sokol, — ale na každý prípad nechaj nám svoju striebornú
lyžicu, na ktorú keď pozrieme, tak vieme, ako sa ti vodí, či sa ti nič zlého neprihodilo.Ivan-cárevič nechal im žiadanú lyžicu a pobral sa na cestu. Šiel deň, šiel i druhý a na
tretí deň na úsvite zazrel palác, ešte krajší, ako bol ten prvý. Povedľa paláca stál dub a
na ňom sedel orol. Keď sa Ivan-cárevič blížil, orol sletel so stromu, udrel sa o zem a v
tej chvíli premenil sa na krásneho junáka a povedá:— Oľga-cárevna, vstávaj, náš milý braček ide!Oľga-cárevna vybehla hneď a dala sa brata objímať a bozkávať a vítaniu nebolo
konca-kraja. Dopytovala sa, ako sa mu vodí a rozprávala, že majú veľkú radosť, že ich
prišiel navštíviť.Ivan-cárevič zostal u nich za tri dni. Na tretí deň povedá:— Ďalej ostať nemôžem, musím si vyhľadať svoju manželku Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú!— Tú ťažko najdeš, ale na ten prípad, ak by sa ti malo niečo zlého prihodiť, nechaj nám
svoju striebornú vidličku. Budeme ti na dobrej pomoci.Dal im teda svoju striebornú vidličku a vybral sa na cestu.Šiel deň, dva a na tretí deň na úsvite zazrel ešte krajší palác, než boly tie dva.
Povedľa palácu stál dub a na ňom sedel čierny havran. Keď sa Ivan-cárevič blížil, havran
sletel, udrel sa o zem a v tej chvíli stal sa z neho krásny junák, ktorý zavolal:— Vstávaj, Anna-cárevna, náš milý braček ide!Anna-cárevna vybehla hneď a ako brata zazrela, div radosťou z kože nevyskočila, počala
ho objímať a bozkávať a nemohla sa ho dosť navypytovať, ako sa má.Ivan-cárevič ostal u nich len za tri dni. Na tretí deň povedá:— Idem s Pánom Bohom hľadať si manželku, Máriu Morevnu, krásnu kráľovnú.— Ťažko ju ty najdeš, — povedá mu sestra, — ale ak by sa ti malo niečo zlého stať,
nechaj nám tu svoju striebornú tabatierku. Budeme ti na dobrej pomoci.Ivan-cárevič dal jej tabatierku a vydal sa v mene Božom na cestu. Šiel dlho
horami-dolami, až konečne dostal sa ku Márii Morevne.Keď ho Mária Morevna zazrela, hodila sa mu do náručia a slzy ju zalialy.— Ach, Ivan-cárevič, — povedá, — prečo si ma neposlúchol? Nazrel si do komôrky a
vypustil si Koščeja Nesmrteľného.— Odpusť mi, Mária Morevna — vyhovára sa Ivan-cárevič — nespomínaj Koščeja, ale radšej
poď so mnou, kým ho ešte niet doma, veď nás azda nedohoní?Pobrali sa a dali na útek.Koščej bol na poľovačke. Podvečer, keď sa vracal, kôň sa mu vždy potkýnal.— Čo sa ty tak potkýnaš, — povedá Koščej koníkovi, — šípiš azda niečo zlého, môj
koníček?— Ivan-cárevič prišiel, — povie kôň, — Máriu Morevnu odniesol.— A či ich ešte možno dohoniť?— Môžeme ešte pšenice nasiať, vyčkať kým vyrastie a dozrie, môžeme ju sožať, dať
pomlieť, z múky päť pecí chleba napiecť, všetok tento chlieb pojesť a len potom sa pustiť
za nimi, i tak ich dohoníme.Ako kôň poradil, tak aj urobili. Až potom, keď už ostatný chlieb zjedli, vybrali sa za
Ivanom-cárevičom.Netrvalo to dlho a dohonili ho.— No, povedá mu Koščej, po prvý raz ti to odpúšťam za tvoju dobrotu, že si mi dal v
mojom väzení vody. I po druhý raz ti odpustím, ale po tretí raz maj sa na pozore! Ak ťa
vtedy dochytím, tak ťa na kusy rozsekám.Po týchto prísnych slovách pojal Máriu Morevnu a oba zmizli v tej chvíli. Ivan-cárevič
sadol si na skalu a plakal horko.Dlho takto sedel, plakal a hútal, až konečne sa rozhodol oprobovať ešte raz svoje
šťastie. Vrátil sa teda pre Máriu Morevnu.Koščeja Nesmrteľného nebolo doma.Ivan-cárevič zas volal Máriu Morevnu:Poďme a utečme, kým Koščej nepríde!Ale Ivan-cárevič, — dohovára mu Mária Morevna, veď nás dohoní!— Nech dohoní, aspoň za hodinku buďme zasa svoji!I sobrali sa a utiekli.Koščej Nesmrteľný i teraz bol na poľovačke a keď sa vracal domov, kôň sa mu ustavične
potkýnal.— Čo sa, koníček môj, zasa tak potkýnaš, pýta sa Koščej — či zasa šípiš niečo zlého?— Ivan-cárevič prišiel povie koník, — a odniesol zasa Máriu Morevnu.— A možno ich ešte dohoniť?— Môžeme ešte jačmeňa zasiať, vyčkať kým vyrastie, sožať ho, zo zrna piva navariť,
všetko pivo vypiť a len potom sa vydať na cestu za nimi a ešte ich dohoníme.I tak urobilí a keď posledné pivo z toho jačmeňa vypili, pošli za Ivanom-cárevičom a keď
ho dohonili, zareval na neho Koščej:— Povedal som ti, že viac Márie Morevny neuvidíš! — a s tým pochytiac ju, zmizol i s
ňou.Ivan-cárevič ostal zasa sám a len plakal a plakal, ale, nedbajúc na vyhrážanie Koščeja,
vrátil sa predsa ku Márii Morevne.— Poď so mnou! — zvolal úpenlive.Ale Ivan-cárevič, veď nás zasa dohoní, a sľúbi ti, že ťa teraz rozseká na kúsky!— Keď mu taká ďaka, nech ma rozseká, ale ja bez teba žiť nemôžem. — Mária Morevna
povolila a odišli.Koščej Nesmrteľný, keď sa vracal s poľovačky, i teraz pobadal, že sa mu koník potkýna.— Či aj teraz šípiš niečo zlého, môj koníček, — pýtal sa ho Koščej — že sa tak potkýnaš?— Ivan-cárevič prišiel a odniesol Máriu Morevnu.Koščej sa teraz naozaj poponáhľal, a dohoniac Ivana-cáreviča, rozsekal ho na márne kusy.
Kusy mrtvoly pokládol do vysmoleného suda, okoval ho železnými obručami a hodil do hlbokého
mora. Máriu Morevnu pojal mlčky so sebou.V ten čas u švagrov Ivana-cáreviča striebro očernelo. „Ach“ — hovorili — „vidieť, že sa
mu nešťastie stalo!“ Orol hodil sa hneď na šíre more, pochytil sud a vytiahol ho na breh,
sokol letel pre vodu živú a havran pre mŕtvu. Slietli sa potom všetci traja na jedno
miesto, rozbili sud, vyňali rozsekanú mrtvolu Ivana-cáreviča, umyli a složili ju ako sa
patrí. Havran potom pokropil telo mŕtvou vodou — telo sa striaslo, spojilo; sokol pokropil
ho vodou živou — Ivan-cárevič zaraz ožil, vstal a povedá:— Ako som dlho spal!— Bol by si ešte i ďalej spal, keby nás nebolo bývalo! — odpovedali mu švagrovia, — poď
teraz k nám a ži s nami!— Nie, švagrovia moji drahí, — vyhovára sa Iban-cárevič, — ja pôjdem hľadať Máriu
Morevnu.A tak aj urobil. Keď prišiel ku nej, ona sa náramne začudovala, ale on hneď ju začal
prosiť, aby sa hľadela od Koščeja Nesmrteľného dozvedieť, kde dostal takého dobrého koňa.Mária Morevna použila hneď prvej príležitosti a keď Koščej bol dobrej vôle, začala sa ho
vypytovať.Po chvíli začal Koščej:— Za trikráť deviatimi krajinami je jedna ohnivá rieka a za tou ohnivou riekou žije
striga. Ona má takého tátoša, na ktorom môže za deň obehnúť celý svet. Ale má aj mnoho
iných znamenitých koní. Ja som bol u nej tri dni v službe ako paholok a za to, že som jej
ani jedného koňa neztratil, dala mi jedno žriebätko.— A ako si prešiel cez tú ohnivú rieku? — pýta sa Mária Morevna, lebo hneď pobadala, že
to vedieť bude Ivanovi svojím časom na osoh.— Ja mám takú šatku — pokračoval Koščej, nepobadajúc úmyslu Márie Morevny, — ktorou keď
trikráť máchnem na pravo, spraví sa taký vysoký most, že ho oheň nedočiahne.Mária Morevna si toto dobre zapamätovala, vyrozprávala všetko Ivanovi a keď sa jej
podarilo Koščejovi aj tú šatku uchytiť, dala mu ju tiež.Ivan-cárevič vybral sa hneď na ďalekú cestu, hľadať tú strigu. Išiel dňom i nocou o
hlade a smäde. Nejedol a nepil, lebo nemal čo. Tu raz postretne na ceste zámorského vtáka s
mláďatmi. Ivan-cárevič si pomyslí: Lačný som, chytím jedno a upečiem si ho!— Neurob toho, Ivan-cárevič, — prosí ten vták, — budem ti na dobrej pomoci.Šiel ďalej, poslúchol. O chvíľu natrafil v hore na včely. Vezmem si — pomyslí si — aspoň
trocha toho medu.Ale kráľovná včiel sa ozvala:— Nedotýkaj sa môjho medu, budem ti na dobrej pomoci!Aj sa nedotkol, ale šiel ďalej. Tu stretne razom ľvicu s ľvíčatmi, a že mal veľký hlad,
nehľadiac na nebezpečenstvo, rozhodol sa jedno z nich uchytiť a upiecť.— Nechaj mi moje mládatká, — ozve sa ľvica prosebným hlasom, — budem ti na dobrej
pomoci.— Dobre, nech je po tvojom — povedá a pobral sa ďalej.Išiel dlho a dlho horami a dolami, až naraz zazrie domček strigin. Okolo domca stálo
dvanásť stĺpov, na jedenástich nastoknuté bolo po jednej ľudskej hlave a len ten dvanásty
bol ešte prázdny.— Pán Boh vám daj zdravia, tetka! — pozdraví strigu Ivan-cárevič.— Podobne aj tebe, Ivan-cárevič. Počo si k nám prišiel, či z dobrej vôle a či z potreby?— Prišiel som si vyslúžiť dobrého tátoša, — odpovie Ivan.— Dobre — doloží striga, — a poviem ti hneď, že u mňa nemusíš celý rok slúžiť ako inde,
ale dostačia len tri dni. Ak za tieto tri dni moje kone dobre opatríš, dám ti potom
hocktorého z nich. Ale ak nie, — pozri ta — tvoja hlava príde zaraz na ten dvanásty stĺp!Keď Ivan-cárevič prisľúbil, dala sa mu najesť a poslala ho hneď do roboty.Ale ledva vyhnal kone na blízku lúku, ony sa hneď daly do hrozného cvalu a rozutekaly sa
svetom, tak, že sa mu celkom s očú ztratily. Márne bolo jeho volanie a hľadanie, — po
koňoch ani pamiatky. Čo mal iného robiť, sadol si na skalu a plakal, a že bol od dlhočiznej
cesty ešte ustatý, aj hneď zaspal. Slniečko už zapadalo za ďaleké hory, keď ku nemu priletí
ten zámorský vták a ho zobudí:— Vstávaj, Ivan-cárevič, kone sú už všetky doma!Ivan-cárevič skočil hupkom na nohy a ponáhľal sa domov, kde striga práve karhala svoje
kone:— Prečo ste sa domov vrátily?— Ako sme sa nemaly domov vrátiť, — ozve sa jeden z nich — prileteli vtáci z celého
sveta a div-divúci, že nám oči nevyklali.— Tak zajtra po lúkach nebehajte, ale rozbehnite sa po horách! rozkazovala im striga.Ivan si ľahol spať a ráno, ledva že sa brieždiť počalo, už bola striga u neho a povedá:— I dnes pôjdeš napásť a opatriť moje kone, ale ak jedného z nich ztratíš, tvoja krásna
hlavička podvečer už bude tam hore na stĺpe pri ostatných.Pobral sa cárevič smutný, lebo tušil, že sa s koňmi zasa niečo stane. I tak bolo. Ledva
došly kone na lúku, pustily sa zaraz do cvalu a o chvíľu zmizly v hore. Darmo sa pustil
Ivan za nimi, dohoniť ich nemohol a skoro ztratily sa mu s očú.Od márneho behania celkom umorený, sadol si na kameň, plakal a len plakal, až konečne od
veľkej únavy aj zaspal. Keď sa slniečko klonilo ku západu, pribehla ľvica a zvolala:— Vstávaj, Ivan-cárevič, všetky kone sú pospolu doma! Ivan sa hneď ponáhľal domov, kde
striga ešte hroznejšie ako včera kričí na kone:— Prečo ste sa domov vrátily?— Ako by sme sa boly nemaly vrátiť, — ozva sa jeden z nich — keď z celého sveta dobehla
divá zver na nás a div, že nás neroztrhala.— Tak zajtra zabehnite do šíreho mora! — rozkázala im namrzená striga.Ivan-cárevič sa utiahol nepobadane na odpočinok, ale ledva že svitalo, už bola striga
pri ňom a kázala mu zasa vyviesť kone na pašu.— Ale ak všetky kone domov nedovedieš, bude sa tvoja hlava skvieť na tom prázdnom stĺpe!
— takto sa mu vyhrážala.Hneď potom Ivan-cárevič vyhnal kone, ale ešte nebol ani na mieste, už sa pustily do
divého cvalu a rovno do mora. Tam si zastaly až po hlavy vo vode pohrúžené. Darmo ich volal
a robil všetko možné, aby nejako predsa len vyšly z vody, — všetko bolo marné! I sadol si
Ivan na kameň a rozmýšľal o svojom osude. Horko sa rozplakal, keď pomyslel na to, čím sa mu
striga vyhrážala. Napokon zaspal. Slnko už dávno bolo zašlo za hory, keď ku nemu priletela
včela, a zobudila ho tými slovami:— Hor’ sa, Ivan-cárevič, ponáhľaj sa domov, lebo všetky kone sú už doma. Ale keď prídeš
domov, strige sa na oči neukazuj, ale skry sa v stajni za jasle. Tam najdeš jedno prašivé
žriebätko v hnoji sa váľať, to si vezmi so sebou a na pravú polnoc uteč z domu a utekaj, čo
len môžeš.Ivan-cárevič tak aj urobil, a keď bol už pod jasľami ukrytý, počuje strigu zasa sa
hašteriť a dohovárať koňom, prečo sa vrátily?— Ako by sme sa neboly maly vrátiť, — ozve sa zasa jeden z nich, — keď priletelo na nás
s celého sveta množstvo včiel a začaly nás so všetkých strán do krvi štípať!Striga sa o chvíľu utíšila a šla spať. Ale Ivan-cárevič o polnoci vzal to žriebä,
osedlal ho, sadol si naň a ponáhľal sa ku tej ohnivej rieke. Keď ku nej došiel, mávol
šatkou, ktorú mu bola dala Mária Morevna, a — kde sa vzal, tu sa vzal, — nad ohnivou riekou
stál krásny, vysoký most. Keď prešiel cezeň, mávol šatkou dvakráť, a už bola na mieste
mostu len malá lavička.Keď sa striga ráno prebudila, nenašla po tom prašivom žriebätku ani pamiatky. Hneď
vedela, čo sa v noci stalo a hybaj, dala sa prenasledovať Ivana-cáreviča. Letela ako strela
na železnom ohreble, palicou ho poháňala a metlou stopu zametala. Priletela ku ohnivej
rieke a pustila sa hneď cez tú lavičku. Ale ledva bola v prostriedku, lavička sa prelomila
a striga padla do ohnivej vody. Od strašnej bolesti vykríkla zúfale, ale všetko bolo márné.
V tej minúte bolo po nej na veky.Ivan-cárevič sa na toto z ďaleka prizeral a potom, už pokojnejší, dal sa žriebätku na
lúke napásť. Keď sa dosť napáslo, stal sa z neho krásny tátoš, ktorý ho už veselo niesol ku
Márii Morevne.Mária Morevna, keď ho zazrela, veľmi sa zadivila, padla mu do náručia a počala sa ho
dopytovať, ako je to možné, že je ešte pri živote. Ale Ivan-cárevič nepovedal jej nič, len
ju volal, aby s ním odišla.— Bojím sa, Ivan, — povedá Mária Morevna, — ak nás Koščej zasa dohoní…— Nedohoní, — uisťoval ju Ivan, — teraz mám lepšieho tátoša ako on. Letí, ako vták.Sadli si teda oba na koňa a dali sa na útek. Koščej Nesmrteľný vracajúc sa domov i teraz
pobadal, že sa kôň pod ním potkýna.— Čo sa potkýnaš, môj koníček, — povedá, — či šípiš zas niečo zlého?— Ivan-cárevič prišiel a odniesol Máriu Morevnu! — oznamuje mu koník.— A možno ich ešte dohoniť?— To už neviem, lebo teraz má Ivan-cárevič lepšieho tátoša, ako som ja.Dlho naháňal Koščej Ivana, až napokon ho predsa len dohonil. Soskočil s koňa, vytiahol
ostrý meč a chcel ho rozsekať. Ale v tom tátoš Ivanov tak ho kopol po hlave, že Koščej
zaraz klesol mŕtvy na zem. Ivan nakládol potom veľkú vatru, hodil do nej mrtvolu Koščejovu
a keď zhorela, pustil popol do vetra.Potom si sadla Mária Morevna na koňa Koščejovho, Ivan-cárevič na svojho a ponavštevovali
rad-radom svojich švagrov, havrana, orla a naposledy sokola. Švagrovia ich srdečne
privítali, lebo si už mysleli, že ich viac neuvidia.— Nie nadarmo si sa toľko namáhal — povedali švagrovia a sestry, — Mária Morevna je
naozaj krásna!Ešte dlho sa pobavil Ivan-cárevič s Máriou Morevnou u svojej rodiny, ale povinnosť ho
volala domov. Odoberúc sa srdečne od všetkých, vrátili sa do svojej krajiny, kde žijú a
kraľujú azda až do dnes, — ak totiž už neumreli. | Autor_Ruske-narodne-povesti.html.txt |
PrológHorí. Horí divadlo a zamestnanecká ubytovňa emeldé, Mestského ľudového divadla. Červené a
oranžové steny domov na druhej strane ulice sa rozkolísali a ako keby sa v svetle ohňa pohli.Čierne siluety hasičov. Žlté plamene, dlhé, ostré, roztopašné, posmešné. Hukocú. Tancujú.
Víťazný oheň. Dym štípe v nose.Žena vzlykne, oči ju pália, slzia. Už nevládze. Už sa musí zastaviť. Musí stáť. Tu musí
stáť a čakať. Stojí a čaká. Zavzlyká.Zhora čierny mokrý sneh. Vietor. Kolmý a vysoký. Rozfukuje jej vlasy. Mrazí na lebke. Žena
ešte raz vzlykne. Zabolí ju zub. Nad komínom pivovaru zmáčaná slovenská zástava primrzla k
žrdi.Hekuba, kráľovná naša, stoj pri mne! | Bindzar_Hekuba.html.txt |
OsobyFEDOR IVANOVIČ, cár[1]IRINA, jeho manželka, z rodu Godunovcov[2]MARFA, vdova Ivana Hrozného, macocha Fedorova[3]DIMITRIJ, jej deväťročný syn, následník trónu[4]BORIS GODUNOV, brat cárice Iriny, správca ríše[5]MÁRIA, manželka Borisova[6]GRIGORIJ, SEMEN, IVAN GODUNOVCI, príbuzní Borisovi[7]MICHAJLO A GRIGORIJ NAHÍ, bratia Marfy[8]VASILIJ ŠUJSKÍ, bojarin, potomný cár[9]JÓB, patriarcha moskovský[10]PAFNUTIJ, archimandrit kláštora čudovského[11]ANDREJ KLEŠNIN, dôverník Borisov[12]VOLOCHOVA, bojarina, pestúnka Dimitrija[13]ŽDANOVA, bývalá dojka Dimitrija[14]BIŤAGOVSKÝ, gazda u Marfy v Ugliči[15]JAKUB MARŽERET, zeman francúzsky v službe ruskej[16]ANDREJ MOLČAN, veštec z Ugliča[17]SERGEJ MOLČANOV, jeho syn, žiak v kláštore čudovskom, potomný Lžedimitrij[18]GRIŠKA OTREPIEV, žiak tamže, potomný Lžedimitrij[19]REITLINGER, lekár a astrológ[20]EVA NIKOLSKÁ, začitovačkaGLIEB, sedliakTIMOVSKÁ, sedliačkaŠČEKIN, jurodivý, t. j. žobravý náboženský streštenec[21][22]Vyše týchto viac mešťanov, mníchov, mníšok, potomryndi[23]ažilci[24]ako osoby nemé.[1]Fedor Ivanovič, cár(1557
— 1598), syn Ivana IV. Hrozného.
Nastúpil na trón po otcovi r. 1584, ale
ako duševne nevyspelý musel ponechať
správu ríše vladárom. Najprv bol ním
Nikita Romanovič a od r. 1586 Boris
Godunov. Hoci za Fedora Rusko upevnilo
svoje panstvo na Sibíri, získalo územie
na Kaukaze a dostalo samostatný
patriarchát (r. 1589), pomery sedliakov
sa zhoršily. (Nesmeli sa slobodne
sťahovať.) Fedor bol posledným členom
dynastie Rurikovcov.[2]Irina, cárova manželka,sestra Borisa Godunova. Po Fedorovej
smrti ľud si ju žiadal za panovnicu, ale
odmietla prevziať vládu a na deviaty deň
po manželovej smrti odišla do
Novodevičieho kláštora. Zomrela ako
mníška Alexandra r. 1603.[3]Marfa, vdova Ivana
Hrozného,bola macocha cára
Fedora. Jeho matka bola Anastázia
Romanova, ktorá mala dobrý vplyv na
muža, ale zomrela.[4]Dimitrij, následník trónu(1583 — 1591), Marfin syn. Podľa úradnej
zprávy sám sa zarezal v návale zrádnika.
Nie je bezpečne dokázané, že by ho boli
zavraždili Michail a Danilo Biťagovskij
a Kačalov (otec i syn) na tajný rozkaz
Borisa Godunova.[5]Boris Fedorovič Godunov, správca
ríše(asi 1551 —
1605), v r. 1598 — 1605 ruský cár. Bol
potomok tatárskeho murzu a ako správca
spravoval Rusko rozumne a s
úspechom.[6]Mária, manželka Borisa
Godunova,bola dcéra Maľutu
Skuratova, Tatára, popredného obľúbenca
Ivana IV. Hrozného. (Bol náčelníkom
cárovej telesnej stráže, povestných
opričníkov.)[7]Grigorij, Semen, Ivan
Godunovci,Borisovi príbuzní,
sú všetko historické osoby.[8]Michajlo a Grigorij Nahí(rus. Nagoj), bratia cárice Marfy, sú
tiež historické osoby.[9]Vasilij Šujský, bojarin(1552 — 1612), v r. 1606 — 1610 bol
ruským cárom. Musel sa vzdať trónu, načo
ho nasilu urobili mníchom. Keď poľské
vojská Žigmunda III. dobyly Moskvu,
Šujského odviedly do Varšavy, kde
zomrel.[10]Jób, patriarcha moskovský(umrel r. 1608), od r. 1586 bol
moskovským metropolitom (prvým
arcibiskupom ríše). Od r. 1589 bol prvým
ruským patriarchom (predákom samostatnej
cirkvi). Bol úplne nástrojom Borisa
Godunova a prívržencom jeho syna Fedora,
preto ho samozvanec (prvý Lžedimitrij)
dal r. 1605 odviezť do starického
kláštora.[11]Pafnutij, archimandrit kláštora
čudovského.Archimandrit (gréc.) je názov
predstaveného kláštora v pravoslávnej
cirkvi. Čudov bol mužský katedrálny
kláštor prvej triedy v Moskve.[12]Andrej Klešnin,Borisov
dôverník, podľa autorovho prameňa bol
hlavným vinníkom na zavraždení cároviča
Dimitrija.[13]Volochova,Dimitrijova
pestúnka, podľa toho istého prameňa
vyvábila Dimitrija 15. mája 1591 na dvor
v Ugliči, aby zločinci mohli vykonať
svoje ohavné dielo.[14]Ždanova,Dimitrijova
bývalá dojka, nebola dohovorená so
zločincami.[15]Biťagovský, gazda u Marfy v
Ugliči,bol bojar (význačný
šľachtic) Danilo Michajlovič
Biťagovskij. On a jeho sestrenec Nikita
Kačalov boli podľa autorovho prameňa
Dimitrijovými vrahmi.[16]Jakub Maržeret,zeman
francúzsky v ruskej službe, je
historická osoba. Dôverný pomocník
Godunova, ktorého neskoršie
zradil.[17]Andrej Molčan,veštec z
Ugliča, možno vybásnená postava.[18]Sergij Molčanov,jeho
syn, podľa autorovho prameňa bol druhý
Lžedimitrij. Historicky doložený je
Michail Molčanov, ruský šľachtic. Najprv
bol prívržencom Godunova, potom jedným z
vrahov jeho syna Fedora. Prvý
Lžedimitrij si ho obľúbil ako
„černokňažníka“. Po jeho smrti ušiel z
Moskvy k litovským hraniciam a rozšíril
povesť, že samozvanec sa zachránil.
Šachovskij ho márne prehováral, aby sa
sám vyhlásil za cára. Molčanov mu
odporúčal Bolotnikova a sľúbil mu nájsť
schopného samozvanca (ďalšieho
Lžedimitrija), čo sa však
nepodarilo.[19]Griška Otrepiev,neskorší
prvý Lžedimitrij. Podľa autorovho
prameňa nesporne bol prvým samozvancom
Griška (Grigorij = Gregor) Otrepiev, kým
podľa iných historikov bol to človek
neznámeho rodu a pôvodu.[20]Reitlinger,lekár a
astrolog (hádal z hviezd a podľa nich
„predpovedal“ ľudskú budúcnosť) je asi
historická osoba.[21]Ľudia takíto chodili do pása nahí, reťazou
opásaní i v najväčšej zime. Držali ich
za svätých a mohli si vziať na trhu čo
chceli, povedať každému pravdu, i samému
cárovi.[22]Ďalšie vedľajšie osoby, Eva Nikolská, sedliak
Glieb, sedliačka Timovská a jurodivý
Ščekin sú všetko asi vymyslené postavy.
