Datasets:
xguman
/
hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Community
1
text
stringlengths
0
622k
file_name
stringlengths
11
121
OsobyGORAZDVEŠTEC, Gorazdov otecMILUŠAŽREC, Milušin otecMETODSVÄTOPLUKMETODOVI UČENÍCIVANDROVNÍCIŽRECOVI POMOCNÍCIŽENYVOJACIĽUD
Dilong_Gorazd.html.txt
Na Veľký piatokOsobyLILAARTÚRMINASLUHAJarný súmrak v luxorióznej izbe. Po chvíli.IntermezzoLILA(v ľahkom čipkovom plášti, sluhovi):Svetlo. Rýchlo.SLUHA(zapáli elektrické lustre, pristúpi k Lile a skladá jej plášť).LILA: A Mina nech hneď príde.SLUHA(s poklonou odíde).LILA(nervózne):Čakať — vždy len čakať! Ako hrozne pomaly ťahá sa ten deň. Jeden deň — jeden rok. Môj Artúr! Pred rokom ešte obidvaja v okovách — a dnes — je celý svet náš.(Nervózne sa spustí na širokú pohovku. Po chvíli vstane.)Mina. Kdeže je? Aj na ňu musím čakať. Nie, ja sa zbláznim od čakania! Artúr, Artúr — o ôsmej je tu.(Otvára oblok.)MINA(príde):Ruky bozkávam.LILA: Mina, Mina, tak dlho nechodíte. Či ste pripravili?(Vidí na kredenci.)Ach, áno. Vy tomu rozumiete. Kedy prišla zásielka?(Obzerá etikety na sekte.)Dobre, dobre. To je jeho marka.MINA: Mala som aj nepríjemnosti. Poštár nechcel vydať zásielku. Že vraj vo sviatok.LILA: Ďakujem vám za energiu. Prečo nemám ja energiu? Môj Artúr. On má energiu! On si ma vybojoval. Pravda, vy ste neverili?MINA(prisviedča).LILA: Áno, Mina, nikto neveril, ani ja som neverila. Ale on nás všetkých zahanbil. Pred rokom — však vy viete moje boje, Mina. Byť ženou človekovi, ktorého nenávidím, ktorý sa mi hnusí! A on — on sa smial — on sa radoval, lebo videl, že je to jediný prostriedok k nášmu šťastiu. On predvídal! Môj Artúr. Keby som len mohla celý minulý rok zotrieť — zničiť — — Mina, kam hľadíte — Mina — —? Prečo sa obzeráte, čo sa vám tu ľúbi? Mina?MINA: Milosťpani —LILA: Nie, nie. Mina. Nie, milosťpani, nevravte tak! Vravte mi zase len Lila — viete, ako predtým, keď ste ma vodili zo školy. Viete, len tak, Lila. Ja chcem byť zasa tá malá, roztopašná Lila, za ktorou sa na ulici obzerali malí-veľkí. Taká som sa Artúrovi páčila — on si ma iste i teraz takú predstavuje — on by bol sklamaný, keby ináč bolo. Nie, ja budem ešte živšia, ešte veselšia, lebo som vyšla zo žalára — pustená som na slobodu — potencovanú slobodu ako predtým. Pravda, Mina, vy cítite tiež tú slobodu. Vy mi rozumiete? Vám som sa vždy zdôverila a vy ste mi rozumeli. Viete, Mina, tie dlhé zimné večery, keď sme museli sedieť doma, lebo zbadali, že ma Artúr ľúbi. A otec sa zhrozil nad tým. Jeho dcéra ľúbi dajakého lumpáka — herca. Nie, také niečo musí sa zamedziť. A zamedzil…! Našli mi zaťa. Predali ma… A on dobre zaplatil za moje mladé telo. Čože, on bol naučený na to! Áno, Mina, každý kúsok v tomto kaštieli je zaplatený — mojou krvou zaplatený. Áno, Mina, nemyslite si. To je najväčšia obeť. Ó, ja by bola šťastná so svojím Artúrom aj v slamenej búde — viete, aj v najväčšej biede. Aspoň by som nemala do činenia so svetom. Myslíte vy, že ma nebijú pohľady tých ľudí? Ó, ako jasne čítam z každého pohľadu, že mi kričí: „Ohaa, šla si za chorého človeka, aby si sa mohla potom v jeho bohatstve rozplývať!“ Vidíte, Mina, oni vedia moje boje a bôle. Ale keď príde Artúr, bude všetkému koniec. Odídeme preč — ďaleko — — A ako lačným psom hodím im tento kaštieľ. Pravda, Mina, to bude dobrá pomsta — pravda? Nesmúťte, Mina, veď aj vy pôjdete. Vás ja nezanechám.MINA: Ďakujem, milosťpani.LILA: Ja sa vám vždy budem zdôverovať.MINA(skočí k otvorenému obloku):Zdá sa mi —LILA(vykríkne radostne):On ide?MINA: Hrmoce koč.LILA: Je to jeho koč?MINA(naslúcha):Zdá sa mi, že nie je koč — vari železnica.LILA: Ach, železnica sa nepočuje — ďaleko sme od nej. Možno hrmí — oblačno je vari.MINA: Ale zarachotilo práve tak, ako keď železnica ide. Strojí sa na dážď — počuje sa naďaleko.LILA: Možno teda. Je pravda, je pravda. Mina, to je jeho vlak. Áno, pol ôsmej. O pol ôsmej prichádza vlak na stanicu. O chvíľu je tu! Môj Artúr! — Zatvorte oblok, Mina, aby mu nebolo chladno. A možno aj zakúriť. Mina, rozkážte aj zakúriť, veď dnes budeme dlho sedieť. On nesmie odísť tak rýchlo. A potom schystajte zákusky. Čo mi napadá, Mina! Niet cigarety! Strašné, Mina, Mina. A dnes som práve tak mnoho fajčila!(Pozerá na stolík.)Len dve! Podelíme sa.(Zapáli si.)Pravda, dobre mi svedčí?(Nervózne.)Ešte len päť minút prešlo. Mina, ten čas pomaly ide. Kedy prejde už polhodina! Mina, len polhodina ma delí od môjho najväčšieho šťastia. Kedy len prejde…!LILA(pozrie na Minu, prestávka).MINA: Idem pred kaštieľ, aby pán nemuseli čakať.LILA: Tak je. Moja Mina, vy ste dobrá. Rýchlo.(Sama.)Prečo povedala Mina, že na svete všetko prejde?(Pred zrkadlo.)Nepravda. Keby už len on prišiel! Tak mi je pusto —(Napadne jej.)Áno, nové šaty. Zhodím toto čierne domino. Áno…(Odíde do svojej izby. Vonku krik. Mina volá: „Milosťpani, tu sú!“ Onedlho.)ARTÚR(vstúpi ticho, temer bojazlivo, bledý. Sadne si dakam a zakrýva si oči — možno od veľkého svetla).LILA(vybehne z izby):Artúr —(Objíma ho.)Čo je, čo sa stalo? Ty si premenený, môj Artúr.ARTÚR(bozkáva jej ruky):Nič. Zasa vidím tvoje oči a nemôžem veriť. Lila, si ty? Moja božská Lila.LILA: Konečne ťa vidím. Ako je dobre, že si tu. Ťažko som ťa čakala, Artúr.ARTÚR: Dobre je. O tri dni sme svoji, Lila.LILA: Až o tri dni?(— — — — —)ARTÚR:(— — —)preto, aby si vedela, že žijem.LILA(objíme ho):Artúr, že žiješ? Nerozumiem.ARTÚR: Dnes som mohol byť mŕtvy.LILA(vedie ho k pohovke):Rozprávaj, Artúr, rozprávaj!ARTÚR: Vlastne len malá nehoda na železnici. Keď sme vchádzali do stanice, zrazil sa náš vlak s vlakom, ktorý tam stál.LILA: Mina počula buchot.ARTÚR: Sú len niekoľkí ranení. Mohlo byť aj horšie. A práve v mojom oddelení bol akýsi pán, ktorému som dal slovo, že ho ešte dnes navštívim.LILA: Prečo si mu dal slovo? Čo máš s ním?(S výčitkou.)Vtedy si nemyslel na svoju Lilu?ARTÚR(udusene):Práve som veľmi na teba myslel.LILA: Azda ste sa rozprávali o mne? Pozná ma? Kto je to?ARTÚR: On je dobrý, pobožný človek… Ja mu ďakujem, že som sa s ním stretol —LILA: Ty si sa rozprával s pobožným človekom? Ako si sa mohol s ním rozprávať? Vôbec, prečo si ta šiel, keď je taký svätuškár?ARTÚR: Odpusť, Lila, náhodou. Prišiel ku mne — z dlhého času dali sme sa do diškurzu. Išiel na liečenie. Chudák, už od roka nemôže slúžiť. Na nohy je zle. Tak plakal, že práve dnes musí cestovať.LILA: Prečo?ARTÚR: Nuž vraj na Veľký piatok.LILA: Dnes je Veľký piatok?ARTÚR: Ty si nevedela?LILA: Človek zabúda na maličkosti. Deň ako deň. Ja teraz len na teba myslím.ARTÚR: Ale niekedy je človek vyrušený z obyčajného behu. Ako ja dnes. Ako by to hrozné bolo bývalo, keby bol tam niekde rozmliaždený ležal, Lila, sladká? Kam by sa podela naša láska — Lila, kam by som sa ja podel?LILA: Artúr, Artúr, prestaň! Ty dnes hrozné rozprávaš.ARTÚR: Áno, áno, je hrozné. Priznám sa, tá nehoda ma znepokojila — a ešte náhoda — potom Veľký piatok. Vieš, čo dnes kresťania svätia?LILA: Smrť Kristovu… Ale nechajme tento diškurz, Artúr.ARTÚR: Áno, dnes svätia kresťania smrť toho veľkého priateľa ľudstva, toho skromného filozofa. Práve jeho smrť. Sokrates, Platón boli veľkí filozofi — ich smrť sa nesvätí. Prečo práve Kristovu smrť svätia? Keď človek v živote nič väčšieho nespraví, len to, že potom zomrie — nevykonal tým nič zvláštneho… A tí kresťania nehľadia na Krista ako na báječného lekára, alebo rečníka, alebo reformátora — nie, oni vidia najväčšiu jeho slávu — v jeho smrti. Veď bol vraj od Boha poslaný.LILA(rozosmeje sa):Keď som bola malá, predstavovala som si Boha ako starčeka s červenou čiapkou.ARTÚR: A ako si si predstavovala Krista — vraj jeho Syna —LILA: Ako? Nuž ako ho maľujú — na kríži.ARTÚR: S tŕňovou korunou, skrvavený. Nie? A to vraj všetko pre nás — pre teba, pre mňa, aby sme neboli zatratení. Tak mi rozprával ten kňaz. A on mi ešte všeličo vravel.LILA: Veď som sa divila, prečo také zdĺhavé bájky rozprávaš. Keď je bájka, aspoň nech nie je zdĺhavá.ARTÚR: Povedal by som, že tá „bájka“ nie je zdĺhavá. My žijeme tu na tomto svete — ktorí dobre, ktorí zle, príde smrť — a potom?LILA: Prestaň, prosím ťa. Alebo mi chceš celkom pohubiť moju dobrú vôľu?ARTÚR: Moja Lila, mňa trápi niečo. Áno, ja rozmýšľam. Začal som myslieť na budúcnosť. Lila, mňa trápi myšlienka na smrť.LILA: Artúr, či necítiš v sebe viac tvoju energiu? Môj Artúr, si muž? Pozri, sme mladí, užime v plných ťahoch tento krásny svet, kým je čas. Čože nás po budúcnosti? Po smrti z nás je prach.(Točí mu sekt.)ARTÚR: Ale ten Kristus učil, že vraj ten prach vstane — a sám dokázal. On po svojom umučení a smrti vstal z mŕtvych.LILA: Že ťa také bájky znepokojujú. Vôbec zakončme toto nepríjemné intermezzo.(Štrngne si.)Hľa, tvoja marka. Tebe kvôli — Artúr, pamätáš sa, čo sme prvý raz pri tejto istej marke prežili. Ja som prišla za tebou — Artúr, pomysli, za tebou. A on už bol v posledných ťahoch. Hľadela som tvoje triumfy. A keď som sa viezla s tebou, všetci mi závideli. Áno, nech závidia. O tri dni, Artúr, pôjdeme. Ukážeme sa svetu, čo nás tak dlho držal v okovách — ukážeme sa mu v svojom šťastí — nech závidia! Poď, Artúr, rozprávajme sa o našom šťastí, o našej sláve. Artúr —(sadne si na pohovku a ťahá Artúra za ruku)— no, poď — aspoň si sadni ku mne.ARTÚR(rozmýšľa a váha, pre seba):Ešte tri dni? Bol by som šťastný! A potom?LILA: Ale, nerozmýšľajže.ARTÚR(odhodlane s radosťou, vypustí jej ruku):Áno, načo vždy rozmýšľať? Dosť je veriť.(Sadne si k nej a bozkáva jej ruky, ústa — —)(Opona.)
HurbanVladimirov_Na-Velky-piatok.html.txt
PredslovMilé deti!Tu Vám prinášam tri rozprávky, ktoré som kedysi s veľkou úľubou počúvala a preto myslím, že sa aj Vám budú páčiť. — Tie, ktoré mi ich rozprávaly a to prvú a tretiu moja mamička, druhú jedna známa pani, ležia už dávno v chladnej zemi a preto sa ich nemôžem opýtať, kde ony tie rozprávky vzaly. Poneváč som ich ja ale ešte nikde a nikdy nečítala, myslím, že ich vymyslely ony samé, ako čo o tretej viem istotne, že ju vymyslela moja mama.No odkiaľkoľvek by pochodily, budú Vám iste milé, ako čo nám je milý, príjemný jarný vetrík, keď aj nevieme iste, kde sa vzal.Pozdravuje VásOľga TextorisováV Blatnici, v deň Slobody 1924
Textorisova_Tri-rozpravky.html.txt
Na úvodProglasъ jesmь svętu jevangelьju.Takto sa v staroslovienčine začína báseňProglas, ktorej autorstvo pripisujú bádatelia svätému Konštantínovi.Solúnski bratia Konštantín a Metod k nám prišli v roku 863 — do obdobia po ich príchode situujeme aj vznikProglasu, prvého pôvodného básnického diela napísaného v staroslovienčine — predchodkyni slovenčiny aj iných slovanských jazykov. Viaceré slovanské národy pokladajúProglasza základný kameň svojho písomníctva — my, Slováci, to robíme s hrdosťou o to väčšou, že vznikol na našom území.Proglasobjavil v roku 1858 A. F. Hilferding, ale až v roku 1908 bulharský bádateľ Jordan Ivanov zistil, že tento text má veršové členenie a prepísal ho do podoby stodesiatich dvanásťslabičných veršov — stojedenástym je slovoamen.Ako súčasné ekvivalenty názvuProglassa v slovenčine núkajú rôzne možnosti. Profesor Ján Stanislav uprednostňoval názovPrívet. Profesor Eugen Pauliny vo svojej prozaickej interpretácii, a v súlade s ním aj Viliam Turčány vo svojom nerýmovanom prebásnení, dali zas prednosť názvuPredslov. Sú to korektné riešenia, no ak sa zhodneme na tom, že to bol text určený na spievanie (jeho miesto v liturgii určuje hneď jeho prvý verš), potom nemôžeme vylúčiť, že už svätý Konštantín chápal jeho názov vo význame Predspev.*Dvanásťslabičný verš je široký pojem — jeho rôzne podoby nachádzame nielen v rôznych epochách a jazykoch, ale aj v rôznych prozódiách.Prečo je taký obľúbený?Určite aj preto, lebo je to ideálny verš na jeden výdych, a ľudia odjakživa a všade na svete dýchajú rovnako. Navyše dvanásťslabičný verš akoby už vopred rátal s ucelenou vetou pozostávajúcou zo štyroch vetných členov.Rovnakými argumentmi síce môžeme zdôvodniť aj obľúbenosť veršov o jednu-dve slabiky kratších alebo dlhších (napríklad obľúbenosť desaťslabičného blankversu), no faktom ostáva, že dvanásťslabičný verš nielenže si obľúbenosť udržuje dodnes, ale má aj najslávnejšiu minulosť.Už v staroveku totiž, keď sa grécki a rímski dramatici usilovali, aby sa jedna replika rovnala jednému veršu, stával sa dvanásťslabičný verš aj štandardným výrazovým prostriedkom veršovanej divadelnej hry.Vzdelaný Konštantín tieto hry zaiste poznal — otázku, kde vzal a odkiaľ aj k nám priniesol dvanásťslabičný verš, máme teda vyriešenú.Dvanásťslabičný jambický trimeter — typický verš antickej drámy — bol však veršom, ktorý sa správal podľa pravidiel časomernej prozódie.Prozodická povaha staroslovienčiny bola iná a časomerné pravidlá sa v nej nedali uplatniť. Dvanásťslabičný veršProglasusa teda musel prispôsobiť podmienkam staroslovienčiny a vznikol nový druh verša, v ktorom bol rozhodujúci už len počet slabík. Z jambického trimetra sa stal sylabický dvanásťslabičník, ktorý si ešte nepotrpel na symetricky umiestnenú polveršovú dierézu. Môžeme si to overiť už na prvom verši:Proglasъ jesmь svętu jevangelьju.. Aj ten, kto sa nezaoberá prozódiou, si bez problémov všimne, že „polveršová“ prestávka je už po piatej slabike.Neskôr, keď sa Konštantínov sylabický dvanásťslabičník u nás udomácnil, splynul zrejme s dvanásťslabičným sylabickým veršom našej ľudovej poézie. Jeho typické črty: dieréza umiestnená presne uprostred a polverš, ktorý sa mohol skladať raz z dvoch daktylov a inokedy zase z troch trochejov. Overiť si to môžeme napríklad na tomto dvojverší:Zahučali hory, zahučali lesy,kamže sa podeli moje mladé časy.Ľudový sylabický dvanásťslabičník si obľúbili aj štúrovci, na básnický vrchol ho priviedol najmä Ján Botto vSmrti Jánošíkovej, a preto ho niekedy nazývame aj štúrovským sylabickým dvanásťslabičníkom. Príklad naň:Horí ohník horí na Kráľovej holi.Ktože ho nakládol? Dvanásti sokoli.Vývoj šiel ďalej a ukázalo sa, že nielen časomerná, ale ani sylabická prozódia nezodpovedá ideálne prozodickým vlastnostiam slovenčiny. S Hviezdoslavovou generáciou nastúpila sylabotonická prozódia, ktorá sa už neuspokojovala s tým, aby sa na organizácii verša podieľal iba počet slabík a umiestnenie dierézy, ale trvala na pravidelnom striedaní prízvučných a neprízvučných slabík.Ani pri Hviezdoslavovi sa vývoj nezastavil — s modernou poéziou dvadsiateho storočia prišiel voľný verš, ktorý sa zas, naopak, zbavil prísneho prozodického diktátu a slobodná myšlienka sa v ňom dávala unášať slobodným rytmom.O to väčšiu úctu však pociťujeme, keď zisťujeme, že na počiatku tohto vývoja bol a anticipoval ho už v deviatom storočí svätý Konštantín a verš jehoProglasu.*Dnes — vďaka vyše tisícročnému vývoju — jestvuje aj na otázku, akým spôsobom si môžeme preložiťProglasdo modernej slovenčiny, niekoľko odpovedí. Jeho prozaický preklad a takisto nerýmovaný preklad dvanásťslabičným veršom máme už dávnejšie — rozhodol som sa teda využiť ďalšiu možnosť a preložil som Proglas desaťslabičným veršom a rýmovane.Desaťslabičným veršom preto, lebo moderná slovenčina sa pri jeho preklade dvanástich slabík nedožaduje. Konštantín ešte používal dva jery, tie časom zanikli a so zánikom jerov súvisí, že dĺžka verša, ktorý som použil, je obsahu básne primeranejšia a nenúti prekladateľa pomáhať si slovnou vatou, ktorá k pôvodnému obsahu nepatrí.A rýmovane preto, lebo nepochybujem o tom, že naši predkovia poznali rým už aj v deviatom storočí.Keď sa k nám vtedy blížili solúnski bratia Konštantín a Metod, neprichádzali z absolútnej cudziny a nečakala ich tu kultúrna púšť.Už vo svojom rodnom Solúne (Thesaloniké) sa naučili nielen po grécky, po latinsky a po hebrejsky, ale ovládali aj slovanskú reč, ktorá musela byť veľmi blízka reči našich veľkomoravských predkov. (Veď keby to bolo inak, keby sa po starosloviensky naučili iba krátko pred svojím príchodom, spoznali by to bádatelia podľa kostrbatostí v preložených biblických textoch — a tie texty sú preložené dokonale, nijakých kostrbatostí v nich niet.)Podobne to platí aj o reči našich predkov — nemala síce pred príchodom Konštantína a Metoda spisovnú podobu, no inak to musela byť reč dokonale rozvinutá a bohatá na folklórne klenoty. Veď staroslovienčina bola v tej chvíli najmodernejším vývinovým štádiom praslovančiny (ktorá sa kedysi vydelila z indoeurópskeho prajazyka) a mala už za sebou vývoj, čo trval tri tisícročia!So slovanským folklórnym bohatstvom sa teda Konštantín a Metod museli stretnúť už vo svojom rodisku. Keď prišli k nám, museli sa s ním stretnúť znova — a uvedomili si, že prichádzajú dať písmo a spisovnú reč národu, ktorý si to mimoriadne zaslúži, pretože je to národ nielen so široko-ďaleko najväčším rozprávkovým bohatstvom, ale aj národ široko-ďaleko najspevavejší. A hádam si len nebudeme myslieť, že naši staroslovienski predkovia spievali vo voľnom verši? Kde bola pieseň, tam určite bol aj rým.Bádatelia chcú mať na všetko písomný dôkaz, a preto svoje poznatky o literatúre deviateho storočia opierajú predovšetkým o písomné pamiatky. Kde však vezmeme písomné dôkazy, že tu už predtým prekvitala slovesnosť, udržiavaná ústnym podaním? Nebolo vtedy zvykom písomne ju zaznamenávať, ani Konštantín a Metod sa o to nepokúšali, no nepochybne tu bola a obe tie slovesnosti tu museli žiť súbežne. Nestretali sa síce, veď jedna bola pohanská a druhá kresťanská, no zrejme si ani neprekážali. Vieme si celkom dobre predstaviť, že keď sa náš starosloviensky predok vrátil z bohoslužieb, kde spieval nábožné piesne, ktoré mohli mať aj písomnú podobu, napil sa doma medoviny a zanôtil si len tak z hlavy nejakú pohanskú ľudovú.Po zániku Veľkomoravskej ríše, keď sme pol tisícročia zdanlivo nejestvovali, staroslovienska spisovná slovesnosť takmer vyhynula, no odolnejšia ľudová bez úhony prežila. Určite najmä vďaka tým odolným Slovienkam, či neskôr Slovenkám, ktoré vždy tak chválil profesor Štolc aj za to, že neprišli o svoje meno — na rozdiel od nás, neodolných chlapov, čo sa môžu hanbiť, že podľahli tvaroslovnej zmene a zo Slovienov sa stali Slovákmi. Iste práve ženy už nad kolískami malých Slovienov spievali ľudové piesne a rozprávali ľudové rozprávky, a tak sa postarali, aby sa cez nevľúdne poltisícročie spolu s nimi prerozprával a prespieval celý národ.Nemôže byť teda náhoda, že aj pieseň a rozprávka sú znova pri tom, keď sa, akoby zázrakom, znova vynárame z historických temnôt v písomnej podobe. Stačí lepšie si všimnúť kratučký slovenský zápis, čo v Elifandovom kódexe z roku 1432 zanechal ako lusus calami veselý benediktín Ján z Lefantoviec:Amen, zabil babu kamen.Nie je vari táto veta prvým, hoci len telegrafickým, zápisom slovenskej rozprávky?Som totiž presvedčený, že Ján z Lefantoviec musel poznať rozprávkuBračok-vtáčok, ktorú nájdeme aj v DobšinskéhoProstonárodných slovenských povestiach(podáva ju tam Ján Botto). Macochou zavraždený a do vtáčika prevtelený braček zhadzuje v tej rozprávke zo strechy dary — sestričke zhodí na hlavu šatku, otcovi klobúk a macoche kameň, čo ju zabije.No nielenže je to naša prvá písomne zaznamenaná rozprávka. Veď Ján z Lefantoviec si aj zarýmoval, veď sa to dá aj spievať — veď je to zároveň rozprávka aj pieseň!A tak sa konečne, aj vďaka nežičlivému poltisícročiu, obe slovesnosti stretajú. Za to, že Konštantín a Metod dali našim predkom tú spisovnú, podporili naši predkovia ich dielo svojou ústnou — vlastne si tak navzájom obe slovesnosti pomohli prežiť, jedna druhej nedala zahynúť.To je dôvod, prečo som dostal chuť preložiťProglasrýmovane, a tak súčasne vzdať poctu obom veľkomoravským slovesnostiam, písomnej aj ústnej — veď z oboch vyrástla a dodnes svoju živú silu čerpá aj súčasná slovenská poézia.*Toľko na úvod. Zhrniem svoje úvahy už iba jednou vetou — veršom zProglasu. Je to verš-podobenstvo. Verš, ktorý si veľmi cenil aj sám Konštantín Filozof a dodnes patrí k našim najkrajším básnickým výrokom.Nazi bo vьsi bes kъnigъ języci.Ľubomír Feldek
Filozof_Predspev.html.txt
Sedem listovObsahPrvý:Druhý:Tretí list:Štvrtý list:Piaty list:Šiesty list:Siedmy list:To bolo vysoko v horách. Na jednom z nespočetných kopcov sa učupila skupina vrásčitých chalúp, ktoré razili mliekom a cibuľou. Chalupy boli celkom skromné, len biela škola, na ktorej svietila tabuľa so štátnym znakom, zdala sa pyšnejšia ako jej okolie.Na jednom dvore bolo vidieť kohúta, ako otŕčal svoj ligotavý chvost. Zaiste si želal, aby ho ľudia obdivovali. Ale tu ľudí takmer nebolo možno nájsť. Neviem, kam sa podeli: azda išli hľadať poklady medzi sivé skaly, na ktorých sa vypekajú vretenice; azda ich duchovia tých ozrutných hôrnych tieňov vzali do podzemia; azda ich strávila bieda a zanechali chalupy a kohúta napospas času.A predsa som uzrel človeka. Bolo to dosť neočakávané. V samotnom lese, kde panuje šero nad hríbami, vevericami a červenými mravcami, zazrel som dievča. Malo účes, aký sa nosí tam dolu pri bielych cestách a širokých riekach, a jej šaty boli posypané kvietkami, aké vídame na šatách mestských žien. Pod jej pomalými krokmi pukali halúzky a ihličie. Medzi drsné pne, ktoré plakali smolou, rozhadzovala biele papieriky. Počul som, ako pritom vravela:— Svoje žiale a vyznania darujem lesu. Lebo les je starý, veľký a rozumný. Les ma zaiste pochopí.Keď rozhodila všetky papiere, ktorých bolo sedem, povedala:— Čítaj, les! Ty čistý a mocný, písala som to len pre teba!Potom mi zmizla ako víla.Keďže som z mesta a som zvedavý, pozbieral som všetky listy. Ona ma už nemohla vidieť, preto som si sadol do trávy a začal čítať. Sedem listov znelo takto.Prvý:(mal najstarší dátum)Milý môj!Neviem, kto si, ale na tom mi nezáleží. Ani Ty, ktorý toto budeš čítať, ma azda nepoznáš; to je tiež vedľajšie. Len o jedno Ťa prosím: uver mi, že som veľmi nešťastná a ak budeš chcieť, poľutuj ma trochu!Nemám ešte ani sedemnásť rokov, a už ma vydali. Ja sa do obchodov nerozumiem, a tak aj tento vydaj mi bol záhadou. Som celkom naivná a donedávna som si myslela, že všetci ľudia sú dobrí ako náš psík a vtipní ako študenti z gymnázia. Mne však dali muža, ktorý nie je ani dobrý, ani vtipný. Je tučný a oveľa starší ako ja. Keď sme boli ešte spolu, rozprával len o víne a o peniazoch. Tak som mu teda povedala, že ho nechcem. On sa nahneval a udrel ma. Pravda, to ma prekvapilo a povedala som mu, že sa pôjdem ponosovať rodičom. Ale on sa nezľakol: „Čo? Rodičom? Veď aj tí vedia, že si mojím majetkom!“ A smial sa mi. Bolo zrejmé, že odpor by bol zbytočný, a snažila som sa byť prívetivou. No to trvalo len dva dni. Udrel ma opäť, lebo som mu nepodala raňajky do postele. Plakala som, ale nepovedala som mu už ani slova. Začala som sa báť a myslieť na budúcnosť. Odvážila som sa všetko vyrozprávať matke. Jej odpoveď, aj keď nie slovami, ale zmyslom podobala sa odpovedi môjho muža. Moja myseľ sa vzbúrila, veď akoby aj nie!? Až jedného dňa, keď som nazbierala v sebe dosť síl, ušla som k sestre do Bystrice. Muž neprišiel za mnou, ale mi poslal podlý list, ktorý som roztrhala prv, ako som ho dočítala do konca. Vtedy celá rodina nado mnou plakala, len ja sama som mala suché oči. Vieš, drahý môj, boli ku mne všetci zlí; nechápali ma. Preto píšem Tebe, ktorého nepoznám, ale o ktorom viem, že si šľachetný. Neodsudzuj ma!Ďakuje ti AnnaDruhý:Milý,som opäť voľná. Ani si nevieš predstaviť, aká som spokojná, že som sa rozsobášila. Pocítila som v sebe mnoho nových, neobjavených síl, ktoré dohromady dali mocný zväzok. Dostala som chuť do učenia, ktoré sa mi stalo veľmi drahé; prijali ma na učiteľský ústav.Musím Ti písať i o Karolovi. Už neviem presne, kedy som ho spoznala. Nie je mladší ako môj bývalý muž, ale čo ho nad neho nesmierne vyvyšuje, je jeho vzdelanie. Karol často rozpráva o cudzích krajoch, o knihách, o hudbe a v jeho nepeknej, chorobne bledej tvári sa zračí isté nadšenie. Ak rozpráva o svojich citoch (čo sa stáva veľmi zriedka), v jeho hlase je presvedčenie, že ho nemôžem rozumieť.Prišli vážne časy. Moja matka zomrela a sestra mi nemohla dávať peniaze na štúdium. Ani neviem, ako som si vlastne predstavovala svoj budúci život.No Karol mi veľmi šľachetne ponúkol istú sumu ako pomoc v núdzi. Pravda, odmietla som.„Vystúpim radšej zo školy,“ povedala som mu, „len almužnu nie!“„Aká hrdá!“ usmial sa. Nebol však uštipačný, skôr dobrotivý, a to ma premohlo. Prijala som peniaze z jeho rúk.„Mám dosť peňazí,“ presviedčal ma, aby ma upokojil.A ja som študovala a študujem. Pritom však rozmýšľam, ako mu svoj dlh splatím. Lebo ja ten dlh chcem naozaj splatiť.Súď, môj drahý, neznáma duša, či som to urobila správne!AnnaTretí list:Milý neznámy!Ako by som sa tešila, keby si mi nejako mohol pomôcť! Bože, Bože, čo sa to robí?Dnes predpoludním som maturovala a dosiahla som stupeň, ktorý má už istú cenu. Vieš, ja chcem žiť čo i len trocha slušným spôsobom. Doma ma čakal Karol a blahoželal mi. Bola som veľmi veselá a chcelo sa mi spievať. A zrazu sa stalo niečo, čo som neočakávala a čo som predsa mala už dávno predvídať. Karol mi povedal, že ma miluje. Prišla som do pomykova. Jednak preto, že som už tak dávno nemala čas myslieť na lásku, a jednak preto, že som si uvedomila zrazu svoj dlh. Bolo mi nepríjemné, keď svoje vyznanie opakoval s nástojčivou tvrdosťou. No v nasledujúcej sekunde sa znova usmieval, bojazlivo, a čakal moju odpoveď. Keby som bola dlho hľadala slová, moja odpoveď by nebola bývala dosť jasná. Rýchlo som mu povedala: „Ja nebudem vašou ženou!“Do očú mu skočil zmätok.„Ah, pravda, vaše peniaze! Podporovali ste ma niekoľko rokov. Stála som vás asi príliš mnoho.“Ale on zavrtel hlavou a odišiel. Poľutovala som ho pre tú jeho nepeknú, takú utrápenú tvár. Chcela som za ním bežať a povedať mu, že všetky dlhy splatím, len čo dostanem peniaze. Nenašla som ho už. Možno zomrel, možno žije.AnnaŠtvrtý list:Môj milý,ani by si neveril, aké zmeny sa so mnou dejú. Bohužiaľ nie práve k najlepšiemu. Už dlhšie som sa cítila slabou a choroba ma napadla v celej sile. Lekár ma poslal do Tatier; keby toho nie, azda by som už ani nežila. Veď vieš, aká je tuberkulóza nemilosrdná.Ale dnes som už pokojná a verím si. Ah, keby si tak mohol spoznať dr. B., ktorý ma lieči! Nie je najmladší, ale vyzerá veľmi mlado. Najmä jeho duch je mladý. Stará sa o mňa… neviem ani, ako to nazvať. Ako otec? Nie, to nie je ten pravý výraz.A o čom Ti ešte písať? Vari o tom… že som už skoro zdravá a že ma tešia tieto krásne večery a ich hviezdy.Tvoja AnnaPiaty list:Drahý,prišlo prekvapenie. Dr. B. ma popýtal o ruku. Som taká rozochvená, že ani neviem nachádzať vhodné slová.AnnaP.S.: Prišiel mi na um Karol. Neviem, čo robiť s tou myšlienkou. Trápi ma ten dlh. Ach, keby som mu mohla zaplatiť všetko! Lebo veď budem ženou dr. B.! Cítim sa šťastná.Šiesty list:Moje srdce bije úzkosťou. Ako sa to mohlo stať, že ma našiel? Chcela som, aby ma našiel, a teraz som preto nešťastná. Nechce peniaze; je ešte vždy taký istý: nepekná tvár a na nej dobrý úsmev. Veľmi ma ešte miluje.Rozhodla som sa, že sa nevydám. Nie. Nemôžem to urobiť. Keď nechce peniaze, táto obeť mu bude azda milá.Siedmy list:Drahý,dnes som Ťa spoznala. Prišla som k Tebe, do Tvojej blízkosti. Som tu učiteľkou a Ty šumíš za dvormi a záhradami. Ty si les. Počúvam Ťa často a navštevujem Ťa každý deň. Zaľúbila som sa do Teba a darujem Ti tieto listy! Ty, ktorý daruješ zemi toľké, prijmeš hádam odo mňa tieto.Tvoja šťastná AnnaTak sa končí posledný list. Sedel som dlho v tráve. Prišiel večer. V diaľke som začul spev a bol to spev Annin. Vzal som listy a hodil som ich lesu!— Sú len tvoje, starý les, vezmi si ich!
Cerven_Sedem-listov.txt
Index piesníTento index piesní a textov obsahuje dvojaké údaje:1. obyčajným (stojatým) písmom tlačené incipity, t. j. začiatky piesní a textov, s údajmi, ktoré platia pre toto vydanie; rímska číslica tu značí časť dielu, arabská číslica značí číslo piesne alebo textu v príslušnom diele;2. kurzívou (ležatým písmom) tlačené titulky piesní a textov z pôvodného vydania, s údajmi, ktoré platia pre pôvodné vydanie; rímska číslica tu značí diel pôvodného vydania, arabská číslica tu značí stránku pôvodného vydania.
Kollar_Narodnie-spievanky-Index-piesni.html.txt
Chudobný boháčJe studený zimný večer. Po nebi kusy oblakov sa ženú, poháňané ostrým severákom. Len kde-tu mihne sa hviezdička. Jasný rožok mesiaca len čo stačil trochu osvietiť v úzkej doline ležiacu dedinku Brežnú, keď sa už zase zahaľoval do tmavej chmáry, ktorej kraje svojím svetlom postriebril.Brežná je dedinka malá, chudobná. Jej domky sú kryté slamenými strechami a husto sa túlia k sebe, ako čo by sa jeden od druhého chceli zohriať v tomto sychravom studenom počasí.Jej obyvatelia v zime zhotúvali drevený riad, ktorý potom rozvážali po Dolniakoch, aby zaň utŕžili či zrno, či pár groší. Potom obrobili si svoje štrkovité zemičky, a keď bol čas žatvy, nuž pobrali kosy a šli nadol na žatvu. Keď sa stade vrátili domov so zárobčekom, pokosili si svoje kosienky a lúky. Takto robievali odnepamäti sveta, takto robievajú poniektorí až podnes, lebo ostatní zarábajú si na chlieb v Amerike.V chyžiach ľudia už dávno pozahášali malé olejové lampy, ktorých svetlo, čo i mdlé, predsa sa usilovne predieralo cez malé okenice na ulicu. Z jednej chyže bolo počuť čulý rozhovor. Sem sa zišli susedia, k Janovi Strniskovi, aby si pobesedovali za dlhého večera; beztak je nedeľa, a tak času nadostač.Za stolom na lavici sedí Jano Strnisko, asi tridsaťpäťročný svalovitý sedliak. Tvár má zdravú, červenú, oči bystro a umne pozerajú na prítomných dvoch chlapcov. Všetci sú asi v jednom veku, tak do štyridsiatky. Na stole ležia noviny: Hlásnik a Týždenník. Sú už hodne pokrkvané, poznať, že boli už čítané.Títo traja spriahli sa dovedna a spoločne sa predplatili na ne, lebo pre chudobu nemohli si každý osebe.Zvláštne je, ako sa noviny i do takýchto kútov, ako sa hovorí „pánu bohu za chrbtom“, dostanú. Do Brežnej ich napríklad doniesol Jano Strnisko zo žatvy; oboznámil sa s nimi, keď bol na Dolniakoch v Rozložnom. Inde oboznámia sa s nimi v Amerike; stane sa, že i pri vojsku, tam dakde vo Viedni, a tak sa sejú a vzchádzajú, že človek ani nevie, kedy a ako.Práve bol dočítal, ako jeden bohatý gróf premrhal v kartách všetky svoje majetky, takže prišiel o všetko, a potom upadol a popáchal veľké klamstvá a krádeže.— Hm! Hm! — zašomre Martin Rázvora. — A koľko mu namerali?— Veď tu stojí, — doložil Jano a ukázal prstom na noviny, — že nemali času, lebo keď ho chceli hnať pred súd, už bol za morom.— Ale čo nepovieš! No už je len tým pánom dobre! Čože! sadnú na železnicu, či sa ich tam spýta niekto, či majú pas? Môžu tí veru hvízdajúci…— Veru je tak! — zvolal Ondrej Kalina.— Ej, ale jesto veru i medzi našskými nesvedomití, — poznamenal Jano. — Hľa, keď som bol vlani tam dolu, poznal som v Rozložnom jedného bohatého gazdu, sedliaka. Ten vždy robil z chudoby len posmech, a konečne sám prišiel na posmech.— Nuž akože sa to stalo? — spytuje sa Kalina a oči sa mu pritom zvedavosťou zaleskli. Oprel si o dlaň okrúhlu vyholenú tvár a tak sa pozeral na Jana.— Nuž pravda, vy ste ho nepoznali, lebo už pár rokov nechodievate na žatvu, keď ste boli za tou veľkou barinou, tam v Amerike, ale ja som bol vlani a predlanským i so svákom Cibuľkom a Mišom Komárom. Vtedy hľadali veľmi robotníkov, lebo sveta bolo málo a i tí sa nechceli vopred zaviazať. Nasľubovali nám hory-doly. Nuž čo sme mali robiť, zobrali sme sa — a neúrekom, sme si i dobre zarobili. Neďaleko Rozložného bolo panstvo, tam sme kosili pšenicu. Viete, zem je tam rovná ani dlaň, a potom čierna; k tomu niet na nej, ani čo by ste platili drahé peniaze, kúsok kamenčeka.— No, veď my ich máme nadostač! Len je to predsa nie múdre rozdelené, jedným všetko a druhým zase nič, — poznamenal Mišo.— Máš pravdu, ale zato i tam jesto chudoby dosť. Raz tak pri nedeli sme šli do dediny nakúpiť si, čo nám bola treba, či dohán, či už čo, i do kostola sme šli nazrieť, veď viete, ako to už býva.Pokývali súhlasne hlavou.— A ja, — pokračoval ďalej, — či mi to sám zlý duch pošepol, a či sa to už tak malo stať, nevrátil som sa s kamarátmi domov, ale popoludní šiel som do krčmy. Nápoj tam dobrý a nie drahý, šiel som sa trocha občerstviť. Ľudí tam bolo hodne. Keď ma zazreli, začali sa ma vypytovať, skade som, a to všetko pekne čisto po slovensky, lebo Rozložné je číro-čistá slovenská dedina.— Tak? Ja reku, že už niže Pešti nieto Slovákov.— Čože by nebolo? A koľko! I za Tisou, i v Banáte, i dolu pri Dunaji, ba ešte aj v Chorvátsku. Veď hádam ste sa dočítali, nuž veď tam kdesi v Banáte tiež súdili našich…— Ach, bože, či nás je len veľa! — vzdychol si Martin.— Veru nás je hŕbka! — poznamenal Jano. — Tak tí ľudia — pokračoval — pekne sa zhovárali so mnou, ako sa svedčí, či my máme také zeme ako oni. Ja na to: hej! Veď keby boli! Ale my aby sme sa mohli vyživiť, musíme sa chytiť všelijakej roboty, a pekný kus sveta pochodiť za chlebom.— Verabože, je tak! — ohlásil sa Kalina.— Majú vám tí ľudia i krásny kostol. No, všetko je v poriadku, i sami pekne a čisto bývajú. Každá rodina má svoj dom, okrem želiarov. Každý dvor je pekne ohradený, a bohatší majú také domy ako u nás nejaký pán veľkomožný. Do kostola tiež radi chodievajú, ale to mi tak čudne padlo, že po kázni nepočul som oznamovať, že by bol býval aspoň jeden dvadsaťhaliernik obetovaný na dobročinný cieľ.— Čo nepovieš? A takí boháči? Nuž veď u nás neprejde nedeľa a my sme predsa ani kostolné myši proti nim…— A už je to tak. Ja som sa i spýtal, či je to nie u nich vo zvyku.„U nás je to nie v obyčaji,“ odpovedali mi, „ale keď chceme niečo v cirkvi, či v obci urobiť, rozhodíme si medzi seba.“Ako sa tak zhovárame, len keď tu vstane spoza druhého stola nízky, územčistý chlap. Tvár mu len tak blčala od horúčosti i od vína, pot sa mu len tak rinul z čela a biela košeľa začala sa mu lepiť na pleci.„No a vy ste skade?“ spytuje sa ma, už podnapitý.„Nuž od Horniakov.“„Tak? A rodí sa u vás taká pšenička ako u nás?“„Keby sa taká rodila, nechodili by sme k vám na žatvu.“„No, či vidíš!“ zvolal a zaštikútkal. „A či vy viete, kto som ja?“„Veru ja som vás ešte nevidel, pán gazda,“ odvetil som mu ja trochu zahanbený, „viete, ako je, keď je človek v cudzom kraji.“„No keď nevieš,“ odvetí tento, „tak ti poviem,“ zahundral a trhol sa nazad, „ja som chudobný Roháč, vieš, chudobný Roháč,“ — a pozrel posmešne ma mňa.„No len no!“ poznamenal neďaleko neho sediaci, už šedivý asi šesťdesiatročný človek, „len si daj pozor, aby si ešte ozaj nebol aj ty chudobný, keď sa tak rád z chudoby vysmievaš!“„A čo vy mne môžete?“ zavolal naňho Roháč len tak z pleca. „Čo ste vy? Há? Zajtra vás môžem z vášho majetku vyplatiť…“„Mňa ty nevyplatíš,“ odvetil starec spokojne, „lebo ja nemám nič pre teba na predaj. A čo sa toho týka, ty si mne tiež toľko, ako nič, lebo ja z tvojho bohatstva nič nemám, ani nechcem mať. Ja keď sa živím, nie z tvojho sa živím, ale za to, čo som i chudobný, predsa sa u mňa núdzny viac poživí, ako u teba, lebo ty si ani bohu, ani ľuďom nie k osohu.“„Tak je!“ poznamenalo súhlasne viac hlasov, lebo rozhadzovanie tohto nadutého človeka nezdalo sa už ani im a mali už všetci naňho zášť, lebo sa vždy vystatoval so svojím bohatstvom a unižoval chudobnejších.„A čo vy mne môžete?“ odvetil opovržlive. „Vy mne nič nemôžete. Ale viete čo? Ak vy mne toľko peňazí ukážete, koľko je mám teraz pri sebe, tak vám zaplatím, čokoľvek chcete,“ a udrel si na ľavý vačok vesty.„A veď sa vy to len tak naprázdno rozhadzujete,“ skočil mu do reči Paľo Klátik, asi tridsaťročný sediaci na konci tretieho stola. Bol dosť ošumelo oblečený, lebo šaty mu už nemali čiernej farby ako zanova, ale zahrávali do špinavozelenej. Oči sa mu pritom zaleskli a okolo úst mu pohrával vyzývavý úsmev.„Čože? Že ja len tak naprázdno? Kto to smie povedať?“ kričal už urazený Roháč a chvatom vytiahol z bočného vačku hrubú tobolku a z nej vyňal chumáč bankoviek.„Tak je toto nič?“ zavolal, máchajúc nimi nad hlavou.„A ty sa nazdáš, že je to dáka sláva, keď ty do krčmy alebo na svadby a na zabíjačky nosíš pri sebe veľa peňazí, aby si ich tam svetu ukazoval? Za to ťa veru žiaden múdry človek nepochváli, lebo to nemá zmyslu, a s tým pokúšaš len boha i ľudí. Keď máš, nuž drž si ich. Nech sú ti na úžitok. Čo nás do tvojich peňazí! Ale ďakuj pánu bohu za ne, beztak ich nezasluhuješ, lebo ich nevynaložíš na dobré,“ poznamenal zase starec.„Ale ja…?“ začal Roháč, keď sa tu ohlásil zase Paľo Klátik:„Ale za to nemáte kurážu nám rozkázať liter vína.“„Ja tebe?“ zvolal Roháč opovržlivo. „Skade? Keď sa chceš napiť, pi za svoje, ale nie za moje…“„Veď si ja aj,“ odvetí Paľo nahnevane. „Ja len tak zo žartu, a vy…“„Ale čo sa budete dohadovať,“ zavolal na nich pribehnuvší krčmár.„Ty, Paľo, nestaraj sa do druhých, ale seď so svojou spoločnosťou, a vy, Roháč, zabávajte sa so svojimi.“Roháč si sadol, ale zato ešte dlho dudral, že on všetkých vyplatí a že jemu nik nerozkáže…Predvečerom, vrátil som sa domov a ľahol som si i s druhými kamarátmi spať, aby sme už za zory boli v robote. Len čo sa vám tu nestane; iba keď ma môj sused štuchne lakťom do boku, a to tak akurátne, že som sa hneď prebudil zo sna.„Čože je?“ spytujem sa. „Hádam som len neodspal robotu?“„Zle je,“ hovorí mi on. „Ak si to ty, priznaj sa, najlepšie z kratšej cesty, i tak neviem, čo bude…“„Čo to táraš?“ spytujem sa ho, ešte som sa i zasmial, reku, možno sa chlapovi niečo prisnilo, keď mi tu hádam zo sna šemotí. Ale on nič, len okále zastrašene vypliešťa na mňa, a dáko ako by sa odťahoval odo mňa.„Čože ti je, hádam si len, bože odpusť, z rozumu nezišiel?“ — spytujem sa ho, a pritom už i mňa začalo dákosi omínať, a ako by mi mriavky boli liezli po celom tele…Práve mi chcel vyprávať, keď ti tu, kde sa vezmú, tam sa vezmú, postavia sa predo mňa dvaja žandári s bajonetmi na puškách.Môžete si myslieť, ako mi bolo okolo srdca.— Ej, veru by sa im nechcel dostať do rúk, — poznamenal Rázvora. — Hľa, aj Mateja Poliaka ako boli dokaličili; chudák, ešte i teraz nemôže prísť k sebe.— Ale čo ho zahováraš, — zahriakne ho netrpezlive Ondrej, tento až horel netrpezlivosťou, aby počul, čo sa stalo s Janom.„Čo títo tu chcú? Zaiste sa zmýlili,“ ale pritom mi bolo tak clivo okolo srdca a vzdor tomu, že som sa necítil v ničom vinným, veľmi ma znepokojila prítomnosť žandárov.Jeden z nich pristúpil ku mne a spýtal sa ma po maďarsky niečo.„Ja, veru, pekne prosím, neviem.“Na to sa ma už spýtal, pravda, ťažko mu to išlo, po slovensky, či som to ja Jano Strnisko.„Áno, pekne prosím,“ odvetil som zostrašene.„Vstávaj a stúpaj!“ zavolal mi.„A prečo? Veď ja som nič…“„Čuš! A razom…!“Čo som mal urobiť, šiel som pred nimi. Môžete myslieť, že som sa mal pod zem prepadnúť od hanby, keď som šiel takto cez Rozložné ako dáky zbojník. Mali mi oči vyhorieť, keď som videl, ako sa ľudia zbehávajú ako na diváky. Zaviedli ma hneď do ich kasárne a hneď sa ma začali vypytovať, kde som to včera bol. Nuž reku, bol som tu v dedine nakúpiť si, čo mi bolo potrebné, i v kostole som si posedel a bol som i v krčme. A či som videl Roháča? „Pravdaže som ho videl,“ odpovedal som, „veď som sa s ním i zhováral.“ Na to sa ma spýtali, či som videl uňho peniaze. Ako by som, reku, nevidel, keď ich všetkým otŕčal, a pritom mi bolo čudné, čo chcú s tým vypytovaním. Len keď tu zrazu zvreští na mňa, že kde sú Roháčove peniaze.„A či ja viem, kde sú?“ odvetil som naľakaný.„Tak?“ — zavolá fírer. „Nevieš? No, veď ty budeš hneď vedieť,“ a vylepil mi také zaucho, že som sa hneď zapotácal.„Nevieš?“ spýtal sa ešte raz.„Nie,“ odvetím ja. „A čo ma bijete, keď ja neviem o ničom!“„Ešte bude tajiť!“ a zaklial hrozne, a zase mi z druhého boku vylepil, takže som bol ani ohlušený.„Pán fírer, prosím ich,“ začal som, „ja som nevinný, ja…“„Čušíš ho!“ zavolal a zase ma udrel, a to takou silou, že som hneď spadol na zem.Vtom prišiel dnu jeden žandár, povedal niečo fírerovi po maďarsky; tento pozrel na mňa mrzute.„Môžeš ísť,“ zavolal na mňa.Ja som sa zozbieral a spýtal som sa ho, že keď som bol už bitý, aby mi aspoň povedal, prečo som dostal, lebo ja sa necítim v ničom vinným.Ale on miesto odpovede zaškúlil na mňa, a len tak cez zuby mi odsekol: „Môžeš byť rád, že sa ti viac nedostalo, a ak sa ti nepáči, choď a žaluj, ale ti potom neradím prísť mi pred oči,“ a zazrel pritom na mňa tak, ako by ma chcel preklať.— To by ti bolo ešte treba, — odvetil Rázvora. — Nemáš svedka, tak čo? Ešte by ťa pokutovali. —— Veď aj ja som tak hútal, čože chudobný človek stojí, a ešte v cudzom kraji! Musíš len všetko pretrpieť a ešte i byť rád, že horšie nevypálilo. —Keď som vyšiel von, opýtal som sa ľudí, čo na ulici stáli: „Ale povedzteže mne, ľudia boží, čo sa stalo. Hľa, žandári sa ma vypytovali, či som nevzal Roháčove peniaze, a ja neviem o ničom.“ A už hanba sem, hanba tam, ale sa vám priznať musím, priatelia moji, že keď som to povedal, odrazu ma ovládal taký žiaľ, až ma slzy zaliali, a ja som plakal tam ani malý chlapec. Tak, ja musel som sa toho dožiť, aby som bol bitý od žandárov, aby som bol povláčený ako dáky zbojník. A dobre viete, že moja ruka sa nikdy nedotkla cudzieho.— No už to môžeme dosvedčiť, — doložili Rázvora a Kalina a sútrpne pozreli na Jana.Tento bol i teraz dojatý pri spomienke na túto udalosť.Ľudia ma obstúpili. Sprvu nechceli ani uveriť, že by som ja nevedel, čo sa stalo s Roháčom, len potom mi vyrozprávali, že veru, keď Roháč išiel domov z krčmy hodne opitý, nuž ho ktosi dočkal na ulici a kyjom mu takú dal po hlave, že hneď spadol, potom mu vzal peniaze a nechal ho tam ležať v bezvedomí. Nočná stráž ho našla a odniesla domov.Teraz som už chápal, prečo som bol v podozrení.„Ale veď som sa ja ešte za vidna vrátil, a moji kamaráti môžu dosvedčiť, že som s nimi už o deviatej spal na pokoji…“„Hja! Vieš ako je to, človek nikdy nevie, kde ho nejaké nešťastie potká…“Veru je tak! Ale takúto potupu som si predsa nezaslúžil. Potom som sa vrátil k mojim kamarátom. Boli už dávno v práci. Keď som prišiel naspäť, už sa im kečky vyparili v kosení. Ako ma zazreli prichádzať, nechali kosenie tak, ešte i pán úradník prišiel ku mne. Nuž tu zase nebolo konca kraja vypytovaniu.Hodná chvíľa sa minula, kým sa všetko uspokojilo. Ale mňa mrzelo, ak by podozrenie predsa na mne malo prischnúť. Na druhý deň som bol celkom uspokojený, lebo mi sám náš úradník povedal, že veru už chytili zlodeja.„A neviete, kto to bol?“ spýtal som sa ho.„Čože by som nevedel?“ odpovedal tento. „Nuž Paľo Klátik.“„Aha!“ — zvolal som. „Veru je to možné,“ bo mi prišlo na um, ako zadieral do Roháča a pri vide peňazí ako sa mu zaleskli oči.„Nuž a akože ho zbadali?“„Žandári sa opytovali, kto bol všetko v krčme, a podozrenie padlo na vás a na Klátika. Najprv vás chytili, potom niekto oznámil v obecnom dome Klátika, lebo ho videl v noci na ulici, nuž vzali toho do výrobku, až sa i priznal.“Môžete myslieť, že úradníkova správa ma veľmi potešila, lebo som bol ospravedlnený.— A s Roháčom sa čo stalo? — spýtal sa Rázvora.— Ten si to veru za hodný čas odležal. Ale to by ešte nebolo nič, lež len počúvajte. Vrátil som sa vám ja vlani na žatvu do Rozložného. Iba tu v jednu nedeľu vidím sedieť na podstienke človeka v hrdej bunde a čiapku mal na hlave.„No tento je už zaiste nie dobre,“ pomyslel som si, keď som ho videl tak schúleného sedieť o Petre na slnci v bunde pred hrdým, vysokým múraným domom.Prídem k nemu bližšie a pokloním sa.„Pán boh daj, otec nebeský!“ prehovoril, ale tak čudne, hlasom tenkým, sipľavým.Pozriem naň, tvár mal opuchnutú, ústa skrivené, jedno oko stĺpkom stojí, druhé len tak klipká. No, hrozne bolo len hľadieť na neho. A predsa sa mi zdal takým známym. Pozriem hore na štít domu, či nevidím meno majiteľa, a tu čítam: Matej Roháč. To bude on, ten istý, ktorý ešte pred rokom bol taký hrdý a z posmechu hovorieval, že je on chudobný Roháč. To je teda ten hrdý, nadutý boháč! V prvom okamžení cítil som radosť v srdci svojom nad ponížením tohto človeka, ktorý toľkých chudobných potupil a nadúval sa, ako by bol bohvie čo. A tu teraz žobrák, opravdivý žobrák! Ale keď som pozrel naňho, aký je úbohý, aký bezvládny, tak som ho poľutoval a sústrastne som sa ho pýtal: „Čo sa vám to stalo, pán gazda, veď ste ešte vlani taký čerstvý boli?“Jemu sa slza sperlila v oku, tíško tiekla dolu po odutom líci.Ústa úsilne začali sa pohybovať, až konečne vydali zo seba ten istý sipľavý hlas, a ja som vyrozumel zase, že riekol:„Pán boh daj, otec nebeský!“Stál som v nedorozumení, keď tu uličné dvercia domu sa otvorili a v nich zjavila sa gazdiná, Roháčova žena. Pristúpila k nemu.„No chcete už dnu ísť?“ prihovorila sa mu.„Pán boh daj, otec nebeský!“ odvetil jej zase.„Tak okolo kračúnu porazilo ho,“ poznamenala ona, keď videla moje zadivenie, „stratil od tých čias i reč a len to vie povedať, čo ste teraz počuli od neho. Sám sa nemôže ani pohnúť, ani jesť. Veru má veľký kríž, a my s ním!“Začala ho dvíhať, ale bol jej ťažký. Pristúpil som k nej, aby som jej ho pomohol zodvihnúť. Horko-ťažko vstal, a opierajúc sa o ženu šúchal sa dnu do domu.Nuž tak vidíte, čo som ja skúsil na žatve.Len čo dokončil, otvorili sa dvere a vstúpila dnu Janova žena. Prišla domov od kmotry, bola tam na posedení.— Ľudia boží, a vy ešte vovedne? — spytuje sa veselo. — Veď je už preč desať!— A ver’ — poznamenal Kalina, keď pozrel na hodiny. — No čo myslíš! Tak sa nám minul čas, ako čo by bičom plesol… — A medzitým vstal i s Rázvorom, vzali si klobúky a zavinšujúc dobrú noc, pobrali sa domov.
Cajak_Chudobny-bohac.txt
1Časy sa menia a míňajú; s nimi sa meníme a pominieme i my. Všeobecnou vzdelanosťou, železnicami a ďalekopisom tratí sa nám minulosť chytro z očí a s ňou uháňajú pralesy, obyčaje a rýdzosť národná. Ostatný ostrovid zastrelený bol v doline Kamenistej vyše Hronca r. 1828. Mercúne[1]očividome miznú, a prídu časy, keď medvede len na papieri ukazovať budú. Aby sme zachovali pôvodný, prvotný ráz prírody, poľovnícke a iné s tým spojené národné zvyky, zaumienili sme si túto rozprávku na svetlo vydať.Príroda je tým, ktorí jej porozumejú, všade a vo všetkom krásna. No krásy svoje vyvinuje inakšie na širokom, či už tichom, či víchrom rozbúrenom mori, na amerických prériách[2], pampách[3], llánach[4], inakšie na afrických savanách[5]a ruských stepiach[6], a inakšie vo vrchovatých, romantických krajoch Švajčiarska. Rozličným ruchom odená príroda púta všade našu myseľ. Utešené kraje Tirolska a Švajčiarska sú známe svetu, či už z videnia, či už z opisov a sčiastky i z maľby. Naše ako idylické, tak i romantické podtatranské kraje ukrytú držia ostýchavo svoju panenskú krásu pred okuliarmi zvedavého sveta.Sú to krajobrazmi a krajopismi ešte málo odhalené poklady. No myslím, že tomu bezočivé železnice koniec urobia, preboriac sa už až do srdca prekvapených hôľ.Taký jeden idylický i romantický pekný kraj predstavovalo i to miesto, ktorého dej tu opisovať hodláme; obec železného priemyslu — Lipovianska maša.Vo Zvolenskej stolici, hneď poniže, ako sa Čierny Hronec s Hronom mieša, otvára sa zľava dlhá dolina. Úzka, skalnatá cesta vedie hore tou dolinou popri šumiacej Bystrej a vysokých, sosnami a machom porastených zápoliach, popri šuchotajúcich pílach a troskových, tvrdo zarastajúcich hálniskách — do mašiarskej osady Lipová. Keď putuje človek takto asi tri hodiny pri poskakujúcej, podľa mena í vskutku Bystrej, nevidí inakšie ako nebo nad sebou a strmiace vápeniny s červenohaluzími sosnami, smutnými brezami a celé kožuchy žlto kvitnúcej slamenej ruže (Sedum acre) a drapľavého bodliaka, nazvaného štrbák vlnohlavý (Cirsium eriophorum). Keď toto pútnikove oči takmer zunovali, otvorí sa zrazu dolinka v podobe kotlinovej.V pozadí tej kotlinky vypína sa ešte i v pozdnom lete zduliskami[7]pretiahnutým snehom pokrytý chlm Ďumbiera.Ostrý zrak pozorovať môže pod snehovou čiarou v kosodrevine biele, meniace a hemžiace sa bodky; sú to v bujnej tráve pasúce sa voly. Bližšie k obci stoja zväčša smrekmi a jedľami husto pokryté hory. Duby tu nerastú. Roztratene čnejú, líšiac sa veselšou zelenou farbou, buky, javory, jasene, bresty, brezy, skoruchy[8]a iné listnaté stromy.Lipovianske biele domy roztratené javia sa po stranách medzi záhradkami, otočené čiernym lesom. Obývané sú mašiarmi, baníkmi, uhliarmi, rubármi. Vprostred obce stojí čierna maša[9], zdola nej bývanie majetníkovo a úradnícky dom predstaveného maše.Úbočinami Ďumbiera vykrúcajú sa chlpy šedej hmly a už sa snehový chlm vo večernej žiare pýriť začína. Kým to dolu v tvári ohromných hôľ štebotavý maličký cvrček svoju nôtu hudie, hlavou pyšne holengajúc, napasené kravy vracajú sa odmeraným krokom domov pri harmonickom cvengote zvoncov.Sú to znaky blízkeho súmraku.Strážnik práve šiestu odzvonil na malej, na náprotivnom kopci stojacej kaplnke a ledva v tichej dolinke odznelo ostatné útle znenie zvončeka, práve ako keď sa dušička z mladuškého tela vysťahuje, rozľahol sa vysoký hlas, vylúdený cvendžavým úderom kladiva o liatinovú tľapku[10]; týmto úderom robotník tamhore na kychte dáva hlasité znaky o koľkosti výsypov do ohnivej pece, ako i čas púšťania surového ohnivotekutého železa. Stroj zdýmal, mechy fučali, kalapódie — čiže drevené, povrchne remeňom obtiahnuté pantofle topiarov, obskakujúcich okolo pece po troskách — škvrčali, a čochvíľa po preborení pecových pŕs puckou a týkou ohnivá tekutá surovina sviežim červeno-žltým prúdom hadila sa do priestranných foriem, „husi“ nazvaných, ožarujúc čierne postavy a vypotené tváre mašiarov, osvetliac okolité predmety a pritom frfotajúc a iskriac.„Bim!“ zaznelo na kychte.Nastala nová šichta.Keď už „husi“ tuhnúť a černieť začali, robotníci, vymenení novými, poberajú sa domov. Príchodzí robotníci medzitým odvláčajú na hákoch trosky a prchký plameň pred čeľustím pece zahadzujú uhliarskym prachom. Týmto nad hlavami vysoko pod krovom — kychtári. Jedni rúcajú na železných vozíkoch rudu a uhlie do plamenného priepadliska, iní však hľadiac von oknom na široké námestie, pokojne bielia a na hŕbočku ukladajú znamenité, na kychte pečené zemiaky, hotoví vrhnúť ich pri lahodnom rozhovore do vlastnej svojej kychty. Ponad to všetko vznáša sa z vysokého komína v kučeravých kotúčoch dlhý pás kovového dymu a zvláštneho pachu oproti zelenému lesu.Pred zaprášenou a fučiacou mašou, pod košatou lipou, na troskách, porastených živým zeleným trávnikom a na uhliarskom prachu, využívajúc sviatočný večer a peknú chvíľu, zháňa sa veselá lipovianska chasa.Hrajú sa rozličné národné hry, ktorých tu mnoho znali, a čo neznali, poučil ich národný „Sokol“[11], ktorého tu pričinením sa nášho hrdinu Janka pilne čítali.Bolaže to pekná omladina!Šuhajci sú bujní, vzrastení ako jedle a silní ako buci; dievčence pekné ako ruže. Prirodzená nenútenosť, pôvabnosť, pestrá národná slovenská mládež, k tomu utešené romantické okolie sťa by rámec; ozaj hodný to obraz, aby ho zvelebil majstrovský štetec.Spomedzi všetkých krásou vynikal jeden pár: Anička, totižto vnučka majiteľa maše, pána Dymáka, a Janko Dubec, pre krutkavé vlasy všeobecne nazvaný „Kučeravým“. Tamtá je vysoká, a predsa plných ťahov, štíhla beluša. Vlasy žlté, vo dvoch hrubých povesnách poviazané, vlnili sa jej dolu chrbtom. Biele vysoké čelo, modré podlhovastéo krojené oči, nos rovný, jahodové, ako peniažtek malé ústa, líca ako jablko; zuby biele ako sneh tam na chlme. Pri každom prívetivom úsmeve otvárali sa jej jamôčky v lícach, ach!... hotový hrob nešťastným mládeneckým srdciam. A jej hlas znel tak ľúbezne ako ten večerný zvonček v čas jasného blankytu. I starší, keď na tú milú vílu pozreli, cítili v sebe veselšie žilky zahrávať, nuž akože by mladí nie!Janko, asi dvadsaťpäťročný šuhaj, bol hrdej, vysokej postavy. Údy mal súmerne svalovité, vlasy kučeravé, čierne, tej farby fúzy, čierne zdravé oči, útlo nakrivený nos. Jeho šija bola vystretá, krok ľahký. Výraz pokojnej tváre je dobrotivý, ale pri najmenšom stiahnutí hustých obŕv pozorovať blesk ráznej odhodlanosti. Kto videl Bohúňovho „Hájnika spod Oravského zámku“[12], ten si môže Janka ľahko predstaviť. Dosť na tom, náš Janko bol taký švárny chlap, že sa mu veru dievčatá netrúfali hlbšie do očí nazrieť pre nebezpečenstvo popálenia; lebo kde sa jeho plamenný zrak na dno duše predral, tam to tlelo ako práchno pod kresivom, akže práve nevybúšilo ako iskra v pušnom prachu. Malebný národný kroj dovŕšil lepotu[13]tohoto slovenského mládenca.Dobré bez zlého, pekné bez špatného, veľké i bez malého, svetlé bez tmavého byť nemôže; odpor v prírode je potrebný, aby tak pochop jeden popri druhom lepšie mohol vynikať. A tak, hľa,i v tejto skromnej spoločnosti nachodil sa do očí bijúci kontrast.I postavou, i krojom, rázom, a tvárou rôznil sa od ostatných uhľomerač u majiteľa maše „totumfac“[14]— Ravasy[15]: Jeho chudé telo pokrýval dlhý šnurovaný čierny kabát. Vysoké čižmy, do čižiem nohavice, na hlave nízky klobúk s nahor vysúkanou strechou — sú jeho oblekom. Jeho tvár je žltopočernastá, oči malé, čierne, škuľavé, noštek krátky a tlstý, s veľkými, hore vystrčenými dierkami. Fúzy riedke a úzke, akoby bičom plesol; ústa veľké, zuby štrbavé, čierne. Nie je tomu vždy tak, žeby tvár bola odznakom duše, ale tu sa to zhodlo úplne navlas.Hemžilo sa to veselo ako tie vodné pavúky na tichej studničke pod šedivou jelšou, križujúc sa o závod jedno cez druhé. Aj ten najpovrchnejší pozorovateľ pri prvom pohľade na toto divadlo mohol badať, že veru príťažnosť istých osôb k istým osobám je väčšia ako ku iným; že sa isté páry očí vše hľadajú a nájdu. Mohol vidieť, ako sa pri hrách „Lokeš, čo chceš?“, „Jastrab a holub“, „Vlk a baran“ Anička veru len usiluje dostať pod ochranné krídla šumného Janka; a on zase, keď bolo treba lapať, naháňať alebo vyzvŕtať, len zase zapáral za Aničkou.Druhý, čo sa za Aničkou, ba s väčšou náruživosťou — hoci s menším prospechom — namáhal, bol Ravasy.Zháňal sa, behal, aby ju ulovil, no ona sa mu tak hybko a obratne vedela vymyknúť, a ešte šikovnejšie — a či vypočtovanou náhodou do otvoreného náručia Jankovho vbehnúť, že Ravasy vypotený, unavený, nikdy nemohol dôjsť cieľa a miesto toho získal hlasitý smiech samopašnej chasy, odrážaný susedným lesom pri akompanírovaní[16]kychtárov, bieliacich zemiaky. Bol by pukol od zlosti, ale bol prisuchý na to, bol by zubami škrípal, ale nemal čím.Jano Pobožný, hlásnik s mercúnovou čiapkou na šedivej, uhliarskym prachom zapadnutej hlave, s remennou zásterou pred sebou, s ťažkými kalapódiami na nohách, sedí pred mašou, široko rozložený na lavici.Maco Otčenáš, topiar, nakrájal tuhý, tam kdesi pod Havránkou v lese na štieti ukradomky pestovaný tabak na lopatu, upražil ho kus na troskách, natlačil do mechúra a zapchal za zásterovú pracku. Pridružil sa k hlásnikovi a ponúkol i tohoto svojím vzácnym, tuho páchnucim výrobkom.Pobožný vytiahne fajku spoza partice mercúnovej čiapky a podá topiarovi.Otčenáš podanú fajku napchal, potom popľul si palec a ním vrch dokonale vymastil, až konečne vošiel pod mašu, aby ju na ohnivej troske pripiekol. Keď sa pariť začalo z cievky, podal ju hlásnikovi. Hlásnik, vyfúknuc ostrú paru a pritisnúc prstom nebárs zapáchajúci tabak, odcrkol flegmaticky slinu, založil nakríž ruky a také mohutné chlpy púšťal ozávod so svojím druhom, akoby hen bol rošty pod rudou podpálil.„A nože, no!“ povie Pobožný, „nože, no!… Zo smiechu býva plač. Meračova tvár sa mraští ako zlé v oblaku. To je človek ľstivý ako líška a jedovatý ako had.“„No, však, ak je pravda, čo svet hovorí, nuž mu to už v krvi trčí; lebo i jeho otec mal byť veľmi zlostným človekom.“„Ba musí tomu tak byť,“ pokračuje Pobožný, „musel to byť opacha. Raz, prosím vás, nocoval u mňa jeden, hen z Grlice[17]pošlý potuláč-hámorník a ten mi vám rozprával, že vlastný otec tohoto istého uhľomerača, človek surový, skrivodlivý a tiež uhľomerač, čo robotníkov vše len utlačoval a trýznil, ukrutnou smrťou zo sveta zišiel. Keď vraj raz na kychte robotníkov bez viny ohreblom lomil a jednému chudákovi oko vybil, rozdráždení mašiari pochytili milého chlapa a šmyk s ním do pece, do horúceho pekla ho hodili.“Otčenášom toto zatriaslo.„Huj, to krátka, ale, prisámjánu, hrozná smrť! Hm, ale liatina iste sa lámala, lebo tá koštiale netrpí!“„Povedajú starí mašiari, že také železo, ktoré duša preletela, býva nešťastné. Kôň ním podkovaný kope, takými nožmi sa kolú a klincami šibenice zbíjajú. Šable,“ hovorí, „majú byť znamenité. I Jánošíkova valaška — veď viete, tá ,Valaška rúbaj´ a rúbala — povedajú, že bola tiež z takého, ľa, železa.“ Za tohto rozhovoru, počas veselého zhonu mládeže pod košatou lipou začínal súmrak ľahkým krokom rozťahovať nad tichým okolím svoju tmavú sieť. Snehové plachty tam hore na Ďumbieri pýrili sa plamennou farbou na rozchodné večierkom.Mládež točila sa ešte rezko.Ravasy, rozpálený Ankiným vzdorom, vše a vše usiloval sa jej zmocniť. Po mnohom namáhaní podarilo sa mu to raz predsa.Chytil ju, objal a chcel ju bozkať; ona rozhnevaná odstrčí ho od seba, len toľko, že sa na zem nezvalil. No, to ho len tým väčšmi rozpálilo. I zoberúc všetky sily, rozbehne sa za ňou a už ju jednou rukou popadne za dlhý vrkoč.Anička, sťa v úzkosti postavená splašená holubica pred krahulcom, vbehne do otvoreného náručia Jankovho. Keď ju však i v tomto prístave bezpečnosti Ravasy dotierave držal, a predsa pustiť nechcel, stisne mu Janko železnou päsťou ruku, prsty spraštia i popustí. I zvrtne ho tak silne, že sa uhľomerač, vzbúriac uhliarsky prach, na zem prekotí.S Ravasym náhodou vypadne na zem i Jankov, cínom krásne vybíjaný a jeho menom poznačený končiar.Nikým nepozorovaný, Ravasy strčí vypadnutý nôž rýchlo pod svoj kabát.Nastal všeobecný smiech.Merač pozbiera sa a letí s nevýslovnou zúrivosťou proti Jankovi.Kým sa Janko mohol i len spamätať, vylepil mu zaucho.No Janko sa uhne, úder mu len bok hlavy šúchol a klobúk mu na zem zrazil.Jeden výkrik nevôle zo všetkých strán — a už sa šuhajci so zdvihnutými päsťami hrnuli na nenávideného Ravasyho.Jankova tvár sa zarumenila.Jedným skokom pochytí o lipu opretú valašku, švihne ju v povetrí ako archanjel Michal meč nad diablom a — beda meračovi!Spamätá sa i spustí blýskavú valašku pokojne dolu, chytí od zlosti a strachu zmeraveného napádateľa za hrdlo, vyzdvihne a potriase, že mu až koštiale hrkotali.Keď zbadal, že sa mu obojok z atily odpáral, strčil do diery kabáta porisko valašky, a podnesúc ho k lipe, pri jasote rozbúrenej chasy zavesil Ravasyho na odlomok trčiaceho konára.V tomto nepríjemnom položení trepotal Ravasy nohami, rukami, zvíjal sa a hrešil, kým sa mu golier nepretrhol a on nespadol dolu.Zaškrípal zubami, hroziac päsťou Jankovi.„Počkaj, ty pes, za to sa ti odslúžim!“I odbehol ako besný preč.Ihra sa skončila, mládež sa rozišla.„Hľa,“ povie Pobožný, vytriasajúc dohorenú fajku, „či som nepovedal, že sa to zle skončí? A nože, no, veru to nebude dobre. Ravasy je pomstivý oplan!“[1]1;hvizdáky (svište)[2]2; (z franc.), rozsiahle, pozvoľna stúpajúce pastviská v miernom pásme Severnej Ameriky[3]3;(špan.), na trávnatých jednotvárnych rovinách v strednej Argentíne (Južná Amerika), s veľkými rozdielmi v teplote počas roka[4]4;Llános- (špan.) rozsiahle trávnaté roviny v Južnej Amerike[5]5;(špan.), ploché trávnaté kraje, na niektorých miestach so stromami, v tropických častiach Afriky[6]6;(z rus.), plochý, mierne zvlnený, málo - pre suchotu len na jar a v jeseň - trávou zarastený kraj[7]7;sú to záveje, prázdne priestory pod snehom[8]8;čiže oskoruše (jarabiny)[9]9;(z nem.), huta, vysoká pec[10]10;dosku[11]11;Boli dva zábavnopoučné časopisy toho mena. Prvý vydával Pavel Dobšinský v Banskej Štiavnici(1860-1861), druhý Viliam Paulíny-Tóth najprv v Budíne a potom v Skalici (1862-1869)[12]12;Peter Bohúň (1822-1879), slovenský maliar-portrétista. Jeho obrázky slovenských krojov a ľudových typov vyšli r. 1847 v Prahe. Jedným z nich je aj obraz hájnika spod Oravského zámku, ktorý tu Zechenter spomína[13]13;(z chorv.), krásu[14]14;(lat.) pravá ruka[15]15;(z maď. ravasz), prefíkaný, úlisný. Priezvisko vystihuje túto negatívnu postavu[16]16;(z franc.), sprevádzaní[17]17; dedina v Gemerskej (pri Ratkovej), kde bol v 60. rokoch 19. stor. železný hámor
Zechenter-Laskomersky_Lipovianska-masa.html.txt
Dan Goggin a jeho kláštorné muzikály(Úvod)1Dan Goggin, autor muzikálovNunsenseaNunsense 2 — The Second Comingsa pekne pohral už s ich názvami. V novotvarenunsensesa ozýva slovonun(mníška) a zároveň sa vyslovuje rovnako ako slovononsense(nezmysel). Nečudo, že keď som sa prvý raz stretol s týmito dielami, už z ich názvov som mohol usudzovať, že ich autor je zrejme homo ludens — a teda úloha preniesť ich na slovenské javisko že čaká práve na mňa. Nemuselo to však byť také samozrejmé pre každého.Z Prahy, kde Gogginov muzikálNunsensepod názvomJeptiškyuviedli skôr než v Bratislave, sa začal šíriť jeho dobrý chýr aj na Slovensko, nuž sa ho — pod názvomMníšky— rozhodlo uviesť aj bratislavské divadlo Gedur. Zároveň s dobrým chýrom o umeleckých kvalitách muzikálu dorazila však z Prahy aj správa o jeho bebožnosti a nebolo celkom isté, že Gogginov čiernohumorný pohľad na kláštorný život bude mať úspech aj na zbožnom, prevážne katolíckom Slovensku.Divadlo Gedur si však predsa len povedalo, že to skúsi — a že to skúsi v spolupráci so mnou. Z umeleckého hľadiska to bol nápad rozumný — ako človek podpísaný pod úspešnými uvedeniami muzikálovWest Side Srory, Kiss M Kate či My Fair Ladysom poskytoval záruku kvality. No zároveň to bol nápad riskantný — kde bola záruka u mňa, evanjelika, že pristúpim ku katolicite toho libreta takým spôsobom, aby sa z neho nestala paródia kláštorného života, pre slovenské publikum neprijateľná?Ukázalo sa však, že nápad zveriť slovenskú adaptáciuMníšokpráve mne bol šťastný. Ako nekatolík som si o to viac uvedomil, aké riziko sa v tej úlohe skrýva, a pristúpil som k nej s citom pre mieru o to väčším. Nielenže som zachoval, ešte som znásobil láskavý humor originálu. Ani voľbu režiséra som neponechal na náhodu — presvedčil som producenta inscenácie Rudolfa Geriho, že nik to neurobí s väčšou empatiou ako môj obľúbený — žiaľ, dnes už nebohý — režisér a priateľ Karol Spišák. K tomu pribudli vynikajúce výkony herečiek a muzikantov — a tak sa stalo, že v roku 2000 mala premiéru najúspešnejšía slovenská inscenácia všetkých čias. Presný počet repríz som si nezapamätal — isté však je, že ich bolo vyše tisícdvesto.Na tento úspech nadviazala aj slovenská premiéra ďalšieho Gogginovho kláštorného muzikáluNunsene 2 — The Second Coming (Mníšky milionárky, Divadlo Wüstenrot 2005), opäť v tom istom, iba premenovanom divadle, opäť v mojej úprave, opäť v réžii Karola Spišáka. Hoci druhá inscenácia v ničom nezaostala za prvou, ostala — ako to už býva — v jej tieni a dosiahla „iba“ okolo 500 repríz.Priznám sa bez mučenia, že v tejto chvíli, keď textyMníšokaMníšok milionárokpripravujem na zavesenie v Zlatom fonde denníka Sme, sa už nerozpomínam celkom presne, čo všetko som s tým pred rokmi urobil, aby z toho boli na našej scéne hry s dramatickým napätím, aké náš divák očakáva aj od muzikálu. Možno sa raz nájde teatrológ, čo tie texty porovná — a aj ja, ak sa toho dožijem, budem prekvapený, čo všetko zistí.No aj ak sa toho nedožijem, bezpečne viem, že ajMníšky milionárkysi obľubili diváci na celom Slovensku aj preto, že to nebola hra o nič horšia než prvéMníšky. Najúprimnejšie si publikum poplakalo pri piesniTitanik keď na dno šiel, hoci pieseň o Titaniku v pôvodnom librete nebola. A najúprimnejšie sa zabávalo na liste, ktorý dostala sestra Roberta od jedného z bývalých žiakov kláštornej školy. Písal jej z väzenia: „V cele so mnou sedí aj spolužiak Vinnie Prestapini, iste sa naňho pamätáte, nikto sa nevedel modliť tak vrúcne ako on. A na vychádzke sa stretávame aj s ďalšími šiestimi kamošmi, čo prešli vašou zbožnou výchovou. Keď nás pustia, chystáme sa s Vinniem do Európy. Je tam vraj kdesi pri Dunaji malá ale zázračná krajina, v ktorej človeka nezatvoria hneď pre každú volovinu.“ Roberta potom list komentuje: „Aj ja som o tej zázračnej krajine uprostred Európy počula. Už neviem presne, ako sa volá, ale žiť tam je vraj väčsia výhra než dostať sa po smrti do raja.“Som si — ako básnik tej zázračnej krajiny — absolútne istý, že to, čo úspešne zaznelo z nášho javiska v roku 2000 či v roku 2005, môže z neho úspešne zaznieť kedykoľvek znova.2Dan Goggin (narodený 31. mája 1943 v Alme, v americkom štáte Michigan) začal svoju úspešnú kariéru na Broadway ako herec a spevák. Ako skladateľ sa uviedol hudbou k muzikáluHark! (Počuj!). Neskôr začal písať aj texty piesní. Ako všestranný autor libreta, hudby a textov piesní sa prvý raz predstavil muzikálomA One-Way Ticket To Broadway (Jednosmerkou na Broadway). A jeho vrcholným dielom je muzikálNunsense (Mníšky), ktorý mal premiéru v Cherry Lane Theatre 12. decembra 1985 a stal sa nielen umelecky ale aj komerčne jednou z najúspešnejších amerických inscenácií: len na Broadway urobil 4000 repríz. Goggina tento úspech povzbudil, považoval ho za „boží pokyn“ a napísal voľné pokračovanieNunsene 2 — The Second Coming, ktoré malo premiéru v Seven Angels Theatre (Divadle u siedmich anjelov) vo Waterbury v štáte Connecticut 20. novembra 1992. Ku kláštornej téme sa potom ešte vrátil aj v ďalších piatich muzikáloch. Všetkým však kraľujú prvéMníšky. Ich rôzne verzie vznikli vo vyše dvadsiatich jazykoch a počet inscenácií na celom svete prekročil číslo 5000. Boli aj sfilmované.Prostredím, do ktorého autor svoje kláštorné muzikály situoval, je kláštor Rádu sestričiek z Hobokenu (The Order of the Little Sisters of Hoboken). Rád vznikol v 17. storočí v Anglicku a pôvodne sa volal podľa svojho zakladateľa Rád svätého Wilfreda. Ten založil aj prvý kláštor a školu, známu ako Wilfredova akadémia. Jej heslom bolo: „Neučíme dobro — vyžarujeme ho.“ O nejaké to storočie po založení rádu sa neveľká skupina sestričiek vybrala za oceán a preniesla jeho činnosť aj do Ameriky. Pôvodne chceli začať svoju misiu v Clevelande, ale omylom vystúpili z lietadla v Newarku, miestna polícia im nedovolila pokračovať v ceste, a tak ostali v New Jersey a ich sídlom sa stal Hoboken, čo sa odzrkadlilo aj v novom názve rádu. Hovorovo sa stal známy ako Little Hobos (Malé Hobokenky). Niekoľko sestier z tohto kláštora (Mary Cardelia, Mary Huberta a Roberta Anna) vykonalo ďalšiu zámorskú výpravu a v Afrike založili kolóniu pre malomocných. Dnes je to rád, ktorý združuje mníšky aj mníchov a pokračuje vo svojom poslaní vyžarovať dobro a konať dobré skutky. K ich dobrým skutkom patrí aj to, že vedú v Hobokene kláštornú školu — jedným z jej žiakov bol aj autor muzikálu. On sám o tom hovorí:„Prežil som významnú časť svojho života medzi mníškami. To, čo som tam zažil, vo mne zanechalo nádherné spomienky.Nunsensesom napísal preto, že som si nechcel nechať iba pre seba svoj zážitok s kláštorným humorom. Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné, no každá z postáv muzikálu má reálny predobraz…Nunsenseje hudobná komédia pre každého a uviesť ju možno kdekoľvek.“Aj slovenské, láskavý humor vyžarujúce inscenácie Gogginove slová potvrdili.Iba dve veci sa nepodarili, lebo sa podariť nemohli. Boli to zhodou okolností práve tie dve slová, rámcujúce celé toto gogginovské kláštorné šantenie — prvé slovo a posledné.O nepreložiteľnosti toho prvého slova — slovaNunsense— bola reč už vyššie.Nuž a nepreložiteľnosť toho posledného slova — slovaamen— si sám uvedomí každý, kto si uvedomí, že podobne ako alovoamensa v angličtine vyslovuje aj slovo a man. Slovo muž. Aké slovo to teda vlastne buráca na konci poslednej modlitby mníšok? Beťár Goggin!3Žánrové označenie hudobná komédia, u Gogginamusical comedy, vo mne vyvolalo spomienku na hudobno-dramatické žánre známe z čias, keď naša kultúra ešte nepoznala slovo muzikál.Naše divadlá už v 19. storočí uvádzali „hry so spevmi“, neskôr to bola opereta, vaudeville, kabaret. Aby som nespochybnil modernosť Gogginovho diela, dal som prednosť označeniu muzikál. No hneď chcem aj pripomenúť, že ide o špecifický druh muzikálu, protipól veľkých a nákladných broadwayských inscenácií. Tento úsporný muzikál sám seba tituluje šou — to slovo neraz zaznie v dialógu aj v piesňach. Anglický názov muzikálu navyše upozorňuje, že jeho autor inklinuje aj k žánrovej oblasti, ktorá sa vyskytuje už v najstaršej anonymnej tvorbe všetkých národov (slovenské ľudové rozprávky a piesne nevynechávajúc), no v modernom umení k nej mali najbližšie Angličania — Lewis Carroll so svojouAlicou v krajine zázrakovalebo Edward Lear sKnihou nonsensov. Som presvedčený, že muzikálMníšky— hoci jeho čiernohumorná hyperbola sa zaobíde bez bájnych bytostí — nadväzuje aj na túto rozprávkovú a nonsensovú tradíciu, a tak som ju posilnil čo najabsurdnejším dialógom.Súhlas s uvedením muzikálu poskytuje (a viacerým ochotníckym či študentským súborom už aj poskytlo) Divadlo Wüstenrot. Súhlas s použitím môjho textu agentúra Aura-pont.V Bratislave, 29. júna 2017Ľubomír Feldek
Feldek_Dan-Goggin-a-jeho-klastorne-muzikaly.html.txt
PokútnicaViete deti, čo je pokútnica? Nie, strýčko. — No, rozpoviem vám, lebo ty, Zuzka, čo chvíľa sa vydáš, Janko, Miško budú sa ženiť, zíde sa vám toto poučenie, ako kus chleba. — Pokútnicu za mojich mladých čias — a isteže aj od dávna, nazývali takú ženskú, ktorá ani po smrti nemala v hrobe pokoja, chodievala do rodného domu „pokutovať“, to jest trpeť pokutu, robiť domácim protiveň a sebe tiež. Pokútnica vracala sa tedy domov a musela sa vracať preto, že ju ťažil dáky v živote vykonaný hriech. Tu ju potom vídavali buďto na rebríku, ako čaká, že dakto popri nej pôjde a ona ho na bok sotí, alebo ako stála pri maštalných dverách, videla ju slúžka, keď kravy dojila na mraku, alebo obchádzala humno a zmizla v plevinci. Takéto boly pokútnice. Ale boly aj inakšie. — Z týchto inakších poznal som jednu a jedno-druhé vám o nej rozpoviem.*Znáte mestečko Lipovany pri Váhu, pri hradskej, ktorá vedie zo Záhoria, až do Trnavy? Teraz je v Lipovanoch hodná železničná stanica so živou premávkou, vyvážajú odtiaľ to, čím horné Slovensko od mnoho tisíc liet oplývalo, totiž skalie, lebo u nás, hľa, je koreň vode a konec chlebu. Ačkoľvek to o Lipovanoch pred 40 rokmi nebolo možno riecť, lebo Lipovanci boli pričinliví, dobrí kupci, dobrí furmani a dobrí gazdovia. Obzvlášte Martin Makovník, ktorý už v tej dobe mal pekný, z tehál murovaný, dom, izby sklepené, osobitnú kuchyňu a od hradskej nad oblokmi cifrované prôčelie. V prostriedku prôčelia boly, dve litery „M. 1860. M.“ — keď som sa ho raz, ešte ako chlapec, spytoval, čo tie znaky, znamenajú, chytil ma Makovník za ruku a vysvetľoval mi: — To predné, to je Martin a to zadné, to je Makovník, — a hrdo sa vypnúc, doložil: — To som ja.Makovník mal rozsiahly dvor s mnohými čeľadíncami, maštaľmi, kôľňami i veľkou sypárňou. Bolo mu aj treba. Bol on totiž veľkým furmanom, držiaval 18-20 párov koní, k tomu potrebných paholkov a chodieval na svojich vozoch do Prešporka, do Viedne i Pešti. Z našich strán vyvážal slaninu, bryndzu, zbožie a drevený riad, a z miest dovážal kupcom rozličné tovary v bednách, sudoch a vreciach. Kupci aj zo štyroch stolíc posielavali od neho peniaze na splátky svojím dodávateľom. Makovník vyplácaval, inkassúval, a jeho pugillár, ktorý nosieval vždy dobre opatrený v kamizoli pod ľavou pazuchou, obsahoval často toľký groš, za ktorý by bol nejeden zemský pán vďačne zo svojej kúrie vystúpil.Keď si Makovník svoje veci vo veľmeste, na pr. vo Viedni pokonal, nikdy nezabudol doniesť žene, ale obzvlášte dcére Judke dáky dar. Tak jej raz doniesol peknú kažmírovú šatku s kvetami, „čo len tak na človeka hľadely“, alebo zlatohlavu na prusľak, alebo prstenček so zeleným očkom, krásne zlaté zaušnice, červené korale atď. A rozumie sa, temer bez výnimky aj cukríkov hodný balík.A Judka to aj zaslúžila. Bola ona dievčatko pekne urastené, biela v tvári, neohorela od slnka na poli, s jemnými rúčkami, lebo neotlačila si ich ťažkou motykou, ani jej nestvrdly pri plení záhrady. Bola ona vtedy, keď som ju po prvý raz videl, asi sedemnásť ročná. Už vtedy upozorňovaly starostlivé a rozvažité mamičky svojich na ženenie súcich synkov, že tak alebo onak, že tá Judka Makovníkovie, pristala by do nášho domu, že by Jankova, Miškova mamka k nej, ako k neveste, chytro privykla, že veď, hľa, nieto horšieho ako nevesta o jednej sukni, také ničponiny že sú najväčšie horenosy a že také bohatšie skôr vedia s grošom zachodiť, lebo že od malička boly k tomu priučené. Nuž, nejeden šuhaj počal sa už okolo Judky obšmietať. Ale čože? — Judka si ešte mohla spievať, ako sa o luteránskych rozpráva: „Což můj Bůh chce, to se vždy staň“, ale mala času na rozmýšľanie. Ináč je to s dievčinou svobodnou do 25-ho roku, tá si nôti: „K Bohu patřím doufanlivě“, alebo keď sa už blíži tridsiatke, keď už zamyslene mrnká:„Rozhněval se můj milý Pán“, alebo konečne, keď už po tridsiatom roku, vzdychá: „Takliž dlouho, můj Pane, na mne se nerozpomínáš?“ Judke nebolo náhlo, také dievča aj pod korytom nájdu.Prišiel ináče hodný šuhaj Ďurko Prašivý z Ulice, a tak bolo vyrozumeť z jeho reči, že — keby Judka mala úprimnosť — a — že keby jej rodičia nehľadeli inde — že by on — mal úmysel, — že jeho mamka — čo raz idú do kostola — vždy hľadia do tej lavice — a že si to už aj tak umienili, — že by to tak malo byť, — že je to najlepšie, keď sa dievča v tej istej dedine vydá, — že je u nich vždy ako v kostole, — že jeho otecko aj paholka odohnali, — keď sa veľmi dušil. — Konečne Makovník stratil trpelivosť: — Veď že už vypľuj, Ďurko, čo chceš, vari by si pristal našu Judku za ženu? — Ďurko, červený ako pivonia, pološeptom, kývnul, že hej. Rodičia pozreli na Judku, ale tá sa rozchichotala, že vraj: — ja som bola vždy čistá ako list, a keby som sa za neho vydala, bola by som prašivou. — Ďurkovi sa zaleskly oči, ovisla mu spodná pera, po chvíli sa vytratil domov a od tých čias, keď mal ísť popred Makovníkovcov, radšej šiel po záhumní. Podobne sa povodilo i Mrcôňovi, Hlavajovi, Revajovi, Hluchaňovi a Rapošovi. To neboly mená pre Judku.O dva roky osmelil sa Ondriš Nádherný. Meno by bolo pekné, aj majetok slušný, ale Judka aj tohto ľahko odpravila, a ešte len zo dverí vychádzal, už si začala spievať:„Hej, mala som frajeravšelijakej krásy:škuľavý, čaptavý,kučeravé vlasy.“Lebo veru tú pesničku ako by boli naň skladali.Jeden ju pýtal štyri razy, volal sa Janko Vojvoda, poriadny šuhaj, dobre sa opatroval, ale bol kedysi u Makovníkov paholkom, nuž to bola jeho kanonická chyba.Konečne sa natrafil jeden, ktorý sa Judke zapáčil. Volal sa Štefan Debnár Zápotočný, býval za potokom. Lipovanci síce svoj jarček volali len z pýchy potokom, lebo by ho bol mohol dlaňou zastaviť, ale Makovníčka začala zemepisné položenie Debnárovho domu uvažovať, že hľa, — keby len toho potoka nebolo medzi nami, lebo že v zime zamŕza a býva tam klzko a v lete v čas búrky že sa rozvodní? Veď aj nedávno, pred siedmimi rokmi, sa bez pochyby ich sliepka tam utopila, lebo ju až do tmy hľadali a nikde ju nenašli.“ Debnár si pomyslel: „Kto nemá chuti, ľahko vykrúti,“ pekne sa porúčal a šiel domov.Prišiel aj Paľo Drobniak z horného konca. Makovníkovci by mu boli Judku aj sľúbili, lebo Drobniakovci boli ľudia vážni, gazdovia dobrí, a Paľko, keď sedel na koni, vyzeral ako víťaz Baláž z povesti, ale v dedine sa povrávalo, že u Drobniakov skoro do každého jedla dávajú papriku, nuž toho sa báli. A keď sa spýtali doma Judky, že či by šla, nuž tá ani počuť nechcela o tom, že by jej vraj oči vytiekly od tej papriky. A tak darmo sa ustával Paľko Drobniak na tretí deň po odpoveď, matka i dcéra (otec bol práve na cestách) odpovedaly mu, že vlastne vydaj Judkin ani tak vážne nemyslely, že v takých vážnych veciach sa netreba prenáhliť, že sa Judke už triafalo šťastie i do Brezovice i inam, ale že veď vari ešte neumreme, že je život dlhý atď. Paľko nebol taký sprostý, že by nebol vyrozumel, že mu Judku nechcú dať, zvrtol sa na opätku, povedal: — Dobre sa majte — a o chvíľu rozliehal sa jeho mohutný hlas dolu dedinou:„Keď ty mňa, dievčatko, nechceš,hľadaj si milého, kde chceš;ja si len za vrštek zajdem,hneď si ja dievčatko najdem.“Minul zase rok, snáď aj dva. Prišiel do Lipovian mladý kolár Kladivo, driečny a sveta zkúsený, zariadil si dielňu, a za pár týždňov mal plné ruky práce. Dovážali mu Lipovanci vozy, pluhy, fúriky, káry na reparáciu, i učňa mu doviedli hneď v prvý týždeň. Rozumie sa, že Makovník potešil sa, že svoj vozársky riad odteraz nebude museť dávať robiť a opravovať v Jakubovanoch, obci ležiacej v bok od Lipovian, až kdesi pod horou. Hneď objednal u Kladivu tri vozy. Vozy sa spravily, v poriadku odovzdaly; pri porátaní ponúkli mladého majstra šunkou a pohárom vína. Kladivo vedel veľmi príjemne rozprávať o svojich zkúsenostiach, lebo bol človek vandrovaný. Bolo to práve pred veľkonočnými sviatkami, on si za povinnosť držal ísť Judku na veľkonočný pondelok okúpať. Bolo tam viacej mládencov, ale Kladivo vynikal zpomedzi všetkých, ako karafiát medzi lístim. Nie div, že sa Judka pri ňom dobre cítila. Celý dom bol plný smiechu.Po Veľkej Noci prišli Turíce, a tu ráno pred Makovníkovie oblokmi stál postavený máj, na žrdi pekne hobľovanej, dvojakou farbou cifrovanej, pätnásť metrov vysokej, so zeleným smrečkom na vrchu. Judka sa ani nespytovala, od koho je máj, ale v kostole pozrela aj sedem ráz na chór, kde Kladivo sedel. Tak prišiel majáles. Pred majálesom prišla hofierka Makovníkovie spýtať sa, či by pán majser nevsadili vytrhnutú nôžku do stoličky, ale že prosia hneď, že počká na ňu. Kladivo síce vedel, že je to práca, pre stolára, ale že to bolo od Makovníkov, hneď sa chytil do práce, a aby hofierke nebol dlhý čas, spytuje sa jej:— Akože ste nôžku vyrazili?— Ale Judka ukazovali panej akýsi novotný tanec, nuž pri tom ju zlomili.— A či Judka pekne tancuje? — vyzvedal sa majster.— Jaj, keby ich videli, tak jej idú nožičky, ako ciha.— No a či je taká aj do roboty?— To, pán majster, veru neviem povedať — lebo ja ta zriedka chodievam, len keď ma zavolajú, ale tancovať, to je radosť!— A pri kuchyni mamke tiež dobre pomáha, čo?— Veď tam netreba, to si pani Makovníčka so slúžkami sami zaobídu. Ale šikovnosť má to dievča čertovskú.— A v čom sú už taká šikovná?— Nuž v tanci. Tak ukladá nožičky, ako srnka.Za chvíľku bola nôžka vsadená, hofierka odišla. Na majáles, trochu už pod večer, prišiel aj Kladivo. Judka práve sedela, a on čisto oblečený, prišiel ju pojať do tanca. Hofierka mala pravdu. Judka tancovala ako páper. On bol tiež tanečník do radu, nuž im to šlo, že ľudia išli oči na nich nechať. Večer odprevádzal Kladivo Judku z hory domov a rozcítený povedal jej, že sa mu ona veru páči, a že ak mu bude Pán Bôh tak ďalej pomáhať, že by si prial práve také dievča za ženu, ako je ona.— A prečo len takú, prečo nie akurát mňa? — spýtala sa ticho Judka.— A šli by Ste za chudobného remeslníka?— Nuž ja by som šla, len čo mamka a otecko povedia.— Keď sme už pritom, Judka, prosím vás, prezveďte sa u mamičky a otecka.Rozišli sa.— Kde si bola toľké časy a s kým si sa to pred domom lúčila? — vyzvedala sa Makovníčka dnu vkročivšej dcéry.— Kladivo ma odprevádzal.— A čo ten tak za tebou lipne, vari ťa chce vziať?— Ale čoby! Voľačo síce rozprával, ale že sa bojí.— Čože sa bojí?— Nuž, že si my vysoko rúbame, že by som za remeselníka nešla, že by ste ma ani nedali.— Ako že to on môže vedeť, za koho by sme ťa dali a za koho nie?— Hm, človek vyzerá spôsobný, ale keď len nedávno sem prišiel, nuž by sme sa obmýšľali len tak voslep skočiť. Nuž, a ty či by si ho mohla vystáť?Judka zostala jako ruža.— Nuž — ja nuž — áno, mamička. On vie tak pekne diškurovať.— Veď diškurovať vie, to aj ja uznám aj pozdraví sa človeku úctive, až milá vec. Ale tí remeselníci bývajú všelijakí. Na vandrovke sa od zlých kamarátov len pokazia.— A? mamička, tento je veľmi poriadny. Veď on je predsa najhodnejší z našich mládencov. Aj tancuje sa s ním tak dobre.— Hja, dcéra moja, to je nie dosť, z toho nevyžijete. Ale ani nevieme, odkiaľ ho sem vietor dovial. Za hocikoho by som si sa ťa nechcela zadrhnúť. Ale počkaj, poradím sa s otcom. Ten ustavične chodí po furmankách, ako Marek po pekle, možno vie, odkiaľ sa Kladivo sem dostal. — S tým odišla Makovníčka do komory, kde sa Makovník preobliekal zo sviatočných šiat do všedných.— Počuješ, starý, odkiaľ pochádza kolár Kladivo?— Neviem, ale počkajže, poznám pri Trenčíne jedného krčmára, ten — tak sa mi vidí — sa volá Kladivo, iba ak by tento kolár bol jeho syn. — Ten krčmár je zámožný človek. Ale prečo sa ma to spytuješ?— Nuž, hľa, teraz Kladivo odprevádzal našu Judku až pred dom. Len som sa jej tak nevdojak spýtala, či sa jej, reku, nepopáčil, keď s ňou dnes toľko tancoval, a tu sa ti mi dievča zapáli ani plameň, a vidím, že je doňho už celá zbláznená. A dnes sa jej spytoval, či by šla za remeselníka, aby sa spýtala rodičov, a čo ja viem, čo jej všetko povravel. Nuž, reku, ty ustavične chodíš svetom, možno, že poznáš jeho famíliu.— Poznať nepoznám, ale ak treba, môžem sa hneď aj jeho samého spýtať, odkiaľ je; no a potom sa už ľahko prezvieme, z akého je hniezda.— Choď, starký môj, choď k nemu, aby sa naša Judka darmo s ním nepašmala.Na druhý deň ráno sobral sa Makovník ku kolárovi. Kladivo práve vsádzal oje do vozíka.— Dobré ráno, pán majster.— Ďakujem pekne. Vitajte u nás, pán Makovník. Ako ste spočívali?— Ďakujem za opýtanie. Chválabohu, dobre spávam.— Čo porábate, pán majster?— Hľa, dorábam vozík.— Ozaj, či máte mnoho roboty, lebo aj ja mám pre vás prácu?— A čo takého?— Furmanské vozy mi treba poreparovať. Ale ešte mám čosi. Videl som vám ja nedávno v Prešporku furmanský voz, môžem povedať, veľmi šikovný.— Aký? — spýta sa živo Kladivo.— Nuž spodok ako na obyčajných vozoch, ale boky rovné, tak, že akurát vmestily by sa doň tri bedny po polsiahe zdlžky.— Musel by ho človek videť, keby ho mal dobre spraviť.— Počkajte, pán majster, len si dorobte svoje oje, ja sám ho, za ten čas kriedou na stole nakreslím. Ozaj máte hodne jasenového dreva?— Najde sa, ale by sa aj viacej zišlo. No, ale taký počiatočník, ako ja, nemôže vstrčiť do materiálu dvesto-tristo zlatých.— Ale by ste to veru potrebovali. — Môžu vám rodičia pomôcť. Veď ste vy, však, syn Kladivu z Javorníka pri Trenčíne? No, a to je majetný človek.— Z Javorníka? Toho veru ani neznám. Ja som z Brezovice, a môj otec, chudák, už umrel.— A matka vám žije?— Chvalabohu žije, ale má sama so sebou dosť starostí. Bolo nás pätoro detí, ja som najstarší; najmladší je dvanásťročný. Ako skončí o pár týždňov školu, vezmem si ho za učňa. — Dve sestry slúžia, a mladší brat s mamkou gazduje. Nuž, pravda, čo máme, je len škvarôčka, ale ak dá Boh zdravia, keď brat dorastie, oženíme ho a ja mamku vezmem k sebe.— Veru je to kumšt a starosť vychovať toľké deti z malého gazdovstva.— Veru kumšt — vzdychne si Kladivo — veru sme sa aj zadĺžili, ale azda Pán Bôh pomóže vyhádzať sa. Ťažko je to, ťažko, práce by sa mi triafalo, na riad som sa vytrovil a na materiál, hľa, nemám.Makovník sa o chvíľu vyhovoril, že musí ísť domov čosi pozreť, že príde druhý raz, a ponáhľal sa domov. — Makovníčka ho už vo dverách stretla:— No, čože?— Ale, to ti je všivač. V Brezovici majú vraj voľáku škvarku zeme, ale dlhu iste viac, ako je to hodno, detí ako červených myší. Kolár je najstarší a ledvaže sa zohrial, už si chce vziať brata a mater na krk. Akživ k ničomu nepríde.— Nuž, tedy je nič.— Akože môže byť, za žobráka nevydám Judku.V tom sa ohlási Judka celá zronená.— Nuž, veď vy máte pekné gazdovstvo, dostala by som pár tisíc, a bol by bohatý.— To by nám ešte bolo treba. Také ničobidlo keď dostane groš do ruky, spustí sa práce. Z teplého do chladného sa zle privyká. Veď sa ešte dačo lepšieho trafí.Judka sa odvrátila a utrela si oči. V ten deň bolo u Makovníkov veľmi ticho.Ešte v ten deň pod večer prišiel Kladivo do Makovníkov, že sa chce s Makovníkom o novotnom voze poradiť. Makovník bol síce na Hôrke, ale Kladivovi to bolo tým vítanejšie. Myslel si, že sa bude môcť s Judkou shovárať. Vošiel do izby. Judka si práve zásterku žehlila.— Dobrý večer, Juduška.— Dobrý večer. — Žehlila ďalej.— Či vás nebolia nohy po včerajšej zábave?— Nie. — Nepozdvihla očú k nemu.— Čože ste taká smutná?— Nie som smutná.— Ale ba ste smutná. Vari sa na mňa hneváte?— Ale dajte mi pokoj, už je z toho nič.— Z čoho?— Nuž z toho, čo sme sa včera shovárali.— Aha, a prečo, Juduška?— Nuž, otecko sa o vás prezvedeli, že nemáte nič, že si chcete vziať ešte aj matku na krk aj brata — aj dlžoby že máte.— Tedy ták? Hm, hm. Nuž ale, Juduška, veď ja nemám príčiny hanbiť sa ani za matku, ani za bratov a sestry, ani za dlžoby. Mám dve zdravé ruky a chuť do práce, snáď je to toľko hodno, ako váš majetok. Ä ja som sa veru nazdal, že sa váš otecko u mňa dnes z dobrého srdca vypytoval. Nuž, ale, poručeno Bohu, už som všeličo preniesol, prenesiem aj toto. A vy, Juduška, rozumie sa, ste tiež spokojná, keď sa s kratšej cesty vrátime?— Nuž — viete — ja — ja som nie naučená na psotu.— No tedy, porúčam sa — dokončil Kladivo, plesol dvermi a šiel preč.O týždeň oddával Kladivo pluh u Gajdošov. Tam ho zdržali na večeru. Gajdošovie Marienka obsluhovala, ba i večeru vraj sama prichystala. Kladivo videl, aká je milá, poslušná, pracovitá, nuž nevedel ani, ako sa to stalo, že nemohol ani spávať, kým si ju nevypýtal. Na Judku celkom zabudnul. Vzal si Marienku od Gajdošov a bol s ňou šťastný. Nedávno, keď som bol v Lipovanoch, som ich navštívil Veľmi dobre sa im vodí a majú sa radi.*Prešly zase tri alebo aj štyri roky. Judka Makovníkovie sa už blížila k tretej desiatke a predsa si ešte nemohla muža vybrať.— Ale načože by sa mala aj vydávať? Veď ona má z čoho žiť, nemusí sa s nikým o dedictvo deliť, všetko len jej zostane. Najlepšie jej bude, keď sa nevydá, lebo má sa vydať zle, radšej nič, veď je starým pannám tiež dobre.Takto tešievala sa Judka, keď videla, že sa už nik nehlási o ňu. Jej vrstovníci a pytači, všetko sa už poženilo. — Jedného dňa vrátila sa Judka celá uplakaná s muziky domov, lebo celú noc iba petržlen predávala. A od tých čias na muziky vôbec nechodila.Po čase začalo byť rodičom toho staro-panenského potešenia už dosť, a keď sa raz Makovník vrátil z Pešti domov, povedal svojej žene:— Žena moja, to naše dievča sa už raz musí vydať, takto na posmech sveta to nemôže zostať. Všade sa ma známi vypytujú, za kým je moja dcéra vydatá, a ja vždy musím povedať, že je ešte len v parte. Musíme sa dáko postarať o ňu.— Veru, ja už dávno o tom premýšľam, a tak ma to trápi, ani ti neviem vypovedať, ale som nechcela pred tebou spomínať, aby si sa nenahneval. — Dievča už celé zbiednelo, a prosím ťa, včera rozhrýzala orech, nuž ti jej predný zub vypadol, tak ju to pošpatilo. — Vieš čo, muž môj, Jano Vojvoda sa ešte neoženil, keď ju toľko raz pýtal, kto vie, či by nebol rád, keby sme mu ju dali. Nože ho ty hľaď zajtrá k nám privábiť, ja už dačo prichystám, aby bola lepšia vôľa.Tak sa aj stalo. Na druhý deň bola nedeľa. Makovník bol v kostole a nazpät idúc šiel s Vojvodom shovárali sa o všeličom. Makovník hovoril o svojich koňoch, ktoré nedávno kúpil, Vojvoda zase pochválil svoje mladé voly. — Keď prišli pred Makovníkovie dom a Janko sa chcel odobrať, povie mu Makovník:— Ale veď nechoď, Janko, ešte je len pol dvanástej, radšej poď pozreť moje kone.Vojvoda poslúchol a šiel za Makovníkom do dvora. V tom vybehla Makovníčka celá vyhriata predo dvere:— Vítaj u nás Janíčko! Bože, odkedy som ťa nevidela. Čože ty, taký hodný šuhaj, ani medzi svet nechodíš? Poď dnu, aspoň na minútku.— Ale ďakujem pekne, ideme s pánom Makovníkom kone pozerať — vyhováral sa Vojvoda a bol celý prekvapený, že je gazdiná taká milá k nemu, keď predtým mu skoro ani na pozdrav neodpovedala.— Ej, veď nám kone neujdú, už len vojdi, veď si už aj tak dávno u nás nebol. Hľa, tu už aj Judka ide, — obrátil sa Makovník k vyobliekanej Judke, ktorá práve vchádzala so spevníkom v ruke cez bránku.— Ľaľa, Janko, vítaj! Čože si taký pyšný, že sa o náš dom ani neobzrieš?— Ja že som pyšný, Judka? Ój, to už nie — bránil sa Janko.— Ba si pyšný, keď ani teraz nechceš dnu vnísť — ohlasila sa Makovníčka.— Ale veď ja vďačne vnídem, len som myslel, že ak ma už moja gazdiná čaká s obedom — a Janko už vchádzal za Judkou do priestrannej izby a za nimi Makovník.Za ten čas zavolala Makovníčka chytro jedno dievča zo dvora a rozkázala mu:— Bež chytro do Vojvodov a povedz tam gazdinej starej Mrkvičkovej, aby dnes mladého Vojvodu nečakali s obedom, že nemôže prísť, lebo že bude u nás jesť, má sa s mojím mužom voľačo shovárať. Len sa ponáhľaj, dám ti koláča.Dievčatko sa radostne zasmialo, očká sa mu zaiskrily a už letelo dolu dedinou.Teraz vyšla Judka pre obrus. Vzala biely s krásnymi votkávanými ďatelinkami a šla do izby prikryť, kde si otec aj Vojvoda upíjali pezinské.Vojvoda, keď videl, že sa tu ide obedovať, začal sa sberať domov, ale Makovníčka nechcela ani počuť o odchode.— Ty zostaneš, Janíčko, u nás obedovať, už som aj Mrkvičkovej odkázala, že neprídeš, tá ťa už ani nečaká, darmo by si šiel, a my budeme radi, keď zostaneš, aspoň nám porozprávaš, ako si doma gazduješ.— A veď je nedeľa, nemáš roboty, môžeš zostať Janko, — preriekla Judka a podívala sa naňho milo.To ho zdržalo. Už mal klobúk v ruke, ale teraz ho vešal, čo aj trochu nerozhodne, nazpät, a sadal si na predošlé miesto na lavicu ku peci.— Ale, ale, zavrch stola si sadni syn môj, — núkal ho Makovník a potiahol ho za rukáv, druhou rukou ukazujúc na stoličku za vrch stolom.Makovníčka doniesla polievku, potom bravčoviny, k tomu chrenu, kapusty, rezancov s makom a potom pár fliaš vína.— Nech sa ti páči, Janíčko, a ty, starý, máš rozum, ponúkneš sa sám — núkala Makovníčka Vojvodu mäsom — aj chrenu, Janíčko! — Hovorí sa, že „kto má mrcha ženu, netreba mu chrenu“, ale ty ešte nemáš ženy, môžeš si smelo vziať.Keď vyšla Makovníčka pre čisté taniere, vzdychla si v komore:— Kríž s tymito dievčatmi. Už je staršia, ako mladšia a nič sa nemá okolo neho.— To je dobrý znak, že mu dali bravčoviny — hovorila po chvíli, keď Makovníčka už bola v izbe, želiarka, ktorá pomáhala pri umývaní riadu.— A prečo je to dobrý znak? — spytuje sa druhá, ktorá stála predo dvermi.— No, a či neviete, že keď dajú prasa, to znamená: „príďte zasa“, a keby mu dali bryndze, to by bolo „choďte indze“.— Hahaha, to som veru nevedela! — Nuž a či on prišiel k vôli Judke?— Nuž, mne sa všetko tak vidí, že by ju chceli, viete jemu na krk zavesiť. Veď je už stará a teraz keď už ľudia vedia, aká je planica, málo kto sa…V tom vyšla Makovníčka z izby a klebetnica sa zarazeno ponáhľala utierať riad.Makovník, keď už bolo po obede, začal milému Vojvodovi jednostaj nalievať vína do pohára. Kým on vypil jeden pohár, nanútil Jankovi dva, a keď bol už Janko tak trošku lepšej vôle, prihovárala sa mu Makovníčka:„Janíčko a prečo sa ty neženíš, veď by si sa mohol, máš už pekné gazdovstvo.“— Ach, čo tam po tom, ja sa nikdy ženiť nebudem. Nehodno, terajšie dievčatá sú všetky nanič.— Máš pravdu, Janíčko, skoro všetky sú nanič; ja neviem pochopiť, prečo ich len tak vychovávajú. Bez roboty, ani k Bohu sú nie vedené, ani rodičov si nectia. Ja by som už nikdy neurobila, že by som moju Judku ku práci nepridržiavala. Tá sa veru vyrovná v robote bársakej zkúsenej gazdinej. A počúvna je, ako jahňa. Ale, vedže pi, Janíčko.— Napi sa, synku, — núkal ho Makovník, — to je dobré víno; keď budeš mať veselie, nuž si takého kúp.— Ale, veď hovorím, že sa ja nebudem ženiť, nuž načo by mi bolo víno na veselie.— A prečo by si sa neoženil, Janíčko? Taký driečny šuhaj, ako si ty! Škoda by ti bolo tak zostať. O starých mládencoch sa hovorí, že nikdy do neba neprídu a aj v svätom Písme stojí, že: Neni dobře člověku býti samotnému.— Veď ja to všetko viem, pani Makovníčka, ale načo by som sa ja ženil, keď tá, ktorú by som ja chcel, za mňa nepôjde a ktoré by ma možno aj chcely, tie sa mi nepáčia.— Ale chodže, choď, Janíčko s takými rečmi. Ty dostaneš aj z najhrdšieho domu dievča za ženu, veď si ty šuhaj podarený, súci do sveta, — posmeľovala ho Makovníčka.— Ej veru, to by som rád videl, keby si zaklepal, kde by ti neotvorili, — ohlásil sa Makovník a zase mu doplnil pohár vínom.— Veď ja by som sa aj oženil, a rád by som sa aj s vami poshovárať, — alebo nie — radšej pošlem sváčika.— Ale, čo tam sváčika, veď ti už temeno zarástlo. Nie si malý chlapec, aby si posielal sváčika. Ty sa budeš ženiť a nie sváčik.Veď už len povedz, Janíčko, čo by si chcel? Veď sme nie cudzí, poznáme sa dávno, — hovorila Makovníčka.— Nuž, viete, ja by som nechcel, aby sa mi malo zase zle povodiť.— Ahá, to ty na to narážaš. Ale to ti boli taľafatky, nedorozumenia, ty si sa akurátne nevyslovil, ja som mal plno starostí. A potom, veď Judka tiež nebola pri rozume, ako je dnes, bola len dieťa.Teraz sa už Vojvodovi rozviazal jazyk. Povedal, že sa on len preto nežení, lebo Judku ešte vždy nemôže zabudnúť, že len tá mu je milá atď. atď. Výsledok bol, že rodičia zavolali Judku, spýtali sa jej, či pôjde zaňho, ona povedala, že nedbá, a tak ešte v ten deň odbavili oddávky a ustálili, že o tri týždne na ostatné fašiangy bude svadba. Lebo veď Judka mala už dávno aj periny nasypané, aj truhly naplnené.*— Nuž, akože sa ti tie prasce spravujú, čo som ti poslal, dcéra moja? — spytuje sa Makovník o pár mesiacov po svadbe, príjdúc mladú Vojvodovú navštíviť.— Oj, dobre otecko, krásne sú jako lasice, mohli by ste ich veru aj pozreť. Počkajte trošíčku, práve im idem dať žrať. — Judka vbehla do kuchyne, schytila so sporáka hrnce s horúcimi zemiakami, ocedila ich, vysypala do válova, tĺkom trochu po nich pobehala, naliala na to teplých pomýj. Ani nepomiešala, nepresvedčila sa, či sú nie horúce, ale hneď vypustila prasce, ktoré ako divé letely, žrať.— Veru sú krásne, na môj pravdu, a dobre hlcú. Len ty si im mala hojnejšie postielať, aby boly čistejšie.— Veď keď som nevedela, lebo obyčajne im len Janko dáva, ja to nerada robím, lebo sa pri tom zafúľám. Ale poďme už dnu, otecko, rada by som, aby ste mi poradili, kde si mám zavesiť zrkadlo, čo ste mi doniesli.Na druhý deň videl mladý Vojvoda, keď vypúšťal prasce, že ku válovu nebežia tak veselo, ako inokedy, a keď aj prišly, oňuchaly žrádlo a nechaly tak.— Čože je týmto prascom, Judka moja, veď nežerú. Aj jačmeň, čo som im včera nasýpal, nezožraly, tam je skoro všetek. Či si im nedala včera primoc, alebo prihorúce?— Ale čo by, ja som im nedala ani primoc, ani horúce. Majú takú fantásiu, nuž nežerú — odsekla Judka a sobrala sa nahnevaná k materi.Mladý gazda nepovedal nič, len sa zmračil a rozmýšľal, ako by prasce liečil. Aj ich liečil, ale darmo; o týždeň mu zdochly.O pár čias, keď sa začaly poľné práce, hovorí večer Vojvoda svojej žene, ktorá sa práve v truhle prehrabávala.— Judka, zajtrá pôjdeme sadiť zemiaky za pluhom na Panovo. Ja pôjdem s jedným pluhom, Bartoš pôjde s druhým, a najal som štyri ženy: Buľkovú, Nebožkovú, Juráškovú a Hnilicovú, tie budú zemiaky rozhadzovať. Nuž, prosím ťa, uvar nám dobrý obed, a hľaď, duša moja, aby si o dvanástej už tam bola s ním. A na frištik daj mrvancov v mlieku alebo halušiek. — Či si ma počula, Judka? — obrátil sa Vojvoda, lebo sa mu zdalo, že je žena priveľmi zabratá do prezerania hábov.— Počula, počula! veď som nie hluchá, aby som nepočula.— Nuž, prosím ťa, sprav len všetko tak, ako ti vravím, aby nás neohovárali.— A čože majú ohovárať? potvory žobrácke! V zime je to rado, keď mu človek otrčí kôrku z chleba a v lete, keď má všetkého vyše práva, nuž by malo ohovárať. A potom, ak aj budú tie sprostane ohovárať, mňa to veru nebude mrzeť.— Ale by ťa veru malo, — povedal Vojvoda a vyšiel ticho otvorenými dvermi.— Čože by ma malo, teba by malo mrzeť, že toľko robím. Keby som sa bola za inakšieho gazdu vydala, nuž by som sa veru nemusela tak drať, ako pri tebe. Ale ty mi nič neuznáš, ty by si aj oral na mne, keby si mohol.V tom sa Judka obzrela, a vidiac, že dnu nikoho nieto a že len sama sebe hovorí, treskla vrchnákom truhly a šla k materi. Vrátila sa až kedysi o pol jedenástej. — Na druhý deň ráno nájomníci čakali na dvore, kedy ich gazdiná zavolá na fruštik. Ale gazdiná ešte spala, a hoci ju bol gazda už aj budiť, predsa nevstala. Tedy on, chudák, nevediac si rady, lebo už bolo dosť neskoro, dal im po kuse chleba a hriateho, vyhovoriac ženu, že je akási nezdravá a musela ostať ležať.Vzal chleba a hriateho aj do poľa a šli. — Dobre sa im robilo až do poludnia. Keď počuli na obed zvoniť, zastali všetci v práci, poobzerali sa, či im ešte obed nenesú. Keď však nič nevideli, pobrali sa zase do práce. Asi o pol jednej ohlási sa jedna zo žien:— Či to už zvonili a či sa mi to len tak zdalo?— Ojej, už je dávno po zvonení, — odpovedal Bartoš, sadol si na medzu, zapálil na zapekačku a zamyslene bafal. Ale o chvíľu ju hodil do trávy, hovoriac:— Ej, keď je človek hladný, ani fajka mu nechutí.O chvíľu si posadaly aj ženy, len gazda chodil nepokojne sem-tam a ustavične sa obzeral ku dedine, či ešte neide Judka s obedom.Asi o pol hodiny prerečie konečne:— Neviem, prečo obed ešte nenesie, ale musíte odpustiť, že bude neskoršie, lebo ráno ju veľmi hlava bolela.Veru, veru, gazda, veď už pol hodiny takto sedíme o hlade a smäde. — Keby som Vás nešianal, dávno by som bol odišiel — ohlásil sa Bartoš, a ženy mu prisviedčaly, stále si medzi sebou dačo šeptajúc. Keby to bola Judka počula, iste by ju to bolo mrzelo.Asi o pol druhej bolo počuť zase zvoniť.— Vari to len teraz na poludnie? — povie Juráška.— Ale veď to zvonia na umieráčik. Nebude vari o druhej poludnie — odpovedal jej Bartoš.— Ba koho to pán Bôh zase povolal? — vzdychla Hnilicová.— Veru neviem, ja som sa tešila, že je to ešte na obed, ale obeda sa iste do večera nedočkáme — povie Buľková. Vojvoda už bol celý rozčúlený: — Viete čo, ľudia moji, ja sbehnem do dediny podívať sa, čo sa stalo, a vy ma za ten čas počkajte.Letel ako bez duše domov. Príde do dvora a stretne sa s Judkou, ktorá vchádzala práve, zpoza uhla, držiac v ruke bielu hodvábnu šatku.— Žena, pre Boha, kdeže je obed? — tázal sa prísne Vojvoda.— Hneď bude, len čo ohňa rozložím, neboj sa. — Práve som prišla z domu: pozri, akú krásnu šatku mi otecko doniesli. Veľmi sa mi…Nedopovedala. Vojvoda vytrhol jej šatku z ruky, hodil jej ju do tvári a zakričal:— Parom ma je po tvojej šatke, obed si mala uvariť! — Bol by jej ešte všeličo navravel, ale sa premohol. Judka sa však hneď pustila do plaču, potom nadala mužovi a hybaj rovno k materi.Vojvoda sa ponáhľal do poľa. Povedal robotníkom, že obed ani nebude, ale že viacej ani robiť nebudú, aby šli domov. Zaplatil im na celý deň, a aby im nahradil obed, dal ženám po kuse slaniny a Bartošovi k tomu ešte aj dohánu. Poďakovali sa a šli domov. Nespytovali sa, prečo nedostali obedu, no domysleli sa, čo asi bolo príčinou. Veď sa to nestalo po prvý raz, že Judka od muža odišla.Večer sedel mladý gazda pri otvorenom obloku, fajčil, hľadiac smutne do dvora. Už bol mrak. V izbe stála v kúte zapálená svieca na malom okrúhlom stolíku. Vojvoda díval sa von, do krásnej záhrady, ktorá až tak voňala jarom, a mohol počúvať, ako mu tam vtáčky krásne spievajú. Inokedy vždy tak robieval. Ale dnes sa díval, díval a nevidel tam vlastne nič, lebo myslel na celkom inšie. Myslel na dnešný výstup so ženou, myslel si, že keď si Judku vezme, že bude mať s ňou raj, a ono, hľa, má každý deň iba svadu. A ešte väčšmi ho mýlilo, čo teraz pocítil, že ju vlastne ani nemá rád. Celkom mu od srdca odpadla. Ako len bude s ňou žiť, keď je taká zlá? On nechce byť k nej zlý, nuž má sa pretvarovať? To je ťažko. Dnes v hneve sa zabudol a hodil jej hodvábnu šatku do tváre, a ona mu za to nadala, a veď druhý muž by ju bol ubil preto, že obedu nenavarila. V tom počul pri obloku dačo zašuchotať a hneď videl svoju testinú kráčať pitvornými dvermi do izby. Obzrel sa.— Dobrý večer, Vojvoda — povedala rázne Makovníčka.— Dobrý večer, mamka; vítajte.— Ani sa ma neopýtaš, načo som prišla. Poviem tedy sama: Prišla som ti povedať, že moja dcéra je nie na bitku naučená, my sme ju nebíjali, a tebe tiež zakazujem, aby si ju bil.V Jankovi zovrelo. — A či ju ja bijem? — spýta sa, buchnúc na stôl.— Vari by si chcel odtajiť, že si ju dnes ubil? Oj nie pán zať, to tak ľahko neide. Na môj dušu, na to som ju nechovala, aby ju hocikto otĺkal. — Hej, to už…— Mamka, necigáňte, ja som ju nebil.— A ty mi neskáč do reči. Vychovala som ti dcéru za ženu — buchla Makovníčka päsťou na stôl.— No, mohli ste ju radšej inak vychovať. Taká žena, no radšej nepoviem nič. Len nevymýšľajte a nekričte mi tu, už mám toho dosť. Choďte domov, nepotrebujem sa s vami shovárať. — Vojvoda buchol silne na stôl.— Aha, teraz už: nepotrebujem sa s vami shovárať. Tak povie vlastnej testinej. Ale predtým si bol taký pokorný, ako: „Skloň sa k nám, Pane Ježiši“, a teraz si už vytrčil rožky, vytrčil, ale nie rožky, ale rohy, rožiská, ako vôl, čo kole.— Ticho v mojom dome! — skríkol Janko a buchol na stôl, že len tak zhrmelo.— A čo ty mne máš po mojom stole búchať? Či si ho ty kupoval? Nie je to z mojich mozoľov? Ty zbojník voľáky!— Ja že som zbojník, mamka? Dajte pozor, aby som sa nezabudol, — a chcejúc si zlosť vyliať, tak trepol päsťou na stôl, že sa slabá doska zlomila.— A čo ty mne môj stôl lámeš, ty beďár?— Keď je váš, nuž si ho berte! — zareval Janko a buchol ešte raz. — Čo je vaše, všetko von vyhádžem.— Nepotrebuješ vyhadzovať, pošleme si sami preň.Vojvoda kopol do stoličky a vyšiel von.Na druhý deň za včasrána, stálo päť vozov pred Vojvodovie domom, a šiesti chlapi vykladali na ne náradie. Judka poslala preto toľko vozov, aby ľudia videli, koľko má náradia a perín.Tak bývali za týždeň rozdelení. — Makovníčka síce dávno oľutovala, že na zaťa tak nakričala, lebo teraz videla, aká je vlastne Judka. Už bola od nej odvykla, zabudla na to, a Judka teraz ako vydatá, dovolila si o mnoho viac proti rodičom, ako predtým. Judke sa to u rodičov tiež nevidelo, bola by najradšej zase išla k mužovi, ale sa hanbila.Janko počul od súsediek, že Judka by už veru k nemu najradšej prišla, ale nedbal na to. Len v nedeľu, keď pán farár kázal o svornosti manželskej, tak ho dojalo, že sa hneď z kostola pobral do Makovníkov.Prišiel do dvora. Makovník práve stál pri dviercach zahradky a majúc ruky o plot opreté, díval sa dnu.— Pán Boh daj dobrý deň!Makovník sa prekvapene obzrel: — Ďakujem, Janko: vítaj. Z kostola ideš?— Ako vidíte, a vy čo robíte, otec?— Nuž nič. Len dnes som prišiel z Pešti. Do kostola som nešiel, lebo som bol ospalý, a teraz obzerám záhradu, čo reku ešte treba v nej spraviť. A vy s Judkou že sa vraj ešte vždy hneváte?— Hneváme, a práve som sa prišiel spýtať, či to reku má na vždy takto byť, či ona už tu bude bývať a či ako?— Ale ešte čo, len sa vy pomerte, my jej už máme dosť. Choď k nej, ľaľa, tamto je v zahrade.Janko šiel. Keď už bol pri Judke, celkom sa zmiatla. Najprv počala trávu trhať, ale hneď sa vystrela a obzerala sa sem-tam, robiac sa, že Janka nevidí.— Dobrý deň, Judka.— Dobrý deň.Prestávka.— Aký je dnes pekný čas — prerečie po chvíli Janko.— Veru je pekný — povie Judka.— Sotva bude pršať — povie zase Janko po hodnej prestávke.— Veru sotva — doložila Judka, dívajúc sa na oblohu.Janko si dodal smelosti a povedal konečne:— Prišiel som sa ťa spýtať, či chceš na veky tu bývať?— Ja by som šla domov, ale len ak ma odprosíš.„No, Judka, myslel som, že sa s tebou dá dačo vykonať, ale teraz vidím, že nič. Čo ťa ja mám odprosovať? Som ti dačo urobil?Judka sa zľakla, že sa nahnevá a odíde, preto povedala:— No nie, Janko, veď ja už nič. Ale keby si vedel, čo som ja pre teba pretrpela — a začala plakať.Janko nezniesol sĺz. Pristúpil k nej, chytil ju okolo pása a začal ju bozkávať.Tak sa pomerili. Rodičia boli tomu veľmi radi, lebo sa tešili, že Judka odíde, a že aj klebety prestanú, ktorých už bolo plno po dedine. Až si vydýchli, keď si Vojvoda odviedol Judku domov.Na druhý deň dovážali zase náradie nazpät do Vojvodov. Museli dať niektoré veci poreparovať, lebo sa toho veru hodne pokazilo dovážaním.Tak bývala Judka u muža zase asi mesiac. Podohadovali sa síce za ten čas tiež viac ráz, Judka odišla domov, ale len tak na krátko, ešte v ten deň sa vrátila. — Ale raz v nedeľu, keď si muž pýtal čistú košeľu, odsekla mu, že čistú nemá, že ona nie je práčka, aby prala košele.— Keď si chcel mať práčku za ženu, mohol si si mňa nebrať — doložila.— No, veď bodaj by som si ťa nebol vzal.Z tohoto povstala zase taká zvada, že ľudia do kostola idúci sa rad-radom zastavovali pred Vojvodovie domom. Judka sa sobrala k rodičom. Na druhý deň si poslala pre náradie.Keď ženy videly, že tam zase stoja vozy a chlapi nakladajú na ne náradie, povrávali si:— Aha, už zase Vojvodová od muža. No to je len pokútnica, tá nebude mať nikdy pokoja. Celý život bude behať a možno že aj po smrti.— Veru je to pokútnica, a Vojvoda má s ňou len kríž.— Veru je on na poľutovanie s takou stvorou. Ale ona vám aj v noci behá, nedávno som ju videla, keď sa z obloka spustila — vymýšľa žena.Onedlho nevolali ľudia Judku inak, iba pokútnicou. Ona sa to tiež dozvedela. Povedal jej to muž, keď sa raz pohnevali a ona chcela odísť k rodičom. Myslel si totiž, že ju tým zadrží. Ale horkýže. Ona práve zato, na truc, odišla k rodičom, zase tam zostala so desať dní a náradie si zase dala previezť. — Neskoršie sa už aj pán farár do toho zastarel. Napomenul ju ale laskave a prísne, ale nič neosožilo: behala ďalej. Ľudia hovorili, že ona už za to nemôže, že je už čertom posadlá.Tak to trvalo asi dva roky. Robila mužovi doma protiveň, pohnevali sa, odišla k rodičom, zase prišla, zase odišla. Ale Janko to už konečne zunoval, sobral sa raz preč a nikdy viac neprišiel. Nedávno som bol s ním v Trnave. Tam je tesárom. Dobre sa mu vodí. Opýtal som sa ho aj na pokútnicu. Povedal, že nič nevie o nej. Iba že ešte vždy po dedine behá a že známi, ktorí prichodia z Lipovian do Trnavy, hovoria, že to preto, lebo ju Pán Boh potrestal, keď si toľko preberala.— A Vy sa ako máte, Janko? — spýtal som sa ho.— Ďakujem za opýtanie, teraz už chvála Bohu, dobre, keď jej nemám pred očima. Veď som ja pri nej vystál. — A Janko si zhlboka vzdychol.*Teraz už budete vedeť, deti, čo je pokútnica, však? Keď sa budete ženiť, chlapci, a ty Zuzka, keď sa budeš vydávať, nuž hľaďte, aby ste tak nepochodili, ako Judka Makovníkovie… dokončil strýčko rozprávku o pokútnici.
Petrovska_Pokutnica.html.txt
INa pravom brehu Maruše leží živé mestečko Orod. Tu sa zriekol dňa 11. augusta 1849 krajinského vladárstva Košút a oddal politickú i vojenskú správu Görgeymu, tu sa skončila i krvavá smutnohra, myslím odpravenie trinástich dôstojníkov revolucionárskeho vojska. Na druhom brehu Maruše leží nepatrný zámok, ktorého cisársky veliteľ, Berger, za dlhý čas vzdoroval honvédom, mesto hodne rozstrieľal a konečne kapituloval. Orod za povstania mnoho trpel, od toho času mesto toto stalo sa však krajším, živším a takrečeno strediskom dolnozemského obchodu, k čomu mu veľmi dopomohlo to, že je tam uzol železničného spojenia Sedmohradska s Uhorskom.Keď kráčame mestom od severu na juh, na pravej strane tržiska vidíme kostol s kláštorom minoritským, ďalej ohromný hostinec „Ku bielemu krížu“, potom rad veľkomestských sklepov a viac bočných ulíc. Do poslednej z týchto zabočíme a otvoríme prvé dvere naľavo. Sme vo dvore; široké nádvorie je dobre vyvozené pieskom a vysadené stromoradím, presnovaným plynovými cievami, ktorých večerné plamienky zďaleka ligocú sa sťa tie bledé hviezdičky na oblohe. Popod stromy sú porozkladané stoly, s červenými a modrými obrusmi pre pospolitých, s bielymi pre významnejších hostí. Je to takzvaný mestský hostinec s dvorom, usporiadaným na prijímanie hostí v lete. Slnce zapadalo, keď sme vkročili do tejto záhrady. Po krátkom rozhľade sadneme k jednému zo stolov a ihneď dostaví sa sluha — driečny to šuhaj — a riekne:„Čím smiem slúžiť?“Nediv sa, milý čitateľ, že nás oslovil v našej milej materčine, lebo v Orode tak počuješ v triede sluhov a nájomníkov zvuk slovenčiny, ako v Pešti. Sluha dobre vedel, že my nepokladáme za hanbu verejne hovoriť po slovensky, a preto nás ňou vždy oslovil.„Piva mi doneste!“ odvetím a hľadím napravo, naľavo, či nezočím dakoho známeho, ale vidím samé neznáme tváre. Zadumaný sedím pri svojom pive a v zadumanosti svojej zablúdil som na krídlach rozpomienok do minulých časov, keď som po prvý raz bol v Orode.Bolo to roku 1849 v mesiaci auguste, keď meteor povstania klonil sa k pádu. Bol som vtedy spolupracovníkom úradných novín. Počiatkom augusta sa pošuškávalo, že Košút v zámku vymenoval Görgeya za diktátora a tento že sústredí všetku moc vo svojich rukách. Jedného dňa sišiel sa celý redakčný personál k pretriasaniu otázky, čo bude s nami, keď nám už dva mesiace riadne neplatili. Vyslali sme dvoch zo spoludruhov svojich k ministrovi Szemeremu, ktorému sme boli podriadení, aby nás poučil o stave veci. Naši vyslanci vrátili sa s odvetou, aby sme sa v nasledujúci deň o dvanástej dostavili k nemu.Boli sme už pred dvanástou v úradnej svojej miestnosti, ktorej obloky hľadely na ulicu. A čo vidíme z oblokov? Kočiare vystrojené na dlhú cestu. Do prvého z nich sadnul Košút s Battyányim, do druhého Szemere s Vukovičom. Čo to? Kam tí idú? Naši vyslanci ponáhľali sa k bytu ministrovmu, ale tam našli všetko zavreté; i dozvedali sa, či nám nenechali nejakú listinu. Ale zhola nič. Čo tu robiť? Zhabali sme pokladnicu časopisu, s peniazmi sme sa priateľsky podelili a každý svojou pošiel stranou. Ja, vrátiac sa na hospodu, premýšľal som vo svojom chatrnom byte o márnosti svetskej slávy. Vtom chvatne vbehne do izby úradný sluha a riekne:„Pane, nech sa ľúbi razom do úradu!“„Nehovorte do sveta!“ odvetím.„Nie, nie, pane, od Košúta prišiel rukopis s nariadením, aby sa razom tlačil.“Idem do úradu, a vskutku bolo tak, ako tvrdil sluha. Bola to proklamácia k maďarskému národu, v ktorej Košút vojenskú i politickú vládu skladal do rúk Görgeya. Sotvaže listina táto vyšla zpod tlače, už mi bol doručený Görgeyov rukopis, v ktorom oznamuje, že si želá vyprostredkovať pre krajinu pokoj…Potiaľto som, hľadiac do pohára, prišiel v rozpomienkach svojich, keď ma neočakávane vyrušil akýsi pán, predstaviac sa mi s priateľským úsmevom: „Ráčte dovoliť, pane, či nemám šťastie s pánom N.?“„Na službu; s kým mám česť?“„Ja som Petor Sielnický.“„Čo? Petor Sielnický? Ty si to, Petrík ľúby? Kde si? Čo si? Ako si?“ Vzájomne sa hrnuly otázky a odpovede, až si konečne môj bývalý dobrý priateľ sadol ku mne pod zimozeleň a náš rozhovor vzal logickejší smer.„Tak ty, Petrík môj, si v H. M. V.?“„Bohužiaľ, tam!“„Ešteže bohužiaľ! Istotne máš dobre mastný úrad, si ctený a vážený?“„Horká tvoja vážnosť a mastný úrad; živorím, sťa medveď v zime.“„Do hroma! Ako to možno? Ty, ktorý si sa v štyridsiatom ôsmom a deviatom roku i pri svojej mladosti vyznačil v úradoch štátnej financie, ty by si dnes nemal promociu?“„Tak by malo byť, ale je nie tak. Pod Nemcom nemohol som napredovať sťa odbojník, a teraz nemôžem k ničomu prísť ako pansláv.“„Choď mi so svojím panslávom! Krv vo mne vrie, keď počujem taký nesmysel. Ale aká to náhoda, Petrík ľúby, s tebou sa sísť, a práve tu v Orode! Pravda, tu sme sa videli napokon, ak sa nemýlim, 11. augusta 1849?“„Ach nie; pod Világošom 13. augusta.“„Pravdu máš: keď sme slzili nad svojou vlasťou a pustili sa do sveta, ako kurence bez matky.“Rozhovor náš nemal konca kraja, najmä však osud môjho priateľa taký je dojímavý, že som si umienil s jeho privolením ho uverejniť.
Seberini_Slovaci-a-sloboda.html.txt
Rod Milana Rastislava ŠtefánikaV súvise s recenziou knihy Vladimíra Polívku „Pamiatke Štefánikovej“ (Slovenské Pohľady 1929, č. 4) cítim sa povinným vyrozprávať, čo sme my deti od svojho nebohého otca o svojom rode počuli.V nedostatku úplne vierohodných dokumentov zaiste i tradícia zaváži niečo, lenže táto tradícia zpod pera Vladimíra Polívku, usilovného ináč sberateľa pamiatok po našom bratovi, vyšla skomolene. Neviem, či jeho vinou, či vinou entuziazmu, ktorý v rokoch poprievratových rád tendenčne skresľúval veci.Náš otec mal obzvláštnu záľubu v historii, najmä v genealogii slovenských rodín. O mnohých z nich rozprával nám veci zaujímavé pri domácom krbe. Tak spomínal viac rodín slovenských, ktorých mužovia zúčastnili sa r. 1620 v bitke pri Bielej Hore. Pamätám sa, že v takom smysle spomínal pánov zo Svätého Jána (rod Szentiványich) a v takom smysle i rod Štefánikovský, z ktorého išlo do boja, Čechom na pomoc, sedem bratov, vrátil sa však z nich len jeden, ostatní pohynuli junáckou smrťou, ako Jugovićovci na Kosovom poli. I posledný vrátil sa len ťažko, po celej odysei, a majetok jeho, i bratov, po belohorskej bitke okrem lesov prepadol konfiškácii. Toto zachovávame ako peknú rodinnú legendu.Zemiansky pôvod svojej rodiny, nielen po materinskej, ale i po otcovej stránke, pokladáme však za nepochybný. Máme o tom dve určité dáta: podpis i pečiatku nášho deda, Pavla Štefánika, bývalého krajnianskeho ev. farára. Od oboch dát viac hovorí však to, čo sme o tomto svojom dedovi, typickom zemänovi, počúvali od svojho nebohého otca.Náš ded podpisoval sa spôsobom zemianskym „Štephán?k“ ak svojmu podpisu lepieval voskovú pečať s erbom rodiny: ľvom, ktorý stojí na zadných labách a v prednej drží palmu nad päťramennou korunou. Spodok a pravá strana pečati rúbená je rovinou a lesnatými kopcami, na samom spodku znázornená je rieka i menší potok, ktorý sa do nej vlieva. Na pečiatke je i monogram P. S., lebo v rode našom bola obyčaj, že prvorodenci nášho rodu dostávali meno Pavel. Od tohoto pravidla pod účinkom ducha Hurbanovho odstúpil len náš otec, ktorý až druhého svojho syna krstil Pavlom, ostatných zas na srbské a ruské mená: Milan Rastislav, Fedor, Kazimír, Sergej a i Pavel nosil druhé meno Svätopluk. Dnes je pečiatka sverená nášmu bratovi Ladislavovi, ktorý má syna Pavla, posledného Štefánika v našej rodine.Keď náš otec spomínal deda, spomínal ho vždy ako muža so zvláštnymi známkami charakteru zemianskeho.Starý pán písaval a čítaval večer pri štyroch sviečkach. Jedna svieca mu bola niže hodnosti a kahance alebo kalinové fakličky mu priamo „smrdely“.Na železnicu si nikdy nesadol, hoci v jeho rokoch už bola dráha z Trnavy do Prešporka. Za príčinu uvádzal stav zemiansky. Povoz pre zemäna bola štvorka, len v úradných cirkevných veciach uspokojil sa so záprahom dvoch koní. Železnica bola mu len pre Židov a kupcov. Do takej spoločnosti sa on miešať nechcel. Svojho syna, nášho otca, odieval do zemianskeho rúcha. Svedčí o tom i zachovalá podobizeň z mladých jeho rokov.Povahou bol ded hlavatý. Náš otec často spomínal dišputu, ktorú mal s ním, keď bol ešte malý chlapec. Otázka, pre ktorú prišiel otec a syn do konfliktu, bola: Či môže železo plávať na vode. Syn tvrdil, že môže, a keď to tvrdiť neprestával, otec ho vyťal. Potom, keď búrka už prešla, prekvapil syn otca plávajúcou plechovou babovnicou na vode. Ale otec čo? Quos ego… a šibák už pukal. Podľa starého pána muselo sa pravidlo fyziky, ním uznané, rešpektovať bezpodmienečne.Keď starý pán vyučoval konfirmandov (príprava k prvej spovedi) a chlapci vykonali nejaké huncútstvo a ani jeden z nich sa nechcel priznať, vypovedal súd: každému po šesť šibákov. Piati vydržali, šiesty vyzradil. Tomuto šiestemu otec nasúdil šibákov dvanásť. Zapamätaj si vraj, že zradcovstvo je judášske remeslo. Páchateľ dostal len šesť. Túto metódu požadovali vraj potom kopaničiari od všetkých učiteľov.Trpko znášal chudobu, ktorá mu nedovoľovala žiť primerane v spoločnosti „seberovných“. Preto sa i uťahoval od kruhov zemianstva, ako mnohí iní kňazi-zemäni, ale vždy bol preto od týchto kruhov vážený a rešpektovaný.Ináče náš ded, ako muž učený, jasne predvídal západ slnca zemianskeho. Žil na rozhraní dvoch proti sebe postavených vekov. Na konci starého sveta zemianskeho a na počiatku nového, ktorého zore ešte len zvestovaly neurčitý svit demokracie. Nové myšlienky i nový smer boly mu zaujímavé — v knihách a tlačených proklamáciách, ale ďaleko padaly mu od srdca. Bolo mu to všetko cudzie proso. Nebol on stvorený pre taký vek. Nenašiel sa v ňom. Stával sa málohovoriacim, nedôverčivým, uzavretým. Ale sám mladý slovenský pohyb štúrovsko-hurbanovský nenechal ho chladným, ba chytil ho priamo za srdce. Na pohostinnej krajnianskej fare odbývala sa nejedna dôverná porada slovenských národovcov a tam našiel útulok i nejeden prenasledovaný Slovák. Len milovaného svojho švagra Vilka Šuleka nemohol zachrániť. Tak mi o tom rozprával za môjho študentstva i Jozef Miloslav Hurban, ktorý sa u nás na Košariskách často i po viac dní bavieval.O dávnom majetku Štefánikovcov počul som nielen od svojho otca, ale i od jeho matky, našej babky Ľudoviky, rodenej Šulekovej, sestry popraveného Vilka Šuleka. Podľa jej i otcovho tvrdenia majetky nášho rodu pred belohorskou bitkou boly na okolí Senice, Holiča a čiastka i za Moravou. Lesy mali sme mať na okolí Sobotišťa, Vrboviec a Myjavy. Môj otec raz na prechádzke myjavskými vŕškami upozornil ma bol na háj, o ktorom povedal, že bol majetkom našich dedov. Po belohorskej bitke majetok našej rodiny prepadol vraj konfiškácii.Toto je, čo naša rodinná tradícia o rode našom zachovala. Nič takého, čo by mohlo prisviedčať tvrdeniu pána Vladimíra Polívku: o českom pôvode nášho rodu sme my ani od svojho otca ani od matky a starej matky nikdy nepočuli.
Stefanik_Rod-Milana-Rastislava-Stefanika.html.txt
Štít[1]Keby bol, ako nie, sokol sivokriely,lietal by ponad Váh ak’ obláčik biely,ponad Váh by lietal a na Štíte býval —čiže by sa dolu na ten Liptov díval!Hen ten vrch okrúhly, tá vysoká hoľa:kto nezná spod Štítu sivého sokola?Čo prejdeš päť stolíc a štyri krajiny,ale predsa takej nenájdeš chlapiny,ani naširoku, ani naďaleku,ako je ten starý Jurina zo Smreku.Hocaj už i starosť vyzerá mu z očí,ale tisíc mladých raz poraz preskočí,a nech sa len chráni hen v siedmom vidieku,na koho sa zaje Jurina zo Smreku!Ale už, chudáčik, ustáva pomaly.Jaj, keď sa nad svojím mládenstvom rozžiali,jaj, keď si o svojej myslí starobôčke,zaplače ak’ dieťa na tej píšťalôčke,zaplače ak’ dieťa na hory a skaly:Moje mladé časy, čo ste ma nahali?Hej! boli to časy, ale ich Kubo vzal,keď starý Jurina bučky preskakoval!Čo tento čas? Ani spomenúť nestojí,ako keď chodieval Jurina po zboji.Ale čo to všetko vypočítať platí —keď čo raz prešlo, už nikda sa nevráti!Sokolíček sivý, môj synak jediný,ta ja skoro pôjdem z tej našej doliny,ta ti ja zanechám tie moje ovečky,keď ma von vynesú z našej kolibečky.Keď ma von vynesú do tichšieho bytu,nezabudni, žes’ syn Jurinu spod Štítu.Čo? Starý Jurina? Povestný sokole!Ešte ťa žiadajú tie Liptovské hole.Ani Štít si nedá tak odňať vtáčika,Jurinu zo Smreka, chýrneho zbojníka,trebárs si za mladi mal dosť potešenia,ešte ťa na starosť kopne hus pečená.Ale sokol sivý, tvoj synak jediný,dáko sa len moce pomedzi kroviny,ani tak nespieva, ak’ predtým spievaval,ani tak nepíska, ak’ predtým pískaval.A keď aj zapíska — potecha neveľká —vypadne mu z ruky od žiaľu píštelka.A tak sa zahľadí v háj ten javorový,akoby bol vskutku kríček kalinový.A mládenec švárny v tom najlepšom kvete,že mu hádam páru nieto v celom svete.A to šuhaj hodný ďaleko na slove,že mu povesť ide po celom Liptove.Nezná to žiaden duch v celom božom svete,čo šuhaj postáva, čo sa len tak pletie.Nezná žiadne v svete celučkom stvorenie,čo je šuhajovi, aké má trápenie?Horecký mladý pán, starý čert hotový,dobre vie, čo chýba nášmu šuhajovi,dobre vie, dobre zná, odkiaľ vietor duje:počnúc od nedele, čo dcéru katuje,čo mláti ako snop: „Ty taká a taká!Ešte by si išla, ľaďže, za sedliaka!Ty taká a taká, nebojíš sa Boha?Otec mu bol zbojník, on väčší stonoha;otec mu bol zbojník a syn bude väčší!“ —Pán Horecký, sebe držte si tie reči,keď nie vaša dcéra tej milostnej tvári,to vám nespomôže ni váš otec starý,ni vaša perepúť hen-hen od prabytu,hneď by ste videli sokola od Štítu.Večierok tichučký, tma padá na hory,na Štíte na grúni vatra jasná horí,či horí, či praští, či svieti dokola!Kto pri nej nepozná hôrneho sokola?Darmo vatra praští a veselo žiari,nerozženie smútok v šuhajovej tvári,darmo vatra praští a hreje dokola,predsa nerozhreje hôrneho sokola.Tvár bledú, tvár žltú striasa kási zimaa šuhaj v zem zaťal stĺpnyma očima.Večierok tichučký, tma padla na hory,tma ako v tom rohu; ký to duch hovorí?„Nie som ja duch žiaden, som človek ak’ iní,som starý pustovník z tej hornej doliny. —Pred mnou všetky tajny odhalené stoja —môj synak úprimný, veľká žalosť tvoja!Kto by tú potupu tak mohol strpeti?Ale hľaď na hviezdu tú, ak’ jasno svieti!Hľa! hľa! ako rastie na nebi iskriacaa striebri tmavý štít bledého mesiaca.To je hviezda tvoja, taká božia vôľa,celý svet uvidí zo Štítu sokola.A kým Liptov bude Liptovom, Váh rieka,budú spomínavať sokola zo Smreka.Hentam v šírom poli, v tom ďalekom krajitábor rozľahnutý pri tichom Dunaji,a v tábore ticho, ak’ by všetko spalo —kde ľudia, vojaci, kde sú, čo sa stalo?Čo ten obraz mŕtvy, čo ten obraz tmavý?Načo toľké šiatry? Nač’ toľké zástavy?Hej, na tábor celý ten súra nastala:prišlo písmo veľké od druhého kráľaa v tom písme veľkom nešťastné noviny,nepriateľ že tiahne do našej krajiny,a v tom písme veľkom ešte väčšia trápa,aby kráľ ustavil len jedného chlapa!Hlúposť! Načo roky ruvačky trvajú?Nech dvaja dokončia, čo tisíci majú!Čo, ako tu robiť? Čo najprv započať?Kde takého chlapa napochytre dostať?Kde je taký hybký, bystrý, mocný, smelý? —Preto kráľ je v smútku a s ním tábor celý.Hej, už Dunaj plakal, spolu s ním kraj celý,ako ku Dunaju letel oblak biely,k Dunaju, k Dunaju, prosto do tábora.Nie to oblak biely, ale vták to zhora,poznať ho po perí, že je to vták z hole,letiaci zo Štíta na kráľovské pole.A kde je nepriateľ? Kde to cudzie vrece?Koľko tisíc vrahov vopchá sa do mece?A kde je nepriateľ, kde je ten hrdina?Tak sa na vrahovi ak’ na koni spína.A kde je nepriateľ? Kde ten poľný zajac?Ale o tom ani pamiatky nieto viac.Hen, tam v šírom poli, v tom ďalekom kraji,tábor rozľahnutý pri tichom Dunaji.A v tábore živo, spev, muzika, hody,s víťazstvom hrdina po tábore chodí,s víťazstvom hostí sa pri kráľovskom stole —ej, čiže sa tešia tie liptovské hole!A kým bude Liptov Liptovom, Váh rieka,budú spomínavať sokola zo Smreka.[1]Ps, str. 13—17, V-1, V-2. — Odchýlky v Ps oproti V-1:Kebi — kebych, bi — bych, o starobuske— to je omyl prepisovateľa, V-1 ponecháva, V-2 správne opravuje nao starobôčke; boli to časi — to boly časy,(V-2);preskakuvau — preskakúval; bučki — bučky; keď čo raz prešlo, už ňikdá sa ňevráti — Keď už čo raz prešlo, nikdy sa nevráti; Sokolíčku siví, muoj sinák jeďiní?! — Sokoliček sivý, synak môj jediný; zanahám — zanechám; moje — svoje: odát(— omyl prepis.) —odňat; ptáčika — vtáčika; trebas — trebárs; za mladi — za mlady; krevini — kroviny; z rukú — z ruky; kalinoví — malinový; švarní — švárny; pari ňjeto — páru nieto; ďelako — ďaleko, chibí — chýba; hornjeho — hôrneho; bledú — bľadú; zatnú — zaťal; žjaden — žiadon; hornej — hôrnej (nesprávne); na tábor celí ten súra — na tábor celý súra tam; velkom — celkom; jedneho — jednoho; započjať — započať; je v smiatku — je smutný; ale to pták — ale vták to; sa vopchá — vopchá sa. — V-2 uvádza Štít do súvislostí s básňou Choč a datuje ho rokom 1847, keď v Orle Choč vyšiel. Možno len súhlasiť s týmto odhadom. Potvrdzuje ho i citát z listu J. Kráľa. S. B. Hroboňovi zo dňa 2. júla 1847 (?): „Ja som po tjeto časi dakolko povesťí vipracuvau. Buďe mi velmi miluo, keď mi vi ak dáke peknje povesťi v Liptove počujete nakrátce odpíšeťe a pošleťe. Ale ňje rozprávki. Lebo povesť a rozprávka je dačo celkom inšuo. Rozpravki ňechcem ale povesťi!“ Zdôrazňuje preto tak povesti, lebo Hroboň vedel, že zbieral predtým ľudové rozprávky, čiže „pohádky“. Išlo mu teda o ľudové povesti (poviedky), vzťahujúce sa na niektoré miesta v Liptove. Iste dostal záľubu písať veršované poviedky, keď sa mu podaril Choč.
Kral_Stit.html.txt
Mea culpaSedem rokov, dlhých rokov uplynulo, lutna,čo v medzierke čupíš, mlčíš zanedbaná, smutná.Pavučina, ledačina, prach ťa pokryl celky —Sedem rokov, Bože dobrý! času kus to veľký.Čul ja ponos, vzdych i ston tvoj, nariekanie časté,že som nevšim, že ti huba na strunečkách rastie.Slyšal hŕbu žalôb celú: omdlievaš mi žiaľom,keď mi ducha krehnúť vídaš v hlivení vo stálom.Karhalas’ ma, či som slepý, či som hluchý, darmo!musela si ťažké znášať vo väzení jarmo.Šľahalas’ ma, či necítim bledej biedy bôľu,keď nehromžím na krivdiacich nešľachetnú vôľu?Ukázalas’: hľa, v putách cnie, hľa, krváca pravda!každý oplan, zvrheľ, galgan drsný kop jej zavdá.Slzila si, bezbožník že šípom v Krista mieri,navidomoč šliape, fľaská drahý poklad viery.Plakala si, slabý ľud že cenu tratí, práva,farizejov, odpadlíkov triumf čaká, sláva.Božekalas’, prečo nevzriem v doby dávne, ušlé?Čo nechávam na brehoch vôd minulosti mušle?Kocar chytlas’: netečný som, bez hnevu, bez lásky,vár keď útrob nevyjadrím plodnej lýry hlásky.Odpusť, lutna! prepáč priestup, zasluhujem výtku,nehrmel som, nedunel na zkazu sveta bridkú.City vrely, blyskly strely, utlumil ich deptom,i starosti, snáď i liene podrobil sa šeptom.Lež už Főniks, nadchnutý muž, dostávam let orlí,celé žitie, srdca bitie za teba len horlí.Objímam ťa, ľúbam, hej, ťa, prijmi žhavé bozky!Ja, ty jedno, rozdvojí nás iba úsud božský.V. 22. IX. 1911
Polsky_Zpod-Ladorhory.html.txt
Položartovné a polovážne dôkazy o tom, že Slováci sú uhorskí AngličaniaPočet Slovanov v Európe sa zvyčajne odhaduje na 50 až 60 miliónov. Spomedzi všetkých národov v Európe sú najpočetnejší a najmä v krajine patriacej pod žezlo Františka Prvého je ich podľa Lichtensterna 11 750 000, podľa iných zasa 13 miliónov (pozriAnnalen der öst. Lit.1810, febr., s. 266) a v posledných rokoch predstavujú (podľa Andrého)[1]dve tretiny tunajšieho obyvateľstva. Po znovuzískaní talianskych a nemeckých krajín tvoria však sotva polovicu ich celkového počtu. Mnohí nemeckí spisovatelia popísali o nich vo svojich viac, či menej čítaných spisoch mnoho nespravodlivých a čiastočne aj nevkusných úsudkov a nechýbajú ani ozaj surové ohováračky. Nechceme tu všetko opakovať, lebo pre tých, ktorí radi čítajú, sú tieto veci tak či tak známe. Len v krátkosti chceme poznamenať, že mnohí spisovatelia vydávajú rozličné chyby, necnosti, prečiny, ba aj neresti a niektoré individuálne, zaiste nie chvályhodné vlastnosti jednotlivcov z tejto veľkej rodiny za základné črty ich národného charakteru. Slovania sa právom môžu pýtať, či sa medzi Nemcami nenájdu leniví alebo špinaví jednotlivci, nijakí hlupáci, zbojníci, podvodníci, zlodeji, a teda ľudia s takými vlastnosťami, za ktoré Nemci Slovanov zvyčajne prísne karhajú?Nie je naším cieľom napísať apológiu na všetky slovanské kmene; chceme prispieť len poukázaním na skutočnosť, že neoprávnené odsudzovanie neplatí na Slovákov, ktorí žijú v Uhorsku.Všetky národy, ktoré patria k veľkej európskej rodine, majú svoje zásluhy. Najviac však vynikli Angličania, a to v oblasti vedy, umenia a techniky, v baníctve, obchode, námorníctve, ba aj v poľnohospodárstve, a teda v najrozmanitejších oblastiach ľudskej činnosti.Uhorská ríša je Európa v malom, lebo ju obývajú viaceré hlavné a vedľajšie národy, ktoré sa od seba podstatne líšia pôvodom a rečou, fyzickými a morálnymi vlastnosťami. Väčšina z nich sa venuje prevažne len jednému zamestnaniu: tak napríklad statočný poctivý Maďar žije skoro výlučne z poľnohospodárstva a chovu dobytka, usilovní Nemci sa živia čiastočne priemyslom, a obchodom, čiastočne baníctvom a roľníctvom. Rumuni sú roľníci a baníci, Slovinci obrábajú role a obchodujú, utiahnutý Rusniak ostáva pri obrábaní pôdy. Len Slováci sa venujú tým najrozmanitejším zamestnaniam.Toto pozorovanie nás priviedlo na myšlienku porovnať ich s Angličanmi a dokázať, že Slováci sú v Uhorsku tým, za čo zvyčajne považujú v Európe Angličanov a že nespravodlivé názory, ktoré o nich mnohí nepremyslene šíria, nemôžu byť správne.Takto, a nie inak, treba rozumieť aj nadpisu. Všetko v ňom závisí od interpunkcie, ktorá môže dať veciam rozličný význam. Nie je predsa jedno, či povieme: dôkazy o tom, že Slováci v Uhorsku sú Angličanmi, alebo: dôkazy o tom, že Slováci sú uhorskými Angličanmi. Pri prvej vete by sa mohlo ľahko zdať, že chceme Slovákov vydávať za voľakedajších spoluúčastníkov anglickej Ružovej vojny,[2]čo, pre zmilovanie! ozaj nie je naším zámerom. Ak nás niekto nechce úmyselne zle pochopiť, pouvažuje spolu s nami len o zmysle druhej vety.Láskavý čitateľ teraz už približne vie, na čom je. Toto predbežné vysvetlenie sme považovali za potrebné preto, aby nám nikto nepripisoval úmysly, ktoré nemáme. Žiada sa však poznamenať ešte aspoň slovíčko na konto humorného vyjadrenia uvedenej paralely, lebo čitateľa, ktorý si veci chce zle vysvetľovať, môže humor zviesť k názoru, že sme písali satiru aj vtedy, keď o takéto podanie vôbec nejde.Nunquam homini satis cautum est in horas.[3]Čitateľa, ktorý Slovákov pozná len podľa uvedených portrétov, má tento spis nielen poučiť, ale aj pobaviť. Pokúsili sme sa napísať ho tak, aby nenudil ani tých, ktorí sa o Slovákov zaujímajú len málo, alebo aj vôbec nie. Sledujeme teda dvojakú úlohu a obe sa pousilujeme splniť čo najlepšie. Náš spis nechceme však v nijakom prípade vydávať za nič iné ako za to, čím v skutočnosti je: za ľahko načrtnutý obraz o vlastnostiach a zvyklostiach slovenského národa. Ani vážny štatistik nesmie pritom obísť celkom naprázdno a zaiste tu nájde rozličné údaje, o akých sa zatiaľ možno v nijakej literatúre nedočítal. Musíme ho však už na tomto mieste priateľsky varovať, aby niektoré anekdoty alebo črty nevyzdvihoval na vlastnosti národa a aby nedával iný význam názorom, ktoré v práci vyslovujeme. Bola by to taká veľká chyba, ako keď pacient zje liek určený na vonkajšie použitie. V takom prípade nemôže byť lekár zodpovedný za napáchané škody. Z úcty k zdravému úsudku čitateľa nepovažovali sme za potrebné upozorňovať vždy na žartovne myslenú pasáž, alebo na vážne state; netriedili sme veci na dve strany a nezdôrazňovali sme: tu ide o žart! a toto je myslené vážne! Obe roviny ležia zväčša celkom vedľa seba alebo sa prelínajú. Bolo by však nezdvorilé urobiť to inak, lebo rozumný čitateľ sám všetko najlepšie rozlíši. A s rozumným čitateľom aj rátame. Aj lekár napíše bezstarostne na recept:použiť podľa rady, lebo je presvedčený, že prípravok na rany nik nezje a pilulky nik nebude rozotierať na obväz a prikladať na poranené miesto.Záverom musíme ešte poznamenať, že vždy, keď je reč o Slovákoch, myslíme na roľníkov alebo mešťanov, výnimočne na nepočetnú šľachtu, a už nikdy nie na vládnuce vrstvy. Posledné sú totiž všade rovnaké a odhliadnuc od reči, ktorou vravia, nemajú nijakú spätosť so životom ľudu a sú len nezainteresovanými divákmi. Keď niekto chce skúmať mravy ľudu, musí sa vybrať za prvými dvoma.Tento pozoruhodný ľudský kmeň obýva v počte 1 340 000 až pol druhého milióna územie od Bratislavy po Šariš, Zemplín a Užskú župu, celé Karpatské pohorie a jeho susedné časti; na rovine je roztrúsený po oboch stranách Dunaja a smerom na juh až po tureckú hranicu. Stretávame sa s ním v 21 župách, pričom v 12 je ich väčšina a podľa našej nezaujatej mienky si zaslúžia, aby sme ich označili za uhorských Angličanov.Genus dutum patiensque laborum!čiže národ, ktorý nemožno zniesť zo sveta! Niektorí ľudia, ktorí zle poznajú svoj vlastný materinský jazyk a zvyčajne sa z lenivosti alebo neschopnosti nenaučia nijakú cudziu reč, hovoria o nich raz ako o Slavakoch, inokedy ako o Krobotoch, lebo veď Chorvátsko leží celkom blízko pri Karpatskom pohorí. Dovoľte nám teda pokúsiť sa aj o paralelu medzi Slovákmi a Angličanmi.[1]André— Christian Carl André (1761 — 1831), vydavateľ časopisu Hesperus, ein Nationalblatt für gebildete Leser (Praha 1809 — 1821, Stuttgart 1822 — 1832). Pedagóg a hosp. spisovateľ. Riaditeľ hospodárskej školy v Brne.[2]Ružová vojna— mocenské boje medzi rodom Lancaster (červená ruža) a York (biela ruža) v rokoch 1455 — 1485, koncom ktorých sa dostala k moci tudorovská dynastia.[3]Nunquam homini satis cautum est in horas— Človek nie je nikdy dosť opatrný.
Caplovic_Slovaci-v-Uhorsku.txt
To, čo večne trváDlhé, dlhé roky patrili Trebovské vrchy, pokryté lesmi, mestečku Trebová. Mestečko v nich vydržiavalo hájnika, ktorému dalo titul polesného. Tento spravoval lesy, a pritom v nich všelijako šafáril. No, že to bol človek vľúdny a s ľuďmi vedel žiť, a že na mestskom úrade tej veci nikto lepšie nerozumel, nebolo proti takému hospodáreniu námietky.Ľud si chválil dobrého pána polesného, ženy nosili mu huby, čerstvé i sušené ovocie, kuriatka, maslo, syr, vajcia — čo ktorá mala. Zato on zase prižmúril oči, keď ich muži — ktorí mali dovolené brať len suché haluze a stromčeky — odrezali niekedy aj pekný statný strom. Alebo sa robil hluchým, keď sa v noci ozývalo rúbanie stromov a lesy stonali pod nemilosrdnými ramenami sekier. Takto za päť prstov kúpené drevo odoberal od nich trebovský Žid. Ten ho rozvážal plnými vozmi a predával so stonásobným ziskom.Že lesy pri tejto slobode a zvoli pustli, je pravda. No ľudia si hovorili: Veď stromy boli a budú.„Ach, škoda, preškoda toho starého poriadku,“ ľutovali susedia, keď sčista-jasna začal štát dohliadať na správu lesov. Prišiel lesný inšpektor, zistil mnohé chyby, a — vraj — musí sem prísť skúsený lesník, ktorý by lesy riadne pestoval a preňho sa musí vybudovať hájovňa.Trebovčania vystavali pekný domček pri lese a vymerali preň aj miesto pre záhradu okolo neho. No pritom nežehnali ani vláde ani novému hájnikovi.Pána polesného Radoniča, ktorý býval neďaleko vo svojom domčeku — aby neprišiel celkom o miesto — určili za pomocníka budúceho správcu lesov. Ani on neprejavoval vo svojom srdci tie najružovšie pocity voči svojmu novému správcovi. Bolo isté, že poslúchať ho bude len ten, kto bude musieť.Začiatkom jari, keď sa začali stromy rozvíjať a v celej prírode vládol najkrásnejší život, priviezli na vozoch nábytok pána hájnika do hájovne. S nimi prišla aj stará žena. Od nej dozvedela sa pani polesná, že slúžila už u rodičov pána Lesinského — tak sa totiž hájnik volal — a teraz bude viesť domácnosť svojho bývalého dojčaťa.Starena bola dobrá žena, veľmi tichá, a ani vlastná matka svojmu jedináčikovi by nemohla všetko zariadiť tak, ako to robila ona. Aj to sa dozvedeli u polesných, že hájnik je ešte mladý, a pritom človek učený; veď má mnoho kníh.Elenka Radoničová, polesného najstaršia dcéra, netajila sa tým, žeby rada vedela, či sú to slovenské knihy. Veď mala asi desať rokov, dali ju rodičia k strýkovi, evanjelickému farárovi do Turej. Tam vyrastala až do pätnásteho roku. A že tam mala bratancov, ktorí študovali na českých a moravských školách, priniesla si odtiaľ národné nadšenie. A hoci ho s ňou nikto neprežíval — aj keď odvtedy už prešli dva roky — nikdy nezhaslo. Živili ho listy mladšieho bratanca Horislava.Konečne boli hotové všetky prípravy a hájnik prišiel v sprievode lesného dozorcu a niekoľkých pánov. Usmiali sa sedliaci, „keď ho zastihne prvý silnejší vietor, odnesie ho za hranice ako pierko.“„Ba,“ usmial sa pán polesný popod fúzy, „aspoň je ľahký. Keď sa v lese stretne s medveďom, bude môcť dobre utekať.“ On, polesný, muž ako buk, by veru ťažko utekal; a ani sa mu to nikdy neprihodilo.„Nechajte to,“ poznamenal starý Križan, však sa on v tých horách otuží, len nech je inak na nás dobrý.“„Rád by som veru vedel,“ pohrdlivo povedal druhý, „Kto ho len bude poslúchať? Pred nosom mu podtnú mladé bučky.“ Ale nepodťali. Zbadali Trebovčania za krátky čas, že umenie rozkazovať nezávisí od telesnej schránky ani od hrmotného hlasu.Netrvalo dlho a meno pána Lesinského vyslovovali takým spôsobom, aký vyvoláva len duševná nadvláda. Skôr hovorieval o ňom polesný: „Či ten rozumie lesom? Dodnes iste sedel nad knihami, a len z nich poznal lesy!“ Ale odvolal tie slová dosť skoro. Lebo sotva prišiel mladý lesník, začalo sa s čistením lesov, úpravou rúbanísk. Bolo treba mnoho pracovných síl a nejedna horská chalúpka zásobila sa drevom na celý rok. Potom sa dal Lesinský do merania, siatia a vysadzovania mladého lesa, akže v krátkom čase to vyzeralo ako kus krásne upravenej záhrady. A hoci mladý lesník nepracoval rukami, predsa polesný videl, že zo všetkých pracuje najviac svojou mysľou a udržiava nevšedný poriadok.„Mňa by tak neboli nikdy poslúchali,“ myslel si polesný. „Čo to len má také zvláštne? Veď ani raz nezakľaje a prísne alebo tvrdé slovo z jeho úst nepočuješ!“Keď asi týždeň pracovali, prišiel raz za hájnikom polesný s odkazom z mesta a našiel ho v rúbanisku, ktoré ešte nebolo vyčistené. Zarazilo ho, čo uvidel. Čo tu robil? Jeho mladý pán znášal pekné raždie a práve priväzoval k nemu kus stočenej trávy a suchého lístia ako to robievajú starí ľudia, keď idú na drevo, aby ich netlačilo na chrbát. — Noška bola hotová a pán Lesinský ju zdvihol a priviazal na chrbát neveľkému chlapcovi, ba ešte ho pritom pohladil aj po čele a niečo mu povedal, čomu polesný nerozumel. Chlapec odchádzal a hájnik uvidiac polesného kráčal mu v ústrety. Na jeho tvári nebolo možno vidieť rozpaky nad tým, že ho zastihol v takej práci. Vybavili spoločne, čo sa týkalo odkazu z mesta a kráčali za robotníkmi. Polesný pokukoval zboku na hájnika. Tento zbadal, že sa ho polesný chce niečo spýtať, alebo že by rád s ním načal nejaký dôvernejší rozhovor. Okolo nich bolo ticho ako v kostole.„Prajete si niečo, pán Radonič?“ prehovoril vtom Lesinský dívajúc sa svojimi veľkými čiernymi očami do širokej dobráckej tváre polesného.„Ale,“ odpovedal zmäteno polesný, „už ste medzi nami týždeň, pán Lesinský, rád by som sa vás spýtal, ako sa vám páči v našich horách?“Okolo pier mladého muža preletel pekný úsmev a pôsobil ako lúč na túto tichú tvár zastretú vážnosťou.„Hory sú krásne, ako Božia príroda vôbec,“ odpovedal lesník.„To áno, len či je vám tu nie smutno, keď nemáte panskú spoločnosť, však keby ste sa chceli zoznámiť, v meste je dosť všelijakých pánov. Je tam notár, toho už znáte, sudca, pokladník, lekár, lekárnik, sú tam farári, učitelia a rôzni iní páni.“„Ďakujem vám, pán polesný, za starostlivosť, ktorú máte o mňa. No, verte, že mám spoločnosť, ktorá ma nikdy neomrzí a úplne mi postačí.“„Akú, pane?“„Je tu so mnou môj Boh, môj Pán Ježiš a sú tu ľudia, ktorým som povinný dobre robiť.“ V horách stíchlo.„On azda, chudák, od mnohého čítania a študovania nemá zdravé zmysly,“ pomyslel si polesný, hoci tichá a vážna tvár Lesinského ho na to neoprávňovala. No či však kto slýchal, aby hájnik rozprával o Bohu, a to tak presvedčivo, akoby ho mal vedľa seba?„Vy ste evanjelik, pán Radonič, či nie je pravda?“ opýtal sa po chvíli mladý muž.„Áno, pán Lesinský, a keď sa smiem spýtať, vy tiež?“„Áno, tiež.“„Ach, to som rád. Človek sa hneď lepšie cíti, akoby sme boli svoji!“„Máte pravdu, lebo človek vie, že máme niečo spoločné, spoločnú Bibliu…“„Ja mám doma po dedovi veľkú — má vyše sto rokov. Keby ste chceli, mohli by ste sa prísť na ňu pozrieť.“„Prídem rád — teraz sa však musím poponáhľať.“ Hájnik pozrel na hodinky, uklonil sa a zmizol v húští pred očami polesného.„Aký je prívetivý a prostý,“ myslel tento. „Nemá v sebe pýchu. Je evanjelik, a nábožný evanjelik. To na dnešné dni stačí, keď na Boha nikto nemyslí.“Ešte raz sa mihla v húští spanilá hájnikova postava, ale ľahké kroky už nebolo počuť. Zamyslený poberal sa polesný voľne za ním.*Prešli asi tri týždne. V horách všade plno divých ruží, že až srdce zajasá pri pohľade na stráne.Časne zrána vyšla Elenka Radoničová na kvety do lesa k trebovskému jazeru; dnes čakali vzácnych hostí z Turej. Príde aj Horislav, a tá ich chalúpka oproti turanskej fare bola taká nepatrná, chcela ju ozdobiť aspoň čerstvými kyticami kvetov. Vedela, že ju Horislav má rád. Veď ju ospevoval v básňach, ktoré jej posielal. Mala od neho celý zväzok listov, z ktorých vyznievala túžba po nej. Dobre jej to robilo. Bolo to také krásne byť milovanou. Premýšľajúc kráčala tajomným lesom. Nakoniec zastala a oprela svoju štíhlu neveľkú postavu o skalný balvan. Stála tu medzi samými kvetmi obsypanými krami šípových ruží ako najkrajší kvietok medzi nimi. Keby sa ocitla v spoločnosti mestských krásavíc, stratila by sa medzi nimi ako šípová ružička v kytici umelo vypestovaných záhradných ruží; nemohla by sa im vyrovnať. Ale v týchto tajomných zelených lesoch, v tomto nádhernom ráme prírody, bola krásna, veľmi krásna, takže sa nedalo na ňu pozrieť bez záľuby. Mala už plné ruky kvetov. Položila ich na skalu, začala ich urovnávať a ústa — akoby stvorené na spev — začali spievať. A tu sa rozliehal jej hlas po lese:Rastie hájik zelený,pasú sa v ňom jeleni,pasú sa v ňom parohatíjeleni.Jelienok môj, kde stojíš?Do vodičky čo hľadíš?V tej vodičke vo hlbokej,čo vidíš?Vidím hory milenéi lúčiny zelené,na nich kvietie rannou rosouskropené.Šumí hora, hučí háj,jelienok môj, nesnívaj;ej, a strela zafičala —dosnívaj.Hľadí skala stovekádo vody dohlboka,nevidí viac miléhojelienka.Zaplakali jeleni;kde je náš druh milený,kde jelienok, kde kamarátmilený?Hora hučí, šumí háj,jelienok môj, nesnívaj.Vstaň jelienok, už je jaro,už je máj.Medzerou, v ktorej sa rozstupovali stoveké skaly, uvidela deva neďaleko lesom obklopené jazero s tichou modrou hladinou. Predstavila si jeleňa na skale i jeho smrť a mimovoľne sa zamyslela nad poslednými slovami piesne: Vstaň, jelienok, už je jaro, už je máj.Vzkriesenie! Dosiaľ často myslievala na národné vzkriesenie, teraz však dumala o svojom vzkriesení. Zdalo sa jej, že kým okolo nej a v jej srdci je plno svetla a májovej krásy, v jej duši je tma; mala by mať viac svetla v tých veciach, ktoré siahajú za hrob. Sú v živote každého človeka chvíle, najmä v mladosti, keď sa k duši blíži Ježiš. A sú veci, často vyvolané nepatrnými vecami, keď ona počuje hlas svojho pastiera.Neznámy to hlas. Pri ňom sa človeku zdá, že musí niekam ďaleko, vysoko, za kýmsi dobrým a drahým, ale ach, nevie cestu a nieto nikoho, kto by ho vzal za ruku a povedal: Ježiš ťa volá, poď, ó, poď k Nemu, On ťa chce večne oblažiť.Deva nevedela, prečo jej vytryskli slzy z očú. Uviazli na tmavých riasach a lesknú sa tam ako nebeská rosa na kvetnom kalichu. Zrazu pohodila hlávkou: „Čo sa to so mnou deje? Prečo sa mi chce plakať samou túžbou, keď mám všetko, ba i Horislav príde?“ Chcela zobrať kvety a vrátiť sa domov, ale tu sa zarazila. Nebola sama. Pán Lesinský objavil sa za ňou. Kto by sa nazdal, že sa tu stretne s pánom hájnikom a možno bude mať príležitosť s ním prehovoriť?!Chodieval k nim síce častejšie, no otec sa vždy s ním zavrel do prednej svetlice a do rodinnej izby ho nikto nepriviedol. Mala nádej, že sa snáď tak stane, keď prídu hostia.„Dobré ráno, slečna Elenka, kde ste sa tu tak časne vzali?“ pozdravil sa hájnik srdečne. Elenka sa zapýrila až po tmavé vlásky.„Prišla som si natrhať kvieťa, lebo zajtra k nám prídu hostia; avšak sa musím poponáhľať, aby som sa domov vrátila, kým bude horúce.“„Idem od jazera,“ pripomenul Lesinský. „Tam na brehu sú ešte krásne nezábudky a jedna mne neznáma biela kvetina. Ak dovolíte, odprevadím vás tam. Toto kvieťa nechajte tu pod skalou, aby vám v rukách nezvädlo.“ Potešila sa, že ju chce odprevadiť. Uložila kvietky a vystúpila za ním na skalu. Chodníček tu bol úzky. Lesník ju chytil za ruku a viedol ju.Kráčali medzi šípovými ružami. Naraz tŕň zachytil jej ľahunké šaty, čo prinútilo oboch zastaviť sa. Dosiaľ hľadela dolu, teraz však musela vzhliadnuť ku svojmu sprievodcovi. Bola rada, že on vyslobodzuje z tŕnia jej sukničku, a tak nehľadí na ňu a že sa mu mohla bližšie pozrieť do tváre. Nebol taký pekný ako Horislav, ale mal pekné čelo, jemné ústa, krásne oči; a ešte niečo bolo pri ňom pekného, čo sa nedalo hneď určiť. Otec o ňom včera povedal, že má dobré srdce.„Tak, Elenka, už ste voľná,“ povedal a pozrel sa na ňu. Obidvoch to priviedlo do rozpakov: jeho, že sa dívala na neho, a ju, že ju pristihol pri tom. Jeho rozpaky trvali len okamih. „Pieseň, ktorú ste tam spievali, je veľmi pekná,“ povedal potom srdečne.„Pravdaže je pekná,“ prisvedčila živo, „ja som si toho jelienka tu na jazere predstavovala, aj jeho smutnú smrť, priala som si len, aby mohol vstať.“„V piesni je ukryté pekné podobenstvo.“„Aké?“Cesta sa rozšírila, išli vedľa seba.„Jelenček predstavuje mladosť, ktorá je zaujatá pre všetko dobré a krásne. Ona hľadí do tajomného jazera, na rozkošné hory a lúčiny tohto sveta a nepozoruje pritom nepriateľa, ktorý mieri na jej srdce jedovatým šípom. Šíp trafí, a mladosť umiera.“„A ten šíp?“„Menuje sa hriech.“ Uprela dlhý pohľad na jeho tvár.„Nežasnite, Elenka, týmto jelenčekom bol som raz i ja. Keď hľadím na vás, tak mi je, akoby som ešte videl pred sebou vždy stratenú peknú dobu prvej mladosti. Vychovaný — ako vy — materinskou láskou, plný ideálov, rástol som v zátiší. Pretože ma nikto neupozornil na úskalie života a že ma nikto nevaroval pred kalnými vlnami nerestí a hlavne, že som nemal kompas, že som nepoznal kormidelníka, s ktorým by som sa preplavil bez úrazu, stroskotala moja loďka. Uprostred najkrajšieho sna mladosti trafila ma strela hriechu a zničila moju nevinnosť. A tým jelenčekom ste aj vy. Dovoľte, aby som vám ukázal, kde sa môžete ukryť so svojou peknou, nepokalenou mladosťou, skôr než vás zasiahne strela a zapáli vo vás tú skrytú horľavú látku, ktorú ukrýva každé srdce.“Hlas mladého muža znel vážne a smutno. Ku koncu sa vyjasnil. Pohľad devy ponúkal ho pokračovať.„Poďte k Pánovi Ježišovi, skryte svoje srdce v Jeho ranách a celú svoju bytosť v Jeho náručí. Tam budete vždy istá a bezpečná. Vezmite Ho do loďky svojho života, a tak bez úrazu prejdete všetky úskalia i uprostred kalných vĺn.“ Vtom došli k jazeru a teraz stáli nad jeho hladinou.„Viem,“ povedala nato deva, „že mi hovoríte dobré veci, hoci som vám úplne nerozumela. Cítim v srdci hlas, ktorý ma pudí, aby som vás poslúchla. Verte, už niekoľkokrát som myslela — ani nevediac prečo — čo bude so mnou ďalej. Povedzte mi teda, ako mám ísť k Nemu?„Ak sa niekomu chceme dať pod ochranu, musíme ho najprv dobre znať, či nie je tak?“„Áno, a teda —?“„Čítajte usilovne všetko, čo v Božom slove stojí napísané o Pánovi Ježišovi. Tak Ho poznáte a prídete k Nemu. On vás ochráni a budete bezpečná pre časnosť i pre večnosť. Sľúbte mi, že budete čítať obzvlášť v týchto dňoch, keď budete mať návštevu?“„Neviem, či budem mať čas,“ zarazila sa.„Ó, prosím, vstaňte o polhodiny skôr ako ostatní a čítajte. Bibliu predsa máte, či nie?“„Svoj mám len Nový zákon.“„Teda najprv čítajte tento. Je to zákon nášho Pána Ježiša Krista. Dajte mi na to ruku, že budete usilovne čítať.“ Podával jej prosebne pravicu. Ešte okamih váhania a malá biela rúčka spočinula v jeho.„Budem,“ vyslovili jej ružové ústa rozhodne.„A nedáte si v tom ničím a nikým prekážať?“„Nedám.“„Sláva Pánovi.“ Pustil jej ruku a skláňajúc sa ku kvetinkám, dal sa ich opatrne trhať a podával jej ich. S netakou radosťou prijímala veľkú kvetinovú korisť z jeho rúk. No, že jej malé rúčky nemohli udržať celé to bohatstvo kvetín, zložila ho do rozprestretej zásterky.„Už mám dosť; ďakujem vám,“ vydýchla si konečne, „a teraz musím už domov, aby mi nezvädli. Vy nejdete, pán Lesinský?“„Áno, idem takisto domov, odnesiem vám kyticu odloženú pri skale, lebo tú by ste sama nemohli niesť.“„A potom sa zase chcete vrátiť sem?“„Nie, mám doma prácu.“„Môžem sa vás opýtať,“ začala, keď spolu kráčali lesom, „aká to bola strela, ktorá zničila vašu prvú mladosť?“ a uprela polo skúmavý, polo nesmelý pohľad do jeho tváre.„Strela prvého pokušenia hriechu, v ktorom som neobstál,“ odpovedal vážne. „Uviedli ma do spoločnosti, v ktorej sa hrávali karty. Dal som sa zviesť; naučil som sa hrať a piť. Kartárstvo ma pripravilo o všetky moje mladistvé ideály a pijanstvo urobilo zo mňa obyčajného darebáka a zhýralca, ktorý potom preletoval ako motýľ od jednej spoločnosti k druhej. Následok bol, že som narobil dlhy, ktoré môjho dobrého otca priviedli do veľkých ťažkostí. Prestal som sa učiť a moje zdravie — beztak chatrné — som si temer celé podkopal. Bola to len veľká milosť od Boha, že ma zachránil od pádu do ešte ohavnejších hriechov, od ktorých som nebol ďaleko.“„To je čudné,“ povedala Elenka nevinne, „ja som nevedela, že hrať karty je hriech; my sme si u strýčka často zahrali. Myslíte teda, že je to hriech?“„Určite, slečna Elenka. Znal som mladých mužov, ktorí hrali celé noci, zatiaľ čo doma ženy a deti zomierali hladom. Kartárstvo je náruživosť. Je ako choroba, do ktorej človek upadá stále hlbšie a hlbšie, až už nie je schopný inej myšlienky. Bol som pri tom, keď istého pána pri kartách pri veľkej prehre ranila mŕtvica. A tak musel ísť pred Boha nepripravený. Inokedy sa zase dvaja muži pre urážku — ktorá sa stala pri hre v karty — vyzvali na súboj. Bol som jednému sekundantom, a ten zomrel v mojom náručí. Jeden zomrel, druhý bol vrahom.“„Ach, to je strašné. Ale to sa stáva len pri hre o peniaze, a nie takej hre, akú sme hrali pre zábavu.“„Slečna Elenka, krása zostáva krásou a pokušenie pokušením. Kto sa naučí hrať o fazule, končí často ako biedny hazardný hráč.“„To musíš povedať Horislavovi; myslela deva, on tak rád hrá karty. Keby sa naučil hrať o peniaze a mnoho by prehral, alebo keby ho vyzvali na súboj a zabil niekoho. Ó, hrôza, toho by som sa nechcela ani dožiť! Nech teda prestane hneď kvôli mne. Ó, on to určite urobí.“ Po chvíľke povedala nahlas:„Keď ste videli, aká je to nebezpečná hra, prestali ste, však?“„Ó, slečna, ja som už nemohol prestať. Bahno sa mi stalo väzením, ktoré ma nepustilo. Aj keď som si často zaumienil, že prestanem, nemohol som. Hriech akéhokoľvek druhu je reťaz, z ktorej sa nikto bez pomoci Pána Ježiša nevymaní.“„Kto vám teda pomohol?“ spýtala sa užasnutá deva.„Našiel sa milosrdný človek, ktorý ma na moje hynutie upozornil a ukázal mi cestu spasenia, po ktorej mám ísť k Pánovi Ježišovi. Poslúchol som a išiel som k Pánovi. Prosil som Ho a On ma prijal. Odpustil mi všetky moje viny, očistil ma od tej neprávosti a postavil ma sem do tohto zátišia, aby som tu duchovne i telesne pookrial. Pripadám si ako vták, ktorého pustili zo železnej klietky. Moja duša je pokojná, som taký voľný! Čo je stratené, je stratené navždy! Ale ja môžem žiť nový život, ktorý mi On sám daroval. Verte mi, keď chodím po týchto lesoch, cítim akoby On — nadovšetko drahý môj Spasiteľ a Vysloboditeľ — chodil so mnou a akoby som po svojom boku cítil ozvenu Jeho tichých krokov. Prial by som si, aby toto moje šťastie prežíval so mnou celý svet. Ale tu som málokedy mal možnosť hovoriť s niekým o Ňom. Uprostred práce, pri odpočinku i v chvíľach bolesti — keď spomienky na premárnený čas života dorážajú na moje srdce — cítim Jeho sladký hlas:Neboj sa, lebo ja som s tebou.Váš milý otec v obave, aby som sa tu necítil osamelým, chcel ma zoznámiť s trebovskou spoločnosťou. Tam niet miesta pre mňa. Strediskom ich schôdzok je krčma, ktorú nazývajú „besedou“; moja noha jej prah viac neprekročí. Oni majú radi to, čo mňa raz ničilo, a pritom väzia so záľubou v tých istých okovách, pod ktorými som stonal. Ó, nie! Oslobodený vták sa už nevracia do klietky! Vážil by som si veľmi spoločnosť ľudí rovnako zmýšľajúcich, ktorí by spoločne so mnou oslavovali môjho Pána. Túžim často po bratoch a sestrách spojených so mnou v Kristu. No aj v samote som úplne šťastný a spokojný v spoločnosti môjho Boha, ktorého som prosil a budem prosiť, aby sa dal aj vám poznať a vzkriesiť i vás k duchovnému životu ako Jairovu dcérušku.“Deva zabudla na krásu jari okolo seba. Zabudla i na kvieťa v zásterke. Ale nikdy nezabudne na zvláštne pocity, ktoré pri Lesinského slovách pohli jej mladé srdce. Hlavným z nich bola túžba poznať predivného Spasiteľa, ktorý urobil tohto muža takým šťastným a spokojným.„Rozprávajte mi viac o Ňom,“ povedala zrazu.A on rozprával — rozprával rád! A keď si sadli; vyňal Nový zákon z náprsného vrecka a čítal. Bolo všetko, čo čítal, známe a predsa všetko nové. Ach, veď ona ešte nikdy nepremýšľala o tej veľkej láske umierajúceho Božieho Syna, a dnes objavila sa pred ňou táto láska v celej veľkosti. Poznala a uverila, že Ježiš zomrel i za ňu, uverila tomu ako dieťa bez všetkej pochybnosti.Keď pri dverách domu prijímala kyticu z ruky láskavého sprievodcu, pohliadli na neho jej detinské nevinné oči plné sĺz a vďaky.„Viem, že by som Pána Ježiša rýchlejšie, lepšie spoznávala, keby ste ma vy učili,“ prehovorila tíško, „avšak u nás niet takého tichého miestočka a keď prídu hostia, bude ho ešte menej.“„Dovoľte,“ opýtal sa ešte Lesinský pred odchodom, „kde ubytujete vôbec svojich hostí na noc?“„Do prednej izby.“„A vy všetci?“„My si už nejako pomôžeme. Otec pôjde spať do včelína, má tam pohovku a chlapci na pôjd na seno.“„Povedzte, prosím, svojmu otcovi, či by sa neobťažoval prísť za mnou a znášať so mnou moju samotu. Môže zobrať so sebou aj chlapcov, keby sa na noc ochladilo.“Kým sa spamätala z milého prekvapenia, poklonil sa jej a odišiel.*„Nech si človek nemyslí, že toho či onoho nebudete raz potrebovať,“ hovorí na druhý deň polesná svojej švagrinej — pani farárke. „My sme sa hnevali na pána hájnika skôr ako prišiel, a veru bez príčiny. On nezaviedol nijaké nové, pre nás škodlivé poriadky a naše staré neznal. A teraz sa nám dobrým za zlé odpláca. Môj starý dnes u neho nocoval i s chlapcami a tí si nevedia dosť vynachváliť, ako im tam dobre bolo.“„A aký je to vôbec človek?“ spytuje sa pani farárka.„Môj hovorí, že na ľudí veľmi prísny; nie žeby ich hnal do roboty, to nie. Ale piť im nedovolí. Už asi desať ich vyplatil a poslal preč; ostatní sa teraz držia. Sám nič nepije a hovorí, že opilstvo je skazou pre celé ľudské pokolenie. V jeho prítomnosti nesmie nikto zlorečiť, ani brať meno Božie nadarmo. Mal tam niekoľko takých, ktorí sa nechceli toho zriecť. Vieš, že to naši ľudia niekedy robia zo žartu. Ale aj tých poslal preč.“„Že vy v Boha neveríte, to je vaša vec,“ povedal im, „ale v mojej prítomnosti môjho Boha nesmie nikto ani urážať ani potupovať!“„Naši ľudia sa radi zavďačia. A sú aj radi, keď im človek niekedy niečo prehliadne. On však nechce prijať nijaký dar, ale tak isto nechce ani nič prehliadnuť. Zato však dobre urobil ľuďom tým, že im dovolil vyčistiť lesy a rúbaniská. Najchudobnejších, ktorí drevo odnášajú v nošiach, púšťa najskôr a iba potom tých, ktorí majú záprah. Ba vraj neraz ukazuje chudobným, čo by si lepšie mohli vziať.“„A do ktorej spoločnosti chodí, medzi maďarónov, či medzi našich?“„Do nijakej. Nemá ani kedy, celý deň je v lese.“„Aj v nedeľu?“„Niekedy aj.“„A čo tam robí?“„Že si vraj vezme knihu so sebou a číta. Minulú nedeľu bol však s mojím v kostole. Keď ho potom môj pozýval zabaviť sa, nešiel.“„Musí to byť nejaký podivín. Ktože mu vedie domácnosť?“„Jeho bývalá pestúnka, tichá, dobrá osôbka. Tá ho opatruje ako oko v hlave; on je k nej taktiež veľmi dobrý.“Ďalší prúd reči prerušilo rýchle otvorenie kuchynských dvier, neďaleko ktorých sedeli obidve panie. Dovnútra vošiel krásne urastený švárny asi 22-ročný mladík. S materinskou pýchou pohliadla pani farárka na svojho mladšieho syna.„Čo ťa sem vedie, Horislav?“Miesto odpovede pýta sa Horislav:„Kde je Elenka? Myslel som, že ju tu nájdem.“„Išla do záhrady po zeleninu,“ usmiala sa láskavo pani polesná. Mladík viac nečakal, a dvere za ním zapadli.„Vetroplach,“ pokrčila matka plecami. „Celý je za ňou posadnutý; neviem si s ním rady. Čo sa ma cestou natrápil, keď som mu povedala: Najskôr faru, potom Maru. On vraj nechce nič viacej, len aby sa s ňou mohol zasnúbiť. Bojí sa, aby mu ju niekto iný nevzal. Čo na to poviete? Dievča je ešte mladé, a on, keď chce byť profesorom, to tak hneď nebude hotový. Bojím sa, aby z toho obaja nevytriezveli.“„Nechajme, nech sa rozhodnú sami. Ak sú sebe súdení, zídu sa,“ odpovedala skromne polesná.Tí, o ktorých v kuchyni bola reč, sedeli v záhrade pod zakvitnutým bazovým krom. Mládenec držal obe ruky dievčaťa vo svojich a vyslovoval slová hotové rozochvieť jej mladé srdce.„Však vieš, že budem tvoja,“ odpovedala konečne, „už som ti to napísala. Ale dnes hovorím, že len pod jednou podmienkou.“„Podmienka? A tá by bola?“Váhala s odpoveďou.„Vieš, že všetko pre teba urobím, nemuč ma neistotou. Sľúbiš mi, že nikdy nevezmeš do rúk karty?“„Ale Elenka, čo ti to napadlo! Čože som nejaký kartár, keď som si v spoločnosti celkom nevinne niekedy zahral?“„Nehnevaj sa! Dozvedela som sa také strašné veci o kartároch, a nechcela by som, aby si pre karty zabudol na všetko i na mňa.“„Ó, keď ťa nič iné netrápi, tak ti môžem na to podať obidve ruky. Hrám síce rád, ale aby som ti dokázal, koho mám radšej, tu máš!“ Pritom vyňal z vrecka nové pekné taroky, podal jej ich a povedal: „Priniesol som ich v domnení, že sa tu zahráme, ulož ich na pamiatku a na dôkaz mojej lásky.“ Držiac karty v rukách, spomenula si, že sú to tie putá, z ktorých Pán Ježiš vyslobodil Lesinského. Horislav v nich neuviazne.„Ale čo sa to stalo s tebou, Elenka?“ spýtal sa Horislav a privinul ju náruživo k sebe. „Veď ty si celá zmenená a zamyslená!“ Pritom jej hľadel do tváre s výrazom, akoby sa obával, či jej niekto nenahovoril niečo o ňom. Zavrtela hlávkou a povedala:„Vieš, Horislav, musíme už zvážnieť. Poď, pôjdeme k maminke; čakajú ma v kuchyni.“Šli spolu, ruka v ruke. Cestou odtrhla Elenka ružový púčik, zastrčila ho Horislavovi do gombíkovej dierky na kabáte a druhý si pripevnila na hruď. Rozprávala mu milé spomienky z detstva, keď spolu trhávali kvety a zdobili sa nimi v jeho rodičovskej záhrade. Pocity jedného človeka vyjadrené vhodnými slovami silne pôsobia na srdce druhého. Tak aj tu pekné, nevinné — peľom detinstva zahalené rozprávanie milovanej devy spôsobilo, že mládenec — ktorému ináč na tvári a v každom pohybe bolo zďaleka vidieť vrodenú náruživosť a bujarosť — kráčal tak krotko po jej boku. Nebolo to síce, čo on očakával; nebolo to tak, ako o tom stokrát sníval, až príde hodina zasnúbenia. Ale jej detinské šťastie ho blažilo zatláčajúc v ňom náruživé pocity dospelého muža a vracalo ho späť do tej šťastnejšej doby, keď bol ešte nevinným dieťaťom. Videl ju ešte v celej kráse neporušenej mladosti. Blažilo ho, že je tá nevinná, svieža, ako lesk rosy okolo nich. Na neho, hoci mal len 22 rokov, sa mohlo vztiahnuť to, čo hovorí básnik Bella:Taká je tá mladosťako to jabĺčkoružovým nádychomzastrené ľahúčko:zotri z neho rukouružový peľ rosy,zostane jablčkom — no:chýba mu čosi.I jemu chýbalo čosi vzácneho a drahého, čo nikdy viac na zemi nenájde; ale ona o tom ani netušila.Keď tak spolu kráčali, padol im do cesty tieň. Z lavičky pod hruškou práve vstal Vlado Radomič, starší Horislavov brat, pýcha celej rodiny. Veď napriek svojmu mladému veku zložil už právnické skúšky a chystal sa otvoriť kanceláriu v dome budúceho švagra v Dubne. Bratia sa na seba nijak nepodobali. Horislav bol blondiak, Vlado zase brunet. Horislav poeta a idealista, Vlado vypočítavý materialista. Ale jedno predsa mali spoločné: zvláštne tmavé oči schopné náruživého vzplanutia.„Dobré ráno, Vlado, ešte sme sa ani nevideli,“ zvolala deva, podávajúc malú rúčku svojmu budúcemu švagrovi. Vlado sa uklonil zdvorilo, a tak zakryl rumenec márne premáhaného rozrušenia.„Myslím, že vy dvaja nevidíte vôbec nikoho na svete,“ odpovedal žartovne.„Vyprosím si poznámky,“ zvolal Horislav. „Ja tiež nehovorím, či niekoho vidíš, keď sa stretneš s Martou.“„To je však niečo iné. Marta je moja snúbenica.“„Elenka je zasa moja snúbenica.“„Elenka, je to pravda?“ zvolal prekvapene Vlado, a pevno zadržal jej malú ruku vo svojej. Pekná červeň pokryla tvár dievčiny. Spustila dlhé riasy na biele líčka a tíško odpovedala: „Áno, Vlado, sľúbila som Horislavovi, že budem jeho.“„Teda gratulujem,“ uklonil sa rýchlo, „a prosím o odpustenie, že som si dovolil nemiestnu poznámku. Keď idete dovnútra, povedzte tam, že idem trocha do lesa, ale na obed o dvanástej budem doma.“Elenka hľadela za ním. „Jemu sa to nepáčilo,“ povedala po chvíli. „Snáď má niečo proti mne?“„Proti tebe? Nech sa len opováži!“ pohrozil Horislav za bratom. „Možno si robil nádeje, že si vezmem niektorú z jeho budúcich švagrín. Ale ja sa nepredám tak za peniaze ako on.“„Za peniaze!?“ vykríkla prekvapením deva.„Myslíš, že Martu Zelenickú má rád? Prial by som si vedieť, čo by mohol milovať na tom pyšnom stelesnenom sebectve! Ulakomil sa na jej veno a rodičia mu to schválili. Je ctižiadostivý, preto mu lichotí, že dostane krásavicu, s ktorou sa bude blýskať v spoločnosti. Ale aby ju mal rád, na to ani pomyslieť.“„Horislav, a ako budú žiť spolu?“ zalomila deva rukami. No dodala, uspokojujúc samu seba: „Keď sa lepšie spoznajú, privyknú na seba a budú sa mať radi.“„Neverím,“ pomyslel si mládenec, ale nevyslovil to.Najmladší Elenkin brat, Paľko, kotúľal obruč, ktorá padla obidvom rovno pod nohy. Za ňou pribehol aj pekný rozohriaty chlapec. Tvár i oči — celá Elenka. Zatiaľ čo Miško, starší braček bežal im v ústrety, zdvihol Horislav malého bratanca vysoko a posadil si ho na plecia. Elenka vbehla do domu.„Kam len ten Vlado odišiel,“ starali sa neskôr obidve panie. „Keby si bol aspoň zobral niečo na jedenie. Takto vyhladne.“ Kam išiel, nevedel by to povedať ani sám mladý právnik. Prechádzal z jednej cesty na druhú, z jedného chodníka na druhý. Nepýtal sa, kam vedú. Nevedel, či blúdi a či nájde spiatočnú cestu v tom zelenom labyrinte. Sňal klobúk, rozopäl vestu, a hoci ho oblek nezvieral, jeho hruď bola tak zovrená, akoby mu položili na ňu kameň. „On ju bude mať a ja som si zavesil na krk také osídlo, zapredal som sa za mamonu!“ Hodil sa do trávy a tvár si zakryl rukami. Jasné slniečko pozeralo pomedzi husté vetvy na ležiaceho akoby sa ho chcelo spýtať: Prečo tak ležíš? Veď tam doma, keď ti srdce hovorilo, že inú nemôžeš milovať, iba ju, hovoril si: láska nesýti. Ona je chudobná, vziať by si si ju nemohol. Oni potrebujú ženu, ktorá by vynikala a nie lesnú polodivú kvetinu. Mám kultivovaný kvet, mám bohatú nevestu, môžem vyniknúť vo svete. Môžem kráčať za ctižiadostivými plánmi. — Prečo teda závidíš bratovi, ktorý sa uspokojil s kvietkom tebou opovrhnutým? —Zrazu mladý muž vyskočil. „Kto hovorí, že ju dostane?“ zvolal zlostne pomedzi zuby. „Či nie je dosť dievčat na svete, ktoré by som si nemohol zobrať, iba tá jedna? Keď ju nemôžem mať ja, nesmie sa dostať do našej rodiny. Kde by ma to priviedlo? Sme náruživí; to by bol náš koniec. Keď nezomriem ja, keď ju stratím, nezomrie ani on. Zasnúbenie ešte nie je svadba. Tak to bude lepšie…“Lesy zašumeli. Zdalo sa, akoby v tom zádumčivom zaševelení bol ukrytý plač.*Bol podvečer. Elenka dodržala dnes sľub daný Lesinskému. Hoci prišli hostia, vstala včaššie ako ostatní v dome. Prečítala si časť Evanjelia podľa Matúša. Odpoludnia, keď otec obidvoch bratancov odviedol do hostinca a tetička s matkou išli navštíviť známe panie v Trebove — len čo dala celý dom do poriadku a zostalo jej trocha času, pokračovala v čítaní. Pritom si spomenula, čo jej včera cestou povedal Lesinský: „Nadovšetko ma posilňuje to, že môžem veriť tomu zasľúbeniu:Hľa ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta.On je so mnou všade, pri každej práci, a tak moje srdce môže vždy k Nemu a vždy môže s Ním hovoriť.“ Aj ona si teda našla práve to miesto. Bolo to skutočne tak. Pán Ježiš to sľúbil pred svojím vstúpením na nebo.Keď zavrela knihu a pustila sa do prestierania na večeru, napadlo jej: Je On so mnou i tu? Zastavila sa pri otvorenom okne a pozerala sa na jasné nebo červenajúce sa zapadajúcim slnkom. „Pane Ježišu, môžem veriť, že si i teraz pri mne, že sa dívaš na moju prácu?“ polohlasne šeptali ružové ústočká a zdalo sa jej, akoby Pán zreteľne vedľa nej, či v nej, vyriekol to, čo Lesinský včera trikrát opakoval:Neboj sa, lebo ja som s tebou.Izba naplnila sa síce iba lúčmi zapadajúceho slnca, ale deva mala taký zvláštny pocit, tak blažene jej bolo okolo srdca. Akoby po tých lúčoch zostupoval ten Ježiš, o ktorého odchode práve teraz čítala a za ktorým učeníci hľadeli tak uprene, ten Spasiteľ v tŕňovej korune, v šarlátovom plášti, ktorý zomrel za ňu na Golgote, bol pochovaný, vstal z mŕtvych a sedí po pravici Boha Otca v nebesiach. „Pane Ježišu,“ vzdychla potichu, „zostaň i so mnou po všetky dni a nauč ma veriť Tebe.“ Bola to prvá modlitba jej srdca.Keď skončila prestieranie, zbadala, že pri príprave večere spotrebovala všetku soľ, a tak musela vyprázdniť stolnú soľničku. Čo teraz? Vlado si rád prisáľal. Nuž v horách si musia ľudia vypomáhať.„Pôjdem za Kudlovou do hájovne,“ zaumienila si, „ona mi požičia.“ Vzala si okrúhly klobúčik, zamkla dom, uložila Miškovi a Paľkovi, aby nikde neodchádzali, vybehla hore po schodoch k hájovni.Došla šťastne. Kudlová nielenže mala soľ a ochotne dala, ale slečinke ponúkla i plný košík čerešní, ktoré jej pred chvíľou priniesli ženy. „My dvaja toľko neminieme; udržať sa nadlho nedajú, a vám sa pre hostí práve hodia,“ mienila starenka vľúdne.„Ale čo na to povie pán Lesinský?“ bránila sa deva.„On, milé dieťa? Nariadil by mi, aby som vám priniesla všetky; ale aj viem, že ich tiež má rád a večer — keď vaši chlapci zasa prídu — budú pre nich dobré. A tak sa rozdelíme.“ Proti ochotnej ponuke sa nedalo nič namietať a tak Elenka sľúbila čerešne vziať.Slušnosť nedovoľovala hneď odbehnúť. Pretože sa domáci nemohli vrátiť pred ôsmou hodinou, vošla deva na chvíľu do starenkinej čistučkej izbičky.„Ako to tu máte pekne, tetička,“ chválila úprimne a pritom si sadla na nízky okenný parapet; blízko stálo hlboké kožené kreslo. „A už ste dávno u pána hájnika?“„U neho len teraz, moja holubička, ale u pánov Lesinských už od svojej mladosti. Aj keď som sa vydala, zostala som u nich i s manželom a aj potom, keď som ovdovela.“„A nebolo vám ťažko odísť sem a v starobe privykať v týchto horách?“„Starý človek už nerád privyká, dieťa moje, ale Boží Syn bol od večnosti u svojho Otca, a predsa z lásky prišiel a privykol na našej cudzej zemi. Myslím si teda, prečo by som ja, biedny zemský červíček, nemohla tých pár dní — ktoré mi ešte zostávajú — stráviť v cudzine z lásky k Bohu a k môjmu opustenému synčekovi. Nedivte sa, že pána hájnika tak nazývam. Nadájala som ho spolu s mojím synom. Ten je už dávno u Boha a mladý pán zaujal miesto v mojom srdci, ktoré sa uprázdnilo po mojom synovi.“„Hovorili ste,“ prerušila deva starenku a priťahovala si ju k sebe, „Hovorili ste, že je opustený. Prečo je opustený? Všetci mu zomreli?“„Nezomreli, milé holúbätko, ale sa ho zriekli. Otec nechce o ňom ani počuť, a matka zasa nesmie.“„To snáď pre tie dlhy, čo narobil?“„A ako to vy viete?“ užasla starenka.„Povedal mi to sám dnes ráno, že ho zlí kamaráti zviedli ku kartám, že sa zadĺžil a otca dostal do ťažkostí. Iste sa preto na neho tak nahnevali.“„Ach, o tie peniaze by pánovi Lesinskému nebolo tak išlo. Nie je chudobný. Je bohatý a pyšný človek. Veľmi si zakladal na synovi a nemohol mu odpustiť, že sa tak spustil. Avšak aj to by mu boli odpustili a zmierili sa s ním, keby im nebol zavdal viac príčin k hnevu. Ale môjmu milovanému mladému pánovi dal Boh tú milosť, za ktorú som Ho roky prosievala: On mu dal poznať Pána Ježiša. Môj miláčik bol ako tá ovečka, čo zablúdila v horách, ktorá padla do strašnej priepasti. A tam dobrý náš Pastier ho hľadal tak dlho, až ho aj našiel. Zato sa mu on odovzdal celý, lebo inak ani nemohol urobiť. Nuž, pán otec Lesinský žiadal od syna, aby si poškvrnenú česť napravil tým, aby aj naďalej navštevoval spoločnosť, ale pritom aby pred svetom žil riadne. No môj synáčik vedel, že tam ísť nesmie, lebo už nikdy by sa nemohol pomodliť „neuvoď nás do pokušenia“, keby sa sám do pokušenia vydával. On najskôr prosil, aby ta nemusel chodiť. Keď to nepomáhalo, povedal, že radšej zomrie. Otcovi a matke vysvetlil, žeby tým svojou neposlušnosťou potupil svojho Pána a Spasiteľa. Oni mu nerozumeli a otec sa veľmi nahneval. Predtým bol vraj taký zhýralec, čím im robil hanbu a teraz sa chce vypínať nad iných a hrať sa na svätého. Odvtedy s ním už nechceli ani hovoriť. Môj synáčik nemohol ani inak konať:Kto miluje otca, alebo matku viac ako mňa, nie ma je hoden.Ale ani moji úbohí páni nemohli inak, pretože nemali Božie svetlo. Keď sa mu pritrafilo toto miesto (predtým bol na inom) a prišiel im to oznámiť, prosil matku, aby mu prišla pomôcť dom zariadiť. Zakázal jej to starý pán Lesinský. Vraj povedal, že ak len jednou nohou vkročí k tomu pokrytcovi a svätuškárovi, aby sa viac k nemu nevracala.Nuž, keď nechcel nikto ísť, vystrojila som sa sama a tu sme obidvaja sami. Ale Pán Ježiš je s nami, a my Ho prosíme, aby aj tých milých úbohých rodičov osvietil svetlom svojej pravdy a obmäkčil ich srdcia. Lebo to je predsa len veľký zármutok, mať rodičov, tak ich milovať — ako ich miluje môj synáčik — a nesmieť sa k nim hlásiť!“Deva, ktorá zo starenky ani oči nespustila, uchopila zrazu jej vetchú ruku a vrelo ju stisla. Veď mladosť sa veľmi ľahko vžije do všetkého. Svojou živou obrazotvornosťou predstaví si podrobne každý dej. Tak aj dievča predstavilo si opusteného mladého muža vyhnaného z rodičovského domu, kde — ako sám povedal — žil v zátiší. A teraz odchádza bez požehnania sprevádzaný jediným verným srdcom, ktoré mu zostalo. — A prečo ho vyhnali? Nie preto, že im spôsobil potupu, ale preto, že chcel poslúchať Spasiteľa, ktorý ho tak podivuhodne vyslobodil. Nebolo by sa to dalo nejak spojiť? Nemohol ani trocha ustúpiť? Keď Pán Ježiš hovorí: Ja som s vami, nebol by mohol bývať s ním aj v tej spoločnosti?„Tetička, keď Pán Ježiš vyslobodil pána Lesinského od zlých spoločností, mohol predsa navštevovať tých pekných a dobrých,“ namietla dievčina.„Ach, holubička moja,“ usmiala sa starenka, „keď Pán Ježiš niekoho obráti, vtedy mu povie: Vezmi svoj kríž na seba a nasleduj ma. Kto chce Pánovi Ježišovi slúžiť, ten sa už nemá zapodievať daromnosťami a premrhať drahocenný čas v márnosti. Vy ste ešte veľmi mladá, milé dieťa, nepoznáte svet. Ja som sa v ňom zostarala a hoci som bola len slúžkou v panskom dome, mala som dosť príležitostí pozorovať, že všetky radovánky, ktorým sa oddávala tá spoločnosť, čo chodila do nášho domu, bola márnosť a len márnosť. Čo sme sa my služobníctvo narobili, ba aj moja dobrá pani — predtým i potom — keď malo byť nejaké divadlo v Dubne. Pán je veľký Slovák, a k nám sa vtedy zišlo mnoho hostí. Spievalo sa, hralo sa, tancovalo: človek sa tešil, keď videl tú krásnu mládež odchádzať do divadla. Ale neraz mu srdce plakalo, keď sa vrátili po takej pretancovanej noci celí ustatí, zvädnutí, a keď rozkoš pominula, nezostal po nej nijaký úžitok. Nič sa nenaučili, a bolo len plno hriechu. Keď herci a herečky dobre hrali a svet ich chválil, vošla do ich srdca pýcha. Chudobné dievčatá, dcérky remeselníkov — ktoré mali myslieť na to, ako pomôcť svojim rodičom v ťažkom živobytí — spomínali, kedy bude zasa nové divadlo, nová zábava. No do práce sa im nechcelo. A keď hra dopadla zle, to bolo plaču, závisti, klebiet! Moji páni mali len jednu dcéru a mali s ňou vždy veľké výdavky. K nej sa vždy schádzali všetky slečinky. Bola krásna. Uchádzalo sa o ňu veľa pánov. Najmä jeden dobrý by si ju bol chcel vziať. Ale prišiel bohatý advokát, už starší; nebol ani pekný a nezdal sa ani dobrý. I vydala sa za neho. A teraz, keď v srdci niet lásky, niet ani v dome tepla, pri ktorom by sa obidvaja mohli zohriať. A tak žijú, ako by pre nič iného neboli na svete, iba pre samu zábavu. Pravda, bavia sa, neraz im závidia, ale šťastní nie sú, neraz som ju uvidela, ako prišla k rodičom a sťažovala sa, aká je len unavená a sýta života, hoci mala iba 24 rokov. Môj mladý pán poznal tú márnosť dobre. A keď Pán Ježiš jeho srdce naplnil svojou plnosťou, už nezostalo miesto pre zábavy. Čo by bol vôbec v tej spoločnosti aj robil?! Predtým všade mal voľný prístup. Vedel pekne hrať, spievať, bol dobrým rečníkom, vedel pekne tancovať, nuž vedel všetko, čo žiada svet, aby bol v spoločnosti obľúbený. To všetko by boli od neho žiadali, ale on to už nemohol robiť. Nie žeby nebol smel, veď v celej Biblii to nemal zakázané, ale nemohol. Svet a nebo sa nedajú spojiť. A on mal v srdci celé nebo, keď ho Božia láska prijala na milosť. Ale ja vás, milé dieťa, dlho zabávam. Musíme pamätať, aby vaši neprišli do zamknutého,“ pretrhla starenka prúd tichého rozprávania.„Ach, tetička, do rána neprestala by som vás počúvať,“ vyskočilo dievča. „Ale máte pravdu, musím domov. No prídem k vám inokedy, všakže?“Keď sa so starenkou čo najsrdečnejšie rozlúčila, a ona ju ešte vyprevádzala predo dvere, dodala Elenka: „Keď ste sa modlievali za pána Lesinského, a Boh vás vypočul, modlite sa aj za mňa, aby aj mňa osvietil svetlom svojej pravdy, aby som tú pravdu poznala dokonale, skôr než ma trafí strela.“„Aká to zvláštna žena,“ myslela, keď utekala domov. „Ako krásne bolo tam u nej, a ja som si ju dosiaľ nevšímala.“Bolo dobre, že už prišla domov. Lebo sotva stačila pripraviť pečienku, už tu boli všetci. Horislav, prirodzene, pribehol prvý.„Predstav si, Elenka, aká to šťastná náhoda. Do hostinca prišlo niekoľko českých a moravských turistov. Medzi nimi jeden vynikajúci hudobník, huslista a jeden akademický maliar. Urobíme výlet, pri ktorom sa pri trebovskom jazere bude piecť zbojnícka pečienka. Je tu len jedna starosť: musíme si získať pána hájnika, aby nám v tom neprekážal, keď je taký pedant. Ešte večer pôjdem k nemu. Rozumie sa, že prídu i Cigáni za nami; trebovské slečny nám sľúbili to isté. Ó, to si zatancujeme!“Bola to radosť taká zaujímavá, že pri robení plánov večerný čas všetkým netak milo ubiehal; starí, mladí boli nadšení. Snáď ani jeden národ nemiluje horské výlety tak, ako Slovák. On nezná väčšiu rozkoš, ako keď ich môže poriadať na vrub slovanskej vzájomnosti. Jedine Elenka necítila sa celkom voľne. Túžila už dávno po takom výlete. Konečne sa splní jej túžba. Po prvý raz ocitne sa v nadšenej slovanskej spoločnosti. Aj by jasala nad tým, ale — pôjde ta Pán Ježiš s ňou? „Prečo by nešiel,“ potešovala sa, „veď to bude všetko také nevinné a pekné a On iste chce tiež slovanskú vzájomnosť.“Je pravda, že obe panie strávili skoro celú noc prípravami a neskoro po polnoci išla si Elenka trochu odpočinúť. O šiestej výletníci z mesta mali sa zastaviť v domčeku polesného. Napriek tomu každý v chalúpke bol už hotový; ani chlapcov nebolo treba trikrát budiť.Horislav nešiel večer k hájnikovi, lebo mu nariadili pripraviť si nejakú báseň. Poslali tam teda Vlada hneď po večeri, a keď sa nevracal, šiel polesný za ním. A ako to konečne býva, zostali tam obidvaja. Panie už boli netrpezlivé, keď sa konečne polesný vrátil.„Všetko je dobre,“ hovoril veselo, „Lesinský bol hneď hotový dať nám drevo.“„A pozvali ste ho?“„Pravdaže.“„A —?“„Odmietol nám.“„Prečo?“ hrdo vztýčila sa farárka.„Dôvod nám neudal, len, že vraj nemôže. Myslím, že Vlado to z neho dostane. Zostal tam na noc miesto mňa.“„Ó, náš Vlado, to je majster. Nie nadarmo je právnik. Ten Lesinského tak zamotá, že mu neujde. Ale ak je to nejaký maďarón, lepšie ho nechať doma na pokoji. Nevezmeme si predsa so sebou vyzvedača,“ mrzela sa pani farárka.„Nemyslím, že by bol maďarón. Veď má plno slovenských kníh,“ rozhorčoval sa pán polesný.„No, veď uvidíme, ako to bude,“ chlácholila obe strany pani polesná. „Starý, choď si ľahnúť, aby si ráno bol svieži“.V peknej úhľadne zariadenej pracovni Lesinského sedeli v tom čase domáci pán a jeho hosť.„Podľa všetkého, čo vidím,“ povedal Vlado, „pán Lesinský, vy ste vlastne Slovák, čo ani inak nemôže byť. Vaše rodisko, mesto Dubno, je národne prebudené. Ak sa nemýlim, čítaval som medzi menami hercov a herečiek a deklamátorov často meno Lesinský. Akýsi Vladimír Lesinský bol medzi matičnými zakladateľmi.“„To je môj otec.“„Tak?“ pokračoval mladý právnik a prižmúriac oči, priateľsky sa vyzvedá: „A aj vy ste hrávali divadlo?“ pritom si však myslel: „Už som ťa chytil, ty spiatočník, už mi neujdeš!“Lesinského tvár zostala celkom pokojná. Čierne oči hľadia priamo na neho a bez rozpakov. „Hrával som,“ odpovedal vážne.„A teraz nechcete ísť ani na slovenský výlet v horách, ktoré sú zverené do vašej správy?“Okolo pier mladého muža zaihral úsmev. „Podobný výlet mám ja každý deň!“„Ale pri tom ste sám, a nás bude celá spoločnosť. Budeme sa zabávať, piecť zbojnícku, vyvezú nám ta pivo, prídu Cigáni, zaskočíme si —“„Viem si to predstaviť,“ vážne a pokojne odpovedal Lesinský a s vrodenou vznešenosťou oprel sa do rohu pohovky.„Viete si to predstaviť, a predsa vás to neláka. Prišli ste na nejaký iný národný názov?!„Prišiel, pán Radonič. Ani jeden národ nevzkriesi a nezobudí svoju vzdelanosť zábavami.“„Ale veď tu nejde vždy iba o zábavu.“„Dovoľte, aby som vám protirečil. Tvrdíte, že Dubno je národne prebudené mestečko. A máte pravdu. My sme tam boli horliví národovci, zapálení prívrženci slovanského porozumenia. A predsa, keď hľadím naspäť, musím uznať, že sme sa tejto národnej myšlienke obetovali, pretože sa nám chcelo zabávať sa. Rečnili sme, aby nás pochválili. Vy tu tiež nie ste z inej hliny. Pôjdete zajtra do hôr síce kvôli českým hosťom, ale sám hovoríte: budeme sa zabávať, jesť pečienku, piť pivo, tancovať. Keby vám išlo iba o utuženie slovanskej vzájomnosti, nemohli by ste svojich hostí zaviesť do týchto hôr bez všelijakých príveskov. Vo velebnej tíšine — kde by ste sa priblížili k Bohu a Boh k vám — nemohli by ste vážne hovoriť o vážnych veciach slovanskej vzájomnosti. Nemohli by ste premýšľať a radiť sa, akým spôsobom by sa dalo najlepšie pomôcť našim zotročeným národom. Nemohli by ste sa radiť, ako pozdvihnúť ľud z duchovnej poroby, ako kriesiť ospalú mládež! Či slovanskú vzájomnosť netvoria spoločné potreby, spoločné krivdy? A či ju tvorí spoločný tanec, spoločná pijatika a zábava?“Do tváre mladého právnika šľahli ruže rozčúlenia svojimi pichliačmi. Takúto odpoveď nečakal. Zrak domáceho pána spočíval na ňom tak pokojne a pritom ohnivo. Akoby mu chcel nazrieť na dno duše.„Dovoľte, veď na vážne porady teraz niet času. My sme mladí, potrebujeme osvieženie.“„Súhlasím. Ale potom neobliekajte rúcho slovanských ideálov na kostru úplne všeobecného sebectva. Povedzte úprimne: Chceme sa zabávať — a dosť.“„Ste až príliš otvorený, pán Lesinský,“ povedal len tak a vstal. „Keby sme usporiadali výlet s vaším programom, tak by ste išli s nami?“ dodal pichľavo.„Áno, pán Radonič,“ rozhodne odpovedal lesník, „vtedy by som išiel s vami rád, lebo i dnes mi leží na srdci blaho môjho milovaného národa a Slovanstva vôbec. Rád by som počúval rady smerujúce na odstránenie toho všestranného úpadku, v akom väzíme. Keby som len videl, že sa už konečne bude pracovať!“„Tak poďte s nami, a dávam vám ruku, že dôjde k vážnej porade.“Okolo pier mladého lesníka pohral bôľny úsmev.„Asi k takej, ako keď sme my v Dubne robili výlety. Keď odídu vaši hostia, bude výsledok tých porád, že sa povie: Slovenská vzájomnosť sa utužila, Slovenky sú pekné, Slováci sa vedia dobre zabávať. Pivo bolo síce zlé, ale na to sme zabudli pri hudbe maďarských Cigánov atď.“„Nie, vy ste zlomyseľný,“ zasmial sa Vlado, „akoby človek čítal kritiku z niektorého časopisu.“„Viete čo, pán Radonič, poďte si odpočinúť, lebo zajtra vás zobudím zavčasu.“„A potom pôjdeme spolu, však?“„Ó, kým sa vy schystáte, ja už dávno budem preč.“„Teda nepôjdete s nami?“ zamračil sa Vlado.„Nepôjdem. Vám stačí ešte táto márnosť, ktorej krátka klamná rozkoš dušu nenasýti. Pre mňa má cenu už len to, čo večne trvá.“„Vy ste podivín!“„Možno. Avšak by som vám prial, aby ste to moje oblažujúce podivínstvo prežívali so mnou. Lebo vám, keď sa už pivo minie, keď ochmelené nadšenie — do ktorého sa umele vžijete — vyšumí, keď skončia tance, keď sa dopovedia spoločenské frázy, nezostane nič, iba prázdnota, ako keď vietor odvial mydlovú bublinu.“„A vám čo zostane?“ zvolal mladý právnik temer s hnevom.„Ako som povedal: to, čo večne trvá,“ povedal Lesinský.Lesinský maľoval príliš živými farbami. Vlado si uvedomoval, že tento podivín hovorí úplnú pravdu. No predsa sa len opýtal: „V čom teda spočíva to vaše blaho, ktoré prežije našu rozkoš?“„V Bohu, ktorý stvoril vás i mňa. On má právo požadovať od nás, aby sme žili Jemu.“„On je iste tolstojovec,“ pomyslel si Vlado a stíchol.Lesinský vstal a viedol zdvorilo hosťa do spálne a postaral sa o neho s bratskou srdečnosťou. Dve vety sa ešte aj vo sne stále opakovali mladému právnikovi: Pre mňa má už cenu iba to, čo večne trvá a Boh má právo požadovať od nás oboch, aby sme žili pre Neho. Ináč sa Lesinskému spalo dobre a zobudil sa len ráno, keď priateľská ruka pohladila mu čelo a vlasy. Lesník stál nad ním pripravený už ísť za svojou povinnosťou.„Počkajte, vy podivín, keď nechcete teraz ísť s nami, ja prídem pre vás ešte s niektorými a vyhľadáme vás pri vašej práci. Môžeme prísť na audienciu, vy neobmedzený kráľ trebovských lesov?“ žartoval Vlado.„Pravdaže. Moja audienčná sála je veľká a prístupná každému a ja vás prijmem rád.“Skôr ako sa Vlado nazdal, objal a pobozkal ho Lesinský a odišiel.„Škoda ho,“ pomyslel si, „je to veľmi sympatický človek, vie temer očariť. Okrem tých prepiatostí, ktoré tu predniesol, bolo všetko pravdivé. U nás je všetko len maľovaný oheň. Stále hráme komédiu. Ale či iba my? Či ju nehrá celý svet? Mydlové bublinky! Má pravdu! Ale čo robiť. Život je krátky. Treba ho užívať, kým neuletí. Nám treba zábavu…*Asi päťdesiat krokov od veselo sa zabávajúcej spoločnosti sedela Elenka a skladala kvietky do úhľadnej kytice. Pod jej malými nôžkami odpočívala modrojasná hladina jazera; nad ňou sa malebne skláňali a kopili trebovské vrchy. Časť peknej mladej spoločnosti rozložila sa na mäkkom trávniku; v tieni šumiacich borovíc tvorila jeden obraz. Druhý obraz sa črtal na mäkkom trávniku. Tu sedela a stála skupina mladých ľudí okolo veselo plápolajúceho ohňa. Na primitívnom ražni piekla sa zbojnícka pečienka a pán polesný otáčal ražeň. Horislav prikladal raždie; oheň šľahal temer k jeho mladej peknej tvári. Mladší trebovský učiteľ polieval pečienku. Paľko s Miškom nosili alebo vliekli celé veľké konáre. Za klobúčikmi mali zelené vetvičky a okolo pásu dubové vence. Vedľa niekoľkých pánov narážali práve čerstvý sud piva. Dokotúľali ho po biede z dolnej cesty, kde stál voz i s hostinským. Pri ňom sa rozložila po cigánsky na zemi kapela s hudobnými nástrojmi. Najväčšiu skupinu tvorili panie a slečinky. Boli zamestnané rozprestieraním obrusov pod širokým javorom. Tu rozkladali a triedili dobroty na jedenie, ktoré priniesli v košoch. Všetko to prechádzalo cez ruky pani farárky a pani polesnej. Jedna časť pokrmov sa mala spotrebovať hneď, druhá na obed, tretia na večeru.Neďaleko od nich bol druhý oheň. Tam chcela pani farárka a učiteľka z Trebovej variť v kotlíku guláš. Krájali cibuľu, zeleninu, zemiaky. Pestro oblečené sedliacke dievčatá-slúžky prinášali im vodu. Všade panovala rozkoš, veselý život. Hneď si počul zavýsknutie a smiech; ozvena z lesa odpovedala. Do „zbojníckeho“ ohňa zaznel zrazu spev:Ej, lepšie na doline ako na rovine;hora ma počuje, nič nevy žaluje.A do toho zanôtil čistý vysoký Horislavov hlas:Hore háj, dolu háj,dolu hájom chodník;môj otec bol dobrý,ja musím byť zbojník.Ja musím byť zbojník,bo bieda veliká;krivda za stôl sadla,pravda u zbojníka.Mladé sedliacke dievčatá rozbehli sa pre vodu. Spievali tiahlo a ich hlasy sa mocne rozliehali po lese:Pýtala sa milá hájka zeleného,či ste nevideli mojeho milého.My sme nevideli, ale sme počuli,tam sa on prechádza dolu dolinami.Načo sa ty, milá, na milého pýtaš,však si povedala, že ho rada nemáš.Bárs som povedala, ale už banujem,takého milého nikdy mať nebudem.Elenku bavila i prekvapovala táto pestrá krása života. Jej to bolo všetko čisté a dobré, zaplakala by samou radosťou. Neodvažovala sa pridružiť k ostatným; slečinky boli jej všetky neznáme, znala ich len z videnia. Na českomoravských hostí hľadela s úctou. Boli to väčšinou mladí ľudia, obzvlášť spomenutý hudobník a akademický maliar. Ju nikto nepredstavil. Pretože ich bolo mnoho, zostala bez povšimnutia. Okrem toho obliekla sa ako do lesa. Mala svoje bledožlté, modrými nezábudkami potlačené šaty a svoj všedný klobúčik, kým ostatné slečinky a paničky boli všetky vyparádené krajkovými ozdobami, vzácnymi klobúkmi, náramkami…Nezávidela im. Ale cítiac sa medzi nimi stiesnene, radšej si vyhľadala túto peknú samotu. Ani nespozorovala, že už chvíľu nie je sama. Až keď za ňou zapraskalo pod nohou raždie, obzrela sa.„A, Vlado, ty si tu?“ zadivila sa a upravovala mu s ľúbeznou detinskou srdečnosťou miesto vedľa seba.„Nuž, ako sa ti to tu ľúbi, Elenka?“ opýtal sa a vzal jej ruku do svojej.„Ó, veľmi,“ priznávala sa s radosťou.„A čo až potom, až začnú Cigáni hrať. Pozri tam dolu je krásne miesto na tancovanie. Prvý tanec bude čardáš, sľúb mi, že ho budeš so mnou tancovať.“„Nevedela som, že budeme aj tancovať. Snáď by sa Horislav hneval, keby som nezačala s ním,“ povedala v rozpakoch.„A čo,“ odporoval naoko úplne pokojne; „azda by mi nedovolil tancovať s mojou budúcou švagrinou?“Začervenala sa a pomyslela si: Keď takto hovorí, tak sa už nehnevá na naše zasnúbenie; a nahlas dodala:„Nuž ja súhlasím, ale mu to povedz. Ja však čardáš neviem dobre tancovať, radšej mám valčík.“„Tak poviem, aby prvý bol valčík. Mne je to jedno, ba ešte milšie.“Zdola sa zasa ozval spev. Spočiatku jeden ženský hlas, ku ktorému sa hneď pridružilo viac hlasov.Horička zelená, zelenaj sa,moja milá, premilá nevydaj sa.Ja sa vydať môžem,za teba nepôjdem,nenazdaj sa!Elenka dokončila kyticu, položila kvety, ktoré jej zostali, na kolená a malé rúčky na ne. Zasnene zapadli hodvábne riasy na biele líčka a dala sa sniť, ako to vie len nevinná mladosť. Hoci tu nebola sama — veď tu bol Vlado, druh z detstva, ktorý vedel, že je zasnúbená Horislavovi, s ktorým má kráčať životom a znášať dobré i zlé. Mala pravdu. On to všetko vedel a cítil, že po boku mu sedí taká krásna, že sa jej nevyrovnali ani tie ružičky na kríkoch. Ona však svojou mysľou bola ďaleko od neho, tam pri tom ohni, kde práve teraz vyšľahol plameň a ožiaril tvár jej mladého šuhaja.Náružová bolesť, hnev a ešte niečo — čo nemožno vyjadriť jedným slovom — zračilo sa na Vladovej tvári. Urobil posunok, akoby to pekné dievča po svojom boku chcel chytiť, zovrieť do náručia v pevnom objatí a — skočiť s ním ta dolu do modrej hlbiny, aby sa zavrela nad nimi navždy, skôr než ona spočinie v bratovej náruči. Vtom tam dolu udreli Cigáni do strún; po lese sa rozliehal vášnivo-náruživý zvuk…„Aspoň jeden tanec, kým sa dopečie cigánska,“ radil tam dolu niekto. A hľa, už sa točili tanečnice v kole a tanečníci, „cifrovali“ pred nimi v čardáši; začali ho bez dlhej prípravy, akoby naraz skočili do ohňa.„Elenka, poďme aj my,“ riekol mladý právnik vstávajúc „veď ja ťa naučím, ak čardáš dobre nevieš.“Pozdvihla k nemu svoje nevinné oči. Jeho hlas jej zaznel akosi cudzo, akoby do neho bolo prešlo niečo z toho dolného ohňa.„Nie, Vlado, nepôjdem,“ odpovedala placho, „až potom, keď budú hrať valčík.“„Tak potom prídem pre teba.“ Zdvorilo sa jej uklonil a zmizol v blízkom kroví. Netušila, že tam musel v sebe potlačiť celé peklo, kým sa — obvykle veselý, zábavný, duchaplný, rozdávajúci na všetky strany blesky žartu a vtipu — zaradil do ostatnej spoločnosti.Keď zmizol, zakryla si deva oči oboma rukami, sklonila hlávku a rozmýšľala: „je Pán Ježiš ešte so mnou? Bude so mnou aj keď budem tancovať?“ Akoby jej akýsi hlas hovoril: „Nechoď, Elenka!“ Ale veď ona musí ísť, Vlado by sa urazil a Horislav by sa tiež hneval… Veď len s nimi dvoma. Horislav je jej snúbenec a Vlado jeho brat.Vzala kyticu a pomaly za zvukov nespúteného čardáša schádzala zo skaly blížiac sa k rozveselenej spoločnosti.„Elenka, ty si tu?“ objal ju vtom niekto. „Čo som sa ťa nahľadal! Kde chodíš, kvietoček môj?“„Bola som tam na skalách, Horislav. Prečo si ma hľadal?“„Prečo? Čo nepočuješ? Poď, ešte kus čardáša zachytíme.“„Nie, Horislav. Vlado ma požiadal, aby som išla s ním a ja som odoprela. Urazil by sa, keby nás videl. Požiadaj, aby potom hrali mazurku, tú budeme tancovať spolu.“„Rád by som vedel, čo mu napadlo volať teba,“ hneval sa mladík, „je tu dosť iných dievčat. Nech mu prejde chuť tancovať, s tebou budem iba ja.“„No, no, aký to sebec,“ hlasno sa usmial učiteľ Vrana, ktorý práve tadiaľ prechádzal. „Kdeže je to napísané, že len ty, môj drahý, máš právo tancovať so slečnou Elenkou?“Deva sa vyšmykla obidvom a radšej išla pomáhať matke. Ale keď sa po krátkej chvíli ozvali zvuky mazurky, pribehol Horislav a v niekoľkých okamihoch unášal ju už v náručí. Elenka tancovala rada a pekne a s Horislavom tvorila pár, ktorému páru len tak ľahko nenájdeš. On šepkal jej tu a tam slová lásky, ale jej pri nich bolo tak úzko, pretože čím ďalej boli náruživejšie. A spôsob, akým ju k sebe vinul — že prudké údery srdca cítila na svojom — uberal jej dych a tak ju rozčúlil, že keď skončili, celá sa triasla. Utierajúc pot z malého čielka zomdlene oprela sa o jeho rameno.„Ach, si mi to ty hrdinka!“ karhal ju starostlivo Horislav. „Jedna mazurka ťa unaví. Pozri sa na slečny S. Tie obidve tancovali aj mazúrku aj čardáš a na nich to ani nepoznať.“„Ony sú zvyknuté na to, ale ja nie,“ odvetila Elenka. Bolo jej pritom tak smutno pri srdci, akoby človek náhle prešiel zo svetla do tmy.Odviedol ju, aby si odpočinula a vyhľadal jej pohodlné miestočko na sedenie. Sám si kľakol k nej a pokračoval v slovách, ktorými ju bavil pri tanci. Žiadal ju o bozk, a keď ho dostal — taký čistý, nevinný ako bozk dieťaťa — neuspokojil sa s jedným.Vyšmykla sa mu z náručia a skoro odstrčiac ho od seba, mu povedala:„Buď rozumný, Horislav. Prečo mi stále opakuješ také slová? Veď viem, že ma máš rád a nepochybujem o tom. Načo toľké uisťovanie?! Ver mi, ja sa ťa až bojím, keď si taký prudký!“„Nehnevaj sa, Elenka, už budem ako jahniatko. Ale prečo si taká krásna, že človek je celý pomätený, keď ťa má pri sebe,“ priznával sa skrúšene.„Aby si teda prišiel k rozumu, idem k maminke,“ zvolala s detinskou veselosťou a unikla mu tak rýchlo, že ju nemohol dobehnúť.Nastala hostina. Vystriedali sa prípitky, vtipy, žarty. Páni dvorili dámam. Dámy namáhali sa ich okúzliť. Horislav deklamoval báseň zloženú na poctu hostí a dvaja trebovskí páni predniesli humorné deklamácie. Potom hosť-hudobník zahral krásnu skladbu a hosť-maliar načrtol si do mapy celú spoločnosť. Pripilo sa na slovanskú vzájomnosť. Zaspievali sa hymny Hej, Slované a Kde domov můj. Potom niektorí odišli. Vystúpili na najvyššie trebovské skaly kvôli peknej vyhliadke. Po obede — pri ktorom hrali Cigáni — začal opäť tanec a neustal až do olovrantu. Spoločnosť mala len jeden úsudok o výlete, totiž, že sa vydaril nad očakávanie a priala si mnoho podobných.Medzi tými, ktorí odpoludnia tancovali len raz, bola Elenka. Prišiel valčík na rad a tu prišiel k nej Vlado. Keby vedela ako slovo vziať späť, čím sa ospravedlniť, nešla by s ním. Ale takto ju vniesol do tanečného víru.Vlado bol dobrý tanečník a hudba hrala dobrým taktom. Deva zavrela oči a nechala sa ním unášať. V srdci jej stále znelo, že je to jej posledný tanec. Lebo — ak je tu Pán Ježiš s ňou — je iste urazený, že tu tak skáče.Uprostred tanca pohliadla po spoločnosti. Videla tie rozpálené tváre tanečníkov a tanečníc, ako im stekal pot z čela. Vzhliadla na svojho tanečníka. Sama nevediac prečo, divne dotknutá pohľadom očí upretých na seba, pocítila v srdci, že ďalej s ním nesmie tancovať. Bol to Vlado, no díval sa na ňu ako — Horislav.Napadlo jej, že musí čosi zlé prekaziť, niečomu čiernemu predísť. Úbohá Elenka! Predísť už bolo neskoro. Keď preriekla, že už nemôže tancovať, poklonil sa jej, mlčky odstúpil a nikto viac ho nevidel v kole. Vzal so sebou niekoľko cudzích hostí a išli hľadať hájnika.„Počúvaj, Horislav, máš tuším capa v záhrade,“ ľahkomyseľne a dráždivým hlasom upozorňoval učiteľ Vrana svojho druha ukazkujúc viac očami než hlavou na pekný pár, ktorý práve tancoval valčík. Mladík otočil nič zlého netušiac rozohriatu veselú tvár smerom, ktorý mu označili, a tu — akoby stuhol.Hľadí, hľadí na brata, hľadí na Elenku. Ó, niekedy srdce srdcu rozumie aj bez slov. Len krátkozraký človek nevyčítal by z Vladovej tváre, čo sa deje v jeho srdci.„Ako sa to díva na ňu, ako ju objal a privinul! Ako zavrela oči a zdala sa šťastná! Tak dôverne — myslel si Horislav — sa ku mne neprivinula. Jemu sľúbila ten valčík, nechcela so mnou tancovať, aby sa on neurazil; on si ju zamotáva do siete, a ona je taká nevinná, taká neskazená! Mám to dovoliť?“ Vtom zastavila sa Elenka, pohliadla na svojho tanečníka a — prestali. Oddýchol si. Keby sa jej páčil viac, čo potom?„Prečo si taký zarazený?“ žartuje Vrana, „keď je ona tvoja nevesta, tak mu ukáž, čo sa sluší, a nedaj si tým kaziť veselú náladu!“Ale Horislav ju už mal pokazenú. Jeho veselosť bola len nútená. Striehol Elenku pri každom kroku, slove, ba aj pri pohľade — no bol rád, že sa konečne ozvalo: „Musíme už domov, sme ďaleko!“Jemu zverili čestnú úlohu, odprevadiť hostí do Trebovej. Zaškrípal by zubami v žiarlivosti, veď Vlado zostane tu a pôjde s rodinou polesného domov. Spoločenské ohľady však nedovoľujú odmietnuť alebo dať najavo svoju nespokojnosť; teda — len veselo, keby niekedy pri smiechu bolelo aj srdce! Či sa tomu nedá odpomôcť? Vtom mu napadla výborná myšlienka: „Poďme okolo hájovne! Až ta môžeme ísť všetci spolu.“ Návrh prijali.„Potom už Vlado nebude mať príležitosť hovoriť s ňou,“ myslel si Horislav. I pustila sa celá spoločnosť lesnými cestami k hájovni, prišli ta za spevu a hudby. Cigáni museli polesnému a dámam z jeho rodiny ešte zahrať a nastal rozchod.Dlho stála Elenka — hľadiac za odchádzajúcou spoločnosťou — pri plote záhrady Lesinského. Zmocnila sa jej jediná túžba, keby už mohla vkĺznuť do útulnej starenkinej izbičky. Tu by pokľakla k jej nohám a povedala by jej, že sa pánovi Lesinskému nediví, keď má názor, že nebo a svet sa skutočne nedá spojiť a že Pán Ježiš nebol s ňou v tej spoločnosti; a ak bol, tak Ho iste zarmútila, a to ju tak bolelo.„Elenka, poď už domov,“ zavolal vtom plačlivým hlasom malý Miško. Pokročila za ním na chodník, keď jej zrazu niekto zastal v ceste.„Neutekaj, Elenka!“„Čo si praješ, Vlado?“ zľakla sa a oprela nežnú postavu o starý osamelý strom. Slnko skrylo už svoju tvár a na zem znášal sa súmrak.„Nevedela som, že si ty ešte tu!“„Čakám už chvíľu na teba.“„A prečo?“ Namáhala sa dodať pevnosť svojmu hlasu.„Elenka, či nevidíš, necítiš, čo sa to deje vo mne a so mnou?“Neodpovedala, len prekvapene na neho pozerala, pokiaľ to prítmie dovoľovalo.„Elenka, ak nemám zahynúť, ty musíš byť moja!“ zvolal Vlado a chytil ju za ruku.„Vlado!“ vykríkla, akoby jej prebodol jej nevinné srdce, „prestaň a pusť ma, veď vieš, že som Horislavova…“„Nemuč ma a nehovor mi to, lebo neviem, čo sa stane, ak mi to budeš opakovať!“„Ja to musím opakovať, lebo som sa jemu zasnúbila, jemu patrím. Či nevieš, aký hrozný je to hriech oklamať človeka, a — on ma tak miluje!“„Ale ja ťa milujem tisíckrát viac!“„Ach, Vlado! A Marta?“„Snúbenica ešte nie je žena. Vrátim jej obrúčku, lebo medzi nami nie je láska. Ty vráť Horislavovi slovo a buď mojou? Ty musíš byť moja, ja bez teba nemôžem žiť! Priskočil a chcel ju k sebe náruživo privinúť. Bola malá, útla, slabá — mohol by ju rozdrviť svojimi pevnými ramenami. Je istá vznešenosť a moc nevinnosti, ktorej sila neodolá. Vztiahla proti nemu záporne malé ruky. Jej nevinné nádherné oči dívali sa na neho tak zvláštne, že jeho ruky klesli.„Neopováž sa ma dotknúť!“ zvolala s dôstojnosťou hodnou kráľovskej dcéry. „Ak ty svoje slovo tak ľahko rušíš, teda vedz, že mne je to slovo sväté. Ak ty chceš šliapať po ľudských srdciach, ja po nich šliapať nebudem.“„Vraj nebudeš?! A čože iné robíš teraz s mojím srdcom? Nestúpaš naň nemilosrdne?“„Ó, Vlado, uznaj, že dvom predsa nemôžem patriť,“ prehovorila a slzy skanuli na jej poblednuté líčka. „Či nevieš, že Horislav ma mal rád už od detstva, — len mňa!“„Vždy len teba?“ zasmial sa posmešne. „Kiež by sa tu mohli teraz zjaviť všetky, s ktorými sa milkoval! Keď teda chceš, vedz, že ty si mu dosiaľ bola predmetom jeho básní. Na niečo iné potreboval iné — menej nevinné ženy.“Bola príliš nevinná, než aby rozumela celý obsah a celú hĺbku jeho strašlivých slov. No predsa sa dotkli jej srdca ako ostrie ocele. Položila si na čelo studenú ruku. Kde to bola? Do akej to priepasti padla? Horislav ju klamal teraz aj predtým? A nielen ju, ale aj iné? Je vôbec pravda na svete, možno ešte vôbec niekomu veriť?„A môžeš povedať, že by niektorá mala na neho prednejšie právo?“ zašeptala sotva počuteľne.„Myslíš, Elenka, že milkovať sa možno bez sľubov?“ Nezavzdychla, ani nezastonala. Zdalo sa jej však, že tam zdiaľky jej niekto opakuje slová tej piesne: „Ej, a strela zafičala — dosnívaj!“ Siahla si mimovoľne na srdce. Cítila ostré strely hlboko, hlboko…! Nepadla pod tou strelou na zem. Ale jej nevinné oči otočili sa k obličaju mladého právnika s takým pohľadom, akoby sa postrelená srnka pozrela na svojho trýzniteľa.Potom prešla popri ňom a on nemal viac sily a smelosti, aby ju zastavil alebo oslovil. Spoznal, že spáchal zločin na duši, na mladom srdci, ktoré sa rozvíjalo ako májový kvet. Ale vystrelený šíp a zlé vyslovené slovo sa nevrátia… a oboje skrýva v sebe smrtiaci jed. Len na okamih zaburácala v ňom divá bolesť ľútosti. Zdalo sa mu, že ten pohľad ranenej nevinnosti ho bude sprevádzať až do smrti.„Prečo si jej to povedal?“ vyčítalo mu svedomie. „Prečo si žaloval na brata?“ Len nazri do svojej pošpinenej minulosti! Ona nebude jeho a ak bude, nebude mu dôverovať a bude nešťastná. A keby sa nestala jeho, stane sa tvojou? — Jeho šťastie si zničil, a svoje si nedosiahol. Prečo si to vykonal?“ — Potom sa v ňom ozval vzdor, urazená pýcha a samoľúbosť. Cítil, že v devinných očiach klesol hlboko. „Nech!“ povedal si, „keď nebudeš moja, nesmieš patriť ani jemu, nikdy!“Pretože všetci boli unavení a každý rýchlo hľadal svoje lôžko, nehorelo už svetlo v dome, keď sa vrátil mladý právnik. Hodil sa v prednej izbe oblečený na pohovku a azda spal? Ach, či môže spať človek, ktorý práve zradil vlastného brata a zničil tú, ktorú miloval?!Elenka si vyprosila, aby mohla dnes spať s chlapcami vo včelíne. Uložila deti, zhasla svetlo a potom si sadla na schody domu, oprela hlavinku a sama nevedela, čo cíti, čo myslí. Jedno však cítila, že v nej niečo zomrelo, čo už nikto nevzkriesi — jej dôvera v ľudí. Vlado, ktorého si od detinstva vážila, bol zlý udavač a Horislav bol neverný jej a iný. Obidvaja ju oklamali. Len čo svitne ráno, príde Horislav. Bude sa môcť naňho pozrieť? Bude sa môcť správať voči nemu ako predtým? A keď — ak spozoruje pri nej zmenu, bude sa vypytovať na dôvod, a ona mu bude musieť povedať, čo o ňom povedal jeho brat. Ó, zem bola pre ňu taká čierna — bez svetla. Doterajšie šťastie uletelo ako sen.Možno však Vlado v rozčúlení hovoril zlé veci, snáď je Horislav nevinný. Keď Vlado mohol zradiť Martu, a vyznávať lásku druhej, bol schopný všetkého. I takého obvinenia? Ach, nemožné! Ó, sú bolesti srdca a sú múky duševné, ktoré pero neopíše!Po nádhernom dni prišla mračná noc. Na nebi ani hviezdičky. Ale nebola tmavšia od tej, ktorá zapadla nad mladou dušou. Keby mohla aspoň plakať! Ale slzy nechceli zvlažiť jej unavené oči.Svitalo. Zobudili sa vtáčiky, ktoré zo strachu pred búrkou v noci mlčali a začínali svoju rannú pieseň. Deva mala len jednu túžbu, aby s odchádzajúcou nocou mohla odtiaľto zaletieť preč, hodne ďaleko. Zomdlená včerajšou námahou a prílišným napätím mysle, unavená prebdenou nocou, telesne i duševne zlomená, sadla si konečne na schody a usnula. Nebol to sladký sen mladosti, skôr len neprirodzené polosnenie. Včelín polesného stál blízko lesnej húštiny; neďaleko od neho viedol okolo domu chodník. Nemyslela deva, že by ju tu mohol niekto vidieť. A keď skutočne okolo štvrtej hodiny blížili sa k domu kroky, nestarala sa už o nič na svete. A že by ju tu našiel ten, ktorý práve prichádzal, toho by sa nikdy nebola nazdala.Lesinský sľúbil včera polesnému, že ho príde zobudiť včas ráno a že pôjdu do lesa, kde ich čakala nevyhnutná práca. Ale po včerajšom dni unavený polesný na to zabudol, keď púšťal Elenku s chlapcami do včelína. Lesinský však nezabudol. Kráčal priamo k domčeku, kde chcel nájsť polesného. Avšak ako sa zľakol!„Ach, Elenka,“ vykĺzlo mu z perí. Pokľakol a chvíľu hľadel v nemom zmeravení na pekný, ale ako zlomený kvet. Vzal zopäté studené ruky dievčaťa a ohrieval ich vo svojich. Aká bledá je tá inokedy ružová tvárička! Čo bolesti okolo ružových smutno zovretých pier! „Aká ťa to len trafila strela!“ Smutno vzdychol a pohliadol na privreté dvere včelína. Videl tam vedľa seba na slamníku spiacich obidvoch polesného chlapcov a ďalej na pohovke pripravené lôžko, ale nedotknuté. Teda tu bola celú noc!Zdvihol dievča ako pierko, zaniesol ho dovnútra, utrel kvapky rosy z vlasov a z čela. Ale to bolo všetko, čo mohol pre ňu urobiť, kým sa nezobudí a nepovie, čo sa jej stalo.Vo dverách sa ešte raz obzrel. „Pane, čokoľvek ju postretlo, daj jej ako náhradu to, čo večne trvá,“ povedal polohlasne.Nešiel už budiť polesného. S hlavou hlboko sklonenou smutne bral sa do lesa sám. Keď kráčal húštinou, zazrel pohodenú krásnu kyticu pod starým osamelým stromom. Tá húština dávala mladému mužovi vysvetlenie, akoby mu žalovala — on však nerozumel.Bolo asi jedenásť hodín, keď sa konečne vrátil Horislav z Trebovej. Výletníci totiž využili túto príležitosť a zastavili sa ešte v hostinci, kde sa tancovalo, pilo a jedlo až do rána. Prípitok za prípitkom, reči, spevy sa neustále striedali — aby časopisy mali o čom písať. Že sa nikomu ráno nechcelo vstávať, je prirodzené. Teraz sa už Horislav ponáhľal. V jeho srdci zavládla pustota, ako to býva obyčajne po prehýrenej noci. Kudlová by povedala o ňom, že išiel celý zvädnutý a zomdlený. Ani jedna pekná ušľachtilá spomienka nezostala mu na včerajší deň. Všetko bolo obostreté kalom, ktorý so sebou prinášajú nesmierne pôžitky, ktoré svet nazýva nevinnou rozkošou, hoci v tom všetkom nebola ani nevinnosť, ani čistota, ani pravý ideál. Krásnym menom bola prikrytá len sebecká túžba po ukojení vlastnej žiadosti.Inokedy staral sa Horislav, čo povie Elenke. Dnes premýšľal, ako by to mal zariadiť, aby Vladovi mohol netak dohovoriť za včerajšok a jej tiež ukázať, že sa na ňu hnevá. Uprostred myšlienok stretol sa so strýkom.„Horislav, ty ideš sám? Kde je Vlado?“ volá zďaleka polesný a jeho dobrácka tvár má akýsi ustarostený výraz. „Nestretol si sa s Vladom?“ pýta sa ďalej neodpovedajúc ani na pozdrav.„Nie. Prečo naraz taký zhon po ňom, strýčko? Veď nie je malý chlapec a nemôže sa stratiť!“ posmieva sa mrzuto Horislav.„Ach, keby nám len Elenka nebola ochorela,“ povedal starostlivo strýko. „Iste včera prechladla. Keď ju matka ráno budila, sťažovala sa, že ju bolí hlava a bola veľmi bledá. Vstala síce, chodila, robila, čo bolo treba. No keď prišla tetinka s Vladom na raňajky, zakrútila sa jej hlava a bola by spadla, keby som ju nebol zachytil. Potom sa do nej dala zima, a teraz leží ako v ohni. Ani nehľadí na nás, ani nehovorí. Tetinka poslala Vlada po lekára. Divím sa, že si ho nestretol.“Poblednutý mladík nepočúval už ďalej strýkove ponosy. Rozbehol sa smerom k domu. Kdeže bol teraz jeho hnev, keď je Elenka chorá?! Snáď jej uškodil ten tanec. Ešte raz to precítil, ako sa po tanci oprela o jeho rameno. Večer jej nedal ani s Bohom a dnes ju nájde chorú! „Však ona sa na mňa pozrie a prehovorí ku mne,“ myslel si a vrazil dovnútra ako bez duše.„Kde je Elenka?“ zvolal na Paľka na chodbe.„Tu, v zadnej izbe, ale spí,“ odpovedá chlapček smutno. „Ja nechcem, aby Elenka bola chorá,“ dodáva a hoci si niesol von koníka a bič, vidieť na ňom, že mu odpadla všetka chuť na hranie.Mladík otvoril dvere; srdce mu bije takmer hlasno. Vidí, že je tu jeho matka i Elenkina. Nevšíma si ich. Díva sa len na devu v posteli.„Elenka moja, čo ti je? Pohliadni na mňa, poklad môj,“ hovorí k nej s úzkosťou. Pri zvuku jeho hlasu prejde záchvev útlou postavou. Hodvábne riasy sa pomaly zdvihli a ten detinský dobrý úsmev preletel okolo bledých perí. Ale potom — ako keď zmrznutú kvetinu znova ošľahne mráz — zdvihol bolestný hlboký vzdych mladú hruď, oči sa zatvorili a všetky prosby a množstvo slov nedocielili viac, aby sa otvorili.Popoludní prišiel lekár, konštatoval prudké prechladnutie spojené s nervovým otrasom. Predpísal lieky a dúfal, že popri nich pri takej čulej mladosti si pomôže príroda sama.„Divné!“ myslel si. „Cestou zaprisahal ma starší Radonič, aby som pacientku zachoval pri živote, no pritom vyzeral akoby ho vytiahli z hrobu. A tu vnútri ma zasa úpenlivo prosí mladší Radonič: „Zachráňte mi ju, ach, zachráňte mi ju!…“*Ľudské šťastie je ako tieň, ako krátkej letnej noci klamný sen. Noc pominie — a s ňou uletí aj sen…Uletelo zemské šťastie i z domčeka polesného. Polesný za pár dní zostarel; polesná chodila uplakaná, lebo videla, že po najmilšom dieťati siaha smrť chladnou rukou.Ťažko bolo pani farárke opustiť túto rodinu v zármutku, ale povinnosť domácej panej volala ju naspäť do T. Synov nechala bývať tu u Lesinského, ktorý si pre nich prišiel hneď, len čo sa dozvedel, čo sa stalo. Zdalo sa Radoničovcom, že roky zármutku ležali za nimi a roky pred nimi. Bolo však divné, že počas týchto dní smútku obaja bratia spolu neprehovorili. Horislav pri svojom zármutku nemohol nevidieť Vladov smútok, ba zdalo sa mu, že je ešte hlbší ako jeho vlastný. Keď sa utíšil a keď ho utíšili ešte aj dobré slová Lesinského a potom keď sa niekedy prebudil zo sna, vždy spozoroval, že Vlado tak isto nespí, ba počul ho aj stonať. Raz sa mu dokonca zdalo, že Vlado kľačí pri posteli a plače. Spoločný zármutok niekedy zmieruje, no vtedy si Horislav myslel s horkosťou: „Vlado nemá právo tak želieť, veď on ani nemá právo ju tak milovať ako ja svoju snúbenicu.“ A čo myslel Vlado?Nie je možné popísať jeho divoké, žiaľne, zúfalé myšlienky. Videl žiaľ rodičov, cítil v ich prítomnosti, že si zaslúži, aby ho preklínali. Každé ich prívetivé slovo ho bodalo v srdci. Keď hľadel na bratov zármutok, ožila v jeho srdci láska k zradenému bratovi, aká tam nikdy predtým nebývala. Keby mohol, aj životom by mu vrátil to, čo mu vzal a čo sa už nikdy nedalo napraviť.Obaja bratia mali v týchto dňoch spoločnú útechu, že je tu niekto, kto verí v Boha, kto sa vie modliť. Keď ich Lesinský volal ráno i večer k spoločnej modlitbe, ani im nenapadlo odporovať. Horislav držal sa týchto modlitieb ako ochranného lana, ktoré ho držalo nad priepasťou. Vlado išiel ďalej. On vzhliadol k Bohu, ku ktorému sa modlil Lesinský. Poznal, že je veľký hriešnik a cítil, že potrebuje pomoc, ak nemá zahynúť.Lesinský prosil obidvoch bratov, aby Božie slovo čítali usilovne. Obidvaja sľúbili, ale čítal len Vlado.„Dobrým prostriedkom proti zármutku je aj práca,“ hovorí raz Lesinský. „Poďte so mnou do lesa!“ Vlado išiel, pomáhal Lesinskému namiesto polesného, za čo mu tento bol veľmi vďačný.Lesinského slová o Božích veciach mučili mladého právnika. Často si sľuboval, že s ním nepôjde, ale znova išiel. Čím bol Lesinský pokojnejší a šťastnejší, tým viac bol Vlado mrzutejší, keď videl ako tento osamelý muž žije a ako je do krajnosti verný svojmu povolaniu. Ako neúprosne bojoval proti pijatike a nemravnosti medzi ľudom! Ako bratsky sa staral o starých a biednych, hľadiac im pomôcť radou i pomocou. Ako trpezlivo naprával prechmaty, ktoré urobil strýko polesný v lesoch, bez toho žeby ich spomínal. Ako úctivo zaobchádzal s týmto starým mužom, ako by mu ani nebol predstavený. Ba, keď ho videl takto pred sebou, musel priznať, že keby každý vzdelaný žil vo svojom povolaní ako živý príklad tým, ktorí ho obklopovali, musela by čoskoro prísť dôkladná reforma a mravné pozdvihnutie celého národa. Bol presvedčený, že takto žiť môže len ten, kto sa vysoko vyšvihol nad svet a nad jeho márnosti a komu Boh dáva na to silu. Pozoroval tiež, že Lesinský rozširuje medzi mládežou Písmo sväté.„Prečo nešírite zábavné a poučné spisy medzi ľudom, náboženské má i doma,“ namietal Lesinskému.„Všetkých bude vyučovať Boh,“ hovorí Písmo. Keď raz náš ľud pozná Boha a Boh si ho vyučí, až potom bude schopný porozumieť literatúre, ktorú preň chystajú vzdelanci. Ak sa má rozvinúť rozum, musí byť pred vzdelanosťou zasiahnuté srdce.“*Prišlo nedeľné popoludnie. Elenke sa trochu uľavilo; pani polesná si išla odpočinúť. Pri dievčati sedela Kudlová, ktorá verne striedala matku pri chorom dievčati. Lekár dokonca tvrdil, že starenka má na chorú utišujúci vplyv. Elenka ju poznala vždy, keď prišla, a zakaždým jej chytila ruku, akoby u nej hľadala pomoc.„Ach, čože sa to tebe len stalo, holubička moja,“ vzdychla si teraz starenka hlasno v domnení, že chorá spí. Ako sa však zľakla, keď ružové ústočká — inokedy okrem „áno“ a „nie“, alebo „prosím si vody“ — nič viacej nevyslovili — prehovorili celkom zreteľne: „Skôr, ako som poznala Božiu pravdu, trafila ma strela. Povedzte pánovi Lesinskému, že prvé šťastie mojej mladosti už zomrelo.