Ščekin je intrigán takého typu, akého má
Záborský v postave Torrea v dráme Bitka
u Rozhanoviec (III. sväzok jeho
diela).[23]Ryndi boli telesná stráž cárova. Nosili odev
biely atlasový, obrúbený hermelínom,
vysoké biele čiapky, na prsiach dve
zlaté retiazky krížom, na pleciach
topory.[24]Žilci boli domáci služobníci, zvlášte pri
stole, odetí zlatohlavom, s čiernymi
vysokými čiapkami. | Zaborsky_Ubitie-Dimitrija.html.txt |
O spôsobe zostavovania miestopisných máp UhorskaSamuela Mikovíniho,zemana uhorského,listo spôsobe zostavovania miestopisných máp Uhorskak slovutnému mužoviMatejovi Belovi,členovi Berlínskej kráľovskej vedeckej spoločnosti.V PrešporkuTlačou Jána Pavla Royera.(Motto:) „Lesy a vrchy dryád sledujeme bez dotýkania.“Slovutnému mužoviMatejovi Belovivyše spomenutýSamuel Mikovíni.Príjemne padla mi Tvoja častá i vlasti našej nie menej prístojná ako osožná ponuka, aby
som pripojil k Tvojmu dielu, ktoré pripravuješ,zemepisné mapy. Vieš,
slovutný Bel, ako veľmi som si vždy vážil Tvoje podujatia a ako som túžil podľa slabých síl,
ktoré mám, tak Tebe prispieť, ako vlasti osožiť. Totiž, hoci natoľko obľúbil som si tú ohromnú
a takmer božskú vedumatematiku, že nič nemal som za prvšie, nič za
vážnejšie, než si osvojiť jednotlivé časti, predsa prvú starosť a srdce venoval som tej časti
tejto vznešenej vedy, ktorá sa zaoberá znázornením polohy krajov. Túto moju snahu utvrdila
nevysvetliteľná nepravdivosť a či nevedomosťgeografov, ktorou tak iné
kraje, ako túto vlasť, nám obidvom veľmi milú, zohavili. Totiž, vydali mapy, polohou oblohe a
slnku, tak sa protiviace, že keby neboli sem-tam známe mená vsunuli, ľahko mohlo by sa
myslieť, že pod iným slnkom chodili.Avšak šťastlivo a ak treba doznať, nie bez božieho riadenia sa prihodilo, že v tom istom
čase, keď Ty, dobrý Bel, popis Uhorska zvolil si si za osobitnú starosť a prácu, bol som Tebou
pod Tvoj plášť pripustený a dostal som povzbudenie, ktoré moju mladosť k tomuto veľmi
vznešenému umeniu úplne priviedlo. Tento začiatok nastal — a nebolo to zle —, keď už rok-dva
venoval som sa štúdiu mužov v tomto odbore vied u cudzozemcov veľmi chýrečných. Medzitým
pristúpil si Ty k zostavovaniu diela, ktoré si začal, a spomenieš si na moje štúdiá, ktoré
Tvoja dobrota na poradu povoláva, to jest: po vzájomnom porovnaní mienok určiť, akým spôsobom
chybygeografovodstrániť, aby tak vlasť naša v nepochybnom svetle mohla
byť postavená.Preto som začal napnutejšie rozmýšľať, aby som vypracoval niečo, čo by bolo ani nie všedné
ani nie Uhorska nedôstojné. S týmito starosťami zaoberal som sa s Tebou, keď jedna z druhej
naskytla sa príležitosť, že sa mohla skúška mojich plánov urobiť. Prvá bola tá, ktorú
osvietený I. A. slobodný barón zo Sternbachu, Jeho cisárskeho veličenstva dvorný radca a
hlavný prefekt Komory banských miest nášho Uhorska poskytol, keď ma na načrtnutie rudonosného
kraja dobrotivo vyzval a vymohol, že polohu jednotlivých miest, umiestenia vrchov a ostatné,
čo je, tou istou metódou, ktorú som si v duchu zaumienil, mohol som so zdareným pokusom
zobraziť.Ešte som s tým ani nebol úplne hotový, keď na súkromníkov, onedlho i Najjasnejšieho cisára
najmilostivejší pokyn prikázané mi bolo rozličné časti kráľovstva a medzi nimi obidvochKumánovaIásov(Jazygov) vymerať a na mapy
uviesť. Týmto som sa božou pomocou zaoberal, keď Tvoja práca medzičasom pri zhovievavosti
Najmilostivejšieho cisára natoľko pokročila, že mohol si ju vysokej kráľovskej uhorskej
dvornej kancelárii na cenzúru predložiť, lebo ako je známe, tak si to mal prikázané. Jedine to
svetlo máp, ktoré Ty a s Tebou jednakí posudzovatelia vecí tak túžobne si priali, ešte
chýbalo. Ale aká bola Najjasnejšieho cisára, kráľa nášho najmilostivejšieho dobrota, i tu včas
túžbam našim sa vyhovelo, keď slávnostnou listinou najlepšieho panovníka, ktorú Boh nech v
dobro obráti, poverenie na zostavenie máp bolo mi udelené.Sú, čo istotne vieš, mnohí, ktorí tú prácu považujú za obťažnú a pre uhorského človeka
takmer za neuskutočniteľnú. A ani ja netajím, že ma očakáva mnoho ťažkostí a námahy, ale
dúfam, stane sa, že akákoľvek ťažkosť božou a cisárovou milosťou, a o čom som sa pri nejednom
podujatí presvedčil, i láskavosťou veľmožov Uhorska sa odstráni, a že celé podujatie, ktoré
počíname, môže sa urobiť. Ale Ty, hoci Ti to nie je celkom neznáme, už dávno chceš vedieť,
akou metódou, akými spôsobmi to chcem urobiť. Tak teda maj to!Pre vyhotovenie máp položili sme štyrizáklady:I. AstronomickýII. GeometrickýIII. MagnetickýIV. HydrografickýČo chcem jednotlivými menami označiť, udávam obšírnejšie:I. Astronomický základ§ I. Pozostáva z pozorovaní, vykonaných podľa astronómie, pre určenie (zemepisných) šírok
a dĺžok miest. Tieto sme už po rozličných miestach kráľovstva sčiastky vykonali, sčiastky
ďalej vykonáme.§ II. Na ten cieľ používame tieto prístroje: kvadrant z pevnejšieho kovu a tak urobený, že
hoci výčnelkom troch nôh sa končí, predsa sa môže pohodlne aj rozobrať a keď je potrebné, bez
nejakého nebezpečia zmeny opäť zostaviť. Do tohto je zapravenáregula(pravítko) stubusomna sprítomnenie slnečného kotúča adioptromna naznačenie stálic. Okraj dookola, ako bolo možno
najpozornejšie, je rozdelený našou rukou nastupne, na jednotlivé (prvé)minútya nadesiatky sekúnd.§ III.Kalkulus(výpočet)astronomickýpreberáme
väčšinou z predlohy tabuliekLudoviciánskych, D. de la Hireho, ku ktorým
často pripojujeme tabuľky slnečnéWurtzel-bauerovské.§ IV. Vyzbrojení týmito pomôckami vykonali sme potom od roku 1728 viaceré pozorovania a
uviedli sme ich do nášho záznamu. Metódu týchto pozorovaní podáva nasledujúca tabuľka:Príklad výpočtu a astronomického pozorovania, V Prešporku (ktorého meridián je vzdialený
od Parížskeho 1 hod. 3 min. 50 sek.) 21. júna 1728Výpočet[1]§ V. Na to, aké pozorovania urobili sme touto metódou po rozličných častiach Uhorska,
uvedieme na ukážku tieto príklady:§ VI. Mohli by sme uviesť viaceré pozorovania tohto druhu, vykonávané v Prešporku cez celé
štyri roky, i dlhšie. Ale nech poslúžia pozorovania aj z iných miest.§ VII. Aby sme získali vierohodnosť týmto našim pozorovaniam, porovnali sme ich sgeometrickými prácami. A vtedygeometrickýmmeraním zistili sme vzdialenosťViednev Austrii odPrešporka, čo činí 37 000 parížskychsiah. Rádius
vedený zPrešporka do Viedne so severnou časťou čiary meridiánu(poludníka) uzaviera smerom k západu uhol 87° 30’. Z toho vypočítametrigonometricky, žeViedeň leží o 5470 siah severnejšie od
Prešporka. Tieto, prepočítané na stupne podľa pravidlaKráľovskej
akadémie vied v Paríži, robia 5’ 45″, ktoré keď pridáme kvýške prešporského pólu, vychodí, ževýška viedenského
póluje 48° 13’ 50″. Keď toto porovnáme s pozorovaniami osvieteného
pána de Marignoniho, dvorného matematika Jeho cisárskeho a kráľovského veličenstva, veľmi
pozorného astronóma, ktorý má bohaté a tomu cieľu zodpovedajúce observatórium, ledva jedna-dvesekundy, teda sotva viditeľný rozdiel se nám ukazuje.§ VIII. Týmto spôsobom postupujúc cez ohromné hrebene vrchov, ktoré tam ležia, vymerali
sme geometricky vzdialenosť medziPrešporkomaBanskou
Bystricouna 87 500 siah. Rádius, vedený zPrešporka do Banskej
Bystrice, uzaviera so severnou časťou čiary meridiánu (poludníka) smerom k
východu uhol 64° 20’. TaktrigometrickynachádzameBanskú
Bystricuo 36 520 siah severnejšie odPrešporka. Tieto,
prepočítané na stupne, dávajú 38’ 26″. Keď toto pridáme kvýške
bratislavského pólu, vychádzavýška banskobystrického pólu48° 46’ 30″, ktorá sa odlišuje ibatroma sekundamiod výšky
pólu uvedenej výše v astronomických pozorovaniach a tými istými nástrojmi ako vPrešporkuna samom mieste presne vyskúmanej.§ IX.Prácetohto druhu, keď vecne súdim, mohli by sa viaceré
naznačiť, aby vysvitla zhodapozorovaníastronomických sgeometrickými. Ale toto nech postačí.§ X. Toľko o zistení (zemepisných)šírokmiest. Čo sa (zemepisných)dĺžoktýka, pretože tieto si vyžadujú viacerýchpozorovateľov, a to v rôznych krajoch, v tom istom časovom okamihu s
najväčšou presnosťou pracujúcich, uvedieme vtedy, keď nejakú našu prácičku budeme môcť
porovnať s usilovnosťou iných, čo si jedine prajeme.II. Geometrický základ§ I. Tento pozostáva zgeometricko-trigonometrickýchprác, ktoré sa
vykonávajú po rozličných staniciach, a to od seba nie veľmi vzdialených, ba po celom
kráľovstve súvisle postavených.§ II. Z týchto prác sme zhromaždili celé zväzky z rozličných častí kráľovstva. Keďže ich
však nemôže nikto ani skúmať ani používať, iba kto je na príslušnom mieste, príklady tu
pripájať za zbytočne považujeme. Hodnotu práce chceme načrtnúť, keď sa o spôsobe, postupu
nakrátko zmienime.§ III. Zvolíme si za stanice končiare vrchov, vyvýšené nad ostatné, a kde takýchto niet,
nahradíme ich vežami hradov, miest a osád. Keď týchto niet, hľadáme vyvýšenejšie miesta, z
ktorých je voľný výhľad na všetky strany.§ IV. Postavíme sa na nich a namierimegoniometrický prístrojna
predošlú hociktorú stanicu. Potom pozorujeme uhly medzi čiarou stanice a všetkými ostatnými
miestami, padajúcimi nám do výhľadu.§ V. Takýmto spôsobom docielime, že poloha každého miesta, pozorovaná z viacerých staníc,
na mape dostane to isté miesto, ktoré má v prírode. Aby vec bola jasná, jeden príklad z
mnohých pripojujeme.§ VI. O vzdialenostiBanskej Bystrice od Prešporka87 500 siah sme už
vyše hovorili. Keďže je taká veľká, že pre hrebene vrchov, najmä však pre okrúhlosť zeme
priamym rádiusom nemôže byť zachytená, použili sme viackrát viaceré medzistanice, a to:Nech jeA. PrešporkB. Svätý JurC. NitraD. Banská BystricaE. vrch Vojšin („Voltsin“)F. vrch SitnoAG. čiara meridiánu (poludníka)Nájdeme najprv vPrešporkuv čase slnovratu pomocouastronomického kvadrantučiarumeridiánu(poludníka) AG. Za druhé stanovište zvolíme si vyvýšeninu nahorskom výbežku
svätojurskom, ktorej odklon od čiary meridiánu GAB zistíme. Z daných uhlovBACaABCspolu so vzdialenosťouABku vzdialenostiACprichádzame. Podobným
spôsobom zo stanovíšť E a F z daných uhlovCEFaCFEso vzdialenosťouEFurčujeme vzdialenosťCE.Takto sa potom z uhlovDEFaDFEso
vzdialenosťouEFvypočítala čiaraED.A konečne z daných priamokAC,CE,EDa uhlovACE,CEDbola
určená priamkaAD.§ VII. Z tejto práce sme však spomenuli iba najvzdialenejšie stanice. Aby sa do nej
nedostal nejaký omyl, medzitým sme vykonali veľmi mnohé operácie s tou istou presnosťou.§ VIII. Týmto spôsobom stopujúc vzdialenosť a vzájomnú polohu všetkých miest, prechádzame
celými stolicami, čím dosiahneme, že zo spojnice stanovíšť ľahkou prácou cez celé kráľovstvo,
ťahajúce sa viac-menej do 100nemeckých míľ, možno viesť priamky.III. Magnetický základ§ I. Tento sa iba zásadou líši odgeometrického, pretože sa vykonáva
pozorovaním uhlov vytvorenýchmagnetickou ihlou.§ II. Hoci nie je taký istý ako onen, predsa skúsenosťami poučení, ba prinútení, skúsili
sme, že najmä na miestach, ktoré sú polohou ťažko prístupné a pre geometrické operácie menej
vhodné, často nám bol na veľký osoh.§ III. Ba, keby ani toho nebolo, predsa samuodlišnosť skúmania, keď
i nie na dokazovanie, aspoň na vysvetlenie pravdy operácie, sotva možno dosť odporúčať.§ IV. Používamemagnetické ihlyrôznej dĺžky, rozličnýmimagnetminapojené. Najväčšia májednu stopu,
ostatné sú menšie.§ V. Na priestranstve blízkom kPrešporkuspozorovali sme odklonmagnetickej ihlyod severu smerom k západu 12° 30′. Toto
pozorovanie budeme aj inde odporúčať.IV. Hydrografický základ§ I. Tento je založený na predošlom,magnetickom, avšak pri popise
tokov a zákrut riek preľahkosť skúmaniaje takmer nad všetky ostatné
cennejší.§ II.Pracujemetu však nasledujúcim spôsobom: K boku lodi, na ktorej
cestujeme, pripevnímemagneticképuzdro. Jeho ihla, ako sa loď pohybuje,
pozorovaným koncom ukazuje nám stupneuhlamedzičiarou
magnetického meridiánu(poludníka) a polohou lode.§ III. Ako loď po vodorovnom koryte rieky postupuje, porovnávame jej polohu smagnetickou ihlou. K tomu rýchlosťou postupovania lode meriame i
vzdialenosti. Napr. pokusom určíme, koľko siah prejde loď zajednu(prvú)minútu, a polohu tejto čiary zmagnetickej ihlynaznačíme. Konečne, dostanúc obidvoje, pomocoustupnice a transportatóriana mapu zakreslíme.§ IV. Hoci vzdialenosti, ktoré loď zajednu minútuprekonáva, nie sú
pre rozličnú rýchlosť rieky rovnaké, predsa berúc stredné medzi najväčšími a najmenšími,
nadbytok tamtých nedostatkom týchto ľahko sa vyrovnáva.Tak toto je, slovutný Bel, čo som Ti mal povedať o základoch, na ktorých spočíva všetko
naše umenie pri zostavovanítopografických máp. Z týchto prvé dvazáklady, a toastronomický a geometrický, za
nepochybné považujeme. Posledné dva,magnetický a hydrografický, iba v
spojitosti s prvšími používame. Preto nijaká nevyjde od násmapa, pri
ktorej zostrojení by tieto štyri základy nepôsobili, ak pravda, vyjmeš kraje, ktoré nemajú
splavné rieky.To sa vzťahovalo na presnosť rozmerov. V zakreslení však budeme vedení tou snahou, aby sme
skutočnú tvárnosť krajov, aké sú, to jestprirodzenú polohu vrchov, s výškami
hlavnejších, so stopami predhorí, kopcov, dolín a polí, taktiež ťahy ciest, korytá, zákruty
a sútoky riek, ba i potokov, ostrovy väčšie i menšie, nezabudnúc ani jazerá a
močiare, čo najusilovnejšie zaznačiac, podali. A nevyvinieme úsilie, aby sme
neužitočnými kresbami preplnili mapu, ale chceme verne zobraziť prírodu. Ináč na úhľadnosť,
aká sa sluší, budeme pamätať.Ľahko uhádneš, najučenejšímuž, že toto snaženie najmä preTvojepodujatie bolo vyvinuté. A tak sa zaiste slušalo, aby človek, od
počiatku tohto štúdia pre nejednu Tvoju zásluhu Tebe najoddanejší, odhodlal sa, že k
neporovnateľnému dielu Tvojmuo starom a novom Uhorsku, ktoré vzdelaný
svet tak túžobne očakáva, podľa svojej schopnosti prispel.Nech Ťa Boh, najlepší a najväčší tvorca a udržovateľ dobrých umení, nielen zdravého a
duševnými a telesnými silami vládnúceho, ale aj dopriatím každého dobra posilneného zachová,
aby si neporovnateľné dielo, ktoré po prekonaní nesčíselných ťažkostí chystáš sa už na svetlo
vydať, spolu so mnou šťastlivo dokončil.Maj sa dobre!V Prešporku dňa 13. januára 1732Titulný list Mikovíniho Epistoly z r. 1732[1]Poznámka vydavateľa: Jednotlivé prvky Mikovíniho astronomického pozorovania majú
miestami štyri stĺpce, z nich je nejasný najmä stĺpec prvý, označený skratkou s. Podľa
názoru inž.K. Jurduskratka „s.“ môže byť pre situs, teda pre polohu
vo zvieratníku. V ďalších sú údaje pre zemepisnú šírku (stupne, minúty, sekundy). Skratka
Ap. je pre apogreum. | Mikovini_O-sposobe-zostavovania-miestopisnych-map-Uhorska.html.txt |
IStarý priateľ Gusto z východného okraja našej dŕžavy napísal tiež už nie takému mladému
priateľovi do centra, či by nemal vôle trochu na západ, že ho s radosťou „zvezie“, a keď sa
už tak dlho nevideli, že na takýto spôsob zažijú spolu zasa niečo pekného.„Prečo nie?“ pomyslel si Peter a vstal priložiť na oheň a povyťahovať skrehnuté údy.
„Veď i tak mal by som tam malú prácu, a trochu premeny by neškodilo, keď tej mračnej zime
tu medzi horami nevidieť konca. Možno, teší sa myšlienke, že o tých pár dní, keď by sme sa
pohli, Bratislava nás už teplou jarou privíta.“Začal živšie merať dlhými krokmi pracovňu a hútal ďalej:„Neviem, či Gusto tiež tak túži za jarou a premenou, no za čím sa on toľko do Bratislavy
umára, to nie mi je už dávno hádankou. Ale mne sa vidí, že v tejto veci nebudeme mať
šťastie, ja našu Oľu dobre poznám: doktor Gusto musel by byť z iného cesta človek, aby si
mohol u nej nejaké nádeje robiť. A potom, hm,“ chytil rýchlo štetec a ponapravil niečo na
obraze, ktorý mal práve na stojane v robote, „naša Oľa tvrdo sa prepracovala z úzkych
pomerov k výške svojho umenia. Ona je dokonalou Júliou, Norou, Mona-Vannou, stať sa však
zrazu ďaleko od prúdu veľkého sveta pani doktorkou, to požadovať bolo by dnes ťažko od nej.
Ale nebudem mu úfnosť predčasne kaliť práve ja, a potom sám mám v tejto chvíli niečo, no…“Odhodil štetec a prudko škrtol zápalkou, aby si zapálil.Nellyine listy v posledných dňoch nedajú Petrovi pokoja, a vôbec celý tento prípad s ňou
je čudný.Videli sa posiaľ navzájom len zbežne a ich známosť je vlastne veľmi náhodná a nerovná.V jeseni bol Peter v Bratislave na umeleckej ankete, týkajúcej sa neblahých pomerov
slovenského divadla. A hoci javisko nie je jeho pravým záujmom, kríza a chaos, ktoré
zavládli na celom fronte umenia, priviedli ho do takého horlenia, že útočil tam na domnelé
nešváry a darebáctvo až nepotrebne ostro, a vcelku nahovoril mnoho rohatého, ako mu potom
blízki priatelia dohovárali.Keď po debate vychodili zo sály, jeden z nich predstavil mu štíhle, mladé dievčatko: to
bola Nelly. Prizrel sa jej.Zvláštny, do výšky vyhúknutý zjav, s akým sa teraz v modernej grafike husto stretávame:
smelo z tvári vyčnievajúci noštek, výraz očí trochu privretý a zatienený, vážne zovreté
pery s nenaddvihnutými kútikmi úst Mony Lízy, bývalého ideálu ženskej krásy. Oblosť
pučiacich pŕs hodvábna blúzka nestačí už utajiť; nôžky, rúčky, boky, všetko predĺžené, no
dostatočne vlnitou líniou zaokrúhlené.Prosila Petra, aby jej niečo napísal do jeho práve z tlače vyjdenej knihy básní, ktorú
držala v rukách.Zamierili všetci do kaviarne trochu si ešte posedieť; tam vyhovel jej žiadosti zvyčajne
načmáranou duchaplnosťou. A zvláštne! Na druhý deň, keď Peter obedňajším vlakom odchádzal,
Nelly bola zasa s ostatnou mládežou, ktorá ho prišla vyprevadiť, na stanici.Vlak od Viedne meškal, a zakiaľ chlapci boli na debate, z minulého večera ešte vždy
nemali dosť, Peter meral s Nelly nástupište vo voľnom rozprávaní.Jej tichý, zdržanlivý spôsob hovoru, no slová a pohľady podfarbené rýdzim, úprimným
citom mladosti, to všetko začalo mu lahodiť a zvedavosťou novoty ho napínať.A keď sa jej listom zbežne za milé vyprevadenie ešte raz z domu poďakoval, z jej krátkej
odpovede s veľkým kolmým písmom dýchala zasa tá rozumná, sympatická dôvera a oddanosť,
ktorá si ho mocne podmanila.Povstala z toho vždy živšia korešpondencia a cez zimu vyvinula sa vo vzácnu výmenu
myšlienok a v priateľstvo na diaľku, vítané z jednej strany neskazenou túhou a nadšením za
všetkým, čo je krásne a dobré, z druhej, Petrovej strany záujmom skúseného už diváka o prvé
rozpínanie krídel mladých, ešte nezlomených nádejí.Nelly študuje medicínu a psychiatria je jej nadšením. A tak nebolo by na tom nič
divného, keď s celým obdivom mladej chtivosti hľadí na človeka, ktorý jej obľúbenú látku na
fakulte prednáša.Peter sám sa už na jeho vedomosti raz vo svojom liste prezvedal, a jednako, keď mu Nelly
medzi inými dennými drobnosťami spomenula, že profesor Hegel je „ohromný“, jedinečný vo
svojom odbore, alebo že vysvetľuje zázračne, že si ju všíma, ba posledne že sa jej pripojil
a išli od električky na ústav spolu, už sa zahniezdil v Petrovi neurčitý nepokoj, hoci pol
listu venovala nesmelej chvále jeho diela, ktoré má tam práve vystavené.Peter užasol: chod jeho myšlienok pri odpovedaní na jej listy prestával byť ľahkým,
často začaté v polovici musel roztrhať. Čo to? Výmena myšlienok s vážnym, no nepomerne
mladým ešte deckom. Kde sa berie v srdci odrazu táto náročnosť? Šialenstvo. Prečo by si
profesor jej horlivosti nemal všímať? Hlava mu vraj — ako ona píše — tiež už kde-tu
striebrom prekvitá, a potom či badať ináč nejakej zmeny v jej tak zvláštne prítulnom
písaní?Všetko darmo. Príčiny a zápletky uzlia sa v živote ľudskom neprestajne, a po Gustovom
vyzvaní razom sa rozhodol: najlepšie bude nepísať ďalej, ale vidieť ju tvárou v tvár čím
skorej. A nech mu nové stretnutie s ňou vypáli napokon ako chce, prvopočiatočnej rovnováhy
v ďalšom vypisovaní i tak už viacej nenájde.Sadol Gustovi napísať, že s návrhom cesty súhlasí. A tak nakoniec, hoci každý z nich mal
v Bratislave svoju „vážnu“ vec: doktor Gusto pojednávanie na sedrii, Peter malú urgenciu u
nakladateľa, jednako len starou pravdou ostalo, že všetky ľudské cesty vedú k žene.A keď Peter v určitý deň prisadol do Gustovho rýchlika, obaja rozbehli sa do našej milej
metropoly v skutočnosti za jarou svojich sŕdc.Cesta spočiatku bola slnečná a sľubovalo sa pekné, stále počasie, ale čím ďalej vlak
uháňal, tým viacej bežali im mraky v ústrety, a priatelia pri konečnom cieli v Bratislave
nenašli jar, skôr novú zimu so snehom a mrazivým vetrom. Peter znervóznel. V meste
vyskočili na električku a viezli sa spolu na Palisády. Tam doktor zosadol, ustálili si ešte
na večer v kaviarni schôdzku, a Peter náhlil sa dolu k Oľge.Svoj príchod jej už pred pár dňami oznámil, ale Nelly chcel prekvapiť, a preto bral v
hereckom dome, kde sesternica býva, dva schody razom, len aby čas netratil a čím skorej sa
dostal na Palackého sady za Nelly.Petrova sesternica Oľga je vzácnym stvorením v každom ohľade. Je v nej kus Marty i kus
Márie odrazu; rozumná, s veľkým hereckým talentom, ale zároveň je rozkošnou spoločnicou i
výbornou hostiteľkou, čakala ho už s teplou izbou i s horúcim čajom, zvítali sa srdečne.
Zasadli, núkala a nalievala, ale myšlienka na Nelly, o ktorej, pravda, Oľga nemala mať ešte
tušenia, nedala Petrovi ďalej pokoja, a po čaji vzal si zámienku pred večerou ešte niečo
obstarať v meste.— Dobre, — vraví Oľga, — ale o hodinu hľaď sa vrátiť, povečeriame a odprevadíš ma do
divadla, áno?— Veľmi rád, Olinka, len prosím ťa, neprekvap sa, keď ti poviem, že je tu i Gusto. Máme
sa zísť večer; urob mi po vôli, že sa mu so mnou ukážeš.— Ach, ba, doktor Gusto! To je čudák, ale dobre, s tebou v trojke to ešte pôjde. Či
vieš, posledne bol tu na premiére, keď som hrala Oféliu v Hamletovi… Pozri, tie kvety za
tebou sú od neho.Vo veľkej kamennej váze na antický spôsob, s plochými reliéfmi, stál tam nádherný ker
ružových azálií.— No, vieš, — prepustila ho Oľga, — to ti ešte porozprávam, nebuď dlho.Von prestalo snežiť a Peter sa ponáhľal na adresu Nelly, do domu jej tetky.Musel si vydýchnuť, keď našiel číslo domu a dvere. Zazvonil.— Hľadám slečnu Nelly, — vraví chytro slúžke.— Slečna nie je doma, ale ak sa páči, oznámim vás milostivej panej.— Nie, nie, ďakujem. Slečna by bola ešte na fakulte?— Už bola doma, vyšla pred hodnou chvíľou, azda ma prechádzku.Poberal sa nerozhodne; dievča to zbadalo a spýtalo sa ešte:— Koho mám, prosím, oznámiť, keď sa slečna vráti?„Aký nezmysel: chcel som prekvapiť, a tak sa zdá, teraz sám som prekvapený,“ zlostí sa v
sebe Peter, „ale neprezradím, sa ešte.“— Povedzte, doktor Hegel, — vyšlo mu razom meno Nellyinho profesora z úst, a nikdy potom
nemohol si objasniť, prečo práve toto meno prišlo mu tak nenazdajky na jazyk.Po tomto výčine ihneď sa spamätal, bolo mu voľnejšie i obišiel dolu celé sady, i smerom
k vnútornému mestu, i kus nábrežím, s nádejou, že náhoda mu Nelly privedie v cestu. Ale
darmo hádal v mihotajúcich sa postavách na ňu a unavený obrátil sa krížom cez Korunovačné
námestie akoby domov.Zrazu vynorila sa pred mím v dlhom kožuchu silueta, ktorá sa mu zdala určite známou, a
keď zahýnala svetlom cez bránu, ach, už vedel, koho vidí!— Pardon, Táňa!Dobre hádal. Táňa náhodou má temer túže postavu ako Nelly, ale je na nej všetko zrelšie,
plnšie; stará známosť, asi rok je tu vydatá za poslancom X.— Ľaľa, ujo Peter! — víta ho prekvapene Táňa. — Kde si sa tu vzal, ideš k nami?— Ach, — odvráva Peter, — hádal som v tebe na inú. Ale keď si zahla pod túto bránu, hneď
som vedel, že to len ty môžeš byť; nie, nemám v úmysle k „vám“ hore.— Prečo, poď, Stano príde o chvíľu, ešte si vôbec nebol u nás.— Táňa, prosím ťa, nezahováraj, načo je to?… K tomu ešte videl som nedávno reprodukcie
tvojej podobizne od Piskora, a gratulujem ti, — hovorí trpko Peter.Táňa je z jeho kraja, sú v akejsi ďalšej rodine, preto ho i podivne niekedy ujom volá.
Má hodne zmyslu pre hudbu, interesovala sa vždy o prácu Petrovu, boli si donedávna blízki…— No, len sa hneď tak tvrdo nestavaj, Peter. Čo som mala robiť! Kde si bol, keď ma
prišiel Stano pýtať? A potom, Piskor chodil za mužom, len čo som sa v Bratislave zjavila,
muž zasa ma ustavične domŕzal, aby som Piskorovi sedela. Uznáš, nemohla som s farbou von,
že ty si už robil so mnou náčrtky a že som sa ti už kedysi sľúbila sedieť. Stano strežie a
inštinktívne nie ti je veľmi naklonený. Ale keby si aspoň tu bol býval, túlaš sa, nik
nevie, kde, alebo sedíš doma, utiahnutý od sveta…— Nič sa nestalo, milá Táňa, — pretrhuje ju Peter, — si v poriadku, podobizeň máš,
mužovi sa stalo po vôli, a ja, ja si nájdem ešte niečo pekné…— Ach, nie si veľmi zdvorilý, a vari práve…— Práve! Ale život ma naučil: už vám nebudem takým goetheovským Tassom, vy rozmaznané
princezny!Hlas jej zvážnel, keď ho pretrhla:— Som trochu prechladnutá, aby sme tu takto stáli, teda nejdeš hore?— Odpusť, náhlim sa, Oľa ma čaká.— Si u nej? — A tichučko vložila mu mäkkú ruku do dlaní. — Neprídeš ani zajtra? Pozri,
tak popoludní, Stano odchádza do Prahy, pohovoríme si, povieš mi svoju mienku o obraze,
zahrám ti zasa raz Chopina.— Pozde, Táňa, — odvráva Peter s položartovným pátosom, ale hneď mení tón, v zraku mu
blysne čosi. — Si ešte zvodnejšia, Táňa, tento stav ti sluší; vidím, ako si sa len teraz
rozvila v pravej kráse. Táňa, si šťastná?Vytrhla mu ruku, ako keby ju bol rovno do tvári udrel, a zvrtla sa na schody útekom, bez
slova.— Pozdrav Oľu, — počuje Peter ešte duto zhora, a dvere jej bytu hlučne sa za ňou
zavreli.Postál a vyšiel i on spod brány, stratený v myšlienkach.„Bože, aký je človek a aká bieda vo všetkom! A čo bolo vlastne medzi nami? Tri roky sme
sa už nevideli, ja som sa svetom roztúlal, ona sa vlani vydala. A či sa nemala vydať?
Láska, neláska, život ide svojou cestou. Mala ostať sedieť a slúžiť večne umeleckým emóciam
nenapraviteľného tuláka, byť večne múzou snov, ktoré sa nikdy uskutočniť nemôžu? Chceš v
slabošskej citlivosti svet v jeho riadnom behu zastaviť? Moja práca? Ba čo? Hľa, Piskor je
chlap ma mieste. Jeho čin je tu, aký je, taký je, to rozhoduje. A čo ja robím, ostáva
neurčitou hmlovinou, nikomu nepotrebným, beznádejným šialenstvom. A čo ešte, no? Za jednou
klamnou vidinou len čo sa začapili dvere, a spredo dvier druhej práve som odišiel. Eh,
filozof! Poďme k Oľge.“Peter vykročil rázne.Bola už preoblečená do divadla, stôl prikrytý.— Kde si tak dlho, sadaj, nech sa najeme.— Ale, moja drahá, neklaď mi toľko na tanier a dovoľ vopred, aby som si trochu páľu
zahasil; vieš, stretol som sa s Táňou, dala ťa pozdraviť.— S Táňou? Ach, to je zaujímavé! Z toho si nalej, badačonské.— No, chuderka, vydala sa ti. Ale prečo ju nikdy nenavštíviš, keď si tu; ponosovala sa
mi. Jaj, s vami mužskými je bieda. No, a ten tvoj Gusto! Ty azda povieš: dobrý chlapec,
jeho rétorská sláva že rastie, má budúcnosť, zdedil po starých krásny majetok, má aj istú
kultúru v sebe, ale, prosím ťa, aký by to malo zmysel, aby som ja zrazu išla zaňho?Počkali, kým obsluhovačka vyšla zasa z izby, a Oľga pokračovala:— Dobre, on ma zbožňuje, je tu podchvíľou za mnou, každá handra na mne prináša ho do
extázy, ale ešte ani raz som nepocítila, že by ho môj výkon na javišti uchvátil, že by bol
precítil, čo ja v mojom umení tvorím.— On vidí v tebe svoj svet, — namieta starostlivo Peter, — nekaz mu ho. Chceš pochopenie
v umení? Moja drahá, to je smutné; tých, ktorí vedia, čo je pravé umenie, je veľmi málo.— Ale, Peter, ako to hovoríš? Vieš, koľko som sa natrápila, aby som v tomto povolaní
niečo krajšie, nad priemer dosiahla; vari preto, aby som v polceste všetko zavesila na
klinec a vplávala do manželského prístavu, ako stá iných? Čo si vravieval? Umenie je nám
živlom, ktorým dýchame a mrieme, a tí, čo nemajú preň pravého zmyslu, ostanú nám vždy ľuďmi
z tamtoho brehu… More nás delí…Hruď sa mu v šťastí šírila, keď si spomenul, že, hľa, i toto stvorenie je jeho nektárom
a ambróziou pľagané, a baviac sa zlatým reflexom svojho pohára, mihla sa mu pred očami
minulosť.Jej začiatky tam doma. v priestrannej staro zariadenej izbe s klavírom; ako nejaký
Svengali sedí tam prihrbený a drží prvý tragický text v ruke. A ona, ešte s dlhým vrkočom,
prednáša, hrá a ako druhá Trilby divy robí…Bol jej prvým radcom i obecenstvom, dramaturgom, impresáriom, ba ešte i garderobierom.
Dnes ona mohutne už lieta na svojich krídlach…Vzal víno a nalial jej. Ona cítila, že spomína, a neodvracajúc vďakou žiariaceho
pohľadu, pila a mlčky podala mu cez stôl ruku.— Pôjdeme.Obliekli sa a bez slova išli na ulicu. Až keď prešli na druhú stranu na chodník, vsunula
ruku pod Petrovo rameno a pokračovala hlasite v myšlienkach, podobných akoby za niekým
odriekanej modlitbe. Akoby tie myšlienky vlastne on myslel, a ona, pritisnutá k Petrovi,
len prejímala a zvukom slova im výraz dávala:— Medzi mnou a Gustom je návyk skoro od detstva, ja jeho čisté, jemné city ku mne večne
si vážiť budem, ale nech ma teraz neznepokojuje, nech nenalieha. Niekto tretí stojí medzi
nami, áno, len tak sa to dá povedať: medzi nami stojí génius umenia, jeho som nevestou,
jemu rodím teraz…Peter mocne stisol jej rameno; dochodili k divadlu.— Ale či môžem vedieť, — končí podivné, nesvoje myšlienky Oľga, — ako dlho ešte potrvá
tento môj začarovaný stav? Čo potom, ako hovoria slová básne: „Keď ma opustíš, ó, génius?“
Azda moje nadšenie pre umenie zmení sa v nudu, nádej v zúfalstvo, krása v nečakanú, skorú
starobu, žertvovanie v žalostnú sebeckosť. Peter, ty mi rozumieš; nechcem, aby Gusto tupo
hľadel na veci; ujasni mu, že v živote nasýtenie i odriekanie majú rovnakú hodnotu i krásu;
zhováraj sa s ním, nech je veľkodušný, nech sa naučí svoj diel znášať, trpieť a čakať.
Možno ho to spasí; ja verím v zázraky a že nájde pravú cestu k umeniu a možno časom nájde i
mňa.V osvetlenom foyeri Peter pustil jej rameno, zastala a so slabým úsmevom prešla si rukou
po čele:— Už hrajú. Ale ja ťa zle bavím. Počkaj ešte, prosím ťa, len čo sa prezviem, či sa
zajtra bude skúšať.Odbehla.Peter zastal, začal sťahovať rukavice a rozopäl si zimník: je ešte len málo hodín, a
koľko rozmanitých impresií. A zvláštne, len teraz mihlo sa mu po prvý raz vedome hlavou, že
celá spoločnosť, s ktorou rástol a v ktorej od mladi žil, už dávno presídlila sa do mesta.
Ako je to možné, že takto vo všetkom zaostáva?Ale nedomyslel. Oľga sa už vrátila, kukla do hereckej lóže, bola náhodou prázdna. Vošli
a sadli si. Na javisku bolo vidieť už dobre známe efekty s dekoráciou, farbistým svetlom a
s ľuďmi, ktorí si tam niečo povedajú, dnes tak ako včera a vždy…— Ach, — zavzdychol si Peter po chvíli a zhodil sklo z oka, — tieto večné drámy z ľudu,
kedyže to prestane? A čítal som, kus má byť nový, hrajú ho na všetkých scénach. Hrávaš,
Oľa, tiež v takomto niečom?— Akože. Divadlo je konečne tiež len remeslo, môj milý, a hrať musím, čo mi dajú. Ale
never, nie je to také zlé. Človek sa cvičí a učí na všetkom, a keď raz dostaneš rolu v
kuse, ktorý ti aj zodpovie, potom si pohotový a vieš, čo je dobré a zlé.— Nezdá sa mi, že by v takejto praktike bol nejaký osoh. Človek sa opotrebuje v
daromniciach a na veľké veci je potom sterilný. Ja by som sa musel na tvojom mieste takému
remeslu vzoprieť. Pozoruj: zdanlivo pravdivá, no umelecky neodôvodnená hra s nemožným
konfliktom lásky, zato s obligátnym nezákonným deckom, to je ten svet, ktorý oni tvoria…Niekto vošiel do lóže.Oľga sa obzrela a poznala hneď príchodziu; zatiahla i Petra do úzadia.— Slečna Žuková, — predstavuje mu pološeptom. — Naša najmladšia hviezda, zajtra spieva
vo Figarovi grófku, zaves jej bundu.Nakoľko sa dalo v prítmí lóže rozoznať, videl Peter mladú, ale zato urastenú, úplne už
vyvinutú dámu plavých vlasov s voľnými neafektovanými ešte pohybmi, podával jej stolec
dopredku.— Ach, nie, ďakujem, — a usadila sa s chutným úsmevom v lícnych jamkách na postrannej
lavičke do tieňa.— A toto je, Máňa, ten bratanec Peter, — vraví Oľga mladej deve, — o ktorom som vám
nedávno tú príhodu rozprávala; odporúčam vám ho. Do každého kumštu sa rozumie, to vás
upozorňujem, ale medzi nami nič ho už neteší, a najradšej by bol plantážnikom na Tahiti.— Azda nie kvôli… — vybuchla v smiechu Maňa, no nedopovedala a priklonila sa tvárou na
Oľgino plece.— Ach, viem čo myslíte, — smeje sa tiež Oľga, — to nie, ale on je zimomrivý, tamojšie
teplo ho láka; veď viete, že tam jar večne trvá.— No, no, — skáče do toho živo Peter, — možno, že i preto i zato chcel by som sa na
Tahiti dostať.— Slovenský Gauguin, — nie? — doberá ho ďalej s veselosťou Oľga.Zbadali, že sú hluční, a stíchli. Obrátili celú pozornosť zasa na javište a slušne
dopočúvali výjav do konca. V prestávke Oľga ponúkala bonbónmi a dopovedala ešte:— Viete, Máňa, môj bratranček je obyčajne tam, kde iným ani len na um nepríde ísť sa
podívať. Maľuje, kde druhí píšu, a skladá verše vtedy, keď ostatní plátna mažú…Máňa nerozumela, čím Oľga Petra domŕza, a obrátila na k nej:— Pán Peter skutočne teda i maľuje?— Hlavne, — vraví Oľga.— Znáte, prosím, portrétistu Piskora? — obracia sa k Petrovi.— Veľmi dobre; vari mu už i vy sedíte?— Ešte nie, ale tata mi včera vravel, že po tejto premiére dá ma od neho vymaľovať.— No, to je rozhodne pekne, — hovorí horlivo Peter, — a ja vám hneď jednu hádanku, ktorú
vám iste už pri prvom sedení dá hádať, prezradím.— Vari tú o opičke a klavíri? — smeje sa Oľga.— Už dosť toho, — zvážnel razom Peter, — povieš to slečne inokedy; zvonia, nerušme
ďalej; je čas, vieš, že nás čakajú, a podával jej kabát.— Skutočne, — vstala Oľga, — poďme. — Tak, Máňa, musíme vás opustiť, na zajtrajšok sa už
tešíme, len smelo, a či idete už i vy?— Myslím, že tak bude najlepšie, už by som sa tu nevedela sústrediť, a kvôli zajtrajšku
bude najmúdrejšie ísť domov. Veľká robota bola na dnešnej generálke; som unavená, azda hneď
zaspím. Poďme.Odprevadili ju do otcovho voza, čo čakal na ňu za rohom, a Oľga sa jej ešte spýtala:— A po predstavení zajtra neuvidíme sa?— Ozaj, tata mi vravel, že celý zajtrajší večer bude mi k ,službám‘, čo i do rána.
Slečna Oľga, do zimnej záhrady nemali by ste vôle? Ja to budem mať už všetko za sebou,
zatancujeme si trochu, prišli by ste?— Dobre. Peter, však prídeme?Uklonil sa.— Felice notte! — volá Oľga do zatresknutých dverí voza.— Do videnia, iste!Voz sa rozbehol.— Kto je, prosím ťa, — pýta sa hneď Peter, — táto osôbka? Ja by som si speváčku
predstavoval náročnejšiu, afektovanejšiu. Pravda, je náramne mladá ešte.— Ach, so Žukovou je to zaujímavé, a namyslenou, môj drahý, stane sa až pozdejšie. Je
vlastne ešte vždy žiačkou na konzervatóriu, ale vystupuje už ako skončená. Zámožný otec
priviedol ju do školy zapísať na klavír. Tam však, neviem už, ako sa to stalo, — objavili
jej hlas a prehovorili ju hneď na spev. Má krásnu koloratúru, študuje ľahko, zajtra večer
sám sa presvedčíš. Ja ju mám rada, je neskazená; otec, vdovec, bdie nad ňou, je mu pýchou.
I dnes večer akiste doviezol ju sám do divadla, a nech sme tam dlhšie, už by sme boli
videli, ako prišiel pekne pre ňu.Noc bola tmavá a chladná, náhlili sa Korunovačným námestím. A tu na prázdnom pozadí
Dunaja mihol sa Petrovi dvojitý obraz Nelly i Tatiany v jednom, ako oscilujúci klam nejakej
fatamorgány.— Na ktorom poschodí býva Táňa? — Zastavuje Oľgu. — Nie tam to svetlo?— Ach, nie, bývajú na prvom poschodí vľavo, tam je tma.„Tam je tma,“ opakuje v sebe Peter. „A čo asi u Nelly? U tej bude iste svetlo, rozhodne
svetlo.“Veď stál dnes pred jej dvermi Hegel, he, he, prečo nie? Nech je jej mladá obrazotvornosť
aspoň na chvíľu vzrušená touto nejapnou mystifikáciou starého tuláka, tuláka, ktorý temer
už i tak zabudol, s akou náladou v srdci sadal dnes predpoludním na rýchlik. | Mitrovsky_Intonacie-jari.html.txt |
ZkúsenosťINa neveľkej stanici na lavičke sedí pani s dvoma deťmi a so slúžkou. Staršie, dievčatko
v širokom klopenom klobúčku, ustavične vrtí hlavičkou a spytuje sa matky alebo varovkyne na
všetko, čo zazre. Chlapček, asi ročný, kloní oddane hlavičku na plece slúžky, ospalými
očkami zbadá ešte úsmev matky, usmeje sa aj on a hneď aj priviera svoje tmavé veľké očká
usínajúc.O zábradlie malej stanice stoja veľkými batohami poopierané tri ohorené ženy v
tlačeniciach. Patrne cestujú spolu, lebo sa živo radia o tom, či majú ísť rýchlikom alebo
osobným.Jedna z nich, najmenšia a krivá podíde ku panej:— Neveďä, prosím, koľko stojí karta na šnelcúg na Vrútky?— Vari 75 kr. — odpovedá pani.— Aj já tak hovorím, — vraví ohorená Oravka, — a tie vravä, že väc.— Rozdiel medzi osobným a rýchlikom je koruna, — dokladá pani.— A čo budeme čakať tri hodiny na persónku, môžeme sa do večera okúpať, kúpim na
šnelcúg, — a díva sa na paniu nerozhodne.— Kam cestujete?— Do Štubnianskych Teplíc.— Ste snáď chorá?— Lámavicu máme, nuž sme sa vybrali na dva týždne.Medzitým počuť signál, žena zľakaná ponáhľa sa ku kasse, o chvíľu sa vracia držiac v
ruke tri karty na rýchlik.Prihrmí rýchlik. Zastane, odfukuje, cestovatelia sostupujú a vystupujú. Tri kamarátky s
chvatom tlačia sa so svojimi veľkými batohami prv, než by boli prišli cestovatelia
povychodili z vagóna.— Nepracte sa ta! — kričí konduktor, — dolu hybajte! — a potiahne jednu za batoh.Sišly, počkali kým ľudia povychodily, a potom zase ony vstupovaly neisto sa obzerajúc
okolo seba.— A my kedy pôjdeme, mamička? — spytuje sa dievčatko trochu zunovane hľadiac spod
klopeného klobúčka.— Už skoro, Olinka. Poď, budeme sa prechádzať, — a vstávajúc chytá ju za drobnú rúčku.
Pani je mladá, 27-28ročná, štihlá, sviežej tváre.Len raz prešly malou stanicou, keď sa objavila vo dverách čakárne vysoká, chudá dáma s
velikým červeným perom na malom klobúčku. V tvári silno na ružovo zapudrovaná, markantných
ťahov. Šaty mala elegantné, čierne a na prsiach tri žlté ruže.Pristúpila ku panej s dievčatkom a ukážuc na obďaleč stojací vlak, spýtala sa maďarsky,
či ten vlak ide do Tižiny.— Nie, vlak do Tižiny len prijde.— Neráčite sa mýliť, myslím, že už odišiel.— Nie, to odšiel iný, ale vlak do Tižiny len prijde, veď i ja naň čakám.— No, chvalabohu. Bála som sa, že už odišiel. Boli v čakálni známi páni, nuž sme sa
trochu zabávali. Ale boli už pridrzí, preto som odišla. Jeden ma už aj za bradu chytil. Veď
je to síce nič, ale ja som veľmi hrdá, preto som odišla. Voči mne sa každý mužský musí
chovať zdvorile.Prišiel vlak. Slúžka s prebúdzajúcim sa chlapčekom šla napred, za ňou pani s dievčatkom,
a balík, ktorý chcela vziať s lavičky, vzala jej ochotne táto cudzia dáma.Vstúpily do III. triedy. Našly v kupé jednu Trenčanku, pri obloku sedelo mladé,
sympatické dievča, vošiel ešte mladý chlapec s klobúkom na bok zatisnutým a stará žena
polopansky oblečená s košíkom na ruke.— Taká som ustarostená, — začala dáma s červeným perom na klobúku ku panej, — cestujem
do Tižiny a neviem, nakoľko je vzdialená dedinka od stanice.— Málo, len štvrť hodiny potrebujú isť pešo, — ozval sa mladý chlap chybnou maďarčinou,
— viem to dobre, bol som tam žandárom.— A už ste nie? — spýta sa dievčatko.— Veď vidíš, že nemám pera. Vtedy som nosil také veliké ako majú tá kišasonka, či čo sú.
Lenže moje bolo zelené. Teraz som pri gazdovstve, vedia? — obrátil sa ku panej. — Pri
gazdovstve. Rodičia ma volali, vedia. A ja viem aj maďarsky, aj nemecky.— A kde ste sa naučili?— No, že kde. Či nevedia? Na vojančine! Bol som tri roky v Prešporku. A potom štyri
žandárom. Ale, rodičia volali domov.My sme, vedia, na to dvaja: sestra vydatá a ja. Teda som jej povedal: alebo sa vystúpiš
z majetku a ja ťa vyplatím a tatinka a maminku do smrti dochovám a pohrab im spravím, alebo
sa ti ja vystúpim a ty ma vyplatíš a tatinka a maminku do smrti dochováš a pohrab im
spravíš. Nuž, vedia, tak sme spravili že ona vystúpi a ja ju vyplatím a tatinka a maminku
do smrti dochovám a pohrab im spravím, vedia! — Dokončil a pozrúc sebavedome dovôkola, aký
dojem spravila jeho reč, preložil si klobúk na druhý bok a ešte viac si ho do očú zatlačil.— Odporný človek — zašomrala dáma s perom. — Iste je podnapitý. Vôbec ľud v týchto
stoliciach je strašný. Som učiteľkou v Orave, v Hámroch, tam je taký surový svet, že
naskrze nemôžem privyknúť. Nedávno mi aj topánky ukradli. Musela som si tieto staré vziať.
Ničomníci, za bieleho dňa mi ich ukradli, povážte si!— A kto?— Cigáni.— Myslela som, že ľud.— Aj ti by to boli vstave. Surové, nevzdelané je to, toľko sa s tými hlúpymi deťmi
natrápim, až strach, divím sa, že mi nervy nevypovedaly službu. Nikdy som nebola na taký
život navyknutá. Pohybovala som sa vždy len v aristokratickej spoločnosti. Posledne som
bola vychovávateľkou u grófa Zayho v Koložváre. Ach, nikdy neprestanem banovať, že som si
také krásne miesto opustila. Ale ráčite vedeť, gróf sa do mňa zamiloval, jeho syn tiež, nuž
bála som sa, že by z toho povstal konflikt medzi nimi, na pr. súboj, mala by som len
nepríjemnosť a ja som náramme hrdá, nuž som odišla. A hľa, teraz dostala som sa medzi taký
blbý svet do Hámrov.— Odpusťte, ale znala som trochu Hámry. Môj ujec bol tam kupcom; ako viem, ľud je tam
pomerne dosť striezlivý, preto ani deti nie hlúpe, ale ak snáď neviete slovensky, deti vás
nerozumejú a preto sa vám zdajú byť nechápavými.— Nuž, slovensky ja veru neviem, rozumiem voľačo, ale povedať viem len: „dobré ráno“ a
„dobrý deň“. Ani sa mi tá reč naskrze nepáči. Teraz je v Tižine uprázdnená učiteľská
stanica, idem si to pozreť. Odídem hneď z Hámrov, ak sa mi to pozdá. Farárom je tam dákysi
Šuština, ktovie, čo za človeka.— Poznám sa s jeho dcérami.— Tak? Prosím vás, akí sú to ľudia?— Veľmi poriadni ľudia, ale myslím, že tam budú požadovať od učiteľky aj znalosť
slovenskej reči.— To je najmenej. Poviem, že viem slovensky a ostatné si už zariadim. Môže človek aj
prifarbiť trochu, keď treba.Vlak zastal v dedinke P. Zelená, strmá stráň pnie sa blízučko pred vlakom. Pod ňou
slamou kryté domce s malými okienkami, ako by to boly tváre s očima. Niektorý domec díva sa
smutne, iný sa trochu uškŕňa, a zase mnohé hľadia milo, nežne. Na pravo od domov vidno ženy
v bielych krojoch, ako okopávajú zemiaky, opálené na žlto pozdnými júnovými mrazmi; na ľavo
zpomedzi zahrád vyčnieva šedá pľachová strecha obnoveného kaštieľa.Z celého vlaku vystúpilo len to mladé dievča, ktoré počas celej cesty sedelo mlčky pri
obloku. Všetci z kupé dívali sa za ním, ako odchádzalo haditým chodníkom okolo zahrád na
ľavo.— Kto je to, mama? — začínalo rozhovor dievčatko, keď sa už dosť navoňalo gaštanového
listu, ktorý malý chlapček varovkyni a sestričke ustavične tisol do tváre a ony vytrvale
kýchaly jemu na radosť.— Neviem, dieťa moje, kto je tá slečna.— To je kuchárka odtiaľto z kaštieľa — povedala stará žena s košíkom na ruke.— Čo hovorí? — spýtala sa učiteľka panej maďarsky.— Že je to kuchárka odtiaľto z kaštieľa.Učiteľka zrudla a svraštila čelo.— Čože, kuchárka?! No, toto je škandál. Tedy s kuchárkou sme cestovaly! — a podívala sa
na paniu temer s plačom. — Čo mi to len zišlo na um treťou triedou cestovať, keď vždy
chodievam druhou?! Ale ako štátna učiteľka, mám polovičnú kartu na tretiu, nuž to ma
zvábilo. Ach ja blázon! Už nikdy nepôjdem treťou, nikdy, aby som zase dakedy nemusela s
kuchárkami cestovať.Všetci spolucestujúci dívali sa na ňu v nedorozumení.Ona však nedala sa mýliť vo svojom rozhorčení a ešte dlho za tým opakovala si
polohlasne: — Ale s kuchárkou cestovať, s kuchárkou! — a krútila povážlive hlavou.Keď volali stanicu Tižina a učiteľka vystúpila, všetkým odľahlo.Vlak letel ďalej dráhou do mohutných skál vytesanou, odtiaľ vybehol na slobodu, a
cestujúci dívali sa na vlniace sa žitá, zpodmedzi ktorých šelmovsky vykúkaly červené slepé
maky, a modré nevädze. Mladá matka sa zamyslela: Chudiatka deti, ktorých výchova je sverená
takejto učiteľke! Či ani ja neochránim svoje deti pred podobným osudom?IIPani Aranka Kováč, učiteľka na meštianskej škole v Michalove, ponáhľa sa o štvrť na
deväť ráno cez školskú zahradu do školy. Dnes nejde mestom, veď nebolo kedy vyobliekať sa,
keď zaspala. Boli s mužom večer v kaviarni a sotrvala s ním až do konca, totiž do druhej
hodiny. Inokedy ona nechodieva s ním, ale to je len horšie, lebo potom prijde muž len ráno
s pomúteným rozumom a často s prázdnym vreckom. Neraz vyhrá v kartách aj dvesto-tristo
korún a potom sa majú dobre aspoň za pár dní. Nakúpi deťom hračiek a cukríkov, svojej
dobrej žene sa zavďačí drahou látkou na šaty, ba aj kuchárka sa poteší, keď donesie pán do
špajzy niekoľko bažantov, rybu alebo zajaca.No, práve dnes nemajú v špajzi ničoho. Vtedy, keď by sa najskôr zišlo. Včera večer v
dobrej nálade pozvali si na dnes na olovrant slúžnovcov a fiškusovcov, nuž treba sa
postarať, aby všetko bolo v poriadku, aby sa nezahanbili pred hosťmi.Tieto starosti mala na mysli pani učiteľka, keď vchádzala do IV. triedy meštianskej
školy na zemepisnú hodinu. Všetky žiačky pozdravili učiteľku povstaním s miest. Keď
vystúpila na katedru, priskočilo dievča z prvej lavice sobliecť jej kabát.— Nechajte — bráni učiteľka so smiechom. — Ani dnes si nemôžem kabát složiť. Zase som si
zabudla tie gombičky na blúzu poprišívať. Ale, keď je toľko tej práce, že človek nevie, kde
mu hlava stojí, verte, dievčatá — vyhovára sa a otvára triednu knihu, aby zapísala
vyučovací predmet, to jest zemepis, a mená žiačiek, ktoré chybia.Keď bola s tým hotová, usmiala sa na vysoké, počerné dievča so zádumčivými očima,
sediace na pravej strane.— Anička, však mi zabehnete do mesta? Poďte sem ku stolíku.Anička ochotne pristúpila ku učiteľke, a tá, podávajúc jej zalepenú obálku, šeptala: —
Zaneste, dušička, túto zmenku do sporiteľne, dajte je tomu tučnému pánovi na kraji a
povedzte mu, že teraz na srážku nemôžem poslať, ale že prosím pekne pripožičať sto korún,
že len na krátky čas. Keď vám peniaze dajú, choďte k udenárovi a kúpte mi za 10 korún
krájanej šunky. U cukrára mi objednajte jednu dobošovú a jednu Napoleon-tortu, 12 porcií
zmrzliny a jemný koláč ku káve, — no, to už bude dosť. Všetko nech mi iste donesú pred
štvrtou hodinou, ale iste. Len dobre vykonajte, dušička moja, veď vy to viete.Dievča odišlo.— A vy, dievčatá, ak mi chcete dačo pomôcť, budem rada. Tie šaty, čo mi vy štyri
vyšívate, chcela by som mať dnes hotové a veď už na nich nieto mnoho. Nuž teraz pôjdete k
nám a budete mi na nich robiť do večera. Aké predmety máte teraz?— Počtovedu, nemčinu a telocvik.— Nuž vykonám od pána profesora Šárfyho a od slečien učiteliek, aby vás štyri pustili.
Rada by som byť pekná a viem, že vy máte dobré hlavy, že si učenie dohoníte.— Áno, áno — volaly štyri žiačky.— Tak tedy dve starosti už mám s krku — a pani učiteľka preložila jednu nohu cez druhú.
Na punčoche zjavila sa veľká diera, a dievčatá sa veľmi premáhaly, aby utlumily smiech.— Aby som nezabudla, ani vína nemáme. Prosím vás, Elenka Mastných, zabehnite ku môjmu
mužovi do stoličného domu, aby nezabudol kúpiť vína. Ach, dievčatá, keby ste vedely, aká
ťažký je život! Čo mám práce a starostí; včera nám sviňa zdochla. Iste horúce požrala, keď
človek nemá kedy dozreť tie slúžky. A teraz zase tento olovrant, čo ma to bude stáť. Chcem,
aby som ich dobre pohostila, nerada by som sa dala zahanbiť potom od nich, poraďte mi,
dievčatá, ešte dáke extra jedlo.— Srňacinu, — parfé, — čokoládovú tortu, — ústrice, — kaviar, — paštétne, — jahodový
pudding — ozývalo sa to učebňou.— No, dobre, deti moje, rozmyslím si ešte z tohoto voľačo. Ach, aký ťažký je život!
Vidíte, mladá som a včera som si šedivý vlas vytrhla. A teraz mi ešte poraďte, či mám dať
kávu a či čokoládu?— Čokoládu, čokoládu!— Nuž tedy, Pavla Kupecká, tu máte korunu, choďte mi pre čokoládu a doneste mi ju na
byt. Lebo už je trištvrte, už musím isť domov. Poďte, vy, výšivkárky.A pani Aranka Kováč zapnúc si dlhý kabát na jedinú gombičku, ponáhľa sa v sprievode
štyroch žiačiek cez školskú zahradu domov so zemepisnej hodiny. | Petrovska_Zkusenost.html.txt |
1Otworzmy księgę historii.J. Cz.[1]Stíny Lauritasů! Svatopluků!Jak vás možno z hrobu vyvásti?By ste uviděly neřestinárodu a hanbu svojich vnuků.J. Kollár[2]Slováci dávno zabudli na svadbu veľkomoravského kráľa. Hoci sa až dodnes svadbia,
Svätoplukova svadba im už ani na um nezíde. Ach, ako smutno to vyzerá s národom, keď sám
zabúda na svojich predkov; lebo toto zabúdanie podožiera koreň jeho života. Oj, Slováci, viem
ja o inej svadbe, než sú tieto vaše svadby, ale to bolo veľmi dávno, dávno pred naším
storočím! Od tých čias sa vzniesli nad našimi hlavami smutné časy, divé búrky, nepriaznivé
osudy, a tú pamätnú svadbu zaviala a zahalila šedivá, ďaleká, stratená minulosť…!Keby som vedel, že ma budete počúvať, povedal by som vám niečo o tej svadbe. Ale vy sa
skláňate pred cudzími modlami, a nedbáte na vlastných vrstovníkov, ktorí vám rozprávajú o
slávnej slovenskej minulosti. No ale predsa vám dačo poviem, aspoň na skúšku; ak však
nepodbáte na môj hlas, nebude to moja, ale vaša škoda. A popravde múdrejšie urobíte, keď
vezmete do ruky túto Nitru[3]a v nej „Svadbu kráľa veľkomoravského“, než napuchnuté, oduté a ošklbané Meluzíny,
Malojeny, Bruncvíkovcov, Štilfrídov[4]a im podobné neprirodzené a nepravdivé výmysly. Ale najmúdrejšie spravíte, keď
necháte tie cudzie modly, tie cudzonárodné strakatiny a priviniete sa k svätému, prirodzenému,
božskému oltáru slovenskej národnosti.Nuž teda počúvajte ma, Slováci a Slovenky, ale dajte pozor, lebo začnem od samého
začiatku.Bola noc. V Nitre bolo ticho ako v hrobe. Na uliciach bolo však vidno, lebo svietili
nebeské lampy… a mesiac akoby šiel na vohľady, s usmievavou tvárou si vykračoval po
hviezdnatej klenbe. Tichučký prúd Nitry vinul sa po kvetnatých rovinách medzi lúkami, poliami
a záhradami, a iba sem-tam v ňom pleskla rybka, keď sa vyhodila nad vodu. Nitriansky hrad bdel
ako strážca o polnoci nad mestom. Iba jeden jedinký oblok bol na ňom osvetlený. Počuť bolo
krok strážcu, sprevádzaný štrnganím ostrôh, a kto by bol stál z južnej strany, kam sa uberá
rieka, bol by mohol uvidieť aj ohromnú prilbicu, od ktorej sa odrážalo mesačné svetlo.Nitriansky hrad mal vtedy, pravda, inú podobu ako teraz,[5]lebo čas a všelijaké búrky ho premenili na nepoznanie. Vystupujúce a vyblýskané
klenby, ohromné bašty, hlboké priekopy, medené, veľkými klinmi povybíjané brány, pyšné,
trepotajúce sa zástavy… ach, všetko toto sa už dávno na prach, alebo inakšiu podobu obrátilo.
A ako by sa aj nebolo všetko premenilo, keď sa aj ľudia premenili a sláva Nitry zapadla do
hlbokého, nemého a neúčastného hrobu! Z tých čias nezostalo Slovákom nič, iba tiché spomienky.
Hej, a tak sa zdá, že aj tieto spomienky už-už zhynú!Ale podíďme už bližšie. Povedal som, že na hrade bol osvetlený jediný oblok. Bol
osvetlený, lebo po veľkej komnate sa prechádzal nový veľkomoravský kráľ. Bolo to roku 870.Svätopluk sa stal v tom roku kráľom Veľkej Moravy.[6]Veľkou Moravou sa volalo to kráľovstvo v deviatom storočí, do ktorého patrila
Morava, Slovensko, Sliezsko, veľká časť Poľska, ba i Ruska[7]a nad ktorým vládol sprvu Mojmír[8]— za jeho vlády sa však tak ďaleko nerozprestieralo — potom Rastislav,[9]ktorý ho takto rozšíril, a po ňom Svätopluk, ktorý k nemu pripojil i Čechov a iné
slovanské kmene na juhu.[10]A tak Svätopluk, dostanúc sa na trón takej veľkej ríše, rozmýšľal teraz o jej
blahu a šťastí. A to tým viac, že si bol vedomý svojej veľkej viny, po akých nepravých cestách
prišiel na tento trón. Musím poznamenať, že Svätopluk pripravil o veľkomoravský trón strýka
Rastislava, svojho najväčšieho dobrodincu, ktorý mu dal výchovu i nitrianske kniežatstvo, keď
ho zradne zajatého vydal jeho najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi,[11]synovi cisára Ľudovíta. Rastislava potom pripravili o oči a uvrhli do kláštora,
kde aj smutne skonal.Ale Svätopluk čoskoro pocítil nemeckú lesť, lebo jeho krajina sa dostala do rúk a pod
vládu dvoch kniežat, Engelschalka a Vilíma,[12]čo veľmi ťažko niesol a hľadel ich moc preniesť na seba. Ale oni to pobadali, dali
ho chytiť a poslali ho ako zradcu nemeckému cisárovi do Rezna. Lenže Svätopluk sa obránil, a
tak ho Nemci poslali so svojimi plukmi proti Slovákom, ktorí boli medzitým povstali, aby sa
mohli pomstiť Nemcom za Svätopluka. Ich vodcom bol Slavomír. Svätopluk, ktorý dobre spoznal
Nemcov počas svojho pobytu medzi nimi, bojoval proti svojim rodákom iba naoko, ba potom
prešiel na ich stranu a postavil sa proti nemeckým plukom. A tak nielenže pripravil o vládu
Engelschalka a Vilíma, ale keď bol vyhnal Nemcov zo svojej krajiny, vyhlásil sa za
samostatného kráľa, za akého ho ľud s radosťou a plesaním prijal a uznal.A tu sme už v tej chvíli, keď sa Svätopluk dlho do noci prechádza vo svojej komnate a
rozmýšľa o blahu svojho kráľovstva. Nuž poďme teda bližšie a pozrime, na čo myslí.Keď sa Svätopluk dosť naprechádzal, zasadol si za stôl, podoprel hlavu rukami a hovoril si
sám pre seba: — Tak, Svätopluk, už si zasadol na kráľovský trón, ale predtým si nepomyslel,
aká je to veľká ťarcha niesť korunu takej veľkej ríše! Keby si si bol prv rozvážil, prv sa
naučil opovrhovať korunou i kráľovstvom, azda by si sa stal hodnejší aj jedného aj druhého! —
Zahľadel sa na dlážku. Sedel dlhú chvíľu, a až potom sa začal sám so sebou zhovárať. — Ale
nechcem viac myslieť na seba, je načase, aby som rozmýšľal už teraz, ako by som v sebe
navrátil národu svojmu Rastislava, ktorého som mu vyrval. Hej, chcem zakryť svoje hriechy a
úhony, spáchané voči veľkému kráľovi, národospasnými cnosťami a skutkami. Bože, pomáhaj mi sám
v tomto svätom predsavzatí.Ach, ale ako zahojím rany svojho národa, keď mi hrozia nové vojny a búrky od mocného
nemeckého cisára? Namiesto hojenia budem ich musieť iba väčšmi rozrývať! Ako ma to bolí! Hoci,
— pokračoval po malej prestávke, — najkratšou a najpríhodnejšou cestou by bolo, keby som
uzavrel mier s nemeckým cisárom. No či cisár bude chcieť uzavrieť mier bez otrockých
podmienok? — Kráľ zas umĺkol a hlboko sa zamyslel. No jeho myseľ musela však roznietiť dobrá
myšlienka, lebo náhlivo vstal a usmievajúc sa, znovu sa začal prechádzať po komnate. — Áno, —
začal hovoriť, — to bude najbezpečnejšie rukojemníctvo medzi mnou a cisárom: spojím sa
manželstvom s dcérou cisárskeho princa Karolmana! Skrotím rozzúreného tigra, a čas mi dá do
rúk ostatné prostriedky.Už sa schyľovalo k ránu, no Svätopluk na spánok ani nepomyslel. Neskôr sa natiahol na
kráľovské lôžko, aby ďalej rozmýšľal. Ale bdel iba napoly; blažené sny mu prúdili mysľou.