“ Starenka prekvapene položila ruku na čelo dievčaťa. „Nebojte sa, tetička, ja neblúznim nikdy. Vždy som pri pamäti a veľmi ma to mrzí, keď príde on a hovorí ku mne.“„Ktože, drahé dieťa?“„Horislav, tetička.“„A prečo, holubička moja? Veď je to váš ženích?“„Môj ženích, môj ženích! Ó, bol to pekný sen, ktorý sa nikdy nevráti!“ Dve veľké slzy skanuli jej na rozpálené líčka.„Milé dieťa, pozrite sa, akú peknú kyticu tu máte,“ láskavo hovorí jej starenka, aby obrátila jej myseľ inde. Nevinné oči sa otvorili a pohliadli na kyticu.„Kto ju sem dal?“„Ja, môj miláčik. Pán natrhal kvety a ja som ich zviazala.“„Pán Lesinský? Ďakujem; sú veľmi pekné, že mu za ne ďakujem.“„A povedal mi, aby som vám oznámila — keď sa upokojíte — že Pán Ježiš teraz i na veky je s vami. On vám nahradí každú stratu, zahojí každú bolesť, aj keď nás zemské šťastie opustilo ako sen. On nám môže za to dať to, čo večne trvá.“ Tie slová spôsobili viditeľnú úľavu.„A čo je to, čo večne trvá?“ tíško dopytovali sa nežné ústočká.„Pán Ježiš sám. On vám dá samého seba, a to práve teraz. Všetci sa nazdávajú, že ste len prechladli. No môj pán a ja si myslíme, že vás okrem toho zastihol nejaký zármutok. Preto vám odkázal toto. My sa za vás veľa modlíme. Ba za vás sa modlia aj vaši obaja bratanci — každé ráno i večer.“„Aj Vlado? A on je tu?“ opýtala sa a jej chorobne sa lesknúce oči sa ustrašene obzreli.„Tu nie je,“ upokojovala starenka. „Sme tu samy, len Pán Ježiš je s nami. Pán Radonič býva u nás v hájovni.“„Tam? A Horislav?“„Aj on.“„Teda obidvaja! Chudák Horislav! Keby vedel, kto ho zradil — ach, už som si zasa na to spomenula! Ó, nechajte ma zomrieť, aby som mohla zabudnúť, že nikde niet pravdy ani nevinnosti.“ S nevýslovne žiaľnym vzdychom končila deva svoje slová.„Ó, mýlite sa, Elenka! Je na zemi pravda i nevinnosť v tých srdciach, ktoré sa odovzdali Bohu a ktoré si On obmyl krvou Ježiša Krista.“„Áno, v tých! Ale my nie sme obmytí, nás On neočistil, sme pošpinení vlastnými i cudzími hriechmi. Niet vernosti, je len zrada a ja nemôžem ani pravdu vedieť. Mala by som si zavolať Horislava, mala by som sa spýtať, či je vinný a či nie. Ó, kež by mi to povedal, že je nevinný, alebo keby mi to aspoň nejak vysvetlil… Hneď by som bola zdravá! Ale ako sa ho mám spýtať a nepovedať mu, kde som sa to dozvedela…?“„Milé dieťa, keď nespíte, budem vám čítať z Božieho slova. Chcete?“„Božie slovo? Ach áno, mala by som ho čítať sama. Len mi, prosím, dajte vyššie pod hlavu. Tak, a poďte bližšie, aby som vás dobre rozumela.“Starenka si vybrala 15. kapitolu Evanjelia podľa Lukáša. Čítala s veľkým citom o stratenej ovci, o márnotratnom synovi, o dobrom pastierovi, ako hľadá stratené ovce a o odpúšťajúcom otcovi. Práve, keď chcela čítať o tom, ako brat závidel bratovi jeho záchranu a odpustenie — namiesto toho, aby sa radoval, zaznelo vedľa nej hlasom prosebne pritlmeným: „Nečítajte, pani Kudlová, ona spí.“ Skoro by jej bola kniha vypadla z rúk, keď vedľa seba uvidela Vlada Radoniča. Neprišiel iste teraz, musel tu byť už chvíľu.„Keby sme len vedeli, čo sa jej stalo,“ povedala v náhlom rozhodnutí, „čo sa jej stalo? Kto je pôvodcom zármutku, ktorým chorľavie jej srdce až na smrť?“Pozrela na jeho tvár. Bola strašne bledá, prepadnutá a díval sa na dievča nevysloviteľným pohľadom. Naraz sa sklonil, dotkol sa svojimi perami ruky chorého dievčaťa. Pritom starenka začula: „Neboj sa, Elenka, zaistím ti pokoj za každú cenu.“ Potom sa vzpriamil a odchádzal.„Kam idete, pane?“ zastavila ho žena naplnená podivnou úzkosťou.„Vysvetliť Horislavovi, čo mu Elenka nemôže vysvetliť,“ odvetili chladno a zmizol vo dverách. Kudlová — nemajúc inú možnosť, zložila túto vec v modlitbe k Ježišovým nohám.U Lesinského sedelo niekoľko sedliackych chlapcov, ktorí v napätí počúvali zaujímavé udalosti z histórie obrátenia Slovákov na kresťanskú vieru, ktoré im rozprával mladý hájnik. Vtom sa ticho otvorili dvere.„Vitajte, pán Radonič,“ povedal domáci pán a podával prichádzajúcemu Vladovi ruku.„Nemohli by ste mi, prosím, povedať, kde je Horislav?“„Práve išiel do borovej rúbane. Tam je vraj veľmi dobrá voda. Chce z nej doniesť slečne Elenke.“„A išiel tam sám?“„Lesník Ondrej bol s ním.“„Tak? Ďakujem. Odpusťte, že som obťažoval,“ a po maďarsky dodal: „Ďakujem vám vôbec za všetko.“Asi polhodiny cesty od hájovne rozprestierala sa divoko krásna borová rúbaň rozdelená vodopádom na dve časti, ktorý sa rútil zo skaly na skalu. Neďaleko vodopádu vyvieral zo zeme malý pramienok pitnej vody. Tu stál s plným džbánom v ruke starý lesník Ondrej a Horislav.„Viete čo, mladý pán, ja pôjdem s vodou vopred k polesným a vy ešte hľadajte tie byliny, ktoré vám poradila moja žena. Veď také byliny často skôr uzdravia ako všetky lekárske prostriedky.“Mladík neodporoval hájnikovi, a keď odišiel, sadol si na skalu neďaleko vodopádu, podoprel hlavu do dlaní a premýšľal. Mysľou mu preletela spomienka na dni šťastného detstva, keď práve v týchto miestach hľadal s Elenkou jahody. Ona zašla príliš ďaleko, stratila sa, a on s plačom prišiel domov bez nej. Keby mu teraz odišla zo sveta, a on by musel bez nej kráčať životom! Nie, nie — na to nechcel ani myslieť! Pohodil hlavou a považoval za nemožné, aby ju stratil. Smrť mu ju nesmie vyrvať. Zapraskalo raždie pod ľudskými krokmi. Horislav sa obzrel a — obidvaja bratia Radoničovci stáli proti sebe v tejto horskej samote. „Načo sem prišiel,“ mihlo Horislavovou mysľou. „Snáď nesie zlé správy o nej?“ — a priskočiac k nemu opýtal sa náhlivo:„Ideš od Elenky?“„Áno,“ ľahostajne odpovedal mladý právnik. „Idem ti povedať, prečo je Elenka chorá. No sľúb mi, že ma neprerušíš až do konca. A potom urob so mnou, čo chceš. Som v tvojej moci.“„Nerob toľko príprav a radšej hovor,“ netrpezlivo odpovedal mladší brat.„Miloval som Elenku ako ty, a vari ešte viac.“„Vlado!“„Ticho, prosím! Neprerušuj ma! Miloval som ju od tej chvíle, ako sme sa my traja vozili na našej rieke. Vtedy sa tvojou neopatrnosťou loďka prevrhla a ja som ju zachránil pred utopením. Nečinná márnomyseľnosť a pýcha ma zviedli, že som sa zasnúbil s Martou Zelenickou. Len čo sme sem však prišli, a ja som najprv pozrel do jej očí, poznal som, že si Martu nemôžem zobrať. Spáchal by som tým vraždu na svojom srdci. Keď si sa ty s Elenkou zasnúbil, bola to pre mňa veľká rana. Vedel som síce, že básniš o nej, ale som tiež vedel, že tvoja láska k nej ti nebráni, aby si užíval rozličné nedovolené rozkoše.“„Vlado, čo to má byť? zvolal ako hadom uštipnutý a ohromne bledý Horislav.„Hovorím len pravdu, či nie? Ak chceš, aby tvoje tajné veci nevychádzali najavo, tak si lepšie schovávaj svoje listy podobného obsahu.“ Pritom vyňal právnik z vrecka oba lístky a podával ich zapýrenému bratovi so slovami: „Ocitli sa vo vrecku môjho kabáta, ktorý si si onehdy požičal na ples.“„Vlado, mýliš sa a nerozumieš tomu. Neprišiel som v tých veciach tak ďaleko a —“„Mlč, načo zapierať vec, ktorá sa skutočne stala. Nie si ani prvý, ani posledný. Neodsudzujem ťa, hoci donedávna som opovrhoval tebou, že môžeš tak žiť a pritom si myslieť a v básňach ospevovať zosobnenú čistotu a nevinnosť v podobe pôvabnej lesnej kvetiny. Nuž, ty, ktorý si mal za sebou taký románik, zasnúbil si sa mi pred očami s bytosťou, pre ktorú by som bol ochotný zriecť sa všetkého. — Muky žiarlivosti sú hrozné, — ale prečo sa ospravedlňovať. Na výlete moja žiarlivosť dosiahla najvyšší stupeň. Keď sme sa vracali, vyznal som Elenke svoju lásku. A keď ona čistá, dobrá a verná ma nechcela ani len vypočuť, pripomenula mi Martu. Na moje prosby, aby vzala slovo dané tebe naspäť, odpovedala mi, že nebude šliapať po ľudských srdciach. Ty si vraj miloval a miluješ len ju. A tu vznikla vo mne túžba po pomste: chcel som zničiť teba, a zničil som ju. Povedal som jej toto.“„Čo si povedal, Vlado? Azda si jej neukázal tento list?“ zaúpel Horislav.„Mal som ho poruke. Možno by som bol aj to urobil vo svojej divej náruživosti. Nepovedal som však nič viac, len že si sa milkoval s inými a im sľuboval. Pretože ona verila nadovšetko tebe. Bolo to aj pre ňu dosť.Teraz som sa obžaloval. Máš právo ma potrestať za to, že som ťa zradil. Urob čokoľvek, nebudem sa brániť. Prišiel som ti to oznámiť, aby si napríklad išiel za ňou a mňa vyhlásil za luhára. Ona ti uverí. Sľubujem ti, že tvoje tvrdenie nebudem popierať, len aby ju to zachránilo. Avšak pre budúcnosť by som ti radil — pretože s takou minulosťou nie si si istý, aby si sa čiastočne priznal a odprosil. Ona je taká dobrá a čistá. Nepozná hĺbku priepasti, do ktorej padáme. Odpustí, zabudne a všetko bude zas dobre.“„Mlč,“ zvolal mladík v prudkej bolesti. „Načo mi dávaš teraz radu, podlý zradca, keď si mi vzal sladkú a blažiacu dôveru, keď si otrávil srdce, to najčistejšie, aké zem zrodila? Ó, aký to strašný zločin! Keď hnusná závisť jedovatým dychom otrávila tvoju dušu, že si mi nedoprial blaho, ktoré ma mohlo pozdvihnúť! Keď v tvojej hrudi burácali kainovské myšlienky, prečo si radšej nezobral zbraň a nezastretlil ma a neodstránil si tak prekážku? Ja by som mal pokoj a ona by bola tvoja.“Pokojne počúval Vlado Radonič strašné slová. Ešte pred týždňom by ich nebol zniesol. Dnes sa len oprel o strom a dal ich dopadať ako ranu za ranou. Veď brat je v práve a on cíti s ním bolestnú sústrasť.„Horislav, odpusť mi!“ preriekol konečne a tak mierne, že brata až prekvapil.„Tebe? Nikdy!“ Zvolal po chvíľke.„Nežiadam, aby si mi teraz odpustil,“ pokračoval Vlado ešte miernejšie. „Odpusť mi, keď Elenka tebe odpustí a ty budeš šťastný.“Ale keď sa brat namiesto odpovede vrhol zúfalo na zem, vošiel si obidvoma rukami do vlasov a zlorečil všetkému pod nebom, namiesto aby ľutoval svoj pád, tu sa aj Vlada zmocnilo zúfalstvo. „Horislav, vstaň, poď, ideme k Elenke. Ja vezmem celú vinu na seba; ona povedala, že si nevinný a že som ťa ja obvinil zo závisti!“Miesto odpovede udrel Horislav Vlada celou silou do tváre, takže sa zakolísal.„Nepotrebujem veľkomyseľnosť od zradcu,“ povedal Horislav. Mladý právnik vyskočil a oboma rukami si zakryl poranenú tvár. Len jediný okamih vládlo ešte v lese hrozné ticho. Potom Vladovi klesli ruky z tváre zranenej na nepoznanie. Bez toho žeby sa ohliadol, bez slova ustúpil niekoľko krokov od brata. Siahol do náprsného vrecka, v ruke sa mu zaleskol pekný nový revolver, ktorým si chcel namieriť na spánky. Ale v tom okamihu ho objali pružné bratove ramená.„Ty sa chceš zniesť zo sveta, a ja aby som zostal so zničeným šťastím? Ó, nie ty, ja… Najskôr zabi mňa, a potom môžeš odstrániť seba.“ Nastal divý, nadľudský zápas. Dve strelné rany preleteli popri ňom; jedna pripálila Vladovi vlasy, druhá sa dotkla Horislavovej pokožky. No smrtiaca zbraň skrývala ešte štyri náboje. Kto im padne za obeť? Vo chvíli, keď sa Horislavovi konečne podarilo ohnúť unavenú bratovu ruku — takže hlaveň bola namierená na jeho srdce — pocítil na svojej ruke takú silnú ranu, že mu pod jej silou klesla ruka. Akoby niekým odhodený ocitol sa naraz na zemi v tráve. Strela zahučala, vyvalil sa dym. Zbraň ležala na zemi a lesom ozval sa hlas chvejúci sa vnútornou búrkou: „Zbabelci! Hrešiť viete, ale niesť následky hriechu má za vás niesť iný?! Neviem ako, ale si domýšľam, že ste vedeli zničiť nežný kvet, a teraz svoje dielo chcete dovŕšiť ešte aj vraždou. Priestupníci Božích prikázaní, kto vám dal právo zahadzovať život, ktorý ste si nedali? Či nato poslal vás Boh na svet, aby ste — nič nevykonajúc — zišli z neho ako tá zver, čo jedna druhú krvožíznivo kynoží?“Kto by to bol povedal, že pokojné Lesinského pery môžu tak prísne prehovoriť? No jedine také slová a jeho prítomnosť ako svedka mohli zaúčinkovať a zvládnuť situáciu. Vysilení zápasom skrývali mladí ľudia zahanbene svoje tváre. Jeden v tráve, druhý v dlaniach.Lesinský sa pohol, zdvihol Vladovu zbraň, strčil ju do vrecka, a potom prikročil k Vladovi, objal ho a preriekol: „Sú chvíle v ľudskom živote, v ktorých je nutná rada tretieho. Povedzte mi konečne, čo máte spolu?“ Ó, slovo lásky, akú veľkú máš moc…! Na Vlada pôsobilo toto slovo a priateľské objatie po prežitých hrozných okamihoch tak, že sa rozplakal ako ešte nikdy v živote. Zo slov, prerývaných plačom sa Lesinský dozvedel toľko, že zradil brata, že ho v žiarlivosti obvinil pred Elenkou. Lesinský pustil Vlada, pokľakol k dosiaľ ležiacemu Horislavovi. Položil mu ruku na bledé čelo a zašeptal: „Tak poďme, Horislav, zanesieme Elenke lieky; ona nám uverí.“A tu sa rozľahlo nové žiaľne Horislavove vzlykanie.„Ach, veď ma on neobvinil, on len povedal pravdu, ja nie som nevinný.“Potom stíchlo v lese všetko hrobovým tichom. Neďaleko skaly, z ktorej vyvieral živý pramienok, sedeli uprostred čarokrásnej prírody traja „jeleni“, dvaja mŕtvi a tretí vzkriesený novou jarou Božej milosti.„Ach, niet spravodlivého ani jedného, všetci totiž zhrešili a nemajú Božiu slávu. — Spravodliví sa stávajú zadarmo skrze vieru.“Slnce už zapadlo, hviezdy vychádzali, keď sa všetci traja vracali do hájovne. Do rodiny polesných však išiel len Lesinský.U Elenky našiel oboch chlapcov. Miško stál v blízkosti a Paľko sedel na stoličke; svoju kaderavú hlavičku mal položenú vedľa hlavy svojej sestričky. Lesinský uvidel devu dnes prvý raz od onoho rána, keď ju zdvihol ako nalomený kvet na schodoch včelína. Sadol si na prázdnu stoličku. Najprv sklonil hlavu k tichej modlitbe. Potom sa zahľadel na ňu pohľadom, ktorý vyjadroval hlbokú sústrasť. Chlapci sa neodvážili osloviť pána hájnika, hoci k nim bol vždy veľmi vľúdny. Ich tešilo, že i on sa prišiel pozrieť na Elenku. Vtom sa ona pohla. „Prosím si vody,“ vyslovili jej ústa, ale oči neotvorila.„Dobrý večer, slečna Elenka,“ pozdravil ju. Otvorila svoje veľké oči a uvidiac ho, povedala: „Ďakujem, pán Lesinský!“ Zásvit blaha ožiaril náhle jej obličaj.„Odpusťte, že som si dovolil vás navštíviť i ja. Je to už dávno, čo sme sa nevideli.“ Siahol po podanej malej rúčke s dosiaľ nepoznaným sladkým pocitom v srdci.„Ó, som rada, že ste prišli,“ priznávala sa úprimne.Hľadel na jej malú, priesvitnú ruku, ktorú doteraz držal a už ju chcel pritisnúť k svojim perám. Ale neurobil to.„Elenka, bol som teraz v lese,“ začal naraz po krátkom uvažovaní, „a tam som počul zasa o jednom jeleňovi!“„Zase? Trafila ho strela? Úbohý!“ zašeptala Elenka a predošlý smútok zastrel jej tvár.„Áno, práve tak, ako cez mňa. Bol veľmi mladý, neodolal pokušeniu, lebo nemal dosť sily. Avšak Pán Ježiš má s ním dobré úmysly. On ho chce vzkriesiť, ako vzkriesil mňa. Chce ho obmyť svojou svätou krvou a dať mu namiesto stratenej nevinnosti svoju vlastnú nevinnosť. On hovorí:Ak budú vaše hriechy ako červec dvakrát sfarbený, zbelejú ako sneh.Nuž, On by to pri ňom aj docielil. Ale môj „jeleň“ urazil niekoho drahého a bojí sa, že ten mu neodpustí, a tak nemôže uveriť v odpúšťajúcu Božiu lásku.“Chvíľu hľadeli ešte naňho krásne oči, potom sa naraz zavreli. Lesinský — aby uzavrel svoj zámer — pokračoval: „Elenka, „jeleň“ sa menuje Horislav. Môže prísť zajtra a odprosiť?“„Ach, tak predsa je to pravda?“ zalkala Elenka.„Je, Elenka.Ale, keď sme my boli ešte hriešnici, Kristus zomrel za bezbožných.““„A kto mu to povedal, že ja to viem?“„Sám Vlado. On ho odprosil a zmierili sa. Avšak ani úbohý Vlado nemá nádej, žeby mu Elenka — ktorej tak veľmi ublížil — mohla odpustiť.“„Pán Lesinský, keď už viete všetko, tak mi pošlite Horislava ešte dnes a Vladovi oznámte, že mu odpúšťam. Veď chcem, aby Pán Ježiš aj mne odpustil, aby bol so mnou vždycky a aby nás všetkých obmyl svojou krvou.“Vtom vošla pani polesná. Potešila sa milej návšteve, ale ešte viac ju potešil dobrý dcérin výzor.„Mamička moja,“ prehovorila Elenka, opätujúc matkino pocelovanie, „keď príde sem Horislav, nechaj nás tu osamote; musíme sa o istej veci dohodnúť.“„Dobre, dieťa moje,“ riekla matka, a pritom si myslela: „Teda oni predsa mali niečo spolu, nemyslela som si to nadarmo.“Lesinský ďalej nechcel zostať a porúčal sa. Pani polesná ho vyprevádzala.„Čo myslíte, pán Lesinský, dostane sa z toho?“ zaplakala vonku.„Neplačte, pani polesná, ja pevne verím, že táto choroba nie je na smrť. Pán Ježiš naše prosby vypočuje, On vám vaše dieťa uzdraví. Dobrú noc!“„Nejde ešte Horislav?“ pýtala sa trikrát alebo štyrikrát Elenka, keď sa konečne ozvalo zaklopanie na dvere a očakávaný mladík vstúpil. Polesná s chlapcami odišli.Ťažko povedať, ktorá tvár bola bledšia: či chorej dievčiny, či mládencova, ktorý kľačal pri jej lôžku. Položila malú rúčku na jeho hlavu, pohladila ho po vlasoch a povedala: „Nehnevala som sa, Horislav; ale bolo mi toho všetkého ľúto.“„Ver mi, Elenka, teba som neoklamal. Ty si mi vždy bola nado všetko drahá.“„Tak si oklamal inú, ktorá ti snáď verila tak ako ja. Tú musíš odprosiť a Pána Ježiša. Toho budeme prosiť obidvaja. A na Vlada sa nehneváš?“„Ó, som príliš biedny, aby som sa mohol na niekoho hnevať!“Umĺkli obaja. Ju opúšťali telesné sily, horúčava a zima prebiehali všetkými jej údami. On cítil, že aj keď mu odpustila, aj keď držal jej ruku vo svojich a pritlačil ju na pery, jeho šťastie uletelo ako sen. Nebyť dnes tam v lese Božej ochrany, jeden by už bol bratovrahom.„Dobrú noc, Horislav, som ešte veľmi slabá,“ povedala zrazu. A keď mladík poslušne vstal, vystrela po ňom svoje ruky. Sklonil sa k nej, ona ho objala a vtlačila mu na pery detinsky čistý bozk a zašepkala: „S Bohom.“S pohľadom, ktorý naznačoval viac ako všetky slová — ako hlboko želie, že pred devou klesol z domnelej výšky — rozlúčil sa s ňou a odišiel. Ona sa rozplakala. Konečne sa rozplakala — nad tým zhasnutým šťastím.Keď ráno po veľmi zlej noci prišiel lekár, zistil konečne osýpky. Dolu potom v hostinci dôverne povedal niektorým pánom, že to bude div, ak dievča z toho vyviazne.A teraz nastal ťažký dvojitý boj: boj života so smrťou a svetla s tmou. Prvý bojovala mladosť v starej chalúpke, kde všetky mladé čerstvé sily vzpierali sa studenému objatiu smrti. Druhý bojovali v hájovni dve úbohé — zo svojej hriešnosti usvedčené — duše, ktoré stvoril Boh pre seba, aby žili Jemu v svätosti a spravodlivosti po všetky dni svojho života. No ony sotva začali žiť, zablúdili do bahna hriechu a pochovali v ňom to, čo dostali z neba, čistotu a nevinnosť. Bez Boha a bez Krista pustili sa na to svetové búrlivé more a ono ich pohltilo. Avšak táto búrka ich hnala do prístavu, kde stál Ježiš a volal:„Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste unavení a nájdete odpočinok pre svoje duše!“No, či pôjdu k Nemu tieto duše?Storakými reťazami predsudkov, nevedomosti, nevery, pýchy a vzbury spútané ľudské srdce navždy rozhodne sa ísť ta, kde mu kynie jediná nádej. Ale keď Boh zobúdza, človek sa musí zobudiť. Zobudili sa teda mladé duše a poznali pravdu. Na nich bude teraz, či ju prijmú, aby ich vyslobodila. Boh im podával skrze svojho Syna odpustenie, zmierenie, čistotu belšiu ako sneh. Nič od neho nežiadal, iba srdce. Aj to im chcel vrátiť obnovené, schopné žiť a milovať. Dajú Mu ho? Prijmú ten darovaný poklad a s ním večný život?*Prešlo viac ako šesť týždňov. Uletela zo sveta ružová jar, dospievali sláviky v kroch svoje piesne lásky a nemilosrdná kosa podťala kvietie na lúkach; prišlo horúce leto. Potom prišiel krásny jesenný podvečer. Na lúke neďaleko hájovne sedela malá spoločnosť okolo svojho miláčika zachráneného Božou milosťou z náručia smrti. Za nimi boli vysoké trebovské stráne, po stranách borové háje, neďaleko nich žblnkajúci potôčik. Vyvieral tam z borovej rúbane a mohol by ľuďom podávať zvláštne správy.Dlho, dlho zdalo sa Radoničovcom, že všetka ich námaha bude márna, že milované vtáčatko im uletí ďaleko — vysoko do iného kraja. Ale neuletelo. Áno, sedela tu medzi nimi Elenka ešte dnes. Prvý raz ju vyviedli tak ďaleko z domu. Bola ešte bledá, ale iné zhubné stopy choroby nebolo vidieť na nej.Otec a matka obsýpali ju službami lásky. Chlapci znášali svojej Elenke všetko, čo malo pre ňu cenu. A čo povedať o obidvoch bratancoch, ktorí včera po troch týždňoch zasa zavítali a priniesli od svojich rodičov vrelé pozdravy. Bola tu aj Kudlová. Len jeden chýbal tu v ich strede. Jeho neprítomnosť a dôvod neprítomnosti kalili im tento okamih. Vlado Radonič priniesol totiž Lesinskému z Dubna správu o ťažkej chorobe jeho otca, preto musel ísť.Elenka, uvidiac svornosť oboch bratov — a ako navzájom láskavo konajú — mohla sa z toho iba radovať. Avšak všetci traja a Kudlová — Elenkina dôverníčka — cítili, že nemožno dlho takto žiť vedľa seba bez vyrovnania a vyjasnenia. Starenka veľmi ľutovala oboch mladíkov a ešte viac nežnú kvetinku.Ó, kiež by tu už bol čas, keď ľudia budú ako Boží anjeli, keď brat nepostaví sa bratovi do cesty, keď zemská ružička neporaní druhého, keď oblaží jedného svojím kvetom.Najprv sa zdvihla pani polesná a odišla domov. Polesný ju nasledoval, aby vykonal nejakú povinnosť za pána hájnika. Kudlová odišla tiež a s ňou odišli aj chlapci pozrieť sa na lesníkovho mladého sokolíka. Zostali teda mladí ľudia sami skôr, ako sa nazdali a zmĺkli, akoby im niekto pretrhol nitku rozhovoru.„Ach,“ spytovala sa Elenka sama seba, „ako teraz budeme ďalej žiť, keď sa navždy stratila tá dôverná zhoda, ktorá nás predtým spájala?“ Nehnevala sa však ani na jedného z bratancov. Vlado bol ako vymenený. Keď sa naňho pozrela, bolo jej ho tak ľúto, že za nič na svete by nemohla pred ním podať ruku Horislavovi. Nemohla to urobiť vôbec. Odpustila síce Horislavovi všetko. Chcela zabudnúť, zaumienila si, že ani myšlienkou nedotkne sa jeho minulosti, ale predsa nemohla sa vžiť do toho, žeby on mal byť aj naďalej jej ženíchom. Cítila, že medzi nimi leží niečo, čo jej navždy prekáža privinúť sa k nemu. Naraz vstal Vlado.„Dovoľ, Elenka,“ prehovoril a hlas sa mu trochu zachvel. „Idem sa opýtať, či Lesinský netelegrafoval.“Porozumela, že ich chce nechať úmyselne osamote s Horislavom. Istota, že teraz príde rozhodný okamih, ho akosi zamrazila. V pohľade, aký uprela na jeho vážnu tvár, spočívalo nevyslovené: „Neodchádzaj!“Bol by odišiel. Ale tu zdvihol Horislav svoju podopretú hlavu, vztiahol po ňom ruku a prosebne riekol: „Zostaň Vlado; nemožno nám ďalej takto žiť. Elenka už zosilnela, dnes musí byť medzi nami všetko jasné.“ Deva vstala, oprela sa zasa o strom, ako nedávno tam v húštine a pozerala sa z jedného bratanca na druhého.Uverila vo svojej chorobe, že bol vtedy Pán Ježiš s ňou a je prítomný aj teraz. „Horislav má pravdu,“ povedal právnik a pristúpil bližšie. „Nech je konečne jasno, Elenka, Horislav dostal uistenie od Boha, že jemu, práve tak ako aj mne je pre Kristovu smrť odpustená vina mladosti. On dosiahol odpustenie aj tej osoby, ktorú oklamal. Pretože je prostý všetkých záväzkov — pretože sa ona práve pred mesiacom vydala — nič vám neprekáža utvoriť znovu šťastný zväzok vzájomnej dôvery a lásky založený na večnom základe.“„Nepočúvaj ho, Elenka,“ prerušil bolestným hlasom Horislav svojho brata. „Ja nie som a nikdy som ani nebol hoden tvojej lásky a teba. On ťa miluje viac. Práve teraz — ako vieš — vrátil sa z Dubna. Marta prerušila s ním akékoľvek spojenie, keď jej objasnil zmenu svojich životných názorov, že chce žiť ďalej ako kresťan. Ona sa odvrátila od neho, ako od Lesinského jeho otec. Ja mám ďaleko ešte od toho, aby som mohol založiť vlastnú domácnosť. On ťa však môže v krátkom čase uviesť k sebe ako svoju manželku. Vraciam ti teda svoj sľub, ktorý ma tak veľmi blažil, a prosím ťa: Staň sa jeho!“Deva pritisla zopäté ruky na prsia, ako by nimi chcela zadržať začínajúcu búrku v srdci a tichým hlasom vyriekla nie mnoho rozhodujúcich slov pre celú budúcnosť nad osudom troch ľudí: „Ďakujem ti Horislav, že mi vraciaš sľub. Prijímam ho ako dar a vyslobodenie všetkých nás, ako vypočutie úpenlivých modlitieb odosielaných Pánovi Ježišovi. Znajúc vašu obapolnú lásku ku mne, nikdy by som nemohla vkročiť do vašej rodiny. Dovoľte mi, aby som vám obidvom mohla byť sestrou. Žijeme síce oddelení, avšak predsa navždy spojení v nový život, akému nás učil Pán Ježiš, život lásky bez žiarlivosti, bez závisti, žime pre Boha.“„Tvoja žiadosť je nám zákonom,“ povedal po chvíli prekvapený Vlado a prvý siahol po podávanej malej ruke. Horislav ho nasledoval. Potom stáli niekoľko minút objatí lúčami zapadajúceho slnka nad lúkami. V tejto chvíli zaplakali ich srdcia nad zašlými nádejami pozemského šťastia. Potom sa v ich dušiach rozlialo nikdy nepoznané svetlo, svetlo vzkriesenia k lepšiemu, čistejšiemu životu.Dlho trval boj temnosti so svetlom. Kristus však zvíťazil a podával im namiesto prchavého zemského šťastia „to, čo večne trvá.“„Dovoľ, Elenka, aby som sa mohol s tebou rozlúčiť ako so svojou nevestou,“ vraví Horislav, objímajúc devu. Ona oprela svoju hlávku ešte raz o jeho hruď, pričom jej bolo tak blažene a voľne okolo srdca. Podala mu sama ústa k bozku. Keď ju pustil, pristúpila k Vladovi, ktorý jej vtlačil tiež prvý a posledný bozk na pery dievčaťa, ktoré bolo predmetom jeho túžob a snov.„Elenka drahá,“ povedal, keď už kráčali domov, „mám k tebe jednu prosbu a dúfam, že je i Horislavovým prianím. Ty si ešte veľmi mladá, veď len 18 liet preletelo ponad tvoju hlavu. Keď príde čas, keď tvoje srdce pocíti lásku k mužovi, ktorý by ťa bol hoden, a bude ťa milovať, sľúb nám, že neodmietneš ponúkané srdce s ohľadom na nás. Nás by to veľmi bolelo, keby sme mali pocit, že sme ťa navždy urobili nešťastnou.“Pri bratových slovách sa síce Horislav zachvel, ale potom jej stisol malú ruku a dodal: „Áno, Elenka, sľúb mi to. Ty si stvorená nato, aby si oblažila každé srdce. No ja, vediac, že mojou vinou si opustená vo svete ako osamelý poľný kvet, nikdy by som nemohol smelo pozdvihnúť svoju hlavu.“„Prosím, nehovorte o tom,“ zakrútila hlavou.„Dobre, Elenka. No rozpomeň sa, keď príde čas, že vyplníš prianie našich sŕdc a že si kohokoľvek vyvolíš, ten bude i nám bratom!“*Tečie voda v potokoch, plynú oblaky po nebies báni, ale nič tak neuteká ako ľudský život. Potom ju na chvíľu zastaví hrádza, oblaky zrazu obráti vietor, ale pre život niet hrádze, niet vetra, ktorý by ho zastavil alebo vrátil. Ach, pociťuje to človek v šťastí, pociťuje to i v žiali, ako to dobre vyjadruje naša ľudová pieseň:Kebych vedel, kde to leží,kam tá noc tak rýchle beží,letel bych tam ako strela,vrátiť by sa mi musela.Nuž tak letel čas i cez trebovské lesy. Prežili ľudia mnoho, ale nemohli povedať, kam sa to podelo. Ani sa nenazdali, keď sa povrávalo, že je tomu už rok, ako pán hájnik Lesinský prišiel k nim. Polesný krútieval hlavou a myslieval si: „Čo za ten čas dokázal! My sme v lenivosti nechali desaťročia prejsť bez zmeny a bez úžitku. On nám s mravčou usilovnosťou ukázal ako treba žiť, aby život nechal po sebe blahodarné stopy.“ Lesy vyčistili, povestné zlé cesty sa opravili, aby ich dažde nemohli vymieľať; pozdĺž nich vykopali priekopy a na potrebných miestach sa postavili vhodné mosty. Mnohé pusté miesta sa urovnali a premenili na lúky alebo na polia. Všetko to sa robilo pod Lesinského dozorom.Na mestskej správe sa niektorí hnevali na pedantného lesníka, ale pomôcť si nemohli. Lesinský si získaval vždy väčšinu pre svoje dobré a praktické názory. „Lesy vám musia prinášať mnohokrát väčší úžitok ako dosiaľ. Ale nesmiete — dobývajúc jeden poklad — ničiť druhý,“ tak hovorieval v mestskom zhromaždení. „Dokiaľ správu zverili mne, zodpovedný som ja, no za ľahkomyseľnosť iných zodpovedať nebudem.“ Prišiel lesný inšpektor prezrieť lesy a užasol nad počínaním lesníka. Poklepal ho priateľsky po pleci a hovorí: „Vy to tu privediete ďaleko. To aby sme vás zas poslali niekde na úpravu lesov.“„Mýlite sa, pán inšpektor,“ s úsmevom odpovedal Lesinský, „keď sa z pohoreniska odstránia obhorené pozostatky, až potom začne stavba.“…Divil sa zjari i v jeseni polesný, divili sa aj robotníci, prečo Lesinský dáva pokosiť na brehoch jazera trstinu a rákosie, rezať vŕbové prútie, ktoré dosiaľ rástlo bez povšimnutia. Prútie by iste kúpili košikári v Z., ale dovoz by stál viac než vlastná cena. Preto Lesinský dal deťom prútie olúpať, deťom zaplatil, a uložili ho v prázdnej šope pri hájovni, kde bolo uložené aj usušené seno. Keď však prišla jeseň a prišla zima, vysvetlilo sa polesnému všetko.Mládež, ktorá sa cez leto schádzala v nedeľu u Lesinského a jej krúžok stále rástol, sedela teraz každý deň v čeľadníku hájovne. Pán lesník ich učil pliesť rákosové i prútené košíky, rohožky na steny i pred dvere. Tým spôsobom utvoril Lesinský malý „priemyslový podnik“ pre chudobné roľnícke vrstvy, ktoré v zime nemali nijaký zárobok.V učiteľovi Bielikovi — ktorý do Trebovej prišiel namiesto učiteľa Vranu — získal Lesinský horlivého prívrženca a pomocníka. Všetky popoludnia v stredu a sobotu strávil tu v kruhu mládeže, ktorá pod jeho dozorom v ovzduší lásky okrievala a sa zušľachťovala. Pri práci často predčítaval aj učiteľ Bielik z dobrých, poučných a zábavných kníh, alebo učil mládež spievať pekné ľudové alebo nábožné piesne. Neskôr Bielik a Lesinský učili dospelejších chlapcov zhotovovať z prútia krásne stolíky pod kvetináče, košíky na stenu, držadlá na uteráky a kľúče a podobné veci, ktoré sa potom ľahko speňažili.Avšak bolo ešte jedno miesto, kde sa pracovalo podobne a nie s menším výsledkom. Bola to veľká kuchyňa v hájovni. Kým v čeľadníku pracovali chlapci, do kuchyne prichádzali k tetičke Kudlovej a k Elenke Radoničovej dievčatá. Tu sa učili vyšívať krásne slovenské ľudové výšivky. Starenka Kudlová aj pri pokročilom veku a slabých očiach mala v tom zvláštnu zručnosť. Niektoré dievčatá vyšívali pánske košele, iné na dámske šaty, a zasa iné pokrývky na postele a obrusy na stoly. Spočiatku to všetko bolo iba v malom. Lesinský však dúfal, že sa podnik vydarí a že tunajšiemu chudobnému ľudu prinesie aj určitý zárobok.Večer sa všetci zhromažďovali v kuchyni. Lesinský vzal Bibliu, prečítal a vysvetlil určitú kapitolu a potom sa pomodlil. Po spoločnom zaspievaní večernej piesne opúšťala mládež útulný prah domu, kde jej vychádzalo dvojaké svetlo.Lesinský obyčajne odprevádzal Elenku domov, hoci málokedy prišla sama. Chodila sem aj pani polesná a obidvaja chlapci. Neraz zbadala polesná, ako obaja vymýšľali vždy nové a nové veci, ktoré by mohli rozširovať medzi tunajším ľudom. Elenka obzvlášť túžila po tom, aby tunajšie ženy mohla naučiť tkať i jemnejšie látky, ako sa to sama naučila v Šariši, alebo naučiť dievčatá pripravovať dobré záživné a jednoduché pokrmy. No zo všetkých týchto podujatí bolo vidno, že chcú žiť Bohu. Lebo Bohu môžeme žiť iba tak, ako žil Kristus, keď pomáhal svojim blížnym. Ak nebolo príliš neskoro, vošiel Lesinský do chalúpky, kde si čítali listy, ktoré im prichádzali od Horislava a Vlada. V Horislavových listoch bolo plno vzletu a ideálnych myšlienok.„Iba teraz chápem, aké sväté je povolanie, na ktoré sa pripravujem,“ písal Lesinskému. „Aká je to slávna úloha viesť útlu mládež, ktorá je práve na rozhraní života v tom najnebezpečnejšom postavení, viesť ju ku Kristu ako k jedinému zdroju čistoty a pravdy… Čo nás hubí a ničí, sú neveriaci, od Boha odpadnutí profesori. A práve preto nič nepozdvihne náš národ, iba veriaci vodcovia, ktorí sa majú vychovať z terajšieho dorastu. Je len jedna myšlienka, jedna idea, ktorá by mohla pozdvihnúť všetky slovanské národy, a to je: „Navráťme sa k Bohu a On sa navráti k nám.“ Nový, bezúhonný život ukazovať mládeži a naň ju pripravovať, to bude hlavnou časťou môjho pôsobenia v živote. Pritom najdôležitejšou vecou bude ukazovať na zdroj jedinej sily a víťazstva — na nášho Pána.“Listy písané Elenke, boli plné poetických myšlienok. Ani raz však v nich nebola narážka na to, čo bolo, ba ani stesk za uplynulým šťastím. Nikdy sa v nich neprekročila hranica medzi terajším bratom a bývalým snúbencom. Vladove listy mali zas praktický ráz; bolo v nich plno porozumenia, niekedy aj rada a povzbudenie. Niekedy sa z listu zračilo prekvapujúce šťastie človeka, ktorý je na výslní Božieho slnka. Vie, že si toto svetlo ničím nezaslúžil. Preto ho prijíma vďačne ako dar a dáva sa ním ohriať. Bolo to tým obdivuhodnejšie, že spočiatku musel ťažko zápasiť so životom. Keď prerušil spojenie s Martou Zelnickou a umožnil jej, že sa mohla vydať za advokáta O., zatvoril tým pred sebou dvere na rýchly postup a zostalo mu len miesto právnika, ktorý musel svoju prax začínať veľmi chudobne.Avšak jeho kanceláriu čím ďalej, tým viac vyhľadávali. V krátkom čase si radili ľudia: „Len choďte k pánu Radoničovi, ten vám všetky právnické veci vykoná riadne a včas, neobtiahne vás a ani nezapletie do procesov. Pokiaľ to závisí od neho, všetkým zamedzí. Veľmi často sa mu to už podarilo. Pozval si obidve strany a hovoril s nimi tak vážne a dojemne, že sa zmierili a v pokoji sa rozišli.“Keď otváral kanceláriu prvý deň, stojac pri okne prehovoril — skôr ako k nemu niekto prišiel: „Pane Ježišu, uč ma byť takým verným i v mále, ako je Jaroslav Lesinský. Nečakám skvelé výsledky. Len to si prajem, aby som mohol niečo užitočné urobiť pre ľudí. Chcem len Tebe slúžiť vo svojom povolaní, aby si Ty bol oslávený.“ Ťažko mu bolo žiť v búrlivom meste Dubne, kde každého vyhlásili za renegáta, kto na oltár márnivosti nehádzal kvety a polienka slovanského nadšenia. Avšak Vlado neodišiel z Dubna. Držal ho tam zvláštny úmysel. Právnik po obrátení nezaprie právnika. Zaumienil si totiž mladý Radonič, že sa za seba i za Horislava musí odvďačiť Lesinskému. Pred svojím odchodom z Trebovej vytiahol Vlado z Lesinského priznanie, ako sa mu vodilo doma u chorého otca. Dozvedel sa, že sa dostal až k chorému, že mu tento podal aj ruku, no naňho sa nepozrel. No potom, keď si uvedomil otcov nebezpečný stav choroby, odvážil sa ho prosiť, aby pamätal na svoju dušu a aby hľadal milosť u Pána Ježiša. Tu sa otec i matka tak na neho rozhnevali, že mu matka sama rozkázala, aby ich dom opustil, pretože vraj nemá k otcovi ani toľko citu a že ho môže v chorobe hnevať a urážať.„Tvoj otec bol vždy poriadny a statočný človek, ktorý od takého zhýralca — akým si bol ty — nepotrebuje žiadne napomenutie.“ Odišiel teda Lesinský z rodičovského domu, keď sa s ním ešte vyvadili sestra a švagor. Naurážali ho ako sa im zachcelo. Nezostalo mu nič iné, iba modlitba za svoju úbohú zatemnelú rodinu.„Keď to dá Boh, že ma sami niekedy pozvú k sebe, poslúchnem. Inak moja noha prah tohto domu neprekročí,“ tak sa vyjadril Vladovi.V tej chvíli vznikla v mladom právnikovi túžba pomôcť Lesinskému. Túžba vyrástla do úmyslu, a Vlado, usadzujúc sa v D., hľadal príležitosť, ako by sa dostal do spoločnosti a do domu pána Vladimíra Lesinského. Tá príležitosť sa mu naskytla dosť skoro. Od tej chvíle vynaložil všetko, aby si rôznymi službami zdvorilosti získal priazeň pyšného muža. To sa mu aj podarilo, keď Lesinskému vyhral istý zastaraný proces, čím obrátil na seba pozornosť iných. Od toho času mu bol dom Lesinských vždy otvorený. Chodil teda k Lesinskému, ktorý od poslednej choroby nemohol dobre na nohy. Keď ho trápila dlhá chvíľa, hral s ním Vlado šach, alebo mu predčítaval noviny. Pritom nenápadne vedel zaviesť rozhovor na veci Božie a večné. A tu muž, ktorý vyhnal svojho vlastného syna len preto, že chcel s ním hovoriť o Bohu a o ceste spasenia, musel počúvať tie isté Božie pravdy z úst mladého právnika. Často mu odporoval, hádal sa s ním, povedal mu, že je podivín, prepiaty, špiritista a ktovie čo všetko. Ale keď mladý právnik neprišiel len jeden deň, bol netrpezlivý a na druhý deň už poslal pre neho. Pani Lesinská — čo bolo prirodzené — obľúbila si výborného mužovho spoločníka tým viac, pretože jeho slová jej vždy pripomínali zavrhnutého syna. Nie div, že naraz začala rozmýšľať: „Keď aj tento advokát hovorí to isté, prečo sme to nášmu Jaroslavovi mali tak za zlé!“ Snáď sa obrátil a inak hovoriť ani nemohol. Keď si raz Lesinský po šachu zdriemol, bavil sa Vlado s paňou. V súkromnom rozhovore prišla reč aj na trebovské vrchy a lesy a tu Vlado pripomenul, že tam má strýka, že bol u neho atď. Konečne sa pani priznala, že ona tam má tiež syna. Pritom právnik — ktorý aj po obrátení zostal právnikom — ju tak zamotal, že ani nevediac ako, porozprávala mu všetko, čo vlastne vedieť chcel. Z toho poznal, že v svojom hneve je dosť otrasená a že po synovi túži. A tu prezradil Vlado, že jej syna zná a práve má od neho list. Prečítal jej ho a rozprával, ako Lesinský v Trebovej žije, aký je užitočný a ako blahodarne pracuje. Čítal jej tiež časť strýcovho listu plnú úcty a chvály o ňom.„Tak vidíte, milá pani, že nie je blázon; veď ešte nikdy ste nevideli, aby blázon bol taký užitočný ľuďom, akým on je. Pri ňom sa vyplnilo len to, čo predpovedal Pán Ježiš:„A nepriateľmi budú jeho domáci“ a „Budú vás všetci nenávidieť pre moje meno.“Od toho dňa čakala vždy pani Lesinská s túžbou svojho rodinného priateľa. A on s radosťou pozoroval na nej, ako začína ľutovať, že sa prehrešila proti synovi. Aby ju potešil, mal hotový plán. Chcel poprosiť Jaroslava, aby ho prišiel navštíviť. Nazdával sa, že matka umožní stretnutie so synom. No prišli nepredvídané okolnosti, ktoré toto stretnutie urýchlili.*A zas bola jar. Zasa spievali sláviky dlho do noci šípovým ružičkám pieseň lásky, až sa tieto rozvili a oblažili svet svojou sladkou vôňou. Vrchy i doliny obliekli sa do krásneho rúcha nevesty. Diamanty rosy trblietali sa opäť na kvetných kalíškoch a lahodný vetrík previeval vetvičkami stromov. Ach, krásna bola príroda, ako raj, sídlo večnej lásky a pokoja, ktoré budú vládnuť raz pri onom sklenom mori skôr ako sa rozozvučia zlaté harfy a zaznie chorál lásky na poctu nebeskému ženíchovi…Taká nádhera sa nachádzala pri Trebovskom jazere, kde hore skalami po chodníčku s dreveným zábradlím kráčala zase medzi šípovými ružami Elenka Radoničová.Zvláštny a významný rok preletel bez stopy cez jej hlavinku. Nezdala sa staršia, zato však ľúbeznejšia a pôvabnejšia, so zvláštnym odrazom snenia a čímsi tajomným a sladkým, čo predtým na jej lícach nebývalo. Básnik by to nazval tajomstvom prvej lásky; kde by sa však vzalo toto tajomstvo na tvári dievčaťa, ktoré sa pred rokom navždy rozlúčilo so svojím snúbencom. Zastala nad jazerom. Oprela sa o drevené zábradlie a zahľadela sa do modrej hlbiny, a potom ponad ňu ďaleko ta, kde stojí osamelý nový dom, obklopený záhradou. Tam odpočíva na lôžku chorľavá jej verná pestúnka: jediné srdce, ktoré neopustilo Kristovho nasledovníka, keď ho všetci opustili.Elenka sa vybrala — túžiac po chvíľke samoty — na prechádzku do lesa. Ani nevedela ako sa ocitla pri jazere. Jej mysľou sa preháňali spomienky, ako letia oblaky na oblohe bez prestávky. Spomínala, ako vlani išla sem natrhať kvietky pre Horislava. Vtedy snívala o zemskom šťastí, myslela prvý raz na vzkriesenie a dospela k presvedčeniu, žeby mala mať viac svetla. Nuž, teraz bol tento sen dosnívaný. Zato však mala už svetlo, mala kormidlo, mala skalu, o ktorú sa mohla oprieť. Áno — ako výmenu za pochované blaho mala to, „čo večne trvá“. Dnes sa však nemohla tešiť tak, ako inokedy, dnes nie. Včera náhle ochorela tetička Kudlová a ona s mamičkou ju išla večer obslúžiť. Matka bola v kuchyni — varila večeru pre pána Lesinského a ona sedela pri spiacej starenke. Mala rada svoju starú priateľku; ľnula k nej ako vtáčatko k dobrej matke. Keby tak zomrela, keby si ju Pán Ježiš vzal, kde by našla srdce, ktoré by jej tak rozumelo?! Až zrumenela, keď spomienka obnovila v nej prežitie a dojem onoho okamihu, keď sa včera pri lôžku chorej ohliadla a zbadala, že tu nie je sama. Pri okne — svoje čelo opreté o sklo — stál smutne pán Lesinský. Bolo jej ho nevýslovne ľúto. Mimovoľne vstala — a tíško — aby nezobudila starenku, popošla k nemu, položila mu malú rúčku na plece a sústrasne zašeptala: „Čo vám, je, pán Lesinský?“Siahol po jej ruke, zadržal ju vo svojej, ale hlavu nepozdvihol. „Premýšľam, ako sa vžijem do nových pomerov, ktoré mi nastanú, keď si Pán Ježiš vezme k sebe svoju vernú, tichú a pokornú služobnicu.“„Aký nastane život?“Lesinský odtrhol svoj pohľad od diaľky, rozhliadol sa po izbe, pozrel sa na starenku pohľadom plným synovskej vďačnosti a potom utkveli čierne, smútkom zastreté oči na dievčine.„Áno, premýšľam, ako budem žiť, keď ma ona opustí a všetko sa zmení. Zostanem úplne sám. S ňou stratím všetko, stratím i vás.“Slová — vyrieknuté ako v zamyslení — účinkovali na dievčinu zvláštnym spôsobom, akoby ju zasiahol blesk. Mal pravdu. Keď Kudlová zomrie, vezme so sebou do hrobu i ten krásny nenútený život plný spoločnej činnosti. Lebo keď starenku odtiaľto vynesú, zavrú sa dvere tohto, pre mnohých takého drahého domu, i pred ňou — navždy. On je mladý, ona mladá a svet zlý. Pustil jej ruku, podišiel k posteli a pokľaknúc skryl tvár v perinách. Elenka ako vo sne vyšla von.„Prečo ma to tak bolí?“ dumala dievčina. Táto bolesť je stokrát väčšia, ako keď som stratila Horislava.“ Snáď iba preto, že zostane sám, taký opustený? Ach, akí sme boli šťastní pri spoločnej práci. „Stratím všetko, lebo stratím i vás,“ znelo jej ešte stále v ušiach. Spomínala na to v noci, keď striedavo s matkou bdeli pri starenke, aj potom, keď ju posielali odpočinúť si. Spomínala na to aj teraz.„Čo je to, čo ma tak viaže k nemu, ako dosiaľ k nikomu? Je to len vďačnosť? Veľa som mu dlžná: otvoril moje oči, priviedol ma k Pánovi Ježišovi, zachránil mi obidvoch bratov… Ale to nie je to… Nie? Čo teda?“Hľadela uprene do jazera a zrazu, akoby ju osvietil jasný blesk, zakryla si rukou oči. „Veď ja ho milujem — milujem ho od okamihu, keď som ho uvidela prvý raz, keď som sa tu pozrela do jeho tváre.“Sklonila hlávku na zábradlie a náhlym pocitom uvedomelej lásky zaplakala. Jemu sa zdalo, že stratí všetko. Ach, on nie, ale ona! Veď on nemôže tak zostať! Mamička neraz hovorila, že sa bude musieť oženiť. Nuž, on sa ožení, privedie sem niekoho, kto bude taký dobrý a šľachetný ako on, kto mu bude omnoho viac pomáhať ako by mohla ona, nepatrná Elenka Radoničová. Čo si potom počne sama? Bude tak opustená, ako hovoril Horislav: ako osamelý kvet v poli!Plačúc ani nespozorovala, že pôda pod jej nohami povoľuje, že zábradlie — o ktoré sa opierala — sa nakláňa. Nevedela, že snáď už v minúte zábradlie povolí a s rachotom sa skalný breh zrúti i opora a s nimi aj ona do tichej modrej hlbiny.No nestalo sa. Niekto zovrel ju do náručia, vyzdvihol ako pierko a zniesol ju zo skaly, ktorá sa hneď nato zrútila do hĺbky.„Elenka, Elenka, poklad môj drahý a milovaný. Čo si tam robila?“ zaznelo jej v ušiach. Okamih hrôzy narušil rovnováhu mladého muža. Čo celý rok s veľkým sebazaprením potlačoval v sebe, to vyniesla na povrch neočakávaná chvíľa. Pri zvukoch hlasu, pri krásnych slovách, pri pohľade, ktorý naraz odkryl celú hĺbku utajenej čistej lásky, rozozvučali sa všetky struny v srdci devy.Oprela si hlávku o hruď, v ktorej bilo srdce, čo práve tak ako jej búrilo sa návalom pocitov. „Plakala som, že ťa musím stratiť,“ hovorí v slzách, „že keby tetička zomrela, ty nemôžeš zostať sám a privedieš si sem niekoho, kto ti bude drahý.“„Elenka, je to pravda?“ sklonil sa k nej.„Je,“ zašeptala dievčina.„Tak je všetko márne,“ vzpriamil hlavu. „Môj Pán vie, že som sa po celý rok namáhal, aby som ani pohľadom nevyzradil, čo sa dialo v mojej duši — od onoho okamihu, keď som ťa previedol touto cestou. Bojac sa, aby som nezradil priateľstvo obidvoch bratov, chcel som kráčať životom sám a až do včerajšieho večera som veril, že mi Pán Ježiš pomôže. Po Bohu nadovšetko milujem teba a len teba. Prosím ťa, buď teda mojou, zmeň samotu môjho života na raj. Obaja tvoji bratanci nech mi odpustia, ak hreším proti ich srdcu. Dosť dlho som šliapal a potlačoval svoje srdce. Ďalej nemôžem!“„Ani nemusíš,“ prehovorila zrazu tak rozhodne ako vlani, keď mu sľubovala, že si v čítaní Božieho slova nedá prekážať. „Oni mi dali slobodu, oni ma prosili, aby som…“ zajakala sa a skryla svoju tvár na jeho pleci.„Viem, o čo ťa prosili, moja milovaná,“ hovorí Lesinský a jemne ju privinul k sebe. „Už je načase, že prehovorilo tvoje srdce. Znie v ňom tvoje sladké „áno“ na otázku môjho srdca? Elenka, áno?“„Áno, Jaroslav!“Zahučali hory, zašumeli háje, zaspievali sláviky, ktoré boli zanemeli v kríčkoch. Rozoslali ruže vonný pozdrav svetom. Zem sa zmenila v raj, do ktorého vkročili dvaja noví obyvatelia, dve šťastné deti lásky, obmyté krvou Baránkovou. Tu pri tichej hladine jazera si navždy sľúbili spoločne slúžiť Bohu a spoločne kráčať cestou života k nebeskému prístavu, kde v plnosti dokonalého blaha čaká na nich to, čo večne trvá.*Stretnutie pani matky Lesinskej so synom uskutočnilo sa neočakávaným spôsobom. Syn oznámil rodičom svoje zasnúbenie. Pozýval ich na svadbu. A že jeho nevestou zvláštnym riadením bola sesternica Vlada Radoniča, tak starý pán Lesinský nielenže nebránil matke ísť za synom, ale sám poslal neveste skvostný svadobný dar. „Za ním príde i otcovské srdce,“ poznamenal Vlado, keď jej odovzdával dar.Šťastie mladého právnika nemožno vysloviť. „Až teraz s určitosťou verím, že som prijatý na milosť, keď ťa vidím ako šťastnú nevestu,“ prehovoril k Elenke.Horislav poslal krásnu kyticu a ešte krajšiu báseň. Posledné slová listu, ktorý poslal Jaroslavovi, zneli takto:„Obával som sa stále, že tomu, koho si Elenka vyvolí, nikdy nebudem môcť byť bratom. Teraz moja bázeň padla. Tebe, brat môj, ju prajem z celého srdca. Ale len Tebe, Ty drahý a veľkodušný náš druh. Veď si sa mohol slniť v šťastí! Mesiace si znášal odriekanie, aby si neranil naše srdcia. Viem, že ju urobíš šťastnou, takou šťastnou, ako by sa po mojom boku nebola mohla nikdy stať. Viem, že tetinka, ktorá ťažko niesla zrušenie nášho zasnúbenia, radostne prijme takú náhradu. A strýc? Ach, i ten je už Tvoj, celý Tvoj! Kto z nás by nebol Tvoj? Boh Ťa žehnaj!Na Vašu svadbu prísť a seba, Elenku a všetkých Vás uviesť do ťažkostí nemôžem. Len čo budem po skúške, potom prídem a budeme bez prekážky blažene, bez výčitiek svedomia sedávať svorne v Tvojej spoločnosti, Elenka, Vlado i ja a Ty nás povedieš vyššie ku zdroju jediného svetla. A spoločným naším šťastím bude to, čo večne trvá: Ježiš z Nazaretu!“(1901)
Royova_To-co-vecne-trva.html.txt
I.— Á, vítam vás, pani gazdinka! Čo sa vám bude páčiť? Či ste zdraví doma? A gazda čo robí, či už prišiel z mesta?Takto vítal Rovesný asi štyridsaťročnú, dosť herskú a závažnú sedliačku. Stál za pultom, trel si ruky a usmieval sa. Otázky sa mu z úst sypali, akoby kukuricu presýpal z riečice do merice.— Čo sa vám bude páčiť? Či vidíš, ste ani lusk! Z roka na rok krajšia!— Veru sa roky míňajú, starneme, — usmiala sa, vycerila zdravé, biele zuby, akoby sa posmievala starobe, ktorú práve teraz spomenula.— Dajte si pokoj so starnutím. Čoby takáto! — a buchol ju po chrbte, že len tak zduňalo.— Juj, aký ste! — skríkla, akoby sa hnevala, ale oči sa jej smejú.— No, len no, nehnevajteže sa, veď som vám rebro nezlomil. Čo máme robiť, musíme aj zažartovať.— I, veď ja tiež viem, čo je žart, — hovorí už udobrená, — ale teraz mi už dajte, lebo nestačím; hľa, už je skoro desať a vy ma tu len zabávate. U vás zabudne človek aj na to, po čo príde. Dajte mi za desať halierov droždia, ale nech je čerstvé.— To sa nebojte, u mňa je vždy čerstvé. A čo ešte?— Za štyri škorice, taktiež aj šafran a za dvadsať halierov cukru.— A ešte?— No, čo by bolo. Čmýri sa mi v mozgu a nepríde mi na um. Tomu ste vy na príčine s vaším dodievaním.— Po druhý raz si zámku položím na ústa, len sa už toľko nehnevajte.Vtom zazvonil zvonček nad dvermi.— Čože by si, Zuzička? — spýtal sa dievčatka, ktoré práve vtedy vstúpilo do sklepu.— Otec ma poslali, aby ste im dali paklík dohánu, a mať chcú ocot a lojovú sviečku.— Dobre, dieťa moje, len počkaj trochu.— Aha, už mi prišlo do umu, — skočila mu do reči gazdiná. — Dajte mi ešte za dva ďumbieru a klinčekov tiež za toľko. Tak, a teraz zbohom!— Počkajte trošku! — volá za ňou, berúc z buksy promincne. — Oslaďte sa, — a podáva jej niekoľko zrniek. — Aj ty, Zuzička!— Načo mi je cukor, — odvetí žena, — aby mi zuby vypadali?— Dobre sú tie osadené, nemajte o ne starosť, veď sú, hádam, nie panské, aby od trochu cukru očerneli a zderaveli.— A už to je pravda, nikdy som netrpela na zuby. Už len vezmem, bude malému Miškovi, beztak dobiedza do mňa, keď idem voľakde, čo som doniesla. Ale teraz už zbohom!Sklep ostal prázdny. Rovesný odložil buksu s promincňami, vzal potom metličku z pestrého kohútieho peria, oprášil ňou pult a potom spokojne sadol si k písaciemu stolíku. Jeho priestranný sklep bol od zeme až po povalu nabitý tovarom. Dve steny naplnené boli strižnou látkou, počnúc od plátna, barchetu až po hodváb a zamat. Tretia stena bola nabitá rozličným tovarom. Pod povalou černel sa rad klobúkov cukru. Polovica štvrtej steny bola opatrená sklenenou priehradou. Tu bola kasa. Priestranné bočné miestnosti boli plné železného, hlineného i porcelánového riadu.Obchod Rovesného obsahoval všetko, čo potrebovali tunajší a okolití obyvatelia.Rovesný bol rodom z Rovesného. Jeho otec bol dosť majetným gazdom. Aby nemusel rozkúskovať majetok medzi štyroch synov, dvoch synov dal vyučiť za remeselníkov, Jozefa za kupca, najstarší ale zostal pri otcovi gazdovať.Ako dvadsaťštyriročný šuhaj osadil sa vo svojom rodisku. Pomocou rodičov, a tiež mal aj niečo zgazdované, otvoril si skliepok. Hneď od začiatku sa mu darilo. Rozsiahla rodina brala tovar od neho, k tomu povahu mal dobrú, veselú, a čo je najhlavnejšie, mládenec máva obyčajne príťažlivú moc na dievčatá i na ženičky, takže v krátkom čase všetko sa hrnulo k nemu.Pozdejšie sa oženil. Vzal si za ženu krčmárovu dcéru Máliku. Jej rodičia boli bohatí a mali s ňou vyššie ciele, lebo ju dali aj do dievčenského ústavu, kde boli vychovávané zemianske a z „dobrých domov“ dcérky. Je teda celkom prirodzené, že skrsli v nej nároky na advokáta, alebo doktora. Chodievala po báloch, na výlety, mať dávala hojné hostiny. Na posledné mladí páni prichádzali v hojnom počte, ale z nich sa ani jeden nechcel chytiť na lep.Len čo Málikini rodičia zbadali, že pre ňu „partiu“ nechytia, začali sa obzerať po bližšom okolí, i prišiel im na um Jožko Rovesný. „Šuhaj je pracovitý, vyzná sa vo svojom povolaní,“ rozmýšľali, i prišli na to, že by to nebolo zle, keby si ich dcéru vzal za ženu. Málika, pravda, keď jej kedy-tedy Jožka spomenuli, nechcela o ňom sprvu ani počuť. Kdeže, ona školovaná, má sa za mladi v dedine zahrabať, šafran a korenie predávať, metrom sa oháňať — to by bolo!Ale rôčiky sa pomaly míňali, starosť, ako sa dostať pod čepiec rástla a kruh nárokov sa počal nápadne úžiť, až sa zastavil pri mladom kupcovi. Nevdojak zbadala Jožkove kučeravé fúziky, štíhlu postavu, i začala sa oňho zaujímať. Videla, že nekartuje, nelumpuje, nepresúša sa po krčmách a svet sa k nemu valí; okrem toho zbadala, že je dievčatám, a to aj takým, ktorým to piate p, totiž peniaze, nechybuje, nie ľahostajný, i začala s ním častejšie rozhovor nadpriadať.Rovesný, aby si mohol čím skôr obchod zveľadiť, chcel sa oženiť zámožne. Len čo zbadal, že Málika nebočí viac od neho, ba práve naopak, rada sa s ním zabáva, neokúňal sa dlho i vyznal jej lásku. Po zvyčajných vytáčkach dostal ju a s ňou aj niekoľko tisícok.Málika, ako mladá žena, rada chodievala na zábavy a do spoločnosti, bola na ne už navyknutá a k tomu nechcela, aby o nej svet hovoril, že sa teraz preto uťahuje, lebo sa hanbí, že sa stala pani kupcovou. Časom prišli deti a s nimi aj starosť. Popri láske materinskej rástla v nej túha za bohatstvom. Chcela čím viac majetku nahonobiť, aby, ako hovorievala, tým istejšie zabezpečila budúcnosť deťom. Robila neúnavne. Pri vedení veľkej domácnosti ešte stihla i v sklepe pomáhať. Súc silnejšou povahou ako jej muž, dialo sa v dome zväčša podľa jej vôle. Rovesný sa jej nielen ľahko podrobil, ale si ešte často trel ruky od radosti, keď videl bedlivosť a usilovnosť ženinu.Teraz má plno starostí. Jeden pomocník mu odišiel, druhý pracovník, Janko Čvíkota, je práve teraz na stanici, prijíma tam došlý tovar. Učňa, darebáka, poslal už pred hodnou chvíľou na poštu. Mohol sa už aj dva razy vrátiť a ešte neprišiel. — Viem, že kráča ani slimák, len aby čas márnil, — šomral netrpezlivo. Pozrel na hodinky. — Pol jedenástej! O pol hodiny už tu budú! Len nech Zuza dobrý obed pripraví. Či jej nepriškrie, alebo nepresolí? Elenka zaiste bude lačná, mladý žalúdok trávi, ani čo by pálil. Ako len vyzerá? Zaiste je už celá slečna, veď jej minulo pred týždňom šestnásť rokov. Bože môj, ako to len letia tie časy! — vzdychol si a zase pozrel na hodinky. Priložil ich k uchu, či mu nezastali, tak sa mu pomaly míňal čas. I prešla mu umom mladosť: ako sa tešil, keď sa stal pomocníkom. Rodičia od radosti nevedeli, čo majú robiť, keď prišiel k nim po prvý raz pekne vyobliekaný, so striebornými hodinkami vo vrecku a s ligotavým prsteňom na ukazováku. Ako ho obzerali doma, a mať ako sa tešila, ba si aj poplakala od radosti. Od tých čias už mnoho rokov preletelo, mnoho sa zmenilo. Dobrí rodičia už pod zeleným rovom odpočívajú. Lipky na ich hroboch počínajú konáre šíriť, i pníky im tlstnú. Ej, veď jeho gaštanové vlasy začínajú pobelievať a okolo očí zhŕkli sa už vrásky.— Tak je to, tak sa časy míňajú! Život mizne ani sen, zdá sa mi, že to len včera bolo, keď som bol taký mladý — a tu, hľa, dnes vítam deti takmer už dospelé.Cvengot zvončeka prerušil mu myšlienky. Do sklepu vstúpil starý, vysoký chlap. Prusliak mal rozopätý, rukávy na košeli mal vyhrnuté až vyše lakťa. Fajočku má zakvačenú na rázporku košele a mechúr s dohánom zastrčený mu je za pásom.— Dobrý deň! — zvolal rezko.— Pán boh daj vám, báťa Sklenka, a vitajte!— Ale je len horúce, to božie slniečko hodne praží, ale ďakovať bohu, aj zrnko dobre dozrieva.— Viem, že by ste nedbali, keby ste si mohli z tejto horúčavy trochu na zimu odložiť. Nemuseli by ste na prípecku vysedávať a chrbát si piecť, alebo sa v bunde na podstienke presúšať.— Veru niečo hovoríš, Jožko náš, ale čože, keď všetko nemôže byť po našom. Málo sa ja povaľujem v zime na prípecku, nájde sa aj v zime robota, niet ani vtedy času na zaháľanie. Či más dobré kosy?— Pravdaže mám, a sú ani britvy. Keď z mojich kôs jednu naklepete, tak máte potom celý deň pokoj, len čo kedy-tedy osličkou po nej črajchnete. A, viete čo, sú ľahké, človek ich v ruke ani necíti, akoby samy kosili.— Hm! Uvidíme, každý kupec si svoj tovar chváli, lebo ho chce predať.— Len poďte sem! — Zaviedol ho do železného skladu a ukázal mu hŕbu nových kôs.Vytiahne starý jednu, odloží ju. Nepáči sa mu, má tenký prút, ľahko sa zlomí. Druhú oprie koncom o dlážku, pritlačí ju, či je ohybná, a potom klepe ňou o kus železa a pozoruje pritom, aký vydáva cvengot. Obzerá, skúma jednu po druhej. Pri desiatej začne poznove. Na každú má nejakú poznámku. Jedna mu je slabá, druhá mäkká, tretia pritvrdá, ľahko sa vyštrbí, až konečne si vybral.— Čo pýtaš za túto?— Dve koruny dvadsať halierov.— Ih, aby ťa! Kto to videl, toľko… — šomre starý. — Predlanským som kúpil za osemdesiat grajciarov a aká to kosa bola! Paľovi Dubákovi sa tak zapáčila, že mi dával za ňu päticu.Zvonček zase zazvonil. Kupec vbehol do sklepu. Tam ho už čakali dve ženičky.— Dám ti za ňu deväť šestákov, — volal za ním starý.— Nemôžem spustiť ani grajciar.— To nedám, — a oprie kosu o stenu.— Ako sa vám páči, ale to vám vravím, že obanujete, dobré nikdy nie je drahé.— Čo by ste rady? — prihovára sa kupec ženám. — Á, to ste vy, ňaňa Iľa? — spytuje sa, keď sa lepšie prizrel na obstarožnú, v čiernom oblečenú ženu.— Nuž a či ma nepoznáš?— Ale čoby nie, veď sme hádam rod, hľa, mojej materi švagriná, ňanička Kramárka, vydali si dievku do Kotlárov a Kotlárovci sú vám predsa rodina vedľa Mlynárovcov, všakver?— Aha! — prikyvuje spokojne stará, — veď sme sa od nepamäti do rodu držali s tvojimi rodičmi, pán boh ich osláv! Kmotrili sme sa s nimi a volávali sme sa či na veselie a či na krštenie. Ale keď sa starí pominuli, všetko prešlo, mladí to už tak nedržia.— Čože by nie, ja si vás vždy ešte ctím a sa aj pamätám, keď som vašu Katu prišiel obliať ako chlapec na Veľkú noc, tak ste mi dali farbisté vajíčko a jabĺčko a doňho ste zapichli dvadsaťhaliernik. Či je tak?— No, ty už máš pamäť neúrečnú, — usmiala sa pokojne.— Dáš tú kosu za zlatku? — jednal sa ďalej báťa Sklenka.— Veľmi vďačne by som vám ju dal, ale nemôžem spustiť ani halier.— Dosť som už starý, ale to som ešte neskúsil! Drahá je, bohdaj by ťa, či si len tvrdý! Spusť už aspoň päták, nech si mám za čo kúpiť paklík dohánu. Kto to len slýchal. Keby to bola kosa ako načim, ale zatneš znenazdajky do krtičieho kopca, hneď schrapotí, zlomí sa napoly, alebo sa vyštrbí.— Čože by ste rady? — spytuje sa zase Rovesný žien a nepokojne pozerá na hodinky a tiež aj na ulicu. Kde sú len zatoľko, tu som sám a neviem, čo sa vo dvore deje.— Pán urodzenký! — volá z dvier kuchárka Zuza, — nech mi idú z komory vydať masť a tiež aj smotánku.— Čo sa tu pletieš, — skríkol na ňu, — či nevidíš, že mám robotu?— A keď načim, nemôžem zato! Akože obed uvarím, keď nemám, čo mi k nemu treba? — odvetila urazene.— Tu máš kľúče, vezmi si.Vzala kľúče a zmizla.— Či dáš za zlatý a za päť? Dosť je aj tak preplatená!— Vezmite si ju, keď ste už tak navalili.Starý vytiahol z prusliaka motúzom obkrútený plátenný meštek. Pomaly ho odkrúca, rozšíri a nemotorne ťahá z neho dvojkoruník a desaťhaliernik. Posledný dobre poobzerá, poobracia v prstoch. — Pozriže naň, či nie je dvadsaťhaliernik? Aj ten nemal rozum, čo ho robil, — hneval sa, — či je to peniaz? Či sa dá rozoznať? Aby si človek zakaždým okuliare kládol na nos. A musíš sa ešte obávať, či nie je falošný. Môže človek pri nich aj do galiby prísť.— Dobre ste dali, — rečie kupec a rýchle zhrnie peniaze do priečinka.Starý vezme kosu a ide von.Rovesný obráti sa k ženám:— Povedzteže už raz, čo by ste chceli?— Ukážte nám, — prehovorí mladšia, dcéra to staršej ženy, — dáky kartún na vigan, deťom.— A mne, — hovorí mať, — daj na kosičku. Nech bude čierno tlačenô, krajík nech je s bielymi kvietkami, ale len úzky, vieš, akô načim starým ženám.— Ako by nevedel, ale vy by ste sa ešte nemuseli do čierneho odievať, ešte nie ste v tých rokoch, — hovorí pri vyberaní látky.— Daj pokoj! Keď je žena starou materou a vnučka čochvíľa bude na vydaj súca, tak už len do čierneho.— Akýže má byť ten kartún, či s červenými a či so svetlými kvietkami?— Nech je s červenými, tak nevybledne, v prádle sa lepšie drží červená farba, — prerečie mladšia.Predložil im niekoľko kusov.Začali vyberať, pozerať. Nahli sa k látke a stáli pri nej tak blízko jedna druhej, že sa im hlavy dotýkali.— Toto je veľmi krochmelené, keď sa operie, bude z neho len vecheť, — prehovorí stará.— Čo to vravíte? — spytuje sa omrzene kupec a medzitým zase hľadí na hodinky a na dvere. „Predsa je to hrozné, nechať ma tu na toľký čas samotného,“ spomenul si, ale hneď nato hlasne pokračoval: — To že je handra? Takú partieku ste vy ešte nemali v rukách, len pozrite, — a vzal koniec do ruky, pomädlil ho a potom vystrel. — To že je vecheť? Remeň, duša moja, remeň a nie vecheť, to vám deti neroztrhajú, také je mocné!— A po čom ho meriaš? — spytuje sa stará.— Po šesťdesiatich štyroch halieroch.— Ach, či si len drahý! Na jarmoku som kúpila po päťdesiatšesť.— Nemôžem za to, ale nedám ho lacnejšie.— A s väčšími kvetmi niet?— Jesto, ale nie je taký dobrý. Lepší kartún už ani nemôže byť, hľaďteže, veď len tak kričí, — a rozbalil ho vrtko a obrátil proti svetlu. — Či môžete mať niečo proti nemu?— Keď je už tak, odmerajte štyri rífy… Či to bude dosť? — spytuje sa mladá starej.— Hádam bude, ale vieš, aby si nemusela potom behať, radšej prikúp ešte štvrťku.— Odmerajte mi teda štyri rífky a štvrťku, aleže dobre.— Kedyže ja meriam zle? — odvetil trochu nevrle.Odmeral, nastrihol a potom oddrapil žiadaný kus, poskladal ho a položil nabok.— A teraz ešte čo? Aha, tú kosičku! — a už bežal po ňu. Tu zase sa začalo jednanie.Už mu trpezlivosť dohárala, keď vbehol zadychčaný učeň a placho pozeral na pána.Kupec strašne naňho zagánil a keď mu učeň poštu podával, už mu bola ruka v jeho štici.— Kde si bol tak zadlho, loptoš jeden?— Ja za to nemôžem, — vyhováral sa plačlivo.— A ktože? — a štuchol mu jednu.— Keď som prišiel na poštu, bola zavretá, práve vtedy pakovali na železnicu. Potom prišli pán pisár a počali sa zhovárať so slečnou poštárkou, a keď som poštu pýtal, tak sa na mňa ani neobzreli.— To už nie je na vydržanie! — stone Rovesný, — musím nejaké poriadky porobiť.Ženy, vidiac nahnevaného kupca, pobrali si rýchle veci, vyplatili a šli svojou cestou.Len čo odišli, tu zahrkotal voz a zastal pred sklepom. Z voza skočil mladý, asi dvadsaťročný šuhaj a skladal s kočišom rôznym tovarom naplnené debny.Rovesný vyšiel k nim a mrzutým hlasom zavolal:— Kde ste len boli zatoľko, už som vás nevedel vyčkať. Robota všade stojí, sám musím obsluhovať. Už ste sa mohli aj dva razy vrátiť.— Nemohli sme skôr, — odvetí Janko Čvíkota, pomocník Rovesného, — vlak sa opozdil a predstavený stanice nám ho skôr nechcel vydať, kým si vlak neodbaví. Zdá sa mi, že nás trochu domŕza. Zase by chcel, aby sme mu dlaň pomastili.— No, to sú nenásytní ľudia. Všade len masť, keď chceš niečo, dávaj dary: cigary, cukor, kávu… To je už do nevydržania! Je to hotové zbojstvo!— Ferko! — volal Čvíkota na učňa.Učeň pribehol s rozpáleným lícom k vozu.— Pomáhaj Mišovi skladať, hneď prídem, len za okamih.Vbehol do dvora, poobzeral sa, či ho niekto nevidí, potom vytiahol z ružových púčkov uvitú kytku, rýchle ju vložil do pohára a položil ju do izby cez otvorené okno. Potom sa vrátil naspäť a pokračoval v robote, akoby sa nič nebolo prihodilo.Debny a balíky boli už z voza zhodené. Ferko sa vrtel ani vreteno. Uchytil balík, bežal s ním do sklepa, zase vybehol, aby bral iný. Janko sekerou odškieral vrchnák. Chrapšťalo to pod tlakom sekery, lebo bol šuhaj svalovitý a rezký. Počalo mu byť teplo. Zhodil kabát a tak otváral debny a vyberal z nich látku. Práca mu išla od ruky, ale zato bolo badať rozčúlenosť. Myseľ mu inde zalietala a srdce mu neraz nepokojne podskočilo. „Ozaj, či sa zmenila, ako len vyzerá?“ tanulo mu na mysli a pritom častejšie sa obzrel v tú stranu, skadiaľ mala prísť domáca pani i s dcérou. Nepokoj ho ovládal. Bol zaprášený a spotený. Rýchle prešiel si ručníkom po tvári, potom po nohaviciach, aby sa ako-tak oprášil. Už ich zazrel na uhle ulice a len čo si stačil kabát obliecť, už vozík zastal pred bránou.Medzitým aj pán zbadal dcérin príchod, ponáhľal sa do dvora, aby ju privítal. Učeň rozbehol sa otvoriť bránu a už zadupotali kone a vbehli do dvora.Janko prestal robiť. Nepohnute stál pri jednej debne a uprene pozeral na blížiaci sa vozík. Tvár mu blčala a okolo úst pohrával mu rozpačitý úsmev. Videl dve ženské postavy sedieť na zadnom sedadle. Na strane k nemu sedela pani, na druhom boku zbadal biely slamený klobúk, ozdobený ružovými kvietkami. Tvár jej pre matku nevidel, ale na okamih predsa zazrel jej rúčku, v bielej čipkovej rukavičke stoknutú. Držala v nej širokou čipkou ozdobený biely atlasový slnečník, ktorý sa sťa striebro leskol v spúste slnečných lúčov. Druhou rukou rýchlym pohybom sa chytila operadla predného sedadla a netrpezlivo sa nahla dopredu, akoby nemohla dočkať, kedy bude môcť zoskočiť dolu. Všetko to sa mu mihlo v okamihu.Vozík na dvore zastal. V tom okamihu ozval sa radostný výkrik, smiech, hlasitý hovor. Stál ako omráčený. — Ani ma len nezbadala, ani len nepozrela v tú stranu. Zaiste nepomyslela na mňa, — vzdychol si.Elenka ako srna skočila z vozíka, hodila sa otcovi okolo hrdla a vybozkávala ho na obe líca a medzitým bolo počuť jej radostiplný, zvonivý smiech a štebot.— Len či som už doma! Ako sa mi máte, otecko? — a chytiac mu tvár do oboch rúk, samopašne pozerala mu do očí. — Dobre vyzeráte, — doložila.— Chvalabohu, len roboty dosť, — chytil ju za briadku, pozrel jej do očí. — No, či vidíš, aká si mi narástla za jeden rok, ani konopa. Celá slečna! — vykríkol radostne. — Len si trochu schudla, hádam od múdrosti? Čo? A či si doniesla niekoľko štvoriek?— To by len bolo! — odvetila vážne, — uvidíte, tam mi je svedectvo aj s knihami v kufre.Mať, zostúpiac pozorne z vozíka, podávala učňovi a slúžke ručníky, zvrchníky, dáždniky, škatule a len vtedy, keď už bolo všetko hotové, prišla k mužovi, aby sa s ním privítala.— Nuž, akože sa máte? Či ste dobre gazdovali? — spytuje sa muža.— Chvalabohu, len či ste už doma, — vzdychol si Rovesný. — Už mi bolo na nevydržanie. Pováž si len: kuchárka mi hlavu píli, aby som jej masť vydal z komory, tu zase múku jej treba; ľudia v sklepe čakajú, učeň len teraz prišiel z pošty, Čvíkota zase bol na stanici po tovar. Uf! Už mi bolo do zúfania. No, len či ste už tu!— Čak je zle, keď sa gazdiná pohne z domu? — hovorí žena a povedomý úsmev pohráva jej okolo úst. — Len že sa niečo horšie nestalo. Dosť som sa ponáhľala domov, nedalo mi pokoja, Elenkini domáci nás nasilu zdržiavali, aby sme u nich aspoň jeden deň ešte zostali.— Dobre ste urobili.— Čo len povie Elena, keď si izbu uvidí? — pošepol žene a trel si od radosti ruky, šibnúc pritom okom po strojnej dcérinej postave.Elenka, horiac netrpezlivosťou, ponáhľala sa do domu, za ktorým v cudzine tak túžila a sa mu tešila. Prebehla cez pitvor, tam sa stretla s kuchárkou Zuzkou.Usmiali sa radostne jedna na druhú, privítali sa letkom, a už vstúpila do jedálne. Stôl bol už prikrytý; ináč všetko zostalo tu pri starom, len svieža kytka kvetov na stole tvorila akúsi slávnostnú náladu. Usmiala sa radostne tejto pozornosti. Z jedálne vbehla do neveľkej, no veľmi útulnej izby. Zastala v nej prekvapená. Bola to jej izba. Ale aká zmena sa stala s ňou. Steny nanovo jasnomodro maľované, až sa jagali čistotou. Nové, biele ani sneh čipkové záclony viseli na oknách, nízke, drobné, modrým plyšom obtiahnuté pohovky stáli pred neveľkým, vkusne vyrezávaným stolíkom. Pri jednej stene bola kanapa tej istej farby čo pohovky, pri druhej stene stála bielym prikrývadlom zastretá posteľ. Pri okne stojí malý, vkusný písací stolík, na ňom leží niekoľko skvostne viazaných kníh, taktiež písacie náčinie a niekoľko vkusných ozdobných maličkostí. V kúte je veľké zrkadlo a pred ním stolík s rozličnými toaletnými vecami. Na stene viseli v bohato pozlátených rámoch obrazy Madony a Krista v záhrade Getsemanskej.To nečakala. V radostnom prekvapení priložila si ruku na srdce. Život sa jej zdal taký krásny, dobrý. Cez otvorené dvere videla v salóne nový klavír. Prišla k nemu sťa v sne a ľahučko prebehla prstami po klávesoch zo slonovej kosti. Klavír na hru prstov odvetil čistým, kovovým zvukom. Od radosti podskočila a zaťapuškala. Zatvorila veko a vrátila sa do svojej izby. Ohmatala záclony, boli jemné sťa pavučina. A hľa, za záclonou v okne zazrela neveľkú kytku, uvitú z krásnych ruží. Vzala ju, obzrela i ovoňala, kochajúc sa v jemnej vôni, ktorú vydávala zo seba bledoružová „La France“. Zamyslela sa trochu, akoby hádala, odkiaľ pochodí. Usmiala sa, vytiahla z nej jeden bledožltý, druhý ale tmavočervený puk s lesklo tmavozeleným listom a zapäla si ich za pás. Práve sa poberala von, keď zbadala rodičov. Stáli vo dverách a tešili sa z dcérinho prekvapenia. Skočila k nim, bozkávala im líca a ruky, smiala sa i poplakala.— Ach, aká to krása! Ako je to všetko pekne zariadené! — volala. Ťahala oboch dnu za ruky, vypytovala sa na všetko, kde to kúpili a čo to všetko stálo. Radosti nebolo konca kraja, až kým Zuzka neoznámila, že je polievka na stole. Šli do jedálne.Tam ich už čakal Janko s Ferkom. Janko bol ani zo škatuľky. Nemal, pravda, sviatočné šaty na sebe, ale zato nebolo na ňom ani páperíka a lesklé, hladko začesané vlasy svedčili, že len teraz boli močené v čerstvej vode. Ako ju zazrel vo dverách jedálne, zarazil sa, vidiac pred sebou vysokú štíhlu postavu. „Slečna,“ pomyslel si, a tak mu to bolo čudné vidieť ju takú veľkú, takú zmenenú. Krv vstúpila mu do tváre. Vzmužil sa, prišiel k nej, aby jej ruku podal a privítal ju. Ale tu prišiel do nových nesnádzí. Nevedel, ako ju má osloviť. Tykať? Ktovie, či by jej to bolo milé? Slečna? Vykať? To sa mu zdalo také cudzie, ba smiešne po toľkých rokoch úprimného priateľstva. Čo mal urobiť? Obchádzal ako mačka okolo vriacej kaše a hovoril k nej v tretej osobe.Elenka pri prvom zhliadnutí sa s Jankom ani nepomyslela na to, že by sa dôverný pomer medzi ním, detským kamarátom, mohol zmeniť, a preto bola prekvapená jeho rozpakmi, ale bystrosťou ženy v druhom okamihu pochopila už všetko. Oči jej zaiskrili od radosti, keď si pomyslela, aký dojem urobila doma.Zbadala, pravda, v meste všeličo, keď sa išla prejsť s družkami z internátu do mestského parku. Nejeden mladík, hlavne ale tie šelmy študentské, tak zvláštne pozerali na ňu. „Aj Janko zbadal, že som už veľká. Nepovažuje ma už za decko,“ prelietlo jej umom. Ona tiež pozrela naňho skúmavo i zbadala, že zmužnel od tých čias, ako ho nevidela. Chĺpky pod nosom a na spánkoch stemneli a zhustli. I oči, predtým bezstarostné, šibalské, teraz tak divne hľadia na ňu, práve tak, ako sa v meste dívali iní na ňu na prechádzke. „Nie, predsa nie tak,“ myslí si a jemná rumeň vstupuje jej do tvári.Boli obaja v nesnádzach.— Čo ste zamĺkli? Takí ste cudzí, akoby ste sa teraz po prvý raz videli, — zvolal otec veselo a pozrel významne na ženu. Pozrela naňho vážne a potom na mladých. Už zbadala, čo sa rodí v duši mladých.— Posadajte si, deti, a majte sa do jedenia, — pokračoval, — a nech je veselo! — Sadol si na svoje miesto, kde ho už čakal tanier polievky, ktorý mu práve podala žena.Prívetivá otcova reč zahnala nesnádze mladých. Pri pohľade na ružové púčiky za Elenkiným pásom Jankovi podskočilo srdce od radosti. „Zbadala ich a neopovrhla nimi,“ pomyslel si a veľká radosť ho opanovala. Pozrel na ňu vďačne, akoby sa jej chcel poďakovať. Usmiala sa a ruka jej nebadane skĺzla k drieku, aby sa tam dotkla ruží.Sadol si. Sedela oproti nemu. Nemohol sa zdržať, aby ukradomky nepozrel na ňu.— Ferko! — zvolal domáci pán, — dones z pivnice fľašu vína, patrí sa, aby sme zapili Elenkin príchod. Či nie je tak? — A obrátil sa k žene. Prikývla hlavou.— Tak je, — riekla a pritom rukou pritlačila gombičku elektrického zvonca. Na hlas zvonca doniesla Zuzka mäsitý pokrm.Ferko doniesol fľašu. Rád bol, že hrmavica už prešla a poznajúc pána, vedel, že dnes bude dobrej vôle a tak sa nemá čo obávať nového výprasku. Janko vzal fľašu a počal nalievať víno do pohárov.— Nalej aj Ferkovi, nech mu zacelie. A teraz na Elenkino zdravie! — Štrngli si.Vypili všetci, vyjmúc Elenky, ktorá len čo si pery omočila doň. — Nie som zvyknutá, — hovorila, akoby sa vyhovárala.— Hádam si niečo pošarapatil? — spytuje sa pani a prísne pozrela na Ferka.Krv mu udrela do tvári a oči sklopil do taniera.— Nie, že by, — hovorí pán veselo, — bol som rozmrzený pred obedom. Nemohol som vás dočkať, tak sa Ferkovi dostalo. Ale nič zato, veď sa ti beztak viac ráz prepieklo.— Nedostal si list od Vlada? Kedy príde domov z Pešti?— Nie, neviem, — odvetil muž.— Príde čoskoro, — pokračuje ona.— Ach, či nám bude veselo! — zvolala Elenka. — Všakver? — a pozrela na Janka. — Po nedeliach zariadime si výlety a večierkom sa budeme prechádzať. Čo sme sa vlani nasmiali, nažartovali, pamätáš sa?Mať vážne pozrela na dcéru a prehovorila:— Uvidíme, lež musíme pamätať, že už nie sme deti. Preto zanechajme detské hračky a zhony a držme sa, ako sa patrí na dospelých.— Ale, mamička, veď sme nič zlého neurobili.— Nič ako nič, len nezamýšľaj aj ďalej skákať ako mladé kozľa, behať po rose, aby si potom prišla domov celkom mokrá, ako čo by ťa boli v potoku pomáčali. Neraz ste také škreky narobili, keď ste sa naháňali, alebo o buchtu hrali na dvore, že mi v hlave počalo hučať.Elenka pod dojmom rozpomienok na detské hry a roztopaše zasmiala sa hlasne. Prišlo jej na um, ako prišla neraz domov s roztrhnutou sukničkou, ako sa tichučkým krokom popri stene vkrádala ako tieň k Zuzke, aby jej zašila trhlinu. Stalo sa neraz, že aj spadla a si kolienko poranila, takže hodnú chvíľu aj pokrivkávala, ale to všetko prešlo, zabudlo sa a v okamihu veselosť sa zase vrátila.A to teraz všetko má prestať, má byť vážna, dospelá, má sa pretvarovať, akoby bohviečo od toho záviselo. A ona by sa ešte tak rada zahrala, zažartovala s Jankom a s druhými tak ako predtým. Zvážnela. Spomenula si na priateľku Betku i na druhé v ústave. „Ozaj, keď prišli domov, či aj ony zvážneli, či sa aj ony zmenia?“ Zatúžila po nej, chcela ju vidieť, pozhovárať sa s ňou.Janka sa nemilo dotkol vážny, takmer tvrdý hlas panej. Dobre ju poznal, veď za desať rokov, čo bol u nich, mal na to času až nazbyt. Vie, že je prísna, ale vycítil z nej aj súcit a lásku k nemu, veď ho domáci považovali za rodinného člena a on bol k nim tiež prítulný, ako ku svojim vlastným. A teraz? Práve teraz, nenazdajky, kde sa vzal ten tvrdý hlas, tie odmerané, odpudivé slová? Práve teraz pri Elenkinom návrate, pred ním! Čo to znamenalo? Pozrel na ňu. Jej tvár tvrdá a oči prísne naňho uprené.— Veru tak, detský vek sa minul, treba žiť rozumne, rozšafne. Ale teraz každý svojou stranou, — hovorila rezkejšie, — ta sa do roboty! Ja si trochu zdriemnem, hlava ma rozbolela od cesty.Rozišli sa.— Ale žena, čo si taká namosúrená, a ako bezcitne hovoríš s deťmi. Daj jej pokoj, nech si zažije, kým je mladá, slobodná, veď beztak skoro bude musieť znášať starosti, keď vstúpi do života, — dohováral jej muž, nemilo dojatý jej prísnym vystúpením.— Viem, že by si ty nedbal. Či ty zbadáš niečo? Tebe je Elenka aj teraz len rozmaznané decko.— Ale prečo? Aspoň v prvý deň nemala si kaziť dobrú náladu.— Nerozumieš sa do toho, — odsekla, — čím skôr, tým lepšie. Nedovolím, aby sa mi za chrbtom ľúbostné pletky natáčali. Teraz je to už prinebezpečné. Prísnosť bolí, ale predchádza mnohému zlu.— Akému zlu?— Nuž či si nevidel, ako pozerali na seba, ako sa červenali, usmievali?— A potom? Ja na tom nič zlého nevidím.— Kdeže by si sa ty dovtípil! Ty len vtedy vidíš, keď ti už strecha nad hlavou blčí.— A keď by aj, Janka predsa poznáme od malička, tak nám je, akoby nám bol synom, vieme, kto je…— Nechcem! — skočí žena rozdráždene. — Nechcem, aby sa moja dcéra stala otrokyňou, aby vždy mozolila, sedela v sklepe pri kase ani v klietke a vydávala ľuďom. Nie preto sme si ju vychovali, na ňu trovili. Chcem, aby ľahšie žila ako ja, chcem jej zaopatriť bezstarostný, pohodlný život.— A čože ti chybuje? — spytuje sa rozdráždene. Zbadal zase, že je nespokojná so svojím vydajom, že sa nevydala za pána. Stávalo sa to obyčajne vtedy, keď išla niekam a videla okázalý život mestských dám. — Už si zase videla tie fifleny. Však sa ver prechodili po meste sem a ta a kradli pánu bohu nemilo deň a čakver koketovali s každým na dačo súcim mužským? Čo? Myslíš, že je to život? Že tie už nemajú starosti? Veď sú po uši zadĺžené! Koľké nemajú ani to, čo nosia na sebe. Ha, ha, ha, máš komu závidieť! — zasmial sa suchým, nervóznym smiechom.— Daj mi pokoj, ty si už raz taký, neuznáš.— Čo ti neuznám? Či nemáš v hojnosti všetko? Čo ti chybí?— Veď ty! Tebe je všetko dobre! Dajme tomu pokoj, — keď videla, že jej chce odvetiť.— Ustatá som, bolí ma hlava. Nechcem sa daromne rozčuľovať.Muž niečo zašomral a rýchlym krokom šiel na dvor, kde mu viazali do balov konope, ktoré nakúpil od ľudí a zajtra ich mal odoslať do fabriky.Janko medzitým dovezený tovar poukladal na miesto, zapísal do knihy a obsluhoval ľudí. A zase tiekla u Rovesných práca svojím obyčajným tokom.A predsa nie. Veselé zvuky klavíra rozliehali sa po celom dome a zalietli sťa jemný šumot až do sklepu. To Elenka hrala na klavíri. Taká bola šťastná, že je už doma, medzi svojimi, vo svojej milej izbe, tak ozdobenej. Všetko je jej, aj klavír! — Akí sú mi len dobrí, — vzdychla si, — a zase sa vrhla s celou mladistvou náruživosťou do milozvučných, laškujúcich melódií. Sedela na pekne vyrezávanom stolci pri skvostnom klavíri. Uprene pozerala do nôt. Jemné nozdry trochu vyhrnutého nošteka rozšírili sa pod dojmom hudby. Jej hladké líca zružoveli a malá kader gaštanovej farby zošmykla sa jej na čelo. Bledoružové šaty harmonicky splývali s náladou a jej biele ruky, prsty ktorých hybko pohybovali sa po klávesoch, odzrkadľovali sa vo vyleštenom, zlatými literami firmy okrášlenom veku klaviatúry.Janko počul Elenkinu hru. Tak mu bolo čudno okolo srdca. Radosť, zármutok, nádej a nepokoj zamieňali sa v ňom. „Ako môže byť len taká veselá, bezstarostná? Nič necíti voči mne? Ináč by mi rozumela, hľadala by spôsob.“— Čo vám je? — spytuje sa ho so smiechom nevesta, už vám druhý raz hovorím a vy nič. Čo ste taký zahútaný? — Či vás tamdnu bolí a či vás frajerka nechala? — a výsmešne naňho pozerá.Strhol sa ani zo sna.— Ale čoby, len mi tak prišlo. Čože by si chcela, Evička? Hádam novú šnúrku, či striebornú čipku na prusliak, aby si sa svojmu Martinovi zapáčila — čo?— Dajte pokoj, mladý pánko, nejde vám žart od srdca, viem ja, že vás niečo omína. Dajte mi tri rífy patelatu a červený pamok, ale taký, čo nepúšťa, či viete?— Dobre, dobre, všetko bude, ako si žiadaš.— No veď tak.Doniesol, odmeral.Keď odchádzala, ešte zo dvier mu zavolala: — A po druhý raz sa tak nezahútajte, lebo sa svet bude nazdávať, že ste ohluchli.*Zmrklo sa. Ferko s veľkým rachotom spúšťal a zatváral železné dvere na obchode. Večera sa tiež minula, a to dosť ticho. Domáca pani nemala dobrú vôľu, žalovala sa na hlavu, Rovesný málo hovoril, bol ustatý, a žena mu tiež pokazila vôľu, a to na celý deň. Elenka počala nadpriadať rozhovor i smiechom chcela odbiť mlčanie, ale keď sa jej to nepodarilo, zatíchla aj ona. Každý sa ponáhľal čím skôr odísť od stola.Janko po večeri šiel na preddomie. Sadol si na lavičku. Vozy tiahli pred ním z poľa. Zďaleka počul spev robotníc. Stával sa zreteľnejším, až počul aj obsah piesne:Keby mi neboli vŕšky na závade,bola by videla, bola by videlamilého v záhrade!A za tým jedna zo speváčok zaujúkala, až sa ozvalo. Popri ňom grúli a kvičí prasa, už zadychčané. Zastane pred každou bránou, akoby sa dnu pýtalo a zase beží ďalej. Zatáralo sa. Pomaly sa zotmilo. Oproti nim v dome aj svetlo zapálili. Hore na nebi zjavujú sa drobné svetielka hviezd. Čím diaľ, tým je ich viacej. Vynorujú sa s hasnutím denného svetla. Už sa jasá mdlým fosforečným svetlom aj mliečna cesta. Na južnom nebi, neďaleko súhvezdia Orla, je najjasnejšia. Tam sa delí na dva jasné prúdy. A v tmavej medzere medzi nimi tiahne sa dlhočizné telo zmije v ohromnom polkruhu, aby sa končilo v trojuhlastej hlave, blízko pekného súhvezdia Herkulesa a sťa brilianty ligotajúcich sa hviezd severnej koruny.Zotmilo sa. Ruch na ulici zamĺkol. I vznikli v ňom obrazy mladosti. Lúčenie s rodičmi, keď ho viezli do Rovesných za učňa. Ako sa vždy bál! Elenka bola vtedy šesťročná. Pribehla k nemu, ukazovala mu bábiky a iné hračky. Spriatelil sa s ňou. Večierkom jej rozprával povesti. Túlila sa k nemu, keď jej rozprával o zlej macoche a o dvanásťhlavých drakoch. Spomenul si na jej vystrašenú tvár a oči. Rada sa bavila s ním. Nikdy ju nedráždil, nehneval ako jej brat Vlado. Ten čo mohol, urobil jej proti vôli a bol rád, keď ju mohol napáliť. On ju v takýto čas zastával, bránil. Ako to všetko prešlo ani sen! Rozpomenul sa, ako plakala, keď ju prvý raz odviezli do mesta. Pribehla k nemu so slzami v očiach a prosila ho, aby dal pozor na jej bábiky a na mačiatka. Sľúbil jej to a samému ťažko bolo lúčiť sa s ňou. Potom sa už len v lete vídavali, keď prišla na prázdniny. Akú mal radosť, keď zamieňala matku alebo otca v sklepe pri obsluhe, alebo pri kase. Čo si v taký čas všetko narozprávali, nažartovali. Ani on, ani ona sa nestarali o to, kde to všetko zájde, lebo na to ani nemysleli. Načo, keď im bolo tak voľne, dobre! Len vlani, pri odobierke vzbudil sa v ňom už povedomý hlboký cit lásky voči nej. Nevedel sa dosť natešiť, napásť oči na veselom, celý dom oživujúcom dievčati. Všade ho bolo plno. Tu spievala, tam zase bolo počuť jej svieži smiech, zase dupot nožiek, keď tancovala. Začal si vytvárať obrazy do budúcnosti. I skrsli v ňom jeden za druhým, v pestrých, veselých farbách, hodne šťastné, tak ako v povestiach. Ani na jednom nechýbala Elenka. I dumal, ako bude pracovať, ako zbohatne, len aby si ju zaslúžil. Časom prevezme obchod, pretvorí ho podľa svojej vôle, rozšíri ho. Bude cteným, váženým človekom a ona bude jeho ženou. A teraz, zrazu, ani sám nevie, prečo sa cíti opustený. Bojí sa, že mu nádeje stroskotajú! Prečo? Nevie, len cíti nepokoj, ktorý ho morí. Bojí sa, že ho už nechce. Možno videla v meste inakších, schopnejších. Veď je pravda, že sa naňho usmiala, ale… A potom mať… Vedel, že mu je neprajná…!Na tichý štrkot okna prebral sa z myšlienok. Pozrel hore i zazrel v šere bielu ruku, ako ticho otvára krídlo okna. Srdce mu silne zabúšilo. Skočil z lavičky a priblížil sa k obloku. Bola to ona. Nahýnala sa von.— Elenka! Ešte nespíš?— Nie, dnu je tak dusno, a vonku je tak príjemne.Vetrík zavial listy vysokého topoľa zaševelili.— Čo ti je, že si taký? — šepce ona.— Bohvie, čo mi je. Nejaká túha, ba smútok mi zasadol na srdce, ani sám neviem prečo.Uprel tvár k oknu, aby ju lepšie videl, hlas sa mu triasol roztúžením. Klobúk zošmykol sa mu z hlavy a spadol na zem. Ešte väčšmi sa nahla a rukou dotkla sa jeho obnaženej hlavy a prsty sa jej vnorili do bujných šuhajových vlasov.Chytil jej rúčku a posypal ju bozkami.— Veľmi, veľmi ťa milujem, — šeptal jej.Ruka sa jej zachvela pri počutí týchto jej takých nových slov.Aj on sa striasol. Obaja pocítili niečo neobyčajné, celkom nové, akoby úder elektrickej iskry. Vytiahla si ruku z jeho…— A ty? — prosí túžobne i so strachom.— Choď spať, už je pozde.— A ty nič? — spytuje sa zmierajúcim hlasom.— I ja! — odvetila tíško, len-len že počul.Zatvorila okno.— Nejdi ešte! — prosil, no darmo, okno sa už viac neotvorilo, ani sa v ňom viac biela postava dievčaťa neukázala.Bol preplnený citom. Pozrel ešte raz na zatvorený oblok, potom šiel do dvora, tam v bočnom krídle domu bola jeho izbička. V nej spal Ferko na železnej posteli. Zreteľne počul jeho pravidelný, hlboký dych. Nemohol vydržať v tom úzkom priestore, vyšiel na dvor, stadiaľ do záhrady. Tam sa prechodil dlho do noci.
Cajak_Rodina-Rovesnych.html.txt
1V úsilí zachrániť pred ničotným zabudnutím dejiny gymnázií, významnejších stredných škôl a ich rektorov, ktoré napísal môj čestne zvečnený učiteľ, slovutný pán Ján Rezik, uvedomil som si, aké pravdivé sú slová najdôstojnejšieho pána Izáka Abrahamidesa Hrochotského (pozn. a), niekdajšieho kazateľa a prepošta bojnickej cirkvi a superintendenta cirkvi augsb. vyznania v Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej župe:[1]„My, Uhri, právom obdivujeme dôkladné a vycibrené umenie cudzích národov pri spracúvaní súčasných dejín ich potomstvu. My sami sa však zatiaľ nedostatočne staráme o to, aby sa naši potomci dozvedeli, ako sme žili, a aby si cudzie národy ešte skôr ako našinci uchovali pamiatku na veľa krásnych údajov o slávnych činoch našich predkov.“Angerius Ghislain Busbecque (pozn. b) z Flanderska,[2]ktorý bol sedem rokov cisárskym legátom v Carihrade, porovnáva nežičlivú ruku našich ľudí pri spisovaní dejín Uhorska so vzornými Tatármi, ktorí svoje knihy dychtivo čítali a v srdciach uchovávali. Pozri jeho dielo „Legationis Turciae epistolae quattuor“[3](Štyri listy z tureckého posolstva). Ján Barclay[4]pripisuje tento jav prevažne neprekonateľne ťažkým, vojnovým časom. Pozri jeho dielo Icona animarum (Obraz duší), hlava VIII.Isté je, že aj slávne činy, ktoré susedné aj iné národy zvečnili v knihách, sú znamenitým prostriedkom na vštepovanie lásky k počestnému životu do sŕdc Uhrov. Lenže ušľachtilý duch sa správal podľa vzoru Rimanov a opisoval oveľa starostlivejšie činy vlastných predkov ako iných národov (pozn. c); predpokladal, že oveľa lepšie sa možno učiť a vzdelávať na domácich ako na cudzích vzoroch. Potvrdzuje to známe porekadlo: Vlastný dom je najlepší dom.Pozn. a—Jeho slová sú obsiahnuté v pohrebnej reči nad najosvietenejším grófom a pánom Jurajom Thurzom de Bethlenfalva, prednesenej 19. februára roku 1617. Podobne si sťažoval svojho času dôstojný pán Martin Szentiványi v predhovore svojej rozpravy „Dissertatio Paralipomenica Rerum Memorabilium Hungariae“[5](Dodatky k pamätihodným udalostiam Uhorska), kde píše: „Mal som úmysel uverejniť súčasné udalosti skôr na vzdelávanie ako na vedecké ciele, rozprávačsky ich spracovať, starostlivo ich vycibriť, vhodne rozšíriť a dokonalejšie vybrúsiť. No výsledok nezodpovedá môjmu predsavzatiu vôbec a nezodpovedá ani veľmi namáhavej a zdĺhavej snaživosti, ako som si to želal. Zapríčinilo to veľa nemálo závažných dôvodov. V prvom rade ľahostajnosť a liknavosť našich predkov, ktorí nepokladali za potrebné zaznamenávať a zapisovať pamätihodné udalosti svojej doby.Druhý dôvod väzí v nedostatku archívov, v ktorých chýbajú dôležité pamätihodné udalosti v kráľovských komorách a kanceláriách, kapitulách, konventoch a kláštoroch, v kanceláriách veľmožov, ako aj v zbierkach literárnych pamiatok popredných rodín. Niet pochyby, že materiálu bolo veľa, ale po nešťastnej porážke pri Moháči, pre ustavičné a početné domáce a vnútorné vojny, ako aj vonkajšie odboje — najmä pre turecký a tatársky vpád — archívy vyšli navnivoč. V tie časy išlo každému skôr o vlastnú záchranu než o starostlivosť o spisy, každý sa dal radšej na útek a listiny ponechal ich osudu.Tretí dôvod spočíva v nedostatku dejepiscov, ktorí by písali o uhorských udalostiach. Máme iba málo listín z dejín a ešte aj to nepatrné množstvo zostáva z väčšej časti nepovšimnuté, hoci by malo byť zverejnené.Štvrtý dôvod väzí v nepružnosti samotných autorov, ktorá sa javí v záznamoch o udalostiach, ako zanechávajú v listinách potomstvu. Poniektorí sa totiž uspokojili iba záznamom mien významných osôb, honosiacich sa buď cirkevnou, alebo verejnou hodnosťou, bez najmenšej zmienky o ich rode alebo pôvode ich rodiny.“Pozn. b—Mikuláš Istvánffy v Dejinách Uhorska[6]pokladá ho v knihe XIX za ušľachtilého muža jemných mravov a nadpriemerne vzdelaného. Porovnaj spis Melchiora Adama[7]„Vitae Germanorum, iure consultorum ac politicorum“ (Životopisy Germánov, právnikov a politikov), s. 315.Pozn. c—Vavrinec Beierlinck[8]v diele „Magnum theatrum vitae humanae“ (Veľké divadlo ľudského života), zväzok IV.[1]Izák Abrahamides Hrochotius-Hrochotský, jeden z prvých superintendentov, zvolený na synode v Žiline v r. 1610, nar. okolo r. 1575, zomrel v r. 1621 v Bojniciach. Literatúru o jeho živote a diele pozri v Riznerovej Bibliografii, I, 7.[2]Angerius Ghislain Busbecque (1522 — 92) pochádzal z Flanderska, v r. 1556 — 62 bol cisárskym vyslancom v Carihrade.[3]Rezik cituje Busbecquovo dielo nepresne: De rebus Turc. IV.[4]John Barclay (1582 — 1621), škótsky spisovateľ, narodil sa vo Francúzsku, žil v Londýne.[5]Martina Szentiványiho Dissertatio paralipomenica Rerum memorabilium Hungariae vyšla v Trnave r. 1699.[6]Istvánffy Miklós (1536 — 1615) napísal Historiarum de rebus ungaricis libri XXXIV (1622).[7]Melchior Adam, rodom zo Sliezska, žil v 17. stor., bol rektorom v Heidelbergu, napísal veľa životopisov. Zomrel v r. 1632.[8]Laurentius Beierlinck, učený arcidiákon v Antverpách, kde sa v r. 1578 narodil, aj tam v r. 1627 zomrel.
Rezik_Gymnaziologia-Uvod.html.txt
IZima, tuhá zima. Všetko pokryté je snehom… Dolinou úzkou, ohraničenou strmými horami, fúka ostrý vietor. Cestou nakopil toľko snehu, že ťažko bolo prejsť voziarom z píly do blízkeho mesta. Stráň cesty kopil sa sneh do výšky, voziarom vystúpiť nebolo možno, len tam kdesi na vŕšku. Preto pokrikovali hlasne na malé koníky svoje, aby hlas ich upozornil i kamarátov, teraz možno nadol sa uberajúcich.Ten pokrik voziarov prerušuje tichosť predvečernú. I klusá ten koník, klusá, statočne napínajúc sily svoje, a ťahá vlače hore k vieske. Krušno mu azda, že ani domov nemôže bežať naprázdno, veď gazda nabral od dodavateľa pre hámre múky, strovy a oleja. Vedľa saní kráča voziar sám a posmeľuje svoje koníky. Je tento človek, ako z kremeňa: zima a vietor nedotknú sa ho, krok jeho je pružný, tvár, hoci do temna zfarbená štipľavým vetrom, nejaví na sebe strašného pocitu zimy a hrdlo jeho je obnažené hlboko, až tam, kde na hrudi spiežová pracka spája límec košele hrubej, no pekne vyšívanej. V ňom vidíš silu jeho plemena: zúria búrky, hučí víchor, straší metelica — on nič, len stiahne azda na uši v zime, v lete nezbytnú barančicu a kráča ďalej. I prehrmia búrky, prestanú víchre a on je ten istý. Dnes olúpi ho cudzí prisťahovalec, pliaga dediny, o hmotné imanie, nemá on viac, krem tej chalupy, kde dym a zima nedovolí zohriať sa biednemu človeku, a krem niekoľkých zemiakov, ako prídavok k neuzretej, zelenej, nahorkastej kapuste. A on i tak žije, deti jeho sú zdravé, otužené, oživujú ulice dediny svojej a ponesú ony životom biedu ďalej, ako údel svoj pravlastný od „národa na národ“. Kraj jeho je neúrodný: niečo ovsíka, málo kapusty a ešte menej zemiakov, to bohatstvo jeho; no on spokojný je i s tým, len by Pán Boh i toho požehnal.Hory jeho bohaté sú, ale to je nie jeho. To jeho pánovo a údelom z toho dostala sa mu len tvrdá, mozoľná robota. Ale keď len tú má, v nej je prameň výživy. Najmä ak má pár malých síce, ale vytrvalých koní, tu nečaruje sa tak ľahko s hockým. Priaha on deň po deň koníky svoje do saní i do voza a meria tú cestu od píly po železničnú stanicu a nazpäť.Zďaleka i zblízka počuť večerný zvon. Zbožne prežehná sa voziar a rezko kráča ďalej. Skoro už zájde náš krajan v rodnú viesku svoju. Azda teší sa už vopred teplej večeri, túžobne čakaný je deťmi, nesie im už koláč za groš a podelí svedomite. Možno rozhovorí sa, rozveselí — prídu priadky i zaševelí nízkou izbou veselý hovor a smiech súsediek, zazvučí tancujúce vretienko, zasmejú sa deti. Možno zabudne na chvíľu na krutý zápas, ktorý vedie deň po deň s biedou i so všetkým, čo ona so sebou vlečie.Ale vieska naša nemá len samé začadené chalupy: stoja tu i panské domy, byty úradníkov, polesných, dozorcov, lekára atď. Tu i tam vypína sa vkusné bydlisko vysokého úradníka a zvyšuje kontrast medzi blahobytom a núdzou.Taký panský dom je hneď na kraji dediny. Vôkol neho je park, cez ktorý ide bystrý potok, teraz, pravda, zamrznutý. Vkusné mostíky spájajú jeho brehy. V lete tu živo, mládež rada preháňa sa po parku — teraz sprobúva nejedna mladá nôžka silu ľadu, chtiac sa mu sveriť, no výstražný hlas je na blízku, pozor, pozor!Oblokmi tohoto domu zasvieti mladý ešte mesiac i hádže čipkovými záclonami lúče svoje, a dlhé tiene po kobercoch tvoria fantastické figúry. Ale mesiac nie je jediným svetlom v izbe: z bielej porcelánovej pece sála plameň pohyblivé lúče, ony ihravo behajú po podlahe a zastavia sa na šatách panej, sediacej v pohodlnom kresle blízko ohňa.„Tak dlho sú tie deti tamvon,“ hovorí pani sama k sebe a vstane. Pristúpi k obloku, vyzerá do súmraku, no nevidí toho, čo si želá. Preto obráti sa znova do izby a zapáli lampu.A teraz vidno, že pani táto je veľmi príjemný zjav. Je už nie mladá. Pohyby jej sú trochu mdlé a hlava, ako by nejakou neviditeľnou ťarchou obťažená, kloní sa napred. No z tvári jej svieti dobrota a nežnosť srdca a oko jej prezradzuje dojímavú dôveru vo všetko, čo jej blízko stojí.Teraz zastala, a útla postava, naklonená napred, zdala sa načúvať do diaľky. Oko jej zasvietilo radosťou, usmiala sa nežne i šeptala:„Už idú, tu sú už moje deti radostné!“A už otvárala im dvere.S krikom a smiechom vbehly tri mladistvé postavy, ale už nie viac deti, lež dve vyrastené devy a mladík-študent.„Deti, kde sa túlate tak dlho?“Deti zavesily sa na hrdlo matky, že ona temer ztratila roznováhu, potom začaly všetky naraz hovoriť:„Mamička, boli sme na pošte, ale nebolo ničoho pre nás, len apa mal niekoľko úradných listov.“„Deti, vy ste zas šialené dnes; len čo sa vám robí?“ karhala matka láskave deti a pozrela na ne s úľubou materinskou.„Mama, to je za to,“ ozvala sa mladšia devuška, ešte v obkratných šatočkách, „to je preto, že je Ľudo medzi nami.“„Áno, mama,“ povie najstaršia, „Marína má pravdu, Ľudo je vždy šialený, ako opravdový chlapec.“„Ó, prosím — chlapec! Dávno to bolo, pani sestra; dnes som už šestoklasník, a preto dolu klobúk!“„Vari pred tebou? Veru neviem, či by si dnes nemal chuti poihrať si s kamienky a gombičkami, ktoré ukradomky poobrezával si nám zo šiat.“„Hahaha! Veď som vám vykonal, a vy ste sa maly v slzách utopiť,“ smial sa Ľudovít a pretiahnul rukou po hlávke Marínkinej, stiahnuc jej celý vrkoč i s ihlicami.Marínka hodila hlávkou, matka karhala syna, no on lichotil, bozkával matku a prosil ju:„Nehnevaj sa, ty zlatá mamuška moja, ale dnes som ti raz taký, ako by som sa bol ešte raz dieťaťom stal a všetky detinstvá znovu mal postvárať. K tomu už nechybí inšie, len aby si nám rozprávala povesť, ako za oných čias. Čo myslíte, dievčence, rozprávať, nerozprávať?“„Ale, deti!“ bránila sa matka. „Rozprávať, veď ste azda nie… ba deti ste, rozpustilé, milé deti moje!“Znovu pritúlili sa devušky i šuhaj k matke a prosili o povesť.„Rozprávať vám azda o popeluške, či o svetovládnom rytierovi?“„Ó, mama,“ hovorila Marína a ovesila ústa, „z tých sme my už dávno vyrástli.“„Nevídali! Dávno!“ smial sa Ľudo; „veď ešte i teraz nosíš krátke šaty.“„Moje šaty sú dosť dlhé, ale tvoj —“„Marína!“ volala matka, „nezabúdaj sa!“Dievčatko odvrátilo sa zahanbene, ale hneď pozrelo na brata, pričom jej on neopomnel šuchnúť do boku, a zasa obidvaja zasmiali sa.Medzitým Irénka, najstaršia sestrička, už bola vytiahla vyšívačku a sadla za stôl.„Čo myslíš, mama, príde apa skoro domov?“ opýtala sa Irénka; „nemáme chystať mu čaj?“„Nebude to dnes tak skoro,“ vzdychla matka; „od nadlesných pozde sa rozchádzajú.“„A to len preto sa spytuje,“ nadštrknul šelmovsky Ľudo, „lebo s apom má prísť i adjunkt.“„Ty taranda!“ zvolala Irénka a zapálila sa veľmi.„Však som uhádnul?“ škádlil šuhaj a potom sadnúc k matke, vytiahnul jej ihlicu z pletenia a neustal prosiť, kým neprivolila, že bude rozprávať.„Mama, ale povesť takú, kde dvaja naozaj sa milujú a nemôžu sa dostať,“ prosila Marína.„Marína!“ pozrela na ňu Irénka a zapálila sa znova.„Rozprávaj, mama, prosím ťa, ty poetka naša! Vieš, keď rozprávala si nám predtým a ja spýtal som sa, kde si to čítala, prišla si sama do rozpakov — a ja som vedel, že si to vymyslela.“„Ó, deti, vyrástly ste mi už nad hlavu a ja povesť vymyslieť už neviem pre vás.“„Tým lepšie; rozprávaj niečo, čo sa naozaj stalo,“ povedal Ľudo.„A kde dvaja milovali sa,“ dokončila Marína a sadla k matke s očakávaním.A mamička rozprávala povesť deťom svojim a my za ňou rozprávať ju ideme znova.*Toho času, keď povesť naša sa začína, boly dlhé fašiangy. I užíval ich každý podľa možnosti a podľa toho, ako stačilo mu vrecko.Povesť naša vedie nás do veľkého mesta. V Pešti dávajú si bohatí ľudia dostaveníčko, idú tráviť zimu do mesta, žiť radovánkam a zaplatiť ich draho.Bolo dosť takých, čo cez leto doma, v svojej dedine žili veľmi skromne, no tu muselo sa ukázať svetu, že ešte slávna família má z čoho troviť a vie iakostroviť. Tam, niekde na dedine, varila, piekla pani veľkomožná sama a sama presádzala šalát na hrady, pán behal po poliach a pestoval dohán svoj sám a slečinka-dcéra pre premenu chodila i boso; ale to už bolo dávno, ešte predtým, ako do školy chodila. Teraz už zabudla na to, lebo roky počítajú sa jej len odvtedy, čo strávila prvý rok v Pešti.Medzi inými z horného Uhorska došlými rodinami bavil sa v Pešti pán Alexander Tóházy so svojou mladou, no chorľavou paňou a so svojou mladou a krásnou sesternicou.Zprvu bývali v prvom poschodí veľkého domu. Obloky izieb hľadely na Vacovskú ulicu. Držali i kone, i sluhu, i kuchárku. Na ostatok odišli bývať na koniec Kráľovskej ulice, tam bolo ešte dosť slušné, no „tichšie“ bývanie. Kone predali a predbežne nekúpili iných, lebo pán Tóházy hovorieval, že na jarné dostihy pôjdu do Viedne, ztade do Paríža a možno i do Nizzi. Smelé to boly plány, no tento gavalier, keď chcel podujať niečo, našiel prostriedky k tomu akokoľvek.Na posledný fašiangový večer Tóházovci mali isť na maškarný bál do reduty.Ale pani Tóházyčka necítila sa dobre, ba smelo možno povedať, že nevládala. Do nedávna musela všade chodiť s mužom i s krásnou Bertou, aby táto mala gardedámu, musela sa sobrať a vyfintiť, čo obyčajne podarilo sa jej. Kým vošla do sály, kým začal sa tanec, ona ešte dosť živo brala účasť na zábave, ale hneď sadla si niekam na tichú, temer skrytú pohovku a — driemala.Vedela ona, hoci nie celkom jasne, že ľudia vzali ju už v reč, ju a jej manžela a Bertu. Ale nevšímala si toho veľmi a pozdejšie otupela oproti tomu.Teraz ostala doma, lebo pán Alexander už navyknul chodiť sám na zábavy, a Bertu chodila ohlasovať istá známa pani.Opovržlive odobral sa muž od chorej ženy, prikážuc jej, aby už raz pribrala sa napísať list bratovi, veď že je to škandál ostať tak na suchom.„Nepotrebuješ sa veľmi trudiť nad tým listom, napíš prosto: ,Pošli peniaze — zostaň s Bohom.‘ To bude jasné. On je skuhroš a nebodaj budem ho musieť raz i zapravotiť.“Marta neodpovedala. Ležala na diváni a len kedy-tedy otvorila oči, aby pozrela na muža pohľadom nepriam láskavým.Do izby vkročila Berta v nádhernom kostýme à la Pompadour. Bola krásna, a iná žena musela by vidieť, že páči sa táto deva samému pánovi; ale Marta nezdala sa toho vidieť, ani nevidela.Alexander galantne poklonil sa peknej maske a bozkal jej ruku. Ona ohnive pozrela na neho a s koketným pohybom hodila hlávku nazpäť.„Ako sa cítiš, Martička?“ opýtala sa teraz chorej. No v jej hlase nebolo badať mnoho sústrasti, ani mnoho lásky v bozku, ktorým dotkly sa jej pery čela trpiacej panej.„Dosť dobre,“ odvetila Marta scela ľahostajne. To bola vždy tá istá odpoveď na tú istú otázku.Slúžka vstúpila, doniesla lístok, ktorý podala Berte, a vzdialila sa.Berta roztrhla obálku.„To je omrzlá vec!“ zvolala. „Pani Grandová nemôže isť na bál.“Pani Grandová mala byť gardedámou.Alexander pozrel na sesternicu a povedal polohlasne:„Musí tá nudná dáma naveky chodiť s nami? Nemôžeš raz už isť so mnou bez nej? Prečo?“„Ty vieš, prečo,“ hovorila Berta, a jej tvár vzala na seba výraz trpký, kým jej oči zaiskrily sa divným svetlom.„Berta, ty mi nikdy nechceš odpustiť!“ začal on zasa hlasom pritlumeným a pozrel na ženu, ležiacu na pohovke, bledú, ako stena. No Marta nepohla sa, nevidela, nepočula ničoho, jej duch možno driemal tak, ako hlivelo telo nečinne, nevládne, bez vôle, bez povedomia. „Neodpustíš nikdy, čo stalo sa, keď v najväčšom nešťastí urobil som krok zúfalý — čo som mal urobiť?“„Nič, — pravda! Chudoba bolí, a ja som chudobná, a potrebujem mnoho, aby som žila; len v lesku a nádhere voľno je vydýchnuť podobnej mne.“ Zamyslene pristúpila k obloku a pritisla čelo o sklennú tabuľu.„A — nejdeš so mnou, Berta? Poď, bude tam veselo. Kde ti maska?“ spytoval sa Alexander a pomáhal jej obliecť atlasový pláštik. Ona chvíľu zdráhala sa, potom hodila zasa hrdo hlavou, vysoko učesanou, napudrovanou, a ešte raz pristúpila ku chorej Marte.„Spíš, Marta? Už ideme.“ Oslovená pohla sa a otvorila na polo oči.„Dobre,“ hovorila slabým hlasom.Alexander kývnul rukou opovržlive a, podajúc Berte rameno, odišiel s ňou na bál.Za hodnú chvíľu ležala Marta na diváni bez pohnutia. V izbe bolo dosť teplo, no ona zaobalená bola v teplú šatku a krem toho mala teplý koberec na nohách prestrený. Na stole horí lampa, jej svetlo miernené je farbistým tienidlom. No i v svetle tomto badať bledosť Martinej tvári a vidno i chorobné ruže na lícach i bledé pery, pevno, pevno sovrené.Oči tiež zatvorily sa. Teraz začaly chvieť sa mihalnice, nervózne pohybuje sa nos a z úst vyšiel hlboký vzdych. Oči otvoria sa a hľadia, ako oči z hlbokého spánku precítnuvšieho človeka.„Či je to pravda? Volal ma niekto?“ šeptala mladá žena v udivení. „Ach, nie, snívalo sa mi.“S namáhaním zodvihla sa a oprela ruky na stôl, vložila do nich úzku tváričku. Zpomedzi schudnutých prstov predraly sa slzy a zablisnul v nich tenký lúč svetla. Potom vstala celkom, vždy ešte opierajúc sa o stôl. Šatka spadla jej s pliec, i zachvela sa zimou v tenkom chalátiku, no nezdvihla šatky so zeme, ale urobila niekoľko krokov po izbe. Krok bol váhavý, pohyby mdlé a pohľad smutný, beznádejný.Marta zrazu zastala, začala sa chvieť na celom tele a tvár dostala výraz akejsi silnej žiadosti. I pristúpila ku šatnici, otvorila ju s namáhaním netrpelivým. Potom jej ruka hľadala medzi bielizňou i vytiahla malú skleničku a v jemnom papieri zaobalený blýskavý nástroj. Opatrne obzrela sa vôkol seba, no všade ticho, len popod obloky prehrmela ekipáža. Rýchlym pohybom odhrnula rukáv na ľavom ramene, ostrý nástroj zablisnul sa v jej ruke — a tvár dosiaľ nehybná dostala života, pohybu. Ba s ňou celou stal sa opravdový zázrak. Pred chvíľou skleslá ešte, ako by do seba stiahnutá postava začala rásť, ožívať. Oči dostaly lesk, tvár farbu, ústa živú červenosť, údy staly sa pružnými. A tento div vykonala kvapka morfia. Áno, tento život ničiaci jed, ktorému tisíce ľudí padajú v obeť, toto zlo poznala už i táto mladušká žena, a ním presiaknutá už kráčala temer istým krokom ku hrobu.Pred troma rokmi bola ochorela v Paríži, kde liečil ju mladý lekár. Citlivé bolesti liečil jej morfiumom a poradil pánu Tóházymu, aby držal si to napohotove, keby pani ešte ochorieť mala, no upozornil ho na nebezpečnú vlastnosť „lieku“ tohoto. Marta vyzdravela, opustili Paríž a cestovali a zabávali sa ďalej; Alexander nezbadal, že lieku značne ubýva, zabudol naň cele. Pozdejšie Marta vedela vždy zaopatriť si znova morfia, až napokon užívanie jeho stalo sa jej náruživosťou. Odkedy je v Pešti, našla si spôsob dostávať ho i bez receptu lekárskeho. A odvtedy denne klesá. Ľudia pokladali jej chorobu dlho za hystériu, niektorí videli u nej rozmáhať sa suchoty. Lekár nevidel známky zimnice, ani zrýchlenie bitia tepny; nepátral ďalej, najmä keď videl, že si toho nežiada nikto z príbuzných, ani ona sama.Po premene, aká sa stala s ňou, Marta začala chodiť po izbe krokom ľahkým, akým chodievala kedysi doma, keď krok jej oživoval celý otcovský dom, keď na počutie kroku toho vyjasnila sa tvár staruškej dámy, podobizeň ktorej visí tu nad divánom.I myšlienky Martine zaoberaly sa matkou. Uprela pohľad svoj na obraz, nad ktorým visel veniec zo suchých kvetov, obtiahnutý čiernym závojom. Z oboch strán veľkého obraza boly dva menšie: jeden predstavoval ju samú, usmievavú, šťastnú, druhý mladého človeka. A teraz zahľadela sa Marta na tento. Zbožne složila ruky a dívala sa milostným pohľadom na milú tvár — brata svojho.„Písať ti mám? Ty milý, jediný brat môj, ktorého duša moja zbožňuje, korí sa mu v neohraničenej láske, tebe zasa písať o peniaze? Veď už často hlásila som sa tak u teba, udúšajúc všetko, čo cítim ku tebe! Ja písala som ti: ,Brat môj, pošli nám peniaze — — ľúba Ťa Tvoja sestra.‘ A tak to išlo viac ráz. Ty nevieš, ako ťažko písala som tie slová; ty nevieš, ako ťa ja mám rada, lebo ty zanevrel si na mňa, na muža môjho i opovrhuješ nami, že nevedieme život taký, ako ty, život činný, život osožný. Náhľadov tvojich neosvojili sme si. Medzi tebou a nami je mnohá prekážka, ktorú odstrániť nemáte vôle ani ty, ani môj muž.“Vystrela k nemu ramená a hovorila zticha, ale hlasom dojímavým, ako by hovorila to všetko jemu a nie jeho obrazu.„K tebe! Ó, rada odsotila by som sama prekážku, ktorá nás delí! Ale ty nechceš, odvraciaš sa odo mňa, nevoláš ma už k sebe, aby spomohol si mi, posilnil ma, ty ešte vždy hneváš sa na sestričku svoju, a to najbolestnejšie, že ona nevie, prečo! Áno, prečo? Nikdy nespýtala som sa ťa o to, ale teraz nebudem viac odkladať; kto vie, čo ma čaká, a aspoň ty poznaj ma opravdovú, nech spadne rúška, ktorá delí lásku našu. Áno, písať ti budem; ale tento raz bez žobrania.“A s chvatom, ako by jej každá minútka bola drahá, Marta sadla písať list.A všetko, čo dosiaľ prežila, najmä čo vzťahovalo sa na brata, ožilo pred ňou a dalo jej citom i myšlienkam krýdla. Od kedy pamätá sa, miluje ona tohoto brata nadovšetko. Už ako malé dieťa, keď plakávala, tíšili ju tým: „Počkaj, ide Peter; Peter je tu,“ a dieťa prestalo plakať, slzy ešte neobschly a ústa už smialy sa. Potom ju on — od nej o jedenásť rokov starší, — učil behať, hovoriť, poznávať veci a chránil ju pred všetkým úrazom. Jej rodičia boli starí, ju matka mala vo veku, kde už neúfala sa dožiť radosti materinskej; preto bola miláčkom starnúceho otca, matkinou radosťou a potechou. Vôbec celý dom usiloval sa plniť jej vôľu, odstraňovať všetko nepríjemné od malej osôbky, hľadať pre ňu zábavu; no vo všetkom bol tu Peter vždy prvý, on vedel vždy najlepšie uhádnuť, čo malinká sestrička si žiadala. Potom na dlho rozlúčila ich škola. Chlapec bol prísne vychovávaný, lebo pán Ladonický chcel, aby Peter bol človekom z vlastného pričinenia; v škole bol držaný, ako iní študenti, synkovia menej zámožných rodín.Peter učil sa pilne, zavčasu pochopil vážnu úlohu človeka v živote, preto, hoc nebol veľmi nadaný, bral sa napred a skoro dosiahol cieľa. Otec rád chlúbil sa ním, ale nekonečne viac lásky dokazoval k Marte. Matka tiež milovala syna svojho, ale len pri pohľade na útle dievčatko zažiarila z jej oka pravá láska. I cítil to Peter veľmi dobre, ale nezávidel Marte, ani nedivil sa tomu, lebo veď s ním dialo sa to isté, čo s rodičmi, i jemu bola Marta zosobneným ideálom. Láska dvoch detí stávala sa čím diaľ tuhšou. Matka často zamyslela sa nad tým, a otec, keď videl drahé tieto hlavy nad nejakou knihou zohnuté, pokynul manželke, upozorniac ju na deti, čo ona obyčajne nechcela pochopiť.Martu vychovávali doma. Otec, ako vyšší úradník veľkostatkára, mal plat veľmi dobrý, bol pokladaný za bohatého človeka, a preto dovolil si držať dcére vychovávateľky a dať jej vzdelanie, aké dostáva sa dcéram zemänov. Nikto mu to nemal za zle, ani to, že matka robila si skvelé plány o vydaji jedinej dcéry.Tak vyrástla Marta v šumné dievčatko. Medzitým i Peter poskladal všetky zkúšky a bol promovaný za doktora. Veľmi ho tiahlo domov, no otec nástojil na tom, aby teraz išiel „sveta zkúsiť“, aby precestoval Nemecko, Angliu a Francúzsko, tak vrátil sa domov a osadil sa niekde vo väčšom meste.Ťažko lúčil sa Peter s domovom, najmä ťažko so sestrou. A netušil nikto z nich, aké premeny stanú sa, kým Peter v ďalekej cudzine s cudzími ľuďmi sa stretá, cudzie mravy a obyčaje študuje, no mysľou i srdcom vždy po domove chodí.Marta, teraz už dorastajúca v pannu, začala snívať, ako krásne to bude, keď Peter vráti sa z cudziny, osadí sa niekde vo veľkom meste, ožení sa a ona bude pri nich, bude im vernou sestrou a Petrovým deťom pestúnkou i vychovávateľkou. Ale Marta nepoznala devy, ktorej dopriala by Petra. Porovnávala, porovnávala, ale nenašla takej po svojej vôli, ktorú by s radosťou pomenovala sestrou. Prostried týchto snov zasiahla ju prvá, krutá rana: smrť mileného otca. Matka tiež ochorela veľmi, vyliečili ju síce z ťažkej choroby, no následky ostaly a bolo sa čo obávať, že skoro podľahne hlboko zakorenenému neduhu. Marta nemohla temer ani chápať dosah nešťastia, ktoré ju zastihlo, i želala si, aby len Peter bol doma, on že by i otca bol zachránil.Mesiace míňaly sa. Pani Ladonická stávala sa čo deň zádumčivejšou, chradla a len starosť o Martu držala ju na nohách. Lekári a domáci priatelia nahovárali ju, aby išla do kúpeľov, ona dlho odporovala dobrej rade tejto, napokon povolila a vzala i Martu so sebou.Svieži zjav tohoto dievčatka, ale viac ešte povesť o jej majetku, prilákaly skoro mladých ľudí v blízkosť smútiacich dám; no pani Ladonická, žiaľom ešte zronená, dlho ani nebadala sbližovania sa tých pánov.Medzi nimi bol i Alexander Tóházy. Bol veľmi elegantný, jemných mravov, šumný mladý pán, slovom: prezradzoval vo všetkom, že je gavalierom, aký má byť. Jeho rodinu poznala pani Ladonická, hoci v spojení s nimi nestála. Vedela, že je to rodina stará, hrdá, ale v poslednom čase hmotne upadlá. Vedela to matka Martina, no jednako zatúžila vidieť dieťa svoje v kruhu tom, vidieť ju zbožňovanú, šťastnú, oslavovanú. Preto nebola proti tomu, že priblížil sa k nim pán Tóházy. A on vedel, ako získať si lásku najprv matky a potom i priazeň dievčaťa. A kým skončila sa sezóna, on už mal dovolenie navštíviť dom pani Ladonickej.Keď Peter z dlhej cesty vrátil sa domov, čakalo ho tam prekvapenie, aké mohlo byť najnemilejšie pre neho. Lebo od prvého videnia oba mladí ľudia pocítili tuhý odpor jeden proti druhému, a Peter nemohol sa premôcť, aby ten odpor nedal i na javo. Tóházy bol príliš gavalierom a šetriť dom starej panej mal príčinu, preto dal si pozor, aby nezabudnul sa oproti mladému lekárovi.Peter robil nežné výčitky matke, po prvé, že hneď po smrti otca nepovolala ho nazpäť, ba len pozde dala mu vedieť, že ztratil otca, po druhé, že dovolila sblížiť sa Tóházymu k Marte, hovoriac, že Marta je ešte dieťa a má na vydaj času dosť. No pani Ladonická bola netrpelivá a odbavila Petra tým, že ona chce vidieť dieťa svoje zaopatrené, kým tiež nepôjde za svojím manželom. Tu rozplakala sa stará pani a Peter bol na tento čas odzbrojený.A Marta? Jej páčilo sa, že mladí ľudia začali jej dvoriť; bola rada, keď spomínali jej svadbu, ktorá znamenala nádheru a blaženosť toho vysokého stavu. O mladom zaťovi povedala matke, že je naskrze nie zaľúbená do neho, ba že Petra o mnoho radšej vidí, ale matke bolo dosť na tom, i hovorila, že ohnivá láska i tak mnoho nestojí.Peter, ako lekár, osadil sa v blízkom meste. Pozdejšie bol vyvolený za okresného lekára. Preto mohol byť častejšie v dome rodičovskom, no čím dial, tým viac uťahoval sa. Predtým, v blažených dňoch detstva, Marta často hovorievala žartom bratovi: „Keď vydám sa ja prvá, ty budeš mojím družbom, ak oženíš sa ty prvý, vtedy nesmieš si zavolať inej za družicu, len mňa.“ Teraz mal prísť čas, aby vyplnil svoj sľub, i pripomenula mu to Marta. Ale on tak cudzo, tak vážne pozrel na ňu a nechal ju bez odpovedi. Niekedy spýtal sa jej, či miluje snúbenca svojho, a ona odpovedala mu, že nevie, či ho miluje. Peter zasmial sa nad tou odpoveďou, ale smiech jeho nebol veselý. I napomínal ju, prosil, aby zkusovala srdce svoje. Ona trochu naľakala sa, ale keď vyponosovala sa matke, táto povedala, aby nepočúvala na také reči Petrove, lebo on že všetko vidí cez tmavé okuliare — a že premenil sa docela.Odvtedy pani Ladonická snažila sa, aby Marta s Petrom nemohla sa o samote shovárať, ba robila preto výčitky synovi a držala sa naproti nemu veľmi neprívetive. Peter uťahoval sa vždy viac a len niekedy zahľadel sa na Martu, keď ona v zadumaní konala prípravy ku veľkému dňu.Ale i ona cítila, že je to nie to opravdové šťastie, o ktorom snívala, nie je to blaho, ospievané v básňach, aké prichádzaly jej do rúk; cítila často veľké sklamanie, často žiadala si, aby vrátiť sa mohla, no žiadosť jej zostala nevypovedanou a preto nesplnenou. Často čakala, že Peter urobí nejaký krok, že právom staršieho brata zabráni jej, vôbec, že stane sa niečo romantického; ale takého nič nestalo sa a ona išla v ústrety novému životu.I zavítal deň svadby. Hostia naplnili celý dom. Každý mal so sebou roboty dosť. Panie a slečny obliekaly sa, slúžky behaly, v kuchyni varilo, pieklo sa, len mladucha ešte samotná sedela v svojej izbičke. Smútok slietnul na šumnú tváričku: teraz pocítila, ako ťažko jej bude lúčiť sa so všetkým, čo milé jej bolo dosiaľ, ako každý ju otáčajúci predmet svedčí o láske jej milých, a ona to všetko má opustiť, všetko! Od týchto čias nebude viac vídať známych tvárí matky, Petra, sluhov, priateľov, od toho dňa privykať musí na osoby cudzie, ach, cudzie! Zdalo sa jej, že to myšlienka neznesiteľná: vyskočila, chcela volať matku, Petra. Ach, ten tam ide záhradou, vidí ho oblokom, neobzrie sa v túto stranu, ten studený, neláskavý brat! Odvrátila sa a vidí rozprestretú toaletu sobášnu — a zastane i zahľadí sa na tú slávu.Hneď zatým vôjdu panie i dievčatá a vysluhujú, obliekajú dievčatko, ako hotovú obeť, a izba naplní sa švitorením ženských hlasov.Peter vyhľadal osamelé miesto v záhrade a hodil sa do trávy. Nebolo mu voľno. Nenávidel všetku tú vyšnorenú spoločnosť, ktorá sa tu sišla. Nikdy necítil tak, ako teraz, akou ťarchou sú niekedy tie zákony spoločnosti, ktoré sťa ohnivká reťaze spojené sú jedno s druhým a otáčajú nás i tlačia často citlive, no my nemáme sily a zmužilosti seknúť do toho a roztrhnúť reťaz. Čo by i riekla spoločnosť? Povedala by, že sme blázni. Načože vystavil svet toľko blázincov? Aby zatvoril do nich i takých, čo majú rozum na mieste, ale sú iným nepohodlní…Také, veru nesvadobné myšlienky mal Peter. Zabudnul, že čaká ho dnes úloha družbu. Chcel by zabudnúť i sám seba, veď od istého času nepoznal sa viac, nevidel, odkiaľ a kam vedie ho rozladenosť duše, i úfal sa, že všetko poddá sa, až príde zasa do koľají riadneho, činného života.Na chodníku zaškrípal piesok, niečo zašušťalo, Peter obzrel sa a videl sestričku, oblečenú v svadobných šatách.„Peter!“ zvolalo dievča, a z hlasu znel smútok, chvela sa výčitka i prosba a našla cestu k srdcu jeho opäť. Peter vyskočil z trávy, očú nespustil so sestry.„Prečo musím ťa vyhľadať sama?“ hovorila Marta. „Nevieš, čo si mi sľúbil? Všetci už čakajú a ty, Boh vie, o čom rozmýšľaš, len nie o tom, čo ťa čaká!“„Nenávidím tie ceremonie,“ odvetil Peter dosť drsne.„Ó, to ani sám neveríš,“ hovorila Marta hlasom tichým a sklonila hlávku. Dve slzy kanuly jej po tvári. Ach, tento deň nie je taký, ako si predstavovala, veru nie! Jednu rúčku pritiskla k ňádram, nedbajúc, že kytôčka z myrty a oranžových kvetov zmačká sa, druhou utrela zticha slzy z očú. Zabudla i ona, že ju čakajú, nevidela ničoho, len hnev brata, necítila, len jeho nelásku, opovrženie. I zdvihla hlávku, pozrela na neho zarosenými, nevinnými očami, a on nemohol zniesť toho pohľadu, skočil a objímuc ju vášnive, bozkával jej vlasy, ústa, čelo.„Ach, ty, ty! ustaň, Peter! Ty ma tedy predsa trochu rád máš!“ zvolala potešená mladucha a zabudla hneď na všetko nemilé, čo cítila pred chvíľkou. Bratovou láskou vrátená jej bola blaženosť, aspoň tak myslela si teraz.Konečne vrátil sa brat so sestrou ruka v ruke do domu. Peter musel ešte niečo ponaprávať na svojom obleku a medzitým robil si výčitky pre svoje divné počínanie.„Milujem sestru, milujem ju, ako istotne každý brat miluje svoje sestry. A predsa tieto povydávajú sa a bratia nezúfajú, ba tešia sa vari tomu. Prečo by som sa netešil i ja? Azda že Tóházyho nenávidím? On preto môže byť dobrým človekom, len ja azda vidím u neho vlastnosti nesympatické. Azda bude šťastná; je hodná toho, je na to stvorená.“Dlhý rad kočov viezol svadobný sprievod do kostola. Tam už čakal ich veľký zástup ľudu. Každé oko hľadelo len na mladú nevestu, ako usmievala sa blažene, lebo oproti nej sedel Peter a snažil sa usmievať tiež. No netrvalo to dlho, úsmev jej ztratil sa, keď složila prísahu vernosti až do smrti.Po svadbe novomanželia mali odísť na cesty. Tak žiadal si to pán Tóházy. Na cestu dala im pani Ladonická niekoľko tisíc zlatých, o viacej nezmienila sa ani slovom, čo mladému zaťovi spôsobilo nemilé prekvapenie.Pravda, predbežne bolo i toho dosť, aby mohli isť do Venecie.Bôľne lúčila sa Marta s milovanou matkou, no bôľnejšie s bratom. Plačúc vrhla sa mladá žena do náručia bratovi a objala ho tak pevne, ako by ho viac ani pustiť nechcela, tak že sama matka uznala za dobré urobiť koniec lúčeniu a oddať ju ženíchovi, ktorý s malým posmešným úsmevom díval sa na scénu túto.„Nemaj jej to za zle, syn môj,“ hovorila testiná zaťovi. „Peter býval jej jediným spoločníkom, i priateľku jej nahradzoval, a preto miluje ho ona s vášnivosťou rozmaznaného dieťaťa. Ty hľaď vytisnúť z jej srdca obraz brata…“„Nikdy!“ povedala mladá žena tichúčko, ale tak pevno, ako by to bol sľub slávnostný.„A buď shovievavý ku nej,“ prosila stará dáma, premáhajúc pohnutie svoje. „Ty môžeš si ju získať, jej duša je vnímavá, ako vosk.“„Buď spokojná, mama,“ hovoril zať a bozkal ešte raz galantne ruku starej dámy: „Marta nebude mať príčiny ponosovať sa.“ A potichu doložil: „Nenávidím tieto ceremonie!“Čudno dotkly sa slová tieto Marty. To isté povedal včera i jej brat, jej milý, zbožňovaný brat. Obzrela sa na neho, vyprevádzal ju bez slova, bez pohliadnutia na ňu, ako by ho tá zlá víla od včera bola znova očarovala…Rozlúčili sa. Novomanželia išli na cestu, a cestujú s malými prestávkami už štyri roky.Raz sišli sa vo Viedni s Bertou, ktorá ako spoločnica sprevádzala bohatú dámu po cestách. Vtedy už nahliadnul Alexander a nahliadla i Marta, že nudno je cestovať samým dvom, že dobre bude, keď budú mať spoločnosť mladej, krásnej dámy. Pozdejšie, keď Marta očakávala splnenie svojej túžby, keď s radosťou hľadela v ústrety príchodu malého svetoobčana, prosila muža svojho, aby odišli na ten čas k matke, alebo aby pustil ju ta samú. I sľúbil jej to, ale krátko pred odcestovaním domov ochorela Marta následkom zľaknutia sa, keď splašily sa im raz kone a prišlo jej tak zle, že báli sa o jej život. I narodilo sa dievčatko, ale také slabé, že nežilo len niekoľko hodín.Matka, i v zimnom čase, prišla navštívil dcéru svoju a ochorela sama na smrť. Poznala ešte pred smrťou, že dieťa svoje nemohla urobiť takým šťastným, ako si želala, videla, že láska úplne chybuje medzi manželmi, zbadala, že Alexander vzal si Martu viac z vypočítavosti, že postavenie jeho ani zďaleka nie je také skvelé, ako zdanlivosť ukazovala.To všetko naplnilo starú dámu veľkým zármutkom i robila si trpké výčitky, že tomu všetkému je na príčine len ona. Chorá na duchu i na tele vrátila sa domov, kde, ošetrovaná Petrom, onedlho umrela. Pán Tóházy bol na jej pohrebe, počkal, kým prečítaný bude i testament — a bol sklamaný. Lebo, hoci Marta zdedila väčšinu majetku, majetok bol odovzdaný na opatrovanie bratovi dedičky a manželia Tóházovci mali brať len úroky. Peter vyplatil švagrovi vopred úroky od zdedeného kapitálu, tak želala si to matka, a potom rozlúčili sa švagrovia chladne, bez priateľského slova.Odvtedy Marta chorie viac-menej vždy.Manžel zprvu netrpelive hľadel na slabosť mladej ženy, potom privyknul tomu už tak, že nezdal sa ani vidieť jej utrpenia. Zato zabával sa on vždy, zabávala sa i Berta; v lete v kúpeľoch, v zime v hlavnom meste, na budúcu jar bola projektovaná vychádzka do Nizzi a do blízkeho Monaka.To všetko v rýchlom postupe prelietlo dušou mladej ženy, keď, píšuc list bratovi, roztúžila sa a zaplakala nad sebou.… „Často hrozím sa toho,“ písala medziiným, „čo deje sa so mnou. Už neznám ani myslieť, nevládzem ničím, kým neužijem toho hrozného lieku — ty ho znáš. Často cítim jasne, že som ztratená. Hrôza obíde ma, chcem žiť, žiť, veď som ešte mladá, mám nároky na život, a on uteká odo mňa, lebo ho sama ničím. Oh, ja už nemôžem vymaniť sa z toho…Predtým ešte skorej cítila som ničomnosť žitia, aké vedieme my. Život nečinný, neosožný. Živorenie len, ani nie život. Klamanie i mámenie jednodruhého. Pekné slová a za tým nič, len šaľba a podvod.A keď viezla som sa cez nádherný most reťazový, pozrela na valný Dunaj, vzdychla som si: dobre by bolo oddýchnuť si tam v chladnom objatí. Lež ja odvrátila som sa od toho obrazu — a vrátila sa ku horšiemu…Keď toto čítať budeš, ustrnieš azda nado mnou, lebo netušil si ničoho o mne, lebo nechcel si vedieť o mne, nemiluješ ma… A ja ťa milujem dnes väčšmi, než predtým, a keby nevedela, že si mi brat, povedala by som, že je to jediná, tá pravá, tá večná láska! Ach, nič zato, že odvrátil si sa odo mňa — nič nemôže udusiť moju vrelú lásku — veď nemám už ničoho, na čo s tou zbožnou pietou myslievala som — — nemám len teba!Rodičia pomreli, muž môj ma nemiluje — a že miluje inú, temer ani nie je mi ľúto, veď ho ja dávno nemilujem. Áno, kto zná, či milovala som ho kedy?Nemám nikoho, krem teba. I ty odvrátil si sa, ale ja viem, že len zdánlive. A či naozaj by si bol taký chladný, ukrutný, ako sa ukazuješ? Či by si už naozaj bol zapomnel na všetko, čo sme spolu prežili, či naozaj by si bol vypudil z duše obraz môj, že tak nikdy, nikdy nehlásiš sa ko mne!? O, povedz mi, prečo nemáš ma rád? Nie som ja tá istá tvoja sestrička, ktorú si varúval ako malú, ktorú si učil vravieť, behať, poznávať ľudí i veci, ktorej si shotovúval hračky najmilšie, ktorú si uspal, utíšil ty jediný? Nie som ja tá slabá ešte, — ach, veľmi slabá i teraz, a ty mocný, ku ktorému túlila som sa vo všeliakom ozajstnom i namyslenom nebezpečenstve? Nie, ty nie si tým viac, lebo dnes už nechceš ma privinúť viac k sebe! A ja tak túžim po tebe! Často vychytila by som sa a letela by k tebe i riekla ti: ,Zachráň ma, hyniem, nepusť ma viac od seba nikdy, nikdy viac!‘ Ale noha moja zastane, ubolené srdce zaplače; veď ty nechceš, aby som sa ti sblížila, nechceš viac.Pravda, ty staráš sa o nás až príliš svedomite. Ja nestačím ani napísať, pýtať peniaze a ty už posielaš ich, aby som ja nikdy netrpela núdze! Ale ja by som radšej bola, keby si ty miesto peňazí vrátil mi lásku svoju, keby si mi nič viac neposlal, len niekoľko vrelých slov lásky — ja vďačne zrieknem sa všetkého ostatného.Ale cítim, že ruka moja začína sa triasť. Nemám dosť odvahy opätovať dózu — i tak skoro azda vrátia sa moji domáci s bálu. Ale list môj už musí vtedy byť v istých rukách, lebo nedôverujem im, nechcem, aby videlo ho ich oko, myslela by som si, že znesvätil ich pohľad moju svätú lásku. Neželám si viac, len aby si ty prestal cítiť trpkosť oproti mne, potom nežiadam si žiť viacej; túžba moja: odísť preč, k Bohu.Pravdepodobne nesídeme sa viac na tomto svete. A preto žehnám ťa, žehnám kroky tvoje i diela tvoje, a prosiť budem Hospodina, aby život tvoj bol radom blahých, požehnaných dní. Kým žijem, je každý úder srdca môjho tvojím a myšlienka, ktorou ťa spomínam, modlitbou za tvoje blaho.Niekedy, keď udelí ti Boh šťastia, akého si len praje srdce tvoje — niekdy pomysli na svoju teba milujúcu vernú sestru Martu.“Už triasla sa ruka pisateľky, i poponáhľala sa napísaný list i zapečatiť, a zazvonila. Ale na jej zazvonenie neprišiel nikto. Vstala netrpelive a vyšla na chodbu. Malá lampa osvetľovala ju a vrhala svetlo i na schody cez sklené dvere — ale tu nikoho krem nej, nikoho niet. Bezpochyby i slúžka odišla zabávať sa, a preto Marta nemeškala a sbehla schodmi. Nohy podlamovaly sa jej, keď prišla k izbičke vrátneho. Ten sedel za stolom a driemal. Mladá žena zaklopala na oblok a podávala mu list. Vrátny vzal, poobzeral a videl, že nie je zaplatený. Upozornil ju. Marta v rozpakoch svojich nemajúc peňazí, stiahla prsteň s malíka a, podávajúc ho, prosila vrátneho:„Podržte si to za ustávanie, ale list môj dajte na poštu ešte tej noci.“Vrátny pochopil, a ona vrátila sa hore. Ledva prišla domov, cítila slabosť vo všetkých údoch, chvela sa, ako list na strome, a ledva došla k svojmu divánu, klesla naň, obkľúčená novým, desným spánkom.
Vansova_Obete-marnomyselnosti.html.txt
Túh snivých chvíleObsahVstupŽe to srdce ešte…DedinyUmrelo nad ránom chlapiatko…Janko KráľDruhoviaNietzschemuGrimasa životaV cele videníBoj detských rúk s túhou Veľkého MlčaniaJarná improvizáciaVstup„Schyť tie divné melódie!“ Málo je v nich tepla krásy; azda ani neosviežia? Rodili ich divné časy. * „Duch ten ale spievať musí!“ On len v piesni nájde seba, lebo bez nej v trosiek kusy rozbíja sa i kus neba.november 1921Že to srdce ešte…Že to srdce ešte bolí? Bolí, lebo bolieť musí, ešte vždy tá žalosť dusí ako kvieťa bodliak v poli. Že tá duša ešte žiali? Žiali, lebo žialiť musí, rozbitá je na sté kusy, minulosť ju bolí, páli. Raz to srdce zhojí rany, poozdravie dokonale, rozvravia sa modré diale, otvoria sa jasu brány. Raz tá duša splna splesá, radosť zhudie chórom v hrudi, v nej sa veľká nádej vzbudí a ku bránam šťastia hne sa!október 1922DedinyIJa rád mám našej viesky zbožný kľud, ja rád jej prostý, dobrodušný ľud, rád večer, v ktorom hasne zápal zôr, keď stromy zvedú tichý rozhovor, keď v šere zhučí zvona zvučný hlas, som dieťaťom, jak kedys’ bol som — zas. Sa modlím rád s tým prostým ľudom, rád a chápem, chápem jeho hrudi smäd, chcem v jeho srdce vliať môj vrúci cit, z kalicha jeho duše dušu piť…IIV tých našich horách dedín leží pár, mne predchodia sťa nebies zvláštny dar, jak v nich by bola skrytá samota, z ktorej sa rodí neha, krásota… Tie dediny! V nich toľko mrúcich túh, že v lete nimi zvučí spevný luh, v nich toľko bôľov, toľkých vzdychov hlas, že ním sa chveje travín suchý vlas, keď vetrík dýchne, odpočíva srp a drieme zopár ošarpaných vŕb. Tie dediny! K nim vedú cesty zlie, V nich preto azda toľko žiaľu tlie?…1922Umrelo nad ránom chlapiatko…Olinke ŠvehlovejUmrelo nad ránom chlapiatko, umrelo, pri zorách mamička bolestne zalkala, že jej smrť kostnatá synčoka zlákala, že jej to najdrahšie na svete odňala. Ulietla dušička najdrahšia na svete, tielko len zostalo biele sťa ľalia, krajšie ver nad toto sotva kde nájdete, čo priam hneď najďalšie krajiny prejdete. Tielko to umyli, obliekli do biela, otecko uložil synka do truhličky, červeným ručníčkom kryli ho sestričky, kým ženy spievali žalostné pesničky. Vyniesli rakvičku zdobenú stuhami, na ktorej vosková sviečočka horela, bolo tej bolesti priveľa, priveľa, ni v svätých obradoch nezmizla svízela. Panenky s vienkami niesli ju spanilé na cmiter zelený pod stromy vo kvete… „Prečo mi synčoka, prečo mi beriete“ — zalkala mamička, „čím mi bol, neviete!“ Sviečočka dohára na drobnej rakvičke, hrobár ju drsnatý kladie do hlbiny, vôkol sa zachvejú voňavé svrčiny, sviečočka blkoce naďalej z hlbiny. Kol hrobu „v nádeji tiel z mŕtvych vzkriesenia“ spievajú v zástupe plačúci kresťania, sviečočka blkoce v hrobe bez prestania, kým hrudy nezmaria plamienka plesania. Stíchol spev… hrudy len padajú, padajú, na stromoch štebocú vtáčatá tlmene, po tráve panenky kráčajú rumenné, za nimi mládenci i babky zhrbené. Hrúd rachot nezneje, mamka len narieka: „Synček môj milený, najdrahší na svete! Kam ten môj zármutok, ľudkovia, podiete? Čo som v ňom stratila neviete, neviete!“máj 1922Janko KráľTaj dlhých rokov skryl ťa — v mohutnom toku si zmiznul veku, zavše preds’ mi sloku zvonivo-búrnu kýsi vánok vnesie v sluch vnímave a ona zvučí v plese pošmúrne-krásnom, vonia horou, lúkou, z nej štká to nikdy netíchnúcou mukou zbolenej Túhy, nehasnúcim žiaľom, zas vzruchy nádej šľahá mladým palom… A bludnou nocou často čujem kroky, v nich kolísanie chvie sa tvojej sloky, až zatíchnu — tu vánok plamom strhá jedinej sviece slabý jas, čo vrhá do šera mojej onemelej chyže. Si tu, ja cítim, vedľa mňa že stojíš, no strachu nemám, viem, že som ti blízky, bár orloms’ ty, ja iba kriak som nízky, čo víchor šarpe dakde na úpätí, kým Orol-Kráľ nad bralá Tatier letí… Tak v divné, nočné tône zahalení dumáme dlho v nekonečnom bdení, ni hlas, ni šum, ni vzlyk, ni vzdych nás ruší, i vonku všetko kliatbou ticho čuší, až skikiríka kohút mraznou piesňou, tu zachvejem sa žasu kousi tiesňou a zase čujem tvoje tiché kroky, jak vzďaľujú sa, v ne sa mieša sloky žbln vonný ambrou našich tmavých lesov, pretkaný tajom čarobúrnych plesov, v nich duch tvoj v diaľ sa nesie nekonečnú.máj 1922DruhoviaPri mramorovom stole sedávali a denne pri ňom našli svoje skromné raňajky, suché večere a kávu nie práve najlepšiu a najvonnejšiu, tu trávievali čas svoj v rozhovoroch raz smutných ako šero opustených príbytkov, kde sa kedys’ smialo blaho, raz iskriacich sa ohňom túžob smelých, čo mladá hruď a srdce rozihrané vie rozvlniť sťa vánok povrch plesa… Pri mramorovom stole sedávali a fajčievali lacné papirosy, chtiac omámiť hlad žalúdka a vzbudiť snáď v mozgu predstavy o šťastí sýtom… A sedem bolo ich sťa z bájky duchov a každý inam tiahol smädnou dušou: však kási páska svornosti a lásky ich spájala jak obruč dúhy suda, v ňom zlato jagá sa sťa oči škriatka príšerným leskom démonickej moci… Raz riekol jeden — starý študent vedy lekárskej, Paraklesa žiak to chmúrny, čo miesto inštrumentov k pitve zhotovených mal radšej spády logického súdu a tvrdé slová sarkastickej mluvy, čo radšej písal články s ostrým rezom pre stĺpce novín, ktoré iba skromne mu priali plácou, dajúc slovám prízvuk podivnej hudby, ktorá splaší v srdci citlivšom všetky nežné city chvatom: sťa Marat slušne oblečený, čistý, skrz a skrz herold správnej hygieny: „Už skoro musí nastať kataklizma, čo zmetie všetky povrchnosti myslí nadutých na svoj panský neduh: hnilosť! už to vrie v vrstvách, na ktoré sa kydá hnoj nadávok a nízkych povrhnutí, kde vulkán vášní buble piesňou pomsty… Na sopke tančia dnes tak ako kedys’, keď prepych ľahkou, ale zhubnou nohou, odiaty v baršún, hodváb, zlatú priadzu, sa kolembal vo krokoch menuetu na chrbte sedliaka a raba práce, keď bledosť žasu kryla farba, prach tiež ryžový belel sa na cudzích vlasoch, spletených v skvostnú parochňu, keď všetko, i pohyb, hovor, všetko, vravím, chcelo sa zaliečať len maske umelosti, hah, umelosti zhubnej, ktorá strihá strom, dávajúc mu pošetilý výzor, čo prirodzenosť zdravú vrhá v temno pivničných dier, kde potkan piští hladom. Huh, vztek ma chyce, keď tak myslím na to, že môjho deda kedys’ švihal drabant, na rozkaz! Aký? Panský rozkaz, panský, a to len preto, že mal smelosť tvrdú riecť pravdu v oči kasnára, že právo urbárske berú im tak, ako stojí ver napísané v katechizme starom: „pod práva spůsobem“, že panská láska je stále iba na zajačom chvoste i vtedy, keď sa líška nežným hlasom a hladká líca našich dievok jemne, len preto, aby kedys’ kúsla v ústa netknuté jedom práva „primae noctis“, a stalo sa to už po — meruôsmom… Eh, zákon, zákon, — z neho iba kruté poznanie hriechov vlastných z minulosti… Pre mäkkosť, mäkkosť leží nám na väzoch železná, hrdlo zvierajúca mocnosť, čo nežiadal si sedliak, ani mudrc… No, praskne puto, praskne — ale zdola plam šľahne, ktorý roztopí ho ohňom neskrotnej vášne, blkajúcej v bledé, ľhostajné tváre, ich krv stiekla náhle v radostí domoch, pri poháre tenkom, v ňom krištáľoval nápoj šumejúci, šeptajúc piesňou, ktorej refrén žhavý vždy žblnká jedným a tým istým slovom, sťa zjavenie by podsvetia sa smialo, tak: ,skaza, skaza‘… „Ešte nebol koniec tej dlhej reči, ktorá sťaby rudý prúd krvi liala sa z rtov biedou bledých jak socha ticho sediaceho žiaka, vzpúr vášnivých a búrok sprevracania, keď z druhov iný hlásil sa už k slovu a kučeravá štica klenutého sa pohla čela, prerytého vráskou hlbokou kejsi divnej neistoty a pod ňou spoza skiel sa blyslo dačo sťa temný lúč by kamenného uhľa, v ňom podnes väzí ustrnutá stopa ichtyosaura, letáka to kvetny pravekej, v ktorej horou čnel ku nebu les praslíc, dnes už zakrnelých, vlhkosť sa plodná chvela, v močarinách rvala zmes čudies divokých — a lúč ten matný, nám pripomínajúci starobylosť, o nejž len málo vieme spoľahlivým čo nazvať možno, chvel sa v zreníc kruhu, čo celé dni a noci k riadkom klonil kníh ťažkých obsahom ku zrozumeniu… Ich majiteľ — to Lessing, inu, v malom,[1]pachtiaci spoznať múdrosť bohoslovcov, vedomcov od dôb najstarších i dneška najnovšie, bájne orchidey umu, vyhúkle z pôdy pokropenej slzou i krvou mnohých svedkov-trpiteľov, ich kosti hltal plameň hraníc, duše však spáliť nebol vstave v svete ničím, ni spáli kedy, lebo zasľúbenie má duše let i trud od večných vekov trvania, ktoré riadi zákon ducha… On zrel raz skvieť sa v aureole vábnej postavu Gala, chápuceho všetko a líčiaceho históriu duše najľahším ťahom slobodného pera, a zjav ten smavý Anatola Francea mu zvíril srdce tak, že zhorklo v mihu, nuž zhorklo, lebo videl, že on nikdy sa nevyšinie z šera Pázmanea a jeho dušu prikujú ku klietke, čo síce zlatá je, no preds’ len klietka, že bárs jak bude blčať duša ohňom nadšenia, pravdy, pravdou,jehopravdou, že bárs jak sa mu zjasní vo svedomí, rtov výmluvnosť mu vezme väzba, v ktorú sám nevie, ako dostal sa, vie iba, že slúžiť chcel len božskej, rýdzej pravde. Bol eminent a hrivny nevšedné mu síc’ otvorili prístup v aulu vedy, v chrám poznania, kde Grék i Žid sa do jednej tiesnia lavice, kým zhora k ním srší reč, čo mozog silí k práci a dušu formuje, bárs jak je svojská, kde ponad hlavou učbára sa chveje tajomstvo nikdy — nikým — nepoňaté, lákavé, čudné, živé Univerzum! A tiesnivý cit neopustil viacej hruď, ktorá prahla, slobodu si priala, bo priniesla si z domu milovanie tých zvukov, ktoré podtatranské plemä vie skladať v piesne, plné sladkých smútkov… Miloval poznanie a voľné lety myšlienok v jasnom vlnobití Pravdy a doma prežívané časy zavše mu kmitli mysľou — počul štrngot svieži spiežovcov, fujár hlasy, hukot hromov, čo na holiach sa ozývajú dute, čul mäkký hlások sestry, pochýlenej nad bielym plátnom, skvejúcim sa v barvách, čo tenké prsty vykúzlili ihlou, im vnuknúc jemný súlad tak, že spevným sa rytmom chvejú rad po rade stlané v nádheru foriem — zdedený skvost duše po predkoch šťastnejších… a divné túhy mu zaihrali v srdci, ktorým hlava sa priečila a nazvala ich „bludom“: — no „blud“ ten silnejší bol ako krídla cez všetko valiacej sa ambície, v nej zavše aj plášť kardinála rudý sa v okamihu zjagal v barvách krvi, tej krvi, ktorú bol by musel zaprieť, čo stálym, vrelým tokom prúdi v žilách, volajúc ako zvučná riava v dušu: „Si synom svojeti a zradcom vtedy, keď zapredáš ju sláve, moci sveta, krv dušou je“, jak niekdy vravel Mojžiš, „a nie je kyšou, ktorú kvasí človek, je mokom najdrahším, ním vykúpenie sa stalo človeku, je kúpeľ živý, v ňom božské sily prúdia… Nezapri ich, nezapri, synu!…“ Nezaprel ich, svedčil, keď dlhým radom inkvizičných trudov mu srdce zvierali, nehľadiac na nič, nie na cit, ktorý zbožnosti je hniezdom, ni na um, ktorým hájil svoje právo a právo temer trojich miliónov pred synedriom múdrych hláv a veštcov, čo „lásky žrecmi“ súc, v nenávisť jali mladučké bytie národa sťa Krista sbor hierarchov — obviňujúc hriechom života jeho zvučné, živé slovo… Neobstál, i keď vysvetlili veci nunciovi, a tento nepochopil, jak môže celku štátnemu byť škodou, keď zopár ešte mladých duší chce sa nasýtiť mannou reči materinskej, nič nepomohlo jeho „non capisco“… „Moc majú,“ riekol v deň, keď šepot druhov príšerný sipel šerou chodbou, z ktorej sa díval, ako hasne rudý diskos slnečný v lese začmudených kochov patinou dejín starej Vindobony… „Moc majú,“ stvrdil znova, zvlečúc rúcho, čo nikdy nízkym činom nepošpinil, odhodiac kolár, cylinder a s prackou ligotnou črievíc pár… šat odial z lodnu, zabalil knihy, medzi nimi zopár zväzkov i svojho mileného Francea, čo s aureolou blednúcou sa tratil v pralese vzdorov, ktoré rástli v duši, na pružný sadol vankúš konfortábla, ostanúc dlžen odpoveďou všetkým, čo „ratovať“ ho chceli, núkajúc mu kompromis výhodný — a s mierom v srdci hnať kázal k hotelu, kde vtedy býval muž, prišlý zvedieť o najnovšej krivde, čo úderom sa ušla v jasné tváre nezištných duší, aby perom zdatným dal zvesť o drsnom utískaní svetu… Kôň chudý zerdžal, cválajúc po dlažbe, duniacej ako hrom na snežných holiach, večerným chladom krivolakých ulíc, v tíchnúcom sídle cisárskom, čo hľadí tekavobystrým, staromladým zrakom vo vlny rieky, ktorá zmýva skaly devínske, mútna vodou Moravienky… Po týchto mukách stal sa druhom šiestich, by bolo ich sťa duchov v bájke — sedem.fragment z roku 1913NietzschemuLieber Friedrich, denke nur denke, es ist möglich, dass Du heute „Menschen“ siehst, wie Haarman ist und Denke![2]Vstaň z hĺbky hrobu, milý Nietzsche! Vstaň, poď sa pozrieť na tie šelmy plavovlasé, čo nádherou si oblial rudojasu a privlastnils’ im božskej Héry krásu, keďs’ o nadčloveku kázal svojmu veku… Vstaň, poď a viď tých módnych ľudožrútov! Nie sú ver geniálni, ani utešení, nie sú ver Apolovia novej doby, sú plní iba nízkej, zverskej zloby a v zlom sú vytrvalí, ako Nero, čo šinie sa na voze triumfálnom so smaragdom na krátkozrakom oku, nie sú sťa otrávenou dýkou pracujúci Cesare Borgia v dejín búrnom toku,[3]ni ako povestný „náš“ markýz Géro, čo krvavým zve dejepisca pero… No, sú len pokrytcami mrzkých foriem a tvária sa sťa božie stvoreniatka, imž v mysli chvie sa mordu nízka jatka, o nich i „veda“ riekla: „sú len blázni jednoduchí“… Vstaň, napni svoje kedys’ jemné sluchy, poď, milý Fridrich, o ktorom som riekol raz s rozpálenou hlavou prvej vesny, keď v srdci vrelo toľko piesní a dve len decénia hrali v mladej krvi, žes’ „bludným obrom medzi trpaslíkmi“, vstaň a poď napraviť, číms’ zhrešil proti Ľudstvu, keď myslel si, že filozof si prvý, i básnik k tomu… Na boží súd ťa zvem! — „Ach, nemôžem!“ v odvet mi riekneš, všakže, tak, jak to príkaz mŕtvych duchov káže, čo vôľu, srdce, um i city viaže. Viem, neľzä, keď tvoj vzácny mozog mohutnej lebky červy dávno zhltli; bol, žiaril kedys’ fosforovým plamom, dnes niet ho, nepodlieha zmyslov klamom. Nadarmo žiadam, bys’ sa vtelil znova a zakvitol sťa hoľa Áronova, bys’ kajúcne sa pokoril pod krížom, kde vykrvácal Bolesti Muž v Piatok Veľký, sinalosť jeho dnes, ach, toľkým k zdraviu slúži, on živým je na večných vekov veky, bo svojou žertvou lásky srdcia tuží a láme ľudskej šelmy divé vzteky, čo vziať by chceli sviežu nádej duši, že nezapadne v smrti večnú Noc… Ja v pôstnom čase chcem ti želať zasa: nech duch tvoj k bránam nebeským sa vznáša, bys’ zhliadnuť mohol zmilovania ráno… To preto, žes’ raz vyrknul veľké „Áno“ v mrákotách duše hrozným bôľom spätej: — Oh, Nazaretský, Majstre cesty svätej, si víťazom, hoc zomrel si na kríži…v zime 1925Grimasa života— „Je mizantropom! Nenávidí ľudí, a preto vždy len samotami blúdi…“ Tak vravia o ňom tí, čo radi majú tú prózu žitia bez vznetu a taju… A predsa koľkú túhu skrýva v duši, ňou jeho vrelé srdce vrúcne búši, že krivdou hrubou je tak vravieť o ňom a skalu chladnej pýchy hodiť po ňom. Bol mužom, ktorý ľuďom verne veril a pohnevaných bratov často meril, no raz ho zradil najmilejší ktosi, od toho času v hrudi horkosť nosí. Však lásku zná, jej každodenne slúži, ňou v krutej žertve citnú dušu súži a v pochybnostiach srdce v obeť dáva… Tak sa to už v tom žití často stáva, že tomu, kto driev s otvorenou hruďou chcel objať sa aj s zeme tvrdou hrudou, chcel všetkým slúžiť voždy do sýtosti, poprú i dobrú snahu rýdzej cnosti, keď sklamanie mu trúchlosť vlialo v žitie, obchodí miesta rozmarnosťou spitie a ducha smútkom žiaľu hojne hostí…október 1924V cele videní„Hark! they whisper; Angels say, Sister Spirit, come away!“A. Pope[4]Raz octnul som sa v zámku starom a komnatami kráčal sám, keď medzi skvostným náradím, čo viacstoročné bolo asi, i klavichord stál z ebenu, kus čudnej, mimoriadnej krásy. Ten prilákal ma zvláštnym slohom, bych všimnul si ho zblízka cele, a skúsil, aké zvuky má v intímnej, opustenej cele. Dotykom jemným zdvíham veko, udieram v zžltlé klávesy, tak vyludzujem chvejnou rukou, v nej vibruje cit piety, jediný akord, čo sa mukou rozzvučal pološerom chyže… I odstúpil som prekvapený, keď vzrušil ma kýs divný žas — od nástroja, čo hudbe slúži, od dávnych, preneznámych čias a magickou sťa hnaný vlnou doznievajúcich tónov vraz na kreslo z čiernej kože v rohu som usadol a čakal, čakal, v predtuche čudnej, s dušou plnou nádeje, strachu, túhy, stesku. Tu bez ruchu sa otvoril vchod starosvetských, tajných dvier, čo splývali so stenou, driev ja nemohol ich zbadať ver a z tmavého ich pozadia dnu tíško vkĺzla bledá žena v hlboký smútok zahalená, jej čarodejný čierny zrak: melanchólia roztúžená. Ku klavichordu vzdušným hnutím prisadla; kmitlo dvoje sviec; a prstami tak belostnými zasiahla v klaviatúry lesk… Jej čierne oči planú, planú, ja v dlane skrývam chladnú tvár, kým lícom slzy dojmov kanú a v šero svieti sviečok pár… Čuj, ona jemnou rukou láka z mŕtvoty zhrdzavelých strún sonátu dosiaľ neslýchanú, mňa k plaču núti, súži, láka tej hudby stupňujúci zun… V nej harmonicky orkán chvie sa rozdrcujúcich nešťastí, i lkavá pieseň pochovaných radostí bôľne šelestí, čo svietili raz ako belosť alabastrovej nádoby, zas sklamanie štká zúfalosťou hamletovského „not to be“, sa echom vmieša v súhru mrúcu efektov vášne, chváta v zhon vo vlnobití srdcervúcom ľúbostí smrtonosných ston; i modlitebných vzlykov súžba vyviera z duše trýznenej, vozdychom ave-mariánskym v hviezd svety dvíha zemský dej, kde v úsmev zmieru, blaženosti, stlie výraz žiaľu strnulý… Tak moje „ja“ sa vtápa v rieku sonáty ako stín len mdlý… I stíchla zrazu bez ozveny, jak pretrhnul by kúzla mrak, ja bojazlivo snímam dlane a upriem v chyžu zvlhlý zrak. Klavichord stojí zatvorený, viac nekmitá už sviečok pár, chlad vôkol, ako v hrobke býva, kde šero s denným svetlom splýva, nežiari bledej ženy tvár… Opúšťam celu v zimomriavke, chodbami zámku spiecham v diaľ, mňa víta voľný priestor znova, odlietol úžas, čo ma jal. Už kráčam prašnou cestou zase, nad hlavou modré nebo v kráse a z hája slávičí znie spev…1925Boj detských rúk s túhou Veľkého MlčaniaMňa schváti zavše túha nezlomná, sťa papradie vo vonnom chlade lesa, kde tajomstvo to lká a plesá, — ma opradie, ba na dušu mi zaľahne, jej hlbinami mocne hne; tak je mi, jak bych sa zahľadel v mdlú, vábivú zeleň zakliateho plesa, keď doň tieň brál za šera, z večera, voľne klesá… Mňa schváti táto túha, bezvládneho ma opradie, sám boh len vie, kto zaštepil ju v krehkú hruď — v nej zrkadlí sa mieru kľud, i chcel bych k posvätnej jej tuche zaspievať piesne jednoduché a úprimné… Sťa slávik rád bych vyspieval zážitky bôľnych rozcítení z mladosti prvej, čo kedys’ pri mesiaci, skvúcom sťa perleť, sa z hlbín srdca vyronili, keď sníval som o krásach lotosových kvetov a v duši to zvonilo hudbou palácov krištáľových… Ňou okúzlený chcel bych spievať pieseň spovede o tom, čo cítil som za iných žalostiacich, uznojených bolestí krvopotom, ichž biede odpomôcť nevedel som — ja úbohý… A potom, keď už ustrnul by na rtoch i posledný tón, zachvievajúci srdca najútlejšou strunou, so zblednutou tvárou, na ktorej duša zmierená vyhladila všetky vrásky, utonúť, zaniknúť vo vlnách Veľkého Zamĺknutia, kde niet hnutia, ni hlesu, ni šumu, kde vládne tíš, tíš, tíš a snuje večného zabúdania nemú dumu… Tu zrazu štvoro drobných rúčok mi siaha na hruď objemom, hodvábnou dlaňou hladká bledé čelo, sťaby sa krídelce vtáčie jemne chvelo nad brázdami trudov a strastí doň vyrytých dlátom krutých sudieb. A z očí, zaplašený dychom života, odlieta motýľ-smrtohlav, s ním mizne i hypnotická túha a kliaty sen sa mení v deň a v jeho žhavých lúčoch sa roztaví Veľkého Mlčania stín… Som zase Zeme syn, prikutý k hrude a pieseň v srdci zas planie rude, jak zôr nach blkotavý. Moc detských rúčok, vetvičiek budúcich zasľúbení, budiaca k životu zmŕtvené sily — ja blahorečím tvojmu božskému kúzlu. Zas stojím vzpriamený sťa jedľa v búrok zhone, jak v blýskavici sťažeň lode, čo pláva zmietaná k neznámym brehom šťastia…október 1924[5]Jarná improvizáciaHahó! Smejte sa Slncia! Spievajte voňavé vánky, štebotným sprievodom zvoňte slávikov strieborné hlasy! Vesna, hoj, Vesna, odiata v kvety zletela v sady a luhy, miazgou sa rozihral dlhý rad stromov — v sad i chlad májový duch sa už lúdi. Hahó! Jasotom chvejným húpu sa vlny na rieke, mlhavé oblaky letia modrinou nebeskej pláne — poslovia plodnosti, bytia, letia sťa bociany v diaľku. Vesna, hoj, Vesna, mám veriť? Snáď verím aj krásam žitia, snáď túžim, v nádeje dúfam, jak kedys’ — pred dvadsiati rokmi? Azda sa vrátilo dačo a či sa zmýlilo srdce, keď dúfa, verí a ľúbi? Azda sa túh snivých chvíľa náhodou vplietla len v cestu a či je hruď moja i duša spitá na ceste — k tichému miestu?1920[1]Vo verši „Ich majiteľ — to Lessing, inu v malom“ je v rukopisnom fragmente tejto lyrickoepickej básne, uloženej v rodinnom archíve V. Roya, namiesto zámena „to“ „toť“. Hlavná postava básne má viaceré autobiografické črty jej autora.[2]Milý Fridrich, mysli len, mysli, možno, že dnes uvidíš „ľudí“ ako sú Haarman a Denke![3]Cesare Borgia— syn pápeža Alexandra VI. Bol povestný svojím búrlivým životom.[4]Doslovný preklad motta tejto básne z A. Popa: „Stoj! Ten šepot; anjeli hovoria, sestra-duch, poď preč!“Alexander Pope— slávny anglický básnik (1688 — 1744) predstaviteľ tzv. anglického klasicizmu. Svojou tvorbou vplýval na súčasných i neskorších anglických básnikov, napríklad i na Byrona.[5]Báseň publikovaná v Slovenskom denníku 8. XI. 1924, ročník VIII. č. 256.
Roy_Perutou-sudba-mava.html.txt
Soška„Anuľka, Anulienka moja, poďže, poď domov!“ volala stará Jurcová na svoju 17-ročnú vnučku, ktorá, idúc z roboty, zastavila sa pod lipou pri dievčencoch.„Už idem, už, stará mama,“ ozvala sa Anka a hneď sa aj dala smerom k malému, ale čistotnému domčeku starej mamy, učupenému k vysokej stráni borového lesa.„Poď, poď, dievka moja, že odbavíme svoju večernú pobožnosť, povečeriame a ľahneme si na odpočinok. Akosi neskoršie ideš dnes.“„Nemohla som, babka moja, prv. Krstný otec chceli mať v záhrade na „Zádvorí“ dooberané.“„A majú tam veľa ovocia?“„Hej, veru veľa, ale čo by ešte raz toľko mali, bolo by im málo.“„Hádam vám ani nenadelil?“„Veru nie. Zuzku Hríčovie zazreli, že ktorúsi slivku dala do úst, hneď ju okríkli, že kto jie, nerobí, a kto nerobí, ten nedostane platu.“„No nech si len má, však na veky tiež mať nebude!“ riekla starena a prikryjúc stôl bielym obrúskom, postavila naň peknú sošku lurdskej Panny Marie, zhotovenú z bieleho ligotavého kovu, a zažnúc malú lampu pred sošku, kľakla a modlila sa s vnučkou svojou ruženec.Toto bola ich každodenná pobožnosť, ktorá patrila do poriadku dňa.Poctiac ružencom Matičku nebeskú, odbavily svoju chudobnú večeru a potom besedovaly spolu, rozprávajúc si svoje obyčajné denné zkúsenosti.Ale dnes vzal rozhovor celkom iný smer.„Babka moja drahá, povedzteže mi, prosím vás, zkade máte tú peknú sošku Panny Marie čo sa pri nej každý večer modlievame? Veď sa mi vám tej noci o nej prisnilo, že nám ju jeden pán chcel vziať, že je to jeho vlastnosť.“„Soška pochádza od veľkého pána, dievka moja, ale ten nám ju nevezme. Tam na úvrší pod Skalou, kde je teraz ten veľký kríž, stál pred pätnástimi rokmi pekný kaštieľ, v ktorom býval bohatý statkár so ženou a malým synčekom. Tvoj otec bol drábom vo dvore tohoto pána veľkomožného a býval tam se svojou ženou, mojou dcérou, v domku, čo stojí oproti krížu. Ty si ešte na svete nebola. — Raz, bolo to v žatve, keď veľkou, dlho trvajúcou horúčosťou všetko takmer spálené ležalo a ľudia skrúšenými modlitbami žiadali rosu z neba, a keď ju hneď nedostali, netrpezliví, rozličnými neslušnými poznámkami vyzývali Boha, aby splnil ich žiadosti a dal dážďa. Trebárs Pán Boh nie je náhlivý, ale pamätlivý, tento raz predsa ukázal hneď svoj hnev nad nešetrným pokračovaním našich občanov. — Po veľkom dennom úpale prišla v noci strašná búrka. Hrom trieskal a blesk budil strach medzi ľuďmi. — Zrazu rozkríklo sa, že horí. Prst Boží zastihol hromom najvyššiu budovu v obci, kaštieľ medzi lipami, a poneváč od pále slnca všetko bolo vyschlo, stála razom celá dedina v plameni.Pani z kaštieľa zúfale kričala, lomiac rukami: „Dieťa, moje dieťa! Zachráňte mi dieťa!“ A chcela sa vrhnúť do plameňov. Tvoj otec, nemeškajúc, skočil oknom do horiaceho kaštieľa a zachránil spiace dieťa, trojročného chlapčeka, podajúc ho cez to isté okno prestrašenej matke.Sotva pani z kaštieľa vzdialila sa na krok, na dva od spomenutého okna, preborila sa poval a tvojho nešťastného otca, ktorý tam chcel ešte čosi zachrániť, zasypala a pochovala.Akonáhle sa rozbrieždilo, stáli nešťastní pohorenci zarmútení na pohorenisku svojho majetku.Najväčšie nešťastie zastihlo tvoju úbohú matku; no Boh milostivý potešil ju tebou, dievka moja, lebo na tretí deň po tom hroznom nešťastí uzrela si svetlo sveta a ešte ten istý deň pokrstená súc v chráme Božom, prijatá si bola do cirkve svätej.Pani z kaštieľa prišla ju v deň tvojho krstu navštíviť a pri tej príležitosti darovala jej túto striebornú sošku preblahoslavenej Panny s týmito slovami: „Nemám sa vám čím lepším zavďačiť. Toto je to najvzáctnejšie, čo zachránili sme zo svojho majetku. Prijmite sošku túto a opatrite ju pre tú malú; možno šťastia jej donesie.“Matka tvoja ešte tri roky sa trápila a konečne na deň Panny Márie odobrala sa za svojím milovaným mužom, tvojím nešťastným otcom, do lepšieho sveta, nad tie ligotavé hviezdičky. — Bože, daj im obom sladké spočinutie!Páni z kaštieľa, pozbavení takmer celého majetku, odsťahovali sa kamsi na Dolnú zem a od tých čias som o nich ničoho nepočula.Soška tá patrí tebe. Ja ju len opatrujem a prosím Bohorodičku, Matku opustených, žeby mi ona pomáhala opatrovať teba, a keď raz mňa viac nebude, žeby ťa ona milostive sprevádzať ráčila na cestách žitia tvojho.“ — Starká, dohovoriac, z hĺbky si vydýchla a utrela zvlhlé oči svojou drsnou zásterou.Milá dievka, sediac pri nohách rozprávajúcej starenky, pozorne poslúchala jej reč. Každé jej slovo dojímalo jej citlivú dušu.Chvíľu dívala sa na krásne, hviezdnaté nebo a konečne riekla srdečne: „Hoj, ešte väčšmi chcem Matičku Božiu ctiť a milovať, ako aj za drahých rodičov svojich od dnešného dňa tým vrúcnejšie modliť sa budem.“„Tak, tak, dievka moja; kto utieka sa pod Jej mocnú ochranu, toho ona nikdy neopustí,“ dodala starká, bozkajúc biele čielko zbožnej devy, a urobiac naň svätý krížik, šepkala tíško: „Dobrú noc!“*Nastala pozdná, mhlistá jaseň. Ako táto podzimná doba rozhostila smútok v prírode, tak zarmútila i mladé srdce Aničkino ťažká nemoc starej matky.Nemoc čím diaľ, tým viac sa horšila, a okolo Vianoc boly všetky úspory skromnej tejto domácnosti vyčerpané.Anička šíjala pilne dňom-nocou, no zárobkom skromným nemohla kryť všetky potreby, ktoré nemocou starej matky zdvojnásobnily sa. Po Novom roku nastala už v tichej chalúpke starej Jurcovej taká veľká bieda, že nebolo inej pomoci, ako založiť pamätnú sošku.Ťažko, veľmi ťažko lúčily sa s týmto domácim pokladom zbožné ženy, ale inej rady a pomoci si nevedely. — Anička, vybozkávajúc a slzami pozmývajúc krásnu sošku, zabalila ju do čistej bielej šatky a zaniesla do mesta k zlatníkovi do zálohu.Zlatník, obzrúc sošku, podozrivo kukal na driečnu dievčinu, a len keď mu táto na jeho otázku, kde a akým spôsobom stala sa majiteľkou striebornej sošky, celý príbeh s plačom vyrozprávala, dal jej žiadaný obnos i záložný lístok, s poznámkou, že ak jej to málo bude, aby si ešte prišla novú pôžičku vyzdvihnúť.Zálohom vymoženými peniazmi odstránená bola na čas bieda z domu starej Jurcovej, ale miesto jej zaujal ťažký zármutok za peknou soškou patrónky domu, preblahoslavenej Panny.*Po tuhej trápnej zime prišlo veselé jaro so všetkými svojimi radosťami a výhodami. Celá príroda jasá a plesá, oživená jarným teplým ovzduším. Aj srdce, to dobré; zbožné a vďačné srdce Aničkino teší sa, že na teplom slnečnom vzduchu okriala i jej dlhou nemocou soslabnutá stará matka. Jej stav lepšil sa so dňa na deň. Na prvého mája už išla s Aničkou do kostola, aby zasvätila tento krásny mesiac Kráľovnej neba.Ale v mladom srdci Aničkinom, vzdor tomu, že úprimne tešila sa nad opätným zdravím babkiným, uhostil sa tajný, tichý žiaľ.Je máj, a v mesiaci tomto každoročne, odbývajúc svoju večernú pobožnosť, krášlievala sošku milostivej Panny vencami z čerstvého kvieťa. Teraz toho nemá.Stará mať skúmala tajené trápenie mladej devy a keď konečne prišla na to, riekla láskave: „Dieťa milé, ovenči teraz vlastné srdce svoje ružami a ľalijami, to jest láskou a čistotou, a takto ovenčené daruj ho Bohorodičke miesto daru z čerstvých kvetov! Ver, že ho Panna Maria s väčšou radosťou prijme, nežli čokoľvek iné!“Aničke ľúbily sa slová starej matky a v nádeji, že keď už táto bude zdravá a ona bude môcť pracovať, vyrobí si toľko, aby založenú sošku vymeniť mohla — bola zase spokojná.Pán Boh zkúša svojich neraz ťažkým dopustením, a tí, čo dopustenie jeho statne, bez reptania, s odovzdaním sa do jeho svätej vôle prekonajú, dochádzajú hojnej odplaty.Takej odplaty dostalo sa i našim zbožným ženám.Bolo v stred mája, keď nedeľným večierkom dvaja tmavoodení páni blížili sa k domu starej Jurcovej. — Bol to miestny pán farár a mladý počerný muž, módne odiaty, s úhľadným balíkom v ruke, ktorý predstavil sa čo novovyvolený učiteľ a organista na tamojšej škole, Imrich Turiansky, syn voľakedajšieho statkára pod Lipami, — zachránený nebohým otcom Aničkiným.Doviedla ho sem prozreteľnosť Božia, ktorú však svet volá bežne len čírou náhodou.Mladý Turiansky, obdržiac stanicu, chcel milovanej matke svojej na pamiatku dňa, ktorého vstúpil na postať samostatného verejného života, kúpiť u zlatníka v meste, ku ktorému Anička sošku do zálohu doniesla, dajakú cennú vec.Medzi rozmanitými, zlatými a striebornými vecmi napadla mu zvlášte Aničkina soška. Prezerajúc ju dôkladnejšie, našiel na nízkom podstavci vyryté svoje rodinné meno. Keď mu zlatník vyrozprával, ako sa soška k nemu dostala, napadlo mu hneď, že to odmena za jeho zachránenie, udelená chudobnej sirôtke po jeho ochrancovi. Pevne si predsavzal, že sošku vymení a majiteľke prinavráti. Išlo to veľmi ťažko, až konečne zlatníkovi dal písomné osvedčenie, že sošku len k vôli tomu vymieňa, aby ju majiteľke vrátiť mohol, a tak vydal mu zlatník vzácny záloh.Mladý Turiansky držal slovo, lebo pri prítomnosti pána farára odovzdal sošku driečnej majiteľke.Anička jasala radosťou a tisnúc vrele milostnú sošku k srdcu, nevedela ani, ako by šľachetnému mladému dobrodincovi poďakovať mala.Mladý Turiansky stal sa razom denným hosťom v dome starej Jurcovej a netrvalo ani štvrť roka, prosil dobrú starkú o ruku švarnej Aničky.„Jej otec obeťou svojho života zachránil mi život, nuž svätou povinnosťou mojou je, aby som sa staral o jeho sirotu. Je to riadenie Božie, je to vôľa Božia. Prostredníctvom milostivej Panny Marie stretli sme sa na púti života. Ona nás ani naďalej neopustí,“ riekol Turiansky, oddávajúc snubný prsteň našej Aničke.Stará Jurcová so slzami v očiach dávala požehnanie šťastnému páru.Hľa, jak šťastný ten, kto utieka sa pod ochranu Matky Božej!
Urbanek_Obrazky-z-hor.html.txt
V predvečerJano Sponík dohotovil skriňu Ili Jabĺčkovie, len pri vrchnáku čo mal ešte robotu, a bral sa do chyže, uvariť si obed. Bôb vrel mu už od rána i na ohnisku pred pecou, ale zapražiť bolo ho načim ešte. Šiel do komory pre loj — s tou omastou najradšej jedával — rozkrájal a dal na pavnicu ku ohňu i ten. Jano Sponík totiž varí si jedlo sám — je vdovcom už od štyroch rokov. Nemá nikoho pri sebe. Dve dievky sú vydaté — syna nemal. Jedna vydala sa za terajšieho rychtára, druhú, mladšiu, ktorá mu je milšia, vzal Jano Hambárovie. Ani poľa nemá Sponík. Rozdelil ho dievkam hneď, ako žena umrela, a on žije iba z práce rúk svojich. Je totiž Jano Sponík majster, a hľadaný. Vie skrine robiť, chýr ktorých široko-ďaleko preniká, hrable, úle, poriská, metly. Vie murovať, vakovať, kresať. Nikdy nemá svobodného času a dobre že si i navarí to jedlo nejaké. Ba ani najesť by sa nestačil. I teraz ledvaže zvrel bôb, odstavil ho hneď a nalial si z neho na mištičku. Ani nečakal, kým vychladne, ale sadol k nemu a začal ho lyžicou chladiť. Odkrojil krajec chleba a dúchajúc si i na lyžici, začal jesť. Bôb je dobrý, veď skoro pol litra sladkého mlieka nalial doň i so smotánkou, no Sponíkovi nechutí dnes jedenie. A to nielen dnes, ale už od štvrťroka nič sa mu nepozdá, čo by si čo pripravil. I teraz položil lyžicu do misy a podoprel dlhovlasú hlavu rukou, i pozerá po izbe zamyslene. Je samá pavučina a samý neporiadok. Nekalená je ako pred Kračúnom, lavice nešuchané i tri mesiace — všade poznať, že chybí ženská ruka. I na tomto jedle badá, že ho žena nepripravila. Či je nie dosť slané, či čo mu je, ale nejde dolu pažerákom… No Sponík toho predtým nespozoroval. Štyri roky, ako pochoval chorľavú ženu, štyri roky, čo sám sa trápi, a štyri roky pritom spokojný sa cítil. A teraz zrazu to prišlo naň, ako by strelil, že všetko sa mu zhnusilo. Pred troma mesiacmi umrel Ondro Filipovie; keby ten žil, nevedel by Sponík, že tu chybí ženská ruka a že je žena vôbec treba na svete…Sponík vylial bôb nazpät do hrnčeka, bude jesť pozdejšie. Vyšiel na dvor dokončiť skriňu. Vzal kresačku a kľakol k robote medzi triesky. Skriňa je veľká, ťažká. Dvom chlapom i prázdnu bolo by dosť niesť. Jabĺčkovka dala ju spraviť dievke — veru i s ňou, mizernou, by sa spratala do nej. Sponík také skrine vie robiť. Chýr im ide i po druhých dedinách. Nie jednu desiatku zarobil už pri nich. Každá matka, čo dievku vydáva, jeho pohľadá… Ale teraz ani táto robota mu nechutí. Naveky vracia sa ku tej myšlienke, ako Ondro Filipovie umrel a nechal po sebe peknú mladú vdovu.„Ja nemôžem ďalej takto sám byť — všetko je naopak,“ myslí si a zastane v kresaní. Ruka klesla mu na lono bezsilne. Z čista-jasna a zreteľne vidí teraz, že nemôže samotný byť ďalej. Všetko mu okapuje. Keď on ide preč, dom ostane sám na seba a súsedia zlí. Zdola Čavkuľa, ktorá nič nerobí, len troví, čo jej muž zarobí, a ktorá každý deň s kým-tým sa vadí, a ani raz neľahne večer bez toho, aby niekomu neukrivdila, kradne mu vajcia z chlieva, a druhý súsed, Ťukáč, so štyrmi deťmi-vlčenci, všetko uchytí, čo môže. Zahradu mu svlečú každý rok. Cibuľu, cesnak, to iba im nasadí. Jabloň, tú sladkú, vlani do čista mu sholili. I kohúta mu oni zjedli teraz na Turíce, a ako banuje za ním Sponík. Nebol by ho dal ani za hocijaké drahé hodiny — každé ráno ho spevom zobúdzal. Nemôže Sponík viac takto ostať — z toho je nič!„Krešete, apo?“ zavznel hlas za jeho chrbtom. Sponík sa obzrel a čelom prešla mu mrzutosť, že ho vyrušujú. Do dvora dochodila Anča, staršia dievka, vydatá za rychtárom.„Krešem!“ Sponík zdvihol ťažkú ruku s ťažkou sekerou ku robote a nič iného neriekol. Nespýtal sa, načo prišla, alebo kde ide. Nebola mu po vôli táto dievka nikdy… Anča je vysoká, čierna, s bradovicou na líci. Na hlave má bielu šatku a na pleciach hrable.„Idem ku senu!“ rečie zastanúc si k nemu a spustí hrable s pleca na chvíľku. „Paľo mi naručil, aby som sa vás spýtala, či budete tú vyhňu murovať, čo tí Liptáci zbehli, či nie? Že ak by ste neprišli, tak miesto vás zjednajú Paľa Pavniakovie. Bude Bubliš, Vendľo a tretí aby ste vy boli.“Sponík neodvetil, len kreše ďalej, ako by ani k nemu nevravela.„Paľo by už len najradšej vás… Tak aby ste mu odkázali, lebo že iného zjednajú!“ opätuje dievka, opretá o hrable, hľadiac uprene na otca. Sponík pohol plecom. Jej prítomnosť, i všetko čo vraví, čoho sa mu i veľa vidí, nemilé mu je, ako by nepriateľa mal pred sebou.„Nech zjedná, keď chce!“ odvrkol.Ančine čierne oči neodtrhnú sa od širokej, červenej tvári otcovej, nerozumejúc ho. Apa nikdy neradi veľa vraveli, je pravda, ale zárobky, najmä takéto pri obci, kde možno dobre natiahnuť, neohŕdajú. Čože im je? A od pár čias badá túto premenu u nich.„Tak neprídete, apo?“ spýtala sa ešte raz. On iba plecom uhol mrzute. Nikdy nechcel tejto dievky, a teraz mu je na nestrpenie zrovna — sám nevie, prečo.„A či ste chorí, apo?“ spýta sa ho, keď len mlčal.„Ale, netrešti ma!“ nahneval sa a kreše prudkejšie ďalej.„Tak sa prídite na večer zjednať s ostatnými. Zajtra že sa hneď musíte chytiť do roboty, povedal Paľo.“ Anča oprie hrable o dom a ide do domu poobzerať. Izba je sotva dnes zametená; po zemi plno smetí a triesok, stará kabanica a starých kapcov celý rad, čo doniesli apovi na reparáciu, po laviciach rozložené. Hrnce i rajnice neumyté azda i od troch dní. No Anča neobriadi, veď je aj v jej chyži nie o veľa krajšie, a dve ženy sú. Sedliačka je nie pani, tá nestačí cifrovať svoj dom, dobre že ho raz cez deň zametie. V lete je roboty do pretrhnutia v poli, tú nemožno zanechať pre pletku. Dom sa poriadi, keď poľné roboty minú… Jednako stiahla dlaňou pavučinu, ktorá, ako obrus veľká, od pece po dvere bola sa rozprestrela.„Veď to inak bude, keď príde syn so Zuzkou!“Usniesli sa boli totiž, hneď ako mať umrela, že najstarší syn jej, keď sa ožení, príde sem ku starému apovi bývať. Tej zimy sa i oženil, ale starí nepripomínali, aby prišiel, a oni neponúkli syna tiež. Zíde sa im samým, najmä teraz, že je muž rychtárom.Anča vyšla na dvor a ešte raz riekla, že Paľo teda nebude volať Pavniakovie Paľa, a Sponík zas len neodpovedal. Anča prizrela sa mu do širokej tvári prenikave a vyšla s ovesenou hlavou zo dvora. Čo je veľa, to je veľa. Otec aj včera, keď sa ho spytovala, či má ešte čisté oblečenie, slova neriekol, a ona v ničom sa neprehrešila.Pri dome Čavkule, čo dotiaľ nešla spať, kým sa s niekym nezvadila, temer búšila sa do gazdu Hambárovie, ktorý hrdo sa držiac, šiel s kosou s poľa.„Hop, Anka! Čože si taká zahútaná, čo ti je?“ privravel sa starý gazda, svokor jej sestry, odstúpiac sa jej krok.„Bola som u apu, bačik!“ odpovie, mysliac, že sa jej spýtal, kde bola. „Či je Zuza doma?“„Azda je svat chorý?“„Apo?“ Anča vtedy zdvihla hlavu, dobre rozumejúc, že sa k nej vraví. „Nič im je, ale sú takí nejakí sami sebe — ani reči! Neviem, čo sa im stalo od jedného času.“„Nuž ženiť sa chce, hehe!“ zasmial sa hrdý gazda, ktorý rád sa zabavil na druhých vôbec.„Ale, bačik, len neshutujte, a neobracajte na posmech,“ nahnevá sa Anča a sa i zapáli. „Čože by sa tí ženili?“„No, nezabož sa ani raz, Anka! Dnes tretí deň, keď bol u mňa, z jeho úst som počul, že takto nenabudne!“„Apo to povedali?“ Anča zastala, oči dupkom uprúc na gazdu.„No, to len tak žartom,“ hodil on rukou, vidiac jej zľaknutie.No Anča nespamätala sa z prekvapenia. Zastala a nevedela ani, čo by mala robiť v tú chvíľu. Či sa vrátiť k apovi, aby sa prezvedela o pravde? Ale prispomnúc si, že jej ani neodpovedal na reč, šla len do poľa, kde sa zachytila, ku senu. No i pri práci myslí len na tú vec. Nevie ani, ako premetáva seno, či zle, či dobre. Mece ho vše na ten, zas na ten bok — sem i tam. Ani mimoidúcim ľuďom nezaďakuje, ktorí sa jej klaňajú, lebo ich nepočuje. Duchom nie je tam, ale pri slovách bačika Hambárovie, že sa apo chcú oženiť…„Tá sa ti vám nazdá, že naveky bude rychtárkou,“ smiali sa ľudia ztade idúci. „Ani ti nezaďakuje!“„A nevesta ti je kde?“ zavolal Detvovie Jano, hájnik, povýšeným hlasom, ktorému tiež neďakovala na poklonu.„Sama lepšie spravím!“ odvrkla ona, dopočujúc skríknutie, ale nepozrie hore. Anča dosiaľ ešte neohovorila svojej nevesty, radšej zastala, že je primladá, keď niečo nespravila, ako bolo treba; no teraz je taká rozobratá, že by ani seba nepoznala. Ani nezbadala, ako deň minul, iba keď zaľahla tma na polia a už nielen gazdiné, ale i všetok pracujúci ľud bral sa domov. Idúc domov, ohlásila sa vo dvore otcovom, ale tam bola izba zamknutá. Azda šiel otec o to murovanie k mužovi. Doma našla nevestu na dvore chovať drobný statok. Stála nad válovom, kde žraly svine, a jedla chlieb, majúc veľký okruh v ruke. Z otvorených okien domu zavznievala vrava viac ľudí.„A či ty už chováš? Čože ste ma nečakali? Či si im nedala horúce žranie?“ spýtala sa Anča hneď, ako vkročila do dvora. Nevesta je veľmi pekná, ale veľmi mladá ešte, nič nevie dokonale spraviť, všetko len nedbale, ako vietor, a jie vždy. Potiahla plecom a povie len tak nedbale:„Apa im spravili!“ Ani hovoriť ešte nevie poriadne.„A kto je to tu?“„Chlapi!“„Či sú aj starý apa od Sponíkov tu?“„Nie!“Anča zdúpnela. Oči uprela na krásnu tvár nevesty, ako by tam chcela najsť vysvetlenie. Tak kdeže sú apa? Azda šli už na zálety niekde? Tak nebodaj pravdu majú bačik Hambárovie, že sa chcú oženiť!… Shodila hrable pod cieničku s prudkosťou, a berie sa do izby nanovo rozrušená.„A Jano je kde?“ spýtala sa ešte jednako zo dvier nevesty. Jano je najstarší syn a muž nevestin, a ona i o tom len cez plece hodí slovo:„Neviem!“„Nešiel s volmi? Veď ta mal isť!“ skrútla sa Anča popúdená. Tu nik sa o gazdovstvo nestará, všetko je u nich prevrátené, ako na Sodome, odkedy je muž rychtárom.„A Paľo je kde?“„A ja viem?!“ hodí plecom nevesta, pchajúc chlieb do úst.„Veď ty nič nevieš, len jesť!“ myslí Anča napaprčená.Najmladší chlapec, Ďuro, behal po dvore s papekom a naháňal psov, trasúc pritom hlavou, ako by ju osieval. O toho nemusí sa Anča spýtať, ten neodchodí z domu. Je trochu bez rozumu. Keď bol dvaročný, spadol s múrika na horúce platne sporáka, spálil si temeno — to mu poškodilo.Rychtárka vstúpila do pitvora, čo bol i za kuchyňu, že uvarí večeru. No len čo prekročila prah, už sa nahnevala zas. Hlučná vrava poschodených chlapov zavznievala do kuchyne, že len tak hučalo. To ju, pravda, naveky urážalo, a nie raz povedala, že to boli somári, čo jej muža zvolili za rychtára, hoci to chceli obzvlášte pán notár — ale teraz ani strpieť nemôže ten krik. Vari musí isť medzi nich… čo budú v takéto drahé chvíle sedieť tu a piť? No v tú chvíľu vystrčil zo dvier počernú hlavu jej muž, vyvolený minulej zimy za rychtára. Po plesku, čo robila s riadom v kuchyni, vedel, že sa vrátila s poľa, i spytuje sa:„Anča, či ten apo prídu k tomu múru, či nie? Aj poslali sme pre nich hájnika, ale ich nenašiel doma.“„A si už pil, však! Aj to boli lotri, čo ťa za rychtára postavili!“ nato ona nahnevaná.„Ľa zas!“ smeje sa jej muž, rychtár, nič nie pomýlený, „veď nie o to ide, ale či prídu apa!“Anča by nebola ani odpovedala, ale dobrý zárobok inému, a nie apovi, predsa nedopriala.„Pravdaže prídu, akože by neprišli! A už nechže je dosť tej pijatyky na dnes, lebo vás rozoženiem z tej chyže!“Rychtár strčil hlavu zpät a Anča začala variť večeru čeľadi. Postavila žltú kašu, zaleje ju mliekom — takú radi jedávajú všetci. To bude hneď hotové… Ale Anča vari ani tej kaľavne neschystá. Vždy je umom pri apovi. Pravdaže sa chcú oženiť. Prečože Jana s nevestou nevzali k sebe, prečože sa tak premenili, prečo sa im nič nepáči, čo im ona spraví. Ani chlieb, čo napiekla onehdá, nepáčil sa im, ľaľa, ako šomrali, že je zákalistý. Teraz už rozumie i prečo si kúpili čižmy nové za desať zlatých! A načo sú starému človeku čižmy, ktorý naveky len krpce nosil? Ani chodiť nevedia v nich, pätami najprv buchnú o zem, keď kráčajú — každý sa smeje.Do kuchyne vošla nevesta. Už pozatvárala statok do chlievov. Brada kýva sa jej, ešte dojedá okruh. Aj inokedy gazdinej nepozdá sa nenasýtnosť nevestina, čo i nič nepovie, ale teraz hnevá ju to dvojnásobne. Hnevá ju všetko, čo jej padne do očú. Azda keby oko uprela na teraz narodené dieťa, i to by ju popúdilo, tak je von z koľaje… Kde by nie? Ráno načali chlieb, a už je po ňom. Nevesta toľko zje, ani Turek. Zjedla by sama tú večeru, čo pre celú čeľaď varí, a ešte kto vie, či by sa najedla.„Ver’ neviem, ako vyžijeme!“ vraví Anča najedovane. „Pozerala som raž na Makovišti — ani siaťa sa nevráti!“Nevesta nepočúva, a čo i počuje, nevie, či to jej platí, a keby i vedela, nedbala by o to. Stojí pri stole pod lampou, osvetlená, pekná, a jie pagáče, čo jej mama u Lepkov napiekli. Ani nepovie nič. Nedbá, či na Makovišti je pekná raž, či nie. Ona jesť bude, kým sa jej dajú ústa otvoriť.Do pitvora prišiel mladý človek peknej, štihlej postavy, lisknúcich sa čiernych očú, ktoré hneď uprel na nevestu, ako vstúpil. To je najstarší syn. Nevesta vrátila mu úsmev, ale tak veľa ani on ju nezaujíma. Vydali ju minulej zimy zaň, lebo brat jej vzal si Janovu sestru, a tú nechceli mu dať len tak, ak ona pôjde za Jana.Ju šesťnásťročnú vydaj ešte nezaujímal. Pristala, ako nariadili s ňou.Rychtárka obrátila sa ku vstúpivšiemu synovi a len čo pozrela naň, už sa jej nepáčil.„Či si už tu? Kdeže si bol s tými volmi? No, ty si ich dobre napásol!“„V húštine som bol,“ odpovie on, skladajúc kabanicu so seba a kvačká ju na klinec pri dverách.„Mal si isť medzi oziminy, druhí vypásajú a my nebudeme?“„Aby kričali, že rychtárov syn predok vedie v škode?“„Nech kričia! Druhí robia škodu, i my budeme. Či nám nevypásli ovos za Osikou? Mal si isť na Krajný laz!“„Choďte ta vy s nimi!“ odvrkne syn a sadá za stôl k mise. Lačný je; na obed nebol doma, a keď prišiel o havránke, dom bol zamknutý — a namrzenej Anči ani to sa nepáči.„Veď je ešte horúce, čože sadáš?!“ No syn nepodbá; berie lyžicu a k nemu prisadne hneď i jeho žena, Zuzka.„Tá Turkyňa všetko spakuje!“ myslí Anča nazlostená, no už nezastarie sa do nich. Nech zjedia oni dvaja hoci všetko, ona i tak jesť nebude. Ako by i jedla, keď ich také nešťastie ide zastihnúť, keď sa otec chcú oženiť! Teraz jej huplo do hlavy, že si bankovú knižku, ktorú mali u nich skrytú, lebo dom ich je pod črepom, apov pod slamou, ak by sa, nedajte Bože, nešťastie stalo s ohňom — vzali od nej, vraviac, že položia peniaze utŕžené za skrine, a nedali jej nazpät. Na knižke majú apa 500 zlatých; tristo, čo voly predali po maminej smrti, a dvesto, čo odvtedy nagazdovali. To všetko preto, že sa chcú oženiť. A tu sišlo jej na um, že zeme, čo im rozdelili so sestrou, nie sú poprepisované na nich ešte. I tie môžu pobrať nazpät a ona má troch synov! Anču popadol strach taký, že nespala celú noc… a ráno, keď raňajky varila, prišla jej súseda, Zuza Žajdlíkovie, povedať ešte toto o otcovi:„Anča, či ti neboli žalovať od Jabĺčkov, čo rozprávali tam tvoj apa, keď oldomáš pili za skriňu?“„A či tam boli včera?“„Tam ver’! To povedali, že samotní nebudú ďalej — že sa oženia!“*Pán rychtár, Paľo Javorec, mladý, mocný chlap, prechodil sa už hodnú chvíľu po dvore a bol celkom netrpezlivý. Majstri, čo mali domurovať vyhňu, ktorú zbehli Liptáci, nechodili, a slnce už vyšlo zpoza hôr. Rychtár síce ani nečakal veľkej usilovnosti, lebo majstri na dni sa zjednali a vie sa, ako to ide v taký čas — no jednako zdalo sa mu to pridlho, a on počal hlavou pokrúcať povážlive. Na tvár sadla mu prísnosť, a oko zostrilo sa mu. Je ešte mladý Paľo Javorec, plný energie a sily. Zunovali pán notár starých rychtárov, že sú nedvižní a ničomu nechcú sa učiť, i dali vyvoliť jeho, mladého, že bude lepšie s ním…„Keby aspoň ktorý-ten prišiel… apa… ale tí…“ hneď hodil rukou, poznajúc, že je Sponík najhorší z nich. Jeho nielen dobre platiť, ale i prosiť treba, keď chce kto jeho k robote.„Alebo hájnik, alebo hlásnik keby tu bol, aby ich poslal za nimi!“ myslí ďalej rychtár, vyzerajúc na cestu. No hájnik kto zná kde sa po poli sháňa za ženami, čo kradnú trávu po skladoch.Konečne bolo vidno Ondra Bubliša približovať sa váhavým krokom. Bubliš je ešte mladý, ale jeho tvár je bledá a ako opuchlá. Bol by dobrým majstrom, keby vždy nepil. O ňom vychytili, že mu v súsednej obci sliepky múr rozhrabaly, kým spal, čo namuroval v opilom stave. Za Bublišom prišiel i druhý majster, Vendľo, bystrý a šikovný chlap. To je prístavok u Krúpeľov, ktorému čierne dlhé fúzy trčaly ako rohy od líc, a čierne oči bodaly ostro, tiež ako rohy. Sponík nechodil. Chlapi posadali na skaly pod stenu; pán rychtár vyniesol pálené na raňajky na posilnenie, a načim bolo už len nalievať a piť, a jeho nikde. Darmo čakajúc, poslali preň, no on neprišiel, len keď ešte raz poslali, i to nie hneď.Anča, rychtárka, ktorá vybehúvala z kuchyne každú minútu, tiež ho tvrdo čakajúc, dobre s nôh nespadla od ľaku, keď ho zazrela. Prišiel učesaný, vyholený, umytý, v čistej košeli, ako by bola nedeľa. Ančin jazyk ztratil reč a ona utekala do chyže, ako by ju prútom boli šibali. Teraz už vidí, teraz je už jasné, teraz je už zreteľné, že sa apa chcú oženiť! Akí sú pristrojení, ako mládenec, ako by ani nešli k múru, ale niekam na krštenie. Dobre že si ešte i tie nové čižmy nevzali na nohy!Sponík červenej, zdravej tvári, s úsmevom záhadne ľúbezným, došiel ku chlapom, na podstene sediacim.„Dobré ráno!“ poklonil sa, zdvihnúc prst ku partici klobúka pri uchu.„Pán Boh si daj aj vám!“ ďakovali mu a každý mal úmysel povedať, že za veľa spal, no uvidiac ho, mimovoľne sa mu prizreli a zabudli na to.„Ale ste, apo, zaveľa!“ rečie jednako rychtár, v zime vyvolený, plný vôle a sily.„Ešte nemurujete!“ odpovie Sponík nedbale.„Hľa, že nemurujú, ale by sme boli aspoň pálené vypili, duša moja,“ povie rychtár horlive. Nech vidí každý, že mu na srdci ležia obecné veci a pán notár sa nesklamali v ňom, a že ani na rodinstvo nehľadí. „Nalej, Vendľo, brat môj!“ i sadne na skalu ku chlapom tiež.„Dlhý je deň!“ zastarie sa ten, ktorému sliepky múr rozhrabaly. „Dosť sa narobíme do večera!“Černooký Vendľo, peknej tvári, s fúzami ako rohy, nalial do skleničky a podal prvému Sponíkovi, ako najstaršiemu.„Akí ste vyčesaní, bačik!“ riekol mu žartovne medzitým.Sponík sa usmial milo.„Veď som sa sberal na Suchárovo k Židovi. Odkázal mi, že ta bude brať odo mňa syra… Milec nechce kravské.“„A či vám nevravela Anča včera, že sa tu bude murovať hneď?“ diví sa rychtár.„Ba vravela, ale som bol pozabudol!“Chlapi neriekli ničoho, ale ani jeden neveril. Kdeže, by na také niečo bol Sponík zabudol, a to keď sa ide robiť pri obci!„A akože ste sa to spravili? Na dni?“ spýtal sa po chvíli Sponík.„Tak, bačik!“ riekol Bubliš bledej, vypitej tvári.„Zlatku štyridsať na deň!“ dopovie Vendľo, lievajúc do skleničky pálené. Sponík pokrútil hlavou nespokojne.„Čože ste neprišli včera, keď sa jednali?“ zavolá rychtár, „veď sme vás hľadali ani ihlu!… No, chlapci moji…“ obráti sa potom hneď ku dvom, nečakajúc odpovedi Sponíka — počínal si veľmi sebavedome a panovite, ako sa i svedčí na hlavu obce, čo ináč hnevalo starších občanov, „čas je isť k tej vyhni!“ Obšuchne dlaň o dlaň, aby zašúľal omrvinky chleba zákalistého (Anča len takého vedela upiecť), čo sa mu boly na ne nalepily. Chlapi povstávali — ostatný Sponík.„A šichníkov si vyhnal?“ spýtal sa nespokojný, že ich už hýbe. Veď iba čo si posadali!„Ej, akože by nie! Pravdaže som dal vyhnať!“ povie rychtár sebavedome. „Duša moja, čože by ste si bez šichníkov počali? Ja len nebudem skaly nosiť?!“„A čo by si aj ty nie, sopliak?!“ pomyslel si Sponík a s ním i Bubliš opuchlej tvári. Černooký krásavec s ostrými fúzmi riekol:„Len keby už tu boli! Kohože si dal vyhnať, pán rychtár?“„Vršok. Od kraja sme začali, brat môj!“Vendľo pokojne kývol hlavou, pričom mu blyslo umom, že teda aj ich dom. No nedotklo sa ho to veľmi — je len prístavok. A on naveky tvrdil, že je prístavok horší, ako sluha. Nerobí sebe, negazduje sebe — nežije sebe. I tento zárobok, čo tu vyrobí, nebude jeho. Ale Sponík trhol sa na to slovo: Vršok. Široká tvár očervenela mu ešte väčšmi, ako bola, po samé dlhé vlasy na čele. I Filipovie Anča, ktorú odumrel muž tej jari, tam býva.Chlapi došli na dolný kraj dediny, kde stály začaté múry vyhne. Poobchodili ich dookola, poobzerali so všetkých strán vážne, skritizovali ako vedeli najprísnejšie, že za taký múr sa mohla obec nelakomiť na Liptákov, i tunajší tak by to vymurovali… ešte lepšie! Naostatok obzreli sa za robotou a šichníkmi.„Tam vari ide jedna,“ riekol Bubliš, pozrúc k Vršku na horný kraj dediny, zkade bolo vidno nízku skrčenú ženu vliecť sa pomaličky.„Hej, nože nie tak s nohy na nohu!“ zavolal pán rychtár veliteľsky oproti skrčenej žene. „Majstri už tu a šichník ani jeden!“„Sem sa, sem!“ povie bystro i Vendľo. Sponík hodil okom ta tiež, no bola to iba Mara Kubovie, ktorú Sovou prezývali.„Tá veľa nepriloží!“ povedal k druhým, smejúc sa.„A dievka vám je kde?“ vyšetruje pán rychtár, ako Mara došla k nim.„Vari tá mala prísť?“ naskočila Sova hneď. Jazyk jej je na dva rífy, i bola hotová vadiť sa v každú hodinu, ani Čavkuľa, súseda Sponíkova. „Dobre že som i ja prišla v takýto drahý čas… A druhý kto bude šichníkovať?“„Netrápte sa nič!“ odpovie rychtár panovite, „len kopte tuto ľa zem, budete blato miesiť!“„Ak ja tu sama mám byť, tak idem preč!“„A čo i sami budete, za iného nebudete robiť, len za seba!“ vraví rychtár prudko, a očervenie v tvári. „A že odídete? Sprobujte! Ale vám priam idem hlavnicu vziať… Lebo, duša moja, ja viem aj dobrým aj planým byť!“„Nič sa nebojte, tetka!“ povie prívetivým hlasom pekný Vendľo s rohatými fúzmi, ktorý robil, že bol prístavok, len ako stroj a neprišiel za nič do ohňa — lebo i tak sebe nežije. „Ľa, tamto ide moja žena — nebudete sami.“Naozaj, od vrška šla vysoká, pekná žena. Odetá bola v krátkych sukniach — nešíjala si dlhších nikdy, ani širokých, lebo na také ide moc látky a ona toho ľutovala. Mala škrekľavý hlas a ledvaže sa sblížila k chlapom, začala krik i ona:„Či ste už nemohli druhého vyhnať, len mňa? Či som len ja v dedine?“„Iba ty si v dedine, nik iný!“ odvetil rychtár nevšímave.„Ale u nás je nik nie doma! Ja som si deti nechala samé, ešte sa mi pokaličia!“„Neprefenduj, ale mi daj skaly!“ zavráti ju muž prístavok, zašomrajúc ticho: „Aby vás čert vzal i so ženami!“„Aj ty si sa nemal dať na toto,“ osopí sa žena naň, škrečiac, no berie skaly na ruky. „Či ty nemáš inej roboty? Seno nám zhorí na baniach! Ani tá vrchnosť je nie kaľavná, keď s týmto teraz vyhutuje!“„Daj skaly!“ zatúkol na ňu majster, čo mu múr sliepky rozhrabaly, ktorému bolo zle počúvať každý zvuk, krem cvengu sklenice.„Bodaj ťa!“ chytá si hlavu pán rychtár. „Jednu utíšiš, druhá začne. Ak zo všetkých domov, čo som dal vyhnať, príde žena, tak sa ani tu neobstojíme.“ I krúti hlavou povážlive on sám, energičný, v strachu. „Na príklad od Hambárov tetka Mara, tí majú štipľavý jazyk, ani pŕhľava a od Filipov stará tetka Iľa — to bude!“„A k tým keby prišla ešte tá vaša, pán rychtár!“ povie niekto za jeho chrbtom nečakane. Rychtár sa obzrel. To árendátor s vyčaptanými nohami stojí za ním. Prišiel sa podívať na majstrov tiež, ako na všetko, čo sa dialo v dedine. A čo len zastal, hneď vedel, o čom je reč a hneď i vpadol do rozhovoru, prejedajúc rychtára a škúliac naň.„Veď je aj ich nie horšia!“ odvrkol rychtár.„Moja pani? To je najinakšia ešte,“ vraví Žid, dosť obľúbený u nich. Nedral tak prílišne, o všetko mal starosť, čo sa v dedine dialo, i sám zdôveril sa so všetkým. „I dnes mi tri oflinky dala. Dobre je iba Sponíkovi, čo je sám!“„Teraz im je dobre!“ dosviedča prístavok Vendľo. „Ale ak ich vôľa zajde oženiť sa po druhý raz…“„Hahaha… azdaj apu? Duša moja, haha!“ smeje sa rychtár s dobrou vôľou. „To by bolo pekne! Nuž ale, naostatok, nie sú ešte taký celkom starý…“ doložil potom. Sponík sa usmial, nič nerieknuc.Od Hambárov prišla nevesta Zuza, dcéra Sponíka. Chlapom odľahlo, že nie gazdiná s jazykom ako pŕhľava. Zuza je veľká žena a rozrastená ako jabloň — i málo vidno takej ženy. Sponík dosiaľ je pyšný na ňu. Ale i mala od čoho zmohutnieť. Choval ju dobre, bola mu miláčkom. Ani raz sa nestalo, keď šiel do komory, aby vyšiel s prázdnou rukou. Naveky doniesol jej či kus slaniny, či kus klobásy alebo syra… Sponíkova široká tvár zmäkla vidiac ju, a hneď sa jej i privravel:„Ty si prišla, dievka moja?“„A od Filipov vari nik nepríde!“ horší sa pán rychtár. „Ani od Ďukýnov. Ale ak sa nahnevám, razom im idem zálohy brať!“„Nemajú koho poslať,“ podotkol Vendľo, prístavok horší od sluhu, „starí nedovladujú všade — sluha ich nechal.“„Akože ti obudne sluha tam, keď ho zle chovajú! Veď viete, že je sluhovi hlavný plat dobrá kosť!“ smeje sa Bubliš.„Nuž a ženy? Z nich môže prísť azda niektorá?!“ volá horlive pán rychtár.„Anča šla ku senu a najmladšej je dieťa choré. Stará tetka Iľa sú zas okolo domu,“ rečie Zuza, dcéra Sponíka, ktorá bývala blízo Filipov. Obráti usmievavú tvár ku chlapom a oni pozreli na ňu dlhšie. Milo im je hľadieť na jej veselú tvár, pri dvoch dosiaľ vadiacich sa: Sove a žene Vendľa. Každý myslí, že nielen na vzrast, ale i čo sa príjemnosti týka, nieto takej ženy v dedine, ako je Zuza.„Ľudu málo a gazdovstvo veľké…“ povie ona ešte o Filipovcoch.„Kdeže by nebolo veľké, keď sú i tri majetky sbité dovedna!“ ohlási sa žena Vendľova s krikom a výčitkou.„Ej, už tie len nahrabali toho mania!“ zavolá pán rychtár. „Počul som, že tetka Iľa štvrtáčkou budú merať peniaze.“„A čo budú mať toľko dukátov, ako je tamto na tej hruške lístia, aj tak ich na druhý svet nevezmú a umrú tak, ako i ja umriem!“ rozhorlil sa Bubliš bledej tvári.„No, dosť už, dosť!“ tíši Vendľo, ktorý viac hľadel po svete, ako na robotu. „Môžu prísť.“Sponík mlčal, kým ohovárali Filipovcov, ale horel v tvári rozčulený. Po slovách Vendľových pozrel k Vršku, no nešiel nik od Filipov, len z druhého domu mládenec Ďuro Ďukýnovie.„Sem tú maltu!“ zvolal prísne na šichníčky, „iba gagocete a ja musím tu občakúvať za všetkým!“Šichníčky obzrely sa a schopily rýchle. I rozhovor stíchol mimovoľne na jeho výkrik nečakaný. Každý dal sa do roboty usilovne. Dedinou zavznieva buchot kladivka, cveng a hurt skál a múr pomaličky, tichúčko dvíha sa pod rukami „zdejších“, na dni zjednaných majstrov. Černooký Vendľo meria veľa, obočie sťahuje prísne, žmúri a žartuje ticho so šichníčkami, so Zuzou, ktorá i na príjemnosť páru nemá, zabúdajúc svoj stav, horší od sluhu. I ten, čo mu sliepky múr rozhrabaly na Javorčine, robí rezkejšie a nezapaľuje vždy fajky, ktorá má zvyk vždy hasnúť. A Sponík je celý netrpezlivý. Úfal sa, že príde mladá vdovica od Filipov, a že ho sklamalo, hnevá sa na všetko. Nič sa mu nepáči: ani malta, ani skaly, ani práca šichníčok. Široká tvár mu je rozpálená, oko ostré, ani Vendľovo.„Viac vápna do malty!“ zavolal nahnevaný, fľočiac na dve šichníčky — nie Zuzu. Je práve taký prchký, ako jeho dievka Anča, ktorú nerád. Keď mu je čosi nie po vôli, vŕši sa na toho, kto mu príde do cesty. „Už som vám povedal i dva razy, že je hlúpa. Takáto robota nestojí ani čerta!“„Ženy, kde ste ktorá?“ skríkol i pán rychtár veliteľsky. Sedel s árendátorom na brvne, ako pán, a prizeral sa pomaličky dvíhajúcemu sa múru, žartujúc so Židom. A Sponíka i to hnevalo.„Veď si aj tu, a nič nedozrieš!“„Nuž veď som im povedal, ako treba robiť!“ skríkne rychtár dopálený, že o ňom pochybuje niekto. „Ale iba klebetia. Aj ty, Ďuro, si postávať prišiel? Ber skaly!“„Iba na reči sú tie ženy, na nič iného,“ povie árendátor, ktorému dnes ráno žena dala tri oflinky. „Tá mladá vdovica nech sa preukáže!“„To!“ rýchle dosvedčí i pán rychtár. „Pozde prišla, nech sa usiluje.“„Aká vdovica?“ trhol sa Sponík. Obrátil tvár a hneď oko jeho zablyslo a tvár poliala sa ako zahanbením, že prvej tak kričal… Ku malte, ktorú miesila vyše kolien upätá Sova, zastala Anča Filipovie, v bielom smútočnom čepci. Po zavolaní rychtára spešne začala brať maltu do šafľa, no neriekla nič. O chvíľu už teperila plný šafeľ ku Sponíkovi so Zuzou, jeho dievkou.„No, tu máte, bačik!“ riekla tupým, nezvučným hlasom. Drží zuby stisnuté, taký má zvyk i keď vraví. Sivé veľké oči smutného výrazu uprie na Sponíkovu širokú tvár, zatiahnuté ako by hmlou alebo slzami. Z úst odletí jej vzdych za každým slovom, čo povie, od jari, ako jej umrel muž. „Ja som iba teraz prišla — nemal kto. Apa nemohli odísť, jednajú sa o voly — prišli kupci z Pliešoviec.“ Vdovica je mladá, tridsaťšesťročná, a hoci aj smúti veľmi — na očiach slzy a ústa samý vzdych — neutratila podoby. Je pekná, tučná, spôsobná. Sponíkova tvár spríjemnela a jeho pohľad, čo hodil po nej, bol plný teploty.„Veď som o tebe nevedel, Anka,“ riekol jej prívetive, vyhovárajúc sa. „A ktoré voly to predáte?“„Tie veľké. Apovi sa nepáči poručný, že si špatne nohy zakladá,“ rečie ona nezvučne a vzdychne zas.„Za tie dobre zaplatia!“ rečie on a fľočí po nej s ohňom.„Tie by i mäsiar ta kúpil,“ zastane sa i Vendľo fúzatý, pozrúc tiež na líca vdovice.Ženy vylialy maltu do kasne a odišly od múru. Sponík pracuje s novou silou — robí čerstvo, ako by sebe muroval. Čochvíľa už je kasňa s maltou zas vyprázdnená a on musí volať o druhú. Zasa doniesla vdovica, no teraz už so ženou Vendľovou. Sponíkovi žiadalo sa shovárať sa s Ančou, ale pri Vendľovke je to nemožné. Jej jazyk nezastal ani keď maltu robila, ani keď ju braly do šafľa, ani keď niesly, vždy škrečiac, že sa jej deti samé doma pokaličia, ona žobrákov že chovať nebude a muž neporiadny nemal sa na toto podvoliť nekaľavnej vrchnosti — hoci jej nik nič neodpovedal. Jednako Sponík povedal vdovici, keď vylievaly zo šafľa a ona musela sa vtedy nakloniť bližšie k nemu.„Málo vás je, Anka, a roboty veľa pri veľkom gazdovstve.“ I sype mu oko iskry, hľadiac na ňu.Vdova nikdy nebola veľmi nápadná a teraz je ešte i veľmi smutná. Na očiach má slzy a ústa samý vzdych. No smeje sa jednako Sponíkovi, ako sa i svedčí byť vďačným ľuďom, uznávajúcim našu biedu.„Čože robiť, bačik?! A keby aspoň Jana, zaťa, neboli vzali za vojaka, lebo z apu je ver’ už nič — to sú už celkom slabí.“„Zišiel by sa k vám mocný, zdravý chlap!“ vetí Sponík so zápalom. „A sluha vám ušiel?“„Nechal nás… a pre nič pre iné, iba že mu mama zabraňovali, aby sa po nociach plietol.“„Sluha je len sluha, ten nezašanuje gazdu, z toho je pokoj, Anička!“ Skláňa sa za skalami a na rukách žily len mu tak navierajú v čerstvej a rýchlej robote.„Ale čo ten človek hútajú?“ myslí Vendľo s rohmi, krútiac hlavou nespokojne, hoci nebude jeho zárobok. „Múr rastie im ako konopa z vody. Ak takto majú robiť, tak mohli radšej pri skriniach ostať a pri kapcoch. Veď hneď budeme do poly!“„Maltu, Anka, maltu!“ volá Sponík s perliacim sa čelom a zrakom plným plameňa.„Azda zas už nemáte?“ ohlásily sa ženy, pozrúc k nemu. „Tak vám my ani nedonosíme… Tí ani seba nešanujú,“ smialy sa i žartom i s hnevom. Len Anča Filipovie nerečie nič. Ona nikdy veľa nevravela, neusilovala sa vynikať, aj hnevávala sa zato jej mať, a teraz nevraví ani toľko — slzy na mihalniciach… Mládenec Ďukýnovie daromne sa obšmieta okolo nej a robí žarty. A to páči sa Sponíkovi. Druhá ako by sa vyškierala. Veď sa vie, aké sú ženy. Keď nariekajú na truhle muža, už vtedy druhého vyzerajú. Ako na príklad Kata Škripúňovie, čo sa vydala o dva mesiace po umretí mužovom.„Keď seba nešanujete, aspoň na tie ženy majte zrenia,“ rečie Vendľo, prístavok peknej tvári. „Veď ich pretrhnete!“„O svoju sa bojíš?“ zavolá s brvna pán rychtár, tajne však tiež sa diviac svokrovi. Nie je jeho zvykom náhliť sa, keď robí na dni inému.„To tej vdovici sa usilujú!“ kričí árendátor, zapaľujúc cigaru. Dookola zasmiali sa nad žartom a rychtár zavolal rozveselený:„Ani by ste zle neschodili s takou mladou, apo!“„Ver’ nepozrú na ledačo!“ riekol Bubliš. Sponík usmial sa milo dotknutý. Kladúc skalu na múr, fľočil tajne na vdovu, čo ona. Na očiach slzy… ani neusmiala sa vtipu.„Taže, ta!“ pokáral teda žartujúcich.„Neviem, načo by jej boli takí starí a im žena!“ ozval sa zrazu nemilý hlas zpoza chrbtov. Všetci sa obzreli, i Sponík, a vidiac rychtárku žiariacich očú, zatíchli mimovoľne. Sponík zvraštil čelo a široká tvár jeho zapálila sa hnevom. Mal na jazyku ostré slovo, no že je tam i Anča Filipovie, nepreriekol nič, prežrel ho.„A ty domov!“ oborila sa rychtárka na muža. „Od rána tu heveruješ! Či ty nemáš inej roboty?“Pán rychtár nepripúšťaval si k srdcu jej reči, hoci je zahanbujúce jeho súceho tak zahriaknuť, ale teraz nahneval sa veľmi, že tak nemilo vpadla medzi žartujúcich.„Čo si prišla? Teba sem nik nevolal!“ vraví červený v tvári a vstáva s brvna, hoci nie je jeho zvykom počúvať. „Páľ ztadeto!“ skríkol, otrčiac prst, kade má utekať a berie sa i sám preč. Ani neprišiel v ten deň ku vyhni viacej, iba večer, keď majstri složili robotu a bolo treba dať im oldomáš a piť s nimi. Ani by sa nebol smieril so ženou i za dva týždne, keby pri pití nebol sa pridal takýto rozhovor:„Ver’, kamaráti, je mne zle takto samotnému…, ja sám nenabudnem!“ zavzdychal Sponík pri tretej skleničke.„Ale, apo, nuž čože ste nepovedali dávno, že vám je zle. Ja by vám bol dal Jana so Zuzkou,“ vyčítal mu rychtár udivený.„Bačik nemyslia na to,“ riekol fúzatý Vendľo, ktorý bol pristihol Sponíka zamilovane pozerať na vdovicu Filipovie, „ale hádam že sa oženia…“Rychtár sa tomu zasmial, ako žartu, no Sponíkovi zapálila sa tvár i riekol hlavate:„Veru bez ženy nemôžem ďalej, z toho je pokoj!“„Čo, apo?!“ zvolal rychtár a prestal sa smiať, vyvaliac oči dúpkom na Sponíka. Také niečo, že by sa svokor oženil po druhý raz, by sa mu ani nebolo prisnilo nikdy. Sponík neodpovedal zaťovi a tvár bola mu vzdorovitá. Bubliš, ktorému múr sliepky rozhrabaly, podotkol po chvíľke:„Nie ste takí celkom starí…“Rychtár, ledva dopili pálené, ponáhľal sa domov, aby oznámil novinu žene, zabudnúc na svoj hnev proti nej.„Anča! No, toto je pekne… počuješ?“ kričal už od dvier na ženu, rozrušený celkom.„Čože? Piť by si rád ešte, nebolo ti dosť?“ nato ona s hnevom, odvrátiac sa od neho.„Čože o to!“ hodil rychtár rukou opovržlive, „ale sa ti apa chcú ženiť!“„Oni povedali?“Rychtárka hneď skrútla sa k nemu. Oči uprie naň so zdesením. Teda už niet pochybnosti, keď pred každým a všade vravia apa o tom!„Teraz na tieto moje dve uši som počul od nich!“ riekol on rozčulený, „tam pri vyhni.“„A kohože chcú?“„A či ich Pán Kristus vie… Iba ak sa im tá mladá vdovica do oka vrhla dnes!“*Hlásnik ešte ani na rázsvit nezazvonil a Sponík bol už na nohách. Spať nie veľmi mohol, ale i aby si obriadil v dome, kým nepôjde murovať na dedinu. Poslieval smotanu do zbenky, že si zmúti mlieko, aby nemusel variť dnes a sadol na vysoký prah domu. A ako sadol tam a mútil, zas väčšmi cítil, že bez ženy nemôže byť ďalej. Nielen že sa mu pri vyhni zapáčila smutná vdovica ešte väčšmi, a láskou zahorel ešte prudkejšou k nej, ale i že sa mu ženská robota vidí vždy obťažnejšou. Keby ženy bolo, nemusel by teraz mútiť mlieko, ale spal by ešte, ako iste spia jeho dvaja spolumajstri: Vendľo fúzatý i Bubliš. Dom ostane opäť sám… vie, že i dnes Čavkuľa odvlečie všetky vajcia od sliepok a on príde na prázdne hniezda, ako včera. Ale akože predstúpiť pred tvár vdovice tak skoro? Veď je to nie Kata Škripúňovie, ktorá sa vydala o dva mesiace po smrti mužovej. Dvere by mu ukázala. Anča je z prednejšieho domu, a má teda i prednejšie obyčaje. Ale odkladať nemôže dlho tiež, aby mu jej nepredchytili iní. Anča je mladá, bohatá — budú o ňu hrať mnohí, to vie.„Apo!“ zavznel ostrý hlas neďaleko neho. Sponík strhol sa z myšlienok a pozrel konča uhla domu. To Anča, rychtárka, prichodí práve tak rozrušená, ako včera ku vyhni prišla. Možno rychtár povedal jej o jeho slovách o ženení, iste ani spať nemohla od ľaku a ide ho odhovárať hneď za rána, vyčitovať mu — vie to Sponík popredku.„A čo vy to chcete stvárať na svoje staré dni?“ začala hneď o tom, čierne oči ako ihly zabodnúc do jeho širokej tvári.„A čože chceš?“ povie on. Prestal mútiť a hnev zopäl sa v ňom hneď, ako ústa otvorila, ba čo ju len zazrel. Či ju vidíš, akým krikom ide naň!„Veď sa celý svet smeje na vás!“ zas ona. „Ale kde by sa i nesmial! Šesťdesiatročný človek ide sa ženiť!“ zasmeje sa zlostne.„Nech sa smeje, komu sa chce smiať,“ odvrkne on ešte prudkejšie. Je práve taký, ako ona: prchký a netrpezlivý. Nevie sa mierniť, ani nechce.„A veď Jano a Zuza prídu, ak vám je zle samému!“ povie ona kus tichšie. Veď jej je otcom a s krikom aj tak nevyhrá nič.„Ja sa ožením!“ riekol Sponík hlavate, červený v tvári ako rak.Anča dobre s nôh nespadla na jeho rozhodné vyslovenie. Teraz nemôže už ani pochybovať — všetko je už ztratené.„A kohože si chcete vziať?“ spýtala sa s osinutými lícami.Sponík neodpovedal, mlčal hlavate, mútiac mlieko prudko.„Azda len nie Anču Filipovie?“„A čo by som i Anču Filipovie nie? I tú môžem!“Anča musela sa steny lapiť, priam by bola spadla, čujúc tú reč. To bude najlepšie: Anču Filipovie! A tá ta pôjde zaň i za starého, aby shabala i jeho gazdovstvo, ako už troje shrnula sebe. I pracovné ruky, neplatené, zídu sa do domu, keď im sluha ušiel.„Veď ste azda len nepotratili ešte všetok rozum,“ skríkne ranene. „Veď by ste jej mohli byť otcom!“„A chyba je tebe?“ nato Sponík červený ako súkno. „Či sme ťa s materou nevydali ako statoční rodičia; či sme ťa nezaopatrili všetkým, čo bolo treba; či sme ti nedali 100 zl. na svadobný dar; či som ti nespravil skriňu, akej nieto druhej? Či som vám obom nedal i čiastku zeme — tak čo ešte chceš?!“ Príde tu s krikom, zbalácha súsedov — i tak ju nerád mal nikdy!„Že príde Jano k vám so Zuzou!“„Jana si zadrž, Jana ti nechcem!… a teraz mi choď!“A Sponík, červený ako fakľa, začne mútiť, ani nepozrúc viac na Anču, dobre zbenku nerozhodí. Anča pustila sa do plaču a sobrala sa preč. Na uhle domu búšila sa do mladšej sestry Zuzy, príjemnej každému. Tá ide na trávu, má srp v ruke a obrus. Každé ráno ohlási sa u otca, ktorý má vždy pre ňu ruku otvorenú, tak i dnes.„Čo robíte?“ spytuje sa začujúc ich hádku. Tvár jej je veselá, oči bystré a kolo úst úsmev ľúbezný — príjemná, milá žena!„Len si pohútaj, Zuza naša!“ začne Anča s plačom, „aký posmech nám chcú apa spraviť. Chcú sa oženiť s Ančou Filipovie!“Jano Sponík zahanbil sa, shliadnuc mladšiu dievku, ktorú miloval. Stĺkajúc dovedna už zmútené maslo, čaká, čo bude robiť i tá. Iste sa ani ona nepoteší. Teraz také deti sa rodia, čo by zo všetkého svliekly rodiča a olúpily. Vychoval, vydal ich ako sa patrí na poriadneho otca, dal do vena po 100 zl. a po smrti ženinej i zeme, ale im je to všetko málo. Bár by im i to dal, čo do úst má položiť, i kožu so seba… ani nebude im dosť nikdy, kým ho živého tu vidia.„Tí už ani o svet, ani o nás, ani o seba nestoja. Keby o tom vedeli mama v zemi!“ vykladá Anča s plačom a zlosťou.Zuze príjemná tvár sa nezmenila. Pozrela na otca usmievajúcimi sa očami, potom na sestru a potiahla plecom.„Ale to je posmech a hanba aj pre nás pre všetkých!“ volá Anča nahnevajúc sa na novo, že sestra nevidí v tom nič zlého. „Budem sa hanbiť ľuďom na oči vyjsť.“Sponíkova široká tvár prijala výraz spokojnosti, že sa nesklamal v Zuze a môže ju i ďalej tak rád mať, ako dosiaľ.„Choď iba preč!“ riekol staršej, „nech viac o tom ani slova nepočujem!“„Veď ja aj idem. Ani ma nevidíte viac v tomto dome, ak to vykonáte!“ verí sa vždy plačúc Anča a odvracia sa preč. Idúc vyhráža sa i ženám Filipovie, o ktorých si myslí, že ho privábily: „Počkajte, ja vám dám hrabať cudzie mozole! Všetok svet by shrnuly do svojich pazúrov, bosorky!“Sponík vybral maslo do studenej vody do šochtára, nalial Zuzke za hrnček mlieka a natrel jej i masla hrubo na okruh chleba, aby zjedla cestou, kým príde, kde sa sberala na trávu.„A svat je doma?“ spýtal sa spokojne Zuzy, ako by sa nič nepríjemného nebolo prihodilo prvej.„Nie. Šli k ovciam, že oni budú pásť a valach príde svážať s Janom seno.“„Ale večer doma býva?“„Večer prídu. Jano chodieva na salaš, apa neradi ovce doja.“„Veď ten nič nerád, čo je ťažšie! Povedz mu, že prídem niektorý večer, aby ma čakal.“Zuza odišla, do chleba hrubo natretého zahrýzajúc, Sponík pozamkýňal dom a vyššie tiež. Slnce práve vychodilo, osvetľujúc zlatistými lúčmi strechy domov. Deň bude jasný, teplý. Sponík je veselý, srdce ovládala mu dobrá vôľa pre milé chovanie mladšej dievky. Tvár široká a červená mu je usmiata. Takej je vôle, že by priam celý svet sovrel do ramien, i Anču Filipovie, a šiel by ju vypýtať zaraz. Zadlho ver’ odkladať nebude s tou vecou. Anča je mladá, pekná, bohatá, aby mu jej druhí nepredchytili… Ako šiel popri dome svadlivej Čavkule, zastihol ho hlas najmenšieho zvona, s ktorým pulsy dávali, keď umrel niekto v dedine. Sponík zastavil sa na chvíľku a aj zo dvier súsedných domov povychodili ľudia pod steny, zvedaví počúvať. Nebolo počuť, že by bol niekto ťažko chorý v dedine, iba stará Vrana, čo umiera od roka, a nemôže umrieť, ani hádam neumrie nikdy — a Pepkovie gazdiná tiež toľko na chrbtové suchoty sa trápi. Azda z tých dvoch niektorá?„Ktože to umrel, Bože?“ Ženy spustily hneď krik, ako na súdnom dni.„Anča Polianka Pepkovie!“ zavolala gazdiná od Lipkáčov, chudého obličaja, postavy ako zápalka tenkej.„Tí? No, tým sa dobre stalo, chudine!“ rečie Iľa Maliarovie, žena ešte mladá, ale veľmi citlivej duše, „ver’ dobre, ale i bačikovi Paľovi, lebo dosť vystáli s nimi od roka. Sama ich dievka u nás spomínala — vystríhala mi pominulú sobotu kabát, ale som si ho potom ja ušila sama — že čo sa ich nahrešili i preto, že ich do špitáľa nedali, a keď ich odviezli, tak ich hrešili, že ich dali ta. Iba za dva dni obstáli v špitáli.“„Chudák Paľo, čože si už teraz počne?“ vzdychá Mara od Ťukáčov, tiež ľútostivého srdca. „Akože už bude sám?“„Čože by si počali?“ zakričí Čavkuľa s uhla dreveného domu hlasom drsným. „Majú syna i dcéru, pôjdu k niektorému!“„Ja som počula, že k synovi, lebo že je i porekadlo také: otcovi syn a mame dievka…,“ vraví Maliarovie citlivá.„Veď mu je syn na vojenčine!“ zastarie sa Ďuro Martinec medzi ženy zavolajúc.„Veď sa preto tým lepšie zídu Filipovcom. Sluha ich nechal… a potom si ich môže Anča pristaviť, hihihi!“ zasmeje sa Čavkuľa neúctive.Sponík už bol nohou kročil napred, že nebude ďalej počúvať klebety žien, ale ostatné slová Čavkule ho k miestu prikovaly ani klinci. Ani hnúť sa nemohol v prvej chvíli. I dobre, že sa ľud rozišiel, ženy obzrieť umretú, a nik nevidel, ako stojí na prostried ceste ani stĺp. Ako čo by strela pľasla, tak rozprášil mu všetku veselosť a pokoj výsmech zlobnej Čavkule. Lebo nič nemožného, aby sa to i nestalo: Pepko pôjde do Filipov k synovi, je mladší o desať rokov od neho, chlap pekný, beľavý, tam spozná sa s Ančou, ona privykne k nemu, zamiluje si ho a pristaví, ako sa klebetné ženy smialy! Obledol cele a srdce zabúcha mu tak tuho, ani srdcia zvonov na veži, čo zunia ku smrti Anči Polianky Pepkovie. A Sponík zacítil proti nej, umretej, hnev neuhasiteľný, že sa práve teraz odobrala z časnosti. Či nemohla čakať ešte aspoň rok!*U Filipov je nebo nikdy nie vyjasnené. Chleba by bolo, pravda, dosť, i peniaze sa najdú, ale iné biedy všelijaké tlačia ich ustavične. Na jar umrel dcére Anči muž, minulú jeseň vzali vnučkinho muža na vojnu, sluha ich odbehol v najtuhšej robote, a k tomu ešte vnučkino dieťa naveky je choré. V dome je len jeden chlap, muž starej gazdinej Ili, o ktorej svet vraví, že štvrtáčkou meria peniaze. Len jeden chlap, i ten veľa nestojí. Je už starý, slabý, krehký… Teraz ufajú sa svatovi, Pepkovie Paľovi, keď mu žena umrela, že príde k nim, ak ho neodhovoria od toho jeho dievka a svet závistný.„Od poludnia nezastalo ešte plakať,“ povie Anča vdovica, stojac nečinne na prostried izby. Hľadí na dieťa, ktoré na rukách mladuškej, šesťnásťročnej matky, tiež dieťaťa, plače očernievajúc. Už ani nevedia, čo robiť. Všetko posprobúvali, čo vedeli a čo radili ľudia, už aj ustali lieky shľadúvať, a všetko nič nestojí.„Zažni svetlo!“ rečie stará Iľa, gazdiná domu, ktorej výkruty trčaly zpod čepca už ošedivelé, no ešte sama všetko spravovala a viedla. „Azda sa utíši!“Na lavici pri sporáku sedel jediný chlap v dome, muž starej Ili. Chcel by isť spať, je ukonaný, ale nevečeral ešte. Zle mu je počúvať krik dieťaťa, — no nič nepovie. Nie je on pánom v tomto dome, len prístavkom starej Ili, i to len druhý muž. Kedysi bol boháčom, držiaval i po dvoch sluhov u Karmínov, zkade pochodí, pri prvej žene Mare, vysokej, krásnej tvári, očú i zubov, ale ako tá umrela a on prišiel ku starej Ile, predal na jej radu svoju čiastku — zmizlo od neho všetko.Anča, vdova, ktorú odumrel muž tej jari, pohla sa s prostried izby, aby vykonala rozkaz materi, hoci tma nebola ešte veľká, lebo mesiac svietil do okien.„Pridoj ho, hádam je lačné!“ učí stará Iľa vnučku, keď dieťa ani tak neprestalo kríkať.Starý pri peci potrhal si vrkôčiky pri ušiach — česal sa ako starí, dávni, po starosvetsky — a zavrel oči, aby ani nevidel. Veď sa nehnevá, že kričí, že všetky sú okolo neho a na večeru zabudly všetky pri ňom, ani nie mu je zle, nezamkýňajú pred ním ničoho a Anča, vdova, volá ho apkom, hoci jej je len otčimom, lenže ho zo všetkého svliekly, a on nemá ničoho-nič svojho. A ako zavrel oči, prišiel mu na myseľ otcovský dvor u Karmínov, kde on bol dobrý gazda pri boku Mary krásnych líc usmievavých a zubov bielych drobných, ktoré vždy vytŕčala, i keď sa nesmiala. Tam bol pokoj naveky, tam bola dobrá vôľa — on hlava domu a pán…„Veď iba väčšmi plače!“ odvetí mať dieťaťa, sama ešte dieťa. Sadá s ním na lavičku ku stolu a pripravuje sa plniť starej matkin rozkaz. Dieťa kríka jej na lone, otvárajúc bezzubé ústka, krčí sa a svíja v duchničke a mladušká matka tiež plače s ním. „Nechytá, ľa, vidíte. Iba hlávkou krúti…“ A slzy lejú sa jej peknými líčkami i padajú na červený vankúš povitého dieťaťa.„No ver’ z toho nikdy nič nebude,“ rečie vdova, stojac opäť v prostried izbe nečinne a sleduje dcéru očima. „Ty ho nebudeš vydávať nikdy, teba to nikdy neposlúži!“ Tak teší ju, a dieťa-matka pustí sa ešte do väčšieho plaču.„Veď mu to prejde!“ ohlási sa starý Ondro zpod pece, zívnuc od nevole. Šiel by preč, keby bol večeral, no takto len sedí tam a čaká. Nie mu je zle, pravda, ale čo sa pozabudne len na chvíľku, hneď mu je na ume prvá žena, Mara krásnej tvári, i dvor Karmínov. Aj boly časy, boly kedysi — no pominuly! Maru skosila smrť, bohatstvo vzala Iľa a on je sholený ako starý peň tu!„Ver’ hádam tak bude s ňou, ako s tebou bolo!“ rečie stará Iľa, nedbajúc slov mužových. „Daj mu cmúľok z cukru, azda to vezme!… I tebe tri prvé umrely, dobre že ti táto jedna ostala!“„Ale čože by hneď umrelo!“ zastarie sa opäť starý do reči, keď vnučka začala zas väčšmi plakať. Obzrie sa dookola s úmyslom, že ide do košiara k statku bez večeri — tam aspoň kriku nepočuje. Stará Iľa šedivých vlasov nepovie nič, čo jej i protirečí. Nekarhá ho nikdy. Prvého muža hrešila vždy, prosiac mu smrť, až jej raz naozaj i umrel — ak by i tento tak?!„Ľaľa, od poludnia plače vždy, kdeže by to žilo?!“ rečie vdova zarmútená. „A keby mu aspoň otec bol doma, ale niekde v pekle v Gradiške zahnatý!“ Na toto už všetky tri daly sa do plaču. I starý pod pecou mľasol ústami dojatý — potom vyšiel. Nič nie je žalostnejšie, ako keď je niekto v svete zahnatý od rodiny, proti vlastnej vôli.„Tetka, tetka Iľa stará, poďteže von!“ zavznel v to hlas pod oknom a niekto pobúchal hánkami o sklo obločné. Ženy prekvapené pozrely a utrely si slzy.„To je vari Zuza Žajdlíkovie…“ rečie stará, poznajúc po hlase. „Čože chce?… Rozviaž ho na stole, a ty, Anča, pomasť mu bôčky sadlom ešte raz,“ naúča dvom, idúc z izby. Mladá vdova, Anča, ktorá bola od jari cele otupená, ani sa nehýbala veľmi — lebo načo, keď ho nikdy vydávať nebudú, ani neposlúži ich nikdy — ale mladučká matka chvatne položila dieťa na stôl, utierajúc rýchle bohaté slzy s líc, a už rozvíja povojník.„Poďte, mamka, len poďte!“Stará Iľa vyšla predo dvere a rozhľadela sa po mesačnej noci.„Ktože to volá?“„Ja, tetka!“ Ku nej spešno pokročila Zuza Žajdlíkovie, súseda rychtárovcov, okrúhlej, nízkej postavy.„Ty, Zuzka? A čože si prišla?“ Stará hneď sa opýta, aby čím skôr skončily a ona mohla zas dnu. Povie ešte: „Ľaľa, to Mariškino dieťa je zasa choré!“„Iba som na minútu pribehla, tetka!“ vraví Žajdlíčka zadychčane. „Deti som nechala len pri starom apovi a také sú prevrátené, čo, Kriste, chráň… Choré je to vaše?… Rychtárka ma poslala…“ i usmeje sa akosi, „že si vraj jej apa chcú vziať vašu Anču,“ zas usmeje sa kus, „že načo ho svádzate!“„Čo to vravíš?“ zadivila sa stará Iľa, čo peniaze štvrtáčkou meriava, roztvoriac oči, lenže sa rozosmeje, hoci je stiesnená dosť pre choré pravnúča.„Nuž že načo ho vábite! Že keď vám nemá kto robiť, keď si sluhov zle chováte — ja ver’ poviem, ako kázali! — aby ste sa sami pretŕhali…, ale že vy chcete sluhu neplateného!“„Ach, jaj…, no, ľaľa, ľudia boží!…“ diví sa stará a nevie, či sa hnevať, či smiať. „Anča, Anča, poďže von!“„Aby ste im dali pokoj! Že sa to už starí!“ trkoce Zuza s ohňom, vidiac veľký účinok svojej reči. „Ale že vy chcete i Sponíkovie gazdovstvo shrnúť, ako ste prihrabali Karmínovie a ešte troje iných. A aby ste si od toho zuby vystýkaly!“„No, či vidíš?!“ smeje sa stará Iľa, ale i hnevá. „Anča, či počuješ? Poďže skoro von. To svet ešte neslýchal… a ktože jej ho chce?… Poďže, Anča!“Anča na veľa dopočula volanie starej, a keď sa dieťa utíšilo ako-tak, vyšla.„Počuješ, čo ti naodkazovala rychtárka?“ skríkne stará so šedivými výkrutami proti nej. I rozpovie jej spolu so Zuzou Žajdlíkovie odkazy, majúc upreté oči na dcéru. Bývala Anča nenápadná, nedvižná… aj hnevávala sa preto jej mať… kde ju posotila, tam stála — čo odpovie? Aj Zuza Žajdlíkovie hľadí na ňu zvedave, kus so škodoradosťou. Anča sa nahnevala. Tvár jej zapálila sa a oči smutného výrazu rozohnily. Veď muž si ešte ani neodpočinul v zemi a tu čo na ňu shutujú.„No, kto by to vymyslel!“ zvolá stará Iľa a oči zasvieťa jej spokojnosťou. Vidí po tvári Anči, že jej po vôli odpovie. „Či sa ty chceš vydať… a ešte za takého starigáňa!… No, čože jej odkážeš?“„Ver’ čo!“ smeje sa aj Zuza Žajdlíkovie.„Čo odpoviem?“ povie Anča urazená. „To jej povedz, Zuzka, aby sa nič nestrachovala o Sponíkovie manie. Nech to len jej ostane, jej sa lepšie zíde, ako nám. My máme dosť — troje gazdovství sme shrnuli a ja sa nevydám!“„Veď vravím!“ rečie stará víťazne, pokojne pozrúc na dcéru. Čo ďalej je ostrejšia, smelšia…V tú chvíľu sedel Sponík u svata Hambárovie, ktorý býval v treťom dome od Filipov, kde bola vydatá jeho dievka Zuza, ktorú rád videl. Už tretí večer, ako tam vysedáva, a po všetky tri večery napeká svata, aby mu šiel Anču Filipovie vypýtať.„To by vám ta bola, akurát!“ dosviedča svat hrdého držania, prikyvujúc hlavou. „Aj ja som vám tú chcel radiť.“ Všetci v dome, nevynímajúc ani dievky Sponíka, usmiali sa, uhádnuc, že si gazda robí s ním žarty.„Aj mne sa tá z vdovíc najlepšie páči… a ja som ešte nie taký celkom starý. Sily mám, ďakovať Bohu — robil by dobre. A čo som čiastku i podelil dievkam, mám nagazdované, ak nie viac, ale menej nie, ako mal Ondro od Karmínov, čo sa ku Ile prisadil. Každý rok do dvoch stovák odložím, svat môj!“ chváli sa Sponík.„Tak nie čudo, že sa rychtárka hnevá?“ pomyslel si hrdého držania svat. Gazdiná Mara, ktorá mala jazyk štipľavý ako pŕhľava, rečie Sponíkovi:„No, veď sa len ta k nej! Ešte môže rada byť, že ju chcete!“„Veru môže!“ dosvedčí gazda, kývnuc hlavou s úsmevom.„Veď vás preto prosím, aby ste šli k nej. Ja by šiel už len keď budem mať istotu. Aj na prístavky ta pôjdem, ak by sa jej tak lepšie páčilo!“„Ja som už starý na také veci, svat môj,“ vraví gazda, „to len na syna porúčam — tomu to lepšie pristane… Jano, ty rád chodíš po svadbách a kršteniach, choď ty!“„Nuž veď i on môže!“ pristáva Sponík i tak.Jano, mladší syn, ktorý mal Sponíkovu dcéru za ženu, práve taký hrdý, ako otec, ale nie taký chladnokrvný, hodil kabanicu na plecia namrzene. Tri večery, ako ich trápi preto svokor — a kde by Anča Filipovie šla za takého starého? Trpezlivosť ho však nechala už, vzal klobúk a vyšiel von — ide mu ju teda vypýtať.Mesiačik stál práve rovno nad dedinou a osvetľoval ju tak jasne, že by Jano mohol peniaze čítať na dlani. Prešiel popod dom Sovy Krhlovie a stupil na podsten Filipovcov, práve vtedy, keď Žajdlíčka odchodila od nich. Dve ženy: stará, čo peniaze meria štvrtáčkou, a mladá vdova stály ešte tam predo dvermi, medzi sebou čosi sa shovárajúc ešte. Ako sa Jano sbližoval, pes vyskočil zpod vokola rovno naň.„Ideš ležať!“ skríkne stará šedivá. „Do žien ti nezabrechne a chlapa by na kusy trhalo!“„Uľaž Majza!“ rečie i vdova, obzrúc sa za šteňaťom. „Kdeže ideš, Janko?“Jano sa zahanbil mimovoľne a ostal ako fakľa. Len teraz, keď im je zoči-voči, vidí, na čo sa podvolil. Keby aspoň mesiac nesvietil tak jasno!„Idem poľa vás…“ odvetí pridusene. „Bodaj ťa i so somárom, keď si sa dal vyhnať,“ myslí o sebe medzitým.„Či sú bačik doma?“„Toho dnes už nedostaneš! Choďže, Anča, k tomu dieťaťu, veď sa pretrhne, ľaľa, zasa kríka!… Šiel spať… a ani nevečeral vari…“ prišlo do umu starej. „Choďže, Anča!“„Veď…“ Jano sa poplietol a zakašľal. „Anča, počkaj ako mak, chcem tebe niečo povedať. Choďte vy, tetka, k malému… a či je choré, že tak kričí?“ No žena ani jedna sa nepohla. Obom huplo do hlavy, čo Jano chce, že Anču zdržiava.„Vari si za Sponíka prišiel?“ skríkne stará. Len teraz čo vypočuly odkazy rychtárkine a k tomu plač z izby dvoch detí zavznieva neprestajne a ešte tento! „Práve odišla Zuza Žajdlíkovie. Čo nám od nej naodkazovala rychtárka, to je posmech!“„Čo naodkazovala?“ spýtal sa Jano rýchle. Vedel, že nič dobrého a slušného. V tej chvíli zacítil zlosť proti každému, čo ku Sponíkovi patrí (ženu i dobije), preto, že sa on tu páli a že kričia naň. „Veď sa my sami iba smejeme na svokrovi, ale sa nám nedajú odhovoriť!“ riekol nahnevaný.Anča — vdovica hotovila sa zavrátiť Jana tiež, lebo je so dňa na deň ostrejšia, aj kríkanie dieťaťa je väčšie, no vidiac, že je na ich strane, hnev ju minul.„Dosť nám naubližovala,“ rečie cez zuby, ako bol jej zvyk vravieť, „a načo by mne bol taký starý muž? Povedz, že si ja už len apu pristavím, keď mi mama umrú, že sú ani to nie starší!“ I zasmeje sa sama a s ňou aj stará i Jano na vtipe rozveselený.„Večer je to už pre nás!“ povedal hrdý gazda Hambárovie, keď Jano s odkazom prišiel domov. Položil ruku na plece Sponíkovi vľúdne, keď ten zahanbený očervenel a oči spustil k zemi. „Pozdné naše ženenie — sneh na holiach!“„Na mojej nie!“ rečie Sponík, potrasúc černovlasú hlavu, ešte jednako hlavate.„Ani na mojej!“ žartuje gazda, smejúc sa a pretiahne dlaňou po holom ako koleno temeni svojom.„Prenáhlil som sa!“ myslel si Sponík, vždy len do zeme hľadiac. „Nemal som sa hlásiť ešte. Veď je to nie Kata Škripúňovie!“„A kto vie, či Jano, zať, i bol tam?!“ huplo mu do umu, vidiac ich veselé tváre. Šiel za humno, poležal si tam v tráve a vrátil sa. Lebo čo sa i nehnevajú, ako rychtárovci, milšie je jednako aj im, keď sa neožení. A v Sponíkovom srdci začaly sa zapaľovať nádeje opäť. No neriekol už nič nikomu. Robil skrine, zarábal, muroval a odkladal peniaze na knižku, ktorej zo svojich rúk nepopustil. O pol roka šiel potom pýtať Anču sám a tá zas ho odpravila. Vtedy už Pepkovie Paľo býval u nich, a o štvrť roka zatým Anča vydala sa za toho. Sponík chcel sa svetom pustiť od žiaľu, no rozmyslel si vec lepšie a ostal len doma. Smieril sa s rychtárovci a vzal Jana so Zuzkou k sebe.