Videl svoj národ blažený!Vychodila dennica, bledá lampa v kráľovskej komnate zhasla a v Nitre i na hrade sa začal
prebúdzať život. Rytieri a zbrojnoši sa hemžili na predzámku, po hradbách sa ozýval štrngot
mečov a ostrôh. Kráľovská palota bola zavretá, čo vzbudilo všelijaké reči v kráľovskej
družine, lebo to bolo nezvyčajné. Iba strážca s istotou tvrdil, že oblok na kráľovskej komnate
bol dlho osvetlený.[1]Otvorzmy księgę historii— poľ. Citát z Jána Czeczota (1797 — 1847), priateľa Adama Mickiewicza. Vydal niekoľko zbierok národných piesní.[2]Stíny Lauritasů! Svatopluků!— Úryvok z Kollárovej Slávy dcery (1824).[3]keď vezmete do rúk túto Nitru— prvý ročník almanachu Nitra
(1842), ktorým chcel Hurban nahradiť cudzojazyčné čítanie a v ktorom bola po prvý raz
uverejnená aj Svadba kráľa veľkomoravského.[4]Meluzíny, Majoleny, Bruncvíkovcov, Štilfrídov— ukvílené, sladké
ženské postavy a neskutoční hrdinovia zo stredovekých kroník a legiend[5]Nitriansky hrad mal vtedy, pravda, inú podobu ako teraz…— Podľa
najnovších archeologických výskumov sa ukazuje, že v Nitre boli dve centrálne a tri
refugiálne hradiská. Zatiaľ sa nepodarilo rozhodnúť, ktoré z hradísk boli ústredné a kde
sídlili Pribina a Svätopluk.[6]Svätopluk sa stal v tom roku kráľom Veľkej Moravy— Svätopluk
vládol v rokoch 870 — 894.[7]Veľkou Moravou sa volalo to kráľovstvo v deviatom storočí, do ktorého
patrila Morava, Slovensko, Sliezsko, veľká časť Poľska, ba i Ruska— Kyjevská
Rus nepatrila do Veľkej Moravy.[8]Mojmír— knieža Mojmír I., vládca moravského kniežatstva,
zjednotiteľ Veľkej Moravy. Po mocenskom boji s Pribinom r. 833 pripojil k svojej ríši
nitrianske kniežatstvo. V auguste 846 Ľudovít Nemec s veľkým vojskom vtrhol na Moravu a na
kniežací stolec dosadil Rastislava. Vládcom nitrianskeho kniežatstva sa stal Rastislavov
synovec Svätopluk. Mojmír bol už vtedy pravdepodobne mŕtvy.[9]Rastislav— knieža Rastislav, vynikajúci štátnik. Za jeho vlády
(846 — 870) sa veľkomoravský štát upevnil, politicky zjednotil a ubránil svoju
samostatnosť voči Frankom. Roku 862, po dohode so Svätoplukom, vyslal poslov k byzantskému
cisárovi Michalovi III. so žiadosťou o kresťanskú misiu.[10]pripojil i Čechov a iné slovanské kmene na juhu— Svätopluk
rozšíril hranice Veľkej Moravy na východe až do Potisia, na severe si podrobil kniežatstvá
Holasicov a Opolanov na rieke Odre, potom obsadil Slezanov, Vislanov a rozsiahle územie
Bielych Chorvátov. V tomto čase bližšie pripútal k Veľkomoravskej ríši aj Čechy a časť
Panónie.[11]najväčšiemu nepriateľovi Karolmanovi— starší syn Ľudovíta Nemca
(843 — 876), viedol časté výpravy proti Veľkej Morave[12]Jeho krajina sa dostala… pod vládu dvoch kniežat, Engelschalka a
Vilíma…— Už r. 871 obvinili Frankovia Svätopluka z nevery a správou Veľkej
Moravy poverili markgrófov Engelšalka a Viliama. (V zachovaných análoch sa píše Wilihelm a
Engilskalk, v našej historickej literatúre Viliam, Vilhelm, Engelšalk; ponechávame pôvodnú
Hurbanovu podobu.) | Hurban_Svadba-krala-velkomoravskeho.txt |
Význam a umělecké zpracování slovenské písně lidovéSlovensky si spevaj i v zime i v lete,
veď to najkrajší spev na tom božom svete.Slovenská znárodnělá.Chcete-li poznati slovenskou píseň lidovouv její původnosti? V
jejím přirozeném půvabu?Pak musítena Slovensko!Před několika lety po vyčerpaném pořadu slavností turčansko-martinských sešlo se nás
večer ještě několik „u mamky Ivankovej“. Na ten večer — či noc? — nezapomenu nikdy! A proč?Protože jsem tu vlastně poprvé slyšel pravou slovenskou píseň. Zpíval jeden, zpívalo
jich víc, jednohlasně, dvojhlasně, s muzikou (hráli cigáni), bez muziky… Tak to vše hřálo u
srdce… a nebylo to snad rozjaření vínem, bylo to teplo krásy. Co všechno nepřecházelo z
písní těch do duší našich! Vrcholu dostoupilo nadšení, když s cymbálem a houslemi byly
zpívány písničky, které starý redaktor Ambro Pietor žádával od hudebníků pod názvem „tie
tri“.„Nebanovala bych…“[1]byla mezi nimi. To zpívala slovenská intelligence písně lidové.Když r. 1909Scotus Viatorpřivedl s sebou na uměleckou výstavu do
Hodonína několik Angličanů, Slováci z Uh. Skalice a nejbližšího Slovenska, netroufajíce si
doma, přišli do Hodonína svým cizozemským přátelům zazpívat. Mme Rose (od Morning Postu) a
Mr. Steed (od Timesu) nemohou na písně ty zapomenouti.To zpívala intelligence ilid.Nejvzácnějším požitkem jest však slovenská píseň lidová ve zpěvulidu
saméhoa to, kdyžsobězpívá, nikoliv jiným. Toť také
nejlepší pramen lidové písně slovenské. To jest „zdroj vody živé“, prýštící se nezkalenou
čistotou, zdroj, který nevysýchá — díky tvůrčí síle našeho Bohem nadaného lidu slovenského.
Kdo chce osvěžiti duši svounejpůvodnější, přemilou lahodou zdroje
tohoto, musína Slovensko, musí,musí mezi lid
slovenský.Rozumí se, že lid takto nebude zpívati na povel, podle přání a potřeby cizincovy, „na
objednanou“, — lid zpívá nejryzeji podle své touhy, vnitřní potřeby své, podle svého
srdce…; musí tedy příchozí trpělivě vyčkávati ony příležitosti, při nichž duše slovenská se
rozehřeje…; vyčká-li, přinese mu trpělivost jistě růže nejvonnější.Bloudili jsme kdysi s přítelem po trenčanských hájích téměř dva týdny, zastihli jsme
často bystré šohaje při bujarém zpěvu; ale jakmile nás zahledli, hned umlkli, a ne a ne
zpívati dále. Našli jsme děvčata u čačského kostela na trávníku. Předčítala si píseň o sv.
Antonínu u Škarnicla tištěnou a skládala si na ni rozkošný nápěv dvojhlasný. Zpozorovala
nás a — umlkla. Posléz jednou večeřejíce u milého hostitele faráře J. G. v D. zaslechli
jsme z venku vícehlasý zpěv. „Tuná zvykly dievčence,“ — vyprávěl nám dříve jeden přítel —
„v sobotu večer vysadnuť před dom a dvoj- trojhlasne spievajú na viacerých miestach
dediny.“ Skutečně. V tichu teplého večera přelívaly se vlnky ladného zpěvu se strany na
stranu a mísily se v čarovnou hudbu doliny, kterou v ozvěně seslabenou, jaksi zduševnělou
odrážel les. Sedli jsme si do trávy, pod domem, kde děvčata zpívala, a zaníceně jsme
poslouchali. Trenčínský zpěv jako většinou zpěv slovenský rodí se v přírodě a je stvořen
pro přírodu. Zpěvákovi jest koncertní dvoranou hvězdnatá obloha; jeho posluchačem jest les
anebo milý mu tvor, kterého si živě představuje.Keď si ja zaspievam,
pustím po hore hlas,
čo ma aj počuješ,
ale ma nepoznáš.Přijdete-li na svých potulkách Slovenskem až do Detvy, podaří se vám snad zakusiti
jiného požitku lidové písně a hudby. Uslyšíte fujaru. Pěkně vypisuje to Lichard. Fujara
jest téměř nezbytná pastýři ovec. Fujarou krátí si čas, odhání trudné myšlenky, rozkoší —
třebas nevědomě — naplňuje nejen sebe, nýbrž i všechen dálný kraj okouzluje úchvatně zvuky
melancholickými, srdce pronikajícími. Fujarou obhání svoje stádo, ba i ty ovečky jsou
krotší, drží se lépe pohromadě, i pes je ostražitější při něžných tónech fujary. O valašku
podepřený notuje si podivuhodné písně svoje po celé hodiny a tehdy jejnepozorovaněposlechnouti jest pro cizince nevýslovná slast a
rozkoš. Anebo když v neděli večer ubírají se Detvou dva tři šohaji, když druh pěkným
barytonem doprovází rozmarné trilky fujary — člověk by snil o věčných symfoniích
nadhvězdných sborův, o budoucí slávě — —, kdyby ho neovanul od Polany drsný severák
krušných osudů slovenského lidu…Písně fujarové jsou typické pro detvanský lid. Vyjadřují sice žal, též i jiné city srdce
plasticky, tklivě, dojímavě, ale ne jako písně některých národů s divokou zoufalostí, nýbrž
v každém zvuku nacházíme vedle žalu také jiskerku naděje a útěchy, která mírní krutost
bolu.Není zpěvavějšího lidu nad lid slovenský a tu zase nadDetvana. Ať
jde na pole, nebo ke studni pro vodu, ať sedí pod přeslicí, všude si pozpěvuje. Nejraději
si vyzpěvuje v poli při žatvě, ale hlavně při sbírání sena, kterouž práci Detvané
vykonávají ve — svátečních šatech. Písňový podklad se tu nevyčerpá. Když se něco
mimořádného v okolí přihodí, už to děvčata sklepou do veršův a za týden už zpívají píseň po
všem kraji. I koho chtějí vychváliti nebo v posměch uvésti, složí o něm písničku. Takové
písňové „novinky“ objevují se, ale také zanikají neočekávaně rychle a často. (Viz „Detva“
od Karola Medveckého.)Kdo delší dobu nebo častěji na Slovensku prodlí, jistě nabude příležitosti slyšeti píseň
lidovou vevšech nejrozmanitějších odrůdách, obeznámiti se snadno s
bohatým a neobyčejně básnickým obratemslovním, potěšiti se význačnou,
rázovitou, půvabnou její hudbou. O rozmanitosti jednotlivých druhů písně slovenské, která
lid doprovází od mládí do stáří a za všech životních okolností, velmi sličně píše Boh.
Tablic v knize „Poezye“ (r. 1806): „Hned v první mladosti dítky Slováků, sotva ještě
lalotati vědouce, již sobě brzy sami, brzy pak v společnosti jiných dítek prozpěvují… Když
dítky vyspěly, tedy se tato náklonnost k zpěvům aneb aspoň v nich oblíbení ještě jasněji
zjevuje. Mládenci a panny naše nemají téměř milejšího nad zpěvy zaměstnání. Buď že cestu
někam konají aneb pracují na poli aneb ve vinicích, buď že žnou aneb předou, aneb jakoukoli
jinou prací se zanášejí, vždycky mysl svou zpěvy vyrážejí. Což pak v květě mladosti
Slovákům a Slovenkám milé bylo, to i v sešlém věku, když hlavy jejich ozdobnými šedinami
zbělaly, nemilé jim nebývá. V své starosti ještě nejen zpívající mládež rádi slyší, ale i
sami někdy ku př. o svatbách, aneb při jiných radostných příležitostech rádi sobě
zazpívají, nýbrž i poskočí… I nejveselejší jejich zpěvy něco melancholického do sebe mají…“Není celé Slovensko stejně zpěvné. Čím více navýchod, tím
původnější, rázovitější je melodie, tím hlubší, jímavější je slovo lidové písně. V
západních, Moravě a jiným částem Rakouska s této strany přilehlých krajích Slovenska, jeví
se i v písni lidové již vliv politického života, národního uvědomování. Ve III. svazku
sbírky „Slovenské spevy“ je píseň „Od Holiča“, v níž lid zpívá mimo jiné:Od Dunaja hlbokého až po Kriváň vysoký,
nemáš kraja krasnejšieho, čo prejdeš svet široký.
Krásný to kraj! Slovensko sa odjakživa nazýva,
a tu narod náš slovenský od pravekov prebýva.
V starých časoch slovenská reč všade ctena bývala,
bola v súdoch, pri úradoch, v škole, sneme, u kráľa.
Mocní páni po slovensky rozprávať včul neznajú,
a ti menší panikovia všelijak reč motajú.
Prinde Slovák do úradu, že počuje svoju reč!
Krivda si tam za stúl sadla. Pravda? tá je od nás preč!Jako všude, tak i na Slovensku jeví se vliv nové kultury a změněných sociálních poměrův
— úbytkem zpěvu lidového u lidu i intelligence, jenž není sice tak veliký a rychlý jako na
př. v Čechách, ale přece je patrný. Přes to však Slovensko ještě dlouho a dlouho zůstane
zpěvavým, a proto z duše voláme: Jděte za písní slovenskou, jděte na Slovensko!Každému není ovšem dopřáno splniti tuto touhu po Slovensku. Ale i těm, kdož na Slovensko
posud nemohou, možno těšiti se z písně slovenské. Nemohou-li přijíti oni k ní, může ona
přijíti k nim. Jak to? V těch četnýchsbírkáchslovenské písně lidové,
jak je pořídili Šafařík, Kollár, Mišík, Medvecký, Kuba, částečně Čelakovský, Sušil, Bartoš,
Černík a j., hlavně však jak ji rozšiřují „Priatelia slovenských spevov“ svojí velikou
sbírkou (s nápěvy!)„Slovenské spevy“[2]v Turčanském Sv. Martině (knihtlačiarský účast. spolok).Chválíme-li tak velice slovenskou píseň lidovou a prohlašujeme-li, že je to „najkrajší
spev na tom božom svete“, činíme tak nejen z vlastního dojmu a požitku, nýbrž i z oněch
odborných studií, rozborův a statí, jež o významuaesthetickém—
slovesném i hudebním — jakož i ethicko-sociálním písně slovenské napsali: Tablic, Štúr,
Bella, Kadavý, Vajanský, Lichard, Novák (Jozef), Ludm. Markovičova, Schneider-Trnavský,
Pypin a Spasovič, Bartoš, Janáček, Hlavinka, Houdek, Vorel, William Ritter, Branberger a j.A poněvadž písně slovenské jsou skutečně „perlyroztúžených srdiec
medzi Dunajom a Tatrami…, šuchot krídel do výšky duchovních svetov vzletujúcích orlíkov“,
jak se v úvodě I. svazku „Slovenských spevů“ praví, nedivíme se, že tak mnohé nejen
slovenské, ale i moravské, české a jiné srdce si písně ty k srdci „přitulilo“ zvláště z
umělcův a spisovatelů, kteří rozličným způsobemslovenskou píseň lidovou
zpracovali.Zpracovánímlidové písně slovenské myslím předně jakoukolivhudebníúpravupůvodníhoznění lidové písně,
jako jest klavírní doprovod, harmonisace pro vícehlasý zpěv, úprava pro cymbál, klavír,
harmonium, housle a p., dále využitkování motivu nebo rázu písně slovenské pro samostatnou
skladbu umělou.Poukáži nyní jmenovitě na zpracovatele napřed slovenské, pak na české a seřadím je
pořádkem abecedním.A) Zpracovatelé slovenští jsou:Babka Jur.Upravil některé písně lidové v pěkném dílku:
„Fialôčky.Sbierka jedno-, dvoj-, troj- a štvorohlasných veselých i
vážných piesní. Pre ev. školy zvláště a priateľov spevu vôbec“. Liptovská Sielnica, 1909.
Nákl. vlastným. Cena poštou 1 K 10 h. Babka jest učitelem na ev. škole a „správca chóru“.
Podnikl tu pokus, zavésti národní píseň do škol. Ale obává se, že knížka nebude schválena a
že přinesl nadarmo hmotnou obět, vydav knížku nákladem vlastním. Píše v soukromém listě, že
doufá také najíti odbyt u bratří Čechů. Kéž ho nesklame naděje ta! Knížka jest pečlivě
složena, byla od časopisů pochválena a zaslouží toho tyto „Fialôčky“ plnou měrou, aby naše
pěvecké spolky a přátelé slovenské písně si ji opatřili.Bella JanLevoslav (= Leopold) rodem ze Sv. Mikuláše v sev. Uhrách
(nar. 1843) jest znám jako skladatel církevní i světský. V hudbě byl samoukem a teprve na
gymnasiu levočském, kam poslal jej biskup spišský Lad. Zábojský (jeden z předchůdců
Párvy-ho), ujal se ho hudbymilovný professor Leop. Dvořák. V semináři v Báňské Bystřici
složil jako 16-letý mladík instrumentální mši, která v biskupském chrámě tamním provedena
byla s velkým úspěchem. Z jeho sborů jmenuji zvláště: „Modlitbu sv. Cyrilla“ a „Matke
Slave“. Harmonisoval slovenské písně národní, složil koncertní variace pro klavír na píseň
„Pri Prešporku“. V letech šedesátých min. století vyšel malý sešit jeho skladeb. Jako knězkatolickýbyl také ředitelem kůru posledně v B. Bystřici, r. 1881
vystoupil z církve, odešel do Sedmihrad, vSibinise oženil a žije tam
posud jako ředitel sboru církve evangelické. O jeho činnosti skladatelské z tohoto období
není žádných zpráv.Bulla BlažejaLihovecký Milošvydali sešit
slovenských písní: „Sbierka slovenských štvorospevov pre mužské a miešané sbory“. Náklad
převzal knihtlačiarsko-učastinarský spolok v Turčanském Sv. Martině. 1901. Cena 60 haléřů.
Sbírka tato vedle 2 sborů příležitostných a dvou pro mužský sbor: harmonisované národní
hymny „Hej Slováci“ a „Bratislava“ obsahuje 18 písní lidových rozličného obsahu ve slohu
snadném. Ve sbírce mužských čtverozpěvů „Vlastimil“ vydávanéRom.
Nejedlýmv seš. 32. (r. 1896)Bullauveřejnil dvě serie
harmonisovaných písní slovenských: č. 160. „Veniec ze slovenských piesni“ a č. 161.
„Slovenské zvuky“. Pěkné sborky. Bulla má mnoho skladeb v rukopise, Turč. martinský
„Spevokol“ má jich hojně ve svém archivu.Fajnor Štefan.Narodil se 16. února 1844 v Brezové v nitranské
stolici. Byl advokátem v Senici na Slovensku. Zemřel r. 1909 ve Vídni po operaci. Byl
statečným a duchaplným obhájcem i vůbec vynikajícím pracovníkem národním. Hudbu pěstoval
vášnivě již od malička. Když jako právník na cestě Mor. Lieskovou (v trenčanské stolici),
kde právě bylo uprázdněno místo učitelské, odbavil nedělní služby boží, lid byl jeho hudbou
a zpěvem tak dojat, že ho v konventě hned potom konaném jednomyslně zvolili za učitele a
varhaníka. Nepřijal toho však. Když mu bylo 18 let, složil mimo jiné první sbírku
harmonisovaných slovenských písní lidových a národních. — U českých i slovenských milovníků
slovenské písně těšil se pověsti výtečného odborníka. V časopise „Naše Slovensko“ (r. 1910
na str. 194.) píše se o něm, že pojal ducha slovenské písně jako nikdo před ním. Aby
slovenské písni otevřel cestu do ostatního světa slovanského, přednášel r. 1879 v Umělecké
Besedě v Praze před sborem znalců o ní — opravdu objevitelsky.Širším kruhům českým představil Fajnora Ludvík Kuba uveřejniv ve svém „Slovanstvu“
jednak stručný nástin jeho činnosti, jednak nejlepší ukázky z Fajnorovy rukopisné sbírky
harmonisovaných písní, na př. „Horela lipka, horela“ nebo „Mať moja, mať moja“. Ale již
Rudolf Pokorný k prvým dvěma číslůmČeskoslovenské knihovnyvydal
hudební přílohy, obsahující celkem 4 písně z Heydukovy sbírky „Cymbal a husle“, jež Fajnor
v hudbu uvedl, při čemž, jak Kuba poznamenává, výtečně postiženým duchem písní slovenských
podal zároveň doklad neobyčejné jich znalosti. V této knihovně měla vyjíti i rozprava
Fajnorova o nápěvech slovenských, ale nedošlo ani na třetí svazek, ani na žádoucí práci
Fajnorovu.V poslední době obíral se Fajnor větší skladbou na text Čechových „Písní otroka“, která
je v rukopise nedokončena. Rukopisů zůstalo po něm velké množství, které jsou nyní u syna
dr. Vladimíra Fajnora, pravotára ve Zvoleni, ale mnohé roznesly ruce povolané i nepovolané.Lidová píseň slovenská toho vyžaduje, aby hudební i literární pozůstalost Fajnorova z
tohoto oboru byla vydána tiskem.Figuss Viliamvydal „Slovenské ľudové piesně“ v Praze, nákladem V.
Kotrby. — Autor jest učitelem na Slovensku. Sbírka tato obsahuje 25 písní hlavně z okolí
Slatiny ve stolici zvolenské — s klavírním doprovodem. Některé písně jsou zvlášť pěkně
propracovány, na př. ballada „Čie že to ovečky“ — šest sloh, pro každou doprovod jiný.
Poloha hlasu zpěvního je vhodna pro většinu zpěváků, klavírní part někdy ne příliš obtížný,
někdy zcela snadný. Schneider-Trnavský píše o sbírce této (Slov. pohľady 1908 č. 3.):
„Sbierka tvori krásny, vkusne vystaveny sošit, ktorý svojím obsahom potěší nejednoho
milovníka národnej piesně.“FrancisciMiloslav mimo jiné vydal sbírku písní slovenských,
vybraných ze „Slovenských spevů“ a upravených pro pouhý klavír o názvu:Trávnice.100 slovenských národních piesní. Na klavír pristrojil
Miloslav Francisci. Nákladem knihtlačiarského účastinárského spolku v Turčianskom Sv.
Martine, 1908. I. a II. sešit po 3 K. Druhé vydání.„Trávnice“se
nazývajíděvčata, která chodí do hor aneb do polí na trávu. Cestou
zpívají písně volného tempa, při čemž poslední slabiku na konci slohy nebo věty značně
prodlužují. Podle nich i písně tyto nazývají setrávnice.Zpracování Francisci-ho jest zajímavo a bohato myšlenkami. Cantus firmus původní melodie
jest zachován. Uplatněno jest napodobení národního nástroje — cymbálu. V seznamu udáno, pod
kterým názvem a v kterém sešitě hlavní sbírky „Slov. spevy“ lze najíti původní tóninu a
text písně. Vedle cymbálových tremol proplétají se písněmi četné kadence.Füredy Vladislavvydal: „Národní nápěvy ku zpěvankám vydaným odJana Kollára, do not proklavíruspořádané
pořádkem v obou dílech zachovaným.“ V Pešti, svazek 1. (tištěno ve Vídni). R. 1837.
Obsaženo je tu 25 písní v úpravě primitivní.Kadavý Jan(nar. 1810, zemř. 1883) byl na Slováka přepěstěný Čech,
z Jestřabí v Čechách. Jako mladík z touhy viděti Jana Kollára, přišel do Pešti a byl tam
evang. učitelem. V bouřích r. 1848 byl od povstalých Maďarů uvězněn, pak vypověděn a
zdržoval se v Praze. R. 1851 vrátil se do Uher. Působil v Něm. Lupči, v Ružomberku a pak
jako správce školy v Turč. Sv. Martině. Účastnil se pilně slovenského ruchu literárního. S
láskou pěstoval slovenskou píseň. R. 1873 vydal knížku „Malý spevák“, upravil mnoho písní
lidových pro pěvecký sbor; vrcholu své činnosti dostoupil sborníkem „Slovenské spevy“,
jimiž chtěl melodicky doplniti „Zpěvanky“ Kollárovy. Sborník ten vydává se i po smrti jeho
dále.Lichard Milan, nyní redaktor „Slovenského Týždenníku“ v Pešti,
jeden z nejlepších žijících znatelů slovenské písně lidové, vydal:Šesť
vencovzo slovenských národných piesní složených v antických stupniciach. Pre
miešaný sbor usporiadal M. L. Nákladem vlastným. Cena 1 koruna. Turčianský sv. Martin. (V
komisti J. Gašparika knihkupce.)Milan Lichard jest nejhorlivějším propagátorem myšlenky, že při harmonisaci má býti
lidové písni slovenské ponechán její původní, téměř církevní, chorální ráz. Tuto zásadu
svoji také provedl v uvedenýchŠesti věncích, kdež u každé písně udává
její starou stupnici. Lichard má mnoho skladeb vrukopisea napsal
řadu článkův a pojednání o slovenské písni lidové, mimo jiné též do knihy Scota Viatora
„Racial problems in Hungary“.Rupeldt Karol, ev. učitel, správce škol a ředitel pěveckého spolku
„Tatran“ v Lipt. Sv. Mikuláši († 1910), sestavil a vydal:„Spevníček dvojhlasných
slovenských piesní“. Ružomberok. Nákl. Karla Salvu. 1897. Cena 60 hal.
Zpěvníček ten, jenž jest novým vydáním starší sbírky „Venček slovenských národ. piesní“ (1.
vyd. 1874, 2. vyd. 1884 v Turč. Sv. Martině), autor věnoval „Bratom učitelóm a slovenskej
mládeži“ poznamenává však, že Spevníček tento je také „pre každého, kto spievať vie, chce a
môže“. Jest to prostá knížečka obsahující 60 písní, upravených — až na jednu — dvojhlasné.
Některé jsou vyňaty z „Malého speváka“ J. Kadavého, některé jsou od Rupeldta samého
složeny, ostatní jsou písně národní a lidové. Zde je v notách i píseň znárodnělá „Spievaj
že si, spievaj“, Pod Kriváňom, Drotarská a j.R. 1910 vyšla sbírka:„Kytky slovenských piesní“. Sešit I. Pre
miašeny a mužský sbor. Harmonisoval KarolRupeldt. Nákladom
knihtl.-účast. spolku. Turčianský sv. Martin. Cena 1 K.Zpracování písní lidových jest tu podobné jako u Licharda nebo Bully, výběr písní je
zdařilý. K. Rupeldt uplatňoval také v redakčním sboru „Slovenských spevov“ zdárně znalost
svoji.Schneider-Trnavský Mikulášjest hudebníkem z povolání. Narodil se
r. 1881 v Trnavě na Slovensku. Studoval na pražské konservatoři, kterouž r. 1905 s pěkným
prospěchem absolvoval, vzdělán jsa hlavně dokonale v komposici. Při výstupní zkoušce v
Rudolfinu debutoval velmi zdařilou sonátou houslovou a písněmi. Po rozličných pokusech
jiných uchytil se jako ředitel kůru ve svém rodném městě Trnavě. Jest to hudebník výborný,
skladatel nadějný, snad nejlepší ze všech slovenských. Jeho posud největší dílo jest:„Sbierka národných slovenských piesní“. Nákladom slovenského spolku
„Detvana“. Praha 1905. Vyšlo již 2. vydání.Velmi cenný jest slovenský jeho úvod, v němž mluví o harmonisaci lidových písní a podává
důležité poznámky, pokyny a vysvětlivky k jednotlivým číslům své sbírky. Píše na př.: „Ku
harmonisácii ľudovej piesne, ktorá je pôvodne komponována pre jedon hlas, trebaodvahy, tým viac, keď uvážíme, že mnohé piesne slovenské
harmonisáciu nesnesou. — No, náš zmodernisovaný sluch neuspokojí sa s púhým zaspievaním
týchto piesní, naše ucho už túži za sprievodom, a hudobník, ktorý pieseň slovenskú počúva,
je nadšený a čuje pri nej zaznievať zajímavé harmonie — nenazdajky ju harmonisuje. — Mýlil
by sa ten, kto by myslel, že cieľom mojím bolo, keď som sa práce chytil, harmonisovať
piesne tito; ja som ku každej piesni prikomponoval len odpovedajúci, charakteristický
sprievod. Opatril som každú malým úvodom, aby som tým upozornil poslucháča na obsah piesní
a kde som za potrebné držal, pripísal som malú dohru a tak pieseň vložil do hudobného
rámca.“Podobně zpracoval a vydal TrnavskýTři slovenské písně lidovév
edici „České hudby“ v Kutné Hoře, mezi nimi starobylou, z dob pohanských prý pocházející
píseň „Horela lipka, horela“, jejíž úpravu zajímavo srovnati s úpravou Fajnorovou (u Lud.
Kuby).Posledním dílem Schn.-Trnavského v tomto oboru jest: „Sbierka slovenských ľudových
piesní pro stredný hlas a klavírový sprievod“. Nakladatelem je Knihtlač. účast. spolok v
Turč. sv. Martině. Cena 5 K.Sbírka obsahuje 30 písní. Bulla píše o ní co nejpochvalněji v „Nár. novinách“, Lichard
ve „Slovenském denníku“, kdež chválí se zvláště Trnavského porozumění pro starobylý ráz
tonin v lidové písni slovenské.Jiným význačným dílem Trnavského jest: „Pôvodné slovenské piesne“. Myjava. Vydali: Pavel
Kulišek a Milan P. Sloboda. 1907. V komisi Mojmíra Urbánka v Praze. Jest to desetpůvodníchskladeb na básnická slova Svetozara Hurbana, Vajanského,
Hviezdosľava, Jesenského, Podjavorinské a — písní lidových. Z posledních jsou dvě: „Ďaleko,
široko…“ a „Hej, už som všetko prepil!“, jak skladatel sám praví: „Nový nápev na staré
slová“, t. j. na texty lidových písní hudba samostatně skládaná, ovšem v duchu hudby
lidové, což zvláště v poslední písni Trnavského (Hej, už som…) je význačno.VrukopiseTrnavský má plno skladeb: Písně, sbory, Slovenské tance
a zvláště symfonickou báseň „Janošík“. Zpěvně-hudební materiál janošíkovsko-zbojnický jest
bohatý. Nedivíme se, že dva skladatelé chystajíoperu„Janošík“ —
Trnavský a Vít. Novák.William Ritter zmiňuje se v článku v „Nár. novinách“ o Trnavském takto: „V Praze jsem se
sešel s několika mladými hudebníky slovenskými. Jeden z nich, Mikuláš Schneider, má mnoho
talentu. Ale konstatoval jsem, že nechápou svého poslání…“ Tímto posláním Ritter mínil
vědomí slovenských skladatelů, že svýmslovenským uměnímhudebním mají
dobýti světa. Trnavský je si plně vědom tohoto cíle, ale bídné poměry kulturní na Slovensku
překážejí mu věnovati se těmto slovenským ideálům uměleckým plně a dle vůle i nadání. V
jednom dopise stěžuje si Trnavský trpce na svoji neutěšenou situaci, přiznává, že i při
velkém nadání je nutno ještě mnoho studovati, neboť: „Slovákom byť a skladatelom —
neznamená ešte byťslovenskýmskladatelom. No dúfám v Pánaboha, že mi
k tomu pomôže“. Umělecké „Credo“ Trnavského jest nejvýš ideální a zcela dle přání nejen
Ritterova, nýbrž i všech přátel Slováků a umění slovanského. K tomu však nutno dbáti i
druhého „Creda“ jeho: „Čo hodlám robiť v budúcnosti? Čo hodlám robiť? Hodlám si vydelať
tolik grošu, abych sa mohol mojim veciam, svojmu studiu v najvätšom klidu stelom
a dušouvenovať.“ Tento hlas měl by vzbudit —mecenáše!