Slancikova-Timrava_V-predvecer.html.txt
Po pohrabePán učiteľ dospievali: „Už ja jdem do hrobu“… a hrobári medzi všeobecným plačom zasypali chladné pozostatky zomrelej Katry Krniakovie. Ľudí bolo mnoho; veď takého pohrabu nebude napochytre. Krniakovci sú boháči (a len k vôli pohrabu veru nikto z nich neumre!); spievaly sa 4 pesničky a trúbilo sa tiež. To vari len dačo znamená?!Ľudia počali sa rozchodiť domov.— „Ach! Akú jej peknú truhlu dali spraviť,“ začala tetka Borievkovie, vychádzajúc z brány cintorínovej.— „Veď majú za čo! A nahrdlačila sa dosť — veru dosť,“ odtušila vdova Brtková. „Ale čo si počnú chúďatá siroty?! Srdce mi išlo puknúť ľútosťou, keď nad hrobom stály, ako tie opustené kuriatka!“ — Brtková zaplakala. — „Ó, viem ja, čo je sirotský chlieb!…“Tetka Borievková trochu zamračila sa, nebola tak mäkkého srdca a nechcela hovoriť s Brtkovou o sirotách, ale o vdovcovi. „Aj sirotám bude dobre! Majú ešte druhú nevestu, Terku, tá ich veru má rada: najmladšie dievča si vraj vezme za svoje, keď jej Pán Boh nepožehnal žiadneho! O to je málo starostí, ale čo gazdovstvo, čo si počne Štefan vdovec? Vari by si mal dáku vdovu…“— „Ešte hrob neobschnul a už myslí sa na ženbu!“ — vyčítave odvetila Brtková, kráčajúc povoľným krokom k dedine.— „Ale k toľkému gazdovstvu treba ruky! Čože jedna prestačí? Len to varenie pre toľký hyd — sošedivela bych od starosti!“„Keď potrebuje do práce, nech si radšej vezme mladú, dievča. Zuzka Forgáčovie by veru šla zaň, čo má hneď známosť s druhým vyše roka!“— „Nikdy tá nebude u Krniakov!“ rozhorlene zapierala Borievková. „Zuza bola v Pešti… Kabáčiky vypekať… „hriato“ popijať! Oj, stvorička moja, to by Štefan chytro vyfašangoval! Preto si musí vziať zkúsenú ženu, vdovu, takto Katru Debnárovie, tá vie i okolo gazdovstva i ku deťom bude vľúdnejšia. A Štefan je tiež ľahkomyseľný, — ten potrebuje mocnú ruku,“ — presvedčene hovorila tetka Borievková.— „Ale proti tomu som ja! Viete, mňa Štefan skorej počúvne, nežhoc kohodruhého; nebohú Katru, — Boh jej daj večnú slávu! — poradila som a mali sa veru radi! Katra Debnárovie má troje detí po nebohom, Štefan štvoro, to je štyri a tri: sedem! Veď na kabane neprestačia robiť!“ — presvedčovala vdova Brtková a víťazoslavne pozrela na súsedu.Borievkovú hrozne urazila Brtková tým, že ju hofierica nazvala „hoc kým“ a aj preto, že cítila pravdivosť slov Brtkovej; no a ľudia neradi uznávajú, že nemajú pravdu, preto hľadela Brtkovú poriadne uštipnúť:— „A ty staraj sa radšej o svojho žobráka, čo sa ti váľa po smetiskách!“ Brtková totiž mala jedno dieťa, ale od malička blbé a hlucho-nemé.— „Ty si nehodná ani toho! Pán Boh vie koho trestať! A Zuzka bude just, just jeho ženou. Tebe na priek si ju vezme!“ dodala jedovate Brtková.— „Mlč, ty darobnica, čo si počarila nebohej Dúbravcovie; ľaľa, aké kŕče mala pred smrťou! Teba Pán Boh prihrúži!“Brtková vyšla z miery; oči zaiskrily, päste zaťala zlobne. Už už mala sto chutí oboriť sa na Borievkovú pre toto bezbožné upodozrievanie, ale v tom sa namanul kostolník, Štefan Múka.— „Či nehanbíte sa takto kričať? Veď sa zastavujú ľudia a počujú vás p. veľkomožný!“ ohriakol ich prísnym hlasom.— „Ale pomysli si, Štefko, táto papuľnatá„počta“celou božou cestou nedá mi pokoja!…“Plesk! Zahrmelo na tvári Brtkovej. — „To ti dáva „počta“, zakríkla rozpajedená Borievková, ktorú nanajvýš dopálilo, keď ju dakto nazval tým názorným pre klebetnice menom „počta“.Brtková, ináčej krotká osoba, vrhla sa jej do očú a keby nebolo kostolníka, boly by sa dokonále sklbčily. Jednu odsotil v pravo, druhú v ľavo a stal si medzi ne.„Čo ťa — vraj — nepáli, nehas!“ a nepovolaný sudca hneď okúsil, čo to znamená. Vyfliaskaná Brtková bez všetkých okolkov oborila sa naň.— „A čo ty chceš medzi nami?! Kto ťa volal?! Ľaľa, ako sa mu čižmy blištia od kostolného oleja!“ — začlupla mu do očí.— „Ale ja beriem olej, ako teba chytili v cudzej švábke (zemiakoch)?!“ A už dvíhal ruku, aby jej skutkom dokázal svoju neohrozenosť. No Brtková neuznávala za dobre zkúsiť kostolníkov dôkaz, i skočila medzi sbehnutý zástup ľudí a odtiaľ zúfale bojovala svojim ostrým jazykom proti svojmu nepriateľovi, kostolníkovi, nezapomínajúc ani na Borievkovú.Podobne jala sa bojovať i Borievková a to ešte tuhšie a smelšie, lebo zo všeliakých príčin mala väčšinu za sebou.Nastal krik, ani pri múroch Jericha. Za pár minút rozdelil sa zástup na dva tábory, jedni boli za vdovu, druhí za dievča; no nie menšia strana utvorila sa proti kostolníkovi, ktorému pripomínali jakýsi „zvonček“, „sviečky“ a „oferu“, a Pán Boh vie, čo všetko zlomyseľní ľudia nevymyslia…Aby sme i my dačoho bez príčiny neutŕžili, poďme radšej za vdovcom, ktorý práve vstúpil do svojho domu; lebo každý uzná, že „ľudské jazyky horšie sú od motyky“. —Či sa u nás dakto narodí, lebo zomre, to je jedno. Rodina a všeliakí kmotrovia, kmotričky a priateľstvo musí sa keď aj nie opiť, aspoň poriadne potúžiť a „obveseliť“. Nikto sa nestará, či nemusel gazda-hostiteľ poslednú kravičku predať alebo k „obveseleniu“ druhých zemičku založiť! Hojné svadby, krštenia a kary vydržiavajú sa ešte i teraz nie s menšími pijatikami, ako za časov pohanských! — — —Keď vdovec Štefan vošiel do izby, našiel shromáždenú rodinu, príbuzenstvo, priateľov a vôbec ľudí, o ktorých inokedy ani nechýroval, aby vraj — „potešili“ zarmútenú rodinu! —Štefan privítal všetkých vľúdne, popodával ruku a posiaľ ešte ostýchavých núkal tým „obveselujúcim“ nápojom.Zo začiatku hovorilo sa málo, skoro po šepky, lebo každý ochúňal sa vyriecť veselšie slovo, aby dajak neobrazil smúťací dom. Rozumie sa samo sebou, že v prítomnosti manžela hovorilo sa len o dobrých vlastnosťach zomrelej, lichotili a vymýšľali i také veci, ktorých nebožka ani nemala… Ak zaplakal jedon, zaslzily oči i ostatním.Asi o pol hodiny prišiel p. učiteľ; volať ho nevolali, ale podľa starej dobrej obyčaje mal právo prísť, alebo nedostaviť sa. My pochopíme hneď, prečo si volil p. učiteľ to prvšie. Za p. učiteľom prihrnuli sa i traja trubači a nikdy nikde nechybujúci kostolník Štefan Múka.Nie k vôli klebete, ale k vôli pravde vyzradiť musíme, že pán učiteľ dnes už štyrirazy navštívil hostinec. Dakto by ho snaď preto odsúdil, no my nie, lebo to je už jeho stará obyčaj, že akonáhle počuje „signum“ na umieráčku, až do samého pohrabu chodieva do hostinca „rátať“ sa so židom tri-štyrirazy deňne.[1]Učiteľovi„rátanie“ nemožno zazlievať!“Preto, keď p. učiteľ vkročil do izby, prítomní spozorovali, že má trochu neistý krok a mutné oči, — niet ani divu! Toľké „rátanie“ musí i tvrdú hlavu pomútiť, nieto ešte 46-ročnú pánu učiteľovu! — (Mnohí by hádam chceli vedeť meno tohoto p. učiteľa? To už neurobíme! Nie snáď zo strachu, žeby, čítajúc toto, mohol nás dáko prenasledovať, — však on vôbec nikdy ničohonečíta, — nuž ale to zamlčíme len tak! Ináčej tomuto podobných pp. učiteľov sem a tam ešte máme; poznáte ich: vedia trochu tej maďarčiny, slovensky toľko, čo ešte z detstva nezabudli, v škole ích zastupuje… atď.)Duch spoločnosti razom zmenil sa: k pitiu ponúkajúcich hlasov nebolo už temer počuť a ak aj kde-tu, preto nemožno vytýkať tvrdošijnosť hosťom, lebo to vyžaduje dobrý mrav a láska k zdedeným obyčajom!… Miesto ponúkania ozývaly sa štrngania a jadrná citoslovka: „Áh!“ Tak to býva, keď zjaví sa poriadny vodca medzi nesmelými a p. učiteľ zaslúži toho mena v každej podobnej spoločnosti. Kúzelný červený mok mal za následok všeobecnú: „efetu“. Ženičky (medzi nimi Borievková s Brtkovou) rozkrákorily sa a na tvárach jejich počalo vystupovať čím ďalej, tým viacej červených fliačkov, ako objavujú sa rudé obláčky na oblohe, keď slnko zapadá kamsi do prepasti…Z počiatku hovorilo sa o obecních záležitosťach, potom o poli, o šarpaní hory… jeden trubač ako zvláštnosť pripomenul, že keď p. učiteľ najtuhšie fúkali do bombardóna, že vtedy veliký potkan vybehol z pod maštale a že sa hádam utopil v hnojovke. (Patrne zúfal nad trúbením p. učiteľovým a — vzal si život!) P. učiteľ neriekol na to ani slova, len usmial sa spokojne.Kostolník, ktorý ku podivu až posaváď mlčal, — (snáď preto, že ústa jeho stále naplnené boly hovädzinou, zubom tuho vzdorujúcou), zrazu vstal, odkašlal si a bez všetkej príčiny začal sa preklínať, že nech nikdy nebeskej slávy neuzre, ak viac vypil, ako päť pohárikov toho „smradu“, keď včera večer išiel zvoniť. Všetci umlkli, tušiac, že ide rozprávať dačo neobyčajného.„Chytím sa vám povrazu“ — začal s veľkou tajomnosťou — „tu zvona ani hnúť. Ak ťahám, tak ťahám, ale nič, zvon ako prikovaný. Tristo ti… reku, či ťa pohnem?! V tom — šust! A hodí sa mi na väzy… Mráz ma prešiel po celom tele, zuby mi zahrkotaly, nohy mi razom podťalo, oči pritlačilo a padol som na zem…: Ľudkovia, nevidel som ho, ale na lačný žalúdok môžem prisahať, že to bol nebohý Kriak, čo ho v „Krúhoví“ zasypalo!…“Ženičky prekrižovaly sa a chlapi doložili: „Ba čerta?!“Kostolník si utrel zpotené čelo a pokračoval príšerným tónom:„Chcel som kričať na ratu, ale som cítil, ako ma pazúrami drží za gágor, lebo v pekle majú také paznechty, ako suchý krpec,… tak poručeno Pánu Bohu, už som tam! Trikráľovej kriedy som nemal, ale pomyslím si: zvon je svätená vec a povraz tiež, nuž som ho pritisol k ústam — a čo sa vám nestane?! Milý Kriak vám zarechce, ani — prepitujem — žrebec a taký smrad a dym zakúril sa okolo mňa, že som mal skapať! Tu otvorím oči a zastíhol som videť v obloku čierny chvost, hrubý ako liňa a zdlžky ako hrable…“Kostolník úmyslne prestal. Poslucháči ťažko vydychovali nespúšťajúc oči z bľadej tváre kostolníka. Keď ale tento dlhšie mlčal, zvedaví vyzývali ho: „A potom?“„Najprv si zapime, potom poviem ďalej.“ Núkať nedal sa žiadon.Kostolník znovu urobil vážnu tvár, stiahol husté, ako kefa, obočie, aby tak čím väčší strach pustil na všetkých a začal:„… Hm! Zvoniť sa potom ľahko zvonilo! Keď som prestal na „mediánovi“, potom zazvonil som na „genge“ za dušičky a pomodlil som sa za jeho dušu. Nechodil na služby Božie, nuž chudák — Pán Boh mu daj slávu nebeskú — musí sa trápiť… Keď som išiel po schodách s väže, taký strach pustilo na mňa, že viacej neviem, čo sa stalo so mnou…“ Kostolník si odkašlal a chcel rozprávať: „Raz vám zase…“ V tom ho ale známa Brtková preruší usmievajúc sa zlomyseľne:— „Ale Štefan, veď si ty včera ani nezvonil! Veď mi tvoja žena vravela, že ťa našla na prvom schode ležať a že si furt voľačo strašného kričal: „Nedajte ma!“ Nuž to cigániš, že si ty zvonil, lebo tvoja žena zvonila za teba!“ Brtková víťazoslavne poobzerala sa na všetkých, akoby čakala odobrenie: „Ale som mu dala! To je za to, žes ma chcel udrieť!“Všetci obrátili tváre na kostolníka; tento neočakávajúc tak nenadály nápad na pravdivosť svojich slov, hrozne začerveňal sa a začal veľmi tuho kašľať.Keď podajedni začali rozumovať, že veru si nemal žart robiť z toľkých ľudí, tu pán učiteľ povedal, že je to nič zlého, keď sa to aj včera nestalo, ale že sa také veci stávajú; on (totiž p. učiteľ) tiež keď raz išiel z jarmaku — bolo práve o polnoci — na vlastné oči videl velikého psa, čierneho ako žúžoľ, ktorý vyskočil z cintorína a že to tiež nemohlo byť iné, ako dáky nešťastný hriešnik, ktorý za svoje preveliké hriechy takýmto (indickým) spôsobom hľadá odpustenie. P. učiteľ chcel ešte povedať, že nielen že videl toho psa, ale dobre cítil, ako p. učiteľa za každým krokom ťahal za kabát tu v pravo alebo v ľavo, no ale tieto slová zamlčal…Vdova Brtková chcela tiež dačo predniesť zo svojich zkúseností. Keď ale začala rozprávať, že ona so svojim nebožtíkom mužom neraz shovárala sa: tu kostolník pustil sa do nehorázneho smiechu (patrne chcel sa jej vypomstiť, že ho predtým zahaňbila), tak že musela prestať.„Ha-ha-ha! Ľudkovia, pomyslite si, ona hovorila s mrtvým, ktorí nemajú ani úst ako my, ani jazyka, ani pľúc! „Ach, bodajže ťa!“ A zasmial sa tak, že sa všetci usmiali, vyjmúc ovšem Brtkovú, ktorá začerveňala sa ako pahreb a zagánila na kostolníka, ani Lucifer na oltári na víťazného Michala-Archandela.Následky vady na ulici a účinok „čertovho nápoja“ boly už zrejmé. Ku strane kostolníkovej pridala sa i Borievková, čo Brtkovú nanajvýš dopálilo.Brtková začala hovoriťo voľakom, tátoosobavraj chodí do Debnárov, aby napásla svoj hrtan sľubujúc vdove Debnárovie, žeonanavdá Štefana vdovca, aby si vzal za ženu Katu Debnárovie. Toto bolo tak jasne povedané, že všetci obrátili sa na Borievkovú, ktorá si od zlosti hrýzla perny.„Vari ja chodím s vrecúškom po múku, ako ty do Forgáčov?!“ vyklebetila Borievková obracajúc sa rovno ku Brtkovej.Brtková a Borievková s kostolníkom začali sa dohovárať. To dopálilo hostiteľa i vstal a preriekol:— „No že nežižajte jeden do druhého!“ A rozdelil ich. Brtková si prisadla k nemu.Pán učiteľ nebral účasť v tejto hádke, tým ale usilovnejšie zaoberal sa fľašou a pohárikom, kladúc pri tom ruku na čelo, na nos, akoby sa chystal rozlúštiť dáku záhadu hvezdársku… „Tak“ — zašeptal a uprel zrak na vrch fľašky; vstal (ovšem s náležitou podporou susedovou):„Milí priatelia!“ Haravara utíchla a pán učiteľ následkom príťažlivosti zeme hodne sa poklonil:„… De mortal…“ „„Po latinsky, po latinsky!““ — radostne zavolal kostolník. „Mlčte-že!“ — Všetci utíchli.„… de mort-ibus… nis-si… nihil“ — pokračoval p. učiteľ (spevave, mäkčiac spoluhlásky pred „i“ a „e“). „Vieme, že našu — starostlivú Martu, túto Štefanovú Katu — sme pochovali v zesnulej matke do zeme… Pohrab bol — ako sa svedčí, áno naťahal som… sa ani na… piatych… pohraboch… vydržal som päť — päť pesničiek — a dvanásť veršov… no ale… ó, česť na mieste — zaplatilo sa — poriadne — adanimam poriadne. — Preto — nech jej — Pán Boh dá dlhý — a večnú slávu — a nech nás trúchlících — poteší i s naším verným manželom!“ Pán učiteľ prestal a ostatní hlboko si vzdýchli nad toľkou múdrosťou a výrečnosťou jeho.Kostolník priskočil s pohárikom ku p. učiteľovi, štrngnul si a zavolal tiež po latinsky: „Vivat! Vivat náš vdovec a jeho budúca“ — dodal trochu neistým hlasom.— „Pán Boh uslyš!“ zavolali ostatní.„Adanimam! Pravdu máš. Za dva rímske šajnových, alebo za zlatku bez 10-groší napíše sa hneď ohláška,“ dotušil p. učiteľ celkom plynne.Takého narazenia vody na svoj mlyn Brtková nebola by očakávala ani vo snách. Kým ostatní pripíjali na zdravie všetkým možným živým i mrtvým, Brtková medzitým tvrdošijne naliehala na vdovcu, aby jej vyzradil, koho si vezme: dievku či vdovu za ženu?— „Vezmi si ty Števko novô a nie podšitie! Zuzka Forgáčovie by od radosti skákala, — no a je dievča ako oheň a do práce ako ciha. Má aj „tieto“; avšak si ju vezmeš?!“Štefan mal sto chutí povedať: ,áno‘ počujúc takéto slová, on ale nepovedal nič iného, ako: „Veď hej, krstná, ale toto, ako brat Jano rozondie.“— „Nuž, ale by si radšej dievča, ako vdovu, čo?“ — dotierala Brtková.— „Hádam by tá Zuzka bola onakvejšia, ale ja neviem“ — lenivo odtušil Štefan.Kostolník, ktorý nemilo niesol, že Brtková tak dôverne shovára sa so Štefanom, počujúc slovo: „Zuzka“ prestal škúliť od stola na Brtkovú, priskočil k nej:— „A čo sa vy ošemetnica na hlavu postavíte, dievku si ten nikdy nevezme! Avšak bratu?!“„Ľaľa, aký! A ktože teba sem volal?! Ty“ — Brtková nemohla dopovedať lebo Štefan vdovec po nemalom duševnom boji zapchal jej bez okolkov ústa svojou tvrdou dlaňou:— „Krsná, nože neondejte!“ výstražne dodal.Kostolníkovi preletelo hlavou: „Teraz ťa zničím!“ I kročil na prostred izby, obrátil obe ruky k Brtkovej, tvárou otočil po prítomných a zavolal:— „Pozriteže, ľudkovia, tá jazyčnica nedá ani domácim pokoja!“Všetci obrátili sa v tú stranu a skutočne vyzeralo to tak, akoby sa bili, lebo Štefan nijako nechcel Brtkovú pripustiť ku slovu, ktorá sa chcela zbaviť Štefanových rúk vrtením hlavy a všeliakými pohybami lakťov, čo zase vyzeralo, ako by ho chcela objať. — Katra Jurgošovie prišla na posledniu myšlienku a s celou silou svojej výrečnosti pustila sa do Brtkovej.— „Nuž ty, daromnica, nebojíš sa Pána Boha?! — Ale ťa tu musíme na pohoršenie trpeť, nemá ju kto vypratať odtiaľto?“ rečnila rozhorlene, obrátiac sa pri posledných slovách ku kostolníkovi.Kostolník porozumel Jurgošovej, v tom okamžiku chytil nešťastnú Brtkovú za ruku a zrovna tak chytro desat rúk chytalo kľučku, aby sa jej mohli zbaviť.— „Neujdeš mi!“ volala urazená Brtková, škúliac na kostolníka. Chcela mu ešte voľačo pripomenúť — v tom ale potkla sa na voľaktoré z deťúreniec i utržila si posmech.— „Hahaha!“ ozvalo sa v izbe a nastala dobrá vôľa. Tak to býva, keď vrtáckej osobe dostane sa náležitého poníženia — každý má pocit sladkého zadosťučinenia. Kostolník po tomto navrhnul, aby sa pripilo na zdravie všetkým (n. pr. i jemu!), ktorí vo svornosti nažívajú.Očakávalo by sa, že p. učiteľ bude sa protiviť výčinom kostolníkovým, ako by sa to patrilo na najrozumnejšiu hlavu zo shromaždených, no p. učiteľ nielen že si nevšímal vyhodenia Brtkovej, ale ani mihnutím oka neprejavil svojho súhlasu, keď kostolník vyzýval, aby sa pripilo… Ako je to možno?…No my pozrime naň a všetky pochybnosti naše zmiznú, áno zmiznú tak, ako raňajšou dobou zanikáva v prepasti paľčivého žalúdka p. učiteľovho občerstvujúci polliter červeného (dakedy: šedého) moku. Kúzelný spánok zvábil p. učiteľa do sladkých ramien svojich; hľa jak príjemne si pochrapkúva a usmieva sa, ani keď dobrá matička prvý raz ho pobozkala na hladké, detské čielko… Medzitým, čo okolo neho bdiaci, takrečeno len náprstkovými nádobami osladzujú trampoty tohoto života: on pije a vidí plné krhly, sudy, veliké sudy ľúbezne voňajúceho nápoja, ba viac… Sudy preplňujú sa, nápoj vyteká, záplava sa šíri, hľa, už tečie potokom, už je celý Váh plný, brehy nestačia a p. učiteľ sa raduje a pije-pije-pije!… Však hrôza! Červeného nápoja pribýva, už stojí v ňom po kolená, hlava je ťažká, nohy sa podrážajú červeným prúdom i p. učiteľ klesá, tonie bez pomoci… V tom vynorí sa z prúdu tvár prísna, známa a chytá poloutopeného za ruku…Zpotený p. učiteľ sa prebudil, lebo zatriasla ho ruka skutočnej jeho manželky.— „A čože sa nepoberáš?!“ preriekla s trpkou výčitkou na svojej prísnej tvári.— „Idem… hneď…“ odvetil p. učiteľ s detským úsmevom utierajúc si vínom podliatu ruku. No pánu učiteľovi bolo ťažko vykonať, čo sľúbil…Medzitým, čo p. učiteľ robil všetky možné pokusy, aby sa postavil rovno na nohy, prítomní hostia obkľúčili p. učiteľku a každý z ních chcel silou-mocou vliať pohárik do nej, vyhrážajúc pri tom, že ak to neurobí pani učiteľka, že každý bude sa na ňu hnevať až do svojej smrti…— „Ale, ľudkovia, veďže nenúkajte, viete, že ja nepijem žiadneho nápoja.“— „Len z mojej ruky, z mojej ruky!“ ozval sa všeobecný protest.V tom zazvonili na poludnie.Vrava utíchla a domáci hlboko si vzdychnul, lebo dľa starého zvyku zbavuje hlas poludňajšieho zvona hostiteľa veškerých hostiteľských povinností. Poďakoval sa za návštevu a za všetko.Hostia vúplnomsmysle slova sa rozchádzali a p. učiteľ zvlášť… A k vôli takýmto krásnym veciam kary (krštenia atď.) nech sa len vydržiavajú i na ďalej…[1]Máme za to, že už teraz takýchto učiteľov jesto po riedku.
Matzenauer_Dedinske-rozpravky.html.txt
Časť štvrtá. I„Či to nie je vari pokračovanie sna?“ pomyslel si ešte raz Raskoľnikov. Opatrne a nedôverivo pozeral na neočakávaného hosťa.— Svidrigajlov? Čo za nezmysel? Nemôže byť! povedal konečne hlasito v zmätení.Zdalo sa, že hosť docela sa nepodivil tomuto výkriku.— Dvojaká príčina ma priviedla k vám; predne želal som osobne sa s vami soznámiť, lebo už dávno počul som o vás veľa so zaujímavého a pre vás lichotivého stanoviska; a po druhé domnievam sa, že azda mi neodeprete pomoci v istom zámere, týkajúcom sa priamo záujmu vašej sestričky, Avdotiji Romanovny. Mňa samého, bez odporúčania, azda ani na svoj dvor nepustí z predpojatosti, nu, ale s vašou pomocou naopak, rátam a mám nádej…— Zle rátate, prerušil ho Raskoľnikov.— Prišli len včera, dovoľte sa opýtať.Raskoľnikov neodpovedal.— Včera, viem. A ja som prišiel len predvčerom. Nuž, vidíte, čo vám poviem straniva tejto veci, Rodion Romanovič; ospravedlňovať sa pokladám za zbytočné; čože je tu, vo všetkom tom vlastne takého obzvláštne zločinného s mojej strany, to jest bez predsudku a zdravo súdiac.Raskoľnikov prezeral si ho mlčky ďalej.— To, že som v svojom dome prenasledoval bezbrannú devušku a urážal ju svojimi hnusnými návrhmi, — či nie je tak? (Sám som zabežal napred!) — Ale rozvážte preca, ža aj ja som človek et nihil humani… slovom, že aj ja môžem byť očarovaným a môžem sa zaľúbiť do niekoho (čo pravda, nestáva sa na náš rozkaz), a vtedy všetko objasňuje sa tým najprirodzenejším spôsobom. Tu je celá otázka táto: či som vyvrheľ, alebo som sám žertvou? Nu, a jestli žertvou? Veď navrhujúc predmetu svojej vášne bežať so mnou do Ameriky, alebo do Švajčiarska, mal som pri tom najúctivejšie city, a k tomu som chcel ešte obapolné šťastie založiť!… Veď rozum slúži vášni; môžbyť som sám seba ešte viac ničil!…— Ale nie o to ide, s odporom prerušil Raskoľnikov, — jednoducho ste protivný, či máte pravdu, alebo nie; s vami nechcú mať známosti, vyháňajú vás, tedy iďte!…Svidrigajlov naraz sa rozosmial.— Ale vy ste… vás nevyvedieš z konceptu! povedal, smejúc sa celkom úprimne: — ja som chcel trochu schytrale vec vykladať, a vy ste zaujali opravdivé stanovisko.— Vy aj teraz nemôžete sa obísť bez schytralosti.— Čože z toho? Tak čože z toho? opakoval Svidrigajlov, smejúc sa z plného hrdla; — veď je to bonne guerre, jako sa hovorí, celkom dovoliteľná schytralosť. Ale preca ste ma vyrušili; nech si je to tak alebo onak, opakujem zas: nijakých nepríjemností by nebolo, keby sa istá príhoda nebola stala v záhrade. Marfa Petrovna…— Marfu Petrovnu ste, vraj, tiež skántrili? prerušil ho hrubo Raskoľnikov.— A vy ste aj o tom počuli? Ale jakože by aj nepočuť… Nu, na túto vašu otázku veru neviem čo vám povedať, hoci moje svedomie je v najvyššom stupni spokojné, čo sa tohoto týka. Totiž nemyslite, že bych sa azda bál niečoho takého; všetko bolo vykonané v úplnom poriadku a s plnou akurátnosťou: lekárske vyšetrovanie objavilo mrtvicu, ktorá bola zapríčinená kúpaním po sytom obede, po vypití skoro celej fľaše vína, a nič iného odhaliť ani nemohlo… Nie, prosím, sám som istý čas, cestou vo vagóne rozmýšľal, či som azda nejako neprispel k tomuto… nešťastiu, nejakým mravným podráždením, alebo niečím v tomto rode? Ale urobil som vývod, že ani toho rozhodne byť nemohlo.Raskoľnikov sa zasmial.— Že sa vám chcelo tak sa znepokojovať.— Ale čomu sa smejete? Rozvážte len toto: šibnul som ju len dva razy korbáčikom, ani znakov nezostalo… Nepokladajte ma, prosím, za cynika; veď viem akurátne ako je to hnusné s mojej strany, nu a tak ďalej; ale veď tiež určite viem, že Marfa Petrovna vlastne sa tešila z tohoto môjho, abych tak povedal, rozhorlenia. Historia straniva vašej sestry bola vyčerpaná do poslednej litery. Marfa Petrovna už tretí deň nútená bola sedeť doma; nemala s čím sa ukázať v mestečku, ba aj omrzela všetkých s tým svojim listom (o čítaní listu ste preca počuli?) A naraz toto šľahnutie korbáčom ako keď z neba spadne! Najprv velela zapriahať do koča!… Nehovorím ani o tom, že u žien bývajú také prípady, keď im je veľmi a veľmi príjemné byť urazenými, nehľadiac na všetko zrejmé rozhorlenie. U všetkých vyskytujú sa tieto prípady; človek vôbec až veľmi, veľmi býva rád urazeným; spozorovali ste to? Ale u žien býva to obzvlášte. Ba možno povedať, že len tým sa bavia.Jednu chvíľu Raskoľnikov chcel už vstať a odísť a tým končiť svidanie. Ale jakási zvedavosť, ba aj jakási rozvaha zdržaly ho trochu.— Vy sa radi bijete? opýtal sa roztržito.— Nie, nie veľmi, spokojne odpovedal Svidrigajlov. — Ale s Marfou Petrovnou sme sa skoro nikdy nebili. Žili sme vo veľkej shode, a bola mnou vždy spokojná. Korbáč som použil za celých našich sedem rokov len dva razy (nerátam ešte jedného tretieho prípadu, ostatne veľmi dvojsmyseľného); po prvé dva mesiace po našej svadbe, hneď ako sme prišli na dedinu, a potom terajší posledný prípad. — A vy ste si už mysleli, že som taký vyvrheľ, zpiatočník, otrokár? he-he… K slovu: či sa nepamätáte, Rodion Romanovič, jako pred niekoľko rokmi, ešte za časov dobroprajnej verejnosti, zhanobili u nás verejne a literárne istého zemäna — zabudol som meno! — za to, že vyšľahal Nemku vo vagóne, pamätáte sa? Vtedy ešte, toho istého roku, zdá sa, stal sa aj „Ohavný skutok“ ohlásený vo „Veku“ (aEgyptské Noci, verejná prednáška, pamätáte sa? Čierne oči! Ó, kde sú tie zlaté časy našej mladosti!) Nuž, prosím, toto je moja mienka: s pánom, čo vyšľahal Nemku, hlboko nesympatizujem, keďže vskutku… Ale pri tom nemôžem nepoznamenať, že vyskytujú sa niekedy také podnecujúce „Nemky“, že, zdá sa mi, nieto ani jediného pokrokára, ktorý by mohol za seba celkom ručiť. S toho stanoviska nikto vtedy nepozrel na vec, a medzitým toto stanovisko je skutočne humánne, veru tak!Nato Svidrigajlov sa naraz opäť rozosmial. Raskoľnikovi bolo jasné, že je to človek k niečomu pevne odhodlaný a že na seba nezabýva.— Vy ste azda niekoľko dní naporad s nikým nehovorili? Spýtal sa.— Skoro tak. A čo: dozaista sa divíte, že som taký prístupný, vľúdny človek.— Nie, divím sa tomu, že ste až príliš prístupný človek.— Preto, že som sa neurazil hrubosťou vašich otázok? — Azda preto? Ale… prečože sa tu urážať? Jako ste sa pýtali, tak som odpovedal, dodal s podivným výrazom prostomyselnosti. — Veď mňa nič nejako zvláštne nezaujíma, na moj’ dušu, pokračoval jakosi zádumčivo. — A teraz nemám celkom nijakého zamestnania… Ostatne, môžete si aj mysleť, že si vás chcem so sobeckým úmyslom nakloniť, tým viac, že mám s vašou sestričkou istú vec pokonať, sám som vám to povedal. Ale vám úprimne poviem, veľmi sa nudím! Zvlášte tieto tri dni, tak že som sa vám až zaradoval… Nehnevajte sa, Rodion Romanovič, ale vy sa mi sami jakosi zdáte úžasne podivným. Ako chcete, ale čosi u vás je; a menovite teraz, to jest nie vlastne v túto chvíľu, ale vôbec teraz… Nu, nu, nebudem, nebudem, nechmúrte sa! Nie som preca taký medveď, ako si myslíte.Raskoľnikov zamračene podíval sa na neho.— Ba azda docela nie ste ani medveď, povedal. — Áno, zdá sa mi, že ste z veľmi dobrej spoločnosti, alebo aspoň môžete pri príležitosti byť aj poriadnym človekom.— Ale veď cudzia mienka ma nijako zvlášte nezaujíma, odpovedal Svidrigajlov sucho a jako by aj s odtienkom vysokomyseľnosti, — ale preto, prečo by človek nemohol byť niekedy aj vulgárnym, keď taký oblek v našom podnebí tak pohodlne sa nosí a… a najmä, keď máš k tomu prirodzenú náklonnosť, dodal a opäť sa zasmial.— Ale som počul, že tu máte veľa známych. K čomu potrebujete tedy mňa, ak nie k istému cieľu.— Pravdu ste povedali, že mám známych, chytil sa slova Svidrigajlov, neodpovedajúc na hlavný bod, — stretol som už niektorých; veď tretí deň sa tu túlam bez roboty; aj sám poznávam, aj mňa, jako sa zdá, poznávajú. Pravda, oblečený som slušne a nepovažujú ma za človeka chudobného; veď nám ani sedliacka reforma neuškodila: hory a lúky zostaly, dôchodky sa nestratily; ale… nepôjdem ja ta; aj prv ma to omrzelo; chodím tretí deň a nehlásim sa k nikomu… A k tomu ešte mesto! To jest jako sa ono u nás rozvinulo, povedzte, prosím! Mesto pisárov a všemožných seminaristov! Veru, pred ôsmi rokmi, keď som sa tu potĺkal, veľa som toho tu nespozoroval… Len na jedinú anatomiu teraz nadejem sa, na moj’ dušu!— Na jakú anatomiu?— Ale hovorím ohľadom tých klubov, Düsó, pointovanie alebo hoci, čo sa týka pokroku, — ale to nech už bude bez nás, pokračoval, nevšímajúc si opäť otázky. Aká ochota byť falošným hráčom?— A vy ste boli aj falošným hráčom?— Akože sa bez toho zaobísť? Bolo nás veľa, celá spoločnosť, najslušnejšia, pred ôsmi roky; krátili sme si tak čas a všetci, viete, ľudia pekného držania sa, boli tam básnici, kapitalisti. Ale u nás, v ruskej spoločnosti, najlepšie maniery mávajú tí, ktorí bývali bití, — spozorovali ste to? Na dedine som sa teraz trochu zanedbal. A preca posadili ma boli vtedy do basy za dlhy, akýsi Grék niežinský to vykonal. Tu práve sa vyskytla Marfa Petrovna, pojednala sa a vykúpila ma za tricať tisíc strieborných. (A všetkého som bol dĺžen 70.000). Uzavreli sme manželský sväzok a odviezla ma ona hneď k sebe na dedinu jako nejaký poklad. Bola totiž staršia odo mňa o päť rokov. Veľmi ma milovala. Sedem rokov som z dediny navychádzal. A povážte, cez celý život držala proti mne dokument na cudzie meno na tých tricať tisíc, takže kebych sa bol odhodlal v niečom sa spriečiť, bol bych hneď býval v pasci! A bola by to urobila. Veď u ženských sa to všetko spolu znáša!— A keby nebolo dokumentu, boli by ste ufujazdili?— Neviem, ako odpovedať. Mňa ten dokument skoro ani neznepokojoval. Nikam sa mi nechcelo a za hranice Marfa Petrovna ma sama dva razy volala, keď videla, že sa nudím. Ale čože? Za hranice som aj predtým chodieval a vždy mi bolo otupno. Nie, doma je lepšie; tu aspoň vo všetkom obviňuješ druhých a seba ospravedlňuješ. A môžbyť bych teraz išiel aj na výpravu k severnému pólu, preto, že j’ai le vin mauvais a piť mi je protivné, ale okrem vína nič viac nezbýva. Zkúsil som to. Ale hovoria, že Berg v nedeľu v Jusupovom sade poletí v ohromnom balóne a zve spolucestujúcich za určitý plat, pravda?— Azda by ste tiež chceli leteť?— Ja? Nie… len tak… zamrmlal Svidrigajlov, jako by sa skutočne zamyslel.„Ale čože je to s ním, či sa vari naozaj?… pomyslel si Raskoľnikov.— Nie dokument ma neznepokojoval, pokračoval Svidrigajlov rozvažito: — sám som z dediny neodchádzal. A k tomu bude asi rok, čo Marfa Petrovna vrátila mi na deň môjho mena ten dokument a ešte pričinila k tomu poriadnu sumu. Veď ona mala kapitál. „Vidíte, Arkadij Ivanovič, jako vám ja dôverujem,“ — veru sa tak vyjadrila! Vy neveríte, že sa tak vyjadrila? A viete: veď sa zo mňa na dedine stal poriadny gazda; znajú ma v okolí. Aj knihy som objednával. Marfa Petrovna najprv schvaľovala, ale potom ustavične sa bála, že sa preučím.— Zdá sa, že vám je veľmi clivo bez Marfy Petrovny?— Mne? Azda. Veru azda. A v prízraky veríte?— V aké prízraky?— V obyčajné prízraky, mátohy.— A vy veríte?— Azda áno, i nie, pour vous plaire…— Zjavujú sa vám?Svidrigajlov jakosi podivne pozrel na neho.— Marfa Petrovna ráči ma navštevovať — povedal, skriviac ústa k jakémusi zvláštnemu úsmevu.— Jako to, že vás ráči navštevovať?— Už tri razy bola. Prvý raz som ju videl v samý deň pohrebu, o hodinu jako sme s cintorína prišli. To bolo v predvečer mojeho odjazdu sem. Druhý raz predvčerom na ceste, na úsvite, na stanici Malá Višera; a tretí raz pred dvoma hodinami v byte, kde bývam v izbe; bol som sám.— V bdelom stave?— Celkom. Tri razy v bdelom stave. Príde, pohovorí asi minútu a odíde dvermi; vždy dvermi. Áno, jako by to bolo počuť.— Tak som si aj myslel, že sa s vami istotne niečo podobného stáva! povedal naraz Raskoľnikov a v tú istú chvíľu sa podivil, že to povedal. Bol veľmi rozčúlený.— Ta-ak? Vy ste si to mysleli? opýtal sa s podivením Svidrigajlov: ale naozaj? Či som vám nepovedal, že medzi nami je jakýsi spoločný punkt, čo?— Nikdy ste vy to nehovorili! odpovedal rozhorlený Raskoľnikov rezko.— Nehovoril?— Nie!— A mne sa zdalo, že som hovoril. Pred chvíľou, keď som vošiel a videl vás, že ležíte so zavretými očima, ale sa len tak tvárite, — hneď som si povedal: „toto je tiež ten istý!“— Čo to má byť: ten istý? O čom vy to hovoríte? zakričal Raskoľnikov.— O čom? Veru ani neviem o čom… zamrmlal Svidrigajlov prostosrdečne, jako by sa bol sám zaplietol.Asi minútu mlčali. Oba hľadeli jeden na druhého s vyvalenými očima.— Všetko je to hlúposť! zakričal Raskoľnikov zlostne. A čože vám hovorí, keď prichádza?— Ona? Predstavte si, samé nepatrné hlúposti a mňa to aj pajedí. Prvý raz vošla (viete bol som unavený: pohrebné obrady, zádušnica, potom modlitby, zákuska a konečne som zostal v kabinete sám, zapálil som si cigaru, zamyslel som sa), vošla dvermi: „Ale vy ste, hovorí, Arkadij Ivanovič, dnes pre ustavičné starosti zabudli hodiny v jedálni natiahnuť.“ A tie hodiny som skutočne celých sedem rokov každý týždeň sám naťahoval, a keď by som bol zabudol, — tedy vždycky mi napomínala. Na druhý deň už idem sem. Prišiel som za svitu na stanicu, — v noci som si len zdriemnul, polámaný, ospalý, — rozkázal som si kávu; hľadím — Marfa Petrovna naraz sadla si vedľa mňa, v rukách má karty: „Či by ste si nechceli dať hádať, Arkadij Ivanovič, na cestu?“ A vedela výborne hádať. A neodpustím si, že som si nedal hádať. Utiekol som poľakaný, k tomu pravda, tiež už vrátny zazvonil. Sedím dnes po veľmi špatnom obede v jedálni s ťažkým žalúdkom, — sedím, fajčím — naraz zasa Marfa Petrovna vošla všetka vyfintená, v nových, hodvábnych, zelených šatách, s veľmi dlhou vlečkou: „Zdravstvujte, Arkadij Ivanovič! Jako sa vám páčia moje šaty? Aniska by tak neušila.“ (Aniska je švadlena u nás na dedine, z bývalých poddaných, bola na učení v Moskve — veľmi pekné dievča). Stojí, vrtí sa predo mnou. Prezrel som si šaty, potom pozorne podíval som sa jej do obličaja: „Že sa vám chce, hovorím, Marfa Petrovna, pre takéto hlúposti ku mne chodiť a znepokojovať sa.“ — „Ach, Bože môj, báťuška, už teba ani znepokojovať nesmiem!“ Ja jej hovorím, abych ju podráždil: „Ja sa chcem, Marfa Petrovna ženiť.“ — „Vy ste spôsobný to vykonať, Arkadij Ivanovič, ale nie je to pre vás veľká česť, že ledva ste pochovali ženu, hneď ste odišli ženiť sa. A aspoň keby ste vyvolili dobre, ale viem to preca — ani pre ňu, ani pre seba, len dobrým ľudom na posmech.“ A hneď odišla a pri tom jako by vlečkou šuchotala. Jaký nesmysel, čo?— Ale vy azda len lužete? ozval sa Raskoľnikov.— Málokedy lužem, odpovedal Sdvidrigajlov zádumčivo a jakoby vôbec nespozoroval hrubosti otázky.— A prv, predtým, nikdy ste nevideli mátoh?— Videl som, len jediný raz v živote pred šiesti roky. Mal som sluhu, Fiľkom sa volal; len čo ho pochovali, zakričal som, zabudnúc: „Fiľka, fajku!“ — vošiel a priamo k polici, kde u mňa stoja fajky. Sedím, myslím si: „Teraz sa mi pomstí,“ lebo pred samou smrťou sme sa veľmi pohádali. — „Jako sa opovažuješ, reku, vstúpiť ku mne s roztrhaným lakťom, — von, naničhodník!“ Obrátil sa, odišiel a viac už neprišel. Marfe Petrovne som to vtedy nepovedal. Chcel som dať za neho slúžiť panichidu (zádušnicu), ale hanbil som sa.— Obráťte sa k lekárovi.— To ja aj bez vás viem, že som chorý, hoci veru neviem, čo mi je, ale po mojom súde istotne som päť ráz zdravší než vy. Nepýtal som sa vás na to — či veríte, alebo neveríte, že sa zjavujú mátohy? Pýtal som sa: či veríte, že sú mátohy?— Nie, ani mak neverím! s akousi zlosťou zakričal Raskoľnikov.— Veď obyčajne jako hovoria? mrmlal Svidrigajlov jako pre seba, dívajúc sa na stranu a nakloniac trochu hlavu. — Hovoria: ty si chorý, teda čo sa ti predstavuje je puhé, nejestvujúce fantazma. Ale veď tu nieto prísnej logiky. Súhlasím, že prízraky zjavujú sa len chorým; ale veď to len dokazuje, že prízraky nemôžu sa zjavovať ináče než chorým, a nie to, že samy neexistujú.— Veru nie! odporoval podráždene Raskoľnikov.— Nie? Tak myslíte? pokračoval Svidrigajlov, zvoľna na neho pozrúc. Nu, a čo, jestli rozsúdime takto (pomôžteže mi): „Prízraky — to sú, aby sme tak povedali, kúsky a úryvky iných svetov, ich počiatok. Zdravý človek, rozumie sa, nepotrebuje ich videť, keďže zdravý človek je najviac pozemským človekom a musí tedy žiť jedine tunajším životom pre úplnosť a poriadok. Ale ledvaže ochorel, ledvaže narušil sa normálny pozemský poriadok v organizme, hneď začína sa tiež hlásiť možnosť iného sveta, a čím viac je chorý, tým je tiež viac stykov s iným svetom, tak že keď človek celkom umre, prejde priamo do iného sveta. Dávno som o tom rozvažoval. Ak veríte v budúci život, uveríte aj pravdivosti tohoto rozvažovania.— Neverím ja v budúci život, povedal Raskoľnikov. Svidrigajlov sedel zamyslený.— A čo, ak sú tam len pavúci alebo niečo podobného, povedal naraz.„To je šialenec,“ pomyslel si Raskoľnikov.— Nám tuto ustavične predstavuje sa večnosť jako idea, ktorú pochopiť nemožno, ako čosi ohromného, ohromného! Ale prečože celkom iste ohromného? A naraz miesto všetkého toho, len si predstavte, bude tam jediná izbica, tak na spôsob dedinského kúpeľa, začadená a vo všetkých kútoch pavúci, a hľa! to je celá večnosť. Viete mne sa ona niekedy tak predstavuje.— Ale či sa vám nič viac utešíteľného a spravedlivého nepredstavuje, než toto! zvolal Raskoľnikov s chorobným pocitom.— Spravedlivejšieho? Kto môže vedeť, azda to práve je spravedlivé, a viete ja bych celkom iste náročky tak urobil, odvetil Svidrigajlov neurčito sa usmievajúc.Akýmsi chladom ovialo naraz Raskoľnikova pri tejto nepeknej odpovedi. Svidrigajlov zdvihol hlavu, uprene sa podíval na neho a naraz sa rozosmial.— Len si predstavte, zakričal, — pred pol hodinou my sme sa ani nevideli, pokladáme sa za nepriateľov, medzi nami je nerozhodnutá vec; vec túto sme zanechali a pozrite do jakej literatúry sme sa pustili! Nu, či som nepovedal pravdu, že sme my kvietky z jednej záhradky?— Buďte tak láskavý, pokračoval Raskoľnikov podráždene, — dovoľte vás prosiť čím skôr objasniť a oznámiť, prečo ste ma ráčili poctiť svojou návštevou… ponáhľam sa, nemám kedy, chcem odísť z domu…— Prosím, prosím, vaša sestrička, Avdotija Romanovna, vydáva sa za pána Lužina, Petra Petroviča?— Či by nebolo možné nejako vyhnúť otázke o mojej sestre a nespomínať jej mena? Ani nechápem, jako sa opovažujete v mojej prítomnosti vysloviť jej meno, ak ste skutočne Svidrigajlov.— Veď som prišiel vlastne o nej s vami pohovoriť, jakože ju nespomínať.— Dobre, hovorte, ale skorej!— Som presvedčený, že ste si o tomto pánu Lužinovi, mojom príbuznom so strany ženinej, utvorili už svoju mienku, ak ste ho už videli alebo aspoň niečo spoľahlivého a presného o ňom počuli. Nie je on Avdotiji Romanovne roveň. Po mojom súde, Avdotija Romanovna v tejto veci sa obetuje veľmi velikomyseľne a bezkoristne pre… pre svoju rodinu. Zdalo sa mi podľa všetkého, čo som o vás počul, že so svojej strany veľmi by ste boli spokojní, keby sa toto manželstvo zahatilo bez porušenia záujmov. A teraz, keď som vás poznal osobne, som o tom aj presvedčený.— S vašej strany všetko toto je veľmi naivné, prepáčte, chcel som povedať drzé, povedal Raskoľnikov.— To jest, chcete tým povedať, že sa starám o vlastný vaček. Buďte pokojní, Rodion Romanovič, kebych sa ja staral o vlastnú výhodu, nevyjadroval bych sa tak otvorene, veď nie som takým hlupákom. Straniva tohoto odhalím vám istú psychologickú zvláštnosť. Pred chvíľou, ospravedlňujúc svoju lásku k Avdotiji Romanovne, som povedal, že som bol sám obeťou. Nuž, vedzteže tedy, že teraz nijakej lásky necítim, ni-ja-kej, takže mne samému je to až divné, keďže som preca niečo cítil…— Z dlhej chvíle a skazenosti mravov, prerušil ho Raskoľnikov.— Skutočne, som človek prostopašný a bez zamestnania. Ale vaša sestrička má toľko predností, že som nemohol ani ja nepodľahnúť istému dojmu. Ale všetko je to nesmysel, jako teraz aj sám vidím.— Jako dávno ste to uvideli?— Začal som to pozorovať už prv, a definitívne som sa presvedčil o tom predvčerom, skoro v tú chvíľu, keď som prišiel do Petrohradu. Ostatne ešte v Moskve som si predstavoval, že sa idem uchádzať o ruku Avdotije Romanovny a bol som súperom pána Lužinovým.— Odpustite, že vás vyrušujem, buďte tak laskavý: či by nebolo možné to skrátiť a prejsť priamo k cieľu vašej návštevy. Náhlim sa, musím odísť z domu…— S najväčšou radosťou. Keď som prišiel sem a odhodlal som sa podniknúť istý… voyage[1]urobil som nevyhnutné predbežné poriadky. Deti moje zostaly u tetky; sú bohaté a ja osobne nie som im potrebný. A k tomu jaký som ja otec! Sebe nechal som len to, čo mi pred rokom darovala Marfa Petrovna. To mi dostačí. Odpustite, hneď prejdem k samej veci. Pred cestou, ktorá môžbyť sa uskutoční, chcem sa aj s pánom Lužinom porátať. Nie, že bych ho azda veľmi nemohol trpeť, ale skrze neho vlastne vznikla tá moja hádka s Marfou Petrovnou, keď som sa dozvedel, že ona tú svadbu skomponovala. S vaším prostredníctvom bych chcel teraz stretnúť sa s Avdotijou Romanovnou a vo vašej prítomnosti vysvetliť jej, že od pána Lužina nielen že nebude mať ani najmenšej výhody, ale doista zrejmú škodu. Potom, vyprosiac si odpustenie za všetky tie nedávne nepríjemnosti, poprosil by ju o dovolenie ponúknuť jej desať tisíc rubľov a tým spôsobom obľahčiť jej s pánom Lužinom roztržku, ktorej by sama istotne nevyhýbala, keby sa len ukázala možnosť.— Ale vy ste skutočne, skutočne blázon! zakričal Raskoľnikov, ani tak nie rozpajedený, ako prekvapený. — Jako sa vy opovažujete tak hovoriť?— Vedel som, že začnete kričať; ale po prvé, hoci nie som bohatý, preca týchto desať tisíc mám slobodných, to jest, celkom, celkom ich nepotrebujem. Ak ich neprijme Avdotija Romanovna, azda ich nejako hlúpo upotrebím.To je po prvé. Po druhé, svedomie moje je celkom spokojné; ponúkam bez akýchkoľvek úmyslov. Verte alebo neverte, ale neskôr presvedčíte sa aj vy, aj Avdotija Romanovna. Všetko je v tom, že som skutočne spôsobil nejaké starosti a nepríjemnosti ctenej vašej sestričke; cítiac tedy úprimnú ľútosť, srdečne želám nie vykúpiť sa, nie zaplatiť za nepríjemnosť, ale celkom jednoducho urobiť pre ňu niečo výhodného na tom základe, že som si nevzal preca privilegium tvoriť jedine zlo. Keby v mojom návrhu bola hoci milionová časť vypočítavosti, teda bych neponúkal tak priamo; neponúkal bych len desať tisíc, keďže len pred piati týždňami som jej ponúkal viac. Krome toho, môžbyť veľmi, veľmi skoro sa ožením s istou devuškou, následkom čoho všetky podozrenia v jakýchkoľvek zámeroch proti Avdotiji Romanovne tým samým musia odpadnúť. Abych končil, poviem ešte, že idúc za pána Lužina, Avdotija Romanovna bere tie isté peniaze, lenže s inej strany… Ale nehnevajte sa, Rodion Romanovič, rozsúďte spokojne a chladnokrvne.Hovoriac toto, Svidrigajlov bol sám neobyčajne chladnokrvný a spokojný.— Prosím vás končiť, povedal Raskoľnikov. — V každom prípade je to neodpustiteľne drzo.— Ani mačný mak. Veď takto by mohol človek človeku na tomto svete robiť jedine zlo, a nemal by práva robiť ani trošku dobra pre liché, prijaté formálnosti. To je nesmysel. Veď jestli by som, na príklad, zomrel a poručil bych túto sumu vašej sestričke po závete, či by azda aj vtedy odoprela prijať.— Veľmi možné.— To už nemyslím. Ostatne keď nie, tak nie, nech tak bude, lenže desať tisíc — je veľmi pekná vec na prípad potreby. Ale preca, prosím, oznámte to, čo som vám povedal, Avdotiji Romanovne.— Neoznámim.— V takom prípade, Rodion Romanovič, sám budem prinútený domáhať sa osobného svidania, a tedy znepokojovať.— A keď oznámim, vy sa nebudete domáhať osobného svidania?— Neviem veru, čo vám povedať. Videť sa s ňou raz bych si veľmi prial.— Nenadejte sa.— Škoda. Ostatne vy ma neznáte. Môžbyť sa ešte sblížime.— Myslíte, že sa sblížime?— A prečo by sme sa nemohli? povedal Svidrigajlov s úsmevom, vstal a vzal klobúk; nie azda, že bych si už veľmi prial vás znepokojovať, a idúc sem ani som veľmi nedúfal, hoci vaša fizionomia ma dnes ráno prekvapila…— Kde ste ma dnes videli? spýtal sa nepokojne Raskoľnikov.— Náhodou, prosím… Ustavične sa mi zdá, že je vo vás čosi harmonujúceho so mnou… Ale neznepokojujte sa, nie som dotieravý; aj s falošnými hráčmi som dobre nažíval, ani knieža Svirbeja, svojho vzdialeného príbuzného a veľmoža som neomrzel, aj slečne Prutikovej som vedel čosi napísať do albuma o Rafaelovej Madonne, aj s Marfou Petrovnou som sedem rokov žil, neodlučujúc sa z dediny, aj v dome Vjazemského na Sennom námestí kedysi dávno som nocovával, aj v balóne s Bergom azda poletím.— Nu dobre, prosím. Dovoľte sa spýtať, vydáte sa skoro na cestu?— Na jakú cestu?— Nu, na váš voyage… Veď ste sami hovorili.— Na voyage? Ach, áno!… skutočne hovoril som vám o ceste… Nu, to je otázka obšírna… Ale keby ste videli… Na čo sa vlastne pýtate? dodal a naraz sa hlasito rozosmial. — Môžbyť miesto cesty sa ožením; nahovárajú mi nevestu.— Tu?— Áno.— Kedyže ste mali na to čas.— Ale s Avdotijou Romanovnou bych si veľmi prial niekedy svidať sa. Vážne vás o to prosím. Nuž, do videnia… ach, áno! Toto som zabudol! Oznámte, Rodion Romanovič svojej sestričke, že Marfa Petrovna v závete pamätala na ňu a poručila jej tritisíc. To je celkom isté. Marfa Petrovna napísala závet týždeň pred smrťou v mojej prítomnosti. O dva, o tri týždne Avdotija Romanovna môže aj dostať peniaze.— Hovoríte pravdu?— Pravdu. Oznámte jej to. Nuž, prosím, váš služebník. Nebývam od vás veľmi ďaleko.Odchádzajúc, Svidrigajlov srazil sa vo dverách s Razumichinom.[1]Voajaž — cesta.
Dostojevskij_Zlocin-a-trest-II.txt
ÚvodNaše dobré dietky vždy sa radi hrajú, najmä keď knižočky obrázkové majú. Keď nemôžu sbierať na záhumní kvietky, radi čítavajú zábavné poviedky. Oni znajú všetkých domácich priateľov, ktorí majú v dietkach vždy verných ctiteľov. Znajú všetkých vtáčkov, psíčkov i mačičky, koníčkov, ovečky, kozy i kravičky, Znajú zlaté zámky, ježibaby, drakov, i tých, čo dočiahnu až hen do oblakov. Znajú Popoľušku, Sitno, Janka Hrašku, znajú cestu k slnku, a zvlášť Zlatovlásku. Červenú Karkuľku pozná každé dieťa, ešte i ten vtáčik, čo v povetrí lieta. Bo i ten sa díva, keď sa deti bavia a prosieva Boha, aby im dal zdravia.
Gasparik-Lestinsky_Z-nasich-pohadok.html.txt
I— Obráťže sa, chlapče! Aký si smiešny! Aké to popovské rúcho máte? A všetci tak chodia v akademii?Takými slovy vítal starý Buľba svojich dvúch synov, ktorí učili sa v kijevských školách a prišli domov k otcovi.Synovia jeho len čo zliezli z koní. Boli to urastení šuhaji a mračili sa ešte, ako nedávno vypustení seminaristi. Krepké, zdravé jích líca boly pokryté prvým páperím, ktorého ešte nedotkla sa britva. Takým prijatím zo strany otca boli veľmi zarazení a stáli nepohnute, s očima k zemi sklopenýma.— Stojte, stojte! dajte sa mi pozreť dobre, pokračoval on, skrúcajúc jich: akéže to dlhé kabáty máte! také kabáty! takých kabátov na svete ešte nebolo. A pobežteže daktorý! podívam sa, či nezamotá sa do poly a neotrepe na zem.— Nesmej sa, nesmej sa, otec! povedal konečne starší z nich.— Pozri ho, aký je pyšný! a prečo by som sa nesmial?— Nuž tak; trebárs si mi ty otec, ale ak sa budeš smiať, nuž, veru Bože, uderím ťa!— Ach, ty kadejaké chlapčisko! ako? otca? hovoril Taras Buľba a ustúpil s podivením dakoľko krokov nazad.— Áno, trebárs i otca. Pri urážke nehľadím a nedbám na nikoho.— Akože sa chceš biť so mnou? Asnáď na päste?— Nech je akokoľvek.— Dobre, poď na päste! hovoril Taras Buľba, vysukujúc rukávy: — podívam sa, čo si ty za chlapa na päste.A otec so synom, miesto vítanky po dávnej rozlúčke, začali sa tĺcť do bokov, po chrbte, do prsú, tu ustupujúc a ohliadajúc sa, tu znovu začínajúc.— Podívajte sa, dobrí ľudia: zbláznil sa starý! celkom potratil rozum! hovorila, zastanúc na prahu, bľadá, chudorľavá a dobrá jích mať, ktorá nestihla ešte objať milované svoje deti. — Deti prišly domov, viacej rokov sme jich nevideli a jemu napadne čo: biť sa na päste!— No znamenite sa bije! hovoril Buľba a zastál: — Bohu prisám, dobre! pokračoval a usporadoval sa; tak, škoda s ním i začínať. Dobrý bude kozák! Nuž Pánboh ti pomáhaj, synku! pobozkajme sa! A otec so synom začali sa bozkávať. — Dobre, synku! Tak ubi každého, ako nasádzal si mne: nikomu neustúp! A predsa ako si smiešne pristrojený: čo ti to za povraz visí? A ty, bibas, čo stojíš a opúšťaš ruky? obrátil sa k mladšiemu: — čo ty, šteňa, neubiješ ma?— Len čo mu ešte napadá! hovorila mať, objímajúc medzitým mladšieho: — komu by to zišlo na um, aby vlastné dieťa bilo otca! Ani inšie nie; dieťa mladé, prešlo toľkú cestu, unavilo sa… (To dieťa malo temer dvadsať rokov a výšku na siahu); ono potrebuje oddychu a zajesť si dačoho, a on núti ho biť sa!— E, ty si maznák, ako ja vidím! hovoril Buľba. Nepočúvaj, synku, mater: ona baba, ona ničoho nezná. Treba vám nežnosti! Vaša nežnosť — šíre pole a dobrý kôň: to vaša nežnosť! A vidíte hľa tú šabľu? to vaša mať! Je to všetko hlúposť, čím nabíjajú vaše hlavy: i akadémia, i všetky tie knižky, šlabikáre i filosofia, a ktoby to všetko znal — ja pľujem na to! Tu Buľba použil takého slova, aké neupotrebuje sa v písme. — Veru, lepšie, ja vás ešte tohto týždňa vypravím na Záporožie. Hľa, kde je nauka! Tam vaša škola; len tam nadobýva sa rozum.— A len jeden týždeň zostali by doma? hovorila žalostne, so slzami v očach, chudorľavá starenka-mať; ani sa jim zabaviť, chúďaťom, nedostane; nedostane sa jim poznať rodičovský dom, a mne nedostane sa nadívať sa na nich!— Dosť, dosť zavýjania, stará! Kozák nie je na to, aby sa bavil s babami. Ty schovala by si si jich oboch pod jubku, potom sedela by si na nich, ako sliepka na vajciach. Stúpaj, stúpaj a dávaj nám skorej na stôl všetko, čo jest. Netreba pampušiek, mädovníkov, makovníkov a podobných lakotín; dovleč nám celého barana, kozu dávaj, mädovec štyridsaťročný! potom pálenky hodne, pálenky nie navymýšľanej, nie s hrozienkami a všelijakými dodatkami, ale čistej, striebristej pálenky, čo bude ihrať a šumeť, ako besná.Buľba voviedol synov svojich do svetlice, odkiaľ rýchle vybehly dve krásne služobné dievky, s červenými perlami na hrdle. Ony, ako vidno, naľakaly sa príchodu mladých pánov a či, doprosta povedano, chcely zachovať svoj ženský obyčaj: zkríknuť a ujsť, keď vidia mužského, a potom dlho zakrývať sa od veľkého studu rukávom. Svetlica bola pristrojená podľa vkusu toho času, o ktorom živé pamiatky zostaly len v piesňach, v národných dumách, ktoré už nespievajú viacej na Ukrajine bradatí starci-slepci, pri sprievode bandury, obstúpení ľudom, — podľa vkusu toho bojovného, ťažkého času, keď začaly sa rozihrávať boje na Ukrajine za úniu. Všetko bolo čisté, vymazané kvetnou hlinou. Na stenách — šable, nahajky,[1]vtáčnické i rybárske stroje, zručne spravený roh na prach, zlatá uzda na koňa a putá so striebornými plieškami. Okná na izbe boly malunké, s okrúhlymi sklami, aké nachodia sa teraz len v starobylých chrámoch, cez ktoré ináče nebolo možno videť, len keď podvihlo sa pohyblivé sklo. Okolo okien a dverí boly červené záclony. Na policiach po kútoch stály krčahy, zelené a svetlé sklenice, ryté strieborné poháre, pozlátené skleničky všelijakej roboty: benátskej, tureckej, čerkeskej, ktoré dostaly sa do Buľbovej svetlice rozličnými cestami, z tretej i zo štvrtej ruky, čo veľmi obyčajným bolo v tých odvážlivých časoch. Brestové lavice okolo celej izby; ohromný stôl pod obrazmi v prednom uhle; široká pec s prípeckom, z barvistych, pestrých črepov. Toto všetko bolo veľmi známe našim dvom šuhajom, ktorí každý rok prichodili domov na kanikulárnu dobu peší, preto, že nemali ešte koní, a preto, že nebolo v obyčaji dovoliť žiakom nosiť sa na koni. Oni mali len dlhé vrkoče, za ktoré mohol jich vydrať každý kozák, ktorý nosil zbraň. Buľba len po skončení škôl poslal jim z tabúna svojho pár mladých žrebcov.Buľba, ku príležitosti, že vrátili sa mu synovia, kázal pozvať všetkých kapitáňov a každého dôstojníka pluku, ktorý len znamenal dačo; a keď prišli dvaja, z nich, i asaul[2]Dimitro Tovkač, starý jeho priateľ, on jim hneď predstavil synov, hovoriac: „Tu podívajte sa, akí šuhajci; na sič[3]jich skoro pošlem.“ Hostia pozdravili i Buľbu i obydvoch junošov a povedali jim, že to dobrá vec a že nieto lepšej školy pre mladých ľudí, ako záporožská sič.— Nuž, páni bratia, posadajte si, kde komu lepšie, za stôl. No, chlapci, predovšetkým vypijeme si pálenky! tak hovoril Buľba: Bože, požehnaj! Buďte zdraví, synovia: i ty, Ostap, i ty, Andrej! Dajže, Bože, aby ste na vojne vždycky boli udatní! aby ste bili bisurmanov, bili Turkov, bili Tatarov, a keď i Poliaci začnú dačo proti viere našej robiť, to i Poliakov aby ste bili. No, daj sem svoju skleničku… čo? dobrá je pálenka? A ako je latinsky pálenka? Veru, synku, blázni boli Latinci: oni ani neznali, či jesto na svete pálenky. Akože toho zvali, čo latinské verše písal? Ja nebárs rozumiem písmu, preto ani neviem: Horác, či ako?— Pozrite ho! pomyslel si starší syn, Ostap: — všetko vie starý pes, a ešte pretvára sa.— Myslím, že archimandrita nedal vám ani zavoňať pálenky, pokračoval Taras. — Ale priznajte sa, chlapci, hodne vás šľahali brezovým a sviežim prutom po chrbte i po všetkom, čo má kozák? A možno, keď ste sa stali už príliš rozumnými, nuž i bičom vás rezali, tak zdá sa, nielen v sobotu, ale dostávalo sa i v stredu a štvrtok.— Máš čo spomínať, otec: čo bolo, to sa minulo!— Nech teraz probuje! ohlásil sa Andrej: — nech len teraz zadre sa dakto; nech len podíde teraz dáka pliaga, zvie, čo je kozácka šabľa!— Dobre, synku! Bohu prisám, dobre! Nuž keď je už tak, to pôjdem i ja s vami, veruže pôjdem. Kýho diabla mi tu čakať? abych stal sa rozsievačom pohánky, domácim hospodárom, prizerať za ovciami, za sviňami, maznať sa so ženou? Nech prepadne sa to: ja — kozák, nechcem! Tak čože, že niet vojny? ja pôjdem s vami na Záporožie — pobaviť sa; veru Bože pôjdem! A starý Buľba pomaly rozohrial sa, konečne celkom rozsrdil sa, vstal zpoza stola a spraviac vážnu tvár, dupnul nohou. — Zajtra ideme! načo odkladať? čo tu vysedíme? načo nám táto chatrč? načo nám je toto všetko? načo sú nám tieto hrnce? Ako to povedal, začal biť a hádzať hrnce a sklenice.Biedna starenka, navyknutá už k takým postupkom svojho muža, smutno dívala sa, sediac na lavici. Nesmela nič povedať; no počujúc o tom rozhodnutí, pre ňu tak strašnom, nemohla sa zdržať sĺz; pozrela na svoje deti, s ktorými mala sa tak napochytre rozlúčiť; — a nikto by nemohol opísať všetku silu jej nemého žiaľu, ktorý chvel sa jej v očach a na pernách krčovite stisnutých.Buľba bol strašne tvrdohlavý. Bol on jeden z tých charakterov, aký mohol sa vyvinúť len v ťažkom XV. storočí na polokočovnom uhle Europy, keď celé južné prvobytné Rusko, opustené od svojich kniežat, bolo spustošené, vypálené do základov divými nábehami mongolských zbojníkov; keď pripravený o dom a prístrešie, stál tu odvážny človek; keď na pohoreniskách, na očach hrozných susedov vo večnom nebezpečenstve otužieval a privykal hľadeť jim rovno do očú, zabúdajúc, či jesto dákeho strachu na svete; keď bojovným plameňom rozpálil sa prvej pokojný slaviansky duch a vzniklo kozáctvo — široký, rozpustilý kus ruskej prírody, a keď všetky porečia, prievozy, príbrežné svahy i pohodlné miesta posiate boly kozákami, ktorých počeť nikto nevedel a jích smelí spoločníci boli oprávnení odvetiť sultánovi, ktorý chcel vedieť o jich počte: „Ktoby jich znal? u nás sú rozložení po celej stepe: čo bajrak, to kozák“ (kde malinký kopček, tam už kozák). Bolo to skutočne neobyčajným úkazom ruskej sily: vyrazil ho z národnej hrudi kremeň bied. Na mieste bývalých údelov (apanáž), drobných mestečiek, naplnených psiarmi a polovníkmi, na mieste nesvorných drobných kniežat, ktorí kupčili s mestami, vznikly hrozné osady, kurene[4]a okolia, spojené spoločným nebezpečenstvom a nenávisťou proti nekresťanským nepriateľom. Veď známo je z historie každému, ako jích večná borba a bezpokojný život zachránily Europu od divých nábehov, ktoré maly ju vyvrátiť. Králi poľskí, stanúc sa namiesto údelných kniežat vlastiteľmi tých priestranných zemí, trebárs vzdialenými a slabými, pochopili význam kozákov a výhody takého vojenského, neviazaného života. Oni povzbudzovali jich a pochlebovali tomu rozpoloženiu. Pod jích vzdialenou vládou hetmani, vybraní zpomedzi kozákov, pretvorili okolia a kurene v pluky a pravidelné okresy. To nebolo zrejmé, sriadené vojsko; nevídal ho nikto, no v prípade vojny a všeobecného hnutia, za osem dní, nie pozdejšie, každý bol na koni, v celej svojej zbrani, dostanúc len jeden dukát platu od kráľa, a za dva týždne shromaždilo sa také vojsko, aké sobrať neboly by vstave žiadne rekrútske komisie. Skončil sa pochod — vojak odišiel na lúky a role, na dneperské prievozy, lovil ryby, kupčil, varil pivo a bol voľným kozákom. Súčasní cudzozemci spravodlive divili sa vtedy neobyčajným spôsobnosťam jeho. Nebolo remesla, ktorého neznal by kozák: napáliť vína, naložiť voz, namleť prachu, spraviť kováčsku, zámočnícku robotu a na prídavok huľať[5]až na mizinu, piť a hýriť, ako môže len Rus — vo všetkom tom bol doma. Okrem popísaných kozákov, ktorí boli povinní ustanoviť sa vo vojne, možno bolo v každom čase, v prípade veľkej potreby, nabrať celé tlupy dobrovoľníkov: trebalo len asaulovi (pobočníkovi) prejsť po rynkoch a tržišťach všetkých osád i mestečiek a pokričať plným hrdlom, stojac na voze: „Hej, vy, pivári a pálenčiari! dosť vám pivo variť, váľať sa po prípeckoch a kŕmiť svojím tučným telom muchy! Stúpajte slávy ritierskej a cti vydobýjať! Vy, sedliaci, rozsievači pohánky, valasi, milovníci žien, dosť vám za pluhom chodiť, mazať v zemi svoje žlté čižmy, pripravovať sa k žatve a hubiť silu ritiersku; čas je hľadať kozácku slávu!“ A slová tieto boly — ako iskry, padajúce na suché drevo. Oráč lámal svoj pluh, páleníci a pivovarčí odhodili svoje kade a rozbíjali bočky, remeselník a kupec posielal k čertu i remeslo i sklep, trepal hrnce v dome, — a všetko sadalo na koňa. Slovom, ruský charakter dostal tu mocný vzlet a pevnú formu.Taras bol jeden z počtu pôvodných, starých plukovníkov: celý bol stvorený k vojenskému hrmotu a vyznačoval sa hrubou priamotou svojich obyčají. — Vtedy vplyv Poľska začal sa už ukazovať na ruskom zemanstve. Mnohí prijímali poľské obyčaje, zavádzali rozkoš, veľkolepé slúžobníctvo, sokolov, lovcov, obedy, dvory. Tarasovi to nebolo po vôli. On ľúbil jednoduchý život kozákov a hašteril sa s tymi zo svojich spoločníkov, ktorí boli náklonní k varšavskej strane, i nazýval jich otrokmi poľských pánov. Večne neúnavný, pokladal sa za zákonitého záštitníka pravoslávia. Do osád, kde žalovali sa na utláčanie arendátorov a na prirážku nových daní z dymu, chodil zo svojej vôle a tam sám so svojimi kozákmi súd držal nad nimi, položiac si za pravidlo, že vo troch prípadoch vždy nádobno chytiť sa šable, menovite: keď komisári neuctili staršinu[6]a zastali si pred ním v čiapkach; keď posmievali sa pravosláviu a nectili obyčaje predkov; a konečne, keď nepriateľmi boli busurmáni a Turci, proti ktorým on v každom prípade pokladal za dovolené zdvihnúť zbraň ku sláve kresťanstva.Teraz už vopred tešil sa myšlienkou, ako on príde s dvoma synmi na sič, a povie: „Nuž podívajte sa, akých junákov priviedol som k vám! — ako predstaví jich všetkým starým, otuženým v bitkách, svojim spoločníkom: ako bude sa dívať na jích pokroky vo vojenskom umení i v hýrení, ktoré pokladalo sa za hlavnejšie dôstojenstvo ritiera. On zprvu chcel jich vypraviť samých: no keď videl jích sviežosť, urastenosť, telesnú krásu, rozplamenil sa vojenský duch jeho a na druhý deň rozhodnul sa ísť s nimi sám, ačpráve príčinou toho bola jedine jeho tvrdohlavosť. Už staral sa a vydával rozkazy, vyberal kone a zbraň pre mladých synov, vypytoval sa na stajne i sklady, vybral sluhov, ktorí zajtrá mali s nimi ísť. Tovkačovi oddal svoju vládu spolu s prísnym naložením, aby naskutku prišiel s celým plukom, akonáhle on pošle zo siče dáku vesť. Bárs bol i rozveselený a v hlave kvasil sa mu ešte chmel, predsa nezabudnul ničoho; áno naložil napojiť kone a nasypať jim v jasle zrnatej a najlepšej pšenice. Prišiel celý ustatý od starostí.— No, deti, teraz treba spať, a zajtrá budeme robiť, to, čo Boh dá. A nesteľ nám posteľ! my nepotrebujeme postele, my budeme spať na dvore.Noc lenže objala nebo; Buľba vždy líhal zavčasu. Rozvalil sa na koberec, prikryl sa barannou bundou, nielen preto, že nočný vzduch bol dosť čerstvý, no i preto, že Buľba prikrýval sa teplejšie, keď bol doma. On prvý zachrápal a za ním nasledoval celý dvor; všetko, čokoľvek ležalo na rôznych jeho uhloch, zachrápalo. Predovšetkým zasnul strážnik, preto že najlepšie napil sa z príchodu mladých pánov.Len biedna mať nespala. Zohla sa k hlavniciam svojich drahých synov, ktorí ležali jeden pri druhom; rozčesávala hrebeňom jích mladé, nedbalo pomrvené kadere a smáčala jich slzami; dívala sa na nich, dívala sa všetkými citami, celá premenila sa v zrak a nemohla nadívať sa. Ona vypestovala jich na vlastnej hrudi, ona opatrovala, vychovala jich — a len na okamženie vidí jich pred sebou! — Synovia moji! synovia moji milí! čo bude s vami? čo vás očakáva? hovorila a slzy zastavily sa na vráskach, premenivších niekdy krásne jej líce. Skutočne bola nešťastná, ako každá ženská v tých odvážlivých časoch. Ona len za okamženie žila láske, len v prvej horúčke náruživosti, v prvej horúčke mladosti, a už surový jej zvodca odhodil ju k vôli šabli, k vôli spoločníkom, k vôli hýreniu. Ona vídala muža v roku dva-tri dni, a potom za viac rokov nebolo o ňom slýchu. Áno i keď videla sa s ním, keď žili spolu, aký bol jej život? Znášala urážky, ba i bitky; videla lásku, ukazovanú len z milosti; bola akousi zvláštnou bytnosťou v tom sbore bezženných ritierov, na ktorých prostopašné Záporožie hádzalo svoj surový kolorit. Mladosť bez rozkoše kmitala sa pred ňou, a jej krásne, svieže líca bez bozkov odkvitly a pokryly sa predčasnými vráskami. Všetka láska, všetky city, všetko čo nežného a náruživého u ženy, všetko obrátilo sa u nej v materinský cit. Ona s ohňom, s náruživosťou, so slzami, ako stepná čajka,[7]točila sa nad svojími deťmi. Jej synov, jej milých synov berú od nej, — berú preto, aby nevidela jich nikdy! Kto vie? možno že v prvej bitke Tatar srúbe jim hlavy, a ona nebude vedieť, kde ležia jích pohodené telá, ktoré rozklujú draví vtáci. Za každá kvapku jích krve dala by seba celú. Nariekajúc, hľadela jim do očú, keď všemohúci sen začal jim jich už zatvárať, a dumala: Asnáď Buľba, keď vyspí sa, odročí na deň na dva odcestovanie; možno preto namyslel si tak skoro ísť, že mnoho vypil.Mesiac z nebeskej výšiny dávno osvietil celý dvor, naplnený spiacimi, vŕbovú húštinu i vysoký burian, v ktorom ztrácal sa plot, okrúživší dvor. Ona vždy sedela pri hlavách svojich milých synov, ani na okamženie nespustila z nich oka a nemyslela na sen. Už kone, čujúc úsvit, všetky políhaly na trávu a prestal žrať; vrchné lísťa vŕb začalo šumeť a šumiaci prúd pomaly spustil sa po nich do samého spodku. Presedela do svitu, no neustala a priala si, aby noc pretiahla sa čím dlhšie. Zo stepi vzniesol sa zvučný rehot žriebaťa; červené vrstvy jasno vstávaly na nebi.Buľba zrazu prebudil sa a skočil. Veľmi dobre pamätal všetko, čo prikazoval včera.— No, chlapci, dosť spania! hore! hore! Napojte kone! A kde stará? (tak on obyčajne nazýval svoju ženu). Chytro, stará, hotov nám jesť: veľká cesta pred nami!Biedna starenka, zbavená poslednej nádeje, unylo odvliekla sa do izby.Medzitým, pokiaľ ona so slzami v očach hotovila všetko, čo treba k raňajkám, Buľba rozdával svoje príkazy, chodil do stajne a sám vyberal pre svoje deti čo najlepšie vystrojenie.Študenti razom premenili sa: mali miesto zapackaných čižiem safiánové červené, so striebornými podkovkami; šaravary, s tisícimi záhybmi, stiahnuté zlatým pásom; z pásu visely dlhé remence s mešcami a inými vedami k fajke. Kazajka červenej barvy, jasnej, ako plameň, stiahnutá bola vyšívaným pásom; čakany, turecké pištole položené za pásom; šabľa brinčala po nohách. Jích líca, ešte málo ohorené, zdalo sa, opeknely a obelely; mladé, čierne fúzy ešte jasnejšou robily jích belosť, jích zdravý, mocný kvet mladosti; boli ozaj pekní pod čiernymi baraními čiapkami so zlatým vrchom.Biedna mať, keď jich uvidela, nebola vstave preriecť ani slova; slzy ukázaly sa jej v očach.— No, synovia, všetko je hotové! načo meškať, povedal konečne Buľba. — Teraz, podľa obyčaje kresťanskej, treba pred cestou všetkým prisadnúť.Všetci sadli, nevytvárajúc ani chlapcov, ktorí už prv úctive stáli pri dverach.— Teraz požehnaj, mať, svoje deti! hovoril Buľba: pros Boha, aby bojovali chrabro, obhajovali vždycky česť ritiersku, aby stáli vždy za vieru Kristovu; ak nie — nech prepadnú sa radšej, aby ani jích ducha nebolo na svete! Pristúpte, deti, k materi: modlitba, materinská ochraňuje i na vode, i na zemi.Mať, slabá ako mať, objala jich, vzala dva neveľké obrazy svätých a nariekajúc vešala jim jich na hrdlá. — Nech vás chráni… božia mať… nezabúdajte, synkovia, na mať svoju… pošlite čo len viestočku o sebe… Ďalej nemohla hovoriť.— No, pôjdeme, deti! ohlásil sa Buľba.Pri schodoch stály osedlané kone. Buľba skočil na svojho Čerta, ktorý ako zdivelý striasol sa, pocítiac na sebe dvadsať-pudové bremä, lebo Taras bol neobyčajne tlstý a ťažký.Keď videla mať, že už i jej synovia sedia na koňoch, obrátila sa k menšiemu, u ktorého v ťahoch tváre vyrážalo sa viac akejsi nežnosti; schytila ho za stremeň, prilipla mu k sedlu a, so zúfaním v očach, nevypúšťala ho z rúk svojich. Dvaja mocní kozáci vzali ju ostražité a odniesli do izby. No keď vyšli za bránu, s ľahkosťou divej kozy, neprimerane k svojim rokom, vybehla za bránu, s nedostižnou silou zastavila koňa a objala jednoho zo synov s akousi pomätenou, bezcitnou vrúcnosťou. Opäť ju odviedli.Mladí kozáci jazdili smutno a zadržovali slzy, bojac sa otca, ktorý bol trochu nepokojný, bárs usiloval sa to neukázať. Deň bol pošmurný, zeleň jasne sa kmitala; vtáci štebotali akosi neharmonický. Oni, keď ubehli, ohliadli sa nazpät. Dvor jích akoby sa bol ztratil v zemi: bolo videť nad zemou len dva komíny skromného jích domu, vrcholce stromov, po ktorých oni lazievali, ako veverice; ešte rozprestierala sa pred nimi lúka, ktorá upomínala jich na historiu celého jích života, od rokov, keď váľali sa po rosnej tráve, po roky, keď čakali na nej černookú kozáčku, ktorá bojazlivo preletela cez ňu pomocou svojich sviežich, bystrých nohú. Hľa, už len týčka nad studňou, s priviazaným na vrchu kolesom z voza, trčí do neba; už rovina, ktorú prešli, zdá sa byť z diaľky horou a všetko zakryla… Majte sa dobre i detstvo, i hry i všetko, i všetko![1]Nagajka — kozácky krátky bič.[2]Asaul — atamanov pobočník.[3]Sič — tábor kozákov.[4]Kureň = oddiel v tábore Záporožcov.[5]Huľať = zabávať sa, prostopašiť.[6]Staršina = starší, predstavený.[7]Čajka = Larus (vták).
Gogol_Taras-Bulba.html.txt
V jesennú polnocV jesennú polnoc naraz zvukpoplašnej zobudil ma trúby.Zas požiar? diela ľudských rúkon, živel — šarkan s iskrozuby,keď mlsne oblízal ich prvklanými plamojazykami[1]večite lačnej, chtivej tlamy,akoby cical pot z nich, krv —ten požiera ich, trávi, hubí?Hja, čas, kde v tôni nočných bŕvvše závisť ničomníka pohnevo hrobkách stodôl kriesiť ohne…A kde, kde?… Azda zďalekalen sa mu hrebeň začervenieprez nebo čierno priodené —Však jedno; mrcha bezpekavždy: preds’ to brata-človekakdekoľvek — ťažké navštívenie!Sám bez škody, máš ľútosť s ním,dotknutý jeho nešťastím;i strácaš, čo je viac než hmota,hoc bez prípočtu ku zisku:sna sladkosť, radosť zo života…A či var’ horí nablízku?sa úzkostlive pýtam ľudív prebehu popod obloky.„Ľaď,“ pokážu, „stĺp dymu rudýhen! ako jedľa vysoký —Sťa krútňava sa valí, čmudí!…“Vraj, istia — v mojom rodisku.Až skrahám; v ume blyskne v chvíli:ak, Bože, rodičovský dom!?môj kedys’ azyl teplý, milý…mi: tiež že — ľahnul popolom.Tak?…Ach! i toho musel som sa dožiť?Nie dosť — i tento ešte bôľ a žiaľbol nezbytný, mi bôle-žiale zmnožiť,čo som ich odstonal už, preplakal,ich zavŕšiť i obživiť ich pritom,dľa ktorých s krvavým vše citomsom všetku z neho — lebo vždy nie dosť? —rodinku musel radom pouložiťdo schránok-rakiev? že som zahriebsť daldo tmavej zeme — ešte málo na tom? —pre svoje srdce toľký srdca skvost…?I tento úder ešte v hneve kliatomsmel dosadiť mi osud svojím mlatom!?Ó, siré srdce, srdce choré!bied, trpkostí ty primusený hosť,toť! jediné ti svetlo na obzore…… Však nechže strávenýzahynul v plameni!Čo odťažitého v ňom utkvelo,v ňom zobsažnelo zápalnéhonáplňou vo cti márne nad telo,ak s časom nevytuchlo z neho:nálada lásky, vzduch-duch vonných krás,nad vrstvy všedný povznesený prediel;vždy čarodejný vzájomnosti pás,že protivy tak v súzvuk zmieriť vedel;miloty jasno, pokoj hostinný,sťa zlaté vlákna vzťahy rodiny;ozvena spevná za velebných nedieľ…nech všetko vzblčalo, nech vzletelosi iskernate veselotým smerom slobodnými za dušami,vzletlými z neho — hore, horekams’ nad oblaky — polnoc — nebies trámy,zveľadiť čo deň pásmom zore;nech radšej!… ako keby bolbez péče, vekom upadol,zhnil… Ajhľa! slzavej bár pri pokorezmier vteká v povedomie mi:Pod zemou čeľaď stlelá na popol,a z hniezda popol — na zemi…12. decembra 1916*Len krov mu — klobúk — sňalo v požiari.Zrub trčí čadným čelom. Vo tváripod upálených obŕv šiarom, ichto strieškou raz, pár očí hlbokýchsa pleští v svet; zrak plný žalobyhneď na príchodcu uprú, akobyho vyzývajúc: zhroz a zadiv sa!…bo sťaby očné jamy kostlivca,tým podobné — až tebou zdrgá mráz.Pozoru zmyslíš ujsť; však vidíš zasčo? Za uhol bár zájdeš, márne preds’:pred tebou stojí znova — kostlivecodretých bedier; rebrá spočítať,lopatky civé, otlčený hnát…bo šatný rubáš sprel mu, košeľani lub, ňouž, pečlivá vždy, umeláho priodela v dobe poslednej,pred smrťou čajsi, ruka gazdinej.I dvere rozchľapené miesto ústťa upomenú jeho na čeľusť,bezzubé sánky, s klbom na líci…jak ostatky ich vídať v kostnici.Máš odvahu k nim vyliezť podstenou?Sa rozviezla, hoc bola kamennou;sklad gazdu… Spred nich, ha! kde gánoček?Tam dlieval chlapec — ó, ten zlatý vek! —na prstoch stával s hlavou dumavou,sa meral s hrdou Choča výšavou:vraj, výpustok ten podnož na šťastie,raz veľký, na ňom i Choč prerastie…trôfalec, bláznivec!… I pavláčkatam! tá, čo, Choč jak pruh vše obláčka,stav otáčala riasnym vencovím.Po nej si dupkal chlapec zakaždýmnajradšej, odkázaný strážiť dom. —Z nej obdivúval známy ,rodostrom‘,jak ponad dvor svoj smelo rozpäl kôš,kam čížky zlietali sa na rozkošho troma konármi, sťa oblúkychrám, podpierajúc v silách záruky,vznášajúc ľahučko i bezpečne;a cez kôš cedil zlato slnečné,že na pleš pršalo i na trávnik,dvor zdal sa mu byť čudom mozaík,vajčitou mrežou, číry listvy rubstriebristý-tônistý… Vtom hruška, cup!v jasninke žlťou strnie s gúľačky:a chlapec, hybaj, hupkom z pavláčky,z gánočku na dvor schodky strmými…Tu vše, jak brnkal hor’ či dol’ nimi,mu na um zišiel rebrík Jakubov…V poruchu stupne tiež; a s obruboučo? — pohorela a vtom opadla?…Nuž, chceš dnu? Tak poď — Ach, dosť divadlami! — zdnu či zvonku viac nech nevidím;len namrzím sa i sa zastydím —Späť na preddom! preč…A zas z tvári v tvármu skameniem. Tých prázdnych očí párzas pára vo mne, jak nôž dvojbritký —Nie! nezaslúžim vašej výčitky,že darmo vystíhate záslužnúpo toľkej službe — striešky almužnu,žobrete — kvokáte tak drahný čas;ja zrazu musel z očí spustiť vás,vás cudzincovi vrhnúť do mania,s krvácajúcim, verte, srdcom; janemohol ináč — Boh mi svedok! nie…… A pohorelec sto ráz namoknei zaschne sto ráz, trhan úbohý,od hlavy holej nahej do nohy;hneď znoj mu, že ho závrat schytá z nôh,hneď zima, až mu praští po uhloch…tak trpí, než tu roku obrátka.Však načo trpí?Nie si pamiatka,vedz! — trvať nutná, povinná čo štíttu čeliť zmaru… ani z pyramíd,ani akropol[2]si ktorá; z dreva lenkolíska, rakva z dreva zároveň…Nuž, zvaľ sa, och! zvaľ, hoc hneď, na hŕbu,vyhasnutého dávno kol krbu:keď oheň nezmrhal ťa docela,v ňom nenašiel si na smrť priateľa;keď, ako vidíš, rok ti zuteká,a neštíti ťa dlaň bár človeka.Nebadáš: svet že už-už rúca sa?pod borbou obrov zem sa zatriasa?že nebo horí žiarou krvavou,tou z požiarov či — krvi záplavou…?Zves tedy lysý leb, mdlý podlom bok!a čiernou vlnou vteč v ten žaratok;v ňom roztavený fľuskneš nad obzor,keď vlastný vznet ťa nevysoptil skôr…… Však vyhaslého dávno kol krbu,oj! rozsype sa skoro na hŕbu.Hľa, páter zohýba, väz schyľuje;za opateru, kľaknúc, ďakuje…Môž’, zajtra ssuje sa, môž’, túto noc;len čaká, pritrieli až na pomocmu — človek var’? nie, ten viac neráta;lež rázna víchrica, hej! ona, táz milosrdenstva k nemu mrchavá…Prichádza, čujem… Už sa strháva! —1917*Čo? Stojíš ešte hore koncom, há,že lazár si, síl čerpúc z vedomia…?Nuž, lejak neraz, neškodí ti dážď,hoc ani lichý nedopriali plášťti, lachetku kús’, veteš halenyna plátvy pliec,[3]ten chrbát zhrbený?Sneh nezdlávil ťa, ťarcha pre hory?hoc drúčka nedostal si podpory,pokrývky z hrnka na vrš plešivú?…Ni víchor nehnul tebou?… K podivu!Ver’ pevne založil ťa staviteľ,že trváš, trebárs on už dávno stlel,a pred ním ešte družka snaživá,čo včelími ti povlak z tkaniva —maziva zhnietla prsty: plást ni kment[4]—Ten vypĺzol; no drží fundament,pohromy ohryz na ňom — budova:raz pre hrdlíc rod klietka doslova…Ó, hniezdo drahé! —Ani nadchnutie,čo rozžal vzblkot tvoj, sťa peruteplamenné rozšíril, ťa z koľajenevymklo? keď i súcit sila je,čo stŕha… i to prestáls’ vzpriamene?Nu, čo dúl prešlo;[5]znak, že slamené…Ó, zlaté hniezdo! —Ale neželiemviac; márnosť všetko, kamdiaľ lepšie viem.Kde hrad čnel prv, dnes hrobľa rozvalín.I kráľov splavie purpur, hermelínošumie sudbou všedných oblekov.Sa zdrobí granát, hrdza zožrie kov.Pych leta vposled babia ruslina,z čalúna lúčin dríšteľ jediná…Toť! v búrke sveta treštia hranice,tie staré obruče sťa tkanice,že ráfu úlomok až zafuní;sa rozpadajú ríše — korunyz hláv kývajú si trápne oproti —trón stolčekom, čo decko prekotí…Pod samou polárkou, kde prestolatvrdz večná… čo to? vlajka plápoláči blúza ako krv?… Čajs červánkyvečerné, či čo vzplanú zaránky?Až zhasnú, svitne deň? či zhustne tma,jejž neprezrie ni nebo očimahviezd?… Potom vstúpi svetla vojvodaz nej na zemský zrub — slnce? — sloboda,s ňou rovnosť, bratstvo? Pravdy kráľovstvos blankytom krásy, lásku za slnko,vždy v zenite?… Tá chaotická šeďten zrodí svet?Hoc v páde, odpoveďdaj, chalúpko! ty tajná príšera,sťa prorokyňa, ktorá umiera…1918*Hniezdo ty, ktoré si krome mňa vymrelo,v osudnú jednu noc dopoly zhorelo,nač ešte drnčíš tu? mútiš a moríšveselím, zdravím až kypiace okolie?Prečo sa nepoboríšhoďas už zo samej nevôle?Srdce bych vyrval si, z hrude tej vyhodil,keby šlo. Dosť ma už trápilo do tých chvíľ;na každom, čo ich má, od vlákna k vláknu,bôľ ihral, ihral žiaľ štipľavý, kúsavý —Ako? keď doň raz vsiaknu,lieku niet, ktorý ho uzdraví?Z toho som hniezda ja stárež i mládež, ach,vybral… Že rozpust ma viedol, jak chlapca v hrách?Ba! — mužom kázeň hla osudu temná;vybraté musel som klásť smrti do lona…I keď je prázdne — krem mňa —mrzák len, prečo tiež neskoná?— Ľahni, och! na máry; nečakaj koniec môj:nie z teba, zinaď mňa odnesú na pokoj.Tvoj vývrat prajú si dedičia, veru!jakbys’ bol fľakom či strupom[6]im na tele.Iste ťa nepreberú;na kare zadržia veselie.Nepreberú ťa, nie; rozberú — kde to henten zastal, pokročia: dajú ťa na oheň…Za noci cudzí tiež vezmú si, krom nich,polienok ohňa sklásť… kozúbka u svituspomenú neprítomných,zomrelých — môž’, i mňa tu i tu…Rozberú… spália ťa! A už ťa viacej niet,ani ťa nebolo… Sused či nesusedzabudne miesto aj… Z dŕv tvojich sinoudušou čo vzlietne dym, závoj jak pokorypovlaje nad dedinou —s vetrom, huš! stratí sa za hory…Tak sa strať!… pomníkom nie si ty ničoho,nikoho!… Takých hniezd, rodín z nich premnoho…Zrodený nový svet nové chce sídlo!Ty vyslúžilec si, bez strechy — bez cieľa…Nik ťa viac za strašidlou cesty vídať si neželá! —1919*Sám nechcem vidieť; ale uverím,čo čítam: si, vraj, porástol už trávou…Plášť prírody! — ti v posmech? Oj, nie! — slávou;čo najdrahšieho mala, týmsťa kvočka prikrýva ťa — páperím:i slávou to i láskou dojímavou…Príroda nerada ver’ zaháľa,zrie priestor trebárs na piaď bez úžitku.Videla: prázdna povala,s popola vrstvou, prachu, hnilej prsti;semiačok priniesla hneď plné hrstia po nej rozsiala:z nich vyvábila popri kytke kytkuliskavých, tučných tráv,po púčku stoknúc na stebelnú nitku…A na povale skvitne — zlatoklas;len skropiť ho vše rosou, slnkom ohriať…A za pažiťou, môž’, sa zjaví chrasť —Že dopichať ťa ostrím šípov?Preč i tu s ohňostrojom planých vtipov!…i chrasť ti bude pocty časť;ker nielen list, i kvet ti vyženie,hoc poľné ruže červené…A visiaci, hľa, vznášaš slávny ohrad!len rosou skrápať ho a slnkom zohriať —Kde taký zázrak inde nájsť!?I nač by malo po príprave zdôbsa zháňať ešte — umenie?Veď hrob si, hrob tiež!I jak hrob,venčený býlím-kvietím nepoškvrnným,korunovaný šípím, lôhom, tŕním,sa uľahne a — zrovna so zemou:tak i ty, rove, zrob,bezradný, nemožný, nevládny:pokľakni — uľahni — zapadni…Toť, rozlúštenie všetkých problémov! —1920[1]klanými plamojazykami— kálanými (rozštiepenými) plamennými jazykmi (ako majú hady)[2]akropol— akropola, vysoký hrad; Akropolis — hrad v starovekých Aténach[3]na plátvy pliec— na trámy pliec, na trámy, ktoré na dome držia krov[4]kment— jemné plátno[5]čo dúl prešlo— koľko pohrôm prešlo[6]strup— chrasty
Orszagh-Hviezdoslav_1916-1920.html.txt
Rozprávka o cárovi Saltanovio jeho synovi, slávnom a mocnom bohatierovi kniežati Kvidonovi Saltanovičovi a o prekrásnej cárevne LabutiDievčatá tri pod oknom priadly pozde večierkom. „Keby cáricou ja bola, — zrazu jedna deva zvolá, — prichystala by som hneď hostinu pre celý svet.“ „Keby cáricou ja bola, — za ňou druhá dievka zvolá, — pre celý svet bezmála plátna by som natkala.“ „Keby cáricou ja bola, — zatým tretia dievka zvolá, — pre cára by čo chvíľa bohatiera rodila.“ Ako toto hovorily, tu sa dvere otvorily — do izbičky vchodí cár, krajiny tej hosudar. Po celý čas rozhovora počúval tie reči z dvora, tretej reč, keď skončila, sa mu najviac páčila. „Krásna deva, to ti vravím, cáricou ťa zaraz spravím, bohatier mi bude vhod, ty ho ku septembru zroď. A vy, sestry, pozor dajte, izbu túto zanechajte, s vašou sestrou prekrásnou poďte hneď i vy so mnou. Tkať má jedna, druhá variť, budeme tak hospodáriť.“ A s tým vyšiel z dvora von, v palác svoj ich volá on. Nerozmýšľal, nelenil, v ten deň sa aj oženil. Saltan cár i s družkou mladou ku hostine čestnej sadol, potom hostia tichučko složili ich na lúžko, rozišli sa v rôzne strany, aby mladí boli sami. Lenže zo závisti zlej voči žienke cárovej kuchárka hneď v zlosti skáče, u podstavca tkáčka plače. Cárica zas spanilá, splnila, čo sľúbila: v požehnaný padla stav. V ten čas Saltan bojoval, so ženuškou rozlúčil sa, na tátoša posadil sa, prosí ju, by ľúbila ho a seba chránila. Kým on v boji vzdialený je a sa s nepriateľom bije, doma požehnal Boh im: na láktor sa zrodil syn. Cárica je nad dieťaťom orlica nad orlíčaťom, aby otec radosť mal, posol s listom v púť sa dal. Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou so sveta ju myslia sniesť, zachytiť chcú dobrú zvesť. Posielajú posla samy s listom k cáru so slovami: „Potomok je cárevnin ani dcéra, ani syn, ani myška, ani žabka, nevídané zviera zkrátka.“ Keď to počul otec cár, aký dostal doma dar, nahneval sa, začal hrešiť, posla len-len neobesiť, ale zmäkol nateraz, poslovi dal tento vzkaz: „Čakať, kým sa vrátim domov, pokračovať dľa zákonov.“ Ide posol s písmom preč, príde domov nakoniec, kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou starou Rapotačkou posla vínom opijú, rozkaz cárov prekryjú, do prázdnej mu kapsy iný vsunú rozkaz ledačiny. Ochmelený posol ten oddá rozkaz v tenže deň. „Káže cár bez straty času splniť túto vôľu našu: Cáricu, s ňou i jej plod tajne hodiť v priepasť vôd.“ Čože robiť? Páni ctení sú nad cárom skormútení i nad sudbou cárice, vtrhli do jej svetlice, objavili cársku vôľu, čo ju stíha s deckom spolu, ukázali na rozkaz, cáricu tam v nočný čas so synáčkom v bočku dali, zasmolili, skotúľali, pustili na oceán, ako rozkázal ich pán. V modrom nebi hviezdy blesky, v modrom mori vlny plesky, po nebi mrak koná púť, v morských vodách pláva sud. Ako vdova rozžialená plače, trepe sa v ňom žena, malý synok rastie vtom každou hodinou, nie dňom. Ona vzlyká, deň sa minie, dieťaťu z úst už reč plynie: „Oj, ty vlnka lahodná! Šumiaca a slobodná, s pleskom, kam chceš, ta sa ohneš, kamene ty morské pohneš, morské brehy zaliať vieš, koráb vyzdvihneš, ak chceš — nech nám duše nezahynú, vyhoďže nás na pevninu!“ Vlna poslúchla ho, beh zmenila svoj a na breh vyniesla sud poľahúčky, odplávala potichúčky. Mať i syn sú spasení, cítia, že sú na zemi. Ale z bočky kto ich vyne? Pomôž, milý Hospodine! Povstať syn sa pokúsi, o dno opre hlavu si, zdvihne trošku svoje pliecko. „Urobiť tu okenečko na von azda?“ vraví on. Vyrazil dno, vyšiel von. A tak slobodní už boli. Vidia vŕštek v šírom poli, more vôkol okrsku, zelený dub na vŕšku. Syn si myslí: „Veru, veru, treba niečo na večeru.“ Odlomil on s duba suk, ohýba ho v pevný luk, s krížika sňal tenkú šnúrku, k dubovému pripäl lučku, tenkú triesku odlomil, v ľahkú strelu naostril, odišiel s tým do doliny pri mori najsť divočiny. Ledva k moru prišiel on, počúva… a jakby ston… Vidno, more nie je zticha, cíti, práca bude lichá. Labuť v toku trepe sa, letí sup cez nebesá a jak proti nej sa rúti, krídlom plieska, vodu múti… Pazúry už otvoril, zobák na krv naostril… Lež tu strela zaspievala, šiju supa prevŕtala — kvapká mu krv do vody, cárevič luk odhodí, vidí, jak sup v mori tonie a nie vtáčím krikom stone, labuť ďobe do neho, do supa to, do zlého, do hlbiny vôd ho ťahá, potápa a krídlom šľahá, potom k cárevičovi obracia sa so slovy: „Ďakujem ti s dušou vrelou, žes’ bol mojím spasiteľom, nehnevaj sa, nebledni, že jesť nebudeš tri dni, žiaľ je nie žiaľ, keď i strela do mora ti padla smelá, dobro žiada odplaty, dobrom odslúžim sa ti, veď tys’ labuť neratoval, deve žitie s’ podaroval, a nie supa si ty zbil, čarodeja s’ zastrelil. To ti akživ nezabudnem, tebe všade slúžiť budem, teraz sa len domov vráť, nehorekuj a choď spať.“ Len to povie, už i z kraja uletela a tí dvaja, keď niet večere, nuž sen, ležia lační celý deň. A keď otvoril syn oči, otriasajúc tône noci, je to pravda a či nie? Vidí mesto ohromné so stenami zubčatými, a za nimi za bielymi makovice kostolov, vysvätených kláštorov blýskajú sa. Matku budí. Tá len zhíkne. A syn súdi: „Čo to má byť? Vidím ja: potecha to labutia.“ Idú mať i syn až k hradu. Len čo stúpia za ohradu, so všetkých strán zvonenie sviatočné a nadšenie. V ústrety sa národ valí, cirkevný sbor Boha chváli a dvor pyšný obidvoch víta v zlatých kočiaroch, všetci na slávu im kričia, korunujú cáreviča kniežacou hneď čapicou, aby vládol stolicou. A tak začal v tejto zemi po matkinom dovolení panovať od týchto čias, menoval sa Kvidon kňaz. Vietor chodí prostred vlnôk, priháňa on malý člnok, beží medzi vodami s rozdutými plachtami. Čo na člnku sú, sa divia, na ostrove známom vidia div, čo nebol do tých chvíľ, teraz sa len objavil: Mesto nové, zlatohlavé, prístav, mýto pri prístave, kanónami strieľajú, odplávať im nedajú. Pristavili. Ako hostí Kvidon kňaz ich kŕmi, hostí, úctive sa pýta ich: „Z ktorých krajín ďalekých prišli ste? Kam cestujete? Čím, vy hostia, trhujete?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, kupčili sme soboľami, s čiernou srsťou lišiakami, teraz od tvojich my vôd cestujeme na východ, pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove…“ A kňaz na to úctive: „Cestujte vy šťastlive po mori, po oceáne v Saltanovo cárstvo slávne. Oddajte mu pozdrav náš!“ Hostia v cestu, Kvidon kňaz s brehu hľadí s túžbou vrúcou za lodkou sa vzďaľujúcou. A tu z mora belavá labuť k nemu pripláva. „Zdravstvuj, kňaz môj milovaný! Čos’ jak deň keď zapršaný? Čo si zarmútený tak?“ pýta sa ho labuť-vták. Kňaz jej smutno odpovedá: „Pokoja mi smútok nedá, ani bdieť a ani spať, otca by som vidieť rád.“ Labuť na to: „Výhosť bôľu! Poslúchaj ma. Ak máš vôľu odletieť za člnom tým, v komára ťa premením.“ Krídlami hneď zamáchala, vodu šumom rozplieskala, frkla z nej i na neho, ofŕkala celého. Na punktík hneď obrátil sa, na komára premenil sa, odletel a zapišťal, za člnom sa bystro hnal… Potichúčky malilinký spustil sa — fuk do škulinky. Veselý je vetra šum. Veselo sa kĺže čln pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove. Ľa, už brehy dŕžavy vidia z hmlistej diaľavy. Už i na breh vyšli hostia, a hneď ich aj v dvorci hostia. Za nimi hneď — nezrel nik — odletel náš udatník. Vidí: Blyštiaci sa v zlate Saltan sedí v cárskom šate na tróne a s korunou, s tvárou smutnou, presmutnou. Kuchárka so sestrou tkáčkou, starou kmotrou Rapotačkou sedia pri ňom, smutnému do očí priam hľadia mu. Saltan hostí usadzuje za stôl a sa opytuje: „Oj, vy, hostia, dlho-li ste sa morom plavili? Dobre za morom, či zle je? Aký zázrak sa tam deje?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet. Žitie za morom nie zlé je, a hľa, v svete, čo sa deje: V mori strmý ostrov stál, bez života, plno skál, rovná púšť sa stlala celým, s jedným dubkom osamelým. Teraz vyrástlo na ňom nové mesto s palácom, so zlatými kostolami, dvoranami, záhradami. Knieža Kvidon sedí tam, velel: pokloniť sa vám.“ Saltan cár sa tomu diví, hovorí: „Ak budem živý, divný ostrov navštívim, u Kvidona pohostím.“ Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou nijak nechcú pustiť ho do mesta do divného. „Čo je na tom? Nevídali, — a oči jej zažmurkaly, — kuchárka v to hovorí, — mesto stojí pri mori! Keby ste sa pod jedličkou v lese stretli s veveričkou a tá by vám spievala, oriešky tam lúskala a škrupiny keby boly zo zlata, nie z tvrdej kôry, jadrá — skvosty prečisté, to by bol div zaiste.“ Saltan cár je zadivený, ale komár nazlostený vpil sa tetke ohave pod oko to pod pravé. Kuchárka hneď celá biela omdlela a okrivela, sestra, kmotra, sluhovia bežia, že ho ulovia, honia ho tam s vreskom, krikom, a on — cez oblôčik šmyk von, prespokojný v priestore letí domov cez more. Zasa pri mori kňaz chodí, na belasé hľadí vody. A hľa! Z mora belavá labuť k nemu pripláva. „Zdravstvuj, kňaz môj milovaný! Čos’ jak deň keď zapršaný? Prečo smutný je tvoj zrak?“ pýta sa ho labuť-vták. Knieža smutno odpovedá: „Pokoja mi smútok nedá. Rád by v cárstvo vo svoje zázrak zaviesť. Kde to je? V lese jedľa, u jej pníčka má byť jedna veverička, spieva pekné pesničky, lúska pritom oriešky, a škrupinky sú vraj na to nie jednoduché, lež zlato, jadrá — skvosty prečisté. Cigánstvo to zaiste.“ Labuť vraví: „Tu lži nieto, o veverke pravda je to. Ja ten zázrak dobre znám, a že ťa tak rada mám, nermúť sa, bols’ priateľským ty, i ja rada poslúžim ti.“ Posmeleným so srdcom navrátil sa kňaz v svoj dom. Stúpi na dvor na široký, jedľa tam hneď pred obloky, veverička pod kríkom i so zlatým orieškom, smaragd z neho berie práve, škrupinky hneď ligotavé v rovné kôpky skladá si, spieva pritom, píska si pred všetkými, čo tam boli: v záhrade tak ako v poli. A kňaz Kvidon dojatý prehovoril: „Vďaka ti, moja labuť — daj jej, Pane, hojné božské požehnanie.“ Veveričke v dvore tom kryštálový staval dom, k domu poslal hneď i stráže, diačkovi zas prísne káže o orieškoch účty viesť. Preň groš, pro veverku česť. Vietor chodí prostred vlnôk, priháňa on zasa člnok, beží medzi vodami s rozdutými plachtami, strmý ostrov mu je v ceste, pri veľkom sa plaví meste, delami naň strieľajú, odplávať mu nedajú. Pristavili. Ako hostí Kvidon kňaz ich zasa hostí, kŕmi, pojí do sýta, potom sa ich opýta: „Čím, vy, hostia, trhujete? Odkiaľ a kde cestujete? Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, kupčili sme so žrebcami, s pridonskými koníkami, teraz vychádza nám srok, plavíme sa do diaľok, pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove…“ A kňaz ku nim úctive: „Páni, choďte šťastlive po mori, po oceáne v Saltanovo cárstvo slávne, oddajte mu pozdrav náš, klania sa mu Kvidon kňaz.“ Hostia sa mu porúčali, vyšli von a odplávali. Kňaz šiel k moru sinému, labuť pláva ku nemu. Hovorí jej: „Duša moja je už zasa bez pokoja…“ Labuť na to zase ho ofŕkala celého. Na muchu kňaz premenil sa, poletel a posadil sa na člnok a neveľký zaliezol hneď do dierky. Veselý je vetra šum, veselo sa kĺže čln pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove. Ľa! Už brehy dŕžavy vidno z hmlistej diaľavy. Už i na breh vyšli hostia, a tam ich hneď v dvorci hostia. V zápät — neuvidel nik — poletel náš udatník. Vidí: Blyštiaci sa v zlate Saltan sedí v cárskom šate na tróne a s korunou, s tvárou smutnou, presmutnou. Krivá kuchárka aj s tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou sedia hneď tam popri ňom, hľadia žabím pohľadom. Saltan hostí usadzuje za stôl a sa opytuje: „Oj, vy, hostia, dlho-li ste sa morom plavili? Dobre za morom, či zle je? Aký div sa v svete deje?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, žitie za morom nie zlé je, a hľa, čo sa v svete deje: Ostrov na mori a hrad veľký na ňom vidno stáť so zlatými kostolami, dvoranami, záhradami, jedľa rastie pred dvorcom, kryštálový je tam dom, veverka v ňom žije cenná, čo tá všetko v moci nemá! Pesničky nám spievala, oriešky tam lúskala, škrupinky z nich ešte na to nie sú prosté, ale zlato, jadrá — číre skvosty zas, sluhovia jej robia stráž, nikdy bez obsluhy neni, diaček je k nej pristavený, nad orechmi účty viesť, vojsko oddáva mu česť, zo škrupiniek groše robia, peniaze ich svetom chodia, dievky, — to si nevidel, — smaragd sypú do truhiel, všetci sú tam prebohatí, samý palác, nieto chaty, Kvidon knieža cári tam, velel: pokloniť sa vám.“ Saltan cár sa tomu diví, hovorí: „Ak budem živý, divný ostrov navštívim, u Kvidona pohostím.“ Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou, nijak nechcú pustiť ho do mesta do divného. Tkáčka mrkne a sa smeje. „Podivného tu nič nie je, — vraví cáru, — veverky sú, čo hryzú kamienky, mecú zlato, na hromadu smaragdové skvosty kladú! Či je pravda a či nie, nám je to nie podivné. Na svete je iný zázrak. More premení sa na mrak, vzdme sa, vzkypí, zašuští, chľastne na breh na pustý, rozleje sa v hlučnom behu a ocítia sa na brehu reči triatridsiati, všetci krásni, srdnatí, všetci mladí, velikáni, rovnakí a vyberaní. Skočia vlny cez otvor. S nimi strýčko Černomor. To je zázrak, čomu s’ diví každý, kto je spravodlivý!“ Múdrych hostí mlčí sbor, nikto nechce mať s ňou spor. Len cár Saltan zadivený, a kňaz Kvidon nazlostený sadol tetke ohave pod oko to pod ľavé. Tkáčka kričí celá biela: „Jaj!“ A zaraz okrivela. Všetci hlučia: „Chyť ho, chyť! Hneď ho zabiť, zadláviť!… Ja ti dám tu pískať tenko… Stoj!“… A knieža cez okienko v slobodnom je priestore, letí domov cez more. Zasa pri mori kňaz chodí, hľadí na belasé vody. A hľa! Z mora belavá labuť k nemu pripláva. „Zdravstvuj, kňaz môj milovaný! Čos’ jak deň keď zapršaný? Prečo máš tak smutný zrak?“ pýta sa ho labuť-vták. Knieža žiaľne odpovedá: „Pokoja mi smútok nedá — zázrak, čo svet nevidel, v mojej krajne mať by chcel.“ „A ten zázrak že je aký?“ „Zahalily more mraky, vzdme sa, vzkypí, zašuští, chľastne na breh na pustý, rozleje sa v hlučnom behu, zrazu najdú sa na brehu reci triatridsiati, všetci krásni, srdnatí, všetci mladí, velikáni, rovnakí a vyberaní, skočia vlny cez otvor, s nimi strýčko Černomor.“ Labuť kňazu odpovedá: „To ťa zarmucuje teda? O tom dive dobre viem, duša moja, nežiaľ preň. Veď tí bohatieri vodní sú mi všetko bratia rodní. Domov choď bez starosti prídu k tebe za hostí.“ Ide domov bez bolesti, na more on pozrel s bašty, ledva stačil pohľadieť, rozkolísalo sa hneď, rozlialo sa v hlučnom behu, nechajúc na pustom brehu triatridsať hrdinov. Už aj idú dolinou, idú v rade velikáni, s blýskavými šedinami strýčko im je na čele. Idú, idú vesele. Kvidon šťastný od radosti beží s bašty, víta hostí, národ sa k nim náhli tiež a strýc vraví kňazu: „Vieš, to nám labuť rozkaz dala, pod pokutou prikázala, by sme mesto chránili, zôkol-vôkol chodili, takto dozerať my chceme, preto teraz každodenne budeme sem chodiť zpod hlbočizných morských vôd. Vidíme sa ešte neraz, do mora nám treba teraz, zemský vzduch je nám nie vhod.“ Odišli do morských vôd. Vietor chodí prostred vlnôk, priháňa on opäť člnok, beží medzi vlnami s rozdutými plachtami, strmý ostrov je mu v ceste, pri veľkom sa plaví meste, delami naň strieľajú, odplávať mu nedajú. Pristavili. Ako hostí Kvidon kňaz ich zasa hostí, kŕmi, pojí do sýta, potom sa ich opýta: „Čo vy, hostia, rozvážate? Odkiaľ a kde plávať máte?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, kupčíme my striebrom, zlatom, oceľou, dnes tak sme na tom, že nám vyšiel plavby čas, dlhá cesta čaká nás pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove.“ A kňaz ku nim úctive: „Páni, choďte šťastlive po mori, po oceáne v Saltanovo cárstvo slávne, oddajte mu pozdrav náš, klania sa mu Kvidon kňaz.“ Hostia sa mu porúčali, vyšli von a odplávali. K moru kňaz a labuť v ňom, už i pláva ku brehom. Znova kňaz. „Mne duša žiali, ťahá, unáša do diali…“ Labuť biela zasa ho ofŕkala celého. Na to veľmi premenil sa, na čmeláka obrátil sa, poletel a zabzučal, za člnom sa bystro hnal, na kormidlo z vysočiny slietol a poď do — škuliny. Veselý je vetra šum, veselo sa kĺže čln pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove. Ľa! Už brehy dŕžavy vidno z hmlistej diaľavy. Na breh vyšli naši hostia a tu ich zas v dvorci hostia, v zápät — neuvidel nik — odletel náš udatník. Vidí: V blyštiacom sa zlate Saltan sedí v cárskom šate na tróne a s korunou, s tvárou smutnou, presmutnou. Kuchárka je tam aj s tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou a na cára všetky tri hľadia sovy za štyri. Saltan hostí usadzuje za stôl a sa opytuje: „Oj, vy, hostia, dlho-li ste sa morom plavili? Dobre za morom, či zle je? Aký div sa v svete deje?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, žitie za morom nie zlé je, a hľa, čo sa v svete deje: V mori ostrov, na ňom, hľaď! Vysoký hrad vidno stáť, čo deň, to div, more vzbúri, vzdme sa, vlna vlnu durí, kypí, sipí, zašuští, chľastne na breh na pustý, rozleje sa, s hlukom beží, zanechajúc na pobreží rekov triatridsiatich, všetko krásnych, srdnatých, všetko mladých, vyberaných, že je radosť pozrieť na nich, tento utešený sbor vedie strýčko Černomor, zo zlatej ich vyne peny, po páre s ním idú k zemi, hrdinovia premilí, aby ostrov chránili, nieto stráže, nieto lepšej, chrabrejšej a oddanejšej. Vládne knieža Kvidon tam, velel pokloniť sa vám. Saltan cár sa tomu diví, hovorí: „Ak budem živý, divný ostrov navštívim, u Kvidona pohostím.“ Kuchárka a sestra tkáčka ani muk, no Rapotačka, usmejúc sa, vraví hneď: „Podivného tu nič niet. Z mora vyjdú na breh ľudia, s dozorom po kraji blúdia! Pravda je to a či nie, mne je to nie podivné. Na svete sú iné divy. Ľa, chýr prišiel spravodlivý: Cárevna má v svete žiť, zrak s nej nemôž’ odvrátiť, cez deň božie svetlo tieni, v noci svieti tmavej zemi, mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé, vznešená a trblietavá vychodí von ako páva, keď sa pustí do reči, potôčik v nej zazurčí. Kto je trošku spravodlivý, povie: Hej, to sú už divy.“ Múdrych hostí mlčí sbor, nikto nechce mať s ňou spor. Len cár Saltan zadivený, a kňaz Kvidon nazlostený, starú mať, hoc mal by chuť, nechce pod zrak uštipnúť, bzučí nad ňou, krúži nadol, zrovna na jej nos si sadol, uštipol ju bohatier, a nos — pľuzgier na pľuzgier. Skočila hneď každá noha: „Ratujte, pre Pána Boha! Kde sú stráže?!… Chyť ho, chyť! Zabiť ho a rozmliaždiť!… Tu si!… Počkaj málilinko!…“ Čmelák — hybaj cez okienko v slobodnom je priestore, letí domov cez more. Kňaz pri mori sinom chodí, hľadí na belasé vody. A hľa! Z mora belavá labuť k nemu pripláva. „Zdravstvuj, kňaz môj milovaný, čos’ jak deň keď zapršaný? Prečo ti je smutný zrak?“ pýta sa ho labuť-vták. Kvidon kňaz jej odpovedá: „Pokoja mi smútok nedá — ľudia ženia sa, ja mám neženatý chodiť sám?“ „Teda, teda. Keď sa ženíš, kohože si vybrať mieniš?“ „Cárevna má v svete žiť, zrak s nej nemôž’ odvrátiť. Cez deň božie svetlo tieni, v noci svieti tmavej zemi, mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé. Vznešená a trblietavá vychodí von ako páva, keď sa pustí do reči, potôčik v nej zazurčí. Len či je to pravda?“ Ľaká sa kňaz, na odpoveď čaká. Mlčí labuť belavá, po chvíľke len rozpráva: „Dievča také je na zemi, ale rukavicou ženy nie sú, čo na ruke máš, stiahnuť, strčiť ju za pás. Dám ti malú radu ešte, o nej rozmýšľaj na ceste, abys’ neobanoval, že si k sebe ženu vzal.“ Kňaz sa pred ňou boží, duší, oženiť sa vraj hneď musí, že o svojej neveste rozmýšľal už po ceste, hotový je s láskou, s vášňou za carevnou za prekrásnou, by jej mohol oddať česť, tridsať krajín pešo prejsť. Labuť vzdychla z hĺbky, vraví: „Netreba ísť do diaľavy. Osud tvoj sa splní hneď, carevnou tou ja som veď.“ Zamáchala peruťami, poletela nad vodami, s výšky na breh, raz, dva, tri! spustila sa medzi kry. Zatriasla sa a čo chvíľa v cárevnu sa premenila: mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé, vznešená a trblietavá vychádza von ako páva, keď sa pustí do reči, potôčik v nej zazurčí. Cárevnu kňaz v objem lúdi, objíma a tisne k hrudi, vedie — oheň na líci — k svojej matke-cárici. Padá na kolená, vznáša prosbu: „Rodná mati naša, vybral som si za ženu devu preutešenú, poslušne sa ti tu klania, prosíme si požehnania: pre nás deti záruku v láske žiť a súzvuku.“ Nad ich hlavou prepokornou s ikonou mať divotvornou slzy leje: „Dcéra, syn! Nech vás žehná Hospodin.“ A nie dlho rozmýšľali, nelenili a sa vzali, zvykli pekný na život, čakajúc na lásky plod. Vietor chodí prostred vlnôk, priháňa on zasa člnok, beží medzi vlnami s rozdutými plachtami, strmý ostrov je mu v ceste, pri veľkom sa plavia meste, delami v čln strieľajú, odplávať mu nedajú. Pristavili. Ako hostí Kvidon kňaz ich zasa hostí, kŕmi, pojí do sýta, potom sa ich opýta: „Čo vy, hostia, rozvážate? Zkadiaľ? Kdeže poplávate?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, obchodovali sme známym tovarom, už objednaným, prejsť my máme mnoho vôd do domova, na východ, pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove.“ Hovorí im knieža-pán: „Šťastnú cestu želám vám po mori, po oceáne v Saltanovo cárstvo slávne. Prosím: Pripomnite mu, panovníku ctenému, za hosťa sa sľúbil, znova nezadržal svojho slova — oddajte mu pozdrav náš, klania sa mu Kvidon kňaz.“ K moru teraz neodišiel, so ženou sa nerozišiel. Veselý je vetra šum, veselo sa kĺže čln pri ostrove Bujanove v slávne cárstvo Saltanove. Ľa! Už brehy dŕžavy vidno z hmlistej diaľavy. Už i na breh vyšli hostia, v paláci ich zasa hostia. Vidia, ako na trúne sedí ich cár v korune. Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou sedia, hľadia všetky tri za sovy naň za štyri. Saltan hostí usadzuje za stôl a sa opytuje: „Oj, vy, hostia, dlho-li, ste sa morom plavili? Dobre za morom, či zle je, aký div sa v svete deje?“ Člnkári mu v odpoveď: „Obišli sme celý svet, žitie za morom nie zlé je, a, ľa, čo sa v svete deje: V mori ostrov, na ňom, hľaď! Vysoký hrad vidno stáť so zlatými kostolami, s dvoranami, záhradami, jedľa rastie pred dvorcom, pod ňou kryštálový dom, veverička v dome žije, zver to naozaj čudesný je! Piesne spieva z potechy, lúska malé orechy, škrupinky z nich nie sú kôra prostá, ale zlatom horia, jadrá — čistý smaragd zas, veveričku stráži stráž. Tam je ešte druhý zázrak: more premení sa na mrak, zakypí a zašuští, chľastne na breh na pustý, rozleje sa, hlučne beží, spľasne, nechá na pobreží z vĺn, čo horou možno zvať, víťazov triatridsať, všetko krásni, velikáni, smelí, mladí, vyberaní, rovnakí, a tento sbor vedie strýčko Černomor. Nieto stráže, nieto lepšej, chrabrejšej a oddanejšej. Knieža mladú žienku má, prehĺtaš ju očima, cez deň božie slnko tieni, v noci svieti tmavej zemi, mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé. Kvidon kňaz tam rozkazuje, každučký ho oslavuje, jeho sláva veliká, klania sa ti, vytýka, sľúbil si sa mu za hosťa, neprišiel a doma zostal.“ Viac sa už cár nezdržal, loďstvo zriadiť rozkázal. Kuchárka s jej sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou do kraja do divného nijak nechcú pustiť ho. Ale cár im odpovedá, že na nich už viac nič nedá: „Decko som ja, či cár tu? — hovorí nie zo žartu. — Teraz pôjdem ta!“ sa chlapí, vyjde von a dvermi čapí. Kvidon sedí pod oknom, mlčiac v more hľadí on. More bez hluku a plesku len-len čo sa čerí v lesku, v modrej diaľke, nebesá! korábov rad šinie sa po hladine oceána ide flota cár-Saltana. Vyskočil hneď Kvidon kňaz, sieňami mu hrmí hlas: „Mamička ty moja rodná! Kňahyňa ty moja hodná! Pozrite na more len: báťuška náš ide sem.“ Flota ku ostrovu pádi, cez trúbu kňaz Kvidon hľadí, cár na kraji paluby pozerá tiež do trúby, kuchárka je tam aj s tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou, krajne cudzej divia sa, čo je to tu za krása. Z mažiarov hneď vypálili, na zvoniciach zazvonili. K moru ide Kvidon sám, aby vítal cára tam s kuchárkou a sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou. Do mesta sa s nimi dal, slovíčka nepovedal. Idú do paláca všetci, a pri bráne stoja reči všetci triatridsiati, mladí, krásni, srdnatí, rovní — vybraný to sbor, v čele strýčko Černomor. Na nádvorie pár je krokov, tam pod jedľou pod vysokou veverička z potechy spieva, hryzie orechy, vyníma z nich skvosty zhusta a do vrecúška ich púšťa, dvor sa dĺžkou, širinou blýska zlatou škrupinou. Hostia ďalej — a tu ich zrak zbadá, čo to? Kňažnú — zázrak: Mesiačik má na hlave, v čele hviezdy jagavé, sama celá trblietavá vychodí von ako páva, svokra s ňou. Sa klaňajú. Hľadí cár a — pozná ju… Vzplamenel hneď a sa striasol: „Čo ja vidím? Čo to?“ žasol, opanoval sa a stál, potom horké slzy lial… Vybozkáva, vyobjíma cárevnu i kňažnu, syna. Za stôl sadli, sedeli, ples sa začal veselý. Kuchárka so sestrou tkáčkou, s kmotrou, starou Rapotačkou v ľaku, že ich skára Boh, rozbehly sa po kútoch. Keď ich našli, zaplakaly, priznaly sa, pokajaly, v radosti cár nakoniec odpustil im, poslal preč… Prešiel deň. Cár, jedlom sýty, odišiel spať podnapitý. Tam som bol, med, pivo pil — fúzy ledva omočil.1831
Puskin_Rozpravka-o-carovi-Saltanovi.html.txt
I— Nie, nie, ta nepôjdeme! — zvolal on rozhodne.— Ale keď ma tak veľmi volali a s istotou počítajú na moju prítomnosť! Pováž, je to moja sesternica, ktorá slávi dnes večer svoje zasnúbenie! — odpovedala mladá žena.— Ale ja mám príčiny, ja som sa už inde sľúbil na večer! — Odpovedal muž podráždene.— Tak dovolíš, aby som šla sama, — začala prosiť Margita.— Nie, samú ťa nepustím! — povedal Margitin muž a prudko prešiel izbou.— Nuž tak vezmi ma so sebou, — nadhodila mladá žena.— So mnou? Si vari nie malé dieťa, aby si sa bála sama doma? Ak ti je dlhá chvíľa, tu je moja matka — a tam, kde ja idem, sú samí páni. —— Bude tam i pani mešťanostová — a pani doktorová tiež, tak som počula.— Možno, — ale čo by si ty pri tých starých klebetniciach robila? Nie, pre dnes ostaneš pekne doma. Bez tak ma vysmievajú, že som pod papučou…— Ty?! — zasmiala sa mladá žena a v jej smiechu bolo hodne ostrosti a žiaľu. — Naopak, hovoria, že si malý tyran!— Tak? Tým lepšie; ja ale mám to povedomie, že sme dosiaľ boli šťastní — a že si ešte nepocítila moje tyranstvo, čo, žena moja?Ing. Štefan Marčin pozrel nežno na svoju ženu. Ľúto mu bolo, že pred chvíľou jej zapríčinil žiaľ, ale neustúpil.Margita stála odvrátená od neho. Keby bola na neho pozrela, bola by sa aj ona udobrila, ale oprela si hlavu o ruku a ruku o rám obloka a pozerala von do sychravého odpoludnia. Na jej tvári bojoval žiaľ so vzdorom a obrvy sa stiahly, akoby už nikdy viac nemaly povoliť. — Nie, — pomyslela si Margita, — už mu nič viac neodpovie, nech len ide, kam chce a ani nepovedala, keď sa on po chvíli obliekol, vzal klobúk a paličku a chcel sa od nej odobrať. Prišiel k nej, ako čo by sa nič nebolo stalo, chcel ju k sebe pritiahnuť a pobozkať, ale ona sa mu vytrhla, odvrátila tvár od neho a zatisla ústa, aby sa neprezradila. Štefan uhol plecom, povedal čosi o „rozmaznaných ženách“ a odišiel. Od dvier sa ešte obrátil a hľadel na mladú ženu — akoby sa chcel vrátiť. Ale i v ňom ozval sa vzdor; nie, on neurobí väčší ústupok, ako už urobil.Margita len potom zaplakala.— Ó ten ukrutník! Nikam ma nechce pustiť, stráži moje kroky a keď nie on, tak jeho matka, ktorá ustavične sliedi za mnou a špehuje, čo robím.Plačúca sadla si k obloku a vzdychajúc hľadela si v tichom monologu uľahčiť.— I nedávno, — bola akási slávnosť, — pozerala som von oblokom; ulicou šli páni, pozdravili ma, — a vtedy, ten môj žiarlivec, prišiel ku mne a strmo ma odtrhol od obloka, hľa i jednu tablu vybil, tak že sa sklo rozpŕchlo i na ulicu — oh, ani troška voľnosti mi nedopraje. —Keď človek začína sám seba ľutovať, obyčajne zväčšuje svoje utrpenie.Konečne sa utíšila; poutierala slzy, zahladila strapaté vlásky nad čelom, vzala knihu, ktorú jej muž nedávno daroval, utúlila sa do fotela a začala čítať. Pri čítaní tej vzácnej knihy by sa bola dosť skoro pomerila so svojím osudom, keby nebolo prišlo pokušenie.Tichosť, ktorá zavládla útulnou, krásnym náradím opatrenou izbou, prerušily zvuky ľahkých krôčkov, ktoré sa blížily schodami a chodbou. Mladá žena sa strhla a so zrejmým očakávaním hľadela na dvere. Dvere sa roztvorily a dnu viac vletelo, ako vbehlo pekné dievčatko v ľahkých tanečných šatoch.— Margita, — zvolala príchodzia, — ty si ešte potme?Margita vstala, pravda, že zabudla na to, že sa v izbe rozkladalo šero. Ona v myšlienkach už ani nečítala, ale o čítanom rozmýšľala. Vstala a zapálila lampu.— A kde je tvoj muž? — opýtalo sa dievča.— Ach, ani mi ho nespomínaj, ukrutníka! Majú u mešťanostu akúsi poradu.— Hej, idú stavať akúsi fabriku…— … potom bude večera — a taroková partia, doložila Margita.— A teba nechal samotnú? —— Ako vidíš, — odpovedala mladá žena.— Ale zato prídeš k nám? — opytuje sa dievča lichotive.— Ach nie, — vzdychla Margita, — ja nesmiem!— Nesmieš? — Zasmialo sa dievčatko. — Ty že nesmieš?— To jest, — on si to nežiada, — napravila sa Margita.— A ty ho vari poslúchneš?— Áno, čo inšie mám urobiť?— Ach, ten tyran, ten žiarlivý ukrutník. Tebe zakazovať, aby si nešla do tretích súsedov — a to ešte k sesternici, — nuž čo si myslí o našom dome? Veď je to zrejmá urážka, — durdila sa Margitina sesternica.— Nie, to nie, — bránila Margita svojho muža, — on to tak nemyslel, on len nechce, aby som ja išla do spoločnosti — bez neho.— Ale ty nám nesmieš chybeť, na teba sme počítali. Bude to súčasne prvý večierok tejto jeseni.— Prosím ťa, Nelinka, nepokúšaj ma, dosť mi ťažko padne ostať doma, keď viem, že u vás je hudba a tanec, — ale lepšie bude, keď ostanem doma.— Ale prečo vlastne ťa nechce pustiť k nám? — opytuje sa Nelka.— Nuž preto, — hovorí Margita a jej líčka pokryly sa ružovým nádychom, — že u vás budú mladí ľudia, ktorí radi tančia — a on, Štefan — netančí.— Ten sebec! Len niekoľko mesiacov uplynulo od vašej svadby — a už ťa takto trápi. Čo by povedal na to tvoj otec?— Ten to vôbec nesmie ani tušiť — a ty tiež nehovor nikomu o tom, veď vlastne sme my takí šťastní, máme sa tak šialene radi! — vyznávala Margita tichým, ale vrúcnym hlasom, a so šťastným úsmevom.— Tomu nerozumiem, preto musíš ísť so mnou. Obleč sa, poď čo len na hodinku, len aby si sa ukázala medzi svojimi dávnymi ctiteľmi a priateľkami. Nesmieš sa hneď na počiatku tak poddávať, ináče si muža ako náleží rozmazneš.Margita vstala, ale váhala. — Nie, nie, mohlo by ho to rozhnevať!— Len nepleť! Skoro, hudba už čaká, mládež sa schodí, len na nás čakajú! Počkaj, pomôžem ti, — dones si šaty, vieš, tie ružové kvietkavé, veď je to hneď, a tie biele ruže do vlasov, si sama ako ruža, ale teraz taká biela, nežná ružička! — Tak švitoril malý pokušiteľ — a bozkal Margitu na líčko.Margita, ako nesvoja, dovolila, aby ju Nelka pristrojila; od rozčulenia temer ani nedýchala. Konečne sa prebrala a zaúpela:— Ale Štefan, čo povie môj muž?— Eh, nemysli už na neho. Za jedno, nemusí vedieť o tom, lebo on sa isto iste zabaví, dlho do noci, u mešťanostov. A za druhé, keď by sa i pozlostil, však sa zas udobrí.A už ťahala Margitu von dvermi.S nemalým nepokojom vstúpila Margita do slávnostne ozdobených izieb toho domu, v ktorom sa ako dievča tak často bavila. Tu vždy cítila sa ako doma, i teraz ovialo ju tu starým kúzlom prežitých zábav — a predsa v srdci svojom cítila sa byť vinníčkou, ktorá kráča k svojmu prvému previneniu. Ale nemala času k tomu, aby sa spamätala, ani výhovorku nevedela najsť pre svoju vlastnú nespokojnú dušu — lebo už obklopili ju všetci s veľkým jasotom; na čísi povel cigáň spustil akýsi tuš — a dievčatá vinuly sa k nej, mladí páni klaňali sa jej ako zriedkavému už zjavu na podobných zábavách.Čosi-kamsi začal sa tanec a Margita medzi prvými octla sa v kole. Tančila náružive, bola výtečná tanečnice a jej graciózna postava vznášala sa v tom veselom víre, akoby nikdy nebola prerušila podobných pohulaniek. Veď takúto ju bol ešte nedávno videl muž a takú si ju zamiloval, ale ako sa stala ženou, nechcel dovoliť, aby tančila s inými — a on sám netančil.Vôbec Margita okúzlila svojho muža všetkým, čo bolo s ňou v spojení. Bola nielen pekná, ale aj pôvabná a dobre vychovaná. Jej otec, statkár z blízkej osady, mal len ju jedinú — a preto ju dal pečlive vychovať, aby ju pozdejšie vydal za bohatého a — vplyvného pána, ktorý by jej pripravil skvelý veľkopanský život. Ale Margita sa zaľúbila do jednoduchého inženiera a tento raz otec nebol vstave zlomiť dcérinu vôľu. On musel kapitulovať a privoliť k svadbe, akej si pre dcéru nežiadal.Práve dotančila Margita valčík, keď padly jej zraky cez otvorené dvere izby do osvetlenej predsieni; tam zbadala svoju chyžnú. Zbledla, nevýslovná úzkostlivosť zmocnila sa jej srdca; iste, Štefan prišiel skorej domov a nenajdúc ju doma, poslal po ňu!Aké to pokorenie, ale ani si to neuvedomila dobre, vytrhla sa z kruhu známych a bežala von. V predizbe bol jej veľký ručník, zahodila ho na seba a už sa ponáhľala dolu schodami.Betka za ňou.— Však ťa pán poslal? — opýtala sa Margita.— Áno, prosím, — odpovedalo dievča.Keď vykročily von z brány, ovial ju ostrý vietor a hodil jej celý prúd ľadového dažďa do tvári, tak že musela oči zažmúriť. Huj, aká je to noc! Ach, ako by bolo dobre teraz s pokojným a šťastným srdcom doma v teplej, útulnej izbe!Ale Margita sa cítila ako hriešnica, ktorá prestúpila prikázania — hoci len nepatrné. A bola by kto zná čo dala za to, keby sa to nebolo stalo,… ale už neskoro bolo ľutovať.Keď vkročila do izby, jej muž chodil prudkým krokom po izbe.— Tak predsa, bez môjho dovolenia, bez môjho súhlasu, za mojej neprítomnosti!— Odpusť mi, Štefanko, — prosila pokorne.— To je vaše obyčajné slovo, keď do hĺbky duše urazíte muža…— Štefan, počuj ma, neišla som na dlho, pováž, veď nebola som u cudzích.— Nie na dlho! A predsa si holdovala tomu a dala si sa unášať cudzími mužskými… nevernica!Margita sa narovnala.— Neurážaj, lebo nemáš príčiny. Ten tam bol slušný a slušná je i spoločnosť, v ktorej som bola.— Mlč! To ty tak súdiš; ty zoprela si sa mojej žiadosti, môjmu zákazu!Margita sa chcela zas zoprieť, ale jej láska bola väčšia, ako urazená pýcha.— Muž môj, upokoj sa, ja to už viac neurobím, sľubujem ti to.— Sľubuješ, ah, a pri najbližšej príležitosti dáš sa zvábiť zas a od malého prečinu k veľkému je len krok!Ako bez seba klesol na stoličku.— Oh, ako som ju miloval, temer zbožňoval, ako anjela… a teraz tuším v nej démona, ktorý smeje sa mojej veľkej, mojej svätej láske.O chvíľu zas vyskočil a behal po izbe. S nesmiernym úžasom pozerala Margita na neho a sledovala každý jeho pohyb. Pokora, s ktorou sa mu hneď na začiatku priblížila, začala ustupovať. Zdalo sa jej, že jej vina predsa nie je tak veľká a nezaslúžila tento výbuch hnevu a istého opovrženia. Jej zdedená hrdosť sa začala hlásiť, i vzdor chcel dvíhať hlavu, ale zas, keď videla, že ten muž, ktorý ju dosiaľ tak nežne miloval, ktorého srdce je plné dobroty a šľachetnosti, je urazený, mocne ozvala sa v nej láska a k tomu, že cítila sa skutočne príčinou jeho hnevu, chcela ho svojou oddanosťou premôcť; použila toho okamženia, keď sa zas hodil na pohovku a nežne sa naklonila k nemu; chytila ho za ruku a chcela ju bozkať, — ale v ňom ešte raz vzkypela zúrivosť, vytrhol jej svoju ruku a odhodil ju od seba.— Preč! — zavolal.Margita zavrávorala a padla na kraj stola. Udrela sa a bolestne zaúpela…Nastalo ticho. Štefan sa zľakol, srdce jeho volalo náružive, aby ju vzal do svojho náručia, poceloval miesto, kde sa udrela, ale ešte vždy mu jeho mužská tvrdosť nedovolila, aby sa ukázal tak skoro povoľným. Margita sa zodvihla, vzdychla, — spamätala sa. Jej tvár bola bledá, ako tvár mŕtvoly — a práve taká chladná. Na nej nebolo stopy po nežnej prosbe. Len raz pozrela na muža, ktorý naschvál mal tvár odvrátenú, pozrela naň pohľadom plným žiaľu a sklamania a opustila izbu. Ani nevedela, ako dostala sa von — dolu schodami, do tmavej noci. V prízemí sa otvorily dvere, ktoré viedly do príbytku Štefanovej matky. Vo dverách zjavila sa stará pani v bielom nočnom čepci. Margita prešla vedľa nej, ani ju nevidela. Starká iste myslela, že Margita ide k príbuzným, preto povedala si tlmene:— Choď len, choď, veď ty skrotneš, — a utiahla sa do svojej izby.A ona šla — ale nie do spoločnosti veselých ľudí, ale ďalej, ďalej.V tých ľahkých bledomodrých šatočkách a v ľahkých topánočkách, bez teplého plášťa, bez ochranného ručníka, v tmavej, novembrovej noci! Ostrý severák jej šľahal do tvári, pral jej sneh a dážď do očú, tak, že si musela oči chrániť rukou, ale nedbala, veď jej sa zdalo, že tento zápas s vetrom je nič oproti tomu, čo utrpela tam hore od muža. Zastala. Čo teraz? Ísť nazpät? Ponížiť sa, uznať svoj priestupok a dovoliť, aby i na ďalej takto s ňou zaobchodil? Jej urazená hrdosť sa tomu zoprela. Nie. Ešte ju má kto zastať. Má otca.Nepomyslela, že v tom okamžení, ako vyhľadá otca, ztratí muža, vo svojom domnelom nešťastí túžila po tom, aby ju niekto poľutoval, privinul k sebe a obránil. A to urobí otec, iste, lebo to bude pre neho veľké zadosťučinenie.Ale panský dom, v ktorom býval jej otec, nebol tak blízko, ako si v prvom paroxizme žiaľu myslela. Nikdy tou cestou nechodila peší, vždy na koči, ktorý ťahaly bujné panské kone. Na tých bola cesta z jej domova do mesta krátka, ale teraz, ako ťažko sa jej kráča tou blatnivou hrbolatou cestou. A ešte tak pozde večer. Nemyslela ona, že ešte bude takto blúdiť cestou, taká samotná, opustená. Viac rázy zastala s úmyslom, že sa vráti, ale jej pýcha nedopustila triezve rozvažovanie. Ako rozmaznané decko vo svojom vzdore, silou mocou chce vykonať svoj úmyseľ, tak aj ona umienila si ísť k otcovi — a tak šla.Len málo ľudí stretala, lebo v taký čas málokto sa zdržuje na otvorenom poli, na ceste, kde vietor ženie sa bez prekážky od hory k hore a strháva, čo mu prichodí do cesty.Margite tá krátka cesta zdala sa nekonečnou. Ľahké topánky sa rozodraly, každá skalka na ceste bodala jej útle nohy. Vietor sa jej zachytával do šiat a hatil ju v chôdzi, únava, i všetko, čo prežila v tom krátkom čase, riastlo. A ona, ona ešte k tomu obzerala sa, postávala, lebo jej čosi šepkalo, že on, jej Štefan, poponáhla sa za ňou. Zakaždým, keď videla, že za ňou nejde nikto, utvrdila sa v úmysle, že ide k otcovi — a že sa viac nevráti.Z jednej zákruty shliadla temné staviská; vydýchla si, jej rodičovský dom je už pred ňou a čaká, že ju príjme do svojích útulných priestorov, ako keď tam riastla v bezstarostnom detstve. Len čo povie otec?Ale otec, vyburcovaný z prvého sna, ju prijal s otvoreným náručím a s mnohými nadávkami na muža, o ktorom — tak hovoril — vedel, že je všetkého schopný…Margitu, ktorá únavou a vysilením omdlievala, zaviedol do jej útulnej izby, ktorá bola pre ňu vždy pripravená — a Margita cítila čarovné kúzlo, ktoré vialo z každého priestoru a ju akoby vítalo. Premožená nezvyklými útrapami, klesla do podúšok, ktoré jej na skoro upravila jej dobrá stará Dorotka.Na druhý deň bleskurýchle rozniesla sa zvesť po meste a po okolí, že inženierova pani nočnou hodinou opustila muža a odišla k otcovi — a že dnes už leží na úmor chorá.A Štefan? Keď vo svojom strašnom nepokoji počul o chorobe Margitinej, prevládala v ňom láska k nej a on chcel k nej, chcel sa ponížiť, prosiť, chcel ju ošetrovať.Veď on sám nie menej trpel, ako ona. I výčitky si robil — nemal ju pustiť, mal ísť za ňou. Zprvu ani nemyslel, žeby ona bola vstave ísť domov, i matka ho ubezpečila, že sa vráti. Jeho nesmyselná zúrivosť bránila každej rozumnej úvahe, len pozde v noci prišiel k poznaniu, že oba sa zachovali ako nerozumné, rozmaznané deti.V podobných prípadoch je to obyčajne matka, alebo aspoň by mala byť, ktorá také nerozumné deti uvedie na cestu. Ale Štefanova matka nemilovala Margitu a synove nešťastie cítila desaťnásobne — a tak ho i pred ním zveličovala. Keď videla, že sa poberá von z domu, zastavila ho.Kam ideš? — opýtala sa ho, s tou určitou prevahou, akú si mnohé matky zachovajú oproti deťom aj vtedy, keď už tieto dávno vyriastly zpod ich dozoru.— K svojej žene. — odpovedal Štefan rázne, ale nie spurne, lebo k matke choval vždy istú úctu a šetrnosť.— Ako ty tam môžeš ísť, keď starý odkázal, že ak sa ukážeš vo dvore, dá ťa psami von vyhnať a sluhami vyšľahať na cestu?— Kto to povedal? — otázal sa Štefan.— Kočiš, ktorý prišiel po doktora.Štefan ostal stáť za chvíľu ako omráčený. Vedel, že je starý Sedmihradský vstave to urobiť — a zas, zas povedomie, že jeho žena, jeho drahá Margita je chorá, ho mučilo a vyháňalo k nej, biť sa o ňu, nie len so sluhmi, ale i s diabli.Vrátil sa do izby — potom išiel do úradu, ale za ženou nešiel… Veril, že ona príde, kedy, vtedy, ale že príde, alebo že ho zavolá.A Margita, ktorá ležala v horúčke, túžila po tom drahom mužovi, čakala, že príde, že si jeden druhému odpustia, ba, že ani spomínať nebudú, ale že všetko zabudnú, len nech ľúbiť nezabudnú. Vedela, verila, že on príde za ňou… príde, príde, tešila svoje pokojné srdce a čakala…A ako zas noc nastala, Štefan skutočne nemohol odolať túžbe vidieť milovanú ženu, byť aspoň v jej blízkosti a vybral sa za tmy, vo vetre a v daždi… vedel, že ho dnu nepustia — a predsa ostal stáť pod oblokom izby, v ktorej vedel, že ju ona obývala a čakal, že sa na tiché klopanie oblok otvorí a milá hlávka vykloní sa k nemu. Ale to sa nestalo; oblok ostal pevne zatvorený a tá drahá hlávka ležala bezvládne na bielych poduškách, bezvládne, bez jasného povedomia. Chvíľkami ústa volaly jeho meno, ale on ho nepočul. Len díval sa na hustú záclonu a videl len silhuety starej ženy, čo chorú opatrovala — a otca.Svitalo, keď prišiel domov. Čo spraví jedna noc utrpenia z mladého silného človeka! Klesol na stoličku a rozmýšľal. Jeho pýcha sa scvrkla na biednu bublinu, ktorá sa postavila na odpor toho veľkého citu, ktorý ním i teraz zaburácal. Pod vlivom túžby začal písať. Nežné slová lásky a vrúcej oddanosti to boly, čo z jeho pera plynuly, a isté je, že keďby Margita bola dostala ten list, bola by zaplápolala i u nej tá mohutná žiara, ktorá ich spojila. Ale Margita ten list vtedy nedostala, hoci ako túžobne ho čakala. Netrpelivo čakal Štefan odpoveď, ale tá neprišla. Znovu sa premohol a písal, tento raz napísal list na tesťa, ale list prišiel neotvorený nazpät. To ho veľmi urazilo, ale ešte raz sa pokoril a išiel vo dne na koči, aby osobne s tesťom prehovoril a ak možno, ženu doviedol domov.Ale aj vtedy zle pochodil, ťesť ho neprijal a slúžka mu oznámila, že je mladá pani veľmi chorá a nikto nemá k nej prístupu, mimo lekára, Dorotky a pána.Vtedy sa dozvedel, že starý pán poveril svojho advokáta, aby konal nové kroky k riadnemu rozsobášu. Štefan to nedržal za možné, neveril tomu, ale skutočnosť, že počas jeho neprítomnosti boly na rozkaz starého Sedmihradského Margitine veci odvezené, presvedčila ho o plánoch starého pána. V prvom okamžení cítil tento čin ako strašný úder na svoje milujúce srdce; musel si ale uvedomiť, že od tesťa sa nedalo inšie očakávať. Jeho hrdosť síce zas začala riasť, pritom si ale vždy ešte myslel, že keď sa síde s Margitou, dospeje k smiereniu a potom začnú žiť život nový, tichý, plný lásky a dôvery.Ach, keby bol vede], ako tá jeho mladá žena čakala na neho, ako už i stará Dorotka bola hotová dopomôcť obom k dorozumeniu, ako čakala, kedy príde z jeho strany pokus o odstránenie neblahého nedorozumenia, keby bol o tom mal vedomia, bol by napriek hrozbám a nepriazni starého pána išiel a nie so sluhami, ale i s drakmi by bol zápasil… A ešte vždy úfal a čakal.Míňaly sa dni a týždne, termín prvej schôdzky bol určený. Boly to strastiplné týždne, ktoré v ten čas prežíval Štefan, smutné a beznádejné pre Margitu. Teraz ona už musela si uvedomiť, že ju Štefan nemiluje, lebo nevedela, čo sa stalo, kým ona bola chorá. Všetkým domácim bolo prísne zakázané hovoriť o márnych pokusoch Štefanových.Čo sa stalo s ňou, s tou sviežou krásavicou, za ten čas? Kam sa podela čerstvosť jej tvári, lesk jej čarovných očú? Z tej spanilej Margity ostala teraz len smutná tôňa.Len po čase, keď jej starý lekár, domáci priateľ, oznámil, že je matkou, zachvelo sa jej srdce sladkou radosťou. Veď teraz je toto nová príčina k návratu k mužovi; verila, že by Štefan s radosťou prijal ženu, matku svojho dieťata. Ale vždy znovu musela doznávať, že medzi ňou a Štefanom stojí jej neúprosný otec… a, ako si aj ona namyslela, i Štefanova matka.Zhrozila sa, keď počula, že otec v jej mene zadal žiadosť o rozsobáš. Prosila ho, aby pravotu zastavil, sama sa obviňovala z prílišnej pýchy a z nerozumného chvíľkového rozmaru, osvedčila sa, že ona i teraz miluje svojho muža a hotová je ísť k nemu, ale otec to pripustiť nechcel, hrešil ju, že nemá ani najmenšej hrdosti v sebe — a konečne na radu lekára odvezená bola Margita do Opatíc. Na prvé pojednávanie sa nedostavila ona — na druhé Štefan, lebo presťahoval sa na vzdialené miesto budúceho úradu svojho.Len advokáti vyjednávali a starý Sedmihradský vykonal svoj úmysel.Štefan a Margita boli zákonite rozsobášení…
Vansova_Rozsobaseni.html.txt
Márii Hájkovej-Prídavkovej(15. X. 1928)Mánička!Vari práve ideš z kancelárie, i ja som sa dnes už odbavil. Pred chvíľou som prišiel zo Sabinova, dopoludnia vybavil som si veci v Prešove. Dá hodne roboty dorozumieť sa s týmito ľuďmi. Niet u nich dosť zmyslu pre samostatné podnikanie. Na všetko chcú mať vzorček, predpis, bez mustru nezmôžu sa na nič. Vari i dobre, že toto poverenie Slov. jubilárny výbor vydal, aspoň zjednotia jubilejné oslavy v obvode XX. župy.No nie o týchto veciach. Sú úradné a my máme bližšie reči, slová, ktoré si povieme na papieri, keď nemožno ústne. Veď je to prvý list písaný na Tvoju adresu ako žene. Mal by som chuť vybrať sa večerným vlakom domov, veď tam mám Teba. Ráno musel by som vstávať o piatej a robil by som zbytočné výdavky. Tých pár dní ubehne a potom, dúfam, nepríde nič tak naliehavého, aby som musel na deň a noc odcestovať.Musíme si vážiť a priať večerov, tie sú jediné, čo nám patria cele, bo dni venujeme — Ty súdu, ja Lige. Kým nebudeme mať domova zariadeného, dotiaľ do terajšej našej domoviny, do nášho krbu rodinného musíme vniesť čo najviac teploty, srdečnosti, miloty a lásky, aby zatláčali ostatné nedostatky pohodlného bývania.Za niekoľko dní manželstva pozorujem, chápeme toto blaženie za vzájomne správne. Ty nezavzdala si mi príčiny k obanovaniu voľby a zvolenie k výmene prsteňov a ja — podobne.Tak je to správne, keď je zmysel pre porozumenie, pre oddanosť, a začiatky manželských nesvárov začínajú sa, keď jedna stránka myslí, že rozum lyžicou zhltala.Trochu som sa rozhovoril o veciach, ktoré nás dnes neinteresujú príliš, bo okom ideálnym hľadíme na svet a vidíme ho vo farbách ružových. Dúfajme, že z tejto ružovosti nestratí moc, že sa z neho nezošúcha.A teraz, aby bolo pravdou, že blaženosť ide cez žalúdok, o tej našej strave. Súčasne píšem list na Arvaya a žiadam ho, aby nám sprostredkoval penziu za 450 korún mesačne ad personam. V tom páde, uvádzam, sme ochotní od pondelka (snáď od nedele) sa tam stravovať. V inom páde, nájdeme si dačo inde. 1000 korún je veľa. Listovnú odpoveď nechá Ti u školníka, keď sa tam stavíš dnes abo zajtra, prečítaj. Je písaná na Tvoju adresu.Bol by som síce rád, keby sme mali stravu v dome, radšej by sa však nestravoval v tej spoločnosti. Oni mňa poznajú a ja tiež viem, čo vedia i oni, že ich srdce k Pešti ťahá. To je už tak. Teším sa, až budeme mať svoj byt, vlastnú domácnosť. Budeme žiť na svoju päsť a taký život je najhodnotnejší, bo človek preciťuje všetky fázy jeho a vidí ho, ako sa mu navidomoči, premieňa, pretvaruje.Píšem i p. Dr. Vrchovinovi o byt, ktorého opis pošlem zemskému prezidentovi Drobnému. Popri prvom byte potrebujem atakovať i na byt trojizbový. Nebolo by zlé.Bozkávam Ťa, i mamu a somTvoj ToňoOrkucany 15. X. 1928
Pridavok_Korespondencia.html.txt
1Anton Barták počul kdesi vo dvore kroky. Skočil z pluhového hriadeľa, na ktorom bol sedel, a prikradol sa k vrátam. V priestrannej pajte bolo šero, iba čo pod krovom sa vkrádalo svetlo špárami, osvetľujúc odspodku šindeľ, už dosť prederavený na miestach. Svetlo tam vonku ho oslepilo sprvoti. Keď sa rozhľadel trochu, videl pánika vchádzať dvercami do dvora. Zľakol sa, či nejde do pajty. Ale nie. Skeroval za parkan zo skladov a pozerá spoza neho na ulicu.„Špehuje on, alebo naňho číhajú?“ spytuje sa Barták sám seba v neistote. Istota v ňom bola iba v tej veci, že na svete vládnu špehy: špehuješ ty alebo teba špehujú iní. „Pekný poriadok! Zapľuť naň a na všetko…“ Ale nechuť sa v ňom nerozmohla. Začal stopovať bedlivo hosťa, čo robí. Ale videl ho iba od chrbta. Dlhý kabát pod kolená, na ňom sa blyštia dva gombíky z rohoviny na ľadviech. Takto v zelenkastom odeve ponáša sa na vysokú kopu, dobre učesanú, sena, ibaže je na nej okrasa: hlava pod tvrdým lesklým klobúkom. Pod širokou strechou tľapkavého cylindra jagá sa veniec svetlých vlasov. Nechce sa im padnúť až na plecia, radšej sa koncom obracajú dohora a hrajú na slnci mäkkým hodvábnym leskom.Oči sa pásli chvíľku na milom zjave a do srdca vtrhla mocná dôvera. Usmial sa a pohol plecom; odchýlil vráta starostlivo, aby nezaškrípali, a prikráda sa k nemu. Potľapkal ho veselo po pleci.Hosť sa strhol, obrátil sa prudko. Merajú sa očami. Ale Anton Barták je vo výhode, je vyšší o dobrej pol hlavy, hoci stojí nedbalo, trochu prihrbene v pleciach.„Čo nového, sused?“ prihovára sa mu s úsmevom.„Nič takého,“ bola odpoveď. Sivé oči hosťa s obdivom hľadia na Bartáka. Jeho tvár s ohnutým dlhým nosom podobá sa trochu tvári ušatej sovy, ibaže oči nežmurkajú ospalo, ale hľadia veselo na hosťa, akoby sa ho spytovali: „No, čo povieš na to?“„Ja som Anton Barták, farbiar a tlačiar.“„A ja Lukáš Blahosej Krasoň, teológ.“Barták pokrútil hlavou: divné meno a stav tiež divný. Zažmurkal očami, akoby bolo udrelo do nich mnoho svetla, keď mu Krasoň vysvetľoval. Lukáš je meno krstné, po treťom evanjelistovi[1]. Najstarší brat je Matúš, už slova božieho kazateľ, Marek umrel v piatom roku a Ján vystal a veru už i sotva zavíta. To meno ho posvätilo bohu a cirkvi; druhé, Blahosej, si vybral sám vtedy, keď sa to posvätili národu.[2]Barták sa naňho díval, nemohol sňať oči z neho: jeho oči ho priťahujú, volajú. Svieti z nich dôvera a dobrota, časom šibne z nich plamienok. Mal by sa ho čo spytovať ešte, ale nieto času a spôsobu. Lukáš Blahosej obrátil sa k parkanu a začal nazerať špárou do Prosovej ulice. Len čo má tam? Bartákovi netreba hľadať špáry: len čo trochu vystrel krk, môže pozerať ako nič pomedzi dva zuby, do ktorých okresali palesáky, aby parkan bol predsa úhľadnejší, alebo aby ukázal zuby každému, kto by chcel preskočiť cezeň. Prosová ulica je prázdna, iba čo sa hrnú na ňu dievčatá v dvojrade z náprotivného dvora. Pri ňom je rozložitá prízemná budova. Mocný, obstarný muž práve otvára obloky od ulice. Iste škola. Vo dverciach stojí učiteľka, púšťajúc deti popri sebe. Prezerá si ich, prv než vyjdú na ulicu. Dievčatko, ktoré práve ide popri nej, chytila za ruku a zadržala. Viganček sa rozopäl na chrbte, v chôdzi by sa iste zošmykol z pliecok. Učiteľka prikľakla, zapína mu ho, a keď bola hotová, vyskočila strunisto a ešte chytila hlávku medzi dlane a pritisla ju k prsiam.Anton Barták pozerá a vidí cele obyčajnú vec: učiteľka prepúšťa deti; bedlí, aby jej neurobili hanbu na ulici. Lukáš Blahosej tiež pozerá a vidí divné veci, ktoré nevídať tak často. Štíhla dievčina peknej postavy a veľmi milej tváre pod čiernymi bohatými vlasmi, ktoré má pričesané nahladko do slúch, predchodí mu ako zjav z iných svetov. Ona sama, ako badať, má svoj vlastný svet, v ktorom si dvorí do dobrej vôle. Svet, ktorý je okolo nej, akoby sa jej netýkal. Ako vidno, vyšla z neho a pritvorila za sebou dvere. Jej oči pozerajú na žiačky, sprevádzajú ich s láskou, i keď už poodišli od školy.„Sa vám páči?“ spýtal sa Anton Barták. „Je takto milá na pohľad.“ I požmurkal očami a pokyvuje okrúhlou hlavou, na ktorej sa vlasy blyštia ani zrkadlo.Lukáš Blahosej sa už obrátil k nemu. Učiteľka sa stratila vo dvore, možno vošla do budovy. Ale jednako šibne okom tu i tu k špáre, kuknúť, čo sa robí tam oproti.„Výučba sa mi páči,“ prisvedčil mu. „Ale ešte väčšmi výchova. Či ste ju videli, ako zaobchádza s deťmi? To je mať, nie učiteľka. Poznať, že je pri práci dušou i telom. Jedna vyvolená z tých mnohých povolaných…“„Hm,“ pokrúca hlavou sused. On sa spýtal niečo iné, nie o výučbe a výchove. „A kto ste vy ozaj?“ nachýlil sa k nemu dôverne.Lukáš Blahosej sa mu predstavil znova.„Skadiaľ?“„Zo Slovenska.“Anton Barták sa usmial sebavedome. Hneď sa bol dovtípil, že je odkiaľsi, nie stadiaľto. Má divnú výslovnosť, nie tunajšiu. Inakšie ukladá slová jedno k druhému. Kdesi zďaleka bude. Divné sú kraje i ľudia v nich: v každom kraji iná obyčaj, iný hovor. V očiach sa mu ukázala vážnosť a rozvaha. „Slovensko je ďaleko, dobrý kraj?“„Pod Tatrami,“ doložil Lukáš Blahosej.„Aha!“ Oči sa mu usmiali, pozerali nežne akosi naňho. „To sme bratia, najbližší, počul som. Stadiaľ sú drotári. Dobrí ľudia…“„Slovan všade bratov má,“ potvrdil Lukáš Blahosej. Bolo mu veselo, akosi milo. Vošiel do pustého dvora pozerať spoza parkana a našiel brata. Nikdy sa nevideli, a poznali sa. Nuž bratia.„Ale divne hovoríte, nie ako my,“ oznámil mu. „Iné slová, iná výslovnosť. Ale jednako sa rozumieme.“ Položil mu dlane na plecia a pritisol ho k sebe. „Páči sa mi vaša reč: dá sa rozumieť dosť dobre.“Lukáš Blahosej vytreštil oči na toľkú pochvalu. Veď hovoril predsa po česky, v starej ctihodnej reči, v ktorej je napísaná šesťdielna Kralická[3]. Myslel, že brat sa jej zaraz prizná, keď ju počuje, reč, v ktorej spieva Šalamún svoju veľpieseň, v ktorej hovorili patriarchovia a proroci. On ju ovláda úplne, v nej sa modlieval a odbavoval pobožnosť každý deň za rodičovským stolom.„Čítavate Kralickú šesťdielnu?“ spýtal sa ho.Ten pozeral naňho pomýlený. Šesťdielna Kralická? Žmurkal očami, kdesi čosi hľadal. Šesťdielna a Kralická — hm, neznámy výrobok. Keby Krok[4], ešte-ešte, alebo Jungmannov slovník[5], ale šesťdielna Kralická!Lukáš Blahosej zabudol na Prosovú ulicu i na učiteľku. Brat nevie, čo je Kralická šesťdielna! A predsa čítať každý deň v novinách a časopisoch, že Kralická šesťdielna je spoločné dedičstvo, sponka a zväzok medzi bratmi: most, na ktorom sa stretávajú a navštevujú. Akože ju nepilovať a nemať vo vzácti!Ale čože — skutočnosť je iná od novín a časopisov! Brat nepočul nikdy nič o šesťdielnej. Po krajoch českých prešli prudké búrky, odmietli Kralickú, Chelčického, Komenského[6]. Most ostal[7], ale iba na slovenskej strane: českú polovicu odniesli povodne. Hľadia preložiť aspoň lavičku, hoci slabú a úzku, ale kto z tejto strany opováži sa stúpiť na ňu?Hľadí na brata, čo on: dá sa na to? Ale ten sa usmieva, hľadí naňho nežne. Načo lavičky? Zhovoria sa ponad vodu. Koho potiahne chuť, stúpi na ňu, prejde na druhú stranu hľadať bratov. Kto nemá roboty na druhej strane, ostane doma, pri svojom. Veď sa už len nájde spôsob, bez sponiek a mostov. Má svoju reč i bez šesťdielnej, ako sa ozýva v domoch, na uliciach a po trhoch, odkotúľala sa dosť ďaleko od reči Kralickej, pribrala si, čo jej bolo treba z mesta, z ulice, čoho tam nenašla, požičala si u dobrého suseda Nemca. Uňho ľahko nájsť všetkého, je napohotove, netreba zhľadávať po starých zaprášených bachantoch.Z domu oproti vyšla štíhla postava. So zošitmi pod pazuchou kráča dolu Prosovou ulicou. Povedal by, zeme sa netýče, ľahký pružný krôčik nesie ju, akoby sa niesla na krídlach. Kým Lukáš Blahosej pozerá za ňou ako za zjavom z iných svetov, Anton Barták si ho prezerá, usmieva sa nežne.„Pekná stvora, nie?“ žmurká naňho. „Hrr do toho!“ schytil ho za plecia a striasol. „Na panny nepozerať spoza plota. Podpásať meč a rušať…“Lukáš Blahosej neodpovedal. Mysle sa mu miatli v divom hmýrení, sťa na motovidle priadza, keď sa osype pradeno. Mal by mu čo rozprávať a odôvodňovať, ale tu za parkanom nieto miesta, ani času. Možno iným razom. Alebo cestou — môžu ísť spolu. Vysvetlia jeden druhému, na čom sú. Ale keď ho volal so sebou, Bartákovi prešla chmára čelom, z očú uleteli smiešky. Zakrútil hlavou:„Nie, nepôjdem, nemôžem.“Lukáš Blahosej prehováral, zvádzal ho, a tu brat sa mu zdôveril, v čom je. Zasa vtrhla doňho mocná dôvera, osvietila mu všetky tmavé kúty, rozlejúc milú, teplú žiaru na všetko, čo trápi a desí.On sa vlastne tu pokrýva pred políciou. Odsedel v chládku pre vzburu farbiarov a tlačiarov, do ktorej sa bol zaplietol. Keď ho vypustili po odsedení trestu, poslali ho šupom do rodiska.„Musel som hlivieť v dedine, bez roboty, zaháľať, najviac ak by huby zbierať, alebo v noci napraviť oko na zajaca, alebo hodiť udicu do rieky na hlavátku alebo mrenu. V dome plače mať, že nemá kto zarobiť, i pre hanbu: každé ráno musel som sa dostanoviť na obecný dom a každý pondelok v okresnom meste na úrade. Sprotivilo sa,“ vystrel krk a pozerá s bleskom v oku na spoločníka. „Stratil som sa ako gáfor a hybaj do mesta.“„Ako ste prešli cez bránu?“ Lukáš Blahosej pozeral naňho starostlivo.Zasmial sa a riekol mu skoro do ucha:„Vo voze medzi senom, čo viezli do kasárne. Bolo teplučko, teplo: parilo sa zo štice. A už som tu.“„A teraz?“Pohodil hlavou, v očiach sa zjavil úsmev.„Teraz je už nežiaľ. Pohľadám známych, mám i priateľov, ozajstných, vymôžu ma z toho pekla hanby a potupy.“„Pôjde ľahko?“„Ako po loji. I priatelia zmôžu čosi, keď sa postavia. Niečo za niečo, nič za nič. Ruka ruku umýva. A naostatok — zavreli ma bez viny. Nezbíjal som, nebúril som, ani sa nezastrájal. Povedal som vraj, že pánov majiteľov do dieže, kde zvárame kusy plátna v lúhu. A kde by to povedal na môjho, keď ma mal ako za svojho. Pred dvoma rokmi ma vypravil ešte do Richnova do veľkej farbiarne, podučiť sa. A ja že by jeho do dieže s lúhom? Nebol by to nevďak?“„A veľký,“ prisvedčil Lukáš Blahosej. „Chóry anjelské v nebi zakvílili by nad ním. Nevďak vraj svetom vládne, ale to je nie pravda. Vládu má len právo a spravodlivosť.“„Hm, pomaly, ďaleko sme od nej, ďaleko,“ pohrozil mu prstom. „Po tej vzbure nevidel som nikde ani spravodlivosť, ani právo. Na ich miesta sa rozčepýrila krivda a naliala tam surovosti a násilia, že sa od nej tam hmýri. Právo a spravodlivosť! Keby prišli sem k nám znezrady postaviť všetko na svoje miesto: viete, čo by sa stalo?“ Nachýlil sa k nemu, pozerá mu ostro do očí. Pery sa mu vypučili tuho pod zhrbeným dlhým nosom. „Svet by sa obrátil čím hore, tým dolu. Všetko, čo stojí, zrútilo by sa na zem.“„Ako skaza Jeruzalema,“ prisvedčil Lukáš Blahosej. „Uznávam, všeličo by sa prekopŕclo. Ale čo by sme mali z toho? Zrúcaniny jerišské a či slané jazero ako po Sodome a Gomore[8]. Načo by bolo komu?“ Priblížil sa k nemu, položil mu ruku na plece, kde ešte bolo čosi stebiel, ktoré si odniesol zo senného voza. „Právo a spravodlivosť príde pomaly. Zavíta do srdca všetkých a tak zavládne svetom. Taký je poriadok: najprv sídliť tu v nás a potom vyjsť na ulicu a zasadnúť v úradoch a súde. Vtedy, môžete byť istí, prevráti sa všetko a na prevrátenine vyrastie nový poriadok, svet nový, kráľovstvo s rozšafnými vrchnosťami a svedomitými súdmi.“Anton Barták sa usmial.„Podpísal by sa hneď do toho kráľovstva, čo i hnoj kydať spod kráv alebo kanály čistiť. Ale kedy nastane?“ Pozeral mu do očí bedlivo, v jeho tmavosivých očiach preletoval úsmev. Potom sa kdesi schoval a spoza neho zápäť zaľahla chmára. „Len aby nebolo: nech psom tráva rastie, keď kone podochnú. I ja verím v to kráľovstvo, verím pevne. Príde iste, nepochybne, keď sa vykántrime jeden druhého. Prvej — hm, nebol by celkom istý.“„Vinovatosť neveriť, keď je už v ceste. Prichodí už. Vo svete veje nový duch, zasa bratstva a rovnosti. U nás je pred samými dverami, iba ho vpustiť, nech vojde. Život a príroda, človek a jeho skutky, všetko má zmysel a vyšší cieľ. Nekonečné sa mieša s dočasným, duch presakuje surovú hmotu a utvára nové útvary, aké neboli. Tak stúpame od hodnôt nižších k vyšším, až prídeme k samému svetlu, večnému ideálu. Vtedy zavládne naše kráľovstvo: zo zrúcanín nový svet svornosti a slobody, krásy a dobroty.“Barták pozeral naňho veľmi pozorne, z oka šibali blesky proti nemu. Brat akoby sa bol premenil. Z nových svetov vial nový vzduch okolo nich a opíjal, opájal.Naostatok prečo sa neblížiť ideálu. Ľudstvo sa mu blíži, hoci pomaly, a príde k nemu, schytí ho rukou. Ale kde sú cesty, ako? Či by sa ich nedalo urovnať trochu, aby časy nadišli prvej?„My v bohu a boh v nás; inej cesty niet.“„Že niet? Ako by nie? Dôvtip. Môže mnoho, skoro všetko. Pozrime na perotinku[9], či je to nie triumf dôvtipu: stroj pracuje sám, chytrejšie, a tlačí krajšie než ruka ľudská. Usporí robotu, kde pracovalo na ruku desať osôb, pracujú dnes dve, a robota päťnásobná. Či je nie pokrok, keď zárobok padá hotový, bez roboty? Pomaly ľudia nebudú musieť robiť: stroje ich vymenia v robote a budú zarábať. I to je cesta k pravde a spravodlivosti: nebude otrokov roboty toľko ako dnes. Naostatok ich ani vôbec nebude, keď stroj za nich odbaví. Nastane rovnosť, nik nebude musieť robiť a závidieť iným, ktorí nerobia.“„Nie, tá rovnosť nebude,“ odporuje mu Lukáš Blahosej. „Ľudia bez roboty by neobstáli, tak ani rovnosť práce. Ale rovnosť v dokonalosti môžu dosiahnuť len všetci spolu, vždy bližšie k ideálu. V ňom sa stretnúť, a rovnosť by bola hneď medzi tými, ktorí sú v jeho dvoroch.“ Pozrel na brata zboku, ktorý zas, nachýlený nad ním, pokyvoval hlavou. Prisviedčal, ale v očiach je pochyba. „Či nie?“ Pozrel mu už rovno do tváre.„Rovnosť a spravodlivosť i právo len na ohnisku ideálu: tam,kde horí posvätná obeť. Neprídeš k nemu bez Kralickej alebo bez Vulgaty[10], kto neuznáva šesťdielnu. Cestu nenájdeš inak…“„Možno,“ uznal i druhý; oči sa mu usmievali nežne. „Viesť ľudí k náboženstvu káže vám váš stav. Nehaním. Voďte ich, hoďas i mňa, ak ma zdoliete priviazať na tú svorku. Do tých čias pôjdem svojou cestou, ale ta, kde vy. Možno, pôjdeme i popri sebe. Rád by mal takých spoločníkov do cesty.“Večer sa nachýlil, keď Lukáš Blahosej vyšiel do ulice. Bartáka nechal v pajte. Tam vo voze so senom mal i nocľah.Pred budovou s otvorenými oblokmi váhal. Pozrel do dvorany s lavicami v radoch. Neboli stoly o nohách nakríž, ako v jeho škole, kde drvil donáta[11]. I mapy po stenách, obrazy zvierat a zemeguľa.Do kútov sa už začínalo vkrádať šero, ale oproti otvorené dvere ukazujú chodbu, kde ešte dobre vidno. Na nej sa razom ukázala tona a za ňou územčistá postava chlapa. Okolo širokej tváre trčali mu vlasy už hodne šedivé, ani páperie, keď obsype hlávku púpavy. Čierne oči sa rozšírili, keď zazreli pod oblokom cudzieho človeka.„Tu nič nekúpime,“ zahundral, majúc ho za kupca hádam pre ten tľapkavý klobúk.„Viem — nekupujete, ale predávate múdrosť a bázeň božiu.“ Chcel mu zalichotiť, lebo s omrzeným chlapom nikam.„Veru múdrosť a bázeň božia!“ rozhorčil sa. „Kto nakriatne tú háveď? Strela im do pečene! Na ne nie subtílna panna, ale chlap a feruľa, alebo aspoň dobrá lieskovica. Zíde sa vyprášiť kabáty a ešte skôr vigančeky[12]. Viete, že dievčiská, takto v jednej hŕbe, keď sa zídu, akoby ich preleteli všetci čerti. Horšie sú od parobkov. A ako vedia premyslieť! Včera mi vzali vahan, čo z neho dávam kurám, a nabrali doň kdesi haseného vápna vrchom. Čerti vedia, kde ho vypriadli. Vahan mi postavili predo dvere. Tu mi zabúchali na dvere a začali kričať, akoby ich na nože bral. Vyletím z pitvora, čo sa stalo: a nohou rovno do vahana. Bol by ju zdrapil daktorú za pačesy, ale kde sa podeješ, keď ti je plná črievica vápna. Tam uskočili a chichotali sa spoza uhla. Čertice!“Pokrútil hlavou od hnevu i stiahol tuho mocné biele obočie. Dupol nohou o podlahu ťažkou črievicou o podkove a mosadznej pracke. Mal tmavosivý oblek, hádam rovnošatu z predošlého storočia, možno z časov Laudona[13].„Ej, nebola by sa vyškierala kedysi mne do očí. Keď sme šli rekvirovať, dievky hneď na vôdor alebo na šôp do sena. Čo nemala filipa, skočila do komory za zápravu. Zaškrečala ani kvočka, keď sme ju vyvliekli a veru i pokrtušili akomak. Ej, neukazovali sa veľmi, neukazovali…“ Zasmial sa, ukázal zuby, medzi ktorými bola štrbina.„A má mnoho žiačok?“ spýtal sa ho, pretrhnúc mu staré spomienky.„Koľko by chcela, našlo by sa. Idú za ňou, he-he-he, ako kurence za dobrou kvočkou. Ciepkajú, najviac domŕzajú, ako taká háveď. Ale pred ňou neopovážia sa zadierať do mňa. Drží ich dobre v reze, hoďas nevidno, vidíte, brezové prúty, ani len poriadnu lieskovicu. Vie ich krotiť akosi inakšie, he-he-he. Ktovie, ako? Ani ferule nieto, ani signum[14]nedá nosiť. Vie akosi s nimi zachodiť nasucho.“Lukáš Blahosej pozrel ešte do dvorany, kde vládne tak rozšafne panna, ktorá privinula k prsiam detskú hlávku o vrkôčiku ako myší chvostík. I teraz sa mu belie pred očami rojtička[15]okolo jej dievčenského hrdla. Odobral sa od starého obšitoša, ktorého trápia šantovné dievčatá. Vie, kde býva umelá pestúnka mladých sŕdc, ťahá ho tuho do Oceľovej ulice, ale povinnosť je povinnosť. Tomu tam v pajte sľúbil, že ho vymôže zo zajatia. „Bratia sme,“ osvedčil sa mu pred odchodom. „Budeme stáť jeden za druhého, a čo by hromy bili…“ Nuž nie ísť, kde ťahá srdce, ale kde volá povinnosť. Hľa, začína sa už to, čo im neraz staval pred oči bratislavský Ľudovít. „Postavili sme sa do služby ducha, musíme kráčať cestu života tŕnistú[16]…“ Obšitoš[17], hrdina z napoleonských vojen, ktorý miesto predsiene niektorého erárneho úradu stal sa sluhom v štepnici, známej dievčenskej škole a či skôr vychovávateľskom ústave, nachýlil sa z obloka a pozerá za neznámym, ako ide dolu Prosovou ulicou.Prišlo mu prejsť ulicami s divnými menami. Nie všetky boli tiché ako Prosová. Domy v nich veru nie ako v Nemecku, v Halle, alebo v takých vidieckych mestečkách: malé domce, slivkové sady, pôľkové ploty. Tu i úhľadné domy, miestami paloty. V bráne nejedného drabant[18]so šabľou, inde sluha, vyholený, vo vyšnurovaných hábach, uzapínaný až po bradu, hoci sa štica parí, lebo pripekalo nemilosrdne celý deň. Prechodia i kočiare, hrmia ťažko a drgajú po zvariakovej dlažbe; na vysokom sedisku pri vážnom kočišovi ešte vážnejší sluha pod dvojrohým klobúkom s kystkami.Vo Vojvodskej ulici už bolo veľmi živo. Vyhrnuli sa večierkom mešťania sťa včely, keď sa pražia o Pavle[19]na poludňajšom slniečku. Chodia, strcajú sa, panie strieľajú okom do obchodov, niektoré i vchádzajú. Jesto na čom pásť oči, obchod pri obchode, tovar od výmyslu sveta.Zastal pred domom na poschodie, ktorý mal pred vchodom prázdnotu ako malé námestie, že sa doň vchodilo zboku. Prízemie mu zabral obchod až po bránu, ktorou sa dá vojsť i vozmo do dvora, len ju otvoriť dokorán. Takto stačia i dvercia pri bráne, ktoré vedú do dvora, hádam i do domu. Nad vchodom do obchodu je skvelý nápis: „Fabián Beznožek. Predaj tkaného a pleteného tovaru. Výroba vo vlastných dielňach.“ Nad nápisom Lukáš Blahosej mohol sa kochať v obraze, ktorý predstavoval krosná. Nad nimi oblúkom zlatými písmenami Ku zlatým krosnám.Veľký obchod, vidno, vývodí i nad staršími. Subjekti[20]tamdnu skáču, usilujú sa, krídla na kabátoch len tak opálajú. Učni sa strcajú, pomáhajú snímať baly z políc, rozkladať na stole, pred panie, zas vykladať ich, skadiaľ prišiel. Na dlhé stoly padajú závažné kusy ani olovo bieleho plátna, zas cajgu[21], že len tak zdudnie pod nimi. Ale zašuchoce neraz i jemná látka sťa pavučina hodvábu alebo hybkého mušelínu. Panie v čepčekoch, ale i ozajstných čepcoch prezerajú, mädlia pod prstami, na líce i naopak, jednajú sa. Jednajú sa tuho, vyčítajú i hania, dajú zhadzovať iné a iné kusy a znovu sa jednajú. Kde sa strhne hádka alebo priečka, ta prikvitne vysoký, tučný chlap, hľadí doniesť veci do poriadku. Krídla zelenkavého kabáta lietajú naširoko, najmä ak sa obráti náramnejšie. Čierna brada sa mu spúšťa skoro po prsia, iba čo presvitá cez ňu trochu bielej košele a okolo hrdla biela hodvábna šatôčka. Okrúhle bruško drží v hŕbke červený brusliak s čiernymi kockami a pozlátenými gombíkmi. Brada, predtým hustá, solídna, teraz preredla. Nie že by bola vypĺzla, ale preto, že v jej záhone sa naukladalo mnoho sadla; kde bola prvej rovina, dneska sa vypučili kopce a chrastina v nich zredla, lebo sa pôda rozšírila pod ňou. Keď sa zamieša do rozhovoru alebo jednačky, jeho hlas hrmí celou miestnosťou. Čierne oči šibú jednostaj sem a tam, čakajúc, skadiaľ prichodí pohroma alebo osoh. Ak zbadajú neporiadok alebo chybu, švihne z nich blesk, a ak je niečo horšie, stiahnu sa i obočia s hrozbou, na čele navrú žily. Mocný chlapisko hrnie potom ani tmavá chmára úzkym priestorom za stolom a socia všetko nabok. Subjekti sa uhýnajú, učni sa krčia: najradšej by mihnúť niekde do myšacej diery.Lukáš Blahosej stojí a obdivuje ruch v dome i gazdu. Ako sa tu pracuje! Vlastne ustavičný jarmok. Výrobky ľudskej zručnosti idú do veľkého sveta, peniaze sa hrnú skoro riadnym prúdom. Ľudskú prácu poháňajú peniaze a práca donáša peniaze; mocný domáci pán sprostredkuje a prijíma, ale obecenstvu sa ukazuje ako sluha: hľadá jeho vôľu, hladí ulahodiť. Lukáš Blahosej pozeral naň s hrdosťou. Hľa, nápis v rodnej reči nad vchodom, svojský život prúdi mocným ruchom v tejto oblasti, keď inde ledva sa opováži vyjsť z domácich kútov predo dvere.Zazrel i paniu v čiernych šatách, okolo hrdla zlatá reťaz visí dolu prsami. Čierne vlasy tvoria vlny nad čelom a spúšťajú sa hlboko do slúch. Kyčka sedí na tyle pod čepčekom z dobrých čiernych čipiek. Tvárou jej hrá dobrý úsmev, drží skromne svoje miesto, kým pán domu zaberá celý dom svojou osobou, i dom mu je tesný, tisne sa na ulicu prudkou, náruživou činnosťou.Lukáš Blahosej priblížil sa k nemu a predstavil sa. Čierne, náruživé oči pozerajú naňho skúmavo: chceli by sa vynájsť, kam ho vradiť, do ktorej priehrady ľudí. Čo tu chce? Či je kupec alebo veľký pán? Ešte ťažšie sa mu bolo vynájsť, keď mu hosť vysvetlil v starobylej reči Kralickej, po čo prišiel: že ho chce odviesť do pajty v Prosovej ulici, kde čaká Anton Barták slobodu, nevediac, kam sa obrátiť v pomykove.Pán Beznožek vstúpil do seba, oči umkli kdesi, že sa už nedali chytiť. Na čelo vystúpila chmára i začali navierať žily. „V zlý čas ste prišli, pán tento, Blahodej. Vidíte, robota neodkladná,“ rozhodil ruky, ukážuc na obchod, v ktorom hučí ani v kláte včiel. „Nemôžem odskočiť ani na chvíľku. Nemôžem, darmo. A keď zatvoríme, iné povinnosti: národné, vlastenecké. Musím odviesť svoju čeľaď na besedu, ktorú práve dnes odbavujeme. Počiatok o siedmej.“„Beseda?“ zhíkol Lukáš Blahosej. Zahrali v ňom všetky žilky. „Na besedu som sa nadhodil — na besedu…“„Na besedu, vážený pán, ozajstnú. Hudba, spev, rečňovanky.“ Vystrel sa, napäl prsia, že hlava sa hodila nazad. „Vlastenecká slávnosť, ukázať, že sme tu a budúcnosť naša…“„Naša — naša,“ opakoval Krasoň trasľavým hlasom a v ňom sa rozliala istota, že idú časy nové, ktoré odnášajú bútľavinu a hníľaď, ženúc všade bujnú, zelenú mlaď v dúbravách. Sprvu ho zarazilo, že si nepovšimol jeho prosbu a hľadel sa jej vymknúť. Už sa ho mal vôľu spýtať, či čítava Kralickú šesťdielnu, ale teraz zabudol na všetko. „Tak by šiel i ja!“ zvolal s oduševnením. „Šiel by, hoc som nie tunajší.“„Ale vlastenec, myslím,“ upreli sa naň čierne ohnivé oči. „Spoľahlivý, bez úhony?“„Bez úhony — hm,“ rozmýšľa, ale sa zobral a pozrel smelo do čiernych očí. „Ja myslím, spoľahlivý,“ potvrdil nahlas. „Len by mal s kým ísť, neznámy ešte.“„Pravdaže, pravda,“ škrabkal sa gazda v brade, „trochu zapletená vec. Nevedel by nájsť radu — nevedel…“„Ale, apúlik, ako by si nevedel?“ ozval sa mäkký hlas spoza chrbta pánovho. „Predsa vieme, čo robiť v také príhody.“ Pani mu položila dlaň na rameno. Bola plnej postavy, roba na mieste, ale bola skoro o hlavu menšia od neho.„Ale dovoľ, mamúlik!“ zahriakol ju a žily počali mu navierať. „Naozaj neviem, pri najlepšej vôli…“Zasmiala sa sviežim hlasom. Hosťovi znel ani milá hudba. „Pomôžem ti ju nájsť ja. Pán pôjde s nami, náš hosť…“„Čo máš olovo v nohách, holomok?“ okríkol gazda učňa, ktorý predsa sa ponáhľal, že čierny dlhý kaftan vial za ním ako vo vetre. „Ale pôjdem ja skladať baly?“„Apúlik je už taký,“ vyhovára sa pani trochu zahanbená, že domáci pán nechal hosťa a okrikoval zle pred ním svojich ľudí. „Pôjdeme my k nám — bez nás sa tu zaobídu…“Chcela ho odviesť, bol by šiel s ňou vďačne: milá, srdečná žena. Z nej sa šíri dobrota: ublažovať a tešiť iných. Ovialo ho od nej čosi domáce, svojské. Ale tu sa postavila zasa povinnosť. Nazad do pajty oznámiť, že mu zuby klepli nadarmo. Po toľkých sľuboch nevykonal nič. Pani ho prepustila, ale mu prikrútila, aby sa ponáhľal a vrátil sa čím skorej.[1]Matúš… Marek… Ján - mená štyroch evanjelistov.[2]štúrovci robievali slávnosti na pamiatku významných historických udalostí. Pamätnou ostala najmä vychádzka na Devín 24. apríla 1836. Účastníci pamätného výletu a po nich aj iní štúrovci pridávali k svojmu menu ešte slovanské meno, ktoré im po celý život pripomínalo ich národný záväzok.[3]Na podnet Jana Blahoslava (1523 — 1571) preložili významní predstavitelia Jednoty bratskej tzv. Kralickú bibliu (Biblí česká1579 — 1594; vyšla v Kraliciach). Pravopis a jazyk Kralickej biblie sa stali pravidlami pre spisovateľskú prax i gramatické teórie u Čechov i Slovákov (tzv. biblická čeština, bibličtina).[4]Časopis Krok (1821 — 1840) sústreďoval okolo seba najmä vedeckých pracovníkov. Jeho prvoradou úlohou bolo vypracovať základy českej vedeckej terminológie[5]Josef Jungmann (1773 — 1847), jeden z najvýznamnejších predstaviteľov českej obrodeneckej literatúry, vydal Slovník česko-nemecký (1834 — 1839), ktorý je najväčším odborným dielom českej obrodeneckej jazykovedy. Slovník umožňoval spisovateľom zoznámiť sa s celou rozlohou slovnej zásoby češtiny v minulosti a prítomnosti. Je výrazom historických literárnych tradícií i novej vôle vytvoriť z češtiny moderný národný jazyk.[6]narážky na protireformačný boj v Čechách po bitke na Bielej Hore (1620). Petr Chelčický (asi 1390 — 1460, resp. 1380 — 1450) je jeden z najvýznamnejších literárnych predstaviteľov husitského obdobia. Vo svojom najlepšom dieleSieť vieryformuluje svoje názory na starú a novú, spravodlivejšiu spoločnosť. Vidí biedu sedliactva a odhaľuje jej príčiny. Jan Amos Komenský — (1592 — 1670), biskup Jednoty bratskej a zakladateľ modernej pedagogiky, napísal významné pedagogické, filozofické a náboženské dielo(Didactica magna, Labyrint světa a ráj srdce).[7]t. j. literárna reč (biblická čeština).[8]narážka na príbehy zo Starého zákona.[9](z franc.) stroj na tlačenie farebných vzorov na látky, nazvaný podľa vynálezcu, franc. inž. Perrota, ktorý ho zostrojil roku 1834.[10](lat.) latinský preklad biblie od sv. Hieronyma zo 4. storočia. Tridentská synoda ho vyhlásila za záväzný text pre katolícku cirkev.[11]latinskú gramatiku, nazvanú podľa autora Aelia Donata (4. storočie). Nedostatky starej gramatiky vyvolali aj na Slovensku vznik nových gramatík (M. Bell 1717, J. Šulek 1833), ale v školách sa ešte dlho učilo podľa Donata.[12](z franc.) domáci kabát.[13](z franc.) domáci kabát.[14](lat.) potupné znamenie, ktoré museli žiaci nosiť za trest (napr. pre lenivosť).[15](maď.) naberaná ozdoba.[16]Ľudovít Štúr(1815 — 1856). Citát je z jeho listu Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi (1817 — 1888) zo dňa 18. 4. 1853. List je uverejnený v Diele Ľudovíta Štúra (doplnkový zväzokCestou života tŕnistou,Bratislava 1959, str. 244).[17](z nem.) prepustený vojak, vyslúžilec.[18](z tal.) člen osobnej stráže alebo ochranného sprievodu šľachticov, panovníkov, mestskej stráže ap.[19]29.júna[20](z lat.) kupecký pomocník, sluha, učeň.[21](z nem.) druh bavlnenej látky.
Kukucin_Lukas-Blahosej-Krason.html.txt
Prívet k SlovanomKeď sa koncom osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia začína preberať z duchovnej mdloby celý, ako len široko siaha, slovanský svet, lebo je už zvrchovaný čas, a všetkých, od mohutného Ruska až po zoslabnutého Slováka, preniká tá istá plápolivá iskra, keď medzi Srbmi povstávajú Raićovia,[1]Jankovićovia,[2]Solarićovia,[3]Stojkovićovia,[4]Došenovićovia,[5]Vidakovićovia[6]a vzkriesením svojho jazyka kriesia svoj národný život; keď sa medzi Srbmi zdá, že sa oživujú v Mušickom[7]grécki Pindarovia, v Stefanovičovi[8]homérski rapsódovia (známe je, že tie spevy, ktoré zberá pán Stefanovič, spevy krásne, a mnohé z nich sú veľmi podobné homérskym), len Česi v ustavičnom zápase s Protičechmi[9]nechávajú svoje polia ležať prevažne úhorom, lebo ich ucho nedbá na hlas volajúceho na púšti,[10][11]zato na nemalé počudovanie a na veľké potešenie naše na Morave a medzi Slovákmi začína slovanské srdce mocnejšie biť a prsia voľnejšie dýchať. Kto by ten chýr, že práve v týchto dvoch, ako sa zdá, nepatrných krajinkách dvoje mladých Slovanov, P** na Morave[12]a B** v Uhrách,[13][14]povzbudených príkladom Prača[16]a Stefanoviča, pracuje na zozberaní národných spevov a piesní, nepočul vďačne a rád? Istotne každý opravdivý vlastenec (najmä Čech!) ochotne prispeje a aj sám bude zbierať na toto podnikanie, lebo jeden, ani dvaja, rozumie sa, nebudú ho môcť úspešne zvládnuť. Národné spevy a piesne vôbec, slovanské zvlášť, už dávno sú uznané za hodnotnejšie než všetky doteraz známe piesne, a kto sám nechce pocítiť moc ich čara zo Stefanovićovej zbierky, ten nech si ráči prečítať aspoň to, čo o nich hovorí viedenský recenzent[17](v marci 1816). Z estetického hľadiska musí zaujať ich prirodzená prostota a pôvab každého, kto si len, hoci nie je Herderom[18]alebo Goethem,[19]lebo títo sa za národné piesne nehanbili, pravidlá estetiky ako treba vybije z hlavy a nebude hľadať umelecký výtvor tam, kde ho nemá, zaujmú každého, kto ich číta s neporušeným srdcom; iste nemenej budú vítané u slovanských jazykospytcov, skúmajúcich povahu a vlastnosti každého nárečia, lebo len v nich panuje a uchováva sa reč ľudu, ktorú nenájdu v žiadnych knihách. Takto správny novogrécky, ako o tom Leake[20]píše, tak terajší srbský jazyk jedine v ústach ľudu, a ak ho chceš dokonca zachytiť na papier, možno ho počuť a čítať v piesňach národných; tak u Slovákov sa nenaučíš ich vlastný dialekt odinakiaľ, iba z národných piesní; tak jedine týmto okienkom možno nazrieť do valašského[21]i cigánskeho,[22]až dosiaľ málo známeho jazyka a národa (no po čase nám znamenite poslúži Sedmohradčan pánRessner[23]svojím súborom spevov valašských a cigánskych, na ktorých stále pracuje), keďže tamto v písomných pamiatkach zotrváva nie jazyk ľudu, ale jazyk učených, ak nie úplne, tak aspoň spolovice, u Novogrékov starý helénsky, u Srbov starosloviensky, u Slovákov český, ako ďaleko siaha ich literatúra, a u Cigánov jej ani nebude! Nech nám nikto nerozpráva o štebotavej lahodnosti poľštiny a srdce podmaňujúcej pôvabnosti srbčiny; nech nám nik nevyčíta drsnosť nášho dialektu a neodstrašuje nás od závodenia s našimi bratmi Rusmi a Srbmi: my to všetko vieme, my nechceme s nikým závodiť, iba svetu ukázať, žedrsná reč učených skladateľov nie je rečou prostého národa. I dúfame, že ak sa zozbierajú naše piesne: české, moravské a slovenské, každý sa presvedčí o tom, že aj náš dialekt sa dá počúvať. O spevavosti Slovákov v Uhrách nám po Tablicovi[24]netreba hovoriť a po našej skúsenosti ani pochybovať: Česi, domnievame sa, ak príde na to, svoje dokážu.Čo sa týka pripojených, sčasti prijatých na skúšku od pána B** z Uhier, sčasti spamäti zapísaných piesní,[25]tie, prosíme, aby sa mierne posudzovali. Nechceli sme ich predložiť ako vzor a predlohu, ale ako dôkaz, že aj my máme čo zbierať. Sú to kratučké myšlienky a zlomky, ako ich pamäť alebo náhoda priniesla: iste ktože by sa v cudzine rozpamätal na ostatné spevy.[26]Tie sa musia zapísať priamo z úst ľudu. Čo sa ortografie[27]týka, snažili sme sa písať všetko, okrem dĺžkového akcentu,[28]tak, ako sa u nás vyslovuje; dúfam, že sa preto nenahnevá ani pán Dobrovský,[29]ani pán Kopitar. Keby sa tie piesne mali iba na české kopyto navliekať a tak i písať, čo by sa ináč urobilo ľahučko, vtedy by sa to, čo práve hľadáme — ich pôvodný charakter zotrel a stratil. V dokonalejZbierke česko-moravsko-slovenských piesnía spevov museli by byť tieto posledné od tamtých oddelené a rozdelené opäť na troje:[30]1.na slovensko-slovenské, ako sa v Prešporku, Nitre, Trenčíne etc.2.na horniacke, ako v Gemeri, Novohrade, Liptove, na Orave, vo Zvolene etc.3.na slovensko-poľské, ako sa spievajú v Spiši, Šariši, Zemplíne etc., a k nim by sa mohli pripojiť nie bez úžitku aj rusniacke[31]v Spiši, Marmaroši,[32]z ktorých predovšetkým počuli sme už mnoho pekných piesní. Tam by sa potom spoznalo, ako češtine pomaly dochádza plamienok;[33]v týchto piesňach zachovalo sa zase nejedno staroslovanské slovo; a spišsko-šarišské zaváňajú poľštinou. Spomenuté pripojené piesne patria medzi horniacke. Nemyslíme síce, že by im Česi nerozumeli, predsa sme ich dole vysvetlili niekoľkými slovami s tým vedomím, že nemožno všetkým vyhovieť v spôsobe písania a vysvetľovania, najmä nie Neslovákom; ak nebudú Čechom a iným našim bratom príjemne znieť také, ako sme ich napísali, a ak z nich mnoho nepochopia, nech sa vina pričíta nie piesňam, ale nám. Kiež by úryvok z listu moravského zberateľa uhorskému druhovi[34]zaklopal nejednému na srdce![1]Jovan Raič(Rajić; 1726 — 1801) — srbský básnik a spisovateľ, ktorý svojím dielom vplýval na národné uvedomovanie Srbov v zmysle slovanskej vzájomnosti[2]Emanuilo Janković(1758 — 1792) — popularizátor prírodných vied a najlepší srbský prekladateľ v 18. storočí[3]Pavle Solarić(1781 — 1821), srbský filológ a prekladateľ zemepisných a filozofických diel do srbčiny[4]Atanasije Stojković(1773 — 1832) — prekladateľ zábavnej prózy do srbčiny[5]Jovan Došenović— srbský autor učebníc (spomína ho Šafárik v Geschichte der slawischen Sprache und Literatur)[6]Milovan Vidaković(1780 — 1841), nazývaný „srbským Walterom Scottom“, bol zakladateľom srbského románu[7]Lukijan Mušicki(1777 — 1837) — srbský básnik, ktorého klasicistické verše si získali vtedajšiu verejnosť. Pindarom (o ňom pozri ďalej) ho Šafárik nazýva podľa jeho príležitostných ód.[8]Vuk Stefanović Karadzič(1787 — 1864) — uzákoňovateľ spisovnej srbčiny, preslávil sa najmä vydaním národných piesní, rozprávok a prísloví[9]Česi v ustavičnom zápase s Protičechmi…— roz. Česi v zápase s Nemcami[10]Prvotiny pěkných Umění 1814, číslo 16.[11]Prvotiny pěkných umění 1814, kde vyšiel anonymný článok o Pračovej a Vukovej zbierke národných piesní. Autorom tohto článku bol Václav Hanka (J. Jakubec, Dějiny české literatury II, 1934, str. 327).[12]P** na Morave— František Palacký (1798 — 1876) — neskorší český dejepisec a politik, Šafárikov osobný priateľ, pochádzal z Hodslavíc na Morave. Študoval najprv v Trenčíne a potom v Bratislave (do r. 1818). Ako bratislavský študent zbieral cez prázdniny r. 1816 ľudové piesne na Morave a Ján Benedikti v tom istom čase na Slovensku.[13]B** v Uhrách— Ján Benedikti (pseudonym Ján Blahoslav; 1799 — 1847) — rodák z Ľuboreči, študoval v Kežmarku, Bratislave a Jene a r. 1819 sa stal profesorom na lýceu v Kežmarku. Bol spoluautorom Písní světských lidu slovenského v Uhřích.[14]Na niečo podobné sa chystal i náš nebohý,[14]keď celé jeho snaženie nenazdajky zmaril nemilosrdný osud na našu nenahraditeľnú škodu.[1414]… sa chystal i náš nebohý…— Bol to Samuel Rožnay, zberateľ ľudovej tradície, ktorý umrel 14. novembra 1815.[16]Ivan Prač(? — 1818) — ruský skladateľ, zharmonizoval zbierku ruských národných piesní (1790); ich nápevy prešli do neskorších zbierok ruských piesní[17]Viedenský recenzent— Jernej Kopitar, ktorý vrelo privítal Karadžićovu zbierku srbských piesní z r. 1815 a uverejnil aj niekoľko ukážok z nej v nemeckom preklade.[18]Johann Gottfried Herder(1744 — 1803) — nemecký filozof, upozornil na ľudové piesne ako na prameň skutočnej poézie a na ich jednoduchosť. Sám prekladal ľudové piesne rozličných národov.[19]Johann Wolfgang Goethe(1749 — 1832) — nemecký klasik, zaujímal sa tiež o ľudovú pieseň; Ján Kollár za svojich štúdií v Jene mu preložil aj niektoré slovenské ľudové piesne do nemčiny[20]William Martin Leake(1777 — 1860) — anglický spisovateľ, ktorý sa venoval najmä štúdiu antickej topografie (miestopisu) Grécka[21]Valašský— rumunský[22]Cigánsky jazykv tom čase študoval Antonín Jaroslav Puchmajer, ktorý napísal aj gramatiku tohto jazyka.[23]Ressner— zrejme to má byť Martin Reschner (1791 — 1872), ktorý v rokoch 1815 — 1817 študoval v Jene (teda spolu so Šafárikom) a neskôr účinkoval ako ev. kazateľ v Sedmohradsku; prispieval do nemeckých časopisov.[24]Bohuslav Tablic(1769 — 1832) — slovenský osvietenský básnik, načrtal vlastne prvé dejiny slovenskej literatúry od najstarších čias (Paměti československých básnířův aneb veršovcův) a vydal knižne básne starších slovenských autorov (Slovenští veršovci)[25]Čo sa týka pripojených… piesní…— Šafárik uverejnil po tomto svojom článku ukážky zo slovenských ľudových piesní, a to zo zbierok Benediktiho i vlastných.[26]… ktože by sa v cudzine rozpamätal na ostatné spevy— Šafárik poslal tento príspevok do Prvotín pěkných umění z Jeny, kde vtedy študoval.[27]Ortografia— pravopis — Šafárik pri zápisoch slovenských piesní prizeral na slovenskú nárečovú výslovnosť v piesňach.[28]Dĺžkový akcent— dĺžeň[29]Josef Dobrovský— český jazykovedec, sprvu neuznával slovenčinu za samostatný jazyk (pozri vysvetlivku k str. 66); podobne ani Jernej (Bartolomej) Kopitar (o ňom pozri vysvetlivku k str. 211)[30]… museli by byť… rozdelené opäť na troje…— Šafárik rozdeľoval slovenské ľudové piesne podľa nárečových oblastí, ako ich približne vyznačil neskôr aj v Geschichte der slawischen Sprache und Literatur[31]Rusniacke— ukrajinské[32]Marmaroš— názov bývalej stolice, v ktorej žilo obyvateľstvo ukrajinskej, rumunskej, maďarskej a nemeckej národnosti. Zo slovenského hľadiska to bola okrajová nárečová oblasť.[33]Tam by sa potom spoznalo, ako češtine pomaly dochádza plamienok…— Šafárik písal tento článok v čase, keď sa spolu s Kollárom zasadzoval o priberanie slovenských jazykových prvkov do spisovnej češtiny, ktorú chcel „obrodiť“ prílevom slovenských výrazov a tvarov; čeština sa mu zdala príliš uniformovanou a zgermanizovanou. Neskôr od týchto snáh upustil.[34]… úryvok z listu moravského zberateľa uhorskému druhovi…— Bol to Palackého list Benediktimu, ktorý Šafárik uverejnil v Prvotinách pěkných umění.
Safarik_Privet-k-Slovanom.html.txt
Kapitola I., v níž Mr. Sharp se představuje„Ty anglické časopisy jsou skutečně nedostižné!“ pravil k sobě statečný doktor, uvelebiv se na veliké, koží potažené pohovce.Doktor Sarrasin již ode dávna vedl sám s sebou takový monolog jako nějakou zábavu. Byl to muž padesátiletý, s jemnými tahy, s očima živýma a jasnýma za ocelovými brejlemi, s výrazem vážným, ale roztomilým; náležel k lidem, při jichž prvním spatření říkáme: „toť řádný muž!“ V této hodině ranní doktor, aniž bylo možno na něm něco zvláštního pozorovati, byl již oholen a měl na sobě bílou kravatu.V jeho pokojíku v hotelu v Brightonu byly vyloženy po nábytku anglické časopisy „Times“, „Daily Telegraph“ a „Daily News“. Bilo právě deset hodin, avšak doktor měl přece již dosti času, že mohl projíti město, navštíviti nemocnici, vrátiti se do svého hotelu a čísti v předních časopisech londýnských podrobnou zprávu o pamětním spisu, jejž teprve předevčírem předložil velikému hygienickému mezinárodnímu kongresu, v němž pojednávalo se o „počitadle krevních kuliček“, jež sám vynalezl.Před ním na stolku, pokrytém bílým ubrouskem, nacházely se jemně pečené kotlety, koflík kouřícího se čaje a několik kousků rostbeafů, jejž anglické kuchařky tak výtečně připravují, jelikož dodávají jim k tomu pekaři zvláštní malé chlebíčky.„Ano,“ opakoval, „tyto časopisy Spojeného království jsou skutečně nedostižné, což nelze nikterak popříti!… Speech (spíč = řeč) místopresidenta, odpověď doktora Cicogni z Neapole, výklad z mého pamětního spisu — vše jest zachyceno letem, v pravém okamžiku, takřka fotografováno.“„Slovo má doktor Sarrasin z Douai. Ctihodný člen kongresu mluví francouzsky. ,Moji posluchači mně odpustí,‘ pravil počínaje, ,užívám-li této svobody; zajisté rozumíte lépe mému rodnému jazyku, nežli já bych se vyjádřil ve vaší mateřštině‘…“„Pět sloupců drobného tisku!… Nevím, zdali jest lepší zpráva ,Timesů‘ či ,Telegraphu‘… Těžko říci, která jest lepší a přesnější!“Doktor Sarrasin stál právě pohroužen ve svých myšlenkách, když ceremonář ve své vlastní osobě — každý váhal by dáti menší titul osobě v bezvadném černém obleku — zaklepal na dveře a tázal se, zdali možno navštíviti „monsioua“…„Monsiou“ jest oblíbený titul u Angličanů, kterého užívají vůči všem Francouzům; zrovna jako báli by se uraziti předpisy slušnosti, kdyby neoslovili Itala „signor“ nebo Němce „herr“. Snad jest to rozumné. Tento zakořeněný zvyk má aspoň výhodu, že hned napřed můžeme poznati národnost lidí.Doktor Sarrasin přijal navštívenku, která byla mu podána. Byl vůbec velice udiven, že v zemi, v níž nikoho neznal, dostal návštěvu, a to tím spíše, když na malé, podlouhlé navštívence četl:„Mr. Sharp, solicitor, 93, Southampton row, Londýn.“Věděl, že „solicitor“ jest domácí anglický advokát nebo spíše záhadný právní přítel, jakýsi přechod mezi notářem a advokátem, prokurátor dřívějších dob.„U všech ďasů, co mně po onom Mru Sharpovi?“ tázal se sama sebe. „Což snad nevědomky provedl jsem nějakou špatnost?… Víte to určitě, že tato navštívenka jest pro mne?“„Oh, yes, monsiou.“„Dobře, nechť vstoupí.“Ceremonář vpustil mladého ještě muže, jejž doktor hned na první pohled zařadil do veliké rodiny „umrlčích hlav“. Jeho tenké, spíše seschlé rty, dlouhé bílé zuby, skoro úplně zapadlé spánky pod koží jako pergament průsvitnou, mumiová pleť a malé oči s pronikavým pohledem řadily ho do třídy nám protivných zjevů. Jeho kostra od nohou ke krku byla skryta pod kabátem s velikými kostkami, v ruce držel cestovní brašnu z lakované kůže.Muž tento vstoupil, zběžně pozdravil, hodil na zem svou brašnu a klobouk, posadil se, aniž by požádal za dovolení, a pravil:„William Henry Sharp mladší, společník domu Billows, Green a Sharp… Mám čest mluviti s panem doktorem Sarrasinem?“„Áno, pane.“„Francois Sarrasin?“„Jest to mé pravé jméno.“„Z Douai?“„Douai jest mé bydliště.“„Váš otec jmenoval se Izidor Sarrasin?“„Ovšem.“„Rekněmež, že jmenoval se Izidor Sarrasin.“Mr. Sharp vytáhl z kapsy zápisní knížku, podíval se do ní a pokračoval:„Izidor Sarrasin zemřel v Paříži roku 1857 v VI. okrsku, ulice Tarranne, číslo 54., v hotelu des Écoles, jenž nyní jest sbořen.“„Tak jest,“ pravil doktor, mezitím co jeho udivení stále vzrůstalo. „Vysvětlete mně však…“„Jeho matka jmenovala se Julie Langévolová,“ pokračoval dále Mr. Sharp, aniž by se dal vyrušovati. „Pocházela z Bar-le-Duc, byla dcerou Benedikta Langévola, bytem v slepé ulici Loriol, který zemřel r. 1812, jak vychází najevo z úřední matriky zmíněného města… Matriky tyto jsou znamenitým opatřením, pane, znamenitým opatřením!… Hm!… Hm!… a sestra Jeana Jacquesa Langévola, vrchního tambora v 36. lehkém…“„Přiznávám se,“ pravil doktor Sarrasin, udivený nad rozsáhlou znalostí svého rodokmenu, „že o mnohých věcech jste mnohem lépe zpraveni nežli já sám. Má babička skutečně jmenovala se Langévolová, avšak to jest všechno, co o ní vím.“„Opustila kolem roku 1807 město Bar-le-Duc s vaším dědečkem, Jeanem Sarrasinem, jehož pojala za muže roku 1799. Oba odebrali se do Melunu, aby tam otevřeli klempířský obchod, a zůstali tam až do roku 1811, v kterémž roce zemřela Julie Langévolová, manželka Sarrasina. Z jejich manželství pošlo toliko jediné dítě, Izidor Sarrasin, váš otec. Od této doby jest nit přetržena, až na den úmrtí tohoto, jenž objevil se zase v Paříži…“„Mohu navázati přetrženou nit,“ pravil doktor, jenž mathematickou přesností byl opravdu velice unesen. „Můj děd usadil se v Paříži za důležitou příčinou vychování svého syna, jenž věnoval se studiu mediciny. Zemřel roku 1832 v Palaiseau u Versaillesu, kde otec můj provozoval praxi a kde jsem se já sám narodil roku 1822.“„Jste muž, jejž hledám,“ pravil Mr. Sharp. „Nemáte ani bratří, ani sester?…“„Ne! Byl jsem jediným synem a má matka zemřela dva roky po mém narození… Račte mně však říci, pane, co chcete vlastně ode mne?“Mr. Sharp povstal.„Sire Bryah Jowahir Mothooranathe,“ pravil, pronášeje slova tato se vší úctou, jakou zachovává každý Angličan vůči vznešeným titulům, „jsem šťasten, že jsem vás nalezl a že jsem první, jenž může vám blahopřáti!“„Muž ten šílí,“ myslil si doktor. „Jest to dosti časté u ,umrlčích hlav‘.“Solicitor uhádl z pohledu jeho myšlenky.„Pro všechno na světě nepovažujte mne za šílence,“ pravil klidně. „V této chvíli jste jediným známým dědicem titulu baroneta, jenž na návrh generálního guvernéra provincie Bengalské propůjčen byl Jeanu Jacquesu Langévolovi, jenž stal se roku 1819 anglickým občanem, jakož i vdovcem bégumy[1]Gokool a užívatelem její statků; tato zemřela roku 1841, zanechavši toliko jediného syna, jenž zemřel jako blbec, bez potomků a bez poslední vůle, roku 1869. Pozůstalost před třiceti roky obnášela asi pět millionů liber sterlinků[2]. Byla dána pod poručnický dozor a rozmnožena byla o úroky za celou dobu žití blbého syna Jeana Jacquesa Langévola. Pozůstalost ta obnášela roku 1870 asi 21 millionů liber sterlinků čili pět set dvacet millionů franků. Na základě rozhodnutí soudu v Agře, jež stvrzeno bylo vyšší instancí v Delhi a konečně také tajnou říšskou radou, byly movité i nemovité statky odkazatelovy prodány, stržené peníze sebrány a uloženy v Anglické bance. Jest tam pět set a dvacet milionů franků, jež na pouhou poukázku můžete si vyzvednouti, jakmile předložíte na kancelářském úřadě důkazy svého původu; na částku tu dovoluji si vám nabídnouti zálohu libovolné výše u banky pánů Trollop, Smith a spol…“Doktor Sarrasin byl zkamenělý. Okamžik nemohl promluviti ani jediného slova. Potom však zmocnila se ho pochybnost a jelikož nechtěl jen tak zhola uznati uskutečnění snu z „Tisíce a jedné noci“, zvolal:„Jak můžete mně, pane, dokázati pravdivost této historie a jakým způsobem jste mne nalezl?“„Důkazy jsou zde,“ odpověděl Mr. Sharp, klepaje na brašnu z lakované kůže. „Způsob, jakým jsem vás nalezl, jest velice jednoduchý. Hledám vás již pět roků. Pátrání po oprávněných, po ,next of kin‘, jak vyjadřuje se anglický zákonník, na četná dědictví, k nimž nikdo se nehlásí a jež soudy v anglických osadách mají ve své správě, jest specialitou našeho domu.Právě dědictví bégumy zaměstnává nás již celých pět roků. Pátrali jsme na všech stranách a vyptávali jsme se na více jak sto rodin Sarrasinů, aniž bychom však byli mezi nimi nalezli jedinou, která by měla původ od Izidora. Již jsem dospěl k náhledu, že v celé Francii není více žádného Sarrasina, když najednou včera ráno při čtení zprávy ,Daily News‘ o hygienickém kongresu spatřil jsem jméno doktora, jehož jsem dosud neznal. Sebral jsem ihned své vlastní poznámky, porovnal jsem je s tisíci listin, které jsme za příčinou této dědické záležitosti sebrali, a zjistil jsem ke svému udivení, že město Douai ušlo naší pozornosti. Jsa si skoro vědom, že přišel jsem na pravou stopu, vsedl jsem do vlaku jedoucího do Brightonu, spatřil jsem vás při opouštění kongresu a mé tušení mne nezklamalo. Jste živým obrazem svého děda Langévola, jak jest vyobrazen na podobizně, kterou máme v rukou, dle olejového obrazu indického malíře Saranoniho.“Mr. Sharp vytáhl ze své zápisní knížky podobiznu a podával ji doktoru Sarrasinovi. Podobizna představovala muže vysoké postavy s krásným vousem, s chocholatým turbanem a s nazelenalým brokátovým kabátem v oblíbené posici historické podobizny velícího generála, jenž dává rozkaz k útoku, při čemž upřeně pozoruje diváka. V pozadí bylo možno pozorovati nastínění kouře bitvy a útoku jezdců.„Tyto listiny povědí vám více nežli já,“ pokračoval Mr. Sharp. „Ponechám vám je zde a vrátím se zase za dvě hodiny, abych s vaším dovolením přijal vaše rozkazy.“Promluviv toto Mr. Sharp vytáhl ze své brašny z lakované kůže šest nebo sedm částečně psaných, částečně tištěných balíků listin, položil je na stůl a zády pomalu ustupoval ke dveřím, při čemž zabručel:„Sire Bryah Jowahir Mothooranathe, mám čest vám se poroučeti.“Napolo s důvěrou a napolo s nedůvěrou chopil se doktor balíků listin a začal je prohlížeti.Zběžná zkouška postačila, aby se přesvědčil, že celá historie jest pravdivá; všechny pochybnosti byly rozptýleny. Jakž také bylo možno váhati na př. před takovým dokumentem, jenž měl tento titul:„Zpráva vysoce ctěným lordům tajné rady královniny, uložená dne 5. ledna 1780, týkající se pozůstalosti bégumy Gokool z Ragginahry v provincii Bengálské, na niž nikdo nečiní nároků.Stav věci.— Jedná se o vlastnické právo více mehalů a 43.000 beegalů orné půdy, různých budov, paláců, dvorů, movitostí, kapitálů, zbraní atd. atd., které pocházejí z pozůstalosti bégumy Gokool z Ragginahry. Z různých akt, předložených civilnímu soudu v Agře a apellačnímu soudu v Delhi vychází na jevo, že bégum Gokool, vdova radži Luckmissura a dědička rozsáhlých statků provdala se r. 1819 za jistého cizince, rodilého Francouze, jenž jmenoval se Jean Jacques Langévol. Tento cizinec sloužil jako poddůstojník (vrchní tambor) až do r. 1815 ve francouzské armádě u 36. pěšího pluku a když tak zvaná Loirská armáda byla rozpuštěna, vstoupil v Nantesu na loď jako zástupce obchodní lodi. Přišel do Kalkuty, odebral se do vnitra země a dostal brzy místo instrukčního kapitána (setníka) v malé armádě domorodců, kterou radža Luckmissur měl právo vydržovati. Z této hodnosti v krátké době postoupil na vrchního velitele armády a krátce po smrti radžově obdržel také ruku jeho vdovy. Se zřetelem na osadní politiku a důležité služby, které prokázal za choulostivých poměrů Evropanům v Agře Jean Jacques Langévol, který přijal anglické poddanství, generální guvernér provincie Bengálské žádal a obdržel pro manžela bégumy titul baroneta. Území Bryaha Jowahira Mothooranatha bylo proto povýšeno na léno. Bégum zemřela r. 1839, zanechavši užívání všech svých statků Langévolovi, jenž po dvou letech následoval ji do hrobu. Z jejich manželství povstal jediný syn, jenž již od útlého mládí byl přiblblý a který ihned musil býti dán pod opatrovnictví. Jeho statky byly věrně spravovány až do jeho smrti r. 1869. Až dosud nejsou známi dědici této obrovské pozůstalosti. Jelikož soud v Agře a apellační soud v Delhi na žádost místních úřadů jménem státu nařídily prodej této pozůstalosti, máme čest požádati lordy tajné rady za jejich potvrzení zamýšlených opatření, atd. atd.“Následují podpisy.Ověřené opisy soudních výnosů v Agře a Delhi, listiny prodeje se týkající, opisy poukázek Anglické banky, zpráva o krocích učiněných ve Francii za příčinou vyhledání dědiců Langévolových, jakož i spousta listin, týkajících se této záležitosti, zapudily poslední pochybnosti doktora Sarrasina. Dle zákona a práva byl „next of kin“ a dědicem bégumy. Mezi ním a pěti sty dvaceti sedmi milliony, uloženými v sklepeních banky, bylo toliko vyplnění některých formalit, obyčejné opatření ověřených křestních a úmrtních listů!Taková neobyčejná hra Štěstěny rozčilí i nejklidnější mysl; také dobrý doktor při této neočekávané jistotě nemohl se rozčilení úplně zhostiti.Jeho rozčilení netrvalo však dlouho a jevilo se toliko krátkým přecházením po pokoji. Potom zase úplně se vzpamatoval, nazval prchavý záchvat zimnice nedůstojnou slabostí, vrhl se do pohovky a po nějakou dobu zůstal pohroužen v hlubokých myšlenkách.Potom jal se zase choditi po pokoji sem a tam. Nyní plály jeho oči čistým plamenem; bylo viděti, že také v jeho nitru utváří se veliká, šlechetná myšlenka.Myšlenku tu poznal, uvážil, pěstoval ji s láskou a konečně ji přijal za svou.V tomto okamžiku bylo na dveře zaklepáno. Mr. Sharp se vrátil.„Prosím vás za odpuštění stran mých pochybností,“ pravil k němu upřímě doktor. „Nyní jsem se přesvědčil a proto děkuji vám tisíckrát za vaše namáhání.“„Nic nevadí… jednoduchá věc… mé povolání…“ odpověděl Mr. Sharp. „Mohu doufati, že sir Bryah zůstane mým klientem?“„Netřeba o tom ani mluviti. Celou tu věc svěřuji vašim rukám… Prosím vás toliko, abyste mně nedával onen podivný titul…“„Podivný! Titul, jenž má cenu 21 millionů liber šterlinků!“ pravila tvář Mra Sharpa; byl však příliš zdvořilý, než aby ihned neustoupil.„Jak vám libo, vy jste pán,“ odpověděl. „Odjedu zase vlakem do Londýna a nyní čekám toliko vašich rozkazů.“„Mohu podržeti u sebe tyto dokumenty?“ tázal se doktor.„Ovšem, neboť máme jejich opisy.“Když byl doktor Sarrasin zase o samotě, posadil se ku svému psacímu stolu, vzal listovní papír a psal následující:„V Brightonu, dne 28. října 1871.Můj drahý synu, dostalo se nám neočekávaně jmění ohromného, obrovského, neslýchaného! Nemysli si, že jsem snad choromyslný, ale přečti si především tištěné listiny, které přikládám k tomuto dopisu. Dovíš se z nich, že jsem dědicem titulu anglického čili lépe řečeno indického baroneta a kapitálu půl milliardy franků, jenž nyní jest uložen u Anglické banky.Nepochybuji, milý Oktáve, s jakými city přijmeš tuto neočekávanou zprávu. Nahlédneš zajisté jako já, že takové jmění nám ukládá zcela jiné povinnosti a pochopíš nebezpečí, které nám povstati může při jeho upotřebení. Znám tuto věc sotva hodinu a již dusí mne starost k vůli takové zodpovědnosti napolo radost, kterou mně k vůli tobě dříve učinila. Možná, že tato změna bude míti nepříznivý vliv na další naše osudy…Jako skromní zákopníci vědy cítili jsem se v zátiší šťastnými. Zůstane to tak? Snad ne; chci však nyní vzniklou ve mně myšlenku potlačiti: což kdyby toto nám připadlé bohatství posloužilo nám jako nová, mocná vědecká pomůcka, jako užitečný nástroj civilisace!… O tom promluvíme si později.Piš mně a pověz mně brzo, jaký dojem na Tebe učinila tato neobyčejná novinka a hleď, aby se o tom dověděla Tvá matka. Doufám, že jako rozumná žena vyslechne tuto zprávu klidně.Tvá sestra jest dosud příliš mladá, nežli aby jí podobná věc mohla poplésti hlavu. Jest ovšem již dosti rozumnou; a kdyby i dovedla postřehnouti všechny následky sdělené Ti zprávy, jsem přece ubezpečen, že změna našich poměrů by na ni nejméně účinkovala. Vřelé stisknutí ruky Marcelovi. Nezapomněl jsem na něj při žádném našem plánu do budoucnosti.Tvůj upřímný otecFr. Sarrasin,doktor medicíny.“Když vložil tento dopis s nejdůležitějšími listinami do obálky a opatřil tuto adresu „Pan Oktáv Sarrasin, studující na Ústřední umělecké a průmyslové škole v Paříži, 32, Rue du Roi-de-Sicile“, chopil se doktor klobouku, oblékl svrchník a odebral se do kongresu. Čtvrt hodiny na to výtečný tento muž nemyslil již ani zdaleka na své milliony.[1]Bégum = indická kněžna.[2]Libra sterlinků = 12 zl. r.č.
Verne_Ocelove-mesto.html.txt
„Rozmlúvání mládence se smrtí“Z cechmistrovských pohrabných „vinšov a rečí“ v Trenčiansku.Podáva Joz. Ľ. Holuby.Nielen v Bošáckej doline, ale aj inde v Trenčiansku a Nitriansku u evanjelikov sú pohrabné cechy, na čele majúce cechmistra a mládkov, ktorí opatrujú umrlčie rúcho k pokrytiu rakve a smolné alebo živicové fakle, horiace pri sprievode pohrabnom, od domu až po hrob. Že som tie prímluvy a vinše cechmistrovské k uverejneniu poslal do Prahy: tedy tu zvyky a obyčaje pohrabné spomínať a tie „vinše a reči“ znovu uvádzať nemôžem. V jednom rukopise, takéto „vinše“ obsahujúcom, nachodia sa aj daktoré pohrabné piesne a verše, ktoré, keď je mrtvé telo v dome vystreté, spievajú, a tie verše cechmister, obyčajne až po pohrabe, na kare reční. Podávam tu jednu takú rýmovačku od neznámeho pôvodcu, ktorá sa nespieva, ale reční, a síce po pohrabe mládenca. Odpis, ktorý som mal v rukách, je veľmi chybný, a o akomsi pravopise, alebo aspoň o dôslednom spôsobe písania, prepisovateľ nemal ani potuchy; preto neprepisujem ho so všetkými chybami, ale tak, ako ho cechmistri pri rečnení vyslovujú.Rozmlúvání mládence se smrtíJešťe sem byl krásný, mladý, Pustila se smrť do zvady Se mnú, ješťe zdravým, mladým: Ach, co si já včil poradím? Že mi nedá déle žíti; Nu, čože já mám činiti? Nevím, co sem ti zavinil, Abych ješťe v sveťe nežil. Co ty smýšláš, smrti, smrti, Snád já mladý mám umríti? Budem-li se mocť vymluvit? Nemám, nemám chuti s ní jít. Co bys nemel jaké chuti, Musíš se mnú predce jíti; Já sem si tak rozmyslela, Abych ťe já umorila. Musím ťe já; mládence, vzít, Musíš se mnú do hrobu jít; Nebudeš dél v sveťe žíti, A tvú mladosť užívati; Neb si mladý, samopašný, Život vedeš roztopašný; Nechceš ani slúžit Bohu, Dokud ty máš mladosť svoju; Na mne ani nepomyslíš, Že ty mladý umrít musíš; A že já mám také právo, Vzít mladého, jak starého. Smrti, smrti, čo ty smýšláš, Když mladého nahováráš? Já jsem mladý, zdravý, silný, Asnád bych já šel do jamy? Škoda by mne ješťe bylo, Aby moje ťelo hnilo. Já sem mladý, pekné tvári, Ješťe žily ve mne hrají. Ješťe krev má po mne behá, Ráda by si povolila; A ty ji chceš zastaviti, A její beh umoriti. Cože je mňe po tvé krvi, Že ti behá prez tvé žily? Byť ti ony jako hraly: To musí byt po mé vúli. Jen se pristroj, mládenčeku, Nedámť, nedámť déle veku; Nebo já mám také právo, Vzít mladého, jak starého. Já múžem vzít mladú pannu, Velmi peknú, pristrojenú; Nemúže mi poveďeti, Že nemúže se mnú jíti; Nebo múžem všechňech brati, Starých, mladých, ba i deti. To právo sem v raji vzala: Já musím byť v ňem vždy stálá. Nemúžem ho ja zmeniti, Pokud bude človek žíti; A to jest má radosť velká, Když múžem vzíť mládenčeka, Který se jen svetu smeje, A na mne si nespomene: Že sem já vždycky hotová, Duši odebrat od ťela. Zdáliž mladý má pamatať, Že ho v mladosti smrť má vzáť? On si na to více myslí: Mnohé roky múže žíti. Šanuj, smrti, moju mladosť, Však máš na zemi starých dosť, Kterí mohú rádi mríti: Nu, takových múžeš brati; Nebo mnohé roky žili, A svoju mladosť užili; Oni rádi s tebú pújdú, I tam do tmavého hrobu; A mne predce máš nechati, Bych mohl mladosť užíti; Však když i já starý budu, Ach, rád s tebú, smrti, pújdu. Budem umírat s radostí, A v hrob složím svoje kosti; Jen mne nechej, milá smrti, Bych mohl mladosť užíti. Darmo ty mne nahováráš! Appelláty více nemáš; Položím ťe do postele, Na cinteri, pri kostele. Mládenčeku, jen se polož, Mladý, silný, své kosti slož! Postelem ti mekké pérí, Mezi hroby na cinteri. Budem tvoja žena mladá, Veď ťe já mám velmi ráda! Nemáš appelláty více, Když já poraním tvé srdce. Není v sveťe žádná pomoc: Jen se polož, své kosti slož! Milý, silný mládenčeku, Podtnem ťe svú ostrú kosú! Nuž, čože již mám činiti, Když musím predce umríti? Nic neprospeje výmluva: Mladosť tu nic neprospívá. Nespomúže mi bohatství, Bych mel všeho sveta pánství: Smrti nepremúže sila, Byť by jakákoli byla. Nic si hodností neváží, Císare, krále v hrob vloží, I rímskemu Otci poví: Stroj se! Já jsem tvoja paní! Musíš tu všecko nechati, Svet opustiť, v hrob lehnúti; A když nemúž jináč býti: Nu, musím i já umríti. O Pane Kriste Ježíši! Vezmi moju mladú duši, Do tvého krásného nebe, Ať tam oslavuje tebe. Kdež nebude žádné smrti: Tam mne více nezarmútí, Kde smrť nemá žádné právo, Až tam ono konec vzalo. Amen, amen, o Ježiši, Prijmiž moju mladú duši Do toho tvého království, Do tvého večného panství. Amen.Túto naivnú rýmovačku, cechmistrom na kare pohrabnom slávnostne a vážne odriekanú, prítomní s velikou pozornosťou počúvajú, bár by ju už mnoho ráz boli počuli. Ako z obsahu, tak aj z formy týchto veršíkov poznávame: že ich složil dajaký pismák z ľudu, ktorý českú Bibliu pilno čítaval, lebo reč veršíkov týchto, vzdor slovakismom, velice sa nanáša na reč Biblie králickej. Príležitostne uverejním aj iné podobné verše, pri pohraboch u hrobu alebo v dome odriekané písma znalým cechmistrom.
Holuby_Rozmluvani-mladence-se-smrti.html.txt
Tři prózyProcházkaPo světlé cestě, místo po místu, na zaprášené silnici postupuje kupředu konám procházku:podél silnice jdou příkopy se špinavou vodou, dále po straně jsou kopretiny, kymácející se bílé kytky v trávě, v příkopech a kolem ustupujících tyčí telegrafu křičí vrabci, pod plechovou klenbou nebe rýsuje svou dráhu velký pták spouštěje na zem dolů své chraplavé volání;slunce teple hřeje opírajíc se každým paprskem o jeden bod a všemi paprsky o každý atom, až je zaplněn celý prostor do nejposlednějšího místa…Napravo i nalevo opouštím věci, návrší, domy, spěchající vlak, jedno podívání, jedno pokynutí a zase dále a jsou tu zas nové,stromy s řinoucími se lístky, v chvějivém pohybu tichá zelenost, a přes ni se ohýbá mírný vítr, ostře vykrojené listy s jemně vystříhanými vroubky a zoubečky jako z papíru, jeden každý je znát v znehybnění — to je lípa,a pak zase zelenost do dálky splývající…Krásná je taková procházka, když všude je světlo, slunce hřeje a ukazuje cestu, vzdálenost od jednoho místa k druhému, a mezi nimi bílá cesta, po které jdu, potkávám, míjím, zvolna přecházím, a jsou tu zas nové:Po silnici přichází hlouček, všichni se na sebe díváme a oceňujeme svoje vzezření navzájem,mají světležlutý prach na šatech, jako stejnokroj je to, hlučí, plijí a vesele se dívají brutálníma očima; pokřikujeme na sebe, pozdvihujeme ruku k pozdravu, klobouky jdou vzhůru a dolů a zase jsou na hlavách, a po mužských zůstal hořký zápach tabáku, když míjejí a vypouštějí světlé obláčky z dýmek,všechno se těší z vzájemné veselosti, také já:když pokračuji ve své cestě a když pak jsem potkal dívku v červené blůze a prostovlasou, má pružné tělo, jak pěkně se drží v bocích, i její chůze je hezká;podívali jsme se na sebe a oba si myslíme, že jí něco žertovného povím: „Kš kš, miláčku, není třeba tak pospíchat, raději bychom mohli jíti spolu“…nedá slovo k slovu, ale na odpověď se usměje rty, očima, i v tvářích, až celá je úsměv a za bílými zuby smích ještě půvabnější stoupá dokola a rozlévá se, kam až mohu dohlédnout;„Já nejdu tu jen tak na prázdno, jak se zdá, a není to na mně vidět, že mám tu svou zvláštní úlohu,“ pravím,„mohu vystoupit zde na kopec, přivázat k holi barevný šátek a vyplnit svoje poslání zamáváním praporku, aby to bylo z dálky vidět, a pak by na všech stranách vznikla podivná akce a bylo by znát, jak vše se hýbe, aby se jistí lidé k sobě soustředili;nevěříš-li a chceš-li se přesvědčit, pojď se mnou a uvidíš, jak to přijde, až vyvolám tuto zvláštní věc svým signálem.“Jak by mohla věřiti takové vymyšlenosti, jak by se nesmála nesmyslnému nápadu, a přece jde se mnou (oba děláme, jako by se mnou šla jen ze zvědavosti, neboť by se styděla, kdybych ukázal, že rozumím našim pohnutkám), a jdeme tedy nahoru vesele rozmlouvajíce,tam jsem ji stisknul, jak chtěla na obou tato chvíle:Teď už si ničeho nežádá, již se neptá, zvědavá, na mé vymyšlené poslání, a co odcházím, je v keřinách jako zajíc, jako usedlý pták, jako polní myška, stále menší a menší…Teď už mohu jít zase dále, neboť láska není všechno a někdy víc bolí než těší;ale ještě jsem udělal svůj barevný signál a zamával jím na všechny strany, aby nic nescházelo:zamával jsem praporkem znamení: Na shledanou.UdálostPřišel jsem na ostrov, který nebyl Pathmos,[1]dokola obrostlý vysokými stromy, a jsou tam Amorovy sály, Palác tance, Bar, Kinematograf, Femina, Illusion a Koncertní akademie.Jaká budova! Vlaje nad ní sto dvacet praporů, fronta měří šedesát kroků a má čtyřicet oken, všechna samá záře, tvář, v níž neschází žádný zub; zvnitř chrlí se hudba, prudce a opile, jako světelná fontána a jako žlutý gin-koktejl. — Jaké místo pro toho, kdo hledá vyražení!Na cestičkách skřípe písek jako skelné střípky a ve vypěstěném trávníku, třesoucím se nočním chladem, svítí odhozené doutníky a pohasínají do černé tmy jako oči.Ve vestibulu muž mi vyleštil střevíce, až vrhaly mnohonásobné lesky jako velký skleněný brilant. Sál zdál se celý jako z jednoho kusu, jen strop byl složen ze samých barevných žárovek; když jsem vstoupil, kapelník zdvihl taktovku, hudebníci počali hráti a dívky počaly se otáčeti v skvělém světle. Pak hudebníci skončili svůj kus, dívky uvolnily svoje objetí a upravovaly si šaty. Pak zahájila hudba novou píseň; byla tak podivná a zněla tak smutně, že všichni přítomní se zarazili a že se na chvíli zastavila všechna živost. Nejvíce ze všeho bylo slyšet hru cella, jež znělo hlasem nejsilnějším a nejsmutnějším. Byl to hlas tak silný, že všichni jsme viděli, jak rozvinulo své křivky a oživilo své plochy pohybem podivným, který zasahoval až do diváků a rušil jejich podobu, až bylo nahá žena s překrásně vykrojenými boky a oble vypnutým zadkem, úpěnlivě prosící cellistu, aby ji obejmul. On se nad ní skláněl, naslouchal a její prosbu nevyplnil; když pak skončila hudba, viděl jsem také, že bylo to jen cello a nikoliv žena k obejmutí. Hudebníci odpočívali, páni utírali si ruce kapesními šátky a tanečnice převazovaly si uvolněné stužky.Vodní krajinaMůže vzniknouti takové místo a zdání, že řeka uzavřená do krajiny již neplyne a zastaví se v sobě v utkvění nezachytitelném rafijemi času. Ale krajina podél břehů zachází, ztrácí se jako vidina ve snu a zvolna opouští ten utkvělý prostor. To všechno je pak jako zvláštní oblast v průsvitném minerálu, jehož všechny molekuly jsou z čistého živlu vody, ačkoliv je vidět i krajinu, stromy, skály a domy.Sladký tlak urovnané volnosti je jasný a stejnoměrný vzhled jednoty, jako když ve snách zjevují se krajiny pod vodou.Utkvění je bez hlasu a hladina zamlklá, jen tiché zašplounání a zase je ticho, bezzvučná měnivost a divná tíseň čistého klidu a vyrovnání u vody. Jako zdání chladné obrazy, tiché a rovné odrazy, podivně vážný soulad, zkonejšení a mír bez kazu.Čisté a rovné obrazy stoupají v hlubokém spojení, v rytmu zastaveném a trvajícím se v sobě zhlížejí chladné plochy, kamkoliv na pohled hlubiny skrz sebe procházející.Obloha utkvěla v hlubokých rovinách daleko dole i nad hlavou, vysoké skály sestupují k hladinám, oblouky mostu jsou zdvojené tak jako přízrak.Poblíž břehu je znehybnělá loďka a v ní člověk cítící všechny plochy tohoto prostoru, šedé, šedé a zelené, na nichž všech leží jako stejný povrch tesknoty.[1]Pathmos— řecký ostrov v Egejském moři zmiňovaný v knizeZjeveníjako místo, kde se Janovi ukázal Ježíš (Zj1, 9).
Capek_Tri-prozy.html.txt
I.Po hradskej išlo decko divne pomalým, nedetským krokom; čiapku vtiahnutú do tvári, červené malé ruky držaly knihu a tabuľku, sivé nohavičky poplátané, oči sklopené k zemi…Vozík prešiel popri ňom — chlapec odvrátil tvár.Na hladkých čiernych vlasoch až belasastý lesk; tvár malá, vážna, oči belasé. Celé to drobné stvorenie robilo tu na moravskej hradskej, ako tak išlo ticho a pomaly zo školy, podivný dojem.Bol to Paľko Moravčík, vravel len po hanácky, a jednako, keď sa mu niekto dobre prizrel, mal pocit: „Toto dieťa sem nepatrí!“Bol celkom inakší ako všetci chlapci v škole. Červenolíci, veselí, silní šuhajci kričali, ruvali sa po ceste, kamarátili sa spolu a bili sa — len malý Paľko bol akýsi vždy osamotelý.Prečo ho vlastne nemali radi, nevedeli. Nepáčilo sa tým deťom silnej, tuhej, belaso-okej rasy decko, s pleťou ako slonová kosť, príliš čiernymi vlasmi a filigránskymi údmi.Cítili, že je inakší ako oni, a to už v škole nestrpia — nieže to neskôr v živote!Osemročný chlapec bol malý, len toľký, ako iné šesťročné bývajú. V škole sa výborne učil počty; všetko iné mu išlo ťažko. Vedel len svoju materinskú reč, a jednako nevravel plynne. Nerád chodil do školy; chlapci ho trápili, a on bol vždy slabší; posmievali sa z neho: „Henten krivooký!“Malý Paľko sa nikdy nedíval do zrkadla, nevedel, či je to pravda, ale srdiečko mu bilo, keď počul: „Paľo krivooký!“ Najradšej bol doma vo mlyne; tam bol u svojej dobrej maminky, ona ho obránila od všetkého zlého, dala mu jesť a v noci spal s ňou v jednej posteli. To bola najmilšia chvíľa celého dňa, keď sa zakutral do veľkej, širokej sedliackej postele, prikryl sa velikánskou červenou duchnou, zažmúril oči a načúval, ako hučí mlynský potok a v izbe pri peci ako pradie strakatá mačka…Maminka je veľmi dobrá, nikdy ho nebije, nikdy mu nenadáva do krivookých; ba rada ho má, pohladká ho po tmavej úzkej hlavičke: „Ty moje chúďatko!“Dnes Paľko mal obzvlášte zlý deň: v škole mu vzal Mišo, najsilnejší chlapec, malý obrážtek, čo mu maminka z mesta doniesla, a keď si ho Paľko chcel vziať nazad, udrel ho Mišo tak, až mu krv začala tiecť z nosa. Ale razom pochytila malého chlapca divokosť — ako to bolo, ani teraz nevie — zrútil omnoho väčšieho Miša na zem a prikľakol ho…Krv mu ešte vždy tiekla z nošteka, malé, slabé prsia divo dýchaly a srdce trepotalo ako chytenému vtáčatku.Mišo reval na zemi:„Pusť ma, ty pankart!“Vtom prišiel pán učiteľ…Čo to len znamenalo, to slovo?Muselo to byť niečo strašné, lebo Miša zamkol pán učiteľ. Ale Paľko videl, cítil, že za ním šeptali deti o ňom a ukazovali naňho: „Pankart!“Noštek mu opuchol, i ho bolel, i hlava ho bolela, a ustavične rozmýšľal po ceste domov, len prečo mu deti tak nadávajú. Teraz mu svitlo všeličo, čo dosial nezbadal: ako sa ženy pred kostolom drgajú, keď ide popri nich, a že on to slovo už častejšie počul, len nevedel, že to o ňom vravia…Doma nová búrka.Pani mlynárka, obstarná ženička, s dobrodušnou tvárou, bola dnes veľmi namrzená: Paľko bol v komore lakovať, nechal dvere otvorené, prišla mačka, narobila hrúzu škody.A tovariš jej ušiel, a koleso sa polámalo, a daň by mala platiť, a nemá z čoho.Paľko, nechoď teraz maminke do cesty so svojimi žalobami! Ale Paľko neposlúchol.„Maminka, povedz, prečo mne nadávajú: pankart?“ oslovilo ju decko.Mlynárka mala zlý deň; že jej chlapec polakoval lekvár, zlostilo ju a celé trápenie domáce zaľahlo dnes obzvlášte na ňu.Nahnevano sa podívala na decko so žltou tváričkou, napuchnutým noštekom, a i krásné belasé oči boly dnes krivšie ako inokedy…Čudným spôsobom v srdci dobrej stvory vyhaslo teraz niečo… „A predsa je len pohan, a nie kresťan, čo ho i krstili…“„A prečo si mi polakoval lekvár? Ty… ty… pankart!“„Ale veď ty si moja maminka!“ plakalo decko a chytilo ju za sukňu.Ale dnes bol čert v panej mlynárke.„Horkýže som ja tvoja maminka!“ skríkla namrzeno. „Ja nie som tvoja maminka — daj mi pokoj!“Pleskla dvermi, až sa tak izba striasla. Decko prestalo plakať.Neni jeho maminkou? Jediný človek, ktorý mu bol dobrý, ho už tiež nechce? On je krivooký Paľo a pankart?Tajomná, záhadná krv jeho otca sa pohla v ňom; osemročné decko precítilo, prežilo za pár minút toľko žiaľu, sklamania a trpkosti, ako iní cez celý život.Teda on už nebude spať s maminkou pod červenou duchnou; on už nesmie ísť do komory, jeho nikto nechce, on je sám na svete?…Druhé deti majú otca, mater, sestry, bratov, on mal len maminku, a ani tá mu neni maminkou, i tá mu nadáva do pankartov…Bol hladný — nepýtal si jesť; složil tabuľku a knihu, sňal čiapku s hlavy a vyšiel do záhrady, kde hučal potok.Necítil zimy, len noštek ho pálil. Nahol sa k potoku, aby si ho ochladil vodou. V potoku videl krivé oči — prvý raz sa povedome díval na svoj obraz… Striasol sa. „Pankart!“ hučalo mu v hlave, a s tou podivnou energiou otcovej rasy hodil sa do hlbokého potoka…Ponoril sa, ručičky hľadaly ešte zachytiť sa do niečoho — chytily do povetria… Krátky výkrik, ako keď zviera umiera…Sletel anjel smrti, bozkal malého pankarta na čelo a zaniesol jeho dušu do neznámej diaľky…
Ivankova_Taky-je-zivot.html.txt
ZaliečanieV krásnej zahrade samotná kvety polievam, kde sa vezme, tu sa vezme jeden mladý pán. Ako som ho obadala, že stojí pri mne, velice som sa uľakla, no jakžeby nie? Pýta sa ma: „Moja dievka, jak sa menuješ? však mi z tej tvojej kvetnice kvietok daruješ?“ Keď sa ma takto zpytoval, vravel slová tie, v tvári som sa zapálila, no jakžeby nie? „Ó jaká si,“ ďalej povie, pekná a mladá, či by si ma moja ľúba, nemala rada? Keď sa ma takto zpytoval, vravel slová tie, veľmi som sa zahanbila, no jakžeby nie? „Vidíš moja roztomilá, na dušu, ver mi, keby si ma milovala bol bych ti verný!“ Ako sa takto zadušal, povedal tú reč: chytro som sa zobracala a utekla preč.
Grajchman_Lubost.html.txt
Dráteník PavelPsal jsem — řadu let před vojnou — knihu o Slovensku a do ní jsem potřeboval obrázek dráteníka, pravého dráteníka, co má dlouhé vlasy až na ramena, na hlavě širák, na ramenou houněnou kabanici a na nohou krpce. Nyní již řídce takového uvidíme. A když přece jsem takového lapil, nechtěl se dáti fotografovat. Darmo jsem mu slíbil korunu a oběd. Ne a ne. Byla u nich taková pověra, že dá-li se fotografovati, do roka zemře.Jednou přišel dráteník Pavel, bydlící v Tiché u Frenštátu. S tím jsem se už déle znal. Počal jsem s ním vážně jednati. „Jste starý člověk, světa zkušený, nevěřte v zábobony a nechte se mi fotografovat; dostanete korunu a oběd.“ Pavel svolil. Nevěří, že by proto ztemněl (oslepl), ale přec se bojí, že se mu zdraví „převrátí“. „Nebojte se, nepřevrátí; tu se podívejte na podobizny moje, ženiny a mého dítěte a vidíte, že jsme nezemřeli a že se nám zdraví nepřevrátilo.“Kráčeli jsme spolu k fotografovi a od fotografa domů k obědu. Po obědě jsme si vyprávěli a tady vám to všecko povím, co jsme si povídali.Dráteník Pavel je z Vysoké. Kdybyste šli z Rožnova k jihovýchodu, přijdete do Karlovic. Z Karlovic ie už blízko na hranice slovenské. První slovenská dědina je Makov, druha je Vysoká. To je kraj drátenický. Já jsem jej kolikrat prošel a zase tam půjdu. Samé vrchy, v údolích kamenitá políčka, na nich brambory jako hrášky, oves a ječmen. Bída veliká je tady, nikdy jste větší neviděli… Jaký div, že Pavel od mládí plahočil se v cizině.„Kde jste všude byl?“ otázal jsem se.„V celém světě, jen v Americe nikoli. Nejdřív jsem drátoval kol Brna. V Brně se mi přihodila milá věc. Stál jsem v kostele a modlil jsem se. Jakási panička se na mne zadívala, tak jako by si vyhlídala, kterou pasť by koupila. Potom ke mně přistoupila a dala mi cosi do ruky. Já rozevřu, podívám se: on zlatník bělučičký jako sníh. Hlava se mi zatočila, panička pryč; ani jsem jí ruky pobozkať nemohl. Šel jsem blíž k oltáři a pomodlil jsem se za ni pětkrát otčenáš a zdrávas. To už je šedesát let, kdo ví, jestli panička žije.“Potom chodil po Dol. Rakousích. Kol Vídně bylo tuze dobře. Lid je tam dobrý, dá najíst i vína napít. Zato na Maďarech (roz. území Maďary obydlené) je lid zlý. Tam je mnoho pohanův, ti lají a klejí, hanba poslouchat. Tam i panáček zahřeší (zakleje), takový je tam nepodařený svět.V Čechách je lid dobrý, ale už se tak nemodlí jako na Slovensku. Více drží na Pána Boha nežli na panáčky.Na Němcích u Rumburka je dost onako, v Prajsku rovno. V Prajsku u moře jedl ryby. Rozsekali je, polili je octem, posypali pepřem a tak neuvařené jedli; maso smrdělo rybinou, ale Prajsům chutnalo. Drobnější ryby dávají sviním a kočkám. Prajsi jsou prý gambatí (hubatí).Kolik je Pavlovi let, navlas neví, ale jistě přes osmdesát. Za jeho mládí žilo ve Vysoké mnoho lidí, kteří měli i přes sto let. Janko Segeč, když měl sto roků, ženil se po čtvrté. Byla svatba veliká, tři dni hrála muzika a Janko tančil jako mladík. Zemřel, maje 133 let, 7 měsíců. Pavel znal ženu, která majíc 100 let friško tančila; když jí bylo 115, oslepla a ohluchla, ale ještě potom dlouho žila. Jeden chlap byl tlustý jako zadní koleso. Ten snědl najednou dvanáct bochníčků chleba. Nebo celé tele a dvě bečky piva vypil. Žil jen ze sázek. A ještě jeden veliký jedlík byl ve Vysoké. Byl temný (slepý); seděl při cestě, lidé mu nosili v hrncích brambory, až jich byl plný škopek a on všecky velkou dřevěnou lžicí snědl. Lidé se chodili naň dívat jako na komedii.„Povězte, stařečku, jak to ti lidé žili, že se takového věku dožili?“„Tenkrát lidé žili jinak. Do 28 roků pásl krávy — nestrhal se; na panské robotě robil pomalu — nestrhal se; z lesů olomouckého arcibiskupa (ne za Kohna, Pánbůh chraň, nýbrž toho bývalého) směl si nabrati dříví, co na hřbetě unesl, nikdo ho nehonil — nestrhal se: tož potom nekašlal, kosti měl dobré a dlouho žil.“Přál jsem si poznati náboženské a sociální smýšlení stařečkovo.„Já se řídím podle svatého Joba,“ pravil. „Na hnoji ležel a červi ho žrali. Muzikanti hráli, on jim hodil červíky a z nich byly dukáty. Žena se s ním vadila a on jí též hodil červíka a hned z něho byl dukát. Tak nám to panáček kázal.“Třikrát se mu nebíčko otevřelo. Jednou byl na kopci, pohlédl k nebi a nebíčko se otevřelo. Staří lidé popadali kol Pána Boha a prosili za odpuštění. Po druhé stál zase na kopci, podíval se a vtom se nebíčko otevřelo. Svíce hořely. Ježíš seděl na trůně, svatí a cherubíni kol něho. Po třetí seděl doma a díval se z okna. Byla muzika, on ji poslouchal a — nebíčko se otevřelo. Poklekl a vzdychl: Bože, otče všemohoucí, přijmi nás do slávy své nebeské! A už se nebíčko zavřelo.Sluší se více k Pánu Bohu utíkat než ku světu. I židovi Bůh odpustí, neboť je též člověk. Horší mínění má Pavel o evangelících. Ti prý nevěří v Ježíše, ani v Pannu Marii. S Lutherem nepásl kozy ani ovce, nic o něm neví, leda že je v Uhrách dlužen za česnek a v Příboře za klobásy.Se všemi lidmi žije v míru. Každému dá pokoj, každého pěkně pozdraví, ať poděkuje nebo ne a tak má pokoj. Co je živ, za krejcar nikomu nic nevzal. Na srdci má klíček od svého svědomí a když má čisté svědomí, tak má se vším pokoj. Čisté svědomí, to je nade všecko.Také ví o socialistech, jsou prý to lidé „naničhodní“. Jeden prý byl docela i ve Křenkově továrně ve Frenštátě; dali jej hned pryč, aby všecky nepopsul. O jeee, strašní lidé to jsou, ti socialisté.„Vypravujte, příteli, co jste tak v životě zlého zažil,“ požádal jsem dráteníka.„O jeee, toho by byla tlustá kniha. Třikrát jsem se topil, sedmkrát mě dřevo převalilo a kolikrát mě zbojníci chtěli zabít.“„O tom vypravujte, jak vás zbojníci přepadli.“A dráteník vypravoval: „Jednou, bylo to v létě, koupal jsem se v Bečvě, asi dvě hodiny nad Rožnovem. Bylo to pod strání, živé duše nikde, sluníčko hřálo a voda byla teplá jako louh. Tak dobře jsem se celý vydrhnul a potom na sluníčku vyhříval. Vzpomněl jsem si na svou ženu a na svého Martínka a tak nahlas jsem si povídal: „Marienka, zorienka, Martinko holúbko, čo vy tam doma robíte?“[1]A vtom mě ze zadu chytli tři chlapi. Jeden držel váhy od vozu, druhý nůž, třetí kyják. „Dej peníze nebo Bohu duši,“ pravili. Já řku: „Mám peníze ve Vídni v záložně, pojďte tam se mnou, dám vám.“ Ale oni mnou škubali, vahami tloukli, nožem před očima blyštěli… Potom mě na zem porazili, klekli na ruce a sami zpod košile pytlíček s penězi vytáhli, uřízli a ten tam utekli. Půl sedmé zlatky tam bylo. Ani dýchati jsem nemohl. Když jsem vstal, lál jsem chlapům: „Bodaj ste zkameneli,[2]Parom vám do duše, hrmeň Bohov do vás páralo, tisíc hrmených do vás, vy psi, vy sviňúri, vy zogani, vy zlodeji…“[3]Ale vtom jsem se rozpomenul, že by mne Bůh mohl potrestat, přestal jsem proklínati, rozplakal jsem se, na tom místě pokleknul a děkoval Pánu Bohu dobrotivému, že mi život zachrániti ráčil. A zase mi potom bylo tak lehce, pořád jsem se modlil a doufal v Boha, že mi nový zárobek dopřáti ráčí.“Po několik let zdržoval se v okolí Rumburka. To je německé město v nejsevernějších Čechách. Když jednou spal, pošeptal mu anděl, že jeho žena stůně. Hned té noci vypravil se domů, rozumí se pěšky; tenkráte bylo železnic ještě málo a dráteníkovi nepřipadlo, že jsou železnice též pro něj. Z Rumburka na Vysokou, praví dráteník, je 65 mil. A zdá se, že má pravdu, neboť na mapě naměřil jsem 50 mil přímé vzdálenosti. Běžel, zrovna letěl, jen některou hodinku v noci někde pod stromem přespal. V horách za Frenštátem přepadli jej dva chlapi. Byl večer, měsíček svítil. Chtěli peníze nebo život! Tolik peněz! Půl roku za ně robotil, žil o chlebě a vodě a nyní má vše pozbýt! Bože, slituj se! A jak si tak na Boha vzpomněl, vjela do něho síla zoufalá. Chytil toho většího, praštil jím o zem a dupal po něm, až v něm kosti praštěly. Ten slabší darmo dráteníka shazoval; toho chytil Pavel za nohy, že ho na dva kusy roztrhne a oba kusy že vhodí do vody, co tady tekla. Ale prosil pro Boha a ten na zemi oddychoval, tož nechal ničemníky tak a šel dál Bohu děkuje, že mu zase z neštěstí pomohl. Od toho místa už nebylo daleko na Vysokou. Bylo po půl noci, když ku své chaloupce dorazil. Uplynulo právě pět dní, co vyšel z Rumburka. Dle toho ušel denně 13 mil cesty, čemu bych nevěřil, kdybych byl od mnohých už dráteníků neslyšel, že takové cesty konají. Z Brna byl doma za dva dni a byl jako pták. Ale teď není čas na měření cest. Pavel pospíchá k milé ženě a synku Martinovi. Žije žena jeho a či už je v hrobě? Srdce mu prudce bije… jaj! jaj! Bože, buď s námi! Zaklepal na obloček a uslyší takový pěkný hlásek: Kdo to? Poznal hlas Marinin. Žije, žije! křičel a vrazil do jizby. Byli si v náručí, i Martinko, na lávce ležící, se probudil, a tulí se už k otci. Bylo to plesání v drátenickém paláci! A bez elektrického světla, ba bez jakéhokoliv světélka, ani smolné louče nebylo. Plakal Pavel, plakala Marina, plakali oba radostí. Žije, žije! opakoval Pavel a porozuměl nyní, že se mu to jen tak snilo. Marina sezula Pavlovi krpce a on usnul. Avšak Marina již neusnula, svítání vyčkávajíc. Modlila se za Pavla, jenž ji má tak rád, že pouhý sen ho vyděsil a jako vichřice letěl za ní, přes hory a doliny, v poli spal, se zbojníky zápasil… Vzpomněla si na pohádku, jak jeden rytíř za princeznou dalekou cestu přes tři vrchy a tři doliny konal a jaké překážky přemáhal. Ona, Marina, je víc než princezna, nezaměnila by s ní, její Pavel těžší cestu podstoupil, a to ne pro království a bohatství, nýbrž z čisté lásky k ní… Ó, Pavle, Pavle! Plakala a nechtíc ho vzbudit líbala jeho krpce, tu příznačnou obuv drátenickou, v níž viděla soustředěno všecko utrpení světem plahočícího se Pavla.Pavel spal do rána a přes celý den. Marina nedotekla se jeho kabely, ani pytlíčku na prsou mu pod košilí visícího. Podvečer se Pavel probudil. Marina i Martinko seděli při něm. Podali mu kabelu a vybíral z ní dárky. Marině přinesl dva kosmanské šátky na hlavu a zástěru, zrcádko v plechovém rámku a mosazný prstýnek, jenž se leskl jako ze zlata a měl pěkné barevné skélko. Martinko dostal kornout cukroví a olověného kohoutka, jenž kikirikal. To iste měli vidět, to bylo radostí! A což teprv, když Pavel vytáhl zpod košile pytlíček s penězi a Marině napočítal na dlaň šest desítek. Ó, lidé, lidé, víte-li jen, jak velké jsou to peníze! Marina plesala a děkovala Pavlovi, ale škoda, že do každé radosti padne hořká kapka. Marina oznámila smutně, že žid již kolikrát upomínal o interesy a notár (obecní písař) o daň. Oba uspokojil Pavel druhý den. Potom nakoupil něco potřeb pro domácnost a bylo po penězích. Musil do světa zas…Ostatní příhody nevypravoval Pavel tak obšírně. Sta nocí přespal v poli, sta nocí v mrazu ve stodolách. Jednou, když spal, ukradli mu kabanici, kabelu i peníze. Kolikráte dva dni po sobě nic nejedl. Maje hlad, poprosil jednou — bylo to v Prusku — o kousek chleba a hned jej někdo udal a byl za to uvězněn. Vícekráte byl před soudem, ale vždy uznán nevinným. Ještě několikrát se rval se zbojníky; dva přemohl on, tři přemohli jej. Za největší utrpení považoval, když musil v mrazu přenocovati. Hrozný byl návrat, když přišel a Mariny nebylo. „Na cintoríně je Marina tvoje,“ řekli mu sousedé. Bloudil po horách jako pomatený a všude plakal. Když mu potom Martínka vzali na vojnu, nevracel se již na Vysokou více. Ubytoval se v Tiché a odtud vychází jen do okolí, nejvíc do Frenštátu, kde je znám jménem dráteník Pavel. Martinko jeho, odbyv vojnu, je taky dráteníkem a přebývá ve Frenštátě. Ale ten již nenosí širák, kabanici a krpce. V neděli se nastrojí jako pán, nakroutí si kníry a kouři cigarety. S ním beseduji maloučko; nemá mi co pověděti. Za to starý Pavel, byť neuměl číst a psát, ví mnoho, neboť mnoho zkusil, mnoho vytrpěl.Vyslechněte, který byl konec naší rozmluvy.Když mi vypravoval o svých utrpeních, cítil jsem s ním a bylo mi smutno. Bezděčně dal jsem mu otázku: „Povězte, byl život váš šťastný nebo nešťastný?“A Pavel odpověděl doslovně: „Môžem[4]Pánu Bohu ďakovať, že mi poprial[5]života šťastlivého. Koľkokráť[6]som ťažko ochorel, mohol som zomreť, a nezomrel som; koľkokráť som sa topil, a Boh mňa zachránil; koľkokráť mňa drevo prevalilo, a predsa nezabilo; koľkokráť mňa zbojníci prepadli, a vždy mňa dobrotivý Pánbožko zachrániť ráčil. Sláva Bohu! Všetko zlé sa obrátilo vždy na dobré a ja som bol spokojný a šťastný.“Byl jsem dojat. Povstal jsem a chodě po jizbě mnul jsem si čelo. Pomyslete jen: plahočil se po cizím světě, žil o chlebě a vodě, v poli spal, v stodolách mrznul, zbojníci jej přepadávali a on přece děkuje Bohu za — šťastný život!Pojďte, boháči, ministři, knížata a králové, kteříž hořekujete, nemajíce nikdy dost štěstí a poučte se od dráteníka, kde je studnice lidské spokojenosti. Vězte, že on je poctivý a má malé požadavky.(Na konci let devadesátých)[1]de, te, ne— čte se ve slovenštině jako čes. dě, tě, ně.[2]de, te, ne— čte se ve slovenštině jako čes. dě, tě, ně.[3]de, te, ne— čte se ve slovenštině jako čes. dě, tě, ně.[4]Ô — čti uo, ia — ja, ľ — skoro jako čes. l.[5]Ô — čti uo, ia — ja, ľ — skoro jako čes. l.[6]Ô — čti uo, ia — ja, ľ — skoro jako čes. l.
Kalal_Slovenske-obrazky-zpod-Tater.html.txt
1Výsledok bádania a dlhovekého mudrovania — ktorý dospel v našom čase k jasnejšiemu povedomiu — je ten, že už iba to má právo na skutočnosť, na stavanie a život, čo sa ospravedlnilo pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey, tejto verejnej, obecnej mravnosti sveta. Duchovný život je poistením života svetského, obecného, zjavného a verejného; kde nie je tamten rozvinutý, tam ani tento dobrého zveľadenia, vzrastu a rozkvetu mať nemôže, ani vskutku nemá. Zato, hľa, sa ešte národy nikdy tak neobzerali na to, čo ony z duchovných darov alebo pokladov či už ukázali, či ešte len pre budúce ukázanie majú prichystané — ako to teraz vidíme uskutočňovať. Lebo keď sa národ po tom ohliada, čo on duchovné stvoril a uskutočnil, vtedy sám seba objíma, sám seba rád má, sám seba vidí, cíti, vie, rozumie. V tomto ohliadaní sa na cestu za sebou už odloženú, v tomto novom prehliadaní starých skutkov ducha vyrastá v ňom túžba a vôľa po nadložení, nadsadení a nadpradení stavby a nite dedovsko-otcovských svetoskutkov.A k týmto kmeňom a národom, ktoré samy seba akoby vyhrabávajú a v nového človeka k životu povolaného obliekajú, patríme aj my Slováci, dávajúc na vedomie svetu, že ani my nechceme už viac zakliati hlivieť v tej kôre zemskej číreho telesného, nízkeho, podlého živobytia, ale túžime vyslobodiť sa zo stavu len práve trpiaceho k zasahovaniu do pásma skutkov oslavujúcich v jednotlivých národoch celé človečenstvo. Cesta najprvšia, ktorou chceme k tomuto cieľu prísť, je upovedomenie v nás všetkého toho, čo sme už skutočne dokázali, čím sme na svete boli a bývali. A tu na tejto ceste spomenutia nachádzame aj miesta prázdne, ktoré kričia na nás, aby sme ich vyplnili a doplnili. Čistú, jasnú a zreteľnú povedomosť našej národnosti slovenskej síce darmo budeme hľadať po pustých poliach starovekosti; lebo náš kmeň nežil na svete samostatne, iba za jeden krátky čas, aj tento čas bol iba časom sily svetskej, telesnej, časom vojenskej surmy, v ktorom málo duch a čistá povedomosť, o toľko ale viac šabľa, halapartňa a budzogáň panovali. Minulosť nebola pre nás tou zemou, na ktorej by bol mohol k ovociu dozrievať kvet povedomia národno-slovenského, ale len zemou, na ktorej sa koreň a peň samého národa šíril, skúšal, k možnosti kvetu a ovocia ustaľoval a ujednostajňoval. Predsa ale sa musíme aj na to samotné živorenie ohliadať, a už i na tú čistú tabuľu, na ktorú náš národ ešte iba písať má svoje skutky, pozornosť našu obracať; najmä ale po tom sa čo najpilnejšie obzerať máme čo sa nám ukazuje ako skutočné puky čistejšieho národného povedomia na strome velebného Slovenska.Pred okom znovu sa k vyššiemu životu prebúdzajúceho národa musí sa zreteľne a jasne všetko to rozvinúť, čo on doteraz robil, ako cítil, myslel, jednal a žil, aby jednak mohol dostať dôveru do seba, že totiž skutočne už dačo počal, v ktorom už iba pokračovať má, jednak ale aj svetu ukázať, že on nie je nováčik a dáky regrút, dáky cudzinec v spoločnosti sveta a ľudstva, ktorý by bez všetkého poručenstva dedov sám a sám nepovolaný osoboval si právo na uznanie. Počiatky všetkých národov sa kládli nevedomky, tlakom vonkajších príhod napomáhané; ale ďalšie stavanie na nich bolo dokonávané vždy s väčším a väčším povedomím. Bez týchto počiatkov a základov nešlo nikdy stavanie duchovného života dopredu, zato ani uznanie národa ako takého nie je len taká dáka ľahká vec; preto kto chce v rade európskych národov samobytne vystúpiť a slovo viesť, musí sa vedieť preukázať s dačím takým, čo by svedčilo o ňom, že bol platným údom človečenstva, aspoň istotne, že už počal žiť na svete duchovne dôležitý život. Plemená aziatské, ktoré sa v ničomnosti svojej boli vyrojili na Európu, nemali budúcnosť života národno-samotvornú, samostatnú zato, že nikdy neprišli stavajúc, ale zakaždým rúcali. Čo ony pováľali, to sa v lepšej chvíli oveľa krajšie vystavilo — ako také, čo bolo na večných základoch ducha postavené. Časné stavenie sa môže zváľať, ale večná podstata duchovných pomníkov ľudskej sily zostáva nedotknutou k majetku a požitku duchov so sebou spriatelených. My teda, Slováci, bárs sme od časov pováľania kráľovstva slovenského (r. 907) boli ticho ukrytí v hlbokých tatranských dolinách, národ bez výbojov a krviprelievania, ľud v neslobode, opustený, predsa sme zanechali šľapaje duchovného žitia na dokázanie toho, že čo sme pre vonkajšie, zapieravo na nás pôsobiace okolnosti a príhody vtedy uskutočniť nemohli, na tom ani naše životné sily sa nezmarili, a zato zostala nám budúcnosť.My, čo inší dokázali, známe,lež to skryté je pred inými,čo my v knihe ľudstva býti máme.[1]Lež teda teraz, keď už skutočne aj my Slováci sa chceme postaviť po boku kmeňov slovanských, majúcich svoju budúcnosť v celku národnom, seba ako kmeň živý, vzdelaný, silný a šťastný vidieť, musíme tiež všetku prácu na to vynaložiť, aby sme sa ozaj objavili ako čerstvý kmeň slovanský, aby sme ukázali svetu aj Slovanstvu, že jesto v nás dosť pôvodnej sily a že nezačíname dačo nové, ale že iba pokračujeme v živote už dávno počatom, že máme teda právo, ba povinnosť, hovoriť v ľudstve a hlásiť sa k vyššiemu životu na svete. Keď sa podívame na iné národy, teda vidíme, že aj ony — a to aj tie, ktoré majú bohatú literatúru — iba v pozdejších časoch prišli k jasnejšiemu povedomiu svojej národnosti, svojho určenia. Najprv sa aj ony len v istých čiastkach umenia a známosti pohybovali, majúc literatúru často za cieľ svojho usilovania. V novších časoch vidíme ale u všetkých národov európskych, že sú im známosti a literatúra nie konečným cieľom života, ale iba zbrojou nebeskou, ktorou si dobývajú ten vyšší Jeruzalem slávy, cti a národného spasenia. My v tomto ohľade bývame často prekáraní sprostou námietkou, že to, čo náš kmeň doteraz urobil na poli literatúry, obce, cirkvi atď., nie je jeho; že teda všetko to nás ani nezaväzuje k slovenskému národnému žitiu a pracovaniu. Menovite naši spolumešťania v uhorskej krajine, Maďari, nás chcú v našom národnom živote pomýliť tým, že Slováci v literatúre vždy cudzími jazykmi, v obci na cudzom poli a v právach sebe iba požičaných účinkovali a na svete nič samotvorného nevystavali a neurobili: teraz teda že sú povinní celkom sa oddať Maďarstvu a v ňom hľadať svoje spasenie. My odpovieme oveľa prirodzenejšie. To vyššie povedomie slovenskej národnosti nebolo síce tak u našich, ako ani u maďarských predkov; — títo, pravda, sa prebudili skôr, idúc po šľapajach u seba už prv ako-tak prebudzovaného života: ale tak ako u nich, stalo sa to aj u nás, že sme sa tiež — idúc po šľapajach u nás vyšším povedomím sa okrášlených duchov — povýšili k jasnému poznaniu seba samých a svojho povolania. A keď bolo slobodno v časoch minulých dedom našich dedov hovoriť a jednať na svete spôsobom primeraným tým vekom, musí byť aj nám dovolené zasahovať do našich časov naším vlastným spôsobom.My sme vnukovia dedov a synovia otcov našich. A tak teda ako hovorili, konali, pracovali a žili Slováci ako bojovníci, remeselníci, kupci, učení a občania, chceme vravieť a konať vo svojom povolaní ako Slováci, v povedomí slovenskom. Tuná sa síce zdá byť iba v slovách rozdiel, ten je ale tak podstatný, že na ňom je založené všetko naše šťastie, všetka naša budúcnosť. A my sme o toľko vyšší od našich dedov v slovenskom povedomí, o koľko vyslovenejšie chceme byť dačo vo svete ako Slováci. V tom je česť aj sláva národov, že nielen zasahujú do behu sveta, ale to robia aj ako také, to jest národne, s povedomosťou svojej národnej osobnosti. Francúz vie dobre, že čo on robí a je, to robí a je ako Francúz; zato kamkoľvek príde a čokoľvek vykoná, všade a všetkému vtlačí znamenie svojej osobitej národnosti. Tento ťah preniká celého ducha a zasahuje až do najnižšej vrstvy spoločnosti francúzskeho národa. Jeden francúzsky kočiš prišiel raz do jednej kaviarne v Londýne a keď sa tam daktorý Angličan osmelil vypustiť z úst posmešok na jeho národnú francúzsku česť, kočiš nelenivý, vytrhnúc z ruky jedného biliard hrajúceho Angličana tágo, tak toho posmeškára do tváre capil, že ho zaraz krv zaliala. A to bol iba kočiš, sám a sám medzi samým cudzím národom. A keď sa Angličana spýtaš, kto by boli Angličania, teda ti odpovie: kto objíma svojím loďstvom oceán, kto zaujal všetky trhy veľkých miest sveta svojím tovarom, kto veľkú Čínu prikryl, kto preletel nekonečné moria a dosiahol východnú Indiu s jej veličiznými pokladmi, to sme my, to, hľa, sú Angličania.Aj my teda musíme sa už raz naučiť byť Slovákmi. A najprv to musíte urobiť vy, učení a osvietení ľudia slovenskí. Lebo od vás ide dobrý tón po strunách národného života. Lebo akože sa bude pýšiť menom Slovák slovenský remeselník, keď vidí, že jeho kňaz, jeho advokát, jeho sudca, jeho pán nič na to nedrží, alebo práve sami svoj slovenský pôvod zapiera a za svoje plemeno sa falošne hanbí. Jesto u nás dosť učených ľudí, ktorí síce nenáležia do tábora hnusných odpadlíkov od svojej krvi, predsa ale česť a slávu slovenského mena v ničom nerozširujú, mysliac, že sú k tomu regulárni svojho stavu a rádu nie zaviazaní. Nech len mnohý pedant vie naspamäť konverzačný lexikon, už si myslí, že má vo svojom úrade dosť európskej vzdelanosti. A predsa teraz nie je nič špatnejšieho, ako zostávať nepripojeným k istej celosti dákeho princípu. Už nech si je teraz človek, čo chce, nech si len je dačo, má svoj svet, má svoju kompániu, svoj regiment. Osamotení zostávajú iba tí, čo kepeň po vetre obracajú, ani sem ani tam nenáležiac. Teraz čo chce žiť, musí mať farbu aj vôňu národnosti.Duch národa je jeden subjekt, ako jeden človek, jedna osoba. Ako má on svoje zvláštnosti, svoj pôvodný duch, iba jemu samotnému náležiaci, ktoré určiteľnosti ho robia osobou od osoby druhej rozdielnou, práve tak má aj jeden celý národ takú svoju, od iných ho oddeľujúcu osobnosť. Len, pravda, táto celosť národná je masou bez riadu a skladu, bez jazyka a hlavy, ktorá — keď chce hovoriť a stávať na svete — musí byť predstavená, alebo, ako sa vraví, reprezentovaná. Túto reprezentáciu uskutočňujú jednotlivci, vynikajúci vo všetkých odboroch a okresoch života ako spoločenského, tak občianskeho, ako cirkevného a literárneho. Takíto duchom znamenitejší ľudia sú ústa národov: čo sú oni všetci pospolu a dohromady, to je duchovný život národa, jeho česť, jeho sláva. Ako sa národ sám v sebe vzdelal, stvoril a duchovne vyvinul, ako konečne prišiel k dokonalému poznaniu i uskutočneniu svojho určenia a povolania, to poznávame podľa tých osôb, ktoré svoje hlavy znali pozdvihnúť k vyšším krajom cnosti a statočnosti vojenskej, mestskej, vednej, cirkevnej a literárnej. Veľké historické osoby, povstalé na poli občianskeho života, sú svedectvom, že sa národ k štátu či obci, to jest k životu krajinskému pozdvihol; ale postavy, ktoré vynikli na poli literatúry a umenia, robili viac len, cestu k založeniu obce a štátu, v nich je možnosť zriadenia sa ľudí v jednu obec, krajinu. Menovite filozofia je tá vedomosť pre každý, najmä ale pre náš, nanovo sa prebúdzajúci národ slovenský najpotrebnejšia, pomocou ktorej sa národ približuje k poznaniu toho, čo má byť, k preniknutiu svojho určenia a povolania svojím duchom. Bez filozofie sa nemôžu tie rozličné, tajné, vo všetkých ohľadoch a bokoch národa sa zjavujúce hlasy v jednu pieseň životnú, v jeden veľký zmysel zobrať, bez ktorej prepočiatočnosti, primitívnosti ducha a života národného všetka skúsenosť a mnohohovorčivosť nič nepomôže, bo nikoho zo sna neprebudí, v zmätkoch istoty, v búrach bezpečnosti, v strachoch a hrôzach smelosti nedodá. Môže sa dívať do priestranstiev rozliatych a roztočených nebeských telies koľko chce filister, nerozumejúci povahe elíps, kúbov, štvorhranov a nemajúci známosti aprioristickej, filozofickej, ich poťahov a pomerov: nuž predsa nebude keplerovským nesmrteľným zákonom nič rozumieť. Rovnako sa má vec aj s tým človekom, ktorý sa díva do kroník a takrečených pragmatík, na mapy a do zákonníkových bachantov národov, ale nedonesie k tomu všetkému filozofiu a zakotvené považovanie na podstatu vecí. Zmúti sa mu zrak, jeho hlava a mozog dostanú závrat, až sa mu celé, celučičké národy v zmätku jednotlivých úkazov zjavia iba ako lopty, ktorými si slepá náhoda pohadzovala; zhliadne iba sebevôľu, agregát, hŕby ľudí a marasť náruživostí namiesto živého, krásneho celku národového, človečenského. Tuná je to široko-ďaleké pole, po ktorom sa nepočetné množstvo síce učených, ale filozofie nemajúcich ľudí túla, tých ľudí, ktorým zo srdca vyletela živá viera a do ich ducha sa živá a životná veda zaštepiť nemohla. Zato je takýmto ľudkovcom história ľudstva iba agregát, najviac keď ju ešte ako hŕbu biografií jednotlivcov považujú, a tak aj národné dejiny sú im iba povahopisy osôb, tieto ale zas len guľky slepej náhody, všetko dohromady vidia len ako takú trmu-vrmu kocúrov a mačiek na rákoši. Pomáhajú si najlepšie anekdotkami a rozprávočkami a malichernými klebietkami o veľkých ľuďoch, nazbieranými po kaviarňach a pri punčových stolíkoch, a v tomto džavote a štebote domnievajú sa mať a znať históriu ľudstva. Keby si ale hľadal jednotu v tom všetkom, teda by si sa do súdneho dňa nahľadal — a predsa ju nenašiel.Takto sa robilo a robí aj s našou mládežou pri jej literárnom, školskom vzdelávaní; ona náleží k jednému celku národnému, ale nikdy nepočuje ani len slova o tejto jednote, z ktorej pochádza, o jej šťastných alebo nešťastných osudoch, o jej vyvíjaní sa v minulosti, slovom — o národnom živote slovenskom ani chýru ani slychu! Mnoho, premnoho sa učiť a ničomu nerozumieť, najmä ale nič o Slovákoch nevedieť, to je teraz na bielom dni u veľa učiteľov a učených slovenských. A keď pohliadne mladý Slovák do kníh načmáraných cudzincami, so žalosťou a nevôľou sa musí od nich odhodiť, lebo tam iba posmech, hanu a potupu na svoj národ vykydnutú nachodí. Je to veľmi jasný dôvod toho, že keď sa chce národ poznať, nesmie sa postaviť do škôl, ktoré mu iné, cudzie živly, cudzí duchovia vystavili, nesmie sa ísť poznávať do kníh, ktoré cudzinci o ňom pospisovali, ale musí zobrať všetku svoju silu a pravdu svojho života, musí vyhrabávať sám zo svojho vlastného života, z bludov aj cností, odkrývajúc zásteru minulosti, pod ktorou časom a osudmi zamúlené ležia šľapaje jeho dedov a pradedov. Dvojaký osud postretáva národy pri takomto hľadaní znakov a šľapají svojho minulého života: jedny totiž majú svoje šľapaje poznačené, iné ich nemajú. Dospelý národ si značí všetko a jeho synovia, keď už má schádzať zo sveta, zbierajú to úzkostlivo ako v strachu, aby s národom jeho pamiatka z knihy ľudského pokolenia nebola vymazaná; napriek tomu národ rastúci, nedospelý a ešte k dačomu väčšiemu sa chystajúci nepoznačuje si úzkomyseľne svoje dychy a svoje šľapaje, on sa viac smelému mládencovi rovná, ktorý, idúc do hory, neznačí si chodníček v tej junáckej nádeji, že hocikade von potrafí. Ale o takýchto národných počiatočníkov sa ani druhé národy veľmi nestarajú. Je to aj z tohto ohľadu s národmi tak ako s jednotlivými ľuďmi. Žiaden sa veľmi neobzerá na malého chlapca, nech si je on akýkoľvek, nech si z neho bárs Napoleona duch sveta mieni vychovať; a veď ani o jednom naozaj veľkom mužovi nič iné s istotou nevieme, ako tiež len o jeho zjavných veľkých skutkoch. O jeho mladosti ani vrstovníci ani potomci nič nevedeli vypraviť, lebo sa na ňu nik nepriamil; keď ale už zablysol svetu výrazom veľkej duše, hneď by každý filister rád vedel, ako chlapec vyzeral! Aj náš národ sa s takýmto osudom na dlhej ceste svojho života stretal, takže ani oň sa nik z národov veľmi nestaral, ani jeho kroky, ani jeho osudy nik — alebo málokto, aj ten nie veľmi priateľsky — nepoznačoval, takže práve jeho vlastné junácke krásne skutky a činy iní si poprivlastňovali a naším perím sa pookrašľovali. Darmo je — nebolo národného povedomia, tejto pečate bezpečnosti, ktorou jedine sa, skutky ustaľujú a istou majetnosťou stávajú. Bársako veľké skutky, pokým nie sú aj pečaťou národného povedomia poznačené, zostanú naveky ako res nullius, quae cedit primo occupanti,[2]ako stádo divokých zverov, ktoré tomu pripadajú, kto si ich prvý podmaní, skrotí, osvojí. Takéto skutky slovanské sú polapané v ohradách cudzích národov. Teraz nám nič nezostáva, ako vydobyť ich a ukázať, že bárs sú bez tej pečate, sú predsa naše.My medzitým, ani nesmúťme k zúfaniu, ani sa nedivme k omrzeniu nad nepriazňou cudzích národov, dokazovanou k nášmu národu. Náš národ bol pred očami cudzincov vždy a naveky len taký naoko zanedbaný chlapčisko, ktorého nedbalosť bola medzitým iba následok hlbšieho vnútorného života, ukrytých darov a mocí, pre ktorý obsah svojho ducha nikdy nenachádzal radosti v prítomnosti. Každý filister o ňom zle myslel, ohováral ho, posmieval sa mu, lebo sa roztržitý slovenský chlapčisko do jeho filisterských regúl, do cudzinských reholí vmestiť vonkoncom neznal a nemohol. Keď spieval, bol im ľahkomyseľný, keď plakal, bol im babský, keď bojoval, bol im divoký, keď v svojich dedinách žil, bol im podlý, otrocký, keď mestá zakladal, bol im bojazlivý, keď sa cez moria plavil, bol im ziskovný, keď ustupoval, smiali sa jeho dobrote, keď na výboje šiel, preklínali jeho moc, keď sa sám v sebe zosilňoval, sprisahali sa proti nemu, keď sa s nimi spolčoval, osudárili ho a vyškerili mu zuby. A všetky tieto veky prežil Slovák bez náruživosti osobného života; všetko pochytil, a nič sa mu nepáčilo, bol na omrzlosť cudzincom, ktorí ho ani nepremohli, ani na nohy nepostavili, ktorého sa ešte veľmi nebáli, ale sa ani proti nemu neohradili!My si teraz pripustíme do mysle iba to, že ako sa ľudia obzerajú aj na chlapčenstvo toho muža, ktorý sa preslávil v živote sveta a ľudstva, a vďační sú tomu, kto im poznačil pokroky a pobehy jeho mladosti, tak sa istotne nezadlho budú obzerať aj po Slovákovi a vďační budú nám, ktorí hocako ťažko a núdzno vyhrabeme pamiatky jeho života zabudnuté časom a spojíme ich v jedinkej myšlienke pochytenej v pradene slovenského národného života. Ale sme povinní to robiť aj kvôli samému nášmu národu. Veď aj jednotlivý človek tak robí, že medzi svojou mladosťou a svojou dospelosťou ustavične tiahne a rozpriada linaj spomínania, prirovnania. My sa síce ešte nemôžeme v našej minulosti obracať a prehŕňať tým spôsobom, akým to robia starnúce národy vo svojich takzvaných konzervatívnych lexikách, tie národy, ktorých život už skoro iba v tom záleží, aby svoje veci do poriadku uviedli, ktoré národy sa teda už iba minulosťou zaoberajú a moc prítomnej hodiny na napísanie — aby som sa tak vyjadril — dokonalého testamentu užívajú a vynakladajú. My čerství, živí, budúcnosť majúci Slováci sa iba tak zboku ohliadať budeme na minulosť, prudko a silno svoje oči tam k nebu slovanskej budúcnosti obracajúc, čerstvo a prchko kroky svoje tahore, na tú strmú cestu nášho obecného cieľa a usilovania slovenského namieriac a naprávajúc.V tomto duchu a s takýmto úmyslom priberám sa aj ja k rozprávke o našom peknom, milom a drahom Slovensku a jeho literárnom živote, aby sme aj my, novšie slovenské pokolenie, našli v našej minulosti pokynutie k ďalším a novším literárnym činom. Vybrali sme si literárny život Slovenska zato, že tuná sa najprv vyrozumieva duch národa, tuná je on doma, tu on rozpráva, čo chce, čo by rád — bárs tomu ešte ani čas nebol prišiel, tu sú zložené jeho túžby, jeho nádeje, jeho proroctvá. Kto zná ducha literatúry, veľmi ľahko bude môcť zavierať aj na ducha občianskeho povedomia; kde mlčí literatúra, tam istotne mlčali všetky vyššie zánemy života. A teraz už môžeme čakať, že sa nájde z našich nanovo vzkriesených Slovákov muž, ktorý odkryje šľapaje minulosti nášho národa aj z iných ohľadov, ako sú: položenie naše krajinské, národné, meštianske a politické. Predsa ale musíme pohovoriť aj o takých veciach, ktoré sa síce nezdajú na prvé prehliadnutie byť v spojení s literatúrou, ale jednak sme si predmet neobmedzili len na samú literatúru, keď sme aj samé Slovensko na čelo postavili, jednak dľa nášho presvedčenia, samé tie okolnosti, ako určiteľnosti prírodné, reflexie historické atď., sú tuho spojené s literárnym životom. Príde nám teda hovoriť najsamprv o tom divadle, na ktorom sa dačo robilo, menovite na ktorom sa slovenský literárny život rozvíjal, potom o tom ľude, ktorý ten život viedol, a tak potom budeme samotný ten život stopovať a o ňom rozvažovať. Prebehneme tento život vonkoncom, od začiatku až do dneška, pri ktorom ešte aj to musíme pripomenúť, že sa budeme varovať všetkej úzkoprsej schematickosti a učeného pedantstva. Slovo života a skutočnosti chceme spustiť medzi rodákov svojich, ktorí nám tak na srdci ležia, ku ktorým máme nekonečnú dôveru, ale na ktorých dôvere aj nám všetko záleží.Ktože môže z tých, ktorí sa zaoberajú slovenskou literatúrou, byť bez pomyslenia na samé to naše krásne, velebné, rozmanité Slovensko. Veď ono s tou svojou polohou je ten magnetický vrch, ktorý každú slovenskú dušu priťahuje. Naň sme mysleli v tých hrozných onehdajších bojoch, keď sme už zatracovaní bývali od svojich vlastných spolumešťanov, ním sme sa tešili, keď sa nám deň čo deň duše skormucovali, doňho sme chodili okrievať na duchu aj na tele z hrmotov a škrekov každodenných, celoročných, s nimi sme zrástli, v ňom sme a ono je v nás. Ja teda, majúc hovoriť o jeho literárnom živote, nemôžem sa aj o ňom samom ako takom nevysloviť a naň si s hrdosťou nepozerať. V pohľade na túto svätú zem našich otcov, na túto kolísku všetkých Slovanov, na tieto sväté oltáre kráľovských Tatier obživí sa duša moja, v pohľade tom leží večne čerstvá sila silu rodiaca. Sú to tuná na Slovensku zakliate zámky svätých, vnútorných svetov duše slovanskej.Pohliadni na Slovensko a duša sa ti vzkriesi, ak spala, duch hore vynesie, ak len v nízkosti bol; ja by som aspoň do skonania mohol kŕmiť dušu svoju rozkošami, pohľadmi na Tatry nazbieranými. Ale súc synom, nešťastného národa, ktorý ešte iba hľadá svojho odklínača, hlivejúc vo snách mŕtvoty a slúžiac bohom aj rodom cudzím, k večnému svojmu zármutku nesmiem ani len na chvíľu svoju rozkoš hľadať.Ale obraz malý, ba ani obraz, lež radšej krátke blesknutie na tieto večne staré, večne nové svety tatranské, musíme si predsa dovoliť; veď naše hľadenie nebude okrem toho len kochanie sa v rozkoši prírodnej, ale sväté túženie preboriť sa cez kôru do vnútorných skladov ducha, ktorý stvoril i tieto svety a aj teraz je na nich vybitý.Tatry sú skamenelá, v tvrdej hmote vtelená idea Slovenska; lebo tá velebnosť, moc, sila, to ozorné, to veličizné, zrutné, ktoré hľadí na teba, kriesi v slovenskom duchu akýsi temný cit veľkého povolania. Keď si zastaneš pri Debrecíne, na piesočnatej pustatine alebo pri pamätných múroch slávneho Krakova, v krásnej zemi horúcich Poliakov, oprú sa ti vyradované oči o žulový roh ozorného Kriváňa a o končistý, z pŕs široko vypnutých balvanov hore na 8115 nôh k nebu sa dvíhajúci končiar Lomnický. Pohľad na tieto ozorné sokorce, nad ozornými sokorcami sa víťazne vypínajúce, naplní tvoju dušu veľkosťou, srdce preleje búrnym citom, veľkým, temným, ale silným a činným. Kriváň stráži velebný Liptov od polnočných strán, ležiac na hraniciach jeho a spišských; Gerlachovský kotál a Lomnický končiar trčia v samom Spiši. Vynes sa ale na tieto hromami nezodrané balvany — a zhliadneš pod nohami rozprestreté kraje slovenské, pekné, velebné, najutešenejšie. Nezabudnem nikdy na tie blahoslavenstvá, ktorými som napájal dušu, keď som po prvý raz, naprostred cesty do oblakov na Kriváni stojac videl Slovanstvo. Tajomne a clivo je okolo teba, stojaceho na ohromnom končiari Kriváňa. Krištáľová belosť snehov a večných ľadov odoberá oku smelosť dívania sa po nich; skaliská a hory, priepastné priepasti a prírodou vybujnievajúce úbočia a návršia, to sa ti zameňuje a dušu tvoju uchvacuje. Hneď ti zacláňa svety hmlová kortina, za ktorou žijú večným snom zimnej mŕtvoly obtiahnuté krajom ľadov a zamrznutých jazier priepastné spúšte a žulové turne; hneď sa inde otvára bengálskym ohňom slnečnej žiary omaľovaná krajina večných hôr, temných lesov, ničím nepretrhnutých tíšin, ľadových mostov vypínajúcich sa nad potokmi alebo vodopádov vykreslených dúhami storakými! A keď sa ohliadneš pod seba — a o dva kroky, a gúľa sa pod tvojimi nohami priepasť závratná.Od Bratislavy sa dvíhajú Tatry a stúpajú hore Nitrianskou, Trenčianskou, Oravskou stolicou, až v Liptove a Spiši k sláve svojej dorastúc, potom sa po hraniciach polnočnovýchodných, hneď v nižších, hneď vyšších kopcoch, holiach a horách na spôsob kosy až k Sedmohradskej zatáčajú. Na tejto večnej ceste našich velebných Tatier nájdeš Babu, Vysokú, Biele hory, dvojhlavý Zobor, Inovec, Súľovské divotvorné, velikánske pieskovce, Čertovo sedlo, Vrátnu s jej večnými, bleskom slnca neprerazenými hlbinami a priepasťami, Žiare, Lysec, strašlivý Harmanec, milostné Tatry, báječného Hrdoša, velikánsky Choč na hraniciach hroznej Oravy a velebného Liptova, liptovskú Poludnicu so živokrásnym Barancom, strašlivo ozornú od Poľska hrmiacu pohľadom Maguru, a na boku tiché, hrobové Sitno, zlaté bane, bohatú Štiavnicu varujúce.V tejto reťazi a v týchto odnožiach tatranských hôr sa ti ukážu najrozmanitejšie výtvory, najstrakatejšie plody prírody. Od bratislavských gaštanov až po limby krivánske, od sladkých hrozien svätojurskomodranských až po čučoriedky nad Štrbským plesom alebo v úbočí korytnickom sa červenajúce, od bujných žít (pšenice) trnavských až po ovos magurskooravský, od funtových jabĺk a cisárskych hrušiek považskej záhrady až po repku turčiansku, od dubov, bukov a hrabov trenčianskych až po kosodrevinu babohorskú, gerlachovskú, krivánsku a od ruží podunajských až po pohaninku žulových končiarov vo Spiši a od zvoňavených naším slovenským pánom Godrom ďuriniek až po červený tis, fládrový jaseň, šafran, puškvorec, sladké drevo, zázvor atď., všetko toto nájdeš v bohatej tatranskej prírode.A keď takto, stojac na žulových končiaroch iba s hromami oboznámených obrov tatranských, vidíš sa otočeným byť regimentom ďaleko sa rozpostávajúcich turní, končiarov a homolí, rád by tvoj duch aj o týchto mŕtvych balvanoch dačo bližšie zvedel. Tam ďalej k polnoci, od strany poľskej, vidíš viac končiarov a pustých, mŕtvych rohov, kde všetko živorenie, celá vegetácia prestáva a nič nevidíš, iba ustavične sa množiace ničenie, akoby večné pilovanie a roztrhávanie sa skalísk a balvanov veličizných na menšie, širokých na užšie, tučných na tenšie, jednotlivých na nespočetné. Čože to môže byť za príčina, keď na poludňajších Tatrách viacej vidieť živorenie prírody, vidieť večné hory a lesy, háje a jedliny a keď nie tieto, teda aspoň dosť vysoko sa plaziacu kosodrevinu? Slovensko má od polnoci múr, dlhý regiment obrov na večnej stráži stojacich, a to sú polnočné Tatry. Na tieto sa podívaj každý Slovák z návršia pri Kežmarku, keď slnce zapadá či vychodí, a zľakneš sa tejto večnosti postavenej tuná hrozným vulkanizmom na vartu Slovákom. Nikdy nič majestátnejšie, nič ozornejšie, nič vecnejšie si na svete nevidel. Títo obrovskí obri odrážajú od Slovenska aj vietor polnočný. Zato tuná sneh nemäkne, iba ďaleko na jar, ale kvapkajúca snehová voda zas v nociach zamŕza, a tým tieto vápencové skaly dostávajú do svojich dier ľadové kliny, ktorými sa roztrhajú a končitejú alebo rozmelňujú a drobia.Zo slovenskej strany, od poludnia, je jadro Tatier zachovalejšie aj na samom povrchu, lebo žula je vonkoncom za jadro Tatier uznaná a toto na samom vrchu ako pevná kôra nedopúšťa živlom dnu sa predrať. Ale nieto tuná ani toľko premien povetria, toľko striasania prírody, zato, že už tamtí spišskí obri vetrom krídla a zime zuby a počasiu sebevôľu otupili, keď nie polámali.Naše Tatry ležia vrstvami svojich žúl šikmo od východu na západ ako dáky veľký čln, ktorý ale zdá sa jedným bokom prekračovať, a to síce k strane poludňajšej, k dôkazu, že sa Tatry ozaj len nám Slovákom klonia. Je vám to Noemov koráb, na ktorý sa — ako aj v tomto pojednávaní uvidíme — v rozličných potopách Slovania od poludnia aj od západu liepali a ratovali; z ktorého aj v najnovších časoch holubica vyletela a s radosťou plnú peruť vône slovanskej vzájomnosti doniesla. Sú naše Tatry, zavierajúc práve z toho ich šikmo ležiaceho, od východu na západ položenia, hory pôvodné, prvopočiatočné prvohory, prvožuly, praskaliská pamätajúce utváranie sa Zeme. A to, čo jesto na nich neptúnskeho, ako kôry vápenné, šíferové, bridličné (glimmerschiferové)[3], to všetko je iba šľapaj pozdejších vodných záplav. Ak by teda ozaj jadro Tatier mali byť tie pozdejšie formácie a žula by iba ohňovou, vulkánskou silou bola vodoskalné vrstvy prelomila, ako sa daktorí domnievajú, tu by sa obidvojaké strany neptúnskych vrstiev k žule prirazených, poludná totiž aj polnočná, rovno popri žule dvíhali, poludná k juhu, polnočná k severu sa skláňajúc. Ale je tomu naopak, zato jadristá, podstatná povaha Tatier je jej žulovitosť, jej prvopočiatočnosť. Zato „nieto hory, nieto vrchu nad Kriváň“, ako mi v dobrom cite bez jasného povedomia povedal jeden Východňan, nesúc nám potravu na ceste krivánskej; bo tento si svoju veľkú prvopočiatočnosť dobre zachoval, ukazujúc svoju nezmiešanú žulovitosť jeho verným navštevovateľom. Ani Kriváň nie je tak zodraný ako Lomnický končiar.A tak:Stojí Tatra, stojí,aj Kriváň rohatýcic kozy kozinacic Pišta fúzatý![4]A hľadiac z týchto prahôr tatranských na rozložené pod nohami kraje slovenské, uvidíš po celom kraji roztočené pramene vôd živých, tečúce potoky a rieky ako rozliate slzy Tatry, svätej matky celého rodu slovanského. Jedny tam s Dunajom kráľovským do Čierneho, druhé hen s Vislou žalostnou do Baltického mora sa poberajú. Poprad a Dunajec tečie od Tatier k polnoci, jediné rieky, čo sa nie po vetre tatranskom k poludniu, lež magnetom polnočných krajov na sever odberajú — tuším na označenie, že Slovák jednako pozdravuje aj sever a bratov, kadekoľvek sa oni rozsiati nachodia. Dvojprameňová bieločierna Tisa vyvierajúca z lona Tatier padá roztečená po rovinách a množstvom rýb pokalená povyše Belehradu do Dunaja. Spod Kriváňa vyteká čistý krištáľový Váh a Liptovom, Oravou, Turcom (kde sa najprv Liptovom menuje, potom s Oravou spojuje a naposledok Turiec do seba prijíma), Trenčínom dolu ku Komárnu sa v hroznom, žblnkote, šplechote a rušaní svojich divokých vôd rúti — a meno svoje v Dunaji utráca. Zádumčivý Hron krásnou dolinou bystrého Zvolena, poľami a rovinami tekovskými sa točiac z podkráľovskej hole sa k Ostrihomu ponáhľa a tam na ľavom boku brehu Dunaja, naposledok svoje meno odžblnkávajúc, tratí sa v bohatších vlnách dunajských. Zhliadneš ešte aj Slanú a Hornád, Torysu a Laborec, Ipeľ a Myjavu, Trnavu a Ondavu, Turiec a Oravu, Seňavku a Moravu, po hraniciach sa rozlievajúcu. A všetky tieto vody sa tratia a stratiť sa nemôžu, vlny v potokoch, tieto po riekach a rieky zas v moriach sa tratia a zas sa nachádzajú. A Slováci pijú z Keresa, Samosa, Krásnej, Maroša, Litavy, Ráby, Sávy, Bodroga, Ipľa, Dunajca, Váhu, Hrona, Dunaja. Hovejú si na Tatrách aj v tôňach bakonských, na vŕškoch tokajských tak ako po viniciach budínskych, rozpostavavaní sú po hraniciach rakúskych, moravských, sliezskych, Poľska, Lodomerie, Haliče — kosou hôr, od Bratislavy k Sedmohradsku sa otáčajúcich. Ich sú doliny tatranské, ich sú aj dlhočizné roviny veľkého kusa Dolnej zeme. Slováci načúvajú šuchot orlov, vidia beh jeleňov, šľakujú odvážne skoky divých kôz, kradnú sa do húšťavy po medveďoch; jednak ale sa aj prebíjajú tuná v tomto krásnom, kraji do brucha zemského k zakliatym podzemským pokladom zlata a striebra, železa a olova, soli a kamenca, skalice a liadku. Tuná v našom kraji vyvierajú a klokotajú bohatým klokočom hojiteľné vody piešťanské (nie „pěšťanské“, ako ich Česi píšu), trenčianske, turčianske, zvolenské, hontianske, ku ktorým pristupujú: požehnaná Korytnica, silné Smrdáky, zdravá Chocholná, veľký Slavkov a sto iných vôd a prameňov živých, storakým spôsobom ľudské telo od bied očisťujúcich.Obrazotvornosti slovenskej dala príroda rovnako bohaté divadlá na vypestovanie, na vyostrenie si na nich ich ihravej mysle obrazov. Hlboké Demänovské, Aggtelecké atď. jaskyne,[5]fantastické doliny Prosieka, Súľova, Vrátnej atď. očarúvajú myseľ Slováka svojimi slobodnými útvarmi, obrazmi. Rezké prúdy, skalami sa rozrážajúce, chovajú pstruhy, ktoré hore prúdom fŕkajú z hlbokých priepastí na tatranské výšiny, nič, iba rezkot a prudkosť prúdov za šteble majúc; a ponad tieto prírodné barvitosti sokoly a orly krútia kolesá, zo zeme tejto ako z klbka veľkého hore k nebesiam a bleskom slnca sa vytáčajúc.Touto svojou prírodou — touto povrchnou kôrou života, je aj duch Slováka presiaknutý, ako naopak aj ona je iba tým duchom obsadená, bárs síce ešte nie celkom, to jest duchovne, keď sa totiž on nad ňu doteraz povýšiť neznal. Celkom svoju prírodu preniknúť, podmaniť si ju, na ňu štemple svojho ducha priraziť, priemyslom ju prekrižovať, povedomosťou osláviť — toto všetko je čiastočná práca, na kmeň slovenský čakajúca. Toto musí Slovák vyviesť — alebo z neho nič nebude na svete. Lež pochyby o tom niet medzi živými; a mŕtvi nech si už len prorokujú smrť a tak aj pochovajú seba a svojich spolumŕtvych.Tatranská príroda mocne zasahuje na Slováka, vtláčajúc sa na jeho ducha so všetkou svojou rozmanitosťou; on je jej živý odblesk, opravdivý ohlas tých tajných, v hmote tatranskej ukrytých hlasov. On je aj v mravnom a duchovnom ohľade vysoko k nebu sa vynášajúci Kriváň, on je hlboká Terchovská dolina. Hneď je ako tatranská žula tvrdý a v samom sebe zrazený, taký pedant zakrpatený, hneď zas ako pekné, von do sveta vybiehajúce Považie ľahký, často ľahkomyseľný, švihák a sveták so svetom taľafatkujúci. Hneď je ako fantastické výtvory pieskovcov Súľovských, Vrátňanských a Prosieckych fantastický a v maľovanej ríši obrazotvorného sveta sa pohybujúci, hneď zas hlboko temný, zádumčivý a mrzutý ako Aggteleckej a Demänovskej jaskyne tmavé priehlbiny: rozspieva sa so slávikmi po javoroch porozletovanými, rozdumá sa so sokolmi tatranskými, hneď z javorov na kríčky, hneď zo sosien a dubov k slncu živej obrazotvornosti sa vyrážajúc. Keď Slovák pije z Keresa, váhavo kráča, myslí a hovorí, keď omáča ústa v krištáľových prameňoch Váhu, v perliacich sa stokoch a studienkach tatranských, zvoní jeho hlas dolinou a jeho pieseň je živá reč prírody a reč jeho je spev života, zvŕta sa na päte a pri zemi tancuje a nevie sa dosť navyzhovárať. Jemu sú Tatry životom, sú mu tá večná spojka života jeho so svetom, to večné a-a-hej! Bez nich je Slovák to, čo ryba bez vody. Hľa, veď sa aj vlani — tak ako po inšie roky — veľa Oravcov z úrodnej Dolnej zeme do svojej skúpej a chudobnej, ale silnej a zdravej Oravy ponavracalo, so Slovákom ide jeho Tatra sťa tôňa s človekom. V samom hlbokom pohrúžení sa do horúcej modlitby nevypadá mu z mysle jeho svätá Tatra a tí duchovia vo veľkom tele bývajúci. Vo všetkých slovenských bájach a povestiach žije Tatra ako večný Anjel zmieriteľ, i v samom kresťanskom modlitebníctve vie Slovák svoju prírodu osláviť. Pekne nám túto slovensko-kresťanskú horúcosť málo slovami vyobrazil náš pamätný Pilárik, ktorý po veľa pokušeniach, krížoch a biedach povedal o modlitbe:„by byli,“povedá,„ďáblové tak mocní, jako Tatry spišské, však modlitbou roztopení budou jako vosk od ohně.“Jeho poťahovanie sa na pána boha je pomyslením na Tatry zvýšené, obživené, zhorúcené; takhľa sa spojujú dve ríše duchov, tá zakliata, kde duchovia sú stuhnutí, s tou živou, kde je povedomie jasné, kde život opravdivý kraľuje. V tom leží sila nábožnosti slovenskej.Kto bol na Tatrách v blesku vychádzajúceho slnca a pri ohnivých záplavách jasného večera, kto bol v Liptove, keď sa búra od Choča k Poludnici a stadiaľto ku Kriváňu váľala a akoby celý svet z čierneho neba dobýjať a šturmovať sa zdala, kto bol na Kriváni, keď sa husté hmly sem a tam gúľali a hneď ako kortiny dolu sa zvíňali, hneď zas hore podvihovali a obrazy najutešenejších krajov odstierali, hneď zas, zakryjúc divokrásne Tatry, nešťastné Poľsko ako dáku zem zasľúbenú na okamih až k najďalším koncom odostreli, kto bol konečne na Tatrách, keď sa poludňajšie slnce o Kriváň ako o dákeho veličizného, práve na krídla sa vzchopujúceho orla opieralo, takže i ten najmenší sniežik na ňom bolo vidieť, ten, kto toto všetko aspoň len raz videl, bude si vedieť vysvetliť hlbokú pobožnosť Slovákov a znať si spolu aj predstaviť, čo to môže byť za ľud, ktorý takéto výstupy krásy, takéto hudby prírody, takéto divadlá odplekali, odchovali, vykolembali! Sami nestranní Maďari, ktorí v posledných časoch navštívili slovenské Tatry, s úchvatom a unesením, zapálením o nich píšu; Angličania sa nevedeli prenadiviť krásam Považia; Nemci sa v maľovkách tatranských krajov nevedia dosť napreháňať farbitosti. A čože poviem o básnikoch slovanských, ktorí videli velebu Tatier! Keď Kollár píše o vychádzajúcom slnci na Tatrách, srdce nám je stisnuté a do plaču nám ide; Vocel v Meči a kalichu[6]ku koncu akoby nanovo sa zrodzuje vo svojej poézii, lebo tuná mu prichodí hovoriť o Tatrách, na ktorých, naberúc ohňa do duše slovanskej, stáva sa svojím slohom slávnym a sviatočným. Ale on aj videl Tatry, o ktorých s veľkým zápalom píše v Muzejníku českom XVII, 4, tak, že„na obraz tento (Tater) obloukem v záři světel planoucím hledícímu zdálo se, že se tady otevřela brána slovanského ráje“[7]. A poľský básnik S. G.[8], ktorý svoju cestu na Tatry popísal v Pamätníku krakovskom (z r. 1835), píše s nechladnúcou poéziou o videných tam svetoch a končí svoje krásne nástiny takto:„Aby sme to všetko pojmuli, nie je dosť iba sa dívať na to, stálou priazňou si všetko musíme osvojiť a s akýmsi náruživým citom s tým sa spojiť, do tajomstva ich dejstva, ich celej bytnosti preniknúť; potreba je hrať sa s tým ako s milenkou a dovoľovať ako milenke hrať sa so sebou, slobodne, placho, do vôle, časom sa zarmútiť, časom spolu si zaplakať, ale to všetko môže dokázať iba chovanec piesne — básnik.“[9]Mickiewicz hovorí o Kollárovi, že sa utiekol do Tatier, aby tam mohol vyspievať posledné slovo svojej poézie, ktoré končí starý vek a počína nový, slovanský;[10]toto posledné slovo Kollárovej poézie je to známe proroctvo:Co sto věků bludných hodlalo, zvrtne doba![11]Takto, hľa, hľadia do duše slovanskej naše Tatry; pravdaže do duše vyššej, krajšej, odchovanejšej. A Slovák ľúbi svoje Slovensko, toto Slovensko, tuná v malých ťahoch opísané, ľúbime si tieto svoje krásne, divné, obrovské, nebeské Tatry naše. Ľúbim ťa, vlasť moja spanilá, ľúbim ťa, kraj môj rodný, domáci, spanilý.Slováci s touto vrúcnou láskou k Slovensku spájajú aj dáku všeobecnosť darov a svojej povahy. Slovák sa vie veľmi ľahko všetkému priučiť, je obratný v udomácnení sa v cudzom. Túto povahu hania síce i sami naši národní spisovatelia vraj ako prameň tej slovenskej priliepavosti sa k cudziemu, lebo sa oni, vraví sa, ustavične pre tie svoje spôsobnosti len k cudziemu liepali a nikdy im svojrodné, domáce, ich vlastné imanie reči, mravov, zvykov, obyčajov, slovom národnosti nešmakovalo a nepáčilo sa. Zato aj vždy v cudzích jazykoch písali a hneď latinských, hneď nemeckých, hneď maďarských, ale nikdy slovenských spisovateľov na svet nevydávali, ba ešte aj v novšom čase, keď sa prebudila národnosť na Tatrách, viac vedeli preukázať českých ako slovenských literátov. Keby vraj takú povahu všeobecných darov a spôsobnosti Slovák nemal, bol by vraj svoje vlastné pilnejšie opatroval a za cudzím netúžil. Ale to sú všetko pletky a daromné láry-fáry. Už čo by Slováci hneď takí boli, akých ich daktorí mudrlanti chcú mať, menovite tí, ktorí nevedia na kantár chytiť tie svoje prehnané karhaniny a večné len šprihanie na Slovákov, predsa by sme k svojmu hlavnému cieľu neboli bližší. Nič nie je ozaj snadnejšie ako hľadieť na snem uhorský a z počatých rečí v maďarskom jazyku držaných vyniesť sa na šprihanie na slovenských otcov, že oni na to miesto nepovýšili radšej slovenčinu. Takúto karhaninu ani sliepka nepozobe — ani sa ňou nikto nevzdelá. Tá slovenská spôsobnosť je dobrá zem, na ktorej má v budúcnosti vyrastať veľký život národný; je to základ nesčítaných možností, nesčítaných útvarov budúceho života. Ja sa viacej teším z toho, že Slovák doteraz všetko aj mohol, aj chcel byť všetkým, iba nie Slovákom, ako keby nebol mohol bývať inším ako len Slovákom. V prvšom páde vidím tú možnosť, že keď precitne k poznaniu seba, bude ozaj svetu všetkým, a to ako Slovák azda v tej istej, ak nie ešte väčšej miere ako doteraz. V druhom páde by som spravodlivo smútil, lebo by to už ako dokázaným bolo, že už ozaj na svete ani viac ako Slovákom byť nemôže. Pre svet sa stáva dôležitým a veľkým národ nielen svojou osobnosťou, ale aj tou výškou svojho génia, ktorou sa nad samého seba povyšuje a v tých výšinách nebeských s človečenstvom sa objíma a s bohom sa zmieruje.Zavreté doliny, z ktorých každá je jeden malý, v sebe zavretý svet, výšavy a nížiny skalami obohnané alebo von do sveta vybiehajúce, celá tá velebnosť kráľovská a útulná kútkovitosť tatranská, určujúca slovenského človeka, všetko toto dľa svojej zvláštnosti zozvláštňuje, oddeľuje a zjednotlivuje ľudí. Všetci spolu nesú ráz (charakter) tej všeobecnosti, ale jednotlivec je predsa len figúra jednostranná. Slovák si teda musí všetko to podmaniť, tie všeobecnosti zliať dovedna, v povedomí svojom musí stopiť a zbiť všetko v jeden celok, a tak rozkázať duchu triumfovať nad celkom celkovitým, z tisícorakých nejednostajností stvoreným. - Básnik sa prihovára Kriváňu:Čo si ty Tatrám, my svetu budeme.[12]A toto je vyslovená túžba Slovenska, jeho viera, nádej aj jeho ustanovenie na svete. Musíme, naozaj musíme už raz prestať len na kozube svojom sa zohrievať, musíme prestať len na doline rodnej sa presúšať, musíme preťať tú reťaz skocúrkovateného života preddomného, preddolinového, to čičranie sa v domácom prachu a blate zanechajúc na večné veky vekov; musíme stáť na základe svojrodnom, domácom, slovenskom, čiahajúc jasným čelom do neba pravdivého života slovanského.K tejto všeobecnosti máme spôsobnosti, dary a moci veliké; nože, Slováci, nehaňme si ich, nepreháňajme svoje nádeje budúcnosti až hen cez čiaru minulosti. To vieme, že sme nič neboli, ale to vieme, že dačo byť máme; načo teda tie jednohlasné repetície a variácie starých nôt, o ktorých každý slovenský kuvik vie.Slovák je taký chameleón na slnci života sa meniaci, hneď taký, hneď onaký; je on plastická nátura, vie sa aj do seba zaľúbiť a zahľadieť a ako junák helénsky, rozdielny a oddielny od všetkého, čo ho obtáča, odchodne od sveta ražno sa vyraziť a zastať si ako ten básnikov šuhaj, ktorý:Na šabľu sa podoprie a obzrie okolo:Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?[13]Na tejto postati je možnosť čistej, rýdzej, samostatnej slovanskej vzdelanosti Slovákov; a svet sa istotne dakedy bude aj diviť tomu, čo Slováci vyvedú. Že sa slovenská individuálnosť rada vidí a nechce sa len tak naľahko stratiť v dákej všeobecnosti, to dokazujú aj slovenskí regrúti, ktorí, vidiac seba z prvopočiatku hodených byť do toho nerozdeleného mora abstraktnej všeobecnosti, zúfajú si a nevedia sa dosť nažalostiť nad utratenou slobodou svojich individuálností; že sa ale Slovák vie aj zaprieť, že sa vie svojou osobnosťou hodiť do priepastnej priehlbiny obecnosti — o tom svedčia vojenskí vodcovia, ktorí slovenským regimentom veľkú smelosť, odvážnosť, obetavosť a celkové za svoju zástavu sa posvätenie ako pôvodné znamenie pripisujú a ich ako nezmožených hrdinov chvália a oslavujú. Ako je Slovák schopný života a vie sa nerozlučiteľne s ním spojiť, tak je zas schopný aj život vo chvíli hroznej, v hodine osudnej vyššiemu cieľu na oltár položiť.Súboj nie je u Slovákov domácim, bo u nich hnev osobný a pletkárska ctižiadosť nevíťazí nad životom; vyšší géniovia držia stráž nad chrámom slovenského života. Nemec zúfa chytro, trhá na desatoro svoje srdce, je opravdivý rozorvanec a roztrhanec, zato sú uňho samovražda a súboj dačo staroznáme, ba ešte aj teraz, keď sa už štáty či obce zriadili, ktoré pomstia urážku jednotlivca, pichá a kole sa v súbojoch. Nemá vyššie chcenie a vôľu k životu, a zato alebo samovraždou sa znáša zo sveta, alebo v hocakej pletke nachádzajúc príležitosť k súboju, v ňom sa života pozbavuje. Slováci sa naučili život milovať s včasným vyvinutím sa života domáceho, v ktorom človek svoje stavanie cíti, vidí, vie, v ktorom seba má a seba uskutočňovať môže. S domácnosťou sa ujednostajňoval pochop osobnosti, majetku, práva. Tieto podstaty nevidíme u Aziatov, rovnajúcim sa kobylkám a z jedného konca sveta na druhý bez imania, bez sedalísk, bez ujednostajnenia sa túlajúcich. Zato ale u nich nieto ani lásky k životu. Nemci proti tomu stratili lásku k životu tým ustavičným vo všeobecnosti sa stracovaním.Na poli domácnosti slovenskej sa vychválená spevavosť Slovákov zavčasu zakorenila a ako balzam a silné korenie ich života sa až do našich dní pri nich zachovala. Každá dolina, ba každé mestečko a dedina má svoje piesne a spevy. U Slovákov je všetko spevom oslávené, ľan aj čerešienka, lipka aj potôčik, záhradka aj záhonček, hora aj dolina, prievoz s prievozníkom, kukučka s hrdličkou, kostolík so zámkom, jeleň so sokolom, šťastie aj bôľ lásky! Slovom, všetko je okolo Slováka živé v piesňach a všetko v doterajšej lyrike národnej z hľadiska lásky svoj život prijíma a dostáva. Pravda, že aj táto povaha našla svojich Terzitov, ktorí vravia s úsmechom, že Slovák nič nerobí, iba spieva. Pravda, že aj jeden z našich mužov sa rozmrzel na piesne slovenské a povedal hypochondricky:„Či sa ustavične, ale ustavične nespieva len o láske, o ženbe, o pohrebe, že človek až zunuje?“No medzitým my, chovajúc inú mienku aj o týchto piesňach slovenských, tuná iba to riecť môžeme, že život je obsah piesní národných, či ony znejú o láske a o ženbe, či o čom inom. Kde je ale domáci život vyvinutý v takom svetle ako u Slovákov, tam sú tieto piesne zlaté pamiatky čistotného života. Vytri tieto piesne, vytrieš cudnosť z národa, prestaň oslavovať lásku a ženbu kresťanskú, rozostaviaš bordely po dedinách a mestečkách tak ako po tých veľkých mestách, odkiaľ sa piesne o láske a ženbe dávno vysťahovali. Domáci život je zvláštna rubrika v slovenskom kmeni, veď on nezostane len domácim, zvýši sa časom, keď povstanú duchovia, ktorí nie potupia, ale prevedú domáci život do vyšších vrstiev, hraničiacich už s povolaním historickým. Dosť na tom, čo vraví Schiller:Wo man singt, da lass dich ruhig nieder,Böse Menschen haben keine Lieder.[14]Len teda nechajme Slovákov spievať, a to spievať o tom, čo je skutočne ich vlastné, veď oni aj zahrmia, keď sa vzbúri v ich duši aj iná búrka chcenia spasiteľného. Chcieť od nich, aby boli doteraz o slovenskom Napoleonovi vyspevovali, by bolo také smiešne, ako keby si dakto z nás francúzsku komoru s jej centrom, ľavou a pravou stranou napovymýšľal a s takýmito obrazmi sa pasoval.Mickiewicz vraví, že u starých Slovanov sa iba dedinský život vyvinul; to je pravda, ale nie tak, aby tento dedinský život nebol býval podkladok a možnosť mestského. Slovania s domácim životom, so životom dedinským, urobili počiatok vyššieho spoločenského života, ako vskutku povedať môžeme, že Slovania sú uholný kameň nového sociálneho poriadku Európy. Veď vidíme u starých Slovanov povestné mestá v blesku moci a slávy sa ligotať; na polnoci Kyjev, Novgorod, na západe Retra, Arkona[15]kývajú nám ako sťažne z polámanej lode. Sami Slováci dávno pred príchodom Maďarov v mestách bývali a vyššie zväzky spoločenské zakladali. Nový hrad, Mukačevo, Nitra, Vyšehrad, Ostrihom boli mestá slávne a povestné, lenže nesmieme sa na ne dívať módnymi očami Viedne, Paríža, Londýna, Petrohradu, bárs keď sa svet dobre považovať naučíme, snadno uveríme, že tohočasovému svetu ony boli to, čo sú terajšiemu Londýn a Paríž. V tých svojich dedinách, horami, riekami, sadmi, v tých svojich mestách múrmi obtočených bývali Slováci, pohostinnosť a všetky cnosti domáce v rodinách svojich prechovávajúc.Starina Slovákov, tak ako všetkých Slovanov a aj ako iných národov, je zakrytá a zamúlená neprehľadnými tmami vekov a časov; a tak aj literárny život neznámy nám zostane. Najstaršia história Slovákov je zapletená v histórii ostatných Slovanov, jednaké s touto majúc a znajúc osudy až do veku 9., v ktorom samostatne sa zjavujú na krátky čas, aby sa potom zas nadlho vplietli do histórie iných kmeňov a národov. To je isté, že Slovania sú v Európe doma. Veľa sto rokov pred Kristom ich Gréci ako známych menujú. A náš Červenák pravdu povedal:„Netreba sa nám ani po Adamovi, ani po Kainovi, ani po korábe Noema, ani po babylonskej veži zháňať.“[16]Veru nie, a kto nám chce našu európskosť odtajiť, nech sa on stará, ako by nás mohol s aziatskými kobylkami, v 4. a nasledujúcich vekoch na Európu sa valiacimi pomiešať. Menovite tatranské kraje zdajú sa nie nepodobnými byť kolíske všetkých Slovanov. Tie výrastky slovanské, ktoré sa na Baltickom mori boli usadili kupčiac s jantárom, pozdejšie sa tiež, a síce v 4. veku pred Kristom, škandinávskymi Gótmi prenasledovaní, do kolísky svojej, k bratom tatranským uchýlili, ako aj ilýrski a panónski Slovania, zas od Keltov zo západu sa derúcich pohýbaní, do Tatier a za Tatry sa ako k svojej dedovizni poberali. Táto príťažlivosť Tatier, ktorou vedení boli všetci Slovania v časoch búrnych k nim, je veľký dôvod toho, že sú ony kolíska Slávie. Ľudia aj rody sa radi tiahnu do svojich prasedalísk. Až vo vekoch po Kristovom narodení, keď sa víchrica sťahujúcich sa národov aj nad Tatrami strhla a keď ich stará vlasť bola preplnená ľudom, konečne keď sa následkom vlády sveta na východe pádom Hunskej, na západe pádom Rímskej ríše aj im brána do sveta otvorila, rozliali sa po svete, na východ aj západ, poludnie aj polnoc, zanechajúc Tatry v strede rozpovodneného Slovanstva. Toto rozlievanie sa Slovanstva sa dialo od 5. po 7. storočie, takže v týchto časoch vidíme už nad Dunajom po oboch stranách otcov našich, ako tiež v Sedmohradsku, Valašsku, Bulharsku, v Panónii, v Dalmácii, v Korutánsku, v Čechách, na Morave, až k samému Rýnu, na hraniciach Švajčiarska, Talianska, až k samému Anglicku, k Peloponézu, v celom cisárstve gréckom, ba až v samej Malej Ázii. Všetci ale svoje staré meno Slovanov stratili a vystupujú v histórii už pod storakými menami viacej alebo menej od pôvodného odchodnými. Jediní my Slováci v Tatrách a susední naši bratia nad Dunajom Slovinci zachovali sme k vekom novším čisté, rýdze, pôvodné meno Slovanov, najmä ale kmeň slovenský tak v podaní svojom zvečnil toto sväté meno, že Slovákmi menuje všetkých ostatných Slovanov. A my sa teraz z toho nekonečne tešíme, bo vieme, že nás aj za toto Slovania uctia, uznajú a ako kmeň živý, silný, ako ratolesť čerstvú, sviežu, na lipe slovanskej samorodne a aj samostatne sa zelenať nechajú.Po ujednostajnení sa počínali už Slovania potom ako zvláštne kmene vystupovať ako na poli obce, tak aj na poli literatúry. Lenže z posledného poľa klasy národného ducha, aké sa zjavili v starovekosti, divoké vetry časov zaniesli do večnej pustoty zapomenutia; z literárneho života nič nečujeme dlho, až sa šedivá starina pomaly prehýnať začína k vekom histórie novšej. Tak Česi majú neoceniteľné zlomky starovekého básnictva[17]ako drahé klenoty z vlnobitia časov oratované, ako je Libušin súd z konca 9., Rukopis Královédvorský[18]z 13. storočia, tiež právnické Knihy starého pána z Rožmberka,[19]ktoré do konca 13. a začiatku 14. storočia padajú. Majú aj iní Slovania, najmä Poliaci, Rusi, Dubrovníčania, svoje staršie literárne zvyšky. My Slováci nemáme veľa roboty s literárnou históriou týchto starších vekov. Sme aj tuná len veľmi mladí. Nieto pochyby, že pred rozliatím sa po široko-ďalekých koncoch a stranách Európy mali Slovania svoju jednu reč, svoje vlastné písmo; lebo nie je to pravdepodobné, aby sa v 9. storočí tak zrazu bolo mohlo písmo rozšíriť bez predchádzajúcich príprav, ako ho nachádzame v preklade písiem svätých od Cyrila a Metoda obstaranom; k tomuto pristupuje ešte aj to, že sa pri Baltickom mori našli slovansko-pohanskí bôžikovia s nápismi. Lenže, pravda, z tej reči a toho písma nepreniesli sa na nás isté znaky a šľapaje; to, čo jesto, málo svetla a potešenia dáva bádateľovi.Literatúra je jazyk jazyka, reč reči, slovo slova. Slovo, reč, jazyk, myšlienka bez literatúry boli by iba okamžité znenia, ktoré sotva zazneli, už odznievajú, boli by ako vlna poveterná a závan voňavej lúky, každým vetríčkom donášané a odnášané. Ale reč ľudu je hlas duše, je stelesnená podstata ducha, v ktorej, literou, tým znakom pre oko urobeným, schovávajú národy svoje dýchanie a hýbanie, skutky aj osoby. Táto literárna litera je balzam, v ktorom žijú naveky duše osôb a národov. Na poznanie tohto nástroja neskoro a na jeho upotrebenie ešte neskoršie prišli Slováci. Ako iné národy rozkladaním so svojím udusovali život susedných národov, tak aj menšie slovanské kmene dlho boli bujnejšími ratolesťami susedných kmeňov k večnej tôni odsúdené. Čo boli dakedy na svete reči chaldejská, sýrska, židovská, grécka, rímska, pozdejšie zas nemecká, talianska, francúzska, anglická, ktoré zalievali národy sveta: to bolo v Slovanstve do času daktoré, zavčasu sa zmohnuvšie nárečie. Tak napríklad, keď sa Taliansko s Tassom a Ariostom, Španielsko a Francúzsko s Camőesom a Ronsardom, Anglicko so Shakespearom o vládu a literárne panstvo nad národmi sveta hádali, v tom samom veku, totiž v 16. storočí, zastieralo Poľsko a južné Slovanstvo svojím Kochanowským, Gundulićom a Zlatarićom ostatné slovanské kmene a ich literatúry. Terajší náš vek je spravodlivo blahoslavený, lebo v ňom udrela hodina, v ktorej sa aj ten najmenší kmeň z bujných štepov slovanských k duchovnému životu a vzkrieseniu hlásiť môže. Pozdravujme si teda vzájomnou radosťou tento vek, uctime si túto požehnanú hodinu aj my, menšie kmene slovanské, dvíhajúc sa k dobýjaniu si mena a cti v slávnom mene Slovanstva. A že si túto dennicu činojavne pozdravujeme, toho svedectvom sú bratia srbskí v Lužici, bratia Malorusi, bratia Slovinci, bratia Bulhari, ktorí všetci dvíhajú sa vo svojich vlastných nárečiach k nebu slávy; k týmto sa pripájame aj my Slováci.Veľa by sme ešte mohli hovoriť o povahe Slovákov, o ich pohanskom náboženstve, o svedectvách starších vekov a spisovateľov o nich zaznačených; ale už sme sa i tak dlhšie bavili pri veciach, ktoré sa síce ináč môžu zdať bočnými, predsa ale sú na poznanie Slovenska a jeho literatúry prepotrebné. Lež už teraz pristúpime k tým vekom, pre Slováka jasnejším, príjemnejším zato, že sa v nich ligocú bárs síce ešte len hviezdičky, predsa ale hviezdičky národného života slovenského.Najkrajšie sa zjavili Slováci v histórii pri výbehu 9. storočia, v ktorom veku položili mocné základy bytu a stavania svojho krajinského, v ktorom jedinom je možný aj život literárny. Čo v celom tohočasovom okrese človek nenachádza, to nachádza oko skúmateľa v krajine Rastislava a veľkého Svätopluka, túžbu svätú po spojení sa so svetom aj s nebom, s ľuďmi na svete a s bohom na nebi. Pod Rastislavom, kniežaťom slovenským, rozšírilo sa kresťanstvo medzi Slovákmi, pod Svätoplukom zaujala ich túžba mocného spojenia sa s inými. Ale pravda, keď sa pripáčime bližšie, zhliadneme, že to všetko boli iba predoznamy budúcich veľkých vekov, iba poveterné zjavy a ukážky, ktorým chyboval čas a vek, táto jedine úrodná zem veľkých myšlienok.Zjednotenie Slovanov pod silnú berlu Svätoplukovu sa rozpadlo, ako sa rozlámala berla v rukách jeho nezdarených synov: jediné kresťanstvo ostalo v svojom blahoslavenom účinkovaní. Práve keď sa na koniec schyľovala obec slovenská, dal boh Slovákom obecenstvo so sebou, dal im kresťanstvo, aby v ňom prechoval národ tento život svoj až do toho času, keď aj naňho príde poriadok. Viďmeže v tom prst boží a pokývnutie vlády sveta a národov. Teda v tomto veku, v ktorom sa zjavila na málo a krátko obec[20]slovenská, počína sa aj literatúra, táto súc nie tak úzko a vlastne slovenská ako viac slovanská. Rozumiem tuná literatúru liturgickocirkevnú, či starosloviensku. Keď nik z novších európskych národov nemal ešte Písmo sväté v materinskom jazyku preložené, vtedy sme už toto jadro života my Slováci mali a v domácom jazyku čítali o veľkých divoch božích.Rastislav pozdravil nové veky svojho národa obmytím seba tým svätým kúpeľom nového zrodenia sa z vody a Ducha svätého, obrátiac sa na vieru kresťanskú. Bolo to veľké zasiahnutie na vek svoj dobre poznaný. Svedomite sa staral tento panovník slovenský o to, aby k tomuto žriedlu života duchovného aj národ zverený svojej správe priviedol a jemu v tomto kúpeli sa dal preporodiť. Poslal teda k známemu cisárovi gréckemu do Carihradu poslov s tou prosbou, aby mu učiteľov náboženstva kresťanského, ktorí by v reči slovanskej zbehlí boli, doprial a poslal. Roku 863 po Kristu grécky cisár Michal aj vskutku jeho žiadosti zadosť urobil, pošlúc do jeho krajín Cyrila a Metoda, rodákov z Tesalonik či Solúna a vlastných bratov. Solún bol toho času poloslovanské mesto, takže obaja bratia už z domu známosť jazyka slovanského vyniesli. Cyril, ináč Konštantín menovaný, pridal sa hneď k zdokonaleniu písma slovanského, od neho sa aj menuje azbuka, t. j. tá abeceda, ktorou sú prevedené sväté písma, cyrilskou alebo kirilikou. Zomrel v kláštore roku 868. Po jeho smrti bol Metod od pápeža za arcibiskupa kráľovstva slovanského, alebo ináč veľkomoravského, povýšený a veľmi šťastne pracoval na vykorenení pohanstva a rozšírení kresťanstva medzi našimi dávnymi otcami. Spôsob, akým Metod Slovákov ku kresťanstvu privádzal bol ten, že prekladal do ich vlastnej reči písma sväté a uvádzal skrze liturgiu, v tej samej slovienčine vykonávanú, živé oboznamovanie sa s obsahom evanjelia Kristovho. Týmto všetkým zaiste najlepšie mohli byť slovenské srdcia naplnené tým ohňom, svätým, ktorý žiari v cirkvi Kristovej, zato z tejto strany bolo aj víťazstvo tejto viery nad pohanstvom najistejšie. Nie teda tak, ako robili nemeckí kňazi, ktorí s nezrozumiteľnou rečou a s hotovými desiatkami a daňami prichodili Slovákom zvestovať ukrižovaného Krista. Lež tento živý spôsob Metodov, ktorým kliesnil cestu pohanom ku kresťanstvu, pritiahol mu dosť skoro veľkú nenávisť a závisť latinských kňazov, ktorí ho aj skutočne u pápeža Jána VIII. v Ríme obžalovali, takže tento mu roku 878 liturgiu slovenskú vykonávať zabránil. Metod ale, dostanoviac sa so Zemižízňom, Svätoplukovým poslancom, pred pápeža, nielenže pred ním, ako zle poučeným o veci, seba očistil, ale od neho aj s veľkou chválou a napomenutím, aby len v diele začatom pokračoval, odišiel. Pápež tento, Ján VIII., menuje Konštantína pôvodcom slovanského písma, pri ktorej príležitosti aj liturgiu sloviensku chváli. Píše on takto Svätoplukovi:„Litteras denique sclavonicas a Constantino quodam philosopho repertas, quibus Deo laudes debitae resonent, iure laudamus.“[21]Spomenuté písmo cyrilské je Cyrilom nie tak stvorené a akoby novo vynájdené, ako radšej len rozhojnené. Základom tohto písma sú grécke znaky, ku ktorým sú popridávané koptické, židovské, arménske atď. Dobrovský píše o tom takto:„Dass Konstantin nebst dem griechischen auch das koptische und armenische Alphabet benutzt habe, ist aus einzelnen Zügen und aus der ganzen Einrichtung des slavonischen Alphabets sichtbar genug.“[22]Reč a liturgia staroslovienska nebola, pravda, terajšie nárečie slovenské, aspoň s istotou sa povedať nemôže, ktoré to bolo nárečie. Bezpochyby nebolo ďaleké od obyčajnej, toho času užívanej slovenčiny, sčiastky zato, že ho Slováci dobre rozumeli, sčiastky, že samo terajšie naše nárečie nie je priam tak veľmi od tamtoho staroslovienskeho odchodné. A reč tá sa výslovne od Nestora slovenskou menuje; aj mnísi, ktorí v Čechách slovenskú liturgiu zadržiavali — a obyčajne zo Slovenska povolávaní bývali — slovenskými sa menujú. Aj Srbi sa oveľa snadnejšie slovenské ako hociktoré druhé nárečie slovanské naučia zato, že s ich cirkevnou rečou sa naša v mnohom zrovnáva. Už v tomto čase musela byť reč slovanská veľmi vzdelaná; na zaiste veľký pokrok ducha ukazuje preklad svätých písiem do slovienčiny, ktorý sa prostotou pôvodnému textu k boku postaviť môže; tá plnosť slohu, tá bohatosť slov a foriem, tá krása živá tejto svätej reči staroslovienskej.[23]Preklad tento je skrze Cyrila a Metoda obstaraný; ktoré však ale knihy Cyril a ktoré Metod bol preložil, s istotou sa nedá povedať. Exarcha Ján, svedok z 9. storočia, hovorí, že Cyril preložil len výťah z evanjelií a epištol k čítaniu na celý rok; a takáto kniha je tá povestná Ostromírska, do dneška v cisárskej knižnici v Petrohrade zachovávaná a dakedy dávno od Gregora diakona pre posadníka novgorodského Ostromíra prepísaná. Metod preložil, podľa svedectva tohože exarchu bulharského, všetkých šesťdesiat kanonických kníh; ale podľa Diokleasa je on prekladateľom celého Starého aj Nového zákona, spisateľom slovienskej omše, ktorú podľa Bazilia a Chrisostoma sporiadal.Na týchto literárnych základoch, tu u nás na Slovensku položených, stavali vyššie kostoly vzdelanosti literárnej a cirkevnej iné kmene slovanské. Liturgia slovienska a čo s ňou spojené bolo tuhým zväzkom — čítanie veľkých divov božích v reči materinskej, na Slovensku dosť skoro zahynuli, vonkajším tlakom stlačené a udusené. Pokým síce ešte Metod pri živote ostával, liturgia slovienska a s ňou aj cirkevná literatúra medzi Slovákmi kvitla a sa rozmáhala, bárs neborák Metod veľa musel znášať od latinských, to jest tých a takých kňazov, ktorí po latinsky omšu slúžili a celé služby božie vykonávali. Títo zaiste zradnými osídlami a spôsobmi znali ho prenasledovať a u samého Svätopluka očerňovať. Tento veľký panovník slovienský bol síce ináč najlepší priateľ ako Metodov, tak liturgie slovienskej, ale vo vojnách zapletený s celým svetom nestihol vyskúmať pravdu, a tak ani Metoda dostatočne pred nábehmi zlomyseľnými obraňovať. Po smrti tohto slovanského apoštola nastala žiaľna a smutná tma, trúchla a temná úzkosť duchovná v literárno-kresťanskom živote Slovákov. Metod zomrel roku 885 po dvadsaťdvaročnom apoštolovaní medzi Slovákmi. Pamiatka týchto dvoch bratov, totiž Konštantína alebo ináč Cyrila a Metoda svätou má medzi nami Slovákmi[24]zostávať; lebo skutočne oni sú počiatok nových vekov osvietenosti, civilizácie a spoločnosti kresťanskej medzi národom naším; oni prví štepili živé stromy večnosti v zemských záhradách slovenského národa. Po tejto jasnej chvíli dovalili sa búrky divoké a tie rozplašili pokojné víly umenia, viery, literárneho života a rozburácali celé vonkajšie stavanie ducha národného. Smutné múzy preniesli sa potom do Bulharska a Ruska, kde našli pokojnejšie sedaliská.Ján, exarcha bulharský, preložil do staroslovienčiny knihu Jána Damascenského Nebesá; u Rusov na konci 10. a v 11. storočí ujímali sa literatúry slovienskej kniežatá, udržujúc na svojich dvoroch veľké množstvo učených ľudí, ktorí prepisovali pre ich knižnice staré slovienske rukopisy a prekladali knihy z iných rečí do slovienskej. V tomto veku sa u Rusov aj kronikárstvo započalo. Hneď na konci 11. a z počiatku 12. storočia písal svoju pamätnú kroniku Nestor, mních kyjevský. Tuná sa stali hojné počiatky ruskej literatúry, ktorá sa tak ozorne rozšírila v nasledujúcich vekoch, že už teraz zaujíma medzi európskymi literatúrami predné miesto.Na Slovensku nastali pre literatúru a vyšší duchovný život časy veľmi smutné a kto by o nich písať chcel, musel by si vziať za predmet svojho bádania vypátranie toho, ako Slováci vždy viac a viac seba z očí tratili, na seba zapomínali, sebe samým sa odcudzovali. Po svojom upadnutí ako národ neprestávali síce byť Slovákmi, ale ich život bol viac len živorenie biedne, telesné, somatické. Istým a neklamúcim dôvodom toho je, že sa tak zaraz vplietli do pásma histórie cudzieho plemena. Po bitke na poliach bratislavských roku 907 zvedenej a stratenej rozpŕchli sa Slováci po Tatrách a od toho času ráta a počtuje sa ich národná nečinnosť. Mali účasť na lósoch krajiny uhorskej; ale sama uhorská krajina za dlhé veky viedla život tiež iba taký biedny, tiež iba zdarobnievala, okúňajúc sa vo svete iba tak akosi nešikovne. Nebolo času vyznačenia sa na ideálnejšom poli ducha, literatúry a vyššieho života. Mnoho, premnoho by sa dalo písať o vlievaní sa slovenského života na obec uhorskú, ale toto presahuje hranice a medze prítomného nášho článku; to ale predsa pripomenúť musíme, že veľa živlov slovenských prijala uhorská ústava, ba môžeme povedať, že z nich samých, trochu pretvorených a preinačených, sa zbila a stvorila. To utiahnutie sa Slovákov do domov tichých do úzkych dolín tatranských, bolo už raz heslo smutných časov, počiatok dlhého nešťastia, prvý chrapot sna národného; zato práve aj tie živly, bárs sú nepočetné, sú predsa iba ako materiál z rozváľaného stavania k stavaniu novému spotrebované. Tam slovenské župy na stolice, tu župani na kapitánov a pozdejšie na hlavných a vicišpánov sa menili, súdobne stolice starešín na prísažných, nádvorníci, pravdy (napr. ad pravdam vocare)[25]a iné rady, správy, hodnosti viacej alebo menej zo slovenského krajinského zriadenia sa vzali. Slovom všetka a celá podstata občianskej hierarchie uhorskej obce a krajiny je silno zbitá z čistého, rýdzeho života slovenského.Medzitým ale akokoľvek všetko toto je čistá, jasná pravda, predsa vyznať si musíme, že s pádom slovienskeho kráľovstva zavrela sa nad Slovákmi voda života občianskeho, takže oni už iba ako skaly a hlboké fundamenty v hlbinách občianskeho života Uhorska boli a na vonkajšiu hladinu sebavedomosti národnej nevychádzali.Tak nastupujú na Slovensku dlhé veky zatvrdeného, ukrutného mlčania; uhorská krajina bola krvavé divadlo hneď ženúcich sa cez ňu divokých národov a plemien, hneď náruživostí, surovostí a rozopier vlastných pánov a magnátov, tu medzi sebou, tu medzi kráľom vedených. Čo bolo zo samej bohatej poézie slovenskej zostalo, to sa tiež, až na samú slabú pamiatku, vo vlnách časov potopilo. Ešte doteraz sa spievajú slabé ohlasy starých piesní pohansko-slovanských; ale to tiež už iba od detí a mládeže miestami len je udržované a tak mdlé, že nedovoľuje na nič istého a ustáleného zavierať, ako je napríklad vynášanie Moreny v Smrtnú nedeľu (Judica) a spievanie starej piesne: Morena, Morena, za koho si umrela atď.! Krajinská reč v Uhrách od prvého počiatku bola latinská, v tejto nevideli Slováci svojho soka, zato ostávali bez starosti o reč svoju materinskú. Na to už dávno boli zabudli, že sa také dačo, ako ich reč bola, dá uviesť do života občianskeho lebo cirkevného, zato na to ani len nepomyslel nikto, časy sa boli až veľmi vzdialili od Cyrila a Metoda. Matúš Trenčiansky sa síce zjavil v lone slovenskej rodiny ako dáky hrozný pomstiteľ Slovenska, ako vysloboditeľ v nepovedomosti ujarmeného ducha Slovákov: ale počiatok 14. storočia bol ešte veľmi hluchý. Drichmali Slováci chrapotom smrteľným, nečujúc volanie vysloboditeľa, ochrancu. Krajina bola po zvädnutí ostatného lístka z domu arpádovského na prestole uhorskom, totiž Ondreja III., do hrozných domácich búrok upadla. Pápež mal jednu stranu, ktorá chcela na trón uhorský posadiť Karola Róberta z Anjou, knieža neapolské; druhá strana bola strana Matúša Trenčianskeho a táto túžila po kráľovi z kmeňa slovanského, menovite po Václavovi IV., poľskom a českom kráľovi, ktorý sám síce nechcel prijať korunu, ale vydal do rúk palatína krajiny, spomenutého Matúša, svojho syna Václava III., ktorý aj bol v Stolnom Belehrade korunovaný. Ale Matúš v bojoch ťažkých, dlhých, krvavých padol, lebo po odchode Václava a po jeho smrti, v Olomouci z ruky zradnej ho zachvátivšej, on sám za dlhé roky proti Karolovi Róbertovi hneď s väčším, hneď s menším šťastím bojoval. História ledajakých spisovateľov mu iba meno buriča pripísala; ale história sama časom svojím iné svedectvo o ňom vydá a napíše. Muž tento prišiel zavčasu na svet, prišiel v búrach hrozných, v hrmavici a blýskavici veličiznej — a osudom bol postavený medzi ľud mŕtvy, hlboko spiaci. Tak aj jeho námery zbĺkli vo vatre rozpáleného veku a národov; — ľud hluchý, vek búrny, varenie sa živlov cudzích — pohrobia aj toho najväčšieho génia!V 14. a 15. storočí sa v Uhrách síce lepšie časy pre literatúru zjavili, lebo Ľudovít Veľký a Žigmund, po sebe nastúpivší králi uhorskí, boli umenia, vedomostí a literárneho vzdelania veľkí podporovatelia a priatelia, ktorí vyššie školy a ústavy zakladali, obdarúvali, učených ľudí napomáhali, sami veľmi vzdelaní boli. Najmä ale pod Matejom Korvínom literárna obec na vysoký štebeľ bola povýšená; predsa ale toto všetko alebo zhola nič, alebo len veľmi málo, a viac iba tak pozďaleka na rozvinutie sa povedomosti národnej, a tak aj literárneho života Slovákov pôsobilo. Bolo síce veľa učených Slovákov na dvore spomenutých kráľov, ale tých učenosť bola len mŕtva a pre organizmus pôvodný, pre čisté jadro slovenského národného života celkove neúrodná, neplodná. Nebolo v Uhrách toho živlu, ktorý mal zo sna prebudiť Slovákov, ani v samej veličiznej Korvínovej bibliotéke. Inde boli iskry pre zápalku slovenskú. Slováci iba to majú spoločné s literárnym životom Uhorska napospol, že aj oni sa v jednom čase s týmto prebúdzať začali; obsah samého prebudenia sa je nekonečne od tamtoho rozdielny.Keď chceme poznať ten punkt, z ktorého tieklo to ozorné hýbanie sa náboženské, ktoré v 15. storočí aj Slovákov zo sna liturgického zbúrilo, musíme hodiť aspoň len malý blesk svojej pozornosti dozadu. — Česká krajina bola v týchto časoch jedna z najväčších hviezd na nebi vzdelaných národov. Roku 1348 Karol IV. založil vysoké školy pražské. Tu sa otvorilo divadlo a bojisko myšlienky, literatúry, vied a umenia. Karol sám bol ustavične otočený učenými mužmi. Hádky, spytovania a bádania ale vystúpili z medzí a stien školských a akademických a padli ako iskry do suchého práchna medzi ľud. Náboženské živly boli predmetom literárnych pohybov a hádok. Ale tieto boli práve také, ktoré aj myseľ ľudu pospolitého zaujali, toho ľudu, v ktorého pamäti žila živá pamiatka časov slovienskej liturgie, tých časov, ktoré sú a zostanú naveky bránou do samostatného skúmania vecí vyšších, nebeských. Hus sa stal národným hrdinom týchto bojov, domácim vodcom a radcom týchto búrnych duchovných pohybov. Jeho dvojaký úrad, totiž profesorský a kazateľský, spojoval v jeho osobe literatúru so životom. On po česky písal a kázal to, o čom sa v škole po latinsky hádal, a tak prechádzala literatúra z pedantstva školského na širšie a otvorenejšie, nové pole silných náruživostí ľudských. Všetky strany sa stretli — prisluhujúc si literatúru v obapolnom boji rozohnených náruživostí. Ale najmä po roku 1415, v ktorom bol Hus upálený, obrátila sa česká krajina na bojisko najsurovejších výstupov a výstupkov. Po dlhých víťazstvách rozpadli sa Česi sami medzi sebou a od toho času počínalo sa ich rozlievame sa po susedných krajoch a krajinách. V tomto čase sa zas opakovalo to, čo sme už aj hore vyššie pripomenuli, že totiž Tatry naše boli vždy, kedykoľvek búrky časov iné kmene sem aj tam hádzali, ich najmilšie útočište, lebo aj po zlámaní sa korábu českých bojovníkov viery títo naši bratia sem sa išli ukryť, do hlbokých kolísok tatranských, hľadajúc a nachádzajúc pokojný úkryt v horúcom náručí čerstvých Slovákov. Po búrach divokých, dlhoročných našli českí vysťahovalci miesto útechy a odpočinku v Tatrách a udomácnili sa medzi rodinami slovenskými. A keď si zriadili svoje veci, pomaly počínali vyťahovať zo svojich skríň a žiglových priečinkov sväté spisy, knihy nábožné, poklady, plné duchovného života. A Slováci sa dívali s túžbou a novinou, s vítaním a obdivovaním, hlasov nepočúvaných, a predsa ich vnútornostiam známych. Bola to reč ich vlastná, ich hovorenie milé, domáce. Tu sa v nich počalo akési tajné tušenie a zdanie hýbať a kriesiť, že sa totiž aj v ich reči môže dačo inšie hovoriť, ako len o domácich veciach a prácach. Až teraz sa im počínala pred oči stavať ich duchovná chudoba, ich veľká z tohto národného ohľadu zanedbanosť. Nemali škôl, učiteľov, nemali reči, mravov, so zbúrenou krajinou boli hádzaní a metaní aj oni od jedného interesu podlého k druhému ešte podlejšiemu. Jediná stará nábožnosť bol ten lepší podklad v ich duchu, na ktorom sa vyšší kostol a budúnok národného šťastia stavať mohol. A tento veľký cit, toto sväté nadýchnutie stalo sa dosť skoro zárodkom aj literárneho života. Vyššia túžba náboženská priviedla národ slovenský hneď pri jeho prvom kroku k jednej majetnosti národnej, totiž k zrozumiteľnej reči. Česká reč teda bola tá reč, pomocou ktorej prišiel Slovák k tomu povedomiu, že aj on je národ. Pravdaže, povedomie toto nebolo vyslovené, ale sa podobalo ešte len iba z vajca vylúpnutému vtáčaťu. Od roku 1429 počalo, sa sťahovanie Čechov na Slovensko, úplné sa stalo s príchodom bojovného Jana Jiskru, ktorý v rokoch 1440 — 1453 slovenské stolice od Bratislavy či Prešporka až po Prešov a Košice riadil a spravoval. A v tomto čase sa aj slovenská literatúra zo svojho vajca vylupovať počínala, majúc ešte českú lupinku na sebe. Slovenskí kňazi počínali za príkladom českých služby božie v slovenskej, reči odbavovať, knihy české čítať, Slováci do Čiech na učenie chodiť, a naopak Česi a Moravci častejšie k Slovákom, nadchádzať. A toto tak bývalo až do osudnej bitky na Bielej hore, totiž do roku 1620. Okolo roku 1580 bol v Uhorskom Brode rektorom škôl Pavel Kyrmezer,[26]Slovák; tamže, toho samého času, Ján Lovčáni kolega školy; roku 1574 tam bol za kňaza vysvätený mošovský Slovák Mikuláš Marci; roku 1590 bol za kňaza do Domažlíc (v Čechách) povolaný Krištof Mazúrek, tohože roku do Strážnice Michal Petrovič z Jaseňovej a mnohí iní. Slováci sa takouto cestou pomaly udomácňovali v češtine, najmä keď od roku 1525 skoro všetci k obnovenej cirkvi evanjelickej prichádzať začali, pripravení k nej husitmi. Zaiste všetky knihy cirkevné a náboženské v reči českej boli písané. Ba natoľko, sa učení slovenskí muži českou rečou a literatúrou zapodievali, že prišiel čas, v ktorom Slováci lepšie písali po česky než sami rodení Česi. Chuť tá dobrá učiť sa reči vždy bola u Slovákov živá, čerstvá; zato aj v českom spôsobe písania, môžeme povedať, veľmi ďaleko prišli. To je to duchovné žitie národov a kmeňov, že samy sa odmeňujú sebe vzájomne. Slováci prijali bratov Čechov do náručia svojho a oni im dali za to pokrm duchovný, oni nakŕmili ich túžbu po vyšších pokladoch. Ale Slováci neostali ani z tejto časti nič dlžní Čechom a práve vtedy, keď kmeň český rozkmásaný, odnárodnený, zhumpľovaný a znivočený už sám nevládal dedičstvo otcov v sile a čerstvej pružnosti a čistote zadržať, česká reč od Slovákov prechovávaná a vo vyšších vrstvách duchovného života ako v balzame zadržovaná bola.K lepším časom sme istotne my pomáhali češtinu dochovať! Už či sa toto uzná či nie, nám je všetko jedno; ale povedať sme to museli najmä teraz, keď sa zdá, že český kmeň takými svetom pobehlými ľuďmi, ako je aj dáky hubač tam v Prahe české Pražské noviny spravujúci[27]menom Havlíček[28], v ohľade poučovania nás chladnejším, neuznalejším a odpornejším počína sa ukazovať. Nie tak, nie, bratia naši! Máte vy o nás, máme my o vás zásluhy; „veniam damus petimusque vicissim!“[30]My sa tešíme z vašich pokrokov, nože nevraždite nás vy v našom pokroku. Toto slovo je ku kmeňu českému, ktorý my dobre vieme oddeliť od takého cechu, ktorému Havlíček predsedá. Ale navráťmeže sa k svojmu predmetu.V Slovákoch už bola vzbudená živá túžba po ujednostajnení sa v dačom vyššom. Tak sa sklonil k nim vek 16., tento vek pamätný skoro pre všetky európske národy, s ktorým sa tak slávne zaviera prostredný vek. Na všetkých stranách sa dvíhajú géniovia na vyššom poli duchovného precítenia národov. Pravda je síce to, že sa u Slovákov nemohli ešte dvíhať Tassovia, Camoesovia, Shakespearovia, ani Kochanowski, Gundulić, Zlatarić, ale predsa aj medzi nimi aspoň (prvšie puky lepších vedomostí, krásnejších umení a literárneho života kriesiť sa počali. A keď si predstavíme tu tie búrky domáce, tu vpády a nábehy barbarských Turkov, Tatárov, čertov a diablov, tu vojny náboženské, tu tie desatoraké zotročovania ľudu slovenského: teda sa práve zadiviť budeme musieť, že Slovensko tak mocné, tak veľké kroky na ceste európskej civilizácie bolo vstave urobiť. Azda v žiadnej krajine nebolo v tomto čase toľko škôl, a to nielen menších, triviálnych, ale aj vyšších gymnázií a literárnych ústavov ako na Slovensku. Mali sme školy v Bánovciach (mestečku v Trenčianskej stolici) roku 1525; v Kremnici roku 1538; v Žiline roku 1550, kde povestný J. Bánovský kvitol; vo Sv. Martine v Turci roku 1560, kde Mojžiš Bánovský učil; v Prievidzi, kde okolo roku 1550 Hussel básnil a od roku 1560 do 1563 Ladislav Liptovský povestný bol; v Trenčíne, kde od roku 1583 až do konca 17. storočia veľmi mnohí povestní profesori tamojšie školy riadili. My tuná, kde nemôžeme o tohovekých školách slovenských obšírne rozprávať, aspoň o tejto trenčianskej škole a jej učiteľoch dačo povedať za dobré sme uznali.Mikuláš Kolacináš, najprv v Bánovciach, Mošovciach, potom na lýceu žilinskom (od roku 1562 do 1579), naposledy v Trenčíne si veľké zásluhy o školy a literné umenie nadobudol, o ktorom jeden rukopis o škole trenčianskejBrevis commentatiuncula de Trenchiniensi Gymnasio[31]hovorí:„Clarissimus vir Nicolaus Colacinas omni nostra laude superior, et ob administrandam provinciam regiminis scholae Solnensis, Mossoviensis, ac denique Trenchiniensis aeterna memoria dignus.“[32]— Ján Pruno, básnik a spisovateľ slovenský, Juraj Sartoris, Ján Sopucký (Szopucius), Ondrej Turanský, Mikuláš Kalinka, Matiáš Javorník, M. Izák Láni, Daniel Hodík, M. Zachariáš Láni, Daniel Remen, M. Martin Tarnóci z Beckova a mnohí iní, z ktorých len povestného toho veku Jána Inštitorisa Mošovského pripomeniem. Tento sa aj veľa spismi spísanými a sčiastky aj na svetlo vydanými vyznačil; o ktorom pripomenutý rukopis povedá„quod fere ingenio doctrinam, usu rerum praecurrerit aetatem“.[33]Vyučil sa v domácich školách, a síce v tých, čo za toho času najpovestnejšie boli v krajine, ako v Kežmarku, v Bánovciach, v Prievidzi, v Bardejove, v Košiciach, v Ružomberku, v Štiavnici. Nechceli totiž rodičia synovi dopustiť, aby šiel do cudziny, zato mu vo vlasti čo najhlavnejších učiteľov vyhľadávali. Ale on, vychodiac domáce školy, nedal sa zdržať rodičom, ale išiel do sveta. A tak vyše sedem rokov bol čo najpilnejším poslucháčom najslávnejších toho veku profesorov — po rozličných akadémiách v cudzine; pritom cestoval po zemi aj po mori, skúmal a spytoval mravy aj zriadenia rozličných cudzích národov. Zato sotvaže sa navrátil, hneď s veľkou slávou a povesťou bol na rozličné úrady povolávaný, miesta kňazské aj učiteľské mu stáli na výber. Zvolil si naposledy stav učiteľský, a tak bol za rektora škôl bánovských roku 1654 uvedený, na ktorom mieste vraj s tak veľkým úžitkom vyučoval, že zo všetkých strán sa mládež k nemu hrnula, takže keď celá mládež školská pospolu zhromaždená von sa vysypala, nie žiakom, ale nespočetným vojskám sa podobala. Potom bol do Štiavnice odvolaný, stadiaľto do Trenčína, kde všade s veľkou slávou školám predstavený bol, až naposledok prejdúc do Krupiny za slovenského kňaza, tam od jedného apatekára pilulami otrávený biedne z divadla sveta toho zišiel roku 1661. Panegyrus na jeho smrť vyšiel od jeho brata v Trenčíne, v tlačiarni istého Čížika. Hlavnejších sedem spisov ostalo po tomto Mošovskom, všetky po latinsky písané, obsahu teologicko-filozofického, z ktorých daktoré tu spomenieme, menovite:1.Dissertatio Philosophico-Theologica, qua dogma,etc. Trenchinii 1654. typis Lauren. Bemam ab Hage.[34]2.Dissertatio de clericorum e potestate seculari exemtione,etc. Trenchinii 1655.3.Dissertatio Logica, de Syllogismo Philosophiaeatď.Tento muž je dokonalý obraz toho, ako ťažko sa vymáhalo Slovensko k vyššiemu povedomiu slobody duchovnej! Pilnosť, stálosť, obetavosť, skúsenosť, hlboká učenosť sú znamenia jeho túžby, a touto túžbou bolo celé Slovensko zaujaté. Stá a stá mužov železnou prácou, zaprením, bádaním a čohosi neznámeho hľadaním dávali najavo, že hľadajú hlbší obsah života. A predsa je všetko neúrodné, plané, neuspokojené; vyššie povedomie literárno-národné ani len na šľapu dopredu nepošinuté. Tak sa mi to maľuje v mysli mojej, že Slováci museli najprv poprehryzovať tie tvrdé kôry formalizmu, pedantstva a duchovnej nemoty, kým sa mohol ich duch preraziť do slobodnejšieho kráľovstva myšlienky a literárneho života. Ten pedantizmus bol prvé klopanie ducha národného z podzemských priepastí, na ktoré ale nemohli ešte vyšší géniovia uväznenému duchu otvoriť bránu svetla. Lebo čo sme tuná o učiteľoch trenčianskej školy povedali, to platí o všetkých učených mužoch slovenských toho veku; v nich vidí spytateľ iba namáhanie sa ducha národného — ale k ničomu neprichádzanie. Prestalo sa na učenosti hluchej a nemej uviaznutej v latine stredovekej. Žoviálnosť slovenská tiež miestami cez latinské veršíky svieti, ale nieto v celom veku živého obratu hravej a usmievavej mysle slovenskej.Tarnóci z Beckova, spomenutý už medzi učiteľmi trenčianskymi, zanechal po sebe raz na dverách Trenčianskych Teplíc šľaky vtipu. Maďarská chasa grófa Illesházyho prenasledovala ho veľmi často; raz teda, keď mu bola zas dačo nepríjemného vykonala, napísal na dvere tepličné tieto verše:O thermae, thermae! tetigistis fulmine ter me,Obstupui ferme! laribus mea cymba refer me.[35]S tým odbehol z Teplíc. Vo zvláštnom spise by sa školský stav tohto veku dobre mohol vystaviť. — O trenčianskych školách iba to ešte pripomenieme, že ony koncom 17. storočia upadli a nepozdvihli sa nikdy viacej na roveň iným nespočetným školám slovenským.Musíme ale ešte ku školám vyššie podotknutým pripomenúť: kežmarskú (roku 1575), jelšavskú (roku 1576), mošovskú v Turci (roku 1580), štiavnickú (roku 1560), ľubietovskú, ktorej učiteľ, znamenitý Gregori bol roku 1527 upálený pre učenie. Mimo týchto boli ešte školy na nespočítaných miestach, ako — aby sme aspoň daktoré pripomenuli — vo Zvolene, v Novom Meste nad Kysucou, vo Fraštáku, v Prievidzi, vo Varíne, v Ilave, v Bytči, v Považskej Bystrici atď. A to všade nie vari len dáke školičky, ale skutočné školy, zväčša gymnaziálne a lýceá, to jest vyššie literárne ústavy. Učitelia boli napospol vysoko učení, po akadémiách nemeckých, českých, talianskych vzdelaní a vychovaní, známosťami veľkými sa skvejúci.V tomto silnom vzchopení sa národa slovenského je ale ešte iba hádanie tej hádky o slovenskom živote literárnom, národnom, tej hádky, akoby mal nie život literatúre, ale táto životu slúžiť. Duch slovenský sa ešte iba po temných labyrintoch motal a tackal, nevediac sa z kníh a učených prachov vyraziť do menistého, skutočného života a tej živej filozofie, ktorá je život — tej oslavujúcej život v smrti a smrť v živote. Naozaj smutný a žiaľny je to pohľad na tento vek, v ktorom vidíme ducha národa nášho s tak hrubým potom a sebazaprením pracovať a predsa nikam neprichádzať, nič skutočného nedosahovať, ba ani len k mase ľudu pristúpiť nevedieť. Medzitým predsa tuto povedať musíme, že veľkú krivdu robia tomuto veku tí naši muži, ktorí od neho žiadajú, aby bol už on sám tie prekážky premohol, ktoré sa nám do cesty pletú. Ľahko je požadovanie na národoch vystavovať, ale neúprosné tlaky časov obmäkčiť, nerozbrieždený deň povedomosti svojho povolania na silu rozjasniť a z noci vyviesť, seba z labyrintu panujúceho veku vytrhnúť, je vec a práca iba božstvu primeraná, alebo len keď sa ono nakloní k národu, prostredníctvom neho aj vyššími ľuďmi vykonateľná. Veď je to pravda, že v celom tomto veku sa iba scholastickej múdrosti plienky prali; ale scholasticizmus bol ten očistec, cez ktorý musel každý, budúcnosť svoju majúci národ prejsť, k obnove svojho života iba tak kráčajúc.Povedomie národné, ktoré je chcieť seba ako národ, vyslovovať svoje určenie a povolanie na svete, značiť svoju cestu, ako celku národného, literatúrou, povedomie takéto nie je k nájdeniu v celom tomto veku. Zato tu ani nieto punktu, na ktorom by sa spytateľ vecí literárnych zastaviť mohol, ohliadnuc sa z neho dozadu i dopredu, oddýchnuc a sily pozbierajúc k ďalšiemu kráčaniu. Ale predsa, čím ďalej ideme k novším vekom, vždy sa husté oblaky, čierne chumáče z literárneho neba na Slovensku viac a viac odstraňujú a jednotlivé hviezdy ukazujú.V prvšom vystupovaní slovenských osobností na nebo literárneho života sladko sa nám usmieva jedna postava, zakrytá hmlou, ďaleká, v cudzej zemi sa ukrývajúca. Je to Ján Silván, ktorého rok narodenia, mladosť a bližšie známosti lósov v nevybádanom tajomstve zakryté ostávajú. Hádali sa oňho Česi a Slováci, ale náš nebohý Tablic ho spravodlivo pričítal k Slovákom, ktorého dôvody nie sú podvrátené. Stavia sa on na svedectvo Prokopa Lupáča, Čecha, ktorý o Silvánovej smrti ako spoluveký zreteľnú správu dáva, Slovákom ho menujúc; potom sa odvoláva na spisProsographiaeetc. Caspari Cunradi, ktorý nášho Silvána „Pannonius“ menuje, ako aj na svedectve Jána Búra, menujúceho vo svojichMicae Burianae(manuscrip. ad annum 1572) Silvána podobne pannónskym. Dosť veru dôvodov, že Silván bol Slovák.[36]Silván je prvým známym básnikom zo Slovenska, skladajúcim svoje piesne po slovensky; učení ľudia ho menovali českým básnikom. Žil on totiž v Čechách na dvore slávnych Lobkovicovcov a bol v neslýchanej povesti po celých Čechách. Pripomenutý Lupáč píše o ňom, že bol:„pietate, virtute, prudentiaque egregius. Reliquit inque lucem expressione typographica edidit plurimas cantilenas, psalmos item poenitentiales, ut vocant sermone boemico scriptas, in quibus mens ejus spirat. A cordatis viris illi cognomentum poetae boemici attributum est“.[37]Rokom pred jeho smrťou vyšli najprv jeho piesne na svetlo, roku 1571, pripojené ku kancionálu, spomenutého roku pod titulomPísně nové na sedm žalmů kajících i jiné žalmyvyšlého. Roku 1578 boli po druhý raz na svetlo vydané. Tablic spomína vo svojich Poéziách aj dáku pieseňNoli me tangere,ktorá roku 1590 na svetlo vyšla a Silvána za pôvodcu má. V Silvánových piesňach veje živý duch nábožnosti, pokory a hlbokého žiaľu, lebo že sa aj on s ťažkosťami osudov potýkal, zavierame nielen z jeho mnohých piesní, ale aj z výslovných jeho poznamenaní. Nad jednou piesňou stojí napísané:„Písnička tato zpívá se na tu notu, jako O krále Ludvíka porážce, jakož tuto poznamenáno, a jest složená leta 1536 v mých velikých těžkostech a protivenstvích.“Spôsob, akým Silván básnil, môže sa už aj z týchto pár veršov, ktoré tuná pripojujeme, vidieť. Dopredu robíme čitateľa pozorného na tú plnosť slohu a ten slovenský zvuk reči.3. Muži lživí bez mé viny, Soužili mne na vše strany, Ale ty Pane sám obránce muoj, pomsti, retuj, Ať cítím prospěch tvůj.7. Z pouhé milosti, bez lítosti, Hledí mé škody lehkosti, Ukrutnost jích kdož muož vypraviti, Jakž muož’ šelma najlítější býti.14. Zrušíť švabsky punt Kristus Pán, Který špuntoval ďábel sám, Nebude již na dlouze trvati, Pán Buoh jej až s koreněm vyvrátí.Ľahkosť jeho slohu je patrná, ale najmä v piesni mládencom obecanej tečie mu verš ako večerné zvonenie na pokoj, napríklad:„Pomysliž na své známé tovaryše, kteříž v rozkoši a pýše, potratili své kratičké cíle, živí jsou rozpustile. Kde jich mladost, jejich radost, jich všecka veselé jejich kratochvíle, kde skoky, pyšné kroky, noční kriky, jich povyky, ušlechtilé jich hlasy, minuly již ty časy.“V jednom čase so Silvánom žil už pripomenutý rektor škôl žilinských Juraj Bánovský, skladateľ nábožných spevov, v Tranovského kancionáli sa nachádzajúcich. Zomrel roku 1561. Okolo roku 1581 učil na fraštáckom gymnáziu a slovensky spisoval a básnil Ján Pruno. Tento vydal mimo piesní a daktorých nápisov aj Katechizmus slovenský (r. 1583). Dva razy bol vyšiel na nemecké akadémie, potom v Trenčíne ako správca tunajších škôl zomrel. Jeho sloh je vyhladený, čistý, ľahký, z ktorého by sa ešte aj teraz mnohý, proti slovenčine síce brojaci, ale česky neznajúci evanjelický kňaz po česky písať učiť mohol. Ako to napríklad znie, keď náš staroveký slovenský Pruno po česko-slovensky spieva:„Duše svatý nás potěšuj, s jednou věrou poděluj, a když zde běh dokonáme, dejž ať věčný život máme.“Pruno mal veľkú povesť u spoluvekých. Nad ním a nad Kolacinášom narieka spoluveký básnik:Sustulit atra dies similes vix secla videbunt,Vos Colacine gravis, sancteque Pruno puto![38]Okolo týchto mužov vidíme vystupovať aj iných slovenských básnikov, ako boli: Ján Táborský (zomrel roku 1596), ktorý vo Varíne žil a tie pekné piesne:Buď tobě chvála Bože náš, Minula noční hodina,ktoré sa v cirkvi evanjelickej tak rady spievajú, skladal, Ondrej Cengler, Štefan Trebnický a iní. Musím pripomenúť, že učitelia na svadbách, pohreboch a iných príležitostiach po slovensky veršovali, a tak sa so slovenčinou literárne zamestnávali. Povaha všetkých je tichá pobožnosť a sloh u daktorých už hladší, pravidelnejší, pravda, u väčšiny ešte kuľhavý a drapľavý.Ale zo všetkých spisateľov slovenských celého 16. a prvších časov 17. storočia najkrajšie sa vyrazila myšlienka národnosti slovenskej vo Vavrincovi Benediktim. On je najkrajšia koruna celého 16. veku z ohľadu povedomia slovenského. On bol prvý, ktorý v týchto z ohľadu národnosti temných vekoch Slovákov z letargie národnej prebúdzal, na ich ľahostajnosť k národnosti slovenskej škamral, nevšímavosť k reči materinskej im prísne vytýkajúc a za tento hriech proti duchu národnému ostro ich karhajúc. Vavrinec Benedikti z Nedožier (z Nitrianskej stolice) sa učil najprv v Jihlave, potom na vysokých školách pražských, ktorých sa — po dlhom vyznačovaní sa ako učiteľ po iných školách — bakalárom, magistrom vo filozofii, riadnym profesorom, asesorom, dekanom, prepositom Karlína, až aj tejto slávnej akadémie samým prorektorom stal, a tak na najvyššiu hodnosť v učenom svete európskych národov povýšený bol. Teda všetky hodnosti a každé vyznačenie učených ľudí toho veku jemu udelené sú svedectvom toho, že duch tohto Slováka nebol obyčajný, ale veľký, zvláštny, na ktorom po stáročia s radosťou spočíva oko mladého Slováka. Bol on koruna všetkých, ktorí ho v službe slovenského ducha predišli; a my, hoc aj nemáme Tassov, Ariostov a Shakespearov, predsa máme proroka svojho, z temných časov jasne sa na nás dívajúceho Benediktiho, Nedožerského. Ako hlboko bol tento muž dosiaľ prejatý túžbou po pozdvihnutí sa Slovákov z tej hnusnej letargie národnej, svedectvom sú jeho vlastné, k Slovákom obrátené slová, aké napísal v predhovore k svojejGramatike českej.Píše tam„Verum enim vero hic mihi praecipue mei gentiles Slavi videntur cohortandi, apud quos excolendae horum linguae maxima est negligentia, adeo, ut nonnulli (expertus de quibusdam loquor) si non tantum non legant bohemicos libros, sed ne in suis bibliothecis ullum habeant, gloriosum id sibi ducant. Hinc fit, ut quam de rebus illis domestica lingua est disserendum, semilatine eos loqui oporteat“.[39]Toto je izaiášske hrmenie do národa prevráteného, z ktorého vidieť, že sa Benedikti nespokojoval už len samým, čírym diletantizmom v slovenčine, ako to bolo pred ním, ale žiadal od národa, aby objal svoju domácu, národnú reč celým srdcom. Túto výčitku, Slováci a krajania, pripusťme si k srdciam svojim a povýšme sa k povedomosti čistej, rýdzej národno-slovenskej.Slováci museli naveky čakať na výčitky a karhaniny, ale vždy tiež mali aj svoje výhovorky. Benediktimu sa odpovedalo, že píše české gramatiky a káže Slovákom učiť sa po česky, čo sa aj nám, pokým sme k ľudu po česky hovorili a písali, nadvrhovalo; ale keď prišli zas časy, v ktorých Slováci svojich vlastných prorokov v Bernolákovi, Fándlym a iných dostali, odpadávali od týchto tak ako od česko-slovenských, najprv po latinsky, potom po nemecky, teraz zas po maďarsky svojmu vlastnému sa odcudzujúc. Benedikti sa sťažoval na Slovákov, že chcejúc sa v domácej reči zhovárať, tak boli v nej zanedbaní, že pololatinsky znel ich rozhovor; ale na čo sa my teraz budeme sťažovať? Veď sa u nás teraz naozajstná babylonská veža ukazuje, bo nájdeš Slovákov, čo sú už tak zmútení, že sa ti razom nespôsobnou hudbou po česko-slovensko-latinsko-nemecko-maďarsky zhovárajú na zunovanie každého, kto jednu lebo druhú reč dobre zná.V Benediktim síce ešte nie je tá čistá, z kmeňovitosti k národnému celku sa povýšiaca povedomosť národná, zato sa uňho pochop ešte v sebe nerozdeľuje a on ešte nevie od„mei gentiles Slavi“oddeliť„bohemicos libros“,bárs ináč ten rozdiel v samom jeho vyjadrení tak jasne bije do očí. Bol on predchodný génius tých časov, ktoré stvorili jednu silnú frakciu života slovenského, totiž jeden literárny vek československo-evanjelických spisovateľov na Slovensku. Táto epocha mala svoju slávu ako v literatúre a znamenitých knihách, tak aj v spoločenskom živote samého zemianstva slovenského. O tomto svedectvo vydáva Bel, ktorý o poldruha storočia neskôr po Benediktim prišiel na svet a svedčí: že nielen vzdelanci, ale aj magnáti a zemania slovenskí za svoju povinnosť uznali reč československú a jej literatúru napomáhať, vzdelávať a milovať. A ako takýchto mecenášov menuje z vyššej šľachty Suňogovcov, Illesházyovcov, Thurzovcov, Ostrožittovcov, Zayovcov, zo zemanov Súľovskovcov, Serdahelyovcov, Révayovcov, Juštovcov, Ottlikovcov, Benickovcov, Plattyovcov, Poturnajovcov a iných, ktorí všetci nielen literatúru napomáhali, ale aj doma a v spoločnosti československy sa vzdelane zhovárali. A čo sa týka slávy epochy tejto, Benediktim tak silne vyslovenej, tá je v literatúre a dielach živá, v dielach počnúc od Vavrinca Benediktiho až po starčeka nášho Juraja Palkoviča. 18. storočie dovŕšilo kulmináciu tohto veku, keď Palkoviča ako syna spomenutého veku uznáme, ktorý síce doteraz žije, ale predsa v tom veku písať začal a v ničom sa čo do slovenského povedomia národnosti nepremenil. A nám tu ide viac o ukázanie postupu ducha a povedomia ako o roky a čas, v ktorom si ľudia vykračujú. Tento vek sa istotne s Palkovičom zaviera, lebo to s istotou povedať môžeme, že nik zo Slovákov ani pred ním ani s ním čistejšie po česky nepísal ako on. Benedikti dal silné pohnutie svojmu veku a stvoril akoby počiatok jedného oddielu literárneho života na Slovensku, toho česko-slovenského, ktorý vybieha až k samému Palkovičovi.[40]Lež o Benediktiho spisoch musíme ešte pár slov prehodiť; veď to nič nerobí, že sme svoju reflexiu o ňom prv predoslali! V pohybovaní a vyvinovaní sa myšlienky a ducha dáta a ich poriadok nerobia podstatu. Spisy tohto Slováka sú dvojaké, latinské a česko-slovenské. Bol on synom svojho veku, písal ako bol zvyk spoluvekých učených, a keď chceme, aj ako potreba požadovala. My o latinských nemáme čo hovoriť; to, čo sme doviedli, je dostatočné na dokázanie, že sama reč, bársako cudzia, neprekáža rozvinutiu sa myšlienky u učeného. My by sme nedbali, keby tí terajší naši učení pokutkári už bárs po anglicky písali, keby len písali o veciach týkajúcich sa národa, a tak boli dákymi stĺpmi z nášho národa sa vyvinujúcej sily. Ale samá nečinnosť — iba ak činnosťou pomenuješ to terzitovské vysmievanie sa z tých, čo dačo pracujú.Benedikti píše slohom živým a čistým. Básnil on prvý v miere klasickej, stanúc sa z tohto ohľadu zakladateľom tej školy, z ktorej vyšli nábožní básnici Komenský, Hruškovic, Krman, Tešlák a iní zo starších, až aj sami novšiu mieru grécko-latinskú v básňach zadržujúci. O tejto prozódii písal on prvý a sám hneď príkladom svojich básní lásku k tejto forme rozpálil; jeho pôvodné piesne, ako aj jeho žalmy, do tejto formy s veľkou spôsobnosťou a ľahkosťou preliate, sa ešte aj teraz ľúbezne čítajú. Roku 1606 obetoval svoje tlačou vydané žalmy akadémii pražskej. Čo o tejto forme básnenia držím, povedal som už nakrátko v mojej recenzii Škultétyho básne, ktorá vyšla v Orle roku 1846,[41]čo tu opakovať nebudem. Veď aj nebohý Tablic to povedal predo mnou ešte kratšie:„Ač se ono (t. j. metrum klasické) málo pro naši reč hodí.“Že sa ešte aj teraz nájdu ľudia, ktorí myslia, že všetko, čo sa dá v našej ohebnej reči užiť, čo sa dá na ňu pohodlne prilepiť, je hneď slovenské, národné, dovolené; ale na takéto reči nebude teraz odpovedať žiaden, kto vie, čo sú národné poézie a ich formy. Medzitým o to boj viesť nie je hodno; veď si aj toho viac musíme uctiť, kto sa o to interesuje, ako človeka, čo nič nedbá, čo ho nič slovenského neinteresuje.Výbornosť Benediktiho piesní je aj z toho patrná, že sú celkom spevné, zvučné, ich pády sylabov sú so zvukom a prestávkami alebo predlžovaním a skracovaním prízvuku veľmi zrovnávajúce. Písal pripomenutú už razGramatiku českú,pri ktorej ustavične vidieť, ako berie ohľad na Slovákov; je toto dielo veľmi dobré a až doteraz medzi českými gramatikami, ktorých je veľké množstvo, vždy čestné miesto zaujíma. Sám povestný Veleslavín veľmi chválne svedectvo a súd o nej vydal. Písal viac latinských spisov a zomrel oslavovaný od celého svojho veku, najmä ale od cudzích, práve na sklonku zlatého veku literatúry českej, totiž roku 1615, práve dvesto rokov po upálení Husa a päť pred bitkou bielohorskou! Nad veľkými mužmi vznáša sa istý farbistý okolok, ktorý ich lósy a zjavenia sa robí poetickými, bárs by aj sami neboli básnikmi. Benedikti stojí na konci českej zlatej epochy jazyka a literatúry a robí počiatok nového veku prebúdzania sa Slovákov k vyššiemu životu literárnemu, sám Slovák v Čechách oslávený, v Čechách prácou zmárený, v Čechách na veľkej hodnosti povýšený. Skonal on päť rokov pred porážkou bielohorskou, aby nevidel smutný pád bratského kmeňa, ktorý mu bol druhou vlasťou. Benedikti bol alfa aj omega; alfa životu slovenskému — omega českému. Veď už potom — po jeho odchode z divadla sveta, nečuchlo nič vyššieho v klenutých palotách a sieňach vysokých škôl pražských!Pripomenutý rok je osudný pre celé Slovanstvo, ale pre Čechov je on uderením diabolským, smrteľne sa ich života dotknúcim. Od roku 1620 pociťujú Česi hynutie svojich drahocenných pokladov literárnych, klenotov národnosti, drahých perál pokoja a slobôd občianskych. Pol milióna kníh zhorelo na hraniciach, tridsaťtisíc rodín a mecenášov literárnych opustilo mater drahú, vlasť svoju českú; školy sa pozamykali, ohlasy učených hovorov umĺkli, svedomie aj smelosť jeho slova zrazené boli do hlbokých temníc a žalárov a na stolice učiteľské aj na hodnosti pozasadali si ľudia, ktorým nešlo o slobodu ducha, o česť kmeňa českého, o slávu a spasenie národa, ale o to, aby zaviedli ľud český do priepastnej priepasti, biedy a slepoty duchovnej. Po búrnom živote strán nastala mŕtvota hrobová celku a trvala blízo dvesto rokov. To je mnoho k zneseniu; a myslieť o tak veľkej rane, rozďavenej na živote jedného zbratreného národa, vyhľadáva tvrdosť srdca nezmožiteľnú, takže mne na tomto mieste jazyk, myseľ aj pero zastáva, stydne a skostnatieva. Cítim ťažkosť v srdci aj v duši svojej nad týmto hrozným osudom, ktorý zachvátil bratov našich českých.Ale tento rok je spolu so svojím okresom času tak pamätný, že keď sa dáme o ňom pilne rozmýšľať, skoro nájdeme, že on je pre celé ďaleko rozľahlé Slovansko a národy tohto plemena dôležitý. Tento odsek času je medza, deliaca staršiu históriu Slovanstva od novších vekov. Videli sme, že Česi od tohto osudného roku počínajú svoje padanie; v Rusku vystúpil málo rokov pred tým, to jest roku 1513, rod Romanovcov na trón, ktorý historický dej bol základom zvláštneho veku pre literatúru ruskú, veku to onoho, ktorý dosahuje až k panovaniu cárovnej Alžbety a urobil priechod k novému zrodeniu sa literárneho života ruského. Pre Poliakov nastal v tomto čase tiež zvláštny oddiel času a veku literárne dôležitého, a síce — Poliaci pozorujú klesanie svojho literárneho života, preodievanie sa slobody reči v bombastické, prázdne, holé výrazy a slovíčkovanie; upadávanie rečníctva kostolného, zauzďovanie filozofie scholastickými kantármi a zubadlami. Už sa Poliaci ľakali jednak zápalu a nadšenia, jednak ale aj rozumového rozberania najmä teologických predmetov. V Rusku upadlo pekné básnické kronikárstvo, v Poľsku zvädla sila poézie a filozofie. Morave sa to samé ušlo čo Čechám s porážkou bielohorskou. Dubrovníckych (Raguzánskych) Slovanov krásna literatúra, ktorá sa tak sviežo od polovice 15. storočia počala rozvíjať a rozzelenievať — tiež nedosiahla veľmi vysoko 17. storočia. Mená krásne z tých zlatých vekov literárneho života dubrovníckeho sú medzi inými tieto: Ďorď Daržić, Vetranić, Čavčić, Čubranović, Mišetić, Bunić, Babulinović, Zlatarić atď., ktorí ale všetci pred rokom 1620 kvitli. Ta vyše do storočia 17. aj v Raguze či Dubrovníku všetko živšie hýbanie sa literárne ostydá, slabne, omdlieva a umiera. Až konečne hrozné zemetrasenie v roku 1667, ktoré na Dubrovník prišlo — aj samé ohrady a múry, aj samé stavanie zemské, z ktorého sa duch slovanský bol vysťahoval, so zemou zrovnalo, znivočiac tak mesto pamätné, slávne, ohnisko literárneho života celého poludňajšieho Slovanstva. Slovensko začalo v literatúre svojej novú epochu s Benediktim a spoluvekými, bárs síce v slabých tieňoch samých diel a kníh, predsa ale silným slovom vôle a skutku literárno-duchovného.Ale najmä keď tú prvú štvrť 17. storočia ako časový okres, v ktorom sa porážka bielohorská nad Čechmi hrozne zvalila, potiahneme do považovania, teda skutočne uvidíme, že Slovensko svoj literárny život už vo vyšších potenciách znovuzrodený uhliadlo. Viedenský pokoj uzavretý roku 1606, korunovanie Matiáša II., urobené roku 1608 a Ferdinanda II. na trón povýšenie roku 1618 dokonané, snem krajinský držaný v Šoprone roku 1625 a iné deje občiansko-historické doniesli po veľa svety troskotajúcich búrach nové svetlo pokoja, slobody a duchovného priestranstva pre ľudí. Menovite sa tuná náboženské sváry vyrovnávali, ľudia k ľuďom približovali, duchovia s duchmi zmierovali a rozvatrené ohne náruživostí sa dusili a skracovali. Na slnku týchto slobôd sa ohrialo a zveľadilo množstvo znamenitých mužov, ktorí literatúru slovenskú smelším duchom schytili a dopredu ju hodne ďaleko pošmykli. A tu nám už nastáva dlhý poriadok mužov ráznych, učených, vzdelaných, horlivých, bárs časom nešťastných a od sveta opustených; ale tomuto sa diviť nebudeme, keď vieme, že večný kalich duchovného blahoslavenstva sa neprikladá k ústam rozkošami a šťastím opojeným, ale k ústam tuná v zmätkoch zemských len horkosťou naplneným.Prejdeme pekný vek detského a školáckeho času kmeňa slovenského, v ktorom sa on s českou literatúrou preihral, a skončíme krásnym obrazom znovu sa kriesiaceho povedomia národa slovenského, toho povedomia živého, skutočného, aké vyslovil večne blahoslavený, pre Slovákov na veky vekov pamätný Bernolák a jeho škola. Ale potom na samý koniec novšej literatúry slovenskej stav, námery, ducha, túžby, nádeje, prednosti aj nedostatky vystaviac, rodákom našim tak obraz Slovenska a jeho literárneho života v jednote myšlienky a idey, a tak pravdy, podáme. Ale toto všetko, aby sme tento zväzok Pohľadov veľmi jedným predmetom neobťažili, iba v budúcich zväzkoch urobíme.[1]My, čo inší dokázali…— posledné trojveršie 260. znelky Kollárovej Slávy dcery (por. vyd. Praha 1962, s. 153), Hurbanom poslovenčené.[2]Res nullius, que cedit…(lat.) — vec, ktorá nikomu nepatrí a stáva sa majetkom toho, kto si ju prvý prisvojil.[3]Glimmerschiferové(nem.) — sľudové.[4]Stojí Tatra, stojí…— posledná strofa z Piesne prostonárodnej od K. Kuzmányho, Zora 1835, s. 168.[5]Demänovské, Aggtelecké atď. jaskyne…— ide o jaskyňu Aggtelek, ktorá na slovenskom území pokračuje jaskyňou Domica.[6]V Meči a kalichu…— básnická skladbaMeč a kalich(1843) od českého spisovateľa, redaktora Časopisu českého Museum Jana Erazima Vocela (1803 — 1871).[7]Na obraz tento (Tater) obloukem…— citát je z cestopisu J. E. Vocela Výjimek z cesty od Tater k Severnému moři. Časopis českého Museum 1843, s. 570. U Hurbana je pravdepodobne omylom „slovenského raje“; v pôvodine je „slovanského raje“.[8]A poľský básnik S. G.— ide o Seweryna Goszcyńskeho, prvého poľského básnika ospevujúceho Tatry (por. St. MečiarTatry v slovenskej a poľskej poézii.In: Detvan 50 rokov v Prahe, 1932. s. 247). V Časopise českého Museum (1838, č. 1, s. 24 n.) vyšiel v preklade K. L. Zapa jeho cestopis Cesta na Tatry, z ktorého je Hurbanov citát.[9]Viď: Časopis múzejní XII, 1, z roku 1838.[10]Mickiewicz hovorí o Kollárovi— ide pravdepodobne o Mickiewiczove Parížske prednášky, a to o prednášku z 10. januára 1843. Za informáciu ďakujeme dr. Jozefovi Ambrušovi. Nevieme, odkiaľ poznal Mickiewiczov text Hurban.[11]Co sto věků bludných hlodalo…— posledný verš z Předzěvu Slávy dcery od J. Kollára (por. cit. vyd., s. 19).[12]Čo si ty Tatrám, my svetu budeme— posledný verš básne Ľudovíta Štúra Ku Křiváni (Nitra I, 1842, s. 139; por. i Ľ Štúr, Básne, pripr. J. Ambruš. 1954. s. 133), Hurbanom poslovenčený.[13]Na šabľu sa podoprie…— posledné dvojveršie básne Janka Kráľa Zverbovaný Nitra II, 1844, s. 228). Namiesto šabľu má byť správne ňu.[14]Wo man singt…— preklad z nem.:Kde sa spieva, pokojne si sadnemzlostný človek nemá piesne žiadne.[15]Retra— (ako uvádza J. Kollár), bolo podľa starých kronikárov hlavné mesto mocného kmeňa slovanského, Ratarov, ktorí sídlili asi v dnešnom Maklenbursku.Arkonaje „město a pevnost trojhradebná na rugenském poloostrově Vitov“. Slovania nosili do Arkony ročne dane a dary. Por. Výklad, čili přímětky a vysvětlivky k Slávy dceři. Slávy dcera, cit. vyd., s. 401 a 403. Ide o stredisko vyhynutých pobaltských Slovanov na ostrove Rujana v Baltskom mori.[16]A náš Červenák,— Benjamín Pravoslav Červenák (1816 — 1842), horlivý člen štúrovskej generácie, autor spisu Zrcadlo Slovenska (1844). Citát je z uvedenej knihy, s. 15.[17]Tak Česi majú neoceniteľné zlomky,— ide o falzifikát (Hurban to, samozrejme, ešte nevedel), Rukopis Zelenohorský (1818), ktorý obsahuje i Libušin súd, zachytávajúci spor medzi Chrudošom a Šťáhlavom o otcovské dedičstvo.[18]Rukopis Královédvorský,— rovnako falzifikát „nájdený“ roku 1817 V. Hankom.[19]Knihy starého pána z Rožmberka…— ide o vratislavského biskupa Jošta z Rožmberka (1428 — 1467), ktorý radil kráľovi Jurajovi vyrovnanie s rímskou cirkvou (Listy královně Johanně, Třinadcte šprochuov vajovských).[20]Menujeme štát, krajinu, kráľovstvo obcou zato, že toto slovo je národné, aj od pospolitého ľudu užívané; pravdaže, doteraz sa od ľudu nášho užíva iba o dedine alebo menšom mestečku. Medzitým pochop veci sa nemení. Čo je obec dedinská v malom, to je obec — krajinská vo veľkom. Štát sa istotne nemôže lepším slovom vyjadriť ako slovom obec.[21]Litteras denique…— citát uvádza J. Dobrovský (Dějiny české řeči a literatury,český preklad 1951, s. 21). Preklad: Napokon právom schvaľujeme slovienske písmo vynájdené Konštantínom Filozofom, ktorému nech zaznievajú chválospevy patriace bohu.[22]Dass Konstantin nebst dem griechischen…— keďže sme pracovali s prekladom Dobrovského textu z roku 1772 a Hurban mal asi vydanie z roku 1818 (rozšírené), možno uvádzaný text je z tohto vydania, resp. z inej Dobrovského práce. Preklad: že Konštantín použil pri gréckej tiež koptickú a arménsku abecedu vyplýva jasne z jednotlivých vlastností a celého usporiadania slovanskej abecedy.[23]Časom podáme ukážky a výťahy týchto drahých slovenských pamiatok v našom časopise.[24]Tak ako medzi bratmi našimi na Morave pamiatka týchto mužov živou zostala a zostáva až dodnes, bo sa sviatok ich mena nábožne svätí. Medzi Slovákmi bola zhasla ich pamiatka, až sa v novších časoch aspoň medzi evanjelickými Slovákmi nanovo oživila pomocou nového Zpěvníka, kde sa na str. 202 o uvedení kresťanského náboženstva medzi našimi predkami pieseň nachodí a mená tie oslavujú. Daj, bože, aby aj bratia naši katolíci týchto dvoch svätých cirkevne oslavovali.[25]Ad pravdam vocare(z lat.) — žartovne: dovolávať sa pravdy (správne: Ad veritatem vocare).[26]Okolo roku 1580…— Kyrmezer bol dekanom v Uhorskom Brode od r. 1576.[27]Hubač české Pražské noviny spravujúci…— Karel Havlíček Borovský (1821 — 1856) v polemikách o slovenčinu sa postavil proti štúrovskej slovenčine; tieto názory uplatňoval i po revolúcii. Pražské noviny, od roku 1846 spolu s prílohou Česká včela, boli dôležitým nástrojom svojho redaktora K. Havlíčka-Borovského.[28]O tomto hubačovi nehanebnom už aj náš Orol rozprával, ale budeme o jeho šprihaninách a podlých, nečistých slintaninách, aké on na slovenský kmeň už povykydával, na inom mieste aj my rozprávať.[28][2828]O tomto hubačovi na inom mieste budeme rozprávať…— v tom istom zväzku Slovenských pohľadov (1846, I, 1, s. 71 — 72), v ktorom vyšlo Hurbanovo Slovensko a jeho život literárny, vyšla v rubrike Prehľad časopisov Hurbanova ostrá polemika s Havlíčkovými Pražskými novinami a Českou včelou.[30]Veniam damus petimusque…(lat.), — priazeň dávame, no zároveň i žiadame.[31]Brevis commentatiuncula…(lat.), — krátka malá rozprava o trenčianskom gymnáziu.[32]Clarissimus vir Nicolaus…(lat.), — najslovutnejší muž Mikuláš Kolacináš, vyšší nad všetku našu chválu a hodný večnej pamiatky pre zastávanie úradu riaditeľa školy zvolenskej, mošovskej a napokon trenčianskej.[33]Quod fere ingenio doctrinam…(lat.), — pretože takmer predbehol nadaním vedu, skúsenosťami dobu.[34]Dissertatio Philosophico — Theologica…(lat.), — Rozprava filozoficko-teologická, ktorá dogma atď. V Trenčíne 1664. Rozprava o klerikoch a exekučnej, sekularizačnej moci. V Trenčíne 1655. Logická rozprava o filozofických sylogizmoch.[35]O thermae, thermae!(lat.), — teplice, teplice! trikrát ste ma zasiahli bleskom, bezmála som stŕpol! nuž, lodička moja, prevez ma k lárom.[36]Dosť dôvodov, že Silván bol Slovák,— Silván sa narodil na Slovensku, okolo roku 1536 sa presťahoval pre protivenstvá do Čiech, začas bol pisárom u Jána z Lobkovic v Horšovskom Týne, zomrel v Domažliciach. O jeho živote a diele písali Prokop Lupáč z Hlaváčova (vo svojom Kalendáriu, 1584), Kašpar Kunrád (Prosographie Melicae Millenarius I, II, 1615), Jan Burius (Micae historico chronologiae evangelico-pannonice, 1685); prvú literárnohistorickú stať o Silvánovi podal B. Tablic vo svojich Poezyách (1806, s. XVII — XXIII), plnú pochopenia pre Silvánovu literárnu a životnú problematiku.[37]Pietate, virtute, prudentiaque…(lat.), — vynikajúci zbožnosťou, cnosťou a múdrosťou. Zanechal a tlačou na verejnosť vydal veľmi mnohé cirkevné piesne, ktoré sa tiež nazývajú kajúcnymi žalmami, napísané v českej reči, v ktorých jeho duch žije. Vychýrení mužovia mu dali označenie českého básnika.[38]Sustulit atra dies similes viw…(lat.), — čierny deň splodil mužov, akých sotva uvidia veky, vás myslím, vážny Kolacináš a Svätý Pruno![39]Verum enim vero hic mihi…(lat.), — lebo tu sa mi naozaj vidí potrebným, aby som povzbudil predovšetkým svojich rodákov Slovákov, ktorí najväčšmi zanedbávajú zušľachťovanie reči týchto, a to tak, že poniektorí (hovorím to zo skúsenosti), ak nielenže nečítajú české knihy, ale dokonca ani jednu vo svojich knižniciach nemajú, pokladajú to za chvályhodné. Z toho vyplýva, že ak sa o oných veciach treba porozprávať domácou rečou, prichodí im hovoriť pololatinsky.[40]A Tablic čo, a Kollár čo? — môže sa dakto spýtať. Veď Tablic hej, ale toho sme zato nepripomenuli, že čo do češtiny je on pod Palkovičom a nám ide na tomto mieste len o označenie štebľov, po ktorých duch slovenský do povedomia slávy kráčal. Ale Kollár sem nespadá; čo proti jeho češtine sami Česi povedali, to tuná opakovať nebudeme, vari by ho to samého obrazilo. Dosť je na tom, že je pán Kollár skôr všetko ako reprezentant čechizovania slovenčiny. Ale i tak o ňom budeme rozprávať; jeho sláva je v celkom inom založená ako v čechizovaní slovenčiny![41]V mojej recenzii Škultétyho básne…— J. M. Hurban v recenzii Básní Augusta Horislava Škultétyho (1840) v Orle tatránskom (1846, č. 20, s. 155) uvádza, že Škultéty píše „v obojakej forme, klasickej a národnej. Menujem národnou formou rýmovanie, trebárs aj medzi rýmovaním a rýmovaním je rozdiel. Ale priateľom nemôžem byť tých galopujúcich nadutých foriem klasických… Prečo by Slovák mal v rímskych papučiach chodiť po lúkach a horách svojej poézie, keď má svoje letné ľahké závoje a hlasy?“
Hurban_Slovensko-a-jeho-zivot-literarny.txt
Temné ľalieObsahSníval somPre žiaru tvojich vábnych očíV noc tvojuPoď, sními smútku ťažké putáKošaté vy bukyChryzantém snehobeľNiekedy predtucha smrti ma trápiTo čierne more vlasovMne vonia jazmínMagdalénaArlecchinoFetiš?DeňSníval somSníval som o symfóniach dumných, o jemnej vôni hájov svätých, o citoch v raji blaha vzňatých, sníval som o plesoch, piesňach šumných. Líca ešte peľom detstva nežné duch túžby ovial dychom vrelým, ja nádejam som veril skvelým, beloskvúcim ako bralá snežné. Sníval som o mäkkých zvukov zhone, nímž zahlaholia kvetné luhy… Žiaľ, zbledli mladi pestré dúhy, sen a spev môj v plači rodu tonie.1909Pre žiaru tvojich vábnych očíPre žiaru tvojich vábnych očí nevidím slnca jasný svit, a krok môj od ľudí vždy bočí, mne o nej sa len žiada sniť, ju zhliadať v kvapák trblietaní, v ligote zlatých neba hviezd,[1]vymodliť si ju na kľakaní, a v srdce nezmenenú vniesť!Na pohľadnicu V. Š.1908V noc tvojuV noc tvoju moja hviezda rudo plála jak krvou zafarbená ľalia. V noc našu mesiac bledol strašne, keď za tie čierne mraky zapadal… Ja onemel som v opustenom kúte, a ty si vzdialená tiež plakala… Snáď preto, že tá hviezda rudo plála a tichý mesiac sadal za mraky? V tú noc nás mučil smútok storaký…1909Poď, sními smútku ťažké putáPoď, sními smútku ťažké putá, zmiluj sa, poteš, prehovor, kým neunesie saňa ľúta cit vrelý v temno smrti hôr. Hľaď, chudé plody nesie pole, spustnuté žitia páľavou, len bodľač zvážam — žravé bôle, burinou cvendží srpu kov. Poď, prosím, asnáď vznietiš zore zhasnuté… vzkriesiš k životu, že radosť sprahlé pláne zorie, prielohy srdca — pustotu… Ty čušíš, bárs aj zimou hynie ktos’ biedny, mizne ako tieň, sa k hrude mrazom stuhlej vinie a márne čaká, vzdychá len…1908Košaté vy bukyKošaté vy buky, kde je vaše lístie! Uletelo — škoda — vetrom v diale hmlisté. Škovran kam sa podel, ktorou lietol stranou, polámal si nôžku, zhynul srdca ranou? Kamže si sa podel, túžob jarí svete? Ani stopy viacej o jastrenom lete. Ďaleko je teplo mojej chorej hrudi, lučezárne jaro cudzím svetom blúdi… Zašumejte, lesy, ošarpané hory, uchláchoľte smútok, čo mi v duši horí.1908Chryzantém snehobeľChryzantém snehobeľ bozkaná mrazom v pamäť mi privádza belosť líc razom, belosť líc, noc očú, zvädnutú nádej, že dúfal, veril som kejs’ túžbe mladej. Zašuští zvädnuté lístie, tu skvíli akási stiesnenosť v duši vo chvíli, spomienky rozopnú umdlené kriela, zmierajú, padajú — minuli cieľa. Ponočné mátohy rútia sa z hory, udusiť plamienok, čo v duši horí, v oblok mi zierajú priezračné tváre, šepocú tajnostne sťaby na kare, kým vietor jesenný povieva borom, tým večne zeleným, voňavým morom, tak smutno, tak mračno hľadí tvár zeme, vysiela povzdychy chladné a nemé, akoby naveky vychladnúť chcela Mať Gája, čo z jari láskou sa chvela.1908Niekedy predtucha smrti ma trápiNiekedy predtucha smrti ma trápi, studeným ramenom dušu mi lapí… Čas letí, nečaká, neskrotne kvapí, uteká k akejsi neznámej méte. Života, života… čistého vína! Nie temno hrobové, stíšenie hluché, vír borby, ňouž padá všednosti špina, jarého poletu — nie snety suché! Divoké cvendžanie víťazných zbraní, zvírenie citové, nie rinkot puta, smrť voľná… tam v poli umrieť bez hany, nie chabosť potupnú, čo žiť si ľúta,[3]do srdca mieri a… chrbát si raní…1908To čierne more vlasovTo čierne more vlasov chladí líca, plamenné rety horia mi na čele a dušou chváta divá povíchrica, let myšlienok sa v chaos mieša cele… Kde — recte — sídlia kúzla tohto taje? Ach — nevravte, nie, — znám už vaše reči, zas spomeniete lásky sväté háje, kým rozum plače v stých neistôt seči…1910Mne vonia jazmínMne vonia jazmín dávnych jarných nocí, mne hrajú husle, prachom zapadnuté, o vrelej lásky neskonalej moci a dujú víchry v duše tajnom kúte. Mne plačom chce sa uľavenie hľadať, horkosťou slzy liečiť trpkosť bôľu, ku dákej jasnej myšlienke si sadať, a musím, musím stúpať dakde — dolu… Ku tieňom mŕtvych snov a nádej mladých, k mohyle dačím zabitého žitia, ku krvavým stopám rozpomienok bľadých, k mátohám nočným, ktoré dušu chytia. Nevoňaj, kvieťa dávnych jarných nocí, zmĺknite, husle, zapadnuté prachom, nedujte, víchry, duše tajnej moci, — bojím sa, bojím sšediveným strachom.1910MagdalénaVídaval som ju v prepychu jase, zrak jej plál ohňom dráždených túh. Peľ ruže v lícach… bujarosť v hlase… V salóne vonnom milencov ruch. Teraz šat čierny, ktozná, čo smúti? V hlbokom oku — lomený lúč, pobledlá prelesť k sústrasti núti… — Pomiluj, Pane, odpúšťať uč! — — — — — — — — — — — — — Pokľakla… na rtoch kajúcnosť nemá, po líci bielom sĺz kanie prúd… — To pre náš klub je výborná téma… — za chrbtom znie mi milenca súd.1908ArlecchinoArlecchino, Arlecchino, hľaď, ako ten život beží! „Deva, čo hrá pianíno, ach, aký má úsmev svieži!“ Nepočuješ umieráčik, ako vzlyká predvečerom? „Nemýli ma ani máčik, nezastrašíš hrobu šerom.“ Nuž, veď i ty klesneš v hrudy, pokajaj sa, Arlecchino! „Dobre, dobre, pozvoľ hrudi, najprv dopijem si víno…“1908Fetiš?Ty objala si moju dušu a dalas’ nový obsah snom, ja živo cítim srdcom celým, že jaksi iným, iným som. Ty život môj si sťaby fetiš nad bielu hruď si pripäla, ja — tíchnuc v búrkach divých — cítim, že láska moja primalá. Môj život: fetiš; tvoja láska je ohňom svätým v jasote; ach, povedz, povedz, akej môžem sa takto úfať istote?1912DeňPoľom sa hustá plazí hmla, za ňou, hľa, mliečna žiara plá. Pri ceste topoľ — hrdopýš, dosiahnuť chcel by nebies výš. Usadol si naň kŕdeľ vrán, až sšušťal hnevom, starigáň. Koch dielne, sťaby obelisk, načúva strojov hrmot, vysk. Tam dnuká duní žitia ruch, zobudil sa už pary duch. Už miznú mlhy, pŕchnu preč, kdes’ v diaľke zneje temná reč. Kto vraví, čí ten divný hlas? To deň — na bedrá berie pás…1910[1][1][11]Verš „v ligot zlatých neba hviezd“ má správne znieť „v ligote zlatých neba hviezd“, ako to vyplýva zo zmyslu i rytmu verša. Roy v svojom autorskom exempláriRATverš i sám takto koriguje.[3]Vo verši „nie chabosť potupnú, čo žiť si lúta“ slovo „lúta“ opravili sme na „ľúta“. (Ľútať si = žialiť, ľútostiť).
Roy_Rosou-a-trnim.html.txt
1. Podzbúdzáňí Ňemňislava— abi sa na skládáňí slovenskích básňí oďevzdalTehdi ňemá buďe tvá, premilí Ňemňislave, Umka,Ňikdi aňiž vácej spaňilími ňeozve sa hlasmi?Čož sa hrozí? Či snaď žebi jéj vťip a bistrota prúduNeb veľikí schádzal duch a vrúcí Chásoňa plápol?Však ňechibí aňi vťip, ňechibí aňi bistrota prúdu,Buď veľikí sám duch, buď horúcí Chásoňa plápol.Neb zdarené už tak v rímskéj reči spívala pesňe,Aj čo mužov chválá, a hrďinské účini slává,Aj ti čo jednu ve svém kratšú nohu vždicki porádkuZastupujú: žebi sám i Ovíd tito za svoje uznal,Tím bi i sám Virgil toľikú bol záviďel hodnosť.Než čo naplat bohatého také mať pokladi úmu?Keď hrobe ľen ve sľepém a v ťemnéj skríši ľežícéBozké prespaňiléj ňespatrá oblohi svetlo!Jak si mnohí žádá sľichi vencem z bobku okrásiť!I vrúcnú vzívá a prosí vždi zaň Umku modľitbú;Od sľichu však ďálí sa veňec, sľišať Umka ho ňechce.Nuž teda potraťené ber srdce, a poznovu spívaj:Ňe však tam, kďe milích najvatšé mnoztvo je básňí;(Čož bi si do prudkého nosiť mal studňice Tibra)Než tu raďej, pustích kďe Slovákov ňemnoho zrában,A všeľikím čmáňím pozarostlí ešče je úhor:Ačkoľvek masní a na každú úrodu hojní,Daj sa prospevovať; práznú k tomu chvílu nachádzáš;Ňišt na prekážce ňeňí, tvá ľen chuť a vóľa jeďinká.Jak súcé, jak i odhodlané tvoje na spevi bidlo!Umka pokoj lúbí a ťichosť má ráda samotnú.Čo s toho ťi schádzá? Čiľi ten, čiľi táto ťi chíbá?Tam veselé hori sú, tam krásné z hájami kopce,A mnoholúbežním páchnúcé úvaľi kvíťím,Aj stoki aj čistú mihajícé žrídla voďičku;Sú i potóčki chitré, i ze svím sú jaskiňe chládkem.Tehdi sa tak súcého uchop básňíkovi místa.Tu hľe ňeostrihaní vážními ťa ke spevu ChásoňHlasmi volá, a prezvučnú sám lutnu podává.Tehdi ju pojmi do ruk; sladké na ňu pesňe zahrávaj,Až po horách, až po spaňilích koľem hájoch a vonníchOd kvíťá doľinách stuha začňe sa všecko ozívať;Až Viľi zastavovať sa budú, a Rusalki načúvať,I blúdní ňemalími Veľes poupohňe sa ďivmi.Tak sám breštanovím Chásoň ťeba vencem okrásí;Tak slavné a vždicki živé tvoje zostaňe méno.
Holly_Rozlicne-basne.html.txt
MottoKrása si pokalila oči,keď ma uvidela.Ostal som naveky trpký.Krása je podesená,ja nie som hladký vtvári, ja som vrásčitý.„Nezačali ťa nenávidieť odvtedy, čo si sa stal kňazom (čo by bolo v poriadku), ale od chvíle, keď vyňuchali v tebe básnika.“J. Deml„Ako zistiť v živote človeka, ktorá bytosť je skutočná? Azda sa nestretávame každého dňa s ľuďmi, ktorí sú pre nás mnoho ráz len tiene?“F. Porché„Sám v tiché klausuře jsem počet žití řešil.“O. Březina„Človek nebol stvorený, aby tučnel pri žľabe, ale bol stvorený, aby chudol na cestách, aby obišiel stromy a aby ich už nikdy neuvidel; aby chodil vo svojej zvedavosti, aby poznal.To je to: aby poznal.“Jean Giono„Neznižuj svoj osud!“D’Annunzio
Dilong_Mladost-z-ocistca.html.txt
1.[1][2]Stojí koník pri javore,pri javore v bielom dvore —a v tom dvore smutno stojí —na vojnu sa Janík strojí.„Janík, Janík, biely Janík,nač ti šabľa, vraný koník?Šablička ťa dokrvaví,koníček ťa divý zdávi!“Hora, hora, šíra hora,cez ňu letím do tábora.Do tábora, do krásneho,jasnou krvou farbeného!Janík, Janík, biely Janík,do tábora úzky chodník!Teplou krvou maľovaný,koštiaľami vykladaný!Chodník úzky, maľovaný,preskočí ho koník vraný,preskočí ho i tú horu,šíra cesta do táboru!Janík, Janík, biely Janík,zlomí nôžku vraný koník,zlomí, zlomí nôžku pravú,vyslopíš ty z neho hlavu!Koník bystrý, koník vraný,naostro je podkovaný!Hora, hora, zlatá hora,hladká cesta do tábora!Janík, Janík, biely Janík,ako jarný tulipánik!V tom tábore smutne zvonia:šabľami ťa dolu zronia!Koník, koník osedlaný —palošík mám pripásaný!Koňa pichnem, paloš zvrtnem,desať Turkom hlavy zotnem!Janík, Janík, biely Janík,tenký ti je dolománik!V tom tábore smutne hrajú —srdiečko ti dostrieľajú!Guľky, guľky olovenie,zastrelia ma, alebo nie!Hore, hore, môj kôň vraný,bude Turek dorúbaný!Janík, Janík, biely Janík,môj zlatušký tulipánik!Nad horami čierna zora,nejdiže mi do tábora!Zora, zora, jasná zora,tajdem, milá, do tábora!Kuku, kuku, kukulienka,zostaň zdravá môjmilenká![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Piesne.[2]V tomto oddiele odtláčame najprvšiu podobu Vojenských piesní, ako vyšli, vpísané redaktorom Dobšinským, v Holubici I, 1846/7 č. 10, zv. 1, 23. februára 1847, str. 148 — 51. Sú to tieto piesne: 1. Stojí koník pri javore, 2. Mamička, mamička, čože sa to stalo — a s ňou spojená, t. j. neočíslovaná, len hviezdičkami oddelená pieseň Janíček, Janíček, na ty rozmajrínček. No Botto ich od r. 1849 — 51 (ako sám udáva ich vznik, Sobrané spevy, rukopisný zošit z r. 1873) prerábal a rozmnožoval. Prvé „súborné“ odtlačenie je v Lipe III, 1864, str. 355 — 64. Z Holubice zachovali sa piesne Mamička, mamička, čože sa to stalo a Janíček, Janíček, na ty rozmajrínček pod číslami 2 a 3. Prvú, Stojí koník pri javore, Botto upravil, ako je v Spevoch (rozdiely si vyznačíme tam), pridaná je 4. Letí sokol v šírom kole (vyšla už predtým pod názvom Netráp sa ty, mati moja v Paulinyho Sokole I, 1862, str. 379) a 5. Vrany, vrany, čierne vrany (tiež už vyšla pod názvom Dobývanie Budína v tom istom Sokole na str. 309). Turek sa už tu zmenil na vraha atureckáflintička navrahovuflintičku. — Do Sokola poslal piesne Dobšinský bez vedomia Bottovho (mal u seba levočský materiál, ale kde vzal prepracovanú 1. pieseň?). Z Drienčan mu píše 31. III. 1864: „Akože sa ti ľúbia tie vojenské piesne od Jána Bottu v najnovšej Lipe? Ten Viktorín Ti to zná vykutiť, kde je čo.“ Botto sa ozval zo Štiavnice už 11. IV. 1864: „Ale ešte jeden proces Ti zakvačím: ako si sa Ty opovážil bez môjho dovolenia moje škrabancie do verejnosti pustiť, to je [in-]violentia, chlape! to si vyprosím! Teraz ich daj tiež amortizovať alebo… maj sa dobre…“ Ale Dobšinský sa nenaľakal, 12. mája 1864 sa takto ozval: „… tie vojenské piesne mačka ti už z Lipy nevylíže, a tak si ich len tam nechaj a mne pokoj daj. Veď akože vieš, či som Ti ich ja ta oddal — či si ma videl? A potom neviem, čo by si na mojej hlave plel, keď je i tak plešivá, a v hlave? Tam by si mal dosť čo pleť: ale odkiaľ bys’ začal? A chudák Viktorín už aj schudobnel; i tak by nebol mal žiadnych piesní.“ (Listy v pozostalosti Dobšinského v Archíve Slov. nár. múzea v Martine.)Na vznik Piesní vojenských, na ich prvé objavenie v Holubici upozornil aj Dobšinský v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 469 — 50: „Sú teda tiež dokladom k tomu, jak básnil Botto v dobe študentskej mladosti a jak to potom zdokonaľoval v pozdnejšom svojom veku.“K Piesňam vojenským sa ešte vrátime pri Spevoch.
Botto_Vojenske-piesne.html.txt
Zbojnícke1. Zpoza vrch Poľany…„Dobrí chlapci“ zvábili Matušika na zboj. Manželka ho shľadúva, kým neobdrží zvesť že je zabitý, kdežto zradní kamaráti utiekli.Nálezište: Povrazník [Šajby] (Zvolensko)2. Pod javorkom pod zelenýmMuž olúpi a zavraždí švagra; žena-sestra to zbadá na nájdenom zlatom prsteni a palci bratovom. V Spiši „Odpisce mi maus moja…“ Variant úplnejší: muž ženu, aby ho neprezradila, usmrtí, ona pred smrťou odkúsne líčko dieťati, na znak vraždy.Mat. Sbor. II. 12., 87. Mat. Archiv II. 1., 87., Slov. Sp. II. 207., Zich. 348., 349., 351.Nálezištia: Detva (Zvol.), Budička (Zvol.), Biely potok (Liptov), Lefantovce (Nitra), Gemer, Petrovce (Trenč.), Petrovice (Trenč.), Kučišdorf (Brat.), Kolačkovo (Spiš)3. Ide furman dolinou…Dve piesne spletené: prvá ospevuje ako zbojník v hore napadnul furmana, na čo z horského zámečku s deviatima pannami prejde na rozpravu, v ktorej matka zbadá v komore pri dcére meškajúceho záletníka, ktorého potom bratia rozsekali.Slov. Sp. I. 110., II. 68., III. 39., Zich. 346., Suš. 58.Nálezištia: Žilina (Trenč.), Rátková (Gemer), Spiš. Podlužany (Novohrad)4. Ej, topoľ, topoľ…Namlúvači zabili v horách Janka i pochovali. Iste dve ballady spojené pre asociáciu idei a stejné metrum.Slov. Sp. II. 71.Nálezištia: Okolie Trnavy (Brat.), Petrovce (Trenč.), Kysuce (Trenč.)5. Červený kantárZbojník vyberá si dievča seberovné za ženu; táto z dvanástich zbojníkov jedneho vyprie a oddá katom.Slov. Sp. I. 146.Nálezištia: Švainsbach (Brat.), Myjava (Nitr.), Petrovice (Trenč.)6. Čo še stalo nove f tim Kobelarove?— zbojník Vdovec, ulapaný pri milej v komore, zavedený do Rožňavy, pred smrťou pýta si ešte milú do rúk, keď mu ju však nedali, trikráť obhajduchoval stĺp.Mat. Arch. I. 1., 38.Nálezište: Hnilec (Spiš)7. Pasov Janík dva volyZbojníci zabijú Janka; milá i rodičia ho oplakávajú.Slov. Spevy I. 222., Zich. 343., 344.Nálezištia: Beluja (Hont.), Budička (Zvol.), Turiec8. Idú listy po gemerskej stolici— ulapili Šimka zbojníka, on prosí, aby ho nestrieľali, že sa im dobrovoľky poddá; prosí si ešte mordárku, aby sa mohol vypomstiť nad zradnou milou.Mat. Arch. I. 118.Nálezište: Spiš9. V mesetečku, vo SliezkuVeselú krčmárku olúpia.Nálezište: Orava10. O, nedeľu povnocZbojník zabije muža. Tento sa odoberá od rodiny.Nálezište: Beluja (Hont)11. Zabili, zabili Demikáta Paľa…K. A. Medvecký: Detva 261.Nálezištia: Uňatín (Novohr.), Detva
Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Zbojnicke.html.txt
S tebou chcem začaťS tebou chcem začať, ty bože veliký!deň tento svätý, slávny a pamätný.Tebe vystaviť večité pomníkysnaží sa srdce v tento deň posvätný.Čo si ty sám chcel, to sa skutkom stalo,našiel tvoj príkaz miesta v srdciach našich:Telo sa duchu s pokorou poddaloa poslúchli sme slov tvojich najvyšších.Predložil si nás boju ukrutnému,Ducha aj telo mečom si podoprel.Sľúbil si veniec duchu silnejšiemu,víťazstvu tela toho si odoprel.Bojuvali sme poddaní hodnostis mocou žiadostí tela neskrotených,aby dakedy v opravdovej cnostimohols’ nás spatriť všetkých ovenčených.
Cajak_Z-levocskych-prvotin.html.txt
Rozpomienky na dni peknej mladostiHneď na začiatku, vrstovníci a bratia moji ľúbezní, chcem vám povedať, čo rozumiem pod„ostatkami“školy Štúrovej, ku ktorým i ja mám šťastie seba pripočítať.Prišiel som do Požoňa — vtedy ešte vôbec „do Bratislavy“ — v posledných dňoch mesiaca augusta r. 1845, teda dnes zajtra pred 30 rokmi. Vtedy už náš večne blahej a požehnanej pamäti Ľudovít nesedel na katedre „Ústavu slovenského“ pri ev. školách požoňských, — no v prvom poschodí, na západnom uhle „ulice pannenskej“ impozantne vyčnievajúceho domu „Fernolayovského“, odkiaľ v stĺpcoch „Slovenských Národných Novín“ a na krýdlach „Orla Tatranského“ vysielal žeravé blesky ducha svojho do lona, z tisícročného zmeravenia okrievajúceho Slovenska. Mládež slovenská bola osirotená a v mnohom ohľade na seba samú zanechaná; lebo pôsobenie zlomeného starčoka Jura Palkoviča, dľa mena „profesora řeči a literatury československé na evanj. Lyceume Prešpurském“ nepresahovalo deklinácie mluvnice českej a teóriu o osudnom „y“, — za ktoré nebožtík toľké srdnaté boje viedol!No, nášho Ľudovíta nekonečná láska k národu a k jeho nádeji — mládeži slovenskej — postarala sa o to, aby sme celkom opustení a osiralí neboli. Jeho pôsobením povstala „Čitareň Slovanská“, majúca za členov do 80 mladíkov slovenských i srbských, jejžto on predsedom bol, ktorejžto riadne mesačné hromady slovenskou a srbskou rečou otváral a riadil, i — metal blesky ducha svojho do zápalistých hrudí mladých synov matky Slávy! Veliká je i v tomto ohľade významnosť Požoňa: on bol opravdivým ohnišťom Kollárom zvestovanej, Štúrom oživotvorovanej „vzájomnosti Slovanskej“ — i nie jedon z bratov juhoslovanských, ktorý dejstvoval a dejstvuje slávne na poli národa svojho, — pritomtožriedle napil sa nehasnúceho oduševnenia za svätú vec národa a osvojil si heslo Ľudovíta a mládeže požoňskej: „My chytili sme sa do služby ducha, a preto preísť musíme cestu života tŕnistú!“A krom toho — ale poobzerajmeže sa dobre okolo, či dajaký špehúň na nás nestriehne — dvaráz do týždňa, na prvom poschodí domu „Fernolayovského“ o 7. hodine večernej, tie okná, kde bola„Redakcia slovenská“, boly starostlivejšie jako inokdy čalúnami pozaťahované. Šuhajci jedon za druhým po tichúčky po jednom jako stiene večerné kradli sa k bránam domu menovaného. Letmým krokom, aby len ani „hausmeister“ o nich nezvedel, vznášali sa po schodoch do miestností redakcie, kde si uradovaní, utešení ruky podávali, že im Boh pomohol neprajnému oku nepozorovane vkĺznuť do tej svätyne mládeže slovenskej. Veru, bratia moji, také to boly smutné a trudné — i predsa pre nás nikdy nezapomenutedlné časy! Ľudovít vystúpil zo susednej svojej svetlice. No, — a jakou tvárou nás vždy pozdravil — to by som sa Vám darmo namáhal, bratia moji, opísať, to len tí vedia, ktorým nebe poprialo patriť do toho nevyrovnaného, duchaplného, šľachetného obličaja!Započala sa prednáška z dejín národa slovanského, alebo spisy jeho, alebo námah jeho kultúrnych alebo o povolaní jeho sveto-historickom — a oči, uši i všetky mocnosti ducha visely, lipely na drahom, vznešenom rečníkovi, až — prišiel zas nutný čas k odchodu; — lebo keby na našej vôli bolo bývalo — i svitu by sme tam boli dočakali. Ale blížila sa doba, kde sa vo veľkých mestách brány domov zatvárajú, a my potrebovali sme času, kým sme sa jedon za druhým, po jednom, tíško, nezpozorovaní, novými pokladmi ducha a srdca obohatení, domov porozchádzali. —Inorodá mládež bavievala sa v tú dobu obyčajne v kaviarňach, divadlách, hostincoch: my — často hladní telesne — jedli sme chlieb života a ich sladkú vodu oduševnenia za najväčšie záujmy a vidiny ľudu a národu nášho. A predsa — Štúr tým na kocku položil svoje postavenie! V čase tom hrôzyplnom a zúrivom, keby sa boli dozvedeli jeho zlovoľní odporníci, že on, trebars i súkromne len, mládež slovenskú vôkol seba shromažďuje, boli by v stave bývali z Požoňa ho vypovedať a práva redaktorského ho pozbaviť…Ach, i teraz dlie oko moje na obraze tvojom, duchu vznešený, — a zrakom v slzách zlomeným čítam tvoju slávnu devizu:„My chytili sme sa do služby ducha, a preto preísť musíme cestu života tŕnistú!“Tŕnistá bola — a predsa — bohužiaľ! — krátko trvala!… O, jak draho kupoval si prednosť tú, môcť pôsobiť na osudy a vývin národa — čo bolo vyvýšeným cieľom života tvojho — i potom, keď ťa medzi živými viac nebude! — Jako by bol predcítil skoré zavrenie očí svojich, tak sa usiloval chvatom všetko naplniť, natehotniť duchom svojím, aby myšlienka mala svojich apoštolov, keď hlava — i padne!…To boly„ostatky“ školy Štúrovej, ku ktorým má šťastie prislúchať i ten, ktorý vám, drahí bratia a vrstovníci moji, rozpráva tieto rozpomienky na dni peknej mladosti.*Dosť rád učinil by som sa vám neznámym, no musím postúpiť ďalej.Že som z „ostatkov“ školy Štúrovej, to už znáte, — teraz nutno mi vám, pre pravdivosť rozprávky mojej, i to povedať, že som roku Pána 1842 študoval na starobylom, v tom čase slávnu povesť požívajúcom gymnáziu banskoštiavnickom.Ej, jakože by ju nebolo požívalo! Veď v prvom jeho poschodí sedel nášDaniel G. Lichard, (ktorý je až do dnešného dňa „et desiderium et dulce decus nostrum“ — a ktorého, jako je národunenahraditeľným, tak nech Pán Boh živí v nezlomenej sile na mnohé ešte roky) — a na vrchnom poschodí trônil i v prachoch svojich ctenýĽudovít Šuhayda, — nesmrteľný dobrodinca prvých dvoch slovensko-evanjelických gymnázií. A nad to ešte z „ružovej ulice“ hľadel zrakom otcovským na školu, učbárov i mládež, veliký syn slávnej Oravy, veliký milovník svojho slovenského národa a hlavný zakladateľ prvej „učenej slov. spoločnosti baňskej“, — veliký biskup 300.000 ev. luteránskych duší, farár, vtedy statnej, teraz zmízernenej slov. cirkve štiavnickej,Dr. Ján Seberinyi!Môžete si myslieť, že v tom čase slovenský žiak, ktorý prekračoval prahy škôl štiavnických, vysoko nosil hlavu!A bez marnej chlúby, Štiavnica dodávala v tých časoch značný kontingent slávnej škole Štúrovej. Medzi inými ona dala Požoňu i veľmajstra velebných, sladkých, ľubozvučných spevov — zlatoústehoSládkoviča!Pravda i zaspali mnohí, i hlivejú mnohí, i odpadli mnohí z tých, ktorých Štiavnica a Bratislava odchovaly na verných prsiach svojich; i hlásia sa mnohí pokrytsky k nám a vydávajú sa za našich — ale hadov chovajú pre národ náš, v odcudzenej, odnárodnenej, zpotvorenej pereputi! —Tým privolávame so spevcom:„Čo iskra je — to k výške nebies letí,Čo blato je — to líha medzi smeti!“A k tomu — ďakovať Pánu Bohu! — ešte sme dobrú čaru urobili. Naši dvaja Seberinyovci, Dr. Ján vo Viedni a Andrej na Naďlaku, a mnohí iní k životu národnému precítnuvší mužovia sú nám bohatá náhrada i za tých, čo sa do kútov pouťahovali, — i za tých, čo od nás vierolomne odpadli, dajúc tým svedectvo svetu o svojej bezodnej mizerii!…Teda kdeže sme zastali?Roku 1842 bol som žiakom štiavnickým a jako taký, nosil som hlavu vysoko.*Dosť by som sa rád ukryl pred vami, drahí bratia a vrstovníci moji; — ale zase ďalej musím postúpiť.Som Novohradčan od koreňa.„Lysec môj, Vrsáč môj, ty šedivá skala!V tom tvojom úbočí kolíska mi stála,Na Teba mať sladká zrak svoj upierala,Keď ma k svojej vernej hrudi pritískala.V tom Tvojom úbočí dva kopčeky stojá:Pod jedným spí otec, pod druhým mať moja,A po pri ních ešte maličká prázdninaČaká na ostatky najmladšieho syna!“ —No, už som si dal!Už vidím, jako všetci na mňa prsty ukazujete: „To on, to brat náš Vrahobor!“Nuž, nechže bude!Keď ma i znáte, aspoň viete, že pravdu hovorím.*Bol rok 1842 a boly —prázdniny.Slovo toto, jako z vlastnej skúsenosti viete, na každého študenta čarovnou mocou pôsobí a v slovníku jednoho každého červenou barvou zaznačené je. — O velikej významnosti a vzácnosti jeho u černidlového rytierstva svedčia všetky steny a múry a brány a ohrady sídlovísk Múz — krížom krážom všetkými možnými písacími nástrojami, vo všetkých možných kaligrafiách začiarané — tradicionálnym heslom: „Vivant vacationes!“Prázdninysú tá modla, ktorej šuhaj študent za celých desať mesiacov — jaknáhle sa koláče, ktorými maminka kufrík naplnila, minuly, a jaknáhle groše, ktorými apík torbičku nadial, vyskákaly — svoje city, túžby, vzdychy neunavene v obeť prináša, ona sa mu vo dne javí vo vábivých myšlienkach, zlatých zámkoch, jarabých nádejách; v noc ho v čarovných snoch objíma.Prázdninypre študentov sú tenuniverzálny flajster, ktorý on na všetky svoje rany, srdcové tak, jako i žalúdkové — prikladá; slovom — v prázdninách študentovi, ktorý za desať mesiacov niesol „bremä dňa a horko“ — znovu otvára sa a zkvitá svet, a nemá s nich inej starosti, len jako ich najlepšie stráviť a použiť? Veď, Bohu žiaľ! veľmi na krátko sú vymerané. Dva mesiace — to je pletka! A k tomu ešte notabene: „detractis detrahendis!“ — lebo sme voľakedy nelietali na ohnivých koňoch, no keď sme chceli s koncom augusta do Požoňu doraziť, pohli sme sa s poctivým slovenským voziarom netto na deň sv. Štefana kráľa z domu. Vtedy sa ale aspoňpreviezolčlovek za svoj groš, nie tak jako teraz, len brrr — — a vysadia ťa pekne rúče z teplého hniezda, ani nevieš, za čo si svoje peniaze vyhodil?…Teda r. 1842 bolyprázdninya bol deň 16. júla.Ja uberal som sa do dolného Novohradu k návšteve mojich pokrevných. Na nocľah dorazil som doVeľkých Stracín, kde otcovský môj priateľ, povestný latinák zo školy Jároššiho — muž poctivý a na svoj stav vzdelaný — A. F. bol školy učiteľom. Nasledujúceho rána práve sadal som ku „solídnym“ raňajkám — v tom čase v nižších triedach spoločnosti ešte o káve málo znali, najviac, jak ju mamičky naše, i to len medíkom osladenú, srebkaly — majúc potom ďalej stúpať ku piesočnatým rovinám balašskoďarmotským, keď dakto zaklopal na dvere.„Voľno!“ zavolal som, cítiac sa jako doma, súčasne so starým baťuškom mojím.Dnu vstúpil mladý, vysoký, štíhly, bieločervenej, otvorenej, čiernokaštanovým vlasom rúbenej tváre šuhaj, držiac v jednej ruke klobúk a v druhej — po farách a školách dobre známu suplikantskú knižočku.Môj dobrý strýko, šľachetná duša, horlivý milovník všetkých študentov, ktorému zpod šedinami krytého čela hneď plamene blýskaly a reči konca kraja nedochádzaly, jaknáhle začal o svojich študentských časoch vyprávať — príchodziemu ani k reči prísť nedal.„Ach, vy suplikant? Odkiaľ? Vítajte u nás! Práve ste dobre došli; sadnite si medzi nás, zaraňajkujeme si spoločne i pobesedujeme si pri tom.“Mladík sa usadil i meral mňa a ja jeho okom skúmavým. Bezpochyby myslel si, že má šťastie v mojej maličkosti ctiť svojho pána kolegu dakde od Oždian alebo Gemera.Vo mne sa moja vrodená mi hrdosť pobúrila.„A z ktorej že školy prichádzate?“ spýtal som sa ho „alto supercilio“ ja.„Som suplikant slávneho gymnázia modranského,“ znela odpoveď.Moje oči sa — cítil som to živo — zaiskrily radosťou a hrdosťou! Mal som patrnú prevahu nad ním: ja som bol žiakom veľgymnázia banskoštiavnického!Vyznať mi ale nádobno, že — ačkoľvek, súc mi pri raňajkách udatne napomocným, nebol som za to z gruntu môjho srdca prílišne povďačným — predsa od prvého okamženia pocítil som k nemu jakýsi tajomstvenný súcit.Po šťastne ztrávenej „štrúdli“ a chlapsky odrobenom kuriatku vyšli sme do zahrady, a tam, po predbežných otázkach o stave školy, o počte žiactva, o osobníctve učbárov — vypustili sme navzájom naše tykadlá,koštúvajúcjedon druhého, namáhajúc sa všetkými mužnými diplomatickými obratmi a kunštami nahliadnuť si „do žalúdka“ a vyzvedieť, „kýho dietkami sme ducha?“Naposledy môj súdruh, keď bezpochyby z mojich rečí zavieral, že má už pôdu zabezpečenú, naraz vyrukoval s otázkou:„A jak sa vás smiem spýtať, či na vašich štiavnických školách nachodi sa takzvaná„slovenská spoločnosť“?Figliar — vedel on dobre, že tam taká spoločnosť kvitne pod vedením vyššie už pripomenutých mužov národných — veď sme v tom čase o každom jednotlivom učiteľovi, kaplánovi, kňazovi, ktorý „po našsky“ cítil a smýšľal, znali, — nie to o spoločnostiach slovenských, pri vyšších školách prekvetavších; — no chcel znať vlastne: či i moja maličkosť je členom spoločnosti tej?Preto nechcel som ho už dlho držať na reči, ale podajúc mu ruku, riekol som názvukom srdečným a tvárou vyjasnenou:„Veru nachodí sa, brat môj drahý — a túto vašu otázku nedal by som za zlato a striebro, lebo mi ona svedkom toho, že oba rovnako cítime, že v rovných túžbach a nádejách žijú, v stajných snahách stretajú sa srdcia naše!“I jeho pekné čierne oči ohňom vnútorným sa zaiskrily, a… boli sme okamžite priatelia. Vyrozprávali sme si obapolne všetko, čo sme o našich školách, o našich súdruhoch znali dobrého a pekného, podali sme si znovu a znovu ruky — tuším i objali sme sa!Jedna hodinka postačila posvätiť nás krstom vrúcneho, iskrenného pobratimstva!Bratia a vrstovníci moji! Túto mocposväcujúculen vyššie, od Boha pôvod majúce myšlienky majú!Tí, ktorí pri pohároch a v lone rozkoší svetských potkali sa ponajprv v živote a padli si do náručia, sľubujúc si večné priateľstvo, — tí, ktorí z omamujúceho kalicha pôžitkov telesných pili pobratimstvo, — dávno zabudli už jedni na druhých, dávno volili si už druhých priateľov, i možno, že po krátkom vytriezvení nepriateľsky si zastali proti sebe; my — i v zjavujúcich sa už šedinách milujeme sa, srdcia naše mladistvou, neklesajúcou vrúcnosťou klonia sa k sebe vospolok, — lebo sme si jedon druhému drahí pre tie myšlienky, ktoré nás vospolne naplňujú, pre tie túžby, — ktoré spoločne dmú prsia naše! My pili pobratimstvo naše z posvätného kalicha čistej lásky k milovanému národu, a čo sme i „pošli v rôzne strany, hnaní žitia nevoľou“ — predsa milujeme sa, a — drahý si mi i ty tam za vodami, i ty tam za horami, vrstovník môj — druh sladký mladosti mojej, lebo duše naše pospolu viaže jedon cit, jedno súženie, jedna snaha, jedna viera, jedna nádeja! — A čo sme zovnútorne i nie spojení, osobným sa svídaním, častejším si dopisovaním, — predsa držíme sa všetci v evidencii, a máme našenárodné tykadlá, ktorými cítime sa, objatými držíme sa, jedni o druhých stave, činnosti, osudoch poučení sme. Žiaľ i porážky, radosti i triumfy naše spoločne cítime i svätíme.Poviem vám príklad.Tu je náš Pavol Hečko.Od požoňských dôb nevidelo ho oko moje; ale koľkoráz koľvek stretnem sa vo všetkých takmer časopisoch slovenských s jeho rýdzimi článkami, toľkoráz mu dám vrúcne poľúbenie a pritisknem ho k srdcu môjmu. Milujem ho dvojnásobne — lebo vidím, že verným zostal šľachetným predsavzatiam a námahám peknej mladosti a podľa miery výtečných darov ducha — naunavene pracuje na dedičnej roli národa! — A ktorí zapreli mladosť svoju a s ňou i nás — tí mrtví sú — i pre srdce naše!Ja len to vám chcem zrejmým učiniť, že priateľstvo naše, ktorí sme verní zostali mladosti našej — nemôže zkrpatieť; — lebo prijalo vyšší z neba krst, lebo nenie zakorenené v pôde, ktorá hnije a k hnilobe neomylnej privodí.*V posledných dňoch augusta roku 1845 niesla ma paroloď „Erzherzog Karl“ hore Dunajom do staroslávnej, pre Slováka i žiaľnych i radostných pamiatok — Bratislavy. Do Bratislavy, — na jejž poliach, krvou slovenskou skropených, zapadla sláva ríše Veľkomoravskej, — do Bratislavy, kde po tisícročnom sne zavznel mohutný, veľduchom Štúrovým vykolísaný zvon, vzbudzujúci rodné kraje naše k novému životu.V živom pocite povedomia toho zaspievala mládež požoňská:„Už Slovensko vstáva, lôžko zanecháva,Hoj rodinka milá, hodina odbyla, —Šťastná matka Sláva!“Vacov, Vyšehrad, Ostrihom — tieto pamätné sídloviská na brehoch siného Dunaja, tieto pomníky zapadlej slávy predkov našich — dychtivo prežieral zrak môj i kochal sa v ich malebnom výzore; duch môj zabiehal do tých časov, keď dľa našej starobylej piesne:„Stála bitka stála vyše Ostrihoma,Červená krv tiekla polovicou Hrona!“PriKomárnenás jesenná noc ovládala, — len v tienoch večerných hrozivo vystupovaly z vĺn dunajských nedobytné hradby a bašty pevnosti tej, ktorú ešte nikdy nepoškvrnila noha vraha, nepriateľa.A bola noc — a bol deň.A v diaľke nad hladinou Dunaja, s jehož vlnkami si tichý ranný vietor zahrával, zkúpané v zlatých bleskoch vychádzajúceho slnka vypínaly sa pred zrakom mojím bašty hradu — a početné veže mesta Požoňu.To mesto ležalo rozprestrené pred zrakom mojím, — a ja každým úderom parostroja blížil som sa k nemu, — v ktorom som duchovne už žil, skorej, nežli moja noha dotkla sa pôdy jeho, — to mesto, ku ktorému som nie menšiu úctu choval v srdci mojom, jako synovia israelskí ku zemi svojej zasľúbenej…V Bratislave našiel som už húf bratov, známych i neznámych, ktorí z čiastky toho roku predo mnou ta dorazili, z čiastky už minulého roku tam študovali, a teraz sa zase tam navrátili. Prišiel večer, a priatelia moji zaviedli ma, čo v nove pribyvšieho, do Schöndorfskej ulice k „Urambátyámovi“, kde sa obvykle „obznamo-večierky“ v najprúdivejšom rozmare odbývaly. Bol som v každom ohľade „medzi svojimi“ a preto: uradovaný, uveličený!Ach, bratia vrstovníci! odpustite mi, že radosť nášho ohliadania sa opisovať nebudem. Kto by ju bol v stave opísať? To sa len pocítiť, to sa len zažiť môže…Keď rozmar náš a dobrá vôľa naša najvyššieho stupňa dosiahla, — rozletely sa dvere svetlice, k našim dnešným večierkam slúžiacej, a v sprievode dvoch iných vstúpil medzi nás vysoký, štíhly šuhaj, bielo-červenej, tmavokaštanovým vlasom rúbenej tváre, majúc prevesenú cez plece quitarru — známy to a v tom čase veľmi pochytený nástroj hudobný.Ten výkrik radosti, ktorý pri spatrení jeho zavznel odrazu zo sto hrdiel rozjarenej družiny — až dosiaľ ešte znie v ušiach mojich.Všetko skočilo do rovných nôh. Pivové džbánky a poháre tancovaly po rozkolísaných laviciach i poprevracaly sa pri skoku vítajúcich. Stískaniu rúk, objímaniu nebolo kraja a nebolo konca.Ja sedel som v kúte utiahnutý a sám jediný zdal som sa nesdielať všeobecné oduševnenie; — ale vyššie, nežli mnohých iných radosťou tĺklo srdce moje.Vo hlučne vítanom junákovi — s nevýslovnou rozkošou srdca môjho — zpoznal som moju známosť z Veľ. Stracín z roku 1842 i tešilo ma nevýslovne, že nesklamal som sa v druhovi mojom, že videl som ho celou požoňskou slovenskou družinou tak vrúcne milovaného.I on poznal ma — milým úsmevom, sprevádzaným kynutím, vyzval ma z úkrytu môjho, a čo v zahrade veľkostracinskej stalo sa len slovom, to sa teraz previedlo slávnostne, keď sme si, pri hlučnom speve priateľov našich — v reťaz — symbol to nekonečnosti — zaokrúhliac pravé ramená, — pripili na potvrdenie nášho pobratimstva…Od tej doby boli sme verní a dôverní priatelia. Nikdy žiadon mráčok nezakalil nebe priateľstva nášho. Len — vyznám úprimne pred vami mdlobu moju, — veď sme všetci synovia prachu a starý Adam v každej podobe mátoží v srdciach našich — len to v skrytosti hnevalo ma vše, že jemu vrúcnejší bozk vdýchla na čelo bohyňa spevu — nežli mne. Kedykoľvek o závod básnili sme — vždy ma prevýšil! Keď vzácny slovanský hosť navštívil Bratislavu a Ľudovít náš naložil nám príležitostnou básňou poctiť ho: vždyjehopráca bola tá, ktorú z viacej súbežných „pán Ľudovít“ k oslave hrdiny dňa vyznačil. On bol prvý medzi v tom čase študujúcou mládežou, jehož báseň „Hviezda“ „Orol Tatranský“ rozniesol na krýdlach svojich po milom Slovensku.A to znamenalo mnoho!A ešte jedno. Ale to celkom „in intima camera sinceritatis!“ I zemské bohyne, — o ktorých priazeň oba uchádzali sme sa, viac jemu nežli mne — áno, len jemu, boly naklonené. V každom ohľade ma zastienil! Ja hneval som sa, — ale som to nikdy nikomu nezjavil.Teraz sa Vám spovedám, bratia drahí…A ešte Vám jednu epizodu rozpoviem z pobytu nášho požoňského. Mnohí ste ju spolu so mnou a s ním zažili — ale ste hádam na ňu už i zapomneli. Neškodí obnoviť ju v mysli našej.Roku 1846 shrnul sa neobyčajne valný počet mládeže srbskej do Požoňu. Bola to práve neblahá doba tá, kde sa vo školách našich začala maďarčina pánovite rozkladať a všetky iné reči, menovite latinskú, z jej starobylého práva a miesta vytískať. Mladým Srblínom našim to nijak nebolo po vôli, že sa už všetko malo v reči im neznámej — i povedzme pravdu — nie veľmi ľúbeznej učiť, a nie jedon ohnivý syn juhu zaškrípal zubami, zaťal pästi, a „Vrága mu…!“ zahrmelo z úst, pekným čiernym fúzom tienených.Mnohí zamýšľali opustiť Požoň a navrátiť sa nazpäť do svojej domoviny. My Slováci priviedli sme ich na inú myšlienku.V tom čase učil na gymnáziu modranskom slávnyKarol Štúr, brat starší našeho Ľudovíta. Na gymnáziu tom, sedem tried obsahujúcom, držaly sa ešte prednášky v latinčine. Všetká teda srbská mládež, ktorá do niže ôsmej triedy patrila, hromadne opustila Požoň a ubierala sa do Modry. I niektorí Slováci, dôkazom bratského súcitu — sprevádzali bratov Srbov do mesta ich budúceho pobytu, — medzi nimi i ja s priateľom mojím.DoPezinkuviezli sme sa všetci spoločne na železnici koňmi ťahanej. Od Pezinku do Modry, išli sme zase všetci spoločne, tými peknými, pod pätami vždy k väčšej výške vyrastajúcich Malých Karpatov rozprestretými rovinami, a to — pešky.Môj priateľ, — v ktorom vždy vrelo, ktorý vždy mal originálne myšlienky — nedopustil, aby sme len tak — jako sa vraví — „bez poriadku“ kráčali, sriadil nás v rad vojanský, po štyroch do jednoho šiku, on sám — s velikou spôsobnosťou pretvoriac svoj klobúk v dejepisne pamätný napoleonovskýdvojroh— prevzal velenie nad nami. Tak sme pri hlučnom speve slovenských i srbských piesní, zvlášte známeho srbského maršu: „Rado ide Srbin u vojnike“, ťahali cez zbaláchaný Trling, a v bezúhonnom vojorade vtiahli — k velikému zadiveniu tamojšieho obyvateľstva — do Modry.V hostinci, na prostriedku námestia ležiacom, bolo vítanie sa s modranskou mládežou, ktorá o našom príchode poučená súc, priateľsky nás prijala; — i po vesele strávenom večierku — lúčenie naše s pobratimami našimi, Srbmi. Práve jedonásta večerná odbila na starobylej mestskej veži. Keď vozkovia, ktorí batožinu srbskej družiny boli doviezli, chystali sa k návratu do Požoňu, a my s nimi nechtiac zameškať príležitosť, dostáť sa domov pohodlne, a čo bola hlavná vec — lacno!Dvaja z vozkov, súc fiakri, mali nádherné, vnútorne mäkko vykladané koče, — posledný zo troch mal obyčajný košinák plný slamy.Všetko, rozumie sa, tislo sa, jedon pred druhým, do tých pohodlných, mäkkých kočov.Môj priateľ pošopkol mi do ucha:„Bratku, poď so mnou do toho posledného prostého vozíka, — neobanuješ!“Poslúchol som ho.Tma bola jako v rohu.Vliezli sme do nášho korábu, porovnali sme si slamu, zavinuli sa do našich kepenčokov, a — prosím za odpuštenie —ľahlisme si v celej zdĺžke nášho tela. Veď, jako hovorím — bola jedonásta hodina večerná a pozdná septembrová noc začala nás veľmi živo upozorňovať, že sa už blíži doba tá, kde bekeše a bundy dochádzajú poctivosti.Prvý fiaker, v predku brány stojaci, obzrel sa nazad zo svojho kozlíka, a zavolal na ostatných svojich súdruhov:„Sitzen schon die Herren?“A náš vozka nelenivý, ktorý predsa, čo i tma bola, zbadal, do jakej situácie sme sa s mojím priateľom položili, odvetí:„Ja sieliegenschon, — wir können schon fahren!“Posmech nám bol za väzami. Medzi všeobecným smiechom zaplieskaly bíče — a my uháňali šerom nočným nazpät do Bratislavy…Brieždilo sa už, keď nás náš statočný vozka na „Heuwaagu„“ z príjemného nočného spánku prebudil.Naši kamaráti zaplatili draho svoju pýchu.Vyprávali nám, že v nádherných kočoch svojich cez celú noc ani oka nezažmúrili, — zima ich morila a tiskali sa vraj dovedna jako netopieri, aby sa trochu zahriať mohli.My s priateľom pomysleli sme si, že predsa lepšie skrovné pohodlie, jako skvelá bieda. A nášho vozkova múdra veta:„Ja sie liegen schon“nieraz nás do dobrého rozmaru priviedla, keď sme si ju v kole priateľov našich pri rozpomienke na „slávnu emigráciu srbskú z Požoňu“ čas po čase pripomínali.*To, čo ešte v tejto závierke rozpovedať mienim, nepatrí síce už k rozpomienkam na dni„peknej mladosti“, — lebo to už bolo jako pri Dumasových Mušketýroch„zwanzig Jahre später“, — no predsa patrí k celku a k najkrásnejším rozpomienkam nášho života.Roku 1863 doťahovali sme viac menej do štvrtého krížika, ale v štyridsiatom roku ešte vždy môže človek o mladosti, bars už i nie „o tej peknej“, — hovoriť.Roku 1863 bolo prvé valné zasadnutie „Matice slovenskej“.I ja s mojím bratom Martinom Sebökom uháňali sme ku srdcu, ku rajskej zahrade Slovenska, ku okrúhlemu — dľa slov Janka Kráľa — jako to jabĺčko — Turcu. Za večný hriech boli by sme si pokladali, keby niekto z Novohradčanov nebol prítomným býval pri slávnosti tej, po ktorej tak dlhé časy túžili otcovia naši, a ktorej svit urýchlil nám náš večne požehnaný Náthan Petian — Novohradčan od koreňa — položiac na oltár národa všetko, čo pracne v živote svojom — Bohu žiaľ!… tiež prikrátkom shromaždil.Prejdúc prvým pred rokom usnuvším v Pánu spevcom naším ospievanúDetvu, — prejdúc rodoľubúSlatinu, sídlo to požehnanej rodinyMedveckých, ktorá v synoch i dcérach zveličuje, ozdobuje národ náš — prejdúc zlatoklasý — v najnovšej dobe k nádejám zlatého ovocia rodoľubstva oprávňujúciZvoleni dolné Pohronie — vstupovali sme do brán prvého slobodného kráľ. a banského mestaKremnice. Hoj! tu zrazu zvuk zvonov zo všetkých strán naplní uši naše. Pozerali sme jedon na druhého, i neznali sme si vysvetliť, čo to znamená, komu sa tá úcta deje, keď razom jako strela preletely popri nás dva kočiare, prvý štyrmi vranníkmi, druhý štyrmi sivkami ťahaný.V tom poslednom sedel Otec Národa veľký biskupMoyses, ubierajúci sa s družinou svojou do prvého valného shromaždenia „Matice slovenskej“.I vedeli sme s bratom Martinom, prečo nám tak tie zvony nad hlavami zahučaly, keď sme vstupovali do brán kremnických…V predvečer toho večne slávneho a pamätného dňa prechádzal som sa po námestí svätomartinskom.Zrazu zastúpi mi cestu jedna obrovská postava — objíme ma atletickými ramenami tak, že vo mne biednom všetky kosti zprašťaly.„Už sme dobre,“ myslel som si v mojom sovrení a dával som v duchu „s Bohom“ mojej drahej manželke i milým dietkam — „toto je iste jedon z tých, ktorých naši protivníci vyslali do Martina, aby nás všetkých do posledného vykántrili!“ a smrteľný pot v hrubých kropajách vysadol mi na čelo.No ďakovať Pánu Bohu! strach môj dlho netrval. Vypustil ma z osudného objatia a vľúdnym hlasom zvolal:„Nepoznáš ma, brat môj drahý?“„Nie!“ odpovedal som ešte vždy drkotajúcimi zubami.„Nepoznáš ma v skutku?“„Storáz nie!“„To je nemožné! Veľké Straciny — Požoň — Modra —Sie liegen schon!“„Ach! nemožno,“ zvolal som. „Tys to? ten štíhly dakedy šuhaj? A teraz…“ I prizrel som sa mu lepšie, odhrnul som mu tmavokaštanové vlasy z čela. — a on to bol!Voľakedy: Vilhelm Pauliny; teraz Viliam Pauliny-Tóth!Voľakedy: náš jenerál na lúkách pezinsko-modranských; teraz náš vodca vo svätej borbe za pravdu a právo národa!…Ja — a mnohí iní, zostali sme prostými bojovníky.Šťastní bojovníci, ktorí majú horlivého, skúseného, obetovavého vodcu; — ale i šťastný vodca, ktorý má hojnú, z verných bojovníkov pozostávajúcu družinu.Boh Teba a Tebe rovných — požehnaj nám!Boh nás — a aspoň nám rovných požehnaj Tebe!Aby sme ešte za života nášho mohli povedať o všetkých zúrivých nepriateľoch života nášho slovenského:„Sie liegen schon!“Vrahobor, spolučlen „ostatkov školy Štúrovej“
Marothy_Rozpomienky-na-dni-peknej-mladosti.html.txt
1„Jaj, ale je za úroda, ešte som jej takej nevidel. Čo sme žito zviezli a toto druhý voz jačmeňa, už sme nad zrubom. Záčin už dneska bude plný a nebude ani vôdor stačiť. Ovos nám príde do rezačky, aj do cieničky k ovčiarni uložiť. Nech nás len pán boh od nešťastia chráni a zavaruje, lebo teraz podjeseň je človek najbiednejší. Máš plné záčiny, a podchvíľou môže ti všetko zblčať. Ani sa nezobzeráš, a si na holej dlani.“„No, ani ja nepamätám takéhoto požehnania božieho,“ prisviedčala Mišovi Ferancovie jeho žena Zuzka, ukladajúc v záčine jeden snop po druhom, ako jej muž vidlicami z voza podhadzoval.„Hľa — včera zas horelo v Búranoch. Bože môj budeže zas žobrače, ani sa neobhrnieš pred ňou.“„Starý, buď rád, že máš z čoho. Vieš: lepšie dávať že pýtať. Blahoslavený človek, čo sa nemusí tej palice chytiť.“„Veď je pravda; ja tiež nerád zatváram ruku pred chudobou. Ale či sú hodni dobrého slova, čo sa sami podpália? Takého už nehodno len dákou palicou, alebo týmito vidlicami… Hôže, hô! Nuž ale kdeže si, Cyril? Čo ich nedržíš za retiazku?“Oddola ozval sa ešte skoro detský hlas: „Hô, Sivoň, hejk hore, Turoň!“ a bolo počuť, ako bičisko dopaduje na pysky volom a ako tie ometajú hlavami.„Nebiže ich bičiskom, ktože to kedy slýchal? Raz sa ti zduria a i s vozom ujdú do sadu; potom rob s nimi, čo chceš. Bitkou statok nenakriatneš, ba bude ti ešte horší. A čo by si ty povedal, keby ti po prstoch poklepali paličkou, že mrzko píšeš? Potom bys’ krajšie písal?“„Ale keď ma nechcú slúchať! A tento podsebný ma vždy oňucháva a ofukuje.“„Nie divota, Cyril; vieš, že ťa nezná. Hej, voly nerady vidia belasníkov. Tejto zimy, keď kupci prišli do nás, tiež ten podsebný mal ich večne pobiť, lebo boli v beláskach. Hja, i hovädo vie, že najviac mäsiarov býva v beláskach.“„Ale ja som nie mäsiar, ja im neublížim. Aha, zas ňuchá.“„Ved ťa on nezje; len mu daj pokoj.“A Mišo ponáhľal sa s prácou, aby Cyrila vyslobodil z nemilej a jemu neprístojnej práce. Voz podchvíľou bol prázdny, drabiny a švorce pooberali zo stebál a klasov, ktoré sa na ne pozachytávali, a voz sa v sade obrátil. Cyril stál stranou a díval sa zvedavo na rodičov, čo robia. Všetko mu bolo tak novým, akoby len teraz bol videl narábať s volmi a vozom. A ono len pred troma rokmi poháňal ešte otcovi, keď ho boli vypýtali zo školy. Pravda, od tých čias zmenilo sa veľmi mnoho. Vtedy bol len dedinským školákom, a dnes je — nuž je študentom. Hja, veru — a to už študentom tretej latinskej! Ono tretej ešte neskončil, len po prázdninách — ak mu dá boh zdravia a života — príde do nej. Ale už má i teraz právo menovať sa treťotriednikom, a on toho práva užil hneď po skúškach, keď, píšuc domov, podpísal sa: Cyril Feranc, žiak III. gymn. triedy. Nuž odpusťme mu to. Všetko sa driape dohora a pritom málokto hľadí na urobenú už cestu, ale radšej na tú, čo je bezprostredne pred ním.Mišo Ferancovie zarubol veru do hrubého stromu, keď si dal syna do škôl. Nuž nebola to jeho vôľa; ani sám nevie, ako na to prišiel. Pomery ho ta vohnali, a on bežal ako zajac — na ranu. Už samo narodenie chlapcovo bolo tak trochu čudné: chlapček sa v čepčeku narodil. Hej, málo tých, čo by hneď prírodou boli tak vyznačení. Nie div, že i celé Záhorie rozvlnilo sa rečami o tejto veci. Staré ženy prorokovali ako naisto, že ten chlapec, nech sa dá na čokoľvek, vždy bude šťastný. Ktorého rodiča srdce by nezaplesalo, keď počuje nad osudom svojho dieťaťa taký výrok? Kto opíše radosť Zuzkinu? Ona videla svojho syna v sláve, v zlate, v bohatstve, vysoko — vysoko. Ach, že nemôže za ním, že jej tak uniká z materinského náručia! Je šťastná, ale jej láska neukojenou zostáva, že len z diaľky môže sa dívať na vlastné dieťa.Toto radostné rozochvenie pripravilo rodičov temer o všetku rozvahu, aká zvlášte v tomto páde vyžaduje sa. Tu je čas porobiť už prvé kroky za blaho dieťaťa. Každá vynechaná maličkosť, najmenší omyl mávajú veľké následky, alebo nahradiť sa nedajú. Otec bol ako bez rozumu. Svoje dieťa by bol ľahko večne nešťastným urobil: bol by vám ho zabudol vyložiť na prípecok! Ale na šťastie tu bola obecná baba, ktorá v takýchto veciach nedala sa ani čepčekom miasť; tá hneď naskočila naň:„No, a chlapca si nevyložíš na prípecok?“„A načo?“„To je už len reč! Poznať, že nevieš ešte nič. Ak chceš z chlapca mať skrčenca, dobre; ale ak chceš, aby ti narástol, ukáž mu, koľký má byť. Za to, že sa ti v čepčeku narodil, nemusí ešte byť obrom.“Mišo poslúchol babu, a tak nedávajme mu vinu, ak by jeho syn nenarástol. On už urobil všetko, čo mohol. Ba vyniesol ho ešte i do maštale, aby ho aj statok videl. Ten tiež patrí k domu; nech teda vie, že už jest mladý gazda.I bolo by sa všetko v bázni božej dobre skončilo, keby si bola baba neublížila. Ale tá, ako šla pod cieňu po triesky, že šestonedieľke niečoho uvarí, stúpila na sekeru, čo bola o klát opretá. Nohu jej krv zaliala, a neborká baba nemohla ani pokročiť. Krv jej pavučinou a práchnom horko-ťažko zastavili a odniesli milú stvoru domov. Nuž ako stádo bez pastiera blúdi, tak i u Ferancov všetko išlo naopak. V dome, okrem chorej, inej ženy nebolo. Miško voľky-nevoľky chytil sa varešky a vymýšľal cele nové jedlá. Ale keď je gazda v kuchyni, kto bude vo dvore? Radil sa so ženou, čo by tu bolo robiť: bez pomocnice nezajdú sa ani deň. Uzniesli sa na tom, že poradia sa baby, čo majú robiť.Baba si netrúfa, že by jej do krštenia noha k sebe prišla. Po veľkom duševnom boji poradila Mišovi, aby zavolal starú Katrenu, že tá vyzná sa trochu v babských veciach. Hovorila to s takým pocitom, ako keď nemocný jed berie: veď musela postúpiť pole svojej sokyni, ktorá jej chlieb odobrať chcela. No čo robiť, keď inej pomoci niet?Tak hľa, Katrena vtiahla do Ferancov a istou rukou chopila sa vlády v izbe i kuchyni. Krátkym časom všetko sa vrátilo v riadne koľaje. Ba šestonedieľka a jej muž veľmi si pochvaľovali, aká je s ňou veľká poľahoda. Ona rozumela sa nielen do babstva, ale aj do pečenia kúskov a iného pečiva, čo pri krštení nesmie chýbať. Tak čím väčšmi blížilo sa krštenie, tým väčšmi stúpala starosť o kuchyňu a ustupovala o šestonedieľku a dieťa: Katrena točila sa viac vôkol koryta než vôkol šestonedieľky. A to bola veľká chyba, stará baba jej to tiež mala za zlé. No to už bolo potom neskoro!Krštenie už tu, nuž všetko je už hotové! Vatra na ohnisku obložená je veľkými hrnci, akoby sa malo zvárať. Duchovní kmotrovci už v izbe, oba mladí manželia, ktorí ešte nikdy ku krstu neniesli. A Katrena ešte i teraz kutí sa kdesi v kuchyni. Hja, nie blázon na toľké hrnce dozerať! Konečne zamenili ju kuchárkou inou a vypravili i s kmotrovci k svätému krstu. To stalo sa tak naponáhle, že Katrena ani poriadne obliecť sa nestačila, ešte cestou si musela naprávať šatku na hlave. Prišli pekne do chrámu božieho; čas uhádli navlas, lebo ľudia práve odchodili preč. Obrad začal sa i postupoval pekne. Iba príde rad na otázku: „Aké meno žiadate dať dieťatku?“ Tu zostali všetci akoby im nohy podrazil. Kmotrovci pozerali na babu, Katrena zas mihala na nich. Ale takto to nemohlo zostať, otázka sa opakovala; no odpovede nič. Konečne sa osmelí Katrena a povie, že ona veru nevie. Nazdala sa, že ju pošlú chytro do Ferancov, opýtať sa, a že ju dočkajú s odpoveďou. Ale pán farár nedal sa mýliť. Dal chlapčekovi meno sám, a síce Cyril. Práve vtedy bol jubilejný rok pokresťanenia Slovanov.[1]dákala baba. „Čo nám len povedia u tých Ferancov.“Kmotor si to tak hlboko nepripúšťal k srdcu:„Ja som tomu nie vina. To je povinnosť babina, aby sa opýtala, aké chcú dieťaťu dať meno. Čo ste to len zmysleli, stvorička!“Katrena bola cele zničená. Chrbát zhrbil sa jej pod ťarchou previnenia, ktorého celú hĺbku ponímala citom opravdivým.„Čo som len zmyslela, čo som zmyslela! Boh ma ranil slepotou a hluchotou, keď som odchodila. Bola som v kuchyni, dozerala som tam verne a svedomite; ani obliecť som sa nestačila. Ach, keby kmotrovia boli skúsenejšími bývali, boli by sa tí opýtali. Ale takto — jedno k druhému.“„Kto by sa bol pozdal, že vy na to zabudnete. To mi ani do päty nevošlo. No už sa stalo, darmo si budete želieť.“Ale s takouto chudou potechou nemohla sa uspokojiť. Jej tu išlo nielen o hnev Ferancov, ale i o chýr. Keď ju ta volali, len preto išla, aby ukázala, že ona vie ešte viac než stará baba. A dosiaľ darilo sa jej všetko ako dobrému kalendáru; pochvaľovali ju ako skúsenú osobu: a teraz, keď už má dielo zakončiť, terajšiu babu zrútiť — pridá sa jej takýto omyl. Slzy jej vyhŕkli z očú, pomysliac, ako stará baba bude sa radovať a ľudia smiať.U Ferancov čakali návrat svojich hostí netrpezlivo, lebo pred chvíľkou im zišlo na um, čo za chyba sa stala. Trnuli starosťou, čo sa to tam robí. Či ich pán farár nevráti vyzvedieť meno dieťaťa. Alebo či ich nevyhreší, že na takú hlavnú vec nemilobohu zabudli. Zvlášte Miša to mrzelo.„Ani som nepil, ani nič — a takto zabudnúť!“„Ba mne že nezišlo na um, keď som im oddávala dieťa. Ale tu ležím ako kus dreva!“„To bola moja starosť; ja len neviem, ako mohlo sa to pridať. Len vo fare čo si budú myslieť o nás! A keby sme sa neboli ešte včera o tom radili. Ale radíme sa peknerúče, a oba zabudneme.“„Možno Katrena počula, že ho dáme pokrstiť po starom otcovi Janom. Var sa len dovtípi.“„Horký jej dovtípil! Ani jej vtedy v izbe nebolo. Vidí sa mi, že sádzala do pece.“„No nech sa stane vôľa božia! Darmo je, ešte toto v našom dome nebolo; každý môže nám uznať, že po prvý raz sa to ľahko prihodí.“Ako vstúpili s dieťaťom do izby, rodičia jednými ústy pýtali sa ich:„Je pokrstené?“„A akože? Prečo by nemalo byť pokrstené? Či pre to meno?“„Ó, veď som ja len sprostá, keď som sa vás tak neopýtala,“ začala zas svoju nôtu baba.„Ba my — my, že sme vám nepovedali. Ozaj, akým menom ho krstili?“Všetci traja zas len pozerali jeden na druhého sťa vtedy pred tou krstiteľnicou. Kmotor si trel čelo z celej sily — no darmo. Kmotra si ani netrúfala hlavy lámať nad tým; vedela, že by to nikdy neuhádla. Konečne zahanbený kmotor vyznal za všetkých:„No, my veru nevieme. Čo nám hneď poodtínate hlavy — nerozpamätáme sa naň.“Miško sa zadivil nad tým. Trochu s nevôľou nad týmto novým pádom, i vyznal to:„A akože by to bolo? Veď ste predsa tam boli.“„Veď boli, veď boli! Ale to meno vám je také, že hneď vyjde z pamäti. Nikdy som ho ešte nepočul.“„Ani vy, Katrena, nepamätáte sa naň?“„Ja? Ja som ho od ľaku ani dobre nepočula: nieto že by som si ho bola i zachovala.“„A zišlo by vám na um, keby vám ho dakto napomenul?“„Možno, že by len po biede zišlo — ale kto vám ho tu napomenie!“„A nie je Jano?“„Nie. Povedám, že je to nie sedliacke meno. Ani u pánov som ho ešte nepočul.“„Adol?“„Adol — tak každého žida volajú.“„Viete čo,“ povie Miško, „v kalendári sú vraj všetky mená, hľadajmeže ho tam.“„A veru je pravda,“ zaradoval sa kmotor. „Máte kalendár?“Chytili kalendár a slabikovali v ňom rad radom tie neznáme mená. Nad každým skoro strhla sa hádka, či je to nie to hľadané. Konečne zunovalo sa im i to. Kmotre nadišla veľmi dobrá myšlienka.„Viete, čo — choďte do fary a opýtajte sa. To bude ešte najlepšie, a tam vám vďačne povedia.“Konečne naviedli na to Miška, lebo nik nechcel podobrať sa na to. Pán farár mu meno povedal, ale on netrúfal si, že by ho nezabudol. Dal si ho napísať na papierik.„Hm, Cyril — Cyril. Ja som o takom mene ani nechyroval.“„No a to je, vidíte, veľmi pekné meno. Tak sa volal jeden z tých mužov, čo obrátili našich predkov na vieru kresťanskú.“„No? Tak je to už iné, to je iné.“ A Miško celkom spokojný vrátil sa domov.„No — čože je zaň?“ spytovali sa ho jedným dúškom.„Cy — ril!“„Aha — Cy — ril! Teraz mi, vidíte, už huplo do hlavy. Divné meno! Komu by aj zišlo na um! Len ako ho mohli ten pán farár tak chytro vymyslieť. Pane bože, Cyril! Počul to kedy ktorý človek?“A všetci zdieľali podivenie kmotrino. Šestonedieľka nebola by mala proti menu nič; len to nevidelo sa jej, že je také nové, neslýchané. Ona sa nechce od iných ľudí deliť, a preto bola by radšej, keby jej chlapca boli obyčajným menom krstili. Vzala nemluvňa na ruky a vykladala nad ním:„Nebožiatko — veď sme ti dali dar do vena! Ach, to ešte nepridalo sa žiadnej živej duši na svete. Nebudeš mať v dedine nikdy poctivosti. Ach, že som zabudla!“„Zuza, majže trochu rozumu!“ káral ju muž. „Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. My sme tomu veru nie vina. Zabudli sme ako zabití — nuž zabudli sme. Leťže čelom do steny! A už veru ja myslím, že meno ako meno: to ešte nezabilo nikoho. Nech len bude hodným človekom, vždy mu bude dobre na svete. Čo len pre meno — pre to môže mať vždy poctivosť.“„Horký bude! I tie deti na ceste ho budú prezývať. I v tej škole sa ich musí strániť ako zbojník. Každý sa mu doň zadrapí. A keď narastie — no potom ešte len bude! Ako sa mu budú smiať pri prvej ohláške. Nebožiatko — zhynie mi tam od hanby a potupy.“„Hej, do tých čias koľko ešte vody ujde! Ešte sme len v plienkach. Ono je to meno divné, pravdu poviem, nikdy som ho nepočul. No ale zas smiať — to sa nik nemusí na ňom. A ani sa nebude, nie veru! Do tých čias ešte — bože môj — ľudia privyknú naň, ako nič. Keby to bola dáka prezývka, veru by mu ho pán farár neboli dali; ale že mu ho dali, už musí byť pekné. No — a Cyril, veď to nebol tiež potáraný človek: to bol pobožný muž, našich predkov obrátil na vieru kresťanskú.“Šestonedieľka odhrnula plachtu, ktorá bola pred posteľou spustená, a hľadela na muža. Len kde to nabral toľko tej múdrosti, veď o tom jej dosiaľ nikdy nerozprával. A ako krásne to vie všetko vypovedať — hneď jej je ľahšie na srdci, tak ju potešil.Tak sa konečne uspokojili všetci a krštenie skončilo sa vo mene božom dobre.No príhoda táto i v dedine spôsobila obdiv a hnev. Ľudia to považovali práve za taký zázrak ako zatmenie slnka. Veď aj akoby nie! Už je dosť všelijakých mien, ale takéhoto ešte nepočuli. Na druhý deň, keď išli na lúky, ženy o inšom ani nehovorili.„Háj — bože môj — zdúpnela som, keď mi povedali, čo za meno dostalo to dieťa.“„Nuž človek paromaže nezdúpnie! Koľko ľudí sa už v našom kostole krstilo, ale ešte ani jednému nedali takého mena. Všetkým boli starootcovské mená pekné, len týmto v tom kaštieli nie. Chcú sa už povyšovať nad nami, ale ono môže sa to i zvrtnúť, — ó, môže!“„Ba, ženy — ja povedám, že sa čosi stane! Ľaľa, keď tá hviezda bola sa tiež ukázala s tou dlhou metlou: nebola vám hneď vojna? Už čosi bude.“„Oj, už veru vojny pre Ferancovie chlapca nebude; mala by to byť aj prečo. To veru len tak vojna!“„No, ale sa čosi v našej dedine stane, lebo u richtára tiež sliepka zakikiríkala. Hej — a keď vám raz sliepka zakikiríka — pamätajte, dedina neobíde nasucho. Ľaľa, i zalanským zakikiríkala nám sliepka — pravda, iba raz, lebo ju môj muž hneď zabil — a zápäť za tým neskydol sa celý most do potoka? Len títo nehanblivci — ba veru mi je taká protiveň na nich, čo nikdy — keď si tak dieťa zohavia na posmech svetu.“„Ale veď si ho nezohavili — len mu zabudli dať meno. A keď ho pán farár tak pokrstil, či ho oni majú odkrstiť?“„Ej, nech si to verí, kto chce, ale ja nie. Ten chýrny gazda prehrebá sa vždy v tých knihách. Ja večne neviem, čo má toľko v nich. Toť raz som sa ho spýtala, no reku, akýže bude čas, bude pršať? Ani len to vám nevedel. Nuž načo sú tie knihy, keď ani len o čase nič nestojí v nich. Keby to bol môj muž, ja by mu ich o hlavu pohádzala. Veď aj načo je to sprostému človeku? Keď vieš si tú pesničku v tom božom chráme nájsť a zaspievať — to ti je dosť. A nezháňať po knihách tam kadejaké daromnice.“„Veru svätá pravda. Ten je nie súci za gazdu, len za dákeho hvezdára. Čo len má z toho? Iní chlapi potriznia si na ceste, zabavia sa alebo si pospia a on sa len večne v tých knihách prehrebá.“„Veď nech sa tam prehrebá, ale dedinu nech neuvaľuje do takého posmechu.“[1]jubilejný rok pokresťanenia Slovanov— tisícročné jubileum sa oslavovalo u nás roku 1863
Kukucin_Velkou-lyzicou.html.txt
1[4]Veľactená milosťpanička!Sme my starí známi. Keď Tatrínovo zasadnutie[5]bolo v Mikuláši, som tam ako žiak prešporský[6]bol, býval síce u pána Miku, ale Vám som už vtedy na fare kúru robil, t. j. pestoval a kolísal som Vás, a že som si vtedy i dač’ také dovolil, za čo by som teraz istotne oflinok dostal, si ľahko domyslíte, keď Vám poviem, že ste veľmi, ale veľmi milé prôšťa[7]boli. No, hľa, a Vy — sestrička drahá — sa neusilujete starú obnoviť známosť. Keď Vy nie, oprobujem teda ja, pevne veriac, že ma neodstrčíte nemilosrdne pre túto dotieravosť moju. Robím teda počiatok listom prítomným, tej súc nádeje, že odpoveď dostanem a časom ako pre Černokňažníka,[8]tak i pre Sokola[9]zase jednu dopisovateľku duchaplnú získam.Vysokoctenému pánu otcovi Vášmu ráčte, prosím, moju najhlbšiu úctu a úprimné pozdravenie vyrídiť. Milosťpani matke ruky bozkávam a do Vašej ďalšej priazne odporúčajúc somV Budíne 15. 12. 1861Váš úprimný ctiteľ a brat v národeVilém Pauliny Tóth[4]List č. 1.(Archív mesta Bratislavy, inventárne číslo 944/28 — III, zv. 5.)[5]Tatrínovo zasadnutie— dňa 6. augusta 1845 v Liptovskom bola druhá sednica (valné zhromaždenie) Tatrína, ktorý bol predchodcom Matice slovenskej a jedným z najväčších kultúrnych podujatí Slovákov v 19. storočí. V. Pauliny je v zápisnici z tohto zhormaždenia uvedený medzi „výborneučenými“, v poradí päťdesiaty štvrtý. (Porov. D. Rapant, Tatrín, Martin 1940, str. 7, ako aj J. M. Hurban: Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba, Martin 1877, str. 50.)[6]ako žiak prešporský— na evanjelické lýceum v Bratislave prišiel V. Pauliny r. 1843 z Modry. Tu pobudol až do r. 1846, keď školu ukončil a na priame odporúčanie Ľ. Štúra odišiel za vychovávateľa do Banátu do Kovina k rodine Despinićovcov.[7]prôšťa— malé dieťa[8]Černokňažník— týždenník pre humor a beletristiku. Vychádzal od marca 1861 v Budíne raz týždenne, ročník III. (1863) mesačne dvakrát, od 21. júla 1863 vychádzal v Skalici. V. Pauliny-Tóth bol zodpovedným redaktorom a vydavateľom. Černokňažník prestal vychádzať r. 1864. Bol to jeden z najrozšírenejších časopisov, kritizujúci a zosmiešňujúci v národnom tóne všetko, čo stálo v ceste národným snahám šesťdesiatych rokov. Sám Pauliny videl takýto cieľ Černokňažníka: „Ja týždenník takýto považujem za ľadolom, na ktorom sa zamrzlé city našej aristokracie slovenskej lámať majú, aby mostom osvety národnej neškodili, ba i sami kroz takéto šeplety k čítaniu slovenských kníh pomaly privykali…“ (Z listu V. Paulinyho G. K. Zechenterovi-Laskomerskému, 3. marca 1861, Literárny archív MS.)[9]Sokol— „obrázkový časopis pre zábavu, krásno umenie, vedy a literatúru“. Vychádzal raz mesačne od 21. januára 1862 v Budíne, od druhého ročníka ako „obrázkový časopis pre zábavu a poučenie“ dvakrát mesačne, od 30. júla 1863 vychádzal v Skalici. Nadväzoval na Dobšinského Sokola. V. Pauliny v liste zo septembra (respekt. októbra) 1861 P. Dobšinskému žiada: „… mne koncesiu Vašu prepustiť pod nasledujúcimi výmienkami:1. Redaktorom a vydavateľom Sokola bude V. Pauliny-Tóth v Budíne — ak by som sa ale presťahoval do Skalice, v Skalici.2. Vydávať počnem Sokola prvým januárom 1862 v mesačných 4-5 hárkových zväzkoch.3. Vašim doterajším predplatiteľom, ktorí sú na Černokňažníka nie predplatení, posielať ho budem za mesiac okt., nov., dec. darmo. Ktorí sú ale na môj týždenník predplatení, tým dám jeden výtlačok kalendára môjho.Ak by Vám výmienky tieto milé neboli, ráčte formulovať inakšie, ak možno, vďačne pristanem i na tie, ačpráve kroz na Černokňažníka iba 427 predplatiteľov mám, a preto mi veľké obete ťažko padnú. Ak ale pristanete, ráčte hneď u vrchnosti straniva prepustenia poriadok urobiť…“ (Literárny archív Matice slovenskej v Martine.) Sokol prestal vychádzať r. 1869. Nadväzoval naň Orol za redakcie J. Kalinčiaka a A. T. Sytnianskeho.
Pauliny-Toth_Listy-Marine-Hodzovej.html.txt
Strakatý pásA. Conan Doyle[1]Keď prezerám svoje značky o sedemdesiatich prípadoch, dľa ktorých som za posledných osem rokov študoval spôsoby svojho priateľa Sherlocka Holmesa, vidím, že je mnoho prípadov smutných, mnoho smiešnych, mnoho len zvláštnych, ale ani jeden každodenný. Lebo Holmes, poneváč pracoval z lásky ku svojmu umeniu, a nie aby si nadobudnul majetok, sa nikdy nechcel pustiť do riešenia prípadu, ak videl, že z neho nevýjde dačo neobyčajného. Medzi týmito všetkými prípadmi ale nebolo ani jednoho, ktorý by sa bol udal za zvláštnejších okolností, ako prípad rodiny Roylott zo Stoke Moranu.Táto udalosť sa stala v prvších rokoch môjho spojenia s Holmesom, keď sme ešte bývali v spoločnom mládeneckom byte v ulici Bakerskej. Možno, že som si udalosť túto zaznačil už dávnejšie, ale v tom čase som bol ešte viazaný sľubom: mlčať o veci. Môj záväzok prestal až minulý mesiac, keď zomrela predčasne pani, ktorej som tento sľub bol dal.Bolo to v prvých dňoch mesiaca apríla r. 18**, keď som zobudiac sa ráno, uvidel Holmesa, ktorý stál už celkom oblečený pri mojej posteli.Môj priateľ vstával obyčajne neskoro; teraz, keď som videl, že hodiny, na krbe stojace, ukazujú len štvrť na osem, podíval som sa na Holmesa trochu prekvapený, ale aj trochu neprívetive, lebo aj ja sám som mal rád, keď ma nik nevyrušoval z obvyklej koľaje.„Watsone, ľutujem veľmi, že som vás musel zobudiť,“ povedal Holmes. „Ale nás čaká dnes ráno spoločná práca. Voľakto zobudil pani Hudsonovú.[2]Ona zase zobudila mňa a ja vás.“„Čo sa stalo? Horí dakde?“„Nie, prišla dákasi klientka. Tak sa zdá, že tá mladá dáma prišla sem veľmi rozčulená, lebo sa veľmi chce so mnou shovárať. Čaká teraz v prijímacej izbe. Je jasné, že keď sa mladá dáma vydá na cestu takto zavčasu z rána, že nám má povedať čosi velmi súrneho. Ak by bol náhodou prípad zaujímavý, som presvedčený, že si ho budete žiadať počuť od samého začiatku. — Myslel som si teda, že mi budete povďačný, keď vás zobudím, aby ste dobrú príležitosť neprepásli.“„Môj milý, príležitosť využijem na každý pád.“A skutočne som nemal nikdy väčšej radosti, ako keď som mohol pozorovať Holmesa pri jeho odbornom pátraní, obdivovať jeho spôsoby, ktoré boly založené vždy na najčistejšej logike; touto logikou on lúštil prípady, ktoré sa druhému zdaly byť nerozluštiteľnými.Skočil som tedy z postele a za pät minút som bol oblečený, aby som sa môhol zúčastniť rozhovoru v prijímacej izbe.Dáma, oblečená v čiernych šatách, s tvárou zahalenou hustým závojom, sedela vo výklenku obloka. Keď sme vstúpili do izby, vstala zo stoličky.„Dobré ráno, pani,“ privítal ju Sherlock veselo. „Moje meno je Sherlock Holmes a tento pán je môj dôverný priateľ a spoločník dr. Watson. Pred ním môžete hovoriť celkom tak smelo, ako predo mnou. — Pani Hudsonová urobila dobre, že založila v krbe[3]oheň. Prosím vás, prisadnite si bližšie k ohňu, dám vám doniesť šálku teplej kávy, lebo vidím, že sa trasiete.“„Netrasiem sa od zimy,“ povedala tichým hlasom dáma, sadajúc si na stoličku, ktorú jej Holmes ukázal.„A od čoho teda?“„Od strachu, pane Holmes. Som strašne poľakaná.“Pri týchto slovách zodvihla závoj a videli sme hneď, že je jej tvár zmenená strachom. Bola strhaná a popoľavej barvy a oči jej chodily sem a tam, ako oči uštvaného zvieraťa.Dáma sa zdala byť asi tridsaťročnou, ale vlasy mala už predčasne zošedivelé. Bola celá ustatá a vyľakaná.Sherlock Holmes si ju obzrel od hlavy až k pätám svojím rýchlym, naraz všetko vidiacim zrakom.Naklonil sa trochu a chytiac dámu za ruku, povedal jej, aby ju uspokojil:„Nebojte sa, vec bude hneď v poriadku, som o tom presvedčený. Ako vidím, prišli ste sem z raňajším vlakom.“„Vy ma tedy poznáte?“„Nie. Ale vidím, že máte zpiatočnú železničnú karotku zastrčenú za rukavičkou. Akiste ste staly veľmi zavčasu, lebo ste šli hodný kus cesty vozmo v ľahkom otvorenom vozíku a po zlej ceste, kým ste neprišli na stanicu.Dáma sa prudko pohla a dívala sa s úžasom na môjho priateľa.„Ó, milá pani,“ hovoril ďalej Holmes, usmievajúc sa. „Nebojte sa, tu sa nedejú žiadne tajuplné veci. Na vašom ľavom rukáve ste postriekaná blatom na najmenej siedmych miestach. Blato je ešte celkom čerstvé. A len na ľahkom, otvorenom vozíku môže človeka blato takto postriekať, aj to len preto, že ste sedeli na ľavo od kočiša.“„Akoukoľvek cestou ste prišli na to, vaše tvrdenie je správne. Pohla som sa z domu ešte pred šiestou, prišla som do Laterhadu o štvrť na siedmu a odtiaľ do Londýna prvým vlakom na Waterlooské nádražie. Pane, nemôžem ďalej niesť tú ťarchu a sošalela by som sa iste, keby to ešte ďalej malo trvať. Nemám nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť, — okrem jednoho, ktorý ma miluje, ale bohužiaľ ten mi pomôcť nemôže. — Počula som o vás, pane Holmes; počula som o vás od panej Faurintoshovej, ktorej ste pomohli v strašnom položení. Ona mi dala aj vašu adressu. Ó, pane, povedzte, či mi môžete pomôcť alebo aspoň trochu posvietiť do tmy, ktorá ma obkľučuje? V tomto čase sa vám za vaše služby nemôžem odmeniť, ale o mesiac, dva sa vydám budem si sama spravovať svoj majetok, potom sa vám odvďačím.“Holmes vybral so svojho stolíka malý soznam, a začal v ňom čosi hladať.„Faurintoshová,“ povedal. „Áno, áno, pamätám sa na ten prípad. Šlo o diadém s veľkým opálom. Bolo to, Watsone, ešte pred tým, ako sme sa sišli. Môžem vás ubezpečiť, drahá pani,“ hovoril ďalej, obrátiac sa k dáme, „že budem šťastným, keď sa vás budem môcť zaujať tak, ako som sa svojho času zaujal vašej priateľky. Čo sa týka honoráru, moje povolanie je mi samo v sebe odmenou. Môžete mi moje výdavky vrátiť vtedy, keď vám to najlepšie padne. A teraz vás prosím, aby ste nám rozpovedali všetko tak, ako sa stalo.“„Žiaľbohu,“ začala naša návštevnica rozprávať, „najhroznejšie je, že sú moje obavy veľmi neurčité; všetko, čo vám môžem povedať, sú len maličkosti. I ten, u koho som v prvom rade hľadala pomoc, považuje to, čo som mu rozprávala, len za domnienky a fantazie nervóznej ženy. On to síce nehovorí, ale ja mu vidím na očiach, že tak myslí. Ale o vás som počula, pane Holmes, že vy viete vaším bystrozrakom vniknúť aj do tej najhlbšej zloby ľudskej duše. Môžete mi tedy poradiť, ako sa mám vyhnúť nebezpečiu, ktoré mi hrozí.“„Moje meno je Helena Stonerová a bývam so svojim otčimom, ktorý je posledným potomkom jednej z najstarších saských rodín v Anglii, rodiny Roylottov zo Stoke Moranu.“Holmes kývnul hlavou.„To meno poznám.“„Rodina táto bola kedysi najbohatšou medzi anglickými rodinami a ich majetky ležaly ďaleko v chotároch súsedných obcí. V poslednom století ale štyria dedičia premrhali väčšinu majetku; ostalo len niekoľko jutár zeme a dvestoročný kaštieľ, ktorý je ale hypotékami veľmi obťažený.Posledný pán-šľachtic ťažko biedil. Ale jeho jediný syn, môj otčim, dostal podporu od svojho príbuzného, tak že sa môhol stať lekárom; odišiel do Kalkuty, kde sa mu dobre vodilo.Pre jakúsi príčinu ale zbil svojho domorodca-sluhu a horko-ťažko ušiel trestu smrti. Vysedel si trest v žalári a potom prišiel, na duši zlomený, do Anglie.Dr. Roylott si vzal ešte v Indii moju matku za ženu, pani Stonerovú, mladú vdovu generála Stonera. — Moja sestra a ja sme boly dvojčatmi a maly sme len dva roky, keď sa matka vydala za dra Roylotta. — Naša matka mala slušný majetok, ktorý donášal ročite najmenej tisíc funtov šterlingov,[4]ktorý dala úplne do správy dra Roylotta, kým žijeme s ním v jednej domácnosti; ale keby sa daktorá z nás vydala, má nám vyplácať ročnú apanážu.Moja matka krátko po príchode do Anglie zomrela pri železničnom nešťastí. Dr. Roylott zanechal lekárstvo a šiel bývať do svojho starého domu v Stoke Morane. Dôchodok z matkinho majetku nám zabezpečil slušné živobytie. — A nič nekalilo naše šťastie.Ale od tej doby sa náš otčim veľmi zmenil. Miesto toho, aby sa bol usiloval si získať priateľstvo súsedov, sa zavieral doma a nechodil nikam a chodil von len málokedy. Aj vtedy sa obyčajne s dakým pobil. Zúrivú náturu zdedil po svojich predkoch. Pobyt v Indii mu túto náturu ešte zosilnil.Iné takéto bitky sa skončily pred súdom, tak že sa dr. Roylott stal postrachom celej dediny; ľudia utekali, keď ho zočili, lebo bol veľmi silný a v rozhnevanom stave ztratil všetku vládu nad sebou.Nemal druhých priateľov okrem tlupy kočovných cigáňov. Týmto dovolil sa rozložiť na svojom majetku. — Aj sám chodil medzi nich. Niekedy sa túlal s nimi celé týždne. Mal rád veľmi aj všeliaké indické zvieratá, ktoré mu jeho známy posielal z Indie. Teraz má čitu[5]a paviána; behajú slobodne všade a naši súsedi sa ich boja ešte väčšmi, ako samého otčima. — So sestrou sme veľmi mnoho vytrpely. U nás nevydržala žiadna slúžka a tak sme my dve musely robiť všetku prácu okolo domu. Moja sestra, keď zomrela, mala len tridsať rokov, ale mala už niekoľko šedivých vlasov, tak ako aj ja mám.“„Vaša sestra tedy už zomrela?“„Zomrela práve pred dvoma rokmi a práve o jej smrti vám chcem rozprávať. Pri takom živote, aký sme maly, je prirodzené, že sme nemaly príležitosti stýkať sa s mladými ľudmi. Ale sme maly tetku, ktorá žila blízko Harrowa, a k tejto sme kedy-tedy chodievaly na pár dní. Sestra Julia bola takto u nej cez Vianoce pred dvoma rokmi: poznala sa tam s jedným námorníckym majorom a zasnúbila sa s ním.Náš otčim sa to dozvedel, keď sa sestra od tetky vrátila. Nemal proti tomu nič. Ale dvoma týždňami pred tým, ako sa mala vydávať, sa stala tá strašná udalosť, ktorá má pripravila o sestru.Sherlock Holmes sedel nazad nahnutý na svojej stolici. — Hlavu mal opretú o podušku, oči do poly zavreté. — Pri týchto slovách našej návštevy ale otvoril oči a podíval sa na ňu.„Povedzte mi prosím vás všetko o tejto udalosti čo najpodrobnejšie.“„To môžem urobiť veľmi ľahko, lebo sa mi každá podrobnosť vryla hlboko do pamäti. Spomenula som už, že náš dom je veľmi starý a že bývame len v jednej jeho čiastke. Spálne sú v prízemí, druhé izby v prostrednom bloku budovy. Prvá spálňa je doktorova, druhá bola sestrina, tretia moja. Medzi sebou sú nie spojené, ale dvere všetkých sa otvárajú na tú samú chodbu. Obloky všetkých týchto izieb hľadia na trávnik. V osudný večer náš otčim šiel včaššie do svojej izby, ako obyčajne. Vedely sme, že si neľahnul spať, lebo sestra zavoňala vôňu silných indických cigár, ktoré fajčil.Julia nemohúc vydržať silný tento dym, prišla do mojej izby na chvíľku; shováraly sme sa o jej svatbe. O jedenástej sa sestra sberala spať. U dverí sa ale obrátila a spýtala sa ma:„Povedz, Helena, počula si dakedy v noci zapískať?“„Nepočula som nikdy,“ odpovedala som.„Myslím, že si nemohla zo spánku ty zapísknuť?“„Isteže nie. Ale prečo sa to spytuješ?“„Lebo som posledných niekoľko nocí, vždy asi okolo tretej ráno počula ľahké, ale celkom jasné zapísknutie. Nespala som tuho a zobudila som sa. Neviem ale, kde to zapísklo. Chcela som sa ťa už viac rázy spýtať, či si to aj ty počula?“„Nie. Nepočula. Pískali to akiste tí protivní cigáni dakde v sade.“„Možno. Ale ak to boli cigáni, je divné, že si to aj ty nepočula.“„Ach, ja spím o mnoho tuhšie, ako ty. — Sotva to má veľký význam.“Julia sa usmiala a odišla. O pár okamihov som počula, ako sa zamkla.Sherlock Holmes sa opýtal:„Čo ste sa do svojich izieb v noci zamykávaly?“„Áno, vždy. Myslím, že som vám už spomenula, že mal náš otčim čitu a paviána. Pre tieto zvery sme sa zamykaly.“„Ah, tak! Prosím pokračovať.“„Nemohla som v ten večer zaspať. Mala som jakúsi predtuchu. A okrem toho bola strašná noc. Fučal silný vietor, dážď bil do oblokov. A naraz sa v tomto lomoze ozval úžasný výkrik prestrašenej ženy. Hneď som poznala sestrin hlas!Vyskočila som z postele, zahodila si šál a vybehla som na chodbu. — Keď som otvorila dvere, sa mi zdalo, že som počula ľahunké zapísknutie, také, o akom mi sestra bola hovorila, a oniekoľko okamžikov som počula úder, ako by bola dákasi kovová doska na dačosi spadla.Utekala som chodbou a tu som našla dvere do sestrinej izby otvorené, a naraz som zazrela i sestru. Tvár mala na smrť bľadú, rukami hýbala v povetrí, ako by bola bývala chcela volať o pomoc, a ona sa sama kývala, ako opitá!Bežala som k nej a chytila ju okolo pásu. Ale v tom ona spadla na zem. Svíjala sa ako v hrozných bolestiach a údy sa jej strašne krivily. Myslela som, že ma ani nepozná, ale v tom zkríkla hlasom, ktorý nikdy nezabudnem:„Ó, Bože milosrdný! Helena! Bol to pás! Strakatý pás!“Chcela ešte čosi povedať a ukázala prstom ku izbe otčima, ale nový kŕčovitý záchvat ju napadnul. — Utekala som, volajúc otčima. On vyšiel zo svojej izby, oblečený do županu. Keď pribehnul ku sestre, už bola v bezvedomí; on jej nalial koňaku do úst a poslal hneď pre lekára, ale všetko darmo; sestra už bola mŕtva.“„Len mi ešte povedzte, prosím vás,“ povedal Holmes. „Viete iste, že ste počuli zapískať a ten ťažký kovový úder? Mohly by ste na to odprisahať?“„To isté sa ma spytoval aj vyšetrujúci sudca. Pamätám sa určite, že som to počula. — Ale predsa je možné, že sa mýlim, lebo bol vtedy ten strašný výchor a náš dom prašťal celý…“„Bola vaša sestra oblečená?“„Nie. Bola len v košeli. V pravej ruke držala spálenú zápalku a v ľavej škatuľku so zápalkami.“„To dokazuje, že vaša sestra, keď nastal poplach, zažla zápalku. To je dôležité. A čo vyšetril súd?“„Vyšetrovali veľmi bedlive lebo mali otčima pre jeho povahu veľmi v podozrení. Ale na príčinu smrti neprišli: ja som potvrdila, že sa sestra do izby zamkla a že okenice boly zdnuky zavreté. — Ani na stenách sa nenašlo nič podozrivého, ani na podlahe. Komín z krbu je síce široký, ale sú v ňom silné mreže. Zistilo sa tedy jasne, že sestra bola pred nešťastím úplne sama. A okrem toho nemala na tele žiadnej stopy po násilí.“„A čo, — otrava?“„Lekári sestru pitvali, ale nenašli žiadneho jedu.“„A čo si vy myslíte? Čo mohlo byť asi príčinou smrti vašej sestry?“„Mne sa zdá, že zomrela následkom strachu a nervového otrasu, ačkoľvek neviem, čoho sa mohla zľaknúť.“„Boli vtedy cigáni zase na vašich roliach?“„Áno, tí sú tam skoro vždy.“„A čo si myslíte o tom, že vaša sestra spomenula strakatý pás?“„Dakedy si myslím, že to bol len výkrik bez smyslu, ale dakedy si zase myslím, že sa to hádam vzťahuje na cigáňov, lebo cigánky často nosia šaty z takýchto strakatých látok.“Holmes zavrtel hlavou, ako človek, ktorý je s dačím nie spokojný.„To sú hlboké vody, hlboké záhady,“ povedal. — „Prosím pokračujte.“„Od tých čias sa minuly dva roky a ja som žila ešte väčšmi osamotená, ako predtým. Ale pred mesiacom ma môj starý známy, ktorého poznám už viacej rokov, požiadal o ruku. Volá sa Peter Armitage. — Otčim nemal proti sňatku nič, a máme sa sobrať ešte behom jari. — Od dvoch dní sa začaly na našom dome robiť prípravy ku svatbe. Stena na mojej spálni sa má vybrať, takže som sa ja presťahovala do izby, kde zomrela moja sestra. Môžete si predstaviť môj strach, keď som minulej noci, práve mysliac na osud svojej sestry, počula to slabé zapísknutie, ktoré pred dvoma rokmi zvestovalo mojej sestre smrť. Vyskočila som, a zapálila lampu, ale nevidela som nič. Od rozčulenia som ale viacej nemohla zaspať; akonáhle vyšlo slnce, som sa vytratila z domu, najala koč v hostinci, ktorí stojí práve nám oproti a utekala som k vám prosiť vás o radu a pomoc.“„Urobili ste dobre. Ale, — povedali ste mi všetko?“„Áno, všetko.“„Slečna Roylottová, vy ste mi nepovedali všetko, vy zakrývate svojho otčima.“„Prečo? Ako to mám rozumeť?“Miesto odpovede Holmes odhrnul čierne čipky na ruke našej návštevnice. Na bielom zápästku bolo vidieť päť modrých pruhov, stopy štyroch prstov a palca. „Akiste vás ukrutne trápil!“Helena sa celá zapýrila a zakryla si chytro namodralú ruku.„Môj otčim je veľmi surový človek a hádam ani sám nevie, akú má silu.“V našej izbe nastalo ticho. Holmes sedel, bradu opretú na ruke, a díval sa do ohňa v krbe.„Toto je veľmi záhadná záležitosť,“ ozval sa o chvíľu. — „Je tu tisíc podrobností, ktoré by som mal vedieť prv, ako sa rozhodnem, čo mám robiť. Ale nesmieme ztratiť ani okamžiku. Keby sme dnes prišli k vám, mohli by sme obzrieť vaše izby bez toho, že by nás váš otčim videl?“„Áno, otčim mi povedal, že má dnes jakúsi prácu v meste. Akiste tedy ho nebude doma celý deň. Máme ešte starú gazdinú, ale tú pošlem preč, aby vám nezavadzala.“„Výborne! Pôjdete so mou, Watsone?“„Povedal som, že pôjdem.“„Tak tedy, slečna, čakajte nás hneď po obede.“Ona prisvedčila a, stiahnúc si hustý závoj na tvár, odišla.Holmes sa pohodlne oprel o leňoch kresla, zadíval sa na mňa, a potom povedal:„Aká je vaša mienka o tejto historii, Watsone?“„Zdá sa mi, že je to najtemnejšia a najzáhadnejšia záležitosť, o akej som kedy počul. Ak dáma hovorí pravdu, že steny a podlaha boly neporušené a že sa dvermi, oblokom a komínom nikto nemohol dostať do izby, tak je jasné, že jej sestra bola sama, keď ju smrť zastihla. Ale čo znamená potom to pískanie a zvláštne slová, ktoré povedala umierajúca?“„To nemôžem vedieť.“„Je podozrivé, že cigáni boli vtedy na blízku. Doktorovi akiste záleží na tom, aby sa jeho dcéra nevydala, — musel by jej platiť apanážu. A, ďalej — zapísknutie, kovový zvuk, ktorý slečna počula, to všetko nám akiste pomôže tajomstvo rozriešiť.“„Uvidíme. Ale najprv pôjdeme do Stoke Moranu a obzreme si sami miesto, kde sa táto tragédia stala. — Teraz sa naraňajkujeme a potom odídeme trochu do mesta po práci.“*Bola skoro už jedna po obede, keď sa Holmes z mesta vrátil. — V ruke držal kus modrého papieru, popísaný rôznymi číslicami a záznamy.„Bol som si obzrieť testament nebohej pani Stonerovej; aby som ale správne môhol pochopiť jeho význam, musel som napred odhadnúť cenu majetku, ktorý poručila. Keď zomrela, donášal majetok tisíc funtov sterlingov[6]ale dnes, poneváč zemedelské plodiny padly v cene, nedonáša len 750 funtov. Každá z dcér, ak by sa vydala, mala dostávať po 250 funtov. Je teda jasné, že keby sa obe dcéry vydaly, by bolo po bez starostnom živote pána doktora. Moja rannia práca nebola tedy marná: dokázala, že pánu dr. Roylottovi veľmi musí záležať na tom, aby sa jeho dcéry nevydaly. Teraz ale poďme na miesto nášho bádania, ale si strčte na každý pád revolver do vrecka. Možno, že ho budete potrebovať.“Zastihli sme ešte na Waterlooskom nádraží vlak do Laterhardu; tu sme si najali bričku a viezli sme štyri alebo päť míľ pekným krajom sureyským.Čas bol utešený. Veliký bol rozdiel medzi touto krásnou prírodou a medzi chmurnou záležitosťou, ktorú sme mali riešiť. Môj priateľ Holmes sedel s rukami na prsiach zkríženými, klobúk stiahnutý na oči, a hlavu sklonenú na prsia. Bol pohrúžený do hlbokého rozmýšľania.Onedlho sa nám ukázala malá dedina Stoke Moran, a v nej kaštieľ dra Roylotta. Videli sme, ako sa neďaleko parku prechádza dáma; hneď sme poznali slečnu Stonerovu, ktorá nás už čakala. Sišli sme tedy z bričky, zaplatili vozkovi a tento sa vrátil nazad do Laterhardu.Slečna Stonerova nám s radosťou šla v ústrety. — „Čakala som vás úzkostlive!“ zvolala, podávajúc nám ruky. „Všetko sa dobre darí. Dr. Roylott šiel do mesta, a je pravdepodobné, že sa do večera nevráti.“ Pritom všetkom nám ale sdelila, že by mala veľké obavy o nás, ak by nás tu pristihnul.„To nás nezmýli,“ odpovedal Holmes, „musí si dať pozor, lebo sa presvedčí, že mu je na stope ktosi chytrejší, ako je on. Dnes v noci sa musíte zamknúť. Ak by sa proti vám dopustil dákeho násilia, tak vás odvezieme ku tete do Harrowa. — Teraz nám ale ukážte všetko, aby sme si to mali dosť času prezrieť.“Kaštieľ bol stavaný so šedého kameňa; vyzeral dosť obšúchaný. Slečna nám ukázala, ktoré sú okná spálni doktorovej a jej. Skutočne, blízko okna tejto poslednej spálne stálo lešenie, a bolo vidno na stene vylámaných niekoľko kameňov; ale robotníka nebolo nikde, ani žiadnych príprav ku práci.Sherlock Holmes sa prechádzal pomaly sem a tam po biednom trávniku a obzrel si zovňajšok oblokov.„Tento oblok vedie do izby, ktorá bola predtým vaša, tento prostredný do izby vašej sestry a tento tu do izby doktorovej, avšak, slečna?“„Áno, ale teraz spávam v prostrednej izbe.“„Ale, ako viem, len za ten čas, kým sa bude stavať? — Úprimne ale rečeno nevidím žiadnej príčiny ku opravám.“„Skutočne, potreby neni žiadnej. — Mne sa ale zdá, že sa opráva len preto, aby som sa musela zo svojej izby vysťahovať.“„To je v skutku nápadné! A teraz buďte tak dobrá a choďte zavrieť vo vašej izbe okenice na závoru.“Slečna Stonerova vnišla do izby a zavrela okenicu. Holmes si oblok dôkladne poprezeral a potom chcel okenicu z vonká otvoriť. Ale to nešlo. Okenica sa zavierala tak dôkladne, že nebolo na nej ani škárky, kde by sa bol dal prepchať nôž.Potom Holmes poobzeral cez zväčšovacie sklo pánty a skoby okeníc; ale železo bolo silné a pevne zapustené do steny.„Hm! povedal Holmes, škrabúc sa v rozpakoch po brade, „ak sú tieto okenice z dnuky raz zavreté, tak ich zvonku nikto neotvorí. Tu voľačo nesúhlasí. Musíme ísť do izby, aby nám tam dačo záhadu objasnilo.“Malý postraný vchod viedol do úzkej chodby, odkiaľ sa vchodilo do troch izieb: doktorovej a dvoch sestár.Holmesa prvá — Helenina — izba nezaujímala a preto sme rovno vnišli do izby, kde teraz táto spávala, a kde stihla jej sestru strašná smrť. Bola to malá útulná izbička, s nízkou povalou a širokým, otvoreným krbom tak, ako to býva v starých domoch v kraji. Náradie úhľadné, ale jednoduché. V izbe stála skriňa so zásuvkami v jednom kúte, v druhom postel s bielou, vyšívanou pokrývkou, a na ľavo od obloka stál malý toaletný stolík. Ešte dve rákosové stoličky, a máme celé zariadenie izby pred sebou. Dosky, ktorými boly steny vykladané, boly dubové, ale črvotočinou voskrz prevŕtané.Holmes postavil jednu stolicu do kúta a sadol si na ňu. Jeho oči hľadely po izbe sem a tam, hore-dolu; prezeral každú maličkosť v izbe.„Do akej izby sa cengá s týmto zvoncom?“ opýtal sa po chvíli, ukazujúc na silný povraz od zvonca, ktorý visel pri posteli; strapec, v ktorom sa povraz končil, ležal na hlavnici.„Do izby našej gazdinej,“ odpovedala slečna.„Tak sa zdá ale, že je toto zariadenie novšie, ako ostatné v izbe.“„Otčim ho dal spraviť len pred pár rokami.“„Vaša sestra si to žiadala mať?“„Nie. Ani neviem, či ho čo i len raz upotrebila. Ak sme dačo potrebovaly, šly sme si to vykonať samy.“„Skutočne, i mne sa zdá tento zvonec je tu zbytočným. Teraz mi ale dovolíte, aby som si obzrel aj podlahu.“Holmes si ľahnul na brucho a plazil sa — v ruke so zväčšovacím sklom — po podlahe sem i tam a veľmi pozorne prezeral škáry na nej. — Potom celkom tak poprezeral aj dubové dosky, ktorými boly steny pokryté. Potom si stal ku posteli, sklonil sa nad ňou a zahľadel sa na stenu, pozerajúc na ňu od hora dolu. — Konečne chytil povrázok na zvonci a prudko ním trhnul. Zvonca nebolo počuť.„Čože?“ zkríknul, „veď je to zvonec len tak na oko!“„Čo nezvoní!?“ Spýtali sme sa obaja so slečnou.„Nezvoní. Veď je povraz ani nie pripevnený ku dákemu drôtu. To je veľmi zajímavé. Pozrite len! Povraz je zavesený na jakýsi háčik, práve tam, kde je malý otvor pre ventilátor.“„Aké je to zariadenie bez smyslu. — Nikdy som to nepozorovala.“„Áno, to je velmi podivné,“ mrmlal Holmes pre seba a ťahal povraz ďalej. „Niekoľko vecí je v tejto izbe veľmi nápadných. Na príklad: čo to bol za staviteľa, čo zaviedol ventilátor len do súsednej izby, namiesto, aby ho bol otvoril na zdravý vzduch do zahrady?“„Tento ventilátor sa urobil tiež len nedávno,“ povedala slečna Stonerova.„Hádam vtedy, keď sa robil aj zvonec?“„Áno, vtedy. V tom čase sa robily vôbec všeliaké podobné malé zmeny.“„Čudné zmeny!“ zvolal Holmes. „Čudné! Zvonce, čo nezvonia, ventilátory, ktoré nevetria. Dovolíte, slečna, teraz si obzreme spálňu pána doktora.“Izba dra Roylotta bola väčšia, ako predošlé, ale bola tiež tak jednoducho zariadená. Jednouchá poľnia posteľ, malá polička, plná kníh — lekárskych a vedeckých, fotel pri posteli, jednoduchá drevená stolička pri stene, okrúhly stôl a väčšia železná škriňa; to bolo všetko náradie. Holmes chodil po izbe a prezeral všetko do najmenších podrobností.„Toto tu je čo?“ spýtal sa naraz, poklepajúc na železnú škriňu.„Listiny a papiere otčimove.“„Videli ste túto škriňu dakedy otvorenú?“„Len raz pred niekoľkými rokmi. Pamätám sa, že bolo v nej plno papierov.“„Neni v nej na príkad mačka?“„Mačka? Nie. Aká to zvláštna myšlienka!“„Tak tedy toto čo znamená?“Sherlock Holmes vzal do ruky malú misku na mlieko, ktorá bola položená na železnej škryni.„U nás sme nikdy nechovali mačky. Ale otčim má paviána a čitu.“„Pravda. Ale čita je o mnoho väčšia, ako mačka a pochybujem, že by jej bolo dosť mlieka z tejto misky. Túto vec by som chcel mať objasnenú. Záhady sa množia.“Holmes pristúpil ku drevenej stoličke, kľaknul si ku nej a sedadlo skúmal s najväčšou pozornosťou.„Ďakujem vám. Vec mi je už celkom jasná,“ vstávajúc, pri čom kládol do vrecka zväčšujúce sklo. — „Haló! Tu je ešte čosi zaujímavého!“Predmet, ktorý Holmes zbadal, bol malý psí bičík; visel zavesený na rohu postele. Bičík bol ale skrútený a sviazaný, že tvoril jakési oko.„Toto je zaujímavé,“ povedal Holmes, berúc bičík do ruky. Raz je pravda: keď sa vzdelaný človek oddá hriechu, býva najhorší zo všetkých zločincov. Ale myslím, že som už videl dosť. Slečna Stonerova nás zavedie teraz do sadu.“Ešte som nikdy nevidel tvár svojho priateľa tak zamračenú a obrvy tak stiahnuté, ako keď sme vychodili z doktorovej izby.Holmes sa hodnú chvíľu prechádzal po sade a my dvaja so slečnou Stonerovou sme sa medzi tým shovárali. Konečne Holmes pristúpil k nám.„Slečna Stonerova, je pre vás veľmi vážne, aby ste sa mojej rady pridŕžali čo najprísnejšie. Vec je veľmi dôležitá. Nemáte ani chvílky na rozmýšľanie. Váš život visí len na nitke.“„Urobím všetko, čo mi rozkážete.“„Po prvé: ja a môj priateľ strávime túto noc vo vašej izbe. A síce to urobíme takto: tamto z toho hostinca je vidno oblok vašej izby. Vy sa večer zavrete do vašej izby, — dajme tomu, poviete otčimovi, že vás bolí hlava. Keď počujete že si ľahnul, musíte okenice otvoriť a položíte na oblok lampu. To bude znak pre nás, že môžeme prísť. Potom odídete tíško do izby, kde ste spávali predtým. — Hádam jednu noc môžete spať v tejto izbe, vzdor tomu, že sa prerába.“„Áno, urobím tak. Ale čo budete robiť vy?“„Strávime noc vo vašej izbe a budeme sa usilovať vypátrať príčinu toho, čo vás tejto noci zobudilo.“Slečna Stonerova zbledla a položiac ruku na Holmesovo rameno, povedala:„Tak sa mi zdá, pane Holmes, že vám je celý prípad už jasný. — Pre milosrdenstvo božie, povedzte mi, čo bola príčina smrti mojej sestry?“„Ešte dočkám, kým sa mi vec celkom vyjasní a kým budem mať celkom určité dôvody.“„Ale mi aspoň povedzte, či sa nemýlim, keď si myslím, že zomrela od náhleho strachu?“„Nie, to nemyslím. Myslím, že bola tu príčina o mnoho citelnejšia, väčšia. — A teraz, vás musíme opustiť, lebo by bolo všetko pokazené, keby nás dr. Roylott tu prichytil. S Bohom! Držte sa hrdinsky a urobte všetko tak, ako som vám povedal. Ak sa tak stane, tak vás ubezpečujem, že vás zachránime pred nebezpečím, ktoré vám hrozí.“Odišli sme do hostinca „u koruny“. Dostali sme hneď izbu, ktorú sme si žiadali. Odtiaľ bolo dobre vidieť vrátka, ktoré viedly do sadu, ako aj celý kaštieľ.Pred večerom videli sme dra Roylotta ako sa vrátil domov. Jeho vysoká postava sa vypínala statne popri kočišovi, ktorý ináče tiež nebol malý človek. Mládenec nemohol naraz otvoriť dvierka a my sme celkom jasne počuli, ako sa doktor surove naň osopil a hrozil mu zaťatou päsťou.Vozík zmiznul medzi stromami a o chvíľu sme videli svetlo preblesknúť cez listy stromov; v izbe zapálil doktor lampu.Sedeli sme vo tme, ktorá bola čím diaľ, tým väčšia, keď sa tu naraz Holmes ozval:„Viete Watsone, že rozmýšľam, či vás mám na tú nočnú výpravu sebou vziať? Lebo to bude veľmi nebezpečné podujatie.“„A čo by bolo aké nebezpečie, ak som vám potrebný, pôjdem s vami. Máte už určitú mienku o celej veci?“„Mám. Mal som už, keď nám slečna Stonerova rozprávala svoj príbeh. A vy ste dačo zbadali v tých izbách?“„Videl som šnúru a ventilátor a zdá sa mi to byť trochu nápadným, lebo neviem pochopiť, na čo tieto veci môžu tam byť. Zvonec ktorý nezvoní a ventilátor taký úzky, že by potkan sotvy cezeň prešiel.“„Vidíte, a ja som už doma vedel, že takéto čosi tam nájdeme. Rozpomeňte sa: slečna Stonerova bola spomenula, že jej sestra raz zavoňala dym doktorovej cigary. — Ak dym z izby doktorovej prešiel do súsednej izby, tak si je ľahko domysleť, že vedzme: diera — musela byť veľmi malá, lebo by ju vyšetrujúci sudca bol ináče zbadal.“„Dobre, ale čo je na tom zvláštneho?“„Nuž, ak inšie nie, tak sú to všetko veľmi zvláštne náhody: doktor dá urobiť ventilátor, zavesiť šnúru nad posteľ a o krátky čas dáma, ktorá v posteli spávala, zomrela. Neni to nápadné?“„Ja v tom nevidím nič zvláštného.“„A okrem toho: nezbadali ste na posteli nič?“„Nezbadal.“„Je pribitá ku podlahe. Videli ste dakedy postel, ktorá by bola železami pribitá ku dlážke?“„Pravda, to som dosiaľ nikdy nevidel.“„Dáma nesmela a nemohla, ak by bola chcela, posteľ preložiť na druhé miesto. Posteľ musela vždy stáť na tom jednom mieste, pod ventilátorom a povrazom.“„Počujte, Holmes, začínam trochu chápať, kam smerujú vaše myšlienky. Prišli sme práve v najvyšší čas, aby sme prekazili nový, lotrovsky vymyslený zločin.“„Aj dobre vymyslený, aj lotrovský. Ale doktor nemyslel na to, že môžu byť druhí ešte šikovnejší, ako on. My mu sekneme dneská hlbšie, ako sám chce. Ale máme strašnú noc pred sebou. A preto si vyfajčme pokojne po fajočke, aby sme sa na pár hodín dostali aspoň v myšlienkach do druhého sveta.“Zapálili sme si fajky a mlčky sedeli.*Okolo 9. hodiny zhaslo svetlo v doktorovej izbe a celý jeho kaštieľ sa pohrúžil do tmy. — Pomaly sa míňal čas, až konečne, okolo 11. hodiny, sa zablesklo svetlo vo tme práve proti nám.Vyskočili sme. To bol signál pre nás.Keď sme vyšli von, Holmes povedal hostinskému, že ideme na návštevu ku známemu a že budeme u neho možno celú noc.O chvíľku sme už boli na malej cestičke; dul studený vietor. Šli sme rovno, za svetlom, vychodiacim z izby. Prešli sme cez otvor v starom zváľanom plote a kráčali sme ticho medzi stromami. — Chystali sme sa práve prejsť cez trávnik pred domom, keď tu naraz z poza domu vyletel jakýsi tvor, ktorý sa podobal škaredému dieťaťu. Tvor skočil skrývenými údami na trávnik a bleskurýchle zmiznul vo tme.Ostali sme ako prikovaní od úžasu. Holmes chytil kŕčovite moju ruku. Ale v tom sa už potichu zasmial a zašeptal mi do ucha: „To je doktorovo hospodárstvo. Zabudli ste na paviána?“Ale bola tu ešte čita. Mohli sme očakávať, že nám naraz skočí na krk. Priznávam sa, že mi odľahlo, keď som sa, vyzujúc si, ako Holmes, topánky, videl v izbe, kam sme s Holmesom obaja oblokom vliezli. Holmes zavrel ticho okenice, preniesol lampu na stôl a poobzeral sa po izbe. Bolo všetko tak, ako sme ho po obede zanechali. — Potom pristúpil ku mne, a ticho mi zašeptal do ucha:„Najmenší šuchot by nám mohol všetko pokaziť. Musíme sedieť po tme, lebo by doktor mohol zazreť svetlo cez ventilátor.“ Prikývnul som.„A nezaspite, Watsone, lebo by vás to mohlo stáť život. — Nahotujte si revolver, ak ho bude treba; ja si sadnem sem ku posteli a vy tamto na tú stolicu.“Vybral som svoj revolver a položil ho na stôl. Holmes doniesol sebou dlhú, tenkú trstenicu a položil ju na postel ku sebe. Ku trstenici položil škatuľku švíbaliek a ohorok sviečky. Potom zahasil lampu a my sme ostali sedieť vo tme.Na toto mlčanie nikdy nezabudnem. Nebolo počuť ani hlásku, ba ani dych, vzdor tomu, že môj priateľ sedel odo mňa len na dva kroky v celkom takom napjatom očakávaní, ako ja.Cez okenice nevnišiel do izby ani slabý papršlek svetla. — Len raz bolo počuť pod oblokom dlhý fňukavý zvuk, na dôkaz, že čita bola na slobode. Kdesi v dialke bily hodiny na kostolnej veži. Akými dlhými sa nám zdaly byť tieto štvrť hodiny!Odbilo polnoc, jednu hodinu, odbilo aj tretiu a my sme ešte vždy sedeli ticho na svojich miestach.Náhle, krátko po tretej, sa zablesklo svetlo od ventilátoru. Svetlo skoro zhaslo, ale miesto toho sa po izbe rozšíril zápach horiaceho oleja a rozpáleného kovu. V susednej izbe ktosi zažal zlodejský lampáš.Počul som zvuk celkom lahučkého pohybu, ale potom zase všetko ztíchlo. Len zápach sa stal prenikavejším. Za pol hodiny som sedel, majúc sluch napnutý do krajnosti.Potom náhle bolo počuť iný zvuk — celkom tichý, tlumený zvuk, akoby tenký obláček pary unikal stále z dákeho kotlíka. — Ale v tom okamžiku, keď sme začuli ten zvuk, Holmes vyskočil, zažal zápalku a začal zúrive šľahať trstenicou do zvonovej šňúry.„Videli ste, Watsone, videli ste?“ zasupel Holmes.Ale ja som nevidel nič!V okamihu, keď Holmes zažal zápalku, som počul ľahké jasné zapísknutie, ale náhly záblesk svetla, ktorý oslepil moje ustaté a na tmu privyknuté oči, mi znemožnil videť, čo to môj priateľ tak zúrive odháňal. Zbadal som ale, že tvár jeho bola na smrť bledá a že bola pokrytá úžasom a výrazom hnusu.Holmes prestal šľahať po šnúre, ale díval sa stále ešte na ventilátor. Tu sa zrazu ozval do tichej noci najstrašlivejší výkrik, aký som kedy v mojom živote počul. — Rozliehal sa vždy hlasitejšie a hlasitejšie, ako prenikavý jakot boľasti, strachu a zlosti. My sme ostali strachom primrazení.Neskoršie nám ľudia rozprávali, že tento hrozný krik prebudil ľudí v dedine, ba počuli ho až vo fare, ktorá bola dosť vzdialená. Naše srdcia nám na okamžik prestaly biť a chvíľu sme sa dívali s Holmesom jeden na druhého, ako vyjavení. Konečne krik zatíchol v tichej noci.„Čo to všetko znamená?“ vyrazil som konečne zo seba.„To znamená, že je po všetkom,“ odpovedal Holmes. — „A možno, že sa dobre stalo tak. Vezmite revolver a poďme do izby dra Roylotta.“S veľmi vážnou tvárou zažal Holmes lampu a kráčal predomnou na chodbu. Dvarazy zaklepal na dvere doktorovej izby; ale z izby sa nik neozval. Potom chytil kľučku; dvere sa otvorily a my sme vstúpili držiac v rukách revolvere.Videli sme zvláštne divadlo.Na stole stál zlodejský lampáš; jasný papršlek svetla vychádzal z neho a osvetloval železnú skriňku, ktorá bola otvorená. Pri stole na drevenej stoličke sedel dr. Roylott, v dlhom, šedivom župane, zpod ktorého vyčnievaly jeho nahé členky; na nohách mal obuté červené turecké papuče.Na lone mu ležal krátky bičík, ktorý sme boli deň pred tým obdivovali. Brada Roylottova bola obrátená hore a oči jeho hľadely ztrnule do kúta pod povalou. Okolo čela mal ovinutý podivný, žltý pás s hnedými fľakmi; zdalo sa, že ho má tuho obviazaný na hlave.Keď sme vnišli, doktor sa nepohnul; ani sa neozval žiaden zvuk.„Pás! Strakatý pás!“ zašeptal Holmes.Pristúpili sme k doktorovi.V tom sa ale pás na jeho hlave pohnul a vo vlasoch doktorových sa zjavila sploštená hlava a nafúknutá šij ohyzdného hada.„To je močiarová užovka,“ povedal Holmes, „najjedovatejší a najnebezpečnejší had Indie. Doktor skonal už desiatimi sekundami potom, čo ho uštipla. Násilia zabije obyčajne toho, kto ho páše a zločinec padá do jamy, ktorú prichystal druhým. Musíme napred hada zahnať do jeho skrýše; potom prevezieme slečnu Stonerovu do lepšieho domova, ako je tento prekliaty dom. Aj policiu musíme upovedomiť o tejto tragédii.“Holmes pri týchto slovách bleskurýchle schytil bičík z nehybného lona doktorovho, hodil oko rýchlo na hlavu hadovu a ztiahol ho dolu z doktorovej hlavy; niesol ho v ruke, vystretej ďaleko od tela a hodiac ho do železnej škriňky, zavrel ho do nej.*Tak zišiel zo sveta dr. Grimesby Roylott. Nemusím rozprávať, ako sme sdelili výsledok našej výpravy ustrašenej slečny Helene, ako sme ju vypravili ku tetke do Harrowa, ako sme vec oznámili policii, a ako táto potom úradne vyšetrila, že doktora zabil jeho miláček-had, keď sa s ním neopatrne zabával. Čo mi v tejto veci nebolo ešte jasné, to mi cestou domov sdelil Sherlock Holmes sám.„Musím sa vám priznať, milý priateľu,“ — začal mi vykladať cestou — „že som zo začiatku šiel nepravou cestou. — Ukázalo sa, aké nebezpečenstvo hrozí tomu, kto si utvorí mienku o veci prv, ako by ju sám bol vyšetril. Prítomnosť cigáňov a slovo „pás“, ktoré nešťastné dievča vyslovila v smrteľných úzkostiach, bolo dostatočné, že som šiel po falošnej stope. Zachránilo ma ale to, že som hneď zaujal správne stanovisko: taktiež videl som hneď, že nebezpečenstvo nemohlo prísť na slečnu ani cez dvere ani cez oblok. Moja pozornosť sa obrátila hneď, ako som už spomenul, k šnúre a ventilátoru, ktoré boly oba nad postelou. Keď som videl, že šnúra nevedie k žiadnemu zvoncu, a že je postel pribitá k dlážke, mal som hneď podozrenie, že je šnúra len na to, aby sa dačo mohlo po nej dostať z ventilátora do postele. Na hada som myslel hneď, akonáhle som zvedel, že doktor dostáva všeliaké zvery z Indie. Bol som na pravej stope.Muž tak prebitý, ako doktor, a ktorý bol ešte k tomu dlho v Indii musel prísť na myšlienku zabiť svoju obeť jedom, ktorý by sa nedal žiadnou chemickou cestou vykázať z krve obete. — K tomu ešte jed účinkoval strašne rýchlo. Bolo by treba veľmi bystrého zraku, aby dakto mohol zbadať dve malé bodky na koži, ktoré zostaly po uštipnutí hadom. Potom som rozmýšľal o zapísknutí. Bolo jasné, že doktor musel po vykonanej vražde hada zavolať nazad; ešte pred ránom, lebo prítomnosť hada pri mŕtvej by ho bola prezradila. — Doktor vycvičil v tomto hada akiste pomocou mlieka, aby sa vtedy vrátil, keď on chce. Doktor vpustil hada ventilátorom do dcérinej izby v čase, ktorý pokladal za najvýhodnejší. Vedel, že sa had spustí po šnúre do postele. Možno, že had bol takto viac razy v posteli, bez toho, že by ju bol uštipnul, ale konečne k tomu raz muselo prísť.Toto všetko mi bolo jasné ešte prv, ako som bol v doktorovej izbe. Preskúmajúc stolicu v jeho izbe som videl, že si stával častejšie na ňu, — prirodzene len preto, aby dočiahnul ventilátor. A keď som uvidel železnú škriňku, misku na mlieko a bičík, bol som si svojej veci istý. Kovový zvuk, ktorý slečna Helena počula, povstal vtedy, keď doktor zavrel do škriňky strašného hada.Viete, videli ste sami, čo som potom robil. Počul som hada zasyčať — počuli ste akiste aj vy — zapálil som sirku a útočil som naňho.„Hada ste tedy chceli zahnať nazad.“„Zahnal som ho, a had sa potom vrhnul na svojho vlastného pána. Musel som ho pár razy udrieť, tak že sa prebudila v ňom jeho zlá príroda a hodiť sa na prvého, kto sa mu dostal do cesty. — Keď uvážime vec celkom nestranne, som zapríčinil smrť dra Roylotta ja. — Ale nemôžem povedať, že by ma za to svedomie veľmi hrýzlo.“Prel. Z. ml.[1]A. Conan Doyle, angl. spisovateľ, ktorý sa stal chýrnym tým, že uviedol do svetovej literatúry nový typ:detektíva(d. sa volá policajt, ktorý chodí nie v uniforme, ale v občianskych šatách a tak stopuje zločincov; každý väčší policajný úrad má detektívov. Inde ich volajú aj policajnými agentami).SherlockHolmes, mladý človek, veľmi vzdelaný a nadaný, z passie pomáha stopovať zločinné a vôbec záhadné prípady. Je nie úradným, ale privátnym detektívom. Chodí všade so svojím priateľom-lekárom, drom Watsonom, ktorý potom Holmesove prípady opisuje. U Holmesa obdivujeme jeho neobyčajne ostrý um, ktorý myslí prísne logicky, a vidí spojitosť udalostí aj tam, kde druhý človek nevidí nič. Holmes si všíma všademaličkosti, z ktorých zatvára potom na udalosti stavšie sa alebo ešte len stať sa majúce. Conanové rozprávky o Holmesovi sú nielenzábavné a napínavé, ale aj nadmierupoučnélebo nás učia správne mysleť a pozorovať.[2]Meno domácej panej, u ktorej bývali dvaja priatelia Holmes a Watson.[3]V Anglicku kúria väčšinou dľa starého zvyku ešte i teraz v krboch, je ako náš kozub, len že je položený bezprostredne pri podlahe.[4]1 funt št = 24 K.[5]Čita iným menom lovecký leopard; patrí do triedy mačiek, ale okrem hlavy a chvosta sa podobá psovi. V Indii upotrebujú tohoto krvožižnivého zvieraťa ku loveckým cieľom.[6]24,000 K.
Doyle_Strakaty-pas.html.txt
ÚvodV ďalekých krajoch Sibíri, u prostred stepí, hôr a nepriechodných lesov vyskytujú sa len zriedka maličké mestá s jedným alebo najviac s dvoma tisícmi obyvateľov; drevené, neúhľadné mestečká s dvoma chrámy, jedným v meste, a druhým na cintoríne, ponášajúce sa viac na poriadné dediny okolo Moskvy než na mestá. Bývajú obyčajne hojne opatrené rozličnými policajnými úrady. V Sibíri vôbec, hoc je tam i zima, sú úrady neobyčajne teplučké. Ľud je tam prostý; poriadky staré, posvätené storočiami. Úradníci sú buď tuzemci, irečití Sibiriaci, alebo rodáci z europského Ruska, menovite z hlavných miest, ktorých privábily prídavky k služnému, dvojnásobná náhrada cestovných útrat a svodné nádeje na budúcnosť. Tí z nich, ktorí vedia riešiť záhadu života, zostávajú skoro všetci v Sibíri, radi sa v nej usadzujú a zapúšťajú pevné korene, a neskôr sbierajú bohaté a sladké ovocie. Ale tých, čo sú ľahkomyseľní a nepraktickí, Sibír skoro omrzí, a pred nimi vzniká žiaľna otázka: prečo len sem prišli? Nemôžu sa dočkať, kedy vyprší zákonitá lehota úradného pobytu v Sibíri, totiž tri roky, a po uplynutí jej, hneď sa namáhajú, aby ich presadili na iné miesto; vracajú sa do svojho rodiska, nadávajú Sibíri a vysmievajú sa jej.Ale nemajú pravdy: v Sibíri môže človek blažene žiť nie len ako úradník, ale aj v mnohých druhých ohľadoch. Podnebie je výtečné; máte tam mnoho veľmi bohatých a pohostinných kupcov; veľa zámožných inorodcov. Dievčatá kvitnú ani ruže a sú veľmi mravné. Pre poľovníka je tam opravdivý raj. Šampanského sa tam toľko vypije, ani by ste neuverili. Kaviar máte tam taký, akého široko ďaleko nenajdete. Úroda v niektorých miestnostiach prináša pätnásť zŕn z jedného… Vôbec je to zem požehnaná. Treba len, aby ju človek vedel využitkovať.V jednom z takých veselých, sebou spokojných mestečiek s roztomilým obyvateľstvom, pamiatka ktorého nevymizne z môjho srdca, stretol som sa s Alexandrom Petrovičom Gorjančikovom, tamojším osadníkom, rodeným zemänom a statkárom z europského Ruska, zkade pre vraždu svojej ženy, odoslaný bol do Sibíri, na kátorgu (nútené roboty); a keď uplynula vymeraná mu desaťročná lehota trestu, stal sa osadníkom v mestečku K., kde pokorne a ticho trávil ostatok svojho života. Domovské právo mal vlastne v jednej volosti (okres), súsediacej s mestom, ale býval v meste, kde sa mu naskytovala možnosť zaopatriť si akú-takú výživu vyučovaním detí. V sibírskych mestách často môžete stretnúť učiteľov, bývalých areštantov; neopovrhujú nimi. Učia hlavne francúzskemu jazyku, bez ktorého sa človek neobíde za života, a o ktorom by bez nich vo vzdialených krajoch Sibíri nemal ani poňatia.Prvý raz som sa stretol s Alexandrom Petrovičom v dome istého starého zaslúžilého a pohostinného úradníka Ivana Ivanoviča Gvozdikova, ktorý mal päť veľmi nádejných dcér. Alexander Petrovič im dával hodiny štyri razy za týždeň, po tridsať kopejok striebra za hodinu.Vypytoval som sa na neho Ivana Ivanoviča a dozvedel som sa, že Gorjančikov vedie bezúhonný, mravný život: ináč by ho Ivan Ivanovič ani nevzal za učiteľa k svojim dcéram; ale že sa hrozne stráni spoločnosti; pred každým sa schováva, je veľmi učený, mnoho číta, ale hovorí veľmi málo a vôbec je dosť ťažko dať sa s ním do reči.Najprv som si ho veľmi nevšímal, ale pomaly — neviem ani prečo — začal ma zaujímať. Väzelo v ňom čosi záhadného. Aby sme sa dôverne rozhovorili, na to sa nedalo ani myslieť. Pravda, na moje otázky odpovedal vždy, ba zdalo sa pri tom, ako by to pokladal za svoju povinnosť. Ale keď som počul jeho odpovede, zdalo sa mi nevhodným ďalej sa ho vypytovať. Po každom takom rozhovore bolo vidieť na jeho tvári akési utrápenie a únavu.Okolnosti zavinily, že som odcestoval na tri mesiace z našeho mestečka. Keď som sa vrátil — bolo to v zime — dozvedel som sa, že Alexander Petrovič umrel zcela osamelý, že ani lekára k sebe ani raz nepozval. V meste na neho skoro zabudli. Byt jeho bol prázdny. Bez meškania som sa soznámil s domácou nebohého, majúc v úmysle vyzvedieť sa od nej, čím sa zamestnával jej nájomník, a či nepísal čosi? Za dvadsiatnik mi priniesla plnú škatuľu papierov, ktoré zostaly po nebohom. Pri tom sa priznala, že dva sošity už spálila. O svojom nájomníkovi nemohla mi povedať ničoho nového. Celé noci, vraj, chodil po izbe a ustavične o čomsi premýšľal, ba časom aj shováral sa sám so sebou. Mal veľmi rád jej vnučku, bol k nej plný láskavosti, menovite od tých čias, čo sa dozvedel, že sa volá Káťa; na deň sv. Kateriny každý rok chodieval slúžiť panichídu (omša za umrelých). Hostí nemal rád; z domu vychádzal len na svoje hodiny.Vzal som so sebou jeho papiere a celý deň som ich rozoberal. Bol medzi nimi jeden sošit dosť objemný; bolo to líčenie — hoc aj nesúvislé — desaťročného života, stráveného Alexandrom Petrovičom vo väzení. Niekoľko ráz som prečítal tieto úryvky. Zápisky trestancove — „Scény z mŕtveho domu“ — ako ich sám nazval kdesi v svojom rukopise, zdaly sa mi dosť zaujímavými. Zcela nový, až dosiaľ mne neznámy svet, osobitosť niektorých udalostí, niektoré zvláštne poznámky o tých vyvržencoch ľudskej spoločnosti upútaly ma tak, že som jedno-druhé prečítal s dychtivosťou. Rozumie sa, že sa môžem mýliť. Nuž podávam tu niektoré hlavy; nech súdi samo obecenstvo…
Dostojevskij_Zapisky-z-mrtveho-domu-I.html.txt
OsobyOTECMARTIN, synKATUŠA, jeho ženaJANKO, kováčMARAĎURO, sluhaOdohráva sa v otcovom dome v zimný čas za osem dní.
HurbanVladimirov_Zaveje.txt
AkordyAkordy temné v tichosti plaču hlboké ako noc ako zavíjanie a prázdne ako bubnov tóny Kobylky strojné poľami skáču v pretekoch o život ktorý dúhou planie kým v žiali hynú milióny Nepovedz nepovedz že ti slza kanie To hra je nevinná a strašné smilstvá Blázni sú vo hviezdach a triezvy padol do opilstva V nadšení volaj sláva v nadšení skloň sa k zemi v nadšení splietaj času bič až spoznáš nekonečne márne nič až uzrieš ako lupeň opadáva a hynieš v klbku učupený Počúvaj počúvaj ďalej toto smutné dohrávanie a nevrav nevrav že ti slza kanie
Brocko_Akordy-temne.txt
… aj keď svet o tom ešte neviePôvodne som nazval túto knihu Ťahákom preto, lebo som dúfal, že bude použiteľná ako školská pomôcka pod lavicou.Ukázalo sa však, že aj keby som sa obmedzil iba na svoje osobné zážitky so slovenskou literatúrou, mala by kniha tisíc strán. Čo s takým obrovským ťahákom?Keďže som prekročil zmluvne dohodnutý rozsah, musel som knihu skrátiť a celú jej druhú polovicu vypustiť. Čo s takým skráteným ťahákom?A vôbec — načo by bol komu môj ťahák dnes, keď je všetko na internete? Predsa však som knihe názov Ťahák ponechal.Ponechal som jej ho preto, lebo verím v príťažlivosť slovenskej literatúry. Neraz som už písal o jej svetovosti — takto, napríklad, v súvislosti s Trnavskou skupinou:„Musel nastať ten paradox, museli sme absolvovať jednu z najhlbších neslobôd, — neslobodu socialistického realizmu, — aby sme sa definitívne vyslobodili zo svojho zaostávania. To, čo urobila v dejinách slovenskej literatúry Trnavská skupina, sa dá teda zhrnúť do jedinej vety: Trnavská skupina konečne priviedla slovenskú literatúru na svetovú úroveň. Aj keď svet o tom ešte nevie.“Nevie, ale dozvie sa. Verím, že pritiahnuť pozornosť sveta na slovenskú literatúrusa už čoskoro podarí.Rád by sa o to svojou skromnou mierou zaslúžil aj tento neúplný Ťahák.Ľubomír Feldek
Feldek_Tahak-z-dejin-slovenskej-literatury-alebo-Od-Lomidreva-po-Malkaca.txt
Na úvod1Básnikovi na napísanie básne stačí papier a pero, ale hru treba napísať trikrát. Prvý raz je napísaná v srdci. Druhý raz na papieri. Naozaj hotová je však až na tretí raz. Vtedy, keď má jej autor to šťastie, že si porozumie s ďalšími ľuďmi. Až herci vdýchnu jeho hre život.Kedy to šťastie po prvý raz stretlo mňa?Viem to povedať na deň presne.Mal som dvadsať rokov a osem mesiacov, keď — 9. júna 1957 — odvysielal Slovenský rozhlas moju veršovanú rozhlasovú hruMahujá, krásna Cigánka. Hru dramaturgoval Ladislav Lajcha, režíroval Jozef Dánai a jednotlivé úlohy boli obsadené takto: Mahujá — Eva Kristínová. Naderčánd — Vladimír Durdík. Homrá — Gustáv Valach. Máinká — Samuel Adamčík. Matka — Frída Bachletová. Sluha — Marián Gallo. Rozprávač — Mikuláš Huba.V ten deň, 9. júna 1957, som si hrdo vravel, že som sa práve stal dramatickým básnikom.A bodaj by nie hrdo. Veď hru som napísal ešte ako študent Vysokej školy pedagogickej a v čase jej odvysielania som bol iba v III. ročníku. Navyše z odstupu času vidím, že ma postretlo aj ďalšie šťastie — mal som šťastnú ruku, keď som si ako námet svojho dramatického debutu vybral bengálsku ľudovú baladu.Tá balada mi totiž umožnila vytvoriť zaujímavý a nepredvídateľný, vonkoncom nie čierno-biely vzťah medzi dobrom a zlom. Hlavnou hrdinkou hry bola krásna Mahujá, ktorú ukradol jej rodičom už z kolísky Cigán Homrá. Toho Cigána som však nenapísal ako zápornú postavu. Homrá Mahuju miluje. Vychováva ju, akoby bola jeho vlastná. Keď sa potom už dospelá Mahujá zaľúbi do Naderčánda a keď s ním utečie, Homrá ich prenasleduje. Keď ich dostihne, prebehne medzi ním a Mahujou takýto dialóg nad spiacim Naderčándom:HOMRÁ. Odpustím ti, Mahujá, a vrátiť sa k nám smieš, keď ho touto otrávenou dýkou prebodneš. MAHUJÁ. K tomu činu tvoje slová ťažko donútia ma. Mám prebodnúť Naderčánda? Prebodnem sa sama. ZVUK. (Hudba.) HOMRÁ. Ó, Mahujá, tvojím pravým otcom nebol som! Stal som sa ním, lebo som ťa získal únosom. No u mňa si vyrastala potom od kolísky. Ako otec s dcérou sme si dlho boli blízki. Ešte raz sa na mňa pozri spopod čiernych rias, alebo ten otrávený hrot aj do mňa vraz! Vykopte jej hrob, Cigáni, bratia moji v bôli, na brehu, kde zahynula proti mojej vôli. I ja vám dám zbohom — idem hľadať osud vlastný, lebo ani ja už nikdy nemôžem byť šťastný. MÁINKÁ. Choď, brat Homrá. Čo však máme s Naderčándom spraviť? NADERČÁND. Moje šťastie je len pri nej! HOMRÁ. Môžete ho zabiť.Po rokoch nadvlády primitívnej čierno-bielej „estetiky“ socialistického realizmu mohol ten záverečný, zároveň dojímavý aj krutý monológ hrdinu mojej hry pôsobiť na poslucháčov oslobodzujúco.2Moju hru si vtedy všimli aj vo vydavateľstve Mladé letá, kde mi zakrátko po jej odvysielaní ponúkli interné redaktorské miesto. Vysoká škola pedagogická nemala proti tomu nič, a tak som od jesene 1957 popri štúdiu aj redaktorčil a začala sa celkom nova kapitola môjho života, spojená so vznikom aj zošrotovaním mojej knižky pre detiHra pre tvoje modré oči, so zakázanou Trnavskou slupinou, s tým, že ma pri celoštátnych previerkach v roku 1958 vyhodili zo zamestnania, s dvojročným pobytom vo výrobe a s ďalšími udalosťami, ktoré môj dramatický debut dočasne zatienili.Tanečnica cvičí. Vidíš bielu tyč? Na tej bielej tyči cvičí ako nič.Tak zneli verše o tanečnici vHre pre tvoje modré oči. Pochybujem však, že si niekto všimol, že tá tanečnica mala o pár mesiacov staršiu dvojníčku, ktorá sa volala Mahujá a o ktorej som napísal verše veľmi podobné:Keď sa dievča začne šplhať na vysokú tyč, Naderčánd má strach, že spadne, nechce vidieť nič.Nevšimol si to asi nikto, veď aj ja sám som si to uvedomil až po dlhšom čase.Až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia som sa znova pripomenul ako dramatik bábkovými hrami o Botafogovi a písanie (plus prekladanie) divadelných hier sa stalo a dodnes je mojím najfrekventovanejším žánrom.Na svoju prvú hruMahujá, krásna Cigánkasom aj potom ešte trochu zabúdal, jedného dňa som si však na ňu predsa len musel spomenúť. Stalo sa to vo chvíli, keď som premýšľal, čo také, čo najmenej známe, zo svojej tvorby by som zaradil do knihyŤahák z dejín slovenskej literatúry od Lomidreva po Malkáča(Literárne informačné centrum, 2013). Až vtedy mi svitlo, že nečakaným prekvapením pre môjho čitateľa by mohla byť moja prvá hra.KnihaŤahák z dejín slovenskej literatúry od Lomidreva po Malkáčasa rýchlo vypredala. Ostala však dostupná vďaka tomu, že si našla miesto v Zlatom fonde denníka SME. Spolu s ňou tam ostala dostupná aj hraMahujá, krásna Cigánka. Tá sa však — ako súčasť inej knihy — predsa len znova strácala z dohľadu.Pani Vierka Studeničová, najusilovnejšia digitalizátorka Zlatého fondu denníka SME, bola však taká láskavá, že moju prvú hru z nedohľadnosti vyslobodila a zaradila ju do Zlatého fondu denníka SME ako samostatný titul. Patrí jej za to moja úprimná vďaka.