Nesmí se věc tak důležitá zanedbati, aby jediný nadějný skladatel slovenský byl nucen pro
potřebný kus chleba sloužiti buď Maďarům, nebo Němcům, jako bylo nebezpečí pro Trnavského,
kdy po pobytu v Berlíně měl skládati operetty na německé texty…Szuchany M.: Písně světské lidu slovanského v Uhřích,do musických
not proklavírsložené. V Pešti 1830. Dvanáct písní slovenských.Šaško Vladimír G.narodil se v Brezovej (nitranská stolice), kdež
otec jeho byl učitelem. Již jako chlapec šestiletý hrál na varhany (bez pedálu). Byl dán na
vzdělání školní do Ústí n./Orl. v Čechách, Uh. Hradiště, B. Bystřice, Šoproně a Prešpurka.
Hudbu vášnivě miloval, ale otec — ač sám výborný hudebník — nechtěl z něho míti
„muzikanta“. Složil sice zkoušku varhanicko-učitelskou, ale nebyl v tom povolání spokojen.
Odešel do Pešti na konservátoř. Pak odjel do Ameriky, navštěvoval řádně „Chicago Musical
College“ a stal se učitelem hudby. R. 1908 vrátil se do vlasti. Ve věku 11-12 roků odvážil
se harmonisovatislovenské písně lidové. Jako zralý hudebník složil:
Slovenská rhapsodie I. Des-moll (na thema „Ja som bača“), Slovenská rhapsodie II. Es-moll
(na thema „Anička, dušička“), Variace na píseň „Elena, Elena“, 35 slovenských písní pro
klavír solo, pro zpěv s průvodem klavíru písně: „Nebanovala bych“ a „Prindi ty šuhalko“ —
věnované pí. Mudrochové v Chicagu, rozličné písně lidové, upravené pro čtverozpěv, mimo to
čtverozpěvy původní na slova A. Sládkoviče a j. Škoda jen, že žádná z uvedených skladeb
Šaškových nevyšla posud tiskem. I zde se hledá — mecenáš.Posléz od neznámého autora uvádídr. Č. Zíbrtve své „Sbírce
pramenů“ na str. 48.Slovenské národnie piesne. V Praze 1880. Texty a
nápěvy, upravené pro mužské hlasy, k těmto písním: Nitra; Sobota, neděle; Zalúbenec;
Odsúdený; Rozchod.Zmínky zasluhují tu ještě: Krčméry, Laciak, Rizner a zvláště Meličko, člen redakce
„Slov. spevov“.B) Čeští vzdělavatelé.Eduard Bartoníčekvydal: 1.„Směs ze slovenských
písní“. V Praze, nákl. Fr. A. Urbánka. Cena 3 K. 2.Slovenské
spevy.Druhá směs slovenských národních písní. Nákl. skladatelovým v Mor.
Ostravě. Cena 4 K. Věnováno Spevokolu v Turč. Sv. Martině.Obě skladby jsou pro smíšený sbor s průvodem klavíru, první obsahuje 8, druhá 12
lidových písní. Bl. Bulla píše skladateli: „Vystíhli ste se zvláštným jemným citom vlastný
ton a spôsob harmonisacie našej piesne neumelkujúc, ale solidne, lapidarne ako pieseň sama,
harmonisujúc, poskládali ste utešenú vonnú kytku a podali ste ju nám, za co Vám srdečnú
vďaku vyslovujem, prajúc si úprimne, byste nám takýchto skvostov ešte mnoho poskytnúť a
hudobný svet s tymito pokladami ľudovej poesie oboznamovat ráčili.“Karel Bendlsložil na slova Ad. Heyduka dvě řady „Cigánských
melodií“ pro 1 hlas s průvodem klavíru. První serie — s českým a německým textem vyšla u F.
A. Urbánka v Praze, druhá s textem českým a anglickým v Londýně Novello Ewer a Co. V
některých z těchto zpěvů jsou stopy lidové písně slovenské. Upravil pro sbor píseň „Nitra“.Antonín Dvořákvděčí velice mnoho lidové písni slovenské a ona
jemu.Prvního světového úspěchu uměleckého Dvořák dosáhl svými „Moravskými dvojzpěvy“ (13
duett pro soprán a alt s průvodem klavíru, II. vydání: N. Simrock, Berlín), a ty pomohly mu
k další slávě. Některá čísla jsou původuslovenského, na př. „Hraj,
muziko, hraj“ (od Cáhnova).Později vyšly:Čtyři písně ve slohu prostonárodním— pro jeden hlas
s průvodem piana. N. Simrock. Berlín. Text je nezměněný z lidové písně, hudba je Dvořákova.
Vedle české „Ach není, není tu“ jsou zde 3 písněslovenské: „Dobru
noc“, „Žalo dievča, žalo trávu“ a „Ej mám ja koňa faku“, o nichž těžko říci, která je
krásnější.V národním tónu slovenském Dvořák složil také některé sbory na př. „Travička zelená“,
„Milenka travička“ (Ty velické zvony smutně vyzváňajú, všeci sa čudujú, co to znamenajú? —
Text od hranic moravsko-uherských).Jos. R. Foersterv opeře „Eva“ snažil se na některých místech dáti
své skladbě slovenské zbarvení melodicky a rythmicky. Sám určitě prohlašuje, že konal
potřebná k tomu studia; V III. jednání užil slovenského lidového textu „Vodu, vodu“, v I.
jednání užil nápěvu taneční písně z Velké, který dává hráti rohu lesnímu, zatím co pro
vyšší hlasy napsal k němu svoji vlastní melodii. Celkem však není „slovenskost“Evytak patrna.Leoš Janáčekvěnoval se více zpracování lidové písně
moravsko-slovenské nežli uhersko-slovenské, ale jeho mistrovské dílo, opera „Její
pastorkyňa“, jest velevýznamné pro slovenskou hudbu vůbec ve slohu národním.
Schneider-Trnavský — tedy uherský Slovák — praví o téže opeře: „Leoš Janáček ukázal nám
slovenským skladatelom cestu, po ktorej máme chodiť, a spôsob, ktorým sa má národný
slovenský element v skladbe klassickej uplatniť. To hle je dílo, ktoré vzniklo a povstalo z
tej iniciativy, že Janáček v tejto jeho opere nie len spôsob spevu slovenského chcel
demonstrovať, ale spôsobreči ľudovej slovenskej, a tu vytvoril nový,
specielne slovenský spôsob recitativu… Toto je ten pravý spôsob a najlepšie využitkování
národnej piesne slovenskej.“ Janáčkovy klavírní doprovody Lidových písní jsou zcela původní
a vystižně rázovity.Pavel Křížkovský(nar. 1820, zemř. 1885), kněz augustiniánský na
Starém Brně, přítel výtečného sběratele lidových písní moravských Fr. Sušila, skladatel —
byl u nás vůbec první, který pojal myšlenku hudbu umělou zbudovati na podkladě
hudebně-zpěvního umění lidového a sám myšlenku tu svými skladbami prováděl.Význam Křížkovského hlavně spočívá v tom, že je zakladatelem národní hudby české na
podkladě lidové písně.Smetanasám to doznal výrokem často opakovaným:
„Teprve, když jsem slyšel sbory Křížkovského, seznal jsem, co ječeskáhudba… Křížkovský zplodil Smetanu a Smetana Dvořáka.“ (Moravská čítanka str. 221.) A právě
nejvýznačnější a nejlepší sbory jeho „Rozchodná“, „Dívča, dívča“, „Odvedeného prosba“, a
„Utonulá“ spočívají na písních — slovenských, z nichž některé jsou z hranic
moravsko-uherských, některé i ze středu Slovenska samého, na př. „Dievča“. Tato píseň pod
názvem „Dievča, dievča“ jest veSlovenských spevocha její původ je
tam označen: Liptovská stolice. Rovněž ve „Spevoch“ jest uveřejněna druhá notace
(dvojhlasně) a to právě podle zpracování Křížkovského.Také ono původní zpracování písně pro 1 hlas s umělým, ale rázovitým průvodem klavírním,
jemuž se podivujeme na př. u Nováka nebo Trnavského, jal se prováděti Křížkovský, jak
svědčí na př. jeho slovenská píseň „Letěl, letěl roj“.Ludvík Kubavydal „Slovanstvo ve svých zpěvech“. Třetí díl této
sbírky jsou„Písně slovenské“. Je tu 143 písní lidových i
znárodnělých. Zpracování jest velmi rozmanité: pro 1 hlas s klavírem, pro dvojzpěvy,
trojzpěvy, pro smíšený nebo mužský sbor, pro piano solo, někdy táž píseň jest upravena
dvěma způsoby v rozličných toninách — při každé formě však zachován celý původní nápěv.František Musil(nar. 1852, zemř. 1908) mimo drobné doprovody k
lidovým písním složil: „Dvacet mužských sborůna základě slovenských
národních motivů“. V Brně, 1902. Nákladem Tiskárny benediktinské. S českým a německým
textem. Je to práce umělecky poctivá, některé sbory jsou nádherny. Texty jsou vzaty beze
změny z lidových písní slovenských, z hudby pak motivy, které jsou výborně propracovány,
tak, aby jednak ráz umění lidovéhoslovenskéhonebyl setřen, jednak
aby skladba měla svůj umělecký styl i kvalitu. Sám autor praví: „Chtěl jsem svými
slovenskými sbory dokázati, že je možno malovati, dramatisovati a illustrovati jednoduchými
prostředky obyčejné práce thematické…“ Sbory Musilovy jsou velmi vděčny: jsou milé i
umělecky cenné.Vítězslav Nováksvým zpracováním písně slovenské zasluhoval by
zvláštní kapitoly, aby celý relief jeho umění slovenského náležitě vystoupil. Zde nelze než
stručně podati nejdůležitější data a fakta.Novákovo slovenské Credo umělecké jest asi toto: Píseň slovenskou slyšel poprvé na
Moravě od Slovákůvuherských, kteří tu byli po práci polní. Na
Slovensku uherském byl několikrát a to ve stolicích: trenčanské, turčanské, oravské,
liptovské, zvoleňské a nitranské. Nešlo mu tako sbíránílidových
písní — ačkoli mnohou posud netištěnou našel a zaznamenal — jako spíšeo způsob
zpěvua seznámeni s lidovouhudbou. Zajímaly ho gajdy,
fujara a cymbál. Studiem slovenské písně lidové chtěl stanoviti poměr její k písním jiných
slovanských kmenů a potom, když vnikl do jejích zvláštností, snažil seuměleckydále tvořiti. Byly to nejprve skladby písní a sborových
ballad na lidové texty, pak komorní a orchestrální skladby; z posledních: V Tatrách,
Slovácká suita, Klavírní quintett, 1. smyčcový quartett a rozličné klavírní skladby, které
se hlásí ku svému slovenskému původu. V jiných dílech jsou „slovakismy“ více méně zakryty —
dle programu toho neb onoho díla. Novák přeje si nyní složiti ještěslovenskou
operu, což posud vždy ztroskotalo — nevhodným, nemožným librettem. — Pokud se
týče jeho doprovodů slovenských písní, snažil se především podatikolorit. Z písní těch má zaznívati hra venkovských hudců nebo
cymbálu — ovšem v uměleckém zpracování.Milan Lichard —Slovák— stěžuje si naslovenskouhudbu Novákovu, že prý nedbá starobylého rázu
slovenských písní lidových, církevních tonin, že moderností a raffinovaností hudební stírá
pel s písní slovenských. M. Schneider-Trnavský —Slovák— píše:
„Vítězslav Novák je kapacitou specielne uhersko-slovenskej piesni, jenž genialným spusobom
uplatnuje svoj (akklimatizatiou sice usvojený, ale predsa pravý a zdravý) slovenský
element. (Slovenská suita.) V jeho 25 slovenských piesní, ale nie v každej.“Z jeho skladeb tu uvádím:Slovenské spevypro jeden hlas s průvodem klavíru. 15 písní. Tato
sbírka vyšla nejprve jako příloha ku zmíněné již knize „Slovensko“ vydané Uměleckou Besedou
v Praze. Nyní vyšly tytoSlovenské spevyve II. nezměněném vydání
rovněž nákladem Umělecké Besedy jako sešit I. Hned po nich vyšel sešit II. týmž nákladem,
obsahující některé přímo skvostné písně. (Cena sešitu 2 K.)25 slovenských písnípro 1 hlas s průvodem piana. V Praze. Nákladem
Mojmíra Urbánka. Cena 2 K 50 h. — O této sbírce viz referát v „Daliboru“ r. 1903.„Písničky na slova moravské poesie lidové“. (Mezi nimi také texty
slovenské.) V Praze. 1. sešit u J. Otty, 4 sešity u F. A. Urbánka. Po 2 K.Ranoša. Neščasná vojna. Vražedný milý.Ballady pro smíšený sbor s
klavírem nebo orchestrem. Nákladem Mojmíra Urbánka.Slovácká suita.Pro piano na 2 ruce nebo orchestr. Pět vět: V
kostele. Mezi dětmi. Zamilovaní. U muziky. V noci. — Nákladem Mojmíra Urbánka. Cena 3 K 50
h. (Viz Dalibor 1906.)V poslední své velké skladbě „Bouře“ (pro sbor, soli, klavír, orchestr), poprvé
provozované s bouřlivým úspěchem o jubileu Filharmonické Besedy v Brně 17. dubna 1910,
jednu část Novák založil na thematě (poněkud změněném) slovenské písně: „Láska, Bože,
Láska, kde ťa ľudia beru?“Novákmilujeslovenskou píseň lidovou, proto jí vědomě jistě nikdy
neublíží.V. J. Novotný: Slovácké písně.Nákladem V. Kotrby v Praze. Je to
sbírka 25 písní slovenských pro 1 hlas s průvodem piana, ku propagaci slovenské písně
lidové velmi užitečná, se stanoviska čistě uměleckého ne tak cenná, jako na př. sbírka
Novákova nebo Trnavského, protože Novotný, ač ve slovním úvodě svém poukazuje na melodické
klenoty své sbírky, nedovedl vždy klenot ten (= nápěv písně lidové) zařaditi do vhodné a
rovnocenné obruby doprovodové. Někde se mu to podařilo. Novotný zůstal příliščeskýmpři slovenské, svérázné písni.Polášek-Piťo.V Ružomberku nákl. K. Salvy vyšly:
„Trávnice.Ako ich hrával slavný hudobníkJozef
Piťo, harmonisoval jeho syn Šandor a v klavírny sloh upravil J. N. Polášek,
správca hudeb. školy a hud. skladateľ vo Val. Meziříčí“.Mottotohoto
vydání zní:„Zahraj, Piťo, jak si hrával,
keďs pri našich plesoch stával.“Jozef Piťo byl slavný cigánský primáš, který slovenské písně dovedl překrásně houslemi
tlumočiti. Svetozar Hurban Vajanský v novelle „Husla“ věnuje mu nadšenou a vřelou vzpomínku
při hře hrdiny novelly té Žáka: „Hja, páni moji, ja som počal ,Nebanovala bych‘ a trávnice
od Piťu, od neho samého… Vy, mláďatká, ani pochopu nemáte o tom, čo jeslovenská
pieseň na husliach. ,Na husli,‘ hovorieval starý Piťo… ,Podaj mi moju huslu,‘
riekol, a rákoš cigáňov skočil, aby mu podali ,huslu‘. Oni ho všetci milovali a obdivovali.
Nikdy som neviděl bezzištnejšieho obdivovania. Korili sa mu: sekundář prestal ťahať,
zbledol, zadíval sa na majstra a veľké slzy mal v očiach.“Ludevít Procházka(nar. 1837, zem. 1888) vydával sborník:Kytice slovanská, sbírka národních zpěvů všeslovanských pro smíšené
hlasy. Jako II. sešit vyšla v této hud. úpravě směs písní lidových„Z luhů
slovenských“. Nakladatel Em. Starý v Praze. Cena 1 K 80 hal.Jak vroucí láskou Procházka lnul k písni lidové, o tom svědčí, co psal J. L. Bellovi:
„Jsem ode dávna horlivý ctitel národních písní slovanských, neboť jsem rovněž toho
přesvědčení, že jen na jich základě lze domoci se hudby slovanské, — jaké to poklady dosud
neznámé… jak bohati jsme proti jiným národům! My čerpati můžeme z tolikerých pramenů,
vybíhajících vesměs z jedné velké duše, které, Bůh dá! jednou v mohutný proud vzrostou,
jenž zaplaví veškerý svět.“Stanislav Suda— slepý skladatel, složil operu na slovenčící text
Karla Želenského„U božích muk“, jejíž děj se odehrává na Slovensku.
Podle doznání autorova necitoval nikde slovenské písně lidové, ale snažil se přece
pracovati vduchutěchto písní — co do rytmu a melodie. Pomohlo mu
studium slovenské písně a tanec „Odzemek“ pokládá sám za nejpůvodnější kousek partitury,
protože se nejvíce blíží lidové písni slovenské.Zcela stručně upozorňujeme na zpracovatele písně slovenské ve sbírkáchjinýchpísní nebo i menší měrou ve skladbách původních: Brotan
(Valašská poesie), Doskočil (Moravské), Holain (Moravské), Hopp (symf. báseň Šumena, na
slova Sv. H. Vajanského, rukop.), Hrazdira (Z luhů moravských), Javůrek (Nár. písně 1875),
Kolář-Vávra (Národní písně), Kovařovič (Kto za pravdu hori), Kožušníček (Slovácké trojzpěvy
— morav.), Lisický (čtverozpěv „Majorán“), Luňáček (4 slov. písně u R. Nejedlého), Malát
(Zpěvník), Moučka (Zpěvník), Nejedlý Rom. (rozličné edice), Nešvera (v opeře Radhošt „Já
jsem bača velmi starý“), Pazdírek (Album), Pivoda (Aj čo by bola, Proč jsi k nám neprišeu),
Pokorný (23 slovenských a slováckých písní, muž. čtverozpěv), Sedlák (Zpěvník kapesní,
„Naše zpěvy“), Svoboda (Věnec lípový), Suk (sbor „Mať moja“ a v některých skladbách), Vorel
(v nádherné sbírce „Naše zpěvy“, Brno), Zelinka (Na nivách slováckých).Podotýkáme také, že píseň slovenská je často zpracována v rozličných učebnicích čili
Školách (na klavír, housle, harmonium).[3]C) Cizí vzdělavatelé.K tomuto odstavci upozorňujeme zvlášť na vzpomenutý již článek Villiama Rittera v „Našem
Slovensku“ (1910 seš. 5 — 6), jenž upozorňuje na ducha starých písní slovenských ve
skladbách světových skladatelů. Je v tom něco fantasie, něco pravdy. Celou pravdu však
díme, že slovenské písně lidové využitkovali na př.BrahmsaLiszt, — snad ani nevědouce, že je to píseň slovenská… Maďaři jsou
již zvykli vše, co v Uhrách je pěkného, vydávati za — maďarské.Že maďarští skladatelé (Dohnanyi) a zvláštěcigániněkdy pěkně a
někdy „všelijak“ zpracují slovenské písně, je známo. Před nedávném byl zápas cikánských
kapel o cenu v Budapešti. Vítězství dobyl primas — Banda Marczi a zač? Za „maďarské písně
lidové“. V pravdě však byly to staré slovenské písně lidové zLiptova.Slavný virtuos klavírníPaderewskisložil operu „Manru“, jejíž děj
se odehrává v tatranské dědině. Vliv sloven. písní na hudbu jeho je patrný.A což moderní král operett —Lehár?! Zvláště v „Dráteníčku“
slovačil a tím zvítězil…Z cizíholiterárníhozpracování zasluhuje zmínky francouzský román„Fillet Slovaque“(Děvče slovenské)Williama
Rittera, v němž často se opakuje motiv slovenské „Bože môj, otče môj“. Jedno
takové místo zní:„A jako příval znova objeví se pí. Wielandová, rozpálená, utírajíc se zástěrou:Nuže, uličnice, statně k dílu, pro lásku Boží! Říká se, že mladé Slovenky umějí tak
pěkně zpívati, zpívej tedy trochu, způsobí-li ti to potěšení a dodá-li ti to trochu
živosti.A znova ztratí se do kuchyně, zanechávajíc maličkou zaraženu…Ach, ovšem, zpívat! Má ji za opilou tato ženština? Zdali slyšel kdo zpívat někdy, byť
Slováka před cizincem, leda že by byl opilý. Ó cudnosti jejich ducha národního a jeho
výrazu! Zpívati! Zpívati! A vzlykot ji dusí. Ach, ona ví dobře, kterou píseň by zpívala,
kdyby její srdce nebylo jako za živa zazděno! Ó, toho smutného nápěvu, jehož slova bez
ustání stoupají na její rty od té doby, co je zde… nejsrdcelomnější z žalob slovenských
proti osudu: Bože môj, otče môj, však je ten svet zmotaný…! — —“Se zpracováním souvisí takérozšířenílidové písně slovenské.To děje se předněpřekladypísní buď v cizojazyčných pojednáních a
sbírkách nebo ve skladbách vydaných nejen s textem původním, nýbrž i přeloženým.Překladpolský: Brodziňski Kazimír, Wójcicki K. W. (Bližší viz Dr.
Č. Zíbrt „Prameny“ str. 52, 67).Ruský: N. Berga (Zíbrt, str. 83).Francouzský: Millien Achille (Zíb., str. 114).Vlašský: Turati Pietro (Zíbrt, str. 100).Dánský: Berggreen A. P. (Zíbrt, str. 93).Anglický: William Alfred M. (Zíbrt, str. 115), Taloj (Zíbrt, str. 74), „Morav.
dvojzpěvy“ Dvořákovy, Čtyři písně ve slohu prostonár. od Dvořáka — anglický překlad
pořídila: Mrs. John P. Morgan (of New York).Německý: Josef Wenzig (Zíbrt, str. 64, 96, 99), Dr. Ed. Albert (Zíbrt, str. 118), Karel
Eichler 20 písní slov. ve sborech Musilových, O. Malybrok-Stieler (Čtyři písně ve slohu
prostonárodním od Dvořáka), Mor. Dvojzpěvy (překladatel neudán).[4]Další způsob rozšíření je produkce, přednes písně slovenské a skladeb příbuzných zpěvem
nebo hrou.A tu mezi šiřiteli jednak v samých Uhrách, jednak po ostatním světě dlužno jmenovati —
cigány — muzikanty, kteří vědomky i nevědomky slovenské písně mezi svými notami hrají.V Čechách a zvláště na Moravě je slovenská píseň velmi oblíbena a rozšiřuje se koncerty
i menšími hudebními a zpěvními podniky a zábavami. R. 1908 pořádal pisatel tohoto článku
přednášky o slovenské písni (v Brně, Kroměříži, Prostějově, Král. Poli), při nichž vedle
jeho zpěvu s velkým úspěchem hrála slovenské písně nacymbálHanička
Ivankova z Turč. Sv. Martina, známá také svojí hrou v Plzni, Táboře, v Praze (zde zatím v
užším kruhu společnosti studentů slovenských). V Praze právě mezi studenty slovenskými
poznal píseň slovenskou francouzský skladatelL. Charpentiera dříve
také francouzský sochařRodin, který i na Mor. Slovensku samém byv r.
1902 u příležitosti slovenské výstavy umělecké v Hodoníně hostem Jožky Úprky ve Hrozn.
Lhotě těšil se zpěvu a hudbě Slováků moravských i uherských, přivedených sem Drem. P.
Blahem. Slovenská píseň líbila se Rodinovi tak velice, že když r. 1908 Pěvecké sdružení
učitelů moravských koncertovalo v Paříži, Rodin si je pozval do svého atelieru, aby jemu a
jeho přátelům pařížským zazpívali slovenské písně.V užším kruhu uměleckém byla slovenská píseň v Paříži již dříve slyšena a sice zpěvem
býv. dramatické umělkyně Nár. divadla pražského pí. Velsové-Slavíkové.Velkých zásluh o rozšíření písně slovenské v cizině získal si český koncertní pěvecBoža Umirov. Jím byla zpívána píseň ta v Londýně a dříve ještě v
Americe, kdež téměř ve všech velkých městech Spojených států koncertoval. R. 1908 podnikl
uměleckou cestu společně s naším Schneidrem-Trnavským, na níž zpíval jeho skladby. Oba
umělci dávali nejprve několik koncertů vBerlíně, zvláště ve dvoraně
„Kaiserhof“, u rak.-uherského vyslance, u millionáře Gumpela. Berlínský „Localanzeiger“
psal o prvním koncertě, že slovenské písně byly „zajímavým ziskem večera“ (vedle Straussa
Rich. a Schuberta!). Těmto koncertům byla přítomna většinou aristokracie rodu, ducha a
peněz: princové, knížata, umělci, spisovatelé, millionáři atd. Všem se písně slovenské
velice líbily. SpisovatelkaOssip Schubinovápravila
Schneidru-Trnavskému: „Vy jste onen, na nějž jsem tak dlouho čekala. Vaše hudba jest právě
ta, po níž jsem vždy tak toužila.“V Paříži koncertovali naši umělci v sále Berliozově a v několika salonech. Úspěch
slovenské písně byl i zde bouřlivý, jednotlivá čísla musila být opakována, umělci těšili se
srdečným sympatiím.R. 1909 Scotus Viator hostil pisatele tohoto článku na svém zámku Aytonu ve Skotsku. V
jeho salonech sešla se několikrát vybraná společnost, před kterou na přání hostitelovo
zpíval slovenské písně. Byli pak zváni na okolní zámky. Mrs. Macduffová (Bonhard u Perthu),
která pochází z rodu německého básníka a spisovatele J. G. Herdera, dáma vkusu neobyčejně
vytříbeného, dala přednost slovenským písním lidovým před italskými. Podobný úspěch měly
písně slovenské v Londýně v salonech advokáta Mr. Armstronga, jehož švakr Mr. Joung
(úředník v ministerstvu vyučování) je přítelem Scota Viatora.V lednu 1910 koncertovala v New-Yorku slovenská koncertní a operní pěvkyněAnica Fabryová, měla na programu celý oddíl slovenských písní ve
zpracování Lichardově, Trnavského a Francisciho, k nimž musila několik přidati. „Slovenský
denník“ americký píše: „Slečinka Fábry upútala celé obecenstvo a po každej jej piesni
prítomní rozčuleno tlapkali. Speváčka má príjemný soprano a tak čistý je jej hlas, že keď
spieva, elektrisuje poslucháča.“Že američtí Slováci vůbec rozšiřují v cizím světě svoje písně, rozumí se samo sebou. Je
to nejkrásnější, nejideálnější výbava jejich ze staré vlasti. V písni té si zastesknou,
písní tou se potěší, písní touvzpomínajína sladkou svoji domovinu,
na drahé Slovensko…*A tak loučím se s tebou, písni slovenská, milá, šumná! S básníkem si však prozpěvuji:Ta slovenská píseň líbezná i hravá,
ona má křídelka pěkně třepotavá,
od věku se rodí bez času i doby,
v kukli jak motýlka příroda ji rodí.
Vzletne, zatřpytí se, věčně vekův nová,
na pestré šiřici zlaté runy chová,
a kdo čísti umí, co tu všecko stojí,
samou líbezností srdečko opojí.
Opojí srdečko, hlava padá v dlaně,
a podivný hukot tepeří mu v skráně,
rozvlněná ňadra víc se neutiší.Kdo ji jednou slyšel, ten ji věčně slyší.(Ad. Heyduk.)Kéž se uskuteční naděje, jimiž toužíAndrej Sládkovič:Ty žiješ, pěkná moja otčina,
v citov mladistvých priestore,
v nadejach tvojich duch Hospodina,v spevoch tvojich svitanie zore![1]O významu písně této velmi sličně i dojemně zmiňuje seSv. Hurban
Vajanskýv novelle„Husla“, kdež mimo jiné píše:
„Je to veľká nesmrteľná pieseň, ktorú náležite pochopiť, objať, oceniť može len čisto
slovenský duch“.[2]SámmaďarskýučenecBela Bartók,
professor na uh. král. hudební akademii v Pešti, jenž velmi pilně slovenské písně
sbírá, nazývá sbírku „Slovenské Spevy“kulturním činema píše:
„Divím se, že jste beze státní podpory, jedině pomocí sběratelských milovníků mohli
sestaviti a vydati takovou sbírku, jaké nemáme ani my Maďaři, ani Chorvati a tím méně
Rumuni. A kolik by se dalo ještě nasbírat! Tak se zdá, že v této zemi slovenský lid
je nejbohatší národními písněmi.“ (Nár. nov. č. 29. 1911.)[3]Nedomýšlím se, že by můj seznam vzdělavatelů písně slovenské, jak slovenských tak
jiných, byl úplný, ač jsem po nich pátral bedlivě a svědomitě. Za každý doplněk nebo
nějaké upozornění budu vděčen.[4]„Národnie Noviny“ 1910, v č. 48. přinesly zprávu: „Dr. Friedrich Krauss, narodený
v Burnazovine neďaleko Požegy v Srieme po židovských rodičov nedávno vydal v Lipsku
IV. sväzok sborníka Anthropophyeia (stran 519, 22 illustracie, cena 30 marek), v
ktorom zaoberá sa najviac so slavianskym folklorom vzhľadom na historiu vývinu
pohlavnej mravnosti. Tam nachádzame i erotické materiály v jazyku slovenskom (s
prekladom do nemčiny) slovenské povesti, národné slovenské piesne, hadanky.
Sosbierané je to s náramnou pilnosťou a svedomitosťou.“ | Kolisek_Vyznam-a-umelecke-zpracovani-slovenske-pisne-lidove.html.txt |
ÚvodDeník Maurice Bourdona, mechanika generála Štefánika, jehož část otiskujeme, jest
zajímavým svědectvím prostého, ale inteligentního cizince, Francouze, který měl to štěstí,
že pozoroval zblízka a prožíval aspoň dvě období Štefánikova díla. Není, doufám, nutné
zvláště poznamenávati, že se Štefánikova osobnost těší opravdovým sympatiím, jak u nás, tak
v cizině, kde byl znám. Je to tentýž zájem, který byl věnován pamětem i osobnostem
presidenta Masaryka, i Dra Eduarda Beneše. Poněvadž nám osud nedopřál přečísti si
Štefánikovy paměti, jest proto tím důležitější, sebrati a zaznamenati vzpomínky
Štefánikových přátel, známých a spolupracovníků. Jest již řada velmi cenných prací o životě
Štefánikově (prof. J. Bartůšek podal jejich přehled v historickém sborníku „Naše revoluce“,
roč. I.; kde jsou v dalších ročnících registrovány i ostatní práce později vyšlé, tamtéž
bude i uveřejněn celý deník M. Bourdona, s úvodem J. Bartůška).Ale přes to jest mnoho věcí v životě Štefánikově neobjasněno, na př. jeho činnost v
Srbsku i jinde. O té by nám pověděly přesně jen zápisky Štefánikovy, jejichž zničení při
katastrofě 4. května 1919 želí jistě právem již pan president v předmluvě ke své knize
„Světová revoluce“. Jest tedy nutno sestavovati obraz Štefánikova života i díla ze zpráv
cizích (Štefánikův stručný a kusý zápisník, vypravující o jeho činnosti v Srbsku a ještě
některé jiné dokumenty byly již otištěny v zmíněném historickém sborníku „Naše revoluce“).
Náš deník doplňuje Štefánikovy zápisky a jiné zprávy o Štefánikově činnosti na francouzské
frontě v r. 1915 i v Srbsku v druhé polovici roku 1915. Jsou to prosté záznamy vojákovy,
psané den ze dne, jak na to byl kdy čas. Důležité jest, že jsou přesně datovány a nám
zvlášť milé, že jest z nich viděti opravdovou lásku pisatelovu k Štefánikovi. Na p.
Bourdona a na jeho důležité vzpomínky jsem byl upozorněn Pavlem Garo, Štefánikovýmfrancouzskýmsluhou, jehož jsem se na přání prof. J. Bartůška,
pilného sběratele zpráv o gen. Štefánikovi, v Paříži vyptával na jeho vzpomínky na
Štefánika (o tom v „Legionářských Besedách“, roč. II. č. 4, str. 165). Společně s prof.