Feldek_Mahuja-krasna-Ciganka.html.txt
Predvolanie duchovných cirkví a rektorov škôlDňa 8. februára a v nasledujúcich dňoch roku 1674[1]predvolal kráľovský fiškus Mikuláš Majláth[2]duchovných cirkví augsburského a helvétskeho vyznania,[3]ba aj rektorov škôl, študentov, kantorov, zvonárov a niekoľkých organistov z rozličných končín Uhorska, ktoré boli podrobené Turkovi, ale aj dosiaľ slobodné od jeho ukrutností, aby sa 5. marca osobne dostavili do Prešporka a vydali počet zo spoluviny na vzbure.[4]//Niektorých dokonca predvolali blízki plebáni.[5]//Z vyše tisíc predvolaných prišlo a dostavilo sa v určený čas //(to jest 5. marca)// na uvedené miesto okolo štyristo. Týchto predikantov[6](tak — //ako sa nazdávali// — pohŕdavo nazývali duchovných), rektorov škôl, kompanov (takisto pohŕdavo nazývali študentov, kantorov a iných) obvinil kráľovský fiškus najprv každého osobitne, potom všetkých spoločne. Keďže však kráľovský fiškus nemal //— na počudovanie v takej vážnej veci —// mená mnohých predvolaných a prítomných, //ba ani ich nepoznal,// aby ich mohol obviniť a obžalovať, žiadal, žeby mu udali svoje mená. Keď to dosiahol, menovite ich obvinil aj obžaloval. //Ako som povedal, kde plebáni rozmiestení už po cirkvách vedeli o nejakom skrývajúcom sa duchovnom, napísali v mene fiškusa ceduľu a pozvali skrývajúceho sa na určený čas do Prešporka. Takto sa teda fiškus dozvedel, že sú spoluvinníkmi vzbury, ale nevedel ich menovať ani obviniť.// Ale všetkých tých, čo sa nedostavili, označil súd všeobecne za obvinených a za odsúdených v neprítomnosti.[1]dňa 8. februára… 1674— tretí súdny proces v Prešporku od 5. marca do 4. apríla 1674, na ktorý predvolali údajne sedemsto osôb, ale prišlo okolo tristo kňazov, rektorov (správcov škôl) a kantorov (spevákov, učiteľov). Prvý proces sa konal v Trnave (v máji a júni r. 1672) a druhý v Prešporku (od 5. septembra 1673).[2]kráľovský fiškus Mikuláš Majláth— kráľovský verejný žalobca (fiškál) Mikuláš Majláth, pochádzajúci zo sedmohradského šľachtického rodu[3]augsburské a helvétske vyznanie— luteránske (evanjelické) a kalvínske (reformované) vyznanie. Augsburské vyznanie založil Martin Luther (1483 — 1564) v Nemecku a helvétske vyznanie Ján Kalvín (1509 — 1564) vo Švajčiarsku. Obe patria k protestantským náboženstvám. Augsburské vyznanie viery (tzv. nezmenené vyznanie) bolo verejne prečítané r. 1530 v Augsburgu pred cisárom Karolom V. (1500 — 1558). Melanchton (1497 — 1560) pozmenil r. 1540 niektoré člámky viery v prospech kalvinizmu (tzv. zmenené vyznanie).[4]vydali počet zo spoluviny na vzbure— Protestantskú inteligenciu obvinili z účasti na protihabsburskom sprisahaní, ktoré pripravoval František Wesselényi (1601 — 1667), ale odhalili ho niekoľko rokov po jeho smrti (1670).[5]plebán— (z lat.) katolícky farár[6]predikant— (z lat.) kazateľ
Simonides_Vaznenie-vyslobodenie-a-putovanie-Jana-Simonidesa-a-jeho-druha-Tobiasa-Masnika.html.txt
I. Dejiny politickéKeď s počiatkom 9. stoletia vzniklo cisárstvo západné, Karol I., ktorému Nemci prikladajú názov „veľkého“ áno i „svätého“, vzal si do hlavy, že jeho úlohou čo cisára je podrobiť si národy a čo ochranca cirkve primať národy k latinskej liturgii. K prevedeniu tejto úlohy používal meča a rozličných prostriedkov, kryjúc to zásterou rozširovania „pravého kresťanstva“. V tom ho napomáhala sjednotenosť frankonemeckej državy, ktorej nevládli odolať Slovania súsední, na krajiny, kniežatstvá a župy rozptýlení. Karol pracoval s úspechom, tak že podmanil si obe Pannonie a Potisie, Istriu, Liburniu a Dalmáciu, krem miest námorských; poplatných si ale učinil Veletov, Srbov, Obodricov a Čechov.[2]Za doby Karola teda ani Morava ani Slovensko nebolo dotknuto výbojom franko-nemeckým.Po smrti Karola (28. jan. 814) jeho syn Ludvik r. 817 syna svojho Lothara dal korunovať za cisára, ostatních synov menoval kráľami; a síce Pipina aquintanským, Ludvíka ale bavorským. K tomuto kráľovstvu náležali aj Gorutanci, Česi, Avari a Slovania v poddunajskej Pannonii.[3]Ale r. 822 prišli k cisárovi Ludvikovi do Frankobrodu už i Moravania s poplatkami;[4]čo je dôkazom, že už vtedy stáli pod smluvou s cisárom západným. Dlho v tom poplatnom stave nezostali, lebo Mojmír I. uzavrel smluvu s Tutundom, kniežaťom avarským a svrhol so seba jho frankonemecké,[5]použiv k tomu nepokoje, ktoré pozdvihli Srbi na Labi a Bulhari pod Drávou; ale Pannonia už r. 829 bola opäť pokorená, a Rathbod ustanovený bol za strážcu hranice pannonskej. Že sa Nemci vrhnú i na Mojmíra, o tom nepochyboval a chystal sa k obrane. Majúc Privinu, vojvodu Slovenska, v podozrení, že sa kloní k Nemcom, vypudil ho z kniežatstva nitrianskeho.[6]Nebezpečenstvo, ktorého sa obával Mojmír, vystalo pre roztržky medzi cisárom Ludvikom a jeho synmi; až v polovici augusta r. 846. Ludvik oboril sa na Mojmíra, sosadil ho s kniežatského stolca a posadil jeho vnuka, Rastislava, na trón moravský.[7]Kráľ Ludvik darmo sa kochal nádejou na vernosť a oddanosť Rastislavovu; bol-li mu Mojmír, tým viac mu bol Rastislav nebezpečným. Jediná túžba jeho, dobyť Morave neodvislosti, stala sa mu najvyššou úlohou života. V tom ho napomáhala tá okolnosť, že Ludvik, do vojny s Čechami a Srbmi polabskými zapletený, prinútený bol odvrátiť pozornosť svoju od Moravy. Za ten čas hľadel Rastislav opreť sa na východ: vošiel v priateľstvo s Bulharmi a Carihradom, a opatril svoju zem niekoľko pevnosťami, na ten čas nedobytnými. Kráľ Ludvik, vidiac, kam asi jeho snahy smerujú, r. 855 s veľkým vojskom vtrhol do Moravy: vrátil sa ale bez víťazstva, ba so škodou, nemohúc dobyť pevnej hradby protivníkovej.[8]Rastislav, vytiahnuv z hradby, prenasledoval ho, áno obľahol tábor jeho; ale Ludvik vyviazol z nebezpečenstva a domov neslavne sa navrátil.[9]Rastislav, sobrav novú silu, uderil za Dunaj do Pannonie a ohňom i mečom ju poplienil.[10]Zdá sa, že ho v tom buď podporoval alebo aspoň nehatil Rathbod; lebo kráľ Ludvik pozbavil ho majetku tulnanského za trest, pre zradu zaslúžený.[11]Od tej doby niektoré pramene prikladajú Rastislavovi názov kráľa, čo aj zaslúžil, vydobyv si svobodu a nepodľahlosť, tak že Ludvik cez niekoľko rokov nič proti nemu nepodujímal; áno država Rastislavova bola útočišťom všetkých od Ludvika utiskovaných. Tak Slavitah, knieža české, bavorským vojskom z Vitorázu vyhnaný, už r. 857 utiekal sa k Rastislavovi.Ačkolvek neodvislosť Moravy už skutočne jestvovala, predsa od Ludvika výslovne uznaná nebola; áno Ludvik už r. 858 zamýšľal válku proti Rastislavovi, a to pod velením syna svojho Karlmanna;[12]ale válka táto uskutočnená nebola. Ludvik mal inde práce plné ruky. Čo viac; i sám Karlmann, ktorý mal nedávno bojovať proti Rastislavovi, vyhnav strážcov hraníc, ktorých bol ustanovil otec v Pannonii a Gorutansku, uzavrel smluvu s Rastislavom a r. 861 s jeho pomocou odňal otcovi územie až po rieku In.[13]Ludvik síce vytiahnul proti Karlmannovi, ale k srážke to neprišlo; lebo ponechal mu zaujaté územie, Vilhelma však a Engelšalka, ktorých bol pozbavil strážcovstva hraníc v Pannonii a Gorutansku, nazpak uviedol do predošlej hodnosti. Neposedný Karlmann r. 863 opäť uchopil zbraň proti otcovi; ale od Gundachara zradený a od Rastislava opustený, dal sa na útek,[14]tak že horko-ťažko s otcom opäť smierený bol.Medzi tým časom Rastislav, aby i cirkevne oslobodil Moravu od Nemcov, žiadal cisára a patriarchu carihradského o slovanských kňazov a r. 863 obdržal aj dvoch bratov solunských, Konstantina (pozdejšie menovaného Cyrilla) a Methoda. Toto asi tým viac rozhorčilo kráľa Ludvika a popudilo proti Rastislavovi.Ludvik r. 864 dal sa na pochod proti Bulharom, a tak Rastislav netušil nič zlého; avšak Ludvik nenadále z Pannonie vtrhol cez Dunaj a obľahol Rastislava v Devíne,[15]hrade to nad ústim Moravy do Dunaja, ktorý náležal do územia moravského.[16]Prekvapený Rastislav prinútený bol učiniť smluvu a potvrdiť ju prísahou i so svojimi pohlavármi. Ačkoľvek smluva táto bola neprajnými okolnosťami vynútená, Rastislav zostal jej verným i vtedy, keď ho Ludvik, syn kráľa Ludvika, r. 866 vyzval na pomoc proti otcovi, od ktorého pri podelení državy frankonemeckej ukrivdeným byť sa cítil. Rastislav totižto mal vtrhnúť do Pannonie a Bavorska, aby Karlmann, ktorý bol obdržal Bavorsko a susedné východné krajiny, Rastislavom zaneprázdnený, nemohol ísť brániť otca, kráľa Ludvika, proti odbojnému synovi, Ludvikovi. Napriek tomu, kráľ Ludvik, smieriv sa so synom, spechal do podielu Karlmannovho, aby ho bránil proti Rastislavovi. Kde a prečo bojoval proti Rastislavovi r. 867 a 868, nevedomo; lebo to nemecké letopisy, čo vec pre kráľa Ludvika neslavnú, zamlčujú.[17]Osudnejšia vojna nastala r. 869, v ktorej po boku Rastislava bral účasť aj Svatopluk, vnuk Rastislavov a kráľ Slovenska medzi Váhom a Potisím.[18]Za to mám, že, keď cisár Ludvik r. 846 Mojmíra I. sosadil s trónu moravského a slovenského, Rastislava ustanovil nad Moravou, Svätopluka ale nad Slovenskom:[19]teda Svatopluk r. 869 nejednal čo podriadený Rastislavovi, ale čo samostatný spojenec Rastislava.R. 869 rozšírilo sa divadlo válečné na ten spôsob, že Česi a Srbi polabskí, nepochybne Rastislavom pobídnutí, do Bavor a Durinska činili záhubné vpády, Rastislav a Svatopluk ale ohrožovali Pannoniu. Kráľ Ludvik tedy vypravil tri veľké vojská: jedno z Durinska a Saska vyslal so synom svojím Ludvikom proti Čechom a Srbom; druhé z Bavor so synom svojím Karlmannom proti Svatoplukovi; s tretím, vo Francii a Švábsku sobraným, chcel sám osobne tiahnuť proti Rastislavovi, ale onemocnev, musel sveriť ho najmladšiemu synovi svojmu Karolovi. Tento z Rakúska vtrhol do Moravy, Karlmann ale z Pannonie do Slovenska. Oba, popleniac a vydrancujúc moravské a slovenské územie, odtiahli, navzájom sa chvastajúc s víťazstvom. Osudnejšie veci nastaly po válke, r. 870. Svatopluk, hľadajúc osobný svoj zisk, potajomne vyjednával s Karlmannom (o svržení kráľa Rastislava): o čom keď sa dozvedel Rastislav, zaumienil si ho dať zavraždiť pri hostine. Úmysel Rastislavov zradený bol Svatoplukovi, tak že tento vstav od stola, vzdialil sa. Rastislav vyslal za ním vojakov, aby ho polapili; ale stal sa opak toho. Svatopluk skrze vojakov svojich dal ho chytiť, sviazať, a odviesť ku Karlmannovi. Tento pod vojenskou strážou poslal ho do Bavorska, kde potom v Rezne uväznený bol. Medzitým Karlmann vrazil do osirotenej Moravy; osadil mestá a hrady ľuďmi svojimi, ustanovil Engelšalka a Vilhelma za zemských správcov a so sebou odniesol poklady Rastislavove do Gorutanska.Kráľ Ludvik, vrátiv sa z Porýnia do Rezna v novembri, rozkázal predviesť Rastislava, ťažkými reťazami spútaného pred seba a dal ho súdiť Frankom, Bavorom a náhodou prítomným Slovanom. Rastislav odsúdený bol na smrť; ale kráľ Ludvik kázal mu vylúpiť oči a strčiť ho do jakéhosi kláštora nemeckého. Od tej doby nemáme ďalšej známosti o Rastislavovi, ktorý lepšieho osudu hoden bol.Svatopluk sa bezpochyby nazdával, že po zradení Rastislava rozšíri moc svoju i na Moravu; ale sklamaný bol. Zastihla ho pomsta. Vladári, Karlmannom na Morave ustanovení, obžalovali ho u neho z nevernosti a snáď i zo snahy po nabytí Moravy; bol podobne lapený, pred Karlmanna odvedený a uväznený. Mal nad čím pokánie činiť vo väzení!Slováci, rozhorčení nad osudom Svatoplukovým, aby nepodstúpili osud Moravanov, Nemcami hnetených, vyvolili si Slavomíra, kňaza, príbuzného Svatoplukovho, za vojvodu a, chopiac sa zbrane, oborili sa na Nemcov, vyháňajúc ich z miest a hradov, ktoré boli obsadili.[20]Karlmann Svatopluka, poneváč žalobníci nedokázali jeho vinu, nielen prepustil z väzby a obdaroval, ale r. 871 vyslal ho i s vojskom, aby zapudiv Slavomíra, ujal sa opäť vlády nad slovenským kráľovstvom svojím. Tiahli Pannoniou a pri Dunaji položili sa táborom. Svatopluk prekročil Dunaj, vošiel do Devína, kde ho s radosťou prijali, a sobrav Slovákov, vrátil sa s nimi za Dunaj, nenazdajky oboriac sa na nepripravených Karlmancov; jedných povraždil, druhých zajal, a len málo zachránilo sa útekom. Karlmann, aby vyhol ďalšej jeho pomste, dal sa s ním do vyjednávania a navrátil mu zastavencov, kdežto od neho obdržal len jednoho položivého muža, menom Rothoda. Tak Svatopluk lsťou dosiahol, po čom túžil; lebo vyhnav Nemcov z Moravy, túto so Slovenskom spojil v jednu dŕžavu moravskú.Svatopluk po tom víťazstve bol si dobre toho povedomý, že Nemci nenechajú ho v pokoji, a z tej príčiny hľadel si získať českého kniežaťa Bořivoja, k spolupôsobeniu. Smluva s ním potvrdená bola tým, že ešte toho roku vzal si Češku, bezpochyby dcéru Bořivojovu, menom Sventoziznu, za manželku.[21]Keď však nevesta na jaseň so vzácnym prôvodom vezená bola do Moravy, vojsko nemecké, ktoré pod velením Arna, biskupa wircburgského a hr. Rudolfa vyslané bolo k ostríhaniu hraníc naproti Čechám, vrhlo sa na svadobný prôvod u jakejsi úzkej zákopy. Prenasledovaní, aby snadnejšie uniknúť mohli, zanechajúc tam 664 koní stíhateľom v korisť, vyviazli aspoň so životom z nebezpečenstva.Jako sa dalo tušiť, stalo sa. Nemci r. 872 vystúpili válečne jak proti Svatoplukovi, tak i proti jeho spojencovi, Bořivojovi. Jedno vojsko, vedené Liutbrechtom, arcibiskupom mohučským, vpadlo do Čiech, kde päť lechov (Svatoslav, Vitislav, Heriman, Spytimír a Mojslav) pod velením Bořivoja (Goriwei) proti nemu sa postavilo. Títo boli porazení a až k Vltave prenasledovaní. Mnoho Čechov zahynulo i v nej, iní ale utiekli do hradených miest. Nemci tieto nedobývali však, ale popleniac kus zeme, sami nazpäť spechali. Druhé vojsko viedol Karlmann, majúc na pomoc od otca poslaného Arna, biskupa wircburgského, a Siegharda, opáta fuldenského, proti Svatoplukovi; však ale, keď Karlmann vtrhol do západnej Moravy, Svatopluk v južnej Morave uderil na Nemcov, ktorí boli nechaní k ochrane lodí na Dunaji, jedných pobil, druhých vohnal do Dunaja a iných zajal, tak že len Embrik, biskup rezenský, s niekoľkými útekom sa spasil. Tak pochodili Nemci aj v západnej Morave, kde dajúc sa na útek i od moravských žien kyjmi pobití boli.Medzi zajatými bol aj jeden Nemec, menom Berthramm. Tohoto r. 873 Svatopluk vyslal do Frankobrodu, kde sa král Ludvik na Veľkú noc bavil, s poslaním, ku ktorému ho prísahou bol zaviazal. Poslanie toto muselo byť nemilé a neprijaté; lebo Svatopluk vpadol do Pannonie a tak do úzka vohnal Karlmanna, že utiahnuv sa do Rezna, vypravil poslov svojich k vodcom Svatoplukovým, aby ich ukrotil. Následkom toho Svatopluk r. 874 vypravil posolstvo, na čele ktorého bol Ján, kňaz z Benátok, do Forhaimu ku kráľovi Ludvikovi, aby potvrdená bola smluva, lanského roku s Karlmannom uzavrená. Svatopluk zasľúbil, že mu bude verný až do svojej smrti a bude mu každoročne odvádzať poplatok, nechá-li ho v pokoji. Z toho sa dá vysvetliť, prečo medzi zemami, ktoré Karlmann po smrti otca svojho Ludvika († 875) obdržal, spomínajú sa i kráľovstvá české a moravské,[22]totižto čo kráľovstvá síce poplatné, ale samostatné. Od tej doby Svatopluk venoval sa vnútornému sriadeniu a povzneseniu državy moravskej, tak že až r. 882 opäť chopil sa zbrane, a to dosť z nepatrnej príčiny.V dnešnom Rakúsku synovia Engelšalkovi a Vilemovi, osobujúc si právo dedičné k dôstojenstvu hrabäciemu, hľadeli s pomocou Bavorov vypudiť odtiaľ Ariba, ktorého nebohý kráľ Ludvik bol ustanovil za hrabäta, ale kráľovičia, Karlmann a Ludvik, po smrti otca svojho bez podpory zanechali. Aribo utiekal sa k Svatoplukovi o pomoc, ale tamtí vyhnaní hrabici podrobili sa Arnulfovi, vojvodovi korutanskému a pannonskému. Ačkoľvek Arnulf do tejto doby v tak veľkej priazni živ bol so Svatoplukom, že i prvorodzeného syna svojho po mene jeho, čo kmotra, pokrstiť dal,[23]teraz medzi ním a Svatoplukom povstala nevoľa. K tomu pridalo sa, že keď r. 882 Bulhari boli vpadli do zeme Svatoplukovej, spojili sa s nimi aj niektorí ľudia Arnulfovi a súčastnili sa jakýchsi úkladov proti životu jeho. Svatopluk teda žiadal na Arnulfovi, aby odpudil od seba synov Engelšalkových a Vilemových; spolu ale očistil sa, že nemal vplyvu na úklady proti jeho životu strojené. Arnulf bol hluchý: teda Svatopluk ujal sa Arbona a po severnom brehu Dunaja tiahol proti synom Engelšalkovým, potom ale prekročiac Dunaj, vtrhol do Pannonie, pleniac zeme, ktoré i tam mali synovia Engelšalka a Vilema.[24]Válka trvala aj roku nasledujúceho, a roku 884 Svatopluk toľkým vojskom zaplavil Pannoniu, že na jednom mieste videli rady vojska jeho míjať sa jedno po druhom od rána až do večera, bez toho žeby bolo narazilo na odpor. Až keď nazpäť tiahol, strhla sa bitka, v ktorej zvíťazil. Dvaja hrabici utekajúci utonuli v rieke Rábe, a mnoho Nemcov dostalo sa mu do zajatia. Cisár Karol tlstý, dozvedev sa o tom, prichvátal do Rakúska a svolal do Königstättenu sjazd, ku ktorému aj Svatopluk so županmi svojimi sa dostavil. Tu Aribo potvrdený bol v držaní hrabätstva rakúskeho, Svatopluk ale obdržal Pannoniu v léno. Od tej doby názov Moravy prenesený bol i na Pannoniu. Arnulf až r. 885 pristal k tomu, ačkoľvek tým veľmi ukráteným bol. Spriatelil sa s tým ešte viac, keď r. 887 stal sa kráľom a mal mnoho starosti, aby sa na tróne upevnil, Svatoplukom neznepokojovaný, áno napomáhaný.Pokoj medzi Svatoplukom a Arnulfom trval i r. 890; áno i sám pápež Formosus, slyšav, že sa má Svatopluk sísť s Arnulfom v Omuntersbergu, v Pannonii, požiadal ho, aby primal Arnulfa k tomu, že by oslobodil Itáliu od tyranov (Berengara a Vidona). Svatopluk síce to u Arnulfa nedocielil, ale docielil to, že po smrti Bořivoja s privolením Arnulfovým obdržal vojvodstvo české,[25]áno s ním i Srbsko polabské.[26]Je pravdepodobné, že Svatopluk aj povislanské Poľsko pripojil k svojej države[27]a tak skutočne vládol nad „državou veľkomoravskou“, obsahujúcou v sebe slovanské zeme: Lužice, Česko, Moravu. Polsko, Slovensko s Predtisím a Pannoniu, kdežto Arnulf panoval len nad ponemčeným Bavorskom, Švábskom, Frankoniou. Lotharingiou a Saskom.[28]Ačkoľvek Arnulf ešte i r. 891 vypravil poslov svojich k Svatoplukovi k obnoveniu mieru, predsa vzrastajúca moc tohoto znepokojovala ho, a to tým viac, že keď Arnulf na začiatku roku 892 z Ulmy šiel k pannonským hraniciam, Svatopluk sa ta nedostavil; lebo nepokladal sa za vasalla, aby Arnulfovi poklony činil. Arnulf nad tým nahnevaný odišiel do Hengistfeldu, ta povolal Bracslava, knieža horvatského, a Arpáda, velvojvodu Turkov (Bulharov) a Kozarov, ktorý práve v Zatisí a Srieme bol sa osadil,[29]aby sa s nimi o výprave proti Svatoplukovi poradil.Dľa plánu v Hengstfelde ustáleného mal byť Svatopluk napadnutý so troch strán: Arnulf mal tiahnuť po severnom brehu hornieho Dunaja, Bracslav mal prevaliť sa cez Drávu, Arpád ale cez Tisu. Tento síce učinil tak; ale Svatopluk v avarskom násype zamedzil im ďalší pochod do Slovenska.[30]Šťastnejší nebol ani Arnulf a Arnt, biskup wircburgský, ktorý súčasne mal vtrhnúť do Lužíc. Arnulf poplienil a opanoval len zeme Engelscalca a Vilema, ktorí sa boli poddali Svatoplukovi, a utiahol sa nazpät do Rezna.[31]Arnt ale v Mišni podskočený a zabitý bol. O pochode Bracslava nenie žiadnej zmienky, bezpochyby neosmelil sa uderiť na Svatopluka.Arnulf, chystajúc sa k novej válke a nerátajúc viac na pomoc Arpádovu,[32]v septembri vypravil poslov ku Simeonovi Vladimírovičovi, kráľovi bulharskému, s bohatými darmi a žiadosťou, aby Moravanom odoprel soľ.[33]Nasledujúceho roku 893 Arnulf opäť dal sa na výpravu proti Svatoplukovi; ale, obávajúc sa — vraj — úkladov, s veľkou nesnádzou navrátil sa do Otingy a vidiac, že nevládze podrobiť si Svatopluka, dal sa s ním do vyjednávania, ktoré na jaseň r. 894 viedlo k uzavreniu mieru.[34]Svatopluk dlho nepožíval toho pokoja, lebo ešte tohože roku umrel.[35]Cisár Konštantín Porph. vypráva, že Svatopluk, rozdeliv državu svoju medzi troch synov, najstaršiemu z nich sveril spolu vrchniu moc nad mladšími bratmi. Na smrteľnom lúžku povolav ich pred seba, podal im a zlomiť kázal sviazané tri prúty; keď ich nemohli zlámať, rozviazav ich, podal každému jeden z nich, tak že každý bez nesnádze zlomil prút svoj. Užil — vraj — toho príkladu starého, ale vždy významného, aby im žive pred oči predostrel potrebu svornosti vôbec, mladším ale príklad poslušnosti naproti najstaršiemu.Ačkoľvek pramene západné spomínajú len dvoch synov jeho, Mojmíra a Svatopluka, predsa nemožno len tak na ľahko odmrštiť zprávu Konštantína Porph., ktorý bol temer súčasný znateľ dejín moravských, písav svoje dielo okolo r. 949. Že západné pramene spomínajú len dvoch synov, príčinou je, že nemalý úmysel vypočitovať synov Svatoplukových, ale len vyprávať roztržky, ktoré vypukly r. 896 medzi Mojmírom II. a Svatoplukom II. Záhadu o troch synoch Svatoplukových asi objasňuje súčasný rukopis cividalský, ktorý po Svatoplukovi I. a jeho manželke uvádza meno Predslava. Porovnanie s inými miestami tohož rukopisu činí pravdepodobným, ba zaisteným, že najstarší syn Svatoplukov bol Predslav.[36]Nie menej záhadným je, kde ležaly podielne kniežatstvá synov Svatoplukových. Za to mám, že Predslav, čo najstarší a prvorodzený, obdržal Moravu, Čechy a Lužice, jakožto kmen državy veľkomoravskej. V tom ma utvrdzuje i meno mesta ponemčené Presburg, ktoré bezpochyby povstalo z mena Predslava (Preds-burg) a ležalo na Morave.[37]Mojmír II. vládol nad Pannoniou, lebo tam bolo dejište jeho válčenia. Svatopluk obdržal Slovensko medzi Váhom a Tisou, lebo utrativ trón, tam — dľa povesti — stal sa pustovníkom.[38]Len majúc toto pred očima, budeme môcť rozumeť dejom, ktoré po smrti Svatopluka I. nasledovaly v države veľkomoravskej.R. 895 od Moravy odpadly Lužičania a Česi, pristúpiac k Arnulfovi.[39]Darmo Predslav vypravil poslov k Arnulfovi, aby ho požiadali o zachovanie pokoja a o to, by netrpel u seba odpadlíkov (Čechov a Lužičanov); on odpravil ich a nad Dunajom postavil vojsko svoje, aby bolo pohotove na pomoc Čechom, budú-li od Moravanov napadnutí. Krem toho Arnulf pobádal Bracslava a Arpáda, aby uderili na dolniu Pannoniu. To učinili síce spoločne, ale Arnulf ju opanovanú sveril Bracslavovi, nie Arpádovi. Podobný osud hrozil aj Morave. Česi už r. 897 prosili Arnulfa o pomoc proti Moravanom. Za tej doby zomrel Predslav, a o osirotenú i osamotenú Moravu pozostalí bratia už r. 898 dali sa do vlasov. Z príčiny tej Arnulf uložil pohraničným grófom, Luitpoldcvi a Arbovi, aby tomu boli na pomoc, ktorý o to žiadať bude. O pomoc žiadal Svatopluk, a tak Luitpold a Arbo vtrhli do Pannonie na Mojmíra, ale bez značného úspechu; áno Arbo i so synom svojím Isanrikom potajomne huckali Mojmíra proti Svatoplukovi. Následkom toho v zime nové bavorské vojsko dalo sa na pochod; najprv proti Arbovi, ktorého hodnosti pozbavili, potom ale do Pannonie proti Mojmírovi, ale opät bez značného úspechu, uspokojac sa s korisťou, ktorú odvliekli.Nasledujúceho roku 899 Bavori opät vtrhli do državy moravskej, ale vysvobodiac Svatopluka z jakéhosi hradu, i s korisťou so sebou ho odvliekli.[40]Z toho poznať, že Mojmír ešte dosť mocným bol odolať Nemcom. Čo viac ešte aj Isanrik, ktorý nazpäť uvedený bol do hodnosti otcovej, s ním držal a, keď bol od Arnulfa lapený a uväznený, z väzenia utiekol k Mojmírovi. Tento ho nazpäť uviedol do predošlého územia a toto k svojej države pripojil.Medzi tým časom Arpádovci činili lúpežné výlety nielen do Pannonie dolnej, ktorú spravoval Bracslav, ale i do Itálie.[41]Pri tej príležitosti obznámili sa s pomerami Slovanov v Pannonii, s nemeckou nadvládou nespokojnými; vôbec zanevreli na Nemcov a vstúpili do smluvy s Moravanmi,[42]očakávajúc príležitosť vyvŕšiť sa nad Nemcami.Keď Arnulf dňa 8. dec. umrel, Arpádovci, jaknáhle dozvedeli sa o jeho smrti, vrhli sa na dolniu Pannoniu, ktorú r. 896 dobytú Arnulf bol sveril Bracslavovi,[43]a ju zaujali, vyženúc z nej Nemcov; potom ale, keď Bavori s Čechmi spojení uderili na Moravu,[44]i ostatniu čili horniu Pannoniu, od Ráby až k Enži, sebe podmanili.[45]Tak Mojmír zostal panovníkom len nad pôvodnou državou otcovou, nad Moravou a Slovenskom, a uzavrel mier s kr. Ludvikom,[46]aby aspoň ten driek državy veľkomoravskej zachránil.[47]Dokiaľ Mojmír panoval a kedy i jako zahynul, pre nedostatok vieryhodných prameňov nemožno dokázať. Že by bol zahynul pri Prešporku r. 907, to nemá ani toho najmenšieho základu a protiví sa i samému tomu tlčhubovi Aventinovi († 1534), na ktorého Šafárik tú svoju bludnú domnienku postavil. Majúc na to ohľad, že Moravania (pod Mojmírom) ešte r. 906 porazili Arpádovcov,[48]a že Regino, ktorý svoju kroniku písal až do r. 907, ku smrti Svatopluka I. (r. 894) už pripomenul zaniknutie državy veľkomoravskej,[49]nutno položiť jeho smrť do r. 906. Na tento rok myslel aj Cosmas, keď, slová Reginove použiv a doplniv, napísal, že državu veľkomoravskú rozchytali Česi, Poliaci, Nemci a Arpádovci.[50][2]Utramque Pannoniam et oppositam in altera Danubii ripa Daciam; Histriam quoque et Liburniam atque Dalmatiam, exceptis maritimis civitatibus…; deinde omnes barbaras ac feras nationes, quae inter Renum ac Visulam fluvios, oceanumque ac Danubium positae, lingua quidem paene similes, moribus vero atque habitu valde dissimiles, Germaniam incolunt, ita perdomuit, ut eas tributarias efficeret. Inter quas fere praecipuae sunt: Weletabi, Sorabi, Abodriti, Boemani (cum his namque bello conflixit); caeteras, quarum multo major est numerus, in deditionem suscepit. Einfardi: Vita Caroli magni.[3]Bajoariam, Carentanos, Beheimios, Avaros atque Sclavos, qui ab orientali parte Bajoariae sunt. Charta divisionis ap. Baluz. 1, 571.[4]Omnium orientalium Sclavorum, hoc est Abotritorum, Soraborum, Wihorum, Behemanorum, Marvanorum, Praedicentorum et in Pannonia residentium Avarum legationes cum muneribus ad se missis excapit. Eginhardus.[5]Tutundo nec non Moymaro, ducibus, et optimatibus, exercitibusque plebis Hunniae, quae et Avaria dicitur, et Moraviae… Hunniae, quae et Avaria appellatur, sed et Moraviae, provinciarum quoque Pannoniae sive Moesiae. Bulla papae Eugenis (824 — 827).[6]In cuius spatio temporis quidam Prinnina, exulatus a Moymaro, duce Moravorum supra Danubium, venit ad Rathbodum… Cui quondam Adalrammus Archiepiscopus ultra Danubium in sua proprietate, loco vocato Nitrava; consecravit ecclesiam. Anonymus Salisburgensis.[7]Ludovicus circa medium mensem Augustum cum exercitu, ad Slavos Margenses, defectionem molientes, profectus est. Ubi ordinatis et juxta libitum suum compositis rebus, ducem eis constituit Rasticen, nepotem Moymari. Inde per Boemanos cum magna difficultate et grandi damno exercitus sui reversus est. Annal. Francoful d. ad an. 846.[8]Rex quoque Hludovicus in Sclavos Margenses contra Rasticen ducem eorum, sibi rebellantem, parum prospere ducto exercitu sine victoria rediit, malens adversarium, firmissimo — ut fertur — vallo munitum, ad tempus dimittere, quam militum suorum, periculose pugnando, damna sustinere. Magnam tamen provinciae partem praedis et incendiis vastavit exercitus. Ib. ad an. 855.[9]Nec parvam multitudinem hostium, castra Regis invadere cupientium, usque ad internacionem delevit, sed non impune. Ib.[10]Post reditum regis Rastices, cum suis insecutus, plurime trans Danubium finitimorum loca praedando vastavit. Ib.[11]Nos cuidam ex primatibus, nomine Radpotto, medietatem unius Fisci, qui vocatur Tullina, situs in regione Pannonia… contulimus, ea ratione, si fidem suam erga nos inviolatam servasset; sed quia ipse a nobis totis viribus se alienavit at fidem atque jusjurandum omni infidelitate fraudavit, etc. Dobner: Annales II. 18.[12]Unum quidem (exercitum) per Carlmannum, filium suum seniorem in Sclavos Margenses contra Rasticen. Ann. Francofuld. ad an. 858. Quoniam nuncias, quod fidelis Rex dispositum habeat venire Tullinam et deinde pacem cum rege Vulgarorum confirmare, et Rastitium aut volendo aut nolendo sibi obedientiam facere. Epist. Nicolai papae ad legationem Salomonis episcopi ap. Baluz. 1. 5. Miscall. p. 484.[13]Carolomannus cum Restitio, Vinidorum regulo foederatur, a patre deficit et Restitii auxilio magnam sibi partem, usque ad Hin (In) fluvium, paterni regni praesumit. Ann. Bertiniani ad an. 861.[14]Alium missum fratris (sui Ludovici), nomine Bitgarium, accipit (Carolus, Franciae rex), petentem, ut Carlomannum, fllium eius, a Rastitio Winidorum (duce), desertum et a se fugatum, si ad illum venerit, non recipiat. Ann. Bertiniani ad an. 863.[15]Ludovicus rex, in mense Augusto ultra Danubium cum manu valida profectus, Rasticen in quadam civitate, que lingua gentis illius Dovina, id est Puella dicitur, obsedit. Annal. Francofuld. ad an. 864.[16]Regione Moravia usque ad fluvium, cui nomen est Wag. Prameny dějin českých. II., 116.[17]Ludovicus, rex Germaniae, ab expeditione hostili de Wenedis, cum quibus praesenti (868) et praeterito anno saepe cominus sui congredientes, aut nihil aut parum utilitatis egerunt, sed maximum damnum retulerunt. Ann. Bertiniani ad an. 868.[18]Ad orientem hos fluvios habet terminos: Bug scilicet et Ztir cum Cracoua civitate, provinciaque, cui Wag nomen est… Inde Ungarorum limitibus additis usquead montes, quibus nomen est Tritri (Tatry). Prameny dějin českých. II., 116. Termini Polonorum (an. 1000) ad litus Danubii ad civitatem Strigoniensem terminabantur, dein in Agriensem civitatem ibant, demum in fluvium, qui Tizia nominatur cedentes regyrabant juxta fluvium, qui Cepla (Topľa) nuncupatur, usque ad castrum Galis (Salis, Sóvár), ibique inter Ungaros, Ruthenes et Polonos finem dabant. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I., 505.[19]CarlmannusregnumZuetibaldi, nepotis Rastici, igne et gladio depopulatur. Ann. Fracofuld. ad an. 869.[20]Qui eisdem, necessitate coactus, assensum praebens contra Eugiscalcum et Willihelmum, duces Carlmanni, praelia movere et eos ex obsessis civitatibus expellere nititur. Ann. Francici ad an. 871.[21]Sclavi Marahenses nuptias faciunt, ducentes cuiusdam ducis filiam de Behemis. Annales Francofuld, an. 871, Slovenský Letopis[22]Carolomannus sortitus est Bajoariam, Pannoniam et Carnutum, quod corrupte Carentanum dicitur, nec non et regna Slavorum Behemansium et Marahensium. Ann. Metensas ad an. 876.[23]Pozdejšie bol kráľom lotharingským a r. 900 v zbure proti kr. Ludvikovi zahynul.[24]Isto continuato tertio anno dimidio instanti Pannonia de Hraba flumine ad orientem tota deleta est. Annal. Francofuld. ad an. 884.[25]Arnulfus rex concessit Zuentibolh, Marahensium Sclavorum regi, ducatum Behemensium, qui hactenus principem suae cognationis ac gentis super se habuerunt Francorumque regibus fidelitatem promissam inviolato oedere conservaverant; eo quod illi, antequam in regni fastigio sublimaretur, familiaritatis gratia fuerat connexus. Regino ad an. 890.[26]Boemi, regnante Zuetepulco duce, quondam fuere principes nostri. Huic a nostris parentibus quotannis solvitur census; et episcopos in sua regione, Marierun (Moravia) dicta, habuit. Ditmar ap. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I., 294.[27]Pohanský kníže mocný velmi, sede na Visle, posmival se křesťanům a příkoří činil. (Method) poslav k němu řekl: „Dobře by bylo, abys se pokřtil, synu, o své vůli ve své zemi, abys nebyl zajat a nucene křtěn v cizí zemi, a zpomněl si na mne.“ Což se i stalo. Legenda pann. Prameny dějin českých. I., 48. Srov. Bielowski: Mon. Pol. Hist. I., 37. n. 3. 118. n. 10.[28]Principabatur autem jam dictus Arnulfus rex Bajoariis, Suevis, Francis orientalibus (Francis Teutonicis ap. Luitprandum) et post mortem Caroli calvi Lotharingiis, audacibusque Saxonibus. Chron. Saxo ap. Dobner: Annal, II., 238.[29]Nestor a Konstantin Porph. u Bielowského: Mon. Pol. Hist. I., 48.[30]Victi autem (Avari) a Magno Carolo et trans Danubium pulsi ac, ingenti vallo circumfusi, prohibiti sunt a consueta gentium depopulatione. Imperante autem Arnulto destructum est opus, et via eis (Ungaris) nocendi patefacta est. Witichindi Annales 1. I., 635. Arnulfus… quum Zuentibaldum… debellare nequiret, depulsis his (proh dolor) munitissimis interpositionibus, quas vulgo clussas nominari diximus, Hungarorum gentem… rapinarum solummodo avidam in auxilium convocat. Luitprandus 1. I., c. 5.[31]V darovacej listine kláštora kremifanského praví: „Quidquid Vilhelmus et Engilscalchus, germani fratres, Comites videlicet quondem stretui terminales, tam ad Eborespurch, ad Cambe sive ad Persiniacham, quamque in aliis, Wajoariae scilicet atque Sclaviniae, locis vel terminis habuerunt. Dobner: Annales II., 271 et 277.[32]Arnolfus contra Moravenses pergebat, et Agarenos, ubi redusi erant, dimisit. Ann. Sangall. ad an. 893.[33]Missi autem propter insidias Zuentibaldi ducis terrastre iter non valentes habere, de regno Brazlavonis per fluvium Odogra usque ad Gulpam, dein per fluentes Save fluminis navigio in Bulgaria perducti. Ann. Francofuld. ad an. 892. Omne sal enira ex montanis Transilvaniae, sale fertilibus, tum petendum fuit, nam in vicina Moraviae Polonia tum adhuc salis fodinae non fuerunt. Ekart. Rer. Franc. 1. 31. p. 727.[34]Pax tempore autumni inter Bojoarios et Maravos compacta est. Ann. Francofuld. ad an. 894 in Supplem.[35]Zundebolch, rex Marahensium Sclavorum, vir inter suos prudentissimus et ingenio calidissimus, diem clausit extremum. Regino.[36]Qui venerunt in isto monasterio… Szuentiepulc. szuentezizna, predezlaus Slovenský letopis, III, 178[37]Regione Moravia usque ad fluvium, cui nomen est Wag. Cosmas.[38]Povesť tá nemôže sa týkať Svatopluka I. ale Svatopluka II. Prameny dějin českých. II., 27.[39]Legati Obodritorum curte regia Salz munera secum deferentes ad regem pacifica optantes pervenerunt. Quos rex ut audivit, sine mora postulata annuens; eos abire permisit… Mediante mense Julio habitum est in urbe Radisbona generale conventum. Ibi de Sclavonia omnes duces Boemanicorum, quos Zuentibaldus dux a consortio et potestate Bajoaricae gentis per vim dudum a. 890) divellendo de traxerat, quorum primores erant Spitignevo et Vintizia (Vratislaus) ad regem venientes et honorifice ab eo receptos, per manus, prout mos est regiae potestati, reconciliatos se subdiderunt. Suppl. Annal. Francofuld. ad an. 895.[40]Zuentobolchum puerum filium ducis Zuentobolchi, suumque populum de ergastulo civitatis, in quo inclusi morabantur, eripueruntipsamque civitatem igni succenderunt, atque in fines patriae suae pro misericordia secum abduxerunt. Annal. Francofuld ad an. 899.[41]Quod nos praefati Schlavi criminabantur, cum Ungaris fidem catholicam violasse et per canem seu lupum, aliasque nefandissimas et ethnicas res sacramenta et pacem egisse, atque, ut in Italiam transirent, pecuniam dedisse… Quia enim Christianis nostris (in Pannonia) longe, a nobis positis semper imminebant et (eos) persecutione nimia afligebant, donavimus illis nullius pretiosae pecuniam substantiae et tantum nostra linea vestimenta, quatenus aliquatenus eorum feritatemmolli remus. Epist. episcoporum Bavariae an. 900. Anno 999 venere Ungari in Italiam in mense Augusti Ind. III. Octavo Kal. Octobris junxerunt se Christiani cum eis in bello ad fluvium Brentam. Chron. Nonantul, Dobner: Annal. II., 332.[42]Ipsi (Schlavi) Ungarorum non modicam multitudinem ad se sumpserunt et more eorum capita suorum pseudo-christianorum penitus detonderunt et super nos Christianos immiserunt. Epist. episc. Bavariae an. 900.[43]Arnulfus imperator obiit, moxque eo anno Hungari, morte illius audita, collecto permagno exercitu, Maranianorium gentem, quam illorum auxilio Arnulfus imperator sibi (a. 896) subdiderat, inuadunt sibique vindicant. Abbas Ursp. ad an. 899. — Ipsi (Ungarii) supervenerunt et alios captivos duxerunt, alios occiderunt, alios ferina carcerum fame et siti perdiderunt, innumeros vero exilio deputaverunt et nobiles viros ac honestas mulieres in servitium redegerunt, ecclesias Dei incenderunt et omnia aedificia deleverunt, ita ut in tota Pannonia, nostra maxima provincia, tantum una non appareat ecclesia. Epist. episc. Bavariae an. 900.[44]Bajoarii per Bohemanos transeuntes, ipsis secum assumptis, Marahensem item devastant regionem. Herni. Contr. ad an. 900.[45](Hungari), Mysia eversa, Marahensiumque, licet gentilium, convulsis tabernaculis, suam olim Pannoniam irruperunt. Pertz: Monum. Germ. SS. IV., 517. Gentilis, id est homo de eadem gente. Lex. Ducangii. Mysia, Moesia, teraz comitatus Mosoniensis (Wieselburg).[46]Eodem anno Mormarus, dux Marahensis, et Isanricus, Noricus comes, qui ad ipsum transfugerat, cum Ludovico rege pacificati sunt. Herm. Contr. ad an. 901. Dobner: Annal II., 362.[47]Ungarii Marahenses petunt, pugnaque victi terga verterunt. Ib.[48]Ungarii a Moravis ceduntur. Ann. Saxo ap. Ec. I., 238. Annal. Hild. Grad. Abbatis Ursperg. ad an. 906.[49]Cuius (Svatopluci) regnum filii eius pauco tempore infeliciter tenuerunt, Ungaris omnia usque ad solum depopulantibus. Regino ad an. 894.[50]Cuius regnum filii eius parvo tempore, sed minus feliciter tenuerunt, partim Ungaris illud diripientibus, partim Teutonicis orientalibus, partim Poloniensibus solotenus hostiliter depopulantibus. Cosmas Pragensis.
Sasinek_Drzava-Velkomoravska.html.txt
OsobyFRNTOLINKA, vdovaIRMA, jej dcéraĽUDMILA, pastorkyňaSABÍNA, komornáMILOSLAV, učiteľSTONOHA, jeho priateľRANDHÁZI, juvelírMACO ČURIMURI, drotárBACHRATÝ, krčmárŠIROKÝ, mäsiarsky pomocníkČIERNY, kominárŠKRABÁČIK, pisárMESTSKÝ KAPITÁN
Chalupka_Juvelir.html.txt
Ujčekov Mikušov posledný deňUjček Mikuš už od dlhšieho času nebol, ako sa hovorí, vo svojej riadnej koži. Bohvie, čo sa mu stalo, že tak zrazu navidomoči začal kapať. On, pravda, odjakživa nebýval tučným, ale predsa mával zdravý výzor. Nuž ale viete, príde to na každého človeka, tak i on podľa sudby každého, začal dohárať.A veru keď si tak človek pováži, že, chudák, koľko sa musel natrápiť vo svojom živote, aby si rodinu — a to veru neúrečnú, lebo mal len živých dietok šestoro — jedine prácou svojich rúk mohol vychovať, tak musí sa uznať, že mal dosť starosti zakvačenej pod šijou. Koľko ráz musel pochodiť podkrivánske dediny, počnúc od Dovalova, Pribyliny a Kokavy až hen po Štrbu, po gazdoch, aby si zadovážil nejakú tú robotu: či už nové kolesá, či nové rebriny na voz spraviť. Bol totiž majstrom poctivého kolárskeho remesla. A veru mal aj on roboty dosť. Ale čože, keď pri tom zárobček nebol skvelý. Keď si aj zarobil na tých kolesách niekoľko rímskych, to sa v jeho domácnosti tak minulo, akoby len dlaňou pľasol. Veď mu len na ten boží chlebíček pre toľké ústa bolo veľa vynaložiť; a kdeže je ešte odev i obuv a ohrev pre toľké duše. A keby mu boli aspoň za to čestne platili, tak ako sa patrí. Ale viete, sedliak sa vám bude jednať aj za dve hodiny a pritom majstrovi i desať ráz prikáže, aby všetko bolo ako načim, dupľované, z takého a takého dreva, aby to vraj nebola taká jarmočná robota, len taká v rukavičkách, ale že by bola trváca; lebo že ak nie, tak že veď jesto dosť majstrov, ktorí to aj lacnejšie spravia.A veru viete, sedliak, gazda mal trocha aj pravdu, lebo v kolároch mohol si preberať, keďže ich bolo nadostač, ktorí, pravda, sami riad nerobili, ale nechali to učňom a tovarišom porobiť. Je pravda, že ich robota, kým bola nová, vyzerala naoko dobrá, ale čože, keď pozdejšie sa predsa len vykľulo, že bola len ledajako pozbíjaná.Jeho objednávatelia dobre vedeli, že na tam voze, čo spod jeho ruky vyjde, môžu sa pustiť kamkoľvek a s akoukoľvek ťarchou: či do hory po drevo, či pri zvážačke, či na furmanku, keď židovi Maxovi vezie sudy páleného hore Brezinami, že sa mu veru nezdruzgne. Ale zato, keď prišlo na platenie, boli skúpi a zriedkakedy dostalo sa mu viac ako druhým za slabšiu robotu. Ale i to by bolo ešte ušlo, keby mnoho ráz nebol musel na úver robiť. Často musel i na raty pracovať, a tu potom musel sa mnoho ráz modlikať, kým horko-ťažko zarobený zárobok dostal do rúk. Nuž veru takýto strastiplný život viedol ujček Mikušovie.Ale by sa zato veľmi mýlil, kto by si ho predstavoval ako smutného, úbohého človeka, ktorý vzbudzuje v ľuďoch útrpnosť. Nie. On pri všetkej svojej biede bol trocha komickou postavou, Bol vysoký, chudorľavý, ošumelo a nedbanlivo oblečený. Často belelo sa mu množstvo páperia na vyšedivenom kabáte. Okolo krku mal ustavične obvinutý dlhý, hrubý, teplý nákrčník. Rozprával mnoho a hlasne a pritom sekane, akoby nemal stihu. Obyčajne vyslovil len polovicu slova a hneď skočil do druhého. Spôsob jeho reči mnoho úsmevu vyvolal pri starších, nuž a nezbedné deti z dediny často napodobňovali jeho reč. K tomu sa rád chvastával, a to dosť netrebne. Chudák, robieval to z istej hrdoby, tým chcel totiž zakryť svoju biedu, ale to tak nápadne robil, že hneď bol chytený pri lži. Prišiel napríklad k svojmu švagrovi richtárovi a tam práve stála na prikrytom stole misa kapusty a v nej váľal sa hodný kus údeného bravčového mäsa. Vôňa jedla bola príjemná, takže sa drala prichádzajúcemu do nozdier, i slinky mu naplnili ústa, ale zato, keď ho núkali, aby si sadol a zajedol si s nimi, povedal hrdo:— Ď’kujem ti švag’r, ale som sa len t’raz nap’kal, a to bouprisám tak, že som si m’sel r’meň o jednu dierku p’tisnúť… Vieš, m’ja žena, tá ti navarila šošovice a hodila do nej kl’básu, ale vieš, b’lo jej viac ako ríf, nech sa tu nehnem! A d’la do nej i trocha smotánky, tak vieš, mal som sa p’knúť. — A tu zjedol päť, či šesť pečených zemiačikov a zachlípol ich múčnou polievkou. Keď sa aj vedel pretvarovať a svoj hlad utajiť pred cudzími, tým viac využili dobrosrdečnosť spoluobyvateľov jeho deti. Tie veru, keď ich ponúkli či už posúšikom, či pagáčom, či akýmkoľvek iným jedlom, tak veru neotáľali zadlho, ale len čo sa poďakovali, už zaťali do toho zdravé zuby a jedli, ani čo by pálil.Špatní zvyk mal, že sa dušil, prisahal a klial takmer za každým slovom. Tento návyk si osvojil pri jednaní s ľuďmi. Robil to takým nevinným spôsobom, že človek hneď zbadal, že to uňho nejde zo zlomyseľnosti, ale len z púhej zvyklosti. Veď on ináče bol veľmi pobožný človek a nezameškal ani sviatok, ani nedeľu, aby nešiel do kostola. Tu sa vyznačoval silným, škrekľavým, tiahlym spevom, na ktorom si veľmi zakladal, ako i na svojom pismárstve. Tu chcel dokázať, kto je on! A veru aj prekričal všetkých a k tomu sa usiloval skočiť prvý do piesne a zase ostatný zavŕšiť slohu. On tiež aj pri práci, keď kresal bahry, obyčajne pobožnú si vyspevúval. Tomu, pravda, kto ho počúval pri takejto príležitosti nezdal sa jeho spev práve najpobožnejším, lebo často to tak vyzeralo, akoby si bol spieval podskočnú a pritom ešte často pretrhol spev, aby zavolal či na ženu, či na deti:— Aj, již vchází slnéčko! — bolo ho počuť spievať pri kláte, keď okresával spice kolies.— Chváľ Pána…— Hneď z rá… Mariena, dones mi hneď pílku! …na.— Má duši… Ale ju nesieš! B’ťah ťa metal! …čko!Nuž takýto bol asi ujček Mikuš, kým bol ešte zdravý. Teraz je už tichý. Leží na biednej posteli, pod hlavou má starý kožuch zahnutý a vlnou nahor obrátený. Na ňom vankúšik. Je prikrytý hodne špinavou perinou. Keď takto leží, nevyzerá veľmi zle, bo má tvár trocha opuchnutú a máličko rumenca mu vystúpilo na líce vlastne na lícnu kosť. Oči mu tekajú z predmetu na predmet. Hľa, práve oproti nemu na stene visí na ráme celý rad nebožiecov, od najmenšieho počnúc až po najväčší. Týmto posledným vŕtal do hlavy kolesa dieru, v ktorej sa má os točiť. Za nimi ležia na polici hoblíky, ďalej visia pílky a pod nimi stojí pri malom oblôčku starý varštat. Celá izba ináče zračí veľkú chudobu a nedostatok pohodlia.Vzdychol si a oči odvrátil v inú stranu. Tam pri druhom oblôčku sedela na lavici jeho žena zohnutá a plátala niečo. Za malú chvíľku mlčky pozeral na ňu. Slza potichučky tiekla mu dolu lícom. Po pohybe periny bolo poznať, že sa mu rýchle a silne pohybujú prsia.— Marka! — zavolal na ňu.Ona sa trhla, odložila šitie a pristúpila k nemu. Bola o niečo viac ako strednej výšky, dosť telnatá žena, lež jej tučnota bola viac naliata, ako bývajú tí, ktorí sa živia nedostatočne záživným pokrmom. Jej bledá tvár vyrážala ustatosť a k tomu dákusi bojazlivosť.— Čože chceš? — spýtala sa ticho. — Si smädný? — doložila a už chcela ísť po krčiažtek.— Nie, — zastal a pozrel na ňu. Zase sa mu pustila druhá slza po líci.— Čo, ty plačeš? — zvolala preľaknutá.— Ale čoby! — zvolal neobyčajne rezko. — Prečo? — Hľa, to slnce mi trochu dráždi oči.A ozaj lúč teplého májového slnka pozlátil náprotivnú stenu.Uspokojila sa.— Otvorže, prosím ťa, tú almarku. Kľúč je hore na nej, — pokračoval ticho a ustato… — A vezmi z nej tú písanku, čo je v druhej priepravke v ľavom rohu pod bibliou.— A načo ti je?— Len tak, len ju dones.Doniesla.Chvíľku sa v nej prehŕňal a potom prehovoril:— Či vidíš, ženička? — zastal aby nabral dychu. — V tejto písanke sú zaznačení dlžníci, ktorým som robieval a ešte mi ani dosiaľ nezaplatili.— A prečo ja? — hovorila v nedorozumení. — Veď keď uzdra…— Dobre, — prerušil ju ticho, — o tom potom, ale dobre je, keď aj ty vieš, lebo musíš vedieť, že sme v božích rukách a že… sa môže s nami všeličo pridať… tak aby si vedela. Pozeraj sem, tuhľa je navrch Kokava… Ten Vlčiar mi je… dlžen i teraz pätnásť rímskych. Čo som sa ho naprosil, aby mi ich zaplatil. A či dal, b’ťah!… Nie, nie,! — zvolal tíško. — Dosť bolo z hrešenia… Vieš… povedz mu, že ak má boha pri sebe, aby ti ich vyplatil… Povedz mu, že jesto šestoro si…— Čo to hovoríš? Čím sa to zaoberáš? — zvolala zastrašená a vyhŕkli jej slzy. — Čo si ja počnem, nešťastná jedna stvora!— Nieže, nie ženička, nie tak, veď ja to len tak, že ak by… ale to ešte nemusí byť… A potom… veď pán boh dobrý… — a pri hovore zase mu tiekli slzy dolu tvárou. — Ale len svieti pekne slniečko… — zahovoril. — Tak by som rád vidieť ten boží svet!Ona celkom uradostená zvolala:— Veď ti to bude aj na osoh! Tak je tepluško vonku, a potom také je zdravé to povetrie… Počkaj len, keď budeš viac na ňom, tak sa aj vyliečiš…— Dobre, dobre, — odvetil ticho. — A deti sú kde?— Nuž, veď vieš: Miško, Paľko a Zuzka sú v škole, Janko, ten ešte v nedeľu odišiel k majstrovi do mesta a Mariena, tá je u pánov Gáborov a malý Ďurko ihrá sa niekde na pažiti s deťmi.— Nepríde Janko dnes domov?— Ale čo sa ti robí, veď vieš, že je dnes nie nedeľa.— A veru máš pravdu…— Nuž a načože ti je?— Len tak, chcel by ho vidieť… povedať mu…— Ten nepríde, len na nedeľu, — odvetila ona.Medzitým slnečné lúče ešte silnejším prúdom drali sa dnu do izby, áno, aj na posteľ hodilo sa z nich akoby zlatý snop, aby svojím skvostným leskom osvietili biedne lôžko chorého.Pomaly sa posadil. — Podaj mi nohavice!Horko-ťažko stokol si ich s pomocou ženinou, ako aj kapce na nohy. Obliekol si kožuch a medzitým žena mu položila obšúchanú baranicu na hlavu. Počas obliekania zapotácal sa niekoľko ráz.— Ej, nejde to! — šeptal.— No, len sa pochlap, — smelila ho žena, v ktorej rástla nádej, keď videla, že sa jej muž berie hore.Ovinul si rameno okolo jej šije a zase ona objala ho pravicou okolo drieku, a tak ho podporovala v chôdzi.Keď ho ovial čerstvý vzduch na dvore, prešla ho zima.— Chladno je vonku, — poznamenal a odkašlal si suchým dutým kašľom.— To sa ti len tak zdá, že viac dní ležíš pod perinou. Len poď do záhradky, tam si sadneš na lavičku, ja ťa prikryjem ešte mojím veľkým ručníkom, tak ti to prejde. Uvidíš, že ti bude osožiť tu vonku.— Dobre, dobre, — doložil ticho a dal sa jej viesť ako malé dieťa, ktoré ešte nevie kráčať samo.Na konci neveľkého dvora mali malú záhradku. Pri niekoľkých hriadkach zeleniny bolo posadených i niekoľko riadkov zemiakov, zo dve slivočky, jedna jabloň a v hornom kúte hodný ker práve teraz rozvitého orgovánu vysielal ľúbeznú vôňu. Pod ním bola malá lavička a pred ňou malá kvetná hriadka.Ta pod orgován ho zaviedla a posadila na lavičku a potom zabehla do izby, aby sa o niekoľko minút vrátila s ručníkom, ktorým mu kolená i nohy zababušila.— Tak, teraz je dobre…! No šak ti je tu lepšie?A ozaj, akoby ho krása májovej prírody bola posilnila, oživila. Oči mu dostali živší lesk, aj jeho bledá, zmeravená tvár zdala sa čerstvejšou.Pozrel na orgován.— Odlom mi jednu rozkvitnutú vetvičku!Vybrala jeden z najkrajších kvetov, odlomila a podala mu ho.Pozeral naň trochu s úľubou, i prstami pomädlil jeho zelené lístky, potom priložil ho k nosu, aby ho zavoňal. Zvraštil tvár pri vdýchnutí silnej vône a zase zakašlal. Jeho prsia nezniesli silnú vôňu orgovánu. Položil teda vetvičku k sebe na lavičku.— Zabehni, prosím ťa, po suseda aj po švagra richtára!— Čo chceš s nimi?— Chcem sa s nimi trochu pozhovárať a zažiadalo sa mi ich vidieť. Ale sa ponáhľaj.— Hneď som tu! Ale ty? Ako budeš tu samotný?— Netráp sa, dobre!Žena, aby len vyhovela mužovi, išla.Zostal sám. Pozrel za ženou, ako odchádzala. Keď mu zmizla z očí, jeho pohľad tekal po záhradke. Všetko bolo svieže, bujné; všetko sa tešilo životu. Včeličky mu bzučali nad hlavou, sajúc sladkú šťavu vonného kvetu, žlté i biele motýle poletovali z kvietka na kvietok. Na jeho ruke nehybne ležiacej v lone sa niečo tmolilo. Pozrel sa: čierny mravček liezol mu po nej. Pozrel naň chvíľku, potom druhou vzal ho nežne a spustil na zem.Nad ním v povetrí zaznel štebot vtáčika. Pozrel za ním a jeho tvár dostala pritom jasnejší, spokojnejší výraz. No hneď pocítil únavu v tyle, kým hlavu držal vyvrátenú nahor. I spúšťal ju pomaly nadol, ale oči, akoby sa im nechcelo opustiť záhadné modro oblohy, boli vždy na ňu upreté, akoby ju boli chceli premerať, prehĺbiť. Potom akoby sa mu boli unavili od nebeského jasu, spúšťali svoj pohľad vždy nižšie až sa zastavili na vrcholcoch Liptovských hôľ. Videl ich celý rad, počnúc od rozloženého mohutného Baranca až ku krásnemu, dómu podobnému Choču. Nikdy sa mu nezdali takými krásnymi, takými velebnými. Veď ich mal každý deň pred očami odnepamäti, takže mu zovšedneli a len vtedy so záujmom pozrel na Choč, keď sa začal mračiť a do oblaku zahaľovať. Vtedy vedel, že v krátkom čase bude pršať. Teraz sa mu zdali celkom iné, keď ich tak videl zmáčať sa v tej modrej výšine, v tom tajnom, vábnom modre nebeskom. Zdalo sa mu, že i ony túžia za tými výšinami, ktoré klenú sa tam hore nad nimi, že mu kynú, áno, ukazujú cestu, ktorú má nastúpiť: cestu plnú jasu, teploty a svetla.Pozrel v severovýchodnú stranu, tam sa vypínal ešte vyšší, mohutnejší Kriváň. Chcel ho ešte raz vidieť, veď sa mnoho ráz natúlal po dedinách pod jeho úpätím roztratených, no nevidel ho, lebo strechy dedinských domkov zacláňali výhľad do diaľky v tú stranu. Videl len vrcholec dobre známej svrčiny tam za dedinou na briežku. Aj ona sa zdvíhala do výšky, aj ona túžila za tým záhadným modrom. A pod ňou ležal tichý dedinský cintorín.Keď zazrel svrčinu a pomyslel si na cintorín pod ňou ležiaci, zase si vzdychol a slzy ho zaliali. Dych sa mu zase zrýchlil: bolo mu ťažko a začalo sa mu niečo dvíhať k srdcu a chcelo ho zadusiť. I pozrel zase na modro, lež márne ho hľadal, lebo jeho oči, akoby ich nejaká hmla zašla, zatemneli, takže len nejasné svetlo videl pred sebou.„Čo je to?“ pomyslel si zostrašený. „To už zaiste prichádza… A som sám…“— Nuž, akože je susedko, ako…? — zvolal naňho jeho sused Mišo Kučeravý.Susedov hlas ho obodril, pozrel v ústrety prichádzajúcemu i videl nejasné rysy blížiaceho sa chlapa. Pretiahol si prstami po očiach, aby si zotrel slzy, i poznal Kučeravého.— Hej, sused môj…! — začal tento. — Veru je so mnou koniec.— Ale netárajte, — odvetil tento bodro. — Veď vám ešte smrť na nose nesedí. Počkajte len o dva, o tri týždne, zase budete chlap ako buk, len si treba trochu tej dobrej polievočky zachlipnúť. Moja stará práve teraz varí hovädzie mäso, nuž vám trocha pošle. No a potom na posilnenie žalúdka z toho trundžeku, aby vás rozohrialo a krv rozihralo.— Dajte pokoj! — kývol rukou.V tomto čase prišiel aj richtár. Bol nízky, chudý, no pritom žilnatý muž. Jeho modré oči obyčajne zračili bystrotu aj veselosť; bol veselý, žartovný chlap. Lenže teraz — jeho tvár prezrádzala nepokoj.— No, švagre! Čože je nového, že si ma dal volať? — prihovoril sa k Mikušovi rezko. — Ejha, ako si sedíš pod tým orgovánom, či ho vidíš! — žartoval, ale nepokoj ho neopúšťal, keď zazrel meravú bledú tvár a biele vychudnuté prsty, ktoré sa zdali ani z vosku.— Kde je žena? — spýtal sa chorý.— Išla pre Marienku do Gašparov.— Dobre, — odvetil Mikuš akoby sám pre seba. Janka by som ešte rád videl, mohli by ste preň poslať do mesta…— A čo chceš s ním? — spýtal sa richtár.— Ešte raz ho chcem vidieť…— Ale nepleť…— Nie, — hovoril chorý, — idem! — A zase pozrel na modro a usmial sa, keď ho zazrel. Zodvihol ruku a napnúc sily zavolal:— Vidíte, ako sa tie hole dvíhajú vysoko… vysoko… i ta svrčina tam… I ja ta idem… Ale ešte vyššie…A zrazu obrátil sa k nim.— Sused Miško, čo si odkážete dcérke Evke? A ty, švagre, otcovi a všetkým vašim?Zastali zarazení.— Čože mám odkazovať? — odvetil richtár. — Veď moji rodičia dávno zomreli.— Nie, tam sú! — a zase ukázal na nebo. — Aj ja ešte dnes tam budem a odnesiem im váš pozdrav. Poviem im, že ste zdraví, že sa máte obstojne…Zastal. Hlava mu klesla od námahy, prsia sa mu kŕčovite dvíhali.— Priatelia… nezabúdajte na moju… vdovu… siroty… Aj do týchto čias ste ich mnoho ráz poživili.Dych mu zastával, počalo ho dusiť…— Budem pamätať na vás, — šeptal, — orodovať… tam!— Chcel zodvihnúť pravicu, ale mu klesla bezvládne.— Odveďte ma dnu, — zašeptal.Vzali ho zostrašení a odniesli do izby. Keď ho položili na posteľ, prihovoril sa k nemu richtár:— Akože ti je, švagrík?Zomierajúci zašeptal niečo, no nerozumeli mu. Richtár nahol si ucho k jeho ústam.— Janko, — počul zašepkať.Richtár vzal klobúk a pospiechal, aby dal zapriahnuť po Janka.Keď žena i deti prišli domov, už nemohol prehovoriť, ani sa len pohnúť. Deti i žena vrhli sa k jeho posteli s nárekom. Pozrel na nich a slza za slzou tiekla mu dolu lícom. Dych stával sa mu čím ďalej tým ťažším, sipľavejším. Zavše pozrel nepokojne k dverám.Keď slniečko posledný lúč pred západom poslalo do izby zomierajúceho, vtedy zarachotil voz na priedomí a nato o pár okamihov vstúpil štíhly šuhaj zostrašene do izby. Pri pohľade na neho zaševelili ústa zomierajúceho, rozšírili sa trochu akoby k úsmevu, nato zachrčal pár ráz a potom vydychoval po dlhších prestávkach vždy tichšie a tichšie, až zrazu ním trhlo a nastalo ticho.— Zomrel! — vykríkla matka a deti zostrašene túlili sa okolo nej. Nastal prenikavý plač. Volali ho, no on ležal nehybne, ticho. I pristúpila k nemu žena, bozkala ho na chladné čelo a horké slzy padali jej na tvár zomrelého. Zatlačila mu navždy oči, ktoré boli obrátené k stropu, akoby hľadali to modro nebies, za ktorým tak túžila jeho duša.Tak zomrel ujček Mikuš.
Cajak_Ujcekov-Mikusov-posledny-den.html.txt
ŤapákovciNastala jar. Lúče slnka oteplely; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťa by hladilo, a plné sviežosti. Tráva na lúkách tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučať pri potokoch. Všetko sa budí k životu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležané údy žiadajú sa na čerstvé povetrie — do poľa. Tváre sa omaľujú v slnci načerveno, oči prijmú svit bystrý a smelý.Iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore a nemôžu striasť so seba zimnú lieň. Nemôžu sa nahútať, či ísť dnes začať oračku, či nie. Role síce túžia už po pluhu — no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa nezačínali práce v iný deň. V minulý piatok orať nemohli, bolo primokro, treba im šetriť slabo prezimovaný statok, ale ak budú čakať do piatku, zatvrdne zem. Mali by teda ísť dnes, ale či to bude dobre, či sa vydarí, keď začnú prácu v iný deň? Či tu bude požehnanie…?U Ťapákov národa je veľa. Štyria bratia so ženami a deťmi, piaty, najmladší, Mišo, ešte mládencom. Dievka jedna, Anča, tridsaťročná — nevydatá. Nevydala sa — je kalika. Lámka jej telo pokazila ešte za malička. Nechodí, len na dlaniach a kolenách čo sa vláči po chyži. Po driek je pekná; tvár má krásnu dosiaľ, ale nôh si vystrieť nemôže…Veľa ľudí je u Ťapákov… Keď sa všetci sídu, temer nestačia lavice. A keď obsadnú stôl na obed, čo len po sedem ráz začrú do misy lyžicami, už sa i vyprázdni… Ľudu dosť, ale to je chyba, že nieto hlavy v dome. Ešte kým žila stará gazdiná, ich mať, bolo ako-tak. Ale ako ona v pominulú zimu složila ustaté kosti do hrobu, jej pozostalí sú ako ovce bez pastiera. Otec umrel dávno — nieto, kto by viedol veľkú čeľaď. Chlapi síce sa snášajú, oni pristali, aby gazdom bol najstarší brat Paľo, ako sa i patrí; ale ženy nemôžu sa ushodnúť. Najstaršia nevesta, Iľa, od Jablonckov braná, myslí, že jej náleží veslo, i drží ho v ruke, no z ostatných ani jedna nie je spokojná s tým, a najnespokojnejšia kalika Anča peknej tváre. Ona k nenávisti popudzuje ešte i druhé. Ona chce rozkazovať a vždy chce to, čo nechce Iľa. Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky druhé. Je i v obecnej službe: je babicou. Bola na kurze v Sobote so dva mesiace a odvtedy drží sa nad druhé povýšene, ako by bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákov zakorenené. I dnes, ledvaže otvorila oči a doniesla vody, že uvarí jedla na fruštik, už si našla, za čo by im kázeň držala:„Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez sruba? Iba o kúštik, že som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja si ešte aj o život prídem. Keď nechcete studňu napraviť, choďte vy sami po vodu. Lebo už viem, že sa ja prvá do nej zmočím!“Chlapi sa poobzerali jeden po druhom, koľko je v izbe z nich — ženy nevšimly si jej slov — a jej muž Paľo, vysokej, trochu nahnutej postavy, okrúhlych, pokojných očú, ktorý rád žartúval, za čo ho i žartovníkom volávajú, podotkol rozmarne:„Nezamoč sa, kráľovná!“V izbe nastal smiech. Ilina tvár ostala ako ruža. Práve muž, ktorý mal by si zastať na jej stranu, na žart obracia jej vážne reči. Na lavičke pri peci sedela kalika Anča a zemiaky oškrabovala na krúžalovú polievku, šikovne ich v prstoch skrúcajúc. Hneď bola hotová odseknúť Ili:„Keď sa ti nepáči, choď, kde ti bude po vôli. Tá studňa, ako sa ja pamätám, bola vždy tak, a nik sa do nej nezmočil — krem teľaťa Gažúrkovie teraz tri roky — ani teraz sa nemusí.“„Či sa už ohlášaš? Čože si ešte nespala? A tá studňa tak ďalej nebude — to ja poviem! Ak ju nenapravia, ja vás sama oznámim žandárom, nech vás pokutujú,“ vraví Iľa pevne, k chlapom sa obrátiac.Ani jeden z nich neodpovedal. U Ťapákov je nie v obyčaji odpovedať na každú reč. Ale Anča-kalika skočila jej do reči:„Čo by si ty zažalovala? Choď si do Jablonckov rozkazovať. Ty si tu nie pani!“„A ktože je? Ba ver’ som ja!“ smeje sa jej Iľa. „A oni to musia robiť, čo ja chcem!“ povie srdnate. „A ty sa nestar, ty čuš! Ja tebe nevravím, ale týmto somárom tu!“„Somári“ mlčali i na to, ako by sa boli odriekli vravieť v to ráno.Napoludnie vystúpila Iľa, že je chyža malá, nespracú sa do nej, i žiadala, aby sa jej postavil ešte jeden dom.„Ale vy, čo by vás koľko bolo, že by ste jeden druhému na hlavách chodili — vy nedbáte. Druhí ľudia, i čo ich je menej, hľadia sa jeden druhému vystúpiť, ale vy sa potkýnať budete jeden do druhého, a neťuchnete sa. Vy na piaď od nosa nevidíte, nehodníci!“Z chlapov boli iba traja v izbe, no nedbali a neohlásili sa, ako by Iľa nie im, ale ktovie komu vravela. Ani ženy sa nezastarejú. Lení sa im jazyky pohnúť, okrem toho vedia, že kalika to lepšie spraví ako ony. A sa ani nesklamaly. Ledvaže odznely slová z úst Ile, už otvorila ústa ona:„Čože by si ty mojim bratom nadávala! A keď sa ti nepáči, načo si išla za Paľa? Mohla si sa vydať za kráľa. Lebo si ty len za kráľa súca — ty kráľovná. Keď sa ti tu nevidí — môžeš ísť. Paľa operú druhé ženy — dosť ich je v dome. My bez teba tu budeme!“ Kalika odsotila od seba plechový tanierik, z ktorého jedla na obed. Bola zlostná, skoro vždy nahnevaná.„Veď som to len zvinila, že som šla zaň, za Paľa. Chceli ma i druhí dosť!“ povie Iľa horlive. „A ty že si čo? Zmija, kalika — keď som ja kráľovná. Veď by aj bez teba ta bol svet… Radšej by si aj ty moju stránku chytila. Či by aj tebe nebolo lepšie v čistote a v poriadku bývať? Či je toto chyža? To je jama zdusená. Či je to zdravo? Veď vám ja len dobre chcem. Ale vy na múdrejšieho nepodbáte. Veď ste takí všetci ako v pivnici vyrastení — bez akomak farby. Ani krvi nemáte v sebe, ale mlieko, ako pavúci — cmar akýsi. Mne i v Sobote doktori vždy vravievali, že je dobré povetrie a čistota pol života, a také je i porekadlo. A toľko ľudu! Keď sa chytíme, za mesiac spravíme dom!“„A čo ti hneď kráľ povedal, my vovedne ostaneme, ako bolo dosiaľ. Tu po dvadsaťdva ľudí bývalo, teraz nás je len šestnásť, a už ti je tesno!“Večer Iľa vynašla si robiť kázeň, že chlapi oračku nezačali. Boli všetci v izbe, no nepodbali na ňu ani teraz. Úplná nedbanlivosť a flegma lipela im na dušiach.„Celý deň som vyčkávala, kedy už pluhy vytiahnu — a tu nič!“„Čo sa ty starieš do toho, kedy si chlapi začnú prácu?“ skočí jej do reči kalika s náruživosťou. „Či oni dbajú o to, kedy ty ideš kúpať deti do dediny? Či sa vadia s tebou, že márniš čas, kým druhé robia, a zárobok že sebe odložíš? Mohla by si sa štítiť taká mladá, a byť babicou v dedine! A ešte spieva na kršteniach s opitými chlapmi! Smeje sa na tebe celá dedina!“ doložila, až sa zadychčiac.Iľa vypäla si postavu vysokú a štíhlu.„Čo by sa ja hanbila — veď som pyšná!“ povie pevne. „Preto, že som vyučená, že som vzdelaná, mne je len na chlúbu. A že spievam? To je pekne, keď je mladá žena veselá, nie zachmúrená ako vy. Že čas márnim? No, veď ti veľa spraví Zuza Gunkovka lenivá, alebo Anča od Hagarcov s chorým dieťaťom, alebo Mara s trojmesačným chlapcom. Keď sa chytím, za pol dňa spravím toľko ako ony všetky tri za celý… A ty či dáš zo svojho zárobku do gazdovstva? Veď šiješ celej dedine, veď si vychýrená ševkyňa i na vidieku. A ja som i včera vyložila koláč, ako sito veľký — čo som dostala — vám, závistníkom…“Toto ako by bolo trhlo každou, všetky obrátily hlavy k Ili, že jej odpovedia, no neodpovedala ani jedna. I kalike zrazu zasekol sa jazyk a hlava zohla sa rýchlo nad šitie. Do izby vstupoval Jano Fuzákovie — ich bratanec. Vysoká jeho postava temer dočahovala začmudenú hradu starej povaly. Oči čierne, veľmi pekné, ligocú sa mu, ako pochodí nimi dookola po prítomných, a na pery sadne mu úsmev. Len čo pozrel, už vie, čo je u Ťapákov.„Čože je, ženy, aký krik robíte?“ spýta sa zľahka.„Ako vždy,“ odpovie nezahanbená Iľa, hlavu držiac sebavedome zdvihnutú. Rozpovie, prečo sa vadia, ako im ona dobre chce, ako nik nepočúva na ňu a Anča ako je najhoršia. Jano Fuzákovie počúva a svoje čierne, veľmi lesklé a veľmi pekné oči uprel živšie na hlavu kaliky, sklonenú nízko nad šitie, ktorá sa neohlásila.„Neboli ste orať?“ obrátil sa s otázkou k Paľovi, nič neodvetiac Ili.„Nie, dnes sme neboli. Hádam je mäkko za Úbočím.“„A zajtra pôjdete?“Paľo váha s odpoveďou, že je tam aj Iľa.„Neviem… Hádam len na piatok.“„Nuž a prečo nie zajtra?“ zvolá Iľa.„My sme boli na Zjarčoce,“ povie Jano — nik nevšimol si výkriku Ile — „ale je tam mäkko tobôž. Voly nám čajsi vyľahly v ťažkej orbe. Zajtra by sme radšej vykolčovali sklad za Záhumnicou…“„Veď i ja, už nebudem katovať ten statok. S jednej strany čas neprebehol ešte,“ povie Paľo okrúhlych očú, rád, že ani Jano nebude orať zajtra.„Veď tak. Lenže čím skôr jarinu zaseješ, tým je lepšie,“ povie Jano, „to som už skúsil v našom chotári.“„Tak nebudete zajtra orať?“ ozve sa vypätá Iľa, a nečakajúc, kým jej odpovedia (iste by márne čakala), rečie pevno: „No, tak budete skáľa voziť na dom!“Domáci nepodbali. Nie je zvykom u Ťapákov, že by sa odpovedalo na každú reč. Jano Fuzákovie pohodí ľahkým tónom:„Čože, Iľka, tesno vám je — stavať budete?“„Pravdaže budeme. Ja chcem! Veď pozri, Janko, čo nás je, a ešte sme ani nie všetci v chyži. Podusíme sa ešte!“Jano pozrel po izbe peknými očami, ako kázala, a zrak jeho zastavil sa na hlave Anče, sklonenej, kde šila čudne zamĺknutá.„Nuž hodne vás je, hodne, chvála Bohu,“ povie Ili a nevdojak prichodí bližšie k Anči. Sadne k nej na lavičku a spytuje sa: „A ty s čím sa to zabávaš, Anička?“ I pohladí jej vrchhlavy ťažkou, dorobenou dlaňou.„Šijem brusliak Zuze Zemiakovie,“ odpovie ona, očú nepozdvihnúc.Jano sa prizerá, ako jej nežná, pekná, nezrobená ruka šikovne ukladá steh za stehom na lesklú látku.„Aj moja žena vravela, že si čosi donesie, aby si jej ušila — neviem čo,“ vravel medzitým.Anči ruka sa potrhla, líca sa jej zapálily a ihla vošla do prsta miesto do šitia. No nič nedbá, ani nerečie, len šije, šije chytro.„Pozor, Anka, pozor!“ vystríha Jano. „Reku, či by ste nám nepustili Miška nazajtra pomôcť akomak k tej kolčovačke?“ zdvihne Jano pekné oči, chlapom sa prihovoriac.„Miša?“ povie Paľo-gazda. Pozrie okrúhlymi, dobrými očami k najmladšiemu bratovi, ktorý stál opretý pri dverách. „Ja nedbám; pôjdeš, Mišo?“Mišo iba plecom uhol. Iľa vzdelaná povie:„Veď je už aj to taký, ako sú mu bratia: nemec!“„A čože sa mu stalo?“ vyzvedá sa Fuzák, oči oprúc na neho, za dvere.„Za tou Katou sa sužuje,“ vraví Iľa.„Za Katou? Čo by si banoval? Jest dievčeniec dosť; vziať hociktorú — všetky sú rovnaké, pekné,“ povie Jano, ale jednako vzdychol akosi…Miša sľúbili bratia a Jano bral sa domov. Vyprevadili ho predo dvere a ztade rozišli sa kadekde každý na svoju ľahu. Iľa vyhľadala svojho muža v stajni, kde spával. Nebolo jej dosť s kalikou sa vadiť, ktorá po Janovom odchode krute dala sa do nej, ide i tohto pokúšať ešte osobitne. V stajni horela malá lampa, položená na okienci. Nuž Paľo češe vola. Je kúštravý ten statok. Mišo ich začína zanedbávať, a dosiaľ bolo jeho chlúbou chodiť okolo nich.Iľa zastala si do dverí, vypätá ako bohyňa hrozby.„Ja pri tebe nebudem, počuješ?“ začala, podoprúc si boky. „Ja v tejto kasárni preplnenej nechcem bývať viac, v tomto neporiadku, v tejto nečistote, v tomto hriechu. Alebo vystavíš dom ešte toho leta, alebo ja odídem!“Paľo mlčal, ako by nik nestál vo dverách vypätý, nik nevravel a nik nehrozil. Češe vola, pozorne mu srsť naprávajúc.„A kdeže pôjdeš?“ spýtal sa po chvíli pokojne.„Kde? Do Jablonckov, na otcovský táľ… Tak si rozmysli, alebo ja tvojou ženou nebudem viac!“Paľo-žartovník len češe vola s vážnosťou.„Do Jablonckov? Čo tam budeš robiť? Neobstojíš sa tam otobôž!“„No, veď zvieš! Ja nič nechcem, len pokoj. Čože sa ja tu mám zodierať? Deti nemám, čo by po mne dedily. Druhému robiť sa mne neoddá. Ak sa tebe oddá, ja nedbám.“Paľo pristúpil k druhému volovi s kefou. Na tvári mu nebadať, aké veľké veci počul. Ani nepozrie na Iľu vypätú, majestátnu. Oči sú mu krotké, ako ovčie, dobré, spokojné.„To by si mi spravila naozaj?“ spýtal sa.„To ti spravím naozaj!“ povie ona odhodlane a tým bojovnejšie, čím sa on menej vyrušoval. „Či je toto tu život? Všetko mi ošomrú, počúvať nechcú. V lyžičke vody by ma utopili! Zato, že som šikovnejšia, že som múdrejšia ako oni, že som vzdelaná… Tak si voľ: alebo dom postavíte a oddelíš sa, alebo ja odídem!“„Prídeš nazpät!“ povie Paľo, vždy spokojný. „Už si raz odišla odo mňa, a prišla si nazpät, lebo sa ti u bratov, u Jablonckov, tobôž nepáči!“„Uvidíš, či prídem nazpät! Ja tu nemám nič. Ak by si tak umrel, ja môžem ísť svetom.“„Nik ťa ztadeto nevyženie ani tak. Kde robíš, tam máš právo!“„A ty si hútaš, že by ja tu ostala? Akíže by mi potom boli, keď sú mi teraz zlí?“ vraví Iľa horlive. Potom pokračuje hlasom inakším, lichotivým: „Oddeľ sa; nechaj ich tu. Pristavíme si chyžu k mojej komore na otcovskom táli. Tam nám bude dobre dvom na pokoji… No, vravím ti rozumne,“ povie zasa povýšene, „aby si nepovedal, že som odišla len tak, bez vysvetlenia. Tak si voľ!“Paľo len češe a češe.„Tak si rozmysli!“ vraví Iľa vypätá. „Voľ si: alebo ja, alebo Ťapákovci! Moje slová sú sväté! Vravím ti srozumiteľne!“Paľo neodpovedá ani tak, ani inak. Napráva srsť volom, ktoré Mišo zanedbáva, a myslí, že i teľce a kravy musí obriadiť, keď pri voloch skončí. I tých srsť stojí každá osebe, ako ježovi.„No, táto krava a ty, to je jedno!“ rozhorlí sa Iľa naostatok a vychodí zo stajne.Paľo iste nevie vravieť. Ona radšej ide spať. Nehodno je s takým ľudom meškať ani minúty. Bože, a Ďuro Úvodovie aký je rezký chlapík, a tomu dala košík kedysi! Ten by ju bol na Paľovom mieste ohreblom vyobháňal, keby mu bola spomenula, že odíde… Iľa zatvorila sa do komory a ľahla si hneď. No spať nedá jej rozčúlenosť. Daj si rady s takým mužom! A ona predsa musí zvíťaziť! Ale kam ísť? Bratia a švagriné u Jablonckov sú tobôž nevzdelané, ich dom tiež ako chliev. A čo priam slúžiť pôjde, ona, hrdá nevesta Ťapákovie! Ľa, tuto do školy pani rechtorka hľadajú už pol roka slúžku. Trápia sa len s takým hocičím, chuderka. Aspoň zvedia i tí, čo je to šikovná slúžka v dome… A predsa vyplní hrozbu Paľovi, nech zvie, čo je to stratiť ju!A kalika v izbe, v kúte, kde má posteľ, dosiaľ svieti a nespí tiež. Sedí na lavici, nohy skrčené pod sebou. Na lone rozprestrené šitie. Pri nej na dne prevráteného hrnca svieti lampa. Veľkú, čo visí nad stolom, vyhasila, do tej dáva gazda olej. Túto sama si drží, aby nevesty, zvlášte Iľa, nevyčítaly jej, že pri ich svetle zarába. Celý večer bola oželená. A to vždy tak, keď príde k nim Jano Fuzákovie. Vždy príde jej na pamäť jej detský vek, keď ona potratila zdravé údy. V desiatom roku dostala lámku a od toho času sa nevystrela. Darmo chodili po doktoroch, nešanovali trov, veď bola jedinou pri piatich bratoch, neosožilo nič. Ani správec, čo aký chýrečný, nevytrhol ju, len civela, chudla a krčila sa. A tu Janov otec radil jej materi, lkajúcej nad ňou, aby ju pribili na dosku, že ostane rovná. A za tú bezcitnú radu ona, zúfalá od múk, zahorela takou nenávisťou proti nemu, že spínala ruky, prosiac a svíjajúc sa na posteli, aby jeho syn na to vyšiel, čo ona, alebo aby umrel. Odvtedy prešlo už dvadsať rokov. Ľudia zabudli na tie časy, i o ňu nedbajú veľa, no Anča svíja sa zas… Odšmarila šitie od seba, ruky stíska, mysľou je pri Janovi a vzdychá náruživo:„Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej — —!“*Ťapákovci sedia v izbe — večer je. Práve čo odišli od misy a každý, kde sa mu dostalo miesta sedieť alebo postáť si, dojedá okruštek ražného chleba, čo napiekla Iľa, neľúbená nikým z nich. Na stole je ešte prázdna misa s lyžicami. Stôl neobriadený, zakvackaný jedlom. Ani jedna zo žien ho neočistila — to nechaly Ili. Keď je gazdinou, nech si obriadi. To je všade robota gazdinej. Že je Iľa nie tam, ich nemýlilo. Na kalikinej posteli sedí Hagarcovkino choré dieťa, bledé, chudé ako pavúk — špatné. Škrieka prenikavo, ručičkami zakrývajúc si oči. Do svetla, čo i len lampového, hľadieť nemôže. Hagarcovka vyvalená leží pri ňom — bolí ju hlava. Škreku dieťaťa si už ani nepovšimne. Nachodia sa po doktoroch, správcoch, múdrych ženách, ba i v nemocnici bola s ním za dva týždne — nič neosoží. Iľa-kráľovná, čo sa vyvyšuje nad nich nad všetkých, vraví, že je dieťa choré pre zlé povetrie a vlhký dom, že ich je veľa v dome (tá ešte i to vychytila, že sa kalike nohy tiež preto pokrčily), no nik jej neverí, len ju vysmejú. Veď tak by i najmladšej nevestino dieťa bolo choré, a to, ľa, aké je krásne, tučné ako cesto… Nízka Zuza, žena Čakajom prezývaného brata, sedí na lavičke, stolček majúc pod nohami. Jej dve deti sú už hodnejšie, netreba ich zabávať. Ide si šiť čosi, no prv ešte dojedali smidku chleba, čajsi už deviatu. Štyria chlapi sedia po laviciach okolo zakvackaného stola. Mišo však stojí za dverami, opretý o stenu, oči pred seba na zem upierajúc. Bratia shovárajú sa o Ardieli.[1]V dedine sberajú sa gazdovia na ovce, aj od nich pôjde najstarší brat. Mišo sa nestarie do rozhovoru. Na večeru takmer nejedol. Na jeseň pôjde za vojaka na tri roky, to ho omína, ale viac húta na Katu, slúžku u Židov. I teraz na zemi, kde mu je zrak upretý, nevidí nezametenej pôdy, ale Katinu malú hlávku a peknú tváričku. Srdce ho nepokojí a mučí žiaľom a láskou. Kalikine čierne oči — tam sedí na obvyklom mieste pri peci na lavičke — vše zaletia k nemu, skúmave ho obzerajúc… V izbe je spara, temer všetci sú upotení. Ženy po jednej odväzujú ručníky s hrdiel — čajsi sa dýchať nedá.„Ale, Bože!“ zavzdychne Čakaj, z bratov tretí vo veku, zakrpatenej postavy, muž nízkej Zuzy. „Kde berie Švíbalský peniaze? Aj ten pôjde na ovce!“Ženy mlčia; ani jednej nechce sa vravieť. Paľo-žartovník poobzrel sa hore, i za ženou, a vidiac, že je stôl neobriadený, nadhodí:„Ten má peňazí ani plevy. Mišo, toho dievku ber!“„Aj Paľo Galovcovie pôjde!“ vzdychá zasa Čakaj, ktorému, ako sa zdá, nedajú pokoja cudzie diela. „Ba či ozaj i ten pôjde na Ardieľ?“„Galovcovie si požičal peniaze, ale Švíbalský, ten…“ žartovník nedopovie, ale mihne zasa za dvere k Mišovi. „Mišo, počuješ? Po toho dievku choď!“Mišo nepočúva, a čo i počuje, nedbá. Hľadí do zeme, nehnúc sa. Anča-zmija pozerá kradmo k nemu. Ona najväčšmi bráni, aby si vzal Katu, a vidiac ho teraz takého zamĺknutého, myslí v svedomí znepokojená: ,Ako mi je ľúto tohto Miša; ale môžeme takú rozvírenicu pustiť do nášho domu? No, veď nemôžeme… Veď on zabudne na vojenčine!‘ poteší sa ešte. ,Za tri roky bude tam, a potom nám sám bude ďakovať, že sme mu ju nedali vziať, čo si teraz i trochu požiali.‘Nastalo mlčanie. Akosi nejde rozhovor, hoci ich je štrnásť v izbe. Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom akomsi zabudnutí — hlivení. Ani škrek dieťaťa ich nekormúti. Im je i tak dobre, keď škrieka — hocijako dobre.„Naša Iľa zasa strečkuje,“ otvorí ústa predsa nízka Zuza, keď jej bol padol zrak na neobriadený stôl, no zazíva k tomu v príjemnej lieni.„Niekde ju volali?“ spýta sa Paľo trochu mrzute. Keď je gazdinou, čo si nos doma nedrží. Samému je nie po vôli.„Ver’ ju! Veď vieš, že neobstojí medzi nami. Ze jej je tu, panej veľkej, nečisto, špatne, nezdravo. Videla som ju do školského dvora ísť,“ povie Zuza so smiechom.Už dojedla smidku chleba, no ešte nešije. Ruky drží podopreté na dopasených ľadviech. Nik sa neohlásil. Každý vie, že vzdelaná Iľa musí aspoň raz do týždňa ísť do školy, aby si pobesedovala s pánmi. I teraz šla zato, no nik nič nevraví, hoci mohli by sa ohlásiť. Ľa, stôl zacapkaný jedlom, hrnce neumyté, lyžice, misy otobôž. Keď je gazdinou, čo si nechodí o riad? No mlčia. Na každej tvári lenivosť. Všetci sú ako poparení v tom povetrí, zaspatí duchom, nemajú krvi v sebe, iba cmar… Len kalikin duch pracuje. Od dvoch dní je ako sršeň. Šije s jedom skvosty, nádhery, ktoré nenávidí, lebo ona takých nikdy nenosila. A k tomu doniesla si šitie žena, ktorú keď Anča zazrie, ako by sto diablov vstúpilo do nej, ako by tisíc ihliel vrazilo sa jej do srdca… Doniesla si čepiec ušiť žena Jana Fuzákovie. Pôjde na svadbu; zavolali ju za svadku do susedov: Ondrík, vrstovník Mišov, sa žení (i Mišo chcel sa oženiť teraz, no jemu nedovolili, že chcel Katu), treba sa vystrojiť pekne… Maru od Pekáčov vzal si Jano, špatnú, vyschnutú, a ona prežila život, čo ju nik nechcel. Ona nevie, čo je vydať sa a byť ľúbenou. Kto by i chcel kaliku? Keby sa bol i našiel taký, nezradil by to nikomu — hanbil by sa, že ju ľúbi. Vie, že nikomu nie je príjemná. Jej život je len bodľač a tŕnie. A tu ešte má šiť i tejto! Anča odkopla by batôžtek, v ktorom je Marino šitie, nech by sa zakotúľal po nečistej zemi niekde pod posteľ, medzi smeti. Ešte i tej šiť!„Paľo!“ začne s chvatom, s túžbou vyvŕšiť sa na kom-tom, lebo srdce vrie jej zúfaním. „Ja to nedopustím ďalej, aby tvoja žena bola gazdinou. Ty si gazdom a z týchto niektorá bude gazdinou. To všade tak robia: nakríž. I tu tak musí byť!“Paľo pozrel ponad stôl k sestre: či dopadli ich pri klame azda? No nerečie nič. Nie mu je zvykom odpovedať na všetko. Ťapákovci len na dvadsiate slovo odpovedajú. Jazyk nedvižný, zle ho je pohnúť — najmä pre daromnicu. No Anča ani nečaká odpoveď — ani nechce. Rozpaprčená je na celý svet. Oči jej horia. Lebo ona mala byť ženou Janovou, no jej zničili zdravie, mladosť — všetko. K tomu i Mišov smútok ju omína. Keby tu bola Kata, v prstoch by ju driapala. Veď po sebe vie, čo je láska bez úfania.„Veď Iľa o varešku nestojí!“ ohlási sa Hagarcovka, prebudená, a žmurká ospanlivými očami k stolu. Znepokojilo ju. Ona nasleduje po Ili, aby nejako nepripadlo varenie jej. Lebo nie je hlavne gazdinej v takom dome, kde je toľko čeľade. Načim veľké hrnce vláčiť, vodu nosiť, i drobnejší statok, svine a teľce opatriť. Ona radšej robí pohodlne na poli alebo kde inú robotu. „Ale domy chce stavať, domy, a oddeliť sa, aby potom ich manie na mužovu rotu nepripadlo — to!“„Domy chce stavať? A koľko?“ skríkla kalika, ako by o tom len teraz naprvo počula. Celá vlna zlosti ju zaliala. Chce vysypať množstvo nádaviek na veľkú paniu Iľu, keď sa ozve trochu fufnavý a skromný hlas najmladšej nevesty:„Veď by sa ver’ aj zišla väčšia hospoda! Už sa naozaj nespraceme — krem smiechu!“ Má na rukách dieťa, ako cesto tučné, s líčkami ani jabĺčka červenými, i trnie, ak i to stane sa takým ako škrečiace Hagarcovkino. Škoda by ho bola, ver’!Anča zamĺkla mimovoľne. Nestalo sa dosiaľ, aby niekto Ili dal za pravdu. Ani nevie, čo odpovedať napochytre.„Nuž veď sa bude stavať, bude, keď príde tomu čas!“ povie muž najmladšej, Ďuro. On už i doviezol za tri vozy skál, ale že je Ťapák, nechal potom tak.„A čo by sa aj nestavalo, takže by čo bolo?“ ohlási sa kalika, vzchopiac sa zas. „Či ona nemôže tu bývať? Koľko ľudu sa tu vychovalo, koľko i skonalo, a bol mier. Po štyriadvadsať duší bývalo tu pospolu na jednom chlebe, na jednej kuchyni. Štyriadvadsať rúk otváralo tieto kľučky, — chýr šiel Ťapákovcom, a jej sa už nepáči, ona sa už nesprace, jej je tesno! Keby mala aspoň deti, potomkov, nech by i rozkazovala, ale takto!“ Kalika celá sa vyhriala v horlení. No nik jej neodpovedá, i sám Paľo mlčí, privyknutý na také reči, a Anča ani nečaká odvety. Myslí, ako ráno na dvore Iľa, vypätá sťa husár, kričala na jej bratov ľúbených, vidiac tri vozy skál:„A či z tohoto má byť dom? Div sa, svete, nehodníkom! Budú postávať hodiny popod dom, uhly podopierať, a nechytia sa do ničoho. Sochy by boly z vás, nič iné! A keď sa vám bude váľať stavanie, podoprite ho plecami!“ Potom spustila taký smiech, že ju i do tretieho dvora počuli, že Anču dosiaľ uráža.V izbe nik sa neohlási viac. Ani dieťa už nekričí; zamĺkla i Anča. Vzala šitie na lono a rozprestrela pred seba. Šije čepiec mladej neveste Ondríka, Mišovho vrstovníka, čo sa teraz žení. Čepiec je samý skvost, len tak hrá proti svetlu. Jest na ňom do šesťsto perál rozličnej farby vo figúrkach naprišívaných. Má azda i štvrť kila… ale nech má hoc i celé. Nech nosia na hlavách tie márnice. A Anči čajsi slzy do očú vystrieknu. Ona chodila vždy len v čiernom. Nikdy nič veselého nebolo na jej tele. Ona nebola nikdy mladá, nikdy pekná, nikdy závidená. Len pre iné chystajú jej šikovné prsty také ozdoby. Koľko ráz, keď ide ľud do kostola a ona sa díva oblokom na mladých, cíti na dne duše, hoci má už tridsať rokov, horkosť i nenávisť. Vše ozýva sa jej duša i zlorečením. Ona sa nemôže hnúť z domu. Prečo, len prečo ju tak potrestal Pán Boh…? Každej radosti a každého šťastia je zbavená…!Za dverami ozval sa šramot — niekto hmatká kľučku v pitvore. Druhí nezbadali. Ženy driemu s ovesenými hlavami, Paľo počíta ceruzou na kuse papierika, koľko trovy bude mať v Ardeli, ale Ančine dosiaľ pekné líca zmenia sa — zblednú. Kto ide? Azda Jano Fuzákovie, ktorému žiadala to zlé, čo je s ňou, a teraz trasie sa láskou za ním? On vše príde si posedieť takto podvečer k bratancom. No ako dvere zavrzly a otvorily sa, vstúpila vysoká postava mladej, chudej ženy. Ančina tvár sa zapálila. Stisla zuby a oči spustila na šitie. Tá, čo prišla, je Janova žena.„Čo robíte? Ako ste ticho! Pamodaj dobrý večer!“ povie na jeden dúšok a blíži sa doprostred izby.Driemajúce sa pobudily, ďakovaly a Paľo od stola sa spýta:„Čože si nám doniesla, Marka?“Mišo tiež zmenil svoje položenie. Pohol sa bližšie k dverám a po chvíli vytratil sa z izby, aby prišlej nepadol do očú. Ide do stajne medzi statok. Tam je i tak lepšie ako tu. Ten má viac citu ako tu ľudia (ten iste proti Kate nemal by slova). Naozaj, všetok s trúchlymi očami obracia hlavy k nemu. Mišo vidí v tých očiach výčitku: Prečo nás zanedbávaš a čo ti je? Podal im ďateliny, hoci nemal to urobiť, a oprel sa tam o jasle, ostanúc i tam nehybný ako v izbe.„Prišla som za ten čepiec, Anička!“ vraví tamdnu prišlá Mara a poberá sa rovno ku kalike. Mara je mladá, ale nie pekná žena. Kosti trčia jej na lícach, oči drobné, ústa vždy osinuté a chudá je, že keď bys ju položil na oheň, priam by zbĺkla ako raždie. „Svadba predo dvermi, mal by už byť hotový. Čože šiješ?“„Zuzke Rebkovie…“ odpovie tlmene Anča, potláčajúc jed, ktorý ju vždy schytí, keď vidí Maru.„Tak nie môj čepiec?“ povie ona a chytá šitie Ančino červenými, vždy studenými rukami.„Ušijem ti ho.“„Jáj, Anka, mne sa to, vidíš, nepáči! Veď som ti zato dala napredok plácu, aby si mi môj zhotovila najskôr. Vieš, to ti malo byť hlavné, a ty šiješ druhému!“„Aj Rebkovie ma prosili, aby ich najskôr!“ povie Anča so vzdorom. „A peniaze napred si mohla nedávať, nepýtala som. Vezmi si ich nazpät; tam sú na lyžičníku, kde si ich včera položila.“„Ľa, ty sa hneď nahneváš!“ odpovie so smiechom chudá žena Fuzákova. „Ale čo je to, ženy,“ pokračuje, poobzerajúc sa dookola, „že je táto Anča vždy najedovaná? Tá mňa akosi nechce.“Ženy uhly plecami nedbanlivo. Kedyže je Anča nie napajedená a kohože tá chce?„Oželená je. S celým svetom sa hnevá,“ podotkne Paľo.„Ale sa už mohla uspokojiť. Veď je nie dnešná. Ja som jej nič nespravila.“„A ktože jej čo?“ Ženy pohadzujú plecami.„Veď už nemám veľa šiť ani na tvojom!“ vrkne v to Anča a vezme batôžtek, aby ho rozviazala, a ukáže. „Dnes večer ti ho došijem, — nech mi nechodíš na oči!“ doloží v sebe.Mara vzala čepiec a uprela malé, ostré oči do neho, ako by čítala perly na ňom naprišívané. Čepiec ligoce sa jej v dlaniach a temer je už hotový.„Pekný je, ale tuto si nemala toľko tých belasých dať, viac bielych malo byť pomedzi ne. A tuto napredok…“„Keď ty lepšie vieš, čo si si ho sama nešila?“ pretrhne ju Anča s rozpálenou tvárou a hlasom len tak preráža jej hnev. „Ja mám aj tak dosť iného šitia…“Mara pozrela na ňu chytro, složila čepiec a obracia sa k druhým so slovami:„Ale, ľudia boží, povedzte mi, prečo sa táto stvora na mňa tak hnevá? A čo jej je?“V Anči vrie. Čo jej je? Má azda povedať, aby sa celý svet smial na nej?Mara odstúpila, nechajúc Anču, a dala sa do vravy s druhými ženami. Prisadla na lavičku a nepohla sa ztade (i desať odbilo), len keď sám jej muž Jano prišiel po ňu. Kalika cítila žiadosť dotrhať šitie na kusy. A keď Jano prišiel, hlava sa jej čajsi točila. Nič nebolo jej treba, len aby ich spolu videla. Ruky chvely sa jej; stehu dobrého nespraví, iba si prsty dopichá…! Jano bol dobrej vôle. Nehneval sa na ženu, že dlho nešla. Prisadol si tiež, žartoval so ženami a i Anči sa prihovoril. O pol hodiny konečne odišli. Nízka Zuza vyprevadila ich na dvor a v izbe nastalo ticho. Anča sa vzchopila, horiacimi očami šľahnúc na dvere, ktoré sa za nimi zavrely. Srdce trhá sa v nej. Či by sa hodila na ohnisko, či by sa šmarila, tak, aby sa jej hlava roztreskla na sto kusov. No nie je sama, musí udúšať vzburu. Berie šitie, ale ako sklonila hlavu, slzy zalialy jej oči, líca, tvár… No i tie slzy pália a neuľavujú. Len driapať, ničiť, búrať by chcela…„Čo už nejdete každý na svoju ľahu?“ obkríkne sa rozhorčene na domácich. „Či tento deň nikdy nebude mať konca…?“Domáci pozreli na ňu i na všetky strany. Začali sa dvíhať s miest. Vari už naozaj treba spať — je noc. Vtom vrútila sa tučná Zuza so smiechom dnu a hneď odo dverí volá:„Počujte novinu, hihihi: Ile sa už zbavíme!“„Čit!“ zavracia ju Hagarcovka. „Dievča mi zoženieš. Minúta, ako zaspalo.“Ančine čierne, skvúce oči uprely sa na Zuzu, čo ešte počuje a čo ju ešte rozhorčí dnes. Paľo, pri stole sediaci, nezastarie sa, ako by ani nie o jeho žene bola reč.„A prečože sa jej zbavíme?“ spýtaly sa druhé.Zuza je zadychčaná, bežala, no zato hneď sa dá do vysvetlenia.„Bola som na moste s Fuzákovci, a keď som sa vracala popri školskej bráne, počula som, čo povedali vo dvore pani rechtorka Ili.“„Nuž čo?“„Takto: ,Iľka, ale žeby si ty bola istá! Lebo ja to nechcem, aby si nás nechala, keď by sa ti páčilo…‘“„A ona čo na to?“ spytujú sa ženy, oživené hľadiac na Zuzu. „Tak sa tá zjednala tatam?“„To povedala,“ pokračuje Zuza: „Nech sa neboja, pani richtárčička, ja ich nezavediem. Čo ja poviem, to je sväté. Čo si ja pred seba vezmem, to vykonám, ale ak chcú — dám im aj písmo!“Nastal smiech. Každej oči len tak hrajú veselosťou. Keď Ile nebude, nebude ani kazára v dome, len mier a tichosť. Iba Paľo a kalika sa nesmejú. Paľo nepočúva, čo vravia — číta peniaze z vrecúška a srdce kaliky pobúril jed. Skríkla na brata:„Paľo, počuješ, akú hanbu ti nesie na hlavu žena? Nepočuješ?“Paľo zdvihol hlavu, pozrúc k nej okom mrzutým:„Ale čo chceš! Nechajte ma na pokoji — mám robotu. Ja aj chodím o vaše pletky!“„Ešte takô vyhútať!“ kričí Anča. „No, na tom sa bude smiať celá dedina. Nechá si muža, a ide slúžiť!“„Da ver’ tí pani rechtorka, že sa babrú s ňou!“Ženy sa smejú rozihrané, rozprávajú hlučno. Ani nezbadaly, že do izby vstupuje Iľa, len keď zaznel jej hlas. Prichodí vypätá, rovná ako jedľa. Oči jej iskria víťazstvom, na lícach ihrá jej úsmev. Ako otvorila dvere, zarazil ju pach zduseného povetria. Cúvla zpät, hrdo trhnúc hlavou.„Ľudia boží, ako ste tu v tejto spare?“ skríkla zvysoka. „No, ja vás nikdy na nič dobrého nenaučím. Ja by tu umrela. Jaj, jaj, keby sem vstúpili doktori, tí sobotskí, čo ma učili… Veď nie čudo, že ste takí ako poparení, že…“Kalika od ohniska s lavičky zakričala, pretrhnúc reč:„Či si už prišla hriech robiť? Čo nás po tvojich doktoroch, po tvojej čistote, po tvojej Sobote? Prepadni sa s nami, keď nás pokúšaš vždy… Dvere zatvor!“Iľa sa rozosmeje — je dobrej vôle. Keby jej druhá odpovedala, vzala by hor’, no kalika ju len na smiech pokúša. Iba čo cíti chuť chytiť ju za hrdlo, pritisnúť k zemi ako mačku a vypustiť z nej paru.„Neboj sa nič!“ odpovedala jej, keď sa smiať prestala, a oči jej svietia víťazstvom. „Nebudem ti tu dlho zavadzať!“ Prichodí naprostred izby hrdým krokom, a vidiac zakvackaný stôl, obzerá sa za handrou, že ho obriadi.„Toto, toto čo ste neočistily!“ vraví panovite. „Jesť z misy ste hotoví, lajhári, ale obriadiť niečo, to mne necháte… Nebudem vám dlho zavadzať…“ a hlas potriasa sa jej horlivosťou. Nik sa neozval na jej veľké slová. Jej muž Paľo síce zdvihol od peňazí svoje okrúhle oči, kto ho zasa mýli krikom, no nevydal hlasu tiež. Kalika, ktorú nechcela počuť, povedala:„Bár by si nie!“,Ťuťmáci, hovädá…‘ nadáva v duchu Iľa, vidiac, že nik nezmrzol od strachu nad nešťastím, aké im hrozí, ak ona splní to, čím sa zastrája. A že Paľo bol najľahostajnejší, ba sotva vedel, čím sa vyhráža, rozpálilo ju najväčšmi.,Počkaj, veď ty zvieš, keď v jednom oblečení za mesiac budeš chodiť; keď ťa nebude mať kto oprať, zvieš, či ti chýba žena!‘*Iľa-kráľovná perie na potoku pani rechtorke. Je v škole. Sotva prešlo Ďura — muž jej odišiel do Ardieľa na ovce — opustila Ťapákovie dom a šla do služby. Splnila, čím sa vyhrážala Paľovi, a teraz je taká spokojná a veselá, ako by ju včera boli zavili do čepca. Jej smiech a hlučná vrava ozýva sa, že ju všetci školskí susedia počujú ako hudbu a dráždi uši Ťapákovcom, ktorí sú k škole najbližší. Kalika cez leto vysedáva pod stenou na slniečku, šije tam a pozoruje i po dedine, kde sa čo robí. Vidí i do školského dvora, počuje i smiech Ilin, i vravu a dusí sa v bezvládnej zlosti. Celé dni zatína päste a hľadí túžobne dolu na cestu, či nejde Paľo s ovcami, aby s Iľou spravil poriadok. No Paľa aj Iľa vyzerá každý deň a číta týždne, koľko minulo, ako odišiel. Čaká ho a teší sa popredku, ako zdúpne, keď sa dozvie, že odišla. Iste hneď pribehne po ňu, rozľútený. No ona nepôjde k nemu. Keď si vybral Ťapákovcov, a nie ju, nech si ich má. Jej je dobre v škole…Operúc hábočky detí pani rechtorkiných, vyžmýkala ich a ide poprestierať do dvora na lesu. Jedným okom a uchom je však pri ceste na dedine. Už tri týždne, ako Paľo odišiel. Ovčiari poniektorí už i poprichodili domov — meškať už ani on nebude zadlho. A Ilino srdce zabúcha rozkošou. Jej je síce dobre tu, hoci veľa roboty pred ňou, nemá jedinej slobodnej hodiny, no nik ju tu nehnevá, nikomu je nie na závade, nik nežompári na ňu. Ako odišla od Ťapákov, je ani znovazrodená. I tetka Krajkovie, mamina sestra, povedali včera, keď ju videli z krčmy ísť (nosila pánu rechtorovi fľašu piva), že je líčnejšia, ako bola za dievoctva. A ešte keby Paľo tu bol, aby sa tešila z jeho zúfalstva! Rozkošou pásla by sa a stučnela by ako sedem hojných rokov.Sobrala sa do domu, hábky už poprestierala, no tu zazneje bľakot oviec nakraj dediny i cvengot liatovcov. Iľa sa bystro zvrtla, načúva trochu a vychádza zo dvora. Cestou napraví si čepiec, zastane pred bránou ako jedľa. Podoprie oba boky sebavedome. Nech ju vidí Paľo tu, v škole, veselú, peknú, zmužilú. No ovčiari neboli z tejto dediny a za ňou ozvalo sa volanie panej:„Iľa, kde si? (Keď večne pred tou bránou vystáva!) Či si už vystrela hábočky? Pozri, či nieto sliepok v záhrade, aby nepohrabaly tekvice, a potom príď dnu!“ Iľa sa zvrtla a vošla do dvora. Iste, že v službe je človek nie svoj, ale iného. Je ako vtáča v klietke zavreté. Nemôžeš tu robiť, čo chceš, ale čo druhý chce. Teraz by si postála na dedine a povyspytovala sa chlapov, ktorí prišli z Ardieľa, či ovčiarov z tejto dediny nevideli — a, ľa, nemôže…No veď príde aj on. Prídu ovčiari i naši a potom príde Paľo po ňu, — tešila sa na druhý deň cez poludnie, keď zostala asi na pol hodiny pred bránou a pani rechtorka ju odvolala a nedala jej s nikým dovravieť sa. Iste nie je v službe tak ako doma — pretože je nie na slobode. Ale aj, že tvrdo jej, bývalej gazdinej, počúvať rozkazy, keďže dosiaľ ona rozkazovala každému v dome, a bolo ich pätnásť. Robila to, čo sa jej páčilo, a tu, ľa, len čo sa obzrieš, už kričia za tebou!Po troch dňoch, keď ešte dva kŕdle oviec prešly, konečne zjavil sa i ten kŕdeľ, kde bol Paľo účastný. Iľa práve zamietla svetlicu, keď začula cez otvorené obloky cvengot liatovcov. Do nej ako by sa bola strela udrela, tak vyletela von. Ide namočiť metlu na potok, ktorý tečie poza školu dolu dedinou.„Ľaľa, veď to vari Paľo Ťapákovie ide? Hihihi!“ zakričala, zvonivým hlasom sa rozosmejúc.Pred včelínom v príjemnom chládku sedel pán učiteľ na tľapkavej skale. Prevracal karty akejsi múdrosťou naplnenej knihy, a vidiac, ako bystro prebehla Iľa dvorom (keď pani alebo on rozkáže niečo, neskočí tak rýchlo, povedal jej bez úštipku):„On je! Dočkala si ho konečne!“„A čo som ho ja čakala?“ odpovie pánovi so smiechom, pyšne hlavou trhnúc, iba čo jej líca vzplanuly trochu. „Pre mňa mohol tam i kosti složiť…“ I vykročí sebavedome z brány.Hore cestou blíži sa s bľakotom veľký kŕdeľ oviec. V prostriedku gracká osol, naložený ťarchou. Po bokoch, napredku i za kŕdľom idú chlapi v širiciach. Košele sú im čierne; neumytí sú mesiac poriadne, neobriadení, zarastení ako Židia. Popredku kráča Paľo. Hľadí pokojnými okrúhlymi očami po dedine, ktorej nevidel štyri týždne, a zazrie aj Iľu máčať panskú metlu na potoku. Pozrel po nej, zbadal, že je niečo nie v poriadku, no tvár mu je ako prv: plná mieru. Pargol dlhým bičom ponad ovce, začiahol ním i somára po nohách a šiel svojou cestou.„No, ver’ je to just on, Paľo Ťapákovie!“ kričí Iľa zvonivým hlasom, veselo, ale s tvárou zapálenou, že si jej Paľo nepovšimne.„On je, on; či ho poznáš?“ povie s úsmevom Ondro Panček, ktorý tiež bol s Paľom v Ardieli. „A nejdeš si muža privítať? Dosť sme sa nakatovali v tom cudzom kraji.“„To je nie môj muž!“ vpadne do reči rozohneno Iľa. „Ja som nie viac jeho ženou.“Chlapi sa zasmiali — počudovali.„Paľo, počuješ, čo ti povedala žena?“Vtedy pán učiteľ vyšiel zo dvora, knižku v ruke držiac, a upozornil Iľu, že je dlho s metlou, nepatrí sa jej dlho postávať, jesto tá a tá robota. Iľa sa zvrtla ako osa, nech vidí Paľo a nech mu je ľúto. A pán učiteľ ide k prišlým. Sebe dopraje, čo jej nechce: povypytovať sa chlapov, ako sa im vodilo.Paľo dochádza s kŕdľom oviec pred tretieho suseda, pred Veľkovie dom. Ta ich zaženú, tam majú si ich i podeliť. Počul všetko, čo Iľa vravela, ale tvár mu je tá, čo bola: pokojná, čierna, zarastená.„Iba že veľa vystojí človek s týmto statkom…“ povedal na ovce.„Ale sa aj odpláca, Paľko!“ potešili ho kamaráti i pán učiteľ, ktorý sebe doprial postáť si na dedine.Ako ovce zahnali do Veľkov, Paľo hneď šiel domov, že sa preoblečie do čistého. Kalika sedela šijúc na podstení, ako vždy, keď je pekný čas. Oči svietia jej radosťou, vidiac Paľa.„No, či už ideš?“ spýtala sa oživená a skrúca šitie do batôžka, že pôjde za ním do izby. Paľo ju pozdravil jedným slovom, hoci jej štyri týždne nevidel. Odpovedal na jej otázku a ide do domu. Anča sa schytila, skackajúc na kolenách a dlaniach. Paľo prišiel ustatý, čierny, zamastený ako bača. Shodil širicu, štyri týždne, ako mu je na pleciach. Ide sa preobliecť. Poobzeral sa po izbe a povie:„Dajte mi čisté oblečenie!“„Ale kto!“ odpovie chytrá Anča. Sedí pri ohnisku, na svojom obvyklom mieste, ako na tróne. Oči jej svietia škodoradosťou. „Ktože ti dá háby? Žena ti je nie tu. Odišla slúžiť do školy; ušla od teba — počuješ?! Slúžiť šla tvoja žena k pánom, oblizovať porcelánové tanieriky!“ Kalika sa zajakala od vzrušenia. Čaká, horiac v tvári, čo Paľo? Sú tam i druhé domáce, no tie, ako vždy, neohlásia sa, keď má kto za ne jazyk si drať. Hľadia všetky na Paľa, čo spraví. No on len pozrel zkrátka, nezačudoval sa a nebol zvedavý. Ustatosť veľká zračí sa mu na tvári. Anča musela ešte viac vravieť, aby mu srdce pohýbala.„Ušla ti žena! Takú hanbu, takú potupu, taký posmech doniesla na Ťapákovie rod. A to všetko zato, že tu panovať nemohla — kráľovná! Že si jej panské domy nestaval. Mal si jej dať kaštieľ vystaviť. Kde by taká grófka s nami bývala? Šla k pánom taniere umývať — oblizovať, Paľo!“Všetko márne. Paľa ani to nedojme — zato je Ťapák. Na čele ukonanosť, v žilách cmar. Berie vodu — keď mu čisté háby nedajú, aspoň sa umyje. Naberie plné ústa, že sa mu obe líca naduly, a ide sa umývať tak po starosvetsky: z úst na dlaň vodu, z dlaní na tvár. Je zaprášený, dopotený, aspoň ako-tak sa oblíže a potom pôjde do Veľkov, kde majú sa rozdeliť ovce ešte dnes.„Takže ty ako budeš sám? Kto ťa operie, obšije?“ dodieva Anča zas do brata. „Švegeriné majú o koho stáť, tie sa o teba neťuchnú. Ty môžeš v jednom obleku chodiť i za rok.“„A prečo šla? Kto ju vyháňal?“ povie Paľo, okrúhle oči uprúc na rozhorčenú tvár sestry. No hneď upadol zas do nedbanlivosti. Poutieral tvár rukávom kabanice a ide preč z izby. Poobzeral statok po stajniach, potom vyšiel na cestu, že prejde do tretích susedov deliť sa s ovcami. Krok Paľov je ťažký, ustatý; hlava naklonená, ako ju nosil od malička. Popred školu idúcemu udrel mu o ucho zvučný hlas Ilin. Shovára sa s niekým, smeje sa veľa a vrava i smiech je ako muzika, čerstvý ako štrngot liatovcov. No Paľo ide dolu cestou, ani tvár neobrátil, ako by bol hluchý i slepý. U Veľkov delili ovce do mrku, potom pili oldomáš, čo tiež trvalo vyše hodiny. Už sa k noci chýlilo, keď sa vracal domov. Idúc popri škole, zasa počul Ilin hlas ako príjemnú hudbu. No nedbal naň. Pokojne, ako by sa nič veľkého nedialo, šiel s naklonenou hlavou domov.„Či si počul, aký krik robí tvoja žena v škole?“ privítala ho Anča-kalika, sediaca pri ohnisku. I nadhadzuje rukami ako fiškál pri súde. „To nám na priek, aby sme sa pučili. Taký posmech! A dnes ani čo by sa z rozumu hýbala — to že si sa vrátil!“Paľo neodpovie — veď je Ťapák. Popraví si širicu na lavicu, ľahne si na ňu a zaspí hneď tvrdým, ťažkým snom, ako by ho zabil. Kalika pozerá naň a pekné líca jej horia. Či by ho orútila nádavkami, i pri všetkej veľkej láske, čo cíti k bratom! Aspoň v sebe šomre najedovaná:,Ty si horší ako ten somár, čo ste doviedli s tými ovcami! Druhý by jej bol šiel v tú minútu kosti dolámať, a tento tu zdochýna. Zabiť ju mal ísť, do smrti!‘ A zatým hneď spína ruky (nik iný je nie v izbe, len oni) už pre svoju biedu. Oči zaletia jej k obloku od ulice, zkade vidno uhol bieleho domu Jana Fuzákovie, na druhom rade dediny. Zúfalé vzdychy trhajú jej nežnú hruď. Prišiel i Jano z Ardieľa, bol aj v ich dvore, prihovoril sa jej, ako sa mala za štyri týždne, čo boli preč, i pohladil ju súcitne po hlave, ako to mal vo zvyku, — a kalika hodí sa o ohnisko… On je druhej mužom, ona kalikou! Len prečo ju tak potrestal i Pán Boh? A nie dosť, že jej vzali zdravie, že je kalikou, zmijou každému ošklivou, ale ešte i táto ľúbosť! No prečo — —?!,Dnes príde Paľo po mňa!‘ myslela si na druhý deň Iľa, ako ľahla večer v školskom včelíne, kde mala posteľ. Včera bol Paľo ustatý, nečakala ho, len zpoly, ale tej noci vie iste, že príde po ňu. Podľa nej, pravda, mal prísť hneď, v tú hodinu, ako zvedel, že odišla (ona by bola prišla, keby bola ním), po takú ženu. Veď ver’ aj vidno, že je nie pri ňom. Nedali mu, keď sa vrátil z Ardieľa, ani čistého rúcha, chodil ako kochniar po dedine…Iľa neľahla hneď. Sedí na posteli a počúva, či nechrapčí tŕnie na lese, či nepríde Paľo hneď zvečera. Čaká ho. Lebo, hoci vďačne je v škole — ona, šikovná, všade obstojí, i v Sobote doktori ju chválili do neba — no v službe je predsa nie tak ako doma. Doma, keď sa usiluje skončiť robotu, sadne a oddýchne si. Tu, keď sa usiluješ skončiť, dajú robotu inú — a neustanú dávať a vymýšľať práce nové, čo by bol deň na sto hodín.Iľa i dvercia na dvore zabudla zamknúť, aby Paľo tade prešiel do dvora. Nemusí cez lesu, hoci je to sedliakovi poručnejšie. No ticho je. Ani šumu, ani pohybu. Pokoj a tma ako v hrobe. Iľa si ľahla, ale načúva ďalej. Prešla polnoc, bachter ju odtrúbil, a nik sa nezjavoval. I ráno prišlo, ale Paľo nie. Do srdca Ili ako by nôž vrazil. To nechápe, že Paľo bez nej môže obstáť. Skôr by bola myslela, že sa túreň zvalí pri kostole.No Iľa neukáže smútok na sebe. Hneď ráno začne smiechy. Zobudí hrmotom i pánov v svetliciach. Žartuje, ako by bola na svadbe, ba temer by si i zaspievala, ako na kršteniach robieva, za čo ju v reč vzaly ženy po dedine. Pritom šibe očami nabok, kde za cestou stojí starootcovský dom Ťapákovie a kde, podľa zakoreneného zvyku, obstávajú chlapi po dvore, kým sa namyslia do roboty. O ôsmej vyšiel zo dvora Paľo s pluhom. Ide orať pod kapustu do doliny. Kráča si pokojne vedľa volov dolu cestou… V ruke bič, košeľa belie sa ako sneh na ňom. A vidiac to Iľa, čajsi zaplače. Teda i bez nej poradí si Paľo…!,No, len no!‘ myslí však, ,veď to nebude zaveľa, že ťa budú riadiť. Príde tebe ešte do rozumu, koho si mal!‘,Len trucuj, veď ty vytrucuješ!‘ myslela popoludní, keď sa vracal Paľo s pluhom, vážne šibnúc bičom ponad voly. Košeľa na ňom skvela sa v slnci belosťou a slepí oči Iline. Neozrie sa v stranu školy, hoci jej veselá vrava hlási a smiech cvendží ako hlas zvončekov. Ide rovno cestou svojou popri dome. V Ilinom srdci je meč. Plač len že sa jej nevyrúti na oči. On nepríde ani dnes po ňu!,Taký truľo sprostý!‘ obľahčila si opovržlivou nádavkou. A, Bože, či je služba ťažká takej, ktorá naučená bola rozkazovať v dome! Tu bár by krídla mal, a nie nohy. Jednej hodiny posedieť nedajú, sto robôt rozkážu naraz. Nebola by myslela, že sú vzdelaní ľudia takí. Ona si hútala, že ako predtým, keď prišla na podstenie, i teraz posadia ju na stoličku alebo kanapu, aspoň raz cez deň, a budú sa s ňou shovárať o vzdelávateľných veciach, za čím jej duša pachtí — a toho nebolo ešte ani jeden raz od Ďura. Ani nezachodia s ňou ako s osvietenou, ale len tak, ako s ktoroukoľvek slúžkou zachodili…A Paľo v tú chvíľu sedel doma pri stole a jedol krumpľovú polievku, čo uvarila tučná Zuza. Duša jeho zdala sa v úplnom pokoji. Ujedal si zvoľna, prežieral s pôžitkom — poriadne vylačnel v poli pri oraní. I zdalo sa, že nemá známosti o tom, či Iľa jestvuje. Miesto neho nepratala sa do kože kalika. Sedí na obvyklom mieste pri ohnisku na lavičke, nohy pod sebou skrčené a oči len tak jej blčia vnútornou rozbúrenosťou. Sedáva cez deň na podstení, vždy počuje hudbu — reč Ilinu, a srdce čajsi sa jej rozpukne od toho.„Takúto potupu, takýto posmech na náš dom!“ začala hneď vykrikovať, ako brat Paľo prisadol k mise. „Čo nejdeš k notárovi žalovať? Nech jej zabráni slúžiť. Aj to svet nevidel, žeby obecná baba, žena v úrade, slúžila. Hihihi!“ Anča sa zasmiala od zlosti, hoci jej nebolo do smiechu, skôr do plaču.„Či vieš, čo povedala tetke Bukovke, keď jej dovrávali, načo ťa nechala?“ spytuje sa vždy prudkejšie, že on nedal sa vyrušiť v jedení. „Nevieš? To povedala, že je ona nie viac tvojou ženou, aby jej teba nespomínal nik.“Paľo prežiera jedlo, čo naklochtila Zuza, a prežrúc ho, pozrie na sestrinu horiacu tvár.„No, veď jej ja ukážem: nie mojou ženou!“ povie a začrie lyžicou do misy, aby ulovil krúžaly, riedko plávajúce v polievke.V izbe je ešte i Zuza a Hagarcovka. Táto ukladá si choré dieťa, Zuza, už ako gazdiná, — na ňu to stisli, hoci nenasleduje po Ili — umýva hrniec z jedla, taký veľký, že by sa i sama spratala doň. Druhí domáci sú na dvore alebo po susedoch. Mišo nosí vodu zo studne bezsrubnej, teľa napája, ktoré zabudli opatriť, lebo dosiaľ to bola Ilina robota.Kalika má na lone rozkladené šitie, akúsi ozdobu, akej ona nikdy nenosila, ktorú nenávidí. Ruky jej bystro pichajú doň, ale by ho radšej do zeme šmarila.„Čo ju nejdeš žalovať?“ začala zas, nespokojná s bratom. Koľko sa mu navraví každý deň, a nič nedbá. „Čo neoznámiš aj pána rechtora, že ti ženu odviedli? Či by to poriadny chlap strpel? Ja by jej len na ten truc, za tú hanbu nedala slúžiť.“ Zpod obŕv hľadí na brata s hnevom i skúmavo. Či naozaj má cmar v žilách a či schválne nedbá o Iľu? Už nevie Anča, čo si myslieť…„No, veď pôjdem do školy,“ odpovie Paľo, hádam len aby ju utíšil. „Ale sa nemeríte spolu aj tak.“„Čo sa aj nemeríme. Sem ju doviesť nemusíš — nech ide svetom.“Paľo složí lyžicu — najedol sa — utrie rukávom košele ústa i dopotené čelo. Vzdychne: „Bože, požehnajže stonásobne na toto miesto!“ podľa zvyku starých dávnych, potom oprie chrbát o stenu, že si posedí ešte po jedení. Zuza vzala zpred neho misku, vystrebúc, čo ostalo na dne, umyje i tú. Ančine čierne oči horia ako dva plamene. Čaká, ktedy sa brat soberie zpoza stola po ženu. Ústa jej schnú; srdce v rozbroji s celým svetom i so sebou. Nevie, či ten čepiec, čo šije, má o zem pľuštiť, či nie. Bože, tak ju všetko katuje! Tak ľúbi toho Jana Fuzákovie — tak ho ľúbi! Srdce sa jej svíja ako červík na ohni. Toľko znáša a tak jej je, že by svet v prstoch driapala.„No, čo sa neberieš po ňu?“ okríkla brata, keď nedočká, že sa pohne s lavice. „Či ja musím jej chachoty celé dni počúvať? Nech ide trebárs do pekla, ale mne tam na očiach nebude.“ Kalika odtrhne cverničku s jedom a tvár horí jej ako fakľa. „Mišo, daj mi tej vody!“ povie najmladšiemu bratovi — miláčikovi, ktorý práve doniesol do izby drevianky. Hrdlo jej vyschýna, azda do suchôt padne.Mišo má čelo zatemnené. Fľočil za hrnčekom, že jej podá vody, ale ľutuje, že drevianky prázdne nedoniesol dnu, ako to druhí bratia robievajú. Podá jej a zašomre pritom:„Bodaj si sa zadusila ňou!“Anča zdvihla oči naň, zľaknutá. Náhla červeň, potom bledosť poleje jej tvár. Vzala hrnček a v tej chvíli praskla ho o zem. Potom sa šmarí o ohnisko, bijúc päste zúfale o stenu, a slzy lejú sa jej dolu tvárou ako príval, dobre sa nezadusí v nich. Mišo, ten najinakší z bratov, krásny, dobrý a ochotný, jej miláčik, ktorému ona len dobre chce, ako mať synovi, povie jej, aby sa zadusila!„A čo ti je?“ spytujú sa zadivení domáci, upozornení jej shonom. „Zub ťa vychytil bolieť, či čo?“Kalika len plače a Mišo vychodí von bez citu. Sestru mal rád, ale teraz stráni sa jej. Zdá sa mu ako zlá zmija, ktorá, že sama nemá radosti zo života, ani inému jej nedopraje. Čo mu je po všetkom, keď mu Katu nedajú? Že sama neľúbi nikoho, neverí ani v lásku iných, a len na to je v dome, aby každého katovala. Lebo ona panuje. Čo chce, to sa musí stať: ona, čo kroka spraviť nemôže; ona — žobráčka…Anča konečne nechala nárek. Sošmarila s lona hrdé šitie a sošuchla sa s lavice. Preskackala izbu na kolenách a dlaniach, i vyšla von, hľadať Miša. Spáva v stajni, pri voloch, no dvere boly zdnuka zavreté. Zabúchala na ne.„Kto si?“ bolo počuť spurný hlas zo vnútra tmavej stajne.„Ja, Miško; otvor!“ odvetí kalika lichotivým hlasom, ešte chvejúcim sa od plaču. No v stajni nik sa nepohne, kroka nebadať, — je ticho — Mišo nechce o nej vedieť.„Miško môj milý, pekný, preboha, otvor!“„Neotvorím!“„Prečo sa tak hneváš, veď ti len dobre chcem?!“ zas Anča láskavo. „Kdeže by si si vzal Katu, veď je to nie pre poriadneho mládenca. Mišo môj, ty si inakšiu dostaneš; daj si povedať — maj rozum!“„Choď odo dverí, zmija!“ zaznel jeho hlas surovo.Kalika zatíchla; dych sa jej pristavil na chvíľu a tvár zbledla. Potom sa hodí o zem v bezvládnom žiali a šklbe si vlasy. I tento nadáva jej tým menom! Tak každý jej je nepriateľom, každému je zmijou, kalikou…! Potlačiac svoj krutý žiaľ, ešte predsa začala vravieť k nemu, presviedčať a prosiť ho, lichotiť mu, no nepovedala ni raz: ber si Katu — a preto sa jej Mišo neohlásil. Zamĺkla i ona. Vracia sa do domu, skackajúc po podstene, na kolenách a dlaniach.Je tma. Mesiačik nevyšiel ešte, tmavé nebo posiate je hviezdami. Keď došla k dverám, vystúpil niekto na podstenu a potkol sa do nej.„Čože si?“ bolo počuť hlas. Anča poznala starého Fuzáka. „Či si pes, či čo si?“Anča sa odchýlila a nehla sa. Nech myslí trebárs i to, že je psom. Nechce sa s nikým shovárať, a s týmto práve nie. Tento kedysi takú radu dal jej materi, aby ju pribili na dosku, za čo ona prosila to zlé, čo je na nej, jeho synovi, a teraz, za pokutu, ľúbi ho láskou krutou. No starému mihlo v hlave niečo, i zohol sa a ohmatal rukou.„Ty si, Anka? Prepáč… plazíš sa ako zmija.“ Chytila mu ruku a nevie, či mu do nej seknúť zubmi, keď je zmija. No tu zaznel hlas iný, ktorý začujúc, Anča zachvela sa od slasti a pustila ruku starcovu.„Anča je tu?“ zadivil sa Jano Fuzákovie. Otec prešiel do pitvora, on hore na podstenu. „A kde sa šmátraš potme?“Jano sa zohol k nej. Po hlase mu poznať, že je dobrej vôle. Pach nápoja badať od neho, no nie je opitý, len rozveselený. „Poď so mnou, odnesiem ťa do chyže,“ povie veselo, čiahajúc za ňou ramenami. „Vari že by ťa nie?“Anču zaleje krv horúca; srdce čajsi ide sa jej rozhodiť, tak tlčie.„Nie, Jano!“ bráni sa prudko, odtískajúc ho od seba, no v tej istej chvíľke schytí sa v nej žiadosť hodiť sa k nemu, priľnúť k jeho prsiam a umrieť tam. „Nie som malé dieťa, aby si ma na ruky bral!“ skríkla, vzmužiac sa.„A čože si? Ešte horšie ako dieťa,“ povie Jano. Tvár prijala mu nezvyčajný výraz, v očiach blesk, ako zrazu na povrch dostavšej sa náruživosti. Obtočí jej pekný driek rukami a strhne ju k sebe. No ona silou zúfalosti odstrčí ho od seba.„Jano, chceš, že ťa udriem? Či vidíš moju ruku? Mňa ty nebudeš na posmech donášať, — aby si vedel…!“ A strmý dych Anču čajsi zadusí od jeho blízkosti. Jano sa vystrel. Nezvyčajný, horúci zásvit zmizol mu z očú, triezvosť sa mu vrátila. Strasie postavu a rečie s úštipkom:„Aká si pyšná! Nevedel som, že ešte i ty vieš takou byť, ty —“„— zmija,“ dokončí Anča mimovoľne, čo nedopovedal on. Jano hrdo prešiel popri nej do domu a ona, ako sa zavrely dvere za ním, už šmára sa o zem. Prečo jej odňali zdravie, a nie radšej život! I jemu je zmijou, hľa…!Medzitým chlapi v izbe dali sa trochu do zábavy. Naskladali sa po šestáku a Zuza doniesla im páleného z krčmy. Pri skleničke potom sa rozveselili. Jazyk i duch staly sa živšími. Paľo-žartovník zohrial sa tiež. Nemec ustúpil u neho, cmar v žilách začal sa búriť a okrúhle, dobré oči sršaly mu ohňom. A to vidiac Jano Fuzák, ktorého zrak, hoci nechtiac, vše zalietol na prázdne miesto kaliky, ktorá ho odstrčila, povedal Paľovi:„No, Paľko, po ženu sa! Dosť si ju už vytrucoval. Tvrdo ťa čaká — nech sa netrápi.“„A ty vieš, že sa trápi za mnou?“ nasršil sa Paľo. „Nepôjdem. Ona začala trucovať — nech trucuje. Nech je tam, kde je — v Sitne — nič nedbám!“„Nuž a necháš ju druhému? Videl som Ďura Úvodovie obchodiť okolo školskej záhrady aj včera…“„Čo?“ Paľovi oči stĺpom zastaly; schytí sa zpoza stola. On jej dá Ďura Úvodu hneď! Na franforce ju dotrhá… Janovi na pekné líca sadne na chvíľku spokojný úsmev. Vstane aj on a ide za Paľom. Mimovoľne pozrie ešte, idúc, na miesto Ančino a tvár i jemu sa premení. Nič iného si nepraje, iba vidieť ju ešte dnes, ktorú ruku dvíhala naň, aby ju pošliapal ako zmiju… Na podstení, keď vyšiel (mesiac už svietil na nebi), naozaj zazrel Anču sedieť na zemi, neďaleko stajňových dverí. Janove oči zablyskly; zabočil k nej, teraz už vo vzbúrenom, urazenom sebavedomí. No tu do ušú zaznelo mu fikanie. Anča plače. Jano zastal ako prikovaný, potom pristúpil k nej a miesto aby rozšliapal zmiju, spýtal sa:„A tebe čo je, Anča, začo plačeš?“„A nemám začo? Naveky budem plakať za tento kríž!“ Jano sa skloní nad ňou a pohladí jej vlasy na hlave, ako obyčajne, s ľútosťou a láskou.„Už sa raz upokoj, Anička — inak nebude…“*Iľa i dnes večer „zabudla“ zamknúť dvere na dvore školy. Nádeje síce už mnoho nemá, aby prišiel Paľo po ňu. Pozná, akí sú Ťapákovci, že ich treba tisnúť do všetkého, že sú ťažkí ako olovo. Keď bola ušla prvý raz od muža, teraz päť rokov pominulo, Paľo bol prišiel hneď po ňu. Mať ho vyhnali, žili ešte vtedy, chudinka, ale teraz nieto, kto by ho núkal — posielal. Môže Iľa tu slúžiť i do súdneho dňa. Nevesty, ženy bratov Paľových, sú ešte rady, že ju nemajú medzi sebou! Ach, či je len zle v službe! Jednej minúty svojej nemá, ani svojej vôle, len rozkazy pánov plniť. Na nohách je vždy, ako v tanci — už ju päty bolia. Bár by krídla mala, bár by lietala. Ani jej vzdelanosti nepovážia, ani diplom. Sluha je len sluha, pán len pán. Ten nemá srdca — a nemá ho ani Paľo u Ťapákov (hoci je sedliak), keď nejde po ňu…A tu Iľa musí stisnúť zuby; plač ženie sa jej na oči. Nebola by sa ponazdala, že ona bude ľútiť za ním, a nie on za ňou. Ľa, už je po jej pýche…!Iľa musí pretrhnúť niť myšlienok a utiera tečúce slzy…Veď pravda, čo by Paľo i prišiel po ňu, nešla by s ním, lebo sa zariekla ísť viac do Ťapákov — a jej slová sú sväté. Ale na otcovskom u Jablonckov dostala sa jej komora murovaná: k tej by pristavili chyžu ešte toho leta a tam by bývali sami dvaja na pokoji, ako dva holuby. No Paľo nejde…Iľa svesí hlavu a slzy zas zalejú jej tvár. Plače ona, pyšná nevesta a vzdelaná… Ale tu zavrzly nezamknuté dverká na dvore. Ili dych zastal, i srdce. Napnute pozerá na dvor cez laty včelína. Od dveriec vidno kráčať strmým krokom vysokú postavu chlapa. Ilina tvár skúpala sa teplotou. Dala hlavu bystro na hlavnice a tvári sa, že spí. O chvíľu zavrzly dverká na včelíne, tiež nezamknuté, dnu vstúpil Paľo. Zastal konča postele, a potrhajúc duchnu, zvolá:„Iľa, spíš-nespíš? Domov sa ber!“Iľa spáva oblečená, vždy hotová odísť s mužom, no nehlási sa. Tvári sa, že spí, — čo veru i môže jej uveriť každý, keď je celý deň v robote ani v tanci. Paľo musí znova volať na ňu a potrhať duchnu ešte mocnejšie.„Počuješ, há? Domov!“ Paľo sa rozohnil. „Či ty nemáš kde byť, či sa tebe patrí slúžiť, čo?!“„Kto je, čo je?“ schytí sa ona naplašená. Sadá na posteľ, a ako by ho len vtedy bola zazrela, skríkne:„To si ty? Aleže mi choď, zkade si prišiel, ty pijan. Čo tu chceš?“Paľo, keď už raz shodil so seba ťuťmáka, stal sa udatným človekom, i reve s energiou:„Ber sa, kým ti pekne vravím! Či je to pre poriadnu gazdinú tanieriky umývať pánom?“„Čo tu chceš; zkade si prišiel? Ja som nie viac tvojou ženou!“ zvolá Iľa majestátne.„A čiaže si?“ reve on. „Hádam Ďurova Úvodovie?“„Trebárs i toho, a trebárs čia, ale tvojou ženou viac nie!“ volá Iľa slávnostne. „Ja sa do Ťapákov nikdy nevrátim. Veď som ti povedala popredku: Ja, alebo Ťapákovci. Tak si si vybral!“„Oddelíme sa!“„Teraz sľubuješ, ale keď by odišla k tebe, ostalo by všetko po starom. Poznám vás, akí ste, brat môj!“„Slúžiť nebudeš; to je tebe hanba. Vystavíme dom!“„Ja budem slúžiť, ja sa nehanbím. Vystavíte ver’. Doveziete za tri vozy skáľa, a necháte tak. Poznám vás už, nehodníci!“Paľo, vidiac, že slovami nič nevykoná, podišiel k nej, že jej zasadí zaucho. Iľa zvrieskla, schytila sa a zaťala mu nechty do tváre, soškriabuc mu kožu s nosa. Paľo odskočil od nej, potočil sa, potkol i prevalil úľ so včelami pána učiteľovými. Včely v spánku prerušené zahučaly a Paľo vychodí von, utierajúc rukávom košele tvár od premokajúcej krvi.„Nebudem sa s čertom zapodievať, lebo by ju zabil!“ šomre, vytratiac sa i zo dvora. „Pôjdem na faru, nech kňaz spraví s ňou poriadok!“„Nehodník nekaľavný!“ zavolala za ním Iľa s hnevom a opovržením. Síde s postele a dvíha prekotený úľ s mrnčiacimi včelami. Aký je to chlap! Druhý bol by ju zabil, a tento ide domov, nedbajúc ani o to, že ostala tu. Veď ju mal nasilu odviesť a zamknúť do komory, o smäde, o hlade držať aspoň za týždeň.Iľa urazená — lebo ju nechce, preto nedbá o ňu a prišiel len, že bol podpitý alebo mu nadal ktosi — spravila krik, nadávajúc mu, i pozobúdzala pánov vo svetliciach. Pán učiteľ, ktorý dal veľký pozor na to, aby bol uctený, otvoril oblok a vystrčil peknú černovlasú hlavu, že čo sa deje.„Veď som vedel,“ povie prísne, keď mu vysvetlila, „že my s tebou len omrzlosť budeme mať. Povedal som ti hneď, že ťa muž tu nenechá.“„Mne on nerozkáže! Ja som sa im sľúbila na rok, a to je mne sväté!“ odpovie pevne Iľa, no v sebe doloží s hnevom: ,Veď ani nepríde viac po mňa; nebojte sa!‘Naozaj Iľa dobre vedela, že Paľo nepríde viac k nej. Miesto neho však prišla jej citácia, aby sa ustanovila do notárskej kancelárie, na susednú dedinu.Iľa sa zarazila a zľakla, lebo veď páni len na zlé volajú, i nemohla uhádnuť, čo asi chcú od nej pán notár. Nič pozoruhodného nestalo sa v dedine. Službu v obci plní svedomite. (I včera dostala od pani rechtorky, že za štyri hodiny kúpala nemluvňa Jakubovie. U Krumpľov zasa stal sa prípad narodenia mŕtveho dieťaťa, to tobôž oznámila, ako sa náleží na osobu osvietenú, múdre chápajúcu svoje postavenie.) Obliekla sa teda sviatočne, ako bola volaná na druhý deň popoludní, a predstúpila pred jeho tvár.Pán notár, mladý ešte, ale veľmi vážny, sedeli za dlhým stolom v kancelárii, keď prišla. Pozreli na ňu vážne ponad okuliare a písali ďalej. Iľa pristúpila bližšie, po pansky sa ukloniac, a prosila veľmi úctive, aby ju ráčili odbaviť čím najskôr, lebo slúži v škole a budú jej výčitky robiť pani rechtorka, ak sa pozde vráti domov. Pán notár pozrel na ňu zasa, a ako neobmedzený pán kancelárie i všetkých dedín, kde bral porcie, fumigoval jej ľúbezné poklony a dal cítiť svoju moc i pani rechtorke, lebo zadržal jej slúžku do večera. Vtedy povedal Ili:„Predstúpte!“Hlas pána notára zneje závažne, ako by bol pánom jej života i smrti.„Teda slúžite?“ vraví pomaly, každé slovo oddeleno jedno od druhého vypovedajúc, a prísnosťou pohľadu temer ju pohltí. „Zato som vás dal predvolať, aby vám bolo oznámené, že nemôžete i slúžiť, i byť babou v dedine. Jednu službu musíte opustiť!“Iľa sa zadíva na vážnu tvár pána notára a jej tvár pomaly poleje sa červeňou radosti. Príjemné zadivenie odňalo jej reč. No priam by sa hodila k nohám pána notára a bozkala trebárs obuv jeho od samej vďačnosti. Teda nesmie slúžiť… Nič lepšieho jej nemohli oznámiť!„Dva dni dám vám na rozmyslenie!“ pokračuje notár, podávajúc jej slová po jednom ako drahocenné veci, z ktorých škoda by bolo utratiť čo len jedno. „Potom mi oznámite, či zaďakujete pri obci a ostanete v škole a či podržíte službu baby.“„Pravdaže pri obci ostanem!“ oznámi Iľa hneď s planúcim zrakom a zasmeje sa veselo, hoci je pred kráľom štyroch dedín. Nebude jej viac už nik rozkazovať, nebudú ju už päty bolieť — prestane tanec… O chvíľu už letela, ako vták z klietky vypustený, domov, čím skôr oznámiť to pani rechtorke.„Veď som vedela, že nám toto všetko vykonáš!“ povie pani mrzute, s veľkou výčitkou. „Čo si ja teraz už bez slúžky počnem? Však som ťa nechcela!“„Ja som sa im núkala!“ uznáva vinu Iľa. „Aj bola by zostala, svedomite im slúžila, robila ako sebe samej do roka, ale keď nedovolia, či ja za to môžem? Proti zákonu sa nenaspieram!“„Chcela si si muža trucovať, zato si prišla k nám,“ povie pán rechtor, ktorého nebolo možno zaviesť rečou a uhádol i myšlienky iných. „Chcela si ho donútiť, aby spravil, čo žiadaš. Teraz hľadaj slúžku pani rechtorke!“„Ja k Paľovi nepôjdem!“ povie zmužile Iľa a vztýči hlavu. „Ja pôjdem do mojej komory bývať, na otcovský fundus. Dám si koch vytiahnuť a mašinu spraviť do nej. Ja som sa zariekla ísť do Ťapákov, a ja to zadržím!“,Ver’, Bože, dobre spravili ten pán notár, že mi slúžiť zabránili,‘ myslí si medzitým vďačne. ,Ja by na služobný chlieb nebola nikdy navykla!‘Na tretí večer — pani rechtorka našli si slúžku inú — odniesla všetky svoje veci do murovanice u Jablonckov. Na druhý týždeň dala si komín vytiahnuť a ohnisko postaviť. Večer potom sedela v čistej izbici (ani nemocnica v Sobote nie je čistejšia) na pokoji, nikým nehnevaná, mysľou u Paľa. Keď príde k nej bývať, vystavia si ku komore dom… Azda len príde za ňou?! Vie dobre, čo sa stalo, že je už nie v škole. Kalika sedáva na podstení, šijúc na slniečku, tá vidí všetko, čo sa robí v dedine. Paľo prišiel o týždeň. Oddelil sa od bratov a prešiel k nej, ak chcel mať ženu. Pod jej panovaním potom stal sa podujímavým. Vozil cez celé leto skálie, keď sa slobodná chvíľa našla, a v jeseni povstal pri komore Ilinej dom nový, pekný, zafarbený nažlto, akého ešte nebolo v dedine. A teraz je Iľa už úplne šťastná, — no Ťapákovci spokojní sú tiež. Dusia sa v jednej izbe štrnásti, ako ich predkovia žili. Nikoho nič neomína, nik nepanuje, nik ich nenúti starootcovské zvyky zanechať, írečité obyčaje odvrhnúť. Ani bratovi pekný dom nezávidia, smierili sa i s Iľou všetci (Iľa do školy tiež chodí na vzdelávateľné rozhovory), len Čakaj zavše, podpierajúc plecom uhol starého domu, zažartuje: „Ľaľa, naša kráľovná aký kaštieľ si postavila žltý — ja by sa hanbil zaň.“„Ojój — keď príde Mišo z vojenčiny, aj my môžeme mať taký!“ odpovie Zuza-gazdiná zľahčujúco. Všetkým je dobre a po vôli. Zuza varí z vďačnosti, lebo môže vždy jesť pritom. I druhé sú spokojné. Hagarcovke dieťa ozdravelo tu von na slniečku cez leto. Mišo tiež už Katu nespomína. Zabúda ju na vojenčine, — píše veselšie listy. A jednako kalika, keď večer sama ostane a druhí rozídu sa na odpočinok, pozerá očami, plnými náruživosti a beznádejnosti, do obloka, z ktorého vidno biely uhol domu Jana Fuzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká:„Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie — —!“[1]Ardieľ — Sedmohradsko
Slancikova-Timrava_Tapakovci.html.txt
ProsbaZa mestá a za dediny vypálené prosím,za krv mojich rodných bratov prekliatu,za potupu všetku, za dvor, ktorý v srdci nosím,za Poľskom a Čechy, za Srbsko a Rus — mať presvätú,za Slovensko moje, za svet všetkých Slovanov,za príkorie ťažké, za svit slnca s pohanou,za storočie čierne, ktoré drobili mi plemä,za nevôľu, za otroctvo, za tie biča šľahy,za jazyky vyrezané, pokradnuté zeme,za súd, čo mal vždycky skrivodlivé váhy,za to všetko prosím, prosím odovzdane:matke Sláve daj nás všetkých pod ochranu, Pane!
Pridavok_Svita.html.txt
OsobyVENDELÍN BACHRÁČIK, obchodníkOĽGA, jeho ženaHELENKA, ich dcéraMILAN ZÁLESKÝ, brat OľginMICHAL ZÁLESKÝ, AmerikánIVAN JAVOR, učiteľANIČKA, DARINKA, ŽELKA; priateľky HelenkineURŠUĽA, slúžka u BachráčikovJURO BARAN, mäsiar, DAMIAN ŠIDLO, obuvník; súsedia BachráčikoviDej sa odohráva v dome Bachráčika.Javisko sa počas celej hry nemení.Medzi prvým a druhým dejstvom tri dni. — Medzi druhým a tretím dejstvom 10 dní.
Urbanek_Nas-pan-ujo.html.txt
Na úvodNa úvod pár slov o tom, ako vznikla hraHoror v horárni.Ešte skôr, ako táto hra vznikla, om pre Slovenské národné divadlo prekladal ShakespearovSen svätojánskej noci(preklad SND uviedlo v roku 1994, knižne Columbus/IQ Design Studio v roku 1994, potom Ikar v roku 2005)K dramatickému majstrovstvu Williama Shakespeara patrilo aj to, že do nejednej svojej hry zakomponoval ešte ďalšiu hru, „hru v hre“, tzv. interlúdium — a vďaka tomu v jeho hrách niektoré postavy prichádzali na scénu ako herecká družina (ako herci vHamletovi), alebo sa tak správali (ako sluhovia vSkrotení čertice). Podobnú štruktúru nachádzame aj vSne svätojánskej noci: tam sa ako herecká družina správajú aténski remeselníci, ktorí sa chystajú zahrať predstavenie na vojvodovej svadbe.Takáto bohatá dramatická štruktúra sa priam dožaduje aj pestrejšej jazykovej štruktúry, a Shakespeare tú príležitosť využíva: jeho aténski remeselníci sa od urodzených postáv líšia svojím ľudovejším jazykom, ich dejové pásmo vnáša do hry najviac humoru. Keď som rozmýšľal nad tým, ako si s tým poradím v slovenskom preklade, zišlo mi na um, že prekvapujúci humorný účinok dosiahnem, ak do pásma remeselníkov nakolážujem polozabudnutý a divadelne už len výnimočne použiteľný Hviezdoslavov preklad zo začiatku dvadsiateho storočia. Takže, napríklad, keď Pyramus potom v inscenácii môjho prekladu páchal samovraždu, hovoril pri tom „hviezdoslavovčinou“:„Hoj, slzy v prúd!Von meč — ty vrúťv Pyrama hruď svoj hák!Sem, v ľavý pup,kde srdce hup!Tak umriem, tak, tak, tak!“Herci aj diváci tento nápad prijali s radosťou — dokonca sa stal tradíciou a zakrátko ho použila aj inscenácia Sna svätojánskej noci, ktorú uviedli študenti VŠMU. Priblížila sa k nemu aj inscenácia Divadla Astorka (v réžii Ondreja Spišáka).A radosť som z toho mal aj ja. Vďaka tejto skúsenosti sa mi zahniezdila v duši túžba vrátiť sa k hviezdoslavovskej inšpirácii aj vo vlastnej tvorbe — urobil som to v hreHoror v horárni.*Horor v horárni(hru uviedlo Slovenské národné divadlo v Bratislave v réžii Patrika Lančariča a s hudbou Miloslava Kráľa, premiéra 20. a 21. januára 2002) však vďačí za svoj tvar inému nápadu. Základný nápad tejto hry spočíva v tom, že som príbeh vraždy, ktorý sa stal námetom HviezdoslavovejHájnikovej ženyskrížil s princípom KurosawovhoRašomonu. Tentoraz nešlo o koláž, ale o viacnásobné znovunapísanie. (Kurosawa vo svojom slávnom filmeRašomonukladá vedľa seba rôzne verzie toho istého príbehu. Príbeh je vždy iný, podľa toho, ktorá postava ho rozpráva.)Na takúto štruktúru mi stačilo využiť z Hviezdoslavovho rozsiahleho eposu iba niekoľko strán. Stačilo to však aj na to, aby vznikol chýr, že návšteva predstavenia odbremení gymnazistov od čítania eposu — a do bratislavského divadla, najmä v predmaturitnom období, vozili potom vlaky a autobusy mladých divákov z celého Slovenska.Na rozdiel od Kurosawu som mal ambíciu ukladať verzie nie iba vedľa seba, ale za sebou — tak aby tvorili príbeh. Podobne pracujú autori detektívok: aj oni musia postupovať od jednej verzie príbehu k druhej, od hypotézy k hypotéze.Detektívka potrebuje detektíva. Nebolo treba dlho rozmýšľať, kto ním bude: Hviezdoslav bol občianskym povolaním advokát a advokátske myslenie nie je až tak veľmi odlišné od myslenia vyšetrovateľa. Vytvoril som teda postavu advokáta Országha, ktorý sa mal stať Sherlockom HolmesomHororu v horárni.Sherlock Holmes potrebuje vedľa seba doktora Watsona — pri jeho hľadaní mi zas uľahčil prácu fakt, že Hviezdoslavovým priateľom (a navyše aj spolupracovníkom pri prekladaní Shakespeara) bol lekár a spisovateľ Jégé, čiže J. G. Nádaši.Detektívka potrebuje aj prípad, ktorého rozriešenie je úlohou detektívov — a musí to byť úloha naliehavá. Dosiahnuť takú naliehavosť vHorore v horárnibolo našťastie možné aj v súlade s trestným zákonníkom. Aj keď sa totiž tento príbeh neodohrával v stredoveku, ešte vždy sa odohrával v dobe pred zrušením trestu smrti. Mohol som teda v hre ustavične pripomínať, že za vraždu hrozí vrahovi šibenica. Darmo je — dráma je dráma. Moja divadelná hra hrozbu šibenice potrebovala, aj keď Hviezdoslavov epos sa bez nej zaobišiel.*Tak ako horárkino priznanie v závere hry nie je tou jedinou pravdivou verziou (veď čo ak aj toto bola iba milosrdná lož, ktorú šialenej Čajkovej vnukol Boh?), nemá ani jazyk, ktorým sa v tejto hre hovorí, jedinú polohu. Niekde je to verš, niekde próza. Tam, kde je to verš, je to občas — ale naozaj iba občas — verný citát z Hviezdoslava, ktorého jazyk dnes už ťažko vieme vnímať inak ako s úsmevom. Preto som — dodržujúc metrumHájnikovej ženy— väčšinu použitých veršov prepísal a ostatné dopísal. Divák stratí prehľad o tom, čo je citát a čo nie, a bude si hovoriť, aký je ten Hviezdoslavov jazyk vlastne normálny a súčasný — a o to mi práve šlo. Je to aplikácia „princípu rašomon“ na úrovni verša a jazyka.S Hororom v horárni debutoval v SND mladý režisér Patrik Lančarič. Hoci bol medzi nami vekový rozdiel niekoľkých desaťročí, dobre sme si porozumeli hneď v základnom prístupe k veci: paródií na Hviezdoslava už bolo dosť, Hviezdoslav si zaslúži, aby sme ho tentoraz brali vážne. To, čo som urobil ja na úrovni príbehu, jazyka a verša, uplatnil režisér na úrovni javiskovej realizácie: usiloval sa každú verziu podať v inej žánrovej polohe. Zvolil si shakespearovský princíp takmer prázdnej scény, na ktorej zažiarili herecké výkony Mariána Labudu (Országh), Stana Dančiaka (Nádaši), Diany Mórovej (horárka), Marka Igondu (horár), Tomáša Maštalíra (Villáni) — aj výkony hercov v menších úlohách.V inscenácii si v prvom obraze druhej časti (z technických príčin sa odohral ako posledný obraz prvej) Cigáni prinášali na javisko aj svoje deti v podobe bábok. Jednu z tých bábok si Čajková na chvíľu požičala — pekne to asociovalo s jej túžbou po dieťati, o ktorej hovorí na začiatku hry a ktorá sa naplní v poslednom obraze.Scénu sprevádza spev rómskej piesneJoj, mamo. Rómske piesne bývajú krátke, no v tomto prípade môžem ponúknuť aj dlhší slovenský text (to nič, že som ho napísal dávnejšie, keď sa ešte platilo korunami):JOJ, MAMO(hudba: rómska ľudová / slovenský text: Ľ. F.)Joj, mamo, joj, mamo, bokhaľi som,joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť.Daj mi, mamo, korunu, kúpim si ja zmrzlinu,joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť.Daj mi, mamo, dvadsaťpäť, budem mať aj na obed.Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť.Daj mi, mamo, sto korún, pýta si môj milý rum.Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť.Nedaj, mamo, nedaj nič, treba na mňa zobrať bič.Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť.Joj, mamo, joj, mamo, nemám čo jesť.Joj, mamo, joj, mamo, bokhaľi som.*Posledný obraz hry bol inscenovaný svojráznym spôsobom — na javisku ho diváci nevideli, ale mohli si ho prečítať v bulletine. (Dal som na to dodatočný súhlas, ale dúfam, že pri ďalších inscenáciách hry sa tento škrt už nezopakuje.) Aj scéna stretnutia s mŕtvym Villánim dostala svojráznu javiskovú podobu. Šťastný výsledok procesu neoslavujú Országh a Nádaši v Nádašiho ordinácii, ale na cintoríne, priamo na Villániho hrobe. Na tomto mieste som použil parafrázu veršov z Hviezdoslavovej hryHerodes a Herodias. Herodes u Hviezdoslava hovorí:Už navrátili sme sa šťastlivodo našej ríše, do Tiberiády…Országh v mojej parafráze pôvodne hovorí:Už navrátili sme sa šťastlivodo vašej ríše, do ordinácie…Inscenácia si však vynútila tretiu, čiernohumornú verziu a advokát Országh musí lekárovi Nádašimu povedať:Už navrátili sme sa šťastlivodo vašej ríše, do cintorína…Aj keď som sa pri týchto úpravách pre potreby bratislavskej inscenácie sám dobre zabával, v knižnom vydaní (Tri hry, Ex Tempore, 2002) som ponechal text hry v pôvodnej podobe — a v pôvodnej podobe ho dávam k dispozícii aj internetovému Zlatému fondu.Ľubomír Feldek
Feldek_Horor-v-horarni.html.txt
1Ďuro Michna, richtár obce Poloma, zavesil zbožovú kosu na klin v pitvore a potmoliac sa po izbe, či nezazrie nejaké čerstvé písmo od slúžnovského úradu, a nenájduc nič takého, vyšiel do dvora.,Ah!‘ zíva si od srdca, hladiac si pravé rameno, od kosy ustaté. ,Chvalabohu, že nič neprišlo. Aspoň skosím zajtra ten jačmeň konča lúky.‘ Sadá si na kamennú podstenu, sotva vychladnutú od slnca, ktoré celé odpoludnie pražilo na ňu. Deň bol horúci, aký si len môže gazda žičiť na pokosené obilie. Zapálené na západe červánky hádžu na proťajší vrch záplavu zlatého svetla, ale i radosť do richtárovej duše. Znamenajú, že pohoda táto potrvá, a ak dá Boh zdravia, zbožie za sucha príde do záčina. Nieto teda starosti. Preto i Michna vytiahol svoju drobnú pípku, napchal tabakom a zakresal do nej. Pri fajočke oddych je sladký.Z pitvora vyšla žena, tiež už obstarná, ale ešte mocná a ako vidno, zdravá. Iba tvár čo je posiata vráskami, i spod bieleho čepca vyzerajú vlasy, šedinami dobre premiešané.„Akože, starý: upiecť dačo do tých Ľuptákov?“ pýta sa, utierajúc dlane o belasú zásteru. „Ľuptáčka včera roznosila radostník.“„Keď nás volajú, akože nepôjdeš. Len upeč!“„Veď hej! Ale tiež nemuseli to robiť v najtvrdšiu robotu. Mohli Ondra pekne o fašiangoch oženiť. Bol by teraz pokoj. Alebo už počkať do jesene.“„Nuž o fašiangoch sa to vraj neukazovalo na svadbu. Do jesene odkladať zas im neprichodí. Poľa moc, čeliadky málo, bez nevesty ťažko. Preto sa sponáhľali. Veselie beztoho bude iba deň trvať. Na tri dni by im teraz nik nešiel. Nuž a za ten deň toľko azda nezameškáme. A keď je to Ľupták, akože by sme nešli: veď je i notáriuš, i človek dobrý. I ona je takto stvora veľmi poriadna.“„Ja nemám nič proti nim, božechráň! Ale ako ta pôjdem — to! Srdce mi pukne, keď zazriem toho Ondrejka ísť pred oltár…“ Brada sa jej potrháva, ústa uťahujú a dolu opáleným lícom tečie jarok sĺz. I zásterku drží na tvári. Muž sa zamračil, pustil pár neobyčajne hustých oblakov a vložil tvár do dlaní. „Akoby ho dosiaľ videla: stáli jeden pri druhom pred oltárom, keď šli prvý raz k svätej spovedi. Náš Jurko za všetkých odpytoval. Všetko sa pustilo do plaču, keď začal hovoriť. A mne srdce rástlo. Všetci vrstovníci dorástli, idú sa ženiť: iba môj Jurko, nebožiatko… Ach, aké to bolo dieťa podarené: a nič, nič — muselo tájsť!“Muž sa mračí, ale nie bez pohnutia slúcha ženine reči. Stojí mu pred očima šuhaj štíhly ako mladá jedľa, červený v tvári. Vidí ho, ako kráča po prvý raz do kosby. I syn je hrdý, že konečne sa dostal k chlapskej robote — i otec, že má koho postaviť na postať. S akou zbožnosťou sa prežehnal otec, keď si zastali na úvrate lánu, na ktorom narástol jačmeň ani múr. I gazdovstvo sa rozmohlo — i pribudla doň nová, pružná sila, ktorá bude tým mocnejšia, čím on väčšmi bude oslabievať. Má sa na koho spustiť, má. Budúcnosť je zaistená…Ako sa to všetko porúcalo!„Hja — poručenobohu,“ vetí pomedzi zuby, stiesneným hlasom. Ledva môže ututlať ťažký vzdych. A musí sa prevládať, ženu by len rozžialil nadarmo.„Veď ty vždy tak: poručenobohu a proti smrti niet lekára… Ty si ver’ neublížiš,“ vyčíta mu ona. „Ty si ani za života moc nezakladal na ňom. I okríkol si ho neraz, nebožiatko.“„Vieš, to je takto: otec, koho miluje, toho tresce. Tak i ja. I v slove božom tak stojí. A čo mám iné povedať, ako poručenobohu? Na Boha s kyjom nepôjdem, keď to bola jeho vôľa. Najlepšie Bohu poručiť, srdce by sa darmo zožieralo. Takto mám aspoň potechu, že vôľa božia bola taká a že sa stala.“„To už viem!“ ozvala sa trpko. „Veď božia! Ale prečo spomedzi šestnástich vrstovníkov iba pri mojom bola taká? Prečo len na mňa prišiel tento kríž? Vari som horšia od iných? Alebo som v dačom veľmi, veľmi zhrešila? Suchánka má osmoro detí. Čo sa našomre, narúha proti Hospodinu, že jej ich toľko dal. Čo sa napreklína, aby ich tí a tí uchytili: a žijú všetky, i zdravé sú ako dubce, bárs sa nikdy nenajedia do chuti. Prečo to iba mňa prikvačilo?“Už tu nevystupuje len proti mužovi. Oči, zaliate slzami, hľadia k nebu, akoby čakali jasnú, určitú odpoveď. A nebo je nemé, tiché a jasné. Večerné zore rozlievajú po ňom ružovú záplavu. Spod nej akoby sa usmievalo na tieto výkriky rozbolenej duše.Richtárka sa upokojila, aspoň naoko. Iba zavreté ústa jej potrháva utajený bôľ. Premáha sa, bo vošiel do dvora notáriuš Adam Ľupták. Je to vysoký chlap: okolo ohorenej suchej tváre visia dlhé pradená dosť šedivých vlasov, tvoriac prstene veľmi spôsobné, akoby ich naschvál bol dakto napálil.„Idem si k vám oddýchnuť,“ vraví veselo, sadajúc si k richtárovi. „Nebol by sa nazdal, že je to taká oštara. I kešeňu mi trhlo dokonale. Ale kto si bude šiacať, keď to tak bývalo od krčaha kráľa.“[1]„Môžte byť radi!“ odpovedá richtárka nie bez závisti.„Nuž, ďakujem Pánu Bohu,“ vetí notáriuš. „Dosť tvrdo som občakával, kedy sa to stane. Lebo ustávam — oj, ustávam ja dobre! Vlani som kosil po chlapsky. Toho roku ma už v krížoch rozbolelo. Ustávame pomaly. Nerastieme dohora, ale pomaly do zeme. Ako tráva, keď ju prvý mráz obarí. Ja ešte ako ja — ale stará! I mladšia je, a akosi veľmi sa žaluje na tie nohy. Nuž zíde sa tá nevesta, zíde.“ Tu akoby mu mráčik preletel po čele, keď doložil: „Iba neviem, ako sa bude šikovať. Pán Boh vie…“Ale tvár sa hneď vyjasnila. Spod kožúška vytiahol čosi, zabalené v bielej šatôčke.„Bol by vám zabudol dať z našej výsluhy!“ A batôžok podal richtárke.„Ale už pečú?“ zvolala akoby prekvapená.„Treba! Už je pečeniu vrchovisko, keď pozajtre už ide byť ten sobáš. V izbe nemáš kde stúpiť, ani sa kde obrátiť. Samé korytá, vahany a všakové tably. A horúčosť ti až vlasy dvíha. Ženy, preboha, ale sa tu neupražíte? povedám im.“ A s úsmevom pokyvuje hlavou. „Toľko sa ich kutí, že jedna o druhú sa prevŕhajú… Nuž musí byť i to. Ešte dobre, že prídu v takú tvrdú robotu pomôcť. Neviem, ako by si moja poradila sama!“„No — len aby bolo šťastlive!“ praje mu richtár.„Veď to — Pán Boh uslyš!“Richtárke ťažko počúvať reči šťastného otca. Každé slovo bodá ju rovno do srdca. Každé upomína, čo všetko stratila…Kým si notáriuš a richtár čas takto krátia, púšťajúc dym do večerného šera, čo sa dialo za ten čas ma svete! Nie všetci ľudia vydychujú si takto pod stenou.Tak na hradskej ceste medzi Motešicami a Polomou s pekelným hrmotom sa pohybuje ťažký, železom okutý voz furmanský. Ale horký hýbe — letí, čo mu para stačí, vlastne čo kone vládzu. Nadskakuje a hádže sa, ako to ani nemôž’ ináč byť na ceste štrkom vysýpanej, dažďom vymletej. Tento beh riadi šuhaj ešte mladý, svieži, červený, Adolf Motešický. Len preto, že je mladý, nedoložili sme „urodzený“. Lebo je synok zemiansky, ako svedčí jeho meno, bárs háby sú také, ako sa nosia v Polome; ibaže nohavice sú nie biele, ale čierne, košeľa nie o širokých rukávoch; no a klobúk nie je široký, ale pekný, okrúhly, ako dobre urastený rýdzik. Doložiť treba, že „Adol“ je najmladší syn motešického richtára, urodzeného pána Motešického.Šibe tie koníky nemilosrdne. „Nuž ako zeman,“ povie dakto, čo počul bájku, že zemanovi musia vraj bežať i drevené. Možno i on bude kedysi taký majster, ale dnes by sotva tak letel, keby sa nebál. Ale nesmierny strach mu ide vysušiť všetku smelosť a udatnosť, ktorú jeho predkovia už za Rákócziho a pod Rábom preukázali.[2]Ako mal sadať na voz, obzrel sa nazad seba, čo za fúru má viezť. Zazrel mladého človeka v čiernych, ale obšúchaných šatách, zaprášeného. Ležal na dne voza, upierajúc oči na jedno miesto. A tá tvár vpadnutá! Nikdy to Adol nevidel. No z obdivu ho vyrušil tato.„Adol,“ riekol mu, „pohni, abys’ bol za vidna v Polome. Ešte ti na ceste zomrie, navaríš nám dokonalej kaše.“ Tato je richtárom od rokov, vie tak posúdiť, koľko taký šupasník[3]vydrží. „A obec by mala daromný kelčík. Žobrákov máme dosť svojich, nebudeme ešte pochovávať cudzích.“ Takto vypravil pán richtár syna do Polomy. On vedel len jedno: že pocestný nesmie v Motešiciach umrieť. Nech si ináč umrie, kde si len chce. Preto i vlastné kone zapriahol do vlastného voza a vlastného syna urobil furmanom, len aby „žobrák“ čím skôr bol preč z obce.Adol bol viac mŕtvy ako živý, keď sa našiel na chotári s pocestným samotný. Lebo chotár bol práve prázdny. A keď sa prevalil za kopec, do chotára polomského, už dosť dobre sa zvečerilo. I do plaču by sa bol pustil, keby v doline spomedzi stromovia nebelela sa veža, bárs iné staviská so šindľovými dachmi tratia sa v tajnostnom šere. Plným cvalom zbehol z kopca a zastal pred richtárskym domom.„Doviezol som vám žobráka!“ kričí už spomedzi dveriec, lebo vidí pod stenou richtára a notáriuša.„Máš!“ šomre richtár. „Nemal sa už kedy naďabiť. Ani nočnou hodinou nemáš pokoja. A čo ste ho už neprenocovali?“ osopil sa na Adolfa.„Keď by nám bol možno umrel,“ odpovedá Adolf. Je vôbec už trochu smelší.„A nám už môže, len aby vám nie, bachráni!“ hromží richtár. „Čože prevážate človeka na umretí — ha? Máte vy Boha pri sebe?“Na toto rozhorčenie Adolf nemá inej odpovede, ako pustiť sa do hrozného revu:„Keď tato povedali…“„No, nerev, žaba,“ tíši ho richtár, trochu udobrený. „Vieš ty čo: dám ti päť šestákov, zavez ho do Zahrabovia. To je len toť za vŕškom. Päť šestákov, bude ti na halstuch,[4]či kýho hada to vy zemania nosíte.“Adol sa nepozastavil nad tým, že richtár je tiež hotový „nemať Boha pri sebe“, ani sa nedal získať takým lacným sedliackym vtipom o halstuchoch. On len to vedel, že za päť šestákov má ísť, a to nocou, do Zahrabovia.„Keď mi tato povedali, že ešte pôjdu zvážať,“ vyhovára sa skoro s plačom.„Necigáň — v noci bude zvážať! Veď na zboží je rosa. Povedz radšej, že nechceš, ty papľuh naničhodný!“Človek by neveril, že taký tichý človek ako Michna vie takto na chlapca nakričať. Medzitým voz už obstali ľudia.„Bež dakto po hajtmana.[5]Nech nájde foršpont,[6]ale hupkom aby tu bol!“Akýsi parobok ihneď odbehol dľa rozkazu.„A my ho, chlapi, zložíme dakde pod stenu, kým voz príde…“[1]od krčaha-kráľa— od nepamäti, od pradávna[2]ale nesmierny strach mu ide vysušiť všetku smelosť a udatnosť, ktorú jeho predkovia už za Rákócziho a pod Rábom preukázali— autor to myslel ironicky, lebo uhorskí zemania boli rozprášení i ako kuruci, prívrženci Františka Rákócziho II. (1676 — 1735) v boji proti labancom (Habsburgovcom) v povstaní, ktoré bolo v rokoch 1703 — 1711, i ako insurgenti, účastníci poslednej mobilizácie uhorských zemanov, ktorých porazil za vojny s Napoleonom I. francúzsky veliteľ Eugene Beauharnais v bitke pod Rábom 14. júna 1809[3]šupasník— chudobný človek, ktorého posielali postrkom do domovskej obce, kde sa mali o neho postarať[4]halstuch(z nem.) — viazanka, nákrčník[5]hajtman(z nem.) — obecný strážnik[6]foršpont(z nem.) — povinnosť dať obci zadarmo záprah na vozenie
Kukucin_Dve-cesty.html.txt
I„Ah — ano, ano,“ potriasla hlavou, maličkou, chudučkou zakrytou v čiernom čepci hodvabnom so stuhami čiernymi v podivné mašle a kokardy sostavenymi. „Nemôžem ísť do kostola, Ane moja“ — žaluje sa slečna Polonia Ferineo, svojej slúžke, Anne Lovrićovej. „Tempi passati — poručeno Bohu!“ A zas hodila svojou drobnou hlavou, zažmurkala akosi podivne staryma očima a ľupla vrásčité perny jednu o druhú. A konečne sa jej i vzdychlo.„Ach, čo budete chodiť, šiorra paróna moja,“ ozvala sa slúžka Anna Lovrićova, tonom rozhodným, ktorý svedčí, že i ona má tuna čo rozprávať, ba rozkazovať. „Konečne ste sa dosť nachodili i do kostola a teraz treba ,kuću čuvať‘ (strážiť dom), a doma sa modliť Bohu.“,Šiorra paróna‘ Anina zas len prikývla hlavou a sediac na stolci, sťaby sa bola sosypala na jednu hŕbku — složila chudé ruky do lona. Jej ináč nevysoká postava, zdá sa, že scvrkla sa ešte väčšmi, i musí to byť čosi cele problematického, čo sa skrýva v tých širokých záhyboch zamatového kabátka. Nuž nie mnoho toho slečna Polonia zachránila z časov dievčacích cez dlhé-dlhé roky staropanenstva, do takej vysokej staroby, v ktorej sa práve dnes nachodí, kde prekročila 75 rok. „Ja som bola tučná, takáto“ — ukazuje staviac ruky na široko do výšky pleca — „naozaj, veľmi tučná som bola. Vám bude pravda ťažko čo i z ďaleka si predstaviť čosi z tých časov. I červená som bola…“Nuž my počúvame úctive a veríme starej slečne Polonii. Možno bola i rumenná, možno i tučná — ale na každý pád div, že dožila taký vysoký vek a taká slabá. Zdá sa ti, že ju odnesie nie bora, lebo tá vyhodila pred lanským parník lloydovský v P…skom prístave na breh, ani južina, lebo pred dvoma mesiacmi zlomila žrď od zástavy, prikovanú na obecnom dome, ale že ju odnesie celkom obyčajný „meštrál“, ktorý zaduje každé poľudnie, a očistiac trochu povetrie, uľahne pred večerom. Konečne za 75 rokov môže i tučnota sa ztratiť i rumenec z tváre odísť.„Nie-nie,“ energicky sa ozvala, keď sme jej toto pripomenuli. „Verte mi, páni moji, ešte predlanským som necítila ničoho z tohoto všetkého… Vždycky ako zdravá. Ale predlanským ma šibla influenza a zanechala mi túto pamiatku…“ I skutočne od tých čias počína sa chudinka, žalovať, že ju opúšťa vláda. A zvlášte pomiatla sa jej hlava, že totiž keď prejde po izbe, potočí sa — „ako opitá!“ dodáva s veselým smiechom „verte mi akoby bola butiliju prošeka popila“ — čo jej menovite prekáža ísť medzi svet, na pr. do kostola. „Pre druhé by ja mohla, všade,“ chváli sa stará slečna — „iba táto pomútená hlava!“ Probovali jej dať okuliare, mysliac že to všetko robí krátkozrakosť. Ona ich nosila s velikými nadejami, že pomôžu ale zas ich odhodila, lebo v ničom neprospely. Po dome tu i tu zabudne na túto nevoľu a skočí čerstvo sťa mladica a snáša na „veliký stôl“ sušené strapce hrozna a mandle a prošek — tunajšie to víno sladké a silné zo sušeného hrozna vyprešované. Ba vybehne hore schodmi na pôjd, kde je umiestená kuchyňa a bude sa vám tam zvrtať okolo nízučkého ohniska, vzdor tomu, že ju Ane energicky vyháňa z tejto svojej ríše.V celku slečna Polonia vzdor velkým žalobám i vysokému veku, je ešte „mladica“ a usmieva sa spokojne, keď jej týmto názvom zalichotíte.„Ja tedy nepôjdem do kostola na žiaden spôsob, Ane“ — rozhodla slečna Polonia. „Ale takto v tichosti sa pomodlím Bohu.“ A o chvíľu doložila akoby chcela kohosi udobriť. „Darmo je, keď nemožno: čo urobíš.“„Oj, preto sa vy nič netrápte, hospodárica moja,“ tíši ju Ane. „Vy ste sa dosť nachodili do kostola, vždycky nemôžete.“Slečne Polonii sa vzdychlo. Ťažko, ťažko sa zrieknuť kostola… Práve v prostred chrámovej lodi stojí lavica Ferineovcov, starej familie, pod Benátkami mocnej a slávnej. Odštiepila sa halúzka z velikého pňa Ferinićov a halúzka sa rozkonárila, zmohutnela, zakvitla. Na nej sa našly vzácne kvety ženských, vychýrených krásou a zároveň pobožnosťou i domácimi cnosťami. Zase mužskí: tu učenci, tu úradníci vysokí, tu patrioti obľúbení v národe. A k týmto patrí (i tento) odlomok, osadený v tejto obci: slečna Polonia a jej dvaja bratia Tade i dr. Marko. Veliká je tá lavica v kostole — a okrem slečny Polonie nemá kto z Ferineovcov v nej sedávať. No pán Tade ešte ešte, najviac ráno na malú omšu, „po chládku“. Dr. Marko, ako tradícia učí nebol vôbec nikdy v kostole. Prečo? Slečna Polonia neraz sa zamyslela nad tým, ale nikdy nemohla prísť veci „na počiatok“. Ba ani pochopiť nemohla túto zvláštnosť svojho staršieho brata.
Kukucin_Deti.html.txt
Časť prvá. INa počiatku júla, za neobyčajnej horúčavy, podvečer, istý mladík vyšiel zo svojej komôrky, ktorú najímal u hoferov v S-kej uličke, na ulicu, a pomaly, akoby sa nevedel rozhodnúť, odobral sa k -skému mostu.Šťastlivo vyhnul stretnutiu so svojou domácou paňou na schodoch. Komôrka jeho bola pod samou strechou vysokého päťposchodového domu a ponášala sa skôr na skriňu než na byt. Domáca, u ktorej on najímal túto komôrku s obedom a obsluhou, bývala o jedny schody nižšie v oddieľnom byte; každý raz, keď vychádzal na ulicu, musel prechádzať mimo jej kuchyne, skoro vždy dokorán na schody otvorenej. A každý raz mladík, idúc mimo, cítil akýsi chorobný a bojazlivý pocit, ktorého sa stydel a od ktorého mraštil čelo. On bol u domácej veľmi zadĺžený a bál sa s ňou stretať.Nie azda preto, že by bol vôbec bojazlivý, ba práve naopak; no od nejakých čias bol v podráždenom a napiatom stave, ponášajúcom sa na hypochondriu. On sa tak uzavrel do seba, takým samotárom sa stal, že sa bál vôbec každého stretnutia, nie len stretnutia s domácou. On bol chudobou skoro zadlávený, no aj toto utisnuté položenie prestalo ho v posledné časy obťažovať. Vezdajšími vecami svojimi prestal a nechcel sa zaujímať. Nijakej domácej vlastne sa nebál, čoby tam čokoľvek zamýšľala proti nemu. Ale zastavovať sa na schodoch, počúvať všelijaký nesmysel o všetkých týchto každodenných malichernostiach, do ktorých sa nestará, všetko to naliehanie na zaplatenie, všetky vyhrážky, žaloby, a pri tom sám vykrúcaj sa, ospravedlňuj sa, lži, — nie, už radšej prekĺznuť nejako ako kočka po schodoch a ufujazdiť, aby ťa nikto nevidel.Tento raz ale strach pred stretnutím so svojou veriteľkou aj jeho samého prekvapil, keď vyšiel na ulicu.„Na jaké veci sa chcem odvážiť, a v ten istý čas akých daromníc sa bojím!“ pomyslel si s podivným úsmevom. „Hm… ano… všetko je v rukách človeka, a preca všetko prepúšťa mimo seba len z puhej hlúposti… to je už axioma. Zaujímavé je, čoho sa ľudia najviac boja? Nového kroku, nového vlastného slova sa oni najviac boja… Ale ostatne ja priveľa táram. Preto aj nič nerobím, že táram. Možno azda aj tak povedať: preto táram, že nič nerobím. To som sa ja tento posledný mesiac naučil tárať, ležiac celé dni a noci v svojom brlohu a rozmýšľajúc… o kráľovi Habakukovi. — Prečože vlastne teraz idem? Či som azda spôsobný ktomuto? Či je to seriózne? Docela to nie je seriózna vec. Tak k vôli fantázii zabávam sa; hračky! Veru áno, azda len hračky!“Na ulici bola strašná horúčava, a k tomu dusnota, tlačenica, vápno, lešenie, tehly, prach a ten zvláštny, letný zápach, tak známy každému Petrohradčanovi, čo nemá prostriedkov najať si dáču,[1]všetko toto razom nepríjemne potriaslo aj bez toho už rozladené nervy šuhajove. A neznesiteľný smrad z pálenečných krčiem, ktorých v tejto časti mesta je zvlášte veľa, aj opilci, čo sa vyskytovali každú chvíľu, hoci bol všedný deň, dovršovali odporný a smutný kolorit obrazu. Pocit najhlbšieho zhnusenia ukázal sa na chvíľku v jemných ťahoch tvári mladíka. Sluší podotknúť, že bol veľmi pekný, s krásnymi tmavými očami, tmavorusý, postavy viac než prostrednej, štihlý. No skoro on vpadol v akúsi hlbokú zádumčivosť, v akýsi polosen, i šiel potom, nepozorujúc, čo bolo okolo neho, ba ani neželajúc to pozorovať. Len kedy tedy mrmlal čosi pre seba, majúc návyk k monologom, k čomu sa bol pred chvíľou sám priznal. V túto minútu on i sám nahliadal, že myšlienky jeho chvíľami sa pletú a že je veľmi slabý: už druhý deň skoro nič nejedol.Bol tak mizerne odetý, že iný, hoci navyklý k tomu človek, hanbil by sa vo dne vychodiť v takých handrách na ulicu. Ostatne štvrť mesta to bola taká, že mizerným oblekom tu ťažko niekoho udivíš. Blízkosť Senného námestia a nadovšetko cechové a remeselnícke obyvateľstvo, skopené v týchto stredných petrohradských uliciach a uličkách, pestrily inokedy všeobecnú panorámu takými ľuďmi, že bolo by podivné aj diviť sa pri stretnutí s inou podobnou figúrou. No v duši mladíkovej nakopilo sa už toľko zlobného opovrženia, že, nehľadiac na všetku svoju niekedy mladistvú delikátnosť, on ani najmenej nehanbil sa na ulici za svoje handry. Ale ináč to bolo, keď sa stretol so známymi alebo niekdajšími kamarátmi, ktorým sa vôbec nerád na oči ukazoval… A medzitým, keď akýsi opilec, ktorého nevedno prečo a kam viezli vtedy po ulici na ohromnom voze, zapriahnutom koniskom, čo vozieva ťarchy, zakričal na neho, idúc mimo: „Ej, ty, nemecký klobučnik!“ a zareval z plného hrdla, ukazujúc na neho rukou, — mladík naraz sa zastavil a krčovito schvatil svoj klobúk. Klobúk tento bol vysoký, okruhlý, zimmermannovský,[2]ale celkom už obnosený, hrdzavej farby, deravý, zašpinený, bez striešky a najneforemnejším uhlom zahnutý na stranu. Ale nezmocnil sa ho styd, lež celkom iný pocit, podobný skoro ľaknutiu.„Veď som to aj vedel!“ mrmlal znepokojený, „tak som aj myslel! To je najohavnejšie! Takáto nejaká hlúposť, nejaká neslušná maličkosť môže pokaziť celý zámysel! Áno, veľmi nápadný je to klobúk… Smiešny, a preto nápadný… K mojim handrám rozhodne patri čapica, hoďas by nejaký starý osúch, ale nie táto potvora. Nikto takých nenosí, za verstu[3]ho spozorujú, zapamätajú… hlavné zapamätujú si, a to i bude dôkaz proti tebe. Tu treba byť ako len možné najmenej nápadným… Maličkosti, maličkosti, a sú hlavné!… A tieto malichernosti práve vždycky maria všetko…“Ísť nemusel dlho; áno, on vedel, koľko je krokov od vrát jeho domu: rovno sedemsto tricať. Akosi raz ich porátal, keď si začal robiť plány. Vtedy ešte ani sám neveril prízračným svojim myšlienkam, ale bol len podráždený ich škaredou, lež svodnou opovážlivosťou. Ale teraz, keď už mesiac minul, začal pozerať na vec ináče, i nehľadiac na všetky rozdražujúce svoje monology o vlastnej slabosti a nerozhodnosti, „ohavné“ blúznenie svoje nevdojak pokladal už za úmysel, za podnik, hoci vždy ešte sám sebe neveril. Áno, on ide teraz robiťpróbusvojho úmyslu a s každým krokom rozčulenie jeho rástlo vždy silnejšie a silnejšie.S zamieraním srdca a s nervóznym trasením podišiel k ohromnému domu, vychádzajúcemu jednou stenou ku kanálu a druhou do -skej ulice. Tento dom celý pozostával z malých bytov a obývaný bol všelijakými priemyselníkmi, krajčírmi, zámočníkmi, kuchárkami, rozličnými Nemci, dievkami, žijúcimi pre seba, drobným úradníctvom atď. Vchádzajúci a vychádzajúci len sa tak mihotali pod oboma vrátami a na oboch dvoroch domu. Slúžili tu traja alebo štyria dvorníci.[4]Mladík bol veľmi spokojný, že nestretol nikoho z nich a nepozorovane sa prešmykol hneď z vrát na pravo na schody. Schody boly tmavé a úzke — „zadné“, ale on všetko to už vedel a dôkladne preskúmal; všetko toto okolie sa mu páčilo: v takej temnote aj zvedavý pohľad nebol nebezpečný.„Keď sa ja už v túto chvíľu tak bojím, čože by bolo, keby i skutočne nejako došlo do samejveci?“… pomyslel si nevdojak, idúc do štvrtého poschodia. Tu mu zatarasili cestu vyslúžilí vojaci-nosičia, čo vynášali z istého bytu nábytok. On vedel už prv, že v tomto byte býval akýsi ženatý Nemec, úradník: „teda tento Nemec sa teraz sťahuje, nuž takým spôsobom v štvrtom poschodí na týchto schodoch zostane na nejaký čas len staruchin byt obývaný. To je dobré… na každý prípad…“ pomyslel si zas a zazvonil do staruchinho bytu. Zvonček zaštrkotal slabo, ako by bol zhotovený z plechu, a nie z medi. V podobných malých bytoch takých domov sú skoro všade také zvončeky. Už zabudol, aký má hlas tento zvonček, a teraz tento zvláštny zvuk akoby mu naraz napomenul a jasno predstavil čosi… Až sa zatriasol; už veľmi zoslábly jeho nervy tento raz. O chvíľu sa dvere trochu otvorily, ale len na nepatrnú škáru: obyvateľka pozerala cez túto škáru, kto prišiel; pozerala s javnou nedôverou a bolo videť len jej oči, blyskajúce v temnote. Lež, uvidiac na schodoch veľa ľudí, dodala si odvahy a otvorila celkom. Mladík vstúpil cez prah do tmavej predsiene, v ktorej za priehradou bola maličká kuchyňa. Starucha stála pred ním mlčky a tázavo naň hľadela. Bola to malého rastu, suchá staruška, asi šesdesiatročná, s bystrými a zlými očkami, s maličkým ostrým nosom, prostovlasá. Belavé, trochu pošedivelé jej vlasy boly silno namazané olejom. Na jej tenkom a dlhom krku, ponášajúcom sa na kuraciu nôžku, bola navitá akási flanelová handrička a na pleciach, hoci bolo horko, hompálala sa rozdrápaná požĺtnutá kožušinová kacabajka. Staruška ustavične kašlala a stonala. Akiste pozrel na ňu mladík nejakým zvláštnym pohľadom, lebo v jej očiach pojavila sa naraz predošlá nedôvera.— Raskoľnikov, študent, bol som u vás pred mesiacom, — ponáhľal sa mladík zamrmlať s poklonou, lebo mu prišlo na um, že treba byť prívetivejším.— Pamätám, báťuška, veľmi dobre pamätám, že ste boli, — zreteľne a s dôrazom povedala staruška, nespúšťajúc, ako predtým, tázavých svojich očú s jeho obličaja.— Nuž vidíte… zasa som tu s takou vecou… — pokračoval Raskoľnikov trochu zarazený, diviac sa nedôverčivosti staruchinej.„Ostatne, ona je azda vždycky taká, ale ja som to vtedy nespozoroval,“ pomyslel si s nepríjemným pocitom.Starucha mlčala, akoby váhala, potom odstúpila na stranu a ukazujúc na dvere izby, povedala, púšťajúc hosťa napred:— Vojdite, báťuška.Neveliká izba, do ktorej vošiel mladík, s žltými tapétmi, pelargoniami a mušelínovými záclonami na oknách bola v túto chvíľu jasne osvetlená zapadajúcim slnkom. „Nuž ajvtedybude takto slnko svietiť…“ akoby neočakávane mihlo v mysli Raskoľnikovej a bystrým pohľadom ozrel sa po všetkom v izbe, aby dľa možnosti preskúmal a zapämatoval si polohu. No v izbe nebolo nič zvláštneho. Náradie, všetko veľmi staré a zo žltého dreva, pozostávalo z divána s ohromným vyhnutým dreveným operadlom, okruhlého stola oválnej formy pred divánom, toaletného stolíka so zrkadielcom v uhle, stoličiek pri stene a dvoch alebo troch grošových obrázkov v žltých rámoch, vyobrazujúcich nemecké paničky s vtákmi v rukách — to je všetko náradie. V kúte pred nevelikým sv. obrazom horela lampička. Všetko bolo veľmi čisté: náradie a podlaha boly vydrhnuté, len sa tak blyšťaly; všetko sa svietilo. „To je Elizavetina robota,“ pomyslel si mladík. Ani prášku nebolo možné spozorovať v celom byte. „To u zlých a starých vdôv býva taká čistota,“ pokračoval pre seba Raskoľnikov a zo zvedavosti pozrel na záclonu z tenkého bavlneného plátna pred dvermi do druhej malej izby, kde stála staruškina posteľ a komód,[5]a kam sa ešte ani raz nepodíval. Celý byt pozostával z týchto dvoch izieb.— Čo sa vám bude páčiť? — prísne sa opýtala staruška, vchádzajúc do izby a zostanúc stáť ako predtým pred ním, aby mu mohla hľadeť priamo do obličaja.— Do zálohu som priniesol, podívajte sa! — A vytiahol z vačku staré, ploské, strieborné hodinky. Na zadnom veku ich bol vyobrazený globus. Retiazka bola oceľová.— Ale veď i predošlému zálohu vypršala lehota. Už predvčerom minul mesiac.— Zaplatím vám úroky ešte za mesiac; pozhovte.— Na to je moja dobrá voľa, báťuška, či počkať, alebo vašu vec hneď predať.— Či veľa dáte na hodinky, Alena Ivanovna?— Ale s darebnicami prichádzaš, báťuška, skoro nič to nestojí. Za prstienok predošlý raz som dala dve bankovky a u zlatníka ho kúpiš za pol druha rubľa.— Štyri ruble dajte, vykúpim ich, sú otcovské. Nezadlho dostanem peniaze.— Pol druha rubľa a úroky napred, ak sa vám páči.— Pol druha rubľa! — skričal mladík.— Ako sa vám bude páčiť. — A starucha podala mu nazpäť hodinky. Mladík ich vzal a tak sa rozpajedil, že chcel už odísť; ale hneď sa spamätal, keď spomenul, že ísť viac nemá kam a že prišiel ešte pre niečo iného.— Nuž dajte! povedal hrubo.Starucha siahla do vačku za kľúčom a išla do druhej izby za záclonou. Mladík zostal sám v izbe a zvedavo načúval a kombinoval. Bolo počuť, ako otvorila komód. „Akiste vrchný priečinok,“ predstavoval si. „Kľúče, tedy, nosí v pravom vačku… Všetky v jednom sväzkom na oceľovom kruhu… A jeden kľúč je tam tri razy väčší než ostatné, zubčatý, pravda nie od komóda… Je tedy ešte nejaká truhlica alebo schránka… Toto je veru zaujímavé. Truhlice majú všetky takéto kľúče… Ale ostatne aké je to všetko hnusné…“Starucha sa vrátila.— Nuž takto, báťuška: ak budeme rátať po desiati kopejok z rubľa za mesiac, tedy za pol druha rubľa máte zaplatiť pätnásť kopejok za mesiac napred. A za dva predošlé ruble musíte ešte zaplatiť podľa tohoto počtu napred dvacať kopejok. Všetkého dovedna tedy tricať päť kopejok. Máte tedy dostať teraz za svoje hodinky rubľ pätnásť kopejok. Tu ich máte.— Ako! Teda už teraz len rubľ pätnásť kopejok!— Veru tak.Mladík sa nehádal a vzal peniaze. On hľadel na staruchu a neponáhľal sa s odchodom, akoby sa mu chcelo ešte niečo povedať alebo urobiť, ale sťa by nevedel, čo vlastne…— Ja vám, Alena Ivanovna, v tieto dni ešte jednu vec prinesem… striebornú… peknú… cigaretnicu…[6]len čo ju dostanem od priateľa nazpäť…— Nu, potom aj pohovoríme, báťuška.— S Bohom zostávajte… Čože vy ustavične sami doma sedíte, sestričky vašej nieto? — opýtal sa ako len možné nenútene, vychodiac do predsiene.— A čo vám je, báťuška, do nej?— Ale nič zvláštneho. Tak som sa len opýtal. A vy už hneď… S Bohom zostávajte, Alena Ivanovna!Raskoľnikov vyšiel celkom rozčulený a rozčulenie toto sa ustavične viac a viac zväčšovalo. Sostupujúc po schodoch, niekoľko ráz sa zastavoval, ako by bol niečím neočakávane prekvapený. A konečne, už na ulici, vykríkol:„O Bože! Aké je to všetko hnusné! Či naozaj, či ja naozaj… nie, to nemôže byť, to je nesmysel!“ dodal rozhodne. „Či naozaj taký úžas mohol mi prijsť do hlavy? Na jakú špinu je ale spôsobné moje srdce! A čo je hlavné: je to špinavé, ohavné, ošklivé, ošklivé! A ja celý mesiac…“Ale nemohol prejaviť ani slovami ani výkrikmi svojho rozčulenia. Pocit nekonečného odporu, ktorý začal dáviť a mučiť jeho srdce ešte vtedy, keď šiel k staruche dostihol teraz takého rozmeru a tak zreteľne sa vyjasnil, že nevedel, kam sa podeť v duševnej svojej skľúčenosti. On šiel po chodníku ako opitý, nepozorujúc na mimoidúcich a vrážajúc do nich; spamätal sa až v nasledujúcej ulici. Ohliadol sa dokola a spozoroval, že stojí pred výčapom, do ktorého vchod bol po schodoch dolu v podzemné poschodie. Z dverí práve vtedy vychodili dvaja opití a podporujúc sa vzájomne a nadávajúc si, vystupovali na ulicu. Raskoľnikov dlho sa nerozmýšľal a spustil sa dolu. Nikdy dosiaľ nechodil on do takej krčmy, ale teraz hlava sa mu krúžila a k tomu ho mučil páliaci smäd. Zachcelo sa mu vypiť studeného piva tým viac, že neočakávanú svoju slabosť on pripisoval tomu, že bol hladný. Usalašil sa v tmavom a špinavom kúte, za liepkým stolíkom, rozkázal si piva a s dychtivosťou vypil prvý pohár. Hneď všetko odľahlo a myšlienky sa vyjasnily. „Všetko to je daromnica,“ povedal s citom nádeje, „nebolo tu čím sa znepokojovať! Holá fyzická ochablosť! Nejaký pohárik piva a kúsok sucháru — a tu sa ti mihom otužuje rozum, vyjasňuje myseľ, upevňuje úmysel! Fuj, aká je to všetko ničota!…“ No nehľadiac na to, že si tak opovržlivo odpľul, hľadel už veselo, ako by sa neočakávane zbavil nejakého úžasného bremena, a priateľsky obzeral prítomných. Ale aj v túto minútu on mal hoci i vzdialené tušenie, že všetka táto náklonnosť k lepšiemu bola tiež chorobná.V krčme v tú chvíľu zostalo málo ľudí. Krome tých dvoch opitých, ktorých stretol na schodoch, hneď za nimi odrazu odišla celá hŕba, asi päť ľudí s akousi dievkou a harmonikou. Keď odišli, bolo ticho a priestorne. Zostal akýsi opitý, ale nie veľmi, sedel pri pive, na pohľad mešťan; potom súdruh jeho, tlstý, ohromný, v sibírke,[7]so šedivou bradou, veľmi opitý; zadriemal na lavici a kedy tedy naraz akoby zo sna začal lúskať paľcami, rozostrúc ruky v rozličné strany, alebo potrhávať vrchnou časťou tela, nevstávajúc z lavice, pri čom nôtil si akúsi hlúposť, usilujúc sa spomenúť verše, na pr.:Celý rok ženu láskal, ce-lý rok že-nu lá-skal…Alebo zas zrazu, keď sa prebudil:Po Podjačeskej išiel svoju predošlú našiel…Ale nikto nechcel zúčastniť sa na jeho šťastí, ba ten mlčanlivý súsed pozeral na všetky tieto výbuchy až nepriateľsky a s nedôverou. Bol tu ešte jeden človek, na pohľad ako by sa ponášal na bývalého úradníka. Sedel osobite pred svojou nádobkou, kedy tedy si odpil a díval sa okolo. On bol tiež čímsi rozčulený.[1]letný byt vo väčšej-menšej vzdialenosti od mesta; vila[2]t. j. z Zimmermannovej fabriky v Petrohrade[3]versta = 1066 metrov[4]Dvorník — podomok, čes. domovník[5]skriňa na bielizeň[6]škatulku na cigarety[7]dlhý kaftan
Dostojevskij_Zlocin-a-trest-I.txt
PředmluvaHluboko zajisté vnikla doba naše u významnosť, již písně národné, pověsti, přísloví a jiné toho druhu starožitnosti pro národný život do sebe mají; byla by tudíž věc docela zbytečná, obšírně tu mluviti, jak důležité jest, pořádek a původný smysl pozůstatků svátečných obřadů Slovanů pohanských poznati.Až podnes žije v domácnosti rodin a v soukromnosti dědin slovanských mnohý obřad a obyčej, k němuž lid, původného nejsa sobě více povědom významu, pouhou lne pověrou.Také pověry, také zvyky národným životem se jevící, jsou duševnému sice na ujmu pokroku, ale vědecké jich objasnění ryzého poznati dává ducha, jenž druhdy za věku pohanského rázně byl hýbal Slovany, uvádějíc nám v pamět nejen starožitnosti Slovanův vůbec, než i bájeslovný jich názor zvláště. Jenom na zevrubné života národného známosti založiti lze jest budoucnou vědu bájeslovnou co na pevném základě zkušebném.Vydávaje juž r. 1842 ve Lvově svou „Wissenschaft des slavischen Mythus“ nestál jsem, jakby bylo slušelo, na půdě zkušebné, odkud se i sběhnouti musilo, že jsem se tenkráte žádaného nemohl doskoumati konce.Přes to přes všecko získal jsem spisem tímto mnoho. Nabyl jsem jím přesvědčení, že skoumání bájeslovná na pouhém domyslu osnovati nelze a že mně opáčnou kráčeti jest cestou, mám-li nauce o starožitnostech slovanských a bájesloví slovanskému, jež jsem nyní životu svému hlavným položil účelem, něčím podstatnějším prospěti.Za touto příčinou sbíral jsem od té doby s neunavenou pílí látky, brzy rady hledaje u svědků dávnověkých, brzy přihlížeje k zvykům samým, až podnes v národě žijícím. Sebrav takto látky dosti hojné pustil jsem se dále, abych na zkušebném svém stanovisku názoru svého u mezích skutečných porozšířil, na dráhu porovnávací, porovnávaje výrazy, zvyky, a obyčeje naše se zvyky a obyčeji nejen ostatních Slovanův než i takých národův, již se nám jednak pokrevností jednak vzděláním příbuznými býti objevují.Porovnávací mluvozpyt, jejž jsem, pokud mně lze bylo, seznati se vynasnažil, byl mým na této cestě průvodčím.Taký směr jeví se již spisy mými: „o svěcení výročných svátků starých Slovanů a o jich pozůstatcích mezi námi“ (v Koledě, r. 1852), „literatura příslovnictví slovanského a německého“ (v Praze, r. 1853), „zur slavischen Runenfrage mit besonderer Rücksicht auf die Obotritischen Runenalterthümer, sowie auf die Glagolica und Kyrilica“ (r. 1855 ve Vídni, vydání císařské akademie), „über die altertümliche sitte der angebinde bei Deutschen, Slaven und Litauern“ (Prag 1855), „Svatý Kyryl nepsal kyrilsky, než hlaholsky“ (v Praze 1857, vydání král. české společ. nauk), „der bulgarische Mönch Chrabru“ (r. 1859, ve Vídni, vydání císařské akademie).K těmto monografiím řadí se i můj kalendář bájeslovný, literatuře národů evropských v této zevrubnosti posud neobvyklý, maje svátečnou staroslovanského života stránku na základě porovnávacího skoumání vylíčiti, ale jen potud, pokud by jím pohanské obyčeje příbuznými a po celé Evropě rozšířenými se objeviti mohly.Spis tento uveřejnil jsem za dvojím účelem. První můj účel jest, dílem aby kritika, co v něm pravdivého a co mylného, uznala, dílem abych jím jiným skoumatelům starožitností slovanských a německých příčiny k doplňování látky poskytl, nebo není mne tajno, že mnohý významný mrav a obyčej až posud ve známost ani mou ani jiných ještě nebyl vešel.Druhý můj účel jest, abych na základě látky, již tento můj spis tříbí, přikročiti mohl konečně k soustavě bájesloví slovanského samé.Že jsem svátečné obřady spůsobem kalendářským, i Němcům neobvyklým, u svém spisu byl uvedl, k tomu mne přiměl ráz těchto obřadů samý. Neboť Slovanům pohanským, svátky svými přírodu samů světícím, bývaly obřady přírodným či živým takořka kalendářem; že jsem ale, obyčejného našich kalendářův pořádku se vzdav, vánocemi — a v „přehledu“ přidaném i svátky k nim pracujícími započal, omluví mne jak úvod tak i spis sám.Vydej se tedy spisku můj, jenž si po tolika letech i slastí i strastí se mnou sdílel, na cestu svou a hleď si potřebné tobě shovívavosti a laskavého uznání, jest-liže jeho vůbec hoden jsi, získati.VPrazeku konci listopadu 1859.J. J. Hanuš.
Hanus_Bajeslovny-kalendar-slovansky.html.txt
Na ľadeMiloš a Bohuš „nastěhovali“ sa do jedného bytu. Neboli bratia, ani rodina, ba ani sa neznali predtým. Náhoda ich zmietla dovedna, vlastne ťažká starosť o byt, keď v októbri prišli na vysoké školy. Oba boli mladí, ale aké medzi nimi rozdiely!Miloš svetaskúsený, i všakovak skúšaný macošským osudom. Okolnosti hádzali ho z jedného konca krajiny na druhý, z jednej školy do druhej, i z jedného oboru do druhého. Skúšal teológiu a konečne prichytil sa na ohryzenej kosti „filozofie“. A všade ho dačo zhamovalo. Kým bol doma, najväčšmi ho mučil takzvaný panslavizmus; sedel mu na krku večne a preháňal ho zo školy do školy, kým ho nevyhnal z krajiny. Nie div, že celý človek bol akýsi neustálený. Všetko jeho žitie nosilo na sebe náter provizornosti. Konečne teda zostal pri filozofii. Známa vec, čo všetko sa hádže do vreca filozofie; a či neznáma? Musí to v nej vyzerať ako v židovskom skliepku na „tandlmarku“, kde pri zamatovej tunike vidíš zavesené hrdzavé rylo, z druhej strany podšité čižmy, tam zas rozheganý kredenc, na ňom staré hodiny, a pri pečienkovej mise piglajs a na dverách akási vojenská uniforma. I on všetko možné okúsil: Kanta, Leibniza, Schopenhauera,[1]matematiku, dejepis a konečne pustil sa do hebrejčiny, chaldejčiny, arabčiny[2]a do lúštenia egyptských hieroglyfov. Bol to človek geniálny, menovite keď si sa s ním zišiel prvý, druhý raz. Omráčil ťa svojou univerzálnosťou. Cestujúci „Conversations-Lexicon“.[3]Vedel rozprávať o Číne i o Terra de fogo,[4]o Sibíri i o realizme v umení a politike, o nebohých Ramsesoch neviem z ktorej dynastie i o politických zásadách Josueho i prezidenta Mac Mahona.[5]Vysvetľoval vynálezy Edisona[6]i rozkladal zásady budhizmu. Známa mu bola politika Kleopatry i pravé príčiny prusko-francúzskej vojny.[7]Vedel i v analytickej chémii a deskriptíve sa vynájsť. Ba raz nám vysvetľoval zo všakových figúr, ktoré z papieru navystrihával — základnosť učenia o nesmrteľnosti duše.Mal veľmi jemný spoločenský takt. Kde sme boli medikovia, tam hovoril o gramatike tureckej, keď sa našiel s technikom, tam — o výskumoch Livingstona.[8]Keď náhodou sa dakto zamiešal, tu riekol: „Počkaj, Jožko, ja ti to najlepšie poviem.“ Keď sa dakto opovážil podchytávať ho, alebo opravovať: „Ty čuš — ty máš mlieko materinské na gambách. Ty si mamľas!“Nutno uznať, že on dával tón v celej spoločnosti. Každý sa ho bál: jeho jedovatých poznámok, a menovite priliehavých nadávok. A zase každý mal ho rád. Spoločnosť bez neho bola akoby narkotizovaná, ospalá. Menovite v hostinci pri ťažkom pive, tak po desiatej hodine. A jeho éra počínavala sa práve touto hodinou. Vtedy akosi ožil odrazu a kriesil spoločnosť zo sna vtipom, vedeckými analýzami, citovými výlevmi, dakedy spevom, často toastmi[9]na náhodilú osobu tam v reštaurácii, politickými hovormi a — kupectvom. Ak bol totiž pri groši, neprešiel popri stole ani jeden kupec, aby zo svojej škatule Milošovi čo-to nepredal. Jeden večer skúpil napríklad: fajku-porcelánku,[10](„český výrobek“), cigaršpic na kuby a druhý na viržinky. „Zdravotné“ hozentragle. Dva páry pančúch. Žižku (sošku z gypsu). Ružu do gombičkovej dierky. Šnúrky na zaväzovanie topánok. Klietku na kanárka (bez kanárka). Dva paklíky „národních“ zápaliek. Fez s čiernou dlhou kystkou. Za päť groší pálených lieskovcov. Tri razy pečené gaštany. Liter lieskovcov z Uherského Brodu. Kefku na fúzy. Naloženého „rusa“ i dve naložené cibule. Za šesták drobných praclíkov. I u kučebra[11]vyhral veniec fíg. Dva pomaranče a dakoľko škatúľ bonbónov. Vôbec okolo stola stálo kupcov sťa na výročnom jarmoku v Lipsku,[12]keď totiž mal Miloš peniaze. Židovi sa prihovoril po židovsky, praclikárovi po česky, kučebrovi po chorvátsky, kupcovi s bonbónmi po taliansky. Znal vôbec každý jazyk v monarchii, i hovoril — koľko i ako, nemožno určite povedať. Jednal sa, menovite so židmi, nadával im a konečne dačo kúpil. Všetci kupci zvali ho „jednospane“.Čo sa mohlo zjesť, to sa zjedlo „stante sessione“.[13]Pivo, figy, pomaranče, sardinky a kyslé uhorky. To bola taká čudnovatá aliancia, že obyčajne sa končievala kritickými erupciami. Obyčajne sa išlo umučený žalúdok ešte „zreštaurovať“ do kaviarne. Na to slúžili: absit, koňak (Keglevich István), slivovica (sriemska), knikebajn[14]a dakedy punč. A tu náš Miloš najpilnejšie rozvinoval svoje teórie. Napríklad jednu noc zabili sme v kaviarni vyše dvoch hodín lúštením problému: či tí, čo sedia v balóne, cítia vietor alebo nie? Spoločnosť sa rozkálala na dva tábory a spor nemohol sa rozhodnúť ani na ulici a skončil sa všeobecnou nespokojnosťou. Nikto nemohol prebiť so svojou „správnou“ mienkou. Miloš jedine škatule s bonbónmi nevenoval „verejnému dobru“, ale pekne-rúče schovával do vrecák svojho zimníka. Načo — o tom pozdejšie.Čo sa nedalo zjesť, to musela nosiť spoločnosť so sebou. Teda Žižka, hozentragle, Wilhelm Tell[15]atď., atď. — všetko putovalo do kaviarne. Keď sme to tam poskladali na stôl a počali živú dišputu o balóne alebo o železnici z Grönlandu[16]na Kamčatku,[17]spoločnosť v kaviarni napína uši. Vidno, že nemôže nám prísť „na charakter“. Najviacerí myslia, že sme dáka „zpívající společnost“ na cestách, a la první český tingl-tangl,[18]který zpívá Bachmann Frankl: a tie predmety, že sú rekvizity, a Miloš hrdý, ktorý vedie hlavné slovo a vykrúca fúzy, že je „režisér“ alebo „artistický správce“.Spoločnosť sa konečne rozišla, ale nikdy nie na návrh Milošov. Vždy proti jeho zjavnej vôli. On sa vždy ohlásil: „Ale počkajte, chlapci!“ Alebo „Čo budete robiť?“ Akoby bolo ešte privčas ísť spať. „To ty, Maco — ty vždy kazíš spoločnosť. Keď sa ti drieme, choď, vydrichni sa!“ A obyčajne stĺkol partiu na biliard. Ospalý markér[19]musel zapáliť plyn a Miloš začal karambol. Obyčajne guľa lietala z jedného kraja na druhý a tu i tu náhodou tĺkla do jednej i druhej. Tu obyčajne namazal tágo a chystal sa na „sériu“ veľmi seriózne. Ale pochybil sedáka, zabúchal tagom o zem a nadával mantinelu, že je nie „citlivý“. „Tu nemožno vyrátať štos,“ túžieval sa. Ale keď sa prihodil „tuš“ a z neho náhodou sa vyliahlo „prasa“[20]— tu sa prisahal na spasenú dušu, že tento karambol „vyrátal“.Bohuš sa venoval technike. Bol človek do kosti solídny a len raz za „uherský“ mesiac zatrúsil sa do uvedenej spoločnosti „šöngajstov“.[21]Bol prozaik, „plazil sa“, „koril sa hmote“, „filister“,[22]„šosák“[23]— a bohzná ešte ako ho krstil Miloš. „Myslí, že integrály sú celý svet.“ „Myslí, že slnko preto stojí a zem sa krúti, že to vyrátal Keppler[24]a druhí filistri.“ „Ja som dávno zabudol abecedu a on sa teraz s ňou ihrá.“ „Nemá zmyslu ani pre umenie a literatúru.“ Také glosy púšťal o ňom v spoločnosti. A nielen vo vede sa nemohli zniesť, ale ani na byte. Bohuš, sediac pri knihe, alebo robiac výkresy, potreboval teplotu. Miloš, sediac málo doma, obišiel sa i pri nezakúrenej izbe. Dávať na uhlie bola mu najväčšia márnotratnosť a luxus. „Ja si to dovoliť nemôžem. Moje prostriedky to nedopúšťajú.“„Teda seď na ulici, keď ti je teplo nepríjemné!“ posmieval sa mu Bohuš.To sa Miloša vždy bôľne dotklo, videl v tom urážku, že je „schmutzig“,[25]keď sa pri cudzom uhlí ohrieva. I vždy, keď sa vrátil „zavčasu“ domov, bolo prvé, že otvoril oblok. Čistá atmosféra desať-pätnásťstupňová pod nulou zobudila Bohuša a nútila, že pretiahol si ponad hlavu solídnu perinu, ktorú mu mať zapakovala do kufra. A Miloša teraz len ešte nadišla vedychtivosť. Zobral svoje tabule hieroglyfov a lúštil ich v posteli do tretej-štvrtej hodiny po polnoci.„A čo nespíš, prosím ťa!“ vyzýval ho Bohuš.„Mne sa nechce,“ odsekol Miloš.„Ale je to bezohľadnosť svietiť mi teraz do očí.“„Môžeš ich zavrieť.“A ráno na svitaní Bohuš musel vstať, ísť na techniku, a Miloš chrápal junácky, bez vytrženia. Jeho neženírovala[26]tramvaj, ani fiakre, ani nákladné vozy, ani zvonec, ktorým hlása mestský sluha, že sa zberajú smeti, ani drotár, ani žid, ktorý v dome kričí „handlé-handlé“,[27]ani živé premávanie v susednej kuchyni, kde sa práve varí obed a drobí sa na lopári „sekaná svíčková“. Prebudí sa po desiatej, oblečie sa „geniálne“ a ide sa prejsť, alebo „na hodinu“. Jeho „hodiny“ nikdy neboli pred desiatou — to už vari profesori mali ohľad naňho.Zrána je obyčajne málo zdielny. Nie dobrej vôle. Všetko je tak „hlúpe“, i „fádne“, celý svet nehodno „iba do dela nabiť a vystreliť“.Po obede sa ide do kaviarne, trochu sa zíva, trochu sa čítajú noviny, trochu sa „kibicuje“ pri biliardoch. A v zuboch ustavične viržinka. „Servus, Nácko!“ alebo: „Nazdar!“ alebo: „Zdravo!“ to jediné, čo tam povie. O tretej „sa socia“ z kaviarne domov. Nájde izbu vyriadenú, vyčistenú, prázdnu. Bohuš zase „sa bifľuje“ na technike. Nenie ani zakúreno, lebo on ostentatívne; opovrhuje teplotou a nechce sa v izbe potiť ako „štajerský kôň“ pod nákladom.I vezme knihu do ruky. Nech je ktorákoľvek, len nech je kniha. Prečíta pol stránky a začuje šepot v susednej kuchyni. Táto tichosť je „monotónna“, „fádna“. Hľa, kvôli nemu tam v kuchyni ako sa uťahujú! Vezme knihu do ruky a hybaj do kuchyne.„Á — má ucta, pane X!“ volajú naň odrazu tri ženské hlasy.Darmo je, tu patrilo začať históriu. I Miloš hovorieval:„Môžeš ty hovoriť, čo chceš: ale bez ženy nemáš života. Žena je, ktorá dáva ceny vedám, lebo nik by sa neučil, keby nebolo ženy, ktorá ho oduševňuje. Žena dáva podklad umeniu — bez nej by umenia vôbec nebolo. Žena je osa okolo ktorej sa svet točí — a nie slnce, ako to tí Bohušovi filistri vymysleli. I politika bez ženy nemá zmyslu. Vidíš, i prvá vojna na svete bola pre ženu — trojánska…“[28]I jeho život točil sa okolo takých ôs. Vrtel sa raz sem, raz tam — lebo on mával vždy viac ideálov odrazu. Má toľko bohatstva v svojom srdci, že môže ním podeliť i Mařenku i Aničku a ešte zostane Toničke, Pepičke a „rezervný fond“, s ktorým môže v páde potreby disponovať. A tu v dome má hneď naraz dve — Aničku i Mařenku; ich mamu nerátam, bárs je veľmi driečna matróna v najlepšom veku. Ktorá z nich mu je milšia: Anička či Mařenka, nikdy nevyjavil. On ani v tomto ohľade nenie priateľom urovnávania, roztrieďovania, stavania systémov. Jemu je príjemná Anička, lebo je veselá a kedy-tedy vie dobre zadrieť doňho i sama znesie žart a nikdy sa nenahnevá. Mařenka zas je vážnejšia, snivejšia, ale tiež sa rada zasmeje, lenže málokedy dá podnet k smiechu. Jej veľké čierne oči zvláštnym kúzlom omotávajú Milošovo srdce — i tak veľmi pohyblivé, na slabom motúziku uviazané.Nikdy sa nevedelo určite, ktorej z nich sa zalieča: Aničke, Mařenke, či obom? Nebodaj ani ony samy nemôžu sa v tom vynájsť a akiste prestali si už tým lámať hlavu. Keď vstúpil do kuchyne, prišlo mu na um, že má vo vrecku bonbóny. Vbehol do izby a rozdelil pekne rúče škatuľky medzi sestry.„To jste dobrej, pane X!“ ďakujú mu sestry a on si vážne vykrúca fúzy. A v tejto spoločnosti, kniha na kolenách, strávi odpoludnie, kým sa nezmrkne a netreba ísť na večeru.Ale pred Vianocami prišlo mu na um, že sa zná i kĺzať. Nahovoril Aničku, aby sa učila kĺzať na ľade. Maminka dovolila a tak sa stalo, že Miloš s Aničkou trávil popoludnia na „kluzišti“. Členom spoločnosti, v ktorej Miloš vývodí, sa pozdáva, že na tomto ľade začína sa Milošovo srdce nápadne steplievať a Aničkino vari tiež. Veď Miloš robí velikánsky dojem! Má čižmy „na harmoniku,“ za sárami nohavice poľské, zimníka nenosí, ale krátky kabátik; a na hrdle širokú mašlisko a na hlave socialistický široký klobúk, ktorý vtedy sa nazýval — socialistov ešte nebolo — „slovanckej“. To sa rozumie, viržinka v ústach. Keď Anička ustane a odpočíva na lavičke, tu on púšťa sa svojím samostatným letom po ľade. Robí elegantné kruhy s takou grandezzou,[29]že i verklikár, ktorý tam celý deň prehúda na „zapečenom“ verklíku, ide od radosti oči nechať „na vonom panu Slovanu, anebo je Bulhar“. Vtedy totiž každý človek bol buď Nemec, alebo žid, buď Slovan, alebo konečne Bulhar, ak totiž nebol staročechom alebo mladočechom.[30]Tým spôsobom figúra nášho Miloša stala sa na „kluzišti“ typickou. I pozdejšie, keď som videl „kluzište“ a Miloša na ňom už nebolo, zdalo sa mi, že to nenie „kluzište“, ale bohzná, aký nezmysel. Nie je teda div, že Milošova sláva nedala jednému členovi hor uvedenej spoločnosti spávať. Zatúžil i on naučiť sa „vyšší bruslení“ a za inštruktora si zvolil samého Miloša, nazvúc ho šampiónom. Kvôli tomuto kandidátovi vyššieho brusličstva — Ďurovi — chudák Miloš vstáva o hodinu včaššie, aby mal celé dopoludnie k dispozícii. „Hodiny“ ho netrápia ani najmenej, lebo sú vakácie. Medzi kŕdľom detí od pol desiatej do pol dvanástej behajú teda po ľade Miloš a Ďuro, ktorý, bohužiaľ, za celých desať dní neprezradil ani špetky „talentu“.„Ty si ťarbák!“ naúča ho Miloš. „Stojíš na korčuliach sťa teľa, keď sa vyliahne.“ „Chodíš sťa ľupčiansky čižmár na jarmok.“ „Ty si vôbec mamľas.“ „Keby ja bol taký, ja by sa utopil.“ „Daj si uši prešiť, a nech ti ich zo dva šuchy pripustia.“ A kto by vôbec vyrátal všetky jeho aforizmy!Ďuro nielen že si tieto rady nepripúšťa k srdcu, ale horí závisťou i pomstou k svojmu učiteľovi. Raz, keď vyparení sadli na lavičku, nevdojak obidvaja zahľadeli sa na jednu osôbku.Je to dievča ako ruža, ach, čo ruža! Púpätko! Driečne, na tvári koketný úsmev. Krátka bundička ešte väčšmi stavia na obdiv ohebnosť štíhleho drieku. Spod sukieň vyzerajú nôžky, ktoré sú teraz obťažené železami a tiež neiste stúpajú po ľade, — ale sú nôžky malé, na zbláznenie.Miloš si vykrúca fúzy, a vykrúca ich ešte lepšie, lebo dievčatko, tackajúc sa mimo, pozrelo zbežne na oboch. Ďuro postriehol myšlienku Milošovu.„Videl si, ako pozrela na teba?“ pokúša Miloša.„Ale čuš, dromedár!“ zlostí sa Miloš, ale len naoko. A keď išiel sluha mimo nich, pýta sa ho Miloš, kto je tá „slečinka“.Sluha, aby vari urobil reklamu „svojmu kluzišťu“, vraví: „To je slečinka vod pana purkmistra.[31]Viděj’, hezká!“„Miloš, tá bude mať peňazí!“ zadiera doň Ďuro.„Tebe sú len peniaze na ume, ty kvargľa!“ napomína ho Miloš. „Vy ste ideálni ľudia! Váš ideál je misa a ,knedlíky se zelím‘.“Vstal a začal sa kĺzať, tak nepredpojate. Ale musel ho trafiť ešte dáky pohľad z jej očí, lebo vždy väčšmi a väčšmi padá pod vliv akejsi magnetickej sile. Ako mesiac okolo zeme, tak krúži on okolo slečny „vod purkmistra“. A táto hra trvala do samého obeda. Miloš vonkoncom zabudol na svoje inštruktorstvo.„Počuješ, ty si jej celkom zakrútil hlavu.“ dráždi ho Ďuro. „Či ty máš svedomie?“„Ty si truľo! Ani to nevieš, že dievča nemá srdce ako šafeľ, aby sa hneď mohlo doň všetko liať. My sme vôbec ľudia mizerní. My sa nevieme povzniesť, ale hlivieme, ako (spomenul známo zviera s rypákom)… v kaluži.“Ďuro hneď vycítil, že kráska na ľade urobila na Miloša veľký dojem. Ináč si nemohol vysvetliť jeho moralizujúce výlevy. A podobná scéna opakovala sa zajtra, pozajtre — každé predpoludnie. Ale zblíženie sa nestalo. Ba Ďuro išiel i poobede pozrieť — a tu nachodil slečinku zas len samotnú. Miloš, pravda, nemohol krúžiť okolo nej, lebo vodí Aničku, ktorá dosť dobre sa naučila kĺzať.„Chlapci,“ oznamuje Ďuro ostatným, „viete, čo sa stalo?“ A rozpráva im, ako si Miloš zaplietol srdce sťa kurča labky v klkoch. „Z toho by sa dalo dačo urobiť,“ dokladá, „len by vedel čo.“„Nože, ozaj,“ obodrujú sa druhí. Ale nemohli sa ustáliť na ničom, lebo vošiel Miloš a zasadol za vrchstola, pozdravujúc blahosklonne hostí pri susednom stole. Ale Ďuro sedí pri Bohušovi, ustavične si šepkajú i smejú sa.„To sa nesvedčí,“ napomína ich Miloš. „Vy vôbec neviete, čo je slušnosť.“*Na sv. Štefana mučedlníka[32]o ôsmej ráno v izbe našich priateľov je ticho. Miloš spí, odfukujúc sťa dáky kozák Gogoľov,[33]a Bohuš sa krčí pod perinou od radosti, že nemusí na svitaní vstávať. V kuchyni sa prihodil akýsi neobyčajný šum, hovor cudzieho človeka i odchod — a o chvíľu ozve sa na dvere jemné klopanie. Bohuš vtiahol hlavu pod perinu, akoby spal. Vošla pani a na prstoch sa blíži k posteli Milošovej.„Pane X, slyšte, zde máte psaní — pane X!“Miloš sa zobudil, mysliac, že je to „psaní“ ťažké. Zahľadí sa, vyvalí oči a vraví hlasom chrapľavým: „Zálepka! Copak to je? Vždyť to není psaní z domu.“„Ne, pane X,“ vraví pani, ktorej vari tiež vec zaraz napadla, „to bylo odevzdaný v městě.“„Á — skutečně, místní pošta! Patrně mne zve pan Zuckerkandl na oběd.“ Zuckerkandl je jeho novšia známosť. Už dva razy ho poctil pozvaním na obed.„Já nevím,“ odpovedá pani a odchodí s ironickým úsmevom. Ona nenie síce „spřísahaný znalec písma“, ale toľko pozná na prvý pohľad, že je to „ženská ruka“. I Anička i Mařenka jej v tom horlive prisviedčajú.Miloš roztvorí zálepku a naraz mu prešli driemoty. Krv mu udrela do tváre a srdce bláznive strepotalo. Po dlhej chvíli sa ozve: „Bohuš — Bohuš!“Ale Bohuš krčí sa pod perinou. Miloš kľakne na posteľ a nahne sa ponad vysokú cifru, ktorá bola prilepená na podnožie na jeho posteli — i díva sa do Bohušovej postele, ktorá stojí konča jeho. Potiahne Bohuša za vlasy, ten sa ozve: „No!“Vôbec trvalo dlho, kým sa Bohuš „rozobral“.„No, pozri, aké mi dochodia listy. Ale nepovedz tým druhým bláznom,“ a s tým hodí mu zálepku do postele a zas ľahne na svoje miesto.Bohuš číta:„ctěnej pane! Gdibi Ste chtělvě Novat jednu chvilku one Slečněke rata kechody nalet, gdište vitam zonym pánem fté čepyci tošdojdete Dnes natřetí Scela jistě ale scela Sam abychom ne bíli vitr hovaní. Z uctou Olga F…“ Bolo to meno mešťanostu. A k tomu „postscriptum“.[34]„Todlepsa ny prosim ucty vje ihnet spalte aby se nedostalo do ruki nepo vol ané.“„A čo to má byť?“ pýta sa Bohuš. „Toto je karikatúra listu. Kto je tá Oľga F.?“„To je dcéra mešťanostova.“ A dakoľko slovami objasňuje mu, na aký spôsob sa zoznámil s ňou.„A myslíš, že to ona píše!“ Bohuš sa naozaj od srdca rozosmial.„A prečo by nepísala, ty koridoň!“[35]urazil sa Miloš.„To ani nerozberajme: či by písala, lebo nepísala. Ale takto písať, odpusť, môže kuchárka, alebo šička, ale nie dcéra mešťanostu.“„Perse,[36]medzi integrály sa do tvojej tekvice nemôže zmestiť. Ako vôbec, vy všetci sa plazíte po zemi a lížete prach. Ja práve myslím, že je dcéra mešťanostova. Štýl je dosť dobrý…“„Áno, ja pripúšťam, že je štýl bezvadný,“ ohlásil sa Bohuš.„Teda štýl je bezvadný. A ty ako technik máš znať, že štýl je všetko. Štýl je človek, alebo človek je štýl, hovorí prvý španielsky filozof Torquemado de la Cavca.[37]Na štýle vidíš, že je vzdelaná, že vie svoje myšlienky jasne a určite vyjaviť.“„Ale gramatika nesmierne kuľhá!“„Gramatika! To je úzkoprsosť! Neznáš ty, blázon, že práve tá gramatika ju prezradzuje, že je ona. Ona iste zná druhé gramatiky, a českú nezná. Nestihla sa ju naučiť. Ako vôbec vieš, že vyššie triedy všade na svete opovrhujú svoju materčinu. To vidíš v Japonsku i Čechách a zvlášte v Uhorsku a menovite medzi takzvanými vzdelanými Slovákmi. Keby ti dal teraz napísať pomyje — neviem, či by si napísal pomyje a či pomije. Ostatne pravdu má nebohý Štěpán Launer, keď vo svojom pojednaní, ktorým postavil vzájomnosť československú na vedecký podklad, hovorí, že pomyje istým ľuďom sú miesto mozgu v hlave.“[38]„Menovite po takýchto rečiach sa to dá dobre súdiť,“ šľahol ho Bohuš.„Ostatne ty si babrák,“ zakončil Miloš túto raňajšiu výmenu ideí, „tebe nikdy také listy neprídu. Ja ťa ubezpečujem.“Miloš bol taký rozihraný, že nemôže v posteli obstáť. Proti obyčaji sa obliekol, a to veľmi pečlive, a vsadil klobúk na hlavu. Chcel ešte navliecť rukavice, ale tu zbadal, že mu vyliezol veľký prst pravej ruky a veľmi impertinentne svieti svojou bielotou na čiernom úzadí rukavice. To ho trochu mrzí i vraví: „Bohuš, počuješ, nemáš ty dákych peňazí?“„Nemám,“ odpovedá Bohuš, ani sa neobrátiac k nemu.„Necigáň! Ty si špinavec. V tvojom zamastenom pudilári vždy sú peniaze.“„Teraz nemám.“„Vidíš, aký si ty skuhroš. Včera si mal celú piatku. Strovil si z nej šesták, máš ich ešte štyridsaťdeväť. Daj mi ich dvanásť.“„Nemám.“„Či chceš, aby ti spravil hanbu a požičal od domácich?“„A načo sú ti?“„Kúpim si rukavice. Vidíš, v týchto nemôžem sa verejne ukázať. Ak chceš, daj si ich popraviť. Budú ti ešte dobré na zimu.“„To môžeš ty!“„Nie som skrbloš. Keď dostanem groše, všetko ti vrazím do pažeráka, čo som ti dlžen. No, daj!“Bohuš sa zdvihol a vyčítal mu zlatku striebornú i dva šestáky. A zase si ľahol.Hvízdajúc „Proč bychom se netěšili“,[39]vyšiel na ulicu a vyhŕňa golier na zimníku, lebo poťahuje čerstvý vetrík, hádžuc drobný sneh rovno do očí. Na rohu ulice sedí slepá žobráčka, vídať ju každý deň v túto hodinu. Ale Miloš vidí ju dnes prvý raz, lebo prvý raz sa stalo, že v túto hodinu vytiahol sa z postele.I zastaví sa pred ňou. „Copak zde děláte, matičko!“ prihovára sa jej. „Vždyť vám je zima.“„I sedím, milostpane, ’dyž mušim. Daji něco k svátkům.“ A nadložila dlaň, tvrdú, zimou skrehnutú.Miloš siahol do zimníka a vtisol žene do ruky striebornú zlatku. „To máte na celý den dosti. Jděte, matičko, se zahřát.“ A odišiel.,A vlastne som vykonal pyramidálnu[40]hlúposť. Teraz nemáš rukavíc — a ona zlatku preje na vdolečkách s povidlami. No, ešte mám dva šestáky — pôjdem do kaviarne.‘ A zase intonoval „Proč bychom se netěšili“, a odišiel do kaviarne.Ale i Bohuš sa zodvihol čím skorej z postele; vypil kávu, ktorú mu doniesla domáca a zapálil fajku. Pred sebou drží zálepku a študuje každú literu a usmieva sa. Ruka musí byť ženská, to netrpí pochybnosti. Litery sú dlhočizné a úzke — sťa najnovšia móda parížska, ktorá zo žien robí ozajstné tyče do chmeľníc. Obliekol sa, narovnal šaty a odchodiac pohodil zálepku pod stôl.Ženské v kuchyni s veľkou zvedavosťou hľadia na tento čin Bohušov. V nedeľu a vo sviatok vždy ostával do jedenástej v izbe pri knihe alebo pri kreslení. Dnes, hľa, i on premenil domáci poriadok.Pri obede Miloš obracia sa k Ďurovi.„Vidíš, blbas, mne písala ona — vieš, tá na ľade. Dala mi na dnes poobede randevú.“„Ach, hej! To len tak!“„Vari sa nejdem vystatovať, keby nebolo pravda. Napísala mi zálepku. Na tretiu popoludní.“„A kde?“„Na ľade.“„No veru! Randevú sa nedáva na také miesta. Keby na prechádzku — to nerečiem. Ale na ľad! To je mystifikácia.“[41]„Tvoja kotrba je mystifikácia! Iba v nej sa môže uvariť taký pyramidálny nezmysel, o čom mi tu kotkodákaš. Znáš, že dievča,- dobre vychované, nejde ťa hneď volať na prechádzku. Ty máš pochop o dievčencoch — sťa mamut antediluviálny![42]To si ty spravíš známosť s takou, čo ti hneď ponúkne šambr separé.“[43]„No — ani to nenie kóšer, keď napíše zálepku. Mňa to veľmi disgustovalo. I veriť mi je ťažko…“„Sancta simplicitas![44]To ťa disgustuje, že napísalamnea nietebe.To je tvoja morálka. Ale ona hneď vycítila, že nenie žaba, aby sa mala hodiť do kaluže.“„Nechže sa hodí bárs do petroleja,“ riekol Ďuro úplne porazený. Aspoň o tom už nenadväzuje rozhovor a Miloš taktiež mlčí.Do kaviarne išli všetci, in corpore,[45]ako každý sviatok. Miloš sa prechodí popri biliardoch v myšlienkach zabraný. Sťaby čakal v predsieni rectora magnifica.[46]O pol tretej nahne sa Ďurovi na ucho a vraví:„Ja idem.“Ďuro sa tiež zobral. Keď dochodili k domu, Miloš sa zastavil. „To je sprosté, že mňa bude čakať Anička. Čo urobiť? Musím sa jej dnes na každý pád striasť. Fuj, to je sprosté. Čo ja urobiť?“„To je predsa jasné, že jej nejdeš rozkladať, že máš randevú,“ odpovedá Ďuro. „Alebo jej chceš zdeliť tajomstvo a pozerať na ňu, ako bude vädnúť a chradnúť nad tvojou nevernosťou.“„Čože má vädnúť — vari ako loboda na slnci! A vôbec, čo má ona čakať odo mňa? Že ju naučím korčuľovať — a nič viac.“„No vyviedol si ju na ľad — vieš, kde môže pokĺznuť, padnúť… V morálnom ohľade, myslím. Alebo ľad sa preborí a ona zapadne do hlbín a zhynie vo vlnách zúfalstva. To si vykonal — za to ponesieš zodpovednosť.“Miloš sa zamyslel. Vidno, že uvažuje nad osudom biednej Aničky. Ale hneď striasol zo seba myšlienky. „Ach, ty si škrupulant, filister. Ja som predsa nie na ňu viazaný. Ani jediným slovom…“Ale predsa neopovážil sa v kuchyni vyznať, kam ide. Zarazeným dámam vysvetľuje, že ho rozbolela noha v kolene, že teda dnes nepôjde na ľad. Zato sa im ponúka, že ich večer doprevadí do divadla, ak ho noha väčšmi nezabolí. Dámy pozerajú jedna na druhú, zamieňajú pohľady veľmi výmluvné a veľmi ochotne prijímajú Milošovu lož. Bola veľmi šikovná, keď sa pováži, že snáď bola prvá v jeho živote.Pred domom sa Ďuro i Miloš rozišli, každý v inú stranu.Ďuro sa prešiel do druhej ulice a tam u Maca čakala ho celá spoločnosť. Keď oznámil, že Miloš už odišiel, všetci sa dali do smiechu a zobrali sa dolu. Do tretej sa prechádzali, a keď udrela tretia, odišli na „kluzište“. Diváctva tam stoja veľké rady, ktoré vyzerajú sťa živý múr, obkľučujúci kĺzavisko. Tam sa roztrúsili medzi divákov a pozerajú, čo sa robí na ľade. Bohuš zas skočil domov a nakrátko oznamuje domácim, čo sa Milošovi stalo. Nie div, že dievčatá hneď s ním šli tiež pozrieť.A na ľade veselo. Ani v mravenisku, tak sa tam snuje, pletie, strká, lieta, smeje, kričí veselá čeliadka. Vidno skupiny dám i pánov, ako sa po ľade preháňajú s vyhriatymi lícami. Iba Miloš sa kĺže sólo, robiac veľkolepé oblúky. Ruky zložil na prsiach a mätie sa sem a tam, sťa bludička v tomto systéme planét. A pomaly, pomaly — nenápadne, blíži sa i on k svojmu magnetu.Raz prešuchol popri nej a pozerá „milosrdne“ na ňu. Ona nič. Zas ju predbehne — ona nič. Obráti sa proti nej, rovno, hľadí s porozumením. Ona nič. Túla sa zase, túla v tomto mravenisku ľudstva, ako vidno, zamyslený. Prezerá, skúma, čo je to. A ako jastrab, na holubicu — tak on rovno k nej. Dvíha klobúk, kloní hlavu hlboko a ústa čosi krásneho hovoria.Slečna sa obzerá v rozpakoch. Čosi prerečie, zakrúti hlavičkou a ide svojou cestou. Miloš stojí na mieste, a zapaľuje viržinku.*U Miloša zišla sa celá rozjarená spoločnosť. Anička je celá vo vytržení. Na mrkaní sa vrátil Miloš a Ďuro mu vraví:„No — čo bolo?“Miloš sa rozhliada po spoločnosti v nedorozumení a razom mu svitne v hlave.„No veru — bol to duchaplný vtip! Veď ja som hneď povedal, že je to pyramidálne nešikovná mystifikácia.“ A hodil železá k peci.[1]okúsil Kanta, Leibniza, Schopenhauera— t. j. študoval nemeckú idealistickú filozofiu: Immanuel Kant (1724 — 1804), zakladateľ nemeckého idealizmu druhej polovice XVIII. storočia a začiatku XIX. storočia. Základnou črtou jeho filozofie je zmierenie materializmu s idealizmom, kompromis medzi nimi. Gottfried Wilhelm Leibniz (1646 — 1716), predchodca nemeckého idealizmu konca XVIII. a začiatku XIX. storočia. Usiloval sa zmieriť náboženstvo s vedou. Bol významným matematikom. Arthur Schopenhauer (1788 — 1860), nemecký idealistický filozof, odporca materializmu a dialektiky, proti ktorým staval metafyzický idealizmus. Charakteristickým znakom jeho filozofie je napr. pesimizmus, pasivita, ľahostajnosť ap.[2]hebrejčina, chaldejčina, arabčina— orientálne jazyky[3]Conversations — Lexicon(nem.) — náučný slovník[4]Terra de Fogo— Ohňová zem v Južnej Amerike[5]Vedel rozprávať… o Ramsesoch… o politických zásadách Jozueho i prezidenta Mac Mahona— to jest o najrozmanitejších otázkach: Ramsesovia — príslušníci dynastie egyptských kráľov; Jozue — biblická postava, nástupca Mojžišov, ktorý doviedol Židov do Palestíny; Edmé Patrice Maurice Mac Mahon (1807 — 1893) — vojvodca magenský, francúzsky maršal, ktorý velil francúzskym vojskám v Alžíri a na Kryme. V rokoch 1873 — 1879 sa ako reakčný prezident márne usiloval obnoviť cisárstvo, až musel napokon odstúpiť.[6]vynálezy Edisona— Thomas Alva Edison (1847 — 1931), americký vynálezca, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku (1915), vynašiel napr.: žiarovku s uhlíkovým vláknom, fonograf, mikrofón, kinetoskop ap.[7]rozkladal zásady budhizmu. Známa mu bola politika Kleopatry i pravé príčiny prusko-francúzskej vojny— vysvetľoval najrozmanitejšie otázky: budhizmus — jedna z foriem náboženstva, ktorá vznikla v VI. — V. storočí pred n. l. v Indii. Budhizmus hlásal pasivitu a odovzdanosť osudu, zmierenie sa so skutočnosťou. Preto ho vládnuce triedy využili pre svoje záujmy a v III. storočí sa stal v Indii štátnym náboženstvom. Neskôr sa rozšíril v iných krajinách; Kleopatra (69 — 30 pred n. l.), posledná panovníčka z rodu Ptolemaiovcov. Ako bystrá politička a diplomatka usilovala sa upevniť svoju moc a rozšíriť územie Egypta pomocou ľúbostných pletiek; Francúzsko-pruská vojna (1870 — 1871) vznikla z úsilia Napoleona III. upevniť postavenie impéria a zabrániť vzniku dozrievajúcej revolúcie pomocou novej vojny. Vojna odhalila hnilobu bonapartistického režimu a skončila sa pre Francúzsko ponižujúcou Frankfurtskou dohodou roku 1871.[8]Livingstone— Dávid Livingstone (1813 — 1873), vynikajúci anglický cestovateľ v Afrike. Preskúmal tok rieky Zambezi, rieky Šive, jazier Ngami, Širvu, Njasu a tok Nílu. O svojich prieskumoch uverejnil viac diel.[9]toast(z angl.) — prípitok[10]porcelánka— druh porcelánovej fajky[11]kučeber— podomový obchodník[12]na výročnom jarmoku v Lipsku— v Lipsku bývali slávne trhy, ktoré boli známe na celom svete, z nich vznikli neskôr známe veľtrhy[13]„stante sessione“(lat.) — na posedenie[14]knikebajn— vaječný koňak[15]Wilhelm Tell— švajčiarsky hrdina, bojovník za slobodu v 15. storočí[16]Grönland— Grónsko, najväčší ostrov sveta, s eskymáckym obyvateľstvom[17]Kamčatka— polostrov v severovýchodnej Ázii[18]tingl-tangl(z nem.) — zábavný podnik, spevácka sieň podradného druhu[19]markér(z franc.) — čašník, obsluha pri biliarde[20]karambol… tago… ,séria‘… sedák… mantinel… štos… tuš… prasa— výrazy pri hre biliardu: karambol (z fr.) — náraz gule, ktorou hráč hrá na ostatné dve gule; tago (zo špan.) — palica na popchýnanie biliardových gúľ; ,séria‘ (z lat.) — poradie, rad; sedák — úder jednej biliardovej gule o druhú priamo, bez nárazu na mantinel — biliardovú obrubu; štos (z nem.) — úder; tuš (z nem.) — úder biliardovej gule o mantinel a ďalšie dve gule; prasa — karambol, ktorý vznikne náhodným stušovaním biliardových gúľ.[21]šöngajst(z nem.) — „krasoduch“, estét[22]filister— samoľúby a nevzdelaný človek s úzkym, prízemným rozhľadom[23]šosák— nepriateľ novôt[24]Keppler— Ján Keppler (1571 — 1630), zakladateľ moderného hvezdárstva, ktorý podvrátil starý geocentrický svetový názor a určil základné zákony nebeskej mechaniky[25]„schmutzig“(nem.) — špinavý[26]ženírovať(franc.) — prekážať[27]handlé-handlé(z nem.) — výkriky podomového obchodníka, handrára, ktorý vymieňal tovar za staré handry, kosti ap.[28]i prvá vojna na svete bola pre ženu — trojánska— vojna o Tróju (okolo 12. storočia pred n. l.), trvala vraj desať rokov a podľa povesti ju viedli grécke kniežatá Agamemnon, Odysseus a Achilles pre Helenu, ženu spartského kráľa Menelaa, ktorú uniesol syn trójskeho kráľa Priama Paris.[29]grandezza(z tal.) — dôstojnosť[30]staročech, mladočech— prívrženci národnej strany, ktorú založil r. 1860 František Rieger (1818 — 1903) a viedol ju s historikom Františkom Palackým (1798 — 1876). Rozštiepila sa roku 1863 pre nezhody v nazeraní na poľské povstanie na stranu staročeskú a mladočeskú. Staročeská (viedol ju Rieger) bola stranou vysokej českej buržoázie a v politickom postupe sa často spájala s konzervatívnou šľachtou. Jej orgánom bol Národ. Mladočesi, vedení Júliusom Grégrom (1839 — 1911) boli stranou liberálnejšou a radikálnejšou. Ich orgánom boli Národní listy a Hlas.[31]purkmistr(z nem.) — starosta mesta[32]na sv. Štefana mučedlníka— 26. decembra[33]sťa dáky kozák Gogoľov— narážky na postavy Gogoľovho Tarasa Buľbu[34]„postscriptum“(lat.) — dodatok po napísanom[35]koridoň— hlupák[36]perse(maď.) — pravda, zrejme[37]človek je štýl, hovorí prvý španielsky filozof Torquemado de la Cavca— výrok „Le style c’est ľhomme“ (štýl robí človeka) povedal vynikajúci francúzsky prírodovedec Georges Louis Buffon (1707 — 1788)[38]Štěpán Launer, keď vo svojom pojednaní, ktorým postavil vzájomnosť česko-slovenskú na vedecký podklad, hovorí, že pomyje istým ľuďom sú miesto mozgu v hlave— Štefan Launer (1821 — 1851), profesor na banskoštiavnickom lýceu napísal hrubé hanopisy proti osnovateľom štúrovskej jazykovej odluky: Povaha Slovanstva, se zvláštním ohledem na spisovní reč Čechů, Moravanů, Slezáků a Slováků (1847), Slowo k národu svému (1847) a A Stúr — fél tótság nesredelmes irányai (1848).[39]Proč bychom se netěšili— sbor z opery Bedřicha Smetanu (1824 — 1884) Predaná nevesta (1866)[40]pyramidálny(z gr.) — obrovský, neobyčajný[41]mystifikácia(z gr.) — falošná zpráva[42]mamut antediluviálny— žartovná nadávka: mamut (Elephus premigenius), slonom príbuzný obrovský savec, ktorý žil v antediluviálnej (predpotopnej, ľadovej dobe)[43]šambr separé(z franc.) — oddelená izba, miestnosť[44]Sancta simplicitas!(lat.) — Svätá prostota![45](lat.) — spoločne[46]rector magnificus(lat.) — vznešený rektor; titul riaditeľa univerzity alebo inej vysokej školy
Kukucin_Na-lade.html.txt
List DobšinskémuBraček drahý Paľko!Vítam Tvoje predsavzatie,[1]lebo čokoľvek sa k dobrému nášho národa smerujúceho vyskytuje a svetlo uziera, mi bolo a vítané bude. Lenže pravda, musí byť aj cieľu primerané, t. j. quidquid agis prudenter agas[2]a pozri si na koniec.Zíde sa nášmu národu dačo ľahké, aby sa navykol čítať; masa ľudu sa vždy nerada s vážnymi vecami, ktoré mu mozgy tlačia, a ľahko zunujú, zapodieva. Náš národ je dieťa ťarbavé, sprosté na tento čas, ale schopné, a deti — jestli si kedy bol pedagógom[3]— znáš, ludendo dicunt.[4]Tak sa môže zábavne pri- a vyučovať a vyknúť k čítaniu, potom sa už aj k vyššiemu vyviesť môže. Tedy myšlienku ľahký, zábavný, kus humoristicky sem tam s vážnejšími vecami prepletený časopis, je z môjho ohľadu vítaný — ale k tomu musí byťčím najlevnejšía tak tedy čím najprístupnejší, toto je conditio sine qua non.[5]Nehľaď na seba, ale na národ.Otázka je, v akých lehotách vychodiť má — ja by nebol za tie dlhé termíny, napr. po mesiaci, lebo to naraz veľa dostanú čítať a druhý raz nič, radšej menej vydať a častejšie, ako veľa a zriedka.Čo sa môjho spoluúčastenstva týka, nakoľko Ti budem môcť vyhovieť, vďačne pristúpim. Materiálu alebo materie — huoj — som mal síce všakovej natlačenej, ale to všetko šlo do Olympu, keď u mňa horelo, neušlo zaslúženému losu. Nakoľko mi čas dopustí — lebo dobre znáš, že vždy hoc dáky kopov lietať musím,[6]Ti ale len tu i tam dačo načarbem. Ale medzi riadnych dopisovateľov ma vonkoncom nerátaj.Odpíš mi, ako veci ďalej stáť budú.Poneváč zase hneď na Braväcô páliť musím, sa Ti na tento čas do Tvojej redaktorskej lásky odporúčam a ostávamTvojGustek CentnerovieV Brezne 19. dec. 1859Moje staré pseudomeno „Laskomirsky“ (z Laskomiru pri B. Bystrici) v Slov. Nov. za časov Štúrových a z počiatku revolúcie by som rád pri mojich budúcich článočkoch podržal.[1]vítam Tvoje predsavzatie— totiž vydávať časopis. Dobšinský ho aj vydával pod menom Sokol, časopis pre krásne umenie a literatúru, v Banskej Štiavnici (dva ročníky, od mája 1860 do októbra 1861). Sľubné podujatie muselo prestať pre nepriaznivé politické pomery.[2](lat.)Čokoľvek robíš, múdro rob.[3]jestli si kedy bol pedagógom— Dobšinský bol ním (a veľmi dobrým) už vyše roka v čase napísania tohto listu[4](lat.)Hrou sa učia.[5](lat.)Nevyhnutná podmienka.[6]hoc dáky kopov lietať musím— Zechenter mal v Brezne veľmi veľký lekársky obvod. Zaujímavé a cenné podrobnosti má o tom vo vlastnom životopise.