Bartůškem jsme zjistili pobyt p. Bourdonův a tak získali nejen jeho vlastní vypravování (o
němž jsem psal v „Národním Osvobození“, roč. V., č. 75. z 5. března 1928), ale i tento
deník.M. Bourdon byl v roce 1915 mechanikem u leteckého náhradního tělesa v Le Bourgetu. Když
byl Štefánik jmenován 10. května 1915 podporučíkem, byl k němu přidělen jako mechanik. S
ním letěl na frontu, kam se dostali po velmi obtížné cestě, při níž se měl Bourdon
příležitost obdivovati po prvé odvážnosti Štefánika-pilota. Na frontě v severozápadní
Francii byl svědkem velmi horlivé letecké činnosti Štefánikovy, která si společně s jeho
inteligencí vynutila uznání vojáků i za značně nesnadných poměrů. Bourdon byl svědkem,
jakého úspěchu se dodělal Štefánik na francouzské frontě zařízením meteorologických stanic,
při nichž mu pomáhal opatřovati některé přístroje. Štefánikovu práci velmi cenil i generál
Foch, který tehdy velel divisi, k níž byl přidělen Štefánikův letecký oddíl. Štefánik však
pracoval i jinde než na frontě, v Paříži a i v hlavním stanu v Chantilly, kde byl také
jednou služebně. Z francouzské fronty odjeli 1. září 1915 (Bourdon i Garo se s úctou
zmiňují o rozmluvě Štefánikově při rozloučení s gen. Fochem jako o významném projevu
pozornosti k mladému důstojníkovi). Po pobytu v Lyoně, kde byli oba francouzští průvodci
Štefánikovi vyzbrojeni, odjeli do Marseille, odkud odjeli do Srbska, jak vypravuje již náš
deník.Zprávy p. Bourdona, zachycující život Štefánikův ve velmi těžkých chvílích pro všechny,
kdož prožívali velké utrpení srbského národa, jak o něm prostě a krásně vypravuje B. Nušič
v knize „1915“, jsou i zajímavým dokumentem k celé této tragedii srbského národa. Obě tyto
okolnosti, vypravování o Štefánikovi i zmínky o těžkém boji Srbů, dostatečně odůvodňují
přání vydavatele i nakladatele, aby tento dokument byl znám širší české veřejnosti, jíž
snad unikne v historickém sborníku. | Resch_Se-Stefanikem-v-Srbsku.html.txt |
Jedna noc na PovažíVäčšina priateľov hornatých a romantických vidiekov, väčšina obdivovateľov krásnej
prírody cestuje do diaľného zahraničia vidieť široko-ďaleko vychýrenú Rýnsku dolinu abo
strašnopekné ľadovce Švajčiarska bez toho, žeby najprv popozerala bola tisícoraké krásy i
vlastného domova; — a predsa jak dôstojne krásna je reťaz Karpatov, jak romanticky pekné je
naše Považie! bez toho, žeby povšimnutým bolo od synov našej vlasti, putujúcich po cudzích
krajinách. I na Tatrách sú hučiace vodopády s dúhystými oblakami perál; sú bystré rieky,
jichžto penivé vlny romoniac lámu sa na sivých bralách; sú úbočiny, jejichžto zívajúce,
večným ľadom a sňahom zasypané priepadliská obrazom zmeravenej prírody pomenované byť môžu.
I na Tatrách vidieť smelé skoky divej kozy, počuť sovy stonajúci spev a orlov a sokolov
hviždiaci let; a o skalách prasveta, ktoré hneď v pyramido-čerenných massách, hneď zas
osamotnele stoja a svojimi formami sa obdivujúcemu jich oku hneď ako matka s nemluvniatkom
na prsiach, hneď ako modliaci sa mnísi ukazujú; básnická povaha slovenského ľudu
obrazoplných povestí natvorila.Pekné je Považie! — a rumy predvekých hradov, v jichžto trávou zarastlých sklepeniach
severné vetry vzdychajú, predsa smutne zdajú hľadieť na kvetúcu dolinu, akoby vraveť
chcely, že to kedysi inak bolo. Hja, ver to inak bolo pred rokom 1848; ale ktože by si
želal staré časy z predošlosti vykúzliť? Však krásy Považia sú večne mladé a vždy znovu
kvetúce; rozpadnuté sú už dlhej poroby reťaze a ľud je slobodný! ktože by teda staré časy
nazpäť žiadal? No, zdrnelé veže starých hradieb v búrach predsa len potriasajú mochovatými
kopoňami, akoby odvetiť chcely: Áno, trpel kedysi náš ľud pod útiskami mocného zemianstva,
ale vtedy ešte neznal pálenky.Polo odznelé povesti romantických Horniak rozprávajú o krutom šarkanovi, ktorý vraj v
Tatrách sídlil, a každoročne nesčíslný počet ľudí v obeť odvádzal, pokým nenašiel sa
bezúhonný rytier, v ligotnej oceli, ktorý tú zo dňa na deň rastúcu obludu vraj šťastlive
skántril.Kedy prijde rytier, čo terajšiu obludu Tatier znivočí? ktorý slovom i skutkom ukáže, ako
zahatať a konečne vykoreniť se dá denne zmáhajúce sa pitie pálenky? — Pred prievratmi roku
1848 našli sa síce dajedni ľudomilovia, ktorí zakladali spolky miernosti, avšak v búrach
dvojletia posledných prievratov; i tieto slabé pokusy k vykoreneniu toho denne rastúceho
zla, zabudnuté boly, a obluda tá s novým a zdvojnásobneným besom zožiera život tatranského
ľudu. — Kedy prijde rytier v ligotnej oceli? kedy ratovník ľudu?Jednoho večera horúcich júlových dňov r. 1845 išli po hradskej ľavého považského brehu
traja sedliaci. Práve teraz zanechali dedinku Vesnicu a ešte malú štvrťhodinku ísť mali do
vlastného bydliska, do obce Selnej. Pred posledným domčokom obce Vesnice zostali na okamih
stáť, aby svoje drevené fajočky ponapchávali. Najmladší z nich ešte nebol fajčiar, skočil
tedy medzitým so silnice na ľavo, k domčoku tam osamotnele stojacemu a zvedave pozeral do
slabo osvieteného okna, jehož papierkami posliepané dúhobarvisté sklá cvendžiac zatriasaly
sa od krikľavého spevu a protivne pištiacich tónov rozladených husiel.„Ktože ešte tak pozde hurtuje v krčme?“ tázal sa Martin z popod okna vrátivšieho sa
šuhaja.„Tam je náš selmiansky pán notáriuš a mlynár z Mosnej. Oba slopú a spievajú, tancujú a
šantujú s tučnou Katušou“ odvetil spýtaný; nato keď starší zakresal, tajšli pomaly ďalej.„Ach, ach! neborká notáriuška — vravel Martin po malej prestávke; — na môj pravdu ľúto
mi tej krásnej mladej ženy a ešte viac jej švárnych pätoro dietok; keby to nebohý pán farár
bol dožil, srdce by mu puklo bolo od žiaľu a starosti.“„A či ona rodina vášho nebohého pána farára?“ pýtal sa neznámy v tomto okolí Tomáš,„Hja, veru rodina; ona bola dcéra jeho vlastného brata, po jehožto časnej smrti náš pán
farár opustenú sirotu k sebe vzal a vychoval. Krásna Marinka kvitla ako ruža, ona bola
jedinou radosťou svojho dobrého vychovavateľa a jeho potechou v pozdnej starobe. Asi pred
ôsmi rokmi zomrel náš staručký notáriuš, a terajší prišiel na jeho miesto z Trenčína. Pán
Vinský mal vtedy voľačo vyše dvádsať rokov, k tomu bol šuhaj driečny a vraj i spôsobný vo
svojom úrade, len že zároveň i veľmi ľahkomyseľný. Tu videl krásnu Marinku, ktorá veľmi
zapáčila sa mu, ale i jej oči so zaľúbením pozeraly za driečnym šuhajom. Mladí ľudkovia
oboznámili sa časom lepšie, ľúbili sa ako pár hrdličiek a onedlho i na ženbu mysleli. Náš
nebohý pán farár síce spočiatku proti tomu bol, medzitým, ale ťažko onemocnejúc a blížiacu
sa smrť tušiac nechcel svoju Marinku nezaopatrenú zanechať a tak k sňatku tomu napokon
privolil. Na smrtnej posteli požehnal šťastlivý párik a svoju chovanicu urobil dedičkou
svojho dosť pekného imania. Za jeden rok dosť šťastlive žili mladí manželia, časom ale náš
veselý kompan zunoval ten tichý domášny život, každý týždeň tašiel do Teplíc a Trenčína,
počal piť a hrať a hral a pil, kým to ta nedošlo, ako je teraz. Majetok Marinkin je už
zväčša premárnený, a ten jeho úradíčok, o ktorý teraz vraj už veľmi málo dbá, nie je v
stave zokryť veľké výdavky ľahkomyseľného márnotratníka. Na môj pravdu, ľutujem neborku
notáriušku.“Rozpravač umĺkol, a nasledovala dlhá prestávka.„Hľa, hľa, — počal konečne Tomáš — u nás v Divine pán farár založil vlani taký spolok,
jehožto údovia celky odriekajú sa pálenky a každého nemierneho pitia; také dačo by ste mali
aj tu u vás mať, a váš notáriuš mal by sa tiež zapísať, to by mu ešte asnáď pomohlo.“„Hja, bratku, — odvetil Martin, — veď i náš pán farár kázal raz proti pálenke, ale
nepáčilo sa to veľkomožnému panstvu, následkom čoho nikto nevstúpil do spolku.“„To je pravda nie dobre — vravel Tomáš; — u nás to ináč vyzerá. My máme aj nedeľnú
školu; po svätej omši prijde mladé i staré do školy; pán farár nám čítajú užitočné veci,
ktoré sú zvlášte nám sedliakom potrebné, ba i z novín nám čítajú to, čo sa nás týka. V zime
učí sa mládež čítať, rátať a popísať; v lete stromy štepiť, očkovať, včeláriť a iné
užitočné veci. V skutku naša obec dobrého vychovateľa a otca má v svojom pánu farárovi; len
mu popraj Boh dlhého života.“Medzitým sedliaci do Selnej dorazili a zmizli medzi nízkymi chyžkami vo tme nočnej.
Pošmurné nebo tu i tu ožiarilo sa od bleskov na severu kajúcich a temné romonenie hromu
hučalo ako zpod sklepov hroble po dialňych tratranských končiaroch.Vo Vesnickej krčme veselosť panuje. — V jednom kúte priestrannej, zemou dláždenej chyže
stojí sklenicami a žbánkami zataresený stôl od štyroch — asi ako ľudia vyzerajúcich postav,
úzko obľahnutý.Prvá, človeku len málo podobná postava je tučná Katuša, šenkárka ostatných troch kartami
zaneprázdnených osôb. Vedľa tejto ženštiny sedí mladý hrou a nápojom rozčulený muž s
havrannými vlasami a čiernou bradou, jehož tmavé oko tu i tu so skleným ligotom zahľadí sa
na špinavé karty, na ktoré dosť vysoké summy klade; muž tento je asi tridsať rokov starý,
ale jeho zvädlé a starnúce ťahy bľadej tvári zreteľne vravia, jak veľmi náhlil sa so
životom. Po každej priehre vrúti do seba pohárčok hriateho a po každej výhre si krikľavo
zadanáka pár veršíkov, drze milkujúc sa so svojou prívetivou súsedkou. Je to notár Vinský
zo Selnej. Jemu na ľavo sedí mlynár Nekrasa z Mosnej, a oproti, domový pán Marek, bankár v
tejto hre.Širokoplecí, asi päťdesiať rokov starý mlynár má popolavú, so zelenými šnôrkami ozdobenú
kabaňku a úzké nohavice za sárami tej istej barvy. Územčistý malý Markus ale má špenclík z
tarkavo kostkovaného tkaniva, ošúchané manšestrové plundry za sárou, a jeho okrúhla,
mastná, kožená čapurda bez striešky mu ako prilepená sedí na čapatej hlave.Hrajú sa naše-vaše.Jednotvárnosť tejto hry iba tu i tu výkriky, kliatby a danákania pretrhujú; mlynár
Nekrasa po výhre častejšie schopí svoje, ním samým zhotovené husle a sprevádza na nich
chripľavý hlas spitého notára, a tu častujúci jich manželia s úsmechom vycierajú čierne
zuby, vidiac svojich hosťov roztápať sa v tak dobrej vôli.„Verte mi, Markus, — vravel Vinský so sklienkou v ruke — keby váš dom k mojej dedine tak
blízko nebol, zúfať bych musel od dlhej chvíle v tom sprepadenom hniezde. Na vaše zdravie!“„Ďakujem, pán Vinský! — poklonil sa krčmár pijúcemu notárovi, — a nech mi ráčia veriť,
veľmi ma to teší, že jim je môj chudobný dom v stave akou takou zábavou poslúžiť. Ženo,
nalejže!“Katuša posluchla, a notár pohladkal za to jej červené, splnu mesiaca podobné líce.„Napred, do hry!“ zareval mlynár.„Hej, do hry!“ prisviedčal Marek miešajúc zbabrané karty.„Päť zlatých na horníka a desať na túza!“ kričal rozohriatý Vinský.„Osem na osminu,“ vravel mlynár o voľačo tichšie.„A ešte dvadsať na devinu!“ doložil Vinský, dvadsať zlatých kladúc na menovanú kartu.Pomiešané a sňaté karty položil krčmár na stôl ako dáky nástroj odvrával svoje
„naše-vaše“, v pravo a na ľavo kladúc karty, pričom ale každú odkrytú kartu opatrným
mružkáním maličkých očí sprevádzal.„Naše.“ Túz padol na ľavo, Marek shrnul výhru.„Vaše.“ Prázdna karta.„Naše.“ Sedmina.„Vaše.“ Horník; Vinský vyhral.„Naše.“ Neobsadená karta.„Vaše.“ Osmina; mlynár usmieval sa.„Naše.“ Devina; Vinský prehral.„Tisíc hrmených striel! zase som prehral!“ kričial notár; pohár hriatého zase vyrútil, a
hralo sa ďalej. Notár prehral pomaly všetko, čo pri sebe mal; napokon i zlatý pečatný
prsteň, ktorý mu žena — zdedivšia ho po svojom vychovateľovi darovala; potom od Marka dosť
vysoké summy požičiaval, písal dlžobné listy na 20, 100 — 300 zlatých a zase všetko
prehral. Jeho kamaráti ku takejto hre napokon povážlive tváre robiť počali.„Na môj pravdu!“ vravel Marek, „ľutujem pána Vinského, že jich nešťastie teraz tak veľmi
prenasleduje; ale… bez peňazí, myslím, nemôžeme sa ďalej hrať, bo vábivosť chybuje takej
zábave, ktorá žiadneho interesu nemá. Ostatne sa zajtra alebo neskôr zase zahrať môže.“„Nuž, či sú moje obligácie nie hotový peniaz!? — zareval urazený hosť, svoj vyprázdnený
pohár tak na stôl máchnuc, že sa na tisíc črepov rozlietol; — všetky jich zajtra vymením.“„No, no, pán notárius, o tom sme presvedčení,“ mrmlal Nekrasa; „ale dopustiť musia, že
sa bez peňazí hrať nedá.“„No, počkajte, hneď donesiem peniaze!“ zvolal notár, skočil s lavice, a vtlačiac si
okrúhlý klobúčik do čela — zmizol.V dedine Selnej, v ľavo od kostola stojí nízky domok, z jehožto; od iných o niečo
vyvýšených okien bľadé lúče nočnej lampy hľadely do pochmúrnej noci. V chyži panovala
hlboká tichosť, ktorá iba klepotom starých stenových hodín a tu i tu vonku zavýjajúcim
víchrom pretrhovaná bola.Pri kolíske sedela v hlbokých myšlienkách zanorená žena, bľadá to matka spiaceho
nemluvniatka. Na väčšej posteli spočívaly dve dievčatká, na pohovke ale stolicami obloženej
dvaja mladší chlapci, driemajúcim anjelom podobní.Hodiny dvanástu bily. Bľadá ženština prebrala sa z hlbokého zadumania; jej stonajúci
vzdych, čo vyvinul sa jej z najtajnejších hlbín čistej duše, zreteľne vravel, ako veľmi
trpí.„Svätý Bože! dvanásť hodín, a on ešte doma není!“ zvolala bolestne. „Oh, Karol, Karol!
jak veľmi oklamala som sa v tebe!“Hlasitý plač pretrhol jej slová.A vonku už romonila blížiaca sa búrka. Jasné blesky osvecovaly časom tmavú noc;
pojedinné veľké krúpäje už padaly na vyschnuté polia, a obloha dunela hromami, ako by sa
rozpuknúť mala jej čierna klenutina. Husté listie starých stromov šušťalo pri ustavičnom
knísaní sa víchrom lámaných halúz ratolestí. Sedliaci, hukotom búrky zo sna prebudení,
prežehnávali sa v svojich tmavých chyžkách, a vrúcne modlili sa za odvrátenie všelikej
škody. Zvon temno zaznel na veži, aby svojím posvätným hlasom odvrátil hrúzy búrky od
tichej dedinky. Jedna tmavá postava strmým krokom ponáhľala sa k osvietenému domčeku.Bľadá žena v chyžke začula tie kroky a rýchle si slzy utrela.„Pre pána Boha! môj drahý Karol,“ vravela žena ku vstúpivšiemu dnu notárovi, „ako môžeš
v takomto čase tak dlho vystať? S bolesťou čakala som na teba?“Divý muž milujúcej manželke nedal odpoveď, ale zrovna tašiel ku kasni, ktorá stála v
kúte; vytiahol vrchný priečin, a počal sa v ňom snoriac premŕvať.„Čože chceš? čo hľadáš, Karolko?“ úzkostlive pýtala sa Marinka bližšie pristúpiac k
milovanému mužovi; „a snáď si hral a prehral? snáď len nebudeš chcieť…?“„Mlč! tisíc hrmených striel! lebo…“Neborka žena stŕpla od ľaku, a tu v okamihu vzniklý a hasnúci blesk magickým svetlom
ožiaril temno osvietenú izbičku, udrenie hromu zalomcovalo a celé nizunke stavanie
zatriaslo sa.Marinka naraz vzmužila sa, objala svojho manžela bielyma okruhlýma ramenama a prosila:
„Karol! môj milý, môj drahý Karol! nechaj to hranie; jestli si prehral, zabudni, ožeľ a
nehraj viacej! Staň sa raz už zase mojím milujúcim ma Karolom a dobrým mužom, akým si
kedysi býval. Rozpomeň sa na našu lásku, na jej prvé dni, krásne a šťastlivé, ktoré tvoj
terajší život z domu vyhostil, pochoval. Zaklínam ťa na tú lásku, na všetko, čo ti je
sväté, keď už nepamätáš na svoju vernú ženu, pamätaj aspoň na tých našich päťoro
nedorostlých dietok!“Umĺkla — a pustila sa do horkého plaču. Dievčatká notárovým lomozom pozobúdzané, daly sa
tiež do nariekania. Vinský nemilosrdne odsotil od seba vernú ženu a shabal jej prstienky,
zaušnice, náručnice, zlatú reťaz, lyžičky a všetko striebro do vačkov premoklého kabáta. Z
jednej velkej koženej torby vytiahol bankovky a úpisy, krom toho čo mal u seba úradné
peniaze — a chcel odísť.Marinka mu cestu zastúpila. „Karol môj! ty nesmieš odísť,“ volala nariekajúc, „ja ťa
nepustím. Ty si opilý, Karol môj, a nevieš, čo robíš. Či nepočuješ, ako tam von búrka
zúri?“„Preč ženo! tájdi mi s očí! pusti ma! Moje uši už zunovaly to tvoje večné lamentovanie!“
Chcel ju odsotiť, ale ona ho silou zúfajúcej ženy objala a plačúc prosila ho, aby
neodcházal, aby doma zostal. Rozsrdený notár ju ale mocnou päsťou na zem stlačil; kričiace
deti povyskakovaly zo svojich postiel a plačúc vrhly sa k nohám ukrutného otca, jehožto
kolená milujúca žena krčovite obkľúčila svojima zoslablýma ramenama. Vinský bránil sa;
jednou nohou odsotil od seba prosiacu dcéru a druhou pätou kopol krásnu hlavu svojej vernej
ženy. Marinka krvácajúc na zem klesla.„Prekliata háveď babská!“ reval notár s búrkou o závod — a zmizol.*Vo Vesnickej krčme ešte vždy veselo, ačpráve tá lomotná lárma o voľačo už zatíchla. Pri
stole sedia: Nekrasa, Marek a Katuša.„Vravím vám,“ rečie mlynár, „dnes už sotva prijde. Však búrka zúri akoby sa čertová baba
obesila bola. Boh opatruj môj mlyn!“„Skoro by mi milšie bolo,“ odvetil Marek, „keby neprišiel; prehrať čo už neveľmi má,
hodne sme ho vycicali; a s mojou ženou už horšie šantuje ako kedysi so svojou vlastnou; so
dňa na deň je smelší, Pán majster, čo najskôr musíme už tej hre koniec urobiť.“„Pravdu máš, Markus,“ rozvažujúc hundral mlynár; „už si ľudia i všeličo šuškať počínajú,
a ja bych, prisám Bohu, nerád pre neho prísť do dajakých klebiet; lebo poviem vám, aby ste
vedeli, že sa…“Onemel, bo notár, cele premoknutý, s rozcuchanými vlasami, vstúpil do chyže.„Hejsa, páni! do hry!“ kričal Vinský, „veď i sám pán Boh so svätým Petrom kolky hrá, až
len tak hučí všetko; prečo by sme sa i my nemohli zahrať?“„Hahaha, pravdu majú, pán Vinský,“ uškrnul sa Marek, „ale na moju dušu, skoro bych už
nebol veril, že dnes ešte prijdú.“„Dnes? otruba!“ smial sa notár k stolu sadajúc, „však dvanásť už minulo. No, Katuša!
naliať treba!“Krčmárka ako vládala zažmurkala ospalým okom a priniesla čerstvej pálenky na stôl; jej
muž ale lakomým okom pozeral na prstienky, zaušnice, lyžice, hodinky a iné drahé veci,
ktoré notár z vačkov vyťahoval, a zdalo sa, že v svojej mysli počtuje, čo to asi všetko
stojí.Hra zase započala sa; ale jednotvárnosť jej teraz už ani krikľavým spevom, ani
škripiacim hlasom mlynárových husiel pretrhovaná nebola; každý z hráčov teraz úzkostlive
mlčal, ako pri dákom boji o život a smrť.Postávky spravily sa, karty pomiešaly, sňaly a odkrývaly sa. Priehry i výhry premieňaly
sa a šťastie priať zdalo sa hneď tomuto, hneď zas tamtomu.Mlynár hral s rozvažitou chladnosťou, Vinský ale chcel nasilu vynútiť výhru a preto pri
každej priehre zdvojnásobňoval svoje postávky; avšak pred neverným mužom, pred otcom na
svoje povinnosti zabudnuvším utekalo šťastie: on sádzal a prehral a prehral a sádzal zase!
prehral všetko, — všetko, imanie, česť, pokoj i spasenie.Nešťastie urobilo ho triezvym; zbľadol, vstal, silou zúfalstva roztrhal svoj klobúk,
praštil zdrapy jeho na zem a utiekol.Mlynár zachmúril sa; Marek s úsmechom shŕňal svoju výhru.*A vonku zúrila búrka vždy divšie a vždy hroznejšie. Nebo podobalo sa blesky dýchajúcej
sopke, čo zkazou zemi nebu hrozí. Peniace sa vlny Váhu s hrmotným lomozom lámaly sa na
bralách prasveta a vysoko do búroťarchového povetria striekaly svoju kysnúcu penu. Dážď
pršal, akoby sa tam hore pretrhlo bolo dajaké more, a víchry stonaly v lámajúcich sa
stromoch, čo so šustiacim praskotom na zem vodou zaliatu padal. — Z veže tichej dedinky
ešte vždy dunel temný hlas zvona. — Pri jasnom svetle križujúcich sa bleskov tu i tu vidno
bolo jednoho človeka bez klobúka, s rozcuchanými vlasami. Bežal od Vesnickej obce v pravo a
vždy na pravo krížom cez role a polia. — Na jednom brehu zastal; blyslo sa a pri tej žiare
vidno bolo, ako zrútil sa biedny zúfalec do speneného Váhu.Dážď boly slzy, vietor vzdychy za samovražedlníkom; hromy mu boly vyzváňaním a vlny
hrobom.*Nasledujúci deň bol tak jasný, ako posledná noc tmavá, a tamten tak krásny ako táto
strašlivá. Ľudia išli do poľa popozerať, akú jim búrka škodu narobila a nakoľko je možno
ponaprávať utrpené škody.Asi na mílu niže Selnej stál na Váhu osamelý mlyn; jeho majiteľ tiež zaneprázdnený bol
pri mlyne, usilujúc sa porúchané koleso opraviť. Pracoval zohnutý nad vodou, jejžto kalné
vlny mu teraz čosi pod žilnaté ruky doniesly. Pozre a vidí — ľudskú mŕtvolu. Mlynár
zbľadol, — a o štvrť hodiny na to visel jeden človek na hrade vo mlyne — v posledných
pohyboch.*Bolo to pri konci mesiaca júla 1845, keď som hore Považím pešky od Trenčína k Žiline
cestoval. Bola nedeľa; popoludní ma moja cesta i do Selnej doviedla. Na dolnom konci tichej
dedinky bol drevenými krížikami posiaty cinter, a smútiaci kresťanský sbor tam komusi
poslednú počestnosť dával.S nábožnou mysľou som i ja vkročil do hrobitova.„Koho tu pochovávajú?“ pýtam sa jednej uplakanej sedliačky.„Našu neborkú pani notáriušku!“ odvetila. | Pauliny-Toth_Jedna-noc-na-Povazi.html.txt |
DohánAko slnce a dážď, jasné nebe a chmáry nad nami stoja v jednostajnom boji, tak i to, čo
pod nimi jestvuje — zem, naše bydlisko, podriadená je všakovým, raz veselým raz smutným
premenám; ale život jej obyvateľov od počiatku do konca kolotaný medzi šťastím a nešťastím
delí sa medzi radosťou a bôľom, veselosťou a zúfalstvom.Poznajúc túto premenu a pokoriac sa jej potrebe, uzrie človek, bohužiaľ, až pričasto,
svojho vyžiadaného vysloboditeľa len v smrti a v jej bratrancovi, to jest v spánku, svojho
potešiteľa.Ktože neresťami prenasledovanému, biedou — núdzou, starosťami trýznenému zazlí, keď s
najväčšou oddanosťou hodí sa do náručia tomuto anjelovi pokoja? Hľa! či aj šťastník v
svojom dočasnom odstúpení z hlučného a jemu už zunovaného dejišťa nenachodí v spánku nový
podnet k sladkým obyčajom života?A vskutku vidíme, že človek v každom podnebí tohoto sveta vedel si zaopatriť všeobecný
liek oproti bôľu, žiaľu, starosti, ako i oproti nudnej bezfarebnosti života. Nám teraz už
len obdivovať prichodí tú jeho vytrvalosť, s akou tieto vynálezky sledoval, ako i ten jeho
ostrovtip, ktorým rečené výdobytky vedel udržať a vo svoj prospech rozšíriť. Najsurovší
divoch a najvybrúsenejší sveták, tou istou potrebou hnaný, podáva si v tom ruky.A ten spôsob, ten liek, tá panacea[1]života, skadeže by bola vzatá, ak nie z lona prírody, známej to dojky všetkých
živočíchov. Áno, kráľovstvo bylín je to, a len to, v ktorého mnohonásobnej a veľmohúcej
dielni sa dosť predivným spôsobom tvoria tie šťavy, ktoré nás po ubezpečení telesného nášho
jestvovania, to obveseliť a obživiť, to zase v sladkom omámení citov sú vstave uniesť
ďaleko nad hranice nášho biedneho alebo ľahostajného bytia.Podľa účinkovania a podľa potreby, mocou ktorej majú v človeku pôsobiť, môžeme tieto
byliny podeliť na dvoje, a to: na také, ktoré sú vstave rozjatrený cit uchlácholiť, utíšiť,
udusiť, omámiť; alebo ktoré majú otupený cit rozdráždiť.Vcele počet tých bylín nie je veľký, medzitým niet čiastky zeme, ani ten najvyšší sever
nevynímajúc, v ktorej by jedna lebo druhá z nich sa neudomácnila, a v ktorej by si človek z
nich na rozplašenie starostí liek pripraviť nebol vstave; neberúc pritom do ohľadu to, že
osveta a kupectvo dopravili ich i do tých najvzdialenejších a najneprístupnejších kútov.
Kdeže si napríklad predrali cestu: víno, čaj, káva, dohán? a koľké dosiahli rozšírenie cez
všetky vrstvy obyvateľstva od najchatrnejšej chalupy až do najskvelejšieho paláca v istých
čiastkach zeme: ópium,[2]betel,[3]hašiš,[4]koka[5]atď.Pominúc tieto a mnohé iné a ešte viac ich surogátov,[6]pominúc tieto potechy — iní povedia zlozvyky — človeka, obrátime pozornosť
svoju na dohán.Sú ľudia, ktorí prv než by si zapálili fajku, nie sú vstave dobrej myšlienky na papier
položiť. Sú ľudia, ktorí len ráno, keď si na fajku pripália, môžu vyhovieť prirodzeným
požiadavkám. Ba vidíme často, že pri ťažkých prácach postavení chlapi, keď i nemajú
dostatočnej potravy, túto akoby fajčením dohánu vynahrádzajú. Nie je to inšie než to, že
dohán dráždi zmätené čuvy.Okolo Brezna vidieť tvrdo pracujúci ľud, ozvlášte kráľovských drevotárov, ako celý deň
sekerou švihajúc, na dakoľko zemiakoch v žalúdku, s obľubou si pripekajúc fajku, fajčia.