Zechenter-Laskomersky_Ukazky-z-korespondencie.html.txt
IVeľký obrat nastal v osade Bohdanice zvanej. Na miesto v Kristu Pánu zosnulého zvolili nového učiteľa v osobe Janka Rázneho, mladého to muža, ktorý pred krátkym časom skončil osem tried v hornovidieckom gymnáziu. Janko Rázny bol syn veľmi chudobných, ale bohabojných rodičov, ktorým by nebolo napadlo dať vyučiť malého Janka, a iste by sa bol nádenníkom stal, keby miestny pán farár nebol obrátil svoj zreteľ na neho. Tento sa zaujal za ostrovtipného mladíka, odviedol ho do vyššej školy, a na jeho odporúčanie podporovali ho učbári. Usiloval sa hodným stať sa toho odporúčania. Nielen vo vedách vynikal ale i v ráznosti; odhodlanosť a vytrvalosť boli jeho pekné vlastnosti.Náš Janko ani nepomyslel na to, že by mal byť učiteľom, ale Boh vie ako, po skončení ôsmych gymnaziálnych tried rozhodol sa vstúpiť na tŕnisté pole národných učiteľov, na ktorom sa veľmi zriedka dostáva za podiel veniec uznania a vďaky, ale tým častejšie koruna tŕňová, ako aj tomu nebeskému učiteľovi. Možnože pohnútkou toho bola aj chudoba, ale mohlo byť, ako sa o tom presvedčíme, i vnútorné vnuknutie. Nepripravoval sa k tomu stavu, ale sťa chudobný žiak, vyučoval už v školách dietky, jemu skrze učbárov zverené, a tak nadobudol si toľko spôsobnosti, že s prospechom mohol učiť a vstúpiť do radu výtečnejších národných učiteľov. Jeho pevný ráz neľakal sa odporov. Čo si previesť umienil, od toho neodstúpil; pritom ale bol skromný, vľúdny, ku každému prívetivý, mal v moci reč, hovoril plynule a dojímavo. Bol úhľadného vzrastu, peknej tváre, a výrazu tváre veľmi príjemného, takže bol milým v ktoromkoľvek kruhu.Tam ho vidíme v školskej hospode. Izbička to malá, rozumie sa nevydláždená. Bolo žeby to, aby dláždiť dali aj učiteľov byt! Pri malom, začadenom obloku stál jednoduchý, len tesárskou rukou ohobľovaný jedľový stolík, na ten si oprel ruky a na ruky hlavu a tam v tichej samotnosti sedel zadumaný. Predstavovali sa mu čierne mračná budúcnosti hneď pri začiatku jeho úradovania. Nebral do úvahy hmotný nedostatok, to nemorilo ho; bo veď vedel, keď na svoj úrad nastúpil, že učiteľ odkázaný je k chudobe. Iné ho trápilo; to opovrhovanie, ktoré zo všetkých strán pocítiť musel, a čo každý človek ťažko znesie, ale zvlášť mladý muž, ktorý len pred krátkym časom striasol zo seba školský prach, — ktorý v nádejách žil, v skutočnosti ale vidí, ako málo ctená býva učenosť a známosť. Vedel on, že ho nečaká slávna budúcnosť, že bude mať boje s predsudkami, že povolanie učiteľa neprináša vence uznania a vďaky: to ale nevedel a neveril, že bykriesitelia duchovnieho a mravnieho života, pôvodcovia blahonosnejšiej budúcnostinatoľko opovrhovaní boli. Premýšľal sám v sebe o tom všetkom, čo sa mu minulého týždňa prihodilo. Mnoho žiakov zameškávalo hodiny bez všetkej príčiny, a keď on s najlepším úmyslom poslal dopytovať sa, prečo tento, alebo tamten neprišiel v patričnú hodinu, ako ho napadol jeden u prednejších hospodárov:„Vy môjmu dieťaťu nedávate jesť, a tak ani nerozkážete s ním; to si vyprosím, aby ste do môjho domu posielali, bo ak sa to opätovať bude, ľahko Vám ukážeme cestu, ktorou môž dnu a von z obci.“No a tá ženička, ktorá sa mu vrútila do školy, a tam v prítomnosti všetkých žiakov ho napadla;„Ako ste smeli potrestať moje dieťa, to ja nebudem trpeť. Bite si svoje, a nie moje dieťa.“Čo viac, pán richtár sa ráčili uponížiť, a láskave pána učiteľa upomenúť, aby ten nový spôsob učenia opustil, bo veď celá obec uráža sa nad tým, že dietky brešú po škole.„Učte vy pán rechtor len tak ako nebožký. Ach, bolože to krásne, keď aj po tri roky štebotali: b-a ba, C-e ce, D-i di? nie tak ako teraz bbb, ddd, rrr. Len vy to drevené tabuľky dajte žiakom do ruky, bo tie nové šľabikáre sú drahé.“Keď o všetkom tomto rozjímal, vyvynuli sa v srdci jeho bolestné city, a myslel takto:„Človeče, ešte môžeš nastúpiť druhú cestu, svet ti je otvorený, s tvojou schopnosťou, usilovnosťou môžeš aj pohodlnejší aj výnosnejší úrad prijať a zastávať. Ach, ale nie! Vytrvalosť! Neohroženosť ducha nepozná prekážky, smelým čelom dá sa do boja. Chúlostivosť a slabosť ducha nepriviedla nikdy nič šľachetného!“Vtom ako náš Janko Rázny takto rozmýšľal a pritom sa vrúcou modlitbou posilnil, aby ho ten Všemohúci v jeho tak preťažkom diele požehnal, otvoria sa dvere, a jeden živý, asi desaťročný chlapec vkročí do izby. Nevinnú veselosť ducha prezrádzala jeho tvár, ale poznať bolo, že šuhajček potreboval kazára. Poskakujúc okolo učiteľa, samopašne preriekol:„To povedal môj otec, aby som zavolal rechtora k obedu.“Osoba táto nebola neznáma učiteľovi, bo to bol Julo, syn miestneho pozemkára, urodzeného pána Petra Vochnického, ktorého učiť a vychovávať mal Janko Rázny. Dobre bude oboznámiť sa s touto rodinou. Vysokourodzený pán Peter Vochnický, bol composesorom[1]v Bohdaniciach; asi 150 jutár zdedil po otcovi. Pravda pred 1848-mým rokom žilo sa pohodlnejšie. Zeman nemal žiadnej ťarchy, k tomu sedľač obrábala mu role a dávala desiatky. Pán Peter Vochnický navštevoval sťa chlapec školy, ale nie preto, aby sa stal učeným mužom, bo veď nechcel byť kňazom alebo pravotárom, ale len preto, aby poznal — akby ho pri stolici zvolili za boženíka, — čítať a písať. Pán Peter čo aj niekedy potáral a svojim zemanstvom sa pýšil, mal zdravý rozum a dobré srdce. Jeho manželka bola jednoduchá, ale tiež dobrého srdca pani, pritom výborná gazdinka. Dochovala mnoho kureniec, husí, kačíc a moriek. Chutný biely chlieb vedela napiecť tiež, a keď hostia dorazili, vďačne sa obracala, varila, piekla, a to s takou ochotou, ako keď herečka vystúpi na javisko, keď sa má hrať k jej prospechu divadelné predstavenie. Ich dcérečka Anula vyrástla v dome rodičovskom. Zdravý rozum a dobré srdce zdedila od svojich rodičov. Márnomyslenosť a pýchu nepoznala v tej miere, bo miestny farár bol jej učiteľom, a ten veľmi dbal na to, aby trvala v jednoduchosti. Anulka už vstúpila do 20-to roku, ale o láske a svetskej prefíkanosti málo vedela. O čom nie jeden pochybovať bude, ale však uverí, keď oznámime, že Vochnickovci boli úhlavní nepriatelia módam, nebrali podiel v hlukoch a zábavách novomódnych a boli cele spokojní, keď sa na Petra zišli u nich hostia a pobavili sa starosvetsky, po priateľsky, jednoducho. Pravda, začali to už tušiť, že Anulka nie tak ľahko dostane sa pod čepiec, bo mládež nového sveta hľadá peniaze, nie srdce, — prefíkanosť, nie dobrotu. No ale mysleli oni: sme chudobní a vydáme ju napokon za vdovca. Julo, jediný synáčik, matkin miláčik, a tak dá sa poznať, že je maznáčik. Mal aj toho miestny pán farár učiť a vychovávať, ale zdráhal sa prijať to na seba, bál sa rozvierenosti chlapcovej, a darmo je, bol už aj človek v rokoch, a vzdor tomu, že ho viazal k Vochnickovcom zväzok kmotrovstva, odoprel žiadosti, a tým viac, že novému učiteľovi chcel poskytnúť príležitosť. Julovo šťastie, že jeho výchova bola zaverená do rúk Rázneho.Na veži sa prostredný zvon, na znak toho, že slnce vystúpilo na najvyšší stupeň nebeskej oblohy a že lačný môže sa chuťou pričiniť k pripravenému stolu. U Vochnických štrngot tanierov a cengot pohárov oznamoval, že je poludnie a čochvíľa sadalo sa k stolu. Predné miesto zaujala domáca pani, na pravici pán Peter Vochnický, na ľavici miláčik Julko, pri ňom Anuľka a na konci stola vykázané miesto pre pána učiteľa. Domáci jedli so striebornými lyžicami, Ráznemu sťa učiteľovi ta zbavila aj cínová. Pred pánom sa ligotalo dobré staré víno, pánu rechtorovi predložili holbičku drapáka, z ktorého čeľaď píjala.„Nuž amice,“ začal pán Vochnický rozhovor, „asnáď ste secundu dostali, že ste prijali túto mizernú učiteľskú stanicu?“„Ach veru nie, vysokourodzený pane, ja som výborne skončil moje štúdia.“„A tak ste bezpochyby nejaký fígeľ vykonali a preto ste museli školu opustiť.“„Práve nie, som síce veselého ducha a ľúbim nevinné zábavy, lež nikdy som neprestúpil medze slušnosti a môžem hrdo priznať, že som si vydobil priazeň učbárov.“„Nemožno! Tak iste hrozná chudoba Vás prinútila k tomuto kroku.“„Pravda, bol som chudobným žiakom, ale mojou usilovnosťou som si zarobil statočnú výživu, takže by som bol akékoľvek drahé štúdiá zavŕšiť, k tomu mal som dosť priaznivých dobrodincov, ktorí by ma boli v mojich snahách podporovali.“„No to je veru divné a sotva poznám podobný príklad, že by schopný a dobre podkovaný mladý človek, ak len mu možné bolo, bol sa zadrhol rechtorstvom.“„No tak ja som výnimka, bo ja som odhodlane s tým najlepším úmyslom zvolil si toto povolanie, a v tom ma potvrdili aj slová Cicerove, ktorý to poznamenal: že vlasti sotvakto činí tak velikú službu, ako ten, kto učí dietky!“„Cicero? To bol všakver latinský spisovateľ? Ľaľa, amice! Nepijete vína? Môžem Vám ho odporúčať, v alumnii[2]ste ho iste nemali.“„Ďakujem, spokojný som s dobrou čerstvou vodičkou.“Anulka počúvala s veľkou pozornosťou tento rozhovor. Pri ponúkaní vína začervenala sa jej tvár, hľadela na otcovo aj na Rázneho víno. Cítila ona, že je to urážlivé. A tá lyžica! Tá ju mrzela. Premýšľala, čo má robiť, až konečne rozhodla sa, vziať ju potíšku, aby Janko nezbadal. Ach, ale zočil on to a pritom tušil, čo ona myslí. Líčka jeho horeli od hanby, ale predsa mu dobre padlo, bo to bol prvý prípad v jeho úradovaní, kde videl, že ho ctia, a to spanilá panna.Vtom pán Peter preriekol:„Starká moja, mnoho si mi dala tej pečienky, no ale veď to užije pán učiteľ, ktovie, kedy sa mu dostane niečo dobrého?“„Ďakujem, mal som dosť.“Na tieto slová sa Anulka celkom začervenela a nevedela v zmätku čo má robiť, akoby hľadala čosi, konečne vyšla z izby, na jej šťastie, lebo by bola zradila svoju nevôľu nad nešetrným chovaním sa otcovým. Vtom pán Vochnický pokračoval v rozhovore:„No, pán rechtor, len majte starosť na toho môjho šuhaja, aby bolo z neho voľačo. Tak sa mi zdá, že v terajšom svete bez známostí a učenosti nepríde človek k ničomu. Aj v latinke ho cvičte, bo mienime ho dať do vyšších škôl.“„Na mne chyba nebude a dúfam, že moja usilovnosť nezostane bez zdravého výsledku. Beriem si ale voľnosť o to prosiť, aby ste i Vy podporovali výchovu. Bodaromné bude všetko moje namáhanie, ak aj domáca výchova, rodičovské naučenie a zvlášť dobrý príklad nebudú podporovať moje snahy. Samo učenie nie je ešte výchova, to jest tvorenie rázu a šľachetného srdca. Ja mu ukážem cestu, Vy ale mu nedovoľte, aby chodil mimo nej. Tak ovšem môžem sľúbiť, že bude z neho človek, a stane sa statočným údom cirkvi a užitočným občanom vlasti.S tým sa Rázny do priazne porúčal a pán Vochnický pri všetkej svojej jednoduchosti myslel asi takto: Chlap na mieste tento pán rechtor, zdá sa byť dobre podkovaným. No trochu je horenos, ale veď ho naučí život a bieda!“ Anulka oblokom hľadela za mladíkom a preriekla celkom úprimne mamke: „Matičko! Ten mladý pán učiteľ zdá sa byť driečnym človekom.“[1]composesor— spolumajiteľ pôdy[2]alumnia— študentská stravovňa
Seberini_Bohdanice-a-ich-ucitel.html.txt
I. Moja mladosťLen majstrovské pero mohlo by živými barvami nastieniť a vykresliť velebnú pôvabnosť a romantický dojem, ktorý účinkuje na ducha priateľa zlatej prírody, keď vstúpi do mohutného, stienneho a večne zeleného pralesa tatranského, ktorý rozprestiera sa u päty nebatyčných pohronských hôl, a ktorý len divej zverine, ako medveďom, jazvecom, liškám a kunám bezpečnú skrýšu a stále, obľúbené bydlisko poskytuje.Ten večne trvajúci pokľud, neprerušená tichosť, nikdy nestriedajúca sa jednotvarnosť a vôbec všetky vlastnosti tatranských hôr a lesov perom opísať sa nedajú; to by bola márna práca a márne namáhanie; len básnik velebnosťou tou nadšený a v ideáloch svojich pohrúžený mohol by ich nastieniť.Jedna takáto prahora, ktorej noha bystrých lovcov a myslivcov slovenských zriedka alebo snáď nikdy sa nedotkla a na nejž medzi dvoma skaliskami obrovská, tisícerým víchriciam a búrkam vzdorovavšia jedľa stála: bola moja kolíska, moje rodné miesto; tu spatril som ponajprv denné svetlo… lež dosť; nechcem, vylíčujúc môj dobrodružný život, užívať vysoký a hľadaný sloh. Nie, ja vylíčim vám život svoj mne prirodzeným zvieratským spôsobom.Radujúc sa nemálo zo šťastia, že som mal brata, ktorý mi vekom a vlastnosťami celkom podobný bol, trávil som pokojné a blažené dni po čas môjho najútlejšieho detinstva, pokiaľ nás nadájala matka v obydlí našom, ktoré machom, čečinou, chlpami ukoristenej zveriny a strapami dobytkových koží vystlané bolo a čo my medvedi „brlohom“ menujeme.Sú a boly vždy časy útleho detinstva, nevinných hračiek milou rozpomienkou i v pozdných dobách života.Ja tiež vždy s úľubou rozpomínal som sa na blažené časy detinstva a mladosti mojej, keď ešte o mňa a brata môjho pečovala naša starostlivá matka.Jako dve nevinné mladé mačence na teplej peci, tak ja a brat môj Pecko hrávali sa a dováďali sme v teplom brlohu, neznajúc ešte žiadnych strastí tohoto sveta, neznajúc žiadnej biedy, zimy, hladu — no bolo mi dobre, jako mi už nikdy viac na svete nebude.Naša dobrá matka starala sa o nás veľmi pečlive.Zvlášť záležať si dala na našej čistote, znajúc dobre, že „čistota polovic zdravia“, preto nás začasto v potoku kúpavala, a to robievala i vtedy, keď nás ostropyskaté blšky veľmi morily.Stavil by som sa, neviem o čo, a s kým koľvek, že toľko zveriny ani všetci lesnícki úradníci nezjedli, čo sme jej my s bratom Peckom pojedli za tie dva roky, keď sme ako neumelé decká od matky v brlohu pestovaní boli.Na raňajky obyčajne mávali sme zajačinu, na obed srňacinu a na večer baraninu, obyčajne až príliš tučnú.A všelijakých lahôdok tiež sme mali hojnosť: čučorietky, maliny, černice, jahody — to všetko chutnávalo našim mladým zúbkom.Nieto sa teda čomu diviť, že takto dobre chovaní a kŕmení, riastli sme ako z vody, a že bujná mladistvá krv kolovala v našich žilách.Naša matka mala z toho nesmiernu radosť, keď spozorovala, že sme zdraví, svižní parobci a že sa v našej residencii dobre cítime.Prial by som si, aby tomu ešte i po dnes tak bolo.Blažený je vek detinský.Brat a ja mali sme už po dva roky.Matka naša, príduc jednoho dňa z lupu a donesúc nám kus tučného mäsa, takto k nám prehovorila:— Premilé dietky! Poslyšte ma, čo vám rieknem a to si dobre do srdca zaštiepte. Vy už nie ste viac malé nerozumné decká, lež ste už vyrastené medvieďatá, ste vo veku, v ktorom sa už sami musíte rozhliadnuť po svojom okolí. Nemôžete na veky dučať a prebývať vo vašom brlohu, lebo prichádza čas, kde si sami budete museť živnosť svoju vyhľadávať. Chcem vás soznámiť so svetom a so spôsobom, ako sa budúcne živiť budete. Každá dobrá matka má starosť o budúcnosť svojich detí. Zajtra výdeme si von do slobodnej prírody, ktorú sami poznať musíte.V tom vzdychla si naša mať z hlboka, jakoby osud našej budúcnosti bola predvidela.— Život váš — hovorila ďalej — bude storým nebezpečenstvám vydaný; povinnosťou teda mojou je, naučiť vás tomu, čo činiť a čoho sa varovať máte, aby ste snáď niekedy do záhuby neprišli, aby ach! nedaj to Bože! vaše kožtičky nevisely tam niekde na klinci u pána nadlesného na Kráme.[1]Viem, že mám poslušné dietky a verím, že svoju matku vo všetkom poslúchať budete. Už je na čase, aby ste sami soznali v jakých pomeroch vám prichádza žiť; lebo sú teraz pre nás velice zlé a neprajné časy. Boly raz, deti moje! iné časy, ešte pred nedávnom, za času horárstva Grineusového v bystranskom revíre; vtenkráť mohla zver a hlavne medveď pohodlne prechádzať sa po dedine, a nič zlého sa jim nestalo, ale od toho času, čo sem prišiel nový horár Karol Kühnel, zvrtly sa nám kocky.Brat a ja dali sme sa do plaču, že opustiť musíme náš milý dom; avšak naša matka potešila nás, že príroda bude našou pečlivou pestúnkou, ktorá nám zahynúť nedá a dodala k tomu, že v údoch našich spočíva ohromná sila, ktorej podľahnúť musí každé zviera Tatier.Táto útecha posmelila nás, ačkoľvek sme o svojej sile dosiaľ presvedčenia nemali.Spali sme posledný sladký sen v dosavádnom našom brlohu, a sotva že sa rozednilo, vyviedla nás mati naša na slobodu…Ach! jaké krásne divadlo predstavilo sa tu našim očiam… a to nás okúzlilo.Boli sme v hustom lese a putovali sme s matkou sem i tam po ňom.Matka upozorňovala nás na každý predmet; lebo sa o nás, jakožto o svojich dosiaľ nerozumných maznáčkov velice obávala.Bola to predsa len jedna starostlivá matka!Pohnul-li sa v húšťave vetrom klátený list, už sa mati naša skokom tam presvedčila, či nám z tej strany nejaké nebezpečie nehrozí.A kadekoľvek sme len išli, vždy nás bokom obchádzala.Velikú starosť o nás majúc, vše nosom v povetrí vetrila, a jakmile niečo dosť málo podozrivého pocítila, hneď kroky naše na inú stranu obrátila.My sme ju však i vo všetkom poslúchali.Na tejto prvej prechádzke začala nás soznamovať s budúcou našou potravou.— Sem poďte, moje milé dietky! tu rastú slaďunké jahôdky, sbierajte si a jedzte!Tak ukazujúc nám sladké jahôdky, sama pásla sa na horkej žeruche.Tak a ináč (trvalo to pravda dlho) každý deň a každú noc vychádzala s nami naša matka po lesoch, barinách a poľaniach, ukazujúc nám obľúbenú potravu.Pozdejšie viedla nás veľmi ďaleko, až nás nohy od chôdze bolely a my zastavili sme sa na jakomsi kopčoku, odkiaľ bolo videť do doliny.Tu nám kázala matka počkať a ukryť sa do húštiny.Sama však odišla od nás — a o malú chvíľu zaslúchli sme jakýsi podivný hlas ozývať sa lesom.— Čo to môže byť? — opýtal som sa brata môjho Pecku.— Ja sám neviem! — odpovedal mi on — a múdre.Skoro na to slyšali sme nový, ešte hroznejší hlas, jakoby sa rúcaly hory.— Čo to zase bolo?— Hovorím ti, že neviem!Strachom sa chvejúc, čoby to mohlo byť, čupeli sme v húštine, kde nás pozdejšie celkom zdesených matka našla.— Nič sa neľakajte, deti moje! — vravela matka, nesúc tučného barana, jako nejakú hrušku v tlame, a predložila nám ho, aby sme si na ňom pochutnali.— Tu máte a jedzte!A teraz začala nám rozprávať, o čom sme my ešte známosti nemali.— Tu na blízku leží brezňanský salaš a v ňom 600 oviec. Najtučnejšieho barana uchmatla som z kŕdla a vám doniesla. Počuli ste brechot psov? Tí sú naši nepriatelia, ačkoľvek nie nebezpeční, dávajúc bačovi a valachom brechaním svojím na vedomie, že je medveď lebo vlk na blízo salaša. Počuli ste i ten rachot? To bol výstrel z pušky! Pušku ste, deti moje, ešte nikdy nevideli, a nech ani nedá Boh, aby ste jej smrtonosný účinok kedysi na sebe pocítiť mali. Ničoho iného, deti moje, ani zvera, ani človeka, ani zimy, ani hladu nemáte sa toľko čo obávať, ako pušky — toho… toho diabolského nástroja, ktorý i toho najozrutnejšieho medveďa na 100 krokov zo sveta a života pozbaví. Stvoriteľ každému zvieraťu udelil nejakú prirodzenú zbraň; nám dal silu a moc, vlkovi ostré kly, srnke rýchle nohy, hadovi jed, mačke pazúry, volovi rohy, koňovi kopytá, len najznamenitejšie stvorenie svoje — človeka — žiadnou nám podobnou zbraňou neobdaril; za to však dal mu rozum, jehož pomocou človek sám sebe vymyslel o mnoho dôkladnejšie a dokonalejšie zbrane, nežli sú naše zvieracie — nôž a pušku!— Dávam vám teda úprimné napomenutie: bojte a varujte sa pušky a strelca, bo oni sú pánom všetkej zveriny!Podobné naučenie dávala nám naša dobrá matka, — ó keby sme ju boli len vždy poslúchali!Na našom putovaní po lesoch prišli sme raz ku jednomu krížu.Tu razom zastavila sa naša mati, nedovoliac nám ani krok ďalej stúpiť.— Tu — hovorila ona — na tejto prti nastrojené sú na nás mocné železné klepce. Kríž je ale výstrahou ľuďom, aby také nebezpečné miesta obchádzali. Váš otec z neprezreteľnosti chytil sa do takéhoto železa a hľa i jeho koža zdobí sane brezňanského pána mešťanostu. — Nepochopiac to, jako by nám železný klepec mohol byť nebezpečným, chceli sme ho videť.S pozornosťou vyhľadala teda naša matka klepec na zemi položený, čečinou a suchým lístim zakrytý.— Macko môj! — oslovila ma mati — prines sem tam hľa ten klát drevený, a hoď ho do stredu klepca.Učinil som dľa jej príkazu.S ohromnou silou vymrštil sa železný klepec zo zeme, a železné jeho zuby oboch ramien spojily sa dovedna, držiac vhodený klát dreva veľmi mocne.— Hľa! takby bol klepec stisnul tvoju labu, synku môj, keby si bol doňho šľapil, — prehovorila matka, — a ty by si sa nebol z neho viac vyslobodil. Potom by boli prišli horári a medveďolovci a beda tebe! Boli by ťa zastrelili a peknú bundičku tvoju vyzliekli a prepili v krčme. — Išli sme ďalej.Cestou poučovala nás matka, čím sa máme živiť a jako sa máme budúcne chovať.Tu ukazovala nám zeliny, tam hrabala zo zeme korene, ktoré by nám v hod boly. Tu nás opäť varovala pred jedovatými hubami, jahôdkami a t. p., najviac ale na srdco nám kládla, aby sme sa nikdy netýkali žiadnej zdochliny, mrciny; lebo vraj do nej horári a myslivci sypú nejaký prášok „štrichlink“ (jako Maco Pačesa z Handlov hovorí), od ktorého by sme sa naisto otrávili.Naša mati mohla by slúžiť za príklad mnohým ľudským matkám, jakoby deti svoje vychovávať maly.— Poďme! — riekla — ešte raz zavediem vás, deti moje, na jedno miesto, kde sa dobre pohostíme.Bystranský mlynár Zvarík mal včelín pod Gáprom a v ňom 60 klátov včiel.Zamierili sme ta ku tomu včelínu.Múdra naša matka vedela to zo zkúsenostti žeby sme tam podistým „otriasli krpce“, keby sme sa prví ku včelínu nablížili.Neišli sme teda rovno podrezávať včely, ale drieľ obkľúčili sme na mýtovskej pastve niekoľko pasúcich sa koní a hnali sme ich rovno pred sebou až pred samý včelín.A sotvy že sa jeden z koní priblížil ku včelínu, v tom okamžení pác a bác! dvakrát zahrmelo zo včelína a kôň pejko vyvalil sa — prestrelený dvoma guľami.— Teraz už tam môžeme bezpečne nahliadnuť, — riekla matka a ukázala nám celý ten prístroj.Vôkol včelína nasnovaný bol motúz, a jakmile sa ho niekto dotknul, razom spustily dve vo včelíne nastavené pušky, a tak sa stalo i neborákovi koňovi, ktorý súc nevinný, zaplatil pre nás životom.Boli sme nevýslovne radi, že to tak dobre pre nás vypadlo.Sladký mäd, ktorý sme si z úlov labôčkami vyberali, chutnal nám výborne a po tej lahôdke oblízali sme si i naše pracky.Mlynár ale miesto medvedej stiahol si kožu s koňa. Potom nám riekla matka:— Už je čas, premilé deti moje! aby sme sa rozlúčili. Vy si už môžete samy potravu vyhľadávať a sa živiť. Naučila som vás všetko, čo vám v živote znať treba, aby ste dlho na zemi živé boly. Deti! mojím príkazom a naučeniam buďte vždy poslušné a bude sa vám na svete dobre vodiť.Po tých slovách nás mati naša oboch ešte vrúcne objala a smutne — smutne dobrá tá mati naša s nami sa rozlúčila, zanechajúc nás opustených v šírom lese.Ó, ach! a my úbohé siroty, čo sme si maly teraz počať? Kam sa v šírom svete obrátiť?Ale o nás postarala sa druhá mati — matka príroda.Hnaní súc prirodzeným pudom po zachovaní života, rozbehli sme sa po hronských horách a živili z prvu len tak po „chudopaholsky“ — zelinami a jahôdkami.Práve v tú dobu, keď nás zanechala naša matka, prestúpili sme z detinského do junošského veku a to povedomie, že sme my už šuhajci na svet súci“, dodalo nám smelosti a odvahy a posilnilo nás v našom predsavzatí, že sa chceme stať chýrečnými a preslávenými v našom medveďacom pokolení.[1]Výborný lovec medveďov, nadlesný Jozef Markus, zomrel r. 1871-ho vo Zvolene
Timko_Macko.html.txt
Mariella LucardiBenátsky senátor Azzone Loredano bol veľkým pánom, lebo bol i členom rady desiatich. Možno, že bol i jedným z rady troch. Ktože to vedel?Ľudia si myslia, že radosť pociťujeme živšie vo veľkej spoločnosti, v ktorej sa môžeme pýšiť nielen svojím luxusným bydlom, ale i svojou znalosťou umenia a sveta. Prečo nás len tak veľmi teší, keď môžeme vzbudzovať závisť bohatstvom a ukazovať svoju vládu nad inými! Veď všetko to je len z najmenšej čiastky našou zásluhou. Keď si ľudia vezmú do hlavy neuznať našu moc, tak kde sa podela všetka naša vláda?Prečo ľudia hľadia pre náhodné časové pomery tak zhora na seba? Prečo neuznajú pravú ľudskosť za najvyšší dar boží, keďže je to vlastne jediný, za ktorý by sme mali byť povďační?Loredanovi sa narodilo prvé vnúča a veľká časť benátskych nobilov sa musela pretvarovať, že sa tomu teší, lebo ich pozval na slávnostný krst do svojho skvostného paláca.Keby bol pozval len takých veľkých pánov, ako bol sám, z toho by bol mal málo potechy. Spoločnosť by sa bola stratila vo veľkých prepychových sieňach vymaľovaných najpovestnejšími maliarmi a vyzdobených najznamenitejšími sochármi. K dokonalému pôžitku bolo treba i chudobných pánov (bolo i takých, a to omnoho viac ako bohatých), ktorým sršal z očí nielen obdiv umeleckých zázrakov, ale i závisť, ako si mnohý povrchne predstavoval, nad blahom veľkých pánov.V dvoranách, ovešaných girlandami nevídaných kvetov a nádherne osvetlených mnohofarebnými krištáľovými lampášmi, šumela hudba a hovor i smiech skvostne vyobliekaných žien a pánov, ktorí všetci hrdo ukazovali nielen svoje neoceniteľné šperky, ale i svoju telesnú krásu a zdatnosť, dary nielen prírody, ale i zvrchovaného krajčírskeho umenia a ľudskú krásu pestujúcich učencov.Na galérii hlavnej dvorany sedeli pri stoloch, pozakladaných jedlami a nápojmi, starší páni, hľadiac často na trblietajúci sa roj mládeže zabávajúcej sa v dvorane. Vcelku však radšej sa usilovali dokázať jeden druhému svoju životnú, obchodnú a politickú múdrosť, ako si namýšľali, čím najvyspelejšími rozhovormi a poznámkami.Za chrbtom prokurátora Leonarda Gradeniga, odetého v karmínovom, bielym hermelínom obrúbenom talári, sedel jeden z jeho podriadených úradníkov, mladý Zeno Lucardi, nespúšťajúc oči z jeho úst a pohybujúc na každé jeho slovo prisviedčavo hlavou i vtedy, keď bol celkom iného presvedčenia ako jeho predstavený.Gradenigo zastával mienku, že pre Benátsku republiku bolo veľkým nešťastím votrenie sa Turkov do krajín Stredozemného mora.Loredano, sediaci oproti nemu, hladil svoju dlhú čiernu bradu a pozeral veľmi okrúhlymi očami hnevne na prokurátora a odpieral jeho slovám.— Keby nebolo Turkov, mali by Levantu[1]a Afriku talianske štáty v rukách, a od tých by bolo ťažšie niečo získať ako od Turkov. Neapol, Sicília, Janov, Pisa, Florencia sú tvrdšie orechy ako Turci. Skúste urobiť dobrý obchod s Janovčanmi, keď každý možný zisk sami chcú zobrať!Gradenigo sa začal od rozčúlenia zajakať a triasol kostnatou a žilovatou rukou pred tvárou Loredana.— Nie, nie, nemáš pravdu!— Benátky sú bližšie Orientu ako Janov a Pisa. Tieto mestá nemôžu ani teraz s nami súperiť a nemohli by ani vtedy, keby sme sa nemuseli boriť aj s Turkom. Čo by bol Orient bez Turkov? Hotová korisť pre nás. Grékov sme raz premohli, a premohli by sme ich i celkom, skôr ako Turkov.Loredano vypil pohár cyperského vína, a pretiahnuc si dlhé fúzy bohato oprsteňovanými rukami, zazrel pohrdlivo na Lucardiho.— Čo ty hovoríš, chlapče? Sicília a Neapol je bližšie Turkom a Grékom ako my.Loredano si myslel, že by Lucardiho mohol jedným pohybom prsta rozmliaždiť ako mravca a on sa opováži proti nemu sa stavať. Hľadel naňho tak, že Gradenigo poznajúci jeho spôsoby sa naľakal pre Lucardiho, ktorý, zazrúc to, pobadal, ako nahneval Loredana na seba. Toľko vedel o ňom, že je to človek násilný a bezohľadný; chcejúc byť svojmu predstavenému na pomoci, podráždil ho proti sebe.Lucardi sa nútene usmial.— Uznávam, že illustrissimus[2]má pravdu a že som chlapec.Loredano bol presvedčený, že Lucardi si robí z neho posmech. Obrátil sa pohrdlivo ku Contarinimu, sediacemu pri ňom, ktorý sa ho spýtal, či dcéra ostane teraz s dieťaťom doma alebo či pôjde na pevninu.Lucardi si myslel, že urobil síce nerozvážnosť, ale že ju napravil. Ako to pri mladých, neskúsených ľuďoch býva, nemal ani potuchy o tom, že výrazom tváre dáva najavo opovrhnutie, keď ústami ponížene klame poddajnosť.Zdvihol spokojne sklonenú hlavu a pobadal, že pred ním na dva kroky stoja dve dámy, z ktorých mladšia opierala oňho svoj ľútostivý pohľad. Díval sa jej do očí a prebehlo mu umom, že počula jeho rozhovor s Loredanom a že ho ľutuje. Mal pocit, akoby tú dámu poznal oddávna, tak mu ju jej súcit priblížil.Staršia pani ju potiahla za rameno.— No, poďme, Mariella, darmo ho tu hľadáme.Obzerajúc sa odišli.Lucardi hľadel za nimi. O staršej na druhý deň ani nevedel, akej farby mala šaty, ani by ju na ulici nebol poznal. Mariella mu stála ako živá pred očami. Bola to bruneta s čiernymi vlasmi, s oceľovým nádychom do tmavobelasa. Zdalo sa mu, že má veľké oči. Iste to nevedel, lebo mu to ich výraz zatieňoval. Jej postavu kryli citrónovožlté hodvábne, pri hrdle vystrihnuté šaty, ktoré v drieku priliehali k jej postave, tvoriac okolo pevných, ale foremných nôh širokú vlečku. Vo vlasoch jej svietil diadém zo zlatých listov s drobnými bobuľami z drahokamov, pleť hrdla sa rovnala naň ovinutej dlhej šnúre perál a ruky sa hrali s veľkým vejárom z vyrezávanej slonoviny.Lucardi pozoroval, že i starší páni okolo neho hľadeli na ňu žiadostivo.— Kto je tá mladá dáma? — spýtal sa tichým hlasom Gradeniga.— Pozdala sa ti? To je dcéra Marca Antonia Melia.— Viem už. Pred dvoma rokmi ho odstránili z námorníckeho provveditorstva,[3]lebo mu chýbali peniaze.— Provveditore je zodpovedný za materiál jemu oddaný, i keď je nie on príčinou jeho straty. Melio tak utratil veľkú časť svojho majetku.Lucardi si myslel, že provveditore del mare musí mať peniaze, i keď zdanlivo polovicu majetku utratil. Mariella nerobila dojem chudobného dievčaťa.O chvíľu cítil, že v spoločnosti starších pánov nemá čo robiť, najmä keď sa presvedčil, že Loredano stále hľadí naňho nevľúdne. Ticho vstal a odišiel do dvorany.Hľadal Mariellu.Prejdúc niekoľkými izbami, našiel ju v menšej sieni v palmovej besiedke pod sochou nektár nalievajúcej Héby. Pred besiedkou stáli, zhovárajúc sa, traja mladší páni. Ostatná spoločnosť sa zabávala predstavovaním lásky Venuše a Marsa.[4]Lucardi zbadal, že je Mariella so svojou spoločnicou osamotená a že sa páni o ňu vôbec nezaujímajú. Pozrel na ňu a ona tiež zdvihla naňho svoj pohľad, ale tentoraz celkom cudzo. Myslel si, že si teraz vôbec neuvedomovala, že ho pred štvrťhodinou ľutovala. Jednako teraz on ľutoval pekné opustené dievča.Pristúpil k známym mu pánom a spýtal sa ich, či poznajú v besiedke sediace dámy.Tučný, fučiaci Diapoldo d’Agolanti mu pohrdlivo odvrkol:— A čo, dcéra Melia, toho briganta, ťa zaujíma?Lucardi stisol pery.Leonetto Rinieri s krásnou, opatrovanou, pobelavou bradou a s mäkkými belasými očami riekol s úsmevom:— Náš priateľ, messer Polduocio, každého meria svojím taktom, či je signor Marcantonio brigantom, je otázka. Isté je však, že donnina[5]Mariella je prekrásne dievča a že ak robí i ona brigantstvo, tak sa to obmedzuje len na naše srdcia.Agolanti nafúkol červené líca:— Pekne hovoríš! Dcéra zničeného človeka nemá také šperky. On sa zaopatril, neboj sa.Rinieri chytil Lucardiho za rameno.— Vidíš, aký je to človek. Nikto nehovorí, že Melio bol zničený celkom, a nikto nevie, či sú tie perly nie vypožičané. Ale upodozrievať musí, lebo tým chce dokázať svoju rozvažitosť a bystrosť umu. Veď aspoň polovica drahocenností, ktoré tu vidíme, prináleží zlatníkom na Ponte Rialto. Poďme k tým dámam, ja ich poznám.Lucardi si pohladil krátku briadku a fúzy a pritiahol si k telu priliehajúci kabátec, aby mu nerobil nikde záhyby.Rinieri bol bohatý nobile a privyknutý, že ho všade s úctou prijímali. Na jeho držaní bolo vidieť, že sa pokladá za pána, ktorého pozornosťou sa cíti každý poctený.Predstúpil s Lucardim pred besiedku, v ktorej sedeli dámy.— Vážene donny, my sme takí stratení v tejto spoločnosti, že by ste sa mohli zmilovať nad nami a pomôcť nám tráviť príjemnejšie čas spolu, ako to robíme ojedinele. Môj priateľ Zeno Lucardi bude šťastlivý, keď mu dovolíte byť vaším otrokom.Staršia z dám, monna Giannetta Belfiore, tetka Marielly, sa trochu poklonila a riekla:— Kto by sa necítil poctený takým pánom, ako je messer Rinieri. Veď všetky dámy mrú za vami.Monna Giannetta hovorila ironizujúcim spôsobom, mysliac vážne, čo povedala žartovne. Lichotila pánom, ktorí ju preto pokladali za veľmi múdru a duchaplnú osobu. Bola to prebitá ženská.Mariella len kývla hlavou a ukázala na stolicu vedľa.Lucardi si sadol k nej a Rinieri k monne Giannette, s ktorou sa zabával s veľkou živosťou, takže skoro stále naraz obidvaja hovorili.Lucardi musel z Marielly slová ťahať. I pohľad len tu i tu zachytil od nej.— Ľúbi sa vám tá hra, čo predstavujú? — spýtal sa jej.— Zdá sa mi, že monna Ninetta je prismelá v predstavovaní svojej lásky, — mienila Mariella.— Nie, donnina Mariella, nie je prismelá. Ale vy máte málo skúseností v takýchto ľúbostných zábavách.Mariella pozrela naňho rozšírenými očami.— Nemám skúsenosti.Lucardi zamĺkol a dievča hľadelo zdanlivo s veľkým záujmom na hru tiež bez slova, pritom cítilo, že Lucardi nespúšťa z nej oči, vše pohnúc perami, akoby si niečo šepkal. Niekoľko ráz jej zdvihlo hruď, akoby potláčala vzdych.— Mariella, dovolíte mi prísť k vám pokloniť sa vášmu pánu otcovi?Dievča sa zapálilo a pozrelo naňho zostrašené.— K nám nikto nechodí. Môj otec neprijíma nikoho. Nedivím sa. Počula som, čo ste hovorili.— Počuli ste, čo povedal Leonetto?Mariella sa chvíľočku hrala so svojím vejárom, hľadiac naňho; zatým zasa pozrela Lucardimu do očí.— Počula som. Je to ešte špatnejšie ako to, čo povedal ten druhý pán.— Dovolíte mi prísť? — spýtal sa Lucardi prosebne.Myslel si, že mu oči Marielly prezrádzali častejšie jej jasnú dušu, ako prezrádza najjemnejší krištáľ čistotu pramenitej vody.Sklonila hlavu.— Keď viete, čo robíte, tak dovolím.— Teda prídem čím najskôr. Tisícnásobná vďaka.Zatým si pozreli ešte raz do očí.Obidvom sa zdalo, že si povedali omnoho viac, ako si pri prvej chôdzke smeli riecť. Mariella sa hnevala trochu na seba, že sa tak prezradila.Ale veď si nepovedali skoro nič. Keď cítili, že sa prezradili, tak to urobili len ich oči.Melio býval v peknom dome, stavanom v lombardskom slohu, v ulici Morosiniho, tvoriacej akoby nádvorie veľmi pútavého starogotického chrámu San Stefano.Keď Lucardi o dva-tri dni urobil návštevu u bývalého provveditora, našiel doma len Mariellinho otca. Bol to chorľavý starší pán, veľmi melancholického nastrojenia duše. Nespytoval sa Lucardiho na nič, neprejavoval vôbec nijaký záujem o nič, len odpovedal na jeho otázky jednoslabične, a jeho žiadosť, aby smel prísť i viac ráz, mu bez poznámky dovolil.Pýtal sa ho, kde je Mariella.Melio s očividnou úľavou, že už odíde, riekol mu živšie, ako bol dosiaľ hovoril:— Iste je v San Stefane. Veď čo má robiť? Skoro celý čas tam trávi. Možno, že sa stane mníškou.Lucardi utekal do San Stefana, akoby musel zamedziť, aby sa to ozaj nestalo. Nepamätal sa, že by bol v tom chráme kedy býval. Urobil naňho v Benátkach nezvyčajným slohom veľký dojem. Bolo už neskoro popoludní a v kostole len tu i tu stála postava pred niektorým oltárom.Lucardi, ako v tie časy každý Benátčan, mal živý záujem o umelecké diela, a preto, postávajúc, kráčal pomaly okolo celého chrámu, kým neprišiel pred sakristiu, kde pred sochou San Antonia zazrel Mariellu.Nespúšťala oči zo sochy.Nijaké dielo z prebohatého súboru benátskych umeleckých prác nevzbudzuje ten dojem úchvatného oddania sa do moci božej a vrúcnosť viery ako tento San Antonio. Lucardi, hoci, ako vtedy skoro všetci nobilovia a inteligenti, odchovaní gréckym, čisto humanistickým duchom, nebol veľmi presvedčený katolík, zabudol i na dievča, pre ktoré prišiel, pri podivnom uchvátení, ktoré vzbudilo v ňom Lombardiho[6]veľdielo. Hľadel naňho dlho, predstavujúc si, aký mohutný účinok musí mať na úprimne veriacu ženskú dušu, ktorej slúži iste za vodcu a za spojku s ideou božstva.Mariella stála pred sochou ako začarovaná a vôbec nepobadala Lucardiho. Bola v takom vytržení, že zabudla na všetko, čo sa okolo nej dialo.Lucardi po hodnej chvíli odtrhol svoj pohľad od sochy a prešiel tichučko dva-tri razy okolo Marielly, kým sa neprebrala.— Nebol by som myslel, že ste taká pobožná, — zašepkal jej.Mariella vzdychla.— Čo môže žena robiť, čím môže svoje myšlienky zamestnávať, keď nemá takú prácu alebo zábavu, ktorá by ju nútila rozmýšľať o inom. A pocit povzniesť sa nad pozemské plahočenie je taký krásny!— Teda ste pobožná vlastne z dlhej chvíle?— Neviem, či by som bola taká, keby som musela pozornosť venovať inému.Schádzala sa s Lucardim skoro každý deň. Zo dňa na deň sa mali radšej, nachádzajúc stále nové a nové vábne vlastnosti na sebe, keďže nerobili iné, ako rozmýšľali o tom, ako by mohli byť jeden druhému čím najväčšmi po vôli.Bozkali sa prvý raz v sakristii San Stefana, odchádzajúc od sochy sv. Antonia, ktorého boli prosili, aby požehnal ich lásku. Cítili, že sa vlastne vtedy zosobášili pred bohom. I nútilo ich vyjadriť svoju lásku i vzájomným oddaním sa. Lucardi chytil Mariellinu ruku koncom prstov a voviedol ju do prázdnej sakristie. Trasúc sa na celom tele, dotkli sa jemne perami.— Si moja na celý život. Nikdy ťa neopustím a budem ti vždy verný.Mariella zložila ruky ako na modlitbu, a sotva počuteľne zašepkala tie isté slová:— Si mojím na celý život. Nikdy ťa neopustím a budem ti vždy verná.Ich zasnúbenie trvalo celý polrok.Nemohli sa tak chytro zosobášiť, ako by si to boli želali, lebo Melio nemohol skôr zozbierať dvetisíc dukátov, čo sľúbil Lucardimu ako veno.Za pol roka zišlo mnoho z pozlátky, ktorou v prvé týždne okrášlili svoje postavy.Mariella sa presvedčila, že je Lucardi statočný človek a jej láskou oddaný, ale je primárnivý, náchylný život ľahko brať a náladovo vrtkavý. Lucardi si myslel, že je Mariella priveľmi neústupná, panovačná a že svojej pobožnosti venuje primnoho času.Ale mali sa radi. A keď si sprvu i mysleli, že sú nejakí mimoriadni, nad iných vynikajúci ľudia, presvedčili sa časom, že ani Zeno ani Mariella v ničom nevynikajú nad priemerných, slušných ľudí. V prvom záchvate lásky slepí milenci vkladali do seba všetku krásu a cnosť sveta.Vcelku rozvažovali vážne o svojom živote. Keď sa zobrali, hľadali svoju spoločnosť radšej v kruhu menších a chudobnejších pánov, ako boli oni, čím získali to, že boli ctení a obdivovaní.Rok po svadbe sa im narodil malý Pierluigi. Po roku mali z malého pacholiatka mnoho potešenia. V dieťati sa začala hlásiť duša, čo pozorovať je iste najväčšie potešenie rodičov. I starý Melio sa rozveselil v spoločnosti svojho vnúčaťa. Aká je to ohromná, prekvapujúca múdrosť od takého človiečika, keď vie ukázať, kde má oči a ručičky! Vie, aký je veľký a mocný!Ktoré divadlo pôsobí rodičom väčšiu rozkoš, ako pozorovať tento zázrak, najmä pri prvom dieťati?Lucardiovci okrem Gradeniga, Zenovho predstaveného, nemali nádhernejšie známosti. Ale prokurátor Gradenigo mal rád svojho podriadeného a videla sa mu i Mariella; preto ich dosť často pozval do svojej domácnosti.Gradenigo bol asi päťdesiatročný, trochu prihrbený chlap trojuhlastej, oholenej tvári. Lícne kosti mu vystávali a brada bola končitá. Keď chcel niečo, ako si myslel, vážnejšie povedať, stiahol zakaždým najprv trochu hrubé pery. Oči robili dojem prešibaných.Mariella sa mu páčila. Iste hrešil s ňou vo svojej duši. Rád sa s ňou zhováral, nespúšťajúc pohľad z jej postavy a tváre. Použil každú príležitosť, keď mohol pohladiť jej dlhú, elegantnú ruku.Mariella bola k nemu veľmi milá, veď bol mužovým predstaveným, od ktorého závisel úspech ich života. Možno bola i primilá, lenže nie vždy. Keď sa Gradenigo stával hrozivo prítulným, ochladla. Prokurátor nechcel svoju túžbu ukojiť za pridrahú cenu straty verejnej úcty a možno i svojho skvelého postavenia, a preto svoju opatrnú zbabelosť kryl rúškom cnosti i pred samým sebou. Bál sa, a preto bol zdržanlivý. Pritom si umienil, že svojou dobrotou obmäkčí Mariellu natoľko, že mu z vďačnosti bude povoľná.Mariella chodila stále do chrámu San Stefana k soche sv. Antonia. Každý deň sa mu šla pokloniť, čolen na niekoľko minút. Bála sa, že by ju hneď nejaká nehoda zašla, keby to zanedbala. Myslela si, že oddala svoju dušu svätému a že ju on spravuje, pričom, pravda, robila to tak, ako to pokladala za vhodné, pripisujúc výsledok svojho konania svätému.Sv. Antonio iste inakšie posudzoval jej správanie, ale ona mala preňho toľko výhovoriek! Veď čím všetkým bola povinná svojmu dieťaťu, mužovi a otcovi? Namýšľala si, že je obeťou lásky k svojej rodine.Prokurátor Gradenigo viedol otvorený dom; uňho sa schádzali i najväčší benátski páni. Tam sa Lucardiovci zoznámili s Vendraminovcami, s Contiariniovcami, s Malipierovcami a s inými najprednejšími rodinami. A keďže boli skromní, ústupní a vedeli sa prispôsobiť chúťkam veľkých pánov, mali ich i oni radi. Preto ich aj títo pozývali k sebe a zavše ich i navštevovali.Messerovi Marcantoniovi Meliovi sa táto zmena v živote Lucardiovcov nevidela, najmä preto nie, lebo teraz nemohli vyjsť so svojím dôchodkom. Mariella často vyplakávala od neho peniaze. Kým vládal, dával im. Ale jeho prostriedky neboli veľké a okrem toho ich musel deliť medzi viac detí.Zenovi sľubovali jeho panskí priatelia vysoké postavenie s veľkými dôchodkami, a tak si myslel, že musí stoj čo stoj vydržať.Jedného dňa pribehol Lucardi, na ktorého každý list veľmi účinkoval, domov, preskakujúc po tri schody a hvízdajúc si.Mariella, zabávajúc sa s malým Pierluigim, mu vybehla oproti.Zeno ju schytil a šialene oblapil.— Mariella, Filipo Vendramin posiela s inými pánmi dvadsať lodí s tovarom v sprievode štyroch vojenských galejí do Levanty. Povedal mi, že ak mám peniaze, môžem sa tiež zúčastniť na istom obchode, ktorým si môžeme náš kapitál viacnásobne rozmnožiť. Máme ešte nedotknutých dvetisíc dukátov. Za týždeň ich zoženiem. Dajme ich do toho obchodu. Budeme razom von z biedy.Pierluigi sa pýtal k otcovi z náručia Marielly. Keď ho otec vzal, trhal ho za fúzy a uši bez každého ohľadu na vážnosť veci, o ktorej rokovali jeho rodičia.Mariella nebola pre obchod taká zaujatá ako jej muž.— Nie je isté, že zarobíme, a môžeme prísť o všetko. More je plné korzárov.— Ale, ale, Mariella, štyri veľké vojenské galeje, veď je to veľká sila, a k tomu sú i obchodné lode ozbrojené. Čo myslíš, to by museli korzári vyhrať celú veľkú bitku. Vendramin pokladá obchod za úplne istý. Taká príležitosť sa nenaskytne každý rok. On posiela toľko tovaru, že je v tom skoro celý jeho majetok.Mariella mala ešte celý rad iných námietok, ktoré Zeno všetky víťazne povyvracal. I sľúbila, že privolí, ale si žiadala najprv niekoľko hodín na rozmyslenie. Zeno vedel, že chce ísť do San Stefana k svojmu svätému Antoniovi.Mariella sv. Antoniovi tak vyložila vec, že potrebujú peniaze dieťaťu a mužovi kvôli. Ona nepotrebuje nič, ona by bola spokojná i tak, ako žijú. Veď — mihlo jej hlavou — pre jedny-dvoje hodvábnych šiat a pre nový diadém — ten starý je celému svetu známy — by nebolo hodno brať si toľké starosti na hlavu.Sv. Antonio musel uznať, že Mariella celkom nezištne prosí o vyplnenie svojej prosby.A tak privolila i ona.Za nasledujúce tri mesiace chodila usilovnejšie do kostola ako predtým. Najmä koncom tretieho mesiaca sa modlila s celou vrúcnosťou aj preto, lebo Pierluigi ochorel.Večer si veselý ľahol, bol mimoriadne samopašný a ráno mu bolo zle a bol veľmi rozpálený. Malý chlapík chcel vstať a hrať sa so svojou mamou a chvíľočku aj s otcom, ako robieval, ale nevládal. Stonajúc klesol na posteľ.Rodičia videli, že dieťa vážne ochorelo a temný ľak im stisol srdce. V tie časy bola každá choroba omnoho-omnoho nebezpečnejšia ako dnes. Vtedajšie liečenie máloktorý pacientik vydržal. Najmenej nebezpečný bol lekár, ktorý sa najviac spoliehal na prírodu, a takého našťastie zavolali Lucardiovci. Iný by bol skoncoval s dieťaťom za dva-tri dni. Po odchode lekára zverila Mariella dieťa do opatery starej monne Lisotte a utekala do San Stefana. Prosila svojho svätca, aby zachránil život dieťaťa a aby namiesto neho odobral ich majetok. Vďačne sa zriekne blahobytu, len dieťa nech im boh neberie. Zdalo sa jej, že by sa sv. Antoniovi nikdy neodplatila, keby im zachoval Pierluigiho za hocijakú obeť.Niekoľko dní nešla do kostola, lebo nemohla dieťa nechať. Bolo také opadnuté, že sa bála, keď odíde, nenájde ho viac živé.Asi o týždeň mu bolo ľahšie: dieťaťko trochu očerstvelo a prijalo trochu mliečka.Lucardi, ktorý chodil celý čas, vzdychajúc, s ovesenou hlavou, sa rozveselil.— No, vidíš, ako si sa bála, a hľa, prejde mu to, — hovoril rozradostene žene.— Bože drahý, veď si ty ešte väčšmi stratil ducha ako ja.V ten deň sa dozvedeli, že sa Vendraminove lode vrátili do Chioggie. Okrem dvoch prišli všetky. Zisk podniku bol veľký.Len dve menšie lode neprišli naspäť; jedna z nich bola Santa Ursula, briga,[7]na ktorej bol uložený aj tovar Lucardiovcov. Počuli, že sa v okolí Malty stratila. Lucardi na tú zvesť utekal do Chioggie, aby sa dozvedel podrobnosti. Prišiel domov zúfalý. Podľa správ bola loď nadobro stratená. Hľadali, čakali ju na mori bez každého výsledku. V noci musela poblúdiť alebo sa jej prihodilo nejaké nešťastie.— Mariella, prišli sme o majetok, Santa Ursula sa stratila! Ostatné lode sa vrátili bez nej.Hodil sa na diván a nariekal.Mariella utekala ku Pierluigimu, vychytila ho z postele a blažene ho oblápala a bozkávala.Pierluigi zostrašene plakal a Zeno hľadel zadivene na svoju ženu. Myslel, že stratila rozum.— Čo sa robí s tebou! — zvolal, vyskočiac naplašene na nohy.— Ó, ty chudák, ty neznaboh! Nikdy nepochopíš, čo sa stalo! Uprosila som San Antonia, aby nám vzal majetok a nechal dieťa!Zeno sa hlasito a trpko zasmial.— Aká si ty hlúpa, Mariella! Čože je tvoj San Antonio! Kus skaly! A čo je tvoj boh? V najlepšom prípade súbor prírodných zákonov, ktoré ti práve tak urobia po vôli ako more alebo víchor!— Tak never a trp dvojnásobne. Mne moju vieru a ňou poskytnuté uspokojenie nevezmeš.Prešlo niekoľko dní, prešiel týždeň-dva, ale stav Pierluigiho sa stále neobracal na lepšie. Niekedy bol dosť veselý, pohral sa s hračkami; iný raz zasa ležal hodiny ako ťažko chorý, bez záujmu. Trhalo rodičom srdce, zdanlivo otcovi viac ako matke, ktorá možno nachádzala trochu útechy pri svojom svätom.Kým bolo dieťa choré, nemohli chodiť do nijakej spoločnosti a k nim tiež nikto nechodil, lebo strach pred prípadne nákazlivou chorobou rozháňal i najlepších priateľov. Tak im bolo ľahšie preniesť stratu majetku pri utiahnutom živote.Mariella pevne verila v konečné vyzdravenie dieťaťa. Lucardi zúfal, keď ho videl opadnuté, a chcel ho každým nerozumným spôsobom prinútiť, aby bolo veselšie, keď ho väčšia pálčivosť a slabosť uložila polomŕtve na hlavnice.Lucardi trávil veľkú časť dňa na colnom úrade, kde zaujímal dosť vysoké postavenie. Chodieval domov okolo druhej. Po tretej neprišiel nikdy, čo bol Pierluigi chorý.Mariella nikdy nezabudla, že jeden štvrtok mali krásneho branzina[8]na obed, ktorý sa zdal veľmi chutný, keď Zeno neprišiel ani o tretej domov. Mrzela sa, že sa ryba, ktorou mu chcela urobiť radosť, skazí, lebo bola čerstvo nachytro usmažená. Keď neprišiel ani po štvrtej, poslala sluhu Tommasa do úradu po pána.Maso dlho nechodil. Už bol podvečer, keď prišiel domov. Bol to starý sluha ich domu, rodený Benátčan, ktorý sa vyznal v meste v každom ohľade.Vošiel po prstoch do spálne, kde bola jeho pani s dieťaťom, ktoré práve v tú chvíľu bolo neobyčajne veselé.— Signora, — zašepkal jej od dverí, — messer Zeno nepríde tak skoro.Mariella sa spýtala trochu netrpezlivo: — A prečo? Kdeže pošiel?Maso jej rozprával, ako prišiel do prokurácie, ako a koho sa vypytoval, kde je messer Zeno. Akosi mu nikto nechcel nič povedať. Hľadeli naňho tak divne, ale neriekli nič. Až stará Barbora, ktorá čistí kancelárie, mu pošepla vo svojej kutici, že signor Zeno išiel do sály della Bussola a odtiaľ sa nevrátil. Ešte ráno, hneď ako prišiel do úradu, ho ta zavolali — no, a nevrátil sa.V Benátkach každý vedel, že zo sály della Bussola viedli dvere izbami štátnych inkvizítorov; cez Ponte dei Sospiri[9]do studňových väzení a úzkymi schodmi do žalárov pod olovenými strechami. A v tých temniciach nebolo čo vyberať.Mariella zalomila rukami a s výkrikom: — Madonna Santissima! — spadla na posteľ dieťaťa, ktoré preľaknuté začalo kričať.Zbehla sa čeľaď, stará monna Lisotta upokojila biedne dieťa, utekali po signora Melia, ktorý o chvíľku pribehol.Ale čo mohli robiť? Daromnými rečami nespomohli nič.Mariella ich ani nepočúvala. Sedela so zalomenými rukami, alebo behala po izbe v ukrutnom nepokoji ani divé zviera v klietke. Vše zastenala, bijúc sa po hlave. Myslela si: „Aký bol Zeno dobrý ku mne, ako nás mal rád. Bol niekedy i trochu šialený, ale len nám žil.“Prečo ich boh tak trestá? Čím sa previnili? A ten sv. Antonio, ó, aká je to lož! Ako sa darmo klamala takým hlúpym výmyslom! Veď ani boha niet! Či by to boh mohol dopustiť?Iste, celkom iste niet boha!A človek môže urobiť so sebou beztrestne, čo chce…Keď Zena viac niet, bude najlepšie, keď aj s dieťaťom umrie.Pozerala naňho vytreštenými očami, či dýcha. Spal na lone monny Lisotty.Melio zhrbený, opierajúc sa o palicu, stál na jednom mieste a nespúšťal oči z dcéry. Rozmýšľal tiež, čo teraz s ňou bude. Lucardi mal len dom, v ktorom bývajú, ináč nič. Žili len z jeho platu. Teraz je veno stratené, platu viac nebude, z čoho bude žiť?Čo by sa dalo robiť? Je malá nádej na nejakú pomoc, ale nech Mariella ide ku Gradenigovi. Veď je to jediný ich taký známy pán, na ktorého sa môžu obrátiť. Môžu sa obrátiť ešte, lebo veď hodil očami nedovoleným spôsobom na Mariellu a možno, že bude žiadať od nej obete…Meliovi sa zdala prípadná obeť veľmi nepatrná, hlavná vec je Zena vyslobodiť. Ako by sa to dalo? Či hriechom, či s božou pomocou?Hriech sa mu zdal spoľahlivejší.Povedal tupým hlasom, že ho Mariella sprvu ani nerozumela: — Mariella, musíš ísť ešte večer ku Gradenigovi. Inej pomoci niet.— Čo? Ku komu? — spýtala sa dcéra hnevlivo, vyrušená zo svojich strašných myšlienok.— Musíš ísť ku Gradenigovi — ešte teraz večer. Vieš — a maj rozum, — mrmlal Melio akoby odporujúc, hľadiac významne na ňu.— Ku Gradenigovi? Aha, áno — chápem. Pôjdem.Pohladila si hlavu, trochu postála, zatým vbehla do druhej izby, vytiahla zo skrine čierne domino, zababušila sa doň a utekala bez slova na ulicu.Našla Gradeniga samého doma. „Chvalabohu!“ myslela si. Jeho mladá, už tretia žena bola kdesi na návšteve. Zaviedli ju do pracovne k prokurátorovi. Sedel pri stole, na ktorom stála lampa, osvetľujúca malý kruh. Na hlave mal čiernu zamatovú čiapku, ktorá mu zakrývala celé čelo. Pozrel na ňu cez veľké okuliare s rohovou obrubou.— Monna Mariella! Ah, aká je to milá návšteva, — zvolal uradostene. I vstal z pohodlného kresla a prešiel ku nej na svojich v kolenách vybočených nohách. Chytil jej ruku a bozkal ju túžobne.— Drahá, drahá Mariella, — začal hovoriť rozčúlene, ale vtom pozrel na jej tvár, ktorá sa vtedy dostala do osvetleného kruhu: bola meravá, oči do krajnosti roztvorené, bledé pery sa jej triasli.Zľakol sa jej.— Čo sa stalo, preboha! — zasipel stiesneným hlasom.— Zena zavolali ešte ráno do sály della Bussola a nevrátil sa. Sme celkom zničení. Stratila som majetok, dieťa mi umiera a teraz mi zavraždia i muža. Čo je teraz môj život hoden? Vezmi si ho, len mi pomôž, — i vystrela ruky zúfalo k nemu.Gradenigo zbledol. Odtiahol sa od Marielly na dva kroky za kreslo; rozmýšľajúc škrabal si ukazovákom zle oholenú hornú peru.Mariella zhodila domino a pristúpila celkom k nemu. — Vezmi si ma!Gradenigo pozrel na ňu: za nič na svete by sa jej nebol dotkol, taká hrôza sálala z nej. Bolo na nej vidieť, že také pocity lomcujú ňou, akoby mala byť vypätá na škripec.Miešať sa do osudu ľudí, na ktorých vložilo ruku Consiliodei treCapi,[10]znamenalo zahrávať si so smrťou. A s akou! Ale Gradenigo bol veľký pán a mal mocnú stranu v signorii; myslel si, že si môže niečo dovoliť — s veľkou opatrnosťou.Nebol človek bez citu. Rozmýšľal, hľadiac vše na mladú zmučenú ženu.— Mariella, do ktorého kostola chodievate a kedy?— Do kostola? Či chodím do kostola! — spýtala sa, nechápuc jeho slová. Čo chcete teraz s kostolom? Teraz — a kostol spomínať.— Chodievate do kostola?— Chodila som, ja blázon. Veď je to také daromné počínanie!— A do ktorého ste chodili? Iste do San Stefana, máte to tak blízko.— Do San Stefana som chodila a modlila som sa vždy pri soche toho luhára sv. Antonia. Ó, ako ma zavádzal, ako som mu verila! Bol mojím milým, mojím otcom, mojím všetkým na svete. Neverím už ani svätým, ani bohu, ani ľuďom! Preklínam rodičov, že ma splodili!— Mariella, nerúhajte sa, možno budete ešte aj inakšie hovoriť. Príďte zajtra pred popoludňajšími modlitbami do San Stefana a čakajte pri sv. Antoniovi. Možno dostanete nejakú zvesť.— Iné mi nemáte čo povedať? — riekla s trpkou rozhorčenosťou. Ako sa hnevala i na seba, že sa mu ponúkala s takým nekonečným premáhaním a že ju odvrhol — zo strachu! Aký biedny človek je to.— Teraz vám nemám čo riecť, len čo som vám povedal.— Čo urobiť, čo urobiť! — zalomila žalostne rukami. — Iste ho už mučia a ja mu nemôžem pomôcť!Gradenigo hľadel na ňu zamračene, bez slova.Schytila sa a hodiac na seba čierny plášť, utekala bez slova.Nasledujúceho dňa šla v určený čas k soche sv. Antonia. Veď čo mala robiť? Chytala sa každej slamky. Na sochu svätého hľadela s hnevom a s pohrdlivou nenávisťou kráčala i tmavým chrámom.Ledva zastala pred sochou, keď skoro v úplne prázdnom chráme išiel okolo nej zakuklený františkán, ktorý jej v chôdzi vstrčil do ruky kartičku, zašepkajúc:— Prečítajte to doma osamote a potom zničte.Mariella trochu postála, cítila papierik, ani keby mal ostré kraje.Utekala domov, nemohla si nanútiť svoju obyčajnú chôdzu. Už i v pitvore svojho domu sa obzrela, či ju nikto nevidí, a prečítala lístok.— Choďte hneď do ulice Dandolovej k monne Violante Buondolce. Dajte jej cenný dar a proste ju, aby sa u Arza Loredana zaujala za vášho muža. Môže ho iste od neho vyprosiť. Choďte čím najskôr, času je málo.— Tak je to ten prekliaty Loredano!Monnu Violantu poznala z videnia; veď to bola vychýrená dáma vtedajšieho benátskeho polosveta. Či mal Loredano s ňou pomer? O tom nevedela a ani sa o to nestarala.Rozmýšľala, aký dar by jej mala vziať. Peňazí nemala, ani mnoho šperkov. Jej najcennejší skvost bola perlová šnúra. O tej si myslela, že ju predá, aby mala z čoho žiť aspoň dotiaľ, kým Pierluigi nezahynie.Keď jej dieťa umrie, bude jej všetko ľahostajné, čo bude s ňou. Myslela si, že ho neprežije.Najprv chcela ísť večer ku monne Violante. Ale keď si predstavila položenie Zena, utekala do izby, vzala šperk a šla rovno ku kurtizáne.Monna Violante bývala vo veľmi vkusnom malom paláci. Mariellu pustili k nej len na mnohé prosenie. Našla ju v skvostnej kúpelni vykladanej mramormi rozličných farieb.Violante sedela nahá na hladkej mramorovej lavici a obzerala sa v ručnom zrkadle. Dve slúžky jej masírovali nohy a tretia čítala z Orlanda furiosa.[11]Všetky štyri ženské prestali vo svojej práci, keď videli vojsť cudziu Mariellu.— Čo chcete? — spýtala sa Anetta, ktorá čítala, a podišla ku nej.— Chcem sa zhovárať len niekoľko slov s monnou Violantou Buondolce osamote, keby to dovolila.Nastalo ticho. Ženské sa dívali raz na paniu, raz zasa na Mariellu, ktorá vybrala zo škatuľky dlhú perlovú šnúru.— Nechcem to zadarmo. Viem, že čas monny Violanty je drahý.— Choďte von, — rozkázala Violante a zahalila svoje krásne telo do širokého kúpacieho plášťa.Mariella sa obzrela, či sú už samy. Pobehla ku kurtizáne a podala jej perly.— Vezmite si to a pomôžte mi. Bola som pred dvoma-troma mesiacmi šťastlivá. O krátky čas sa celé moje šťastie zrútilo. Dieťa som stratila, prišla som o majetok a vzali mi i muža. A boh mi je svedok, že bez príčiny. Messer Arrone Loredano ho dal zavrieť; možno ho už aj zabil. Monna Violante, zmilujte sa, vysloboďte ho; vráťte mi ho. Zachránite celú rodinu od smrti, od nezaslúženej smrti. Máte rodinu, máte matku, možno tiež dieťa! Viete, čo znamená stratiť všetko najmilšie? Všetko!Violante zabudla svoje ruky v bujných pobelavých vlasoch, ktoré jej splývali až na kolená. Nespustila z nešťastnej ženy oči. Počúvala jej žalostenie a pritom jej prebehli hlavou myšlienky: „Tieto cnostné ženy, ktoré hľadia na nás zhora, aké majú strašné trápenia a starosti. Ku mne opovrhovanej príde o pomoc. A ja by som mohla ísť ju prosiť o niečo, keby ma zašla nehoda. Iste by ma odvrhla s opovrhnutím. A jednako mi jej je ľúto. Aká je zostrašená, ani nevie, čo robí. Iste jej bije srdce ako chytenému vtáčaťu.“— A kto je váš muž a ako sa volá? — spýtala sa zvodne mäkkým hlasom.— Zeno Lucardi, úradník z colného oddelenia.— Ah, Zeno Lucardi! — zvolala zadivene a pozrela uprene na Mariellu.— Monna Violante ho možno pozná? — spýtala sa zostrašene Mariella.— No, možno, — odvetila váhavo.— Možno viete, prečo ho zavreli? — spýtala sa so žalostnou zvedavosťou Mariella.— Čo chcete s tými perlami?— Prosím vás, prijmite ich odo mňa. Je to môj jediný šperk, ale dávam vám ho s radosťou, keď mi pomôžete. Veď mi vy jediná môžete pomôcť, vy drahá, krásna!Mariella priskočila k nej a bozkala jej ruku.Violante sa zapálila. Myslela si: „Aká je pekná, ale možno nemúdra: bozká mi ruku. Ľudia aj to nejnemožnejšie urobia, keď sa chcú dostať z nešťastia. Aké má utrápené oči. My ženy, aké sme úbohé!“Hľadeli chvíľku na seba.Razom Violante objala Mariellu okolo hrdla a pritiahnuc ju k sebe, bozkala ju na ústa.— Aká si nešťastná! Neviem, či je v mojej moci ti pomôcť, ale urobím všetko, aby som tvojho muža zachránila. Všetko, vieš. Tvoj šperk nechcem, vezmi si ho.Mariella by vtedy za nič na svete nebola vzala perly naspäť, práve pre dobrotu kurtizány nie.— Ty krásna, prosím ťa na kolenách, prijmi tie perly.Violante vystrela ruku so šperkami za uťahujúcou sa Mariellou.— Nevezmem. Mne to zaplatí boh tým, že ti pomôžem!— Never v dobrotu boha! — skríkla Mariella a utiekla.Mariella vysedávala dni a noci pri lôžku dieťaťa, ktoré ani neožívalo, ani nemrelo. Také mala srdce ako kameň. Tak príde o všetko, všetko, čo jej bolo milé na svete. Ešte i tie biedne perly musela utratiť, ktoré by boli umožnili ich živobytie, kým to dieťa žije.Tupou, ťažkou bolesťou naplnenou dušou jej vírili myšlienky, že niet boha. Nemožno, žeby takú nespravodlivosť mohol páchať boh. A keď niet boha, prečo sa má trápiť takýmto hrozným životom.Pozrela na Pierluigiho. Usmial sa jej.— Ty zlaté dieťa, ty môj poklad. — Vzala si ho do lona a láskala ho.— Nie, nevezmem ti život, kým je v tebe. Veď ti je tvoj živôtik drahý. Ale keď umrieš, pôjdem s tebou.Dni a noci sa míňali a mnoho-mnoho rozmýšľala Mariella, aby pochopila veľkú tajnosť boha.Prvým otrasom a neočakávanými údermi zapríčinenému úplnému odvrhnutiu myšlienky boha začala pomaly odporovať. Veď iní ľudia trpeli podobne ako ona, tiež tak nezavinene, a preto ona verila v boha, cítila, že jestvuje, vedela to istejšie ako hocičo na svete. Ktože pozná božiu vôľu? Vo svete je zázračný poriadok a pri ňom sa dejú ohromné katastrofy; búrky, víchry, výbuchy vulkánov, zemetrasenia, celé krajiny vyničiace morové epidémie. Nimi zahynie ľudí na tisíce a tisíce; všetci trpia. To všetko vedela, a jednako bola jej viera, že jestvuje boh, neochvejná, a teraz, keď sa jeho ruka dotkla jej, nemá byť? Či len ona bola jedinou výnimkou zo všetkého stvorenia, a či len ju nesmel boh skúšať?Minulo zasa niekoľko dní a Mariella, nútená sama nevedela akým citom, utekala do San Stefana a hodila sa pred hlavným oltárom na kolená a modlila sa, ako sa nikdy v živote nemodlila.Oddala celú svoju dušu vôli Najvyššieho, s pokorou prijímajúc jeho súdenie, nech bude akékoľvek.Jej domáci nikdy nezabudli spomenúť, aká premena sa stala s ňou po tej návšteve kostola — vtedy. Mysleli si, že musela uprosiť svojho svätého, aby urobil s ňou zázrak; musel jej sľúbiť, že sa už zmiluje nad ňou, lebo prišla domov milá, tichá, pokojná.Bola to čudná náhoda, že večer v ten istý deň búchali na dvere domu s veľkou násilnosťou traja námorníci, takže všetci domáci vyskočili, čo sa to robí.Maso voviedol troch opálených chlapov do izby, kde ich očakávala Mariella. Všetci boli nastrašení, čo chcú tí divosi.Jeden z nich, zrejme ich náčelník, predstúpil pred Mariellu a spýtal sa jej: — Ste monna Maria Lucardi?— Áno, čo chcete?— Som dôstojník na lodi Santa Ursula, na ktorej ste mali tovar. Prišiel som vám oddať účty. Včera sme sa vrátili po šťastnej, možno povedať, že po veľmi šťastnej ceste. Tu je váš podiel.Dvaja námorníci zložili ťažké remenné vrecia na stôl, ktorý pod ťarchou zaprašťal.— Dostanete jedenásťtisíc tristo päťdesiat dukátov. Môžete si ich prerátať.Mariella bola touto udalosťou a všetkými predchádzajúcimi okolnosťami taká ohromená, že sa jej zatočila hlava a padla do bezvedomia. Najhoršie zlé zvesti ju tak neotriasli, ako toto teraz jej celkom neočakávané pripadnuté bohatstvo.Keď ju prebrali, zaplakala žalostne za svojím Zenom. Jej medzitým privolaná rodina, otec, brat a sestra ju ťažko mohli upokojiť. Nenariekala tak za ním, keď ich čakal skromný, skoro biedny život, ale teraz, keď by mali zaistenú veľmi pohodlnú budúcnosť, ľutovala, že je nie účastníkom.Ráno utekala do San Stefana vyliať plnú dušu vďaky a ľútosti pred Všemohúcim. Hoc so žiaľom, upokojila sa nad stratou Zena, ktorú teraz tak bolestne cítila.Idúc domov, zazrela akéhosi zarasteného, čudného otrhanca, ktorý si veľmi veselo vykračoval smerom k ich domu. Taký zvláštny dojem urobil na ňu. Božemôj, kto to môže byť?Bol otrhaný, zarastený, ale bol to Zeno.Pribehla k nemu a nehľadiac na ľudí, hodila sa tomu žobrákovi na prsia.— Zeno môj!Mnohí z obecenstva poznali Lucardiovcov a vedeli o ich neblahom osude.— Pustili ma! Nahliadli, že som nevinný! — volal žene.Obecenstvo ich odprevadilo až pred ich dom, volajúc im a signorii na slávu.Zeno doma rozviazal balík, ktorý mu pri odchode zo žalára oddali. Bola v ňom krásna strieborná skrinka a v nej uložené Marielline perly.Keď ich Zeno zazrel, skríkol od zadivenia, ako sa ta dostali. Mariella mu vyrozprávala o svojej návšteve u monny Violanty, poznamenávajúc, že sa čudovala, keď z jej držania a reči sa zdalo vyplývať, že pozná Zena a vie aj to, prečo je zavretý.Nato Zeno rozpovedal, že sa mu stalo, že svojou gondolou vrazil do lodice vyparádenej, patričným znakom ako kurtizány znateľnej dámy, ktorú málo chýbalo, že neprevrhol, a keď sa gondolieri povadili, on ešte na nich bol zakričal, aby sa sluhovia kurtizány držali slušne voči nobilovi.Bolo zrejmé, že to bola príčina, prečo bol väznený. Loredanovi beztoho nebol v milej pamäti, a tak ho ľahko dal zavrieť pre daromné prenáhlenie na celý mesiac do takého žalára, v ktorom vytrpel toľko telesných a duševných útrap. A čo vytrpela jeho milá Mariella! Možno viac ako on. A ktovie, či by ho Loredano nebol zabudol v tom žalári, keby Mariella nebola uprosila tú naozaj sladkodobrú (buondolce) ženu, aby sa ho zaujala?Pierluigiho vzala Mariella k alpským jazerám, kde sa úplne vyliečil.Ostatný život Lucardiovoov plynul ticho, bez väčších otrasov.Mariella nikdy nezabudla na hrozný stav duševnej prázdnoty a zúfalstva, keď v zatemnení duše stratila vieru v boha.Nikdy viac nemala ten premáhajúci pocit nekonečnosti, veľkosti a všemohúcej dobroty boha, ako keď v najväčšej bolesti pozdvihla dušu k nemu. Ale na ten pocit tiež nikdy nezabudla.Nahliadla i to, ako nespravodlivo chápala bytosť sv. Antonia a zostala mu vždy oddaná ako učiteľovi trpezlivosti a tešiteľovi v mnohých ťažkostiach života.[1]Levanta— taliansky historický názov pobrežia medzi Libanonom a Tureckom. V tom čase dôležitá obchodná oblasť.[2]illustrissimus— (lat.) najosvietenejší[3]provveditore— (tal.) správca, inšpektor[4]Héba, Venuša, Mars— antické božstvá; Héba (Hébé), bohyňa večnej mladosti; Venuša, bohyňa krásy a lásky; Mars, boh vojny.[5]messer, signor, donnina— (tal.) pán, pán, pani[6]Pietro Lombardi— (asi 1435 — 1515), benátsky sochár a architekt, autor viacerých náhrobkov benátskych dóžov[7]briga— dvojsťažňová loď[8]branzino— (tal.) ostriež, morský okúň[9]Ponte dei sospiri— (tal.) Most vzdychov; po ňom odvádzali v Benátkach odsúdencov do podzemných väzení.[10]Rada troch[11]Orlando furioso— (tal.) Zúrivý Roland, epos talianskeho básnika Lodovica Ariosta (1474 — 1533) o bojoch Saracénov s kresťanmi v 8. storočí; jedno z vrcholných diel európskej renesancie.
Nadasi-Jege_Mariella-Lucardi.html.txt
Obraz premien českých evanjelických cirkví v prekvitajúcom kráľovstve českom[A1b]od ľudských výkladov v Prahe očistených,[1]od položenia základov kresťanskej viery v tomže kráľovstve až do dnešných čias z letopisov a dejepisných diel stručne a prosto prevzatý a usilovnosťou a starostlivosťou magistra Jakuba Jakobea Kutnohorského, kedysi duchovného u sv. Michala Archanjela v Starej Prahe, teraz veru podľa Kristovej vôle jeho vyhnanca, spísaný a v treťom roku vyhnanstva uverejnený.Ján 20. v. 29.Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.[2]Úprimnému čitateľoviV bezbožných tento Obraz snáď veľkú nenávisť vzbudí?Nedbám, len nech nie je zbožným nijako na škodu on!Vždy som mal vôľu hovoriť pravdu. Čo by som pravduposlaný do vyhnanstva nemohol hovoriť var?Odpusť však, šľachetný čitateľ, chyby (ak dajaké sú tu).Vyhnanstvo moje, nie vôľa, príčinou týchto chýb je.V AmsterdameTlačou Lippoldovou|[3]A2Najosvietenejšieho, vznešeného a najurodzenejšieho bohatiera i pána, pána Gašpara Illésházyho z Illésházy,[4]župana stolíc Trenčianskej a Liptovskej atď., baróna nad barónov v prekvitajúcom a veľmi starobylom Kráľovstve uhorskom, páru nemajúceho priaznivca borby a tvorby[5]atď., pána, pána svojho najmilostivejšieho, srdečne pozdravujem.Ak sa bude niekto čudovať, najosvietenejší pane, pane najmilostivejší, že sa neostýcham ja neznámy obracať sa na Vašu neznámu, taký vzdialený na takú vzdialenú, z nepatrných ten najnepatrnejší na takú vzácnu Milosť, vopred, ak je láskavý, nech milostivo vypočuje toto:[6]Už dávno prenikla na oba póly[7]Vaša neochvejnosť v našom pravom evanjelickom vyznaní, to jest: v naozaj božskom náboženskom vyznaní, ktoré máme spoločné, horlivosť v jeho rozširovaní. Toto sa veru všade „karpavým barbierom“,[8]ako sa všeobecne vraví, stalo veľmi dobre známym. Náboženská viera totiž nie je natoľko ohraničená hranicami krajiny, že by jej myšlienky nemohli prenikať až do cudziny. Ba naopak, zdá sa mať na tomto svete tú výsadu, že sa slobodne pohybuje sem i tam, kde sa jej zachce.|[A2b]Láska Vašej Osvietenej Milosti voči sluhom božím a kazateľskému úradu, nie nepodobná láska onoho Abdiáša[9]za čias kráľa Achaba, zažiarila v tejto temnote prenasledovaní v Čechách, vzrastajúcej zo dňa na deň. Aby som nespomínal menami iných vyhnancov, ktorým som videl preukazovať nejaké dobrodenia, poukážem predovšetkým priamo na seba.Dobrotivému srdcu sa zapáčilo,[10]aby som mohol na svoje prosby zastávať v stolici Vašej Najosvietenejšej Milosti posvätný kazateľský úrad, len čo vkročím do Kráľovstva uhorského, i keď som želanie svojho srdca odhalil skrze ctihodného a najvzdelanejšieho pána dekana a duchovného trenčianskeho[11]najosvietenejšej panej, najdrahšej pani manželke Vašej Milosti, svojej najmilostivejšej panej, lebo Vaša Najosvietenejšia Milosť nebola prítomná.Dodnes neprestávam prosiť Boha najvrúcnejšími modlitbami, aby sa stalo to, žeby sám zahnal z panstva Vašej Najosvietenejšej Milosti onen skazonosný mor,[12]naklonil mi najmilostivejšie srdce Vašej Milosti[13]a splnil moje želanie.Pokiaľ ide o vzdialenosť miesta a tváre, nemá tá takú silu, že by mohla zmariť moje predsavzatie. Veď tých, o ktorých vieme, že sú povestní slávou, môžeme, ba sme povinní velebiť a uctievať i na diaľku. Pretože sa o toto usilujem, prepáči sa mi láskavo moja opovážlivosť.Ak povie niekto o tomto darčeku, že je chudobný a nehodný takej hviezdy cirkvi, povie ozaj pravdu; ak však nie, potom venujem túto prácu, totiž Obraz premien v prekvitajúcom Kráľovstve českom, týkajúci sa pražských cirkví, ktorý som nedal predtým čítať ani pozrieť žiadnemu človeku.Keď si ho prezrie Vaša Milosť, vôbec nepochybujem, že toto, akékoľvek to bude, stane sa Vašej Milosti milým. Veď predsa kvôli skrytým drahokamom mávame neraz veľmi radi aj samotnú skrinku, hoci menej cennú!Miesto ďalších mojich slov bude hovoriť výrečne to, že na panstvách Vašej Milosti,-[A3]ktorými som z božej milosti na tejto dráhe svojho vyhnanstva predtým v niekoľkých dňoch trochu preputoval, predstavila sa mi skvele Vaša Milosť v cirkvách akoby v zrkadle. Vrav ty, muž ctihodný a najučenejší, pán dekan a duchovný trenčiansky, ty, pán Tomáš Francisci,[14]duchovný predmiersky, pán Michal Crispinus,[15]duchovný cirkvi žilinskej! Vravte i vy, najneochvejnejší Kristovi vyhnanci, ktorých chová, živí a ochraňuje starostlivosť tohto najvernejšieho Abdiáša, ty, pán Rochocius,[16]kedysi dekan uherskobrodský, ty, pán Wolfius,[17]kedysi dekan polniansky, ty, Veressius,[18]kedysi nemeckobrodský! Vravte vy, najslávnejší teológovia pána Hodikia,[19]a iní, ktorých mi cnosť a učenosť urobila tak veľmi milými, že ani ten najslabší poltón nenarušil dodnes súlad našich sŕdc!Kto by teda pokladal za nesprávne, ak by som si pre tieto najsladšie plody nesmierne ctil a vážil sám strom, hoci veľmi vzdialený? Pretože to už ani nemôže ináč byť, prijmite, najosvietenejší župan, pane, pane najmilostivejší, toto dielko s vľúdnou tvárou a dovoľte, aby som bol v kruhu tých, ktorých zbožnosť a neochvejnosť v našom náboženstve urobila Vašej Milosti najmilšími.Buďte zbohom! Napísal som v biednom podnájme svojho vyhnanstva, keď sa už minul tretí rok môjho vyhnanstva: keď sa končil 1624. a začínal 1625. rok, v ktorom — zo srdca si želám — nech Boh zošle cirkvi i štátu pokoj!Vašej Najosvietenejšej Milostinehodný a najpokornejšímagister Jakub Jakobeus,autor|1,[A3b]Aký biedny a smutný je stav cirkvi a našej vlasti, znepokojovanej a napádanej veľa a rozlične rozličnou zberbou ľudí, to dokazuje skutočnosť jasnejšia nad denné svetlo a zrejmejšia nad každodennú skúsenosť. Keď totiž nepriatelia plní zloby[20]vtrhli s víťazným vojskom do Kráľovstva českého, našej najdrahšej vlasti, všetky kúty, do ktorých vkročili, ba veru aj nakukli, zhanobili: poškvrnili lúpežami, násilnosťami, vraždami. Iní zas ako zaprisahaní nepriatelia cirkvi a pravdy, počestnosti, mravov, spravodlivosti a bezúhonnosti, lúpežníci a zbojníci horší od samých Turkov, vyplienili, ba na veľmi mnohých miestach so zemou zrovnali chrámy, školy a iné štepnice cností.Preto teraz možno počuť bedákať vdovy olúpené o manželov, deti zbavené rodičov. Tu je možné vidieť ľudí zavretých v tuhých putách, v smradľavých žalároch, tam vyhnaných z vlasti a vyhostených do cudziny, živiacich sa chlebom bolesti a nápojom sĺz. Biedny ľud si žiada novú vieru: časť sa obzerá po egyptských hrncoch,[21]časť chce odstrániť všetku úctu k Bohu. Aké čudo? Veď Syn zatratenia,[22]celkom a úplne sa zmocniac svätokrádežnou tyraniou Svätyne božej, má už pod nohami rozdrvené a rozšliapané, čokoľvek bolo v našej vlasti božie! Už je tam neslýchanými bludmi narušená čistota učenia;-2,[A4]už tam bujnejú nesčíselné modloslužby, keď bola pochovaná úcta k Bohu; už miesto zákonnej vlády nastúpilo ukrutné katanstvo; zdá sa, že Kristove sviatosti sú už sčasti zhanobené tučnými úplatkami, sčasti vystavené ohavnému kupčeniu; už niet nikoho medzi toľkými chválami a bralami[23]kráľovstva, kto by uvažoval o prostriedkoch na liečenie tohto zla, rozrastajúceho sa zo dňa na deň a zožierajúceho všetky údy; už niet nikoho, kto by zmiernil toto súženie, nikoho, kto by zrazeným k zemi poskytol pomoc, nikoho, kto by zhromaždil rozptýlených, navrátil vlasti a cirkvi vyhnaných, nikoho, kto by sa podľa príkladu Kýra,[24]kráľa Peržanov, z vlastnej vôle ponúkal a vydával za ochrancu cirkvi! Už sa onen výrok proroka (Jeremiáš 12, 7)Vydal som svoju milovanú do rúk svojich nepriateľov[25]potvrdzuje na tomto prežalostnom stave cirkvi; už sa naplňuje proroctvo nášho Krista Spasiteľa (Ján 16, 33)Na svete vás budú prenasledovať;[26]už sa dokazuje na nás najbiednejších vyhnancoch, že sme (I. Korinťanom 4, 9)divadlo celému svetu, anjelom i ľuďom![27]Keď takýmto spôsobom boli v našej vlasti prenasledovaní a do vyhnanstva vypovedaní duchovní cirkví, tá jediná Nevesta Ježiša Krista,[28]olúpená o také drahocenné rúcho a klenoty, pozbavená vznešenosti a krásy evanjelia, bola uvrhnutá do tejto biednej potupy, takže právom možno zvolať s Polykarpom:Pane, pre aké časy si nás to zachoval!Dúfame však v Pána, že On, aby sme neboli naveky zahanbení,[29]zachová pre budúce časy tak ako v skrýši nejaké trosky svojej cirkvi,[30]ktoré budú oslavovať jeho meno a odoprú padať na kolená pred Baalom.[31]Veď vždy bol taký láskavý, taký milostivý, že jeho najmilostivejšie meno sa bude právom velebiť naveky vekov!-3,[A4b]On urobí podľa svojho svätého rozhodnutia (uznávame totiž, že mnohé jeho rozhodnutia bývajú skryté, žiadne nie nespravodlivé), aby sme s tými, ktorí sa vzdali nádeje na návrat z babylonského zajatia do vlasti, počuli jedného z prorokov volať (Izaiáš 57, 14):Urovnajte, urovnajte cestu môjmu ľudu![32]On bude milostivý a v pravý čas dá, aby sme skúsili onen známy a starodávny výrok básnikaPo slzách smiech chodí, po vyhnanstve raj sa rodí.[33]On trestajúcou rukou bude súdiť za nevinnú krv: faraóna utopeného[34]v Červenom mori, vražedníka židovských mláďatiek, Saula, prenasledovateľa sluhov božích, Antiocha, Amana, Herodesa,[35]Neróna a iných prehrozných nepriateľov cirkvi božej postaví pred svoju najspravodlivejšiu súdnu stolicu a každému z nich dá odplatu. On odstráni aj príčinu nášho vyhnanstva a vyrve nás onomu nepriateľskému a ľstivému pokoleniu.Kam ma to však unáša prežalostný stav cirkvi a mojej vlasti? Veď sa nedeje nič, čo by sme nevideli diať sa kedysi, nič sa nepíše, o čom by sme vedeli, že predtým nebolo známe!Aký pravdivý a živý je onen výrokKde bolesť, tam ruka![36]Kiež len zbožní, vyburcovaní naším nárekom, poznajú, čítajú, vidia a žasnú nad neobyčajnou zmenou a premenou cirkví v našej vlasti! Nech z hlbín srdca vrúcne prosia Boha, ozajstného strojcu a darcu mieru, aby sám chránil toto kráľovstvo vystavené toľkým nebezpečenstvám, ochraňoval v ňom utláčanú cirkev, zhromaždil jej služobníkov tu i tam rozptýlených, obnovil pravdu evanjelia, pravé náboženstvo a svätú bohopoctu, ktorá je teraz vo vyhnanstve. Vopred poviem, že ak toto dosiahnem, dosiahnem všetko podľa želania svojho srdca, a potom-4,Bšťastnejšie a ľahšie pristúpim k tejto Premene: ukážem, akou neobyčajnou zmenou sa vždy vyznačovala v tomto kráľovstve (pravda, v rôznych obdobiach), a poukážem, že slúžila na prospech nielen tohto kráľovstva, najdrahšej vlasti, ale aj iných.Po dohode medzi Michalom, cisárom carihradským,[37]a kráľom Vlastimírom v Bulharsku a Svätoplukom na Morave prišli z obzvláštnej božej starostlivosti za kniežaťa Bořivoja z Moravy do Prahy, hlavného mesta Čiech, dvaja muži, povestní životom a kresťanským učením, Cyril a Metod, vyslaní na žatvu nášho Krista Spasiteľa, a pretože pohanstvo zahalilo ľudské duše, vyzdvihli medzi českým národom pravé svetlo evanjelia, žiariace uprostred temnôt sťa denné slnce, a s božou pomocou obrátili v Prahe na spasiteľnú vieru Ježiša Krista i Bořivoja i Ludmilu, jeho manželku, ba začali zriaďovať chrámy, školy a vyučovať v nich podľa predpisov a obradov východnej cirkvi.[38]Toto bola prvá podoba kresťanskej cirkvi, prvá známa v Čechách, vystavená však mnohým nebezpečenstvám a pohromám prenasledovaní. Sotva sa totiž Čechy len trochu dotkli perami slasti evanjelia, hneď postihlo niektorých prenasledovanie, útrapy a tisíce iných nešťastí. Veď poprední ľudia v kráľovstve, oddaní sčasti Bohu, sčasti podľa bývalého zvyku modloslužbe, zúrili ohňom i mečom proti nešťastníkom, ktorí vyznávali Kristovu pravdu, verejne i tajne ich zabíjali a cez desaťročie do čias Drahomíry[39]-5,[B1b]všetkých nasledovateľov Kristovej pravdy, koľko ich len bolo, zamýšľali zniesť zo sveta.Napokon z priepasti najhroznejšej ukrutnosti vyšla Drahomíra. Zmocnila sa vlády v kráľovstve. Jej tyrania, vykonávaná na mužoch, ženách, na starých, mladých, mládencoch, pannách, na ženatých i slobodných, na učených i neučených, na urodzených i neurodzených a na hockom celkom nevinnom, vyznávajúcom evanjelium Ježiša Krista, prejavovala sa dovtedy, kým ona ako Chóre, Dátan a Abiron pohltená zemou biedne nezhynula.[40]Táto Drahomíra, česká Jezábel, v Mělníku pozbavila života zbožnú Ludmilu,[41]českú kňažnú. Boleslav, kráčajúc v jej šľapajach,[42]usmrtil v Boleslavi nad Labem Václava, zúčastneného na bohoslužbách a vzývajúceho meno božie, a osvedčil sa ako Achát strašného Kainovho zločinu.[43]Keď bol tento mučeník pozbavený života, všade sa strojili zbožným ďalšie nebezpečenstvá: tak súkromné, ako aj verejné. Veriaci konali bohoslužby v horách, lesoch a jaskyniach. Chrámy sa totiž zatvárali, cirkevné zhromaždenia sa zakazovali, ba medzi kresťanmi nebolo žiadneho mládenca, žiadnej panny, žiadnej ženy, tobôž muža, ktorý by nebol zakúsil ukrutnosť takej tyranie.— —Zrieť bolo tu možné otcov na nepriateľských stranách[44]i bratské ver’ zbrane proti sebe i pokrvných voje.Predsa však v týchto zmätkoch i smútkoch cirkvi, vystavenej rôznym nešťastiam a pohromám, Boh neopustil svoju českú cirkev, ba veru v niektorých obdobiach obdaril cirkev ozajstnými chválami aj bralami,[45]ktorých mená uviesť zdalo sa spravodlivé:[46]|6,B21. Dětmar, biskup pražský, je vysvätený roku 968.2. Vojtěch stál na čele cirkvi českej okolo roku 995.3. Theodatus okolo roku 1016.4. Helikard, ináč Okard zomrel roku 1024.5. Izo zomrel roku 1030.6. Severus, zvaný Schwericius stál na čele 1064.7. Jaromír, brat Vratislava, kniežaťa českého, zomrel okolo roku 1089.8. Kosmas ho nasledoval roku 1097.9. Heřman pôsobil slávne okolo roku 1121.10. Menhart pôsobil slávne okolo roku 1133.11. Jan První bol správcom okolo roku 1138.12. Otto zomiera roku 1148.13. Daniel První zomrel 1167.14. Bedřich zomrel roku 1178.15. Valentín zomrel roku 1182.16. Přemysl, ináč Jindřich, vnuk Vladislava, kráľa českého, po bratovi Jindřichovi, zomrel roku 1197.17. Daniel Druhý zomiera 1214.18. Ondrej, citovaný roku 1224 do Ríma, je usmrtený jedom.19. Peregrín.20. Budislav zomrel roku 1227.21. Jan Druhý roku 1236.22. Bernard roku 1239.|7,[B2b]23. Mikuláš z Rožmberka roku 1258.24. Jan Třetí roku 1278.25. Tobiáš roku 1296.26. Řehoř roku 1301.27. Jan Čtvrtý roku 1343.28. Arnošt, prvý arcibiskup pražský, roku 1361.Z tohto obdobia si možno pripomenúť doktora Milíča,[47]kazateľa a kanonika pražského, ktorý kázal okolo roku Pána 1360 o Antikristovi. Myslím, že neslobodno prejsť mlčaním ani deväťadvadsiateho v počte pražských arcibiskupov, Jana, štvrtého tohto mena a Očka priezviskom,[48]pôvodom Moravana, ktorého bezúhonnosť života a úsilie o nápravu boli také veľké, náboženská horlivosť taká veľká, že magistra Matěja, priezviskom Pařížského,[49]muža neobyčajne zbožného a učeného, vykladajúceho súkromne i verejne v kázňach podľa scholastických doktorov[50]niektoré články z učenia evanjelia, považoval za brata, a na jeho pamiatku chcel mať napísané vo svojej kaplnke na stene niečo o napravenom náboženstve,[51]čo je vraj už prikryté vakovkou. Napokon tridsiatym v počte bol Zbyněk První z Hazmburka,[52]ktorý bol úhlavným nepriateľom magistra Jana Husa a Jeronýma Pražského.[53]Podľa dejepiscov ho usmrtil jedom vlastný kuchár.Roku 1414 sa začala kostnická synoda[54]o vykynožovaní služobníkov Kristovho evanjelia: vyhlásila ich za kacírov pre neporušené užívanie najsvätejšej Večere[55]nášho Pána Ježiša Krista; zloba tejto synody|8,B3sa potvrdila, keď upálila magistra Jana Husa a magistra Jeronýma Pražského, onoho roku 1415, tohto zas 1416.Bolo by zdĺhavé vyrozprávať tu všetko, čo česká cirkev v tom čase vytrpela, akú premenu videla, koľké protivenstvá od cudzích i domácich zakúsila. Počas týchto búrok a zmien pražskí arcibiskupi Albík[56]a Konrád,[57]pôvodom z Vestfálska, zle spravovali kresťanskú obec: bludmi a zmätkami.Teraz sa dotknem len niektorých, čo sa po smrti blahoslavených mučeníkov, magistra Husa a magistra Jeronýma, nakoľko im to, pravda, dovolila božia milosť, pridržiavali pravej cirkvi, a pôsobili medzi toľkými prenasledovaniami, vyhnanstvami, krížmi a útrapami. Najlepší z nich nasledovali za sebou približne v tomto poradí: Medzi rodákmi vynikal Jan Bradáč,[58]čiže Barbatus a Jan Krása,[59]mešťan novopražský. A keď odišli za cisára Žigmunda[60]z Prahy a Krása prišiel roku 1420 k cisárovi do Vratislavi, 14. marca toho istého roku bol pre napravené náboženstvo odsúdený na smrť a tam po uliciach mesta vláčený koňom. Toho istého roku vyhlásil rímsky pápež[61]kliatbu, čiže krížové ťaženie proti Čechom, v ktorej bolo, že kto zabije Čecha, dostane sa mu za tento zločin odpustenia hriechov. Keď sa to dopočul Hynek Červenohorský,[62]v Jaroměři (je to mesto v Čechách) na potupenie tých, čo prijímajú Večeru Pána pod obojím, núkal vypiť z kalicha dúšok vína koňovi, na ktorom sedel. Nasledujúceho roku 1421 Mikuláš Hochta,[63]veľmi zaslúžilý mešťan zo Starého Mesta Pražského,|9,[B3b]preto, že čosi povedal proti pápeženeckým procesiám a monštrancii, zahynul v plameňoch za Pražskou bránou, ktorá vedie na Kutnú Horu. Krátko nato toho istého roku Václav Švec,[64]mešťan z toho istého mesta, preto, že nechcel prijať Večeru Pána pod jedným spôsobom, zakúsil páľavu ohňa a dosiahol mučenícku korunu. Keď zúrilo toto prenasledovanie, 21. septembra predtým uvedeného roku boli ohňom upálení Martin Loquis a Prokop Jednooký,[65]služobníci cirkvi v Roudnici. Roku Pána 1421 po mnohom rozmanitom strašnom krviprelievaní, vykonanom ohňom, mečom, povrazom, utopením vo vodách a uvrhnutím do rudných baní, bolo tu vyhubených mnoho stotisíc ľudí obojeho pohlavia: i mládencov, panien i samodruhých žien, šľachticov, učených, kňazov i prostých ľudí. 30. mája tohto roku 1421 boli v Litoměřiciach po útrapách v smradľavých žalároch zhodení z mosta do Labe štyriadvadsiati poprední mešťania, ktorí vyznávali neporušené užívanie najsvätejšej Večere nášho Pána Ježiša Krista. Približne v tomto čase pápeženecká zberba v Kutnej Hore pre vyznávanie evanjelickej pravdy zhodila do jednej bane na striebro 1700 osôb, do druhej 1308, do tretej 1321. Pôvodcami tohto boli najväčší pätolízači a pochlebníci: magister Jan Chudek, farár kouřimský, kňazi Martin, Jakub a Leonhard, farári kutnohorskí.[66]Po toľkých vojnách, ktoré pod velením Jana Žižku, ináč Jednookého z Trocnova,[67]čiže z Kalicha, spôsobili v kráľovstve a markgrófstve[68]nekonečné pustošenie, konal sa v Prahe snem všetkých kráľovských stavov,[69]na ktorom boli spísané niektoré články učenia.|10,[B4]Medzitým v Čeňkovi z Vartemberka[70](tento s pánom Bočkom z Kunštátu, ináč z Poděbrad,[71]a s Vilémom z Vartemberka, ináč ze Zvířetic,[72]viedol ďalej u cisára Žigmunda najsvätejšiu záležitosť magistra Husa) sa prebudila taká odvaha, že prinútil Heřmana,[73]biskupa nikopolského a sufragána arcibiskupa pražského, väzneného na lipnickom hrade, aby vysvätil služobníkov Kristovho evanjelia, ktorí by prisluhovali Večeru Pána pod obojím. V týchto búrlivých časoch bol roku 1419 utopený v akomsi rybníku s inými dvoma služobníkmi cirkvi Heřman, biskup nikopolský, sufragán arcibiskupa pražského, o ktorom sme hovorili vyššie. Za tohto prenasledovania dobyli Táboriti[74]Český Brod. Magister Jan z Dubna,[75]hoci cez požiar všade odolal páľave plameňov, zo strachu sa skryl s inými osemnástimi susednými duchovnými za kostol, a tam pohltený plameňmi biedne zahynul. Túto neprípustnú bezuzdnosť zneužívali niektorí šľachtici, lebo žili hriešnym životom. Keď zaplašili svedomie a bázeň božiu, prenasledovali cirkev, zaobchádzali kruto s Kristovými služobníkmi. V ich počte sú vraj Jan Městecký[76]a Půta z Častolovic,[77]ktorí sa v Hradci Králové preplavili cez rieku, vošli do predmestia a vtrhli rovno do chrámu sv. Anny; spálili celú štvrť a služobníka tejto cirkvi, odbavujúceho služby božie pri chrámovom oltári, zavraždili 27. septembra roku 1423.Bolo by zdĺhavé vyrozprávať všetky pohromy tohto nového prenasledovania, zúriaceho tu i tam, a najmä v pražských mestách. Veru ani konca|11,[B4b]nemala surovosť tyranov, čo sa týka prelievania toľkej nevinnej krvi! Čítam zaznamenané, že po skončení veľkonočných sviatkov roku 1427 sa kruto zaobchádzalo s profesormi pražskej akadémie. Magister Prokop z Plzně,[78]rektor univerzity, magister Petr z Mladenovic,[79]dekan fakulty, a iní boli totiž po väznení v smradľavých žalároch odsúdení verejnou listinou na kríž vyhnanstva a na záhubu.Roku Pána 1436 učili magister Jan Rokycana,[80]magister Přibyslav z Jesenic,[81]magister Jakub Jakoubek ze Stříbra,[82]kazateľ v Betleheme Starého Mesta Pražského, magister Petr z Drážďan[83]a ďalší, ktorí neskôr na synode v Bazileji[84]obhajovali skutočný zmysel evanjelickej pravdy. Palermský poslucháč[85]koncilu odobril niektoré články ich učenia. Od neho totiž počuli tento chvályhodný výrok:Viac treba veriť prostému laikovi, zachovávajúcemu Písmo sväté, než vari celému koncilu, nesúhlasiacemu s Písmoví svätým.V tom čase však nad ostatných teológov vynikali magister Václav Koranda,[86]magister Jan Mnich,[87]kazateľ v Novom Meste Pražskom, a najctihodnejšia hlava Konrád,[88]arcibiskup pražský, ktorý sa hlásil k napravenému náboženstvu. Z nich magister Jan Hus,[89]ktorý predtým podstúpil trest smrti, vydal svedectvo učenia.Po smrti Konráda, arcibiskupa pražského (za jeho nástupcu kráľovské stavy vymenovali Jana Pátého, priezviskom Rokycanu),[90]za ďalšieho panovania cisára Žigmunda, napomáhal cirkevné dielo ako verný spolupracovník magister Prokop Holý z Plzně,[91]presbyter, ktorý bol spolu s Rokycanom vyslaný roku 1434 do Rezna,|12,Ca tam rokoval s nejakými svetskými legátmi bazilejského koncilu o pražskom arcibiskupovi, ktorý by nielenže prisluhoval ľudu neporušené užívanie Večere Pánovej, ale by aj napomínal iných duchovných, aby prisluhovali podľa príkazu a ustanovenia Syna Božieho. V tomto čase pôsobil slávne magister Mikuláš, biskup, význačný kazateľ v meste Tábor, ktorý 14. decembra roku 1430 spolu s duchovnými Bedřichom ze Strážnice[92]a Mikulášom z Pelhřimova,[93]ako aj s celým zástupom Táborčanov dokázal, že cisár Žigmund dohodou ráčil povoliť náboženskú slobodu vo všetkých obradoch a ceremóniách. V týchto búrlivých časoch žateckú cirkev spravoval a jej prospieval magister Martin Lupáč,[94]tamojší dekan, magister Petr Payne,[95]magister Matěj Louda z Chlumčan.[96]Ich zásluhou veľa prospel cirkvi Rokycana, lebo na ich radu zreformoval cirkvi a školy zavedením českého spevu.Aby to však bolo národu na osoh, zložili piesne v materinskej reči, v ktorých ospievali okrem Vyznania o sviatostiach[97]i niekoľko článkov učenia, ako dodnes svedčia mená autorov uvedené v starých kódexoch. Títo tiež vyvrátili tvrdenia florentskej synody,[98]ktorá pripadla za Eugena na rok 1438, keď vládol Albert, kráľ český. Vplyvom tohto kráľa bol magister Křišťan z Prachatic,[99]význačný astronóm a lekár, slávny duchovný cirkvi u sv. Michala Archanjela v Starom Meste Pražskom, vyhlásený za administrátora evanjelického konzistória[100]a potvrdený kráľovským dekrétom-13,[C1b]5. septembra roku 1439.[101]Všeobecným bojom sa nevyhýbali ani iní. Payne totiž i Koranda, už v pokročilom veku, boli odsúdení na smrť utopením a len ťažko sa vyslobodili pomocou a pričinením pražských pánov. Duchovný Prokop[102]však zomrel hladom v podzemnom žalári na hrade Vartemberku. Ale Rokycana s ostatnými, hoci zakúsil i väznenie i rôzne údery osudu, predsa zostal dlhšie nažive.Napokon po upokojení pomerov za kráľa Jiřího,[103]keď už všade bol vyhlásený dekrét florentskej synody, podľa ktorého Česi aj Moravania aj ich stúpenci boli odcudzení od cirkvi a daní do kliatby, zišiel sa v Prahe roku Pána 1450 snem všetkých stavov[104]užívajúcich neporušenú Večeru Pána a všeobecne bolo uznesené ustanoviť posolstvo do Carihradu a odvolať sa ku gréckej synode alebo cirkvi. Gréci nielenže ochotne vypočuli od vyslancov články učenia a mali radosť zo vzájomnej jednomyseľnosti, ale aj v liste, ktorý im dali, posilnili a povzbudili vo viere všetky kráľovské stavy, keď pripojili sľub, ktorý sa týka vysviacania služobníkov cirkvi.[105]Približne v tom čase, a najmä roku 1451, napomáhali cirkevné dielo v Prahe magister Petr z Mladenovic, duchovný u sv. Michala Archanjela v Starom Meste Pražskom, ktorý verne opísal život[106]i činy magistra Husa na kostnickej synode, pretože bol očitým svedkom všetkého (v čase onej synody bol totiž pisárom u pána Jana z Chlumu),[107]magister Václav z Dráchova,[108]kazateľ pri chráme sv. Apolinára, magister Jan Příbram,[109]magister Jan z Lubeku,[110]|14,[C2]doktor teológie, a magister Václav z Vrbna,[111]rektor univerzity. Traja ich diakoni boli v tom istom čase usmrtení pre vyznávanie evanjelickej pravdy. Jan bol totiž upálený v Soběslavi, Václav i s koňom, na ktorom sedel, bol sťatý neďaleko Hořepníka,[112]a Vít, už duchovný na olomouckom vidieku, bol rozsekaný s viacerými v chráme, keď prisluhoval národu neporušenú Večeru Pána. Okrem toho v rôznych končinách Kráľovstva českého bolo opäť zabitých mnoho stotisíc ľudí obojeho pohlavia bez rozdielu veku. Rímsky pápež dal totiž znova do kliatby Čechov a Moravanov hlásiacich sa k napravenému náboženstvu a vyslal do kráľovstva niekoľko plukov križiakov.[113]Keď tí urobili vpád pomocou niektorých domácich obyvateľov, niekoľko rokov kvárili dediny a mestá krviprelievaním i drancovaním, ohňom i mečom a zároveň znivočili poľnohospodárstvo natoľko, že v premnohých krajoch umoril veľmi mnohých hlad. Títo vraj mali takú rozkoš zo zabíjania detí, že ich hlavičky, nahádzané na kope ako kapusta, používali pri hraní miesto lopty. Keď boli blízko Klatov porazení a bolo ich zabitých do troch tisíc, tomuto kráľovstvu a cirkvi zažiaril trošičku všeobecný mier.[114]Keď sa totiž uzavrel všeobecný mier, v ktorom — ako svedčí Písmo — horkosť cirkvi býva najhorkejšia,[115]do Čiech sa hneď vrátili početní pápežskí legáti[116]a honosnými sľubmi otriasli ducha niektorých duchovných cirkvi.Napokon za panovania Vladislava[117]roku 1473 — vo štvrtok|15,[C2b]po sviatku sv. Juraja[118]— bol magister Michal Polák,[119]presbyter, na nariadenie Kráľovskej Milosti uvedený konšelmi[120]všetkých troch pražských miest do chrámu blahoslaveného Petra a Pavla na Vyšehrade a tam potom napriek toľkým útokom zloprajníkov prisluhoval božiemu národu Večeru nášho Pána Ježiša Krista pod obojím.Roku 1478 sa konal v Karlovej koleji[121]v Starom Meste Pražskom snem evanjelikov, na ktorom vlastnoručnými podpismi a pripojenými pečaťami sľúbili a potvrdili, že budú brániť pravdu evanjelia a neporušené užívanie Večere Pána. Keď sa to rímsky pápež[122]dozvedel, zbavil Čechov roku 1479 trestu a pohromy kliatby a na základe kompaktátov bazilejskej synody[123]vyhlásil, že Česi, ktorí prijímajú Večeru Pána pod obojím, sú vernými synmi katolíckej cirkvi. Pravda, pod týmto rúškom súhlasu sa naďalej kuli proti zbožným nástrahy, naďalej úklady. Za kráľa Vladislava roku 1480 boli totiž magister Michal, pôvodom Poliak,[124]administrátor evanjelického konzistória, v tom čase kazateľ u sv. Jiljího, magister Václav Slánský,[125]duchovný pri chráme sv. Valentína, magister Jan Mišta,[126]duchovný pri chráme sv. Mikuláša, a magister Václav Písecký[127]pre hlásanie evanjelického učenia chytení a jedni v žalári na hrade Karlštejne rôznym mučením priamo usmrtení, druhí polomŕtvi prepustení. Medzitým odišli z Prahy, lebo aj im strojili nástrahy: magister Matěj Machek,[128]profesor akadémie, Lukáš Pražský,[129]bakalár, a jeho brat, magister Jan Černý,[130]lekár. Keď sa toto veru stalo, boli vyhlásené akési kráľovské edikty[131]|16,C3proti náboženstvu a pražský senát i niekoľkí šľachtici, nepriatelia reformovaného náboženstva, dohodli sa na uznesení čiže na tom neblahom prenasledovaní, že v noci 24. septembra roku Pána 1483 zahubia a vyvraždia všetkých, ktorí sú v ich sbore, čo prijímajú Sviatosť tela i krvi Pána. Ale aj ich sklamala nádej, lebo z božej vôle zlo dopadlo späť na hlavy nepriateľov a slučka sa pretrhla a verní vyviazli z rúk nepriateľov slobodní, živí.[132]Ďalej za kráľa Vladislava spravovali cirkevné záležitosti: magister Václav Koranda z Plzně,[133]magister Jiří Pražský,[134]duchovný cirkvi pri chráme Týnského dvora[135]v meste Prahe, správca evanjelického konzistória.20. októbra toho istého roku 1483 dorazil šťastne do Prahy Augustinus Lucianus,[136]biskup sankturienský. Tam ho úctivo pozdravili páni Pražania, uviedli ho do chrámu blahoslavenej Márie pred Týnským dvorom a so súhlasom všetkého národa ho prijali a vyhlásili za biskupa, ktorý prisluhuje neporušenú Večeru Pána. Hlavne kvôli nemu sa toho istého roku konal snem v Nymburku nad Labe:[137]odkiaľ by mohol mať prostriedky na biskupské živobytie; on pri chráme blahoslavenej Barbory v Kutnej Hore stál na čele i prospieval cirkvi a celému duchovenstvu v celom kráľovstve.[138]Keď Augustinus zomrel a bol tam pochovaný, Filip,[139]biskup mutinenský a zároveň duchovný Kutnohorčanov, schválil a prijal 28. mája roku 1504 učenie, obrady a náboženstvo prijímajúcich Večeru Pána pod obojím. Po nich nasledovali magister Pavel ze Žatce,[140]prepošt Velikej koleje, magister|17,[C3b]Václav z Litomyšle,[141]kazateľ pri chráme sv. Apolinára, a magister Matěj Korambus,[142]senior Slovanského kláštora v Novom Meste Pražskom. Ich zásluhou — po odstránení povier a očiste učenia — sa kazateľský úrad ako-tak zachoval. Približne v tom čase pôsobili slávne v Čechách magister Václav Rožďalovský,[143]prepošt Karlovej koleje, a doktor Jan Poduška,[144]presbyter katedrálnej cirkvi, ktorá sa volá Týn. Títo Česi boli roku 1519 v priateľskom písomnom styku s doktorom Lutherom, ako dodnes svedčia ich listy.Napokon roku 1525[145]kráľovské stavy obnovili evanjelické konzistórium v Prahe. Za administrátora bol vraj zvolený magister Václav z Litomyšle, duchovný už spomenutej cirkvi, za hlavných asesorov[146]magister Vavřinec Třeboňský,[147]rektor univerzity, magister Václav Rožďalovský, lekár, Jakub,[148]služobník evanjelia v chráme pred Týnským dvorom, kňaz Václav,[149]duchovný u Jiljího v Starom Meste Pražskom.V rokoch 1524 a 1525 však stavy slávneho Kráľovstva českého a Markgrófstva moravského, zhromaždené v počte čo najväčšom, rokovali s pozvanými duchovnými cirkví a s magistrami spravujúcimi pražskú akadémiu o niektorých článkoch učenia. Na tomto rokovaní o vyznaní viery boli medzi inými ako poslucháči Pavel Sperát,[150]Beneš Optát,[151]Kliment Minorita,[152]Jan Charpa,[153]bakalár, a Václav z Litomyšle, doktor teológie a správca pražského konzistória, muži bohabojní a bezúhonní, ktorí potom oddane rozširovali neporušené učenie. Sperát bol však potom pre vyznávanie evanjelia upálený na Morave|18,[C4]pričinením olomouckého biskupa;[154]duchovný Václav bol po dlhom žalárovaní vypovedaný do vyhnanstva.Roku 1526 Mikuláš a vdova Klára[155]z diecézy sv. Štefana v Novom Meste Pražskom, postavení na hranicu pre pravdu evanjelia a neporušené užívanie Večere Pána, skončili život a so vzývaním mena božieho odišli z hranice do nebeskej vlasti. Toho istého roku 1526 odišli na vidiek magistri a duchovní evanjelických cirkví, ktorí boli vyhostení z Prahy, a takýmto spôsobom si hľadeli zachrániť medzi dobrými známymi život i majetok. Roku 1527 — v deň zasvätený blahoslavenej Barbore[156]— skonala blažene jedna veľmi počestná pani, menom Marta, novopražská meštianka z diecézy sv. Klimenta, postavená na hranicu pri potoku, zvanom Poříčí,[157]pre vyznávanie tej istej Kristovej pravdy.Čítame, že defenzori evanjelickej pravdy, a to najosvietenejší pán, pán Jan z Pernštejna,[158]a pán, pán Jan z Vartemberka,[159]miestokráľ a kráľovský kastelán, zreformovali znova konzistórium už roku 1528 za panovania Ferdinanda Prvého.[160]Administrátorom sa stal magister Havel Cahera ze Žatce,[161]duchovný cirkvi blahoslavenej Panny Márie pred Týnským dvorom, zvaným Týn, magister Vavřinec Třeboňský,[162]kazateľ betlehemský v Starom Meste Pražskom, magister Jan z Chocně,[163]magister Tomáš z Vlašimě,[164]profesori pražskej akadémie, a kňaz Jan Macer.[165]Toho istého roku — v deň zasvätený sv. Augustínovi[166]— boli zasa dvaja mešťania odsúdení na smrť a za Kutnohorskou bránou upálení v plameňoch, ako svedčí Pražská kronika[167](IV. kniha, 21. kapitola).|19,[C4b]15. septembra roku 1529 bol znova prenasledovaný a poslaný do vyhnanstva magister Havel Cahera, zvolený pred rokom za administrátora evanjelického konzistória. Kládlo sa mu za vinu, že vo svojich kázňach dráždi pápeženeckú stranu. Zomrel vraj vo vyhnanstve v akomsi mestečku neďaleko Norimberku.Roku 1539 sa znova konal v Karlovej koleji snem kráľovských stavov, na ktorom bola na pretrase hlavne obapolná láska a svornosť, ktorú treba vzájomne prechovávať v náboženskej otázke.Počas tohto zápasu a náboženského útlaku zakúsili stavy slávneho Kráľovstva českého veľa ťažkostí a nepríjemností, lebo museli znášať ľstivé a zúrivé prenasledovania, často tak skryte, ako aj otvorene sužovaní od pápežencov a vystavení potupe.Osudný a pre celý kresťanský svet žalostiplný rok i záhuba Čiech[168]hrozili vtedy, keď najslávnejšej pamäti Najjasnejšie Knieža a Pán, pán Ján Fridrich, saský vojvoda, ríšsky kurfirst, viedol vojnu s cisárom Karolom, piatym tohto mena, a hoci dosiahol niekoľkokrát víťazstvo, napokon — nešťastne cisárom porazený a premožený — padol k cisárovým nohám a prosil cisára o odpustenie a milosť. Po jeho porážke i porazení Česi, ktorí sa zdráhali poskytnúť pomoc svojmu kráľovi Ferdinandovi proti kurfirstovi, boli obvinení zo vzbury a velezrady, lebo nechceli poslúchať kráľa v neprístojných veciach a podnikať niečo proti kompaktátom a viere, slávnostne potvrdenej a priznanej saskému domu,[169]chránenej z oboch strán pečaťami a sťa krvou spečatenej.Keď kráľovstvo za kráľa Ferdinanda zaujalo násilie a uchvátila ruka víťaza, z pánov Kráľovstva českého boli jedni|20,Dodsúdení na doživotný žalár, pozbavení majetku i života, druhí prenasledovaní, šľahaní prútmi a navždy vyhostení z kráľovstva. Ale zo všetkého najviac bola sužovaná Kristova cirkev. Význační duchovní z Kráľovstva českého a z krajín patriacich k celistvosti rakúskeho domu[170]boli totiž na podnet pápežencov prenasledovaní a poslaní do večného vyhnanstva, takže (ako zaznačili dejepisci) ich počet prevyšoval dvesto. Jedni odišli do palatinátu ríšskeho kurfirsta,[171]druhí do Meissenska,[172]najmä na wittenberskú a lipskú akadémiu, a vo vyhnanstve strávili sedem rokov. Keď konečne roku 1564 zomrel Ferdinand, vrátili sa z vyhnanstva a s láskavým zvolením stáli tu i tam na čele českých cirkví v Kráľovstve českom. Niektorí z nich sa vo vyhnanstve oddali štúdiu medicíny a boli vyznačení doktorskou hodnosťou. Po návrate do vlasti úspešne liečili.A tak spomenutým duchovným — i do vyhnanstva poslaným i tým, čo vo vyhnanstve očakávali s nádejou a trpezlivosťou návrat do vlasti — Satan pripravil v českých cirkvách novú pohromu. Kňaz Havel,[173]ktorý sa vymenoval za magistra a prepošta Koleje Všech svatých,[174]spolu s niektorými farármi a vidieckymi kňazmi, čo boli na tej istej Antikristovej lodi, povzbudený sľubmi jezuitov (v tom čase sa totiž začali rozmáhať v tomto kráľovstve) priamo nehodnoverným a pravde nepriateľským osočovaním i bezočivým a neúnavným donášaním spravil totiž kráľovi a už zvolenému rímskemu cisárovi Ferdinandovi nenávidenými trosky cirkvi dosiaľ neposlané do vyhnanstva. Preto verní ochrancovia[175]Kristovej pravdy spísali Vyznanie|21,[D1b]viery, predostreli ho cisárovi Ferdinandovi ako českému kráľovi, zvíťazili nad osočovateľmi a dosiahli cisársku milosť. Letopisy svedčia, že sa to stalo roku 1562. A tak z takého veľkého počtu služobníkov podpísali toto Vyznanie len triadvadsiati duchovní ako trosky evanjelických cirkví v tak prekvitajúcom Kráľovstve českom. Patrí sa uviesť ich mená pre blahú pamäť i neochvejnosť.Duchovní pražských cirkví:[176]Jan Mystopol, dekan chrámu sv. Apolinára na Větrnom vrchu a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Jan z Říčan, duchovný cirkvi metropolitnej pri chráme blahosl. Panny Márie pred Týnským dvorom. Jan Černý z Moravy, bakalár, duchovný pri chráme sv. Štěpána Většího v Novej Prahe. Martin z Mělníka, duchovný mikulášsky v Menšej Prahe. Václav Šmohel, duchovný u sv. Michala v Novej Prahe.Dekani a duchovní miest v rôznych končinách kráľovstva:[177]Matěj z Loun, bakalár, dekan a duchovný cirkvi nymburskej. Matěj Hruška z Benešova, predstavený cirkvi roudnickej. Štěpán z Mirotic, arcidekan cirkvi v Králové Hradci nad Labe. Václav Benýšek, presbyter v Holohlavoch.|22,D2Jan Semín, bakalár, dekan cirkvi v Českom Brode. Jan Klaudius, dekan chrudimský. Tomáš z Benešova, dekan cirkvi jičínskej. Urban z Nymburku, dekan rakovnický. Matěj Macer z Kouřimi, dekan novoměstský. Matouš, dekan a duchovný cirkvi kolínskej. Kňaz Matouš, dekan v Dvore Králové. Jakub z Čáslavi, dekan pardubický. Simeon Pressius, duchovný cirkvi sezemickej. Matěj z Kutné Hory, duchovný cirkvi dobrušskej. Ondrěj Argius, diakon pri chráme sv. Jiljího v Starej Prahe.Po smrti Ferdinanda Prvého nastúpil Maximilián,[178]najslávnejší český kráľ, ktorého najpoužívanejšou povrávkou bolo:že nie je kráľom svedomí poddaných, ale Kráľovstva českého. Preto cirkev božia mala trošičku pokoj, hoci na odľahlých miestach. Nechýbal však ani boj, utláčanie a pokušenie neprajníkov. Roku 1570 totiž praktikami[179]jezuitov boli najprv celkom verejne porušené privilégiá i štatúty[180]evanjelikov; toto bolo totiž slávnostne ustanovené a za dávnych čias, za čias Žigmunda roku 1435, pražským mestám kráľovskými privilégiami s vlastnoručným podpisom a s pripojenou cisárskou pečaťou schválené a dedičmi Kráľovstva českého potvrdené:aby nemohol nadobudnúť občianske právo, tým menej byť pripustený k úradom a k verejným hodnostiam nikto, kto by sa s nimi nezhodoval v náboženstve pod obojím. Aby teda zľahčili privilégiá evanjelikov, už uvedeného roku na zákrok pána, pána Vratislava|23,[D2b]z Pernštejna,[181]najvyššieho kancelára Kráľovstva českého, a iných, barónov, na naliehanie, pod zámienkou zakročenia,[182]praktikami jezuitov senát Starého Mesta Pražského bol prinútený udeliť občianske právo Šebestiánovi Agrikolovi.[183]V týchto časoch súcich duchovných vyháňali z cirkví, na ich miesta dosadzovali menej súcich, ktorí pochlebovali rímskej strane;[184]mnohých z prostých ľudí donucovali, aby sa pridali na stranu rímskej cirkvi; ktorí sa postavili na odpor rozkazom odporujúcim viere, tých rad-radom vyhlasovali za kacírov, takže kráľovské stavy, prinútené novým útlakom, pohromami a potupou, napísali prosbopis[185]a predostreli ho s Vyznaním viery čo najponíženejšie kráľovi Maximiliánovi II., rímskemu cisárovi, čo sa stalo roku 1575. Počet artikúl tohto Vyznania bol päťadvadsať.Prvý o slove božom. 2. O Bohu. 3. O najsvätejšej Trojici. 4. O páde prvých rodičov a o pôvode hriechu. 5. O slobodnej vôli človeka. 6. O pôvodcovi, príčine a veľkosti hriechu. 7. O ustanovení prikázaní božích. 8. O ospravedlnení človeka pred Bohom. 9. O viere. 10. O dobrých skutkoch. 11. O cirkvi božej. 12. O kľúčoch cirkvi, čiže o moci kazateľského úradu. 13. O sviatostiach, ich osohu a užívaní. 14. O krste. 15. O Večeri Pána. 16. O pokání. 17. O Vyznaní. 18. O kazateľskom úrade v cirkvi. 19. O cirkevných obradoch. 20. O svetskej vrchnosti. 21. O manželstve. 22. O pamiatke svätých. 23. O pôste. 24. O vzkriesení mŕtvych. 25. O živote večnom.Keď najslávnejšej pamäti Maximilián Druhý videl artikuly Vyznania kráľovských stavov a|24,D3spolu s najdôvernejšími poradcami sa presvedčil, že súhlasia so slovom božím, sľúbil stavom slávneho kráľovstva, že toto Vyznanie viery potvrdí patričnými privilégiami,[186]ba dokonca verejným dekrétom veľmi prísne zakázal pápeženeckej strane, aby prívrženci rímskej cirkvi utláčali v budúcnosti evanjelikov. Referentmi sľubu Svätej Kráľovskej Milosti boli páni:[187]pán Bohuslav Felix Hasištejnský, najvyšší kráľovský sudca, pán Jaroslav Smiřický ze Smiřic, pán Jan z Valdštejna, pán Jindřich Kurcpach z Trachenburka, pán Karel z Bibrštejna, pán Burjan Trčka z Lípy, kráľovský komorník, pán Jan Leskovec z Leskovce, pán Michal Španovský z Lisova, pán Šebestián z Vřesovic a pán Václav, tiež z Vřesovic.Keď však Kráľovská a Cisárska Milosť odišla kvôli závažným štátnickým záležitostiam do Rezna, úmysel láskavého cisára sa oddialil,[188]ba neočakávaná smrť v Rezne kráľovský sľub prekazila: zomrel totiž v Rezne roku 1576. Z Rezna ho prevezú roku 1577 do Prahy, hlavného mesta Čiech, a rímsky cisár Rudolf,[189]druhý tohto mena, ho za nesmierneho žiaľu dobrých ľudí pochová s poctami v hradnom chráme.Po Maximiliánovej smrti sa v Kráľovstve českom ujal vlády Rudolf II., najslávnejší rímsky cisár, otec vlasti a najchvályhodnejši živiteľ i ručiteľ evanjelického náboženstva, korunovaný v Prahe za českého kráľa ešte za Maximiliánovho života roku 1575.|25,[D3b]Satan, žriedlo a pôvodca sporov i rozbrojov, na začiatku vlády tohto najslávnejšieho cisára vypustil z priepasti zmätku dvoch, a to Zbyňka Berku,[190]arcibiskupa pražského, a Jiřího Pontana, ináč Bartolda,[191]prepošta chrámu sv. Víta na pražskom hrade, ktorí — povzbudení činnosťou a horlivosťou jezuitov k zahrdúseniu evanjelickej pravdy a k zveľadeniu modlárstva rímskej kúrie[192]— mnoho i dlho nabádali s niektorými pánmi v kráľovstve najslávnejšej pamäti Rudolfa, aby pod zámienkou kalvinizmu vyhnal z kráľovstva kráľovským mandátom roku 1602[193]všetkých evanjelických duchovných. Podpichovali, aby na ich miesta boli dosadení tí, čo ver’ chcú preukazovať arcibiskupovi poslušnosť: slúžiť podľa jeho nariadení pápeženeckým cirkvám. Tu sami, tu cez iných vyhlasovali evanjelických duchovných za zvodcov duší, kacírov a blúznivcov.Daniel Plesnivec,[194]syn dekana hořického, bol vraj citovaný do kráľovskej kancelárie, vydaný biskupovi a zavretý do žalára, lebo sa oženil; a držali ho v okovách, kým sa nezaviazal vlastnoručným podpisom, že sa už nedá do služieb evanjelia v českých cirkvách. Taký istý osud zakúsil kňaz Václav,[195]človek oslabený starobou a administrátor evanjelického konzistória. Keď bránil v kráľovskej kancelárii proti zvoli akýchsi ľudí svoju dcéru, splodenú zo zákonného manželstva a počestne vychovanú, bol uvrhnutý do arcibiskupovho žalára a potupne zbavený úradu administrátora.Oslavy a výročné české sviatky, na ktorých sa vtedy držiavali predovšetkým evanjelické kázne,|26,[D4]ako v deň blahoslaveného magistra Husa a Jeronýma Pražského,[196]boli zakazované. Kázne boli prerušované takým spôsobom, že poradcovia prisluhujúci rímskej kúrii predvolávali duchovných a profesorov akadémie do kráľovskej kancelárie. Evanjelickí duchovní z mesta i panstva chomutovského boli na podnet pána Jiřího z Lobkovic[197]vypudení do vyhnanstva. Keď však na stranu rímskej cirkvi odmietali prejsť a svoje svedomie obhajovali obhajobou apoštolov:viac treba poslúchať Boha než ľudí[198]prostí ľudia, jedných predhodili loveckým psom na roztrhanie, druhých pozbavili uší, jazyka, iných sužovali a trýznili v podzemných dierach studenou vodou, ďalších dokonca otvorený prenasledovateľ Jaroslav Bořita z Martinic,[199]pán smečanského hradu, nútil na smečanskom hrade vyhrážkami, mečom, násilím, aby prijímali jednu čiastku sviatosti oltárnej. Bežné veru bolo zbavovať evanjelikov dedičných majetkov; pre statočných evanjelikov to však nebolo bolestné (ak sa len vyslobodili z tyranie takého prenasledovania a z mnohých panstiev pánov, ktorí boli prívržencami pápežskej kúrie).Ako sa začali tieto búrlivé časy, chrámy, čo boli nedávno postavené, bolo možné vidieť zatvorené a na mnohých miestach zrovnané so zemou. 8. júla roku 1602 vyšiel z kráľovskej kancelárie dekrét, aby bol zrúcaný chrám v Kynšperku, ktorý postavil pán Kašpar Belvic.[200]Toho istého roku bol zatvorený na nariadenie českej kancelárie nedávno postavený chrám v Zaječiciach.Veľmi prísne sa nariaďovalo, aby sa všetci zúčastňovali na procesiách a púťach. Tlačiarom sa zabraňovalo všelijakými vyhrážkami, aby netlačili knihy evanjelickej strany,|27,[D4b]a predvolávali ich na pražský hrad. Kdekade sa zakazovalo pochovávať zomrelých evanjelikov na verejných cintorínoch, ako v Chomutove, Moste, Krumlove a inde, a čo si len kedy stačili povymýšľať tyrani u pohanov, to sa povymýšľalo na potlačenie a vyhubenie evanjelikov.V týchto zmätkoch i smútkoch cirkvi pôsobil slávne muž veľmi vážený pre ctihodnú starobu a učenosť, pán Jan Včelín z Kasejovic,[201]naj zaslúžilejší duchovný cirkvi sv. Havla a Martina v Starom Meste Pražskom, významný lekár a kazateľ, ktorý napokon po zreformovaní evanjelického konzistória zbožne a blažene skonal ranený mŕtvicou, a pochovaný v chráme sv. Václava v Novom Meste Pražskom očakáva v pokoji slávny príchod Ježiša Krista, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych.Napokon stavy slávneho kráľovstva, prinútené konať snem vo veci náboženskej slobody, zišli sa roku 1609[202]vo veľkom počte do Prahy a jednohlasne a jednomyseľne urobili uznesenie ohľadne náboženskej slobody. Rudolfovi, najnepremožiteľnejšiemu cisárovi, predostreli Vyznanie, ktoré bolo predostreté roku 1575 najslávnejšej pamäti Maximiliánovi, a splnil sa im sľub, čo dostali jednak na zákrok ríšskych kniežat,[203]jednak na ponížené prihováranie druhých veľmožov. Majestátom, ktorý im dala Najsvätejšia Cisárska Milosť, dosiahli náboženskú slobodu a čo len kresťanské náboženstvo potrebuje, a s vedomím i dovolením Najsvätejšej Cisárskej Milosti ustanovili defenzorov[204]evanjelického náboženstva, konzistória a pražskej akadémie, počtom štyriadvadsiatich, ktorých mená zasa tu uviesť zdalo sa spravodlivé;|28,ENajosvietenejší a najšľachetnejší baróni a rytieri:Pán Jan Jiří ze Švamberka. Pán Děpolt Švihovský z Ryžmberka. Pán Karel z Vartemberka. Pán Jan Litvin z Říčan. Pán Jindřich Matěj, gróf z Věžnik. Pán Vilém z Lobkovic. Pán Vilém Václav z Roupova. Pán Václav Budovec z Budova.Najurodzenejší a udatní rytieri:Pán Krištof Vratislav z Mitrovic. Pán Jiří Gerstorf z Gerstorfu. Pán Matěj Štampach ze Štampachu. Pán Oldřich Gerstorf z Gerstorfu. Pán Krištof Fictum z Fictumu. Pán Bohuslav z Michalovic. Pán Jindřich Otta z Losu. Pán Ján Milner z Milhauzu.Najslávnejší, najvznešenejší a najrozvážnejší mešťania:Pán Václav Magrle ze Sobíšku. Pán Martin Fruvein z Podolí. Pán Šimon Homburk z Homberka. Pán Jiljí Perger z Častolovic. Pán Adam Huber z Risenpachu, doktor medicíny. Pán Melichar Haldius z Najenperka. Pán Jan Theodor Sixtus z Ottersdorfa. Magister Valentín Kochan z Prachové.Títo všetci a každý jeden z najosvietenejších pánov defenzorov evanjelického náboženstva s najväčšou oddanosťou a vysielaním prosieb pred trón boží, spolu so všetkými troma stavmi prijímajúcimi Večeru Pána pod obojím a s prívržencami evanjelickej pravdy, zreformovali 6. októbra roku 1609 posvätné konzistórium Kráľovstva českého,[205]zachovávajúc toto poradie:Eliáš Šud ze Semanína, duchovný cirkvi metropolitnej|29,[E1b]pri chráme blahoslavenej Panny Márie pred Týnským dvorom a administrátor.Matěj Cyrus, senior konzistória. Václav Štefanides z Teplic, arcidekan kutnohorský. Matěj Romenec, dekan nemeckobrodský. Jiří Hanuš z Landškrouna, farár a duchovný mikulášsky v Menšom Meste Pražskom. Jur Tesák Mošovský, dekan kouřimský. Adam Klemens, duchovný vranenský a krátko nato václavský v Novej Prahe. Jan Cyrillus a Jan Korvín z Jednoty bratskej.Magister Martin Bacháček Nouměřický z Nouměřic, rektor univerzity. Magister Šimon Skála z Kolince, senior Karolovho domu. Magister Jan Campanus Vodňanský, prepošt Koleje Všech svatých v Starom Meste Pražskom.A keď bolo takto zreformované konzistórium, hneď na všetkých stranách celého Kráľovstva českého mládenci aj muži, panny aj ženy, učení aj neučení vzdávali vďaku Bohu Trikrát Najmilostivejšiemu a Najmocnejšiemu za preukázanú im milosť. Z úst všetkých znelo:Rudolf, tvoja sláva i meno potrvá navždy!Pod znak Kráľovstva českého[206]sa vpisovalo všade nadšene a radostne:Templa patent, Leo liber ovat, firmante Rudolpho[207]Quam dederas fidei, Maxmiliane, fidem.Čo totiž najslávnejšej pamäti Maximilián roku 1575 prisľúbil kráľovským stavom ústne, to Rudolf, otec vlasti a šíriteľ evanjelického náboženstva v Čechách, splnil roku 1609 Majestátom a povolením slobodne vyznávať náboženstvo. Takýmto|30,E2spôsobom teda prekvitala v celom kráľovstve náboženská sloboda a vo všetkých chrámoch sa hlásalo Kristovo evanjelium a národu božiemu sa prisluhovalo sviatosťami podľa Kristovho ustanovenia.Ale roku 1611 pripravilo pasovské vojsko[208]cirkvi aj kráľovstvu ťažké chvíle krviprelievaním, pálením, lúpením a násilím. Zbesilosť a zloba tohto vojska sa stala známou i „karpavým barbierom“. Odvtedy až podnes sú po parížskych jatkách príslovečné — pre osudnú a žalostnú pohromu v Menšom Meste Pražskom — pražské fašiangy.[209]Po odchode pasovského vojska z Kráľovstva českého arcibiskup pražský Jan Lohelius,[210]opát broumovský, ako aj opát strahovský (za ich prenasledovania sa nebral nijaký ohľad na Majestát) utláčali evanjelikov v Strašecom, Pardubiciach, Bohdanči, Poděbradoch, odkiaľ odstraňovali evanjelických duchovných a dosadzovali obetníkov.[211]Horné Mesto Pražské, zvané Hradčany, kde sa nedovoľovalo pochovávať, ako aj iné mestá, vydali o tom hojné svedectvá a so slzami a prosbami predostreli celú záležitosť najosvietenejším defenzorom. Bolo síce úmyslom najosvietenejších pánov defenzorov zložiť túto sťažnosť k nohám Najsvätejšej Cisárskej Milosti, čo sa predtým niekoľko ráz stalo, a takýmto spôsobom oboznámiť so všetkým Najsvätejšiu Cisársku Milosť, no zabránil tomu príchod Najjasnejšieho Rakúskeho Kniežaťa Matiáša II.,[212]najnepremožiteľnejšieho rímskeho cisára, do Prahy. Tohto roku bol zvolený za kráľa českého a na hlavu mu bola položená kráľovská koruna, na čo prorocky poukazuje už samo meno:[213]|31,[E2b]MathIas seCVnDVs. Keď zomrel Rudolf, on ako zvolený a korunovaný kráľ prevzal kráľovské žezlo.Hoci protivníci snovali rôzne útoky a úklady, predsa toho istého roku Boh zázračne naklonil srdcia zbožných natoľko, že po položení základov začali stavať za pomoci a podpory ríšskych kniežat a pánov v kráľovstve dva veľmi velebné a veľmi nádherné chrámy, v ktorých sa malo slovo božie kázať v nemeckom jazyku: prvý v Starom Meste Pražskom ku cti Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia (tu s ctihodným a velebným pánom Matyášom Hoëm z Hoëneggu,[214]doktorom najsvätejšej teológie, správcom cirkvi), druhý v Menšom Meste Pražskom ku cti Najsvätejšej a Nedeliteľnej Trojice, Boha Otca, Syna i Ducha svätého (s ctihodným pánom Tobiášom Wintrom,[215]duchovným).V tých časoch žilo kráľovstvo ako-tak v mieri a pokoji. No akému nebezpečenstvu boli vystavené osudy evanjelikov pre útlak a krivdy pápežencov, to dosvedčia letopisy. Boli totiž svedkami toho, že Česi veľmi žičia Nemcom v tom, čo Nemci na nijakom mieste nedovolili Čechom: aby si postavili chrámy, v ktorých by sa kázalo slovo božie v českom jazyku. Čítame, že rímski[216]všemožne prenasledovali rozkvet a rozmach evanjelického náboženstva (taký skvelý v Kráľovstve českom zásluhou nedávno postavených chrámov), a pravda, i evanjelikov.Medzitým zomrel zbožne a tíško v Kristu ctihodný pán Eliáš Šud ze Semanína, administrátor evanjelického konzistória, a na jeho miesto bol zvolený, vymenovaný a pánmi defenzormi potvrdený ctihodný pán Zigmund Crinitus Stříbrský,[217]duchovný pri chráme zasvätenom sv. Mikulášovi v Starom|32,E3Meste Pražskom. Tento blahodarne spravoval konzistórium i duchovných cirkví v Čechách a podľa apoštolskej obyčaje — rovnako ako aj predchodca pán Šud — vysvätil tých, čo sa mali zasvätiť cirkevnému povolaniu.Ešte za Crinitovho života — 28. mája roku 1618 — zhromaždili sa kráľovské stavy evanjelického náboženstva v Karlovej koleji, kde sa rokovalo o toľkých a takých veľkých sťažnostiach a neznesiteľnom útlaku. Pretože však najnepremožiteľnejší cisár Matiáš meškal vo Viedni (ako svedčí Obrana kráľovských stavov[218]prijímajúcich pod obojím, ktorá bola vytlačená toho istého roku) a protivníci evanjelického náboženstva o nich referovali nepravdivo a pred Najsvätejšou Cisárskou Milosťou ich obvinili zprávami odporujúcimi pravde, pobúrili Cisársku Milosť; jednako aj potom kráľovské stavy poslali Cisárskej Milosti do Viedne prosbopis o svojich úmysloch i konaní.Pred týmto zhromaždením konaným v Karlovej koleji boli ešte dve. Najprv bola protestácia[219]stavov v nedeľu vo všetkých chrámoch, ktorej obsahom bolo, že všetko, čo sa robí, robí sa pre slávu božiu, blaho cirkvi, dobro Najsvätejšej Cisárskej Milosti a prospech vlasti. Toto na príkaz pánov defenzorov, ktorých moci boli podľa Majestátu podriadení služobníci cirkví spolu s posvätným konzistóriom, vyhlásili v Prahe verejne z kazateľníc — tak českých, ako aj nemeckých — duchovní cirkví. Potom odznela kázeň[220]Jana Rosacia,[221]mikulášskeho duchovného v Menšom Meste Pražskom, ktorá bola prednesená v Karlovej koleji. Niektorí ju nazvali klasickou.A tak v stredu,[222]ktorá bola pred sviatkom Nanebevstúpenia nášho Pána Ježiša Krista, stavy vo veľkom počte hneď vystúpili na pražský hrad a|33,[E3b]po vybavení záležitostí a poslania vyhodili z oblokov kráľovskej kancelárie pôvodcov zaťatej nenávisti voči evanjelikom — Jaroslava Bořitu z Martinic, Viléma Slavatu z Chlumu,[223]magistra Fabricia,[224]tajomníka, a na obranu cirkvi a vlasti zhromaždili veľké vojsko. Verejnou a osobitnou listinou navždy vypovedali z Kráľovstva českého všetkých jezuitov, všetky ich chrámy a kolégiá zabavili v prospech kráľovstva a napokon stavy slávneho kráľovstva rokovali o uskutočnení mieru v kráľovstve a cirkvi, ak by to bolo možné.Medzitým roku 1619 odišiel spomedzi živých pán Zigmund Crinitus, administrátor konzistória a duchovný cirkvi sv. Michala v Starom Meste Pražskom. Na jeho miesto bol dosadený a hlasom niektorých zvolený pán Jiří Dikastus Mířkovský,[225]človek už starý, neobyčajne vyzbrojený znalosťou vied a múdrosťou.Keď bol zvolený za administrátora (cisár Matiáš zomrel už pred pol rokom),[226]rakúske arciknieža Ferdinand,[227]druhý tohto mena, vymenovaný za českého kráľa, zhromaždil veľký počet vojsk a veľmi rázne vytiahol so spojencom,[228]bavorským kniežaťom, aby pokoril Čechov, ktorí sa spolčili na základe konfederácie s Moravanmi, Slezanmi, Lužičanmi, Rakúšanmi a Uhrami. Stalo sa, že tohto Ferdinanda zvolili ríšski kurfirsti za rímskeho cisára a on napísal osobitnú listinu, v ktorej napomínal Čechov, aby zložili zbrane, uznali ho za kráľa. Ale slávne stavy sa pamätali na to, aké prenasledovanie evanjelikov vyvolal svojou listinou Ferdinand za mladi v Štajersku, a sľubovanie|34,[E4]i sľuby ich nijako neodviedli od predsavzatia, ba dokonca si zvolili za kráľa Fridricha V.,[229]palatína, ríšskeho kurfirsta, pozvali ho listovne i slávnostným posolstvom z palatinátu do Čiech a korunovali ho s veľkou nádherou a za jasotu celého národa. Korunovateľom tohto najsvätejšieho kráľa a jeho najjasnejšej manželky Alžbety,[230]dcéry anglického kráľa, bol pán Jiří Dikastus, administrátor konzistória; pred ním kráčal veľmi početný sbor služobníkov evanjelickej cirkvi, a podľa obyčaje veľmi zbežnej u evanjelikov sa táto korunovácia konala v chráme sv. Víta na hrade.A tak od čias korunovácie sa začalo v tomto chráme hlásať Kristovo evanjelium a prisluhovať neporušené užívanie sviatostí. Správcom chrámu bol Abrahám Scultetus,[231]doktor najsvätejšej teológie a kazateľ najjasnejšieho, nedávno korunovaného kráľa. Kráľ bol jeho kázňam natoľko naklonený, že dal odstrániť všetky obrazy svätých a očistiť chrám od modiel pápežencov.V Prahe síce prekvitalo evanjelium, ale keď od mesta k mestu v kráľovstve vojsko všetko pustošilo, chrámy, školy, mestá, dediny nivočilo ohňom, duchovných cirkví, správcov škôl bralo do zajatia, ba aj na zabitie každučkého z nás, čo sme žili v Prahe, pripravovalo kopije, delá, meče, rozhodovalo sa biedne o evanjelickej strane a jej služobníkoch! Svedkami sú všetky veže, všetky múry, ku ktorým doliehal vresk poľníc, hrmot bubnov! Svedkami sú všetky domy, v ktorých sme okrem krikuVojsko je tu! Nepriateľ je tu!nepočuli nič iného! Hrozili, hrozili prekvitajúcemu kráľovstvu za hriechy národa a nesvornosť vrchností osudné časy!|35,[E4b]A tak prišiel ten deň, nešťastný, neblahý, žalostný nielen pre služobníkov cirkvi, ale vôbec pre celé Kráľovstvo české, 2. november roku 1620 podľa starého spôsobu rátania a 12. podľa nového,[232]keď kráľovské vojsko (nie silou Antikrista a udatnosťou dobyvateľov, ale tieňom samého Boha, najspravodlivejšieho sudcu ľudí, zastrašené) ustúpilo útočiacemu víťazovi na Bielej hore nad Prahou. Praha, hlavné mesto Čiech, zbavená kráľa a úradníkov, otvorila brány víťazovi, sväto-sväte sľubujúcemu bezpečnosť; zložila zbrane a preukázala všetky priateľské služby. Aký to však sľub dal víťaz, dokázalo sa povrávkou najpoužívanejšou na tridentskom zhromaždení:[233]Kacírom sa nemusí zachovávať daný sľub!Stovky a stovky domov totiž vylámali v noci lotri, vyrabovali zamaskovaní vojenskí velitelia. Koľko statočných mužov, šíriteľov Kristovho evanjelia, podstúpilo mučenie, bolo popravených, zabitých! Koľko žien bolo zneuctených! Koľko panien bolo pozbavených života znásilnením! Koľko dojčiat sajúcich materinské prsia bolo rozsekaných pred zrakom matiek! Koľko ich bolo povraždených a — čo nedovoľuje vyriecť náboženský cit a zbožná myseľ: nahých povyhadzovaných z lôžok oblokmi! Ach, Bože, Bože dobrý, aký ston trýznených a mučených sme to počuli! Aký nárek a bedákanie prosiacich samého Boha o milosrdenstvo, lotrov o zľutovanie sme to zažili! Aké prekážky v cirkevnej práci sme to prestáli! Volá, podnes volá nevinne preliata krv (ako Ábelova Kainom), ktorá čaká na trestajúcu pravicu samého Boha. Ale ty, Bože, odvráť našich nepriateľov a prenasledovateľov, poteš zarmútených, manželov olúpených o manželky, manželky o manželov, deti o rodičov, rodičov o deti! Srdciam statočných|36,[F]a spravodlivých však vráť radosť a svoje požehnanie skrze tvoje naveky pochválené meno!S tým víťazným vojskom sa prihnali do Prahy potomci vojska Ignáca z Loyoly,[234]ktorí boli pred dvoma rokmi vypovedaní osobitným dekrétom kráľovských stavov, a vrátili sa do dielne svojich praktík[235]pri moste v Starom Meste. So sebou si tiež priviedli novú sektu, ktorá nikdy predtým v Čechách nebola: milosrdných bratov (také meno majú totiž) — bratov navonok síce šľachetných, no v srdci závistlivých, mimo domu chudobných, doma bohatých, mľandravých mučeníkov, utláčateľov chudobných, opatrovníkov bruška, zlodejov pražskej akadémie, nenásytných lekárov, zvádzateľov slabých žien na hriech, pôvodcov sporov. Tí nemilosrdní bratia[236]najprv odobrali násilne evanjelikom pre svoje modloslužobníctvo chrám sv. Šimona a Júdu na brehu rieky v Starom Meste Pražskom, potom odňali pražskej akadémii do svojho užívania najlepšiu dedinu;[237]napokon z pažravosti vzali do vlastného užívania všetky evanjelické špitály[238]s celým majetkom.Keď sa toto stalo, nebolo dosť, že všetky kúty hlavného mesta Prahy sužovala vojenská posádka a tyranizovali rímski katolíci, ale ešte aj nás, čo sme tam spravovali cirkvi, omáľali. Niekto z rímskych katolíkov si totiž predvolal kňaza Jiřího Dikasta, administrátora konzistória, a uložil mu, aby zvolal k sebe všetkých a oboznámil ich s akýmisi artikulami. Ten, čo nedávno vystupoval ako kráľovský korunovateľ, zastával úrad referendára[239](tento titul totiž si dal sám). A tak referendár predniesol tieto artikuly nám|37,[F1b]českým i nemeckým duchovným pražských cirkví v tomto poradí:1. Aby sme zozbierali peniaze, dokopy niekoľko tisíc, a požičali ich Najsvätejšej Cisárskej Milosti na vyplatenie vojska. 2. Verejne odvolali korunováciu Kráľovskej Milosti. 3. Uviedli do cirkvi starodávne obrady. 4. Dali si od arcibiskupa obnoviť vysvätenie svojho kazateľského úradu. 5. Ďalej si žiadali od arcibiskupa povolenie na svoje manželstvo. 6. Ak by niektorí túžili po svetskom povolaní, zanechajúc cirkevné zamestnanie, že sa im sľubuje verejná podpora a osobitná milosť.Keď sme si to vypočuli, hneď sme svorne jednými ústami aj srdcom odpovedali referendárovi, že my všetci dôverujeme božej pomoci, že neučiníme nič proti svedomiu, ba že v príhodný čas zložíme svoj ponížený prosbopis do tých rúk, z ktorých referendár prijal práve prednesené artikuly.A tak sme prosili, ponížene modlikali, no slová prosieb nič nezmohli, ba naopak, na evanjelickú cirkev doliehali zo dňa na deň väčšie a tiesnivejšie nebezpečenstvá.Po dobytí Prahy[240]veľmi mnohí zo sboru najosvietenejších pánov defenzorov a kráľovských direktorov,[241]dôverujúc sľubom, dlho dleli v okovách vo väzení, až napokon 11. júna podľa starého, 21. podľa nového spôsobu rátania[242]toho istého roku — okolo deviatej hodiny dopoludnia až do štrnástej celého orloja[243]— prijali mučenícku korunu na popravisku postavenom pre toto divadlo a tragédiu na námestí Starého|38,[F2]Mesta Pražského.Mená týchto najosvietenejších, najurodzenejších a najvznešenejších mučeníkov[244]sú tieto:1. Pán pán Jáchim Ondřej, gróf Šlik.2. Pán pán Václav Budovec z Budova.3. Pán Krištof Harant z Polžic a z Bezdružic.4. Pán Kašpar Kaplíř ze Sulevic.5. Pán Prokop Dvořecký.6. Pán Bedřich z Bílé.7. Pán Jindřich Otta z Losu.8. Pán Vilém Konecchlumský.9. Pán Bohuslav z Michalovic.10. Pán Diviš Černín.11. Pán magister Valentín Kochan z Prachové.12. Pán Tobiáš Šteffek z Koloděj.13. Pán Krištof Kober.14. Pán Jan Šultys, mešťanosta mesta Kutnej Hory.15. Pán Maximilián Hošťálek, mešťanosta žatecký.16. Ján Jessenius, doktor medicíny a rektor pražskej akadémie.17. Pán Jíří Haunšild, doktor všetkých práv.18. Pán Leander Ryppel, doktor všetkých práv.19. Pán Václav Maštěrovský.|39,[F2b]20. Pán Jindřich Kozel z Pečlinovec.21. Pán Ondřej Kocour.22. Pán Jiří Řečický.23. Pán Michal Vitman.24. Pán Šimon Vokáč.25. Pán Jan Kutnour.26. Pán Šimon Sušický.27. Pán Nathanael Vodňanský.Pánu Theodorovi Sixtovi z Ottersdorfa, vyvedenému na popravisko a už-už majúcemu vypustiť dušu, darovali život, a takto vyviazol z týchto jatiek s nepoškvrneným svedomím a evanjelickou vierou. Ale telo pána Martina Fruveina, ktorý pred nejakým časom vypadol z veže žalára, bolo rozsekané a vystavené na verejných uliciach.Nasledujúceho dňa, ktorý pripadol podľa starého spôsobu rátania na 12., podľa nového spôsobu na 22. júna, okolo 13. hodiny celého orloja[245]— boli ďalší zošľahaní prútmi a naveky vypovedaní zo všetkých krajín[246]patriacich k rakúskemu domu. Pán Jozef Kubín, prokurátor, pán Václav Božecký z Milíva, pán Jan Švehla boli zošľahaní prútmi a vyvedení za Kutnohorskú bránu. Toho dňa bol priklincovaný za jazyk o šibenicu pán Mikuláš Diviš z Berouna a zakúsil začiatok mučeníctva neslýchanými mukami.A tak v tejto situácii, v tejto borbe, v tomto trápení zostali títo mučeníci boží sťa pevné skaly v mori|40,[F3]verní až do konca života Kristovi, ktorému sľúbili vernosť, evanjelickej cirkvi aj kráľovstvu. Odišli zbožní muži aj svetlá cirkvi a predišli nás na Večeru onoho nepoškvrneného Baránka Ježiša Krista. Nech mi je dovolené kvôli cudzine sa stručne zmieniť o ich neochvejnosti a vernosti. Čitateľ, ty mi odpusť túto stránočku! Keď si to prečítaš, aj slzy vyroníš. Ak si šľachetný, ak si zbožný aj ak si múdry, zarmúti ťa osud kresťanskej obce a evanjelickej cirkvi v Kráľovstve českom.Boli to muži veľmi osvietení slovom i mravom, predstavujúci obraz cností, pohŕdajúci bohatstvom i slávou, obhajujúci spravodlivosť, smelí tak duchom, ako aj slovom, a preto milí statočným, nepríjemní zlým. Statočnosťou a silou ducha prevyšovali dav, a povedal by som: skoro i ľudské schopnosti a vlohy. Boli chválou i skalou[247]tak cirkevnej, ako aj svetskej obce. Neboli však podľa vkusu tohto veku, veku hrozného, zlého, nevďačného, v ktorom nielenže hriechy a zlé skutky zostávajú bez trestu, ale aj sotva niekde by si si mohol bez nebezpečenstva otvorene uctievať poctivosť a cnosť u mnohých statočných ľudí. Boli to muži, ktorí sa v mladých rokoch venovali krásnym umeniam, v ďalšom veku štátu a cirkvi. Mládenecký vek a kvet mladosti strávili veľmi mnohí v zbrani a na cestách. Keď sa dostavil ten vek, čo je už zrelý na vedenie i spravovanie verejných záležitostí, vtedy sa usilovne oddali, starostlivo venovali vyslaneckým a iným povinnostiam. Všade povzbudzovali všetkých statočných ľudí k spoločnej obrane vlasti a cirkvi. Obozretným dodávali odvahu, ľahostajným vysvetľovali hroziace nebezpečenstvo. Keď sa dopočuli o neplodných sporoch a neužitočných dišputkách teológov, ktoré škodili|41,[F3b]verejnému blahu, hľadali cesty k svornosti, vyzývali k nej všetkých; nešetrili ani telesnou námahou, ani výdavkami, ani životom.Kto však tým väzňom poskytol pomoc? Z tých, čo mohli ponúknuť účinné prostriedky, nikto! My, čo sme stáli na čele cirkví a bez pochýb im skrze milosť božiu prospievali, mali sme malú alebo celkom nijakú moc, aby sme zabránili onomu nešťastiu; mlčky sme sa dívali, ako prichádza to, čo oni predpovedali, a z hĺbky duše sme oplakávali hlúposť tohto veku a všetkých sme zverili cirkveným modlitbám. No bezočivosť niektorých ľudí bola taká veľká, zbesilosť taká veľká, že nielenže výmyslami nehanebne očerňovali povesť takýchto chvál i brál[248]kráľovstva a evanjelickej cirkvi, ale dokonca aj lúpežne a zločinne siahli na ich majetky. Ale tí muži boží radšej chceli dočasne stratiť dobrú povesť u tých najhorších, než nepoškvrnené svedomie. Nešťastný vek, v ktorom neslobodno vysloviť, čo cítiš, čo vidíš!Vy však, muži boží, Kristovi mučeníci, kedysi chvála i skala[249]kráľovstva a cirkvi v Kráľovstve českom, statočne skončiac beh svojho života v tomto otroctve,žijete, žijeteslobodní, s Bohom blažení naveky: Vám všetkým dal Boh do rúk palmu slávy, lebo ste boli neochvejní. Vaša pamiatka sa neobáva úsudku ľudí ani vo Vašom mene, ani v mene spravodlivých. Už nepridám viac k chválam na Vás. Viem, že sú takí, čo nežičia, viem, že sú takí, čo vzbĺknu hnevom, no dodám ešte toto jediné: My všetci zbožne veríme, že Boh Vám všetkým i každému z Vás pripravil za toľké utrpenia, za seba, za pozdvihnutie svojej cirkvi najhojnejšiu odmenu v nebesiach. Nepochybujeme, že vďačné potomstvo bude velebiť Vaše mučeníctvo, borbu a víťazstvo.Keď sa skončila táto tragédia,|42,[F4]najpoctivejšie evanjelické náboženstvo opäť kvárili nové prenasledovania a neočakávané pohromy. Blížili sa totiž sviatky narodenia Spasiteľa ľudského pokolenia, cez ktoré býva zvykom u Čechov koncom starého roku zmyť špinu a bahno hriechov, a pre posilnenie viery a odpustenie hriechov prijať Velebnú Sviatosť tela i krvi nášho Pána Ježiša Krista. Tento zbožný a svätý úmysel prekazil 13. december roku 1621. Tohto dňa vyšiel dekrét najosvietenejšieho kniežaťa Karola z Lichtenštejna,[250]miestodržiteľa v Čechách. Neslýchaný to dekrét a naplnený ohňom kliatby! Týmto dekrétom boli vypovedaní zo všetkých krajín patriacich k rakúskemu domu všetci českí evanjelickí duchovní pražských cirkví, a bolo im prikázané, aby odišli do troch dní do západu slnka z Prahy, z celého Kráľovstva českého však do ôsmich dní, a aby sa tam pod trestom smrti viac nevrátili.Táto kliatba obsahovala štyri hlavné body, ktoré sa pripisovali duchovným cirkví. 1. Kládlo sa im za vinu, že na príkaz kráľovských stavov predniesli národu božiemu po skončení kázne v nedeľu Exaudi[251]onú protestáciu, o ktorej bola reč vyššie, hoci v nej nebolo nič proti Najsvätejšej Cisárskej Milosti, a ani tí všetci, ktorí boli vyhostení z Prahy do vyhnanstva, onú protestáciu nečítali, nevideli, ba keby obsahovala niečo proti slovu božiemu, sami pápeženci by to boli vyčítali. 2. Že v Karlovej koleji poslúžili kedysi kráľovským stavom kázňami; o tom môže celý svet vyhlásiť, že sa to protiví pravde, pretože nie všetci, ale len jeden, a to Jan Rosacius, konal na tom mieste túto službu. 3. Že korunovali zvoleného kráľa;|43,[F4b]zasa to vôbec nezodpovedá pravde, pretože slávne stavy nepoužili na to služby všetkých, ale len jedného, a to administrátora.[252]4. Že sa modlili za kráľa a za blaho kráľovstva; tento bod ospravedlňujú časy a povolanie všetkých: či nebolo dovolené na mandát a dekrét tých, ktorým podľa Majestátu najslávnejšej pamäti Rudolfa II. bol podriadený a zverený kazateľský úrad v celom kráľovstve, totiž pánov pánov defenzorov, modliť sa za kráľa panujúceho práve v kráľovstve a za vládcu prebývajúceho v kráľovstve?No výsledok tohto prenasledovania prezrádza inú, neodškriepiteľnú a nad denné svetlo jasnejšiu pohnútku: keď boli pražskí duchovní zahnaní do vyhnanstva, prečo neboli na ich miesta vymenovaní služobníci evanjelického náboženstva? Prečo jezuitská zberba uchvátila, opanovala všetky chrámy, skvosty, školy a ostatné sídla cností a zbožnosti, neodbytne dotierala na svedomie zbožných? Ty najspravodlivejší Sudca,Kriste, tvoja vec je to, bráň svoju vec!Nemeckí duchovní zostali ešte v Prahe. Ich hlásanie pravdy nemohla zniesť Antikristova družina, preto v mesiaci decembri na sklonku roku 1622 boli aj oni daní do kliatby osobitným dekrétom, a odišli z Prahy.Skvelé a prenádherné chrámy však pápeženci zatvorili a zapečatili.Ktorí však boli z Jednoty českých bratov, tí odišli už skôr — hneď po víťazstve, a tak sa hľadeli zachrániť.Zaumienil som si teda vložiť sem zoznam nemeckých,[253]ako aj českých duchovných:[254]1. Jiří Dikastus Mířkovský, administrátor konzistória Kráľovstva|44,[G]českého a duchovný katedrálnej cirkvi, ktorá sa volá Týn.2. Adam Klemens Plzeňský, muž chýrny učenosťou a ctihodného veku, duchovný u sv. Václava v Novej Prahe.3. Magister Viktorín Vrbenský, muž vynikajúci cnosťou a učenosťou, duchovný u sv. Mikuláša v Starej Prahe, najpoprednejší zo všetkých vyhnancov.4. Jan Rosacius, duchovný mikulášsky v Menšom Meste Pražskom.5. Magister Samuel Martinius, duchovný cirkvi u sv. Haštala a Většího Kříže v Starej Prahe, najlepší dejepisec.6. Jakub Jakobides Stříbrský, duchovný cirkvi u sv. Martina v Starej Prahe, muž chýrny vekom a láskavosťou.7. Vít Jakeš, duchovný u sv. Havla v Starom Meste Pražskom.8. Jan Hertvicius, znamenitý kazateľ u sv. Štepána Většího v Novej Prahe.9. Štěpán Olomučanský, duchovný u sv. Petra v Novej Prahe.10. Magister Tobiáš Adalbertus Vodňanský, duchovný u sv. Klimenta v Novej Prahe.11. Matěj Ethesius Sušický, duchovný u sv. Vojtecha Většího v Novej Prahe, najneochvejnejší, zavretý v žalári a v naj ukrutnejších okovách|45,[G1b]štvrť roka, najbiednejší vyhnanec.12. Matěj Janda z Čechtic, duchovný u sv. Michala v Novej Prahe.13. Jan Domažlický z Písku, duchovný u sv. Jiljího v Starej Prahe, ktorý vo vyhnanstve zomrel.14. Mikuláš Mařík, duchovný u sv. Vojtěcha na Podskalí.V ich počte i ja autor tohto Obrazu, magister Jakub Jakobeus atď., v poradí pätnásty.Títo všetci odišli z Prahy spolu toho istého dňa, jedni do Schandau, Altenbergu (sú to mestá v Meissensku), iní do Drážďan, Wittenbergu.Toto sú mená nemeckých duchovných, o ktorých som usúdil, že sa nesmú vynechať kvôli vďačnému potomstvu:Magister Gašpar Wagner, duchovný u Najsvätejšej Trojice v Menšom Meste Pražskom. Magister Dávid Lippach, duchovný cirkvi sv. Salvátora v Starom Meste Pražskom, vikár. Pán Žigmund Schererz, muž zbožný, učený a statočný, diakon v Menšom Meste Pražskom. Magister Fabián Natus, diakon cirkvi pri chráme Salvátora v Starom Meste Pražskom.Ich vyhnanstvo nebolo z vlasti do cudziny, ale z cudziny do vlasti; jednako neraz si pripomínajúc zbožnosť, statočnosť evanjelikov, spolu s nami oplakávali stav|46,G2cirkvi, vlasti, znášali premeny osudu a spoločné kresťanské útrapy.Keď som toto napísal, videlo sa mi veľmi potrebné zaznamenať na žiadosť niektorých najbiednejších spolurodákov, že sa našiel jeden spomedzi Čechov,[255]ktorý ani pod týmto najťažším bremenom vyhnanstva nezanechal vrodenú neskromnosť, ba robil si nároky na prvenstvo, a keď zbožné srdcia cudzincov dali pre biednych nejaké príspevky, bolo jeho zvykom, že ich dal na potreby svojej kuchyne a na nenásytné brucho. Preto sa stalo, že sluhovia Boží, hoci mali jeden a ten istý osud, neboli svorní, hoci boli duchovnými údmi pod jedným vládcom, Kristom, blčali vzájomnou nenávisťou, hoci boli jednej viery, jedného krstu, bolo vidieť, že nie sú jedného ducha a srdca.Ty, Bože, ktorý si najbystrejším skúmateľom všetkých a najprísnejším sudcom zločinov, ty sám buď najspravodlivejším pomstiteľom toľkých krívd a protivenstiev!Keď boli vyhnaní a vypovedaní duchovní pražských cirkví, potom napadli a odstránili najzaslúžilejších duchovných iných miest[256]a cirkví, teraz najneochvejnejších vyhnancov: magistra Ondřeja Kracovského, dekana domažlického, Jiřího Galliho, dekana sušického, magistra Václava Melissea, duchovného krušovického, Jiřího Sequenidesa, dekana litomeřického, magistra Martina Mylia Vodňanského, magistra Daniela Algina Bobrovského, duchovného vranenského, magistra Jana Kaupilia, dekana slanského, Petra Krucigera, dekana stříbrského, Jana Želkovského, dekana žateckého.Toto vyhnanstvo predbehla smrť Václava Štefanidesa z Teplic, dekana kutnohorského, a Havla Phaetonta Žalanského, duchovného u Jiljího v Starom Meste Pražskom, najvynikajúcejších kazateľov.|47,[G2b]Blesku vyhnanstva neunikli ani ďalší, ako magister Václav Šindler, dekan poděbradský, Jan Herites, duchovný touškovský, Zigmund Těšík z Kutné Hory, magister Matěj Perlicius, dekan berounský, Jakub Hrabeus, dekan královéhradecký, Jiří Oeconomus, dekan chrudimský, Pavel Raubigius, dekan velvarský, magister Mikuláš Hanslinius, Jozef Albinus Písecký, kedysi duchovný unhošťský, Jakub Akanthido-Mitis, duchovný skramnícky, a ktože by mená všetkých mohol zachytiť v tomto spise? Na uvedenie všetkých mien by sa mi totiž nedostávalo skôr dní než látky. Niektorí ver’ dosvedčujú to, že odišlo vyše tisíc evanjelických duchovných, ktorí boli z tohto prekvitajúceho kráľovstva vyobcovaní a hnaní do vyhnanstva za náreku a bedákania všetkých zbožných, ked sa začalo toto prenasledovanie.Keď týchto vypovedali do vyhnanstva, úbohé svetské osoby, ktoré sa nevzdali Kristovho evanjelia a neporušeného užívania Večere nášho Pána Ježiša Krista, sužovali pod zámienkou omilostenia[257]novými útrapami v žalároch a iných mučiarňach. Z ich počtu jedni v nádeji na lepší osud, druhí v nádeji na pokojnejší život — pod vedením akéhosi doktora a magistra,[258]tých popredných kormidelníkov odpadlíctva — zahubili si duše a poklad svedomia; ostatní, tí statočnejší a tisíc ráz početnejší, zostali až dosiaľ čistí pred Bohom, vlasťou a svedomím.A tak ty, svätý a spravodlivý Bože, ktorý si jediným stvoriteľom všetkých a večných vládcov, vzhliadni na nás vo svojej láskavosti a milosrdenstve! Veď iba tebe sme zhrešili s našimi otcami, a tak hriešni prosíme pokorne o milosť! Aj ty, Synu Boží, vzhliadni na nás vykúpených tvojou predrahou krvou a žertvou, a nepripomínaj si,|48,[G3]že niektorí vkladali väčšiu nádej do ľudí než do teba jediného Vykupiteľa a Boha naveky pochváleného! A ty, lebo si dobrý, odpusť láskavo nám, ktorí sme zlí! Aj ty, Duchu svätý, zmy z nás nespočetnú špinu, ktorou sme sa všade znečistili! Odpusť nám tiež láskavo, že sme cudzím obradom preukazovali to, čo treba preukazovať iba tvojej moci!Svätý a milosrdný Bože, obráť oči svojho milosrdenstva na Čechy, Uhorsko, Moravu, Sliezsko a ostatné krajiny, v ktorých teraz vládne a panuje Antikrist, a zachráň tých všetkých, ktorých pre tvoje sväté meno a vyznávanie tvojho Syna sužujú najukrutnejšími mukami a usmrcujú! Zlom moc Antikrista a prekaz úsilie jeho pomocníkov! Zmar ich zločinné a ľstivé úmysly a všetok ich dôvtip vysmej a uveď na posmech! Vráť českej vlasti slobodu a nás najbiednejších vyhnancov navráť cirkvám, aby sa tam na všetky strany šírilo učenie evanjelia znova očistené od strašného modloslužobníctva, zbavené jarma Antikristovho, a aby sa biednym svedomiam zvestovalo evanjelium milosti, a aby sa ti takto na slávu tvojho mena, na rozšírenie Kristovej ríše, na spásu v teba veriacich a na večné blaho a slávu zhromaždila a zachovala pravá a veľká cirkev! Amen! Amen! Amen!Ježišu, Synu Boha živého,príď, pozri a zvíťaz![259]Tebe jedinému sláva, česť naveky vekov! Amen!|49,[G3b]*Modlitba toho istého autora, magistra Jakuba Jakobea, vyhnanca Kristovho, v ktorej odporúča Bohu cirkev, vlasť a ochrancovVšemohúci, živý, pravý a večný Bože, Otče nášho Pána Ježiša Krista, ktorý udeľuješ a upevňuješ kráľovstvá, ktorý ich pre hriechy ľudí vyvraciaš a obraciaš navnivoč, sužuješ morom, hladom, mečom a inými pohromami! Vyznávam pred tvojou Milosťou, že my všetci sme zhrešili a že sme si zaslúžili nielen tieto tresty vyhnanstva, ale oveľa väčšie, lebo sme obrazili tvoju božskú Milosť. Ty však, Otče milosrdenstva, zmiluj sa nad nami pre rany svojho jediného Syna, nášho Vykupiteľa! Osvieť, ó najláskavejší Otče, osvieť oči všetkých protivníkov tvojej evanjelickej pravdy, aby nimi videli zjavené svetlo evanjelia, a vidiacim vôľu, aby po zanechaní modloslužobníctva milovali aj srdcom aj dušou pravdu evanjelia!Ježišu Kriste, Synu Boha živého, ktorý si trpel za všetkých, zmiluj sa nad našou vlasťou a nad najbiednejšou cirkvou, ktorú si vykúpil svojou predrahou krvou! Ty sám si najlepším pastierom našich duší: vzhliadni na ovečky v Kráľovstve českom kedysi zverené do našej opatery, sám ich kŕm spásonosným pokrmom, sám lieč choré a zasiahnuté Antikristovým jedom,|50,[G4]zblúdilé zavráť na správnu cestu, zažeň mocnou rukou dravých vlkov, ktorí striehnu na ne, a po toľkých strastiach vyhnanstva nás navráť cirkvám a našej vlasti!Bože Duchu svätý, ktorý pochádzaš z Otca i Syna, najlepší utešiteľ biednych, poteš ty všetkých, ktorí boli kedysi zverení do našej opatery, a vyzbroj ich pravdou slova, aby bojovali dobrý boj, slúžili viere a napokon za zásluhy nášho Pána Ježiša Krista dosiahli odmenu večného života!Ó Velebná a Nedeliteľná Trojica, Otče, Synu i Duchu svätý, spravodlivý a milosrdný Bože, ktorý mi v tomto živote veľa pomáhaš skrze dobrodincov, vzhliadni na nich očami milosti, chráň a ochraňuj ich pred všetkými strojcami úkladov! Ty sám im daj za to odmenu večného i časného požehnania! Nech sa k nim ustavične vracia milosť, lebo od nich ku mne vyhnancovi prúdi toľko dobrodenia! Nech im nikdy nevysychá prameň tvojej štedrosti, lebo od nich tečú také bohaté potôčky dobročinnosti! Najmilosrdnejší Bože, daj, prosím, aby tí, čo tak bohato rozdávajú hmotné veci, prijímali s vysokým úrokom duchovné veci! Za týchto prenasledovaní naplň radosťou duše tých, čo kŕmia útroby hladujúcich! Nech sa im nepominú plody dobročinnosti, hoci ide o pominuteľné statky! Darca všetkého dobra naveky pochváleného, dávaj tým, čo dávajú druhým, nech osviežení radostným hlásaním tvojho evanjelia|51,[G4b]velebia teba pravého Boha!Tvoja, Pane Bože, je vznešenosť i moc i sláva i víťazstvo, a tebe je česť! Veď všetko, čo je na nebesiach i na zemi, je tvoje! Tvoje, Pane Bože, je kráľovstvo a ty si nad všetkými kniežatmi! Tvoje je bohatstvo a tvoja sláva! Ty panuješ nad všetkými, v tvojich rukách je statočnosť i sila i moc nad všetkými! Nuž teda, Pane Bože, vyznávam ťa a velebím tvoje meno naveky pochválené! Ty to dožič a vyslyš prosbu, a všetci obrátime pozornosť na tvoje súdy od stvorenia sveta a budeme vzdávať tvojmu najvznešenejšiemu menu česť! Amen![1]od ľudských výkladov… očistených— zbavených mylného učenia, t. j. reformovaných[2]Blahoslavení…— v citáte z Jánovho evanjelia je chronogram, ktorý udáva rok vyjdenia tlače: BeatI qVI non VIDerVnt et CreDIDerVnt (1624)[3]V Amsterdame Tlačou Lippoldovou— fingované miesto i meno[4]Gašpar Illésházy z Illésházy— Illésházy (1593 — 1648), príslušník najbohatšej rodiny v Hornom Uhorsku, dedičný župan Trenčianskej a Liptovskej stolice, odchovanec lipskej univerzity, ochranca protestantských duchovných. Jeho manželka Ilona bola dcérou oravského hlavného župana a palatína Juraja Thurzu (1567 — 1616) a Alžbety Czoborovej.[5]priaznivca borby a tvorby— v origináli: Martis et Artis, t. j. vojny a umenia (r. 1610 bol Illésházy hlavným velitelom bethlenovských vojsk a r. 1619 sa účastnil vyjednávania o mier)[6]taký vzdialený…— Jakobeus sa skrýval pravdepodobne pri sliezsko-moravsko-slovenských hraniciach[7]na oba póly— do celého sveta[8]„karpavým barbierom“— obľúbený zvrat z antickej literatúry (Horatius, Satiry I, 7)[9]Abdiáš— dvoran izraelského krála Achaba (877 — 854 pred. n. l). Ukrýval a živil sto prorokov, ktorých prenasledovala Achabova manželka, fenická princezná Jezábel (Prvá kniha kráľovská 18, 4).[10]Dobrotivému srdcu sa zapáčilo…— Jakobeus v skutočnosti nedostal žiadaný kazateľský úrad[11]dekan a duchovný trenčiansky— magister Ján Hodík (Hodikius, 1585 — 1642), odchovanec wittenberskej univerzity, duchovný v Senci, Bytči a Trenčíne (od r. 1614), trenčiansky superintendent (1619), náboženský spisovateľ[12]skazonosný mor— možno ide o skutočný mor alebo o básnický obraz (protireformácia)[13]na panstvách Vašej Milosti…— napr. v Predmieri, Žiline, Motešiciach a Trenčíne[14]Tomáš Francisci— od r. 1615 farár a od r. 1620 dekan v Predmieri pri Bytči[15]Michal Crispinus— Krišpín, od r. 1615 farár v Hričovciach, od r. 1619 v Žiline[16]Rochocius— dekan v Uherskom Brode na Morave, exulant pod Illésházyho ochranou[17]Wolfius— Adam Wolf z Benešova v Čechách, učiteľ, r. 1619 kňaz v Poľnom pri Nemeckom Brode (Havlíčkův Brod), ako exulant farár v Nižných Motešiciach[18]Veressius— Melichar Vereš, farár v Dobrovici a Chočni, dekan v Nemeckom Brode, exulant pod Illésházyho ochranou[19]najslávnejší teológovia pána Hodikia— vysvätení superintendentom Hodíkom[20]nepriatelia plní zloby…— narážka na udalosti po bielohorskej bitke (8. novembra 1620), ktorá sa skončila porážkou českých stavovských vojsk[21]časť sa obzerá po egyptských hrncoch— po dobrom živobytí (izraelský ľud, hladujúci v púšti po vyvedení z Egypta, zatúžil po hrncoch mäsa, ktoré jedával v egyptskom zajatí — Exodus 16, 3)[22]Syn zatratenia— Satan, Satanovi prívrženci[23]chválami a bralami— v origináli: lumina columinaque (svetlami a stĺpmi)[24]podľa príkladu Kýra— Kýros (558 — 529 pred n. l), zakladateľ perzskej ríše, povolil izraelskému ľudu návrat z babylonského zajatia, lebo mu vraj rozkázal Boh, aby vystaval chrám v Jeruzaleme (Druhá kniha Paralipomenon 36, 22 — 23)[25]Vydal som svoju milovanú…— parafráza citátu z Jeremiáša (12, 7)[26]Na svete vás…— parafráza citátu z Jánovho evanjelia (16, 33)[27]divadlo celému svetu…— parafráza citátu z prvého Pavlovho listu Korinťanom (4, 9)[28]Nevesta Ježiša Krista— cirkev (obľúbený biblický obraz — Zjavenie sv. Jána 21, 2, 9; 22, 17) Polykarp — Polykarpus († 155 alebo 156) biskup v Smyrne (citát je možno z jeho listu Filipínčanom)[29]aby sme neboli naveky zahanbení— parafráza citátu zo Žalmov (31, 2)[30]zachová… cirkvi— v origináli nejasné miesto[31]Baal— pohanský, fenický boh neba a slnka[32]Urovnajte…— parafráza citátu z Izaiáša (57, 14)[33]Po slzách smiech…— v origináli: Post lachrymas risus, post exilium paradysus (Po slzách smiech, po vyhnanstve raj).[34]faraóna utopeného…— Mojžiš previedol izraelský ľud cez Červené more, ale egyptské vojsko faraóna Amenofisa II., ktoré prenasledovalo Izraelitov, v mori zahynulo (Exodus 14, 27 — 28)[35]Herodes Veľký(62 pred n. l. — 4 n. l.) — ukrutný kráľ v Júdsku, dal povraždiť nemluvniatka, lebo sa bál narodenia Ježiša (Matúš 2, 16). Saul, prvý izraelský kráľ, bol nespravodlivý, ukrutný a skončil samovraždou (Prvá kniha Samuelova 31, 4). Antiochos IV. Epifanes (175 — 164 pred n. l.), sýrsky kráľ, podnietil r. 167 svojou ukrutnosťou židovské povstanie pod vedením Makabejcov. Aman, obľúbenec perzského kráľa Xerxa (480 — 465 pred n. l.), chcel dať povraždiť Židov (Ester 3 — 7). Claudius Germanicus Nero (37 — 68), rímsky cisár, známy ukrutnou povahou, prenasledoval prvých kresťanov[36]Kde bolesť, tam ruka— Kde je utrpenie, tam sa nájde i ruka, ktorá ho opíše.[37]Po dohode medzi Michalom…— Michal III., cisár byzantský (856 — 867), uzavrel r. 864 s bulharským cárom Borisom (852 — 889) priateľský spolok a pomohol mu zaviesť v krajine kresťanstvo. Jakobeus uvádza chybne miesto Borisa Vlastimíra. Pritom meno Vlastimír si zamenil s menom Vladimír (Vladimír vládol až v rokoch 889 — 893). Panovníkom, ktorý požiadal Michala III. o vyslanie vierozvestov Konštantína (okolo 826 — 869) a Metoda (okolo 813 — 885), nebol Svätopluk (871 — 894), ale Rastislav (864 — 870). K ďalším omylom patrí tvrdenie, že Konštantín a Metod pokrstili v Prahe prvé české knieža Bořivoja († pred 895) a jeho manželku Ludmilu († 921). Ide zväčša o tradované omyly.[38]podľa predpisov a obradov východnej cirkvi— grécko-byzantská, nie západná rímsko-latinská orientácia[39]Drahomíra— manželka kniežaťa Vratislava I. (915 — 921), matka kniežat Václava (921 — 929) a Boleslava I. (929 — 967). Pripisuje sa jej neobyčajná ukrutnosť.[40]ona ako Chóre, Dátan a Abiron…— Drahomíru vraj pohltila zem ako Chorého, Dátana a Abirona, ktorí sa búrili proti Mojžišovi (Numeri 16)[41]v Mělníku pozbavila…— Drahomíra dala zahrdúsiť Ludmilu na hrade Tetíne, nie v Mělníku[42]Boleslav, kráčajúc…— Boleslav dal zavraždiť brata Václava z podnetu Drahomíry, pravdepodobne pre jeho orientáciu na východofranskú ríšu[43]osvedčil sa ako Achát…— ako verný nasledovník (Achát bol verným priateľom a sprievodcom Aenea)[44]Zrieť bolo tu možné…— prvé dva verše prevzaté z eposu Pharsalia (Bitka pri Farsale, VII, 464 — 465) od rímskeho básnika Marca Annaea Lucana (39 — 65), tretí verš pravdepodobne Jakobeov[45]chválami aj bralami— v origináli: lumina columinaque[46]ktorých mená uviesť zdalo sa spravodlivé…— mená prvých českých biskupov (ak je naše písanie mien odchodné od Jakobeovho písania mien, vtedy uvádzame v zátvorke znenie mena, ako ho používa Jakobeus). U všetkých biskupov sa rok úmrtia zhoduje s posledným rokom zastávania biskupského úradu, preto ho neuvádzame. Detmar (Ditmarus) bol biskupom 973 — 982 (J. nesprávny rok vysvätenia 968), Vojtech (Albertus) 982 — 997, Theodatus, ináč Thidag (Theodatus) 998 — 1017, Helikard, ináč Okard, Ekkard (Helichardus alias Ochardus) 1017 — 1023 (J. nesprávny rok úmrtia 1024), Izo, ináč Izzo (Iso) 1023 — 1030, Severus, ináč Schwericius, Šebíř (Severus vulgo Schwericius) 1030 — 1067, Jaromír (Iaromir) 1068 — 1089, Kosmas (Cosmas) 1091 — 1098 (J. nesprávny rok úmrtia 1097), Heřman (Hermannus) 1099 — 1122, Menhart (Meinhardus) 1122 — 1134, Jan První (Iohannes 1us) 1134 — 1139, Otto, ináč Ota (Otto) 1140 — 1148, Daniel První (Daniel primus) 1148 — 1167, Bedřich, ináč Friedrich (Fridericus) 1169 — 1179 (J. nesprávny rok úmrtia 1178), Valentín (Valentinus) 1180 — 1182, Přemysl, ináč Jindřich, Jindřich Břetislav (Przimislaus alias Henricus) 1182 — 1197 (J. nesprávne meno Přemysl namiesto Břetislav), Daniel Druhý, ináč Milík (Daniel Secundus) 1197 — 1214, Ondřej (Andraeas) 1215 — 1224, Peregrín, ináč Pelhřimov (Peregrinus) 1224 — 1225, Budislav, ináč Budilov (Budislaus) 1225 — 1226 (J. nesprávny rok úmrtia 1227), Jan Druhý (Iohannes 2us) 1226 — 1236, Bernard, ináč Bernart (Bernhardus) 1236 — 1240 (J. nesprávny rok úmrtia 1239), Mikuláš z Rožmberka, ináč Mikuláš z Rizmburka (Nicolaus Rosenbergius) 1241 —1258, Jan Třetí, ináč Jan z Dražic (Iohannes Tertius) 1258 — 1278, Tobiáš, ináč Tobiáš z Bechyne (Thobias) 1278 — 1296, Řehoř, ináč Řehoř z Valdeka (Gregorius) 1296 — 1301, Jan Čtvrtý, ináč Jan z Dražic (Iohannes Quartus) 1301 — 1343, Arnošt, ináč Arnošt z Pardubic (Ernestus) 1343, arcibiskupom 1344 — 1364 (J. nesprávny rok úmrtia 1361).[47]doktor Milíč— Jan Milíč z Kromeříže (Doctor Miliczius, † 1374), úradník kráľovskej kancelárie (1358 — 1362), od r. 1364 význačný pražský kazateľ usilujúci sa o mravnú nápravu spoločnosti, náboženský spisovateľ (Libellus de Antichristo 1367).[48]Jan, štvrtý tohto mena…— Jan Očko z Vlašimi (Johannes, cognomento Ocellus, † 1380), pražský arcibiskup (1364 — 1378), sekretár Karola IV. (1346 — 1378), poradca Václava IV. (1378 — 1419)[49]magister Matej Pařížský— Matej z Janova, zvaný Pařížský (M. Mathias cognomento Parisiensis, asi 1350 — 1394), odchovanec parížskej univerzity, Husov predchodca, náboženský spisovateľ[50]podľa scholastických doktorov— scholastika, stredoveká filozofia, ktorá sa opierala o náboženské dogmy[51]napravené náboženstvo— reformované náboženstvo[52]Zbynek První z Hazmburka— Zbynek Zajíc z Hazmburka (Zbinko primus Hasenburgius, asi 1375 — 1411), pražský arcibiskup od r. 1402. Pálil reformačné spisy a dal Husa do kliatby (1410).[53]Jeroným Pražský— magister Jeroným (Hieronymus Pragensis, okolo 1360 — 1416), Viklefov prívrženec, Husov priateľ. Účastnil sa založenia krakovskej univerzity (1410).[54]kostnická synoda— koncil (cirkevný snem), ktorý zvolal pápež Ján XXIII. (1410 — 1415) a cisár Žigmund (1387 — 1437) v novembri 1414 do Kostnice. Trval až do r. 1418. Odsúdil Viklefovo, Husovo a Jeronýmovo učenie. Dal upáliť Husa (1415) a Jeronýma (1416).[55]neporušené užívanie najsvätejšej Večere— prijímanie pod obojím spôsobom[56]Albík— Albík (Albico) z Uničova na Morave, pražský arcibiskup (1411 — 1412), magister a doktor práv, osobný lekár Václava IV. Zomrel pravdepodobne v Uhorsku (1427)[57]Konrád— Konrád (Conradus) z Vechty († 1431), pražský arcibiskup od r. 1413, prívrženec husitizmu od r. 1421. V záujme urovnania náboženských sporov zvolal sjazd do Roudnice, za čo bol exkomunikovaný (1426).[58]Jan Bradáč, čiže Barbatus— Bradáč (Johannes Bradatius sive Barbatus), bližšie neznámy[59]Jan Krása— Krása (Krasa), konšel v Novom Meste Pražskom, Husov prívrženec[60]Žigmund— Žigmund Luxemburský (1387 — 1437), od r. 1387 uhorský kráľ, od r. 1410 nemecký cisár, od r. 1436 český kráľ[61]rímsky pápež— Martin V. (1417 — 1431), ktorý vyhlásil 1. marca 1420 krížovú výpravu proti Čechom[62]Hynek Červenohorský— Hynek ml. z Červené Hory (Hinco de Rubeo-monte), za husitských vojen bojovník na strane cisára Žigmunda[63]Mikuláš Hochta— bližšie neznámy[64]Václav Švec— Václav, pravdepodobne zamestnaním švec (Venceslaus Sutor)[65]Martin Loquis a Prokop Jednooký— Loquis, vlastným menom Húska, zvaný aj Martínek, významný chiliastický kazateľ a táborský sektár, chcel s kňazom Prokopom Jednookým (Procopius Monoculus) vybudovať Tábor chudobných pri Nedakoniciach na rieke Morave. Oboch však chytili a uvrhli do väzenia pražského arcibiskupa Konráda v Roudnici, kde ich zadebnili do suda a upálili.[66]Jan Chudek…— bližšie neznámi kňazi[67]Jan Žižka z Trocnova— Žižka (Johannes Zizka, alias Cocles de Trocznow, vel a Calice, 1360 — 1424), významný husitský vojvodca, ktorý sa opieral o ľudové masy. Po mnohých víťazných bitkách zomrel pri Přibyslavi.[68]markgrófstvo— moravské markgrófstvo (kniežatstvo)[69]snem všetkých kráľovských stavov— snem z r. 1419. Boli na ňom vyslovené štyri pražské artikuly (články), ktoré obsahovali husitský program (sloboda kazateľom, prijímanie z kalicha, zabavenie svetských majetkov cirkvi, trestanie ťažkých hriechov u každého).[70]Čenek z Vartemberka— Čenek (Czenko de Wartmbergk, † 1425), príslušník starej českej panskej rodiny, najvyšší kastelán (1414 — 1420). Hoci jeho vzťah k husitizmu nebol vždy najpevnejší, podpísal r. 1415 s Bočkom z Kunštátu a s Vilémom z Vartemberka protestný list v Husovej záležitosti („viedol ďalej záležitosť magistra Husa“).[71]Boček z Kunštátu, ináč z Poděbrad— Boček (Botzko de Kunstat alias de Podiebrad, † 1416), najvyšší pisár Václava IV. (1404 — 1408), Husov zástanca[72]Vilém z Vartemberka, ináč ze Zvířetic— Vilém (Vilhelmus de Wartmbergk alias de Zuirzeticz, 1392 — 1432), Husov priaznivec[73]Heřman— Heřman (Hermannus), nikopolský biskup a sufragán (podriadený biskup) pražského arcibiskupa, odporca husitizmu. R. 1417 bol donútený na hrade Lipnici pri Nemeckom Brode vysvätiť niekoľkých husitských kňazov, za čo ho arcibiskup pozbavil úradu. Husiti ho utopili v rieke Lužnici.[74]Táboriti— najradikálnejší prívrženci husitizmu, nazvaní podľa svojho centra, mesta Tábora[75]Jan z Dubna— Jan (Johan. de Dubna), bližšie neznámy[76]Jan Městecký— Městecký z Opočna a z Dobrušky (Johannes Miestecsky, † 1431), ktorý najprv s husitmi sympatizoval (1415), no neskôr proti nim vystupoval (1420)[77]Půta z Častolovic— Půta (Puta de Czastolovicz, † 1435), úradník zemského súdu, účastník kostnického koncilu, od r. 1421 odporca husitov[78]Prokop z Plzně— magister Prokop (Procopius Plzenus), profesor na pražskej univerzite, významný husitský teológ, prívrženec Viklefovho učenia[79]Petr z Mladenovic— Petr (Petrus de Mladienovic, † 1451), pôvodom z Moravy, Husov sprievodca na kostnický koncil (1414), magister na pražskej univerzite (1616)[80]Jan Rokycana— Rokycana (Johannes Rocheczanus, 1397 — 1471), významný husitský teológ a spisovateľ, rektor pražskej univerzity, po smrti arcibiskupa Konráda administrátor konzistória (1431 — 1437). Usiloval sa o zmierenie husitov s katolíckou cirkvou. R. 1435 ho zvolili husiti za pražského arcibiskupa, nebol však potvrdený.[81]Přibyslav z Jesenic— magister Přibyslav (Przibislaus de Giessenicz), bližšie neznámy[82]Jakub Jakoubek ze Stříbra— Jacobellus (Iacobus Iacobellus Misenus, † 1429), magister (1397), kazateľ v Betlehemskej kaplnke v Prahe, Husov priateľ, obhajca Viklefovho učenia, náboženský spisovateľ[83]Petr z Drážďan— Petr (Petrus Dresdensis, † 1421), magister. Po vydaní tzv. kutnohorského dekrétu (1409) opustil Prahu. Pôsobil istý čas v Drážďanoch (1412). Keď ho z Drážďan vypovedali ako kacíra, vrátil sa do Prahy. Bol upálený.[84]na synode v Bazileji— na bazilejskom koncile, ktorý r. 1431 zvolal pápež Martin V. (1417 — 1431). Na koncile sa rokovalo o tom, ako potlačiť husitské hnutie v Čechách.[85]Palermský poslucháč— niektorý legát koncilu z Palerma[86]Václav Koranda— Koranda st. (Venceslaus Coranda), husitský kňaz v Plzni, ktorý vystupoval proti cirkevným obradom[87]Jan Mnich— Mnich (Iohannes Monachus), magister a pražský kazateľ, bližšie neznámy[88]Konrád— Konrád z Vechty (Conradus, † 1431), pražský arcibiskup, ktorý sa r. 1421 pridal k husitom[89]Z nich magister Jan Hus…— ide pravdepodobne o Jana Mnicha[90]Jan Pátý, priezviskom Rokycana— spomínaný Jan Rokycana (Iohannes 5us cognomine Rokyczanus)[91]magister Prokop Holý z Plzně— správne magister Prokop z Plzně (Procopius Plzenus), správca niekoľkých cirkevných sborov (presbyter), ktorého sme už spomínali. Jakobeus ho stotožnil s husitským vojvodcom Prokopom Holým, zvaným Veliký (preto ho nazýva M. Procopius Rasus Pilsnensis). Prokop Holý zomrel 30. mája 1434. Prokop z Plzně a Rokycana boli v Rezne v auguste 1434. Vyjednávali ustanovenie pražského arcibiskupa pod obojím.[92]Bedřich ze Strážnice— Bedřich (Bedrzichius de Straznicz, † 1459), pôvodom z Moravy, kňaz a táborský hajtman. R. 1421 založil tábor ľudu v okolí Strážnice na Morave.[93]Mikuláš z Pelhřimova— spomínaný Mikuláš, zvaný Biskupec (Nicolaus Pelhrzimovinus, † asi 1459), pražský bakalár, prívrženec radikálnej husitskej strany. Po páde Tábora (1452) bol väznený v staromestskej radnici v Prahe.[94]Martin Lupáč— Lupáč (Martinus Lupacius, koncom 14. stor. — 1468), najtolerantnejší husitský teológ, duchovný na viacerých miestach (Chrudim, Žatec, Klatovy), biskup, Rokycanov prívrženec, účastník dôležitých posolstiev, autor niekoľkých náboženských spisov[95]Petr Payne— Payne, zvaný Engliš (Petrus Peynius), pôvodne magister na oxfordskej univerzite. Ako prívrženec Viklefovho učenia musel opustiť Anglicko. R. 1417 prišiel do Prahy, kde pôsobil ako univerzitný profesor. Dlhší čas strávil i v Žatci, odkiaľ ho vypovedali r. 1437.[96]Matěj Louda z Chlumčan— Louda (Matthias Lauda de Chlumczan, † 1460), magister na pražskej univerzite, český diplomat, popredný táborita[97]Vyznanie o sviatostiach— učenie o sviatostiach je jedným z článkov Vyznania[98]florentská synoda— koncil vo Florencii, ktorý zvolal pápež Eugen IV. (1431 — 1447) r. 1439 (nie 1438) za vlády kráľa Alberta (Albrechta) II. Rakúskeho (1437 — 1439). Koncil vystúpil proti prijímaniu pod obojím spôsobom.[99]Křišťan z Prachatic— Křišťan (Krzisstan Prachaticenus, asi 1360 — 1439), teológ, matematik, astronóm, lekár, dekan pražskej univerzity (1403 — 1404), farár u sv. Michala v Prahe (1405), Husov dôverný priateľ, autor matematických, hvezdárskych, prírodovedných a lekárskych spisov[100]administrátor evanjelického konzistória— správca, ktorý stojí na čele evanjelického poradného sboru[101]5. septembra roku 1439— správne 15. októbra 1438 (5. september 1439 je dňom Křišťanovho úmrtia)[102]Prokop— pravdepodobne spomínaný Prokop Holý z Plzně[103]za kráľa Jiřího— Jiří Poděbradský v tom čase ešte nebol kráľom, ale hajtmanom východočeských landfrídov, t. j. politických zväzkov panských stavov (1444 — 1452). Potom sa stal krajinským gubernátorom (1452 — 1457) a napokon českým kráľom (1458 — 1471).[104]snem všetkých stavov— sjazd českých stavov pod obojím, ktorý sa konal v Prahe (november 1450 — január 1451). Stavy sa na ňom rozhodli nadviazať styky s gréckou cirkvou. Sprostredkovateľom bol pravdepodobne Petr Payne.[105]sľub, ktorý sa týka…— sľúbili pomoc pri vysviacaní českých kňazov pod obojím[106]verne opísal život…— v spise Relatio de Mri Johannis Hus causa Constantinensi acta (Zpráva o súde magistra Jana Husa, konanom v Kostnici)[107]Jan z Chlumu— Jan (Johannes de Chlum), Husov ochranca, ktorý sprevádzal Husa na kostnický koncil[108]Václav z Dráchova— Václav (Venceslaus Drachonius, koncom 14. stor. — 1469), magister, od r. 1429 kazateľ v Betlehemskej kaplnke v Prahe[109]Jan Příbram— Jan z Příbramě (Ioh. Przibramenus, † 1448), teológ, náboženský spisovateľ. Patril k najmiernejšej husitskej frakcii.[110]Jan z Lubeku— Jan (Johannes Lubecensis, † 1502), rodák z Lübecku v Meklenbursku, doktor teológie, magister na rostockej a pražskej univerzite (1467 — 1496)[111]Václav z Vrbna— Václav (Venceslaus Werbensis), rektor pražskej univerzity (1451, 1459 — 1460, 1466 — 1467), dekan filozofickej fakulty (1457)[112]Hořepník— starobylé mestečko v táborskom kraji[113]Rímsky pápež…— Pavel II. (1464 — 1471), ktorý dal kráľa Jiřího Poděbradského do kliatby (1464), vyhlásil ho za zosadeného z trónu (1466) a začal proti Čechom krížovú výpravu[114]všeobecný mier— „vilémovský“ mier, ktorý uzavrel Jiří Poděbradský s uhorským kráľom Matejom Korvínom po bitke pri Vilémove neďaleko Čáslavi (1469). Mier mal krátke trvanie.[115]horkosť cirkvi…— parafráza myšlienky z Izaiáša (38, 17)[116]pápežskí legáti— vyslanci pápeža Pavla II.[117]Vladislav— Vladislav II. Jagelovský, ktorý bol českým kráľom v rokoch 1471 — 1516[118]vo štvrtok po sviatku sv. Juraja— 29. apríla[119]Michal Polák— Polák (Michael Polonus, nar. asi 1421), rodák z Czeszewa pri Lekne, ktorá bola strediskom poľského husitstva. Prišiel do Prahy, kde pôsobil ako kazateľ v svätopeterskom a týnskom chráme a napokon v chráme sv. Jiljího.[120]konšel— člen mestskej rady[121]Karlova kolej— ináč Veliká kolej, ústav pri Karlovej univerzite, v ktorom bývali študenti a profesori a kde sa konali aj prednášky (kolégium). Bola založená r. 1366.[122]rímsky pápež— Sixtus IV. (1471 — 1484)[123]kompaktáty bazilejskej synody— zmluva medzi Čechmi a bazilejským koncilom, podľa ktorej sa Čechom povoľovalo prijímať i z kalicha (pod obojím spôsobom). Boli vyhlásené r. 1436. Niektorí pápeži ich nebrali na vedomie (Pius II., Pavel II.), niektorí si nimi chceli získať českú stranu (Sixtus IV.)[124]Michal, pôvodom Poliak— menovaný Michal Polák[125]Václav Slánský— Slánský (Venceslaus Slanaeus), duchovný u sv. Valentína v Prahe, bližšie neznámy[126]Jan Mišta— písaný aj Miča (Johannes Micza), Mičta, duchovný u sv. Mikuláša v Prahe, bližšie neznámy[127]Václav Písecký— Písecký (Venceslaus Piscenus), magister, bližšie neznámy[128]Matěj Machek— Machek (Mathias Machecus), magister, profesor na pražskej univerzite[129]Lukáš Pražský— Lukáš (Lucas Pragensis, nar. okolo 1460), bakalár, biskup Jednoty bratskej, autor apologetických spisov[130]Jan Černý— Černý (Johannes Niger, okolo 1460 — po r. 1520), magister, brat Lukáša Pražského, chýrny lekár, autor náb. a lekárskych spisov[131]akési kráľovské edikty— nariadenia Vladislava II.[132]zlo dopadlo… živí— parafráza myšlienok zo Žalmov (7, 17; 124, 7; 31, 16; 37, 40)[133]Václav Koranda z Plzne— Koranda ml. (Venceslaus Corandicius Plsnensis, 1424 — 1519), magister, administrátor konzistória (1471 — 1497), dekan pražskej univerzity (1462 — 1463, 1470, 1471), účastník posolstva Jiřího Podebradského k pápežovi vo veci potvrdenia kompaktátov (1462)[134]Jiří Pražský— Pražský (Georgius Pragensis), magister, rektor pražskej univerzity (1476, 1477, 1478)[135]chrám Týnského dvora— Týnský chrám (chrám P. Márie). Stál na Staromestskom námestí pri Týnskom dvore (Laeta curia), kde bolo prístrešie pre cudzích kupcov a sklady pre ich tovar[136]Augustinus Lucianus— Lucianus († 1493), sankturienský (santorinský) biskup, ktorý v modenskom grófstve vysviacal husitských kňazov. Na prosbu Čechov prišiel do Prahy, kde sa stal biskupom (1483)[137]snem v Nymburku nad Labe— sjazd českých stavov v marci 1483[138]on pri chráme…— Z textu je pravdepodobne niečo vynechané (Augustinus Lucianus pôsobil v Prahe a bol pochovaný v Týnskom chráme).[139]Filip— Filip de Villa Nuova (Philippus, prvá polovica 15. stor. — 1507), generálny vikár mutinenského (modenského) biskupa, titulárny biskup sidonský (nie mutinenský). Do Prahy prišiel r. 1504. Pôsobil v Kutnej Hore.[140]Pavel ze Žatce— Pavel (Paulus Zatecensis, polovica 15. stor. — 1517), magister (1475), dekan (1477) a rektor pražskej univerzity, prepošt (predstavený) Karlovej koleje, administrátor konzistória (1500 — 1517)[141]Václav z Litomyšle— Václav Šišmánek (Venceslaus Lithomysslenus, † 1523), administrátor konzistória (1520 — 1523), rektor pražskej univerzity, kazateľ v Týnskom chráme a v chráme sv. Apolinára[142]Matej Korambus— Korambus z Třebče (Mathias Corambus, druhá polovica 15. stor. — 1536), magister, senior kláštora „Na Slovanech“, administrátor konzistória (1517 — 1520), náboženský spisovateľ[143]Václav Rožďalovský— Rožďalovský (Venceslaus Rozdialovinus, okolo 1490 — 1520), novoutrakvistický teológ, magister (1515), lekár, profesor na pražskej univerzite. Patril medzi prvých českých teológov, ktorí sa prikláňali k nemeckej reformácii.[144]Jan Poduška— Poduška (Iohannes Podusska, † 1520), novoutrakvista, farár katedrálneho (biskupského) Týnského chrámu, Lutherov prívrženec[145]roku 1525— správne r. 1520[146]asesor— prísediaci[147]Vavřinec Třeboňský— Třeboňský (Laurentius Trebovinus, † 1531), magister, asesor konzistória, rektor pražskej univerzity (1518 — 1519, 1530 — 1531), kazateľ v Betlehemskej kaplnke[148]Jakub— Jakub (Jacobus), kazateľ v Týnskom chráme, bližšie neznámy[149]Václav— Václav (Venceslaus), kazateľ v chráme sv. Jiljího, bližšie neznámy[150]Pavel Sperát— Sperát, vlastným menom Paul von Spretten (Paulus Speratus, † 1551), doktor filozofie, teológie a práv v Nemecku, nemecký luteránsky kazateľ v Jihlave (1522). Olomoucký biskup ho dal uväzniť (1523), a len na príhovor vplyvných osobností unikol upáleniu (podľa Jakobea bol upálený). Neskôr pôsobil vo Wittenbergu.[151]Beneš Optát— Optát (Benedictus Optatus), pôvodom z Telča na Morave, katolícky kňaz, neskôr utrakvista, kazateľ vo Veľkom Meziříčí (1520)[152]Kliment Minorita— Clemens Minorita, bližšie neznámy[153]Jan Charpa— bakalár, bližšie neznámy[154]olomoucký biskup— Stanislav Thurzo, biskup v Olomouci (1497 — 1540). Pochádzal z bohatej uhorskej rodiny.[155]Mikuláš a vdova Klára— Mikuláš Vřetenář, kňaz Jednoty bratskej, a Klára, gazdiná u kňaza Vřetenářa, novopražská meštianka zo svätoštefanského biskupského obvodu[156]v deň zasvätený Barbore— 4. decembra[157]potok Poříčí— dnes ulica „Na Poříčí“[158]Jan z Pernštejna— Jan (Johannes de Persstein, † 1548), najvyšší moravský komorník (1506 — 1516, 1520 — 1523), zemský hajtman (1515 — 1519, 1526 — 1528, 1530 — 1532), popredný defenzor (obhajca) pražskej akadémie a konzistória[159]Jan z Vartemberka— Jan (Johannes de Vartembergk, † 1543), kráľovský kastelán (1523 — 1525, 1528 — 1542)[160]Ferdinand Prvý— Ferdinand I. Habsburský (1526 — 1564), uhorský a český kráľ, rímsko-nemecký cisár[161]Havel Cahera ze Žatce— Cahera (Gallus Czahera Zatecensis, † 1545), magister (1518), administrátor konzistória (1523 — 1529), účastník posolstva do Budína, ktoré malo rokovať s pápežským legátom o potvrdení kompaktátov (1525). Za Ferdinanda I. bol vypovedaný. Žil v Meissensku, Norimberku a inde. Zomrel v Ansbachu.[162]… magister Vavřinec Třeboňský…— Z textu je niečo vynechané (Vavřinec a ostatní vymenovaní magistri nemohli byť administrátormi, ale len asesormi).[163]Jan z Chocne— Jan, priezviskom Berka (Johannes Choczenus, koncom 15. stor. — 1545), magister (1522), profesor a rektor pražskej univerzity (1533 — 1537), autor lekárskych spisov[164]Tomáš z Vlašime— Tomáš (Thomas Wlassimensis), magister, dekan (1518, 1523) a rektor (1525, 1526) pražskej univerzity[165]Jan Macer— Johannes Macer, bližšie neznámy[166]v deň zasvätený sv. Augustínovi— 28. augusta[167]Pražská kronika— Pražská kronika od Bartoša Písařa (okolo 1470 — 1535), v ktorej sa opisujú cirkevné dejiny (1524 — 1530)[168]Osudný a pre celý kresťanský svet…— Ján Fridrich (nar. 1503), saský kurfirst, stál na čele tzv. Šmalkaldského spolku, ktorý sa utvoril r. 1530 na obranu viery a politickej samostatnosti nemeckých protestantských kniežatstiev a ríšskych miest proti španielskemu kráľovi Karolovi V. (1500 — 1556). Medzi Šmalkaldským spolkom a Karolom V. došlo k vojne, v ktorej Karol V. porazil Jána Fridricha v bitke pri Mühlbergu (1547). Počas šmalkaldskej vojny (1546 — 1547) pripravovali české utrakvistické a českobratské stavy odboj proti Ferdinandovi I., ktorý bol bratom Karola V. Preto odmietli Ferdinandovu výzvu, aby poskytli vojenskú pomoc Karolovi V. Po skončení vojny použil Ferdinand I. najprísnejšie opatrenia: české odbojné mestá na čele s Prahou zbavil hlasu na sneme a obmedzil ich mestskú samosprávu. Ostro vystúpil najmä proti Jednote bratskej, v ktorej videl ideologického pôvodcu českého odboja.[169]saský dom— saský panovnícky rod[170]z krajín patriacich k celistvosti rakúskeho domu— patriacich habsburskému panovníckemu rodu (Rakúsko, Uhorsko, Sliezsko, Chorvátsko a i.)[171]palatinát ríšskeho kurfirsta— územie pod správou kurfirsta (kniežaťa, ktorý mal právo voliť kráľa) Jána Fridricha[172]Meissensko— meissenský kraj, bývalé meissenské markgrófstvo s hlavným mestom Meissen[173]Kňaz Havel— magister Havel Gelastus Vodňanský († 1577), utrakvistický kňaz. Začiatkom r. 1562 podal s niekoľkými duchovnými Ferdinandovi I. sťažnosť na českých novoutrakvistických kňazov. Obvinil ich z bludov a kacírstva.[174]kolej Všech svatých— magisterské kolégium pražskej univerzity, ktoré vzniklo r. 1366[175]verní ochrancovia— novoutrakvistickí duchovní (stúpenci miernej kališníckej strany), ktorí na obranu svojho učenia spísali v júni 1562 Vyznanie viery a predložili ho cisárovi Ferdinandovi I.[176]Duchovní pražských cirkví…— Jan Mystopol (Johannes Mystopolus, † 1568), dekan u sv. Apolinára na vrchu Větrníku, kazateľ v Betlehemskej kaplnke a administrátor konzistória (1542 — 1556), Jan z Říčan (Johannes Rziczanus), kazateľ v arcibiskupskom Týnskom chráme, Jan Černý (Johannes Niger, okolo 1508 — 1565), zvaný Nigranus, kazateľ v chráme sv. Štěpána Většího, Martin z Mělníka (Martinus Mielniczenus), kazateľ v chráme sv. Mikuláša a administrátor konzistória (1570 — 1571), Václav Šmohel (Vencesilaus Ssmohelus), kazateľ v chráme sv Michala.[177]Dekani a duchovní miest…— Matej z Loun (Mathias Lunaeus), nymburský dekan, Matěj Hruška z Benešova (Mathias Hrusska Benessoviensis), roudnický duchovný, Štěpán z Mirotic (Stephanus Miroticenus), královéhradecký arcidekan, Václav Benýšek (Venceslaus Benisko), holohlavský kňaz, Jan Semín z Turnova (Johannes Seminus, † 1582), bakalár (1555), českobrodský a kutnohorský dekan, Jan Klaudius (Joh Claudius), chrudimský dekan, Tomáš z Benešova (Thomas Benessovinus), jičínsky dekan, Urban z Nymburku (Urbanus Nymburgenus), rakovnický dekan, Matěj Macer z Kouřimi (Matthias Macer Gurimenus), novoměstský dekan, Matouš (Matthaeus), kolínsky dekan, Matouš (Matthaeus), královédvorský dekan, Jakub z Čáslavi (Jacobus Czasslavinus), pardubický dekan, Simeon Pressius, sezemický dekan, Matěj z Kutné Hory (Matthias Guttenus), dobrušský duchovný, Ondrej Argius, pražský diakon.[178]Maximilián— Maximilián II. (1564 — 1576), český a uhorský kráľ, nemecký cisár[179]praktiky— podvod, lesť[180]štatúty— súhrn nariadení a ustanovení v stredovekom práve[181]Vratislav z Pernštejna— Vratislav (Wratislavius de Pernsstein, 1530 — 1582), od r. 1567 najvyšší kancelár, podporovateľ umení a vied[182]a iných… zakročenia— v origináli nejasné miesto[183]Šebestián Agrikola— možno Agricola (Ssebestianus Agricola), staropražský mešťan, cisársky richtár, ktorý býval v mestskej rade oporou jezuitov[184]rímska strana— katolíci[185]napísali prosbopis…— prospobis s návrhom na cirkevnú organizáciu sirany pod obojím, ktorý predložili Maximiliánovi II. s Vyznaním viery (Česká konfesia), vypracovaným na základe dohody medzi utrakvistickou a českobratskou šľachtou (1575). V Českej konfesii bolo dvadsaťpäť artikúl (článkov).[186]sľúbil stavom…— Maximilián II. chcel od českých stavov dosiahnuť schválenie voľby svojho syna Rudolfa II. (1552 — 1612) za českého kráľa, preto dal k Českej konfesii ústny súhlas[187]Referentmi sľubu… boli páni— Bohuslav Felix Hasištejnský (Bohuslaus Felix Hasinssteinius, 1517 — 1583), od r. 1570 najvyšší kráľovský sudca, účastník na zostavovaní Českej konfesie, Jaroslav Smiřický ze Smiřic (Jaroslaus Smirzicky de Smirzicz, okolo 1513 — 1597), povýšený do panského stavu za služby preukazované Ferdinandovi II. (1554), Jan z Valdštejna (Johannes de Wallsstein), Jindřich Kurcpach z Trachenburka (Henricus Kurcpach de Trachmpergk, † 1590), príslušník rodiny pochádzajúcej zo Sliezska, Karel z Bibrštejna (Carolus de Bibrsstein), Burjan Trčka z Lipy (Barian Trczka de Lippa, † 1591), od r. 1562 kráľovský komorník, Jan Leskovec z Leskovce (Ioh. Leskoveczius de Leskovicz), Michal Španovský z Lisova (Michael Sspanovsky de Lissova, † okolo 1597), podkomorník (1570 — 1575), najvyšší pisár a kráľovský radca (1575 — 1595), Šebestián z Vřesovic (Ssebastianus de Vrzesovicz), Václav z Vřesovic (Vencesilaus de Wrzesovicz, 1532 — 1583), brat predošlého, ktorý dal vo svojom dome vytlačiť text Českej konfesie, za čo upadol do nemilosti cisára[188]úmysel láskavého cisára sa oddialil— v skutočnosti Maximilián II. ešte pred odchodom do Rezna odvolal svoj ústny sľub, zakázal vytlačiť text Českej konfesie a obnovil mandáty na prenasledovanie Jednoty bratskej[189]Rudolf— Rudolf II. (1576 — 1612), český a uhorský kráľ, rímsko-nemecký cisár[190]Zbyněk Berka— Berka z Dubé a Lipé (Zbinko Berka, 1551 — 1602), pražský arcibiskup (1592 — 1606)[191]Jiří Pontanus, ináč Bartold— Pontanus (Georgius Pontanus, alias Bartholdus, † 1616), pôvodom z Mostu, odchovanec jezuitov, neskôr administrátor konzistória, autor latinských príležitostných básní a kázní[192]rímska kúria— pápežský dvor v Ríme[193]mandát roku 1602— proti Jednote bratskej[194]Daniel Plesnivec— Plesniwecius, bližšie neznámy[195]kňaz Václav— Václav Dačický (Sacerdos Vencesilaus), administrátor konzistória (1594 — 1604). Roku 1604 ho dal uväzniť arcibiskup Zbyněk Berka.[196]v deň… Husa a Jeronýma Pražského— 6. júla a 30. mája[197]Jiří z Lobkovic— Jiří Popel z Lobkovic st. (Georgius de Lobkovicz, 1551 — 1607), prenasledovateľ protestantov, majiteľ chomutovského panstva, kde založil jezuitské kolégium. Na dvore Rudolfa II. zastával vysoké úrady. Neskôr upadol do nemilosti a bol uväznený.[198]viac treba poslúchať…— citát zo Skutkov apoštolských (5, 29)[199]Jaroslav Bořita z Martinic— Bořita (Jaroslaus Borzita de Martinicz, 1582 — 1649), pán hradu Smečna pri Slanom, kráľovský kastelán a miestodržiteľ. Patrí k trojici úradníkov, ktorých vyhodili v máji 1618 z oblokov pražského hradu (pražská defenestrácia).[200]Kašpar Belvic— Kašpar Belvic z Nostic (Casparus Belviczius, † 1613), majiteľ Kynšperka (u Jakobea Linikspergum, dnes Chlum Králův), príslušník rodiny pochádzajúcej z Lužice.[201]Jan Včelín z Kasejovic— Včelín (Johannes Wczelinus Kassegovinus), pražský duchovný, lekár[202]zišli sa roku 1609— Po rokovaní českých stavov na sneme v januári — marci a v máji 1609 došlo v júli tohože roku k vydaniu Majestátu Rudolfa II. Majestát zabezpečoval náboženskú slobodu. Českej konfesii dával zákonné právo a stavom povoľoval konzistórium, univerzitu a voľbu úradu dvadsiatich štyroch defenzorov (ochrancov) z radov šľachty, rytierstva a meštianstva.[203]ríšske kniežatá— nemecké protestantské kniežatá[204]ustanovili defenzorov— Jan Jiří ze Švamberka (Johannes Georgius de Sswambergk), dvorný sudca (1600 — 1609) a najvyšší komorník (1609 — 1611), Děpold Švihovský z Ryžmberka (Theobaldus Ssvihovsky de Rizembergk, † 1616), Karel z Vartemberka (Karolus de Vartmbergk, 1553 — po r. 1609), kráľovský radca a hajtman, Jan Litvin z Říčan (Iohan. Litwin de Rziczan), účastník defenestrácie kráľovských úradníkov (1618), Jindřich Matěj (Henricus Mathias), gróf z Věžnik, Vilém z Lobkovic (Wilhelmus de Lobkovicz), kráľovský radca a komorník, Vilém Václav z Roupova (Wilhelmus Vencesilaus de Ruppa), Václav Budovec z Budova (Vencesilaus Budovecius de Budowa, asi 1547 — 1621), priaznivec Jednoty bratskej, popravený medzi 27 českými pánmi, Krištof Vratislav z Mitrovic (Christophorus Wratislaus de Mitrovicz, 1584 — 1645), kráľovský radca, hajtman, od r. 1615 radca dvorného a komorného súdu, od r. 1627 najvyšší pisár a miestodržiteľ, Jiří Gerstorf z Gerstorfu (Georgius Gersstorphius de Gersstorph), cisársky radca a zemský sudca, Matěj Štampach ze Štampachu (Mathias Sstampachius de Sstampach), Oldřich Gerstorf z Gerstorfu (Udalricus Gersstorphius de Gersstorph, † 1620), radca, prokurátor a podporovateľ českej literatúry, Krištof Fictum z Fictumu st. (Christophorus Fictum de Fictumio, † okolo 1620), autor druhej apológie českých stavov (1618), Bohuslav z Michalovic (Bohuslaus de Michalovicz, † 1621), dvorný pisár (1590 — 1611), vicekancelár (1612 — 1617), popravený medzi 27 českými pánmi, Jindřich Otta z Losu (Henricus Otta de Loss, † 1621), direktor (1618), popravený medzi 27 českými pánmi, Jan Milner z Milhauzu (Ioh. Miller de Milnhauz), účastník stavovského povstania (1618), Václav Magrle ze Sobíšku (Venceslaus Magrle de Sobissek), Martin Fruvein z Podolí (Martinus Fruvain de Podoli, † 1621), väznený pre účasť na stavovskom povstaní (niekoľko dní pred popravou vypadol z veže väzenia a zabil sa), Šimon Homburk z Homberka (Simeon Humburgius de Humburgk), Jiljí Perger z Častolovic (Aegidius Perger de Czastolovicz), konšel (1609 — 1613), Adam Huber z Risenpachu (Adamus Huberus a Risnpach, 1546 — 1613), lekár a spisovateľ, Melichar Haldius z Najenperka (Melchior Haldius a Najenpergk), Jan Theodor Sixtus z Ottersdorfa (Johannes Theodorus Sixtus de Ottrsstorph, † 1653), účastník stavovského povstania, omilostený, exulant v Drážďanoch, Valentín Kochan z Prachové (Valentinus Kochan a Prachove, † 1621), magister, od r. 1598 vyberač z mestského stavu, pisár (1610), popravený medzi 27 českými pánmi[205]konzistórium Kráľovstva českého— Eliáš Šud ze Semanína (Elias Ssuda de Semanina, † 1614), pôvodne kňaz augustiniánskeho rádu, od r. 1570 pod obojím, nymburský farár, od r. 1609 duchovný arcibiskupského Týnského chrámu a administrátor konzistória (1609 — 1614), Matěj Cyrus z Třebnice (Mathias Cyrus, 1566 — 1618), kazateľ v Betlehemskej kaplnke, senior konzistória (1609), biskup (1611) a náboženský spisovateľ, Václav Štefanides z Teplic (Venceslaus Stephanides Thermenus, † 1620), kutnohorský arcidekan (1600 — 1621), Matěj Romenec Pražský (Mathias Romenecius, † asi 1610), nemeckobrodský dekan, Jiří Hanuš z Landškrouna (Georgius Hanussius Landskronaeus, druhá polovica 16. stor. — 1614), pražský duchovný, autor náboženských spisov a majiteľ tlačiarne (1609 — 1613), Jur Tesák Mošovský (Georgius Tesak Mossovinus, asi v polovici 16. stor. — 1617), rodák z Mošoviec, kežmarský a košický učiteľ, českobrodský a kouřimský dekan (1590 — 1604, 1607 — 1608), pražský kazateľ (1609 — 1611) a náboženský spisovateľ, Adam Klemens Plzeňský (Adamus Clemens, druhá polovica 16. stor.), vranenský a pražský kazateľ, profesor teologickej fakulty v Prahe a exulant v Altenburgu, Jan Cyrillus Třebíčský (Johannes Cyrillus, druhá polovica 16. stor. — 1632), od r. 1619 kazateľ v Betlehemskej kaplnke, senior, exulant v Lešne (1628) a náboženský spisovateľ, Jan Korvín Landškrounský (Johannes Corvinus, † 1632), odchovanec heidelberskej univerzity, nemecký kazateľ v chráme sv. Benedikta (1609 — 1611) a v kaplnke Božího Těla (1612 — 1618) a exulant v Brehu, Martin Bacháček Nouměřický z Nouměřic (Martinus Bachacius Naumierzicius a Naumierzicz, 1539 — 1612), magister (1582), dekan a rektor pražskej univerzity (1598 — 1600, 1603 — 1612), hvezdár, matematik a zostavovateľ kalendárov, Šimon Skála z Kolince (Simeon Skala de Kolinecz, † 1617), magister, učiteľ na pražskej škole u sv. Jiljího, predstavený Karlovej koleje a profesor a dekan pražskej univerzity (1599 — 1601, 1604 — 1606, 1613), Jan Campanus Vodňanský (Iohan. Campanus Vodnianus, okolo 1572 — 1622), spomínaný autor latinskej príležitostnej poézie[206]znak Kráľovstva českého— strieborný lev s dvojitým chvostom v červenom poli[207]Templa patent…— Chrámy sa otvárajú, slobodný Lev jasá, lebo sľub, ktorý si dal, Maximilián, viere, splnil Rudolf.[208]Ale roku 1611 pripravilo pasovské vojsko…— Pasovské vojská na čele s pasovským biskupom Leopoldom (1586 — 1632), bratancom Rudolfa II., vpadli do Čiech koncom roku 1610. Vo februári 1611 sa zmocnili Hradu a Menšieho Mesta Pražského. Odtiahli po porážke v marci 1611.[209]po parížskych jatkách… pražské fašiangy— „Pražské fašiangy“ 3. — 5. februára 1611, cez ktoré pasovské vojsko dobývalo Menšie Mesto Pražské a páchalo násilie, prirovnáva autor k „parížskym jatkám“, tzv. bartolomejskej noci z 24. na 25. augusta 1572, cez ktorú z podnetu Kataríny Medicejskej (1519 — 1589), manželky francúzskeho kráľa Henricha II. (1518 — 1559), bolo v Paríži a na vidieku povraždených na tisíce hugenotov (prívržencov reformácie)[210]Jan Lohelius— Lohelius (Johannes Lohelius, 1549 — 1622), pôvodom z Chebu, od r. 1612 pražský arcibiskup. Stál na čele protireformačného úsilia.[211]obetník— prezývka katolíckych kňazov[212]Matiáš II.— Matiáš II. (1557 — 1619), rímsko-nemecký cisár (1612 — 1619), od r. 1608 uhorský kráľ, od r. 1611 český kráľ[213]na čo prorocky poukazuje…— meno MathIas seCVnDVs (Matej Druhý) je chronogramom s rokom Matiášovej korunovácie za českého kráľa 1611 (preto „prorocky poukazuje samo meno“)[214]Matyáš Hoë z Hoëneggu— Hoë (Mathias Hoë ab Hoënegg, 1580 — 1645), doktor teológie, nemecký luteránsky farár v Prahe (1611 — 1613), neskôr dvorný kazateľ a poradca saského kurfirsta Jána Juraja I. (1611 — 1656)[215]Tobiáš Winter— Winter (Thobias Winterus, † po r. 1613), magister, nemecký luteránsky duchovný v Prahe, od r. 1610 asesor konzistória[216]rímski— katolíci[217]Zigmund Crinitus Stříbrský— Crinitus (Sigismundus Crinitus Misenus, polovica 16. stor. — 1619), utrakvistický kazateľ, farár u sv. Mikuláša a sv. Michala v Prahe, administrátor konzistória (1614 — 1619), autor náboženských spisov[218]Obrana kráľovských stavov— Z r. 1618 pochádzajú dve stavovské obrany (apológie). Prvú, ktorá vyšla u Daniela Adama z Veleslavína, zostavil Martin Fruvein. Druhú, ktorá vyšla u Jonata Bohutského, zostavila viacčlenná komisia.[219]protestácia— protestné vyhlásenie 20. mája 1618[220]odznela kázeň— 21. mája 1618 na sneme v Karlovej koleji[221]Jan Rosacius— Jan Rosacius Hořovský (Johannes Rosacius, † po r. 1637), utrakvistický duchovný, farár u sv. Mikuláša v Prahe, exulant v Sasku (1622), náboženský spisovateľ[222]v stredu— 23. mája[223]Vilém Slavata z Chlumu— Slavata (Gulielmus Slavata de Chlum, 1572 — 1652), zemský sudca, kráľovský miestodržiteľ, od r. 1628 najvyšší kancelár, horlivý protireformačný bojovník[224]Fabricius— Filip Fabricius, vlastným menom Platler (Fabricius, † 1631), rodák z Mohelnice na Morave, magister, dvorný radca a tajomník[225]Jiří Dikastus Mířkovský— Dikastus (Georgius Dicastus Mirzkovinus, okolo 1560 — 1630), utrakvistický duchovný, magister, kazateľ na viacerých miestach v Čechách a na Morave (od r. 1611 v Prahe), od r. 1619 administrátor konzistória, exulant v Žitave[226]cisár Matiáš zomrel— v marci 1619[227]Ferdinand— Ferdinand II. Štajerský (1578 — 1637), bratanec Matiáša II., český kráľ (1617), uhorský kráľ (1618), rímsko-nemecký cisár (1619)[228]veľmi rázne vytiahol…— Ide o záverečnú fázu českého stavovského povstania, keď Ferdinand II. poslal do Čiech v lete r. 1620 vojská pod velením bavorského kniežaťa Maximiliána I. (1573 — 1651), ktorý bol vodcom tzv. katolíckej Ligy[229]Fridrich V.— Fridrich V. (1596 — 1632), falcký kurfirst (1615 — 1621), vodca tzv. protestantskej Únie. České stavy si ho po zosadení Ferdinanda II. 19. augusta 1619 zvolili za kráľa 26. augusta 1619. Korunovácia bola 4. novembra 1619. Fridrichova vláda sa skončila porážkou českých vojsk na Bielej hore pri Prahe 8. novembra 1620.[230]Alžbeta— dcéra anglického kráľa Jakuba I. (1603 — 1625)[231]Abrahám Scultetus— spomínaný nemecký doktor teológie a náboženský spisovateľ. Do Prahy prišiel s Fridrichom V.[232]2. november roku 1620 podľa starého spôsobu rátania a 12. podľa nového— správne 8. november 1620 podľa nového spôsobu rátania, t. j. podľa gregoriánskeho kalendára, ktorý sa užíva podnes. Zaviedol ho pápež Gregor XIII. (1572 — 1585) namiesto starého spôsobu rátania, t. j. juliánskeho kalendára (kalendára rímskeho diktátora Júliusa Caesara z r. 46 pred n. l.). Rozdiel medzi kalendárom juliánskym a gregoriánskym je od 5. októbra 1582 (dátum zavedenia gregoriánskeho kalendára) do 1. marca 1700 desať dní[233]tridentské zhromaždenie— cirkevný snem konaný v Tridente (1545 — 1563). Predmetom jeho rokovania bola reforma cirkvi a dohoda s nemeckými protestantmi.[234]potomci vojska Ignáca z Loyoly— jezuiti. Jezuitský rád, ktorý mal prísne „vojenské“ reguly, založil r. 1540 baskický šľachtic Ignác z Loyoly (1491 — 1566).[235]do dielne svojich praktík— do Klementína, t. j. kolégia pri škole u sv. Klementa, ktoré jezuiti otvorili r. 1556[236]milosrdní bratia— príslušníci mníšskeho rádu, ktorého úlohou bolo starať sa o chudobných a opatrovať chorých (1540)[237]najlepšiu dedinu— dedinu, ktorá bola majetkom univerzity a poskytovala jej dôchodky[238]špitál— útulok pre chorých, chudobných a pocestných[239]referendár— oznamovateľ, referent[240]Po dobytí Prahy…— týka sa roku 1621[241]kráľovskí direktori— Po pražskej defenestrácii utvorili české stavy vládu tridsiatich direktorov (na čele s Václavom Vilémom z Roupova).[242]21. podľa nového spôsobu rátania— 21. júna 1621[243]okolo deviatej hodiny dopoludnia až do štrnástej celého orloja— okolo piatej hodiny ráno až do desiatej predpoludním (zvláštny spôsob rátania času podľa „celého“ orloja na staromestskej radnici, od západu slnka, tzv. české hodiny)[244]Mená… mučeníkov— Jáchim Ondřej, gróf Šlik (Ioachimus Andraeas Comes Schlikius, 1569 — 1621), defenzor (1609), direktor (1618) a popredný iniciátor stavovského povstania, Václav Budovec z Budova (Venceslaus Budoveczius a Budova), Krištof Harant z Polžic a z Bezdružic (Christophorus Harant a Polzicz de Bedruzicz, 1545 — 1621), komorník, komorný radca a prezident kráľovskej komory, Kašpar Kaplíř ze Sulevic (Casparus Kaplirius a Sulevicz), cisársky radca, karlštejnský kastelán a direktor, Prokop Dvořecký z Olbramovic (Procopius Dvorzecky), najvyšší vyberač, direktor a podkomorník, Bedřich z Bílé (Fridericus de Bila), defenzor, direktor, hajtman a kastelán hradeckého kraja, Jindřich Otta z Losu (Henricus Otto de Loss), defenzor, direktor, komorný radca a karlštejnský kastelán, Vilém Konecchlumský (Vilhelmus KonecChlumsky), Bohuslav z Michalovic (Bohuslaus a Michalovicz), Diviš Černín z Chudenic (Dionysius Czerninius), hajtman pražského hradu a miestodržiteľ, Valentín Kochan z Prachové (Valentinus Kochan de Prachove), Tobiáš Šteffek z Koloděj (Thobias Sstephek a Kolodieg), defenzor a direktor, Krištof Kober (Christophorus Kobr), pražský mešťan, Jan Šultys z Felsdorfa (Johannes Schultissius), Maximilián Hošťálek (Maximilianus Hosstialek), žatecký primátor a direktor, Ján Jessenius (Iohannes Jessenius, 1566 — 1621), doktor medicíny, profesor na pražskej univerzite a legát českých stavov na rokovaní s Uhrami o spoločnom postupe, Jiří Haunšild (Georgius Havenssild), nemecký právnik, Leander Ryppel (Leander Ripl), nemecký právnik, Václav Maštěrovský, ináč Jizbický (Vencesilaus Masstierovsky), synovec omilosteného Theodora Sixta z Ottersdorfa, Jindřich Kozel z Pečlinovec (Henricus Kozelius a Peczlinovecz), Ondřej Kocour (Andraeas Koczaur), Jiří Řečický (Georgius Rzeczicsky), Michal Vitman (Michael Wittman), Šimon Vokáč (Simeon Wokacz), pražskí mešťania, Jan Kutnour (Iohannes Kutnaur), vojenský hajtman a mešťanosta, Šimon Sušický (Simeon Sussiczky), Kutnaurov nevlastný otec, Nathanael Vodňanský (Natanael Vodniansky), direktor.[245]okolo 13. hodiny celého orloja— okolo 9. hodiny predpoludním[246]vypovedaní zo všetkých krajín— Jozef Kubín (Iosephus Kubin), Václav Božecký z Milíva (Venceslaus Bozecsky Milivensis), Jan Švehla (Ioh. Ssvehla), prokurátori, Mikuláš Diviš z Berouna (Nicolaus Dionysius Veronensis, † 1647), exulant v Lešne[247]chválou i skalou— v origináli: Lumina et Columina[248]chvál i brál— v origináli: Luminum Columinumque[249]chvála i skala— v origináli: Lumina Columinaque[250]Karol z Lichtenštejna— Karol (Carolus Princeps de Lichtnsstein, 1569 — 1627), kráľovský miestodržiteľ. Po bitke na Bielej hore mu bola zverená správa Čiech, potrestanie účastníkov povstania a rekatolizácia obyvateľstva.[251]v nedeľu Exaudi— v šiestu nedeľu po Veľkej noci, t. j. 20. mája 1618[252]administrátora— Jiřího Dikasta[253]mená nemeckých duchovných— Gašpar Wagner (Casparus Vagnerus), magister filozofie, duchovný u Trojice a kazateľ v Kembergu v Sasku, Dávid Lippach (David Lippachius), magister a duchovný u sv. Salvátora, Žigmund Schererz (Sigismundus Scherertzius, 1584 — 1639), pražský diakon a luneburský superintendent, Fabián Natus (Fabianus Natus, † 1643 alebo 1644), doktor teológie, pražský diakon a kazateľ v Braunschweigu.[254]zoznam… českých duchovných— Jiří Dikastus Mířkovský (Georgius Dicastus Mirzkovinus), týnsky duchovný a administrátor konzistória, Adam Klemens Plzeňský (Adamus Clemens Plzenus), duchovný u sv. Václava, Viktorín Vrbenský (Victorinus Wrbensky, † 1630), učiteľ, od r. 1618 duchovný a sv. Mikuláša, exulant v Žitave a náboženský spisovateľ, Jan Rosacius Hořovský, duchovný u sv. Mikuláša, Samuel Martinius z Dražova (1593 — 1639), magister, duchovný u sv. Haštala, exulant v Perne, plodný náboženský spisovateľ a polemik, Jakub Jakobides Stříbrský (Iacobus Iacobides Misenus), duchovný u sv. Martina a exulant v Sasku, Vít Jakeš Přerovský (Vitus Iakessius, † 1648), duchovný u sv. Havla, exulant v Drážďanoch a náboženský spisovateľ, Jan Hertvicius (Iohan. Hertwiczius, † 1657), duchovný u sv. Štěpána Většího a exulant v Drážďanoch, Štěpán Olomučanský (Stephanus Olomuczansky, 1586 — 1634), duchovný u sv. Petra a exulant v Drážďanoch, Tobiaš Adalbertus Vodňanský (Thobias Adalbertus Vodnianus), magister, duchovný u sv. Klimenta a exulant v Perne, Matěj Ethesius Sušický (Mathias Etesius Suticensis, † 1629), duchovný u sv. Vojtěcha Většího, exulant v Lešne a náboženský spisovateľ, Matěj Janda z Čechtic (Mathias Ianda Czechticenus), duchovný u sv. Michala, exulant v Perne a náboženský spisovateľ, Jan Domažlický z Písku (Johannes Domazlicky Piscenus), duchovný u sv. Jiljího, Mikuláš Mařík (Nicolaus Marzik), duchovný u sv. Vojtěcha na Podskalí.[255]jeden spomedzi Čechov— pravdepodobne Samuel Martinius z Dražova[256]duchovných iných miest— Ondřej Kracovský (Andraeas Kraczovsky), domažlický dekan (1616 — 1623) a exulant v Sasku, Jiří Galli, sušický dekan, Václav Melisseus (Vencesilaus Melissaeus Pastor Hrussoviensis), magister, kutnohorský rektor (okolo 1600 — 1604) a krušovický duchovný, Jiří Sequenides, litoměřický dekan, Martin Mylius Vodňanský (Martinus Mylius Vodnianus), magister, Daniel Alginus Bobrovský (Daniel Alginus Bobrovinus), magister a vranenský duchovný, Jan Kaupilio (Johannes Caupilio, † l623), magister a slanský dekan, Petr Kruciger (Petrus Cruciger), stříbrský dekan, Jan Želkovský (Johannes Zelkovinus), žatecký dekan, Václav Štefanides z Teplic (Venceslaus Stephanides Thermenus), kutnohorský dekan, Havel Phaeton Žalanský (Gallus Phaeton Zalansky, 1567 — 1621), magister, kutnohorský a pražský duchovný (1610) a náboženský spisovateľ, Václav Šindler (Vencesilaus Ssindler), magister a poděbradský dekan, Jan Herites, touškovský duchovný, Zigmund Těšík z Kutné Hory (Sigismundus Tiessyk Guttebergensis), Matěj Perlicius, magister a berounský dekan, Jakub Hrabeus (Iacobus Hrabaeus), učiteľ a od r. 1612 královéhradecký dekan, Jiří Oeconomus, chrudimský dekan, Pavel Raubigius, velvarský dekan, Mikuláš Hanslinius (Nicolaus Hanzlinius), magister, Jozef Albinus Písecký (Ioseph Albinus Pisecensis), unhošťský duchovný (1618 — 1620), Jakub Akanthido-Mitis (Iacob. Acantido-Mitis), učiteľ, dřínovský a skramnícky duchovný (1613, 1614) a náboženský spisovateľ.[257]pod zámienkou omilostenia— tzv. „generálneho pardonu“ (3. februára 1622), ktorým sa dávala milosť účastníkom českého stavovského povstania, ale zabavovali sa im majetky[258]pod vedením akéhosi doktora a magistra— pravdepodobne Ottona Melandra a Jana Daniela Kapra[259]príď, pozri a zvíťaz!— podľa antického citátu „Veni, vidi, vici“ (G. Július Caesar)
Jakobeus_Obraz-premien-ceskych-evanjelickych-cirkvi-v-prekvitajucom-Kralovstve-ceskom.txt
Terézia Medvecká rodená LangeováVerná matka —Najkrajšia v svete pamiatka.Ten nezemřel, kdo život dal svému národu,v němž plašil temno ducha i hájil svobodu.Jak Fénix jasný vstane vždy znovu z popeles paprskem božské pravdy na čele! —Lud. Grossm.-BrodskáZačiatkom tohto, t. j. devätnásteho storočia, prišiel do slobodného kráľovského mesta Zvolena mladý, asi dvadsaťročný človek, aby sa vo Zvolene osadil a otvoril si obchod s miešaným tovarom. Tento človek sa menoval Karol Lange, bol z mesta Rožňavy (v Gemerskej stolici), z ctenej, na synov bohatej meštianskej rodiny a vyučil sa za kupca. Ako kupecký pomocník usporil si niekoľko sto zlatých a s nimi sa vo meno božie pustil na vlastné krídla i osadil sa vo Zvolene. Tu si zamýšľal kúpiť hneď i dom, a ak dá boh zdravia, aj sa čo najskôr oženiť.Vo Zvolene stál v tom čase a stojí ešte aj dnes na námestí dosť veľký a pevný dom na jedno poschodie. Vtedy, keď Karol Lange prišiel do Zvolena, dom bol pustý, neobývaný. Jeho posledný obyvateľ bol akýsi starý čudák. Žil úplne osamelý a tak i umrel. Našli ho ráno mŕtveho. O tomto čudákovi sa vravelo, že vedel robiť zlato. Pravdepodobne bol takzvaný alchymista, lebo v tom čase alchýmia bola v kvete. Ľudia, bažiaci po zlate, oddávali sa bludnej náuke, že z obyčajných kovov možno dorábať zlato a prichodili takýmto spôsobom o všetko — často aj o rozum. Bol to blud, akých má každá doba aspoň po jednom.I tvrdili poverčiví ľudia, že v opustenom dome máta a straší, že počuť hore-dolu chodbami cválať koňa a rehtať, až sa klenby izieb a komôr ozývali. Nikto nechcel ísť bývať do tohto domu, nikto ho nechcel kúpiť, hoci dedičia, už starí ľudia, dávali ho za lacné peniaze.Počul tie zvesti aj náš mladý Lange a nenaľakal sa ich. Lebo bol na svoju dobu nielen vzdelaný a osvietený, ale nadovšetko veriaci a horlivý kresťan. Odhodlal sa kúpiť dom jednak pre jeho dobrú polohu, jednak, že ho dostal výhodne, najviac však, aby podvrátil blud, akoby v tom dome už nikto nemohol byť šťastný. Kúpil ho a v mene božom sa do neho nasťahoval.Áno, v mene božom, lebo Lange všetko, čo konal a začínal, začínal v mene božom. O tom svedčia jeho zápisky a denník, písané v nemeckej reči. V tom čase v panských a meštiackych kruhoch panovala nemčina, najmä v kruhoch kupeckých.I zriadil si náš Lange svoj obchod, nakúpil tovaru a začal bývať vo svojom ešte pustom dome. V dome bolo všetko príšerné. Obloky spolovice zamúrané, namiesto izieb len tmavé komory, mnoho čadiacich a dymiacich komínov a ambity. A tak, aby si obydlie pripravil pre usporiadanú domácnosť, musel opravovať, prestavovať, rozširovať.Raz sa však stalo čosi, čo si nevedel ani on vysvetliť. Častejšie sa v noci zobudil na prepodivný hurt v dome. Počul celkom jasne, že ktosi chodí po chodbe. Sprvu sa nazdával, že zvuk pochádza od krokov akéhosi oneskoreného, po ulici kráčajúceho mešťana, i myslel, že v poloprázdnych, sklepených izbách sa to tak ozýva, akoby ten zvuk išiel zvnútra domu. Konečne však namrzený vstal, vzal pištoľ a otvoril dvere. Vtom počul celkom zreteľne akýsi čudný, nervózny hlas: „Keď sa ja pre tie peniaze toľko unúvať musím!“ Ani vtedy sa náš Lange nezľakol, ale pôvodcu tých slov hľadal po celom dome. No dom bol pustý, pozatváraný, okrem neho nebolo v celom dome živej duše. Vrátil sa, ľahol si a prežehnávajúc sa, zaspal, lebo ráno opäť ho čakala práca a všelijaké starosti. Inokedy zasa počul, že v pivnici pod skalou majú byť peniaze, ale ani teraz Lange neveril a venoval sa len svojim reálnym veciam. Myslel i to, že aj tak by také nájdené peniaze neboli jeho majetkom a nemohli by byť ani požehnané.No, keď dal prerábať kuchyňu, v ktorej ohromný komín náramne čadil, robotníci našli vedľa rozličných nádob, retort, kotlíkov a starého čudného haraburdia, aj zamurovaný hrniec so zlatým prachom. Hrniec s obsahom odovzdal magistrátu. Magistrát sľúbil, že z nájdeného pokladu dostane aj Lange svoj podiel, ale podnes nedostal nič. Ale odvtedy mal v dome svätý pokoj. Nebolo tam viac hurtu a cudzích krokov, nebolo desného zvuku, žalostných slov.Namiesto príšerných zvukov ozývali sa radostné a veselé. Mladá pani vošla do domu a s ňou život, radosť. Pani bola z fiedlerovskej rodiny z Banskej Bystrice. Ale ich šťastie bolo krátke. Po niekoľkých rokoch mladá pani a jej tri malé dietky umreli. Lange zasa ostal sám a sám vo svojom pustom dome.Po čase sa znovu oženil a vzal si paniu z rodiny leustachovskej. Ale i ona skoro umrela na suchoty, zanechajúc po sebe malého synčeka Karola.Po tretí raz sa oženil Karol Lange a doviedol do domu mladú zemiansku dcérku, Eufrozínu Nándoryovú z Nándoroviec a z Dvorník. Táto pani bola dcérka v tom čase vynikajúceho pána Jána Nándoryho, ktorý býval sprvu na svojom kuriálnom majetku v Sáse, vo Zvolenskej stolici, neskôr ako fiškál v Radvani.O tejto Eufrozíne, prostým menom Fružike, máme zistené, že keď sa narodila, otec ju nemilo prijal, lebo nebola vyžiadaným synom. Vo svojom nespravodlivom hneve tak zanevrel na nešťastné dieťa, že si predsavzal, že ho nechce ani vidieť. A úbohá matka Nándoryčka, chvejúc sa za svoje nevinné dieťa, skutočne sa vyhýbala stretnutiu otca s dcérou. Sedem rokov sa neprihovoril, ani neprizrel krutý pán otec na svoje dieťa. Dlhé roky plakávala dobrá matka nad svojou dcéruškou, i modlila sa, aby otec nebeský sám obmäkčil otcovo srdce. I stalo sa, keď sa zberali páni Nándoryovci na oberačku do Dvorník, že pán slúžny (vtedy bol slúžny) Nándory stál na dvore, dávajúc sluhom rozkazy, týkajúce sa cesty do Dvorník. Ako rozkazuje sluhom, vedľa pána ozve sa mladý, sladký hlások: „Avšak, aj ja pôjdem, pán otec?“ Prekvapený Nándory pozrie stranou a vidí dieťa, krásne dievčatko, ako obracia svoje jasné očká k nemu s otázkou a prosbou zároveň. A tu sa stalo, že citom premožený, privinul dieťa k sebe a začal ho bozkávať, sľubujúc: „Aj ty, dievka moja.“Z kuchynského obloka dívala sa na to pani matka a premožená vďačnosťou k pánubohu, vrhla sa na kolená a ďakovala mu za veľkú milosť, že obmäkčil zatvrdnuté srdce a roznietil v ňom otcovskú lásku k dieťaťu, tak nespravodlivo odsotenému.Fružika bola letory živej, sangvinickej. V tomto ohľade musela sa podobať na svojho pána otca, lebo sa chytro a skoro nahnevala, ale u nej skoro zhasol plamienok hnevu a ustúpil prirodzenej dobrote srdca. Keď tak vo svojej prchlivosti povedala alebo vykonala niečo nepremysleného, dobrý, pokojamilovný manžel Lange tíšil ju slovami: „Ale, babuška moja, babuška moja, nehnevajže sa, veď všetko bude dobre, pánboh nám pomáhal a pomôže i naďalej.“A kedykoľvek z detí alebo vnukov niektoré ukázalo prchkú povahu, povedalo sa o ňom: „I toto je nándoryovská krv.“Ešte i to podotkneme, že Nándoryovci mali potom jedného syna, Benjamína. Ale Benjamín, Benko ho volali, umrel v mladom veku na suchoty, v langeovskom dome do smrti opatrovaný vernou sestrou Fružikou.Tretiemu langeovskému manželstvu pánboh požehnal, darujúc mu za dvadsať rokov desatoro dietok.Prví boli chlapci. Najstarší Ľudovít, potom nasledoval Anton. Obaja boli náramne živí a samopašní, maminka si často nevedela rady a vyplácala zavše takými nečítanými na istú čiastku korpusu. A v tomto materinskom trápení často si vzdychla, keby už za týmito nezbedníkmi prišlo radšej dievčatko. Túžba mladej ženy sa splnila, keď dňa 14. apríla 1823 narodilo sa dievča a šťastní rodičia pokrstili ho menom Terézia.Krštenie bývalo u Langeovcov vždy veľmi okázalé. Na ten čas sa už vopred chystalo mnoho všelijakých dobrých vecí. Tučila sa hydina, najmä nesmel chýbať moriak, orechami, mandľami a hrozienkami vypchatý. Ide povesť, že tento moriak mal zvláštnu príťažlivosť i pre pánov kmotrov a iných priateľov domu. Medzi nimi bol aj veľmi dobrý a osvedčený priateľ rodiny, miestny pán farár Makónyi. V tieto slávnostné dni nechýbala na kršteniach ani čierna polievka a káva v pomaľovaných šáločkách.Všetečný Anton doživotne niesol na tvári stopy takejto veľkej hostiny. Keď raz kuchárka niesla misu s polievkou hore do hosťovskej izby, Tóno bežal dolu a tak sa búšil do kuchárky, že rozliala polievku a ňou obarila i Antonovu hlavu a tvár. Ešte v posledných rokoch svojho života ukazoval svojim deťom švíky na hlave po obarenine.Ale vráťme sa k malému dievčatku. Hneď vo svojom najútlejšom veku mala pre všetečnosť svojich bračekov prísť o život. A to sa stalo takto. Ako sa šťastná mama so svojou dcéruškou vrátila z prvej vychádzky, z úvodu domov, položila krásne dieťatko do kolísky a chcela ísť do kuchyne prizrieť kuchárkino dielo. V izbe nebolo nikoho, len dvaja chlapci, Lajoš a Tóno, ktorí sa po stoličkách a kde sa dalo ulepili. I povedala mama chlapcom:„Chlapci, zamerkujte mi trošku maličkú. Akby začala plakať, príďte hneď po mňa, idem do kuchyne.“„Ale my sme lační,“ povedali na to chlapci. Mamička im dala chlebíka a opustila izbu. Po chvíli sa dievčatko prebudilo a začne plakať. I povie Lajoš:„Tóno, choď po maminku.“„Mm, ja nejdem, choď ty.“„Ani ja nejdem.“„Vieš čo?“ povie Tóno. „Dajme jej chleba, nech sa i ona naje.“ Lajovi sa geniálna myšlienka páčila, a tak začali malé nemluvniatko kŕmiť chlebom. A ono sa zadúšalo, čože, brániť sa nevedelo, ručičky malo iste povité vo vankúšiku a plakať mu tí bezbožníci nedovolili. A nech by minulo ešte niekoľko minút, dieťa by sa bolo skutočne zadusilo.Ale mamička vonku nemala pokoja. Akoby jej bolo čosi šepkalo, že si svoj poklad zverila veľmi nespoľahlivým rukám, ponáhľala sa hore schodmi do izby. Našťastie ešte dosť zavčasu. Jej radikálnej pomoci sa pošťastilo dieťa oslobodiť od neprimeraného pokrmu, chlapcom ale zasa vymerala príučku v podobe niekoľkých buchnátov, ale, ako neskoršie uvidíme, neosožili a bolo ich ešte často treba obnoviť a vymeriavať.Za týmto dievčatkom prišlo skoro druhé. Pokrstili ho na meno matky Eufrozína.Tieto dve sestričky rástli spolu, nielenže si boli vekom najbližšie, ale aj tým, že obe museli byť vždy ako na stráži pred všelijakými neslýchane rafinovanými úskokmi svojich starších bračekov.Staršia, proste Terčičkou zvaná, bolo dievčatko neobyčajnej krásy, bystré, rozumné, ale ako i sama hovorievala, aj svojhlavé. Z tejto svojhlavosti vyliečil ju jej prvý, zbožňovaný pán učiteľ… Potom bola malá Terka poslušné dievčatko, rodičom i ľuďom milé. Hoci ináč veselá a vtipná, bývala zavše taká citlivá, že sa pre hocijaký vtip alebo posmešok pustila do plaču. Pre toto ju bratia a školská mládež nezvali Teréziou Lange-Plačko. (Ten istý titul, pre tú istú vlastnosť zaslúžila si, a po rokoch ho skutočne aj dostala, jej najmladšia dcérka.)Vtedy Langeovci často chodievali do blízkej Veľkej Slatiny na návštevu k príbuzným Nándoryovcom. Sem chodil aj miestny mladý farár Samuel Medvecký na obvyklú návštevu. Medvecký vždy ľúbil deti — i vtedy si všimol krásne trojročné dievčatko, vzal ho na ruky, varoval a sľuboval, keď narastie, že si ju vezme za ženu, on, vtedy už tridsaťročný mladý mužský. Každý to vtedy pokladal za žart; žart to aj bol. Nikto netušil, že tieto žartom prehodené slová stanú sa skutočnosťou.Pri ceste vedúcej zo Slatiny do Zvolena leží malá dedinka Môťová. Meno tejto dedinky bolo prvé jasne povedané slovo malej devušky. Rodičia sa už obávali, že bude nemá, keď tak neskoro začínala vravieť, len raz, práve keď sa viezli hradskou a ukázala sa Môťová, dievčatko vystrelo prštek a celkom jasne, bez akejkoľvek vonkajšej pohnútky zvolalo: „Môťová!“ Toto slovíčko bolo vari kľúčom jej výrečnosti, od tej chvíle rozprávala všetko a to čisto, jasne a zreteľne.Mladšia sestrička Fružika bola veselá, bezstarostná a veľmi vtipná. Vedela sa už lepšie brániť, najmä slovom, lebo mala hneď pádnu odpoveď. Hneď obrátila ostrie posmechu na posmešníka a obyčajne mala potom smejúcich sa na svojej strane. Vtipom a veselou povahou často rozveselila celú spoločnosť. Vtip, veselého ducha a nikdy neklesajúcu dôveru v božiu pomoc zachovala si cez celý život. Milovala spoločnosť, zábavu, ľudí, no vynašla sa i v neveselých pomeroch, zachovajúc vždy mier duše a istú, vždy pre žarty naklonenú náladu. Len vtedy, za onoho času, keď malí záškodníci, chlapci, siahli „kradmou rukou“ na to, čo jej dievčenskej dušičke bolo drahé, na jej bábiky, i ona naraz s Terčikou prelievala hojné slzy zármutku a kričala na ratu z plného hrdla. Tí nezbedníci vzali si totiž na mušku krásne, do hodvábnych šiat poobliekané báby sestričiek a vyvádzali s nimi hrozné barbarstvá.Istého dňa napríklad príde Tóno, alias „Potmehúdov“ a začne s veľmi vážnou tvárou hovoriť: „Dievčence, poďte pozrieť ako sa vaše ,bábke‘ kúpu.“ Dievčatká netušiac nič dobré, bežia s krikom a plačom za Tónom a tu — ó žalosť, vidia svoje prekrásne bábiky až po hlavičky ponorené v šaflíku v poplakoch! Inokedy zasa príde ten istý Potmehúdov s ešte smutnejšou tvárou a referuje: „Dievčence, poďte pozrieť, kde sa vám bábiky obesili.“ A tu, ó, hrôza, bábiky sú povešané za hrdielka vysoko pod krovom veľkého domu, kam len Tónova a Lajova odvážna noha našla prístup.Takto robili chlapci s bábikami, kým si ich dievčence konečne tak neskryli, že ich nepriateľské oči viac nevynašli… Ale zato dosť často utiekal sa Tóno k sestričke Terke, keď si rozdrapil nohavice, aby mu „zašila škáru“ tak, aby prísna matka hneď nevidela.Nuž boli to chlapci-huncúti, to je pravda, ale akíkoľvek boli samopašní, keď tatuško na nich len pozrel, skrotli ako baránky. Lebo tatuško nebíjal svoje deti, ony ho i bez bitky poslúchali a nesprotivili sa ani raz jeho rozkazu. Tamvon medzi sebou vyvádzali rozličné fígle a samopaš, ale hrubšieho priestupku sa nedopustili. Od mamičky ale dostalo sa im zato často buchnátov, ale to nebolelo dlho. A konečne z chlapcov sa stali statoční a hodní ľudia. Karol, synček z druhého manželstva, umrel ako teológ na suchoty. Lajoš neskoršie študoval v Prešporku, bol horlivým stúpencom Štúrovým, ale potom ako inžinier odpadol. Anton bol veľmi dobrý, čestný človek, stal sa kupcom vo Zvolene, ale umrel v najlepšom mužskom veku.Jedna epizódka z detinstva Terézie Medveckej zaslúži si spomenutie, lebo charakterizuje jej vtedy už silnú vôľu, neohrozenosť ducha, a poukazuje aj, že i deti sú schopné veľkej odvahy, ba aj činu a neľakajú sa ani čo ako veľkého nebezpečenstva. Už či sa nezľaknú zato, že nechápu jeho dosah, alebo že pred ich silnou túžbou vykonať zaumienené dielo unikajú nebezpečenstvá ako hmla pred rodiacim sa svetlom, je a ostane dlho neriešená otázka. Spytateľovi ľudských duší, najmä duší detských, ostane toto otvorené pole veľmi vďačnou úlohou.Terka mohla byť vtedy desaťročná, keď už pre jej čulosť, bystrosť ducha a hodne vyvinutý kupecký talent, dobrý tatuško (otec) dovoľoval jej pomáhať v obchode a vysluhovať menších kupujúcich. Vždy však po vykonanej práci musela dať počet zo svojho šafárenia, aby sa prípadná chyba napravila. Keď napríklad niekoho poškodila čo aj len o najmenšiu sumu, musela chybu napraviť tým, že zaniesla peniaze sama, keď to bolo v meste. Ináč, keď poškodila seba, dostala síce pokarhanie, ale tým sa vec skončila. To sa už naspäť žiadať nemohlo, ani by to Lange, ako človek počestný, nebol dovolil.V tom čase Lange vykonával aj úrad mestského kasíra a cirkevného kurátora. Stávalo sa teda, že ho často z obchodu odvolali, to na mestský dom, to na faru. Tu domáci museli ostať v sklepe. Maminka pri svojich drobných deťoch a veľkej domácnosti málokedy mohla pracovať v obchode, najviac keď chodila po jarmokoch, starší chlapci chodili do škôl, mladšie deti, s nimi aj Fružika, mali ešte hlávky plné detinstva a veselosti; — pomocníkov mať sa nevyplácalo — a učni, tí nezbedníci, často ospravedlňovali nedôveru v ich serióznosť v takomto dôležitom postavení. Tak sa stalo, že Terčika často ostala v sklepe sama a vďačne to robila.Istého predvečera prišla mladá slúžka pána Ostrolúckeho z Ostrej Lúky s väčšou objednávkou. Poklonila sa a spýtala, kde sú pán. Terka však hneď úslužne a zdvorilo okolo dievčaťa hovorí, že sú pán nie doma, ale že ju aj ona vyslúži. Slúžka sprvu akoby s nedôverou vyložila svoje požiadavky, potom oznámila malej „kupkyni“, že zajtra ráno odíde zo služby domov, hen za Buču, lebo že sa má vydávať. Pán ju nechceli prepustiť, ale že ju už vari prepustia. Medzitým Terka smelo a sebavedome vážila, merala a počítala svoj tovar a konečne jej všetko pekne rúče, ako sa patrí, porátala. Slúžka platí, hoci nevedela ani čítať, ani písať, videlo sa jej toho priveľa, lebo jej malo ostať peňazí ešte pre iné obchody. No, konečne povediac svoje: „Dobré zdravie vinšujem“, odišla.Večer sa dcéruška pochválila pred tatuškom a oddala mu peniaze. Otec chcel vedieť, z čoho a po koľko dávala a keď mu to skutočne rozpovedala, tatuško spočítal účet a našiel veľkú chybu: Terka poškodila slúžku pána Ostrolúckeho o niekoľko zlatých (šajn). Tatuško zvážnel a chodil s rukami zloženými za chrbtom po izbe. Dievča ostalo ustrnuté a plač mu bol bližšie ako nie. „To je najhoršie,“ povedal tatuško, „že ten človek (myslel Ostrolúckeho), nebude dievčaťu veriť, ba hádam si aj bude myslieť, že sme ho my úmyselne poškodili.“ Maminka sa tiež starala, že azda nebude ju chcieť ani vyplatiť, keď slúžka má odísť domov. „Zajtra ráno musíme vypraviť posla na Ostrú Lúku s vysvetlením“, rozhodol tatuško. „Ale dovtedy!“ bedovalo dievčatko, lebo jej prišlo na um, že o tom pánovi idú veľmi čudné zvesti, že je zlý a čudný človek a iné. „Dovtedy musí tak ostať, lebo nocou ísť na Ostrú Lúku je číra nemožnosť. Ešte na voze áno, ale chodníkom ani myslieť! Toto,“ doložil otec, „nech ti je naučenie, že vo veciach obchodných je nevyhnutne potrebná veľká opatrnosť a svedomitosť!“ Dcéruška, fikajúc, pobozkala otcovu ruku, prosila za odpustenie a sľúbila, že si nabudúce dá veľký pozor.Rodičia sa uspokojili, ale Terka nie. I keď všetci domáci odišli na odpočinok, i keď už ležala vo svojej postieľke, nemohla sa zbaviť mučivej myšlienky, že pre ňu trpí nevinná slúžka a ktovie, ako trpí! Lebo jej fantázia z počutých zvestí utkala si obraz ukrutného tyrana a noc je taká dlhá, a ktovie, čo do rána ešte bude! V hlávke jej dozrela myšlienka, že musí ešte v noci ísť niekto na Ostrú Lúku, keď nie iný, musí to byť ona. Áno, ona. Veď dobre pozná svoje rodné mesto, každý kútik v ňom, i jeho okolie. I chodník, vedúci popod Pustý hrad. — Rozhodla sa, že ide. Kým rodičia vstanú, ona sa vráti a bude všetko dobre. Ticho vstala, vzala hábky a vyšla na schody. Všade ticho-tichučko, všetko spalo, keď vyšla na ulicu. Cez úzke uličky vyšla za múr a tade chodníkom vždy popod múry. Nad ňou sa vypínali zvyšky silného múru, ktorým bol obohnaný Zvolen, potom nechala za sebou mesto a zámok a odbočila pod Pustý hrad. Obzrela sa. Šedivé múry zámku strmia nad Slatinou (riečkou), tmavé obloky, akoby oči, hľadia na ňu s nemou otázkou — — — Ožili všetky povesti o tomto hrade, o hrade kráľa Matiáša, z ktorého kráľ vraj raz preoblečený za kolárskeho tovariša utekal, kotúľajúc pred sebou nové koleso. Aj povesť, že zo Zvolenského zámku vedie popod Slatinu a Hron tajná chodba až na Pustý hrad. A Pustý hrad že je taký starý, že keď Maďari prišli do Uhorska, bol už Pustým hradom. Ide, ide ďalej. Tu hučí rozvodnený Hron. Chodníček vedie takmer popod kolmé steny Pustého hradu, ponad Hron, a Hron je teraz vyliaty, chodníček zaplavený. Aby mohla prejsť, devuška musela sa škriabať na strminy vrchu a zadržiavať kriačkov a skál, aby nespadla do hĺbky…Tak predsa prešla ponad veľké nebezpečenstvo, ba veru, ochraňoval ju sám boh a poslal jej anjela strážcu, aby ju tade previedol. Potom si vydýchla a rezko kráčala ďalej. Mesiačik spomedzi oblakov kedy-tedy prezrel a zrkadlil sa v hladine Hrona, sčechrenej tisícimi pohyblivými vlnkami. Konečne nechala Hron za sebou a o krátku chvíľu našla sa v dedine Ostrá Lúka. Psi sa ozývali zo dvorov, ale dodajúc si ducha, s trepotajúcim srdcom, ako lapené vtáča, kráčala ku kaštieľu pánov Ostrolúckych. Tam sú vráta i všetko tuho pozatvárané. I tu štekajú psi. Búcha, volá, kričí a psi, ako šialení, štekajú zo dvora. I otvorí sa oblok a v ňom sa objaví hlava. „Kto to, čo to tam?“ zahrmí mocný a hlboký hlas. Hlas dievčaťa zamiera v štekote psov. Ale vtom už ide niekto dvorom, tíši psov, brána sa otvorí a starý sluha káže dievčaťu ísť do domu. Tu prednesie pánovi svoju vec a prosí, aby netrestal nevinnú slúžku, lebo chybu spáchala ona, t. j. Terka Langich, doložila, keď pána Ostrolúckeho svojimi rečami nijak nevedela presvedčiť. A tu ten pán nielenže nebol taký zlý, nielenže slúžke nič neurobil, ale sa ešte i pekne zhováral a Terčiku nechcel pustiť. Len keď silou-mocou chcela odísť, dal zapriahnuť a odviezť ju do mesta.Nič netušiaci rodičia sa preľakli, keď zvedeli, čo sa stalo. I zakázali jej nabudúce podobné nočné vychádzky, ale zákaz nebol potrebný: po skúsenostiach tej noci, po strachu, aký podstúpila, nebola by to viac vykonala…Každoročne na jar chodieval Lange do Pešti na jarmok. Tieto jarmoky boli veľmi povestné a mali veľkú dôležitosť pre krajinu, lebo sem dovážali i menší výrobcovia svoj tovar a predávali, kupovali tu najviac z ruky do ruky. Takto nevývodila len sama Pešť, menších priemyselníkov neutláčali, ale čo bolo dobré a cenné, našlo uznanie i svojich kupcov. Pravda, doprava bola veľmi zdĺhavá a drahá, ale to len my vidíme, lebo máme pred sebou výhody, ktoré nám poskytujú železnice. Vtedy však cesta zo Zvolena do Pešti trvala skoro týždeň a naspäť tiež toľko. Ale i také cestovanie malo svoj zvláštny, romantický charakter. Krytý pohodlný voz sa kolísal od mesta a dediny zasa k inému mestu a zakaždým sa otvárala iná krásna panoráma.Na tieto cesty tatuško rád brával niektoré z detí. Roku 1833 išla s ním Terka. V tom roku veľká povodeň zaplavila mesto Pešť a naši boli práve vtedy tam, takže boli svedkami všetkých hrôz a nešťastia, ktoré zastihlo obyvateľov veľmesta. Tieto výjavy ostali čulému dievčatku, vtedy ešte len deväťročnému, navždy v pamäti.Najviac však brával tatuško svoj tovar u veľkokupca Jána Fišera v Prešporku. Tento pán a jeho pani boli Langeho osobní priatelia, ľudia veľmi bohatí a dlho bezdetní. Pani Fischerka tatuška prehovorila, aby priviezol k nim svoju najstaršiu dcérušku, že sa naučí po nemecky. I doviezol ju, a pani Fischerka si ju obľúbila ako vlastné dieťa, takže pobyt v Prešporku bol pre Terčiku nielen poučný, ale aj veľmi príjemný. Tu sa mala naučiť po nemecky a naučila sa nám Slovákom vrodeným rečovým talentom veľmi ľahko a hravo, i prisvojila si milý prešporský dialekt tak, že charakterizoval jej nemčinu cez celý život. Pani Fischerka chodila so svojou „Reserl“, ako ju láskavo nazvala, do divadla, kde mali prenajatú lóžu. Prešporské divadlo bolo vtedy ešte stále nemecké, prvé v krajine a s výtečnými silami. Malá Zvolenčanka videla tu krásne opery a jej vnímavá myseľ čerpala z videného náuky pre život. Ešte i svojim deťom na dedinskej fare rozprávala všetko, s mravným naučením, že cnosť musí tu na svete bojovať so zlým a premáhať zlo, ale že cnosť konečne predsa zvíťazí a boh odmení dobrých, zlých však tresce tu na zemi i tam v nebi. Raz sa musela s celým obecenstvom smiať nepredvídaným smiechom. Na javisku sa ukázala kráľovná, na ktorú číhali ukrytí zlosynovia. Kráľovná hovorí svoj monológ a chce odísť, vtom pri všeobecnom tichu prenikavo na galérii skríkne ženský hlas: „Frau Königin, gehn’s nit, dor san Räuber!“ (Pani kráľovná, nejdite, tam sú zbojníci!)Raz pani Fischerka poslala Terčiku s chyžnou na prechádzku. Išli mostom na druhý breh Dunaja. Most bol pohyblivý, a keď šli lode, roztvoril sa, t.j. rozstúpil, aby lode mohli prejsť. A tu sa stalo, že chyžná a malá slečna ostali stáť práve na mieste, kde sa most rozdvojil. Chyžná sa stretla so známou a zahovorila sa, Terka sa však dívala dolu na krásnu rieku a na čulý život na nej. Nepočula signál, nezbadala krik a výstrahu, len keď ju ešte zavčasu zachytila spamätavšia sa chyžná a odtrhla od priepasti, nad ktorou doslova visela.Keď to pani Fischerka počula, naľakala sa a zovrúc dieťa v náruč, bedovala: „Mein theures Reserl, mein herz’ges Kind!“[1]Raz sa však prihodilo Reske čosi veselšie. Pani Fischerka si dala priniesť veľmi drahé vzorky látok z prvého obchodu v Prešporku, ba možno v celej krajine. Majiteľ veľkozávodu bol s Fischerom v obchodnom spojení, ba aj osobne známy. Pani Fischerka si vybrala zo vzoriek na šaty a mala úmysel poslať po látku svoju chyžnú. Ale Terka sa hneď ponúkla, že ona pôjde, a keď jej pani Fischerka povedala, aká je to drahá látka, dievča mudrovalo, že tí ľudia to strašne vysoko ocenili. Veď vo Zvolene je ešte i zlatohlav lacnejší. Zlatohlav, to je už niečo! A tak mudrujúc odišla. A teraz si predstavme taký veľký, nádherný sklep, vážni pomocníci, prísny principál, obsluhujú krásne a elegantné dámy, všetko je odmerane vážne a meravé. A vtom vletí do obchodu, ako malá bomba, dievčatko a žiada si toľko a toľko rífov z „tohoto“. Prv však, ako odmerajú, musia niečo „spustiť“. Pomocník hovorí, že to nemožno. Ale Terka stojí na svojom, že ona toľko nedá, že je to pridrahá látka. Nato prišiel i pán a zo žartu jednal s dievčatkom, vždy spúšťajúc o niekoľko grajciarov, kým ona zasa pridávala. Na to sa dívali a usmievali všetci, čo tam boli, sám obchodník sa radoval zo „špásu“. Keď sa už dojednali, vtedy ešte napomenula, „ale že nech dobre odmerajú!“ Celkom ako vo Zvolene…Ale keď sa doma pochválila so svojou kúpou, pani Fischerka mala zamdlieť. Ihneď poslala chyžnú do obchodu s prosbou, aby sa nehnevali, aby odpustili malej Zvolenčanke. Ale pána ten „špás“ ešte dlho zabával. A Terka mudrovala: „No, že vraj nie jednať! Čo by na to vo Zvolene povedali? Veď by mysleli, že tovar ani poctivo nekúpili, keby sa o dva groše aj pol hodiny nejednali!“V Prešporku strávila Terka dva roky, ale pred koncom svojho pobytu ochorela na bledačku. Bola chorá, keď raz u pani Fischerky boli hostia na kávu. Dievča sedelo vo svojej izbičke, kam jej všeličo dobré poslali zo stola, medziiným aj zmrzlinu. Keď hostia odišli, prišla pani Fischerka pozrieť pacientku a opýtala sa, či niečo jedla. „Áno,“ odpovedala, „ale zmrzlina mi bola príliš studená, preto som si ju položila na kachle, aby sa zohriala.“ Ako sa zohriala, môžeme si myslieť.Keď prišla domov, pokladali ju za veľkú, veď bola v štrnástom roku… Ale bola ešte dlho chorá. Ako liek dávali jej jesť kyslé jablko, do ktorého napichali toľko hrdzavých klincov, koľko sa len do neho spratalo. To bola železná „kúra“. Zjednodušená, to je isté, a pomohla azda tak, ako terajšie drahé železné piluly a prachy. Že to jablko nebolo dobré, uzná každý a odvtedy cez celý život Terka na kyslé jablko nemohla ani pozrieť.Choroba šťastne prešla a potom sa dievčatko vyvinovalo telesne i duševne na radosť nielen rodičom, ale všetkým jej blízkym dobrým ľuďom. Ona a jej mladšia sestrička Fružika spievali si od rána do večera ako šťastné vtáčatká na rodnej halúzke. I hovorievali domáci: „Vás, deti, keď i nevidieť všade, ale počuť vás po celom dome!“Starší bratia medzitým chodili do školy. V Prešporku sa Lajoš oboznámil s Ľudovítom Štúrom, stanúc sa jeho poslucháčom. Aj iní rodáci a známi počúvali Štúra a nadchnutí jeho rodoláskou, napájaní jeho náukami, roznášali ich po milom, ešte v spánku pohrúženom Slovensku. Cez prázdniny Štúrovi stúpenci priniesli domov nové idey, nové túžby po práci, po oživení mŕtvych más, hýbali dušami nadšených mladíkov. Oboznamovali sa a navzájom upevňovali v snahách za užitočnou prácou. Medzitým usporadovali sa schôdzky, zábavy, divadelné predstavenia. Július Plošic, Breuer, Ľudovít Lange a iní boli hlavní dejatelia nového ruchu. A dievčence v tom čudesnom ruchu chápali sa nových ideí nateraz len tým, že sa učili spievať piesne plné zápalu a lásky k svojeti, najmä k zaznanej popoluške: k milej slovenčine.A v tomto ovzduší pre ňu nového sveta, nových vidín, mladú dorastajúcu devu ovial čar prvej, nevinnej lásky k mladíkovi, k študentovi rovnako oduševnenému za všetko dobro i krásno. Ale nebolo súdené, aby sa mladé srdcia spojili v láske na život, mladík ešte odišiel do škôl pripravovať sa na profesorskú kariéru, v ktorej vynikal do neskorej staroby, a dievčatko sa vydalo…Vo Veľkej Slatine, ležiacej od Zvolena hodinu cesty na juhovýchod, žil Samuel Medvecký ešte vždy ako mládenec. „Starý mládenec!“ Veď už bol štyridsaťosemročný! V mladosti, ešte ako superintendentov kaplán, zasnúbil sa s dcérou svojho principála, ale potom sa rozišiel. V Slatine ho vyvolili s nadšením a jednohlasne, ľud ho miloval a lipol za ním, ako za opravdivým otcom. Pre svoju priamosť a úprimnosť zadovážil si mnoho nepriateľov, najmä v Slatine, kde ľud bol vtedy upadnutý, skazený, kde krádeže a vraždy boli vždy takmer na dennom poriadku, kde nejednému z obyvateľov vypálené šibenice na šiji svedčili o desnej minulosti. Jedno štatárium naháňalo druhé, a na Vígľašskom vrchu postavené šibenice svedčili, že sú ešte vždy potrebné. A do toho prišiel horlivec, ktorého osobná náklonnosť volala k vojsku, urobil však po vôli rodičom, odhodlal sa byť kňazom, hovoriac: „Budem bojovať slovom božím, ktoré je meč na obe strany ostrý.“ A bojoval, ten ľud „špatnokrásny“ poznal a karhal, hrešil, ale ho aj ľúbil. A v čase dlhého úradovania mal potešenie vidieť, že jeho ľud sa vzmáha mravne i hmotne, národný majetok že neklesá.Že sa nechcel ženiť, priatelia ho prekárali a radili mu hneď tú, hneď tamtú „v najlepších rokoch postavenú panenku, alebo vdovu“. Ale on sa zasmial a povedal: „Aj starý krkavec radšej uchytí mladé kura ako starú sliepku.“Istého dňa prišiel k nemu tamojší učiteľ Ján Klimo a prosil, aby mu pán farár preukázal kresťanskú službu a šiel za pytača. „Veľmi vďačne,“ povedal Medvecký. „A kamže pôjdeme, amice?“ „Do Zvolena,“ odvetí Klimo. „U Langich majú krásne dievča, menujú ho Terka.“ „Hm, viem,“ odtušil Medvecký. Veď ju vídal ako malé dievča a počul o nej i u Makónyich, na zvolenskej fare, kde ju len „naša Terka“ menovali. I uzniesli sa farár a učiteľ, kedy a ako pôjdu na pytačky. Medvecký sa veľmi starostlivo ustrojil. Hlavu mal vtedy už síce sivú, ale bujné a hebké vlasy česával si vždy po „štucersky“. Tvár svieža, oči bystré, žiariace ohňom, krok pružný, postava vysoká, mocná a zároveň štíhla. Miloval pohyb, tanec, telocvik, jazdenie a šermovanie, ako aj hru na loptu, ktorou sa obveseľovali mladí farári, keď prišli k nemu. To mu udržiavalo telesnú pružnosť, ako zasa v školách a v svete nadobudnuté známosti, bystrosť ducha, dobrá myseľ zachovali duševnú pružnosť.V určený deň Klimo prišiel ohlásiť pána farára, ale on sa ešte vždy strojil a uzeral pred zrkadlom. Klimovi to bolo trošku i čudné, ale nič zlého netušiac, konečne vysadol k pánu farárovi na vozík a šli. U Langich ich veľmi vľúdne prijali, všetci s istou radosťou a tušením, len tá, ktorej sa to týkalo, smutne a plná obavy klonila hlávku. Toho dňa ako vždy, keď boli kvety, mala deva vo vlasoch ružičku.Pytačov zadržali Langeovci na obed. Pri obede, ako sa to patrí, vstal Medvecký a začal reč, ako sa podobné reči začínajú, z textu, že: „neni dobře býti člověku samotnému.“ A čím ďalej, jeho reč zabiehala do osobného a rečník neprestával hovoriť v prvej osobe. Klimovi sa to začalo nepáčiť, i čudne mu bolo okolo srdca. „Pán farár,“ šepce a ťahá ho za rukáv, „veďže nech povedia, že to pre mňa.“ Medvecký sa obzrie a ticho odsekne: „Nech čušia. Viem, čo robím.“ Ešte raz úbohý Klimo upozorní svojho pytača na „omyl“, ale Medvecký teraz hlasne povie: „Pán rechtor, oni vedia, že keď kňaz káže, rechtor mlčí.“ Tento uzurpátorský výrok hneď potvrdil ozdobným zvratom v reči, a vypýtal peknú Terku pre seba… Rodičia mu ju takmer hneď prisľúbili. Išiel do Slatiny, i mohol povedať ako Cézar: prišiel som, videl som, zvíťazil som!Rodičia prisľúbili a prehovorili aj úbohé dievča, pripomenúc, že za ňou je celý rad drobných detí a ešte ani jedno nie je „opatrené“. Tuhľa je už aj Fružika súca na vydaj. Za nimi Imriško, Lotka, Janko, Ďurko, Málika a Gustík. I tatuškove sily klesajú, i časy sú tvrdé, ťažko udržiavať takú početnú rodinu. A poslušné, dobré dieťa sa podvolilo a prisľúbilo sa „starému Medveckému“. Nezadlho bol sobáš 10. októbra 1842. Keď ju priviezli do peknej, novej slatinskej fary, keď ostala na chvíľku sama, stiahla si z prsta krásny diamantový prsteň a ostrou hranou diamantu napísala na sklo obloka, pri ktorom mala sedávať, dva nemecké veršíky. Jeden vo voľnom preklade znie asi takto: „Cnosťou možno prísť k šťastiu, avšak ťažká je tá vážna povinnosť. Na ceste života kvitnú nám ruže, ale ani jedna z nich nie je bez tŕňa.“ Druhý: „Trpezlivosť, rozvaha a čas sú veľmi vzácne veci: čo sa dnes zdá nemožné, zajtra sa môže stať možným.“Slatinskí cirkevníci plesali a s radosťou vítali mladú farárku. V tom čase, ako aj neskoršie, Slatina bola živé mestečko, lebo tam bývali mnohí páni, tak domáci, ako aj eszterháziovskí úradníci. I slúžnovský úrad bol v bezprostrednom susedstve fary. Nechýbalo teda ani v Slatine „spoločnosti“. Nad všetkými vrstvami sa však vznášala platthyovská domácnosť. Mladý pán veľkomožný sa tiež len pred krátkym časom oženil. Jeho pani rodom benickovská, bola krásna a spanilomyseľná. Duchom i srdcom opravdivá šľachtičná. Cnosti, ktoré veľkomožné panie rady prechovávali na svojich panstvách, boli u nej veľmi vyvinuté, dobrota srdca, útlocit a sústrasť k trpiacim boli jej vlastnosti, predchádzajúce temer do krajnosti. Jej dom bol otvorený hosťom, v ňom našiel každý, malý i veľký, nielen zaopatrenie, ale i obodrenie, a keď bolo treba, i potešenie. Ako mladá farárka navštívila pani veľkomožnú, mladé panie zahoreli k sebe láskou a priateľstvom, a zväzok ich priateľstva nič nenarušilo, len potom krutá smrť, vytrhnuvšia Teréziu Medveckú z kruhu živých. Ale mnohé roky tešili sa a pomáhali si niesť rozličné strasti života. Keď sa Medveckej narodilo prvé dievčatko, pani veľkomožnú si poprosila za kmotru. Toto kmotrovstvo ešte utužilo pekný a zriedkavý pomer medzi zemskou paňou a farárkou. A lásku, ktorou Medveckú obdarila, preniesla aj na jej deti, takže vždy lipli za dobrou paňou ako za druhou matkou a milovali ju úprimne cez celý život. „Deti z fary“ aj vtedy, keď dávno prestali chodiť „do Platthych“, keď sa rozleteli svetom ako vtáčence opustivšie rodné hniezdo, s vďačnosťou sa rozpomínajú na časy, keď prichádzali od Platthych domov so sladkou obnôškou dobrých vecí (cukrovinky, ovocie, hrozno a mandle), keď smeli pred pani veľkomožnou vyrozprávať všetko, čo hýbalo ich malou dušou.Medzitým Klimo istý čas smútil a ťažko niesol úskočný farárov fígeľ. Ale neminul rok, zasa prišiel na faru s prosbou, aby mu pán farár šiel za pytača. „Oj vďačne, vďačne,“ rečie farár, „teraz sa už nemusia báť, že im vyvolenú uchytím. Nuž a, amice, kamže pôjdeme?“ „Do Zvolena,“ odpovedal Klimo. „U Langich majú ešte jedno pekné dievča, volá sa Fružika.“ „Do Langeov?“ spýtal sa Medvecký so strojeným prekvapením. Vedel akiste, že to takto príde. „No, vidia, amice,“ pokračoval, „to sa mi páči! Vždy vravím, že po staršom do mlyna a po mladšom do kostola.“A tak zasa šli tou istou cestou a za tým istým cieľom, ba ešte aj s takým istým prajným výsledkom. Lebo o krátky čas Janko Klimo si priviedol do slatinskej školy svoju mladú, peknú, vždy veselú, vždy na podarené vtipy naladenú Fružiku. Boli si teda dve sestričky opäť blízko, ale nie dlho. O niekoľko rokov dostal Klimo povolenie za učiteľa-organistu do mesta Zvolena. Ale nepáčilo sa mu tam, a tak prešiel do svojho rodného Liptova, kam ho svätojánska cirkev povolala za svojho učiteľa. Odchodom Klimovcov rodinný pomer bol medzi nimi a Medveckovcami prerušený, obmedzený len na výmenu niekoľkých listov do roka a na veľmi zriedkavé návštevy Klimovcov v rodnom Zvolene. Len keď dorástli najstaršie deti Medveckých, keď Samko ako študent navštívil Liptov a milú rodinku a apík sa vybral po neho na vozíku do Svätého Jána, kde poznal svojho budúceho milého zaťa v osobe tamojšieho farára Janka Čajaka, obnovili sa srdečné styky rodín oboch sestier.Roku 1844 krutý úder zasiahol langeovskú rodinu; dobrý, milovaný tatuško im náhle, neočakávane umrel na porážku srdca. Srdečný neduh, tento nepriateľ langeovskej rodiny olúpil manželku o starostlivého, nežného manžela a drobné deti o láskavého otca.I vtedy, ako za našich dní, naklonení sme veriť istým znameniam, snom a predtuchám, najmä keď sa tak čudne vyplnia. Dnes sú tieto znamenia a rozličné nadprirodzené zjavy vradené do radu istých náuk, a táto náuka má už aj svoje meno, tu špiritizmus a okultizmus, alebo telepatia. Vtedy prosto alebo verili v tie úkazy ako v nejaké vnuknutie z vyšších sfér, alebo, nevediac si ich vysvetliť, nechali ich stranou. Sám Medvecký, ináč človek jasného rozumu, človek mysliaci, neupieral možnosť akéhosi stýkania duchov. Veď vtedy vzdelaným ľuďom ešte boli v pamäti náuky Svedenborgove.Nepozastavil sa teda nikto, že Medvecká v tú istú noc, keď vo Zvolene vo svojej izbietke pri sklepe osamelo umrel jej vrelomilovaný otec, videla ho v Slatine smutného, akoby o niečo prosiaceho. A nikto neupieral istý prorocký význam snu, ktorý mal sám tatuško niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. Snívalo sa mu totiž, že vystupoval rebríkom, ktorého koniec siahal do oblakov. Stúpal pomaly, a nebol ešte ďaleko, keď zdola volal jeho najmladší synček Gustáv, že aj on ide hore do neba. Otec nechcel privoliť, ale chlapča sa rozbehlo a predbehlo svojho otca o štrnásť stupňov. Nezadlho zatým umrel Gustík na akúsi detskú chorobu a o štrnásť týždňov za ním jeho dobrý otec.Smrť tohto všeobecne cteného a milovaného človeka zanechala bolestne pocítenú medzeru: pre svoju rodinu bol skutočne nenahraditeľný. Jeho manželka, mužovou láskavosťou a starostlivosťou zahrňovaná, nebola pripravená na smutný vdovský stav! Detičky, okrem dvoch dcér, nezaopatrené, kto sa ich ujme? Jedinú útechu a pomoc našla vtedy matka u svojich detí a zaťov, ktorí jej pomáhali podľa síl a možností. V Slatine našla úbohá vdova a jej deti vždy otvorenú náruč, štedrú pohostinnosť, láskavé srdcia a teplý útulok.Zatým sa zhromažďovali hrozivé mrákavy na politickom nebi našej vlasti. Revolúcia vypukla a Slatina, ležiaca na hlavnej čiare, spojujúcej neskoršie dva veľké tábory: v Lučenci a v Tekovskom Sv. Kríži, neostala nedotknutá. Kto mohol a chcel, opustil nebezpečné mesto, tak aj pán inšpektor Platthy so svojou rodinkou a služobníctvom utiahli sa na bezpečnejšie miesto. Vôbec, strach pred Rusmi bol veľký, ale, ako sa neskoršie každý presvedčil, Rusi sa všade správali slušne, dôstojníci ako gavalieri, vojaci ako krotkí a šetrní ľudia. Nám, deťom našich triezvych čias, nemožno si temer ani predstaviť, ako sa to všetko dialo. Zbytočné by bolo spomínať tieto udalosti, keďže nám o nich nechali drahocenné pamäti ľudia, majúci činné zástoje v tejto veľkej národnej tragédii. Dostačí pripomenúť len ako doplnok týchže pamätí dve črty z toho pohyblivého života.Stalo sa, keď jachali ruské vojská hradskou cestou, že pochod trval celý deň. V Slatine, za Slatinou, a ďalej k Svätému Krížu bola rozostavená stráž až do hlavného tábora. Raz prišla do Slatiny dobrodružná gerila a bez vedomia a privolenia úradov vztýčila svoje zástavy na veže oboch chrámov. Ba, neopatrne sa pustila aj do stráže, vystreliac na ňu. Predná stráž hneď výstrelom signalizovala druhej a táto tretej, o chvíľu v tábore vedeli, že sa tu čosi robí. Vypravili oddelenie vojska potrestať vinníkov. Za vinníka uznali Slatinu, i pohrozili jej, že ju vypália pre odboj. Ale Medvecký spolu s katolíckym farárom prosili milosť pre ustráchaný ľud. Starý, okrem toho nebárs bojovný katolícky farár spínal ruky a predriekal latinské slová modlitby. Medvecký sa nenaľakal a ochotne sa poddal ako rukojemník na odvezenie pred veliteľa do hlavného tábora. Tak odviezli oboch kňazov pod vojenskou eskortou do ruského leženia, starý pán farár vzdychal: „per amorem patris, per amorem patris“.[2]No Medveckého neohrozenému a mužnému vystúpeniu sa podarilo veliteľa presvedčiť, že je Slatina nie vinná za prepadnutie stráže, preto obžalovaných prepustili na slobodu. Ale nielen pre seba, ale aj pre iných obžalovaných vykonal Medvecký omilostenie. Medzi inými bol to aj Imrich Nándory, vtedy slúžnodvorský v Sáse, ktorý súc obžalovaný, netrúfal si ani domov prísť a túlal sa po horách. Tento Nándory bol jediným bratom Eufrozíny Langeovej, napozatým starý otec ešte žijúcej rodiny Koryčánskych. V tieto búrlivé časy teda Medvecký neopustil svoju milú cirkev, tým viac, že očovský pán farár sa tiež utiahol na bezpečnejšie miesto. Vtedy mnohí utekali do hôr a do dedín, ležiacich v horách. Tak hrochotskí Braxatorisovci mali vtedy veľmi často takých bojazlivých hostí, ktorých, ako vieme, oni tak srdečne, tak pohostinne prijímali a zaopatrili. No, čo ďalej vyšlo najavo, že Rusov sa nebolo čo báť, viac sa bolo báť zrady vlastnej krvi. Najviac, keď hladní vojaci prosili o pokrm a nápoj pre seba a o obrok pre kone. Ale oni, najmä dôstojníci, aj platili, kde si to žiadali, alebo zlatom, alebo poukážkami.Tak raz v nedeľu varila sa na fare obvyklá polievka a kapusta a na ražni dopekala sa hus na obed. Deň predtým mladá pani farárka napiekla chleba: sedem bielych a štyri čierne, a aj inšie bolo v komore, ako na dedinských farách býva v zásobe. Vtedy tiež prišli ruské vojská k Slatine. Niekoľko dôstojníkov prišlo do fary a prosili obed, ale hneď, lebo idú ďalej, a za nimi prídu druhí. Medvecká odviedla junákov do kuchyne a tu prvé, čo im padlo do očí, bola dopekajúca sa hus. I vzali ju aj s ražňom, a ujedajúc chutného chlebíka, ukrajovali si z dobrej husaciny. Keď sa obživili, zaďakovali a šli ďalej. Prišli druhí, a oddali sa do kapusty a polievky, potom bolo dobré už aj maslo, alebo napochytro pripravená praženica; konečne sa komora dočista vyprázdnila, našej rodinke neostalo toho dňa na pokrm nič inšie, len mliečko, ktoré večer doniesli kravičky z poľa. Medveckovci, akí boli pohostinní i tak, vďačne uhostili ruských dôstojníkov, mladá pani si aj pripomenula, že za nejedným z tých junákov tam niekde v ruskej oblasti narieka matka, žena, sestra, alebo mladucha. A vmyslela sa do takého postavenia sama, keby raz tak ona svojho dotiaľ jediného syna Samka oplakávala…Medveckovci zaujímali významné miesto aj v slovenskej národnej spoločnosti. Mladí, za našu čistú a ideálnu vec nadšení mužskí, častejšie sa schádzali na slatinskej fare. Osvietenému p. Jánovi Franciscimu dlho nemohla mladá matka odpustiť, že jej malého synčeka Samka nazval „židíkom“. A čím viac sa hnevala na neho, tým väčšmi ju prekáral: „Ale, ale, ako je to možné, vy, taká krásna matka, máte také nepekné dieťa.“ No i ten Francisci tohto „židíka“ zatvoril do svojho srdca a neskoršie, keď poznal, aký rýdzi je to charakter, aký zriedkavý zjav je Samko Medvecký, miloval ho láskou, aká spája rodných duchov, stretajúcich sa v láske pre jednu a tú istú, obom nadovšetko drahú vec.Rodinka Medveckých rástla; takmer každé dva roky, ba aj častejšie pribudlo o člena, ba dva razy sa stalo, že odrazu aj o dvoch. Prvý raz však malí súrodenci, Maximilián a Petronella, nežili dlho. Prvý umrel Maxík, za ním, ako apík tvrdil, chradla a vädla Neluška bez všetkej príčiny. Tvrdilo sa vtedy, že dvojčatá nebudú žiť jedno bez druhého, no život nás učí, že áno. Azda aj to individuálne…A kedykoľvek sa objavila „Ďuričková“, premúdra, rozšafná a farským deťom naklonená osobnosť, mamička zaplakala, ako si opatrí svoje milé deti. Veď prichodili čo deň tvrdšie časy, apíkove roky sa míňali a deti boli ešte malé, nezaopatrené. Ale pánboh, ku ktorému sa v každom svojom súžení utiekala, pomohol mamičke odchovať deti, áno, pomohol jej zázračne, videla ich potom všetkých sedem, ktoré jej ostali pri živote, okolo seba už odchované.Ale nielen svoje, aj cudzie deti vychovali sa na slatinskej fare. Pánboh vždy požehnal toľko, že sa najedli aj domáci, aj príchodzí, aj študenti a opustené siroty, najmä Ondrík, ktorého od mala chovali ako domáce dieťa, ale si aj vždy zachoval nežnú lásku k svojej „drahomilovanej krstnej maminke“, ako ju potom aj vo svojich listoch menúval. Suplikantov, študentov, Samkových súdruhov v Slatine vždy milo privítali a radi prichádzali sem na obvyklé prázdniny. Bolo veselo, keď sa nahrnulo milej mládeže, keď sa ozýval smiech a spev záhradou a dvorom, keď apík zahral na klavíri a mládež sa pustila do skoku. Boli to časy nevinných zábav, to doma pri rozličných zábavách, to na vychádzkach alebo do „Hája“, alebo na „Červený medokýš“.Príťažlivými bodmi pre junač bola v Slatine, pravdaže, najprv Adelka, potom, keď sa ona ešte celkom mladučká vydala za Janka Čajaka, spanilá Milka. Samko, ako vynikal v každom ohľade, tak vynikal aj ako priateľ a verný druh svojich spolužiakov, ktorých potom aj domov doviedol, aby v Slatine našli svoj druhý domov. Medzi najmilších druhov jeho mladosti vradiť možno mladého syna pána Platthyho, Ďurka, a potom chudobného šuhaja, osirelého Paľka Šušku.Zvláštny a milý, ale aj dojímavý zjav bol tento Paľko Šuška. O ňom, o jeho nešťastnom otcovi a smutných prípadoch rodiny dalo by sa mnoho zaujímavého napísať. Azda príde aj na to vhodný čas a nájde sa miesto. Životopisy zvláštnych, lepšie rečeno, dobrých ľudí, vzdelávajú ducha a pripravujú, najmä mládež, na životnú dráhu.Veselo bývalo na slatinskej fare najmä v lete. Stôl v apíkovej izbe bol vždy obsadený, to hosťami, ktorých, kým tade nešla železnica, bývalo vždy hodne, to domácou i cudzou mládežou. Domáca čeliadka sa niekedy od bujnosti nepratala ani do vlastnej kože. Smiechu a chichotu nebolo konca, hoci, a vari práve preto, takýto smiech apík nerád videl pri stole. Lebo naši starí držali deti na „korde“ a starý „apovka“ Dobšinský vravieval: „V kostole, pri stole a v škole pekne seď, pachole.“ I proti zákazu „pachole“, najmä to na ľavej strane, nechcelo byť ticho, kým apíkova tvrdá ruka nezačala vľavo i vpravo rozdávať „štulce“, alebo kým nezbedníkov „neabsentovali“ od dobrého obedu.Maminka, chuderka, všetky svoje deti ľúbila nežnou materinskou láskou, ale miláčikom jej srdca bol a ostal Samko. Ešte nebol na svete, už ho posvätila bohu, ak bude chlapček, a dá mu meno Samuel. Apík však, že sa sám nestal tým, čím by bol chcel za mladi, určil, že Samko bude advokát. Stalo sa mu potom po vôli, jednako však, čo sa týka viery, nábožnosti, čistého charakteru a mravnej hodnoty človeka, Samko Medvecký stál na takom vysokom stupni, ako máloktorý posvätený kňaz. Zbožná matkina výchova dala mu pevný základ žitia, ktorý ani bezpríkladné drakonské prenasledovanie osobných a zásadných nepriateľov, ani ťažký, dlhotrvajúci kríž nemohol vyvrátiť. Tak miloval mamičku, že ju nikdy nenahneval a nezarmútil ani ako chlapec, tým menej, keď bol väčší a prechádzal do mládenectva. Žiaľ jej spôsobil iste len vtedy, keď spadnúc z lipy, stojacej na dvore, zlomil si rúčku. A to bolo tak, že Adelka, sama ešte malá, chcela naoberať lipový kvet pre chorú mamičku. Samko ochotný vydriapal sa na lipu, začal odlamovať halúzky, ale tak nešťastne, že spadol a ťažko sa poranil. Ani v tomto veľkom utrpení neplakal, ani nekričal, keď mu naprávali ruku, iba volal: „Len aby apík nezvedel, len aby apík nezvedel!“ Apíka práve doma nebolo. — Adelka, chúďa, zastrašená súc, zabrala sa „svetom“, no pri Mikovíňovcoch, alebo ešte pred Budincov (na hornom konci) ju šťastne dostali a priviedli naspäť.Mamka bola Samkovi vždy dôverníčka, aj potom, keď odišiel do škôl, keď mal priateľov a začal poznávať život. Svoje prvé verše venoval mamke. Jej oznámil, že sa prvý raz zaľúbil do krásneho dievčatka v Liptove, ktorej meno bolo Marienka.Všimli si ideálneho a nadaného šuhaja aj veľkí páni. U Platthych, kam chodil ako takmer nerozlučný druh mladého Ďurka, zišiel sa s mnohými pánmi, s vysokými hodnostármi Zvolenskej stolice. Sám hlavný župan, barón Anton Radvanský (vtedy ešte nebol barón), častejšie sa zhováral so Samkom Medveckým. A keď sa raz zišiel, tiež u Platthych, s Medveckou, oslovil ju a povedal jej niekoľko lichotivých slov o Samkovi, konečne však povedal:„Len keby nebol taký zarytý pansláv! Oni, ako matka, mali by mu povedať, že keď zanechá tieto idey a pridá sa k nám, stane sa veľkým človekom. Čaká ho skvelá kariéra, v stolici višpánstvo, a potom, — kto vie…“Ale Samkova matka sa usmiala a odpovedala:„Ďakujeme, pán Osvícený, za vašu dobrú vôľu, ale pochybujeme, že by môj syn pre hocijaké skvelé výhľady do budúcnosti spreneveril sa svojmu presvedčeniu, opovrhoval materinskou rečou a zradil svoj národ. Toto mu ja, práve ako matka, nemôžem, nechcem a nesmiem radiť.“A tak Samko Medvecký ostal až po svoju privčasnú smrť verným synom svojho zúboženého národa a neohrozeným zástancom ľudu, ktorý ho miloval až po zbožňovanie. Pri boku mu stála verná a vo všetkom mu rozumejúca družka života, jeho prvá a jediná láska, jeho „anjel strážny“, ako ju, obetavú, vo svojej ťažkej chorobe menúval. Málo šťastia jestvuje v tomto plačlivom údolí, ale kde ho nájdeme, tam nás oveje milo, tam lahodí našim dušiam a my sa zmierime so všeličím na svete. Málo je manželských zväzkov, kde panuje súzvuk dvoch duší a verná, až po hrob trvajúca láska. Lebo opravdivé manželstvo trvá, je nielen v nebi uzavreté, ale aj pre nebo.Také bolo Samkovo a Marienkino manželstvo, ideálne, krásne, ako ich zmýšľanie, ich srdcia.Hoci mamička tak vrele ľúbila svojho Samka, neodťahovala svoju lásku ani od iných svojich detí. Ony samy súc šťastné, dožičili Samkovi všetko, lebo on aj ako brat bol nežný, zhovievavý, poučoval, rozprával, obdarúval, ako len mohol, bračekov a sestričky. Sám sa uskromnil, aby mohol domov doniesť pekné darčeky.Za Samkom nasledovala Milka. Vydala sa roku 1867 za Pavla Czenera, farára na Nižnom Skalníku. S ňou sa odrazu sobášila vtedy už ovdovená Adelka s Paľkom Dobšinským, slovenským spisovateľom a farárom v Drienčanoch. No Adelke bolo súdené, že aj druhý raz musí vypiť trpký kalich ovdovenia, a ako opustená vdova žiť ešte a trápiť sa kvôli osirelým deťom. Božia vôľa to bola, že sa Adelka dostala potom k pani Platthyčke, ktorej pomáha sirobu a starobu znášať, potešuje ju a nahradzuje detinskú lásku, o ktorú ju pozbavila krutá smrť Ďurka Platthyho.Apík miloval zvučné panské mená, a kde len mohol, tam ich udelil deťom aj po dve, tri, ba Karolovi hen štyri. I pokrstili druhého syna Alexandrom Veľkým. Tento chlapec bol veľmi živý, sebavedomý, mal mnoho z apíkových vlastností, isté, panské vystupovanie, ctižiadosť a veselú, vždy na vtipy a anekdoty naladenú povahu. Preto Alexander bol apíkovou „pýchou“. „To bude pán!“ hovorieval. I Alexander sa stal advokátom, neskoršie ale kráľovským sudcom v Rimavskej Sobote.Za týmto prišlo dievčatko, ale umrelo.O nasledujúcich dvojčatkách mohlo by sa povedať, že už boli „nemilé, nedrahé“. Netešili sa im už. Chlapček, ako chlapček, ten je i vtedy vítaný, keď je i desiaty, ale dievčatko, tomu by bolo pristalo pomenovanie: „Marka Netrebasi“. No ešte aj tieto červíčky sa vychovali. Ďurko (krstený Georgius, Antonius), hoci bol telesne útly a slabý, učil sa veľmi dobre, bol viac podobný Samkovi, vždy rozumujúci, hĺbavý duchom. V ňom bol vyvinutý nevšedný krásocit a cit pre súmernosť, všetko, čo nebolo na svojom mieste, urážalo ho. Ukázal sa v ňom technik, keď začal stružlikať podarené drobnosti, riad, sekerky, motovidielka, a to pukáce (s dvoma kolieskami). Takú technickú zručnosť mal aj apík, ktorý sa rád zaoberal tokárstvom, a hoci je v štátnej službe, nespreneveril sa svojim zásadám. Jeho sestrička, pokrstená na mamičkino meno, keď narástla, vydala sa roku 1875 za Janka Vansu, nateraz farára v Lomničke na Spiši.Najmladší Karol (Johannes, Aurelius, Paulus, Carolus), bol najväčší zurvalec zo všetkých medveckovských detí, no i tohto pomohol pánboh vychovať a priviesť k cieľu, hoci to dobrú matku, potom i ovdovenú, stálo mnoho obetí a horkých sĺz.Kruté rany preniesla často už aj stratou svojich milých a drahých; tak jej umrela mamička Eufrozína Langeová v Ďarmotách, kde sa pri svojej najmladšej dcére Málike zdržiavala. To ju najviac bolelo, že pre vlastnú chorobu nemohla si matku vyprevadiť do hrobu. Potom aj dobrý brat Anton Lange, verná priateľka Kristína Breuerová, rodená Makónyiová, dobrý zať Janko Čajak, to všetko boli veľmi citeľné straty.Roku 1876 ochorel apík na vodnatieľku; jeho posledná choroba. V nej sa osvedčila všetka dobrota, trpezlivosť a zhovievajúca láska dobrej ženy. Chorý starček ani teraz nechcel sa dať od nikoho vyslúžiť, len od nej, a čo aj často rozmarom ťažko chorých potrápil svojich, predsa to, čo mu ona spravila, bolo to najlepšie.Život jeho bol činný, pohyblivý a pre ľud veľmi významný. Ľud miloval „pána otca“ i pri jeho prísnosti, ba bezohľadnosti. S pravdou nikdy neotáľal, preto mal aj nepriateľov. Jeho telesná sústava bola sťa zo železa, no i tú podryla smrť. Umrel ako pravý, veriaci kresťan. Na jeho pomníku skvie sa výpoveď, ktorú sám často prízvukoval: „Boj dobrý som bojoval a vieru zachoval.“ Nuž odpočíva aj tento bojovník pánov v pokoji!Krutý je osud farárskych a učiteľských vdovíc. Naše príslovie, bezohľadné, ale trefné ako všetky múdroslovia ľudu, označuje to, čo čaká kňazskú vdovu, keď hovorí: „Kňazovi bom, kňazovka z fary von“. Opustiť faru, kde strávila najkrajší vek svojho žitia, kde každý kútik jej pripomína nejakú milú, ba čo aj smutnú udalosť (aj tak je drahý), kde sa jej milé deti narodili, kde sa hrávali, rástli a odkiaľ povyletúvali ako vtáčatá z hniezda, je bolestné pre citlivú ženu. Nielen strata manžela zroní ju už dosť citlivo, ale aj okolnosť, že musí ísť von z obvyklého útulku, von, do chladného sveta, a hľadať si nový domov. Obyčajne ho už viac nenájde, ale vandruje z miesta na miesto, túžiac po večnom, bezpečnom domove.Po tridsiatich štyroch rokoch svojho pobytu v Slatine musela odísť a odišla k milým deťom do Zvolena.Rovnako ťažko opustiť farárke i svoj ľud, ktorý milovala a ktorý ju navzájom miloval. Tak pochopiť úlohu farárky, ako ju pochopila Medvecká, nepochopí každá. K nej prilipli jej duchovné deti ako k naozajstnej matke. Poznala každého, o každom vedela, kde a čo ho trápi, všetkým pomáhala radou a pomocou, ktorí sa k nej utiekali. Keď niekedy domáci pri ťažko chorom alebo nečakanou smrťou uchvátenom členovi rodiny nevedeli si rady, utiekali sa o radu k „pani matke“, a ona ich neopustila bez rady a pomoci. „Pani matka“! veru to meno svedčí farárke, ako bola ona. Ani jedno „milostivá pani“, ani jedno „pani veľkomožná“ nevyváži toto meno. Mnohú urazí, keď ju brat farár pomenuje „pani sestra“, ale v takom prípade skutočne to meno ani nezaslúži. (…)Zo Zvolena častejšie aj nadlhšie navštevovala aj ostatné svoje deti, vydaté dcéry a ženatého syna. Žiadala si ešte vidieť aj posledných dvoch chlapcov „opatrených“! Ináč ale červ choroby už hlodal na jej vrelom srdci. Srdcový neduh, nepriateľ všetkých Langeovcov, dostavil sa v istom čase a napomínal, že sa blížia dni, v ktorých nemáme zaľúbenie. Ani jej najbližší netušili, aká pokročilá bola už choroba, lebo bola vždy činná, vždy veselá a každému hotová pomáhať. Akoby cítila, že najlepšie bude odpočívať vo svojom starom Zvolene a v Samkovej blízkosti, ktorý, žiaľbohu, tak skoro za ňou dostal sa k jej boku, v lete 1883 ponáhľala sa ponavštevovať deti a znovu sa dostať do Zvolena. Na zvesť, že maminka ochorela, ponáhľali sa deti a obklopili drahú chorú. Dožila sa ešte útechy, že jej najmladší syn Karol, dieťa bolesti a trápenia, konečne došiel do cieľa, súc vysvätený za kňaza. Prvá jeho, a veru ťažká funkcia bola: prislúžiť večeru Pána svojej milovanej matke. Dojemná to chvíľa, keď všetky jej deti stáli dookola a ona ich žehnajúc, radostne sa usmiala, ďakujúc pánubohu, že ich opúšťa súce do sveta, ľuďom i bohu milé. „Z tých, ktorých si mi dal, nestratila som ani jedného!“ šeptala už s námahou, lebo choré srdce pracovalo jej silno, i jeho tlkot skutočne bolo počuť, nedovolilo jej dlho hovoriť. A napomenula deti ešte k láske: „Milujte sa, deti moje! Netrhajte sa, nedovoľte, aby vás svet roztrhol! Lebo, kto vás bude milovať, ak sa sami budete nenávidieť. Svet vám nevynahradí lásku, srdce vaše bude bôľne spomínať dni, ktoré vás v mojom náručí vídali. — Buďte istí, že môj duch zostane s vami. Vy starší, ujmite sa mladších, sestry, majte na starosti svojich bratov Ďurka a Karola, aby nepocítili tak ťažko, že sú siroty: Buďte požehnané, deti moje!“Takto umiera verná matka. „Šťastná matka!“ povedala vtedy tetka Lotka. — Áno, umierala so zasľúbením svojej lásky i spoza hrobu. Veď láska je mocnejšia ako hrob, láska víťazí i nad krutou smrťou…Deti nezabudli na najkrajšie poručenstvo, ktoré môže zanechať matka. Žili a žijú čestne. Hučia rozzúrené prúdy, hádžu široké, nečisté vlny a strašia záhubou slabých a bojazlivých. Trhajú rodinné zväzky, znepriateľujú rodných bratov a sestry, ničia blaho a spokojnosť rodín a pohlcujú v kalné hlbiny, čo sa nevládze oprieť ich moci. (…)Raz predsa zahrmí hromové slovo a rozkáže prúdom a ony utíchnu. — A znovu sa vyrovnajú trhliny, i zvíťazí láska nad nespravodlivosťou, pravda nad krivdou.Na matkinom pomníku vyryté slová, venované dobrým Samkom: „Verná matka, najkrajšia v svete pamiatka!“ No pomník, ktorý jej vo svojich srdciach postavili vďačné deti a vnuci, je stálejší, pevnejší, ako chladný kameň.(1900)[1]„Mein theueres Reserl, mein herz’ges Kind!“— (nem.) „Moja drahá Rézika, moje milované dieťa!“[2]„per amorem patris, per amorem patris“— (lat.) „pre lásku božiu, pre lásku božiu“.