Nič nového vidieť voziara na železnej surovine, lebo rude, či na voze a či na vlačiach v
behu, na pohotovej vatre pripekať, čo sa v noci zďaleka svetlonosu podobá. — Drevotár a
vatra sú nerozlučiteľní. Keď peši ide, a v poli dreva pri ruke nemá, pozbiera slamu, rárož,
seno, a to podpáli, aby mohol „zapekať“[7]Čudne sa to vyníma, keď si drevotári potme večer na vysokom snehu pri
plápolajúcej vatre zapekajú.Fajka prežila i dejepisné úlohy, čo dokazuje nasledujúce:Píšu, že keď Ján zo Zápolia, prosiac od tureckého cisára pomoc, v poníženosti mu ruku
pobozkal, bol od neho obdarovaný prvou do uhorskej krajiny donesenou fajkou.Jan Sobieski,[8]kráľ poľský, keď so svojimi 40 000 Poliakmi vyslobodil Viedeň od tureckého
obľahnutia, pod vedením krutej bitky velil, držiac v ústach fajku — čo od jeho vojakov sa
považovalo za príznak šťastlivého výsledku.V novšej dobe ale rozprávajú, že c. k. táborník, jednooký gróf Šlik,[9]keď r. 1848 — 49 velil pri Košiciach a dolu až po Kápolnu,[10]po učinených šíkových poriadkoch, pred každou zrážkou si smodku pripálil, čo
pri vojsku bolo takým šťastlivým znamením, že sa s celou dôverou v priaznivý výsledok
vrhali do radov nepriateľských.Fridrich, Veľkým nazvaný,[11]kráľ pruský, zakladateľ terajšieho veľkého Pruska a bezpochyby aj celého
zjednoteného Nemecka, náramný milovník smrkavého tabaku, aby ho tým pohodlnejšie do nosa
mohol vťahovať, namiesto piksle nosil ho napchatý v náprsníkových vačkoch.Nuž a z nás, veľactení čitatelia, koľkíže sme za mladi podľa toho „nitimur in vetita“,[12]túžiac za dohánom, už či školskou vrchnosťou či rodičmi zakázaným, pokútkársky
hľadeli učiniť zadosť žiadostiam fajčenia, často naozaj i podivnými surogáty — napríklad
orechovým listom.Ponechajúc tento úvod, pristúpme k samej veci.Rodisko dohánu (tabak, juhosl. duván, lat. Nicotiana tabaca; patrí k rodine ľuľkovitých
— Solaneae) je Amerika, a len od jej vynájdenia je vo všetkých krajoch sveta známy a ako
žiadna druhá rastlina pod tými pár sto rokmi na všetky strany rozšírený.S koncom XVI. storočia v Európe ledva po mene známy, teraz nechýba v najchudobnejšej
chalupe, tak ako ani v najnádhernejšom paláci. Králi a cisári, podobne i žobráci nachodia v
tom obľúbenie, keď jeho na prach rozmrvené listy nosom vťahujú alebo výtvor jeho horenia,
to jest dym z neho pošlý, ústami pochlipujú; áno, práca telesne a duševne zaneprázdneného
začína sa fajčením tabaku, a často sa ním i dokonáva.Príčiny takého veľkého rozšírenia a takého nadmieru priaznivého prijatia tabaku musia sa
hľadať sčiastky v jeho príjemnom — a oproti iným rozdrážďujúcim a omamujúcim prostriedkom —
miernom omame (narcosis), ako i v jeho ľahkom pestovaní, pripravovaní a opatrovaní, čím sa
jeho pôžitok stane prístupný i najchudobnejším.Dohán je bez všetkej pochyby amerikánskeho pôvodu, a keď i pred vynájdením tejto čiastky
sveta bolo už známe fajčenie fajok v Indii a Číne, tak netýka sa to dohánu, ale iných
bylín, pravdepodobne konopí, ktoré ešte i podnes v mnohých krajoch fajčia namiesto tabaku,
alebo s ním zmiešané. Keď 1492-ho roku Krištof Kolumbus na ostrove Guanahani vykročil na
amerikánsku pôdu, prišli mu v ústrety fajčiaci Indiáni. Ich kúrostroje pozostávali zo
sušených tabakových listov, poukrúcaných do kukuričných lístkov. To isté sa pozorovalo i na
iných ostrovoch Západnej Indie.V Mexiku našli Španieli fajčenie dohánu väčšmi rozšírené a všade, kde títo a druhí
výbojci obsadili pobrežné kraje alebo vnikli donútra, našli obyčaj fajčenia, smrkania a
žuvania tabakových listov zovšeobecnenú. Od Hudsonovej zátoky až po Patagóniu, od brehov
ovlažovaných Atlantickým morom až po pobrežie svetomora nebolo kraja — vynímajúc dakoľko
menších ďahov, v ktorých je v obyčaji žuvanie koky (Coca) — kde by dohán nebol býval známy,
ba áno i sadený.Surovým severo- ako i juhoamerickým indiánskym kmeňom bol tabak nevyhnutne potrebný, bo
pomocou neho mohli ľahšie a za dlhší čas znášať smäd a hlad; už väčšmi osvieteným Aztékom[13]slúžil v rozličných prípravách ako rozdrážďujúci prostriedok. Nechýbal ani pri
náboženských ani pri politických a iných slávnostných dejoch, menovite pri mŕtvolách, a
slúžil ako znak pokoja a zmierenia. Ženskému pohlaviu bol však jeho pôžitok takmer všade zabránený.[14]Pre našu úplnú nevedomosť o praveku ľudu červeného rodzaja ľahko vysvitá, že poťahom na
vynájdenie a prvé požívanie tabaku takrečeno nič nevieme. Z nájdených fajok v starých
severoamerických a mexických mohylách — z hlienu, serpentínu[16](kameň:hadovec) atď. potom spod koreňov prastarých
stromov vytiahnutých kúrostrojov a z veľkého rozšírenia tabaku za príchodu Európanov do
Ameriky — možno zatvárať na starodávnu známosť amerických praobyvateľov o tejže byline.Medzitým nechýbali ľuďom ani rozličné bájky; medzi nimi najrozšírenejšia bola tá, podľa
ktorej je tabak dar veľkého ducha (boha).Dohán podľa svojho účinku patrí medzi omamujúce (narkotické) prostriedky. V menšej miere
užitý rozveselí, nadchne činnosť ducha, rozplašuje starosti a umenšuje potrebu jedla. Celky
odchodne od koky, ópia a hašišu prvé pokusy fajčenia a žuvania dohánu sú síce nepríjemné,
spojené s hlavy bolením, ťažobami, hnusením a dávením, prejdú však skoro a nemusia, ako to
býva pri ópiu — byť odstránené novými dávkami. Opätné ťahanie sa za tabakom, nie z tej
príčiny, aby sme sa pozbavili nepríjemného citu, lež aby sme sa doň — ktorý sa stáva po
dlhšom zakusovaní vždy príjemnejším — dopravili. Mnohým však je užívanie dohánu
prostriedok, aby mohli utíšiť neznesiteľný cit hladu. I keď dohán ako prostriedok
zaháňajúci starosti a pôsobiaci blahocit v účinkovaní ďaleko zaostáva za ópiom a hašišom,
má predsa naproti ním tú prednosť, že jeho pôžitok nepotiahne za sebou smutné následky
tamtých — zmalátnenie totiž na duši a tele.S pokojnou mysľou môže hľadieť fajkár v ústrety budúcnosti, nemá sa pre svoje tiché
radosti obávať žiadneho utrpenia, bôľu, žiadnej choravosti, žiadnej — ako to pri koke a
ópiu býva — potajmo zožierajúcej nemoci, ledaby telesná sústava a zárodok k istým chorobám
nemierny pôžitok tejto omamujúcej byliny zabraňovali.A toto je i hlavná príčina, prečo tabak i medzi vzdelanými národmi došiel toľkého
rozšírenia, keď človek už predsa konečne bez premožiteľa starostí a rozplašiteľa hladu byť
nemôže.Ale pri tom všetkom ani jedna bylina uvedená do spoločnosti vzdelaných národov nemala
toľkých odporníkov a nepriateľov ako práve táto, ktorou nový svet oblažil starý. Tak sa
zdalo, akoby sa boli všetky duchovné a svetské mocnosti proti jej rozšíreniu sprisahali.
Kráľ Jakub I.[17]písal vlastnoručne dielo oproti dohánu; opísal ho zle-nedobre. Ďalej, podrobil
jeho dovoz nesmiernej dani. Zarovno s kávou bol na východe i tabak v protive so zákonmi koránu[18]a sultán Murad[19]IV. prenasledoval fajčiarov a dal ich aj odpraviť. — Pápež Urban VIII.[20]vydal kliatby oproti smrkáčom tabaku v kostole. Michal Fiodorovič[21]odmieňal fajkárov knutou, posielal do Sibírie, nosy páral, pokuty to, akými tí
istí zločinci bývali pokutovaní aj v Perzsku.[22]On uvádza v reči „majstra dymobradáča“, ktorého za najsmradľavejšieho a najhnusnejšieho
človeka, ba práve len za nerozumného zvera drží — ako sa zhovára so svojím učňom: „No učže
sa hbite a rezko do tabakovej flauty vietor púšťať, pysk nakrivovať, dym preglgúvať a sliny
vydávať. Uč sa predstihnúť trubača Tritona a ťahaj ty (slizom a múľom ako tamten vlnami
mora obtočený) tvojou krivou píšťalou ešte viac vetra do seba ako ten cez svoj krivoroh a
krivoslimáka zo seba vydúchal.“Izby na fajčenie nazýva „podzemnými akadémiami, holandským tabakovým pivničným
povetrím“. Počiatočníka fajčenia vyobrazuje živými farbami a hrubou štetkou ho maľuje:
„Fajkári sú blažená spoločnosť bumbajov, cmugáňov, polievkárov, nošťúrikov, kapravníkov,
kotrbasov, sadzobradáčov, špinopazúrnikov atď. Títo opilci sú opice pánov bratov z mokrej
štvrti, chcejúc ich vo všetkom napodobňovať. Zato, podávajúc dokola fajky, ako tamtí
poháre, nepripíjajú si na zdravie svojim milenkám (lebo títo smradoši nemajú ani miesta u
ženských), ale na šťastlivý príjazd dákej anglickej alebo španielskej tabakom naloženej
lode.“Nie lepšie sa vodilo smrkáčom tabaku. Ich tiež pomenúva tabačnými smradúchmi a
prirovnáva ich kráľovnej Artemis,[24]ktorá popol svojho manžela (aby ho i po smrti v sebe celého mala) do nápoja
vysypala a — vypila. Podáva nám ozaj živý obraz smrkáča: „Týmito prachovými rohy[25]naplňujú svoje nosové duplovky.“ Prechádza ďalej do nosovej apológie a
horekuje, že taký šľachetný ústroj čuchu býva natoľko zneuctený. „Prečo — vraj — tento
kopec ustavične trusom hnoja a čemericou[26]vysádzajú?“Ale strelka jeho satiry týka sa najväčšmi pekného pohlavia, ktoré už v ten čas, ako sa
zdá, najavo dávalo veľkú náklonnosť k tejto čarovnej byline života. Bolestne vyvoláva nad
týmito fajčiacimi a smrkajúcimi ženštinami: „Keď ženy dym do seba ťahajú, vyťahuje sa z
nich cud. Tieto ale sú tak bezúzdne a tak bezočivé, že svojím jedom i ženské zachvátili.
Jestvujú ženštiny, ktoré nielen že miesto ihly a praslice nosia so sebou tabačné piksle,
ale i pípku medzi zuby kladú a svoje hladké pery dymom začadia a zašpinia. Skúsite preto
nejedného muža, žalujúceho sa pod smiešnym plačom mimo iných domácich nerestí i na túto
nezbednosť svojej rebrinky. Ach, moja žena, povie, ešte ma na žobrač privedie. Pýtate sa na
príčinu. Tá nie je na splnenie, odpovie. Čím? snáď vínom, medovcom a inými podobnými
nápojmi? a či kurčaty, kačicami, húskami? Ach nie!… Dohánom! dohánom je nie na dosýtenie,
bo z toho do roka toľko vysmrká a vypipká, čo druhá zje a vypije. Vpravde nie malý zázrak
našej doby: žena triezva, čo sa vína týka, ale opojená dymom a prachom! To by ešte prešlo,
keby voňala balzamom a pižmou, alebo dymom kuchyne a ohnišťa — ale čo je to, aká ženská
vôňa, tabakom smrdieť? Hovorí sa, že stará žena svojím pohľadom zrkadlo zatemňuje a svojím
dychom druhých trávi. Čože už teraz diať bude, keď ešte nadto smrad dohánu do seba
vťahuje?“Vcele ináč by sa mohli terajšie fajkárky opisovať od tých čias, ako povážne fajky
ustúpili miesto vkusným smodkám. V S. José (Kostarika) podľa doktora Scherzera i samé kofy
s najväčšou jemnosťou vypúšťajú z úst chĺpky obláčikov.Konečne, aby už v kázni nič nechýbalo, šľachetný jezuita opisuje s celou bujarou
obrazotvornosťou pekelné muky, aké očakávajú fajkárov. „A akže i potom budú dychtiť za
tabakom, môžu osloviť Hekate,[27]a ona im posluži sirkového a smolového nápoja v takej veľkej miere, že sa viac
na hnusotu ako na žízeň budú ponosovať; a čím viac budú piť, tým viac ich bude smädiť.
Nebudú tam chýbať zeliny všetkého druhu, aby ich pálili, smudili a oči karpaveli. — Ony
(fajčiace ženy) samé však budú žeravé a smudiace odhorky, upečené a natoľko vyúdené, že
trebárs im celé more sĺz potečie nielen z očú, ale i zo všetkých údov, predsa neudusia ani
len čoby iskričky z toho pekelného požiaru atď.“O význame dohánu podáva nám v nemeckej literatúre dakoľko zaujímavých skúšok Hoffmann.
„Je istá doba našej krásnej literatúry asi od 1690-ho do 1730-ho roku, v ktorej každý list
razí tabakom.“Najstaršia dohánu sa týkajúca pieseň stojí v istom nizozemskom spevníku z r. 1626. Nie
priaznivo sa tiež o novej z Ameriky pošlej móde zmieňuje Joach. z Russdorfu, kurfalcký
vyslanec v Haagu v svojom „Metamorphosis Europae“[28]— prirovnávajúc ju slopaniu hmly, prevyšujúcemu všetky doterajšie náruživosti
pijanstva.Takým istým duchom a tou istou neokrôchanou zbraňou hodlal, ako sme to videli, prekaziť
užívanie dohánu Jakub Balok. Nie ináč r. 1640 vystúpil oproti tabaku Václav Schoeffer vo
svojom „Grobianovi“, potom múdry senát budišínsky[29]1651, ako aj helmstadtský profesor lekárstva Jakobus Papius. Všetko toto však
prevyšuje z XVIII. storočia súd o tabaku (Chambre du tabac) mesta Bernu, kde zákaz dohánu
stojí pod rubrikou — cudzoložstvo!…Zeiler[30](Centuria epistolarum miscellanearum 1663)[31]sa domnieva, že tabak musí byť lebo „liek celého sveta“, alebo „liek všetkých
nemocí“. Od dlhej chvíle, omrzlosti, unavenia odpomôže chlp dohánu: „Vezme sa do úst fajka
a mľaští sa kus na nej.“Druhý zase „Grobianus“ XVIII. storočia Jacobus Christoffel z Grimmelshausenu[32]sa veľmi čuduje, že ešte nikomu nenapadlo pchať dohán — do ušú. Považuje
fajkárov za sopky a za čertíkov. Konečne dr. Lauremberg[33]odsudzuje tabak v básni (1668). Za pôvodcu fajčenia udáva Vulkána;[34]vynálezca fajok nie je on sám, ale istý mladý čertík z pekla, plnivší rozkaz
svojho pána. Doniesol ju Vulkánovi do daru. Jupiter (Perún), nasršený nad povstalým
smradom, poslal dolu Merkura, aby mu tú fajku naskutku z pysku vyrazil. I padla do krajiny
černochov, kde bola zbožňovaná ako dar Perúna. Stade sa ozaj potom tabaková bylina ľahko
rozšírila po celej zemi.Keď sa takto požívanie dohánu vždy väčšmi a väčšmi rozširovalo i vo vyšších vrstvách,
povstali všakové tým výšudaným protivné nemecké i latinské pojednania, opisujúce úžitok tej
podivnej zeliny. Žiaci a profesori, básnici a lekári horlili za liečivú a príjemnú bylinu.
Básne o tabaku sú častejšie, dlhšie a tým — nudnejšie. Tak to ešte za čas trvalo, kým sa
zase krídla básnictva nepozdvihli k inším, šľachetnejším nadpovšedným veciam.Dohán je podľa líca nevýznamná jednoročná zelina. Jej domovina je síce Amerika, ale tam
nenachádza sa už viac divo; vyvinula sa však, ako všade, kamkoľvek dorazila, v rozličné
rodzaje. Napríklad v Guayane je viac druhov (Nicot. loxensis, andicola, paniculata,
glutinosa). Nic. rustica divo nejestvuje.Dohán, hoci syn horúceho podnebia, je predsa prirodzenosti prítulnej; privykne na
všakové podnebia, kraje a čiastky sveta. Preto sa podarilo sadiť a uviesť ho i tam, kde by
už druhé byliny horúceho podnebia dávno boli vyhynuli.Ako povedané, sadí sa už vo všetkých čiastkach sveta, i na malých ostrovoch. Pestovanie
jeho siaha od 50° severnej a južnej šírky. Z Európy, kde sa najprv uhniezdil, cestou
obchodu prišiel na východné a západné brehy Afriky, kroz karavány z Egypta ďalej donútra
Afriky a z Kapu do Východnej Indie, Číny a Japonska: z ostrovov Sunda a Archipela, Tichého
oceánu bol prenesený do Novoholandskej a Nového Zélandu.Nápadné, s akým úchvatom je od najsurovších zarovno s najosvietenejšími kmeny prijatý a
kroz týchto s druhými narkotickými pôžitkami spojený. Pijaci kávy a čaju korenistú chuť
týmto nápojom vedeli dodať až pomocou dohánu. No ale všetky hranice miernosti prekračuje
obyčaj hotentotských matiek, keď dojčiatkam vypustivším prsník pchajú do ústočiek pripálenú
dymku; alebo keď Kalmukovia, Samojedi svoj ostatný majetok odmárnia za dakoľko dohánových
listov. — A čože už povedať na tú náruživosť, keď si Papuán za jednu dávku smrkacieho
tabaku — ako si ho u nás začasto v kostole a inde z úcty ponúkajú — keď si, hovorím, za to
zdravé zuby dá trhať a vybíjať![35]Pri takýchto okolnostiach je k pochopeniu, že tabak ako i káva a čaj má svojich
zástupníkov a je podrobený falšovaniu. Tak napríklad v Európe a v Severnej Amerike užívali
miesto neho listy z Mirica gale,[36]Doronicum plantagineum,[37]Mandragora officinalis,[38]ďalej listy z višne a novšieho času, to jest od uvedenia monopolu na Slovensku:
Volový chvost (Verbascum officinale) atď. V Číne potrebujú „Malva verticillata“.[39]Schválne klamstvo deje sa tiež s cviklou (Beta vulgaris), s čekancom (Cichorium
intibus). Okrem toho, aby ako pre čuch tak pre chuť stal sa tým voňavejším, pridávajú mu
bôb rečený „tonca“ a Piqueria trinerva.Ešte chceme podotknúť pripravovanie dohánu, akému sa podrobuje, kým vyžiadanú podobu a
tú vlastnosť dostane, že sa môže užívať buď kúrením buď žuvaním alebo smrkaním. Tak kde
pestovanie dohánu stojí ešte na nízkom stupni, veľa pletiek nerobia,[40][41]lež usušený list, ako je, žujú a na prach rozmrvený smrkajú.Kde sa pôžitky vôbec už zušľachtili, tam i tabakové listy všeliak, rozličnými prídavkami
pripravujú. Pri sadení dohánu je najhlavnejšie pripraviť pôdu, potom ho čistiť a pri
ukladaní opatrne vyberať listy. Nemalú technickú zbehlosť vyhľadáva zarovno i sušenie a
kysnutie listov. Toto sa možno naučiť len skúsenosťou; od toho závisí dobrota dohánu, tak
ako to skusujeme napríklad i pri čaji, káve, ópiu a víne.Najvýtečnejší znalci dohánu už vraj vedia rozoznávať hen do sedemsto druhov. Koľko
dohánu sa urodí a stroví ročite, to i len približne udať vôbec nemožno.[42]Dohán urodený v Amerike ako taký putuje do Európy a tu fabrikami zmenený putuje
zase ako tovar nazad. Čo sa pestovania a spotrebovania dohánu týka, v tom ohľade Amerika
prevyšuje všetky druhé čiastky sveta.Kamčadali, aby im nos nezamrzol, smrkajú tabakový prach, a keď ho nemajú, smrkajú prach
huby muchotrávky.Matiuškin videl raz šamána[43]v jeho nízkej, len žeravým uhlím osvietenej jurte (kolibe), sprvu len pomaly,
potom vždy úspešnejšie obehúvať okolo postavenej klenby, čas po čase pri divotvorných
pohyboch tela dychtivo poťahovať dym najtuhšieho čerkeského dohánu. V dlhších prestávkach
pochlipával si nápoj pripravený z muchotrávok, následkom čoho konečne ako zmeravený ostal
stáť a pri strašnom stukaní na predložené otázky hlasom umierajúceho veštil, ako sa povedá,
s uhodujúcim výsledkom. Odpovede, pravda, boli tmavé, mysteriózne a ťažko zrozumiteľné.Ešte druhý surogát namiesto šnupavého tabaku užívajú isté juhoamerické národy — z
ovociny a semena „Macia niopo H. B. Mimosa acacioides Beuth.,“ a „Parica uva“. Smrkaním
prachu týchto vecí pri slávnostiach a pred vojnou sa opoja a rozpália sa ním takmer až po
hranice besnoty. Otomakovia, Sulivanovia a iní na Orinoku, nazývajúc ten prach „napa“ a
pomiešajúc ho s nehaseným vápnom, užívajú ho oddávna. U Macusov, Indiánov v Guinei,
potrebuje sa na ten cieľ zelina „Mimosa acacioides“, z ktorej však neťahajú do seba prach,
lež dym. Tá istá obyčaj panuje i na rieke Amazonke s prachom nazvaným „parica“, ktorý
vťahujú do seba cez prázdne vtáčacie koštiale.[1]Panaceaživota (gréc.) — zázračný, všetko hojaci liek;
všeobecný liek proti všetkým chorobám[2]ópium(lat., gr.) — opojná šťava, vyteká z nakrojených
nezrelých makovíc[3]betel— východoindická rastlina, domorodci žujú jej
korienky[4]hašiš(arab.) — opojný nápoj z miazgy konopí a pod., aj
fajčivo z tých istých rastlín[5]koka(Erythroxylum peruvianum) — rastlina obľúbená pre svoj
vzpružujúci účinok[6](lat.) náhradiek[7]Pripekať znamená fajku dohánom dokonale napchať a povrch slinou vyhladiť. Takto
pripravenú strčí do ohňa, a keď sa para počne tisnúť cievou von, vytiahne fajku z
ohňa, paru horúcu vyfúkne a potom s najväčšou obľubou fajčí. Tým sa chuť dohánu
napráva a jeho tlenie dlhšie preťahuje.[8]Ján III. Sobieski(pan. 1674 — 1696) — kráľ poľský. Zvíťazil
nad Turkami pri Chotime r. 1673 a r. 1683 porazil Turkov, obliehajúcich Viedeň.
Jednako i za tohto hrdinského kráľa pod vonkajším leskom neúprosne pokračoval
vnútorný rozklad Poľska.[9]Gr. Fraňo Henrich Schlick(1789 — 1862) — poľný podmaršal
rakúsky. Bojoval r. 1848 — 49 proti maďarským revolučným vojskám.[10]po Kápolnu— dedinu v Hevešskej, kde Windischgrätz a Schlick
v dňoch 26. a 27. februára 1849 zvíťazili nad Maďarmi, ktorí sa nato utiahli za rieku
Tisu[11]Fridrich II. Veľký(1712 - 1786) — od r. 1740 do smrti pruský
kráľ, popredný budovateľ pruského štátu, ktorý zväčšil a zorganizoval[12](lat.) Snažíme sa o zakázané veci.[13]Aztékom— indiánskemu národu, ktorý ovládal Mexiko v čase
príchodu Španielov[14]Medzi Rumunmi prebývajúce Cigánky — ako som to často pozoroval pri Oravici a v Čiklove[14]— napospol fajčia.[1414]Pri Oravici a v Čiklove— Oravica bola mestečko vo
vtedajšej Krašovsko-Severínskej stolici, s baňami na zlato, striebro, meď,
železo a kamenné uhlie. Čiklova bola malá obec v tej istej stolici, s medeným a
železným hámrom. (Dnes rumunská časť Banátu.)[16]Serpentínu(lat.) — je to hadec, kremičitan, ktorý
nekryštalizuje a nachádza sa ako hornina. Keď zvetrá, mení sa na pružný azbest, z
ktorého sa vyrábajú nehorľavé predmety (zmiešaný s cementom dáva krytinu
eternit).[17]Kráľ Jakub I.(1566 — 1625) — škótsky kráľ a po Alžbetinej
smrti od r. 1603 aj anglický. Mierumilovný a učený človek, lenže túžbou po absolútnej
vláde pripravoval cestu buržoáznej revolúcii, v ktorej prišiel o život jeho syn a
nástupca Karol I.[18]so zákonmi koránu— svätej knihy mohamedánov[19]Murad IV.(pan. 1623 — 1640) — povzniesol Turkov na vrchol
moci. Hoci brojil proti tabaku, dovolil Turkom piť víno.[20]Pápež Urban VIII.(Maffeo Barberini, 1568 — 1644) — pápež od
roku 1623. Odsúdil učenie Galileiho a staral sa väčšmi o politiku než o
cirkev.[21]Michal Fiodorovič(1596 — 1645) — od r. 1613 ruský cár, prvý
z rodu Romanovcov. Rusko zaňho i strácalo územia, ale i získalo (na Sibíri).[22]Čujme, ako výrečný jezuita Jakub Balde[22]horlí oproti tabaku. Vo svojej prenikavej reči menuje fajčiarov dohánu
„dymofajkármi, dymosmrdúchmi, ohňopijakmi, sadzolízačmi, parofajkármi, pijotlačiarmi
a naničhodnými tovarišmi“ — a ktovie ešte ako. Rovným básnickým spôsobom pomenúva
fajku: „dymozlízom, kochom, dymocievou, nádobou tabakových opilcov, dymovým organom
atď.[2222]Jakub Balde(1603 — 1668) — dvorný kazateľ bavorského
kurfirsta, výtečný novolatinský básnik, humorista a satirik[24]Artemisia— kráľovná Kárie v Malej Ázii, vdova Mausolova, r.
352 pr. n. l. vypila manželov popol[25]Obyčaj smrkať tabak z prachových piksieľ panuje posiaľ na vysokom severe. Pani Ida
Pfeifferová opisuje tento spôsob smrkania na Islande nie veľmi vábivo. „Keď však“ —
píše ona — „smrkať chcú, zvrátia hlavu nazad, strčia koniec rohu tohto do nosa a
vsypú doň hodnú dávku tabaku.“ V spoločnosti podávajú roh z ruky do ruky.[26]čemericou— zelinou, ktorá lieči čemer (ochvat po jedení
alebo pití)[27]Hekate— u starých Grékov strašná bohyňa podzemnej
ríše[28](gréc., lat.) Premena Európy[29]senát budišínsky— spravujúci lužické mesto Budyšín (nem.
Bautzen)[30]Martin Zeiler(1589 — 1661) — nemecký topograf, jeho
zemepisné práce majú historickú a kultúrnohistorickú cenu[31](lat.) Stovka rozličných listov[32]Johann Jak. Christ. Grimmelshausen(1625 — 1676) — nemecký
prozaik, umrel ako sudca. Jeho hlavné dielo Der abenteuerliche Simplicissimus
(Dobrodružný Simplicissimus, 1669) je najlepší nemecký román tých čias.[33]Dr. Johann Wilhelm Lauremberg(1590 — 1658) — nemecký
satirik, zomrel ako profesor matematiky v Dánsku. Napísal štyri cenné satiry proti
kocúrkovstvám svojej doby.[34]Vulkán(gréc. Hefaistos) — boh ohňa a ohňom konaných prác,
zdržoval sa v podzemí[35]I v Rakúsku máme takých Papuánov. Predtým v Oberinthale, hlavne na Kaunserbergu
sadili dohán takzvaný „Lauser“ (všivec). Po uvedení monopolu jeho ďalšie sadenie
pristavili. Keď sa r. 1848 jednalo o ťažení dobrovoľných strelcov, medzi pohnútkami
ťaženia nachádzalo sa i sadenie toho „Lausera“. Nuž a u nás koľko hlasov boli dostali
naši snemovní vyslanci následkom sľubov, že budú sa domáhať vydobyť právo slobodného
sadenia dohánu?[36]Mirica gale— Myrica (u nás nerastie). Je to voskovník, ktorý
sa vyskytuje okrem Ameriky hlavne v Hanoversku (Nemecko), kde rastie v rašelinných
barinách[37]Doronicum plantagineum— kamzičník skorocelový (u nás
nerastie)[38]Mandragora officinalis— mandragóra (ani tá nerastie u
nás)[39]Malva verticillata— slez praslenatý[40]Naši mašiari zelený pokrájaný „kapiak“ na lopate sušia a bez ďalších príprav
fajčia.[41]naši mašiari— vtedajší robotníci v maši (hute)[42]Udávajú to na 40 miliónov centov.[43]Šamáni— sú najnižšia trieda budhistických kňazov. Zároveň sú
aj čarodejníci, lekári a zaklínači. | Zechenter-Laskomersky_Dohan.html.txt |
Z jablonky ožltlé lístočky padajú[1][2]Z jablonky ožltlé lístočky padajú,bo medzi ne vetry štipľavé fúkajú —fúkajú, hvízdajú — dolu ich zráňajú,na mladých šuhajcov jajkave volajú.Oj, smutno je jablonke bez svojich lístokov,lež smutnejšie rodinke bez svojich synčokov.Lastovičky štebotné svetom pozerajú,bo po holiach vysokých už mrazy padajú.Smutno vám je, lastovky, v šíry svet pozerať —nemožno vám, lastovky, vždy len tu lietati —ej, ani vám, šuhajci, vždy doma ostati.Lastovičky vysoko smutne štebotajú —A chlapci aspoň rúčkou na domov kývajú —rúčkou zakývajú, očkom zablýskajú,keď im to srdiečko ohne zožierajú.Lístočky lietajú horami, dolami,v štyri strany sveta tuhými vetrami —ej, ďaleko lietajú lístočky od stromu,lež sto ráz ďalej blúdia šuhajci od domu.Zahnal lístky vetríček do mora búrneho,hnala túžba šuhajcov do sveta šíreho.Ej, zle je tým lístočkom na zbúrenom mori —bo ich večne ten víchor v hlbinu zamorí;ale horšie šuhajcom v tom svete širokom —lebo na nich nepozrie žiaden prajným okom.Beda je tým rybkám — oj, beda bez vody —lež šuhajcom sto ráz väčšia bieda bez slobody.Ej, žiaľ je tým hrdličkám na suchej drevine,ešte väčší na svätej chlapcom zrúcanine.Smútok je bez mesiačka hviezdičkám bledého,väčší smútok šuhajom bez vodcu verného.Ej, kto slávne víťazí nad tým krutým žiaľom,kto sa nedá uchvátiť, nedá tým jeho prívalom,kto sa sveta neľaká — sveta neprajného:to je pravý hodný syn Kriváňa veľkého.Kto sa v svoj’ silách úfa, sväté má nádeje;ten je víťaz, tomu sa tá zora usmeje.A kto na zrúcaninách veľké sväté stavia,tomu sily Boh dodá, časy ho oslávia.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K
mladosti.[2]Pod názvomPieseňako č. 3 vpísaná do Považia 1848, č. 21, str.
176 medzi Výbornejšie práce zo Života II, 1846/7. Rukopis Dobšinského. Jediný text. | Botto_Z-jablonky-ozltle-listocky-padaju.txt |
Dobrý deňSlúžny doktor Milan Bacík kráčal ráno do úradu, hľadiac na svoje nohavice, či ozaj
splývajú s primeranou ostrosťou vyžehleného záhybu na topánky. Celú noc ich žehlil na studeno,
totiž pofŕkal ich vodou a vložiac ich pod plachtu postele, ležal obozretne na nich, hľadiac,
aby najpokrčenejšie čiastky prišli pod najvzácnejšiu čiastku tela. Predbežne bol s výsledkom
spokojný a tešil sa, že ho jeho drahá Betuška pochváli, že je gavalier. Dnes sa vôbec cítil.
Vzal si i najlepší golier a zo štyroch kravát tú najmenej ošúchanú, ktorá vyzerala ešte ako
nová, keď ju opatrne zaviazal.Dnes má prísť jeho drahá, zlatá ženička, jeho Betuška, za ktorou túžil, ako len môže túžiť
jednoročný ženáč, ktorý na piatich prstoch vypočíta všetky bozky, ktoré dosiaľ dostal od
svojej ženy.Pred rokom ho poslali za slúžneho do okresného mestečka a on nemajúc tam bytu, musel
nechať pri jej rodičoch ženu, s ktorou sa práve zosobášil. Nebolo to ďaleko od miesta jeho
účinkovania, preto každú sobotu večer vybehol k nej, aby strávil nedeľu v kruhu rodiny. Zdalo
by sa to dosť primeraným zariadením, aby človek, slúžiaci republike, mohol konať i svoje
rodinné povinnosti. Ale boli isté ťažkosti, strpčujúce život tomu dobrému mužovi.Jeho tesť bol učiteľom na meštianskej škole a bol bohatý — bol veru — na deti. Mal ich
osem! Najstaršie dieťa bola práve Betuška, kvet prvej lásky pána učiteľa a následkom tejto
výhody, najpodarenejší a najkrajší člen peknej rodiny. Bola štíhla a jednako tých
najvábnejších tvarov; jej čierne oči sa tajomne usmievali a ústa slúžili za najľúbeznejšiu
ukážku toho, čo tie oči sľubovali. Hlas mala lichotivý, a najmä keď šepkala, bol by i Matuzalem[1]stratil hlavu. A keď sa zasmiala ticho sťa hrdlička, bol by aj slabý charakter
opustil pre ňu hoc i svoju testinú.Lenže pán učiteľ mal malý byt, v každej izbe spali najmenej traja, a tak mala i Betuška vo
svojej izbe ešte dvoch spoluspáčov a síce dvanásťročné dvojčatá, Igora a Fedora. Aké stvorenie
sú takí dvanásťroční fagani, o tom má predstavu len človek, ktorý túto triedu ľudí poznal
bližšie. Milan by ju bez milosrdenstva dal vyvraždiť.Moderná výchova žiada, aby už desaťročné deti boli poučené o „vzniku života“, po
slovensky: o láske a ako sa ona prejavuje u rôznych tvorov. Ako dobrí žiaci, Igor a Fedor
usilovali sa poučiť sa o všetkom i názorne. V tomto odbore prírodných vied bol hlavným
predmetom ich starostlivého pozorovania pomer Betušky a Milana, ktorých sa držali ako kliešť
vo dne i v noci. Niekedy nechali na okamih zaľúbených novomanželov osamote. Ale títo sa skoro
presvedčili, že to bola len nastrojená pasca. Keď si padli do náručia, mysliac, že sú sami v
izbe, zjavila sa striehnúca Fedorova hlava v obloku, alebo vyskočil Igor spod postele a
utekajúc do susednej izby, reval ako divoch: — Hybaj chytro, Fedor, už sa bozkávajú!Nie div, že za takýchto okolností sa naučil Milan kliať. Nebol v tomto ohľade dedične
zaťažený. Naopak, i jeho rodičia i celá ostatná rodina boli tichí, poriadni, ba čo viac,
bohabojní ľudia, medzi ktorými sa nachádzal celý rad dobre živených, milo sa usmievajúcich
kňazov, ktorých najdivší výbuch vášne sa nikdy nevyšvihol nad: „per amorem dei“,[2]alebo nad príšernú slovenskú kliatbu: „tisíc kyslíc!“ I povahou bol Milan predtým
hotový baranček, ale nepriazeň okolností urobila z neho krvavého tigra. Aspoň v preklínaní.Tak dnes mala prísť Betuška, aby si dala ušiť šaty v okresnom meste. Dlhými kumštami sa
podarilo Milanovi a Betuške nahovoriť rodičom, že by bolo veľmi výhodné, keby to Betuška
urobila. Takej krajčírky, ako je Polská, niet viac v celej župe: šije lacno — skoro zadarmo —
a krásne! Tak príde Betuška a raz — od veľkých čias prvý raz! — budú môcť byť sami, lebo jeho
drahá ženička odcestuje len na druhý deň domov! Milan bol taký roztúžený za ňou, že si
zaumienil, že ju celý čas bude len bozkávať a oblápať, aby svoju túžbu trochu ukojil. Zo
svojej tenuškej peňaženky obetoval s radosťou nepomerný obnos na zakúpenie bohatej a jemnej
večere a nápojov spoliehajúc sa, ako na náhradu výdavkov, na svoj tréning v hladovaní. Bude
ukájať hlad sladkosťou spomienok, podobne ako Kozinčania, ktorí deťom uvarili zemiaky,
uspokojac sa na večeru božím darom lásky.Ráno, ako vždy, prišiel statočne v predpísaný čas do kancelárie a posadil sa do svojho
sudcovského stolca. Vybral si dve športky, tvoriace jeho dopoludňajšiu porciu, rozrezal ich po
dôkladnom meraní na dvoje a zapálil si jednu polovičku, špekulujúc, či by i prihrubú zápalku
nemal rozkálať.Potom vyložil pred seba hŕbu písem a vzal navrchu ležiace do ruky. — Aha, už je tu! —
zvolal, keď videl nadpis i usmial sa. Roztvoril ho a začal kliať. Pospomínal detstvo,
junošstvo a zrelý vek toho, kto mu akt tak vybavil, v spojení so všetkými pohromami, ktoré
reprezentujú štyria apokalyptickí jazdci. Bol presvedčený, že keď mu dali život ľudia, že sa
to stalo v Ilave alebo na Pankráci.Písmo, ktoré ho tak pohlo, bol jeho cestovný účet na deväťdesiatdeväť korún, z ktorých
podľa zákona a podľa celou vládou statočne podpísaných nariadení a zostavených účtov, mu
strhli päťdesiatšesť korún i tridsaťpäť halierov! Niet pochybnosti, že starý grécky filozof Zeno,[3]vynálezca stoicizmu, by bol tiež trepol päsťou po svojom antickom stole, keby bol
vtedajší exaktóros[4]bol takýmto spôsobom pripravil o možnosť zadovážiť si baťovské topánky vtedy, keď
podošvy jeho jediných amerikánok už pozostávali len z remeňa, vyrábaného v ružomberskej
papierni a predávaného pod írečitým slovenským názvom papndekel.[5]A on si už obzrel vo výklade krásne, elegantné boxové baťovské topánky so žlto
zafarbeným okrajom podošiev a teraz tu máš! Je len na podbitie a možno na jednu kravatu. Ale
jeden osoh z vecí jednako mal: jeho duša vohnaná do divej vášne našla nové motívy na
preklínanie.Exaktorovi želal, aby dostal v svadobnú noc zápal slepého čreva, aby mu od kamaráta na
svadbu vypožičané nohavice praskli pri oltári, keď bude kľakať a aby ho žena oklamala s
priateľom na výlete, ktorý on sám financoval pôžičkou päťdesiatich korún.Keď odspieval tieto želania, prešpikované rôznymi stobohmi a diablami, trochu mu odľahlo,
najmä keď mu zišla na um Betuška, krásna Betulienka. Ichuchú! Bol by najradšej zvýskol. — Nech
tam čert uchytí topánky!Betuška mala prísť vlakom okolo tretej poobede. Rozumie sa, že ju čakal na stanici, a ako
ju čakal! Minúty sa mu míňali ako storočie, nedajbože vyčkať tú nešťastnú, dýchavičnú kukučku.
No, konečne bolo vidieť nad kopcom dym lokomotívy, a vlak sa veľmi pohodlne dodrgáňal na
stanicu, zastanúc a pohnúc sa zo tri razy napred, kým trafil na miesto, kde má stáť. Milan
túžobne pozeral do oblokov a dvier treťotriednych vozňov, v ktorých že zazrie svoje
vychádzajúce slnce. Nikde nič. Iba naraz vidí vytisnúť sa spoza jedného vozňa batoh v červenom
kafetúchu a za ním — chráň každý duch Hospodina — tetku Ulku.Úžasne chytro zmizol zo stanice: Kým zhliadnuvšia ho tetka zošpuľovala svoje sladké
ústočká k bozku, bol už za humnami — v blatistej úzkej uličke, vedúcej do mesta a pri vchode
uličky na hlavnú ulicu, kde ho zafľusol vodnatou špinavou plachtou prebrknuvší automobil, v
ktorom ešte stihol poznať hlavného notára, prichádzajúceho revidovať úrad. Dosiaľ neklial,
nemal na to čas. Ale teraz si zastal a vidiac i to, že je celý zaliaty špinavou mlákou, klial.
Za okamih sa zhúklo okolo neho toľko sveta, koľko mnohý poslanecký kandidát nikdy na nijakú
schôdzku nezohnal: dvaja jeho priatelia sa zastavili pri ňom a pýtali sa ho, čo vlastne mrmle
do sveta.— Ako by som neklial a nerúhal sa bohu, keď namiesto ženy mi prišla tetka a teraz ma na
dôvažok zalialo auto, v ktorom sa doviezol hlavný notár revidovať úrad. Fuj, hrmených,
tatárskych atď. atď. Rôzne pojmy sa len tak mihali v jeho reči bez ladu a skladu, ako na
futuristickom obraze.Priatelia chytili zúfalca pod pazuchy a šetrne ho viedli do kaviarne, nebadane ho
prehmatajúc, či nemá pri sebe nejakú smrtiacu zbraň. Jeden, čo lepší gazda, dal doniesť koňak,
známy protijed zúfalstva.— Milan, brat môj drahý, druh mojej mladosti, prečo zúfaš? — pýtal sa ho, hľadiac naň
nežne zaslzenými očami. — Obľahči svojej duši, vylej svoje žiale, a naša úprimná sústrasť ti
pomôže ich prenášať.Milan využil priateľovu dojatosť a švacol si tri kalíšky jeden za druhým, čo platiaci Julo
začal považovať za hriešny alkoholizmus, a rozprával: — Nevypovedateľný žiaľ žerie srdce moje.
Kypris, Venus Anadyomene, Afrodité Kalopygos, milónska, medičejská Venuša[6]je vo vyčaptaných topánkach chodiaca šlajfiarka v porovnaní s mojou ženou. Tá mala
prísť a namiesto nej prišla tetka Ulka s batohom v obruse a hlavný notár revidovať úrad. Moja
žena je najkrajšia žena na svete a tetka Ulka, nachádzajúca sa vo veku medzi dvadsaťtri a
šesťdesiatpäť rokov, má okrúhlu červenú tvár ako burgundia,[7]na nej tri fúzaté bradavice, vygúlené veľké oči a drobulinké okrúhle ústa, z
ktorých jej na obe pery trčí po jednom dlhom pohyblivom zube, vonia koncentrovanou, tučnou
staropanenskosťou. Najvýznačnejší ťah jej povahy je, že ma má príšerne rada a že ma bozkáva
kedy a kde ma dolapí. Aby bolo nešťastie dokonalé, je bohatá a Betuška má po nej dediť, preto
nesmiem s ňou zachádzať tak, ako by si to želala moja noha. Nuž ti prišla a hlavný notár! A to
vtedy, keď túžobne očakávam svoju jedinú, drahú, sladkú Betušku!— Vieš čo urob? — mienil dobroprajne Jožko, druhý Milanov priateľ, — znôť ich.— Ako to myslíš? — pýtal sa nádejne Milan.— Pusť tetku na hlavného notára. Keď to trochu rafinovane urobíš, môže sa to podariť.
Tetka vojde do tvojej kancelárie — iste je i krátkozraká — a nájde tam notára. Namiesto teba,
nech jemu hodí tých niekoľko bozkov. Ktovie, čo sa môže stať? Možno, že notára porazí, alebo
že aspoň zamdlie, a tak máš s ním vec vybavenú. Tetku zavrú pre atentát a máš pokoj i s
tetkou. Nič ľahšie.Milan na to riekol:— Hm.Potom sa chytro zobral a utekal do kancelárie, kde našiel hlavného notára doktora Lupáčka
sedieť pri stole. Rozumie sa pri svojom. V úrade bolo osemnásť iných stolov, kde mohol práve
tak sedieť, nuž ale prvý zápal jeho revíznej horlivosti musel jeho opekať. Doktor Lupáček
nebol vcelku zlý človek, bol len mierny alkoholik a obstojný otec rodiny. Keď mu jeho pani
mesačne raz vydelila naň pripadajúcu čiastku mravného obrodenia (tri zauchá), držal sa celkom
korektne. Úradník bol vzorný a jeho najväčšia radosť bola, keď mohol dolapiť pri kamarátovi
nevybavený alebo aspoň nie dokonale vybavený akt. Pri revízii si vzal delikventovu pracovnú
knihu a vypytoval podľa nej jednotlivé čísla. Mal zvláštny cvik vyhmatať bolestné miesta
obžalovaného. Pozeral premieňavo na čísla pracovnej knihy a na zločinca a videl mu na očiach,
či sa obáva či nie, keď robil červenou ceruzou ďobky pri číslach aktov. Milan mal vcelku jeden
jediný akt, ktorý ho mrzel, a síce číslo 17314.Doktor Lupáček kývol na Milanovu poklonu hlavou a fixujúc ho cez ohromné rohové okuliare —
každý úradník, ktorý na seba nejako drží, má také (ja tiež) — a riekol: Doneste mi čísla 8205,
9002, 11716 a 17312. Milan odišiel do kancelárie a doniesol o chvíľku písma. Doktor Lupáček
mal na vybavenia svoje poznámky, ktoré s veľkou samoľúbosťou Milanovi vykladal, mysliac si, že
tento obdivuje jeho zázračnú učenosť. Milan si myslel: — Rozpuč sa!Po prehliadke aktov vzal zase pracovnú knižku. Mrzelo ho, že nič nenašiel. Ďobkal zase pri
čísle 17312. Hneď za týmto stálo 17314. Držal pri ňom ceruzu a išiel ďalej. Na nešťastie
pozrel na Milana a videl, že má vytiahnuté obrvy až po vlasy a zaťaté päste.— Čo sa vám nepáči? — spýtal sa ho posmešne.— Ajajáj, keby som mal všetko vypočítať, čo sa mi nepáči! — odvetil Milan, usmejúc sa
kŕčovito, lebo notár zase prešiel na číslo 17314.— Viete čo, ukážte mi ešte číslo 17314 a skončíme — povedal teraz vľúdne, lebo vedel, že
zaťal Milanovi do živého.— Číslo 17314?— Áno.— Prečo chcete práve 17314?— Lebo je to mnohosľubné číslo, z ktorého si veštím istú zábavu.— Myslíte?— Som presvedčený.Milan urobil zrazu „hm“ a poškriabal sa za uchom. — To pôjde ťažko.Vtom sa ozval v predizbe vysoký, ženský, vľúdny hlas, ktorý Milan okamžite poznal ako
tetkin hlas. Nikdy mu ten hlas nebol taký príjemný, ako teraz: získal čas. Tetka ho akiste
hľadala na byte a nenajdúc ho tam, prišla za ním do kancelárie.— Ahá, tu je moja tetka, — zvolal Milan. — Dovolíte na okamih? — A už bol pri tetke,
ktorej sa s veľkým oduševnením hodil na širokánske prsia už aj preto, aby maskoval svoj útek
pred ňou zo stanice.— Čo to máš v tom batohu — spýtal sa jej, kopnúc do okrúhleho, podlhovastého predmetu.Tetka šepla tajomne: — Tekvicu.Milan začal tetku oblápať a ťapkať s takým ohňom, že sa táto celkom roztúžila a zamilovane
naň žmurkala.— Tetuška, daj mi tú tekvicu.— Vezmi si ju, dieťa moje, veď som ju tebe doniesla. Milan nechal zadivenú tetku a utekal
k doktorovi Lupáčkovi.— Žiadate si číslo 17314?— Zaiste.V susednej izbe sa ozval telefón i vošiel o chvíľku náčelník.— Župan ťa volá k telefónu, — oznámil Lupáčkovi, ktorý skočil a utekal k prístroju.— Služobník, ponížený, pán župan, — klaňal sa zdvorilo pri telefóne a počúval, čo chce
župan.O chvíľku povedal: — Ako rozkážete. Okamžite idem, — a odcengajúc prešiel k Milanovi: —
Musím okamžite odcestovať nazad. Pokračovať budeme nabudúce. — Milan si myslel: „Zlom krky“ a
povedal: — A s aktom 17314 čo bude?Doktor Lupáček by, ako si myslel, dolapeného Milana nevypustil z pazúrov za nič na svete i
povedal: — Dajte mi ho do auta.— Prosím! Len mi dajte potvrdenie, že ste ho prevzali.— Dám vám. — I písal potvrdenie, pokiaľ Milan vyhľadal akt a kázal odniesť aj s prílohou
do auta. Príloha bola tekvica. Bol už podvečer, bolo zamračené, auto bolo kryté a zriadenec
Serafín prikryl tekvicu na sedadle kobercom a tak sa Lupáček musel na ňu hodiť. Vtom motor
zahučal a auto sa pohlo.Serafín prišiel, rehocúc sa, že vraj si pán hlavný notár sadli na tekvicu a že kliali ako
Turek a hrozili päsťou. Cestou doktor Lupáček vyštudoval, čo bolo s tekvicou a lámal si hlavu,
ako ju nahradí, keď teraz už tekvíc niet. Možno, že si i pomyslel niečo, čo nebolo preň veľmi
lichotivé.Milan sa smial a okresný náčelník sa smial tiež, keď mu vyložil, čo sa stalo. Milan svojho
času — pred týždňom — corpus delicti[8]tvoriacu tekvicu zjedol, lebo boli vtedy veľmi zlé časy. Tetka ho zázračným
spôsobom vytiahla z ťažkostí.— Od dneška nech mi nikto nehovorí, že sa už nedejú zázraky, — ustálil pre budúcnosť, čo
potvrdil i náčelník a najmä Serafín.Zavolal tetku do kancelárie, keď náčelník išiel ďalej „koňovať“.— Prečo si vlastne prišla tetuška?— Nuž tú tekvicu som ti doniesla.— To je krásne od teba. A kedy ideš nazad?— Najbližším vlakom. Mala prísť Betka, ale zmeškala vlak. Príde inokedy.Milan pozrel na hodinky: — Bude dobre, keď už pôjdeš na stanicu, lebo vlak ide už o dve
hodiny a ty potrebuješ najmenej dobrú štvrťhodinu, aby si ta vyšla. A potom, mohli by o nás
klebetiť, keby si zostala u mňa. Vieš, akí sú ľudia; voči pekným mladým dámam sú bezohľadní —
hovoril nápadne vľúdne Milan.— Ach, ach, aký si ty len opatrný, Milanko, pôjdem, pôjdem; hoci by som rada pobudla, rada
veru, — zašemotila hanblivo a pozrúc naň tak koketne, že mu krv v žilách zmrzla, bozkala ho na
líce. Milan šiel k umyváku a drel si uterákom líce, lebo sa mu zdala tá láska privlhkou. Bol
to vrtký šuhaj a tak mu i šikovne zišlo na um, že by zamilovanú tetkinu náladu bolo možné
využiť, aspoň si bude na tú chvíľu spomínať.— Hja, tetuška, nemohla by si mi napochytre vypomôcť tristo korunami?— Mám pri sebe len dvesto. Ale potom nebudem mať čím cestu zaplatiť. Ale to nič, odpíšem
Žofke, aby mi poslala ešte peniaze a za ten čas zostanem tuná; — pristala tetka nápadne
vďačne.Milanovi stáli vlasy dupkom; našťastie sa spamätal.— Pánbohchráň, aby som prijal od teba takú obeť. Ja ti cestu zaplatím. To stojí osem korún
dvadsať halierov, čože, pre teba neľutujem nijakú obeť. Len daj chytro tých dvesto korún. —
Tetka vybrala z veľkého cégra vreckovku, v ktorej mala zabalené peniaze a dala ich Milanovi. —
Dobre, tetuška, to je dvesto korún. Stovku mi zostaneš dlžná, ale ja ti vďačne počkám.
Serafín!Serafín vošiel a Milan mu dal na dlaň osem korún dvadsať halierov a riekol mu, aby
milostivú slečnu odprevadil na stanicu, kúpil pre ňu lístok a vyložil ju do vlaku. Ale iste!Potom oblapil tetku a bozkávajúc ju na jedno okrúhle líce, vykročil s ňou k dverám; vo
dverách ju bozkal na druhé líce a vybugzíroval ju cez predizbu na schody. Tu zvolal:— Ach, tetuška, ako mi je ľúto, že už ideš — a bozkajúc ju, drgol ju dolu schodmi, že by
si bola aspoň nohu zlomila, keby ju Serafín nebol dochytil. — Veď neutekaj tak veľmi, škoda,
že sa tak náhliš, boli by sme mohli ísť večer do kina; škoda, no večná škoda!Tetka sa vrtko obrátila a kričiac — zostanem, zostanem — brala sa za Milanom. Lenže jej už
vtedy pred nosom zatrepol dvere a zavrel na dva skoky.Milana od tetky vylúdené peniaze doniesli do lepšej nálady, vošiel k náčelníkovi a pozval
ho k sebe na večeru.— Mala mi prísť žena a neprišla. Nakúpil som pre ňu lepšiu večeru, príďte a pomôžte mi ju
odpratať.Náčelník, flegmatický, tučný pán s oholenou tvárou, stredného veku, prisľúbil, že príde.
Pri všetkej flegmatickosti bol veľký zbožňovateľ krásneho pohlavia.Milan odišiel, aby doplnil k večeri nápoje. Lebo čo by bolo dosť preň a pre Betku, nebolo
dosť preň a pre náčelníka.Náčelník, starý mládenec, nemajúc doma zaneprázdnenie, prišiel k Milanovi včaššie a
pomohol mu prikryť stôl. Mrkol s uznaním na batériu fľašiek, postavenú pri umyváku.— No, to nám bude azda dosť. — Pri tom pohľade jeho aj ináč dosť teplé priateľstvo voči
Milanovi poskočilo o niekoľko stupňov.Sadli, pojedali a rozprávali si. Najprv popremývali a prečesali svojich predstavených a
keď boli s tými hotoví, prešiel náčelník hladko na svoju obľúbenú tému: na hlúposť ľudí.— Vraj: homo sapiens! Mater orevaná! Nebolo by pravdivejšie: homo stupidus, imbecilis.
Dromedarius communis. Rhinoceros duplex.[9]Veru: sapiens! Ani ten najmúdrejší z nás nevidí ďalej od nosa. Maximum našej
múdrosti je predvídavosť Jura Barboliaka, ktorý hneď vedel, že sa Mišo Čaprnda chce biť, keď
mu vytrepol zaucho. Za múdreho považujeme toho, kto má také nekvalifikované náhľady, aké máme
i my. Ak zmýšľa inakšie, tak je v našich očiach blbec, kretén. Rozumie sa, že ten istý názor
má o nás ten hlupák na kvadrát. A tak sme všetci v očiach jeden druhého blbcami. A máme
pravdu. Nebolo takého filozofa, o ktorom by druhí nedokázali, že strieľal capov. I najväčší
štátnik a generál robil hlúposti. Sto ráz dokázané sprostosti páchame znova.Milan mu poslušne prisviedčal, najmä keď tvrdil, že sme všetci hlupáci, a prisahal sa, že
mu nikdy tak nesvitla tá pravda v hlave, ako teraz, keď počúva jeho reči.Náčelník držiac viržínku v zuboch, zadíval sa ostro na Milana, nie súc na čistom, ako to
Milan mieni. Ten robil takú sprosto nevinnú tvár, že náčelník hodil rukou a rozprával radšej o
milostných dobrodružstvách.Bolo okolo deviatej, keď sa ozvalo diskrétne zaklopanie na dverách a do izby vošla krásna,
mladá dáma. Náčelník sediaci oproti dverám ju zazrel prv ako Milan, i potichu zahvízdal. —
Dohroma, to je niečo prvotriedne! Jeho prvá myšlienka bola, že sa Milan postaral i o dámsku
spoločnosť. Ale Milan už vyskočil a oblápal a bozkával dámu, kde ju zachytil, kričiac: — Zlatá
drahá Betuška, keď si len prišla! Ty anjel z neba, ty holubička, ty poklad môj jediný.Celkom zadychčaný jej predstavil náčelníka a pomohol jej zložiť sa, vyložiac v krátkosti,
že prichystal pre ňu večeru a keď neprišla, povolal náčelníka, aby v zúfalstve osamote
nespáchal samovraždu.Betuška si popravila pred zrkadlom vlasy a ukázala na batériu pred umývadlom: — To si
prichystal na večeru pre mňa? — zazvonila zlatým hlasom a smiechom.— To je rezerva, ktorá vyrukovala následkom môjho vpádu, — poznamenal náčelník, galantne
obskakujúc okolo krásnej ženy, pričom mu brucho lietalo ako sukničky piruetujúcej baletke.Milan sa len smial a ťuhíkal; najradšej by si bol zatancoval kozácky trepák.Betušku usadili na diván, dali jej čaj a predložili jej pozostatky nárezu a syra; lepšie
veci veru sami pojedli, a tak toho mnoho nebolo. Našťastie Betuška doniesla pečenú kačku a
muži jedli s ňou, aby mala chuť.— A prečo si neprišla o tretej, spasenie moje? — pýtal sa Milan, bozkávajúc jej, keď
mohol, rúčku, pričom náčelník zúfalo vzdychal.Betuška pozrela šelmovsky na náčelníka a usmiala sa, pričom sa jej utvorili také vábne
jamby na lícach, že náčelník zaklial: — Sakra, to je na nevydržanie.— Môžem pred pánom náčelníkom smelo rozprávať? — spýtala sa Milana hľadiac na jeho šéfa.— Hovorte, a pre mňa zraďte republiku. Ja nevidím a nepočujem nič, — zastenal náčelník.— Vec sa stala takto: chcela som ti doniesť tú tekvicu —— Ahá, — udrel sa Milan po čele, — zabudol som celkom, že som ti ju spomenul.— A tetka ju schmatla a utekala s ňou na stanicu. Hľadajúc tekvicu, zmeškala som vlak. Len
na stanici som sa dozvedela, že tetka vyrukovala s batohom v kafetúchu, v ktorom musela byť
tekvica, — smiala sa Betuška, zobkajúc stehienko.Milan zakričal: — Ty zlato, ty koruna ženského pokolenia, — a hodiac sa k nej na diván,
oblapil a bozkával ju, čomu sa Betka milo bránila, kukajúc na závistlivo hľadiaceho náčelníka.— Ale, Milan, to sa predsa nesvedčí, čo si pomyslí o nás pán náčelník!— Že sa to skutočne nesvedčí, keď to robí Milan.— Ah tak! Myslíte, že by vám to lepšie pristalo? — I pozrela naň tými tajomnými očami.— Nepokúšajte ma, neručím za seba, — zakvílil náčelník.— Tu máte moju ruku na verné priateľstvo, — riekla a podala mu s koketným úsmevom mäkkú
bielu ťapočku.Náčelník ju chytil oboma a cmukajúc bozkával.Zabávali sa chvíľku. Ale o chvíľku Milan sedel ako na tŕní. Očakával, že náčelník už
odíde, bol nervózny, odskakoval a pil, pozeral jedovato na náčelníka, ktorý Betušku zabával
najnovšími klebetami a starými anekdotami. Keď sa vec preťahovala, zamĺkol Milan úplne a
durknúc Betku tu i tu do boku, žmurkal významne na ňu, na čo Betka konečne porozumejúc,
zamĺkla a diskrétne zívala.Náčelníkovi tiež napadla Betuškina unavenosť, a preto riekol: — Bude najlepšie, keď si
milostivá ľažká. Dáme okolo postele španielsku stenu, a tak sa môžete zobliecť a ísť búvať, —
mienil priateľsky.— Ale čo tam, veď Betka vydrží, kým pôjdeme spať, — odpovedal Milan zívajúc nemóresne v
nádeji, že sa náčelník už poberie domov.— Ako sa vám páči, — odvetil vľúdne náčelník. — Mňa robí vaša spoločnosť šťastným. Keby
mohol Milan predviesť, čo si pri tejto poznámke myslel, nebola by ho nijaká porota na svete od
šibenice oslobodila.Napokon rozprával už len náčelník sám; obidvaja manželia sa teraz už len zamračene dívali
naň. Betuška sa prestala usmievať, naopak, ukazovala, že už neodolateľne idú na ňu driemoty.— Jednako urobíte lepšie, keď si ľahnete, — odporúčal jej náčelník. Teraz sa Betuška viac
nevzpierala, išla za stenu, zhodila črievičky a vrchné šaty a ľahla si na posteľ.— Dobrú noc, dobre sa zabávajte — zavolala kuknúc ponad španielsku stenu a skočila pod
paplón.Náčelník rozprával Milanovi šeptom o Betuškinej znamenitosti a chválil jej krásu, čo toho
chudáka na chvíľu rozjarilo, ale už zakrátko sa díval naň zlomeným pohľadom odsúdenca na smrť.— No, ale pôjdeme pomaly — riekol tráviacemu náčelníkovi.— No, ale pôjdeme pomaly, riekol napokon náčelník a zapálil si ešte jednu viržinku. — Len
túto cigárku ešte dofajčím.Milan vidiac cigaru stenal a chytiac sa za brucho, vyvalil sa na diván. — Jaj, jaj,
strašnú koliku som dostal. To je iste zápal slepého čreva, už som mal také záchvaty. Jój,
mamička, moja, ratuj ma, ratuj ma!Náčelník skočil k nemu a mäkušil mu brucho.— To je veru zle s vami! Nemôžem vás takto tu nechať. Nemáte nejakú pálenku? Čo by som bol
za priateľa, keby som vás teraz opustil?— Mám len rum, — stenal Milan.Náčelník vlial doň zo dva deci. — No, už vám je lepšie?Milan vediac, že chorobou sa náčelníka nestrasie, skočil na nohy: — No už mi prešlo. Len
ospanlivý som na spadnutie.— No chvalabohu, — tešil sa náčelník. Bol to dobrý človek.— Vypijeme ešte tieto dve-tri fľaštičky piva a potom pôjdeme spať.Milan pozrel zúfalo na batériu fľašiek: bolo ich ešte zo desať. Milan nebol zvyknutý piť;
aby sa náčelníka čím skorej striasol, lial pivo do seba ako do studne. Za pol hodiny bol taký
opitý, že by ho teraz nijaká mocnosť nebola zdržala od spánku. Vyvalil sa na diván a chrápal
za troch.Náčelník zamrmlal: — Tá dnešná mládež nič nevydrží. I vzal prikrývku z postele a prikryl
ňou otcovsky Milana: hodil jeden túžobný pohľad na krásnu Betušku, ktorej okrúhle rameno sa
skvelo na červenom paplóne a zhasol svetlo; odišiel na prstoch zavrúc, tichučko za sebou
dvere.Milan sa zobudil okolo deviatej ráno. Hlava ho bolela. Utekal k posteli pozrieť, čo robí
Betuška.Posteľ bola prázdna. Betušky nebolo nikde. Dúfal, že čochvíľa príde. Ale našiel na stole
kartičku: — Odchádzam vlakom o ôsmej. Nezaslúžiš nijaký ohľad, ty korheľ. Druhý raz ma môžeš
čakať! B.Keď Milan prečítal lístok, zabudol i kliať.[1]Matuzalem— starozákonný patriarcha, ktorý sa dožil vysokého
veku; obrazné pomenovanie starého človeka[2]per amorem dei(lat.) — skrze lásku božiu[3]Zeno, vynálezca stoicizmu— Zenón z Kitia (asi 334 — 262 pr. n.
l.), pôvodne grécky obchodník, neskôr prívrženec kynickej filozofie. Sám učil filozofiu v
stĺporadí (stoá poikilé), odtiaľ názov jeho školy: stoická. Je to filozofia životnej
vyrovnanosti.[4]exaktorós— daňoví vyberači[5]papndekel— lepenka[6]Kypris, Venus Anadyomené, Afrodité Kalopygos, milánska, medičejská
Venuša— vo všetkých prípadoch ide o antické sochárske výtvory, o sochy
starogréckej bohyne lásky a krásy Afrodity a starorímskej Venuše. Afrodité Kypris bola
uctievaná na Cypre, odtiaľ jej meno. Známa je socha Venuše Milóskej (či Mélskej) z 2. — 3.
st. pred n. l. Tzv. Medičejská Venuša je rímska kópia gréckej sochy z 2. st. pr. n. l.;
pôvodne sa nachádzala v zbierkach rodiny Medici vo Florencii. Afrodité Anadyomené je
Afrodita vynárajúca sa z vody. Meno dostala podľa pôvodu. Jeden z mýtov hovorí, že sa
narodila z morskej peny, ktorej sa Zeus dotkol bleskom.[7]burgundia— kŕmna repa načervenalej farby[8]corpus delicti(lat.) — usvedčujúci dôkaz[9]homo sapiens, homo stupidus, imbecilis. Dromedarius communis. Rhinoceros
duplex(lat.) — človek rozumný, tupý, obmedzený, slabomyseľný. Ťava obecná.
Nosorožec dvojrohý. | Nadasi-Jege_Dobry-den.html.txt |
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.