Vansova_Terezia-Medvecka-rodena-Langeova.html.txt
Báj Turca[1][2]Už si tam verte, lebo nie —o to ma starosť malá,poviestka, moja stará mať,tá mne to rozprávala.Vraj, keď bol Turiec jazerom.za časov kňaz-Turana,v jazere peknom okrúhlombývala Biela panna.Krása! jak ten sen májový,keď vyjde z vôd hlboka.Oj, kto tú len raz uvidel,nespustil z nej viac oka.Len raz kto ucha nakloniljej sladkozvodným tónom,už ten viac nečul otca, mať,už bolo večne po ňom.Ba kam len zašla vesť o nej,hýbu sa pranárody;všetko to tiahne do Turca,ako na dáke hody.Hoj, Bože milý! koľko tázmámila mladých detí!Bo kde sa zázrak objaví,tam mladosť vopred letí.A koľko, koľko sivých hlávo kráse jej si sníva!Bo v nebo, keď sa otvorí,ktože sa nepodíva? —Raz sa v to vezme Turan kňaz,že on tú pannu chytí.Dá zrobiť jednu veľkú sieťz medených tenkých nití.A hybaj! tichým večierkomzasadne na breh plesa,mosadznou tri ráz reťazouo jedľu priviaže sa.Zasieti sieť. I tíško všiad.Jazero jak zrkadlo.Vprostriedku v ňom si uzerámesiačik líčko zbľadlô.Len tu raz tá žiar mesiačkav šíry sa kruh roztočí —a z kruhu pieseň zaznejea dvoje mihne očí.Hej! ďalej, ďalej od brehu,smrtedlný človeče!Nehľaď ta, nehľaď, neslúchaj,lebo ťa tá urečie!„Oj, Turan, Turan!“ — zunie totak sladko, tak tajomne,to zunie vodou i horou —„Poď, Turan, poď sem ko mne!Poď tonúť blánkou pomedzidvojnebom rozostretou,poď v náruč moju, milý môj,rozkoše piť dvoch svetov!Abo poď v palác perlový,čo sa tam mihá na dne —tam ľúbosť nikdy nezhasnea mladosť neuvadne!“„Hoj, Turan, Turan!“ — zunie totak sladko, tak tajomne,zunie to vodou i horou —„Turan, Turan, poď ko mne!“I tíško, jasným svetielkom,blíž a blíž k nemu plyne,báj spevu dychom nesená,po čistej vôd hladine.Hej! ďalej, ďalej od brehu,smrtedlný človeče!Nehľaď ta, nehľaď, neslúchaj,lebo ťa tá urečie!Ach! jakže, jak nedívať sa,keď zrak na nej primretý!?Jakže neslúchať, keď dušadobre priam nevyletí!? —A sotva z tvári nebeskejzlatý vlas svoj rozvinie —už rybár náš tú svoju sieťzabudol tam v hlbine.Sotva naň kývne s úsmevomraz prvší i pokonný:praskne reťaz a Turan kňazv jej náručie sa kloní.Hoj! rata, rata, lapil kňaznamiesto panny seba:hľa, vidíš, vidíš, Turane —či ti to bolo treba?!Tak je to, hviezdy nebeskédolu ráňať obuchom,takto, hľa! v zápas púšťať sačloveku s večným duchom!Prebrali ho z ťažkých mrákot.A keď zas prišiel k sebe,triráz sa zaklial Paromomna vodu, zem i nebe:že zatiaľ slovka nerieknea nezažmúri oka,kým nebude, vraj, zoranátá prekliata zátoka. —Tu sa do práce sto chlapov,sto obrov silných lapí.Tatranská žula tvrdá ver’,hej, ale tvrdší chlapi.Preťali sa na Považie.Váhom sa pleso stočí —i zmizli vodné kaštieleaj s Bielou pannou z očí.Turiec zoran.[3]Nový to svet!Klas zlatý poľom šumie.I usnul mocný Turan kňazvo svojej hrdej dume.No hrozný sen! — Akýsi hlaszatriasol ním tak desne.Čo to? veď Biela panna preč —a to hlas tu jej piesne.A hlas ten rastie v šír na šírodbitý od Karpatov,na východ, západ, juh, sever,sťaby zvolával bratov.Až razom, v chóre ohromnomoddola i odhoraozvú sa sveta štyr’ strany,zahučia štyri morá;a nad ním, páč! Biela pannazlaté vlásky rozvije:„Turan, Turan!“ — volá to naň —ale ten viac nežije.* * *Bol to, vraj, sen — no kto ho zná,či nie aj zjav pravdivý;veď čo sa v svete, Bože môj!nestanú vše za divy.Tak od nečasu, hľaďteže,hýbu sa zas národy,všetko to tiahne do Turcaako na dáke hody.A načo, prečo tá Slovačtú púť sem čo rok koná?Už či veríte, lebo nie:tu raz musí byť — Ona!R. 1867[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Podľa Bottových údajov v rukopisných zošitoch Spevov i v Spevoch 1880 vznikla táto báseň r. 1867. No Paulinyho Sokol uverejnil ju v roč. IV, 1865, str. 81 — 2 (15. marca 1865), teda dva roky predtým, pravda, nie v takej podobe, ako vyšla v Spevoch. Prvý text v Sokole je kratší, Botto rozšíril ju potom v druhom odtlačení v almanachu Tábor I, 1870, str. 37 — 9, kde je už temer totožná s textom v Spevoch. Tento text akiste urobil Botto r. 1867 a preto týmto rokom datoval jej vznik. Rozšírená a dotvorená je najmä v poslednej časti — vložil partiu od verša „Turiec zoran. Nový to svet!“ po verš „nestanú vše za divy“. Vonkajší rozdiel je v tom, že v prvom i v druhom odtlačení v oboch rukopisoch sú dlhé verše so združeným rýmom, v Spevoch delil a upravil tieto verše na dva s rýmom obkročným, čím báseň získala na rytme i živosti.K veršu „Vraj keď bol Turiec jazerom za kňaza to Turana“ dal Botto v Sokole (str. 81) túto poznámku pod čiaru:„Turan kňaz mal panovať v 4-tom století po Kr. v okolí Tatier. Hlavné opevnené mesto jeho bolo Turovo, kdesi medzi Turčokom a Štubňou Na Piarku (Piargy — J. M.) bola jeho ohrada, ktorá sa celou kremnickou dolinou tiahla, zrobená proti dotieravým od juhu nepriateľom. Tomuto kňazovi kronikári (medzi druhými i Bolský) pripisujú osušenie Turca.“Poznámky niet v almanachu Tábor, ani v Spevoch.Na rozdiel od textu v Spevoch uviedli sme tieto Bottove zmeny, uverejnené Dobšinským v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 475:Už či veríte, lebo nie —Užsi tam verte, lebo nie —keď vyjde z vôdhlboka.keď vyjde z vôdhlboka.hýbu sa už národy;hýbu sapranárody;Bo kto sa, keď sa otvorí,do neba rád nedíva?Bov nebo, keď sa otvorí,ktože sa nepodíva?Len tu raz tá mesiačka žiarLen tu raz tážiar mesiačkaTuran, Turen, poď ko mne!Poď, Turan, poď semko mne!dvoma svety vystretou,dvojnebom rozostretoučo ligotá sa na dnečosa tam mihána dne[3]zoran(od zorať) — Turiec zoran — zoraný, pooraný
Botto_Baj-Turca.txt
Kráľ Dávid[1]Fujavica besnela. Pred oknami dopoly snehom zalepenými hnali sa celé plachty bieleho prachu a zatemňovali kanceláriu. Stále duňalo. V malej železnej peci húdol oheň a vynôtil i celú škálu, keď bol poryv vetra silnejší. Cencúle z odkvapov padali a rozbíjali sa. Strechy a hrebene dymili snežným kúrom.— Veľké prášenie v prírode, — myslel si hlavný slúžny Turák, dívajúc sa oblokom na vrchy závejov priekom cez cestu. — Nechcel by som byť teraz vandrovníkom medzi dedinami. Ani stránkou, čo sa má dnes dostaviť na termín.Zišla mu na um včerajšia scéna žiarlivosti medzi ním a herečkou Irmou, ktorá stále vyvolávala dramatické výstupy, aby sa cvičila. Včera vymyslela akúsi hlúposť a scéna skončila tým, že mu vyďubala oči čističom nechtov, predbežne, chvalabohu, len na jeho fotografii.— Taká fujavica je ako zúrivá žiarlivá žena v hysterickom záchvate. Beda tomu, kto jej príde do cesty… Ako Irma… Daromné by boli všetky dôvody… Ako čoby som ja teraz otvoril oblok a počal volať: „Utíš sa, moja milá! Si krajšia, keď si tichá, čo i chladná. Nerev, nekňuč, nepišť! Neoklamal som ťa!“Prešiel ku piecke a obrátil sa chrbtom k nej, založiac si ruky na krížoch.— Čím by som ju len podkúpil, aby sa udobrila?Pozrel bokom do zrkadla v drevenom ráme a videl v ňom seba s podlhovastou, natiahnutou tvárou s úzkym polostrovom štice medzi dvoma zálivmi. Mal ešte podviazané fúzy, aby sa mu držali pekne do krúžkov. Rozopäl gumy na tyle a schoval toaletný kúsok do vrecka. Práve včas, lebo na dvere zaklopali akosi trasľavo, nesmelo a nečakajúc odpovede odchýlili dvere.Ukázala sa ženská v krpcoch, celá zababúšená do bielej plachty.„Poďte chytro,“ náhlila, „vyjde všetko teplo… Postavte sa do radu.“O chvíľu stálo pri malej žene sedem detvákov, chlapcov i dievčat vo vlniakoch i šatkách. Tváre im nebolo vidno, len drobné červenkasté, mokré detské nosy. Sedem schodíkov v handrách, vyfúkaných a umytých snežnou búrkou. Najvyšším stupňom bola žena, ich mať. Nešikovne, hlboko sa poklonila hlavnému slúžnemu a vyňala spod košele pokrčený list.„Od koho?“ zakričal hlavný slúžny.Nahnevalo ho, že osem ľudí prináša jeden list, hoci vedel, že tých sedem detí bude len sedem dôvodov k listu. Zachmúril sa na ženu, že doviedla i deti.„Aký pohan vás sem posiela v tomto nekresťanskom čase,“ osopil sa na mať.„Dôstojný pán dekan.“„Odkiaľ?“„Z Vyšňového.“„Pán dekan Trnka?“Vychytil list, rozdrapil obálku a pozrel na podpis. Dekan Trnka. Starý kamarát, ku ktorému často chodieval. List bol dlhý, s mravopoučeniami… Jeho cirkevník, Michal Bubník, šesťdesiatročný sedliak-furman, má frajerku. Svoju starú, poctivú ženu so siedmimi deťmi tak nechal… „Starká plače,“ čítal polohlasne, „deti revú. Chodia mi na krk… Deti nespokojné… Cirkevníci nespokojní… Ja, ako kňaz, tiež nespokojný … Kam to povedie, keď už i sedliaci budú mať frajerky? To bolo dosiaľ len pre pánov…“— A pre kňazov, — urazil sa hlavný slúžny v mysli, — čo nám vytýka?„… Hriech sa chytá ako oheň, ako choroba… Vynaložil som všetky sily, ale moje božie slovo nepomáha. Možno, že ty so svojou úradnou mocou a známou autoritou urobíš poriadok. Budem ti do smrti vďačný…“„Vy ste Bubníková?“„Mária Bubníková,“ prisvedčila žena.„A tá druhá?“„Zuza.“„Tak sa len zohrejte, Marka,“ potľapkal ju mäkko po pleci a po krátkej prestávke doložil presvedčivo:„Spravím poriadok.“„S tou to nepôjde tak ľahko. To je prefíkaná beštia. Had. Kĺže sa, ovíja a ani nevedia, keď ich uhryzne. Bola medzi vojakmi a predávala všeličo, ale najviac seba. Nahabala groší… A tak špitál… Že vraj opatrovala. Koho opatrovala?… Ju opatrovali…“„Spravím poriadok,“ zopätoval hlavný slúžny a aby ju presvedčil, prešiel ku skrini, otvoril ju, natiahol budíček, a keď ten počal zvoniť, zavolal na dekana Trnku vo Vyšňovom:„Nemaj starosti, dôstojný pán dekan. V tej Bubníkovej veci urobím poriadok.“Vtedy totižto ešte neboli v každom úrade telefóny, a keď i boli, úradníci, aby uspokojili stránku, budíčkom telefonúvali najväčším pánom, niekedy i pánu cisárovi do Viedne.Marka sa uspokojila. Bozkala ruku a odišla. Turák dal deťom päť korún na „fruštik“.— Žiarlivosť v krotkej podobe. Mara je nie Irma, — porovnával hlavný slúžny. — Ja tomu chlapovi ukážem, — zahrozil sa. — Takých sedem dôvodov mať v ruke.Sedem dôvodov sa vzťahovalo na sedem detí.Sedliaka dal zavolať. Vytiahol starú Bibliu a počal ju čítať.Bubník sa na termín dostavil. V tmavej halene, so širokým opaskom a nečistými, zájdenými plieškami v úzkych, kedysi bielych, teraz už očernelých nohaviciach a starých rozšliapaných krpcoch, z ktorých trčala čierna slama. Bol to človek nevysoký, slabý a tenký v tele. Chudý v tvári, s prepadnutými sluchami a vypuklými lícnymi kosťami, málo rapavý. Stále si oblizoval sinavé gamby.— Teba, veru, krása netrápi, — díval sa naňho hlavný slúžny. — Sama bohyňa krásy by nevedela povedať, prečo sa tá Zuza do teba zamilovala.„Bubník?“ opýtal sa ho krátko a tvrdo, vstávajúc spoza stola, na ktorom bol krucifix a medzi dvoma horiacimi sviecami otvorená veľká stará Biblia.„Ja, prosím ponížene,“„Bližšie!“Sedliak spravil dva malé kroky.„Bližšie!“Sedliak sa pošuchol.„Tak?“„Tak.“Bubník ako čoby počul ďalekú búrku, ktorá sa približovala. Vtiahol hlavu medzi plecia a čakal odovzdane, kedy udrie hrom.„Čo zlého ste spravili?“ zahrmelo opätovne.„Nič takého, pán veľkomožný. Čo by bol?“ odpovedal skrúšene a ticho.„Pýtam sa vás, čo zlého ste spravili?“Bubník sa poobzeral.„Ja neviem, prosím ponížene.“„Roz — mý — šľaj — te,“ zaduňalo. „Keby ste nič neboli urobili, neboli by ste tu. Myslíte, že ja z pasie volám sem ľudí… Ja poriadnych nevolám… Ku mne chodia len holomci.“Sedliak sa robil vzdor hrmeniu nevedomým. Hlavný slúžny mu musel pomôcť.„Také niečo, čo kresťanský človek nespraví, čo robia len Turci a mohamedáni… Také niečo, s čím je ani vaša žena, ani vaše deti, ani dôstojný váš pán dekan, ani svätá cirkev, ani ja nie spokojný.“„Čo by to mohlo byť?“ divil sa sedliak.„Neviete?“„Nie, pán veľkomožný.“Hlavný slúžny videl, že má pred sebou človeka, ktorý sa tak ľahko neprizná. Treba rozpovedať celú udalosť.„Nechali ste zákonitú ženu pre pobehajku… Lízali ste med za štyridsať rokov, kým bol sladký, a ešte ani teraz sa vám nespríkril. Pravda, domáci je kyslý — žena zostarela,idete k cudziemu úľu, do susedov — kradnúť. Vy ste zlodej! A čo bude vaša žena lízať?… Vašich sedem sopľavých detí?“„Á tak. To pre tú Zuzu.“„Vidíte, Zuzou sa volá? To je vaša frajerka?“„Tak.“„A vaša žena?“„To je Mara. Tá chodila sem?“„Nechodila… Pán dekan sa na vás ponosuje. Pán dekan Trnka. To je poriadny človek, čo?“„No, poriadny sú.“„A vy ste poriadny?“Bubník mlčal.„Nie ste poriadny. Žijete vy tak, ako to svätá Biblia predpisuje?“ Ukázal mu na Bibliu. „Tu je to zakázané, čo vy robíte.“Zdvihol ťažkú knihu a otvoril ju na tom mieste, kde mal papierik vložený.„V tretej knihe Mojžišovej stojí:“ „Nevezmeš k sobě ženy k první… S manželkou blížního svého nebudeš obcovat, poškvrňuje se s ní…“ čítal zmeneným, hrubým, nízkym, trasľavým hlasom, pomaly ťahajúc slová a dĺžiac hlásky. Tremolo sa lahodne zvyšovalo a zase znižovalo. Text znel falošným, slzavým, pohnutým kňazským pátosom.Bubník sa díval na hlavného slúžneho skrútnúc hlavu, aby lepšie počul. Raz jedno, raz druhé ucho nadstavoval. Slávnostné slová ho nedojali. Zdalo sa, že sa akosi kyslo usmieva.„Ale veď som si ja ju nevzal k sebe, pán veľkomožný, prosím ponížene. Ja som prešiel k nej,“ prerušil slávnostného kazateľa hriešny, profánny hlas a pokračoval:„Pritúlila ma hladného, smädného, uzimeného. Navarila. Dala vypiť. Zakúrila do pece… Prišiel som z hory a doma zima, nič teplého do úst… A potom, Zuza je už vdova a oni čítajú, ,s manželkou blížního svého‘…“Mojžišov paragraf bol zrútený. Hlavný slúžny, tak sa videlo, pripravil sa veľmi dobre. Vedel, že Mojžiš má paragraf na každý prípad.„Muž pak,“ čítal ďalej, „kterýžby se cizoložství dopustil se ženou něčí, že zcizoložil s ženou blížního svého, smrtí umře cizoložník ten i cizoložnice…“„Veď im vravím, že je vdova,“ ohlásil sa zase Bubník.„Tak teda vdova,“ nahneval sa hlavný slúžny svetským hlasom, ale hneď zbadal, že sa pomýlil a opraviac sa, pokračoval žalostne:„Bubník, Bubník, vy ste celkom pokazený človek. Tu je hlavnou vecou, že máte ženu a máte i frajerku. To je už jedno, či je dievkou a či vdovou, či vydatou alebo rozsobášenou ženou.“Popri tom si myslel, že musí tu ešte čosi byť u toho starého Mojžiša. Po chvíľočke hľadania našiel. Bolo to tak chytro nájdené, že slávnostný ráz aktu neutrpel.„Vdovy anebo zahnané nevěstky, žadné z těch nebudeš sobé bráti, ale pannu z lidu svého vezmeš sobě za manželku…“— Krásna panna, — zasmial sa v duchu Bubník. — Sedem detí a o deväť rokov staršia ako ja. „A veď som ja nie žid,“ vykĺzlo mu z úst nenazdajky, „čo mi tu Mojžiša čítajú?“Ľakol sa svojej hlasitej poznámky a chcejúc svoj nepremyslený výrok zmierniť, doložil skrúšene:„My sme kresťania, pán veľkomožný.“„Pohan ste!“ zahriakol ho hlavný slúžny prísnym úradným hlasom. Zastal v reči a len o chvíľu zvolal zase trúchlivým, nízkym, sviatočným, patetickým, trasľavým cirkevným jazykom:„Na nášho umučeného Pána Ježiša Krista sa odvolávate?… Pozrite naň… Pozrite na tento krucifix.“ Ukázal na krucifix. „Ako ho ukrižovali!… Ako trpel!… Vidíte, on povedal, keď sa ho židia opytovali: ,Sluší-li člověku propustiti manželku svou z kterékoli príčiny?‘ Tento ukrižovaný im povedal: ,Ktožkoli propustil by manželku svou a jinou pojme, cizoloží, i kdož prepuštěnou pojme, cizoloží.‘“Slúžny spustil Bibliu k žalúdku, držiac prst zavrznutý pri XIX. kapitole evanjelia svätého Matúša a zahľadel sa na Bubníka víťazoslávnym pohľadom.Bubník stál nahrbený a díval sa na hľuzy v špinavých doskách podlahy. Akiste si myslel, že tie dosky veľmi nevyberali.„Sem sa dívajte,“ zahúkol hlavný slúžny. „Je to nesvedomitosť, čo robíte so ženou, s ktorou žijete štyridsať rokov a máte s ňou sedem detí. Musíte sa vrátiť k nej.“To už nebolo cirkevne rečené.Bubník hľadel ďalej do zeme. Akoby spod nej počul slúžny tiché, ale určité odhodlané slová:„A veru sa nevrátim, pán veľkomožný, odpustia… Teraz spávam, prosím ponížene, v perinách a doma len na slame. Ráno mi Zuza donesie mrvance do postele, len čo oči otvorím, a Mare to trvá i hodinu, kým mi naklochtí pár suchých zemiakov… Zuza je teplá a Mara studená…“„Čo?“ kričal hlavný slúžny. „Ste vy kráľ Dávid, aby vás mladé dievčatá zohrievali?“Cítil, že svätá Biblia so svojím Starým a Novým zákonom zlyhala. Nepomôže mu ani Mojžiš, ani Pán Ježiš Kristus, ani krucifix, ani dve horiace sviečky. Darmo trasie hlasom ako kňaz… Mal by sa poddať tomuto nemravnému Bubníkovi? Veď by to otriaslo jeho úradnou autoritou… Zameníme božiu moc svojou úradnou mocou, Bibliu úradným protokolom, Mojžiša a Pána Krista hlavným slúžnym Turákom, dve sviečky dvoma žandárskymi bajonetmi a trasľavý biskupský hlas tvrdým, prísnym úradným hlasom. Uvidíme, čo povie na to?Prišlo mu na um, ako kedysi slúžny Záhoránsky pristúpil na krk cigánskej hydre, ktorá vtedy počala ohrozovať nielen bezpečnosť kureniec, sliepok, husí a kačíc, kapali kone, kravy, voly, ba i ľudia bývali prepadúvaní. Neistota súkromného práva, neistota ľudského života, neistota právna. Aby odstránil túto pliagu, odsúdil na smrť vodcu bandy. Na dvore väznice dal postaviť šibenice. Ale potom nevedel, kam z konopí. Cigána predsa len nemohol povýšiť pre krádeže až na šibenicu. Organizoval teda deputácie, ktoré prichádzali prosiť o omilostenie. Telefonoval na budíčku rovno cisárovi do Viedne, odkiaľ potom prišiel budíčkový rozkaz, že pán cisár tento raz odpúšťa, ale v budúcnosti, ak by sa Cigáni v najmenšom previnili, nech sa smrtný ortieľ prevedie. To pomohlo. Od tých čias kury dusil iba tchor.— A to boli pokojné časy, — rozmýšľal Turák. Dnes je vojna… Čo, keby i tohto odsúdil na smrť. Potom by to bola sprostá imitácia… Je to zložité… Teraz je ani smrť nie taká strašná, ako napríklad vziať živobytie… Počkaj, počkaj… Už to mám.„Tóno!“ zavolal do druhej izby. „Sem sa!“„Tu som!“Do kancelárie vbehol mladý, tenký, vysoký človek s červenkastými vlasmi, bledou tvárou. Mal zapálené očné viečka a ako čerstvá slama žlté obrvy i fúziky. Jedna nohavica sa mu zachytila na podväzku.Nad touto nohavicou sa Bubník uškrnul a celé konanie hlavného slúžneho sa mu na chvíľu zdalo nevážnym. Ale len na chvíľu. Slúžny zarachotil:„Tóno! Tu tento človek,“ ukázal na Bubníka, „bude slúžiť vlasti. Pozri do evidencie, či Michal Bubník, furman z Vyšňového, má záprah… Viem, že má, lebo furmančí. Ak je v evidencii, zatelefonuješ po dvoch žandárov, a pôjdeš s nimi pre ten záprah.“„Ak nie?“ opýtal sa pisár.„I tak ho odasentujeme. Vlasť je v nebezpečí.“Bubník zdvihol hlavu a prestal sa uškŕňať. Zase nadstavil raz pravé a raz ľavé ucho. Spravil i krôčik, aby lepšie počul.„Vojenské veliteľstvo žiada od nás tridsať záprahov,“ vravel hlavný slúžny. „Máme brať v prvom rade tých lepších gazdov…“„Ja som chudobný,“ ozval sa Bubník.„Kto obrába dve role, je nie chudobný.“„Aké dve role?“„Kto má ženu a frajerku, e nie chudobný,“ zaťal slúžny.„Tá mi skôr dá, ako vezme.“„Teda vás vydržiava. Nepotrebujete zarábať.“„Nuž a žena?“„Ktorá?“„Mara.“„Vy máte Zuzu a nie Maru.“„Moja zákonitá žena je Mara.“„Opustili ste ju.“„A mojich sedem detí?“„Tak ste ich nechali — pre frajerku, len aby ste sa vy mohli nažrať, zohriať, v teplom vyspať… Tóno! Do tých čias, kým sa so záprahom vrátite, zavrieť tohoto frajerkára.“„Pán veľkomožný, prosím ponížene, nech mi neberú zárobok… Nech nepíšu… Načo žandári… Ja sa polepším…“„Do chládku s ním, Tóno!“ nedal sa obmäkčiť hlavný slúžny. „Ber ho!… Každý druhý deň suchý chlieb s vodou… Nech labu líže… Aby vedel, ako je to, keď zákonitá žena hladuje a sedem detí s ňou.“„Pán veľkomožný, prosím pre boha,“ zaúpel Bubník.„Čítal som vám pána boha a nepomohlo.“„Už budem, ako rozkážu.“„Nič! Ber ho!“„Pán veľkomožný!… Chléb náš vezdejší dej nám dnes,“ proboval so svätým Písmom Bubník.„Tóno! Rob svoju povinnosť!“Tóno položil ruku na Bubníkovo plece:„Poďte!“„Nech odpustia… A odpusť nám naše viny, jakož i my odpouštíme…“„Nepožádaš domu blížního svého… Aniž požádáš manželky blížního svého, ani služebníka jeho, ani vola, ani osla,“ replikoval Turák.Bubník sa skoro rozplakal. Plačlivo vysvetlil:„Ja som sa len preto dal vydržiavať, aby deťom a žene viacej ostalo…“Bubníka odviedli a zavreli. Sedel v zime, o chlebe a vode dva dni a za tie dva dni stačil postŕhať z neba všetkých svätých, vyhladiť zo zeme všetkých pánov veľkomožných, chcelo sa mu búchať päsťou na hrubé dvere, ale sa bál, že by to pán veľkomožný hlavný slúžny počul. Keď sa dosť naklial, sedel ticho, rozmýšľal a žuval suché kôrky. V strachu očakával, kedy prídu so záprahom pre neho, aby ho poslali k vojsku. Striasalo ho pri tej myšlienke. Začal prosiť pána boha, aby fujavica neprestala, lebo tak sa so záprahom nebudú môcť dostať do mesta pre záveje. Nadával i na seba, že nesľúbil hneď hlavnému slúžnemu vrátiť sa k žene i deťom… Však ten pán, aby ho šľak trafil, by nebol išiel za ním ani k Mare ani k Zuze… Ľa, sprostá kotrba!… Pobúchal sa po nej päsťou.Dvere zostávali zavreté. Lepšie tak. Keď ich otvoria a zavolajú ho, musí ísť k vojsku… Radšej do pekla… Lepšie tu sedieť.Fujavica len na tretí deň stíchla. Pofukoval síce ešte vietor, ale to bolo už len hladkanie. Obľavilo. Počalo presvitať slniečko. Sypký sneh sa trblietal.Hlavný slúžny zase dostal návštevu. Prišla Bubníková so siedmimi deťmi.„Čo je?“ privítal ich.„Prišla som si pre muža.“„Pre muža? To vám je muž? Veď vás dávno opustil.“„Nech nám ráčia vydať otca.“„Akého otca? Sedem detí tak nechal. To je nie otec.“„Vydajú nám otca, vydajú nám otca!“ rozplakali sa vreskľavo deti.Nebol to úprimný, žalostný plač. Slúžnemu bolo jasné, že deti ktosi naučil tomuto vrieskaniu.„Ticho!“ nahneval sa slúžny. „Kto vám kázal takto kričať? Povedz, Jano!“Označil prstom len tak naverímboha jedného z chlapcov.Vedel, že jedno z detí bude Janom.„Toto je Janko,“ ukázala mať na menšieho. „No, povedz.“Postrčila ho dopredu.„Pán dekan.“Mať ho drgla:„Ako to rozprávaš?“Chlapec sa opravil:„Dôstojný pán dekan.“„Dôstojný pán dekan? Trnka? Čo mi ten list poslal?“„Ten,“ potvrdila Bubníková.„To je klasické,“[2]zvolal hlavný slúžny. „Najprv píše, aby urobil poriadok a teraz je za neporiadok.“„Poriadok je predsa len väčší, keď je muž doma,“ mienila žena.„A zháňa sa za sukňami!“„Ono, pán veľkomožný, pán hlavný slúžny, tá Zuzka je nie ani taká mrcha osoba.“„Nie mrcha osoba?… Veď ste hovorili, že je to prefíkaná beštia.“„Nie… Starala sa…“„Vzala vám muža.“„Ako druhá mať.“„Mať? Najprv had, potom mať?… Čo sa stalo?“Bubníková zaváhala. Potom zľahka pristúpila bližšie k slúžnemu a veselo povedala:„Vedia, poslala nám vrecko zemiakov.“„Vrecko zemiakov?“„A sľúbila ešte jedno, ak Miška vypustia.“„Miška?“ nevedel sa spamätať slúžny.„Miška — môjho muža,“ vysvetlila.„Ale pán dekan, prečo pán dekan,“ nechápal.„Zuzka ho poprosila a dala na kostol desať zlatých. Mäkkého srdca človek… Dobrý človek… I ja som ho bola prosiť.“— Ak ho neprepustím, príde mi na krk celá obec, — rozjímal hlavný slúžny. — Možno, že by šli všetci rovno k županovi na čele s dekanom.„To je svet!“ poznamenal nahlas a zase sa zamyslel.„Lacná láska — krotká žiarlivosť,“ hovoril si. „Ale nie je to to isté, nie je to to isté,“ uvedomoval si, „ako keď ja oklamem Irmu a chcem ju uchlácholiť ružami alebo nejakým tým darčekom alebo ma oklame ona a po klame tým horúcejšie bozkáva… A nie som ja taký Bubník, taký, taký kráľ Dávid… Hrom do toho!“Rozkohútil sa:„Choďte do horúceho pekla i s vašou perepúťou!… Tóno!… Vyhoďte Bubníka!“Keď už Bubníková odišla, zarozumoval:„Predsa je to nie celkom to isté, lebo ,quod licet Jovi, non licet bovi‘.“[3][1]Kráľ Dávid— druhý a najvýznamnejší kráľ izraelský (1055 — 1015 pr. n. l.), zjednotiteľ židovskej ríše. Podľa Biblie poslal Uriáša hetejského na istú smrť vo vojne, aby mu mohol odňať manželku Betsabé.[2]Klasický— dokonalý[3]Quod licet Jovi, non licet bovi(lat.) — Čo sa páči bohovi, nepáči sa volovi. Starodávne latinské príslovie.
Jesensky_Zo-starych-casov.txt
IPán Edo Drkota, — a či ako sa on sám menoval a podpisoval: Drkotay Ödön, — bol tu notárom. Bol to vyziablý, prihrbený a od nočných potulok až chorobne zblädnutý človek. Vo tváry bolo vidno štempel pijana a zbabelosti. Za to ale jeho manželka Gabriša, rodená Ribay de genere Omodé, bola pravý obor oproti mužovi. Vysoká, pritlstá, so širokými pleciami a mohútnými rukámi, podobala sa viacej dobre vyvinutej sedliačke, ako zemanke de genere Omodé. Len ten panský úbor svedčil o jejím postavení. Stred medzi manželmi tvorila jediná, asi 18ročná dcéra Anna. Útla, však pravidelne vyvinutá, pekných a príjemných ťahov vo tváry, tmavých vlasov a očí, vždy veselá, prívetivá a uprimná. Chodila vždy, k najväčšiej zlosti matkynej, jednoducho odiatá a skromno si počínala. Matka, ktorá vždy na parádu držala, jednostajne sa s ňou vadila.Bolo to raz po obede. Pán notár rozvalil sa na diván, aby sa trochu prespal, avšak jeho drahá polovička mu toho odpočinku nedopriala. Žobrala na ňom peniaze. I domrzel sa Drkotay a rečie:„Ani si človek po obede pospať nemôže! Bože, taký som utrápený a ty nemáš žiadného ohľadu!“„A čo mám ja povedať,“ — odvetí podráždeno a hrdopyšne pani Gabriša, — „asnáď nechceš, aby som ja išla hladať peniaze? Ale od teba i to vystane!“„Ale, kdeže vziať ťie peniaze? Mám ísť krasť, alebo žobrať?“ Pýta sa muž.„Skutočne škandál! Potrebujem nový úbor, a on sa pýta, kde vziať peniaze. Ako by to bolo Boh vie čo, taký bagateľ, stovka! Veď azdaj nebudem chodiť, ako dajaká remeselnička, alebo podobná bagáž?“„Bagateľ! Stovka, bagateľ!?“ — vyskočí s pohovky muž; — „vieš, že som už načal aj cudzie peniaze?“„A to je dačo nového?“ s úsmeškom rečie ona.„Oj, Bože! Práve teraz má priísť Dr. Horniak urgovať vydanie účtov a peniazí svojej sestry,“ zavzdychne notár.„Tej hlúpej Žofky,“ — a notárka sa uškliabne, — „tej hlúpej husy? Neviem, na čo takým osobám peniaze. Veď to ani žiť nevie! Neni to ani žiadná intelligencia. Das ist ja ein Pöbel!“„Ale, ženo! už 2000 zlatých som z jej peniazí — zdefraudoval!“ Pri tom prechodí izbou a na jeho notárskej tváry opäť zreť strach a smútnu bojácnosť.„Pfuj, nemôžeš si odvyknúť ten sedliacky spôsob!“ rečie ona; — „snaď požičial a nie defraudoval?“„Veru požičial, ale na večnú oplátku!“„Naše čestné meno ručí za všetko! Ja som rodená Ribay z pokolenia slávnych Omodejovcov! K takým ľuďom hocktorý pansláv a la Horniak nemôže ani pristúpiť, to si pamätaj! Môj otec dal takých ľudí korbáčom vyšlahať, ak sa mu protivili!“„Veď dva tisíc zlatých! — Dva tisice sú fuč. A mimo toho toľké malversácie!“ vzdychne notár.Žena si stanula pred neho. „V ceľku nemáš žiadnej logiky. Tak úzkoprsého, bojácného človeka som ešte nikdy nevidela. Keď si už toľko vydal, o stovku viac, lebo menej, je úplne jedno!“„Ale drahá Gabriška, majže už rozum! Veď je to priepasť, kam sa ženeme; veď ma zavrú! Čo že je to za tútor, ktorý sirotské peniaze kradne?“„Eh, to už patrí k tomu postaveniu. Predsa nemôžeš zadarmo spravovať ten majetok. Ostatne už dosť! Ty vieš peniaze prepiť, prekartovať, cigáňovi hodiť, — ale pre domácnosť nechceš dať. — Potreba mi sto zlatých, počul si?“ pri tom dupne nohou, — „počul si?“Umučený notár hodí jej ve zlosti svoju tobolku. „Tu máš! Ber si treba všetko! Nedbám, nech ma zavrú, no nech!“Ona drapiac tobolku, otvorí ju a vyberá bankovky. „Vezmem si radšiej stopätdesiať, aby som pre každý grajciar nemusela k tebe chodiť.“ Potom mu tobolku vrátila.On nazre do nej, počíta. „Veď si si 160 zlatých vzala! A ja som ích mal do kassy dať!“„Ale duša moja, neboj sa nič, veď sa to všetko spraví, keď mi tetka zomre.“„Len na to čakaj!“ odvrkne on. „Tá má dušu z juchty!“„Pfuj! Nemôžeš to jemnejšie povedať? Priam ako chrapúň.“„Čert jak diabol. Takto to dlho trvať nemôže!“ — to hovoriac, odíšol do kancellárie a buchnul dvermi. —Drkotay mal pisára, — pomocného notára, — menom Árpáda Faludyho (jeho otec menoval sa ešte do nedávna Feigelstock), ničomného to človeka. Bol to relegovaný poslucháč práva, ktorý za peniaze bol hotový ku všetkému, čo si len človek žiadal. Na sto krokov bolo na ňom poznať žida — čachléra. Všade mal šňupák strčený; o všetkom všade chcel vedeť a všetko chcel použiť ve svoj prospech. Občanov huckal proti notárovi, notára proti občanom a v mútnom lovil. Nemohli mu ostať tajné malversacie notárové, vyňúral všetko a na tomto zakladal svoj plán ohľadom budúcnosti. Zamiloval sa totiž do slečny Anny, dcéry principálovej a táto mu mala dopomôcť k bezstarostnému živobití. Ako zať notára bol by sa stal pánom kancellárie a bol by mohol drať ľudí, ani nie šintár.Keď Drkotay po výstupe s manželkou bol prišiel do kancellárie, bol už Faludy tam a prezeral písma.Drkotay hodil vyprázdnenú tobolku do svojho stolíka a pozrúc na kalendár, povie:„Amice, dnes odpoludňa o 3. hodine majú Hrabovci stanie ohľadom pozustalosti po rodičoch; vybavte to. Túto žiadosť ale pošlite nazpäť, nech ju podajú v maďarskej reči. A nota bene, ak príjde sem Dr. Horniak, povedzte mu, že som nie doma; nech ma inokedy navštiví.“Toto hovoriac, notár odíšol.Faludy vyškliabil sa za ním a spravil mu dlhý nos; potom hundral pre seba: „Nikdy som neslýchal takého farizea. Veď keďby takto bol!… Ty starý cigáň! No a ona? Ach, aký roztomilý párik! A tá její hlavička maková; celé mesto by sa splašilo, keďby ju dakde videli stáť v konopách!“Po tomto monologu vybavil poštu a poslal dopisy po obecnom sluhovi na poštovný úrad.Keď sluhu odbavil, zamyslel sa. „Čo to schoval ten starý do stolíka? Akýsi buďelár; to pozreme!“ A už aj otvoril stolík. Dlho nehľadal, tobolka bola v zadu zastrčená. Otvoril ju a vytiahne jakési písma. Prezerá a číta: „Zo Žofiných 26. marca 160 zl., 18. mája 200 zl., 30. mája 75 zl. — — Jaj, bodaj že ťa! No, krásne matematické cvičenia, kto by si bol myslel, že má takú záľubu v počtovede.“ — Číta ďalej, konečne zahundre: „Hm, hm! Tak je predsa súcejší človek, ako bych bol myslel. No, no, to musíme previzitirovať.“V tom očuť vonku blížiacé sa kroky. Faludy rýchlo strčí tobolku do vnútornajšieho vačku svojho kabáta a odskočiac na svoje miesto, čaká. Dvere sa otvorily a dnu vstúpila Anna, dcéra notárova.„To je už k zlosti s tým apom. Splaší celý dom pre tú nešťastnú tabatierku!“„Ruky bozkávam, slečna Anna!“ zvolal Faludy a vyseknul hlbokú poklonu.„Dobrý deň, pane Faludy! Pomyslite si, zase sa stratila tá nešťastná tabatierka.“Faludy sa zasmial. „Zase bude zamotaná v šatke vo vrecku.“ Potom dodal rozpačite: „Snáď bude na stolíku!“ a pomáhal hladať.Avšak už ju Anna najšla. „Sláva, tu je!“Faludy zamrmľal ale pre seba: „To by bol skutočný špás, keby ja tú tobolku nemohol nazpäť položiť!“Slečna Anna majúc tabatierku, chcela odísť. Ale Faludy tak sa zahľadel na ňu, že to bolo až nápadné.Anna stanula: „Čo na mňa hľadíte? Čo Vás dnes tak zaujímam?“„Dnes, iba dnes to badáte, slečno?“ odvetí Faludy a prosebne díva sa na ňu. „Ó, ja nešťastný a ja by som dal neviem čo za to, keď by ste to už dávno bola zbadala. Veď Váš obraz obživuje dušu moju; korím sa mu, zbožnujem ho, slečinko!“„Ohó, to ste Vy ďaleko zašli pár slovami!“ odpovedala posmešno.„Nemožno mi viac tľumiť city srdca svojho, keď pomyslím na na Váš šľachetný cit, na dobrotu a bohaté srdce Vaše; verím, že vzbudím súcitnú ozvenu v duši Vašej.“Anna sa zasmiala na celé kolo. „Na, tak je to už pekné! Šľachetný cit, bohaté srdce, rytier, gytara, a tak ďalej. Hahaha!“Faludy sa zarazil; cítil sa byť urazeným; potom sípavým hlasom odvetil: „Vidím, slečno, domnieváte sa, že máte pred sebou pisára. No nemyslite, že som z každodenných. I ja mám bohatý rod, i môj zástoj nebude menší než Vášho otca.“„Aj apa hovorí, že ste svedomitý, usilovný a poctivý človek,“ odvetila ironicky, — „že je s Vami úplne spokojný a že sa môžete ešte i pekného postavenia dočakať.“„Ach, čo je mi po všetkom, keď srdce moje v neistote sa zmietá!“ — odvetil s neistotou Faludy, a položiac ruku na srdce, padnul na kolena. Avšak ďalej hovoriť nemohol. Dvere sa otvorily a Dr. Horniak vstúpil. Zadiveno hľadí na skupinu.„Moja úcta, slečno! Jak malebná to skupina! — Ináčej odpusťte, úplnou náhodou stal som sa svedkom tohoto romantického výstupu pána Faludyho.“ A obrátiac sa k tomuto, pýta sa: „Prosím, je doma pán Drkotay?“To sa rozumie, Faludy skočil ihneď na nohy, vzal klobúk, popadnul akési písma a hľadel zmiznúť. Avšak predsa odpovedal: „Nie; príjďte indy!“„Ba je doma!“ skočí do reči Anna. „Račte ďalej! Hneď ho zavolám!“ — V tom už aj odbehla. —„Nepochopiteľný výjav!“ hundral pre seba ironicky Dr. Horniak. — „Netušene odvážlivý krok toho soka! A ona odíšla! — Prečo sa tak zapýrila? — Mám ísť? Nie, počkám. Však vie, že som tu sám, uvidím, či moja Annica príjde. — Dúfam, že je nevinná v tomto výstupe. Ak ma ráda má, vráti sa.“ —Dr. Staňo Horniak bol okresným lekárom. Mladý ešte muž, ani nie 30 ročný, štíhlej postavy, plnej zdravej tváry, plavovlasý s modrými očiami, činil na každého príjemný dojem. Ľud ho zbožňoval, len panstvo mu vyhýbalo. Bol horlivým národovcom a preto za pansláva vykričaný, čo mu ale ani najmenej neuškodilo. Obzvláštne rôzne slečinky, na vzdor otcom-maďaronom túžobne pozeraly za ním. Avšak žiadná ho nemohla uloviť, lebo miloval už notárovie Anničku a vedel, že i ona opätuje jeho lásku. Preto ten monolog, ktorý tu samotný v kancellárii viedol.Dr. Horniak mal sestru, ktorej po smrti rodičov, za tútora bol vymenuvaný notárius Drkotay; Staňo bol už vtedy plnoletý a pomocným lekárom v ktorejsi nemocnici. Táto sestra však stala sa už plnoletou, lebo vydala sa v tejže obci za staviteľa Felnera a tak požadoval Dr. Horniak a jeho švagor staviteľ od Drkotayho tútorské účty a deponované peniaze, ktoré on mal spravovať. Ako gazdoval Drkotay s majetkom Žofky, sestry Dra. Horniaka, už sme videli. Na naléhanie Horniakové, ustanovil dneskajší deň na rozhovor v tejto veci, ale bojác sa dajakého výstupu, chcel zmiznúť, ako Faludymu hovoril, ale dcéra Anna, ktorá o tom nič nevedela, prozradila ho, že je doma. A Dr. Horniak čakal. No, nečakal tak túžobne Drkotayho, ako Annicu, či sa ozaj vráti.A vrátila sa.Horniak pozrel na ňu zkúmavo a neisto. „Čo to bol tu za výjav, Annica?“Anna sa zarazila, však ihned odpovedela: „Ten hlupák, dívaj sa, vyznával mi lásku.“„A ty?“ pýtal sa netrpelivo Horniak.„A ty — — a Vy sa pýtate?“ odpovedela Anna upreno hladiac mu do očí.„Nie, Annica, odpusť, chybil som,“ — potešeno odpovedal Horniak, chytiac ju za ruku. „Ty si moja dobrá Annica. — A príjde pán otec?“„Už som ho volala; keď je ti na súrno, prináhlim mu,“ — a už chcela aj ísť.„Veď-že neutekaj! Či máš zas predčitovať mame dajaký nemecký román?“„Ba že áno; je ti to len za pôžitok. Tie scény, tí železní hrdinovia! Každý chodí jakoby ražeň prehltnul, láme skaly, hrozí mečom! A tie jejích milé! Pijú kávičku sladkú ako mäd, vzdychajú a opierajú sa o svojích hrdinov ako fazoľa o palicu a dívajú sa do mesiačka, že radosť si jích predstaviť,“ — rozkládala s pathosom Annica.„A tebe sa nepáči takový pútavý román?“„Tie paličky na fazoľu?“„Tí hrdinovia. — A jaký sa ti teda páči?“Anna pozre šelmovsky Horniakovi do očí a ukazujúc rad radom jeho atributy, s úsmevom deklamuje: „Taký, ktorý má plavé vlasy, chrpavé oči, riedké fúzy, dlhé ruky a nožičky jako slámkahusár. Tak asi, jako si ty.“„Ale má tá Annica dobré gusto!“ odvetí so smiechom Horniak. „No uznaj len!“„Čo mám robiť?“ smeje sa Anna.„A daj mi na to ruku,“ — rečie Horniak a chytiac ju, vrelo ju pobozkal. — „Moja ruka?“„Tvoja!“ odvetí a milo sa mu díva do očí.„Aj Annica?“Táto sa mu vymkne, odskočí a šeptmo povie: „Apa ide!“A v skutku, dvere sa otvorily a dnu vstúpil notár Drkotay.„Pán doktor bol už veľmi netrpezlivý, už ťa dávno čaká,“ — prehodila Anna a poberala sa von. Nechcela byť pri rozhovore prítomná, bo cítila, že nepríjemné veci prídu na pretras.„Sluha váš, pane Drkotay!“„Vítajte pane Horniak! Čo dobrého Vas priviedlo? Neslýchaná horúčosť!“Takto sa pozdravili, ale Drkotay si pri tom myslel: „Čert ho priniesol sem.“„Odpusťte,“ — prerečie Horniak, — „prichádzam trochu unovať. Známo Vám, že sestra Žofia sa vydala za pána Felnera, ktorý naliehá každu chvíľu, aby její obnos vyzdvihnutý bol. Znáte ho, že je v podobných veciach neprístupný žiadnému dôvodu a že je nanajvýš nedôverčivý; prichodím tedy so žiadosťou, aby ste bol tak dobrý určiť dobu, kedy mám priísť, alebo pán Felner, záježitosť tú vyrovnať. Najlepšie by ovšem bolo, keby sa to stalo čím najskôrej.“„Ako keby to len tak išlo,“ — odvetil so smiechom Drkotay; — „myslíte, že je to tak ľahko, ako pacientovi zaopatriť slávu nebeskú? To predsa neide tak ľahko, ako si Vy myslíte! Musíte dočkať, kým si ja uvediem záležitosť tú do poriadku.“„Viem, ale výkaz o stave majetku môžete previesť ihneď. Celú záležitosť vybavíme za pár minut.“Jakú odpoveď chcel na to dať Drkotay, nevedno, lebo ozvalo sa klopanie na dvere, ktoré prerušilo ďalšie vytáčky.„Voľno!“ zvolal Drkotay. Avšak nemalo sa zľaknúl, keď sa dvere otvorily a vstúpil núter sám Felner. Teraz sa dostal medzi dva ohne.„Dobré odpoludnia prajem, pane Drkotay! Servus Stášo!“Drkotay nemilo prekvapený, podáva stoličku Felnerovi: „Račte sa posadiť. Pokladám si za česť, že tak vzácny hosť — — —“„O prosím, prosím! Abych nebol zdlhavým, označím krátko účeľ svojej návštevy. To je — — áno, to je jasné,“ — prerušil Felner nemiestné komplimenty.„Zajiste dajaké milé prekvapenie?“ vytáčal ešte raz Drkotay. Felner sa naňho zahľadel a chladným hlasom odvetil: „To práve nie, ale — —“V tom sa smiešal do reči Horniak: „Bez pochyby v tej záležitosti, za ktorou som i ja prišiel?“„Asi, asi;“ — odvetil Felner, — „Žofiu Horniakovú vzal som si za manželku. To je jasné! O pozostalosť po jej rodičoch nikto sa nestaral. Chcem vedeť, jako hlavne interessovaná osoba, v jakom stave nachádzajú sa tie záležitosti? Poneváč stáva sa všeličo: každu chvíľu čítať v novinách o defraudaciach, o bankrotoch, o nesprávnych manipuláciách, a t. ď. To je jasné!“„Račte sa určite vysloviť, čo tým mienite?“ — podráždeno hovoril Drkotay, — „že som ja snaď tiež nesvedomite manipuloval s peniazmi Vašej — — —“„To je jasné! Ani mi nenapadá!“ skočil do reči Felner. — „Chcem jednoducho dostať peniaze svojej ženy. Podujatia, do ktorých som sa pustil, vyžiadujú peniaze a ospravedlnia moje jednanie. Ráčte mi tedy vyplatiť, alebo tuná pánu Horniakovi 15 tisíc zlatých a 5 % úroky za šesť rokov. Robí to dohromady 19 tisíc 500 zlatých. To je jasné!“Drkotay a Horniak smejú sa nad týmto výbuchom.„Nuž, čo sa smejete?“ pýtal sa Felner.„Odpusťte, pane Felner, ale to neide tak rýchlo,“ odvetil Drkotay — „peniaze môžete dostať, no nie hneď, lebo to trvá dlho, kým ich dostanem ja sám!“„Ale to musí byť hneď; opakujem: hneď!“ nervósně zvolá Felner.„Peniaze dostanete, lebo sú skutočne — vlastne budú v mojích rukách, ale nie toľko, ako si myslíte!“ chlácholil Drkotay.„Čo sú to, pane, za táraniny? Máte či nemáte?“ — hlasno a s hnevom rečie Felner. — „Dáte či nedáte? A menéj? A koľko? — A kedy, a jako sa dozviem, koľko dostanem? Veď je to jasné!“„Nekrič, milý brachu!“ chlácholil Horniak. „Pán Drkotay vydá účty, bez otázky, do grajciara; až po posledný halier, ktorý upotrebil na výchovu Žofky.“„Aha, — účty!“ zamrmle Felner. „To je jasné! Teda účty! Sem účty! Soll und haben! Všetko bude v poriadku.“Drkotaymu napadla myšlienka, s ktorou dúfal vec zakončiť, aspoň pro dnešek. „Ale pravda, veď som Vám ešte ani negratuloval k takej žene! Radosť, aké stvorenie! — Na to si zapijeme. Nech sa páči ďalej! I svojej panej Vás predstavím, bude veľmi rada! Ráčte prosím!“To ale neúčinkovalo na Felnera; tak ako by ani neočul. „Účty chcem, to je jasné. Prosím Vás, účty, pane Drkotay!“„Účty! Čo za účty? Ja som žiadnych neviedol.“„Ahá, tu je!“ zkríkne huronským hlasom Felner. „To je jasné! To je prípad pre noviny! To je jasné!“„Prosím ťa, chovaj sa tichšie a slušnejšie,“ — chlácholil Horniak.Tu sa Felner naklonil k uchu Horniakovmu a pošeptal mu: „Ale veď ho to chcem len nastrašiť. Vidno, že nevieš s ľudmi zaobchodiť.“Drkotay prechádzal sa po kancellárii. Potom stanul pred Felnerom: „Ale drahý pane Felner! Veď nehovorím, že bych účtov naskrze nebol viedol, len ích musím posbierať. Račte poshoveť aspoň — dva mesiace!“ —„No to je predsa snáď mnoho! Dva mesiace!“ vložil sa do toho Horniak.„No áno, dajme tomu 6 týžďnov; potom Vám ích predložím,“ — licitoval Drkotay.„Nerobte si z nás bláznov!“ volá Felner; — „hneď… na mieste chcem! To je jasné!“„Holá nemožnosť! Ľutujem veľmi! Musím predsa potrebné dáta sosbierať. To dlhšie potrvá. Ináče rád by som sa zbavil tej povinnosti, ale nemôžem, dobrý pane môj.“„Teda zajtrá! To je jasné! Museli ste predsa zapisovať, čo ste vydali. Na doklady počkám. Teda zajtrá!“„Zajtrá už? Bože môj! No dobre, nech že sa Vám stane po vôli!“ resignovane odvetí Drkotay.„Tak, pane Drkotay, zajtrá prídeme zase, jestli je Vám to príhodné. A odpusťte, jestli sme vytrhovali!“ — teraz už zdvorile prehovoril Felner, vzal klobúk a paličku a ukloniac sa, odíšol.Čo mal robiť Horniak? Tiež nasledoval Felnera.
Dubravsky_Pijavice.txt
ŽenaVravia, že sa po mestách rýchle žije, — a čo ešte u nás na dedine!Štefan Zaťko, otec piatich detí, cez Vianoce pochoval ženu a na Tri krále prišiel o ohlášky.„Deti nemôžu byť bez opatery, prosím pekne,“ vyhovára sa a vystiera svoju vychudnutú postavu. Je učesaný, ale podrastené fúzy visia mu, ako obyčajne — nedbalo. Vidno, neveľmi staráva sa o svoj zovňajšok. „Baby nedali mi pokoja, že deťom treba opatery, že sa musím oženiť. Nuž poradili mi tu, hľa, túto robku…“„Ba povedzte, že sme si súdení — nuž to!“ smelo vraví ona a zasmiala sa veselo. Je to nie robka, ale roba akurátna. Oddanca prevyšuje o hlavu, on takrečeno tratí sa pri jej mocnej, na mužského upomínajúcej postave. Ba i v jej zdravím kypiacej tvári je čosi mužského: energia, prejavujúca rovno prebytok sily fyzickej. Keď sa zasmeje, zjavia sa rady zdravých bielych zubov. Nie je už mladá, podľa vrások okolo očú súdiac, má už vyše tridsať, ale oči jej svietia takrečeno detskou, krotkou dobrotou, kontrastujúcou s celým jej mohutným zjavom.„Že sa nebojíš, Iva…!“„Ale ja?! A prečo?“ a zasa zasmiala sa zvonivo, ani čo by trávu žala vo svojom rodisku pod Javorinou.„Je sprostá…“ povrávajú si ženy na ulici. „Nedarmo vravia, že je sprostá! Ba kto to len naradil neborákovi?! On človek nanič, ona ani hora, bez rozumu… Keby aspoň detí nebolo — a toľko! Veď sirôtky z rozumu vyženie — taký dragún…!“Deti naozaj zľakli sa novej matere. Sedelo učupených na peci všetkých pätoro, najstaršia, desaťročná, na kraji, aby menšie nepopadali. Päť strapatých hlávok s bledými, ušpinenými tváričkami, desatoro zľakaných očiek, upretých na príchodziu — nebol to ani trochu vábny obrázok pre mladuchu, ktorej, ako sa bežne vraví, „trafilo sa šťastie“. Tu aspoň ani taká optimistická povaha ako Iva nemohla vravieť o šťastí… Zarazila sa i ona, ale hneď energicky pohodila hlavou.„Vy ste cigáň, Štefan,“ vraví a meria oddanca opovržlivo. „Vraveli ste, že sú štyri, a hľa, je ich pätoro!“„Var’ ich poškrtím, keď sú, či čo?!“ vyhovára sa hriešnik, a násilne posmeliac sa, dodáva: „Ak sa ti nepáči, vo meno božie: ja ťa nasilu neťahám. Ja sa preto ožením, čo som i vdovec a mám deti. Vezme si ma ešte i onakvejšia ako ty…“„Čert si vás vezme, viete! Ak sa ja na vás neohriešim, zahyniete i s touto drobázňou. Vás by tuším veľká škoda nebola — ale detí… Lebo vy ste za ne pred Bohom zodpovedný — aby ste vedeli!“ dovtŕdza s iskriacimi očami. A nečakajúc odvety, zhadzuje kabanicu a vysukuje rukávy, ani čo by šla do boja. Ale v tvári už zračí sa uspokojenie, povedomie, že je tu potrebná a na svojom mieste.„Vidíte, taká vám je to osoba,“ vraví jej brat (ktorý prišiel s mladou ako svedok) a rozpačite škrabe sa za ušami. „Musím vám riecť, švagre, ak ste slabej nátury, radšej sa vy vráťte z kratšej cesty. Srdce má ona dobré, ani kuraťu by neublížila. Ale nátura trochu „obyčajná“. Hovorím vám, že budete tancovať, ako ona bude chcieť.“„A už nech je, ako Boh dá,“ posmelil sa mladý zať, skôr uspokojený ako zlákaný. Oddanica začína sa mu páčiť. Vybehla von a zhľadáva po dvore snehom zasypané raždie. Jemu nechcelo sa ho vyťahovať, radšej čakal, kým mu útrpné ženy doniesli po viazaničke zo svojho. Ona ho vyťahuje, a hoci jej ruky očerveneli od zimy, hneď tam láme ho na krátke kusy, ani sekery nezhľadúva. Pritom sa smeje, ako sa povie „na celé kolo“, a vykrikuje čosi cez plot ženám, ktoré zbehli sa ta prizrieť sa novej susede. A šumná je takto, s usmiatou tvárou, otočenou červenou šatkou, s obnaženými ramenami, ktoré i pri mužskej sile sú plné a okrúhle.„A už nech je, ako chce,“ opakuje už celkom zmierený; „nech by len bola k deťom — a pracovitá…“„Jajajaj!“ rozosmial sa nový švagor. „O to veru nemusíte mať strachu! U nás, chvalabohu, o robotu niet núdze. Ale Ive je nikdy nie dosť. Statok sama riadi — my chlapi sme nanič, ako vraví — kuchyňu, ako ju po nebohej mamičke prevzala, ešte nepopustila. Tejto zimy napriadla zo štyridsať rífov priadze a do hory nasilu ide s nami, po drevo. Ja sa zato i hanbím — ale keď je ona taká čudná! A ešte šomre, že jej je u nás dlhý čas.“Tvár vdovcova vyjasnila sa už úplne. Boh ju stvoril zrovna pre neho! Práca odjakživa nebola jeho silnou stránkou. Lump je nie, zmárniť nezmárni, ale za prácou sa tiež netrhá. K nebohej priženil sa do tejto chalupy; mali i zopár kúskov rolí, ale pomaly ich popredali. Chodievali do Viedne „kšeftovať“ a prichodili domov len na žatvu. Pozdejšie presťahovali sa ta celkom, lebo rolí ubúdalo zakaždým, ako detí pribúdalo. Obchod vyniesol vždy toľko, že sa žilo zo dňa na deň. Nebožká, čo i trochu podobala sa mužovi, bola dobrou materou, o deti starala sa, ako sa patrí, a pritom sa i on priživil… Horšie bolo, keď obľahla. On už nevládal, sám na seba odkázaný, potratil i tej trochu energie, ktorej i pre riadne pomery bolo primálo. Chorú s deťmi vystrojil domov a on sa živil, ako mohol. Dobrí ľudia za týždne sa starali, aby drobázeň nepohynula hladom. Ba krajania ešte i jeho, opusteného, privinuli. Žilo sa ľahšie, a keby ju Boh bol živil, aspoň kým by deti boli trochu odrástli… No prišiel telegram — neostávalo iné, ako brať sa domov. Ženu našiel už na postlaní — „vykašlala si pľúca“. A tak, hoci milosrdné ženy starali sa o siroty i po pohrebe, navalila sa mu veľká starosť. Bol síce tuhým fatalistom, veril, že čo sa má stať, stane sa, ale jednako robilo mu veľkú starosť, kde nájsť bohabojnú dušu, ktorá by si zavesila na krk jarmo, pod ktorým nebožká vydala všetku silu.Preto usmieval sa v duši pri reči švagrovej. Hľa, Boh vzbudil mu ju — a ešte inakšiu! Keď je Iva taká pracovitá, vo meno božie bude zasa, ako bude…A s ľahkou dušou viedol švagra do krčmy, aby ho počastoval. Je síce vo zvyku ustrojiť hostinu v dome mladého zaťa, ale Iva sama vyhnala ich z izby. Ako sa prezvedelo, že sa smutný vdovec ide ženiť, horlivosť žien ochladla. Pätorka od troch dní sedela na peci neučesaná, neumytá… Iva, pohoršená neciteľnosťou ľudskou, posťahovala deti dolu a začala úlohu macochy, hrešiac cez celý čas. Zľakané deti šli pod hrebeň ako pod nôž; najmenší sa rozvrešťal, že musela prísť suseda a ho utíšiť, aby sa mu od ľaku niečo nestalo. Ale keď sa vdovec podvečer rozjarený vrátil z krčmy, deti vysmiate sedeli v riadku, čisté, hlavičky vyčesané ako makovičky.„To ako na príučku, vy potvory!“ odľahčila si Iva utierajúc si pot z čela. Ale deti už bez strachu pozerajú do tváre budúcej macochy. Vedia, vycítili už, že pre jej reči srdiečko bolieť nemusí. Veď, hľa, usmieva sa i ona a dávno nezacítili takej starostlivosti, ako od tejto hrmotnej, veľkej tetky…Bolo už tma, keď si Iva založila plachetku a poberala sa s bratom domov. Vdovec začal zhľadávať kabát a čiapku. Najstaršie dievča, vidiac otca zberať sa z domu, dalo sa plakať.„A vy kam?“ spytuje sa Iva.„Nuž s vami — k vám. Kamže inam?“ zasmial sa, bluskajúc zamilovane na Ivu.„Ba ešte čo?! Nuž a deti? Vari ich necháte samotné?“„Veď len príde ktosi, čo s nimi prenocuje. I včera prišla suseda, keď plakali.“„Vy nás vždy odbiehate!“ rozžialilo sa dievča. Vysvitlo, že vdovec zvečera ide do krčmy a deti sa boja doma.„Ja len preto, lebo nemôžem počúvať, keď plačete,“ vyhováral sa začervenený vdovec opravdive. „Srdce ma bolí, keď ich vidím, sirôtky, opustené. Radšej by som šiel svetom.“Ale Iva opäť meria ho iskriacimi očami opovržlivo.„Vy ste otec?! Horší ste ako nemé zviera! To by si iste svoje mladé neopustilo, ale chráni ho vo dne, v noci…“ A rozhodene zhadzuje plachetku i kabanicu. „Choďte si, ak chcete, ja prenocujem tu s deťmi.“„Ba keby si mala rozum, Iva!“ nahneval sa brat. „To by bolo pekne, aby si tu ostala! Veď vieš, že sa to na oddanku nepatrí… Čo ľudia povedia?“„Čo by povedali?! Keď musím, nuž musím. Aspoň im zajtra izbu vybielim. Veď je tu, s odpustením, ako v chlieve.“Len ťažko dala sa prehovoriť, aby šla — ale vdovec musel zostať doma.Suseda naozaj prišla. Zarazený vdovec sa požaloval, ako ho oddanica odbila — a na druhý deň smiala sa z neho celá dedina. Večer pribehla nevlastná sestra nebohej ženy, ktorá ináče nie veľmi sa starala o deti vdovca.„Aleže ste sa vychýrili s tou svojou oddanicou! Či už nebolo inej, poriadnejšej osoby? Veď vám tá nemá ani rozumu, ani mravu, ako sa patrí. Ach, deti moje, deti nešťastlivé! Nikda vám s tou materou dobre nebude…“A na doklad vyrozprávala zarazenému vdovcovi históriu z Ivinho života… Pred troma rokmi Iva odišla „na majere“ — ako keby doma nebola mala okolo čoho robiť. Gazda zaviedol ľudí kamsi dolu na Dolnú zem — roboty vyše práva, horúčava, div nesplaneli pri práci, a vody nič. A čo i bola, horšia ako u nás z kaluže. Prišla na ľudí božia dopusta, hodonka, tretina ležala ako pobitá. Len Ivy sa nechytilo… A, blázon, nie žeby si bola zdravie šetrila, lež celý deň v práci a v noci tmolí sa od lôžka k lôžku ako strašidlo. Nespí celú noc, ako omrkne, tak osvitne. Nuž ale ako taká osoba! Bol tam parobok z Orechova — chlapec od nej o desať rokov mladší — a ona sa ho chytila… Bol najviacej „zavezený“: hodonka popadla ho v prvé dni, trasie ho deň ako deň — a potom leží ako kus dreva. Prišiel i doktor, ale len k takým, čo si mali ako zaplatiť, lebo pán nedal, keďže pracovať sa nepracovalo. A Iva, hlúpa, zaplatila doktora, i po lieky sama bežala nocou — a do mesta veru nebolo blízko. Tak ho pekne liečila i vyliečila, a hoci bol zdravý, ešte vždy behá okolo neho, od úst si utŕha a kŕmi ho ako pavúka… Smiali sa jej všetci, i on, chorý, sa jej mimo očú smial, ale takto do očú pekne, lebo bol rád, že na neho drží. Nuž zbláznila sa milá Iva za ním, a on, ako taký, sľubuje jej, že si ju vezme, a prisahá, že ju nikdy neopustí… Ešte mu i cestu zaplatila a prišli pekne spolu — ale od toho času sa o ňu viacej neobzrel. Ešte sa smial, keď poslala za ním, aby ju, preboha, v jej veľkom nešťastí neopustil… Mala vraj nebyť sprostá… Zostala jej, hlúpej, pekná pamiatka!… Mať umrela jej od hanby a žiaľu, ale ona, ako taká, že ona svoju krivdu len na Boha nechá… A on bol by si ju musel vziať, keby bola nástojila. Ešte šťastie, že dieťa umrelo — teraz by ho istotne sem privliekla, akoby vdovec nemal dosť čo živiť…Vdovec síce vedel o Ivinom nešťastí, ale teraz sa ozaj naľakal. Čo, ak je ozaj taká hlúpa?! A chudobný človek, keď nemáš majetku, aspoň rozumom keď ťa Boh obdaril, nezahynieš. Ale, hľa, Iva, do akého sa, hlúpa, vrútila nešťastia…! Nebožká nemala tiež rozumu nazvyš, ale predsa toľko, že sa i on pri ňom pretĺkol. Čo, ak táto bude naozaj sprostá?!„Hádam keby som to radšej tak nechal?!“ vykĺzlo nerozhodnému vdovcovi.„Veru bude najmúdrejšie,“ potešila sa vdovica.Kým si Ivu nevynašiel, verila sa, že by za Zaťka nešla. No odvtedy svitlo jej v hlave. Keď sa taká driečna mladica nebojí, prečo by sa ona nechytila čo i na deti?! Dnes-zajtra rozlezie sa to svetom ani švítor. A Štefan je ešte súci chlap.„Oženíte sa vy, švagrík, i tu v dedine. Var’ by sa nenašla, čo by tieto drobné sirôtky opatrila…?! Už i pre odplatu božiu…“A vdova zbožne vzdychla.Znepokojený, ale i posmelený vdovec na druhý deň vybral sa za svojou oddanicou. Ženy ho vyštuchali, aby šiel vypovedať svadbu. No on sa rozhodol najprv vec vyskúmať — a potom už bude, ako bude! Zastrájal sa, ako sa bude vyzvedať na Ivinu náturu. Ale keď konečne po dvojhodinovom brodení v snehu premrznutý zastal v príjemnej, prekúrenej izbe, vyšumelo mu z hlavy všetko.V priestrannej, starodávne zariadenej chyži bolo živo. Dve driečne nevesty sedeli pri vrčiacich kolovratoch; gazdovia (boli dvaja bratia a hospodárili na jednu ruku) prostred chyže plietli opálky; najstarší z detí strúhal im na to lyká. Ivy medzi nimi nebolo. Varila obed a pritom zaskakovala do stodoly — rezať sečku. Chlapom škoda by bola pri pletke postávať…Našiel ju v stodole. Vykasaná, s obnaženými ramenami v treskúcej zime nakladala do stolice slamu. Rezala podľa starodávneho spôsobu, kosierom, pristupujúc nohu stolice. Treba na to zručnosť i sila, a Ive nechýbalo ani jedno. Vdovec zastal ako stĺp: keby jeho do takej práce nahnali, ruky by mu skľaveli, odpadol by v prvú polhodinu. A Iva si ešte veselo vyspevuje!„Ale ti je veselo!“ prejavil svoj obdiv, keď sa pozdravili.„Čo by mi nebolo?“ rozosmiala sa Iva. „Var’ budem plakať, či čo!? Však som oddanka!“ zažartovala.„Čože, ale keď mňa ženy poslali, aby som ti vypovedal,“ odvážil sa tam spriama. Celou cestou vyhutoval, ako ju vyskúma, a len potom rečie, a teraz, hľa, vybúšil odrazu.Iva zastala — ale len preto, aby priložila do stolice.„A to už prečo?“ spýtala sa ho, akoby mimochodom.„Že si vraj nie pre mňa — čosi kdesi — že ani siroty neopatríš — že si sprostá…“ vyznával úprimne.To bolo už priveľa. Iva vzplanula.„Ale ja?! Ja že vaše siroty neopatrím? Ja že by som ich neopatrila…?“„Nuž tak som prišiel, aby si sa na mňa nedržala… Ja si nájdem inú, a ty si vo meno božie hľadaj tiež…“„Vy ste sprosták,“ prerušila ho Iva zapálená, ale už opäť svojím obyčajným, rozvažitým hlasom. „Vy poslúchate ženy, ale ja vám predsa ukážem, že ja vaše siroty opatrím. Ženám navzdory, aby videli, a vy tiež. A povedám vám, nijakých hlúpostí nerobte, lebo…“Iva nedopovedala. Z otvoreného pitvora zavoňala, že dovára sa jej hrachová kaša. Pre ňu bolo zaiste dôležitejšie, aby hrach neprihorel, ako aby oddanec nespätkoval, lebo nechala ho v stodole a skokom bežala k ohnisku.O tri týždne bola svadba.Bratia, možno i trochu natešení, že ubudne im „kazar“ z domu, odbavili svadbu, ako sa patrí, i vystrojili Ivu náležite. Výstroja mala plné zvlačové sane: batoh perín s červenými, belasými a žltými kvetistými obliečkami a ťažkú skriňu pekne vyrezávanú od výmyslu sveta. A plnú šatstva, ešte po starej materi. I kolovrat, tiež ešte z ich nabývania. Viezla si toho ako ktorákoľvek najbohatšia gazdovská.Štefan teda lapil šťastie, o akom sa mu iste ani nesnilo. A on i bol spokojný. Veď dobre zazrel, že Iva pod skriňu kladie hŕbu uzlíkov: v jednom trochu maku, v druhom fazuľu, v treťom i štvrtom zasa iná strova. Iva vedela, že do prednovku je ešte ďaleko, a deti neprespia zimu o hlade…*V prvé dni po svadbe Štefan cítil sa naozaj ani človek, ktorý po neistej plavbe dostane sa do prístavu. Starosť so ženbou, strach, či sa žena vydarí tak, aby opatrila nielen deti, ale i jeho, za posledné dni nedala mu pokoja. S príchodom Iviným toto všetko prestalo. Keď sa ráno prebudil, žena už čakala s misou horúcej polievky. Chyža bola vykúrená, deti ako myšky tiché sedeli kde-ktoré. Inokedy búrili už na svitaní a frnkali, ak boli hladné, a šantovali, ak sa najedli — nikdy nemal pokoja. S príchodom macochy i hlad i šanty prešli. Iva ozaj bola ani dragún: akurátna a prísna.„Dobrá žena, dobrá!“ prichvaľoval si Štefan v krčme, keď sa ho kamaráti spytovali. Pochvaľoval si najmä, že on bol akosi von z dosahu Ivinej prísnosti, čoho pravá príčina, ako sa neskoršie ukázalo, bola, že Iva nemala kedy zaoberať sa mužom. V prvé časy čistila, riadila, obšívala, kŕmila novú svoju rodinu, takže na iné neostávalo jej času. Muž cez deň sedel pod pecou. Podvečer zaskočil si do krčmy — uspokojený, že je dom v dobrých rukách.Keď bolo už všetko v novej domácnosti v poriadku, Iva všimla si mužovej nečinnosti.„A čože, ty nikam nepôjdeš?“ spýtala sa ho raz za rána.„Kam by som šiel?“ zadivil sa, nerozumejúc jej otázke.„… Že kam? Nuž dakam — do práce. Kam si chodieval predtým.“„Ja som nikam nechodieval — kam by som šiel?“ zadivil sa ešte raz, ale už nie tak úprimne.Iva hľadela na neho akosi zlovestne — netušil nič dobrého.„A čože si robieval takto celú zimu?“ divila sa ona.„Nuž — nič, čože by som robil?! Žena bola chorá — i deti bolo treba opatriť…“„Veď, veď… ale z čoho ste žili?!“Štefan pokrčil plecami a usmial sa dobrodušne:„Pán Boh nám nedal zahynúť — i dobrí ľudia sa postarali…“„Ba ver’ tatíčko všetky role popredali, hovorievali mamička,“ ohlásilo sa najstaršie dievča.Iva zmerala muža opovržlivo — a viacej sa už nespytovala. Ale keď podvečer bral kabát, chtiac, ako obyčajne, do krčmy, žena zastala mu cestu. Z toho povstala prvá zvada v mladom ich manželstve. Iva bola neústupná — Štefan tiež nebol nováčikom. Vedel, že prvá prehra alebo výhra rozhoduje nad jeho celou ďalšou osobnou slobodou. Do krčmy ušiel a viacej od strachu ako z víťazstva napil sa a vrátil sa domov neskoro v noci.Ale Iva tiež nelenila. Kým muž bol v krčme, informovala sa u hodnoverných susediek o svojom mužovi. Ochotné susedky omaľovali jej nielen finančný, ale i málo spoľahlivý intelektuálny stav jej Štefana. Toto posledné bolo i trochu zbytočné: svojím zdravým čutím Iva poznala, že jej pán manžel je príkladný leňoch a nedbalec. Ale novinou jej bolo, že pred svadbou vypožičal si na dom sto korún u žida Ozefa. V ich okolnostiach bol to úder — no Iva nebola z tých, ktorým treba „robiť od ľaku“.Prvým jej energickým činom bolo, že ešte v noci zrevidovala hnuteľnosti svojho muža. Našla mu vo vrecku niečo vyše dvadsať korún — sumu takú veľkú, že Iva od radosti zabudla na pôvod tohto pokladu.Ráno sa Štefan prebudil, ako obyčajne, na príjemný zápach cesnakovej polievky. Iva bola akoby sa nič nebolo stalo, a toto len zvýšilo jeho uspokojivú náladu.No príjemnosť premenila sa na veľkú nepríjemnosť. Včera mal ešte vo vrecku asi dvadsaťdve koruny, a teraz sotva niekoľko halierov! Vedel, že v krčme ešte boli, ale čo sa ďalej dialo, na to sa vôbec nepamätal. Ešte šťastie, že žena o nich nevedela!Touto stratou, akoby sekol, skončili sa medové dni Štefanove. Akoby naprieky, práve minula sa i zásoba, ktorú bola Iva z domu priviezla. Iva ešte v ten deň pýtala peniaze na múku a masť. Štefan sa zľakol. Čo, ak žena vykutila, že mal peniaze, a teraz sa dozvie o veľkej strate? Aby odtiahol búrku, priznal sa, že má síce niekoľko halierov, ale veď sa ešte zídu, aby uvarila zemiakov.Iva poslúchla, uvarila zemiakov a varila ich ešte i na druhý deň. Deti pozerali na nový poriadok ako v nedorozumení. I Štefanovi, privyknutému už na riadnu teplú stravu, skrúcalo v žalúdku. Len Iva bola ako vždy. Ba ešte začala novú obyčaj: po jedle dala sa veľmi zbožne spievať nábožnú pieseň o nasýtení rozličnými darmi. Na toto sa už Štefan rozsmútil. ,Predsa je ona len sprostá,‘ dumal, pozerajúc so súcitom na ňu, sediacu pokojne, ani čo by nič. ,Keby mala rozum, trápila by sa a šla by niečo obstarať — ale ona si sedí, ani čo by sa najedla paštéty, a vyspevuje!‘Štefan, vidiac, že sa žena nestará, čo budú jesť, pocítil oproti sebe veľkú ľútosť — a podvečer, posmeliac sa, odhodlal sa za posledné peniaze ísť žiaľ si zaliať.Iva uhádla jeho úmysel.„Ideš do krčmy?“ spýtala sa ho spriama a už skladá šitie a berie sa spoza stola. Štefan sa zamrzel. Trochu sa i hanbil, no najmä nerád mal mrzutosti. Bol človek pokojamilovný, a Iva, ako už skúsil, bola baba herská nielen do práce.„Ak si chceš vypiť, nechoď nikam, radšej domov donesiem,“ vraví krotko a hľadí na neho s tvárou vysmiatou. „Takto si i ja vypijem, i deti užijú…“Štefan sa zadivil — ináč ani nie nemilo prekvapený. Čakal búrku — a miesto toho Iva sama zasvietila sklenicou! ,Predsa je nie sprostá, keď ma nekuníruje podaromne…‘ pomyslel si radostne.Pálenka oživila všetkých. Iva pilne nalievala a dala i deťom. Štefanovi bolo sprvu onakve, no pálenka ho príjemne naladila.Ale noci nemal pokojnej. Podchvíľkou niektoré z detí skríklo zo sna a potom dlho usedavo plakalo. Iva celú noc len čo deti tíšila, a podľa svojho zvyku nerobila to práve najtichšie. Štefan nespal celú noc.„Čo sa im len porobilo?!“ divil sa i zlostil nad ránom, keď nevyspatý zberal sa radšej spod periny.„Čo by sa im porobilo?! Sú hladné — nuž to!“ rozosmiala sa necitne. Štefan pochopil jej smiech a srdce stislo mu pritom. Len macocha môže sa takto smiať hladným sirôtkam.„Mala si večer radšej uvariť niečo teplého,“ ohlásil sa po chvíli nesmelo, pociťujúc svoju vinu.„Čože, však dostali pálenky!“ opäť zasmiala sa Iva.Ale keď macocha vyšla z izby, najstaršia, zavesiac sa otcovi na hrdlo, pošepkala mu svoju tajnosť: že neplakala od hladu, lebo im macocha dala potajomky večer chleba, ani pre pálenku, ale preto, lebo ju mamička v noci štípali.„Ako — štípali?“„Nuž takto — hľa, aké mám belasé tu na rúčke!“Štefan sa zarazil. Na útlom ramienku naozaj vidno bolo belasý fliačik, uštipnutie. Tie isté známky macochinej nežnosti mali aj ostatné deti.Vzbúril sa v ňom cit otcovskej lásky.„Počkaj len, počkaj, veď ona dostane, macocha zlá!“ zahrozil sa Štefan pred deťmi.„Mamička sú nie zlá,“ opravilo ho dieťa, „to nás oni preto, že sme neposlúchali. Mamička vždy vravia, aby sme nepili pálenku — a včera sme pili.“„Keď nám sami mamička dali,“ ohlásil sa osemročný Janko.Štefan sa tuho zamyslel… Sprvu opanovala ho zlosť proti žene, nocou trápiacej siroty. Veď i vlastná mať ubije, potresce, ale takto bez príčiny — na to treba ozaj neľudského, tvrdého srdca macochinho! No, hľa, deti majú macochu radi. I večer potajomky podelila im chleba a len potom im dala pálenky. Keby bola zlá, toho by neurobila! Čím viac o tom rozmýšľal, tým viac sa mu nemilosrdnosť macochina objasňovala. Nie je ináče, ako že Iva štípaním budila deti, aby plakali, sťaby od hladu… Objasniac si toto, zahanbil sa sám pred sebou. Keby večer nebol zmýšľal o pijatike, žena by bola uvarila polievky. Ale on nepomyslel na hladné deti… „Ty si otec?“ znie mu v duši výčitka, akoby ju nebohá žena privolávala. Stud opanoval ho i pri myšlienke, že takým ukázal sa pred ňou. S nebožkou neraz poharkali sa pre nedbalosť a či bezstarostnosť; neraz vyčítala mu akurátne. A Iva mu ani slova…V Štefanovi pohlo sa svedomie…Iva priniesla raňajky. Kde vzala, kde nie, navarila polievky. Štefanovi nechutilo, hoci vstal hladný. Zamyslený prešiel niekoľko ráz izbou — a začal zhľadávať teplejšiu zaodev. Zadivenej Ive povedal len toľko, že ide niekam do práce.Ale keď ho natešená sama začala vyprávať, ukázalo sa, že čižmy sú nanič. Že sa v nich v takejto zime nemôže vybrať ani ľad lámať, ani stáť „pod múrom“ (posluhovať v meste). Štefan sa naozaj zarmútil, hoci ešte včera prekážka bola by ho len potešila.„Vieš čo?“ ohlásila sa Iva po krátkom rozmýšľaní. „Nechoď ty dnes nikam, radšej ostaň pri deťoch. Vybehnem domov: u nás iste nájdu sa nejaké čižmy. Nebodaj budú ešte po tatíčkovi… I tak nemáš za čo nové kúpiť.“Za chvíľu bola pripravená. Štefan si všimol, že ani ona nemá znamenitej obuvi. Lebo „parádne“ sobášne čižmy obuť nemohla. (Štefan sa ženil v požičaných.) Ale mala dobrý kožuch a zimy sa vôbec nebála. Štefan, pomysliac si, že žena v snehu pustým poľom a horou pôjde tri hodiny ta a toľko naspäť, poľutoval ju v duši. Ale zato on bude celý deň v teple sedieť. A Iva istotne donesie i niečo pod zuby, keď len hrachu a omasty. Tieto výhľady uspokojili ho úplne.Ešte bolo kus do večera, keď žena prišla. A nie s prázdnym! Priniesla hrachu i omasty. Ubezpečený muž, vidiac stravy na niekoľko dní, skoro ľutoval, že priniesla i čižmy. No keď ich „na próbu“ večer obul, potešil sa i čižmám. Dávno nemal takej dobrej obuvi! Neboli síce nové, ale dobré a veľké. V radosti chtiac-nechtiac spriatelil sa s myšlienkou, že zajtra treba ísť na zárobok.Ráno, práve sa obúval, prišiel ho kmotor Hurták ohlásiť. Mali spolu ľad lámať do krčmárovej pivnice. Ako to už býva, kamarát obzeral čižmy, omakal kožu, sproboval rukou zdnuka a zrazu zadivený sa spýta, kde vzal čižmy.„Včera mi ich žena z kopaníc priniesla. Sú to ešte po jej otcovi.“„Ba kieho…“ rozosmial sa Hurták. „Veď sú to moje vlastné čižmy. Vlastne boli moje. Dal som si ich ušiť u Šidlu v meste, ale boli mi dlhé, i chybu majú, nuž som ich vrátil. Radšej som škodoval zlatku… Mohol vám ich dať lacnejšie…“„Ale čo vravíte!“ rozosmial sa zasa Štefan. „Grajciara na našom bydle nemáme, nie to na čižmy! No, povedz, Iva, či si ich včera z domu nedoniesla, či sú to nie po tatíčkovi?“ obrátil sa k mlčiacej žene.„No, to mi nevravte! Var’ nepoznám čižmy, svoje čižmy?! Týždeň som ich nosil. A chybu majú: pozrite len, či je na jednej koža na priehlavku nie prerezaná?“Štefan v nedorozumení nevedel, čo povedať. Čižma, ktorú mal už obutú, naozaj bola prerezaná. Diera bola pekne zatretá leštidlom, preto ju nespozoroval.„No, či nemám pravdu?“ víťazoslávne spýtal sa Hurták.„A predsa sme ich nekúpili, ale žena ich doniesla,“ tvrdil neopatrný Štefan, už nasršený, že mu neverí.„Možno, že ste nekúpili, ale boli moje vlastné,“ a Hurták v podozrení podíval sa na Ivu a usmial sa.Štefan porozumel pohľadu a nasrdil sa. Azda si len nemyslí, že ich žena ukradla! Štefan mal mnohé chyby, ale statočnosť držal nadovšetko. Už-už chcel Hurtákovi dobre odvetiť. Ale vtom pozrel na ženu. Zapálená v tvári kývla mu, aby čušal, a Štefan preľaknutý zamĺkol…Čižmy síce obul, ale celý deň chodil v nich akoby nie po ľade, ale na ihlách. Hurták síce viacej ani slova o čižmách, ale kedykoľvek bľusol na Štefana, Štefan sa zapálil. Inštinktívne tušil, že ho kmotor upodozrieva. On sám so strachom začal rozmýšľať… Hurták tvrdí, že čižmy vrátil Šidlovi; žena vraví, že ich priniesla z kopaníc. Isté je, že Hurták má pravdu — ale kde ich vzala Iva?!Trudil sa nad tým celý deň, a večer, ledva deti pospali, vzal ženu na otázku. Tajila síce, krútila sem-tam, ale napokon z nej vybúšilo:„Kde som vzala, tam som vzala — nech ich len máš. Veď len nechceš odkapať hladom tu s touto drobázňou?! A ak nepôjdeš robiť, to ti nastáva akurát!“„Žena, hriech máš!“ vybúšilo z nešťastlivého Štefana.„Hriech-nehriech, keď žalúdok na zuby odkazuje!“ odvrkla Iva a rozosmiala sa.Zlosť a strach nedali Štefanovi prísť k slovu. Drzosť ženy ho úplne odzbrojila. Zhrozil sa, akú osobu si to vzal na krk. Nespal celú noc v úzkostiach a od odporu, aký v ňom budila prítomnosť ženina a zlodejkina. Lebo nemohlo byť ináče, ako že žena miesto na kopanice šla do mesta a čižmy ukradla. Grajciara nemala — ako by teda inak? Prežil všeličo, boli časy, že sa chytal i žobráckeho remesla (v cudzom svete), keďže robiť sa už bolo pri nebohej odvyklo a manna z neba padať nechcela… Ale kradnúť, len stebielko čo by zavážilo — to nikdy! A teraz vykázala to ona, jeho žena! Bože, bože, do akého nešťastia ho svojou sprostosťou prinesie! Noc zväčšuje strach, úzkosť maľovala mu obrázky, predstavy, ako ho vedú dedinou žandári. Čižmy má na pleci a ľudia zbehujú sa a ukazujú na neho, na zlodeja. V strachu skryl i hlavu pod perinu.„Bože, bože, načo som ju len vzal, túto Ivu?!“ vzdychá celý spotený od strachu i horúčavy.A čím väčšie bolo jeho súženie, tým cítil sa slabším oproti žene. Vidiac ju bezstarostnú, ba vyzývavo veselú, neodvážil sa jej vyčítať a celá jeho hrdinskosť bola v tom, že na všetko núkanie čižiem neobul. Ináče opäť stal sa fatalistom: nech sa robí, čo chce, bude, ako bude!Hrdinsky preležal tri dni za pecou, nedbajúc na ženu, ktorá želela za zárobkom. Mohol to tým s ľahším svedomím, že deti nemali hladu. Ale keď sa minula Ivou prinesená zásoba, nielen žena, ale i jeho vlastný žalúdok energicky začal protestovať proti štrajku. Na štvrtý deň voľky-nevoľky zliezol z pece a šiel k ľadu. Na jeho chválu buď rečené, čižiem neobul, ale na svoje pookrúcal staré vrecia.No nebolo ešte poludnie, keď sa už privliekol domov celý premrznutý. Zľaknutá Iva ledva mu mohla stiahnuť čižmy: prsty len-len že mu neodmrzli! V strachu priznala sa mužovi k svojej vine. Že ukradla síce, ale nie čižmy, lež jemu z vrecka dvadsať korún. Z toho kúpila i čižmy u Šidlu, i deťom potajomky chleba, a ešte má zo štyri koruny…Neborák Števo odrazu ožil a tento prípad akoby bol posvietil navzájom do ich sŕdc. Ona doteraz videla v ňom iba leňocha a nedbalca, teraz však zaimponoval jej svojou statočnosťou. On zasa nemohol neuznať jej dobrého úmyslu a začal si vážiť nielen jej pracovitosť, ale i rozum. Za celý čas ich manželstva nezblížili sa k sebe tak ako v tomto vzájomnom ocenení sa.Od toho času Štefan celkom dal sa pod vplyv svojej ženy. Vidiac, že ona pracuje (šila pre ženy), dal sa i on do práce. Pravda, pracoval v nádeji, že to nebude dlho trvať. Iva zberá sa na celé leto na majer, on pôjde kšeftovať, ako za nebohej. Je to predsa len ľahší život…!Požúrili sa síce preto niekoľko ráz, ale konečne predsa Iva zvíťazila. V máji zahlobil okná, dvere chalupy a vybrali sa všetci na Moravu.Je to ťažký život! Zrána vstáva sa na svite, cez deň v pohode-nepohode stojí sa v poli s motykou v ruke. Ak si „na dni“, strežie na teba „adjunkt“; ak pracuješ „na akord“, poháňa ťa výhľad na prázdnu chalupu a dlhú nemilosrdnú zimu. Dni sú ani rok, slnko páli, až ti jazyk v ústach vysychá. A práca honí ťa deň po deň, akoby jej nemalo byť ani konca.Štefan nebol nikdy na majeroch, preto v prvé dni temer z nôh ho zrazil tamojší život. Nebol privyknutý ťažko pracovať. Bolela ho hlava od slnka, kríže od zohýnania, v ušiach mu zunelo od večného jazyčenia žien, ktoré ho vysmievali, keď nevládal. Ako zlámaný hodil sa hneď po večeri na „pričňu“. No ani vtedy ešte nebolo pokoja. Spalo ich šesťdesiat v šalande, mužskí, ženy, deti, mládež, všetko spolu. Zvečera frnkali deti, do polnoci mládež tancovala pred šalandou, kedy-tedy niektorý z chlapov v opilosti začal biť ženu, alebo dvaja-traja sklbčili sa medzi sebou. Pravda, ostatným takéto výjavy neboli ani trochu tragickými a končili sa obyčajne najkrajšou zhodou účastníkov. Ale Štefan trpel tým všetkým, čo ako bol biedou a ťažkým životom zaoceľovaný.Zato Iva prišla do svojho živlu… Divá poézia tohto len povinnosťou práce viazaného života lahodila jej silnej povahe. Žilo sa bezstarostne.Strava bola prostá, ale pre pracujúcich dobrá a riadna. Pracovali dvaja a živilo sa ich sedem. A vôbec všetko prichodilo plavne, akosi samo sebou. Práca, pod ktorou nezvyknutý Štefan klesal od únavy, jej nebola prácou, ale pohybom svalov, zodpovedajúcim jej neženskej sile. A vôbec, šťastlivá povaha, z pohyblivosti tohto života zachytávala jedine jasné, či zaujímavé momenty: náhodná zvada, či prekáranie sa mládeže a večné smiechoty, vŕzganie harmoniky cez polnoc, alebo surové výstupy rozvadených, to všetko ju bavilo, lebo zamestnávalo jej živú myseľ. Ona síce nemala kedy ani po večeriach miešať sa medzi iných: miesto odpočinku bolo treba oriadiť deti, oprať háby, zaplátať deravé košieľky pastorčatám. Robila to zväčša pri svetle mesiaca, snujúc s mužom plány do budúcej zimy. Len kedy-tedy nečinne sadla si na podstenu a podoprúc hlavu, načúvala zvukom harmoniky, pri ktorých vo dvore mládež tancovala, až sa múry otriasali. Šťastlivú mladosť i drsný a ťažký život zlátila si veselím a bezstarostnosťou. Zábavy improvizovali si najmä v jasné mesačné noci. Dobrák-mesiac uškŕňal sa na nebi dobrodušne a bohato lial striebristé svoje svetlo na skupiny ľudských tvorov, šťastlivých vo svojej prostote, skromných v žiadostiach a blahoslavených v chudobe ducha.Či Iva, prístupná dojmom, s dušou z mladi otvorenou inštinktívnej radosti zo života, nerozmýšľala o minulosti? Či sa nerozpomínala na nevedomú síce, ale silnú poéziu svojej lásky? Či vo chvíľach ustatosti nezaujal jej dušu melancholický žiaľ za prežitým, hoci klamným šťastím, ktoré vyznelo pre ňu drsným sklamaním, tragikou ženskej, silnej v láske, i silnej v utrpení, zavinenom nesvedomitosťou…?Či áno, či nie, ale Iva usínala vždy chytro a na svite vstávala svieža a vždy ochotná do práce, hoci v noci bolo jej vstávať každú chvíľu k deťom, ktoré, ak odospali večeru, frnkali od hladu, ak večerali, zasa od presýtenia.Tak prežili leto.Dňom pred Všechsvätými správca vyčítal im hromadu peňazí — toľko, koľko ešte ani jeden z nich v živote odrazu nevidel. Iva celú stovku zašila mužovi do podšívky kabáta. A ešte ostalo im na trovu i drobné výdavky. Štefan bol šťastlivý. Útrapy prešli, od práce zmocnel: cez leto telesne, potrebou práce zdisciplinoval sa duchovne. V predvečer odchodu Iva ustrojila osobitnú sviatočnú večeru. Slávnostné naladenie rušila len jedna nezhoda. Žena nástojila, aby stovku rozdelili na dlh a na vymenenie roľky, ktorú na pohreb nebožkej bol vdovec založil. Ale Štefan zastrájal sa energicky ponechať celú vo vrecku — na zimovisko.Veď len nebude zas tak biediť ako pominulej zimy?! Denne zháňať „z ruky do úst“ — a ešte s deťmi „črevká sušiť“ (hladovať)?! Rozdielnosť náhľadov vyvolala nezhodu v ich úplnom šťastí. Iva bránila svoj plán statne. Ale Štefan bol si „na oldomáš“ vypil: poharkali sa tak „po manželsky“. Štefan žene na priek zobral sa a tašiel s niektorými chlapmi zabaviť sa do dediny.Iva mrela strachom. Muž obliekol si kabát, v ktorom mal zašitú stovku…Ešte v tú noc, hneď, ako prišiel, rozpárali podšívku kabáta. Vrecko, kam skryli si poklad, bolo prázdne… Dolu v podšívke bola neveľká, akoby nožom rozdrapená diera…*Zmiznutie celoletného zárobku bolo pre Štefana zrovna nešťastím.V chalupe nastal boj chudobného človeka s neúprosnou skutočnosťou. Zasa len nastávalo robiť — robiť, celé dni, aby večer sedem ľudí nešlo spať o hlade.Štefan v prvé dni bol sa stal od toho úderu apatickým. Nechápal sa ničoho. Iva musela použiť celú svoju nemalú výrečnosť, aby ho priviedla k rozmyslu. Najhoršie mu bolo, že žena ešte jeho tešila, čím len viacej cítil svoju vinu. Ba čo viac: z peňazí, čo im v rukách zostalo, proti jeho protestu, kúpila mu slušný, hoci lacný oblek. Jeho žiaľ za peniazmi, reprezentujúcimi pohodlný, bezstarostný život na celú zimu, bol by sa zmiernil, keby mu náležite bola nadala. Ale ona ešte jeho povzbudzuje:„Už len toľko nežel. Ktozná, na čo je to dobré?! Co Bůh činí, vše dobré jest…“„Ej, to už nie! Keby všetko, ale toto je nie dobré!“ neuznáva, zúfajúc si. Keby úder nebol ochromil jeho duchovnú silu, zúril by, rúhal proti Bohu. Takto, upadnúc znova do niekdajšej nevládnosti, len sa rozplače ako dieťa.Do Vianoc chodil repu nakladať do železničných vozňov. Po Vianociach pracoval, čo sa trafilo: pri ľade, alebo drevo rúbal, alebo v nedostatku iného stával v meste pod múrom, čakajúc, kým ho niektorý kupec zavolal odniesť vrece múky, cukru zaniesť, alebo niekomu kone opatriť. Bol to krušný život! Ráno za tmy v krutom, až kosti štiepajúcom mraze šiel hodinu cesty do mesta. Večer vracal sa zasa potme. A bol šťastlivý, ak doniesol štyridsať — šesťdesiať grajciarov.„Neprepil som ani haliera!“ pochválil sa žene zakaždým, sypúc zárobok na stôl, ktorý obstala večne nedojedená čeliadka. Cítil sa martýrom, ale zasa cítil v tom isté uspokojenie svedomia.„Vidíš, vidíš, predsa je to len v niečom na dobre…“ podotkla Iva už s úplným uspokojením. On pochopil, ale preňho bolo v tom veľmi málo útechy… Vypiť si, čo pod mierou, a najesť sa i vtedy, keď preležal deň pod pecou na lavici, to bol pre neho ideál nepredstihnuteľný, najväčšou, jemu pochopiteľnou mravnou dokonalosťou…Kto opisuje biedu chudoby na dedine ako stav trápny a bezútešný, alebo nepozná život ľudí biednych, alebo je sám pesimistom. Náš Slovák, v chudobe vyrastený, cíti ťažkosť svojho stavu len napríklad v prípadoch, ako bol Štefanov. I to skoro prejde ponad stratu istým filozofickým náhľadom, ktorému neučil sa v školách, ani nečerpá z príkladu cynikov. Ľud medzi sebou žije otvorene a vzájomne nesie svoje ťarchy. Nieto takého chudobného domu, aby nezvýšilo v ňom pre suseda jeho stavu tu trochu polievky, tu zemiak alebo iné. Prijať takúto ochotu nie je pre nich ani trochu ponižujúce: príchodzieho zavolajú medzi seba k stolu a zjedia spolu, čo práve „Boh požehnal“. Pravda, musia ho núkať i sto ráz, kým sa chytí lyžice.Štefan síce za takýmto nechodil, lebo nemal kedy. A teraz sa už hanbil, keďže sa vedelo, že peniaze mu vzali v opitosti. Ale Iva šila ženám, a to prinášalo do domu viac, ako on zarobil. Nie tak plat, lebo v peniazoch bol chatrný, ale „pôdslinok“ útrpných gazdín veľa prispel, že Zaťkovci prežili zimu takrečeno v dostatku. A keď večer deti pospali a Štefan hovel si, zohrievajúc skrahnuté údy pri teplej peci, keby nie žiaľneho pomyslenia, že „mohlo byť ešte inak“, bol by sa cítil šťastlivejším ako kedy v živote. Takto, pozerajúc na Ivu, večne bodajúcu ihlou a pritom večne spokojnú, cítil veľkú ľútosť, nie ako predtým, nad sebou, ale nad svojou ženou. Iva obyčajne pochopila jeho duševné rozpoloženie… Netešila ho, len zamĺkla i ona. A kedy-tedy usmiala sa na neho svojím zvláštnym, akýmsi detským úsmevom…Ak sa im zraky stretli, rozumeli sa: zračilo sa v nich vzájomné želenie druha…„Keby si sa aspoň takto nedívala na mňa!“ nezdržal sa raz vytúžiť sa pred ženou. „Keby si sa radšej inak…“„Ako?“ spýtala sa nezvyčajne mäkkým hlasom.„Tak — inak. Ako by som zaslúžil… Lebo som nie hoden, aby si ma ľutovala…“„Var’ ti mám zlorečiť, keď si môj,“ rozosmiala sa šťastlivým smiechom, „a keď ťa rada mám?“ doložila.To bolo ich prvé vyznanie si lásky. Iva sa zapálila a Štefan bol rozpačitý ani mladoch…*V máji zasa len zahlobili chalupu a tašli na celé leto.Bolo im už ľahšie. Najstaršie dievča už slúžilo, najmladšie zasa šlo „pánbožkovi húsky pásť“. Bolo vždy biedne, hoci zjesť vládalo za dvoch. Dobre, že si ho Boh povolal…Štefan nešiel síce najvďačnejšie, ale skoro pracoval s chuťou dvojnásobnou. A mal sa čo usilovať. Lebo Iva zavše sa vystrie… Nieto v nej vlaňajšej bystrosti a energie. Ani večierkami neberie sa medzi ženy. Sedáva v šalande a pri lojovej sviečke šije čosi, šije…O Jáne sa Iva rozhodla, že ide domov. Štefan mal vytrvať s dvoma deťmi do Všechsvätých (najmladšie vzala so sebou). Pri výplate vzali toľko, aby sa mohla doviezť na železnici — ale Iva v Uhorskom Brode, už ako doma, vzala decko na chrbát a pohla sa pešky. Šla celý deň a bolo k polnoci, keď vošla do prázdnej chalupy.Ráno, keď susedia vstávali, počuli, ako Iva vyspevuje. Už bielila izbu. Do večera ešte háby oprala a večer ľahla si spokojne, ako človek, ktorý má i svedomie, i všetky veci v poriadku…Pred polnocou sa zrazu prebudila. Nie prvou, ale druhou jej myšlienkou bolo, že ak Štefan zabudne, ako mu prikazovala… Ak by kamaráti — alebo ak by sa sám k sklenici potkol…Zažala svetlo, vyňala z Biblie kúsok žltkastého papiera a hrubú ceruzu, a bystro, ako človek, ktorý nemá kedy meškať, písala nasledovne:„List písaný… Nastotisíckrát ťa pozdravujem, manžel môj, ja Iva Zaťko. A na vedomie ti dávam, že som sa šťastlivo domov dostala, aj izbu som obielila, i šaty oprala. Ja ťa nastotisíckrát pozdravujem a to ti hovorím, aby si sa nejakým kamarátom nedal zviesť, ani sám nešiel do krčmy. Lebo ak sa dozviem, však ja ešte nazad potrafím a obarím ich strapaté kotrby, ale i teba, manžel môj milý, Štefan Zaťko. S tým ťa ešte raz nastotisíckrát pozdravujem. Tvoja verná až do smrti manželka…“Iva nikdy dlho nerozmýšľala, ani hladkých fráz nezhľadávala — tým menej teraz, keď na také pletky vôbec nijakovsky času nemala. Bystro prehodila si na hlavu plachetku a vyšla do tmavej noci.*Všeobecne známa tetka Matuhová strhla sa z prvého sna. No nezľakla sa, hoci ktosi netrpezlivo trepal na vráta. Budili ju neraz i v noci, a preto ju to ani teraz nerozčúlilo. Pokojne zišla z postele, našmátrala zátvor a otvorila oblok.„Ja som to…“ ohlásilo sa zvonku netrpezlivo, ani nečakajúc na otázku.„Ja! I ja som ja! Čo ja viem, kto je to?“ durdila sa babka, mrzuto premýšľajúc, že je už tejto noci „sen v čerty“.„Ja — Iva!“ ohlásilo sa zasa ešte netrpezlivejšie a dosť zreteľne, aby babka počula; zašepkala akúsi žiadosť.„Ba kieho…?! A nemohla si dočkať do rána?“ rozosmiala sa chutne, už celkom rozobratá a ochotná.Trvalo štvrť hodiny — pol hodiny, kým sa vybrala. Trvalo i hodinu, kým prešla tmavou dedinou. Všetko spalo… Iba v Zaťkovie chalupe v obloku svetielko ako iskierka. Žmurká, trasie sa svetielko, akoby za trpiace dušičky…Matuhová šla za svetlom. Keď otvorila pitvorné dvere, z izby ozval sa výkrik novorodeniatka.*Skončím ako v povesti.Môj hrdina vrátil sa zo sveta ako opravdivý hrdina. Sám na svoju mravnú silu zanechaný, šťastne premáhal i vrodenú nechuť do práce a nedbanlivosť. A sťa hrdina povesti, priniesol domov poklad: stovku. A našiel doma tiež poklad, o ktorom nevedel (ale tušil): syna.Teraz Iva kolíše už tretieho. No Štefan preto nezúfa. Ba práve: otcovské starosti privádzajú ho k povedomiu povinnosti. Kedysi s príchodom každého decka odplávala roľka — teraz s každým pribúda zárobku. Pravda, do sporiteľne neuložia z toho ani haliera. Ale Štefan už cez zimu nestáva medzi najbiednejšími „pod múrom“. A čo viac: naučil sa stáť na vlastných nohách. Musí uznať, že len žena ho spravila iným človekom. Stavala ho, stavala, ani prázdne vrece, raz dobrotou, raz fortieľom, a keď bolo treba, i pozlotky. Pravda, teraz si ona veľa na tom zakladá a pri najmenšom vyčíta mu akurátne. Najmä ak by si tak mimo obyčaje trochu vypil. Ale Štefan tiež nedá si húsť za ušami. Zakríkne ju energicky — lebo on je pánom v dome. No potom obyčajne v dobrej nálade sníme z rôšta Bibliu, slávnostne usadí sa za stôl a vážne číta:„Ženu statečnou kdo nalezne? Nebo nad perly dražší jest cena její. Důvěřuje se jí srdce muže jejího… dobře činí jemu a ne zle po všecky dni života svého… Ústa svá otvírá k moudrosti a naučení dobrotivosti vynáší jazykem svým…“Možno, že Štefan číta si to pre vlastné úprimné potešenie, ale Iva sa pritom veľmi jeduje.
Podjavorinska_Zena.html.txt
Dcera mořského králeByl starý král, měl veliká luka, na těch lukách rostla tráva jako hedvábí, ale kdosi mu na tu trávu chodil. Král dával ta luka hlídat, ale nadarmo, ráno bývala luka rozválená, tráva popasená. Stráž nevěděla o ničem, ať se bránila, jak se bránila, když uhodila půlnoc, přišla na ni dřímota, spala až do rána.Vystřídali těch strážců, až došlo na pasáčka, co hlídal kozy. Všichni se mu smáli, když odcházel, přáli mu dobrou noc. Ale pasáček si natrhal bodláčí, podestlal si je pod hlavu, a když usínal, to bodláčí ho budilo. O půlnoci se přihnal na louku bílý hřebec a za ním stádo kobyl. Pasáček vzal do ruky ohlávku, schoval se do trávy, když hřebec přiběhl až k němu, hodil mu ohlávku na hlavu a tak ho chytil. Kobyly odběhly, pasáček si přivedl ráno hřebce do královské stáje, ohlásil, že luka jsou netknutá. Král pasáčka pochválil, dal ho do konírny ke koním, ale ti ostatní pacholci mu to záviděli.Jednou pasáček hřebelcoval svého hřebce a nad ním si vlaštovky stavěly ve stáji hnízdo. Samička přinesla v zobáčku zlatý vlas, chtěla ho zaplést do hnízda, ale sameček ji klovl, až jí vlas upadl na zem. Pasáček zdvihl ten vlas a hned se od něho rozsvítilo jako ve dne. Pacholci běželi ke králi žalovat, že si ten pasák ve stáji čímsi svítí, aby od toho neshořela celá stáj. Král zavolal pasáčka, ale sotva uviděl zlatý vlas, pravil:„Toto je vlas dcery mořského krále. Hned pro ni pojedeš a když ji nepřivedeš, budeš o krk kratší.“Pasáček se zaříkal, že o té princezně neví, ale král mu nevěřil. Pasáček šel sedlat svého hřebečka, stýskal si, co ho čeká, ale hřebeček obrátil hlavu a pravil:„Jene, nic se neboj, však já dobře vím, kde je zámek mořského krále, já tě tam zavezu.“Tak se dali na cestu, jak jedou lesem, slyší Jan zučet včely, vidí medvěda, jak se sápe do dutého buku, hledá med. Zahnal medvěda a včely radostně zučely kolem něho, jako by mu děkovaly. Když vyjel na polní cestu, vidí hořet šípek, pod šípkem běhají mravenci jako bez rozumu, bojí se o své mraveniště. Jan usekl šípek, udupal oheň a mravenci se radostně hemžili kolem něho, jako by mu děkovali. Konečně přijeli k moři, tam na břehu ležela ryba, vynesl ji příliv, nemohla už zpátky do vody. Jan zdvihl rybu, hodil ji do moře a ryba vymrskla z vody hlavičku, radostně jí kývala, jako by mu děkovala. Potom hřebeček skočil s Janem do moře a ploval s ním, až doploval k zlatému zámku. V tom zámku bydlil mořský král se svými dvanácti dcerami. Když mu Jan pověděl, proč přijel, mořský král pravil:„Když mou zlatovlasou dcerku mezi jejími sestrami najdeš, odvezeš si ji domů; ale když jí nenajdeš, živ neodejdeš.“ Jan si pomyslil, že to bude lehká věc: šel k princeznám na zahradu, jenže všechny měly vlasy zavázané v bílých šátcích. Jan neviděl, která z nich má zlaté vlasy. Bylo mu úzko, ale tu mu zabzučela u hlavy včelička:„Nic se neboj, však já dobře vím, že ta zlatovláska vybírala ráno med z našeho úlu, sednu si jí na rty.“Rozlétla se k princeznám, jak ucítila med, letěla té princezně na ústa. Princezna včelku odehnala, ale Jan vykřikl:„Tato je zlatovláska!“ Vzal ji za ruku, vysadil ji na koně a už jeli, mořského krále nedbali. Princezna se nebránila. Jan se jí líbil, ale když dojeli, přivítal ji starý král, chtěl strojit svatbu. Princezna se polekala, pravila, že se dřív nevdá, dokud nebude mít svou šňůru perel na krk. Král hned poslal Jana pro perly, hrozil mu, když jich nepřinese, že bude o krk kratší.Hřebeček donesl Jana až k mořskému králi, ale když Jan žádal šňůru perel, král pravil:„Princezna jednou přetrhla šňůru v zahradě, perly se jí rozsypaly do trávy. Když je všechny sebereš, tak si je odvezeš; když ne, živ nevyjdeš.“Jan šel do zahrady hledat, ale v trávě nebylo po perlách ani památky. Viděl jenom mravenečky, jak se lopotí, tahají své pupy. Ale nebyly to pupy, byly to perly, snesli mu jich hromádku. Jan jim pěkně poděkoval, vzal perly, ale když odchází, slyší takový křik: ten chromý mraveneček, co mu oheň připálil nožičky, belhal se ještě s jednou perlou. Mořský král se zamračil, ale co dělat, musil Jana propustit. Jan usedl na hřebečka, dojel domů s perlami.Princezna se usmála na Jana modrýma očima, ale pravila: „Dřív se nevdám, dokud nebudu mít svou zlatou jehlici do vlasů.“Král poručil Janovi, aby honem jel pro tu jehlici, už se nemohl dočkati svatby, hrozil mu, když jí nepřinese, že bude o krk kratší. Jan se obrátil a zas jeli, až dojeli k mořskému králi. Mořský král se rozhněval, pravil:„Zlatá jehlice spadla mé dceři do moře. Když ji najdeš, ještě tenkrát vyvázneš, když nenajdeš, živ nevyjdeš.“ Jan chodil smutný po břehu, ale tu vystrčila ryba hlavu z vody, pravila mu:„Vítej, Jene, proč jsi tak smutný?“Jan jí pověděl, že hledá v moři princezninu zlatou jehlici a ryba se pohroužila, svolala všechny mořské tvory, kázala jim hledat jehlici. Všichni přišli, ale o jehlici nevěděli. Ryba si je prohlížela, ptala se: „A kde je starý Fousek?“ Tu plave Fousek, omlouvá se, že špatně plove, cosi se mu kdysi zapíchlo do ocasu — vlekl na ocase zlatou jehlici. Ryba mu ji vytáhla, donesla ji Janovi a Jan pospíchal pryč, aby se mořský král nerozmyslil.Když dojel domů, princezna Janovi poděkovala, ale pravila:„Dřív na svatbu nepojedu, dokud mne nepovezou moje mořské kobylky.“Král poručil Janovi, jet pro mořské kobylky. Jan nevěděl, kde je hledat, ale hřebeček jej těšil, ujížděl s ním na mořský břeh. Tam si Jan sedl ke skále pod keř, hřebec vběhl do vody, řičel a se všech stran se sbíhaly mořské kobylky jako bílá vlnky, vyběhly za hřebcem na břeh. Jan vyskočil na hřebce a už jen letěli domů.Když dojeli, princezna už nevěděla, co by si vymyslila, ale žádala, ať se král napije kobylího mléka, aby omládl. Král se bál, poručil Janovi, ať to zkusí za něho. Podojili kobylku, hřebec dýchal na mléko až vychladlo, Jan se napil, byl krásný jako princ. Král chtěl omládnout, hned si poručil nadojit mléka, ale jak se napil, vyvrátil se a umřel. Princezna si vzala svého Jana a dala ho vyhlásit za krále.
Tille_Dcera-morskeho-krale.html.txt
IStaré letopisy rozprávajú, žeArchimedes, povestný mathematik syrakússky, dôverujúc svojim vtipne vymysleným a vyvedeným strojom, jednúc vyvolal: „daj mi miesto, na ktoré bych sa postavil, a vyzdvihnemcelý svet.“ Lež nebol to orech k rozlúšteniu, lebo nieto miestočka, ktoré by nebolo v samom svete; a tak na vzdor dokonalosti strojov Archimedových a jeho v umení tomto nasledovníkov svet stojí a hýbe sa, jako ho všemohúci Pán Bôh usporiadal; a v tom stave ostane tak dlho, dokiaľ bude Božia vôľa. — O mnoho šťastlivejším držím sa ja, lež bol slovutnýArchimedes; lebo som presvedčený, že jesto viac hýbadiel, ktorými sa zdvihnúť dá, čo i nie celý svet, ale doista — na čom mi síce najviac záleží, — svetslovenský.O takomto hýbadle umienil som si v našom milomObzoreprehovoriť. Dobre síce cítim, že ani moje hýbadlo nie je bez prekážok. To, čostrojnícipohybujú, je bezživotná hmota; táto, nutným zákonom podrobená, popúšťa bezvýminečne pevnejšej sile; to ale, čo ja prítomne zdvíhať chcem, sú rozumné stvorenia, slobodnou vôľou obdarené; sú ľudia, slovom: je národ slovenský, ktorý ovšem hýbadlu i protiviť sa a tak bárs jako horlivú usilovnosť moju i na zmar priviesť môže. Lež kojím sa tou sladkou, nepodvratnou nádejou, že v milom mojom národe slovenskom, ktorý v najnovšom čase toľko dôkazov podal mocného precítnutia k lepšímu životu, ani môj prítomný hlas nezostane „hlasom volajúceho na púšti“. A to síce tým menej, poneváč z najdôkladnejšieho presvedčenia ujištovať môžem môj drahý slovenský národ, že jestli sa hýbadlu mojemu protiviť nebude, jestli radu moju neoslyší, lež radnej takovú snážne nasledovať bude: v krátkom čase eštevätšie divyvyvede, nežli na vidom celého sveta vyviedol, keď pri vôbec známej chudobe svojejMatičkusvoju, v krátkom behu deväť mesiacov, majetkom stotisíc zlatých zaopatril.Alebo čo poviete, drahí rodáci: či by to nebol div opravdivý, keď by o krátky čas na Slovensku chudoba aspoň len z veľkej čiastky zahnaná bola; keď by sa čistota, poriadok, múdra pracovitosť, striezlivosť, opravdivá veselosť ducha, obecnomyseľnosť, vzájomná láska, cit národný, povedomie občianskej zaviazanosti národa slovenského, a tak i majetnosť i mravnosť — keď by sa, vravím, všetky tieto poklady v lone národa slovenského ubytovaly a zo dňa na deň rozhojňovaly? A preca sú tietodivymožné, ku ktorých uskutočneniu ibadobrá vôľanároda slovenského potrebná je. Viem síce, že ku blahostnému cieľu tomuto mnohonásobné prostredky účinkovať musia, ba chvála Bohu a obetivosti národovcov! mnohé už i v skutku účinkujú; lež nikdo múdry popierať nebude, že jeden z pomedzi najvýdatnejších prostredkov k dosiahnutiu hore uvedených, neprecenitelných výhod je vôbeczahradníctvo, a zvlášteovocinárstvo.Umienil som si tedy o tejto vetvi hospodárstva vObzor-e našom prehovoriť, čo sa mi tým nútnejšie vidí, čím menej tajiť sa dá, že táto vetev hospodárstva v národe našom doteraz, s riedkymi výminkami, velice je zanedbaná. Zahrada, obyčajne pri samom príbytku nachodiaca sa, už z ohľadu tohoto vätšú hodnosť má, nežli jiná, od príbytku viac oddialená zem; bo sa i ľahšie obrábať i pohodlnejšie nadzerať dá. Zem, ktorá hospodárovi pod očima neleží, tým viac času k obrábaniu potrebuje, čim ďalej od príbytku leží, lebo to sem a tam chodenie požaduje potrebný čas. Keď zlé počasie hrozí, bojí sa hospodár vybrať sa na zem opodiaľ ležiacu, aby ho asnaď plušť s nevyriadenou domov nezahnala.Dietkyťažko je naroláchupotrebiť, bez toho, aby školu nezameškaly; v zahrade ale, pri ruke ležiacej, môže sa užiť každá chvíľka a mnohé prácezahradnícke vykonávať môžu dietky, a to bez najmenšieho zameškania školy. Plodiny zahradné, ležiace pod očima celej domácej rodiny, ľahšie sa pred škodou ochraňovať môžu, nežli v poli sem a tam rozkúskovanérole.A preca v ľudu našom tisíckrát je ľahšie naisť pilnéhoroľníka, nežli usilovnéhozahradníka. Čo je tomu príčina? bezpochyby neuváženie tých výhod, ktoré by sa usilovným zahradníctvom neomylne dosiahnuť daly. Nevyhnutnú potrebu vezdejšíhochlebakaždý čeľadný otec každodenne cíti; poneváč ale chlieb hlavne len z role pochádza: preto sa práca na roľách tak potrebná vidí, jako je sám vezdejší chlieb. — K tomu treba pripočítal ohromnú moczvyku. Neplatí to len o slovenskom, lež rovne o každom sveta tohotoľudu, že zvyk má rozhodnú moc. A to síce z jednej stránky celým právom; bo dokiaľ sa dôkladné vedomosti v lone dajakého národa povšechne nerozšírily, takmer celá múdrosť takého národa a jeho v prácach obratnosť, zakladá sa výlučne na obyčajoch od predkov zdedených, tedy nazvyku. Národ nevzdelaný, nemajúc ešte kroz pokrok vo vedomosťach rozbystrených očí duševných, slepo by si počínal, jestli mnohoročnou skúšenosťou potvrdené svoje hospodárske obyčaje a zvyky zanechajúc, púšťal by sa do toho, čo ani nerozumie, nemajúc totiž dôkladných vedomostí, alebo čo ani skúšenosťou ešte nie je potvrdeno. Pud tedy, z ktorého sa dôkladne nevzdelaný ľud zdedených obyčajov pevne drží, je pud prirodzený, v mnohých pádoch užitočný; obzvlášte ale okolo hospodárstva, kde i najvzdelanejšímu jednotlivcovi rozvážlive pokračovať nádobno, jestli nemá bezuzdnú svoju chtivosť po novotách mnohokráte znamenitou vlastnou škodou platiť.Čo tu tedy činiť? Ja myslím, že najbezpečnejšie bude i v tejto otázke držať sa prikázania sv. Písma:„Všetko skusujte, a čo je dobrého podržte.“Nie je každá novota v hospodárstve užitočná; ale škodlivé je i zaťaté pridržiavanie sa obyčajovstarých. Boly časy, keď i naše pluhy, motyky a iné naše hospodársko náradie boly novučičkénovoty. Čože, jestli by sa boli predkovia naši zdráhali tietonovoty prijaťa nám zanechať: či by nebol poľutovania hodný stav terajších roľníkov?Škoda by tedy bolokaždúnovotu zanedbať; veď každý pokrok, každé sdokonalovanie už v pochope svojom premeny a novoty obsahuje. Kde nieto premeny, tam opokrokua sdokonálení reči byť nemôže. Plánka, dokiaľ sanepremení, ostane plánkou a len trpké ovocie nosiť bude; jestli ale jej peň príjemné ovocie nosiť má, musí sa prvejpremeniť, to jest: umným spôsobom zošľachtiť. Ačpráve ale výpoveď táto nepochybná je, preca neočakávaj nikdo, že sa jej pospolitý náš ľud tak ľahko pridŕžať bude. Už som hore spomenul, že neústupná vernosť ku zdedeným obyčajom má svoju oprávnenosť; a jestli sa i v mnohých pádoch rozumne zastávať nedá, môže sa preca ľahko vysvetliť a vymluviť.Jestli pospolitý ľud náš, odtoľkovekov zanedbaný, takej ochotnosti ku prisvojeniu si užitočných vynálezkovnedokazuje, jaká sa u pokročilejších národov nachodí: tomu sa nikdo múdry diviť nebude. Bolo to tak uvšetkýchnárodov sveta, na podobnom stupni vzdelanosti stojacích. I národ slovenský len tak sdvihnúť sa môže, jako sa iné národy posdvihly, jestli totiž vzdelanejší jeho členovia, jako sú obzvlášte pp. tt. duchovní Otcovia a páni národní Učitelovia, a iní, osvetou a dôkladnými vedomosťmi vládnucí páni národovci, z lásky kresťanskej a opravdivej ľudomilosti o všemožnú vzdelanosť a osvetu pospolitého ľudu starať sa budú; jestli sa vo svätom počínaní tomto nijakými prekážkami odstrašiť a odvrátiť nedajú; jestli horlivosť jejich v tomto chvalitebnom predsavzatí ani vtedyneochladne, keď sa výsledky jejich usilovnosti jich očakávaniu snáď po dlhší čas vyrovnávať nebudú.Jestli sa ale prirodzení vychovávatelia národa slovenského tejto bohumilej úlohe horlive a s vytrvalosťouposvätia: tým dôvernejšie úfať sa môžu konečnému radostnému úspechu, čím sa menej tajiť dá, že už chvála Bohu! i na Slovenskusvitá. Čím viac v ľudu našom mlhy nevedomosti a predsudkov riednuť budú, tým dokonalejšie pochopí ten istý ľud náš: že i zozahradymnohonásobná pomoc k výžive domácej čeliadky ľahkou prácou vytežiť sa dá, a že pilne obrábäná zahrada je tá domácabaňa, z ktorej mnohý vzácny groš, bez všetkej ujmy na ostatnom hospodárstve, vydobudnúť sa môže.Na Slovensku je veľká čiastka hospodárov, ktorízbožianikdy, alebo len málo kedy nazbytmajú tak, aby dačo odpredať mohli; jestli ale núdzou prisilení preca nekoľko meričiek na peniaze obráťa, obyčajne na domácomchlebenedostatok trpia. Ešte horšie počínajú si tí gazdovia, ktorí seno alebo slamu z núdze predávajú. Málo je vidiekov slovenských, čo by krmom oplývaly; kde sa ale pri skromnej zásobe sena mládza — otava — a slama predáva, tam nieto lieku proti žebrote;bo bez hnojaa dobrej, do práce súcej lichvy niet užitočného, obstanok domácej rodiny zabezpečujúceho roľníctva. — Vyjmúc tcdy požehnanejšie kraje Slovenska jedenkaždý hospodár slovenský má sa držať všeobecného pravidla: „Potrebné peniaze zaopatruj si z výrobku rúk, alebo z lichvy svojej azo zahrady.“Mnohý snaď nadvrhne: „Jakúže bych ja pomoc od mojej zahradky očakávať mohol, keď je tak maličká, že sa ledva dakoľko stromov do nej vmiesti?“ Na to odpovedám ponajprv: že dobre obrábäná zahradka viac užitku priniesť môže, nežli jiná, tri — štyrykrát tak velká zem, a to nie len preto, že jako som hore podotknul zahrada ľahčej obrábäť sa dá, nežli iné, opodiaľ ležiace pozemky; lež i z tej príčiny, žetá istá hriadkakaždoročne rozmanité plodiny vydávať môže, čo by sa na roľách nepriam darilo. Po druhé ale pomysleť treba, že sakaždýpozemok na zahradu obrátiť môže, jestli satakobrábä, jakozahraduobrábäť slušno. V mnohých prípadoch zaiste ukazuje sa možnosť, kúsok blízko ležiacej rolena zahradu obrátiť, jestli je pridomová zahrada príliš malá.
Moyzes_Myslenky-o-zahradnictve.html.txt
Ako sa naučil Miško kapustu jesť?Medzi špatné stránky mnohého dieťaťa patrí preberanie v pokrmoch. Dobré dieťa pristane na tom, čo mu dobrý, starostlivý rodič dá, a poďakuje sa, — kdežto dieťa zlé trucuje a hnevá rodičov pri dajedných jedlách, hovoriac: „Ja vám to nechcem, dajte mi dačo inšie!“ — Povoľná matka mnoho vystojí pri zlom dieťati, lebo toto často nadužíva povoľnosť matkinej lásky. Prísnejšia matka si v tom pomôže: kde neprospejú pekne slová, tam zavolá na pomoc prútik, ktorý rád vyháňa vrtochy zo zlých detí. Pravda, že toto všetko je zbytočné pri dobrých dietkach, ktoré vedia, že svätou povinnosťou dietok je poslúchať rodičov a plniť ich vôľu vo všetkom dobrom.Istá chudobná vdova mala jediného syna, Miška. Po mužovi nezostalo jej inšie, ako malá chalúpka, v ktorej bývala. Nedostatok vynahradzovala pilnosťou. Cez leto pracúvala na dni v poli, cez zimu priadla a tkala. Takto živila sa chudobne, ale poctive. Jej Miška vzal pán učiteľ za mendíka.Miško raz vrútil sa do matkinej izby so slovami: „Zase mi len tej kapusty dali, tej špatnej kapusty, ktorú ani videť nemôžem!“„Dieťa moje, nehovor tak na dar Boží. Buď rád, keď máš kapustu, a ešte keď je ako táto; pozri, aj mäso je v nej. No poď jesť!“„Radšej hladom umrem a kapusty nechcem. Mäso mi dajte, a kapustu zjedzte vy, a potom mi ešte spravte trocha praženice, lebo som hladný.“„Nemám ani jednoho vajíčka, syn môj, za ostatné kúpila som soli,“ odpovedala matka.„Vy všetko popredáte a mne neviete nič nechať!“Matke chuderke slzy vstúpily do očú, a vzdychla si, že čo z Miška bude, lebo ona nebola vstave prísne zakročiť proti nemu.Keď trucovitý Miško odišiel, zostala matka samotná, a takto sediac pod praslicou, rozmýšľala o Miškovi. Len čo bude z neho, keď je taký prieberčivý? trvalo jej vždy na pamäti. — Z myšlienok vytrhla ju slúžka zo školy, prichádzajúca s odkazom od pána učiteľa, aby hneď k nemu prišla.Matka Miškova hneď odložila praslicu, obliekla nedeľňajšie šaty a šla do školy.„No vitajte, Zuzka; sadkajte si; mám vám niečo sdeliť ohľadom vášho Miška.“Vdova poďakovala sa a usadila sa na najbližšiu stoličku.„Nuž čože myslíte, Zuzka,“ prerečie pán učiteľ; „Miška by bolo vari už aj dakam poslať. Dvanásť rokov mu minulo, mendíkom nemôže naveky zostať, ku hospodárstvu je prislabý, a tak azdaj, keby sme ho vypravili na dáke remeslo?“„Veď ja neviem, môj drahý pán učiteľ, ja pristanem na vašej láskavej porade.“„Veru, Zuzka moja,“ ozve sa pani učiteľka, „Miška len preč, lebo vy ste prislabá, pridobrá k nemu; tu by nebolo z neho nič, on je figliar; a to preberanie v pokrmoch, veď je to nie na vydržanie!“Úbohá matka si vzdychla, lebo musela uznať, že pani učiteľka má veru pravdu.„Tu mi píše môj dobrý priateľ z G., že potrebuje učňa. On je obuvník, dobrý, zagazdovaný človek, jeho žena je, hodná gazdiná, prísna, ale dobrá osoba, tá Miška od zlých zvykov najskorej odučí.“„Ale tak ďaleko, akože tam bude bezo mňa?“„Čím ďalej, tým lepšie pre vás aj pre neho!“ povie pán učiteľ; „vy ste nábožná osoba a viete, že Pán Boh s nami a našimi je všade. Keď by Miško bol na blízku, mali by ste s ním len robotu; keď by sa kapusta varila, zas by len k vám behal na praženicu,“ usmial sa pán učiteľ.„A kedyže by som ho to mala zaviesť?“„Vám ho netreba ta zaviesť; môj priateľ príde o týždeň sem, mňa navštíviť, a tak by ho on sám odviezol.“Zuzka prisľúbila chlapca vystrojiť, a poďakujúc sa za poradu, odišla domov. –*O týždeň vidíme Miška odchádzať s budúcim majstrom svojím na voze; s veselou tvárou kýval matke, ktorá uslzená stála s pánom učiteľom pred školou. Ešte raz zakýval a zmiznul v diaľke.„Už len toľko neslzte, Zuzka, veď neide do vojny, ale len k dobrým ľuďom.“„Ďakujem vám, pane učiteľ, ďakujem, nech vám Pán Boh nahradí všetko, čo mne opustenej vdove preukazujete. Len sa bojím, či ho nezunujú pre to jedenie, keď je taký prieberný; a už len tú kapustu by nevzal do úst, ani čo by ho hádam dakto išiel zabiť.“„O to sa vy netrápte,“ povie pán učiteľ, „veď ho tam naučia.“ —*Z Miškovho rodiska do G. trvala cesta za deň a za noc. Miško už nevedel vyčkať jej konca; až konečno videl z ďaleka tri veže, a kočiš mu riekol, že to je to mesto, v ktorom bude bývať. Medzi rečou Miško ani nezvedel, len keď boli pred domom pána majstrovým.Miškovi sa páčil dom, potom chyže, len pani majstrovej sa trochu zľakol, keď sa mu prihovorila: „No, či budeš dobrý, Miško, lebo ja som prísna,“ a potľapkajúc ho po pleci, doložila: „Ale bez príčiny nikdy!“Keď sa Miško občerstvil, zaviedli ho do dielne. Tam našiel dvoch tovaryšov pracovať pri stolíku. Miška prijali medzi seba vľúdne, a hneď mu dali ľahkú prácu. —*Bola nedeľa a ako obyčajne v nedeľu a vo štvrtok varila sa kapusta. Tak aj teraz doniesla domová pani misku kapustou naplnenú. Keď chcela Miškovi nabrať, nechcel, hovoriac: „Ja kapustu nerád, a radšej by som od hladu umrel, ako by som kapustu jedol; ale mäso zjem.“„Tak, Miško?“ povie pani majstrová; „no dobre, keď nemôžeš, nútiť ťa nebudem, ale u nás ide to tak, že kto nechce kapusty, nedostane ani mäsa!“Miško zahanbený vstal od stola s lačným žalúdkom.Prišiel večer. Miško myslel si, že veď si nahradí na večeri, čo zameškal na obed. Zasmial sa tedy v duchu, keď videl, že slúžka prikrýva stôl. Ale — pre neho nebolo zakryté. Neopovážil sa ísť k stolu a stál smutný v kútiku. Po chvíli povie pán majster: „A či Miško nesmie medzi nás?“„On si vybral radšej smrť, než kapustu, nech tedy umre; u mňa inšie nedostane, len kapustu!“ odpovedala pani majstrová.Miško vyšiel z izby, vyplakal sa, spomenul si na svoju dobrú matku a ako často hneval ju pre jedenie, až konečne zaspal.Ráno sa zobudil s tou myšlienkou, že azdaj len na raňajky nedajú kapustu, — ale hrnček mlieka a hodný kus bieleho chleba.Volali k raňajkám.Miško sa zaradoval. Prišiel do izby bledý ako stena. Ach, Bože! ale ako sa zarazil, keď videl zase svoje miesto na stole prázdne. Nemohol sa premôcť a s plačom sa pýtal, prečo mu už ani raňajky nechcú dať.Pani majstrová vľúdne mu odpovedala: „Ja ti dám vďačne, Miško, ale len kapustu! Ty si si vybral radšej umrieť od hladu, než kapustu jesť, tedy s Bohom umri; keď ty neupustíš, neupustím ani ja!“Miško videl, že u pani majstrovej slovo platí, i bojoval so sebou, či jesť, či nejesť?A zase len jeho trucovitosť zvíťazila, hoci mu hlad v žalúdku vystrájal strašný virvaj. Počala ho od slabosti hlava boleť; potom myslel na kapustu.Prišiel obed, tovaryšov volali k obedu, Miška nie. Už všetci jedli, keď prišiel Miško so sklopenou hlavou dnu. Zastal.„No, Miško,“ povie pani majstrová, „či smrť, či kapustu?“Miško ticho odvetil: „Prosím trochu tej kapusty! Sadnul si k stolu a hneď mu doniesli tanierik kapusty, ktorú zjedol ako s mädom, a ani mäsa nepýtal.„Miško, ako sa mi zdá, zjedol si kapustu chutne. Však teraz uznáš, že preberanie v jedlách je len špatný zvyk?“„Keď mi v našej dedine nikdy takej dobrej kapusty nedali!“„Nie, Miško, nie, ale si takto ešte snáď nikdy nevylačnel,“ povie pani majstrová.Miškovi doniesli za kapustou pečienku a bieleho chleba. Keď sa najedol, zavolal ho majster k sebe, a vážne mu dohováral. Medzi inším mu povedal: „Modli sa k Bohu, aby si sa nedožil toho, žeby si nemal čo zjesť. Dieťa moje, hlad je niečo hrozného.“— Miško prisľúbil, že zachová si napomenutie majstrovo. —*Matka Miškova je zase v škole. Pán učiteľ číta jej list, čo písal mu Miškov majster. Slzy radosti kanuly jej z očú, keď počula chváliť svojho synka, a opravdove zadivila sa, keď počula z listu, že medzi najobľúbenejšie jedlá Miškove patrí — kapusta.„Hľa, Zuzka,“ ozve sa pani učiteľka, „ako sa to Miškovi zišlo! Ďakujte Pánu Bohu, že dostal sa vám chlapec ďaleko. Budete mať tým väčšiu radosť, keď príde.“Ešte sa všetci chutne zasmiali, keď čítali v liste, ako naučili Miška kapustu jesť.„Ach, veď to tak býva,“ vzdychla si matka, „ktoré dieťa nechce poslúchať svojich rodičov, musí poslúchať cudzích ľudí.“
Lojkova_Ako-sa-naucil-Misko-kapustu-jest.html.txt
Abigajil KarmelskáI.„Pri ich príchode, keď sa Dávid vracal po zabití Filištínca, vyšli ženy zo všetkých miest izraelských, spievali a tancovali pred kráľom Saulom s výskaním pri zvuku bubnov a cimbalov.Ženy si veselo prespevovali: Porazil Saul svojich tisíc, a Dávid svojich desaťtisíc.“ 1. Samuelova 18, 6 — 7.Skončil sa boj pri Sóchu. Skončil sa rozhodným súbojom. Na bojisku zostal len jediný padlý nepriateľ, no boj bol rozhodnutý a víťazi vracali sa s veľkou korisťou, prinášajúc ohrozenú slobodu svojej zachránenej vlasti.Plesajúci ľud hrnul sa z miest, aby uvítal víťazov. Plesali mužovia, že ušli i so svojím kráľom otroctvu, no tisíc ráz viac plesali ženy. Ó, veď keď koho, tak ich očakával hrozný osud: zverské násilie, poníženie pod nemú tvár, odtrhnutie od rodinného krbu, od milovaných detí, pohľad na ukrutné mordovanie tých detí. Dorastajúce devušky, ľúbezné ako ruže a v rozkvete, nesúc medené bubienky, udierali na ne pri jasavom speve a do rytmického pohybu tancujúcich nožiek. Ich veľké oči hľadali vysoký kráľov zjav, čo dnes akoby bol zanechal svoju zasmušilosť tam na tom sóchskom poli. Tak veličensky kráčal, obkolesený svojimi vernými, odený v lesklom brnení. Veď koruna, čo na jeho hlave spočívala, bola mu zachránená, kráľovstvo ratované.No, kde sa vzal v jeho najbližšej blízkosti ten krásny mládenček, odený v chudobnom rúchu pastiera?! Vôkol hlavy omotaný pestrý turban, spod ktorého ako rám vlnia sa zlaté vlny vlasov, sťa žiara slnečných papršlekov. Ten ľahký jelení krok v pastierskych sandáloch, tá malá mošnička[1]pri boku a ten veľký, ťažký meč, ktorý si musel o plece opierať, akosi k sebe nepristali. Oči všetkých žien obrátili sa k nemu. Znali ony, že tu ide ten pravý víťaz, ktorému ďakujú za svoju záchranu, že to on svoj mladý život na kocku postavil, aby ich ratoval.„Porazil Saul svojich tisíc!“ spievajú ženy, ale devušky dodávajú: „Ale Dávid svojich desaťtisíc!“Dlhé mihalnice zdvihli sa z mladých líc a očí (z ktorých hľadela do sveta hrdinná, hudobná duša), ktoré vysoko, hlboko a ďaleko videli, pozreli po jasajúcich devuškách, po kráse domu izraelského, akoby si už teraz uvedomil, že vlastne ich smel zachrániť!Zdvihla sa mladá hruď svätým nadšením. Žiarivý úsmev oblietol spevné rty. Pokynul zlatovlasou hlavou a zašiel, a za ním letelo ešte raz: „A Dávid svojich desaťtisíc!“On zašiel. On, ktorý sa od tejto hodiny stal národným hrdinom, ktorému podobného tento národ nikdy nemal; o ňom malo platiť raz, že bol ľúby v spevoch izraelských.Nielen preto, že on tie spevy Izraelovi umne poskladal, a nimi ten svoj národ nesmrteľným učinil, ale že aj o ňom znovu boli skladané piesne hrdinné. Od tej hodiny ustavične modlili sa za neho rty nežných žien, ďakujúc Hospodinovi za každý deň jeho života.Predstavme si z tohto množstva jedinú devušku, ešte ani nie pätnásťročnú, krásne dieťa, ako z rosy a z jabloňovho kvetu utkané. Postava i krok gazelí, oči ako studnica bystrej vody — hlboké, ústa — púčok ružový, na hladkom čele prvý odblesk ideálu. Celá bytosť ako svätá báseň, taká čistá! On ju v tom množstve iste nezbadal. Ona, hľadiac za odchádzajúcim hrdinom, vzala si ho so sebou do života. Vzala si jeho úsmev i pohľad. On sa stal hrdinom jej vnútornej bytosti a ideálom na celý život. Veľké, vznešené ideály tvoria veľké a krásne charaktery.Nuž, hrdinovia zašli! Oslava i spev zatíchli. Ženy a devušky, s pocitom bezpečnosti, vrátili sa pod tôňu rodinných striech, aby tam ďalej priadli niť hrdinných snov a piesní. Pradeno bájí, áno povestí omotávalo pri tom bytosť toho zlatovlasého Izajovho syna Dávida.II.„V Maóne bol istý muž, ktorý mal hospodárstvo v Karmele; muž tento bol veľmi bohatý, mal tritisíc oviec a tisíc kôz. Bol pri strihaní svojich oviec v Karmeli.Ten muž sa menoval Nábál, jeho žena sa volala Abigajil. Bola to žena veľmi rozumnú a pekná; jej muž však bol surový a zlomyseľný; bol z rodu Kálebovho.“ 1. Samuelova 25, 2 — 3.Na krásnych horách izraelských v Maóne, tam, kde Karmel vypína hrdé svoje temeno, z ktorého zásekom vidno až k moru a pod ním rozkladá sa úrodná dolina Jezreel posiata olivovými hájmi a vinicami, tam, kde napodiv krásne kvety pokrývajú lúčiny, mohutné cédre vypínajú svoje kráľovské koruny k nebesiam, uprostred rajskej krásy a zemského bohatstva žili dvaja ľudia, čo dovedna k sebe pristali ako deň a noc, alebo jar a zima. Mimovoľne pýtali sa ľudia: Ako prišla taká Abigajil do domu takého Nábala? Že si ho jej srdce nezvolilo, je isté! Že v tomto spojive o láske nebolo vôbec reči, rozumie sa samo sebou. Prišiel raz pytač bohatý, do domu, tiež nie chudobného, dohodli sa s rodičmi, ktorým veľkostatok na Karmeli netak imponoval! Žeby sa ich dcéra mala stať takou veľkomožnou paňou, netak lichotilo! Sotva sa pýtali devušky, keď ju ženíchovi doviedli ukázať, tak ako kedysi pramatky celého Izraela, Rebeky: „Chceš ísť s týmto mužom?“ Ona nesmela nechcieť! Jej patrilo sa len poslúchať rodičov, ktorí sa o jej časné dobré starali.Snáď bol počul Nábál, že v tom dome majú krásnu dcéru, preto ju chcel k sebe pripútať! Bohatstvo mal, o to mu sotva išlo! Chcel iste svojmu domu dodať lesku, aký vždy so sebou prinesie krásna žena.Keď doviedli k nemu devušku sťa z rosy a kvetu jabloňového utkanú, bol iste hotový čokoľvek rodičom sľúbiť, len aby ju dostal. A dostal ju! Tak prišla Abigajil do Maóna.Nemusíme myslieť, že nevesta zamdlievala, keď ju k tomu starému ženíchovi viedli, že s plačom objímala kolená rodičov, chcúc ich uprosiť, aby ju nezapredávali! Bola devuška Izraelitkou, znala, že sa vydať musí, netúžila ešte po mládencoch svojho národa, nepýtala sa s inými rovesníčkami:Keby ja vedela, komu ma vydajú!Či mi bude milý tam, komu ma dajú?Keď si rodičia žiadali — odhodlaná verne slúžiť mužovi, ktorého sa stala manželkou — veľmi krásne vyplnila úlohu na ňu vloženú: byť paňou a veliteľkou v tom bohatom rode. Stala sa z nej žena opatrná, ktorej i muž i jeho čeľaď mohli úplne dôverovať.Nábál, neschopný lásky, človek od prirodzenia tvrdý, ukrutný, zlobivý, zlej, neskrotenej povahy, keď aj neukázal, ocenil predsa dosť skoro svoju mladú ženu. Poznal, že pod jej múdrym, láskavým vedením celý jeho dom sa zveľaďuje. Takého, dravej povahy človeka, jedine taká krotká a pritom múdra lanka mohla ovládať. On ako knieža vládol nad svojimi pastiermi, ako samovládca, ale tomuto malému pacholiatku dal sa neraz ovládať!Pastieri, sluhovia, otroci žehnali vstupu krásnej svojej veliteľky pod svoju strechu. Mali v nej príhovorkyňu! Vedeli, že neraz celú búrku mužovej zúrivosti nechala cez svoju hlavu preletieť, keď sa v niektorej veci za nich prihovárala. Odkedy celé spravovanie domácich záležitostí spočívalo v jej malých rukách, stával sa život v Maóne znesiteľným, ba jej pričinením v daktorých chvíľach zrovna krásnym! Žena krásna, zvlášte vnútornou krásou, milej spanilosti a dobroty, šíri vždy vôkol seba atmosféru lásky a svetla. Ruky by podložili pod jej malé nôžky obuté v zlatom vyšívaných sandáloch, aby tak tvrdo životom nekráčala.V srdci Abigajilinom ležal veľký poklad lásky. Muž ju nenárokoval, ani nežiadal, detí nebolo, no tak sa ona rozlievala ako tok priduseného horského pramienka zavlažujúc celé okolie.No, bola Abigajil pritom šťastná? spýtal by sa dakto. Ja myslím, že bola. A nielen preto, že bola dobrá, že znala milovať, ale preto, že mala v sebe svoj vlastný svet, do ktorého sa v samote mohla noriť.Raz — na rozhraní detstva a prvej mladosti — prežívala so svojím národom hrôzy vojny. V tom strachu, že bude utratená zem otcov, naučila sa túto zem veľmi milovať, naučila sa vážiť si otčinu, slobodu a nadovšetko svoj národ a ľud Boží, ktorému náležala. Mal tento ľud Boží i v dobe najhoršieho úpadku vždy svoje ohnisko, skadiaľ vyletovali iskry, zapaľujúce lásku k Hospodinovi, Bohu živému.V dobe Saulovej mal ešte svojho Samuela, svoje Šílo a Rámá! Medzi tých verných, ktorých si Hospodin duchovne vzkriesil a ktorých len On mal spočítaných, patrila i naša devuška. Milosť, preukázaná Izraelu vtedy, keď vzbudil a poslal Hospodin Dávida, aby porazením Goliáša ratoval nielen celý národ, ale popredne česť Božiu, spojila až po smrť mladé srdce v oddanej, poslušnej láske s týmto dobrým Bohom. Kto už v mladosti cele otvorí sa pre Boha, tomu On dáva možnosť hlboko a pekne myslieť. Už i doma a zvlášť odkedy stala sa ženou veľmoža Nábála, mala Abigajil mnoho príležitostí stopovať deje, nebezpečenstvá, straty, krivdy i prehmaty, no i nádeje svojho národa.Hostia — navštevujúci jej muža, ktorým krotko slúžievala — bývali často i z blízkosti kráľovského dvora. Z ich rozhovorov zvedela a zostavila si osudy svojho ideálu detinstva: Dávida, syna Izajovho.Dozvedela sa, ako bol hanebne oklamaný, keď kráľ najprv mu princeznú Mérab ponúkal a potom ju dal inému, no i že krásna princezná Míkal si ho zamilovala a skutočne sa stala jeho manželkou. No, zvedela aj, že stal sa on — národný vysloboditeľ — vyhnancom, ktorý musel utekať, sprevádzaný hrstičkou verných, skrývajúc sa s nimi po horách a skalách.Nejednu noc preplakala nad jeho krivdami a premodlila sa za jeho záchranu. Zvlášte odkedy sa raz pri púti do Šílo dozvedela v kruhoch veriacich dač, čo jej bolo len dôverne oznámené a naložené, aby tú zvesť starostlivo v srdci ukryla: Že už roky nie Saul, ale Dávid podľa vôle Božej je pomazaným kráľom. Rozprávali jej tam ženy z rodu Izaja, aká to bola chvíľa, keď prorok Samuel prišiel do ich domu a pomazal tam mládenčeka Dávida za kráľa.Od tej chvíle nebol to pre Abigajil už len národný hrdina, osloboditeľ, bol to jej kráľ! A tomuto kráľovi patrili jej sny, za neho leteli modlitby jej srdca k nebesiam.Ale nielen mužovi hostia prinášali zvesti. A tie zvesti boli kam diaľ smutnejšie. Viacej o Dávidovi počula teraz v čeľadníku, keď prichádzali Nábálovi pastieri. To, čo by nikomu nezradili, rozprávali jej! Rozprávali, kde sa teraz Dávid zdržuje, rozprávali celé histórie o tom, ako im bolo dobre pod záštitou jeho hrdinných bojovníkov. Veľmi vraj oni milujú i poslúchajú svojho vodcu, ktorého pastieri neraz videli za mesačnej noci sedieť na skalách, krásnu, zlatovlasú hlavu o harfu opretú, ako hral i spieval daktorý zo svojich nebeských žalmov. Hory mu na ten často smutný, i víťazný spev odpovedali, ozvena ho niesla po skalách a jaskyniach. Nosili svojej panej i tieto žalmy, učila sa ich spievať. Ó, veď — hoci potajme — ale ako oheň v prérii, niesli sa tieto žalmy celou zemou. Nik neznal, kto ich roznáša, no boli tu k posile priateľov a k postrachu nepriateľov Dávidových. Ak niektorý, tak spieval sa ten pastiersky po celej zemi:„Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku…“A keď prišli v speve po sloku:„Keby sa mi dostalo ísť cez údolie tieňov smrti,nebudem sa báť zlého, lebo Ty so mnou si“,tu pozdvihovali mužovia ruky k nebesiam v nemej modlitbe za ten drahý život. Ó, veď nič tak národ nebudí ako Duchom Svätým diktované piesne. Ony sú nesmrteľné! Ony to boli, ktoré obohacovali i srdce i život Abigajil Karmelskej.Mávala ona len jednu túžbu: keby smela — tak, ako nesmela — ísť so svojimi pastiermi, a zostať ako posledná otrokyňa v skrýšach skalných žiť a umývať nohy hrdinným bojovníkom, popredne tie kráľa-vyhnanca.„Ó, kde bola Míkal!?“ myslievala neraz. „Prečo sa dala od neho odtrhnúť ona, jeho manželka? Prečo neznášala s ním vyhnanstvo!? Ach, kde bola Míkal, že ho nechala samotného trpieť!“Abigajil nemohla mu ísť slúžiť, nemohla znášať jeho vyhnanstvo, no tak činila, čo mohla: šírila vo svojom dome uprostred svojej čeľade lásku k nemu. Starala sa, aby — až si Hospodin svojho pomazaného na trón dosadí — všetka jej čeľaď bola mu čo kráľovi z tej duše oddaná. A dobre sa jej to — pokiaľ ide o čeľaď — darilo. Na muža vplývať v tej veci sa neodvážila. Jeho priatelia zväčša držali stranu kráľovi Saulovi. Oni po vláde zbožného Dávida netúžili. Však tu bol následník trónu, Jonatán! Mal kto dynastiu rodu Kíš udržať. Prečo by musel chatrný rod Izajov prísť k vláde?Boli medzi tými mužmi vojaci, ktorí nemohli Dávidovi odpustiť, že ich svojím víťazstvom nad Goliášom on, bezbranný pastier, zahanbil.Neraz počula Abigajil Nábála zazlievať kráľovi Saulovi, že vtedy takému mláďaťu dovolil pustiť sa do súboja s tým Filištíncom! Dávidovo víťazstvo vraj bola len šťastná náhoda, ktorá — nech ináč dopadne — celý národ mohla dostať do otroctva. Nesúhlasil Nábál ani s tým krokom, že kráľ predsa učinil Dávida svojím zaťom. On mal Dávida za vypočítavého, falošného, ctibažného podlízača, hlavne čo sa týkalo Jonatána.Tento hrdinský mladý muž — v svojej prirodzenej dobrote a šľachetnosti — mu veril. No, kráľ bol úplne v práve, že mu neveril a že sa ho chcel už i kvôli synovi zbaviť!Tie a podobné reči vždy veľkou bolesťou plnili srdce poslucháčky. Ak predtým nič vnútorne nespojovalo ju s jej manželom — veď ona bola verné dieťa Božie a on bezbožný, ukrutný, nespravodlivý človek, ktorému nič nezáležalo na Hospodinovi a na Jeho slove, ktorý bral dary Božie ako samozrejmé a nikdy za ne neďakoval — áno, ak od začiatku nič oboch nespojovalo, táto krivda, činená Dávidovi, srdce mladej ženy od jej muža úplne odtrhovala. Neraz jej tvrdosťou ublížil, vždy mu odpustila a ctila si ho ďalej, ako sa na vernú manželku slušalo, ale krivdy, činené Dávidovi, natoľko horkosťou naplňovali celú jej vnútornú bytosť, že nemohla už zavrieť oči pred tou pravdou, že oni dvaja, ktorí mali tvoriť nerozlučný celok, stoja na dvoch brehoch: ona na Gerizíme, on na Ébale, a medzi nimi zíva neprekročiteľná priepasť. On za ňou na Gerizím nechcel, ona za ním na Ébal ani nemohla, ani nesmela. No tak tu stála ako taká osamelá ľalia na horách a čím užšie vinula sa k Hospodinovi, tým vernejšie snažila sa Mu slúžiť, no i tým lepšie pochopovala utrpenie svojho kráľa.Veď aj on stál v svete tak sám a sám, neocenený, neporozumený, zapudený, pozbavený práv. On, ktorý tak miloval Boha, že celý národ svojimi spevmi k Jeho nohám strhoval, on práve nesmel do Šíla, a to bola zo všetkých jeho krívd tá najväčšia.III.„Dávid sa dopočul na púšti, že si Nábál strihá ovce. Vtedy Dávid poslal desať mládencov a povedal im: Choďte do Karmelu a keď prídete k Nábálovi, pozdravte ho v mojom mene. Takto povedzte môjmu bratovi: Pokoj tebe a pokoj tvojmu domu; pokoj všetkému, čo je tvoje. Práve som počul, že máš strihačov. Kedysi tvoji pastieri bývali s nami, nikdy sme im neublížili a nič sa im nestratilo nikdy, po celý čas, čo boli v Karmele. Opýtaj sa svojich sluhov, a povedia ti! Nech títo mládenci nájdu priazeň v tvojich očiach, veď sme prišli v dobrý deň. Daj, prosíme svojim služobníkom a svojmu synovi Dávidovi, čo máš po ruke. Keď služobníci Dávidovi prišli, rozpovedali v mene Dávidovom všetky tieto slová Nábálovi, a čakali. Nato Nábál odpovedal Dávidovým služobníkom: Kto je Dávid a kto je syn Izajov? Dnes je mnoho takých sluhov, ktorí ušli od svojich pánov. Mám azda vziať chlieb, vodu a mäso z dobytka, ktorý som pobil pre svojich strihačov, a dať mužom, o ktorých neviem, odkiaľ sú? Nato sa mládenci Dávidovi obrátili a šli svojou cestou. Keď došli, rozpovedali Dávidovi všetko, čo sa stalo.“1. Samuelova 25, 4 — 12.Nad domom v Maóne svital deň radosti. Strojili sa tam nádherné hody, ako hody kráľovské. Bola to pastierska žatva; končila sa strihaním tých tisícov oviec.Hoci Nábál bol tvrdý a nemilosrdný pán, na tomto dni si dal záležať. Vtedy jeho pastieri, honelníci, správcovia, sluhovia i otroci mali príležitosť vidieť jeho bohatstvo a slávu. Mnoho vznešených priateľov zozvali; jedlo i pilo sa do vôle, áno i nad možnosť. Palotami zvučala hudba, pre vznešených hosťov pozvaná, no i vo dvore zneli pastierske rohy, fujary, bubníky a husličky. Starosť o to — aby všetkým tým ľuďom, hore i dole bolo dobre, aby sa s radosťou na ten deň veselia rozpomínali — spočívala na nežných pleciach mladej panej. V ten deň bola ona všade a nikde, ako to v taký čas u domácej panej býva. Každý ju a jej radu potreboval. Tým sa stalo, že dlela snáď — rozdeľujúc zásoby kuchárom a kuchárkam — v komore, keď do domu prišla nečakaná, pastiermi s netakou úctivou radosťou vítaná návšteva: Posolstvo Dávidovo z púšte.Ej, kde bola pani, aby ich uvidela, uvítala!?Daktorí rozbehli sa ju hľadať, iní zavolali pána. Vyšiel, a len tam vonku, v nádvorí, vypočul posolstvo, ktoré mu prinášali.Dávid, syn Izajov, posielal po nich pozdrav v deň radosti, no, aj úplne oprávnenú žiadosť, aby, keď hostiť bude svojich pastierov, udelil z toho i jeho vojakom, ktorí mu i stáda i ľud v Karmeli pred škodou chránili. Každý pastiersky knieža veľmi vďačne bol by tak učinil. No, čo Nábál?Ticho hovoriť on sotva znal! Keď sa rozhneval, reval ako tur. No tak svoj hromový hlas ani teraz nestíšil. Šedivé obočie, stiahnuté v mrak, zelenkavé oči zaiskrili ako oči dravca, hotového skočiť na korisť, pyšno zmerali statných bojovníkov a spupné slová sypú sa mu z tvrdých rtov: „Kto je Dávid? A kto syn Izajov?“ Akoby vravel: „Čo ja mám do činenia s takou nečestnou čeliadkou, ktorá pre mňa nejestvuje?“„Mnoho je teraz sluhov, čo sa odtrhujú od pána svojho!“Priznáva, že považuje Dávida za buriča a odbojcu, za utečeného sluhu, otroka! A dodáva s potupným úškľabkom: „Áno, vezmem ja chlieb svoj, svoju vodu, svoje pokrmy, ktoré som pripravil svojim pastierom a dám ich tým ľuďom, ktorých ani neznám, ani neviem, odkiaľ sú!“Dobre, že Dávidovo posolstvo prišlo bez zbrane, bo ináč by spupný muž draho svoju urážku zaplatil! Ich tváre obledli. Bezo slova, s pohľadom plným zaslúženého opovrhnutia, obrátili sa a odišli.Tento rozhovor mal iste mnoho svedkov, čo sa boli prišli podívať, na koho to pán dnes tak kričí. Hľadia oni na smrť bledí za odchádzajúcimi; tušia, že veď títo zase prídu, ale už nie prosiť, zato pomstiť strašnú urážku.Ó, beda nám, až oni zdvihnú svoje víťazné meče! Nadarmo pokúšal sa hlavný z pastierov upozorniť pána, aké to môže mať následky; pán nedá mu ani dopovedať. Okríkne ho a máchnuc potupne rukou, odišiel za svojimi vznešenými hosťami, ktorých od rána tu už má počet, hoci hody budú až večer! Lenže ten večer pre daktorých začínal ráno!V strede seberovných zapil Nábál svoju zlosť, oznamujúc snáď najvernejším priateľom, akú odpoveď odkázal Dávidovi, za čo ho má, čo o ňom súdi, atď.Medzitým našiel jeden z ustaraných služobníkov veliteľku. Hneď, keď mu do uľakanej tváre pozrela, cítila, že nesie zlú správu, že sa dač hrozné muselo stať.Tisnúc zalomené ruky k hrudi, kde mladé srdce zastávalo, počúva ako jej rozpráva:„Poslal Dávid poslov z púšte, aby pozdravili nášho pána, ale on ich okríkal!“Od slova do slova opakuje mládenec hroznú odpoveď Nábálovu, prehlasuje ju za veľkú krivdu učinenú tým mužom. Veď ako veľmi im bolo Dávidovo vojsko prospešné! Ani múry hradné vo dne i v noci, takže dokiaľ s nimi bývali, nič zo stáda nezhynulo.„Oni nám neučinili krivdu, a teraz táto krivda im! Tento nevďak! Pomysli, pani, čo by si mala učiniť. Viem, že zlé veci čakajú nášho pána i nás, veď Dávid si svojich ľudí nemôže dať hanobiť! A pán je taký rozlobený, že s ním nemožno hovoriť.“Posledné slová pani už ani nepočula. Zmizla spred očí mládencových. Vedel, že dač učiní; vedeli to všetci, ktorí ho počúvali a všetci zložili nádej v tú drahú, nežnú bytosť, ktorá bola ako dobrý ochranný anjel tohto domu až podnes.A ona?Chcete vedieť, ako je srdcu, keď mu dakto na vzácny jeho drahokam stúpil? Keď malo ideál a dakto mu ho blatom zahádzal bez viny? Tak sa spýtajte jej!Sú chvíle, keď myseľ viac premyslí, než inokedy za hodiny a minúty, v nich srdce precíti viac, akoby inokedy cez deň obsiahlo. Tak bolo aj tu.Čo to mladé, skormútené srdce cítilo, čo tá horúčnato pracujúca myseľ myslela, ľudským slovom nevyjadríš! To videl len Boh, pred ktorým na zemi mladá pani ležala, keď vbehnúc do svojej komnaty zostala s Ním sama.Idúc cestou, zmerala v mysli hĺbku urážky, aká sa stala kráľovi a jeho verným. Sprevádzala mysľou preč odišlých hrdinov, predvídala chvíľu, keď pred pomazaným Hospodinovým zastanú a cítila, vedela, čo za tým bude nasledovať. Hrdina z polí Sóchu istotne pomstí krivdu spôsobenú jeho verným. On, vedúci dodnes boje Hospodinove, poškvrní svoj meč v osobnom boji; pomstí krivdu, bude to po ľudsky spravodlivé, ale nebude to už potom ten Dávid, za ktorého sa izraelské ženy denne modlievali. Predstavila sa jej pred mysľou nevinná čeľaď Nábálova — oni, jej dobrí priatelia, medzi ktorými boli praví synovia a pravé dcéry Izraela, ktorí Dávida milovali — povraždená.Zabije on v prvom rade Nábála. Bol to zlý človek, ale jej manžel, ktorého ochrániť bolo jej svätou povinnosťou.To sa nesmelo stať, nie! Ona musí dač učiniť, musí zachrániť oboch! Ale čo? Ísť za Nábálom? Veď on ju ani počúvať nebude. To by bolo márne. A poslať za Dávidovým posolstvom to, čo žiadali? Však to on, urazený, neprijme, prijať nemôže! A či smela vôbec sluhov svojho muža — zrejme proti vôli ich pána — vystrájať ako posolstvo za tými, ktorých bol zahnal?Jestvovala len jedna možnosť: Ona sama musí ísť prosiť o milosť, ona musí zastaviť Dávida prv, než bude neskoro. No, ak sa Nábál bude na ňu spytovať?!Pri hodoch podobného druhu nesedávali síce ženy, ta ona ísť nemusela! Ale dakedy, keď napadlo Nábálovi, aby sa s jej krásou pochválil, posielaval si pre ňu, žiadajúc nejakú malú službu. Keby tak učinil dnes? A sluhovia museli by mu oznámiť, že odišla? Ona, domáca pani, opustila dom a dnes! Odišla za Dávidom a nie s prázdnym!?Hrôza len pomyslieť, čo potom!Zalomila biele, dobročinné ruky v nemej, bolestnej úzkosti. Dvojaká možnosť smrti stála pred ňou. Ak jej Dávid neporozumie, nevypočuje, môžu ju i so sluhami zabiť jeho vojaci, alebo ju zajtra zabije Nábál, keď zvie, čo učinila. Len sekundy trval hrozný boj so strachom smrti, len minúty vyžadovalo to premyslenie všetkých možností, ale láska zvíťazila.I keď umriem, predsa sa odvážim oboch zachrániť. Hospodin mi pomôže!Kým medzitým panstvo už dávno hodovalo, služobníctvo ku svojim hodom ani nezasadlo. Prijali najprv rozkazy svojej veliteľky: sedlali oslov, vynášali potraviny, ponúkali svoje služby. Každý chcel ísť s ňou, keď vravela, že ide prosiť. Ó, keď ona pôjde, ona ich iste ratuje! Nemohol ani Nábál jej prosbám nikdy odolať! Či by odolal Dávid? Nemožno! Ju on neodbyje.No, ona len daktorých zobrala, veď ostatní museli zostať, aby doma všetko išlo tak, akoby pani nechýbala. Toto uskutočniť, záviselo od žien a tie všetky stáli pri svojej veliteľke ako jedno srdce. Žehnanie letelo za ňou, ktorá sa išla nielen za svojho nehodného muža, ale aj za nich a ich deti obetovať.A malá výprava neišla veľmi ďaleko!Ako tak Abigajil jazdila po strane hory Karmel, len čo stačilo sa jej srdce natoľko stíšiť, že tichou modlitbou upokojená myseľ riadne začala pracovať, padol pohľad krásnych očí trochu nižšie do údolia. Ach — — —Ako sa tak cesta sem hore zakrúcala, pochoduje po nej čata asi 400 mužov. K západu sa strojace slniečko polieva ich tekutým zlatom, tvoriac slávnožiaru vôkol hlavy krásneho, mladého vodcu! A akoby to bolo dnes, stáva sa zrazu skormútená mladá pani nežnou devuškou. Pred jej mysľou obraz s kráľom navracajúcich sa víťazov a medzi nimi krásny pastierik, vysloboditeľ svojho ľudu. „Ale Dávid svojich desať tisíc!“ — znie v rozpomienke vôkol nej, jasavými hlasmi spievané. Áno, je to on, Dávid! Po rokoch zase ho vidí. Nie je to už ten mládenček, ľúbezného vzhľadu, no dnes je ešte krajší, hoci na mladej tvári utrpenie srdca vrylo hlboké, zušľachťujúce stopy.Ej, darmo si on nespieval: „Velice ma sužovali hneď od mladosti mojej. Po chrbte mojom orali oráči, hlboké robili brázdy. Ale Hospodin, súc spravodlivý, potrhal povrazy bezbožných!“Zrazu, ako na povel, zastala čata. Veď krásna vidina, jazdiaca z hory Karmel, kde tône so svetlom sa snúbili, pripadla zaiste všetkým ako nadzemské zjavenie. Tuším ju tie slnečné lúče niesli! Snáď, ba iste nikdy ešte nevideli pastieri Nábálovi svoju veliteľku takú krásnu, ako bola teraz. Je pravda, mala na sebe prekrásne rúcho hostiteľky, v ktorom predtým hosťov vítala. Z tváre odhodený závoj povieval vetrom dvíhaný — vôkol jej čarovnej hlavy ako sen. Ešte chvíľa, a už zoskočili gazelie nôžky zo skvostne šírovaného zvieraťa a celá tá neopísateľne poviestková vidina ocitla sa na kolenách pred užasnutým vodcom ozbrojenej čaty.Berie na seba vinu svojho muža, vysvetľuje, že ona neznala o príchode jeho posolstva, že cele ináč bola by vec dopadla, nech vie ona o ich oprávnenej žiadosti. Prosí, aby vyslyšal slová, ktoré mu prišla povedať. Pripúšťa, že jej muža pridŕža sa bláznovstvo, že je to človek bezbožný… Jej slová sú také plné svätého porozumenia! Ona zná, že Dávid ešte nikdy podnes nepomstil seba, že vždy odpúšťal, že viedol len boje Hospodinove, no aj, že jemu Hospodin sľúbil budovať dom stály. Nech sú vraj jeho nepriatelia ako Nábál, s ktorým Hospodin sám poriadok spraví. Pri ňom, Dávidovi, že podnes nič zlého sa nenachádza!A tie krásne rty vravia kamdiaľ vrelšie, z očí žiari tá roky prechovávaná oddanosť a láska.„A keby aj povstal človek, čo by ťa prenasledoval, a siahol ti na život, duša môjho pána bude pojatá do zväzku tých, čo žijú s Hospodinom, tvojím Bohom, ale duša tvojich nepriateľov bude vyhodená ako z praku. Keď Hospodin splní môjmu pánovi všetko dobré, čo povedal o tebe, a ustanoví ťa za knieža nad Izraelom, nebude to pôsobiť môjmu pánovi preukážku ani výčitku svedomia, že si vylial nevinnú krv, že si môj pán sám pomohol. Ale keď Hospodin učiní dobre môjmu pánovi, rozpomeň sa na svoju dievku.“(1S 25, 29 — 31.)Len keď sme sa za niekoho — s ktorým pvý raz vravíme, a to za ťažkých okolností a pred mnohými svedkami — roky modlievali, daruje nám Boh takú neohrozenú smelosť, bez urážky povedať mu celú pravdu.Hrdinná smelosť Abigajilina ratovala Dávida, a tak ratovala ona i svojho muža i celý jeho dom. Veď pod vplyvom jej slov našiel Dávid cestu naspäť, na srdce Božie, skadiaľ ho neočakávaná potupa Nabálova bola vyhnala. On našiel samého seba. Duch Svätý, ktorý musel ustúpiť — keď srdce taký prudký hnev ovládal, že ho celé zaujal, On sa vrátil, zase vrátil, a Dávid vravel dobré, láskavé slová k tej, ktorá ho skutočne ratovala. On sa jej priznáva, čo bol svojim vojakom povedal, načo sa teraz tak ponáhľali: Že strojil Nábálovi všetko, ale všetko zničiť a pobiť, tak že do rána už ani pes nebol by v jeho dome zabrechal. Pritom na krásnu priateľku, čo teraz tak krotko a predsa voľne oprená o svojho osla, pred ním stála, plná neopísateľnej peknoty tela i ducha, a myslel, že i ju, takú dobrú, nevinnú a zbožnú, bol by dal zabiť. Aj ju!Nech nepríde mu v ústrety a nedá mu nazrieť za oponu srdca, aké podobné ešte nevidel!Zvíťazila Abigajil nad ním natoľko, že mohol z jej ruky prijať prinesený dar. Ó, veď si vedel predstaviť, čo ju to stálo, aby mu ho sama priniesla! Čo všetko týmto činom postavila na kocku! On, hrdina, uctil v nej súrodnú hrdinku.„Choď v pokoji,“hovorí na rozlúčku,„vyslyšal som tvoju prosbu a vážil som si tvoju osobu. Požehnaný Hospodin, Boh Izraelov, ktorý mi ťa poslal dnes do cesty. Požehnaná tvoje reč, a i ty požehnaná, že si ma zdržala, aby som nevylial krv a nepomstil samého seba. Áno, choď v pokoji do svojho domu.“Ešte jeden obapolný pohľad, poklona celej čaty, potom krátky povel, obrat a vojsko víťazov so svojím hrdinným vodcom schádzalo zase do doliny.No, ako tak cesta zahýbala, videli ju ešte raz, ako tam stála o osla oprená a hľadela za nimi, a ešte raz sa jej poklonili. A ona stúpala výš, neznajúc, čo ju doma čaká. No v povedomí, že oboch pre ňu významných mužov zachránila, myslela si, že teraz môže už i zomrieť. Odchádzala šťastná, obohatená veľkým, vznešeným blahom, o ktoré už ani smrť nemohla ju pripraviť.Doma nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, pán sa po nej nepýtal. A až potom naozaj jasajúce služobníctvo zasadlo k svojej slávnostnej večeri, znajúc, že je zachránené. Na rukách by nosili svojho anjela, v ktorého pomoc márne nedúfali. Hospodin im ju ochránil. A čo až potom, keď sa vrátili sluhovia s oslami, ktoré boli odniesli náklad bojovníkom, a plní chvály rozprávali, ako boli v tábore uvítaní a čo rozprávali tí bojovníci, ktorí sa vrátili, akú chválu skladali k nohám ich Abigajile, no, nevedeli aj to, aká hrozná pohroma a zničenie ich tu čakalo! Žeby už nebol nikto živý medzi nimi, nech ona svoj mladý život za nich neobetuje. Ej, nikdy takej hostiny a takej noci v Maóne ešte nezažili!Zatíchli píšťaly i trúby a z výšin Karmela letelo do doliny Jezreel: „Hospodin je môj pastier… Keby sa mi dostalo ísť cez údolie tieňov smrti, nebudem sa báť zlého, lebo ty so mnou si.“Ach, áno, Hospodin bol s nimi, no, On bol aj s ich kráľom Dávidom.IV.A prišlo ráno.Dávno vyprevadila veliteľka so svojím služobníctvom odchádzajúcich hosťov a celý dom uviedla do normálnych koľají, kým úplne spitý Nábál vytriezvel a konečne sa objavil: nevyspatý, zlý s náležitou nevôľou po opitosti. Stretnutie s ním padlo Abigajili netak ťažko po jeho včerajšom výčine! Musela sa len premodliť, aby s obvyklou úctou vyšla mu v ústrety a prehovorila k nemu tých nie mnoho nutných slov. Len myšlienka, že smrť bola mu tak blízko a že ona smela jej šíp odraziť, jej ich uľahčovala. No, keď konečne odpoludnia po spánku úplne vytriezvel, zašla za ním do jeho komnaty, vyúčtovať, ako obyčajne, koľko sa minulo a koľko zostalo zásob.A potom prišiel moment, za ktorý a jeho výsledok od rána k Hospodinu volala. Akými slovami opísala Abigajil mužovi, čo ho včera čakalo a ako tú pohromu zažehnala, nevedela by nám snáď ani sama povedať.Ten, ktorý jej včera predivne pomohol, pomohol i dnes, aby svojmu mužovi celú hĺbku zlého jeho činu objasnila. Nešetrila farbami ohľadne následkov, ale čo čakala, sa nesplnilo! On nezúril, nevylial si svoju zlosť na nej! Ani len slovom neprezradil, žeby ľutoval a žeby chcel Hospodina odprosiť a poďakovať Mu za záchranu života i majetku. On mlčal! Srdce i tvár jeho zostali ako kameň a popri tomto skamenenom mužovi chodila zarmútená veliteľka, ustrašené služobníctvo, celých desať dní. Desné ovzdušie bolo v tých dňoch v krásnom karmelskom veľkostatku. Stláčalo k zemi, ako bezvetrie pred hroznou búrkou. Všetci s úzkosťou čakali, aké hromy poletia, kým sa konečne tieto tvrdo zavrené rty otvoria. Každé srdce chvelo sa úzkosťou o milovanú veliteľku, na ktorej nevinnú, krásnu hlavu sa tie hromy potom zvezú.Nuž, prišla rana hromová. Ani sa neblysklo, len uderilo a dopadla tá rana, len jediná rana, dopadla na hlavu toho, ktorý vo svojom vnútri pustil sa do nerovného boja s veľkým Bohom. Čas milosti, tých posledných desať dní, strávil v desnom rúhavom odpore. Táto jedna jediná rana postačila, aby ruka — čo nechcela sa zodvihnúť k prosbe — nemohla sa pustiť do diela ukrutnosti, aké zúriaca myseľ za tých desať dní predumala.Prv, než sa tie desne mlčiace rty mohli k zahrmeniu otvoriť, zamĺkli na večné veky. Nikdy už veliteľský hlas v Maóne nezaznie.„Umrel boháč a pochovali ho.“(Lk 16, 22b). Tak mohlo sa aj tu povedať.„Videl som násilného bezbožníka, vypínal sa ako zelený strom, ale pominul sa, ajhľa, už ho niet.“(Žalm 37, 35). Tak bolo aj tu.Veľkú milosť učinil Hospodin Nábálovi v ten deň, keď dovolil, aby krotké, čisté dieťa Božie vošlo pod strechu jeho domu a prinieslo so sebou svetlo Božej lásky a požehnania. No, on čas svojho navštívenia nepoznal; tak zhynul.Ach, škoda duše, čo cieľ svoj minula!Neznáme, či mal Nábál pokrvnú rodinu, bratov, strýcov. Jedno vieme: veľkého jeho majetku prvou dedičkou — kým sa nevydá — bola jeho mladá vdova, pod ktorej vládou, sťa pod panovaním anjela, žilo sa veľkej Nábálovej čeľadi. Ale len veľmi krátky čas!Zase svitol deň na Karmel. Vtáctvo spievalo, kvietie rozváňalo, vetierok povieval v korunách stromov, slniečko polievalo svet tekutým zlatom a v Maóne panovala zvláštna, nebu blízka radosť. Veľkostatok — donedávna Nábálov — zavieral v sebe vzácnych hosťov. Zase prišlo posolstvo z púšte, tentoraz zrovna za veliteľkou poslané.Nič z tých vecí, ktoré teraz svojimi zvala a slobodne deliť smela, neprišli žiadať, žiadali viac, bo priniesli vzácny poklad, srdce a lásku Dávida, syna Izajovho, pomazaného Hospodinovho; a žiadali ako odmenu protilásku Abigajili Karmelskej. Prišli sa len spýtať, či by ona chcela a mohla znášať s ich pánom ťažký jeho osud, v nádeji, že raz — až mu bude dané kráľovstvo — rozdelí sa s ňou i o slávu. Zaiste im na tom všetko záležalo, aby sa vrátili s dobrými správami.Rozhliadajúc sa po budove, zariadenej s prepychom priam kniežacím, mimovoľne porovnávali ju s Dávidovými skrýšami. A tu sa im to istotne nezdalo ľahké, aby táto — nádhere a bohatstvu zvyknutá bytosť — pristala na ich žiadosť.Mnoho lásky k Dávidovi vyžadovalo sa k tomu, aby ju o ten rozhodný, nad celým ďalším životom rozhodujúci krok žiadali. Vedeli, že nech zostane na Karmeli, nik jej to krásne sídlo nevezme. Keď ho ale dobrovoľne opustí, tu ho navždy stratí. Dnes veľmožná pani, vdova Nábálova, potom žena vyhnanca, nemajúceho v celej vlasti miestočka, kam by hlavu sklonil.A akú dostali odpoveď, keď sa konečne tá krásna mladá hlava zodvihla a tie žiarivé, slzami zvlhnuté oči pozreli im do tváre?To, po čom srdce túžievalo, vyriekli chvejúce sa, ružové rty: Že je hotová ísť a slúžiť zmužilým bojovníkom Dávidovým, znášať s nimi i poľahčovať im ich terajší ťažký osud.Radostné nesúc posolstvo, navracovali sa k svojmu vodcovi. A ona?Keď najskôr usporiadala svoj dom, keď vložila ho i s celým dedičstvom do príslušných rúk, keď sa postarala podľa možnosti o celú čeľaď, keď si vybrala spomedzi dievčat päť (ktoré s ňou rovnako zmýšľali a pre ne bol Dávid tiež kráľom a ony boli hotové s ním v jeho službe trpieť núdzu) — už obklopená družkami — poberala sa za Dávidovými poslami z karmelských výšin na púšť.Snáď, ba iste na križovatke, kde sa cesta vedúca dolu k púšti zahýbala, ešte raz zastanúc, hodila pohľad hore na všetku krásu, ktorú opúšťala. Preletela mysľou tie roky, ktoré prežila od onoho dňa, keď ju sem v svadobných nosidlách doniesli a kde žila sama s mužom nemilovaným, lásky neschopným, až po onú hroznú chvíľu, v ktorej konečne uvidela priepasť, ktorá ich dvoch vždy delila. Vedela ona dobre, že ide telesne z raja na púšť, z hojnosti do chudoby, z panstva do služby, no vedela aj, že ide dobrovoľne s plným presvedčením Božieho súhlasu a rada! Poznala, že kamkoľvek by ju Dávid zaviedol, vždy budú ich nohy stáť spolu na hore Gerizím, pod žehnajúcou rukou Hospodina, Boha živého. A vedela, že ide s plesaním zaplatiť v láske a službe Dávidovi, synovi Izaja, za všetky svoje družky, ktoré on na poli Sóch zachránil a vyslobodil obetujúc samého seba.*Nenájde sa tak ľahko v Slove Božom znamenitejšia alegória a obraz týkajúci sa zachránenej duše a Krista Ježiša nad túto prekrásnu udalosť.Tam, na poli golgotskom, bojoval sám a sám jediný hrdina s obrom nepremožiteľným: Jeden za všetkých. Hoci musel svoj mladý, krásny, čistý život položiť za to víťazstvo, predsa zvíťazil a vyslobodil na veky a na večnosť duše z ruky otrokára. Tie, čo už dávno do večnosti zašli, tie, čo s Ním v svete žili a tie, ktoré sa ešte len mali zrodiť.Medzi tými dušami, ktoré Ho ako svojho Spasiteľa poznali a prijali, k Jeho nohám smeli sa privinúť, smeli Jeho česť šíriť a pripravovať mu láskou cestu do ľudských sŕdc, boli i také, pri ktorých mu to nestačilo. A tak si ich On zasnúbil tak, ako sľuboval: Zasnúbim si ťa na večnosť, aby si poznala Pána. A ony, všetko opustiac, išli za Ním, ochotne, z lásky a verne, prežívajúc s Ním vyhnanstvo i zaznanie dnes, vedúc boje Hospodinove, aby, až príde deň Jeho konečnej korunovácie, tvorili tie najkrajšie klenoty v Jeho korune a vošli s Ním do kráľovského paláca.Ó, duša moja, čím šíriš ty česť svojho Spasiteľa? Koho Mu získavaš v odmennej láske? A keď si i Teba chce zasnúbiť na večnosť, si hotová pre Neho opustiť raj a ísť s Ním na púšť? Smieš s celým srdcom spievať:„Pôjdem za Ním, kam ma vedie,pôjdem za Ním v nebies ríš!Pôjdem s Ním cez Getsemane,pôjdem vždy s Ním v nebies ríš!“ —?Ak áno, budeš môcť raz doložiť:„On mi dá milosť a slávu,pôjde so mnou v nebies ríš!“(1929)[1]mošna, mošnička— kapsa, kapsička
Royova_Abigajil-Karmelska.html.txt
O školách[1]Školy sú čiastočne cirkevné, čiastočne obecné. Všade, kde je katolícka cirkevná obec, je aj „národná škola“, a to počnúc od najmenšej dedinky, ktorá vie vyživiť kostolníka, až po Pešť. Keď je obec veľká, má 1 — 2, väčšie mestá 3 — 4 učiteľov (schola capitalis). Okrem katechizmu, ktorý všade vyučujú farári alebo kapláni, učí sa tu mládež čítať, počítať a dostáva prvé základy životných múdrostí. Vyučuje sa v materinskej reči a väčší žiaci sa učia už aj základom latinčiny.Rozdielne od týchto sú takzvané „normálne školy“, kde bežné vyučovanie detí je doplnené zvýšenou pozornosťou o hudbu, kreslenie a náboženskú teóriu a kde sa zacvičujú aj učitelia a ich pomocníci, ktorí majú nastúpiť do nižších dedinských a mestských škôl. Takých škôl je desať, a to v Bratislave, Pešti, Kremnici, Košiciach, V. Varadíne, Nagy-Királyi, v Temešvári, Pätikostolí a v Záhrebe.Z národných škôl, ktoré sa rôznia podľa vyučovacieho jazyka, ide žiak do latinských škôl, čiže do takzvaných „gramatikálnych“ škôl, z ktorých je vylúčená poézia a rétorika (schola humanitaris), čo sa vyučuje na gymnáziách. Gymnáziá majú šesť ročníkov, na gramatikálnych školách je žiak hotový za štyri roky. Na gymnáziá a archigymnáziá sa napájajú akadémie — a to na každý dištrikt jedna (Bratislava, Košice, V. Varadín, Ráb, Záhreb). Tu sa vyučujú dejiny, logika, metafyzika a fyzika. Univerzita je v Pešti.Veľmi mnoho je aj evanjelických škôl, a to dokonca aj v takých dedinkách, kde by sme ich najmenej očakávali. Hlavným nedostatkom protestantských škôl bol odjakživa malý školský fond. Zmierňuje ho však nadšenie pre učenie a dobročinnosť členov cirkvi: pri všetkých významnejších školách boli pre hladných študentov zariadené stravovne — alumneá. Najmladší študenti sa volali mendicantes. Každý z nich musel ísť po vyučovaní s niekoľkými hrnčekmi do domov tamojších evanjelikov, zaspieval krátku pesničku a hrnčeky nechal tam. Po jedenástej ich naplnené doniesol do alumnea. Starším študentom patrili z doneseného jedna-dve tretiny, zvyšok bol pre mendikantov. Takéto alumneá boli napríklad v Dobšinej, Štítniku, Gemeri, Ratkovej, Kameňanoch a pod. Pre potreby alumnea chodili chlapci zbierať múku a vajíčka aj do susedných obcí. Týmto cestám sa vravelo farinatum, ovatum. Zbierky na podporu sa robili aj vo sviatok alebo na meniny niektorého patróna, ku ktorému študenti šli s festivatum a gratulatum. Jeden spôsob vyberania sa volal caliscatum; vtedy chodili študenti zbierať almužné s kalichom. Dnes z toho všetkého ostali na pamiatku už len názvy.V Modre bol zasa taký zvyk, že obyvatelia varili pre alumneum rad radom, čo sa však robilo aj na iných miestach. Každý dom navaril do dvoch, viac ako štvrť merice veľkých hrncov.Najvýznamnejšou školskou inštitúciou reformovanej cirkvi je momentálne Bratislavské lýceum so 16 docentmi. Za ním nasleduje Rábske, Levočské a Kežmarské lýceum; gymnáziá sú v Štiavnici, Bystrici, Modre, Rožňave, Gemeri, Mezőberényi, Nyíregyháze, v Bardejove, Dobšinej, Jelšave, Miškovci a nové v Pešti.Na protestantských školách sa pred časom mládež trestala veľmi prísne a drsne. V nižších triedach nesmela chýbať „feruľa“ — nástroj vyrezaný z dubového dreva, dlhý asi jednu stopu; na konci mal upevnenú okrúhlu doštičku. Za každú chybu pri opakovaní látky bol žiak potrestaný silným úderom na dlaň. Keď sa niekto pomýlil pri písomnej skúške, musel zložiť dohromady všetkých päť prstov a feruľou ho na ne silne udreli. Tejto pyramíde z prstov sa vravelo „hruška“, čiže „spraviť hrušku“. Každý postihnutý si ju hneď aj vopchal do úst, aby zmiernil bolesť. Iní museli kľačať na ostrej hrane polienka, a to aj pol hodiny, z čoho kolená veľmi rozboleli, druhí zasa kľačali na hrachu. Menšie previnenia sa trestali kľačaním na holej zemi. Všetky tieto neprimerané tresty sa už dávno nepraktizujú.Zo všetkých akadémií je v zahraničí najznámejšia Štiavnická banská akadémia.[2]Jej povesť siaha až do Španielska a za more až do Peru a Mexika. Založená bola roku 1760. Profesori, z ktorých jeden prednáša chémiu a metalurgiu, druhý lesníctvo, tretí mechaniku, hydrauliku, náuku o baniach a banskom práve a štvrtý dvojité účtovníctvo, všetci títo profesori sú zároveň aj banskými radcami. Pre blaho synov chudobných banských zamestnancov pribrali roku 1803 učiteľa logiky, všeobecnej fyziky a metafyziky. Výučný čas na akadémii trval tri roky; potom nasleduje niekoľkoročná prax, ktorú však vykonávajú už aj počas školských rokov. Preto sa študentom vraví „praktikanti“. S povolením dvorskej komory chodia sem na prax aj cudzinci, Sasi, Dáni, Švédi, Rusi, Španieli, Američania a ďalší.[1]O školách— výber z kap. I. § 49 Literatur, Wissenschaften, Aufklärung, Künste,GemäldeI, str. 329 — 340.[2]Štiavnická akadémia…Založená bola r. 1760 — chybný údaj, správny rok založenia je 1763.
Caplovic_Crty-o-kulture-mravoch-a-spolocenskom-zivote.html.txt
(Úvod)Povesť zo života SlovákovČasto tichá pastuchova chyžkavíce může pro vlast dělati,nežli tábor, z něhož válčil Žižka.Slávy dceraPovažie, rýdzi kraj slovenský, neprajnou cudzotou nepoškvrnený! V údoliach tvojich panovala mocná ruka Matúša Trenčianskeho, hrdinského pána Váhu i Hrona; z pyšného Trenčína rozletovali sa rozkazy jeho, kraje tvoje k životu volajúce, k životu hodnému teba a národa tvojho. V utešených krajoch tvojich rozvinovali silu svoju pluky Jiskrove a v pevných hradoch tvojich za dlhé časy ozýval sa hrdinský štrngot zbrane. Kde sú tie časy, časy tvojej slávy? Kam podeli sa krásne a slávne dni slávy tvojej? Zašli v kraje večnosti, ako haluz vŕbová, odorvaná z kmeňa svojho a zachytená strmými lunami rozpeneného Váhu, uteká z rodných krajov považských v siné koryto slovanského Dunaja; tam nesie sa vlnami jeho a prejdúc bohatú, utešenú kolísku Slovanstva, v Čiernom mori hynie bez znaku a pamiatky, len na rodnom kmeni ostane znak, že tam kedysi vyrástla táto haluz.Považie slovenské! Čo sa stalo s tebou? Štrngot zbrane utíchol, nedobytné hrady a zámky tvoje valia sa v rumy, a len pltník krivánsky na plti svojej popod zrúcaniny, svedkov týchto dávnej slávy tvojej, veslujúc a s lunami rozjedovaného Váhu bojujúc, spomína časy, časy tvojej slávy a o plť jeho udierajúce vlny šepotajú mu deje, ktoré rozpriadali sa na lúčinách tvojich a v hradoch, postavených na vysokých bralách tvojich. Ale spomienka v mysli pltníka príhodného miesta nenachodí, on, príduc do Dunaja, zabúda povesti tvoje, a tak ako krivánske vody Váhu tvojho tratia sa vo vodách dunajských.Aká to zmena na krásnom Považí slovenskom? Rumy hradov slávnych ešte pevne stoja, bárs vystavené víchrom a búram, hroziacim im záhubou, vzdorujú nápadu a nesú pyšné čelá múrov svojich k nebu, ale čas rúca piesok za pieskom, kameň za kameňom z hradieb dolu do priepasti hlbokej a niet ruky, čo by chránila pamiatky slávne pred úplnou záhubou. I príde čas a márne bude hľadať tvor-človek znaky hradov považských.S behom časov do večnosti nekonečnej menia sa i záujmy, náhľady a túžby človeka. Obyvatelia pyšných hradov, ktoré mocným nepriateľom vzdorovali, opustiac sídla slávnych dedov svojich, zišli do dolín medzi ľud svoj, tu stavali stánky svoje.Darmo by si hľadal výbojachtivých hrdinov, strach a hrúzu do okolia nesúcich, pamiatka ich pochovaná je v rumoch zámkov.S premenou obydlia zmenil sa i život. Hluk na výšinách umĺkol; tam, kde mocní, strašliví vladári hospodárili, usadili sa teraz noc milujúce sovy a iné dravé vtáctvo. Tam, kde kedysi rozpriadali sa deje a osudy stolíc, okolia, ba krajín, hniezdi divá zver a len zvedavý cestovateľ alebo poľovník časom navštívi tieto zrúcaniny. Tak hynie sláva sveta! Ale zato hrady tie boli, sú a zostanú svedkom slávy tvojej, utešené Považie, a Slovák s hrdosťou spomínať bude i v pozdných storočiach slávu tvoju: Matúša Trenčianskeho! A pamiatka dejov a udalostí tvojich, slovenské Považie, zaznačená stojí v dejinách národa tvojho!Neprichodí nám do dávnej minulosti zabiehať, časy naše sú plné obrazov, núkajúcich nás k opisu. Život náš plný je výjavov hodných zaznačenia; z ničoty, z poníženia, zo zabudnutia rodí, dvíha a hýbe sa k novému životu národ slovenský! Stopujme deje preporodenia jeho a duch náš nájde útechu, rozkoš, zábavu, nájde poučenie.
Feriencik_Jedlovsky-ucitel.html.txt
Kapitola prvníO nezkušeném pískletiVíte velmi dobře, že se blíží jaro. Mistrovský plášť leží přehozen na bidélku, s nímž jsme včera honili krmníka, zatím co řezník nemohl pro smích zvednouti palici. Ach, není každý kuchař, kdo nosí dlouhý nůž za pasem; kazili jsme to a věc nám trvala až do večera.Proč se nám přiházejí podobné nesnáze? Vyhledáváme kratochvíli. Pan Zazaboucha dostal při honičce škytavku a starý Vyplampán nemohl opakovati ani dvě slova. „Namoutě,“ řekl jsem, „proč uzdíte toho koně po ocase?“, ale tu jsem se dal rovněž do kašle a nemohl jsem s místa. To bylo včera, nyní však nejde již o řemínek, ale o celou kůži. Vepřík visí za nohy mezi dveřmi sklepa a kývá jím vítr. Hody jsou v suchu, avšak popatřme na dvůr a na stavení, popatřme na starého kokrhu, jenž má stálé zření a naději k děvčatům, popatřme na svět z tohoto kouta přes kouřící talíř a láhev.Je pět hodin, paní Skočdopolová se vrací od svých slepic. Je rozhněvána. Je rozhněvána a zle se horší, zatím co Skočdopole spravuje ručnici a ztratil nýtek.„Má drahá,“ řekl, sahaje po brýlích, „má drahá, vzmužte se na chviličku! Co je mi do vašich slepic? Což pak opravdu chcete, abych nikdy nepřestal býti přiseráčkem, který drží v zubech cípek vaší zástěry a leze střemhlav do kurníků? Což nevidíte v mých rukách zbraň?“„Což o to! což o to, zbraň je příliš veliká, abych ji neviděla a vy jste spíše násilník než domalíp a pecivál. Se svojí ručnicí upadnete v přísloví, avšak já teď mluvím o vejcích, na které chodí váš pes. Vidíte ho, vidíte ochlemtu, jakou má růžovou tlamu? Ach, bože, to je turecké hospodářství.“Vím velmi dobře, že Skočdopole psa nesmekl, (vždyť ten hafan nemá ani obojek a chodí si po dvoře jako pán), ale mluvte s paními! Připlichtil jsem se k této řeči jenom slovíčkem, ale dostal jsem co proto!„Pojďte, starý,“ řekl jsem Skočdopolovi, „co bych vám přisoloval, žákům panna, chlapům korbel, dopijeme a půjdeme po svém. Propískáme svůj vztek.“Ale Skočdopole je čtverák a nechtěl odejíti, dokud by paní něco veselého neprovedl. Mívá v hlavě všelijaké žerty a věčně jej bere zmek. Je však mnoho čápů a málo žab. Zazaboucha, Vyplampán a já se rovněž snažíme o žerty, ale věc se vždy nedaří. Bohužel, neboť smáti se je lépe věděti.Pani Skočdopolová se již ušklíbla znamenajíc, že jsme jí vyměnili sýr za krajáč s medem. Potom nabrala vrchovatou lžíci a opakujíc: Ham tam i s voskem! přiměla nás, abychom požili sousto. Všiml jsem si, že je její paže doposud oblá a zdála se mi hezká, když stála nad hrncem, zvedajíc loket.Ze statku jsme šli rozmlouvajíce do hostince uNezkušeného písklete.„To ví ďas, proč je mi tak nesnadno nebýti soudcem,“ řekl Skočdopole, „to ví ďas, proč se mi od dvou měsíců nelení poslouchati zmatené příběhy a vymýšleti k nim začátek. Soud již není můj pluh a přece jsem na poskoku, kdykoliv se obrátí řeč na právo. Teprve nakonec se pozná, jakou má písnička notu. Hrome! bojím se, že se mi bude stýskat po prachu na stole, do něhož jsem psával jména slavných pijáků a soudní výměry. Co si počnu bez své služby a bez své kanceláře!“Odpověděl jsem mu, aby nenaříkal, vždyť po celá léta nenechal na svém úřadu cti ani za penízek a nyní, vrácen své sedlačině, po něm touží. Jaká zvrácenost! Skočdopole je potrhlý chlap; býval soudcem, to jest seděl na své židli jako na mezku, očekávaje snídani o desáté a sotva snědl svoji uzenku, myslil na oběd. Vím, že šetříval tuláků jako červených vajec, ale vyskytl-li se lakomec, nebo ten, kdo pouští srpek v cizí žeň, přisoudil mu trest tak rychle jako se práská bičem. Věru, býval to ostrý chlapík, mnoho se s dareby nepáral a ráz na ráz, jako když se troubí na poplach, byl hotov se soudem.Tu máš dva měsíce, tu máš tři týdny! A pij rychle, pij, nebo ti přileji ze soudního džbánku, jenž je plný času!Platíval hotovými, ale nakonec si řekl, že vlk míří vždy na berana a šel do výslužby. Ovšem, doma není o nic lepší a na statku je plno různic.„Tlam, tlam po zelí, dostrouhaly košťály?“ spouští, zatím co paní nedomluvila. A není to vždy nesmysl, co Skočdopole nechce poslouchat. Nikoliv, namnoze jde o rozumnější věci, než má sám v hlavě. Ale narodil se jako pudivítr, má věčně napřaženou ruku a věčně pospíchá. Vídám ho vždy s nohou pozdviženou nad zem, bývá ukoptěn a vlaje mu štětka vlasů. Tu je na útěku, tu se vrací a nemaje díla, švihá se bičíkem po lýtkách.Nu, prosím vás, dívám-li se na to vrtidlo, jsem zmlácen, jako bych jel na hrbatém býku. Pah, nikdo ho nezkrotí! ani paní Skočdopolová, jakkoliv leckteré její slovíčko mu uvázlo v kůži a leckterý šrám mu přeťal výmluvnost. Je zajisté z pekla a měl prodávati po trzích slaměné víchy.Jakže, řekl jsem, že na Skočdopole nikdo nevyzraje? Proklatě, to tak není! Ještě se najde, kdo mu dá za vyučenou! Jeho syn Vavřinec! to je ztřeštěnec nad ztřeštěnce a tato jeho vloha nás všechny vykoupá. Když se chlapík oženil, ubylo nám starostí, ale za čas se ukázalo, že náš větremmíchal dbá o ženu jako zajíc o buben. Ďas ví, kde mladý pán spává, od deseti dnů nebyl již doma. Nu počkej, Vavřinče, až se vrátíš!Došli jsme do hospody kNezkušenému pískletivěru včas. Byl jsem uřícen a nemohl jsem píti, zato Skočdopole ani si nepřisedl, sotva se pozdravil s lidmi a již vylízl sklenici. Vsadil bych se, že to bylo cizí víno, neboť kde by se vzala uPískletehorlivost čekati s láhví již odzátkovanou. A sotva jsme položili ruce na stůl a sotva jsem se opřel loktem o hranu a dlaní o tvář, již se Skočdopole hádal s Vyplampánem a štípl Zazabouchu do lýtka. Ach, to je nekázaná trojice!„Nuže, Vyplampáne, blýskněte se na dobré časy,“ děl Skočdopole, vytahuje měchuřinu s tabákem, jenž se mu sypal crčkem na koleno, „blýskněte se!“„Pro vaši nemírnou mysl?“ odpověděl Vyplampán, „napiji se tajně, zněma a potmě, co pletete svoji zbrklost k nenáhlé žizni.“ Vyplampán si zavdal a potom se dotazoval, zdali jsme slyšeli, jak Skočdopole nepodobně mluví. Pravda je, že jsme všichni popíjeli a všichni žvanili.„Chlochlochlo, chlachlachla, jedna, dva, tři, čtyři,“ povídá opět Skočdopole, „obraťte tu láhev naruby jako rukavici, vyssajte pískleti prs, zůstaňte přissát, dokud se neobjeví krůpěj krve na vašich rtech, krůpěj, kterou byste mohl setřít ukazovákem jako školák, jenž si utírá nos.“Hospoda uNezkušeného pískleteje maličká kapsa hojnosti. Prozřetelnost ohraničila několik metrů rajské zahrady silnými zdmi a naplnila prostor mezi nimi vším, co ráčí srdce pijáků a žroutů. Jsou tam stoly věčně zelené, jako dorůstající pažitka, jsou tam bečky s ozdobenými čely a těsnou pípou, je tam lednička, kterou prochází elektrický proud a opět ohniště, jež se tak dobře hodí k roštění a připékání masa. Mám z míry rád vše, co je dobré, ale nad jiné si potrpím na raky, neboť nejsem hltavý jako Skočdopole a mívám času nazbyt. Sedávám zády ke dveřím a tváří k nálevnímu stolu a ke kuchařům, abych viděl, co je nového. Jím, maje za pasem smrt a mhourám při tom očima a směji se, až se rozpláči. Stáří mne naučilo snášenlivosti a nemám nic proti hostu, jenž rozraziv dveře se rozkročí a rozkřikuje, aby mu přinesli jídlo dříve než ostatním. Strpím i takového sobíčka. Avšak onoho dne sotva jsem se vrátil, vybrav ve vodní sádce pstruhy (mám zásadu zvoliti vždy rybu nejživější), zastihl jsem jednoho z těchto křiklounů, jak stojí před Skočdopolem s rozchlupacenou hlavou a rozpálen jako pánev. Srozuměl jsem, že se hádají o nic menšího než o poznámku, ve které Skočdopole prohodil cosi o kapce krve. Ach, ten cizinec, to byl randabas!„Pane,“ děl bez shovívavosti, která scházela i Skočdopolovi, „poznal jsem vás podle žvástu jako se pozná kohout po peří. Vy jste propuštěný soudce a můj příbuzný. Svého času jste mi stlával lože v ohavných koutech. Ach, vy darebníče, ještě po letech se nezdráháte mluviti o krvi. Jakže, dosud vám nikdo nevyvrátil palec, ukazovák a prostřední prst, jimiž jste vládl prožluklou násadkou? dosud vám nezcepeněl jazyk, dosud kýváte hlavou?“Nejsem zajisté práč, ale byl bych pana křiklouna přetáhl s chutí ubrouskem. Skočdopole však přivlekl židli a nadouvaje tvář jako žáček, povstal mu na přivítanou, potom jej představil.„Pane Půlpytle,“ řekl, když jsme již zase seděli, „chtěl bych vás ujistiti, že rozumím všemu, co pravíte. Necítím přirozeně totéž, ale uhaduji příčiny vašeho vzteku.“„Pah,“ odvětil výtržník, „vy se doposud zabýváte hádáním? Nikdo nebyl horším uhadovačem, než vy!“Vyplampánovi přinesli v tu chvíli vepřovou hlavu, ale Skočdopole přitáhl mísu před příchozího. Zdálo se mi, že jedná hůře, než kdyby vzal žebrákovi mošnu.„Snad si nemyslíte, že mám zálusk na vaše večeře?“ pravil Půlpytel a zamračil se až mě zamrazilo, dali mu tedy vína, ale nechtěl pít a odsekl mi, když jsem se ho tázal po zdraví. Co s takovým stolovníkem? Zazaboucha, který je lékař a ven a ven netečný člověk, obrátil se k němu zády, pronesl koutkem úst jakousi nadávku a přál mu, aby se udávil vlastní zdvořilostí. Skočdopole až do této chvíle jedl neztráceje dobré míry, náhle však se udeřil do čela a div že nevykřikl: „Vy se již nepamatujete na to jméno? Vždyť ten bratříček, jenž si přisedl na naše čtyřspřeží, je hrdlořez a krutihlav! Stál před porotou a unikl neusvědčen.“„Nepustím vás, neodcházejte,“ dodal přidržuje Půlpytla za rukáv, „hle, Vyplampán, Zazaboucha a tento mluvka, který povede zápis,“ tu ukázal na mne. „Obnovíme soudní řízení, k ďasu! přijdeme věci na kloub a vy, který jste štván svědomím, neboť věru jste unikl konopnému šípu jen omylem, budete míti zadostiučinění v této pozdní spravedlnosti.“„Hola, studente,“ zavolal na číšníka, „dejte nám vína, ať se vrátí hrdinné časy, v nichž jsme sváděli své šrůtky. — Vy, starý brachu,“ pokračoval, „zanechte již škrobenosti a vzteku, jenž je od této chvíle scestný. Pah, vaše nevina! každá žába je sobě rusá a vlk ostronos. Vezmeme věc s jiného konce.“Tu jsem viděl klacka, jak se rozehřívá. Napřed vytáhl ruku ze záňadří a položil na stůl malou pistoli. „Vy jste se, soudce, zbláznil, což pak myslíte, že strpím, abyste plácal jako před devíti lety? Hleďte, od našeho setkání chodím ozbrojen a straším se před prodavači, kteří se náhle obrátí, před čtenáři novin, před zevlouny na nádražích, jejichž kapsa se vzdouvá zbraní. Naučil jsem se rozeznávati tyto slídily a poznávám se strachem vaše spojence, označené buřinkami, notesy, kabátky přidržujícími břich posledním knoflíkem, označené zdviženým ramenem, pokleslou paží, štětičkou, chrupem a špatným dechem. Co jste mi to, vy chlape, nadrobil!“Zazabouchův obličej zčervenal srdečným zájmem. „Dobrá,“ děl, nalévaje znovu vína, „jste si souzeni. Toť hloupé, zříci se svých příhod, pokud rozeznávám, nemůžete mluviti o nich, leč s tímto soudcem bez úřadu. Když kdáčí slepice na dvoře, je těžko slyšeti kdák, ale rozhlédněte se! vůkol je shovívavá pohoda večeří bez profousa. Třeba měl náš votant tipec, přece je dosti pokojný a dosti hloupý, aby se přiblížil oné svatosti, jež přísluší soudcům, vážícím lidské skutky.“Skočdopole si utřel ústa hřbetem ruky a děl: „Myslím horlivě na vaše provinění. Nabývá nového smyslu. Hroznějšího! Neboť s tohoto sklánějícího se návrší po deseti letech nevidím na jeho hlavě korunky trestu. Váš čin je prostovlasý, či, ať tak dím, lysý.“„Vím, že myslíte na podíl, jehož se vám nedostalo při krajském soudě, vím, že jste sešel za tohoto strašení se, neboť je lépe jednou smrtí umříti, než živ mnoha smrtí se báti. Můj příteli, kdybys se ve všem Dunaji myl, nesmyješ viny.“„Domníval jste se,“ pokračoval, „že lze vyzráti na soud. Jaký omyl, jaký omyl, neboť kdo snědl mnicha, aniž mu zůstala kápě v hrdle? Vracel jste se na stará místa a chodě mimo soud, hleděl jste do jeho oken s přáním, jež se neozvalo, neboť je snadno pískati v pustém lese, ale nikoliv před soudním dvorem.“„Nuže, již jste se dočkal! Promluvte, to jsem já, kdo má pro vás klíče a odpověď.“Zdálo se mi, že Skočdopole opět přebral míru, neboť sodomář, s nímž takto neuctivě mluvil, byl veliký chlap. Odhadl jsem jeho sílu na dva kyje a kdyby byl chtěl, mohl nám spařiti drštky ve studené vodě. Dával jsem tedy svému příteli tajná znamení a díval jsem se na něho tak pronikavě, až mu přidoutnával zátylek. Není to ovšem moje vina, že je Skočdopole tupý chlap a že neznamenal jediné z mých výstrah. Žel, nepřipomínáme si s dostatek opatrnosti a tak z čista jasna vyjel si onen propuštěný zločinec na mě, řka, že mi zvalchuje záda. Zdá se, že se domýšlel nějakého podskoku, k němuž dávám znamení. Snad mě považoval za policejního komisaře, jenž si vyšel v tomto přestrojení tlouštíka. Buď jak buď, doktor Zazaboucha vlepil mu jednu za ucho a tu, jak jsme staří, octli jsme se v čertovském kole, dorozumívajíce se bez úchvatné výmluvnosti. Bylo mi toho litovati, neboť jsem byl poškrabán v obličeji a na hřbet mého nosu nasedl otok, porušující úsměv.„Netropte si blázny,“ houkl mi do ucha tento pekelník, zatím co jsem oddychoval a měl péči o oděv, který byl uveden do nepořádku. Vyplampán se smál, vida mě tak pocuchána a protože je bláznovo srdce v jeho ústech, jal se potřepávati Skočdopolova vězně po bedrech a říkal mu omluvu za omluvou.„Nyní, když jsme se zcela zvrtačili tímto počátkem,“ pravil, „nyní, když je jisto, že jste pil, nyní se posaďme, abychom rozmlouvali užívajíce úsudku.“Viděl jsem, že Vyplampánova tvář zvlhla dojetím a že opět propadá výstřednostem svého zaujetí. Tento učitel je lačný příhod, z nichž, žel, neodvodí nikdy poučení.KuchařNezkušeného pískletezapůjčil mi svůj límec. On a já jsme vrstevníky a naše tělesné rozměry jsou tak stejné, že si můžeme vypomoci částmi oděvů.Kdysi vraceje se z nákupu kapounů byl napaden celým hejnem těchto ptáků a byl klován tak vydatně, že pozbyl svojí zástěry. Připadal si nah, byl zahanben a nechtěl vyjíti na cestu. Tu bylo na mě, abych jej opatřil pláštěm, jejž doposud nevrátil. Připomenul jsem to jen letmo, neboť Vyplampán mi často vytýká obšírnost.„Do mastné kuchyně se slétá mnoho much,“ děl Skočdopole, objednávaje pro pana rváče hovězí žebro, „hlaste se o svůj díl, nebo vám to snědí a jezte rychle, hrome, ať nám nezvětrá naše řízení.“Neměli jsme ani čas přáti Půlpytlovi dobrou chuť, chlap se dotýkal vidličkou a nožem talíře jako bubeník, ve chviličce byl prázdný. Podíval jsem se na něho poprvé se zalíbením.„Skočdopole nemluví vždy pravdu a vy doposud neznáte můj příběh. Přišel jsem, abych vám jej vypravoval,“ řekl, když byl hotov s jídlem.„Drkoty zuboty,“ spustil, „kluci, poslouchejte, která slepice nenese a kdáče,“ ale sotvaže počal, zamával rukama a prosil, abychom mu maličko poshověli.„Ne, ne, ne, Skočdopole, dříve než se dám do řeči, musím odpověděti. Co jste to řekl o soudech a o mých straších? Mohl byste se za to vše stydět! Nepociťuji nic než blízkost blázniviny, s níž jsem se obeznámil v zemských haluznách. Víte, jaký nápis by měl být na štítech těchto prožluklých budov? Slepý slepého vede do jámy! Nic více. Kdybych měl malířskou obratnost, štětičku a čerň, zobrazil bych dva nevidomce, jak jeden z nich klopýtá a druhý skáče.„Suďte, soudce, mé soužení. Mám mezi lopatkami svědivé místo, jež jsem si rozedřel drhna hřbet o dveře temnice a kdykoliv na ně položím dlaň a pohnu prsty, nevím, je-li zima či léto. Přechází mne při tom mysl tak, že jsem hotov nezastaviti se, byť bych měl pozbýt oka. Ach, pane, hříšné slasti vedou k propasti, ale co nás má k tomuto zakázanému štěstí? Co vás ponouká, abyste vedl nečistoty se ženskými a usiloval o moje bezhrdlí? Bylo vám to vdmychnuto zároveň s barvou duhovky a vousu. Narodil jste se nestydou a soudcem.„Mě, který vyznávám boha a ostříhám svoji duši, okouzluje krev. Krev, která jako nové víno uvodí bouřlivý sen.“„Ty, věrný bože! ať mě nevěsí na duby, objedli by mě holubi! Ty, věrný bože, ať mě nechají s pokojem, nejsem na štěstí ten, koho hledají.“„Proklatě, chlape,“ řekl Vyplampán a vstal, odsouvaje břichem stůl, „zmýlil jsem se. Vy jste opravdu jakási mezinárodní příšera. Býti očarován krví! Víte, že mě to zbavuje chuti k jídlu? Víte, že se podobné vlastnosti nevyskytují v literatuře našeho kmene? Oh, vy rozvratníku, vaše řeč je jakž takž podobná naší mateřštině, ale to, co povídáte, je odporné. Já jsem rybář příhod a hodnotitel příhod, věru já se nedám polapiti lecjakým ověřeným úslovím! Chcete-li mluviti česky, vypravujte, jak jste ve vší slušnosti strádal a jak vás napravila některá pokrokářská věta. Jářku, ať je v tom ušlechtilost, kterou pociťuji, ať jsou v tom lidé, jak je znám a jak je snáším! Ať je v tom láska dobře větraná, palcát, dudy a něco ze statečnosti legionářů! A mluvte jazykem úřadů a středních škol, mluvte, jak mi narostl zobák, nebo vás vykleštím!“Zdálo se mi, že je třeba, aby se Vyplampán napil sladké vody a velmi pečlivě jsem ji připravil. Snad ulevila jeho játrům.Zatím propuštěný vězeň pokrčiv nad naším dobrým učitelem rameny, jal se vypravovati svůj příběh.
Vancura_Hrdelni-pre-anebo-prislovi.html.txt
I. Pri ohni— Nemám rada chudobných ľudí, — povedala Anička namrzene, sadnúc si a začínajúc pliesť.Vychovávateľka vyvolala ju zo záhrady, kde sa Anička vesele hrala so svojím malým jazevčíkom Puntíkom, aby ukončila pletenie vlneného nákrčníka, určeného za dar pre malého chlapca s bledou tvárou a nôžkami, tenkými ako triesočky.— Nemám rada chudobných ľudí, — opakovala Anička, zlostne potrhujúc ihlicami, zatiahnuc raz vlnu tak silne, že bola celá zauzlená, potom zas tak voľne, že očká visely, ako diery.— Ó, ty nemilosrdná! — povedala vychovávateľka, dvíhajúc prst. — Dobrí ľudia majú chudobných radi.— Čo ma do toho, čo majú dobrí ľudia radi, — odpovedala Anička. — Ja nemám rada chudobných.Aničkina izba bola veľmi pekná. Bola ružová. Jej steny boly ružové, záclony ružové, postieľka ružovo-biela, a nad ňou visela gypsová postava anjela s rozpiatymi krídlami; polorozvinutý svitok s pestro-maľovaným nápisom: „Nechajte maľučkých ku Mne prísť“, a na oboch stranách podobizne Aničkinho otca a matky v strieborných rámoch.Po celej izbe boly navešané obrazy: — boly tam obrazy vtákov, zvierat a rýb, — malých chlapcov a dievčat, i pekných krajiniek. Aničkin najobľúbenejší obraz predstavoval rytiera vo výzbroji, sediaceho na vojenskom koni. Vo svojej obrnenej ruke držal bielu zástavu, na ktorej sa skvel červený kríž; na prekrásnom hrdom koni popri jeho boku sedela žena, bledá a omdlievajúca, akoby šla umreť. Rytierova ochraňujúca ruka vinula sa okolo nej; Anička vedela, že ju vedie domov. Mamička jej často hovorievala poviedky o tomto rytierovi a nazvala ho rytierom Červeného kríža. Bol to rytier útrpnosti, pomáhajúci a zachraňujúci tých, ktorí boli v núdzi a nebezpečí. Malé dievčatko často si vymýšľalo rozprávky o ňom, ale dnes nechcelo sa jej pozreť na rytiera Červeného kríža.Namiesto toho pozrela na Gašparka. Možno preto, že bola jediným dieťaťom, bez bratov a sestier, s ktorými by sa mohla shovárať, Anička zvláštne rozmýšľala o svojich hračkách. Najpodivnejšie predstavy mala o Gašparkovi. Od cesty na Severnú točnu bola ešte väčšmi presvedčená, ako kedykoľvek predtým, že Gašparko je začarovaným trpaslíkom. Bola istá, že keby mohol hovoriť, vykladal by jej tie najobdivuhodnejšie poviedky.— Ach Gašparko, keby si hovoril! — povedala, pozerajúc dolu naň a potrasúc ním trošku. Gašparko sa len ďalej usmieval svojím pochmúrnym úsmevom, ale neprehovoril ani slova.Anička oprela sa v stoličke nazad a hľadela do ohňa. Mala záľubu pozerať do ohňa, keď sa cítila byť osamelá. Zistila, že na tisíce utešených vecí sa odohráva v červených uhlíčkoch.Vždy bolo možno videť tam húf drobnučkých postáv, ktoré prichádzaly a odchádzaly, ponáhľaly sa, okúňaly, menšily, vzrastaly, ustavične sa meniac a miznúc. A tam pod horiacimi uhlíkmi vždy vyspevoval akýsi hlas, — čistý, jasný, drobnučký hlas. Spieval si to sám sebe duch krbu, — tvoriac si poviedky o ohňových obrazoch v horiacich uhlíkoch?Aj dnes bol oheň Aničke takým zaujímavým, ako vždy. Tu bolo dievčatko s poletujúcimi vláskami; malo košík v ruke; išlo do školy? A tu utekal chlapčok, taký chudý, s nožičkami ako triesočky. Veľký chlap bežal za ním a zaháňal sa palicou; mal krutú tvár a chcel vybiť chlapca. Chlapcove tenké nôžky bežaly rýchle, ale krutý chlap bežal rýchlejšie. Ach, práve ho chytil, keď vtom, hľa, spadla iskra a prekrásny anjel s vystretými krídlami postavil sa medzi dieťa a chlapa, ktorý mu chcel ublížiť. A za celý ten čas čisťunký hlas si vyspevoval. Bol to hlas víly žeravých uhlíkov?Čosi sa pohlo. Drobnučká postava v rúchu dymovej farby, s milou, svietiacou tvárou stála pred Aničkou. V ruke držala horiaci čarovný prút.— Som duch krbu, — hovorila postava a jej hlas bol taký, ako čo Anička počula vyspevovať pod popolom. — Splním ti jedno želanie, — len jedno. Čo to má byť?— Chcem, aby Gašparko hovoril, — zvolala Anička bez váhania.— Nuž, ty si veru sprostučká! — povedal krákorivý hlas. Anička vyskočila, oči sa jej od údivu naširoko otvorily, ruky sovrely.Bol to Gašparko, ktorý hovoril.Gašparko, ktorý už neležal na jej lone, ale Gašparko, veľký, ako dospelý muž, sediaci v stoličke naproti nej, a ohrievajúci si nohy pri ohni.— Ó, Gašparko! Aká som len rada! — povedala Anička, hľadiac na neho s úprimným úsmevom. Bol jej múdrejší, milší, smiešnejší, ako kedykoľvek predtým. Jeho oči tak jasne svietily. Jeho tvár bola samá vráska, ako pohužvaný papier. Šaty mal čistunké. Aničke bol na pohľad utešený.— Jaj! Jaj! — stonal Gašparko. — Poď, poď, poď! — skríkol, vstávajúc a berúc Aničku za ruku.Viedol ju k ohňu.— Rob, čo ja budem robiť, — povedal.— Dobre, — odpovedala Anička pokorne.Gašparko sa sohol a strčil si hlavu do plameňov.— Ó! — zvolala Anička, odťahujúc sa.Ale, chcejúc-nechcejúc, musela to urobiť. Sklonila hlávku a strčila ju do plameňov. Okolo nej akoby bolo na každej strane tancovalo na miliony sviečok: modrých, zelených, žltých, červených; boly obrátené dolu hlavou; knísaly sa, vyskakovaly, prevaľovaly sa, plápolaly, ako vo vytržení. Potom počula bzučanie, pískanie, vzdychanie, jačanie. Čoskoro vzrástlo to na rev. Či to mohol byť ten nežný hlas ducha krbu, oplakávajúci a odsudzujúci toto votrenie sa do jeho územia? Anička však napriek tomu musela ísť dnu; najprv hlava, potom plecia, potom celé telo, až Anička celá bola v ohni.
Corkran_Anickina-navsteva-v-Zemi-Nedostatku.txt
OsobyMARTIN BEČELA, richtár, bohatý gazdaANNA, jeho ženaKUBO, ich synEVA KOŠÁRIKOVÁ, bohatá vdovaANIČKA, jej dcéraŠTEFAN, gazda u KošáričkyPAĽO, mládenec, rodina ŠtefanovaLOVECKÝ, vdovec, všelijakého zamestnaniaDORA, stará cigánka (chodí bosá)JURKO, MARTIN, kamaráti PaľoviHusársky kapitán,[1]dvaja husári,[2]ľud, deti[1]kapitán— (z tal.) stotník[2]husár— (z maď.) uhorský vojak slúžiaci v jazde
Holly_Kubo.txt
Krman a BélV čase, ktorý slávny český spisovateľ Jirásek nazval „temnom“, vyskytujú sa silné povahy, ktoré v jednej ruke vysťahovaleckú palicu alebo putá väzenia a v druhej ruke trimaly pero a písaly a vydávaly na Slovensku knihy obsahu náboženského i svetského. Jedným z týchto mužov bolDaniel Krman(1663 — 1740).Nitran Matúš Michalovič Sečenský bol pisárom u Jána Amosa Komenského, keď tento slávny český vychovateľ v Šarišskom Potoku usporiadoval maďarské školstvo. Tým vycvičil sa toľko vo správnom písaní českých spisov, že na konci sedmnásteho storočia napísal spis: „Světlonos český, cestu do češtiny ukazující, to jest ukázání sumovní, jak se jazyk český má právě čítati, vyříkati a psáti: zpravený pro národ slovenský v uherské zemi bydlící, z něhož v jednom týdni Slovák vtipný a soudný můž se naučiti česky čítati, slova rozeznávati a psáti, a z pulerování svého jazyka se porozkochati.“ A k tejto knižke napísal Krman svoje verše ako predmluvu, z ktorej poznávame jeho vedomie slovanské:„Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože, z tak velikého dobrodiní, že neklesl náš i dokonce jazyk — náš jazyk obzvláštní, starodávný dosti, slovanský, jenž jazyků plodná jest v světě mátě jiných: český, chorvatský, ruský, polský i moravský, bulgarský, srbský jsou z něho, jsou i jiné.“V sedemnástom storočí takéto povedomie slovanské naozaj prekvapuje.Okrem neho vyniká v osemnástom storočí ešte druhý Slovák,Matej Bél, narodený v Očovej vo Zvolene roku 1684 a zomrelý v Bratislave roku 1749. Vyše tridsať rokov účinkoval v Bratislave ako rektor gymnázia. Jeho cieľom bolo sobrať všetku látku k dejepisnému a zemepisnému výskumu Uhier, aby mohol napísať čím úplnejšiu vlastivedu. Precestoval preto Uhry počnúc od Bratislavy až po Sedmohradsko, prehliadal mestá, skúmal archívy, sbieral datá. Na kráľovský rozkaz cisára Karla všetky uhorské župy mu v tomto ohľade pomáhaly. V rokoch 1735 — 1742 vyšlý v Amsterodame štyri sväzky jeho veľkého diela pod názvom: „Notitia Hungariae novae historico-geographica“, ostatok zostal v rukopise. Jeho učenosť bola vtedy známa po celej Europe. Menovali ho „magnum Hungariae decus“ (veľká ozdoba Uhier) a táto ozdoba Uhier bol — Slovák! Ako smýšľal o svojej reči materinskej, to dokázal tým, čo napísal v predmluve k Doležalovej mluvnici reči československej roku 1746. Vraví tam, že naša reč československá v ničom neostáva za vážnosťou španielčiny, za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, za silou angličtiny, za bohatstvom a dôrazom nemčiny, za mäkkosťou a ľubozvučnosťou taliánštiny a za veliteľskou prísnosťou maďarčiny.
Klima_Obrazky-z-dejin-literatury-slovenskej.html.txt
Duma Kollárova[1]Nad krajem pustým mrtvý vévodí sen -Daleký východ v mrakách zahalený —Kto vrátí Slávě zapadlé skvělý den?Kto dá v úzkosti, bídě ulevení?Potomky stihla kruté kletby muka,z praotcú slávy sotva jakés rumy,sirotky tížila neblahá ruka:Dítě své vlastní matce nerozumí.Ohled poroučí — svět nezná milosti,úžerný o zisk co pečuje vlastní,nebe neprěje hněvné nadšenosti;k tobě jediné má přístup nešťastný —pěvec nic nemá z tohoto století,jen jedno srdce — to vlasti posvětí.Píseň jako ten větřík jarní věje,za jehož dechem vstává celé žití,ale na skále nekvetou naděje,pustina nechce květy se těšiti —holota v zlatých poutech si libuje,klam její písní a blud bohem sluje.Rozželen pěvec, plamenem zahoří,ještě se jednou v poslední zpěv noří —Duma to hrozná — on jí neleká se,jak osud proti osudu žene se.Nebe mu harfou, hvězdy slují struny,hlasy jsou jeho nebeští kůrové,výrazy jeho — blesky a peruny,hřmění daleké a diví živlové,za štít vzal zemi, peklo, hněvné nebe,by vzkřísil národ, neb zahladil sebe.Nehyne píseň, než žije a žije,třebas proti ní tisíc živlů vyje —Nehyne píseň, žije všem na ztrátu,jenž jí zvonili do hrobu tmavého:Plesejte, duše, z jejího návratu,již nabudete života věčného.Hlas ten jak slunce nad rovinou vzchází,hned jako deštík po Tatrách prochází,hned co ptáče vesnické v záhradězpívá na křoví v každounké osadě,budí ku práci pilného rolníka —Slovan dobře zná tohoto hlásníka,tohoto věštce, jenž všecko přehlídáa na každý čas chvíli předpovídá.Kam jen ten šírý slovanský sahá svět,všudy naděje pokvétá bujný květ;kde jen to pyšné slunko slávské vzchodí,hlas tajný divy, zázraky vyvodí:Horvát, Čech, Polák v jeden národ splývá,jeden zpěv slavný všude se ozýváa Slovan plesá, že po bludech mnohýchsvým cílům žije, vzývá bohů svojich.. . . . . . . . . . . . . . . . . .Nad krajem pustým vzešel radostný denpo bouři — divných osudech — trápění;století prošlo jak jeden dlouhý sen,staly se v světě veliké proměny.Nad věkem prošlým přísný soud držel čas,nemožnosti se staly skutečnosti,mnohého jméno, Slávy zapadnul hlas,jak ozyv chvilky ve moři věčnosti.Důležitosti se staly hříčkami;Slovan se pýší činem, slávou svojí,potupa otců smyta je bleskami,východ slovanský ozářený stojí, —hrady a města bělejí se skvěle,Vltava, Dunaj slávským zpěvem hučí —do budoucnosti hledí Slovan směle —co je spojeno, žádný nerozloučí.Tam nad Dunajem pahorek se výší,lid tam v zbožnosti putuje zdaleka;potomek s tímto pahorkem se pýší,to země slavná — hrob, co skrývá reka —to země boží — hrob, co skrývá kostivěštce daleké, temné budoucnosti.(V Balaše Ďarmatech — 1852)[1]Lumír II, 1852, č. 6, str. 121—2. Pod básňou je pozn.: „V Balaše Ďarmotech“ a podpis „Janko Kráľ“. Básnik uctil touto básňou pamiatku Jána Kollára, ktorý umrel 24. I. 1852 vo Viedni, a uctil ho aj tým, že ju napísal po česky — čiže „staroslovenčinou“, ktorú Kollár vtedy odporučil Slovákom za úradnú reč. Je však zaujímavé, že použil v prvej časti celý rad motívov a veršov zo svojej básne Génius Slovanstva z českých prvotín. Je možné, že aj túto báseň z r. 1842—3 písal, mysliac na Kollára. V druhej časti Dumy líči prítomnosť ako víťazstvo Slovanov, hľadiacich smelo do budúcnosti, a Kollára ako hrdinu a „veštce daleké, temné budoucnosti“.
Kral_Duma-Kollarova.html.txt
Žltá ľalija[1][2]Stojí, stojí mohyla. Na mohyle zlá chvíľa, na mohyle tŕnie, chrastie a v tom tŕní, chrastí rastie, rastie, kvety rozvíja jedna žltá ľalija. Tá ľalija smutno vzdychá: Hlávku moju tŕnie pichá a nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali! Idú dievky z dediny, polievajú kvetiny, polievajú ľalije — a hrob všetko popije. Idú chlapci s topory, sečú ako do hory — a to tŕnie i chrastie jak ho zotnú, tak zrastie. A ľalija smutne vzdychá: Hlávku moju tŕnie pichá a nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali! Hej, stará mať, stará mať! Vy budete o tom znať — povedzte nám, keď viete, čo je to tu za kvietie? To je, deti, to je tá Evička tu zakľätá. Sadnite len okolo, poviem vám, jak to bolo. * * * Stála tu raz chalupčička samá, samá samučičká. Stála ona medzi lesy, jak ľalija medzi plesy; a v nej mužík so ženičkou, ako holub s holubičkou. Žili si tu v zime, v lete, nevedeli nič o svete — žili si tu sami dvaja, jak dakedy vprostred raja sám Adamček, sám s Evičkou ako holub s holubičkou. Hej, Evička, anjel biely, nedal bych ťa za svet celý! „Ja, Adamko, bez teba nechcem ani do neba!“ Tu dva prsty hore vzali, na zem, nebo prisahali: „My budeme večne svoji, nás ani smrť nerozdvojí!“ Vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú; a Adamček sám s Evičkou, ako holub s holubičkou. Raz Adamček sadne k stolu, skloní bielu hlávku svoju: Ach, Evička, má perlička, choď na čistec do lesíčka! Kým Evička s čistcom beží, už Adamček mŕtvy leží. Pod prach si ho pochovala,[3]aby naňho pamätala: Spi, Adamko, v pokoji — my budeme vždy svoji! Vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú; a Evička samučká vzdychá tu jak kukučka. Prvý mesiac čo hodina žena muža pripomína; druhý mesiac čo deň to deň a na tretí — raz za týždeň. Už sa hrobček uľahýna, žena muža zapomína; sotva hrobček uľahnutý, už je Adam zabudnutý. — Prešiel rôček — aj žiaľ z očiek. Ktosi klope na oblôček: Kto to, kto to? „Ja, som z mesta, blúdim — neznám, kde tu cesta?“ Tam napravo, mladý pane — za potokom na tej strane! — Hora hučí, dáždik rosí; a na dvere klope ktosi: „Neznám, ako cez tú vodu, niet lavičky ani brodu!“ Vyšla Evka, pokázala: Tu, hľa! v kroví lávka malá! A pán jej dá peniaz zlatý: „Budeš na mňa pamätati.“ — Vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú; sotva prejdú tri či štyri, už k chalúpke chodník šíry. A v chalúpke pán už známy v čiernom fračku — (s kopýtkami). „Škoda ruži na kaluži, keď môže byť, kde zatúži; škoda živej osobe s umrelcom žiť na hrobe. Poď von, milá, z tej samoty, zavediem ťa do paloty; poďže, milá, poď von sťato, zavediem ťa v striebro, zlato — zavediem ťa do mesta: budeš moja nevesta!“ — Evka dlho neniekala, pravú rúčku pánu dala. A on jej dal prsteň zlatý: „Večer prídem aj so svaty!“ Vyšla Evka až na cestu. Hľadí ona, hľadí k mestu, jak vyzerá, tak vyzerá — od poludnia do večera: Ach, Bože môj, Bože drahý, ešte nezrieť kolimahy! Už slnko preč — začne sa tmieť, a milého jak niet, tak niet. Ťažko čakať v noci vonku, ešte ťažšie v pustom domku. Na ohníček triesky dáva a za každou povzdycháva: Poďže, milý, poďže ko mne, bo sa srdce trasie vo mne! — O polnoci prah zapuká: Kto to? „Ženo, pusť ma dnuká!“ Kto to? Bože! či to on?! „On, tvoj Adam ide von, ide, ide spod prahu: čis’ držala prísahu?!“ Jaj, kohútky, spievajte, zamoriť ma nedajte! Hybaj, hybaj, milý ko mne — lebo hnedky bude po mne! „Idem, idem, moja žena — už som tu von po ramená; idem, idem spod prahu: čis’ držala prísahu?!“ Jaj, kohútky, spievajte, zamoriť ma nedajte! Leti, leti, milý ko mne, lebo hnedky bude po mne! „Idem, idem, moja žena, už som tu von po kolená! Idem, idem spod prahu: čis’ držala prísahu?!“ Vrznú dvere: „Tu ma máš! Žena moja, či ma znáš?!“ Ach, čo to máš za podobu? „Žena moja, ako z hrobu.“ Ani uši, ani zraky — „Hľa, pod zemou je svet taký: očí, uší — tam netreba, tam sú svoji vedľa seba.“ Len čis’ to ty, Adam ľúby? Tvár bez nosa, dlhé zuby. A čože tak hŕkaš nimi? „Huj, od zimy — huj, od zimy.“ Choď, ku krbu! pri plameni zohreješ si chladné kosti. „Oheň, plameň je studený pre skrahnutých mŕtvych hostí.“ Ta príď zajtra na slniečko, to i mŕtvu zem ohrieva. „Nie! — na tvoje chcem srdiečko priam, kým kohút nezaspieva!“ Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa! „Moja ľúba, čo máš z báťa? Boj sa, ženo, či neboj: Tys’ moja raz a ja tvoj!“ Vtom ju pojme do náručia — on rumenie, ona bľadne: kohút spieva — víchry zhučia — i všetko sa vraz prepadne. * * * Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa; na mohyle tŕnie, chrastie a v tom tŕní, chrastí rastie, rastie, kvety rozvíja Evka, žltá ľalija. A spolnoci jej zať mladý prichodí k nej na vohľady; vyjde hore na mohylu, tak on teší svoju milú: ohnivý dážď na ňu leje a s rihotom tŕnie seje. A ľalija ťažko vzdychá: Hlávku moju tŕnie pichá a nožičky oheň páli — pomôžte mi v mojom žiali.R. 1849[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Skálnik 1849. Prvý raz uverejnená v Dobšinského Sokole I, 1860, str. 69 — 71, 25. júla. V rukop. zošite z r. 1879 má podtitul „balada“ a poznámku: „Dľa prostonárodnej povesti, počutej na Rimave.“ Od prvého uverejnenia cez oba rukopisy Spevov až po vydanie v Spevoch prekonala Žltá ľalija textový vývin, v ktorom sa krásne vykryštalizovala k baladickému skratkovitému vyjadrovaniu a k symetrickej stavbe.Podľa Slov. pohľadov III, 1873, str. 475 opravujeme vo verši „A čože tak hŕkašjimi“ na „nimi“.[3]Poznámka Zlatého fondu SME: Tlačová chyba — podľa iných vydaní správne má byť „Pod prah…“.
Botto_Zlta-lalija.html.txt
Poslední počestnost spící dýmkyBylo to dne 14. Listopadu b. r. když sem při prostém stolíku sede z turecké dýmky klamný, mámivý, marnotratný svět velikými kotaučemi zatemnoval. Mnohá myšlenka se v hustých dýmových oblacích zatopila; mnohá ač jako nešťastný plavec z utonutí vybredla predce neprečistilosti se jen dymovau myšlenkau zustála. — V podobných myšlenkách zatopeného ducha prekvapil můj přítel pán Lud. Račko a veselým svím humorem na jednu jim konec učinil. Tebe mi, mluvil sem, prozřetelnost fajčarů seslala, neb sem již v kotaučech dymu, jako mesíc v oblacích byl utonul, a tys mne z nebezpečí vytrhnul. Raduji se, pravil můj přítel, že sem ti spomohl, jako se teší pastýr nad navratem ztracené ovce: ale radujte se s radujícimi a plačte s plačícími, mluvil dále, teráz máme něco težšího na zadymenem srdci, které krvácí nad nebeským pokrmem. Kýho čerta? ozval sem se, copak se vám stálo? Máš zvědet příteli, jen pak se ustroj, abys podílu bral na našem zármutku. — Tak pak vstana od stolíka rekl sem, nezabíjej znova procitlého ducha přítele! Jen pojď a všeho se dozvíš, a budeš očitím svědkem, to ti ale predce povím, aby ti napnutá zvědavost neuškodila, že budeme slávít smutnau počestnost spící dýmky. Co? septam se a již sem byl s ním tam nejle(?). Vejda do jeho obydlí, uzřím dlauhý jedlový stůl černým sauknem prikritý a na nem položená mezi rajským kvítím odpočívající, krásné, nezménene a jakoby spící dítko — chtěl sem říci krasnau, poraněnau dýmku. Smích utajiti nemoha, septal sem se, až mi srdce pukalo, a tato je sa poslední smutná počestnost? ha! ha! ha!. Prátelé jeho shromaždení Páni Farári a Pán Rechtor z kocaurkova mi pohrozil, abych se tišeji choval, anť prý, jen dýmka usnula, a nemírným smíchem se probudivší, lehce by laupání do údů dostála. Čekal sem co z toho jen vypadne. Na to mne za stůl usadili, a Dominus Humanissimus[1]mne požádal, abych mu zpívati pomohl, anť prý, mu právě dnes jeden mendík ochorel. Vděčně sem zastál místo mladého škrekláka. Mezi tím se pán Rechtor obzřel volá na zvonáře, ten ale ješte tu nebyl, neb se mu neobyčejné neštestí udalo. On totiž chtěl sobě po švačine vypráhlé hrdlo splaknauti, a studený žaludek zahráti, an mezi tím nekolik zlodějú vludivše se do jeho zvonice nejlepší a nejtežší zvon mu z lešení snali a sebau odnesli. Neočekávaně prekvapil zločin tento zvonáře, a celý pomaten vybehnul na ulici, když práve kravy z pole se vracely.[2]Neboj se, zvonáři, smělil sám sebe, a chytiv jednu z nich zvonec ji odepnul a bázlivě s ním se navrátil, když prave jen na jeho zvonění se čekalo.[3]Začně tedy zvonit, jako když kočka mraučí[4]a pes skučí. Nám to bylo i k jedu i k smíchu: než ale pri této příležitosti, ani jedno na svetlo nevystaupilo. Po tomto milém vyzvonění ustrojení Páni Farári za vrch stolu se posadili, a můj přítel podeprev sobě hlavu, sklopenýma očima stratu svau oplakával. Začaly se tedy obrady s kolectau:[5]„Blahoslavení“ a t. d. Panem Farárem Humarem zpívanou. Načež Pan Rechtor „Amen“ odpověděl. — Nasledovala pohrební píseň, kterau Pan Rechtor k tomu cíli byl uspořádal, a líbezne předříkal nasledujícího obsahu:Osude preukrutnýJenž všecko zničuješA ukrutenstvím smutnýTen svět zarmucuješO zavři již železnéNěkdy své pazauříAť víc tak nelíbezněNa ten svět nezauří.— — —Jak šťastný bude v ten časTento smrtelný světOzívať se bude hlasO rajský rajský květKdyž bude nekonečnýPlamen plápolatiV dýmkách a z nich pak věčnýtam dým vydávati.— — —Když kapsa nám chudobnýmŽákům vyprázněnáNebude ni osudnýmLosům podroběna.O vyslyš prosbu našiTak přesmutně znícíA vytrhni nás z našíBídy trvající.Za ní nasledovalo kázání z predmetu: „Devečka neumrela, ale spí!“ od Dv. P. Humare asi následně:Susp.[6]Žádná věc na věky netrvá na světě,Hyne na jar, v jeseň, v zimě nebo v létě. Am.Tak hle! Truchlivé shromaždení! aby sme neštastnau příhodau zahynulé dýmky, poslední počestnost vykonali. Byla v nejkrásnejším kvétě, vyplnila let — nekolik měsíců, nekolik týdnů, nekolik hodin a okamžení od velikého zármutku vypočítati mi nelze. Ach, ona byla! nyní ale odebrala se na cestu věčného nenavrácení, pozustavila zde jenom sirotka za ní oplakávajícího; zanechala zde jen pratelů a sausedů za ní težce hořekujících a bědujících. Největší žel, největší ránu při zahynutí tak slavné a znamenité dýmky pocíti Tabačáři proto, že se do ní mnoho tabáku natisklo, z ní se veliké kotuče dýmu hrnuli nasledovně že i mnoho tabáku kupovalo. Ach! a co koněčně poveděl by na to její mistr a původce, který ji do světa na vandrovku vyslal k tomu cíli, aby tabaka kazila, a dýmem svým svět zatemnovala? Co by povedal na to vida svau dceru vlastní rukau vypěstovanau; a teď tak neštastnau smrtí, šlakem totiž trafenau, zahynulau? Jistě, ach jistě by plačem spolu i s sirotkem po ní pozustalým zašel, zahynul. Než co se stálo, více se neodstane, a ona již leží uprostřed nás sucha bez močky, prázná bez tabáku. My pročež pro ulevení slz sirotka osiralého, pro potešení práťelů a sausedů zde truchlivě shromaždených, těžce a horce naříkajících: budiž nám dovoleno promluviti nekolik slov. — Prve však než by sme se k tomuto rozjímaní oddali, modlime se jakž nasleduje:Ty, co lidem uchvacuješDýmky život i jmění;Ty je zase navracuješZemi ku potešení. Amen.Povstanuce lásky vaše z míst svých budau moci preslyšeti vypověd písma Svatého, která se čte a nalezá u Sv. Matauše v 9. Kapitole v verši 24., nasledujícím porádkem:„Nebo neumrela děvečka, ale spí.“ — Tolik jest slov dněšního Evangelického, zvláště vybraného textu.„Nebo neumrela děvečka, ale spí.“ Tuto tak znamenitau, ale pritom i radostnau vypověd písma Svatého, položíme sobě za základ dnešního rozjímání našeho. Kděžto uvidíme:1. ní Část. Že neumrela a2. hu Část. Že jen spí.Již sama slova tato: pohreb, rakev a hrob cosi smutného a hrozného vyznamenávají, tak že člověk jedině s hruzau a plačem na věci títo patřiti musí, a to tím více, čím více se s jeho rodyny a prátel někdo do věčnosti odstehuje a ubíra. — Než jako zde žalost tak z druhé strany radost se projevuje tam, kde nejaková malička náděje života pozustává. Nenacházým slov, kterými by nad děvečkau projevenau radost otec že neumrela, vyslovil. — Pročež i my smutné shromaždení! v té naději jakožto žáci a dobří fajčáři žíti musíme, že našá slavna dymka nezahynula neumrela. Znak jistý smrti jest porušení těla a rosipání částek tohože těla. Již ale popatříme li na dýmku není ani porušená ani rosipaná, co nam jistým dukazem může býti, že neumřela. Pročež neplač a nesmokli se ubohá a opauštěná sirotko! nenaříkejte vy přátelé a sausede zde smutně sedící, ale raději hleďte i sebe i sirotka v plači pohříženého potešiti a presvedčiti tím, že neumrela. Presvedčíte jej tak, když z dýmky oné hodné kotůče půšteti budete. Naše povinost jest radovati se s radujícími a plakati s plačícími nikoli ale tak, že by nám až srdce usedalo, anebo snád, že by sme pro plač ani nejedli ani hlaubějí do poharů nenahlíželi; nebo opět jinde stojí: zármucené a opuštěné potěšujte. — Neopustíte jej když nás i on spolu i s tovaryšem svým ustavičným neopustí:, potěšujme jej těmi slovi, aby naději setrvával, že dýmka tak pametna, tak draha, a slávna neumřela, nebo nenacházíme z ní drtiny a črepy, neumřela ona nybrž jak to v druhé častce uvidíme:Že ona jen spí. Jako matka obávajíc se od nejakového nepřítele jejího nastávající smrti se utají tak, že malé znamky života po sobě pozustaví a necháva; tak podobně i přítomná teď oplakávající dýmka dala znamení svého nebytí jsa v rukách cizího člověka a k tomu cíli, aby jí tento neužíval, ale čím spíš panu svému oddal, ve vší tichosti a pokoře. Ona se utajila snád i proto, že jí tento tak nehověl jako páni vlastní; snád proto, že ji tiskl všelijakau neužitečnau a smrďutau zelinku do hrdla; snád proto, že tam jen někdy tu pak častějí pokrm a potravu dostávala; — snád proto že tam méně spoludružek svých měla nežli zde. Utajila se, od hněvu praskla a usnula. Ach! ona spí a bude spáti dokuď se čelo sirotka jejího nevyjasní. Spí a čeká celá zemdlená a vyschlá na potravu pána svého. Spí, aby sobě odpočinula od bolestí a od nepravého z ní nakladání. Pročež nezarmucuj se nevolná a utrápená sirótko! nevylévej slz, které by tvé oči zakaliti a znivečiti mohli, nestoň a neachkaj, nebo prach byla a v prach se zase obrátí, nenaříkej nebo neumrela děvečka ale spí; ži v náději, nebo nezahynula slávná dýmka, ale jen praskla.Po krátičkém kázání přečetl nám Dv. Pán Fabian krátky rozmanity životopis spící poraněne dýmky jenž jest tento:Čím víc který strom raměna svá na všecky strany roztírá a svých neviných sausedů přikriti se snaží, čím se víc blankytu nebeskému blížiti snaží, chtěje trůnu svých blížných upevniti, a všech pozor na se obrátiti, — tím větší moc větrů pocituje, tým více bojovati musí aby na svém stupni vysokosti obstál; čím meně v dlažbě která skála s jinymi urovnaná jest tím více se na ní potkýnáme; čím látkau znamenitější, formau ozdobnější, baky rozmanitější, pupakem znamenitější, diplomem baníckým, na půl stríbrném pupaku vyznačenejší, a co nejvíc zaslaužilostí milší, byla táto mrtvola: tím větší se jí bohužel bauře naproti stavěli, aby milému majiteli otci obětována, určeného cíle nedosáhla. — V nic jest obrácená! — a aspoň tak raněná, že více na památku dána býti nemůže, pro neopatrnost v užívaní jednoho člověka! milá ba nejmilejší býti musela když z slavného Kralovského Banského města Štavnice všech znamenitých dýmek otčiny pochodila i tu z těch nejznamenitějšich, totíž z fabriky Slovutného Fajkáře Höniga. Dobre vyhářela, vyborně vylévala, na trubke jakoby ulátá stála, ne dlauho ale dost trvala, a kotaučky dýmu jako vulkán házela, slovem, šeckými se znamenitostmi dýmek vyznačovala, — A hle! hroznau ranau raněna zde! zde leží půlboká! — Nadobudnutá byla za 1. zlatý 30 Kr., aneb krejcárů v sumě 90,[7]aneb co tolik činí půl krejcárů 180. — 180 půl krejcarů! suma za kterau by se třiidvacet Hronek[8]i s pipsári kaupiti dalo. — Jak že by tedy nemisel litovati a plakati člověk nad zhubau tak zvláštní fajky. — Měla i jiné zásluhy: jako nejmilší i mnoho cestovala s Panem majitelem přes hory, vrchy, doliny, vsi i města rozličné. — Měla tehdy skaušenost a síce velikou kdyby živá byla znala by erzelovat[9]že pochodila: Antal, Beleju a Badau, — Drášovce, Tesari a Lazan, — Semerovce, Horvath, Moravce, Lišu, Bath, Almáš, Bohunice, Pukanec, Dřienice, — byla i v Prandorfe, — Sandovcách, Čankave, v Síleši první krát na pipasár daná a tak až do Prešporku svau nastávající otčinu šteslive vnesená, kdež věrne slaužila pana majitele. I v Nitranské při hráni divadla byla, odkud se při veliké pozornosti šťastlive vrátila. Potom byla jen velkau prosbau na statečnost jedného člověka dána, a u tohoto či náhodau či neopatrností zhubená! Nedivme sa tehdy nad plačem majitele, nybrž prispejme mu radejí potešením, nebo kdož uveří a pokrstí se spaseň bude. Am. —Za tímto nasledující odu rečnoval Pan Krpelán:Smrt je hrozná, smrt je zláOna ostrau kosu má. —Vy však při tom milí páni!Buďte bez všeho lekáníŽe ja začínám od smrti —Smrt! — ach! tá všetko zaškrtí,I nám teprv — smrt nemilá, —Hoj! až mi strach lomí kečkuKdyž si spomnu zaškrtilaPlačkovu krásnou Faječku.Vidíte milí kresťanéJak mocná jest ruka páně —Jak se vše na zemské kůliPodrobuje jeho vůliVždyť i to jeho svatá vůle bylaBy si fajka něco z boka odrazilamarný život, marný světěKdyž smrt všecko k hrobu zmeteOsud! ten má srdce chladne,Štestí to jest celé zradné. —Ubohá Fajka! zavčasne,Padlas v náruč smrti ďasnéSlaužilas jen na krátky čas.Byla to fajka než juž více neníUbohý vdovče kde tvé potešeníKdo ti již dodá útěchy v žalostiNikdo — ach nikdo! pravda jestit síceŽe v svete Fajek širokém jest dosti,než takovéto, Ach! už není více.Spomeň si vdovče! Kde jsau již ti dnoveKdyž se ti z fajky milené kuriloAž se ti srdce v košeli tešilo —Oni pryč prchli co zdanlivy snové —Prchli — aniž se spatky vratit chtějíNení víc fajky tak jich hlasy znějíFajko! faječka! nesmrtelné chvályTys zaslaužila by tě sprovadzaliCťitelé tvojí, v tauto smutnau dobuDo ukrutného studeného hrobu, —Zaslaužila si, by se na tvém hroběSkvěly pomníky k poctě fajko toběJenž by i pozdním potomkům hlásaliV jakové někdy poctě fajky stály. —Naposledy dokonal knežské obrady Pan Frntolín svým pronikavým žalozpěvem takto:Jestli že si smutnau umko kdy spívala píseňNuž hlásej smutnau ústami teď naozaj.Neb mělalis větších posavád ku nařeku příčinJak co před krátkým tvé srdce bodlo časem?Jestližes nad popely slávných měst truchlila někdyStyď se umko za to, to byli jen popelé;Truchlilalis někdy po utěklych náhle radostechPro sobě slávy si tím zyskala né velikéKdyby si jen po takýchto ničomnostech měla mysliSlídit a nad nimi vždycky se smautiti jen:Tak by tvůj básník s bobkem neokausil omáčky,A rádej ti teráz z kořene krk vylomil.Sber tedy o milená muzo své síly a zalkejNad tím co popele co i radosti činí —Na márách zde leží jenž usnula v Pánu pipečkaNemerkovností jednoho z vás o lidé —Hanba ty hanba ty O! osvícené člověčenstvo,Hanba devětnáctý tobě věku vzdelaný —Hanba ti, že takových posavád v svém sdržuješ lůněJenžto si tak vzácnau vážiti věc neumí. —Ač ty nelítostný, ty neměrkovný člověčisko.Cos ty vykázal viz, viz rany otvorené. —Vyz potoky z dvau Lajovych plynaucích okálíAž pltě, až parné nésti by mohli lodě. —Pozři na uplakané vůkol zde tváře sedícíchA nad svým zločinem, lkat a se trásti musíš.A však nechme ho již co osyčny trasti se lístekPotešmež smutné raději Lajka srdce.Neskuč roztomily za mnau více takto ku toběZ nadzemských výší pipka se nadrapujeJestli sem i hroznau vzala skázu, jest to telem jenDuch můj tam k nebi, v ráj roztomilý vyletěl.Tam on svým voňavým dýmkem ovívá i saméhoTvůrce, i anjelské zástupy oblezuje. —Až všeckým po plné teče slina spatno se dívat,Pipce a po slastech co tuto vám ja činím. —Ai tak již zustaň, tuto meškati déle nemůžemNeb se mi po ráji stískati již začalo;Zustaň a neplač, ja ta letím kde mi postlali lůžkoZustaň ach a zpomni si na mne také.Po těchto obradech nasledovala píseň dle té pohrební: „Rozžehnejme se s tím tělem,“ kterau také zde od slova k slovu uvázím:Ach já preneštastná fajka!Zanechávam Plačku LajkaMého velkého PatrónaNeb můj život se dokonáOsud divy osud směšny!Svět je márný a falešnýNechám tě však ale troškuPozri na mně můj Lajošku:Pozri na mně neb mne víceNeponeseš k světlu svíceMé svleky se položí v hrobTeď naposled mě slzau skrop.Při tomto všem vyslovném vyvedění, jedině smích panování převzal. A můj pán přítel pán Plačko Lajko, musil neborák se smíchem i žalostí plač spojiti. — Stálo to pravda víc než fajka tabáku, dve to ale sotvý bylo hodné. Co nasledovalo bylo víc, mnohem víc hodné, neb podle našého Staroslovanského ješte obyčeje, dával se tež kar, při kterém se již ze spící dýmky velikánové kotauče dýmu z úst kydaly majitelových. Naposledy pozorných činím všech dobrých fajčarů, na tuto počestnost strašte odhánející, myšlenky zapuzující, svět klamný kaurící dýmky, aby, událi se jím kdy to neštestí, že se jím dýmka roztluče duši i tělo sesbírali a k mému příteli k podobné počestnosti doručili. Poznamenati však sluší že vaček jejich musí královskýma parsuny dýchat, nebo Actores et Cantóres amant humores,[10]je již odjakživa skutečností potvrzeno. Při takovéto však příležitosti, prosím, něch na mně s nějakým úradkem nezabývají.Dopisovatel* Právě o pul noci, když v nejedné vínem zmyté hlavě strašiti zvyklo došel nás prítomný dopis po větřové štafetě. Ponevadž pak tež zanímavý a pro jednoho každého, jemuž se z huby rado kauří na nejvýš důležitý jest: sdelujeme ho hned za tepla aby tím štastněji na všech oniž se dýmce koří učinkovati mohl Vtipnému Čtenárstvu. Račiž pročež Vtipné Obecenstvo čtenárské láskavě prominuti, že sme nakrojené články na bok na tento čas odložili, ujišťujíce, že je hned v budaucím čísle po obyčejném porcií Vtip. Obecenstvu čtenárskému predkládati budeme, pokud se totiž neminau. A až se minau — pak — hm — jen tak mezi námi anticipato[11]budiž řeknuto, že nám dobrau — ach dobrau lahůdku pro lačné žaludky — pak — nu — co tedy — pak — mu jí predložim, a budu predkladati, až se totiž opět nemine — a až se mine — potom necháď Vt. Ob. se také učlověčí a neco dobrého našemu bubnu na pohůdku zašle.Redaktor[1]Dominus Humanissimus(lat.) — najmilší pán[2]Paně dopisovatel jen že tak velmi nelžete. Redactor.[3]Nic se nečekalo, ponevadž se hněd zazvonilo. Redactor.[4]Jak nepodarene přirovnání chtěl snad říci Pan Dopisovatel, jako starý hrnec. Redactor.[5]S kolectau(lat.) — druhom modlitby[6]Susp(irium)(lat.) — vzdych[7]Krejcárů v sumě 90— vtedajší zlatý mal 60 grajciarov[8]Třiadvacet Hronek— Kuzmányho časopisu (vyšli z nej tri diely, čiže ročníky v r. 1836 — 1838)[9]Erzelovat(z nem.) — rozprávať[10]Actores et Cantores amant humores(lat.) — herci a speváci milujú vlahu[11]Anticipato(lat.) — vopred
Kalinciak_Posledni-pocestnost-spici-dymky.html.txt
- 1 -Keď sme vstali v to ráno a vyšli na palubu, bolo ešte dosť zavčasu. Videli sme, že sa loď poberá hore riekou a ide veľmi pomaly. Že sme na rieke, rozoznali sme na prvý pohľad. Voda bola veľmi mútna, brehy boli cele blízko na jednej i druhej strane, hoci rieka, prichodilo uznať, nebola nepatrná. Do nej zasadili rad svetiel na zvláštnych svietnikoch: boli zdnuka prázdne a duté, zaletované dokonale na všetkých švíkoch, aby do nich nepresiakovalo. Svietniky sa hojdajú sťa veľké hrušky; nezanoria sa, hoci sú z ťažkej bľachoviny, alebo práve z liatiny; držia sa nad vodou, sťaby sa držal mechúr, keď ho nafúkajú. Vďačne by sa pobrali na vandrovku dolu vodou, bolo by im vdolinu, ale nemôžu. Priviazali ich o dno reťazami a či lanami. Ich postavenie je polovičaté, nie sú vo vode, ani v povetrí: práve ako ľudia, ktorí neraz nie sú ani sem, ani tam, alebo odpoly sem, odpoly tam. Hádam i preto sú v neprestajnom tanci na reťazi, držia rovnováhu zručne, aby svetlo, čo je hore, akoby na krátkom chvostíku hrušky, neprišlo, bojsa, pod vodu. Ponášajú sa čosi na panáka, čo má v podošvách olovo: podhoď ho akokoľvek, a skočí zakaždým na rovné nohy. Dívali sme sa na hrušky, ako ostávajú za nami. Veľmi chytro sme ich nenechávali. Loď sa vliekla pomaly, nemala ani polovicu obyčajnej rýchlosti. Stroje má mocné, mohli by ju hnať, hoc i proti prúdu: ale opatrnosti nezbýva. Možno nieto hĺbky, aby sa mohol prechádzať, ako mu ďaka, koráb takých rozmerov, ako je náš. Vrtuľa nebodaj rafne i takto na jednom-druhom mieste o dno. Na šťastie sa jej neublíži, dno bude akiste mäkké, má poriadny plášť hlienu: vrtuľa nemá do čoho zavadiť, čo by ju mohlo okaličiť. Iba čo sa voda tuho múti, kadiaľ ideme. Mútila by sa, i keby rieka bola čistá, a nie kalná, ako je dnes všade, i nad korábom. Poznať, že boli veľké pŕšky v kraji, z ktorého prišla voda.Prezerali sme si brehy. Sú akési nízke a plytké. Voda sa div ponad ne neprelieva. Okolo brehov vidno stromovie, inde tably lúk, na ktorých je tráva vysoká, ani siatina. Tu i tu kukne na nás dedina, kdesi zďaleka, z kopca, zas prejde lenivo popred nás osamelý dom alebo majer, čo je hneď na brehu. Medzi stromovím nájdu sa výseky, čo dajú nakuknúť do úzadia. Vidíme v nich nivy, možno pašienky, ale i obrobené zeme. Na niektorých kusoch vidno petrence, malé, ale sú husto, sťaby neboli kôpky sena, ale skôr kôpky hnoja, ako vyvážajú naši gazdovia, keď príde povážať zeme podjeseň alebo pred jarou. Vídať i zbožie v krížoch, iba že sú kríže nízke: stavali ich akosi inakšie než naše. Zato ich je husto: vidno, že je kraj veľmi úrodný a bohatý.„Tres joli“,[1]spoločník, čo všetko berie na žart, keď vyšiel na palubu, zvolal: „Daj ti mi bože: že vraj Európa, iná zem a iný vzduch! Veď je tu tiež Amerika! Voda veľká a mútna, plytké, nízke brehy, stromy a zasa stromy, ako v Amerike. Z Ameriky sme vyšli, do Ameriky prišli. Načo bolo platiť lístok, ustávať sa toľký kus cesty, keď sme tam, kde sme boli?“Hlas mal trochu chripľavý, ako býva zavčas rána, keď sa hrdlo ešte neprevetrilo. Tvár sa mu ligoce tuho, lebo ju len toť vyumýval, vlasy sa ligocú, lebo sú ešte mokré, prihladené nabok. Vidno, že len toť vyskočil z postele; vylákal ho iste nový kraj na palubu.„Tutto ’le mondo un paese“,[2]riekol šedivý spoločník. „Hľadáme nové svety, a všade svet ten istý. Ľudia pracovití, snaživí idú za blahobytom a pohodlím. Tu vidíme, usilujú sa vydobyť zo zeme všetko, čo len môžu, aby im bolo viacej.“Ukázala sa plytká nákladná bárka: je skorej ako veľký stoh alebo plť narárožená. Naložili ju senom a či hádam slamou. Môžbyť, že bude zbožie, zvážajú ho iste odkiaľsi odhora. Voda nesie bárku ľahko, je vdolinu, a ťarcha je nie veľká; iste nie toľká ako objem.Spúšťa sa na nás. Ktovie, čo sa s ňou robí. Kormidelník sa naťahuje tuho okolo vesla, že ju azda nakeruje nabok: ale vozidlo je veľmi nemotorné, nedá sa nakriatnuť. Naša loď, hoci veľká a ťažká, inakšie sa podáva kormidlu. I teraz, aby si bárka neublížila a nebuchla do nás, uhla sa jej trochu nabok. Nech sa neuhne, bárka by bola iste rafla o nás. Nám by nebola nič urobila, ale sebe neviem, či by nebola zlomila rebro.Ako sme kerovali, hodili sme sa k samej hruške, čo nesie svetielko; tuším sme sa i otreli o ňu akomak. Zatancovala tuho sem i ta, ale sa hneď utíšila a položila nabok. Lampa prišla temer do vody, že ju ledva vidno. V tie časy i svetlo i hruška podeli sa kdesi pod širokým brušiskom lode.Bárka sa spúšťa popri nás pomaly; máločo chybí, že sa nás netýka. Nestalo sa jej nič. Chlapi, čo sú na nej a boli sa predesili, vykrikujú od radosti, že ich neokúpalo, a slama, a či je čo, že nešla rybám za pašu. Kývajú nám čiapkami na znak radosti, hádam i povďačnosti. Nájdu sa vraj i biele vrany, natrafíš i na vďačnosť, hoc nie za každým uhlom. Loď im neodpovedala na pozdravy, a či bola zdvorilosť: iba my, ktorí halaškujeme na palube, čo sme im kývali rukou alebo čiapkou. Naša loď sa zarazila akosi. Keď bárka prešla, začali sme badať, že stojíme a nehýbeme sa. Bolo zjavné, že loď nasadla, nenašla hĺbky na mieste, kam bola zakerovala.Veľká bola robota naraziť ju zasa na cestu. Robili zvraty a obraty kormidlom a vrtuľou. Skrúcali sme sa sem i ta veľmi obratne. Bolo napodiv, ako sa môže obracať také ťažké teleso: ale poznať, že sa skrúca okolo jedného bodu, iste na ktorom sedí. Niže lode voda nielen že je mútna, ale je ozajstná kaluža. Vrtuľa rozmiešala hlien a usadliny, čo boli na dne, zamútila vodu sťa habarka ešte väčšmi. Počali sme si mívať, že nieto pomoci, že sa neobídeme bez dobrej zápinky a bude nám prichodiť volať inú loď alebo mocný motorový čln, aby sme sa dostali zo závozu.Na šťastie, loď si pomohla akosi sama. Pomkla sa znezrady, trochu ju akoby drglo: iste sa zviezla z melkého miesta a padla do hlbočiny. Zasa sa kolembá ako prvej a pohýna pomaly dohora. Zaradovali sme sa, že sme na slobode. Príliv ešte trval a práve, keď sme sedeli, bol na vrchole a iste nám spomohol. Onedlho bolo badať, ako voda opadúva, vracia sa mocným prúdom do mora. Brehy sa začali dvíhať; vystúpili z vody, že sa im už nemohla prelievať po plytkých krajoch. Nech ostaneme trochu dlhšie sedieť, voda by bola odpadla, loď by bola nasadla hlbšie do mäkkého hlienu a neviem, či by sa bola mohla ľahko pohnúť, hoc i mocným strojom.Pri brehoch vidno už loďky, onedlho začali sa ukazovať i väčšie lode. Halaškujú zakotvené, ako vidno, bez práce. Nemajú roboty, ako ani na iných stranách: akosi odrazu začalo všade loďstva zvyšovať. Začali kričať, že ho je priveľa, ako sa žalovali, že ho je primálo, kým bola vojna. I v premávke, ako i v iných oboroch, ukazujú sa podivné zvraty, ba hotové prevraty.Povaľujú sa drevené lode, čo zhlobili napochytre; niekde vidno, čo má z trámov iba kostru, ktorú zalepili cementom. Stavbu urobili chytro, trámovie zbili dovedna, do prázdnin naliali cementovej kaše. Keď cement stvrdol, nebolo treba iba vložiť dušu do prázdnej dutiny: stroj aký-taký, čo dodá života nehybnej hmote. A loď bola hotová. Spustili ju na more, naložili a v núdzi, aká bola v tie časy, usilovala sa robiť, čo mohla. Ostali tu vylihovať ako rozpomienky na veľkú vojnu: dnes ich už netreba; potrebám, ktoré máme dnes, môže vyhovieť veľmi pohodlne i riadne, spoľahlivé loďstvo. Mnoho ráz nieto čo prevážať, hoc by bolo loďstva čo ako pekného a trváceho.Trochu ďalej vidíme na brehoch veľké dvíhadlá: stroje úhľadné a mohutné, ktoré pracovali tuho vo dne i v noci; vyťahovali z hlbokých skladov tovar, najviac veľké ťarchy. Vyťahovali a prenášali ako nič ťažké delá a strelivo, sťaby to boli nepatrné poštové balíky. Dnes nemajú čo vyťahovať a prenášať, zaháľajú, ukazujúc prázdne ramená k nebu, sťaby spínali ruky. Ľudská námaha a dômysel hlivie tu bez úžitku, ale nikomu nebude ich ľúto. Radšej nech skazu vezmú tieto pekné správy, než aby mali začať znovu vynášať z útroby lodí ťažké delá a strelivo.Vidno niekde celé ulice, kde sú samé búdy, drevené, dlhé domy, ktoré zhlobili napochytre z rohov a lát a obili doskami, sťaby domy niekde v Patagónii. Cez tie dlhé domy premlelo sa hodne sveta. Vojsko, čo prišlo na lodiach, ostávalo v nich, kým ho neposlali, kde mu bolo treba ísť. Mnohý, čo tu vystúpil z lode, už sa viac nevrátil. Čo za morom tŕpli, čakali od neho list, čakali nadarmo. Nedočkali sa, iba ak listu, čo ich uvedomil, že ho viac nikdy neuvidia.Prišli sme konečne k ozajstným domom: napospol veľké sklady, rozložené po nábreží. Naša loď prišla na miesto. Prevliekli oceľové laná železnými kruhmi, čo sú vsadené v múrisku nábrežia. Pracuje čosi i vrtuľa, ale môže máločo vykonať. Omnoho viac osožia hriadle na prednej a zadnej palube. Na ne navíjajú laná, čo idú cez kruhy na nábreží; loď sa podáva bokom k brehu, primkýna sa nepozorovane, kým sa neoprie temer o samý múr. Preložili most o kolieskach z nábrežia na chodbu paluby, aby bolo dolu čím schodiť. Ale zísť nám nedajú: na jednom i druhom konci môstka stojí stráž v zbroji.Čo ako, sme v Bordeaux:[3]v prístave, o ktorom sme toľko hovorili, toľko sa ho naspomínali v dlhé, nekonečné dni, čo trvala plavba Veľkým oceánom.[4]Prichodilo vyplniť formestáť návštevu polície, vlastne prístavnej vrchnosti. Chorých nebolo: v tej veci sme mali šťastie. Jediný náš chorý bol spoločník, ktorý sa bol udrel do nosa. Pošmykla sa mu noha na mokrej palube, padol na nos a musel sa utiahnuť na dva dni a prikladať mokré obklady. I teraz mu je ešte ako poriadna uhorka. Vrchnosť nemala inej roboty, ako poprezerať osobné výkazy, podpísať ich a udrieť pečať, aby sme mohli vyjsť z lode a vystúpiť na breh.„Kde zosadnete v Paríži?“ spýtal sa ma pán, čo prezeral pasy a podpisoval ich.Nevedel som, čo odpovedať. Najprv som nerozumel dobre, čo sa ma spytuje, a keď som sa dovtípil, čo chce, bol som zas v pomykove, lebo sa mi ani nesnívalo, čo odpovedať. Na šťastie mal som kdesi karôtku, na ktorej bolo meno akéhosi hotela a všetky iné udania: ulica, číslo domu, počet izieb, osvetlenie, ceny za bývanie a zaopatrenie. Bol mi dal ktosi pri odchode z Puntareny ako dar a či radu, aby som mal pri sebe akú-takú kotvičku, na ktorú sa zachytiť, keď utkviem vo veľkom meste. Bola veľmi úhľadná, na nej cifry a arabesky, a ja som ju podal úradníkovi. Zapísal do lajstra svedomite meno a adresu hostinca.„To aby nás mohli nájsť,“ hovoríme si zarazení. „Už nám neostáva, ako ísť do hostinca, čo je na karôtke. Najhoršie, že nevieme, či je čo hoden alebo nie, a ako sa doň dostať.“„Sťa kde nám bývať,“ odpovedal som ja. „Nám sú, chvalabohu, všetky hostince v Paríži jednaké. Jeden nám je hoden práve toľko ako druhý.“Ostatné chvíľky na parníku boli dosť trápne, ako obyčajne býva. Bolo sa starať o batožinu, ktorá povandruje na colnú prehliadku a potom na miesto. Vracajúc sa ostatný raz do našej kajuty, prišlo nám prejsť jedálňou. Rozoberali stoly, za ktorými sme sedávali my a kamaráti, čo idú zostúpiť. Obrusy a servítky sú na kôpke, pôjdu k práčke. „Maître d’hôtel“[5]stojí s knižočkou; akiste vpisuje, koľko je kusov. Hodili sme ostatný pohľad na stôl, za ktorým sme sedávali, za ktorým nás hostil výtečne celou cestou náš kuchár. Pozreli sme, či zazrieme iných: tých, čo nás obsluhovali ochotne a mile od počiatku cesty až podnes ráno. Nieto ich tu. Rozlúčili sme sa s nimi hneď po raňajkách, keď sme usporadúvali účty.„I ja idem do Paríža,“ zvestoval nám Camille veľmi natešený. „Do Havru ma nepotrebujú…“Rozpadá sa veľká rodina, čo držala dosť tuho dovedna, alebo sa aspoň schádzavala do jedálne tri razy denne. Neraz sme vysedávali pri stoloch veselí a bezstarostní, zhovárali sa o bežných veciach, ale neraz zabrúsili i ďaleko, do vecí minulých a budúcich. Inokedy zas sedeli sme skľúčení, ak loď začala priveľmi prikyvovať alebo sa obracať trochu zboka nabok.„Madame“, tiež taká pečlivá pri obsluhe v kajutách oznámila nám, že ide do Paríža.„A prečo nie do Havru? Ja že idete na ostatnú stanicu.“„Do Havre[6]ide obyčajne málo cestovateľov.“„Ale našich ide ostať hodne.“„Áno, páni Angličania. Ale že ich vraj pôjdu zložiť do Liverpoolu: vyjednávajú so spoločnosťou o podmienkach. A ja do Liverpoolu nejdem.“Anglických rodín sme mali mnoho, ale i slobodných pánov. Zobrali sme ich v Santose z anglickej lode, na ktorej sa strhol oheň v ceste, medzi Montevideom[7]a Santosom. Loď s ohňom v skladiskách vtiahla do prístavu a cestovateľov vysadila. Jedna čiastka prešla na našu loď, iní si našli miesta na iných lodiach, čo medzi tým časom prišli do Santosa. Boli spokojní s nami, a i my sme ich mali radi. Boli veľmi milí a zábavní, cesta v ich spoločnosti bola veselá. Teraz naša loď mala by ich odviezť do prístavu, do ktorého mali lístky, ale iba ak by spoločnosť, ktorá im ich predala, vynahradila trovy za odbočenie do Liverpoolu. Vyjednávať vyjednávali o tom od Santosa a, ako sme videli, priaznive; prídu do svojho prístavu bez prekážky, akoby sa im nič nebolo stalo.Našu peknú kajutu našli sme prázdnu, sťaby ju boli vypľundrovali. Maître d’hôtel vyprázdnil postele, koberce a pokrývadlá dal povynášať do pary, aby v nich neostali zárodky chorôb. Kovová posteľ visí bokom na stene kajuty sťa prázdny rám. Budú vymetať, čistiť a natierať znovu, ako po každej ceste. Na chodbičke pred kajutou stojí Camille: nie už v bielej blúzočke s uterákom v ruke. Má prevesený zvrchník cez ruku a drží v nej paličku.„Odchodím poludňajším vlakom. Dnes večer budem v Paríži,“ zvestuje nám. Je natešený; vidno, že ho čosi ťahá do Paríža. „Batožina vám je v úrade, po prehliadke nech dobre zaviažu žinky.“Náš Camille bol človek veľmi poriadny, dobrý a vždy jednako úslužný. Obsluhoval nás ochotne, bez omrzenia a vrtochov. Dnes ráno nám pomohol usporadovať batožinu; dal ju i odniesť na colný úrad.Rozlúčili sme sa s ním, sťaby nám bol blízky. Išli sme pozdraviť pána komisára a lekára. Ďakovali sme im za priateľstvo a ochotu, ktorú nám preukazovali cestou. Odobrali sme sa od maître d’hôtel a od ľudí, čo nás obsluhovali. Naučili sme sa ich ctiť a vážiť, lebo úradníci a zamestnanci na tejto lodi si to napospol i zaslúžili.Vyšli sme na poschodie, do veľkého salóna. Boli v ňom všetko spoločníci, čo nám pribudli v Santose. Idú do Liverpoolu, ak sa vydarí vyjednávanie; ak nie, vystúpia v Havre a stadiaľ sa prevezú do Anglicka. Prišli sme skoro všetci odrazu, čo máme vystúpiť. Bolo nám trochu ťažko rozlúčiť sa s takou milou spoločnosťou. Bolo medzi nimi ľudí rozličných stavov. Úradníci peňažných ústavov, obchodných spoločností, ale i statkári, majetní majitelia z Južnej Ameriky, správcovia veľkých spoločností: všetko ľudia, čo idú domov odpočinúť si trochu po námahách a iste nadýchať sa svojského povetria a ducha. Iní majú pred sebou akiste i obchodné diela. Hospodárska kríza, ktorá zaľahla i na Južnú Ameriku olovenou ťarchou, ženie mnohých do Európy hľadať cestu a spôsob, ako sa z nej vypliesť bez úrazu.Keď sme prišli k spoločníkovi, ktorého nazvali „Tres joli“, vykríkol zarazený:„I vy idete? Nechávate nás tu samých?“ zabudol dodať, ako mával obyčaj: „Tres joli.“Priateľ, ktorý je už šedivý a skúsil sveta, odpovedal:„Veru, priateľu, prichodí sa i lúčiť. Život je vlastne nič iného, ako lúčenie. Len čo sa trochu spoznáme, privykneme čo z väčšieho jeden na druhého, už sa zas rozchádzame. Každý svojou stranou.“Znelo čosi smutne, čo riekol: vystupovalo akosi z rámca bežnej rozlúčky. Boli sme najviac vážni, poniektorý hádam i dojatý.„Ja nedopustím, ja nechcem, aby ste šli!“ začal kričať „Tres joli“. Naostatok začal revať ako rozmaznané deti, hodil sa na zem horeznačky a kričal, že sa rozliehalo: „Pán komisár, ja nedopustím, aby šli. Nech nejdú: ja budem veľmi kričať…“ reval tuho, oči si utieral bielym plátenným klobúkom, ktorý zobral do hrče, kopal nohami okolo seba ako zaťaté detváky, keď sa hodia od jedu na zem a revú bez poriadku.„Tres joli“ našiel i teraz spôsob rozveseliť nás.Pod dojmom smiešneho výstupu vyšli sme z lode a zišli na nábrežie.Skoro proti samej lodi je budova colného úradu. Bolo treba otvoriť batožinu; prezreli ju, ale veľmi slušne a šetrne. Vedia spriahnuť dovedna svedomitosť a horlivosť so šetrnosťou a zdvorilosťou. Vykonali povinnosť čestne a svedomite, ale nikoho neurazili a nerozhorčili.„Ja idem pohľadať hostinec,“ núka sa nám šedivý priateľ.„Načo nám je hostinec? Hostinec neutečie,“ zdržiava ho pani. „Hlavná vec je obriadiť batožinu.“„Prvá vec je zabezpečiť si hostinec,“ stál on na svojom. „Vieme, kde sme: aká je núdza o byty. Nie sme v Amerike!“„Azda kto ostal bez izby?“ odporuje mu pani. „My nehľadáme byt, ale iba izbu.“„Práve preto treba ju pohľadať, aby bola, kým nám nepredchytia!“„Nuž dobre: ja si obriadim sama batožinu,“ pristala konečne pani.Keď už vyšiel z budovy, dodala:„A čo si s ním počneš? Od rána nemá pokoja. Prebudil sa ešte do dňa, akiste nezažmúril oka celú noc.“„Pochytila ho horúčka, ako ju mávajú poniektorí v ceste,“ vysvetľujeme jej my.„Musí byť čosi takého. Schytí ho z príchodu, ale zasa, i keď sa máme hýbať. V ceste nemáme nikdy pokoja.“V úrade bolo mnoho roboty. Zhrnuli sme sa všetci odrazu, každý s toľkou batožinou. Úradník ide pokojne od kusa ku kusu, prezerá, čo pokladá za potrebné, trpezlive a vždy jednakej vôle. Je vždy pokojný a zdvorilý.„Ten pán nemá veru horúčky,“ poznamenala pani. „Nebojí sa, že sa opozdí alebo že príde privčas.“Prišla i slečna Eulália so svojou „maman“.[8]Stojí nad veľkou batožinou, z ktorej by temer mohol vystať neveľký obchodík s módnym tovarom.„Čože je to, že zostúpila i ona?“ pýtame sa prekvapení. Len predvčerom oznámila verejne že pôjde do Havru.“„Pred chvíľou prišiel brat z Paríža. V ostatnú chvíľu sa zobrala a zostúpila,“ vysvetľuje nám pani.„A vďačne?“ zastarela sa pekná slečna, jej peknými ústami preletel šelmovský úsmev. Bolo v ňom čosi i zlomyseľnosti.„Vďačne ako vďačne,“ odpovedá druhá pani. „Prišiel brat; veľká radosť, že prišiel. Maman natešená; vidíte, ako omladla: a slečna Eulália začala pakovať batožinu napochytre.“ Potom dodala, pristúpiac bližšie medzi nás: „I on vraj zostúpi…“„Pochybujem,“ zamiešal sa vážny pán. „Nenechá on toľkých priateľov. S nimi sa pohol, s nimi má lístok do toho istého mesta: s nimi i ostane.“„On“ bol jeden z tých, čo idú do Liverpoolu. Tancúval dosť často so slečnou Euláliou, najmä v ostatné časy: shimmy a foxtrot.[9]Začali pošuškávať, či nevykvitne azda niečo z tancov, v ktorých pozorovateľky badali dobrú súhru medzi ním a ňou.„Bolo začať prvej nadväzovať styky,“ mienil vážny pán. „Bolo kedy od Santosa rozostrieť sieť a sťahovať ju opatrne a dotuha, aby neumkol.“„Nechytí ho do siete,“ prorokuje ktorási pani, „je veľmi prefíkaný. Vyšmykne sa ako hláč a uskočí. Zišla by sa dobrá udica, či by hádam nezahryzol…“„Bolo prechádzok po palube, bolo, na moj pravdu. Ja som videl, neraz — mnoho ráz,“ zastarel sa pán, ktorý sa podchvíľou chytal za ľavé koleno. Zobrali sme ho v Rio de Janeiro.[10]Vybral sa do Pyrenejí na kúpanie proti lámke. „Vídal som ich, i závidel im. Vidíte, ako som ožlkol. A ja viem povedať, že ju nechá; nechá ju iste, lebo je čertovský chlap. Nechá ju, verte mi. Ej, keby sa ja vedel tak šikovne striasť tejto prekliatej reumy…“ Chytil sa za koleno a postískal ho trochu. „Ale ona drží tuho, koho raz chytí. Aj-aj-aj…“ Odkrivkal k stolu. Čakala ho batožina, ktorú prichodilo otvoriť a prehliadať.Prešla miestnosťou „madame“.[11]Vyobliekala sa vkusne do plášťa kávovej farby s pekným klobúčikom, okolo ktorého je pštrosie pierko, že kyvká trochu pred pravým okom. V ruke má neveľký kufrík, pletený veľmi ozdobne z akéhosi jemného prútia, na rohoch lesklé gomby a či šajby. Iste výrobok čínsky alebo japonský.Pán, čo sa macia po kolene, poklonil sa jej hlboko.„Do videnia, madame. Budem sa usilovať vrátiť sa našou loďou. Len aby túto prekliatu reumu tu nechal. Ja jej, na moj pravdu, nebudem platiť lístok do Ria.“„Madame“ sa zasmiala, pozdravila i nás s úsmevom na zdravej, veselej tvári.„Ani by sme madame nepoznali,“ poznamenala ktorási pani.„Keby chcela, mohla by žiť na pokoji na svojom,“ vraví pán s boľavým kolenom. „Má dom kdesi pri Paríži, synovia sa majú dobre, má čosi i groša. Iná by ostala doma a kupovala by módy.“„Jej sa nechce ostať doma, lebo rada cestuje, najmä na mori,“ vysvetľuje ktorási slečna. „Že sa vraj nabýva doma, keď ostarie a nebude môcť chodiť.“„Veru hádam, má ona dudky,“ tvrdí pán s boľavým kolenom.Konečne prevzali nám batožinu, že ju odpravia do Paríža. Ostala nám iba kapsa s nevyhnutnými potrebami. Keď sme si odkladali lístok na batožinu, pani mi závidela.„Vy už nemáte starosti, a ja všetko, čo je tu, na hriešnej hlave!“Mala veru dosť hodne kúskov, väčších i menších.„Oddajte i vy svoju,“ radili sme jej.„A čo ja viem? Vidíte, čo robí. Ani nevieme, kde pôjdeme: či do Paríža k synovi, či do San Sebastiana[12]po práci. Ja by radšej k synovi, ale neprišiel.“„Nebude v Paríži,“ riekla slečna Otília.„I vlani bol v lete vonku. Písali sme mu z Lisabonu, že ideme. Keď nás nečakal dnes, iste ho nezastihol náš list. Zasa bude kdesi…“„Bolo istejšie poslať telegram,“ radí otec slečny Otílie. „Keď sme sa stavili v Lisabone, bola práve všeobecná stávka na španielskych poštách. Váš list ostal kdesi, možno i dnes leží v niektorom úrade.“„Veď i ja tak, že radšej telegram; ale zostúpiť v Lisabone a oddať telegram, môj ani počuť. Že by ho vraj loď odbehla…“„Boli by sme vám my obriadili telegram,“ zvolala slečna Otília. „Keď sme sa ohlásili v Lisabone, boli sme i na pošte.“„Môj je raz taký, že by neunúval ani za svet,“ žaluje sa pani.„Je naozaj veľký hlavaj,“ jeduje sa slečna Otília. „I ja som povedala už dávno, že je hlavaj.“Smiali sme sa na ňom, lebo mal o mnohých veciach zvláštne náhľady. Paniu náš smiech ešte väčšmi nabadúril.„Nebudem už nikoho slúchať, ani nepoviem nikomu nič. Pošlem synovi telegram: uvidím, či príde, alebo nie. Odpoveď by mohla prísť ešte dnes.“„Večer, večer,“ vysvetľuje ktosi. „A najskôr zajtra ráno.“Vo vchode do úradovne zjavila sa tvár šedivého priateľa. Bola červená ako rak. V ruke drží klobúk, utiera si šatôčkou pot z čela.„Bol som i v hostinci, práve čo sa vraciam,“ zvestuje nám. „Ponúkli mi ho pred úradom: prirodzene, išiel som ho pozrieť. Nuž je ešte ta. Ale zasa neviem, či sa neprekabátim. Ale ja myslím, že nebude cele nanič. Uvidíme. V najhoršom prípade príde nám v ňom bývať dnes a zajtra. Zajtra rozhodneme, najďalej zajtra, kde sa obrátiť: či do Paríža, či do San Sebastiana.“ Vystrčil palec a ukazovák a bádal ukazovákom pravej ruky tu do jedného, tu do druhého. „Ponúkol by som vám, priatelia, hospodu veľmi vďačne: ale nie som cele istý, či by sa vám páčila. Každý má svoje záľuby. Ostatne, ktosi mi nadštrkol čosi, že budete mať kdesi hospodu zabezpečenú…“„Ideme do hôtela Normandie,“ riekol otec slečny Otílie.„Práve, práve, hôtel Normandie,“ spamätal sa náš priateľ.„A oni pôjdu s nami,“ ukázala na nás slečna Otília.„No teda: i to by sme mali v poriadku!“ zvolal šedivý priateľ. „Všetko obriadime, všetko pomaličky. Prvá vec mať hospodu. Bytová núdza tu v Európe je podivná. Nik by neuveril…“Utieral si pot z čela, ani čo by chcel zotrieť z povrchu zeme bytovú núdzu, ktorá nad ňou zavisla.„Izbu nie je ťažko nájsť, človeče,“ tíši ho otec slečny Otílie, „len nech nechybí iné, čo je hlavná vec.“ A šúchal prstami, akoby čítal peniaze.„Do videnia, do videnia!“ volal za nami, keď sme vsadli do povoza. „Azda sa uvidíme ešte, ja aspoň myslím, že sa uvidíme.“Boli sme ďaleko, keď zišlo komusi na um:„Ani sme sa nepýtali, kde býva: akože sa zídeme?“Uspokojil nás otec slečny Otílie:„Netreba sa nám trápiť, veď nás nájde. Povedali sme mu, do ktorého hostinca ideme.“Prešli sme chytro mestom, tou čiastkou, čo leží medzi colným úradom a hostincom. Čo sme prešli z neho, zapáčilo sa nám. Poniektorí začali sme sa cítiť v ňom odrazu ako doma. A ozaj ukáže sa akosi prívetive, má na sebe tuhý nádych stariny, ktorá nie je postískaná a skrčená v tesných kľukatých uličkách, ale sa rozkladá pohodlne a spokojne, sťaby sa vysmievala nám, mladým. Ale najväčší kus mesta je nový, v ňom panuje ruch a život, ako v ktoromkoľvek veľkom meste.Hôtel Normandie nemal skutočne izieb. Šedivý priateľ mal pravdu: bytová núdza. Ale slečna Otília a Eugénia dostali peknú izbu, i ich otec mal pri nich izbičku.„Izbu je ľahko nájsť,“ ubezpečila nás slečna z úradovne. „I tu neďaleko máte dobrý hôtel.“Vodičovi auta dala návod a on nás zaviezol na patričné miesto. Dali nám izbu hneď, veľmi peknú, na prvom poschodí.[1]Veľmi pekne.[2]Celý svet je ten istý(kraj).[3]Bordeaux— prístavné mesto na rieke Garonne v juhozápadnom Francúzsku[4]Veľký oceán— Tichý oceán alebo Pacifický oceán. Rozprestiera sa medzi Amerikou, Áziou, Austráliou a Antarktídou.[5]maître d’hôtel(franc.) — hlavný čašník[6]Le Havre— najväčší prístav v severnom Francúzsku. Leží pri ústí Seiny na pobreží kanálu La Manche.[7]Montevideo— hlavné mesto juhoamerickej republiky Uruguay. Leží pri ústí rieky La Plata.[8]maman(franc.) — mama[9]shimmy a foxtrot(angl.) — tance amerického pôvodu, ktoré boli rozšírené v dvadsiatych rokoch[10]Rio— Rio de Janeiro, hlavné mesto Brazílie a prístav na pobreží Atlantického oceánu[11]madame(franc.) — pani[12]San Sebastian— španielske prístavné mesto pri Biskajskom zálive
Kukucin_Dojmy-z-Francuzska-Crty-z-ciest.html.txt
1. Švejkovy nehody ve vlakuV jednom kupé II. třídy rychlíku Praha — České Budějovice byli tři, nadporučík Lukáš, naproti kterému seděl starší pán, úplně holohlavý, a Švejk, který stál skromně u dveří k chodbě a chystal se právě vyslechnout nový příval hromobití nadporučíka Lukáše, který, nedbaje přítomnosti holohlavého civilisty, hřímal Švejkovi do duše po celé trati, kterou projeli, že je boží dobytek a podobně.Nešlo o nic jiného než o maličkost, o počet zavazadel, která Švejk opatroval.„Ukradli nám kufr,“ vytýkal nadporučík Švejkovi, „to se jen tak řekne, holomku!“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant,“ ozval se tiše Švejk, „dovopravdy ho ukradli. Na nádraží se vždycky potlouká moc takových šizuňků a já si to představuju tak, že jednomu z nich senepochybnězamlouval váš kufr a ten člověk ženepochybněvyužitkoval toho, jak jsem vodešel vod zavazadel, abych vám vohlásil, že s našima zavazadlama je všechno v pořádku. Von moh ten náš kufr ukradnout právě jen v takovej příznivej okamžik. Po takovým okamžiku voni pasou. Před dvěma léty na Severozápadním nádraží ukradli jedné paničce kočárek i s holčičkou v peřinkách a byli tak šlechetní, že holčičku vodevzdali na policejním komisařství u nás v ulici, že přej ji našli pohozenou v průjezde. Potom udělaly noviny z tý ubohý paní krkavčí matku.“A Švejk důrazně prohlásil: „Na nádraží se kradlo vždycky a bude se krást dál. Jinak to nejde.“„Já jsem přesvědčen, Švejku,“ ujal se slova nadporučík, „že to s vámi jednou prachšpatně skončí. Pořád ještě nevím, děláte-li ze sebe vola, nebo jste se už volem narodil. Co bylo v tom kufru?“„Dohromady nic, pane obrlajtnant,“ odpověděl Švejk, nespouštěje očí z lysé lebky civilisty, sedícího naproti nadporučíkovi, který, jak se zdálo, nejevil pražádný zájem o celou záležitost a četl si „Neue freie Presse“. „V celým tom kufru bylo jen zrcadlo z pokoje a železnej věšák z předsíně, takže jsme vlastně neutrpěli žádný ztráty, poněvadž zrcadlo i věšák patřily panu domácímu.“Vida hrozný posuněk nadporučíkův, pokračoval Švejk laskavým hlasem: „Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsem vo tom, že ten kufr bude ukradenej, napřed nic nevěděl, a co se týká toho zrcadla a věšáku, tak jsem to voznámil panu domácímu, že mu to vrátíme, až přijdem z vojny domů. V nepřátelskejch zemích je hodně zrcadel i věšáků, takže ani v tomhle případě nemůžeme utrpět s panem domácím žádnou ztrátu. Jakmile dobijeme nějaký město…“„Kušte, Švejku,“ strašlivým hlasem vskočil do toho nadporučík; „já vás jednou předám k polnímu soudu. Rozvažte si dobře, jestli nejste nejprachpitomějším chlapem na světě. Některý člověk, kdyby žil tisíc let, nevyvedl by tolik pitomostí, jako vy během těch několika neděl. Doufám, že jste to také pozoroval?“„Poslušně hlásím, že jsem to, pane obrlajtnant, pozoroval. Já mám, jak se říká, vyvinutej pozorovací talent, když už je pozdě a něco se stane nepříjemnýho. Já mám takovou smůlu jako nějakej Nechleba z Nekázanky, který tam chodil do hospody ,V čubčím háji‘. Ten chtěl vždycky dělat dobrotu a vod soboty vést novej život a vždycky na druhej den říkal: ,Tak jsem vám, kamarádi, k ránu pozoroval, že jsem na pryčně.‘ A vždycky ho to stihlo, když si umínil, že půjde v pořádku domů, a nakonec se vysvětlilo, že porazil někde nějakou vohradu nebo vypřáh koně drožkářovi nebo si chtěl pročistit fajfku pérem z kohoutího chvostu nějaký policejní patroly. Von byl z toho celej zoufalej a nejvíc mu bylo líto, že se ta smůla táhne po celý generace. Jeho dědeček šel jednou na vandr…“„Dejte mně pokoj, Švejku, s vašemi výklady.“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že všechno, co zde povídám, je svatosvatá pravda. Jeho dědeček šel na vandr…“„Švejku,“ rozčilil se nadporučík, „ještě jednou vám přikazuji, abyste mně nic nevykládal, nechci nic slyšet. Až přijedeme do Budějovic, pak si to s vámi vyřídím. Víte, Švejku, že vás dám zavřít?“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že to nevím,“ měkce řekl Švejk; „ještě jste se vo tom nezmiňoval.“Nadporučíkovi bezděčně zacvakaly zuby, vzdychl si, vytáhl z pláště „Bohemii“ a četl zprávy o velkých vítězstvích, o činnosti německé ponorky „E“ na Středozemním moři, a když přišel na zprávu o novém německém vynálezu na vyhazování měst do povětří pomocí zvláštních bomb vrhaných z letadel, které vybuchují třikrát za sebou, byl vyrušen hlasem Švejka, který promluvil na holohlavého pána:„Dovolte, vašnosti, neráčíte být pan Purkrábek, zástupce banky Slávie?“Když holohlavý pán neodpovídal, řekl Švejk nadporučíkovi:„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsem jednou četl v novinách, že normální člověk má mít na hlavě průměrně šedesát až sedumdesát tisíc vlasů a že černý vlasy bývají řidčí, jak je vidět z mnohých případů.“A pokračoval neúprosně dál: „Potom říkal jednou jeden medik v kavárně ,U Špírků‘, že padání vlasů zaviňuje duševní pohnutí v šestinedělí.“A nyní se stalo něco hrozného. Holohlavý pán vyskočil, zařval na něho: „Marsch heraus, Sie Schweinkerl,“ vykopl ho do chodby, a vrátiv se do kupé, uchystal malé překvapení nadporučíkovi tím, že se mu představil.Byl to nepatrný omyl. Holohlavé individuum nebylo panem Purkrábkem, zástupcem banky Slávie, ale pouze generálmajorem von Schwarzburg. Generálmajor konal právě v civilu inspekční cestu po posádkách a jel překvapit Budějovice.Byl to nejstrašnější inspekční generál, který se kdy narodil, a našel-li něco v nepořádku, vedl jen tuto rozmluvu s veliteli posádek:„Máte revolver?“ „Mám.“ „Dobře! Na vašem místě jistě bych věděl, co s ním dělat, neboť co zde vidím, to není posádka, ale stádo sviní.“A skutečně po jeho inspekční cestě se tu a tam vždycky někdo zastřelil, což generálmajor von Schwarzburg konstatoval se zadostiučiněním: „Tak to má být! To je voják!“Vypadalo to tak, že nemá rád, když po jeho inspekci zůstal vůbec někdo naživu. Měl mánii přeložit vždy důstojníka na nejnepříjemnější místa. Stačilo to nejmenší, a důstojník se již loučil se svou posádkou a putoval na černohorské hranice nebo do nějakého opilého, zoufalého garnizónu v špinavém koutě Haliče.„Pane nadporučíku,“ řekl, „kde jste navštěvoval kadetní školu?“„V Praze.“„Vy jste tedy chodil do kadetní školy a nevíte ani, že důstojník je zodpověden za svého podřízeného. To je pěkné. Za druhé bavíte se se svým sluhou jako s nějakým svým intimním přítelem. Dovolujete mu, aby mluvil, aniž by byl tázán. To je ještě hezčí. Za třetí dovolíte mu urážet vaše představené. A to je to nejkrásnější; ze všeho toho vyvodím důsledky. Jak se jmenujete, pane nadporučíku?“„Lukáš.“„A u kterého pluku sloužíte?“„Byl jsem…“„Děkuji, o tom, kde jste byl, není řeči, chci vědět, kde jste teď.“„U 91. pěšího pluku, pane generálmajore. Přeložili mne…“„Vás přeložili? To udělali velice dobře. Vám nebude na škodu podívat se co nejdřív s 91. pěším plukem někam na bojiště.“„O tom je již rozhodnuto, pane generálmajore.“Generálmajor měl nyní přednášku o tom, že pozoruje poslední léta, že důstojníci mluví se svými podřízenými familiérním tónem a že v tom vidí nebezpečí šíření nějakých demokratických zásad. Voják se má držet v hrůze, musí se třást před svým představeným, bát se ho. Důstojníci musí držet mužstvo na deset kroků od těla a nedovolit mu, aby přemýšlelo samostatně nebo dokonce vůbec myslilo, v tom že je tragický omyl posledních let. Dřív se mužstvo bálo důstojníků jako ohně, ale dnes…Generálmajor beznadějně máchl rukou: „Dnes většina důstojnictva mazlí se s vojáky. To jsem chtěl říct.“Generálmajor vzal opět své noviny a zahloubal se do čtení. Nadporučík Lukáš vyšel bledý na chodbu, aby si to se Švejkem vypořádal.Našel ho stojícího u okna s tak blaženým a spokojeným výrazem, jaký může mít jen jednoměsíční robátko, které se napilo, nacucalo a nyní spinká.Nadporučík se zastavil, kývl na Švejka a ukázal mu prázdné kupé. Vešel za Švejkem a uzavřel dveře.„Švějku,“ řekl slavnostně, „konečně přišel okamžik, kdy dostanete pár facek, jakých svět neviděl. Pročpak jste napadl toho plešatého pána? Víte, že je to generálmajor von Schwarzburg?“„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant,“ ozval se Švejk, tváře se jako mučedník, „že já vůbec nikdy v životě jsem neměl toho nejmenšího úmyslu někoho urazit a že vůbec nemám ponětí a zdání o nějakým panu generálmajoru. Von vopravdu je celej pan Purkrábek, zástupce banky Slávie. Ten chodil k nám do hospody a jednou, když u stolu usnul, tak mu na jeho pleš nějakej dobrodinec napsal inkoustovou tužkou: ,Dovolujeme si vám tímto dle připojené sazby III. c) zdvořile nabídnouti nastřádání věna a vybavení vašich dítek pomocí životního pojištění!‘ To se ví, že všichni vodešli a já tam s ním zůstal sám, a poněvadž mám vždycky smůlu, tak von potom, když se probudil a podíval se do zrcadla, se rozčilil a myslel, že jsem to jemu udělal já, a chtěl mně dát taky pár facek.“Slůvko „taky“ splynulo tak dojemně měkce a vyčítavě ze rtů Švejka, že nadporučíkovi sklesla ruka.Ale Švejk pokračoval: „Pro takovou malou mejlku se ten pán nemusel rozčilovat, von má mít vopravdu šedesát až sedumdesát tisíc vlasů, jako to bylo v tom článku, co má všechno mít normální člověk. Mně nikdy v životě nenapadlo, že existuje nějakej plešatej pan generálmajor. To je, jak se říká, tragickej omyl, kerej se může každýmu přihodit, když člověk něco poznamená a ten druhej se hned toho chytí. To nám jednou před léty vypravoval krejčí Hývl, jak jel z místa, kde krejčoval ve Štýrsku, do Prahy přes Leoben a měl s sebou šunku, kterou si koupil v Mariboru. Jak tak jede ve vlaku, myslel si, že je vůbec jedinej Čech mezi pasažírama, a když si u Svatýho Mořice začal ukrajovat z tý celý šunky, tak ten pán, co seděl naproti, počal dělat na tu šunku zamilovaný voči a sliny mu začaly téct z huby. Když to viděl krejčí Hývl, povídal si k sobě nahlas: ,To bys žral, ty chlape mizerná.‘ A ten pán mu česky vodpoví: ,To se ví, že bych žral, kdybys mně dal.‘ Tak tu šunku sežrali společně, než přijeli do Budějovic. Ten pán se jmenoval Vojtěch Rous.“Nadporučík Lukáš podíval se na Švejka a vyšel z kupé. Když seděl opět na svém místě, objevila se za chvíli ve dveřích upřímná tvář Švejkova:„Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že jsme za pět minut v Táboře. Vlak stojí pět minut. Nepřikážete objednat něco k snědku? Před léty zde mívali moc dobrou…“Nadporučík zuřivě vyskočil a na chodbě řekl k Švejkovi: „Ještě jednou vás upozorňuji, že čím méně se ukazujete, tím jsem šťastnější. Nejraději bych byl, kdybych vás vůbec neviděl, a buďte ubezpečen, že se o to postarám. Neukazujte se mně vůbec na oči. Ztraťte se mně z dohledu, vy dobytku, pitomče.“„Dle rozkazu, pane obrlajtnant.“Švejk zasalutoval, otočil se vojenským krokem a šel na konec chodby, kde se posadil v koutku na sedátko průvodčího a zapředl rozmluvu s nějakým železničním zřízencem: „Mohu se vás, prosím, na něco zeptat?“Železniční zřízenec, nejevící patrně žádné chuti do rozhovoru, slabě a apaticky kývl hlavou.„Ke mně chodíval,“ rozhovořil se Švejk, „jeden dobrej člověk, nějakej Hofmann, a ten vždy tvrdil, že tyhle poplašný signály nikdy neúčinkují, že to zkrátka a dobře nefunguje, když se zatáhne za tuhle rukojeť. Já, spravedlivě řečeno, jsem se nikdy takovou věcí nezajímal, ale když už jsem si tady toho poplašného aparátu všíml, tak bych rád věděl, na čem jsem, kdybych náhodou toho někdy potřeboval.“Švejk vstal a přistoupil s železničním zřízencem k poplašné brzděV nebezpečí.Železniční zřízenec uznal za svou povinnost vysvětlit Švejkovi, v čem záleží celý mechanismus aparátu na poplach: „To vám správně řekl, že se musí zatáhnout za tuhle rukojeť, ale lhal vám, že to nefunguje. Vždy se vlak zastaví, poněvadž je to ve spojení přes všechny vagóny s lokomotivou. Poplašná brzda musí fungovat.“Oba měli přitom ruce na držátku rukojeti páky a je jistě záhadou, jak se to stalo, že ji vytáhli a vlak stanul.Nemohli se také nijak oba shodnout, kdo to vlastně udělal a dal poplašný signál.Švejk tvrdil, že on to nemohl být, že to neudělal, že není žádný uličník.„Já se sám tomu divím,“ říkal dobrácky ke konduktérovi, „proč se vlak tak náhle zastavil. Jede, a najednou stojí. Mě to víc mrzí než vás.“Nějaký vážný pán postavil se na obranu železničního zřízence a tvrdil, že slyšel, jak ten voják první začal rozhovor o poplašných signálech.Naproti tomu Švejk mluvil neustále cosi o své poctivosti, že nemá žádného zájmu na zpoždění vlaku, poněvadž jede do války.„Pan přednosta stanice vám to vysvětlí,“ rozhodl konduktér, „to vás bude stát dvacet korun.“Zatím bylo vidět, jak cestující vylézají z vagónů, vrchní průvodčí píská, nějaká paní zděšeně běží s cestovním kufrem přes trať do polí.„To stojí dovopravdy za dvacet korun,“ rozšafně řekl Švejk, zachovávaje naprostý klid, „to je ještě moc laciný. Jednou, když byl císař pán návštěvou na Žižkově, tak nějakej Franta Šnor zastavil jeho kočár tím, že si před císařem pánem kleknul na kolena do jízdní dráhy. Potom ten policejní komisař z toho rajónu řekl k panu Šnorovi s pláčem, že mu to neměl dělat v jeho rajónu, že to měl udělat vo jednu ulici níž, co patří už pod policejního radu Krause, tam že měl vzdávat hold. Potom toho pana Šnora zavřeli.“Švejk rozhlédl se kolem, právě když vrchní průvodčí rozmnožil kruh posluchačů.„Tak abychom zas dál jeli,“ řekl Švejk, „to není nic pěknýho, když se vlak vopozdí. Kdyby to bylo za míru, tak spánembohem, ale když je válka, tak má každej vědět, že v každým vlaku jedou vojenský osoby, generálmajorové, obrlajtnanti, buršové. Každý takový vopoždění je vošemetná věc. Napoleon se u Waterloo vopozdil vo pět minut a byl v hajzlu s celou svou slávou…“V tom okamžiku prodral se skupinou posluchačů nadporučík Lukáš. Byl příšerně bledý a nemohl nic jiného ze sebe vypravit než: „Švejku!“Švejk zasalutoval a ozval se: „Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že na mě svalili, že jsem zastavil vlak. Železniční erár má náramně divný plomby u poplašnejch brzd. Člověk aby se k tomu ani nepřibližoval, jinak by mohl mít malér a mohli by na něm chtít dvacet korun, jako chtějí na mně.“Vrchní průvodčí byl již venku, dal signál a vlak se opět rozjel.Posluchači šli na svá místa v kupé a nadporučík Lukáš nepromluvil víc ani slova a šel si též sednout.Zůstal jen průvodčí vlaku se Švejkem a železničním zřízencem. Průvodčí vlaku vytáhl zápisní knížku a sestavoval relaci o celém případě. Železniční zřízenec nevraživě se díval na Švejka, který se klidně otázal: „Jste již dlouho u dráhy?“Poněvadž železniční zřízenec neodpovídal, prohlásil Švejk, že znal nějakého Mlíčka Františka z Uhříněvse u Prahy, který také jednou zatáhl za takovou poplašnou brzdu a tak se lekl, že ztratil na čtrnáct dní řeč a nabyl ji opět, když přišel k Vaňkovi zahradníkovi do Hostivaře na návštěvu a popral se tam a voni vo něho přerazili bejkovec. „To se stalo,“ dodal Švejk, „v roce 1912 v květnu.“Železniční zřízenec otevřel si dveře klozetu a zamkl se v něm.Zůstal průvodčí se Švejkem a mámil na něm dvacet korun pokuty, zdůrazňuje, že ho musí v opačném případě předvést v Táboře k přednostovi stanice.„Dobrá,“ řekl Švejk, „já rád mluvím se vzdělanejma lidma a mě to bude těšit, když uvidím toho táborskýho přednostu stanice.“Švejk vytáhl z blůzy dýmku, zapálil si, a vypouštěje ostrý dým vojenského tabáku, pokračoval: „Před léty byl ve Svitavě přednostou stanice pan Wagner. Ten byl ras na svý podřízený a tejral je, kde moh, a nejvíc si zalez na nějakýho vejhybkáře Jungwirta, až ten chudák se ze zoufalství šel utopit do řeky. Než to ale udělal, napsal psaní přednostovi stanice, že ho bude v noci strašit. A já vám nelžu. Proved to. Sedí v noci milej pan přednosta u telegrafního aparátu, ozvou se zvonky a přednosta přijme telegram:,Jak se máš, pacholku? Jungwirt.‘Celej týden to trvalo a přednosta počal posílat po všech tratích takovýhle služební telegramy, jako odpověď tomu strašidlu:,Odpusť mně to, Jungwirte.‘A v noci nato vyklapá mu aparát takovouhle odpověď:,Oběs se na semaforu u mostu. Jungwirt.‘A pan přednosta ho poslech. Potom kvůli tomu zavřeli telegrafistu ze stanice před Svitavou. Vidíte, že jsou věci mezi nebem a zemí, vo kterých nemáme ani ponětí.“Vlak vjel do táborského nádraží a Švejk, než v průvodu průvodčího vyšel z vlaku, ohlásil, jak se patří, nadporučíkovi Lukášovi: „Poslušně hlásím, pane obrlajtnant, že mne vedou k panu přednostovi stanice.“Nadporučík Lukáš neodpověděl. Zmocnila se ho úplná apatie ke všemu. Problesklo mu hlavou, že je nejlepší vykašlat se na všechno. Stejně na Švejka jako na holohlavého generálmajora naproti. Sedět klidně, vystoupit v Budějovicích z vlaku, ohlásit se v kasárnách a ject na frontu s nějakou maršovou rotou. Na frontě se dát případně zabít a zbavit se toho mizerného světa, po kterém se potlouká taková potvora, jako je Švejk.Když se vlak hnul, vyhlédl nadporučík Lukáš z okna a viděl na peróně stát Švejka, zabraného ve vážný rozhovor s přednostou stanice. Švejk byl obklopen zástupem lidu, mezi kterým bylo vidět též několik železničních uniforem.Nadporučík Lukáš si povzdechl. Nebyl to povzdech lítosti. Bylo mu lehce u srdce, že Švejk zůstal na peróně. Dokonce i ten plešatý generálmajor nezdál se mu být takovou protivnou obludou.*Vlak již dávno supěl k Českým Budějovicím, ale na peróně nádraží lidí kolem Švejka neubývalo.Švejk mluvil o své nevině a přesvědčil zástup tak, že se vyjádřila jedna paní: „Zas tady jednoho vojáčka sekýrujou.“Zástup přijal toto mínění a jeden pán obrátil se na přednostu stanice s prohlášením, že zaplatí za Švejka dvacet korun pokuty. Je přesvědčen, že ten voják to neudělal.„Podívejte se na něho,“ odvozoval z nejnevinnějšího výrazu na tváři Švejka, který, obraceje se k zástupu, pronášel: „Já jsem, lidičky, nevinnej.“Potom se objevil četnický strážmistr a vyvedl ze zástupu jednoho občana, zatkl ho a odváděl se slovy: „To si zodpovíte; já vám ukážu, pobuřovat lidi, že když se takhle jedná s vojáky, že nikdo nemůže od nich žádat, aby to Rakousko vyhrálo.“Nešťastný občan nevzmohl se na nic jiného než na upřímné tvrzení, že je přece řeznický mistr od Staré brány a že to tak nemyslel.Mezitím dobrý muž, věřící v nevinnost Švejkovu, zaplatil za něho v kanceláři pokutu a odvedl si Švejka do restaurace třetí třídy, kde ho pohostil pivem, a zjistiv, že všechny průkazy i vojenský lístek na dráhu nalézají se u nadporučíka Lukáše, velkomyslně dal mu pětku na lístek i na další útratu.Když odcházel, řekl důvěrně k Švejkovi: „Tak, vojáčku, jak vám povídám, jestli budete v Rusku v zajetí, tak pozdravujte ode mne sládka Zemana v Zdolbunově. Máte to přece napsané, jak se jmenuji. Jen buďte chytrý, abyste dlouho nebyl na frontě.“„Vo to nemějte žádnej strach,“ řekl Švejk, „je to vždycky zajímavý, uvidět nějaký cizí krajiny zadarmo.“Švejk zůstal sám sedět za stolem, a zatímco propíjel tiše pětku od šlechetného dobrodince, sdělovali si lidé na peróně, kteří nebyli při rozmluvě Švejkově s přednostou stanice a viděli jenom zdáli zástup lidu, že tam chytli nějakého špióna, který fotografoval nádraží, což však vyvracela jedna paní tvrzením, že se o žádného špióna nejedná, že však slyšela, jak jeden dragoun posekal důstojníka u záchodu pro dámy, poněvadž ten důstojník tam lezl za jeho milou, která vyprovázela toho dragouna.Těmto dobrodružným kombinacím, charakterizujícím nervozitu válečné doby, učinilo přítrž četnictvo, které vyklízelo perón. A Švejk dál tiše pil, vzpomínaje něžně na svého nadporučíka. Co ten asi bude dělat, až přijede do Českých Budějovic a v celém vlaku nenajde svého sluhu.Před příjezdem osobního vlaku naplnila se restaurace třetí třídy vojáky i civilisty. Převládali vojáci od různých regimentů, formací a nejrůznější národnosti, které vichřice válečná zavála do táborských lazaretů, kteří nyní odjížděli znova do pole pro nová zranění, zmrzačení, bolesti a jeli si vysloužit nad svými hroby prostý dřevěný kříž, na kterém ještě po letech na smutných pláních východní Haliče bude se ve větru a dešti třepetat vybledlá rakouská vojenská čepice se zrezavělým „frantíkem“, na které čas od času si usedne smutný zestárlý krkavec, vzpomínající na tučné hody před lety, kdy býval tu pro něho nekonečný prostřený stůl lidských chutných mrtvol a koňských zdechlin, kdy právě pod takovou čepicí, na které sedí, bylo to nejchutnější sousto — lidské oči.Jeden z těch kandidátů utrpení, propuštěný po operaci z vojenského lazaretu, v zamazané uniformě se stopami krve a bláta, přisedl k Švejkovi. Byl tak nějak zakrslý, vyhublý, smutný. Položil si na stůl malý balíček, vytáhl rozbitou tobolku a přepočítával si peníze.Potom se podíval na Švejka a otázal se: „Magyarúl?“„Já jsem, kamaráde, Čech,“ odpověděl Švejk, „nechceš se napít?“„Nem tudom, barátom.“„To nevadí, kamaráde,“ pobízel Švejk, přistavuje svou plnou sklenici před smutného vojáka, „jen se pořádně napij.“Pochopil, napil se, poděkoval: „Köszönöm szivesen,“ a dál prohlížel obsah své tobolky a nakonec vzdychl. Švejk pochopil, že by si ten Maďar dal rád pivo a že nemá dost peněz, proto mu poručil jedno přinést, načež Maďar opět poděkoval a jal se vykládat něco Švejkovi pomocí posuňků, ukazuje na svou prostřelenou ruku, přičemž promluvil mezinárodním jazykem: „Pif, paf, puc!“Švejk soustrastně kýval hlavou a zakrslý rekonvalescent sdělil ještě Švejkovi, nakláněje levici na půl metru od země a pozdvihuje potom tři prsty, že má tři malé děti.„Nincs ham, nincs ham,“ pokračoval, chtěje říci, že nemají doma co jíst, a utřel si oči, ze kterých vytryskly slzy, špinavým rukávem svého vojenského pláště, ve kterém bylo vidět díru od kulky, která vlítla mu do těla pro uherského krále.Nebylo to nic podivného, že při takové zábavě pomalu Švejkovi nezbývalo nic z oné pětky a že se pomalu, ale jistě odřezával od Českých Budějovic, ztráceje každou sklenicí piva, kterými hostil sebe i maďarského rekonvalescenta, možnost koupit si vojenský lístek.Opět projel stanicí jeden vlak do Budějovic a Švejk stále seděl u stolu a poslouchal, jak Maďar opakuje své: „Pif, paf,puc! Három gyermek, nincs ham, éljen!“To poslední říkal, když si s ním ťukal.„Jen pij, kluku maďarská,“ odpovídal Švejk, „chlastej! Vy byste nás tak nehostili…“Od vedlejšího stolu řekl nějaký voják, že když přijeli do Segedina s 28. regimentem, že na ně Maďaři ukazovali ruce do výšky.Byla to svatá pravda, ale tenhle voják se tím patrně cítil uražen, co potom bylo zjevem obyčejným u všech českých vojáků a co nakonec dělali Maďaři sami, když už se jim přestala líbit rvačka v zájmu uherského krále.Pak si ten voják též přisedl a vyprávěl, jak to nahnuli v Segedině Maďarům a jak je vymlátili z několika hospod. Přitom s uznalostí pochválil, že se Maďaři umí také prát a že dostal jednu ránu nožem do zad, takže ho museli poslati do týlu se léčit.Teď ale, až se vrátí, že ho dá hejtman od jeho bataliónu patrně zavřít, poněvadž už neměl čas tu ránu tomu Maďarovi oplatit, jak se sluší a patří, aby ten taky z toho něco měl a byla zachráněna čest celého regimentu.„Ihre Dokumenten, vaši tokúment?“ tak pěkně začal na Švejka velitel vojenské kontroly, šikovatel, provázený čtyřmi vojáky s bajonety, „já fidět, šédet, nicht fahren, šédet, pit, furt pit, burš!“„Nemám, miláčku,“ odpověděl Švejk, „pan obrlajtnant Lukáš, regiment No 91, je vzal s sebou a já zůstal zde na nádraží.“„Was ist das Wort: milatschek?“ obrátil se šikovatel k jednomu ze svých vojáků, starému landverákovi, který podle všeho dělal svému šikovateli všechno naschvál, poněvadž klidně řekl:„Miláček, das ist wie: Herr Feldwebel.“Šikovatel pokračoval dál v rozmluvě se Švejkem: „Tokúment kaštý foják, pes tokúment žávžit auf Bahnhofs-Militärkommando, den lausigen Bursch, wie einen tollen Hund.“Švejka odváděli na vojenské nádražní velitelství, kde na strážnici sedělo mužstvo, stejně vypadající jako ten starý landverák, který tak pěkně znal překládat slovo „miláček“ do němčiny svému přirozenému nepříteli, šikovatelské vrchnosti.Strážnice byla vyzdobena litografiemi, které v té době dalo rozesílat ministerstvo vojenství po všech kancelářích, kterými procházeli vojáci, stejně jako do škol i do kasáren.Dobrého vojáka Švejka uvítal obraz znázorňující podle nápisu, jak četař František Hammel a desátníci Paulhart a Bachmayer od c. k. 21. střeleckého pluku povzbuzují mužstvo k vytrvání. Na druhé straně visel obraz s nadpisem: „Četař Jan Danko od 5. pluku honvédských husarů vypátrá stanoviště nepřátelské baterie.“Po pravé straně níže visel plakát:Vzácné vzory zmužilosti.Takovými plakáty, jejichž text s vymyšlenými vzácnými vzory v kancelářích ministerstva vojenství skládali různí ti němečtí žurnalisté povolaní na vojnu, chtělo to staré pitomé Rakousko nadchnout vojáky, kteří to nikdy nečtli, a když jim takové vzácné vzory zmužilosti posílali na frontu brožované v knížkách, balili si do toho cigarety z tabáku do dýmky nebo upotřebili to ještě vhodněji, aby to odpovídalo ceně i duchu sepsaných vzácných vzorů odvahy.Zatímco šikovatel šel shánět nějakého důstojníka, Švejk si přečetl na plakátu:VOZATAJEC JOSEF BONGVojáci zdravotního sboru dopravovali těžce raněné k vozům, připraveným v kryté úžlabině. Jakmile byl plný, odjelo se s ním na obvaziště. Rusové, vypátravše tyto vozy, počali je obstřelovati granáty. Kůň vozatajce Josefa Bonga od c. a k. 3. vozatajské švadrony byl usmrcen střepinou granátu. Bong bědoval: „Ubohý můj bělouši, je veta po tobě!“ Vtom sám zasažen byl kusem granátu. Přesto vypřáhnul svého koně a odtáhl trojspřeží za bezpečný úkryt. Nato se vrátil pro postroj svého usmrceného koně. Rusové stříleli stále. „Jen si střílejte, zpropadení zuřivci, já postroj tady nenechám!“ a snímal dál postroj s koně, bruče si ona slova. Konečně byl hotov a vláčel se s postrojem zpět k vozu. Zde mu bylo vyslechnouti hromobití od zdravotních vojínů pro jeho dlouhou nepřítomnost. „Nechtěl jsem tam nechat postroj, je skoro nový. Bylo by ho škoda, pomyslel jsem si. Nemáme nazbyt takových věcí,“ omlouval se statečný vojín, odjížděje k obvazišti, kde se teprve hlásil jako raněný. Jeho rytmistr ozdobil později prsa jeho stříbrnou medailí za statečnost.Když Švejk dočetl a šikovatel se ještě nevracel, řekl k landverákům na strážnici: „Tohle je moc krásnej příklad zmužilosti. Takhle budou u nás v armádě samý nový postroje na koně; ale když jsem byl v Praze, tak jsem čet v Pražskejch úředních listech ještě hezčí případ vo nějakým jednoročním dobrovolníkovi dr. Josefu Vojnovi. Ten byl v Haliči u 7. praporu polních myslivců, a když to přišlo na bodáky, tak dostal kulku do hlavy, a když ho vodnášeli na obvaziště, tak na ně zařval, že kvůli takovému šrámu se nenechá obvázat. A zas chtěl hned se svou četou forikovat, ale granát mu usekl kotník. Zas ho chtěli vodnášet, ale von se počal belhat vo holi k bitevní čáře a holí se bránil proti nepříteli a přilít novej granát a utrh mu tu ruku, ve kterej držel hůl. Von si tu hůl přendal do druhý ruky, zařval, že jim to nevodpustí, a bůhví jak by to s ním dopadlo, kdyby ho byl šrapnel za chvilku definitivně nezamordoval. Možná, že kdyby ho nakonec přece jen nevoddělali, že by byl taky dostal stříbrnou medaili za statečnost. Když mu to urazilo hlavu, tak jak se kutálela, ještě vykřikla: ,Vždy povinnosti věrné spěch, byť vůkol vanul smrti dech!‘“„To toho v těch novinách napíšou,“ řekl jeden z mužstva, „ale takovej redaktor byl by za hodinu z toho tumpachovej.“Landverák si odplivl: „U nás v Čáslavi byl jeden redaktor z Vídně, Němec. Sloužil jako fénrich. S námi nechtěl česky ani mluvit, ale když ho přidělili k maršce, kde byli samí Češi, hned uměl česky.“Ve dveřích se objevil šikovatel, tvářil se zlostně a spustil:„Wenn man být drei Minuten weg, da hört man nichts anderes als: cesky, Cesi.“Vycházeje ven, patrně do restaurace, řekl kaprálovi landverákovi, ukazuje na Švejka, aby toho lumpa všivého hned zavedl k poručíkovi, až ten přijde.„To se zas pan lajtnant baví s telegrafistkou na stanici,“ řekl po jeho odchodu desátník, „leze za ní už přes čtrnáct dní a je vždy náramně vzteklej, když přijde z telegrafního úřadu, a říká o ní: ,Das ist aber eine Hure, sie will nicht mit mir schlafen.‘“I tentokrát byl v takové vzteklé náladě, poněvadž, když za chvíli přišel, bylo slyšet, že bouchá nějakými knihami po stole.„Nic platný, hochu, k němu musíš,“ promluvil soustrastně desátník na Švejka, „jeho rukama už prošlo lidí, staří i mladí vojáci.“A již vedl Švejka do kanceláře, kde za stolem s rozházenými papíry seděl mladý poručík, tvářící se nesmírně zuřivě.Když uviděl Švejka s desátníkem, velmi mnohoslibně pronesl: „Aha!“ Načež zněl raport desátníka: „Poslušně hlásím, pane lajtnant, že ten muž byl nalezen na nádraží bez dokumentů.“Poručík kývl hlavou, jako by se chtěl vyjádřit, že to již předpokládal před lety, že opravdu v tento den a v tuto hodinu najdou na nádraží Švejka bez dokumentů, neboť kdo se v té chvíli podíval na Švejka, musel mít takový dojem, že to vůbec není možné, aby muž s takovou tvářností a postavou mohl mít nějaké dokumenty u sebe. Švejk v tom okamžiku vyhlížel, jako by spadl z nebe z nějaké jiné planety a nyní hledí s naivním údivem na nový svět, kde od něho žádají takovou neznámou dosud pro něho pitomost, jako jsou nějaké dokumenty.Poručík chvíli uvažoval, dívaje se na Švejka, co mu má říct a na co se ho má otázat.Konečně se optal:„Co jste dělal na nádraží?“„Poslušně hlásím, pane lajtnant, že jsem čekal na vlak do Českých Budějovic, abych mohl se dostat k svému 91. regimentu, kde jsem buršem u pana obrlajtnanta Lukáše, kterého jsem byl nucen opustit, jsa předvedenej kvůli pokutě k přednostovi stanice, poněvadž jsem byl podezřelej, že jsem zastavil rychlík, ve kterém jsme jeli, pomocí vochrannej a poplašnej brzdy.“„Z toho jsem blázen,“ rozkřikl se poručík, „řekněte mně to nějak souvisle, krátce a nežvaňte nějaké voloviny.“„Poslušně hlásím, pane lajtnant, že již vod tý chvíle, jak jsme sedali s panem obrlajtnantem Lukášem do toho rychlíku, kterej nás měl odvézt a dopravit co nejrychleji k našemu 91. c. k. pěšímu regimentu, že jsme měli smůlu. Napřed se nám ztratil kufr, potom zas, aby se to nepletlo, nějakej pan generálmajor, úplně plešatej…“„Himlhergot,“ vzdychl poručík.„Poslušně hlásím, pane lajtnant, že vono je třeba, aby to lezlo ze mě jako z chlupatý deky, aby byl přehled vo celý události, jak to vždycky říkal nebožtík švec Petrlík, když poroučel svýmu klukovi, než ho začal řezat řemenem, aby si svlíkl kalhoty.“A zatímco poručík supěl, pokračoval Švejk dál:„Tak jsem se nějak nezalíbil tomu panu plešatému generálmajorovi a byl jsem poslán ven na chodbu panem obrlajtnantem Lukášem, u kterého jsem buršem. Na chodbě potom byl jsem obviněnej, že jsem udělal to, jak už jsem vám říkal. Než se ta věc vyřídila, tak jsem zůstal na peróně sám. Vlak byl pryč, pan obrlajtnant i s kufry i se všemi svýma, mýma dokumenty taky pryč a já tu zůstal civět jako sirotek bez dokumentů.“Švejk podíval se tak dojemně něžně na poručíka, že tomu bylo teď úplně jasné, že je plnou pravdou, co zde slyší od toho chlapa, dělajícího takový dojem pitomce od narození.Poručík vyjmenoval nyní Švejkovi všechny vlaky, které po rychlíku odjely do Budějovic, a položil mu otázku, proč zmeškal ty vlaky.„Poslušně hlásím, pane lajtnant,“ odpověděl Švejk, dobromyslně se usmívaje, „že mne mezitím, co jsem čekal na ten nejbližší vlak, stihla ta nehoda, že jsem pil za stolem jedno pivo za druhým.“„Takového vola jsem neviděl,“ pomyslil si poručík, „přizná se ke všemu. Kolik už jsem jich tady měl, a každý zapíral, a tenhle si klidně řekne: ,Zmeškal jsem všechny vlaky, poněvadž jsem pil jedno pivo za druhým.‘“Tyto úvahy shrnul v jednu větu, s kterou se obrátil k Švejkovi: „Vy jste, chlape, degenerovanej. Víte, co je to, když se o někom řekne, že je degenerovaný?“„U nás na rohu Bojiště a Kateřinský ulice, poslušně hlásím, pane lajtnant, byl taky jeden degenerovanej člověk. Jeho otec byl jeden polskej hrabě a matka byla porodní bábou. Von met ulice a jinak si po kořalnách nenechal říkat než pane hrabě.“Poručík uznal za dobré nějakým způsobem už to všechno ukončit, proto řekl důrazně: „Tak vám říkám, vy hlupáku, paznehte, že půjdete k pokladně, koupíte si lístek a pojedete do Budějovic. Jestli vás ještě tady uvidím, tak s vámi zatočím jako s dezertýrem. Abtreten!“Poněvadž se Švejk nehýbal a stále držel ruku na štítku čepice, poručík zařval: „Marsch hinaus, neslyšel jste, abtreten? Korporál Palánek, vezměte toho chlapa blbého ke kase a kupte mu lístek do Českých Budějovic!“Desátník Palánek se za chvíli objevil opět v kanceláři. Pootevřenými dveřmi nakukovala za Palánkem dobromyslná tvář Švejkova.„Co zas je?“„Poslušně hlásím, pane lajtnant,“ tajemně zašeptal desátník Palánek, „von nemá peníze na dráhu a já taky ne. Zadarmo ho nechtějí vozit, poněvadž nemá jako ty vojenský dokumenty, že jede k pluku.“Poručík dlouho nedal na sebe čekat se šalamounským rozřešením trudné otázky.„Tak ať jde pěšky,“ rozhodl, „ať ho zavřou u pluku, že se opozdil; kdo se s ním tady bude tahat.“„Nic platno, kamaráde,“ řekl desátník Palánek k Švejkovi, když vyšel z kanceláře, „musíš jít, holenku, pěšky do Budějovic. Máme tam na vachcimře veku komisárku, tak ti ji dáme na cestu.“A za půl hodiny, když Švejka napojili ještě černou kávou a dali mu kromě komisárku balíček vojenského tabáku na cestu k regimentu, vyšel Švejk z Tábora za tmavé noci, kterou zněl jeho zpěv.Zpíval si starou vojenskou píseň:„Když jsme táhli k Jaroměři,ať si nám to kdo chce věří…“A čertví, jak se to stalo, že dobrý voják Švejk místo na jih k Budějovicům šel pořád rovně na západ.Šel sněhy silnice, ve mraze, zahalen v svůj vojenský plášť, jako poslední z gardy Napoleonovy, vracející se z výpravy na Moskvu, s tím toliko rozdílem, že si zpíval vesele:„Já jsem si vyšel na špacírdo háje zelenýho.“A v zasněžených lesích v nočním tichu hučelo to ozvěnou, až se po vesnicích rozštěkali psi.Když ho zpěv omrzel, sedl si Švejk na hromádku štěrku, zapálil si dýmku a odpočinuv si, šel dál, vstříc novým dobrodružstvím budějovické anabaze.
Hasek_Osudy-dobreho-vojaka-Svejka-II-Na-fronte.html.txt
OtcovéOd rána svítilo náměstí jako jediná horká kamenná plotna pod bezoblačným nebem. Bílé štíty s podloubími, v oknech kvetou kakty a geránie, zrzavý psík se oklepává na dlažbě. Mračná průčelí bohatých domů dýší chladem do planoucího dne; blahobytné šero vyzírá z nitra velikými temnými tabulemi zavřených oken. Před domem lékárníkovým spí bernardýn jako sfinga. Je ticho, je vždy ticho na tomto náměstí; ticho dešťů, ticho poledního žáru, ticho nedělí, ticho dnů práce. Jako ohromný a strmý koráb trčí kostel do středu náměstí. Tudy chodívalo děvčátko, pokud žilo.Zemřelo, a nikdy malé město nevidělo bolesti větší, než byla bolest jejího otce. V posledních dnech už neopouštěl pelesti jejího lůžka; jenom když spala, stál u okna a díval se do náměstí. Tudy s ní chodíval, pokud žila, vodil se s ní za ruku a hovořil; lékárníkův bernardýn vždy ometl zem svým těžkým chvostem a vstal, aby ho mohla pohladit. Starý lékárník sáhl do skleněné nádoby a dal jí hrst šedivých prsních cukrátek. Děvčátko je pak s odporem vyplivovalo, a její ubohé prsty zůstávaly ještě dlouho potom umazané a lepkavé.Tudy s ní chodíval dolů a k řece. Bála se některých domů a nikdy neřekla proč; bála se lidí a zlých psů, studní s okovy, mostů, žebráků a koní; bála se řeky a strojů. Při každém záchvěvu bázně sevřela ruku svého otce, a on odpovídal silným stiskem ochrany: Neboj se, jsem tu. Tudy s ní chodíval lesní procházkou, kutálel šišky po svahu a nutil se do žertu; to dítě se nikdy na nic neptalo. Každý je znal: on, vážný otec, tlustý, skloněný a starostlivý; ona, nehezky nastrojené šestileté děvčátko světlých vlasů a hubených líček. Děti za ní křičely „nedomrlá“; tu on zrudnul, trpěl a chodil pak žalovat rodičům. To byly jejich procházky.Bernardýn vstal a ohlížel se. Stonala tři týdny a umřela. Několik žebraček už stojí před domem smutku; pohřební hosté se scházejí, pekou se chvíli na náměstí a pak vejdou. Už čeká hudba a ministranti s křížky a svítilnami, čtyři dělníci z otcovy dílny v nových černých šatech nesou máry ověšené dlouhým suknem, jdou bílé družičky, polorozpačité a polopotěšené, přichází sbor s notami pod paždím, veliké smějící se slečny, světlé šaty a kytice; pomalu schází se honorace města v dlouhých černých kabátech a hedvábných sukních, těžké cylindry, vážné a slavnostní tváře; přichází celé město, protože v něm otec zaujímá statky a hodnosti. Konečně děkan a ještě dva kněží s bílými ornáty na znamení nebeské radosti. Nahoře ve velikém salónu leží děvčátko, věneček na plavých vlasech a ve voskových ručkách zlomenou svíci.Je ticho na náměstí, a bernardýn uléhá s hlavou zdviženou k utichlému domu. Tu nese se otevřeným oknem silný hlas kněze: „Sit nomen Domini.“[2]Žebračky padají na kolena. „Laudate, pueri, Dominum: laudate nomen Domini.“[3]Mužský sbor vpadá: „Sit nomen Domini benedictum.“[4]Žebračky před domem spustí huhlavou, zmatenou modlitbu, z níž pomalu se rodí slova Otčenáše. „Hic accipiet,“[5]zpívá mocný hlas děkanův. „Kyrie eleison.“ „Christe eleison.“[6]„Kyrie eleison. Et ne nos inducas in tentationem.“[7]„Sed libera nos a malo.“[8]Bernardýn se svěšeným ohonem prchá domů. „Oremus.“[9]Je ticho v domě, že i žebračky umlkly. Jen kašna zurčí prosřed náměstí.Zemřelo děvčátko, bylo slabé a ani ne krásné; bálo se šírého náměstí, bálo se velkého psa i kašny, jež pro ni neměla dna, šlo životem vedouc se za ruku svého otce, zastonalo v jeho náručí, a nyní tedy chvalte jméno Páně, že zemřelo v ubohých šesti letech, aby se stalo andílkem.Planoucím náměstím postupuje černý průvod: ministranti s kříži a svítilnami, kvílivá hudba, družičky s věnečkem rozmarýny a zlomenou svíčkou na polštářích, kněží s hořícími svícemi, a nyní sama rakvička, lehounká přes všechnu nádheru, tuhé, široké stuhy, voskové věnce a pentle z černého flóru, sehnutý otec s tváří jakoby smazanou žalem, bledá, drobná matka pod černým závojem, pak lidé, černí a zasmušilí, s lysinami ve slunci, s bílými kapesníky, pomalý a šeptající dav, a vzadu, jako oddělený a mumlající ostrov, žebračky, se svou nekonečnou modlitbou.Vyprahlým úvozem stoupá průvod na Kalvárii lidských bolestí. Za nahou zdí leží nový hřbitov, bílý a suchý, písčitá země mrtvých, ze které nevyrostlo nic než bílé kříže, lilie z plechu a vychrtlá věž pohřební kaple. Všechno holé a vybělené jako kosti. Bílé a mrtvé poledne. Bílá, palčivá cesta. Malá rakvička se sune výše a táhne za sebou černý zástup; malá rakvička, malá smrtka v bílých šatech a s přelomenou svící; tudy chodila ruku v ruce s otcem —— Chudák, měl ji tak rád! Pozdě se oženil a čekal na první dítě; a pak, vždyť to víte, přišel sem nový regenschori a pobláznil jeho paní. Celé město o tom. ví. Proto se narodila rusá holčička tmavovlasým rodičům; byla celá po tom muzikantu varhaníkovi, jako by mu z oka vypadla. Zrovna prstem ukazovala na svého pravého otce.Lehounká rakvička se změnila nejspíše v olovo; nosiči se zastavují a skládají máry na zemi. Ano, právě až sem chodila se svým otcem; tady usedli a dívávali se dolů na silnici s komediantskými vozy, selskými koleskami a bryčkami, dívali se odtud do ulic a hádali, kdo to tam jde —Celé město vědělo, za kým běhá jeho paní, jen on byl slepý; měl své dítě, světlovlasou a bledookou holčičku, s níž se piplal, zatímco jeho paní běhala a dělala žárlivé výstupy každé slečince, kterou její muzikant učil tlouci do kláves. Konečně se s ní musil rozejít, neměl-li pro ni ztratit všechny své hodiny; ještě pak každému, kdo si o to řekl, dával číst její dopisy, a řekl si o to každý —Hudba znovu kvílí rozryvným pochodem a pomalý průvod za hlaholu zvonů se těžce sune nahoru. Malá paní pod závoji, se rty ostře sevřenými klopýtá o kraj sukní; drží se rovně, aby čelila všem těm pohledům, dříve než se zase zavře doma s nekonečným vyšíváním u okna, bledá samotou a záštím.Ano, nechal jí tehdy, a tak tu zůstala s tím dítětem, jež se jí chladně protivilo, a se svým mužem, který už neměl smyslu než pro to neživé děvčátko, jež nebylo jeho. Přilnul k němu celou svou těžkomyslnou náklonností; a malé město už ani nevědělo, má-li se smát či má-li ho politovat, když je vyváděl, směšně nastrojené, bledé a vyjevené, ven z chladných pokojů domu na náměstí. Vtom umlkly zvony krátkým úderem.Malá rakvička tluče na bránu věčnosti. Odpočívá na prknech nad otevřeným hrobem prostřed velikého, němého zástupu; v mrtvém tichu jen sbor šustí notami a děkan listuje pomalu v černé knížce. V davu zaplakalo dítě. Hubený stín věže přetíná palčivý úhor mrtvých. Teprve rok tu pochovávají; a snad je ten hřbitov příliš veliký, snad ho nikdy nenaplníme, snad nikdy nezaroste, snad musí na věky zůstat tak prázdný a holý. Zástup těžce dýchá nepokojem. Co se to děje? Proč se nezačíná? Ticho se dlouží mučivě, těžce, útlačně —„Laudate Dominům de coelis, laudate eum in excelsis!“[10]„Laudate eum omneš angeli eius,“[11]hlaholí sbor „laudate eum omnes virtutes eius.“[12]Zástup si oddechl. „Laudate eum sol et luna; laudate eum stellae et lumen.“ „Laudate eum coeli coelorum —“[13]Slabý vítr, jakoby probuzen chórem mužských hlasů, zavál úlevou do bledých tváří; zvedl se obláček kadidla, stuhy a věnce zašelestily a z hrobu vydechl chlad hlíny. Otec nehybně pohlíží na rakvičku, nakloněn, jako by padal; lidé se staví na špičky, aby ho lépe viděli: teď, teď přijde loučení.„Kyrie eleison.“ „Christe eleison.“ „Kyrie eleison.“ Mladý kněz rozhoupává kaditelnici; řetízky slabě chřestí, dým stoupá a chvěje se — „Oremus.“ Širé planoucí nebe ztrnule se otvírá nad bílým hřbitovem, vteřina úzkostné věčnosti, jen srdce tluče napětím strašného, velebného a trapného okamžiku. „Per omnia saecula saeculorum.“[14]„Amen.“ Krůpěje svěcené vody dopadnou na rakvičku, otec s hlasitým zaštkáním klesá na kolena; rakev pomalým pohybem sjíždí do hrobu, a sbor vpadá sladce, truchlivě, přidušeně chorálem „Kynul Bůh“.Malá paní v závojích poslouchá jako přibita. Příliš dobře je jí znám ten sytý, lesklý, sám sebou spokojený, ze sebe se těšící hlas. Kdysi mu naslouchala jinde a žhavě se rozplývala pod jeho hmotným dotekem. Celé městečko naslouchá s nakloněnou hlavou: to zpívá sám regenschori s první zpěvačkou sboru Marií, Venuší města, velikou kvetoucí dívkou. Z celého sboru je slyšeti jen ty dva hlasy. Říká se, že k němu chodí, tato Marie. Dva hlasy se milují a objímají v plném slunci; sám děkan naslouchá se zavřenýma očima, malá paní křečovitě naplakala, modrý obláček kadidla letí k nebi, a tiše, tichounce nese se finále nad hřbitovem. Děkan se probouzí jako ze sna a sklání se k zemi. Jedna, dvě, tři hroudy.Jedna, dvě, tři; každý se tlačí k otevřenému hrobu, kde otec klečí na hromádce hlíny a vzlyká, jako by nikdy už nemohl přestat. Všichni hodili své tři hroudy do hrobu a rádi by odešli. Čekají jen, až otec povstane, aby mu podali ruku. Kněží přešlapují, je nutno ještě jíti do kaple; hrobař hlasitě zasmrkal a jal se shrnovat lopatou suchou a palčivou hlínu do hrobu. Celý zástup rozpačitě a fádně mlčí.Tu rozčeří se sbor lehtivým smíchem. Pan regenschori blýská očima, rád, že se mu žert povedl. Bledá Anežka zrůžověla, Matylda kouše do kapesníku a Marie se prohýbá nehlasným výbuchem. Regenschori si spokojeně pročísl knír a vlasy, naklonil se k Marii a něco jí zašeptal. Marie vyjekla smíchem a utekla. Celý zástup se ohlíží pólo s úsměvem a pólo pohoršen.Náhle se otec zvedá, chvěje se a chce něco říci. „Vám — vám všem — kteří jste mé jediné — milované dcerušce — prokázali —“ Ale dále nemůže, zavzlyká a nepodávaje nikomu ruky odchází jako ve snách. Nastal obecný zmatek. Zatímco kněží jdou do kaple, zástup se trhá a rozptyluje. Někteří píší chvatně tři křížky na rov svých zesnulých, jiní postojí chvíli před nějakým náhrobkem a skoro nikdo nečeká na konec obřadů; jen regenschori s Marií a se zpěvačkami v hlasitém smíchu jdou na kůr hřbitovní kaple.Několik černých žen se modlí u hrobů, utírají si oči a rovnají ubohé schnoucí květy.Z otevřené kaple letí zpěv děkanův: „Benedicite omnia opera Domini Domino.“[15]„Benedicite angeli Domini Domino,“[16]hlaholí regenschori.„Benedicite coeli Domino.“[17]Hrobník plnými lopatami zahrabává dítě dvou otců.[2]Sit nomen Domini(lat.) — Buď jméno Páně[3]Laudate, pueri, Dominum: laudate nomen Domini(lat.) — Chvalte, služebníci, Hospodina, chvalte jméno Páně.[4]Sit nomen Domini benedictum(lat.) — Požehnáno budiž jméno Páně.[5]Hic accipiet(lat.) — Ten nechť přijme[6]Kyrie eleison, Christe eleison— Pane, smiluj se, Kriste, smiluj se.[7]Et ne nos inducas in tentationem(lat.) — A neuveď nás. v pokušení[8]Sed libera nos a malo(lat.) — Ale zbav nás od zlého.[9]Oremus(lat.) — Modleme se[10]Laudate Dominum de coelis, laudate eum in excelsis(lat.) — Chvalte Hospodina s nebes, chvalte ho na výsostech.[11]Laudate eum omnes angeli eius(lat.) — Chvalte jej všichni andělé jeho.[12]Laudate eum omnes virtutes eius(lat.) — Chvalte jej všechny jeho mocnosti.[13]Laudate eum sol et luna; laudate eum stellae et lumen. Laudate eum coeli coelorum(lat.) — Chvalte jej slunce a měsíc; chvalte jej hvězdy i světlo. Chvalte jej nebesa nebes.[14]Per omnia saecula saeculorum(lat.) — Po všechny věky věkův[15]Benedicte omnia opera Domini Domino(lat.) — Dobrořečte všecka díla Páně Pánu[16]Benedicte angeli Domini Domino(lat.) — Dobrořečte andělé Páně Pánu.[17]Benedicte coeli Domino(lat.) — Dobrořečte nebesa Pánu.
Capek_Trapne-povidky.html.txt
Svadobné šatyMestečko Burianovo bolo silne vzbúrené. Azda sa rozsrdili poctivé cechy proti magistrátu? Azda mestská kasa utrpela stratu defraudáciou?[1]Azda sa blíži Prušiak, alebo zemetrasenie pohlo okolité vŕšky? Oj, nie — veď pán Čaranský sa žení. Úžas!Pán Čaranský sa konečne mohol oženiť bez potrasenia verejnej mienky burianovskej, keby si bol bral svojmu veku primeranú osobu — tak napríklad vdovicu Žablačku alebo pannu Knotkovú, alebo konečne i masívnu Králikovú. No on si berie kvitnúcu, chudobnú, zabudnutú ševkyňu, sirotu po človeku skaderuka-skadenoha, on, Čaranský, bohatý penzionovaný mestský pán radca! Úžas!Ba čo to môže byť? Pani Kužeľka tvrdí, že sú čary vo veci, jej susedka zlostne poznamenala, že sa pán Joachim na starosť zbláznil. Jeho ešte tu i tu predsa mohli pochopiť — inu, mladé dievča, a špatná nie je — no na chuderu sypal sa dážď dôkladných kritík!„Veď je to nesvedomitosť ulakomiť sa na peniaze a ísť za starca.“„Zdalo sa, že je skromná — a tužibuď, koketka!“„Už zabudla na svojho študenta, čo na ňu verše skladal.“„Ktovie, či zabudla? — Starého berie, mladého ľúbi. ,Oženil sa starý pán‘ atď.“„Eh, či sa bude pýšiť v čaranskovskej stolici proti kancľu.“„Potmehúdol akýsi! Čo v tom ničibydle trčalo! No ja som vždy hovorila, že tiché vody brehy podmývajú.“„Čo len povie jeho sestra?“„Veru, veru! Dve gazdiné na jednom dvore. Mier domu preč!“„Už kupovala u Grünbauma atlas na šaty! Povážte, z najdrahšieho brala! A kvety! Mašamódka[2]sama žasne nad nimi. Rovno z Viedne!“„Mohla si veru šaty i sama ušiť! Dosť sa našila pre ľudí za peniaze.“„Hja — pani — pani!“„Nevídali takého panstva! Čaranský bude Čaranským, ale Mariša zostane Marišou.“„A keď zdedí všetko po ňom? Veď Čaranský nemá potomkov, a taký mudrlant svetský, ako je ona, nepodá mu ruky ináč, až uvidí testament!“[3]„Ah, ah! teda testament!“„Ba aj intabuláciu[4]na polovičku majetku za živa, a po smrti všetko.“„Úbohá Magdola! Čo sa natrápila pri bratovi!“Medzitým, čo takéto zvesti leteli mestom, pán Čaranský čítal svedomite Neue freie Presse, ktorú bral za tretinu ceny z kasína,[5]a preštudujúc od začiatku do konca, navečer poberal sa do vínnej krčmy, sadol na svoje obyčajné miesto do kúta za okrúhly, čistý, no ničím nepokrytý stôl. Hostinský podniesol mu veľký hlatený pohár, v ňom „kotúľku“ vína, tak asi dve deci. Joachim doplnil pohár čistou vodou. Užijúc svoje tri „kotúľky“ anticky rozriedené,[6]bral palicu a klobúk a uberal sa o pol desiatej domov.Aká flegma! Ženiť sa, a nevynechať ani jediného večera pre tri kotúľky.Marienka Vítovská sedela pri svojom stolíku a šila, šila úsilne. Celé sklady beloskvúcej bielizne ležali na postieľke. Ach, aké jemné košieľky, len pomyslieť, a hlava sa zakrúti.Ráno o desiatej prichádzal Čaranský a prezrel prácu.„Len tá miera ma mrzí, pán radca,“ hovorila Marienka, „ak ste sa predsa mýlili!“„Nie, nie! Celkom váš vzrast, vaša výška. Ja som zodpovedný.“Marienka nahla sa nad šitie. Jej srdiečko strepotalo tajnou túžbou. V prázdninách zdržiaval sa u Čaranského mladý jurista[7]Branko Klasný, jeho príbuzný, šuhaj svieži, plný života. Často zastal pri jej oblôčku a rozprával svoje žarty, chválil jej pilnosť a útlu rúčku, hoci jej ukazováčik bol dopichaný, formálne tetovaný ihlou. Keď odchádzal, Marienka sa rozsmútila. Keď počula, že sa osadil ako advokát v Klátove, zamrelo v nej jej tiché, skromné srdce.„Nuž, poviem vám tajnosť, ale ma nevyzraďte!“ začal starý pán. „Tieto pekné veci chystám pre nevestu môjho Branka. Ona je milé, no nebohaté dievča, chcem ju prekvapiť. Branka som od jeho detinstva rád videl, je živý, súci a poriadny človek. Celkom z iného dreva ako tunajší synkovia bohatých mešťanov. I Magdalienka je celkom uzrozumená s jeho voľbou.“Marienka sa zas nahla nad šitie, no tvár jej zblčala rumencom.Starý Čaranský potľapkal devu po červenom líčku.„Len pilne, Marienka, Klasný súri so svadbou.“ Vyšiel.Marienka odhodila z lona bielizeň a sadla do kútika. Teda ona šije svadobné rúcho pre jeho nevestu!To on — on, po ktorom zatúžilo neraz srdce, nesmelá hlávka však neopovážila sa pomyslieť. Bláznivé srdce — čože tak nepokojne biješ v hrudi úbohej mladej devy?Strašno pomyslieť, ako sa chytiť do ďalšej práce.„Ach, pilná, pilná mademoiselle,“ počula razom vo dverách. Pani Žablačka zjavila sa na prahu.„Ustala som, oddychujem,“ odpovedala Marienka a schytila zas bielizeň na lono.„Aké šťastie, Marienka! Isto ja ti ho prajem z celého srdca. Ja nie som to, čo Knotková alebo Králiková. Bože môj, inu, závisť — nenechajú na človeku dobrej nitky. Klebety sem, klebety tam! A ja vždy hovorím, že skúsenosť a usadlosť je hlavnou cnosťou muža. A najmä v terajších časoch. Tí mladí žijú často s vetrom. Raz tak, zasa ináč.“ V očiach Žablačkiných zaskveli sa dobroprajné slzy. Ona bola vôbec osoba citu. Za nebohým Žablakom, pánboh mu daj slávu večnú, nosila celých päť rokov čierne šaty.Marienkina myseľ lietala široko-ďaleko. Počula slová, zmyslu nechápala.„Ak potrebuješ rady — ó, ja som ti milerada na pomoci. Nebohá tvoja mamička nezabudla na mňa ani na smrteľnej posteli. Nuž, len sa zver, duša moja.“„Ah, vy ste vždy boli dobrá,“ povedala Marienka a začala pilne šiť. Ruky sa jej potriasali nad plátnom, boli skoro také biele ako ono.Citný hlas Žablačkin, inokedy nepríjemný, lahodil deve. Predsa nestojí sama vo svete, bez súcitu, bez priateľstva.No po týchto slovách Žablačka nemala už pokoja v Markinom kabinete. Stratila sa, bozkávajúc Marku na ľavú sluchu.Ledva vyšla — už prifučala Králiková.„Uf! Aká horúčosť!“ začala, „budeme mať búrku! A vy taká pilná. Teda zrok[8]už blízky?“„Blízky,“ povedala Marienka a zahľadela sa do obloka.„Už i deň je určený?“„Možno, neviem.“„Teda nevie, luhárka,“ pomyslela si Králiková a sadla si na stoličku, „veď ja to z nej vyšteklím.“„Azda na Annu? Azda s dišpenzáciou?“[9]Marienka pozrela na tučnú matrónu[10]v nedorozumení. Jej tvár bola pokojná. Ticho svietili jej veľké sivé oči.„No veď sa nerada vtískam do cudzích vecí! To len tak z priateľstva. Ah, keby ste len vedeli, aký je svet zlý! Ako by každý človek nemal dosť na svojej starosti! O seba sa nestarajú, zato o iných. Vo svojom oku nevidia brvna, no smietočku v cudzom, oh, to už hej! No ja nie som zlostná Žablačka, ja vždy dobre mienim.“Nuž, či už tieto dve dámy akosi nazreli, že v jej útrobe nieto niekdajšieho mieru? Čo ich tak zaujíma Klasného svadba? Čo ich zaujíma, či sa ide ženiť s dišpenzáciou, či bez nej? dumala Marienka a hľadela veľkými očami na Králikovú.I Králiková mala už dosť. Kto mlčí, ten svedčí.Za pol hodiny bolo po celom meste stvrdené a navlas dokázané, že sa starý Čaranský žení, a starý blázon berie si mladuškú Marienku Vítovskú.Čaranský prišiel s pokojným duchom do svojej krčmy. Hostinský podával mu prvú kotúľku so zvláštnym prívetivým úsmevom, hoci sa v duchu bál o stáleho hosťa. Pán mestský notár zamĺkol v horlivom hovore, keď vstúpil Joachim. Vôbec v celej chyži nastala neobyčajná tichosť.„Nuž teda, gratulujeme, pán radca, k svadbe! Ej, ej, kto by to bol myslel?“Čaranský sa zadivil. Veď on nikomu nepovedal o svojom pláne, a hľa, už je v krčme. „Strašné hniezdo, toto Burianovo,“ myslel si a nalial do vína vody.Posmešné tváre hostí sa mu nepáčili. Už po druhej kotúľke sa zdvihol.„Aha! Už sa pripravuje doma sedávať,“ pomyslel si nadlesný, „kút pri okrúhlom stole bude prázdny.“Čaranský prišiel namrzený domov. Mal podozrenie, že Marienka sama vyklebetila jeho plány.Na stolíku našiel list od Branka.„Drahý ujček! S ťažkým srdcom odhodlal som sa vzoprieť Vašej vôli. Darmo je, moje srdce rozhodlo. Nuž i bez Vašej pomoci musím založiť svoj dom. O niekoľko dní prídem si sám k nej po odpoveď. Bozkávam Vaše dobré ruky! Váš Branko.“„Pozrime sa!“ dudral starý pán. „Ako ľahko ma obchádza, ako skoro poslúchol svoje srdce. Próby[11]neprestál. No počkaj, ty veterný, ľahký vtáčik.“Tvár Čaranského bola pri tomto rozjímaní jasná, dobrá. On odjakživa miloval prekvapenia. Už za mladi nikdy neohlásil svoj príchod do rodičovského domu alebo k rodine. Vtiahol sa humnom, tam zložil kepeň, oprášil sa a vošiel do chyže v ľahkom kabátiku, akoby iba z prednej izby, — tešil sa potom z prekvapenia a výkrikov.Konečne prekvapila ho láska. Prvá krása mesta, mladá, koketná, preberačná, zapáčila sa mu veľmi. Prekvapil ju nezručným vyznaním lásky a ona jeho navzájom zápornou odpoveďou. A tak zostal mládencom. Mal dobré srdce, ľudia ho mali radi, hoci časom trónili nad ním vtipmi. Nebol taký zaslepený, že by nebadal ich snahy urobiť ho predmetom zábavy — no znášal to z dobroty — pravda, po istú hranicu. Ak hranicu prekročili — beda bolo posmešníkom. Joachim očervenel ako moriak, jeho šedivé krátke fúzy sa zježili a prísnym kovovým hlasom znosil vtipkára dokonale. Na druhý deň mu ho bolo už ľúto. Poslal mu fľašku starého vína a lístok; „Nichts für ungut“[12]stálo na ňom napísané trasľavým písmom.I teraz prichystal prekvapenie pre svojho sestrenca. Branko visel dušou na starom pánovi; takých pomerov niet veľa na tomto svete. Od mala-malička býval u ujca — lebo ho rodičia odumreli, keď mal asi desať rokov — mal mnoho dobrého od neho, no najviac dobrodušného odpustenia za maličké šialenstvá. Dedičstvo Brankovo vyšlo na štúdiá — ba ani nedostačovalo, dodávať musel ujec. Zato bol mladý Klasný vďačný, vždy hotový hrať sa s ujcom v šachy a v dišpute[13]poddať sa i vtedy, keď ujček tvrdil bizarnú nemožnosť. Sestra Čaranského, Magdaléna, bola telesne biedne stvorenie: veľmi hrbatá, s ostrými črtami v nepeknej tvári. Bola o niečo mladšia ako brat a zostala pre skúposť matky-prírody starou pannou. Iba jej svetlé oči prezradzovali, že má ducha, a naozaj vyznamenávala sa ostrotou rozumu. Na prvý pohľad odstrkovala človeka od seba. Žiaľno bolo počuť jej neobyčajne čujné dýchanie, hľadieť na nepekné vrásky chudej tváre, posiatej ešte i drobnými rapinami. Po dlhšej známosti zabudol človek na veľké telesné chyby: jej kaustický vtip, smelé úsudky, rozhľadenosť a dosť široké známosti prekvapovali; vídal si už iba umné, svetlé oči, pod ktorých tichým lúčom mizli rapiny — zduchovnela nepekná tvár.Nuž v čom pozostávalo Čaranského prekvapenie? Magda vylúdila z Branka, že veru miluje skromnú ševkyňu v Tkáčskej ulici, čo býva u krajčíra vo dvore, oblokmi do sadu.„Zahrám sa na prísneho ujca,“ podumal Joachim, „a potom bude nasledovať prekvapenie.“ Nič nemal proti voľbe sestrencovej, ba práve ho chválil v duchu, že má dobrý vkus. Nuž ale predsa písal Brankovi list, v ktorom ho karhá pre ľahkomyselné hračky s poctivou, poriadnou dievčinou, ktorá nikdy jeho manželkou byť nemôže. Branko odpovedal, že mu je to celkom vážnou životnou otázkou, že on Marienku rád vidí — že — a tak ďalej. „Nikdy som s ňou o tom slova nepreriekol, ujček, len raz som jej pohladil rúčku, a ona ju neodtiahla; prosím vás, privoľte, ak ona privolí! Hurah, ujček nemrštite sa! Čakám odpoveď.“Starý radca sa srdečne potešil nad tým. Jeho sestra, ktorej úsudok si vážil, bola celkom uzrozumená. Svojím ostrým, svetlým okom hlboko pozerala do ľudí, a na Marienke nenašla úhony. Jednako z Burianova do Klátova išlo ohromné ujcovo veto! Vydedenie, hrozby, prosby a konečne urputný, prísny rozkaz, aby si také veci vybil z hlavy.Radca zas navštívil Marišku. Krajčír zvedavo vykukol z obloka, keď videl kráčať starého pána k ševkyni. Návštevy sa opakovali… mesto zašumelo. Mlunný prúd nešibe tak rezko drôtom ako zvesť o ženbe Čaranského. Pani pudmistrová,[14]v celom meste závažné orákulum,[15]nechcela uveriť, no jej nevera neprekážala, aby sa zvesť ďalej neniesla, hoci s klauzulou: „Ah, pletky, ľudia mnoho nahovoria; kto zná, čo vo veci?“ Všetky pochybnosti rozptýlili Žablačka a Králiková.Prvá bežala k pudmisterke. Tam našla Kúžeľku, pannu Knotkovú a ešte niekoľko dám. To bol dôverný krúžok.„Už je tak, a nie ináč,“ povedala Žablačka, „schöne gschicht![16]Idem ta k mazlene! Ona taká smutná, oči ani anjel, čo na organe dúcha do zlatej trúby.“„Teda nie uradovaná? Ako by nie?“„Ach, horký, horký! — Raz sa červená, raz bledne!“„Hm, hm,“ hlbokomyseľne pokrútili dámy hlavami, „mladá nevesta — a rozpaky! Chápeme.“Panna Knotková hlboko vzdychla naklonila hlavu šikmo. „To je strach, čo sa v terajšom svete robí! Len nedávno bola pri spovedi — a už myslí na vydaj!“„Stará hrachovina!“ pomyslela si Králiková, „i ty by si skočila, keby ťa niekto chcel!“„Teda smutná, hovoria?“ ticho preriekla pani pudmistrová a oprela sa vážne do fotela. Bola vysoká ženská, mierne tučná, s umnými čiernymi očami. Pekné jej rameno bolo stiahnuté v úzkom brnavom rukáve, a ona iste vedela, že je pekné.„Veľmi čudno sa chovala,“ dotvrdila Králiková, „musím sa priznať, že som i ja u nej bola. Mne sa zdalo, že bola veľmi bledá.“„Stavím sa u krajčíra, ktorý napredku býva,“ pokračovala Žablačka. „Veru tak,“ hovorí krajčír, „každé ráno po deviatej prichádza pán Čaranský; keď som ho chcel dopaľovať, tak milo sa usmieval.“„Ba či i večer chodieva?“ opýtala sa nevdojak panna Knotková a potom sa zapýrila.„Celkom sa premenila. Bože, uchovaj nás od ohovárania, no nedobré veci šípim!“„Teda i krajčír to tvrdí! Matka božia, aké sú to zvláštne histórie!“„Ešte netreba veriť; ktovie, čo je vo veci,“ prehovorila pani pudmistrová a vypila svoju kávu. No sotva sa odobrali jej dôverné priateľky — vzala ručník a šuchla záhumním k pani notárke.„Len si pomyslite, aké novinky!“ povedala, sadnúc na diván, postavený vkusne v kútiku. Nad hlavou jej visela tmavozelená zimozeleň z poličky.„O starom Čaranskom! — Veru divné veci,“ dosvedčovala pani notárka, chudorľavá osôbka v kvetnatých bielobelasých šatách, akoby si ju vykrojil zo starého módneho žurnálu.„I pomyslieť je hanba! Ja síce neverím, čo ľudia hovoria, lebo mrcha jazyky prekrútia pravdu. No ale isté je, že panna Mária Vítovská je celkom premenená. Starý blázon trčí tam celý deň! Teší ju, teší! No ju potešiť môže iba štóla!“[17]„Oh, oh, čo nehovoria? Teda by…“„Inu, ako hovorím, ľudia majú zlé jazyky, neradno veriť. Bola by to hanba pre naše mesto. Veď také niečo sa ešte nestalo.“„Preto sa teda tak ponáhľajú so svadbou! Niečo bude vo veci.“„A ešte myrtový veniec! A aký? Videla som ho u čepiarky. Hroznové a myrtové lístky, pomiešané s oranžovými kvetmi. Taký posmech!“Pani notárka hneď po odchode pudmistrovej prehodila ručník cez chudé plecia a šuchla záhumním k pani radcovej. Tam úbohá Marienka bola už celkom zničená. Večer tohto dňa nebolo väčšej hriešnice na tomto zlom svete ako pobehajka Vítovská; zmätenie a mravné zhrozenie len tak potriasalo dušami krásneho pohlavia. Žiaľbohu, musíme doložiť, že i silné pohlavie celým zápalom kolportovalo[18]zvesti — hoci neverilo, azda i pochybovalo. No Joachim Čaranský neprišiel večer na svoje tri kotúľky. Jeho miesto za okrúhlym stolom bolo pusté. Fľaška s vodou nedotknutá. Item[19]— strašné veci — zvesti sa potvrdili do posledného puntíčka.A Marienka šije pilno na výstroji šťastnej nevesty. Časom zakvitne v jej oku tichá slza — ona nemá toľko sily, aby vyskočila a stiekla dolu sviežim lícom — rozšíri sa po oku, zdvojí jeho blesk a pomaly vyschne.Panie susedky celkom vystali. Ba keď stretla, idúc od čepiarky, pani notárku, odvrátila sa na jej pozdrav. Ani ju do domu nevolajú, ani jej práce neposielajú.Klátov je iba tri hodiny vzdialený od Burianova a máva živé trhy. Nie div, že sa našiel súcitný človek, ktorý Klasnému doniesol zvesti o ujcovi. Oj, niet potŕžky o takéto nežné duše! Dobrú zvesť dlho čakaj, zlú ti bez meškania prinesú.Branko vrazil do brány svojho domu. V preddomí stáli stránky — baba s podviazanou bradou a Žid. Klasný ich nevidel! Nevidel ani pisára v kancelárii, nepočul jeho „tenš úr“[20]a prešiel do svojej chyže.„Už je jasné, prečo mi ujec tak úsilne bráni, prečo hrozí! Bože môj, ja som zničený!“Jarý, živý človek klesol na diván. Raz vystupovali pochybnosti, raz sa mu zjavila v duši strašná čierna istota! „Oh, ja blázon, ja šialenec! Nemohol som s farbou von! Nemohol som k deve preriecť otvorené slovo! Ujec, ujec!“ Táto myšlienka mu bola priamo úžasná! No tón ujcových listov potvrdzoval zvesti. Branko bol niečo veternej letory,[21]ľahkoverný, otvorený viac, ako to kázala opatrnosť. Prežil veselé, nezávislé mládenecké letá, neznal, čo je starosť, trampota, a najmenej, čo je bôľ. Takéto zmaznané prírody veľmi zroní náhly úder.Čo robiť? Letieť do Burianova, zúriť pred ujcom — či mu písať? Či utiecť na kraj sveta? Hej, to posledné!„Babka!“ zavolal na svoju posluhu.[22]Do chyže šuchla stará babka, na ľavú nohu trochu napadala. „Dajte mi do kufra bielizeň a šaty! Choďte po príležitosť!“Babka pozrela na svojho pána a odišla.„Pôjdem, kam ma oči povedú! Na stanicu a prvým vlakom, ktorý zachytím, na juh alebo sever, mne je jedno. Zaplačeš, ujec, keď dostaneš od svojho Branka zďaleka rozlučný list!“ A v duchu sa vmyslel, aký horký, citný, bolestný bude jeho rozlučný list. A potom sa loď — ta cez more, hoci do Trantárie, kde nebude nijakých zaľúbených ujcov!“„On — mladoženích! Svadobné šaty už skoro budú hotové, a v nich Marienka pôjde do kostola na ramene ujcovom! Rozmarín pripätý na jeho kabáte!“ hovoril nahlas.Ani nezbadal, keď vošiel do chyže jeho priateľ Jozef Koreň.„Gratulujem k mladej ujčinke, Branko!“ so smiechom prehovoril Koreň a zapálil si cigaru.„Mlč!“ zareval Klasný a sotva zdržal slzy v očiach, sršiacich hnevom.„Hľa, hľa! Pušný prach — ba dynamit! Od hrknutia sa zapáli! Nuž, ty strapatý Branko, ty veríš týmto zvestiam?“Klasný sa zarazil. Babka prišla s kufrom. Predstavil si živo, ako smiešno by bolo, keby celá história bola lžou!„Vyneste kufor von!“ povedal a akási nádej v ňom skrsla. Veď sú i falošné zvesti — na to ani nepomyslel. Sú klebety, sú ohovárania. Bože, azda i toto iba prázdna reč! —„Nuž, ty tomu neveríš?“ spýtal sa hlasom, v ktorom zunela nádej, ba očakávanie, že priateľ povie: nie. Koreňovi čertík sedel za uchom.„Hm — verím, neverím — všeličo môže sa stať pod slnkom. Prečo by sa nemohol starý Čaranský zblázniť? Jeho vôľa! Vari sa bojíš o dedičstvo? Neboj sa, z toho oblaku nebude pršať!“ — Koreň sa usmieval figliarsky.„Fuj, Jožo, fuj! takéto ohavné myšlienky!“ Tu mu zas prišli na um ujcove listy. Srdce sa v ňom stislo divým bôľom. Veď reči má zo spoľahlivého prameňa a listy potvrdzujú všetko!„Babka, kufrík dnu!“A posluha zas krivkala s príručným kufríkom do chyže.„Kam sa poberáš proti noci?“„Do Laplandu, Sibírie, Patagónie! Zem mi horí pod nohami! Jožo, nebadáš, že milujem Marienku Vítovskú? Nebadáš to na mojej tvári?“Flegmaticky[23]povedal Koreň: „I tetku sa patrí milovať.“„Barbar, zlostník!“ zareval Braňo a odvrátil sa od priateľa.„Voz už čaká,“ zavolala babka vo dverách.„Maj rozum, Branko! Či ujdeš sám pred sebou, čo by si i balónom, a nie rýchlovlakom letel? Poradím ti. Sadni na voz a rovno do Burianova. Presvedč sa, a potom už jachaj hoci na Franz Josefsland! Tam iste ochladneš. Len si nezabudni rukavice a futrál na nos! Ostatne, ak odštikneš ujcovi nevestu, som tvojím družbom!“Koreň ušiel. Klasný bol rád, že sa stratil, no jeho rada sa mu zaľúbila.Už slnko zapadalo, keď Branko opustil prašnú ulicu Klátova. Cez sedem malých návrší viedla hradská; oj, ako pomaly išli kone hore kopcami! Ďaleké, nevysoké pohorie belaselo sa vo večernom šere. Z pasienkov okolo hradskej ozýval sa spev koniarov: „Hej, kone moje vrané, ostro kované.“Bilo dvanásť hodín zo starej chrámovej veže, keď Branko vhrboľcoval po babulicovom dláždení na burianovský rínok.[24]Ulice boli pusté. Kam teraz?K ujcovi — ani za svet! Kázal zájsť do hostinca.Ospatý Žid vyšiel na mnohé búchanie.„Niet izby — páni vojenskí všetky zaujali,“ hovoril krčmár.„Na ulici len neostanem! Otvorte izbu!“ Hostinský v pantofliach a chaláte[25]zaviedol Branka do hosťovskej izby. Úzke kožené divánčeky ťahali sa popri stenách; stolce boli vyložené na stoloch ani barikády, naprostred izby stál biliard.„Pekný nocľah!“ zamumlal Klasný a poslal hostinského preč. Ticho vyšiel na ulicu. Neodolateľná túžba ťahala ho do Tkáčskej ulice. Domová brána príťažlivého domu bola zatvorená — krajčírove obloky temné. Išiel na záhumnie. Hop, cez plot — prešiel záhradou, odoprel háčik na záhradných dvierkach — už bol na dvore.Záclona na Merienkinom obloku neprilieha celkom. Či má pozrieť? Či to čestné, či to mužské? Nie, veru nie! No veď je stratená pre neho naveky! Tíško prikročí bližšie. Ajhľa! — Marienka svieti! Hlávku, milú, detinskú hlávku, zhýba nad šitím. Na postieľke rozostreté sú svadobné šaty, bielunký atlas len tak svieti — skvejú sa oranžové kvety medzi zelenými, potemnými myrtovými lístkami! Iba veniec ešte chýba — len ísť pred oltár.Brankovi sa zakrútila hlava. Či udrieť päsťou do obloka, či zarevať, zavýsknuť? Či zapáliť dom, zúriť, jedovať sa? Bože — veď tu istota — strašná istota, dôkazy, strašné dôkazy!Aké má právo násilne búriť a zúriť? Nijaké. Či niekedy prehovoril s Marienkou citné,[26]vážne slovo? Nikdy. Či všetky jeho fantázie sa nezakladajú sa na klame, namyslenosti? Čo jeho do toho, keby sa Marienka Vítovská vydala hoci za samého Matuzalema?A predsa, predsa — aká hrozná myšlienka! Túto šumnú, tichú, ľúbenú bytosť berie mu — vlastný ujec! —Nemohol hľadieť — odvrátil tvár a slzy mu tiekli po lícach. Keď sa ešte raz obrátil k oknu — už bolo temné.V záhrade bolo tma. Sotva našiel plot. Ťažko sa driapal cezeň.„Čo teraz?“ pomyslel si, stojac na ulici. Začal blúdiť ulicami bez cieľa, časom zabrechali na neho psi — stretol ho hlásnik a podozrive pozrel za ním. Stretol i vysokého človeka so širokým klobúkom. Tackal sa a máchal okolo seba palicou. Ba i ženská postava zjavila sa. Tvár mala zamotanú v ručníku, vyhla mu zďaleka a zrýchlila chod. Všakovak býva.Naraz sa našiel biedny Branko pred ujcovým domom. „Teda tu spí šťastný mladoženích!“ podumal. „Aký príjemný bol pre mňa tento malomestský dom. Príjemnosť zhorkla! Pekelná brána nemôže byť otupnejšou pre stratenú dušu!“Konečne sa vrátil do hostinca, lebo letné ráno skoro vstáva; už bolo poslalo svoje prvé predtuchy svetla.V hosťovskej izbe horela ešte lampa, no knôt kadil — cylinder lampy bol čierny. V izbe páchlo surovou kožou. Branko zhasil lampu — obloky sa zašereli. Čo tu počať? Ľahol na úzky divánček. Vlhká stena ho chladila na chrbát. Vyliezol na biliard a pohrúžil sa v beznádejné, horké dumy.Boh zná, ako sa to stalo — ráno pri káve už každá naslovovzatá žienka vedela svojmu manželovi rozprávať, že v noci prišiel advokát Klasný, že nezosadol u svojho ujca, že nocoval na biliarde, pravdaže, z hnevu na ujcovu bláznivú svadbu, že ktovie, či ju neprekazí, či si neutrie ľahkomyseľná treperenda[27]ústa bez obeda — ba citná Žablačka, nemajúc manžela, zbehla napochytre k pekárovi a tam tvrdila celkom istotne, že už je nič zo svadby, že ľahtikárku pošlú na istý čas niekam! „Kiežby sa nevrátila!“ doložila v mravnom rozsrdení nad dnešnou skazenosťou mravov.Asi do desiatej hodiny utvorili sa v meste dva protivné prúdy: jedna stránka tvrdila, že je svadba starého Čaranského predo dvermi, veď už i Klasný prišiel, — druhá zas, čerpajúc z prameňov Žablačkiných, prisahala, že je už z toho nič, že Marienka darmo neplače, že sa všetko rozbúchalo — a to so strašnými následkami!Prúdy sa zišli! Vlny zašumeli, povstali zvady, nedorozumenia, nadávky, injurie,[28]nepriateľstvá! Pudmisterka zanevrela na notárku.„Trlica suchá!“ šomrala, „za blázna má človeka, toto staromódne strašidlo do konopí!“Notár sa dopočul, že pani pudmisterka nazvala jeho polovičku „suchou trlicou“! Prišiel celý nadurený na mestský dom, neodpovedal na otázky veľactenej hlavy mesta. Pudmister očervenel od zlosti: prísne upomenul notára, že je on hlavou, notár iba perom tohto slávneho mesta! Notár zas nedá sebou vymetať kanceláriu! Veď sa on podíva! Čo sa stalo s peniazmi za trávu? Kam sa podeli lanské pokuty za horské priestupky? Prečo oddal pudmister osvetlenie mestských ulíc Jonášovi Ehrlichovi bez minuendo-licitácie?[29]Pudmister zatíchol — no o chvíľku sa pozbieral a postavil do pozície. Nech si pán notár nemyslí, že je tajnosťou jeho machlanica pri regrutačke! Dobre vieme, kto predviedol Šmuľa Perelesa, ktorý má nohy na X, pred asentačnú komisiu,[30]a kto tvrdil, že je to Herrmann Kaufmann, ktorý je zdravý ako buk a má nožiská rovné ani kancelárske lineále! Kto vyberá za pasy od statkov namiesto 15 krajciarov 50? Há?Panna Knotková, dopočujúc sa, že zo svadby nebude nič, pozrela do zrkadla a presvedčila sa, že je veru ešte driečna a súca pred oltár.A náš biedny Branko Klasný ako chodí, tak chodí po hosťovskej izbe — v hostinci trčí chudák v klepci! Prekliaty Koreň! Načo ho sem poslal? Už mohol byť na polceste do Trantárie! Čo robiť? Ujec sa dozvie, že je tu, čo sa len na ulici ukáže.„Priahaj!“ rozkázal konečne kočišovi.Pôjde rovno domov! Preč z tohto mesta! Nikdy viac nevkročí jeho noha na burianovskú ulicu!Joachim Čaranský vošiel k svojej sestre. Magdola robí utrápenú tvár — zdá sa, že sa ešte väčšmi zhrbatila. Čaranský badá, že sa sestra nad čímsi trápi, a to mu je veľmi nepríjemné.„Nuž, čože je, sestra? Vari fňukáš — oči červené. Čo sa stalo?“„Veru si narobil so svojimi komédiami! Bola som u Marienky. Trasie sa, bledne a núti sa do práce. „Čo vám je, dieťa moje?“ pýtam sa. Ona sa pýri, z očú lejú sa slzy, dusí v sebe hlasný plač. Sadnem k nej. Ona mi položí hlávku na lono a spustí taký plač, len sa tak ozýva. Teším ju — hovorím, že veď pre seba šije svadobné šaty, že Branko pýtal u teba dovolenie — ona nič nepočúva, ničomu nerozumie. Ona je pohanená v meste, jej meno ide z úst do úst! Ach, a ona sa k tebe chovala ako dcéra. A teraz Králiková vypľula pred ňou a Žablačka doniesla jej mestské zvesti, že je pohanená… pohanená! Nuž, tu máš svoje prekvapenie!“Pán Joachim Čaranský urobil naozaj prekvapenú tvár. Zmraštil sa, nafúkol, drobčil po izbe krátkymi krokmi.„To nie je všetko! Branko prišiel včera,“ tu začala fňukať, „dieťa mojej nebohej sestry, jedináčik náš, holúbok! Hanba, posmech: v hostinci sa zložil, na biliarde sa povaľoval, a u nás celé pohorie mäkkých páperných perín, u nás štyri vystrojené postele pre hostí! I o ňom idú hlúpe zvesti, i o tebe!“Pán Joachim sa začervenal. Nevedel, či napravo, či naľavo, ako vrabec, keď si do pazderia nohy zamotá. Chytal sa palice a klobúka, zas ich kládol na posteľ. Zatratená história! A on tak všetko dobre mienil, on s takým šľachetným srdcom očakával sladkú minútu, v ktorej urobí šťastným svojho Branka! Čo robiť?Bežal rovno do hostinca. Branko Klasný práve liezol na vozík pod bránou hostinca. Keď videl ujca, sponáhľal sa. „Pohni!“ zavolal na kočiša; kočiš praskol do koní, kone zdupkali osmorakým dupotom o hrbľovatú dlážku pod bránou a trhali voz z brány.Čaranský trepol klobúkom i palicou. „Branko! Branko!“ volá a beží za vozom. Branko sa neohliadne. Vozík rachotí, skáče po babulicovej dlažbe, kláti sa po jarčekoch ako koráb.Čaranský stojí prostovlasý na ulici. Má sa hnevať, má zúriť? Voz zahol do Potočnej ulice — tam ten!Obloky námestia ožili. V každom niekoľko hláv a ešte raz toľko očí, a každé z nich videlo uličnú scénu medzi ujcom a sestrencom. Radosť veľká bola v ženskom svete! Ako by každá z nich bola dostala neočakávaný skvostný dar, akoby každej padlo do lona sto metrov bielunkého plátna a dva viedenské klobúky s pštrosím perím! Veľká radosť nad nehodou pári sa s poľutovaním:„Úbohý Branko! Takto obišiel. Už je po dedičstve!“„Chudák starý Čaranský, na starosť takýto nepokoj! Bolo mu nemlsiť, bolo mu neblázniť sa. No predsa ho ľutujem. Taký poriadny, statočný pán!“„Oj, oj! No, veru si vyslúžila! Pekná maska — kam to dovedie!“ ostrým hlasom poznamenala pani Kužeľka, ktorá mala prezretú a eminentne[31]nepeknú dcéru Aranku. „Zakladala si na kráse! Oj, krása je ako poľný kvet, dnes sa blyští v celej sláve, a zajtra býva na oheň vrhnutý.“Dobrodušná Žablačka všetko uvaľovala na Marienku. „Veď vôbec také tiché, utiahnuté, skromné, to sú najhoršie.“ A to celkom správne povedala: lebo ona sama nebola ani tichá, ani utiahnutá, ani skromná.Čaranský letel rovno do Tkáčskej ulice. Za ním šibali pohľady, otvárali sa obloky, vyťahovali hrdlá bieleho pokolenia. Zaklopal na oblok. Tam ticho, nik neotvára dvierka. Krajčír vybehol z predného bytu, na kabáte viseli mu nite a v rukách držal veľké nožnice, ktorých veľké oko bolo okrútené pásikom čierneho súkna.„Panna Marienka nikoho neprijíma,“ povedal, „je veľmi nezdravá, poslal som učňa po doktora.“Joachimovi vystúpil pot na tvár. Nepočúval na krajčíra a klopal mocne na dvierka.„Otvorte, Marienka! Nesiem vám dobrú zvesť.“No ticho. Nuž pochodil si, dobrý starý mládenec, so svojím prekvapením! Ľudia, ktorým si dobre chcel, sú v smútku a biede pre teba! Azda len neochorela vážne?Celý umučený vyšiel na ulicu. Kam sa vrhnúť? Doma fňuká sestra, Marienka ho nechce pustiť, — Branko ušiel. Poslať za ním! Azda ho dohoní rýchly posol. I šiel starý pán domov. Ľahol na diván a zavrel oči. Začal sa hnevať.Branko vyletel z mesta — no už za mýtom stretol Jožka Koreňa na vrchovom koni.„Teda zle?“ pýtal sa Koreň, zastaviac svojho rujného sivka[32]pri voze Brankovom.„Ani sa nepýtaj!“ pohodil Branko rukou.„Hovoril si s ujcom?“„Nehovoril.“„Kehrt euch!“[33]zakričal Koreň a pustil sa do hlasného smiechu. „V Ríme byť, a pápeža nevidieť! Ty ľahkoverný človeče! Vari si sa u Králikovej spytoval na stav vecí?“Koreň mu prakticky rozložil, že je pochabosť odbehnúť z Burianova bez náležitého preskúmania vecí. „Po tvojom odchode vrčalo mi v hlave, či reku sangvinický[34]Branko nevyvedie nejakú hlúposť! A ajhľa! nemýlil som sa: Nazad, hovorím.“ Kočiš poslúchol, skoro prevrátil voz i pána do jarku. Samému Braňovi začalo byť ľúto ujca, keď si spomenul, ako za ním trepal klobúkom, akú ustrašenú tvár robil, ako bežal za vozom na svojich starých nohách. Koreň sa niesol popri voze. Jeho tvár bola celkom vážna.„Kam teraz?“ pýtal sa Klasný svojho priateľa, keď už prešli cez mýto.„K ujcovi!“ velil Koreň tak určite, tak prísne, že sa Branko neodvážil protestovať.Do dvora Čaranského vhrmel voz. Magdola vyšla hosťom v ústrety. So slzami objala Branka.„Vediem dezertéra,“ povedal s tichým úsmevom Koreň a potriasol starej panne ruku. „Aké to strašné zmätky máte!“ Magdola rozpovedala celú vec. Branko hľadel na ňu ako zo sna. Oči sa mu otvorili, prsia prestali na moment dýchať. Potom sa zapýril, objal tetku, zakrútil sa s ňou, neborkou, ako vrtielka — ona slabá, nezručná, zavýskla od bolesti. „Kdeže je môj dobrý, predobrý ujec, nech ho boh živí tisíc liet!“ a už bežal do jeho chyže. Dvere boli zdnuka zamknuté.„Kto to?“ ozval sa Čaranského hlas.„Tvoj nepodarený sestrenec, tvoj hlúpy Branko!“ povedal Klasný trasľavým, zvlneným hlasom.„Môj sestrenec odišiel dnes preč! Iného nepoznám!“„Vrátil sa, ujček môj, vrátil!“V izbe ticho. Tu máš! Zasa zle! Brankova radosť trochu chladla. No, veď sa on udobrí! Bežal k Marienke. Prv než došiel k dverám, vybehol za ním krajčír. Na kabáte mal ešte viac nití. Veľké nožnice držal ako zbraň proti votrelcom.„Panna Marienka nikoho neprijíma, je nezdravá!“ recitoval krajčír svoju úlohu.No Branka by nebol udržal celý krajčírsky cech Burianova. Zabúchal mocne na dvere.A dvere sa otvorili. Hja — nie každý buchot je rovnaký.V malunkej predsieni stali sa divy. Divy lásky — vrelého citu — Branko zdvihol devušku ako malé dievčatko a túlil na prsia. Ako horeli jej svieže, mladé, slzami zarosené líca!„Teraz som ja prekvapený!“ bolo počuť hlas starého Čaranského. Vstúpil do malej izbušky. Rozmyslel si, že vlastne on zavinil celý zmätok, a poslúchol Koreňa i sestru, ktorí ho posielali za Brankom.„To sú tvoje šatočky, dcéra moja,“ povedal, „i bielizeň i veno, ktoré som ti naskladal,“ a s tým vytiahol sporiteľničnú knižku z kabáta a položil na stolík. „Neznám tvoj vkus, ostatné si sama dokúp! Ty si bola pilná, príkladná a pracovala si na cudzom výstroji oddane! To bola moja próba, ty si ju prestála.“ V očiach starého zjavili sa slzy, „Narobil som vám bôľov, no veď vy mi to odpustíte.“Marienka priľnula tvárou k jeho ruke. Branko chytil ho za obe líca a hľadel mu dlho do očú. „Ty si anjel! Anjel!“ povedal a bozkal ho na líce.„Iste sa tam bijú,“ povedala Žablačka Králikovej, keď obe zbadali starého i mladého ísť k Marienke.„Jaj, aký to škandál!“ hovorila Kužeľka. „Dvaja frajeri v devinej izbe! Ach, šťastné sme my, že sa také niečo nedá u nás ani myslieť! Moja Aurélia — aký to anjel!“Asi o hodinu nastalo veľké prekvapenie! Mestom rozletela sa zvesť, a to dokonale pravdivá, že sa Marienka Vítovská, chudobná ševkyňa, vydáva za advokáta Branislava Klasného, svadbu im ide robiť Čaranský, družbom bude Koreň, a to všetko veľmi skoro, s dišpenzáciou! V dušiach krajšej polovičky burianovského obyvateľstva povstal tajný duševný žiaľ — a taký žiaľ je veľmi nepríjemný, lebo ho človek nesmie vysloviť. Darmo je — mrzelo ich šťastie blížnych, ako to vždy býva. Nuž ale to nebránilo Žablačke pribehnúť k Marienke s gratuláciou — Králiková jej poslala bukrétu[35]a panna Knotková zhotovila pre nevestu pekný samorobený vankúšik na diván s nápisom „Nur ein viertel Stündchen.“[36]Pán Joachim sa zaprisahal, že už nikoho viac neprekvapí, a odvtedy požíva zas pri tichosti svoje každovečerné tri kotúľky za okrúhlym stolom v kútiku. Ticho a veselo trávi svoje staré dni a číta Neue freie Presse od konca do konca. Rozumie sa, mladý párik nezameškal po roku prekvapiť starého pána istým radostným rodinným prekvapením, nota bene[37]bez všetkých nepríjemných následkov.(1883)[1]defraudácia— spreneverenie[2]mašamódka— modistka[3]testament— závet[4]intabulácia— zaťaženie nehnuteľného majetku[5]kasíno— zariadenie na spoločenské zábavy[6]anticky rozriedené— triezvo, striedmo[7]jurista— právnik[8]zrok— termín, dátum[9]dišpenzácia— oslobodenie od zákonného predpisu[10]matróna— staršia dáma[11]próba— skúška[12]nichts fűr ungut!— (nem.) nič vo zlom[13]dišputa— učený rozhovor[14]pudmistrová— starostová[15]orákulum— veštiareň[16]schone gschicht— skom. pekná tvár[17]štóla— časť obradového kňazského rúcha[18]kolportovať— šíriť, roznášať[19]item— (lat.) teda[20]tenš úr— (maď.) veľkomožný pán[21]letora— povaha[22]posluha— služobná[23]flegma— nevšímavosť, ľahostajnosť[24]rínok— námestie[25]chalát— domáci odev[26]citné slovo— úprimné, citlivé[27]treperenda— jazyčnica, klebetnica[28]injurie— urážky[29]minuendo— licitácia[30]asentačná komisia— odvodová[31]eminentne— výnimočne, mimoriadne[32]rujný sivko— bujný, bujarý[33]kehrt euch!— (nem.) vráťte sa![34]sangvinický— zápalistý, prudký[35]bukréta— kytica[36]nur ein viertel Stündchen- (nem.) aspoň štvrťhodinku[37]nota bene— okrem toho
Vajansky_Svadobne-saty.html.txt
OhláškyDuša moja, vstaň!Týmito slovami, mdlým hlasom povedanými, budila račkovská pani farárka svojho muža.— Duša, — opakovala, keď zbadala, že prvé jej slová nemali účinok, — vstaň, je sedem hodín, zo mňa je dnes nič, ach, hlava! — a prekonaná bolesťou sadla si na stoličku.Vyrušený z najmilšieho sna, predesený neobyčajným hlasom a ešte neobyčajnejším oslovením, pán farár roztvoril oči a videl svoju ženu utrápenú, videl jej hlavu nabok sklonenú, cez čelo ručníkom previazanú, zacítil akýsi tuhý, dráždivý zápach octu, chrenu a ktovie čoho — a vedel, že je zle. A čo by nič inšie, len to „duša“ stačilo by už dať mu na známosť, že nie je všetko, ako má byť. Riadne ho volá „otcom“, „oteckom“ alebo povie „muž môj, môj starý“.— Čo… čože, hlava? A od čoho? — spytuje sa pán farár a zdvihnúc sa oprel sa na lakeť.— Od čoho? Ako sa môžeš pýtať, od čoho bolí hlava? — odpovedala mu trochu nervózne a trochu nahnevane žena. — Ostatne, má mňa od čoho bolieť hlava, mám starostí dosť, všetko je len na mojej biednej hlave. Ani dnes neviem, ako dostaneme ovos domov. I tak je náš ostatný tamvon.— Hja, maminka, to je kňazova robota, — povedal pán farár, obliekajúc sa s istou vážnosťou.— Čo som sa naprosila, nabojovala zaň, kým ho zožali, čo som sa naodkazovala kurátorovi, kostolníkom, ale nič, oni sa ani nehnú, všetko je oneskorené. Koniec augusta — zajtra nedeľa, ak ho dnes nezvezú, bude zas do týždňa na roli. Ach, bieda je to, bieda! — stenala úbohá žena.— Divím sa ti, maminka, že ty ako kňazovka, a čo viac, ako kňazovská dcéra pozastavuješ sa nad tým! Choď, kam chceš, po celej našej milej krajine a spýtaj sa, všade dostaneš odpoveď, že kňazovi naostatok. Ešte je u nás zbohom, inde je ani tak: buď rada, že nám je tak, maminka! Náš ľud je biedny, ale dobrý! — zastával sa svojho ľudu.— Dobrý je tebe, lebo ty si taký mäkký posúch! — napolo podobrotky, napolo pozlotky povedala „kňazovka“. — Dobrý, — pokračovala, — i ja ho milujem a vďačne mu poslúžim, ale daj mu ty znať, že si slabý, nuž využitkuje ťa. Dôkaz — naše poľné roboty. Áno, dnes má byť ovos doma, a preto postaraj sa už aj ty raz, rozkáž prísne, aby zvážali, — povedala farárka rezolútne.— A čo, maminka, ak je ovos nie dosť suchý? Veď vieš, že pršiavalo. Ešte mu azda nezaškodí tamvon? — vyhováral pán farár svojich ľudí.— A videl si ho ty ? — zahriakla chudáka pani farárka. — Keby i nebol, domov prísť musí, lebo do večera, najneskoršie v noci príde dážď.— Čože hovorí Boríháj? — spýtal sa pán farár, teraz už obutý a v plnej výške tela vystretý. Pravda, hlavu mal už starobou dopredu naklonenú, ale charakteristické bolo jej držanie sa celého tela vôbec. Bol krásny starec. Boríháj bol neďaleký strmý vrch a obyčajne barometer pána farára. Z oblokov bolo práve vidno naň. Teraz zavisli na ňom hmly.— Pravdu máš, maminka, nebude dlho bez dažďa. Pôjdem na pole, usporiadam to — a ty si ľahni. Rozkáž Eve, čo má robiť. Aj Helenka nech robí. Azda ešte spí? — S týmito slovami obzrel sa na diván, kde spalo asi trinásťročné dievčatko s úsmevom na tváričke, s anjelským pokojom na čele.— Helena! — skríkol otec, omočil si ruku do vody, ktorou sa práve chcel umývať, a striekol na dievčatko. — Vstaneš, ty leňoch! „Už slniečko nad krajinou dosť vysoko stálo…“— Nooó, otec, — zvolalo dievčatko, vyhodilo sa ako rybka, keď sa mrští nad vodu, a zasa skrylo sa pod paplón, odkiaľ kukalo, či sa náraz nebude opakovať.— Či to tak neskoro vstávajú, slečna? — volal na ňu otec.— To zdedila po otcovi, — povedala pani farárka, priblížiac sa k divánu, sadnúc si naň a hladiac dieťa po strapatej hlávke.— Vstaň, Helenka, hor sa, mamu bolí hlava, — povedal otec láskavo.— Vari naozaj, mamička? Čo sa ti stalo, či si sa azda objedla včera? — A to ona sa objedávala a potom ležiavala za hodinku „na hlavu“, ako farská Eva hovorievala.— Ty blázonko! — karhala matka dcérušku, najmladšie svoje dieťa. Zastenala položila si hlavu na podušku dieťaťa. Ono hneď hotové odstúpiť mame miesto, sadlo si a naprávalo vankúš.— Ľahni si, mama, neboj sa, ja ti uvarím harmančeka. Veď ti to prejde. I kávu uvarím, či si azda kávu uvarila ty? — Matka kývla hlavou, že áno. — Škoda, — prehodilo dievčatko, vyťahujúc sa, — ja by som bola navarila i s Evou.I pri prudkej bolesti sa pani farárka usmiala. Nedávno ukázala Eva s Helenkou, čo vedia: varili spolu kávu, ale káva mala všetky iné vlastnosti, len tie nie, ktoré mala mať. Ešte i pán farár, ináč veľmi trpezlivý, čo sa týka kuchynských výrobkov, zmraštil tvár a nazval kávu „kočvardinou“.— Helenka, zobuď Števa, toho leňocha, — napomína mama. — Ten tiež nevstane, len keď ho zobudíš.Dievčatko, opásané krátkou sukničkou, ramienka holé, bežalo do bočnej izby. Hneď zatým bolo počuť smiech, Helenkin hlások v najvyšších tónoch a druhý hlas, o ktorom sa nedá povedať, či náleží dospelému alebo chlapcovi. Nato pribehla Helenka, že Števo sa „len šteklí“. Matka zavolala prísne cez otvorené dvere a zápäť buchol stolec, istotne s celým nákladom na zem zvalený; napokon zjavil sa vo dverách Števo, siahodlhý mládenec so svalovitými ramenami, ale s tvárou ešte veľmi chlapčenskou. Napredku roztvorená košeľa odhaľovala mohutne vyvinuté prsia. Dýchal zdravím a sviežosťou. Vo dverách zastal, povedal „dobré ráno“ a chvíľku sa díval na rodičov i na sestru. Len potom sa priknísal k materi a bozkal jej ruku.— Chorá si, mamička? — spýtal sa mäkkým hlasom.Ona pozrela nežne a prekvapene na neho. O jeho dobrom srdci nepochybovala, ale nebola privyknutá u neho, najmä odkedy odišiel prvý raz z domu, na nežné slová. On predsa pokladal nežnosť za slabosť. Bol to druhý syn pána farára, o niekoľko rokov starší od Helenky. Najstarší, nám ešte neznámy, je už doktorom medicíny, čo viac — okresným lekárom. Medzi Štefanom a najstarším Samom bolo ešte viac detí, ale pomreli: to na záškrt, to na sypanice. Len tieto tri ostali.Helenka sa pomodlila a s ňou všetci domáci.Takto začal sa ten deň na račkovskej fare.Po raňajkách vybral sa pán farár naozaj na pole s vážnym úmyslom, že obzrie, ako je tam, a potom sa ohlási u richtára porobiť potrebné poriadky a prísne naložiť každému, aby ich nezameškal.Na roli nebolo živej duše. Dookola len pusté strniská a na nich pasúci sa statok. A hoviadko rozumu nemá; zabehúvalo tu i tu do farského ovsa. Ešte ho dosť ležalo i na kuraťoch. Uznal pán farár, že je to nie v poriadku, poprechodil sa po roli, spočítal hŕbky (kríže) a vrátil sa domov s úmyslom oznámiť tento neriad richtárovi.„Áno, náš je tu už jediný, ostatný. Moja má pravdu, ale v kom je vina? Niečí len musí byť posledný. Nuž prečo by nebol môj? Pánboh pomôže i tu, ako pomohol pri inom,“ potešil sa farár.Domov idúc zastavil sa pri záhrade na samom vyšnom konci dediny. Odtiaľ zaznieval nábožný spev, pretrhávaný bolestnými vzdychmi a volaním k bohu o pomoc. Hlas bol pritlmený a pochádzal od ženy pod stromom.Pán farár zastal a pozrel cez nízku ohradu do záhrady.Chuderka, to je Žofia. Istotne má veľkú bolesť. — Žofia! — zvolal na ňu. Zavolaná obrátila hlavu v tú stranu, ale tvár jej ostala zahalená.— Kto volá? Kto je to? — opytuje sa biednym trasľavým hlasom.— Ja Žofia, nepoznáš ma? Či máš už i zrak napadnutý? Úbohá žena!— Veru úbohá, pán otec. Ach, zložte si ruky a pomodlite sa za mňa k Hospodinu, aby ma už vyslobodil, lebo mi už nemožno ďalej niesť tieto muky. Ach, on už iste zabudol na mňa nehodnú! — bedovala nemocná.— Chráň sa rúhavých slov, Žofia. Pochybovať v milosť božiu je hriech. Tvoja hrozná choroba zožiera ti len telo, ale hriech ničí dušu a pripravuje ťa o večné spasenie.— Ach, pán otec, rada počúvam vaše slová, lebo ony sú balzam na moje rany. Viem ja, viem, že som hriešna žena, — plakala chorá.Farár ju tešil, a ona sa znovu utíšila a okriala vo viere, ktorá ju už opúšťala. Potom sa pán farár odobral od nej a šiel domov pohrúžený vo vážne myšlienky. Slnce už bolo hodne vysoko a hrialo neobyčajne pálčivo. V dedine nevídať človeka, domky akoby vymreté.Doma našiel Helenku v kuchyni, kde s Evou práve chystali obed. Dievčatko celkom zahriate vybehlo otcovi naproti.— Ticho, otec, tíško, mama zaspala; ale jej bolo zle, veľmi zle, otecko, len harmanček jej pomohol!— Tak, chuderka, nech si len pospí. Vynes mi, dieťa moje, bibliu a kázeň i olovko[1]do včelína; ale nezabudni vyniesť i fajočku a dohán.Helenka odbehla vykonať, čo jej rozkázali — a poskladala všetko vo včelíne na lavičku. Bola otcova pravá ruka. Poznala každú knihu po spisovateľovom mene a pri tejto príležitosti musíme podotknúť, že skoro každá kniha niesla istú známku jej rúčky. Kdejaká prázdna karta, tam jej meno a pod ním letopočet i nevinná sentencia: „Kto túto knihu ukradne, tomu ruka odpadne.“A otecko, pohrúžiac sa do krásneho zajtrajšieho textu, celkom zabudol na ovos. Že zabúdal takéto vedľajšie veci a že bol k tomu i roztržitý, vedel každý, kto ho bližšie poznal. On sa necítil dobre tam, kde bola reč o veciach svetských. Kňazské povinnosti, ich plnenie, starosť o duševné blaho zverených duší zaujali jeho ducha. O hmotné a každodenné potreby sa nevedel starať. To zveril úplne pani farárke — a vedel, že ona to dobre spravuje.Nebol teda ani div, že kolovali o ňom rozličné anekdoty, ktoré sa mohli prihodiť i druhému, ale na ňom ich vychytili. Tak vraj raz, sediac na lavičke pred farou, obkľúčený deťmi a s milou fajočkou v ruke, hľadel spokojným zrakom do diaľky. Pridružil sa k nemu veľkomožný pán inšpektor. Ako to býva, začal pán prekárať farára, chtiac ho nahnevať, a rozprával o veciach náboženských ľahtikársky. Ale dobrého človeka ťažko nahnevať, najmä nášho pána farára. Bolo to v podvečer, keď domáce zvieratá berú sa z poľa domov. Pred farou stála hromada detí, robili krik a najmladšie volalo hlasom ešte veľmi detským: — Idú svine z poľa. — Vtom sa dieťa zľaklo starej ošípanej a spadlo do kaluže vedľa mostíka. Krik sa zväčšil, dieťa sa pozbieralo a bežalo do dvora. Za ním, ale len obďaleč, ostatné.— Čieže to dieťa spadlo, pán farár?Opýtaný sa obzrel — detí tam už nebolo. — Neviem, pán veľkomožný. Deti zas povykukávali, a bolo ich vtedy ešte, kým sa pánboh nepodelil s nimi, hodne. A pán inšpektor len doráža:— Koľkože ich je, pán farár?— Nech sa opýtajú mojej, domine spectabilis,[2]tá to vie lepšie.Išli domov kravy. Pekná mladá kravička, hrdo nesúc hlavu, zastala pred farskými vrátami. A pokušiteľ spytuje sa znovu:— Ale to už len vedia, či je to ich krava?— Možnože je naša. Ja ju nepoznám.Potom si chcel pán inšpektor požartovať i s pani farárkou, ale ona nebola obdarená tou trpezlivosťou, čo jej muž, i zastala si muža a zahanbila posmešníka. Ešte i to rozprávali o ňom, že prechodiac sa jedného dňa po izbe, rozmýšľal o kázni. Na poduške, na stole, ležalo malé dieťa. Mať odbehla do kuchyne a poprosila muža, aby prizrel trošku na dieťatko. On chodil, dieťa pohybovalo sa tiež a blížilo sa povážlive ku kraju stola. I podíva sa otec na dieťa a volá:— Maminka, dieťa ti spadne!— Veď ho len ešte trošku prizri, prídem priam, — odpovedala ona z kuchyne. Zas len prechodí sa pán farár a dieťa tiež postupuje ku kraju stola. Strachom premožený beží ku dverám a volá znova:— Maminka, dieťa ti spadne!Medzitým dieťa uspelo pomyknúť sa na samý kraj a spadlo, chúďa, na zem.— Maminka, — kričí utrápený otec, — dieťa ti spadlo!Ale potom poberal sa von, lebo dieťa sa rozplakalo a maminka tiež neostala tichá.Obed sa minul v tichosti. V pani farárkinej izbe boli obloky zaclonené, lebo ona na otázku, či bude obedovať, povedala, že nie, aby jej dali pokoj. Tak jedol pán farár sám s deťmi.Števko sa nudil, chodil s udicou lapať pstruhy a dnes ich doniesol niekoľko, ako na nedeľu. Spomínali, že zajtra príde Samo, veď i tak už dávno nebol doma.Večierkom utíšilo sa bolenie hlavy a maminka vstala. — Čože je s ovsom? — spýtala sa hneď. — Prečo ho nevozia?— Áno, prečo? — Len teraz prišiel pánu farárovi ovos na um. A čo prísť malo, nevystalo: tamvon dážď a dnu hrmavica nie bez hojného prelievania sĺz.— Už je raz pravda, že som ja potrestaná stvora, — horekovala pani farárka. — Všetko musím sama obstarať. A keby som aspoň dnes nebola ochorela, toto bolenie hlavy je do nestrpenia. Ani Samo mi nemôže spomôcť.— Keď ho neposlúchaš, — podotkol pán farár.— Keby len prišiel v taký čas, však by mi on spomohol, — uisťovala matka, — ale keď je tu, som vždy zdravá, ba tuším vtedy by som ani nemohla ochorieť. — Z jej hlasu znela veľká nežnosť ku spomínanému synovi. Ako by nie! Veď nielenže bol jej prvorodený, jej Samuel, ale bol jej i vždy dobrý, poslušný. Učil sa dobre, napredoval vo všetkom. Medzi materou a synom vyvinul sa taký krásny pomer, že do istého času ona bola jeho dôvernicou. Až zrazu prihodilo sa čosi zvláštneho, čo otriaslo touto dôverou.V škole žilo krásne dievčatko menom Želka. Deti farské a školské rástli spolu. Želka bývala miláčikom na fare a skoro ideálom Samkovým. Matka nemyslela na nijaké nebezpečenstvo, len keď ho raz zastihla pri veršoch, ktoré páchal k pocte modrookej Želky. I začala mu dohovárať a poslala ho preč, úfajúc, že na rok, keď príde domov ako medik, bude múdrejší. Ale Samko nie, on len ďalej robil verše a ospevoval Želku. Mať ho karhala a hľadela mu vybiť z hlavy tento „nezmysel“. Lebo ona bála sa len jedného: sľubu. Každoročne zvádzala tento istý boj.— Ty, — hovorila mu starostlivá mať, — ty si ešte ďaleko od cieľa a nemôžeš vedieť, kedy sa budeš môcť oženiť. Ale dievča je súce na vydaj, dnes-zajtra môže sa jej nadhodiť „šťastie“ a dané slovo bude jej zavadzať. Nemúť jej teda hlavu, nesľubuj ničoho!— Ale, mama, čo sa ty bojíš? My nemyslíme na také veci.— No, veď to! Hovorím ti preto, aby som teba a Želku zachránila pred možným nešťastím. I tak si ju vziať nemôžeš nikdy!Syn pozrel na matku zadivene. — Prečo, mama? — spýtal sa a uprel oči na matku.Matka prišla do rozpakov. Či mu povedať doprosta, prečo? Vlastne ani sama nevie dostatočnú príčinu. Keby bola chcela byť úprimná, bola by povedala hneď doprosta: „Nechcem ju, lebo mi je pre teba nízka, chudobná. Nechcem preto, lebo ja dám mnoho na rodinu, lebo som sama zo starej šľachtickej a kňazskej rodiny, ktorá nám dala jedného biskupa a viac preslávených kňazov.“ To všetko by musela povedať synovi a ešte viac, ale nepovedala, len to:— Ty by si ma nepochopil, keby ti aj povedala. Keď budeš starší, uznáš moju dobrú radu a budeš mi ďakovať. Teraz mi sľúb, že ma poslúchneš v jednom: dievčaťu nič nesľúbiš a nebudeš ju udržiavať v domnení, že si ju vezmeš. Vybi si to z hlavy, syn môj.— Ale, mamička, keď ju ja tak veľmi rád mám! — prosil syn.— Verím, syn môj, ale ktovie, či to bude trvať dlho?Nepomúti i tebe dnes-zajtra druhá krásavica hlavu? Potom zabudneš na Želku ako Radúz na Ľudmilu. — Skoro by si to vari priala…— Nie, mama, ja na ňu nezabudnem. Ale sľúbim ti, že sa jej ničím nezaviažem. Ona sa môže vydať, keď chce, ale ja jej dovtedy ostanem verný. Uvidíme. Ak je i jej láska taká pevná ako moja, aj bez sľubu vernosti zostaneme stáli. Ale i ty mi sľúb niečo, mama. Vieš, dar za dar! — prosil syn.Mať, týmto úspechom uspokojená, povedala: — Sľúbim.— Tak, mama, sľúb mi, že jej neublížiš, ale že ju budeš chrániť a brániť pred krivdou. Ona je taká nešťastná, že nemá už vlastnej mamy, a táto jej terajšia, mama moja, je naozaj žena celkom obyčajná a nemá k Želke ani trochu pravej lásky a nežnosti.— Poznám ju, poznám. No myslím, nie je taká zlá… táto pani učiteľka. Pravda, s ňou sa neschodím ako s tou prvou. — Pri tom ostalo.Odvtedy minuli tri roky, Želka sa nevydala a Samko nehovoril nič. Zakaždým, keď prichodil domov na sviatky, ledva sa doma zohrial, už bežal do školy. Mať si vzdychla tajne, ba poradila sa s mužom; povedala mu všetko, prečo to nechce. A on jej na to:— Ale, maminka! Čudujem sa ti, že ako múdra a rozvážna osoba dáš sa opanovať vysokomyseľnosťou, — karhal ju zhovievavo.— Vysokomyseľnosťou… nie, nie, ale, — vzpierala sa.— Ba áno, lebo ty si veľmi zakladáš na svojom stave, hoci vieš, že len z milosti božej sme, čo sme. Naša hodnosť nie je naša zásluha a neoprávňuje nás k nespravodlivosti oproti iným. A čo inšie máš proti tomu dievčaťu? Že je chudobné? Že z tých päťpjej chýba len najchatrnejšie, najlichejšie: peniaze? Ach, veru na samých peniazoch sa ešte nikdy nezaložilo šťastlivé manželstvo.Tak starý pán, a Števo, ten ešte sa len zastával Želky, hovoriac, že ak si ju nevezme Samo, Želka že musí počkať naňho a že predsa len bude maminkinou nevestou.— Teba? — odsekla mať. — Teba by ona sotva chcela!— A prečo, mama? — povedal urazený mládenec.— Preto, že si ty ešte len chlapec!Nič na svete nemohlo rozbolieť Števa tak veľmi, ako keď mu niekto povedal: chlapec.Pani farárka zdôverila sa i svojej sestre a kmotre. A táto, osoba skúsená, jej povedala: — Ba môžeš sa tešiť, že tvoj syn sa zaľúbil do milej rechtorskej dcéry, lebo táto ideálna i romantická prvá láska ochráni ho pred láskou inou, menej šľachetnou. On ti odíde, ty ho stratíš z očú a nemôžeš ho dostatočne ochrániť; ale takáto čistá láska zachráni ho pred hriechom.Tak nechala pani farárka všetko, ako bolo, a čakala, čo z toho bude.I Želka čakala. Raz, zamyslenej pri práci, spytoval sa predčasne ostarený otec: — Čo je ti, dieťa moje? Niečo sa mi dostalo do ušú a to ma naplňuje obavou i starosťou o tvoje šťastie. Dieťa moje, daj si pozor, dobrá povesť dievčaťa je vec veľmi chúlostivá, raz utratená je navždy, navždy preč.— Otecko, čo si myslíte o mne! — zvolalo dievčatko smutne. Jej bledá tvárička sa rozpálila a znovu zbledla. — Z vašich slov znie akási obžaloba, podozrenie: istotne vám nahovorili čosi, a vy, otecko, veríte viacej iným ako mne, svojej dcére! — povedala Želka a v očiach mala slzy.— Verím ti, verím, ale bojím sa o teba. Pomysli si, že ja som tu, aby ťa strážil i za nebohú mať a miloval ťa i za ňu. Pomysli si, že teraz ti ona hovorí: „Otvor, otvor mi, dieťa, svoje srdce!“— Otvorím! — zvolala dcéra, vstala a prudko sa hodila na prsia otcovi. — Nemám toho mnoho povedať, ale ti poviem, tebe, otecko, akoby tu bola moja mamička, že milujem Samka, milujem ho veľmi, ale uvedomujem si i to, čo nás delí, aj svoju povinnosť, — zaplakalo dievča.— Tak, dieťa moje, — povedal otec, dojatý dcériným vyznaním. — Za city svoje nemôžeme. Láska prichodí ako sen, ba ako milosť božia… ale povinnosť nadovšetko! Na fare nás nechcú… predtým bolo ináč. Z toho nasleduje, aby sme sa nenatískali.— Nenatískam sa ja, otecko, nie. Keď Samko bude chcieť, nech sa ožení. Ale ja mu aspoň dovtedy verná ostanem. Však sa, milý, drahý otecko, nehneváte na mňa a nebudete viac pochybovať o mne?— Nebudem, — sľúbil otec, a pobozkajúc svoje krásne dieťa, vyšiel do záhrady.Ako z toho vidno, obaja mladí ľudia, hoci sa ani neuzrozumeli, chceli si ostať verní. Zanedlho po tomto sľube, danom otcovi, mala Želka príležitosť dokázať svoju stálosť. Železničný úradník z blízkeho mestečka zaľúbil sa do šumnej dievčiny a popýtal ju o ruku. Ale Želka skrátka odpovedala, že ho nemiluje a nepôjde zaňho. Otec by bol rád býval tomuto vydaju, kým nevlastná mať sa ho bála, lebo by musela chystať výbavu, ale dievča rozhodlo po svojom.Pani farárka s utajenou zvedavosťou sledovala vývin týchto vecí. Bola by si priala, aby sa Želka vydala čím skôr. Ale veru nestalo sa. A už je to štvrtý rok — a tej lásky neubúda.„Aká hlúposť,“ myslela si ďalej. „Mrzí ma to, mrzí. Samo by mohol získať celkom inú partiu, dostať sa do rodiny veľkej a vplyvnej, mohol by spraviť kariéru. Ale takto kto si ho povšimne?“A jej starosť vzrástla, keď prišiel Samo konečne domov ako doktor. Nepovedal nič o svojej láske, ale zato matka videla, áno, cítila, že je stále rovnako, ak nie väčšmi zaľúbený do Želky „školovie“. Chodil ta i sám i v sprievode Števa a Helenky, ale nikdy sa nezmienil ani slovom o svojich úmysloch. A najväčšmi mať bolelo, keď videla, že je smutný alebo uzavretý, že je roztržitý a napokon že už i menej chodí domov, odkedy býva v blízkom mestečku. Tu začalo sa v materinom srdci hýbať čosi, čo prosilo za syna; lenže ona chcela počkať, kým jej sám nepríde v ústrety a nepovie rozhodné slovo, tak alebo tak.V túto sobotu však všetci vedeli, že Samo príde zajtra, a tešili sa tomu. Ako by nie, veď každý mal právo na jeho osobu. Nedočkavá mať len na to myslela, či je úplne zdravý, či nie je ťažkomyseľný alebo či — nedaj panebože — nepoblúdil na zlé cesty! Veď vravia, že láska nešťastlivá zavedie človeka na bludné chodníky, odkiaľ potom vraj návratu k dobrému niet! Ach, ako ju to trápilo! Radšej by mu už dala zvolenie a požehnanie, len aby ho už videla šťastného!Všetko to preletelo jej mysľou najmä v tú noc, ktorá nasledovala za spomínanou sobotou. Nemohla spať, lebo hojný dážď čľapkal tamvon a bubnoval v podstavenej nádobe. Nuž premýšľala, myslela na všeličo. I ovos, ten nešťastný ovos prišiel jej na um. Ach, škoda ho, škoda. Áno, ak ja nie som za každou vecou, nič sa nevydarí — a to je pre ženskú priveľa.Svitlo nedeľné ráno, a bolo tak pekne, ako si to len najrozmaznanejší výletníci želajú. Nebo sa vyjasnilo, chladný vetrík vial od vrchov, vzduch bol čistý a priezračný. V záhrade spievali ešte vtáčky. Helenka hneď za rosy bežala do záhrady, poobzerala všetko a natrhala kvetov do pohára a do kostola pre seba i pre Evu. — Pán farár šiel po raňajkách do svojho milého tuskula: do včelína. Tam sa učil kázeň naspamäť. Nechodil ešte dlho popred včelín, už ho hľadal kostolník, ktorý medzitým dostal „suchý fruštik“ od pani farárky[3]za ten ovos. On ju chlácholil a vyhováral sa: — Ale, pani matka, prosím ponížene, veď to pánboh i pomočí i vysuší!Šiel teda vyhľadať pána farára, lebo mu prišli oznámiť, že Žofia Trnkovie chce byť ospovedaná, keďže sa neúfa dožiť adventu.Starý pán si vypočul kostolníka a pobral sa do fary. Tam bolo prichystané, čo potreboval: kalich i alba.[4]Helenka mu doniesla i agendu. Z nej vypadli staré ohlášky. Vyložila ich na stôl.Keď odišli, dievča začalo upratovať po stole. Vidí tam ohlášky, písané rukou svojho učiteľa. Ona mala celkom to isté písmo a často hrdila sa ním, keď sa zvečňovala v otcových knihách. I teraz zachcelo sa jej skúsiť svoje „literné umenie“. Obráti kartu na zošite pre „kazateľské oznamy“ a píše:V nedeľu 13. po sv. Trojici.Vojde Števo.— Čo robíš, Hela?— Nič, píšem, — a chcela zakryť papier rukou. Ale on to zazrel.— Aha, zasa čarbeš. Či ťa už otec nehrešil dosť preto? Ukáž! — Podala mu zošit. Usmial sa.— Dobre, znamenite. Nikto by nepovedal, že je to nie písmo pána učiteľa. V tebe sa skrýva pokazený falšovateľ dokumentov.Dievčatko nevedelo, či to brať za poklonu, či za karhanie, a preto hľadelo na brata veľmi spýtavo:— A čo tým chceš? — pýtal sa brat ďalej.— Nič, len tak som písala.— Tak bez plánu, áno, ako ženské vôbec… všetko do sveta, bez plánu. Napíš už teda poriadne ohlášky, aspoň budeme mať z toho žart.— Ale… čo povie otec?— Otec… veď vidíš, sú to oznamy z minulého roku. Ani si ich nevšimne… Ale vieš čo? Prekvapíme Sama.Helenka otvorila ústka dokorán, aby lepšie rozumela.— A čo potom?— Čo potom? Počkaj, poviem ti. Ale nie, ty si na to trošku nasprostastá. Počúvaj!A sestrička poslúchla, čo jej brat rozkázal…Po chvíli obaja, smejúc sa potajomne, opustili izbu.Zvonili po tretí raz. Helenka odišla vystrojená a vyfintená do kostola. Mama nemohla, dnes mala viac varenia, keď príde i Samo. Vyprevadila dcérušku so slovami:— Pomodli sa i za mňa, dieťa moje.V kostole bola už i Želka. Chodila ta často a zavčasu, za to ju pán farár veľmi chválil a Helenke ukazoval ako vzor usilovnej a nábožnej devy. Želka mala hlások čistý a jasný ako zvuk strieborného zvončeka a pomáhala spievať tak vrúcne, že nadchla ku spevu aj iných.K Želke sadla si Helenka a pozdravila ju úsmevom. Chcela jej i čosi pošepnúť, ale Želka nebola náklonná rušiť svoju nábožnosť, preto sa i Helenka oddala vrúcnemu spievaniu, tak vyťahujúc, čo jej len hrdielko stačilo.Služby božie boli odbavené obvyklým spôsobom. Nábožnosť nebola rušená, iba ak tým, že poniektoré ženy sladko pospali.Po kázni, keď sa už pomodlili, napravil si pán farár okuliare, lebo oči mu padli na stranu „kazateľské oznamy“. Hľadí chvíľku, akoby vlastným očiam neveril. Ale ako blesk preletelo mu hlavou: — Istotne som zabudol… zabudol. Ale nie, nemožné. Ako sa to len stalo! Veď to jej otec napísal: neohlásim — urazím ho. Veru, zabudol som!Všetky zraky boli obrátené ku kazateľnici. Pán farár si utrel pot z čela — v kostole bolo sparno. Ale potom začal slávnostným hlasom ohlasovať: — Oznamuje sa láskam vašim kresťanským…Ohlášky! Aké prekvapenie! Kto sa žení teraz, keď sú poľné roboty nedokončené? — mysleli si a spytovali sa ľudia. — Kto? — spytovala sa i Želka, tiež zvedavá. Ale — aké ustrnutie, keď počula vyvolávať meno Samkovo. Nemyslela inak, akože on už celkom zabudol na ňu a berie si nejakú pyšnú slečnu z mesta. No hneď za tým nasledovalo jej meno. Čo? Či sa dnes robia divy a zázraky? Je to posmech? To nie, lebo posmech je nemožný u neho, u otca. Želka si myslela, že po tomto dive strasie sa zem, otvorí sa alebo že sa stane niečo hrozného. Ale nič sa nestalo, len zraky ľudí obrátili sa od kazateľnice k nej. Cítila, že jej slzy vstupujú do očú, no nezaplakala — ale zbledla a chvela sa rozčúlením.Zato Helenka vypukla v usedavý plač. Nevedela, načo to chcel mať Števo, a on si azda tiež nemyslel, že ohlášky budú mať taký účinok.Z kazateľnice zlietli slová, udeľujúce pokoj — a Želka zdvihla pálčivý pohľad k otcovi milého Samka. Aj on práve v tú chvíľu pohliadol na ňu, a tu, videla, že s tým, čo povedal, súhlasí. Videla na jeho čele tróniť pokoj, ktorý prevyšuje rozum ľudský, videla z jeho jasného oka žiariť dobrotu a lásku, a kviľba mladého srdca premenila sa v radostný úžas.Keď potom po požehnaní dievčatá vyšli z kostola, ľudia zastávali a zhrnuli sa okolo Želky. Ale ona, ťahajúc za sebou Helenku, rýchlo vbehla do školskej záhrady, hraničiacej s farskou. Helenka, ešte vždy plačúc, hodila sa družke okolo hrdla a v plači jej vyrozprávala, čo spáchala. Želka, zdesená týmto vyznaním, bála sa o malú hriešnicu. No aj ju tešila, ako len mohla.Lenže aj pán učiteľ, urazený v svojich otcovských právach, zastavil pána farára. Ten i onen — obaja boli prekvapení. Napokon sa presvedčili, že si s nimi zahral akýsi samopašník. Pán farár stiahol obočie a tvár mu zbledla. Prezradzovala veľké pohnutie.Doma darmo čakala pani farárka Helenku, že príde skokom do kuchyne a zvolá: — Tu som ti, mama moja, pomodlila som sa i za teba. Či ma chceš? Ale ja som ti lačná… — Tak robievala zakaždým, keď prišla z kostola.No vrátila sa len Eva a preobliekajúc sa, chichotala sa pod nos.— Kde je Helenka? — opytuje sa pani.— Neviem. Videla som ich, keď ich Želka školovie viedli z kostola.— Koho viedla Želka? — zvolala preľaknutá pani farárka.— Helenku, keď tak veľmi plakali.— Plakala… v kostole? Prečo? Čo sa jej stalo? Alebo sa ty šalieš, veďže vrav! — napomína Evu preľaknutá pani farárka.— Ako pán otec ohlášky povedali, Helenka začali plakať, — rozpráva Eva, nemajúca tušenie o účinku svojich slov.— Ohlášky? — Nové prekvapenie! — Aké ohlášky?— Veď som ja sama mala od divu skapať, — povedala Eva, — lebo veď bývam na fare, a nič neviem.Že pani farárka o tom nevedela, ešte menej pratalo sa jej do hlavy. Pani sa ďalej nespytovala, lebo cítila, že sa muselo stať niečo veľkého, nečakaného. Trasúcou sa rukou odtiahla kypiacu polievku, do ktorej mala zavárať cesto.Popod obloky ide domov pán farár a za ním, knísajúc sa, Števo. Pani farárka vybehla im naproti a chcela ich napadnúť otázkou; no všimla si, že jej muž je celý premenený. Nikdy ho nevidela takého. Bol nahnevaný! Ani nepozrel na ňu, ani sa jej neprihovoril. Čo sa robí? Zalomila rukami, chvíľu nemohla preriecť slova a šla za mužom do izby.— Ale, ľudia, čo sa to stalo? Čo ti je, muž môj?Pán farár zobliekol si luterák, odložil tabličky a chodil mlčky chvíľku po izbe. Dych mal krátky — bojoval s hnevom. Naraz zastal a povedal akoby ani nie svojím hlasom:— Čo sa stalo? Ohlasoval som ti syna!— Sama! — skríkla, a obávajúc sa, že toto prekvapenie ju privedie o rovnováhu, sadla si na stoličku. Zas na chvíľku pauza. Z tváre staríka bolo možno vyčítať mocné vzrušenie citov a duševné utrpenie.— Kto, čo, s kým? — opýtala sa pani farárka.— Spýtaj sa svojich detí, kto a čo a s kým. So Želkou zo školy. Chúďa, dosť mala utrpenia od nás, a teraz sme ich ešte v posmech uviedli, a práve ja, ja! Moje vlastné deti zneuctili kňazský môj stav, spravili si posmech z tohto rúcha pred veriacim svetom, ponížili ma, slabosť moju využili, vlastného otca pohanili. Áno, to vykonali: tam je jeden vinník, a druhý sa ukryl. To som nečakal od nich, od vlastných detí! Viac ducha kresťanského, viery, nábožnosti — to som čakal od vás. Ale môj dom sa stal javiskom pletiek a svetských starostí. Moje deti páchajú samopaš. Čia je to vina? Čia? Azda moja? Áno, nedal som pozor na ne… moja vina! — stonal zarmútený otec. A nedbajúc na skormútených domácich, chodil po izbe vážny a smutný.A len teraz domáci zbadali, že Helenky niet medzi nimi.— Kde je? — spytovali sa jeden druhého. Števo, i tak už celkom zničený, stál tam ako ozajstný hriešnik, a ešte teraz, keď Helenka zmizla, zviezla sa všetka vina na jeho hlavu. Hľadali dievča, dievčaťa nikde, ani na dvore ani na miestach, kde sa skrývala, keď mala kamarátky. Konečne našli ju v záhrade, ukrytú pod ríbezľovými krami, z ktorých, ešte vždy fikajúc, oberala zoškvarené hrozienka a kládla si ich do úst.Vedená neskazeným citom vrhla sa otcovi do náručia a plačúc prosila o odpustenie. Otec ju pokarhal a prísne jej zakázal podobné pokusy, ako i Števovi, ktorý „mal mať viac rozumu“ — doložila mať.„Áno, všetko sa zvezie na mňa,“ pomyslel si Števo, ale nie nahlas. „Pre Helenu strhla sa trójska vojna, pre Helenu stalo sa toto — vždy len ona a ona!“ hromžil na sestričku, ale len v duši.Helenku takmer ani upokojiť nemohli, taká bola rozžialená; sľubovala, odprosovala dobrého otca, a keď jej konečne odpustil, bola jej radosť veľká. I Števo odprosil otca a mať, lebo vlastne proti nej sa prehrešil, uisťujúc, že on osudné ohlášky len tak nazdarboh položil na stôl, ale že ich musel kostolník na kazateľnicu vyniesť, ako to inokedy robieval.Napokon povedal pán farár: — Nech vám je to ponaučením, že s takými vecami neslobodno vystrájať žarty! — A potom pokračoval: — Ale už dosť toho. Čo sa stalo, neodstane sa. Čo som ja raz z kazateľnice povedal, to viac neodvolám. Je to iste vôľa božia… A teraz, maminka, daj jesť. I Samo už sotva príde.Pri obede bola nálada obstojná. Deti sprvu zazerali jedno na druhé, ale potom sa i usmievali. Pani farárka bola dojatá — bolo jej i do plaču i do smiechu. Zatúžila po milom synovi: vidieť na ňom, čo povie na to prekvapenie. A či teraz nebude protestovať on? A pomyslela si aj na mladuchu. Azda mali spoločnú myšlienku s pánom farárom, lebo ku koncu obeda navrhol sám od seba: — Maminka, svedčí sa ísť do školy. Sú urazení a nám sa patrí podať im vysvetlenie i zadosťučinenie.— Dobre, otecko. Urob, ako ty myslíš. Ja myslím… že… Samo bude spokojný, — pokorne odpovedala žena a mať.— Bude, maminka, ako by nebol! — A keď teraz pozrel na svoju manželku, mali jeho oči zasa ten dobrý, nežný výraz. Jej bolo do plaču, áno, do plaču, ale radostného.— Potešíme sa ešte z našich detí, maminka — sľuboval otec.S otcom išiel i Števo, a do školy šla i Helenka. Cestou Števo do nej vše len zapáral, čo ale otec nepočul:— Ty, Helena, ty si všetkému príčina!Doma ostala len mať. Upratovala a zamyslená ukladala zvyšky jedla do komory. Čo povedia v škole? Naostatok sa azda budú vzpierať oni? To by bolo! A čo povie Samko? Čomu sa tak dlho bránila, stane sa teraz skutkom. No cíti radosť, aspoň niečo podobného radosti. Dobre tak, myslí si ďalej, dobre… Želka, útlocitná a pokorná, bude milovať i nás, rodičov, a uctí si nás. Lebo mohlo by sa stať, že by si vzal inú, hrdú, a tá by sa nevedela vynájsť medzi nami. Áno, dobre tak, dobre; len keby už raz prišli ku nim všetci… i Samo… nuž áno, i Želka — rozmýšľa, konajúc drobné práce, lebo jej duša ešte nenašla utíšenia.A naozaj, v tej chvíli prichodili už zo školy na faru. Števo viedol Želku. Teraz už hovoril Želke: — Vidíš, to máš mne ďakovať, ale ty neďakuješ ani sa netešíš.Pani farárke veľmi dobre padlo vidieť to krásne dievča s prosebným pohľadom stáť pred ňou. Nebolo medzi nimi veľa slov: zblížili sa, hneď pritiahnuté mohutným citom. Mať zovrela v náručí sirotu a budúce svoje dieťa.Želka šla na faru s nemalými obavami, čo povie Samkova mama? Odsotí ju od seba alebo urazí chladnosťou, kým ona nesie jej v ústrety vrúcny cit? A hľa, neodsotila ľúbiace dievča, ale privinula ho v materinské náručie.Všetci mali radosť z toho. Helenka naporad objímala mamu, otca, brata i Želku, tú usmiatu, ale nie všetkých obáv zbavenú Želku. Chúďa Želka, matkinu priazeň už má, milosťou božou ju dosiahla, ale čo ak si Samko zmyslel inakšie? Veď on jej vlastne nikdy nepovedal niečo určitého, na čom by mohla pevne stavať budovu svojej lásky; len kedy-tedy hovoril jeho pohľad, stisnutie ruky alebo ukradnutý bozk: milujem ťa! Jeho listy boli milé, ale písané tónom, akým hovoria medzi sebou anjeli. Nebolo v nich mnoho podstatného a mužské srdce je nestále, cíti celom inak než naše. Prejavuje svoje náklonnosti iným spôsobom a často nás nerozumie. Ak ochladol a — zabudol na ňu? Tak hútalo dievčatko, mladucha i nie mladucha.Helenka vykríkla, behajúc od obloka k obloku:— Samko ide, Samko, — a skokom bola pri dverách, otvorila ich, vybehla na dvor, zavše sa v náhlivosti potknúc. Vo vrátach vyskočila na stupaj koča — za čo by bola inokedy dostala hodný výprask od mamy — a jednostaj volala:Samko náš, Samko, Samíčko, hádaj, čo sa stalo? Ohlasovali ťa. Áno. Teba aj Želku! — vyvolávala v jednom prúde radostných slov.Samko, mladý strojný človek, hľadel na sestričku s nemalým podivením. Možno sa bál o jej rozumček. Ale ona ho neprestávala bozkávať, až kým prišli pred dvere. Tam stál otec s fajočkou v ruke, matka s výrazom radosti na tvári, Štefan a Želka. Ako Želku zazrel, bolo mu jasnejšie, čo mu Helenka kričala, a zoskočil z koča. Šiel k matke. Bozkal jej ruky a vrelo ju objal. Matka, pozrúc na milenú tvár syna, videla v jeho očiach skvieť sa najkrajšie drahokamy: slzy synovskej lásky a vďačnosti.— Mamička, je to pravda? Povedz, mamuška, nemáš naozaj nič proti nej? — opytoval sa nežne.— Nemám, ale čo ona? — A obrátila sa k Želke, vzala ju za ruku a vložila ruku dievčatka do synovej ruky.Išli do izby. Tam sa Samko dozvedel, ako sa to stalo.— Tí samopašníci, — smial sa a hrozil Helenke jednou rukou, kým druhou držal ešte vždy Želkinu. Števo, hneď hotový, sa pýšil, že to vykonal on, Helenka bola už len nástrojom.Pani farárka spytovala sa syna, prečo tak neskoro prišiel, a on odvetil, že mal mnoho chorých.— Tak ich máš! No, chvalabohu, má pacientov! — tešila sa mať.Pán farár zavolal syna nabok a požiadal ho, aby dal niečo Žofe na uľavenie bolestí.— Tam už niet pomoci, otecko, viem o nej… Už je neskoro. Uľaviť… možno, áno, skúsime to, ale pomoci jej niet.Prišiel i pán učiteľ.— Všetko naopak, — hovorí s úsmevom Želkin otec. — Mladý zať prichodí, keď je po všetkom. Ale vitajte, vitajte!Starík sa rozcítil, požehnal svoje deti v pekne prednesenej reči, aby sa aspoň čiastočne vyhovelo forme, zakľúčiac svoje slová dôrazným: Amen.— A teraz, milí páni susedia, i vy, naša drahá mládež, nech sa vám neťaží poctiť návštevou môj skromný príbytok. Takáto slávnosť musí sa zasvätiť svojím spôsobom. Moja žena vás čaká na malú večeru.— Ale, pán brat a pán sused, najprv na večiereň! — podotkol pán farár, lebo už videl kostolníka na dvore vyčkávať. — Dajte zazvoniť, i tak sa pripozdilo.Mládež i stárež, všetci šli na večiereň a stade do školy, prejsť sa po záhrade. A pani farárka zas len rozjíma, že dobre tak, dobre. Chudobná? Ach, veď pánboh neprestal dávať dary! Predbežne, čo im bude v dome chybovať, dá im ona, dá i z Helenkinho. Zato ešte i tej dosť ostane. „A,“ vraví si ďalej v duchu, s úsmevom pozerajúc na svoje deti, „pekné sú, krásny pár. Otec má pravdu, z tých piatichplen peniaze jej chýbajú. Ale Samo nepotrebuje, chvalabohu, on si môže vziať chudobnú ženu, on môže byť i bez nich šťastný, veď už má pacientov!“Pani učiteľka k pocte dňa, a či večera vystrojila veľkú hostinu. Nič zlého netušiace kačky a kury padli za obeť jej nožu. Prišla pomáhať i kováčka, ktorá bola známa ako znamenitá kuchárka. Prišiel i kostolník, ale len tak, akoby nič netušiac. Že ho zadržali, rozumie sa samo sebou, a po ňom prišiel aj kurátor, ba v samý večer i pán richtár. Kývali hlavami na znamenie veľkej spokojnosti. Pri stole sadli si len na kraj stoličky a koštialiky pekne, ako sa patrí, hodili pod stôl. Keď sa všetci rozchodili, prišiel richtár k pani farárke a spustil jej čosi veľmi tajnostne.— A… ten ovos… pani matka… ej, ten ovos, ten ma mrzí. Namoj… ma mrzí… veruže ma mrzí. Ale, — tu si položil ruku na prsia, — zajtra ho majú doma. Ej, toto sa mi páči… že veru… naša škoda je oslávená!Prv ešte bola reč o tom, že je už zasnúbenie, a nemajú prsteňov. No pani farárka si vedela rady. Darovala Želke v mene Samovom pekný, starý briliantový prsteň. — Ten môžeš nosiť, nosili ho šťastné ženy. Dostala som ho od mamy a ona tiež od svojej mamy. Keď som prišla sem ako mladá žena, napísala som ním veršík na pamiatku na sklo obloka. I dnes tam ešte svieti. Buďte šťastné, deti moje! — Rozcítila sa, a s ňou všetci.Keď farárovci odišli, bola už noc. Samko dostal od Želky bozk i ružičku. Keď prišiel domov, položil ružu do pohára, aby ešte dlho svieža ostala. Rodičom ďakoval ešte i doma.A keď sa už všetci utíšili, keď i štebotavá Helenka zaspala spánkom zdravých detí, keď už i Števo prestal robiť vtipy a poznámky, keď i otecko oddychoval zhlboka — mať sa ešte modlila. Modlila sa svoje obvyklé nedeľné modlitby, ale potom si ešte vzdychla:— Ďakujem ti, Hospodine, za dnešný deň, za všetko dobrodenie, preukázané mne nehodnej… a Hospodine, odpusť naše viny![1]Vynes mi, dieťa moje, bibliu a kázeň iolovko— olovko sa používalo v minulom storočí miesto ceruzy[2]domine spectabilis— osvietený pane (latinský titul)[3]kostolník… dostal ul „suchý fruštik“ od pani farárky— kostolníka miesto raňajok vyhrešila farárka pre spomínaný ovos[4]Tam bolo prichystané: kalich i alba— kalich s bielym ručníčkom, pripravený na bohoslužby
Vansova_Ohlasky.html.txt
Už nie viac celok, zaokrúhlený[1]Už nie viac celok, zaokrúhlený sťa vajko — teplý samosvet, bár úzky — sťa klbko — v priamom, milom združení začiatok, stred i konec — sťa sféra, do nejž jadrom zapadla iskierka tvorčej sily a zvrtla ňou, že jak vták prez halúzky sa v brnkot dala v hviezdnych hmlách i vplýva v hudbu točiacich sa kruhov jak jasnozvuký svitu zvonec, čo obrat, znova omladlá, farbistá inak v každej chvíli… nie viac ten súhrn plný, sýty, ach: len zlomky, triesky, čriepky, kúsky sú rozbitého zrkadla, s polonevoľou, s polotúhou čo teraz zbieram, podávam — V tých nezobrazí sa viac celý svet, jak v krištáli lúč rozkrídlenou dúhou, len úsek jeho, krušec náhodilý, i to nie sveta, jak ho v duhu zrieť, keď otvorí sa rána brána: lež toho tam v ubývajúcom svetla úkose, v hustnúcej tôni večera, jak stromom podťatým sa trasie, chýli a od vrcholca počnúc skláňa na lono tmám, zapadá noci do mohyly… A moje srdce, zúčastnené pri tom, slov nenachodiac k ponose, len osŕka sa v odriekaní tichom krvavým zalievajúc citom; a duša moja, biela zástera jak pretiahnutá po rose, tak zaslzená, uplakaná — snáď novým, krajším, večným za úsvitom — kams’ v nekonečno pozerá… ulieta vzdych za vzdychom.[1]Už nie viac celok… (r., SP 1906, str. 65).
Orszagh-Hviezdoslav_Stesky-4.html.txt
UhrovecKarol Alexander ModrániPamätné bolo a pamätné je mesto toto v dejepise literatúry slovenskej už ako kolíska muža[1]toho, ktorý je a bude, dokiaľ Tatry stoja, zakladateľom a povzbudzovateľom života národného. Tu sa zrodil, tu v týchto krajoch už ako dieťa sa vyznačil nad druhými, tu v týchto posvätných hájoch on svoje Dumky večerní a iné výborné básne zložil. Tu pri šumení borových hájov dumnieval o národe, tu vyhútal tú myšlienku, ktorá mocne hýbe celým Slovenskom. Ale dosť o ňom, nejdem ja jeho životopis písať, nech vraví sám za seba.Slováci dávno od víťazných národov potlačení, stiahli sa do hôr nedostupných, aby tak v tichej domácnosti žijúc, reč a s ňou svoje mravy a obyčaje, ba svoju národnosť zachovať mohli. Sídla ich a mestá sa najviac medzi horami, v kútoch, kde boli zakrytí pred okom bedlivého pozorovateľa, nachádzajú. Z tohto ohľadu úloha hôr v našom národe je veliká, podivná. Ak teda ktoré sídlo zaslúži si meno slovenskej dediny, tak je to zaiste Uhrovec, a nielen on sám, ale všetky sídla okolo neho v panstve uhroveckom ležiace to isté zaslúžia. Už si ani tisíc krokov od neho a ešte nevidíš iba z ľavej strany vŕšťok a role, z pravej vidíš lúku, záhrady a polia, vzadu vrchy, ale dom nevykúka, dom ťa neprivíta, tak je to všetko tajomné v Uhrovci. Popozerajmeže po jeho okolí, po jeho vŕškoch z jednej i z druhej strany, až potom sa vrátime tie pamätnosti, ktoré sa rodiny Zayovskej týkajú, popozerať, potom pridáme niektoré pamätnosti historické, pamätnosti priemyslu.Vyberme sa z ľavej strany najprv, pozrime po tej doline, v ktorej by som si zaživa a potom v nebi bývať žiadal. Tu sme pri jednom hájičku, ktorý je pamätný tak, ako Mlieč Hollého, bo v ňom Dumky povstali. Z neho je najkrajší výhľad na Uhrovec a jeho okolie. Vrchy sú v polkole ako v amfiteátri pred okom pozorovateľa postavené, stupňujú sa od výšky niekoľkých siah až po samé oblaky.V polkole sú vrchy, ich prvý stĺp je Kameň, vrch asi tritisíc stôp vysoký, celkom pokrytý horou a potom skalou. Na tých skalách, ľudia povedajú, býva jeden orol, ktorý už asi dvadsať rokov tam vždy hniezdo robieva. Často naň striehli, po ňom strieľali, ale nič to, on vždy bystrejšie lieta ponad skaliny. Ďalej je vrch Rázdelie, cez ktorý sa najľahšia cesta k slovenskému Eskulapovi Madvovi do Rudného vinie. Odtiaľto sa dvíha až ta pod oblaky Rokoš, vrch až päťtisíc stôp vysoký. Vedie naň cesta dvojaká. Jedna z Uhrovca cez Sobotné, druhá z Podhradia cez Milkovu dolinu. Ako je jedna pohodlná, krásna, tak je druhá tiež nie síce nezaujímavá, ale sa ti ver nejde po nej ako po masle. Bo kto by dobre nepozoroval, zgúľal by sa do doliny prevelikej ako guľka okrúhla, ani by viac nezaspieval pieseň o svojich tajnostiach. Z temena vrchu viac stolíc uhorských, k tomu dve krajiny sa vidieť môžu. Morava a Rakúsko sa odkryje zrakom, potom Turiec okrúhly, Nitru, Tekov, Prešporok, Trenčín a druhých viac iných miest, vrchov tu vidíme, rozumie sa ale, že cez ďalekohľad, bo divné by to boli oči, čo by to videli. Nižšie aj Dunaj sa vinie, ale len ako pásik strieborný na širokom zlatom poli. Niže Rokoša sa dvíha dávny zámok, ktorý ako som sa dopočul, Sarkov a Macharnok sa volal, čo ale tie mená znamenajú, to som nemohol zvedieť, len to mi muži učení istili, že sú staroslovanské. V zámku tom je múmia jedného Zaya, ktorý tam vraj dvesto rokov leží. Telo je ešte dobre zachované, čierne pravda, ale pevné, zvlášť zuby sa belejú ako sneh na holiach, iba ruku má zlomenú. Ešte roku tisíc osemsto jedenásť tam býval hájnik, ale od toho času pomaly opadúva, už aj toto položenie sa mení, tak ako dávny Trenčín, Likava atď., v prach a popol. Dolenižšie je utešená lúka Kňažinova, z ktorej, ako aj z druhých vrchov, len po saniach dostávajú seno. Má táto lúka, ako aj všetky druhé vrchy, znamenitú vodu.Vráťme sa na pravú stranu dediny a popozerajmeže tie vŕšky, ktoré sa belejú tam nad Váhom šumným, bystrotokým. Prvé, čo vidíš, je vrch okrúhly, pravdaže veľmi ďaleko a na ňom asi v prostriedku Javorník, zrúcanina starého hradu. Vyššie a vyššie sa dvíhajú vrchy, až najvyšší stupeň vysokosti v Inovci nájdu. Pre vrchy uhrovecké bližšie ležiace viac vrchov z Považia nevidieť. Prvý vrch z týchto je Udrina, dosť vysoký, o ňom sa toto spieva:Inovec, Inovec, všetkých vrchov otec,Udrina, Udrina, ty si jeho stryná.Kňaží stôl, holý vrch, samá skala a piesok pred nami stojí. Volá sa aj Babou. Súd, ktorý som o vrchu tomto z úst váženého nášho Ľudevíta počul, je: „Iste tento vrch slúžil za oltár kňazom slovanským. Tomu svedčí položenie samého vrchu, ktorý zo všetkých strán doliny vidieť, svedčí i meno jeho. Volá sa vrch tento aj Baba. A na celom Slovensku viac je takýchto vrchov, o ktorých vieme, že slúžili kňazom za hranice.“Vráťme sa už k Uhrovcu. Najprv o jeho mene, potom o jeho pamätnosti. Počul som súd o mene tomto. Jeden tvrdil, že to „u huor ves“, druhý, že to od Maďarov. Ja sa držím mienky prvej, a to z tejto príčiny. Pravda je to, že Maďari pri ich nápade do Panónie sa až po Trenčín osadili, ale sa aj poslovenčili. Bár aj to stojí, nemôžem pochopiť, ako si tí synovia púšťe priam Uhrovec zaľúbili, keď mali okolo Trenčína dosť rovín úrodných, krásnych. Nemôžem pochopiť, ako by sa aspoň jedno meno hôr, potôčikov, lúk nebolo zadržalo maďarské, keď to inde je, ako pri Trenčíne háj sa volá Büksa, Nyirisa atď. Sú síce mená niektorých sedliakov, ako Mindjar, Nemabok, maďarské, ale vieme, že Slováci veľmi radi zo žartu užili slová, ktoré užíval často ten, komu ich dali za meno. A či Slováci nechodia na Dolnú zem?Sú v Uhrovci tieto pamätnosti:Zámok na vŕšku trochu od dediny oddialený. Je toto starožitné budovisko nepravidelne, ba takrečeno neforemne stavané. Predsa ale je vnútri dosť krásnych a veľkých chyží, krásnym náradím, krásnymi obrazmi okrášlených. Vynikajú zvlášť dve. Sieň tá, v ktorej sú podobizne rodiny celej Zayovskej a rodín s ňou priateľských. Pravda, sú niektoré z nich idealizované a akoby z neba strhnuté, ale maľba a robota krásochutná. V druhej sú obrazy najpamätnejších panovníkov Európy. Krásou roboty vynikajú Napoleonova, Sobieskeho a Ľudovíta Šestnásteho aj s jeho paňou a jej bratom podobizňa. Gróf Zay má tu aj tabule genealogické, v ktorých sa až „de geneze Loya“, ktorý vraj s Arpádom prišiel, odvodí. Prišlo mi na pamäť, že sa raz dvoje rodiny odvodzovali jedna od Adama a druhá až od počiatku človečenstva.[2]Je tu aj fabrika na súkno, ktorej sa tak ľahko ani jedna v Uhrách nevyrovná. A z tohto ohľadu by sa žiadalo, aby sa vo vlasti našej čo najviac fabrík takýchto rozširovalo, žeby už raz aj naši Slováci nemuseli pokrovce, ale voľáku barančinu nosiť.Je tu spolok miernosti a nedeľná škola, biedno to ide, ako je aj biedny ten, čo ju vedie. Lebo ju vedie len preto, aby sa nemusel hanbiť, že je horší, ako ten, čo ju založil.[1]kolíska muža— ide o Ľudovíta Štúra — (1815 Uhrovec — 1856 Modra), ktorý bol vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia[2]Ten veru na ten pravý koreň udrel, na ktorý každý trhan to isté môže si stavať. (Poznámka správcu zábavníka Karola Zorkóciho.)
Modranyi_Opisy-krajov-slovenskych.html.txt
Peterko(Pravdivá udalosť)Jeden z najveselších a často najrozpustilejších turianskych pastierov bol Peterko M. Že mal chudobných rodičov, to ho netrápilo, veď bol zdravý a silný. Netaké si jeho otec robil nádeje, akú bude mať z neho pomoc, až vyrastie. Aj on si svoj ďalší život všelijako krásne predstavoval. Ale nie je deň ako deň!Bola krásna jeseň. Kde aký kríčok a strom obliekol na seba farby, až tak v očiach šteklilo. Na poli bolo deťom radosť žiť. — Slniečko krásne svietilo, vetierok po vŕškoch fúkal a dolinami sa zarážal, akoby nevedel, kde sa usadiť; nútil pastierikov, ktorí na strniskách pásli kravičky, aby pozapínali svoje kabátiky. Aj Petrík mal svoju kabanicu len tak zavesenú na pleci. A že nedávno odtrhol prvý gombík, keď sa ihrali na gombíky, mal ju teraz zviazanú len motúzkom. — Chlapci si robili ohníky zo zemiačniska a piekli zemiaky. Petrík pri svojom ohníku ležal horeznak, ruky za hlavou založené. Kravička pásla sa mu na neďalekej lúčke; nemal o ňu starosť. — Rozhliadal sa hvízdajúc, bystrými modrými očami po krásnom jesennom svete. Všetko bolo teraz také pekné: nebo aj zem. Nad hlavou mu leteli divé husi a gágajúc akoby volali: „S Bohom, Peterko, dobre sa na nás podívaj, lebo nás ty veru už nikdy neuvidíš!“ Začal, že ich bude počítať, ale ony zdvihli sa vyššie a vyššie, takže ich už viacej nebolo vidieť.Zrazu strelili v pahrebe zemiaky, z ktorej sa už len dymilo; ohník dohorel. Petrík skočil na rovné nohy, rozhrnul pahrebu.„Chlapci, poďte jesť, moje sú už upečené!“ volal na kamarátov. Pribehli a kráľovsky sa hostili, veď niet nič nad zemiaky upečené na poli. V tej slobode, v tej prekrásnej jedálni, kde slniečko každému spravilo na hlavu korunku a vetrík hral muziku ako u veľkých pánov, jeden z chlapcov vytiahol tri veľké mrkvy, podelil a najväčšiu dal Peterkovi. Tento si vytiahol nožík či ako v Turej hovorili „britevku“, ktorou sa rád chválieval pri každej príležitosti; oškriabal mrkvu a začal chrúmať. Len dobrota mu dlho netrvala. Veď jeho Stračena dala sa strečkovať; musel bežať zahnať ju naspäť. Veru ho prehnala, neposlušnica! Nasilu chcela do susedovej ďateliny a nie a nie ju vyhnať. Peterkovi až pot vystúpil na čelo tým behaním a kabanica ešte mu prekážala, keď ju nemohol rozopäť. Uzol si bol pevno zatiahol, keď ho chcel rozviazať. Darmo, čo sa s tým trápil. „Peter, poď, slnko už zapadá,“ volali kamaráti. Ono naozaj zapadalo, také ohnivé ružovozlato červené, polialo celý kraj tekutým zlatom, ako čoby ho bolo Peterkovi ukázalo, aby sa naň ešte raz dobre podíval, prv než zapadne za hory.Potom zapadlo, ach, navždy! Aspoň pre Peterka, veď v tej chvíli prerezal chlapec šnúrku na kabanke; robil tak s hnevom. Uzol povolil sile, pritom nožík odskočil a Petrík s desným výkrikom klesol tvárou k zemi. Keď ho naľakaní kamaráti zdvihli, mal tvár zaliatu krvou a pravé oko vypichnuté. Ako sa s ním domov dostali, nevedeli by sami povedať.Ó, aká to žalosť, pre skormútených rodičov! Dlho to trvalo, než sa úbohý Petrík vyliečil natoľko, že mohol zas vstať a chodiť. Hoci mu zostalo ešte jedno oko, ale — že stratil mnoho krvi, bolo i toto slabé a zakalené. Neuvidí už nikdy divé husi letieť, neodobrali sa tam darmo od neho. Čo bolo teraz zo všetkých nádejí chlapca i jeho tatíčka? Nič. Všetko v jednom okamihu stratené. Teraz Petra brávali rodičia so sebou, keď išli za svojím obchodom. A tu sa musel postarať sám o seba, musel si vypýtať chleba od dobrých ľudí. Aby nebol taký trpký, kúpil mu otec harmoniku, že sa hraním skorej preživí. Ale bol to biedny život!Raz na tej púti za chlebom prišiel do krásnej panskej záhrady grófa G., práve keď mal veľmi vzácnych hosťov. Bola tam so svojimi deťmi arcikňažná Gizela Bavorská. Panie sa prechádzali po parku. Nechali poloslepého malého Slováčika chvíľu hrať, potom ho nielen obdarovali, ale arcikňažná kázala Petrovi vyrozprávať, ako prišiel o oko. Dala zavolať jeho otca. Kým prišiel, napísala dva lístky adresované na očnú nemocnicu do Viedne. Doručila tie listy otcovi a rozkázala mu, aby chlapca zaviedol do tej viedenskej nemocnice a tieto listy tam odovzdal; že jej muž tam pri svojich návštevách vždy chodieva, doktorom pri operáciách pomáha, pretože je sám vyučený očný lekár. Chlapcovi dala na cestu peniaze a tam v nemocnici, že ich to už nebude stáť nič. — Netaký šťastný navrátil sa otec s chlapcom k ostatnej rodine.Krátko potom vybrali sa do Viedne a vyhľadali očnú kliniku. Otec sa prestarával, ako to bude, či tam chlapca ozaj prijmú. Márna starosť! Sotva ukázali lístok, ktorý im tá kráľovská dcéra dala, už každý, ale každý ich upravoval aj im radil, kade, kam a ku komu majú ísť. Pekne, poriadne s nimi — chudobnými dedinčanmi — zachádzali aj sluhovia, ošetrovateľky a doktori. To všetko pre najvyššie odporučenie, aké so sebou priniesli. Okrem toho ich príchod už vopred oznámili z najvyššieho miesta a miesto pre Peterka bolo pripravené.Práve tak, ako v živote, keď sa kráľovský Syn, Pán Ježiš podpíše na našu prosbu, keď On vydá rozkaz, aby nám ľudia pomohli; oni či chcú, lebo nie, pomôcť musia, áno, všetko nám musia zariadiť a dať. Alebo myslíte, že by tých dvoch dedinských chudákov boli tak obsluhovali v tej veľkej parádnej nemocnici? Však je to tam, počnúc od domovníka, pán nad pána! Nikto by sa na nich nebol ani obzrel!„Nikto nepríde k Otcovi len skrze mňa,“hovorí Pán Ježiš; teda ani my nesmieme ináč pred Panovníka neba a zeme pristpúpiť, len s Jeho podpisom, len v mene Syna Božieho. Ak však takto prídeme, splní sa nám:„Začo by ste v mene mojom Otca prosili, dá vám!“Nuž, za Petríka sa prihovorila kráľovská dcéra a jej muž, princ Leopold Bavorský; keď sa dostavil na kliniku, išiel s doktormi sám chlapca operovať. Prezreli hmlou zatiahnuté oko, prehlásili, že je pomoc možná. Hneď sa i dali do práce, ktorá sa im šťastne podarila, takže princ Leopold spokojný s dielom nechal chlapca v rukách doktora N., ktorý ho mal ešte preväzovať a dokončiť nejakú maličkosť.„Neboj sa,“ tešila ošetrovateľka chlapca, ktorému v tej úplne tmavej izbe bolo clivo, „veď len pár dní budeš vo tme, potom ti strhnú obväz a už zase uvidíš Boží svet ako predtým.“Mal Petrík za tie dni, keď bol sám, dosť času premýšľať, ako to bude, keď zase pôjde na pole. Za nič na svete nebude chodiť po dobrých ľuďoch. Odhodí harmoniku, stane sa radšej pastierom. Znovu a znovu predstavoval si to slnce, ako vtedy zapadalo, prv než prišiel o oko, i tie kŕdle divých husí i ako Stračena skákala, chvost hore zdvihnutý, až sa tomu musel nahlas zasmiať.Dva razy ešte mu doktor N. čosi na oku poprával a to viac bolelo, ako keď ho princ operoval. No on si z toho nič nerobil, veď už nebude poloslepý, uvidí zase slnce i hviezdy i ten svoj milovaný rodný kraj!Keď mali chlapcovi sňať pásku z očí a vyviesť ho na svetlo, prišiel k tej radostnej udalosti aj Peterkov tatíčko, veď mu ho už mali vrátiť zdravého. Netaké si robil nádeje, čo z neho ešte vychová, hoci bude mať už len jedno oko, keď len nemusí zostať slepým žobrákom.Kto opíše ten okamih plný radostných nádejí a očakávania? Čo sa dialo v srdci ako chlapcovom, tak mužovom, keď ruky lekára sňali konečne pásku a vyviedli ho z tmavej izby do inej mierne slnkom osvietenej? „No tak pozri, kto je tu,“ zavolala rozradovaná ošetrovateľka, veď kdekto sa s Peterkom tešil. Pozrel chlapec, hľadí, otvára oko veľké. Na bledej tváričke zasadol ustrašený výraz; pomaly zdvihol ruky, pretrel si oči.„Kde som to?“ volá naľakano. „Prečo je tu taká tma? Zdvihnite tie čierne záclony! Otvorte tie okenice! A či je noc?“„Nie je synku, však je poludnie,“ pretrhol jeho clivé volanie otec. „Či nevidíš, Peterko, však slnko svieti!“Áno, svietilo plným prúdom; záclony boli už odtiahnuté, svietilo márne; nikdy ho viac modré, čisté chlapcovo oko neuvidí. Pre neho nebolo viac na zemi dňa. Nikdy, nikdy neuzrie svitať za rána, zapadať za večera ružové zore. Neuvidí letieť divé husi nikdy viac. Presvedčili sa lekári dosť skoro: úbohý chlapec bol úplne slepý a beznádejne. Princova operácia mu vrátila svetlo, ale doktor N. ju tak zakončil, že všetko, ale všetko bolo pokazené. Namiesto rozožatia vyhasla i posledná iskrička svetla v Peterkovom oku. — Kto opíše, čo sa vtedy dialo v srdci úbohého dieťaťa. Kto kedy zabudne jeho zúfalý nárek?! Veď kto okrem oslepnutého druha pochopí jeho nenahraditeľnú stratu? Kto podá opis otcovej bolesti sklamaného v nádejach, keď mu vrátili slepé dieťa a on si ho viedenskými ulicami odvádzal na železnicu? Nikto to nepodá.Kdekomu žaloval sa otec. Všeličo mu ľudia radili, aj dobré aj zlé. Najviac mu radili, aby sa obrátil na arcikňažnú Gizelu, že sa teraz ona musí ujať chudáka slepého chlapca, keď ho v nemocnici priviedli do takého nešťastia. Je bohatá, dobrá, dá mu iste ročnú podporu. Nuž proboval otec, proboval, chodil sem-tam, písal, ale že vrana vrane oko nevykole, nič mu to nepomohlo.Som istá, že sa daktorí nepreriekli. Keď princ Leopold prišiel druhý raz a pýtal sa na výsledok chlapcovej operácie, oni svojho kolegu nezradili. Nedozvedela sa arcikňažná nikdy, čo sa stalo s jej chránencom. Zmizol z očí — zmizol z mysle! Snáď keby bola uvidela malého slepca, ako biedne s harmonikou v rukách hrá pri ľudských príbytkoch a zbiera tie často aj ošomrané groše, tie krajce chleba, neraz tvrdého a plesnivého, keby sa bola podívala do smutnej, zamračenej a nešťastnej tváre, istotne by jej ho bolo ľúto a bola by sa nad ním zmilovala.Ach, viedlo sa Peterkovi veľmi zle. Chudobný otec ťažko živil svoju veľkú rodinu. Chlapec im bol všetkým na ťarchu. Nikdy sa už nemol otcovi odslúžiť. Dávali mu všetci cítiť, že už ničím nebude, len žobrákom. Chlapec stával sa tak zlostný a tvrdý. Do jeho nešťastia — ktoré nosil vo svojom malom srdci — nevedel sa nikto vhĺbiť. Vlastnú matku nemal, a nevlastná bola od zemského trápenia mrzutá a ľahostajná osoba.Pretože Peterka nemal kto vodiť, dal mu Pán Boh taký zvláštny dar, že sa naučil chodiť sám. Vzal si nejakú paličku a klopkal si ňou po zemi. Vždy vedel, kde je hradská alebo chodník, kde stojí strom alebo voz. Vraj počul, ako tam, kde niečo stálo, zem pod jeho paličkou a krokmi ináč zunela.Keď prešlo pár nešťastných rokov, nechodil už chlapec s rodičmi. Platil si nejakého, od seba mladšieho chlapca a chodili spolu. Vtedy hrával už len po krčmách k tancu aj celú noc a opitá chasa ho dobre platila. Dorástol na pekného mládenca. Hoci bol slepý, nosil sa vždy čisto a upravene. Zvláštnu záľubu mal v pekných porcelánových fajkách s dlhými a krátkymi pipasármi.[1]Pijatika, hoci ustavične v krčme sedel, sa ho nepridŕžala.Býval i uprostred veselej rozpustilosti vždy smutný, vždy vážny. Brával si do služby takého chlapca, ktorý vedel čítať. V nedeľu, aj keď išli poľom a sadli si odpočinúť, dal si mu čítať zo Studničky,[2]alebo z kancionála[3]modlitby a pesničky. Pravda, to, čo by ho potešilo v jeho tme a zármutku, nemal so sebou, hoci bol evanjelik.Keď na zimu prišli domov, pravidelne sedával v kostole. Prišiel ta vždy s otcom; pozorne počúval a myslel si, že to stačí a bol rád i spokojný, že si — ako všetci hovorili — odbavili čo sa patrilo.A tak by to s ním bolo išlo ďalej, celý život, keď mal také dobré remeslo. So žartom hovorieval, že ide na Dolniaky dlhy vyberať. Keby bol chcel, bol by dostal aj tri ženy; mohol si aj vyberať. A bolo by to asi tak skončilo, ako v poviestkach: zobrali sa a žili a žili, pokiaľ nepomreli. Ale prišlo do toho čosi nečakané a dalo celému životu Petra M. celkom inú tvárnosť. A to je tretí úsek jeho života. —Keď sa mladík v roku 1892 poberal za svojím túlavým povolaním, vzal so sebou chlapca, Janka H. Bol to pekný čiernooký, čiernovlasý chlapík, tak asi 12-ročný, bystrý, obratný v pohyboch aj v reči, ako taký dobre narastený prútik. Že sa jeho matka, chudobná ako kostolná myš, s ním rozlúčila, bol div, ale núdza vraj i železo láme. Okrem toho nebývalo chlapcom u Petra zle. Pekne ich zašatil, zaobul a ešte si aj niečo vyslúžili.Poplakal si Janíčko, keď sa ocitol v cudzine. On, syn vrchov a hôr, nemohol si zvyknúť na tú Dolnú zem, rovinu ako dlaň. Plakal za mamičkou, no ešte za niečím, čo mu nadto všetko bolo drahé. Takého chlapca Peter ešte nemal. Poslušný, úslužný a vždy do spevu. Keď dakde odpočívali, vytiahol si malú knižočku, mal v nej popísané pesničky. Netak sa to tými rovinami rozliehalo, keď začal spievať čistým hlasom. Neboli to sväté spevy z kancionála, ani svetské pesničky. A nech bola ktorá chcela, každá z nich ospevovala Pána Ježiša, Syna Božieho — Peter málo, alebo vôbec nikdy nemyslieval na Neho, no keď mu Ho Janko vždy spomínal a keď počul, ako sa chlapec dôverne za všetko k Nemu modlí, začal aj on premýšľať o Ňom.Janík mal so sebou Nový zákon a keď teraz sedeli spolu, nečítali už len modlitby zo Studničky; predčítaval Janko Slovo Božie a Peter počúval a rozvažoval. Keď sa chlapca spýtal, skadiaľ má tie pesničky, rozprával mu tento radostne, akú tam majú doma nedeľnú školu a že sa v nej učia celé kapitoly Božieho slova naspamäť, i tieto pesničky a že majú aj detský spolok; kto doňho patrí, ten musí každý deň čítať Bibliu. Nepijú opojný nápoj, lebo že je to hriech. Rozprával, ako oni tam milujú Pána Ježiša, preto že On ich tak veľmi miloval, až za nich umrel a že im odpustil hriechy a raz príde si pre nich a vezme ich k sebe do neba. Celé leto si o týchto veciach rozprávali. Peter naučil sa tie piesne spievať, ba daktoré i hrať. Slovo Božie si nechal toľko opakovať, až to všetko, čo vedel Janko, aj on mohol predniesť spamäti. Janko často hovoril, aký je to hriech, tie pijatiky, tance, tie kriky, to smradľavé fajčenie a Peter všetko uznal, že má pravdu a veľmi mu bolo ťažko okolo srdca, že sa ináč nemohol živiť. Sotva sa oba tej zimy dožili.Prvú nedeľu, ktorú už trávili doma, prišiel Janko do svojej nedeľnej školy, ale nie sám; s ním prišiel vysoký, pekný mladík, vážnej, smutnej tváre, jednooký a slepý. To odpoludnie začal pri Petrovi operáciu druhý doktor, začal mu stŕhať z duchovných očí beľmo samospravodlivosti. Než zima pominula, mohol mladík povedať o sebe s veľkou radosťou: „Bol som slepý, ale už vidím.“ Telesné oči zostali síce ešte ďalej nevidomé, zato tie duchovné sa kamdiaľ roztvárali jasnejšie. Mohol už aj on s druhými opravdivo spievať: „Mne Ježiš odpustil hriechy, pokoj svoj našiel som v Ňom!“Nevynechal mladík ani jedno detské zhromaždenie, ani jednu príležitosť počuť Slovo Božie, ktoré si veľmi zamiloval. Potešil sa konečne nad svojou telesnou slepotou, len jedno želel, že si nemôže Bibliu sám čítať.No i to bolo na dobré; musel mu ju čítať otec, ktorý by ináč nebol po nej siahol. Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Či je pravda, neviem, ale to viem, že cesty človeka, ktorý má byť spasený, všetky vedú do nového Jeruzalema, aj tie zdanlivo najhoršie. Nech neoslepne Peter, snáď nikdy nepozná to večné svetlo a nestane sa Jeho služobníkom.Ani jedna zima neuletela Petrovi M. tak rýchlo, ako tá najšťastnejšia, keď sa s ním stretol Pán Ježiš, ktorý vystrel náruč a povedal:„Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení a ja vám dám odpočinutie!“ „Navráťže sa ku mne, lebo som ťa vykúpil!“ „Ja som svetlo sveta, kto mňa nasleduje, nebude chodiť v temnosti, ale bude mať svetlo života.“On počul, išiel a našiel odpočinutie, pokoj; dosiahol svetlo, ktoré krásne prežiarilo všetky jeho tmy a neopísateľná blaženosť naplnila jeho srdce. Áno, rýchlo uletela zima!Odchod z domova nikdy nebol Petrovi taký ťažký. Veľmi ho mučilo vedomie, že musí preč do toho zlého sveta, medzi tú neprávosť, hrať k tým hriešnym tancom, počúvať tie opité, zvieracie škreky opilcov, ich ohavné zlorečenie a kliatby, áno živiť sa takou neprávosťou. — No myslel si, keď inej cesty niet, tak musí ten ťažký kríž brať na seba. Ale listy, ktoré Janko za neho písal, boli kamdiaľ smutnejšie. Znel z nich výkrik ustrašenej duše, ktorá až teraz začala chápať, uprostred akého bahna to posiaľ žila, komu to slúžila.„Dopomôžte mi k nejakému inému zamestnaniu, ja v týchto pekelných dierach ďalej hrať nemôžem!“ Táto prosba znela z každého listu. — Nuž, priatelia, ktorých mal a ktorí ho pre Krista milovali, robili, čo mohli, hľadali všetko možné. Oni trpeli s ním, modlili sa za neho a čakali iste a nečakali darmo, lebo keď i dakedy Otec nebeský zdanlive odpoveď nedáva, On už dávno robí prípravy, aby tá pomoc bola čo najkrajšia. Riadenie Božie je podivné. Medzitým čo zarmútený Peter M. úpenlivo volal tam v tej pustej rovine Uhorska: „Pane, vysloboď ma, pomôž mi,“ volal jeho brat a priateľ Ján Chorvát žijúci uprostred krásnych švajčiarskych hôr: „Pane, pomôž mi niečo nájsť pre Petra, aby sa mohol dostať do nejakej školy pre slepých!“ Sám mnoho vykonať nemohol, bol chudobný žiak misijného ústavu St. Chrischony, ktorý nemal bohaté, alebo mocné známosti.Ale veľký Boh počul oboch, i keď pomoc zdanlivo dlho meškala. — V tom čase vyberal sa v ďalekom horúcom Egypte žijúci bohatý továrnik Lavanči do Európy, do Paríža a chcel navštíviť aj chrišonský misijný ústav. V tomto ústave aj on raz žil ako chudobný mladíček. Stadiaľ odišiel do Egypta a Boh, ktorý je múdrosť sám, udelil mu z tejto múdrosti tak, že sa mu podarilo vynájsť zvláštne mydlo, na ktorý vynález dostal patent. Pozdejšie otvoril si malú továreň a o krátky čas bol z neho bohatý, dobre známy muž.Tento bohatý muž ešte i vtedy, keď bol chudobný, veľmi ľutoval, že je v Egypte tak mnoho slepých. Keď už mohol, ako majetný, otvoril školu pre slepých v Egypte, druhú v Paríži. Vydržiaval obe a pritom mal spojenie so všetkými školami pre slepých v Európe. Tohoto muža Pán poslal na Chrišonu.Petrov priateľ ho neznal. Pán Lavanči sa zdržal len pár dní. Misijní žiaci ho mali možnosť bližšie poznať až posledný večer, keď im vyrozprával svoje osudy. Na druhý deň skoro za rána odchádzal.Aký bol Ján Chorvát zarmútený, že už nemal príležitosť dostať sa k nemu! On by iste bol niečo urobil pre nášho Petra. On by mu bol poradil. Snáď by ho bol niekde odporúčal. Ach, že sa tak neskoro dozvedel, kto a čo je on! Taký zarmútený a pritom odhodlaný aspoň niečo urobiť, napísal pánovi Lavančimu list.Nebola to maličkosť pre takého skromného, viac bojazlivého než bojovného mladíka, akým Ján Chorvát vtedy bol, napísať takému chýrečnému mužovi a predniesť mu prosbu, aby urobil niečo pre jeho priateľa Petra v Uhorsku, aby sa tento mohol niečomu naučiť, čím by sa ďalej mohol živiť a nemusel kráčať tou cestou hriešnikov. No áno, maličkosť to nebola, ale stalo sa. Ktosi neviditeľný riadil ruku, ktorá písala a srdce toho, kto čítal.O pár týždňov prišla odpoveď. „Peter M. nech ide do Viedne, do školy pre slepých, je tam očakávaný, všetko pre neho pripravené i zaplatené. N.N.“Teraz bolo vysvetlené, prečo tak dlho nedal Pán Ježiš odpoveď. Egypt je ďaleko od Švajčiarska a ešte ďalej od Uhorska a tam znal On človeka, o ktorom vedel, že Petrovi, ktorého na zemi nikdy nevidel a nevedel o ňom, že vôbec žije, keď On mu rozkáže, bude hotový pomôcť. Tohoto muža musel najprv z Egypta vystrojiť do Európy a musel pritom dočkať, než si tam doma svoje veci usporiada. Potom ho musel poslať, aby išiel navštíviť svoju bývalú školu a čo až v poslednej chvíli priviedlo ho k tomu, aby žiakom vyrozprával svoje osudy na posilnenie viery. Áno, musel ho priviesť pred oči Jána Chorváta, aby mu mohol písať. Tohoto zase všetkými nezdarmi musel priviesť na tú myšlienku: „Snáď tento človek, alebo nikto.“Ach, náš Pán má neraz veľmi mnoho práce, aby nás vyslyšal, keď k Nemu voláme a nám sa zdá, že alebo spí, ako tam na jazere, alebo nepočúva a váha. Tak bolo aj tu.Ale teraz, ak môžete, tak si predstavte radosť priateľov na Slovensku, keď prišla tá zvesť a keď okamžite listovne volali Petra, aby prišiel! A jeho úžas, jeho radosť! Už len v nebi budeme sa viac radovať. Neminuli ani dva týždne a Peter sedel v košikárskej dielni, bol v riadnej a znamenitej škole pre slepých, kde mal možnosť naučiť sa čítať i písať dvojaké písmo slepých a pritom krásne a dobré košikárske remeslo. Hoci tam nestrávil ani rok, vyšiel ako hotový majster. Božia láska rozliata v srdci pána Lavančiho opatrila ho všetkými nástrojmi a istou čiastkou peňazí na materiál do začiatku; a čo bolo nadovšetky poklady sveta, dala mu i Slovo Božie tlačené písmom slepých, koľko ho bolo v reči českej, štyri evanjeliá, niektoré epištoly a žalmy.Kto by to bol slepému, nešťastnému žobráčikovi povedal, že bude ako vážený košikársky majster statočne živiť nielen seba ale aj ovdoveného, osamelého svojho otca, že tento, ním ku Kristu privedený, bude mu čítavať tie knihy Biblie, ktoré si on čítať nemohol? A kto by mu to bol povedal, že obdarený zvláštnymi darmi Ducha Svätého, on telesne slepý, a duchovne slepých povedie k večnému svetlu? Stalo sa oboje! Neraz bola izba plná, okolo stola sedeli smädné duše a pred stolom sedel mladý, slepý kazateľ, čítajúci dotykom prstov v svätej knihe. Tvár, ktorá za detstva bývala smutná a zamračená, teraz bola taká krásna výrazom pokoja a svetla na čele a s blaženým úsmevom okolo výrečných pier. Boli chvíle, v ktorých Peter mal takú radosť z Pána Ježiša, ktorého veľmi miloval, že sa to ani slovami nedalo vyjadriť. Telesná chudoba zostávala jeho údelom na zemi, ale patril medzi tých:„Ako nič nemajúci, avšak mnohých obohacujúci.“Vždy šťastný, vždy spokojný, spoluobčanmi ctený, bratmi a sestrami v Kristu milovaný, odišiel uprostred svojho veku ta, kde „naše oči uzrú Kráľa v jeho okrase!“ Snáď idúc domov, anjelmi nesený, smel sa podívať po milovanej otčine, ktorú už telesným zrakom nevidel, a tam potom pred svojím Pánom v raji iste vyznal, že„dobre všetky veci učinil“a že tá telesná slepota, ako bola spočiatku veľkým nešťastím, stala sa mu v Božej ruke zdrojom večnej blaženosti a šťastia bez konca.(1925)[1]pipasár— rúrka fajky[2]Studnička— názov modlitebnej knižky; zbierka modlitieb od Eliáša Mlynárových (Molitorisa) Duchovní Života Studnice; prvé vydanie v r. 1702[3]kancionál— spevník duchovných piesní
Royova_Peterko.html.txt
1Kristus vo vás, nádej slávy.Kolos. 1,27Velice sa mi žiada prehovoriť s niekým, kto by mi rozumel, súcitil so mnou a potešil ma. Nemám však priateľku, som teraz tak sama, budem teda aspoň písať to, s čím by som sa rada zdôverila. Písanie je síce jednostranná dôvernosť, papier neodpovie, ale ani nezradí, s čím sa mu zverím. Snáď pritom aspoň trochu zabudnem, že som v našom pustom dome sama so starou Zuzanou, kde z každého kúta akoby volal akýsi hlas: „Bolo — nie je, bolo — nie je!“ Je pravda, že aj keď je moja mama doma, dakedy aj hodiny neprehovoríme spolu ani slova; no aspoň môžem vidieť jej krásnu, utrápenú tvár a môžem k nej vravieť. Ach, moja úbohá mamička! Či ja kedy zviem, kde väzí príčina tvojho zármutku, ba vnútorného nešťastia a prečo sa teraz ešte stupňuje!? Je na vine len náš hmotný úpadok? Ktože mi to kedy povie, keď je ona uzavretá a mlčanlivá ako hrob?! Nech nežije stará naša Zuzana, nič by som neznala z našich rodinných pomerov. Chcem si poznačiť aspoň to, čo mi ona rozprávala. Skrátim si dakoľko hodín smutného dňa a tým myseľ zamestnám. Keď si pomyslím, ako vlani mi bola vzácna každá minúta na usilovné učenie, keď pomyslím na družky, ktoré sa v jeseni pustili do štvrtého ročníka a až šťastne skončia skúšky, budú môcť vstúpiť na životnú postať — horko by som zaplakala, že sa moje štúdium muselo tak náhle skončiť. Neželiem, že som bola prinútená zostať doma, keď mama ťažko ochorela! Tých rán, čo na jej srdce dopadalo, bolo primnoho! Želiem len, že teraz, keď i tak musela odísť k zaťovi a v našom dome všetko zišlo dolu vodou, ja vlastne nemám čo tu robiť. Závidím lastovičkám krídla; zaletela by som — ale kam? Čo bude so mnou? Doštudovať nemám ako, mama ma vlastne už nepotrebuje… Áno, čo bude so mnou? So svojimi sedemnástimi rokmi stojím na svete bezúčelne. Ach, tak rada by som pracovala! Kde? Ako? Čo? Načo stále o tom rozmýšľať?! Radšej si napíšem, čo mi rozpráva Zuzana, a to doslova, ako mi to znova a znova vypráva.*Bola to veľká novina, keď sa do našej dediny, Rovného, prisťahoval Šimon Lietavský a od starého Dúbravu kúpil hospodárstvo aj s hodne spustnutým veľkým domom. Za pár týždňov si to všetko opravil na počudovanie. Prišla s ním jeho sestra; začali spolu gazdovať. V žatvách priviedol si zo svojho rodiska peknú, mladú ženu, priam takú príčinlivú ako bol sám. Ona sa starala o malé gazdovstvo, chovala i predávala hydinu; on kupčil s rožným dobytkom. Kúpil chudé, biedne, dobre to pochoval a draho predal. Chodil nielen po jarmokoch, ale aj k okolitým statkárom. Radi od neho kupovali, alebo mu naručili, aby pre nich kúpil, keď sa mu niečo dobré trafí. Kupovával im aj kone, veď aj do toho sa dobre rozumel! Divili sa Rovňania, ako mu všetko pod rukou rastie; niektorí mu aj závideli. Ináč žil so všetkými v pokoji, poradil a pomohol, komu mohol. Jeho žena bola na chudobu velice dobrá, každého nasýtila, ba neraz aj zašatila. Počul Pán Boh nejedno „Pán Boh vám zaplať a daj sto ráz viac!“ A veru aj dával! Ja to najlepšie znám! Slúžila som u nej ako pasáčka. V zime ma neposielala rodičov vyjedať, ako druhé gazdiné robievajú; a že ma naši do školy neposielali, no tak ma posielala ona. Len jej ďakujem, že som nevyrástla ako tá nemá tvár! Keď som pestovala ich jediného syna a malý Adamko si ma priľúbil, tu ma už chovali ako svoje dieťa. To bolo vtedy, keď pani grófka U. dala pod vrchom Borín postaviť pekný kaštieľ a zbudovala okolo neho krásnu panskú záhradu. Mrežový plot tej záhrady susedil s naším domom. Gazda svoj grunt tiež ohradil, tak sme tu bývali ako v klietočke. Keď bol kaštieľ dostavaný, prišla pani grófka aj so svojím synom do neho bývať. Bola to druhá žena grófa U. S tou prvou že mal len dcéry a táto mala iba tohto jediného syna, a i ten bol, chudák, na rozume chybný; pekne narastený, peknej tváre, ale učiť sa nemohol, ledva že vedel hovoriť. Keď ho napadla tesknota, celé dni a noci plakával a chudera pani s ním. Doktori jej vždy sľubovali, že ho uzdravia, preto dom a záhradu tak krášlila, aby sa mal čím potešiť, až ožije. Vtedy chodil náš Adamko v N. do školy. Chcel ho mať gazda učenejšieho, než bol sám. Aj do akejsi hospodárskej školy ho potom poslal, ale keď ju skončil, vrátil sa k otcovi a spolu kupčili. Pritom si vzali na starosť aj borínske hospodárstvo. Pani grófka sa vždy radievala s naším gazdom. On jej najímal sluhov, bírešov, on jej kupovával dobytok. Mala v ňom velice dobrého suseda! Viedla si svoj majetok sama. Ale keď nezdravý syn, čím bol starší, tým bol horší, — a ona ho za nič na svete nechcela dať cudzím ľuďom opatrovať, len sa už s ním sama trápila, — tak spravila nášho gazdu gazdom aj vo svojom dome. A keď Adamko skončil tú školu, chcela ho mať za správcu. Pri kaštieli v záhrade postavili pekné bývanie pre správcu; tam mal Adamko Lietavský bývať, až sa ožení. Nuž, prišlo aj k tomu; ale nestalo sa, ako všetci čakali, aj gazda, aj pani grófka; nedoviedol si on do domu paniu! Ako tak raz išiel za obchodom, postretol v horách švárne dievča, tak ako to v tej piesenke stojí:Keď som išiel, išiel, išiel,cez tie hory zelené,postretol som švárne dievčaako ruža červené,a už ani počuť o druhej! No nikto sa mu nedivil! Veď by sa na šírošírom svete tak ľahko žiadne dievča nebolo mohlo prirovnať k Aničke Rovesných!Naša gazdiná sa velice tešila, že syn nehľadal panskú dcéru, že jej doviedol sedliačku. Gazda, ktorý by si iste bol žiadal nejakú paniu, sa dosť skoro uspokojil. Bola Anička jediná dcéra z dobrého sedliackeho domu, mali sa s Adamkom radi ani len tie spevavé vtáčatká. Nielen Lietavskovci, každý v Rovnom mal Aničku rád, ešte aj chorý mladý pán gróf. Keď si s ním matka už nevedela rady, poslala pre našu mladú gazdinú a ako mu začala spievať, prestal hneď plakať. Neraz ho do sna uspala, takže si chudera matka mohla aspoň trochu odpočinúť. Zostali mladí len u rodičov bývať; neišli do toho panského bývania, veď by si ich starí neboli ani pustili. Ja som vtedy slúžila u nich už aj s mužom.Ale na zemi sa to všelijako mení! Len čo sa moja dobrá gazdiná dožila vnúčika a trochu sa s ním potešila, ochorela nám. A bárs pani grófka aj svojho doktora poslala a on každý deň chodil, proti smrti niet lieku. Keď Pán Boh volá, nemôžeš, človeče, neposlúchnuť! Pekne moja gazdiná na svete žila, ľahkú jej dal Hospodin smrť! Velice sme všetci za ňou želeli. Keď som jej ďakovala za lásku a dobrotu, prosila ma, aby som len ďalej zostala pri jej deťoch a slúžila im tak verne, ako som slúžievala jej. „Pridŕžaj sa Pána Boha, Zuzka,“ hovorila mi v poslednú noc. „Ja som sa Ho pridŕžala, ako som vedela, mala som v úctivosti Jeho Sväté písmo, aj chlapca som si tak učila, Pán Boh bol ku mne velice milostivý. Dal mi dobrého muža, dobré dieťa, dobrú nevestu, smela som sa tešiť s krásnym vnúčatkom; je pravda, že som sa neraz tvrdo napracovala a všeličo ťažké prišlo, ale Pán Boh mi vo všetkom pomohol. Muža mi deti dobre opatria a mne bude Otec nebeský milostivý. Však Kristus Pán aj za mňa na kríži umieral.“Nuž, tak nás ona odumrela a my sme zostali ako siroty. V tom čase zomrel gazdovej sestre (ktorá sa od nás bola vydávala) muž. Deti nemala, tak prišla k nám. Dobrý Pán Boh, že sa tak stalo! Už vopred sa postaral o Lietavskovcov. Veď to mladé Adamovo a Aničkino šťastie bolo velice na krátko odmerané. Neminuli ešte ani dva roky, čo moja dobrá gazdiná oči zavrela, narodilo sa Aničke dievčatko, ale za tri dni boli aj matka aj dieťa u Boha a náš mladý gazda stál nad ich hrobom sám. Nech nemá svojho synáčka, tuším by ten náhly odchod svojho pokladu ani neprežil. Aj svokor horko za ňou plakal, ešte aj mŕtvej jej ďakoval za všetko šťastie, ktoré im priniesla do domu. Adam sa potom ešte lepšie pustil za obchodom; gazda musel len sám spravovať borínsky majetok; len kedy-tedy odchádzal z domu za synom. Oba stavovali sa u Adamových svokrovcov, veď babička Rovesná si vzala malého vnúčika hneď po pohrebe k sebe. Bolo to velice pekné a dobré dieťa, ale meno malo divné, že vrajStaniša. Mal Adam Lietavský pri vojsku kamaráta, Poliaka, toho že tak menovali. Velice si ho vážil a želel za ním, že tam musel umrieť taký mladý. Tak keď sa mu narodil syn, dal mu aspoň to meno a nedovolil, aby sme mu ho nejako zmenili.Potom u nás bývalo velice smutno. Všetka práca a starosť spočívala na mojom mužovi a na tetičke Judke, našej terajšej gazdinej. Dlho to tak ísť nemohlo, túžili sme, aby nám mladý gazda doviedol zase pomoc; no on by to sotva bol tak ľahko urobil! Ale čo nik nečakal, stalo sa. Babička Rovesná, tá silná, zdravá roba,[1]dostala zapálenie pľúc. Keď zomierala, prosila zaťa, aby nenechával dieťa bez matky, že aj sám nemôže zostať taký opustený, aj otca že mu nemá kto opatriť; a keď dostane dobrú ženu, aby sa aj o jej muža postarali. Majetok že však celý po nich zostane Staniškovi. S plačom jej sľúbil a aj dodržal. Za to, že umierajúcej svokre uľahčil hodinu smrti, odmenil mu Pán Boh tú synovskú lásku. Našiel si ženu, ktorá nielen jeho milovala, ale ktorú si aj on mohol zamilovať. Nebola to Anička Rovesná, dcéra ľudu, bolo to panské dieťa z chudobnej zemianskej rodiny. Anička, kam prišla, zdalo sa ti, že niekto priniesol voňačku z rezedy, a bola aj ako spevavé vtáčatko. Druhá Adamova žena upomínala na ružu v borínskej záhrade. Taká nádherná a pritom múdra! Pri tej on už nemohol zostať sedliakom, nepristal do nášho starého domu! Bola to kvetina z panskej záhrady, nuž tak ju musel presadiť do panskej záhrady. Keď pani grófka ešte raz ponúkla Adamovi miesto správcu, už to miesto prijal. Taký nábytok, aký zeman Ozorenský dal dcére, do nášho starého domu by nebol pristal! A hoci Ozorenskovci mali troch synov v školách, musím povedať, že dcéru chýrne vystrojili. Jurko a ja prešli sme s mladými do nového domu. On ku koňom, ja do kuchyne. Velice som sa tešila s Adamom Lietavským, ktorého za to, že som bývala jeho pestúnkou, menovávala som si len menom. Bol to milý, dobrý a pekný človek. Jemu tie panské šaty, ktoré teraz nosil, tak pekne pristali, akoby sa ani nebol v sedliackej chyži narodil. Netak Sabínka Lietavská k nemu pristala! Ona nebola zhovorčivá, nikdy si ju nepočul spievať, no tak milovať muža, ako ona Adama milovala, to Anička nevedela. Anička, keď prišiel z cesty, usmiala sa milo, radostne, podala mu ruku, behala okolo neho ako jarabica. Sabínka mu chodievala naproti a div ho nespálila ohňom svojich tmavých očí. Keď ju k sebe privinul, to bolo ináč ako túlieval Aničku!Na jar milo svietieva slniečko, ale až v lete je horúce! Tá ich láska bola ako to leto. Náš starý gazda celý omladol v synovom šťastí. Nevesta robila i jemu nad pomyslenie dobre; tetička Judka by ju bola na rukách nosila už aj za to, že Stanišu nám tak opatrovala ako nikto nikdy predtým. Držala ho ako panské dieťa, a to nielen spočiatku, ale aj keď jej dal Pán Boh jedno za druhým dve dcérky. Boli medzi nimi tri roky; keď sa narodila prvá, mal Staniša štyri roky, sedem, keď prišla na svet mladšia.Starý Rovesný po ženinej smrti odsťahoval sa ku svojej sestre do M. Majetok dal do árendy.[2]Keď Staniša mal šesť rokov, vzal ho k sebe, aby mohol navštevovať aj vyššiu školu. Už len na sviatky a v lete chodieval domov. Deti sa vždy tešili na neho, on na ne, no, aj na rodičov. Medzitým pán gróf Šandor U. doháral. Sama matka sa už musela zmieriť s myšlienkou, že jej ho nik na svete nevylieči, ale ani nepoteší. Bola vtedy už vdovou a borínske panstvo kupovala len pre svojho syna, kaštieľ stavala len pre neho. Nechcela dovoliť, aby deti po prvej grófovej žene, alebo jej vlastná rodina, ktorá sa v tom nešťastí nikdy na ňu neobzrela, chodili sa sem veseliť, kde jej syn toľko trpel. Sama sa nechystala sem prísť, keď raz jeho odvezie, nuž popýtala Lietavských, aby našli kupca. Gazda našiel. Nikto z nás v dome nevedel, koho. Dohodli sa so starým Rovesným, že to panstvo kúpia pre Stanišu. Aj kúpili. Požičali v banke peniaze. Keď potom nešťastný gróf zomrel a jeho úbohá matka odviezla si ho v rakve na svoje veľkostatky pri Ostrihome, aby ho tam slávne dala pochovať, keď odviezla i drahé zariadenie — čo také skromnejšie, za bagateľ nechala Lietavskému — dal gazda majetok prepísať do gruntovnej knihy[3]na Stanišu. Od tetičky Judky som zvedela, že imanie Rovesných po smrti starého Rovesného celé pôjde na tú dlžobu a tiež čiastka, ktorú si starý Lietavský oddelil pre seba, keď ostatné upísal synovi. Pán Boh sám vie, ako to všetko bolo, ja viem len, že Borín nikomu z Lietavských šťastie nepriniesol. Zostali tam zavreté slzy a vzdychy nešťastného grófa; ten plač preniesol sa aj do nového domu, veď aj ten patril k Borínu. Keď starý Rovesný prišiel pozrieť kaštieľ i majetok, stáli spolu s naším gazdom na schodoch, čo vedú zo záhrady do Borína. Ja som tam bola neďaleko s vodou a počula som, ako si zrazu vzdychol a hovorí: „Počujte, svat, kúpiť sme kúpili, aj — keď Pán Boh dá — vyplatíme, ale neviem, či to nášmu vnúčikovi prinesie šťastie, keď tu každú tehla rozpráva o tom veľkom nešťastí, ktoré sa prišlo sem medzi nás sedliakov schovať. Snáď, keby bol Staniško gazdom len na mojom majetku, bol by šťastnejší a spokojnejší. My však to už nedožijeme, až on tu bude pánom. A ja som rád, lebo až on bude schodmi hore kráčať, vtedy on už nebude náš.“„Prečo to len starý gazda tak smutno hovorí?“ myslela som si vtedy, „prečo by nemal Staniša byť šťastný v takom krásnom mieste?“ Kvitlo na tisíce kvetov na stromoch a kríčkoch a tých skorých ruží, ako v raji! Koľko vtáčieho spevu znelo vôkol nás! Dnes sa mi zdá, že mal Rovesný pravdu. Zostali tu slzy nešťastného grófa Šandora i jeho ešte nešťastnejšej matky; tá vraj v svojom zúfalstve budovu preklínala, aby nikdy nikto netešil sa z toho domu, kde jej syn toľko vytrpel.Nuž nedožil sa Rovesný tej dnešnej púšte; nezvedel, čo sa stalo krátko po jeho smrti, veď za pol roka uložili ho vedľa jeho vernej ženy. A ako dnes vidím pred sebou ten večer, keď sa pán Adam vrátil domov. Prišli spolu s otcom. Ty, moja ovečka, bola si nezdravá, pani mala vonku prácu, sedela som pri tebe, lebo sa mi zbieral prst, nemohla som nič robiť. Na otvorených dverách viseli síce červené záclony, ale predsa som pomedzi ne videla, ako gazda ukladal mnoho peňazí na stôl. Rátal ich, pán Adam zapisoval.„No tak,“ hovorí gazda, „to je sedemdesiattisíc zlatých utŕžené. Ešte štyridsať máme medzi ľuďmi. Až tie dostaneme, zanesiem hneď do banky, aby narástol interes.“[4]„Tatíčko, nečakajme! Vyplaťme, koľko máme pohromade. Škoda nechať peniaze doma ležať, veď potom doložíme,“ ohlásil sa pán Adam.Čo ešte hovorili, som už nepočula, lebo ty si začala plakať, ale videla som, že gazda zapínal koženú kapsu, kde tie peniaze bol vložil a dal ich do skrine, ktorú pán Adam zamkol.Mne sa ruka zle hojila, doktor povedal, že mám otrávenú krv. Pán Adam sám ma zaviezol do nemocnice. Vrátila som sa odtiaľ až o štyri týždne. Čo sa u nás medzitým stalo, neviem, muselo to byť však čosi zlého. Pani chodila bledá, akoby ju z mramora vykresal, hovorila len, keď musela. Gazda bol taký zamračený, ako som ho ešte nikdy nevidela, a pán Adam prepadnutý ani po chorobe. To krásne, horúce šťastie akoby bolo uletelo kamsi do druhých sŕdc. Cítila som, že sa medzi tvojimi rodičmi čosi prihodilo. Ale čo? Raz doniesla som posušené prádlo do izby. Tu sedeli oni spolu pri okne, nepočuli, nevideli ma. Čo hovorili, som nerozumela, len som videla, že Adam svoju ženu velice čosi prosil. No ona sedela ako socha, oči k zemi upreté, ruky do lona ovisnuté a mlčala. Vtedy si on nahlas tak žalostne vzdychol, že ma až srdce nad ním zabolelo a odišiel. Hoci vychádzal popri mne, nevidel ma v tom svojom veľkom zármutku a nešťastí. O dva mesiace nato začali sa robiť prípravy na jeho cestu do Ameriky. Odišiel, no nie sám. Stanišu vzal so sebou.Boli to velice smutné dni, obzlášť ten posledný. On, chudák, k vám, deťom, bol taký prívetivý, dobrý! Teba pestoval i pohládzal, najradšej by si aj vás bol vzal so sebou. Aj k panej bol prívetivý a keď odchádzal, objal i bozkal ju, no ona sa mu s hlasitým plačom vytrhla a odbehla. Nuž tak odišiel do tej šírej, ďalekej cudziny. Nedarmo sa nám všetkým zdalo, keď sa ešte raz po nás obzeral a my sme uvideli jeho smutnú tvár, i ten pohľad, akým sa s nami lúčil, že sme tú drahú tvár videli posledný raz, že sa nám už nikdy viacej nevráti! A mne by to nikto nebol vyhovoril, že príčinou tohto nešťastia je Borín.*Tak mi rozprávala Zuzana. Viem všetky tie slová. Ale zmysel…?! Ó, kto mi odhalí ten závoj! Náš otec poslal dosť skoro po dva razy značné obnosy, ale vypukla vojna aj s Amerikou, potom viac nemohol. Len čo sa tie hrôzy skončili, v tom čase, keď bol dolár 90 ba i 100 korún drahý,[5]poslal zase značnú sumu. Polovica z nej išla na borínsky dlh, druhá bola určená pre nás, aby sme mohli ísť do škôl. Eržika, moja najstaršia sestra, študovať nechcela; keď mala sedemnásť rokov, bola už vydatá. Ach, keby radšej bola zostala doma! Nemuseli sme všetci skrze ňu prísť do takého zármutku. Nerozumiem tým veciam, ani prečo a ako sa také dač mohlo stať! Ešte keby Otokar, jej muž, nejako zle bol s ňou zaobchádzal! Mala ho rada, keď si ho vzala, a on ju velice. Mala rada i svoje pekné detičky a potom ich opustila všetkých a ušla s tým cudzím človekom! Nie div, že mama následkom toho tak ťažko ochorela! Najviacej ju iste trápilo, čo povie otec na to všetko, až príde. A boli tu ešte aj iné veci! Mnoho zlého prišlo na nás! Najprv kolkovanie peňazí,[6]potom zhorela stodola, potom mor na dobytok. Moja mama sa tak trápila, sotva zaplatila interes do banky. Dlh splácať, ako to činila po iné roky, už nemohla. Preto som aj ja musela zostať doma zo škôl, veď Mirko, náš najmladší brat, narodený dva mesiace po otcovom odchode, zo školy vystať nesmel! Čakali sme nášho tatíčka, čakali podľa krátkeho lístka, že prídu oni oba a potom si vraj všetko povieme. No zatým prišiel ešte kratší list od Stanišu, že otec pre chorobu nemôže sa vydať na cestu; a po dlhých, trápnych týždňoch oznámenie smrti môjho tatíčka. Ach, jeho už v starej vlasti nič viac nezarmúti! Ani Eržikina nevernosť, ani spustnutý Borín, veď už príde len Staniša. Borín je jeho, no aký si ho nájde! Deduško Lietavský leží už mesiace porazený, opatruje ho tetička Judka. Oni bývajú vždy v starom dome a majú sa hmotne dobre. Nám deduško, odkedy môj otec odišiel, nikdy nepomohol, bo on s mamou skoro ani nehovoril. Nás deti tiež nemal rád. Mama by radšej bola hladovala, ako by ho prosila o pomoc. Snáď by som mala deduška opatrovať? Tetička na všetko nestačí, a tak je často sám. No ako, keď ma nechce? Prečo sa aj na mňa hnevá, veď som mu nikdy nič neurobila proti vôli. Nie je len Staniša jeho vnukom, som aj ja dcéra môjho dobrého, drahého tatíčka. Keby ma bol len trochu mal rád, mohol mi pomôcť, nemusela som vystať zo škôl! Aspoň mi mohol požičať a ja by som mu to bola vrátila, až by mi boli dali stanicu, veď tak to robievajú aj druhé dievčatá. Ach, veď už je to všetko tam! Veď môj drahý otec sa nevráti, veď už príde len Staniša! Nemôžem si pomôcť, hoci cítim, že mama sa akosi hrozne bojí jeho príchodu; ja túžim, aby prišiel čím skôr. Rmúti ma, že nenájde ani sluhov ani dobytok, že jeho záhrada je hrozne spustnutá, budova ošarpaná, vnútri pustá, veď štrnásť rokov v nej len myši bývali! No predsa túžim po ňom, veď keď mi aj nie je vlastným bratom, máme jedného otca! Ak sa však aj on tak oproti mne postaví ako deduško —?!Mama akoby mi dávala na vedomie, že musím hodne ďaleko od neho stáť! Neviem vôbec, čo potom bude s nami? Veď aj dom, v ktorom som sa zrodila, patrí k Borínu! Budeme musieť z neho odísť? Kam pôjdeme? Mama okrem výbavy nedostala žiadne veno; jeden môj ujec prevzal statok, druhý pred rokmi odišiel, zanechajúc po sebe ženu i dieťa a ani literkou sa neprihlásil, tretí je úradníkom na súde, ten sotva stačí vyživiť svoju rodinu. Je tu už len Otokar Jelínek, Eržikin muž. Ten by nás asi vzal k sebe, veď mama je i tak viac u neho než doma ako Eržika odišla, no ja by som mu nerada padla na ťarchu. Ach, musím plakať. Radšej nechám to písanie a pôjdem do Borína pootvárať okná a utrieť prach v jedinej izbe, ktorá je skromno síce, no predsa zariadená pre Stanišu. Robím tak každý deň, odkedy prišla správa, že sa už vydal na cestu. Viem, že zostúpi u deduška a to je dobre. Veď mama nie je doma a keď — nuž, prečo by som nenapísala pravdu — naša komora a moja peňaženka sú úplne prázdne. Ako by som ho uhostila? Ani kvietočka nemám na okrasu. No, čo mi napadlo? Veď na borínskej lúke je už iste dosť snežienok, pôjdem si ich natrhať, aspoň nimi okrášlim izbu dediča, ktorého doma čaká iba púšť.[1]roba— dospelá žena, obyčajne silnejšej postavy; zdravá robustnejšia žena[2]árenda— nájom, prenájom[3]gruntovná kniha (grundbuch)— pozemková kniha[4]interes— úroky[5]Písané v roku 1928[6]kolkovanie peňazí— označenie bankoviek pri zmene meny, či jej hodnoty
Royova_Stanisa.html.txt
O káveKáva, kávička, je teplý, sladký, voňavý a chutný nápoj, obľúbený zvlášte u všetkých kávových paničiek a ženičiek, lebo pri pití chutnej kávičky dá sa dôverne klepnúť slovo za slovom, pospomínať všetky interesantné novinky mesta, posudzovať staré a nové módy, a vyrozprávať, čo ktorá na srdci nosí a čo ju na jazyku svrbí. Lenže počas svetovej vojny, keď dovoz kávy z Ázie, Afriky a Ameriky bol znemožnený, stala sa táto potravina veľmi zriedkavým a úžasne drahým tovarom, že sme si museli vypomáhať tými najrozmanitejšími náhražkami, tak, ako my, nešťastní fajčiari, sme kadejakú čertovinu fajčili miesto tabaku, a aj v štátnych trafikách sa nám všelijaké, v tabakovom páci močené šústie, v homoeopatických dávkach, aj to len na ceduľu dávalo. No, keď to len dymilo ako z vápenice, nos udilo a jak sa patrí, smrdelo!Musel by byť človek majstrom v chemii, keby chcel uhádnuť, čo všetko za náhražku kávy sa nám predáva za drahé peniaze. Tuším, aj to príslovie, že najlepšia káva sa varí zo starej metly, sa teraz skutkom stalo, keď medzi zrnká, aby káva bola čierna, dáva sa aj na prach somletá rašelina (Torf). Keď odhliadneme od chuti a vône zrnkovej kávy a chceme mať len na čierno zafarbené mlieko, naposledy privykneme pitiu akejkoľvek náhražky, tak, ako Cigán šibenici!Jedna stará anekdota rozpráva, že do istého malého mesta prišiel vandrovný sládek, a žaloval sa ľuďom, že nemôže v žiadnom pivovare roboty dostať, hoci je vo varení piva znamenite zbehlý. Ľudia mu povedali, že je tu v meste jeden pán, ktorý má pivovar, ale že je to divný človek, u ktorého ani jeden sládek nevydržal ani za týždeň. Vandrovný riekol: Toho sa ja nebojím, ja mu navarím piva aj zo starých dochov! Vybral sa k tomu pánovi, aby sa mu predstavil a ho poprosil o miesto v pivovare. Ten si ho od hlavy do päty odmeral a spýtal sa ho: A či vy viete dobre pivo variť? Ako bych nevedel, odpovedal vandrovný, ja vám, môj pánko, aj hen z tých starých doškov na šope piva navarím. Dobre, riekol pán, oprobujte svoj kumšt. Vandrovný dal sa hneď do roboty; nastrhával tých najhorších doškov, posekal ich na sečku, nasypal do kotla, zalial ich vodou, podložil oheň a miešal. Keď tá kočvardina bola uvarená, sadnutá a očistená, načrel z nej dva plné poháry, a doniesol to pánovi na ochutnanie. Vyzeralo to, ako pivo. Ale sotva pán priložil pohár k ústam, hneď ho postavil na stôl a vylepil sládkovi zaucho. Ten sa len usmial a riekol: Hľa, ešte ho len koštujeme a už sa bijeme! Čo by sme my potom stvárali, keby sme sa toho piva hodne napili?! — Len sa ma, prosím, nepýtajte, či a kde sa to aj skutočne stalo, lebo ja som pri tom nebol, len tam som bol, kde sa to rozprávalo, a ako som to kúpil, tak to aj predávam. Ale jadro tejto fabule je, že takú hodnotu majú všetky náhražky kávy bez coffeinu, ako toto pivo z dochov bez sladu a chmeľa.Roku 1847 strhol sa v Novom Meste nad Váhom v čas jarmoku úžasný pogrom na Židov. V čas jarmočný tam býva mnoho ľudu z celého okolia a tomuto zástupu ukazoval akýsi agitátor veľký papier s ohromnou pečaťou, vyhlasujúc, že je to cisársky patent, ktorý rozkazuje, že keď už Prešporčania so svojimi Židmi poriadok urobili, aby sa aj v Novom Meste nad Váhom ľud s nimi porátal. Toto tak pôsobilo na davy ľudu, ako žeravá iskra na pušný prach, lebo za malú chvíľu boly všetky židovské krámy vyrabované a rozrumené a ľudia tovar rozvláčili na všetky strany. Ktorási žena doniesla si z tej rabovky hodný batoh do Lubiny, a v batohu bol aj väčší uzol zrnkovej kávy; ale že kávy predtým jakživ nebola videla, ani nevedela, ako sa to varí, len počula, že sa káva varieva: nasypala jej tedy do hrnca, zaliala vodou a dala ju variť, ako fazuľu, alebo hrach. Ale keď sa to nijako rozvariť nechcelo, čo jak to varechou miešala a na oheň prikladala, vyliala celú tú haraburdu von na dvor, a nevedela to pochopiť, ako kto môže takú stravu s chuťou jesť!Od tých časov sa aj medzi pospolitým ľudom rozšírilo užívanie kávy. Mierne pitá káva nielen že nie je zdraviu škodlivá, ale napomáha trávenie požitých pokrmov, občerstvuje ducha, zaháňa driemoty. Znal som osoby, ktoré aby odvykly pitiu opojných nápojov, popíjaly celý deň silnú čiernu kávu. Ale takým činom vyháňaly diabla Belzebúbom. V biednych krajoch, keď sa žalúdok hlási k svojmu právu, umlčaný býva dávkou pálenky, ktorú Žid šenkuje, ale sám nepije. Úbohý ľud to pije, draho platí, do žobroty upadá, mravne a duševne hynie. Že, vraj, pálenka robotníka posilňuje. Dr. Kodým, lekár, povedal, že alkohol pre robotníka je to isté, čo bič na koňa: keď ho šibneš, rezko zatiahne, ale hneď ochabuje; a zlý by to bol furman, ktorý by kone svoje len bičom a nie obrokom kŕmil.Mimochodom spomeniem epizódku, ktorá mi pri spomínaní kávy do pamäti prišla. Bolo to v čas svetovej výstavy vo Viedni, tuším r. 1873-ho, že mi bol jeden môj botanický korešpondent, Dr. Focke z Brém, povestný monograf maliníkov (Rubus), písal, že ma prijde navštíviť do Zem. Podhradia, keď pocestuje domov z tej výstavy, aby si obzrel osobne Bošácku dolinu, ktorá je mimoriadne bohatá na rozmanité druhy, bastardy a formy maliníkov, z ktorých som mu bol aspoň päťdesiatoraké poslal. Rozumie sa, že takého vzácneho hosťa pohostili sme čo najlepšie. Nemali sme síce kaviáru, ani lastovičie hniezda, ani slávičie jazyky, ba ani slučie pojézne, lebo to sú pod Lopeníkom neznáme maškrty, ale zato boly vysmažené kuriatka, akási pečeňa a delikátny závin, zatopený v akejsi vínovej a smotanovej omáčke. Nášmu milému hosťovi a chýrnemu učencovi všetko znamenite chutnalo. Vypytoval sa, či my vždy takú hojnosť chutných jedál mávame, lebo, vraj, u nich v Nemecku jedávajú len mäso a zemiaky. Pochlebovalo mu, keď sa dozvedel, že to len jemu na počesť máme dnes hojnejší obed, než inokedy. Odpoludnia zaviedol som hosťa do blízkej hory, kde v mladej seči mal od zadivenia oči nechať nad tým bohatstvom maliníkových druhov a foriem. Zápisník naplnil si značkami a mapu kvitnúcimi vetvičkami maliníkov, a že počalo popŕchať, vrátili sme sa domov, kde sme našli už prestretý stôl, dobrú smotanovú kávu a k nej miesto židovských rožkov čerstvo upečené trdelníky. Môj milý hosť nevedel sa toho pečiva nachváliť, dopytoval sa, čo je to, ako sa to volá a ako sa to robí? Doniesli mu dva nerozlámané trdelníky ako dlhé rukávy. Hosť z jednoho i z druhého konca do nich kukal a ja som mu riekol, že je to upečená diera a volá sa po slovensky trdelník, po nemecky Prügelkrapfen, čo nemá smyslu, lebo z klackov nikto nemôže šišky vysmážať, a trdelník sa ani nevysmáža v masti, ale sa pečie pri plameni; po maďarsky sa ale menuje dorongkalács. Ale Maďari veru iste nevedeli trdelníky piecť, keď jedávali len mäso pod sedlom uparené, a potom ani z drúku sa koláče nepekávajú.Kávovník (Coffea arabica) rastie pôvodne divo v Afrike a síce v Abyssínskom pohorí Caffa a Enarea, a tvorí v Sudane celé lesy stromkov vždy zelených. Jeho zrelé plody sú červené, našim drienkam veľmi podobné; každá taká mäsitá bobuľa obsahuje dve zrnká, ktoré tvoria našu, všeobecne známu zrnkovú kávu. Na ostrove Jáve robí na kávových plantážach značnú škodu vták kávožrút, ktorý kávové bobule požiera; že mu ale žalúdok tvrdé kávové zrnká nemôže stráviť, neporušené vyhadzuje ich výkalom. Javánci aj takto vytrúsené zrnká sbierajú a do predaju dávajú. Kto nám za to môže garantovať, či sme aj my dakedy takéto, cez črevá kávožrútove prehnané kávové zrnká nepražili, a s veľkou chuťou, ako výbornú javánsku kávu nepili?Kávovník bol už dávno z Afriky do Arabie donesený, kde sa mu dostalo veľmi pečlivej opatery a rýchleho rozšírenia. Stromky začínajú už v treťom roku rodiť, a rodia bohato až do 14-ho roku; vtedy sa ich plodnosť rýchlo umenšuje. Kvitne cez celý rok, ale sú len dve obdobia, na jar a v jeseni, v ktorých sa plody riadne vyviňujú. Tieto sa najprv na stroji očistia od mäsitého obalu, potom usušia a medzi válcami od pergamenovej kože otrú a celé zrná od zlámaných oddelia. Zrnková káva rozdeľuje sa podľa jej pôvodu a vlasti, na tri hlavné triedy. Najvzácnejšia jearabská káva, ku ktorej sa počíta takzvaná mocca, najvýbornejší to druh kávy, ktorý sa však k nám nedostáva. Čo sa u nás po väčších mestách ako mokka predáva, prichádza z Kaira do obchodu. Druhá jevýchodoindická káva, ktorá má najväčšie zrná. Najlepšia jej sorta je javánska káva. Tohoto druhu vyberané najmenšie zrná predávajú sa ako opravdová mokka.Na ostrove Celebes rodí sa sorta dobrej kávy pod menom Menado známej. Dobré sorty sú aj Manilla a Bourbon.Do tretej triedy patriaamerické sorty. Najcennejšie sú kávy surinamská a cayennská, a vo Francúzsku najobľúbenejšia je z ostrova Martinique. Brazília vyváža najviac kávy zo sorty Santos. Americké druhy kávy pokladané bývajú čo sa týka jakosti za najchatrnejšie, hoci v Peru dochováva sa znamenitá sorta, mokke sa rovnajúca, ktorá však pre vysokú svoju cenu sa do Europy nevyváža, ale všetka sa v Amerike spotrebuje. Brazílianské sorty považované sú za najhoršie a majú často príchuť hubovú a nepríjemne zapáchajú, čo sa tomu pripisuje, že káva v tropoch zreje a sbieraná býva práve v čas dážďov, kde všetko hnilobe a plesnivine je vystavené.Arabi pražia nielen zrná kávy, ale aj suché mäsité obaly plodov a prach z nich vyvárajú vo vrelej vode; takáto káva menuje sa „Café à la Sultane“, sultánska káva, ktorú Turci menujú sakka, alebo salabi, Arabi kišer.Pitie kávy bolo už koncom 15. storočia v Arabii zavedené. Povesť hovorí, že predstavený jednoho arabského kláštora od svojho pastiera kozí dozvedel sa, že jeho kozy po požití bobulí kávových cez celú noc neobyčajné skoky a kotrmelce robily. Následkom toho svojim dervišom počal kávu dávať, aby v noci nepospali, ale svoje nábožné cvičenia bdiaci konali.Clusius dostal r. 1596 z Egypta prvé zrnká kávy, z ktorých Egypťania nápoj „cave“ zvaný varievali; ale prvý správny opis kávovníka podal Prosper Alpinus, ktorý r. 1584 kávový strom v záhradách egyptských videl.Až v polovici 18. storočia rozšírilo sa užívanie kávy z Carihradu na západ po Európe. Prvé kaviarne povstaly r. 1554 v Carihrade, r. 1615 v Benátkach, 1654 v Paríži, 1652 v Londýne, 1696 v Norimbergu. Napriek ťažkým bojom, ktoré zo všetkých strán povstávaly proti pitiu kávy (v Hannoveránsku bolo predávanie kávy v krámoch vrchnostensky zakázané, pod pokutou zatvorenia krámu, a po obciach habávaly vrchnosti kávové kotlíky), predsa pitie kávy sa rozšírilo a stalo sa nepostrádateľným. Dnes pije sa káva v nádherných palácoch, ale aj v najchudobnejších chalúpkach.Zrnková káva falšuje sa najčastejšie z cesta natlačenými a na zelenkavo zafarbenými zrnkami, že ich od pravej kávy nemožno rozoznať. Ale keď sa niekoľko zrniek položí na tanier a zaleje sa vodou, kávové zrnká zostanú neporušené, cestové ale rozlejú sa na blato.Myslím, že sa teraz, po vojne skoro dožijeme lacnejšej a dobrej zrnkovej kávy, a budeme sa môcť obísť bez podozrivých náhražiek; budeme si môcť pochutnať na voňavej káve, ktorá nám bude chutiť ako pravá arabská mokka, a nie ako náhražková „močka“, alebo rozličné, nešlachetné zdravotné kávy — bez kávy.(1921)
Holuby_O-kave.html.txt